ČASOPIS S VLASTNÝM NÁZOROM
ZIMA 2011/2012
Milan Lasica
„Šťastie nie je trvalá
záležitosť“
PETRA
POLNIŠOVÁ
Karel Roden
„Baví ma byť režisérkou
vlastného sveta“
„Mám rád, keď za nami
ostane dobre urobená práca“
Táňa
Pauhofová
Martin Dejdar
„Sloboda je hlavne o tom, že
sa všetci chovajú zodpovedne“
ROMAN
LUKNÁR
foto: Jena Šimková pre FAROUK SYSTEMS, Styling: Silvia Voštinárová
SOM REALISTA
PLNÝ IDEÁLOV
René Štúr
& Sväťo Malachovský
Ak si mám vybrať, som
radšej „pred vodou“
Martin
Huba
„Zatiaľ máme dosť nápadov aj inšpirácie“
Marián Geišberg
„Stavať operu v džungli je nezmysel“
ŠTVRŤROČNÍK,
CENA: 1.70 €
9 771338 594004
01
„Predstavenia inovujem
životnou skúsenosťou“
ANDREJ
HRNČIAR
Keby som neveril, že veľká
politika sa dá robiť inak, tak
by som nepokúšal šťastie
landrover.sk/
www.slsp.sk | sporotel: 0850 111 888 | 295 obchodných miest v SR | 730 bankomatov v SR | 5 858 bankomatov skupiny Erste
VyberámeMilí
si banku,
na ktorú sa môžeme
Slováci
vždy spoľahnúť.
T
A s kým bankujete vy?
štvrťročník Zima 2011/2012
Táňa
ČASOPIS S VLASTNÝM NÁZOROM
ZIMA 2011/2012
Milan Lasica
„Šťastie nie je trvalá
záležitosť“
PETRA
POLNIŠOVÁ
Karel Roden
„Baví ma byť režisérkou
vlastného sveta“
THE POWER OF PRESENCE
Martin Dejdar
„Sloboda je hlavne o tom, že
sa všetci chovajú zodpovedne“
Pauhofová
ROMAN
LUKNÁR
SOM REALISTA
PLNÝ IDEÁLOV
foto: Jena Šimková pre FAROUK SYSTEMS, Styling: Silvia Voštinárová
RANGE ROVER EVOQUE
„Mám rád, keď za nami
ostane dobre urobená práca“
René Štúr
& Sväťo Malachovský
Marián Geišberg
„Stavať operu v džungli je nezmysel“
ŠTVRŤROČNÍK,
CENA: 1.70 €
9 771 338 59 400 4
GONG_12_12_200x280+3_Slavik_4th_cover_page
6. prosince 2011 20:20:55
Ak si mám vybrať, som
radšej „pred vodou“
Martin
Huba
„Zatiaľ máme dosť nápadov aj inšpirácie“
01
„Predstavenia inovujem
životnou skúsenosťou“
ANDREJ
HRNČIAR
Keby som neveril, že veľká
politika sa dá robiť inak, tak
by som nepokúšal šťastie
Vydavateľstvo Leukaristos
Sibírska 693/6
911 01 Trenčín
IČO: 37 667 092
DIČ: 102018858
šéfredaktor Ing. František Lintner
+421 907 891 536
[email protected]
grafická úprava a layout
go to media s.r.o.
www.gotomedia.sk
zástupkyňa šéfredaktora
jazyková úprava
Mgr. art. Judita Hansman
spolupracovníci redakcie
Adam Jedlička, Peter Halák
fotoreportérka
Rebeka Hansman
tlač
TELEM K&M, a.s., Liptovský Mikuláš
rozširuje
Mediaprint-Kapa a ďalší distribútori
príjem inzercie
[email protected]
ISSN 1338-5941
titulné foto
Jena Šimková pre FAROUK SYSTEMS,
styling: Silvia Voštinárová
Vydavateľ nie je zodpovedný za obsah
a pravdivosť inzerátov, a tým nie je
zodpovedný za prípadné vzniknuté
škody.
Táňa
Pauhofová
Som realista
plný ideálov
2
ak sa veľmi tešíme, že sa stretávame znova. Pre nás je to znova, pre mnohých z vás po prvý krát.
Časopis Gong bol totiž až doteraz výsostne časopisom pre Trenčanov. Takže Milí Slováci bolo doteraz
rubrikou Milí Trenčania. Pre nás je tento pokus osloviť vás všetkých, veľmi príjemný. Pokus, ktorý sa
vám hádam nebude zdať príliš trúfalý. Iste, vieme, že je kríza. Vieme i to, aké obrovské množstvo časopisov je
na trhu. A vieme i to, že sa nemôžeme trafiť do vkusu každému. Ale to ani nie je naším cieľom. Miloš Pietor,
významný slovenský režisér a pedagóg, ktorý sa snažil zbaviť adeptov herectva ilúzií o nádhernom a hlavne
jednoduchom hereckom živote, často hovoril, že ak sa predstavenie páči všetkým, alebo sa o ňom všetci v takomto zmysle vyjadrujú, potom niečo nie je v poriadku. Pretože aj v skupine dvoch ľudí sa nájde téma, na ktorú nemajú rovnaký názor a tak je to v poriadku, lebo iba tak sa môžeme navzájom obohacovať. Myslíme si, že
to platí pre všetko. Preto, ak sa vám dostal do rúk náš časopis a vy budete mať chuť sa s nami o čokoľvek podeliť, hor sa do toho, radi si váš názor prečítame, radi sa poučíme, radi zaradíme vaše nápady, či výhrady do
ďalšieho, jarného čísla Gongu.
Keď začína vychádzať časopis, zvyčajne sa jeho tvorcovia zamyslia nad marketingovými otázkami. Cieľová
skupina, základné témy, prípadné smerovanie, filozofia, vizuál a čo ja viem, koľko tých otázok ešte je. Iste, aj
my sme si ich spočiatku kládli, až kým sme nepochopili, že vkus a nálada sú natoľko nestále premenné, že sa
nedajú dosadiť do akéhosi marketingového vzorca. Chvalabohu. Došlo nám, že živých ľudí máme asi radšej
ako čísla. V Gongu nájdete rozhovory so známymi ľuďmi, ale nedočítate sa, kedy sa s kým rozišli a či ich to
dostatočne bolelo, ani koľko zarábajú, ani kedy chodia na malú potrebu. Tento druh informácií prenecháme
úzko špecializovaným časopisom. Na náš vkus až príliš úzko. Popri rozhovoroch v ktorých, aspoň v to dúfame,
spoznáte rôzne pohľady na to isté, čo trápi aj vás, vám ponúkneme aj rubriky, ktoré sa nám už osvedčili. Dotkneme sa vlastne čohokoľvek ľudského. Aj sa potešíme, aj si ponadávame, pocestujeme si, navaríme, alebo
dostaneme radu, čo so zdravím, skrátka, nebudeme sa tváriť na odborný, ani na výhradne kritický, ani humorný časopis. Chceli by sme ponúknuť kúsok z každého, aby ste si s nami radi vyložili nohy na pohovku,
naliali si za pohárik vínka, či pivka a začítali sa do Gongu, ktorý sa týmto prvým číslom hlási do služby. Práve
k vám, ale i k vám a aj k vám, v tom zadnom rade. Tak nám teda dovoľte pripiť si s vami na Vianoce, byť s vami
na Silvestra, prežiť s vami chladný január i február a v marci... V marci sa to bude celé opakovať, hádam už
i s vašimi podnetmi.
Príjemné čítanie vám praje redakcia Gongu.
4
Karel
Roden
6Jeju - Kórejský Havaj
16 Quentin Tarantino
Obsah
„Mám rád, keď za
nami ostane dobre
urobená práca“
14
Hrnčiar
10
Milan
Lasica
„Šťastie nie je
trvalá záležitosť“
AUTOŠTÝL, a. s.
Trenčianska Turná 1030, 913 21 Trenčín
Tel.: 032 650 10 17, 31 , 0908 795 971, 0905 899 948 • email: [email protected] • www.autostyl.sk
www.landrover.sk
Kombinovaná spotreba 4,9 – 8,7 l/100 km, emisie CO2 133 – 199 g/km
20
20
Najlepšia
banka
na
Martin
Slovensku
Huba
„Predstavenia
inovujem
životnou
skúsenosťou“
36
22 Tretia Farba Evy
26 Art Film
Andrej
Keby som neveril, že veľká
politika sa dá robiť inak, tak
by som nepokúšal šťastie
18 Albert Camus
34 Automatic
35 Stále je nestále
38 Vtipy
René Štúr
42 Hurá do školy 2
& Sväťo Malachovský
„Zatiaľ máme dosť nápadov aj inšpirácie“
44 Milujem Fotografiu
Marián Geišberg
46 Braňo Deák
„Stavať operu v džungli je nezmysel“
24
48 Omyly prírody
30
Martin Dejdar
„Sloboda je hlavne o tom, že
sa všetci chovajú zodpovedne“
40
PETRA
POLNIŠOVÁ
„Baví ma byť
režisérkou
vlastného sveta“
57 Je Európa bezpečné miesto?
58 Ako psa
60 Barbora Bobuľová
62 Nona - Coach zdravia
52
64 Iveta Radičová
65 Zima nezima
ROMAN LUKNÁR 69 Kto je Fantozzi?
Ak si mám vybrať, som
radšej „pred vodou“
72 Slovo do bitky
1
Som realista plný ideálov
Táňa
Pauhofová
N
ajprv divácka pomyselná cena Detská hviezda, potom Shooting star, divadelná cena Dosky, Talent roka,
Cena Tatra Banky v kategórii Mladý tvorca: divadlo a keďže vám predstavujeme Táňu Pauhofovú, mladú
slovenskú herečku, dá sa povedať, že tento zástup cien ešte rozhodne nie je uzavretý. I keď Táňa nepatrí
k herečkám, ktoré si zakladajú na soškách na polici, ceny sú pre ňu skôr symbolom peknej roboty s dobrým tímom,
skôr motiváciou pre ďalšie sebazdokonaľovanie. Ak sa náhodou nájde človek, ktorý sa s Táňou Pauhofovou ešte nemal
česť stretnúť, ponúkame filmy, v ktorých ste ju mohli vidieť: Kruté radosti, Pokrvné vzťahy, Čert ví proč, Kousek nebe,
Indián a sestřička, Polčas rozpadu, Muzika, Jánošík, Ženy mého muže, Láska rohatá, Ulovit miliardáře, Román pro
muže a najnovšie ju môžete vidieť v prvom seriáli HBO natočenom v Česku, so skvelým Karlom Rodenom v hlavnej
postave – Terapia. Okrem toho si ju môžete nájsť na doskách SND, alebo ju stretnúť len tak na ulici ako dobrovoľníčku
v nejakej akcii, ktorá pomáha mestu, alebo ľuďom, ktorí v živote nemajú toľko šťastia ako ostatní. Táňa Pauhofová.
Gong: Dnes už nie si neznáme dievčatko, detská
hviezda zo seriálu Škriatok, takže radi by sme si s tebou
pohovorili možno trochu inak, menej hviezdne, ako je to
zvykom v našich bulvároch. Kdesi si povedala, že by si si
chcela splniť sen a vidieť nórske fjordy. Podarilo sa?
A oddýchla si si počas tohoročného leta-neleta?
Táňa: Splnila a videla!!! S týmto nápadom vlastne prišla
moja priateľka Zuzka Šebová, s ktorou sme si zaviedli
„letnú cestovateľskú tradíciu“ a každý rok si vyberáme
dobrodružnú cestu. Tento rok sme si teda obe splnili sen
navštíviť Škandináviu - boli sme v Dánsku, Švédsku aj
Nórsku. Všetci sa nám smiali a čudovali sa, prečo sa
v lete trepeme na sever, ale nič lepšie si spätne neviem
predstaviť. Mali sme tam dokonca oveľa krajšie počasie,
aké vtedy bolo na Slovensku! Videli sme nádhernú
prírodu, láskavých ľudí a zistili sme, že tento sever
zďaleka nie je taký „chladný“... A zažili sme, čo to je,
keď vás dojme niečo veľmi krásne.... Keďže si cez sezónu
september-jún veľmi nepocestujem, akonáhle príde leto,
neobsedím a utekám von. S priateľom som bola ešte na
krásnom ostrove Mykonos, navštívili sme Londýn a jeho
divadlá a oddýchnutá a plná zážitkov som sa vrátila do
novej sezóny. Doteraz z toho žijem!
Gong: Mimochodom, sledovala si, čo všetko sa
v tomto lete dialo? Ako padali ilúzie o pokojnom
a mierumilovnom Nórsku, ako horeli domy
v Anglicku, autá v Nemecku, ako sa hovorí o tom, či
2
k charakteru človeka, ktorého hráš? Končí
to premiérou, ak ide o postavu na javisku,
alebo na nej „makáš“ aj ďalej?
Táňa: Fascinuje ma to. Spoznávam cez to
ľudí a objavujem sama seba. Núti ma to
rozmýšľať, vzdelávať sa, posúvať sa ďalej.
Niekedy – a to ako herečka dobre poznáš
– to nie je ľahké, bolí to a vadí, ale
s odstupom času sa to ukáže ako
prínosné, len treba vydržať ☺. Často
sa smejem nad tým, akí sme my herci
zvláštni – každý normálny, zdravo
uvažujúci človek, sa chce mať dobre,
hľadá svoj pokoj, harmóniu - my tiež, ale
kvôli našej práci sa často tejto harmónie
zbavujeme a preberáme na seba nie vždy
jednoduché a príjemné osudy našich
postáv. A dostať sa späť do hľadanej
harmónie je občas hrooozne ťažké. Hm,
ale stojí to za to! Premiérou končí iba
práca na filme. Divadlo je úžasné v tom,
že tam naša práca končí až derniérou.
Dovtedy je stále čo objavovať!
text: JH
foto: HBO
Európa ako spojené spoločenstvo štátov má zmysel a čo
to všetko robí s ľuďmi? Myslíš si, že sa niečo
v zmýšľaní ľudí mení? A keďže sa nič na svete nedeje len
tak, aký má podľa teba zmysel tento nezmysel?
Táňa: Keďže stále nie sme schopní sa poučiť, opakujeme
tie isté chyby, nemáme v poriadku hodnotový rebríček,
nevážime si sami seba ani ostatných ľudí, nejako sa
to prejaviť musí. Ja si myslím, že každý musí začať od
seba. A skúsiť ísť cestou, ktorej verí a ktorá neubližuje.
Žijeme strašne rýchlo a nemáme čas sa zastaviť pred
niečím pekným, kumuluje sa stres, zlé myšlienky,
negatívne emócie... Kým to tak bude, budú sa diať aj
takéto veci. Ja sa snažím stále hľadať to pekné. Počas
tragédie v Nórsku sme so Zuzičkou boli práve
v neďalekom Bergene. Bol to veľmi silný zážitok. Hrôza,
ktorú vystriedala obrovská spolupatričnosť ľudí, ktorá
akoby chcela vynahradiť všetko zlé, čo sa stalo. Cestovali
sme odtiaľ do Švédska, kde ľudia cítili spolupatričnosť
a mysleli na všetkých, ktorých sa táto tragédia v Nórsku
dotkla. Videla som, že ľudia sa dokážu spojiť, byť si
blízki, zabudnúť na chvíľu na vzájomnú nevraživosť, na
seba a byť oporou druhým... Veľká to vec.
Gong: Z mnohých tvojich rozhovorov vieme, že si kedysi
chcela byť patologičkou. Takže technicky vzaté, len si
vlastne prešla od pitvania ľudského tela k pitvaniu duše.
Baví ťa odkrývanie nánosov morálky, výchovy a čo ja
viem ešte akých vplyvov, a prehrabanie sa až k podstate,
Gong: Čo ťa dokáže vážne naštvať, alebo
zarmútiť? A ako proti tomu bojuješ?
Táňa: Nespravodlivosť aj hlúposť. Najviac
teda tá moja hlúposť. Aj ľahostajnosť.
Keď mám pocit, že sa bojovať dá, idem do
toho. Prehnanými ilúziami netrpím, ale
neznášam, keď sa mám iba „prizerať“
a potom potichu nadávať.
Gong: Miluješ literatúru. Prečo Edgar
Allan Poe? A je ešte nejaký iný autor,
ktorý ťa zaujal aspoň tak ako Poe? Alebo
je dôležitý príbeh a konanie postáv a je
teda jedno, kto je autor? Sleduješ aj diela
slovenských spisovateľov?
Táňa: Knihy milujem...odmalička.
Obľúbených spisovateľov a kníh mám
viac, nikto nemá vyhradené špeciálne
miesto. Slovenských autorov mám rada
tiež, sú rovnocennými partnermi tých
zahraničných, akurát ich je pomenej ☺.
Jasné, že najdôležitejší je pre mňa príbeh,
ale keď narazím na knihu, ktorá si ma
skrotí, logicky ma zaujíma a hľadám aj
ďalšie knihy od toho istého spisovateľa...
Gong: Mnoho hercov tvrdí, že sa na seba
nemôžu pozerať, pretože ich štve, že to,
na čo sa dívajú, nezahrali ešte lepšie. Ako
si na tom ty? Si sebakritická, alebo samú
seba dokážeš aj pochváliť?
Gong: Jaaaaj, ťažko mi je pozerať sa na
seba. Ale robím to, s veľkým odstupom
času, hlavne preto, aby som zistila, čomu
sa jednoznačne v budúcnosti vyhnúť
a čo urobiť lepšie. Každopádne viem, že
v danom momente sa to snažím vždy
spraviť najlepšie, ako v rámci svojich
možností a skúseností dokážem. Ale žeby
som sa mala doteraz za čo pochváliť... to
ešte nie. No, aspoň za snahu. Veď ani to
nie je málo ☺.
Gong: Máš človeka, ktorého pripomienky
sú pre teba natoľko podnetné, že sa ich
snažíš vkomponovať do svojej práce? Ako
vnímaš kritiku? (A tým nemyslím len
v pracovnej oblasti.)
Táňa: Kritika sa ťažko počúva, ale keď
je dobre mienená, kde sa dá lepšie nájsť
spätná väzba? Mám takých ľudí, ktorí
to pre mňa urobia, našťastie viac. A aj
keď to občas neviem hneď rozdýchať,
keď pominie emočná vibrácia a nastúpi
zdravý rozum, viem, že je to pre mňa
nevyhnutné. Rovnako však potrebujem
podporu. Veľmi.
Gong: Je veľmi sympatické, že sa zapájaš
do mnohých aktivít typu Cirkul´art,
Visuté záhrady, alebo Naše mesto. Mnoho
umelcov sa týmto spôsobom hlavne stará
o svoje zviditeľnenie. Ty ale patríš
k ľuďom, ktorí nemajú núdzu o prácu,
z čoho sa dá usudzovať, že tvoje pohnútky
na účasť v takýchto verejnoprospešných,
alebo charitatívnych projektoch sú
z celkom iného súdka.
Táňa: Mňa nezaujíma, čo si kto bude
myslieť, ak moja minipomoc alebo
zainteresovanie niekomu pomôže. A o to
mi ide.
vzťahu, týchto pokusov bolo v médiách
už hádam požehnane, ale zaujal ma
tvoj pohľad na vzťah. Budem ťa citovať:
„“Človek by nemal počítať s tým, že
vzťah dvoch ľudí musí byť zákonite
harmonický. Tá harmónia je o tom, že to
nezabalíte hneď pri prvých problémoch,
ale hľadáte riešenia a poučenia.” To je
tvoja definícia dobre fungujúceho vzťahu?
Odpozorovaná, alebo prežitá?
Táňa: Aj aj ☺. Spoliehať sa na to, že ten
druhý je naša samozrejmosť, sa nevypláca. Skúseností veľa nemám, tak sa nažím
objavovať, skúmať a poučiť sa z toho,
o čom si myslím že je správne. Stále
tvrdím, že vzťah je ako kvetina, o ktorú sa
treba starať. Veľmi. Ale obojstranne.
Vzťah je ako
kvetina, o ktorú
je treba sa
starať
Gong: Mnoho krásnych a zároveň
inteligentných žien, a ty k nim rozhodne
patríš, sa díva na mužov ako na celkom
iný a úplne nepochopiteľný živočíšny
druh. Ako vnímaš mužov ty?
Táňa: ☺ Snažím sa nájsť mieru
pochopenia a tolerancie. Skúmam ich,
veď ten „ich“ svet je tiež dobre vzrušujúci.
A objavný. Pre nás ženy...
Gong: Snívaš? Nemyslím len v spánku.
Smiem sa opýtať o čom? A sú pre teba sny
dôležité?
Táňa: Snívam stále. V noci málo, iba
občas, väčšinou som tuhá až do rána.
O to viac snívam cez deň. O hocičom.
Občas sú to také prkotiny, že sa to nedá
ani povedať nahlas ☺. Ale baví ma to.
Gong: Má Táňa Pauhofová čas aj na
Táňu Pauhofovú, alebo ju odsúva až za
prácu, priateľov, partnera a za kopec
iných, zatiaľ dôležitejších vecí? A dokáže
sa Táňa s Táňou porozprávať?
Táňa: Učím sa to! Zistila som, že sama
sebe neutečiem a akcia typu „zaplátam
to iným“, tiež nefunguje. A aby som
dokázala byť dobrým partnerom,
priateľkou, kolegyňou, musím byť „na
poriadku“ sama so sebou. No ale ťažko
mi to občas ide. Konečne však začínam
chápať, ako veľmi dôležité to je.
Gong: Nemáme záujem vŕtať sa ti vo
Gong: Existujú nejaké veci, ktoré by
si si vážne rada vyskúšala, alebo sa ich
naučila?
Táňa: Je ich strašne veľa, len sa bojím, či
to stihnem ☺.
Gong: Vraj si výborná kuchárka. Držíš
sa zaužívaných receptov, alebo aj tu
využívaš fantáziu?
Táňa: Fantazírujem a kombinujem.
Keď však skúšam nejaký recept prvý
krát, idem predpisovo. Mám šťastie,
že sa okolo mňa pohybujú fantastické
kuchárky. Tak sa učím a inšpirujem.
Gong: Si pesimistka, alebo optimistka?
Aj keď som počula názor, že optimista je
len zle informovaný pesimista.
Táňa: Hej, tento názor ale určite vypustil
pesimista! Ja som realista plný ideálov ☺.
Gong: Je ešte veľmi veľa otázok, ktoré
ti doposiaľ novinári nepoložili, ale asi si
niečo nechám tak o rok, o dva, keď zažiješ
kopec nových vecí a keď možno zmeníš
uhol pohľadu na kopec starých. Tak ti
prajem veľa lásky okolo teba, čo najmenej
závisti a podlosti a čo najviac inšpirácie.
Ďakujem, že si nám venovala čas a
podelila sa s nami o teba.
Táňa: Ďakujem veľmi. Bolo mi cťou!
3
text: JH, red
foto: archiv studia DVA
Karel Roden
Mám rád ,
K.Roden: Nemôžem veľmi hrať v iných
divadlách, pretože by som to nestihol.
Rád robím veci naplno a pri tom, ako som
teraz vyťažený, by som to asi nezvládol.
Gong: Nedávno ste dotočili film Lidice. Aký
majú ohlas?
K.Roden: Myslím si, že celkom dobrý,
už to má napozeraných nejakých 500
nevedeli o tomto kúsku vojnových dejín?
K.Roden: Rozšíril som si svoje vedomosti
o Lidiciach. Človek to nejako povrchne
a možno aj sprofanovane poznal, teraz
som rozhodne múdrejší. Ale v podstate
je to stále rovnaká, ba teraz, keď som si
to tak trochu odžil, aj väčšia tragédia.
Myslím si, že je veľmi dobre, že bol ten
film natočený. Ľudia sa nesmú báť dívať
sa na smutné filmy. Viem, že doba je
ťažká, že majú svojich starostí dosť,
ale asi by sa mali pochlapiť a ísť aj na
smutný film. Ono je to iné, keď to človek
Gong: Chystáte niečo aj mimo Česka,
v rámci hollywoodskych produkcií?
K.Roden: Momentálne nie. Akurát som
dotočil seriál Missing. (pozn. red.: Akčný
seriál spoločnosti Walt Disney, ktorý sa
bude odohrávať v Ríme, Viedni a Prahe,
v hlavnej úlohe s Ashley Judd. Príbeh o matke, bývalej agentke CIA, ktorá
v Európe hľadá svojho strateného syna,
aj za cenu, že musí otvoriť staré rany.)
tisíc divákov a myslím, že na to, aký je
to vlastne depresívny, smutný film, je to
naozaj dobré.
vidí na plátne. Mnoho ľudí čaká na to,
kedy to vyjde na DVD a potom si to pustia
doma v obývačke, ale kino je predsa kino.
Gong: Viem, že ste sa na ten projekt veľmi
tešili. Aký máte pocit teraz? Dozvedeli ste
sa niečo, čo ste ako pomerne mladý človek
Gong: Máte teraz voľno, alebo sa zasa
chystáte niekam pracovať?
K.Roden: Teraz točím s Tomášem
Řehořkem. Film sa volá Signál, napísal
to Marek Epstein a je to výnimočne
pekný scenár. (pozn. red.: Tomáš
Řehořek je považovaný v súčasnej
dobe nielen za najmladšieho, ale i za
najtalentovanejšieho českého režiséra,
prirovnávajú ho k režisérom typu Guy
Ritchie, Alejandro Iňárritu. Karel Roden
sa podieľal na postprodukcii jeho prvotiny
Promeˇny, dokonca bol film propagovať
na ArtFilm feste v roku 2009. Tomášov
posledný film, Czech Made Man, valcuje
české i slovenské kiná.
V jeho filme Signál uvidíme okrem Karla
Rodena aj Vojtu Dyka, Kryštofa Hádka,
Bolka Polívku, Jiřího Menzla. Máme sa
na čo tešiť.)
je ten, že to potom vlastne herec aj tak
robí sám za toho novinára, ktorý to
s ním robí, takže na tom strávi kopec
času a ten ja nemám. Zvyčajne, keď mi
pošlú rozhovor na autorizáciu, zistím, že
novinár vôbec nepochopil, čo som sa snažil
povedať, takže to musím prerobiť sám.
A druhý dôvod je ten, že keď človek
strašne veľa pracuje, novinári nepoznajú
mieru a zosypú sa naňho. A ten človek je
potom všade, vo všetkých novinách. Mám
pocit, že mu to skôr uškodí, než pomôže.
Treba mať aj nejaké tajomstvo. Niečo, čo
patrí len mne.
Gong: A máte nejaké role v divadle, ktoré by
ste si rád zahrali?
K.Roden: Nemám žiadne vysnené role.
Gong: Prečo nechcete poskytovať rozhovory?
K.Roden: Na to mám dva dôvody. Jeden
keď za nami ostane
dobre urobená práca
J
eden z najvychytenejších nielen českých, ale svetových filmových hercov. Nemá rád novinárov, nerád vedie „prázdne reči“ o svojej osobe, radšej sa prezentuje svojou prácou. Žije veľmi hektickým životom, ale napriek tomu
si nájde čas na divadlo, na výber tých najlepších odrôd hrozna pre víno, ktoré nesie
jeho meno, na kone, na prírodu, na sadenie stromov, na podporovanie mladých
perspektívnych filmárov a žiadnemu fanúšikovi neodmietne foto, či pár viet o živote.
Karel Roden. Charizmatický Čech. Do prvého filmu, ktorý natočil v Amerike, „15
minút“, kde stvárnil šialeného vraha Emila Slovaka, si ho vybral priamo Robert de
Niro a určite neoľutoval. Okrem veľkého množstva domácich českých, ho poznáme zo
zahraničných filmov „Blade 2“, „Hellboy“, „Agent bez minulosti 2“, „Prázdniny pána
Beana“ a mnohých ďalších. Na jeseň sa premietal v kinách film Lidice, momentálne
ho na kanáli HBO vidíme v prvom seriáli, ktorý sa natáčal v Čechách, „Terapia“,
mladý filmár zo Zlínskej filmovej školy získal Rodena do svojho filmu na motívy
poviedky Stephena Kinga, hral hipisáka vo filme „Čtyři slunce“, 3D muzikál
„V Peřině“, v Chorvátsku natočil Americký seriál „Missing“. Niet divu, že Karel
Roden vyzerá vážne unavene,má za sebou nesmierne náročný rok a zdá sa, že tie
ďalšie nebudú o nič jednoduchšie. Ale možno práve preto sa s nami po predstavení
„Otvorené manželstvo“ predsa len porozprával. Čakali sme, že ako je jeho zvykom,
dostaneme od neho maximálne jednoslovné odpovede, ale Karel Roden nás príjemne
prekvapil.
Gong: Ako sa vám hralo?
K.Roden: Nebolo to bohviečo, v sále
bolo málo svetla. Ľudia boli výborní,
veď bolo plno, ale nie je tu žiadne
svetlo, hrali sme potme, ani akustika
tu nie je bohvieaká. Čakali sme to,
toto predsa nie je divadlo. Ale dôležité
je, či sú diváci spokojní.
Robím veci
naplno
Gong: To rozhodne boli. Kdesi ste sa
vyjadrili, že divadlo pre vás nie je až
taká srdcovka, ako práca pred kamerou.
Platí to stále?
K.Roden: To nie je tak úplne pravda.
Áno, ja mám film naozaj veľmi rád.
Lenže po divadle sa mi niekedy začne
hrozne cnieť, takže keď už potom zasa
skúšam, tak ma to naozaj veľmi baví.
Idem do toho naplno rovnako, ako pri
filmovačke. Takže to nie je tak, že by
som mal divadlo menej rád, ako film.
Mám rád oboje.
Gong: Prijali by ste ponuku aj do iného
divadla, alebo pracujete výhradne
s týmto vaším divadlom?
4
Gong: Čo robí Karel Roden, keď vôbec nič
netočí, ani neskúša v divadle?
K.Roden: To už sa mi dlho nestalo. A to
by som vážne potreboval. Najradšej by
som asi nerobil nič. Ale ten oddych si
predstavujem doma. Nikde inde. Hory,
lesy a pokoj. Nie som klasický mestský
človek. Najradšej som vonku, v prírode.
Gong: Milan Lasica povedal, že každý herec
tvrdí, že neznáša paparazzov a nemá rád
novinárov, ale vlastne, keď príde čas, že
zrazu nie je v žiadnych novinách, tak je
z toho na nervy.
Gong: Myslím si, že to tak nie je. Aspoň
ja to takto neprežívam. Ja naozaj vôbec
nemusím byť v novinách, som radšej, keď
ma ľudia poznajú cez moju prácu. To je
pre mňa oveľa cennejšie.
Gong: Tak vám ďakujeme, že ste nám
venovali svoj čas, vyspite sa aspoň v aute po
ceste domov a nehádajte sa ☺.
K.Roden: To my len pracovne, mám rád,
keď za nami ostane dobre urobená práca
☺.
5
N
eviem prečo, ale krajiny východ
nej Ázie boli pre mňa vždy nes
mierne vzdialené, také nedosiahnuteľné, dokonca som mala dojem, že
sú ešte ďalej, ako krajiny v takej istej
zdialenosti smerom na západ. Možno
to bolo pre ich exotickosť, rozdielnosť
kultúr, jednoducho pre ich odlišnosť.
Keď som sa prvýkrát dozvedela, že
v rámci môjho výletu do juhokórejskej
metropoly Soulu strávim pár dní na Jeju,
vôbec som netušila, čo to znamená. Po
zadaní záhadného názvu do vyhľadávača
na internete som sa dočítala, že je to:
Kórejský
Havaj
text: ĽV
foto: archív ĽV, Peter Carney,
Suengyoon Lee
„Najväčší juhokórejský ostrov a samostatná provincia neďaleko pobrežia Južnej Kórey. Žije tu viac ako pol milióna
obyvateľov, takmer tri štvrtiny v najväčšom meste Jeju City. Ostrov má tvar
oválu, od západu na východ je dlhý 73
km, od severu na juh 31 kilometrov.
Takmer v strede ostrova tróni 1950
metrov nad morom nečinná sopka Halla
s veľkým kráterom, je to najvyšší vrch
Južnej Kórey. Naposledy vybuchla v roku
1007. Ostrov bol vytvorený vulkanickou
činnosťou približne pred 1,2 miliónmi
rokov. Za svoje pozoruhodné prírodné
krásy, unikátny vulkanický povrch
a vzácne ekosystémy bol v roku 2007
zapísaný ako sopečný ostrov Jeju na
zoznam pamiatok svetového prírodného
dedičstva UNESCO. Je jedinou časťou
kórejského územia, ktoré sa nachádza
v subtropickom pásme. Vďaka tomu
sa tunajšia krajina a flóra líši od
pevninskej.“
Toľko teória, poďme ju preveriť do praxe.
Cesta Airbusom trvala z letiska Gimpo
necelých 50 minút. Najjednoduchší
spôsob, ako sa presúvať po ostrove,
je požičať si auto. Premávajú tu aj
autobusy, ale autom sa dostanete kam
chcete a kedy chcete. Hneď na letisku, po
vybavení potrebných formalít, bolo auto
naše na celú dobu pobytu.
Nie je možné spomenúť všetko, kde sme
boli a čo sme navštívili. Ale aj tak si
myslím, že za tri dni sme toho stihli dosť
a to sme zďaleka nevideli a nevyužili
všetko, čo ostrov ponúka. Takto by som
si predstavovala ideálne miesto pre
dovolenku, i keď pre našinca trochu od
ruky. Letisko sa nachádza v severnej
časti ostrova, my sme boli ubytovaní
v komplexe Jungmun Resort, v hoteli
poskytujúcom dokonalý komfort – The
Suites. Aby sme využili čas, ktorý
sme strávili presunom zo severnej
časti ostrova do južnej, kde sa hotel
nachádzal, navštívili sme pozoruhodné
prírodné výtvory na pobreží. A bolo na
čo pozerať. Čierne skaly vystupujúce
z mora v kontraste so smaragdovozelenou vodou oceánu. Z vody vystupujúci
drak alebo drak lezúci do vody? Ťažko
povedať. Skaly s príznačným názvom
Yongduam - Dračia hlava, sa nachádza-
6
jú na severe Jeju City. Vytvoril ich silný
vietor a vlny počas tisícov rokov. Existuje
veľa príbehov o tom, ako vznikli. Jedna
legenda hovorí, že drak kradol vzácne
nefrity z hory Halla a bol zostrelený šípom. Keď padol na Yongduam, jeho telo
sa okamžite potopilo do oceánu a hlava
rýchlo stuhla pozerajúc sa na oblohu.
Pozdĺž celej pobrežnej cesty smerom
k Aewol Port nájdeme útulné kaviarničky, bary a reštaurácie. Aewol Port je tiež
domov pre malé reštaurácie s rybacími
pochúťkami a rybárske lode.Ďalej od
prístavu sa nachádza jedna z najpopulárnejších pláží na ostrove Jeju, Hyeopjae,
s nádherným bielym pieskom a morom
kráľovskej modrej farby po celý rok.
Ak sa budete držať cesty, tak 600 metrov
na juhozápad od Depo-dong, na konci
borovicového lesíka, je útes. Na úpätí
tohto útesu je pobrežie Jisatgae spolu
s impozantnými kamennými stĺpmi
Jusangjeolli. Tie boli vyhlásené za kultúrnu pamiatku ostrova. Jusangjeolli
vznikli, keď sa láva zo sopky Halla vyliala do mora Jungmun. Sú to čadičové
kamenné stĺpy s prierezom kocky alebo
šesťuholníkov rôznych veľkostí a takmer
sa zdá, akoby ich vytesal majster kamenár. Zhruba 20 metrov pobrežia je obľúbeným miestom pre vysoké prílivové
vlny, ktoré udierajú zboku do útesu
a poskytujú úchvatný výhľad na oceán
v okolí pilierov.
Pri behaní po prírodných krásach človek
aj vyhladne, tak sme v rámci večere
navštívili reštauráciu, kde sa piekli
prasiatka, a nie hocijaké, ale čierne,
ktoré sú známou kulinárskou pochúťkou
ostrova. V kórejských reštauráciách sa
mi páčilo aj to, že akonáhle si sadnete
za stôl, máte pred sebou pohár a krčah,
či fľašu čerstvej studenej vody a mokrý
plátenný obrúsok na utretie rúk. Ďalej
ma udivovalo s akou rýchlosťou dokázali
zaplniť stôl množstvom malých mištičiek
s často neznámymi, všelijakými druhmi
nakladanej alebo čerstvej zeleniny.
Obsah mištičiek bol bohužiaľ pre mňa
väčšinou nejedlý. Nie že by jedlo nebolo
chutné, ale bolo značne pikantné
a k tomu tam bola cibuľa alebo cesnak
nakrájané na plátky a čerstvá štipľavá
paprika. Spoľahlivá bola vždy miska
neochutenej ryže a mäso, či pečená ryba.
Prasiatko sme opekali sami, doniesli
nám ho v surovom stave, na tácke,
nakrájané na plátky. Opekalo sa na
tradičných panviciach, ale na plynovom
variči, nie na otvorenom ohni. Mäsko
bolo vynikajúce, pekne prepečené, prebytočná masť odtekala, čo umožňoval
kónický tvar panvice. Okrem tradičnej
kórejskej kuchyne tu môžete ochutnať
jedlá čínske a japonské.
Druhý deň sme začali návštevou
turisticky veľmi atraktívnych vodopádov
Cheonjeyeon. Legenda hovorí, že tieto
vodopády boli pomenované po siedmich
vílach, ktoré slúžili kráľovi nebies, ktorý
v noci zostúpil do rybníka po schodoch
z mrakov, hral a kúpal sa v čistučkej
vode. Majú vlastne tri časti. Voda v prvom vodopáde padá z 22 metrového
útesu do 21 metrov hlbokého jazierka,
pokračuje cez ďalšie dva a ústi do mora.
V husto zalesnenej oblasti okolo
vodopádov sa darí veľkému množstvu
vzácnych subtropických rastlín. Údolie
Cheonjeyeon je preklenuté prekrásnym
oblúkovým mostom Seonimgyo, na boku
ktorého sa nachádza sedem víl a osemboká veža Cheonjeru.Vidieť naživo čajovníkovú plantáž a prechádzať sa medzi
úhľadnými lánmi zelených kríkov, ktoré
vyzerajú akoby ich niekto strihal podľa
pravítka, bol naozaj zážitok. Čajovníková
plantáž na Jeju sa rozprestiera na úpätí
hory Halla. Na rozlohe približne 165 000
metrov štvorcových vo výške 500 metrov
nad morom sa tu pestuje kvalitný zelený
čaj bez akýchkoľvek pesticídov a vyváža
sa napríklad aj do Európy. Posedeli sme
v čajovni, vypili sme vynikajúci čaj,
ochutnali zmrzlinu aj sušienky, všetko
samozrejme zo zeleného čaju. Čajovňa je
zároveň aj múzeum, nájdete tu nepreberné množstvo čajových súprav,
mištičiek a potrieb k čajovému obradu.
Obraz o tom, čo sa dialo, ako žili a čo
robili predkovia na ostrove, dokonale
sprostredkuje návšteva skanzenu
s domčekmi postavenými v typickom
štýle s dobovým vybavením. Využíval
sa materiál, ktorý poskytovalo prostredie, všetky ploty a steny domov sú z typického čierneho kameňa, čadič a tuf
sú zlepené hlinou, strechy sú zo slamy,
spevnené a uchytené lanami tak, že
vlastne vyzerajú ako prešité slamené
deky. Súčasťou domov boli záhradky
a chlieviky pre hospodárske zvieratá,
typické boli čierne prasiatka. Interiér
bol zvyčajne skromne vybavený, rohože
na spanie, otvorené ohnisko, jednoduché
skrinky na riad. Mohli sme si vyskúšať
a obliecť svadobný kroj v žiarivých
farbách na tradičnú kórejskú svadbu.
Zaujímavá bola dielnička ľudového
rezbára, kde priamo vyrábal rôzne
drevené sošky a úžitkové predmety
a taktiež minigaléria kórejského maliara.
V celom areáli sú upravené záhony
a sady s množstvom kvetín a stromov.
Návštevu ostrova sme ukončili výstupom
na 180 metrov vysoký sopečný kužeľ
Seongsan Ilchulbong, obľúbené miesto
turistov pre pozorovanie východu
či západu slnka. Je to majestátna
dominanta najvýchodnejšej časti ostrova,
na vrchole ktorej je obrovský kráter
s priemerom asi 600 metrov. Vyzerá
ako obrovská koruna, vo vnútri je celý
zatrávnený. Avšak skutočná hodnota
kužeľa je v tajomstve jeho zrodu. Na
rozdiel od iných bočných vulkánov
ostrova bol tento hydrovulkán vytvorený
zo sopečných výbuchov pod morským
dnom v plytkej vode asi pred 5000 rokmi.
7
Ostrov je držiteľom niekoľkých svetových
unikátov a zaujímavostí. Vo svete
nenájdete na jednom mieste toľko
oreumov, bočných alebo parazitických
vulkánov, ako tu, je ich až 368. Majú
svoju mikroklímu a v ich kráteroch
rastie až 420 druhov rastlín, ktoré
nikde inde nerastú. V podzemí ostrova
sa nachádza najväčší a najdlhší systém
lávových túb na svete, vytvorených
horúcou lávou s celkovou dĺžkou okolo
13 kilometrov. Je ich viac ako 160. My
Raritou bežného života sú aj tradičné
potápačky haenyo, morské ženy,
(nezriedka až do sedemdesiatky), ktoré
vydržia pod vodou bez kyslíkových
prístrojov takmer 2 minúty a potápajú
sa až do hĺbky 20 metrov, aby ulovili
a predali vyhľadávané morské pochúťky
ako chobotnice, langusty, mušle, raky,
morské ježe, pĺže. Ich umenie je zahalené
tajomstvom.
Tajomný je aj symbol ostrova – harubang
– kamenná postava pripomínajúca
deduška, vytesaná z čadiča. Jej pôvod
tnuni
Alexander Dubček
90. výročie narodenia
Na pôde Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne sa 24. 11. 2011 uskutočnilo slávnostné zasadnutie Akademickej obce TnUAD pri príležitosti 90. výročia narodenia
Alexandra Dubčeka, (27. 11. 1921 – 07. 11. 1992). Toto podujatie organizovala univerzita
v spolupráci so Spoločnosťou Alexandra Dubčeka pod záštitou pána Ivana Gašparoviča,
prezidenta Slovenskej republiky. Slávnostného zasadnutia sa zúčastnili vzácni hostia
z Talianska, prof. Pier Ugo Calzolari s manželkou – emeritný rektor Bolonskej univerzity
a viceprezident Medzinárodnej asociácie univerzít so sídlom v Paríži pri UNESCO;
prof. Guido Gambetta, bývalý dekan Fakulty politických vied Bolonskej univerzity;
prezident Spoločnosti Alexandra Dubčeka MUDr. Pavol Dubček; prof. PhDr. Ivan
Laluha, CSc. – dlhoročný priateľ Alexandra Dubčeka, rektor ČVUT Praha – prof. Václav
Havlíček, rektor Iževskej šátnej univerzity (Ruská federácia) – Boris A. Yakimovich
a ďalší predstavitelia spoločenského a kultúrneho života z Čiech a Slovenska. V úvodnom
príhovore rektor prof. Ivan Kneppo spomenul Dubčekove charakteristické vlastnosti:
slušnosť, čestnosť a toleranciu k názorom iných; a vyslovil želanie, aby sa tieto hodnoty
prejavovali nielen v rozhodnutiach európskych (a teda aj slovenských) politikov, ale aj v každodenných rozhodnutiach nás všetkých. Krátko sa prítomným prihovoril
aj MUDr. Pavol Dubček, ktorý vo svojom vystúpení vyjadril nádej na pokračovanie v nadväzovaní medzinárodných kontaktov TnUAD s ďalšími univerzitami
v Európe a svoje vystúpenie ukončil želaním univerzite „Vivat, crescat, floreat“ (nech žije, rastie, prekvitá). Prof. Guido Gambetta vo svojom vystúpení okrem iného
citoval popredného talianskeho historika Francesca Leonciniho, ktorý zaraďuje Alexandra Dubčeka medzi také významné osobnosti 20. storočia, akými boli Ján
XXIII., Martin Luther King, John Fitzgerald Kennedy, či Nelson Mandela. Pri tejto vzácnej spomienke boli odovzdané plakety Alexandra Dubčeka významným
osobnostiam, na návrh TnUAD a Spoločnosti Alexandra Dubčeka. Pánovi prof. Zdeňkovi Jičínskému a pánovi prof. Čestmírovi Císařovi, ktorí zo zdravotných dôvodov
nemohli pricestovať do Trenčína, odovzdá plaketu Alexandra Dubčeka pri najbližšej ceste do Prahy osobne rektor TnUAD prof. Ivan Kneppo. Medzi ocenenými
bol aj Ladislav Ťažký in memoriam, za ktorého prevzal plaketu Alexandra Dubčeka jeho syn Peter; ďalej ocenenie prevzali: prof. Rudolf Sivák, rektor Ekonomickej
univerzity Bratislava, prof. Daniel Kluvanec, bývalý rektor UKF Nitra, Imrich Donath, honorárny konzul Slovenskej republiky v Hesensku, Teodor Baník, akad. sochár
– osobný priateľ Alexandra Dubčeka, už spomínaní páni prof. Pier Ugo Calzolari a prof. Guido Gambetta; prof. Ivan Laluha, Ing. Zuzana Máčeková – starostka obce
Uhrovec, akademik Ivan Plander – prvý rektor TnUAD, JUDr. Jozef Škultéty – viceprezident Spoločnosti Alexandra Dubčeka a doc. Juraj Wagner – druhý rektor
TnUAD. Pri kladení kytice k buste Alexandra Dubčeka v budove rektorátu, pripomenul prof. Pier Ugo Calzolari, že Alexander Dubček bol nielen Slovák, ale hlavne
Európan. Pamiatke Alexandra Dubčeka sa poklonil tiež rektor Iževskej štátnej technickej univerzity Boris A. Yakimovich. Po veršoch Jevgenija Jevtušenka v podaní
pani Starostovej, pozval rektor TnUAD prof. Ivan Kneppo hostí na raut. Prezident spoločnosti Alexandra Dubčeka MUDr. Pavol Dubček prijal pozvanie na debatu
so študentmi spolu s prof. Ivanom Laluhom a Teodorom Baníkom. Zaujímavej a živej diskusie sa zúčastnili tiež pani Ľuba Šajdová (bývalá redaktorka Slovenského
rozhlasu, ktorá pripravovala množstvo relácií o Alexandrovi Dubčekovi), a syn nedávno zosnulého Ladislava Ťažkého, Peter Ťažký s manželkou.
8
sme navštívili jaskyňu Manjanggul. Má
dĺžku 7 kilometrov a pre verejnosť je
sprístupnený zhruba 1 kilometer. Vnútro
tunela si udržiava stálu teplotu od 11 do
18 °C. Po prekonaní prudkých schodov
sa ocitnete asi 10 metrov pod zemou.
Prostredie veru nie je vhodné pre slabšie
nátury, lávová chodba sa kľukatí, všade
je tma, kráčate po úzkom šmykľavom
chodníku a stretávate zo stropov visiace
netopiere. Scéna vhodná do hororu.
Stuhnutá láva má v jaskyni rôzne tvary
a podoby, stalaktity, podobajúce sa
na žraločie zuby, lávové lavice, lávové
stĺpy, hromada lávy vyzerajúca ako kopa
povrazov a mnohé iné.
a význam nie je presne známy ani podľa
historických dokumentov (podobne
ako sochy na Veľkonočnom ostrove).
Nájdete ich niekoľko desiatok po celom
ostrove, zväčša stoja pred bránami
domov, predpokladá sa že mali ochranný
význam. Ich výraz sa takmer nemení:
veľké okrúhle oči dopĺňa rovný nos, ľahký
úsmev a brucho, na ktorom má voľne
položené ruky, jedna spočíva vyššie ako
druhá. A pretože ich tu majú aj v obchodoch so suvenírmi, určite si aspoň jedného
donesiete domov. A nezabudnite prikúpiť
vynikajúcu miestnu špecialitu – mliečnu
čokoládu plnenú pomarančovou plnkou.
FŠT
niektoré z múzeí a zábavných parkov,
ktorých je tu naozaj veľa. Nech sa páči:
čo tak ochutnať niečo sladké a dobré
v Múzeu čokolády? Vliezli by ste bez
strachu do vody k delfínom, len tak sa
ich dotkli a pohrali sa s nimi v Morskom
parku? Deti by určite nevynechali
Múzeum plyšových medvedíkov, či Park
dinosaurov, dospelí zasa Múzeum sexu
a zdravia, kde sa vám prehliadka ráta na
minúty, cez deň je to maximálne 40 minút
a v noci 50, zaujímavé môže byť Svetové
múzeum automobilov, kde nájdete autá
zo súkromnej zbierky, Múzeum skla,
Africké múzeum, Múzeum citrusového
ovocia. Milovníkov kvetín zaujmú početné
FSEV
FPT
Fakulta / študijný program / stupeň / forma / štandardná dĺžka štúdia
environmentálne a chemické technológie / 1. / denná / 3
environmentálne a chemické technológie / 1. / externá / 3
materiálová technológia / 1. / denná / 3
materiálová technológia / 1. / externá / 3
textilná technológia a návrhárstvo / 1. / denná / 3
textilná technológia a návrhárstvo / 1. / externá / 3
materiálové inžinierstvo / 2. / denná / 2
materiálové inžinierstvo / 2. / externá / 2
materiály / 3. / denná / 3
materiály / 3. / externá / 5
habilitačné konanie a konanie na vymenúvanie profesorov
verejná správa / 1. / denná / 3
verejná správa / 1. / externá / 3
ľudské zdroje a personálny manažment / 2. / denná / 2
ľudské zdroje a personálny manažment / 2. / externá / 2
ľudské zdroje a personálny manažment / 1. / denná / 3
ľudské zdroje a personálny manažment / 1. / externá / 3
servis a opravy automobilov / 1. / denná / 3
servis a opravy automobilov / 1. / externá / 3,5
špeciálna strojárska technika / 1. / denná / 3
špeciálna strojárska technika / 1. / externá / 3,5
mechanizmy špeciálnej techniky / 1. / denná / 3
mechanizmy špeciálnej techniky / 1. / externá / 3
aplikovaná mechatronika v špeciálnej technike / 1. / denná / 3
aplikovaná mechatronika v špeciálnej technike / 1. / externá / 3
špeciálna strojárska technika / 2. / denná / 2
špeciálna strojárska technika / 2. / externá / 2
údržba špeciálnej mobilnej techniky / 2. / denná / 2
údržba špeciálnej mobilnej techniky / 2. / externá / 2
strojárske technológie a materiály / 3. / denná / 3
strojárske technológie a materiály / 3. / externá / 5
FPT Fakulta priemyselných technógií
FSEV Fakulta sociálno-ekonomických vzťahov
Fakulta / študijný program / stupeň / forma / štandardná dĺžka štúdia
FZ
Ak neholdujete prírodným krásam
a pešej turistike po náročnom teréne
všade prítomných tufových a čadičových
skál, môžete využiť piesočné pláže
s bielym alebo lávovým pieskom, hotelové
bazény na kúpanie, opaľovanie či
plávanie. Radi športujete? K dispozícii
sú vám golfové ihriská a športové areály.
Môžete sa potápať, chytať ryby, surfovať,
bicyklovať na vodných bicykloch. Nič
vám to nehovorí? Tak si určite vyberiete
botanické parky a záhrady - všetko sa ani
nedá vymenovať.
UP
Stavba krátera je zachovaná a jasne
viditeľná, takže je magnetom pre vedecký
výskum.
laboratórne vyšetrovacie metódy v zdravotníctve / 1. / denná / 3
laboratórne vyšetrovacie metódy v zdravotníctve / 1. / externá / 3
ošetrovateľstvo / 1. / denná / 3
ošetrovateľstvo / 1. / externá / 3
ošetrovateľstvo / 2. / denná / 2
ošetrovateľstvo / 2. / externá / 2
fyzioterapia / 1. / denná / 3
fyzioterapia / 1. / externá / 3
politológia / 1. / denná / 3
politológia / 1. / externá / 3
chemické technológie / 2. / denná / 2
chemické technológie / 2. / externá / 2
politológia / 2. / denná / 2
politológia / 2. / externá / 2
anorganické technológie a nekovové materiály / 3. / denná / 4
anorganické technológie a nekovové materiály / 3. / externá / 5
kontakt www.tnuni.sk
FPT – Fakulta priemyselných technológií TnUAD so sídlom v Púchove
032 7400 814, Ivana Krasku 491/30, 020 01 Púchov
FSEV – Fakulta sociálno-ekonomických vzťahov TnUAD 032 7400 444, 7400 269,
7400 271, Študentská 3, 911 50 Trenčín
FŠT – Fakulta špeciálnej techniky TnUAD, 032 7400 270, Študentská 1, 911 50 Trenčín
FZ – Fakulta zdravotníctva TnUAD 032 7400 610, Ul. L. Novomeského 10,
911 08 Trenčín
Katedra politológie TnUAD – celouniverzitné pracovisko (CUP) - 032 7400 446,
Študentská 1, 911 50 Trenčín
FŠT Fakulta špeciálnej techniky
FZ Fakulta zdravotníctva
UP Univerzitné pracovisko
9
text: JH
foto: archív AH
text: JH,
foto: HBO, internet
ej
ar
Táňa
Pauhofová
Andrej
Hrnčiar
Dovoľte, aby sme vám predstavili primátora mesta Martin, Andreja Hrnčiara, tak
trochu inak, trochu menej komerčne.
A verte, odpovede nebude písať jeho tlačový
tajomník, pretože Andrej sa v týchto dňoch
pred Slovákmi vyzlieka, odhaľuje svoje
chyby, ale nehanbí sa ani za svoje úspechy.
Predstavujeme vám človeka, rodiča,
manžela i politika.
Domáce a zahraničné ocenenia: ďakovných listov, plakiet za čin roka, či rôznych čestných členstiev a občianstiev má pomerne dosť
a váži si každé jedno z nich, najprestížnejšími sú však medzinárodné ocenenia za projekt Transparentné mesto: ocenenie Organizácie
spojených národov 2011 UNPSA za 1. miesto v kategórií Prevencia a boj proti korupcii a ocenie Európskej únie EPSA 2011 certifikát
za najlepšiu prax v kategórií Otváranie verejného sektoru prostredníctvom spolupráce na jeho riadení.
Okrem týchto osobných úspechov sa jeho meno i názov mesta, pre ktoré pracuje, skloňuje vo všetkých pádoch nie len u nás na
Slovensku, ale vlastne po celom svete. A možno práve preto, že svoju prácu primátora mesta nezačal stavať na politických, ale skôr na
normálnych, ľudských základoch.
Keby som neveril, že veľká politika sa dá
robiť inak, tak by som nepokúšal šťastie
Profesionálna kariéra: 1991-1996 - štúdium
na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Činoherná a bábkarská fakulta, odbor
herectvo, 1996-2003 - člen súboru Divadla
SNP v Martine, 2003-2006 - riaditeľ Slovenského komorného divadla v Martine, od roku
2006 - primátor mesta Martin.
Gong: Andrej, poznáme sa už od školských
čias, preto dovoľ, aby som ti aj v rozhovore
pre Gong tykala. Pretože mám pocit, že nech
si dosiahol čokoľvek, stále si Andrej, ktorého
poznám. Hovorí sa, že človeka spoznáš
v krízových situáciách, alebo keď sa dostane
k väčším peniazom, alebo ak začne mať
v rukách moc. To všetko dokáže človeku
zamotať hlavu a mnohí uveria, že sú odrazu
niekto iný, výnimočný. Máš niekoho, kto ťa
drží pri zemi, medzi ľuďmi, alebo máš takú
silnú sebareflexiu, že si dokážeš, ako sa
hovorí, sám „dať po papuli“, ak zareaguješ
nejako inak, ako by si chcel?
10
Andrej: Je ťažké hodnotiť samého seba.
Radšej to nechávam na iných. V živote
každého človeka sa striedajú rôzne obdobia.
Niektoré sú úspešné viac a niektoré menej.
Vždy, keď sa mi niečo podarí, spomeniem si
na slová môjho profesora z VŠMU Martina
Hubu, ktorý nám neustále opakoval, že keď
sa dostaví úspech, človek by ho mal prijať
s pokorou. Ja sa o to snažím. Sám som mal
možnosť poznať veľa ľudí, ktorých zmenila
funkcia. Toto však nie je môj prípad. Určite
v tom zohráva úlohu aj prostredie, v ktorom
som vyrástol. Pochádzam z jednoduchej
rodiny a mám štyroch súrodencov. Vyrastali
sme vo veľmi skromnom prostredí. Už od
vysokoškolských čias som sa snažil starať
sám o seba, keďže rodičia nemali finančné
prostriedky. Nemyslím si, že by som
potreboval niekoho, kto by ma mal držať
pri zemi. Na jednej strane sa po pracovnej
stránke pre mňa veľa zmenilo, na druhej
strane – „v civilnom“ živote je všetko po
starom. Mám skvelú manželku a dve krásne
dcéry. Každé ráno robím celej rodine raňajky
a prichystám desiaty. Chodím nakupovať,
varím atď atď.... Žijeme normálny život,
normálnej rodiny. Uvedomujem si, že moja
funkcia je len dočasná. Snažím sa upriamovať
pozornosť na trvalé hodnoty – tými sú moja
rodina a moji priatelia.
Gong: Už na škole si mal organizačný talent.
Akoby ti už vtedy štúdium herectva nestačilo.
Zaujímal si sa o jazyky, chcel si spoznať život
„od podlahy“ nie len cez tú duševnú rovinu,
lebo každý herec sa vlastne hrabe v duši
človeka, ktorého na javisku hrá, ale aj cez tú
praktickú. Skúsil si si robotnícke profesie, žil
si s ľuďmi všetkých možných vrstiev. To je
dobrý základ pre primátora mesta.
Andrej: Máš pravdu, vždy ma lákali nové
veci a výzvy. Počas školy som so svojím
spolužiakom, Martinom Hronským, vycestoval do USA. Nikoho sme tam nepoznali,
nevedeli sme ani slovo po anglicky a nemali sme so sebou ani dolár. Strávili sme tam
nakoniec viac ako rok. Zažili sme rôzne
situácie, kedy išlo doslova o život. Raz o tom
asi napíšem knihu. Spočiatku sme prespávali
po pivniciach, potom sa nám podarilo
nájsť si prácu. Robili sme všetko možné
– od pomocných robotníkov, strechárov,
upratovačov až po kuchárov. Bola to pre mňa
škola života a zo skúseností, ktoré som tam
nadobudol, budem čerpať celý život. Keď
som sa vrátil domov, vyhral som konkurz
na moderovanie jednej televíznej relácie.
Rozhodol som sa však ísť do Martina aj
napriek tomu, že pri moderovaní by som
zarobil za jeden deň toľko, čo za celý mesiac
v divadle. Oženil som sa a prišla na svet prvá
dcéra. Žili sme s manželkou v nezariadenom
byte, spávali na zemi, na požičaných
matracoch. Vtedy sa netočili televízne seriály
a nerobilo toľko dabingov. Ak som chcel uživiť
rodinu, chodil som popri divadle manuálne
pracovať. Neskôr som začal podnikať. Bol som
spolumajiteľom dvoch jazzových klubov....
Zažil som toho naozaj dosť a moje životné
skúsenosti mi pomáhajú pri mojej práci.
Keď sa dostaví
úspech, človek
by ho mal prijať
s pokorou
Gong: Zdá sa, že pred tým, ako si v Martine
začal presadzovať projekt transparentnosti
mesta na všetkých úrovniach, začal si pekne
od seba. Predpokladám, že to je to, prečo
začali ľudia veriť tomu, že to myslíš vážne,
že to nie je len populistická volebná reč. Keď
si dnes človek zadá na internet tvoje meno,
dostane sa ku akýmkoľvek informáciám. Na
jednej strane to nie je bohviečo, že sa k tebe
môže dostať každý, na strane druhej nie si
pre ľudí iba plagát, ale si živý človek, ktorého
sa možno dotknúť.
Andrej: Keď som v roku 2006 kandidoval po
prvý krát, projekt transparentnosti som vo
volebnom programe nemal. Vyplynulo to zo
situácie a stavu, v akom som našiel mesto po
nástupe do funkcie. Množstvo nevýhodných
a nevypovedateľných zmlúv a rôzne iné kauzy
ma inšpirovali rozmýšľať o projekte,
v ktorom som chcel dokázať, že sa to dá robiť
aj inak. Základom nášho projektu je všetko
zverejňovať v maximálne možnej miere.
S tým samozrejme súvisí aj istá miera straty
súkromia. Ale tak je to správne a každý,
kto je platený z verejných zdrojov, s tým
musí počítať. Som rád, že už je preč doba
takzvaného papalášstva. Môj úrad je otvorený
pre každého, často a rád sa stretávam
s ľuďmi. Opakujem, že žijem normálny a bežný život s tým rozdielom, že som 24 hodín
denne na telefóne, nemám pracovnú dobu, mám zodpovednosť za ročný rozpočet takmer
30 mil. EUR .... Samozrejme, že moja práca
je aj adekvátne finančne ohodnotená (aj keď
sa to nedá porovnať s platom extraligového
hokejistu ☺ )
Gong: Vyzerá to tak, že si našiel „dieru“
v spôsobe komunikácie s voličmi. Ľudia sú
už unavení z ničím nepodložených sľubov,
z falošných úsmevov, z toho, že musia riešiť
nie len svoje osobné problémy, ale sú denne
vťahovaní do nevyriešených vecí a káuz. Je
ťažké dať niekomu dôveru a potom zistiť, že si
ju dal nesprávnemu človeku. Obstál si v malej politike, presvedčil si ľudí z Martina, že
zlým volebným systémom, ktorý u nás máme.
Poslanci NR SR sa zodpovedajú len svojim
straníckym šéfom, ktorí rozhodujú, či budú
alebo nebudú na kandidátke ich politickej
strany. Ak by bolo Slovensko rozdelené na
viacero volebných obvodov a ľudia by si
priamo volili poslanca z ich regiónu, nielenže
by mali všetky regióny proporcionálne
zastúpenie v NR SR, ale poslanci by sa
museli zodpovedať svojim voličom zo svojho
regiónu. Podľa môjho názoru by museli viac
a intenzívnejšie pracovať a hlavne by museli
byť skutočne užitoční pre občanov v regióne,
ktorý by zastupovali.
Gong: V podstate sa dá povedať, že Martin,
a teda aj ty s celým svojím tímom, ste
jedinými držiteľmi Oscara na Slovensku.
Médiami prebehlo už dosť správ, o čo vlastne
ide a čo znamená projekt Transparentné
mesto, ale myslím si, že je to tak významný
úspech, že by si mohol projekt i ceny, ktoré
získal, predstaviť ešte raz.
Andrej: O projekte transparentné mesto,
za ktorý sme získali významné ocenenia, sa
hovorí viac v zahraničí, ako u nás doma, preto
ho veľmi rád priblížim čitateľom GONGU.
Tento projekt sme začali rozbiehať v našom
meste minulé volebné obdobie. Jeho cieľom je
znížiť možnosť korupcie na minimum
a zvýšiť záujem občanov o veci verejné. Vo
všetkých oblastiach verejného života sa
snažíme ísť nad rámec zákona. Zverejňujeme
všetko v najvyššej možnej miere. Sám
som si dal obmedziť niektoré právomoci,
ktoré som ako primátor mal. V súčasnosti
už v našom meste nie je možné uzatvoriť
nevýhodnú a nevypovedateľnú zmluvu.
Verejné obstarávania robíme prostredníctvom
elektronických aukcií, samozrejme, že nie tak,
ako to robia niektoré štátne inštitúcie, ako
napr. Štátne hmotné rezervy. Kým v minulosti stavebné zákazky v našom meste realizovali 3 spoločnosti, teraz v elektronických
aukciách súťaží o zákazky
keď sa chce, dá sa vlastne všetko, len treba
trpezlivo ísť za svojím cieľom. Veríš tomu, že
sa to dá aj vo veľkej politike?
Andrej: Žijeme veľmi turbulentnú a zvláštnu
dobu. Každý deň sa na nás z médií valí
množstvo negatívnych informácií. Ľudia
sú znechutení z politiky, a ja sa im ani
nečudujem. Aj mňa sklamali tí, ktorých som
minulé parlamentné voľby volil. Život je aj
o sklamaniach. Mňa teší, že
Snažím sa upriamovať
v komunálnych voľbách
2010 som získal o 100%
pozornosť na trvalé hodnoty
hlasov viac, ako pred
s mestom už takmer 500 firiem. Ľuďom
štyrmi rokmi. Protikandidát, ktorý skončil
dávame návod, ako nás môžu kontrolovať
na druhom mieste, mal o 7 000 hlasov menej
a ako môžu priamo ovplyvniť rozhodnutia
ako ja a mal som viac hlasov ako všetci
svojich volených zástupcov. Martinčanom sme
ostatní kandidáti dokopy. Veľmi si vážim
dokázali, že sú pre nás dôležití nie len vtedy,
podporu ľudí a snažím sa ich nesklamať. Tým
keď idú k volebným urnám, ale počas celého
nechcem povedať, že v našom meste funguje
štvorročného volebného obdobia. Vďaka
všetko ideálne a bez problémov. Problémy
tomuto správaniu nemáme za uplynulé
sú a aj vždy budú. Keby som neveril, že
volebné obdobie ani jednu kauzu, škandál
veľká politika sa dá robiť inak, tak by som
a ani jeden súdny spor. Všetko zverejňujeme
nepokúšal šťastie. Mne najviac vadí, že
a šetríme verejné zdroje. Len na elektronicpolitici sú zvyknutí zaujímať sa o ľudí
kých aukciách sme v čase krízy dokázali
len pár mesiacov pred voľbami. Opäť budú
ušetriť viac ako 23% investičných nákladov,
teraz všetci chodiť po našich mestách a sľučo predstavuje viac ako 300 000 EUR. Za
bovať hory-doly. Videl ich niekto v našich
tento projekt sme získali najprestížnejšie
mestách od minulých parlamentných volieb?
svetové ocenenie OSN a prednedávnom sme
Ja nie. Na Slovensku sú veľké regionálne
získali aj ocenenie Európskej únie EPSA
rozdiely, podľa môjho názoru to súvisí aj so
11
2011. Na základe týchto ocenení dostávame
pozvania prezentovať tento projekt na
rôzne medzinárodné konferencie. Boli sme
v Rakúsku, Taliansku, Jordánsku a na
Ukrajine. Týmto spôsobom sa snažíme
nielen prezentovať náš projekt, naše mesto,
ale hlavne reprezentovať Slovensko. Som
presvedčený, že keby sa tento projekt zaviedol
aj do štátnych inštitúcií, slovenská
Gong: A teraz citlivá téma. Pre mnohých
ľudí (i keď si nie som istá, či to zasa nie je len
politikárčenie) je tvoja kandidatúra za stranu
Most-Híd zrada. Je to taký slovenský zvyk,
šplhať sa niekam hore tak, že vykrikujeme
heslá proti. Proti čomukoľvek. Proti nejakej
viere, proti nejakej inakosti, proti národnosti,
no skrátka proti. My nehľadáme veci, ktoré
nás môžu posunúť ďalej, alebo nás niečomu
dlhodobo ukazuje, že je to politik, ktorý vie
robiť kompromisy a nemá za sebou žiadne
škandály. Presvedčil som sa o tom sám pri
osobnom rozhovore. Vedel o úspechoch,
ktoré sme dosiahli v Martine a o projekte.
Keď mi ponúkol, že by som myšlienky
z nášho projektu mohol prezentovať na
parlamentnej úrovni, rozmýšľal som iba
chvíľu. Moje rozhodnutie umocnilo to, že
niečo povedať, alebo na tom ešte stále pracuješ?
Andrej: Slovo nezávislý sa v poslednom období dosť sprofanovalo,
aj vďaka tzv. nezávislým poslancom padla vláda. V súčasnosti
sa slovo nezávislý vníma ako nestabilný, nezodpovedný... Ja by
som chcel toto vnímanie zmeniť. Chcem dokázať, že aj človek bez
straníckej príslušnosti vie byť pevnou a stabilnou súčasťou nejakého
zväzku. Vo voľbách v roku 2012 bude Slovensko potrebovať silnú
a stabilnú vládu, ktorá bude musieť prijímať vážne a zodpovedné
rozhodnutia. Nebude priestor pre populizmus a experimenty. Určite
by som chcel prispieť k rozšíreniu projektu, ktorý beží v Martine, aj
na štátnu úroveň a taktiež by som sa chcel zasadiť o vyrovnávanie
regionálnych rozdielov a o väčší vplyv regiónov.
Gong: Si v politike už niekoľko rokov. Podľa čoho si vyberáš ľudí do
svojho tímu? Berieš do úvahy len odborné kvality, alebo aj ľudské?
A vieš sa vzdať človeka z tímu, ak urobí vedomú chybu?
Andrej: Vo svojom tíme mám prevažne ľudí, ktorých som pred
nástupom do svojej funkcie nepoznal. Niektorí vzišli z výberového
konania, niektorí tu zostali po predchádzajúcom vedení mesta.
Každý manažér si vyberá ľudí podľa vlastných kritérií. Ja som si
doteraz vždy vybral správne. Odborné vlastnosti musia byť skĺbené
s tými ľudskými. V manažérskych funkciách musím prijímať aj
nepopulárne opatrenia a preto ak niekto urobí vedomú a hrubú
chybu, musí za to niesť zodpovednosť.
ekonomika by bola na tom ďaleko lepšie a možno by ľudia začali viac dôverovať
svojim politikom.
Nebude priestor
pre populizmus
a experimenty
Gong: Počas uplynulých mesiacov, ktoré
prehrmeli slovenskou politickou scénou, bolo
mnohokrát spomínané slovo kompromis.
Samozrejme, že človek by mal zvážiť, či sa
úplne nezrieka svojich názorov a pocitov,
u politika je to o to ťažšie, že reprezentuje
názor obrovského množstva ľudí. Ukázalo sa,
že mnohí politici viac kalkulujú, ako hľadajú
správne riešenia, viac sledujú svoje záujmy,
ako záujmy občanov. Bude veľmi ťažké
presvedčiť voliča, že chceš ísť inou cestou.
Aj napriek tomu to pre teba má zmysel?
Andrej: Politika je umenie kompromisu. Je
prirodzené, že každý politik sa snaží naháňať
plusové body pre seba, alebo pre svoju
stranu. Politika by mala byť predovšetkým
o zodpovednosti. Nemám rád populizmus,
ani pravicový ani ľavicový. Chcel by som ísť
cestou, ktorú mám odskúšanú, ktorú som
otestoval v Martine a ktorá funguje. V čase
krízy sme v našom meste prijali zásadné
a zodpovedné rozhodnutia, ktoré nám
prinášajú aj svoje ovocie. Máme schválený
vyrovnaný rozpočet na rok 2012. Sme jedno
z najmenej zadlžených miest na Slovensku.
12
priučiť, akoby sme neboli schopní pochváliť
niekoho za dobrú prácu len preto, že je Róm,
alebo že je žid, alebo Maďar. I keď mnoho
ľudí uznáva, že Béla Bugár je človek, ktorý
roky dokazuje, že politika je práca, ktorej sa
venuje celým srdcom a že mu skutočne ide
o túto krajinu ako celok. Aj s Maďarmi, aj
so Slovákmi, Rómami, starými, mladými,
všetkými. Úplne rozumiem, prečo si si vybral
práve jeho. Povieš nám svoje motivácie?
A svoje odkazy hlasom proti?
Andrej: Vedel som, že keď sa zverejní
moje rozhodnutie, vyvolá to istú mieru
nespokojnosti. Musím sa však priznať, že
z niektorých reakcií som bol prekvapený
a sklamaný. Neveril som, koľko nenávisti
sa dokáže skrývať v niektorých ľuďoch. Ja
hodnotím ľudí podľa charakteru a nie podľa
farby pleti, alebo národnosti. Často cestujem
a vo svete je bežné, že vedľa seba žijú ľudia
rôznych národností a farby pleti. Človek, by
mal poznať svoju históriu, ale nemôžeme sa
stále pozerať do minulosti. Žijeme v zjednotenej Európe a musíme sa pozerať dopredu.
Len zakomplexovaný človek sa utápa vo
svojich problémoch z minulosti, vytvára
si rôzne hrôzostrašné fikcie a scenáre.
Myslím si, že my Slováci už nemusíme byť
zakomplexovaní a môžme byť pokojne hrdí
a moderní. Len zakomplexovaný človek
uverí takým hlúpostiam, že nás môže nejaká
susedná krajina napadnúť atď... Sú to len
opité krčmové reči tých, ktorí to šíria, akoby
zabudli, že už žijeme v 21. storočí. Béla Bugár
som nemusel plniť žiadne požiadavky typu vstup do strany! Páči sa mi myšlienka, ktorú
strana Most-Híd prezentuje a to myšlienka
spolupráce. Pýtal som sa sám seba, či už nie
je dosť nenávisti, rozporov a hádok. Pýtal
som sa sám seba, či už neprišiel čas toto
zmeniť. V Martine sa tvorili dejiny nášho
národa, tu sme bojovali o vlastnú reč, odtiaľto
vzišla myšlienka spoločného štátu s čechmi,
tak prečo by z tohto mesta nemala prísť
aj myšlienka zmierenia. Musím však
povedať, že som dostal aj veľké množstvo
pozitívnych reakcií nie len z Martina, ale
aj z celého Slovenska. Samozrejme, že som
dostal aj listy, v ktorých som označovaný
nepublikovateľnými výrazmi. Dostal
som listy, kde som označený za zradcu
slovenského národa, a že si zaslúžim guľky do
hlavy. Rád by som sa s týmito „hejslovákmi”
porozprával o tom, kto je lepší slovák. Ja
s hrdosťou môžem povedať, že Slovensko
reprezentujem na medzinárodnej úrovni.
Nebedákam v krčme pri borovičke, ako je na
svete zle, ako sú všetci proti nám, slovákom.
Je paradoxné, že ten najväčší nacionalizmus
je práve v časti Slovenska, kde maďara ani
nevideli... Som vnútorne presvedčený
o správnosti svojho rozhodnutia.
Gong: Keďže si na kandidátke ako
„nezávislý“, budeš asi musieť hľadať cesty,
ako presadiť svoje nápady a svoje ciele
v rámci volebného programu strany. Máš
už nejakú predstavu? Dá sa o tom aspoň
Gong: Herci tvrdia, že javisko je droga. Že človek, ktorý zažil
potlesk, sa ho už nechce vzdať. Prežívaš niečo podobné aj v politike?
Je to pre teba vzrušujúce? Veď je toľko tém, ktoré treba otvoriť
a vyriešiť a toľko ľudí, ktorí sa tomu budú pokúšať zabrániť. Si na
to pripravený? Iveta Radičová priniesla mnoho úžasných riešení,
žiaľ, pri mnohých nenašla podporu ani len u svojich straníckych
kolegov. Si pripravený aj na sklamania?
Andrej: Politika je svojím spôsobom vzrušujúca a čo sa týka
úspechu je veľmi podobná herectvu. Tiež tu platí, že človek môže
mať úspech a môže byť milovaný masami, no pri prvom neúspechu,
alebo chybe prichádza pád. Je to ako chodenie po tenkej hrane.
Keďže mám rád adrenalín, celkom sa mi to páči. Gong: Čo tvoja rodina? Pripravuješ ich na tlak, ktorým budú
prechádzať? Ich otec a manžel im chce vlastne do bytu nasťahovať
celé Slovensko. Doteraz tam bol Martin, to, zdá sa, zvládli. Zvládnu
aj celú krajinu? Držia ti palce?
Andrej: V rodine mám silnú podporu. Keď vydržali to, čo sa dialo
pred komunálnymi voľbami v roku 2010, kedy sa developerské
skupiny a spoločnosti, ktorým prekážal projekt transparentné
mesto, spojili a vymyslenými kauzami ma chceli zdiskreditovať,
tak už vydržia všetko.
Gong: Viem, že si športoval. Nájdeš si na šport a relax čas
aj teraz? A máš nejaké miesto, kde si dokonale oddýchneš?
Andrej: Šport ma udržuje pri živote a dodáva mi energiu.
Vstávam o piatej ráno, aby som mal do 7.00 hod. odtrénované.
Dokonca som minulý rok absolvoval úspešne svoj prvý triatlon.
S rodinou najradšej relaxujem v prírode.
Gong: Snívaš? O čom sníva Andrej Hrnčiar z Ružomberka a o čom
primátor Martina, ktorý sa chce pokúsiť o pozitívne zmeny v celej
krajine?
Andrej: Každý človek musí mať svoj sen. Ja prirodzene mám svoje
sny, ktoré mi pomáhajú posúvať sa dopredu. Keď však chcem, aby
sa mi splnili, nebudem ich prezrádzať.
Gong: Za celú redakciu ti ďakujem pekne, že si nám venoval svoj
čas, ak sa nenahneváš, po čase sa ťa opýtame na nové veci v tvojom
živote a držíme ti palce pri prekonávaní prekážok.
13
Zatiaľ máme dosť nápadov aj inšpirácie
text: JH, red
foto: Mišo Bak, Nenad Brankovič, archív RŠ,MŠ
Ako pokračuje váš sen natočiť film?
A ako na tom vlastne pracujete? Čo ak
niektorého z vás kopne múza o 2. ráno?
Hneď si voláte a rozvíjate nápad?
René: S filmom zatiaľ nič, scenár je napísaný,
ale najťažšie je pustiť sa do toho a samozrejme mať veľké vrecko peňazí. ☺
Nápady prichádzajú naozaj nečakane a najlepšie je si ich hneď zapísať, lebo ráno už si
na nič nespomeniem. Ale inak s nápadom je
to ako so všetkým, musíme nad tým hodiny
sedieť, potom príde 5 sekundový kopanec
múzy a zase musíme trpezlivo sedieť. ☺
Sväťo: Jeden filmový scenár máme
pripravený, ten už iba dolaďujeme, ja som sa
pustil do ďalšieho, ale momentálne musíme
pracovať na aktuálnych veciach – film je
beh na dlhšiu trať. A ja som sa naučil dávať
si krátkodobé ciele – takže všetko pekne
postupne, s kľudom.
René Štúr &
Sväťo Malachovský
V
ítam vás, chlapci. Oslovujem vás oboch
naraz zámerne, pretože keď som sa pokúsila
vygoogliť si vás osobitne, jednoducho som nemala
šancu. Všetky odkazy mi vás spojili dokopy. Je to
premyslená vec, aby vás ľudia evidovali ako dvojicu, alebo
naozaj dvojica ste, nie len na obrazovke, ale i v súkromí?
René: Je to zaujímavé , že nás to dáva dokopy, pretože každý
sme robili v tejto brandži už minimálne 15 rokov predtým. Ja
som od 1995 roku u Radošincov, ale je pravda, že kým nie ste
na obraze tak v tomto povolaní nežijete. So Sväťom sme sa zišli
prvý krát na javisku asi v roku 2000, na nejakom firemnom
žúre. V 2005 sme spolu prvý krát hrali v predstavení a tak,
pomaličky, sa to rozbiehalo, až sa nám podarilo urobiť svoju
show ,“Rádio OOOPS!„ na Markíze a neskôr , “OOOPS! Na
čierno!“ na STV-čke. Fakt je ten, že čas preveruje a my sme stále
dobrí priatelia na javisku aj v súkromí.
Sväťo: Premyslene som o tom nepremýšľal, ale keď sa nad tým
zamyslím, myslím, že nad tým popremýšľam. ☺ Okrem práce
nás samozrejme spája priateľstvo – to prišlo koniec koncov skôr
ako práca a myslím, že je absolútne prirodzeným faktom, že na
to, aby ste s niekým tvorili dvojicu a ešte vás to aj bavilo, musíte
byť priateľmi.
Čo na to vaše polovičky? Dá sa to s vami vydržať?
Nežiarlia?
René: Naše polovičky vedia , že je to naša práca, ktorá nás
baví a v podstate aj živí, takže nemajú na výber. Možno žiarlia
len na ten čas, ktorý sme spolu, pretože ho trávime písaním,
vymýšľaním a trénovaním. A či sa to dá s nami vydržať, sa
musíte opýtať našich partneriek. Moja tvrdí, že nie. ☺
Sväťo: Naše polovičky sú – aj čo sa nás týka – úžasne
ohľaduplné a trpezlivé. A áno, vydržať s nami sa dá
a nie, nežiarlia. ☺
Vaša úspešná relácia Ooops! sa z televíznej obrazovky
presťahovala na počítače a podľa počtu kliknutí na
jednotlivé scénky, stále je atraktívna pre veľké množstvo
ľudí. Teší vás to? Myslím, že je to znak toho, že by bola
14
prostriedky na výrobu Ooops! – takúto
informáciu sme obdržali, takže sme sa zo
dňa na deň ocitli vo várke s programami
Minitalent a Chodili sme spolu, ktoré STV
stopla. Momentálne so žiadnou televíziou
nerokujeme, sme vo fáze prípravy – prezradiť
snáď môžeme, že pracujeme na úplne inom
formáte, nie sketch show. škoda sa práce na Ooops! vzdať. Dúfam, že ste na to ani na
chvíľu nepomysleli.
René: Jasné, že sme radi , že sa naše scénky tak chytali, len
nám je ľúto, že sme nenatrafili v televíziách na človeka, ktorý
by sa za nás postavil a urobil nám aj nejaké promo. V podstate
internet bola jediná možnosť, ako si to ľudia mohli podávať ďalej,
lebo jednak sme boli vysielaní len dva mesiace, potom bola dva
tri mesiace pauza, iný vysielací čas atď, takže ľudia si nemali
šancu zvyknúť na pravidelné vysielanie, čo je pre hocijaký
program veľká chyba. My budeme pracovať na našich projektoch
aj na ďalej a dúfame, že sa nájde vysoko postavený odvážlivec,
ktorý bude naším fanúšikom. ☺
Sväťo: Samozrejme, že nás vyjadrenia podpory
a priazne tešia. Ooops! žije ďalej, teraz utiahnutejším,
introvertnejším spôsobom. Pracujeme na nových projektoch,
ktorých je viac, veľa času venujeme písaniu a keď nadíde ten
Na vás je nesmierne sympatické, že
nepatríte k rýchlo vykvaseným a rovnako rýchlo zaniknutým hviezdam. Máte
čas, staviate si pred seba ciele, pomaly si
hľadáte spôsob, ako sa dostať medzi ľudí.
Ste aj pozorovatelia a sledujete divácky
vkus, alebo skôr idete po veciach, ktoré
proste považujete za kvalitné a tak
trochu sa snažíte ten hromadný,
mnohokrát veľmi jednoduchý vkus,
trochu posunúť, ukázať, že na veci sa dá
pozerať aj inak?
René: My si ideme po svojom, samozrejme,
že vieme čo sa robí vo svete, ale zatiaľ máme
dosť nápadov aj inšpirácie. Povedali sme si, že
v tom nepokračovať takto ďalej. Samozrejme,
že sa stále učíme, veľa vecí a chýb vychytávame, zisťujeme, čo na ľudí funguje viac,
čo menej, ale úplne sa prispôsobovať vkusu
diváka by bola samovražda a ten náš rukopis
by zmizol. nevyžije. Nefunguje medzi vami rivalita?
Alebo si navzájom držíte palce?
René: Ja Sveťkovi držím palce, je veľmi
šikovný a pracant, zaslúži si to.
Sväťo: Držíme si navzájom palce a
kontrolujeme si navzájom účty – kvôli
poriadku a kľudu. ☺
Diváci vás oboch videli aj v iných,
vážnejších veciach. Obaja ste ukázali, že
ste nie len skvelí zabávači, moderátori,
speváci, tanečníci, ale i skvelí herci
a pokojne zvládnete i dramatické úlohy.
Dali by ste sa nahovoriť na prácu aj
v inom, ako v Radošinskom divadle?
A mali by ste vôbec čas?
René: Teraz by bol čas, ale keď sme točili
jeden 35 minútový diel do týždňa tak sme
nestíhali nič iné, len OOOPS! Ja sa dám
nahovoriť na hocičo, ale musí sa mi páčiť
scenár. Sväťo: Radošinské naivné divadlo
považujeme za taký náš domovský
prístav, ale samozrejme, že v našej profesii
funguje istá pracovná (nazvem to škaredo)
promiskuita, takže iným ponukám sa
nebránime a pokiaľ príde ponuka zaujímavá,
radi odpovedáme kladne.
Vaše predstavenie mal možnosť vidieť
aj Bolek Polívka. Predpokladám, že
sa mu páčilo, keďže sme vás videli na
obrazovkách Českej televízie v jeho
„manéži“.☺ Hosťujete s programom
Ooops! aj v ČR?
René: S Bolkom to bol krásny zážitok a náš
malý splnený sen, byť v jeho manéži, bol
naozaj nezabudnuteľný. My však musíme
poďakovať pánovi Lasicovi, že nás Bolkovi
odporučil, pretože on naše predstavenie
nevidel. Mali sme tam dve scénky z predstavenia a Bolkovi bolo aj trošku ľúto, že
sme neurobili niečo spoločné, lebo sa mu
naše scénky páčili. Pre nás to bola veľká
pocta. A čo sa týka hosťovania, ešte sa nám
to nepodarilo, ale ako Ty hovoríš, ideme po
Chlapci, ja viem, že držíte spolu, ale
aj tak by som rada, aby ste svojmu
partnerovi položili otázku na telo. Pokiaľ
možno, čo najbližšie k srdcu.
A samozrejme, aj na ne odpovedzte.
René: : Kamarátik, keďže máš čerstvý
prírastok v rodine, ako zvládaš svoju
najkrajšiu rolu, rolu otca?
Sväťo: Na úlohu „Tatu“ som sa pripravil
najsvedomitejšie ako som vedel. A na žiadnu
inú som sa doteraz tak netešil, ako práve na
túto. O tom ako dopadla premiéra viete (syn
Teo - pozn. redakcie), o následných reprízach
budem informovať priebežne. ☺
Sväťo: Moja otázka na Reného telo: Aký
telový krém používaš? ☺
René: Aviril s azulénom, to mám zvyk po
starom otcovi, lebo on si každé ráno dával
kvapku olejčeka tvár, tak som to odkukal.
správny čas, vyrazíme do útoku. Niektoré „z hlášok“ postavičiek vašich scénok z Ooops!
už zľudoveli. Za relatívne krátky čas, keď ste boli na
obrazovke, je to až udivujúce a vás to musí veľmi tešiť.
Je to znakom toho, že sú to dobre vymyslené, dobre
zahrané, vtipné postavy vo vtipných situáciách. Na
vašich predstaveniach v divadle je plno. Čo sa stalo, že ste
zmizli z televíznych obrazoviek? Na váš zábavný program
sa ľudia vždy tešili a bol jedným z najlepších. Rokujete
momentálne s niektorou z televízií o možnom návrate
Ooops! na obrazovky?
René: Naozaj nás teší, že niektoré postavičky hneď zarezonovali,
vieme, že naše repliky veľa ľudí ovládalo naspamäť a v školách
si nás púšťali na telefónoch, cez to všetko sme obehli televízie
a ništ. Ako keby bolo humoru na Slovensku, že by ho mohli
vidlami prehadzovať. V Anglicku je veľmi podobný program, volá
sa Little Britain, a je to absolútne top program. Samozrejme, že
tam sa točí s iným rozpočtom
a inou technikou, ale so slovenským rozpočtom sme robili
zázraky. ☺
Sväťo: V kasičke našej verejnoprávnej televízie už neboli
keď sa budeme baviť my dvaja, tak sa to môže
preniesť aj na ostatných a funguje to.
Sväťo: My sme vždy chceli ukázať ľuďom
náš pohľad na humor, ukázať veci a témy,
ktoré sa nám zdajú smiešne. Nemáme pocit,
že by sme robili nejaký prudko intelektuálny,
náročný humor, takže nevidíme dôvod, prečo
malých krokoch.
Sväťo: V ČR sme doteraz nehosťovali,
ale máme to pripravené ako novoročné
predsavzatie pre rok 2012.
Obaja pracujete aj v projektoch mimo
divadla, takpovediac na vlastnú päsť, veď
aj nájom treba platiť a z divadla človek
Dnes má 94 rokov a tvár ako bejby prdelka.
Ďakujeme pekne za váš čas a dúfam, že
sa čoskoro niekde stretneme.
Sväťo: Srdečne ďakujeme za rozhovor,
pozdravujeme čitateľov Gongu a prajeme veľa
zdravia. ☺
15
Quentin
”
Nietzsche pustený z reťaze,
alebo ako sa filozofuje
s kliešťami a letlampou
Tarantino
lemována jest nespravedlností, sobectvím
lásky a dobré vůle vyvede slabé z údolí
a tyranií lidské zloby. Požehnán buď ten, kdo ve jménu
spasitelem zbloudilých dětí.
a
em
pastýř
ným
skuteč
temnoty, neb ten jest
všechny, kdo se
A já srazím k zemi mocným trestem a divokým hněvem
na tebe,
mstu
svou
uvalím
když
A
.
bratry
mé
zničit
a
t
pokusí otrávi
n)
Jackso
L.
l
Samue
seznáš, že jméno mé je Bůh…” (Jules
Ezechiel 25:17. Cesta spravedlivého ze všech stran
enfant terrible - „hrozné dieťa“, privádzajúce
dospelých do rozpakov, nekonvenčne sa chovajúci
človek, ktorý v tzv. lepšej spoločnosti vzbudzuje
rozpaky a pohoršenie, nevydarený potomok,
nezvládnuteľné dieťa (Slovník cudzích slov)
Najznámejšie filmy QT v skratke:
Výborne
Reservoir Dogs - Veľmi dobrý úvod do Tarantinovej tvorby.
jednej garáži, ale
obsadené a zahraté. Všetko podstatné sa odohráva v
Tarantino si s tým vystačí veľmi pôsobivo.
Pulp Fiction - Kult s velkým K.
, ktoré je
Kill Bill 2 - QT opäť dokázal, že vie napísať geniálne dialógy
ich kariéry
zenitom
za
hercov
z
vie
že
al,
dokáz
radosť počúvať. A taktiež
„vymačkať“ to nejlepšie.
ch zážitkov za
Inglourious Basterds - Jeden z najopojnejších filmový
a. Tarantino
Quentin
podľa
vojne
j
svetove
Druhej
v
Vitajte
roky.
é
posledn
skvelý Till
Pitt,
Brad
y
šviháck
Waltz,
ph
v skvelej forme, geniálny Christo
odtieňoch
Schweiger. Ako vždy, perfektne vybraná hudba a v rôznych
načierno farbený humor. Film filmára, ktorý miluje filmy.
16
gov ponechať Dovolili sme si jeden z najznámejších filmových monoló
známy. Vitajte vcov
priazni
ch
filmový
našich
väčšine
je
v češtine, lebo tak
násilia, ového
comics
eho
vo svete plnom geniálnych dialógov, brutáln
Istý si filmov.
ych
neznám
či
h
známyc
h
rôznyc
z
citácií
a
perfektnej hudby
násilia, ho
krvavé
a
ého
náhodn
vedomím, že navzdory nečakaným výbuchom
sa
môžete
nia,
varova
bez
za
dochád
svete
novom
ku ktorému v Taranti
sa e
Posaďt
bilu.
automo
spoľahnúť, že pevne zvierame v rukách volant
e Marvin...
a vychutnajte si jazdu - pokiaľ sa teda náhodou nevolát
vlastne točím stále V jednom rozhovore z roku 2004 QT prehlásil: „Ja
mylné, pretože jeho pripadá
to
nám
pohľad
dokola ten istý film.“ Na prvý
Dogs), o živote voir
(Reser
rila
nepoda
sa
ktorá
v,
klenoto
lúpeži
o
sú
filmy
o ženskej alebo
),
Fiction
(Pulp
šéfovi
ich
dvoch „podradných zabijakov“ a
filmy spoločné? tieto
všetky
majú
Čo
Bill).
(Kill
vi
milenco
u
bývalém
pomste
filmoch sa vždy
Prvá a najočividnejšia odpoveď znie, že vo všetkých
nepodarí kvôli neča-
niečo
a
násilník
eho
brutáln
o,
krutéh
o
v živote nejakéh
druhé majú tieto
Po
ľuďom.
iným
kanej príhode, nedbanlivosti alebo kvôli
om nevydarevýsledk
je
ie
chovan
násilné
a
e
brutáln
že
to,
é
filmy spoločn
ch a bru-
násilný
týchto
hnev
sa
le
ných činov v živote násilníkov. Akonáh
spolu
í
nevinn
trpia,
e
strašn
ľudia
,
reťaze
z
e
odtrhn
tálnych mužov
v ich vlastnú smrť. s vinnými. Činy týchto mužov často nakoniec vyústia
medzi tvrdými, nich
v
že
to,
é
spoločn
filmy
nove
Taranti
A zároveň majú
nájdeme plné,
snímky
tieto
krutými a nemorálnymi ľuďmi, ktorých sú
jú prejavu
filmoch
jeho
v
“
chlapci
„Dobrý
y.
morálk
záblesky súcitu a
álnosti
nemor
a
ty
brutali
veľkú odvahu a silný zmysel pre morálku. V mori
ktorí sa chovajú obdivu-
tak Tarantino zobrazuje ľudí ako dobrých, tak i zlých,
hodne a prejavujú nefalšované ľudské city. si rozmysli, či sa začneš cho-
Filmy QT ponúkajú praktickú radu: dvakrát
nemusí vyplatiť. Utrpenie,
to
ti
sa
u
dôsledk
om
konečn
v
vať kruto a bezcitne, lebo
oľvek uspokojením
akýmk
nad
i
preváž
života,
strata
ktoré nakoniec zakúsiš, alebo
i bolo učinené zadosť.
z pomsty a nad prípadným pocitom, že spravodlivost
Alejandro González Iñárritu
Chcete rozosmiať Boha?
Alejandro
González
Iñárritu - je meno režiséra,
ktorý tromi filmami dobil
svet a srdce nejedného
diváka. Stal sa najmladším
producentom v Mexiku, kde
bol zodpovedný za produkcie
najvýznamnejších televíznych
spoločností. Hľadajúc dobré
príbehy, prečítal mnoho scenárov, až sa jedného dňa stretol s Guillermom
Arriagom. Spoločne plánovali natočiť 11 krátkych príbehov, zachytávajúcich
všetky tváre Mexico City. Po troch rokoch a 36 konceptoch sa dostali len ku
trom príbehom, ktoré potom podrobne rozpísali. Amores Perros (Psia láska,
• zdroj: Richard Green & K. Silem Mohammad - Quentin Tarantino a filozofie, ČSFD, (red)
Ethan
Joel
&
Coen Coen
Nobody fucks with the Jesus!
Joel Coen a Ethan Coen spolu profesionálne známi ako
bratia Coenovci, sú americkí
režiséri. Spoločne nakrúcali
filmy už ako deti. Počas
viac ako dvadsiatich rokov
bratia napísali a zrežírovali
množstvo úspešných filmov
(Fargo, Big Lebowski, Braček,
kde si?, Millerova križovatka,
Zbytočná krutosť, Muž, ktorý
nebol, Barton Fink, Táto
krajina nie je pre starých,
Lupiči pani domácej, Po prečítaní spáľte, Skutočná guráž). Bratia
spolu píšu scenáre, režírujú a produkujú svoje filmy. Vo filmových
kruhoch sú známi ako “dvojhlavý režisér”, pretože zdieľajú
podobný pohľad na spoločný film. Medzi ich „dvorných hercov“
patrí John Torturo , Jeff Bridges, Steve Buscemi, John Goodman,
George Clooney). Často spolupracujú so svojím priateľom,
scenáristom, režisérom a producentom Samom Raimim. (Joel
Coen svoju kariéru scenáristu začal v nízkorozpočtovom kultovom
horore Saima Raimiho The Evil Dead v hlavnej úlohe s Bruce
Campbellom). Mnohé z ich filmov sa objavujú v rôznych Top
ten zoznamoch filmových magazínov a sú pravidelne oceňované
na svetových filmových festivaloch. V rôznych kategóriách boli
viackrát nominovaní na Oscara.
Hans Zimmer - je nemecký
producent a skladateľ filmovej
hudby. Zložil soundtracky k viac
než 100 filmom. Podľa vlastných
slov sa mu hudba stala najbližším
priateľom po predčasnej smrti
jeho otca. Ako jeden z prvých,
začal veľmi zručne miešať klasický orchestrálny prejav s prvkami
elektroniky. Soundtrack ku
Gladiátorovi bol rovnako ako
mnohé iné Zimmerove diela,
nominovaný na Oscara a stal sa
jedným z najlepšie predávaných
na svete vôbec. Hans sa následne
ešte dva krát spojil s režisérom
Ridleym Scottom, s ktorým
spolupracoval na kompozíciach
Majster soundtrackov
k filmom Hannibal a Čierny jastrab zostrelený. Hudobné podklady k týmto
trom filmom, patria k jeho najlepším.
Od tej doby skladal hudbu k mnohým ďalším úspešným filmom, medzi
ktoré patrí napr. Nolanov Temný Rytier, druhý , tretí a štvrtý diel Pirátov
z Karibiku alebo Posledný samuraj. Verný stále zostáva aj animovaným
filmom (Leví kráľ, Madagaskar). Charakteristickým by sa na jeho práci
dalo označiť používanie hudobných prvkov z kultúr, v ktorých sa odohráva
príbeh filmu. Získal viaceré ocenenia za celoživotné dielo od rôznych
asociácií a na viacerých filmových festivaloch.
Ennio
Morricone
Man with a harmonica
Legendárny taliansky skladateľ a dirigent. Hudobný génius, mnohými považovaný
za najlepšieho tvorcu filmovej hudby vôbec. Zložil hudbu k takmer 500 filmom
a seriálom a bol päťkrát nominovaný na Oscara. Vyhral viac ako 40 ďalších cien
a na ďalších 22 bol nominovaný. V roku 2007 získal Ennio Morricone za svoje
celoživotné hudobné dielo právom Oscara. Najviac sa preslávil spoluprácou
s režisérom, krajanom a spolužiakom, Sergiom Leonem. Morriconeho
charakteristické spojenie hudobných nástrojov a štýl skladania filmovej hudby,
ovplyvnili mnoho ďalších tvorcov.
a Guillermo Arriaga
Prezraďte mu svoje plány...
u nás distribuovaná ako Láska je kurva) - si odniesol z filmového festivalu v Cannes
cenu za najlepší film a zožal obrovský celosvetový úspech.
Úspech tejto snímky im otvoril dvere do Hollywoodu. Ich ďalším filmom bolo 21
gramov z roku 2003. Film bol natočený v angličtine, v hlavných úlohách účinkovali
Sean Penn, Benicio Del Toro a Naomi Watts, ktorí za neho získali nomináciu na
cenu Akadémie. Brilantný scenár. Geniálne vystavaná mozaika o krehkosti ľudského
života a relativite spravodlivosti, nádherne vypointovaná. Príbeh naplnený bolesťou,
ktorý pôsobí drvivo autenticky, s hereckými výkonmi par excellence. Babel (2006)
je akýmsi pomyselným zakončením trilógie Amores perros a 21 Gramov. Rovnako
ako v ich predchádzajúcich spoločných projektoch sa aj tento krát náhodne prepletie
niekoľko zdanlivo nesúvisiacich ľudských osudov. Tie osudy sú však úzko previazané,
intenzívne a bolestivo. Dokonalý film o ľuďoch, kde jazyk stráca svoju dôležitosť...
Sergio
Leone
Urobte mi Leoneho
Sergio Leone (1929, Rím - 1989, Rím) získal
bohaté skúsenosti ako asistent réžie pri vyše
päťdesiatich filmoch rôznych, aj amerických
režisérov. V r. 1964, natočil v španielskych exteriéroch prvú časť neskoršej trilógie, zakončenú
Eastwooda, do
filmovým klenotom Dobrý, zlý a škaredý. Pre Clinta
zlom v jeho
filmy
tieto
nali
zname
herca,
adého
druhor
času
toho
skladateľa
kariéru
pre
i
film
tento
bol
kariére. Rovnako prelomový
Ennia Morriconeho.
nenatočil,
Napriek tomu, že oproti iným režisérom, mnoho filmov
atografiu
svojím poňatím a postupmi obohatil svetovú kinem
detailov tvárí,
mierou viac než vrchovatou. Dnes už klasické zábery
u akciou,
rýchlo
dané
vystrie
scény,
či statické, zámerne predlžované
l
poveda
Ako
m.
filmáro
m
dnešný
m
mnohý
vzor
ako
slúžia
urobiť
chcem
„Keď
ntino:
Q.Tara
režisér
v jednom z rozhovorov
mi Leoneho.“
záber zblízka, nepoviem urobte mi detail, ale urobte
hudba Ennia
Neodmysliteľnou súčasťou Leoneho filmov je skvelá
á ešte
nahran
hudba
bola
západe
na
Vtedy
filmu
K
oneho.
Morric
jednot
ní
natáča
pri
á
púšťan
hercom
pred natáčaním filmu a bola
Leone nikdy
livých scén, aby bolo všetko vzájomne zladené. Sám
nehovoril anglicky a pri režírovaní si nechal prekladať.
vanie
Na rok 1989 chystal film Leningrad. Išlo o filmové spraco
so Sovietskym
blokády Leningradu. Malo sa jednať o koprodukciu
Všetky plány
zväzom a hlavnú úlohu si mal zahrať Robert De Niro.
choroba.
ťažká
jeho
zhatila
ale
v
doláro
ov
na projekt za 100 milión
aním
Zomrel v rodnom Ríme na infarkt dva dni pred podpís
kontraktu.
17
Nekráčaj predo mnou, možno ťa
nebudem nasledovať. Nekráčaj za mnou,
možno ťa nedokážem viesť. Kráčaj vedľa
mňa a buď môj priateľ.
Filozofia
Ústrednými kategóriami jeho filozofie sú
kategória absurdného a kategória cudzosti
človeka vo svete. Nezmyselnosť a beznádejnosť existencie sa nedá pochopiť racionálnymi prostriedkami, treba ich vziať
prosto na vedomie. V tomto „vzatí na
vedomie“ absurdity života na svete, spočíva
hodnotnosť človeka, zúfalstvo a poníženie
jednotlivca, tápajúceho medzi udalosťami,
ktorého ho presahujú.
Albert Camus Mýtus o Sizyfovi
Bohovia potrestali Sizyfa tak, že musel
neustále kotúľať balvan na vrch hory,
odkiaľ sa kameň vlastnou váhou zakaždým
skotúľal späť. Mysleli si, a nie bez príčiny,
že niet strašnejšieho trestu, ako je zbytočná
a beznádejná práca. Sizyfos bol najmúdrejší
a najrozvážnejší zo smrteľníkov. Vyčíta sa
mu predovšetkým ľahkomyseľné správanie
voči bohom. Vraj vyzradil ich tajomstvá.
Rozpráva sa, že Sizyfos spútal smrť.
Bohovia ho potrestali a uvrhli do pekla.
Tam sa rozčúlil, lebo neznášal poslušnosť,
ktorá je pravým opakom ľudskej lásky
a dostal povolenie vrátiť sa na zem. Ale keď
Camus
Albert
1913-1960
francúzsky spisovateľ, filozof
a predstaviteľ existencializmu,
aj keď on sám toto označenie
po celý život odmietal. Nositeľ
Nobelovej ceny za literatúru.
V románoch, drámach a esejách sa zamýšľal nad absurdnosťou ľudskej existencie
a hľadal cesty úniku. Proti
nihilizmu, do ktorého by takýto postoj mohol viesť, však
Camus stavia revoltu a solidaritu spolublížnych. Prírodu
Camus stavia proti dejinám
ako korektúru. Vyrástol v Alžíri v chudobnej rodine.
Venoval sa divadlu ako herec,
písal do novín, počas druhej
svetovej vojny bol redaktorom,
potom bol šéfredaktorom
časopisu Combat v Paríži.
Aktívne sa zúčastnil hnutia
odporu.
18
znovu uzrel tvár tohto sveta, keď znovu
ochutnal vodu a slnko, vyhriate skaly
a more, nechcel sa vrátiť späť do pekelného
šera. Márne ho volali späť, márne hromžili
a varovali ho, nič nepomohlo. Ešte veľa
rokov potom žil pri ohybe zátoky, s výhľadom na jagavé more a usmievavú zem.
Musel prísť boží súd. Prišiel Merkúr,
odtrhol ho od všetkého, čo ho tešilo a nasilu
zavliekol do pekla, kde už mal pripravený
svoj balvan.Každý chápe, že Sizyfos je
absurdný hrdina. Je absurdný práve tak
svojimi vášňami ako svojím utrpením. Za
to, že pohŕdal bohmi, že nenávidel smrť
a vášnivo miloval život, dostalo sa mu
neopísateľných múk, pri ktorých nikomu
nezáleží na tom, aby začatá práca bola
dokončená. Takouto cenou platil za svetské
vášne. Stokrát znovu a znovu opakované
úsilie pohnúť obrovským balvanom a kotúľať ho hore svahom. Celkom na konci
tohto dlhého úsilia, ktorého mierou je
priestor bez nebies a čas bez hĺbky, je
cieľ, ktorý práve dosiahol. No a v tej chvíli
Sizyfos vidí, ako sa balvan za pár okamihov
skotúľa späť, odkiaľ ho bude treba znovu
vyniesť na vrcholky. A vracia sa späť do
nížiny. Ťažkým, no vyrovnaným krokom
znovu zostupuje v ústrety trápeniu, ktorého
koniec mu ostane navždy neznámy. Tá
chvíľa je ako nadýchnutie, je chvíľou
vedomia. V každom z tých okamihov je
povznesený nad svoj osud. Je mocnejší ako
jeho balvan.
Ak je tento mýtus tragický, tak preto,
lebo jeho hrdina je človek vedomý. Jasné
vedomie, ktoré je zdrojom jeho utrpenia,
je súčasne aj vyvrcholením jeho víťazstva.
Niet osudu, nad ktorý by sa nebolo možné
s opovrhnutím povzniesť. V tom je celá
tichá radosť Sizyfova. Jeho osud je jeho
vlastníctvom. Jeho balvan je jeho vecou.
Pokladá sám seba za pána svojich dní.
Je to osud, ktorý si on sám utváral. Niet
slnka bez tieňa, no treba poznať aj noc.
Je slepcom, ktorý túži vidieť, i keď vie, že
noc je nekonečná, a je stále na pochode
a balvan sa stále kotúľa. Sizyfos učí vyššej
vernosti, ktorá popiera bohov a dvíha
balvany. Takýto svet sa mu nevidí ani
jalový, ani zbytočný. Každé zrnko tohto
balvana, každý úlomok tej hory tvoria samy
osebe svet. Dobýjať vrcholky – už to dokáže
naplniť srdce človeka. Sizyfos je symbolom
života. Syzifa si treba predstavovať ako
šťastného. Camus
Albert
preklad: Albert Marenčin
krátené
citáty
- Istota, že sme inteligentnejší než tí ostatní, je povážlivá už preto, lebo to isté si okrem nás myslí veľa hlupákov.
- Láska zo súcitu, to je rana z milosti.
- Najbohatšie obdaruje budúcnosť toho, kto všetko dáva súčasnosti.
- Nebyť milovaný, to je smola, ale nemilovať, to je nešťastie.
- Neexistuje sloboda bez vzájomného porozumenia.
- Sloboda nie je odmena, ani vyznamenanie, ktoré oslavujeme pri šampanskom. Nie je to ani darček, kazeta s maškrtami, po ktorých sa len zalizujeme. Ach, práve naopak, je to hrdovisko, diaľkový beh... úmorný, a v plnej osamelosti.
- Svoje zásady by si človek mal šetriť pre veľké príležitosti.
- V hĺbke zimy som konečne pochopil, že vo mne spočíva nepremožiteľné leto.
19
Šťastie nie je trvalá záležitosť
Je to len taký
pomíjajúci drobný
okamih, podobne ako
nešťastie. To zrazu
Stručnosť je
môj štýl
príde a hneď to
pominie. A ten čas
medzi tým šťastím
Gong: Kedysi písali fanúšikovia svojim
obľúbeným hercom listy. Platí to aj dnes,
alebo ste sa načisto presťahovali k počítaču. Odpovedáte? Stane sa, že nejaké
divácke myšlienky vám vnuknú nápad na
nejaký text?
M.Lasica: Nedostával som nikdy veľa
listov. Ale odpovedám. A rád.
a nešťastím, ten
dlhý čas čakania,
to je to, čo sa
volá život...
Milan
Lasica
A
Gong: Veľa ľudí vás číta a čítajú vás radi.
Koho čítate rád vy?
M.Lasica: Teraz už dávam prednosť
literatúre nonfiction. Zdá sa mi
obsažnejšia, aj vzrušujúcejšia.
Stručnosť je môj štýl.
Aj v živote, aj na javisku.
text: JH, red
foto: Ctibor Bachratý
ko sa uvádza v Encyklopédii filmu, tento výrazný komediálny herec je úsporný vo výrazových prostriedkoch, sú
streďuje sa na výpoveď a presnú pointu. Vytvára svojské typy a charaktery so zmyslom pre satirické akcenty.
Jeho prejav sa vyznačuje ironickým nadhľadom a odstupom. Známym sa stal predovšetkým ako herec v autorských divadelných predstaveniach spolu s J. Satinským. Ich spoločný knižný debut Nečakanie na Godota, ale i ďalšie
knihy sú súbormi dramatických scénok a poviedok. Komika je založená na ironickom posunutí tých najbanálnejších
životných situácií do absurdity. Ich texty sú venované slovenskej národnej mentalite, ku ktorej sa vyslovujú so
skeptickým humorom. Samostatnú autorskú tvorbu predstavujú najmä Lasicove piesňové texty. Časť z nich vyšla knižne
(Bolo nás jedenásť, Piesne o ničom). Jeho texty nenápadne reflektujú smutno-smiešne stránky ľudskej povahy, malosť
a radosť a spokojnú obmedzenosť. Iné sú zasa lyricko-komickým odhaľovaním drobných potešení každodenného života.
Je držiteľom divadelného ocenenia Dosky za najlepší mužský herecký výkon v hre Yasminy Rezy Život na trikrát (2003).
V roku 2005 mu prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za významné
zásluhy v oblasti kultúry, na konte má tiež cenu Igric za herecký výkon vo filme Obsluhoval jsem anglického krále
(2006). V roku 2008 získal Milan Lasica prestížne ocenenie Cena Dominika Tatarku za knihu Bodka. Jeho obľúbeným
žijúcim zabávačom je americký filmár Woody Allen. Lasicovi je blízky najmä preto, že to je mestský človek. “Je to človek
New Yorku a ja som tiež mestský typ, aj keď Bratislava nie je New York,” povedal pre agentúru SITA pred niekoľkými
rokmi. Milan Lasica si dobre oddýchne aj pri hudbe či dobrej knihe. Vo svojej koži sa cíti na filmových festivaloch.
K týmto podujatiam má blízko, pôsobí ako prezident Art Film Festu. Z hudby ostáva verný džezovej hudbe a swingu,
z populárnej hudby uprednostňuje všetko, čo má znak alebo symbol Franka Sinatru. S obľubou sa tiež venuje golfu.
Gong: Počas svojho života ste nakrútili okolo dvadsiatky
filmov. Kdesi ste sa vyjadrili, že už nemáte chuť točiť. Je
to definitívne? Alebo by sa mohlo stať, že dostanete do
ruky taký dobrý scenár, že neodoláte?
M.Lasica: Možno nejde ani tak o scenár, ako o dobrú
partiu. Dostal som ponuku nakrúcať s Labudom a
Donutilom, tak uvidíme.
Gong: Je to únavné, alebo máte šancu si aj vy
oddýchnuť pri dobrom filme?
M.Lasica: Moja práca nie je únavná, je to skôr relax
a zábava. Vždy sa na to teším.
Gong: Máte vyhranený názor na to, ako má vyzerať
dobrý film, alebo sa rád necháte prekvapiť? Je nejaký
tvorca, prípadne národná kinematografia, ktorá vás
20
vzrušujúcejší zážitok z javiska, ako
z oka kameramana. Máte svojho diváka
rád?
M.Lasica: Javisko je môj svet.
A javisko bez publika je nezmysel. Takže
obecenstvo je súčasťou mojej produkcie.
mimoriadne zaujíma?
M.Lasica: Mám rád klasické filmy, ten starý spôsob
rozprávania príbehu. Preto ma v poslednom čase tak
zaujala Kráľova reč. Má všetko, čo od dobrého filmu
očakávam.
Gong: Vaše texty, či už texty piesní, alebo divadelné
texty, sú bežne označované za inteligentnú skratku. Máte
dar vyjadriť slovom-dvoma to, na čo iní potrebujú hárok
papiera. Máte medzi ľuďmi, s ktorými spolupracujete
človeka, ktorý by s vami dokázal držať krok? Tým sa
nepýtam, či si nehľadáte partnera do novej dvojice,
pretože osobne si myslím, že je vzrušujúce vidieť vás
samého za seba, ale nie osamoteného. Zdá sa, že vo svojej
práci ste objavili a objavujete ešte mnoho nových dverí.
M.Lasica: Myslím, že objavovanie už mám za sebou.
Gong: Na svojom konte máte veľa cien
a ocenení, napriek tomu má človek pocit,
že ku každej práci, ktorú robíte, pristupujete s pokorou. Je to výsada vašej
generácie? Alebo je to, vďaka všetkým
možným udalostiam, ktorými ste si aj
s pánom Satinským prešli, možno pochopenie, že nič nemusí byť trvalé a že človek
mieni... a iný človek, alebo život mení?
M.Lasica: Beriem vážne svoju prácu, nie
seba.
Gong: Vaša rodina pôsobí nesmierne
kompaktným dojmom. Máte stále šancu,
napriek tomu, že vaše dcéry sú pomerne
aktívne mladé dámy so svojím vlastným
pohľadom na svet, usmerniť niektoré ich
kroky? Alebo už len, ako sa vraví, zbierate
ovocie svojej rodičovskej práce a tešíte sa,
že ste dobre obrobili?
M.Lasica: Dcéry sú už dospelé ženy, žijú
svojím životom, na výchovu je už neskoro.
Ale tešíme sa z nich.
Gong: Vidíte, obdivujeme váš zmysel
pre skratku a nie sme schopní uzavrieť
rozhovor. Možno preto, že sme si našli
mnoho rozhovorov s vami a máme pocit,
akoby ich jedna mater mala. A pritom
by sme my, i naši čitatelia chceli o vás
vedieť ešte toľko vecí. Nepripravujete
nejakú knihu spomienok? A potom druhú
a ďalšiu?
M.Lasica: Nuž, spomienky treba písať
dovtedy, kým je človek schopný si na
niečo spomenúť. Možno sa odhodlám.
Gong: Možno sa mýlime, ale pôsobíte
ako nesmierne pohodový a pôžitkársky
(v dobrom slova zmysle) človek. Hráte,
píšete, spievate... hodilo by sa - popíjate.
Máte rád víno? Smiem sa opýtať na
značku, ak nemáte jedného hroznového
obľúbenca, tak na charakteristiku
obľúbeného vína?
M.Lasica: Nie som odborník. Mám rád
biele, suché. Sauvignon blanc, alebo Pinot
grigio.
Gong: Tešíme sa na Vás nabudúce
a ďakujeme, že ste nám venovali trochu
svojho času.
Gong: Sledujete aj dianie v slovenskej
filmárskej obci? Sme už podľa vás na
nejakej ceste, alebo ju stále hľadáme?
M.Lasica: Je to nádejné. Zatiaľ sme dobrí
v oblasti dokumentárneho filmu. Mne by
to aj stačilo. Dokument povie viac ako
nešikovne vyrozprávaný príbeh.
Gong: Vo vašom divadle L+S ste na
javisku pomerne často. Stále vás to baví?
Myslím, že obecne je pre herca oveľa
Aforizmy a citáty
Najradšej odovzdávajú skúsenosti tí, čo ich
nemajú.
„Nejdem vás zožrať,“ povedal vlk „ja som
predseda poroty, idem vybrať jednu z vás do
súťaže.“ „Tak počkaj, trochu sa upravíme“
zvolala Želka. Kozliatka sa vyfintili, otvorili
predsedovi poroty, ten si ich dôkladne
poobzeral a potom ich zožral. Milé deti,
nikdy neotvárajte predsedovi čohokoľvek!
Milana Lasicu
Kradnúť – prosím, ale kultúrne. S vkusom.
V rukavičkách. Aby sa kradlo, ale aby to tak
nevyzeralo. Aby to vyzeralo skôr naopak.
Nie že sa kradne, ale že sa dáva. Na to je
jednotlivec krátky. To dokáže len kolektívny
orgán.
Nezávislosť sama osebe je čosi nenormálne.
Je to póza. V skutočnosti je každý od
niekoho závislý.
Muchy sú ako politici. Možno ich zabiť
novinami.
Viete len jedno. Že v klietke bolo lepšie. Tak
sa zdvihnete a idete ju hľadať.
Najlepšie sa uvažuje o tom, čomu človek až
tak veľmi nerozumie. To, čomu rozumiete,
je vám v podstate jasné a niet o čom
diskutovať.
21
text: red
foto: archív PD
Opus
Divadlo
Dovoľte, aby sme Vás pozvali na divadlo. Nič
nové, nič zvláštne, poviete si. A ani by nebolo,
keby išlo o tradičné divadlo. Nič z toho ale
v tomto prípade a pri tejto pozvánke
nefunguje. A ako to už pri produkciách
Prešporského divadla býva, všetko je inak.
„Šialencov“, ktorí milujú divadlo a radi mu
venujú svoj čas i energiu, je chvalabohu na
Slovensku ešte dosť.
V dnešnom čísle venujeme pár riadkov predstaveniu „Tretia Farba Evy“ Prešporského
divadla a jeho úspechu na medzinárodnom
divadelnom festivale v Prahe. Rovnako si našu pozornosť zaslúžilo vynikajúce spracovanie
textu Karla Čapka v réžii Boba Wilsona „Vec
Makropulos“ v podaní hercov Národného divadla v Prahe.
Magnum
Čo je Apostrof?
Festival sa usiluje o čo najpestrejšie zastúpenie
divadelných žánrov i jednotlivých divadelne
bohatých regiónov domácich i cudzozemských.
V programe sa objavili ako predstavenia
výhradne činoherné, tak pohybové a multižánrové, monodráma, dobrodružný dokument
i činoherná opera. Za túto možnosť voľby vďačí
rôznosti hracích priestorov v spolupracujúcich
divadlách. Po stránke umeleckej sú preferované objavné netradičné predstavenia. Ponúka sa tu príležitosť predovšetkým divadelným
súborom (hlavne autorským), ktorým nechýba invencia a odvaha, a ktoré vždy znovu
hľadajú adekvátny divadelný jazyk k sprostredkovaniu kontaktu s publikom.
XIII. ročník Apostrofu ponúkol nielen rumunský činoherný Passport, ale i „činohernú
operu“ slovenského Prešporského divadla.
Indické divadlo Natak nás zaviedlo do pradávnej minulosti, zatiaľ čo maďarská Kompánia
do žeravej súčasnosti. Na bicykli sme došli
z USA až do Arábie a vedľa poľského monológu
sme videli i slovenský „Polylog“. Nórsky (činoherný) pohľad na Proces Franza Kafku sme
porovnávali s thajskou (pohybovou) inscenáciou na tému Premeny od rovnakého autora.
Tretia
Farba Evy:
Prešporské divadlo reprezentovalo Slovensko na
Apostrof
festivale
divadelnom
medzinárodnom
v Prahe. V divadle Na zábradlí a Nod Roxy potvrdilo svoje
kvality v konkurencii svetových divadelných súborov,
ohúrilo prítomných a odnieslo si cenu. Zároveň dostalo od
zúčastnených súborov ponuku na účinkovanie v Česku,
Nórsku, Maďarsku, Poľsku. Ako sa hovorí, doma nikto nie
je prorokom. V čom je problém? Ako vždy vo financovaní.
Súbory z Thajska, USA, Indie sú ako kultúrni vyslanci
svojich krajín podporované štátom a reprezentujú svoje
krajiny na medzinárodných festivaloch. Ako je to však
u nás? Ministerstvo kultúry by malo rozdeľovať granty
medzi „malé“, umelecky zamerané, nekomerčné divadlá,
ktoré balansujú na hrane prežitia. Realita je však taká, že takéto typy divadiel dostanú
z grantov len omrvinky a peniaze daňových poplatníkov sa vo veľkej miere presúvajú na
komerčné projekty, ktoré si tak či tak na seba zarobia 30 až 50 eurovým vstupným a pridelené
prostriedky využívajú na mediálnu prezentáciu a predražené honoráre „umelcov“. Vo svete
je bežné, že muzikáloví herci, sú rovnako dobrí herci, speváci, tanečníci, a muzikál na
Broadway je skutočným muzikálom so všetkým, čo k nemu patrí. U nás je to tak, že v muzikáli
účinkuje dobrý spevák, ktorý nevie hrať, alebo naopak, dobrý herec, ktorý nevie spievať.
A my si zaplatíme 50 EUR vstupné a myslíme si, že sme videli umenie. Omyl. Videli sme len
marketingový produkt bez duše. Ale nie všetko je stratené, dobré divadlo si svojich divákov vie
„vychovať“. My budeme dávať priestor v Gongu dobrým divadlám.
Prešporské divadlo sa vo svojej tvorbe snaží spájať rôzne druhy divadelného umenia.
Tretia farba Evy je divadelné predstavenie, ktoré vo veľkej miere vychádza z opery.
Účinkujúcimi však nie sú len operní speváci (sólista opery ND Daniel Čapkovič), ale
predovšetkým činoherci a tanečníčka. Ide o spojenie činoherného, operného, tanečného,
filmového a výtvarného prejavu spôsobom, aký je na našich javiskách ojedinelý
a výnimočný. Okrem iného to znamená uplatniť vhodnú hlasovú a pohybovú techniku,
ktorou sa jednotlivé postavy vyjadrujú. Spojiť prejav operného speváka, činoherca
a tanečníka tak, aby ich spoločné vystupovanie pôsobilo kompaktným dojmom. Bolo
ťažké nájsť pomenovanie pre žáner tohto typu predstavenia. Najvýstižnejší je „činoherná
opera“.
Ďalším prvkom v predstavení je použitie projekcie. Tá zohráva
úlohu dominantného scénografického prvku, ktorý interaktívne
komunikuje s účinkujúcimi. Príbeh vychádza zo vzťahov v rodine.
Tri Evy, tri ženy, tri generácie jednej rodiny, ktorých osudy sa viažu
k jednému mužovi – umelcovi, maliarovi. Rôzne tváre výchovy,
láska, ktorá pôsobí až obmedzujúco, génový základ výtvarného
talentu, revolta zo strany najmladšej Evy, až oidipovský príbeh,
pretože postavy sú doslova zviazané s osudom... alebo je to len
hlúpa náhoda? Predstaviteľom tohto osudového alebo náhodného, je akýsi Neznámy,
ktorý do deja vstupuje ako nepomenovateľné „niečo“, čo vzťahy ovplyvňuje, zamotáva,
postavy si ubližujú aj napriek snahe o „dobrý úmysel“.
Prioritným zámerom bola snaha ponúknuť divákom silný príbeh spracovaný osobitou
a veľmi výraznou formou, vytvoriť netradičné multimediálne predstavenie, ktoré môže
zvýšiť záujem divákov o estetické vnímanie, čo možno zároveň považovať za hlavný
prínos divadelného projektu.
Judita Hansman o účinkovaní na medzinárodnom divadelnom festivale Apostrof v Prahe:
„Tak sme ukončili sezónu, ako sa najlepšie dalo. Išli sme do Prahy na festival, hrali sme
celým srdcom, získali sme cenu, nabrali nové skúsenosti, spoznali sme nové kontakty,
22
dostali pozvanie do okolitých krajín a Prešporské
divadlo môže oddychovať. Vlastne, iba jeho hosťujúci
herci. My ostatní musíme využiť čas na to, aby sme sa
pokúsili zohnať prostriedky na novú hru. Ministerstvo
kultúry totiž tohto roku na projekty malých divadiel
vyčlenilo zúfalo málo prostriedkov. Bohužiaľ, nestačí to
ani na to, aby sme pokryli náklady na scénu. Čo sa dá
robiť, polepšili si mega projekty, ktoré majú krytie aj
z iných bohatých zdrojov. Pre nás nepochopiteľné, ale čo
už. Nič sa nedá robiť, tohto roku budeme bez oddychu.
Ale Apostrof nám dal aspoň na chvíľu zabudnúť na
nehostinnosť domáceho prostredia.“
Nuž a vďaka čomu Prešporské divadlo u susedov
zabodovalo? „Ide o ojedinelý spôsob spojenia činoherného,
operného, tanečného, filmového
a výtvarného prejavu.“
A tak si Prešporské divadlo zasa muselo overiť za
hranicami, že ich práca má zmysel. I keď z reakcií
divákov je to zrejmé i tu u nás doma. A večný problém
s priestorom a s peniazmi? „Ktovie. Možno raz pominie,
alebo budeme radšej hrávať vonku, kde je ešte kultúra
veľmi dôležitou súčasťou spoločnosti. Ale kým si
vyberieme, ktorá možnosť bude do budúcnosti aktuálna,
už teraz pozývame divákov do Prešporského divadla.“
www.presporskedivadlo.sk
Robert
Wilson
Vec Makropulos
Pustite si do svojho života niečo, čo sa volá
fantázia. Počúvajte obrazy.
Najočakávanejším premiérovým predstavením minulej sezóny v Národnom divadle
v Prahe bola nepochybne Čapkova „Vec Makropulos“ v naštudovaní Roberta
Wilsona. Pravdepodobne najslávnejší divadelný režisér súčasnosti, autor
vyhraneného štýlu a ohromujúceho vizuálneho rukopisu, sa ujal českého klasika.
Naštudovanie hry sa stalo prvoradou udalosťou súčasného divadelného života
v Česku a súčasne výnimočnou udalosťou v dejinách Národného divadla. Robert Wilson je špičkovým autorom svetovej divadelnej scény a je zrejme
najvýznamnejšou osobnosťou, ktorá kedy v činohre Národného divadla pracovala.
Wilsonove divadelné diela majú svojrázny rukopis, prekypujú originalitou
a zlúčením nezlúčiteľných prvkov avantgardy a klasického divadla. Výtvarné
gesto, rytmus, pohyb, hudba a predovšetkým svetlo sú prvky, z ktorých Wilson
skladá neopakovateľnú podobu svojich inscenácií. Prelomovým dielom, ktorým sa
preslávil, je dielo „The Black Rider“.
Záhadná
a výnimočná
hra
Vec Makropulos si získala Roberta Wilsona svojou
tajomnosťou a prepracovaným, až detektívnym príbehom.
„Myslím, že je nutné toto dielo znovu objaviť. Je to bláznivo
zamotaný príbeh a mňa veľmi zaujala absurdita textu.
Pripravil som netradičnú inscenáciu Veci Makropulos, ktorá
bude so všetkými predchádzajúcimi neporovnateľná,“ povedal
o hre Robert Wilson. Nakoľko sú Wilsonove divadelné hry
založené na práci so svetlom, podpísal sa veľkou mierou
aj na svetelnom dizajne a scénografii. Unikátnym prvkom
inscenácie je svetelná opona rozmeru 9 x 8 m, ktorá má
na sebe 54 nezávisle ovládaných svetelných okruhov, ktorú
Wilson sám navrhol.
Vec Makropulos – fantazmagorická a filozofujúca komédia
Karla Čapka. Záhadná femme fatale Emilia Marty
prevracia naruby život každého, s kým sa stretne. Prináša
pohľad do sveta operných dív, do sveta zdegenerovanej
šľachty i malomeštiakov. Tajomstvo dlhovekosti bude
navždy pochované. Voľné autorské Wilsonove domýšľanie
eruptívne chrlí všetku jeho režisérsku zbesilosť. Krédo má
vlastne lapidárne: „Tešte sa zo scenérie, z architektonického
usporiadania v čase a priestore, z hudby a pocitov, ktoré
evokujú. Počúvajte obrazy. Každé gesto, každý pohyb hlavy
a grimasa majú v celku nezameniteľné miesto. Čo sa valí na
divákov v Stavovskom divadle je rozpútanosť a sila príbehu.
Veľké obrazy a ich detaily na tému túžby po nesmrteľnosti
a dezilúzia z ich napĺňania. Farby, tvary, svetlá – nesmierna
sila vizualizácie, podporená hudbou Aleše Březiny.
A samozrejme herecké výkony dosahujúce hranice virtuozity.
Do úlohy záhadnej tristoročnej femme fatale Emilie Marty
obsadil Wilson svoju dlhoročnú priateľku Soňu Červenou,
s ktorou už v minulosti niekoľkokrát spolupracoval. V ďalších
úlohách sa objavili Miroslav Donutil, Filip Rajmont, Václav
Postránecký, Petr Pelzer, Pavla Beretová, Jan Bidlas, Milan
Stehlík a Vladimír Javorský.
23
Stavať operu v džungli je nezmysel
24
Zväz Mládeže, pozn. redakcie), jednoducho
neúčinkoval. Keď neboli k dispozícii miestnosti,
tak príroda bola tou najlepšou alternatívou, kde
sa stretli slobodní ľudia, zapálili si oheň
a spievalo sa. Tak sa spájali „krvné skupiny“
a tak vznikali mnohé kapely.
Teraz je to skôr o známom mene hudobníka
ako o nejakej príbuznosti a „krvnej skupine“.
text: JH, red
foto: TV JOJ, Marián Ďatko
Gong: Si pyšný na to, ako sa tvoj syn priblížil
k tvojmu hudobnému mýtu a našiel si svoj
vlastný štýl?
Marián: Nie som ani tak pyšný, som skôr
spokojný. Som spokojný, že ho to baví, že sa
netúla po všelijakých tých zákutiach „zarábania
peňazí“. Našiel takú tú duševnú pohodu, tvorí
a spieva si pre radosť, teda z tých pohnútok,
ktoré majú zmysel.
Gong: Ešte stále je dramaturgom v Prešove?
Marián: Nie, on „poletuje“ kade tade. Vždy
chodí niekam hosťovať. Aj divadlo robí len
s ľuďmi, s ktorými si rozumie. Najčastejšie robí
v Banskej Bystrici a Žiline, ale už pracoval aj
režíroval v Česku, takže sa začína etablovať na
širšom trhu. Aj v divadlách už prišli na to, že
je dobré, keď sa robí z pocitu, resp. z prebytku
radosti. Nie všetko je iba plánovanie, nie je
to iba o zvučných menách, slávnych hercoch,
o množstve predaných lístkov. Našťastie tu
zostáva priestor aj pre osobnú výpoveď
a identifikovanie sa ľudí s tou výpoveďou.
Marián
Geišberg
P
ri príležitosti vystúpenia Mariána Geišberga a jeho syna Martina na trenčianskom divadelnom festivale Sám na javisku sme s oboma Geišbergovcami strávili pár príjemných minút v ich spoločnosti. Nech sa páči, rozhovor so starším a známejším z nich, „večným negativistom“ Mariánom:
Gong: Už dlhé roky počúvame, že si taký „slovenský Vysockij“,
vnímaš to tak trochu aj ty?
Marián: Nie, nie, nie... Vysockij bol alkoholik a ja nie som ☺.
Gong: Ide samozrejme o to, že sú to baladické veci, je to o duši,
je to nejaká osobná výpoveď, ktorá je niekedy možno až pichľavá,
až sa človeka dotkne, alebo mu pripomenie jeho vlastnú
„boliestku“, takto sme to mysleli... ☺
Marián: Áno, u nás, v našej proviniencii najviac poznajú
Vysockého, ale takých spevákov je asi „desaťtisíc“ v Poľsku
a ďalších „desaťtisíc“ na svete a kdekoľvek inde..to je taký typ
piesne a ľudia potrebujú mať také tie škatuľky, kam to zaradiť.
Potrebujú vedieť, že toto je napríklad hip-hop, toto je punk a toto niečo iné ☺. Potrebujú tú hudbu skôr ako nejaké hnutie.
Tento typ piesní sa totiž vždy hodil, keď potrebovala spoločnosť
„nakopať do zadku“. Proste, toto sú asi tie veci, prečo sa to takto
spája.
Gong: Je príjemné, že tvoj syn hrá úplne iný štýl hudby, ale
tiež sú to balady, tiež je to o duši, možno aj preto je dobré toto
spojenie, lebo ľudia si uvedomia, že takéto niečo sa dá vlastne
dosiahnuť akýmkoľvek štýlom hudby, ak je človek úprimný a dá
to zo srdca von.
Marián: Mňa kedysi profesor Zachar na herectve učil, že toto
je to najdôležitejšie pri speve, lebo niet dôvodu na to, aby človek
spieval, ak na to nemá chuť. Ten spev sa rodí, a to je jedno
o aký štýl ide, pri nejakých „duševných pnutiach“..tomu je príliš
smutno, tomu je príliš veselo, skrátka neboli vždy časy, že to
ľudia robili len „pre prachy“, bolo to aj o tom, že jednoducho
mali chuť si zaspievať. Teraz keď to tak sledujem, je to dosť
„o prachoch“...
Gong: Keď si bol mladý, chodieval si na také tie posedenia pri
ohni s gitarou?
Marián: Ani nie. Kedysi kto nebol členom SZM (Socialistický
Gong: Neviem, či sa to týka aj štátom
hradených divadiel, ale „malé divadlá“ si túto
cestu razia už minimálne 5-6 rokov, ak nie viac.
Začalo to všelijakými „muzikáloidno-desnými“
umelými vlnami, ktoré zrazu začali byť dôležité
pre veľkú masu, takže divadlá akoby stratili
diváka, ale zase na druhej strane divák, ktorý
prišiel na „klasické“ divadlo, bol ten hodnotný
základ, z ktorého bude niečo rásť. Tiež to takto
vnímaš?
Marián: Ja som kedysi tvrdil, že divadlo,
ktoré sa páči všetkým, je zlé divadlo. Myslím
si, že divadlo by sa nemalo páčiť všetkým,
malo by sa špecifikovať a malo by sa týkať iba
istej vrstvy, istej society. Samozrejme, štátne
divadlá potrebujú „nachytať“ diváka, ale ja
nerád účinkujem v hrách, ktoré sú populárne,
vypredané, komerčné...samozrejme, že to
poteší, keď príde do divadla veľa ľudí, bolo by
smutné keby neprišli, ale to komerčné by malo
byť vyvážené aj inými atribútmi, ktoré divadlo
prináša. Ale.. ako má divadelník spoznať,
či to, čo vytvoril, sa niekomu páči? Zdá sa,
že je bohužiaľ len jedno kritérium: či na to
chodia diváci. Kritika na Slovensku de facto
neexistuje, keď tak, je to pseudokritika...je to
„hovadsky“ ťažké.
Gong: Na druhej strane je to aj o prístupe
herca, pokiaľ ide o teba, hral si a hráš
v Národnom divadle a nemyslím si, že je
tam prevaha „kusov“, ktoré by tebe, ako
človeku, boli nejako „šialene“ blízke, ale si tam
zamestnaný, pracuješ tam. Na druhej strane
si mal divadlo AHA, kde si pracoval, resp. ešte
pracuješ, ale to je tá „duševná potrava“. Marián: Mám šťastie, a som rád, že som
v Národnom divadle. Do divadla AHA
chodievalo 20-30 ľudí. Okrem toho v Národnom
divadle nehrávam v takých tých „veľkých
kusoch“, ktoré sa tak veľmi páčia divákom.
Gong: Mrzí ťa to?
Marián: Nie, nie...režiséri to už vedia, takže
ma skôr používajú na také tie „odťažité veci“
☺.
Gong: Okrem tohto hudobného projektu,
vymýšľate so synom, (synmi) aj nejaký
divadelný? I keď musím povedať, že toto pre
mňa nebol ani tak hudobný večer ako skôr
projekcia.
Marián: My sme už aj rozmýšľali, keďže
máme v rodine veľa hercov, (sestra Jana
Oľhová, synovia Marek a Martin - pozn.
redakcie) dramaturgov, animátorov,
hudobníkov, že pripravíme nejaké divadlo,
alebo aspoň divadelný večer, ale všetci sú tak
zaneprázdnení a rozlietaní krížom-krážom, že
by to asi nikto nedokázal dať dohromady. Gong: Nie je to smutné?
Marián: No je to smutné. My keď sme raz ešte
za Hudeca (bývalý minister kultúry, o ktorom
sa hovorilo, že je schopný spojiť „filharmóniu
s pekárstvom“ - pozn. redakcie) štrajkovali,
tak sme „museli poprosiť prezidenta, aby nás
poprosil“ nech hráme, lebo na nás vtedy každý
zvysoka kašľal a nikto nás nepotreboval... ☺
Gong: Veľa ľudí ťa vníma ako negativistu.
Marián: Hmm, aj doma mi to hovoria, aj
syn mi to tvrdí, ale ja sa nepovažujem za
negativistu. Nakoniec sa takmer vždy, keď
sa k niečomu vyjadrím negatívne, ukáže,
že som mal pravdu. Ale keď to tak náhodou
nedopadne, som veľmi milo prekvapený a rád
sa vždy ospravedlním.
Gong: Kdesi sme čítali, že nemáš doma
televízor, je to pravda?
Marián: Ale mám, len sa naň nedívam. Resp.
dívam, ale len na správy, hoci v poslednej
dobe sa už nedívam ani na tie, ale veľmi často
diskutujem s ľuďmi, ktorí sa na ne dívajú,
takže ma informujú o tom, čo sa deje. Ale...
už by som nešiel „brnkať na gitaru“ na nejaké
námestie v mene niečoho..
Gong: Strata ilúzií?
Marián: Nie, skôr ide o to, že sa nič nemení.
Gong: Takže nabudúce tu v Trenčíne budeš
„Sám na javisku“ ako herec?
Marián: Práve mi to aj napadlo, že keď budú aj
na budúci rok robiť tento festival, či by ma sem
nezavolali. Budem robiť monodrámu v Žiline,
uvidíme, ako to celé dopadne, napísal to pán
Feldek, je to síce monodráma, ale účinkujú tam
štyria ďalší herci, takže to vlastne ani nie je tak
úplne monodráma ☺.
Gong: Kto to režíruje? Marián: Dodo Gombár.
Gong: Tešíš sa?
Marián: Teším sa, lebo ja som v monodráme
nikdy nehral, a teším sa, lebo ani s Gombárom
som nikdy nerobil, teším sa na Žilinčanov,
Feldek to napísal priamo pre nich, je to
pôvodná slovenská vec. Je to taká výzva, tak
som zvedavý ako to dopadne.
Gong: Trenčín je jediné krajské mesto na
Slovensku, ktoré nemá profesionálne divadlo,
a čo je paradoxné, len občas tu hrávajú
slovenské divadlá, najčastejšie tu hrávajú
Česi. Nie je tu zakorenený žiadny súbor,
alebo ľudia, ktorí by robili divadlo pre svojich
„domácich“. Možno z pohľadu situácie, v akej
dnes herci žijú, odvodové reformy a to, že sa
musia vyjadrovať k veciam, ktoré sú niekedy až
absurdné, myslíš si, že má zmysel, aby každé
krajské mesto malo svoj kultúrny stánok?
Marián: Najlepšie je, keď divadlo vzniká
z potreby tých občanov, ktorí v tom meste žijú,
stavať operu v džungli je nezmysel. Dá sa to,
ale je to nezmysel. Som presvedčený, že to nie
je náhoda, že tu nie je divadlo, títo ľudia možno
jednoducho nemajú vzťah k divadlu. Opakujem,
ideálne by bolo, keby to vzniklo z potreby
obyvateľov, tradície. Keď im to nechýba, zrejme
to nepotrebujú. Dokonca sa ukazuje, že na
Slovensku ako takom, ľudia vôbec nepotrebujú
divadlo. Do divadiel chodia iba 2% obyvateľstva
a keby sa hneď zajtra všetky zatvorili, takmer
nikto by si to ani nevšimol.
Gong: Všetko je kolobeh, všetko je v špirále
a je to len otázka času, kedy sa niečo podobné
zopakuje.
Marián: A zase sme pri tom, to musí vzniknúť
z potreby občanov, ale momentálne nemajú
potrebu, aby to bolo inak. Politici, divadelníci,
umelci, budú vždy robiť iba to, čo chcú ľudia. Aj
tie médiá, televízie, časopisy, noviny , všetko to
bude vždy vyzerať len tak, ako to chcú ľudia,
občania. Keď budú noviny písať to, čo chcú
ľudia čítať a budú sa dobre predávať, nemožno
ich prehlásiť za zlé alebo dobré. Jednoducho sú
to noviny, ktoré si ľudia kupujú.
Gong: Dovolíme si čiastočne nesúhlasiť. My si
myslíme, že je to aj o istej „cielenej výchove“
a nastavení určitej miery vkusu. Samozrejme,
že ľudia čítajú a pozerajú to, čo im kto
„predhodí“, majú tendenciu byť „stádovitý“,
prijať to, čo niekto iný vyhlási za dobré, lebo tá
„druhá cesta“ vzdelávať sa, zháňať informácie
z viacerých zdrojov, osobne sa rozvíjať, je cesta
namáhavá, tŕnistá a málokto si ju vyberie
dobrovoľne. Jednoduchšie je kúpiť si cestou
z/do práce niečo čo nám ponúkajú „na každom
rohu“, doma si zapnúť telku a pozerať sa na to
„čo práve dávajú“. Áno, dá sa to aj takto, ale
čoskoro sa z nás stanú duševní mrzáci.
Necháme sa požierať bezduchými, plytkými
a nepodstatnými hlúposťami, ktoré nám
každodenne servírujú priamo pod nos. A to, čo
má v živote zmysel a hodnotu akoby sme už ani
nemali silu a chuť hľadať a spoznávať. Úpadok
civilizácie, úpadok hodnôt, spoločnosť stráca
svoje ciele, stáva sa cynickou, nemá nijakú
perspektívu, akoby len prežívala zo dňa na deň.
Z toho pohľadu sa koniec sveta už začal a my sa
len zo všetkých síl snažíme si ho nevšímať, ale
v podstate už dávno prebehol. Našu existenciu
charakterizuje toľko nechutných, brutálnych
a neľudských ohavností, že už ani nikomu
neprídu zvláštne. Snažíme sa pred nimi utiecť,
unikáme všetkému a všetkým, ale hlavne sami
sebe. Ak sa nezobudíme, nikdy sa to neskončí.
25
Art Film Fest navštívilo
najviac divákov v histórii
Od posledného Art Film festu ubehlo už pol roka. Jeho organizátori už teraz zháňajú zaujímavých tvorcov a ich diela,
ktoré predstavia verejnosti. Keďže sa GONG pravdepodobne stane mediálnym partnerom festivalu, pripomíname
čitateľom predchádzajúci ročník. Aspoň na chvíľu sa v týchto chladných dňoch prenesieme späť do príjemného leta.
Daniel Krajcer, Minister kultúry SR:
„Na Slovensku je jedna vec, o ktorej netreba diskutovať. A tou je, že
najvýznamnejšou filmovou udalosťou u nás je Art Film Fest. Je to fakt,
potvrdzuje to minuloročných 40 tisíc návštevníkov a 270 projekcií. Mňa teší,
že sa festival v jednej zo svojich sekcií zameriava aj na mladých filmárov. Keďže
toto podujatie podporuje aj Audiovizuálny fond, budeme radi, ak sa fond
zameria na túto oblasť filmárskej obce. Môžem oznámiť, že napriek tomu, že
musíme šetriť, tak verím, že objem finančných prostriedkov pre Audiovizuálny
fond na budúci rok ostane zachovaný. Budem však trvať na tom, aby sa tie
peniaze rozdeľovali trochu inak, nie sú určené len pre niekoľko vybraných
produkčných spoločností. Art Film fest je zaujímavý aj z hľadiska laureátov.
Tých v minulosti, aj tohtoročných, či už v kategórii Hercova misia, alebo Zlatá
kamera. Myslím si, že porovnateľná úroveň hereckých a iných umeleckých
osobností ako na Art Film Feste na Slovensku nie je.
Zdeněk Svěrák:
Mali by sme robiť veci,
s ktorými sme spojení srdcom
„Mali by sme robiť veci, s ktorými sme spojení srdcom. To je domov
a ľudia, ktorých máme.“ Osobne si myslím, že veta, ktorou Zdeněk Svěrák
ukončil svoj mimoriadne srdečný rozhovor s novinármi na ArtFilm
Feste
v Trenčianskych tepliciach, je asi dosť charakterizujúca. I keď presne takto asi
divák
vníma tohto láskavého pána, či ho už vníma ako herca, alebo ako autora
filmov,
pri ktorých sa nie vždy plieskame do kolien a z očí nám netečú slzy smiechu,
ale
rozhodne sa usmievame a je nám s tou Svěrákovskou človečinou dobre.
V prvý
deň festivalu sme ho v Tepliciach nemohli stretnúť, stál totiž na javisku
svojho
domovského Divadla Járy Cimrmana. Spolu so svojimi priateľmi, s ktorými
bavia
divákov už štyridsiatku sezón, si užíval pocit, že ho za jeho prácu niekto pochválil.
Potlesk. Už s nimi síce nehráva jeho zosnulý priateľ Ladislav Smoljak, s ktorým
roky písal, hral, žil, ale ktovie, možno býva na javisku s nimi, ako ten pomyseln
ý
Cimrman, ktorý má odpoveď na všetko. Napísal texty k dnes už kultovým filmom:
Vesničko má středisková, Na samotě u lesa, Jáchyme, hoď ho do stroje, Marečku,
podejte mi pero, Kulový blesk, Vrchní prchni, Jára Cimrman ležící, spící, Rozpuště
ný
a vypuštěný, Nejistá sezona. Niektoré scenáre vytvoril spolu so Smoljakom.
Vďaka
scenáristickému umeniu otca a režisérskemu nadaniu syna, vznikli úspešné
„Svěrákovské filmy“ Obecná škola, Kolja, Tmavomodrý svet a Vratné láhve.
Kolja,
v ktorom si zahral aj hlavnú rolu dosiahol až na Oscara. Nie len pre detského
diváka
napísal scenáre k rozprávkam Traja veteráni a Lotrando a Zubejda. Vo väčšine
týchto filmov si aj zahral. Nie je to na jedného človeka veľa? Ktovie, možno je
v ňom
aj dušička jeho staršieho brata, tiež Zdeňka, ktorý vo svojich 5 rokoch zomrel
na
otravu krvi a rodičia sa rozhodli svojho druhého syna tiež nazvať Zdeněk. Alebo
je to
vďaka jeho chápajúcej manželke, ktorá mu nedaruje vôbec nič a keď ju predčítan
ý
scenár nudí, tak jednoducho zaspí. Alebo je to skrátka preto, že pre pána Svěráka
je
humor jediný spôsob, ako bojovať so smrťou.
(JH), foto: Andrej Luprich
26
Emir
Kusturica
Nikoho nezaujíma,
koľko máte peňazí,
ale koľko toho viete,
alebo chcete vedieť
Spomínaš na Dolly Bell? (Zlatý lev v Benátkach), Otec na služobnej ceste (Zlatá palma v Cannes
a nominácia na Oscara), Dom, ktorý sa vešia, Arizona dream, Undeground (Zlatá palma v Cannes),
Čierna mačka, biely kocúr (Strieborný lev v Benátkach), Život je čudo, Neviditeľné deti. Aspoň tieto
filmy sú známe aj filmovým fanúšikom na Slovensku. Meno režiséra možno nepoznajú všetci, no
jemu by to až tak nevadilo, pretože viac ho zaujíma, ako reagujú diváci na jeho filmy, nie naňho
samotného. Napriek tomu, že sa pohybuje na svetovej filmárskej pôde, neprepadol
falošnej ilúzii, že úspešný film, rovná sa film, ktorý veľa zarobil. Viac ako to, ho zaujíma
ľudská duša. Emir Kusturica.
Detstvo prežil v Sarajeve. Moslimské je však iba jeho meno, sám nám povedal, že je
bosniansky Srb a teda pravoslávny. Do kostola chodí len preto, aby sa občas pozrel na
Boha, pretože dobre vie, že platí: Pomôž si sám, človeče a potom ti pomôže aj Boh. Ako
jedináčik bol zvyknutý na to, že všetko, čo si praje, aj dostane. A tak si od osudu prial,
aby dokázal nakrúcať dobré filmy, aby dokázal divákom povedať, čo ho trápi a ako vidí
svet svojimi očami. Nič iné. Nemal pred sebou cieľ mnohých dnešných začínajúcich
filmárov: Musím sa dostať na veľký festival a musím v ňom zabodovať, pretože to je
spôsob ako sa dostať k bohatým sponzorom. Emir Kusturica túžil nakrútiť ten najlepší
film, akého je schopný. A túži po tom stále. Každý projekt je beh na dlhú trať, úplne od
začiatku, s úplne novou energiou, s ľuďmi, ktorým dôveruje a na ktorých sa môže ako
na profesionálov spoľahnúť, sám so sebou, so svojím Bohom. A pracuje naplno. Tak
naplno, že má občas pocit, že sa chce zabiť. Ako povedal, obdivuje filmy Woodyho Allena
a Federica Felliniho. Obaja majú svoju filmársku mytológiu, nezameniteľný rukopis,
jasný odtlačok prsta v každom filme z ich dielne a je úplne jedno, kto film financoval,
vždy si presadili svoj pohľad na vec, bez ohľadu na to, či ich film zarobí, alebo nie. Pretože
ak je tento aspekt dôležitý pre producenta, pre pravého filmára je najdôležitejšie,
čo chce filmom svetu povedať a či bude jeho odkaz dosť silný pre bežného diváka.
A Kusturica už dávno dokázal, že je pravý filmár.
Ako každý, i Kusturica je v médiách prezentovaný v pozitívnom, i v negatívnom svetle. Mnohí mu
vytýkajú prosrbský, teda nacionalistický pohľad na vojnu na Balkáne. Na druhej strane je to človek,
ktorý známeho srbského nacionalistu Šešelja vyzval na súboj a dokonca mu prenechal výber
zbrane. Ten sa však vyjadril, že si nebude špiniť ruky krvou nejakého umelca. Nech už mu vytýkajú
čokoľvek, za Kusturicu hovoria v prvom rade jeho filmy a činy. Veď po každom úspešnom filme
ovenčenom svetovými cenami by si mohol kúpiť ďalší dom na Beverly Hills, alebo by mohol tráviť
voľno na svojich jachtách, alebo by mohol napĺňať noviny škandálmi bohatých, ktorí sa desia toho,
že už týždeň neboli na titulke a že na nich svet zabudne. Ale Kusturica si plní úplne iné túžby. Len
nedávno sme ho mohli vidieť naživo na ArtFilm Feste v Trenčianskych Tepliciach, na filmovom
festivale v Uherskom Hradišti sa so svojimi fanúšikmi stretol na koncerte svojej kapely No
Smoking Orchestra, s ktorou sa chystá na turné do Francúzska. Keď ho vidíte na javisku s kapelou,
keď na seba pustíte tú energiu, máte odrazu pocit, že ste v divadle. Každá skladba je malý divadelný
kus s príbehom, so skvelými hereckými výkonmi. Úžasná, ťažko zaraditeľná hudba (napriek tomu,
že kritici sa ju už roky snažia strčiť do nejakej škatule niektorého žánru), rock, punk, ethno, balkán,
jazz, no čo len chcete. „Hudba, to je ako film. Ak je hudba intelektuálna, ak vychádza ako katarzia
z toho, čo sa stalo na Balkáne, tak to môže byť naozaj niečo zaujímavé.“
Rovnako ako v jeho filmoch, je zdanlivo nespojiteľné pekne spolu na javisku. Zážitok. Emocionálna
smršť. No a čo po lete plnom filmu a hudby? Späť domov. Do Drvengradu. To je mimochodom
ďalšia fascinujúca vec v jeho živote. Dokonca mám pocit, že možno aj najdôležitejšia a filmovému
fanúšikovi aj najneznámejšia. Mokra Gora sa nachádza na hranici medzi Srbskom a Bosnou
a Hercegovinou. A tam kdesi, v horách, sa nachádza dedinka Drvengrad, v ktorej nakrútil film Život
je čudo. Ako sám povedal: Stratil som svoje mesto počas vojny, preto som si veľmi túžil postaviť
svoju dedinu. Má meno Küstendorf (vybral si ho sám, v preklade to znamená dedina na pobreží,
alebo na okraji) a organizujem tu semináre pre ľudí, ktorí sa chcú naučiť ako robiť filmy, koncerty,
obrazy, keramiku. Snívam o otvorenom mieste s kultúrnou diverzitou, ktorá ide proti všeobecnej
globalizácii.
V Küstendorfe, alebo v Drvengrade (drevenej dedine), organizuje Kusturica Filmový a hudobný
festival. Napriek tomu, že naňho prichádzajú hviezdy filmu z celého sveta, nenájdete tu červený
koberec, zato tu nájdete otvorený boj. Študentské filmy zo všetkých kútov zeme vedú spolu súboje
o cennú trofej, o Zlaté vajce a o skvelý pocit zo skvelého festivalu. Tohto roku bol festival 5.-12.
januára. Ale pozor, v Drvengrade nenájdete žiadne umelé veci. Nie je tam Coca-cola, ani Sprite, ani
nič podobné, je tam len prírodná šťava, točené pivo a domáca rakija. Nikoho tam nezaujíma, koľko
máte peňazí, ale koľko toho viete, alebo chcete vedieť.
A čo si myslí Emir Kusturica o našej, či českej, či vôbec európskej kinematografii? „Nepoznám
vašu kinematografiu úplne do hĺbky. V Európe občas vidím dobrý film, občas registrujem dobrého
filmára. Ale nie je tu pocit mocnej kultúry. Časy, keď točil Visconti a všetci chceli točiť, ako on, sú
už preč. A zatiaľ ich nič podobne silné nenahradilo. Chýba mi tu akási národná kinematografia so
svojou kontinuitou a svojou filmárskou estetikou.“
Pán Kusturica, prajeme veľa inšpirácie, veľa dobrých príbehov a tešíme sa na ďalšie vaše filmy.
(JH) foto: Eduard Genserek
Goran
Bregovič
Keď vás zaujímajú
filmy, musíte ísť stokrát
do kina, aby ste narazili
na jeden dobrý
Ako skladateľ a aranžér majstrovsky ovláda rytmy, nástrojové
farby a štýlové príchute z juhovýchodnej Európy. V jeho skladbách
se mieša tradičná balkánska dychovka, pravoslávne polyfonické
zbory, rómske a orientálne piesne, tango, elektronická aj populárna
hudba. Bregovičovou zásluhou sa otvorili dvere do Európy
balkánskej ľudovej hudbe, predovšetkým teraz tak populárnym
dychovkám. Goran Bregovič a Wedding and Funeral Band hrajú
často na open-air festivaloch, rekordný koncert sa odohral na
námestí Piazza St. Giovanni v Ríme, kam prišlo 500 000 divákov.
Narodil sa v Sarajeve, v bývalej Juhoslávii. Matka bola srbskej
národnosti, otec Chorvát. Roku 1989 zložil hudbu k Domu
za vešanje (Dom na zavesenie, anglicky: Time of the Gypsies),
rómskej epopeji režiséra Emira Kusturicu. Soundtrack zachytáva
úchvatnú verziu “romskej hymny” Ederlezi v podaní takmer
neznámej speváčky zo Skopje. Ďalší spoločný film vznikol v USA,
kde sa obaja tvorcovia usadili potom, čo v Juhoslávii vypukla
občianska vojna. Jednalo sa o film Arizona Dream (1992),
v ktorom hral Johny Depp a Faye Dunaway. Kusturica získal
za Arizonský sen Strieborného medveďa na na MFF v Berlíne
roku 1993. Z USA sa následne Bregovič, Kusturica a mnoho
ďalších juhoslovanských emigrantov presunulo do Paríža. Tu
Bregovič zložil hudbu k viac ako dvadsiatim filmom, z ktorých za
zmienku stojí predovšetkým historická snímka Kráľovná Margot.
Vo francúzskej koprodukcii vznikol taktiež zatiaľ posledný
film Emira Kusturicu, ku ktorému napísal Bregovič hudbu Underground - ironický pohľad na balkánskou vojnu, ktorý sa
natáčal v Prahe, Budapešti a Belehrade a ktorého natáčanie
trvalo dva roky. Roky trvajúca spolupráca na filmoch partnerstvo
oboch tvorcov vyčerpala a k ďalšiemu spoločnému projektu od
tej doby nedošlo. Dosah filmu Underground bol mimoriadny,
otvoril totiž balkánskej hudbe dvere do sveta. Kľúčovú hudobnú
úlohu má v Undergrounde rómska dychovka Bobana Markoviča,
najznámejšiu nahrávku filmu - Kalašnikov - prevzalo mnoho
skupín z Balkánu aj zo sveta.
>>
27
>>GORAN BREGOVIČ
v rozhovore:
O filmoch, vojne a peniazoch
Keď sme s Kusturicom točili druhý film, Arizona
Dream, v Juhoslávii sa začala vojna. Všetci moji
príbuzní boli v ohrození života a ja som potreboval
veľa penazí. Predtým som zachovával pravidlo, že pre
peniaze budem robiť len to, čo by som robil
s rovnakou chuťou aj zadarmo, ale to som musel
zmeniť. Počas prvých dvoch rokov vojny som žil
v Paríži. Tu som písal hudbu k filmom, robil som
reklamy na parfémy a rastlinné tuky. Potreboval som
peniaze, ale keď som ich prestal potrebovať, tak som
zase spomalil. Niekedy som mal pocit, že márnim čas.
Keď vás zaujímajú filmy, musíte ísť stokrát do kina,
aby ste narazili na jeden dobrý - a rovnakú nádej, že
János Bán
napíšem hudbu k dobrému filmu, mám aj ja.
O názve svojho ansámblu, Wedding and Funeral Band
(Svadobná a pohrebná kapela)
Na Balkáne sa často bojovalo, každá armáda potrebuje
muziku. A keď neboli po ruke školení hudobníci z akadémie, tak dali nástroje do rúk Rómom, pretože tí sa
rýchlo naučia hrať. Ale oni potom s tými nástrojmi
začali vystupovať na svadbách a na pohreboch. Úlohou
kapely je hrať obľúbené skladby mŕtveho; keď pohreb
skončí, podľa tradície sa všetci musia dobre najesť
a napiť, a spoločenské dianie tak získa na obrátkach.
O hudobných aktivitách svojho bývalého kolegu,
režiséra Emira Kusturicu, ktorý vystupuje s kapelou
No Smoking Orchestra. Filmové publikum sa
baví, hudobní znalci sú skôr rozpačití. Dokážete si
predstaviť, že by ste to skúsili spolu?
O hymnickej rómskej skladbe ‘Ederlezi’
V ortodoxnom kresťanstve má každá rodina svojho
patróna. V našej rodine je to napríklad Svätý Mikuláš.
Väčšina Rómov má za ochrancu Svätého Juraja - toho,
ktorý zabíja drakov. Deň svätého Juraja sa rómsky
nazýva Ederlezi, srbsky Djurdjev dan, je to šiesteho
mája, a v ten deň sa konajú jarné obrady, ktoré majú
svoje korene ešte v predkresťanských inicializačných
rituáloch pre mladých.
(red, PD), foto: archív Gong
Vždy bolo mojím snom učiť
János Bán má na konte 50 filmov a nespočetne veľa úloh v divadle. Čo pre neho
film i divadlo znamená ? „Divadlo, je
moja žena, ktorú mám veľmi rád, a film je
zasa moja milenka. Je to také vzrušujúce
dobrodružstvo. Divadlo je však dielňou
profesie a istota. Vždy bolo mojím snom
učiť. Vyučujem základnú techniku,
asociatívnu fantáziu a commediu dell´arte.
Požiadali ma, aby som sa podelil so svojimi
skúsenosťami s ďalšími generáciami a ja
som tú možnosť prijal. Zatiaľ som učil len
jeden semester a bolo to veľmi zaujímavé.
Po troch mesiacoch som prišiel na to, že
moja technika je opotrebovaná, musel som
poriadne pridať. Popri deťoch som sa sám
vyvíjal a zdokonaľoval.”
János Bán hral vo filme Albert, Albert aj s Jozefom Kronerom. „S pánom Kronerom
som sa viac krát stretol v Budapešti. Bola to úchvatná osobnosť a nehovorím to
zo zdvorilosti. Pre mňa bolo vyznamenaním s ním pracovať.“ Maďarský herec si
zahral aj Arnoldom Schwarzeneggerom vo filme Červená horúčava. “ Pravdou je,
28
Keď som bol ja jeho skladateľom, on bol len režisérom,
ale teraz - keď začal sám robiť do muziky - by som
s ním už nehral. Moja kapela má taký pankáčsky
nádych, pretože hrá trochu falošne. Ale dôvod je
v tom, že používame staré vojenské nástroje.
že spoločnú scénu sme nakrútili v Budapešti. V Amerike som nebol, ale pri iných
príležitostiach som tam pracoval. Aby som však presne odpovedal na otázku - náš
vzťah bol profesionálny, konkrétne sme nakrúcali dva dni.“ Čo si myslí o Amerike,
herectve a živote v tejto krajine? „Riskujem, keď to poviem, ale medzi ich profesiou
a našou európskou, ak chcete mojou profesiou, je veľmi veľká vzdialenosť. Myslím
si, že nemáme robiť také filmy, aké sa nakrúcajú v Hollywoode. Skôr som si istý, že
nie. Pre mňa je to oveľa chladnejší, ťažko prijateľný svet. Nie je to pekné takéto niečo
vysloviť, ale neviem, čo si mám počať s Amerikou, nemám ju rád, pravdepodobne
preto, že ju asi tak dobre nepoznám. Vzťah Američanov k životu, ich životné postoje,
sú odo mňa veľmi ďaleko.“
Najdôležitejšie je, aby z každej duševnej práce ostal odtlačok aj v divákoch, aj
v kultúre. Vo filmoch sa zväčša stretávame s Jánosom Bánom, ako s tichým, zakríknutým a namosúreným človekom, i keď v súkromnom živote je usmiaty a veselý.
„Momentálne na to nemám veľa dôvodov, okrem tejto milej chvíle na tlačovej
besede. Všetci však vieme, že komédia a tragédia sú súrodenci. Jedna nie je bez tej
druhej. A z toho vyplýva aj moje divadelné a filmové uvažovanie. Mimochodom,
komici sú mimoriadne tragickí jedinci. To, čo je pre jedného zábavné, pre druhého
nemusí byť. Možno aj preto osobne nemám nijaký problém s tým, že ma zaškatuľkujú. Dôležité pre mňa je, že ten, kto pozná moju prácu, v nej nájde oba póly.
A vtedy je to dobré.“
(red), foto: domolky.web
29
Sloboda je hlavne o tom,
že sa všetci
chovajú zodpovedne
Martin
Dejdar
Gong: Okrem „svojho“ hokeja sa venujete
aj inému druhu športu, ak áno akému
konkrétne?
M.Dejdar: Pokiaľ mi to čas dovolí, chodím
hrať tenis, posilňujem, skrátka, hýbem sa.
Doma, v izbe, hrám často so synom hokej, čo
samozrejme neznáša manželka, takže musíme
ísť na dvor a tam mi neostáva nič iné ako
„mlátiť so sebou o zem“, lebo deti to tak chcú,
dcéra hrá so mnou a syn je vždy proti nám, je
to veľmi „vyrovnaný boj“ ☺. Ten pohyb je už
samozrejmou súčasťou môjho života, a vždy aj
bol, už od detstva, keď som ešte netušil, čím
budem.
Gong: Čo divadlo, hrávate ešte? Teraz
ste stále „na kamerách“, máte na to čas?
Rešpektujú vaši kolegovia to, že teraz ste
vyťažený takýmto spôsobom?
predstavenie hrá. Ide vlastne o prehľadnú
tabuľku podľa ktorej sa herci orientujú - pozn.
redakcie) Nechcel by som to robiť ani za
peniaze ☺.
Gong: Ako je to s návštevnosťou?
M.Dejdar: Veľmi kolísavé. Jednak je „šialená“
konkurencia divadiel a produkcií, ktorých je
konkrétne len v Prahe 300-400 každý večer.
Potom je to ešte otázka toho..(dlhá odmlka)..že
ľudia vraj nemajú na takéto veci čas, nemajú
peniaze... ale to sú veci o ktorých by som
vedel dlho polemizovať. Ja si myslím, že keď
človek chce, tak si na to ten čas aj peniaze
nájde, skôr je to o tom, že ekonomika prevláda
úplne nad všetkým a zabúdame na to, že
človek potrebuje aj duševné obohatenie a že
tým rastie nielen on sám, ale aj spoločnosť
a systém. Pretože čím je človek kultúrnejší,
tým je na tom lepšie, tým lepšie sa vie
vysporiadať s rôznymi nástrahami, ktoré
mu táto spoločnosť prináša, tým lepšie sa
vie vysporiadať so všetkým novým, čo do nej
prichádza.
Gong: Čo je na „Ypsilonke“ úžasné, že dodnes
„nepodliezate latku“, nevtierate sa divákovi,
držíte si svoj štýl, svoju linku, napriek tomu že
je tam zástup hviezd. Máte niekedy chuť ako
herec „odskočiť si“ aj do iného žánru?
M.Dejdar: To viete že áno, mám a nedávno
som to aj urobil. Som za to vďačný, na jar
o tom so mnou Jirka Lábus hovoril, on hrá už
asi 10 rokov v divadle Ungelt (malé, ale veľmi
známe pražské divadlo pre cca 60 ľudí - pozn.
redakcie) hru so Chantal Poullain a Mirkem
Etzlerom. Mirek s tým končí a poprosil ma,
či by som to nevzal. Bolo by mi veľmi ľúto,
keby som to neurobil, lebo to je hra Play
Strindbeg od Dürrenmatta, takže je to niečo
S
Gong: Staráte sa aj o duševné zdravie? Nedávno v médiách
prebehli informácie, že máte rôzne problémy, ktoré vás ťažia...
M.Dejdar: Neviem, čo sa písalo konkrétne tu u vás, ale ja tieto
veci nečítam ani nesledujem, lebo to nie sú žiadne relevantné
informácie, to sú bláboly, ktoré niekto píše len preto, aby mal
o čom písať. Na druhej strane, kto nemá problémy? Problémy
má každý človek a tie problémy by vás mali posúvať dopredu.
Keď je človek schopný sa so svojimi problémami pobiť, utuží ho
to a hlavne vám tá skúsenosť pomôže tým, že sa vám následné
problémy už vyhýbajú, pretože viete, akým spôsobom sa zrodili.
Samozrejme sú veci, ktoré sa nám nevyhnú, či už v práci,
živote, rodine, ktoré sa nedajú predpokladať, ale s tým sa
človek musí nejakým spôsobom vedieť vyrovnať.
Gong: Opriete sa o rodinu, alebo ste ten človek, ktorý „zalezie“
dovtedy hrali, varovali pred tým obrovským
priestorom, ale ja som bol úplne nadšený,
chcel som tam byť na tom javisku sám. Bavil
ma pocit, mať pred sebou tých tisíc ľudí, mať
pocit že „idú s vami“, milujem to. Takže na
malé priestory si zatiaľ zvykám ☺.
Gong: Takže máte pokoru ako herec voči
priestorom, autorovi, hre..
M.Dejdar: Samozrejme, bez toho to nejde,
pokora je tam veľmi dôležitá.
Gong: Vyzerá to, že herectvo by ste
nevymenili za nič na svete, alebo áno?
Dokázali by ste robiť aj niečo iné, byť
napríklad námorníkom, ako bol váš otec? ☺.
M.Dejdar: (smiech) Ja s ničím iným nemám
skúsenosti. Asi by som mohol robiť čokoľvek,
aj predávať topánky ako Al Bunda ☺.
Som dušou športovec a mám pocit, že život
profesionálneho športovca je porovnateľný
so životom profesionálneho herca. Je to síce
o „iných peniazoch“, ale tá podstata je úplne
rovnaká, každý deň ste niekde inde, spíte
„po hoteloch“, ste často mimo domu. Neviem,
možno by som bol športovcom.
Gong: Sloboda.
M.Dejdar: Veľký problém je to, že ľudia
s ňou nevedia narábať. Je 22 rokov po
revolúcii, rozpráva sa o tom, kde všade a na
akej úrovni sme už dávno mali byť. Všetci sme
ale zabudli na to, že nikto sme s tou slobodou,
zriadením, peniazmi, nevedeli pracovať.
Gong: Ešte stále sa to len učíme.
M.Dejdar: Hm, to bol skok zo „šliapacieho
bicykla“ do Mercedesu. Nebolo to jednoduché,
ľudí na to nikto nepripravil, ale ani nebolo
ako, bolo to v podstate zo dňa na deň, boli
Bolo by
krásne,
došlo k
ľudskej
ympaťák Martin Dejdar (1965) sa narodil vo Vysokém Mýtě a detstvo prežil v Chrasti u Chrudimi. Vďaka
tomu, že jeho otec bol námorník, precestoval Martin v detstve kus sveta, napr. ešte ako predškolák sa pozrel
s mamou a staršou sestrou do Juhoafrickej republiky. Vyštudoval pražskú DAMU. Po štúdiách nastúpil do
„Ypsilonky“ a hosťoval v mnohých iných divadlách. Do diváckeho povedomia sa dostal predovšetkým vďaka viacerým
filmovým úlohám. Jeden z najlepších výkonov podal vo filmovom muzikáli Šakalí léta (1993), kde stvárnil hlavnú úlohu
výstredného mladíka Bejbyho, ktorý je úplne posadnutý rokenrolovou muzikou. Nemenej presvedčivý výkon podal vo
filme Učitel tance (1994), kde bol za stvárnenie chorého tanečníka ocenený Českým levom. Ďalej sa objavil napr. vo
filmoch Amerika (1993), Slunce, seno, erotika (1991), Proč (1987), alebo Příliš hlučná samota (1994). Okrem herectva
sa venuje dabingu. Svoj hlas prepožičal postavičke Barta Simpsona v americkom animovanom seriáli The Simpsons.
Martin Dejdar je tiež známym moderátorom, momentálne čerstvým ex-porotcom súťaže Česko Slovensko má talent,
objavuje sa tiež v seriáli Comeback ako Ozzák. Žije v spokojnom zväzku s manželkou Danielou (bývalou modelkou),
spoločne vychovávajú syna Mateja a dcérku Sáru, obaja dlhodobo spolupracujú s Nadáciou EMIL, ktorá podporuje
handicapovaných športovcov, sám sa veľmi aktívne venuje hokeju. Vie sa o ňom tiež, že nemá v láske novinárov
a rozhovory poskytuje veľmi sporadicky, sme radi, že v prípade Gongu urobil výnimku. Za spoluprácu ďakujeme pani
Patrícii Hamříkovej z nadácie K. U. K. o., o. z.
Gong: Ste na dňoch zdravia, hovorí vám to niečo aj osobne,
zdravie a staranie sa o zdravie, alebo ste tak vyťažený, že na to
proste nemáte čas?
M.Dejdar: Myslíte zdravie a zdravý životný štýl ako taký?
Keby mi to nič nehovorilo, tak by som tu dnes po prvé nebol
a po druhé by som bol blázon, lebo v tejto profesii, pokiaľ nie
ste zdravý, tak ju nemôžete vykonávať.
30
do kúta a musí si to všetko premyslieť
a vyriešiť sám?
M.Dejdar: Sám. Všetky tieto veci riešim
zásadne sám z prostého dôvodu, nerád
zaťažujem svojimi problémami iných ľudí,
obzvlášť rodinu, ktorá sa čiastočne musí
prispôsobovať mojej profesii, ktorá vôbec nie
je jednoduchá. Príde mi sebecké, zaťažovať
ich ešte aj svojimi trápeniami, domov žiadne
problémy nenosím. Nemôžem povedať,
že občas to na mne moja žena nespozná,
to by aj bolo divné, ale snažím sa takú tú
bezstarostnosť hrať aj doma, pretože si
myslím, že zaťažiť ich ešte niečím ďalším,
keď už konečne prídete domov, musí byť pre
nich „hrozné“. Za relaxačné chvíle považujem
také, ako je napríklad táto, mimo domov, keď
som sám. Ja viem, že to môže znieť hlúpo, ale
stráviť odpoludnie v hotelovej izbe je pre mňa
veľkým relaxom.
text: JH, red
foto: Roman Roun
M.Dejdar: (veľký úsmev) Divadlo hrám stále,
jasné. Je to vec plánovania, všetky tieto veci si
plánujeme dopredu, aj divadlo sa plánuje na
mesiace dopredu. Mám to zariadené tak, že sa
to vôbec nekryje.
Gong: Vlastne všetci vaši ľudia z divadla
Ypsilon sú podobne vyťažení, takže prevádzka
vášho divadla nie je asi „sranda“.
M.Dejdar: No ani ja nezávidím tomu, kto
sedí v tej kancelárii a dáva dokopy ferman
(rozpis rolí, kto kde bude hrať a kedy sa aké
úplne iné, než som kedy hral. Mali sme na
to len nejakých 8 skúšok, čo je strašne málo,
ale je to skvelé a ja som „šialene“ rád, že to
hrám. Vôbec mi nevadí, že je to niečo úplne
iné, ani že je to v priestore, ktorý je o polovicu
menší a „zdrcnutejší“ ako je „Ypsilonka“. Na
druhej strane, snom asi každého herca je hrať
aspoň raz v Národnom divadle. Je to aj môj
sen, prečo by som to nepriznal, mňa veľké
priestory neodrádzajú, ani sa ich nebojím,
naopak ma lákajú a fascinujú. Keď som prvý
krát hral v Karlíne, tak ma všetci, ktorí tam
to
keby
nejakej
obrode
tam kadejaké sprievodné javy, mnoho chýb.
Ja mám pocit, že ľudia si proste pod pojmom
Sloboda predstavili hlavne to, že si môžu robiť
čo chcú, ale ono je to práve naopak, Sloboda je
hlavne o tom, že sa všetci chovajú zodpovedne.
To ľudia NECHCÚ počuť, NECHCÚ pristúpiť
na to, že každý má byť zodpovedný za to,
čo robí. Že keď mu niekto sľubuje 20-30%
zúročenie vkladu v nejakej „nebankovke“, že
to proste nie je tak, že to nemôže byť reálne.
Sľubovať nám to môžu, lebo je sloboda, ale
človek musí byť zodpovedný sám za seba, za
svoje konanie, má sa niekde opýtať, niekde
si to zistiť, nemôže chcieť, aby za jeho zlé
rozhodnutie platili iní ľudia. Tak je to s pôžičkami, s reštitúciami, so všetkým. Ľudia ktorí
dostali naspäť mnohomiliónové majetky, o ne
prišli za pár týždňov. Aj to je Sloboda, s tým
sa musíme naučiť pracovať, každý sám za
seba.
Gong: Teraz sa všade hovorí o konci sveta.
Čo znamená koniec sveta pre vás?
M.Dejdar: Ideálne by bolo, keby to bola
zmena hodnôt. Naozaj ani na sekundu som
nikdy neuveril tomu, že by to malo znamenať,
31
že sa rozprskne zemeguľa a všetci pôjdeme do
hája. Myslím si, že príde nejaká iná vec, ak
sa vôbec niečo stane, pretože tých prognóz už
bolo toľko...
Gong: To smerovanie sveta na to trošku
ukazuje. Všetko to búranie všeplatných
hodnôt, katastrofy, nervozita medzi ľuďmi...
M.Dejdar: Môže dôjsť k nejakej ľudskej
obrode. Bolo by to krásne, ale asi by to muselo
prísť globálne, aby sa niečo udialo. A asi to
naozaj bude musieť prísť, lebo už teraz je
jasné, že rôzne systémy sa rúcajú, že aj pokiaľ
ide o financie, pohybujeme sa tak trochu vo
virtuálnom svete. Všade okolo nás poletujú
nejaké sto miliardy a potom zasa počujete,
že tie peniaze nie sú a pritom to nejakým
Gong: Máte priateľov? Myslíme ale takých,
že keď je naozaj zle, tak pri vás stoja.
M.Dejdar: Mám. A veľa. Musím rýchlo na
niečo zaklopať. Nielen z brandže, ale i mimo
nej.
Gong: A vy ste niekomu ozajstný priateľ?
M.Dejdar: Určite áno, pre svojich priateľov
som tu kedykoľvek. Pre priateľov, s ktorými
ideme tým životom spolu.
Gong: Ste vinár, alebo pivár?
M.Dejdar: Pivár.
Celý svet je zbulvarizovaný, všetko sa
točí len okolo senzácií a káuz, ktoré
sú často vymyslené
zázrakom všetko stále funguje. Takže možno
dôjde k akémusi návratu k tej nejakej čistej
spoločnosti, nie k virtuálnym hodnotám. Lebo
svet je dnes naozaj virtuálny. Začnú sa čistiť
vzťahy medzi ľuďmi, vrátime sa k normálnej
komunikácii. V jednom parodickom americkom filme som videl krásnu vec. V tom filme
sa stalo, že v Spojených štátoch vypadla
internetová sieť a televízia, ktorá informuje
o celom dianí krajiny vydala vyhlásenie, že:
„Výpadok internetovej siete viedol k nárastu
produktivity práce o 230 percent“. Myslím,
že je to dosť presné zhodnotenie, ako ten
svet funguje. Ľuďom odišli počítače, tak
jednoducho začali pracovať. Niečo na tom
je. Je to aj v tej bežnej komunikácii. Keď si
potrebujem niekam zavolať, pretože chcem
niečo vyriešiť, nedostanem sa k živému
človeku. Veľakrát sa proste „nevpracete“ do
riešení, ktoré vám hlas v telefóne poskytuje,
takže by ste potrebovali niekomu vysvetliť,
o čo vám ide, ale v dnešnej dobe máte skrátka
smolu. Myslím si, že niekam prísť a so živým
človekom si z očí do očí povedať, o čo ide, je
oveľa jednoduchšie a iste aj lacnejšie.
Gong: Zdá sa, že ľudia považujú úplne
normálnu komunikáciu za niečo ťažké a zložité, akoby sme sa zabudli zhovárať. Čím
ďalej, tým viac ľudí sa radšej vyrozpráva
na sociálnej sieti.
M.Dejdar: Práve preto som sa nikdy
nezačlenil do žiadnej sociálnej siete. To má
na starosti môj manažér, ja s tým nechcem
mať nič spoločné. Mne to príde také absurdné
a tí ľudia takí naivní. Stále si hovorím, že
to hádam ani nie je možné, že v súčasnej
dobe sú ľudia takí naivní a že nepochopili,
prečo to celé existuje. Že sa iba zbierajú
informácie, ktoré oni dobrovoľne dávajú nie
len prevádzkovateľom tých sietí, ktorí s nimi
vedia veľmi dobre pracovať a ide im iba o biznis, ale aj kadejakým zločincom, pedofilom
a zlodejom. Keď niekto zavesí správu, že ide
na mesiac preč z domu, to je taká informácia,
ktorá je na nezaplatenie.
32
vlastne nijaké voľno nemal. Už tie finálové
kolá, keď to bolo hlavne na divákoch, tam
už to bolo úplne v pohode, i keď aj my sme
samozrejme mali svoj zástoj v rozhodovaniach,
ale už to nebol až taký stres. Viete, pre mňa
bolo najdôležitejšie vybudovať si akúsi pozíciu
v tej porote, pretože ak vstupujete do takejto
veci, ktorá je Top sledovaná a nastupujete
do toho za niekoho, kto bol výborný, no, nie
je to sranda. Musíte čakať, že vás ľudia budú
porovnávať, niekto vás má rád, niekto nie.
Gong: Ale obstáli ste.
M.Dejdar: Zdá sa, že áno, z čoho mám radosť.
Mojím cieľom bolo, aby ľudia nehovorili: „Ten,
alebo ten bol lepší“, ale aby zabudli na to, že
tam bol niekto iný. Teda, nie aby zabudli na
Jana Krausa, to sa snáď ani nedá, ale aby
vnímali nového človeka ako niečo prirodzené,
čo do tej poroty proste patrí. To je ako keď sme
v divadle robili predstavenie „Horúce to niekto
rád“ a diváci samozrejme prišli s tým, že uvidia chronicky známe „Niekto to rád horúce“.
Ale podarilo sa nám to, že 5 minút po začiatku
diváci zabudli na to, že nejaký film videli,
prestali to úplne nejako sami v sebe prepájať
a už vnímali len to naše predstavenie, ktoré je
úplne iné, ako film. Takže to je moja splnená
úloha, bol som v porote a stal som sa jej
súčasťou.
Gong: Vaše deti majú takéto umelecké črevo,
alebo sa ich snažíte od toho odtrhnúť?
M.Dejdar: Nebudem ich od ničoho odtŕhať,
ak budú mať talent, tak im budem pomáhať.
Iste, vždy to budú mať s menom Dejdar ťažké,
ale dá sa to zvládnuť. Matej sa dal na hokej
a má pocit, že z neho bude hokejista,
pomáhame mu, ako môžeme, aby sa jeho cieľ
naplnil, i keď nikto nemôže vedieť, ako to
dopadne. Dcéra Sára začala chodiť do školy
a zdá sa, že ona je teraz skôr naklonená
umeniu. Zatiaľ je to skôr jašenie sa, ktovie,
ešte z toho môže vyrásť. Hlavne im nič
neplánujeme. Snažíme sa o to, aby sa naše
deti venovali tomu, čo ich baví.
Gong: Pijete pivo ku všetkému?
M.Dejdar: Áno.
Gong: Aj ku koláču? Poznám takých
šialencov.
M.Dejdar: To nie, to som ešte neskúšal,
ale včera som mal takú nejakú čudnú
kombináciu. Neviem, čo to bolo, ale zistil
som, že pivo sa hodí ku všetkému.
Gong: Bolo pre vás účinkovanie v súťaži
Česko Slovensko má talent náročné?
M.Dejdar: Bolo. Myslel som si, že viem, do
čoho leziem, nejaké podobné skúsenosti som
už na moderátorskom konte mal, ale musím
povedať, že ma to prekvapilo, zistil som, že
je to iné, ako ostatné veci a že o tom viem
„kulový“. Netušil som, aké to bude ťažké
a nesmierne náročné. Hlavne tie prvé výberové kolá, to bol neuveriteľný maratón. Bolo to
vlastne 10 dní v kuse, keďže to bola televízna
vec, tak sa celé doobeda skúšalo, točiť sa
začínalo až okolo 14-tej hodiny a robilo sa do
rána do jednej, druhej, ale na druhý deň sme
museli byť na pľaci už o 10. Bol tam jeden deň
voľna, ale to som zasa fičal do Prahy, aby som
zariadil veci, ktoré mi ostali stáť, takže som
Nechceme žiadnu
Mochošimu!
Chceme Slovensko bez atómových elektrární.
www.strana-naskraj.sk
D u š u p r i e s to r u t vo r i a ´l u d i a . . .
my
D u špuo pn úr ika
e smtoer ui n šp
t voi rá
r i ac i u´l uad idaot
. . .y k s p r í ro d o u .
my p o n ú ka m e i n šp i rá c i u a djavorina
ot y k sshowroom
p r í ro d o u .
javorina showroom
Gong: V dnešnom svete a pri vašom verejne
hodnotenom povolaní je asi ťažké korigovať
ich názory, prípadne im vysvetľovať nejaké
veci, ktoré sa povedzme objavia v novinách.
M.Dejdar: Je to veľmi ťažké. Bulvár má dnes
obrovský vplyv. Celý svet je zbulvarizovaný,
všetko sa točí len okolo senzácií a okolo káuz,
ktoré sú často krát vymyslené. Je veľmi ťažké
vysvetľovať to, keď sa k tomu deti dostanú.
Bohužiaľ sa bulvár voľne predáva. Ja by
som ho zaradil medzi pornografiu, nech je
za závesom a nech si ho kúpi len ten, kto oň
má záujem. Pretože cez médiá sa k takýmto
správam dostávajú aj ľudia, ktorí o klebety
nestoja, ale jednoducho sa im nemôžu nijako
vyhnúť. Ale ak chcete, aby tie deti nejaký
názor mali, aby prípadne zdieľali ten váš,
musíte ich viesť a korigovať už od malička.
Potom sú schopné zaujať postoj aj k hlúpym
klebetám a ohováraniam. Ale nie je to len na
vás, je to aj práca školy, ľudí, s ktorými sa deti
stretávajú, tých vplyvov na deti je dnes veľmi
veľa. Musia to ustáť.
Gong: Tak vám držíme prsty, nech sa vám
ten život vyvíja tak, ako si prajete.
Kontakt: Gen. M. R. Štefánika 120, 911 01 Trencín,
ˇ Tel.: +421 904 30 30 31
Kontakt: Gen. M. R. Štefánika 120, 911 01 Trencín,
ˇ Tel.: +421 904 30 30 31
web: kristoffinterier.eu
33
kristoff interier
Fejtón Petra Haláka
T
Automatic
o slovo ma od istej doby desí. Slovo „desí“ je až príliš nežné.
Trvalému zdeseniu napomohli dlhoročné životné skúsenosti.
Dám vám dobrú radu. Dávajte si pozor na všetko na čom je
napísané „automatic“. S výnimkou kalašnikova totiž žiadny iný, takto označený prístroj, nefunguje.Moja nedôvera sa začala, akože inak,
celkom nevinne. Zakúpil som do našej domácnosti dlhodobo postrádaný
hriankovač. Skvel sa na ňom hrdý nápis „automatic“. Vraj, keď budú
hrianky hotové tak akurát, prístroj sa automaticky vypne a hrianky
za nežného cinknutia vyskočia ako predseda národniarov nad vatrou
zvrchovanosti. Všetko automaticky prebiehalo, kým som stál v kuchyni
nad prístrojom. Pchal som do novonadobudnutého technického
výdobytku kusy polosuchého chleba a hrianky veselo automaticky
vyskakovali. Lenže čo sa nestalo? Zazvonil telefón.
Nuž a ja som musel automatický prístroj na pár minút ponechať
v jeho frustrujúcej automatizovanej samote. Do kuchyne ma urgentne
prinavrátil smrad horiaceho chleba a podozrenie, že vo Važci sa
s odstupom rokov zasa niečo deje. Automatický prístroj sa nevypol
kvôli mojej niekoľkominútovej neprítomnosti. Na tomto mieste si
dovolím poskytnúť začiatočníkom, tápajúcim v bahne nevedomosti,
niekoľko užitočných rád.
Zásada číslo jeden: Automatické vypínanie prístroja sa automaticky
samo vypne len čo prístroj spustíte z očí.
Zásada číslo dva: Automatické prístroje sú konštruované
s úmyslom: a/ vytopiť susedov obývajúcich apartmán o poschodie
nižšie, b/ podpáliť byt, c/ znehodnotiť vložený filmový alebo fotografický
materiál, d/ poškodiť alebo zničiť obľúbené kusy oblečenia, e/ spôsobiť
chaos na diaľnici, f/ zničiť draho nadobudnuté potravinové polotovary,
g/ nasrať vás akýmkoľvek iným spôsobom, h/ bod „g“ sa darí napĺňať
úplne všetkým výrobcom prístrojov označujúcich svoje výrobky slovom
„automatic“.
Zásada číslo tri: Neopovážte sa prístroj označený ako „automatický“
ponechať osamote. Čím viac je automatizovaný, tým viac dozoru
potrebuje. Lopata opustená pri hromade hliny, krompáč, píla, kladivo,
klince, rebrík a vidly zapichnuté do hnoja, dozor nepotrebujú, lebo nie
sú automatické. Samé od seba, na rozdiel od automatického prístroja,
žiadnu škodu nespôsobia.
Zásada číslo štyri: Ak ste zvládli týždňovú návštevu svokry vo vašom
rodinnom vigvame, prístroje označené nápisom „automatic“ vás už
nemôžu ničím prekvapiť a budete ich po jej odchode vnímať ako milé
a nežné rozptýlenie v každodennom životnom stereotype. Navyše za
amok, v ktorom roztrieskate prístroj s označením „automatic“, vám
nehrozí právny postih, za roztrieskanie svokry vám hrozí niekoľkoročné
nepodmienečné nočné pozorovanie nebies Všehomíra spoza okien
opatrených železnou ozdobou typu „pepito“.
Zásada číslo päť: Po zakúpení automatického prístroja akéhokoľvek
druhu si pred spaním neustále opakujte čísla 112, 150, 155, 158,
prípadne si zistite telefónne číslo najbližšej psychiatrickej ambulancie
so stálou službou. Zásada číslo šesť: Po zakúpení spotrebiča s označením „automatic“ si
ihneď pripravte: a/ všetky poistné zmluvy týkajúce sa vášho majetku
a majetku vašich blízkych a uložte ich na miesto spoľahlivo
zabezpečené voči ohňu a vode, b/ veľké balenie upokojujúcich
medikamentov a masť na popáleniny, c/ hasiaci prístroj a plynovú
masku, d/ zabezpečte pred možným znehodnotením domáce zásoby
tvrdého alkoholu, e/ ak bývate v nájomnom dome, skontrolujte
funkčnosť požiarneho hydrantu na vašom poschodí, f/ majte na
viditeľnom a dobre prístupnom mieste pripravenú kartu poistenca
zdravotnej poisťovne, v obale vzdorujúcom vode a ohňu.
Prapôvodnou príčinou existencie rôznych automatických prístrojov je
34
ľudská lenivosť. Načo by som mal premiestňovať akýkoľvek predmet
z bodu Á do bodu Bé na chrbte, keď ho tam môže premiestniť nejaký
mechanický prístroj? Načo by som mal do bodu Bé chodiť pešo, keď ma
tam môže niečo odviezť? Newton? Edison? Laval? Watt? Stephenson?
Kurikin? Že vraj géniovia. Prd! Geniálni lenivci! (Najväčší lenivec
bol samozrejme Rus Kurikin - vymyslel kompu, lebo sa mu nechcelo
veslovať na druhý breh Volgy. Čechom sa v rebríčku lenivcov miesto
neušlo. Z pre mňa nepochopiteľných dôvodov). Najnovším hitom v oblasti automatických prístrojov je satelitná
automobilová navigácia. Spôsobuje dopravné kolapsy nevídaných
rozmerov. Názvy všetkých dedín, do ktorých sa túžite dostať za účelom
sobotňajšieho vyžratia nejakého vzdialeného príbuzenstva, sa končia
na „-ny“, „-ce“, „-ovce“ a „-vá“, naši neprajníci tvrdia, že vraj dokonca aj
na „ín“. Ak Vám navigácia prikazuje odbočiť doľava je takmer isté, že
treba ísť vpravo alebo rovno. Navigácie vie totiž „trt“ o obchádzkach
a družstevníkoch holdujúcich žatve. V lahôdkovom prípade treba cúvať
desať kilometrov. Osobitné čaro má funkcia „automatic“ v televíznych
prijímačoch. Televízny prístroj sa dá naprogramovať tak, aby sa po
zvolenom čase, (zvyčajné možnosti sú 15, 30 a 60 minút), sám vypol.
Za predpokladu, že v tomto časovom intervale nestlačí obsluha žiadne
tlačidlo na ovládači. Prístroj predpokladá, že divák zaspal a automaticky sa vypne. V praxi je ale všetko inak. V prvom prípade sa prístroj
sám vypne v najnapínavejšej scéne sledovaného filmu. Napríklad,
keď už konečne vrahovi strhávajú kuklu. Nastane divoké hľadanie
ovládača v zmesi všelijakých novín, krekerov, vínnych pohárov
a chrumiek, hektické výkriky a používanie výrazov z oblasti
amatérskej gynekológie. Akonáhle sa podarí ovládač nájsť, nastane
hľadanie programu, na ktorom film beží. Keď sa to konečne udeje,
zvyčajne divák začuje vetu: „v slovenskom znení ďalej účinkovali“
a na obrazovke idú nekonečné titulky. O vrahovi ani zmienka. V lepšom prípade sa jeho meno dozviete na druhý deň ráno v práci od kolegov, ktorí nevlastnia prístroj s funkciou „automatic“. Možnosť číslo
dva je ešte čarovnejšia. Ak skutočne zaspíte, automatické vypínanie
sa automaticky vypne a vy sa zobudíte v kresle o štvrtej nadránom
na dôverne známe šušťanie. V prístroji vytrvalo „sneží“ bez ohľadu na
ročné obdobie, ktoré práve prebieha vo vonkajšej prírode za oknami
vášho ospalého rodinného sídla. Odoberiete sa do perín a ešte predtým
manuálne vypnete automatické vypínanie.
Okrem automobilov, fotoaparátov, kuchynských spotrebičov, či náradia,
by prívlastkom „automatic“ mali byť označené aj niektoré inštitúcie.
Najmä tie v kuratele rodnej slovenskej džamahírije. Napríklad
plynárne, elektrárne alebo vodárne, by na svojich honosných budovách,
konkurujúcich v okázalosti snáď iba bankám, mohli mať aj dovetok
„automatic“. Veď v tomto režime pracujú už roky. Meškáte s úhradou
dodávky elektrickej energie jeden deň? Vôbec za to nemôžete? Poukázal
vám zamestnávateľ výplatu s meškaním? Pokazila niečo draho platená
banka? Nevadí! Elektrárne sa ihneď napoja do režimu „automatic“.
Automaticky vám pošlú upomienku, ktorej cena poštovného pripomína
cenu balíka, v ktorom je medveď zasielaný do Austrálie a pridajú nežné
vyhrážanie sa exekúciou vašich posledných neopratých slipov. Ak
máte tú smolu, že ste v dobe (ne)doručenia upomienky kdesi za horami
– dolami, nasleduje odpojenie prívodu. Všetko v režime „automatic“.
Nikoho nekaká objem mäsa v hodnote 10 000 Sk vo vašom mrazáku.
Nikoho nekaká, že po niekoľkých dňoch plyny z rozkladajúceho sa
mäsa otvoria dvierka mrazničky a prítulné biele červíky začnú cez
vetraciu šachtu zaplavovať okolité byty. To tupého úradníka nemusí
zaujímať. Pracuje v režime „automatic“. Takýto úradník má na hlave,
hneď vedľa chatrného mozgu, spínač On – Off. Okamžite po príchode
do práce ho prepína do polohy Off. Veď načo zbytočne dráždiť všetky
tri mozgové bunky? O všetko sa postarajú smernice, vydané v duchu
režimu „automatic“. Podobne pracujú aj všetci dodávatelia služieb pre
domácnosť.
Ale dosť bolo... Idem do krčmy na kofolu. Výčapník mi do nej naleje
hneď aj rum. Celkom automaticky.
Stále je nestále
text: JH
foto: Rebeka Hansman
...toto naše počasie, farby na stromoch
a tým pádom aj naša nálada je stále
neustálená. Nevieme sa rozhodnúť, či
nám je zima, alebo nie je. Telo sa snaží
prispôsobiť a keďže sme každý iný, každý sa inak prispôsobujeme. Aj na obdobie
mikróbov reagujeme všetci inak. Niekto
si už tohtoročnou chrípkou, či „sopľovým
údolím“ prešiel, na niekoho to čaká.
V každom prípade si buďte istí, že si
týmito dobrotami, ktoré nám zneprí-
siahnu po pilulke. Pretože niekedy si
stačí oddýchnuť, alebo sa napiť vody,
alebo niečo zjesť. Chvalabohu je stále viac
tých, ktorí hľadajú iné alternatívy liečby
bežných chorôb, dokonca sú aj takí, ktorí
sa snažia nahradiť agresívne chemické
lieky nejakou prírodnou alternatívou,
aj pri ťažkých zdravotných problémoch.
Alebo sa snažia zmierniť dopady chémie
z liekov prírodnými katalyzátormi. Asi
najznámejším prírodným antibiotikom je
nefalšované maslo, odlúpla z upečenej
hlávky cesnaku jeden strúčik a vytlačila
ho ako tavený syr na maslo. K tomu
jedna čerstvá paprika, alebo uhorka
a šálka zeleného dobre vylúhovaného
čaju. Nuž a po raňajkách si lupla za
kalíštek bazového sirupu s citrónom
a medom a deň mohol začať. Môžem
vám povedať, že okrem artritídy, ktorá
ju trápila hádam už od vojny, bola celý
život úplne fit. Cesnak sa dá vône zbaviť
jemňujú život, prejdeme všetci. Nuž ale
nič nie je také zlé, ako to na prvý pohľad
vyzerá, každá nepríjemnosť sa dá, ak
už nie úplne obísť, tak aspoň zmierniť.
Samozrejme, v najhoršom prípade sa
uchyľujeme k liekom, teda k akejsi
chemickej čistiacej rote, ktorá prebehne
organizmom, zmetie z cesty nečistoty,
ktorých sa chce telo zbaviť, lenže žiaľ,
oslabí aj zdravé bunky. Každý chemický
liek je záťaž na organizmus. Ráta sa
totiž s tým, že aj keď liečivo poškodí aj
zdravú bunku, tá je schopná sa po čase
zregenerovať, podstatné je, že choré
bunky budú zlikvidované. Ale viete ako
to je. Dovtedy sa z krčahom chodí po
vodu, kým sa krčah nenaštve a nerozbije
sa. Nuž podobné je to aj s naším telom.
Dovtedy ho napchávame liekmi, dovtedy
nútime zdravé bunky, aby sa neustále
regenerovali, až to jedného dňa vzdajú
a radšej sa posunú k armáde chorých
buniek. Juj, ale toto začalo zaváňať
pesimizmom a to som teda nechcela.
Predpokladám, že osveta je už dnes na
takej úrovni, že už nepatríte k ľuďom,
ktorí pri každom náznaku bolesti hneď
cesnak. Cibuľka a pór nemajú v sebe až
takú silu, ale tiež sú schopné prispieť
k ochrane organizmu pred mikróbmi
z vonka. Až na ten zápach. Iste, poznám
ignorantov, ktorí každé ráno zožujú
strúčik cesnaku a hurá do sveta. A nie
je nič lepšie, ako mať v kancelárii
kolegu, ktorý síce žuje žuvačku, ale cez
mentolový opar sa z úst nemilosrdne
prediera štipľavý zápach cesnaku, ktorý,
aby si bol úplne istý, že sa dostal do
celého priestoru, lezie z tela aj pórmi vo
forme potu. Iste, kolega je síce zdravý
ako repa, len tých priateľov v jeho okolí
ubúda. Moja skvelá babička, mimochodom celoživotná vášnivá užívateľka
cesnaku, mala svoj vlastný recept, ako
ho zbaviť nepríjemného pachu a zároveň
ho nezbaviť liečivých schopností. Vlastne
mala dva recepty. Celú hlavičku cesnaku
v šupe umyla, pokvapkala olivovým olejom, položila do ohňovzdornej misky
a šupla do rúry. Piekla pomaly, kým,
šupa na cesnaku nedostala hnedastý
nádych. No a potom to stačilo nechať
vychladnúť a delikatesa je na svete.
Každé ráno si na čerstvý chlebík natrela
aj tak, že do, najlepšie stopercentného
alkoholu, ktorý sa ale ťažko zháňa, ponoríme niekoľko strúčkov cesnaku, ktoré
sme pred tým trochu narezali a necháme
ich v uzavretej fľaši asi 20 dní. Kým čakáme na svoju domácu medicínu, mali
by sme občas fľašou potriasť. Až po 20
dňoch môžeme denne vypiť 10 kvapiek,
najlepšie v prvom rannom pohári vody
s citrónom. Toto vyzerá ako kampaň proti
farmaceutickému priemyslu. Priznám sa,
nie som jeho fanúšikom, ale pravdou je,
že v najhoršom prípade, keď už je príroda
v koncoch, tiež siahnem po pilulke. Ale
stále mám na mysli vetu, ktorú povedala
detská lekárka spolužiačke mojej dcéry:
Dieťa, lieky nie sú cukríky, ale ak chceš,
predpíšem ti citrón.
A pravdou je aj to, že každá choroba sa
prekonáva oveľa ľahšie, keď máme vedľa
seba človeka, ktorý nám pohladí boľavú
hlavu, pomasíruje unavené nohy, navarí
čaj, skrátka venuje nám nezameniteľnú
ľudskú pozornosť a lásku. A toto je tá
najvzácnejšia vec na svete, ktorá nás nič
nestojí.
35
Martin Huba
Predstavenia
inovujem životnou
skúsenosťou
Gong: Vy ste profesor, vzdelávate nových budúcich hercov, bude tu pre
nich ešte vôbec na tomto malom slovenskom pľaci miesto? Budú mať ešte
vôbec čo robiť?
M.Huba: Hmm, smutná téma, ale to je na celý samostatný rozhovor.
text: JH, red
foto: štúdio L+S
Gong: Dobrý večer pán profesor ☺.
M.Huba: ...ááá, dobrý večer, ahoj ☺. Ty si tu teraz ako moderátorka?
Gong: Nie, ja som tu teraz doma a prispievam do tohto časopisu.
My len na chvíľočku, pár otázok, ste unavený? Ako sa vám hralo?
M.Huba: Ale nie, nie som, bolo výborne, pri monodráme je dôležité, aby
ste získali partnera v publiku a teraz sa to stalo, bolo to príjemné.
Gong: Pri vašom predstavení „Kontrabas“, sa to podľa mňa stáva vždy,
je to dobre zahrané a dobre zrežírované, lebo zakaždým to takto funguje.
M.Huba: Hlavne je tam dobrý text, on ten Süskind vedel
o čom píše, je to absolvent konzervatória, takže sa dá povedať,
že je hudobne erudovaný. Z toho textu je poznať, že pozná bolesť,
slabosti, zákulisie toho operného a činoherného sveta, je to text
„poučený životom“.
Gong: Ja som Kontrabas videla ešte ako študentka. Viete si za tie roky,
čo ho hráte nájsť v tej hre niečo, čo ste si tam doteraz neuvedomili, niečo
nové?
M.Huba: Vieš, celý ten princíp nášho hrania je v tom, že musíš
v sebe nájsť silu nadobudnúť pocit, že to robíš prvý krát. Iste, nie
celých 90 minút hrá človek v tom pocite, ale na mnohých miestach si
viem evokovať ten fakt, že na to práve prichádzam. Možno práve preto
ma to aj stále baví. Vždy si to tak inovujem životnou skúsenosťou.
Je to intímny text, ktorý ale má v sebe tú metaforu, ktorou je oslava
priemernosti a podpriemernosti a myslím si, že sa s tým stretávame
dennodenne aj v reálnom živote, čiže tým sa to obohacuje, tou reálnou
životnou skúsenosťou. Objaví sa tam to, čo ste zažili v poslednom polroku,
mesiaci, dni, ale nie je to vedomý pocit, je to skôr také podvedomé. Je
to metafyzika, keby som sa ti mal teraz odpovedať konkrétne, musel by
som sa zamýšľať. Isteže, keď to hrám, viem, že to, alebo ono je nové, ale
nevedel by som tie miesta presne vymenovať.
Gong: Koľko sopranistiek ste v predstavení za celú tú dobu vystriedali?
M.Huba: (smiech) No veľa ☺. Mám dosť dobrý prehľad
o sopranistkách na VŠMU ☺. Bolo ich minimálne 12-14, veď
to hrám už 22 rokov. Tie dievčatá, keď skončia školu, majú svoje
povinnosti, takže áno, vystriedal som ich už dosť ☺.
36
Gong: Učíte, pôsobíte v Národnom divadle, hráte vo filmoch, máte čas aj
sám na seba? Máte čas na Martina Hubu?
M.Huba: No, musím toho Martina Hubu nejako zakomponovať do
všetkých tých povinností. Toto som sa raz spýtal Jana Třísku, lebo často
jazdím do Prahy a intenzívne s ním spolupracujem. On tvrdí, že tu stále
žijeme vo veľmi luxusných pomeroch, máme skúšku, potom ideme domov,
snažíme sa žiť nejaký ten súkromný život. Povedal mi, že vonku to tak
nie je. Tam sa skúška skončí, až keď všetci usúdia, že „už to vieme“.
Ja som sa ho spýtal: „A kedy žijete?“ On mi odpovedal: „No toto je náš
život, to nie je, že TU robím a potom TAM žijem“. Jednoducho, práca
sa ti stane životom. My tu podľa neho žijeme v „luxusnej“ predstave,
že odbijem si nejako tie skúšky a potom idem domov „na záhradku“,
to sa tak nedá... Musím si ten čas na čítanie, na deti, na vnúčence, na
manželku zadeliť v súlade s prácou, nesmieš to od seba oddeľovať, musí
sa to prelínať. Alebo sa to dá zvládnuť, alebo nie, ale myslieť si, že sa to
dá oddeliť, to nie, to by bol človek permanentne nešťastný, lebo toho času
je naozaj málo. Musíš to súkromie „poprepletať“ s profesiou.
Práca a život sa nedá
oddeliť, to by bol človek
permanentne nešťastný
Gong: Osobne si myslím, že divadlo a kultúra ako taká, má obrovský
význam. Teraz prebiehajú zmeny v odvodových systémoch, umelci sa
k tomu rôznym spôsobom vyjadrujú, niektorí ľudia ich považujú akoby
za „darmožráčov“ a podobne. Myslíte, že má zmysel kultúrne vychovávať
deti, budovať divadlá, snažiť sa zveľaďovať ducha?
M.Huba: Veľmi to závisí od diváckeho potenciálu mesta. Napríklad
dnes to bolo príjemné, ale treba si uvedomiť, že nárazová vec je čosi iné,
ako večer čo večer naplniť sálu. Neviem, či tá chuť a túžba tunajšieho
obyvateľstva po kultúre a po divadle je dostatočne veľká. Shakespeare
povedal, že každé divadlo, ktoré je vypredané, sa obháji. Keď sa tá
návštevnosť kamufluje alebo dosahuje s veľkou námahou, divadlo na to
zväčša doplatí. Tam, kde je tá námaha už príliš veľká na to, aby ľudia
do divadla prišli, sa automaticky vynára otázka opodstatnenosti toho
divadla. Ak si to vynúti publikum, ak si divadlo obháji svoju existenciu,
získava morálne právo na to, aby existovalo. Vtedy je veľmi ťažké
zrušiť ho, alebo neuviesť do života. Ale ten tlak musí vzísť zo strany
diváckej obce, obyvateľstva. Trošku sa bojím, že dnes sa prostredníctvom
masovokomunikačných prostriedkov ten vkus a náročnosť diváka znižuje
na takú úroveň, že divadlo už vlastne ani nepotrebujú. Mnohí už ani
nevedia, že niečo také vôbec existuje a čo by im to vlastne malo dať. Asi
treba spraviť nejakú osvetu medzi ľuďmi a zistiť, či by vôbec niečo takého
chceli. A jedna vec je divadlo chcieť, druhá udržať ho pri živote, lebo
nie je nič smutnejšie ako prázdne stoličky v divadle.
Gong: Prajeme Vám, aby ste mali na svojich predstaveniach vždy plno,
šťastnú cestu.
M.Huba: Ďakujem, prajem všetko dobré.
Dobrý deň, my:
Judita Hansman, Elena Kolek Spaskov,
Štefan Richtárech, Ivan Blahút, Jan Kocman,
František Lintner, by sme vám radi ponúkli
predstavenia Prešporského divadla.
Keďže pracujem
e s materiálom, kt
orý možno nazva
svoju prácu pred
ť vývozný, chceli
staviť vo vašom d
by sme
ivadle. Prešpors
divadlo „bez stre
ké divadlo je p
chy nad hlavou“,
rofesionálne
preto sú naše pre
na hosťovanie. N
dstavenia určené
a herecký súbor
p
redovšetkým
sú kladené veľm
o herecký, spevác
i vysoké požiadav
ky i pohybový p
ky, pokiaľ ide
rejav, preto verím
zaujať vaše publik
e, že naše predst
um.
avenia môžu
V ponuke mám
e
predstavenia:
Konkurz (pohyb
ovo
činoherné predst
avenie
s pesničkami),
Pokušenie (tan
ečné
predstavenie na
motívy
románu Paola C
oehla:
Diabol a slečna C
hantall),
Tretia farba E
vy
(činoherná oper
a),
Niečo málo
o ženách (čino
herno
pohybové
predstavenie),
Dvere (činohra
,
pohyb, spev).
V našich interpretáciach využívame úspornú scénu, ktorá je zvyčajne dotvorená premietanými
obrazmi, hudba, herecký výkon a obraz sú na jednej úrovni, všetky zložky smerujú k jedinému
cieľu, podporiť silný pocit v divákovi. Všetky predstavenia trvajú do 90. minút, čo je v dnešnej
rýchlej dobe už európsky štandard.
Viac informácií o našej produkcii môžete nájsť na webovej stránke divadla:
www.presporskedivadlo.sk a na tel. číslach 0907/891 536 a 0905/496 771
37
Hlášky hokejových
komentátorov
Škoda! (Pri nevyužitej šanci Čechov)
Halák má na prilbe Vlada Dzurillu a Jánošíka,
postavy z našej mytológie.
Aj Miro Šatan sa potrebuje zastreliť...
Idú dvaja Rusi. Naši sú traja. Óoooo, tak to by sme
si mali dávať pozor na prečíslenie.
Zuzka Tomčíková patrí k najlepším
brankárkam na turnaji, hoci má najhorší
priemer obdržaných gólov.
Stümpel a Pálffy, každý z nich je iný,
Stümpel - rodinný typ, Pálffy - ... (pár sekúnd
pauza) ... stále hľadá niečo nové...
Keď chce, aj Sekera môže vystreliť.
Výroky
zo súdnych
siení
Ot: Táto myasthenia gravis, ovplyvňuje nejako
vašu pamäť?
Sušinský......Afinogenov....ááááále pááán
Od: Áno.
rozhodca to bolo za čo?...gól... :-(
Ot: A akým spôsobom ovplyvňuje vašu pamäť?
Maďari sú zoradení na svojej modrej čiare, je ťažké Od: Zabúdam.
Ot: Teda zabúdate. Môžete nám dať príklad
to preraziť, tu by sa zišla pomoc Chucka Norrisa.
niečoho, čo ste zabudli?
No, zápas už asi neotočíme a tak si môžu
Ot: Aký starý je váš syn, ten, čo s vami žije?
chlapci zahrať z chuti hokej a nacvičiť si
Od: Tridsaťosem, alebo tridsaťpäť, teraz
nejaké presilovky.
presne neviem.
A tu je maskot šampionátu, asi najvýraznejšia
Ot: A ako dlho s vami žije?
postavička dnešného zápasu...
Od: Štyridsaťpäť rokov.
Fíni hrajú presilovku, ale naši chlapci ju
Ot: Ten mladší syn, čo má dvadsaťjeden, aký
hrajú dobre. Puk držíme ďaleko od našej
je starý?
brány a dostávame gól...
Ot: Boli ste prítomná, keď vás fotografovali?
Puk zastavila až kovová konštrukcia z umelej
Ot: Bol ste to vy, alebo váš starší brat, kto
hmoty.
zahynul vo vojne?
A teraz nastupuje Kriškov útok s Kriškom
Ot: Ako ďaleko od seba boli vozidlá v okamihu
na čele.
zrážky?
Zetterberg trafil presne, ale nevieme, kde skončil
Ot: A boli ste tam, kým ste neodišli, je to tak?
puk.
Zabili nám Jánošíka!!! (keď v zápase narazili Ot: Takže dátum počatia [dieťaťa] bol
8. september?
na mantinel Šatana)
Od: Áno.
Bartoš teraz predviedol peknú kľučku a ide
Ot: A čo ste v tej dobe robili?
dopredu. Ale puk zabudol za sebou.
Ot: Hovoríte, že schody viedli dolu do
To bola nepríjemná strela pre Lašáka.
pivnice.
Bieloruský hráč nesignalizoval, že bude
Od: Áno.
strieľať.
Ot: A tie schody, viedli tiež z pivnice nahor?
Dosť bolo srandy, treba dať gól.
Ot: Môžete tú osobu popísať?
Ruskí hokejisti prefrčali cez modrú čiaru.
Od: Bola strednej postavy a mala bradu.
Teda cez červenú, ktorá je pri modrej.
Ot: Bol to muž či žena?
Robíme si s Rusmi čo chceme...a dostávame
druhý gól..
Ot: Ste kvalifikovaný k dodaniu vzorky
moču?
Ot: Pán doktor, predtým, než ste urobil pitvu,
presvedčili ste sa o neprítomnosti pulzu?
Od: Nie.
Ot: Zmerali ste krvný tlak?
Žigo, to je milimetrový človek.
Od: Nie.
Ot: Presvedčili ste sa, či došlo k zástave dýchania?
Lintner zistil, že ide dopredu.
Od: Nie.
Taká je rovnica: dvaja Ukrajinci rovná sa
Ot: Je teda možné, že pacient bol nažive, keď ste
jeden Chára.
začali s pitvou?
Nejde o to, o čo ide.
Od: Nie.
Ot: Ako si môžete byť taký istý, pán doktor?
Američanom sa podarilo zničiť kanadský
Od: Pretože jeho mozog ležal v miske na mojom
zárodok už v zárodku.
stole.
Musíme dať nabudúce viac gólov ako súper, inak
Ot: Ale nemohol byť pacient aj tak nažive?
prehráme.
Od: Je možné, že bol nažive a pracoval niekde ako
Tento gól nás môže posadiť do sedla na koňa. právnik.
Košice hrajú zo zabezpečenej obrany a trpezlivo
čakajú na vlastnú chybu.
38
Vtipy
Ona: “Vzrusujem ta?”
On : “ To myslis vazne? Strasne ma
vzrusujes!”
Ona: “sorrz, mam nieco s klavesnicou,
pomoyes mi?”
Príde dementný chlapec do obchodu a hovorí
predavačke:
„Uhmaahaeeua coly!“
Ot: Na všetky otázky odpovedajte ústne, áno? „Dva deci čoho?“
Akú školu ste navštevovali?
Je to hnedé a slon to má medzi prstami.
Od: Ústne.
Čo je to? Pomalí domorodci.
Bača, Švédi, góóól...
Tesne vedľa, ale netrafil.
zdroj: internet
Rozprávajú sa dve blondínky:
„Prečo piješ z prázdneho pohára?“
„Lebo nie som smädná!“
„Milujem prírodu.“
„Aj napriek tomu, čo ti urobila?“
Zrazia sa dve blondínky a jedna hovorí druhej.
„No jasné, žena za volantom!“
Pýta sa pocestný hostinského:
„A prečo sa vlastne tejto krčme hovorí
U dvoch buzerantov?“
„Ja neviem, spýtam sa manželky.
Karoooool...“
„James, prší vonku na ceste?“
„Neviem pane, išiel som po chodníku.“
Sťažuje sa blondína po dovolenke:
„Ten idiotský foťák mi spravil 36 záberov
pravého oka!“
Dvaja dvojroční chlapci sa rozprávajú:
„Poťuj, včela som našiel na telase plezelvatív...“
„Hej, a ťo je to telasa?“
Idem si autom po ulici, keď mi do cesty
vošiel chlap s bielou paličkou. Robil sa, že
ma nevidí, tak som ho prešiel, frajera.
Dlho sme sa na tej šéfovej anekdote smiali, než
sme pochopili, že je to pracovná úloha.
„Čo to piješ?“
„Sekundové lepidlo.“
„Čože? „
„mhmhmhmhm!!!“
Poznámka v žiackej knižke:
Vošiel som do triedy a nepostavil sa mi!
Ide chlapík po púšti a čo nevidí - bizón!?
Pozrie lepšie a ozaj ho nevidí.
Tínedžer sedí v preplnenom autobuse. Nad
ním stojí babička. Ostatní sa na to už nemôžu
pozerať, tak sa naňho oboria:
„Snáď by si sa mohol postaviť!“
„Tak toto už poznám. Ja sa postavím a tá
babka sa mi sem hneď naserie.“
“Dobrý deň, suseda! Včera som stretla
vášho manžela, ale nevšimol si ma.“
„Viem, spomínal mi to.“
„James!“
„Áno, pane?“
„Kopni do steny!“
„Prečo, pane?“
„Som nahnevaný!!!“
Zopár múdrostí G. W. Busha
Pre NASA je vesmír stále vysokou prioritou.
Ak neuspejeme, vystavujeme sa riziku zlyhania.
Obrovská väčšina našich dovozov pochádza zo zahraničia.
Aj vy máte černochov? (v rozhovore s brazílskym prezidentom)
Viem, v čo verím. A budem pokračovať vo vyslovovaní toho, v čo verím - verím v to, že v čo verím, je správne.
Je čas, aby ľudská rasa vstúpila do slnečnej sústavy.
Mars je v zásade na rovnakej obežnej dráhe ako my. Mars je akosi v rovnakej vzdialenosti od Slnka, čo je veľmi dôležité. Videli sme obrázky,
kde sú, ako veríme, kanály a voda. Ak je tam voda, znamená to, že je tam kyslík. Ak kyslík, tak môžeme dýchať.
Budúcnosť bude lepším zajtrajškom.
Robil som dobré rozhodnutia v minulosti. Robil som dobré rozhodnutia i v budúcnosti.
Verím, že sme na nezvratnej ceste smerom k väčšej slobode a demokracii - ale to sa môže zmeniť.
Naši nepriatelia sú novátorskí a vynaliezaví, a aj my sme. Nikdy neprestanú myslieť na nové spôsoby, ako by ublížili našej krajine a našim
ľuďom, a ani my neprestaneme.
Na každú streľbu s následkom smrti tu máme zhruba tri streľby, ktoré sa nekončia smrťou.
Určite viem, že som pripravený na túto prácu. A ak nie, potom to tak proste chodí.
Ľudia, ktorí sú naozaj veľmi čudní, sa môžu dostať do významných pozícií a môžu mať značný vplyv na dejiny.
Perličky zo súdnych siení
a policajného denníka
K rodinnej bitke došlo potom, keď syn predstavil rodine
nevestu a babička utrúsila: “To vás Pán Boh trestá za to,
že sa nemodlíte.”
Otvoriacej, samostatne sa doma nachádzajúcej dcére tvrdil, že
je zo sporiteľne a že ide skontrolovať bezpečné uloženie všetkých
vkladných knižiek.
Stýkali sme sa spolu dlhšiu dobu a ja netvrdím, že sú všetky tri
deti jeho, ale bolo by slušné, aby si aspoň jedno vybral.
Menovaný mal pracovnú morálku vcelku dobrú, hlavne
keď sa dostavil do zamestnania.
Netušila som, že je mŕtvy. Vyzeral totiž normálne, ako keď
sa vrátil z krčmy.
Dôchodca R.K. býva na našej ulici a ako heligonista chodí hrávať
na pohreby, kde je veľmi obľúbený pre svoju veselú povahu.
Z očí som mu vyčítala strach a niekoľko rumov.
Svoje absencie som mal z toho dôvodu, že zbieram
konvalinky do zberu a keďže som ich mal málo, nenastúpil
som do práce.
Manžel ma doma bil. Keď som mu povedala, že to pôjdem
dať k súdu, tak mi povedal, nech idem hoci aj do riti. Tak
som tu.
Pohlavný styk ma bavil, ale to vyšívanie veľmi nie. A preto náš
vzťah na týchto záľubách stroskotal.
Sťažnosť si podávam, vo väzbe už nechcem byť, pretože tu
nie je už ani Horváth, ani Holub.
Poučeniu som rozumel, ale nie veľmi.
Nepoznám paragrafy ako trebárs advokát, pretože som
slušný a čestný človek.
Poškodený bol smrteľne zranený a jeho liečenie potrvá 6 až 7 dní.
Snažil som sa hliadke vysvetliť, že som toho veľa nevypil,
ale asi mi pre podnapilosť nerozumeli.
U menovaného bolo nájdené väčšie množstvo pornografických
materiálov; ich časť bola ponechaná na stanici pre ďalšie
využitie...
Hlásim vám, že menovaný ukradol zo zásuvky vedúceho
nezistené množstvo päťkorunových mincí v celkovej
hodnote 310,- Sk.
Udivilo nás, že si tú ruku zlomil. Za dopoludnie nám spadol po
pive z lešenia päťkrát a vždy sa len veselo smial, pretože mal na
hlave podľa predpisu helmu.
Už niekoľko rokov trpím nervovou chorobou.
U lekára som nebol, liečim sa sám hlavne užívaním
alkoholických nápojov. Od svojho zatknutia však nemám
možnosť sa liečiť, preto sa cítim chvíľkami ochabnutý.
Okienko bolo také malé, že Rudolf B. v ňom zostal uväznený
a vrátnikovi tvrdil, že lapá po čerstvom vzduchu. Bol síce na
toalete, ale s hasákom a pakľúčmi, čo je neľudské.
Videl som obvineného dobre a bol mi divný.
Spredu vyzeral ako zlodej, zozadu ako keby niečo niesol.
Keď ma vlákal do parku, tušila som, že o niečo prídem, ale
že to bude kabelka, to mi nenapadlo.
Nemohol som predpokladať, že sa manželka topí, lebo kričala
úplne normálne...
Pri stánku so zdravou výživou som vypil asi štyri vodky.
39
text: JH
foto: Martin Črep
Baví ma byť režisérkou
vlastného sveta
Gong: Ostalo ti ešte na polici miesto
pre ocenenia? A máš vôbec policu na
ocenenia, alebo sa z cien stali hračky pre
tvojho syna?
Petra: Jeden Oto tuším váži dvanásť
kilogramov, takže z tejto príjemnej
ceny by sa stala v rukách môjho syna
nebezpečná zbraň. Radšej sošky držím
mimo jeho dosahu. Neviem, či je to
špeciálne miesto, ale máme doma taký
výklenok, a tam sa im celkom spolu
páči, tak tam spolu sedia a bohviečom
diskutujú ☺.
Petra
Polnišová
P
eťu Polnišovú asi netreba
Slovákom
špeciálne predstavovať,
okrem toho, že je
známa, že svojou prácou
získala pomenovanie
„celebrita“, je to úplne
normálna baba, v ktorej
spoločnosti má človek
pocit, že sa cíti lepšie,
ako pred stretnutím,
žena, ktorá sa stará
o svojich dvoch chlapov
a večné dievčatko, ktoré
normálne, ako všetci
ostatní, sníva.
40
Gong: Ako vnímaš to, že sú to vlastne
divácke ceny? I keď osobne si myslím,
že diváci sú asi tí najkompetentnejší
oceňovatelia.
Petra: Divácke ceny sú o popularite.
Popularitu neodrážajú len hercove
schopnosti, ale aj to, ako sa správa, kde
účinkuje, čo sa o ňom píše atď. Takže ak
chceš odpoveď na moju otázku, nemyslím
si, že divácke ceny sú dôkazom toho,
že človek je vo svojom fachu najlepší,
ale skôr by som to definovala ako
cenu sympatie , čo teda vôbec nie je na
zahodenie ☺. Navyše priazeň diváka
vôbec nie je trvalá, ľudia, ktorí kedysi
zbierali jednu sošku za druhou, dnes
takmer nemajú robotu, takže, aj keď
dostať cenu nepatrí medzi nepríjemné
pocity, treba sa držať pri zemi.
Gong: Vnímaš slávu ako otravnú muchu,
alebo ti to spríjemnilo život? Vyzeráš ako
človek, ktorý má svojich fanúšikov rád,
takže podľa poučky: „Dostaneš, čo dávaš“,
je predpoklad, že nestretávaš agresívnych
fanúšikov.
Petra: No, zatiaľ mi nikto nevlepil za
to, čo robím ☺. Všeobecne považujem za
príjemné, že niekto oceňuje moju prácu
a pokiaľ to nerobí vyslovene invazívnou
formou, tak sa nemám na čo sťažovať.
Okrem toho, ja veľa času trávim v zahraničí, kde je ľuďom úplne jedno kto som,
tak to je také vyváženie, ktoré osobne
potrebujem, aby mi z toho nepreplo.
Gong: Čo Partička? Idete ďalej? Čo pre
teba Partička znamená?
Petra: Jasné, zatiaľ ideme ďalej
a bolo by mi ľúto, keby nie. Partička pre
mňa predstavuje voľnosť, akú ponúka
máloktorý projekt a okrem toho, s chalanmi máme nadštandardné vzťahy,
čo myslím si je hlavná devíza Partičky.
Nás to všetkých mimoriadne baví, každé
predstavenie je iné a aj keď viem, že
takéto programy majú svoju životnosť,
dúfam, že tak skoro neskončíme.
Gong: Neláka ťa vojsť aj do
dramatickejších vecí? Nechystáš sa do
nejakého projektu, kde by ťa ľudia mohli
vidieť aj v trochu inej podobe?
Petra: Vieš, ja som divadelne absolvovala
už všeličo, dokonca aj seriálovo, takže
som si užila dramatických polôh až
až. Je pravda, že som vo všeobecnosti
považovaná za komičku, lebo ma tak
vidí väčšina v televízii, ale divadelní
fajnšmekri ma videli aj v úplne iných
rolách. Ja osobne preferujem tragikomické
postavy, také ma bavia veľmi. A myslím,
že časom prídu aj tie „ dramatickejšie“
polohy v televízii. Ja sa nikam
neponáhľam, všetko príde
v správnom čase.
Prijímame nové veci až po čase. Ja to
vidím na sebe, ale myslím, že je to pre
malý národ príznačné. Hybnou silou
musí byť mladá generácia a úprimne,
mám pocit, že mladí ľudia z malých
miest sú oveľa kultúrne aktívnejší
ako tí bratislavskí. Stačí sa pozrieť na
Pohodu, či na Žilinu Záriečie a sme doma.
Takmer z ničoho vznikli dnes už takmer
kultové veci. Možno práve preto, že
mimobratislaváci nemajú takmer žiadne
podmienky na sebarealizáciu, sú aktívni
a učia sa vytvárať si ich sami. Som
v komisii Think big, kde sa podporujú
projekty mladých ľudí a skupín, ktoré
chcú niečo vytvoriť a mimobratislavskí
výrazne vedú, to je veľmi sympatické.
Gong: Máš niekedy dni, keď si poplačeš?
Čo ťa dokáže rozplakať?
Petra: Mňa, čo si? Všetko. Ja som ešte
stále hormonálne neuprataná, lebo stále
dojčím, takže plačem pri všetkom, čo je
smutné dojímavé, alebo aj veselé. Ale
najviac ma bolí bezmocnosť. Akákoľvek.
To ma vie vždy veľmi raniť, keď sa pácha
bezprávie a viem, že tí, na ktorých je
páchané zlo, majú minimálnu šancu zmeniť to. Keď sa niekde objavili fotky
malého chlapca, ktorého vlastní rodičia
utýrali a poznačili na celý život, tak som
myslela, že mi pukne srdce. Ako je možné, že k niečomu takému vôbec dôjde? A to
nehovorím o iných katastrofách. Preto
som vďačná za každú peknú sekundu
môjho života. Naozaj.
Gong: Si jedna z najslávnejších
Slovenských matiek a mne osobne je
nesmierne sympatické, že nemáš potrebu
visieť v každom časopise a ukazovať, ako
svojho syna prebaľuješ, ako ho kŕmiš,
kedy chodí spinkať, ako sa zbavuješ
prebytočných tukových vankúšikov, čo na
to tvoj partner, a všetky tieto vlezlé veci.
Tak sa opýtam jednoducho. Ako sa má
teraz Peťa Polnišová? Je spokojná sama
so sebou? A čo na to všetko okolo nej jej
partner?
Petra: Moje dieťa má 18 mesiacov
a neviem sa ho nabažiť. Máme sa super,
chodíme do parku, robíme si pikniky,
tešia ma veci, ktoré som pred pár rokmi
považovala za nezáživné. Takto si
predstavujem čistokrvné šťastie a som
vďačná, že sa mi ho dostalo. Ale keby mi
bolo dopriate trochu viac spánku, tiež by
som sa nehnevala ☺.
Gong: Dá sa povedať, že teraz si
Francúzsko/Slovenka. Je nejaký rozdiel
v myslení Francúzov a Slovákov? V čom
a čím to je?
Petra: Francúzi mimoriadne radi diskutujú. O čomkoľvek. Radi veci analyzujú,
rozoberajú, triedia a ešte radšej vyjadrujú
svoj názor verejne. Ja to celkom schvaľujem, aj keď to vedia trochu prehnať, lebo
nemajú problém verejne kritizovať napríklad verejnú správu, prípadne zakročiť,
keď treba. Mám pocit, že na Slovensku
sme v tomto ohľade oveľa pohodlnejší,
máme radi svoj pokoj a mobilizujeme sa,
až keď je najhoršie. Ale na druhej strane,
mám pocit, že my sme také otvorenejšie
duše, sme starostlivejší a pozornejší, čo sa
týka rodiny, v čom sme ale rovnakí, oba
národy sme mimoriadne ufrflané ☺.
Gong: Považuješ Slovákov za kultúrne
zdatných? Sme schopní vnímať aj nové
veci a prípadne ich prijať?
Petra: Slovákov považujem za konzervatívny a takzvaný opatrný národ. Gong: Snívaš? Len v spánku, alebo vždy?
A o čom?
Petra: Kedysi som snívala takmer stále,
žila som si svoj pohodlný paralelný svet,
v ktorom bolo úžasne, nič ma netankovalo, ale musela som s tým prestať, aby mi
nepreplo, a aby som neostala tam ☺.
Dnes som viac pri zemi, ale niekedy
neodolám. Moje sny majú tú výhodu,
že od nich neočakávam, aby sa plnili,
nesnívam o veciach, ktoré by som chcela
mať v reálnom živote, ja rada snívam pre
samotné snívanie. Baví ma byť režisérkou
vlastného sveta ☺.
Gong: Ďakujem ti za tvoj čas, prajem
veľa krásnych rolí, ktoré dostaneš, veľa
krásnych ľudí, ktorých stretneš a čo
najmenej dôvodov na plač. I keď, slzy vraj
čistia oči a oči sú zrkadlom duše.
Petra: Ďakujem a pozdravujem čitateľov
Gongu.
41
Fejtón Petra Haláka
Hurá do školy 2
Z
a takmer dvadsať rokov písania fejtónov sa len
tretíkrát vraciam k tej istej téme. Fejtón z minulého
čísla spôsobil rozruch. Na ulici ma zdravili učitelia,
ktorí ma nikdy neučili, podávali mi ruky a ďakovali.
Naproti tomu istý nemenovaný funkcionár, keď ma zbadal,
prešiel na druhú stranu ulice, hoci pred zverejnením
článku sme normálne komunikovali. Asi naozaj platí názor
našich starých rodičov hovoriaci o trafených husiach.
Takže dnes pokračujem.
Po Sovietskom zväze a Belgicku sa nám na obzore rysuje
ďalší veľký vzor. Arménsko. Arménske ministerstvo
školstva dostalo oslnivý nápad. Medzi povinné predmety
na základnej škole bude patriť šach. Je pravdou, že
arménska šachová reprezentácia dosahuje výnimočné
medzinárodné úspechy. Najmä ženská časť. Dôvodom
takéhoto pedagogického počinu je snaha spraviť z Arménska svetovú šachovú veľmoc číslo jeden. Po prečítaní
tejto, v skutku zaujímavej, správy, ma pochytila triaška
kombinovaná s výronom studeného potu. Preboha! Dúfam,
že ju nečítal nejaký úradník na slovenskom ministerstve
školstva!
To by sa od pondelka prestala učiť matematika a začalo
by sa s povinnou výučbou výroby žinčice. Presne v duchu
arménskych tradícií. Cieľom by bolo dosiahnuť, aby sa
Slovensko stalo svetovou žinčicovou jednotkou. Po mravčej
práci a nasledujúcich prenikavých úspechoch v oblasti
Źinčicológie by sa vyučovanie mohlo rozrásť o povinný
predmet Oštiepkológia. Arménsky nápad má svoju logiku.
Výučbou šachu sa snaží rozvinúť niečo, v čom už Arménsko
dosiahlo medzinárodné úspechy. U nás by sme na základné
školy mali zaviesť predmety ako Zlodejina a Klamárstvo.
Veď tam máme skutočne čo ponúknuť a dosahujeme
prenikavé úspechy aj na medzinárodnom poli.
Predstavte si zápis v žiackej knižke.
„Vážený rodič. Váš syn má v predmete Klamárstvo veľmi
zlé výsledky. Pri poslednej ústnej odpovedi mi dokonca
drzo a pravdivo do očí odpovedal na otázku: „Koľko je
hodín?“ Ak sa v Klamárstve nezlepší, bude to mať
v živote veľmi ťažké. Prosím, dohovorte mu a skúste sa
mu v Klamárstve po večeroch venovať. S pozdravom,
triedna učiteľka. P.S. V prípade, že situáciu nezvládnete,
ponúkam Vám možnosť individuálneho kurzu Klamárstva
v poobedňajších hodinách. V Zlodejine sa už trocha zlepšil.
Minulý týždeň ukradol desiatu šiestim spolužiakom
a pochválila som ho pred celou triedou. Trochu by mohol
pridať v kradnutí topánok a písacích potrieb. Má talent,
ale musí na sebe pracovať. Ak svoj talent premrhá,
nikdy z neho minister nebude“. Vo vyšších ročníkoch by
žiakom pribudli predmety Sprenevera, Rodinkárstvo,
na ekonomických školách navyše predmet Úpravy
v straníckom účtovníctve. Výučbu slovenčiny treba
vynechať úplne, veď hovoriť slušne a spisovne rodným
jazykom sa dnes už nenosí. Slovenčinu by mohol nahradiť
nepovinný predmet Vulgarizmy. (Desať hodín povinnej
42
praxe v parlamentnej garáži. Sparring partner – nejaká
policajtka). Arménsky model nie je ničím prevratný.
Podobné „experimenty“ sa diali aj v Európe. Dokonca
u najbližších susedov.
V tradične klerikálnom Poľsku sa pred pár rokmi snažili
presadiť do praxe maturitu z náboženstva. Maturita
mala mať teoretickú a praktickú (!) časť. Teoretickú by
som ešte ako – tak chápal. Nejaké tie znalosti Starého
a Nového zákona, vedomosti o cirkevnej hierarchii,
trochu cirkevného zemepisu a tak.. Ale praktickú? Možno
miništrovanie a vyberanie do zvončeka, zapaľovanie
sviečok, prípadne zalamovanie rúk spojené s úpenlivým
kvílením.
Už tridsať rokov sledujem úpornú snahu všetkých
doterajších ministrov školstva o nejakú zásadnú školskú
reformu. Reformátori sa v školstve priamo „kotia“.
Z trojročnej strednej všeobecno – vzdelávacej školy, (SVŠ),
bolo zrazu štvorročné gymnázium. Šesťročné štúdium
medicíny bolo zrazu päťročné a z päťročnej chémie bola
štvorročná, aby sa po čase všetko vrátilo naspäť.
Z „deväťročenky“ sa stala osemročná škola. Na vysokých
školách pribudol taký klenot ako komunistická „červená“
štátnica. Pre staviteľov mostov, procesných inžinierov
a konštruktérov boli znalosti z marxizmu – leninizmu
skutočne nenahraditeľné. Zalistovali ste si v Leninových
spisoch a hneď ste mali v malíčku pružnosť a pevnosť,
statiku, prípadne organickú chémiu. Pane Bože! Vyzraď!
Čo ešte čaká naše doráňané školstvo? Naivne som si
myslel, že poslednou Jóbovou zvesťou bol vznik univerzít
za každou obecnou latrínou. Omyl! Už sú tu „nové“
maturity, nové papierovačky a systém „zrýchleného“
udeľovania vysokoškolských diplomov. Nie je to tak dávno,
čo bola na každej dedine základná škola. Vysoké školy boli
v ôsmich mestách na Slovensku. Nový minister by mal
tomuto zápecníckemu tmárstvu vyhlásiť nekompromisný
boj! Model je zastaraný. Je nutné zriadiť v Bratislave
jednu centrálnu základnú školu a na každej dedine
univerzitu. Školský systém by sa tak konečne dostal
do rovnováhy. Veď ako k tomu príde bača z Veľkého
Borového, kde chovajú stovky oviec, že v Borovom nie
je honelnícka fakulta? Najnovšie bude mať poisťovací
agent na starosti distribúciu a odborné posudzovanie
učebníc. Ministerstvo školstva tvrdí, že lepšieho nenašlo
a že oslovovalo len známych (!), lebo tí oslovujú ďalších
známych (!). Silná káva. Absolútne nechápem, prečo tento
„kšeft“ nedostalo nejaké knižné vydavateľsvo, ktoré má
kapacity, kvalifikovaných jazykových korektorov
a zabehnutú distribučnú sieť. Keby sa náhodou objavil
nejaký ďalší veľký školský reformátor, nech sa radšej
poradí v Arménsku, ako im to ide so šachom. Bude menej
škôd.
KASTINGY: 14:00 - 17:00 hod.
23.1.2012 KOŠICE Hotel Yasmin | 24.1.2012 BANSKÁ BYSTRICA Kongres hotel Dixon
25.1.2012 ŽILINA Boutique hotel Dubná Skala | 26.1.2012 BRATISLAVA Double Tree by Hilton
generálni reklamní partneri:
hlavní reklamní partneri:
reklamný partner:
Ak by ste mali prírodu rovnako radi ako my,
tiež by ste takto ozeleneli.
www.strana-naskraj.sk
Končím takisto ako v minulom fejtóne. Schola ludus.
Škola hrou. Lenže hrať sa majú deti v škole a nie
pripečení funkcionári so školou.
43
Milujem fotografiu
text: red
foto: Rebeka Hansman
Rebeka
Hansman
Gong: Rebeka, rozhodli sme sa dať ti
priestor v našej rubrike venujúcej
sa zaujímavým a nádejným mladým
umelcom. Tvoje fotografické práce sú veľmi pôsobivé, vyzreté, poskytujú
priestor na zamyslenie. Čím to je, že tak
mladé dievča robí tak hĺbavé fotografie?
Rebeka: Nuž, nie som nutne toho
názoru, ale určite je, teda aspoň pre
mňa, smútok plodnejšou múzou, ako
radosť. Samozrejme sa dá tvoriť aj
s pocitom absolútneho šťastia, ale ja
som zatiaľ neprišla na to, ako. Asi
v septembri mi spolužiačka položila
otázku, respektíve, oznámila mi, že
nechápe, ako môže mať človek nonstop úsmev na perách. Neviem sa
jej zbaviť, napriek tomu, že som jej
ju ako tak zodpovedala. “Tak takto
ma ľudia vnímajú?” boli moje prvé
myšlienky. Každý má svoje problémy
a tak isto ich mám aj ja. Sú ľudia,
ktorí preplačú celé dni a ľutujú
sa na každom kroku a sú aj takí,
ktorí svoje problémy majú, ale
ignorujú ich. Potom sme my “herci”,
pri ktorých si človek nie je nikdy istý.
Milujem dobrú náladu, ale dokážem
sa smiať aj nasilu. Napriek tomu,
že svet okolo mňa ma viac deptá,
ako teší, usmejem sa. Nebudem sa
predsa pridávať medzi všetky tie
šedé tváre bez perspektívy. Taká
som už bola, nechcem sa opakovať.
Pobyt vonku mi ukázal, že úsmev,
aj keď falošný, je vždy lepší, ako
očividná apatia voči čomukoľvek.
Keď však príde na fotku, neviem
uhrať emócie, nechcem. Nebudem
o mojich problémoch hovoriť, ale
keby som mlčala, tak už si dávno
„hodím slučku“. Takto mám svoj
filter, nezaťažujem tým nikoho,
lebo pri fotografii si každý detail
možno interpretovať po svojom. Ja
som spokojná, že som sa niekomu
zdôverila a ľudia to buď zoberú ako
dobrý nápad, alebo skrat v hlave.
Som toho názoru,
že niektoré veci
sa povedať, či
napísať nedajú
Rebeka: Fúú, to je otázka, alebo
kompliment? ☺ Práve si mi poskytol
nový pohľad na moje fotografie. Nikdy
som nad nimi nepremýšľala, ako nad
niečim hĺbavým, proste som si len
povedala svoj názor.
Gong: Premýsľaš dopredu nad
jednotlivými kompozíciami alebo sú
dielom náhody?
Rebeka: Niekedy viem presne, čo chcem
odfotiť, fotka je dávno hotová v mojej
hlave. Taktiež, keď ma niekto požiada,
aby som fotila niečo konkrétne, tak
mám v hlave predstavu, ale väčšinou
fotím spontánne. Verbálnu komunikáciu
milujem, ale nedokážem sa pri nej až
tak uvoľniť, ako pri fotografii. Občas,
keď už to naozaj nejde, tak si sadnem
a píšem, ale za najúčinnejšiu formu
vyjadrovania sa rozhodne považujem
fotku. Som toho názoru, že niektoré veci
sa proste povedať, či napísať, nedajú,
a teda bez zbytočného opotrebovávania
hlasiviek, vezmem fotoaparát a odfotím,
čo práve cítim.
Gong: Chceš sa stať profesionálnou
fotografkou, alebo je to len tvoja
veľká záľuba?
Gong: Z mnohých tvojich fotiek sála
smútok a beznádej, prečo? Zastávaš
názor, že dobré umelecké diela vznikajú
len vtedy, keď má ich autor „rozorvanú“
dušu? Si smutná zo sveta okolo seba?
Rebeka: K fotografii som pričuchla
už dávnejšie, ale ešte nikdy s takou
Pri fotografii
si každý
detail možno
interpretovať po
svojom
Gong: Po mamke, (známej herečke
Judite Hansman, pozn. red.) si
zdedila umelecké sklony, či už
hovoríme o fotografii alebo o speve.
Počul som tebou naspievanú verziu
staršieho Mishinho hitu Desire to
Leave z repertoáru Sanity a bola
úžasná. Mieniš sa v budúcnosti
aktívne venovať okrem fotografovania aj spevu? Objavila si v sebe
prípadne aj herecké sklony?
Rebeka: Určite ma ľudia, ktorí ma
obklopujú, jasne postrčili umeleckým
smerom. Síce som ako malá chcela
byť zverolekárkou, tajne som
milovala divadlo a všetko s ním
spojené. Neskôr som začala chodiť
do zboru a na klavír, kde sa na
mňa nalepila hudba a po tom, ako
som dostala svoj prvý fotoaparát,
kariéra zverolekárky bola len
detským snom. Ešte som nevedela,
že práve tento druh umenia ma
takto zasiahne, ale vedela som, že
to bude niečo umelecké. Hrala som
v divadle, dabovala som, spievala,
hrala na klavíri, dokonca som si pred
nedávnom zahrala v jednom filme
s vlastnou mamou, čo som
považovala za najbližší dotyk
s herectvom, keďže jediné čo mi pri
“definuj herectvo” napadá, je meno
práve mojej mamy. Všetky tieto
činnosti mi dali veľa, ale neviem si
reálne predstaviť, že by som sa im
naplno venovala. Možno spevu, to ma
naozaj baví. Keď som dostala ponuku
spievať Mishinu pieseň so Sanity,
nedalo sa odmietnuť. Nesmierne
si tento moment vážim, Sanity je
hlúčik krásnych ľudí s neuveriteľným
zmyslom pre hudbu a ja som naozaj
šťastná, že som dostala šancu sa
vyspievať zo sprchy rovno k nim. ☺
Gong: Je ťažké byť dcérou známej
maminy? Aké sú vzťahy medzi vami,
podporujete sa navzájom?
Rebeka: Moja mama bola pre mňa
vždy slávna, preto si myslím, že za
19 rokov si človek celkom aj zvykne.
☺ Nie je ťažké byť dcérou slávnej
mamy. Respektíve, ja to nevnímam,
ale myslím si, že je to podmienené
povahou mojej mamy. Keďže sa jej
správanie nijak nezmenilo, odkedy
je na očiach, vôbec to nevnímam.
Pravdou je, že často som namiesto
mena oslovovaná “tá dcéra”, čo je po
oslovení “Beka” druhá najhoršia vec
na svete, ale už ani to nepovažujem
za taký tŕň v oku. Aj na to si človek
zvykne. Mám priateľov, ktorí so
mnou trávia čas pre mňa, nie pre
môj rodokmeň. A tým ostatným
poprajem krásny deň, ale tam naša
konverzácia končí. Milujem svoju
mamu najviac na svete. „Toť náš
vzťah“, neviem, čo viac k tomu..
Podporujem ju, ako veľmi môžem
a to isté robí aj ona, je tu keď ju
potrebujem a naopak, ja som tu, keď
ona potrebuje mňa. Veľa sa spolu
smejeme, niekedy sa pohádame,
ale to plynule cez trápne ticho opäť
prejde len do úsmevu.
Inzercia
Mladá nádejná fotografka, dopisovateľka,
umelecká duša, začínajúca speváčka (Youtube
- Becky - Desire To Leave), ktorá nás natoľko
zaujala svojimi prácami, že sme jej ponúkli
miesto fotografa a prispievateľa v našom časopise.
Zvláštne znamenie: ovláda thajský box ☺.
láskou, až za posledné dva roky.
Stalo sa to mojím koníčkom, mnou.
Neviem si predstaviť, že by som
zrazu nemohla fotiť. Napriek tomu,
že ma veľa ľudí demotivuje, chcem
to s fotkou určite skúšať aj ďalej.
Chcela by som ju ísť študovať
a venovať sa jej profesionálne, áno.
Milujem fotku.
44
45
Na žene ma zaujme
Braňo
Deák
O
bľúbeného herca, predovšetkým ženského publika, ste mohli vidieť na televíznych obrazovkách
v populárnom seriáli z väzenského prostredia Odsúdené, kde hral bachara Senáša. V minulosti účinkoval napríklad v televíznom seriáli Medzi nami. Braňo Deák sa už v piatom ročníku základnej
školy rozhodol navštevovať literárno-dramatický krúžok. Tým spečatil svoju hereckú budúcnosť. Vyštudoval
VŠMU. Na divadelných doskách ste ho mohli vidieť v SND v predstavení Hamlet, Večera, Vejár, na Novej
Scéne v muzikáli Fontána pre Zuzanu, v divadle Aréna v predstavení Zem. Čo má nového, sa dozviete
v exkluzívnom rozhovore pre Gong.
Gong: Pre širokú verejnosť ste asi najznámejší ako bachar
Conan zo seriálu Odsúdené. Ovplyvnila táto rola nejakým
spôsobom váš život? A čakali ste vôbec, že sa to stane?
B.Deák: Dá sa povedať, že áno – keďže seriál bol úspešný,
bolo samozrejmé, že ma bude spoznávať viac ľudí. Práca na
tomto seriáli ovplyvnila môj život iba v pozitívnom zmysle,
za ten rok a pol som spoznal veľmi príjemných ľudí.
Gong: Ako sa vám spolupracovalo s tak veľkým množstvom
ženských hereckých osobností? Nepociťovali ste ostych?
B.Deák: Musím priznať, že zo začiatku som bol nesvoj. Stáť
na rannom nástupe pred toľkými skúsenými herečkami
a tváriť sa vážne a nebezpečne mi zo začiatku dalo zabrať.
Mohol som sa ale skryť za svoju rolu, keďže postava Conan
mala byť ostýchavá a nesmelá, najmä voči ženám. Keď sme
46
prirodzená krása
text: red
foto: archív BD
sa však ako herci lepšie spoznali, nebol už na žiadny ostych
dôvod.
Gong: Nebude sa točiť pokračovanie tohto seriálu? Priazeň divákov bola veľká. Nie je vám to ľúto, že skončil?
B.Deák: Vyzerá to, že nie, ale ľúto mi to nie je. Stiahnutie
predstavenia alebo skončenie nakrúcania je niečo, s čím
herci rátajú. A osobne si myslím, že niekedy je najlepšie
„v najlepšom prestať“.
Gong: Čo ďalej? Kde všade vás vaši fanúšikovia môžu
vidieť?
B.Deák: Momentálne hrám v pripravovanom rodinnom
seriáli Druhý dych a od decembra som začal skúšať na
Novej scéne muzikál Cigáni idú do neba. Stále hosťujem
Prehnané sebavedomie
nemám
v niekoľkých predstaveniach v Slovenskom národnom divadle a v divadle Aréna
v hre Zem.
Gong: Objavili ste sa dokonca v rebríčku sex-symbolov medzi slovenskými
mužmi. Potešilo vás to? Alebo vám to niekam posunulo sebavedomie? Alebo ste
pociťovali ostych? Vnímate to ako výhodu?
B.Deák: Niečo také predsa každého skôr poteší ako zahanbí. Prehnané
sebavedomie však z toho nemám, koniec-koncov to, ako vyzerám, nie je moja
zásluha ☺.
Gong: Nezvýšil sa v tom čase počet fanúšičiek okolo vás? Máte priateľku? Ak
áno, zvládala to? Čo vás na žene zaujme ako prvé?
B.Deák: Čo sa fanúšičiek týka - nebudem hovoriť, že to tak nie je, keď to tak je.
Priateľka to zvláda bravúrne, vníma to ako súčasť môjho povolania. Ako prvé
ma na žene zaujme to, čo určite každého muža – prirodzená krása. A neskôr to
ostatné a podstatnejšie.
Gong: Vaša priateľka je od fachu? Nežiarli? B.Deák: Nie je a nežiarli.
Gong: Ako trávite svoj voľný čas? Má Braňo Deák čas na Braňa Deáka?
B.Deák: Väčšinu svojho voľného času trávim s priateľkou a kamarátmi. Ale rád
som aj sám so sebou – na prechádzke so svojím psom alebo na motorke, tak si
najlepšie prečistím hlavu.
Gong: Keby ste neboli hercom, boli by ste pravdepodobne profesionálnym
športovcom, áno? Ktorý šport vás najviac oslovil?
B.Deák: To by sa mi páčilo, ale ako sa poznám, určite by som sa nevedel
rozhodnúť iba pre jeden druh športu ☺. Mňa baví športovať veľa, ale – ako sa
hovorí - z každého rožka troška. Odmalička sme s chalanmi hrávali futbal na
ulici a v zime hokej na jazere a to nás drží dodnes. Ale popri tom hrávam squash,
jazdím na koni, plávam, v lete jazdím na wakeboarde, v zime snowboardujem,
a rád zájdem aj do posilňovne. 47
je
beštia: 1.dravé, zlé zviera, šelma
2. pejor. zlý človek, ukrutník, surovec,
ničomník
beštialita: zverská ukrutnosť,
neľudské počínanie
N
(Slovník cudzích slov)
epoznáme dôvody, prečo ste
sa rozhodli prečítať si tento článok, ani aké úmysly máte
po jeho
prečítaní.
Chceme
vás však
upozorniť,
že v našom
článku sa
nezaoberáme
technikou
vraždy, ani neposkytujeme návody, ako
si vytvoriť dokonalé alibi. Rovnako sa
nezaoberáme motívmi, psychológiou
ani sociálnym pozadím vraždy. Tiež
nevenujeme pozornosť morálnym
aspektom vraždy, ani nefilozofujeme
nad tým, či je správne niekoho
zavraždiť. Toto všetko stojí mimo
našej pozornosti a nič z toho v článku
nenájdete.
Irena
Andrej Čikatilo
- ruský omyl prírody
Ruský vrah ukrajinského pôvodu. Vyslúžil si prezývku rostovský rozparovač, podľa
miesta, kde sa vraždy udiali. Jeho otec bol vojakom, bol zajatý a trestaný ako zradca.
Jeho brat sa stal obeťou kanibalizmu počas hladomoru. Čikatilo nemal jednoduché
detstvo. Jeho prvou sexuálnou skúsenosťou bolo znásilnenie 13-ročného dievčaťa, keď mal osemnásť.
Za jednu z jeho vrážd bol omylom odsúdený a popravený Alexander Kravčenko, ktorý sa však priznal
pod vplyvom mučenia. Andrej Čikatilo pracoval ako učiteľ. Priznal sa k 55 vraždám detí a žien. Dôvodom
bola jeho impotencia a pocit menejcennosti. Niektorým obetiam jedol časti tela. Inak, podľa okolia,
slušný občan a starostlivý otec troch detí bol v skutočnosti krvilačnou príšerou, ktorá svoje obete týrala,
sexuálne zneužívala a kruto vraždila. Ako sám priznal, doma mal sexu málo a tak bol nútený zaobstarať
si ho inak. Často sa pohyboval v okolí autobusových a vlakových staníc, kde si mohol svoje obete
dokonale vyhliadnuť. Kým Čikatila chytili a usvedčili, ruská polícia musela vypočuť stovky podozrivých.
Bol popravený v roku 1994. Jeho manželka a deti si zmenili priezvisko.
Ted Bundy - počet
obetí poznal iba on
Ted Bundy (* 24. november 1946 - † 24. január 1989) bol americký sériový vrah a násilník, ktorý
znásilnil a zavraždil mnoho mladých žien v USA v rokoch 1974 až 1978. Po vyše desiatich rokoch
zapierania sa Bundy priznal k 30 vraždám, aj keď skutočné číslo obetí nie je známe. Väčšinu obetí zbil
palicou, následne zaškrtil, palicu surovo vrazil medzi nohy. Niektoré z nich znásilnil (aj post mortem).
Bundy je často považovaný za typického sériového vraha, bol popisovaný ako pôvabný a vzdelaný
mladý muž. Všetky jeho obete boli mladé dievčatá, belošky vo veku 15-25 rokov. Napriek tomu, že
mal 5 súdom menovaných obhajcov, vystupoval Bundy ako právny zástupca sám. Po usvedčení
odsúdil sudca Bundyho na trest smrti. Vrah prijal verdikt pokojne. Počas druhého súdu, zatiaľ čo sa
Bundy sám hájil ako advokát, sa priamo v súdnej sieni oženil so svojou bývalou kolegyňou. Vo väzení
Bundy dostal stovky listov od obdivovateliek. Bundy bol popravený na elektrickom kresle v januári
1989 vo Floridskej štátnej väznici. Deň pred popravou poskytol rozhovor, v ktorom nepriamo odhalil
svoj motív: “Idete ma zabiť, aby ste ochránili spoločnosť. Ale vonku je veľa ľudí závislých od pornografie a s tým nerobíte nič.”
vá
írko
Čubčesko
slovenská vrahyňa storočia
Posledným na zozname je prípad z Československa. Irena Čubírková zavraždila svojho manžela a neskôr aj svojho druha. Manžela Jana,
Čubírková podvádzala s mnohými mužmi. Keď ju však začal podozrievať, rozhodla sa ho zbaviť. S vraždou jej pomohol jej milenec Bernart
s manželkou, ktorú presvedčila, že ich milenecký vzťah s Bernatom si vymyslel Čubírka. Usmrtili ho úderom do hlavy v spánku a potom
jeho telo preniesli a zvalili naň pec. Polícia uverila, že šlo o nešťastnú náhodu. Neskôr sa Čubírková presťahovala do Bolerázu v okrese
Trnava, so svojím novým druhom, Ambrózom Ščepkom. Ten sa jej niekoľkokrát v opitosti vyhrážal zabitím a odseknutím hlavy. Zavraždila
ho sekerou, ktorou následne jeho hlavu oddelila od tela. Hlava sa našla na záchode vlaku z Trnavy do Bratislavy. Rozbehlo sa vyšetrovanie,
aké na Slovensku nemalo obdobu. Hlavu spoznali, a tak bola vypočutá aj Irena Čubírková, družka nebohého. Počas výsluchu policajtov
bola neistá a nervózna a aj preto bola u nej vykonaná domová prehliadka. Začali kuchyňou, avšak stopy krvi sa nenašli, tak policajti
prešli do spálne, kde na gauči objavili malú kostičku, o ktorej sa predpokladalo, že nie je zo zvieraťa. Polícia sa vrátila aj k vyšetrovaniu
predchádzajúceho zabitia a bolo dokázané, že pec by také zranenie spôsobiť nemohla. Čubírková sa k vraždám priznala a po zamietnutí žiadosti o milosť sa stala prvou ženou popravenou v Československu za kriminálny zločin po roku 1945. Bola obesená 28. septembra
1966 v Prahe.
48
človek...
Charles Manson
- hippie zabijak
13 rokoch spáchal Manson svoj prvý zločin - ozbrojené lúpežné prepadnutie.
O 5 rokov neskôr sa dopustil homosexuálneho násilia a bol políciou registrovaný ako nebezpečný element s násilníckymi sklonmi. V roku 1960 bol
odsúdený na 10 rokov za podvody a krádeže. Vo väznici sa naučil hrať na
gitaru. Po 7 rokoch bol predčasne prepustený na slobodu a hneď zamieril do centra kalifornského
hnutia hippies. V atmosfére beatovej hudby, voľnej lásky a drog založil náboženskú komunitu a dal
jej meno Rodina. Sám sa pasoval do role Ježiša. Členovia komunity boli prevažne ženy, ktoré ovládal
drogami a svojou charizmatickou osobnosťou. K životnému štýlu Rodiny patrilo žobranie, požívanie
LSD aj neviazaný sex. Na jeseň 1967 sa rozhodol nahrať gramofónovú platňu, ktorá podľa jeho slov
mala predstihnúť samotných Beatles. Zaobstaral si autobus a s Rodinou podnikol koncertné turné
po južných štátoch USA. Po hudobnom neúspechu sa so svojou Rodinou usadil na ranči Saphn - 30
kilometrov od Los Angeles. Tu Manson začal zostavovať zoznam prasiat. Išlo o ľudí, ktorých
z rôznych príčin odsúdil k smrti. Prvú vraždu spáchali členovia Rodiny 25. júla 1969. Pri kradnutí
v byte hudobníka Geryho Hinmana v Los Angeles, mu Manson svojou mačetou odsekol ucho a po
niekoľkých hodinách dal príkaz k jeho usmrteniu. Hinman zomrel na následky vykrvácania po
niekoľkých bodných ranách. Vrahovia čakali v jeho byte až do jeho skonania. V noci na 8. augusta
1969 vnikla Rodina do vily manželov Romana Polanského a Sharon Tateovej. Režisér Roman Polanski
mal šťastie - bol v tom čase v Anglicku. Kým vrahovia z vily odišli, popísali krvou zavraždených steny
domu nápismi Smrť prasatám a vojna. Sharon Tateovú, vo vysokom stupni tehotenstva, ubodali 16
ranami nožom. O dva dni neskôr Manson prikázal členom Rodiny, aby vykonali rozsudok smrti nad
majiteľom samoobsluhy a jeho ženou. Príkaz bol v momente splnený za použitia 53 bodných rán. Na
stenách miesta činu polícia našla opäť krvou napísané nápisy Smrť prasatám, Povstať a Helter Skelter
(Piate cez deviate). Heslo Helter Skelter pre vražedné akcie Manson údajne zvolil podľa názvu piesne
skupiny Beatles vydanej krátko pred vraždou. Všetci účastníci vrážd boli 1. decembra 1969 zadržaní
a neskôr odsúdení k trestu smrti. V dobe, keď prebiehalo odvolacie konanie bol výkon trestu smrti
v roku 1972 Najvyšším súdom USA a potom aj Najvyšším súdom štátu Kalifornia zastavený. Z tohto
dôvodu sa trest smrti pre všetkých vrahov z Mansonovej Rodiny zmenil na doživotné väzenie. V priebehu súdneho konania zostal Charles Manson verný svojmu štýlu. Často mal pred sudcom a porotou
roztiahnuté ruky, skrížené nohy a zvesenú hlavu, znázorňujúc tak ukrižovaného Krista. Pred súdom
dokonca prehlásil: Pokiaľ je potrebné násilie a strach, aby sa tej dolárovej spoločnosti otvorili oči,
zosobnenie tohto strachu môže byť meno Charles Manson.
Harold Shipman - smrtiaci doktor
Británia väčšiu hrôzu nezažila od dôb vyvádzania Jacka Rozparovača. Harold Shipman je však na
rozdiel od Jacka hrôzou súčasnosti. A hoci bol pôvodne obvinený z pätnástich vrážd a následne
poslaný za mreže, pripisuje sa mu až dvesto šesťdesiat obetí! Harold Shipman sa narodil v roku 1946,
v šesťdesiatych rokoch, po skončení štúdia medicíny, sa zamestnal ako doktor a keď si v osemdesiatych rokoch otvoril vlastnú prax, bol už celkom uznávaným lekárom a obľúbeným členom lekárskej
komunity. Lenže na jar v roku 1998 nahlásila Shipmanova kolegyňa, že Dr.Shipman má veľmi vysokú
úmrtnosť starších pacientov a že podľa nej ich známy lekár vraždí. Čo by niekto považoval za klebety
najhrubšieho zrna a nemiestne osočovanie, sa začalo čoskoro vyšetrovať. Zistilo sa, že Shipman sa
orientoval výlučne na starších pacientov, napokon najmladšia obeť mala 41 rokov. Doktor Smrť im
skrátka naordinoval poriadnu dávku heroínu, ktorú dámy v rokoch nemohli prežiť. A hoci je
presný počet Shipmanových obetí neznámy, predpokladá sa, že v rokoch 1975 až
1995 spôsobil úmyselnú smrť dvesto dvadsiatim pacientom! Shipman sa
teda ocitol vo väznici, kde v deň svojich päťdesiatich ôsmich narodenín spáchal samovraždu a stal sa tak jediným britským
lekárom, ktorý vraždil vlastných pacientov.
Jeffrey Dahmer -
ľudožrút
z Milwaukee
Jeffrey Dahmer bol americký sériový vrah, kanibal
a nekrofil, ktorý v rokoch 1978
až 1991 zavraždil 17 chlapcov.
Dahmer se narodil v Milwaukee vo
Wisconsine. Ako malý sa zaujímal
o chémiu. S radosťou škrtil a týral
zvieratá. Ako osemročného ho mal
údajne znásilniť starší chlapec.
Predpokladá sa, že svoju prvú obeť
zavraždil už v roku 1978. Ďalšou
obeťou sa stal mladý homosexuál, ktorého zabil v roku
1987.
Jeho vražedné vyčíňanie však začalo, keď sa
vrátil do Milwaukee, kde si prenajal, neskôr veľmi
„preslávenú“, garsónku s číslom 213. Cez deň pracoval
v čokoládovni. V noci obchádzal černošské gay bary a
náhodne si vyberal svoje obete. Bol to dobre vyzerajúci
a nadpriemerne inteligentný muž. Jeho modus operandi
boli mladí černošskí a ázijskí homosexuálni gigolovia,
ktorí by nemali nikomu chýbať. Obyčajne ich opil a
potom uškrtil. Na niektorých mŕtvolách sa nekrofilne
ukojil, s inými zvrhnuto experimentoval. Nechával si
trofeje (odrezané penisy a hlavy). 22. júna 1991 zastavil
nahý Tracy Edwards policajnú hliadku a uviedol, že
bol v neďalekej garsónke číslo 213 napadnutý nožom.
Policajtom sa po vstupe do bytu naskytol hrozný pohľad.
Uprostred izby bol sud so štyrmi ľudskými trupmi.
V chladničke našli dve hlavy. Ďalších sedem hláv bolo
uvarených. Po byte boli rozvešané mužské genitálie,
ľudské lebky a kosti. Dahmera okamžite zatkli a ten
policajtom podrobne vykreslil, čo všetko s mŕtvolami
robil. Súdili ho ako duševne spôsobilého. Odsúdený bol
na 15 násobné doživotie alebo na 936 rokov. Dahmer
bol vo väzení niekoľkokrát napadnutý spoluväzňami.
Posledný útok pri čistení záchodov neprežil. Prebodli ho
násadou od metly. >>
49
Zodiac
krovač
Jac
Rozpa
- tieň bez tváre
✖ Komu je kurz určený?
- všetkým, ktorí hovoria s ľuďmi a pred ľuďmi
- všetkým, ktorí chcú bez trémy a s úspechom vystupovať pred publikom,
spolupracovníkmi, na mítingoch, videokonferenciách a tlačových konferenciách
- všetkým, ktorí stoja pred ľuďmi, a musia si rýchlo získať ich pozornosť a dostať
ich na svoju stranu
✖ Čo získate?
Získate návod, ako zinscenovať svoju prezentáciu tak dokonale, aby vyzerala ako
postava z divadelnej hry, ktorú na javisku predvádza profesionálny herec a diváci
na neho pozerajú v nemom úžase. To, čo tak dobre ovládajú všetci mediálni
profesionáli, naučíme aj Vás: ovládnuť scénu. Prezentujte sa zrozumiteľne, sebaisto a vierohodne. Ak budete správne meniť tempo Vašej reči, ak na správnom
mieste zvolíte dramatickú pauzu, ak primerane využijete reč tela, dáte obsahu ten
pravý význam, určite si získate pozornosť publika. Naučte sa využívať naše knowhow a uvidíte, ako ľahko si poradíte s každou komunikačnou situáciou.
Pedro Alfonso
Lopez
monštrum z Ánd
✖ 1 dňový prezentačný kurz v rozsahu 6-8 hod - 120€
Herecký kurz
Doteraz mu patrí prvenstvo v rebríčku najstrašnejších masových vrahov súčasnosti.
Monštrum z Ánd je prezývka, ktorá Kolumbijčanovi Lopezovi prischla celkom
oprávnene. Veď posúďte sami – má na svedomí stovky obetí, konkrétne vyše tristo
Dotyk s umením hereckým
päťdesiat detských mŕtvol! A to, že z neho nebude nič dobré, sa prejavilo už v mladosti.
Herec - filmový, ale hlavne divadelný, človek obdivovaný aj zatracovaný, milovaný
aj nenávidený, nesmierne bohatý, ale zväčša chudobný, krásny alebo menej
krásny, taký, aj taký... ale vždy na očiach divákov. Skúste aj vy absolvovať niečo,
čo majú za sebou všetky herecké hviezdy. Záujemcovia sa v našich kurzoch
oboznámia, samozrejme, v skrátenej, ale o to intenzívnejšej podobe, s metódami
výučby, ktoré sa využívajú pri výchove profesionálnych hercov na vysokých
umeleckých školách.
Malý Pedro pochádzal z trinástich detí. Narodil sa v roku 1948 a keď mal osem rokov,
nachytala ho matka, inak prostitútka, ako obťažuje vlastnú sestru. Keď sa sám ako
chlapec stal obeťou znásilnenia, zaprisahal sa, že nebude trpieť sám a utrpenie, ktoré
pri znásilnení zažil, poskytne čo najväčšiemu počtu obetí.Vraždiť začal Pedro až po
osemnástke, keď sa dostal za krádež auta do väzenia. Jeho prvými obeťami bol členovia
väzenského gangu, ktorí ho vo väzení sexuálne zneužívali. Za tri vraždy dostal len dva
roky navyše - zločin sa vraj stal v sebaobrane. No len čo ho prepustili, realizoval sa
Lopez mimo väznice.
Od sedemdesiatych rokov znásilnil a zavraždil vyše 100 dievčatiek z Peru, 100
z Kolumbie a 100 z Ekvádoru. Priznal sa, že vraždil len počas dňa, aby si pohľad na
svoje obete mohol užiť dosýta. Dievčatká zväčša lákal na darček a niekedy ich doviedol
rovno k hrobu, v ktorom sa skrývali ďalšie obete. Ba dokonca Lopez prehlásil, že ak mu
chýbala spoločnosť, vytiahol mŕtve telíčka a hral sa s nimi na čajový večierok.
V roku 1980 ho v Ekvádore zatkli a väznili do roku 1998. Potom ekvádorská vláda
psychiatrickej liečebni, dnes sa môže potulovať po kolumbijských mestách – napokon
bol opätovne hľadaný v roku 2002 kvôli sériovým vraždám.
Gongu nájdete aj:
50
Ak chcete mať dobrú prezentáciu, nestačí si ju pripraviť deň pred samotnou
prezentáciou. Musíte ju skúšať, skúšať a znovu skúšať. To znamená vylepšovať,
vylepšovať a ešte raz vylepšovať, tak ako herec skúša a vylepšuje svoju postavu.
Sériový vrah z USA, ktorý páchal svoje trestné činy koncom 60. rokov 20. storočia v okolí
Severnej Kalifornie. Prišiel odnikadiaľ a vždy sa mu podarilo uniknúť. Jeho identita je dodnes
neznáma. Polícia nenašla ani jednu stopu, ktorá by ju priviedla k vrahovi. V priebehu rokov stálo
pred policajnými vyšetrovateľmi viac ako 2500 podozrivých. Všetkých však museli pre nedostatok
dôkazov prepustiť. Slávny je predovšetkým vďaka svojim listom, ktoré posielal do redakcií
najznámejších novín. Tieto listy obsahovali celkovo štyri kryptogramy, no vyriešené zostali len tri.
Aj napriek tomu, že sa Zodiac pochválil vo svojich listoch až 37 vraždami, polícia mu pripisuje
„len“ 5. Vraždy sa odohrali medzi decembrom 1968 až októbrom 1969. Sanfranciská polícia
v roku 2004 prípad uzavrela, ale začiatkom roku 2007 sa k nemu opäť vrátila. Zodiac bol (je?)
v novodobej histórii jedným z mála zločincov, ktorým sa po celý čas darilo políciu, detektívov
i špeciálne vytvorené tímy úspešne vodiť za nos. Ešte aj teraz, po mnohých rokoch, však existuje
podozrenie, že Zodiac nie je mŕtvy, a nie je vylúčené, že niekde udrie znova.
maniaka prepustila a zaviedli ho na hranice Kolumbie. Hoci si pobudol v bogotskej
Ak vás zaujíma, čo si obliecť, ak ste sa rozhodli
zavraždiť v divadle prezidenta, akú zbraň zvoliť,
keď chcete na klasickom koncerte zavraždiť
ministra, alebo ako postupovať pri vražde
v reštaurácii, ste na správnej adrese. Z nášho
článku sa dozviete všetko, čo potrebujete
vedieť o obliekaní, správaní a zvyklostiach
v základných spoločenských prostrediach.
Poradíme vám, ako vystupovať so zbraňou,
čo povedať pred alebo po vražde, ako narábať
✖ O čo ide?
Ponúkame Vám jednodňový prezentačný kurz, na ktorom sa naučíte pracovať
so svojou prezentáciou tak, ako pracujú herci so svojou divadelnou postavou.
- vraždiaci „umelec“
stále na úteku
Azda najznámejší sériový vrah.
Vyčíňal v londýnskych štvrtiach
a jeho identita nie je dodnes
známa. S troškou nadsádzky je
možné povedať, že podľa dnešných
štandardov by sa nedostal ani na
titulné stánky novín, zavraždil totiž
„iba“ päť prostitútok, aj keď obetí môže byť oveľa viac.
Svoju prezývku, ktorú si vraj sám vymyslel, dostal podľa
toho, že ženy po zabití rozpitval. Počas vyšetrovania sa
zistilo, že vrah má znalosti anatómie a vie zručne pracovať skalpelom, britvou alebo ostrým nožom, keďže jednej z obetí dokázal vypitvať ľadvinu v úplnej tme. Podľa
predpokladov polície mohlo ísť, vzhľadom na presnosť
rezov, o lekára. Vrah obetiam zvyčajne odrezal hlavu
a rozpáral brucho. Ich telá boli príšerne zohavené, vnútornosti ležali vedľa obetí a kúsky mäsa boli rozvešané
po okolí. Legendy okolo Jacka Rozparovača sú kombináciou právoplatných historických výskumov, konšpiračných teórii
a folklóru.
Medzi podozrivými boli
napríklad aj
princ Albert
Victor, ktorý
často vyhľadával spoločnosť
prostitútok,
kvôli čomu
sa nakazil
syfilisom,
mohlo teda ísť
o pomstu.
Podozrivých
bolo celkovo
viac ako
sedemdesiat,
každého však obvinenia zbavila nejaká maličkosť. Takto
„uniká zákonu“ už 123 rokov, no i po jeho smrti sa
vody, ktoré rozvíril, neupokojili. Žiadny skutočný dôkaz
neexistuje a pravá identita Jacka Roz-parovača zostane
už zrejme navždy tajomstvom. A jeho „nasledovníci“ si
z jeho hrozných činov, žiaľ, brali príklad.
V budúcom
Prezentačný kurz
s mŕtvolou alebo ako opustiť spoločenské
prostredie po vražde.
Veríme, že naše postrehy sa stanú užitočným
pomocníkom nielen pre záujemcov o vyspelú
spoločenskú vraždu, ale aj pre čitateľov, ktorí
si chcú rozšíriť škálu svojho spoločenského
vystupovania, prípadne očakávajú, že
budú onedlho zavraždení. Na vražde nie je,
samozrejme, ani štipka dôvodu na smiech.
Len sme vám chceli ukázať,
že človek, tvor vynaliezavý, sa aj na tak vážnu
vec, akou je vražda, dokáže pozrieť
s nadsádzkou, aby to všetko okolo nás nebolo
len šedé.
zdroj: Paul Guterman a Joe Colohnatt:
Vražda ako spoločenská udalosť. Základy
spoločenského správania pri vražde.
Histrión
Púchovská 12
831 06 Bratislava-Rača
Kontaktná osoba: Mgr. Ivan Blahút
mob. 0905 543 370
@ [email protected]
Judita
Hansman
špičková divadelná
a televízna herečka
Ponúkame Vám predovšetkým veľmi netradične strávený voľný čas, tvrdú prácu
na zveľaďovaní samého seba, nový pohľad na neľahkú hereckú prípravu, ale
hlavne veľa zábavy. Z Vás, ktorí absolvujú naše kurzy, sa stanú veľmi vnímaví
diváci na divadelných predstaveniach , pretože budete vediet oceniť herecké
výkony profesionálnych hercov, budete slobodnejší a pri akomkoľvek verejnom
vystúpení si svojim prejavom určite podmaníte auditórium, pred ktorým vystúpite.
A ktovie, nakoniec možno aj niekto z vás skončí na doskách, ktoré znamenajú
svet alebo na filmovom plátne.
✖ S čím sa stretnete v našom hereckom kurze
- pohybová príprava, zameraná predovšetkým na uvoľnenie tela a mysle
- hlasová príprava + spev - uvoľnenie hlasiviek
- úvod do javiskovej reči + práca s textom - aby vám bolo rozumieť
- pohybové a herecké etudy - to tvorí základ kurzu
✖ Doba trvania 2 mesiace, 2 x týždenne po 120min. - 144€
Elena
Kolek-Spaskov
vynikajúca herečka
pochádzajúca
z Macedónska. Pedagóg
pohybu na VŠMU
Ivan
Blahút
režisér s dlhdobou
divadelnou
a televíznou
praxou
Štefan
Richtárech
fascinujúci herec
s praxou
pedagóga
herectva na
konzervatóriu
51
Ak si mám vybrať, som radšej pred vodou
proti Antoniovi, takže tam sa naše kamarátstvo skončilo.
Gong: A tu, keď už ti opadne tá nechuť k divadlu, vrátil by si sa na
javisko?
Roman: Stále ma volajú, stále mám ponuky, ale ak budem robiť
divadlo, tak si urobím monodrámu. Ja už nemôžem mať vedľa seba
týchto ľudí. Oni sú chorí. Oni tu všetci uverili, že sú výnimoční.
Jediný, kto tomu neuveril, je Bolek Polívka. Vážne.
Roman
Luknár
text: JH
foto: archív RL, internet
Gong: Vitaj Roman, tvoji fanúšikovia sa už pýtali, kedy si konečne
prečítajú celý článok s tebou. V predchádzajúcom čísle sme im
predhodili chuťovku a konečne sa môžu aspoň takto na diaľku,
prostredníctvom Gongu s tebou porozprávať. Je to pravda, že si
samotár?
Roman: Ale nie, ak ma niekam vytiahnu, ja tam veľmi rád
idem, ja sa nestránim ľudí, ale aby som chodil po „Auparkoch
a po Euroveách“... Všetci kamaráti sa už nejako rozbehli,
všetci sú už niekde inde, tých pár, ktorých mám, Tónka Šulíka
a Mareka Orela, s tými sa vidím, keď sa potrebujeme vidieť
v krčme rovno pod Tónkovým domom. Inak som doma, alebo
som v lese, lebo tam sa fakt cítim najlepšie. Lebo ja už mám 46
rokov, už sa nebudem pretvarovať, že mi je niekde príjemne,
že som sa s tebou stretol, keď mi dlhuješ peniaze, ale musím
sa tváriť, lebo sme niekde na odovzdávaní niečoho, tak to už
nie. Potom vznikajú konflikty a prečo by som mal robiť zle,
tak radšej idem preč. Idem na tú samotu. Som na ňu naučený.
Od malička. Keď som mal 3 roky, tak som bol na pol roka
zavretý v Matliaroch. Tam som s tou samotou začal. A potom
už od tých jedenástich, prvý film, to som bol 2 mesiace sám na
hoteli. Odvtedy som celý život sám, po hoteloch, po divadelných
šnúrach, vždy som len prechádzal cez barák, vymenil som si
batožinu a zasa som išiel na 2 mesiace do Barcelony, ledva som
sa vrátil a hneď som išiel niekam do Valencie.
Gong: Kdesi si sa vyjadril, že nenávidíš divadlo. Ja viem, že sa ti
v ňom kadečo postávalo...
Roman: No ja som tam na jedno oko oslepol. Tam je negatívna
energia.
Gong: S tým ja súhlasiť nemôžem a nemôžem uveriť tomu, že
nenávidíš divadlo. Videla som ťa na javisku. Je to už síce 20 rokov,
ale to, čo z teba vtedy vyžarovalo, sa nemohlo len tak niekam
stratiť. Možno si len začal nenávidieť ten spôsob práce v divadle,
ktorým si žil v Španielsku.
Roman: Posledných 20 rokov som hral len v Španielsku. Tu
sa urobí stá repríza predstavenia po desiatich rokoch. A ja
som v Španielsku odohral stovku za trištvrte roka. To musíš
52
Narodil sa v roku 1965 v Bratislave, od
detstva filmoval a účinkoval v dabingu.
Po absolvovaní herectva na VŠMU
bol členom Divadla pre deti a mládež
v Trnave a Divadla Astorka Korzo ´90.
Od roku 1991 žil a hral v Španielsku.
S manželkou Lolou má dvoch synov.
V Španielsku je hlavne divadelným
a televíznym hercom, na Slovensku
a v Česku jeden z najobsadzovanejších
filmových hercov.
hrať každý deň to isté, potom pravdaže divadlo znenávidíš.
Tu je repertoár a hráš každý večer niečo iné, ale tam nie,
tam je to manufaktúra. A navyše hráš s ľuďmi, s ktorými sa
vôbec nepoznáš a nič ti nehovoria. Hrali sme hru od Tonyho
Kuschnera (Svetlá miestnosť zvaná deň), to bol nástup
fašizmu, 33. rok, koniec Weimarskej republiky. Niektorí herci
z obsadenia odišli až na 3 týždne na zájazd do Berlína a potom
sa obšúchavali o tie steny, aby sa podľa Stanislavského napili
atmosféry a potom si kúpili všetky führerove prejavy, nevedeli
po nemecky, ale pozerali sa do toho. Zavolali si najlepšieho
anglického režiséra, Gerry Mulgrew-a, ktorý má posledných 8
rokov všetky hlavné ceny z Edinburghu, a ten vôbec nerozumel
takémuto spôsobu práce. Ja tiež nie. Napríklad herec, ktorý
bol vedľa mňa, si na premiéru priniesol 3 fľaštičky, v ktorých
mal technické riedidlo, normálne na tom bola lebka, že je to
jed. Opýtal som a ho: A ty čo robíš? A on si ich postavil tam,
kde mal 3 štandy, miesta, cez ktoré išiel na javisko a povedal
mi, že keď boli v tom Berlíne, tak išiel aj do Mauthausenu,
a postele väzňov boli napustené týmto istým riedidlom, takže
keď si čuchne, hneď má pocit, že je tam. Blázon. A ja mám hrať
s takýmito ľuďmi? Toľko rokov som to robil. S ľuďmi, ktorí sa
chodia obšúchavať o steny v Berlíne nemám nič spoločné. Oni
sa stretávajú 2 hodiny pred predstavením a spoločne plačú.
A potom začnú hrať a sú úplne bez energie. A to v Španielsku
robia všetci. Aj tí veľkí herci. Tí keď stoja, keď na chvíľu nemajú
prácu, tak hľadajú spôsob, ako nevyjsť z cviku. Napríklad
Javier Bardem, keď netočí, tak si prenajme nejakú miestnosť,
vezme si Arthura Millera, alebo nejakú klasiku a trénuje
dialógy. Nie, nie je to svet, kde sa cítiš dobre. Hráš predstavenie,
kým sa to predáva. Veď ja som urobil 250 repríz ani nie za dva
roky. Nakoniec som z toho oslepol na jedno oko. To ti už tvoje
telo povie, choď preč odtiaľto. A presne to som urobil a prišiel
som sem.
Gong: A keď už sme pri hviezdach, ako je to naozaj s tým
Banderasom?
Roman: No, Lola bola najlepšia priateľka jeho ženy Any. Ale
keď sa rozvádzali, tak museli ísť všetci Anini kamaráti svedčiť
Gong: Sú malé divadlá, ktoré potrebujú niečo povedať, aj keď to
neprinesie peniaze, ale potrebujú to.
Roman: To sa mi páči, to budem podporovať vždy. Ale systém štátom
podporovaných divadiel je tu veľmi podivný. V Národnom divadle
v Madride je dokopy 45 zamestnaných ľudí. Tam nie je „milión“
zamestnaných báb, propagácia, sekretárky, nábor a ja neviem, čo
všetko ako v tunajších divadlách. Vy nemáte na scénografiu, ale zato
živíte kopec zbytočných krkov. Ktorákoľvek sekretárka má väčší plat
ako herec, je to podivný nepomer.
normálni. Tí, čo niečo dokázali. Jožko Króner, to bol najnormálnejší
človek. Mal svoje muchy, ako každý normálny chlap, ale to bolo decko
až do smrti. Ten, kto robí herectvo nemôže zostarnúť. Musí to decko
v sebe stále chovať. Mnohé „hviezdy“ už žijú v úplne inej realite.
A tam ja asi nie som. Ale veľa ľudí uverí v to, čo vôbec nie sú. To
vidíš na križovatke, keď sedia v mercedesoch a všetci sa predháňajú.
Ale keby sme ten čas trochu pretočili naspäť do minúty, keď sedeli
ráno na vecku, videli by ako mali vypučené oči presne ako ty, ja, ako
ktokoľvek iný, z akéhokoľvek prostredia. Tam treba začať deň. Ja
by som normálne na Slovensku urobil typizované záchodové dvere
s takým zrkadielkom vo výške očí, sadneš si a hneď vidíš, čo si. Celé
je to o pokore. Iba tak sa niečo naučíš.
Gong: Podľa mňa je jednou z takých tvojich veľkých tém Paľko
Mikulík.
Roman: Tam mám trošku maslo na hlave. Nebol som ani na pohrebe.
Akurát som bol za ním, keď mu amputovali nohu, chudákovi, tak to
sme ho išli s Jankom Kronerom pozrieť hneď, ako sa prebudil z nar-
Gong: Čiže vôňa divadla ti zatiaľ nechýba? Roman: Keby som mohol robiť, tak by som si urobil Daria Fo, ale
na toho Trubadúra ešte nemám. Na to si ešte počkám. Odvtedy, ako
mi osleplo oko, som nešiel do divadla ani len ako divák. Bol som,
Boleček ma pozval do divadla, on tu hral Garderobiera. Ráno som
sa zobudil a už pri myšlienke na to, že idem do divadla, sa mi potili
ruky. Vydržal som do prestávky. A mal som stoličku vedľa dverí, aby
som kedykoľvek mohol odísť.
Gong: Uznávaš, že je to psychický blok z nepríjemného španielskeho
zážitku.
Roman: Samozrejme. V tej hre som dokonca hral trockistu, to bol
kameraman, ktorý bol slepý na ľavé oko. Mal cez oko takú pásku,
stále ju nosím so sebou. A pri tom predstavení som na jedno oko
reálne oslepol. Tak som si povedal, že asi treba robiť niečo iné. Prišiel
som sem, odišiel som do Petržalky, išiel som tam stavať ihrisko,
zvalil som tam pár múrov. Keď padol prvý múr, zdvihol sa prach,
mal som sucho v oku a začal som vidieť. A to som 2 mesiace chodil
po všelijakých CT-čkách a magnetických rezonanciách, či nemám
niekde v hlave nádor, či nemám sklerózu multiplex, ale ja som vedel,
že to je normálne psychosomatická slepota.
Gong: V rámci tvojej psychohygieny sám na sebe skúšaš istú liečebnú
metódu.
Roman: Robím Reiky. To robím už 12 rokov. Stalo sa to mojím
životným štýlom. Aj teraz, v aute, som mal ruku tu na centre.
Priložím si ruku na solar plexus a dobíjam sa. Alebo keď sedím
doma so svojimi synmi pri televízore, tak si priložím jednu ruku na
jedného, druhú na druhého a cucám si od nich energiu. Lebo oni sú
ešte čistí, nemajú bloky. My dospelí už bloky máme. Začal som to
robiť veľmi poctivo, keď mi hrozila operácia krížov. Už som nevedel
ani nastúpiť do auta. Neviem, či sa to všeobecne vie, ale kríže, to
sú vzťahy. A to bolo po Lidiciach, tam som schudol 16 kíl za tie dva
mesiace..
Gong: Schudol si vedome, alebo to bolo spojené s prácou?
Roman: Pre mňa to bolo hrozné. Neprekonateľný zážitok. Doteraz
o tom nemôžem pokojne rozprávať, ešte aj dnes sa mi chce plakať. Aj
keď žandár Vlček, to je môj herecký bonbónik. To som dostal od Alice
Nellis ako darček, je to moja životná postava, myslím si. A aj keď
réžiu prevzal Peter Nikolajev, Vlček ma dostal už pri čítaní textu.
Kvôli tej scéne s prcajúcimi zajacmi by som nechcel hrať žiadnu inú
postavu. Kedysi sme išli do Lyonu, spievali sme si pesničku od Elánu
a my sme si ju upravili do trochu sprostej verzie, kde hlavní aktéri
boli prcajúce zajace. Zrazu som po rokoch dostal scenár k Lidiciam
a tam bola tá scéna, akoby sa tie zajace zasa oblúkom vrátili ku mne.
Gong: Ako sa ti spolupracovalo s Karlom Rodenom?
Roman: Fajne, fajne.
Gong: My sme robili v jednom našom čísle rozhovor s Barborou
Bobuľovou. To je skutočná hviezda v Taliansku, má na konte Cézara,
hrala so svetovými hviezdami a paradoxne na Slovensku ju pozná veľmi
málo ľudí. Na nej je ale kúzelné, že ona ostala úplne normálna, obyčajná
baba.
Roman: Všetci veľkí ľudia, ktorých som v živote stretol, boli absolútne
Veľa ľudí uverí
v to, čo vôbec
nie sú.
kózy, potom som bol za ním uňho v Leberfingeri, niečo mi navaril,
posedeli sme spolu v kuchyni, no a potom zomrel.
Gong: To bol asi človek, ktorý ťa herecky možno kamsi posunul,
alebo ti ukázal, ako to funguje.Aj ľudsky hlavne.
Roman: On bol ako druhý otec. Veď my sme s ním večne robili
klobásky uňho doma na Robotníckej s Adym aj s Pigim. /pozn. red.
Ady Hajdu a Igor Krempaský/ Za sezónu sme urobili takých 4-5
várok. A to musíš jeden deň celé napácovať, potom na ten druhý deň
sa to melie, takže to boli 2 dni rozprávania o divadle, o živote. Okrem
toho, že sme s ním robili v škole. V druhom ročníku sa nám nemohol
venovať, ale v treťom ročníku s nami urobil Maratón a po škole sme
spolu robili Čakanie na Godota. Stále sme boli spolu. Maratón sme
začali skúšať uňho na záhrade, na Záhorí, vonku. Skvelý pocit. Paľko
nás naučil, že pred tým, ako povieš na javisku prvé slovo, musíš
niečo urobiť. Musíš diváka voviesť do situácie, musíš mu dať najavo
aký si charakter, ako chodíš, čo robíš, ako sa obliekaš. A hlavne,
Paľko bol nesmierne ľudský. Školské roky s Paľkom Mikulíkom bolo
asi najšťastnejšie obdobie v mojom živote.
Gong: Preto sa mi nechce veriť, že by si divadlo úplne zavrhol, keď
máš aj skúsenosť s takýmito ľuďmi.
Roman: Vieš ale o čo ide? Moje deti ma nevideli 18 rokov, lebo som
bol stále preč na nejakej šnúre. A neviem, či to je tá cena. Že ocko
to má rád, lebo mu tlieskajú. Ja keď potom prídem domov, dám im
ešte za naberačku toho potlesku? Aby zo mňa aspoň niečo mali? Toto
povolanie je v tomto smere trochu sebecké.
Gong: Čo robí tvoja žena? Čím sa živí? Roman: Je herečka. A momentálne robí pre organizáciu, ktorá
združuje ochranárov vtákov. Ona herectvo dokázala opustiť. Keď bol
Lajko malý, tak hrala v Meride, tam je Rímske divadlo, kamenné,
vedľa hotel. So synčekom bola pestúnka. Večer okolo jedenástej
hrala Lola predstavenie a z okna hotela počula Lajka plakať. Takže
radšej si povedala, že sa vykašle na herectvo, bude sa venovať rodine
a zamestnala sa.
Gong: Nie je to škoda, že je kopec talentovaných hercov, ktorí sa
nedostanú k práci, pretože nemajú nadanie predať svoje schopnosti?
53
Potom sa s takým hercom ocitneš pred kamerou a padne ti sánka.
A keď sa ho opýtaš, preboha, kde si doteraz bol, tak ti odpovie, no, ja
som tuto v takom malom divadle...
Roman: To je pravda, to som už zažil. V Československu sú pre mňa
2 dobré herečky. Aňa Geislerová a Andrejka Keresteš. Ani jedna, ani
druhá nemá nijaké zbytočné maniere. Andrejka má vyštudovanú
sociálnu prácu v Trnave, je strašne inteligentná, empatická, je
z Hlinného. Už aj meno tej dediny hovorí, že je vážne z tej hliny. Je úplne
normálna, nie je namyslená, obyčajný človek, ktorý sa nemódi, chodí
v rifliach a tričku. Žiadne čačky a Wuittonka a Versace a čo ja viem,
čo všetko.
Gong: Ako sa dívaš na prácu kostymérov a scénografov, máš nejakých
priateľov aj odtiaľ?
Roman: Ja som mal Aleška Votavu. S ním som strašne veľa prežil.
S Ferkom Liptákom, ďalším skvelým kamarátom, sme spolu robili
Záhradu. Áno, musím uznať, že je okolo mňa pár naozajstných
ľudí. Tónko Šulík, Martin Šulík, to sú ľudia normálni, obyčajní. Ich
nezaujíma, aká je čo značka. To je tak plytké a prázdne.
Gong: Je to len záležitosť mesta?
Roman: Nie, je to záležitosť spoločnosti. Ale asi je to normálne, lebo
tu bolo všetko šedé, boli tu 2 typy áut a zrazu tu jednoducho nastal
normálny konzum. Ja som to videl počas tých 20 rokov zvonku.
Gong: Ty si sa na to díval ako nezávislý divák zo Španielska. Teraz,
keď si tu, sleduješ tento politický bordel, ktorý tu je? Máš na to nejaký
názor?
Roman: Nesledujem, len počúvam, čo mi občas povedia kamaráti, vraj
tu zasa majú byť nejaké predčasné voľby. Tu nie je žiadna politická
kultúra. Tu je väčšinou len zlodejina. Aj mne volali na predchádzajúce
voľby, nebudem hovoriť kto, nech idem do politiky, že budem za
vodou. Lenže ja som radšej pred tou vodou. Keď sa prejdem po meste,
je príjemné, že mi ľudia ďakujú za moju robotu, usmievajú sa a majú
ma radi. Nepotrebujem, aby mi pľuli pod nohy a inzultovali ma.
Gong: Keby si nebol hercom, čo iné by pripadalo do úvahy, čím by si
tak chcel byť? Čo by si mohol robiť, aby ťa to uspokojovalo aspoň na
podobnej úrovni, ako tvoja terajšia práca?
Roman: Čím by som chcel byť? Ja by som chcel byť psom. No nie,
tak vážne, v Španielsku som sa venoval práci, ktorá ma bavila.
Robil som produkciu. Staral som sa o to, aby všetko fungovalo a aby
všetko bolo tip-top. Robil som produkciu v divadle, ale mám za sebou
aj veľký volebný projekt. Pre Felipeho Gonzálesa /španielsky expremiér, pozn. red./ som robil 6 kampaní, každý deň sme prešli 1000
kilometrov hore-dolu Španielskom, to vždy prídeš na nejaký pľac, kde
sú najatí zvukári a osvetľovači, v podstate tí istí ľudia, ktorí robia aj
veľké koncerty. Super ľudia. Hipíci. Moja krvná skupina, takže aj keď
to bolo ťažké, mňa to bavilo, stretol som kopec zaujímavých ľudí, stalo
sa mi kopec zaujímavých situácií. Spoznal som celé Španielsko, šoféri
tých našich kamiónov mi povedali všetky skratky, takže ja poznám
Španielsko lepšie ako Lola. Bol som všade, spal som vo všetkých
možných hoteloch. Počas hrania v divadle, aj počas týchto kampaní.
Gong: Robíš takéto veci tak, že proste príde príležitosť, tak ju vezmeš
a naučíš sa niečo, alebo si ich sám hľadáš, aby si uživil rodinu?
Roman: Samozrejme, že aby som uživil rodinu. Čo mám svojim
deťom povedať, že ja som herec? „Vieš, aký ja som fantastický herec?
Akurát ma nikto neobsadil. Tak nevadí, ešte chvíľku vydrž, naješ sa
niekedy neskôr?“ Vždy som sa o seba snažil postarať, nielen teraz,
keď som zodpovedný za svoju rodinu. Už od malička. Keď som dotočil
v Mlynskej doline a vedel som, že ide leto a že sa bude búrať scéna,
vybavil som si, že na druhý deň som nabehol s technikmi a staval
som novú scénu. V jeden deň som hral hlavnú postavu a na druhý
deň som bol stavač. Keď tam nabehol ten istý režisér a kameraman,
u ktorých som bol za herca a videli ma na pľaci v montérkach, tak sa
ma pýtali, či som ani nešiel domov, či som tam spal, alebo čo. S týmto
ja nemám problém. Alebo som pracoval u môjho otca v galvanizovni.
Veď za robotu sa netreba hanbiť. I keď v Španielsku som zažil čudnú
vec. Natočil som svoj prvý seriál a všetci z toho boli hotoví, chodili
ma tľapkať po pleci, že som nová hviezda, potom sa zmenila politická
garnitúra a seriál sa ani nedostal do vysielania. Až po rokoch, keď
ho odvysielali na nejakom medzinárodnom kanáli, mi volali nejakí
moji kamaráti, že to videli a vraj to bolo skvelé. Ale vrátim sa, keď
sme dotočili, odrazu sa stoplo ďalších 13 dielov, tak som bol, ako
54
hlavná hviezda za produkčnou a pýtam sa, čo sa bude ďalej robiť
a ona na to, že točiť sa nebude a že to idú búrať, tak som jej povedal,
že chcem búrať. Bude sa búrať 10 dní, chcem tú prácu. A ona vraj:
Ty nemôžeš búrať, ty si hviezda. Odpovedal som, že ja som si ďalšiu
robotu nehľadal, keďže som mal točiť, mám doma syna a potrebujem
peniaze, takže sa na milú hviezdu môžem akurát tak vykašlať. No
a výsledkom bolo, že sa so mnou prestala baviť. Z hviezdy som sa
stal lúzerom, pretože som manuálne pracoval. V istých kruhoch
nemysliteľné.
Nič v živote netreba chápať
len ako čierne a biele
Gong: No vidíš, ľudia sa menia. Aj časom, ale i v nejakých situáciách.
Máš okolo seba ľudí, ktorí ostali takí, ako ich máš rád?
Roman: Mám, Tónko Šulík, Marek Orel, moje deti, môj bratranec
Peťko, moji rodičia... Niekto nemá za celý život nikoho. Ja sa
nesťažujem, ja som šťastný človek.
Gong: Máš takých ľudí aj v Španielsku, alebo si si tam nevytvoril
nejaké silnejšie vzťahy?
Roman: Mám. Je tam náš Monči, to je požiarnik, tým pádom sme
s chlapcami od malička trávili soboty a nedele na požiarnickej
stanici. Lebo požiarnici majú najlepšiu športovú halu, najlepšie
fitnes, bazén, okrem toho som si tam vždy umyl auto, chalani sa
šmýkali po požiarnej tyči a vozili sa autom so sirénou, striekali
z hadice, „strihali“ auto...
Gong: Čo znamená: Chodím do lesa? Odstavíš niekde auto a ideš 15
km, kým ťa pohltia stromy?
Roman: Nie, u nás v Rači to mám od domu asi 15 minút, môj
bratranec tam vlastní nejaké áre zeme, má tam postavenú chatku
a povedal, že si tam pokojne môžem tiež jednu postaviť. Takže si ju
tam chcem postaviť a chcem tam žiť. Tam sa cítim najlepšie. Nabijem
sa tam strašne pozitívnou energiou. Každý, kto tam prišiel, bol
nadšený. Gong: Športuješ? Roman: Nie.
Gong: Zámerne, alebo na to nemáš čas?
Roman: Ja som strašne lenivý človek. Vydržím aj tri dni ležať
v posteli a pozerať sa do stropu. Ani nemusím jesť. Len tak ležím.
A ticho. My keď chodievame na Ibizu, vykotím sa z bungalova, kde
spíme, na okraj bazéna a tam ležím 10 dní. Moje deti sa sťažujú,
že náš oco vždy len takto leží a ja im hovorím, že som točil v kuse
9 mesiacov, potrebujem si oddýchnuť. Keď sme ako deti robili tie
pionierske odznaky, všetci skákali do bazéna a plávali ako diví, ja som
si skočil a s pôžitkom som plával, učiteľ na mňa reval, aby som makal
a ja som stále hovoril, že nechcem naháňať nejaký čas, ja chcem mať
svoj čas. Ja nechcem vyhrať.
Gong: Čiže ty si vlastne človek, ktorý si veci vychutnáva.
Roman: Samozrejme, lebo keď nám to raz oznámia, že to máme „za
pár“, už nám do smiechu nebude. A treba sa smiať. A hlavne to treba
vysielať hore, tú pozitívnu energiu. Keď budeme všetci hovoriť o tom,
že na budúci rok bude koniec sveta, tak sa to nakoniec stane.
Gong: Ozaj, čo si o tom konci sveta myslíš, alebo čo si pod tým
predstavuješ?
Roman: Nečítam o tom, len počúvam, ako ľudia panikária. Koniec
sveta, bože, bude koniec sveta! Nič viac som nepočul, lebo to ani
nechcem počuť. Ale niekedy to asi buchnúť musí. 90 percent bohatstva
vlastnia 4 percentá obyvateľstva planéty. To je ako monopoly.
S každým novým miliardárom je ďalších 10 000 chudobných. Veď tí
miliardári to nemajú ani kedy minúť. Lebo čím je človek starší, tým
reálne potrebuje menej vecí k životu. Aké mám auto! Ja to neriešim,
len nech je bezpečné a nech ma odvezie, kam potrebujem. Toto je asi
dôvod, prečo sa na zemi niečo stane. Osobne dúfam, že to bude nejaká
zmena myslenia a priorít. I keď sa zdá, že je to nereálne želanie.
Ľudia sú nepoučiteľní.
Gong: Tvoji synovia sú samostatní? Myslia samostatne?
Roman: Nikdy som im nič nevnucoval. Vždy som im len opisoval
veci a hovoril som im svoj pohľad na ne. Ich mama sa im hrozne
venovala, takže ja som pyšný na to, že sa mohla venovať obom, lebo sa
mi podarilo ich slušne zabezpečiť. Už keď boli malinký, mali tri roky
(v Španielsku je škôlka už súčasťou školy), učiteľka sa nás pýtala:
„To čo robíte s tými deťmi, veď oni sa rozprávajú ako dospelí ľudia.
Ja tu mám v triede také, ktorým vôbec nerozumiem. V Španielsku
je to tvrdé, baba ide po 2 mesiacoch do roboty a chlap si potom môže
ešte vybrať 6 mesiacov. Lola chodievala do dabingu, dávala si mlieko
do sáčkov a ja som deti kŕmil. Vlastne som odkojil Janka na Lolinom
mlieku. Ale vyskúšal som si, že to má význam. Tamojšie, teda i moje
deti, sú síce veľmi rýchlo hodené z rodiny do sveta, ale potom neskôr
nemajú klapky na očiach. Sú oveľa rozhľadenejšie ako deti, ktoré sa
držali dlho maminej sukne. Keď som robil prekladateľa, zažil som,
ako do španielskej firmy prišiel veľmi vzdelaný Slovák, vedel 5 rečí,
rozumel celej technológii, ale nebol dosť priebojný. Tak ten konkurz
vyhral Španiel, ktorý síce nevedel nič, ale obkecal to.
Gong: Vy ste doma hovorili dvojjazyčne? Roman: Nie.
Gong: A ako chlapci zvládli ten prechod na Slovensko?
Roman: Vedel som, že nijako inak to nemôžem urobiť. Povedal som
im, že maminu kultúru už majú, a že im dlhujem moju. Obidvaja
začali doma hrať na gitaru a bicie, prišli sem, tu ich vzdeláva Miško
Bugala a Martin Valihora a oni sú šťastní. Aj jazyk im už ide, už sú
tu 2 a pol roka. No a pokiaľ ide o rozdielnosť mentalít, zatiaľ sú paf
z toho, že mladí ľudia v ich veku potrebujú riešiť, koho otec je riaditeľ
čoho a čo všetko si môžu tým pádom dovoliť. Chvalabohu, moji chlapci
majú priority niekde úplne inde. Niekde v ľudskejšej rovine.
Gong: Mám kamarátku v Paríži, ktorá mi raz povedala, že Slováci
míňajú strašne veľa energie na to, aby našli, ako sa čo nedá a aby
hodili niekomu pod nohy poleno, alebo našli spôsob, ako niekomu
ukradnúť nápad, alebo mu aspoň znechutiť jeho prácu. Skrátka si
nevieme navzájom držať palce a tešiť sa z úspechu niekoho iného.
Roman: Nie, veď ja to vidím, keď idem niekam do spoločnosti, tam
len počuješ: To ti nevyjde, to je somarina, strata času a peňazí... Nikto
nevie nikoho podržať. Široká slovenská duša sa niekam stratila.
Sme lenivý a opitý národ. A čo je ešte smutnejšie, okrádame sa tu
navzájom. Veď napríklad kostýmy do seriálov chodíme nakupovať do
Viedne. Nie preto, že robíme dojem, že si to môžeme dovoliť, ale preto,
že si nemôžeme dovoliť nakupovať na oveľa drahšom Slovensku.
Bratislava je jediná dedina na Slovensku, ktorá nemá ovce. Ostatné
majú.
Gong: Máš na Slovensku nejaký svetlý bod?
Roman: Ten les, Banská Štiavnica, príroda a zopár ľudí. Ja som stále
všetkému otvorený. Rád robím so študentmi na škole, strašne veľa mi
to dá. Aj ma zaujíma, kam sa tá škola po rokoch dostala. Točím s nimi
študentské filmy. Tiež sa od nich dosť učím.
Gong: Komunikuješ so svojimi synmi aj o vzťahových veciach? Dávaš
im také tie otcovské rady?
Roman: Sám od seba nie, ale na čokoľvek sa ma opýtajú, odpoviem im.
Takto sme ich viedli od malička. Dieťa má dostať odpovede na svoje
otázky a jedného dňa, keď ich potrebuje do života, si na ne spomenie.
To vieš, už som dospelý, teraz dávam svoj čas svojim synom. Celé dni
som v papučiach, aj na natáčanie chodím v papučiach, snažím sa byť
čo najviac s nimi.
Gong: Viem, že sa o takýchto veciach nechceš rozprávať, lebo mnoho
novinárov ťa týmto obťažuje, za čo asi môžu postavy neverníkov, ktoré
hrávaš, ale aký je tvoj názor na neveru?
Roman: Myslím si, že nevera je vlastne prirodzená vec. To neber ako
vyhýbavú odpoveď. Manželstvo je v podstate veľmi mladý výmysel,
predtým bolo úplne prirodzené, že partneri od seba odchádzali po 7
rokoch. Ja si myslím, že keď sa dvaja ľudia majú radi, ľúbia sa, lebo
to zamilovanie, tá chémia odíde u každého, ale keď sa o vzťah staráš,
naozaj sa spolu rozprávate, myslím si, že pevný vzťah je možný. Ale je
to tvrdá práca a záujem oboch. Ak sa o seba navzájom starajú, ak je
im spolu dobre aj potichu, potom si nepotrebujú hľadať nikoho iného.
Gong: Väčšinou hrávaš v podstate negatívne postavy. Nevadí ti to?
Roman: Vôbec nie. Práve naopak. Nič v živote netreba chápať len
ako čierne a biele. Ten zloduch sa narodil tak isto čistý ako ty, alebo
55
ja a niečo sa mu muselo stať. A mňa na postave zaujíma skôr to. Aj
keď je napísaná tak, že len vykonáva nejaké zlo, ale chcem jej dať
nejaký ľudský charakter, chcem ukázať aj slabiny chlapíka, ktorého
hrám. Mám odpozorované, že všetci sme vlastne kópiou svojho otca.
V hraničných krízových situáciách sa aj baby, aj chlapi zachovajú tak,
ako ich otec. Ak by som si ešte raz vyberal partnerku, najprv by som
sa zoznámil s otcom. Ženy sa vždy zamilujú do chlapa, ktorého osobná
vôňa je identická s vôňou ich otca. Tak v tomto sa rýpem a novinári to
občas zverejnia, ako jasnú súčasť môjho osobného života.
Gong: Bulvár. Prečo podľa teba bulvár prežíva?
Roman: Lebo ľudia sa tešia z nešťastia tých druhých.
Gong: Čítaš?
Roman: Nie, teraz som sa začal venovať skôr meditácii. To si vezmeš
taoistickú knižku veršíkov a jeden veršík máš aj na celý deň. Kým
prídeš na to, akú to má hĺbku, kým vstrebeš význam tých slov, tak
dokonale vypneš a strašne dobre si pri tom oddýchneš.
Gong: Prečo sa vlastne ľudia utiekajú k cirkvám, ktoré už vo svojej
histórii boli výbojné, keď existujú viery a učenia o pokoji a láske?
Roman: Viera a cirkev sú dve úplne odlišné veci. Cirkev používa
manipuláciu. To je niečo, čomu sa ja budem brániť vždy. Manipulácii,
pokrytectvu. Uvedom si, koľko škandálov sa v posledných rokoch
prevalilo a ľuďom akoby to nevadilo. Z tohto pohľadu je katolícka
cirkev najstaršia politická strana. A nech sa tvárime akokoľvek, biblia
pre nás neznamená vôbec nič. Počúvaj slovník ľudí na ulici, pozri si
správy, koľko je tu zlodejov, pokrytcov, ktorí keď vojdú do kostola
tak sa tvária ako najpobožnejší obyvatelia planéty. Žil som dlho v
Španielsku, ktoré je považované za jednu z najkatolíckejších krajín,
ale môžem ti povedať, že je to oveľa liberálnejšia a tolerantnejšia
krajina, ako Slovensko. Tam sú napríklad povolené manželstvá v
homosexuálnych pároch. Nikto z toho nerobí vedu, nikomu to nevadí,
podstatné je to, ako sa tí ľudia správajú, nie to, s kým večer zaľahnú
do postele.
Gong: Ozaj, ako sa dívaš na inakosť?
Roman: Ja som sa od malička predstavoval, že som Rómo. Nosím
v sebe cigánske srdce. Naučil som sa veľa v Španielsku, keď sa Dodo
Banyák začal angažovať v projekte, ktorý financovala Európska únia.
Mali natočiť, ako sa rieši na Slovensku rómsky problém. Zistili, že
v tejto problematike sú najďalej Španieli, tak ma kontaktoval, či by
som im nepomohol, nepozháňal kontakty a miesta, kde by sa mohli
pohybovať. Tým pádom som sa toho úplne napil. V Seville napríklad
tiež Rómovia dostali sídlisko, tak ako tu na košickom Luníku 9, ale
oni dostali takú rozbitú dieru, ktorú si museli sami opraviť a dostavať.
Takže tam nabehla organizácia, ktorá ich pripravila profesne, stali
sa z nich stavbári, stolári a čo ja viem, čo všetko a dali si to pomaly
dokopy. Takto máš k tomu bývaniu úplne iný vzťah. V Madride
zbúrali celú osadu, postavili im unimobunky a zaviedli bodový systém.
Rómovia ho museli plniť. Deti museli chodiť do školy každý deň, muži
sa učili remeslu, ženy sa naučili základným hygienickým návykom,
museli pravidelne navštevovať gynekológa. To trvalo tak rok, rok
a pol, potom, keď mali dosť bodov, dostali na sídlisku byt. Ale to už mal
muž prácu, žena sa starala o domácnosť, deti sa normálne etablovali
v škole. A zrazu zistili, aké je dobré mať teplú vodu, kúrenie. A takto
si to oni v komunite vyrozprávajú a zrazu aj ostatní chcú teplú vodu
a kúrenie, ale na to, aby dostali byt, sa musia včleniť do programu
s bodovým systémom a tak dokola. A ešte dôležitá vec, oni ich v tom
Madride nezgrupujú, keď sa ďalší Róm dopracuje k bytu, dajú ho na
opačný koniec mesta. Lenže to je mravčia robota a tu u nás sa to
nikomu nechce robiť. Ale dá sa to. Ja som videl, že sa to dá.
Je Európa bezpečné
miesto?
Gong: A čo iné inakosti? Homosexuáli...
Roman: Juj, ja keď som prišiel do Španielska, už tam dávno behali
transvestiti po uliciach a nikto to neriešil. Tam sú normálne povolené
sobáše lesbičiek a gayov. Je to možné, pretože tam je odlúčená cirkev
od štátu. Takže aj keď je to katolícky štát, ľudia zmýšľajú liberálne
a normálne. Teda, normálne z môjho pohľadu.
Zdá sa, že Slovensko je katolíckejšie, ako pánboh. Gong: Mám pocit, že by stále bolo o čom, ale vážne by sme ti museli
venovať celé číslo Gongu. Ďakujeme za rozhovor a jedného dňa,
možno, ťa uvidíme aj na javisku.
text: AJ, JH
foto: Rebeka Hansman
D
vadsiaty druhý júl. Mal to byť obyčajný deň. Taký oddycho
vý ako ostatné letné dni. No to, čo sa stalo, obyčajné nebolo
Denne počúvame správy zo sveta: útoky, vraždy, terorizmus. „Je to ďaleko, nás sa to netýka“, pomyslíme si. No v tento
deň jeden muž dokázal, že ani Európa nie je taká bezpečná, ako si
všetci myslíme. Napriek únii, zjednocovaniu, charte ľudských práv,
mierovým zmluvám, ktoré by nám mali zaistiť ten sľubovaný mier,
sa môže stať akákoľvek tragédia. Dokonca môže byť takých rozmerov,
akých svedkami sme sa stali.
Anders Behring Breivik. Meno, ktoré skloňovali vo všetkých pádoch
televízie od svetových CNN cez BBC až po všetky národné či súkromné televízie v štátoch po celom svete. Meno, ktoré od toho osudného dňa vyvoláva strach, ale i hnev v očiach inak mierumilovných
Nórov i solidárnych Európanov. Meno, ktoré zmenilo moderné dejiny
Nórska a vrylo sa do nich obrovskými krvavými písmenami. Bilancia
krvavého podpisu: Počet obetí piatkových útokov v nórskej metropole
Oslo a na neďalekom ostrove Utoya dosiahol viac ako 90. Sedem
ľudí zomrelo pri masívnej explózii v metropole, ďalších 85 pri streľbe
v kempe, ktorý na ostrove poriadala vládna Nórska robotnícka strana.
Zatknutý tridsaťdvaročný Breivik bol obvinený z oboch krvavých činov
a je vypočúvaný na základe protiteroristického zákona. Najvyšším
trestom je v Nórsku 21 rokov väzenia. Zdá sa však, že oveľa horším
trestom pre tohto excentrického krutého blázna by bolo, keby si na
jeho meno už nikdy nikto nespomenul.
Presuňme sa o 750 kilometrov na druhý koniec starého kontinentu.
O niekoľko dní neskôr sa násilie a nepokoje ozvali aj na ostrove
starých Anglov. Štvrtého augusta, pri pokuse o zatknutie, došlo
k postreleniu a následnej smrti dvadsaťdeväťročného Marka Duggana. O dva dni neskôr vyšli stovky ľudí do ulíc vyjadriť nesúhlas
s týmto zabitím. Demonštrácie prerástli do niekoľkodňových nepokojov. V pohotovosti boli všetky policajné i hasičské jednotky.
Z Londýna sa násilnosti rozšírili i do iných väčších miest v Anglicku.
Najvážnejšie dopadli nepokoje vo waleskom meste Bristol. Nepokoje
trvali až do desiateho augusta, kedy bol poriadok opäť obnovený.
56
Bilancia: S násilnosťami je spojených 3443 trestných činov, polícia
zadržala viac ako tritisíc ľudí, z čoho tretina bola obvinená. Za obeť
násilníkom padli aj budovy, mnoho z nich ľahlo popolom, výtržníci
podpaľovali vlastne všetko, čo im prišlo do cesty. Celková škoda na
majetku sa vyšplhala do výšky dvesto miliónov britských libier.
Okrem finančných strát si nepokoje vyžiadali aj ľudské obete.
V uliciach bolo zranených 16 ľudí, ďalších 5 zaplatilo životom.
O niekoľko dní vyjadrili aktivisti extrémnej ľavice v Nemecku
sympatie s anglickými nepokojmi a veľmi radikálnymi činmi ukázali
svetu, že to je podľa nich spôsob, aký by sa mal aplikovať aj v ich
krajine.Na juhu Európy taktiež nebolo pokojne. Žiadne povstania
sa nekonali, pokračoval však ekonomický problém zadlženia štátov.
Na oficiálnych grafoch to vyzeralo ako na horskej dráhe. Po Grécku
vyplávali na povrch ekonomické diery aj v krajinách ako sú Taliansko
či Portugalsko. Francúzsky prezident Sarkozy a nemecká kancelárka
Merkelová sa stretli, aby sa dohodli na riešení tohto problému.
Taktiež sa objavili otázky ohľadom stability a samotnej budúcnosti
jednotnej európskej meny a otázky ohľadom dlhopisov štátov. Ako sa
táto nestabilná situácia vyrieši, je ťažké predvídať. Všetci odborníci
a predstavitelia štátov sú v strehu a napätí.
Pokiaľ ide o násilnosti v Európe, vyšlo množstvo sociologických,
psychologických a čo ja viem, ešte akých štúdií, vyšlo mnoho článkov,
mnoho blogerov cítilo potrebu pokúsiť sa pomenovať, čo sa to so
starenkou Európou deje. Čo ju bolí, kde je problém, čo je spúšťač
podobných emócií a masových hystérií. Jednoznačne sa nemožno
prikloniť asi ani k jednému názoru, pretože sa zdá, že jednotlivé
motívy sa prelínajú s úplne protichodnými motívmi. Akoby sa rúcala
základná logika, podľa ktorej možno veci zaradiť. Potrebu ublížiť
nevinným ľuďom v mene pochybného vyššieho princípu (pretože
každý princíp, ktorý len tak, bez mihnutia oka vezme život, alebo
niekomu zničí dom, v ktorom žije so svojou rodinou, je podľa mňa
pochybný) je veľmi ťažké zaradiť. A je jedno, či sme veriaci a riadime
sa biblickými zákonmi, alebo máme skrátka len nejaký morálny
kódex, ktorý nám vštepili rodičia.
57
F
ranz Kafka (* 3. júl 1883, Praha - † 3. jún 1924,
Kierling pri Viedni) je najslávnejší Pražan, po nemec
ky píšuci spisovateľ židovského pôvodu, jeden z najvýznamnejších prozaikov svetovej literatúry 20. storočia.
V rokoch 1889 až 1893 navštevoval Nemeckú chlapčenskú
školu v Prahe. Potom prešiel na nemecké humanistické
štátne gymnázium v Starom meste. Už v mladosti sa venoval
literatúre (jeho skoré dielo sa stratilo, pravdepodobne ho
zničil on sám).
Život Franza Kafku bol poznačený strachom, pocitmi viny,
zlyhaním... a chorobou, ktorej v pomerne mladom veku podľahol. Kafka zápasil celý svoj dospelý a zároveň tvorivý
život o emancipáciu „na svoj spôsob“: Chcel sa vyrovnať
tyranskému otcovi, teda oženiť sa, mať deti, viesť meštiacky
život a dosiahnuť v ňom postavenie, za ktoré by sa nemusel
hanbiť, ale zároveň neomylne cítil, že jeho osudom je písať,
vydávať svedectvo o tom, čo prežíva a preciťuje. Na tomto
„bojovom poli“ niekoľko ráz zlyhal: trikrát ako snúbenec
a potenciálny manžel, raz ako milenec, či životný partner
inteligentnej ženy a zakaždým ako poslušný syn. Zato
niekoľko ráz „utrpel víťazstvo“, hoci sám z víťazstva tohto
druhu veľkú radosť nemal. Takým „víťazstvom“ boli poviedky
Ortieľ, Premena, V trestaneckej kolónii, Umelec v hladovaní
a niekoľko ďalších. Románové fragmenty Amerika (Nezvestný), Proces, Zámok, však pokladal skôr za „prehry“, pravdaže, prehry nie ešte definitívne. To bol zrejme dôvod, prečo
váhal, či má svoje nepublikované prózy a denníky uchovať,
alebo ich dať zničiť, tak ako sám, či s priateľkou Dorou
Diamantovou, zničil v poslednom roku svojho života veľa
listov aj iných rukopisov. Kafkove diela odzrkadľujú rozšírený životný pocit mnohých
ľudí v začínajúcom sa 20. storočí. Ako v nejakom zlom sne
sa pohybujú jeho postavy, vystavené napospas anonymným
mocnostiam, cez labyrint neprehľadných pomerov. Toto platí
aj v dimenzii priestoru. Zámok, v románe pod rovnakým
názvom, či budova súdu v Procese, sa skladajú zo široko
a neprehľadne rozvetveného pletenca miestností. Aj v románe Nezvestný sú zvláštne a nesúvislé dejiská - loď, byt, hotel,
cirkus - gigantické a neprehľadné. Jeho diela je ťažko zaradiť
do nejakého literárneho smeru, aj keď majú blízko k expresionizmu.
Treba zdôrazniť, že aj vzťahy medzi účinkujúcimi osobami
sú nejasné. V románe Zámok vytvára Kafka subtílnymi
Franz
Kafka
Ako psa
Nádej a absurdno
v diele Franza Kafku.
Kafka vizionársky vytušil nadchádzajúcu bolesť, trýzeň
a súženie ľudstva, jeho kalváriu, koncentráky a hroby,
predvídal obdobie, keď sa človek človeku stane cudzincom,
indivíduum bude pohltené totalitou moci, súdy budú
predchádzať viny. Na zobrazenie týchto skutočností si
priniesol Kafka svoju vlastnú tvorivú metódu: nezosmiešňuje,
nepolemizuje, nekritizuje, ale všetko, čo nastoľuje, zobrazuje,
stvárňuje, témy, otázky a problémy zabsurdňuje, privádza
ich po krajnú hranicu tragičnosti, a tým ich predkladá
čitateľovi s celou závažnosťou, naliehavosťou a otrasnosťou,
takže pre nimi nijako nemôže cúvnuť, vyhnúť sa im, odvrátiť
sa od nich. Preto sú všetky Kafkove diela také výnimočné
a neobyčajné a stoja za prečítanie.
Zo stoviek strán Kafkových denníkových zápiskov a listov
sa k nám cez nepriestrelné a nepriepustné sklo minulosti
dobýja zúfalé volanie chorého, nesmierne nadaného muža,
ktorý chce žiť iný, druhý život. Život mimo rodičovského
domu, život mimo „matičky Prahy, ktorá má pazúry“, život
mimo hrôz a úzkosti zamestnania, všedného dňa. Život mimo
choroby, život za hranicami vymedzeného času.
F. Kafka Aforizmy a iné kruté rozkoše
„Nadšenec i topiaci sa – obaja dvíhajú ruky. Prvý tým prejavuje zhodu
so živlami, druhý sa im vzpiera.“
zemou. Zdá sa, že je tu skôr na to, aby sa človek oň potkol, než na to,
aby po ňom prešiel.“
„Veriť znamená: oslobodiť v sebe nezničiteľné, alebo lepšie: oslobodiť
seba, alebo lepšie: byť nezničiteľný, alebo lepšie: byť.“
„Od istého bodu neexistuje možnosť návratu. Ten bod treba dosiahnuť.“
„Na tomto záleží, keď ti meč zatne do duše: pokojne sa dívať, nestrácať
krv, chlad meča prijať s chladom kameňa. Tým bodnutím sa po bodnutí
stať nezraniteľným.“
„Tŕňový ker je prastarou cestnou prekážkou. Musí vzbĺknuť, ak chceš
ísť ďalej.“
„Umenie poletuje okolo pravdy, no s pevným úmyslom nespáliť sa. Jeho
schopnosť spočíva v tom, že v temnej prázdnote nájde miesto, kde sa dá
veľmi dobre zachytiť lúč svetla, ktoré predtým nikto nespozoroval.“
„Sloboda a spútanosť sú v podstatnom zmysle jedno a to isté.
V akom podstatnom zmysle? V tom, že otrok nemôže stratiť slobodu,
a teda v istom ohľade je slobodnejší než slobodný človek.“
„Pravá cesta vedie po lane, ktoré nie je napnuté vo výške, ale tesne nad
58
literárnymi metódami pochybnosti o postavení osoby K. ako
„vymeriavača krajiny“ a aj o obsahu tohto pojmu samotného.
Vytvára tak priestor pre osobnú interpretáciu.
V priebehu deja sa len úlomkovito dozvedá K., a s ním aj
čitateľ, o úradníkoch zámku a ich vzťahu k dedinčanom.
Tmavá, všadeprítomná vláda zámku na úkor dediny a dedinčanov, sa stáva stále výraznejšou. Napriek jeho snahám zlomiť túto moc, obísť ju, alebo aspoň vyzvať, nedostáva K.
žiaden prístup k rozhodujúcim miestam v správe zámku.
Takisto ani Josef K. v Procese nemôže nikdy nahliadnuť
do obžaloby. Kafkovu tvorbu možno pochopiť ako žalobu
proti byrokratickej mašinérii, ktorá stratila akýkoľvek cieľ
a zmysel a spravuje iba samú seba. Za masku Jozefa K. sa
môže skryť ktokoľvek: ,,Nikto a každý”.
Človek je zobrazovaný z pohľadu vlastného odcudzenia,
dôvera k blížnemu je otrasená. Aj samota je veľká Kafkova
téma. Sny, obavy, komplexy, symbolicky odzrkadľujú v jeho
dielach základný postoj, v ktorom jedinec ako cudzia a vylúčená osoba stále hľadá istotu, podporu a pohodu. Pod dojmom
týchto diel, ktoré sa aj pri ich hĺbke dobre čítajú a sú aj napínavé, vzniklo adjektívum kafkovský, čo znamená „stratenosť“ jedinca, pocit byť vydaný napospas cudzím a nepochopiteľným mocnostiam. Pocit, ktorý je pre ľudí našej doby stále
prítomný, alebo ho aspoň dokážeme precítiť.
„Leopardy vtrhnú do chrámu a vychlípu obetné nádoby; opakuje sa to
znova a znova; nakoniec sa to dá vopred vyrátať a stane sa to súčasťou
obradu.“
„Ozajstný súper ti vlieva bezhraničnú odvahu.“
„Jestvuje cieľ, ale nie cesta; to, čo nazývame cestou, je váhanie.“
„Zlu nemôžeme platiť na splátky – a predsa sa o to jednostaj
pokúšame.“
„Lovecké psy sa ešte hrajú na dvore, vysoká zver im však neutečie, hoci
sa zatiaľ preháňa lesmi.“
„Čím viac koní zapriahneš, tým rýchlejšie to ide – nie vytrhnúť balvan
zo základov, to sa nedá, ale pretrhnúť popruhy a veselo, naprázdno sa
hnať vpred.“
59
Barbora
Bobuľová
La bella
attrice
slovacca
text: JH
foto: archív BB
A
ko to už na Slovensku býva, obdivujeme čokoľvek, čo je za našimi hranicami a nevidíme
zlato, ktoré máme priamo vo svojej záhrade. A tak sa naše zlato musí vybrať do cudziny,
aby sme si ho konečne všimli. Slovenka, vynikajúca slovenská herečka, z ktorej sa stala
veľmi známa herečka talianska. Vyrastala v Martine, študovala v Bratislave na VŠMU a dnes
sa netají tým, že Rím je miesto, ktoré sa pre ňu stalo jej domovom. Miestom, ktoré si vybudovala
sama a kde teraz žije so svojou rodinou. Do štyridsiatky jej chýbajú ešte tri roky, no na konte má už
úctyhodný počet filmových, televíznych a ak neopomenieme jej bývalé účinkovanie na scéne SND,
tak i divadelných postáv. Vzhľadom je to krehké dievčatko, no pri rozhovore s ňou veľmi rýchlo
pochopíte, že je to nie len zrelá žena s pevnými pravidlami v živote, ale i skutočná profesionálka,
ktorá nemá v úmysle zaspať na vavrínoch. Napriek tomu, že takmer za každý film dostane nejakú
cenu, alebo aspoň vynikajúcu kritiku. Väčšine hercov, ktorí sa pokúšajú etablovať v cudzine, sa
stáva, že si zahrajú maximálne úlohu utečencov, prípadne v roličke, ktorá je podľa možností bez textu, aby nebolo počuť
prízvuk. Ale Barbora je pre Talianov jednoducho ich, talianska herečka. Iste, neudialo sa to len tak samo od seba a ani sa to
nestalo zo dňa na deň. Je to len výsledok Barborinej vytrvalosti, tvrdohlavosti, pracovitosti, viery v svoje schopnosti a určite
i šťastia. „La bella attrice slovacca“, má vďaka týmto vlastnostiam doma na poličke cenu za najlepší ženský herecký výkon na
televíznom festivale vo Francúzsku - Reims ´98 za Zuzanu, v českom filme Eine Kleine Jazzmusic, zo slovenského ArtFilmu
si odniesla cenu Modrý anjel, za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe filmu Diváčka, doma, teda v Taliansku, dosiahla aj
najvyššiu métu, filmové ocenenie Donatellov Dávid za úlohu vo filme Sväté srdce. Pri práci sa stretla s mnohými hviezdami,
napríklad s Gérardom Depardieuom, Francom Nerom, Vanessou Redgrave, Michelom Placidom, Monicou Belluci, Shirley
MacLaineovou. Dnes je už Barbora jednou z naobsadzovanejších talianskych herečiek, aktívne ovláda taliančinu, francúzštinu
a angličtinu. Na otázku, či by prišla nakrúcať aj na Slovensko, odpovedala bez emócií, ako profesionál: „Ak by sa naskytla
nejaká ponuka, určite by som ju zvažovala podľa tých istých kritérií, podľa ktorých si vyberám ponuky v Taliansku. Pre mňa
je dôležitý scenár filmu, postava a režisér. Tak ako som doteraz nepristúpila na kompromisy v zahraničí, určite by som na ne
nepristúpila ani na rodnej hrude.“
Relaxujem omnoho
viac v práci
Gong: Viem, že si v týchto dňoch nakrúcala, takže asi nemáš veľa
času na rozhovory. Ďakujem, že nám venuješ pozornosť. Prezradíš
nám, na čom teraz pracuješ?
Barbora: Momentálne oddychujem, ak sa mamičkovský kolobeh
okolo 2 malých detí dá nazvať oddychom. Pred mesiacom som
dotočila televízny film “Helena a Glory”, ktorý rieši problém
násilia na žene a potom budem na Festivale v Benátkach,
v sekcii Panoráma, prezentovať filmovú prvotinu režiséra
Francesca Bruniho “Scialla” (neviem ako by som preložila toto
slovo, v rímskom slangu to znamená niečo ako „Klídek”, „Upokoj
sa”- používajú to pubertiaci, keď chcú druhého uzemniť a dať
najavo, že je všetko v poriadku).
Gong: O tebe je známe, že si nevyberáš filmy podľa kľúča: „Známy
režisér, bohatá produkcia, predpoklad, že film bude kasový trhák,
rovná sa áno, prijímam.“ Ak sa ti páči scenár a príbeh považuješ
za naozaj zmysluplný, prijmeš aj ponuku od mladých, či menej
známych tvorcov a do práce sa vložíš celá a naplno. Je pre teba
dôležité riadiť sa srdcom? Čo považuješ za hodnoty, ktorých by sa
človek nemal za nijakých okolností vzdávať?
Barbora: Priznám sa, že v minulosti som bola omnoho viac
nekompromisná ako teraz. Materinské povinnosti ma nútia
teraz pozerať sa na veci z úplne iného uhla, takže občas
pristúpim aj na nejaký kompromis. Ale len do takej miery, aby
sa raz moje dcéry nemuseli za mňa hanbiť.
Gong: Je nejaký režisér, či nejaký herec, s ktorým by si skutočne
nesmierne rada pracovala? Aj za cenu, že scenár nebude bohvie čo?
Barbora: Quentin Tarantino. To by som brala úplne na slepo,
aj bez prečítania scenára. Z herečiek Meryl Streep a Cate
Blanchet. S týmito dámami herečkami sa aj zlý scenár zdá byť
geniálny.
Gong: Pre nás je Taliansko, ak to mám vyjadriť jedným slovom,
otvorená, alebo hlučná krajina. Našla si tvoja, skôr introvertná
dušička spôsob, ako sa v extrovertnom prostredí Talianska a navyše
talianskeho filmového priemyslu cítiť dobre?
Barbora: Vystihla si to veľmi dobre. Mnohí moji bývalí známi
sa čudovali nad tým, ako sa moja introvertná duša dokáže
60
prispôsobiť hlučným Talianom. Jednoducho tak, že sedím stále
zavretá doma. Možno to znie čudne, ale je to doslova tak. Moje
obľúbené spoločenské akcie sú v intímnom kruhu priateľov,
s ktorými sa pravidelne navštevujeme. Spoločenským VIP
akciám sa, ak môžem, radšej vyhnem.
Gong: Čo rola matky? Cítiš sa v nej dobre? Vraví sa, že materstvo
otvorí žene ďalšie obzory. Stalo sa ti to?
Barbora: Musím sa priznať, že okrem toho, že mi to otvorilo
obzory, občas mi ich pár aj zatvorilo. Po narodení mojej druhej
dcérky som mala veľmi ťažké obdobie spojené s depresiou.
A netešiť sa z detí, je naozaj veľmi bolestné, hlavne v spoločnosti,
pre ktorú je táto téma tabu. Zachránila ma moja práca a vtedy
som zistila, že byť šťastnou matkou, neznamená byť s deťmi
dvadsať štyri hodín denne, ale že sa to dá aj inak. Alternáciou
role matky s rolou herečky. Jednoducho si už neviem predstaviť
môj život bez mojich dcér Lejky a Anitky, tak ako si ho neviem
predstaviť bez mojej práce.
Byť šťastnou matkou
neznamená byť s deťmi
24 hodín denne
Gong: Dokážeš relaxovať? Alebo je pre teba práca a relax
vlastne to isté?
Barbora: Doma veľmi relaxovať neviem. Relaxujem omnoho
viac v práci, pretože tu v Taliansku je o hercov veľmi dobre
postarané. Vždy mi niekto ponúkne stoličku na sedenie, niekto
druhý mi prinesie kávu, potom zasa obed, počas čakania mám
svoju maringotku, mám vlastného šoféra… no nie je to relax?
Gong: Snívaš? O čom sníva slávna talianska herečka Bobulova
a o čom Barborka Bobuľová súkromne?
Barbora: S otvorenými očami snívam o Quentinovi Tarantinovi,
alebo o Nikite od Luca Bessona. So zavretými očami snívam
veľmi často o tom, ako vychádzam na javisko SND v úlohe
Shakespearovej Júlie a neviem si spomenúť ani na jednu
repliku. Vychádzam s panikou a bezmocnosťou pred obecenstvo,
no našťastie vždy prichádza prebudenie. Gong: Veľmi pekne ti ďakujeme, pozdravíme od teba Slovensko
a čitateľov Gongu.
61
Nona
text: red
foto: archív Jozef Fila
Coach zdravia
Jozef Fila sa narodil v roku 1964 na Záhorí. Už od detstva ale žije v Košiciach. Dlhé roky pôsobil
ako herec a moderátor v Košiciach a Prešove. Jeho najznámejšou rolou bol Jánošík z muzikálu
Na skle maľované. Dodnes možno jeho hlas počuť v mnohých dokumentárnych a prírodopisných
seriáloch. V súčasnosti sa venuje práci v spoločnosti Dr. Nona. Vďaka vytrvalosti a zanietenosti,
akými sa do práce vrhá, sa v nej dokázal za 5 rokov pôsobenia vypracovať na pozíciu Gold
Direktora. Aktívne prednáša po celom Slovensku a šíri myšlienku zdravia a potreby prevencie.
Vo februári 2011 sa stal členom Okrúhleho stola rady lídrov prezidenta Dr. Nona, kde zastupuje
záujmy slovenských a českých distribútorov. Je členom Gentlemen’s Clubu Dr. Nona. Vďaka svojim
skúsenostiam zo sveta herectva sa vypracoval na skvelého rečníka a motivátora. Prednáša na tému
osobného rozvoja, Cashflow kvadrantu a príležitosti referenčného marketingu. Okrem práce miluje
prírodu a šport. Je nadšeným bežcom. Zúčastnil sa viacerých polmaratónov, minulý rok zabehol
Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Rád číta, predovšetkým motivačnú literatúru
a literatúru rozvoja osobnosti. Už niekoľko rokov je šťastne zadaný. Spolu s priateľkou spravujú
stránku www.zdravyanezavisly.sk
Mám za sebou ťažký úraz a trochu ma prekvapilo, keď mi lekár pri rozhovore o vhodnej rehabilitácii povedal: Zožeňte si bahno a Dynamik z Nony, to vám to senzačne urýchli. Nuž som začala zháňať produkt, ktorý by mi mal pomôcť, a teda, dosť som sa zapotila, kým som
ho našla, vyskúšala som a aj keď nie som zanieteným fanúšikom alternatívnej liečby, musím sa priznať, že som si produkty z Nony zamilovala tak, že pri nich asi ostanem. A keďže som prekvapená, že také účinné produkty nie sú vo voľnom predaji v ktorejkoľvek lekárni,
oslovila som predstaviteľov firmy Nona na Slovensku, aby som vám ich aspoň trochu priblížila.
Gong: Tak teda ako je to? Prečo nie ste voľne v predaji?
J.Fila: Produkty majú širokospektrálne využitie. Je potrebné
klientov informovať, čo všetko tieto produkty dokážu a ako
pôsobia, preto bol zvolený klientský servis. V lekárni by na to
pracovník nemal čas.
Gong: Viem, že na Slovensku je veľa používateľov vašich
produktov, môžete čitateľom aspoň v skratke predstaviť,
o čo vlastne ide?
J.Fila: Všetky produkty obsahujú Archeabaktériu, ktorú
ako prvý skúmal v 30-tych rokoch dr. Mečnikov, známy
mikrobiológ ocenený Nobelovou cenou za medicínu. V tej
dobe ešte nemal technologické možnosti na jej využitie, ale
predpovedal jej veľkú budúcnosť. V 90-tych rokoch sa ju
podarilo skultivovať a izolovať tímu 9. vedcov, pod vedením dr.
Nony Kuchiny (akademička New Yorskej, Moskovskej a Izraelskej akadémie vied). Archeabaktéria dokáže prírodnou
cestou stimulovať náš imunitný systém a ten je strážcom
nášho zdravia.
Gong: Ako ste sa o None dozvedeli? Pokiaľ viem, ste na
Slovensku prví ľudia, ktorí sa rozhodli uviesť Nonu na trh.
J.Fila: Moja prvá skúsenosť bola smutná. Mal som možnosť
vidieť svojho priateľa, herca Petra Raševa, ako bojuje so
zákernou chorobou 2 roky, aj keď mu dávali len 5 týždňov
života. Vtedy som si povedal: „Ak Archeabaktéria dokáže
podržať človeka počas najzávažnejšieho ochorenia, akým
rakovina nesporne je, čo potom dokáže z prevenčného
hľadiska? Rozhodol som sa prispieť k zdraviu ľudí a preto som
sa pustil do šírenia myšlienky „Prevencie a zdravia“
v pravidelných prednáškach po celom Slovensku. Dnes mi
moji priatelia vravia „Coach zdravia“.
62
Gong: V dnešnej dobe sú ľudia skeptickí, pokiaľ ide
o akýkoľvek podomový predaj, pretože pyramídových
podvodníckych hier tu už bolo neúrekom. Ako by ste
čitateľov vyzvali k tomu, aby vašim výrobkom aspoň venovali
pozornosť, prípadne ich na sebe vyskúšali?
J.Fila: O podomovom predaji toho veľa neviem, ale fascinuje
ma budúcnosť referenčného marketingu a fransiza a túto
formu distribúcie akýchkoľvek výrobkov, či služieb, už
overil nielen čas, ale aj množstvo známych svetových firiem,
ktoré ju využívajú. Jednou z nich je aj spoločnosť dr. Nona
International. Svetom sa šíri nový trend, tzv. Antiageing
(spomalenie starnutia). Ľudia chcú byť dlho zdraví, krásni
a vitálni a to je aj filozofiou našej spoločnosti. Výsledky
našich klientov nás oprávňujú byť optimistickými.
Gong: Môžete zverejniť aspoň nejaké prípady, kedy Nona
otočila niekomu život k lepšiemu? Ide len o onkologických
pacientov, alebo máte skúsenosti aj s inými chorobami?
J.Fila: Ide o na prvý pohľad veľmi jednoduchý princíp. Naše
telo je jemne zásadité, ale väčšina našej stravy je kyslá a to je
pozadie tzv. civilizačných ochorení. Produkty dr. Nona dokážu
upravovať PH v našom tele smerom k zásaditému a v spojení
s mobilizáciou imunitného systému nastáva omladzujúci
a regeneračný proces. Konkrétne výsledky sú prezentované na
prednáškach. Mimochodom, naše bunky majú životnosť
160 – 180 rokov.
Gong: Prečo sa slovenský herec rozhodol venovať radšej
zdravotnej osvete, ako osvete duševnej na javisku? Ste rád, že
ste toto rozhodnutie urobili?
J.Fila: Už od detstva som veľa športoval, mal som blízko
k zdravému spôsobu života. Ako 25-ročný som čítal článok od
dr. Linusa Paulinga, ktorý robil výskum účinkov vysokých
dávok antioxidantov na ľudský organizmus. Hlavne išlo
o vitamín C. Preukázateľne predĺžil život malým laboratórnym
myškám o 1/2, veľkým domácim zvieratám o 1/3.
Vitamín C užíval tiež, mal 60 rokov keď začínal, a dožil sa 93.
Mimochodom, tohto výskumu sa zúčastnil aj známy americký
herec Clint Eastwood, ktorý onedlho oslávi 80 rokov. A to je aj
odpoveď na vašu otázku. Chcem prispieť k zdraviu a dlhovekosti
ľudí. Zdravie je to jediné a najcennejšie čo na tomto svete máme,
bohužiaľ si to mnohokrát začneme uvedomovať až príliš neskoro.
Gong: Smiem sa opýtať, patríte k ľuďom, ktorí vodu kážu a víno
pijú, alebo vy sám žijete zdravým životným štýlom. Dá sa to
zhrnúť do niekoľkých základných bodov?
J.Fila: 1: Pitný režim, 2: Detoxikácia, 3: Strava (Alkalický
životný štýl), výživa, antioxidanty, 4: Pozitívne myslenie,
5: Pohyb. Nie som však žiadny asketik, len sa držím Sokratovského: „Všetkého s mierou“. Už Hippokrates vo svojom diele
„Hygiena“, pred 2500 rokmi, napísal: „Človek sa rodí zdravý
a všetky choroby doň vchádzajú potravou“.
Gong: Keď chcem vedieť, či v reštaurácii dobre varia, opýtam
sa čašníka, či obedoval niečo z ich ponuky. Už sa mi veru stalo,
že čašník odpovedal, že si nechá nosiť obed z inej reštaurácie, čo
je pre mňa signál, že budem obedovať inde. Vy sám, alebo vaša
rodina, používate produkty Dr. Nona?
J.Fila: Celá moja rodina. Mamka bola onkologický pacient, otec
má 72 rokov, takže potrebuje trošku energie, aby zvládal svoju
vášeň – záhradku. Obom by ste hádali o 10 rokov menej. Môj
obľúbený výrobok je čaj Gonseen, má detoxikačné a stimulačné
účinky a zároveň orezáva hranu stresu, dokáže upraviť tlak...
Vidíte a práve preto sa to nedá predávať v lekárni, lekárnik by
nemal čas Vám to vysvetliť.
Gong: Ako Jozef Fila vníma Slovákov? Ste scestovaný človek,
vnímate, pokiaľ ide o zdravie a o starostlivosť o samého seba,
nejaké rozdiely medzi nami a inými Európanmi?
J.Fila: Bohužiaľ, v tomto sme všetci vo svete rovnakí, riadime sa
chuťovými pohárikmi a to využíva potravinársky priemysel.
Gong: Ak by čitatelia chceli vedieť viac, prišli by ste im Dr. Nonu
predstaviť aj osobne? Kde si môžu nájsť informácie o výrobkoch?
J.Fila: Veľmi rád. Prednášky sú v každom meste, či mieste, kde
o to prejavia záujem, stačí mi poslať mail, prípadne zatelefonovať.
Už dopredu upozorňujem, že prednášky sú zdarma. 63
text: JH
foto: Radovan Stoklasa, internet
M
...naše telo sa už, zdá sa, preorientovalo. Keby
sme mali srsť, už by sme mali na sebe kvalitnú
zimnú kožušinu. Veď ak ste si všimli, naša
koža už úplne zabudla, že sa denne s pôžitkom
čvachtala v nejakom jazere, či bazéne, už
z nej zmizli aj posledné zvyšky prirodzeného
opálenia. Teda, platí to vtedy, ak práve v tejto
chvíli nesedíte na nejakej piesočnej pláži na
opačnej strane zemegule a s nohami v teplom
mori, či oceáne, nepremýšľate o tom, že sa
vám nechce vracať domov a dýchať ľadový
vzduch. A vidíte, práve to patrí k príjemnému
dlho neporozprávali, ktorého ste sa možno
už dlhšie nežne nedotkli, alebo ktorý vám
už dlhšie nepovedal, že je mu s vami dobre.
Jednoducho preto, že všetkých nás pohlcuje
táto čudná hektická doba, neustále naháňanie
sa za niečím, platby, deti, malá výplata, alebo
firma, ktorá nám dlhuje a my preto dlhujeme
niekomu inému, hádky, nervozita, mikróby
nespokojnosti, diera na topánke, čokoľvek, čo
nás pomaly presvedčilo o tom, že sa nesmieme
zastaviť, inak sa stane niečo zlé. Nie, nie, nie.
Tiež patrím k workoholikom, viem, o čom
to nejaký šport. Ideálne je plávanie, viem,
nemáte čas, tak aspoň rýchla chôdza od auta
po schodisko na dome a zabudnite na výťah,
šup, šup pekne pešo po schodoch. Pôvodne som
chcela napísať recept na kapustnicu, keď už tu
máme Vianoce, ale vzhľadom na to, že pomaly
na každom kroku vás plesne do čela nejaká
Vianočná výzdoba a úplne zovšadiaľ sa vám do
uší pchajú koledy a vzhľadom na to, že zimný
mesiac je aj január a február, tak možno niečo
rýchle a menej tučné. Nakrájajte si za hrniec
zeleninky všetkého druhu. Polovica ostane
otužovaniu tela a vlastne i ducha. Pláž? Oceán?
Áno, závidíme vám, ale mala som na mysli
skôr to dýchanie chladného vzduchu. Boli ste
už v saune? Na prvý pohľad trápna otázka, ale
čudovali by ste sa, koľko ľudí zastáva názor,
že sauna síce určite uvoľňuje dýchanie, ale
ubližuje srdcu. Nie je to tak. Po prvé si dotyční
evidentne predstavujú saunu ako miesto, kde
je šialene suchý a horúci vzduch a preto sa
v nej necítia dobre. Nuž, aj ja som si saunu
z detských liet pamätala takto, ale nezabúdajte,
že vek pokročil, všetko sa vyvíja a aj sauna už
nie je to, čo bývala. Dnes máte na výber parné,
bylinkové, suché, fínske a kadejaké iné sauny.
Všade máte presný popis, čoho sa vyvarovať
a čo naopak skúsiť, všade máte relaxačné
miestnosti, mrazivé kúpele, bublinkové
kúpele a ak pobudnete v tej horúcej búdke
čo i len pár minút a prestriedate to s týmito
vymoženosťami... Gurmán povie: „Nebíčko
v papuli“, v tomto prípade je pocit rovnaký,
len je to skôr: „Blaho na tele i duši“. Až sa
vám hlava zatočí. A keďže dnes každého
zaujíma, koľko čo stojí, verte mi, že za pár
hodín pokoja a blaha zaplatíte smiešnu sumu,
pretože podobných služieb je dnes toľko, ako
húb po daždi a každé z nich sa snaží získať čo
najviac klientov, takže máte veľa muziky za
málo peňazí. No a aby som sa dostala aj k „Po
druhé“, rozhodne nechoďte do sauny sami. Ak,
pravda, nemáte chuť na meditáciu, ku ktorej
potrebujete čo najmenej vzruchov z vonka.
Krv prúdi, pľúca a póry na koži sa otvárajú
a zatvárajú podľa toho, či ste práve v horúcej,
alebo v studenej sekcii, telo i myseľ sa dostáva
do nádhernej hladiny podobnej zaspávaniu,
srdce si odbíja vlastnú spokojnosť a vedľa vás...
vedľa vás je človek, s ktorým ste sa možno už
hovorím. Naučiť sa pokore voči sebe samému,
sa uponáhľanému šialencovi zdá veľmi ťažké,
až priam nemožné. Tak teda ponúkam
manuál: Nech ste kdekoľvek, povedzte si
nahlas „Stop!“ A presne v duchu toho slova
sa úplne normálne zastavte. Totálne. Tak
naplno, ako sa naplno hýbete. Len akoby
zamrznite a čo najhlbšie dýchajte. V tom
momente máte pocit, že máte šialene ťažké
telo i hlavu. Nech to trvá len minútu, viac nie.
A takto to urobte niekoľkokrát za deň. Nech
ste kdekoľvek a nech čokoľvek robíte. (Dokonca
ani pri sexe to nie je zlé, Sting to praktizuje
a jeho žena je veľmi spokojná.) Možno sa vám
to spočiatku bude zdať vtipné, alebo trápne.
Ale po niekoľkých dňoch si uvedomíte, že
vám vaše súkromné „Stopky“ nestačia. To je
znamenie, že ste zrelí povedzme na tú našu
saunu. A opakujem, nie sami. Pretože toto je
šanca vniesť pokoj nie len do vášho tela a duše,
ale i do celej bytosti vedľa vás. Nie, nie je to
šamanizmus, ale takéto príjemné „saunenie“
s partnerom, aspoň raz za čas, vás nabije
energiou na nezaplatenie. Nehovoriac o tom, že
žiaden účet za pocit blaha vám v nasledujúcich
dňoch nebude svietiť v schránke pri vašom
byte. Dobre, viem, hovorím dlho, možno ani nie
múdro, možno začínam mentorovať, ale aby
ste nemali pocit, že trýznim vás, v podstate je
tento článok moja vlastná psychohygiena. To
ja sa mám zastaviť, to ja si mám oddýchnuť,
to ja si mám popremýšľať, to ja si mám dopriať
nežnosti a dávať ich viac, ako dávam. Fajn.
Ale viete čo? Môžete sa pridať, nech v tom nie
som sama. Nuž, manuál na upokojenie tepu
máme za sebou a teraz by to chcelo nejaké
protirečenie, lebo život je o kontrastoch, to je
na ňom vlastne také vzrušujúce. Chcelo by
v hrnci, polovica ide do panvice na olivový olej.
Ochuťte si zeleninu podľa toho, čo máte radi,
pretože spokojný jazýček je polovica úspechu,
zapnite plyn a pomaly ju osmahnite. Viem,
nespisovné, ale výstižné slovo. Popri tom si
nakrájajte kuracie prsia, alebo akúkoľvek
rybacinu na plátky a na druhej panvici, tiež na
olivovom oleji, len tak narýchlo popražte, mali
by to byť rýchle kuracie, či rybacie steakové
plátky. Zelenina i mäsko na sebe pracujú,
môžete teda do zvyšku čerstvej zeleniny naliať
jeden jogurt, ochutiť, osobne by som nakrájala
i strúčik cesnaku, ale to je len na vás, dobre
premiešať a kým kladiete na taniere teplé
jedlo, chute v čerstvom šaláte sa spoja a čo
vám poviem, opakujem sa, nebíčko v papuli.
Pohárom vínka nepokazíte nič. A dobrá správa
pre pivárov, k tomuto jedlu je veľmi chutné aj
pivko. A celé to trvá len asi 30 minút, takže
jedzte pekne pomaly, telo registruje pôžitok
z plného žalúdka až po 15. minútach. Takže
sme si zasaunili, vyšplhali sme sa domov po
schodoch, zajedli sme si, zapili a teraz je vážne
čas na nejaké príjemné partnerské hry (ak si
niekto predstavil Človeče, tak prečo nie, ako
predohra k iným hrám), prípadne dobrú hudbu,
rozhovor, čokoľvek. A pre ľudí, ktorí trávia
večer na sociálnych sieťach, najpríjemnejšie,
naozaj najpríjemnejšie je, keď si do statusu
môžete napísať: Neviem, ako sa máte vy, ale
ja tu nie som sama/sám. Byť aspoň občas
naplno s niekým živým nič nestojí, naopak
dáva to nesmierne veľa radosti. A okrem toho,
živočíšne teplo je najúčinnejší liek na všetko.
Tak sa zasa stretneme niekde v saune, alebo
na schodoch, alebo čo ja viem kde. A hlavne si
to užite, či sú sviatky, alebo bežný deň, či je
zima, či nezima.
Iveta
Radičová
ilá pani profesorka a ešte stále premiérka Slovenska. Chcela som sa vám poďakovať za vašu prácu a chcela som to urobiť
fundovane, ako sa na novinárku patrí. Tak som si teda zoradila všetky vaše rozhovory, všetky vyjadrenia, ktoré boli
zverejnené od vášho nástupu do funkcie, všetky polemiky i všetky kritiky na vašu hlavu. A bolo toho všetkého neúrekom,
mala som čo robiť, aby som to všetko poctivo prečítala. Mám kamaráta, ktorý sa kdesi vyjadril, že všetci muži sveta, ktorí sú na nejakých dôležitých postoch, by mali svoje funkcie odovzdať ženám a vtedy by postupne začalo všetko fungovať tak ako má. Nuž, ja
nie som až takto feministicky ladená, i keď toto bol paradoxne názor muža, a verím, že ani vy, pani Iveta, by ste s tým tak celkom
nesúhlasili. I keď to má svoju poéziu a možno i čosi pravdy na tom bude. Keď som si teda naplnila hlavu správami o vás, s vami
i proti vám a zoradila som si ich, pustila som sa do analýzy, do výpočtu všetkého, za čo sa chcem poďakovať. A odrazu som pochopila,
že takmer všetko, čo som napísala, sa točí okolo presne jednej veci. Okolo slušnosti. V politike, ostatné krajiny sledujem len ako
bežný konzument správ, tak teda v Slovenskej politike - vec nemožná. Aspoň sa mi to teraz takto javí. V Týždni vyšla hneď po
vašom účinkovaní v relácii Pod lampou krásna veta. Vlastne dve vety. „Slovenskú politiku tradične definuje aj to, kto je považovaný
za nepriateľa.“ To je bohužiaľ fakt. „Ak to trochu zjednodušíme, prvých desať rokov od vzniku samostatného Slovenska dominovalo
pravici Čarnogurského KDH, druhých desať rokov Dzurindova SDKÚ a v marci 2012 sa začne písať ďalšia, tretia etapa.“ Aj to je
fakt. Mnohí vám vyčítajú, že ste poškodili pravicu. Podľa mňa chvalabohu. Ešte veľmi dlho by sa choroby slovenskej pravice ukrývali
za vznešené slová, za populistické vyhlásenia, za neschopnosť ľavice naozaj ľavičiarskeho zmýšľania a konania. Vy ste (a áno, asi to
bolo drsné a pre mnohých nečakané) postavili pred tvár pravice zrkadlo. Nie krivé. Dokonalo rovné a priame. A vyzerá to tak, že keď
milí páni uvideli, ako vyzerajú naozaj, neboli aspoň na chvíľku schopní zahrať divadielko a aspoň na chvíľku sa odhalili. Tak a za
to vám ďakujem. Keď sme s vami robili prvý rozhovor, opýtali sme sa vás, či si myslíte, že je možné do tak špinavej hry, akou je politika,
vniesť čisté pravidlá. Odpovedali ste, že na to neviete tak celkom odpovedať, ale že v každom prípade sa o to chcete pokúsiť. A naozaj ste
sa pokúsili. „Málo razantná. Zbytočne citlivá reakcia. Nevie si urobiť poriadok v košiari. Viac ju berú vážne v zahraničí, ako tu u nás.“
Takto nejako sa o vás vyjadrovali a vyjadrujú. Čo však pre mňa znamená: „Slušná. Empatická. Trpezlivá. Vzdelaná. Reprezentačná.“
Ďakujem vám a držím vám palce, pani profesorka. Povedali ste, že svoj boj proti korupcii nevzdáte a že na to, aby ste proti nej bojovali
aj ďalej, nemusíte byť v politike. Nemusíte, aj keď mne osobne je to ľúto, ale na druhej strane, je dôležité, aby ste, keď sa do zrkadla
pozriete sama na seba, videli rovnakú Ivetu Radičovú, akou ste boli na začiatku svojej politickej kariéry.
64
Zima nezima...
text: JH
foto: Rebeka Hansman
65
Máme silu pokračovať
Strana Most-Híd ponúka spoluprácu a vyžaduje zodpovednosť.
prospešným kompromisom, škodia Slovensku, škodia jeho občanom. Jednoznačným
východiskom zo zlej situácie je zodpovedná politika. A to si vyžaduje zodpovedných
politikov. Nezaškodí ani skúsenosť, hlavne
v takýchto ťažkých časoch.
Narážate na to, že súčasná koalícia
doplatila na neskúsenosť niektorých jej
členov?
Jednoznačne. Na neskúsenosť, samoľúbosť
a preferovanie svojich záujmov pred tým,
čo je v záujme štátu. A ešte vás opravím
v niečom. Aktuálne sa už vari o nejakej
koalícii ani nedá hovoriť.
Politika by mala byť hlavne
o tom, čo zaujíma ľudí najviac. Práca, životná úroveň
a pokojný život. Nie kríza,
ale riešenia krízy.
Za hranicami aj doma sa s čoraz väčšou
intenzitou hovorí o hospodársko-nančnej kríze. Na Slovensku úraduje vláda
akoby v krízovom režime a ľudia sú
znechutení z politiky. Nie je toho na konci roka 2011 trochu priveľa pre bežného
človeka?
Áno, je toho veľa a vôbec sa nečudujem,
že mnohí sú z toho znechutení. Bežného
človeka pritom najviac zaujíma to, či bude
mať prácu, či a ako si udrží svoju životnú
úroveň, či bude mať každý mesiac na
splátku pôžičky.
A aj to, či budú fungovať nemocnice. To,
čo sleduje v médiách, je síce zaujímavé,
ale krúti hlavou a kladie si otázku – načo
to všetko?
Načo to všetko?
To sa musíte spýtať iných, nie mňa, pretože
aj ja často krútim hlavou a kladiem si tú
istú otázku. Slovensko a jeho občania
potrebujú zodpovednú politiku. V strane
Most-Híd sme presvedčení, že jedine
schopnosť spolupracovať v prospech všetkých posunie život v našej krajine ďalej.
Aké teda vidíte východisko z neutešenej
situácie?
Napríklad hospodárske problémy a ich
riešenia sa týkajú agendy každej politickej strany. A práve tu ide o schopnosť
spolupracovať bez ohľadu na to, aké je rozloženie síl v parlamente. Ak je niečo dobré,
prospešné, treba sa na tom dohodnúť.
A dohody musia platiť. Politici, ktorí
odmietajú spoluprácu, ochotu pristúpiť k
66
PR_GONG_200x280.indd 1
Budú ďalšie?
Bez toho to asi nepôjde. Zodpovednosť za
osud Slovenska však musia na seba zobrať
všetci budúci koaliční partneri, nielen
niektorí.
Vidíte reálnu možnosť, že by sa u nás
mohlo niečo zmeniť?
Ľudí v politike nezmeníte, ale ľudia môžu
do určitej miery zmeniť svoje postoje,
svoje priority. Dá sa to, ak sa všetci sústredia na to, čo ich spája, a nie na to, čo ich
rozdeľuje. My máme vôľu a silu v našej
politike pokračovať. Urobíme všetko pre
to, aby nebolo horšie.
Spomenuli ste priority. Aké sú politické
priority pre stranu Most-Híd?
O zodpovednosti v politike a nevyhnutnej potrebe spolupráce som hovoril pred
chvíľou. To sú základy politiky strany
Most-Híd. Na tom je postavený aj náš
názor v súvislosti s miestom Slovenska v
Európskej únii.
Slovenská republika je plnohodnotný
člen Únie, tak aj naša politika musí byť
plnohodnotná a dôveryhodná tak smerom
k Únii, ako aj smerom k občanom doma na
Slovensku. Drvivá väčšina ľudí sa tešila z
toho, že sme sa dostali do EÚ a neskôr sme
privítali menu euro. To bol veľký úspech
Slovenska. Ale naše členstvo a zodpovedný
prístup musia platiť aj v časoch horších.
Strana Most-Híd bude brániť záujmy
štátu proti akémukoľvek hazardu, ktorý
by mohol oslabiť pozíciu Slovenska v
Európskej únii.
Ďalšia priorita je to, čo očakávajú občania
vo všeobecnosti – dobré hospodárenie
štátu. Nie rozdávanie a šafárenie s peniazmi daňových poplatníkov. Ak je na niečo
odsúhlasených z rozpočtu milión eur, musí
to stáť milión eur. Ani o cent viac.
Opatrenia, ktoré bude musieť prijímať
nová vláda, nebudú ľahké pre občanov.
Bolo by nezodpovedné populisticky sľubovať niečo iné. Musí sa nájsť zdravý kompromis a rovnováha medzi protikrízovými
a nevyhnutnými ozdravnými opatreniami
na jednej strane a sociálnou politikou na
strane druhej. V záujme tých, ktorí to najviac potrebujú – starších, mladých, chorých
a sociálne odkázaných.
Na tomto všetkom sú postavené naše
priority. No a, samozrejme, našou veľkou
prioritou je aj pokojné spolunažívanie
väčšinového národa a príslušníkov národnostných menšín – Maďarov, Rusínov,
Rómov. Sme politickými partnermi pre
všetkých, ktorí odmietajú politiku konfrontácie a akceptujú, že požiadavky menšín
smerujúce k hodnotnejšiemu životu na
Slovensku sú prirodzené.
Ako vidíte stranu Most-Híd a jej možnosti pred marcovými voľbami?
Most-Híd je dôveryhodná strana. To nie je
len tvrdenie. To je pozícia, ktorú sme si,
ako verím, vybudovali v povedomí ľudí.
Popri voličoch, ktorí nám odovzdali svoj
hlas v minulých voľbách, by sme radi
presvedčili aj ďalších. Tých, čo zvyčajne
nevolia, nerozhodnutých alebo tých, čo
sú znechutení, a preto sa na nasledujúcich
voľbách neplánujú zúčastniť. Chceme
jednoznačne patriť k tým, ktorí prostredníctvom politiky presadzujú na Slovensku
správne veci vo všetkých oblastiach. A
vďaka tomu si želáme, aby bola strana
Most-Híd aj dobrý dôvod, prečo ísť voliť.
Čakajú vás Vianoce plné pravej predvolebnej atmosféry?
(Smiech.) Určite nie. Budem doma a veľmi
sa na to teším. Politika k Vianociam nepatrí. Pre mňa sú to sviatky, ktoré sú vždy
spojené s rodinou a patria rodine.
Budete mať počas sviatkov vypnutý
mobil?
Mobil nemôžem mať vypnutý. Ja budem
vypnutý. Oddýchnem si od všetkého, čo sa
týka politiky a politických funkcií. Určite
však zavinšujem blízkym ľuďom, s ktorými
nebudem osobne. Takisto želám všetkým
čitateľom pokojné a čo najpríjemnejšie
vianočné sviatky.
Ojedinelý hudobný projekt Judity Hansman,
Ivana Blahúta, Štefana Richtárecha a Eleny
KolekOjedinelý
Spaskov hudobný
v ktoromprojekt
sú veľmi
originálnym
Judity
Hansman,
spôsobom
spracované
ľudové
piesne av Eleny
štýle
Ivana Blahúta,
Štefana
Richtárecha
tango,
bossanova,
´ n´ roll,
boogie-woogie,
Kolek
Spaskov vrock
ktorom
sú veľmi
originálnym
country...atď.
spôsobom spracované ľudové piesne v štýle
tango, bossanova, rock ´ n´ roll, boogie-woogie,
country...atď.
Unikátnym
spôsobom vrstvené vokály, kde
tri rovnocenné hlasy spievajú rôzne melódie,
Unikátnym spôsobom vrstvené vokály, kde
dokonale
spolu ladia a poskytnú okrem pôžitku
tri rovnocenné hlasy spievajú rôzne melódie,
z počúvania aj nevšedný vizuálny zážitok zo
dokonale spolu ladia a poskytnú okrem pôžitku
živého
prevedenia
skladieb.
z počúvania
aj jednotlivých
nevšedný vizuálny
zážitok zo
živého prevedenia jednotlivých skladieb.
Viac informácií o našej produkcii môžete nájsť na webovej stránke divadla:
Viac informácií o našej produkcii
môžete
nájsť
na webovej stránke
www.presporskedivadlo.sk
a na tel.
číslach
0907/891
536 adivadla:
0905/496 771
5.12.2011 15:47:39
www.presporskedivadlo.sk a na tel. číslach 0907/891 536 a 0905/496 771
67
Z našich kancelárií,
predajní a obchodov
P
očas práce sa každý z nás stretne s množstvom
komických výrokov, ktoré vyplynú z neinformo
vanosti, neznalosti, prípadne z momentálnych
situácií odohrávajúcich sa či už v obchode, v kancelárii,
v podstate kdekoľvek, kde trávime svoj pracovný čas.
Vďaka našim priateľom z rôznych trenčianskych pracovísk,
ktorí si tieto výroky zapisujú, resp. pamätajú, sme sa
rozhodli vám ich sprostredkovať. Ak vás pobavia, prípadne máte sami k dispozícii nejaké podobné úsmevné
„skomoleniny“, pošlite nám ich na adresu redakcie, radi
ich zverejníme.
Prosím si jedno minútové lepidlo.
Nestúpajte mi tu po tom!! Ani teraz, ani potom!!
Hmmm..tá sa bude vydávať asi až po sobáši..
Ale veď toto nie sú moje nohy!! (zákazníčka pri pohľade na svoje foto)
Kopírujete aj lesklý formát?
Jeden linajkový zošit. A koľko linajkový?
Máte diár jedna k jednej?
Robíte aj rebríčkovú väzbu? (hrebeňovú)
My nemáme, ale skúste v Priore, tam majú všeličo...
Predávate „ekzekarty“? (easy karty)
...a pridajte mi k tomu aj jeden čierny zvýrazňovač.
Máte tu vizitky Lubora Janča?
Chcete veľkosť fotky na občiansky alebo vodičský preukaz? Ale ja
ešte nemám vodičský..
Jednu podlhovastú obálku, a jednu tú väčšiu od tej menšej.
Nemáte tu kúsok leukoplastu na zalepenie obálky?
...noo..dajte mi minimálne veľa kusov...
Máte kameru Sony handicap?
Platí sa hneď alebo vopred?
Poprosil by som rámiky, ale najlepšie také bezrámikové..
Aké si prosíte fotky? No tie mastné...
...a máte aj nejaké panoramatické obálky? (DL)
Jeden lineárny kalendár (lunárny)
Čo ma ako občana
trápi, s čím som
68
z následkov ich konania samozrejme neznáša nikto iný, než práve radový občan, ktorý
je ešte na dôvažok denne strašený hrôzami, ktoré môžu nastať, ak nebude nasledovať toho „jediného múdreho“ pána z politiky, ktorý rozumie všetkému, okrem ochoty
niesť inú zodpovednosť, než politickú. A tá
sa v jeho predstavách prejavuje iba potenciálnym neúspechom v budúcich voľbách,
ktoré sú zatiaľ ešte príliš ďaleko a kým príde čas, ľudia zabudnú. To, že pácha a dovolí
páchať škody na zvrchovanosti, nezávislosti
SR, na znižovaní ekonomickej a fyzickej bezpečnosti občanov vidieť nechce, pretože
zatiaľ ani vidieť nemusí. Veď nič okrem vidiny volebného neúspechu ho neohrozuje.
Akoby nateraz nebolo legálnej sily, ktorá
by ho k reálnejšej zodpovednosti prinútila.
Hovorieva sa, že ryba smrdí od hlavy! Ale
čistí sa od chvosta. Hneď víťazoslávne
dodávajú mnohí tiež politici a považujú takéto a podobné tvrdenia za duchaplné a postačujúce na obhajobu svojich postupov. Aký
sme to štát, ak štátny úradník surovo pod
cenu rozpredá štátne platinové sitá a behá si po slobode plný nádejí na vlastnú beztrestnosť? Aký sme to štát, ak pokojnú
starenku na dôchodku na smrť dobije a okradne zdrogovaný lotor v jej vlastnom dome? Aký sme to štát, ak sa v ňom tajné
služby zneužívajú na informačnú podporu
vzájomných súperení politických strán?
Aká je to sebareflexia, čo je to za morálku
vrcholových predstaviteľov štátu, aký sme
to štát, ak vládny úradník nemá ani toľko
slušnosti, aby odstúpil z vlastnej iniciatívy
keď aj nie hneď, tak aspoň po prepuknutí
podloženého škandálu? Notabene, ak sám
veľmi dobre vie, že je podľa boha pravdy
vinný? Dobre vie, že nebude mať čas na
skutočný výkon zverenej mu funkcie, lebo
väčšinu času mu aj tak pohltí potreba čeliť množstvu a intenzite vznášaných obvinení. Aký skutočný vzťah má taký človek
k svojmu národu, svojmu štátu, svojim
V poslednom čase sa naši nenahraditeľní ochrancovia práva, zákona
a morálky zúčastňujú v obľúbených politických reláciách v televízii,
rozhlase a často sa prirovnávajú k účtovníkovi Fantozzimu. Kto to
vlastne je? V kom sa naši neúnavní aplikátori etiky a bezprecedentní zástancovia dobrých mravov vidia? Kto je účtovník Fantozzi? ☺
N
nespokojný ?
Je mnoho vecí, ktoré sa mi nepáčia, ktoré
ma frustrujú, neraz dráždia až rozčuľujú,
ktoré by v našom štáte byť nemali, už len
preto, lebo ľudí obťažujú. Viem, že kritizovať existujúci stav je jednoduchšie, než
problémy naprávať, že každá náprava chce
svoj čas a tak sa sústredím len na to najhoršie. Najviac zo všetkého ma irituje vytrvalo postupujúci rozklad až rozpad základných morálnych hodnôt človeka, vyvyšovanie
skrivodlivo dosiahnutého osobného prospechu či osobnej prestíže nad všetky spoločenské aj štátne záujmy. Žiaľ, prejavuje sa
to aj v prostredí, ktoré by malo byť pre
občana vzorom v lojálnosti k štátu, k právu, k spoločenským hodnotám. Mám na
mysli našich politických predstaviteľov na
všetkých úrovniach zákonodarnej aj výkonnej moci. Obzvlášť znepokojujúce a smutné
je, ak sa podľa dekadentných noriem správajú naši vrcholoví politici. Čo si má myslieť
a ako má konať radový občan, ak sa v ich
dennom slovníku udomácňuje slovko zlodej
či klamár a ľahkovážne ním v mediálnych
škriepkach počastujú svojho politického
protivníka, bez akýchkoľvek zábran, bez
akéhokoľvek dôkazu? Keď podstata ich vzájomných verejných debát prechádza z politického súperenia do hlúpych škriepok
a spočíva vo vzájomnom bohapustom obviňovaní, ktoré nemá konca-kraja a ktoré sa
nikdy nedorieši tak, aby sa verejnosť dozvedela, na rozdiel od vznesených obvinení, aj
výsledok? Teda kto mal pravdu? Kto klamal?
Kto krivo obviňoval? Akú spoločnosť sme si
to vytvorili, keď sa vysokopostavení politici
navzájom verejne obviňujú z podvodov, miliardových machinácií na hrane zákona, zo
zneužívania právomocí, nezákonného straníckeho prospechárstva a klientelizmu
ústiaceho do korupcie? Keď ľubovoľné a surovo tendenčné tvrdenia, bez pádnych dôkazov, sú v masmédiách takmer bežne
predstavované ako pravdivý a dostatočný
podklad na štátnické rozhodnutia? Škodu
text: red
foto: internet
voličom? Nie je práve toto vzor absolútneho ignoranta? Vytvára sa mi takto
priestor na ďalšiu otázku: Kde berú zodpovední funkcionári čas na toľké množstvá
verejných politických škriepok, ak sa naozaj snažia plniť povinnosti a úlohy vyplývajúce zo štátnickej funkcie? Ťažko by mi
ktorýkoľvek z označených odpovedal. Dovolím si však vysloviť názor, že keby naozaj
naplno pracovali v rozsahu stanovenej pracovnej pôsobnosti na prospech občana
a SR ako sa spravidla tvária, nemali by čas
na hlúpe, nič než propagandu sledujúce
a bezmocnosť vyžarujúce škriepky.
Škriepky, ktoré možno rozumne vysvetliť
hádam len s pomocou importovaného
výrazu: „Za všetkým hľadaj biznis!“ Takže
okľukou by som si dovolil tvrdiť, že to čo
je dovolené obchodníkovi, napríklad účelová
reklamná kampaň v ktorej síce neklame, ale
dotieravo zvýrazňuje prednosti a zamlčiava
nedostatky ponúkaného tovaru, to podľa
mňa nie je prípustné pre politika. Žiaľ
však už aj u nás sa v prostredí politikov
udomácnila morálka práve tých kupcov,
ktorí svoj tovar nepredávajú na uspokojenie
potreby kupujúceho, ale len a len preto,
aby sa ho zbavili. A je im úplne jedno
aké trápenia podstúpi kupujúci. Hlavne
aby za tovar zaplatil. Potom už môže aj
skapať. Takáto morálka do obchodu, ani do
medziľudských vzťahov nepatrí a mala by
byť vykorenená. Štát a jeho predstavitelia
na každej úrovni, by tento trend mali
presadzovať, okrem iného aj osobným
príkladom. Lenže ako kaz na morálke
odstrániť, keď jeho cesty využívajú práve
tí, ktorí by odstránenie mali organizovať a
výkonnou mocou potláčať? Nad tým by mali
ľudia porozmýšľať a rozhodnúť sa,
kým ešte majú čas.
Roman Stopka
a prelome 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia, v dobe keď mal ešte
Silvio Berlusconi vlastné vlasy, zuby a nos a český ex-premiér Topolánek
ako mladík ešte len sníval o tom, ako sa bude o 30 rokov neskôr v spoloč
nosti ľahkých diev promenádovať so vztýčenou vlajkou v záhrade jeho vily na
Sardínii, vznikli v mediálnom impériu spomínaného milovníka žien a potomka
zhýralých Rimanov tri kultové filmy o večnom smoliarovi, účtovníkovi Fantozzim,
v hlavnej úlohe s Paolom Villaggiom. Prvé dva pod režijným vedením Luciana
Salce, (dostupné boli našim divákom až po „nežnej“, nakoľko v nich bol pomerne
často parodovaný komunistický režim), tretí, najznámejší diel: Maléry pána účtovníka, režíroval už „blázon“ Neri Parenti a bol mnohokrát odvysielaný aj v „minulom
režime“. Repliky z filmu už zľudoveli a stredná a staršia generácia ich pozná naspamäť. Následne bolo natočených ďalších cca 7 filmov o Fantozzim, ktoré ale už
ani zďaleka nedosahovali kvality prvých troch. Paolo Villaggio má smolu, že z neho
tieň Fantozziho nič nezmyje. A to počas svojej kariéry spolupracoval napríklad
s Federicom Fellinim (La Voce della luna, 1990), dokonca získal na filmovom
festivale v Benátkach Zlatého leva za celoživotné dielo. Pre nás to bude vždy
malý tlstý hlupák. Tak ho predsa máme radi. Ak nepoznáte legendárne komédie
so smoliarskym účtovníkom, je čas to napraviť, pretože roky bavil celé generácie
a preto mu patrí zaslúžený potlesk a spomienka.
P.S. Keby tvorcovia Uga Fantozziho tušili, že sa ich nešikovný uradníček stane
spoločným menovateľom pre hlavy strán širokého politického spektra na
Slovensku, možno by uvažovali nad pokračovaním série pod názvom Fantozzi
v Slovenskom parlamente.
Z internetu:
NIKDY, opakujem NIKDY nezabudnem na ten pamätný sobotňajší večer. Do tej doby
nikto vo vtedajšom Československu poriadne netušil, čo to je fenomén Fantozzi. Táto
sobota ale všetko zmenila. A keď nastal pondelok, tak každý pracujúci a školopovinný
občan dopodrobna rozoberal jednotlivé scény a hlášky už dva dni kultového filmu.
A napriek tomu, že tento film bol v našich kinách uvedený už v roku 1983, až kultový
dabing STANISLAVA FIŠERA a dokonale prepracované dialógy, ho naveky vtlačili do
povedomia jednej generácie. Žiaden iný Fantozzi sa tomuto prvému, ešte “totalitnému”,
podľa môjho názoru doteraz nevyrovnal.
Bravúrna komédia, pri ktorej sa snáď ani nedá nesmiať. Dokonalo úžasné
a skutočne vtipné gagy. Prekvapivý sled scénok obsahujúci porciu absurdného humoru.
Snímka, ktorej stupidita prerástla v genialitu.
Jeden z filmov, kde som sa smial takmer nepretržite. Mnohé scény „zkultovely“. V práci
som počul, keď sa blížil koniec pracovnej doby: “Poďme robiť Fantozziho.” Paolo Villaggio
je jednoducho „boh“ a pre úlohu účtovníka sa hádam narodil.
Séria Fantozziho príbehov patrí u nás medzi najznámejšie evergreeny z osemdesiatych
rokov. Ikonickosť hlavného hrdinu a spôsob, akým to schytáva zo všetkých strán, je však
natoľko komický, že pri jeho sledovaní myká kútikmi úst aj nejednému intelektuálovi.
V rodnom Taliansku je Fantozzi pojem. Môžete si tu zakúpiť romány s jeho príhodami,
ktoré, mimochodom, napísal jeho predstaviteľ Paolo Villaggio, prihlásiť sa do klubu
menovcov a dokonca meno dcéry Mariangely sa stalo synonymom pre nie príliš pekné
dievčatá. Vo filme je to tá, ktorú Ugo pri bozku na dobrú noc radšej obíde a rozlúči sa
s jej plyšovou hračkou. Útechou pre pohoršené dámy môže byť fakt, že takú škaredú ženu
filmári nenašli – musel ju zahrať chlap.
Ugo
Fantozzi
stav: ženatý s neodolateľnou Pinou
dieťa: dcéra Mariangela-opička
nenahraditeľní kolegovia: poloslepý
Fillini, prďoch Calboni, „slovutný“
zememerač Pellegrino
nadriadení: vikomt Cobram,
vojvoda barón Piermatteo Barrabani, megaprezident-vôl
tajný sen: slečna Silvaniová, neskôr Silvaniová-Calboniová
zvláštne znamenie: večný smoliar
Hlášky z filmu
ponechané v geniálnom českom znení:
- to Calboni, Calboni se pořád chlubil...
- Sníh nečeká na Italy!
- Z číreho nerozumu byl na první místo postaven Calboni
- Bavorské karbanátky, škoooda, že si nedáš...
- Fantozzi náhle pojal podezření..
- Bolest se stala do té míry nesnesitelnou, že se rozhodl
se vším skoncovat
- Musíte mi vysvětlit...musíte mi vysvětlit!!...musíte mi vysvětlit!!!
- Úředníci se shromáždili, aby důstojným spůsoben sdíleli svůj spoločný žal
- Cyklistika je zdravý sport dosažitelný pro všechny! Na druhé strane tenis?? Je nejhnusnější sport, záležitost pro slečinky..pro teplouše....A co fotbal? Jóó fotbálek...
Co fotbal?!?! No to je příšerné, strašná odpornost...
ty fauly!! Na blití...
- Je to jako když roj, včelí roj...
- Neblázněte Calboni, vždyť je to 1200 kilometrů! No a co?! Hurá do Pinerolla!
- Mám mluvit se švédským přízvukem?
- Při druhém přejezdu v bouři, se jednoho fanouška zmocnil soucit
- Mí drazí podřadní, ste ochotní být hosty na mé skromné lodičce?
- Netrefil, ha ha..
69
3T
Divadelno – improvizačná skupina troch hercov, ktorí si užívajú adrenalín na javisku. Tvoria ho Juraj „Šoko“
Tabaček, Lukáš „Pucho“ Puchovský a Stano Staško. Improvizácii sa venujú ako výslednému divadelnému tvaru
a vždy v komunikácii s divákom. Predstavenia sa tak stávajú interaktívnymi, kde divák určí smerovanie deja, alebo
ho v procese pozmení. Improvizácia je v značnej miere situačná. Znamená to, že humor ktorý sa snažia produkovať
vzniká priamo na javisku. Pri každom predstavení vytvárajú novú a nepredvídateľnú divadelnú hru, čo v praxi
znamená, že vytvárajú dej, postavy, prostredie priamo pred divákmi, na tému, ktorú si zvolia oni. Každú tému sa
snažia naplniť humorom a zmysluplne uzavrieť.
Gong: Predstav nám tú vašu trojicu, čo to je?
3T: Sme 3T, čo znamená Tri Tvorivé Tvory. Pretože sme traja, všetci tvoríme a sme
akési tvory, každý z nás je iný. Každý je v nejakom divadle a spolu sa stretávame
pri tomto divadle improvizácie. Ja som v divadle v Trnave a ďalší dvaja pracujú
momentálne v divadelnom centre Martin. Tiež si prešli rôznyami divadlami, Žilinské
divadlo, mestské i bábkové, Šoko hrával aj v Martine. Všetko to boli činohry a vidíš,
zakotvili sme pri niečom úplne inom, ale z činohry rozhodne vychádzame. Chlapci
okrem toho cez divadelné centrum chodia hrávať po školách, či už rozprávky, veľké
predstavenia, interaktívne veci, majú to urobené aj v angličtine a pobehujú po celom
Slovensku, ja mám samozrejme zamestnanecké povinnosti voči Trnavskému divadlu.
Gong: Ty si v Trnave a bývaš v Bratislave, chlapci sú v Martine a bývajú v Žiline. Skúšate
niekedy? Alebo máte predpripravené nejaké skeče, ktoré sa potom dajú použiť
v akejkoľvek téme?
3T: Neskúšame a nemáme pripravené nič. Dovolím si povedať, že pre nás sú rovno
predstavenia akési skúšky. Neopakujeme to, čo sme už hrali, pretože to pri inom
divákovi, pri inej atmosfére jednoducho nefunguje. Máme pripravené len akési
základné princípy možných situácií, ktoré využívame, tých je možno 10-15. Niektoré sú
veľmi všeobecné, niektoré konkrétnejšie, máme povedzme formu pre Súťaž, potom
sú povedzme Opravári, Diskusia, to sa dá využiť v mnohých témach. Funguje to tak,
že divák nám vymyslí tému, my máme 3 minúty na prípravu, ale zvyčajne je to na
javisku potom všetko inak. Niekoho z nás niečo inšpiruje, začne rozvíjať tému, ktorá je
mimo našej prípravy, ale ostatní sa chytíme a vznikne úplne nový tvar. Rozhodne je to
vzrušujúce.
Gong: Komunikujete s divákmi len vtedy, keď vám zadávajú témy, alebo vám aj
vstupujú do scénok?
3T: Rozmýšľali sme nad tým, že by aj vstupovali, ale pri niekoľkých pokusoch sme
zistili, že divákovo myslenie je pomalšie ako naše, pretože my sme na javisku
pod vplyvom adrenalínu, lebo tento druh predstavení je o adrenalíne, takže sa celé
predstavenie akosi spomalilo. Preto zvyčajne diváka nechávame len v roli diváka.
Gong: Vozíte si so sebou kostýmy a rekvizity, alebo naozaj prídete do nejakej sály
a poobzeráte sa, čo je tam k dispozícii a používate v predstavení len to?
3T: Aj aj. Vozíme so sebou 5 kufrov second handu, od oblečenia všetkého druhu, až po
nejaké šatky, okuliare, proste drobné rekvizity, stoličky a veci, ktoré tvoria kulisy, sa
snažíme nájsť rovno na mieste, zatiaľ nám organizátori vždy vyšli v ústrety a požičali
nám ich.
Gong: Ste 3T. Máte nejakého manažéra mimo vás, alebo aj to si robíte sami?
3T: Máme človeka mimo nás, stretli sme sa na žilinských improligách, kam sme chodili
každý s nejakou inou skupinou. Jedného dňa nám povedal, že mu to tam kazíme. Po
prvé sme to jedni, alebo druhí vždy vyhrali a po druhé sme nedodržiavali predpísané
hracie časy, vždy sme sa dostali do tempa a natiahli sme kus aspoň o 10 minút. A tak
nám jedného dňa povedal: Nechcete si urobiť normálne celé predstavenie? Začal nás
organizovať, nám sa to zapáčilo a pred nedávnom sme odohrali 270-te predstavenie.
A zatiaľ nám to stále chutí.
www.trite.eu, Facebook: skupina Tri Tvorivé Tvory.
&
Ticho umožňuje zachytiť moment zrodu – zvuku, tónu, či slova.
Ticho a spoločníci – fakt, poézia, divadlo, blues, folk.
V Tichu na 10 x 10 metroch aj s divákmi.
Divadlo bá-snenia. Izrafel alebo Cúvanie do pamäti
Izrafel je prvý v línii, ktorá podľa tvorcov má priniesť
všetko, čo divadlo robí divadlom. Má postavy, ktoré
vychádzajú z materiálu ponúkaného tvorbou a inšpirovaného životnými príbehmi troch básnikov
- Jána Ondruša, ktorý nielenže bol niekoľkokrát
navrhnutý na Nobelovu cenu, ale i jeho životný
osud je príznačný pre dobu, v ktorej žil, Miloša
Janouška, pesničkára, prozaika i básnika a Ivana
Koleniča, básnika, hudobníka a výtvarníka, ktorý
sa takisto vo svojej tvorbe nevyhýba subjektívnej
reflexii doby. A keď divadlo, tak aj príbeh - postavy
vchádzajú do príbehu na pozadí doby, ktorú (sme)
žili, doby, ktorú žijeme – Cúvanie do pamäti...
V réžii kmeňového režiséra, ktorý sa touto
inscenáciou predstavil na pôde divadla, Róberta
Horňáka, účinkujú známi herci z rôznych divadiel:
Daniel Heriban, Judita Hansman, Michal János
a Pavol Plevčík. Z textov troch básnikov scenár
napísala dramaturgička divadla Viki Janoušková.
Scénu a kostýmy pripravil výtvarník, ktorý je
v tomto priestore viac ako doma - Pavol Andraško. Produkcie sa ujala študentka VŠMU Silvia
Barčíková.
Klauniáda, bravúrne herecké výkony, hudba
i hudobné improvizácie, a samozrejme,
POÉZIA...
„Mám rád uvažujúcich hercov, mám rád
disponovaných hercov, teším sa z hercov, ktorí sa
oddajú a je to vidno. Jedno zapadá do druhého,
druhé do tretieho... najmä som mal dojem,
že sa všetci herci s pomerne vysokou mierou
rozkoše v niektorých situáciách doslova „rochnia“,
„vypapkávaju“ si detaily, vyžívajú sa v inteligencii,
odkazoch a hre s významom. To sú strašne
prijemné veci, ak sa nájdu tvorcovia, ktorí rátajú
s inteligenciou diváka.“
Peter Pavlac
Celková dramaturgia TICHA a spol., či už ide o divadlo, pesničkárov, dramatikov, či krsty kníh, vychádza z potreby poskytnúť priestor jednotlivým
žánrom a umeleckým aktivitám tak, aby sa začali
zapĺňať biele miesta na slovenskej kultúrnej mape...
www.sanity.sk
70
TICHO a spol., Staromestský klub 10 x 10,
Školská 14, 811 07 Bratislava,
02 / 524 96 822, [email protected],
www.tichoaspol.sk
71
landrover.sk/
Slovo do bitky
František Lintner
Stratili sme ľudský rozmer?
RANGE ROVER EVOQUE
PTHE POWER OF PRESENCE
oznáte ten pocit, keď nad niečím rozmýšľate, chcete tomu dať
tvár, formu, uvažujete ako vyjadriť svoje myšlienky a pocity
čo najzrozumiteľnejšie a zrazu sa stretnete s niekým, kto
to už urobil, navyše oveľa lepšie, trefnejšie a údernejšie akoby
ste to urobili vy? Mne sa to stalo nedávno, keď som uvažoval nad
Slovom do bitky. Dostal som sa k vyhláseniu pána Dušana Hanáka,
medzinárodne uznávaného režiséra, profesora filmovej a televíznej
fakulty VŠMU. Dovolili sme si citovať časť jeho úvah, nakoľko sú
hodné zamyslenia.
„Svet zosurovel a život sa zrýchlil. Mnohí z nás nerozumejú tejto
dobe, nevedia ju reflektovať. Sme zahltení informáciami rôznej
hodnoty a nie je ľahké uchrániť si identitu a vnútornú slobodu
pred záplavou zjednodušovania, demagógie a klamstiev, vrátane
jednorozmerného propagovania konzumu, lacnej zábavy a gýča.
Kedysi sme žili v akejsi privátnej opozícii, niektorí aj vo vnútornej
emigrácii voči režimu, ktorý nám každý deň vnucoval ideológiu,
ktorá bola tak veľmi vzdialená pravde a skutočnosti, že sme sa
naučili nevnímať ju. Tešili sme sa z blízkosti priateľov a ľudí, ktorí sa
vedeli radovať aj z maličkostí. Tešili sme sa z dobrých kníh, dobrých
filmov a dobrej hudby, mali sme záujem o výtvarné umenie.
Ako sa vzoprieť manipulácii a autokratickým, prospechárskym alebo
hlúpym rozhodnutiam ľudí, ktorých poznačila túžba po moci? Žijeme
v postkomunizme, nie v demokracii. V našej krajine sa rozmnožila
kasta pragmatických technokratov rôznych politických zafarbení,
o ktorých vieme to, čo oni o sebe nevedia. Že stratili ľudský rozmer,
ČASOPIS S VLASTNÝM NÁZOROM
ZIMA 2011/2012
Milan Lasica
PETRA
POLNIŠOVÁ
„Baví ma byť režisérkou
vlastného sveta“
„Šťastie nie je trvalá
záležitosť“
spolupatričnosť a empatiu. V ich blízkosti a činnosti nie je ľahké
odlíšiť pravdu od klamstva a dobré od zlého. Šíria svoje zjednodušené
pravdy a používajú zákulisné metódy pri presadzovaní svojich
záujmov. Striedajú názory a mimikry podľa meniacej sa situácie, sú
bezohľadní a morálka je pre nich iba slovo z minulého storočia.
V hlave im behajú len čísla, nevnímajú hlbšie humánne a kultúrne
súvislosti, počúvajú len sami seba. Demokraciu potrebujú len na
získanie vplyvného mocenského postavenia, inak im príliš nevonia.
Viem si predstaviť, že niektorí z nich sú citoví invalidi a ich „sebarealizácia“ je len kompenzáciou toho, čo im bytostne chýba. Prečo na
našej ceste k demokracii mlčíme a neriešime aj morálne prešľapy
dravcov, ktorí škodia spoločnosti?“
foto: Jena Šimková pre FAROUK SYSTEMS, Styling: Silvia Voštinárová
CENA: 1.70 €
www.landrover.sk
ŠTVRŤROČNÍK,
9 771 338 59 400 4
Vyberáme si banku, na ktorú sa môžeme
vždy spoľahnúť.
A s kým bankujete vy?
Apropo, politika... Slušnosť a ľudskosť v politike sa na Slovensku
nevypláca. Takmer každý, kto do slovenskej politiky vstúpi (česť
výnimkám), je do pár mesiacov zvalcovaný a pohltený mašinériou,
proti ktorej zdanlivo nemožno bojovať. Ale môžeme sa o to aspoň
pokúsiť. V marci pôjdeme znovu k volebným urnám a nikde nie je
napísané, že musíme voliť tých istých bezohľadných arogantných
idiotov, ktorí nám už roky pijú krv a smejú sa nám do tvárí. Lebo,
a to asi už dnes nie je novinka ani pre absolútneho „politického
ignoranta“, väčšina politikov nejde do politiky, aby pomohli vám,
alebo národu, alebo Slovensku, ale aby pomohli a zabezpečili seba,
svojich prisluhovačov, nohsledov, svoju rodinu. A vy, milí voliči, ste
len niekto, koho oblbnú a 5 minút po voľbách na vás zabudnú. Takže
hlavu hore, milí Slováci, prajeme veľa zdravého rozumu, budeme ho
potrebovať.
Redakcia Gong
hľadá spolupracovníkov
na pozície inzertných
manažérov:
Karel Roden
Gong SK (Slovensko)
Gong TN (Trenčín)
Martin Dejdar
Gong MT (Martin)
Gong BA (Bratislava)
ROMAN
Pauhofová
Gong KE (Košice)
LUKNÁR
Ak si mám vybrať, som
SOM REALISTA
radšej „pred vodou“
Gong ZA (Žilina)
PLNÝ IDEÁLOV
Gong BB (Banská Bystrica)
Martin
René
Štúr
AUTOŠTÝL,
a. s.
Huba
Gong TT (Trnava)
„Predstavenia inovujem
Trenčianska
Turná
1030, 913 21 Trenčín
& Sväťo
Malachovský
životnou skúsenosťou“
„Zatiaľ máme dosť nápadov aj inšpirácie“
Tel.: 032 650 10 17, 31 , 0908 795 971, 0905 899 948 • email: [email protected]
• www.autostyl.sk
Gong NR (Nitra)
Marián Geišberg
Gong PP (Poprad)
„Stavať operu v džungli je nezmysel“
ANDREJ
Táňa
www.slsp.sk | sporotel: 0850 111 888 | 295 obchodných miest v SR | 730 bankomatov v SR | 5 858 bankomatov skupiny Erste
„Mám rád, keď za nami
ostane dobre urobená práca“
„Sloboda je hlavne o tom, že
sa všetci chovajú zodpovedne“
Najlepšia
banka na
Slovensku
HRNČIAR
Keby som neveril, že veľká
politika sa dá robiť inak, tak
by som nepokúšal šťastie
Bližšie info na adrese redakcie.
01
72
Kombinovaná
spotreba 4,9 – 8,7 l/100 km, emisie CO2 133 – 199 g/km
73
74
GONG_12_12_200x280+3_Slavik_4th_cover_page
Download

Stiahnuť PDF - Časopis GONG