HISTORICKÝ ÚSTAV SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED
HISTORICKÉ ŠTÚDIE 47
BRATISLAVA 2013
ROK 1968 V SLOVENSKEJ KULTÚRE
Elena Londáková
LONDÁKOVÁ, Elena: The year 1968 in Slovak culture. Historické štúdie, 2013, roč.
47, pp. 245 – 259.
In Communist Czechoslovakia, the 1960s brought, on one hand, an atmosphere of political détente, and on the other hand, an economic crisis. In the context of finding solutions
to the economic situation, it was not only criticism of the socialist planned economy
that has been triggered. Appearing also was a deeper critique of the other symptoms of
the regime, particularly the political oppression, isolation and persecution of opponents
of the establishment. Compared to the previous periods, in the 1960s more favourable
conditions were created for the cultural community and the public. Artists and journalists
became involved in public events??? and actively contributed to the specific atmosphere
of Prague Spring.
History, 20th century. Culture. Prague spring. 1968.
Šesťdesiate roky možno zaradiť k mimoriadnym desaťročiam 20. storočia. Priniesli veľké zmeny do ešte vždy konzervatívnej atmosféry vzmáhajúcej sa a už prosperujúcej povojnovej Európy, prezretej konzumným blahobytom. Sprevádzal ho rast
stredných vrstiev, rozvoj vied, nových chemicko-technologických postupov, farmácie,
výpočtovej techniky, vzdelávania. Úsilie spacifikovať potenciálnu „socialistickú revolúciu“ prinieslo vo vyspelých západných krajinách záujem o podporu širších stredných
vrstiev a dovtedy nebývalý rast životnej úrovne a následný sociálny zmier.
Pokojné vody všestranného rastu na Západe nakrátko rozčerila karibská kríza, ktorá
hroziaca globálnym konfliktom, spôsobila významnú zmenu v medzinárodnej situácii
a úsilie o zlepšenie komunikácie s komunistickým „Východom“. „Otváranie okien“
na Západ zas prinieslo mladým Čechom a Slovákom kultúrny šok z plných výkladov
a životnej úrovne ich rovesníkov (kým tí – naopak, práve v tom čase začínali svoju
revoltu práve proti konzumným ikonám, proti vojne, rasizmu, za ľudské práva, za návrat k pôvodným hodnotám, za ochranu prírody). Nastupujúce, neobyčajne početné
povojnové generácie sprevádzala beatová hudba a literatúra, výtvarné umenie popartu,
osobitá móda a kvetinové hnutie hlásajúce porozumenie a mier.
Osobitý priebeh mali 60. roky v komunistickom Československu. Priniesli totiž
limitovanú, ale predsa len liberalizáciu politických pomerov a neobyčajný kultúrny
boom. V 60. rokoch 20. storočia kultúra nespochybniteľne podnietila cestu k demokratizácii československej spoločnosti, ktorej prirodzeným vyústením bol rok 1968.
Jej doslova „záslužnú úlohu“ v príbehu tzv. Pražskej jari spoluiniciovali predstavitelia
kultúrnej obce – spisovatelia, výtvarníci, novinári, ktorí sa stali katalyzátorom a hna-
245
cou silou obrodného procesu – teda takých aktivít a vystúpení, ktoré prispievali k postupnej liberalizácii a k jej prekvapujúco rýchlemu prieniku všetkými vrstvami českej
a slovenskej spoločnosti – pri hlbšej analýze pochopiteľnému, pretože tá bola potrebou
zmien už dávnejšie doslova prezretá.
Proces tohto „zrenia“, ktorý sa začal na II. zjazde československých spisovateľov
v Prahe v roku 1956, prvom verejnom kritickom vystúpení českých básnikov a spisovateľov proti neslobode režimu, prebiehal až do roku 1963 najmä v podhubí umlčiavanej spoločnosti. Oficiálna kritika stalinizmu vynútená „veľkým sovietskym bratom“
(československé stranícke elity boli už tradične také konzervatívne, že sa im do akejkoľvek „sebakritiky“ nechcelo), a teda veľmi formálna, v skutočnosti avizovala prvú
veľkú krízu komunistického režimu. Nezákonné procesy, štátny terorizmus, hrubé
porušovanie základných ľudských práv a nelegálne popravy politických konkurentov
priniesli vládnucej komunistickej strane iba pochybné upevnenie moci, čoraz viac založenej na strachu obyvateľstva. Ruka v ruke s ňou však aj hlboké naštrbenie dôvery
voči politike, ktorej pôvodné piliere stáli na proklamovaných základoch spravodlivosti, demokratickosti a ľudskosti. Čistky vo vlastných radoch spochybnili aj jej autoritu
vo vlastnej členskej základni, ktorá zaznamenávala dlhodobý pokles záujmu najmä
z radov robotníckej triedy, na ktorej táto robotnícka strana zakladala svoju legitimitu.1
Morálnu krízu česko-slovenskej spoločnosti na začiatku 60. rokov a postupné odkrývanie otrasného zákulisia zinscenovaných procesov, ktoré pripravili stovky občanov a ich rodiny o slobodu, majetok, o život, sprevádzala však aj kríza hospodárska.
Najmä tá prinútila komunistické vedenie, aby konečne prešlo od prázdnych proklamácií zakrývajúcich postupný ekonomický úpadok a hier na rehabilitáciu obetí svojej strastiplnej „očisty“ – k realite. Narastajúca spoločenská kritika totalitných praktík
politického-policajného systému, nesloboda, izolácia a zastrašovanie, spolu s krachom
tretej päťročnice, nespokojnosťou s nedostatkom bežných tovarov a stagnujúcou životnou úrovňou, v trochu priamočiarom porovnávaní s – po rokoch izolácie sa otvárajúcim Západom – boli aktivátormi silného protitlaku voči autoritárskemu vedeniu štátu.
Kultúra sa stala jeho „hovorcom“, takým disponovaným, že prostredníctvom médií artikulovala hlavné témy všeobecnej nespokojnosti a dávala jej konkrétny obsah.
Bola tou, ktorá pomenúvala kľúčové problémy a našla odvahu klásť nepríjemné otázky. V čase tejto spoločenskej krízy sa podujala, tak ako viackrát v minulosti, plniť
zástupnú politickú funkciu opozície voči monopolu KSČ, samozrejme, limitovanej
politickou situáciou a stále veľmi obmedzenými mantinelmi, ktoré bol režim ako-tak
ochotný tolerovať. (Istým špecifikom oproti minulosti tu však bol fakt, že sa v kritike
režimu „angažovala“ inteligencia pochádzajúca z autoritárskej politickej štátostrany.)
Kým v 50. rokoch našli ako prví odvahu kriticky vystúpiť hlavne českí spisovatelia,
ktorí prebúdzali pohyb aj v ostatných spoločenských oblastiach, v predjarí demokratizácie a dovtedy nezažitej liberalizácie sa do čela kritického frontu postavili slovenskí
novinári, ktorí roku 1963 na svojom III. zjazde najmä vystúpeniami Mieroslava Hysku
a Romana Kaliského zatínali do živého – nevynechajúc žiadnu z tém, ktorými roky
1
LONDÁK, Miroslav – SIKORA, Stanislav – LONDÁKOVÁ, Elena. Predjarie. Politický, ekonomický a kultúrny vývoj na Slovensku v rokoch 1960 – 1967. Bratislava : Veda, 2002, s. 23.
246
prezrievala slovenská spoločnosť. Vyvrela tu nespokojnosť s neriešenými kauzami tzv.
slovenských buržoáznych nacionalistov, s pasivitou straníckych elít, ktoré sa dostatočne nezasadili o vyšetrenie politických procesov, pretože v nich boli sami zainteresovaní. Kritizovali nerovné postavenie Slovenska, hospodársku politiku a industrializáciu, ktoré nerešpektujú jeho prirodzené zdroje a potreby, nerovné postavenie v štátnej
správe, v zahraničnom obchode, v objektivite informácií o Slovensku, v limitovaných
možnostiach uplatniť sa v zahraničnej službe, v inom uhle pohľadu na kultúrne výstupy atď.2 Vďaka novému vedeniu KSS a nástupu Alexandra Dubčeka do najvyššej
straníckej funkcie na Slovensku sa ich vystúpenia už prijímali tolerantnejšie aj napriek
odporu ortodoxnej časti vedenia štátu, ktoré v Prahe pod vedením Jiřího Hendrycha
nekompromisne v zárodku brzdilo kritické tendencie a zasahovalo proti „samozvaným
kritikom a rozvracačom štátu“, ktoré sa od polovice 60. rokov pokúšali mocenskými
prostriedkami potlačiť a umlčať.
V 60. rokoch to boli kritické hlasy na Slovensku, ktoré tentoraz prebudili rezignované a prehrami znechutené české kultúrne elity. Tie „objavili“ týždenník Kultúrny
život a začali doň spontánne prispievať.
Súzvuk medzi českou a slovenskou inteligenciou však neznel vždy harmonicky.
Často rovnaké volanie po obrode spoločnosti a jej demokratizácii už v tomto čase narúšali aj disharmonické tóny. Slobodnejšia diskusia prinášala rôzne pohľady a názory a už
tu možno evidovať prvú fázu diferenciácie českého a slovenského pohľadu na riešenie
krízy československej spoločnosti. Prejavovali sa rozdiely v predstavách, cieľoch a cestách, ako ich dosiahnuť, a predovšetkým v navzájom sa vzďaľujúcich prioritách. Tie
sa stali zárodkami istých disonancií aj v na pohľad nadšeného a jednotného volania po
demokratizácii na jar roku 1968. Kým leitmotívom slovenských požiadaviek bolo definitívne vyriešenie štátoprávneho postavenia Slovenska v spoločnom štáte na už po vojne presadzovanom, ale nerealizovanom princípe „rovného s rovným“ a čoraz hlasnejšie
požadovaná federalizácia spoločného štátu, česká kultúrna verejnosť sa sústredila na základné práva a slobody, na zásadné zmeny v samej podstate systému a v jeho štruktúre.
Rozdiely sa, v druhom pláne, prejavili aj vnútri slovenskej spisovateľskej a novinárskej členskej základni, medzi jej konzervatívnou časťou, ktorá pripúšťala iba
kozmetické úpravy režimu pri zachovaní statu quo, a početnejšími hlasmi žiadajúcimi
zmeny, ktoré by zreformovali systém zásadným spôsobom tak, aby dostal, povedané
slovami Alexandra Dubčeka, jedného z najznámejších protagonistov Pražskej jari –
„ľudskú tvár“ a pokračovali s obnovenou silou v uskutočňovaní pôvodných sociálnych
ideálov, znehodnotených iba chybami a omylmi ich nedokonalých realizátorov.
Rok 1968 priniesol spočiatku spoločne prežívané nadšenie, ako sa zdalo z definitívneho odstúpenia ortodoxnej komunistickej vládnucej garnitúry na čele s Antonínom
Novotným a z nástupu nových elít, ktoré proklamovali novú cestu, obrodu spoločnosti,
jej demokratizáciu. Slobodné médiá, otvorenie sa svetu a cestovaniu, početné pracovné kontakty so zahraničím a evidentná, nielen proklamovaná snaha „nových ľudí“ vo
vedení štátu zaviesť ekonomické a sociálne reformy, otvorili stavidlá dlho potlačovanej
2
1. zjazd slovenských novinárov v r. 1963. Výpis z protokolu. ZSŠ. Bratislava, 1968, s. 6 – 12.
247
túžby po slobode – slobode prejavu, zhromažďovania, vytvárania slobodných záujmových združení a spolkov, ale čoskoro aj po revitalizácii zaniknutých a potlačených
politických strán.
Kým sa teda prvotný impulz pre začiatok tzv. Pražskej jari uskutočnil na prelome
rokov 1967/1968 na pôde politického straníckeho aparátu, prešlo ešte niekoľko týždňov, kým januárová politická zmena vo vedení štátu naozaj rozčerila česko-slovenské
stojaté vody. Prvé signály, že sa niečo zásadným spôsobom mení, reflektovali médiá.
Spočiatku opatrné, roky zväzované cenzúrou a zastrašované štátnou mocou ich dostali niekoľko. Neskôr sa im pripisovala úloha štartéra ich odvážneho „skoku do zakázaných vôd“. Prvé priame impulzy na prebudenie sympatizujúcej, no roky strachom
a pasivitou zviazanej spoločnosti, ktorej podporu však nové vedenie štátu potrebovalo
prebudiť, prišli od samotných najvyšších predstaviteľov (Jozef Smrkovský, Alexander
Dubček). Využili na to rôzne fóra, zjazdy, stretnutia – tlač. Prekračovali tabuizované
hranice, oznamovali ľudu, že nadišiel čas zmien.
Rozhodnutie ideologického tajomníka ÚV KSČ Jiřího Hendrycha, príslušníka starej konzervatívnej garnitúry, zviesť sa na vlnách liberálnejších vôd (hoci ešte v polovici
60. rokov robil práve on na zasadnutiach ÚV KSČ s tlačou „poriadky“) údajne iniciované A. Dubčekom, viedlo k obnoveniu vydávania tlačového orgánu Zväzu československých spisovateľov ­opozične zameraných Literárnych novín, ktoré boli aparátom
„spacifikované“ po ostrej kritike IV. zjazdu československých novinárov. Týždenník
vtedy prišiel o svoju identitu, redakciu i obsah a stal sa periodikom vydávaným už nie
Zväzom československých spisovateľov, ale ministerstvom kultúry. Populárne perio­
dikum (ktoré sa v 60. rokoch stalo českým pandantom kultového slovenského Kultúrneho života) napokon stratilo aj svoju „ značku“. Dňa 29. februára 1968 bolo obnovené
jeho vydávanie pod novým názvom – Literární listy. (Podľa pamätníkov, spisovatelia
sami odmietli ponuku zdĺhavým administratívnym spôsobom názov obnoviť, len aby
už mohli čo najskôr začať vo svojich obľúbených novinách publikovať.)
Jednou z aktivujúcich udalostí sa stala po rokoch prvá verejná politická aféra – prípad generála Jana Šejnu, ktorá prepukla začiatkom roku 1968. Aféra defraudanta, ktorý
najprv roky nezákonne obchodoval s vojenským materiálom a neskôr emigroval aj
s ukradnutými tajnými dokumentmi do USA, po prvý raz umožnila médiám skutočný,
nefalšovaný a dovtedy nemysliteľný investigatívny prienik do dovtedy prísne chránených a nedotknuteľných najvyšších straníckych štruktúr, ktorých odvrátené a skorumpované zákulisie odkryli a zverejnili. Navyše, otriasla už beztak dosť vratkou stoličkou
prezidenta A. Novotného. Ten bol do aféry zatiahnutý v súvislosti s údajnou prípravou
Šejnom organizovaného vojenského prevratu chystaného koncom roku 1967 s cieľom
odstaviť politických kritikov konzervatívneho vedenia KSČ.3 Táto aféra definitívne
ukázala médiám, že prišla nová doba a s ňou aj vytúžená sloboda slova.4 Novinárska
3
4
Kural, Václav. Československo roku 1968. 1. díl. Obrodný proces. Praha : Parta, 1993, s. 44.
Príprava na vojenský prevrat sa síce nikdy nedokázala a neskôr sa interpretovala skôr ako pokus
o diskreditáciu A. Novotného. Podrobnejšie pozri: KONČENÍK, Jakub. Přelomová témata českého
tisku jara 1968. In LONDÁKOVÁ, Elena a kol. Rok 1968. Novinári na Slovensku. Bratislava : HÚ
SAV, 2008, s. 119.
248
obec sa konečne rozhýbala a chopila príležitosti. Na celoštátnom aktíve 26. februára
1968 v Prahe už jeho účastníci žiadali zrušenie cenzúry. Tlač začala ožívať. Jej stránky
sa postupne zapĺňali množstvom informácií o udalostiach neobyčajne aktívneho diania
doma, ale aj nových informácií zo sveta, úvah a komentárov, diskusií. Obmedzenie
a napokon zrušenie cenzúry a následná sloboda prejavu boli jedným z prvých významných výsledkov pojanuárového demokratizačného procesu. Verejnosť takmer denne
čítala o zákulisí monsterprocesov, o bezcitnom súkolí, ktoré ničilo životy celých rodín,
príbehy politických väzňov, obetí násilnej kolektivizácie v poľnohospodárstve, prenasledovaní kňazov a veriacich atď.
Dňa 4. marca Predsedníctvo ÚV KSČ zrušilo obsadzovanie postu cenzorov z radov
členov nomenklatúry aparátu strany a navrhlo, aby predbežnú cenzúru nahradila cenzúra následná, uskutočňovaná Ústrednou publikačnou správou. Cenzúra tak do veľmi obmedzenej miery existovala aj naďalej. Jej reziduá sa sporadicky objavovali a neskončila
sa zo dňa na deň. Jednoducho sa tohto zlozvyku bolo ťažko zbaviť.5 Symptomatickým
bol prípad, keď mal byť v slovenskej televízii odvysielaný už pripravený rozhovor herca
a v tom čase riaditeľa SND Ladislava Chudíka so Zorou Jesenskou. V rozjatrenejšej
atmosfére, ktorú vyvolali negatívne postoje predstaviteľov komunistických strán „socialistického tábora“ v Drážďanoch (23. marca 1968), voči vývoju v Československu,
inak kritická novinárka, prejavila emotívnu podporou československej obrode, reagovala na útoky nemenovaného nemeckého publicistu voči J. Smrkovskému a demokratizačnému procesu a rozhovor sa neodvysielal. Zásah nebol len epizodickým excesom
starých praktík, ale svojím spôsobom, bez toho, že by sme mu mali pripisovať väčší
význam, ako mal, do istej miery ilustroval trochu inú situáciu na Slovensku. Išlo o silu
konzervatívneho krídla KSS, reprezentovaného Vasiľom Biľakom a jeho suity, ktorá už
v tomto čase začala brzdiť vzrastajúcu „anarchiu“ tzv. demokratizácie. Nestotožnila sa
s ňou, zrejme správne tušiac, že je pre ich hoci ústavou poistenú „vedúcu úlohu“, a teda
aj postavenie v štáte, veľmi nebezpečná. Tento pohľad na liberalizáciu mala nielen časť
konzervatívne zmýšľajúceho aparátu, ale aj niektorí predstavitelia kultúrneho života,
ktorí trvali len na kozmetických úpravách režimu. Patrili k nim básnik a bývalý poskribovaný povereník školstva a osvety Ladislav Novomeský, básnik a funkcionár slovenského Zväzu spisovateľov Miroslav Válek, v tom čase spisovateľská hviezda Vladimír
Mináč, básnik Vojtech Mihálik, Andrej Plávka atď. Išlo o rozdielnosť názorov ešte zo
začiatku 60. rokov, ktorá v roku 1968 už iba gradovala.
Anton Hykisch otvoril napríklad tému, ktorá potom niekoľko týždňov plnila stránky Kultúrneho života: problém „zahanbujúceho správania“ slovenských spisovateľov
na IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov (jún 1967). Ich konanie, podľa
neho, „vrhlo tieň na meno slovenských spisovateľov“. Juraj Špitzer, Vojtech Mihálik,
Miroslav Válek, Vladimír Mináč, Ján Kostra, Alexander Matuška, Karol Rosenbaum,
Ladislav Luknár, Ján Poničan, Jarmila Lazarová a českí spisovatelia (Ján Drda, Arnošt
Lustig, Jiří Hanzelka, Jan Pilař, Jan Procházka, Václav Lacina, Jozef Sekera, Vojtech
Cach) na pôde zjazdu podpísali otvorený List, ktorý zo zjazdovej tribúny prečítal bás5
CHMELÁR, Eduard. Zrušenie cenzúry roku 1968. In LONDÁKOVÁ, Elena a kol. Rok 1968. Novinári na Slovensku, s. 85 – 91.
249
nik Miroslav Válek. Spolu s ostatnými signatármi sa dištancovali od „hysterického,
emocionálneho a prehnaného kriticizmu zjazdu“, ktorý sa podľa nich zaoberal viac
politickou oponenciou voči vláde a KSČ ako literárnymi problémami.6 Miroslav Válek
zdôvodnil aj svoj nesúhlas s čítaním listu Solženicyna na IV. zjazde, určeného pôvodne
delegátom Zjazdu sovietskych spisovateľov, a pripomenul, že opatrný postoj zaujal aj
prof. Eduard Goldstücker. Odmietol, okrem iného, glorifikovať IV. zjazd a pripisovať
mu zásluhy aktivátora súdobých „revolučných zmien v spoločnosti“. Vyjadril sa aj
k emigrácii Ladislava Mňačka, ktorá rezonovala súdobými slovenskými periodikami
a pridávala tejto nepochybne zaujímavej osobnosti slovenského kultúrneho života gloriolu akejsi pochybnej odvahy. Vyslovil poľutovanie nad tým, že sa L. M. rozhodol
zmeniť pomery v ČSSR za jej hranicami, pričom k nim prišlo aj bez neho a doma. Odmietol porovnávanie tzv. mravného posolstva L. Mňačka, ktoré zdiskreditovalo režim,
s L. Vaculíkom.
Hoci viedli časť českých a slovenských spisovateľov k napísaniu a prečítaniu Listu
podľa nich zásadové postoje – List sa v skutočnosti využil na „zastrašovania a nátlak
straníckych orgánov voči spisovateľskej obci“ a bol účelovo používaný proti ostatným spisovateľom. Aparát ním dokazoval existenciu aj iných – podľa neho pevných
a správnych názorov – voči menšine tých nesprávnych.
Pražská jar sa naplno rozvinula od marca 1968. V Československom rozhlase vysielali v priamom prenose mítingy, na ktorých sa širokej verejnosti postupne predstavili
osobnosti novej reformnej politiky – Jozef Smrkovský, Čestmír Císař, Gustáv Husák,
Jiří Šabata, Eduard Goldstücker, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout a ďalší. Sprostredkovali dovtedy neobvyklý kontakt politikov s občanmi. Bezprostrednosť, ochota na
dialóg a evidentné spoločné úsilie hľadať riešenia vytvárali medzi ľuďmi spojenie,
silnú atmosféru dôvery a súdržnosti, spoločnú nádej. Prenosy sa začali v Prahe, ďalšie sa uskutočnili aj v Brne a v Bratislave. Nešlo však len o nadviazanie prirodzenej
komunikácie, ale o zaangažovanie na pasivitu roky zvyknutého občianstva. Napokon,
reformátori si uvedomovali nevyhnutnosť celospoločenskej dohody ako predpokladu
úspešnosti reforiem.
Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že to bude jednoduchšie o to skôr, že šlo o populárne reformy nasmerované k liberalizácii pomerov k väčšej slobode a tu sa konsenzus
nehľadal ťažko, aj napriek oponujúcim varovným, konzervatívnym hlasom. Išlo však
o politiku „organizovanú zhora“ – vládnucimi elitami, a teda aj o zodpovednosť „ako“
to urobiť. Nájsť tretiu cestu – taký ekonomický model, ktorý by zachoval výhody sociálneho štátu a najmä moc KSČ, a pritom prosperoval a zabezpečil takú životnú úroveň
ako na kapitalistickom Západe.7
Prínosom týchto rozhlasových formátov bola ich spätná väzba pre politických
predstaviteľov – poznanie aktuálnych problémov ľudí, ich priame a uvoľnené názory
na dianie v štáte, na politické a ekonomické kroky vlády. Medzi najfrekventovanejšie
otázky a kritické podnety účastníkov, ktorí sa do týchto dialógov zapojili a reagovali
6
7
Celý text démonizovaného a utajovaného Listu uverejnil Kultúrny život, v plnom znení 29. marca
1968, spolu s aktuálnymi vyjadreniami niektorých jeho signatárov (Juraj Špitzer, Vojtech Mihálik).
LONDÁK, Miroslav. Rok 1968 a ekonomická realita Slovenska. Bratislava : Prodama, 2007, s. 98.
250
na ne – patrilo spochybnenie naoktrojovanej „vedúcej úlohy KSČ“, výmena jej funkcionárov, problémy demokratizácie vedenia štátu a možnosť vzniku iných politických
strán, sociálne problémy, nedostatky v zásobovaní, obmedzený sortiment tovaru, obmedzená možnosť cestovania. Poznanie, že ľudia sa prestali báť a otvorene sa vyjadrujú k roky tabuizovaným otázkam, bolo ďalším aktivizujúcim výsledkom v rozhlase
začatého a v študentských internátoch, telocvičniach, halách závodov a v kultúrnych
domoch, v televízii, tlači, na pracoviskách, v domácnostiach a na uliciach pokračujúceho dialógu.
Kultúrna inteligencia, ale aj širšia verejnosť sa po dlhých rokoch slobodne vyjadrovali k aktuálnym otázkam svojej prebúdzajúcej sa krajiny, k akčnému programu,
k ekonomickej reforme. Veľký priestor sa venoval federalizácii spoločného štátu, ktorá
mala byť naplnením dlhoročného úsilia Slovákov o rovnoprávne postavenie v ňom.
V tejto súvislosti sa na Slovensku rozprúdila polemika o tom, čo má byť skôr – demokratizácia alebo federalizácia. Išlo o reakciu českej strany, kde prevážil názor, aby sa
s federalizáciou počkalo, kým sa nedotiahne demokratizácia celej spoločnosti. Tento
názor údajne podporila aj anketa v českej verejnosti, podľa ktorej Česi považovali federáciu za zbytočnú, lebo prinesie najmä zvýšenie nákladov a viac úradníkov.
Diskusia sa preniesla aj na stránky Kultúrneho života. Kým redakcia priorizovala
v podstate český názor, a teda demokratizáciu, niektorí prominentní členovia redakčnej
rady preferovali federalizáciu, ktorú považovali za zásadný predpoklad demokratizácie nielen slovenskej, ale celej česko-slovenskej spoločnosti a jej nevyhnutnú súčasť.
Napokon, s odďaľovaním realizácie slovenských požiadaviek na väčšie kompetencie
neboli v minulosti dobré skúsenosti. Väčšinou sa potom nikdy neuskutočnili.8
V marci 1968 z redakčnej rady týždenníka odišli Ladislav Novomeský, Miroslav
Válek a Vojtech Mihálik údajne preto, že nesúhlasili s postojom týždenníka k aktuálnemu blízko-východnému arabsko-izraelskému konfliktu. Rozporov však bolo zrejme
viac, okrem iného aj ich nesúhlas s postojom týždenníka k postupu reforiem a rovnako
aj s tendenciami oddialiť federalizáciu na neurčito. Ďalšou dosť pertraktovanou kauzou
bol L. Mňačko – jeho demonštratívna emigrácia do Izraela, jej preceňovanie na strane
týždenníka a bagatelizovanie zo strany napr. M. Válka.9
Sloboda otvorila stavidlá rôznorodým názorom. Stratil sa odpor zjednocujúci spoločného nepriateľa a slovenský kultúrny život sa napĺňal bohatými polemikami. Už nie
formálna, ale skutočná angažovanosť prinášala nielen pozitívne, ale aj opačné emócie.
Na pretrase však neboli len partikulárne názorové problémy, ale aj podstatné otázky,
napríklad, zmeny dominantného postavenia vládnucej komunistickej strany, ktorá si
svoju vedúcu úlohu zakotvila v ústavnom zákone štátu v roku 1960. V tomto smere
v Kultúrnom živote jeden z najaktívnejších publicistov Anton Hykisch konštatoval neprirodzenosť takéhoto postavenia jedinej politickej strany – podľa neho odporujúceho
„národnej, rasovej, sociálnej či názorovej mnohotvárnosti a mnohorozmernosti sve8
9
„Pražské dohody“ z rokov 1945 – 1948 postupne zlikvidovali všetky relevantné požiadavky na rovnoprávne postavenie Slovenska v povojnovom Česko-Slovensku.
TIMURA, Viktor. Intelektuálne a národné dimenzie Kultúrneho života. In Kultúrny život a slovenská
jar 60. rokov. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998, s. 29.
251
ta“.10 Konzervatívnymi komunistami a ich slovenským vedením mohli takéto kacírske
idey len úprimne otriasť. Boli dôkazom scestnosti a nebezpečenstva takto nasmerovaného reformného hnutia pre ich monopolné mocenské postavenie, ktoré rozhodne
nemienili „len tak“ odložiť na oltár akejsi demokracie.
Kým si reformné aktivity a iniciatívy osvojilo vedenie štátu v Prahe, kde sa v priaznivom liberálnom ovzduší mohli predstavitelia inteligencie aktívne a tvorivo zúčastňovať na praktickej politike, na budovaní novej občianskej spoločnosti, na Slovensku to
vyzeralo tak, akoby boli prioritou polemiky, výčitky a „upratovanie“ v názoroch a až
potom zásadné problémy do neistých vôd sa plaviaceho štátu.
Niektoré z aktuálnych otázok sa pokúsila riešiť mimoriadna konferencia slovenských spisovateľov konaná 30. apríla 1968. Na programe boli nielen riešenia vnútorných problémov samotného zväzu spisovateľov, vyplývajúce z pretrvávajúcej pasivity
zväzu a časti spisovateľov, ale aj viaceré radikálnejšie politické požiadavky, publikované v Ohlase výboru Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS). Išlo o bezodkladné
odvolanie A. Novotného a M. Chudíka z funkcií. Žiadali zaviesť tajné voľby do všetkých straníckych orgánov a organizácií, ohraničiť funkčné obdobie vo všetkých vyšších funkciách na určité obdobie, aby sa nestalo, že funkcionár má bez ohľadu na vek
a schopnosti zaručenú funkciu až do dôchodku.
Slovenskí spisovatelia považovali za kľúčovú otázku – štátoprávne vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi a ich usporiadanie v intenciách Košického vládneho programu na základe „plnej rovnoprávnosti“. Chceli objektívne a pravidelné informovanie
o Slovensku v tzv. masovo-komunikačných prostriedkoch tak, aby sa odbúrali mýty
a predsudky českej verejnosti o Slovensku ako o „nespoľahlivej a neproduktívnej časti“ spoločnej republiky. Žiadali dôsledne vyšetriť všetky okolnosti a zákulisie politických procesov, vrátiť stranícke legitimácie Ondrejovi Pavlíkovi a Edovi Frišovi.
Témou dňa bola aj náprava umelo vytváraného odcudzeného obrazu socialistickej
inteligencie. Žiadali tiež právo na vyjadrenie sa k nomináciám funkcionárov zväzu
a v štátnom aparáte. Chceli zvýšiť autoritu novinárskeho povolania. Konferencia však
zároveň prehĺbila priepasť medzi dvomi názorovými prúdmi: konzervatívnych spisovateľov – komunistov verných štátostrane a jej režimu a ich liberálne orientovaných
oponentov, ktorí trvali na výraznejšej demokratizácii, slobode tvorby a umeleckého
života na Slovensku, jeho aktívnejšej účasti na obrodnom procese Československa. Diferenciáciu spisovateľov potvrdil aj Ladislav Novomeský pamätným výrokom, ktorým
možno postoj jeho spolupútnikov charakterizovať, „že on je za reformu socializmu, ale
nie za jeho likvidáciu“.
Spisovateľov nasledovali novinári, ktorí si na mimoriadnom celoštátnom zjazde
v dňoch 1. – 3. júna 1968 schválili nové stanovy a odmietli „vedúcu úlohu KSČ“.
Prihlásil sa k socializmu, ale k jeho demokratickej humanistickej tradícii. Odmietli aj
„straníckosť“. Za hlavné ciele si vytýčili ochranu slobody slova, prejavu a tlače a dodržiavanie deklarácie ľudských práv. Bol zrušený Zväz československých novinárov
a k už existujúcemu slovenskému zväzu pribudol samostatný zväz český. Slovenskí
10
HYKISCH, Anton. „Perspektívy dneška“. In Kultúrny život, 25, 1968, s. 3.
252
novinári vyzvali na odstúpenie vedúcich funkcionárov KSČ, ktorí brzdili obrodný
proces (Jána Janíka, Vasila Biľaka a Mateja Lúčana). Už zasadnutie Predsedníctva
ÚV KSČ začiatkom mája 1968 označilo politickú situáciu za nebezpečnú. V Pravde
bol publikovaný názor Vasiľa Biľaka, ktorý sa o médiách vyjadril ako o „nástrojoch
štátnej propagandy, ktoré musia bezvýhradne slúžiť štátnej politike“, „nesmú pripustiť
propagáciu strane nepriateľských názorov a ideológií“.
Predstavitelia tzv. zdravého komunistického marxistického jadra odmietali požiadavky a rozhodnutia, ktoré podľa nich prinášali dezintegráciu spoločnosti. Poukazovali
na „vedľajšie úmysly a pochybné zázemie novodobých reformátorov“. Pripustenie nezávislých, nekontrolovaných spolkov, záujmových skupín, konkurenčných politických
strán a skutočne demokratické voľby by ohrozili ich politickú moc. Pôvodné stranícke
štruktúry však neboli len slovenskou špecialitou, ale zostali aj v novej „pražskej“ reformnej vláde (nehovoriac o nižších postoch). Neprišlo a ani nemohlo prísť k nejakej celoplošnej výmene komunistov za iných komunistov. Väčšina zostala na svojich
miestach a trvala na svojom demokratickom práve mať iný názor – bez toho, aby sa
v myslení čo i len o krok posunuli.
Symptomatickou bola kauza s ministerkou spotrebného priemyslu Boženou Macháčovou, ktorá zastávala túto funkciu už dvanásty rok. Na otázku, prečo zredukovala
výstavbu pradiarní, ktoré mali saturovať nedostatok pracovných miest pre ženy v levickom regióne a na východe – odpovedala, že by na to Slovensku musela najprv zarobiť česká robotnícka trieda (pretože samo si dostatok zdrojov so svojou nízkou produktivitou nie je schopné zabezpečiť). Štandardné, roky trpené klišé vyvolalo v roku
1968 negatívny ohlas a dokonca aj protestné rezolúcie.
Program slovenskej kultúrnej obce sa neobmedzoval len na úzko kultúrnu sféru.
Účasť českých elít na politickom dianí ich viedla k požiadavke vyššieho zastúpenia slovenskej inteligencie a jej potenciálu v politike. V Bratislave sa 18. júna 1968
uskutočnil aktív Zväzu slovenských filmových a televíznych umelcov, ktorí vyzvali
Koordinačný výbor umeleckých zväzov, aby na pripravovaných zjazdoch ÚV KSČ
a ÚV KSS intenzívnejšie presadzoval na ich kandidátku odbornou aj laickou verejnosťou rešpektovaných predstaviteľov z radov inteligencie, ktorých by akceptovali
straníci aj nestraníci. Vyzvali tiež politicky proskribovaných umeleckých pracovníkov
z oblasti filmovej a televíznej tvorby, aby sa prihlásili na ústredný sekretariát zväzu,
ktorý ustanoví rehabilitačnú komisiu na prešetrenie ich nezákonných perzekúcií.
Kultúrni činovníci sa aj iným spôsobom snažili vyjadriť a podporiť a spoluformovať dianie. Do povedomia verejnosti sa v 60. rokoch vrátili významné udalosti, miesta
a postavy slovenských dejín – Milan R. Štefánik, Ľudovít Štúr, Svätopluk, Veľká Morava.
Na zasadnutí ÚV KSČ v apríli schválený Akčný program proklamoval zmenu kultúrnej politiky strany, nové prístupy k mládeži, k vzdelaniu, vede a k inteligencii. Podstatou zmien mali byť väčšie právomoci a autonómia týchto inštitúcií v ich rozhodovaní, návrat spolkových foriem združovania v záujmových spoločenstvách. „Je potrebné
prekonať zúžené ponímanie ... funkcie kultúry a umenia, preceňovanie ich ideologickej
a politickej úlohy a nedoceňovanie ich základných úloh v premene človeka a jeho sveta.“ Vyjadril sa aj k problematike školstva a konštatovalo sa v ňom, že je potrebné
253
skoncovať s nedoceňovaním vzdelania a potrieb školy a učiteľov a zabezpečiť, „aby
... školstvo dostalo podstatne väčší diel zo spoločenských zdrojov pre svoj rozvoj“.
V obsahu školy sa zas zaviazal pripraviť nové pojatie polytechnizácie vzdelávania ,,...
založeného na logickom zvládnutí látky, využívajúc samostatnosť a iniciatívu žiakov,
umožňujúcu ... uplatniť princíp diferenciácie podľa záujmov a nadania“.11 Vo svojej
dobe významný dokument obsahujúci nové trendy v smerovaní celej spoločnosti garantoval novinárom nový tlačový zákon, v ktorom zakotvil slobodu prejavu, zrušenie
predbežnej cenzúry. Na druhej strane apeloval na zodpovednosť samotných tvorcov,
ktorí svoje názory a informácie publikujú a sprístupňujú širokej verejnosti. Čestmír Císař, tajomník ÚV KSČ, v jednej z početných besied k téme vzťahu strany a umenia potvrdil právo „umelca a kultúrneho pracovníka ... na úplnú slobodu“ umeleckej tvorby.
Začiatkom apríla vznikol Klub mladej inteligencie. Jeho členmi sa stali už v tom
čase renomovaní odborníci z jednotlivých spoločenských oblastí slovenského života,
napr. spisovateľ a literárny kritik Pavol Števček, Anton Hykisch, herec Július Satinský,
ekonóm Viktor Pavlenda a ďalší. Za svoje ciele si dali zdynamizovanie pozitívnych
zmien a demokratizácie slovenskej spoločnosti, rozšírenie demokratizačných tém a jej
vykročenie z úzkeho rámca jednostranne priorizovanej národnostnej problematiky.
Ani spisovatelia nemlčali. Na verejnej členskej schôdzi slovenských spisovateľov
komunistov dňa 8. apríla 1968 vyslovili požiadavku federatívneho usporiadania, ktoré
považovali za základný predpoklad skutočnej demokratizácie na Slovensku. Za väčšiu autonómiu slovenských umeleckých organizácií sa vyslovili vedúci predstavitelia
slovenských umeleckých zväzov na svojom stretnutí 11. apríla 1968. Rozhodli sa utvoriť spoločný orgán – koordinačný výbor, ktorý mal formulovať a zastupovať záujmy
umeleckých zväzov pri riešení tejto otázky. V týchto dňoch sa k nim pridalo Valné
zhromaždenie ČSAV, ktoré rokovalo, okrem iných problémov, o požiadavke autonómie a slobode vedeckého poznania. Na rokovaniach sa ako hostia v delegácii ÚV KSČ
zúčastnili tajomník ÚV KSČ Čestmír Císař, minister zahraničných vecí a člen korešpondent ČSAV Jiří Hájek a minister školstva Vladimír Kadlec.
Nešlo však len o politické či hospodárske otázky. Paralelne sa otvárali všetky oblasti života spoločnosti, ktorá sa prebúdzala z dlhoročného spánku. Demokratizáciu
chceli všetci – ozývali sa odborári, ženské organizácie, študenti, cirkev. Slovenský
zväz žien sa venoval aktuálnym problémom žien – sociálnym a emancipačným, frekventovanej téme vyššieho zastúpenia žien v národných výboroch či sociálnym otázkam zamestnaných žien, matiek. Celospoločenskou otázkou bolo aj rozmiestňovanie
15-ročných, z ktorých najmä dievčatá mali problémy s uplatnením. K 1. januáru 1967
bolo na Slovensku 13 238 neumiestnených 15-ročných žiakov. K 30. decembru 1967
po zásahu ONV, ktoré organizovali burzy práce aj pre Česko, zostalo ešte stále 7 385
neumiestnených žiakov, z toho 5 515 dievčat (v každom okrese od 140 do 300 dievčat).
Problémy však nemalo len prefemizované školstvo, ale celý výchovno-vzdelávací
systém, ktorý čakala školská reforma. Mala zlepšiť jeho kvalitu, diferencovať výuč11
VONDROVÁ, Jitka – NAVRÁTIL, Jaromír – MORAVEC, Jan. Komunistická strana Československa. Pokus o reformu (říjen 1967 – Květen 1968). Praha : USD AVČR; Brno : Doplněk, 1999, s. 350
– 352.
254
bu a žiakov podľa schopností, obnoviť gymnáziá, rozšíriť výučbu cudzích jazykov,
zlepšiť technické vybavenie škôl, zaviesť do vyučovania najnovšie audiovizuálne pro­
striedky, otvoriť školu svetu.12
V pozornosti vlády bola oprávnene najmä mladá generácia. Reagovala na dianie
najflexibilnejšie a prejavovala mu najspontánnejšiu podporu. Žiadala zároveň zmeny
v sociálnom zabezpečení štúdia, reformu vysokých škôl, zásadnú reorganizáciu mládežníckeho hnutia. Chcela úplne zmeniť podstatu a ciele organizácie mládeže, presadzovala ideu autonómnejšieho postavenia slovenských záujmových organizácií na
princípe dobrovoľnosti. Študenti prezentovali úsilie vysokoškolákov na celoštátnom
aktíve vysokých škôl (VŠ) a chceli, aby mali školy samostatné organizácie mimo Československého zväzu mládeže (ČSM), s nevýberovým dobrovoľným členstvom, a aby
vznikli jej národné pandanty. Mala vzniknúť samostatná slovenská organizácia, ktorá
by sa sama rozhodla, kam a za akých podmienok sa začlení. Jedným z významných
signálov diverzifikácie mládežníckeho a detského hnutia bolo aj obnovenie činnosti
detskej organizácie Junák v apríli 1968, ktorý sa neskôr spojil s ďalšími menšími záujmovými organizáciami.
Nezaostávala ani vydavateľská činnosť a podstatne bohatšia distribúcia zahraničnej
tlače. Vychádzali diela západných autorov, českým a slovenským čitateľom boli sprístupnené iné myšlienkové a názorové prúdy, otvorili sa (a často aj nekriticky prijímali)
iné filozofické trendy a témy, niekedy ako reakcia už len na to, že boli v opozícii s jediným „domácim“, roky vnucovaným politickým konceptom. Obraz ukazujúci rozdiely
však podporovali aj dokumenty a kinematografia zahraničnej proveniencie.
Kultúrna sféra využila možnosti jari roku 1968 nielen na rozvoj slobodnej tvorby,
ale aj združovania do často staronových spolkov, vznikali nové časopisy a vydavateľské aktivity. Nárast počtu periodík a ich rozširujúci sa záber boli prirodzeným dôsledkom demokratizácie spoločnosti. V roku 1968 vychádzalo len na Slovensku takmer
857 periodík, z toho mnohé boli už od polovice 60. rokov sprievodným javom politického odmäku. Niektoré boli kompatibilné s aktuálnym vývojom a reagovali na záujem
a potreby súdobej čitateľskej verejnosti, iné zaplnili dovtedy z rôznych (ideologických,
ale aj finančných dôvodov) „nepokryté“ oblasti spoločenského života. Išlo na jednej
strane o odborne orientované časopisy, zamerané na vedecko-technický rozvoj, ekonomiku a lekárske časopisy. Nový priestor na komunikáciu a prezentáciu dostal zvýšený
záujem o dizajn, architektúru, urbanizmus a životné prostredie. Medzi nové časopisy
patrili napr. štvrťročník Architektúra a urbanizmus (1967), ARS, umeleckohistorická
revue SAV a pod., ale aj časopis malých javiskových foriem Javisko (1969 ) či mesačník Osvetového ústavu a Výskumného ústavu kultúry a verejnej mienky Novinky
kultúry, alebo dvojmesačník Revue svetovej literatúry (1967).
Dovtedy zaznávané spoločenskovedné odbory, akými bola sociológia či štatistika,
boli rehabilitované. To sa následne prejavilo vznikom nových tlačovín, ako napríklad
Životná úroveň (od roku 1970), Psychológia v ČSSR, Sociálna politika, Sociológia
(1969), Svet sociológie (1970). Rastúci záujem o cestovanie a ekonomiku 4-krát roč-
12
Tamže, s. 346 – 349.
255
ne pokryla Ekonomická revue cestovného ruchu, ktorej prvé číslo vyšlo v roku 1968.
Doba priala mladým, a tak sa zrodilo viacero podnikových a mládežníckych časopisov,
od r. 1966 známy dvojtýždenník ECHO bratislavských vysokoškolákov (v ktorom sa
postupne ako redaktori vystriedali Oľga Keltošová, Drahoslav Machala, Zuzana Szat­
máryová, Martin Porubjak, Ivan Popovič, Milan Zemko a ďalší).13
Vyvrcholením úsilia tlače o slobodu slova sa stal deň 26. jún 1968, keď bola zákonom č. 84/1968 Zb. zrušená cenzúra. Išlo o významný prejav demokratizácie celej
spoločnosti a o súčasť formovania „socializmu s ľudskou tvárou“. Zákon v § 17. jednoznačne cenzúru „... pod ktorou sa rozumejú akékoľvek zásahy štátnych orgánov proti
slobode slova a obrazu ...“ odmietal.14
Súčasťou kultúrneho života a dedičstvom „zlatých šesťdesiatych rokov“, ktoré mu
priniesli neobyčajný posun, bol zvýšený záujem sveta o dovtedy len málo poznané
a selektované východné umenie. Kým v tomto čase prišlo k prelomeniu bariér, na jar
v roku 1968 vzájomnej slobodnej komunikácii, výmene názorov a prezentácii slovenskej umeleckej tvorby nič nebránilo, a tak sa zintenzívnila. Už začiatkom roku sa vo
viedenskom Lichtensteinskom paláci uskutočnila výstava slovenského dizajnu, na ktorej bolo vystavených 374 exponátov od 33 autorov (Juraj Kern, Dagmar Rosulková,
Zuzana Rudavská, Elena Holéczyová, Ján Ondrejkovič a ďalší). V apríli sa na Slovensku otvorila recipročná výstava rakúskeho dizajnu. Súborná prehliadka českého
a slovenského dizajnu sa mala uskutočniť na jeseň.
Pokračovala úspešná cesta slovenskej kinematografie, ktorá napriek malým neúspechom a zakopnutiam písala svoje ďalšie zlaté stránky. Na 8. ročníku Medzinárodného televízneho festivalu v Monte Carle získal hlavnú cenu slovenský film Stanislava Barabáša, nakrútený podľa rovnomennej poviedky klasika ruskej literatúry
Dostojevského Krotká. Bohatú televíznu tvorbu dopĺňal aj protivojnový film režiséra
Martina Hollého Balada o siedmich obesených, ktorý na tomto festivale získal hlavnú
cenu o rok neskôr. Slovenská televízia však prostredníctvom pôvodnej tvorby týždenne
sprostredkovávala divákom množstvo kvalitných inscenácií s výborným obsadením,
tzv. televízne pondelky.
Mladá generácia filmových tvorcov – Juraj Jakubisko (Zbehovia a pútnici, 1968,
Vtáčkovia, siroty a blázni, 1969), Elo Havetta (Slávnosť v botanickej záhrade, 1969) Dušan Hanák (322)15 začala nakrúcať filmy, ktoré sa zaradili medzi výnimočné diela. Zvýšil sa počet diel, ktoré vznikli v spolupráci zahraničných filmárov a štúdií. Obidva spomenuté Jakubiskove filmy boli nakrútené v koprodukcii – prvý v talianskej a druhý
vo francúzskej. Talentovaný režisér slovenského pôvodu Juraj Hercz sa v roku 1968
výrazne zapísal v českej filmografii snímkou Spalovač mrtvol. Nakrútil aj o niečo menej
vydarený slovenský televízny film v duchu dobového experimentátorského trendu Slad13
14
15
Slovenská národná bibliografia. Bibliografia novín a časopisov vychádzajúcich na Slovensku v roku
1966 – 1970. Zost. A. Babíková. Martin : Matica Slovenská, 1997.
WEISER, Jozef. Novinárska organizácia na Slovensku. 1945 – 1989. Rukopis v Archíve Ústavu
politických vied SAV, s. 18.
MACEK, Václav – PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Bratislava : Osveta,
1997, s. 287.
256
ké hry minulého leta (1968), v ktorom hrali Milan Lasica a Július Satinský. Obaja patrili
v tomto období medzi populárnych predstaviteľov intelektuálneho humoru. V roku 1968
začali pôsobiť v priestoroch Komorného divadla, ktoré si z polovice 60. rokov pamätali
vystúpenia priekopníkov slovenskej pantomímy M. Sládka s E. Žlábkom. Svoju poéziu
tu v roku 1965 recitoval aj guru beatnických básnikov Allen Ginsberg. Lasica a Satinský
tu zožínali úspechy svojím programom Soireé. Dopĺňali ho poetické texty a bonmoty
Tomáša Janovica, hudobné interpretácie Zory Kolínskej, Ivana Krajíčka a kvinteta Petra
Smékala v réžii Petra Mikulíka. Na tejto scéne pôsobil aj činoherný súbor divadelného
štúdia Novej scény, ktorý zaujal avantgardnou dramaturgiou.
V 60. rokoch sa začala a v roku 1968 pokračovala plodná spolupráca a interdisciplinárna komunikácia medzi filmármi, divadelníkmi, hudobníkmi a výtvarníkmi. Tí nezaostávali a aktívne reprezentovali nové slovenské umenie. Za mnohých spomeňme
v roku 1967 založené skupiny Kontinuita a Klub Konkretistov, ktorých vybraní členovia reprezentovali slovenské umenie na svetovej výstave EXPO 67 v Montreale.
Alex Mlynarčík získal cenu ARNYS v Paríži. Na celoštátnej výstave Obraz 67 v Brne
slovenské zastúpenie prezentovali práce Petra Matejku, Ladislava Gudernu, Milana
Paštéku, Rudolfa Filu, Alojza Klimu, Mariána Čunderlíka a ďalších. Milan Dobeš, po
úspechu na Bienale v San Maríne, predviedol svoje konštruktívno-kinetické iluminácie
na výstave Dokumenta IV. v nemeckom Kasseli a dostal zahraničné štipendium. Ďalší
úspešne vystavovali na viedenskej výstave mladých grafikov (Vladimír Popovič, Juraj
Deák, Emil Sedlák).
Rok 1968, keď sa mohli aktivity česko-slovenských umelcov na domácej pôde
konečne rozvinúť a slobodne konfrontovať s európskym umením, však paradoxne
nepriaznivo poznamenali študentské nepokoje. Tie, zacielené proti komercionalizácii
konzumného sveta, brojili aj proti umeniu, ktoré im ju perzonifikovalo. Viacero pravidelných výstav a festivalov preto zostalo neúplnych alebo boli úplne zrušené. V Bratislave sa napriek tomu pripravovala najväčšia medzinárodná prehliadka výtvarného
umenia mladých autorov Danuvius 68 pod vedením známeho výtvarného teoretika
Ľubora Káru. Záujem o ňu prejavilo okrem desiatok domácich aj vyše 50 zahraničných autorov, ale nemohla sa uskutočniť v plánovanom termíne začiatkom septembra
pre okupáciu Československa v auguste 1968. Bola už v takom štádiu prípravy, že sa
napokon v októbri otvorila. Jej veľkú cenu nakoniec získal sochár Jozef Jankovič. Bola
to však jedna z posledných hviezdnych chvíľ talentovaného sochára, ktorý sa spolu
s architektom Dušanom Kuzmom podieľal aj na koncepte pamätníka SNP v Banskej
Bystrici, považovaného spolu s Krematóriom od architekta Ferdinanda Milučkého za
jedno z kľúčových diel slovenskej reprezentatívnej architektúry 60. rokov.
Pražská jar sa skončila v noci 21. augusta 1968. Na druhý deň vyšli mimoriadne vydania všetkých relevantných denníkov (Pravda, Práca, Smena, Kultúrny život
a ďalšie). Vychádzali ešte niekoľko dní a v rekordnom náklade. Publikovali vyhlásenia
Predsedníctva ÚV KSČ odsudzujúce vojenskú okupáciu krajiny, výzvy ústavných činiteľov, vyhlásenie Zväzu slovenských novinárov, prejav prezidenta, protest vedcov, závodov, spoločenských organizácií a známych osobností verejného života a pod., ktoré
sa niesli v duchu protestu proti okupácii a žiadali odchod intervenčných vojsk. Keďže
spoje a ďalekopisy boli prerušené, informácie sa získavali osobne.
257
Postupne boli obsadené redakcie hlavných médií – rozhlasu, televízie a denníkov.
Tie začali operatívne vysielať z rôznych improvizovaných utajených miest. Prestala
fungovať distribúcia tlače. Dňa 25. augusta vojská Varšavskej zmluvy obsadili bratislavské tlačiarne. Dňa 6. septembra zastavili vydávanie časopisu Kultúrny život. Zánik
tohto periodika predznamenal vážnosť a osudovosť ďalšieho vývoja. Na jeho posledných stranách sa s ním lúčili mnohí predstavitelia zo všetkých oblastí kultúrneho života. Na otázku Ako ďalej? sa pokúšali nájsť odpoveď Pavol Števček, Bohuslav Graca,
Ladislav Ťažký, Karol Zachar, Dominik Tatarka, Ladislav Guderna, Milan Hamada,
Ivan Mistrík, Eva Kristínová, Vincent Hložník, Martin Bútora, Július Noge a ďalší.
Kým jedni pri pohľade do budúcnosti ešte stále verili v silu mužov reformy, iní podliehali skepse a pesimizmu – ale boli aj takí, ktorí sa vpred pozerali s optimizmom.
Aktívny podiel slovenskej kultúry na liberalizácii spoločnosti sa jej stal osudným.
Nie však ihneď, pretože politická garnitúra, ktorá ju chcela odstaviť v hektickej a výbušnej situácii, prednostne riešila iné otázky a v napätej situácii nechcela provokovať
latentnú občiansku revoltu. Začal sa však akýsi pozvoľný proces postupného „spacifikovania“ verejnosti, zatiaľ nenápadného evidovania takých predstaviteľov kultúry, ktorí sa otvorene stavali proti okupácii. Vďaka tomu mnoho kultúrnych aktivít a projektov
dožívalo prakticky až do roku 1960 – 1970, teda do času nástupu politických previerok
a čistiek, ktoré tvrdo eliminovali tisíce „nespoľahlivých“ komunistov zo všetkých oblastí politického a hospodárskeho života, aby ich vyvrhli na okraj spoločnosti.
The year 1968 in Slovak culture
Elena Londáková
The 1960‘s in Communist Czechoslovakia had a specific development. They are
characteristic of the liberalisation of the political situation and an extraordinary cultural
boom. Culture played a vital role in the development of the Democratisation of Czecho-Slovak society. The course of Prague Spring was trumped-up by representatives
of the cultural community - writers, journalists, and fine artists who became a driving
force of the revitalization process. On the other hand, the culminating economic crisis
of that era forced Communist leaders to agree with the changes. Increasing criticism
of the totalitarian practices of the political and police system, and oppression and stagnating living standards were also the initiators of a strong counter-pressure against
the authoritarian leaders of the state. After years of silence, the cultural intelligentsia
and also the wider public started to comment freely on current issues, policies of the
party, and economic reform. Thanks to the new leaders of the KSS (Communist
Party of Slovakia), and the taking up of the highest office of the party in Slovakia by
Alexander Dubček, performances expressing criticism were accepted more tolerantly
than in the previous era, when they were suppressed by state leaders and silenced by
means of power. Act No. 84/1968, on the abolishment of censorship, represented the
climax of efforts of the press to achieve freedom of speech. However, this forming
opposition lacked harmony. The frequently identical call for a revival of society and
258
its democratisation brought about the differentiation of Czech and Slovak, but also of
a „Slovak and Slovak“ view on the solution to the crisis of society through particular
manifestations. The solution of the state and legal position of Slovakia in the form of
a federation represented the leitmotif of Slovak requirements, while the Czech cultural
public focused on the advancing of fundamental rights and freedoms. The 1960‘s also
brought a significant increase in communication with foreign cultural personages and
institutions. Publishing, the distribution of foreign press and film production, and the
activities of communities also did not lag behind. Under more liberal conditions,
interesting evidence of original authorial creation came into existence. The increased
interest of foreign countries in Czecho-Slovak art, which was not very known until that
time, was also a part of the cultural life and heritage of the „golden“ 1960‘s, and led
to the organising of exchange stays, collectively organised exhibitions, publications,
and so on. Prague Spring ended during the night of August 21, 1968. The process of
gradual pacification of the public and those representatives of culture who were openly
against the occupation commenced. Thanks to the more liberal atmosphere formed
during Prague Spring and plenty of cultural projects which lived on for some time,
the cultural sphere managed to maintain a certain degree of resistance against the new
normalisation practices.
PhDr. Elena Londáková, CSc., Historický ústav SAV, P. O. Box 198, Klemensova 19,
814 99 Bratislava
259
Download

ROK 1968 V SLOVENSKEJ KULTÚRE