VOJENSKÝ A VOJENSKO-TECHNICKÝ VÝZNAM
PROTIRAKETOVEJ OBRANY
Autor:
generálmajor v.v. Ing. Marián MIKLUŠ,
- bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR, bývalý
obranný poradca MO SR na Stálej delegácii SR pri
NATO/SEKO a Stálom zastúpení SR pri EÚ/EDA,
- člen Klubu generálov SR, člen Zväzu vojakov SR a člen
Spoločnosti Milana Rastislava ŠTEFÁNIKA
([email protected])
ABSTRAKT
K napísaniu tejto odbornej práce ma viedla profesionálna idea sumarizovať najdôležitejšie
údaje a postrehy v zmysle dostupných informácií z printových, elektronických vrátane
internetových médií, ale aj z vystúpení politických a vojenských predstaviteľov viacerých
dotknutých a zainteresovaných krajín, najmä USA, Ruska a z členských krajín NATO a EÚ
v posledných 8 – 10 rokov a zároveň vyjadriť svoje poznatky a odborné názory pre odbornú
alebo aj pre širšiu verejnosť.
Cieľom práce je poskytnúť sumár dostatočných informácií aj s akcentáciou na úskalia pri
vývoji, budovaní a prípadnom použití zbraňových systémov protiraketovej obrany,
predovšetkým pre politických predstaviteľov štátu (zákonodarných a najvyššej exekutívy),
ďalej pre vojenských odborníkov, ale aj predstaviteľov obrannej a bezpečnostnej komunity.
Za kľúčové považujem, že vojenský význam systému protiraketovej obrany bude mať
strategickú a globálnu „cenu“ pre budúcu reálnu politiku vo svete. Pokiaľ nebude PRO
spoločnou a medzinárodnou záležitosťou členských krajín NATO a EÚ, ale aj Ruska
a ďalších dotknutých a zainteresovaných krajín sveta, tak tu bude alternatíva meniť alebo
aspoň výrazne a reálne ovplyvňovať dianie vo svete tou krajinou, ktorá tento systém skutočne
1
zavedie do používania. Dokonca to môže viesť od teórie a praxe „odstrašovania“ ako tenká či
červená niť k teórii a praxi „zastrašovania“ a to v celosvetovom rozmere.
V práci je základným vecným atribútom úsilie, vyjadriť v postupnom časovom slede vývoj
budovania systému protiraketovej obrany, vrátane minulých a existujúcich problémov,
s dôrazom na vojenský a vojensko-technický aspekt, najmä u hlavných a rozhodujúcich
protagonistov - USA a Ruska, ale poukázať aj na citlivé miesta z pohľadu širšej a potenciálnej
medzinárodnej spolupráce s dotknutými a zainteresovanými krajinami.
Práca je štrukturálne sústredená do štyroch kapitol z ktorých sú druhá a tretia kľúčovými.
V prvej kapitole je stručne zhrnutý vývoj a budovanie PRO od počiatku päťdesiatych rokov
20. storočia po deväťdesiate roky v USA a Rusku. Dôležitým vojenským údajom bol stav, že
už spočiatku sa uvažovalo a rozhodlo ničiť rakety čo najďalej od cieľa ( to je spoločné aj
v súčasnosti), čím by sa prípadné dôsledky zničenia medzikontinentálnej rakety nepriateľa
minimalizovali nad územím obráncu a keďže v tej dobe bola odchýlka navedenej antirakety
relatívne veľká (až 1 km), tak to vyžadovalo použitie termojadrovej hlavice na antirakete. Až
neskôr,
v sedemdesiatych
rokoch
sa
začalo
uvažovať
o nejadrovom
ničení
medzikontinentálnych hlavíc kinetickou energiou.
Druhá kapitola obsahovo-vecne odráža možný politický a zahranično-politický význam
vojenskej časti systému protiraketovej obrany. Zvýrazňuje špirálovité možno až nekonečné
budovanie systému do budúcnosti a možnosti, či pravdepodobne nevyhnutnosť jeho
budovania aj v kozmickom priestore so všetkými negatívnymi dôsledkami pre ľudstvo.
Najmä tretia kapitola popisuje, vysvetľuje, ale aj hodnotí vojenskú a vojensko-technickú
podstatu možného fungovania systému protiraketovej obrany, ale aj potenciálne súčasné
a budúce symetrické a najmä asymetrické protipôsobenia u niektorých krajín.
Posledná, štvrtá kapitola sa zaoberá súčasným stavom vo vývoji budovania PRO v rámci
NATO. Na jednej strane je možné konštatovať, že konečne je už pre ochranu vojsk NATO
aspoň na bojiskách, zabezpečená aktívna vrstvená protiraketová obrana bojiska. No zatiaľ
chýba zabezpečenie ochrany pre obyvateľstvo NATO a EÚ, čo je budúcim cieľovým úsilím
2
do roku 2018. To však bude vyžadovať ďalšiu výstavbu raketových a radarových základní
v Európe aj mimo nej.
V závere práce sú štrukturálne a vecne zhrnuté všetky hlavné vojensko – odborné alternatívy
pôsobenia na rozvoj vojenskej časti systému protiraketovej obrany a možnosti jeho vplyvu
v medzinárodnej a zahraničnej politike.
Kľúčové slová
systém protiraketovej obrany, senzory, radary, satelity, zbraňové systémy, rakety, lasery,
veliteľské, riadiace a komunikačné centrá, strategické rakety krátkeho, stredného doletu,
interkontinentálne a globálne balistické rakety (ICBM), viacnásobné manévrujúce hlavice
s individuálnym navedením (MIRV), strategická obranná iniciatíva (SDI), národná
protiraketová obrana (NMD), protiraketová obrana bojiska (TBMD), aktívna vrstvená
protiraketová obrana bojiska (ALTBMD), vysokofrekvenčný aktívny aurorálny výskum
(HAARP), jadrové zbrane, pozemné radary včasnej výstrahy (EWR/UEWR), predsunuté
radary, družicový systém včasnej výstrahy (DSP a SBIRS), kozmický infračervený výstražný
systém, systém Aegis, antirakety (GBI), prostriedok s ničiacou kinetickou energiou EKV,
MKV a LEAP, strategická triáda, letúňový laser, agentúra protiraketovej obrany (MDA).
3
ÚVOD
V určitom slova zmysle, ale aj vecne je možné uviesť, že prvý krát sa začalo „protiraketovou
obranou“ zaoberať Spojené kráľovstvo v priebehu druhej svetovej vojny v tzv. Bitke o
Britániu, kedy Nemecko začalo od júna 1944 používať najprv bezpilotné letúňové strely V1
(Fi-103)
Spitfire vychyľuje
V1 z dráhy letu
a od
septembra
1944
balistické
rakety
V2/A4
(zbraň odplaty) na
bombardovanie
a ničenie britských
aglomerácií a objektov. No zásahmi raketami V2 utrpeli aj niektoré ďalšie krajiny a mestá.
Na Londýn dopadlo 517 a na južné Anglicko 537 rakiet V2, ale ešte viacej na Antverpy 1341
a svoj diel dostali aj Lutych 98 , Brusel 65 , Paríž 18 , Lille 25 , Luxemburg 5 , Remagen
11 a Haag 5. Proti V2 nebola schopná vtedajšia protivzdušná obrana reálne a účinne
zasahovať. Reálna obrana proti raketám sa začala rysovať až o 10 - 15 rokov (r. 1956 - 1962)
neskôr.
Veľkej Británii neostávalo nič iné, než ako prvej v histórii, vybudovať systém protiraketovej
obrany. Anglicko rozmiestnilo na pobreží blízko veľkých miest doplňujúce vyhľadávacie
rádiolokačné prostriedky, vytvoriac súvislé rádiolokačné pole nad Britskými ostrovmi a
priliehajúcimi morami.
Úloha ničiť V-1 bola daná na tradičné prostriedky- protilietadlové delostrelectvo, stíhače
a balónové prehradenia. Bola však vyvolaná potreba nových stíhacích lietadiel ako sú Spitfire
Mk.XIV., XIX., Hawker Tempest a prvé anglické reaktívne stíhače Gloster Meteor. Bez
4
ohľadu na nedostatočnú úroveň vtedajších protiraketových prostriedkov, napr. anglické
rádiolokátory boli schopné zachytiť len asi 40 % rakiet prilietajúcich rýchlosťou 1500m/s
a určiť pravdepodobné miesto ich dopadu sa podarilo len občas, najzávažnejšou otázkou bol
nedostatok času pre prijatie účinných opatrení prostriedkami PVO. Ešte aj dnes môže byť
väčším problémom, pri boji s taktickými raketami a s operačno-taktickými raketami, prípadne
s raketami stredného doletu odpaľovanými z ponoriek, nedostatok času na realizáciu
protiraketových opatrení ako pri boji s ICBM, letiacich relatívne dlhý čas.
Možno konštatovať, že práve druhá svetová vojna bola prevratom v pohľade na rakety.
V tejto vojne došlo k hromadnému vývoju a používaniu rakiet, vrátane protilietadlových
( neriadené- Taifun P a F, Tornádo, Feuewerk, Rheinkind, blúdiaca raketa, značkovacia raketa
RsGs a riadené - Wasserfall, Schmetterling, Enzian, Rheintochter - nepodarilo sa ich uviesť
už do praxe ) a zároveň kontinuálnemu pokračovaniu ich rozvoja aj po roku 1945 až
k získaniu ich rozhodujúceho postavenia vo výzbroji armád všetkých štátov. V tomto odbore,
rozsahom prác, Nemci predbehli v rokoch 1939-1945 všetky ostatné bojujúce štáty a ako
jedny z prvých nasadili riadené rakety do vojnového použitia.
Bodkou za vojnovým nasadením raketových zbraní na európskom bojisku sa 14.10.1945 stal
demonštračný štart rakety V-2 z priestoru u Cuxhavenu, na brehu Helgolandského zálivu
Severného mora. Prizerali sa mu na pozvanie britskej vlády odborníci zo všetkých
spojeneckých krajín, vrátane Sovietskeho zväzu.
Po druhej svetovej vojne sa riešili otázky ochrany pred raketami v rámci protivzdušnej obrany
štátu - objektov a zón, pričom osobitná pozornosť bola venovaná ochrane raketových základní
(napr. Grand Forks), ale aj hlavných miest niektorých krajín, ako napr. v Rusku ochrana
Moskvy.
V osemdesiatich rokoch 20. storočia americký prezident Ronald Reagan navrhol tzv.
Strategickú obrannú iniciatívu (SDI), čo bol program na vytvorenie ochranného štítu okolo
USA proti riadeným strelám, najmä viacnásobným balistickým raketám.
V deväťdesiatych rokoch, keď hrozba americko-sovietskej jadrovej vojny takmer pominula,
Reaganov nástupca v úrade prezidenta Bush starší navrhol v januári 1991 výrazný presun
akcentu v SDI a redukcia programu nazvaného „Obrana proti balistickým raketám“. Jeho
5
cieľom bolo brániť americké jednotky a jednotky spojencov proti strelám Scud
v regionálnych konfliktoch ( poznatok z prvej vojny v Perzskom zálive a Kuvajtu v roku 1990
- 1991).
Ďalší a sofistikovanejší vývoj pokračoval v modernizácii a integrácii radarov včasnej výstrahy
s X radarmi, satelitov včasného varovania a antirakiet s využitím spôsobu ničenia rakiet
úderom dosiahnutej kinetickej energie „hit to kill“.
1.Počiatky histórie budovania systému protiraketovej obrany
Prvým krokom pre vybudovanie obrany proti raketám bolo vyriešenie a zavedenie
spoľahlivých protilietadlových rakiet ( antirakiet ), pretože to má veľa spoločného, ako pri
obrane pred lietadlami. Rakety je treba ničiť raketami. Similia similibus curantur - podobné sa
lieči podobným.
Tak napríklad 19.7.1962 sa podarilo Američanom
vyvíjanou antiraketou NIKE ZEUS zničiť u ostrova
Kwajalein medzikontinentálnu raketu Atlas, vypustenú
zo 6900 km vzdialenej základne Vandenberg.
Podobne aj Rusi, ale už skôr 4.3.1961 raketou V-1000 vo
výške 25 km a vzdialenosti 60 km zničili balistickú
raketu P-12.
Toto boli prvé reálne a úspešné skúšky a zároveň
predpoklady pre vytvorenie skutočne výkonného systému protiraketovej obrany.
Potom to pokračovalo ako budovanie integrovanej protiraketovej obrany, kde je nutné letiaci
predmet zachytiť na obrazovke rádiolokátora včasnej výstrahy a zároveň sa uistiť, či ide
skutočne o nepriateľskú raketu, prípadne jej hlavicu, zamerať jej dráhu letu, t.j. určiť
výpočtom aspoň z dvoch bodov dráhy jej priebeh a tvar, miesto vypustenia ( odpálenia )
6
a konečný cieľ ( predpokladané miesto dopadu ). Nakoniec sa musí odovzdať letiaci objekt
sledovaciemu rádiolokátoru, ktorého údaje využíva rádiolokačný povelový strelecký systém
k navádzaniu medzitým už odpálenej antirakety.
Všetky postupne, ale veľmi rýchlo spracované údaje, od rádiolokátora včasnej výstrahy,
identifikačného rádiolokátora, rádiolokátora zamerania dráhy a rádiolokátora presného
navedenia, prichádzajú do centra riadenia protiraketovej obrany vrátane výpočtového
strediska, kde sa vykonávajú ďalšie riadiace a povelové činnosti, vrátane výberu
najvhodnejšieho postavenia odpaľovacích zariadení antirakiet.
Pre úspešnú realizáciu zničenia balistickej rakety ( hlavice ) v dostatočnej vzdialenosti
a výške od cieľového objektu, je aj v súčasnosti dôležitý faktor času. Rádiolokátor, vplyvom
zakrivenia zemegule, môže zamerať vzdialenosť rakety v závislosti od výšky jej vrcholu letu.
To znamená, že iba u rakiet s doletom
menším než 1000 km, ich možno sledovať
rádiolokátorom už od samotného štartu. Tie rakety, ktoré majú dráhu letu dlhšiu, sú pre skoré
sledovanie radarom v rámci včasnej výstrahy, problematickejšie, lebo vrchol ich dráhy je
menší. Preto je výhodou, predsunúť rádiolokátory včasnej výstrahy, čo najbližšie k smeru
predpokladaného príletu ICBM, pokiaľ sa nepoužijú kozmické prostriedky ( satelity )
včasného varovania. Tieto opatrenia vytvárajú podmienky pre získanie maximálne možného
času pre realizáciu obranných opatrení. Satelity môžu zachytiť už aj štart rakety v čase do
niekoľko málo sekúnd a tak môžu predĺžiť čas o ďalších asi 10 minút.
1.1. Základné údaje o strategických raketách
Za strategické rakety sa spravidla považujú bojové prostriedky s doletom väčším než 1000
km. Zmluvy SALT I. a SALT II. však za strategické označovali prostriedky s doletom, ktorý
odpovedá minimálnej vzdialenosti medzi severozápadnou hranicou kontinentálnej časti
Sovietskeho zväzu a severovýchodnou hranicou kontinentálnej časti Spojených štátov, t.j.
s doletom viac ako 5500 km.
Toto definovanie strategických rakiet vyhovuje iba účelom spomenutých Zmlúv, ale obecne
prijaté členenie uznáva za strategické rakety, ktoré majú dolet viac ako 1000 km, s
podskupinami členenia na krátkeho doletu (dosah 1000 až 2500 km) stredného doletu (
7
s dosahom od 2500 do 5000 km ), rakiet medzikontinentálnych ( od 5000 km a viac )
a rakiet s neobmedzeným doletom, nazývanými tiež globálne.
Američania používajú trochu inú kategorizáciu. Balistické rakety krátkeho doletu (SRBM)
do 1000 km, balistické rakety stredného doletu (MRBM) od 1000 do 3000 km, balistické
rakety väčšieho stredného doletu od 3000 do 5500 km a medzikontinentálne balistické
rakety ICBM) nad 5500 km.
Podľa polohy odpaľovacieho zariadenia a polohy cieľa rozoznávame strategické rakety
pozemné, námorné a letecké. Odpaľovacie zariadenie môže byť stacionárneho (na zemi,
pod zemou) alebo mobilného charakteru (na špeciálnych vozidlách s kolesovým alebo
pásovým podvozkom, na železničných vagónoch a na lodiach alebo ponorkách).
V kategórii pozemných rakiet stredného doletu je čoraz väčšia snaha o prechod od
stacionárneho odpaľovacieho zariadenia na mobilné, čo zaručuje ich minimálnu zraniteľnosť.
Podľa Zmluvy SALT II. malo dôjsť k určitým regulačným opatreniam medzi ZSSR a USA,
ktoré by zabraňovali vykonávať vývoj, skúšky i výrobu ako odpaľovacích zariadení, tak
rakiet pre umiestňovanie na dne oceánov, morí, vnútrozemských vôd a vodných nádržiach.
Strategické rakety medzikontinentálneho doletu sa donedávna umiestňovali v podzemných
základniach, na stacionárnych palebných postaveniach. Podľa Zmluvy SALT II. sa zmluvné
strany dohodli, že nebudú vyvíjať, skúšať ani stavať mobilné odpaľovacie zariadenia pre
ťažké medzikontinentálne rakety a že na prípadnú modernizáciu podzemných stacionárnych
odpaľovacích zariadeniach je možné ich maximálne zväčšenie rozmerov podzemných síl o 32
% ( v priemere alebo hĺbke ).
Podľa Zmluvy SALT II. sa predpokladalo určité kvantitatívne obmedzenie bojových hlavíc,
podľa ktorých nesmie žiadna zmluvná strana skúšať ani zavádzať do výzbroje viacnásobné
bojové hlavice, ktoré by mali viac ako 14 subhlavíc ponorkových strategických rakiet a 10
subhlavíc pozemných rakiet medzikontinentálneho doletu.
Konštrukčné riešenie strategických rakiet a ich pozemného príslušenstva je neobyčajne
náročné a býva spravidla odrazom technickej úrovne a možností jednotlivých štátov.
8
Samotné rakety bývajú jednostupňové a dvojstupňové (obvykle rakety krátkeho astredného
doletu ) alebo viacstupňové ( rakety medzikontinentálne alebo globálne ). Pohonné jednotky
prešli postupne niekoľkými vývojovými etapami. Od zložitejších kvapalinových raketových
motorov ( najprv s kryogénnymi a neskôr s dlhodobo skladovateľnými pohonnými hmotami )
prešli k jednoduchším motorom na tuhé pohonné hmoty.
Presné navedenie rakiet na cieľ zabezpečujú riadiace systémy, kde prevažujú autonómne,
najčastejšie inerciálneho typu, ale aj kombinované s inými typmi, napr. rádioinerciálne,
inerciálne s astronavigačnou korekciou, vopred naprogramované a pod.
Hlavice strategických rakiet sú ako jediné, výlučne vyzbrojené jadrovými alebo
termojadrovými náplňami. Najstaršie viacnásobné manevrujúce hlavice, nazývané Multiply
Reentry Vehicle ( MRV ) mali za cieľ pokryť, čo najväčšiu plochu. V súčasnej dobe sú
preferované viacnásobné manévrujúce hlavice so samostatným individuálnym navedením na
cieľ( MIRV).
1.2 Ako to prebiehalo u USA?
Výstavba systémov PRO prebieha od roku 1956 až dodnes. U Spojených štátov to začalo
systémami Nike-Zeus ( 1956-1961 ), Nike-X ( 1961-1967 ), Sentinel
( 1967- 1969 ), ktoré
boli predurčené pre ochranu veľkých mestských aglomerácií a ďalší systém Safeguard (
1969-1977 ) už mal za úlohu chrániť raketové silá s ICBM (Minuteman) a bol realizovaný
iba v Severnej Dakote (Grand Forks).
Američania sa rozhodli ničiť nepriateľské rakety čo najďalej od cieľa ( od seba ). Pri systéme
Nike-Zeus to bolo na vzdialenosť 320 km a výšku 150 km. Problémom bolo navedenie
antirakety, čo najpresnejšie na letiacu ICBM. Odchýlka bola okolo 1 km, čo vyžadovalo
použiť na antirakete termojadrovú hlavicu pre zničenie bojovej hlavice nepriateľskej rakety.
A preto bolo dôležité, aby takýto spôsob zničenia hlavice ICBM bol v čo najväčšej
vzdialenosti od cieľa, aby neboli prípadné dôsledky výbuchu aj v neprospech obrancu.
Neskôr pri type antirakety Spartan ( DM-15-X2 ) s jadrovou náplňou 1-2 Mt, bol účinný
dolet predĺžený na 640 km a na výšku 160 km a v dnešnej dobe až na vzdialenosť 5000 km.
9
Spôsob ničenia ICBM sa v ďalších rokoch rozvíjal. V 70.tych rokoch sa uvažovalo
o nejadrovom ničení hlavíc a to kinetickou energiu. Predpokladalo sa vytvárať na dráhe letu
rakety husté mraky rýchlo sa pohybujúcich malých pevných častíc, kedy pri zrážke s
hlavicou rakety pri rýchlosti až 10 000 m/s by došlo k takému jej poškodeniu, že
bezprostredne alebo po vstupe do hustých vrstiev atmosféry by došlo k jej totálnej deštrukcii.
V 80.tych rokoch, v rámci programu Strategickej obrannej iniciatívy ( SDI ) - nazývanej
Hviezdne vojny, za prezidenta Regana, sa uvažovalo hlavice ničiť v blízkom kozmickom
priestore laserom, čo však vyžaduje relatívne vysoký impulzný výkon ( 5 MW ) a fokusačnú
optiku s 4 m zrkadlom.
SDI, hoci to bol teoreticky premyslený komplexný a globálny národný protiraketový systém,
nemohol však odraziť či zastaviť úder niekoľko tisíc ICBM, z ktorých bola väčšina vybavená
viacnásobnými subhlavicami s individuálnym navedením na jednotlivé ciele a zároveň bol
mimoriadne finančne náročný. Čiastkové programy z neho, pri obmedzených finančných
prostriedkoch, pokračovali však naďalej.
Tu je možné pripomenúť dve staršie zmluvy, prvá z roku 1963 - Zmluva viacerých strán
o zákaze jadrových zbraní (Kozmická zmluva), ktorá zakazovala uskutočňovať jadrové
výbuchy v ovzduší, kozme a pod vodou. Druhá - Zmluva o princípoch pri výskume
a využívaní kozmu, ktorá zakazuje rozmiestňovanie jadrových zbraní na obežných dráhach
a v kozme.
Po roku 1991, na základe skúseností z vojny v Perzskom zálive (použitie modernizovaných
operačno-taktických rakiet Scud Irakom), prezident Bush (starší) schválil Zákon o raketovej
obrane ( vybudovanie PRO bojiska - TMD a národnej PRO-NMD). Neskôr nariadil
rozmiestnenie systému Globálna ochrana proti obmedzeným útokom (GPALS).
Tento systém sa skladal:
- PRO bojiska (TMD) v ktorom mali poslanie systémy Patriot (pozemná armáda), NAD
(Navy Area Defence) a tiež THAAD (Theater High Altlitude Area Defense).
- Národný PRO NMD), s antiraketami GBI odpálenými z pozemných základní a s ničiacim
účinkom v kozme (vysoko nad atmosférou).
10
- Celosvetový systém Brilliant Pebbles, mal byť rozmiestnený aj s malorozmernými strelami
v kozme.
V roku 1999 bol kongresom USA schválený Zákon o národnej protiraketovej obrane
(National Missile Defence Act), ktorý podpísal prezident Clinton.
Do realizácie tohto Zákona sa pustil už nový prezident Bush (mladší), vrátane novej jadrovej
politiky USA.
V tomto kontexte je potrebné uviesť, že dráhy letu (trajektórie) a miesta dopadov
interkontinentálnych balistických rakiet sú kľúčom pochopenia logiky Washingtonu:
-
každá raketa z Iránu namierená na USA musí letieť cez strednú Európu a preto USA
usilovali o bilaterálne dohody o rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Čechách
-
podobne rakety vystrelené zo Severnej Kórei by museli letieť cez Aljašku, kde je už
vybudované veľké centrum protiraketovej obrany
1.3. Ako reagovalo Rusko?
Rusko približne v tom istom čase ako USA, tiež pripravovali systém PRO. V rokoch 19531955 boli do bojovej služby PVO Moskvy zavedené stacionárne protilietadlové raketové
komplexy-protiraketový systém S-25 (BERKUT) v rámci Systému "A", ako vôbec prvý na
svete. Neskôr to bola raketa V-1000 s 16 000 ks volfrám-karbidových guľôčok ( spôsob
nejadrového ničenia ICBM ).
Potom to bol systém A-35 ( neskôr A-35M ), kde už bolo upustené od nejadrového ničenia
ICBM, zachytenie a ničenie sa plánovalo najmenej vo vzdialenosti 300 km s použitím radaru
novej generácie DUNAJ- 3 s diaľkou odhalenia letu ICBM okolo 4500 km ( možno podľa
príkladu Američanov ). Tento systém bol realizovaný pre prikrytie Moskvy a okolia.
Ďalším systémom a to mobilným, mal byť S-225, ale
prednosť dostal systém A - 135
Antiraketa
A-350
(Galosh)
11
Práce na rozvinovaní systémov PRO v ZSSR a USA boli korigované v roku 1972 "Zmluvou o
PRO", zakazujúcou vytvorenie národných systémov PRO, ale s právom na prikrytie takýmito
systémami iba dvoch a neskôr iba jedného priestoru na ich teritóriách v maximálnom počte
100 antirakiet.
Američania sa rozhodli prikryť systémom PRO raketovú základňu Grand-Forks, po roku od
tohto ustúpili a Rusi začali budovať PRO hlavného mesta Moskvy, systémom A-135 už od
roku 1971.
2. Význam a budovanie nového integrovaného systému protiraketovej obrany (PRO)
Antirakety, lasery (ničiace prostriedky), radary, satelity, lietadlá (senzory), veliteľské
a riadiace centrá pod spoločným názvom - systém protiraketovej obrany sú (zdanlivo?)
samostatným a obranným nástrojom, ktorý môže chrániť jednu či celý spolok krajín pred
raketovým úderom, ale aj viac.
Ak chápeme protiraketový systém či protiraketovú obranu (subsystém obrany) ako globálny
prostriedok, tak podľa parametrov jeho účinnosti a dosahu, vrátane jeho predsunutia do
rôznych častí sveta je nepochybné, že je to prostriedok, ktorý pôsobí zásadným spôsobom na
dosahovanie hegemónie a výnimočnosti v zahranično - politickom, politicko - geografickom
a následne vojensko - strategickom poňatí, tento dosah má celosvetový význam a zároveň
úplne mení vzťahy medzi štátmi.
Zároveň je potrebné pripomenúť, znásobenie jeho ničivého plošného alebo bodového
pôsobenia a z pohľadu geo - strategického využitia (geofyzikálneho a klimatického) pri
kombinácii použitia jeho radarov s HAARP
(High Frequency Active Auroral Research
Program
-
Vysokofrekvenčný
aktívny
polárny aurorálny výskum – ionosféry alebo
Program aktívneho výskumu polárnej žiare
pomocou vysokých frekvencií).
12
Anténna sieť ( 180 antén) vysokofrekvenčného fázového vysielača (2,8-10 MHz) systému
HAARP pri Gakone na Aljaške. (Sú chránené systémami PAC-3 a THAAD).
Je však potrebné dodať, že aj niektoré iné krajiny majú svoj HAARP, napr. uvádza sa
Portoriko, Grónsko, Nórsko, Peru, Ukrajina, Tadžikistan, Spojené kráľovstvo, Nemecko,
Japonsko, Francúzsko a Rusko. Niektoré informácie hovoria o Rusku, ktoré od roku 1977,
resp. 1980 spustilo prevádzku tzv. rádiolokačnej stanice DUGA v mestečku Černobyľ 2 (asi
60 km od atómovej elekrárne Černobyľ) pre ochranu vzdušnej hranice vtedajšieho ZSSR.
Anténne pole bolo vysoké 150 m a dlhé 500 m. Po havárii elektrárne bola opustená, ale je
strážená.
Je možné sa domievať, že HAARP má geofyzikálne a klimatické spôsobilosti, ktorými môže
ovplyvňovať prípadne až vyvolávať zmeny klímy na tisíce kilometrov vzdialených teritóriách
Zeme.
Ďalšou úvahou, vychádzajúc z výskumov Nikolu Tesla, ktorý navrhol vytvorenie
elektromagnetického štítu, ktorý by nedovolil do určenej či vybranej oblasti vletieť alebo
vstúpiť žiadnej zbrani, lietadlu či predmetu, alebo aj na satelity.
Jeho dáždnik sa veľmi presne podobá dnešnému HAARP a možno bude novým systémom
nielen protitaketovej obrany. HAARP pravdepodobne môže detekovať stealth predmety,
môže komunikovať s ponorkami alebo sledovať ich trasu plavby, ale aj vidieť hlboko pod
zem a hovorí sa aj o ovplyvňovaní ľudského mozgu (myslenia).
Systém PRO nevznikol sám o sebe či pre seba, ale ako vojensko - strategický prostriedok,
ktorý je akoby pupočnou šnúrou spojený s ofenzívnymi (útočnými) raketovými systémami,
ale aj vzdušnými, námornými a kozmickými. Ak je jediný len pre jednu či niekoľko krajín,
tak prináša globálnu prevahu nad ostatnými krajinami, vrátane partnerov či susedov. A
hlavne spolu so ZHN, najmä jadrovými, môže prechádzať z pozície "odstrašovania" na
pozíciu "donucovania".
Tento globálny charakter sa môže naďalej a v súčasnosti takmer nekontrolovane prehlbovať aj
vo vzťahu k aplikácii PRO vo vesmíre. V tomto prípade bude zároveň jedinečným
strategickým prostriedkom pre jednu krajinu alebo blok krajín, ako eliminovať či zabrániť
13
vojenskému, ale aj mierovému využívaniu vesmíru súperom, protivníkom, ale aj partnerom či
priateľom. Súčasným faktom je aj to, že likvidovať balistickú raketu nad atmosférou je
ďaleko ťažšie, ako satelity na jednotlivých obežných dráhach ( USA tak skúšobne urobili už
v roku 1985 a 2008 a Čína v roku 2007 ).
Systém PRO je riešený a budovaný špirálovitým spôsobom, podobne ako u balistických
rakiet.. Test - pokus - omyl - korekcia - spätná väzba. Celý a komplexný systém nebude nikdy
skončený, ale bude sa v závislosti na vývoji nových technológií, ale aj technickej
a technologickej reakcii protistrán, priebežne zdokonaľovať a rozširovať.
Pre jeho realizáciu je lepšie a efektívnejšie vytvoriť mohutnú medzinárodnú politicko vojenskú spoluprácu - základňu. No nie takýmto spôsobom, ako to bolo začaté už skôr cestou bilaterálnych dohôd len s niektorými krajinami ako napr. s Japonskom, Spojeným
Kráľovstvom, Austráliou, Dánskom, Talianskom, Izraelom, SRN a Holandskom. Od roku
2002 postupne s Španielskom, Indiou, ČR a Poľskom, v poslednej dobe s Tureckom.
Lepším a zároveň zjednocujúcim riešením je cesta širokej a efektívnej spolupráce v rámci
NATO, EÚ,
Ruska, Číny a ďalších krajín, ktoré sa cítia ohrozené interkontinentálnymi
balistickými raketami určitých krajín a to ako v súčasnosti, tak i v budúcnosti. Preto sa zdá
nevyhnutným, že až po prijatí konsenzu a dohôd so všetkými zainteresovanými krajinami, je
potrebné pristúpiť k vzájomným zmluvám a ich postupnej realizácii.
Hrozby, ktoré predstavuje existencia a v posledných dekádach 20. storočia a začiatkom tohto
storočia aj šírenie zbraní hromadného ničenia, najmä atómových ( hlavice a nosiče) je už
viac ako šesťdesiatpäť rokov potenciálnym faktorom pre niekoľkonásobné zničenie našej
planéty a to napriek dosiahnutým a realizovaným dohodám o čiastočnej likvidácii rakietnosičov s jadrovými hlavicami rôznych dosahov a mohutnosti.
2.1 Podstata vlastníctva systému protiraketovej obrany
Ak chápeme význam budovania určitého systému protiraketovej obrany, ako odstrašovanie
niektorých "nezodpovedných" či "darebáckych" krajín, tak potom by mala logicky klesať aj
14
motivácia takýchto krajín, ale aj ostatných nejadrových, vyvíjať a vyrábať jadrové zbrane raketové nosiče a hlavice, ako prostriedok ohrozenia či vydierania iných krajín sveta!?
Potom je však zmysluplné, racionálne a nevyhnutné, ak sa chce dosiahnuť čo najväčšia
efektívnosť a účinnosť odstrašenia (donucovania), budovať PRO na spoločnom
internacionálnom základe, po dohode s ostatnými krajinami sveta, alebo aspoň tými, čo
sa cítia byť ohrozené v súčasnosti alebo v budúcnosti.
V tomto kontexte je potrebné zároveň pripomenúť, že:
- vlastníctvo účinného protiraketového systému však stabilizačnú rolu jadrových zbraní
posúva do kvalitatívne inej a novej roviny. Jadrové zbrane možno účinne použiť iba vtedy,
ak útočník (či obránca) disponuje dostatočne účinným "obranným" systémom pre ničenie
medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami protivníka (najmä ak sa bude naďalej
znižovať ich počet medzi RF a USA).
- ide teda o jedinečný systém, ktorý umožňuje potenciálne použitie jadrových zbraní s
predpokladaným úspechom v prospech útočníka. Kto zrealizuje tento protiraketový systém
sa stáva potenciálnym a monopolným jadrovým útočníkom, ale aj potenciálnym víťazom
celosvetového formátu!
- k tomu je však potrebné spresniť, že efektívne zvíťaziť v jadrovej vojne a znížiť straty na
vlastnom území sa dá takým spôsobom, že potenciálny víťaz presunie či predsunie budúce
bojisko takejto vojny ( i jadrovej) do takej vzdialenosti a ďaleko od svojho územia a tam ho
aj efektívne udrží!
2.2 Dôsledky (vy)budovaného systému protiraketovej obrany
Pokiaľ by USA vykonali jadrový úder (primárny a prípadne aj sekundárny), tak v cieľových
krajinách by ostal iba malý zvyškový nukleárny arzenál, najmä ak ani Rusko, v súčasnej dobe,
nemá reálne a bojaschopné medzikontinentálne rakety v takých počtoch ako za Sovietskej éry
(možno ide len o stovky kusov?). V tom prípade, by ešte aj zatiaľ nedokonalý a menej
efektívny systém protiraketovej obrany (čo vraj doteraz je - má účinnosť 90% alebo 10% ?),
mohol byť viac ako dostatočný k odrazeniu akéhokoľvek odvetného (zvyškového) úderu,
15
pretože zdevastovanému cieľovému protivníkovi by ostalo len málo strategických veliacich
centier, radarov, hlavíc a klamných cieľov (pozn. dovolím si pripomenúť, že prvé údery sa
vždy plánovali na systémy velenia, riadenia a spojenia, radary, odpaľovacie zariadenia atď.
a teraz už aj na satelity).
Každá krajina, ak môže či má byť cieľom prvého raketového úderu a chce sa pred ním
chrániť, musí prednostne zamieriť svoje zbrane na základne raketovej a protiraketovej
obrany, ich senzory a veliace strediská a to môže realizovať nielen medzikontinentálnymi
raketami, ale aj raketami stredného doletu (do 5000-5500 km) alebo strelami s plochou
dráhou letu (cca 3000 km) či ich kombináciou v závislosti na jej geografickej polohe, vrátane
využitia predsunutých základní.
Z hľadiska súčasného a najbližšieho vojenského ohrozenia USA, členských krajín NATO
a Ruska zo strany Severnej Kórei a Iránu je pravdepodobne nebezpečnejšia Severná Kórea.
Vykonala rad skúšok s jadrovým materiálom a raketami nosičmi, aj keď správy o výsledkoch
uvádzajú, že zatiaľ nedosiahla výraznejších reálnych výsledkov, treba tieto jej aktivity
monitorovať a diplomaciou i nátlakovou brzdiť, alebo aj znemožniť v ich pokračovaní.
Niektoré správy uvádzajú že KĽDR už v roku 1998
vykonala pokus s raketou stredného doletu Taepodong
1. V súčasnosti sa hovorí o modernizovanej rakete
Taepodong
2
alebo
3
s dosahom
6000
km
s jednotonovým nákladom (pokiaľ sa hmotnosť nákladu
zníži môže dosah narásť až na 9000 km, čo sú de facto
parametre pre medzikontinentálnu raketu). To by
teoreticky
umožňovalo
zasiahnuť
kontinentálnu časť územia USA. V roku
2003
odstúpila
KĽDR
od
Zmluvy
o nešírení jadrových zbraní.
Severná Kórea má aktuálne 12 až 18
rakiet Taepodong 2 a najmenej 18 ich
predala Iránu. Existujú informácie, že
16
Severná Kórea poskytuje Iránu pomoc v príprave na vykonanie podzemného jadrového
výbuchu. Severná Kórea a Irán podpísali tajnú dohodu, ktorá predpokladá poskytovanie
vzájomných výmen informácií o jadrových technológiách,
o typoch a zložení atómových
bômb a pod.
Severná Kórea sa tiež pokúsila dňa 13.4.2012 o vypustenie „prvej aplikovanej družice“s
využitím rakety odvodenej od Taepodong 2 ako nosnej, pričom údajne tretí stupeň rakety bol
iránskej proveniencie. Družica sa nedostala na obežnú dráhu a raketa sa rozpadla ešte za
letu.
Šahab 3
Vo
vzťahu
k Iránu
určite
treba
hovoriť
o rizikách a potenciálnych hrozbách. Islamská
republika sa mnohým javí, ale aj pôsobí ako
predvoj novej fronty boja, ktorý spája arabský
nacionalizmus s narastajúcou vlnou islamského
odporu. Má v rukách veľké tromfy - môže uľahčovať alebo komplikovať situáciu amerických
vojsk, môže napomáhať porážke Izraela v Libanone vďaka svojim spojencom v Hizbaláhu,
môže dokonca ponúknuť pomocnú ruku Palestíncom prostredníctvom svojej podpory Hamásu.
Jej vplyv siaha až do ropných oblastí Zálivu a Saudskej Arábie so šiítskou väčšinou. Naviac
má možnosť vyplniť nesmierne regionálne mocenské vákuum spôsobené zničením irackého
štátu, ovplyvňovať izraelsko-palestínsky konflikt a dokonca meniť samotnú povahu
sekulárnych vzťahov medzi šiítmi a sunnitmi.
Svetové veľmoci požadujú, aby Irán
zastavil obohacovanie uránu na 20
percent, ale Teherán sa bráni, že ho
potrebuje na civilné účely. Západ
má však obavy, že Irán sa snaží
vyrobiť jadrové zbrane. Iránski
predstavitelia trvajú na tom, že
krajina urobí určité ústupky, ak
Západ uzná jej právo realizovať
civilné nukleárne projekty a zruší
sankcie uvalené na Irán.
17
Z nedávnej histórie o vývoji Iránskeho atómového programu, možno uviesť, že tento začal
svoju činnosť v 50. rokoch 20. storočia. Arabskej krajine vtedy v tejto oblasti významne
pomáhali USA v programu Atómy za mier (Atoms for Peace). Okrem USA na programe
participovali aj západoeurópske krajiny (napr. nemecká firma Siemens) . Po revolúcii v roku
1979 pozostával program z niekoľkých
výskumných pracovísk, dvoch uránových baní,
výskumného reaktora a zariadenia na spracovanie uránu, ktorý zahŕňal aj tri známe továrne na
obohacovanie uránu. V roku 2011 v krajine slávnostne spustili prevádzku prvej atómovej
elektrárne. Vláda sa vyjadrila, že bude pokračovať v trende budovania atómových elektrární.
Nezískal však Irán poučenie z vojny v Iraku, že na štáty, ktoré vlastnia jadrovú zbraň sa
neútočí a zároveň, čo je ešte nebezpečnejšie, že ak má nejaký štát v úmysle viesť vojnu proti
USA, mal by sa toho vystríhať dovtedy, pokiaľ nevlastní jadrové zbrane? Možno preto
spustil Irán a pokračuje v kontroverznej časti svojho nukleárneho programu, ktorá môže
byť zneužitá aj na vojenské účely.
3. Čo je vojenskou a technickou podstatou protiraketového systému (USA)?
3.1 Programy
V rámci amerického ministerstva obrany bola za celkový manažment a riadenie všetkých
programov raketovej obrany zodpovedná Organizácia balistickej raketovej obrany (BMDO),
neskôr bola premenovaná na Agentúru protiraketovej obrany (MDA).
Tieto programy sa sústreďujú na tri oblasti:
1. národnú raketovú obranu (NMD)
2. raketovú obranu bojiska (TMD)
3. vyspelú technológiu balistickej raketovej obrany.
Vtedajšie plány BMDO hovorili o vybudovaní pozemného variantu národnej raketovej
obrany ako "systému systémov", ktorý sa mal skladať z piatich prvkov:
- siete antirakiet (GBI) s modulom EKV (neskôr MKV)
18
- veliteľského, riadiaceho a komunikačného stanoviska (BMC3) zloženého z bojového
manažmentu (velenie a riadenie - BMC2) a systému letového spojenia s antiraketami (IFICS)
- radarov pracujúcich v pásme X (XBR, SBX, FBX)
- modernizovaných radarov včasnej výstrahy (UEWR)
- podporných satelitov vo vesmíre (infračervený systém) SBIRS
3.2 Základné časti protiraketového systému
Ak má byť systém PRO funkčný a efektívny musí mať tri základné časti:
- senzory,
- zbraňové systémy
- systémy velenia, riadenia a spojenia.
19
3.2.1 Senzory
Senzory, najmä radary a satelity sú predurčené pre vyhľadávanie, detekciu, zachytenie
a automatické sledovanie balistickej rakety zo zeme (stacionárne a mobilné), mora, (na
lodiach a plávajúcich plošinách), vzduchu (lietadlá) a kozmu (satelity), spracovanie
parametrov predpokladanej balistickej dráhy, rozpoznanie druhu rakety i v zhluku klamných
cieľov a pre riadenie navádzania zbraňových systémov. V mierovej dobe sú ako trvalá
prevencia, najdôležitejšie a prvotné pre "stráženie mieru".
3.2.1.1 Radary
Do protiraketového systému BMDS (Ballistic Missile Defense System) je zahrnutých
niekoľko typov radarov včasnej výstrahy. Aj v súčasnosti pre výstrahu od hrozby ICBM
slúžia radary UKV EWR (Early Warning Radar) a UKV AN/FPS-115 PAVE PAWS (Phased
Array Warning System).
Úlohou 5 UKV radarov EWR je zabezpečiť informácie o letu ICBM, odpálených zo zeme a
odpálených z mora (SLBM). Tieto informácie o objektoch sa volajú ITW/AA (Integrated
Threat Warning and Attack Assessment). Zároveň poskytujú informácie o situácii v kozme,
vrátane rozpoznávania a sledovania umelých družíc. Všetky tieto informácie sa odovzdávajú
do systémov NORAD (North American Aerospace Defense Command) a USSPACECOM
(United States Space Command).
Radary EWR sa výrazne zmodernizovali na verziu UEWR, aby mohli byť začlenené do
rádiolokačnej siete včasnej výstrahy v budovanom systéme PRO USA.
UHF radary AN/FPS-115 PAVE PAWS (PAVE je názov programu amerických vzdušných
síl) sú predurčené pre detekciu a vyhodnocovanie masívnych úderov ICBM a raketami
odpálenými z mora. Sú schopné sledovať aj družice na obežných dráhach. Informácie sú
odovzdávané na stredisko USS CMW SCC (United States Space Command´s Missile
Warning and Space Control Center) na leteckej základni v Cheyenne Moutain v Coloráde
a zároveň strediskám národného velenia a Velenia amerických strategických síl. Tento typ
radaru má maximálny dosah 5556 km (na bojovú hlavicu). Maximálny pulzný výkon
vyžiarený anténou je 5,8 MW
20
UHF radary včasnej výstrahy (zdokonalené AN/FPS-115 PAVE PAWS) na vojenskej leteckej
základni v Beale (Kalifornia) spolupracujú so zdokonalenými radarmi BMEWS vo
Fylingdales a Menwith Hill (Veľká Británia), Thule (Grónsko) a Clear Air Station na
Aljaške. Zdokonalené boli aj radary Cobra Dane na leteckej základni Eareckson na ostrove
Shemya (Aleutské ostrovy) a SBX radar na Vandebergovaj leteckej základni v Kalifornii.
Ďalší rozvoj radarov sa sústredil na radary pracujúce v pásme X a to ako ich pozemných predsunutých stacionárnych aj mobilných variant, tak aj námorných (plávajúcich na
plošinách).
Keď sa útočiaca medzikontinentálna strela dostane do dosahu predsunutého radaru (FBR-T /
FBX-T) alebo radaru včasnej výstrahy (UEWR), ten potvrdí jej let a dráhu. Stredisko BMC3
(v štáte Colorado) po verifikácii údajov aktivuje radary XBR a dá povel na odpálenie
antirakiet so špeciálnym modulom EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle) alebo MKV-L
(Multiple Kill Vehicle).
Radary pracujúce v pásme X poskytujú presné informácie o dráhe strely v stredisku BMC3,
ktoré ich priebežne upravuje a prostredníctvom IFICS posiela antirakete GBI. Informácie by
mali pomôcť odlíšiť skutočnú bojovú hlavicu od klamných cieľov. Záverečné navedenie na
útočiacu hlavicu a prípadné korekcie budú mať na starosti senzory EKV/MKV. Zničenie by
malo prebehnúť vysoko nad atmosférou, tesne pod úrovňou najvyššieho bodu letu útočiacej
hlavice.
Predsunuté radary, verzia XBR (AN/TPY-2 – pre
štartovaciu fázu balistickej rakety) pozemného
radaru, ktorá je optimalizovaná na vyhodnocovanie
balistických rakiet v strednej fáze letu, v priestore
Európy je označený ako EMR (European Midcourse
Radar), predtým uvádzaný ako GBR-P (Ground
Based Radar-Prototype).
Tento radar má uvádzaný maximálny dosah 6700 km a na klasické bojové hlavice 4000 km.
Pracuje v pásme X, tzn. v kmitočtovom pásme 8 -12 GHz. Signál, ktorý je vyžarovaný
21
z radaru sa šíri priamočiaro, je sústreďovaný do veľmi úzkeho zväzku o šírke 0,17°,
elektronicky sa rozprestiera v sektore 50x50° a v základnom režime bude orientovaný cca 2°
nad terénom.
Teoreticky je schopný pokryť rozsiahly priestor od severu po juh. Vyznačuje sa mimoriadnou
rozlišovacou schopnosťou 15 cm.
Obmedzenie pre neho je zakrivenie Zeme, čo v praxi znamená, že vzdialenejšie objekty je
radar schopný vidieť len vo veľkej výške.
Toto obmedzenie horizontom Zeme spôsobuje, že radar vidí útočiacu raketu v závislosti na
výške trajektórie v rôznych vzdialenostiach. Čím je vrchol trajektórie (apogeum) vyššie, tým
skôr a ľahšie raketu odhalí, vyhodnotí a zmeria jej parametre.
Možno konštatovať, že ak však vidí na rakety protivníka, tak musí vidieť aj iné objekty
v týchto výškach!?
Námorný variant radaru SBX je v porovnaní so
stacionárnou verziou (XBR) síce menej dokonalý
a menej presnejší, ale má obrovskú výhodu. Môže byť
kedykoľvek premiestňovaný podľa potrieb do rôznych
častí sveta. Radar je väčší ako futbalový štadión a je
inštalovaný na samohybnej plávajúcej (ropnej vrtnej)
plošine. Prednedávnom bol premiestnený na Havajské
ostrovy z Texasu, kde bol zostavený. Postavená bola aj námorná verzia SBX, ktorá bola
inštalovaná na plávajúcej plošine a umiestnená v Adaku na Aljaške.
Jeho uvedenie do prevádzky je považované za významný moment v operačných
schopnostiach, najmä v schopnosti čeliť prípadnej hrozbe zo Severnej Kórei.
22
Predsunutý radar FBR-T (Forward Based Radar – Transportable) bol pôvodne nazývaný
THAAD-GBR (Theater High-Altitude Air Defense Ground-Based Radar) a bol vyvinutý
k ničeniu balistických rakiet v ich konečnej (zostupnej)
fázy letu. Je rovnakej kategórie ako EBR/EMR radar,
ale je mobilný (prepraviteľný aj vzduchom lietadlami
C-5
a C-17)
a vysoko
výkonný
v rozsahu
kmitočtového pásma 8-10 GHz.
Nedávno bol dodaný už aj druhý prevozný predsunutý radar FBX-T ( Forward Based X-Band
Transportable ) s kmitočtovým pásmom 8-12 GHz na leteckú základňu Vanderberg
v Kalifornii, ktorý je schopný vyhľadávať, presne sledovať a rozlišovať balistické rakety už
od počiatočnej(štartovacej) fáze a zabezpečiť navedenie antirakiet GBI. Prvý takýto radar
dodaný v roku 2004 je nasadený v Japonsku.
Radar AN/TPY-2 podobne ako radar EBR/EMR bude vyžarovať veľmi úzky lúč, sledovať
a rozpoznávať aj veľmi malé objekty na vzdialenosť tisíce kilometrov. Čím bude bližšie
k miestu odpálenia balistickej rakety, tým bude včasnejšia výstraha, rýchlejšie určenie
parametrov a analýza hrozby, ale aj presnejšie navedenie antirakety.
Primárnou úlohou predsunutých radarov AN/TPY-2 bude poskytovať údaje už z počiatočnej
fázy letu (štartovej a poštartovej) medzikontinentálnych balistických rakiet, určovať smer ich
letu, umožňovať rozpoznávanie ich druhu a sledovať ich v omnoho väčšou presnosťou. Tým
sa má vytvárať efektívnejší predpoklad pre včasné odpálenie antirakiet GBI (Ground Based
Interceptor) a tým dosiahnuť väčšieho priestoru účinného pokrytia, resp. priestoru, kde môžu
byť navádzané. Môžu sa podieľať aj na efektívnej ochrane amerických bojových jednotiek
a jednotiek spojencov na teritóriách ich nasadenia.
Radarový systém Aegis bol navrhnutý tak, aby umožňoval prevádzku na bojových lodiach
(krížnikoch a torpédoborcoch), ktoré sú vybavené počítačovým systémom a špeciálnym
softwarom, ktoré mu
umožňujú
vyhľadávať
a automaticky
23
sledovať približujúce sa balistické rakety.
Okrem uvedeného je vyvíjaná pozemná verzia systému Aegis o ktorú má záujem Izrael.
A taktiež má byť nasadená v niektorých európskych krajinách ako napr. v Poľsku, Taliansku,
Turecku a pod. Cieľové údaje im majú poskytovať predsunuté radary AN/TPY-2 ktoré sa
plánujú rozmiestniť v juhovýchodnej časti Európy, ale hovorí sa aj o Ukrajine.
Systémy Aegis sú vybavované vyhľadávacími a streleckými 3D radarmi AN/SPY-1. Systém
Aegis
patrí
cenovo
medzi
prijateľné
a mobilné
riešenia
protiraketovej obrany
na menšie platformy
plavidiel
(torpédoborce,
fregaty).
Tieto
3D
radary sa považujú za
štít flotíl, majú vysoký výkon 6 MW a dokážu súčasne vyhľadať, sledovať (viac ako 100
cieľov) a navádzať riadené rakety na vzdialenosť viac ako 190 km. S riadenými strelami
komunikujú prostredníctvom RF spojenia v ich strednej fáze letu, pre záverečné navedenie
rakiet je však potrebný aj strelecký radar AN/SPG-62.
Zároveň je potrebné pripomenúť, že radary, ktoré pracujú v pulznom (lúčovitom) móde
alebo v rozptýlenom (sledovacom) móde môžu využívať schopnosti HAARPu (High
Frequency Active Auroral
Research
Program
-
Vysokofrekvenčný aktívny
polárny aurorálny výskum)
vytvárať
ionosférické
zrkadlá a zasiahnuť oblasti,
kde HAARP ani radary
nedosiahnu
lúčom
sami
o sebe.
Systém
týchto
radarov
v kombinácii
s
24
HAARP, ktorý používa armáda USA (a zrejme aj Rusko), potom môže zasiahnuť ciele
v rôznych oblastiach sveta. Radary samozrejme môžu pôsobiť aj samostatne, pokiaľ sú
rozmiestnené na vhodnom mieste vzhľadom k cieli - potom môžu použiť aj priamy odraz od
ionosféry. To znamená, že môžu operovať samostatne a HAARP ich možnosti rozširuje.
Nezabudnime ani na také "maličkosti", ako je pulzný výkon radarov a nutný zdroj energie pre
zaistenie jeho prevádzky. Pulzný výkon môže byť okolo 40-1000 MW či viac a zdroj energie
cca 1- 5 MW. Bude k tomu treba nezávislý podzemný atómový reaktor, alebo mobilná
kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku? To môže mať dôsledky na zdravie ľudí,
prírodu a ostatnú elektroniku, napr. v meteorologických zariadeniach štátu, operátorov
mobilných sietí a ďalších. Pásmo ochrany lietadiel pred ožiarením a tým aj bezletová zóna pre
civilné letectvo môže dosahovať okruh o polomere 10 až 50 km. Vzdialenosť 5 km je územím
s možnosťou rušenia príjmu TV vysielania a nad 10 km rádiového vysielania.
Taktické údaje dosahov radarov postavených v Thule (Grónsko), Aljaške a V. Británii sú
dostačujúce na pokrytie väčšiny územia Ruska, polovicu územia Iránu, siahajú až k hraniciam
Indie a Číny. Preto pokrytie územia radarom v ČR sa javí menej zmysluplné, pokiaľ nejde len
o spresnenie špeciálnych údajov...
Minulým zámerom USA (už od roku 2002) bolo predsunutie a postavenie radaru XBR( EMR )
do Česka s realizáciou do roku 2010-11 , čím by sa dosiahla skutočnosť, že všetky hlavné
ruské kozmodrómy a základne - Pleseck, Kapustin Jar, Bajkonur/Kazachstan, Jasnyj a
Krasnoznamensk, aj iránsky ( južne od Teheránu), ale aj čínsky ( Šuang-Čcheng-cu, Jinkuan-strelnica a Chui-Li ) budú v jeho dosahu a to s rozlíšením objektov okolo 15 cm.
Bola by to mimoriadne výhodná poloha, je to prakticky potenciálna kontrola nad celou
Európou, Ruskom, Prednou Áziou, Blízkym východom a podstatnou časťou Afriky, najmä nad
Egyptom, Líbyou a Alžírskom. A zároveň synchrónnou spoluprácou s radarom HAVE STAR
rozmiestneným na najvýchodnejšom výbežku Nórska vo Vardo, by sa dosiahla rozlišovacia
schopnosť objektov až neskutočných 5 cm.
Získanie takýchto údajov a ich vloženie do počítača amerického protiraketového systému, by
sa určite neprekonateľný ruský systém stal onedlho prekonateľný. Američania tvrdia, že
25
vysielanie radaru v Česku sa predpokladá len v prípade ohrozenia balistickou raketou, alebo
pri vykonávaní testov. Testov amerického radaru, alebo testov ruských rakiet?
Zatiaľ sú postavené „protiraketové“ radary na Aljaške, Aleutoch, v Kalifornii, Massachusetts,
v britskom Fylingdales, na grónskej základni v Thule a v japonskom Šakiri.
Ruský radar DARJAL na základni Gabalinskaja na južných svahoch západného Kaukazu bol
uvedený do prevádzky v r.1998. Je radarom včasnej
výstrahy, patrí medzi najväčšie a najvýkonnejšie
radary na svete. Má vynikajúcu strategickú pozíciu
z ktorej má Irán ako na dlani a umožňuje bez
problémov odhaliť štart balistickej rakety v celej
hĺbke jeho územia. Je staršej konštrukcie než XBR,
nie je tak presným sledovacím a navádzacím
radarom, ale dosah má okolo 6000 km a výkon 40 MW.
Monitoruje Irán, Turecko, Čínu, Pakistan, Indiu, Irak, Austráliu, ale aj rad afrických krajín
a ostrovov v Indickom a Atlantickom oceáne. Jeho činnosť má tiež negatívny vplyv na
životné prostredie, ale to aj Rusi popierajú. Práve tento radar ponúkol prezident Putin na
summite krajín G8 (7-8.6.2007), ako alternatívu pre Američanov, namiesto budovania radaru
v Českej republike.
DARJAL by však musel byť čiastočne modernizovaný, aby mohol byť začlenený do systému
PRO. Technický systém MDA dovoľuje prijať na ruskej základni Gabalinskaja posádku
amerického vysielacieho a kontrolného stanoviska údajov radaru ruskej stanice, prebrať
interface formátu údajov, postaviť satelitný vysielač a kódovaciu stanicu, napojiť sa do
riadiaceho centra radaru optickou dátovou zbernicou a využívať priestor na tejto základni.
Okrem toho, by bol získaný ideálny priestor (pozície) pre funkciu senzorov, ale aj
predsunutých pozícií pre zbraňové systémy, začlenené do systému protiraketovej obrany.
Ďalší návrh ruského prezidenta Putina
pre
amerického prezidenta Busha bol predložený na ich
stretnutí v USA v júli 2007. Ponúkol najmodernejší
26
modulárny radar včasnej výstrahy VORONEŽ, ktorý je vybudovaný v Armavir (11)
v Krasnodarskom kraji a bude začlenený do nového globálneho protiraketového obranného
systému, ktorý by sa budoval v rámci Partnerstva NATO - Rusko. Tento radar leží asi 700 km
od iránskych hraníc a okrem tohto postavenia je vybudované ešte jedno, u Lekhtusi u
Petrohradu.
Rusko v Irkutsku na južnej časti Sibíri uviedlo
do
prevádzky
štvrtý
radar
VORONEŽ.
Ďalšie tri radary VORONEŽ M/DM boli
v rokoch 2005 až 2011 inštalované v západnej
oblasti Ruska. Jeden z nich je v Kaliningrade u
Baltického mora, druhý je prevádzkovaný na
východnom
pobreží
Čierneho
mora
(u
Armavira) a tretí u Baltického mora, neďaleko Petrohradu.
Je však potrebné uviesť, že niektoré najmodernejšie bojové hlavice už používajú technológiu
stealth pre zníženie efektívnej odrazovej plochy, ktorá môže spôsobiť zníženie dosahu radaru
približne na 2000 km.
Keby USA a Rusko vzájomne spojili svoje "radarové možnosti", tak môžu spoločne
poskytnúť radarový servis aj pre EÚ, NATO, Áziu a ďalšie časti sveta a tak ich
ochrániť pred potenciálnymi a budúcimi raketovými ohrozeniami z teritória Blízkeho
a Stredného východu, ale aj vzdialenejších.
3.2.1.2 Satelity
Vesmírne satelity (družice) tvoria významnú
zložku architektúry protiraketového systému.
V kozmickom priestore však už pôsobí celý rad
rôznych
typov
špecifickým
satelitov
poslaním.
(optoelektronické,
a družíc
Počnúc
zobrazovacie
s rôznym
výzvednými
IMINT),
prieskumnými (rádioelektronické SIGINT, Signal
Intelligence),
navigačnými
(Navstar),
27
telekomunikačnými – spojovacími (DSCS – Defence Satellite Communications System),
meteorologickými a včasnej výstrahy (USA - DSP – Defence Support Program, SBIRS –
Space-Based Infra-Red System-High a Low)
Funkciou satelitov včasnej výstrahy je detekcia a podanie správy o odpálení protivníkových
rakiet. Odovzdané echo spustí precízny vyhľadávací režim radarov a rozbehne vyhodnocovací
proces na veliteľskom stanovišti.
V tomto smere pre Rusko pôsobia v kozme vojenské geosynchrónne družice Kozmos (napr.
2479 od 30.3.2012), ako družice systému včasného varovania typu OKO-2, najmä pred
balistickými raketami vypúšťanými z ponoriek, ktoré by mohli ohroziť územie Ruska.
Pre USA majú nezastupiteľnú rolu družice v rámci družicového systému včasnej výstrahy
DSP (Defense Support Program), ktorého družice pôsobia už od roku 1970 na
geosynchrónnych obežných dráhach(35 862 km) a poskytujú včasné varovanie o odpálení
medzikontinentálnych rakiet prostredníctvom infračervených senzorov.
Tento systém by bol pravdepodobne v súvislosti s vývojom nových typov rakiet zahltený,
okrem iného v činnosti je už
v činnosti od roku 1970.
Preto
je
postupne
nahradzovaný
družicovým
systémom SBIRS (SpaceBased
s dvomi
Infrared
System)
hlavnými
kozmickými časťami.
SBIRS High so štyrmi družicami na geostacionárnej obežnej dráhe a dvomi ďalšími na
vysokých eliptických obežných dráhach, ktoré musia zachytiť štart ICBM do 20 sekúnd. Jeho
senzory môžu detegovať a automaticky sledovať ako strategické tak aj taktické balistické
rakety v priebehu tzv. horúcej štartovej fázy, t.j. v čase horenia hnacích motorov rakiet.
Družice budú vybavené dvojrežimovou detekčnou aparatúrou. Vyhľadávacím snímacím
infračerveným senzorom so širokým zorným poľom ( pre rýchly celosvetový prehľad rakiet
v štartovacej a po - štartovacej fáze) a stabilným sledovacím infračerveným senzorom s
28
úzkym zorným poľom (pre presnú detekciu, rozpoznávanie a automatické sledovanie dráhy
letu rakety).
SBIRS Low s 20 až 30 družicami na nízkych križujúcich obežných dráhach k
presnému sledovaniu trajektórie vypustených bojových hlavíc v strednej fáze letu, rozpoznať
hlavné časti od klamných a detaily telies. Zároveň je schopný veľmi presne nasmerovať
pozemné navádzacie radary, čím skráti ich čas vyžarovania a sekundárne to podstatne zníži
možnosť ich zničenia proti - rádio -elektronickými riadenými strelami. Toto celkové
usporiadanie umožní globálne pokrytie zemského povrchu, ale aj včasnú výstrahu pred
odpálením balistických, ale aj taktických rakiet rádovo v sekundách.
V roku 2001 systém BIRS Low bol premenovaný na STSS (Space Tracking and Surveillance
System).
Tieto družice (STSS) včasnej výstrahy tak umožňujú určiť polohu odpaľovacieho zariadenia,
zmerať okamžitú rýchlosť, zrýchlenie štartujúcej rakety, počet a prevedenie bojových hlavíc,
klamných cieľov, prípadne aj úlomkov po zásahu s vynikajúcou presnosťou.
STSS ako kozmické senzory majú podstatne
rozšíriť možnosti existujúcich radarov, najmä
z pohľadu presného sledovania rakiet prakticky
vo všetkých fázach ich trajektórie letu (od
štartovej, cez vzostupné až po ich zásah
a zničenie). Zároveň dopĺňajú či eliminujú
obmedzenia pozemných senzorov z hľadiska
zachytenia a sledovania rakiet vo vzťahu k zakriveniu Zeme.
Družice STSS o hmotnosti 2244 kg nesie na svojej palube infračervený zobrazovací senzor
pre viditeľnú časť spektra, ktorá je schopná sledovať a rozpoznávať rakety v strednej fázy
letu, údaje o manévroch v poštartovej fázy letu, použitie návratových modulov a rôznych
klamných cieľov. Senzor dokáže zabezpečovať vyhodnotenie úspešnosti zásahu rakety
antiraketou pričom družice budú pracovať vo dvojiciach pre dosiahnutie vyššej presnosti
a rozlišovacej schopnosti.
29
Poslanie družicového infračerveného systému SBIRS (Space-Based Infrared System) je
zabezpečovať americký systém PRO údajmi o mieste, času odpálenia, určenie technických
parametrov a sledovanie dráh letu balistických rakiet v celosvetovom rozmere vo fázach od
odpálenia až po konečnú zostupnú fázu, resp. po opätovný vstup bojových hlavíc do horných
vrstiev atmosféry. Má tiež poskytovať presné a aktuálne údaje o mieste odpálenia rakiet pre
účely úderu na odpaľovacie zariadenia. Systém má tiež úzko spolupracovať s pozemnými
radarmi a nasmerovať ich tak, aby spoľahlivo zachytili prilietavajúce rakety alebo ich hlavice
a zároveň vyhodnocovať stav po zásahu antiraketou. Súčasne má plniť rad ďalších úloh, ako
napr. poskytovať včasné a situačné varovanie vojskám na bojisku v zahraničných misiách,
technický prieskum, analýzu a ďalšie.
Kozmický infračervený výstražný systém SBIRS má dať protiraketovému systému USA
úplne nový kvalitatívny rozmer. Senzory pozemnej časti systému GMD (radary) majú svoje
fyzikálne limity, súvisiace najmä so zakrivením zeme. Celosvetové pokrytie zemského
povrchu systémom SBIRS umožní ničenie rakiet ďaleko za hranicami Spojených štátov, na
ďalekých prístupoch, čo prakticky znamená, že riziká všetkých negatívnych dopadov v
prípade explózií jadrových, chemických a biologických bojových hlavíc budú pre USA
minimálne. V čase mieru má systém monitorovať testovacie skúšky balistických rakiet na
celom svete a vyhodnocovať ich údaje či parametre. Preto zavedenie tohto systému do
prevádzky bude znamenať najdôležitejší kvalitatívny zlom v celom systéme protiraketovej
obrany USA.
Tieto postupy zároveň „oprávňujú“ začať či pokračovať v skvalitňovaní podobných systémov
ostatnými vyspelými krajinami a zároveň ďalšie pokusy elimináciu pôsobenia týchto družíc
včasnej výstrahy (SBIRS) v kozme. Takže nekonečný kruh „zbrojenia“ a potenciálneho
ničenia bude a aj pokračuje na vysokej technickej úrovni aj v kozme.
30
3.2.2 Zbraňové systémy
Zbraňové systémy (antirakety - GBI) pre ničenie
rakiet
realizujú
a ničenie
vyhľadávanie,
cieľov
rozpoznávanie
s využitím
prostriedkami
technológie kinetickej energie - (EKV, LEAP,
MKV)
alebo
s využitím
sústredenej
energie
(výkonový laser).
Štart antirakety GBI
Medzikontinentálna raketa
Peacekeeper (MX)
používa rovnaké silá ako uvažované antirakety modifikovaný Minuteman II. s EKV hlavicou
Raytheon.
Rakety
nemusia
niesť
iba
EKV
(exoatmospheric kill vehicle) IR navádzané hlavice,
ale aj vysokoexplozívnu strelu (blast fragmentation)
či jadrovú hlavicu obmedzeného rozsahu.
Prostriedok
EKV (exoatmospheric kill
vehicle) je valec o dĺžke 1,4 m a hmotnosti
55
kg,
môže
fungovať
jedine
nad
atmosférou (vo výške väčšej než 130 km
nad Zemou) tak, aby dosiahol bod stretu
s využitím vlastných senzorov a riadiacich
motorov. V menších výškach by v dôsledku
trenia vznikalo teplo, ktoré by jeho infračervené senzory „oslepilo“. Dlhý valec je slnečná
clona senzorov, ktoré sú osadené kryogenicky chladenými veľkoplošnými detektormi,
pracujúcimi v niekoľkých pásmach vlnových dĺžok. Trysky sú zásobované palivom z veľkej
nádrže v prostriedku. Prostriedok EKV ničí bojovú hlavicu kinetickou energiou (hit to kill).
Od augusta 2007 na vojenskej leteckej základni Edwars (
v Kalifornii) sa realizovali testy na novom konštrukčnom
prvku – vysoko výkonnej hnacej jednotke prostriedku
MKV (Multiple Kill Vehicle). Táto hnacia jednotka má
31
vykonávať jemné riadenie prostriedku ničenia (MKV), ktorý obsahuje 8-20 malých ničiacich
prostriedkov tak, aby sa dostal do dráhy a ústretovému kurzu letu bojových hlavíc. MKV vo
vhodnom okamihu vypustí malé prostriedky ničenia a tie zničia súčasne niekoľko bojových
hlavíc kinetickou energiou.
Prostriedok MKV (Multiple Kill Vehicle) má výrazne zvýšiť účinnosť pozemných
a námorných zbraňových systémov integrovanej protiraketovej obrany v strednej fázy letu
balistickej rakety. V antiraketách má MKV nahradiť súčasný prostriedok EKV, ktorý dokáže
ničiť len jedinú bojovú hlavicu.
MKV je schopný zničiť naraz niekoľko bojových hlavíc vrátane klamných. Tým odpadá
jeden z najnáročnejších úloh systému PRO – nutnosť rozpoznania, ktorá hlavica je pravá
a ktorá falošná a súčasne aj problém zahltenia systému v prípade hromadného raketového
úderu. To by zároveň mohlo znížiť nároky na celú sústavu senzorov určených pre
rozpoznávanie bojových hlavíc na veľkých vzdialenostiach a výškach v kozme.
Navádzacia sústava MKV využíva novú technológiu veľmi presného zameriavania objektov
na priamu optickú viditeľnosť. Jej hlavným prvkom je veľkoplošný detektor, ktorý pracuje vo
vzdialenej infračervenej oblasti elektromagnetického spektra, doplnený kanálom vizuálneho
sledovania. Z dôvodu dosiahnutia čo najnižšej hmotnosti boli v konštrukcii i optike použité
veľmi ľahké materiály. V porovnaní s
prostriedkom
EKV
má
tento
nový
prostriedok ničenia väčší dosah.
Antiraketa SM-3 (Standard Missile),
predtým RIM-161A, má štyri stupne.
Prvé dva
zabezpečujú zrýchlenie a vynesú ju do veľkej výšky v atmosfére. Tretí stupeň jej udelí ďalšie
zrýchlenie a vynesie ju nad zemskú atmosféru. Pred každým zapálením každého motora
dostane navádzacia sústava rakety od GPS navigačné údaje správneho kurzu letu pre presné
priblíženie sa k cieľu.
32
Štvrtým stupňom je vlastný prostriedok ničenia (RIM-161/SM-3 LEAP infrared seeker
module)
LEAP o hmotnosti 9 kg, ktorý
využíva
vlastné
infračervené
senzory
k približovaciemu manévru na cieľ, ktorý potom
ničí vlastnou kinetickou energiou – nárazom.
V súvislosti so strategickými nosičmi ICBM, ktorých USA majú 550, musím pripomenúť,
že okrem medzikontinentálnych balistických rakiet (do 10 ks
subhlavíc), ako je LGM-118A Peacekeeper (MX) "Dozorca
či strážca mieru" s 10 samonavádzacími strelami Mark 21,
každá s 300 kt jadrovou hlavicou odpaľovaných z pozemných
síl, s presnosťou do 10 m.
V rámci tzv. strategickej triády, to sú aj atómové ponorky
s raketami (16 až 24 ks) s viacnásobnými hlavicami (do 14 ks
na jednej) o 336 hlaviciach a strategické bombardéry (115 ks),
pričom najviac strategických nosičov jadrových náloží až 1255 majú Spojené štáty s 5966
jadrovými zásobami a približne to isté množstvo je v rezervách s vybratým trítiom. Rusko ich
má 927 (657 ICBM z toho 321 mobilných, 192 na 12 ponorkách a 78 bombardérov) s 5682
jadrovými zásobami a ďalších cca 10 100 v rezerve alebo v likvidácii.
3.2.3 Systémy velenia, riadenia a spojenia
Systémy velenia, riadenia a spojenia poskytujú veliteľom údaje o cudzej balistickej rakete a
údaje o automatickom sledovaní zo senzorov pre čo najúčinnejšie a efektívne priame riadenie
a navedenie zbraňových systémov pre zničenie rakety a pre súčinnosť s orgánmi národného
velenia pri vyhodnotení strát, účinnosti a ostávajúceho času do dopadu rakety na zem. Má
k dispozícii rozsiahlu sieť komunikačného systému (systém letového spojenia s antiraketami)
IFICS (In-Flight Interceptor Communications system) až priamo k antiraketám.
33
Systém BMC3 (BMC2 a IFICS) je kľúčovým prvkom systému PRO USA. Práve preto je
venovaná mimoriadna pozornosť rozsiahlej integrácii jednotlivých prvkov a senzorov,
testovaniu a ich uvádzaniu do plnej operačnej prevádzky. Rozsahom začlenených
komponentov v celosvetovom meradle a obrovskými objemami prenosu údajov v reálnom
čase nemá vo svete obdobu.
Systém BMC3 nielen integruje, ale aj synchronizuje jednotlivé prvky a senzory vrstveného
systému PRO na Zemi, na mori a v kozme a je základným predpokladom jeho funkčnosti
a optimalizácie všetkej činnosti proti všetkým druhom a kategóriám cudzích rakiet a to vo
všetkých fázach ich letu.
3.3 Aká je trajektória letu medzikontinentálnej rakety?
Trajektóriu letu medzikontinentálnej rakety je možné rozdeliť na štyri etapy:
3.3.1 Prvá etapa
Je aktívna, od momentu štartu do vypnutia motorov posledného stupňa a ich oddelenie od
bojových hlavíc vo výške 200-300 km, čo trvá 3-5 minút. V tejto výške ostanú spojené:
bojové hlavice, systém riadenia, pomocné korigujúce motory a komplex prostriedkov na
prekonanie PRO (ťažké, ľahké imitátory a stovky tisíc dipólových odrážačov pre vytvorenie
zarušenia radiolokačných prostriedkov protivníka).
3.3.2 Druhá etapa
Už podľa príkazu riadiaceho systému, je vykonávaný
manéver na prvý vypočítaný bod, v ktorom je
vypustená bojová hlavica (subhlavica) na cieľ číslo 1
a určité množstvo prostriedkov na prekonanie PRO
protivníka. Potom nasleduje manéver na druhý
vypočítaný bod na cieľ číslo 2 a tak to pokračuje
v závislosti od počtu bojových subhlavíc hlavíc. Na každý takýto manéver sa počíta s 30-40
sekundami.
34
3.3.3 Tretia etapa
Je to voľný let všetkých vypustených elementov (bojových aj klamných) po balistickej dráhe
vo výškach do 1000 až 1500 km, čo trvá asi 10-20 minút.
Preto americký systém GMD (Ground-based mid-course Defense - časť pozemných
prostriedkov pre obranu v strednej fáze letu), antiraketa (súčasť protiraketového systému
BMDS- Ballistic Missile Defense System) má zničiť bojovú hlavicu v tretej etape,
v tzv. strednej fáze letu, tzn. vo veľkej výške nad zemou, t.j. nad atmosférou, vo vákuu.
Najvhodnejším miestom pre stret prostriedku EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle) alebo
MKV (Multiple Kill Vehicle) vyneseného antiraketou s bojovou balistickou hlavicou je práve
v časti dráhy od vrcholu až po dosiahnutie výšky asi 130 km (termosféry) nad zemou.
Bojová hlavica je stále ešte ďaleko od cieľa a obvykle sa pohybuje pasívne, okrem
najmodernejších manévrujúcich typov, napr. ruského Topoľa-M(SS-27).
3.3.4 Štvrtá etapa
V poslednej a najkratšej etape letu, okolo jednej minúty, oblak elementov vletí do atmosféry
vo výške okolo 110-120 km s rýchlosťou cca 7 km/s. Pritom pri pôsobení aerodynamického
odporu sa budú ľahké elementy oneskorovať za ťažšími, ale aj od bojových subhlavíc. V tejto
etape je veľmi ťažké a zatiaľ temer nemožné rozpoznávať bojové subhlavice letiace v oblaku
klamných cieľov.
35
3.4 Kedy je ničenie medzikontinentálnych rakiet najoptimálnejšie?
Najdôležitejšie pre PRO je ničiť medzikontinentálne rakety v prvej etape (po štarte) ich letu.
Pritom rýchlosť antirakety musí byť vyššia ako útočiacej medzikontinentálnej rakety
protivníka a musí byť vo vzdialenosti nie viacej ako 500-600 km od balistickej dráhy rakety
s kvapalinovým pohonom motorov alebo 300 km s pevným palivom. (Ako priznávajú
samotní Američania, v súčasnosti zabezpečiť zachytenie rakiet ukrytých vo vnútorných
priestoroch Ruska je nemožné a aj z tejto reality zrejme vychádza aj zámer priblížiť
(predsunúť) pozície antirakiet bližšie k hraniciam Ruskej federácie).
To znamená, že v protiraketovej obrane by bolo najlepšie túto raketu zničiť v prvej etape
(prípadne ešte druhej), kedy raketa veľmi zrýchľuje (do 3 minút u pevného paliva motorov
a do 5 minút pri kvapalinového paliva) po štarte, nie sú ešte oddelené motory od hlavice a po
jej zničení dopadajú trosky na vlastné územie protivníka.
Pred niekoľkými rokmi sa všeobecne predpokladalo či argumentovalo, že rozmiestnenie
antirakiet v Poľsku a radaru v Česku zaistí ich obranu. Žiaľ, to je omyl. Ak by bolo cieľom
medzikontinentálnej balistickej rakety napr. Poľsko, táto balistická raketa by musela už na
ďalekých prístupoch (okolo 1000 km od cieľa) prejsť do zostupnej fáze (trvá asi 3-5 minút),
ak už vstúpi do horných vrstiev atmosféry, antirakety sú proti nej nepoužiteľné a v tom
prípade by antirakety už nikoho neubránili, technicky je to nemožné. Antiraketa by nestihla
alebo nemohla vypustiť prostriedok EKV- ten, pokiaľ by nezhorel, tak by v atmosfére
nefungoval (riadiace motory by boli neúčinné, senzory oslepené).
Pritom k obrane systému PRO (antirakiet
a radarov) by museli byť pri ňom rozvinuté
ďalšie
systémy,
napr.
Patriot
Advanced
Capability - PAC-3 alebo
Terminal High Altitude Area Defense THAAD pre konečnú fázu letu balistických
rakiet, ale tie sú účinné pri ničení rakiet
36
krátkeho a stredného dosahu, vo vrchných vrstvách atmosféry, ale neúčinné proti
medzikontinentálnym raketám a už vôbec nie proti rakete SS-25 SCRAMJET STEALTH.
Štartujúce rakety (1. a 2.etapa) sa predpokladajú ničiť aj s pomocou letúňového lasera alebo
bezpilotných prostriedkov (vyvíja sa aj kozmický laser). Izrael už má bezpilotný prostriedok
EITAN na ničenie balistických rakiet.
V strednej fáze letu (3.etapa) rakiet budú ničené pomocou antirakiet GBI (dosah 5000 km),
SM-3 (na lodiach) s dosahom do 500 km a THAAD a na v záverečnom lete (4.etapa) budú
ničené systémom a kompletmi stredného dosahu typu Medium Extended Air Defence System
- MEADS a PAC-3.
3.5 Ako by vyzeral stret antirakiet s raketami a ako by sa správali trosky z nich?
K stretu rakiet má dôjsť nad zemskou atmosférou. Každý z objektov (antiraketa a bojová
hlavica) sa tam pohybujú rýchlosťou okolo 7 km/s ( viac ako 25 000 km/h). Trosky vzniknuté
pri tak obrovskom náraze, pokračujú v lete (páde), pričom
ich smer a rýchlosť závisia od uhla zrážky. Predpokladá sa,
že dĺžka ich letu, môže dosahovať od 2000 km až po 5000
km. Ak pri náraze dôjde k rozrušeniu tepelného štítu bojovej
hlavice, tak jednotlivé komponenty v atmosfére zhoria
a okolo 10% ich dopadne na zem ako malé meteority.
Simulácia rozprášenia týchto asi 10% trosiek vyzerá podobne, ako keď sa v atmosfére pred
niekoľkými rokmi po poškodení plášťa rozpadol a zhorel americký raketoplán. Jeho zvyšky sa
tiež nevyparili, ale boli rozosiate na veľkom priestore územia USA a ich rozmery boli aj
väčšie ako 20 cm.
Pri kontaktnom strete antirakety a bojovej hlavice, je problémom jadrový roznecovač, ktorý
je rádioaktívny a v každom prípade zamorí okolie. Išlo by minimálne o stovky kilometrov
plôch na zemi. Spravidla by išlo o plutónium a obohatený urán. Ten je veľmi pyroforický,
aj keď pri náraze zhorí, tak sa pekne rozptýli do atmosféry a toxicitu uránu považujú
odborníci za väčšie nebezpečenstvo než jeho rádioaktívne účinky.
37
Môže dôjsť k jadrovému výbuchu pri strete antirakety s jadrovou bojovou hlavicou? Reálne
testy či pokusy v laboratórnych podmienkach sú nevykonateľné a tak ostávajú len úvahy
a domnienky. Americkí špecialisti jadrový výbuch nevylučujú, českí naopak tvrdia, že je to
vylúčené.
Dôvodom rozporov je skutočnosť, že klasický iniciačný systém, ktorý je používaný
k vyvolaniu štiepnej reakcie je pri náraze zničený skôr, než začne fungovať. Bojové hlavice
majú pomerne zložitý a niekoľkonásobný systém zaistenia pred iniciáciou. Tento fakt však
nič nemení na možnosti do takéhoto systému zabudovať približovacie zapaľovače
rôznych princípov činnosti, ktoré privodia iniciačný systém do činnosti v prípade, že
prostriedok antirakety-EKV/MKV sa priblíži k bojovej hlavici. Nemusí dôjsť ani ku
kontaktnému zásahu a jadrová bojová hlavica vybuchne.
Priamo pri výbuchu by však nemala
spôsobiť
vážnejšie
škody.
vzduchoprázdne
nemôže
ničivá
vlna.
tlaková
Vo
vzniknúť
Rozptýlený
rádioaktívny materiál by postupne
klesal do atmosféry, kde by sa
rozriedil a na zemi sa rozptýlil na
veľkú
plochu.
Špecialisti
na
technológiu zničenia rakety kinetickou energiou, nazývanou "hit to kill" tzn. nejadrového
prostriedku ničenia EKV, sa sporili o jeho účinnosti. Niektorí tvrdili, že účinnosť sa pohybuje
okolo 0,1 ( 10%).
Je pravda, že táto účinnosť sa dá riešiť trhavinou a črepinovým účinkom, ale ich účinok na
bojové hlavice, ktoré sú chránené špeciálnou úpravou plášťa tzv. tvrdené hlavice (ochranným
tepelným štítom) je zanedbateľný. Logicky z toho vyplýva, že ďalším a účinným riešením je
jadrová hlavica na antirakete, ale aj tej by mala odolať "tvrdená hlavica".
Bývalý minister obrany USA Rumsfeld si zadal vnútornú
predbežnú
vedeckú
štúdiu-
nasadenie
nukleárnych
interceptorov (antirakiet) do systému protiraketovej obrany,
možno aj preto, že jadrová nálož na antirakete je potrebná
38
k spoľahlivému zničeniu multihlavíc a rojov hlavíc sprevádzaných klamnými cieľmi.
3.6. Aká by bola efektívnosť či význam použitia lasera pre ničenie rakiet?
Pre
ničenie
medzikontinentálnych
balistických rakiet (ICBM) je z viacerých
dôvodov najefektívnejšie použiť laser.
Preto projekt Airborne Laser (ABL) so
siedmymi letúňovými lasermi YAL-1 sa
plánuje zaradiť do operačnej služby čo najskôr. Hlavným dodávateľom je firma Boeing s
lietadlami Boeing 747-400, ďalšími partnermi sú firmy Northrop Grumman (vývoj a výroba
laseru) a Locheed Martin (vývoj a výroba pasívneho systému pre detekciu balistických rakiet
a pre riadenie nasmerovania laserového lúča).
Laser (Light Amplification by Stimulated Emission of Radiation) je citlivý kvantový
generátor, ktorý pracuje vo viditeľnej a infračervenej oblasti elektromagnetického spektra.
Laserové žiarenie je monochromatické, koherentné, má zanedbateľnú úroveň vlastného šumu,
malú rozbiehavosť (rozptyl) lúča a najmä schopnosť sústrediť značnú spektrálnu hustotu
energie žiarenia. Podľa druhu aktívneho prostredia (látky) môže byť kvapalinový, plynový,
chemický a iný.
Laserový protiraketový systém má tiež určité obmedzenia. Najnáročnejšie je zistenie
vlastného odpálenia balistickej rakety, jej identifikácia, sledovanie a určenie smeru letu. Tieto
údaje môže získať od Hlavného strediska systémov včasnej výstrahy.
Potom nasleduje počítačové spracovanie, určenie vhodného okamžiku a spôsobu zásahu tela
rakety laserovým lúčom, tak aby bol zničený iba nosič (spôsobí to zapálenie pohonných hmôt
a následne zničenie), nie jadrová, chemická či biologická hlavica.
Pred samotným použitím lasera, musí dosiahnuť potrebný výkon a jeho optika musí byť
nasmerovaná na cieľ. Všetky tieto operácie musia byť zvládnuté v časovom limite štartovej
fázy rakety, t.j. 180 až 300 sekúnd.
39
Základom laserového systému je špičkový senzor - infračervené
zariadenie IRST (Infrared Search and Track). Súčasný systém
WASS (Wide Area Surveillance System) zaisťuje detekciu a
presné zameranie polohy rakety na obrovské vzdialenosti pre účely
smerovania laserového lúča.
Okamžite po detekcii rakety (krátko po jej štarte) je spracovaná výstražná informácia, ktorá je
odovzdaná Systému automatického sledovania dráhy letu strediska zabezpečenia bojovej
činnosti, velenia, riadenia, spojenia a vyhodnotenia BMC4I (Battle Management Command,
Control, Communication, Computers and Intelligence). Tento Systém je súčasťou pozemnej
časti PRO pre strednú fázu letu GMDS (Ground-based Midcours Defence). Okrem vysoko
presného sledovania dráhy letu odovzdáva údaje aj ďalším systémom vzdušného prieskumu a
prehľadu vzdušnej situácie a tiež aktívnym ďalekomeracím systémom ARS (Active Ranging
System). Výsledkom je veľmi presné trojdimenzionálne sledovanie letiacej rakety a výpočet
jej balistickej dráhy.
Tieto presné údaje sú odovzdané výkonovému laseru YAL-1A pre potreby riadenia paľby
týmto laserom. Hlavný výkonový laser je riadený niekoľkými malými lasermi o výkone 10
kW.
Laserové ožarovanie tela rakety uvedeným výkonom, v trvaní 3 až 5 sekúnd úplne postačuje
k zničeniu všetkých súčasných typov rakiet. Každé lietadlo s laserom je schopné fyzicky
zničiť v intervaloch 3 až 5 sekúnd až 40 balistických rakiet.
Existujú však aj negatívne vplyvy na funkciu lietadlového laseru. Nie je vylúčené, že
druhotné dôsledky použitia laseru, najmä pri skupinových úderoch lasermi a ich vysoký
vyžarovaný výkon, by mohol mať nepriaznivý vplyv na vlastnú bojovú techniku a živú silu.
Mohli by byť ohrozené ľudské životy, vážne poškodené zdravie, ale aj narušenie prevádzky
technických prostriedkov PVO, optoelektronických navigačných prostriedkov lietadiel, družíc
i procesov navedenia vysoko-presných zbraní napr. systémov NAVSTAR/GPS a pod.
Obmedzenie úplného či presného použitia laseru môžu spôsobiť aj nepriaznivé poveternostné
podmienky, hlavne mraky, ktoré spôsobujú značný útlm pri prenikaní laserových lúčov.
40
3.7 Ako môže pokračovať vývoj PRO?
Dá sa predpokladať, že súčasné základné technické nedokonalosti PRO (u antirakiet a
radarov) sa podarí v blízkej či potrebnej dobe postupne vyriešiť, aj keď podľa špirálového
vývoja tohto systému, to bude permanentná korekcia a systém PRO dosiahne vyššie hodnoty
účinnosti ako sú súčasné ( s použitím lasera alebo aj jadrovej hlavice na antirakete, bolo to aj
pred niekoľkými desaťročiami).
Nový a prevratný poznatok, nazývaný digitálne tvarovanie vysielaného zväzku (digital
beamforming) by sa mohol stať základom pokročilých technológií, ktoré výrazne zmenia
priebeh bojovej činnosti systému protiraketovej obrany a môže tiež napomôcť k zmareniu
potenciálneho drvivého raketového útoku na vojnové námorníctvo USA.
Ďalej by mohol pomôcť vyriešiť jeden z hlavných problémov u protiraketových systémov a to
v tom, že klamné ciele alebo aj iné protiopatrenia, ktoré by mohli ľahko ukryť či zamaskovať
bojovú hlavicu protivníka a tak oklamať vystrelenú a navádzanú antiraketu. V prípade
umiestnenia na družiciach vytvorí predpoklady k tomu, aby nové špionážne a pozorovacie
misie mohli byť vykonávané priamo z obežnej dráhy.
Podstatou je zdokonalenie súčasného radaru s plošnou fázovanou anténou (phased-array
radar). Zatiaľ čo zavedené radary sa pri vyhľadávaní cieľov otáčajú, zdokonalené radary
vychyľujú vyžarovaný zväzok lúčov elektronicky zo stacionárnej základne (neotáčajú sa).
Dokážu objekty vyhľadať v priebehu mikrosekúnd a to veľmi rýchlym vychyľovaním
hlavného zväzku na niekoľko cieľov, tak aby však nestratili rozlišovaciu schopnosť pri
sledovaní niekoľkých rozdielnych cieľov spojito v jednom okamžiku. Jeho anténa vyžaruje
niekoľko zväzkov a tak je každý z cieľov ožarovaný a sledovaný konkrétnym priradeným
radarovým zväzkom lúčov.
Proces digitálneho tvarovania zväzku kombinuje najmodernejšie prvky anténnej a digitálnej
technológie – anténna sústava radaru digitalizuje signál, ktorý prijíma a uchováva všetky
vstupné informácie. Tieto údaje sú tiež použité pre vytvorenie takého množstva lúčov, koľko
je ich potrebné pre sledovanie toho počtu objektov, ktoré sa objavia v priestore. Kľúčovou
výhodou tohto systému či spôsobu je schopnosť pokryť s istotou rozsiahlu oblasť záujmu
jediným radarom.
41
V Rusku sa začali realizovať technické opatrenia, ktoré by znížili možnosť zistenia štartu
a skrátenia dĺžky a času letu rakety v prvej etape. Je to možné realizovať výmenou
kvapalinového paliva raketových motorov za pevné, čo by viedlo k skráteniu letu až do
jednej minúty (oproti 3-5 minútam) a do výšky nie vyššej 80-100 km (oproti 200-300 km),
čím by ostala v atmosfére (prostriedky ničenie kinetickou energiou EKV, MKVa LEAP by
potom boli nepoužiteľné).
Ďalším opatrením je, čo najviac sťažiť zachytenie
rakety antiraketou cestou možností vykonávať
manéver raketou vo vertikálnej aj horizontálnej
rovine, čo modernizovaná raketa Topoľ-M (SS27) dokázala pri letových skúškach.
Topol-M má jeden manévrujúci kontajner typu
MARV s jednou hlavicou (to je však iba predstupeň kontajneru s viacerými samostatnými
hlavicami). Okrem nej však môže dopraviť tiež hypersonické manévrujúce teleso poháňané
scramjetom, t.j. nadzvukovým náporovým motorom. Pri testoch dosiahlo toto teleso vo
vysokých vrstvách atmosféry rýchlosť Mach 14! Strela má byť schopná preraziť akúkoľvek
protiraketovú obranu. Rusko má okolo 48 týchto rakiet v podzemných silách a šesť
mobilných, s plánom každý rok zvyšovať o osem kompletov týchto zbraní.
V roku 2001 Rusko tajne testovalo prototyp SS-25 ICBM. Táto raketa, než opustí resp.
neopustí atmosféru, sa otočí opäť k zemskému povrchu a letí ako riadená strela, prúdové
lietadlo či bombardér vo výške okolo 25 míl (37 km) rýchlosťou Mach 5 (6000 km/h). Je
pokrytá technológiou stealth a nie je zničiteľná ani vysielačom HAARP ( pracuje
v kozmickom priestore - ionosfére), ani GMD (antiraketami), ale ani systémom PAC-3.
Pokračuje vybavovanie ponoriek medzikontinentálnymi balistickými raketami SLBM Bulava
M (morskoj), ktoré majú dolet 8600 km a nesú každá desať nezávisle manévrujúcich
jadrových hlavíc – MIRV (D-19M Bulava-30) či jednu o sile 500 kt (D-19M Bulava-M) až
s doletom 10 000 km. Za najvýznamnejšiu vlastnosť Bulavy je považovaná schopnosť rýchle
manévrovať v zostupnej fázy letu a tým prekonávať systémy PRO.
Ponorka Projektu 955 s 12 strelami Bulava-M dokáže vypúšťať strely z hĺbky do 65 metrov
a pri rýchlosti až 15 uzlov a naviac je vybavená šiestimi odpaľovacími šachtami na torpéda
ráže 533 mm, ktorými môže odpaľovať aj strely RK-55-Granat (NATO-Code SS-N-21
42
Sampson) s jadrovou hlavicou o mohutnosti 299 kt a doletom 2400 km. Nadväzujúci Projekt
955A (Borej) bude vybavený až 16 strelami Bulava-M.
Celkom má byť postavených sedem ponoriek tejto triedy do roku 2015 s ich exploatáciou do
roku 2040-2050. Majú nahradiť ponorky Projektu 941 a 667, ktoré sú vyzbrojené balistickými
raketami triedy Typhoon, Delta-3 a Delta-4.
Ruské strategické sily otestovali prototyp úplne novej a zatiaľ tajomnej medzikontinentálnej
strely a zapli nový radar včasného varovania proti balistickým raketám v blízkosti Irkutska.
Výkonný radar s označením Voroněž-M, dvakrát väčší než súčasné radarové systémy, je
schopný sledovať oblasť od Indie až po Spojené štáty.
Od júla chce Rusko v masívnom rozmere "obnoviť", po 26 rokoch, pravidelné hliadkové
plavby svojich strategických nukleárnych ponoriek.
Rusko tiež potvrdilo zámer do roku 2015 uskutočniť rozsiahly, technicky a finančne náročný
program protiraketovej obrany s jeho plnou kompletáciou v roku 2020. Zároveň a opätovne
ponúkli spoluprácu USA, európskym štátom, vrátane neutrálneho Rakúska, Fínska a Švédska.
Národný systém vzdušno-kozmickej obrany ( VKO ) Ruska okrem zachytenia a zničenia
balistických rakiet, bude ochraňovať teritórium federácie pred údermi bojových lietadiel
a rakiet s plochou dráhou letu a takisto aj zachytenie a zničenie kozmických prostriedkov,
majúcich veľmi významnú úlohu v PRO USA.
43
Tento systém bude integrovať päť systémov: systém PVO, systém PRO, systém varovania
pred raketovým napadnutím, systém kontroly kozmického priestoru a systém REB. Realizácia
tohto systému sa predpokladá ukončiť v rokoch 2015 až 2020.
Najmodernejší protiraketový a protilietadlový systém PVO S-400 Triumf a S-400M
Samoderžec nainštalovalo Rusko ako kľúčovú súčasť posledného pásma ochrany hlavného
mesta Moskvy, neďaleko mesta Elektrostal v moskovskej oblasti.
Systém S-400 Triumf (NATO SA-21A Growler) a S-400M Samoderžec (NATO SA-21B
Growler) so strelami 9M82 Giant sú vysoko sofistikované systémy schopné ničiť balistické
riadené strely stredného doletu (do 2500 km) na vzdialenosť až 400 km, tzn. na dvojnásobnú
vzdialenosť než americký systém MIM-104 Patriot a dva a pol krát väčšiu vzdialenosť než
jeho predchodca S-300PMU2 (SA-10 Grumble). Výkonovo odpovedá americkému systému
THAAD.
Radarová stanica včasnej výstrahy Voronež je považovaná za prvý krok pri realizácii tohto
ambiciózneho programu PRO a jej úlohou je varovať pred raketovým útokom. Radar
Voronež-DM je v plnej prevádzke od decembra 2006 a môže monitorovať oblasť medzi
Severným pólom a Afrikou. Druhý radar tohto typu je dislokovaný u mesta Armavir (asi 700
km na severozápad od iránskej hranice a asi 100 km severne Soči) a v prevádzke je od roku
2007. Bol ponúknutý Američanom, keď odmietli ponuku na využitie radaru Darjal
v Azerbajdžane.
Radar Voronež-DM pracuje v kmitočtovom pásme 150 až 300 MHz a stredným výkonom
700 kW. Vyznačuje sa unikátnymi taktickotechnickými a prevádzkovými parametrami, ktoré
umožňujú vysokú pravdepodobnosť zistenia a presnosti sledovania dráh letu desiatok
balistických rakiet súčasne. Obsluhu tvorí len 15 osôb vzhľadom k vysokému stupňu
zavedenej automatizácie procesov.
Zo strany USA sa uvádzajú informácie, že ďalšou logickou fázou rozvoja amerického
vrstveného systému PRO sú antirakety umiestnené na obežných dráhach v kozme.
Budúca vrstva antirakiet operujúcich v kozmickom priestore by mohla umožňovať účinnú
globálnu schopnosť obrany proti balistickým raketám. Mali by sa vyznačovať veľmi krátkou
reakčnou dobou na vzniknutú situáciu a ničiť rakety už v počiatočnej fázy letu. Zároveň by to
mohlo viesť k minimalizácii stacionárnych antirakiet v podzemných železobetónových silách,
44
ktoré sú zraniteľné, ale aj finančne nákladné a ktoré nemôžu dosahovať takú účinnosť ako
antirakety v kozme.
V súčasnej dobe žiadne zbraňové systémy na obežných dráhach nie sú a tak prípadné
umiestnenie antirakiet Spojenými štátmi by predstavovalo prvý krok k rozsiahlej militarizácii
kozmu a zrejme by to malo dopad na podobné iniciatívy časti ostatných krajín v vesmírnym
potenciálom. Ďalším produktom umiestňovania zbraňových systémov by boli laserové zbrane
s potenciálom ničiť objekty nielen v kozme, ale aj na zemi a mori.
Týmto by sa však pravdepodobne dosiahla pre Spojené štáty pripravenosť na všetky druhy
hrozieb z nepredvídateľných miest prakticky celého sveta.
Samozrejme, že to všetko vyvolá podstatné zvýšenie finančných výdajov u USA, NATO,
Ruska, ale aj iných krajín, než boli pôvodne plánované. No nič to nezmení na fakte, že dôjde
k porušeniu alebo zmene strategickej jadrovej vyváženosti či odstrašovania a vyvolá to
pokračovanie vysoko sofistikovaného technického a technologického dozbrojovania vo vývoji
a výrobe raketovej a antiraketovej techniky, ale aj senzorovej a kozmickej techniky a ich
umiestňovanie do kozmu, najmä medzi USA na jednej strane a Ruskom s Čínou na strane
druhej, ale aj niektorými ďalšími krajinami sveta.
Slovenská republika, od roku 2000, mohla mať "svoju" primeranú protiraketovú obranu či štít
a zároveň tak prispieť v rámci NATO. Samozrejme nie v tom megalomanskom či globálnom
poňatí.
Stačilo získať ešte jeden systém S-300PMU1
Favorit
alebo S-400 Triumf ( SA 21A
Growler ) s príslušným 3D radarom a spolu
so systémom S-300PMU (to by odpovedalo
PAC-3 alebo aj THAAD), ktorý je v armáde
zavedený, sme mohli, okrem svojho teritória
pokryť do značného
rozsahu aj susedov
a zároveň sa začleniť do spoločného pozemného protiraketového systému.
No vtedajšia slovenská vláda, radšej zaplatila pokutu za nezrealizovanie zmluvy, 54 mil. USD
( viac ako 2,5 mld. sk).
45
3.8 Aká bola a je spolupráca rakiet?
Žiadna raketa nie je "mierová" bolo deklarované v dobrej viere po ich mierovom poslaní
Chartou 77. Ani toto vyjadrenie nie je úplne pravdivé! V rámci vesmírneho výskumu,
dokonca v kooperácii dvoch rivalov USA a Ruska, sa realizujú užitočné výskumy či svetová
komunikácia. Americké rakety používajú ruské motory.
Kozmická stanica ISS (medzinárodná kozmická stanica) je ruskej produkcie a striedajú sa
na nej medzinárodné posádky i súkromní bohatí samoplatitelia s predpokladom jej prevádzky
do roku 2020 a prípadnej recertifikácie do roku 2028.
Všetky kozmické rakety sa pôvodne vyvinuli
z medzikontinentálnych
balistických
striel.
V roku 2006 bolo do kozmu vypustených 65 rakiet.
Z toho 24 ruských a 18 amerických. Rusko má teraz
v operačnom použití 98 satelitov a obnovuje svoj
Ruský
globálny
navigačný
systém GLONASS. Rokuje sa aj o prepojení amerického a ruského systému.
O 5 rokov neskôr, v roku 2011 bolo tromi hlavnými svetovými aktérmi vypustených do
kozmu 73 rakiet (z toho však 5 neúspešných). Primát drží Rusko s 36 štartami (z toho 3
neúspešné), druhá a prvý raz predstihla USA je Čína s 19 štartami (z toho 1 neúspešný)
a tretie sú USA s 18 štartami rakiet (z toho 1 neúspešný).
Pre rok 2012 plánuje Rusko ešte viac štartov a to 38, typovo pôjde o 17 rakiet rodiny Sojuz,
15 Protónov, 3 Rokoty, 2 Dnepri a 1 Zenit. Okrem toho sa majú uskutočniť ešte 3 štarty
46
rakiet Sojuz z Francúzskej Guayjany a 1 Zenit vo verzii SEALaunch. Plánuje sa aj
premiéra nosiča SOJUZ-2.1v (hmotnosť 158 t) s kapacitou nákladu 3000 kg.
USA plánujú v roku 2012 minimálne 18 štartov, z toho 7 rakiet Atlas V, 4 Delta IV, 2
Pegasus XL a ešte 5 rakiet Falcon 9 a Antares (predtým Taurus 2). Ich skutočný počet bude
závisieť na tom, či sa podarí dodržať ich sústavnými technickými problémami sužovaný
vývojový harmonogram.
Rusko spolupracuje aj Európskou vesmírnou agentúrou na kompatibilite so satelitným
systémom Galileo (obdoba k americkému GPS, námietky majú Holandsko a Británia,
financovať sa má z verejných peňazí štátov EÚ) na modernizácii Sojuzu a Progresu
a spoločne pripravujú pre rok 2012 novú dopravnú raketu Klipper. Pokiaľ sa týka výskumu
Mesiaca, tu Američania pracujú samostatne a Rusko spolu s Čínou vyvíjajú vlastnú techniku
pre skúmanie Mesiaca.
V decembri 2006 vyniesol ruský nosič Kozmos 3M na obežnú dráhu nemecký satelit SARLupe, pritom je v žargóne označovaný ako špionážny. Podľa uzatvorenej zmluvy medzi
Rosoboronexport a nemeckým COSMOS International Satellitenstart Gmbh ruská strana
vynesie do kozmu celkom ešte 5 týchto satelitov. Tento typ nemeckého satelitu má radarovo
pokryť potreby veliteľstva NATO v Európe. Technické vybavenie satelitov umožní
využívanie systému aj Francúzskom, ktoré bude kompenzovať túto možnosť prístupom
k optickému HELIOSu II pre nemeckú stranu.
Už od sedemdesiatych rokov 20. storočia je realizovaná aj spolupráca Indonézie s americkou
firmou
Hughes
Aircraft
(teraz
Boeing
Satellite
Systems)
v oblasti
vlastného
telekomunikačného systému, dvojicou geostacionárnych družíc Papala A1 a A2 (jednota).
Neskôr to pokračovalo Papala B1-4, C1-2. V roku 2001 ruský Zenit-2 dopravil na obežnú
dráhu meteorologický Meteor 3M-1 a ďalšie zariadenia. Od roku 2007 Indosat začal
spolupracovať aj s francúzskou firmou Thales Alenia Space (Papala D1).
Spolupráca beží aj pri využívaní raketových motorov americkými firmami (Aerojet General),
čo dokumentuje využitie ruských motorov NK-33/AJ26-58 na rakete Antares (premenovanej
z Taurus II) v priebehu rokov 2009 – 2012.
47
Už dlhoročne je vykonávaná doprava nákladov na medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS)
zásobovacími nákladnými loďami Progress s využitím rakety Sojuz a v roku 2011 dopravil
náklad americký raketoplán Atlantis. Okrem lode Progress zaisťujú zásobovanie ISS aj
európske (ATV-3) a japonské lode (HTV-3).
Z kozmodrómu Bajkonur sú vypúšťané do kozmu telekomunikačné družice s rôznym
nákladom, rozsiahlym poslaním a pre viacero krajín sveta, ako napr. družica Intelsat 22 v roku
2012 (model Boeing 702MP firmy Boeing co.), nosnou raketou bola Proton-M/Bríz-M,
s telekomunikačným zariadením pre austrálske ministerstvo obrany, ale aj pre zabezpečenie
telekomunikačných služieb pre oblasť Európy, Afriky, Stredného Východu, Indického oceánu
a Ázie.
Z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane 24.7.2012 odštartovala úspešne ruská nosná raketa
Sojuz-FG, ktorá vyniesla na obežnú dráhu celkove päť satelitov z Ruska, ako aj Bieloruska,
Kanady a Nemecka, pričom ruský satelit Kanopus-B by mal poskytovať telemetrické údaje z
obežnej dráhy 510 km nad našou planétu, BKA je jeho bieloruským variantom. Ruský MKAPN1 bude zhromažďovať údaje, ktoré by meteorológom mali napomáhať v modelovaní
oceánskeho prúdenia, súčasne však bude plniť aj nešpecifikované bezpečnostné úlohy.
Nemecký TET-1 bude testovať nové kozmické technológie, kým kanadský satelit ADS-1B sa
stane súčasťou satelitného systému na identifikáciu a lokalizáciu vesmírnych telies.
Je teda skutočnosťou, ak hovoríme o raketách, našli by sme viac spoločných a styčných
bodov, ktoré skôr smerujú v prospech spolupráce a tým aj pokoju, mieru a stabilizácii, než
o hľadaní nepriateľa a prebúdzanie nedôvery. Čím väčšia je táto miera spolupráce
a pochopenia, dokonca dnes možno hovoriť aj v tejto oblasti o globalizácii, aj v raketovej
oblasti so spoločnými cieľmi, tým sa znižuje nebezpečenstvo zneužitia "dozbrojovania".
Rakety majú však i podstatnú vojenskú
funkciu a preto môžu byť a sú aj prvkom
nedôvery a ohrozenia. A tu je dôležité a
exaktné,
ale
aj
citlivé
narábanie
s argumentmi pre získanie dôvery tých
krajín, ktoré ich už majú vo výzbroji, no i tých,
ktoré sú bez nich.
48
4. Prvý reálny krok NATO k vybudovaniu protiraketového dáždnika
Severoatlantická aliancia vykonala v rokoch 2010 – 2011 prvý krok pre vybudovanie
protiraketového dáždnika. Prvý raz úspešne prepojila protiraketové systémy niektorých krajín
do jedného spoločného systému, ktorý ochráni pred balistickými raketami, zatiaľ len vojakov
na bojisku (ALTBMD). Velitelia NATO po prvý raz získali schopnosť riadiť obranu
nasadených síl na bojisku pred balistickými raketami.
Je to ďalší, konečne už reálny pokrok vo vývoji budovania protiraketovej obrany NATO,
ktorá predpokladá v budúcnosti chrániť 900 miliónov obyvateľov členských krajín Aliancie.
Hlavnú rolu v tomto novom systéme budú hrať Spojené štáty. Tento systém má nahradiť
pôvodné plány Obamovho predchodcu bývalého prezidenta G.W.Busha, ktoré predpokladali
vybudovanie radaru v Českej republike a základne antirakiet v Poľsku.
Prvú fázu spustili Američania vyslaní vojnovej lode USS Monterey do Stredozemného mora.
Raketový krížnik je vybavený špeciálnym radarovým a navádzacím systémom Aegis s cieľom
chrániť Európu hlavne pred potenciálnou hrozbou iránskych balistických rakiet.
V ďalšom období je cieľom vybudovanie radarovej stanice v Turecku a v nadväznosti aj na ňu
vzniknú základne s americkými antiraketami SM-3 v Rumunsku v roku 2015 a v Poľsku
v roku 2018.
Zároveň pokračuje vývoj novej verzie Aegis s označením BMD 4.0.1, ktorá má zlepšiť
schopnosť protiraketovej obrany účinne zamerať a zničiť nové a sofistikovanejšie strely
s väčším dosahom. Nové antirakety SM-3 Block IB budú vybavené dvomi infračervenými
vyhľadávačmi so zvýšenou citlivosťou pre zameranie na väčšie vzdialenosti a tiež systém
riadenia a manévrovania za letu.
Prepojený systém ako sú vojnové lode, pozemné a plávajúce radarové stanice, mobilné
odpaľovacie rampy antirakiet, lietadlá včasnej výstrahy, satelity niekoľkých krajín
(Francúzska, Nemecka, Talianska, Holandska a USA) – to všetko spolu teraz už dokáže
vzájomne komunikovať, ale hlavne v prípade ohrozenia je ich možné prepojiť a tiež riadiť
z jedného operačného centra – Centrum kombinovaných vzdušných operácií NATO (CAOC)
v nemeckom Uedemu.
49
Systém nazývaný TBMD (Theater Ballistic Missile Defence) tzv. protiraketová obrana
bojiska je zatiaľ predurčená len pre ochranu vojakov v poli, ale kdekoľvek na svete. Už by sa
nemala opakovať situácia z prvej vojny v Perzskom zálive (1991), kedy irácke jednotky
nebezpečne ostreľovali raketami Scud pozície koaličných vojsk, ale aj civilné obyvateľstvo
v susednom Kuvajte.
Postupne už vzniká komplexnejší systém tzv. aktívna vrstvená protiraketová obrana bojiska
(Active Layered Theatre Ballistic Missile Defence) ALTBMD. To je prepojenie ďalších
zbraňových a senzorových prvkov, ktoré vytvoria spoločne hustú obrannú sieť. Bude to tiež
rozšírenie softwaru a štruktúry obrany tak, aby sa dali prepojiť jednotlivé protiraketové prvky
rôznych krajín NATO po celom území Aliancie a tak dosiahnuť celoplošné pokrytie teritórií
a ochranu obyvateľov členských krajín. Kompletný protiraketový dáždnik má prikryť
členské krajiny od roku 2018.
K náročnému projektu Aliancia prizvala aj Rusko, ktoré plány protiraketovej obrany predtým,
ale ešte aj v súčasnosti kritizovalo. Zatiaľ Moskva prikývla.
Rusko sa však stále nemôže s NATO dohodnúť na tom, ako by spoločná obrana mala
fungovať a ako do nej zapojiť ruské strategické sily. Podľa predstáv NATO by totiž mali
vzniknúť dva protiraketové dáždniky – aliančný a ruský. Tieto by potom mali spolu
nejako komunikovať. Zrejme by išlo hlavne o výmenu údajov a informácií, ale v ostatnom by
obidva systémy fungovali samostatne a nezávisle na sebe.
50
Rusko však trvá na tom, aby tieto systémy boli prepojené a že Rusko bude pred raketovým
útokom chrániť východné hranice Európy a štáty NATO zasa hranice západné.
V tzv. sektorovej obrane, by tak Rusko chcelo byť
zodpovedné za rakety smerujúce cez jeho územie do
Európy, zatiaľ čo NATO by malo na starosť tie, ktoré by
mierili cez jeho územie do Ruska. Podľa niektorých
členských krajín NATO na čele s USA, by to však dávalo
Rusku
„príliš
veľkú
zodpovednosť“
za
ochranu
spojeneckých krajín. Je to zrejme okrem iného, na súčasnú etapu vzájomných vzťahov,
príliš veľká (ne)dôvera?!
51
ZÁVER
Zrejme je a naďalej bude nevyhnutné rešpektovať realitu, že časť sveta (krajín) sa bude snažiť
vyvíjať a vyrábať ZHN, najmä jadrové, vrátane rakiet, ako ich nosičov. Neodradia ich ani
sankcie medzinárodných inštutúcií, ani nezmyselnosť ich potenciálneho použitia, pretože
nedosiahnu potenciál či silu veľmocí a mocností, ktoré ich vlastnia už niekoľko desaťročí.
Ich vlastníctvo bolo síce už aj v minulosti, neprirodzenou, nelogickou a nerozumnou
alternatívou života sveta, ale až doposiaľ fungovalo na základe približnej parity medzi dvomi
superveľmocami a nikto si nedovolil prekročiť hranicu, ktorá by rozhodovala o živote či
konci celej planéty pod názvom Zem.
Zdá sa, že ak nie je a v budúcnosti tiež nebude reálne zastaviť výrobu a rozširovanie
jadrových zbraní, t.j. nie sú v tomto zmysle účinné dokonca ani prijaté a väčšinovo aj
ratifikované medzinárodné zmluvy, dohody a zákazy, tak jedna zo súčasných obranných
protiofenzív je a bude, vybudovať integrovanú protiraketovú obranu zainteresovanými
a dotknutými krajinami sveta, ale na spoločnom základe.
Inovovaný prístup k integrovanej či komplexnej protiraketovej obrane, od globálnej americkej
ku koaličnej, len zvýrazňuje a prehlbuje jej vojenský a vojensko technický význam, ako
subsystému zabezpečenia obrany štátu či koalícií.
Pre ten štát či koalíciu štátov, ktorí ho zrealizujú - bude globálnym prostriedkom na kľúčové
ovplyvňovanie či dokonca zmenu vzťahov medzi štátmi alebo aj zoskupeniami štátov.
Jeho duálne pôsobenie ovplyvňuje alebo aj zmení súčasnú stabilizačnú rolu jadrových zbraní
z polohy odstrašovania na polohu zastrašovania. Asi je možné konštatovať, že tam kde
nepomohli medzinárodné kontroly a rokovania pre obmedzenie a zastavenie výskumu, vývoja
a výroby ZHN s dôrazom na jadrové zbrane, ale pre širšie geostrategické ciele, tak bude
dobrým penetrátorom systém protiraketovej obrany.
Zdá sa, že v špirále jeho zdokonaľovania bude nevyhnutné jeho rozšírenie aj do kozmu a tým
zároveň môže brániť ostatným krajinám slobodne a zmysluplne využívať kozmos. Zároveň
pripraví v kozme novú a ďalšiu dimenziu pre budúce bojisko.
52
Niet pochýb, že PRO podporuje a stimuluje výskum, vývoj a realizáciu najmodernejších
vojenských technológií s dôrazom na raketovú, radarovú techniku a satelity.
Zároveň môže podporovať alebo brániť vytvoreniu celosvetovej medzinárodnej spolupráce
alebo spolupráci so zainteresovanými krajinami, ale aj v oblasti HAARP, ktorý znásobuje silu
a presnosť protiraketovej obrany alebo ju môže kamuflovať, ale aj byť samostatnou super
zbraňou.
Môže však tlmiť alebo eliminovať snahy o vývoj ZHN s dôrazom na jadrové zbrane v ďalších
ambicióznych krajinách sveta, ale aj zabrániť ich ďalšiemu zdokonaľovaniu.
Okrem jeho strategického/globálneho potencionálneho použitia má aj taktické a operačné
použitie pre ochranu vojsk na bojisku/teritóriu (TBMD/ALTBMD) a v obidvoch variantoch
použitia aj pre ochranu obyvateľstva na ním pokrytých teritóriách zeme.
Určitým rizikom je to, že jednotlivé prvky systému protiraketovej obrany, hlavne riadiace
a veliace strediská a senzory sa stanú prednostným záujmom a cieľom primárnych, ale aj
sekundárnych úderov a rôznych špeciálnych akcií protivníka.
Rakety a teraz aj antirakety v spojení so senzormi, ešte viac vyjadrujú a odrážajú závažné
politické súvislosti a stav bezpečnostného prostredia. Vo vzťahu k nim máme možnosť
buď tento vývoj len pasívne registrovať alebo hľadať svoje aktívne miesto v ňom.
Čím širšia a účinnejšia bude spolupráca a pochopenie i v raketovej a antiraketovej
oblasti medzi krajinami so spoločnými cieľmi, tým viac sa bude znižovať
nebezpečenstvo ich zneužitia pre dozbrojovanie alebo aj reálne použitie.
V rozhodovaní o spolupráci pri realizácii systému protiraketovej obrany je teda treba veľmi
moderne a perspektívne zvážiť, ktorá vojensko - politická tendencia má bližšie k realite
a tým aj k nádeji pre civilizovanú mierovú budúcnosť.
53
POUŽITÁ LITERATÚRA:
1. Kroulík J., Růžička B.: Vojenské rakety, Naše vojsko Praha 1985
2. Kaucký S.: Protiraketová obrana: Výsledky testov budia rozpaky v odborných kruhoch,
ATM č.10/2006
3. Kotrba Š.: Powell podpísal dohody o modernizácii radarovej základne USA v Grónsku,
Britské listy 7.8.2004
4. Kotrba Š.: Rakety od Boenigov-peacekeeper´s pre 21.storočie, Britské listy 10.8.2006
5. Kliment S.: Spojené štáty tajne rokujú o výstavbe raketovej základne v Českej republike,
Britské listy 9.7.2004
6. Bútora D.: Americký radar, týždeň č.5/2007
7. Vyhledávací radar FPS-117, Profesionální armáda: Technika
8. Fico by raketovú obranu nedovolil, denník SME 22.1.2007
9. Putin ponúkol SA spoluprácu v jadrovej oblasti, denník SME 12.2,2007
10. Drábek I.: Na Česko a Poľsko môžu mieriť strategické rakety, denník PRAVDA
21.2.2007
11. Chmelár E. : Protiraketový systém je namierený voči Rusku. Týždenník SLOVO
12. Zajcev J.: Reálie protiraketovej obrany USA. Ruská agentúra medzinárodných informácií
Novosti. 27.2.2007
13. Kramnik I.: Pionieri idú pomôcť Topoľom-M. LENTA-RU, vydanie Rambler Media
Group. 23.2.2007
14. Príprava na skúšky severokórejskej rakety nastrašila USA. LENTA-RU, vydanie Rambler
Media Group. 12.6.2006
15. Systém PRO USA bol postavený do bojovej pohotovosti. LENTA-RU, vydanej Rambler
Media Group. 20.6.2006
16. Rusko vráti do účinnosti zakázané rakety. LENTA-RU, vydanie Rambler Media Group.
28.8.2006
17. Kaucký S.: Spadnú nám zvyšky rakiet na hlavu? Denník Britské listy. 13.3.2007
18. Severná Kórea obnovuje skúšky balistických rakiet. LENTA-RU, vydané 20.6.2006
19. Merkelová: Protiraketový systém USA je aj vecou NATO. Dnes.sk, 13.3.2007
20. Aksenov P.: Strategické jadrové sily-teraz. LENTA RU, 22.3.2006
21. Aksenov P.: Rádiolokačná nezávislosť. LENTA RU, 11.1.2006
22. Kaucký S.: Prečo Rusov dráždi americký radar v Brdech. ATM on line, 26.2.2007
23. Kaucký S.: Letúňový laser YAL-1. ATM on line, 2.4.2007
24. Pestov S.: O Iráne i uráne. ARGUMENTY, FAKTY, 18.4.2007
25. ITAR-TASS : Radar na výmenu za vzájomné pochopenie. 20.4.2007
26. Esin.V.I.: Protiraketová globálna prevaha. Nezávislá politika, 5.3.2007
27. Turecko chce vlastný protiraketový systém. Britské listy, 30.4.2007
28. Kaucký S.: Protiraketová obrana USA-Družicový systém SBIRS. ATM č.11/2006
29. Kaucký S.: Protiraketová obrana USA-Radary včasnej výstrahy. ATM č.05/2007
30. THAAD Radar Completes Successful Target Tracking Test. News Release. Missile
defense Agency, 8.3.2007
31. Visingr L.: Protiraketová obrana: Koľko systémov pre Európu? natoaktual.cz, 20.7.2006
32. Gáfrik A. a kol.: Zbrane hromadného ničenia - Aktuálna bezpečnostná hrozba. IBOŠ/MO
SR, Bratislava 2005
33. Britské listy: NATO schválilo americkú raketovú obranu, 15.6.2007
34. Nachtman P.: Podľa Rusov dostanú antirakety v Poľsku jadrové hlavice, použitie
jadrových hlavíc u antirakiet GBI je technicky možné. Britské listy, 16.6.2007
54
35. Samson Victoria.: Vystúpenie v Európskom parlamente: The U.S. Missile Defense
System in Eastern Europe: An incomplete system that will leave the continent less secure.
Americké Centrum pre obranné informácie(CDI), 12.6.2007
36. Stratfor Premium: Skutočným účelom americkej PRO je vojensky ovládnuť vesmír.
Britské listy, 20.6.2007
37. CRS Report for Congress: Kinetic Energy Kill for BMD: A Status Overview. 5.1.2007
38. Raketový systém: USA odmietli ruskú ponuku. www.euractiv.sk, obrana a bezpečnosť
15.6.2007
39. THAAD Weapon System´s Successful Interceptor Test, Lockheed Martin, Defencetalk,
29.6.2007
40. Správa pre americký kongres: Obrana pred balistickými raketami dlhého doletu v Európe.
Rešeršná služba amerického kongresu, 22.6.2007
41. Immanuel Wallerstein: Protiraketový obranný štít: bláznivý nápad, alebo racionálny cieľ.
Fernand Braudel Center, Binghampton University, USA, 2007
42. Štúdia Európskeho parlamentu "Spoľahlivý a spoločný systém medzinárodnej raketovej
obrany je racionálny, nie však súčasné americké riešenie", Britské listy, 26.11.2007
43. Európsky parlament, briefing 30.-31. január 2008
44. Kotrba, Š: Jak zavléci Česko do samého středu Hvězdných válek. Britské listy. 8.5.2007
45. Stavba infračervených družic SBIRS (1.10.2007) www.lockheedmartin.com;
www.missilethreat.com
46. Kment, R.: Systém raketovej obrany. Armáda apológia. September 2001
47. Townshend, Ch.: Historie moderní války. Prvé vydání Mladá fronta 2007. 432 s. ISBN
978-80-204-1540-0
48. Volner, Š.: Vojny v 21. storočí. Bratia Sabovci, s.r.o. 2007. 194 s. ISBN 978-80-8924111-8
49. NATO pomalu rozevíra protiraketový deštník, zatím chráni vojáky v boji.
iDnes.cz/Zprávy. 9.2.2011
50. Mesačník MO SR OBRANA č. 2/ február 2011 „Cobham opäť pre systémy Aegis“.
51. Český a slovenský populárne-odborný časopis LETECTVÍ + KOSMONAUTIKA č.
11/2011 „Novinky v letovém řádu kosmické stanice, č.12/2011 „Indonésie ve vesmíru“, č.
2/2012 Perličky zo světa nosných raket, č.5/2012 Telesa vypuštená a zaniklá, č. 7/2012
„Srdcem rakety Antares je NK-33/AJ26-58“
52. Letounový laser v další fázi vývoje (16.12.2008) www.spacewar.com, www.mda.mil
53.Popular Mechanics „New Radar Tech Could Shift Military“ 28.1.2008
54. Nová schopnost radaru UEWR v Grónsku (9.2.2009) www.raytheon.com
55. Dvojčata družic systému STSS v kozmu (7.10.2009) www.defense-update.com
56. Mohutný vzestup Aegisu (16.10.2009) www.strategypage.com
57. Integrace systémů protiraketové obrany (28.4.2010 www.spacedaily.com, www.mda.mil,
www.lockheedmartin.com
58. Geofyzikální válka. Wikipedie 8.2.2011
59. HAaRP.cz All right reserved 2010/2011
60. http://www.haarp.alaska.edu
61. Nové radary včasné výstrahy (13.6.2012) www.strategypage.com
62. S-400 připraven na uvedení do provozu (16.7.2012) www.wikimedia.org
63. www.globalsecurity.org/military/world/russia/s400.ref.htm
64. Irán – jadrový program (25.7.2012) www.aktuality.sk
= August 2012 =
Trenčín
55
Download

vojenský a vojensko-technický význam protiraketovej