ROČNÍK XIII. ČÍSLO
4
DECEMBER 2013
1
PF 2014
V mene redakčnej rady Vám úprimne ďakujeme za priazeň, ktorú ste
preukazovali nášmu časopisu v tomto roku.
Do nového roka 2014 Vám želáme pevné zdravie, veľa tvorivých síl
a mnoho úspechov v osobnom živote.
Július Handžárik
šéfredaktor
Jozef Mravík
predseda redakčnej rady
2
OBSAH
_______________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
Viktor Timura: Zamlčané dejiny /predstavenie knihy/
5
Maroš Puchovský: Kračun-Vianoce-Nové slnko
Viliam Černák: Zoborské listy
10
11
PRIESTOR SLOVA
Výňatok zo správy o činnosti SR ZSV za obdobie ...
14
Ján Tužinský: Pandorina skrinka, Adrianina niť
24
KULTÚRA V TOKU ČASU
Augustín Maťovčík: K príchodu vierozvestcov
32
Milan S. Ďurica: Francúzsky historik proti falšovaniu dejín
Slovenska
34
Emília Hrabovcová: Cyrilometodská tradícia sa z územia ...
36
Gabriela Pastvová: Po chorvátsky bez problémov
37
Mytológie sveta, predstavenie knihy M.Puchovského
38
ROZHOVOR
s Natáliou.A.Naročnickou: Prečo nás nemajú radi?
40
ZAUJALO NÁS
Sýrska alternatíva /článok V. Putina/
3
53
Zlatá medaila L.N. Tolstého J. Leikertovi
57
Stretnutie spisovateľov v Belehrade
57
Spomienkový literárny večer
Zlatá kniha Slovenska
58
58
Za slovenským lingvistom z Vojvodiny
Do slovanskej minulosti
59
60
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2014
61
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XIII, číslo 4.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Rada Združenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handžárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v decembri 2013
4
KORENE A TRADÍCIE
Zamlčané dejiny
Predstavujeme Vám publikácia o etnogenéze Slovenov-Slovákov,
ktorá vychádza vo vydavateľstve Eko-konzult. Nadväzuje na
úspešnú
publikáciu
o genéze
Slovanov
„Dávnoveká
Európa“(2011). Autor nám o tejto publikácii pre časopis
„Slovanská vzájomnosť“ uviedol:
Publikácia Zamlčané dejiny analyzuje dostupné poznatky
k etnogenéze Slovenov-Slovákov rôznorodých prameňov, ktoré sa
dotýkajú nášho pôvodu a začiatku našich najstarších dejín. Základom
analýzy sú pôvodné pramene antických autorov medzi 5. storočím
pred n. l. a 6. storočím nášho letopočtu (Herodota, G. I. Caesara,
Strabóna, K. Tacita, Plinia st., K. Ptolemaia, Cassia Diona,
Herodiana, Ammiana Marcellina, Eutropia, Markiana, Prokopia,
Jordana i ďalších) (rkp., s. 78-178.) Nejde o celkom neznáme
poznatky, ale v našej historiografii zostávali doteraz nevyužité,
„zamlčané“, aj „odcudzené“ inými etnikami.
Hľadanie pôvodu a začiatkov našich najstarších dejín –
etnogenéza Slovenov-Slovákov ma tri základy, popri poznatkoch
a teoretických východiskách ďalších vied (archeológia, mytológia,
kulturológia, filozofia dejín a i.). V prvom rade je to analýza
výpadov rímskych légii do Karpatského oblúka v prvej polovici l.
tisícročia n. l. vedených cisármi M. Auréliom, Maximom Thrakom,
Dioklecianom, G. Maximianom, Constantianom II., Valentianom a i.,
ako ich uviedli K. Tacitus, A. Marcellinus, Eutropius, Herodianos
a ď. (rkp., s. 130-135 a 234-242), ako ich teda opisujú doboví antickí
autori. Niektoré z týchto výprav v 2.-4. storočí n. l. viedli podľa
antických prameňov priamo na územie stredného a východného
5
Slovenska (Marcus Aurélius okolo Hrona, Constantianus II. do
Sarmatie, ktorá je „oproti Druhej Panónii“ – t. j. oproti územiu nad
Matrou medzi Tisou a Dunajom, ktoré nemôže byť iným ako územím
Slovenska; Maximus Thrak musel pre zmenu bojovať v močiaroch,
ktoré o niečo neskôr Pseudo-Mauríkios v diele Strategikon popisuje
ako sídla Sclavov-Slovenov, v ktorých sa vedia dobre pohybovať,
chrániť a bojovať). Boli to odvety Rimanov za lúpežné výpady, ktoré
odtiaľ podnikali jazdecké skupiny na rímske provincie (najmä do
Dácie, Moesie, Panónie aj do Dalmácie) a spôsobovali Rimanom
veľké škody. Cisár Constantius II. porazeným kmeňom ustanovil aj
kráľa Zizaia. Z toho vyplýva, že územie stredného a východného
Slovenska muselo byť osídlené aj v 2.-4. stor. n. l. (Maximus Thrak
podnikol výpravu na územie Slovenska niekedy medzi rokmi 235238 a Constantius II. niekedy medzi rokmi 337-340), napriek tomu,
že archeológovia zväčša zotrvávajú na názore, že nemajú poznatky
o osídlení územia Slovenska v tomto období.
Druhou skupinou problémov je analýza názvov a ich
pravdepodobný vývoj. Niekoľko storočí bádatelia hľadali pôvod
názvu Slovani-Slovania (Sclavi, Sloveni a p.). Na túto tému bol
vyslovený celý rad hypotéz, z ktorých zatiaľ ani jedna nebola
bezvýhradne prijatá (rkp. s. 191-211). Autor ponúka celkom inú
teóriu, a zdá sa, že by mohla viesť k prijateľnému vysvetleniu. Na
Kaukaze a v okolí je celý rad názvov, ktoré majú tvar alebo sú
odvodené od koreňa „van“ (napríklad jazero „Van“, jazero „Sevan“,
mesto „Jerevan“, kultové mesto „Van“ na sútoku riek Rioni a Sulory
v Kolchide, kde sa kmene Vanov udržali až do prelomu letopočtov).
Medzi najzaujímavejšie a najstaršie však patrí archeologický objav
sídliska na hornom toku rieky Tigris s názvom SAWWAN (rkp. s.
206 a i.). Podľa archeológov datovanie spodných stavebných prvkov
sídliska je 5500 rokov pred našim letopočtom. Pravdepodobne parilo
k samarrskej kultúre na severe Mezopotámie, s presahom do
predchádzajúcej chaláfskej i nadchádzajúcej obejdskej kultúry
s kontaktmi s černomorskou oblasťou. Potvrdzujú to spoločné črty
materiálnych nálezov týchto archeologických kultúr. Genetický
výskum DNA kostier potvrdil príbuznosť obyvateľov sídliska
Sawwan s kaukazským obyvateľstvom.
Všetko nasvedčuje tomu, že „saw“ a „wan“ sú archaické slovné
korene jazyka Vanov, ktorí boli na začiatku vývoja vetvy Slovanov a
6
slovanských jazykov. Z koreňa „wan“ vznikli najprv názvy Vani,
Vandili, Vandilikovia (Tacitus, Cassius Dion), ale aj mená
zaznamenané v 1. stor. n. l.: Vannio, Vangio. Zmenami samohlásky
„a“ v archaickom koreni „wan“ prirodzeným vývojom slovanských
jazykov (rkp.s.204-210) vznikali ďalšie názvy kmeňov:
● zmenou samohlásky „a“ na „ä-e“, názvy Väni, Väneje..., Veneli,
Veneti, Venedi, Venetulani;
● zmenou samohlásky „a“ na „i“, názvy Vinedi, Vinidi, Vindi,
Windisch, Vindili, Vindelikovia a p. Analogicky z koreňa „saw“
názov Savoni, a zmenou samohlásky „a“ na „o“ a „u“, ich
kombináciou a vývojom v slovanských jazykoch názvy Sovani,
Suoveni, Suaneti, Suavi; a z tvaru Suavi (Svavi) u Jordana a Prokopia
aj názov Sclavi (Slavi), kým z tvaru Suoveni (Svoveni) názov Sloveni
(rkp. s. 206-211, 227-231).
Zaujímavé sú doteraz zamlčiavané tvary kmeňových názvov
„Savoni“, „Sovani“ a „Suoveni“ v Ptolemaiovej Geographii. Tvar
„Savoni“ Ptolemaios uviedol pri popise Sarmatie, kým tvar „Sovani“
pri popise územia okolo rieky Gangy v Indii, kde archeológovia našli
aj keramiku zdobenú šnúrou, ktorá je spätá s príchodom migrujúcimi
skupín do Indie zo strednej a východnej Európy v 3. tisícročí pred
našim letopočtom (Árijcov, Venetov, a z vyššie uvedeného názvu
Sovani vyplýva, že aj Sovanov). Názvy „Sovani“ a „Savoni“, museli
teda existovať vo východnej Európe najneskôr v 3. tisícročí pred
našim letopočtom, ale zanikli v pohnutých historických udalostiach
(nájazdy Skýtov, Sarmatov, Mongolov a celého radu ďalších
nomádskych kmeňov). Tvar „Suoveni“ Ptolemaios uviedol pri
výpočte kmeňov v Skýtii (južnejšia časť Sarmatie – podľa Jordana
Skýtia je územie od Panónie po Kaspické jazero a severne od
Dunaja). Medzi ďalšími kmeňmi v tejto súvislosti uviedol aj názov
„Suevi“ (Svévi-Svébi) (rkp. s. 193-194, 207). To sú skutočnosti,
ktoré majú oporu v pôvodných antických prameňoch, v
archeologických poznatkoch, aj v známych historických udalostiach.
Spolu s analýzou súvislosti zmien vo vývoji slovanských jazykov
(rkp., s. 204 a ď.) priamo poukazujú na pôvod a začiatky dejín
Slovanov, a nepriamo aj na náš pôvod.
Tretí okruh problémov predstavuje analýza historických
udalosti v druhej polovici 5. storočia n. l. (od r. 451) popisovaných
7
Jordanom, ktorý časť údajov prevzal od Cassiodora (o generáciu
starší od Joradana a Prokopia), vrátane názvu „Suavi“ (t. j. SvaviSlavi). Časť historikov tvar „Suavi“ nesprávne stotožňuje s názvom
„Suevi“ (t. j. Svévi-Svébi). K takej zámene došlo aj pri popise a
analýze historických udalostí, ktoré súviseli s Cassiodorovým a
Jordanovým názvom kráľovstva „Suavov“ – v origináli „Regio
Suavorum“. „Kráľovstvo Suavov“ bolo zoskupenie Suavov (SvavovSlavov) a Gepidov, ktoré roku 467-469 podniklo pod vedením
gepidského Hunimmunda a suavského Halarika výpady južne od
Dunaja až do Dalmácie (rkp. s. 231-233). Svévi-Kvádi sa týchto
udalostí v 2. polovici 5. storočia nášho letopočtu nemohli zúčastniť,
ako uvádza Steinhübel, pretože roku 406 odišli na západ. Skíri,
Gepidi, Longobardi, ani Herulovia a Góti, ktorí v tejto oblasti sídlili
do spoločenstva Svévov-Svébov nepatria. K Svévom-Svébom patrili
germánske kmene Rugov (sídlili južne od Dunaja v Panónii), ktorých
väčšia časť odišla už roku 402 s Vizigótmi pod vedením Alaricha na
Apeninský polostrov. Jordanes územie „Sclavov“ vymedzuje na
západe od jazera Mursiamskeho (bádatelia sa nezhodli na jeho
lokalizácii, pravdepodobne je niekde medzi dnešnými mestami
Osjek a Terst), na sever od Dunaja (a Drávy) po horný tok Visly, a na
východ po horný tok Dnestra. Vo východokarpatských Beskydoch
(Slánske a Zemplínske vrchy, Vihorlat, vrátane karpatského pohoria
nad Užhorodom a Mukačevom a v barinatom teréne okolo Tisy
a východoslovenských riek) sídlil slovanský kmeň „Suavov“, ktorý
úzko spolupracoval s Gepidmi už predtým (pri bojoch proti zvyškom
porazených Hunov na riečke Nadao roku 454) aj neskôr. Jordanov
a Prokopiov názov „Sclavi“ (Slavi) má pôvod v tvare „Suavi“
(Svavi-Slavi). Jordanes a Prokopios si ho iste nevymysleli z ničoho,
ale odvodili z najbližšieho tvaru nepresným prepisom fonetiky.
Paul Barford (anglický bádateľ pôsobiaci v Poľsku)
upozorňuje, že „je čím ďalej ťažšie prijať názor, že určité typy
výrobkov či ich súbory museli byť používané výlučne ľuďmi z určitej
jazykovej skupiny (napr. ľuďmi hovoriacimi germánskymi jazykmi,
kým iné používali výlučne slovanskojazykové skupiny). Zvlášť na
území s etnicky zmiešaným osídlením. Prijatie práve tohto názoru
„umožňuje archeológom veriť, že musel existovať určitý súbor
prvkov hmotnej kultúry sprevádzajúci etnickú identitu“, z čoho
niektorí bádatelia vyvodili zjednodušene, že o Slovanoch je možné
hovoriť až v dobe, keď sa objavuje tzv. „slovanská keramika“
8
(pražsko-korčakovský typ keramiky). Lenže slovanské obyvateľstvo
mohlo rovnako využívať materiálnu kultúru germánskych kmeňov,
Vandili materiálnu kultúru Kvádov (juhozápadné Slovensko), Suavi
kultúru Gepidov (gepidská keramika sa objavuje po Vihorlat).
Priamy vzájomný vzťah a súvislosť medzi materiálnou kultúrou,
jazykom a etnikom neexistuje. Etnogenéza musí vziať do úvahy aj
tieto skutočnosti a nevylučovať to, čo sa nehodí do konvenčne
prijatých teoretických koncepcií.
Treba vziať do úvahy aj to, ako uviedla česká bádateľka B.
Dostálová, že „k zvláštnostiam byzantskej historiografie patri
označovanie etník antickými gréckymi menami, menami kmeňov,
ktoré kedysi žili v oblastiach obsadených teraz už etnikami celkom
inými. Bulhari sú Mýsovia, balkánski Slovania Ilýri, Rusi majú meno
herodotových Skýtov a Francúzi zostali Keltmi...“ Podobne ešte aj
Leonikos Chalkokondyles pri opise dobytia Konštantínopolu
Turkami roku 1453 uviedol, že „kmeň Ilýrov sídli oddávna pri
Iónskom mori... Teraz im hovoria Bosniaci, Dalmatínci, Mýsovia
a Tribalovia a tiež Sarmati a hovoria rovnakým jazykom... menom
Ilýri budem označovať kmeň, ktorý sídli na území pozdĺž Iónskeho
mora až k susednej Istrii...“ Sarmatský jazyk v dobe L.
Chalkokondyla v tomto priestore už neexistoval. Bol to jazyk
slovanských kmeňov. Tým skôr sa tak dialo v pomenovávaní
kmeňov v čase markomanských vojen a po nich, teda podľa
germánskych a sarmatských kmeňov (podľa Germánie a Sarmatie, aj
Skýtie, či Kotínov) [kapitoly 1, 3/b]. Potvrdzujú to aj novšie bádania
K. Pietu, T. Kolníka a i. aj sídla „severokarpatskej kultúry“.
Ďalšie kapitoly sú venované obdobiu Samovej ríše,
Veľkomoravskej ríše, vzťahom s Franskou a Byzantskou ríšou, ktorej
vplyv sa udržiaval dlho aj po vzniku Uhorska (rkp., s. 406-502). Na
pozadí historických udalosti, mocenských vzťahov, ale aj teórie
kultúry, umenia a estetiky (kulturológie), publikácia prináša analýzu
charakteristických znakov franskej, byzantskej a slovanskej kultúry
aj týchto spoločenstiev (civilizácií), vzájomných kultúrnych prelínaní
a ovplyvňovaní. (rkp., s. 526-555-620). Z týchto odlišnosti vyplýva
aj iný vzťah k životu, iné etické zásady, normy a zvyky správania sa,
a v mnohom aj iný princíp, z ktorého vychádza dejinná aktivita
západnej civilizácie založená na expanzivite, agresivite,
9
a parazitizme na bohatstve porazených a podmanených krajín a
národov.
Posledná kapitola (rkp., s. 621-675) je kritickým pohľadom na
európsku historiografiu, ktorá manipuláciou s historickými faktami
prispôsobila európske dejiny mocenským záujmom a vytvorila
skreslený a falošný obraz o európskych dejinách a o kultúrnej
nadradenosti západnej civilizácie. Niektoré historické skutočnosti
zamlčala, iné si prispôsobila, významovo pozmenila i prisvojila. To
sa do značnej miery vzťahuje aj na niektorých našich susedov.
/red./
Kračún – Vianoce – Nové slnko
Maroš Puchovský
Pre niekoho Kračún, pre niekoho Vianoce, pre niekoho Sviatky
pokoja a mieru, no pre každého krásny okamih zastavenia sa na
konci roka. Sviatok zimného slnovratu zo staroslovanských čias,
sviatok narodenia Pána z čias kresťanských a sviatok darčekov z čias
dnešných. Akokoľvek sa pozeráme na svet, slávime ho všetci.
Korene tohto sviatku sú staré ako ľudstvo samo. Odkedy začal
byť človek človekom a začal si všímať slnko nad hlavou, zistil, že po
oblohe kráča v určitom rytme. Vtedy, keď je jeho krok najkratší, je
najkratší aj deň. To je Kračún – Zimný slnovrat. Každá kultúra si
tento deň nazvala po svojom, no podstata je vždy rovnaká – od tejto
chvíle sa dni zase predlžujú
a začína sa nové životné kolo. Je to
sviatok narodenia nového slnka.
V staroslovanských časoch bol tento deň zasvätený Svarogovi,
bohovi svetla a slova a jeho synovi Svarožičovi, pánovi slnečného
kotúča. V starom Ríme bol zasvätený Saturnovi, pánovi času. Pre
kresťanov je dňom narodenia Pána a začiatkom novej doby. Pre
dnešnú globalizovanú dobu je ostrovom rodinnej prítomnosti.
V našom stredoeurópskom priestore už len názov tohto sviatku
svedčí o mnohých dejinných zvratoch. Pôvodný staroslovanský
Kračún prešiel do maďarčiny ako Karácsony a do rumunčiny ako
10
Craciun, naopak v slovenčine ho nahradil výraz Vianoce
z nemeckého Weihnachten, čo znamená Sväté noci. V slovenských
nárečiach sa však dodnes zachovali názvy Kračún, Kračun i Kračúň.
V období rokov 1948 – 1989 sa presadzoval výraz Sviatky pokoja
a mieru, ustúpil jeho priamy náboženský význam a zvýraznili sa opäť
jeho ľudové tradície. V dnešnej dobe ustúpilo všetko a do popredia sa
dostalo zháňanie darčekov pod stromček, takže sa z neho vlastne
stávajú „Darčekonoce“...
No každá doba nové tradície aj tvorí. Tým, že sa vyprázdni
význam sviatku, dostanú ľudia šancu naplniť ho novým významom.
Môžu si spomenúť na svojich predkov, keď pri štedrovečernom stole
zapália sviečky presne tak isto, ako to robili už starí Slovania. Môžu
si spomenúť na svojich súčasníkov, keď si zatelefonujú alebo sa
navštívia. Môžu si spomenúť na svoju rodinu, keď ju obdarujú
darčekmi, ktoré jednoducho svedčia o tom, že na seba navzájom
myslia. Podstatné je, že majú v tej chvíli vo svojom vnútri ten hrejivý
pocit blízkosti. Že majú v sebe to nové slnko.
Zoborské listiny – historický klenot nášho
písomníctva
Viliam Černák
Zoborské listiny sú najstaršie a najcennejšie originály popisujúce
historické skutočnosti určitého časového úseku nášho stredovekého
obdobia. Prvá bola napísaná v roku 1111, druhá – ktorej 900.
výročie si tento rok pripomíname – v roku 1113. Cez prizmu tohto
časového obdobia poodkrývajú časť histórie a zemepisu nášho
územia. Možno povedať, že sú aj počiatkom historického zemepisu
Slovenska. Sú naším historickým dedičstvom.
Prvá Zoborská listina
Z prvej Zoborskej listiny sa dozvedáme o spore Gaufreda, opáta
Zoborského kláštora sv. Hyppolyta, s kráľovskými vyberačmi daní,
cla a mýta, ktorí neuznávali nárok opátstva na peňažné príjmy
z trhových miest a mýtnych poplatkov. Vyberači daní využili zmätok
11
spôsobený vojskami údelného kniežaťa moravského Ota, brata
budúceho českého vládcu Vratislava I., ktorý z historického hľadiska
je pre nás dôležitý presadzovaním a neskôr aj realizovaním
cirkevných obradov v staroslovenčine v Čechách tak, ako to bolo
v čase pôsobenia Cyrila a Metoda na našom území.
Opát Gaufred chcel prinavrátiť pomery existujúce pred vojnovým
pustošením a opäť získať príjmy aj majetky darované Šrefanom I.,
nachádzajúce sa na západnom a strednom Slovensku spolu
s nevoľníkmi.
Spor s vyberačmi daní sa riešil v nitrianskej hradnej katedrále
prísahou svedkov pred ostrihomským arcibiskupom Vavrincom
a kráľovským splnomocnencom Batonom. Listina celkovo uvádza
vyše 30 mien, najmä obyvateľov starej Nitry. Je príznačné, že
prevažná väčšina má slovenský pôvod. Aj postavenie hodnostárov
dokazuje, že v Nitre slovenské etnikum nielenže prevažovalo, ale
ešte aj v 12. storočí i riadilo orgány mesta, župy i kráľovstva.
V prospech zoborského kláštora svedčili dve skupiny svedkov.
V prvej skupine boli 12 najstarší svedkovia, ktorí žili v období medzi
vládou Štefana I. a rokom 1111: Una, dlhoročný nitriansky župan,
jeho predchodca Bača, ktorý bol tiež veľa rokov nitrianskym
županom. Hneď za nimi listina spomína Dedu a Kaču, synov
najstaršieho nitrianskeho župana Bukvena, ktorý v čase prísahy už
nežil. V druhej skupine bolo 11 svedkov, ktorí mohli hodnoverne
potvrdiť právo zoborského kláštora na majetky a peňažné príjmy.
Z listiny spoznávame aj nitrianskeho richtára a trhového sudcu
Peregrina, ktorý je najstarším známym richtárom v Nitre i na celom
území Slovenska.
Druhá Zoborská listina
Pokračovaním udalosti popisovanej v prvej Zoborskej listine je
Zoborská listina z roku 1113. Je súpisom niekoľko desiatok majetkov
zoborského opátstva, ktoré sa nachádzali na rozsiahlom území
západného a stredného Slovenska. Kráľ Koloman ustanovil komisiu,
ktorá mala prejsť celým územím a presne zadokumentovať všetok
majetok zoborského opátstva. Medzi menami osôb spomenutými
v prvej Zoborskej listine a obcí uvedených v druhej Zoborskej listine
je najviac slovenských, potom nemeckých a latinizovaných. Svedči
to o tom, že územie Nitrianskeho kniežatstva bolo aj v 12. storočí
významným centrom slovenského etnika, ale aj o postupnom
začleňovaní neslovenských etník do slovenského prostredia a ním
12
vytvorených nábožensko-kultúrnych štruktúr. V listinách nie sú
spomenuté maďarské názvy a mená, čo vyvracia teóriu o „rozvrátení
a obsadení“ Nitry turecko-tatársko-maďarskými kmeňmi už v 10.
storočí, keďže v 12. a 13. storočí si naďalej zachováva slovenský
charakter.
Listina uvádza vyše 150 názvov slovenských obcí, ktoré patrili
opátstvu, ale aj obcí, ktoré s majetkami opátstva susedili. Niektoré
spomenuté obce zanikli, niektorým sa názvy zmenili, ale veľa obcí si
názvy ponechalo (Nadlice, Solčany, Trebatice, Bohunice,
Otrokovice, Nováky, Prievidza, Kolíňany, Nitra, Malanta, Pohranice,
Cabaj, Voderady, Lužianky, Drážovce, Štitáre a i.). Niektoré majetky
zoborského opátstva nemali vlastné názvy. V listine sa uvádzajú ako
opátova zem, takou bola aj obec, ktorú neskôr nazvali Opatovce.
Tým obciam, ktoré Zoborská listina spomenula, otvorila vstupnú
bránu do histórie, čo si dnes s hrdosťou v roku 900. výročia mnohé
z obcí pripomínajú.
Okrem osád v zoborskej listine sa uvádzajú aj údolia, vrchy, lesy,
pramene, potoky, rieky, rybníky, studne, ostrovy. Pozemky, ktoré
boli majetkom Zoborského kláštora sa ohraničovali význačnými
alebo charakteristickými prírodnými bodmi - medzníkmi. Boli nimi
stromy, skupiny stromov, medzníkmi boli aj kry, studne, doliny aj
útvary vybudované z kmeňov a zeme ako vyvýšeniny či vykopané
jamy.
Zoborské listiny dávajú základnú informáciu o formálnej stránke
vtedajších písomností, o ich vzhľade, štýle zápisu, spôsobe
vyjadrovania i pečatenia. Prvú zoborskú listinu mohol napísať
Willermus gramatikus, učiteľ gramatiky a písania a druhú sám opát
Gaufred. Prítomnosť učiteľa, dokazuje, že v tom čase v stredovekej
Nitre bola škola, ktorá mohla nadväzovať na učilište založené
solúnskymi bratmi Cyrilom a Metodom.
Originály oboch listín a ich overené odpisy z neskorších období sú
uložené v v Diecéznom archíve Nitrianskeho biskupstva, do ktorého
sa dostali v druhej polovici 15. storočia po zrušení Zoborského
benediktínskeho kláštora uhorským kráľom Matejom Korvínom.
Zoborské listiny, hoci zachytávajú nepatrný časový úsek z dejín
stredovekého Slovenska, považujeme za nitrianske i celoslovenské
skvosty európskeho významu. Majú veľkú historickú, zemepisnú i
sociologickú výpovednú hodnotu. Odráža sa v nich naša národná
minulosť. Sú malou učebnicou veľkých dejín slovenského národa.
13
PRIESTOR SLOVA
Výňatok zo Správy o činnosti Slovenskej rady
Združenia slovanskej vzájomnosti za roky 2009 až
2013, ktorá odznela na valnom zhromaždení
16.novembra 2013
Valné zhromaždenie Združenia slovanskej vzájomnosti, ktoré sa
konalo 16. novembra 2013, malo svoju osobitosť. Prečo? Nuž preto,
lebo rok 2013 je pre nás rokom viacerých historických jubileí – 1150.
výročia príchodu Byzantskej misie vedenej Konštantínom
a Metodom na územie Veľkej Moravy, 165. výročia prvého
Slovanského zjazdu v Prahe (jún 1848), 20. výročia vzniku druhej
Slovenskej republiky a 20. výročia založenia Združenia slovanskej
vzájomnosti. V tejto súvislosti pokladáme za nevyhnutné uviesť, že
uvedené historické medzníky nielenže ovplyvnili, ale do značnej
miery predurčili podobu i dnešnú tvár našej prítomnosti.
Na podujatiach tohto typu, akým je naše valné zhromaždenie,
máme hovoriť o aktuálnych otázkach a súčasných problémoch
slovanských národov. Napriek tomu dovoľte, aby sme začali krátkym
historickým exkurzom. A to preto, lebo minulosť je bezprostredne
spätá s prítomnosťou. Bez jej poznania nemožno exaktne projektovať
budúci vývin slovanských národov a Slovanstva ako celku. Zároveň
si uvedomujeme, že súčasný stav v Európe sa zásadne líši od jari
národov roku 1848, keď sa postavili predstavitelia Čechov,
Slovákov, Srbov, Chorvátov a ďalších slovanských národov proti
vstupu Rakúsko-Uhorska do tzv. Veľkého Nemecka a usporiadali
v Prahe slovanský zjazd, ktorý dal základ medzinárodnému
slovanskému hnutiu. Bol to prvý slovanský zjazd. Konal sa v Prahe
od 2. až 12 júna 1848 pod vedením starostu Františka Palackého.
14
Zjazd odmietol panslavizmus i pangermanizmus. Podporil heslo
Veľkej francúzskej revolúcie – sloboda, rovnosť a bratstvo všetkých
národov.
Dnes slovanské národy – Bulhari, Česi, Chorváti, Lužickí Srbi,
Poliaci, Slováci a Slovinci sa stali súčasťou Európskej únie, ktorá nie
je budovaná na princípe rovnoprávneho postavenia národov, ale na
princípe troch slobôd: voľného pohybu osôb, voľného pohybu peňazí
a voľného pohybu tovarov. Myšlienka rovnoprávnej spolupráce
národov sa nehodí vládnucej finančnej oligarchii v Európskej únii.
Nehodí sa preto, že národ, ktorý si udržuje a rozvíja svoju kultúru,
pozná svoju históriu a má vlastnú ekonomickú základňu nie je ľahko
ovládateľný, nedá sa ľahko vykorisťovať inými, v danej chvíli
silnejšími národmi.
Ak sa Európska únia nemieni stať štvrtou ríšou, ale má byť
dobrovoľným spoločenstvom rovnoprávnych národov, tak sa má
usilovať nielen o ochranu ľudských práv, ale i práva národov na
zachovanie ich svojbytnosti, o spoluprácu bez straty suverenity
štátov, ktoré vstúpili alebo chcú vstúpiť do Európskej únie. Cesta
k jednotnej Európe bude omnoho kratšia a ľahšia, keď Západ
a Východ si vyjdú v ústrety, keď západná civilizácia a slovanská
civilizácia nebudú súpermi, ale tvorcami nového, kvalitatívne
lepšieho a sociálne spravodlivejšieho spoločenstva národov.
Aj naše Združenie slovanskej vzájomnosti (ďalej len Združenie)
napomáha tomuto procesu a to prostredníctvom širokého spektra
kultúrno-výchovných, vzdelávacích a vydavateľských aktivít. Za
dvadsať rokov svojej existencie sme si napísali vlastný rukopis na
novú stránku idey slovanskej vzájomnosti podľa ktorého nás
hodnotia spoluobčania. Oddelili sme to, čo môže fungovať
v demokratickej spoločnosti. Na tejto ceste sme asi všetci stratili
veľa ideálov. Tých, čo boli len ilúziami nie je škoda, tie
najdôležitejšie si každý môže uchovať sám. Nechceme nostalgicky
spomínať, ťažkať si. Navzdory hektickej dobe globalizujúceho sa
sveta a európskej integrácie naše občianske Združenie si postupne
vytvára nový morálny kredit.
Medzi kľúčové aktivity nášho Združenia patria medzinárodné
konferencie, semináre a vydavateľská činnosť. Od svojho vzniku
v roku 1993 až do roka 2013 sme uskutočnili v spolupráci
15
s Univerzitou Jana Ámosa Komenského v Bratislave, s Univerzitou
Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzitou Mateja Bela v Banskej
Bystrici a Slovenskou akadémiou vied 14 medzinárodných
konferencií a seminárov na tému slovensko-slovanské kultúrne,
jazykové a literárne vzťahy a kontakty. V rámci edície Slovanské
reflexie sme vydali 13 knižných titulov na uvedenú tematiku, ktoré
majú pozitívny ohlas v odborných kruhoch doma i v zahraničí.
Pri príležitosti 20. výročia vzniku Združenia okrem spomenutej
bohatej vydavateľskej činnosti nám nedá nespomenúť aktivity, ktoré
sme venovali predovšetkým deťom a mládeži. Mnohí si ich
pamätáme. Vypracovali sme nové štatúty speváckej súťaže
Slovanská pieseň a výtvarnej súťaže Kvet lipy. Podľa nich sme
organizovali celoštátne kolá v Bratislave, Liptovskom Mikuláši,
Žiline, v Dolnom Kubíne. Boli sme organizátormi súťaže v prednese
ruskej poézie a prózy s Asociáciou rusistov s názvom Ars poetika.
Realizovali sme tábory pre deti z Ukrajiny z postihnutej oblasti
Černobyľu a naše deti. Zorganizovali sme koncertné turné
vynikajúceho ruského barytonistu člena Moskovskej opery Anatolija
Lošaka, ktorého vystúpenie vyvrcholilo koncertom v Dóme sv.
Martina v Bratislave.
Ako jediní sme sa podujali pokračovať v organizovaní stretnutí
občanov z východného Slovenska a Ukrajiny pri výročí ukončenia 2.
svetovej vojny a víťazstva nad fašizmom vo Vyšnom Nemeckom.
Spoločensky rezonujúcimi sa stali pravidelné konferencie
Združenia a Medzinárodného Fóra Vyslanci Slovanstva, ktoré sa
konajú od roku 2001 na konci kalendárneho roka v rámci stálej
jednotnej koncepcie: Slovensko - Európa –Svet. Spresnenie ich
tematiky je podmienené aktualizáciou určitých problémov, stavu
a rozvoja Slovanstva. Táto aktivita pretrváva dodnes.
Medzi konštantné aktivity, ktoré sme realizovali v hodnotenom
uplynulom päťročnom období a sú orientované predovšetkým na
mladých ľudí patria:
Medzinárodný splav na rieke Poprad zo Starej Ľubovne do
Noweho Saczu v Poľskej republike. Štvrtého júla 2013 sa v Starej
Ľubovni konal v poradí už 24. ročník za účasti 171 účastníkov zo
16
Slovenska, Poľska, Česka. Sprievodným podujatím – rýchlostné
vodácke preteky pod názvom Memoriál Eduarda Kasperkeviča, sa
vzdáva každoročne hold zosnulému tajomníkovi Slovenskej rady
Združenia slovanskej vzájomnosti.
Toto jedinečné športové
a kultúrno-spoločenské podujatie organizujú Centrum voľného času
v Starej Ľubovni a jeho poľský partner Start z Noweho Saczu so
spoluúčasťou Slovenskej a okresnej rady Združenia.
Regionálnu spevácku súťaž detí, mládeže a dospelých
Slovanská pieseň od roku 2000 organizuje regionálna rada
Združenia Spiš, Hnilecká dolina, Prakovce. Už 14 rokov sa ozývajú
koncom júna areálom Domu kultúry v Prakovciach nádherné piesne
(umelé a ľudové) slovenské, české, moravské, poľské, chorvátske,
ruské, ukrajinské, rómske, rumunské a niekoľkokrát zaznel aj
staroslovenský chorál.
To, že Slovanská pieseň má v Prakovciach veľký ohlas svedčí aj
narastajúci počet účinkujúcich a súťažiacich. Kým v roku 2000 ich
bolo 81, tak v roku 2013 ich bolo už 167. Aj tieto fakty potvrdzujú,
že regionálna spevácka súťaž v Prakovciach sa stala trvalou
hodnotou a mostom, ktorý spája srdcia detí, mládeže a dospelých.
Pri tejto príležitosti chceme pripomenúť osobnosť pána Fridricha
Sviteka, dlhoročného predsedu Združenia v Prakovciach a člena
republikových orgánov Združenia, ktorý opustil naše rady 1. apríla
2011. Pod jeho vedením sa uskutočnilo 11 ročníkov Slovanskej
piesne. Dokázal spojiť celé Prakovce na dobrú vec. Táto jeho
zanietenosť a nadšenie sa plne preniesli na pani Anastáziu Minárovú,
predsedníčku ZSV Prakovce a na jej funkcionársky aktív.
Do štruktúry stálych záujmových umeleckých aktivít patrí aj
celoštátna súťaž výtvarnej a literárnej tvorby detí Dúha, ktorej
usporiadateľom je Ľubovnianske osvetové stredisko. Od roku 2000
sa spoluorganizátorom Dúhy stala Slovenská a okresná rada
Združenia a to predovšetkým z toho dôvodu, že ju považujeme za
pokračovateľa našej výtvarnej súťaže Kvet lipy. V tomto roku sa
uskutočnil už 17. ročník. Do súťaže sa zapájajú deti od materských
škôl, základných škôl, zo základných umeleckých škôl, aj deti
s mentálnym a zrakovým postihnutím. Na vyhodnotení sa
každoročne odovzdáva mimoriadna cena, ktorú udeľuje Slovenská
rada Združenia.
17
Mimoriadne záslužnú prácu pri organizovaní a komplexnom
zabezpečení medzinárodných plenérov maliarov slovanských
krajín má Ing. Vladimír Mezencev predseda Združenia slovanskej
vzájomnosti Košicko. V rokoch 2009-2013 sa uskutočnili
medzinárodné plenéry v Spišskom Podhradí, v Prešove, Košiciach,
Vysokých Tatrách a v Bardejove. Zúčastnili sa na nich profesionálni
výtvarníci zo Slovenskej republiky, Českej republiky, Bulharska,
Poľska, Chorvátska, Ruskej federácie a Ukrajiny.
Koncom augusta sa koná už tradične štafetový beh Vďaky,
mieru, a svornosti po trase vypálených obcí od Kalinova po Banskú
Bystricu. V roku 2011 sa štafetový beh začal na Devíne, pokračoval
do Nitry a Banskej Bystrice a bol zavŕšením jeho štyridsaťročnej
existencie. Organizátorom štafetového behu bol Inštitút vzdelávania,
umenia a športu v Prešove v spolupráci so Slovenskou radou
Združenia slovanskej vzájomnosti, Ústrednou radou Slovenského
zväzu protifašistických bojovníkov, primátormi miest a starostami
obcí, školami a spoločenskými organizáciami po trase štafetového
behu. Pokračovateľom podujatia tohto typu je Štafetový beh mladých
Slovanov. Štafetovým behom sme vyjadrovali vďaku Sovietskej
armáde za oslobodenie našej vlasti a bojovníkom Slovenského
národného povstania. Podujatie po dobu štyridsiatich rokov
garantoval a zabezpečoval PhDr. Milan Sidor, CSc.
Od ostatného valného zhromaždenia v roku 2008 sa členovia
a sympatizanti nášho Združenia aktívne zúčastňovali na
nasledujúcich medzinárodných podujatiach:
v dňoch 12.-13. novembra 2010 sa konal v hlavnom meste
Ukrajiny v Kyjeve Všeslovanský zjazd, ktorý bol označený ako
10.v tejto historickej postupnosti: prvý (ako slovanský) zjazd sa
konal v Prahe roku 1848, druhý v roku 1869 v Moskve, tretí v roku
1908 v Prahe, štvrtý v roku 1910 v Sofii, piaty v auguste 1941
v Moskve (ustanovenie všeslovanského výboru), šiesty už ako
všeslovanský v roku 1946 v Belehrade, siedmy v roku 1998 v Prahe,
ôsmy v roku 2001 v Moskve, deviaty v roku 2005 v Minsku.
Na desiatom všeslovanskom zjazde v Kyjeve sa zúčastnilo 351
delegátov z desiatich slovanských štátov (chýbali delegáti zo
Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny). Slovenská delegácia
bola 9 členná.
18
Vo vystúpeniach delegátov rezonovali ostré protesty proti snahám
amerikanizovať slovanský i ostatný svet, proti tzv. šíreniu
demokracie zbraňami NATO, proti nezmyselnej propagande
vytvorenia unifikovanej, „multikultúrnej“ civilizácie. Súčasne zazneli
výzvy na novú kvalitu vzťahov, potrebu urovnať všetky doterajšie
spory a nedorozumenia medzi slovanskými národmi. Návrhmi na
konkrétne riešenie množstva otázok o slovanskom obrodnom procese
bola naplnená práca pätnástich sekcií, v ktorých slovenská delegácia
prezentovala viacero ponúk na spoluúčasť pri ich uskutočňovaní.
Napríklad slovenská delegácia navrhla spoluprácu slovanských
národov v oblasti kultúry a umenia,
koordináciu práce
vydavateľstiev, reedície významných diel slovanských autorov
a kultúrno-vzdelávacie aktivity mládeže.
Kyjevský všeslovanský zjazd schválil stanovy Medzinárodného
slovanského výboru a zvolil prezídium. Prezídium Medzinárodného
slovanského výboru má tiež pripraviť projekt jednotného
ekonomického priestoru, ktorý by zahŕňal všetky slovanské štáty.
V dňoch 3. až 7. októbra 2012 sa konala v Bulharsku ( v meste
Varna) medzinárodná konferencia na tému Dialóg Európa- RuskoÁzia. Konferencia bola zorganizovaná pod záštitou vlády Bulharska
a štátnych organizácií Ruska a Nemecka.
Na medzinárodnej konferencii sa zúčastnili odborníci
z nasledujúcich štátov: Bulharska, Ruska, Číny, Nemecka, Turecka,
Rumunska, Luxemburska, Grécka, Slovenska, Lotyška, Kazachstanu,
Maďarska a Srbska. Jediní reprezentanti za Slovenskú republiku boli
delegáti Združenia slovanskej vzájomnosti Prof. RNDr. Koloman
Ivanička DrSc. a doc. RNDr. Alžbeta Ivaničková, CSc.
Hlavnou témou konferencie bola zmena svetového poriadku,
o významnej úlohe v euroázijských vzťahoch, ktoré prebrala
Európska únia, Rusko a Čína; a o zabezpečení udržateľnosti planéty
Zem, ako domova ľudstva a záchrany životného prostredia planéty
pre budúce generácie.
V dňoch 18. až 20. októbra 2013 sa uskutočnilo zasadnutie
prezídia Medzinárodnej slovanskej rady v Kyjeve za účasti
predstaviteľov slovanských výborov z Bieloruska, Bulharska, Česka,
Poľska, Slovenska a Ukrajiny.
19
Predmetom rokovania bola problematika vstupu Ukrajiny do
Európskej únie, informácia o činnosti národných slovanských
výborov pri vytváraní kladného obrazu Slovanov v súvislosti so
silnejúcim tlakom a pokusmi neutralizovať Slovanov. Na všetkých
rokovaniach Medzinárodnej slovanskej rady zastupuje Združenie Dr.
Dagmar Bollová, ktorá je členkou prezídia MSR.
Medzi významné domáce podujatia nášho Združenia patrí
spomienkové stretnutie, ktoré sa konalo 16. novembra 2012 pri
príležitosti 100. výročia narodenia a 69. výročia úmrtia kapitána
Jána Nálepku. (v spolupráci s veľvyslanectvami Bieloruska, Ruska
a Ukrajiny; zúčastnili sa ho aj zahraniční hostia. Leonid Lavrineko,
predseda Medzinárodnej slovanskej rady. Ján Minář, predseda
slovanského výboru Českej republiky a Barbara Krieger,
podpredsedníčka slovanského výboru Poľskej republiky.)
Aj podujatím tohto typu sme chceli prispieť k popularizácii
vynikajúcej osobnosti našej novodobej histórie akou je kpt. Ján
Nálepka; oduševnený propagátor pokrokových myšlienok, obetavý
a húževnatý bojovník proti krivde, útlaku a vykorisťovaniu svojho
ľudu a hrdinský slovenský vojak, ktorého 70. výročie úmrtia si práve
dnes pripomíname. Obetoval svoj život za záchranu stoviek životov
slovenských vojakov a partizánov a za záchranu obyvateľov miest
a obcí kde operoval jeho partizánsky oddiel. Prítomnosť kpt. Jána
Nálepku v našej súčasnosti veľmi výrazne pociťujeme v jeho odkaze.
Nachádzame v ňom stále živý prameň revolučnej, vlasteneckej
a slovanskej spolupatričnosti.
Slovenská rada Združenia pri príležitosti 1150.výročia príchodu
vierozveztov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu a pri
príležitosti 20. výročia vzniku nášho Združenia uskutočnila
v duchu svojho projektu, ktorý realizoval Dr. Stanislav Bajaník na
slovenských základných školách, stredných školách, miestnych
odboroch Matice slovenskej v čase od marca do októbra 2013
prezentáciu dvoch umelecko-dokumentárnych filmov, prednášky
a besedy. Dovedna sa v tomto čase uskutočnilo 60 podujatí, nielen
doma ale aj v Srbsku, Chorvátsku, na Ukrajine. Na týchto
podujatiach boli odovzdané v podobe darov naše publikácie,
časopisy, kalendár na rok 2013 a CD – slovenské ľudové a národné
piesne s názvom Od Dunaja hlbokého až po Kriváň vysoký, ktoré
naspieval Ivan Ožvát.
20
Tak ako sme v úvode spomínali spoločensky rezonujúcimi sa stali
pravidelné konferencie Združenia a Medzinárodného fóra Vyslanci
Slovanstva. Od roku 2009 až do roku 2013 sa realizovali dve
konferencie a vydali sa štyri knižné tituly: Priestor slova; Kultúra
v kríze, kríza v kultúre; Partokratizmus a demokracia;
Tabuizovaná životaschopnosť kapitalizmu.
Mimoriadny ohlas u odbornej aj laickej verejnosti má
vydavateľská činnosť nášho Združenia. Od septembra roku 2001
vydáva Slovenská rada Združenia časopis Slovanská vzájomnosť.
Ide
o kultúrno-spoločenský
časopis,
ktorý
svojim
zameraním, obsahom a štruktúrou patrí medzi originálne periodikum
v slovenskom mediálnom priestore. Prostredníctvom esejí a štúdií
významných odborníkov (domácich i zahraničných) časopis
objasňuje rozmanité aspekty aktuálnej medzinárodnej pozície
a perspektívne úlohy slovanského spoločenstva a jednotlivých
slovanských národných kultúr v globálnych civilizačných
súvislostiach. Nazdávame sa, že časopis tohto typu jednoducho
nemôže byť apolitický už len z toho dôvodu, že kultúra, umenie a
literatúra je tiež politikum a v istom zmysle politické je všetko, aj to
najprivátnejšie prežívanie, aj ten najosobnejší problém. Nehovoriac
aj o politickom charaktere fenoménu chudoby, globalizácie, či
ochrany životného prostredia. Sú to predsa fenomény, ktoré viac
alebo menej sprostredkovane súvisia s fenoménom kultúry
a ignorovať tieto súvislosti by celkom isto nepomohlo riešeniu
existujúcich životných problémov nášho ľudu. Ani časopis nášho
Združenia nemôže zostať v závetrí pohybu, ktorý na začiatku tretieho
milénia s veľkou pravdepodobnosťou poznačí nielen naše dejiny,
našich priateľov a vari aj celé ľudstvo.
V roku 2010 vydala Slovenská rada Združenia publikáciu
Letokruhy časopisu Slovanská vzájomnosť. V tejto publikácii sú
uverejnené príspevky od 37 domácich a zahraničných autorov.
Tvoria iba zlomok toho, čo vyšlo v našom časopise a z čoho vznikol
výber príspevkov, ktorý sme ponúkli nášmu čitateľovi pre lepšie
pochopenie našej protirečivej a hektickej súčasnosti.
Slovenská rada Združenia vydala nástenný Slovanský kalendár
na rok 2012. Kalendár obsahuje – okrem kalendárovej časti- 13
obrazov – fotografií významných slovenských a slovanských
osobností (sv. Cyril a Metod, Ján Hollý, Ján Kollár, Pavol Jozef
21
Šafárik, Ľudovít Štúr, Ladislav Novomeský, Ján Palárik, Adolf
Dobriansky, Ján Pavol II.), priekopníka slovanských vzťahov
(Dušana Makovického), významné podujatia (účastníci prvého
slovanského zjazdu r. 1848, Slovanský deň na Devíne, ozdobný
titulný list Stanov Matice slovenskej).
Pri príležitosti 1150.výročia príchodu byzantskej misie na územie
Veľkej Moravy vydala Slovenská rada Združenia Cyrilometodský
kalendár 2013. Tvorí ho 13 farebných fotografií obrazov, gobelínov,
sôch a architektonických diel takých renomovaných autorov akými
sú: Benka, Clemens, Klimčák, Cvengrošová, Kulich, Berák,
Ambrušová, Drotár a Tkáč.
V tejto súvislosti pokladáme za potrebné uviesť, že predmetný
kalendár získal v súťaži o najkrajší kalendár Slovenska pre rok 2013
1. miesto v kategórii nástenných viaclistových firemných reprodukcií
umeleckých diel. Hodnotiteľom celoštátnej súťaže bola porota
zložená z kompetentných zástupcov Klubu fotopublicistov
Slovenského syndikátu novinárov a Štátnej vedeckej knižnice
v Banskej Bystrici.
Slovenská rada Združenia v snahe pripomenúť slovenskej
verejnosti významné kultúrne i politické jubileá v roku 2014 vydala
13 listový nástenný kalendár s názvom Jubileá a výročia 2014
Kalendár obsahuje tieto kultúrne a politické jubileá: 1120. výročie
smrti Svätopluka, 1145. výročie smrti Konštantína – sv.Cyrila, 250.
výročie odsúdenia Uhorským snemom Adama Františka Kollára za
knihu O počiatkoch a večnom používaní svetskej moci, 190. výročie
vydania Kollárovej básne Slávy dcéry, 170. výročie vzniku
hymnickej piesne Ponad Tatrou sa blýska, 170. výročie vzniku
spolku Tatrín, 145. výročie smrti Štefana Moyzesa, 95. výročie
oživotvorenia Matice slovenskej, 95. výročie tragickej smrti M.R.
Štefánika, 75. výročie vzniku 1. Slovenskej republiky, 70. výročie
vypuknutia SNP a z edičnej činnosti Združenia slovanskej
vzájomnosti (montáž vydaní a podujatí).
Pri príležitosti 20. výročia vzniku Združenia sme vydali vo
vydavateľstve CCW knihu Jozef Mravík Slovo v pravom čase, ktorá
má 11 kapitol a 272 strán. Slovenská rada Združenia, Vydavateľstvo
CCW a Spolok slovenských spisovateľov oficiálne predstavili knihu
Jozefa Mravíka na autorskom čítaní, ktoré sa konalo 19. marca 2013
22
v Klube slovenských spisovateľov v Bratislave. Predmetné dielo
uviedol renomovaný slovenský prozaik a vynikajúci esejista Dr. Ján
Tužinský, PhD. Svoju recenziu nazval Myšlienkovo kompetentná
brázda Jozefa Mravíka.
V našej edícii Slovanské reflexie sme tiež vydali knihu Maroša
Puchovského Mytológie sveta – od starých Slovanov po Matrix,
ktorá porovnáva slovanskú mytológiu s mytológiami ostatných
indoeurópskych národov od najstarších čias po súčasnosť, všíma si
podobnosti medzi mytologickými systémami Európy, Ázie
i Ameriky a na záver ponúka rekonštrukciu základného slovanského
mýtu. Kniha je literárnym spracovaním umelecko-dokumentárneho
cyklu, ktorý autor predstavil aj v Slovenskom rozhlase.
Bez toho aby sme zachádzali do ďalších podrobností pri analýze
a hodnotení činnosti nášho Združenia za uplynulé funkčné obdobie
chceme na záver Správy o činnosti Slovenskej rady Združenia
uviesť, že Slovanstvo v nových geopolitických súvislostiach
a geostrategických dôsledkoch nemôže existovať ako politický blok,
ani ako mesianistická ideológia. Naše Združenie chápe ideu
Slovanstva skôr ako kultúrny než genetický, skôr ako jazykový
a spoločenský než etnický fenomén. Chápe ju ako identitu
v kultúrnom presahu v troch rovinách. V presahu individuálnom,
týkajúcom sa konkrétneho človeka, v presahu
národnom,
umožňujúcom prekonávať obmedzenosť nacionálneho pohľadu,
v presahu všeobecne ľudskom, pretože jeho základom je ľudskosť
a sociálne chápaná idea mieru. A práve preto by si Slovania mali
viac uvedomovať svoje bytie v rovine kultúry a civilizácie.
Pravda, až budúca veľká kniha našich dejín ukáže nakoľko sme
boli v tejto chvíli hodní svojich predsavzatí pri napĺňaní zmyslu
a podstaty slovanskej vzájomnosti.
Spracovala: Ing. Edita Dürrerová, predsedníčka ZSV
23
Pandorina skrinka, Ariadnina niť!
Ján Tužinský
Kríza, peniaze, zisky, korupcia, nezamestnanosť, lokálne vojny,
terorizmus, bohatstvo, chudoba, pozitívna diskriminácia, demokracia
– to sú najviac frekventované slová dnešného globálneho diskurzu.
Oveľa menej je tento diskurz nasýtený mimoekonomickými
a trestno-právnymi pojmami. Teda tými, čo odjakživa, azda až po
nástup“ postmoderny“, tvorili chrbtovú kosť civilizácie
a jednotlivých autochtónnych kultúr. Paradoxná je pritom
skutočnosť, že toto kvantum informácií ekonomickej a trestnoprávnej povahy, nás nijako nenasycuje ani v smere všeobecne
rastúceho blahobytu, ani v rovine zmenšujúcej sa brutality trestných
činov. Skôr opak je pravdou.
Svetová chudoba narastá ruka v ruke s lokálnymi konfliktami (
ako dnes vznešene nazývame vojny) až po domáce násilie
v nebývalej miere. Ekonómovia zjavne nezvládajú politické
a duchovné formovanie súčasného sveta, hoci celkom zjavne ovládli
politiku aj politikov. Penalizačné právo tiež tlačí pred sebou horu
nesplniteľných úloh, lebo celkom zjavne nemôže udržať na uzde
zdivenú kobylu amorálnosti druhej strany mince chudoby, ktorou je
vytvárané špekulatívne bohatstvo. Ekonomicko – právna koncepcia
súčasného sveta (či si to jeho „tvorcovia“ uvedomujú alebo nie) nie
je len duchovne plytká, ale aj neudržateľne neúčinná. Paradoxne nie
kvôli právu, ale kvôli etike ( presnejšie jej opaku!), ktorú v sebe
súčasná postindustriálna spoločnosť implicitne obsahuje. Umelá
zaťaženosť „úspešnosťou“ za akúkoľvek cenu začína byť časovanou
kliatbou visiacou nad ľudskou individualitou, ktorá sa mimo tohto
priestoru „úspešnosti“ celkom viditeľne transformuje do duševne
patologických rozmerov. A je veľmi pravdepodobné, že
s narastajúcim časom ju napokon nezvládnu ani psychiatri. Pacienta
totiž už nemožno liečiť na prosektúre.
Súčasný patologický stav postindustriálnej spoločnosti má rastovú
tendenciu. Vo všeobecnej aj individuálnej rovine. Navonok sa môže
naivným svetoobčanom zglobálnenej dedinky Svet vidieť, že
24
informačné kanály ako internet a iné mobilné siete im poskytujú
nebývalé množstvo informácií, ale súčasne stále zabúdajú na celkom
prostý fakt, koľko im v skutočnosti poskytujú dezinformácií. Ako sa
ich sloboda ocitá v sieťach, ohrozujúcich ich integritu a jedinečnosť.
Ľudia sa menia na prefabrikovaných štatistov. A skutočné obcovanie
človeka s človekom začína byť vzácne. Alebo stojí medzi ním
počítač, alebo mobil. Na oboch máme u prevádzkovateľov
vytetované čísla, ako väzni „slobodného“ sveta. Podobne na nás
prostredníctvom týchto čísel dohliadajú banky, poisťovne, obchodné
reťazce a kamerové systémy. Ostatné ukončujú dopravní policajti
a prípadne kukláči.
To je zaiste len základná časť „slobody“, do ktorej by sme mohli
zahrnúť daňový úrad a v rovine ducha „slobodné“ médiá, ktoré nás
ani natoľko neobmedzujú, ako nám kradnú zdravý rozum. Hoci
pravda je zdanlivo taká, že si za toto kradnutie ešte aj platíme.
Rovnako slobodne ako za surogáty potravín v obchodných
reťazcoch.
Technológia našej autentickej slobody je nespochybniteľne
prepracovaná. Takú sme za socializmu určite nemali. A keď ju štátna
moc niekomu pridelila, ozval sa cez slobodné médiá takmer celý
vtedajší svet. Treba povedať, že v tomto zmysle sa nemohol veľmi
často ozývať, lebo v období reálneho socializmu nebolo tak veľa
ľudí, ktorých by bolo treba tak detailne kontrolovať. Napriek tomu
sme akoby jednomyseľne odvrhli tento neslobodný systém, aby sme
získali netušenú „slobodu“ a demokraciu. Ono je to vlastne možno aj
tak, že sme neboli pripravení ani na socializmus, ani na
postindustriálny kapitalizmus. A ako výstižne a ironicky
poznamenáva český sociológ Jan Keller: „Reálny socializmus
neodmietla väčšina ľudí preto, lebo s nimi manipuloval, ale preto, že
s nimi nedokázal manipulovať dostatočne. Nedokázal ľuďom zaručiť
to, čo sľuboval – neobmedzený konzum špičkovej úrovne každému
podľa jeho potrieb. Nedodržaním tohto sľubu vzbudil u veľkej časti
obyvateľstva obrovské mravné pohoršenie.“ Werbung rakúskej
televízie mal na rozklad socializmu v ČSFR väčší vplyv ako celý
vtedajší disent. Ako ten istý autor správne poznamenáva: „Pokiaľ
akákoľvek totalita dokáže zaručiť prosperitu, a to sa môže stať
napríklad v krajine, ktorá kontroluje vysoko žiadané nedostatkové
25
zdroje, zostáva otázka lásky ľudí k slobode otvorená. Pokiaľ je
možné ťažiť v Líbyi ropu, budeme tam márne hľadať disidentov.“
Vyspelé demokracie sú zjavne v akomkoľvek smere na tento
konzumný status slobody pripravenejšie. Preto v nich ľudia aspoň
intenzívnejšie štrajkujú. My sa spamätáme len na už spomenutej
patológií. Možno spolu s našimi nežnými odbormi. Lebo práve tie
spolu so sociálnymi demokratmi sú najväčšími advokátmi
postfordovského kapitalizmu (ako súčasnú formu jeho štádia
označuje Mark Fisher).
V akom svete žijeme asi najjasnejšie pochopíme, keď si
uvedomíme prostú skutočnosť, že na ekonomickej kríze najviac
profitovali a stále profitujú banky, ktoré ju spôsobili. Nielen
finančne, ale paradoxne dostali politické reprezentácie takmer
všetkých štátov na kolená a urobili si z nich advokátov diaboli. Veď
sú to reprezentanti USA a EU, ktorí zatínajú daňovú sekeru do väzov
vlastných občanov. A nútia ich hlavu skloniť pred zlatom a cennými
papiermi v bankových trezoroch. Toto smutné zistenie zakliate do
demokratických vlád je kruté. Nielenže nevzbudzuje v nikom priveľa
optimizmu, ale súčasne infikuje do demokraticky zvolených vlád
malomocenstvo dosť smradľavej skepsy a zmätku.
Volíme si teda prostredníctvom politikov lokajov bánk
a nadnárodných spoločností? Je demokracia naozaj už natoľko
duchovne vyprázdnená, aby v jej politickom priestore (okrem
volebného času) dominovali kupci najrozličnejšieho svätenia,
v chrámoch bánk a nadnárodných korporácií? Sme ešte ako
civilizácia schopní duchovného zdvihu, alebo sme už celkom
podľahli bľabotu experimentálnych ekonómov, hoci by im bolo
nebezpečné zveriť do rúk aj biele myšky v biologickom laboratóriu?
Nech si na tieto otázky odpovieme akokoľvek, jedno je ťažko
spochybniteľné: súčasná civilizácia si mýli prostriedky s cieľmi. Aj
preto môžeme aspoň pritlmene počuť hovoriť o druhej strane mince
súčasnej ekonomickej krízy. Teda o kríze duchovnej. Ona je však
pupočnou šnúrou zviazaná s podstatou súdobej civilizácie a jej
najvýraznejšou charakteristikou je duchovná prázdnota. V rovine
autochtónnych kultúr sa prejavuje výrazným odklonom od svojich
základov, podstát, ktoré ju utvárajú. Tvoria jej živé telo a tvár.
26
Jedinečnú, nezameniteľnú... Ona vytvára spirituálnu podstatu
človeka, v ňom i v jeho vlastnom priestore. Je základom jeho
človečích istôt, vedomia a sebavedomia, v čase jeho „pobytu“, teda
vedomého bytia, v konkrétnom čase a priestore.
Od kvality tohto priestoru sa celkom prirodzene odvíjajú
možnosti človeka v ňom. Ale túto kvalitu nijako nemožno
stotožňovať s jej samotnou deklaratívnou stránkou. Práve ňou sa
oháňajú politici najrozličnejších „svätení“. V ich ústach sa ideály
menia na frázy. Zaklínanie demokraciou, slobodou a rovnosťou z ich
úst ešte nikomu neprinieslo väčšiu mieru demokracie, ani slobody
a rovnosti už vôbec nie. Čo raz prejde žuvacím aparátom politiky,
začína prudko pripomínať exkrementy, a aj to tak chutí. Každá
vznikajúca štruktúra novej moci sa totiž dostáva na tribúny po
chrbtoch ohnutých predchádzajúcou mocou. A len čo sa tie chrbty
trochu vyrovnajú, nová moc ich začína ohýbať, aby mohla po nich
ešte tvrdšie dubasiť s trochu pozmenenými heslami. Dnes by
presnejšie bolo slovo slogan. Reklamný trik! Lebo vlastnou sestrou
politiky, presnejšie jej nosná reč, naozaj je, reklama. Odkedy túto
ropuchu pobozkal prezident USA Ronald Regan a ako odkliatu
princeznú ju zo zákona pustil do serióznych médií, opustili tieto
ustanovizne takmer všetko, čo im dávalo punc kvality. Princeznička
sa v médiách opäť premenila na žabu, ktorá doslova a do písmena
sedí na prameni informácií a kalí vodu. Ako veselo konštatuje Z.
Hradecký: „Po dvadsiatich rokoch televízneho vysielania sa podarilo
(v ČR) vypestovať nový druh človeka, ako hovoria Taliani „demente
televisivo“, diváka celkom oddaného sladkobôľnym seriálom,
brutálnym krvákom, vesmírnym príšerám, prostoduchým reklamám,
dementným debatám, ktorý sa vyznačuje značne zníženým IQ
a základnými pudovými reakciami. Tento divák oprávnene
protestuje, keď strhujúci prúd príťažlivých reklám prerušujú nudné
divadelné hry, relácie o architektúre a koncerty.“ Faktom však je, že
reklamné nasadenie celkom chýba pri sústavnom „solení“ nedeľného
obeda v rámci siahodlhých debát politikov. Tu by bola reklama
naozaj zbytočná. Divák sa bez reklamy zrejme pri debatách
politických špičiek nenudí, lebo sú celkom zrejme na úrovni reklám.
Niekedy je to na radosť diváka už spomenutého kalibru ešte
pikantnejšie a tak všetci svorne – divák, politici a tvorcovia reklám
spolu s vysielateľom môžu krochkať od šťastia a skutočného
27
ľudského blaha. Duchovná potrava spoločnosti je priam vrcholne
uspokojená. Aj pesimisti sú optimistickí, lebo vedia, že v budúcnosti
môže byť už len horšie. A tak sa vlastne z prítomnosti môžu tešiť.
Napokon prečo nie? Veď práve takto sa vlastnou „kultúrou“,
presnejšie jej stavom, stále intenzívnejšie približujeme k tým
najvyspelejším kultúram tzv. slobodného sveta. Len by sme mali čo
najrýchlejšie zničiť všetko osobité, odlišné, čo nás doteraz určovalo,
utváralo po celé generácie, aby sme mohli naveky zmiznúť
v beztvarom globálnom ceste – na ceste odnikiaľ nikam.
Lebo v tomto prudko slobodnom priestore je želateľná
predovšetkým uniformita súčasného kapitalistického realizmu, ktorý
nevie, čo so sebou, ale zato vie celkom presne, čo s nami! Práve
beztvará epistéma demokracie je presiaknutá množinou protirečení
a prvkov sofistikovanej manipulácie s človekom do takej miery, akú
svet doteraz nielenže nepoznal, ale aj vedome odmietal. Duchovný
otec studenej vojny W. Churchil, vrhol svetu pod nohy poleno
výroku, podľa ktorého: „demokracia nie je síce dokonalá, ale nič
lepšieho sme nevymysleli.“ Tak či onak nám toto konštatovanie
nijako nepomáha vymaniť sa z ľadového zovretia každodenných
mechanizmov a „darov“ žitej demokracie, v konkrétnom politickom
priestore. Jeho legitimitu takmer nik (okrem stále rastúcich zástupov
štrajkujúcich odborárov Francúzska, Nemecka. Grécka, Španielska
a sem tam našich nežných odborárov) priamo nespochybňuje, ale
nikdy ju nespochybňujú najmä politické strany, lebo im sa dostáva
dosť priestoru i peňazí na vlastnú obslužnú činnosť vyšších
kapitálových vrstiev, korporácií a bánk. Služba radovému občanovi
zostáva celkom iluzórna a fakticky sa z hľadiska celkovej činnosti
jednotlivých vlád veľmi podobá tomu, čo sme za socializmu
jednoznačne pomenúvali prostým ale zaužívaným slovom: fuška!
Problém tejto legitimity sa však sporadicky objavuje napríklad pri
voľbách do parlamentu EU. Počet voličov našich zástupcov sa
pomaly začína počítať na rozvetvenejšiu rodinu a blízkych priateľov
euro-poslanca. Jeho delegovaná moc je však nebývalá. Okrem dotácií
najbohatších bánk môže rozhodovať a nariadiť aj úboho zakrivujúcej
sa uhorke povinnosť rásť rovno, podľa noriem. Ale to sú len také
„lastovičky“ , o ktorých sme si v minulosti, kým ešte aj na Slovensku
existovala sieť verejných WC, mohli prečítať množstvo duchaplných
výrokov. Náš problém s demokraciou totiž nie je s demokraciou, ale
28
s formou ňou naoktrojovanej reality. A práve ona má priveľa čŕt
dirigizmu, ostrakizmu, ale aj sociálneho cynizmu. Do akej miery je
táto skutočnosť podmienená podstatami post-fordovského
kapitalizmu a nainfikovaná cieľmi špekulatívneho kapitálu vôbec, to
je otázka, ktorá tvorí podstatu reálnej erózie základov demokracie. Za
predpokladu, že za jeden z podstatných prvkov demokracie
považujeme občiansku, teda i ľudskú slobodu.
Deklaratívne určite. Ale obmedzovanie tejto slobody zo
strany zákonodarcov a exekutív pod najrozličnejšími zámienkami
nadobudlo na hrane druhého a tretieho tisícročia také kvantitatívne
a kvalitatívne rozmery, že všetko pripomína slobodného slávika
v klietke.
Ak sa dnes človek cestujúci ocitne na letisku, môže sa aj
zľaknúť, že ho niekto poslal na lekársku prehliadku. Ak sa vyberie
niekde na prehliadku historických pamätihodností, môže nadobudnúť
presvedčenie, že ho obsadili do nejakého veľkofilmu ako komparz,
lebo zovšadiaľ ho snímajú kamery. Ak si človek sadne do auta
a namieri si to výpadovkou von z mesta, privíta ho sklený pohľad
nadrogovaných dievčat a na okamih ich síce môže považovať za
stopárky, ale keď náhodou zastane, ponúknu mu bez varovania
sexuálne služby. Na diaľnici sa naňho vrhnú namiesto skromne
umiestnených dopravných značiek reklamy od výmyslu sveta
a vyškerení politici. A v tom zmätku, keď šliapne na plyn, aby tomu
všetkému unikol, zastaví ho policajná hliadka a odovzdá mu
pokutový šek a jasnú správu o svojej nadradenosti.
To všetko je iba malý obrázok z celkového rámca „slobody“.
A treba povedať, že som presvedčený o nevyhnutnosti, aby
spoločnosť akéhokoľvek zamerania takýto rámec vytvárala. Lenže je
tu aj nevyhnutnosť, aby ich nevytvárala tak, aby sa z nich stali mreže
klietky hanby. Všetky módy kultúry slobody aj neslobody nášho
predchádzajúceho života na nás striehnu a pľujú nám do duše, keď
nás v prítomnosti prichytia pri takých aktoch neslobody, na aké by
sme neboli pristúpili ani v obdobiach tzv. „neslobody“. Tým chcem
okrem iného povedať aj to, že naše kultúrne bytie nie je v nijakom
štádiu prítomnosti sprítomnené iba jednovrstvovo. Ani jednosmerne!
Ako sme mnohí zažili, tieto zložky kultúrnej esencie sa nedajú ani
naoktrojovať, ani odstrániť, hoci dnešné médiá sa o to veľmi
29
sofistikovane usilujú. Keďže sme aj na pôde literatúry a navyše
v období, keď aj literárna veda falošne tvrdí, že nevie rozhodnúť, čo
literatúra je a čo nie je. Teda nevie to vypovedať o konkrétnom texte,
nehovorí tým však nič viac a nič menej, len toľko, že ona nevie, čo je
jej predmetom. Ale literatúra to imanentne vie. Tak ako musí vedieť
aj taký prostý fakt, že od tejto vedy nemôže nič očakávať. V tomto
duchu jej literárna veda vlastne nikdy nechýbala, oveľa viac jej
chýba čitateľ.
Tak ako súčasnej forme demokracie stále viac a viac
chýba a bude chýbať občan. Tá kvalita, bez ktorej sa nemôže
fakticky realizovať nijaký politický priestor. U nás doma (ale aj
v rámci EU) v súčasnosti zažívame akýsi politický džinizmus.
V urnách vždy na štyri roky zmŕtvejú živé hlasy voličov a potom
práve cez poslaneckú reinkarnáciu strašia ľudí hrôzami
zdeformovanej demokracie na kľúčik, ktorý zvonil ako spiežovec v
dávnych novembrových hmlách.
Teraz už nie my na bývalom Východe, ale ľudia na bývalom
Západe, potrebovali by ho zdvihnúť a nájsť v tej chladnej hmle, aby
sme sa konečne vymotali z labyrintu, do ktorého nás spoločne vrhol
politický džinizmus. Lenže kto nájde v dnešnom prešpekulovanom
svete Ariadninu niť? Kto sa pozrie na dno Pandorinej skrinky, či
v nej ako posledná vec z prvých, ešte stále leží NÁDEJ?
V čase, keď Churchilov výrok o demokracii nielenže takmer
nič nevysvetľuje, ale ani nerieši. Veď ak sme okrem demokracie nič
lepšie nevymysleli, mali by sme sa zamyslieť aspoň nad tým, čo sme
to teda vymysleli, keď po každých voľbách ožívajú v urnách
strašidlá?
Nádej môže tkvieť aspoň v tom, čo priamo vyplýva
z estetickej povahy všetkých vecí fenomenálnej povahy. Čo bolo na
počiatku strašné, býva na konci zákonite smiešne. Politika sa takto
pozitívne vyvíja. A smiech na konci všetkých jej snažení, začína byť
čoraz väčšmi aktuálny, hoci skutočnosť je čoraz viac depresívna.
Ešte že sú každý rok Vianoce! V obchodovateľných demokraciách,
kde sa dá kúpiť a predať aj ľudský život (ak máme veriť reklame) aj
Vianoce. Začínajú sa už v letných horúčavách a tak sa v našich
zemepisných šírkach potí aj Ježiško!
30
Ale my, počítačmi a mobilmi otetovaní občania si môžeme
pokojne navzájom vylievať srdcia, hoci niekedy ani nevieme, kto sa
na druhom konci rozprestretej siete nachádza, lebo ešte stále veríme,
že by to mohol byť aj človek. Ten, o ktorom Jozef Cíger Hronský
písal: „Trp, Jozef Mak. Človek-milión si, nuž vydrž všetko, keďže
nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda
je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“
Či však veľkí projektanti sveta ešte stále zahŕňajú do svojich
výpočtov aj obyčajného človeka, neviem... Veď ako by aj mohli
zrátať utrpenia, ktoré sú súčasťou ich chladného kalkulu?
31
KULTÚRA V TOKU ČASU
K príchodu vierozvestov
Augustín Maťovčík
Jubileum príchodu solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda na
Veľkú Moravu (863) je vhodnou príležitosťou na priblíženie ich
historického odkazu, ako aj na zaznamenanie oblúka, ako si ich
dejinnú, duchovnú a kultúrnu misiu pripomínali a šírili nasledujúce
generácie najmä od čias baroka, obrodenského a matičného obdobia
až po súčasnosť. Zdá sa, že v novej vlne dvíhajúceho sa historického
vedomia na Slovensku najmä po roku 1989 rastie aj záujem
o poznanie cyrilo-metodského odkazu u nás, čo sa prejavuje aj vo
výskumnej oblasti a s ňou súvisiacej edičnej činnosti. Z najnovších
vydavateľských aktivít treba zaznamenať vzácne úvahy Viliama
Judáka k cyrilo-metodskému jubileu Živé dedičstvo (Bratislava
2012); cenné pramenné vydanie pápežských dokumentov o sv.
Cyrilovi a Metodovi z rokov 868-2012, ktoré pripravili Viliam Judák
a Peter Liba pod názvom Od Petrovho stolca k Veľkej Morave
(Trnava 2012); a výberovú antológiu po názvom Svätý Cyril a svätý
Metod v slovenskej literatúre, zostavenú P. Libom a Silviou
Laukovou (Nitra 2012)
V. Judák vo svojich úvahách „nielen aktualizuje cyrilo-metodskú
misiu, nielen sprítomňuje udalosti a postavy, fakty a vzťahy,
duchovný a spoločenský kontext doby a prostredia Veľkej Moravy
a strednej Európy, ale ich osvetľuje ako stále živé hodnoty v našej
prítomnosti“ (P. Liba v úvode k vydaniu). V hodnotnom výbere Od
Petrovho stolca k Veľkej Morave ( s odkazmi na literatúru
a pramene) nachádzame 22 pápežských dokumentov o sv. Cyrilovi
a Metodovi od veľkomoravského obdobia (pápežské listiny Hadriána
II., Jána VIII. a Štefana V.) až po homílie, príhovory a apoštolské
listy Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Podľa úvodu zostavovateľov
32
sústredené pápežské dokumenty sú „jedinečným prameňom pre
cirkevné dejiny vôbec i dejiny miestnych cirkví, ale sú zároveň aj
právnymi, morálnymi a usmerňujúcimi textami na pravdivé
historické poznanie“ (s.4)
Zostavovatelia antológie Svätý Cyril a svätý Metod v slovenskej
literatúre konštatujú v úvode: „I keď rovnako dlho, ako trvala cesta
Konštantína a Metoda z Byzancie na Veľkú Moravu, trvalo, kým
sa akoby oblúkom vrátili naspäť do slovenského písomníctva, aby
v ňom zotrvali až dodnes. „Od veľkomoravských čias až do
súčasnosti tradícia a dielo Konštantína a Metoda stali sa súčasťou
nás samých, našej kultúry, nášho myslenia, našej literatúry.“ (s.7)
Dosvedčujú to texty sústredené v tejto výberovej antológii, „ktorá
vecne (ukážkami) sprítomňuje, a to vývinovo i dokumentačne, obraz
o duchovno-kultúrnom a umeleckom pôsobení cyrilo-metodskej
misie, ako aj o jeho uchovaní a zobrazovaní v pôvodnej slovenskej
spisbe (s.8).
V chronologickom a žánrovom usporiadaní na začiatku antológie
je
zaradený
text
Konštantínovho
básnického
Proglasu
k staroslovenskému evanjeliu, po ktorom nasledujú texty o Cyrilovi
a Metodovi od súčasníkov (Život Konštantína Cyrila, Život Metoda,
Služba Metodovi, Pochvala Cyrilovi Filozofovi, O písmenách).
Samotné, rozsiahlejšie časti predstavuje výber básní slovenských
autorov venovaných Cyrilovi a Metodovi od obrodenského obdobia
(J. Hollý, J. Kollár, A. Sládkovič) až po nedávnu minulosť
a súčasnosť (R. Dilong, K. Strmeň, A. Žarnov, M. Rúfus, V. Turčány
a i.). Ohlas Cyrila a Metoda v prozaickej a dokumentárnej tvorbe
približujú vybrané texty viacerých autorov (M Bel, J. Fándly, Ľ. Štúr,
L. Nádaši-Jégé, J. Horák, M. Ferko a i.). Antológiu završujú texty
o Cyrilovi a Metodovi v dramatickom spracovaní (I. Stodola, R.
Dilong, M. Ferko, I. Hudec a i.).
Anotované knižné publikácie o sv. Cyrilovi a Metodovi
a o veľkomoravskej tradícii treba privítať ako dôstojné príspevky
k novému poznaniu a priblíženiu našej národnej minulosti pri
príležitosti 1150. výročia príchodu vierozvestcov na Veľkú Moravu.
LT č. 22-23/2013
33
Francúzsky historik proti falšovaniu dejín
Slovenska
Milan S. Ďurica
Nestáva sa často, aby človek dostal renomovaný zahraničný
časopis, v ktorom už na obálke sa poukazuje na dejiny Slovenska.
Mne sa to prihodilo práve počas letných prázdnin, keď má človek
dosť času, aby si čosi zaujímavé hneď aj prečítal. Bude to mať
čoskoro desiate výročie, ale nestráca to, žiaľ, na aktualite. Lebo
francúzsky autor nedávno vážne onemocnel. Preto mi poslal svoju
jedinečnú zbierku vyše dvetisíc francúzskych dokumentov,
týkajúcich sa života a činnosti Milana Rastislava Štefánika, ktoré
vyhľadával a usporiadal podľa ich pôvodu. Je to poklad, ktorý
uložím v Slovenskom národnom archíve. Aj preto táto spomienka.
Nuž dostal som z Paríža najnovšie vydanie časopisu „La Revue
universelle des faits et des idées“, ktorá pravidelne komentuje
dôležité udalosti vo Francúzsku, v Európe a v iných svetadieloch.
V tomto čísle 215-216/2004 v rubrike „V Európe“ sa nachádza
jediný príspevok s nadpisom: Y. GAYET: L´ histoire de la Slovaquie
falsifiée (Falšované dejiny Slovenska). Na celých 10 stranách
časopisu parížsky historik Yann Gayet, uznávaný odborník
v dejinách slovanských národov, ktorých jazyky ovláda ako len
veľmi málo západných historikov, analyzoval dve francúzske knihy
o Slovensku, ktoré už v titule svojej práce označuje ako neseriózne,
jednostranne a falšovane predstavujúce dejiny Slovenska. Ide o knihu
autorov Catherine Servant a Etienne Boisserie: „La Slovaquie face
a ses héritages. Horizons critiques de la culture slovaque
contemporaine“ (Slovensko zoči-voči svojim dedičstvám. Kritické
obzory súčasnej slovenskej kultúry), vydavateľstvo L´Harmattan,
Paríž 2004, 302 strán. V tom istom vydavateľstve vyšla už v roku
2003 aj druhá, ešte objemnejšia (400 strán) kritizovaná kniha:
Etienne Boisserie et divers: Un conflit entre normes européennes et
mémoires nationales. La question magyare en Roumanie et en
Slovaquie (1993-1997). V preklade: Konflikt medzi európskymi
právnymi
normami
a národnými
pamäťami.
Maďarská
otázka v Rumunsku a na Slovensku (1993-1997).
34
Francúzsky kritik hneď v úvode konštatuje, že hlavný autor
a editor obidvoch diel je E. Boisserie, poverený prednášaním na
INALCO (kurz „Slovenská civilizácia“) a šéfredaktor časopisu „La
Nuovelle Alternative“ (Nová alternatíva), ktorého redaktorom až
donedávna bol známy benešovský čechoslovakista a notoricky
protislovensky orientovaný Karel Bartošek. Tento časosopis inšpiruje
a pravdepodobne aj financuje Sörösov Open Society. Spoluautorka
prvej knihy Catherine Servant takisto prednáša českú literatúru na
INALCO. Pre slovenského čitateľa pokladám za užitočné podotknúť,
že INALCO je stará francúzska súkromná, ale ministerstvom
školstva od roku 1914 financovaná Národná škola živých
orientálnych jazykov (ENLOV), ktorá bola v roku 1969 začlenená do
jednej z parížskych univerzít a v roku 1971 dostala úradný názov
Národný ústav orientálnych jazykov a civilizácii na univerzite Paríž
III.
Historik Y. Gayet sústreďuje svoju pozornosť iba na prvú z hore
uvedených kníh. (k druhej sa mieni vrátiť v ďalšom svojom
príspevku. ( Po dôkladnej analýze poukazuje na to, že evidentným
zámerom autorov týchto francúzskych „dejín“ Slovenska je
zamlčovať kľúčové momenty historického vývoja slovenského
národa a jeho štátnosti v jeho 1500-ročných dejinách a degradovať
to, čo sú prinútení zaznamenať, do kategórie romantických
národných motívov. Vyčíta autorom, že úplne ignorujú bohatú
historickú literatúru slovenských autorov, vydanú v európskom
i zámorskom zahraničí a novšie aj na Slovensku, a opierajú
sa výlučne o vybratých slovenských a českých autorov, ktorými sú
napospol čechoslovakisticky a marxisticky orientovaní bývalí
pracovníci ideologických pseudovedeckých organizácií obidvoch
zaniknutých československých režimov. Bohatými citátmi
z kritizovaných kníh dokazuje, že „je to „kniha“ zlomyseľná,
oplývajúca nepresnosťami a zaobalenými nepravdami, ktorá nerobí
česť francúzskej univerzite“.
Yann Gayet týmto svojím kritickým príspevkom urobil vzácnu
službu historickej pravde a aspoň čiastočne, ale účinne nahradil tú
prepotrebnú, ale - žiaľ – úplne chýbajúcu obranu slovenského
národa a jeho dejín v európskej odbornej literatúre, ktorú by mali
systematicky vykonávať alebo aspoň umožňovať prostredníctvom
svojich zastupiteľských úradov vládne orgány Slovenskej republiky.
35
Cyrilometodská úcta sa z územia Slovenska
nikdy nestratila
Emília Hrabovcová
Cyrilometodská úcta bola v slovenskom prostredí hlboko
zakorenená už od čias príchodu misie oboch vierozvestov na Veľkú
Moravu a nestratila sa ani počas stáročí, keď naši predkovia nemali
žiadnu vlastnú politickú organizáciu. Pre TASR to povedala
historička Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty
Univerzity Komenského Emília Hrabovcová.
„Faktom je, že až postupom času spoznávame, ako kontinuálne a
hlboko bola cyrilometodská úcta v slovenskom prostredí zakorenená.
Tento nedostatok poznania vlastných dejín má celkom jednoznačné
historické príčiny,“ konštatuje. „Práve v čase, kedy sa formovala
moderná historická veda, vznikli moderné vedecké inštitúcie
a systemtický historický význam, začali sa systematicky vydávať
zbierky prameňov
a formovať zásadné paradigmy historickej
interpretácie jednotlivých národných dejín, teda v druhej polovici
alebo poslednej tretine 19. storočia, práve vtedy Slováci prežívali
najtvrdšie obdobie maďarizácie,“ pripomína. „A najbolestnejšie
pociťovali absenciu akejkoľvek politickej a kultúrnej autonómie,
ktorá mala za následok, že boli pozbavení aj možností organizovať
nezávislý a slobodný výskum o vlastných dejinách a formovať svoje
historické vedomie,“ dodáva.
Ani dvadsiate storočie nebolo podľa nej priaznivo naklonené
objektívnemu výskumu cyrilometodských tradícií. „Dvadsiate
storočie bolo zasa poznačené inými ideologickými tlakmi, od
pokusov ´československej´ historickej vedy inštrumentalizovať
veľkomoravské dejiny vrátane cyrilometodskej misie ako dôkaz
´historickosti spoločného štátu, až po komunistické zneužitie
cyrilometodskej úcty ako domnelého dôkazu proti rímskej
a východnej orientácii Slovanov. Až teraz môžeme postupne
odhaľovať, že vôbec nie je pravdivé, že cyrilometodská úcta z našich
dejín na stáročia diskontinuálne zmizla“ podčiarkuje Hrabovcová.
36
Dodáva, že existuje množstvo historických zdrojov, ktoré na
cyrilometodskú úctu poukazujú. „Odhaľujeme ju napríklad v
cirkevno-historickej oblasti. Z 13.-15. storočia poznáme liturgické
knihy, misále, ktoré svedčia o živej, praktizovanej úcte k sv. Cyrilovi
a Metodovi,“ vysvetľuje. „Sú tu patrocínia kostolov, ktoré vznikli
pod vplyvom východnej starokresťanskej úcty /napr. sv. Margita
Antiochijská/ alebo pod vplyvom cyrilometodským /patrocínia sv.
Klementa, ktorého ostatky solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu
a odtiaľ do Ríma/. Aj samotná mariánska úcta v podobe úcty
k Sedembolestnej je pravdepodobne cyrilometodského pôvodu. Na
území Slovenska pôsobili stáročia po cyrilometodskom období rehole
východného aj západného rítu“, dodáva.
Významným medzníkom v dejinách cyrilometodskej úcty bolo
podľa nej obdobie humanizmu, reformácie a katolíckej reformy či
rekatolizácie, ktoré je poznačené veľmi živou cyrilometodskou
úctou. „Jej rukolapným dôkazom je napríklad spevník Benedikta
Szöllösiho Cantus catholici s jeho krásnym historickým úvodom, ale
aj množstvom iných dokumentov. Zásadnú úlohu v pestovaní
cyrilometodskej úcty zohrala Trnavská univerzita, jezuiti a generácia
bernolákovcov, ktorí systematicky pestovali veľmi živú
cyrilometodskú úctu, ktorú oduševnene prevzali štúrovci“, tvrdí
Emília Hrabovcová. “Čo sa mení v 19.storočí to nie je
znovuobjavenie niečoho mŕtveho na slovenskej strane. To, čo sa
možno v druhej polovici 19. stočia mení a posúva , to je
znovuobjavenie cyrilometodskej úcty na úrovni univerzálnej cirkvi.
Pápeži znovuobjavili cyrilometodskú úctu“, podčiarkla.
Po chorvátsky bez problémov
Gabriela Pastvová
Slovensko-chorvátska konverzačná príručka Nema problema,
ktorú vydalo vydavateľstvo Perfekt, ponúka širokú škálu tých
najpoužívanejších chorvátskych slov, slovných spojení a fráz, ktoré
uľahčia najmä turistom bezproblémovú a rýchlu komunikáciu počas
37
pobytu pri Jadrane. Príručka však môže poslúžiť i podnikateľom
a tým, ktorí sa o tento príbuzný slovanský jazyk zaujímajú
z osobných alebo pracovných dôvodov a potrebujú sa dohovoriť po
chorvátsky či už v ústnom, alebo písomnom styku. Autorka Alica
Kulihová usporiadala obsah publikácie do kapitol, pričom sa v úvode
venuje pozdravom, základným frázam a zákazom, upozorneniam,
ťažkostiam, pochybnostiam, zoznamovaniu a počasiu. V ďalších
kapitolách sa príručka sústreďuje na cestovanie a rôzne druhy
dopravy, ubytovanie, orientáciu v meste, objednávanie jedla
a nápojov, návštevu lekára, obchodov a rôznych služieb, rozhovory
o štúdiách, zamestnaní, spoločnosti, politike či ovládaní počítača.
Neobmedzuje sa tak len na slovnú zásobu, ktorá sa vyskytuje
v základných komunikačných situáciách, ale zahŕňa aj odborné
výrazy a terminológiu z rôznych spoločenskovedných, technických,
medicínskych a
iných odborov. Repliky v jednotlivých
konverzačných celkoch sú usporiadané podľa logickej následnosti
a slovná zásoba je zoradená v abecednom poradí. V závere
publikácie sa nachádza aj krátky prehľad chorvátskej gramatiky,
ktorá môže poslúžiť ako východisko pre dôkladnejšie zoznamovanie
sa s chorvátčinou.
Mytológie sveta
V októbri 2013 vyšla vo vydavateľstve CCW v Bratislave v edícii
Slovanské reflexie zaujímavá kniha Maroša Puchovského:
Mytológie sveta – od starých Slovanov po Matrix.
Od pradávna sa ľudia snažia dostať za čarovnú oponu, ktorá ich
delí od tajomstiev stvorenia. Od najstarších čias chce človek vedieť,
ako vznikol svet, kde sa tu vzal on sám a aký je zmysel jeho
jestvovania. Preto vznikli najstaršie báje. Sú odrazom duše každého
národa, sú pravzorom jeho myslenia, sú svedectvom o jeho spojení
s nekonečnom. Spoločné myšlienkové dedičstvo sa prejavovalo po
tisícročia a pretrváva až do súčasnosti. Aj v dnešnej dobe vznikajú
nové mytológie a tie staré sa obnovujú.
38
Táto kniha je dobrým sprievodcom po fascinujúcom svete báji
a mytológií sveta. Autor ju napísal s výbornou znalosťou svetových
mytológií a s odborným vzájomným porovnaním ich základných téz
a bájí. Osobitnú pozornosť venoval kapitole slovanských mytológií,
ktorú navyše doplnil pozoruhodnou rekonštrukciou základného
slovanského mýtu s vyústením až k stvoreniu človeka.
/red./
39
ROZHOVOR
Prečo nás nemajú radi ?
Rozhovor šéfredaktora časopisu Story Vladimíra Černova s N. A.
Naročnickou, uverejnený 27.8. 2013.
Natália Alexejevna Naročnická /23.12.1948/, doktorka
historických vied, poslankyňa Štátnej dumy RF — 4.volebné
obdobie, dcéra akademika, historika — encyklopedistu Alexeja
Leontieviča Naročnického, odborníčka na USA, Nemecko a
všeobecné problémy a tendencie medzinárodných vzťahov. Ovláda
anglický, nemecký, francúzsky a španielsky jazyk. V rokoch 1982 —
89 pracovala v Sekretariáte OSN v New Yorku. Od roku 2008 stojí
na čele Medzinárodného inštitútu historickej perspektívy pre
odstraňovanie pokusov o falzifikáciu histórie v Paríži, je členka
Spoločenskej rady pri Ministerstve vnútra RF. Autorka mnohých
kníh, najvýznamnejšia “Rusko a Rusi vo svetovej histórii”.
Popularitu získala najmä knihami o 2.svetovej vojne.
Najpopulárnejšia kniha “Za čo a s kým sme bojovali”. Vystupuje na
domácich i medzinárodných fórach za zachovanie štátnej suverenity,
proti globalizácii a diktátu nadnárodných ideologických, finančných
a vojenských štruktúr, ktoré si uvedomujú úlohu silného Ruska ako
jedinej prekážky na ceste k svetovláde.
V.Černov.: Natália Alexejevna, svojho času si u nás mysleli, že nás
svet nemá rád kvôli našej sovietskej minulosti. Ale príčina nepriazne
bola nacionálna. Veď Rusko nikdy nebolo krajinou -uchvatiteľom,
krajinou — agresorom. Vždy to bolo obrovské pokojné kontinentálne
impérium — na rozdiel od skutočne agresívnej a koloniálnej Anglie,
ktorá žijúc na svojich maličkých ostrovoch obsadila pol sveta, ako
definoval zámery svojho impéria Kipling. Čítajúc Kiplinga zistíme,
40
že jedným z hlavných nepriateľov Británie bolo vždy Rusko. A nie iba
Británie! Veľa ich bolo, ale najdrzejšia je kradmá ruka yankeov.
N.A. Naročnická: Stará téma ! Myslíte si, že iba monarchovia, ich
historici a ospevovatelia západných impérií nemali radi Rusko ?
Majstrami rusofóbie boli klasici marxizmu Marx a Engels ! V ZSSR,
kde pôsobil celý Inštitút Marxa-Engelsa-Lenina pri ÚV KSSZ, kde
“talmudisti” rozoberali každé ich slovo, nebolo nikdy vydané
súborné dielo týchto našich ideových učiteľov! To preto, lebo časť
ich prác obsahuje veľké pohŕdanie a nenávisť voči Rusku ! Aj Marx
a Engels ho považovali za hlavnú prekážku uskutočnenia svojich
zámerov. Neúcta k Slovanom, strach z ich zjednotenia sa vždy
otvorene prejavovali u Engelsa, ktorého veľmi znepokojoval osud
nemeckého “Grosraum” /veľkého priestoru/v prípade oslobodenia
Slovanstva. V diele “Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku” /1852/
Engels vykresľuje strašný obraz: “civilizovaným národom” hrozí
možnosť zjednotenia všetkých Slovanov, ktorí sa môžu odvážiť
vytlačiť alebo zničiť neželaných hostí...Turkov, Maďarov a
predovšetkým nenávidených Nemcov”. Engelsovi patrí aj mýtus o
nelichotivo slávnom “panslavizme”, ktorým vytrvalo strašil:“...to
hlúpe antihistorické hnutie, ktoré má za cieľ nie menej, ako podrobiť
civilizovaný Západ barbarským Východom, mesto-dedinou, obchod,
priemysel, duchovnú kultúru primitívnym poľnohospodárstvom
Slovanov — nevoľníkov”. A ďalej klasik vyhlasuje:” Za touto
hlúpou teóriou stojí hrozná skutočnosť, predstavená ruským
impériom..., v každom kroku ktorého sa objavuje nárok považovať
celú Európu za vlastníctvo slovanského plemena...“ Ale myslenie a
politika samotného Mikuláša I., ktorý sväto dodržiaval princíp
legitimity a systém prijatý na Viedenskom kongrese 1815, aj jeho
kacelára K.V. Nesselrodeho, nadovšetko si vážiaceho vzájomné
porozumenie s rakúskym ministrom - kniežaťom Metternichom, bolo
veľmi ďaleké od týchto zdanlivých cieľov ! Rusko nielen že nemalo
žiaden vzťah ku slovanskému kongresu v Prahe, ale naopak, bolo
mimoriadne znepokojené, že taký dojem môže vzniknúť vo Viedni.
Jediný Rus na kongrese bol Michail Bakunin, ktorý sa neskôr ocitol
ako väzeň Petropavlovskej pevnosti...
V jednom z dielov, ktoré boli u nás vytlačené, Engels pri
polemike s Bakuninom jeho výzve “podať ruku všetkým národom
Európy, aj bývalým utláčateľom” rázne vyjadril - stop ! Veď
41
Slovania sú kontrarevolučné národy, Slovania sú ...“ničotný odpad
histórie, ktorý iba vďaka cudziemu jarmu bol vystrčený na prvý
stupeň civilizácie”. Preto sa netreba čudovať rusofóbii západnej
tlače, problém vznikol pradávno. Aj dvorní historici, aj marxisti
rovnako nemali radi Rusko, báli sa ho. Dá sa to ľahko zbadať pri
čítaní prác vedcov 19.storočia. A nie iba vedcov – pozrite sa na
britského básnika lorda Tennysona, modlu britských salónov v čase
Krymskej vojny. Aristokrat, ktorý zúrivo nenávidel Rusko...
V. Černov: Ale veď zahraniční cestovatelia v 19.storočí oznamovali
svetu, aké je Rusko strašné...
N.A. Naročnicka: Nedávno jeden taliansky historik napísal knihu a
rozobral v nej prácu markíza de Custina – francúzskeho monarchistu
o jeho cestovaní po Rusku z čias Mikuláša I. Dokázal, že celá
koncepcia knihy a odtrhnutie od ruskej skutočnosti v nej vznikli vo
vedomí markíza ešte pred cestou, pretože nič z toho, čo reálne videl,
nemohlo potvrdiť to, čo napísal. Tak napríklad skuvíňa o krutých
mrazoch, v ktorých akoby dokážu žiť iba barbari, hoci cestoval v
lete. Jasné, že Custine od počiatku chápal Rusko ako „nepriateľskú
oporu lživej viery“. Aj silná cárska vláda, aj poriadky sa zámerne
prekrúcajú, alebo slúžia prekrúteným cieľom! To nie je ako v
katolíckom Španielsku, kde inkvizícia upaľovala zaživa heretikov.
Tam Custine hovorí o “svätom väzení”! Nedá sa nevidieť za tým
večnú žiarlivosť katolíctva voči Byzancii a potom i ruskému
pravosláviu, ktoré k úžasu zastáncu latinskej kultúry získalo v Rusku
silné materiálne a štátne formy, čo bolo nespochybniteľné. Aj Marx
narieka, že nie je možné vrátiť Rusko do čias Stolbovského mieru
/uzatvoreného medzi Ruskom a Švédskom v roku 1617/: ”Európa,
ktorá ledva vedela o existencii Moskovije, stisnutej medzi Tatármi a
Litovcami, zrazu s údivom zistila, že má na východnej hranici
obrovské impérium, rozprestierajúce sa od Bugu po Tichý oceán.”
A Puškin, výnimočne uvedomujúc si všetko európske,
poznamenáva s filozofickým smútkom: ”Mongoli sa báli ísť ďalej na
Západ, zanechajúc za sebou vykrvácané Rusko a odtiahli do stepí
svojho Východu. Rodiaca sa renesancia bola zachránená
zadýchaným Ruskom. Ale Európa bola vo vzťahu k Rusku vždy
nevedomá a nevďačná”. Vzťah k Rusku bol vždy nervózny...
V. Černov: Ale prečo sú k nám takí?...
42
N.A. Naročnicka: Európu vždy poburoval náš “zvláštny charakter”.
Sme príliš veľká veličina, aby nás mohli ignorovať a premeniť nás na
svoj obraz sa im nedarí ! Už len samotná naša existencia, ako
samostatného historického objektu, ktorý si vybral vlastnú cestu a
vôbec sa im nevtiera , samotná naša prítomnosť vo svete nedovoľuje
nikomu riadiť svet z jedného bodu. Prežili sme i deväťdesiate roky
20.storočia a idea “jednopolárneho sveta” sa zrútila ! To sú zákony
veľkých objektov – okolo nich ako okolo veľkej planéty je vždy zóna
príťažlivosti. A to už je iný svet, alternatíva, výber. Tak napríklad,
len čo sme vyslovili myšlienku euroázijského priestoru, riadne sa
vyplašili! Výber a to už je alternatíva. Koľko je tu rás, koľko
náboženstiev, spôsobov života ! Mimochodom, samotné Rusko je
zmenšený model celého sveta. Ako písal Vasilij Osipovič
Ključevskij, ešte pred prijatím kresťanstva v družine kyjevského
kniežaťa bola celá internacionála, čo odlišovalo ruský štát od Európy,
ktorá
išla
cestou
vytvárania
mnohonárodných
a
mnohokonfesionálnych spoločenstiev. Rusko
po celé stáročia
zhromažďovalo unikátne skúsenosti v spolužití a spolupráci národov
– každý z nich sa mohol modliť ku svojim bohom, ale
spolupatričnosť k celku bola drahou cennosťou.
Spoločenská dohoda Francúza Rousseaua, ktorá je považovaná za
základ západnej demokracie, v podstate rozumie pod štátom spojenie
občanov , zjednotených jednoduchým záznamom v pase,
uzatvárajúcich s ním akoby dohodu. V ruskom povedomí, v súlade s
učením Filareta Moskovského, je ideálny štát „spoločenstvo
rodinného typu”, keď národ predstavuje jednu veľkú rodinu a vláda
nesie morálnu zodpovednosť. Premýšľa nie iba o tom, čo je
racionálne a správne, ale aj čo je pravdivé a nevyhnutné – ako
skutočný biblický otec.
A ešte naša náklonnosť neprijímať poučovanie od kohokoľvek.
Aj keď niečo od niekoho prevezmeme, okamžite to pretvoríme na
nepoznanie, vytvoríme niečo svoje. To sme, mimochodom urobili aj
s marxizmom... Samozrejme znetvoril Rusko, ale čo urobilo s
marxizmom ono samotné ! Lenin s Trockým by sa obrátili v hrobe,
keby videli to vlastenectvo, ktoré sa v krajine zachovalo po 70-tich
rokoch sovietskej vlády. Veď oni tvrdili, že proletariát nemá vlasť...
Európa by chcela, aby Rusko nemalo historickú iniciatívu. Aby
nieže zmizlo, ale aby slúžilo ich historickému projektu. Aj v
ekonomike , aj intelektuálne. Aby poslúchalo hlas takzvanej
43
“svetovej civilizovanej spoločnosti” - čo je správne a čo nie !
Európski a americkí “tvorcovia osudov sveta” si sami prisvojili právo
určovať štandardy správania nie iba vo vnútri svojich krajín, ale aj
vonku, sami kontrolovať, sami vynášať súd aj sami trestať. Ako
nejakí Najvyšší sudcovia. Ale kto ich tým poveril ? Čo je to za
namyslenosť? A v 90-tych rokoch naša ako zmyslov zbavená „elita“,
opitá “novým myslením”, v úplnom ideovom poblúznení rozdávala
naše stáročiami vytvorené vlastníctvo ako darčeky a svet podľa
starého overeného myslenia ochotne všetko bral.
V.Černov: Doteraz nemôžem odpustiť Ševarnadzemu, ktorý len tak,
aby akoby “vyrovnal hranice”, zobral a venoval Amerike gigantické
územie – všetky naše rybárske oblasti v Tichom oceáne. Američania
si mysleli, že bude za to chcieť naspäť Aljašku, ale on – len si
zoberte, naša krajina je bohatá, iba poriadku niet...
N.A. Naročnicka: Áno, aj všetky vzájomné záväzky o počte
klasických zbraní v Európe, ktoré boli prijaté krátko pred
perestrojkou, sa ukázali ako jednostranné: my sme splnili všetky! A
druhá strana sa ani nehla. Teda v každom prípade čo sa týka
výzbroje... Pretože Rusko ako samostatný hráč vo svetovej histórii je
im nepotrebný.
V. Černov:Stále sa nás pokúšali dobyť – takým či onakým spôsobom.
Ale napríklad Bismarck, ktorý sa cítil v Európe neohrozený, nikomu
neradil, aby sa strkal do Ruska. A Napoleon ? Žil by ako
najšťastnejší imperátor celej Európy, celého Stredomoria a nebolo
by žiadne Waterloo... Načo tiahol do Ruska ?
N.A. Naročnicka: Skutočne, racionálneho vysvetlenia niet. Nestačilo
mu Stredomorie a pol Európy ! Náš veľký ruský politický geograf
Venjamin Semionov Ťan-Šanský písal, že Stredozemné more patrí k
moriam, okolo ktorých sa počas celej ľudskej histórie viedli vojny,
pretože Pánom vtedajšieho sveta sa mohol stať iba ten, kto
kontroloval celé jeho pobrežie. Príklad vojny medzi antickým
Rímom a Kartágom s jeho veľkým vojvodcom Hanibalom. Až
potom, keď Rím ovládol Severnú Afriku, stal sa Veľkým rímskym
impériom. Aj Napoleonovi by sa to podarilo, ak by neliezol do
Ruska, podnecovaný svojím dávnym súperom Anglickom. Napoleon
bol presvedčený, že je nemožné stať sa pánom sveta, pokiaľ jestvuje
obrovské Rusko. Žiadnu ekonomickú výhodu v súčasnom poňatí
44
pochod na Moskvu nemal. O nafte vtedy nevedeli. Delili nás tisíce
kilometrov priestoru bez dopravného spojenia, čo znemožňovalo
akýkoľvek dovoz tovarov, podnebie na presídlenie Francúzov pre
nich nie je vôbec lákavé. Francúzsko nebolo ani husto osídlené, malo
hŕbu kolónií. Nie, práve túžba po svetovom panstve, žiarlivosť na
existenciu ohromného impéria ho podnietili k dobrodružstvu.
No a Anglicko večne intrigovalo, aby zostalo bokom až do
chvíle, kým sa jeho kontinentálni súperi strieľajú a oslabujú jeden
druhého. Zaujímalo sa iba o to, aby sa suchozemské giganty čo
najviac vyčerpali. Princípom anglickej politiky totiž bolo čo najviac
prekážať získaniu prevahy akejkoľvek európskej mocnosti. Odtiaľ
pochádza i téza: ”Nemáme trvalých spojencov, máme iba trvalé
záujmy.”
Anglia vždy bola a ostáva naším večným geopolitickým súperom,
ktorý veľmi pozorne všetko sleduje a dbá, aby niekto nezískal veľký
vplyv vo svete. Ona vždy bojovala nie za život, ale za záujmy. A
Rusko takmer vždy bojovalo za život. Aj pred 1. svetovou vojnou,
bolo možné myslieť si, že dozrieva tvrdý konflikt medzi Ruskom a
Anglickom a vôbec nie konflikt s Nemeckým cisárstvom ! Lebo vo
fantázii britských geopolitikov Rusko po získaní Strednej Ázie sa
pripravovalo kozáckou jazdou prekonať Pamír a odňať im ich
indické majetky ! Mimochodom aj hnutie basmačov / po VOSR
ozbrojené
kontrarevolučné
hnutie
feudálnych
bejov
a
musulmanského duchovenstva / sponzorovali Britovia, ktorí
stimulovali Turecko a Perziu proti Rusku niekoľko storočí,
vyvolávali tak nepokoje v južnom podbruší Ruska.
V prvej štvrtine 19.storočia veľký diplomat Alexander
Gribojedov uzatvoril pre Rusko veľmi výhodnú Turkmančajskú
zmluvu /v roku 1828 sa ňou ukončila rusko-iránska vojna a potvrdilo
sa právo Ruska mať vojenskú flotilu na Kaspickom mori/ s Perziou,
po ktorej vplyv Ruska v Perzii nesmierne vzrástol. Dokumenty z
tohto obdobia sú v Británii doteraz skryté, napriek dávno
skončenému termínu utajenia. Británia sa s ľahostajnosťou pozerala
na to, ako Rusko obsadzuje Sibír, tundru, zátoku Leny. Ale len čo
vyšlo k Čiernemu moru a na Kaukaz, stal sa ten región objektom
sústredenej pozornosti Britov. Ani jedna dohoda medzi Ruskom a
nejakou čiernomorskou alebo stredozemnou krajinou sa neobišla bez
toho, aby sa Anglicko nevmešovalo a nežiadalo, aby bolo v dohode
treťou stranou. Napríklad v roku 1833 bola uzatvorená dohoda s
45
Tureckom, čo sa považovalo za náš najväčší diplomatický úspech za
celé 19.storočie, keď sa bez vojny dohodli o vzájomnom regulovaní
čiernomorských prielivov. Francúzsko a Anglicko, ktoré sa
nachádzali tisíce míľ odtiaľ, neuznali túto dohodu. Začalo sa hnutie,
smerujúce ku Krymskej vojne, v ktorej sa pokúsili odobrať Rusku
status čiernomorského štátu. Ako výsledok našej porážky v tejto
vojne Rusku bolo zakázané mať loďstvo na Čiernom mori a muselo
zrúcať všetky pobrežné opevnenia.
V. Černov: To znamená, že nás nepúšťali ku svetovým moriam ?
N.A. Naročnicka: Samozrejme, veď práve to pridáva štátu výhodnú
pozíciu! Ak by sme teraz na mape označili siločiary tlaku Západu na
Rusko, uvidíme, že sú to tie isté línie, po ktorých sa Rusko svojho
času rozširovalo, pokiaľ sa nestalo veľkou mocnosťou. Je to Balt,
Čierne more a Tichý oceán. Predstavte si, že odtiaľ odídeme a kde sa
ocitneme ? Na severovýchode Eurázie. A čo to je ? Tundra, kde sú
tisíce kilometrov medzi mestami, kde je zima a večne zamrznutá
pôda, vzdialenosti znemožňujúce akúkoľvek výrobu, zhoršujú sa
všetky trhové podmienky. Urobí to málo rentabilnou našu ekonomiku
doma a už úplne nerentabilnou na svetovej úrovni. Veď my sme v
90-tych rokoch otvorili svoju ekonomiku svetu.. A teraz ju už
nemožno zatvoriť. Takže, Británia vždy dávala prednosť taktike:
lavírovať a stáť bokom a zamiešať sa až vtedy, keď už je rozhodnuté.
Amerika to všetko presne opakovala. V 1. svetovej vojne mal
Woodrow Wilson nejakého záhadného poradcu – plukovníka House,
ktorý v roku 1916 vytvoril neoficiálnu skupinu expertov na
vypracovanie modelu budúceho sveta a v ňom úlohu USA. House je
architekt celej americkej politiky. Zaujímavé, že plukovník House,
len čo prehrmela naša revolúcia, poradil prezidentovi Wilsonovi, aby
zablahoželal boľševikom k revolúcii! Prečo nie? Impérium padlo!
V. Černov: Vysvetlite teda, prečo mocnosti, ktoré vstúpili do vojny,
neboli zastavené vládcami, ktorí boli všetci zviazaní ešte aj
príbuzenskými vzťahmi. Veď Mikuláš II., anglický Juraj V., cisár
Wilhelm II. boli bratanci, spolu sa v detstve hrali, podľa fotografií
vidno, že si občas zo žartu vymieňali uniformy. Čo im prekážalo, aby
sa dohodli “po bratsky” ?
46
N.A. Naročnicka: To je častá chyba – takto premýšľať. Dynastické
zväzky nikdy neboli základom medzištátnych vzťahov. Neboli nikdy
ani prostriedkom zblíženia, ani prekážok v politike. Podľa zákonov
následníctva trónu na zachovanie akejsi výchovnej tradície,
manželstvo sa povoľovalo iba medzi členmi kráľovských rodín.
Prakticky všetky kráľovské domy, ak máme súdiť podľa krvi, nie sú
predstaviteľmi svojich národov. A to nie iba u nás !
V. Černov: Ako sa človek, vystavený súčasnému ideologickému
spracúvaniu, stane slavianofilom ? Ako sa stávajú západníkmi, je
jasné. Jednoducho – neuhneš.
N.A. Naročnicka: Viete čo? Ja som pracovala v Amerike takmer
osem rokov. A na rozdiel od Jeľcina, ktorý kdesi povedal, že obletiac
okolo sochy Slobody sa hlboko zmenil, ja po príchode tam ako
typický sovietsky inteligent s veľkými sympatiami k Západu, so
želaním mnoho odtiaľ prijať, som sa stala takou slavianofilkou, takou
zapálenou Ruskou, že sa to ťažko vyjadrí ! Samozrejme, Amerika
zanechá dojem svojím organizovaným životom a dostatkom, ale viac
– ničím. Ohromila ma najmä tlač a televízia. Tlač na jedno kopyto
opakuje jedno a to isté klišé. Sto televíznych kanálov 24 hodín
oznamuje, propaguje jedny a tie isté myšlienky : bijú a valia, bijú a
valia stále to isté, žiadne alternatívne mienky.
U nás sa teraz možno rozčuľovať: niet u nás slobody, pretože
nevplývame na prijatie rozhodnutí. Tak vás ubezpečujem, ani v
Európe, ani v Amerike žiaden vplyv na rozhodnutia „liberálnej elity“
národ nemá. Inak by neignorovali nevídané demonštrácie proti
zmenám dôchodkových zákonov a, samozrejme, nemohli by sa
tváriť, že sa nič nedeje, ak v Paríži (a ten je päťkrát menší ako
Moskva) vyšli do ulíc dva milióny ľudí proti zákonu o
homosexuálnych manželstvách. A žiadne referendum tam nebude!
Veď to je nová totalita ! A ohlupovanie ide, samozrejme, cez médiá.
Predovšetkým v televízii. Hlavný nástroj politiky je manipulácia s
verejnou mienkou. Preto dnes všetkých vyzývam: premýšľajte viac
sami a čítajte. Menej využívajte internet s podstrčenými komentármi.
V. Černov: Veľmi sa zdá, že ľudia sa dnes riadia nie morálkou, nie
mravnosťou, nie duchovnými hodnotami, ale takzvanými trhovými
vzťahmi. Tam sú úplne iné motívy a iné kombinácie. No, zahynie
47
národ, nech, bol to národ zlý, prekážal trhu, vypestujeme iný, ktorý
za hranice trhu ani nos nevystrčí.
N.A. Naročnicka: Máte absolútnu pravdu. Štát – ako biznis-projekt.
Trh – to je všetko, ale národ... Hľa, národ máme akýsi onaký – to nič,
prevychováme ! Pretože človek – to je homo-ekonomikus, je to
skrutka v ekonomickom systéme. O ľuďoch v ekonomických statiach
teoretici píšu “ľudské rezervy”. To je čo ? Kto to je ? Alebo :
“ľudský kapitál”. Viete prečo v 19. storočí také termíny nepoužívali ?
Pretože to bolo nekresťanské. Veď človek, aj najposlednejší, ktorý
sa váľa pod plotom, je – človek ! Je to Boží tvor, stojí vyššie a je
cennejší, ako akákoľvek vytvorená vec.
A štát nemôže byť biznis-projektom, kde sa všetko nerentabilné
odstráni ! Teraz keď počúvate nejakého mladého človeka, zdá sa, že
hovorí zrozumiteľné veci: dve sedemdesiat tam, tri päťdesiat sem,
zostáva sedem dvadsať. Počúvate a žiť sa vám nechce. A k ničomu
vás to nepovzbudzuje. Štát musí myslieť nie iba na to, čo je
racionálne a správne, ale aj na to, čo je potrebné a spravodlivé.
V. Černov: Zdá sa, že dnešná totálna politkorektnosť je pre niekoho
výhodná.
N.A. Naročnicka: Výhodná je, samozrejme, elite odtrhnutej od
národnej pôdy, ktorá sama seba plodí a nenávidí všetko národné,
ktoré je podľa nej prekážkou v pohybe sveta k jednotnému vzoru.
Človek je podľa nej občan sveta a nie občan domoviny.
Teraz, keď sme prijali zákon zakazujúci propagandu
homosexuálnych úchyliek medzi dorastom, na náš inštitút v Paríži
vyšli európske konzervatívne organizácie, ktoré sa sformovali na
vlne masových francúzskych protestov proti homosexuálnym
manželstvám a požiadali zorganizovať okrúhly stôl, pretože pre nich
sa teraz stalo Rusko oporou, ochrancom kresťanských mravných
hodnôt ! Hoci nie som nadšená všetkým, čo sa u nás deje, ale
nemožno nevidieť, že naša demokracia nedovoľuje haniť a šliapať po
všetkom, čo je dobré pre väčšinu. Považujem to za skutočne
demokratické.
V poslednom čase v našej spoločnosti sa stále viac ľudí zamýšľa
nad tým, aby neprežili život len uspokojujúc svoje materiálne
potreby, ale akosi ho ospravedlniť pred samým sebou, uvidieť v ňom
zmysel, niečo po sebe zanechať. A tento sklon nezotročiť sa realitou,
48
sa tiež nepáči elite Európy, ktorá vedie svoje národy mysliace si, že
žijú v Slobodnom svete, ale pritom sú úplne zotročené. Áno, sú
absolútne slobodní vo výbere svojej sexuálnej orientácie, ale či snáď
iba v tom je sloboda ?
V. Černov: Novodvorská si myslí, že obrovské Rusko musí zomrieť,
zostať má iba na neveľkom kúsku zeme, s rozlohou ako má Rjazaňská
oblasť. Ale čo robiť s našou mentalitou, ktorú nám tiež vytýka Západ.
Základný motív našej mentality je veľmocenské myslenie, ktorého sa
nám nijako nedarí zbaviť.
N.A. Naročnicka: Ale Rusko je nemysliteľné bez veľmocenského
myslenia. Ono môže byť iba veľmocou. Veľká politika, veľká
nacionálna idea, inakšie si nemôžeme uvedomovať svoje nacionálne
záujmy, nebudeme chápať, načo sú nám splavné rieky a
nezamŕzajúce prístavy, ktoré boli dôležité pre monarchov 17.
Storočia a sú aj pre oligarchov 21.storočia. V našej zemepisnej šírke
nemožno vybudovať spotrebnú civilizáciu. A Západ by nám
nedovolil jestvovať, ani čiastočne, v takom Rusku, aké navrhuje
Novodvorská. On by nás prehltol. Také Rusko by sa nepáčilo Bohu.
Rusko môže byť iba veľkou veličinou. A tá potrebuje veľkú politiku
a veľké myslenie, veľkú filozofiu a veľkú nacionálnu ideu. Áno, sú
veľké štáty, napríklad Kanada, bez akejkoľvek idey. Krajina je to
veľká, bohatá, ale je taká – nijaká a nikto sa jej nepýta na mienku na
žiadnu otázku ! Poľsko, zdalo by sa, čo to je v porovnaní s Kanadou
a aký je to známy, hlučný štát! A ako zvyšuje svoj hlas v Európe, nie
je dôležité, či sa nám to páči alebo nie ! Je to národ, ktorý zachováva
svojho nacionálneho ducha, pamätá svoje slávne stránky a nie keď
ich samotných trhali na časti ! To niekedy dokonca vyvoláva úctu …
Ide o to, že východná a stredná Európa – to sú osudy malých
národov na strete súperiacich geopolitických systémov. Sú odsúdení
nemať vlastné správanie, ich alebo vtiahnu do jedného alebo do
druhého systému. A keď sa Sovietsky zväz rozpadol, Brzezinský,
ktorý má vždy na jazyku to, čo na mysli, povedal: to nepadol
Sovietsky zväz, to napokon padlo nenávidené Ruské impérium. A
začalo sa súperenie o ruské dedičstvo v celej šírke, preťahovanie
malých národov do iných geopolitických konfigurácií. Pozrite sa na
mapu farebných revolúcií v postsovietskom priestore – všetky pozdĺž
našich hraníc ! Aj teraz sú očividné pokusy odtrhnúť od nás regióny,
ktoré boli po stáročia orientované na nás !
49
V. Černov: A aké je podľa vás najvhodnejšie politické usporiadanie
štátu ? Monarchia, republika ?...
N.A. Naročnicka: Ešte pred 22-mi storočiami Aristoteles a Políbius,
dvaja grécki myslitelia, zaviedli termíny : monarchia, demokracia a
opísali všetky zvrátenosti , možné pri každom z týchto systémov.
Monarchia sa môže zmeniť na despotizmus, demokracia na
ochlokraciu, vládu tlupy a v skutočnosti za jej chrbtom vládne
oligarchia, čo vidíme i teraz. Ja si veľmi vážim ruský absolutizmus a
vždy budem za to, aby sme ho vo svojom historickom chápaní
vysoko vyzdvihli. Teraz spomíname Romanovcov, práve za ich
vlády sa Rus stala Ruskom, rozšírila sa od Bugu po Tichý oceán,
stala sa veľmocou. Ale nie som praktickým politickým
monarchistom, hoci u nás sú aj takí. Zdá sa mi, že netreba byť
naivným. Svojho času ešte vykladači monarchistickej idey, ruskí
filozofovia písali, že základom a hlavnou podmienkou pre
pravoslávnu monarchiu a absolutizmus je jednota kresťanského
ideálu u monarchu aj u národa. U nás tejto jednoty niet. Demokracia
sa práve vtedy stáva nevyhnutným mechanizmom, keď v spoločnosti
niet jednotného nábožensko-filozofického ideálu. Umožňuje
spolužitie rôznych obrazov sveta, rôznych svetonázorov. Ak sa
nezmení na totalitu liberálnej idey, ako teraz v Západnej Európe.
Musíme sa usilovať o to, aby naša demokracia dovoľovala jestvovať
nám, konzervatívcom, liberálom, aby kresťan mohol vyjadriť svoje
kresťanské úsudky a nebol zapísaný v matrike ako rodič číslo jeden
alebo dva podľa želania sodomitov.
V.Černov: Potrebujeme národnú ideu...
N.A.Naročnicka: Ruská idea, o ktorej sa toľko popísalo, za ktorú
toľko bojovali, nebola nikdy programom zostaveným z bodov,
určených pre proklamácie. Je to akýsi neopakovateľný súhrn našej
svojráznosti, našej spätosti so svojou historickou dôstojnosťou, cesty
a hľadania ideálu Svätej Rusi. Myslím si, že musíme byť hrdí už na
to, že v našich severných šírkach, kde nikto nikdy nič nestaval, sme
vybudovali veľké mestá, priemysel, to je skutočne hrdinský čin. A
ešte musíme byť hrdí na to, že sme si zvykli, počínajúc
predkresťanskou dobou, spolužiť s predstaviteľmi iných rás, iných
národov, inej viery, žiť s nimi bok po boku a vážiť si inakosť
druhých. Nikomu nevnucujúc svoje. To je tá “Svätá Rus”, ako ideál,
50
s ktorým človek zmierene orie zem tam, kde mu je Bohom daná, aj
keď úrody nie sú veľké. To je schopnosť trpezlivo sa správať k
inovercovi vedľa teba, pridržiavajúc sa svojej viery, pretože ak
Hospodin dovoľuje rôznymi cestami hľadať Boha, my nebudeme
menej milosrdní ako on. Možno nás tak preveruje, či sme hodní jeho
dôvery alebo nie. Že si nevypichujeme navzájom oči preto, že rôzne
oslavujeme Boha. Práve toto všetko dalo ruskému národu možnosť a
silu zjednotiť okolo seba a pritiahnuť na svoju obežnú dráhu stovky
národov. Nikdy by sa neudržalo impérium na bodákoch, keby nebolo
tejto idey.
Samozrejme, osou a štátotvorným národom bol a musí zostať
ruský národ. Nezakazujte nám nazývať sa Rusmi ! Ešte Kutuzov
hovoril: ”Buď hrdý na meno Rus, lebo to meno bude zástavou
víťazstva !” Najväčšia chyba, vyplývajúca z lživého chápania
internacionalizmu, je, že ak je v štáte veľa národov, nemôže byť
žiadna národná idea, musí byť všetko beznacionálne, neosobné.
Ktorý Tatár, Čuvaš, Kalmyk by chcel vstúpiť do akéhosi
“všeobecneľudského” štátu – diablovho výtvoru, kde niet ani viery,
ani národa ? Vedeli, že vstupovali do ruského pravoslávneho cárstva
a nikto nespochybňoval úlohu ruského národa. Všetci spoločne bili
Napoleona aj Hitlera! Naša skúsenosť stojí za poučenie. Ak vyžije
ruský národ, zachová svoje poslanie, vtedy rozkvitnú v našom štáte
aj všetky ostatné národy, ktoré spojili svoj osud s nami a zachovali
nám vernosť.
Prečítala som prekvapujúci sociologický prieskum, v ktorom na
otázku: “Aký zločin nemožno ospravedlniť za žiadnych okolností”?,
naši ľudia, národ – chudobný a lákaný pozemským rajom, vystavený
dvojnásobnej sterilizácii – marxizmom a liberalizmom, odpovedali
takmer jednohlasne: ”Vlastizradu”! Aj sociológovia zostali v
rozpakoch: veď v civilizovanej Európe je už dávno vlasť tam, “kde
sú nižšie dane”.
Otčina – to je boží dar, odovzdaný nám pre národno-historické
činy, s jej vzletmi a nevyhnutnými pádmi, ktoré neodpudzujú od
vlastnej krajiny ani rozčarovaného človeka. Taký človek, aj keď
prežívajúci jej hriechy a pády, nezavrhne svoju históriu. Lebo ľahké
je milovať svoju Otčinu, keď sa ňou možno hrdiť, keď je silná a
všetci si ju vážia a boja sa jej. Ale práve vtedy, keď matka leží
opľutá, vysmievaná a opustená všetkými – iba ten je jej synom, ktorý
51
sa neodvráti, prechádzajúc okolo nej, zakryje jej hriech a ochráni ju
pred nadávkami.
Mimochodom, vo vzdelanom európskom spoločenstve
pozorujem oneskorené, ale predsa viditeľné prehodnocovanie svojej
vlastnej budúcnosti. Ľudia začínajú chápať, že v 21.storočí, niekde v
jeho strede, sa úplne zmení pomer síl vo svete. Európa prestane byť
miestom, kde sa odohrávajú udalosti celosvetového významu.
Hlavnými tvorcami histórie sa stanú Čína a východné civilizácie,
ktoré rýchlo rastú, sú tam miliardy obyvateľov a islam, ktorý sa
Západ všemožne snaží fragmentovať, rozdrobiť. Líbia a Sýria boli na
východné pomery prekvitajúce krajiny. Práve Západ, tárajúc
o demokraci,i tam všemožne stimuluje všetky možné extrémistické
hnutia, aby ho zničil.
A mnohí začínajú vnímať: čím viac sa Európa obracia k Rusku
chrbtom, tým menej bude ona samotná znamenať v budúcich
medzinárodných vzťahoch. Práve spolupráca s Ruskom je jedna
strana nového trojuholníka, v ktorom možno zachovávať rovnováhu.
Zdroj: http://www.pravmir.ru/za-chto-zhe-nas-ne-lyubyat/
Preklad: Dagmara Bollová
/krátené/
52
ZAUJALO NÁS
Sýrska alternatíva
( článok Vladimíra Putina uverejnený v americkom denníku
The New York Times)
Situácia, ktorá sa vytvorila v súčasnom svete, konkrétne situácia
v Sýrii a okolo nej, ma viedla k tomu, aby som sa priamo obrátil na
amerických občanov a politických činiteľov. Považujem to za
dôležité v podmienkach, keď sa pociťuje deficit kontaktov a
komunikácie medzi ruskou a americkou spoločnosťou.
Chcel by som pripomenúť, že vzťahy medzi našimi krajinami
prešli v svojom vývoji rôznymi etapami. Boli sme súpermi v období
studenej vojny. Ale boli sme aj spojencami a spoločne sme porazili
fašizmus v druhej svetovej vojne. A práve na základe záverov tejto
vojny, s cieľom odvrátiť zopakovanie veľkej tragédie, vznikla
univerzálna medzinárodná organizácia OSN.
Otcovia-zakladatelia si uvedomovali, že osudové rozhodnutia v
otázkach vojny a mieru sa majú prijímať konsenzom, a preto na
naliehanie Spojených štátov amerických zafixovali v stanovách OSN
právo veta pre stálych členov Bezpečnostnej rady. Má to hlboký
význam, ktorý v priebehu mnohých desaťročí zabezpečoval viac
alebo menej stabilný rozvoj medzinárodných vzťahov.
Nikto si neželá, aby OSN zopakovala osud Ligy Národov, ktorá
sa rozpadla pre nedostatok reálnych pák vplyvu na medzinárodnú
situáciu. A také niečo je možné, ak vplyvné štáty budú podnikať
násilné akcie obídením OSN, bez schválenia Bezpečnostnej rady.
Chcel by som povedať, že plánovaný útok Spojených štátov
amerických na Sýriu, napriek vážnemu a ostrému namietaniu
mnohých štátov, veľkých politických a náboženských činiteľov,
vrátane pápeža, môže viesť iba k novým nevinným obetiam, k
53
eskalácii konfliktu, ktorý prerastie hranice Sýrie. Nevyhnutne sa
rozšíri násilie a nová vlna terorizmu. Raketovo-bombový útok môže
zničiť mnohostranné úsilie zamerané na riešenie iránskeho jadrového
problému a regulovanie arabsko-izraelského konfliktu. Môže viesť k
ďalšej destabilizácii celej situácie na Blízkom východe a v Severnej
Afrike. Hrozí úplným rozkolísaním systému medzinárodného práva a
svetového poriadku.
Treba si uvedomiť, že v Sýrii dnes nie je reč o utvrdení
demokracie, ale o ozbrojenom konflikte vlády a opozície
v mnohonáboženskom štáte. Stúpencov demokracie tam nie je až tak
veľa. Zato extrémistov všetkých druhov a alkáidovcov na strane
opozície viac než dosť. Mimochodom, americký Štátny department
sám uznal za teroristické skupiny opozičníkov organizácie Džabhat
an-Nusra a Islamský štát v Iraku a Levante. Vnútorná konfrontácia,
ktorú od začiatku „podohrievali“ dodávky zbraní opozícii zvonka,
vyústila do jedného z najkrvavejších konfliktov vo svete.
Nemôže neznepokojovať fakt, že v Sýrii bojujú nielen žoldnieri
z arabských krajín, ale aj stovky bojovníkov zo západných krajín a
Ruska. Kto zabezpečí, že títo zločinci, ktorí nazbierali skúsenosti, sa
neocitnú v našich krajinách, ako to bolo v Mali po líbyjských
udalostiach? Je to reálna hrozba pre nás všetkých. Strašná tragédia
počas Bostonského maratónu to iba potvrdzuje.
Rusko od začiatku dôsledne podporuje
medzinárodný dialóg s cieľom,
aby Sýria sama vypracovala kompromisný model budúceho rozvoja
krajiny. Neobhajujeme pritom sýrsku vládu, ale normy
medzinárodného práva. Stále dokazujeme nevyhnutnosť úplného
uplatnenia možností Bezpečnostnej rady OSN. Vychádzali sme a
vychádzame z toho, že v súčasnom zložitom a turbulentnom svete je
zachovanie právneho poriadku jedna z mála pák, ktoré dokážu udržať
medzinárodné vzťahy pred skĺznutím do chaosu. Zákon zostáva vždy
zákonom. Jeho plnenie je vždy záväzné, nezávisle od toho, či sa to
niekomu páči, alebo nie. Platné medzinárodné právo dovoľuje použiť
silu iba v dvoch prípadoch – pri sebaobrane, alebo z rozhodnutia
Bezpečnostnej rady. Všetko ostatné je podľa stanov OSN neprípustné
a kvalifikuje sa ako agresia.
54
Nikto nespochybňuje fakt, že v Sýrii boli použité chemické
jedovaté látky. Existujú však predpoklady, že to neurobila sýrska
armáda, ale opozičné sily. Cieľ – vyprovokovať zásah ich silných
zahraničných patrónov, ktorí by v takom prípade vystúpili na strane
fundamentalistov. V tomto kontexte na seba pútajú pozornosť
informácie o tom, že bojovníci pripravujú nový chemický útok –
tentoraz na Izrael.
Znepokojuje však skutočnosť, že pokusy násilného zásahu do
rôznych vnútorných konfliktov sa pre USA stávajú obyčajnou
záležitosťou. Vzniká otázka: zodpovedá to dlhodobým záujmom
samotných Spojených štátov? Pochybujem. Veď vo vedomí miliónov
ľudí na našej planéte je Amerika stále viac vnímaná nie ako vzor
demokracie, ale ako hráč, ktorý robí stávku výlučne na hrubú silu,
ktorý organizuje koalíciu pre konkrétnu situáciu pod heslom „kto nie
je s nami, je proti nám“.
Použitie sily ukázalo svoju neefektívnosť a nezmyselnosť.
Afganistan sa zmieta v horúčkach a nikto nevie povedať, čo sa tam
udeje po odchode medzinárodných síl. Líbya je rozdelená na zóny
vplyvu kmeňov a klanov. V Iraku pokračuje občianska vojna a každý
deň zomierajú desiatky ľudí. V samotných USA robia mnohí
analógiu medzi Irakom a Sýriou a v tejto súvislosti sa pýtajú: načo
opakovať nedávne chyby?
Použité násilné akcie potvrdzujú aj to, že nech by boli akékoľvek
presné útoky s použitím najmodernejších zbraní, obete medzi
civilným obyvateľstvom sú nevyhnutné. Pritom v prvom rade budú
trpieť starci a deti, ktorých životy sa akoby snažia ochrániť pomocou
týchto zbraní.
Podobné násilné činy vyvolávajú zákonitú reakciu vo svete – ak
sa nedá spoľahnúť na medzinárodné právo, potom treba hľadať iné
varianty garantovanej ochrany vlastnej bezpečnosti. A tak sa ešte
väčší počet štátov snaží mať zbrane hromadného ničenia, lebo
pracuje jednoduchá logika: „ak máš bombu, nedotknú sa ťa“. Potom
z toho vychádza fakt, že slová hovoria o nevyhnutnosti upevnenia
režimu nerozširovania, a v skutočnosti sa to stiera.
Potrebné je skončiť s jazykom sily a vrátiť sa na cestu
civilizovaného politicko-diplomatického regulovania konfliktov.
55
Nové možnosti zaobísť sa bez vojenskej akcie v Sýrii sa objavili
v posledných dňoch. USA, Rusko a všetci členovia medzinárodného
spoločenstva majú využiť pripravenosť sýrskej vlády zaviesť
medzinárodnú kontrolu nad svojím chemickým arzenálom a následne
ho zlikvidovať. Súdiac podľa vyhlásení prezidenta Baracka Obamu,
USA v tom uvideli istú alternatívu, ktorá umožňuje zdržať sa útoku.
Vítam naladenie amerického lídra na pokračovanie dialógu s
Ruskom v sýrskej otázke. Už dávno sme vyzývali k spoločnej práci.
Teraz je veľmi dôležité spoločným úsilím nepripustiť, aby zhasol
záblesk nádeje, ako sme sa dohodli na summite veľkej osmičky v
Lough Erne a situáciu nasmerovali rokovacím smerom. Ak sa
vyhneme násilnej akcii proti Sýrii, kardinálne tým zmeníme
atmosféru v medzinárodných záležitostiach všeobecne a upevníme
našu vzájomnú dôveru. Bude to náš spoločný úspech, ktorý otvorí
perspektívu pre spoluprácu v iných dôležitých problémoch
súčasnosti.
Na záver by som chcel poznamenať nasledujúce. S prezidentom
Spojených štátov amerických Barackom Obamom sa u nás vytvárajú
dôvernejšie pracovné aj osobné vzťahy. Vážim si to. Pozorne som sa
zoznámil s jeho prejavom k národu 10. septembra. Dovolím si však
polemizovať v otázke, ktorú považujem za absolútne kľúčovú a
fundamentálnu. Americký prezident vo svojom prejave urobil pokus
odôvodniť „výnimočnosť amerického národa“. Spojenými štátmi
uskutočňovaná politika, podľa slov prezidenta USA, „odlišuje
Ameriku od iných“. „To je to, čo nás robí výnimočnými“, priamo
vyhlásil. Považujem za veľmi nebezpečné vštepovať ľuďom do hláv
myšlienku o ich výnimočnosti, nech by to bolo motivované
čímkoľvek. Sú štáty veľké a malé, bohaté a chudobné, s dávnymi
demokratickými tradíciami a tie, ktoré si iba hľadajú cestu k
demokracii. Prirodzene, robia rôznu politiku. Sme rôzni, ale keď
prosíme Boha, aby nám požehnal, nesmieme zabúdať na to, že Boh
nás stvoril rovnými.
Prevzaté z Life News Slovakia
56
Zlatá medaila L.N. Tolstého Jozefovi Leikertovi
Jozef Leikert sa stal prvým spisovateľom zo Slovenska, ktorý
prevzal prestížnu cenu Gold medal of Leo Tolstoy, ktorú udeľuje
European Union of Arts. Za zvukov slávnostnej fanfáry z 2. vety 8.
symfónie Antonína Dvořáka mu ju v Bratislave odovzdal prezident
Európskej únie umenia Petr Vašíček a prvý viceprezident Genadij
Bazajev. European Union of Arts je medzinárodné združenie
osobností kultúry a umenia pôsobiacich v Európe a v ďalších
krajinách sveta. Založená bola v Bruseli roku 1999. Zlatú medailu
L.N. Tolstého získal Jozef Leikert za literatúru faktu a poéziu, jeho
knihy vyšli v USA, Švédsku, Rakúsku, Rusku, Poľsku, Maďarsku,
Srbsku, Bulharsku, Macedónsku, Českej republike a na Ukrajine.
Pozoruhodná je jeho bibliofília Večnosť koreňov (vyšla v Prahe),
ktorú tvorí jedna báseň v 33 jazykoch. Na slávnostnom odovzdávaní
ceny bol prítomný minister školstva Dušan Čaplovič a viacerí rektori,
prorektori a dekani slovenských vysokých škôl.
L.T.
Stretnutie spisovateľov v Belehrade
Koncom septembra sa uskutočnil 50. ročník Belehradského
medzinárodného stretnutia spisovateľov pod patronátom prezidenta
Tomislava Nikolića. Zišlo sa tu päťdesiat eminentných spisovateľov
z takmer tridsiatich krajín, rovnako aj devätnásti srbskí spisovatelia
z diaspóry. Stretnutie s názvom Poézia a história sa nieslo v znamení
výročí dvoch veľkých srbských spisovateľov – 200 rokov od
narodenia Petara II. Petrovića Njegoša a 120 rokov od narodenia
Miloša Crnjanského a aj v znamení 70. výročia od smrti dvoch
veľkých srbských básnikov Radeta Drainca a Jovana Dučića.
Zároveň si pripomenuli dvadsiate výročie od odchodu hádam
najväčšej srbskej poetky Desanky Maksimovićovej. Po otvorení
stretnutia v miestnostiach ZSS v povestnej Francúzskej ulici č. 7
sa konala ústredná diskusná tribúna nazvaná Spisovateľ medzi
umením a štátom a po nej programy Vrchy Urala, ktorý uviedli
veršami Miroslava Bielika. V družnom rozhovore predseda ZSS
Radomir Andrić vyjadril nádej, že už počas nadchádzajúceho
57
knižného veľtrhu v Belehrade podpíšu dohodu o spolupráci so
Spolkom slovenských spisovateľov.
Martin Prebudila (LT 33-34/2013)
Spomienkový literárny večer
Koncom septembra zorganizoval Miestny odbor Matice
slovenskej v Báčskom Petrovci spomienkový večer na Dr. Jána
Kmeťa, prvého akademika Srbskej akadémie vied z radov
vojvodinských Slovákov, profesora slovenského jazyka a literatúry
na filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade, doktora honoris
causa Univerzity Komenského v Bratislave, nestora slovakistiky
v Juhoslávii. Narodil sa 18. októbra 1927 v Aradáči. Jeho rodičia
Martin Kmeť a matka Emília Demčíková pôsobili ako učitelia. Ján
Kmeť sa pričinil o osamostatnenie katedry slovenského jazyka
a literatúry v Novom Sade, neskôr o jej prerastanie na Slovakistický
ústav. Zomrel 16. októbra 2003 v Novom Sade, pochovali ho na
petrovskom cintoríne.
Viera Benková (LT 33-34/2013)
Zlatá kniha Slovenska
Slovenský mysliteľ Vladimír Clementis už ako dvadsaťpäťročný
napísal sentenciu, ktorá nás aj dnes privádza do úžasu: „Tradícia je
putom pre životaschopných! Každý národ je povinný pestovať si
sebaúctu cez poznanie vlastných dejín a prostredníctvom
významných dokumentov upevňovať svoju dôstojnosť. Odvaha
k skutkom je mierou životaschopnosti národa“. Zlatou knihou
Slovenska vraciame milovanému slovenskému národu istotu
sebavedomia, ktoré mu utlačovatelia cez veky zámerne upierali.
Dokumenty o Slovenoch od najstarších antických autorov, o starých
Slovákoch, o staroslovenčine zapísané v starých dielňach scriptórií
doma aj v Európe, o vládcoch Pribinovi, Rastislavovi a Svätoplukovi
nájdené v Tajnom vatikánskom archíve, jednoznačne potvrdzujú
našu
národnú
identitu,
legitimujú
vážnosť
a význam
staroslovenského písomníctva a kultúry pre život Slovákov.
58
Potvrdzujú a dokazujú naše dlho popierané právo na sebaurčenie.
Preto je pre náš národ takým darom aj záväzkom vznik nezávislej
a demokratickej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Knihu
zostavil spisovateľ Drahoslav Machala v odbornej spolupráci
s historikom prof. Richardom Marsinom.
( LT 31-32/2013)
Za slovenským lingvistom z Vojvodiny Michalom
Týrom
Vo veku nedožitých 71 rokov zomrel v minulých dňoch popredný
srbský lingvista slovenského pôvodu, autor početných učebníc
slovenského jazyka pre základné školy a vysokoškolský profesor
Michal Týr.
Narodil sa 26. októbra 1942 v Pivnici, kde skončil základnú školu.
Po absolvovaní gymnázia v Petrovci, v štúdiách pokračoval na
Filozofickej fakulte v Novom Sade. Na tejto fakulte obhájil roku
1973 po srbochorvátsky napísanú magisterskú prácu Glasovni sistem
slovačkog govora Bačkog Petrovca (Hláskoslovná sústava
petrovského nárečia). Doktorát filozofických vied získal roku 1987
za dizertačnú prácu Číslovky v slovenčine a srbochorvátčine.
Okrem veľkého počtu vedeckých prác vydal aj dve knihy:
Číslovky v spisovnej slovenčine a v spisovnej srbochorvátčine (1991)
a Slovenčina v praxi: štúdie z konfrontačnej a aplikovanej lingvistiky
(2004). Bol predsedom Slovakistickej vojvodinskej spoločnosti
a hlavným a zodpovedným redaktorom Slovakistického zborníka. Za
svoju prácu bol niekoľkokrát vyznamenaný. Patrí sem Cena Spolku
vojvodinských slovakistov (1990), Povelja Jugoslovenskog družstva
za primenjenu lingvistiku (2003), Pamätná medaila Univerzity
Komenského za prínos v oblasti slovakistiky a jej propagácie vo
svete (2004), Medaila sv. Gorazda za celoživotné dielo (2011) a iné.
Pietnu spomienku mali na novosadskej Filozofickej fakulte, kde
prof. Dr. Michal Týr pôsobil takmer štyridsať rokov.
Katarína Pucovská (LT 35-36/2013
59
Do slovanskej minulosti
Haló noviny priniesli zaujímavú správu o podujatí, ktoré sa
uskutočnilo v sobotu 9. novembra 2013 v Lužickom seminári
a v Baráčnickej rychte v Prahe. Spoločnosť priateľov Lužice
v spolupráci so Srbským múzeom v dolnolužickom meste Cottbus
tam pripravila Drevanský deň – súbor prednášok venovaných už
zaniknutému jazyku z rodiny Polabských Slovanov – drevanskému
jazyku. S históriou Drevanov, ktorí patrili k Obodritom, zoznámil
prítomných kurátor Srbského múzea z mesta Cottbus pán Werner
Meškank. Drevani, ktorí žili na západ od rieky Labe v dnešnom
dolnom Sasku, neboli Nemci, ale boli potomkovia pôvodných
Slovanov a obývali kraj, ktorý sa dnes nazýva Hannoversches
Wendland, alebo Lűneburger Wendland. Hoci ich reč vymrela už
pred 250 rokmi, viac ako tisíc dnešných názvov miest a obcí v tejto
krajine dodnes svedčí o pôvodnom slovanskom osídlení celej tejto
oblasti.
„Takmer polovica miest a obcí dnešného okresu LűchowDannenberg bola ešte v 17. storočí úplne lebo čiastočne osídlená
pôvodným slovanským obyvateľstvom, ktoré hovorilo drevanským
jazykom“ uviedol W. Meškank. Vplyv panujúceho nemeckého živlu
spolu so zákazom používať drevanský jazyk a tiež nepriebojnosť
slovanských
vzdelancov
z Wendlandu
(na
rozdiel
od
lužickosrbských) zapríčinili úplnú asimiláciu pôvodného slovanského
obyvateľstva. Posledným človekom, ktorý ešte hovoril a spieval
drevanským jazykom, bola Emerentz Schultzeová, ktorá umrela
v roku 1756.
Na záver celodennej akcie vystúpil drevanský súbor De
Őwerpetters, ktorého kroje a tance ešte zachovávajú kultúrne
dedičstvo Slovanstva – členovia súboru, ktorý bol založený v roku
1956, zaspievali aj jedinú zachovanú drevanskú ľudovú pieseň
v pôvodnom znení.
(Na záver treba azda pochváliť organizátorov tohto podujatia,
ktoré by mohlo byť výrazným mementom pre všetky súčasné neveľké
slovanské národy, vystavené v dnešnej protislovansky orientovanej
„globalizácii“ podobnému osudu, aký postihol hornolužických
Drevanov – pozn. red.)
Július Handžárik
60
JUBILEÁ
JUBILEÁ v 1. štvrťoku 2014
Tradícia je putom pre životaschopných! Každý národ je
povinný pestovať si sebaúctu cez poznanie vlastných dejín
a prostredníctvom významných dokumentov upevňovať svoju
dôstojnosť.
Vladimír Clementis
JANUÁR
- 1. 1. 1993 – vznikla druhá samostatná Slovenská republika
ústavným rozdelením Českej a Slovenskej federatívnej republiky. –
21. výročie vzniku
- 1. 1. 1919 bola obnovená Matica slovenská. Minister s plnou
mocou pre správu Slovenska Dr. V. Šrobár vydal nariadenie č.
1/1919 (ktorým zrušil uznesenie maďarskej vlády z roku 1875
o zákaze činnosti MS) a udelil jej dar 10 000 korún, čo oznámil
v tento deň na slávnosti v Martine. Zvolený prípravný výbor na
oživotvorenie MS poveril Š. Krčméryho a M. Vanču vypracovať
návrh stanov. – 95. výročie
- 1. 1. 1969 vstúpil do platnosti ústavný zákon č. 143/1968
o československej
federácii.
Schválený
bol
Národným
zhromaždením v Prahe 27. októbra 1968, podpísaný bol 30.10.1968
na Bratislavskom hrade. - 45. výročie
61
- 1. 1. 1794 sa narodil v Paludzi osvetový pracovník, vydavateľ
Gašpar Belopotocký. Zomrel 18. 5. 1874 v Liptovskom Mikuláši.
Vyučil sa za knihára, pôsobil ako knihár a kníhkupec. Založil prvú
slovenskú požičovňu kníh. Ním vydávaný Nový i starý vlastenecký
kalendár bol najrozšírenejšou knihou na Slovensku (až 14 tisícový
náklad). Spoluzakladateľ prvého slovenského ochotníckeho divadla
– vyberal, upravoval, prekladal a vydával hry pre celé Slovensko. –
220. výročie narodenia, 140. výročie smrti
- 18. 1. 1914 sa narodil v Moháči maliar a grafik Eugen Nevan.
Zomrel v Bratislave 15. 10. 1967. Pôvodne študoval medicínu v
Prahe, neskôr prešiel na Akadémiu výtvarných umení. Počas druhej
svetovej vojny namaľoval expresívne obrazy (Lidice, Ubitý,
transport), po vojne odišiel do Bratislavy – bol pedagóg na Vysokej
škole pedagogickej. Tam maľoval a kreslil ženské akty, figurálne
kompozície, krajiny a zátišia aj motívy krojovaných figúr. – 100.
výročie narodenia
- 19. 1. 1924 sa narodil v Ružomberku maliar, grafik a ilustrátor
Róbert Dúbravec. Zomrel v Bratislave 8. 11. 1976. Pôsobil ako
výtvarný pedagóg na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici
i Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave. Bol spoluzakladateľ
spolku mladých výtvarníkov Majerník. Jeho tvorba odráža sociálnu
realitu (povstalecký cyklus, Listy proti vojne). Významné boli jeho
knižné ilustrácie – kolorované drevorezy a linorezy. Vytvoril viacero
monumentálno-dekoratívnych výzdob. – 90 výročie narodenia
- 22. 1. 1924 sa narodil v Bošanoch teológ, historik, sociológ
a náboženský spisovateľ Ján Chryzostom kardinál Korec. Roku
1951 bol tajne vysvätený za biskupa, vedúca osobnosť tajnej cirkvi.
Roku 1960 bol odsúdený na 12 rokov väzenia, po prepustení (1968)
pracoval ako robotník. R. 1990 sa stal nitrianskym biskupom, r. 1991
kardinálom. Ním napísaná Knižnica viery obsahuje vyše 90 titulov.
Za literárnu a vedeckú činnosť i obranu ľudskej dôstojnosti mu
udelili množstvo ocenení a čestných doktorátov. – 90. výročie
narodenia
- 24. 1. 1894 zomrel v Čake pedagóg, publicista a národný buditeľ
Martin Čulen. Narodil sa 31. 5. 1823 v Brodskom. Bol
rímskokatolícky farár, profesor matematiky a riaditeľ gymnázií.
62
Organizátor a riaditeľ slovenského gymnázia v Kláštore pod
Znievom. Jeho učebný plán položil základy nového typu strednej
školy. Autor viacerých učebníc matematiky. Zakladal slovenské
spolky a inštitúcie, neúspešne kandidoval do uhorského snemu.
Vrchnosť ho prenasledovala a prekladala ako pansláva - 120. výročie
smrti
- 25. 1. 1894 sa narodil v Liptovskom Mikuláši maliar a spisovateľ
Janko Alexy. Zomrel v Bratislave 22. 9. 1970. Jeden zo
zakladateľov slovenskej modernej výtvarnej maľby. Venoval sa
expresívnym témam z bratislavskej periférie, žánrovým motívom
z ľudovej slovesnosti (jánošíkovská legenda) a krajinárstvu. Vytvoril
rozsiahle dielo (okolo 1300 olejov, pastelov a kresieb). Venoval sa
záchranárskej činnosti (Bratislavský hrad) a literárnej – vydal vyše
20 kníh (Osudy slovenských výtvarníkov). - 120. výročie narodenia
- 29. 1. 1909 sa narodil vo Zvolene generálmajor Miloš Vesel.
Slovenský dôstojník, významný vojenský činiteľ SNP. Roku 1944
bol veliteľom posádky v Ružomberku, v 1950 ho prepustili z armády
ako väčšinu povstaleckých dôstojníkov slovenskej armády, pracoval
ako robotník. Hodnosť generálmajora in memoriam mu udelili roku
1991. Zomrel v Ružomberku 22. júna 198. - 105. výročie narodenia
a 25. výročie smrti.
-29. 1. 1919 sa narodil vo Valašských Kloboukách prozaik, autor
literatúry faktu a dramatik Ladislav Mňačko. Zomrel 24. 2. 1994
v Bratislave. Pôsobil v redakciách Rudého práva, Pravdy i v
Kultúrnom živote, od roku 1968 v emigrácii v Rakúsku. Napísal
množstvo cestopisných i politických reportáži zo Slovenska
i zahraničia – niektoré s kritickým zameraním (Kde končia prašné
cesty, Oneskorené reportáže). – 95. výročie narodenia
- 31. 1. 1989 zomrel v Bratislave herec a režisér Jozef Budský.
Narodil sa 11. júna 1911 v Prahe. Najskôr bol hercom v Čechách,
od roku 1935 pôsobil na Slovensku v činohre Slovenského
národného divadla, v rokoch 1945-1976 ako režisér a profesor
VŠMU v Bratislave. Bol výraznou postavou slovenského divadla
i filmu. Zaslúžil sa o javiskové stvárnenie najmä štúrovskej poézie. –
25.výročie smrti
63
FEBRUÁR
- 1. 2. 1844 sa narodil v Liptovskom Trnovci pedagóg, spisovateľ
a prekladateľ Juraj Kello-Petruškin. Zomrel 3. 1. 1898
v Bardejove. Vyštudoval teológiu v Erlangene a v Rostoku. Pôsobil
ako učiteľ a evanjelický farár. Pokúšal sa o založenie slovenského
pedagogického interkonfesionálneho časopisu. Písal verše
príležitostného charakteru. Významnejšie sú jeho cestopisné črty
humoristického obsahu. Prekladal z poľštiny. – 170. výročie
narodenia
- 4. 2. 1924 sa narodil v Kalinke slovenský filmový režisér Stanislav
Barabáš. Preslávil sa vojnovými filmami Pieseň o sivom holubovi
a Zvony pre bosých. Z televíznych filmov bol najúspešnejší prepis
Dostojevského poviedky Krotká, ktorý získal cenu Grand Prix
v Monte Carlo. Emigroval do Nemecka, kde nakrútil filmy o vzťahu
vyhnanca k domovu, ale i populárne seriály a kriminálne trilery.
Zomrel 1. augusta 1994 v Hamburgu. – 90. výročie narodenia, 20.
výročie smrti
- 5. 2. 1894 zomrel v Muránskej Dlhej Lúke publicista, zberateľ
ľudových povestí Augustín Ľudovít Gál. Narodil sa 30. 8. 1822
v Ratkovej. Študoval na lýceách v Bratislave a Levoči a na univerzite
v Halle. Pôsobil ako súkromný vychovávateľ, kaplán, učiteľ a farár.
Zúčastňoval sa bojov o rečovú rovnoprávnosť na školách, zakladal
revúcke gymnázium. Zakladajúci člen Matice slovenskej, zbieral
a upravoval slovenské ľudové povesti. – 120. výročie smrti
- 6. 2. 1919 sa narodil v Šahách archeológ, historik, akademik Ján
Dekan. Zomrel 21. 8. 2007 v Bratislave. Pracoval vo viacerých
vedných pracoviskách (v rokoch 1948-1951 aj v Matici slovenskej)
Archeologického ústavu a Umenovedného ústavu SAV. Venoval sa
najstarším slovenským dejinám a byzantológii – avarsko-slovanským
vzťahom, Veľkej Morave, antickému a byzantskému umeniu. Je
autorom množstva vedeckých monografií. – 95. výročie narodenia
- 7. 2. 1994 zomrela v Martine mnohostranná herečka Naďa Hejná.
Narodila sa v Martine 6. 10. 1906. Vyštudovala obchodnú akadémiu
v Martine a Vysokú školu obchodnú v Prahe. Vyrastala v ochotníckej
64
rodine, rodičia boli členmi Slovenského spevokolu. Na javisku
vystupovala už ako sedemročná. Do vzniku Slovenského komorného
divadla ako ochotníčka hrala asi 70 postáv. V profesionálnom
divadle v Martine pôsobila 32 rokov a stvárnila stovku postáv.
Účinkovala aj vo filme, televízii a rozhlase. – 120. výročie narodenia
- 9. 2. 1914 sa narodil v Odese literárny vedec, estetik Mikuláš
Bakoš. Zomrel 20. 6. 1972 v Bratislave. Bol vedecký knihovník
Univerzitnej knižnice, vedecký pracovník
Ústavu slovenskej
literatúry a riaditeľ Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV. Robil
štrukturalistické výskumy a rozbor jazyka modernej poézie.
Rozpracoval sociológiu umenia a otázky estetickej výchovy,
propagoval marxistickú estetiku, neskôr sa zaslúžil o odstránenie
zjednodušených princípov k jej hodnoteniu, najmä k nadrealizmu.
Organizoval slovenský literárny život (vedecké pracoviská, spolky
a časopisy). – 100. výročie narodenia
- 11. 2. 1939 zomrela v Martine
spisovateľka, redaktorka
a zakladateľka ženského hnutia Elena Maróthy-Šoltésová. Narodila
sa 6. januára 1855 v Krupine. Stala sa vedúcou predstaviteľkou
slovenského ženského hnutia. Bola predsedníčkou Živeny v rokoch
1894-1927. Redigovala časopisy a zborníky pre ženy. V literárnej
tvorbe presadzovala realistický obraz skutočnosti. Najúspešnejšie
dielo je dvojzväzkový román Moje deti. Jej memoáre vyšli pod
názvom Sedemdesiat rokov života. – 75. výročie smrti
- 14. 2. 869 zomrel v Ríme zakladateľ slovanského písomníctva,
učiteľ sv. Cyril-Konštantín. Narodil sa roku 827 v Soluni v Grécku.
Roku 863 na pozvanie kniežaťa Rastislava prišiel s bratom Metodom
na územie Veľkej Moravy (Nitrianske a Moravské kniežatstvo).
Zostavil slovanské písmo – hlaholiku a do slovanského jazyka
preložil náboženské texty. Zložil aj prvú báseň v staroslovenčine –
Proglas. Vychoval viacero učeníkov. Bojoval za uznanie
staroslovenčiny za bohoslužobnú reč. Pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil
aj s bratom sv. Metodom za spolupatrónov Európy. – 1145. výročie
smrti
- 16. 2. 1844 sa narodil v Brezovej pod Bradlom advokát a hudobný
skladateľ Štefan Fajnor. Zomrel 26. 4. 1909 vo Viedni, pochovaný
je v Senici. Začal študovať teológiu (vylúčili ho z 1. ročníka),
65
vyštudoval právo a súkromne sa venoval hudbe. Zbieral
a harmonizoval ľudové piesne, skladal klavírne a zborové skladby.
Propagátor
Smetanovho
diela.
V procesoch
obhajoval
perzekvovaných Slovákov. – 170. výročie narodenia, 105. výročie
smrti
-17. 2. 1864 sa narodil v Tajove vynálezca, rímskokatolícky kňaz
Jozef Murgaš. Zomrel 23. 5. 1929 vo Wilkes Barre v USA. Okrem
teológie študoval aj maliarstvo, ktoré pre národné presvedčenie
nemohol dokončiť. V roku 1896 sa vysťahoval do USA, stal sa
kňazom v slovenskej baníckej osade vo Wilkes Barre. Vybudoval
tam kostol, školu, knižnicu, telocvičňu. Zaoberal sa fyzikou,
elektrotechnikou a rádiotelegrafiou. V oblasti rádiotelegrafie získal
deväť patentov. V septembri 1905 nadviazal historicky prvé rádiové
spojenie s 200 km vzdialenou stanicou. Organizoval kultúrny
a národný život slovenských vysťahovalcov. – 150 rokov od
narodenia
- 18. 2. 1964 zomrel v Bratislave divadelný režisér, herec, dramatik
a prekladateľ, dekan Divadelnej fakulty VŠMU Janko Borodáč.
Narodil sa 18. 6. 1892 v Prešove. Zakladateľ a budovateľ
slovenského profesionálneho divadla. V SND uviedol diela
slovenských klasikov. Vyšiel z realistických tradícii ochotníckeho
divadla. Vytvoril vyše 100 divadelných postáv a vychoval desiatky
hercov. – 50. výročie smrti
- 19. 2. 1894 sa narodil v Chynoranoch básnik a prekladateľ
Valentín Beniak. Zomrel 6. 11. 1973 v Bratislave. Pôsobil ako
vedúci notár na viacerých miestach, potom v prezidentskej kancelárii
a na ministerstve vnútra. Básnik modernista oscilujúci medzi
symbolizmom a avantgardou. Básnik rodnej zeme a jej ľudu.
Glosátor prevratných udalostí, ľudskej i spoločenskej drámy vo
vojnovej kataklizme – vrcholný predstaviteľ slovenskej poézie.
Preložil diela svetových autorov. – 120. výročie narodenia
- 25. 2. 1919 sa narodil v Haliči slovenský jazykovedec Gejza
Horák. Zomrel 28. 8. 2003 v Bratislave. Pracoval v Jazykovednom
ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Venoval sa nárečovému výskumu,
problematike spisovného jazyka a kultúre reči. Napísal monografie
Nárečie Pohorelej, Morfológia slovenského jazyka. Podieľal sa na
66
príprave Pravidiel slovenského pravopisu. Spolupracoval s Maticou
slovenskou. – 95. výročie narodenia.
- 26. 2. 1904 sa narodil v Brodskom historik, autor literatúry faktu
Konštantín Čulen. Zomrel 7. 4. 1964 v New Yorku, USA.
Vystriedal mnohé povolania – úradník poisťovne, redaktor viacerých
časopisov, kultúrny atašé, tlačový šéf predsedníctva vlády, správca
SNK. Na jar 1945 emigroval. Písal o osudoch slovenských gymnázií,
monografie o J. Mallom-Dusarovi , M. Čulenovi a dvojzväzkové
Dejiny Slovákov v Amerike. – 110. výročie narodenia, 50. výročie
smrti
-27. 2. 1894 sa narodil v Tisovci generál československej armády
Branislav Manica. Zomrel 14. 7. 1980 v Martine, pochovaný je
v Bratislave. Štúdium na lekárskej fakulte neukončil. Bol
príslušníkom čsl. légií v Rusku. Po návrate bol dôstojníkom čs.
armády. Mimo armády bol v rokoch 1926 – 1939. V slovenskej
armáde pôsobil v Martine, Ružomberku a na Kryme. V SNP mal na
starosti materiálne a finančné záležitosti. Po oslobodení v ČSĽA
získal hodnosť generálmajora. Roku 1949 ho preradili do zálohy.
Získal mnohé vyznamenania. – 120. výročie narodenia
- 28.2.1904 sa narodil v Báčskom Petrovci literárny historik a kritik,
univerzitný profesor, akademik SAV Andrej Mráz, autor viacerých
literárnych monografií i syntetických dejín slovenskej literatúry.
Pracoval ako referent, neskôr predseda Literárneho odboru MS.
Je autorom dejín Matice slovenskej. Zomrel 29. 5. 1964 v Bratislave.
– 110. výročie narodenia, 50. výročie smrti
MAREC
- 2. 3. 1919 sa narodil v Tomašovciach evanjelický cirkevný
hodnostár Pavel Uhorskai. Zomrel 5. 10. 2010 v Lučenci.
V päťdesiatych rokoch bol uväznený, po troch rokoch prepustený
a postihnutý zákazom pastoračnej činnosti. Pracoval ako robotník.
Svoj osud opísal v autobiografii Ako to bolo. V rokoch 1990-1994
bol generálnym biskupom evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. –
95. výročie narodenia.
67
- 4. 3. 1824 sa narodil v Banskej Bystrici lekár, prírodovedec a
spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter pseud. Laskomerský.
Zomrel 20. 8. 1908 v Kremnici. Lekár v rodisku, Brezne
a v Kremnici. Popredný národný činiteľ, zástanca štúrovskej
spisovnej slovenčiny. Rozvíjal humoristickú líniu slovenskej
literatúry, jej prechod od romantizmu k realizmu najmä v próze,
cestopisoch a v pamätiach. Venoval sa aj maliarstvu, speleológii
a botanike. Patrí k zakladateľom pracovného lekárstva. – 190.
výročie narodenia
- 5. a 6. marca 1844 sa uskutočnil exodus štúrovcov z Bratislavy do
Levoče. Svojrázna vzbura časti študentov proti školskej vrchnosti.
Na Štedrý deň a na Silvestra 1843 uskutočnili sa zasadnutia konventu
, ktoré odstránili Ľudovíta Štúra z lýcea, zakázali mu prednášať. Na
protest proti tomuto rozhodnutiu sa 22 študentov rozhodlo odísť
z Bratislavy, z nich trinásti prešli do Levoče. Exodus podnietil vznik
viacerých príležitostných básní v slovenčine, medzi ktorými bola aj
Ponad Tatrou blýska - dnešná naša štátna hymna. – 170. výročie
- začiatkom marca 1844 vznikla v Bratislave na evanjelickom
lýceu pieseň Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú. Autor Janko
Matúška veršami tohto protestného songu reagoval na rozhodnutie
študentov odísť z Bratislavy. Základom melódie sa stala slovenská
ľudová pieseň Kopala studienku, pozerala do nej. Pieseň sa stala
populárnou, jej spevom odprevádzali odchádzajúcich študentov. Po
vzniku ČSR stala sa časťou štátnej hymny a hymnou je dodnes. –
170. výročie vzniku
- 11. 3. 1924 sa narodil v Udavskom katolícky cirkevný hodnostár
Jozef kardinál Tomko. Po štúdiách zostal v Ríme a pôsobil ako
kuriálny kardinál, prefekt kongregácie pre evanjelizáciu národov pri
Svätej stolici. Práce publikoval vo viacerých jazykoch. Pre
Slovensko sú dôležité najmä diela ako Svetlo národov, Význam sv.
Cyrila a Metoda v slovenskom katolicizme a slovenských dejinách
a i. – 90. výročie narodenia
- 14. 3. 1939 Slovenský snem v Bratislave odhlasoval utvorenie
samostatnej Slovenskej republiky. Udialo sa to v zložitej
medzinárodnej i vnútropolitickej situácii, v čase príprav na likvidáciu
68
Česko-Slovenska, keď Hitler hrozil rozdelením Slovenska medzi
susedov. – 75. výročie.
- 17. 3. 894 zomrel na Veľkej Morave najvýznamnejší
veľkomoravský panovník Svätopluk I. Pochádzal z veľkomoravskej
dynastie Mojmírovcov. Už za panovania Rastislava bol kniežaťom
v Ponitrí. Vládcom celej ríše sa stal po súperení o vládu so strýkom
Rastislavom, ktorého vydal Bavorom. Za jeho vlády dosiahol
veľkomoravský štát najväčšiu územnú rozlohu a vrchol moci.
Vznikla škola pre výchovu kňazov v slovanskej liturgii, pápež
povolil slovanskú liturgiu a vytvoril samostatnú moravskú provinciu.
Svätopluk nebol prívržencom slovanskej liturgie a po Metodovej
smrti na popud biskupa Wichinga boli slovanskí kňazi z ríše vyhnaní.
Pred smrťou určil za svojho nástupcu najstaršieho syna Mojmíra, ale
jeho ríša sa čoskoro rozpadla. – 1120. výročie smrti
- 20. 3. 1849 dvadsaťosemčlenná deputácia slovenských dejateľov,
vedená Jozefom Kozáčkom, odovzdala v Olomouci panovníkovi
slovenský prosbopis. Žiadali v ňom uznať svojbytnosť slovenského
národa, zabezpečiť jeho rovnoprávnosť s ostatnými národmi
monarchie, Slovensko začleniť do sústavy korunných krajín (aby
nepodliehalo uhorskej vláde), mať osobitný snem a národnú správu,
úradný jazyk slovenčinu, zriadiť najvyšší krajinský úrad, ktorý
vypracuje ústavu. – 165. výročie
- 20. 3. 1924 sa narodil v Staškove na Kysuciach filmový, divadelný
a televízny herec Jozef Kroner. Zomrel 12. 3. 1998 v Bratislave. Bol
herec samouk – bez odborného vzdelania – vytvoril však zložité
dramatické úlohy, ako sú Kubo v Hollého rovnomennej hre, Pacha
hybského zbojníka, profesora Poležajeva, doktora Galéna
i muzikálového Fidlikanta na streche. Vyše sto postáv stvárnil
v divadle, filmoch a televízii. Za vrchol jeho ocenenia môžeme
považovať Oskara (1966) za film Obchod na korze. Získal množstvo
slovenských i zahraničných ocenení, titul národného umelca
i tehličku na „Moste slávy“ v Trenčianskych Tepliciach. – 90.
výročie narodenia
- 23. 3. 1939 vpadli vojská horthyovského Maďarska na východné
Slovensko. Maďari. ktorí dostali od Hitlera súhlas na zabratie
Podkarpatskej Rusi, chceli okupáciu rozšíriť aj na východné
69
Slovensko. Vpád pod názvom „malá vojna“ trval tri dni a vyžiadal si
36 ľudských životov. Slovensko muselo po ňom odstúpiť Maďarsku
ďalšie územia. - 75. výročie
- 22. 3. 1684 sa narodil v Očovej polyhistor, vlastivedný pracovník
a učiteľ Matej Bel. Zomrel 29. 8. 1749 v Bratislave. Bol ev. farárom
a rektorom školy v Banskej Bystrici a v Bratislave. Vytvoril projekt
komplexného vlastivedného historicko – geografického výskumu
Uhorska, z ktorého sa realizovala len kniha zemepisu – Notitia.
Z plánovaných 7 zväzkov tlačou vyšli štyri, ostatné zostali
v rukopise. Dal návrh na založenie celouhorskej učenej spoločnosti,
ktorý sa nerealizoval. Bol jednou z najväčších slovenských
vedeckých osobnosti 18. Storočia. – 330. výročie narodenia
- 27. 3. 1924 zomrel v Bratislave pedagóg a publicista Ján
Pravdoľub Bella. Narodil sa 5. 12. 1836 v Liptovskom Mikuláši.
Bol remeselník – remenár, učiteľ a bankový úradník. Remeslo
vykonával v Pešti a zapájal sa do národnej práce. Spolupracoval
s Palárikom, Viktorínom, Franciscim a i. Pod Palárikovým vplyvom
zdramatizoval Kalinčiakove povesti Bratova ruka pod názvom
Ostatný Badánsky a Bozkovci. Do časopisov písal články
o zdravotníctve, výchove mládeže, včelárstve a ovocinárstve. – 90.
výročie smrti
- 27. 3. 1754 sa narodil v Bánovciach nad Bebravou spisovateľ,
jazykovedec a etnograf Juraj Ribay. Zomrel 31. 12 1812 v Savino
Sele v býv. Juhoslávii. Bol učiteľ, farár a knihovník. Predstaviteľ
osvietenskej vedy a zakladateľ slavistických vedných disciplín.
Zozbieral množstvo slovacík, bohemík, hungarík a zostavil
bibliografiu českej a slovenskej knižnej produkcie. Robil výskum
dialektov a informoval J. Dobrovského a slovenských nárečiach.
Písal príručky spoločenskej a zdravotnej výchove. – 260. výročie
narodenia
- 27. 3. 1919 úradne zaviedli názov Bratislava. Názov mesta sa
historicky dáva do súvislosti s menom jedného zo slovenských
kniežat zapísaných v Cividalskom evanjeliári zo 6. storočia, resp.
s menom panónskeho kniežaťa Braslava, zakladateľa Bratislavy,
ktorý padol v bitke proti Maďarom v roku 900. V záznamoch o bitke
Bavorov s Maďarmi roku 907 sa spomína meno mesta deformované
70
do fransko-germánskej podoby BREZLAUSPURC a na prvých
strieborných minciach uhorského kráľa Štefana I., razených v tomto
meste, je spodobnené v názve PRESLAVA CIVITAS. Ďalšie názvy
boli nemecko-maďarsky deformované
do podôb Pressburg,
Prešporok, Pozsony, Posonium a pod. Bratislava dostala mestské
výsady v r. 1291, slobodným kráľovským mestom bola od r. 1405,
v rokoch 1526-1784 bola hlavným mestom „Uhorska“ (t.r. Turkami
neobsadeného Slovenska a časti Burgenlandu) a v rokoch 1563-1830
bola korunovačným mestom uhorských kráľov. – 95. výročie
Jubileá bez presnejších údajov
- 1514 po vyhlásení križiackej výpravy proti Turkom, ktorú mal viesť
sedmohradský šľachtic Juraj Dóža a po jej následnom odvolaní
vypuklo pod jeho vedením sedliacke povstanie. Slovenska sa dotklo
len v juhovýchodnom Zemplíne. Povstanie bolo šľachtou kruto
potlačené a Dóžu upálili na rozžeravenom tróne. – 500. výročie
vzniku
- 1824 na kežmarskom lýceu vznikla prvá slovenská študentská
spoločnosť.
- 1824 v Budíne vyšla básnická zbierka Jána Kollára Slávy dcéra.
Obsahovala 150 zneliek, ktoré autor rozčlenil do troch spevov –
Sáva, Labe, Dunaj. – 190. výročie vzniku
- 1834 vznikol v Budapešti Spolok milovníkov reči a literatúry
slovenskej. Bol výrazom zbližovania katolíckej a evanjelickej
inteligencie. Jeho iniciátormi boli bernolákovci Anton Ottmayer
a Martin Hamuljak. Prvým predsedom bol Ján Kollár, správcom
spolku bol Martin Hamuljak. Spolok vydávala almanach Zora. – 180.
výročie vzniku
- 1949 za národný park bol vyhlásený Tatranský národný park
(TANAP). Má rozlohu 50 964 hektárov, rozloha ochranného pásma
je 7 000 ha. Je súčasťou bilaterálneho národného parku (poľská časť
bola vyhlásená za národný park v roku 1954). Zaberá Vysoké
a Belianske Tatry, východnú časť Západných Tatier a severné okraje
Podtatranskej kotliny. Správa parku sídli v Tatranskej Lomnici. – 65.
výročie vzniku
71
- 1959 v Nitre založili Pedagogický inštitút , roku 1964 sa
pretransformoval na Pedagogickú fakultu, od roku 1997 je súčasťou
Univerzity Konštantína Filozofa.
- 1969 v USA začali budovať komunikačný systém, ktorý postupne
prerástol do globálnej komunikačnej siete INTERNET. Americká
vládna agentúra ARPA vytvorila sieť štyroch počítačov, určených na
výmenu informácií pre vojenské účely. Postupne sa počet
pripojených počítačov zvyšoval. – 45. výročie
- 1969 vznikol Zväz divadelných ochotníkov na Slovensku
(ZDOS), dobrovoľná záujmová organizácia ochotníckych
divadelných súborov. V rokoch 1969 – 1984 sídlil v Bratislave, od
roku 1984 v Martine. Jeho predchodcom bolo Ústredie divadelných
ochotníkov Slovenska (ÚSOD), ktoré založila Matica slovenská
v roku 1922. – 45. výročie vzniku
Michal Eliáš
72
73
Download

Čítať ho môžete kliknutím na túto linku