Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
sv. Kirila
¡ Meçod¡ä
Roč. LVII/2011
ISSN 0139-9012
3
Marec 2011
Posvätenie ikonomaľby Pravoslávneho chrámu svätého Jána Krstiteľa
v Krásnom Brode (3. októbra 2010)
Mesačník Pravoslávnej cirkvi
na Slovensku
Zapov¡t
Blahoviščenije
Zvestovanie Presvätej Bohorodičke
Stretnutie pravoslávnej mládeže v Olomouci
Mládežnícke stretnutie v Choňkovciach
Koncert k úcte Alexandra Pavloviča vo Svidníku
Sviatok
Nedeľa pravoslávia - oslava
víťazstva pravej viery
Prvá nedeľa Veľkého pôstu je zasvätená
víťazstvu pravej viery nad herézami. Podľa
sv. Anastáza Sinajského, jedného z prvých
Otcov Cirkvi, je pravoslávie prvou predstavou
o Bohu a stvorenstve. Pravoslávie, to znamená pravá viera, je vtelenou pravdou, pravdou
samou. Podľa slov Isusa Christa: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6) je, ako sme už
uviedli, vtelenou Pravdou. Pravdu môžeme
poznať len v osobe Isusa Christa. Sme spasení
jedine v Christovi, ktorý je večnou pravdou.
Nakoľko Boh Trojica je prameňom pravdy,
Jeho spôsob existencie je tiež pravdou. Táto
pravda je večné pravoslávie. Sv. apoštol Pavol
písal, že Jeho Cirkev je „stĺp a základ pravdy“
(1 Tim 3,15).
Za túto pravdu bojovala a bojuje Pravoslávna cirkev už dvetisíc rokov a oslavuje ju
práve Nedeľou pravoslávia. O tomto boji si
povieme niečo v tomto článku.
Ako príklad tohto boja nám môže poslúžiť
aj uctievanie svätých ikon.
Spory, týkajúce sa osoby Christa, neprestali so snemom roku 681 na 6. všeobecnom
sneme v Carihrade. Boj sa sústredil na sväté
ikony, obrazy Christa, Božiu Matku a svätých, ktoré boli udržiavané a uctievané tak
v chrámoch, ako aj v súkromných domoch.
Ikonoborci a ikonobijci bojovali proti každému druhu, ktorý predstavoval ľudské bytosti
alebo Boha (napr. ako je Svätá Trojica v podobe troch anjelov, ktorí navštívili Abraháma
v Starom Zákone), a požadovali zničenie ikon.
Opozičná strana, tzv. ikonoduli, to jest ctitelia
ikon, horlivo bránili miesto ikon v živote Cirkvi.
Tento boj nebol iba konfliktom medzi dvoma
koncepciami kresťanského umenia. Spočíval
na dvoch otázkach, a to v charaktere Chris3/2011
tovej ľudskej prirodzenosti a kresťanskom
pomere voči hmote. Ikonoborci možno boli
ovplyvnení zvonku židovskými a moslimskými
ideami a je významné, že tri roky pred prvým
výbuchom ikonoborectva v Byzantskej ríši stál
mohamedánsky kalif Jezid, ktorý nariadil odstránenie všetkých ikon na svojich panstvách
a domíniách. Ale ikonoborectvo nebolo importované zvonku. V samotnom kresťanstve
vždy bol „puritánsky“ pohľad, ktorý odsudzoval ikony, pretože tento videl vo všetkých obrazcoch latentnú idololatriu. Keď isaurskí cisári zaútočili proti ikonám, našli veľkú podporu
v Cirkvi. Typickým puritánskym pohľadom je
čin Epifínia Salamoského (315-403), ktorý, nájduc v palestínskom dedinskom chráme záves
s obrazom Christa, strhol ho s rozhorčením
dole. Tento postoj bol vždy veľmi silný v Malej
Ázií a niektorí tvrdili, že ikonoborecké hnutie
bolo maloázijským protestom proti gréckej
tradícii. Ale v tomto pohľade sú ťažkosti. Spor
bol v skutočnosti roztržkou v gréckej tradícii.
Ikonoborecký spor, ktorý trval 120 rokov,
mal dve fázy. Prvá fáza začala roku 726, keď
cisár Lev Isaurský III. začal útok proti ikonám,
a skončila sa v roku 780, keď byzantská cisárovná Irena zastavila prenasledovanie. Ikonodulská tradícia a pozícia sa skončila siedmym
a posledným všeobecným snemom (787),
ktorý sa konal, podobne ako prvý, v Nikei.
Snem vyhlásil, že ikony majú byť v chrámoch
a majú byť uctievané s tou istou zbožnosťou
a úctou, ako je to u iných materiálnych symboloch, ako napr. predrahý a životodarný Kríž
a Evanjelium.
Nový útok na ikony začal Lev V. Arménsky
v roku 815 a pokračoval do roku 843, keď boli
ikony znovu vrátené do chrámov, tentoraz
E
Sviatok
už navždy z nariadenia cisárovnej Teodory.
Konečné víťazstvo uctievania z roku 843 je
známe ako „víťazstvo pravoslávia“ a pripomíname si ho v 1. nedeľu Veľkého pôstu, kedy
sú oslavovaní jeho obrancovia a anatemizovaní sú všetci, ktorí útočia proti svätým ikonám
alebo siedmym všeobecným snemom. Boj
proti ikonám, avšak v miernejšej forme, bol
aj v západnej časti Cirkvi. Vidieť to aj na poloikonoboreckom sneme vo Frankfurte nad
Mohanom (794).
Prvým bojovníkom za uctievanie ikon v prvej fáze bol sv. Ján Damašský (675-749). V druhej fáze to bol sv. Teodor Studijský (759-826).
Sv. Ján Damašský mohol pracovať slobodnejšie, pretože prebýval na moslimskom teritóriu
mimo dosahu byzantskej vlády. Nebolo to naposledy, keď konal ako obranca Pravoslávia.
Jedným rysom pravoslávia je to, že pripisuje ikonám posvätnú úctu. Dnes je pravoslávny chrám zaplnený ikonami. Dokonca,
keď chrám nie je rozpísaný ikonami, nepovažuje sa v Pravoslávnej cirkvi za dokončený.
Zoberme do úvahy jednu výčitku proti
uctievaniu ikon, ktorú ikonoborci vyčítujú uctievateľom ikon a potom pozitívnu hodnotu
ikon ako prostriedok vyučovania a nakoniec
ich bohoslužobnú dôležitosť.
Keď pravoslávni kresťania bozkajú ikonu alebo sa pred ňou klaňajú, nemožno ich
obviňovať z idololatrie. Ikona nie je modlou,
ale je symbolom. Uctievanie preukazované
ikonám nie je nasmerované voči kameňu,
drevu a farbe, ale voči namaľovanej osobe.
Na toto niekedy poukazoval pred ikonoboreckým sporom Leontios z Neapolisu (+650).
Tento tvrdil: „Nepreukazujeme úctu drevu, ale
preukazujeme úctu Tomu, ktorý bol ukrižovaný na kríži ... Keď dve ramená Kríža sa spoja,
uctievame osobu Christa, pretože Christos bol
ukrižovaný na Kríži, ale keď sú ramená oddelené, odhodíme ich preč a spálime ich“.
B
Keď sú ikony iba symbolom, pravoslávni
kresťania ich nezbožňujú, ale ich uctievajú. Sv.
Ján Damašský rozlišoval medzi relatívnou úctou alebo poklonou preukazujúcou hmotným
symbolom a klaňaním sa samému Bohu.
Ikony ako časť cirkevného učenia, ako hovoril Leontios, sú otvorenými knihami, aby
nám pripomínali Boha. Sú jedným z prostriedkov, ktorý Cirkev používa na vyučovanie viery.
Tomu, ktorý zanedbáva učenie alebo sa mu
nechce študovať bohoslovecké diela, stačí
vojsť do pravoslávneho chrámu a uvidí pred sebou na stenách všetky tajomstvá kresťanského
náboženstva... „Ak ťa pohan požiada, aby si mu
ukázal svoju vieru“, povedal uctievateľ ikon,
„zober ho do chrámu a postav ho pred ikony.“
Vyučovací význam ikon nám pomáha prísť
k reálnemu bodu ikonoboreckých sporov. Sú
zárukou, že ikony sú užitočné pre vyučovanie,
sú dovolené, ale aj potrebné. Je dôležité mať
v chrámoch a domoch ikony, pretože ikony
zabezpečujú plné a správne učenie o vtelení.
Ikonoborci a ikonoduli súhlasili, že Boh nemôže byť predstavovaný v Jeho večnej prirodzenosti: „Boha nikto nikdy nevidel“ (Jn 1,18).
Ale uctievatelia ikon (ikonoduli) tvrdili, že vtelenie umožňovalo tvrdiť, že Boh môže byť zobrazený, pretože sa stal človekom a zobral na
seba ľudské telo. Materiálne obrazy, tvrdil sv.
Ján Damašský, môže zobrať z Neho, lebo zobral na seba materiálne (hmotné) telo: „Boh
sa nemohol zobrazovať v tele. Ale teraz, keď
sa Boh zjavil v tele a žil medzi ľuďmi, môžeme
namaľovať Boha, ktorého možno vidieť. Ja
sa neklaniam hmote, ale uctievam Stvoriteľa
hmoty, ktorý pre mňa sa stal hmotným a prebýval v hmote, ktorý skrze hmotu uskutočnil
moju spásu. Neustúpim od uctievania hmoty,
skrze ktorú bola uskutočnená moja spása.“
Toto tvrdil sv. Ján Damašský.
Tým, že ikonoborci odmietali všetku predstavu o Bohu, stratili predstavu o spáse. Upadli
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Sviatok
do istého druhu dualizmu. Dívajúc sa na hmotu
ako znečistenú, chceli náboženstvo oslobodené od všetkého dotyku s tým, čo je hmotné,
pretože si mysleli, že čo je duchovné, musí byť
nehmotné. Ale tým sa popiera vtelenie, čo neumožňuje dať miesto pre Christovo Telo, ale
netreba zabudnúť, že ľudské telo ako aj jeho
duša sa musí spasiť a premeniť. Ikonoborecký spor je úzko spojený so skorším sporom
o Christovej osobe. Nebol to iba spor o náboženskom umení, ale o vtelení a spáse človeka.
Boh na seba zobral hmotné telo, čím dokázal, že hmota môže byť spasená. „Slovo sa
stalo telom a zbožštilo toto telo“, hovoril sv.
Ján Damašský. Boh „zbožštil“ hmotu a urobil
ju „nositeľkou Ducha“, a ak telo sa stalo nositeľom Ducha, potom mohlo sa stať drevom
a farbou. Pravoslávne učenie o ikonách je
spojené s pravoslávnou vierou, pretože celé
Božie stvorenstvo je oslávené.
Podľa Nikolaja Zernova „ikony boli pre
Rusov nielen puhé maľby. Boli dynamickými
prejavmi ľudskej duchovnej sily, aby spasili
stvorenstvo skrze krásu a umenie. Farby línie
(ikony) nemali imitovať prírodu. Umelci sa snažili demonštrovať, že ľudia, zvieratá, rastliny
a celý kozmos môže byť zachránený z terajšieho stavu úpadku a obnovený na svoj vlastný
„obraz.“ (Ikony) boli zárukou prichádzajúceho
víťazstva spaseného stvorenstva nad padlým
stvorenstvom... Umelecké zdokonalenie ikony
nebolo iba odzrkadlením nebeskej slávy; bolo
konkrétnym príkladom obnovenej hmoty na
jej pôvodnú harmóniu a krásu a malo slúžiť
ako prostriedok Ducha. Ikony boli časťou premeneného kozmu“.
A sv. Ján Damašský dodáva: „Ikona je víťaznou piesňou a trvalým pomníkom víťazstva
svätcov a záhubou démonov.“
Koniec ikonoboreckých sporov, zhromaždenie Otcov na 7. všeobecnom sneme,
víťazstvo pravoslávia v roku 843 – všetko toto
3/2011
znamená koniec druhého obdobia histórie
pravoslávia, obdobia siedmych všeobecných
snemov. Týchto sedem všeobecných snemov má veľký význam pre pravoslávie. Pre
členov Pravoslávnej cirkvi ich záujem nie je
len historický, ale súčasný. Nie sú len predmetom štúdia učencov a duchovenstva, ale
sú pre všetkých veriacich. „Dokonca nevzdelaní sedliaci“, povedal Dean Stanley, „ktorým
v zodpovedajúcom stupni života v Španielsku
alebo v Taliansku názvy Kostnica lebo Trident
sú pravdepodobne neznáme, sú si dobre vedomí, že ich Cirkev spočíva na základe týchto
siedmych snemov, na ktorých zlo času bude
odstránené.“ Pravoslávni veriaci sa často nazývajú „Cirkvou siedmych všeobecných snemov.“ Týmto nemyslia, že Pravoslávna cirkev
prestala myslieť tvorivo od roku 787, ale vidia
v období snemov veľký vek teológie a vedľa
Biblie je to sedem všeobecných snemov, ktoré Pravoslávna cirkev považuje za štandard
a sprievodcu pri hľadaní riešení nových problémov, ktoré vznikajú v každej generácii.
Možno ešte spomenúť, že rodičia našich
svätých bratov Cyrila a Metoda boli prenasledovaní za uctievanie ikon. Preto je isté, že
keď prišli na Veľkú Moravu na pozvanie sv.
Rastislava, doniesli so sebou aj sväté ikony
a rozpisovali postavené chrámy ikonami. Raz
televízia Východ priniesla správu, že pri vnútornom obnovovaní chrámu našli reštaurátori po zoškrabaní vrchnej farby byzantské ikony z predošlej doby, doby pravoslávnej, a nie
uniatskej. Išlo tu o chrám v Lesnom pri Michalovciach. Takéto byzantské ikony boli nájdené
aj na iných miestach v evanjelických a rímskokatolíckych kostoloch, čo je dôkazom toho, že
tu sväté pravoslávie žilo aj po vyhnaní žiakov
sv. solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda.
Pravoslávna cirkev s radosťou spieva na
1. nedeľu Veľkého pôstu tropar: „Prečistomu
Obrazu Tvojemu poklaňajemsja Blahyj ...“ Pre
E
Zamyslenie
lepšie pochopenie ho uvedieme po slovensky: „Prečistému obrazu Tvojmu klaniame sa,
Dobrotivý, prosiac za odpustenie hriechov
svojich, Christe Bože: lebo si dobrovoľne vystúpil telom na kríž, aby si vyslobodil z poro-
by nepriateľa tých, ktorých si stvoril. Preto
vďačne voláme k Tebe: radosťou si naplnil
všetkých, Spasiteľu náš, ktorý si prišiel spasiť
svet.“
Mgr. Pavel Tkáč, duchovný
„Zasväťte pôst!“ (Joel 1, 14) (2)
Pre ozrejmenie nevyhnutnosti zachovávania prikázania o pôste, pre správne pochopenie jeho hlbokého duchovného zmyslu
a významu pre život Cirkvi a jeho veriacich
kresťanov môže nám poslúžiť aj niekoľko
myšlienok veľkého askétu a hĺbavého teológa sv. Jána Zlatoústeho. „Mýli sa ten, hovorí
sv. Ján, kto si myslí, že pôst je iba zdržanlivosť
od jedla. Ozajstný pôst je zanechanie zla,
ovládanie, krotenie jazyka, zanechanie hnevu, krotenie vášní, zastavenie klebiet, lži a porušenia prísahy... Nádherný je pôst, pretože
naše hriechy potláča ako burinu a pravdu ako
kvet pozdvihuje a rozvíja. Ak si pristúpil k pôstu podľa želania, nebuď zamračený, ale veseľ
sa: on očisťuje tvoju dušu od jedu... Modlitby
vykonávajú sa s pozornosťou obzvlášť počas
pôstu, pretože vtedy duša býva ľahšia, ničím
nezaťažená a neubíjaná skazonosným bremenom pôžitkov, zábav a potešení. Postíš sa?
Nakŕm hladných, napoj smädných, navštív
chorých, nezabudni na uväznených v žalári,
poľutuj sužovaných, poteš zarmútených a plačúcich, buď milosrdný, pokorný, dobrý, tichý,
trpezlivý, súcitný, nepamätlivý na zlo, zbožný, pravdivý, zbožný, aby Boh prijal tvoj pôst
a v hojnosti daroval ti ovocie pokánia“1.
Uvedené slová sv. Jána Zlatoústeho jasne
hovoria o tom, že pôst nie je iba zdržanlivosť
od pokrmov, ale aj zdržanlivosť od rôznych
druhov neviazaných radostí, zábav, hriešnych
životných rozptýlení, zdržanlivosť vnútorného
i vonkajšieho sluchu pred prijímaním všetké
B
ho pohoršujúceho pre náš duchovný svet.
Hlavné pravidlo fyzického pôstu – nedávať či
nenadeľovať pokrm svojej zmyselnosti. Avšak
ešte vážnejšie je krotiť dušu pôstom, ako hovorí aj prorok Joel: „Teraz však - znie výrok
Hospodinov – vráťte sa ku mne celým srdcom a pôstom, plačom a nárekom“ (2, 12).
Okrem už uvedených slov z diela sv. Jána
Zlatoústeho o správnom pohľade na pôst tak
duševný, ako aj telesný nebude od veci rozšíriť si tento pohľad ďalšími jeho hlbokými postrehmi, poučeniami a radami.
„Realizovať pôst neznamená iba naplniť čas,
ale naplniť ho dobrými skutkami. Zamyslíme sa,
či sme sa stali starostlivejší, či sme napravili akýkoľvek zo svojich nedostatkov, omyli hriechy.
V čase Štyridsiatnice sa obyčajne všetci pýtajú,
koľko týždňov kto sa postil; možno počuť od jedných, že oni sa postili dva, od iných, že tri a od
ďalších, že všetky týždne. Avšak aký je úžitok,
keď realizujeme pôst bez dobrých skutkov? Ak
niekto povie: ja som sa postil celú Štyridsiatnicu,
ty mu povedz: ja som mal nepriateľa a zmieril
som sa s ním, mal som zvyk prisahať a zanechal
som tento hlúpy zvyk... Ak sa postíme, zdržiavajúc sa iba od pokrmu, vtedy, po uplynutí 40
dní, odchádza aj pôst. A ak sa zdržiavame od
hriechov, vtedy, po uplynutí tohto pôstu, on ešte
pokračuje a budeme mať z neho neustály úžitok
a ešte pred nebeským Kráľovstvom udelí nám
ešte tu nejednu odmenu“2.
„Pôst je aj matkou telesného zdravia. A ak
neveríš mojim slovám, opýtaj sa na to lekárov
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Zamyslenie
a oni ti to jasne ukážu. Zdržanlivosť nazývajú
matkou zdravia a o chorobách nôh, o chorobách hlavy, o apoplexii (mŕtvici), o vracaní,
o vodnatieľke, o zápaloch, o nádoroch a o nespočetnom množstve iných chorôb hovoria, že
pochádzajú od lakomstva a presýtenosti ako
od najnečistejšieho prameňa nečisté potoky,
škodlivé aj pre zdravie tela, aj pre čistotu duše.
Preto sa nebudeme báť pôstu, ktorý nás zachraňuje pred tak veľkým zlom“3.
V čom teda spočíva cieľ skutočného pôstu? Cieľ spočíva v zdržanlivosti od nerestí
a v dosahovaní úspechov v cnostiach, teda
v pôste duchovnom. Tento pôst vyžaduje
množstvo síl; tu prichádza bojovať už nielen
so zmyselnosťou tela, ale aj s vášňami – pýchou, závisťou, zlobou, nenávisťou, ziskuchtivosťou a inými. Kto sa nemôže zdržať od skutočnej potravy alebo prinútiť sa modliť, ten
nepociťuje túžbu a potrebu prekonávať tieto
vášne, ten bude klamať seba a aj druhých, pričom nemravné vášne zostanú pri ňom. Je to
ťažký boj, zato však každý úspech, každé, aj
keď malé víťazstvo poskytuje prameň veľkého a skutočného blaha a duchovnej radosti.
V závere tejto state nech ešte raz zaznejú
slová sv. Jána Zlatoústeho, ktorého myšlienky
sú tak hlboké a úžasné, že ich tu nemôžeme
neuviesť. „Postíš sa?, hovorí spomínaný otec
Cirkvi. Dokáž mi to svojimi skutkami. Akými,
hovoríš, skutkami? Keď uvidíš chudobného,
podaj almužnu; keď uvidíš nepriateľa, zmier
sa s ním; keď uvidíš svojho priateľa šťastlivého,
nezáviď mu; keď uvidíš peknú ženu, prejdi pomimo. Nech sa postia nielen samotné ústa, ale
aj zrak, aj sluch, aj nohy, aj ruky, aj všetky údy
nášho tela. Nech sa postia ruky, zostávajúc čisté
od lúpeže a chamtivosti. Nech sa postia nohy,
prestávajúc chodiť na nezákonné predstavenia.
Nech sa postia oči, priúčajúc sa nepozerať na
úhľadné osoby a nezahľadievať sa na cudziu
krásu. Zrak je pokrmom pre oči; ak je (pokrm)
protizákonný a zakázaný, vtedy škodí pôstu
a rozvracia spásu duše. Ak je zákonný a dovolený, vtedy ozdobuje pôst... Ty si nejedol mäso,
nezakusuj ani očami neskromnosti. Nech sa
postí aj sluch a pôst sluchu je v tom, aby sme
neprijímali bláznivé reči a klebety. Nech aj jazyk
sa postí od ošklivých rečí a rúhania“4.
K uvedeným slovám hádam by sme mohli
uviesť ešte jednu myšlienku. Hriech, ktorý vychádza zo srdca človeka, účinkuje v jeho tele
a okrem iného prejavuje sa v zmyslových žiadostiach. Tieto žiadosti oslabujú dušu kresťana a snažia sa riadiť jeho životné činnosti. Ak
človek nebojuje so žiadosťami a neusiluje sa
premáhať zaťaženie tela, napokon ukáže sa
ako bezmocný v duchovnom boji. Všetky skutky kresťana sa ukážu ako neplodné. V ňom
zhasne iskra svätej oduševnenosti a Svätý
Duch nenájde miesto pre svoje pôsobenie.
Preto každý kresťan nevyhnutne potrebuje
usporiadať svoj život tak, aby telo bolo v neustálej poslušnosti duchu a v tom mu môžu byť
na pomoci práve pôst a zdržanlivosť, pretože
tieto skrušujú telo a dodávajú odvahy duchu.
Takto kresťanský pôst stáva sa neoddeliteľnou
stránkou kresťanského života každého verného kresťana Cirkvi na jeho ceste k spáse.
Prot. Peter KORMANÍK
1 Citované podľa: OSIPOVA, A. V.: Post s točky zrenija vrača – allergologa. In: Cerkov i medicina na porohe
tretieho tysjačeletija. „Izdateľstvo Belorusskaho Ekzarchata“. Minsk 1999, s. 177-178.
2 Tvorenija svjataho otca našeho Ioanna Zlatousta, Archijepiskopa Konstantinopoľskaho. Tom vtoryj. Kniha
pervaja. Izdateľstvo S.-Peterburgskoj Duchovnoj Akademii. S.-Peterburg 1896, s. 186.
3 Tamže, s. 345-346.
4 ZLATOUST, Ioann, sv.: Beseda po slučaju nizverženija. In: ŠIMANSKIJ, G. J.: Nravstvennoje bohoslovije. Obščestvo ľubitelej pravoslavnoj literatury. Izdateľstvo imeni svjatiteľa Ľva, papy Rimskoho. Kijev 2005, s.
362-363.
3/2011
E
Kázeň
Kázeň
pred začiatkom Veľkého pôstu
(Podľa vzoru paschálnej kázne
sv. Jána Zlatoústeho)
Fr. John Parker,
správca pravoslávneho chrámu
Nanebovstúpenia Pána v Mt. Pleasant, SC.
Ak je niekto zbožný a miluje Boha, nech začne tento svetlý pôst s radosťou.
Ak je niekto múdrym sluhom, nech s radosťou vstúpi do školy pokánia.
My, ktorí sme sa dlho váľali v hriechu, začnime teraz náš návrat.
Ak niekto zablúdil od prvej hodiny, nech sa dnes kajá horlivo.
Ak niekto zhrešil od tretej hodiny, nech s vďačnosťou objíme pôst.
Ak niekto odišiel od Boha od šiestej hodiny,
nech neváha nad rýchlym návratom, lebo nebude nikdy vyhnaný preč.
Ak sa niekto oddáva telu od deviatej hodiny,
nech pristúpi bojac sa jedine Boha a dôverujúc v Jeho milosrdenstvo.
Ak sa niekto odvrátil od Boha od jedenástej hodiny,
nech neváha a rýchlo sa navráti.
Lebo Pán trpezlivý a plný súcitu a zľutovania, prijíma tak posledného, ako prvého.
On uzdravuje toho, ktorý sa kajá od prvej hodiny,
ako aj toho, ktorý sa navracia o jedenástej hodine.
On má zľutovanie nad posledným a stará sa o prvého,
jednému dáva a druhého obdarúva darmi.
On prijíma spoveď a víta odhodlanie,
cení si skrúšené srdce a plesá nad návratom.
Preto vstúpte všetci do svätosti Pána;
prinášajte pokánie, tak poslední, ako aj tí prví.
Bohatí aj chudobní, kajajte sa, lebo dnes stojíme pred zatvorenou rajskou bránou.
Rozvážni ako aj nepozorní, pokloňte sa pred Kráľom!
Vráťte sa dnes k Pánovi, tí, čo ste zhrešili vedome a tí, čo ste tak učinili nevedome.
B
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Kázeň
Vaše komory sú plné, vyprázdnite ich pre chudobných.
Brucho nás zotročuje, nedajme mu vládnuť nad nami.
Vstúpte všetci do Veľkého pôstu.
Stratiac nebeský poklad kvôli hriechu,
všetci pristúpte k bohatej Božej dobrotivosti.
Nech nik nezúfa vo svojej hriešnosti,
lebo Ženích prichádza o polnoci.
Plačte všetci nad svojimi nedostatkami,
a priblížte sa k životodarnému Krížu nášho Pána.
Nech nik nevkladá dôveru v telo,
lebo diabol nás cez telo oklamal a zotročuje nás ním k hriechu.
Odvrátením sa od Boha sme sa stali zajatcami,
nazvali sme dobro zlom a zlo dobrom
a zamenili sme horké za sladké a sladké za horké.
A Izaiáš, predpovedajúc to, zvolal:
Beda tým, čo zamieňajú tmu za svetlo a svetlo za tmu!
Sme zatrpknutí, lebo sme vyhnaní z raja.
Sme zatrpknutí, no my sme sa posmievali Bohu.
Sme zatrpknutí, lebo teraz isto zomrieme.
Sme zatrpknutí, lebo sme sa poddali hadovi.
Sme zatrpknutí, lebo sme spútaní v okovách.
Ochutnali sme ovocie a stretli sme luhára.
Zverili nám raj, no vybrali sme si peklo.
Naše oči sa otvorili, aby videli nahotu hriechu.
Prosíme, Pane, zachráň nás!
Pane, bež nám rýchlo na pomoc!
Toto je príhodný čas, čiňme pokánie!
Toto je deň spasenia, ukrižujme svoje vášne!
Koniec je nablízku a záhuba visí nad nami.
Koniec sa blíži, spamätajme sa!
Kráľovstvo Nebeské je nablízku, aké plody ponúkneme?
Nečakajme, aby sme neostali mŕtvi v hroboch podvedení hriechom.
Lebo Boh si neželá smrť hriešnika, ale aby sa navrátil z hriešnosti a žil!
Tak, vyberme si život a žime, lebo Božia milosť trvá naveky!
Jemu patrí sláva a vláda na veky vekov.
Amen.
Zdroj: http://holyascension.blogspot.com/2010/02/homily-for-forgiveness-vespers.html
Preložil: bohuznámy
3/2011
E
Poučenie
„Kajajte sa, lebo sa priblížilo
nebeské Kráľovstvo“ (Mt 3, 2) (2)
Aj posledné poučenia Isusa Christa pred
Jeho vystúpením na nebo završujú sa kázňou
o pokání: „Tak je napísané, že Christos musel
trpieť a tretieho dňa vstať z mŕtvych, a v Jeho mene musí sa kázať pokánie a odpustenie hriechov všetkým národom, počnúc od
Jeruzalema“ (Lk 24, 46-47). Tým Isus Christos
chce svojim učeníkom zdôrazniť nevyhnutnú pravdu, že Ním vykonané dielo spásy má
všetkých priviesť k pokániu. „Tak je napísané“. V Starom Zákone bolo predobrazmi
dané a svätými prorokmi predpovedané, že
utrpenie vezme na seba Christos kvôli ľuďom
za ich hriechy a že to bude vôľa samotného
Boha: „Hospodin spôsobil, aby Ho zasiahla
neprávosť všetkých nás... On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, Jeho
jazvami sa nám dostalo uzdravenia“ (Iz 53,
6, 5). „Christos musel trpieť“; nie preto „musel“, že tak predpovedali proroci, ale preto aj
prorokmi bolo predpovedané, preto aj utrpenia boli potrebné, lebo to vyžadovalo dielo
spásy človeka. Boh vlastne hneď po páde volá
prvého človeka k pokániu a nepochybne, ak
by bol tento priniesol pokánie a vyznal svoj
hriech pred Ním, On by mu odpustil jeho
hriech a uzdravil ho, zahojil rany jeho duše,
avšak človek neodpovedal pokáním na výzvu
k pokániu a utajil v sebe hriech. To malo za
následok, že smrtonosný jed hriechu ostal
v ňom a začal hlbšie a hlbšie prenikať do jeho
prirodzenosti a prostredníctvom človeka
rozprestrel svoju ničivú moc aj na vonkajšiu
prírodu. Človek, ktorý nepreukázal úprimnú skrúšenosť srdca a nepriniesol patričné
pokánie, stal sa pred Bohom „vinným“, lebo
10
B
vniesol narušenie, rozvrat tak do svojej prirodzenosti, ako aj do viditeľného sveta - postavil sa proti vôli Tvorcu, porušil Jeho zákony
a odklonil sa od jemu určeného poslania; stal
sa „nešťastným“, lebo sa pozbavil Božieho
zaľúbenia a uvalil na seba nespočetné biedy
a utrpenia; stal sa „úbohým“, hodným poľutovania, lebo tak hriech, ako aj tvrdohlavosť
(zanovitosť) v hriechu vykonal nie podľa toho,
že sa zámerne protivil Bohu, ale podľa nerozumnosti a krajnej ľahkomyseľnosti.
Isus Christos zobral na seba vinu človeka,
trpel, zomrel za neho a vstal z hrobu, aby položil základ, počiatok znovuzrodenia a obnovy
tak prirodzenosti samého človeka, ako aj celého sveta. Naším Spasiteľom Isusom Christom
bolo vykonané všetko, aby boli zahladené
následky hriechu: hriech bol potrestaný, odpustenie bolo vymožené, blahodatné prostriedky pre odstránenie (vysatie) jedu hriechu
a vyliečenie jeho následkov sú dané v plnosti
a hojnosti; Tvorcovo určenie ohľadne človeka
je znovu nastolené, obnovené; rozvrat, narušenie prírody odstraňuje sa a nakoniec bude
úplne zničené a napravené po zničení smrti;
teraz človeku ostáva iba jedno - priznať hriech,
priniesť úprimné pokánie a prosiť Vykupiteľa,
aby spasiteľná sila Jeho utrpení a vzkriesenia rozprestrela sa na celé jeho bytie - dušu
i telo, vyliečila jeho hriešne neduhy, doplnila
jeho slabosti a vrátila mu priazeň, zaľúbenie
Otca nebeského; slovom - spasiteľné pokánie
teraz sa musí vykonávať v mene Christovom,
podľa viery a presvedčenia v Jeho vykupiteľské zásluhy, a v nádeji na Jeho milosrdenstvo
a ľudomilnosť: „Tak je napísané, že Christos
musel trpieť a tretieho dňa vstať z mŕtvych,
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Poučenie
a že v Jeho mene musí sa kázať pokánie na
odpustenie hriechov všetkým národom, počnúc od Jeruzalema“ (Lk 24, 46-47).
Po tomto podaní vieroučného základu
pokánia Isus Christos poukazuje na dve stránky alebo dva deje v pokání: pokánie a odpustenie hriechov; pokánie je dielom kajúceho sa
hriešnika a odpustenie hriechov dielom Božím
prostredníctvom svätých apoštolov, ktorí prijímali pokánie, keď po vzkriesení Christovom
sám Christos posiela na nich „zasľúbenie Otcovo“ a hovorí im: „Vy však zostaňte v meste
(Jeruzaleme), dokiaľ nebudete zaodetí mocou z výsosti“ (Lk 24, 49), mocou odpúšťať
hriechy. Evanjelista Ján zas zdôrazňuje, že Isus
Christos po svojom slávnom zmŕtvychvstaní
pri jednom stretnutí s apoštolmi im povedal:
„Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.
A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril:
Prijmite Ducha Svätého: ktorým odpustíte
hriechy, odpúšťajú sa im; ktorým zadržíte,
zadržia sa im“ (Jn 20, 21-23).
A tak ako sv. apoštoli boli naučení, tak
aj túto nepochybnú pravdu viery zvestovali.
Každý raz, keď učili o Christu, svoje slovo završovali výzvou poslucháčov k pokániu. Takto
bolo aj v deň Päťdesiatnice, keď s kázaným
slovom prítomných ľudí oslovil sv. apoštol Peter a po tomto slove národu povedal: „Robte
pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť na
meno Isusa Christa na odpustenie svojich
hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“
(Sk 2, 38). Tie isté myšlienky nachádzame aj
v závere tejto reči apoštola Petra, keď v mene
Christovom uzdravil chorého v chráme: „Robte pokánie a obráťte sa, aby sa vám zotreli
hriechy, aby prišli časy osvieženia od tváre
Pána a aby vám poslal predurčeného Christa Isusa, ktorého musí prijať nebo až do obnovy všetkých vecí, o čom od vekov hovoril
Boh ústami svojich svätých prorokov“ (Sk
3, 19-21). Tú istú myšlienku vyslovuje aj svä3/2011
tý apoštol Pavel. Zvestujúc Christa, všetkých
volá k pokániu: „Teraz Boh dáva zvestovať
ľuďom, aby sa všetci všade kajali; lebo určil
deň, keď spravodlivo bude súdiť svet skrze Muža na to ustanoveného, a všetkým
pomáha veriť v Neho tým, že Ho vzkriesil
z mŕtvych“ (Sk 17, 30-31). Pritom svoje slovo
nazýva kázaním, verejným vyučovaním a vydávaním svedectva „aj Židom aj Grékom, aby
sa obrátili k Bohu a verili v Pána nášho Isusa
Christa“ (Sk 20, 21).
Samotné pokánie však, aké prinášali poslucháči apoštolov, ktorí sa obrátili k Bohu, bolo
nepochybne ústne, ako sa to chápalo v onom
čase. O takomto pokání hovorí aj evanjelista
Matúš, keď zvestuje, že k Jánovi Krstiteľovi
vychádzal „Jeruzalem a celé Judsko, aj celé
okolie Jordána, vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordáne“ (Mt 3, 5-6;
porov. Mk 1, 4-5). Takéto pokánie prinášali aj
poslucháči svätého apoštola Pavla, ktorí, keď
uverili, „vyznávali a vyrozprávali svoje skutky“ (Sk 19, 18). Po ústnom vyznaní hriechov
kajúcnici získavali od svätých apoštolov odpustenie hriechov v mene Isusa Christa.
Takto svätá Cirkev prijala od svätých
apoštolov učenie o pokání a takto aj pokračuje kázaním o ňom v tom istom duchu a v tej
istej sile. Volá k pokániu všetkých, tak tých,
ktorí obracajú sa k viere Christovej a želajú
si vstúpiť do spasiteľného lona Cirkvi, ako aj
tých, ktorí už vstúpili do Cirkvi a sú jej členmi.
Pokiaľ hriech ešte stále žije v našom „smrteľnom tele“ (Rim 6, 12), ako hovorí apoštol
Pavel, vždy preukazuje väčšiu alebo menšiu
silu a tým prekáža plnému odhaleniu v nás
blahodatného Kráľovstva. Pokiaľ nemôžeme
povedať o sebe, že nieto v nás hriechu, že sme
bezhriešni, je pokánie pre nás nevyhnutné
ako spasiteľný prostriedok očisťujúci nás od
hniloby hriešnej nákazy i hriešnej skazy.
Prot. Peter KORMANÍK
11
E
Sviatok
Zvestovanie Preblahoslavenej Panne Márii
Sviatok Zvestovania Preblahoslavenej
Panne Márii nám pripomína udalosť, keď sa
začal plniť prísľub našim prarodičom v raji,
prísľub Otca nebeského, že pošle na tento
svet Vykupiteľa. Začal sa plniť prísľub príchodom archanjela Gabriela
k Panne Márii, ktorý jej zvestoval, že Boh si ju vybral a že
porodí Syna Božieho Isusa
Christa, sľúbeného Vykupiteľa
a Spasiteľa sveta. Vtedy, keď
archanjel Gabriel prišiel k Márii do Nazareta a oznámil jej:
„Raduj sa, milosti plná, Pán
s tebou... Hľa, počneš, porodíš
syna a dáš mu meno Isus...“
(Lk 1, 28, 30), Syn Boží sa stáva človekom a Mária sa stáva
Matkou. Toto si denne pripomíname v modlitbe: „Bohorodice Divo, raduj sa...“, lebo denne sa modlíme túto modlitbu.
Tento sviatok spojil ľudí s Bohom. Uvedomujeme si toto spojenie vo Veľkom pôste,
kedy sv. Cirkev nás volá k pokániu a my, počujúc tento hlas, nezatvrdzujeme svoje srdcia. Je
to významný sviatok a radostný, čo počujeme
aj z úst anjela Márii, keď povedal: „Raduj sa“.
Radostný sviatok, lebo začína príchod Vykupiteľa na tento svet. Radostný sviatok, aj keď
nás vedie do skromného príbytku v Nazarete
a ku ešte skromnejšej Márii. Archanjel Gabriel
zvestuje radosť nie do pyšného Jeruzalema,
ktorý pobil prorokov a nakoniec aj Vykupiteľa
Isusa Christa, nie do Jeruzalema, ktorý neurobil pokánie a preto bol zničený a nezostal
z neho kameň na kameni. Tento sviatok zvestuje pokoru, poslušnosť a vernosť Márie. Je to
veľké tajomstvo vzdialené bohatstvu, sláve
a svetskej veľkosti. Boh si zvolil takýto spôsob
spásy a do tohto sveta prichádza cez čistotu,
12
B
skromnosť a chudobu. Dáva nový pohľad na
život.
Mária sa stáva nástrojom zmierenia medzi Bohom a ľuďmi, ona je hodná stať sa Matkou Isusa Christa. Naše spojenie sa vykonalo
cez celý pozemský život Isusa
Christa, počínajúc od zvestovania Preblahoslavenej Panne
Márii, počínajúc od zvestovania anjelom Gabrielom, cez
narodenie Isusa Christa, počínajúc od zvestovania cez Jeho
smrť na Golgotskom kríži a cez
Jeho slávne zmŕvychvstanie.
Tento sviatok nás všetkých
učí pokore, čistote, pevnosti
vo viere, lebo je to veľké tajomstvo nám, nášmu rozumu
nepochopiteľné. Zvestovanie Preblahoslavenej napĺňalo nadšením kresťanov, dávalo
silu v plnení si kresťanských povinností, silu
k sebapoznaniu, mučeníctvu. Tento sviatok
inšpiroval hymnológov a našich predkov, že
skladali piesne k Matke Božej, Bohorodičke,
ktoré dodnes spievame.
Svätá Cirkev vedie svojich veriacich, aby
sa radovali zo spásy, viery aj nádeje na večný
život, aby večný život chápali ako pokračovanie tohto života a pripomína im, že Božia
blahodať je pripravená na pomoc tomu, kto
o ňu prosí. U Boha nachádzame pokoj duše
aj prostredníctvom orodovania Presvätej
Bohorodičky, ktorú prosíme, aby sa aj ona za
nás prihovárala u Boha Otca, Jeho Syna Isusa Christa a Svätého Ducha. My Bohorodičku
prosíme a budeme prosiť v osobných a spoločných modlitbách, ako nás to učí sv. Pravoslávna cirkev: „Pod Tvoju milosť pribihajem
Bohorodice Divo...“.
Prot. ThDr. Štefan Horkaj
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Sviatok
VEĽKÝ ŠTYRIDSAŤDŇOVÝ PÔST
Obdobie Veľkého štyridsaťdňového pôstu je príležitosťou zamyslieť sa nad naším
duchovným stavom. Počas tohto obdobia sa
pravoslávni kresťania pripravujú na najväčší sviatok cirkevného roka: Christovo zmŕtvychvstanie. Využime tento čas Veľkého
pôstu, do ktorého sme vstúpili, na očistenie
nášho tela i duše. Využime ho na očistenie
od hriechov, na očistenie od zlých myšlienok
a vášní, ktoré sú škodlivé nielen našej duši,
ale aj nášmu telu. Sú škodlivé preto, lebo odvracajú našu pozornosť od Boha na pozemské veci, ktoré sú pominuteľné a dočasné.
Keď myslíme viac na hmotné statky, môže sa
stať, že zabúdame na svojho Stvoriteľa, ktorý
nechce našu záhubu, ale, naopak, chce, aby
sme dosiahli blaženosť v Božom kráľovstve.
V dnešnej spoločnosti je možno ťažké zachovať čisté srdce a čistú myseľ, aby sme boli
hodní prijatia v Božom kráľovstve. Hriech na
nás striehne na každom kroku a diabol nás
napadá na každom mieste a privádza nás
do hriechu, ktorému často nevieme odolať.
Evanjelista Ján vo svojom liste hovorí: „Kto
koná hriech, je z diabla, lebo diabol hreší od
počiatku. Nato sa zjavil Boží Syn, aby zmaril
diablove skutky.“1 Preto nás svätý Efrém Sýrsky vyzýva: „Vylej, hriešnik, rieky sĺz za vykonaný hriech a plač, pochovaj ho ako mŕtvy.“
Čo znamenajú tieto slová? Znamenajú
ľutovať svoje doterajšie hriechy a so slzami
prosiť Boha o odpustenie. Verme, že Boh nám
3/2011
odpustí aj tie najväčšie hriechy, lebo je jediný
dobrý a ľudomilný. Akože by nám neodpustil
všetky naše hriechy, keď aj lotra na kríži prijal
do svojho Nebeského kráľovstva?
Iná situácia môže nastať, keď sa nebudeme kajať. Ak nevyznáme svoj hriech pred
kňazom a nerozhodneme sa žiť podľa Evanjelia, potom Boh nepreukáže voči nám svoju
ľudomilnosť a my sa ocitneme v tme, ďaleko
od Boha. Majme na mysli slová svätého Jána
Zlatoústeho, ktorý o hriechu hovorí: „Hriech
je tma, hlboká tma a to je vidieť z toho, že sa
koná nerozvážne a tajne.“ A ďalej dodáva:
„Hriechy nás odďaľujú od Boha a robia nás
Jeho nepriateľmi.“
Keď je naše telo choré, snažíme sa ho liečiť rôznymi liekmi. Podobne, keď je naša duša
chorá kvôli hriechu, vyliečme ju liekom pokánia. Práve preto keď vstupujeme do obdobia
pôstu, mali by sme sa seriózne zamyslieť nad
otázkou, ako má vyzerať správny pôst, aby
sme neupadli do pretvárky, kedy si budeme
namýšľať, že sa postíme, že žijeme správne,
a pritom opak môže byť pravdou.
V malom mestečku žil istý muž, ktorý sa
tak postil, že všetci o ňom hovorili ako o veľkom pôstnikovi. Jeho povesť došla aj k starcovi Zinonovi, ktorý si ho dal zavolať k sebe. Keď
prišiel, pozdravili sa a sadli si. Abba Zinon začal vykonávať svoju ručnú prácu a čas plynul
13
E
Biblicko-teologický výklad
v úplnom tichu. Pôstnik nič nehovoril, ale začal sa zarmucovať a znepokojovať. Nakoniec
nevydržal a riekol:
– Modli sa za mňa, otče, lebo chcem odísť.
– Prečo?, - opýtal sa ho starec.
– Cítim tieseň vo svojom srdci a nechápem, čo sa deje. Keď som žil vo svete, postil
som sa do večera a nepociťoval som žiadnu
ťažkosť. Tu v púšti nemôžem vydržať.
– Vo svete, – odpovedal mu abba Zinon, –
si sa nasycoval ušami. Nasycovali ťa pochvaly
ľudí. Choď teda, podobne ako ostatní, a každý
deň jedz len raz o tretej hodine poobede.
Pôstnik odišiel do sveta a s ťažkosťami
a smútkom čakal na hodinu obeda, zatiaľ čo
inokedy sa ľahko postil do večera. Všimli si to
jeho známi a hovorili medzi sebou:
– Zdá sa, že ho ovládol démon.
Zarmútený pôstnik odišiel k starcovi Zinonovi a opísal mu novú situáciu. Starec mu riekol:
– Toto je správna cesta. Toto je Božia
vôľa. Utekaj ďaleko od pochvál a konaj tajne
a cnostne.2
Ján ZOZUĽAK
1 1 Jn 3, 8.
2 Pozri ZOZUĽAK, J.: Drahokamy múdrosti. Karies – Svätá Hora Atos, 2005, s. 88.
1
Sčítanie ľudí v čase narodenia Spasiteľa
„V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta popísať celý svet. Tento prvý popis bol
vtedy, keď sýrskym vladárom bol Kyrenios 2.
Išli preto všetci, aby sa dali zapísať, každý do
svojho mesta. Vybral sa teda z Galiley z mesta Nazareta do Judska do mesta Dávidovho,
ktoré sa volá Betlehem, pretože bol z domu
a z rodu Dávidovho, aby sa dal zapísať so
svojou snúbenicou Máriou, ktorá bola tehotná.“ 3 Prvá evanjeliová zmienka o sčítaní
ľudí hovorí o tom, že sa udiala na podnet Augusta, cisára Rímskej ríše, ktorý vládol od r. 30
1 S prvým sčítaním Izraelitov v Starom Zákone sa stretávame u Mojžiša, kde sa spomína odchod z Egypta: „Nato sa Izraeliti pohli z Ramesesu do Sokotu, bolo ich asi šesťstotisíc pešo idúcich mužov, okrem
detí“ (2 Mjž 12, 37). V štvrtej knihe Mojžišovej nachádzame: „Pán hovoril Mojžišovi na púšti Sin
(Sinaj) v stánku zjavenia v prvý deň druhého mesiaca druhého roku po ich východe: Spočítajte všetkých mužov celej pospolitosti Izraelových synov podľa ich rodov a rodín, podľa počtu mien všetky
mužské osoby, hlavu po hlave. Od dvadsiateho roku nahor prehliadnite ty a Áron po skupinách
všetkých bojaschopných v Izraeli, a pri tom budú s vami po jednom z každého kmeňa, vždy hlava
svojej rodiny“ (4 Mjž 1, 1-4). Celkový počet sčítaných bojaschopných mužov bolo 603 550 (4 Mjž 1,
46). V druhej správe o sčítaní sa hovorí o 601 730 (4 Mjž 26, 51) prezretých bojaschopných mužov.
Sčítanie, ktoré urobil Mojžiš a Áron a predstavitelia z každého pokolenia na púšti Sinaj, je bohoslužobným úkonom, ktorým preverených Izraelitov zapisujú do zoznamov Božích bojovníkov. (Pozri Výklady
ke Starému zákonu. I. Zákon. Praha 1991, s. 403.) Niektorí autori hovoria o celkovom počte mužov,
žien a detí a to 2,5 milióna ľudí. (Pozri PETER, M.: Wyklad Pisma Swietego Starego Testamentu. Poznaň
1959, s. 208.) Profesor Alexander Lopuchin zdôrazňuje, že bolo potrebné ukázať silu Izraelskej armády
a zároveň počty platcov dane pre potreby prenosného svätostánku. (Pozri ЛОПУХИН, А.: Толковая
Библия, Т. 1. Петербург 1911- 1913, s. 505.) Viacerí súčasní odborníci však tieto obrovské počty ľudí
nepovažujú za reálne, ale skôr za symbolické.
2 Podľa svedectva Jozefa Flávia ide o Kvirinia, ktorý bol legátom v Sýrii v r. 6.-7. po Chr. Roku 1912 bol
v Antiochii Pisidskej objavený nadpis, ktorý svedčí o tom, že Kvirinius bol v tom čase legátom v Sýrii.
3 Lk 2, 1-5. „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudí po celom svete. Tento prvý
súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius.“ Čiastočne v krátkosti spomína sčítanie ľudu evanjelista
14
B
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Biblicko-teologický výklad
pred Chr. do r. 14. po Chr.4 Cisár sa pôvodne
menoval Oktavian a rímsky senát mu udelil
titul Augustus, čo znamenalo posvätný5 alebo božský. Sčítanie sa uskutočnilo v čase, keď
v Jeruzaleme panoval kráľ Herodes Veľký6
a Judea bola okupovaná rímskymi vojskami.
Sčítanie ľudí v rímskom impériu bolo spojené
s výberom daní7.
Popísať celý svet znamenalo urobiť sčítanie
ľudí v známom svete, čiže v Rímskej ríši. Profesor J. Heriban8 poukazuje na Quiriniusa – Publiusa Supliciusa, ktorý stál na čele Sýrie, kde sa
dvakrát konalo sčítanie ľudu. Prvýkrát sa sčítanie konalo v r. 8. – 4. pred Chr. a druhýkrát okolo r. 6. po Chr. Práve v tom čase na narodil Mesiáš. Pôvodca výpočtu nášho letopočtu Dionýz
Exiguus určil omylom rok narodenia
o 5-8 rokov neskôr. V skutočnosti sa
Christos narodil r. 747 od založenia
Ríma9 a nie r. 754, ako to mylne vypočítal Dionýz. Pri tomto sčítaní došlo k povstaniu, ktoré bolo potlačené,
a zmieňuje sa o tom evanjelista Lukáš
v Skutkoch apoštolských.
Biskup Kasián10 poukazuje na to,
že okolo r. 100 po Chr. sa v Egypte
uskutočnilo sčítanie obyvateľstva
podobným spôsobom ako je to opísané pri narodení Christa, t.j. že sa
komplet celá rodina zapísala v rodisku. Každý
kto nežil vo svojom rodnom meste, mal ho
navštíviť, zapísať sa. Každá židovská rodina si
veľmi dôkladne zapisovala a chránila svoj rodokmeň. Evanjelista Matúš preto rodokmeň
Isusa Christa veľmi detailne zapísal,11 aby sa
Židia mohli názorne presvedčiť, že sa narodil
Mesiáš. Blažený Teofilakt12 udáva, že Mária
taktiež pochádzala z Betlehema.
Narodenie tohto „úbohého dieťatka“ je
typickým kontrastom vtedajšieho židovskozélotského očakávania, politicko - vojenského
Mesiáša z rodu Dávida. Boh zachraňuje svet
cez to, čo je chudobné a slabé a toto zjavenie
nie je určené pre znalcov Zákona, horlivcom
zapáleným pre Zákon, ktorí mali oči, ale nevi-
Lukáš, ešte ako autor Skutkov apoštolských. „Po ňom v dňoch súpisu povstal Júda Galilejský a strhol
za sebou ľud“ (Sk 5, 37).
4 Iní udávajú, že Augustus vládol od r. 27 pred Chr. do r. 14. po Chr. (Pozri JOHNSON, L.: Evangelium podle
Lukáše. Kostelní Vydří 2005, s. 70.)
5 Pozri АВЕРКИЙ, Т.: Четвероевангелие. Москва 2003, s. 61.
6 „Keď sa Isus narodil v júdskom Betleheme za časov kráľa Herodesa, mudrci od východu prišli do
Jeruzalema a pýtali sa: Kde je ten narodený kráľ židovský? Videli sme totiž Jeho hviezdu na východe
a prišli sme sa Mu pokloniť“ (Mt 2, 1-2).
7 Pozri MÜLLER, P.: Evangelium sv. Lukáše. Kostelní Vydří 1998, s. 36.
8 HERIBAN, J.: Sväté Písmo Starého a Nového Zákona. Trnava 1996, s. 2223.
9 HERIBAN, J., cit. dielo, s. 2223. Iní udávajú rok 749 od založenia Ríma. (Pozri АВЕРКИЙ, Т., cit. dielo, s. 62.)
10 Pozri БЕЗОБРАЗОВ, К.: Евангелие от Луки. Париж 2004, s. 54.
11 Mt 1, 1-17.
12 Pozri ФЕОФИЛАКТ, Б.: Благовeстник. С. Петербург 1900, s. 286.
3/2011
15
E
Biblicko-teologický výklad
deli, ale obyčajným pastierom, prostým a pokorným veriacim.
Jedno z pravidiel pravoslávnej biblistiky
vraví, že Sväté Písmo Starého Zákona môžeme
správne pochopiť iba z pohľadu Nového Zákona. Preto duchovný odkaz pre približujúce
sa sčítanie ľudí, ktoré sa čoskoro uskutoční, je
ten, aby naša miestna Pravoslávna cirkev na
Slovensku ukázala tomuto svetu svedectvo
o svojej viere. Každý člen Christovej Cirkvi má
okrem iného možnosť prejaviť sa práve teraz,
pri sčítaní ľudu a prezentovať tak na sčítacom
hárku svoju vieru.
„Preto ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi,
toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý
je v nebesiach13“. Biskup Averkij14 vysvetľuje,
že čokoľvek zlé by o nás iní hovorili, a akokoľvek by nás prenasledovali, ak vyznáme Christa pred ľuďmi už počas pozemského života,
toho vyzná na poslednom súde aj samotný
Isus Christos pred svojím Otcom. Zapretie
Christa zo strachu o svoj život nachádzame aj
medzi apoštolmi, a to u apoštola Petra, ktorý
zaprel Christa pred jednou slúžkou, keď sa na
dvore veľkňaza zohrieval pri ohni a keď následne zaspieval kohút. Peter si to uvedomil
a činil pokánie.
V prvých storočiach existencie Christovej Cirkvi takéto vyznanie a prihlásenie sa
ku kresťanstvu znamenalo, podľa vtedajších
zákonov, okamžitú smrť, pretože štátnym
náboženstvom bolo pohanstvo. V tom čase
kresťania odmietali pokloniť sa a zapáliť kadidlo pred pohanskými modlami či sochami
cisárov, ktorých uctievali ako božstvá.
„Ten, kto nevyznal Christa pred ľuďmi,
nemal v sebe Božiu blahodať“ - hovorí sv. Ján
Zlatoústy15. Na to, aby kresťan išiel dobrovoľne na smrť, musel mať vnútornú silu, silné
presvedčenie a pevnú vieru. Krv kresťanských
mučeníkov je semenom viery. Práve príklady
mučeníkov sú vzorom, ktoré dnes upevňujú
našu vieru.
Christos nás dnes v 21. storočí opätovne
vyzýva, aby sme Ho vyznali pred ľuďmi.
Prot. Alexander CAP
13 Mt 10, 32.
14 Cit. dielo, s. 160.
15 ЗЛАТОУСТ, И.: Толкование на св. Матфея Евангелиста. Т 1. Москва 1993, s. 378.
Zoznam bibliografických odkazov:
АВЕРКИЙ, Т.: Четвероевангелие. Москва 2003. ISBN 5-7429-0010-4.
БЕЗОБРАЗОВ, К.: Евангелие от Луки. Париж 2004. ISBN 2-914262-24-8.
БЕЗОБРАЗОВ, К.: Евангелие от Марка. Париж 2003. ISBN 2-914262-22-1.
BIBLIA - Písmo Sväté Starej a Novej Zmluvy. Vydala Slovenská Evanjelická Cirkev A. V. v ČSSR 1990.
ФЕОФИЛАКТ, Б.: Благовeстник. С. Петербург 1900.
HARRINGTON, D.: Evangelium podle Matouše. Kostelní Vydří 2003. ISBN 80-7192-423-7.
HARRINGTON. D.- DONAHUE, J.: Evangelium podle Marka. Kostelní Vydří 2005. ISBN 80-7192-915-8.
HERIBAN, J.: Sväté Písmo Starého a Nového Zákona. Trnava 1996. ISBN 0-86516-335-9.
JOHNSON, L.: Evangelium podle Lukáše. Kostelní Vydří 2005. ISBN 80-7192-560-8.
ЛОПУХИН, А.: Толковая Библия, Т. 1. 2. Издание. Петербург 1911- 1913.
ЛОПУХИН, А.: Толковая Библия, Т. 3. 2. Издание. Петербург 1911- 1913.
MÜLLER, P.: Evangelium sv. Lukáše. Kostelní Vydří 1998. ISBN 80-7192-261-7.
ОЛЕСНИЦКИЙ, А.: Руководство к изучению Священного Писания. Санкт –Петербург 1894.
PETER, M.: Wyklad Pisma Swietego Starego Testamentu. Poznaň 1959.
PRUŽINSKÝ, Š.: Evanjelium podľa Lukáša (kapitola 1-12). Prešov 2005. ISBN 80-8068-400-6.
Výklady ke Starému zákonu, I. Zákon (Gn-Dt). Praha 1990. ISBN 80-7017-408-0.
ЗЛАТОУСТ, И.: Толкование на св. Матфея Евангелиста. Т 1. Москва 1993. ISBN 5-87301-070-6.
16
B
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
PRÍHOVOR
SLOVO K SČÍTANIU ĽUDÍ, DOMOV A BYTOV
V tomto roku dňa 21. mája prebehne
v Slovenskej republike sčítanie ľudí, domov
a bytov. V tento deň budeme mať pred sebou
sčítací hárok, kde bude kolónka č. 23 Náboženské vyznanie. Nám, dietkam sv. Pravoslávia, je potrebné vedieť, že ak v tento deň sa
nachádzame na území Slovenskej republiky,
v spomínanej kolónke je potrebné zaškrtnúť:
PRAVOSLÁVNA CIRKEV.
Aj touto písomnou formou sa k Vám prihovárame a chceme vysvetliť našim veriacim
vážnosť tohto okamihu do tej miery, aby vyplnenie slúžilo v budúcnosti svätej, apoštolskej,
cyrilo-metodskej Pravoslávnej cirkvi, ktorá na
tomto území je domácou rodnou duchovnou
našou Matkou.
Svedectvom toho, že sa budeme hlásiť
k pravdám Christa, apoštolov, sv. otcov, k svätým solúnskym pravoslávnym hlásateľom
viery Cyrilovi a Metodovi, k našim statočným
predkom bude to, že bez váhania sa prihlásime k Pravoslávnej cirkvi, čím budeme dokumentovať svetu, že sa nehanbíme za Christovo Evanjelium, že spolucítime so svojou
vierou a neváhame sa jej zastať tam i vtedy,
keď je to najviac potrebné.
Naše prihlásenie sa k Christovi i Pravoslávnej cirkvi bude stanovisko Isusa Christa
pred Pilátom: „JA SOM SA NATO NARODIL
A NATO SOM PRIŠIEL NA SVET, ABY SOM VYDAL SVEDECTVO PRAVDE“ (Jn 18, 37).
Toto svedectvo pravdy nebojme sa prejaviť a vyznať v tomto hriešnom a cudzoložnom
svete. K tomu nás vyzýva aj zákon Slovenskej
republiky.
Je možné, že poniektorí z nás boli a sú
neplodnými vetvami na mohutnom strome
Christovej Cirkvi. Je možné, že sme mŕtvymi,
neživými časťami veľkého tela, ktoré nám
3/2011
predstavuje Christova Pravoslávna
cirkev, ktorej hlavou je Hospodin
Isus Christos.
Ale ako poznáme, že sme
živí alebo mŕtvi
v Christovi?
Svätý apoštol Pavol nám dáva príkaz: „Samých seba sa pýtajte, či žijete naozaj vo viere; sami sa skúmajte!“ (2 Kor 13, 5).
To znamená, že môžeme skúmať svoju
vieru! A ako to urobíme?
Spasiteľ Isus Christos nám odpovedá:
„Každý strom možno poznať po ovocí“ (Lk 6,
44).
Ak prinesieme dobrý plod tým, že sa prihlásime k Christovi a k svojej Cirkvi, sme dobrým stromom, nie sme mŕtvymi, ale živými
časťami tela Christovej, apoštolskej Pravoslávnej cirkvi.
Sv. apoštol Pavol učí a často i sv. Cirkev
nám pripomína tieto slová: „No ovocie Ducha
je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie“ (Gl 5, 22).
Sv. apoštol vymenúva deväť základných
plodov skutočného života s Christom. Sú to
plody, ktoré od nás trpezlivo očakáva. A deň
sčítania je dňom, kedy svoju lásku a vernosť
máme prejaviť, z čoho bude od nás žiadať
účet na poslednom súde.
Každý z nás nech pozrie do svojho svedomia a odpovie na otázku: Je v nás láska k Bohu, láska a vernosť k predkom, k tradíciám,
k liturgickému náboženskému životu?
Prečo kladieme túto otázku? Pretože
mnohí zapochybovali, sklamali, zapreli, báli
17
E
Napísali ste nám
sa. No dnes stojíme pred celkom inou situáciou. Cirkev je súčasťou nášho každodenného
života. Vyrástli nové chrámy a zbožný národ
v nich nachádza plnosť milosti Svätého Ducha. V chrámoch zaznieva: „UTVERDI, BOŽE,
SVJATUJU PRAVOSLAVNUJU VIRU PRAVOSLAVNYCH CHRISTIAN“, a keďže tu sme pravoslávni, potvrďme to i na papieri, ktorý nám
predloží štát, lebo chce vedieť, komu patríme:
Bohu, Christovi, Svätému Duchu alebo svetskému hriešnemu človekovi?
Mnohí možno povedia, že je to jedno,
ku ktorej cirkvi sa prihlásim, máme predsa
jedného Boha. Áno, máme jedného Boha,
ale i jednu pravú, Božiu, Pravoslávnu cirkev.
Preto, drahí moji, počúvajte hlas Boží, ktorý
hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas. Ja ich
poznám a ony ma nasledujú. Ja im dávam
večný život a nezahynú naveky, nik mi ich
nevytrhne z ruky“ (Jn 10, 27-28).
Mgr. Ján Novák,
tajomník ÚMR - Praha
Som gréckokatolík a chcel by som sa poďakovať Pravoslávnej cirkvi
Keď som mal dvanásť rokov, chcel som
sa podobať Ježiškovi a rád som čítal katechizmus. V šestnástich rokoch sme s kamarátom
čítali Lenina, lebo bol socializmus. Modlil
som sa, ale nerád som chodil do chrámu.
Raz v zime, keď sme nacvičovali koledy, sme
zvesili zo steny ikonu Bohorodičky a celú ju
rozbili. V lete sme večer behali po cintoríne
a líhali na hroby, rozbili kríž a odtrhli sošku
Ježiša. Prečo sme to všetko robili? Skúšali
sme iba to, či Boh existuje. Počúval som tvrdú muziku, nosil obrátený kríž na hrudi, ale
mama mi ho zobrala, za čo jej teraz ďakujem.
Kreslil som plagáty hudobných skupín, vtedy
to bolo moderné. Myslel som si, že Ježiš bol
18
B
slabý, lebo sa dal ukrižovať, tak som slúžil zlu
a robil som si žarty. Potom som narukoval
na vojnu a tam sme vyvolávali ducha. Pohár
chodil sám po nočnom stolíku a vtedy som
pocítil strach.
Raz v kázni farár povedal, že sa treba
modliť tak, ako keby sme sa s Bohom rozprávali. Dovtedy bola pre mňa modlitba iba niečo také ako básnička, tak som to skúsil. Sústreďoval som sa čím viac na Boha a zrazu mi
bolo nejako čudne a zle. Po čase ma napadlo,
prečo sa ešte smejem z ukrižovania a prenasledujem Ježiška, veď Ježiš bol dobrý a liečil ľudí!!! Tak som začal páliť kazety, plagáty
spevákov tvrdej rockovej muziky. A vtedy sa
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Napísali ste nám
to začalo! Snívalo sa mi dvakrát s diablami.
Boli traja, asi meter vysokí a skákali po mojom tele. Nemohol som spať, aj štyrikrát cez
noc som sa budil a modlil. Nad hlavou som
mal krížik, sústredil som sa naň a povedal:
„Ježiško, pomôž!“, a diabli odišli. Šiel som za
kňazom, ktorý mi povedal, že modlitba „Verím“ je tá správna modlitba, preto som sa ju
modlil a pomáhala mi.
Moje problémy však pretrvávali naďalej
a pokušenia prichádzali čoraz častejšie. Ešte
vždy som sa sám seba pýtal, či Boh existuje,
chcel som to vedieť. Bolo to v roku 1994, keď
som išiel z práce domov. Cesta je vystavaná
z panelov a každý z nich je očíslovaný. Pred
naším domom ma niečo pichlo do ľavého
boku a počul som: „Otoč sa.“ Na ceste bolo
do panelu vyryté trojčíslie 666, číslo zla. Pocítil som veľký strach, ešte doteraz to cítim,
keď tadiaľ prechádzam. To zlo ma prenasledovalo všade a cítil som ho aj v spánku. Nožom som si chcel vypichnúť oči, pokúšal som
sa o samovraždu, oddával som sa alkoholu.
Začal som sa modliť a videl som zvláštne
svetlo a volanie. Snívalo sa mi s Ježiškom, ako
sa topí v krvi a o týždeň hovoril farár na kázni,
že Ježiš sa topí v našich hriechoch! Roky ubiehali a ja som sa vždy hľadal. Zhováral som sa
o mojich problémoch s rímskokatolíckym farárom, ale nepochodil som. Gréckokatolícky
kňaz mi povedal, že mám chodiť vždy na spoveď, ale nepáčilo sa mi to. Aj som rozmýšľal
o kláštore, že sa stanem mníchom, čítal som
náboženské príbehy. Dievčatá som nechcel,
aby hriechy neprešli na nich. Predsa som však
stretol dievča, ktorému som všetko vyrozprával a ona mi povedala, že mi pomôže. Mala
priateľov, ktorí študovali na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove, kamarátka za
katechétku a jej priateľ za kňaza. Zoznámili
sme sa a stali sa mojimi najlepšími priateľmi.
Chceli mi pomôcť a zobrať ma za pravosláv3/2011
nym kňazom. Medzitým som ešte rozprával
s naším farárom, ktorý mi povedal, že treba
vstať z blata, utrieť sa a ísť ďalej. Nič mi to
nedalo a zdalo sa mi, ako keby sa so mnou
báli o tom hovoriť. Pretože som ešte vždy
mal deprimujúce stavy, rozhodol som sa, že
to skúsim a pôjdem za tým pravoslávnym
kňazom. Neveril som však, že mi pomôže.
Povedal som mu o svojich problémoch, ktoré
ma trápia; nekričal na mňa, ale povedal: „Ja
ti pomôžem.“ Bola to veľká sila a konečne mi
niekto uveril. Po tretej návšteve som bol spokojný a posilnený v tom, že Boh je silnejší ako
zlo, lebo zlo vám nedovolí rozmýšľať a keď
sa mu budete klaňať, tak vás stiahne so sebou do večnej záhuby! Keď si kľaknete pred
Bohom, podá vám pomocnú ruku, postaví
na nohy a ukáže správny smer. Pravoslávny
kňaz, ktorý mi pomohol, je otec duchovný
Vasil Bobák, ktorému sa chcem veľmi pekne
poďakovať aj prostredníctvom tohto časopisu. A to dievča, ktoré som stretol a pomohlo
mi, je teraz moja manželka. Ďakujem.
Naposledy som mal sen, že som písal
do novín. Preto píšem a ďakujem za všetko,
lebo v Pravoslávnej cirkvi cítim silnú energiu. Nielen slová! To, čo som zažil, neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi a poznám
ľudí, ktorí ešte slúžia zlu, ale nechcú od toho
odísť! Indické porekadlo hovorí: „Čo je pre
nás pôžitok, v budúcnosti to môže byť utrpenie.“ Bolo mi povedané, že sa niekto musel
za mňa veľmi modliť. Spomínam si, ako sme
boli malí a nemohli sme ísť do chrámu, ako
naša mama stála počas bohoslužby pri okne
a modlila sa. Nie som hoden písať článok do
cirkevného časopisu, ale píšem ho ako svedectvo pre chorých, ktorí už možno strácajú nádej a nevedia si pomôcť. Jeden svätý
povedal: „Bol som slepý a teraz vidím.“ A to
môžem povedať aj ja.
Ján z Bardejova
19
E
Poďakovanie
„Len aby u teba nebolo chudobného...“
Táto krátka veta, bratia a sestry, ktorá je
súčasťou Božieho Zákona daného Izraelitom
prostredníctvom proroka Mojžiša, dokazuje
starostlivosť nášho Stvoriteľa o svoj ľud. Boh si
skutočne želá, aby všetky Jeho deti netrpeli núdzu, nepociťovali nedostatok, no mohli dôstojne prežiť svoj život a ním osláviť Jeho - štedrého
Darcu. Ľudia si však sami hriešnym spôsobom
života spôsobili sociálnu nestabilitu - „šikovní“
ľudia zhromažďujú viac, ako potrebujú, a tak
sú medzi nami aj ľudia, ktorí nemajú základné
životné potreby. Ekonomická polarizácia sveta
je v dnešnej dobe tak neznesiteľná, že rozdiely
medzi ľuďmi sú priepastné.
Christova Cirkev sa na problém sociálnych
rozdielov vždy pozerala a pozerá očami lásky,
ktorej prejavom je pomoc blížnemu, dobročinnosť, ktorá pomáha odstrániť alebo aspoň
zmierniť rozdiely medzi ľuďmi. Je preto chvályhodné, že aj my, pravoslávni kresťania malého Slovenska, nachádzame v sebe odhodlanie
a silu pomôcť chudobným v úplne vzdialených
krajinách, ktoré sú na tom v porovnaní s nami
omnoho horšie. Už niekoľko rokov sa niekoľko ľudí s dobrým srdcom stará o charitatívne
20
B
zbierky, ktoré viac-menej pravidelne zasielajú
do pravoslávnych misijných centier, odkiaľ pomoc odchádza tam, kde je to najviac potrebné.
Tieto zbierky sú výsledkom aktivity dnes už bývalých študentov Pravoslávnej bohosloveckej
fakulty, členov Bratstva pravoslávnej mládeže,
niektorých našich kňazov a našich bratov z monastiera svätého Jána Ruského v Grécku. Nebudeme tu uvádzať ich mená, hoci niektorí by si to
istotne zaslúžili. Všetky mená pozná milosrdný
Hospoď Boh a to je dôležitejšie, než chvála od
ľudí. Tento príspevok je poďakovaním všetkým,
ktorí zbierky organizujú, aj tým, ktorí pravidelne
svojím darom prispeli.
A teraz konkrétne. Nedávno k nám prišiel
list s poďakovaním za zaslanú zbierku a potvrdenie o jej prijatí (pozri obrázok) a tak je namieste,
aby sa poďakovanie Misijného centra sv. Kozmu
Etolského (Tessaloniki, Grécko) dostalo aj k Vám
- darcom a možno osloví aj ostatných, ktorí sa
darcami stanú pri ďalších zbierkach pre niektoré z pravoslávnych misijných centier.
Toto je úryvok z neho: „Naša vážená a milovaná pani..., radujte sa v Hospodinovi naveky.
Dostali sme Vašu finančnú pomoc 1 600 Euro,
ktorú ste nám zaslali
na činnosť zahraničnej
misie a z hĺbky srdca
Vám ďakujeme. Dojíma nás skutočnosť, že
aj keď nás nepoznáte
osobne, aj tak zverujete svoje peniaze
do našej správy pre
dobro misie... Prosíme
Vás, aby ste oboznámili našich darcov, že
o niekoľko dní odcestuje do Koluézie (Kongo, Afrika) jeromních,
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Poďakovanie
ktorý odnesie Vašu zbierku do
misijného centra a my veríme, že Vaša pomoc pôjde na
vhodné miesto... Toto misijné
centrum patrí medzi najvýznamnejšie a mnísi, ktorí v ňom
pôsobia, pochádzajú zo svätohorského monastiera prepodobného Grigoria... V južnom
Kongu bolo centrom vytvorených vyše 130 cirkevných obcí,
počet pravoslávnych veriacich
je približne 100 000. Funguje
tam 60 základných škôl, 2 školské ubytovne, 2 gymnáziá a 3
technické školy. Práca centra
je teda veľmi chvályhodná.
Kongo je jednou z najchudobnejších krajín Afriky, čo je dôsledkom mnohých občianskych
vojen... Pani..., odovzdajte naše vrelé pozdravy
všetkým darcom a oznámte im, že ich mená
budú odoslané do spomínaného monastiera na
Svätej Hore Atos, kde ich budú mnísi spomínať
na proskomídii. Nezabúdame na Vás v našich
modlitbách a vyprosujeme u nášho Hospodina
Boha, aby Vám daroval zdravie a silu vo Vašom
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
každodennom zápase. S láskou v Christu. Georgios Aslanidis (za Správnu radu).“
Milovaní darcovia, bratia a sestry,
ak by sme mohli k blaženstvám pridať
ešte jedno, istotne by znelo: „Blažení sú súcitní
a nezištní v pomoci, lebo ich je Nebeské Kráľovstvo!“
Protodiakon Ján Husár
Zapov¡t
sv. Kirila
¡ Meçod¡ä
Čítajte a rozširujte mesačník Pravoslávnej cirkvi na Slovensku
Príspevok na odber časopisu 6,- EUR + poštovné 4,- EUR. Objednávky: Telefonicky:
051/7724 736, 0915 967 299, Faxom: 051/7734 045, E-mailom:[email protected]
Úhradu predplatného: prevodným príkazom na č.ú.: 0096292967/0900,
poštovou poukážkou alebo v hotovosti priamo v redakcii.
Po predplatení je možné zasielať časopis v elektronickej podobe na e-mailovú adresu, či si
ho stiahnuť vo formáte PDF z internetu zo stránky www.ocam.orthodox.sk
3/2011
21
E
Katechéza
KATECHIZMUS
– v preklade z gréckeho jazyka –
ohlasovanie, poučenie
v kresťanskej pravoslávnej viere
Symbol viery. 1. článok
Verím v jedného Boha, Otca Vševládcu, Stvoriteľa
neba i zeme, všetkého viditeľného i neviditeľného.
V jedného Boha, Otca...
Boh je jeden, ale v troch Osobách:
Otec, Syn a Svätý Duch, - Trojica jednej podstaty, nerozdeliteľná.
Jeden Boh existuje v troch Osobách; to je tajomstvo, ktoré je nepostihnuteľné
pre náš rozum: ale my veríme na základe svedectva Svätého Písma.
„Choďte teda a učte všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Svätého
Ducha, učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“  Мt 28, 19.
„Lebo traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na nebi:
Otec, Slovo a Svätý Duch, a tí Traja Jedno sú.“  1 Jn 5, 7.
„Blahodať Hospodina Isusa Christa, láska
Božia, a účastenstvo Svätého Ducha so všetkými vami!“  2 Kor 13, 13
Boh Otec sa nerodí a nevychádza,
z inej osoby
Duch Svätý predvečne
vychádza
z Boha Otca
Syn Boží sa predvečne
rodí
z Boha Otca
Ikony OTCOVSTVO a NOVOZÁKONNÁ TROJICA uľahčujú naše vnímanie Boha-Trojice,
ale sú nekánonické (nie podľa pravidla), t.j. nezobrazujú jednobytnosť (jednu podstatu, rovnosť) všetkých troch osôb medzi sebou.
To sa podarilo zobraziť
Andrejovi Rublevovi.
Za základ motívu svojej ikony použil starozákonnú históriu zjavenia Boha v podobe troch
anjelov Abrahámovi a Sáre pri dube Mamre
22
B
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Katechéza
Traja Anjeli Veľkej Rady vedú skrytý rozhovor o účasti ľudského rodu.
Anjeli majú rovnakú dôstojnosť. Každý má v ruke žezlo – symbol Božej moci.
Súčasne s tým u každého z anjelov je jasné vidieť jeho hypostázu – osobu.
Hlava anjela
nie je naklonená,
čo svedčí o
Zelená farba odevu
symbolizuje
Otcovskom vedení.
životodarnú moc
Svätého Ducha.
Dom - symbol
Hora- symbol
Tvorcu
Stvoriteľa
“Domostrojiteľa“.
vyššieho,
nebeského sveta
svätosti.
Červený chiton, modrý hymation (plášť).
V takomto odeve zobrazujú Isusa Christa.
Strom - symbol dreva Kríža a stromu života (Christos nam dal večný život).
Čaša - symbol dobrovoľnej obete Syna Božieho.
Svätý apoštolom rovný Cyril objasňuje tajomstvo Svätej Trojice
cez podobenstvo so Slnkom: Kruh, Svetlo, Тeplo.
Človek
troj-jednota
duch
duša
telo
Trojičnú
jednotu
pozorujeme v prírode.
Voda
para, kvapalina, ľad
Spracoval: prot. Michal Džugan
3/2011
23
E
Rozhovor
PRAVOSLÁVNA BOHOSLOVECKÁ FAKULTA
PREŠOVSKEJ UNIVERZITY V PREŠOVE
DOKAZUJE SVOJU PRÍSLUŠNOSŤ K ELITNÝM
VZDELÁVACÍM A VÝSKUMNÝM INŠTITÚCIÁM
(Rozhovor s prof. ThDr. Jánom Zozuľakom, PhD., dekanom Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, o prevzatí vysokého ocenenia)
Pravoslávna bohoslovecká fakulta opätovne potvrdzuje medzinárodný kredit Prešovskej
univerzity. Dňa 21. januára 2011 jej dekan prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD., v sieni Cirkevných
snemov v chráme Christa Spasiteľa v Moskve prevzal vysoké ocenenie: Prémiu Fondu Jeho
Svätosti patriarchu Alexija II. za rok 2010, ktorá bola udelená Pravoslávnej bohosloveckej fakulte
Prešovskej univerzity v Prešove za vynikajúcu činnosť a prínos v upevňovaní jednoty pravoslávnych národov, za utvrdzovanie a šírenie kresťanských hodnôt v spoločnosti. Rozhodnutie
o udelení Prémie Pravoslávnej bohosloveckej fakulte PU v Prešove odovzdal prezident Fondu
prof. Valerij Alexejev 16. decembra 2010 na pôde Veľvyslanectva Ruskej federácie v Bratislave.
Zároveň tlmočil posolstvo patriarchu Moskovského a celej Rusi Cyrila a venoval knižný dar pre
knižnicu Pravoslávnej bohosloveckej fakulty PU. O tejto mimoriadnej udalosti sme sa porozprávali
s dekanom menovanej fakulty prof. ThDr. Jánom Zozuľakom, PhD.
Pán dekan, je nepochybné, že každé ocenenie akademickej práce Prešovskej univerzity
má svoj význam. V čom spočíva výnimočnosť vami prevzatého ocenenia?
Fond udeľuje Prémiu patriarchu Alexija II. už 11 rokov prezidentom, premiérom, predsedom
parlamentu, vysokým predstaviteľom Pravoslávnej cirkvi, významným osobnostiam spoločenského a kultúrneho života. Od roku 2009 nesie Prémia meno zosnulého patriarchu Alexija II.,
ktorý vo Fonde pôsobil od jeho založenia v roku 1995 až do svojej smrti v decembri 2008. Na
základe rozhodnutia Medzinárodného Fondu jednoty pravoslávnych národov toto ocenenie za
rok 2010 dostali aj Jeho Blaženosť, arcibiskup Novej Justiniány a celého Cypru Chryzostomos II.,
ukrajinský prezident Viktor Janukovyč a popredný ruský spisovateľ Valentin Rasputin. Laureátmi
Prémie sa v minulosti stali napríklad prezidenti Ruskej federácie, Grécka, Bieloruska, Estónska,
Bulharska, Arménska, Cypru, najvyšší predstavitelia alexandrijskej, antiochijskej, jeruzalemskej,
srbskej, bulharskej pravoslávnej cirkvi a celý rad významných zahraničných osobností. Tieto
skutočnosti svedčia o tom, že Prešovská univerzita sa ocitla v elitnom klube kultúrnych a spoločenských dejateľov, ktorí svojím pôsobením viditeľne formujú svet okolo nás.
Niečo také neprináša len pocty, ale aj mimoriadnu zodpovednosť a záväzky. Ako sa vami
spravovaná fakulta s touto relatívne novou pozíciou vyrovná?
Pre Pravoslávnu bohosloveckú fakultu je to nesmierne významné ocenenie. Znamená uznanie
jej vedecko-výskumných aktivít na medzinárodnej úrovni. Na jednej strane ide o veľkú poctu,
ale na druhej strane aj o veľký záväzok. Fakulta sa týmto ocenením dostala viac do povedomia
najuznávanejších teologických fakúlt na svete. Tento piedestál, respektíve tieto pomyselné „pozorné oči“ nás zaväzujú k ešte kvalitnejšej vedeckej práci. Jeho Svätosť patriarcha Cyril vo svojom
úvodnom príhovore jasne potvrdil, že Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU je medzinárodne
24
B
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Rozhovor
uznávaná vzdelávacia inštitúcia. To isté dosvedčil aj veľvyslanec Slovenskej republiky v Moskve
pán Jozef Migaš, ktorý na počesť tejto udalosti usporiadal recepciu na Slovenskom veľvyslanectve. Fakulta, a tým aj celá univerzita, znova ukázala, že dokáže úspešne reprezentovať mesto
Prešov a celú Slovenskú republiku. Ostáva len dúfať, že táto pocta nás vyburcuje k neutíchajúcej
snahe vykonávať naše akademické poslanie ešte zodpovednejšie a kvalitnejšie.
Prémia bola fakulte udelená okrem iného aj za utvrdzovanie a šírenie kresťanských hodnôt
v spoločnosti. Čím si zaslúžila túto poctu?
Všetky vedecké a vzdelávacie aktivity fakulty sú zamerané na utvrdzovanie a šírenie kresťanských hodnôt v spoločnosti. Základné špecifikum fakulty spočíva v jej výnimočnosti ako jedinej
fakulty pravoslávnej teológie na Slovensku a v Strednej Európe. V minulom období sa fakulta
orientovala prevažne na prípravu pravoslávnych duchovných, v poslednom sa jej pôsobenie
rozšírilo aj na oblasť sociálnej práce. Týmto spôsobom získava hodnotová orientácia šírená
fakultou „nadkonfesionálny“ rozmer.
Základným východiskom pre prípravu sociálnych pracovníkov je pravoslávna kresťanská
teológia, antropológia, kozmológia a sociológia. Fakulta teda poskytuje jedinečný pohľad na
skúmané oblasti, úzko spolupracuje s Pravoslávnou cirkvou v českých krajinách a na Slovensku
na plnení úloh, ktoré vyplývajú z jej poslania v spoločnosti a je v tomto regióne jediným centrom
vedeckého výskumu v oblasti pravoslávnej teológie, duchovnosti, cirkevných dejín, byzantológie,
liturgického a sviatostného života, liturgického jazyka, cirkevného umenia a misie.
Fakulta ponúka štúdium v akreditovaných študijných programoch pravoslávna teológia
(Mgr., PhD.), charitatívna a sociálna služba (Bc., Mgr., PhD.) a má potvrdené práva habilitačných
a inauguračných konaní, to znamená, že si vychováva budúcich docentov a profesorov. Všetky
tieto skutočnosti rezonujú na medzinárodnom akademickom poli a bolo len otázkou času, kedy
bude výnimočné postavenie fakulty v stredoeurópskom regióne ocenené. Opätovne ale zdôrazňujem, že čím vyššie vyletíme, tým tvrdšie môžeme dopadnúť, preto musí byť toto ocenenie
pre fakultu predovšetkým motiváciou k ešte intenzívnejšej činnosti.
Ktoré z vedecko-výskumných aktivít fakulty mohli inšpirovať relevantné subjekty k udeleniu Prémie?
Je ťažké posudzovať, čo v konečnom dôsledku zavážilo pri rozhodnutí Fondu udeliť Prémiu
práve Pravoslávnej bohosloveckej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V každom prípade
môžem konštatovať, že fakulta sa významnou mierou podieľa na vedeckovýskumnej práci
v oblasti teologických štúdií s využitím najnovších vedeckých poznatkov. Je zapojená do viacerých medzinárodných i slovenských projektov. Nadväzuje a udržiava kontakty so zahraničnými
teologickými fakultami, ktoré sú ochotné spolupracovať pri výmenách pedagógov a študentov,
odbornej a vedeckej literatúry. Učitelia fakulty sa zúčastňujú na medzinárodných i domácich
vedeckých konferenciách a výsledky svojej vedecko-výskumnej práce publikujú v monografiách,
učebniciach, v slovenských i zahraničných vedeckých zborníkoch a časopisoch.
Vysokú úroveň fakulty udržiavajú aj mobility učiteľov a študentov, ktoré sa realizujú na
základe bilaterálnych zmlúv so zahraničnými univerzitami v rámci programu Európskej únie ERASMUS. Fakulta má výborné kontakty s univerzitami v Aténach a Tessalonikách (Grécko), v Paríži
(Francúzsko), Mníchove (Nemecko), Joensu (Fínsko), Belehrade (Srbsko), Vilniuse (Litva), v Prahe
3/2011
25
E
Príbeh
(Česká republika) a Vysokými školami v Kortrijku a Gente (Belgicko). Študenti sa zúčastňujú na
dlhodobých alebo krátkodobých študijných pobytoch na zahraničných teologických fakultách
a po návrate výrazne prispievajú k zvyšovaniu vedomostnej úrovne.
Bol pobyt v Moskve inšpiratívny aj pre vás osobne?
Moskva je metropola, ktorá dýcha kultúrou, históriou a v neposlednom rade vzdelaním.
Môj posledný pobyt v tomto meste nebol dlhý, ale napriek tomu som sa tento čas snažil využiť
čo najproduktívnejšie. Prehlboval som existujúce kontakty medzi fakultami a vytváral nové.
Okrem samotného ceremoniálu odovzdávania ocenenia, súvisiacich akcií a spomínanej recepcie
na Slovenskom veľvyslanectve som sa stretol s rektorom Ruskej pravoslávnej univerzity svätého
Jána Teológa igumenom Petrom (Eremeev), kde som mal prednášku pre pedagógov a študentov.
Absolvoval som tiež stretnutie s dekanom Filozofickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity M.
V. Lomonosova V. V. Mironovom, ktorý ma pozval na oslavy 70. výročia obnovenia Filozofickej
fakulty do Moskvy. Zúčastnil som sa na svätej liturgii s moskovským patriarchom, cyperským
arcibiskupom, biskupmi a kňazmi v Uspenskom sobore (chráme) Moskovského Kremľa na deň
pamiatky svätého Filipa, metropolitu moskovského a celého Ruska, divotvorcu, a na svätej liturgii v chráme svätého Nikolaja na Koteľnikách, ktorý je podvorím našej Cirkvi v Rusku, s otcom
mitr. prot. Alexejom Juščenkom, kde som sa prihovoril s kázňou k veriacim. Otec Alexej výrazne
pomohol pri organizovaní mojej cesty v Moskve, za čo mu patrí moja vďaka a hlboká úcta.
Rozhovor pripravil: Mgr. Bohuslav Kuzyšin, PhD.
Rosa
Na belasom bezoblačnom nebi, v prekrásny letný deň, nádherné nebeské teleso
uskutočňovalo svoju každodennú cestu. Žiarili
zlaté kríže na hlavnom päťkupolovom chráme, ktorý bol postavený na počesť Najsvätejšej Trojice. Jeho striebristé kupoly odrážali
oslepujúcu žiaru slnečných lúčov. Tieň svedčil
o tom, že sa blíži desiata hodina, v ktorú sa začínala Božská liturgia. Mnohopočetné zástupy
ľudí sa ponáhľali po dlhej ceste do pokojného
obydlia mníchov. Už si nepamätám, či bola nedeľa alebo nejaký sviatočný deň.
Za múrmi tohto monastiera na východnej
strane sa rozprestiera rozsiahla lúka. Vtedy
bola pokrytá hustou jemnou trávou a rôznorodými divými kvetmi, ktoré kvitli a voňali
bezstarostne, slobodne a voľne. V ten deň na
ňu padla bohatá rosa. Jej nespočetné kvapky
bolo vidieť na každom kvietku, na každom
26
B
steble a jemnom lístku. V každej kvapke sa
výrazne odrážalo slnko. Každá kvapka vyžarovala lúče podobné tým slnečným. Tá lúka sa
podobala na široko prestretý zamatový koberec, na ktorý po výraznej hustej zeleni prepychová ruka rozsypala nespočetne množstvo
rôznofarebných drahokamov s prekrásnym
odtieňom, iskrou, lúčmi a žiarením.
V tom čase mních kňaz, ktorý sa pripravoval na slúženie Božskej liturgie, vyšiel hlboko zamyslený z bočných osamelých vrát monastiera
a urobiac niekoľko krokov zastavil sa pred tou
rozsiahlou lúkou. V jeho srdci bolo ticho. Tichosti jeho srdca odpovedala príroda tichom inšpirujúcim, tým tichom, ktorým je naplnené ráno
v júni a ktoré priaznivo pôsobí pri meditovaní.
Jeho oči videli slnko na čistom, lazúrovom nebi,
a nespočetné odtlačky slnka v nespočetných
kropajach rosy na tej rozsiahlej lúke. Jeho myseľ
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Príbeh
sa strácala v akejsi nekonečnosti. Jeho myseľ
bola bez myšlienok, akoby naschvál pripravená,
naladená na prijatie duchovného zážitku. Pozrel
sa na nebo, na slnko, na lúku, na trblietajúce sa
kvapky rosy a zrazu sa pred zrakom jeho duše
odhalilo vysvetlenie najväčšieho kresťanského
tajomstva. Bolo to vysvetlenie, ktorým sa môže
objasniť nepochopiteľné a nevysvetliteľné tajomstvo živou podobou, malebným obrazom,
ktorý bol pred jeho očami.
Akoby mu niekto povedal: „Hľa, slnko sa
zobrazuje v každej pokornej a čistej kvapke rosy.
Tak aj Christos je v každom kresťanskom pravoslávnom chráme úplne prítomný a prinášaný,
ponúkaný, dávaný na svätom stole. On dáva
svetlo a život všetkým prijímajúcim, ktorí sa zjednocujúc s Božím svetlom a životom samy stávajú svetlom a životom. Takisto aj kvapky rosy prijmúc slnečné lúče, samé začínajú vyžarovať lúče,
ktoré sú podobné tým slnečným. Ak hmotné,
pominuteľné, Bohom stvorené slnko, ktoré Mu
stojí za to, aby ho priviedol k bytiu jedným, nie
ťažkým mávnutím Jeho vôle, sa zároveň môže
zobrazovať v nespočetných kvapkách vody, prečo by všemohúci, všadeprítomný Stvoriteľ zároveň nemohol byť úplne prítomný svojím presvätým Telom a Krvou v nespočetných chrámoch,
kde na základe Jeho vôle a Jeho ustanovenia
sa na chlieb a víno privoláva Najsvätejší Duch,
aby sa uskutočnilo najväčšie, najspásonosnejšie
a najnepochopiteľnejšie tajomstvo?“.
Nesúc vo svojom vnútri hlboký a duchovne silný zážitok sa vykonávateľ tajiny vrátil
do kélie. Ten zážitok v jeho duši neustále
prebýval, jednoducho žil. Prešli mesiace, ba
dokonca roky a stále bol taký živý ako v deň
jeho prvého precítenia. Podeliac sa s blížnym
o zážitok a poučenie z tohto príbehu, teraz po
mnohých rokoch sa ho snažím opísať slovom
a perom. Skromné opísanie! Pero a slovo sú
slabé pre úplné a presné opísanie poznaných
duchovných tajomstiev.
Sväté poznanie tajomstiev, sväté videnie
mysle, s akou neočakávanou náhlosťou sa pred
mysľou zjavuješ v malebnom a ohromujúcom
obraze, ktorý je pripravený na zhliadnutie tajín pokáním a vnímavou modlitbou! Aké silné,
jasné a živé sú všetky tebou nám oznamované
tvoje poznania! Akým nesporným a nepochopiteľným presvedčením sú naplnené! Nezávisle na ľuďoch prichádzaš k tomu, koho si si
vybral. Márne sa bude človek snažiť preniknúť
do duchovných tajomstiev iba svojím vlastným
úsilím nepociťujúc a nedotknúc sa ani svetla
ani života. Tak, ako od cvendžiacich reťazí na
rukách a nohách otroka, tak aj v myšlienkach
a slovách rojka bude počuť iba ozvenu násilia,
otroctva a hriešnej mŕtvosti. Cesta k poznaniu
duchovných tajín vedie cez neustále prebývanie v pokání, v plači a slzách za svoju hriešnosť.
Plač a slzy sú tou kolýriovou masťou, ktorou sa
liečia duševné oči (Zj 3, 18).
Svätiteľ Ignatij Brjančaninov, preklad:
pplk. prot. Mgr. Marek Ignacik, PhD.
Národný odkaz je slovenský
a kresťanský internetový časopis, ktorý je
písaný hlavne Vami. Chceme ponúknuť
informácie, ktoré bežne v neslovenských
médiách na Slovensku nenájdete. Ponúkame iný pohľad na domácu, ale aj zahraničnú politiku, náboženstvo a problémy
v spoločnosti, ktoré nám nie sú ľahostajné
a o ktorých treba diskutovať.
www.narodnyodkaz.sk
3/2011
27
E
Z domova
Koncert na počesť Alexandra Pavloviča
Vo Svidníku sa v nedeľu 27. februára 2011
popoludní konal národnostne zameraný koncert na počesť veľkého rusínskeho buditeľa
Alexandra Pavloviča (1819 – 1900). V spolupráci s mestom Svidník ho organizovalo
občianske združenie Pravoslávna Makovica.
Hlavným účinkujúcim bol Ukrajinský národný
zbor „Karpaty“ z Košíc a jeho
hostia: Kapela banduristiek
„Haličanka“ z Ľvova (Ukrajina) a Mládežnícky orchester
„Musica Iuvenalis“ z Košíc.
V úvode sa prítomným
prihovoril jeden z členov OZ
Pravoslávna Makovica jerej
Peter Savčak. V krátkosti
opísal život otca Alexandra
Pavloviča, ktorý pôsobil vo
vtedajšom Vyšnom a Nižnom Svidníku ako duchovný
36 rokov a vysvetlil dôvod myšlienky zorganizovania koncertu. Predovšetkým to bolo 110.
výročie od jeho smrti, ktoré sme si pripomenuli v decembri minulého roku, ale aj potreba
uctiť si človeka, ktorý tak veľmi miloval svoj
národ, všemožne mu pomáhal a vo svojich
básňach sa snažil o zachovanie národnej identity „ruskaho roda“ v Karpatoch. Tvrdo odsudzoval odnárodňovanie a hanbu za materinský
jazyk. (No vy vsi synove russkoho imena, vam
sja uže javit dnes vesna zelena. A vy sja stydate narodnoho slova, milša vam jesť čuža, jak
otcovska mova. O vy vašich predkov potomky
nehodny, ni teply, ni zimny, ani necholodny!
Vy što svoj rod blahij niščite, hubite, a čužinu
toľko vitate, ľubite...) Aj keď v našom regióne
v tom čase vládla tvrdá únia a on bol formálne gréckokatolícky duchovný, jeho básne
prekypujú Pravoslávím a kritikou západných
28
B
vplyvov vtedajška. (Vy naroda nastavnicy,
otcy pervosvjaščenicy, russku dumu dumajte,
za horu nepozerajte, odkuda nenavisť k Rusi,
pravoslavnych trapit, dusit...; O Hospodi, blahoslovi, struny našej liry, čtob poňal zapad istinu, Pravoslavnoj viry...; Vira, ľubov i nadežda
u nas česť, naše znamja – pravoslavnyj russkij
krest...) Bol vyznávačom pravej viery a rusínskej národnosti v najtemnejšom protinárodnom (maďarizácia)
a protipravoslávnom (katolizácia) čase našej histórie.
(Pro viru, narodnosť, nas bili
mučili, by sme sja k plemenam čužym prilučili. My pri
tom vsim byli virny, postojany, vira i narodnosť hojili
nam rany.) V závere svojej
reči otec Peter Savčak vyjadril presvedčenie v zachovanie odkazu otca
Alexandra ohľadne národnej identity rusínskeho obyvateľstva aj pri sčítaní ľudu v tomto
roku, ktorého pozitívny výsledok by napríklad
konečne umožnil „rusínskemu“ mestu Svidník
vyvesiť názov pri vstupe do mesta v azbuke
(Otec Alexander toto písmo v básňach nazýva
„svjaščenna azbuka“). To kvôli nízkemu počtu
prihlásených Svidníčanov dnes nie je možné,
aj keď ich tu je neoficiálne väčšina.
Potom sa už k slovu dostal zbor „Karpaty,“
ktorý spevom a úryvkami z básni národných
buditeľov vyzýval k dôležitosti lásky k svojmu
národu. Vystriedali ho v krásnych krojoch
odeté dievčiny z ukrajinského Ľvova, ktoré si
získali publikum nádhernou hrou na hudobnom nástroji bandura dopĺňanou prekrásnym
spevom. Pestrosť kultúrneho programu zabezpečil mládežnícky orchester z Košíc, ktoOdkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Z domova
rý za spevu zboru Karpaty pompézne zahral
niekoľko národných piesní. Všetko to ukončila
Juliánka Savčaková milým prednesom básne
otca Alexandra „Прощание – Rozlúčka“,
ktorú napísal deťom náboženstva, keď už ho
pred smrťou nevládal prísť učiť.
Následne vystúpil predseda OZ Pravoslávna Makovica Vladislav Kimak, ktorý prečítal
otvorený list primátorovi a poslancom mesta
Svidník. Občianske združenie v ňom vyjadruje prosbu o udelenie čestného občianstva
in – memoriam Alexandrovi Pavlovičovi. Primátor mesta Svidník Ján Holodňák následne
prijal list a poďakoval účinkujúcim za krásny
kultúrny program. K prítomným sa v rusínskom jazyku prihovorila aj generálna konzulka
Ukrajiny Oľga Benč, ktorá zdôraznila potrebu
používania jazykov národnostných menšín.
Príjemné popoludnie sa ukončilo panychídou za otca Alexandra Pavloviča pri jeho
Báseň Alexandra Pavloviča, ktorá najviac
dokazuje, že sa hlásil k pravoslávnej viere.
pamätníku pred kultúrnym domom vo Svidníku, ktorú slúžil prot. Mgr. Ján Sovič za spevu
pravoslávneho zboru pri chráme Svätej Trojice zo Svidníka.
Na tomto koncerte sa zúčastnilo takmer
400 divákov, ktorí si z neho odniesli krásne
umelecké zážitky, ale aj odpovede na otázky:
Prečo sa nehanbiť za svoju materinskú reč
a národ? Prečo hovoriť s deťmi po rusínsky?
Aké je nebezpečné odnárodňovanie? OZ Pravoslávna Makovica iniciovala tento národnokultúrny program, lebo vážiť si to, čo sme
dostali od svojich rodičov (jazyk, národnosť,
kultúru), je aj naplnením piateho Božieho
prikázania o úcte k rodičom. Veríme, že uvedomiť si to pomohol aj tento večer venovaný
úcte Alexandrovi Pavlovičovi.
-OZ PM-
НОВЫЙ ГОДЪ
Ко востоку Духа, сердца
щиро обертайме,
на невирность, што западатъ
мы непозерайме.
Новый годъ днесь зачинаемъ,
мы вси Православны,
которы крипко тримаме
виры правды давны.
Востоку ся и бездушны
цвиточкы кланяютъ,
предъ западомъ ся лякаютъ,
до купкы стуляютъ.
Старой правди будьме вирны
и въ томъ новомъ годи,
Православность задержуйме
въ нашемъ русском роди.
И такъ и мы предъ Востокомъ
поклонимъ вси главы,
Иисусъ Востокъ привдетъ насъ
до небесной славы.
POZVÁNKA
Pravoslávna cirkevná obec v Slovinkách Vám oznamuje a zároveň Vás pozýva na svätú tajinu Pomazania chorých olejom, ktorá sa bude udeľovať v Lazarovú sobotu, dňa
16. apríla o 8.30 hod., v chráme Nanebovstúpenia Pána v Slovinkách.
Možnosť prijať sv. tajinu Pokánia a Eucharistie.
d. o. Peter Kačmár a veriaci PCO v Slovinkách
3/2011
29
E
Z domova
Šestnásť radostných rokov
V roku 2011 sa naplní šestnásť rokov, keď
v našom meste Sabinov bola dokončená výstavba pravoslávneho chrámu a jeho vysviacka
na chrám „Pokrova Presvätej Bohorodičky“.
Cesta k tomuto cieľu nebola ľahká, vyžadovala si veľa úsilia, materiálnych a pracovných povinností. Samotná príprava výstavby
chrámu trvala jeden rok. Na začiatok musel
byť zabezpečený pozemok, ktorý bol zakúpený od mesta Sabinov spolu s rodinným domčekom v mesiaci apríl 1992. Zároveň bolo zakúpené aj nákladné motorové vozidlo.
Dňa 18. septembra 1992 bolo vydané
stavebné povolenie. Výstavba chrámu trvala
dva a pol roka. Povolenie na užívanie stavby
– kolaudačné rozhodnutie bolo vydané stavebným úradom 24. apríla 1995.
Materiálne výdavky na stavbu chrámu
činili viac ako 66 000 € (2 milióny Sk) a celková hodnota stavby dnes činí okolo 232 357 €
(7 miliónov Sk). Finančnú pomoc na výstavbu
poskytli Eparchiálna rada v Prešove 16 596 €
(500 tis. Sk), grécky metropolita Chryzostom
z Edesy 19 916 € (600 tis. Sk), veriaci našej
cirkevnej obce a ďalších pravoslávnych cirkevných obcí. Prevažná časť prác na výstavbe
chrámu bola zabezpečovaná brigádnicky veriacimi. Materiálnu pomoc poskytol aj Mestský úrad Sabinov. Ostatné náklady boli hradené výlučne z milodarov veriacich.
Základ každého úspechu spočíva v tom,
aby práce riadili zodpovední ľudia, dobrí organizátori, aby bola dobrá pracovná morálka,
nevyhnutný finančný základ a silná viera. Zosúladenie týchto faktorov dokázalo zvládnuť
aj tie najťažšie problémy.
Počas výstavby chrámu mnohí veriaci sa
takmer prekonávali, z mužov to boli napríklad Ján Varholík so synom Jánom, Ján Varho30
B
lík, Mikuláš Timura, Jozef Dvorščák, Štefan
Čapistrák, Mikuláš Varchola, Pavol Gereg,
Alexander Šurín, František Štefančík, Rudolf
Nalepa, Alexander Babjak, Pavol Bodnár, brigádnici z Kyjova, Ľutiny, Bajeroviec, študenti
Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove a mnoho ďalších. Zo žien to boli napríklad
Mária Varholíková, Anna Timurová, Viera
Varholíková, Mária Dvorščáková, Magdaléna
Dujčáková, Terézia Šurínova, Alžbeta Gundziková, Magdaléna Nalepová, Margita Birčáková, Katarína Dujčáková, Helena Varholíková
a ďalšie, ktorým aj po šestnástich rokoch patrí
veľké poďakovanie za túto obetavú prácu.
Niektorí veriaci, ktorí sa podieľali na výstavbe prácou alebo poskytnutím milodarov,
už dnes nie sú medzi nami, napr. Ján Palgút,
Ján Sekerák, Peter Čekan, Mikuláš Birčák, Juraj Džubák, Juraj Chovan, Michal Škovran, Stanislav Lánik, Jozef Pavlík, Anna Pagutová, Alžbeta Hadzimová, Šuťáková, Anna Sekeráková,
Tekla Nováková, Anna Kišeľáková a ďalší, za
ktorých v modlitbách prosíme Hospodina,
aby ich odmenil večnou blaženosťou . „Blaženyj pokoj, vičnaja im pamjať“!
Celá výstavba chrámu bola realizovaná pod
dohľadom stavebného dozoru Tekly Novákovej.
Za účelom účasti na posviacke chrámu,
navštívila našu cirkevnú obec 53 členná delegácia gréckych pravoslávnych veriacich na
čele s metropolitom Chryzostomom, ktorú 28.
apríla 1995 prijal v priestoroch obradnej siene
Mestského úradu primátor mesta Ing. Peter
Molčan. Toto prijatie bolo vyjadrením vďaky za poskytnutú pomoc našej cirkevnej obci
a prispelo k upevneniu vzťahov medzi našimi
cirkvami ako aj medzi Slovenskom a Gréckom.
Posviacka novopostaveného chrámu sa
uskutočnila 30. apríla 1995. Zúčastnilo sa na
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Z domova
nej okolo 2 tisíc veriacich zo Slovenska a Grécka. Slávnostnú archijerejskú liturgiu a akt
posviacky slúžilo okolo 70 pravoslávnych duchovných pod vedením Jeho Vysokopreosvietenosti vladyku Nikolaja, arcibiskupa prešovského a Slovenska. Na posviacke sa zúčastnili
aj zástupcovia evanjelickej, rímskokatolíckej
a gréckokatolíckej cirkvi.
Naša vďačnosť patrí aj bývalým funkcionárom: náčelníkovi PZ mjr. J. Bučákovi a jeho
zástupcovi kpt. Vargovi, náčelníkovi MsP P.
Molnárovi, veliteľovi VÚ ppl. Milanovi Dulinovi a jeho zástupcovi mjr. M. Tomčíkovi za
príkladné zabezpečenie plynulosti a poriadku
v meste Sabinov počas posviacky nášho chrá-
mu, ako aj za účasť na posviacke.
Touto cestou sa chceme poďakovať aj
všetkým, ktorí nám poskytovali či už materiálnu, morálnu alebo duchovnú podporu. Dielo,
ktoré sme vytvorili, nech slúži súčasným a budúcim generáciám ako stánok pokoja a modlitieb pre radosť Stvoriteľa.
Záverom vyjadrujeme veľké poďakovanie
nášmu duchovnému otcovi ThDr. Jánovi Jacošovi, CSc., ktorý sa najviac zaslúžil o výstavbu chrámu. U Hospodina svojimi modlitbami vyprosujeme večnú blaženosť pre zosnulého vladyku
Nikolaja, arcibiskupa prešovského a Slovenska.
V Sabinove 28. 2. 2011
Za kurátorsky zbor Alexander Babjak
Stretnutie mládeže v Choňkovciach
Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj
mňa hrišnaho.
Tieto slová zneli na stretnutí pravoslávnej
mládeže v dňoch 3. - 6. marca 2011 v Choňkovciach. Všetci prišli s nádejou na zlepšenie
prípravy paschálneho pôstu. Veľmi sme sa
tešili na našich duchovných, ktorí nielen svojou prítomnosťou, ale aj svojimi príhovormi
nadmieru splnili naše očakávania. Prvou besedou nás privítal otec Senič, ktorý nám vysvetlil dôležitosť dodržiavania pôstu a prijímania
Eucharistie na ceste k spáse. Večer sme mali
o to väčšiu radosť, lebo nás navštívil vladyka
Juraj, ktorý nám priniesol sväté ostatky Arsénia Kapadóckeho. Vladyka Juraj nám rozprával o jeho živote, zázrakoch, ktoré vykonal.
Na konci zaujímavej besedy, ktorá niektorých
dojala až k malým slzičkám, sme si všetci s láskou uctili jeho sväté ostatky a prosili vladyku
Juraja o jeho archijerejské požehnanie. Ďalšou
témou besedy bola hora Atos. My mladí sme si
túto tému vyprosili svojimi otázkami. Zaujalo
nás miesto a život mníchov v tichu a modlitbe
3/2011
na skalnatých vrchoch svätej hory Atos. Svojím
slovom nás zaujal otec Bzik, keď nám povedal,
že na tej hore strávil istý čas. V tichu sme počúvali jeho slová, ktoré nám pútavým spôsobom
priblížili monastiere, ich vznik, ale aj súčasnosť a zložitosť života na týchto miestach.
Akýmsi nepísaným zákonom každého výletu je smiech a radosť, čo nechýbalo ani počas týchto našich dní. Veľkým prekvapením
pre nás bolo, keď nám naši duchovní priniesli
všetko, čo sme potrebovali na výrobu ikon,
a tak sme boli pripravení si to aj vyskúšať.
Bolo to strúhanie, maľovanie, lepenie, vytváranie mozaiky a to všetko spojené s veľkou
radosťou pri tejto činnosti.
Na miestnej fare, kde sme boli ubytovaní,
bolo veľa zaujímavých hier a tak sa nikto z nás
počas týchto strávených dní nenudil. Hrali
sme futbal, šípky, biliard, hru Slovensko, vytvorenú hru aktivity, premenu na pravoslávne úlohy, ktoré v nej boli zahrnuté.
Radosť a smiech nám vystriedal smútok
pri spomienke, že sa nám to končí. Zavŕšením
31
E
Z domova
tohto nášho stretnutia bola nedeľná bohoslužba, počas ktorej sme prosili Hospodina Boha,
aby nám požehnal ďalšie takéto veselé a vydarené stretnutia. Chutným obedom, ktorý nám
pripravili milé manželky našich duchovných,
sme sa rozlúčili s krásnymi spomienkami na
dni 3. - 6. marca 2011.
Mládežníčka
Prvá svätá spoveď
V syropustnu nedeľu, nedeľu odpúšťania
pristúpili k prvej svätej spovedi dve duchovne
dospievajúce sestry našich cirkevných obcí Dorothea Ignaciková zo Zvolena a Edita Slavomíra
Olerínyová z Banskej Bystrice. V túto nedeľu sme
počuli úžasné slová Evanjelia: „Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám
odpustí váš Otec nebeský“
(Mt 6, 14). Apoštol Pavol
v ten deň k tomu dodáva:
„Slabého vo viere sa ujímajte a nie, aby ste posudzovali jeho zmýšľanie...
Veď Boh ho prijal. Kto si ty,
že súdiš cudzieho sluhu?“
(Rim 14, 1,3-4). V duchu
týchto slov sa nieslo celé
poučenie našim sestrám
v Christovi, ako aj všetkým prítomným o tom,
čo je dôležité robiť, aby sme mohli vždy s čistým srdcom pristúpiť k Christovi pri svätej spovedi. Hádam niet krajšej a vhodnejšej nedele
v roku, počas ktorej by sme aj skutkom mohli
naplno a úprimne aplikovať tieto slová v svojom živote. Naozaj to bola úžasná prvá spoveď,
ktorej vyvrcholením bolo prijatie eucharistického Christa. Všetci sme si s našimi sestrami a
potom aj každý s každým dali trojitý bozk po32
B
koja, lásky a odpustenia so slovami: „Odpusť
mi. Boh odpúšťa“. Schiigumen Ján, valaamský
starec, hovorí: „Niet takého hriechu, ktorý by
prevyšoval milosrdenstvo Božie“. Igumen Nikon (Vorobjev) doplňuje
tieto slová, keď hovorí:
„Nemyslite si, že duchovník
pri počúvaní vašich hriechov cíti odpor. Ak je úprimné skrušenie, duchovník
cíti osobitú milosť a lásku
ku kajúcnikovi. Je to tak!
Takýto stav duchovníka je
svedectvom, že Pán odpúšťa kajúcemu sa a s láskou
ho prijíma, ako prijal márnotratného syna“. Povzbudiac sa týmito slovami,
ako aj slovami modlitby
ctihodného Efréma Sýrskeho „Pán a Vládca môjho života, nedaj mi
ducha prázdnoty, skľúčenosti, panovačnosti
a prázdnovravnosti. Daruj mi, svojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.
Ó, Pane, Kráľu, daj, aby som videl svoje hriechy
a neodsudzoval svojho brata, lebo si požehnaný na večné veky“, sme sa všetci v pokoji, duchovne nasýtení a s hrejivým pocitom v srdci
rozišli do svojich domovov.
Marek Ignacik
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Zo sveta
Mezipravoslavná přípravná komise
Chambésy, 21. -26. 2. 2011
PROHLÁŠENÍ
Ve dnech 22. – 26. 2. 2011 se v Pravoslavném centru Konstantinopolského patriarchátu
v Chambésy u Ženevy (Švýcarsko) konalo zasedání Mezipravoslavné komise k přípravě Velkého
a svatého sněmu Pravoslavné církve.
Zasedání předsedal představitel Ekumenického patriarchátu1, vysokopřeosvícený metropolita pergamský Jan (Ziziulas), kterému pomáhal tajemník Komise k přípravě Velkého a svatého sněmu Pravoslavné církve, vysokopřeosvícený metropolita švýcarský Jeremiáš (Konstantinopolský patriarchát).
Cílem práce Mezipravoslavné komise bylo uzavření zkoumání problematiky autokefality2
a způsobu jejího vyhlášení spolu se zkoumáním otázky církevních diptychů3.
Komise vyslechla úvodní proslovy vysokopřeosvíceného předsedy a tajemníka, a poté
pokračovala ve zkoumání otázky podpisu tomosu4 o udělení autokefality, která zůstala nedořešená z předcházejícího zasedání. K tématu proběhla obšírná diskuse, nepodařilo se však
dosáhnout jednotného řešení.
Vzhledem k tomu, že podle v současnosti platného jednacího řádu Komise svá rozhodnutí
přijímá na základě konsenzu a ani jeden z předložených návrhů nedosáhl jednohlasného přijetí,
nebylo možné dospět k jednotnému společnému pohledu na problematiku autokefality a způsobu jejího udělení, takže tato otázka zůstává nedořešená.
Komise rovněž diskutovala o tématu církevních diptychů a zkoumala jeho různé kanonické
a ekleziologické aspekty, popsala současnou praxi Pravoslavné církve v této otázce a jednohlasně vyjádřila své přesvědčení, že je v budoucnosti nutné sestavit jednotné diptychy Pravoslavné církve jako viditelné vyjádření její jednoty.
Preklad vladyka Juraj
1 jedno z tradičních označení Konstantinopolského patriarchátu – pozn. překladatele.
2 plné církevní samostatnosti – pozn. překladatele.
3 pořadí liturgického vzpomínání nejvyšších představitelů místních církví – pozn. překladatele
4 slavnostní oficiální dokument – pozn. překladatelee.
3/2011
33
E
Zo sveta
SERVICE ORTHODOXE DE PRESSE (355),
február 2011 - výber zo spravodajstva, misií a udalostí
EGYPT – Atentát na obsadený automobil
pred koptským chrámom Všetkých svätých
(al-Oiddissine) nachádzajúceho sa v štvrti
Sidi Bechr vo východnej časti Alexandrie,
kde žije početná koptská komunita, spôsobil
20 mŕtvych a takmer 80 zranených v noci
z 31. decembra 2010 na 1. januára tohto roka,
uvádza sa to v agentúre AFP. Po atentáte v Alexandrii vypukli nepokoje, ktoré musela riešiť
polícia. Podľa Kamila Sadiqa, člena koptskej
eparchiálnej rady Alexandrie, je tento masaker
dielo Al-Qaidy.
RUSKO – Duchovenstvo farností Moskovskej
eparchie intra muros malo svoje výročné zhromaždenie 22. decembra 2010 v konferenčnej
sále baziliky Christa Spasiteľa pod predsedníctvom patriarchu Cyrila I., biskupa tejto eparchie
a prvohierarchu Ruskej pravoslávnej cirkvi. Na
zhromaždení sa zúčastnilo 950 osôb tak kňazov,
ako ja laikov farností hlavného mesta.
V svojom prejave patriarcha konštatoval, že
v Moskve intra muros (viac než 10 miliónov obyvateľov) je teraz 300 farností a 8 monastierov,
ku ktorým možno pripočítať početné cirkevné
zariadenia rôznych cirkevných inštitúcií. Celkom
v meste Moskva je 837 chrámov a kaplniek, ale
bohoslužby sa pravidelne konajú iba v 271 chrámoch. 39 chrámov sa opravuje a 19 chrámov
nebolo doposiaľ uvoľnených predchádzajúcimi
užívateľmi. 90 chrámov alebo kaplniek je ešte
vo výstavbe. Nový primátor Moskvy vyhlásil, že
podporuje program vybudovania 220 chrámov
jednotlivých mestských štvrtí.
CYPRUS – Sviatočné roždestvenské bohoslužby
25. decembra minulého roka v chráme Agios
Synesios v Rizokarpase, v mestečku nachádzajúcom sa v severnej časti ostrova, ktorý je
okupovaný Turkami od roku 1974, polícia vtrhla
do chrámu a prinútila slúžiaceho kňaza prerušiť
34
B
roždestvenskú bohoslužbu. Potom vyhnala
veriacich z chrámu, uvádza sa to na webovej
stránke vo francúzskom jazyku Yahoo news
Orthodoxie.com. Turecká polícia to odôvodnila
tým, že kňaz nemal povolenie slúžiť bohoslužby
napriek tomu, že bohoslužby sa tu pravidelne
konajú. Chrámy a monastiere v severnej časti
ostrova sú zatvorené, znesvätené a zničené.
RUSKO – Ruský prezident Dmitrij Medvedev
vyjadril radosť z obnovy náboženstva v Rusku
pri príležitosti sviatkov Narodenia Pána: „Som
veľmi spokojný, že možno sviatkovať Narodenie
Isusa Christa, deň, kedy Spasiteľ prišiel na svet,
deň slávený všetkými kresťanmi“, vyhlásil Dmitrij Medvedev, ktorý sa zúčastnil na polnočných
bohoslužbách v sirotinci v centre Ruska. Taktiež
sa zúčastnil so svojou manželkou na polnočnej
liturgii slúženej moskovským patriarchom Cyrilom I. v bazilike Christa Spasiteľa v Moskve.
„Pred desiatimi rokmi to ešte nebolo možné“,
vyhlásil ruský prezident a dodal: „Takto sa
mení život“. Ruská televízia priniesla tiež záber
ministerského predsedu Vladimíra Putina,
ktorý sa zúčastnil na bohoslužbách v chráme
v Turginovo, v obci v Tverskej oblasti na polceste medzi Moskvou a Petrohradom, kde má
pôvod jeho rodina.
RUSKO – Ruská pravoslávna cirkev požiadala
17. januára t. r. Úrady krajiny o zrušenie potratov. Uvádza sa to v správe agentúry AFP
v jednom odvysielanom dokumente „pre
vedenie ruského štátu“. Patriarcha Cyril I. uviedol niekoľko návrhov týkajúcich sa rodinnej
politiky. V svojom dokumente tiež okrem iného
uviedol, že „v Rusku je demografická kríza“.
Cirkev požaduje, aby potraty boli vykonávané
iba v prípade nebezpečenstva ohrozenia života
matky. Tiež požaduje, aby budúce matky boli
informované o následkoch potratu.
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Recenzia
RUSKO – Predstaviteľ Moskovského patriarchátu, poverený pre vzťahy Cirkvi a spoločnosti, otec Vsevolod Čaplin, požaduje, aby bol
v Rusku prijatý zákon o obliekaní, uvádza to
správa AFP. Podľa Čaplina príliš mladé ruské
ženy majú dnes tendenciu sa obliekať provokatívne „ako striptérky“ a maľovať sa ako
„klauni“. „Jestvuje tu veľký problém... Niektoré
ženy si pletú ulicu so striptízovým barom“, píše
o tom v otvorenom liste 18. januára t. r. Agentúra Interfax-Religia, blízka patriarchátu. Žena,
ktorá sa oblieka alebo maľuje ako klaun, si iste
nenájde muža na celý život, uvádza otec Čaplin
a tiež kritizuje mužov, ktorí nosia šortky a tričká
v meste. Bolo by dobre porozmýšľať o zákone
obliekania Rusov.
SRBSKO – V svojom roždestvenskom posolstve, uverejnenom na webovej stránke Srbskej
pravoslávnej cirkvi, patriarcha Irenej I. kritizoval
svetovú verejnosť pre jej „mlčanie“ v prípade
odoberania orgánov srbských väzňov a zajatcov, ktoré sa konalo po konflikte v rokoch
1998-1999 v Kosove. Uvádza sa to v depeši AFP
z 5. januára tohto roka. Je to najvážnejší príklad
porušovania práv srbského ľudu v Kosove,
zdôrazňuje patriarcha v svojom posolstve pri
príležitosti sviatkov Narodenia Isusa Christa.
„Hrozný zločin odoberania ľudských orgánov
bol spáchaný na nevinných srbských obetiach.
Uskutočňoval sa za ľadového mlčania medzinárodného spoločenstva“, tvrdí patriarcha.
PALESTÍNSKE ÚZEMIA – Jeruzalemský patriarcha Teofil III., prvohierarcha Pravoslávnej
cirkvi v Izraeli, v Jordánsku a na palestínskych
územiach, slúžil počas roždestvenských bohoslužieb v bazilike Narodenia Isusa Christa v Betleheme. Početní veriaci patriaci k pravoslávnej
komunite Arabov, viacero pútnikov z Grécka
a Ruska sa zúčastnilo na bohoslužbách. Na
bohoslužbách sa zúčastnili tiež prezident
Palestínskych úradov Mahmud Abbas a jeho
ministerský predseda Salam Fayad. V svojom
príhovore na konci bohoslužieb patriarcha
Teofil III. vyjadril želanie vyriešiť konflikt
dvoch národov a za vytvorenie palestínskeho
štátu. „Modlíme sa k Najvyššiemu, aby dal
silu prezidentovi Abbasovi viesť palestínsky
ľud a dúfame v urýchlené rokovania o mieri,
aby palestínsky ľud mohol žiť v mieri“, povedal
patriarcha. Jeruzalemský patriarchát, ktorý má
jurisdikciu na územiach Izraela, Zajordánska,
Gazy a Jordánska, má 100 000 veriacich, z toho
počtu 95 % Arabov.
Z francúzštiny preložil Mgr. Pavel Tkáč
MAREK, Pavel - BUREHA, Volodymyr - DANILEC, Jurij:
Arcibiskup Sawatij (1880 – 1959).
Nástin života a díla zakladatelské postavy pravoslavné církve
v Československé republice. K 50. výročí úmrtí (1959 – 2009).
Olomouc: Univerzita Palackého, 2009, 249 s. ISBN 978-80-244-2434-7
Po páde komunistického režimu v českej i slovenskej historiografii v značnej miere
vzrástol záujem o výskum cirkevných dejín.
Pozornosť vedeckej verejnosti z radov akademických a univerzitných inštitúcií sa sústredila nielen na dejiny cirkvi katolíckej, či už rítu
rímskeho, alebo gréckeho, ale aj na minulosť
3/2011
Pravoslávnej cirkvi.
Počnúc 17. novembrom 1989 sa tak do
popredia čoraz viac dostávajú vedecké práce historikov, ktorí sa usilujú o objektívne
a komplexné zhodnotenie histórie Pravoslávnej cirkvi v bývalom Československu. Je
preto chvályhodným činom, že presne po 50.
35
E
Recenzia
rokoch od výročia úmrtia arcibiskupa Sawatija (Vrabec) vyšlo v historickej produkcii prvé
monografické dielo od troch erudovaných
historikov Pavla Marka, Volodymyra Burehu
a Jurija Danilca pod názvom Arcibiskup Sawatij
(1880 – 1959). Nástin
života a díla zakladatelské postavy pravoslavné
církve v Československé
republice. Spoločná práca autorského kolektívu
sa považuje za priekopnícky počin, pretože odhliadnuc od dobových
prác z 20. rokov Vladimíra
Grigoriča a jedinej štúdie
od súčasného arcibiskupa
pražského a metropolitu
Českých krajín a Slovenska Kryštofa (Pulec), sa
doposiaľ tejto osobnosti v historickej spisbe
nevenovala takmer žiadna pozornosť.
Kvalitatívnu úroveň spomínanej monografie zastrešilo trio skúsených autorov. Prvým
z nich je prof. Pavel Marek, ktorý je vedúcim
Centra dějin křesťanské politiky na Katedre
historie FF UP a predmetom jeho výskumu
sú politické, cirkevné a kultúrne dejiny obdobia na prelome 19. a 20. storočia. Ďalší dvaja
zahraniční autori, menovite doc. Volodymyr
Bureha z Kyjeva a Dr. Jurij Danilec z Užhorodu sa zaoberajú problematikou Pravoslávia
na Podkarpatskej Rusi. Zaujímavými a veľavravnými pre recipienta sú i referencie oboch
oponentov (recenzentov): prof. PhDr. Miloše
Trapla, CSc. a prof. PhDr. Jiřího Hanuše, PhD.,
ktorí sa zhodujú v závere: „ [...] že v postavě
Sawatije (Vrabce) se setkáváme s kontroverzní
osobností dějin Pravoslavné církve u nás. Kniha nemá záměr Sawatije ani oslavovat (rehabilitovat) ani odsuzovat. Snaží se o vytvoření
36
B
objektivního obrazu postavy Sawatije založeného na kritickém přístupe analýzy domácích
i zahraničních pramenů v statných a církevních
archivech. Proto je dobře, že takováto monografie nyní vznikla.“
Kniha je koncipovaná
prehľadným spôsobom, v
ktorej sa autori na takmer
250 stranách zamýšľajú
nad „pohnutým“ životným osudom pražského
archiepiskopa. V chronologickom slede čitateľa
oboznamujú s mladosťou
jerodiakona Sawatija od
jeho štúdia v Rusku (v seminári v Ufe a na Duchovnej akadémii v Kyjeve) cez
misijné pôsobenie vo Volyňskej gubernii (západná
Ukrajina) až po povojnový
návrat do Prahy spojený s aktivitami Miloša
Červinky. Na ďalších stranách recenzovanej
práce sa čitateľ dozvedá o pokuse archimandritu Sawatija nadviazať kontakt so Srbskou
pravoslávnou cirkvou. Keďže jeho pokus končí
neúspechom, pražská obec sa obracia na carihradského patriarchu Meletia IV. (Metaxakis).
Logickým krokom je následné vysvätenie archimandritu Sawatija za biskupa, neskoršieho
arcibiskupa, a prijatie kánonickej jurisdikcie
Konštantínopolskej (Carihradskej) pravoslávnej cirkvi.
Tzv. jadrom knihy sú časti zaoberajúce sa
spormi medzi biskupmi Sawatijom a Gorazdom (Pavlík) spolu s obdobím rokov 1938 –
1945, v ktorom sa archiepiskop Sawatij usiluje
o udržanie konštantínopolskej jurisdikcie na
území Československa a Podkarpatskej Rusi.
Interesantnou sa tak pre čitateľa stáva štvrtá
kapitola, v ktorej sa duchovný otec Sawatij
snaží spochybniť výsledky zasadania Českej
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Recenzia
náboženskej obce pravoslávnej (ďalej ČNOP)
v Českej Třebovej. Z textu knižnej publikácie
vyberáme: „ [...] V prvé řadě zpochybněním
okolnosti zrušení ČsOP (Československá obec
pravoslávna - vložil M. L.) a jmenováním komisaře ČNOP podáním stížnosti na postup ministerstva školství na předsednictvo ministerské
rady. [...] Ve druhé části kritizováním postupů a
praktik komisaře K. Eichlera, jehož velký omyl
spočíval v pozvání nebo připuštění těch delegátů na shromáždění v České Třebové, kteří
podle kanonického práva nebyli řádnými členy náboženské obce.“ (s. 77-78) Najdôležitejšou argumentáciou je však Sawatijov protest
koncom marca 1926, pretože „ [...] poukazuje
na nepřípustnost suspenze z církevního úřadu orgány světské moci. Státní orgány jej na
arcibiskupský stolec nepovolaly, proto nemají
právo jej odvolávat. Takový krok může udělat
za určitých, taxativně daných okolností, pouze
Cařihradská církev; stát má právo dát církvi
k tomu pouze podnět.“ (s. 79) Sťažnosti však
boli Krajskou politickou správou v Prahe označené za bezpredmetné a nakoniec zamietnuté. Vladyka Sawatij v tejto súvislosti otvorene
hovorí: „ [...] Podstata celé kauzy spočívá v
tom, že jsem se nepodrobil Srbské církvi. Nedbal jsem Mülerových výhrůžek, proto jsem byl
odstraněn.“ (s. 79) Tento komplex, podľa autorov tzv. „syndróm Českej Třebovej“ sa niesol
jeho celým ďalším životom a možnosť na jeho
odčinenie sa naskytla v rokoch 1939 – 1945.
Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava sa Sawatij pokúsil získať oficiálne uznanie zo strany
vladyku Serafima (Lade), ktorý zastával post
arcibiskupa berlínskeho a celého Nemecka.
Bohužiaľ, ani tieto rokovania výsledný efekt
nepriniesli. Naopak, z dôvodu realizácie známej „heydrichiády“ bol Sawatij zatknutý a obvinený „ [...] z ukrývání a křtění pražských Židů.“
(s. 134) Po mesačnom väznení na Pankráci bol
cez Terezín deportovaný do koncentračného
3/2011
tábora v Dachau. S podlomeným zdravím sa
koncom roka 1945 do Prahy vrátil. Nakoniec
vyčerpaný dlhodobými jurisdikčnými spormi a následne ochorením škvrnitého týfusu
počas väznenia v Dachau sa vzdal všetkých
hodností v prospech exarchu Jelevferija (Voroncov).
K určitému spestreniu vedeckého diela
prispieva aj záverečná kapitola Arcibiskup
Sawatij - přehled života a díla v datech, ktorá
ponúka na deviatich stranách (v tabuľkovej
podobe) prehľadný opis jeho života. Táto kapitola predovšetkým poteší nenáročného čitateľa, ktorý má pri prvom kontakte s knihou
záujem o podanie informatívneho, stručného
a vecného prehľadu, týkajúceho sa života archiepiskopa Sawatija.
Monografia je v závere doplnená o archívne dokumenty, ktoré obohacujú napísaný text.
Žiaľ, absentuje tu Záver, ktorý by komplexne
uzatváral toto hodnotné dielo. K použitým
prameňom by sme si dovolili ešte jednu poznámku. Napriek pomerne širokej heuristickej
základni archiválií českej, francúzskej, nemeckej, ruskej a ukrajinskej proveniencie chýba
podrobnejšia analýza archívnych fondov Carihradskej (Konštantínopolskej) pravoslávnej
cirkvi, ktoré by osvetlili konanie arcibiskupa
Sawatija, resp. odhalili, kedy Sawatij konal
z vlastnej iniciatívy a kedy pod nátlakom patriarchátu. Agenda uložená v štátnych a cirkevných archívoch v Aténach, Istanbule, prípadne
v Sremských Karlovciach (Srbsko) stojí pred
historikmi ako výzva k ďalšiemu spracovaniu.
Napriek vlne polemík, ktorú postava arcibiskupa Sawatija so sebou nepochybne prináša, je spomínaná monografia určite prínosom,
pretože autori na pozadí kritickej analýzy dobových prameňov objektívne zhodnotili životné dielo jednej zo zakladateľských osobností
Pravoslávnej cirkvi v Československu.
PhDr. Martin Lupčo
37
E
Blahoželania
Oslava krásneho jubilea
Pravoslávni veriaci v Ubli otvárajú 60. stránku knihy života otca duchovného mitr. prot. Mgr.
Juraja Sičáka a spomínajú 23. marec ako deň jubilea.
Pred 60. rokmi manželom Sičákovým v obci Zboj
prichádza na svet syn – chlapec, ktorému dávajú meno
Juraj. Detstvo, školské roky žije v rodnej obci, potom
odchádza na ďalšie štúdium strednej školy a neskoršie
vyberá si cestu štúdia pravoslávnej teológie a stáva sa
kňazom. Do manželstva vstupuje s dievčaťom z obce
Kyjov Annou Semančíkovou a odchádzajú na prvú cirkevnú obec Miková. V krátkom čase prichádza rodinka
Sičákových na ďalšiu cirkevnú obec Ubľa. Otec duchovný sa stáva kňazom aj pre susedné obce Michajlov, Berezovec a Hrabová Roztoka. Mladá rodinka sa
rozrastá a spolu s manželkou Annou vychovávajú štyri deti. Matuška sa stáva kantorkou v chráme,
učí veriacich spievať a vedie k dobrote. Otec duchovný stmeľuje dobré vzťahy, takže život veriacich
naberá na radosti a pokoji. Avšak prichádza aj čas trápenia, starosti. Pravoslávni veriaci musia opustiť chrám. Ten ostáva gréckokatolíckym veriacim a tým sa končí aj spoločné užívanie chrámu. Otec
duchovný Juraj prežíva veľa trápenia, spolu s veriacimi odchádzajú do náhradných priestorov školy,
ktoré sa stávajú ich dočasným chrámom. Ťažkosti pokračujú aj vtedy, keď veriaci začínajú stavať
nový pravoslávny chrám, ktorý s pomocou Božou a Matky Božej aj postavia a v ňom s veľkou radosťou prednáša Božie slovo náš drahý, milovaný otec duchovný Juraj.
Drahý otec duchovný, vyše 30 rokov žijete v obci Ubľa. Už ste Ubľančan. Nedá nám nepripomenúť, že počas Vášho pobytu v obci ste prežili veľa radosti, ale aj rôzne trápenia, zdravotné problémy,
ale verte nám, tieto sme prežívali spolu s Vami a prosili Hospoda Boha o pomoc. Pomohol a chvála
Bohu stojíte pevne na nohách a spolu sa tešíme zo života, ktorý prináša dobro i zlo. Sužujete sa aj
kvôli zdraviu matušky a, samozrejme, aj my spolu s Vami. Boh dá, že zlo sa premení na dobro.
Prežívate radosť zo svojej rodinky – detí – Marienky, Ľubky, Juríka a Naďky. Už sa Vám rodinka aj
rozrástla a k srdcu Vám otcovsky prirástli aj zať Peter a Zdenko a nevesta Alenka, vnuci Sárka a Alex.
Pravoslávni veriaci s kyticou kvetov prichádzajú k Vám a k Vášmu jubileu hovoria: Dovoľte opakovať Vaše slová, keď veríme v Hospoda Boha, ktoré povzbudzujú nás k tomu, aby sme životom kráčali po správnej ceste, lebo nebo a zem sa pominú, ale láska k Tebe, Bože, sa nepominie. Úprimne Ti
ďakujeme, Bože, za dobrého a obetavého otca duchovného, ktorý nás chápe v našich trápeniach.
Pri príležitosti Vášho jubilea, milý otec Juraj, Vám ďakujeme a vyprosujeme do ďalších plodných
rokov múdrosť darov Ducha Svätého, pevné zdravie, veľa síl, duchovnú vytrvalosť a ochranu Panny
Márie. V modlitbách Vám vyprosujeme dar múdrosti, trpezlivosti a otcovskej lásky. Pre nás veriacich
prosíme o dar úcty, vernosti a oddanosti, aby sme s radosťou počúvali Vaše slová a žili podľa nich.
K pozdravu sa pripájajú a želajú všetko najlepšie a zároveň ďakujú za životnú oporu a velikánsku
pomoc, prežité prekrásne rôčky života: manželka – matuška Anna, deti Marienka s Petrom, Ľubka
so Zdenkom, Jurík s Alenkou, Naďka a milovaní vnuci Sárka a Alex.
Obracajú sa k svojmu zaťovi aj svokrovci Semančíkovi z obce Kyjov a do ďalších rokov želajú mu
veľa zdravia, šťastia a duchovnej radosti. U nášho milostivého Hospodina Boha vyprosujeme pre
nášho milovaného zaťa – syna naďalej Jeho požehnanie s celou rodinou „v zdraviji i spaseniji na
mnohaja i blahaja lita.
S úctou pravoslávni veriaci obce Ubľa
38
B
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Pozdrav jubilantovi
Žijú medzi nami ľudia, ktorí na prvý pohľad neupútavajú pozornosť
svojho okolia. Svojou skromnosťou, pracovitosťou, úprimnosťou, pokojným rodinným životom sú akoby na pokraji záujmu. Pri serióznom zamyslení môžeme vidieť a skonštatovať, že opak je pravdou. Jedným z takýchto
ľudí a občanov obce Stakčín je aj náš brat PETER BUHAJ. S radosťou môžeme konštatovať, že je nielen občanom obce, ale aj verným a oddaným
členom našej Pravoslávnej cirkevnej obce. Náš jubilant sa narodil 17. 8. 1930 v najvýchodnejšom kúte nášho krásneho Slovenska v obci Zboj v okrese Snina. Vychovaný v detstve v skromnosti, čestnosti a pracovitosti po základnej vojenskej službe nachádza
prácu v sninskom Vihorlate. Cesta zo Zboja do Sniny vedie cez obec Stakčín a tak mladému chlapcovi
padla „do oka“ dievčina Mária Becová, ktorá snívala o životnom partnerovi, ktorý bude čestný, svedomitý, nebude fajčiť, holdovať alkoholu a hrešiť. Náš jubilant tieto podmienky spĺňal a tak v r. 1953
sa Stakčín stáva jeho novým bydliskom. Príchod do nového prostredia znamená potrebu nájsť si
v nových podmienkach svoje miesto nielen v rodine, ale aj medzi obyvateľmi a susedmi.
Pre mnohých môže byť vzorom ako sa zžiť s novým prostredím. Náš brat Peter sa veľmi rýchlo
adaptoval na nové pomery a čo je potešiteľné, že našiel už od mladosti svoje miesto v chráme.
V plnej miere môže uplatňovať to, čo mu vštepovali jeho rodičia. Dal možnosť vyklíčiť a rásť semenu
zasiatemu do mladej duše kresťana. Jeho náboženský život sa neprejavuje len občasnou prítomnosťou na bohoslužbách, ale aktívnou účasťou ako cerkovníka, neskôr kurátora, ktorý plní povinnosti
cerkovníka pri vysluhovaní duchovným počas bohoslužieb alebo pri iných cirkevných obradoch. Život však niekedy má aj bolestné stránky. Takúto chvíľu prežil náš brat, keď jedno z jeho štyroch detí
- syn Jozef podľahol zákernej chorobe a bol povolaný Hospodinom do večnosti. Aj toto náš jubilant
prijal s jemu vlastnou pokorou, podobnou spravodlivému Jóbovi.
V nedeľu 15. augusta 2010 sme s veľkou radosťou pozdravili nášho jubilanta s krásnym jubileom jeho osemdesiatin. Odzneli krásne slová vďačnosti, radosti z pekného jubilea, ale aj želania
teplých dní jesene života naplnených radosťou a požehnaním, silou i zdravím, aby sme sa mohli
stretávať v „raji pre dušu“ v Božom chráme pri nekrvavej obeti prinášanej „o vsich i za vsja“. Na znak
úcty a vďačnosti bola nášmu jubilantovi podarovaná ikona nebeského ochrancu sv. apoštola Petra.
Z hrdiel Božieho ľudu prítomného na sv. liturgii, ale hlavne zo srdca znelo chrámom úprimné Mnohaja lita! O charaktere, povahe, skromnosti, ale hlavne o oddanosti, s ktorou náš jubilant slúži našej
cirkevnej obci, svedčí aj skutočnosť, že nebol takmer nikto z prítomných, kto by sa pri jubilantovi
nepristavil, nestisol ruku, neobjal a nepovedal úprimné slovo.
Ako správca cirkevnej obce vyslovujem nášmu jubilantovi so šťastným pocitom radosti svoju
vďačnosť za vernú službu chrámu, cirkevnej obci a ľuďom. Tešíme sa jeho prítomnosti, lebo je vždy
tam, kde sa slúži Bohu a vernému ľudu. Za kurátorský zbor nášho jubilanta pozdravil brat Ján Dubjak.
Aj touto cestou pozdravujeme nášho brata Petra so želaním Božej blahodate a darov Svätého Ducha
na Mnohaja i blahaja lita! K tomuto blahoželaniu sa úprimne pripája aj celá rodina duchovného
otca.
Veriaci, kurátorský zbor a správca PCO Stakčín
mitr. prot. Mgr. Ján Gliganič, CSc.
3/2011
39
E
Blahoželania
Vzácne jubileum 60 rokov spoločného života
- diamantová svadba v Strážskom
Je február, všade biely sneh a o 60 menej. Píše sa siedmy február 1951 a v ukrajinskej dedinke Mirohošča počuť
znieť svadobné zvony...
Andrej ORAVEC a Anna ORAVCOVÁ, rod. Krupová si povedali svoje spoločné áno v chráme sv. archanjela Michala.
O 3 roky neskôr sa im narodil prvorodený syn Jaroslav a o 5 rokov na to bolo v izbe počuť plač ďalšieho syna
Anatola.
V roku 1967 sa spoločne prisťahovali na Slovensko do
dedinky Suchý Jarok neďaleko Humenného. No pracovné
povinnosti ich prinútili odsťahovať sa do Strážskeho, kde žijú a tešia sa zo života dodnes. Ich
rodinka sa rozšírila o 2 nevesty, 3 vnúčatá a 2 krásne pravnúčatá.
Roky plynuli a Boh im požehnal pevné zdravie, silné pracovité ruky, v srdci lásku a nádej,
no najmä vieru, vieru v Isusa Christa, ktorá ich sprevádza životom, ktorý nebol ľahký, no s Božou blahodaťou prekonali aj tie najťažšie skúšky. Pri každodennom zhone nezabúdali ani na
bohoslužby v chráme a o jeho chod sa príkladne starali. Dnes aj vďaka ich modlitbám, darom
a svedomitej práci stojí v Strážskom nový chrám. Sú príkladom nielen pre svoju rodinu, veriacich, no i pre ľudí v Strážskom.
V týchto dňoch je práve 60 rokov Vašej spoločnej cesty životom. Prajeme Vám ešte mnoho
síl, radosti zo života, no najmä Božieho požehnania na mnohaja i blahaja lita!
Deti, vnuci, pravnuci, správca a veriaci PCO v Strážskom
Životné jubileá
V roku 2011 je v rodine aktívnych veriacich v Strážskom viac dôvodov na oslavy. Dňa 9. januára sa sestra Terézia IHNÁTOVÁ dožila 70 rokov a jej
manžel František dňa 16. februára 75 rokov. Je radosťou pre duchovného, keď v cirkevnej obci sú obetaví a
ochotní veriaci. Takými sú manželia Ihnatoví, ktorí sa
pravidelne zúčastňujú na bohoslužbách, vypomáhajú
so spevom a obsluhou duchovného. Brat František
nechýbal pri žiadnej práci na stavbe chrámu a pri jeho
posviacke bol vyznamenaný pochvalnou hramotou.
Sestra Terézia organizačne pomáha pri chode a akciách cirkevnej obce. Zodpovedne sa stará o finančné
prostriedky a obetavo pomáha pri každej práci.
V tomto roku si naši jubilanti pripomenú aj 50 rokov spoločného života. Z celého srdca Vám,
milí jubilanti, želáme ešte veľa krásnych Bohom požehnaných rokov vo Vašom manželstve. Za
Vašu láskavosť, dobrosrdečnosť a ochotu sa Vám chceme vrúcne poďakovať. Zdravie, pokoj,
radosť, ale hlavne Božiu milosť Vám chceme zaželať aj prostredníctvom Vášho obľúbeného časopisu. Na mnohaja i blahaja lita!
Správca a veriaci PCO v Strážskom
40
B
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Oznamy a inzercia
3/2011
41
E
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
03
11
42
B
Zapov¡t
sv. Kirila
¡ Meçod¡ä
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
Stretnutie pravoslávnej mládeže v Olomouci
Mládežnícke stretnutie v Choňkovciach
Koncert k úcte Alexandra Pavloviča vo Svidníku
Odkaz
sv. Cyrila
a Metoda
sv. Kirila
¡ Meçod¡ä
Roč. LVII/2011
ISSN 0139-9012
3
Marec 2011
Posvätenie ikonomaľby Pravoslávneho chrámu svätého Jána Krstiteľa
v Krásnom Brode (3. októbra 2010)
Mesačník Pravoslávnej cirkvi
na Slovensku
Zapov¡t
Blahoviščenije
Zvestovanie Presvätej Bohorodičke
Download

Marec - Mesačník Odkaz sv. Cyrila a Metoda