ROČNÍK XII. ČÍSLO
4
DECEMBER 2012
OBSAH
_____________________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
Viktor Timura: Dávnoveká Európa (záver)
Július Handžárik: Spomienka na profesora Stanislava
5
17
PRIESTOR SLOVA
Vasil Sindjelič: Rothschildovská chobotnica
Jozef Mravík: Dialóg Európa-Rusko-Ázia
23
32
KULTÚRA V TOKU ČASU
Ján Tužinský: Multikulturalizmus – úzkosti, nádeje
Emil Holečka: Účasť na bolesti
Pavol Janík: Česko-slovenské literárne súvislosti
Alica Kulihová: Mikuláš Šubić Zrínsky a zriniáda
37
45
47
48
ROZHOVOR
s Olegom Havašim, mimoriadnym a splnomocneným
veľvyslancom Ukrajiny
53
ZAUJALO NÁS
Ivan Fontana: Cena Únie českých spisovateľov
Pavol Podolay: Čo sa (ne)máte dozvedieť
Slovanské múzeum v USA
Zasadala Medzinárodná slovanská rada
Prezentácia knihy
Spomienkové stretnutie
64
66
70
71
71
71
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2013
73
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XII, číslo 4.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Slovenská rada Združenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handžárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v decembri 2012
3
4
KORENE A TRADÍCIE
_______________________________________________________
DÁVNOVEKÁ EURÓPA
Odkiaľ prišli Európania, pôvod a začiatky Slovanov
V tomto čísle nášho časopisu končíme s uverejňovaním
výňatkov z pozoruhodnej knihy Dr. Viktora Timuru. Tieto časti sú
venované etape vývoja Slovanov po kultúre šnúrovej keramiky a
historickým osudom Slovanov pred prelomom letopočtu.
SLOVANIA PO KULTÚRE ŠNÚROVEJ KERAMIKY
Kontinuitu kultúr v strednej a východnej Európe možno ďalej
sledovať od šnúrovej keramiky na prelome eneolitu a staršej
bronzovej doby aj v skupinách kultúr únětická-věteřovskáBoheimkirchen-maďarovská v západnej oblasti strednej Európy
(sformované na podklade vypichovanej kultúry, kultúry lievikovitých
pohárov a šnúrovej keramiky, resp. na epišnúrovom komplexe), ktoré
v strednej bronzovej dobe našli pokračovanie v karpatskej
mohylovej, čakanskej a velaticko-kyjatickej kultúre a v skupine
Baierdorf – Očkov z neskorej bronzovej doby a po odchode 2. a 3.
vlny veľkého sťahovania národov bronzovej doby v podolskej,
púchovskej, horákovskej a ďalších kultúrach. Kultúra šnúrovej
keramiky prišla na územie južne od hrebeňa Karpát so skupinami
Chłopice – Veselé cez Moravskú bránu na západné Slovensko (kde
bola podnetom pre vznik nitrianskej kultúry) a na Moravu, kým na
východné Slovensko prienikom východnými Beskydami a pozdĺž
východoslovenských riek na východoslovenskú nížinu, kde zasiahla
do hatvansko-koštiansko-otomanského komplexu. V obidvoch
prípadoch skupiny tejto kultúry prenikli do pôvodného osídlenia a
ovplyvnili ďalší vývoj. Skupiny šnúrovej keramiky a epišnúrových
kultúr prenikli do Brandenburska, na Jutský polostrov i do
5
Škandinávie a pokračovali na západ cez Holandsko do Normandie a
Bretónska, kde po Venetoch zostali názvy ešte v poslednom storočí
pred n. l. Prenikali pravdepodobne aj na Britské ostrovy
(windmillhillská kultúra, ktorá má súvislosť s michelberskou).
Nemecké názvy týchto kultúr nás nesmú mýliť. Názvy dostali od
archeológov podľa súčasných názvov miest, kde boli objavené.
Germánske kmene totiž až do 1. storočia pred n. l. v strednom a
južnom Nemecku nesídlili a keltské kmene prekročili Rýn až v 5.
storočí pred n. l. (okolo roku 450).
Vplyv skupín z východnej Európy prenikal ďalej na grécky
polostrov (šnúrové prevrstvenie), na egejské pobrežie Anatólie
(Pelasgovia, Minyovia a Heléni), do Indie (Árijci) a Kaukazom do
Malej Ázie a Mezopotámie (Chetiti, Luvijci, Palajci, Mitanci a ďalšie
skupiny kmeňov, ktorých názvy sa nezachovali). O pohybe skupín z
Ukrajiny na východ (stredná Ázia a India) a Kaukazom do Malej
Ázie svedčia nálezy lievikovitých pohárov, guľatých amfor a
šnúrovej keramiky v majkopskej kultúre a na severnom Kaukaze a
šnúrovej keramiky až na rieke Ganga. Začiatok pohybu je v prvej
polovici 3. tisícročia pred n. l. (Archeologia SSSR, ENEOLIT,
Moskva, A AN SSSR, Nauka, 1982. s. 40-41).
Väčšina bronzových kultúr na Slovensku a v dnešnom Maďarsku
mala svoj začiatok v kultúre Chłopice – Veselé (hatvanskokoštianska, nitrianska skupina, otomanská a pilinsko-kyjatická, z
ktorých vyšli ďalšie, vrátane gávsko-holihradského komplexu a
somotorského typu). Súvislosť gávskej kultúry, najmä gávskej
amfory a keramiky vôbec s východnou Európou dosvedčujú aj ďalšie
skutočnosti.
Nomádski Skýti po príchode do východnej Európy, podobne ako
Kimeri, prešli najprv Kaukazom do Prednej Ázie, kde sa na 28 rokov
stáli pánmi a viedli niekoľko vojen so striedavými úspechmi, kým
neutrpeli porážky od Médov. Roku 496 pred n. l. Skýti v úsilí
zabezpečiť si vlastnú ochranu vtrhli do Trácka, čím začali dlhé
skýtsko-trácke vojny, ktoré sa s prestávkami tiahli 5. – 4. storočím
pred n. l. Najväčšieho rozmachu dosiahli Skýti vo 4. storočí za vlády
Ateja, ktorý zjednotil skýtske kmene od Dunaja po Don. Písomné
6
informácie o Skýtoch sú od antických autorov, predovšetkým od
Herodota. Veľké spory vyvolalo umiestnenie roľníckych kmeňov,
ktoré antickí historici označili za „skýtske s neskýtskym názvom“
alebo „neskýtskym prídavkom“. Podľa Herodota nad gréckym
mestom Oľvia (na pravom brehu rieky Bug) sídlil kmeň EllinoSkýtov, nad nimi Allizoni či Alazoni (Alani) a ďalšie kmene, ktoré
„žili po skýtsky“, ale osievali polia (ide o neskýtske pôvodné
roľnícke obyvateľstvo Slovanov). Herodot o Slovanoch, ktorí tvorili
väčšinu ním uvádzaných usadlých roľníckych kmeňov, nevedel.
Názov Slovania vtedy ešte ani neexistoval a nebol mu známy ani
názov Veneti. Herodot uvádza, že na všetky strany od Skýtov žili
neskýtske kmene.
Na prieniky Skýtov do slovanského prostredia Slovania
reagovali zjednocovaním sa na obranu. Na juhu v lesostepnom pásme
vznikala reťaz hradísk. V údolí každej väčšej rieky vzniklo jedno
väčšie hradisko s obranným systémom vrátane akropoly. Pred
hradiskom budovali systém opevneného predhradia. Značná časť
obyvateľstva žila zväčša v blízkosti hradiska, len niekedy aj vo
väčšej vzdialenosti. V stepnom a lesostepnom pásme od Tisy po Don
ruskí archeológovia z obdobia 7. až 3. storočia pred n. rozpoznali a
vyčlenili 14 zmiešaných skýtsko-trácko-slovanských kultúr. Prevahu
v nich majú usadlí poľnohospodári, ktorých kontinuálny vývoj je
archeologicky doložený od tripoľskej kultúry. Patrili k rovnakému
etnokultúrnemu spoločenstvu, ktorého najdôležitejším integrujúcim
činiteľom, okrem podobného spôsobu života, sídlisk-hradísk, stavby
príbytkov, pohrebného rituálu, kultúry a mytológie bol príbuzný
dorozumievací
prostriedok – jazyk. Medzi
uvedenými
spoločenstvami sú v kultúre aj lokálne rozdiely, ich charakter však
nenaznačuje, že by išlo o iné etnokultúrne spoločenstvo ako o
Slovanov. Datovanie týchto kultúr je medzi 7. – 3.storočím pred n. l.
INTEGRAČNÉ PROCESY V STREDNEJ EURÓPE
Vývoj vo východnej, strednej i západnej Európe po kultúre
šnúrovej keramiky do začiatku nášho letopočtu bol zložitý a
hektický, ale na základe existujúcich poznatkov vo všeobecnosti
7
čitateľný. Kmene sa aj v strednej, severnej a západnej Európe dali do
pohybu, bez ohľadu na to, čo bolo jeho príčinou. Niekedy v polovici
5. storočia pred n. l., teda o dvetisíc rokov neskôr ako Slovania
(Árijci a Veneti), sa dali do pohybu aj Kelti. Vtrhli cez Alpy do
severného Talianska a prekročili Rýn.
Germánske bojové družiny sa dali do pohybu na prelome 2. –
1. storočia pred n. l. a v poslednom desaťročí pred n. l. sa usadili v
Čechách a na Morave a na začiatku 1. storočia n. l. aj na
juhozápadnom Slovensku. Presun Markomanov do Čiech strhol so
sebou aj Kvádov, ktorí sa usadili na Morave.
Pri ústí Visly do Baltského mora sa na začiatku prvého storočia n.
l. vylodili germánske družiny Gótov (rozdelili sa na Vizogótov a
Ostrogótov) a Gepidov (podľa niektorých správ medzi nimi boli aj
Heruli, podľa iných Vandali). Bolo to niekoľko vyloďovacích vĺn.
Gepidi sa presúvali k Tise v 3. storočí n.l.Vandalov v 1. storočí n. l.
historici lokalizujú ešte na Jutský polostrov, odkiaľ sa postupne
presunuli k Dunaju. Podľa P. J. Šafárika v dobe markomanských
vojen (161 – 182) pritiahli k Dunaju z krajiny Lugiov. Obdobie
nepokojov vrcholilo hunským vpádom na konci sarmatského obdobia
vo východnej Európe a expanziou mongoloidných a turkických
nomádskych kmeňov. Zo strednej Ázie sa do východnej Európy od
polovice 1. tisícročia n. l. tlačili kmene Chazarov, Pečenehov,
Polovcov, Bulharov, Ugrov (Starých Maďarov), Turkov – všetko
mongoloidné turkické skupiny (Tatári boli poturčené mongolské a
iránske kmene). Po nich nasledovala mongolsko-tatárska „Zlatá
horda“. Niektoré skupiny prenikli na Balkán (Bulhari) i do strednej
Európy. Medzi nimi aj Avari a starí Ugri (súčasťou starých Ugrov sa
pod vplyvom vzniknutej situácie a udalostí stali postupne ďalšie
mongoloidné a turkické skupiny: Chazari, Pečenehovia, Plavci,
Sikuli – na Slovensku máme po nich názvy niektorých miest: Chazari
– Kozárovce, Pečenehovia – Pečeňady, Pečenice, Plavci – OrlovPlaveč, Plavecký Štvrtok, Sikuli – Sekule a podobne ).
Pre Slovanov vo východnej a strednej Európe nastalo veľmi ťažké a
kruté obdobie. Zložitejšie ako pri expanzii Skýtov a Sarmatov.
Všetky pohyby zo strednej Ázie smerovali do dovtedy relatívne
8
pokojne sa vyvíjajúceho slovanského osídlenia medzi Rýnom,
východnými Karpatmi a východnou Európou. Etniká (či skôr
koristnícke ozbrojené družiny so vznikajúcou vrstvou feudálov),
ktoré sa dali do pohybu, nevytvorili vlastné ríše a pokiaľ sa o to
pokúsili, nevydržali pod tlakom expanzie iných kočovníkov
(Chazarská ríša, Bulharská ríša, Zlatá horda i ďalšie). Expandovali
spoločenstvá a zoskupenia, ktoré pokiaľ sa nespájali do väčších
zväzov, nemali nádej na úspech. Ani vtedy, keď svoj pohyb
nasmerovali na rovnako neorganizované spoločenstvá bez štátnych
útvarov, akými boli slovanské kmene.
Slovanské kmene na veľkom území od Rýna po Don a Volgu
nevytvorili síce po rozpade prvých civilizácií takmer až do konca
prvého tisícročia n.l. organizovanú spoločnosť – štát (alebo sa o tom
nezachovali správy – archeologické poznatky naznačujú, že takéto
menšie spoločnosti existovali), a okrem nevyhnutnej obrany neviedli
expanzívne výboje, ale ich mnohopočetné etnikum, hoci utrpelo
lokálne straty, kontinuálne napredovalo vo vývoji. Tak sa Slovania
po prelome letopočtov objavili na dejinnej scéne Európy ako
prekvapujúco
veľký
nadkmeňový
dejinotvorný
subjekt.
Prekvapujúco však iba preto, lebo dovtedy o ňom nikto nepísal, hoci
v strednej a východnej Európe existoval, ako konštatoval P. J.
Šafárik, naozaj od nepamäti. Nepísal o ňom nikto preto, lebo výbojné
expanzívne európske spoločenstvá, ktoré ovládali písmo, sa s ním
dovtedy vojensky nestretli. Na základe získaných poznatkov, ku
ktorým došiel pri svojich výskumoch už P. J. Šafárik a ruskí
archeológovia, je ťažko spochybniť závery P. N. Treťjakova o
začiatku Slovanov v treťom tisícročí pred n. l. v kultúre šnúrovej
keramiky (Archeologia SSSR. SLAVJANE I ICH SOSEDI
V PERVOJ POLOVINE I. TYSAČILETIJA, Moskva: IA AN
Nauka 1993). Priami predkovia Slovanov sú Árijci (kultúra lineárnej
keramiky, vypichovanej kultúry, lievikovitých pohárov,guľovitých
amfor, lengyelskej kultúry a ďalších), čiže civilizácia kruhových
stavieb – rondelov a Veneti – etnokultúrny komplex cucutenitripoľje, tiež východoeurópska tripoľská civilizácia. Kultúra šnúrovej
keramiky bola tým posledným integračným činiteľom, ktorá
9
syntetizovala árijský a venétsky protoetnický substrát do jednotného
slovanského etnika medzi Donom, Volgou južne od Volgogradu a
Prikaukazskom na východe a Rýnom na západe, Baltským morom na
severe (okrem Šlezvicka-Holštajnska a dolného toku Rýna) a
Balkánom na juhu.
ARCHEOLÓGOVIA O KONTINUITE V KARPATOCH A NA
STREDNOM DUNAJI
(po 3. tisícročí pred n. l.)
O charaktere kultúr z tohto obdobia a vývoja uvádzame
niekoľko myšlienok niektorých súčasných archeológov:
J.Paulík v diele BRONZOM KOVANÉ DEJINY (Bratislava:
Card Cad, 1993)poukazuje na známu a mnohokrát opakovanú, ale v
praxi ešte častejšie obchádzanú skutočnosť, že „zánik kultúry – ako
si to často (niektorí bádatelia) predstavujú – neznamená totiž zväčša
fyzický zánik jej nositeľov, tak, ako kultúru samu nemožno stotožniť
iba s jedným etnikom...“ S tým súvisel aj rast počtu obyvateľov,
najmä v období od staršej bronzovej doby do odchodu troch vĺn
„veľkého sťahovania národov bronzovej doby“ medzi 2300 – 800
rokmi pred n. l. „Intenzita osídlenia, najmä v období kultúr
popolnicových polí, narastá tak výrazne, že na území čakanskej,
pilinskej a lužickej kultúry nechýbajú príklady výskytu dvoch až
štyroch sídlisk v katastri jednej dnešnej obce.“ (FURMÁNEK, V –
VELIAČIK, L. – VLADÁR, J.: SLOVENSKO V DOBE
BRONZOVEJ, Bratislava : Veda VSAV, 1991, s.173, aj 328-334)
Takto by sme sa pri hľadaní kontinuity obyvateľstva mohli
vrátiť až do neolitu, prinajmenšom do kultúry lineárnej keramiky
alebo východoslovenskej protolineárnej keramiky. Stredodunajská
oblasť bola skutočnou križovatkou Európy, kde sa prelínali rozličné
kultúry vrátane duchovno-ideových prúdov, ktoré tak či onak
napokon ústili do slovanskej etnicity. Ak by osídlenie v strednej a
východnej Európe nemalo kontinuitu a neuchovalo si autenticitu od
neolitu s príbuzným jazykom, Slovania by tu neexistovali. V
stredodunajskom priestore v bronzovej dobe hlavnú úlohu zohrávalo
pôvodné domáce obyvateľstvo. Významnú zložku obyvateľstva
10
týchto kultúr tvorili skupiny šnúrovej keramiky, ktoré napriek
kmeňovej rozmanitosti hovorili príbuzným jazykom. O existencii
slovanského jazyka v 3. tisícročí máme nespochybniteľný dôkaz v
písomných pamiatkach – v indických Védach a v sanskritských
písomných pamiatkach, vo vedánte (Upanišády, Bhagavad Gítá) a na
chetitských hlinených tabuľkách. Aký iný dôkaz môže byť
hodnovernejší o existencii Slovanov v 3. tisícročí, ako dôkaz o
existencii slovanského jazyka, aj keď sa nám nezachoval v čistej
podobe a iba za hranicami Európy. Do vývoja strednej Európy
vrátane stredodunajského priestoru zasiahol príchod skupín kultúry
šnúrovej keramiky, ktorá prvkami už „pripomína v niekoľkých
obmenách neskoršiu staroslovanskú kultúru: svojím pôvodom
rámcove sa nachádzajúcim severovýchodne od Karpát, súčasťou
ornamentiky na keramike a dôslednosťou jej dodržiavania (na jednej
strane šnúrová výzdoba, na druhej typicky slovanská vlnovka) a zdá
sa, že i pozoruhodným zmyslom pre jazykové ovplyvnenie
prostredia, do ktorého sa nositelia oboch kultúr dostali (...ide o
historicky slovanské názvoslovia prírody, riek či pohorí....)“(J.Paulík, cit. dielo, s.7).
Na základe novších archeologických poznatkov Titus Kolník
došiel k záveru, že „v prostredí s náročnejšími životnými
podmienkami,... pretrvávalo pôvodné domorodé osídlenie, ktoré
tvorili potomkovia obyvateľov územia ešte z bronzovej doby. Niet
pochýb, že pod kultúrnym aj mocenským príkrovom keltských a
germánskych bojových družín prežívali pôvodní obyvatelia, v
antických prameňoch nespomínaní anonymní autochtóni. Pravdu
môžu mať teda tí bádatelia, ktorí predpokladajú, že … sme
potomkami pôvodných obyvateľov Slovenska, ktorí si tu štafetu
života podávali od bronzovej doby.“ (PRAMENE K DEJINÁM
SLOVENSKA A SLOVÁKOV, Bratialava, NLC, 1998, s. 87).
Podľa V. Furmánka, A. Ruttkaya a S. Šišku „analýza
historického vývoja obyvateľstva, ktoré v bronzovej dobe sídlilo na
Slovensku ukázala, že v prevažnej miere dominoval po celé toto
obdobie vo všetkých oblastiach Slovenska autochtónny a kontinuálny
11
vývoj“.
(FURMÁNEK,V.-RUTTKAY,A.-ŠIŠKA,S:
DEJINY
DÁVNOVEKÉHO SLOVENSKA: TATRAN, 1991, s. 52).
Podľa Bohuslava Chropovského starých Slovanov treba hľadať v
badenskej kultúre (2700 rokov pred n. l.). V. Furmánek považuje
badenskú kultúru za „vrchol kultúrneho a historického vývoja
začiatku kovového veku v eneolite...,“ ktorá “zaujala takmer celé
územie Slovenska a zjednotila tu celý dovtedajší kultúrnohistorický
vývoj. V ďalšom priebehu histórie badenskej kultúry došlo k jej
vnútornej diferenciácii a k domácemu autochtónnemu substrátu...“
Podľa V. Furmánka bronzová doba – prvý zlatý vek Európy s
centrom na Slovensku -„nepochybne významne ovplyvnila a
potvrdila myšlienku integrity európskych krajín a národov“ z
obdobia 2300 – 800 rokov pred n. l. a ešte skôr, pretože podľa tohto
autora, kultúry „staršej bronzovej doby majú celkom zreteľné korene
v eneolite“ (FURMÁNEK, V.: ZLATÝ VEK V KARPATOCH –
2800-800 pred n.l., Nitra: AU SAV, 2004, s.21).
LUŽICKÝ KULTÚRNY KOMPLEX
V období medzi 1450 – 1300 dochádza k zmenám v
kultúrnom materiáli. Mohylové pohrebiská sa menili na pohrebiská
popolnicových polí. Súvisia so zmenami na Slovensku, Morave, v
Rakúsku a Sliezsku, s rozšírením na Łubelsko a Veľkopoľsko, čo je
začiatok lužickej kultúry (PRAHISTORIA ZIEM POLSKICH, TOM
III., VPAN, 1978, s. 167-168)].
Lužickej kultúre archeológovia venovali veľa pozornosti. Nemeckí
archeológovia, ako to už u nemeckých bádateľov bývalo zvykom,
namiesto hľadania skutočného pôvodu lužickej kultúry v
slovanských kmeňoch, odvodili pôvod lužickej kultúry od Ilýrov
(PLEINER, R.a kol.:PRAVĚKÉ DĚJINY ČECH, Praha, Academia,
1978, s. 503) ktorí, ako ukázali novšie poznatky, s lužickou kultúrou
a tým menej s poľským, ale ani s českým, moravským, slovenským a
rakúskym územím, nemajú nič spoločné. Lužická kultúra sa
rozvinula na veľkom území strednej Európy a trvala asi jedno
tisícročie. Novšie poznatky potvrdili teóriu o autochtónnom vývoji
lužickej kultúry na Slovensku a na Morave. Hranice jednotlivých
12
kultúr alebo skupín sú vymedzené orientačne, menili sa v
jednotlivých obdobiach lužickej kultúry. Slovenská skupina lužickej
kultúry podobne ako moravská skupina patrí k najstarším, aj keď
okrajovým skupinám veľkého lužického kultúrneho komplexu. Jej
vznik a šírenie na území Slovenska predstavuje zložitý proces
osídľovania hornatých častí územia viazaný na ťažbu a spracovanie
rúd. Súvisí s rozvojom bronzovej výroby na strednom Dunaji (v
období koštianskej, otomanskej, pilinsko-kyjatickej a gávskej
kultúry), ktorá predchádzala vzniku a šíreniu lužickej kultúry na
Slovensku (k ním patrili predovšetkým sídliskové lokality na
severnom Slovensku, na Liptove v povodí Váhu po Piešťany, v
Turčianskej kotline, na Orave, na Spiši v povodí Hornádu, Dunajca i
rieky Poprad, na východnom Slovensku po Košickú kotlinu a
Východoslovenskú nížinu).
Lužická kultúra na Slovensku sa rozšírila aj na Hornej Nitre až po
severnú časť Dolnej Nitry v poriečí Bebravy. Po odchode druhej a
tretej vlny veľkého sťahovania národov bronzovej doby prenikala na
stredné Pohronie k Zvolenu, na Štiavnické vrchy i na Krupinskú
planinu. Lužická kultúra na Slovensku predstavuje šesť vývojových
fáz, so začiatkom od 1450 rokov pred n. l. a pretrvala na Slovensku
do halštatského a laténskeho obdobia a v niektorých prípadoch až do
začiatku nového letopočtu (v symbióze s keltskými Kotínmi na
Liptove – Havránek nad Liptovskou Marou, ale aj na ďalších
lokalitách). Novšie sa však za územie vzniku s najstaršou lužickou
kultúrou, považuje Slovensko (povodie Váhu od Liptova po Trenčín)
a územie Moravy (stredná a severná Morava so Sliezskom –
Moravská brána). Na Slovensku ju reprezentujú predovšetkým
archeologické lokality v Liptovskom Michale a Liptovskej Teplej.
So sťahovaním národov bronzovej doby na juhozápad a
severne od Álp je bezprostredne spätý začiatok metalurgie a
spracovania železa v Hallstatte. Nositeľom metalurgie železa a
spracovania vytaveného železa boli migrujúce skupiny pilinskokyjatického a gávskeho osídlenia z územia Slovenska až
Sedmohradska. Medené rudy sa na Slovensku nachádzali v troch
oblastiach: v kremnicko-štiavnických vrchoch, Nízkych Tatrách
13
(Staré Hory a Špania Dolina) a v spišsko-gemerskej oblasti
(Rudohorie a Poľana). Meď sa na Slovensku nachádzala v čistej,
rýdzej podobe (Poníky) a v rudách. Na niektorých ložiskách medená
ruda obsahovala vysoké percento železa. Železo obsahujú aj medené
výrobky z produkcie na území Slovenska, čím sa dajú ľahko
identifikovať. Medená ruda sa na slovenských lokalitách ťažila od
eneolitu (najstaršie depoty medených predmetov, ktoré súvisia so
začiatkom ťažby medi na Slovensku pochádzajú z obdobia
lengyelskej kultúry: Handlová, Malé Leváre, Hradec, Veľká
Lomnica). Meď na Slovensku ťažili možno už od 4. – 5. tisícročia
pred n. l. (Špania Dolina). Na výrobu bronzu sa na Slovensku
nachádzal aj potrebný cín. Rozsiahlejšia kumulácia cínu bola v
ložiskách pri Hnilci, popri pravdepodobných ložiskách v Betliari a
Poproči. Mineralizovaný cín sa nachádzal v Nízkych Tatrách, v
Považskom Inovci, v blízkosti Gemerskej Polomy, v okolí Mýta pod
Ďumbierom i na ďalších miestach. Hlavné ložiská železnej rudy boli
v spišsko-gemerskom rudohorí. odlievacie formy, zvyšky
zlievačských pecí, kadluby a tégliky našli na lokalitách zo staršej,
strednej i mladšej bronzovej doby. Zo staršieho obdobia pochádzali z
osád Malé Kosihy, Nitriansky Hrádok, Veselé, Košice-Barca,
Spišský Štvrtok, Nižná Myšľa, Včelince, Dvory nad Žitavou, Nitra i
Želiezovce. Svedčia o spracovávaní surovej medi priamo na
sídliskách.(FURMÁNEK,V. - VELIAČIK,J. - VLADÁR, J.:
SLOVENSKO DOBE BRONZOVEJ, Bratislava, Veda vyd. SAV,
1991) .
Za týchto podmienok na území Slovenska v pilinsko-kyjatickej
kultúre vznikla a rozvinula sa produkcia bronzu a bronzovej výroby
na vysokej úrovni, ktorá postavila Slovensko do úlohy zbrojárskej
dielne strednej Európy. Archeológovia toto obdobie označili za
„zlatý vek v Karpatoch“.Zo strednej až neskorej bronzovej doby na
území Slovenska objavili 218 depotov. Východoalpská metalurgia
medi (Mondsee, Pfyn, Altheim), ale najmä spracovanie medi v
bronzových výrobkoch nedosiahla nikdy úroveň kvality pilinskokyjaticko-gávskej kultúry.
14
Vzhľadom na to, že popri medi sa na Slovensku nachádzali
kvalitné ložiská železnej rudy, začalo sa vyrábať aj železo
(archeológovia uvádzajú šestnásť najznámejších nálezísk na
Slovensku, kde sa už v bronzovej dobe dobývala železná ruda a kde
sa našli železné predmety: Babinec, Chotín, Jasov, Marianka, Mužla,
Plavecké Podhradie, Prešov, Radzovce, Rosina, Senica, Šafárikovo –
Tornaľa, Terňa, Trenčianske Teplice, Včelince, Veľká Lomnica,
Vojnatina). Archeológovia na základe získaného materiálu z
výskumov predpokladajú, že železo sa na Slovensko vyrábalo už asi
okolo roku tisíc pred n. l. v niekoľkých železiarskych centrách, kým
v Sedmohradsku pravdepodobne ešte skôr. Metalurgovia na
Slovensku sa k železu dostali asi prostredníctvom medenej rudy s
vysokým obsahom železa a postupne si osvojili metalurgiu železa a
jeho ďalšie spracovanie. Svedčia o tom fakty, ktoré sme uviedli v
predchádzajúcich kapitolách.
Najstaršie železo vyrobené na
Slovensku má datovanie 1465 rokov pred n. l. (železný kosák z
travertínovej studne v Gánovciach, ktorý sa uchoval len vďaka tomu,
že sa dostal do travertínu, čo ho zakonzervovalo spolu s organickým
materiálom, ktorý umožnil presné datovanie). Vznikali centrá
s intenzívnou kovovýrobou. Metalurgia železa bola na Slovensku
známa pred príchodom Kotínov a Kelti sa s metalurgiou železa
oboznámili až po prekročení Rýna (asi 450 rokov pred n.l. – teda o
viac ako tisíc rokov neskôr než pôvodné obyvateľstvo Slovenska).
Ľud púchovskej kultúry preberal podnety z Panónie a Norika
(hrnčiarsky kruh, razba mincí – tzv. bysterský typ biateca).
Keramický materiál mal svoje prototypy v Podnesterskej i
Podneprovskej oblasti a od 6. storočia aj pri Čiernom mori. Doložené
sú vzťahy a kontakty lužickej kultúry na poľskom území
s hradiskami na Morave a na Slovensku (na Slovensku bolo v staršej
bronzovej dobe 37 opevnených osád, v období popolnicových polí 91
hradísk a opevnených osád – mnohé z nich pretrvali dlhšie
(FURMÁNEK, Václav: ZLATÝ VEK V KARPATOCH – keramika
a kov doby bronzovej na Slovensku (2300-800 pred n.l.), Nitra: AÚ
SAV,2004).
15
Záver
Obdobím lužickej kultúry končíme s uverejňovaním výňatkov
z diela Viktora Timuru Dávnoveká EURÓPA – Odkiaľ prišli
Európania, pôvod a začiatky Slovanov.
Východná a stredná Európa sa na prelome letopočtov (od 5.
storočia pred n.l. do 6. storočia n.l.) stala objektom nájazdov
etnických zoskupení nielen z východu a západu, ale aj zo severu.
Nájazdy narušili pokojný život a stabilitu Slovanov. Pangermánska
historiografia 19. storočia a po nej aj ostatná západoeurópska
historiografia a archeológia nazvala toto zložité obdobie súhrnným
názvom „sťahovanie národov“ a do tohto „sťahovania“ zahrnula aj
Slovanov, sídliacich na celom strednom pásme Európy od Severného
mora až po Ural od nepamäti a tak z autochtónneho slovanského
obyvateľstva Európy vyrobila tiež akýchsi oneskorených
„sťahovavcov“. Vrcholom týchto „vedeckých“ snáh bolo založenie
archeologicko-historickej štátnej inštitúcie či nadácie v nacistickom
Nemecku s názvom Ahnenerbe (čiže Tušené dedičstvo, či Tušená
história!). Bola založená v roku 1941 na priamy pokyn Adolfa
Hitlera, jej šéfom bol sám Heinrich Himmler, ríšsky vodca SS a
veliteľ Gestapa a jej poslaním bolo vedecky dokázať, že objavené a
archeologicky preskúmané staroslovanské opevnené osady a
hradiská pri pobreží Baltského mora v okolí dnešných nemeckých
miest Bremen, Hamburg, Kiel, Lübeck, Rostock, atď, nie sú vlastne
staroslovanské, ale germánske, a navyše dokázať, že aj obyvatelia
súčasného Poľska, Česka a Slovenska nie sú pôvodní slovanskí
starousadlíci, ale sú len akousi zmesou etník s prevahou
germánskych predkov. Smrteľnú ranu tomuto „vedeckému“
blúzneniu nasadila až na konci 20. storočia genetika, ktorá do tejto
oblasti priniesla také exaktné objavy a argumenty, kvôli ktorým sa
skôr či neskôr budú musieť od základu preorávať mnohé doterajšie
archeologické a hlavne historiografické neotrasiteľné dogmy a
teórie. Ak zostaneme iba na Slovensku, nemôžeme obísť hlavne
priekopnícke práce doc. Dr. Vladimíra Feráka o rozsiahlom
výskume genetického fondu dnešných obyvateľov Slovenska. Analýza
DNA obyvateľov Slovenska totiž priniesla šokujúce exaktné zistenie,
16
že vyše 80% dnešnej populácie má genetický substrát zhodný
s pozostatkami populácií, ktoré tu žili od doby mladšieho paleolitu
(od 40 tisíc rokov do 10 tisíc rokov pred n.l.), vyše 10% dnešných
populácií má spoločné genetické zloženie s neolitickou migračnou
vlnou (zhruba pred 10 tisíc až 8 tisíc rokmi) a len asi 5% dnešných
populácií má genetickú zhodu s prišelcami imigračných vpádov zo
stredoveku (v 6. až 10. storočí n.l.). Genetické výskumy obyvateľstva
sa v ostatných desaťročiach vykonávajú celoplošne na celom území
Európy a zistenia zo Slovenska sú preto také šokujúce, lebo aspoň
trochu podobná genetická dlhovekosť a etnická autenticita domáceho
obyvateľstva na území dnešného štátu, aká bola zistená na Slovensku,
sa z celej Európy zistlia jedine vo Walese na Britských ostrovoch –
tam nesie 70% dnešných obyvateľov gény predkov, ktorí žili na území
Walesu dokázateľne už 5 tisíc rokov pred n.l. .
Redakcia
Spomíname na profesora Stanislava
Július Handžárik
Tohto roku si pripomíname 35. výročie úmrtia jedného
z najväčších moderných slovenských lingvistov Prof. PhDr. Jána
Stanislava, DrSc. Narodil sa 12.12.1904 v Liptovskom sv. Jáne a
zomrel 29.7.1977 v Liptovskom Mikuláši. Vyštudoval slovanskú a
románsku filológiu na FU UK v Bratislave (1928) a absolvoval
štúdiá v Belehrade, Ľubľane, Krakove a v Paríži. Zaoberal sa
slovenskou historickou gramatikou a zameriaval sa na najstaršie
dejiny slovenského jazyka a na historické osídlenie Slovákov
v Panónii a ostatných pravobrežných územiach Dunaja. Za jeho
prínos
v spoločenských
vedách
ho
ocenili
viacerými
vyznamenaniami (napr. bulharský Rad Cyrila a Metoda I.stupňa,
Zlatá plaketa ČSAV a SAV a iné) a prezident SR Ivan Gašparovič
mu udelil 1.9.2005 in memoriam Rad Ľudovíta Štúra. Od roku 2005
nesie Slavistický ústav SAV meno Jána Stanislava.
17
Bohatý nárečový materiál z rodného Liptova Stanislav
všestranne zhodnotil v rozsiahlej monografii Liptovké nárečia už
v roku 1932, napísal priekopnícke dielo Kultúra starých Slovákov
(1944), spracoval rozsiahle Dejiny slovenského jazyka v piatich
zväzkoch (1956-1974), skriptá Slovenská historická gramatika 1-4
(1955-1962), kľúčové dielo Staroslovenský jazyk (1978, 1983) a v
spolupráci s básnikom Jánom Smrekom preložil Moravsko-panónske
legendy (prvé vydanie 1933 s ilustráciami Martina Benku, druhé
doplnené vydanie 1950 s ilustráciami Oresta Dubaya) – prvý preklad
tohto základného diela, realizovaný Jánom Stanislavom v roku 1950,
je však až dodnes pre verejnosť neprístupný.
Z hľadiska historiografie slovenského národa patrí
k najdôležitejším prácam profesora Stanislava trojzväzkové dielo
Slovenský juh v stredoveku. Podáva v ňom podrobný toponymický
rozbor miestnych názvov sídiel i vodných tokov zo zadunajského
územia Panónie a dnešného Maďarska, v ktorom exaktne dokazuje,
že väčšina týchto území bola pôvodne a až hlboko do stredoveku
osídlená Slovenmi - starými Slovákmi. Na diele začal intenzívne
pracovať koncom tridsiatych rokov minulého storočia pred rozpadom
prvej ČSR zrejme v reakcii na maďarsko-nemecké snahy o
parceláciu Slovenska na „etnickom princípe“ (hitlerovský princíp
„völkisch“), ktorého extrémni ideológovia dokonca celkom popierali
samotnú existenciu slovenského národa. Prácu na ňom ukončil už
v marci 1943, ale vzhľadom na vojnové udalosti prvé vydanie vyšlo
až v roku 1948. Ale postihol ho paradoxný osud, taký typický pre
slovenské historiografické a podobné ťažiskové diela v obnovenej
ČSR-ČSSR-ČSFR – zakrátko po vydaní bolo dielo na príkaz
známeho maďaróna Viliama Širokého stiahnuté z predaja i z knižníc
a zošrotované (pravda, už nie pod hnedou zámienkou „völkisch“, ale
tentoraz
pod
červeným
kepienkom
„proletárskeho
internacionalizmu“). A potom nastalo polstoročné hlboké
proletársko-internacionalistické mlčanie! Až v roku 1999, desať
rokov po prevrate, vyšiel v Národnom literárnom centre prvý zväzok
druhého vydania tohto pre slovenskú jazykovedu a historiografiu
ťažiskového diela a až po ďalších piatich rokoch, po prekonaní
sabotérskych zásahov dnešných protislovenských „kozmopolitickovölkisch internacionalistov“, vyšiel v roku 2004 aj druhý a tretí
18
zväzok s mapovými prílohami. Je to rozsiahle vedecké dielo, ktorého
charakter môžeme čitateľovi nášho časopisu priblížiť naozaj iba
heslovito citátmi vyjadrení samého autora z úvodu jeho diela:
Slováci sídlia v Dunajskej kotline najneskoršie od začiatku
VI.stor. Nás zaujíma otázka, v ktorých oblastiach žili Slováci asi
tak do konca stredoveku. Poznáme mená a činy svojich kniežat a
kráľov z IX.stor. … pozorujeme, že všetko to bolo veľkoryso
osnované a predpokladalo to veľkú kultúrnu silu tohto územia a
početné obyvateľstvo. Politika, ktorú robili najmä Rastislav,
Koceľ a Svätopluk, priberajúc k tomu Cyrila a Metoda, bola
politikou veľmocenskou. Je jasné, že bez veľkého územia nie je
možná veľmocenská politika.
Dnešná rozloha Slovenska, keby sme k nemu pribrali aj
východnú polovicu Moravy, … zavádza k pesimistickému názoru na
politickú a etnografickú rozlohu slovenského národa v dávnej
minulosti. Avšak ani dnes slovenské etnografické územie nie je také
malé, ako ho zakresľuje politická mapa. Veľké státisíce Slovákov žijú
mimo politického Slovenska. … Za hranicou Slovenska pozorujeme
veľké kompaktné územia, ktoré ešte aj dnes súvisia so slovenským
celkom, a zasa iné, ktoré sú už od neho odrezané.
Dedičné imanie našich kniežat a kráľov bolo oveľa väčšie.
Bolo také, aké mohlo zodpovedať ich veľmocenskej politike. Aké je
teda historické Slovensko? Na túto otázku chceme odpovedať vo
svojej práci pokiaľ sa týka slovenského juhu … . Časť tejto práce
vykonal maďarský slavista a ugrofinista J.Melich v spise A
honfoglaláskori
Magyarországh
(Budapešť
1925-29).
Po
P.J.Šafárikovi z vážnych učencov on prvý poukázal na to, že Slováci
obývali aj Panóniu, a to aj od Blatenského jazera na juh. … Okrem
ďalších treba spomenúť aj Györgya Volfa (Az egyházi szláv nyelv
hazája és a magyar honfoglalás, Budapešť 1897), ktorý v tejto svojej
práci konštatuje, že Panónia a Veľká Morava (Slovensko a časť
Moravy) boli osídlené tým istým obyvateľstvom. Dôvodí slovenskými
miestopisnými názvami a inými slovami, ktoré si zachovala
maďarčina.
19
Naším skúmaním sa preukázalo, že sídla Slovákov v Panónii
išli poza Neziderské jazero na západ, potom sa slovensko-slovinská
hranica skrúcala oblasťou Rabice (maď. Répce, nem. Rafnitz) na
juhovýchod a ľavou stranou rieky Ráby išla na juh. V Zalianskej
stolici išla na západe povodím Krky (maď. Kerka), či skôr rozvodím
Krky a Zaly, a na juhu ide rozvodím Drávy a Zaly. V Šomodskej
stolici pokračuje hranica medzi Slovákmi a južnými Slovanmi
rozvodím Drávy a Blatenského jazera, na rozvodí pravých prítokov
rieky Kapoša a ľavých prítokov Drávy. V Baranskej a Tolnianskej
stolici sa tento smer tiež udržiava. Na Dunaji Slováci susedili
s južnými Slovanmi medzi Budislavom (Bogyiszló), ktorý má ešte
slovenský hláskotvorný znak a Sremľami (Szeremle), ktorý má už
južnoslovanskú črtu.
Do slovenských dejín dostávame aj účinkovanie Cyrila a
Metoda u Koceľa v Panónii. Významne sa tu vynímajú hlavne zápisy
v ruskom letopise Nestorovom. Pre nás má zápis Nestora ten veľký
význam, že podrobne uvádza kniežatá, ktoré sa o posolstve poradili a
ktoým cisár Michal poslal učiteľov. Uvádza presne všetky hlavné
kniežatá, ktoré vtedy vládli nášmu národu, teda i Koceľa. Údaj je
teda zaiste spoľahlivý. Dôležité je, že sa krajiny všetkých týchto troch
kniežat uvádzajú pod jediným menom ako Slovenskaja zemľa a to
v singulári (v jednotnom čísle). Autor letopisu si je teda vedomý, že
táto zem je obývaná tým istým obyvateľstvom (vtedy jednotlivé
slovanské kmene mali už svoje mená; uvádza ich práve Nestorov
letopis). Správa Nestorovej kroniky sa totiž úplne zhoduje s naším
výskumom o kmeňovej príslušnosti panónskych Slovanov: Rastislav,
Svätopluk a Koceľ vládli j e d n é m u slovanskému kmeňu, spolu
rokovali o jeho cirkevnopolitických otázkach a spoločne o nich
rozhodovali. Dielo Konštantína a Metoda je teda predovšetkým s l o
v e n s k ý m činom. Kompaktné slovenské osídlenie siahalo aj od
Dunaja na juh. Popri Dunaji, asi tak od Vacova, tiahne sa aj dnes
pás slovenských obcí. V minulosti ich bolo viac. Pod Pešťou hodne
na juhu, v okolí Kaloče, atď. sídlili tiež Slováci … . Matra a Bukový
les boli tiež husto osídlené Slovákmi už pred príchodom Maďarov.
Ich sídla siahali až za Tisu. Popri Tise sídlili Slováci ďaleko na
východ. Žili aj na dnešnej Karpatskej Ukrajine, a to aj od Uhorska
na východ, zväčša tu však mali obsadené dôležité komunikačné a
20
strategické body. Strážne služby na týchto hraniciach starého
Slovenska vykonávali príslušníci stredoslovenského nárečia. …
Slováci sídlili aj v Zátisí. O tom vydal cennú štúdiu Elemér Moór
(Die slavischen Ortsnamen der Theissebene, ZONF VI., 1930,
s mapou). Podľa jeho výskumov v Zátisí, v starom Biharsku, žili
Slováci, a to asi tak do roku 1200, podľa niektorých javov sa však
ukazuje, že tu žili aj neskoršie. Moór našiel bezpečné dôkazy o
slovenskosti tunajších starých Slovanov až na ľavom brehu rieky
Maroš. Boli to príslušníci stredoslovenského nárečia. Moórom
zdokladovaná sieť starých slovenských osád sa ďalším výskumom
potvrdila a rozšírila. Toto slovenské územie je celkom prirodzeným
pokračovaním slovenskej oblasti na Matre a v Bukovom lese, takže
Slováci žili aj na vtedajšom území veľkej Bulharskej ríše.
Výsledkom nášho štúdia je poznanie, že Slováci boli kedysi
veľký národ, rozprestierajúci sa na väčšine Dunajskej kotliny.
Dnešné Slovensko je už len malým úlomkom starého Slovenska a
dnešný slovenský národ je len zvyškom veľkého staroslovenského
národa. Usudzujúc podľa rozsahu územia, ktoré obýval a podľa
veľkého počtu osídlených lokalít, môžeme povedať, že Slováci boli
v IX.-X.stor. jedným z najväčších slovanských národov. Na väčšine
územia starého Slovenska sa hovorilo stredoslovenským nárečím a je
teda celkom správne, že v novšom období je práve stredoslovenské
nárečie spojivom všetkých Slovákov. Génius národa ukázal tu pravú
cestu.
K uvedeným slovám veľkého slovenského jazykovedca
profesora Jána Stanislava pripájame už len veľmi stručne slová iného
veľkého jazykovedca profesora Šimona Ondruša, uvedené v doslove
k druhému vydaniu diela Slovenský juh v stredoveku v roku 1999:
O tom,že na území dnešného Maďarska pred príchodom starých
Maďarov v desiatom storočí žili Slovania, pravá veda nikdy
nepochybovala. Presvedčivo o tom písal už Pavol Jozef Šafárik
v Slovanských starožitnostiach (1837). O sto rokov neskôr toto
Šafárikovo konštatovanie na novej vedeckej úrovni s dokonalou
slavistickou akríbiou dokazuje Ján Stanislav v diele Slovenský juh
v stredoveku. Zlý politický osud diela po jeho vyjdení roku 1948
21
treba napraviť. Preto je nové vydanie tohto diela potrebné
vedecky aj politicky.
Profesor Ondruš v tomto doslove upozorňuje na viacerých
maďarských jazykovedcov, ktorí už pred mnohými desaťročiami, ba
už aj pred vyše storočím (napríklad D.Csánki 1890, F.Pesty 1888,
Gy. Volf, 1897), na základe mimoriadne početných prevzatí
slovakizmov do súčasnej maďarčiny a na základe etymologického
rozboru toponýmie súčasného Maďarska (hlavne dielo Istvána Kissa:
Földrajzi nevek etimológiai szótára, Budapešť 1988) exaktne
zdokumentovali nielen lexikálnu rozvinutosť slovenského jazyka, ale
aj ekonomicko-politickú rozvinutosť slovenskej spoločnosti
v Dunajskej kotline pred 10.storočím. Ich menoslov by azda bolo
treba doplniť aj o meno jedného z najlepších – profesora Józsefa
Balassu, ktorého práca (hlavne dielo: A magyar nyelv könyve,
Budapešť 1943) má pre poznanie starej slovenčiny a starej slovenskej
histórie rozhodujúci význam a práve preto je zo strany maďarských
nacionalistických jazykovedcov a historikov cielene a systematicky
zamlčiavané. Autor doslovu upozorňuje aj na rozkladnú činnosť
maďarských jazykovedcov slovenského pôvodu (hlavne Józsefa
Melicha a Štefana Kniežu-Kniezsu), ktorí z urazenosti zámerne
pôsobili proti slovenčine a slovenskej historiografii ako praví
renegáti.
Ťažiskové dielo profesora Jána Stanislava Slovenský juh
v stredoveku má rozhodujúci význam pre súčasnú slovenskú
jazykovedu a historiografiu i pre budovanie dobrých a vyvážených
slovensko-maďarských a slovensko-českých vzťahov. Malo by preto
byť vydané znova a v podstatne väčšom náklade, aby sa dostalo
nielen do verejných knižníc ako povinný výtlačok, ale aj do všetkých
stredných škôl a do knižníc všetkých skutočných intelektuálov na
Slovensku.
22
PRIESTOR SLOVA
_______________________________________________________
ROTHSCHILDOVSKÁ CHOBOTNICA
Vlasa Sindjelič
SOROSOVA SIEŤ V SRBSKU
V Srbsku táto šedá eminencia pripravuje pôdu pre Nathaniela
Rothschilda a je dôležitým tvorcom politického, právneho,
ekonomického, kultúrneho a mediálneho obrazu srbskej spoločnosti.
Na ceste k dosiahnutiu tohto cieľa usiluje o vyštvanie Srbskej
ortodoxnej cirkvi, srbského jazyka, Cyrilickej abecedy, srbskej
histórie, nacionalizmu.... Sieť svojho vplyvu rozhodil v 90tych
rokoch prostredníctvom “Open Society Fund“, “Humanitarian Rights
Fund“, “Helsinského výboru“, “Belehradského kruhu“, “Európskeho
hnutia“, “Centra proti-vojnovej akcie“, “NUNS“, “ANEM“,
“OTPOR“.... atď.
V súčasnosti sú všetky vedúce mimovládne organizácie filiálkami
Rothschildovcov, poverené nielen získaním najväčšieho politického
vplyvu, ale aj psychologickým formovaním národa. Neustálym
zvaľovaním viny na Srbov, obviňovaním z genocídy, zločineckého
zmýšľania a kolektívnej viny, sa tieto tajomné organizácie zacieľujú
na vytváranie pocitov strachu a viny.
Predpokladá sa, že tieto pocity sa zhmotňujú do ľahostajnosti k
zemi, opúšťania svojej krajiny, alebo inými slovami do kolonizácie.
Deje sa to tiež formou liberalizmu, ktorý je silne podporovaný, aby
zapustil svoje metastázy v štátnych inštitúciách, rodine, národe,
tradícii, kultúre, a tak zaistil čistý priechod pre impérium
Rothschildovcov.
Okrem hore zmienených organizácií sú v tomto útoku veľmi
aktívnymi účastníkmi “Yucom“,
Belehradské centrum pre ľudské
práva, Civilná iniciatíva, Centrum pre kultúrnu dekontamináciu,
Ženy v čiernom a Mládežnícka iniciatíva. Zástancovia tejto
23
protisrbskej hystérie sú Sonja Biserko, Nataša Kandič, Vuco, Borka
Pavicevič (manželka právnika Nikolu Baroviča), Miljenko Dereta,
Vojin Dimitrijevič, Srdja Popovič, Mirko Djordjevič, Biljana
Srbljanovič, Zoran Ostojič a novinári Petar Lukovič, Teofil Pancič,
rovnako ako všetci ostatní neznámi Sorosoví jazdci. Soros tiež
podstrkuje antisemitizmus, ktorý je potom pripísaný "xenofobickej
srbskej spoločnosti". Riadia to Filip David, Jovan Byford, Laszlo
Sekel a ďalší. Rôzne “incidenty“, výstražné listy, znesvätenia
pamätníkov, alebo grafity, sú všetko súčasťou tohto plánu. Nemali by
sme opomenúť skutočnosť, že Fond Otvorenej Spoločnosti (finančne
aj ideologicky) podporuje organizácie brániace práva homosexuálov.
(Labris, Queeria, Gay Serbia...).
Marketingovú, mediálnu a logistickú podporu tomuto
podvratnému projektu zabezpečujú tzv. nezávislé médiá ako B92,
Studio B, TV Pink, TV Panonija, ANEM (televízne stanice Devič,
RTV Globus, RTV M+, RTV Kraljevo, RTV Nisava, RTV Pancevo,
RTV Spektar, RTV Trstenik a rádiové stanice Rádio 021, Bum 93,
Rádio Sombor, Rádio Index, Rádio Subotica, Rádio Pirot, Rádio
Ozon), rádio "Slobodná Európa".... Káblová televízna sieť SBB a
satelitná televízia TOTAL TV, ktoré expandujú, sú tiež vlastnené
Sorosom. Produkčné spoločnosti VIN a PG Network len prispievajú
k informačnej jednostrannosti.Okrem elektronických médií môžeme
k Sorosovmu zoznamu zahrnúť aj noviny a časopisy Danas, Vreme,
Evropa, Republika, asociáciu nezávislých miestnych médií "Local
Press" (noviny Pancevač, Kikindske, Vranjske novine, Naša reč a
iné), nakladateľstvá Samizdat, Dan graf, Stubovi culture, Fabrika
knjiga, Klio, Aleksandrija pres, knižné vydavateľstvá Bookbridge,
Beopolis.... Kontroluje aj informačnú agentúru Sense a dve hlavné
informačné agentúry v Srbsku -Beta a Fonet. Zároveň sú tieto
agentúry pobočkami AP (Associated Press) a Reuters, ktorú
Rothschildovci vlastnia už od 19. storočia. Soros rovnako infiltroval
kultúrne a vzdelávanie inštitúcie, divadlá, Národnú knižnicu,
Historické archívy a SANU (Srbskú akadémiu umenia a vied). Po
svojom boku zhromaždil rozsiahlu skupinu hercov, režisérov,
dramatikov, hudobníkov, spisovateľov, vedcov, analytikov a
24
bývalých diplomatov, ktorí mu asistujú pri získavaní viac a viac
nasledovníkov.
Dvaja Goranovia -Markovič (ktorého mentorom je Bernard Levi,
veľký priateľ Bernarda Coushnera) a Paskaljevič, satanizujú Srbov
na filmových festivaloch. Tiež sa treba zmieniť o ďalších Sorosových
vzdelávacích organizáciách: Union University, Alternatívna
akademická vzdelávacia sieť (AAOM), Belehradská otvorená škola,
Centrum pre ženské štúdie (ktorá sa oddelila od feministickej
skupiny “Žena a spoločnosť“). Tieto rekrutujú budúcich Sorosových
prisluhovačov. Centrum pre zlepšovanie právnych štúdií -Human
rights watch (HRW) je tiež prítomné. CESID a všetky ostatné
hlasovacie organizácie sú v tom istom tábore. Okrem
“mimovládneho sektoru“ sa Soros zapojil aj do financií,
kontrolujúcich cez rôznych "expertov" (G17+) ktorí sú financovaní z
fondu “Otvorenej Spoločnosti“.
AKÉ SÚ ZÁUJMY ROTHSCHILDOVCOV V KOSMETE A
VOJVODINE?
Dôležité Rothschildovské spoločnosti v tomto regióne sú Carlyle
Group a International Crisis Group, ktoré, vedené Sorosom, roky
viedli kampaň za nezávislé Kosovo. Okrem Sorosa je skupina
financovaná aj Rupertom Murdochom (Sky), Goldmanom Sacksom,
JP Morganom a inými. Členovia tejto skupiny sú alebo boli Marti
Ahtisari, James Lion, Morton Abramovich, Louise Arbour,
Bzezinský, Wesley Clark, Michail Chodorkovsky, Thorvald
Stoltenberg.....
Členovia sa zmenili, nie však protisrbská politika.
„Nezávislé Kosovo“ je tiež v záujme Rothschildovcov, lebo je to
"Srbský Kuvajt" s obrovskými zásobami olova, zinku, zlata, uhlia....
Od okupácie Kosova a Metohie (Kosmet) investoval Soros veľa
peňazí a úsilia, aby udržal Trepku pre Rothschildovcov. Dôležitým
článkom v reťazi je Agron Dida, námestník ministra energetiky a
ťažby v Kosovskej vláde, ktorý bol zvolený do tohto úradu po tom,
čo bol členom KFOS (jednej zo Sorosových organizácií).
„Nezávislosť Kosova“ je rozhodujúca pre záujmy Rothschildovských
ťažobných a metalurgických spoločností, pretože im to otvorí cestu k
25
ovládnutiu minerálneho bohatstva a energetických zdrojov, ktoré sú
vo svete v nedostatku. Medzitým spoločnosť Alferon kúpila hutnícku
továreň Feronikl, ktorá vlastní niekoľko baní. Alferon je vlastnená
tromi podnikateľmi z Kazachstanu (Rothschildovskí magnáti, jeden z
nich je Alexander Maškevič, takisto Chazar) a je súčasťou ENRC
(Eurasian Natural Resources Corporation).
Hlavou ENRC a Alferonu je Johannes Sittard, jeden z
Rothschildových agentov a až donedávna bol pravou rukou Lakshmi
Mittala (tiež jeden z Rothschildových investorov). Mittal investoval
100 miliónov dolárov do rozvoja spoločnosti. Odhliadnuc od
Alferonu, v Kosove je prítomná aj spoločnosť Global Steel
(vlastnená Pramodom Mittalom) a to prostredníctvom svojej
bulharskej pobočky Kremikovici, ktorú získala v roku 2005. Táto
spoločnosť kúpila továreň Lamkos (vyrába pozinkovanú oceľ) vo
Vucitrne. Táto spoločnosť kúpila aj zlievareň Lemind v Leskovači a
vyhne Zastava v Kragujevači. V rovnakom čase rozširoval Soros svoj
vplyv prostredníctvom Kosovského fondu pre Otvorenú spoločnosť
(KFOS) a ostatných pobočiek, financovaním médií (Koha ditore)
a politikov. Soros a International Crisis Group začínajú obracať svoju
pozornosť smerom k Vojvodine. V spolupráci s vládou tejto
provincie sa snažia presvedčiť predstaviteľov Vojvodiny sadnúť si za
jeden stôl s Chorvátskom, Maďarskom a Rumunskom, z ktorých
všetci sú Rothschildoví prostredníci.
Podľa tejto myšlienky by mala byť Vojvodina vnútená do
konfederácie krajín v povodí Dunaja ako “Európsky región“. Nie je
to tak dávno, čo nemecký veľvyslanec Zobel (Chazar) obrátil na toto
pozornosť, nepochybne zámerne. Projekt je vykonávaný cez
skupovanie poľnohospodárskych združení, cukrových rafinérií,
mliekární, ropných rafinérií, bánk....
Druhá línia postupu Nathaniela Rothschilda v Srbsku sa zaoberá
investičnými fondami z Panenských ostrovov a iných exotických
ostrovov, ktoré ako sa zdá, vlastnia "ruskí židia" (v skutočnosti
Chazari). Najdôležitejším z nich je Salford z Panenských ostrovov,
za ktorým stojí Boris Berezovski (Chazar) a Rothschildovský kapitál.
Fond bol založený v Londýne v roku 2001 a dnes vlastní takmer celý
26
mliekárenský priemysel v Srbsku (Imlek, Novi Sad Dairy, Subotica
Dairy, Impaz, Zemun), Bambi concern, Knjaz Milos.....
Zakladateľom tohto fondu je Eugene Geffy, Chazar z Ruska,
ktorý svoju kariéru vybudoval v ruskej banke Alfa, napojenej na
Borisa Berezovského a Friedmana. Jeden z členov výboru Salfordu je
lord Tim Bell, bývalý poradca Margaret Thatcherovej, ktorý má
blízko k Berezovskému, Rupertovi Murdochovi, Viktorovi
Juščenkovi a taktiež mal dobré vzťahy s Jeľcinom.
Tretiu líniu kolonizácie zastávajú spoločnosti na poli stavebnom,
ťažobnom, metalurgickom, finančnom, bankovom a vydavateľskom,
z ktorých väčšina je priamo spojená s mladým Rothschildom. Jedna z
nich, a zároveň najaktívnejšia spoločnosť v regióne, je Trigranit,
ktorá má sídlo v Budapešti a ktorá sa v minulých rokoch rozrástla na
regionálneho giganta a lídra veľkých investičných projektov.
Trigranit vytvoril množstvo obchodných a finančných centier v
Poľsku, na Slovensku, v Maďarsku, Slovinsku, Rumunsku,
Bulharsku.... V Chorvátsku sa chystá postaviť športovú halu s 20 000
miestami a priestormi pre kancelárie. V Srbsku by mal Trigranit
stavať železničnú stanicu “Prokop“ (stavba ešte nebola započatá).
Vetve spoločnosti Rio Tinto (jedna z najväčších ťažobných
spoločností na svete) bola udelená výsada na využívanie bórovej
rudy (ktorú možno inde nájsť iba v Číne a Turecku) v okolitých
oblastiach Baljevacu, neďaleko rieky Ibar. Prítomné sú aj iné
ťažobné spoločnosti -Glenkor, ktorú Rothschild kontroluje cez
svojho agenta Marka Richa (Chazara) a Phelps Dodge, kde je
uložený kapitál Atticusu. (Atticus je investičný fond
Rothschildovcov). Tieto dve spoločnosti vykazujú snahy o získanie
zostávajúcich ťažobných oblastí.
Bankové a finančné sektory sú taktiež ovládané dynastiou.
Popredné banky ako napr. Banca Intesa, Credit Agricole, Unicredit
group. Societe General sú kontrolované Rothschildovcami.
Nástrojom zaisťujúcim kontrolu je Antoine Bernheim (Chazar),
hlava Delta Generali group. Grécke banky Piraeus a Laiki sú pod
kontrolou finančnej skupiny Marfin, v ktorej je kapitál
Rothschildovcov. Chazar Shandor Chanyi, jeden zospoluvlastníkov
27
Trigranitu, umožňuje Rothschildovcom rozširovať svoje operácie na
poli bankovníctva prostredníctvom jeho OTP group. OTP kúpila tri
srbské banky: Kula, Nis a Zepter. Banku Metals z Nového Sadu kúpil
Rothschildov investičný fond JNR Limited (Jacob a Nathaniel
Rothschild). Mladý Rothschild kontroluje Antonie Bernheim a
Shandor Chanyi aj Maďarskú ropnú spoločnosť MOL, taktiež
prostredníctvom Chanyiho. MOL je na srbskom trhu prítomný od
roku 2005 a je vážnym kandidátom na podiel v privatizácii ropného
priemyslu. Taktiež treba spomenúť, že NM Rothschild je finančným
poradcom NLB Continental, bankovej skupiny zo Slovinska.
ROTHSCHILDOVCI V ČIERNEJ HORE, SRBSKEJ REPUBLIKE,
BOSNIANSKEJ FEDERÁCII, CHORVÁTSKU A
MACEDÓNSKU. ČIERNA HORA, ZEM ROTHSCHILDOVCOV
Príchod Rothschildovskej delegácie krátko po referende (ktoré bolo
uskutočnené práve samotnými Rothschildovcami) znamenalo
označenie jednej z najstarších srbských krajín prívlastkom
"kolonizovaná". Jacob a Nathaniel Rothschild takto získali ďalšiu
kolóniu. Dnes je Čierna Hora bezo zvyšku vlastnená chazarskými
spoločnosťami vedenými Rothschildovcami. Schéma je rovnaká. Tak
ako všade inde v regióne, kolonizácia je vykonávaná
Rothschildovcami. Popri nich sú "ruskí" obchodníci, Soros....atď. K
privlastneniu sú tu prístavy, prírodné zásoby, metalurgické fabriky,
turistický potenciál....
Práve tak ako v Srbsku a iných krajinách regiónu, Soros najprv
utkal sieť mimovládnych organizácií. CEDEM, Helsinský výbor pre
ľudské práva, Human Rights Action a Hominem querum sú len
niektoré z nich. K tomuto môžme pridať ešte kontrolované médiá
(ANEM), cez ktoré uskutočňoval – úspešne, ako sa ukázalo –
protisrbskú kampaň. V spolupráci s Európskymi organizáciami a
Benátskou komisiou (medzi ktorej členov patrí aj Vojin Dimitrijevič)
aktívne podporoval projekt nezávislosti. Peter Munk (jeden z
Nathanielových manažérov, Chazar) prevzal (prostredníctvom OTP)
opravárenskú spoločnosť Arsenal v Tivate.
Generálny riaditeľ, Chanyi (banková skupina OTP), obsadil pole
bankovníctva prostredníctvom kúpy Čiernohorskej Komerčnej
28
Banky, ktorá pokrýva viac než polovicu trhu v Čiernej Hore. Jej
spojencom je Rothschildová Societe Generale, ktorá prevzala banku
Podgorica. Skupina NLV kúpila Čiernohorskú banku. Okrem tohto,
Rothschildov a Chanyiho MOL sa čoskoro stane strategickým
partnerom štátnej ropnej spoločnosti Montenegro Bonus. Milo
Djukanovič, ktorý dal Rothschildovcom voľnú ruku, bol odmenený
manažérskou pozíciou v Trigranite, ktorá zreteľne hovorí o úlohe,
ktorú hral v procese kolonizácie. Monet, mobilný operátor, ktorý je
časťou
Deutsche
Telekom,
je
nepriamo
kontrolovaný
Rothschildovcami!
Dôležitú rolu v kolonizácii Čiernej Hory hral Oleg Deripaska,
chazarský multimilionár z Ruska. Samotný Nathaniel Rothschild sa
chválil, že s ním udržuje vynikajúce vzťahy. Ako jedna z
Rothschildovských vetiev, Deripaskova spoločnosť Rusal kúpila
KAP (Hlinikárne Podgorica). Prostredníctvom svojej pobočky
Salamon prevzala bauxitové bane v Niksici. Treba sa zmieniť aj o
tom, že Rusal a Glenkor často konajú spoločne.
REPUBLIKA SRBSKÁ
Do Srbskej republiky, ktorá je pod neustálym tlakom, majúcim za
cieľ jej úplné zničenie, prenikli Rothschildovci vďaka Sorosovým
nadáciám, korporácii Mittal Steel, Salfordu, atď.
V súlade so svojím dávnym zvykom založil Soros množstvo
mimovládnych organizácií s rovnakým cieľom ako v Srbsku
(Helsinský výbor pre ľudské práva, Lex International). Sorosove
médiá sú zoskupené okolo medzinárodnej organizácie Press Now a
Sorosovho mediálneho centra v Sarajeve. Medzi tieto patria
Nezavisne novine, Alternative Television Banja Luka, Net novinar a
ďalšie. V oblasti priemyslu kúpil Salford mliekareň v Banja Luke,
ktorá je najväčšia v Srbskej republike. Spoločnosti Stabag
(Deripaska) bola poskytnutá výsada na výstavbu diaľničnej siete.
Spoločnosť Mittal Steel Zenica kúpila RZR Ljubija, komplex baní s
veľkými zásobami železnej rudy. Treba sa tiež zmieniť o skutočnosti,
že ruské štátne spoločnosti Juzuralzoloto a Zarubeznjev sú tu tiež
prítomné. Prvá zo zmienených sa stala strategickým partnerom
ťažobnej spoločnosti Sase v Srebrenici a druhá kúpila ropné rafinérie
29
(Modrica a Petrol). Takto bolo zabránené ďalšiemu prenikaniu
MOLu a Mittalu.
BOSNA A HERCEGOVINA
V moslimsko-chorvátskej časti Bosny je Mittal group lídrom v
oblasti ťažby a metalurgie. Táto skupina sa ujala oceliarne v Zenici,
jednej z najväčších oceliarní na Balkáne. Ťažobný komplex Ljubija v
Srbskej Republike sa stal taktiež súčasťou Mittalu. Sféra energetiky
je vyhradená pre MOL, ktorý kúpil štátnu ropnú spoločnosť
Energopetrol. Investičný fond Borisa Berezovského, Salford, ovládol
mliekárenský priemysel (Mlekoprodukt -K. Dubica, Campomil Sarajevo). Očakáva sa, že mliekárne v Ljubljane budú taktiež
kúpené. Medzi tieto podniky patrí aj mliekáreň v Tuzle. Bankovému
sektoru a financiám dominujú rothschildové banky Unicredit,
Intesa.... Od roku 1993 je Soros prostredníctvom svojej siete
mimovládnych organizácií prítomný vo Federácii Bosna a
Hercegovina. Rovnako ako v ostatných krajinách, táto sieť je
nesmierne protisrbsky orientovaná. Niektorí zo slávnejších členov
Sorosovej Otvorenej spoločnosti sú Jacob Finci a Ivan Straus (obaja
Chazari). Okrem Otvorenej spoločnosti môžeme spomenúť
"Obrazovanje gradi", Mediálne Centrum Sarajeva, Helsinský výbor,
Bosnianske ženy a ďalšie mimovládne organizácie. Soros rovnako
kontroluje noviny Oslobodjenje, časopis Start, televízia HTV Hajat,
spravodajskú agentúru ONASA.
CHORVÁTSKO
Na rozdiel od iných Balkanských krajín, Chorvátsko bolo okupované
Rothschildovcami hlavne z Maďarska, ktoré je základňou pre
expanziu Chazarskej dynastie. V Chorvátsku je Soros menej aktívny
ako v iných krajinách. Tromfom mimovládneho sektoru je Zarko
Puhovski. Okrem MOLu, ktorý prevzal ropnú spoločnosť INA, je
ďalšou dôležitou rothschildovou spoločnosťou chorvátskeho
priemyslu Trigranit. Bolo založené konzorcium Ingra-Trigranit (Na
čele Ingra je Igor Openheim, Chazar). Konzorcium má vybudovať
športovú arénu v Zagrebe s kapacitou 20 000 miest. Trigranit má tiež
veľké plány s Chorvátskym pobrežím. T-Mobile je aktívny v oblasti
telekomunikácií.
30
MACEDÓNSKO
Po rozpade Juhoslávie zdieľala táto bývalá republika osud ostatných
kolónií v tomto regióne. Inými slovami, suverenita a nezávislosť sa
vzťahujú k teritóriu, zatiaľ čo ekonomika a zdroje podliehajú tichej
okupácii a ľuďom je sľubovaná "lepšia budúcnosť" v EU. Zároveň je
podporovaný proalbánsky prvok s cieľom dokončiť projekt Veľkého
Albánska.
Stredná časť Macedónska je okupovaná prostredníctvom Mittal Steel
Skopje, súčasťou korporácie Mittal, ktorá kúpila metalurgický
podnik v Skopje a tak si zaistila nadvládu v regióne. V oblasti
bankovníctva, Societé Generale prevzala Ohrid Bank. Na druhej
strane, Soros otvorene podporuje albánske záujmy. Pre tento zámer
používa početné organizácie – Helsinský Výbor, Centrum pre
Multikultúrne Porozumenie, Asociácia pre Demokratickú Iniciatívu,
všetky ovládané Albáncami. To isté platí pre médiá. Soros kontroluje
televíziu “Shutel“, rádiostanice Vati a Life....atď. Soros v roku 1994
taktiež obdaril macedónsku vládu sumou 25 miliónov dolárov. Počas
rovnakého obdobia dosiahol obrovský vplyv na vtedajšieho premiéra
a súčasného prezidenta Macedónska Branka Crvenkovskiho, ktorý
otvorene podporuje plán Martiho Ahtisaariho pre Kosovo.
Soros je prostredníctvom "Stonebridge Communications", kde vlastní
akcie, zapojený do macedónskej telefónnej spoločnosti MT,nepriamo
kontrolovanej Rothschildovcami cez “Blackstone Group“, vetkej
finančno-investičnej skupiny, ktorá bola založená v roku 1985 ich
agentmi Petrom Georgeom Petersonom a Stefanom Schwartzmanom
(Chazar). Obaja si predtým vybudovali svoju kariéru v
rothschildovských dcérskych spoločnostiach "Lehman Brothers" a
"Kuhn Loeb Inc.". Blackstone je hlavným akcionárom "Deutsche
Telekom" (T-Mobile), spoločnosti, ktorá zahŕňa aj maďarskú
telefónnu spoločnosť Matav -vlastníka Macedónskeho mobilného
operátora MT. "T-Mobile" je druhý najväčší mobilný operátor v
Macedónsku.
Na ceste za svojimi cieľmi prinášajú Rothschildovci do hry reformy,
zmeny, šokové terapie, voľby, referendá, odtrhnutia, revolúcie,
občianske vojny a vojenské intervencie... Národom je ponúknutá
31
"sloboda", "demokracia" a dobrovoľné otroctvo, odplatou za ich
nezávislosť a prírodné zdroje! Alternatívou sú sankcie, izolácia a
bombardovanie.
Bývalá Juhoslávia bola etapou v ťažení rothschildovského impéria
smerom na východ. Geopolitické kombinácie opäť neboli Srbom
naklonené.
Až teraz je nám konečne jasné, prečo bolo treba Juhosláviu rozbiť,
prečo muselo zomrieť toľko detí, žien a najmä mužov našich bratov Slovanov!
Preklad: WWW.EUROPSKENARODY.INFO
http://www.dejanlucic.net/THE%20ROTHSCHILD%20OCTOPUS.h
tml 2008
Dialóg Európa – Rusko - Ázia
V dňoch 3.-7. októbra 2012 sa konala v Bulharsku (v meste Varna)
medzinárodná konferencia. Jej organizátormi boli:
a) Bulharsko
Bulharské národné zhromaždenie
Bulharská vláda – Ministerstvo zahraničných vecí
Ministerstvo hospodárstva
Slovanský fond
b) Rusko
Federatívna agentúra pre spoluprácu nezávislých štátov
Agentúra pre medzinárodnú humanitárnu spoluprácu
Ruský medzinárodný fond (Svetový fond)
Rusko-bulharské informačné strediská
c) Nemecko
Inštitút v Mníchove
Medzinárodnej
konferencie
sa
zúčastnili
odborníci
z nasledujúcich štátov: Bulharska, Ruska, Číny, Nemecka, Turecka,
Rumunska,
Luxemburska,
Grécka,
Slovenska,
Lotyšska,
32
Kazachstanu, Maďarska a Srbska. Slovensko reprezentovali delegáti
Združenia slovanskej vzájomnosti prof. RNDr. Koloman Ivanička,
DrSc. a doc. RNDr. Alžbeta Ivaničková, CSc.
Zámery a prístupy účastníkov konferencie
Mnohé európske, predovšetkým stredo- a východoeurópske štáty
sa stali členmi Európskej únie. Zmenilo sa ich postavenie
a podmienky spolupráce. Rusko sa usiluje opäť rozhodujúcim
spôsobom vstúpiť do euroázijskej politiky. Čína rastie ako nový
fenomén a prináša do medzinárodnej politiky mnohé aspekty.
Nemecko je ekonomicky kľúčovým činiteľom medzinárodnej
politiky.
Viaceré štáty vytvárajú nové zoskupenia spolupráce a organizujú
svoje summity. Štáty zoskupené v BRICS (Brazília, Rusko, India,
Čína, Juhoafrická republika) môžu perspektívne prevziať kľúčové
úlohy G 8. Päť štátov BRICS tvorí kultúrno-historické spoločenstvá
na štyroch kontinentoch a disponuje dostatočnými surovinovými
zdrojmi pre dynamický rozvoj. V týchto štátoch žijú dovedna 3
miliardy ľudí, čo je takmer polovica ľudstva a v čase ekonomickej
krízy predstavujú motor svetovej ekonomiky, pričom tvoria takmer
50% prírastku globálneho HDP. Rusko, Čína a India sú aj jadrovými
veľmocami.
Vynára sa ďalšie zoskupenie, ktoré prijalo skratku MIST
(Mexiko, Indonézia, Južná Kórea, Turecko). USA sa dostávajú do
nového postavenia. Mení sa ich dominantná úloha medzinárodného
organizátora sveta.
Mení sa postavenie kedysi neznámych štátov napríklad
Kazachstanu, zásluhou obrovských nerastných zdrojov. Má veľké
energetické zdroje (ropa, zemný plyn), zlato, striebro, mangán, urán
(vedúci producent), uhlie. Astana, ktorá v roku 1997 bola vyhlásená
za hlavné mesto štátu, získala modernejší výzor ako mnohé západné
mestá.
V Európe
sa
tiež
uskutočňujú
pozoruhodné
zmeny
v priemyselných štátoch. Podstatný je trojuholník: výskum (veda) vzdelávanie v duchu nových objavov – podnikanie (obchod).
33
Príkladom môže byť Trentino – južné Tirolsko, model Silicon
Valley v Alpách. Veľká koncentrácia tvorivých ľudí – inovátorov
a súčasne koncentrácia inovačných firiem a vzdelávacích programov.
Vysoké technológie sa stretávajú v tomto priestore. Nadväznosť sa
realizuje s univerzitami vo Viedni a v Insbrucku. Je tu prienik
informačných a komunikačných technológií, 70% doktorantov
prichádza zo zahraničia. Vytvára sa zamestnanosť v inovatívnych
aktivitách, odvracia sa kríza. Vytvárajú sa spojenia s Fiatom, s
Telecom (Taliansko), spolupráca s univerzitami v Miláne a Turíne.
Na základe zmluvy Rakúska a Talianska sa realizuje Dohoda
o projekte novej generácie Erasmus druhej generácie (špecifikovaný
výskum, prepojenie s vysokým vzdelávacím systémom, synergia
výskumu, vzdelávania a priemyslu). Trentino je nová alternatíva
výskumu vzdelávania, objavov a prenosu objavov do praxe.
Tieto príklady ukazujú prečo rastie záujem o dialóg EurópaRusko–Ázia
a pochopenie euroázijskej idey. Udržať sa na
domácom, európskom, svetovom trhu, to si dnes vyžaduje
pochopenie zmeny paradigmy sociálno-ekonomického rozvoja, kým
viaceré východoeurópske štáty mali problémy investovať do
výskumu a vedy.
Vystúpenie prof. Kolomana Ivaničku ukázalo, že Slovensko
nechce zostať na periférii inovačného pohybu, ale má svoj projekt
dostať sa do hlavného európskeho inovačného trendu. Usiluje sa
rozpracovať trajektóriu vyšších foriem organizácie, evolúcie,
inštitualizácie spoločných zdrojov.
Koloman Ivanička poukázal na to, že v zmysle programového
vyhlásenia vlády SR bolo založené Národné centrum európskych
a globálnych štúdií, ktoré zorganizovalo pomerne rozsiahly
výskumný kolektív z univerzít, akadémie, praxe a v priebehu troch
rokov existencie vydalo šesť monografií:
1. Kreativita, invencia, inovácia, rast
udržateľnosti Slovenskej republiky.
prosperity
a trvalej
2. Prekonanie krízy – tvorba nového postkrízového modelu
Slovenska.
34
3. Ekonomické aspekty sociálnej prosperity a ľudských práv.
4. Zdroje Slovenskej republiky ako faktor rozvoja európskeho
a globálneho priestoru.
5. Nový model sociálno-ekonomického, trvalo udržateľného modelu
Slovenskej republiky.
6. Európske trendy, naše záujmy a perspektívy v integrujúcej sa
Európe.
Vystúpenie prof. K. Ivaničku sa stretlo s veľkým záujmom
účastníkov konferencie a vyvolalo sériu námetov pre spoluprácu.
Úvahy a odporúčania účastníkov konferencie
Svet sa mení a podstatná úloha pripadá euroázijským
vzťahom. Mení sa i sústava svetových politických a bezpečnostných
blokov.
Významnú úlohu v euroázijských
vzťahoch prebrala
Európska únia, Rusko a Čína. Čína sa prihlasuje k novej alternatíve
sveta, ale žiada vytvoriť nové formy spolupráce a zmysluplnú
alternatívu zmeny kurzu.
Treba zastaviť zneužívanie pojmu demokracia a egoistické
záujmy určitých štátov a zoskupení. Svet stojí pred úlohou vyriešiť
a stiahnuť zo scény svetové konflikty. Bola nastolená otázka ako
môžu prispieť k dialógu a k riešeniu krízy rôzne náboženstvá,
nacionalizmy, prístupy k prírodným a humánnym zdrojom.
Ako posilniť smerovanie k trvalej udržateľnosti planéty Zem,
ako domova ľudstva a zachrániť životné prostredie planéty pre
budúce generácie.
Svetová kríza je ťažkým dopadom na národy, ale ozývajú sa
hlasy, že je to predovšetkým kríza kapitalizmu a jej riešenie musí
mať systémový charakter. Nový svetový ekonomický mechanizmus
by sa nemal tvoriť v záujme kapitalistických, najmä ich finančných
inštitúcií, ale v záujme obyvateľstva. Finančné kruhy svetového
kapitalizmu prebrali kontrolu politických doktrín, kontrolu masmédií,
pracovných skupín, edukácie a celého radu ďalších mienkotvorných
35
inštitúcií. Je to kríza kontrolovaná inštitúciami kapitalizmu
(energetickými, technologickými, inovačnými, globalizačnými
záujmovými inštitúciami). Kapitalizmus nemá sociálno-humanitné
riešenia. Nové euroázijské a svetové zoskupenia hľadajú nové
globálne riešenia.
Ako riešiť problém federalizmu a nového regionalizmu. Ako
sa vyrieši problém Británie, Španielska, Ruska.
Zaujímavo sa rieši problém regionalizmu v oblasti Čierneho
mora. Táto oblasť má podstatnú úlohu pre mierové riešenie Európy
i Ázie.
Pozoruhodný je prínos Turecka. Hľadá spoluprácu
s veľmocami, ale i s historicky zložitým obdobím, v ktorom viacero
regionálnych celkov patrilo do jeho mocenskej sféry. Rusko, Balkán,
Podunajské krajiny, Kazachstan sú otvorené iba novému typu
spolupráce.
Číne venovala konferencia značný
priestor. Čína
zodpovedala otázky, prečo pokladá globalizmus za podstatný
problém každého, najmä veľkého štátu. Globalizáciu však spája so
socializáciou, ale i s kultúrnou integráciou a edukáciou a výskumom.
Mnohé problémy globalizácie nepokladá za doriešené. Globalizáciu
a jej prepojenie s integráciou pokladá za významnú úlohu svetových
a medzinárodných konferencií.
Vážnou požiadavkou je súlad medzi globalizmom
a finančným sektorom (bankovníctvom). Vyriešenie národných
záujmov a globálnych problémov je závažnou úlohou už najbližšej
budúcnosti.
Zo správy Kolomana Ivaničku
spracoval Jozef Mravík
36
KULTÚRA V TOKU ČASU
____________________________________________________
Multikulturalizmus - úzkosti, nádeje
Ján Tužinský
Ani stále sofistikovanejšia kulturológia nemôže poprieť fakt, že
najväčším výdobytkom osvietenstva bol a je vznik národného štátu.
Pochybovačnosť sa azda rodí len v hlavách prehnaných
euronadšencov, ale keby sa hlbšie zamysleli nad týmto vážnym
tvrdením, museli by priznať, že by dnes nemali ani čo spájať, ani za
čo často hystericky horliť. Dokonca, nejestvovali by hodnoty, ktoré
by takúto integritu legitimizovali. Totiž k všetkému tomu, čo dnes
nazývame hodnotami európskej kultúry by sme s veľkou
pravdepodobnosťou ešte ani nedospeli. A v značnej miere by sme
práve z dnešného hľadiska boli doslova a do písmena nedospelí.
Veď do značnej miery aj sme. Zatiaľ nás v prenesenom zmysle totiž
stále spája železo a uhlie aj keby sme k tomu vedeli celkom určite
pridať aj iné komodity. Tovary a platby veľkých korporácií
predbežne vládnu nad všetkým. Deus ex machina je ten tmeľ, to
bahno, posvätené glejom peňazí, čo nás drží pohromade. Stále viac sa
vyprázdňuje duchovný priestor, na ktorom sa malo predovšetkým
všetko postaviť. Nečudo, že za takýchto okolností sa veľké
korporácie smejú politikom, ktorí práve v nimi vytvorenom bahne
strácajú reálnu moc. Zákony sa šijú na mieru lobistom, ktorým dýcha
na krk nenásytný pažerák monopolov. V džungli euroúradníkov sa
okrem života darí vari všetkému. A celkom prirodzene, nedarí sa
a sotva sa dariť bude kultúre. Tak ako všetkému, čo nie je priamo
biznis. Pre biznis je aj kultúra iba biznis. On dnes totiž vládne
všetkému. Je určujúcim faktorom aj v slovotvorbe, teda v posvätnej
doméne kultúry. A kultúra sa podriaďuje. Prostituuje sa! Privyká si
na „workshopy“, „happeningy“, „show“ a iné nezmysly,
pochádzajúce v lepšom prípade z jazyka reklamy a v horšom z jazyka
toho najprízemnejšieho obchodu. Jazyk kramárov, čiže kupcov
37
prenikol z chrámu do iného chrámu, aby ho zbulvarizoval, aby zajal
do svojho stredu iný stred, aby zvulgarizoval všetko na obchodne
sčítateľné položky: dal a má dať!
To sa, celkom samozrejme, týka európskych kultúr ako celku. Azda
okrem Angličanov, a keby sa ich to aj týkalo, myslím, že sa to nikdy
nedozvedia. Nebudú však preto nešťastní. Nikdy neboli, keď sa
vďaka ich úmyslu civilizovať iné národy, brodili hoci aj v krvi.
Predovšetkým v cudzej. Ale aj ona tiekla v rámci pokroku
a civilizácie. Hoci práve vďaka výroku klasika anglickej literatúry
vieme, že Angličania sa vydávali na svoje dobrodružné koloniálne
výpravy na more z dvoch dôvodov: kvôli kráse svojich žien a kvôli
anglickej kuchyni. S prílivom krások z bývalých kolónií a verím, že
nie kvôli sieti McDonaldu, najväčší európsky kolonizátori sa ako tak
usadili s rozličnými podmienkami a výhodami – vrátane jazyka!v EÚ. Trh je trh, najmä, keď vďaka akoby nanovo sa otvorenej
možnosti, novo skolonializovanému trhu bývalého Ostbloku, netreba
stavať ani nové lode, ani púšťať vlastnú krv. Ak len letmo
vymenujeme štáty staručkej Európy, ktoré sa ani netrápili
s národnostnou krásou vlastných žien, ani s ich kulinárskou
zručnosťou, ale napriek tomu kolonizovali, čo sa kolonizovať dalo.
Treba povedať, že brutálne a nekompromisne, musíme jedným
dychom zdôrazniť aj to, čo sa bez akéhokoľvek zlého úmyslu
natíska, že v súčasnom ako-tak pospájanom svete spája tieto štáty
oprávnený pocit spoluviny, lebo pred tvárou globalizovaného sveta
stojí do dôsledkov obnažený svet chudoby, vydrancovaných a kedysi
kolonizovaných štátov. A zatiaľ čo bohatstvo vtedajších
kolonizátorov bolo nedeliteľné, o chudobu týchto štátov by sme sa
mali deliť mierou, takpovediac, nerozlučnou. Ale myslia na to
v NATO? Myslia na to povedzme Angličania, Belgičania,
Holanďania, Španieli, Portugalci a iní bývalí kolonizátori, keď dnes
vyzývajú, aby sme pomáhali tzv. tretiemu svetu? A keď na to myslia,
ako to vlastne myslia? A ako to všetko súvisí s témou
multikulturalizmu? Akú to má súvislosť s často neprimeranými
právami menšín v Európskej únii, kde sa dosť často a neprimerane
zdôrazňovala i presadzovala tzv. pozitívna diskriminácia? Domyslel
vôbec niekto do bezpečnej miery jej možné dôsledky? Len si
spomeňme na Kosovo a terajšiu rozpínavosť tamojších Albáncov,
38
ktorá smeruje k vytvoreniu ďalšieho Albánskeho štátu, zaiste, na
úkor srbských historických území. Len preto, lebo neschopný
komisariát Európskej únie senilne pozabudol, že jedno Albánsko už
v Európe máme. Akosi sa len málokto pýta Srbov, ktorí neraz
chránili európsky západný zadok pred nájazdmi hôrd, či sa aj ich
nároky na štátne usporiadanie považujú za spravodlivé. Nikto
nevznáša podobné otázky ani smerom k Macedónsku, ktoré tak
veľkoryso, ale bez vďačnosti poskytlo svoje územie práve
kosovským Albáncom... Carla del Ponte má oči previazané térovým
papierom, ale zdá sa, že to tak má byť, aby spravodlivosť bola naozaj
slepá! Odklon od pozitívnej idey osvietenského modelu štátu,
ukazuje sa rovnako bezcenný ako vynález hranatého kolesa. A zdá
sa, že tento vynález stál Radu Európy a všetky jej komisariáty
nemálo úsilia. Možno by stálo za zmienku, prečo kedysi dávno
niekto vynašiel okrúhle koleso. Najmä, prečo ono aj ako koleso
funguje? Osvedčilo sa! Dosť presvedčivo... Ale to obvykle býva
ťažko vysvetliť. Najmä ak si niekto vzal do hlavy, že koleso musí
byť nevyhnutne hranaté.
Práve z tohto dôvodu sa prezentuje multikulturalizmus ako niečo
celkom samozrejmé, čo padlo z podošvy čižiem eurokomisárov.
Nevedia síce vysvetliť, či je to aspoň blato, alebo niečo čo by mohlo
zúrodniť pôvodné kultúrne nivy. Vedia pravdepodobne iba to, že keď
to striasli z vlastnej čižmy, malo by to všetkým vyhovovať. Ale
nevyhovuje. Udalosti z rokov 2005-2006, ktoré dosť otriasali
Francúzskom, dajú sa interpretovať všelijako, ale nijako nie
zjednodušene, hocijako by komisári podupkávali vo svojich
čižmičkách! Multikulturalizmus v praxi nie je vec celkom prirodzená
a jeho dôsledky ešte len budú vážne. Nie preto, o čom by mal byť,
ale preto, o čom je!
O čom by byť mal, vieme. Teoreticky celkom určite, lebo bezpečne
vieme, že kultúra patrí medzi tzv. otvorené systémy. Ale súčasne aj
systémy schopné rozlišovať, čo prijímajú a čomu sa musia brániť. Ak
sa im snažíme niečo umelo oktrojovať, môže dochádzať a zrejme aj
dochádza k ich vnútornej i vonkajšej recidíve, ale i k rozvratu,
ktorému ako varovanie predchádza séria konfliktov na rozličnej
úrovni. „Previerka“ stálosti kultúrneho systému pripomína hru
39
s ohňom, ktorá môže byť v konečnom štádiu nezvratná a podobá sa
„vyhoreniu“, o ktorom ako o kolapse osobnosti hovoria
psychológovia v súvislosti s osobnosťou v individuálnej rovine. Ak
totiž môže dôjsť k preťaženosti systému s jeho následným zlyhaním,
môžeme si byť istý, že k nemu aj dôjde. Lebo zatiaľ čo zatvorené
systémy kolabujú do svojho vnútra, unavujú sa, otvorené systémy
zlyhávajú na svoju nekontrolovanú priepustnosť. Kultúra však nie je
nekontrolovaný otvorený systém, pravdaže, kým túto nekontrolovanú
priepustnosť umelo nenavodíme. Keď hovorím umelo, nemyslím tým
celkom to, čo by sme nutne museli nazvať cielene! Práve v tom sa
skrýva veľké nebezpečenstvo ohrozenia existencie každej
autochtónnej kultúry. Možno to bol prvotný zámer už spomenutej
pozitívnej diskriminácie menšinových kultúr. Ale dopadol veľmi
hlúpo, priam tragicky... Za Kosovo sa bude Európska únia hanbiť
najmä v tej chvíli, keď raz dospeje k vlastnej kultúrnej identite,
o ktorej zatiaľ ani netuší, čo by malo tvoriť jej podstatu. Zatiaľ sa
ňou totiž nijako zvlášť nezapodieva. Všetky jej hlavné ciele
a smerovania sú ekonomické. A preto sú tie kultúrne len parciálne.
Kto z koho a na koho úkor. Práve to je oná hra s ohňom, kde
podpaľač môže prstom ukázať na kohokoľvek, hoci sám ešte drží
fakľu v ruke. Žiaľ, to sú predbežné dôsledky nedomyslenej politickej
tézy, ktorá je hodná prívlastku idiotská a so znalosťou podstát kultúry
a kultúrnych procesov má asi toľko ako reality šou s umením.
Historické kolapsy nás učia, že možno dlhodobo klamať, ale
nemožno klamať donekonečna. Napokon všetky naoktrojované
pravdy sú hlboko vo svojej podstate lžou. Biblický príbeh o stavbe
babylonskej veže by sme pri úvahách o multikultúrnej spoločnosti
mali vnímať veľmi pozorne, ako memento. Kultúra, civilizácia, svet,
ovláda sa aj dnes jazykom. Ale nie je to jazyk univerza. Je to jazyk
ešte nedávnych kolonizátorov a dnešných dobyvateľov nerastného
bohatstva sveta. V tomto zmysle je jazyk nebezpečný. Pre všetky
ciele, ktoré majú ambície byť cieľmi spoločnými. Jazyk je totiž
nielen prostriedkom dorozumenia, ale môže byť aj zdrojom
neporozumenia. Neviestkou babylonskou!
Nehovorím to ako človek predpojatý voči Angličanom. Iba
konštatujem fakt, ktorý zvýhodňuje priemerného britského občana aj
40
voči nadpriemernému inému občanovi EÚ. Takto sa totiž stáva
multikultúrna Európska únia jazykovým vazalom ešte donedávna
koloniálnej veľmoci, a to, ako sa práve Angličania v mnohých
štátoch EÚ správajú, nevzbudzuje v nikom žiadnu veľkú dôveru.
Inak je to veľký a obdivuhodný národ, ktorý na rozdiel od ostatnej
Európy nepociťoval ani potrebu tvorby trestného zákonníka
a vystačil si s vlastnými precedensmi. Čo je na jednej strane
obdivuhodné a na strane druhej dosť zúfalé. Lebo aj to všetko je
súčasťou kultúry, ak chcete multikultúry, ktorej by sme ako
Európania mali byť súčasťou. V každom prípade aj toto je okrem
jazyka vážna diskrepancia. Je šťastím pre Európanov, ktorí nie sú
ostrovania, že si zatiaľ na svoje právo siahať nedajú...
Ale prečo hovorím v súvislosti s multikulturalizmom práve
o Angličanoch? Ubezpečujem všetkých, že v tom nie je ani prehnaná
láska, ani predpojatosť a rozhodne nie nenávisť. Takáto
pochybovačnosť v rovine kulturologického uvažovania je
opodstatnená a logická. Jazyk v rovine kultúry predstavuje totiž
základ jej bytia. Podmieniť toto bytie akousi zámenou alebo
premenou jazyka môže byť pre autochtónnu kultúru smrteľné. Mali
by sme si byť totiž vedomí nedostatočnosti každého jazyka, jeho
nevyhnutných obmedzení ako istého nosiča prejavov mentality
a myslenia. Ani materinský jazyk nedokáže presne a bezo zvyšku
sprostredkovať to, čo chceme vyjadriť. A už vonkoncom nie to, čo
naozaj myslíme. Slovesné umenia, ale aj veda, o tom vedia svoje.
Práve z tohto základného dôvodu vznikajú napriek bohatstvu
rodného jazyka aj v literatúre aj vo vede tzv. metajazyky. Ale
napríklad poézia často vracia do živého jazyka slová akoby už dávno
zabudnuté, prináša ich v novom kontexte a vdychuje im nový život.
Nimi poskytuje mysleniu nový priestor, na upresnenie toho, čo
myslenie myslí. Z tohto hľadiska je poézia podstatou exaktnosti
a rozhodne to nie je nejaká popoluška, sediaca v slonovinovej veži.
Je základným predpokladom jasného myslenia, jej hodnota je
nevyčísliteľná! Bez kolobehu slov, ktoré vnáša do života aj
sprostredkovane, môže časom celá spoločnosť degenerovať. A to
priamo v rovine svojho poznatkového rozmeru. Inak práve v tomto
rébuse je zakliaty aj zmysel literatúry pre spoločnosť a národ ako
celok. Naši politici by si aspoň v pude sebazáchovy mali všimnúť
41
koľko pozornosti národnej literatúre venujú ekonomicky vyspelé
štáty Európy. Nie iba preto, že sú ekonomicky vyspelé, ale preto,
lebo sú vyspelé... A to naše večné potom, môže znamenať
vo všetkých smeroch: nikdy a v ničom!
Ak som v tejto súvislosti hovoril o angličtine, ktorá má svoj
dlhodobý záujem stať sa multikultúrnym komunikačným
prostriedkom treba povedať, že je to jej legitímna ambícia. Či aj pre
všetkých zúčastnených v tomto pestrom gulášovom kotlíku, to je
tretia vec. A celkom vážne sa táto tradičná ambícia Angličanov
spochybňuje aj na pôde samotnej EÚ. A myslím, že z tohto pohľadu
sa javí ako celkom legitímna požiadavka návratu k latinčine práve na
pôde EÚ, na ktorú ma nedávno listom upozornil pán emeritný
profesor Peter Kuklica. Nakoľko ide o „jazyk dnes nepatriaci nikomu
a všetkým“. Dodal by som, že vďaka nemu by nikto nemusel mať
pocit znásilňovania vlastného duchovného priestoru, lebo ten, čo tu
zanechala kultúra Rimanov, je tak či onak živou súčasťou kultúr
takmer všetkých európskych národov.
A keď sme už pri tomto substráte kultúr, treba povedať i to, že všetky
národné kultúry Európy sú práve v tomto bode multikultúrne. Viac
alebo menej. Napriek tomu, vyznačujú sa silnou autochtónnosťou.
A do akej miery si túto autochtónnosť budú schopné v čase
zjednocovania uchovať, do takej miery osvedčia svoju kvalitu. Tento
proces „uchovania sa“ v nijakom prípade nemôže dané spoločenstvo
vnímať ako niečo, čo sa má odohrať pasívne, čo by sme mali len
zaznamenávať bez aktívnej kritickej účasti. Naopak, v tomto procese
bude veľmi záležať na tom, ako sa štát bude angažovať v záujme
zachovania vlastnej identity. V opačnom prípade sa aj moc,
pochádzajúca z jednotlivých živých prvkov, pochová v troskách
nebytia. Bez kultúry niet života. Teda toho života, o ktorom by sme
mohli povedať, že je to život vedomý si samého seba.
Takáto výzva stojí najmä pred málo početnými národmi, presnejšie,
národnými štátmi. Napokon, aby bolo jasné, prečo som do svojej
úvahy začlenil Veľkú Britániu. Nemienim skrývať, že je to najmä
kvôli jej koloniálnej minulosti, ku ktorej neprechovávam nijaký
pozitívny obdiv. Ale nepochybne nemienim skrývať svoj obdiv voči
tomu, ako britské obyvateľstvo postupom času akceptovalo a prijalo
42
do (akoby vlastného chradnúceho tela!) príslušníkov kultúr, ktoré
dlhodobo kolonizovalo. Nie na ujmu, ale na rozvoj vlastnej kultúry.
Ale či naozaj na rozvoj, či naozaj na prospech, ukáže sa ešte len
v budúcnosti... Súčasne chcem upozorniť aj na fakt, ktorý sa
v súvislosti s Veľkou Britániou vníma akosi samozrejme a to práve
v rovine akceptácie iných kultúr. V tejto súvislosti sa akosi zabúda na
fakt, že Briti aj mali čo vracať... A to, čo vracali, viac-menej
vynútenou toleranciou, bude zrejme postupom času stále menej
akceptované. Aj keby sa im to akokoľvek nepáčilo, ani tí iní nie sú
bez pamäti a aj tí iní sú len ľudia a adresa všetkých, ktorí ich zdierali
z kože a „civilizovali“ je verejne známa. Istým aspektom deštrukcie
sa nebude dať vyhnúť! Zástupcovia okradnutých, klamaných
a použitých už dlhodobo žijú v strede a centre vlastného
podrobiteľa... Niekomu sa to môže vidieť neuveriteľné, ba mohlo by
to byť aj vyslovenou hlúposťou, ale svojho času, Rím bol rovnako
krutým vývozcom vlastnej predstavy o živote, a to aj medzi takých
barbarov, akí obývali vtedajšiu Britániu. Po zániku mal ešte jeden
reparát, ale jediné, čo z neho zostalo a čo je naozaj najviac, to je
a zostane jeho dnes už mŕtvy, jazyk a torzo umeleckej kultúry...
A rovnako sú to ešte torzá gréckej filozofie, ku ktorým sme sa
nedostali cez Rím, ale vďaka nepomernej vzdelanosti a prekladom
učených Arabov. V čase po rímskom rozvrate, bola to
nespochybniteľne arabská vzdelanosť, ktorá sprostredkovala
základné poznatky z oblasti filozofie, matematiky, astronómie a na
nich vtedajšia vzdelávajúca sa Európa stavala svoj rozrumený základ.
To by sa z našej kultúrnej pamäti jednoducho nemalo vytrácať, aby
sme sa nepozerali tak zvrchu na všetko, na čom stojí dnešný svet. To
by mohlo totiž tvoriť aj základ vedomia a „zvnútornenia“
multikulturalizmu, ktorý sa prirodzene nijako nerozvinie na základe
oktrojovaných výziev eurokomisárov.
Zaiste, želal by som si, aby súčasná civilizácia mala lepší osud ako
Rímska ríša. Ale život veľkých celkov, pripomínajúcich ríše,
skracuje sa práve postupujúcim časom. Veľkú Britániu dnes za takéto
spoločenstvo nemožno považovať prinajmenej od konca druhej
svetovej vojny. Po páde ZSSR by takéto ašpirácie mohla mať Čína,
ale správajú sa tak predovšetkým USA, pričom im členky
nostalgicky neustále olizuje práve Británia. (Azda by sme sa preto
43
predsa len v EÚ mali začať učiť ďalší budúci mŕtvy jazyk a nemusela
by to byť práve latinčina?) Pravdaže, ak sa kvôli umelo
naordinovanej
starostlivosti
o multikulturalizmus
podcení
starostlivosť o autochtónne kultúry, môže byť v Európe časom práve
kultúrnych mŕtvol viac ako by sa na prvý pohľad mohlo niekomu
vidieť. Čas v tomto prípade nie je milosrdný a ani zďaleka nepracuje
v záujme tých, čo zostanú voči vlastnému bytiu (teda kultúre!)
ľahostajní. Lebo práve ľahostajnosť k tejto forme bytia, znamená
smrť. Keď ide o bytie kultúry, malo by byť z pohľadu vedenia štátu
jasné varovanie: ide o krk!
Prakticky len s vedomím tohto vedomia môžeme prijať sprievodné
javy, sprevádzajúce multikulturalizmus bez zbytočných obáv.
Môžeme a v istom zmysle aj máme voči vlastnej kultúre „vykročiť“
k nim ústretovo. Ako k javu, čo môže našu vlastnú kultúru obohatiť.
Lebo osudom európskych kultúr, nespochybniteľne je a bude
kooperatívnosť. Napokon, ekonómovia nás v tejto súvislosti
upozorňujú, že ekonomická spolupráca na globálnej úrovni ruší naše
pôvodné predstavy o tom, že zahraničný investor dosadí do firmy
v hostiteľskej krajine iba pár špičkových manažérov, ukazuje sa stále
viac nereálna (P. Stanek). Ako to vidieť na ostatných investíciách
(KIA), vzniknú na území Slovenska (a nie iba tu!) ucelené komunity
s vlastnými školami a kultúrnymi zariadeniami. A je zrejmé, že
časom bude treba myslieť aj na interakciu s nimi. Inak to nepôjde, ale
nepôjde to ani bez zvýšenia starostlivosti o vlastnú kultúru. Nie
potom, keď budeme bohatí, ale teraz, keď ešte bohatí sme, aspoň
vlastnou kultúrou, ktorá nás priamo vyzýva ku kooperácii. Rozhodne
nie však iba na úrovni ekonomickej. Samotná ekonomika nemôže
predsa byť cieľom sama sebe. Aj keď cieľom ekonomiky je zisk,
tento nemôže byť v spoločnosti zacielený sám na seba. Jeho
zmyslom by mala byť úroveň bytia spoločnosti. To, čo zisk
uspokojuje, odohráva sa v priestore hodnôt a ich podstata nie je, a ani
by byť nemala, číro ekonomická. Práve výzva multikultúrnej Európy
nás nabáda stavať si ciele vo sfére nespočítateľných hodnôt. K nim
patrí predovšetkým kvalita ľudského života, kultúrna vyspelosť, lebo
práve v týchto dvoch faktoroch, generuje sa princíp ľudského
spolubytia (aj sociálnej solidarity) ako základnej podmienky
spoločenstva schopného garantovanej kooperácie s inými kultúrami,
44
národmi a štátmi. Najmä v tomto duchu možno o multikulturalizme
hovoriť ako o vážnej výzve. A predovšetkým bez vážnych výhrad
a predpojatostí...
Účasť na bolesti
Emil Holečka
Hlboko ju dokáže vyjaviť len človek s empatiou; pre
spisovateľa to platí mnohonásobne. Takto garantované texty sa dajú
čítať aj po častiach a opakovane. Patria medzi ne aj eseje Jána
Tužinského, eseje o kultúre, kultúrnosti a etike, ktoré vyšli pod
spoločným názvom Britva oka kultúry. Autor nás neoslovuje
náhodnými, ale organickými, pre neho príznačnými obraznými, no
najmä s akríbiou koncipovanými vyjadreniami. Vťahuje tak
prijímateľa, popri nocionálnej niti, do vnímania asociatívneho
nadhľadu svojej „túžby po orosení“, ktorej sa domáha celým svojím
zaujatím; je čitateľná od začiatku až do konca. Lenže rosy niet.
Ideme tmavým, slzavým údolím, a vedno s autorom sa dožadujeme
svetla, videnia, rána, plnohodnotných dní. Spolu s ním sme plní aj
obáv, hnevu, vzdoru a rozhorčenia, lebo oko našej kultúry je
zatvorené, a jeho krehké mihalnice sú náhle také ostré – ako britva,
ktorá siaha na život. Nám!
Musím dať autorovi za pravdu, že naša kultúrnosť, teda
realizovaná kultúra, začína byť naším prvým a najväčším
nepriateľom. A to nielen v kotercoch samotnej kultúry, ale pre všetky
čriedy našej spoločnosti. A ak by chcel niekto protestovať, dokázal
by len paberkovať drobnými úspechmi. Pretože, v súlade s názorom
autora, je nielenže zarážajúce, ale priam podozrivé, ak štát, cez
nástroje svojej zákonodarnej a výkonnej moci, tupí ostrosť pohľadu
na svet, svet pred okom i za ním, no najmä schopnosť – dovidieť.
A pritom tu nebolo takej novej moci, ktorá by sa nezaklínala
pokrokovými tradíciami, či neodmietala pochybné uhly pohľadu,
nevlastné našim národným buditeľom.
Tužinský prekračuje medze našich chotárov, nehrá sa na
svedomie svojho národa, siaha do svedomia euroatlantickej
45
civilizácii. Tej, ktorá sa zaprisaháva demokraciou (akoby nevedela,
že parlamentná demokracia je diktatúra, neraz jediného hlasu!), tej,
ktorá si skladá pocty tými najhumánnejšími heslami. A pritom
mocnými, neviditeľnými rukami trhu – bez záväzného definovania
demokracie – nám podsúva len to, čo prináša zisk. A nie hocaký, len
rýchly a čo najväčší. A nie každému, len vyvoleným. Finančný zisk!
A práve v jeho súradniciach stráca naša kultúra svoj tradičný priestor,
je strhávaná pitoresknými trhoviskami, kde len ťažko nájdeme
poctivo dorobenú úrodu. Temer všetko je z dovozu, v ktorom sa
strácame. To on si začal umenie podriaďovať, ba priam ho ponižuje,
ponúka ako tovar. Nečudo, že za ním, za takým nestoja tvoriví
umelci, ale tovariši.
Ostrý pohľad, ktorý nám podáva Tužinský vo svojich esejach,
je znepokojujúci, nabádajúci k prebudeniu sa z nečinnosti, či
z činenia sa proti sebe ako národu. Dvižnosť, tak príznačná pre
všetky autorove texty, je postavená na odkrývaní, jasnom
pomenúvaní príčinných súvislostí, ktoré nestoja mimo nás, sú
súčasťou nášho času a priestoru. I našich morálno-vôľových
vlastností.
Zrejme aj preto majú autorove eseje nábeh na epištolárny
štýl; akoby nám ich posielal z vyhnanstva, ako Ovídius svoje Listy
od Čierneho mora (Epistulae ex Ponto). Nečudujem sa, ak sa cíti byť
vyhnancom zo sveta, kde sa za kultúru platí a dopláca sa len na
nekultúrnosť. Isto uznáte, že taká téma si žiada – byť prednesená
verejne, publikovaná. Obnažuje našu hĺbku, oddeľuje vyžité od
životaschopného. Aj preto, že Tužinský nikdy nestratil sen, nikdy
netajil svoje postoje a túžby, ani ich na želanie neupravoval. Odmieta
sliedičstvo; nie je fascinovaný násilím, zabíjaním, skazou. Neprizerá
sa, protivia sa mu; stavia sa proti ním, proti ich presile pokryteckých
rúch, proti rýchlemu úspechu pri povrchnej citovej komunikácii. A
stojí si za slovom. No nehovorí len za seba, lebo svoje slovo
nachádza nie v osamotení, ale v spoločnej reči s ľuďmi, s ktorými sa
nestretáva málo. Jeho protest nie je akademický. Trasie životom –
chce od neho, aby sa zmenil.
Britva oka kultúry je ponáraním sa, no najmä vynášaním na
svetlo. Toho všetkého, čím sme si zapratali, zanešvárili, znečistili
46
rieku života. Je to hlas volajúci po zmene. Po ekológii duchovna. Tu
a teraz.
Česko-slovenské literárne súvislosti
Pavol Janík
K evidentným paradoxom integračných procesov v európskom
i globálnom kontexte patrí niekoľko flagrantných skutočností –
predovšetkým kultúrna, ekonomická i politická dezintegrácia
slovanských krajín.
V atmosfére otvorenej spoločnosti a uprostred informačného boomu
vieme čoraz menej sami o sebe a jeden o druhom – o najnovších
tvorivých pohyboch v našich vlastných a najbližších susedných
literatúrach, spojených historickými tradíciami, spoločnými
sociálnymi skúsenosťami, kultúrnou a jazykovou príbuznosťou i
podobnosťou mentalít. V centre pozornosti nadnárodných i lokálnych
médií už vyše dvadsať rokov stojí kreatívna produkcia západnej
a najmä zaoceánskej proveniencie, ktorá získala dominantné
postavenie a vytláča na okraj domáce umelecké prejavy.
Poslaním Spolku slovenských spisovateľov je optimalizovať
podmienky vzniku a šírenia originálnych hodnôt slovenskej
literatúry, ako aj obnovovať narušené prirodzené medziliterárne
vzťahy – v tomto smerovaní patrí kľúčové miesto opätovnému
nadväzovaniu živých česko-slovenských literárnych súvislostí.
Spolok slovenských spisovateľov úzko spolupracuje s Unií českých
spisovatelů, čo symbolizuje aj čestné členstvo niektorých vrcholných
predstaviteľov v oboch organizáciách. Sústreďujeme sa na
uskutočňovanie konkrétnych spoločných literárnych a publikačných
aktivít. Do rámca vzájomných kontaktov vhodne zapadá i recipročná
prezentácia súčasnej poézie a prózy na stránkach našich periodík
Obrys-Kmen a Literárny týždenník, ako aj časopisu pre mladých
autorov Dotyky. Verím, že vzájomná percepcia aktuálnej literárnej
tvorby je pre českých a slovenských čitateľov obohacujúcim
umeleckým zážitkom.
47
Som veľmi rád, že po minuloročnom udelení Ceny Unie českých
spisovatelů predsedovi Spolku slovenských spisovateľov,
poprednému prozaikovi a vynikajúcemu esejistovi s medzinárodným
renomé PhDr. Jánovi Tužinskému, PhD., som sa stal držiteľom tohto
prestížneho ocenia.
Chápem to ako stimul i záväzok pokračovať v úsilí ďalej rozvíjať
tvorivú kooperáciu s českými literárnymi kolegami, z ktorých
viacerých pokladám za blízkych osobných priateľov.
Príhovor tajomníka Spolku slovenských spisovateľov a šéfredaktora
časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník Mgr.
art. Pavla Janíka, PhD., pri príležitosti prevzatia výročnej Ceny Unie
českých spisovatelů, ktorú mu odovzdal prezident UČS významný
básnik európskeho formátu Karel Sýs.
Ján Jankovič
Legenda o grófovi Zrínskom I. (Súvislosti),
Legenda o grófovi Zrínskom II. (Chrestomatia)
Slovenská akadémia vied, 2012
Mikuláš Šubić Zrínsky a zriniáda
Vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied v týchto dňoch vyšla
dvojdielna monografia literárneho vedca a prekladateľa Jána
Jankoviča Legenda o grófovi Zrínskom I. (Súvislosti) a Legenda
o grófovi Zrínskom II. (Chrestomatia) Autor monografie sa venuje
legendárnej postave grófa Mikuláša Šubića Zrínskeho (1508-1566)
a chronologicky aj ďalším členom tohto slávneho chorvátskeho
šľachtického rodu, pretože potomkovia grófa Zrínskeho sa
vyznamenali nielen v bojoch proti Turkom, postavili sa na odpor aj
proti viedenskému dvoru, ale boli aj šíriteľmi kultúry, literárne tvorili
a zapísali sa do dejín tak chorvátskej ako aj maďarskej literatúry.
V druhom diele - v Chrestomatii autor publikácie zhromaždil
48
dostupné vecné, ale predovšetkým umelecké texty o Zrínskom, ktoré
tvoria tzv. zriniádu.
Jankovič sa pri písaní publikácie opieral o rozsiahlu chorvátsku
odbornú literatúru a v menšom rozsahu aj o maďarské a ďalšie
európske pramene. Slovenské pramene akceptuje a pracuje s nimi pri
analýze miesta Zrínskeho legendy v slovensko-chorvátskych
vzťahoch. V práci postupuje historickou metódou, objasňuje
jednotlivé vývinové etapy Zrínskeho legendy súčasne s dodržaním
chronologickej postupnosti, pričom však využíva aj anticipáciu.
Mikuláš Šubić Zrínsky bol potomkom starej chorvátskej šľachty, ale
súčasne aj uhorský šľachtic, ktorý uznával zvrchovanosť
habsburského dvora. Ide teda o historickú postavu z čias tureckej
expanzie v 16. storočí a legendou sa stáva vďaka obrane Sihote, na
juhu dnešného Maďarska, neďaleko od chorvátskych hraníc, ktorá
trvala od júla do 7. septembra 1566. Mikuláš Šubić Zrínky pri obrane
Sihote zahynul, pričom pevnosť bránilo asi 2500 mužov, ale straty na
strane Turkov predstavovali okolo 20 000 mužov.
Ján Jankovič explicitne analyzuje reálne základy legendy o grófovi
Zrínskom, ale aj genealógiu rodu Zrínskych pred a po sihotskej bitke,
objasňuje použitie termínu legenda v tomto kontexte a za hlavný
priestor legendy nepovažuje literatúru, skôr širší spoločenskopolitický kontext. V práci sleduje dve línie: 1. sihotskú bitku,
osobnosť a hrdinstvo Mikuláša Šubića Zrínskeho v relevantných
dokumentoch a odraz historicky potvrdenej reality v slovesných
dielach a 2. vzťahy medzi literárnymi dielami v meniacom sa
ideovom kontexte. Modifikácie Zrínskeho legendy v chorvátskom
i slovenskom prostredí sleduje najmä v 19. storočí a čiastočne v 20.
storočí. Postupuje od najstarších dostupných literárnych spracovaní
legendy, ako sú
Črnkov denník o sihotskej bitke (1568), ktorý využívali autori od 16.
storočia po poslednú tretinu 19. storočia, keďže sa považoval za
historicky spoľahlivý základ, hoci ako oddaný svojmu pánovi, mohol
vniesť do denníka aj mnoho subjektívnych názorov. Črnka ako
tajomník a komorník Mikuláša Šubića Zrínskeho obliehanie prežil,
dostal sa do tureckého zajatia, z ktorého ho potom vykúpil Juraj
49
Zrínsky, syn legendárneho grófa. Jankovič uvádza v diele aj úryvky
z Črnkovho diela. Avšak nielen z tohto denníka sa mohol celý svet
dozvedieť o tejto udalosti, zaslúžili sa o to aj ďalší chorvátski autori
tohto obdobia (Brne Krnarutić, či rozsiahle básnické diela pravnukov
Mikuláša Zrínskeho Mikuláš Zrínsky (1620-1664) a Peter Zrínsky
(1621-1671).
Zrínskemu a jeho hrdinstvu sa nevenujú len známi autori, ale meno
Zrínskeho nachádzame aj v ľudových epických piesňach a to
v maďarských aj chorvátskych.
Historické fakty nachádza autor publikácie aj v diele chorvátskeho
historika Matiju Mesića o živote Mikuláša Zrínskeho (Život Nikole
Zrinjskoga, sigetskoga junaka, 1866). Ide o dielo erudovaného
chorvátskeho historika, ktoré je pre svoju komplexnosť považované
doteraz za neprekonané, určite aj kvôli svojej vysokej objektivite
spracovania danej témy.
Na Slovensko sa dostávali informácie o bitke na Sihoti a hrdinstve
Mikuláša Zrínskeho v písomnej i ústnej podobe. V 19. storočí sa
venovali legende o Zrínskom aj mnohí slovenskí autori: Ján Kollár,
Ján Hollý, Martin Hamuljak, Štefan Moyses, František Víťazoslav
Sasinek, Andrej Sládkovič, Jozef Miloslav Hurban. Diela
spomínaných autorov Jankovič analyzuje z obsahovej ideovej
i formálnej stránky.
Jankovič v diele spracúva aj širšie hranice tejto témy, t.j. motív
tureckej expanzie v slovenskej literatúre 16 - 18. storočia, v rámci
uvedenej kapitoly spomína humanistu Martina Rakovského a jeho
diela ale aj diela v latinčine venujúce sa tejto téme. Neobchádza ani
ľudovú slovesnosť, ktorá reflektovala protiturecký boj najmä
v období humanizmu a baroka.
Jankovič sa detailne venuje aj spoločensko-politickej situácii v čase
sihotskej bitky, jej následkom a odozvám v literatúre aj
v spoločnosti. Bitka na Sihoti totiž prerástla chorvátsky a uhorský
rámec, mala celoeurópsky význam aj preto, lebo zabránila
Sulejmanovi splniť jeho hlavný cieľ – postup na Viedeň.
50
V kapitole Gróf Zrínsky v slovensko-chorvátskom kontexte na
začiatku 19. storočia Jankovič zdôrazňuje, že „legendárny vojvodca
Zrínsky sa stal súčasťou ideovej výzbroje slovenského života na
začiatku 19. storočia“, a v tomto období sa intenzita slovenskochorvátskych vzťahov zvyšuje. Štúrovci a ilýrci sú v tomto období
nosnou a hybnou silou tak domácej spoločensko-literárnej situácie
ale aj vzájomných kontaktov.
Zriniáda obsahuje aj dramatické diela, medzi ktorými Jankovič
vyzdvihuje hru nemeckého básnika a dramatika Karla Theodora
Kornera, či adaptáciu tejto hry v podobe opery, autorom libreta bol
Hugo Badalić, ktoré zhudobnil chorvátsky hudobný skladateľ Ivan
Zajc. Zaujímavosťou je, že prvé uvedenie chorvátskej drámy v roku
1847 na Slovensku bola adaptácia Kornerovej hry od Dimitrije
Demetera s názvom Horvátska vernosť v preklade Pavla
Dobšinského v podaní ochotníkov z Levoče. Zajcova opera sa hrala
v Bratislave v roku 1925.
Veľký priestor v knihe venuje Jankovič aj 300. výročiu smrti
Mikuláša Šubića Zrínskeho (1866) a to najmä vďaka účasti
zastupiteľov Matice slovenskej na oslavách v Záhrebe. O Zrínskom
písali na Slovensku publicistické aj vedecké práce známe postavy:
Jozef Miloslav Hurban, Peter Kellner, František Víťazoslav Sasinek,,
Ján Adolf Ferienčík, a ďalší – význam ich prác komentuje Jankovič.
Veľký priestor venuje aj analýze chorvátskych pamätníc a dielam
chorvátskej zriniády s ukážkami a komentármi.
Slovenské básne o Mikulášovi Zrínskom tvoria významnú kapitolu
v dejinách slovensko-chorvátskych vzťahov. Skutočnosť, že pre
Slovákov bola táto legendárna postava známa a zanechala stopu
v dejinách aj v myslení, potvrdzuje, že bola po ňom pomenovaná aj
ulica v roku 1894 v Bratislave.
Napriek tomu, že udalosť, ktorá je spojená s hrdinstvom Mikuláša
Zrínskeho siaha do vzdialenej minulosti, aj súčasná chorvátska
literatúra sa touto témou, historickou osobnosťou, či postavami
z rodu Zrínskych inšpiruje (Milan Ogrizović, Tito Strozzi, Krsto
Špoljar, Marijan Matković, Višnja Stahuljaková a i.) Do tejto
skupiny autorov, ktorí sa usilujú o inovácie narúšaním deja a udalostí
51
vnášaním vedľajších postáv , patrí aj Ljekra Damjanov-Pintar
s románom Legenda i zbilja (Legenda a skutočnosť). Toto dielo
Jankovič zaraďuje do feministickej literatúry iba na základe toho, že
Petar Zrínsky je vykreslený ako nerozhodný slaboch, ktorý musí
počúvať svoju ženu.
20. storočie bolo chudobnejšie na diela s témou Zrínskych nielen na
Slovensku ale aj v Chorvátsku.
Chrestomatia, ktorá tvorí samostatnú knihu, je rozdelená na tri časti.
Okrem ucelených diel a úryvkov z diel, ktoré sa týkajú legendy
o Zrínskom a textov, ktoré patria do tzv. zriniády, autor stručnými
medailónmi predstavuje aj samotných autorov uverejnených diel.
Prvá časť obsahuje slovenské piesne, básne a významné texty, ktoré
sa týkajú legendy o Zrínskom a texty patriace do zriniády od Štefana
Moysesa, Martina Hamuljaka, Jána Hollého, Jána Kollára, Pavla
Országa, Andreja Sládkoviča a Jozefa Miloslava Hurbana.
Druhá časť obsahuje texty v latinčine a ich preklady do slovenčiny.
Ich autormi sú: Paulus Fabricius, Caspar Sitnir Labacensis,
Hieronymus Wolfus, Ondrej Hritz a Matej Platy.
Tretia časť obsahuje chorvátske spevy a básne a ich preklady do
slovenčiny, autormi ktorých sú: Brne Krnarutić, Petar Zrinski, Pavao
Vitezović, Andrija Kačić Miošić, Mato Topalović, Ivan Kukuljević
Sakcinski, Petar Preradović, Rrnajo Marković, Krsto Špoljar, Zlatko
Tomišić.
Práca J. Jankoviča Legenda o grófovi Zrínskom predstavuje
v slovenskej literárnej ale aj historickej oblasti záslužný
a obohacujúci príspevok nielen z hľadiska detailnejšieho spracovania
a výskumu danej témy, ktorý prispeje nielen k lepšiemu
a komplexnejšiemu pohľadu a spoznaniu historických udalostí
zobrazených v umeleckej ale aj odbornej literatúre, ale môže
podnietiť ďalších bádateľov k novým výskumom tejto spoločnej
slovensko-chorvátskej témy.
Alica Kulihová
52
ROZHOVOR
_______________________________________________________
s mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ukrajiny
v Slovenskej republike
Olegom Olodarovičom Havašim
Vaša excelencia, hlavné poslanie nášho časopisu Slovanská
vzájomnosť je zoznamovať čitateľov s dianím v priateľských
slovanských krajinách. V centrálnych slovenských médiách nie je
bežným javom informovanie o Vašej krajine a živote jej obyvateľov.
Podujali sme sa odstraňovať tento nedostatok vo vzájomnom
poznaní a skvalitňovaní našich vzťahov i rozhovorom s Vami.
Narodili ste sa v Mukačeve, pracovali ste v štátnej službe v
Zakarpatskej oblasti, preto Slovensko bolo pre Vás pomerne
známou krajinou. Čím sa odlíšili Vaše predstavy od skutočnosti,
keď ste ako Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Ukrajiny
začali plniť svoje poverenie na Slovensku?
Skutočne, Vaša krajina nebola pre mňa nepreskúmanou neznámou,
skôr bola krajinou, ktorej osud bol podobný Ukrajine. Stretnutia s
najvyššími predstaviteľmi Vášho štátu a s predstaviteľmi regiónov
znásobili kvalitu mojich vedomostí o Slovensku a jeho ľude, o
slovenskej kultúre, tradíciách i obyčajoch.
V tejto súvislosti by som rád maximálne aktivizoval a využil
jednoduchý, ale efektívny mechanizmus vzájomného porozumenia a
poznania medzi našimi krajinami a národmi, najmä nasmeroval
maximálne úsilie na organizovanie neformálnych a efektívnych
vzťahov medzi našimi občanmi prostredníctvom partnerských
vzťahov medzi oblasťami – krajmi našich štátov, mestami a obcami,
53
školami, kultúrnymi ustanovizňami a pod., v rámci ktorých sa môže
otvoriť dosiaľ neznámy potenciál našej vzájomnosti a spolupráce..
Myslím, že sa máme vzájomne čo poučiť v rôznych oblastiach
spoločenskej, vedeckej, kultúrnej a inej sféry, pretože pre splnenie
tohto želania neexistuje ani jazyková bariéra.V budúcnosti by sa
mohla taká spolupráca posilniť i národnou diplomaciou a v mnohom
by tak spolupôsobila pri realizácii ďalekosiahlych projektov v rámci
európskych programov partnerstva s Ukrajinou.
V príprave takých vzťahov je k tomu potrebná systematická práca,
ktorú v súčasnosti vykonáva Veľvyslanectvo Ukrajiny v Slovenskej
republike.
Začínali ste pracovať v humanitnej sfére v oblasti vzdelávania, ste
nositeľ čestného titulu „Zaslúžilý pracovník vzdelávania Ukrajiny“.
Je Vám preto známy Program spolupráce medzi Ministerstvom
vzdelávania a vedy Ukrajiny a Ministerstvom školstva Slovenskej
republiky na roky 2005 – 2008. Bola účinnosť Programu predĺžená
? Aké formy spolupráce v ňom dominujú?
Predovšetkým chcem povedať, že pre mňa, bývalého pracovníka
sféry vzdelania, pri využití slovenských skúseností na Ukrajine,
predstavuje mimoriadny záujem reformovanie slovenského vysokého
školstva, ktoré sa za pomerne krátky čas transformovalo z modelu
sovietskeho systému na systém európsky a svetový.
Ak mám hovoriť o prioritách našej spolupráce v tejto sfére, podľa
mojej mienky je perspektívna spolupráca medzi vysokými školami
oboch štátov, ale i medzi ostatnými, teda i strednými. Vzájomne sa
poznávajúc, preberajúc skúsenosti, stretávajúc sa, ukrajinská a
slovenská mládež, ktorá v blízkej budúcnosti bude reprezentovať
spoločnosť našich štátov, sama odpovie na aktuálne otázky.
V súvislosti s tým chcem uviesť, že k dnešnému dňu medzi
Ukrajinou a Slovenskom jestvuje vyše 30 dohôd a zmlúv medzi
vysokými školami. Zvlášť plodne spolupracujú Národná pedagogická
univerzita M.V.Dragomanova a Užhorodská národná univerzita z
našej strany s Univerzitou v Prešove a Univerzitou J.A.Komenského
v Bratislave zo strany Slovenska, ktoré každoročne zabezpečujú
54
výmeny študentov s cieľom jazykových stáží. Zvýšenú pozornosť
zasluhuje spolupráca Užhorodskej národnej univerzity s ďalšími
slovenskými vysokými školami – s Košickou technickou univerzitou,
Univerzitou M.Bela v Banskej Bystrici a s Inštitútom
experimentálnej fyziky v Košiciach.
V poslednom čase dostala novú úroveň spolupráca Užhorodskej
univerzity s vysokými školami SR v súvislosti s otvorením katedry
slovenskej filológie, z iniciatívy ktorej sa poriadajú
vedeckometodické semináre a konferencie, na ktoré sú pozývaní
vedci-slovakisti z vysokých škôl Ukrajiny a Slovenskej republiky.
Usilujeme sa prijímať všetko najlepšie zo skúseností susedného
štátu a v súvislosti s tým sa obraciame so žiadosťami o určitú
podporu. Napr. nedávno sa obrátil na naše veľvyslanectvo rektor
Kyjevskej univerzity B.Grinčenka V.O Ognevjuk s prosbou o pomoc
pri získaní odporúčania Univerzity J.A.Komenského v Bratislave pre
vstup do Európskej asociácie univerzít. Samozrejme, urobíme všetko,
čo od nás závisí, aby ukrajinská univerzita svoj cieľ dosiahla.
Krátko sa chcem vyjadriť o spolupráci vo sfére vzdelávania v
rámci Vyšegrádskeho fondu, založeného v júni 2000, ktorého členmi
sú Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko. Počnúc študijným rokom
2005/2006 s cieľom podpory projektov v oblasti kultúry, vzdelávania
a vedy bol prijatý Vyšegrádsky štipendijný program pre Ukrajinu. Za
posledných 5 rokov Medzinárodný vyšegrádsky fond vyplatil
študentom Ukrajiny štipendiá v celkovej sume 1mil.400 tis.eur. Táto
téma je však široká a zasluhuje si osobitný rozhovor.
S cieľom rešpektovania princípov a stanovených noriem
vzájomného uznávania dokumentov o vzdelaní v septembri 1999
bola podpísaná Dohoda medzi Kabinetom ministrov Ukrajiny a
Vládou SR o vzájomnom uznávaní rovnocennosti dokumentov o
vzdelaní, vydaných na Ukrajine a v Slovenskej republike. Na základe
slovenskej iniciatívy jej platnosť bola vroku 2005 ukončená. Z toho
dôvodu obe strany pripravujú nový projekt Dohody o akademickom
uznávaní dokumentov o vzdelaní a vedeckých stupňoch, ktorý, ako
dúfame, bude v najbližšom období odsúhlasený.
55
Dvojstranná ukrajinsko – slovenská komisia na svojom desiatom
zasadnutí v roku 2010 už s Vašou účasťou určila princípy ďalšieho
rozvoja spolupráce v oblasti kultúry. Aký bol program výmeny
umelcov v uplynulých dvoch rokoch a na aké podujatia sa môžu
tešiť Slováci a Ukrajinci v najbližšom období?
Posledné-11-te zasadanie Dvojstrannej ukrajinsko-slovenskej
komisie o otázkach národnostných menšín, vzdelania a kultúry sa
uskutočnilo 17.-18. októbra v Kyjeve. Bol prijatý rad zásadných
rozhodnutí, týkajúcich sa vzájomnej podpory ukrajinskej
národnostnej menšiny na Slovensku a slovenskej národnostnej
menšiny na Ukrajine. Konkrétne sa rokovalo o rozšírení siete škôl,
podpore masovokomunikačných prostriedkov /MKP/ národnostných
menšín, otvorení Ukrajinského kultúrneho centra v Prešove a
slovenského v Užhorode. Treba uviesť, že Ukrajina kladie veľký
dôraz na plnenie rozhodnutí uvedenej komisie a na poskytovanie
praktickej pomoci predstaviteľom slovenskej menšiny na Ukrajine.
Napríklad 1.septembra 2011 bola v Užhorode otvorená škola s
vyučovacím jazykom slovenským. Učí sa v nej 294 žiakov, všetky
predmety v ročníkoch 1.-4. sa vyučujú v slovenčine a v ročníkoch 5.11. je slovenský jazyk samostatným predmetom. Tiež sa pripravuje
otvorenie novej školy s vyuč.jazykom slovenským v obci Storožnica
v okrese Užhorod v Zakarpatskej oblasti. Ukrajina trvale upevňuje
učebno-metodickú bázu škôl s vyučovaním slovenského jazyka.
Okrem toho 1.septembra 2011 bolo v Užhorode otvorené
Centrum slovenskej kultúry, ktoré vyvíja efektívnu činnosť pri
zabezpečovaní kultúrno-vzdelávacích potrieb slovenskej menšiny na
Ukrajine a financuje ho Ukrajina.
V rovnakom čase, keď naša strana aktívne podporuje slovenskú
menšinu a rieši jej aktuálne problémy, kompetentné orgány
Slovenskej republiky v rokoch 2010-2012 rozhodli o:
zatvorení školy s vyučovacím jazykom ukrajinským v obci Zboj,
okr.Snina v Prešovskom kraji,
zatvorení školy s vyučovacím jazykom ukrajinským v obci Ruská
Poruba, okr. Humenné v Prešovskom kraji,
56
znížení úrovne akreditácie školy s vyuč.jazykom ukrajinským z
úplnej základnej – roč.1.-9. na ročníky 1.-4. v obci Habura, okr.
Michalovce v Prešovskom kraji.
Dodávam niekoľko slov o Centre ukrajinskej kultúry v Prešove.
1.novembra 2011 bola podpísaná Dohoda medzi Prešovským
samosprávnym krajom a Zväzom Rusínov-Ukrajincov v Slovenskej
republike o odovzdaní do prenájmu budovy v Prešove / ul.
J.Borodáča 5/ pre potreby Centra ukrajinskej kultúry. Nevyriešená
zostala ale otázka opravy budovy, pretože kompetentné orgány
neposkytli na ňu potrebné financie. Vychádzajúc z daného stavu
ukrajinská strana vyčlenila finančné prostriedky na projektovú
dokumentáciu i na časť opráv a dúfa, že kompetentné slovenské
orgány vyriešia daný problém v súlade s princípom vzájomnosti vo
vzťahu k otvoreniu činnosti Centra slovenskej kultúry v Užhorode.
Okrem toho musím spomenúť aj pretrvávanie problémov v
činnosti ukrajinských MKP na Slovensku, konkrétne hlavných novín
Nový život, literárno-umeleckého časopisu Dukla a tiež detského
časopisu Veselka. V júni 2011 Rada vlády SR pre ľudské práva,
národnostné menšiny a rovnosť pohlaví rozhodla o znížení rozpočtu
novín Nový život z 22 na 11 tisíc eur, čo prakticky spôsobilo
pozastavenie ich vychádzania. V tomto roku je rozpočet ukrajinských
MKP minimálny, ale, žiaľ, žiadne finančné prostriedky na účet
Zväzu Rusínov-Ukrajincov doposiaľ neboli poukázané. Spôsobuje to
rad finančno-organizačných problémov v činnosti Zväzu i jeho MKP.
Pritom, vďaka aktívnej podpore slovenskej menšiny v našej krajine
zo strany orgánov Ukrajiny, slovenské MKP na Ukrajine sa s
podobnými problémami nestretávajú.
V súvislosti s uvedeným ukrajinská strana verí v čo najrýchlejšie
riešenie spomínaných problémov príslušnými orgánmi SR.
Zabezpečenie práv ukrajinskej národnostnej menšiny na Slovensku a
slovenskej na Ukrajine je totiž základom nespochybniteľného a
včasného plnenia rozhodnutí Dvojstrannej ukrajinsko-slovenskej
komisie, týkajúcich sa otázok národnostných menšín, ich vzdelávania
a kultúry.
57
V tomto roku si pripomíname sté výročie narodenia Hrdinu
Sovietskeho zväzu, Hrdinu SNP kapitána Jána Nálepku, Slováka,
ktorý zahynul v boji proti fašistom pri oslobodzovaní ukrajinského
mesta Ovruč. Ako sa zachováva pamiatka na neho na Ukrajine?
Ukrajina si sväto ctí pamiatku na Hrdinu Sovietskeho zväzu kpt.
Jána Nálepku, ktorý hrdinsky zahynul pri oslobodzovaní
ukrajinského mesta Ovruč. 15.septembra 2012 boli v Ovruči
podujatia, zasvätené oslavám 100-ho výročia narodenia J. Nálepku.
Konkrétne – v tento deň boli položené vence k pamätníku na mieste
jeho smrti a k pamätníku v mestskom parku, postavenému na jeho
pôvodnom hrobe. Spomínaných podujatí sa vďaka organizačnej
spolupráci Veľvyslanectva Ukrajiny na Slovensku zúčastnila
delegácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov i brat kpt.
Nálepku -Jozef.
Treba tiež spomenúť, že v Ovruči nesie meno J.Nálepku prvá
mestská škola, v nej je otvorené múzeum J.Nálepku a v meste je jeho
menom pomenovaná ulica.
Okrem uvedeného SZPB s podporou Veľvyslanectva Ukrajiny v SR
zorganizoval viacero podujatí, venovaných kpt. Nálepkovi:
18.septembra 2012 bola v Banskej Bystrici otvorená dokumentárnoumelecká výstava, pripravená z materiálov, ktoré poskytlo
Ukrajinské národné múzeum Veľkej vlasteneckej vojny,
19.septembra 2012 v mestečku Smižany /rodisku kpt. Nálepku/ v
okrese Spišská Nová Ves sa uskutočnil medzinárodný seminár a v
ten istý deň tam bola otvorená výstava fotografií pod názvom
Ukrajinci a Slováci v spoločnom boji proti fašizmu, 21. septembra
2012 bola v Banskej Bystrici otvorená výstava reprodukcií obrazov o
Jánovi Nálepkovi ukrajinského umelca Borisa Kosteckého.
Takže – ukrajinský národ si pamätá hrdinské činy Hrdinu ZSSR
Jána Nálepku, ktorý sa zúčastnil bojov za oslobodenie Ukrajiny od
nemecko-fašistických okupantov, odovzdáva pamiatku na neho
mladému pokoleniu a spláca daň pamäti hrdinovi ukrajinského a
slovenského národa.
58
Vo Vašom hlavnom meste Kyjev bola t.r. oficiálne zaregistrovaná
Medzinárodná slovanská rada. Jej členovia - predstavitelia
slovanských štátov sa stretávajú, posudzujú perspektívy rozvoja a
skvalitňovania vzťahov v rámci slovanskej vzájomnosti. Ako
podporujú ukrajinské štátne orgány úsilie o korektné vzťahy a
zjednocovanie Slovanov?
Samozrejme, aj tu na Slovensku vieme o Medzinárodnej
slovanskej rade a vítame jej vytvorenie. Ako oficiálne
predstaviteľstvo, prostredníctvom ktorého sa nadväzujú vzájomné
vzťahy našich štátov, robíme všetko nevyhnutné pre rozvoj,
zachovanie a upevnenie tradičných priateľských vzťahov medzi
Ukrajinou a Slovenskom, pretože v nich žijú dva slovanské národy,
blízke svojou kultúrou, spôsobom myslenia i jazykom. Rozhodujúci
je i fakt, že naša krajina je Vaším bezprostredným susedom. A v
národe sa hovorí: ”Dobrý sused je najbližšia rodina.” I slovenské
príslovie má zhodný význam.
Organizovať čo najlepšie vzťahy s priateľským slovenským
národom , s ktorým sme nemali ani v minulosti žiadne tragické
spory, ktoré by bolo treba zahládzať, to je priorita číslo jeden v našej
práci. V tomto zmysle sa Veľvyslanectvo usiluje rozvíjať svoju
činnosť v príslušných smeroch a na všetkých úrovniach. Nadviazali
sme kontakt s Kanceláriou prezidenta SR, Národnou radou SR,
Kanceláriou vlády SR a s Ministerstvom zahraničných vecí a
európskych otázok SR.
Chcem zdôrazniť, že v júli t.r. sa uskutočnil proces formovania
skupiny medziparlamentného priateľstva s Ukrajinou v novozvolenej
NR SR. Podľa mojej mienky úloha a význam medziparlamentnej
spolupráce v súčasných podmienkach sa zmenil na skutočný nástroj
riešenia dôležitých aktuálnych problémov. Práve preto sa
Veľvyslanectvo Ukrajiny v SR aktívne podieľalo na tom, aby sa po
dlhoročnej prestávke medziparlamentná spolupráca našich štátov
obnovila i na úrovni skupín priateľstva vo Verchovnej rade Ukrajiny
a Národnej rade Slovenskej republiky.
Komplex našej práce zahŕňa i spoluprácu s predstaviteľmi
spoločenských organizácií Vašej krajiny, známymi predstaviteľmi
59
politických, ekonomických a kultúrnych kruhov, a taktiež s
organizáciou ukrajinskej menšiny na Slovensku – Zväzom RusínovUkrajincov v SR. Významnú kultúrno-informačnú prácu medzi
Ukrajincami vykonáva Generálny konzulát Ukrajiny v Prešove, o
čom Veľvyslanectvo pravidelne informuje na svojej webovej stránke.
Svoj podiel do upevňovania priateľstva medzi našimi slovanskými
národmi vkladá i Slovensko-ukrajinská spoločnosť v Bratislave,
ktorá činnosť aktívne pôsobí pri rozvoji dobrých susedských vzťahov
a vzájomného porozumenia medzi našimi krajinami, pri lepšom
vzájomnom poznávaní diel v oblasti literatúry, výtvarného umenia,
divadla, folklóru. Napr. 4.októbra 2012 Slovensko - ukrajinská
spoločnosť zorganizovala medzinárodný seminár pod názvom
Slovensko-ukrajinské obchodno-ekonomické vzťahy, v priebehu
ktorého bol analyzovaný stav obchodno-ekonomickej spolupráce
medzi UA a SR. Seminár tiež prispel k posilneniu pozitívneho obrazu
Ukrajiny na Slovensku a k rozvoju našej celkovej vzájomnej
spolupráce.
Osobitný význam pre šírenie pozitívneho obrazu Ukrajiny má
práca s médiami. Napr. 2.októbra 2012 bol v rámci cyklu
Národnostný magazín v slovenskej televízii odvysielaný materiál o
Ukrajine s obsahom zahŕňajúcim činnosť Veľvyslanectva UA v SR,
činnosť ukrajinského spoločenstva v SR, tvorivej inteligencie,
ukrajinských umeleckých kolektívov na Slovensku. Vysielanie sa
volalo Ukrajinský magazín.
V kontexte praktického upevňovania priateľstva medzi
slovanskými národmi treba uviesť spolupôsobenie diplomatických
zastupiteľstiev slovanských štátov tu, v hlavnom meste Vašej krajiny.
Sú to spoločné podujatia v kultúrnych centrách slovanských štátov,
spoločná účasť na podujatiach štátnej úrovne – takých, ako uctenie
pamiatky padlých v SNP, ktorého 68. výročie sme si pripomenuli v
tomto roku, na oslavách ktorého sa zúčastnili všetci pracovníci
Veľvyslanectva Ukrajiny v SR.
Tešíme sa aj zo spolupráce so Združením slovanskej vzájomnosti,
s ktorým máme dobré, priateľské vzťahy. Diplomati nášho
Veľvyslanectva sa usilujú byť prvými na Vašich podujatiach, ktoré
sú často bohatou inšpiráciou pre úvahy i pre prácu. Vaše publikácie
60
zaujímajú nie iba pracovníkov akademických kruhov. Veríme, že
naša plodná spolupráca bude pokračovať i v budúcnosti.
Z dôvodu svetovej systémovej krízy, ale i pre spoločensko-politické
príčiny sa v roku 2009 prudko znížila tovarová výmena medzi
našimi štátmi. Oficiálne sa uvádza, že pokles predstavoval viac ako
55%. Hoci od roku 2011 naše vzájomné hospodársko-ekonomické
vzťahy majú stúpajúcu tendenciu, ukrajinské výrobky predstavujú
v slovenskom importe iba 1,1%. Ako vidíte možnosť nárastu
dodávok - množstva i sortimentu - ukrajinského tovaru na
Slovensko a aká slovenská produkcia je zaujímavá pre Ukrajinu?
Po prvé treba poznamenať, že po globálnej kríze v roku 2009
dvojstranný obchodný obrat medzi Ukrajinou a Slovenskom sa
obnovil podstatne rýchlejšie, ako s mnohými inými zahraničnoobchodnými partnermi Ukrajiny a pokračoval v raste. V mnohom
ohľade je to, samozrejme, vysvetliteľné tým, že naše štáty sú susedia,
a preto vzájomný obchod je “geograficky výhodnejší” ako s
ďalekými krajinami. V tomto fakte a tradícii vidíme naše nádejne
obchodné partnerstvo.
Po druhé – pripomeňme si, že v roku 2010 ukrajinská produkcia
predstavovala v slovenskom importe 0,8 %. Takže 1,1 % v roku 2011
je viditeľne priaznivá dynamika. Ukrajina obchoduje so 130-mi
krajinami, takže na každú z partnerských krajín pripadá 0,77 %
exportu.. Vychádzajúc z čísiel na Slovensko pripadá časť, ktorá 1,5
krát prevyšuje priemer pripadajúci na jednotlivé krajiny. Ak
zoberieme do úvahy, že Slovensko je neveľký štát, jej partnerský
podiel je ešte výraznejší.
Pri porovnávaní zahranično-obchodných obratov zabúdame brať
do úvahy ich výrobné a spotrebiteľské kapacity, určované aspoň
počtom obyvateľstva. V prepočte na jedného obyvateľa je podľa
tohto ukazovateľa Slovensko na štvrtom mieste medzi štátmi EÚ/ po
Estónsku, Litve a Maďarsku/, vysoko predbiehajúc “starých členov
EÚ”. Nemecko je na 12-tom mieste, Rakúsko na 8-mom, Belgicko na
13-tom, Francúzsko na 24-tom atď. Ale z druhej strany uspokojiť sa
s tým, že sme takí dobrí partneri, by bolo krátkozraké. Máme
nevyužité rezervy pre ďalšie rozšírenie vzájomného obchodu.
61
Predstavme si, že by nejestvovali alebo boli znížené colné
obmedzenia. Vzrastie obrat tovarov? Pravdepodobne áno a veľmi
výrazne. Čo je pre to potrebné ? Vyriešila by tieto otázky zóna
voľného obchodu ? Myslím si, že áno. Ak aj nie všetky, tak veľmi
mnohé. A nie iba otázky importu ukrajinskej produkcie na
Slovensko, ale i opačným smerom, t.j. exportu slovenského tovaru a
služieb na Ukrajinu. Je to dôležité pre ekonomiku Slovenska, ktorej
priemysel nasýtil svojou produkciou domáci trh a stále viac zasycuje
i trh európsky. Vytvorenie zóny voľného obchodu by prinieslo najmä
susedom Ukrajiny najväčšie výhody, spojené s rozšírením
európskeho trhu na východ.
Aké sú Vaše najbližšie zámery a želania?
Svoje priority by som rozdelil na dve kategórie. Do prvej – užšej
by som zaradil svoje ciele ako Veľvyslanca Ukrajiny na Slovensku.
V tomto kontexte je pre moju prácu vedúceho ukrajinskej
diplomatickej misie dôležitý rozvoj celého komplexu vzťahov UA a
SR v dvojstrannej rovine – konkrétne dosiahnutie aktívneho
politického dialógu medzi našimi štátmi /čo sa už v najkratšom čase
prejaví oficiálnou návštevou predsedu Vlády SR a predsedu NR SR
na Ukrajine a tiež návštevou Ministra zahraničných vecí Ukrajiny na
Slovensku/, uskutočnenie pravidelných zasadaní ukrajinskoslovenských medzivládnych komisií /obchodno-ekonomickej,
kultúrno-humanitnej a cezhraničnej/, realizáciou radu vzájomne
výhodných
ekonomických,
energetických,
infraštruktúrnych
projektov, uskutočňovaním podujatí v rámci kultúrnej, vzdelanostnej
a turistickej spolupráce.
Tiež je pre mňa dôležitý rozvoj vzťahov UA a SR v
mnohostrannej rovine ako štátov, členov medzinárodných organizácií
– OSN, OBSE, Rada Európy atď., alebo štátov, ktoré si vzájomne
pomáhajú získať členstvo v medzinárodných organizáciách. V tejto
súvislosti chcem v prvom rade poznamenať, že Slovensko aktívne a
efektívne pomáha Ukrajine na ceste európskej integrácie, za čo sme
slovenskej strane veľmi vďační.
Do druhej – širšej kategórie mojich priorít by som zaradil svoje
ciele ako občana Ukrajiny.V tejto rovine by som predovšetkým chcel
62
priniesť úžitok ukrajinskému národu – konkrétne na svojom
diplomatickom poste v Slovenskej republike urobiť všetko možné,
aby ukrajinskí ľudia žili šťastne, v mieri a dostatku, v priateľstve a
vzájomnom porozumení so slovenským národom.
Želáme Vám pracovné i osobné úspechy a za rozhovor ďakuje
Dagmar Bollová.
63
ZAUJALO NÁS
_______________________________________________________
Cena Unie českých spisovatelů Pavlu Janíkovi
Ivan Fontana
„Uveď nás do najsladšieho pokušenia / bav nás / zbav nás zábran /
zbraniam strieľať zabráň,“ to jsou verše Pavla Janíka z básnické
sbírky Buď vôňa tvoja. I když jde o odkaz na nám všem důvěrně
známou modlitbu Otčenáš, jde o jemnou slovní hru, která nás přímo
hypnotizuje. Spisovatel Pavol Janík (1956) má velmi široký literárnědramatický záběr, od vážných myšlenek zalétá často k ironii a
humoru, přesto se dá říci, že jeho těžiště spočívá v poezii. V každém
textu básníka nalézáme skryté jinotaje, slovní hříčky či jiskřící
metafory. Sám autor se v básni Óda na radosť ptá „Kde sú tie staré
básne? / O čom vlastne boli? (…) Kde sú tie staré básne? / Už ich nik
nenapíše. / Nikomu nikdy na nič neboli.“ A paradoxně nám je přináší
na podnosu a řekl bych, že vrchovatě. Zničehonic, jen pár slovy nás
vtáhne do srdce básně, vše zesiluje kouzelná blízkost slovenského a
českého jazyka. Slovenštinu není třeba u nás doma mnohdy ani
překládat, tak ji cítíme, že když se objeví neznámé slůvko, dosadíme
si jej do rovnice, v níž známe téměř všechny kořeny.
Z Janíkových textů čerpáme zdravý optimismus, vždyť: „Pri vchode
nikam / nám raz vrátia vstupné / za život, ktorý stál za to, / aj keď
nestál zaveľa.“ S Pavlem cestujeme po celém kulturním světě a
necháme se unášet nekonečnou fantazií a odlétáme do jiné dimenze.
Ocitáme se na břehu velké louže a div do ní nespadneme, na straně
druhé přecházíme most v Avignonu… Kolik pilířů a kleneb ještě
chybí modrému nebi? Poetický jazyk básníka odkrývá nečekané
možnosti vyjádření, naproti tomu svá prozaická díla odvažuje po
špetkách na analytických vahách, ne že by šetřil slovy, ale nachází ta
pravá.
Pavol Janík je mistrem nejkratšího literárního žánru, nejmenší známé
literární formy – aforismu.
64
Umberto Eco ve své boloňské přednášce na konferenci věnované
aforismu Oscara Wildea (2000) říká: „Neexistuje nic hůře
definovatelného než aforismus“ a navzdory tomuto tvrzení předkládá
brilantní definici aforismu slovy Alexe Fazona jako maximu, u které
nezáleží pouze na stručnosti formy, ale také na duchaplnosti jejího
obsahu, což platí nejen pro Wildea, ale také pro aforismy Pavla
Janíka. Duchaplnost jeho aforismů a maxim mu nekouká jako zlatá
sláma z čižem, ani nevlaje jako sojčí péra na rozevlátém loveckém
klobouku. Stručnost aforismu neznamená pro myšlenku být
bezhlavou, ani být vylisována ze šťavnatého románu.
V Janíkových aforismech vystupují slovní hříčky, paradoxy i
maximy, jako příklad tvorby si jich pár uvedeme:
„Bez morálneho brzdenia: Dopúšťame sa prznenia.“
„Prelúdium: Prelud pre ľud.“
„Sny riaditeľa televízie: Vízie provízie.“
„Staronová organizácia: (D)rotary klub“.
Některé útvary jsou dokonce tak poetické, že by jimi asi nepohrdnul
ani Ramón Gomėz de la Serna, který by je možná přiřadil ke svým
proslaveným gregériím (což jsou také aforismy a maximy s vysokým
poetickým potenciálem. Např.:
„Rovnobežka: Kolobežka s priamou trasou.“
„Pochodujúca planéta: Marš.“
nebo „Ruka iným slovom: Chyták.“
Jak příznačné, zvláště pro nás. Janík si bere na paškál celou
společnost, nikoho nešetří, ani sebe, je kritik, je ironik, je skeptik, je
psycholog, je však i optimista a slovem nás léčí.
Když už jsem se zmínil o Ecovi, neměl bych přejít mlčením jeho
literární vynález otočených aforismů, které sám nazývá zmutované
aforismy. Převrátit aforismus je umění, zdaleka ne však každý lze
převrátit, aniž vyklopíme jeho obsah do škarpy. „Převrácené“
aforismy jsou spíše literární teorií, ale právě ty janíkovské jsou tak
fortelné, že je sotva vyklopíme, stejně jako ty, které kdysi ve Vídni
65
tvořil „náš“ Karl Kraus. Někdy se zdá, že Janík používá ke své
originální a osvěžující tvorbě tajné recepty, ale to sám popírá, takže
je sype z rukávů, možná. Pak ovšem rozhodně nejde o konfekci.
Kulturní aktivity Pavla Janíka přesahují hranice Slovenska, a to nejen
hranice sousedské, ale mnoha států; je pro něj zřejmě snadné vzlétat
a má svůj stroj času.
Jeho spolupráce a přátelství s českými tvůrci je velmi intenzivní; již
v roce 1993 obdržel cenu Alfréda Radoka, je členem redakční rady
Obrysu-Kmene, často se setkáváme s jeho tvorbou, překlady naší
tvorby či jeho kritickými úvahami a rozbory.
Čo sa (ne)máte dozvedieť!
Pavol Podolay
Malá skupina súkromných bankárov v tajnosti ovláda náš svet!
Títo bankári riadia nielen americkú FED alebo európsku ECB, ale aj
nadregionálne organizácie ako je OSN, medzinárodný menový fond
IMF a banku BIS. Manipulujú cenu zlata a striebra, sú príčinou
realitnej bubliny i bankovej krízy a cielene ženú svet do priepasti.
Európske a americké hospodárstvo má takto „naraziť na stenu". Ešte
sa tak nestalo a zdá sa, že terajší systém môže pretrvávať aj naďalej.
Veľký omyl.
Svetové hospodárstvo má skrachovať - lebo musí. Otázka znie len
kedy? Veď ak zachránime Grécko, všetko bude zasa v poriadku. Tak
nás stále presviedčajú politici. Alebo nie? Bolo by to pekné, ale to
nefunguje. Aj tie rečičky, že sa hospodárstvo spamätalo je len ďalší
pokus upokojiť národy. Všetky tie štatistiky nemajú žiadnu
zmysluplnú výpoveď. Objem hospodárstva rastie len, keď sa do
trhov „napumpujú" peniaze. Zároveň majú tieto peniaze vďaka
inflácii stále menšiu hodnotu. Na papieri stoja vysoké obraty, ktoré
ale nemajú hodnotu. Je to vlastne hra s nulovým súčtom. Nižšie
príjmové skupiny obyvateľstva rýchlo strácajú, zatiaľ čo horné
získavajú. Vzniká tým obrovské prerozdeľovanie. Akonáhle to masa
ľudí bude chápať, potom vznikne riskantná situácia.
66
Pýtate sa prečo naši politici nič proti tomu nerobia? V prvom rade
väčšina z nich nemá ani potuchy o tom, čo sa deje. V podstate sa
všetci politici len snažia oddialiť čas na zrútenie svetovej ekonomiky
a s tým následne spojené hrozby nepokojov, aby ich osobne táto
nočná mora nezastihla v ich funkčnom období, ale aby sa to všetko
odohralo v neskorších volebných obdobiach.
Politika ale dobre vie, že to čo sa robí nemôže dobre skončiť, ale
hlavná vec je, udržať si svoje výsady a tučné platy. Naozaj, je ťažké
realisticky zhodnotiť súčasnú situáciu, ak nemáte poňatia o
hospodárstve, o peniazoch, o zlate, o bankách a burzách. Pozrime sa
na to, kto stojí napríklad v čele Nemecka. Z akého odvetvia prišla
kancelárka a jej vicekancelár a minister hospodárstva (pozn. autora:
ona fyzička a on očný lekár!)? Čo ich teda kvalifikuje viesť takú
veľkú hospodársku krajinu akou je Nemecko? To, že sa stali
politikmi? Ona za CDU a on za FDP.
Pozrime sa aj na špičkový personál Európskej únie. Tu ani
neviem či sa treba smiať alebo plakať! Veď takýto tím môže
prípadne viesť nejaký bowlingový klub, ale nie celú Európu. To musí
skončiť zle. Oni vôbec nerozumejú tomu, že sme dosiahli bod, kedy
už kolabuje európska ekonomika!
Náš súčasný ekonomický systém je totiž založený na neustálom
raste, ale „nekonečný" rast nemôže na „konečnej" planéte fungovať.
Systém je navrhnutý tak, že ekonomika môže rásť iba vtedy, keď sa
jednotlivci, firmy a štáty neustále zadlžujú. Expozíciou nového dlhu
peňazí sa vyrobia iba nové peniaze, ktoré predtým neexistovali.
Tomu sa hovorí "tvorba peňazí".
Peniaze, ktoré banka poskytne ako kredit vzniknú v
podstate z ničoho. Tieto peniaze v skutočnosti neexistujú, nie sú
fyzicky hmatateľné, ale existujú len na papieri. Na začiatku nového
hospodárskeho cyklu dodatočné peniaze na trhu „naštartujú" trh.
Každý investuje ostošeť. Potom príde bod nafúknutej bubliny.
Takéto bubliny vznikajú, keď banky požičiavajú stále viac
„vyrobených" peňazí dobre naladeným konzumentom oproti úrokom,
ktoré sa ale tiež úročia. Ceny nehnuteľností, komodít a
spotrebiteľských cien stále narastajú. Stúpajúcim množstvom peňazí
67
tieto strácajú na hodnote a prichádza inflácia. Potom príde ďalší bod,
keď ceny stúpajú rýchlejšie ako príjmy, ľudia si môžu stále menej
dovoliť a hospodárstvo stagnuje. Vzhľadom k rastúcemu množstvu
peňazí sa peniaze stávajú menejcennými, ide o infláciu. Zároveň sú
dlhy také vysoké, že úrokové zaťaženie utláča ľudí, komúny a aj celé
krajiny. Dlhy nemôžu štáty ďalej splácať a sú nútené siahnuť na
podstatu, aby aspoň časť dlhov splatili. Nakoniec sa to všetko zrúti,
pretože už nie je na čo siahnuť.
To je ten bod, kde sa nachádza teraz Grécko. Gréci nemali v
eurozóne od začiatku žiadnu šancu. Pokiaľ mali vlastnú menu boli
aspoň čiastočne konkurencieschopný. Krajina bola atraktívna pre
turistov nakoľko ceny boli pomerne priaznivé. Po zavedení eura
všetky výhody sa skončili a Grécko sa zadlžovalo stále viac a viac.
Takýto „dlhový systém" vyhovuje len bankám a tým, s ktorými sú
tieto úzko späté. Všetko prebieha podľa rovnakej schémy, teraz
Grécko, predtým Argentína. Národy sú nútené robiť dlhy až kým
nikto nemá peniaze. Štáty krátia potom sociálne dávky, príjmy,
dôchodky a zároveň zvyšujú dane. Pre obyvateľstvo to znamená:
nižšie príjmy a vyššie výdavky a hrozbu občianskych nepokojov.
Samozrejme, že to tak nemôže dlho pokračovať. Ale pre banky je to
„bombový kšeft"!
Keď sa potom štát celkom zrúti, supy si rozdelia dobré filety a
národu nechajú bezcenný zvyšok. Potom príde menová reforma a
obyvateľstvo musí znova všetko vybudovať od nuly, čo sa
samozrejme nezaobíde bez nových úverov od bánk. Národu sa potom
hodí „kus mäsa" aby sa znova nalákal. Je im povedané, že tentoraz to
bude všetko oveľa lepšie. Ale pravdou je, že to nemôže byť lepšie,
pretože tento systém bezcenných peňazí, čo si vynašli bankári, je v
podstate začarovaný kruh, v tom pravom slova zmysle. To všetko
znie tak, ako keby za tým bol nejaký plán. A skutočne je tomu tak.
No, ak je nejaký plán, potom je ale prirodzené, že za tým plánom
niekto aj stojí. Pravdou je, že existuje niekoľko rodín, ktoré vládnu
celému západnému svetu. Je tiež pravdou, že tých niekoľko rodín má
takmer všetko - všetky banky, všetky hlavné korporácie, všetky
hlavné médiá. Majú záujmy vo všetkých vplyvných investičných
spoločnostiach. Je to snáď 200 rodín a združujú sa v organizáciách,
68
ako je CFR, trilaterálna komisia, Rímsky klub a skupina Bilderberg.
Cez tieto organizácie potom riadia politiku, tzv. vedu a médiá.
Plán je taký jednoduchý, ale je skvelý a vynikajúco funguje už od
roku 1694, teda od vzniku súkromnej centrálnej banky -Bank of
England. V pravidelných intervaloch, obvykle raz za dve alebo tri
generácie, musí potom prísť ku krachu, pretože sa dlhové bremeno
cez úroky z úrokov exorbitantne zvyšuje, až všetko nakoniec
exploduje. V tomto bode budeme pravdepodobne už v roku 2018.
Natíska sa otázka, čo môžeme robiť? Musíme nejako prelomiť
tento súčasný cyklus. To sa môže diať len prostredníctvom výchovy,
vzdelávania a osvety národov. Vďaka internetu je to dnes možné.
Obdobie prechodu môže byť a pravdepodobne bude ťažké.
V súčasnej dobe na mnohých miestach sveta pracujú v pozadí
vplyvné osobnosti na novom systéme. Tento nový systém bude
spravodlivejší a bude podporovať mierové spolužitie národov. To ale
vyžaduje zaraziť používanie takýchto dlhových peňazí a zrušiť
úrokové sadzby, čo sa samozrejme niektorým pánom páčiť nebude.
Žiadne spoločenské modely nefungujú. Skrachoval fašizmus,
komunizmus i socializmus a teraz je v koncoch už aj kapitalizmus.
Novú epochu by som nazval digitalizmus. Teraz je najvyšší čas na
nový model. Zmena by mohla nastať napríklad formou
bezpodmienečného základného príjmu pre všetkých občanov krajín.
Na tejto vízii sa v Európe usilovne pracuje. Ktorá politická strana si
to dá do svojho programu, tá podľa môjho názoru postupne získa
väčšinu voličov.
Môžem teda konštatovať, že sa v najbližších niekoľkých rokoch
všetko dramaticky zmení. Bude to kvantový skok aj v ľudskom
vedomí, ktorý prinesie ovocie pre všetkých zúčastnených. Ale
samozrejme musíme k tomu všetci prispieť a prevziať aj
zodpovednosť. V zásade je zmena k lepšej spoločnosti možná!
NII október 2012
69
SLOVANSKÉ MÚZEUM
v Spojených štátoch amerických
Slovanské múzeum v Spojených štátoch amerických otvára dvere
žijúcej histórie slovanského ľudu, ktorý zohrával dôležitú úlohu pri
budovaní Spojených štátov amerických. Slovanské múzeum bolo
slávnostne otvorené v septembri 2012.
Múzeum má stálu expozíciu (výstavu) venovanú všetkým
Slovanským národom, ich histórii, kultúre, literatúre, vede.
Nápad zriadiť a otvoriť múzeum patrí Janovi Dornicovi a Výboru,
ktorý nadväzoval na činnosť poľského chrámu Svätého Stanislava
vo Fells Point.
Prvé Slovanské múzeum v USA bude slúžiť ako vedecké centrum
pre slovanské štúdie, kultúru, literatúru, etnografiu a ďalšie aktivity
v Spojených štátoch a bude tiež centrom pre skupinové schôdze,
konferencie a kultúrne podujatia. Bude tiež plniť dôležitú úlohu pre
baltimorskú kultúrnu komunitu a bude iniciovať
mnoho
zaujímavých vedeckých a kultúrnych podujatí do tohto priestoru.
Stála expozícia vedie do sály slovanských národov, víta
návštevníkov z dreva vyrezávaným medveďom ako symbolom
odvahy, sily, prosperity, pohostinstva a súčasne predstavuje
charakteristickú postavu mnohých slovanských rozprávok.
Druhé poschodie múzea tvorí galéria súčasných moderných
slovanských vedcov, umelcov, spisovateľov a ďalších profesií a bude
slúžiť ako čajovňa počas rôznych mítingov, vzdelávania, sympózií a
konferencií.
Adresa: The Slavic Museum, 1735 Fleet street, Baltimore, Maryland,
21231, USA; e-mailová adresa: [email protected]
-red-
70
Zasadala Medzinárodná slovanská rada
V dňoch 28.- 29. 9.2012 zasadala Medzinárodná slovanská rada
v Kyjeve za účasti predstaviteľov jej členských organizácií z
Bulharska, Bieloruska, Čiernej Hory, Českej republiky, Poľska,
Ruskej federácie, Slovenskej republiky, Srbska a Ukrajiny.
Posudzovala sa súčasná situácia v slovanskom hnutí.
Za záslužnú dlhoročnú prácu v prospech slovanského hnutia bol
predseda nášho Združenia doc. Dr. Jozef Mravík, CSc. ocenený
pamätnou medailou Mierotvorca slovanského sveta.
-red-
Prezentácia knihy
V Klube slovenských spisovateľov v Bratislave bola 9.októbra 2012
prezentovaná v spolupráci so Spolkom slovenských spisovateľov
nová kniha Kapitán Nálepka — Repkin, za účasti jej autora Ing.
Jozef Nálepka CSc. Kniha bola vydaná pri príležitosti 100. výročia
narodenia kpt. Jána Nálepku.
Podujatie moderoval Mgr.art. Pavol Janík, PhD., tajomník Spolku
slovenských spisovateľov. Dielo uviedol doc.Dr.Jozef Mravík CSc.,
predseda Zduženia slovanskej vzájomnosti. Umeleckým prednesom
ukážok z knihy prispel Mgr.art. Jozef Šimonovič.
Podujatia sa zúčastnili členovia Spolku slovenských spisovateľov,
členovia a sympatizanti Združenia slovanskej vzájomnosti.
Prezentácie knihy sa zúčastnil aj predseda Slovanského výboru
Českej republiky doc.RNDr. Jan Minář, DrSc..
-red-
Spomienkové stretnutie
Dňa 16. novembra 2012 sa konalo v hoteli Tatra v Bratislave
spomienkové stretnutie venované k nedožitému 100. výročiu
narodenia a 69. výročiu úmrtia
kpt. Jána Nálepku, ktoré
zorganizovalo Združenie slovanskej vzájomnosti za úzkej spolupráce
71
Veľvyslanectva Bieloruskej republiky v SR, Veľvyslanectva Ruskej
federácie v SR a Veľvyslanectva Ukrajiny v SR.
S prejavmi vstúpili Jozef Mravík, predseda ZSV, Vladimír M.
Serpikov mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Bieloruskej
republiky v SR,
Gennadyj Askaldovič, radca-vyslanec
Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR, Vitaliy Usatyi, radca
Veľvyslanectva Ukrajiny v SR. So spomienkami na autora knihy
Vrátim sa živý Miloša Krnu, ktorá bola literárnou predlohou k filmu
Zajtra bude neskoro, vystúpil jeho syn Martin – renomovaný
publicista.
Jozef Nálepka (brat kpt. Nálepku) odovzdal prítomným
diplomatom veľvyslanectiev pamätná medailu Jána NálepkuRepkina.
-red-
72
JUBILEÁ
_______________________________________________________
Jubileá v 1. štvrťroku 2013
Slovník nemožno dokončiť,možno ho len prestať robiť.
Január
- 6. januára 1823 sa narodil vo Veľkej Polome slovenský spisovateľ
Peter Pavel Kellner, pseudonym Záboj Hostinský. Zomrel 10.
augusta 1873 v Rimavskej Sobote. Študoval na ev. lýceu
v Bratislave, odkiaľ na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z profesúry
odišiel do Levoče. Neskôr pomáhal Štúrovi pri redigovaní
Slovenských národných novín. Ako známeho národovca ho
prekladali a prenasledovali. Krátko bol aj hlavným slúžnym
Rimavskej doliny. Mnohostranná osobnosť - básnik, dramatik
(Svätoslavičovci, Odkundes), filozof (nastolil problematiku poslania
Slovanstva v dejinách), historik (otázka slovanskej vedy), ekonóm
a organizátor spoločenského a kultúrneho života. Člen výboru
Tatrína a organizátor zbierok na MS – 190. výročie narodenia, 140.
výročie smrti.
- 9. januára 1913 sa narodil v Chrudime v Čechách dramatik Peter
Zvon, vlastným menom Vladimír Sýkora. Zomrel 19. októbra 1942
v Bratislave. Vyštudoval právo, pôsobil ako bankový úradník
v Bratislave. Jeho divadelné názory prezentované v kritikách v Eláne
ovplyvňovali osobnosti českého divadla (E.F. Burian, Hilar). Pod
vplyvom režiséra Jamnického vyžadoval od inscenácií výrazné
ideové zameranie. Napísal dve divadelné hry – Tanec nad plačom
veršované alegorické podobenstvo je prínosom do slovenskej
dramatiky. Komédia Vzdialená zem o stroskotancoch na pustom
ostrove zostala v rukopisnej pozostalosti. Tanec nad plačom použil
73
hudobný skladateľ B. Urbanec ako podklad pre libreto svojej
rovnomennej opery – 100. výročie narodenia.
- 10. januára 1863 sa narodila v Kremnici organistka a hudobná
skladateľka Ľudmila Lehotská – Križková. Zomrela 8. mája 1946
v rodisku. Bola dcérou archivára Pavla Križku a manželkou
účtovníka Jána Lehotského. Študovala na vyššom dievčenskom
ústave v Lučenci a hudobne sa vzdelávala u kremnického
regenschoriho F. Janečka. Bola kantorkou evanjelického chrámu
v Kremnici. Robila kompozíciu drobných klavírnych skladieb
(valčíky, mazúrky), piesne s klavírnym sprievodom a zborov.
Viaceré jej skladby odzneli na koncertoch v Bratislave, Martine
a v iných mestách. Aktívna členka Živeny a Lipy – 150. výročie
narodenia.
- 10 januára 1913 v Dúbravke (dnes časť Bratislavy) sa narodil
právnik a politik Gustáv Husák, prezident ČSSR. Zomrel 18.
novembra 1991 v Bratislave. Patrí medzi kontroverzné postavy
slovenských dejín. Na politickej scéne pracoval vyše 50 rokov
v šiestich režimoch a v rozdielnych pozíciách od opozičníka,
revolucionára, väzňa až po mocenského manipulátora. Už počas
štúdia pracoval v Zväze slovenského študentstva, stal sa členom
ilegálneho vedenia KSS a spolutvorcom Vianočnej dohody. Aktívne
sa zúčastnil SNP – bol podpredseda povstaleckej SNR, povereník
vnútra. Po vojne sa stal predsedom Zboru povereníkov. V r. 1951 ho
zatkli, obvinili z buržoázneho nacionalizmu a odsúdili na doživotné
väzenie. V roku 1960 ho v amnestii prepustili a neskôr rehabilitovali.
Patril medzi hlavné osobnosti obrodného procesu,
stal sa
podpredsedom Česko-slovenskej vlády. Po vstupe spojeneckých
armád zmenil postoje, v r. 1969 – 1978 dostal sa na čelo KSČ, a od r.
1975 do 10. decembra 1989 bol prezidentom Česko-Slovenska – 100.
výročie narodenia.
- 12. januára 2003 zomrel v Tuscone v Arizóne grafik, ilustrátor,
zakladateľ slovenskej i mexickej grafiky Koloman Sokol. Narodil sa
12. decembra 1902 v Liptovskom Mikuláši. Mal ťažké detstvo,
opustila ho matka a ujal sa ho strýko. Študoval na súkromnej škole
Eugena Krona v Košiciach a Gustáva Mallého v Bratislave. V štúdiu
pokračoval v Prahe a na študijnom pobyte bol v Paríži. V Mexiku na
74
Akadémii výtvarných umení založil odbor grafiky. Po vojne sa vrátil
na Slovensko, ale roku 1948 odišiel do Mexika, posledné desaťročia
prežil v Arizone. V svojej tvorbe reagoval na sociálne otázky,
nezamestnanosť, chudobu. Časté motívy jeho tvorby boli pes, kôň,
byčie zápasy, mytológia a medziľudské vzťahy. Rodisku venoval
obrazy, ktoré sú základom Centra Kolomana Sokola v Liptovskom
Mikuláši. Je nositeľom Slovenskej národnej ceny a Radu Bieleho
dvojkríža – 10. výročie smrti.
- 14. januára (20. januára) 1793 sa narodil v Chyžnom (PĽR)
cirkevný hodnostár, mecén a národnokultúrny pracovník Tomáš
Červeň. Zomrel 27. apríla 1876 v Banskej Bystrici. Bol katolícky
kňaz a pôsobil ako biskupský tajomník, kanonik, riaditeľ biskupskej
kancelárie, titulárny opát a veľprepošt banskobystrickej kapituly.
Staral sa o rozvoj banskobystrického gymnázia a podporoval
gymnázium v Kláštore pod Znievom. Aktívny člen Spolu milovníkov
reči a literatúry slovenskej, zakladateľ Spolku sv. Vojtecha. Bol prvý
pokladník Matice slovenskej (1863-1874) a Matici testamentárne
venoval 60 tisíc zlatých, ktoré po zrušení nedostala – 220. výročie
narodenia.
- 15. januára 1813 zomrel v Nových Zámkoch jazykovedec,
kodifikátor prvého slovenského spisovného jazyka Anton Bernolák.
Narodil sa v Slanici (zaniknutej obci) 3. októbra 1762. Teológiu
študoval v Trnave, vo Viedni a v Bratislave. Kaplánom bol v Čeklísi
(dnešnom Bernolákove), potom tajomníkom arcibiskupskej
kancelárie v Trnave a dekanom-farárom v Nových Zámkoch. Je
významným predstaviteľom slovenského národného obrodenia.
V rokoch 1787 – 1790 vypracoval základné jazykové diela, ktorými
kodifikoval spisovný jazyk – bernolákovčinu. Na jej uvedenie do
života zorganizoval prvú celoslovenskú literárno-vydavateľskú
spoločnosť Slovenské učené tovarišstvo, ktorej 581 členov pôsobilo
v 250 obciach a mestách Slovenska. Bernolákovčinu používali
katolícki vzdelanci až do roku 1847. Písalo ňou vyše 130 literátov
a preložili do nej 82 prác cudzích autorov – 200. výročie smrti.
- 17. januára 1883 zomrel vo Viedni maliar, sochár, geológ,
vynálezca, priekopník dagerotypie Jozef Božetech Klemens. Narodil
sa 8. marca 1817 v Liptovskom Mikuláši. Pracoval v Liptovskom
75
Mikuláši, Belehrade, Žiline a Banskej Bystrici. Mal mnohostranné
záujmy a povolania. Maľoval koče, bol knihárskym pomocníkom
,učil a roku 1842 – tri roky po objavení dagerotypie – si v Prahe
otvoril prvý dagerotypický ateliér v Čechách. Po návrate v Tatríne
portrétoval slovenských národovcov, v 35. obciach a mestách
Slovenska v kostoloch namaľoval obrazy. V Žiline vypracoval
projekt pivovaru, mestskej studne a rekonštrukcie kostola, za čo mu
udelili čestné občianstvo. Spracoval geologické mapy, preskúmal
viaceré jaskyne, botanizoval, popísal objavené runy v kremnickom
pohorí. Mal silné národné cítenie – člen Matice slovenskej, autor
obalu jej stanov a slávobrány, memorandovej náramnice a prsteňa.
Medzi jeho neznáme objavy patria návrh tlačiarenského stroja
a motor žiaroruch poháňaný teplým vzduchom alebo vodnou parou.
Pre nedostatok financií prototyp sa nerealizoval. Za mnohostrannú
činnosť ho pomenovali Slovenský Leonardo da Vinci – 130. výročie
smrti.
- 30. januára 1983 zomrel v Bratislave slovenský dramatik Štefan
Králik. Narodil sa 8. apríla 1909 v Závodí. Otec scenáristu I. Králika
a dramatičky E. Králikovej. Občianskym povolaním lekár, patrí
k našim najproduktívnejším dramatikom. V divadelných hrách
nastoľoval mravné a filozofické otázky svojej doby. Jeho tvorba mala
široký tematický záber. Písal hry z dedinského prostredia
(Mozoľovci, Trasovisko, Buky podpolianske), alegorické (Veľrieka),
sociálnokritické (Svätá Barbora), psychologické (Posledná prekážka),
zbojnícke (Vojenský kabát Jura Jánošíka, Rebel). Zo SNP čerpá
námet hra Krásna neznáma. Je autorom viacerých scenárov
televíznych filmov (Kraj sveta Istanbul,, Výlet do mladosti, Ulička
stratených snov a i.) – 30. výročie smrti.
Február
- 4. februára 1983 zomrel v Bratislave zbormajster a organizátor
robotníckych spevokolov Ján Klimo. Narodil sa 15. júla 1892 vo
Víglaši. Občianskym zamestnaním bol úradník, účtovník. Venoval sa
hudbe, bol hudobník i zborový spevák. Zaslúžil sa o rozvoj
spevokolov. Bol predsedom Robotníckeho spevokolu Tatran,
76
predsedom združenia speváckych spolkov v Bratislave i predsedom
Zväzu slovenských speváckych zborov v Martine. – 30. výročie
smrti.
- 8. februára 1813 sa narodil v Jelšavskej Teplici spisovateľ,
evanjelický kňaz Samuel Tomášik. Zomrel 10. septembra 1887
v Chyžnom. Bol aj gemerský ev. a. v. senior a dozorca ev. škôl
v gemerskom senioráte. Predstaviteľ slovenského emancipačného
hnutia, člen národných spolkov. Kladne zasiahol do prijatia
spisovnej slovenčiny. Venoval sa otázkam školstva, vehementne
bránil slovenské stredné školy. Vytvoril rozsiahle literárne dielo –
básnické, prozaické, dramatické i publicistické. Z poézie najväčší
ohlas mala jeho pieseň Hej, Slované, ješte naša slovenská řeč žije,
ktorá v preklade do slovenčiny sa stala hymnou prvej Slovenskej
republiky. Napísal viacero diel historickej prózy a bol aj plodný
publicista – 200. výročie narodenia.
- 9. februára 1913 sa narodil v Lopeji divadelný ochotník, učiteľ
a prvý hlásateľ povstaleckého Slobodného slovenského vysielača
Ladislav Sára. Zomrel 19. februára 1945 v Melku v Rakúsku. Po
vypuknutí
Slovenského
národného
povstania
pôsobil
v povstaleckom vysielači v Banskej Bystrici – 30. augusta 1944
recitoval úryvok z Chalupkovej básne Mor ho!, čítal a koncipoval
bojové výzvy. V októbri 1944 ho zajali Nemci na Starých Horách.
Zahynul pri bombardovaní transportu politických väzňov do
koncentračného tábora Mauthausen. Posmrtne ho vyznamenali
Československým vojnovým krížom a Radom SNP I. triedy – 100.
výročie narodenia.
- 19. februára 1913 zomrel v Martine novinár, publicista, redaktor,
ochotnícky divadelník Juraj Čajda - Dlhopoľský. Narodil sa 23.
decembra 1844 v Dlhom Poli. Plných 32 rokov bol zodpovedným
redaktorom Národných novín, 31 rokov redigoval humoristického
Černokňažníka. Aktívny účastník národných podujatí, kandidoval
za poslanca do uhorského snemu. Herec a režisér Slovenského
spevokolu v Martine. V roku 1875 zorganizoval prvý slovenský
cezpoľný beh „skoromaratón“ z Martina do Turčianskych Teplíc 100. výročie smrti.
77
- 21. februára 1888 zomrel v Hlbokom spisovateľ, redaktor,
organizátor národného hnutia Jozef Miloslav Hurban. Narodil sa
19.marca 1817 v Beckove.. Študoval v Trenčíne a na evanjelickom
lýceu v Bratislave. Pôsobil ako kaplán v Brezovej pod Bradlom,
v Hlbokom
bol
farárom
a superintendentom
slovenských
evanjelických cirkví. Bol výraznou osobnosťou slovenských dejín –
účastníkom a organizátorom všetkých kultúrnych i politických akcií
na Slovensku. Podieľal sa na prijatí štúrovčiny za spisovný jazyk
V revolúcii
1848
–
1849
hlavný
organizátor
národnooslobodzovacieho hnutia i ozbrojeného boja – predseda
SNR. Svoj politický zápas spájal s literárnou činnosťou ako autor,
redaktor i vydavateľ. Aktívne vystupoval na Memorandovom
zhromaždení v Martine – bol členom Národného výboru,
memorandovej deputácie i vzniknutej Matice slovenskej. Po
neúspechu memorandových akcií angažoval sa v cirkevne
politických zápasoch. Redigoval almanach Nitra, Slovenské pohľady
na vedy, umenia a literatúru, Cirkevné listy a iné časopisy – 125.
výročie smrti .
- 25. februára 1853 sa narodil v Skalici hudobný skladateľ,
zbormajster Milan Lichard. Zomrel 21. apríla 1935 v Užhorode na
Ukrajine. Vystriedal viaceré zamestnania. Bol železničným
úradníkom v Budapešti, správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho
spolku v Martine, redaktorom Slovenského denníka a pracovníkom
Krajinského úradu v Užhorode. Venoval sa hudbe a zborovému
spevu. Bol zbormajstrom a dirigentom Slovenského spolku
a Spevokolu slovenských murárov v Budapešti, dirigentom
Slovenského spevokolu v Martine (uviedol Weberovu operu
Čarostrelec) a Tatranu v Liptovskom Mikuláši. Ako hudobný
skladateľ – samouk komponoval zborové skladby, piesne na texty
básnikov, klavírne diela a rapsódie, ale aj melodrámu a operu.
Upravoval a harmonizoval slovenské ľudové piesne – 160. výročie
narodenia.
- 25. februára 1903 sa narodil v Kalinčiakove národohospodár,
guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš. Zomrel 22.
februára 1981 v Bratislave. Ako spolutvorca slovenského
regionalizmu usiloval sa o rovnoprávne postavenie Slovenska v ČSR.
78
V rokoch 1932 – 1938 bol generálny tajomník Národohospodárskeho
ústavu pre Slovensko a Podkarpatskú Rus. Vo funkcii guvernéra
Slovenskej národnej banky (1939-1944) sa zapojil do
protifašistického odboja a presunul na povstalecké územie 3 mld.
korún. V roku 1944 ho uväznili do koncentračného tábora. V rokoch
1947 – 1948 bol dekanom Právnickej fakulty UK. Politicky ho
prenasledovali - v r. 1949-51 a 1958-59 ho zatkli pre údajnú špionáž,
rehabilitovali ho v roku 1971. V roku 1991 ho posmrtne vyznamenali
Radom T. G. Masaryka III. triedy – 110. výročie narodenia.
Marec
- 14. marca 1913 sa narodil sa v Drienovom významný slovenský
prozaik Dominik Tatarka. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Významný literárny zjav slovenskej literatúry 20. storočia. Prekonal
zvláštny vývin – partizán a komunistický intelektuál, od 50. rokov
oponent a kritik režimu. Za odmietavý postoj k okupácii až do smrti
perzekvovaný. Udržiaval kontakty s českými disidentmi, signatár
Charty 77. Rozporná bola aj jeho tvorba. Panna zázračnica mala
prvky surrealizmu, vo Farskej republike kriticky zobrazil Slovenský
štát. Romány Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá boli poplatné
ideológii socialistickému realizmu. Démon súhlasu je satira na kult
osobnosti. Trilógia Písačky vyšla v exilových vydavateľstvách.
Posmrtne bol vyznamenaný Radom T.G. Masaryka I. triedy – 100.
výročie narodenia.
- 18. marca 1713 popravili v Liptovskom Mikuláši zbojníckeho
kapitána Jura Jánošíka. Narodil sa 25 januára 1688 v Terchovej.
Bol vojakom v kuruckej povstaleckej armáde Františka II. Rákociho,
neskôr v cisárskej armáde.. Ako vojak cisárskej armády na
bytčianskom zámku sa zoznámil s väzneným Tomášom Uhorčíkom –
zbojníckym kapitánom, ktorý ho nahovoril na zboj. Zbojnícku
prísahu zložil v septembri 1711 a prevzal Uhorčíkovu zbojnícku
družinu na Kysuciach. Vojenské skúsenosti a organizačné schopnosti
mu umožnili úspešne viesť skupinu zbojníkov, v ktorej boli
jednotlivci zo Slovenska, Moravy i Poľska. V októbri 1712 ho
hajdúsi chytili, uväznili v Hrachove. Podplatil však strážcov
79
a utiekol. Na začiatku roka 1713 ho chytili znova, uväznili
v Palúdzke (dnes L. Mikuláš) v kaštieli Vranovo. Stoličný súd
v Liptovskom Mikuláši ho 16. a 17. marca 1713 odsúdil na smrť
obesením napriek tomu, že mu nedokázali hrdelné zločiny. Stal sa
najvýznamnejším legendárnym zbojníkom, bojovníkom za sociálne
práva a spravodlivosť, symbolom odporu, hrdinom množstva
slovenských, českých a poľských ľudových rozprávok, povestí,
piesní. Po námete siahli aj profesionálni umelci – dramatici, filmári,
výtvarníci, hudobní skladatelia. V Terchovej sa od r. 1962
každoročne organizujú folklórne slávnosti Jánošíkove dni. – 300.
výročie smrti, 325. výročie narodenia.
– 18. marca 1743 zomrel v Banskej Štiavnici bibliograf a literárny
historik Dávid Cvitinger. Narodil sa pravdepodobne roku 1673
v Banskej Štiavnici v nemeckej meštianskej rodine. Pod vplyvom
bratislavského profesora V. D. Mólera začal zbierať údaje
o uhorských literátoch. Roku 1711 vydal bibliografické dielo
Specimem Hungariae literatae, v ktorom zachytil 296 významných
osobností a podal aj systematický prehľad prác o dejinách Uhorska.
Napriek dobovej kritike dielo je dôležitým prameňom o literárnom
živote vtedajšieho Uhorska. Jeho prácu dopĺňali ďalší – 270. výročie
smrti.
- 19. marca 1793 sa narodil v Trstenej úradník a lexikograf Ján
Koiš. Zomrel 11.mája 1839 v Budapešti. Pochádzal z roľníckej
rodiny. Na univerzite v Pešti absolvoval dvojročný filozofický kurz
a pôsobil ako úradník Miestodržiteľskej rady v Budíne. Patril do
bernolákovskej skupiny. Zhromaždil vzácnu knižnicu, z ktorej
poskytoval diela Šafárikovi, Kollárovi, Hollému a iným. Zakladateľ a
funkcionár Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Zostavil
tri všeslovanské slovníky – 5 zväzkový Všeslovansko-nemeckolatinský, 10 zv. Nemecko-latinsko-všeslovanský a Rusko-nemeckolatinský slovník. Všetky zostali v rukopise – 220. výročie
narodenia.
- 19.marca 1913 sa narodil v Rajci slovenský sochách
a vysokoškolský pedagóg Rudolf Pribiš. Zomrel 3. marca 1984
v Bratislave. Tridsaťtri rokov pôsobil na Vysokej škole výtvarného
umenia v Bratislave ako vedúci oddelenia reliéfneho sochárstva,
80
profesor i rektor. Venoval sa komornej i monumentálnej tvorbe.
Vytvoril pomníky – Pomník odboja pre Prievidzu, Pomník
oslobodenia v Dolnom Kubíne a pre Bratislavu – bronzové dvere
Pamätníka Sovietskej armády na Slavíne. Jeho reliéfy sú v Múzeu
SNR v Myjave. Robil aj medaile, plakety a insígnie vysokých škôl –
100. výročie narodenia.
- 23. marca 1988 zomrel v Toronte podnikateľ, priemyselník,
predseda Svetového kongresu Slovákov Štefan Boleslav Roman.
Narodil sa 17. apríla 1921 vo Veľkom Ruskove. Strednú
hospodársku školu vyštudoval v Košiciach. V roku 1937 ako
šestnásťročný odišiel do Kanady, kde sa venoval podnikaniu, založil
banskú spoločnosť, ktorá sa postupne stala vlastníkom najväčších
uránových baní na svete. Z chudobného chlapca sa stala
najvplyvnejšia osobnosť kanadského priemyslu. Angažoval sa
v hnutí slovenskej emigrácie, v roku 1970 založil Svetový kongres
Slovákov a jeho predsedom bol až do smrti. Propagoval dielo sv.
Cyrila a Metoda a pričinil sa o založenie Slovenského ústavu sv.
Cyrila a Metoda v Ríme. Získal množstvo ocenení, vyznamenaní
a čestných doktorátov. Pápež mu v roku 1963 udelil Rad sv. Gregora.
Na Slovensku mu udelili posmrtne Národnú cenu Slovenskej
republiky a najvyššie štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža I.
triedy (1995). Spolu s E. Lőblom napísali knihu Zodpovedná
spoločnosť. – 25. výročie smrti.
- 25.marca 1913 sa narodil v Dolných Vesteniciach politik,
spisovateľ, historik a publicista Jozef M. Kirschbaum. Zomrel 16.
augusta 2001 vo Willowdale v Kanade. Politicky bol veľmi aktívny –
redaktor časopisu, náčelník Akademickej Hlinkovej gardy, tajomník
Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, vyslanec Slovenskej republiky
vo Švajčiarsku. V roku 1945 odišiel do exilu, kde sa stal vedúcou
osobnosťou
slovenského
politického
exilu. Bol
blízky
spolupracovník K. Sidora a F. Ďurčanského. Od roku 1949 pôsobil
v Kanade. Vydal viacero kníh z dejín Slovákov. Zaslúžil sa o
založenie Katedry slovenských dejín a kultúry na univerzite v Ottave.
Bol spoluzakladateľ a vedúci predstaviteľ Svetového kongresu
Slovákov – 100. výročie narodenia.
Michal Eliáš
81
82
83
Download

Čítať ho môžete kliknutím na túto linku