Dve legendy
okolo obce
Lukáčovce
Dve legendy
okolo obce
Lukáčovce
Obálka: Fotografia
kaštieľa v Lukáčovciach
z konca 19. storočia, pravdepodobne najstaršia
známa dochovaná, kde sa kaštieľ nachádza ešte
v relatívne zachovanom stave, r. 1899.
Prebrané z: BOROVSZKY, S., Magyarország
vármegyei
és városai.
Nyitra
vármegye,
Budapest 1899, s. 64. (Mestá a župy Uhorska.
Nitrianska župa.)
Vychádza ako príloha periodika Lukáčovské
noviny, za podpory Obecného zastupiteľstva
Lukáčovce.
Autor legiend: Jozef Ferdinand Lelkes
Preklad legiend: Vdp. ThLic. Štefan Rácz
Zostavil: Lukáš Ložek
A. D. 30.6.2011
2
Slovo na úvod
Dva príbehy, legendy, ktoré sa kedysi
udiali v Lukáčovciach, máme zachytené vďaka
jednému človeku, vďaka synovcovi niekdajšieho
pána dekana Adolfa Lelkesa. Jozef Ferdinand
Lelkes (maď. JózsefNándor), autor týchto dvoch
príhod, sa pravdepodobne
z popudu
strýka
Adolfa púšťa do ich spisovania a tak sa nám
zachovali do dnešných čias. Odkiaľ ich však
mohol maťl on?
Je celkom možné, že keď v roku 1871 do
Lukáčoviec na faru prišiel tento nový duchovný
správca, ako dejepisár - historik, sa snáď
zaujímal o miestne dejiny. Vtedy ešte mohli žiť
ľudia, ktorí príbehy počuli v detstve od starých
ľudí, pre ktorých
boli udalosti
relatívne
nedávnou minulosťou.
Dnes je tomu už viac ako 300 rokov,
odkedy povstalecké vojská v Uhorsku a ich
protivníci, tzv. kuruci a labanci, križovali aj naše
okolie.
Jozef Ferdinand,
súčasník
známeho
spisovate1'a Móra Jókaia, sa taktiež zaoberal
práve týmto zaujímavým obdobím dejín Uhorska
a na počesť Jókaiovho diela Levočská biela pani
si prepožičal a pozmenil názov na Lukáčovská
3
čierna pani. Táto legenda sa nachádza v jeho
knihe Kuruc legendák szárnyain (Okrídlené
kurucké legendy) a bola napísaná v roku 1920.
Exemplár nezabudol, pravdaže, poslať svojmu
strýkovi Adolfovi, nášmu pánovi dekanovi, aj s
venovaním. Veď, ako sa domnievame, najskôr
vďaka nemu sa zachovala jedna i druhá ...
Druhú legendu, Kňaz kurucov, je zase
možné nájsť v jeho diele Kurucok elôre (Kuruci
vpred), kde sa opisujú udalosti týkajúce sa
lukáčovského farára Petra Mohoša, z r. 1707-8.
Dodnes, už 90 rokov, ležala táto kniha a
legenda nepovširnnute,
zabudnutá v starom
archíve, knižnici lukáčovskej fary, akoby čakala
na moment, kedy bude znova objavená. Je
celkom pochopiteľné, prečo sa o udalosti nič
nevedelo - všetky legendy sú originálne
v maďarskom jazyku.
Preto na tomto mieste patrí veľké
poďakovanie vdp. ThLic. Štefanovi Ráczovi,
pánu farárovi pôsobiacemu v Podhoranoch, ktorý
sa ihneď a veľmi ochotne podujal na preklad
spomínaných dvoch legiend do slovenčiny.
Milí občania, obyvatelia Lukáčoviec,
verím, že i tieto stránky nás obohatia, pretože
spomínajú na dávne dejiny našej obce, ktoré sú
stále iba málo poznané.
zostavovateľ
4
Lukáčovská čierna pani
Jozef Ferdinand Lelkes
Kuruc legendák szárnyain (1920)
Historici sa už dávno zhodli na tom, že
Nitrianska župa zohrala veľmi významnú úlohu
v časoch kurucov. Tí, ktorí sa venujú štúdiu dejín
kuructva,
hlavne
archivári
alebo historici,
bádatelia, sa jednoznačne uzniesli na tom, že
v tejto Nitrianskej župe, od Prievidze až dole po
Nové Zámky a od Skalice celkom až po
Chynorany, skrátka krížom-krážom, sa tu dosť
husto nachádzajú stopy bitiek medzi kurucmi
a labancami. A takto to v skutočnosti je. Snáď
nemáme ani jednu usadlosť alebo obec v našej
župe, ktorá by nezohrala nejakú dôležitú úlohu
v týchto
ťažkých
časoch.
V monografií
Nitrianskej župy sa môžeme dočítať, že táto župa
od 27. ll. 1703 bola hlavným miestom, kde sa
odohrávali rôzne kurucké boje. Každý piaď zeme
Nitrianskej župy má v sebe nejaký príbeh.
Smutné Považie a zároveň Ponitrie (údolie rieky
Nitry), brezové háje, ale aj preseľanské polia, tak
isto v diaľavách sa týčiaci Nitriansky hrad, na
skale postavený, by nám vedeli rozprávať veľmi
veľa príbehov. A tak isto by hovorili o Očkajovi,
5
o jeho chrabrosti, tak isto by rozprávali príbeh
o Františkovi
Rákocim,
o veľkom
kniežati,
takisto
o bojoch
Boťána
Slepého,
taktiež
o Berčéniho
taktizovaní
a vojenských
schopnostiach, stratégií, o väčších či menších
potýčkach a iných zaujímavostiach.
Čo tým
chcem povedať? V zákulisí dnešných čias akoby
ľudia nemali čas sa venovať histórií. Ale, krásne
kurucké časy, vy si zasluhujete viac, aby sa vami
viac zaoberali.
V monografií
Nitrianskej
župy
sa
môžeme dočítať, že maličká, snáď bezvýznamná
obec
Lukáčovce
a jej
okolie
bola
cez
Rákociovské
povstanie
počas
dlhej doby
miestom rôznych bitiek. O tejto obci je jeden
príbeh, presnejšie o kaštieli tejto obce, pretože
história tohto kaštieľa je aj históriou kurucov
samých. O tomto bude aj nasledovný príbeh.
Tento kaštieľ je známy tým, že vtedy bol
majetkom baróna Gašpara Šándora a tento barón
držal s labancami, Rakúšanmi. S nimi vydržal
dosť dlho, ale jeho manželka, ktorá bola tiež
barónka, príbuzná kuruckého kráľa Tôkôlyho,
jeho priamym potomkom,
nezaprela v sebe
kuruckú krv. Bola horkokrvnou kuruckou a kde
len mohla, vždy pomohla v záujme kurucov.
Malo to aj svoju dobrú stránku, lebo ani kuruci
6
a ani labanci neublížili Lukáčovciam a tomuto
kaštieľu, lebo zase manželka pána bola za
kurucov a bola spriaznená s ich ideami. Keď
majiteľ kaštieľa chystal výpad proti kurucom,
manželka v tichosti poslala správu samotným
kurucom, aby zabránila týmto škodám a táto
žena vždy vedela, nad čím rozmýšľa jej manžel.
Pokiaľ on plánoval svoje veci, nikdy svoje
úmysly kurucom neprezradil,
ale nakoniec,
vďaka manželke, labanci ťahali za kratší koniec
a vždy zo situácií vychádzali s porážkou. Manžel
nevedel otom,
že manželka je v tichosti,
potajomky,
spriaznená
s ideami
kuructva,
dokázala to vždy rafinovane skrývať. A naopak manželka vždy vedela diskrétne zistiť, že manžel
ťahá s labancami - nepriateľmi. Cisársky generál
Pálffy vedel toľko, že Gašpar Šándor je ich
človek,
ale o tom, že manželka
potajme
usmerňuje kurucov, nevedel nič. Samotní kuruci
si veľmi vážili túto pani z kaštieľa a nemali
v láske jej manžela. Tu si labanci mysleli, že
majú svoj priestor, ale mýlili sa, lebo nevedeli,
čo je ona zač,
Bola ťažká noc a pršalo - len tak lialo
ako z krhly. Dážď padal vo veľkých kropajach
na zem. Vo veľkej tme sa všetky predmety
podobali, akoby boli uliate z čiernej smoly.
7
Strom, domy - všetko bolo jednak čierňava a nič
z toho sa nedalo rozoznať. Naraz bolo počuť
silné prasknutie,
hromobitie.
Vtedy začala
z nebies metelica. Jeden blesk za druhým šľahal
do zeme. Od Pastuchova sa po hrboľatej ceste
smerom k Lukáčovciam maličký oddiel jazdcov,
ktorí sa pomaličky, ale úplne potichu zakrádajú
k Lukáčovciam. "Toto by sa nemalo dnes stať,"
hovorí jeden z jazdcov, "ešte zbadajú naše
stráže." ,,Ale nie, vaša vysosť, čeládnictvo
kaštieľa necháme pozabijať, keby ich na nás
panstvo poštvalo, pokiaľ samotný kaštieľ nebude
plný Nemcov, ktorí sa tam hostia. ", hovorí
jazdec. Potom boli aj naďalej potichu.
Keď už boli neďaleko Lukáčoviec,
premoknutý maličký oddiel zastal. Väčšia časť
týchto jazdcov sa utáborila v blízkosti lesíka a 7
jazdcov pokračovalo vo svojej ceste. Hodiny
kaštieľa práve odbili polnoc. Keď sa už priblížili
k tesnej blízkosti kaštieľa, videli jeho sivé múry.
Zo severnej veže bolo vidieť svetlo. Jazdci
zastali a spozorneli. Zakrádali sa medzi bodľačie
a kríky, aby boli maskovaní a zároveň sledovali,
čo sa deje vo veži. "Už dávno sme mali podpáliť
tento kaštieľ.", hovorí jeden z jazdcov. ,,Nechaj
to tak!", hovorí druhý, ,,Kto by bol potom našim
patrónom, ak nie samotná barónka?" ,,Ale dnes
8
by utrpel škodu manžel Šándor, nie ona. ", hovorí
jeden. Druhý odvetí "To je možné. Vo vnútri je
velká zábava, počul' ohromný hluk. A zároveň by
sme museli dal' pozor, aby sme neublížili hradnej
panej, lebo tento kaštieľ je aj jej majetkom,
nielen jeho. " Na túto odpoveď si druhý z jazdcov
sadol. Zapískal na nich. Naraz, smerom od
kaštieľa akoby bolo počuť škrekot nočného
vtáka. Kuruci spozorneli. Ich kone zaerdžali,
začali byť ostražitejšie a vetrili nebezpečenstvo.
Samotní jazdci poznali tento hvizd, ktorý bol
znamením. Neraz práve naň čakali.
Medzi oddielom strážcov u kurucov bol
jeden mladík, ktorý bol podplukovníkom. Tento
charakteristický
piskot vydával práve tento
vysoký urastený kurucký podplukovník. Toto
bola dohodnutá odpoved', dohodnuté znamenie.
Oba hvizdy, vopred dohodnuté, už zazneli. Jeden
z nich
hovorí:
"Viete,
poznáme
všetky
rozmiestnenia, urobte tak, ako inokedy robíte."
,,A potom nerobte veľky hurhaj, aby to Nemci
nezbadali,
aby
neurobili
nejaké
odvetné
opatrenia.",
hovorí v tichosti podplukovník
kurucov ostatným jazdcom. Medzitým držal
uzdu svojho koňa a v zadnej časti kaštieľa išiel
do jednej záhrady, ktorá bola obohnaná živým
plotom. ,.Je to ťažky osud.", hovorí jeden
9
z jazdcov. Druhý na to: .Nikdy to nie je ťažké pre
môjho pána Andreja Gostoniho. On je takisto
doma. Už od detstva bol pripravovaný na takúto
úlohu. ", hovorí jeden desiatnik. V tomto mal
pravdu ten druhý, lebo Andrej Gostoni,
podplukovník, tak poznal tieto kraje, všetky ich
zákutia, ako nikto iný. Jeho misia sem, do
Lukáčoviec,
nasvedčovala
práve
tomu
potvrdzovala jeho znalosť terénu a práve preto
bol on vybraný na túto misiu.
Medzitým sa utíšila búrka. Bolo ticho.
Na listoch stromu sa zhromaždili kvapky dažďa
a začali husto padať dolu na zem. Podplukovník
Gostoni sa stratil vo veľkej čierňave. Počuli len
tiché kroky v tmavej noci. V záhrade boli dvere,
ktoré boli obohnané kovovými pántmi a otvorili
sa práve pred plukovníkom. Jedna chudá pani,
ktorá bola odetá do čierneho, chytila Gostoniho
za ruku a vtiahla ho dovnútra, do samotného
areálu kaštieľa, do jednej tmavej chodby.
Vkročili do otvorených dverí, ktoré sa za nimi
hneď aj zavreli. Táto postava ženy, to bola
manželka Gašpara Šándora a zákutie, kam
vkročili, bola krypta Šándorovcov. .Hovorim ti,"
začína rozprávať pani ,,je to urážka mojej osoby,
podplukovník, ako vydatej ženy, že ma takto
v noci navštevujete. Keby som nebola oddaná
10
veci kurucov, tak by to mohlo aj zle dopadnút'!",
bránila sa baránka. Gostoni odpovedal: "Vy ste
našou patrónkou. Moja osoba je vám veľmi
vďačná, drahá pani, za to, že konáte tieto služby
pre ideu kuructva. ", taká bola zdvorilá odpoveď
kuruckého dôstojníka. .Nie, nie.", hovorí pani
baránka,
,,Nehovorte
mi takéto veci, ešte
upadnem do pokušenia a potom viac uškodim
kurucom, než by som im pomohla. Radšej
v rýchlosti urobme to, čo je nutné urobiť!"
Baránka v krypte zažal a kahanček. V odraze
svetla kahančeka bolo vidieť pekné obrysy tejto
panej a zdala sa byť ešte krajšou pre plukovníka.
Kráčali dole schodmi. Dostali sa do centra
krypty. Odtiaľto z krypty viedla jedna úzka
chodba do veľkého neznáma. Maličký kahanček
ledva osvetľoval túto chodbičku. Naraz zastali
pred veľkým otvorom. Ona hovorí: ,,Poviem to
vašej urodzenosti tak, ako to je. Pred 3 dňami sa
stalo, že z Leopoldova sem prišli muži, aby držali
stráž v týchto častiach. Ale prišiel len polovičný
oddiel. Tu si zajedli, čosi popili - kapitán aj
s dôstojníkmi - na veľkú radost' môjho manžela.
Aj dnes, neskoro do noci trvala zábava, veselica,
z ktorej som už úplne zničená. Ale tí dôstojníci sa
tak opili, že naraz začali rozprávať také veci,
kvôli ktorým som vás nechala zavolať. Dozvedela
11
som sa od nich informácie, nakoľko som sa dosť
často zdržiavala pri obsluhe. Ale pri tejto zábave
ma aj obťažovali. Vtedy som si povedala, že ešte
v túto noc, ak to bude možné, veru, vydám ich do
rúk vám, kurucom. V túto noc ich tak premohla
únava a boli ospalí po zábave, že pokiaľ poslali
časť oddielu na výzvedy, druhá časť oddielu
zostala tu a odobrala sa na spánok." Andrej
Gostoni sa chytil svojho meča. Ona hovorí: ,,Ale
nie tak rýchlo, pán podplukovník, všetko má svoj
čas. Preto som prosila vašu vysosť, aby som vám
mohla povedať informácie o týchto labancoch.
Ale teraz, vaša vysosť, koľko ničomných vecí tu
majú títo Nemci?" A potom vošli do chodby do
otvoru. Vpredu išla pani. V jednej ruke držala
kahanček a v druhej meč a potom šiel Gostoni.
Išli v chodbe chvíľku, a sprava i zľava pri otvore
do pivnice našli veľké priehlbiny, ktoré boli plné
potravín. Začala hovoriť: ,,Dozvedela som sa od
nich, že tieto veci sa snažia čo najskôr vziať do
Leopoldova, lebo tam už labanci hladujú. Preto
sa snažia presvedčiť manžela, aby sa tento
potravinový sklad čím skôr dostal tam, kým ta
nedorazi posila na čele so Starhembergom aj
s jeho vojskom. Ale to nie je dôležité, to môže
počkať. Môžem sa pokúsiť o to, aby som kurucov
dostala do tohto skladu skôr, než labancov. A to
12
bude nutné urobiť skôr, než sa začne brieždiť.",
dodala barónka.
Po polhodine
neustáleho
chodenia
v katakombách pod kaštieľom sa dostali k veľkej
miestnosti, ktorá bola zvnútra zavretá dvermi, čo
viseli na kovových pántoch a ku ktorej viedli
schody zospodu. Bola to akási pánska pivnica.
,,A teraz nám Boh pomáha).", hovorí barónka.
.Keby som vás už dlhšie nepoznala, iste by som
nemala odvahu vkročiť s vami do týchto
priestorov." Podplukovník jej pobozkal ruku
a potom odišiel. Čo vyčítal v črtách tváre tejto
peknej panej pri plápolajúcom svetle kahančeka,
to už vie len samotná barónka. Iste boli obaja
oddaní prívrženci Rákociho a vedeli tieto vzťahy
či náklonnosti držať v tajnosti. Barónka hovorí:
.Uchopte, vaša vysosť, pevne tieto dvere, ja
zatiaľ vytiahnem priečny trám." Podplukovník sa
odul k tým dverám, ktoré, už zvlhnuté, zapraskali
a povolili. Priečne kovové trámy vytiahla sama
barónka. A už boli hotoví. Teraz sa niekoľkými
schodmi dostali do vyššej úrovne. Naraz cítili,
ako je vzduch úplne iný.
Nemal už zápach stuchliny pivnice a krypty, ale
skôr bolo CÍtiť niečo voňavé.
Zistili, že vyšli na čistinke v lese. Teraz
Gostoni zistil, čoho je schopné dobré ženské
13
srdce. Prišiel na to, že táto barónka je oveľa
lepšou bojovníčkou Rákociho, ako niektorý
rozhýčkaný kapitán a dokáže urobiť viac. ,,A
teraz, nech sa vaša výsosť ponáhľa zo svojimi
kurucmi.",
odvetila barónka.
Podplukovník
Gostoni automaticky
tento rozkaz vyplnil.
Zahvízdal a naraz, z ničoho nič, sa objavila jeho
družina v blízkom lesíku, kde sa zdržiavali
kuruckí mládenci a stráž, ktorá zostala z druhej
časti kuruckého oddielu, a neďaleko kaštieľa sa
ihneď zhromaždila. "Sčasti tu zostaňte na stráži
pri koňoch, aby ste úpenlivo dbali na to, či
neprídu Nemci a ostatní pôjdete so mnou.",
dodal a posúril ich podplukovník.
Postupne
pomaly sa schádzali títo kuruci avšak viedol ich
sám Andrej Gostoni, ktorý šiel vpredu a držal
v ruke kahanček. Potom nasledovala barónka
a potom ostatní kuruci. V tichosti kráčali dole, až
došli po klenbu, z ktorej razila stuchlina. Bol to
dlhý pochod.
Keďže
hostina
veľmi
zaťažila
nemeckých hostí v kaštieli, nič nezbadali, nič
nepočuli a spali pokojným spánkom. Samotný
gazda bol tiež uložený na odpočinok. Keď sa
kuruci dostali do krypty, samotná čierna pani sa
vytratila cez otvorené dvere, aby aj ona dávala
pozor, či nebude počuť nejaký podozrivý zvuk.
14
V tomto tichu akoby ani neboli živými ľuďmi,
lež mŕtvymi - dodržali všetko, ako bolo treba
Jeden hovorí: .Silné víno im uškodilo a nám zase
pomohlo." Dokonca aj nemecké stráže boli opité.
"Môj manžel", hovorí barónka, "im nešanoval
pijatiku. A ja som sa k tomu pridala a tiež som
dávku zopakovala.", hovorila potichu barónka
kuruckému dôstojníkovi. ,,A teraz choďte za
mnou.", hovorila barónka. Keď všetci boli vonku
na chodbe, prevzala naraz velenie. "V týchto
dvoch izbách pre hostí spia dôstojníci. Vpravo,
v rožnom dome, zas obyčajní vojaci. A vedl'a
malej maštale sa v šope nachádza zvyšok vojska.
V každom trakte kaštiel'a svieti kahanec a pri
jeho svetle vás môžu zbadať nepriatelia. Ale
poponáhl'ajte sa, pán podplukovník,
aby sa
náhodou druhá časť nemeckej stráže, ktorá šla
na obhliadku, nevrátila a nehl'adala vás. Tu máte
kľúč od vel'kej brány, aby ste mohli ujsť aj
s koňmi samotných Nemcov. Nech vás Boh
sprevádza. "
A takto naraz zmizla aj samotná barónka.
Andrej Gostoni ju chcel ešte pobozkať, ale už
nestihol. Pokým sa otočil, samotná pani úplne
zmizla. Rozdelil svojich ľudí. Každý šiel na
svoje miesto, ktoré dôverne poznal a on sám
s troma ľuďmi sa v tichosti dostal tam, kde boli
15
ubytovaní dôstojníci. Bolo to nádvorie kaštieľa,
ktoré, akoby sa mravcami hemžilo, taký ruch tam
nastal. Bolo vidieť obrysy, ako sa každý
z kurucov zakráda potichu za svojou korisťou.
V tom pološere sa to zdalo, akoby nejaké
strašidlo takto konalo svoju prácu. Panská stráž
sa naraz prebrala uprostred dvora pod vežou
a počula nejaký zvuk: "To ste vy?", pýtal sa.
"Samozrejme, že my, len kl'udne odpočíva}.",
odpovedali kuruci, ktorí sa maskovali
za
Nemcov. A strážnik, ktorý si myslel, že sú to
naozaj cisárski vojaci, sa otočil na druhý bok
a pokračoval v chrápaní.
O pol hodinu neskôr sa začali zobúdzať
čeládnici. Bol počuť výstrel z pištole od izieb
dôstojníkov. Potom nasledoval druhý výstrel.
Veľká brána kaštieľa sa otvorila a cez ňu sa
mnoho ľudí sa koní dostalo von. Na toto sa
nočná stráž úplne prebrala a začala vnímať, čo sa
deje. Našla labánskych dôstojníkov, ktorí mali za
chrbtom zviazané ruky a samotných labánskych
vojakov viedli kuruci s koňmi do zajatia. Avšak
táto kolóna načrtla jeden
veľmi smutný
obrázok ...
Podplukovníka
Andreja
Gostoniho
posadili na jedného z koní a vedľa neho kráčali
dvaja kuruci. Jeden z nich začal nadávať na
16
Nemca a hovorí mu: "Ty nemčúr jeden, ešte ti
vybijeme tvoje zuby!" Druhý hovorí: .Desiatnik
Kókay to nedovolí, lebo labánsky dôstojník má
stolovať. Nesmieme ho zabiť. Len ak by pri sebe
mal pištol, iba vtedy by sme smeli!", vravel
druhý. ,,Nadarmo teraz lam en tujete. Stalo sa čo
sa stalo, už sa to neodstane. ", hovorí hrdina.
Došlo ku streľbe a Gostoni zostal zranený. Ďalej
bolo ticho a kolóna pokračovala ďalej. Ako sa
dostali ku schodom, ktoré viedli do podzemia,
zostalo tu strážiť 6 kurucov. Vtedy zraneného
podplukovníka
posadili na lúku a ešte ani
nezostali unavení, keď počuli hluk od kaštieľa
a o krátky čas videli jazdný oddiel, ktorý sa
uberal smerom do Pastuchova a akoby zastal
a niekoho hľadal. Vtedy sa už brieždilo.
Kuruci pri stúpaní na kopec zistili, že
pod nimi na ceste sú labanci a prenasledujú ich.
Zajatci si to tiež všimli a začali vyvádzať. Zistili,
že je to druhá časť labancov, oddielu, ktorý sa
vybral na výzvedy. Jeden zo zajatcov, dôstojník,
či už sám od seba alebo naschvál, od radosti sa
rozkričal, pričom vedľa neho kráčajúci desiatnik
Kókay ho tak sotil a uderil do hrude, že ihneď
s krikom prestal. Podplukovník
sa prebral
z mrákot. Zdvihol svoju ťažkú hlavu a pozrel sa
na zajatých labancov. "Tam, tam!" Ukazoval na
17
nich prstom a vraví: .Kuruci, do boja, do
boja ..."A potom dal povel, aby napadli druhú
časť oddielu. Ale ešte ani nedopovedal vetu
a klesol znovu na lôžku, nakoľko bol zranený.
Začali z neho padať veľké kropaje potu.
Dokonca mu od bolesti tiekli aj slzy. Mal
horúčku, ktorú mu spôsobilo toto zranenie.
Desiatnik Kókay ho chytil za mentieku, vojenskú
blúzu, a zotrel z neho kropaje potu. Obkolesili ho
ostatní kuruci. .Zobuď hol", hovorí jeden.
,,Dobre hovoríš.", povedal desiatnik. "Tí šiesti,
ktorí boli pôvodne na stráži, zostanú tu strážil'
pána podplukovníka a samotných zajatcov. My
ideme na kone a rýchlo urobíme vpád medzi
zvyšných Nemcov."
Ostatní sa vyšvihli do sediel a maličká
skupina sa ako víchor uberala tým smerom,
odkiaľ prichádzal nič netušiaci oddiel zvyšných
labancov. Ale cisárski jazdci zistili úmysel
kurucov! Aj oni urobili výpad proti blížiacim sa
kurucom. Došlo k boju. Na kopci, kde zostali
zajatci spolu s kurucmi, so zatajeným dychom
sledovali, aký bude koniec tejto bitky. V tichosti
uvažovali,
že hádam
aj pomôžu
svojim
priateľom. Ale nebolo to potrebné. 6 kurucov
padlo v boji. Z labancov bolo mnoho ťažko
zranených, takže radšej zvolili taktiku ústupu.
18
Labanci, ktorí boli zviazaní, potajme dúfali vo
víťazstvo svojich spolubojovníkov,
stratili aj
poslednú nádej. Už videli len bezvýchodiskovú
situáciu. Kuruci sa víťazne vrátili do kaštieľa.
Nikto im nedokázal odporovať.
Najviac
sa
postarali
o zraneného
podplukovníka - zobrali ho do domu pre hostí
a barónka sama sa starala o jeho zdravotný stav.
Gašpar Šándor, hoci namosúrený, chcel dať
labancom kľúče od potravinového skladu, ale
vďaka dobrým zvedom ho kuruci predbehli
v tomto úmysle. Potom bol dokonca nútený
vystaviť kurucom furmanky na vlastné náklady.
6 kurucov pochovali tam, neďaleko diery, kde
ústil tunel, vedúci od kaštieľa, vedľa cesty do
Pastuchova. Ostatní kuruci spolu so zajatcami
a potravinovým skladom, ktorý sa pôvodne mal
preniesť do Leopoldova, opustili Lukáčovce.
Pani barónka zostala opatrovať
zraneného
Andreja Gostoniho. Ale nevkladali veľkú nádej
do jeho uzdravenia.
Aby náhodou cestou
nezomrel, radšej sa rozhodli, že ho zoberú, nech
si odpočinie v rodisku - teda keby zomrel, nech
je to doma. Alebo možno pani barónka pomôže?
Nechali to teda tak. Zranenie však bolo
smrteľné ...
19
Napriek veľkej snahe pani barónky
a odborným znalostiam, strácal na sile a stále
chradol. Nakoniec si na Gostoniho okrem
barónky zvyklo aj samotné čeládníctvo, a manžel
tiež. Hoci si na neho úplne zvykli, jeho
zdravotnému stavu to nepomohlo. Veľmi veľa sa
naplakala barónka. Mala vždy vlhké oči a bolo
vidieť,
ako
ľutuje
tohto
podplukovníka
a nechcela ho vymeniť za nikoho iného. Ostatní
len hádali, či medzi nimi niečo bolo. No to
vedela len ona. Jeden deň sa chorému veľmi
prihoršilo. Pani barónka vzala stoličku a prisadla
si k nemu. Gostoni hovorí: "Pani barónka, drahý
anjel, naša patrónka, vďaka za všetky milosti,
Pán Boh vám to zaplať. Nezabudnem na vás.
A potom, tam ma nechajte pochovať, kde sme
boli spolu, kedy som do vašich krásnych očí
hľadel pri kahančeku, tam, kde sme vyšli, pod
lesom, pri tom otvore." Takto hovoril a pani
barónke naznačoval, kde má byť pochovaný.
Pani vstala, pobozkala ho a s plačom odišla.
Potom pristúpila k nemu, z jeho tváre zotrela
kropaje potu. Ešte raz sa k nemu naklonila,
akoby chcela premôcť samu seba, pobozkala ho
na pery. Potom sa znovu obzrela a znova videla,
ako sa v poslednej agónií trápi tento chrabrý
rytier kurucov a vzdychla si. Pritom vošiel jeden
20
z čeládnikov, ktorý sa chcel dozvedieť, ako sa
má chorý. Ale ten ho už našiel mŕtveho. Samotná
barónka omdlela, keď zistila, že Gostoni zomrel.
Vtedy povedal manžel, že dôsledkom tejto
vyčerpávajúcej starostlivosti o chorého odpadla
pani barónka. Skutočný dôvod nikto nezistil.
Čeládnici by vedeli rozprávať, ale kto vie ...
Mŕtveho pochovali tam, kde si to o prial. Dostal
sa k svojim padlým kuruckým druhom ...
Doteraz
straší
a vidieť
v chodbách
kaštieľa vysokú paniu v čiernom rúchu, ako keby
držala v ruke kľúče a v druhej ruke svetlo. Vedľa
pastuchovskej cesty, neďaleko na vyvýšenine,
kde kedysi bol chod do podzemia, do chodby,
ktorá viedla pod kaštieľ, tak hovorí ľudová
tradícia, tiež vídavajú túto ženskú bytosť. Čo tam
hľadá táto čierna pani, Snáď jej nespokojná duša
blúdi a nenachádza pokoja kvôli kuruckému
hrdinovi, ktorého snáď milovala? Ktovie. Tieto
podzemné chodby, ktoré dodnes stoja, sú sčasti
sem-tam už zanesené zeminou, ale pamiatka
čiernej panej Lukáčoviec žije dodnes. Toto sa
nám zachovalo z týchto kuruckých časov.
21
Krátky komentár k prvému príbehu
Zaujímavé na celom príbehu je, že sa ani raz
v celom príbehu nespomenie meno barónky. Je
len načrtnuté, že ide o potomka rodu Tôkôly.
Z iných "múdrych" knižiek sa však dá vyčítať, že
pani barónka sa volala Alžbeta Tôkôly
de
Késmárk.. O Šándorovcoch je známe, že kaštiel'
vlastnili,
o tom
nachádzame
zmienku
aj
v publikácií o Lukáčovciach z r. 1994. Opäť je
novinkou meno šl'achtica - Gašpar (tl723).
Plným menom bol teda Gašpar IV. Šándor de
Szlavnica Obe osoby naozaj existovali, takže
minimálne mená vymyslené nie sú. Ďalší údaj
spomína, že sa vzali v Trnave, 15. júna 1680.
Mali syna, Ladislava (j l 741). Identifikácia
Andreja Gostoniho (orig. Gosztonyi) je už trocha
náročnejšia. Keďže až 4 osoby nosili toto meno
v období okolo roku 1700, je tiež dosť
pravdepodobné,
že i táto
postava
reálne
jestvovala.
Napríklad v druhej polovici
17.
storočia naozaj žil Mikuláš Gostoni a miesto
pobytu nie je bližšie špecifikované, je označené
ako Nitrianska župa. Mal 6 detí, medzi nimi
Andrej Gostoni, ale ktovie, či sa jedná konkrétne
práve o našu osobu, postavu ...
22
Kňaz kurucov
Jozef Ferdinand Lelkes
Kurucok elôre (rok ?)
Medzi starými knihami lukáčovskej
farnosti môžeme nájsť jednu malú štvorhrannú
matriku. Je písaná na starom papieri a jej stránky
sú už zožltnuté. Bola písaná čiernym atrament om
a stránky sú už zožltnuté a priesvitné. Prvá
stránka tejto matriky sa začala písať v roku 1701
- odvtedy bola vedená. Keď listujeme túto
matriku, medzi mnohými chybnými údajmi
nachádzame jedno krásne guľatučké písmo,
ktorým je drobnúčko napísané: 1. marec 1708.
Predchádzajúce riadky sú preto prázdne, pretože
v týchto mesiacoch boli rôzne rozbroje. Toto
zachytil kronikár, gazda vtedajšej cirkvi.
1708 - vtedy už kuruci strácali svoju
moc. Ešte keď sa rok 1708 nepísal, stále dúfali
vo víťazstvo Rákociovských
zbraní. Nielen
Považie, ale aj okolité susedné obce slúžili
samotným
kurucom.
Celé Horné Uhorsko
nenávidelo labancov, ale vždy sa našlo niekoľko
renegátov, ktorých jednoduchý pospolitý ľud
nenávidel ešte viac.
Bolo to práve pred Vianocami, pred
polnočnou svätou omšou. V lukáčovskej fare bol
23
veľký zhon. Pred západom slnka bolo vidieť
dôstojníkov Maximiliána Starhemberga, ktorí sa
ubytovali vo fare farára Petra Mohoša. Viedol
ich istý Moravan, pôvodom gróf, ktorý bol
známy tým, že nenávidel
kurucov
spolu
s Rákocim (a jeho samotného) a najradšej by ich
poslal do pekla. Ani ku tejto príležitosti nezostal
nevšímavý. Nakoľko farárovo meno sa mu zdalo
maďarské, hoci bol domácim pánom a bol
služobníkom Cirkvi, citovo vzplanul a medzi
ostatnými cisárskymi dôstojníkmi bol veľmi
rozhorčený, že musia takto bývať u farára.
Ale dôstojníci a ľudia Starhemberga mali
oveľa dôležitejšie poslanie a to, že sa ubytovali
na fare, malo svoje podstatné dôvody. Obydlia
pospolitého ľudu boli už zvyknuté na to, že
museli častokrát ubytovať cisárske vojsko, ktoré
sa nezvane objavilo v tých krajoch. Hoci títo
ľudia boli dobrými a pohostinnými, nakoniec
boli nútení otvoriť brány aj vojsku cisára. Ale
medzi týmito cisárskymi jednotkami sme našli aj
maďarských renegátov, odrodilcov.
,,Kedy sem prišli rebeli?" pýta sa jeden
z cisárskych
vojakov
zvučnou
maďarčinou
samotného kňaza. .Nevidel som kurucov už dosť
dlho." Odpovedá kňaz a pritom miesto slova
"rebel" použil slovo "kuruc". .Nezvykli sa tu
24
zastaviť?" "Zvykli, ale len zriedkavo sa to
stalo.", odvetil kňaz. ,,A čo robíte vtedy?", pýtali
sa ho. ,,Nemôžem urobiť nič, lebo ja som len
služobník
Cirkvi."
S touto
odpoveďou
sa
uspokojili aj ľudia Starhemberga. ,,Nezvykli ste
viesť svojich veriacich k úcte cisára?", pýtali sa
ho ďalej. .Ja sa len zaujímam o duchovné
záležitosti. ", odvetil kňaz. Dôstojníci nerátali
s takouto odpoveďou. ,,A kol'ko je z vašich
veriacich rebelov, kol'kí k nim patria?" .Ja ich
nepočítam. ", odvetil kňaz.
Medzitým sa zvečerilo. Jeden starý
čeládnik vošiel dovnútra, zapálil kahančeky,
ktoré potom rozložil po stole. Keď už kahančeky
osvetlili vnútro izby, dôstojníci sa uvelebili
okolo stola. Ich vojenská misia bola dosť
nebezpečná
a ich
zasadanie
okolo
stola
pripomínalo skôr nejakú popravčiu komisiu, ku
ktorej k citovému dojmu nechýbal ani samotný
kríž, ktorý patril k zariadeniu fary. Hovorili
nasledovne: ,,Na tomto okolí pôsobi jeden človek,
ktorý ma styky s rebelmi, " začal hovoriť po
maďarsky jeden z labancov, "ktorý cisárskej
armáde spôsobuje ve/kú škodu, nakol'ko ich
neustále informuje. Keď vy" hovoril kňazovi
"dostanete o ňom informáciu, ste povinný to
referovať a nezabudnite na to! Ináč budete sám
25
perzekuovaný a budete vrhnutý do väzenia, ako
to v súčasnosti býva." Potom zostalo dlho ticho.
Dôstojníci sa pozreli do tváre kňaza, aby
zistili, čo v ňom táto informácia vyvolá. Chceli
ihneď zistiť, čo sa dá z jeho tváre vyčítať, ale
Peter Mohoš nedal na sebe nič znať. Bol skôr
mrzutý a nahnevaný na túto návštevu. .Ja som
Boží muž a služobník Cirkvi, odo mňa nemôžete
čakať takúto službu. ", hovorí kňaz.
Keď toto preložili do nemčiny, ostatní
nemeckí dôstojníci pozerali po sebe. Týmto bolo
všetko povedané. Chceli pochopiť to, čo chceli.
Zistili, koľko informácií môžu zistiť a tušili, že
lukáčovský
kňaz
nebude
zradcom.
Po
niekoľkých minútach ticha zaznelo toto: "Toto
som vám len preto povedal", hovoril tlmočník
"lebo z predchádzajúcich zistení vieme toľko, že
sme si istí, že nám pomôžete." Keby cisárski
dôstojníci poznali jeho dušu... A vtedy Peter
Mohoš odvetil "Ja v tomto ohľade nemôžem
pomôcť
v ničom pánom
dôstojníkom."
No
a cisárski vojaci - ako rýchlo prišli, tak aj rýchlo
odišli. Pokiaľ počuli večerné zvonenie, znova
bola fara prázdna. Iste sa museli veľmi ponáhľať.
Na druhí deň ráno našiel kostolník
zväzok jedného spisu a niesol ho s dôležitou
tvárou farárovi s tým, že ráno, keď išiel zvoniť,
26
našiel pred kostolom zväzok týchto spisov. Kňaz
do nich nahliadol a s hrôzou zistil, že toto mohli
stratiť len tí cisárski dôstojníci, pretože tu bolo
veľa nemeckých poznámok a veľa iných údajov.
Vyzeralo to na vojenské dokumenty. Keď ich
rozviazal, pozrel si ich bližšie. Veľmi sa
počudoval, keď v zozname mien našiel aj svoje
vlastné. Boli tu popísané samé maďarské mená
z okolia. Ale za akým účelom sa tam dostalo
jeho meno?
Keď nad tým rozmýšľal, počul rozhovor
od chodby. Prišiel akýsi hosť. Kostolník sa
medzitým
rozprával
s čeládnikom.
Z hlasu
spoznal hosťa. Išiel mu naproti a medzitým
prepustil kostolníka. Prišiel zeman František
Balog z druhej časti obce, ktorý tu bol vždy
vítaným hosťom. Jeho tvári vždy pristala jeho
mohutná brada s fúzmi. Bol to starší pán.
,,Konečne vidím Vašu vysosť, mal som strach
o Vašu osobu. Dobre prichádzate,
akurát
v najvhodnejšiu chviľu," Prichádzajúci sa pozrel
na pána farára a v jeho pohľade bolo vidieť, že sa
už dlho poznajú. ,,Naisto viem," povedal Balog
,,že včerajší hostia, pravda,
narobili dosť
strachu." ,,Ale nakoniec sa nič nedozvedeli. ",
hovorí domáci pán. Potom si sadli a rozprávali
sa. Najprv ho hosť oboznámil s novinkami, že čo
27
sa deje u kurucov, čo robí plukovník Andrášy
v Nitre, kde pôsobí Očkaj, ako sú vedené
maďarské
oddiely.
O tomto
všetkom,
o vojenskom stave, informoval farára. Potom
farár podrobne porozprával priebeh včerajšieho
vyšetrovania a takisto ho informoval o zväzku
nájdených spisov. Spolu prezreli zväzok týchto
spisov. Poprezerali a prečítali z nich čo najviac
údajov.
Tieto
dokumenty
veľmi
pomohli
plukovníkovi Ebeckému alebo Očkajovi. Skôr
mohli naplánovať svoje útoky. Nebol to prvý
prípad, keď sa im podarilo do najväčších
podrobností vypracovať rôzne plány, aby mohli
prekvapiť nepriateľa. Ani pri tejto príležitosti to
nebolo ťažké lebo častokrát sa tu potulovali
oddiely labancov z Leopoldova.
Lukáčovský
farár si prezeral svoje
matriky a rozmýšľal nad tým, že nejako mu do
nej nepribúdajú ďalšie údaje. Jediný krst bol
v tom roku 24. 9. 1707 a bol to krst
kostolníkovho syna. Potom sa prestalo písať, ako
keby sa kvôli tým rozbrojom vôbec nikto
nenarodil a tak sa znížili pôrody, lebo muži
museli
odísť do bojov
bojovať
pod
mariánskymi zástavami a samotné ženy zostali
doma a striehli na prichádzajúcich nemeckých
28
nepriateľov. Farára prerušil hurhaj a zvláštne
rinčanie. Pozrel sa von oknom. Videl kurucké
oddiely, ktoré naháňali a prenasledovali cisárske
jednotky. Kaštieľ v obci horel. Znamenalo to
veľa, lebo páni z kaštieľa, Šándorovci, ktorí
bránili labancov, otvárali svoju bránu len
výnimočne pre nemecké oddiely a boli tu
častokrát uskladnené rôzne potravinové a iné
materiály, určené pre labancov, a ktoré si práve
mali vyzdvihnúť Pálffyho cisárske jednotky.
Avšak kuruci sa o tom dozvedeli a urobili výpad
na labancov. Oddiely labancov rozprášili medzi
Rišňovcami a Hlohovcom a medzitým z kaštieľa
vyprázdnili
vojenský
sklad a podpálili
ho
samotnému panstvu. Bola to malá roztržka,
nakoľko kuruci s labancami viedli často proti
sebe podobné výpady. Ale tento výpad bol
výnimočný, pretože koristi, ktorá bola dovtedy
v kaštieli nahromadená, bolo dosť. Dobre by
padlo, keby táto korisť zostala u Nemcov, ale
samotní kuruci z nej mal väčšiu radosť. Toto
vzbudilo veľkú nevôľu práve u samotných
labancov.
Lukáčovský farár mohol byť spokojný so
svojou prácou a zeman František Balog, ktorý
bol jeho pomocníkom, skvele zvládol svoju
vojenskú úlohu, nakoľko Ebeckého kuruci
29
dokázali na základe týchto plánov skutočne
skvele a bravúrne urobiť tento výpad. Pre neho
nebolo väčšieho zadosťučinenia ako to, že práve
dopomohol k víťazstvu kurucov a zase sa váhy
preklop ili na tú pozitívnu stranu.
Rok 1708 už nebol taký priaznivý pre
kurucov, boli tam porážky a o 3 roky neskôr sa
celé kurucké povstanie zabrzdilo. V tomto roku
častokrát na mnohých miestach veľa z nich
prebehlo na stranu cisára, v tichosti alebo
dokonca verejne zradili záležitosť kurucov,
dokonca sa z nich stali zradcovia, cisárski agenti,
a za to dostávali dosť veľké odmeny. Ale medzi
kuruckými veliteľmi sa našli niektorí, čo váhali
vo svojej vernosti Rákocimu, začalo sa u nich
šuškať. Potom nasledovala
letargia medzi
kurucmi, skľúčená nálada, ktorá sa zo dňa na deň
rozširovala a naopak - sebavedomie labancov zo
dňa na deň pribúdalo.
Pomaly, zo dňa na deň, bolo viac a viac Nemcov
a labancov na okolí.
Na jar, kedy sa vplyvom slnka začal
topiť sneh a tiež nadšenie kurucov sa roztápalo,
práve vtedy smútil farár zo svojimi hosťami nad
záležitosťou vlasti, keď sa z ničoho nič na faru
vyrúti l oddiel Nemcov. Bolo počuť rinčanie
zbraní a výkriky povelov na chodbe. Faru
30
doslova zaplavilo množstvo vojakov. Medzi nimi
bol aj moravský veliteľ - renegát, ktorý tu už bol
aj predtým. Hosť mal len toľko času, že sa
dokázal dostať do zadného traktu fary a skryť sa
v poslednej miestnosti. Vedel, že prišli po neho.
Oslovili farára: "Vaša osvietenosť, vy skrývate
rebela! A dokonca sa s ním spolčujete. Tu je celá
rodina." Ako bola u kurucov letargia a apatia
a podobne, niečo takéto prebehlo tiež mysľou
kňaza. Musel sa rozhodnúť. Kňaz odpovedal: .Ja
rebela neskrývam, ani ho neopatrujem. O ktorom
si myslíte, že je rebelom, ten je patrónom môjho
kostola - zeman František Balog." .Áno, ale kde
je? On zobral tie spisy medzi kurucov, on nás
zradil a doplatila na to cisárska armáda, ako
vždy, a vždy takto koná!" "Tu nie je," hovorí
kňaz "len bol, ale odišiel, Ani ho nehl'adajte. Za
jeho skutky zodpovedám ja. "
Medzitým
sa odvážnym
pohľadom
pozrel do tváre dôstojníkov a vystrel sa, keď
povedal tieto slová. A pokračoval: .Ja, ako
ponížený služobník Pána, stojím pred vami, tak
isto ako Maďar" ako oddaný syn tejto vlasti. Čo
učinila jeho osvietenosť, pán Balog, neučinil
sám, ale tiež ja. On len robil to, čo som mu
nakázal. Teda nehl'adajte jeho, drahí dôstojníci,
ale mňa, lebo konal v mojom záujme a na
31
základe mojich intencii." Boli veľmi prekvapení
mnohí dôstojníci, keď počuli tieto slová,
otvorenú reč samotného farára, ktorý už nič
neskrýval a dokonca ráznym mužným hlasom
povedal túto reč. Potom sa už neudialo nič
výnimočné ...
Už rok 1709 zaznamenáva lukáčovská
matrika iného kňaza. Príbeh Petra Mohoša zostal
ako ústna tradícia v takomto rozsahu až dodnes
pre potomkov. To boli pekné kurucké časy; na
počesť slobody zneli klarinety, potom sa pálili
kurucké ohne, kuruci sa zhromažďovali pod
zástavou Panny Márie s nápisom "Pro libertate",
To bolo heslo, ktoré bolo počuť na poliach, na
lúkach. Kde sa stratili. Zostali po tebe len
pamiatky, kurucké časy. A táto stará kniha so
svojimi zožlnutými papiermi je jednou z nich.
Krátky komentár k druhému príbehu
Tento príbeh konečne potvrdzuje prítomnosť
budovy fary v Lukáčovciach,
pretože do
dnešných dní sa s istotou nevedelo a existovali
len dohady, či náhodou kňazi nebývali v kaštieli.
Dej sa totiž odohráva, keď súčasná budova
farského úradu ešte neexistuje a tu máme dôkaz,
že fara, pochopiteľne stála aj predtým. Kde? No
32
najskôr poblíž kostola, teda na mieste dnešného
cintorína. Z príhody sa ale nedozvedáme, čo sa
s Petrom
Mohošom
stalo. Či bol nejako
potrestaný alebo ako napätie vyústilo, o tom sa
Jozef Ferdinand Lelkes nezmieňuje. Môžeme
dúfať, že oľutoval svoje konanie, dal sa na
pokánie, a že mu zo strany labancov bolo snáď
odpustené, keďže ďalej pôsobil ešte 5 rokov vo
farnosti Jabloňovce.... A matrika, ktorá bola
námetom na príbeh, dnes už taktiež najskôr
neexistuje. Poslednú zmienku o nej má Peter
Rus, kňaz z Lukáčoviec, náš rodák, ktorý ju
spomína vo svojej knihe o dejinách Lukáčoviec
z r. 1936. Ani Štátny Oblastný Archív v Ivánke
pri Nitre nemá k dispozícií túto matri ku , takže
ani len kópia sa nezachovala. Doteraz nevedno,
kde by sa mohla nachádzať.
33
Obrázková
príloha
Erb rodu Tokoly
34
Erb rodu Šándor
35
Použitá literatúra
BOROVSZKY, S., Magyarország vármegyei és
városai. Nyitra vármegye, Budapest 1899, s. 64
- fotografia kaštieľa v Lukáčovciach.
LELKES, J. N., Kuruc legendák szárnyain,
kapitola A lakácsi asszonyi fekete (Lukáčovská
čierna pani), Budapest 1920.
LELKES, J. N., Kurucok elôre (Kuruc ég allat),
kapitola
Kurucok
papja
(Kňaz
kurucov),
Budapest (bez udania roku) s. 9-15.
NAGY, I., Magyarország családai czimerekkel
és nemzékrendi táblákkal, zväzok 10, Pest 1863,
s. 36 - erb rodu Šándor.
NAGY, I., Magyarország családai czimerekkel
és nemzékrendi táblákkal, zväzok 11, Pest 1865,
s. 285 - erb rodu T6k61y.
36
Download

Dve legendy okolo obce Lukáčovce