FEBRUÁR / 2012
OBSAH
„Pokľaknutie”
3
Vyslanie Dvanástich
5
Pokora
11
Pokora pred Bohom
47
„Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe.”
50
„Christos raždajetsja!”
55
Príbeh rabínov
Zaodejte sa pokorou...
Ľudová čítanka
Liturgický hymnus „Svetlo tiché”
Čo sú duchovné cvičenia?
Modlitba za získanie pokory
O pokore...
Misionár deťom
|
|
|
|
|
|
|
|
8
9
15
52
54
56
57
58
Misionár
úvodné slovo
2
Pokora je asi najkresťanskejšou
cnosťou... typickou
pre Ježiša Krista
a jeho evanjelium...
Veď Boží Syn vyhlásil: „Učte sa odo
mňa, tichého a pokorného srdcom...“
Kristus je teda najkrajším príkladom
a najlepším učiteľom pokory. V jeho pokore totiž vnímame akúsi vznešenosť,
slobodu, autentickosť, prístupnosť, lásku,
dokonca úsmev a spokojnosť... Pokora ale
skrášľuje a obohacuje človeka nielen tým.
Cirkevní otcovia v nej vidia viac ako len
jednu cnosť – podľa nich je základom
kresťanského života. Svätý Ján Zlatoústy
raz povedal: „Pokora je matka, koreň, strava, základ, spojivo všetkých ostatných
cností.“ Svätý Augustín ju zas vníma
ako „celú kresťanskú disciplínu“, lebo
na inom mieste hovorí: „Kde je pokora,
tam je aj láska.“
Žiť po kresťansky teda znamená žiť
v pokore. A s pokorou sa snúbi i láska.
Čo je to vlastne pokora? Niektorí dnes
radšej hovoria o autentickosti, čiže o tom,
ako byť sám sebou, ako byť pravdivý.
Pokora – to je hlboké, pokojné, radostné
prežívanie pravdy o sebe. Poznanie seba
samého takého, aký som. Živé poznanie
svojich silných i slabých stránok, a to všetko v Božom svetle lásky a Božej dobroty.
Je to sebaprijatie s pokojom a dôverou, prijatie samého seba celého – so všetkým,
čím som, čo som zažil, čo mám alebo nemám. Božia milosť totiž môže rásť a primisionár
nášať hojné plody len v pokornom srdci.
Poznáme to veľmi dobre: Pán pyšným odporuje, ale pokorným dáva svoju milosť.
Možno preto máme tak málo Boha v našich životoch...
Od pyšných ľudí sa odvracia nielen
Pán, ale aj ostatní ľudia. Naopak, v prítomnosti pokorných ľudí prebývame veľmi radi, pretože pokoru cítiť aj v ich
správaní: neohovárajú, neodsudzujú, nevyvyšujú sa, nechvália sa, neklamú, majú
cit a hlboké porozumenie pre ľudskú slabosť a biedu...
K pokore sa dopracujeme len prostredníctvom ťažkej, nepríjemnej skúsenosti
poníženia a pokorenia. Nie je pritom
ľahké správne prežiť pokorenie a získať
z neho duchovný osoh. Nie je tiež vôbec
jednoduché nestratiť v pokorení lásku
a slobodu, lebo každé pokorenie sa bolestne dotýka nášho ega a našej pýchy.
Pokorenie pochádza z rôznych životných situácií, zvlášť z rôznych životných
protivenstiev. Pokore nás učí každý hriech,
každá slabosť. Príkre pokorenie pritom
často prichádza od ľudí, s ktorými žijeme.
Niekedy nás dokonca ponižuje i Boh,
aby sme sa naučili pokore, aby sme ho
našli. Potom sa budeme modliť spolu
so žalmistom: „Dobre mi, že som bol pokorený, aspoň som si tvoju spravodlivosť
osvojil.“ (Ž 119, 71).
Februárový Misionár Vám chce pripomenúť dôležitosť pokory a povzbudiť
Vás na tejto ceste, lebo iba na nej nájdeme Boha, pokoj a lásku.
február|2012
„Pokľaknutie”
Klaňanie sa pred vladármi v minulosti malo v sebe ukrytý negatívny náboj. Vyjadrovalo vlastne strach pred pánom. Človek, ktorý nechcel upadnúť do nemilosti
svojho chlebodarcu, sa musel veru poriadne
snažiť, aby si ho nepohneval a často, doslova
i obrazne, musel pred ním ohýbať chrbát.
Netreba sa preto čudovať, že v jeho vnútri sa voči tomu mohol postupne rodiť odpor, ktorý niekedy viedol až k vzbure.
Darmo, človek je povolaný k slobode...
Pokľaknutiu pred Bohom, prípadne
tiež úklonu či poklone je však spomínaný
február|2012
náboj cudzí. Dané gesto má totiž úplne iný
charakter – je takpovediac „pokresťančené“.
Vôbec tu už nejde o„otrocký“, ale o synovský
postoj. Je to niečo pozitívne, chvályhodné,
čo navonok vyjadruje, že človek prijíma
a vyznáva hlbokú pravdu o sebe – že je Božím stvorením, že je jeho dieťaťom a že všetku pomoc, šťastie, ba i večný život očakáva od toho, ktorý je Pánom všetkého.
Fakt, že človek je rozumnou bytosťou,
mu pomáha pochopiť, že svoje šťastie a naplnenie najhlbších túžob (ale skutočne
tých najhlbších) môže dosiahnuť iba vtemisionár
škola modlitby
Svätý Otec Benedikt XVI. počas generálnej audiencie dňa 11. mája
2011, keď pokračoval vo svojich katechézach na tému modlitby, sa okrem
iného zmienil aj o tom, že jedným z jej vyjadrení môže byť i gesto, ktoré je tak známe a tak často praktizované v kresťanskom prostredí – gesto pokľaknutia. Vidíme ho naozaj často, a to či už pri súkromnej
alebo spoločnej modlitbe mnohých ľudí. Aj ono je totiž vonkajším vyjadrením toho, čo chce človek „povedať“ zo svojho vnútra.
3
škola modlitby
dy, ak zo svojho života nevylúči Boha, teda
s Božou pomocou, opierajúc sa o jeho
Otcovské prísľuby a dôverujúc jeho láske.
Vie, aj na základe vlastnej skúsenosti, že
šťastie si nemôže zabezpečiť sám, že ono
je mimo neho – že je ním vlastne sám Boh
a že on môže mať na ňom účasť len preto, že Boh ho k tomuto šťastiu sám pozýva.
Boh mu ho ponúka a on ho vďačne prijíma. Človek teda „pokľakne“ spontánne
a rád. Nevedie ho k tomu totiž strach, ale
láska, ktorú pochopil.
V geste pokľaknutia človek – okrem
uznania Boha – zároveň vyjadruje i svoju ohraničenosť, a teda
potrebu oprieť sa
o Božiu pomoc.
Takto sa na Boha
konkrétnym spôsobom aj „otvára“
– akoby mu vravel:
„Ja som iba slabý,
núdzny a hriešny človek, ale ty,
Bože, ty si moja pomoc i ochra-
4
na. Tebe dôverujem.“ Je to prejav jeho
pokory, ktorá opäť – ak je
zdravá – nemá žiadne znaky nevoľníctva, ale synovstva.
V uvedenom zmysle sa
môžu pokloniť i králi. Ich „kráľovská výsosť“ tým vôbec nemisionár
utrpí. Ba práve naopak – ich vláda sa stane
hodnovernejšou, pretože „poddaní“ budú vidieť, že aj oni sa považujú iba za služobníkov a správcov vecí, ku ktorým ich povolal
Boh, a to pre spoločné dobro. Takýto postoj,
ovplyvnený skutočnou pokorou, bude vzdialený od povýšeneckého postoja mocných,
ktorí pohŕdajú tými, ktorým vládnu.
V danom duchu sa môžu pokloniť aj
hrdí bojovníci. Ich bojovej cti to tiež vôbec neuškodí – môže im to len pomôcť
ustrážiť si svoju „bojovú schopnosť“
v službe dobra a nie v službe zla.
„Pokľaknutie“, o ktorom hovoril Svätý Otec, predstavuje vznešené gesto a je
vlastné iba ľuďom. Človek sa totiž výrazne líši od iných stvorení, ktoré nie sú
schopné uvedomovať si to, čo si uvedomuje
on, a síce Božiu lásku, ktorá všetko stvorila a aj naďalej múdro riadi pre naše dobro, schopný je tiež uznať Boha za svojho
zvrchovaného Pána.
Poučení a povzbudení slovami Benedikta XVI. sa snažme aj my vo svojom živote viery naplno si uvedomovať krásu
a hlboký význam tohto gesta vždy, keď
v chráme (alebo pri súkromnej modlitbe)
pokľakneme, prípadne sa ukloníme. Je to
prejav našej úprimnej viery, je to naša
modlitba, ktorou sa prihovárame Bohu
a ktorou mu vyjadrujeme svoju lásku.
Takto „sklonení“ pred Bohom budeme
schopní prijať bohatstvo jeho milostí
a darov, ktorým túži zahrnúť každého človeka, pretože každého miluje a povoláva
k večnému životu so sebou samým v nebi.
Pripravil Teológ
február|2012
„Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc
nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali
na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa
obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale
keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ
a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli a hlásali, že
treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa
chorých a uzdravovali.“ (Mk 6, 7 – 13)
február|2012
misionár
komentár markovho evanjelia
Vyslanie
Dvanástich
5
komentár markovho evanjelia
6
Začíname ďalšiu časť Markovho evanjelia, ktorú by sme mohli nazvať Ježiš
a jeho učeníci.
Minule sme sa rozlúčili vetou, že Ježiš
chodil po okolitých dedinách a učil. To
bolo jeho poslanie, kvôli tomu prišiel
na zem. K svojmu poslaniu teraz prizýva
i dvanástich apoštolov: „Zvolal Dvanástich...“ Kristus im dáva účasť na svojej misii a posiela ich k druhým ľuďom. Je to špeciálne pozvanie, povolanie, poverenie.
Človek si ho nevyberá sám, podľa svojich
záľub, iba odpovedá na Božie pozvanie.
Práve teraz sa Ježišovi učeníci stávajú
apoštolmi, lebo slovo „apoštol“ znamená
„poslaný“.
Boží Syn ich teda posiela, aby mu pomáhali v jeho misii. Pripája ich k svojej misii a k svojmu poslaniu. Hlavní dvanásti
učeníci (nezabúdajme, že Kristus mal aj
ďalších 70 učeníkov), podľa jeho mienky,
strávili s ním už dosť času, už ho veľakrát
počuli, videli kázať a uzdravovať. Nadišla tak akoby ďalšia etapa povolania – ísť
medzi ľudí, byť pre nich.
Ježiš ich začal posielať po dvoch, pretože len svedectvo dvoch ľudí sa v židovstve považovalo za pravdivé. Židovský zákon totiž predpisoval: „Jeden svedok nebude nič platný pri nejakej vine alebo zločine, ktorého sa niekto dopustil; na výpovedi dvoch alebo troch svedkov bude
závisieť rozhodnutie.“ (Dt 19, 15). Majú
teda svedčiť o Kristovom evanjeliu, o Božej milosti. Rovnaká bola i prax prvých
kresťanov: spomeňme si na apoštolské
dvojice Pavol – Barnabáš alebo Peter – Ján
pred veľradou či v chráme.
misionár
K misii im dal Ježiš nielen svoje poverenie, ale aj svoju moc. Dostali teda Kristovu moc – autoritu. Predtým išlo len
o prísľub, teraz im dal moc nad nečistými
duchmi. Ježiš totiž prišiel zmariť diablove skutky, prišiel oslobodiť ľudí od hriechu a od nečistých duchov. A Dvanásti dostali moc, aby Kristovo kráľovstvo lásky, odpustenia a slobody šírili a budovali.
Je zaujímavé, aké veľmi konkrétne požiadavky kladie Ježiš na svojich apoštolov.
Všetko sa však zakladá na Kristovi
a na vzťahu k nemu – iba s ním a v jeho
mene môžu vyháňať zlých duchov a ohlasovať evanjelium. On si ich totiž vyvolil, on
ich poslal, on im dal moc. Evanjelista Ján
si dobre zapamätal Spasiteľove slová, ktoré presne vysvetľujú našu stať: „Bezo mňa
nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15, 5).
Ježišovo kráľovstvo sa buduje a šíri len
Ježišovým spôsobom: „... a prikázal im,
aby si okrem palice nebrali na cestu nič:
ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze
do opaska, ale aby sa obuli do sandálov
a neobliekali si dvoje šiat.“
Kristus sa narodil v chudobnej maštaľke, v chudobnej rodine, aj neskôr – ako
dospelý – nemal kde skloniť hlavu a nakoniec i zomiera v maximálnej chudobe
na kríži. Chudobný Ježiš tak životom aj slovom prikazuje chudobu. Aby si ľudia nezakladali na materiálnych statkoch, ale aby
dôverovali Bohu a jeho milosti, aby sa nenechali vo svojej misii ovplyvňovať či dokonca brzdiť materiálnymi vecami.
Nie je to maličkosť, ale výrazný Kristov príkaz. Prvýkrát sa tak stretávame s Ježišovým príkazom a ten sa týka chudoby.
február|2012
február|2012
potom ho môžu ohlasovať s mocou.
V cirkvi sa pritom stále kládol dôraz
na súlad slov a života.
Kristovo evanjelium predstavuje ponuku, ktorá sa dáva slobodne – môže sa
teda prijať alebo odmietnuť. Ježiš si bol
toho dobre vedomý, majú to vedieť aj jeho
apoštoli. „Ale keby vás na niektorom
mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ...“ Učeníci sa tak nemajú báť neprijatia, vo svojom apoštoláte s tým musia dokonca počítať – Kristus im to predpovedal, pretože on prvý bol prijatý aj neprijatý (veď si len spomeňme na Ježiša
v Nazarete).
Evanjelium tiež nehlásajte nasilu, lebo
viera je vždy slobodným rozhodnutím človeka.
„... a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Izrael vždy predstavoval svätú zem. Keď sa Izraeliti vracali
z cudziny domov, pred vkročením
na jeho územie si mali oprášiť obuv od nečistej zeme – od zeme pohanov. Podobne i ohlasovatelia evanjelia si tam, kde ich
neprijmú, majú „z toho“ oprášiť obuv, lebo
sa blíži posledný súd, kde tí, čo neprijmú
evanjelium, budú súdení ako bezbožní.
Oprášiť si obuv teda znamená nemať nič
spoločné s neveriacimi ľuďmi, ktorí evanjelium odmietli. Išlo pritom len o vonkajší
misionársky znak a azda aj o posledný
znak toho, aby sa spomínaní ľudia spamätali a obrátili sa k Bohu.
Apoštoli mali hlásať slovami i skutkami. „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie.“ Ježiš ohlasoval Božie kráľovstvo,
jeho učeníci zas prvú podmienku k primisionár
komentár markovho evanjelia
Asi mu na chudobe veľmi záležalo. Apoštoli si teda nemajú brať nič – žiadny
chlieb, žiadnu kapsu, žiadne peniaze, ani
druhé šaty, čo je už akýsi nadbytok. Takto sa prvokresťanskí misionári líšili od vtedajších putujúcich kazateľov, napr. gréckych cynikov.
Nás často pokúša majetok, bohatstvo,
peniaze – jednoducho niečo mať. Ohlasovanie evanjelia sa ale môže diať iba
v chudobe. Kristus sa teda stará o autentickosť apoštolov, nie o to, aby si zakladali
na materiálnych prostriedkoch. Keď totiž
nemám čo dať, môžem dať už len seba, a to
je láska. Chudoba je tak podmienkou
lásky a evanjelium sa môže skutočne
hlásať iba s láskou.
Okrem toho mohli Ježišovi apoštoli
mať len palicu na cestu, sandále a jednu
tuniku, čím pripomínali chudobného
Učiteľa, putujúceho po dedinách a mestách. Oni sú totiž nasledovníkmi svojho
majstra Ježiša. Marek rád zdôrazňuje
Krista v pohybe, Krista na ceste. My,
dnešní kresťania, sme ale usadení, bez pohybu a dynamiky – dosť málo sa podobáme Ježišovi, ktorý chodil, aby všade
zvestoval Božie kráľovstvo.
Najpodstatnejšie ale je, aby v našom
srdci horela túžba dať aj ostatným poznať
Krista a jeho evanjelium: „A povedal im:
„Keď kdekoľvek vojdete do domu,
ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej...“ Buďte teda spokojní s tým, čo
máte, čo dostanete – nestarajte sa o to, aby
ste mali viac alebo sa mali lepšie.
Ježišovi apoštoli majú najprv žiť Ježišovo slovo, dodržiavať jeho príkaz, až
7
komentár markovho evanjelia
8
jatiu do tohto kráľovstva, a to pokánie, obrátenie. Srdcom ohlasovania je teda obrátenie. Cirkev tak stále ohlasuje základnú úlohu človeka – obrátiť sa k Bohu,
prísť k Bohu s vierou, lebo iba vtedy sa
môže v ľudskom srdci rozhostiť milosť nového života. Spomeňme si tiež na Pavlove slová: „Zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania.“ (1 Kor
1, 21). V slove sa teda zjavuje Božia moc.
„Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.“ Vidíme úspešnosť prvého apoštolského diela, a to ohlasovanie, spojené
so skutkami moci – vyháňanie zlých duchov a uzdravovanie chorých. Ide vlastne o pokračovanie v Ježišových skutkoch, čo robí Cirkev aj dnes. Prax pomazania chorých olejom bola pritom
vo vtedajšom svete veľmi rozšírená.
Za bežným liečením sa však skrýva
uzdravujúca Božia moc. Veď sa i hovorí:
„Lekári liečia, ale uzdravuje Boh.“
Cirkev nám ponúka Kristov spôsob –
modlitbu za uzdravenie. Aj tak je vlastne
naznačená sviatosť pomazania chorých,
ktorú dodnes Cirkev udeľuje chorým.
Nejde však o posledné pomazanie pre zomierajúcich (hoci sa často udeľuje aj im),
ako sa kedysi zvyklo hovoriť, ale o pomazanie olejom s modlitbou za uzdravenie.
Marek Rusinko
Príbeh
rabínov
Bol sviatok Jom Kippur. Všetci veriaci sa zišli v synagóge. Tu
sa náhle rabín hodil na zem
a v slzách volal: „Som ničím,
Bože môj, pred tebou... Úplne ničím... Obyčajným prachom
zeme...“ Druhý rabín nechcel
byť horším, a tak vybuchol plačom a tiež začal kričať: „Pane,
kto som ja pred tebou? Ničím –
parou, zrnkom piesku, strateným vo vesmíre...“ Kantor v synagóge (khazam) cítil potrebu
ich nasledovať, preto sa aj on hodil na zem a začal kričať: „Bože
môj, som úbohé nič, som úbohým chrobákom zeme...“ Vtedy
sa rabíni na seba pozreli a okomentovali to slovami: „Kto v to
naozaj verí? Nerob sa takým
malým, lebo nie si až takým
veľkým...“
Z knihy Humor i wiara
od Alessandra Pronzata
misionár
február|2012
Zaodejte sa pokorou...
duchovnosť a teológia
Apoštol Pavol v Liste Kolosanom svojim bratom odporúča, aby sa
zaodeli niekoľkými vlastnosťami, a medzi nimi spomína i pokoru. Skúsme sa teraz zamyslieť, prečo asi... Prečo je vlastne pokora potrebná v živote kresťana?
február|2012
misionár
9
sr. Augustína SNPM
10
misionár
NEVYHNUTNOSŤ POKORY
Kto nie je pokorný, nemôže sa ľúbiť
Bohu. Boh neznáša pyšných ľudí. Prisľúbil, že vypočuje každého, kto sa k nemu
bude modliť. Ale keď sa na neho s prosbou
obracia pyšný človek, Pán ho nevypočuje, pokorným však udeľuje svoje milosti:
Boh pyšným odporuje, ale pokorným
dáva milosť (Jak 4, 6). Pokora sa delí na
pokoru citov a pokoru vôle.
misionár
spi ri tua lita r edem p toris tov
POKORA
– svätý Alfonz Mária
de Liguori
11
POKORA CITOV
Pokora citov spočíva v tom, aby sme sa
považovali za úbohých, ktorí sami
od seba nič nevedia a nič nemôžu –
okrem konania zla. Celé dobro, ktoré
máme a konáme, totiž pochádza výlučne
od Boha. Čo teda máme robiť, aby sme sa
stali pokornými?
spi ri tua lita r edem p toris tov
Nedôverovať nikdy svojim schopnostiam a rozhodnutiam, ale naopak – báť sa
sami seba, nedôverovať sebe. S bázňou
a chvením pracujte na svojej spáse (Flp 2,
12). Svätý Filip Neri mal vo zvyku hovoriť: „Kto sa nebojí, už klesol.“
12
Nikdy sa nechváliť tým, čo nám patrí:
našimi schopnosťami, našimi činnosťami,
naším pôvodom, našimi príbuznými atď.
Je dobré, keď nehovoríme o tom, čo robíme, ibaže by sme chceli ukázať naše nedostatky. Najlepšie by bolo o sebe nehovoriť vôbec – ani dobre, ani zle, pretože keď
o sebe hovoríme zle, môže sa zdať, že chválime našu pokoru. Takto sa pokora mení
na pýchu.
Naopak, nepohŕdajme sebou po tom, čo
sme sa dopustili nejakej chyby. Nie je to totiž výraz pokory, ale pýchy. Cieľom diabla
je práve to, aby sme stratili všetku nádej
a zanechali snahu o dobrý život. Keď spozorujeme náš poklesok, hovorme tak, ako
hovorila svätá Katarína Sienská: „Pane, to
je plod mojej záhrady.“ Pokorme sa a okamžite sa povznesme nad vykonané zlo skutkom lásky a ľútosti, spravme si tiež predmisionár
savzatie uchrániť sa od zla, a to v nádeji
na Božiu pomoc. A keď opäť padneme, pokračujme stále rovnakým spôsobom.
Nedivme sa, keď vidíme poklesky
druhých. Majme s nimi súcit a ďakujme
Bohu, že nás toho uchránil a prosme ho,
aby nás chránil od podobného poklesku
i naďalej. Keď tak konať nebudeme, Boh
nás potrestá tým, že dovolí, aby sme
upadli do rovnakých alebo dokonca
do ešte horších hriechov.
Považujme sa za najväčších hriešnikov
na svete, a to i vtedy, keď by sme vedeli, že
hriechy iných sú väčšie než naše, pretože
pred Bohom môžu byť naše hriechy, spáchané po získaní toľkých Božích milostí,
ťažšie ako hriechy iných ľudí, hoci nie sú
tak početné. Svätá Terézia napísala: „Nemysli si, že si pokročil na ceste k dokonalosti, keď sa nepovažuješ za najhoršieho hriešnika zo všetkých a netúžiš byť
posledným zo všetkých.“
POKORA VÔLE
Pokora vôle spočíva v tom, že nájdeme zaľúbenie i v ľudskom pohŕdaní nami.
Kto si vyslúžil peklo, zaslúži si, aby ho trápili zlí duchovia. Ježiš Kristus chce, aby
sme sa od neho učili, ako byť tichými a pokornými srdcom: „Učte sa odo mňa, lebo
som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11, 29).
Mnohí sú pokorní v slovách, no nie
v srdci. Hovoria: „Som najhorší zo všetkých
a zaslúžim si tisíc pekiel.“ Ale keď ich
niekto pokarhá alebo im povie slovo,
február|2012
ktoré sa im nepáči, s pýchou sa odvracajú. Podobajú sa ježom, ktorí ihneď nastavia
pichliače, keď sa ich niekto dotkne. Ako
to? Hovoríš, že si najhorší zo všetkých a neznesieš ani jedno nemilé slovo? „Skutočne pokorný človek,“ hovorí svätý Bernard,
„uznáva svoju slabosť a chce, aby ho aj iní
považovali za takého človeka.“
Keď chceš byť naozaj pokorný, a to
i vtedy, keď si napomenutý, prijmi to
s pokojom a poďakuj tomu, kto ťa napomína. Podľa svätého Jána Zlatoústeho
spravodlivý človek, keď ho napomínajú,
pociťuje bolesť nad tým, že urobil chybu.
Pyšný človek sa v takomto prípade –
naopak – zarmucuje nad tým, že jeho chyba bola spozorovaná inými. Svätci, keď sú
falošne obviňovaní, sa nebránia, iba v tom
prípade, že obrana je nevyhnutná na to,
aby iní unikli zlu. V opačnom prípade
mlčia a všetko obetujú Bohu.
Aj keď si hocijako znevažovaný, znášaj to trpezlivo a ešte viac miluj toho, kto
tebou pohŕda. To je svedectvo o tom, že
daná osoba je pokorná a svätá. Keď sa však
hnevá alebo urazí, zostane vo vnútri
prázdna. Otec Baltazár Alvarez hovoril, že
čas pokory je „časom, v ktorom je možné získať bohatstvo zásluh“. Dostaneš
viac, keď s pokojom prijmeš jedno pohŕdanie, než keby si vykonal desať pôstov
o chlebe a vode. Nepochybne je dobré koriť sa sám pred druhými, avšak ešte lepšie je prijímať príkoria, ktoré prichádzajú zo strany druhých, pretože je v nich menej nášho úsilia a viac Božieho pôsobenia.
Z uvedeného dôvodu z nich duchovne
získame viac, keď ich budeme vedieť
znášať. Čo iné by mal robiť kresťan, keď
by z lásky k Bohu nedokázal znášať prejavy pohŕdania? Koľko pohŕdania musel
kvôli nám zniesť Ježiš Kristus? Bitie po tvári, posmech, bičovanie, pľuvanie. Keby sme
milovali Ježiša, nielenže by sme znášali
urážky a znevažovanie, ale – naopak – nachádzali by sme v nich zaľúbenie s vedomím toho, ako bol urážaný on.
február|2012
spi ri tua lita r edem p toris tov
misionár
13
Blahoželáme
Dňa 8. februára 2012 sa krásneho jubilea – 80 rokov – dožíva
o. Jozef Sukovský CSsR.
Pri tejto príležitosti mu prajeme a v modlitbe vyprosujeme veľa
trpezlivosti, lásky, pokoja, radosti a podľa vzoru svätého Alfonza
aj milosť vytrvania v dobrom až do konca.
Na mnohaja i blahaja lita!
spolubratia
Dňa 29. februára 2012 uplynie 20 rokov od biskupskej vysviacky
košického eparchu Milana Chautura.
Preosvietený vladyka, prajeme Vám hojnosť Božieho požehnania
vo Vašej biskupskej službe a nech Vám Matka Ustavičnej Pomoci
vyprosuje potrebné milosti.
Na mnohaja i blahaja lita!
spolubratia
blahoželáme, ďakujeme
Ďakujeme
14
Bežovce – Mária Paľovčíková: 10 €
Bežovce – Anna Vysoká: 10 €
Dúbravka – Spolok sv. ruženca: 40 €
Hatalov – čitatelia: 24 €
Helcmanovce – čitatelia: 30 €
Hrčeľ – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
Jasenica – Milan Kalaš: 13 €
Jovsa – Spolok sv. ruženca: 107 €
Kaluža – Michal Fic: 10 €
Kaluža – čitatelia: 50 €
Kapišová – členovia ruženca: 100 €
Kobylnice – Mária Cabalová: 5 €
Košice (Nad jazerom) – Arcibr. sv. ruženca: 60 €
Kravany – Spoločenstvo sv. ruženca: 20 €
misionár
Lackovce – bohuznáma osoba: 10 €
Pavlovce – Arcibratstvo sv. ruženca: 25,50 €
Pezinok – Andrej Brejka: 5 €
Piešťany – Mária Brisudová: 10 €
Prešov – p. Pancuráková: 6 €
Rakovec n. Ondavou – Arcibr. sv. ruženca: 75 €
Sedliská – p. Murinová: 2 €
Sedliská – bohuznáma osoba: 3 €
Slovinky – čitatelia: 13 €
Stakčínska Roztoka – Arcibr. sv. ruženca: 90 €
Šarišský Štiavnik – Alžbeta Adamečková: 5 €
Texas (USA) – bohuznáma osoba: 10 €
Topoľany – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Varechovce – Mária Prokopičová: 10 €
Veľaty – čitatelia: 15,50 €
bohuznáma osoba: 5 €
február|2012
Medžugorie
Posolstvo z 25. augusta 1990
„Drahé deti! Dnes vás chcem pozvať,
aby ste s vážnosťou prijali, vnášali do života posolstvá, ktoré vám dávam. Vy viete, milé deti, že som s vami a že vás chcem
viesť do neba tou cestou, ktorá je pekná
pre tých, ktorí ju objavia v modlitbe.
Preto, milé deti, nezabúdajte, že posolstvá,
ktoré vám dávam, máte prežívať vo svojom každodennom živote, aby ste mohli
povedať: Prijal som posolstvá a pokúsil
som sa podľa nich žiť! Drahé deti, ochraňujem vás svojimi modlitbami k nebeskému Otcovi.
Ďakujem vám, že ste prijali moje
pozvanie!“
Ivankina matka
Zo skupiny šiestich detí Ivanka bola
prvá, ktorá uvidela nebeskú Matku 24. júna
1981 na ceste, ktorá sa kľukatí pod úpätím kopca Podbrdo, keď sa prechádzala
s Mirjanou v osade Bijakoviči.
Bola tiež prvou, ktorá jej kládla otázky na druhý deň, lebo práve pred dvoma
mesiacmi stratila matku Jagodu.
- Je so mnou, - odpovedala jej Pani, musíš poslúchať a nestrachuj sa. Onedlho, keď Ivanka mala práve narodeniny,
Panna Mária ju prekvapila, keď sa jej zjavila s matkou. Ivanka bola otrasená, keď
videla, aká krásna bola jej matka. Taká
krásna ako nikdy predtým! Prekvapenia
sa však tým neskončili: 25. júna 1991, hneď
po narodení malého syna Josipa, Gospa
február 2012
15
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
prišla znovu s jej matkou (to sa zopakovalo päťkrát). Keď Ivanka znovu uvidela
svoju matku, nechcela uveriť vlastným
očiam. Matka bola ešte krajšia ako predtým, bola prekrásna!
Odkiaľ prichádzala tá krása? Odpoveď
nám dala vizionárka Marija. Keď jej Gospa ukázala nebo a nekonečné blaho vyvolených, vysvetlila jej, že v nebi sú svätci čím ďalej, tým šťastnejší. Tá radosť je spätá s nekonečnou veľkosťou Boha: Boh je
taký veľký, že ho nikdy nemožno celkom
spoznať. Pri každom novom odkrytí Boha
sa naša láska zväčšuje a s láskou sa zväčšuje aj krása. Preto bola Ivankina matka pri
druhom príchode ešte krajšia ako predtým.
- Som krásna, lebo milujem, - odpovedala Gospa Jelene Vasilij, ktorá bola
prekvapená z toľkej krásy. - Ak chcete byť
krásni, milujte!
Na nebi nič nemôže byť strnulé, pretože láska nesie so sebou neustály pohyb
zmien ako u Najsvätejšej Trojice. Nebesia
prekypujú činnosťou. To nám ukazuje ešte
jedna ďalšia skúsenosť, ktorú nám vyrozprávala vizionárka Marija: Kým sa
vizionári modlili pred Gospou, Marija zbadala, že tvár Panny Márie sa menila
a stávala sa čoraz radostnejšou. Akoby ju
čo len najmenšia modlitba napĺňala novou radosťou. Jej tvár bola stále krajšia,
nádhernejšia, žiarivejšia. Vtedy sa jej vizionárka Marija spýtala: - Prečo si taká
krásna a šťastná, keď sa modlím? - Pretože
každým „Zdravas Mária“, ktoré vyslovíš,
moja radosť rastie. A tak pomaličky Gospina radosť zasahovala aj Mariju.
16
Misionár
Tú veľkú radosť môžeme zakúsiť aj my
tu na zemi vo svojom srdci, pretože každá úprimná modlitba znamená jednu časť
cesty pre našu bytosť smerom k nebu.
Chcete byť krásni? Gospa nám dala radu
a jej kozmetika je bez konkurencie!
Ako to učinila s Jakovom a Vickou.
Medžugorský zázrak –
Víťazstvo srdca, str. 41 – 42
2. február
STRETNUTIE PÁNA , BOHA
A SPASITEĽA JEŽIŠA KRISTA
Aby sme boli synmi svetla
Evanjelium: Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára
lono matky, bude zasvätené Pánovi,” a aby
obetovali, ako káže Pánov zákon, pár
hrdličiek alebo dva holúbky.
V Jeruzaleme žil vtedy muž, menom
Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil
že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu.
A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby
splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal
ho aj on do svojho náručia a velebil Boha
slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho slu-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
žobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo
moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov:
svetlo na osvietenie pohanov a slávu
Izraela, tvojho ľudu.”
Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa
o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal
a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému
budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu
prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.”
Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo
vysokom veku. Od svojho panenstva žila
so svojím mužom sedem rokov, potom ako
vdova do osemdesiateho štvrtého roku.
Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú
chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec
rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom (Lk 2,22-40).
Dnes často vidíme v moderných bytoch, ako ich zdobí svietnik so sviecou.
A v mnohých našich rodinách pri jedle
postavia na stôl svietnik so zažatou sviecou. Svetlo sviečky vnáša do ľudských sŕdc
pocit sviatočnej pohody a radosti. A preto i nám je to príjemné, keď na sviatok
Stretnutia Pána sa svätia sviečky.
Je to pamiatka na udalosť, keď spravodlivý a bohabojný starec Simeon, na-
plnený Duchom Svätým, prevzal z náručia Panny Márie dieťa Ježiša a pritom sa
radoval a nazval Ježiša „svetlom na osvietenie všetkých pohanov”. A preto sa na ten
sviatok posväcujú sviece.
Horiaca svieca nám nádherne symbolizuje Pána Ježiša, a to až v dvojakom
zmysle.
Po prvé tým, že horiaca svieca šíri okolo seba svetlo a tým premáha vládu tmy.
Tak aj Pán Ježiš šíril okolo seba svetlo. To
znamená, že on nám dával všetko potrebné poučenie o veľkom nekonečnom Bohu
v troch osobách a dáva nám všetky potrebné pravidlá, poučky a rady k dosiahnutiu
správneho a šťastného života tu na zemi
i vo večnosti. Z toho vyplýva, že Pán Ježiš
je naozaj svetlom pre ľudský život. Preto
svätý apoštol Ján napísal, že „Ježiš je
svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet.” A sám Pán Ježiš vyhlásil o sebe: „Ja som svetlo sveta. Kto
mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách,
ale bude mať svetlo života” (Jn 8,12).
Ale ešte aj iným spôsobom nám svieca pripomína Pána Ježiša: Keď svieca
slúži ľuďom, pritom sama sa spaľuje, hynie. Teda v službe ľuďom sama sa stráca.
A to isté urobil Pán Ježiš. Preukázal ľuďom
takú službu, ktorá ho stála život. On sa totiž podujal napraviť neposlušnosť a nepoddajnosť ľudského pokolenia voči Pánu
Bohu tým, že sa stal poslušným a poddajným nebeskému Otcovi až do takej
miery, že dobrovoľne zomrel na kríži.
Na kríži zhorel jeho život v službe ľuďom.
A tak vždy, keď máme pred očami horia-
február 2012
17
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
cu sviecu, pomyslime si, že nám dvojakým
spôsobom symbolizuje Pána Ježiša.
Keď si takto budeme uvedomovať
symboliku horiacej sviece, bude nám
vždy milá a príjemná zažatá svieca, lebo
nám bude pripomínať nielen symboliku
Ježiša Krista, ale aj jeho slová, ktoré sa
na nás vzťahujú a znejú: „Kto chce ísť
za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj
kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel
svoj život zachrániť, stratí ho, ale kto
stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium,
zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby
aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!” (Mk 8,34-36).
Avšak iba obľúbiť si zažatú sviecu, to
nestačí. Pán Ježiš si od nás zaslúži oveľa
viac. On totiž v dvanástej hlave Evanjelia
svätého Jána hovorí: „Prišiel som na svet
ako svetlo... Verte v svetlo, aby ste boli synmi svetla.” Z týchto Ježišových slov vyplýva,
že nestačí držať v rukách svetlo, ale je
potrebné, aby sme sami boli synmi svetla.
Čo znamená byť synmi svetla? Svätý
Ján evanjelista to vo svojom Prvom liste
konkretizuje slovami: „Iba kto miluje
svojho brata, ten ostáva vo svetle, ten je synom svetla.“ Čiže podstatnou charakteristikou synov svetla je milovať svojich
blížnych. A tak sme sa dostali od horiacej sviece až k láske k blížnym. A láska
k našim blížnym je najhlavnejšou úlohou
nášho života.
Kiež by nás k tomu povzbudil príklad
rádovej sestry Emmanuely, známej tiež
ako francúzska Matka Tereza, vlastným
menom Padelline Cinquinová, ktorá bola
18
Misionár
rehoľnou sestrou z Kongregácie Notre
Dame de Sion. Počas svojho života sa venovala vyučovaniu chudobných detí v Turecku. Z Turecka ju preložili do Káhiry.
Najprv bola riaditeľkou školy pre dievčence z vyšších, bohatších vrstiev obyvateľstva v Káhire, hlavnom meste Egypta.
Žila teda dosť v blahobyte. Ale raz, keď bola
so svojimi bohatými študentkami
na školskom výlete, všimla si, ako hladné,
otrhané deti na ulici vyhľadávali v odpadkových nádobách niečo na zjedenie,
nejaké zvyšky chleba alebo konzervy či pozostatky mäsa na odhodených kostiach.
Týmto pohľadom bola sestra Emmanuela bolestne dojatá. Bolo jej veľmi ľúto týchto detí. A tak keď prišla domov, kľakla si
v kaplnke pred bohostánkom a so slzami
v očiach sa modlila za tie deti prosiac:
„Pane Ježišu, čo by si ty urobil na mojom
mieste?“ Celú hodinu to opakovala. A po
dlhom opakovaní tejto prosby prišlo jej
zrazu ako blesk na um, že Panna Mária
v Guadeloupe vnukla jednej nábožnej duši
túto myšlienku: Dívaj sa na mňa a na môjho Syna a leť. A túto myšlienku pokladala sestra Emmanuela za Božie vnuknutie
pre seba. Hneď vyšla z kaplnky a zamierila k svojej predstavenej. Všetko jej vyrozprávala tak vrúcne, že predstavená jej
dovolila, aby si vzala svoje najpotrebnejšie veci a aby odišla na perifériu mesta
k tým deťom. Emmanuela tu prežila svoj
život medzi najchudobnejšími.
Tam našla opustenú drevenú maštaľku, v ktorej sa ubytovala, a odtiaľ chodila z domu do domu či ku kresťanom, či
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
k mohamedánom. Zbierala pokrmy pre
hladujúce deti, ktoré zhromažďovala okolo seba a jedla s nimi chlieb chudobných
a bôbové struky. Táto jej činnosť sa začala roku 1940. Sestra Emmanuela v tejto
práci neostala sama. Pridávali sa k nej
mnohé iné sestry a pre hladujúce deti stavali detské domovy a školy. Ba dokonca
postavili aj továreň, v ktorej sa spracúvajú mestské odpadky na chemické produkty
užitočné v poľnohospodárstve. Z dosiahnutých výnosov tejto továrne živila vo svojich ústavoch denne dvanásťtisíc detí.
Návštevníkom, ktorí prichádzajú pozrieť
si jej dielo, sestra Emmanuela hovorievala:
„Som šťastná, som naozaj šťastná, odkedy som uposlúchla výzvu Panny Márie: Dívaj sa na mňa a na môjho Syna a leť.“
A každému túto krásnu výzvu aj odporúčala. V roku 1993 vo veku 85 rokov ju
kongregácia preložila späť do Francúzska, kde rozvinula veľkú kampaň na podporu a pomoc bezdomovcom.
Sestra Emmanuela zomrela v noci
z 19. na 20. októbra 2008 vo veku 99 rokov
– mesiac pred dovŕšením svojich stých narodenín. Samotný pohreb bol 22. októbra 2008 vo francúzskom meste Calliane
za prítomnosti najbližších príbuzných.
Rozlúčka pre verejnosť a sv. liturgia sa konala v parížskej Katedrále Notre Dame 21.
októbra. Zúčastnil sa na nej aj francúzsky
prezident Nicolas Sarkozy, ktorý o sestre
Emmanuele povedal, že to bola žena činu,
ktorej dobročinnosť sa prejavovala v konkrétnych skutkoch vzájomnosti a bratstva.
Sestra Emmanuela zomrela, ale v jej die-
le pokračujú jej sestry, ktoré sa k nej pridali,
aby pracovali pre tie najopustenejšie deti.
Túto výzvu Panny Márie by sme mali
uposlúchnuť aj my všetci. Dívajme sa
na Pannu Máriu a na Ježiša Krista, jej syna,
a leťme ochotne konať skutky lásky našim
blížnym. Tak sa všetci staneme synmi
a dcérami svetla tu na zemi i vo večnosti.
Prosme Pannu Máriu, ktorá nás k tomu
vyzýva, aby nám v tom aj pomáhala.
5. február
NEDEĽA
O MÁRNOTRATNOM SYNOVI
Nešťastie hriešnika, ktorý opovrhol
Pánom Bohom
Evanjelium: Pán Ježiš povedal: „Istý
človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ‘Otec, daj mi časť majetku,
ktorá mi patrí.’ A on im rozdelil majetok.
O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral,
odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj
majetok hýrivým životom premárnil.
Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine
veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda
a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny
a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi,
čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: ‘Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš,
a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem
k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som
proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden
február 2012
19
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.’ I vstal a šiel
k svojmu otcovi.
Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec,
a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn
mu povedal: ‘Otče, zhrešil som proti nebu
i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Ale otec povedal svojim sluhom: ‘Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv
na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený,
a našiel sa.’ A začali hodovať.
Jeho starší syn bol práve na poli. Keď
sa vracal a približoval sa k domu, počul
hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal:
‘Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.’ On sa však
nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec
a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: ‘Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som
neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn,
čo ti prehýril majetok s neviestkami,
pre neho si zabil vykŕmené teľa.’ On mu na
to povedal: ‘Syn môj, ty si stále so mnou
a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa
hodovať a radovať sa, lebo ten tvoj brat bol
mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa’” (Lk
15,11-32).
Ľudstvo od počiatku túžilo po poznaní
Pána Boha, svojho Stvoriteľa. Pán Boh išiel
v ústrety tejto túžbe človeka a postupne
20
Misionár
sa mu zjavoval, a to vo Svätom písme
cez Mojžiša, prorokov, žalmistov a iných
svätopiscov. Nakoniec sa Pán Boh zjavil
ľudstvu vo svojom jednorodenom Synovi Ježišovi Kristovi. Ten nám mohol najviac a najdokonalejšie povedať všetko
o Bohu, lebo on je druhou božskou osobou, je Božím Synom. Preto je nielen pravým človekom, ale aj pravým Bohom.
Keďže Božie nebeské pravdy sú pre nás
mnohokrát nepochopiteľné, Pán Ježiš
nám ich často podával v podobenstvách.
A práve podobenstvami nám ich približoval, aby sme čo najviac do týchto právd
mohli vniknúť a trochu ich pochopiť.
Takto Pán Ježiš urobil aj v dnešnom
evanjeliu, keď nám povedal podobenstvo
o márnotratnom synovi. Veľmi plasticky
nám vykreslil príhodu, ktorá sa odohrala v jednej rodine, v ktorej veľmi bohatý
otec mal dvoch synov. Bol to dobrý človek a na jeho poliach pracovalo mnoho
služobníkov. Všetci sa mali pri ňom dobre, nič im nechýbalo.
Svojich synov miloval a zaiste bol
presvedčený, že aj oni milujú jeho. Ako nemilo bol prekvapený, keď jedného dňa prišiel za ním jeho mladší syn a povedal mu,
že ten jednotvárny život v rodičovskom
domu sa mu už sprotivil. A tak sa rozhodol, že odíde z domu ďaleko do sveta. Svojmu otcovi oznámil, že do sveta nechce ísť
s prázdnymi rukami, preto ho prosí o svoj
dedičský podiel z majetku, ktorý mu patrí. Otec veľmi bolestne počúval toto synovo
rozhodnutie. Pokúsil sa ho prehovoriť, no
syn neustúpil, ale veľmi tvrdo trval na tom,
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
čo si zaumienil. Otec mu teda dal jeho podiel z majetku a prišiel deň, keď sa s ním
lúčil. Zatiaľ čo pre syna bolo lúčenie radostné, pre jeho otca, naopak, veľmi bolestné. Otec predvídal, že tento radostný
odchod z domu bude mať na jeho syna bolestný dopad.
Tak ako radostne odišiel, ešte radostnejšie míňal to, čo mu dal jeho dobrý otec.
Mal priateľov i priateľky. Blažil ho pocit, že
v ďalekom kraji konečne našiel svoje šťastie. Utrácal vo veľkom, ani nezbadal, že jeho
vrecká sú už prázdne. A prázdne vrecká už
nikoho k nemu nepriťahovali. Opustili ho
priatelia i priateľky, ostal úplne sám. A nenašiel sa nikto, kto by mu dal krajec chleba, ktorým by trochu zahnal hlad.
Hlad, ktorý v otcovom dome nikdy nepoznal, teraz ho natoľko trápil, že si začal
hľadať prácu. Keďže bol práve neúrodný
rok, aj práce bolo menej, najmä u sedliakov. Predsa sa odvážil jedného z nich poprosiť, či by mu neposkytol nejakú prácu,
lenže ten ho nechcel prijať, lebo mal dosť
zamestnancov. Lenže keď videl pred sebou
Žida, ktorý tak neodbytne prosí prácu, ponúkol mu pásť ošípané. Pre Židov to bola
priam urážka – veď v ich očiach sú ošípané
nečisté zvieratá. Oni nielenže nesmú jesť
mäso z nich, ale nesmú ich ani chovať, teda
ani pásť. Lenže on i túto špinavú prácu prijal, len aby sa mohol najesť.
A tak pásol ošípané. Stravy mu dali iba
toľko, že by bol zjedol ešte i to, čo tie nečisté zvieratá žrali, ale ani toho sa mu nedostalo. Jeho bieda bola čím ďalej, tým väčšia. A vtedy sa začal zamýšľať nad sebou.
Priznal si, že má iba dve možnosti: buď
v tej biede zahynúť, alebo sa vrátiť k svojmu dobrému otcovi. Hlavou mu vírili myšlienky, či ho otec prijme, keď ním takto
opovrhol. V nádeji, že otec ho predsa prijme, vykročil na cestu, po ktorej už raz išiel.
Rozdiel bol iba v tom, že vtedy od otca odchádzal a teraz sa k nemu vracia. Vtedy
išiel do ďalekého sveta ako syn bohatého
otca a horel nadšením zo svojho dedičského podielu. A teraz sa vracia k svojmu
otcovi ako ten najbiednejší, otrhaný a vychudnutý pastier ošípaných. Rozmýšľal
o tom, čo povie svojmu otcovi, keď sa s ním
stretne. Už vie, čo mu povie: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som
hoden sa volať tvojím synom. Prijmi ma
ako jedného zo svojich nádenníkov.”
Zmietaný neistotou sa pomaly približoval k otcovmu domu. Keď už zbadal
dom, zaiste by sa bol od hanby najradšej
vrátil. Evanjelista o tom píše: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho
ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal:
‘Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe.
Už nie som hoden volať sa tvojím synom.
Ale otec povedal svojim sluhom: ‘Rýchlo
prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme
a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol
mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.’ A začali hodovať” (Lk 15,20-24).
Až teraz syn spoznal otcovu lásku, keď
sa ocitol v jeho objatí. Otec ho nielenže prijal, ale z jeho príchodu mal takú obrov-
február 2012
21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
skú radosť, že ho aj obliekol, obul a dal mu
na ruku prsteň. A navyše vystrojil aj veľkú hostinu, aby sa z príchodu jeho syna
tešil nielen on, ale aby sa s ním tešili všetci, čo bývali v jeho dome.
V tomto podobenstve Pán Ježiš nám
predstavil nášho nebeského Otca, ktorý
nás miluje svojou nekonečnou láskou
a má s každým z nás tie najlepšie zámery – a vždy mu ide o naše dobro. Ak ho
niekedy svojimi hriechmi opustíme
a vzdialime sa od neho, vždy nám odpustí
a prijme nás, len čo sa spamätáme, oľutujeme svoje previnenia a vrátime sa
k nemu. To sa teraz vždy uskutočňuje
vo sviatosti zmierenia.
V tomto márnotratnom synovi sa
musíme vidieť i my, a to všetci bez výnimky. Mnohokrát nás prenasledujú pokušenia, ktoré nás navádzajú, aby sme neverili v Božiu dobrotu a lásku – vraj pre
nás bude lepšie, keď opustíme nášho nebeského Otca, opovrhneme jeho darmi
a príkazmi a pustíme sa cestou vlastných
hriechov. Nakoniec musíme konštatovať,
že tá naša vlastná cesta sa začína radostne, ale končí sa vždy smutne. Začína sa,
obrazne povedané, s plným vrecom darov,
ktoré si odnášame z otcovského domu,
a končí sa s prázdnym žalúdkom. Od svojho nebeského Otca odchádzame ako deti,
ktorým nič nechýbalo, ba mali sme ešte
aj na rozhadzovanie, ale na konci tejto cesty ostávame otrhanými žobrákmi, všetkými opustení, takí biedni, že ešte aj ošípaným závidíme. Z tohto podobenstva
vyplýva jedna veľká pravda: I keď človek
22
Misionár
vo svojej slabosti a ľahkomyseľnosti dokáže opustiť svojho nebeského Otca,
opovrhnúť ním a zabudnúť na neho, Boh
nikdy nedokáže zabudnúť na človeka,
ktorého stvoril a miluje ho. Ba je šťastný,
ak sa hriešnik spamätá a vráti sa k nemu
zo svojej vlastnej a širokej cesty – z cesty hriechu. Pán Boh, náš nebeský Otec,
vždy každého prijme. Niet takého veľkého hriešnika, aby ho Pán Boh neprijal, ak
sa kajúcne k nemu vráti.
Najväčšie nebezpečenstvo pre každého z nás je v tom, že sa niekedy dáme až
tak zaslepiť, že nepoznáme správnu hodnotu vecí. Nevážime si to, čo má skutočnú hodnotu, ale zakladáme si na tom, čo
je „para a dym“, čo momentálne jestvuje,
ale o malú chvíľu sa tak rozplynie, že
z neho nezostane nič. A to bezcenné, čo
si vážime, nechceme vypustiť zo svojich
rúk, napriek tomu, že ho nemôžeme
udržať, že nám isto aj tak ujde. Taký zaslepený človek nevie nič riskovať pre Božie veci, teda pre veci, ktoré nás vedú
ku skutočnému a pravému šťastiu, a nemá
ani odvahu ísť za nimi.
Príbeh sa odohral v čase totality:
V jednom oddelení vo vlaku sedeli oproti sebe starší pán a asi sedemnásťročný
mladík. Mladík vytiahol zo svojej batožiny
Sväté písmo a začal ho čítať, čomu sa starší pán veľmi divil. Vedel, že v tom čase mladí ľudia zvykli čítať kadejaké nepodarky
a to nikoho neprekvapilo, teda ani jeho nie.
Avšak Biblia za totality sa považovala
za nebezpečnú knihu. A tak spomínaný
starší pán bol veľmi prekvapený, že ten
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
mladý muž sa ju odvážil čítať tak verejne
vo vlaku. Po krátkej chvíli tento starší pán
aj nahlas prejavil svoj údiv. Mladík sa nedal odradiť a svoje počínanie tak ukážkovo
zdôvodnil: „Ja lepšieho spisovateľa nepoznám, ako je Svätý Duch, pod vplyvom
ktorého bolo napísané Sväté písmo.” Teraz sa už starší pán zamyslel a po krátkej
chvíli sa aj rozhovoril. Priznal sa, že aj
on kedysi miništroval, ba pomýšľal aj
na štúdium teológie, ale potom prišli
hriechy, najmä hriechy nečistoty, a s nimi
prišla aj strata viery. A teraz je nešťastným
človekom, v ničom nenachádza pokoj
a istotu. Ale vrátiť sa k viere nemôže, lebo
by sa musel vzdať mnohých vecí, na ktoré si tak zvykol, že sa mu zdá, že bez nich
by už nemohol ani žiť. Mladík mu radil,
že pre Pána Boha sa oplatí priniesť každú obetu, lebo mimo Pána Boha nikto nemôže nájsť svoje pravé a skutočné šťastie.
O krátku chvíľu tento mladý muž musel
vystúpiť, preto sa lúčil so starším pánom,
ktorý mu úprimne stisol ruku, pozrel mu
do očí a povedal: „Ty si skutočne šťastným
človekom, len buď vždy pevný vo svojom
presvedčení!”
A tento mladík bol skutočne šťastný,
lebo Pána Boha neopustil, nikdy ním
neopovrhol, preto nikdy nemusel zažiť biedu, ktorá prichádza po každej vlastnej a širokej ceste hriechu. Ale ani ten starší pán
si nemusí zúfať. Veď keď nasledoval márnotratného syna na jeho ceste od svojho
nebeského Otca, môže ho nasledovať aj
na ceste k svojmu nebeskému Otcovi. Nebeský Otec iste bude mať veľkú radosť
z jeho návratu a s veľkou, ba so svojou nekonečnou láskou ho prijme.
Všetci sa poučme z tohto podobenstva.
Ak sme svojím nebeským Otcom ešte neopovrhli a nepustili sme sa vlastnou cestou hriechu, tak to ani nikdy neurobme,
aby sme nemuseli zažiť biedu márnotratného syna. A ak sme mali to nešťastie, že sme už tak urobili, čím skôr sa vráťme k svojmu nebeskému Otcovi, a to cestou úprimnej ľútosti, znenávidením svojich hriechov a dobrou sviatosťou zmierenia. Nebeský Otec každého hriešnika
čaká a s veľkou radosťou ho prijme, ak sa
k nemu vráti, a zaiste prijme aj nás.
Prosme aj Pannu Máriu, aby nám
v tom pomáhala, aby krv jej syna za nikoho z nás nebola daromne preliata.
Ide o večný život
Zaľúbila som sa do rozvedeného muža.
Nečakane, po krátkej známosti. Bol to neopätovaný cit, ale vďaka tomuto citu,
som našla vlastného manžela.
Hovorila som si, že ten muž ma predsa neľúbi, pije, nezaujíma sa o mňa, a fakticky to tak aj bolo. No pravdou bolo aj to,
že ja som nedokázala ten kríž niesť. Zanedbala som modlitbu, prestala som chodiť do chrámu. Raz som pri svätej spovedi dostala takú inšpiráciu, aby som konečne skončila s tou zradou. Diabol ma
však nechcel tak ľahko vypustiť zo svojich
pazúrov. Tak veľmi ma opantal, že som
prosila toho chlapa o stretnutie, o lás-
február 2012
23
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
ku...On ma ignoroval, pohŕdal mnou,
neľúbil ma. Bola som ním taká omámená, fascinovaná, že som nevidela nič zlé
ani u neho, ani u seba. Trvalo to štyri roky.
Potom sme sa prestali stretávať. Začalo sa
mi cnieť a strašne som duchovne trpela.
Potom prišla neuróza a následne depresia. Veľmi dlho som sa liečila, dokonca som
bola aj trikrát v psychiatrickej liečebni.
Brala som veľa liekov, ktoré ma veľmi oslabili. Ako chorá som nemohla nič robiť, jesť,
myslieť, triezvo pozerať na veci, modliť sa.
Pomaly som strácala zmysel života a rozmýšľala som o samovražde. Pamätám si,
že keď som sa opäť rozhodla ísť na spoveď, spovedník mi ako skutok pokánia dal
pomodliť sa korunku Božieho milosrdenstva za toho človeka i za seba. Vtedy som spoznala modlitbu korunky. Začala som sa ju modlievať a tak som spoznala milosrdného Ježiša. Učila som sa
s ním rozprávať – jednoducho a pravdivo. No okrem toho tu bol diabol, ktorý sa
mi ustavične snažil podsúvať spomienky
na prežité hriešne chvíle, chvíle nehodné
večnosti.
Raz som však pocítila, ako čosi vo mne
prasklo, ako ničím pavučinu, ktorá ma spájala so zlom. Pocit zrazu zoslabol. Od tej
chvíle som sa pomaly začala vracať k sebe
– menej som sa vracala k spomienkam,
menej som túžila byť s ním. O to viac som
sa modlila, chodievala do chrámu, častejšie
som pristupovala k sviatosti zmierenia, siahala po dobrej literatúre. V čase mi ktosi priniesol časopis Milujte sa! Ďakujem
Ježišovi za uzdravenie z hriešnej lásky
24
Misionár
a zo strašnej depresie.
Všetky tie strašné zážitky a boje trvali desať rokov. Dnes môžem dosvedčiť, že
modlitba korunky spôsobila v mojom živote zázrak. Teraz som vnútorne slobodná a hoci sa niekedy objavia iné ťažkosti, dokážem to všetko zveriť Pánovi a jeho
Matke.
Odvtedy sa denne o 15. hodine modlím korunku, okrem iného aj za muža, deti
a rodinu. Píšem toto svedectvo na chválu Pána, ale taktiež na výstrahu ženám, ktoré podceňujú svoje zlé správanie a neuvedomujú si, k akej tragédii ich to môže
priviesť. Pamätajte, že modlitba je sila, je
to spojenie s Bohom a Ježiš je najlepším
lekárom.
Ala, Zázraky sestry Faustíny,
str. 74 – 75
12. február
MÄSOPÔS TNA NEDEĽA
Byť vždy pripravený na smrť
Evanjelium: Až príde Syn človeka
vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne
na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním
zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje
ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo
budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní
môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo
som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som
smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný
a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma;
bol som vo väzení a prišli ste ku mne.” Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy
sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa,
alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy
sme ťa videli ako pocestného a pritúlili
sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa?
Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?” Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jedného z týchto mojich najmenších
bratov, mne ste urobili. Potom povie aj tým,
čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení,
do večného ohňa, ktorý je pripravený
diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol
hladný, a nedali ste mi jesť; bol som
smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý
a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo
väzení, a nenavštívili ste ma.” Vtedy mu aj
oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli
hladného alebo smädného, alebo ako
pocestného, alebo nahého, alebo chorého,
alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?” Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám:
Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto
najmenších, ani mne ste to neurobili.
A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života” (Mt 25, 31-46).
V dnešnom svätom evanjeliu Pán Ježiš nás chce upozorniť na veľkú a dôležitú pravdu týkajúcu sa nás všetkých. Chce
nám povedať, aby sme boli vždy pripra-
vení k odchodu z tohto sveta, lebo na ňom
nič nie je trvalé. Všetko sa pominie a ani
my tu nebudeme vždy. Je veľkou škodou,
že kresťania nie vždy správne chápali toto
evanjelium. Našli sa medzi nimi aj falošní proroci a tí prorokovali, kedy už príde
koniec sveta. Ba určili aj čas, kedy Pán Ježiš príde znova na tento svet vo svojej sláve, aby ho súdil. Ľudia tým prorokom až
tak uverili, že nastala panika po celých dedinách, mestách ba i krajinách. Ľudia sa
poobliekali do bielych šiat, vyšli zvyčajne
na nejakú horu a tu čakali príchod Pána
Ježiša. Taký najväčší poplach bol okolo
roku tisíc. Falošní proroci predpovedali,
že tým rokom sa začne Kristovo kráľovstvo
na tejto zemi. Vtedy i sám cisár Otto III.
uveril tejto správe.
Spomínaný poplach mal v sebe aj
niečo dobrého. Pred spomínaným rokom dali veriaci všetky chrámy do najlepšieho priadku – chceli, aby Pán Ježiš,
keď príde, našiel všetko v poriadku. Koncom roka 999 si podali ruky aj tí, čo sa
predtým hnevali, všetci sa pomerili a snažili sa, aby na svete nebolo žiadnej vojny,
aby bol všade mier – a história tomu mieru hovorí Boží mier (Treuga Dei). Boží
mier spočíval v tom, že od stredy večera
do pondelka rána – to sú dni, kedy trpel
a zomrel Spasiteľ – zbrane museli odpočívať. K týmto dňom pridali ešte čas adventný, pôstny a niektoré sviatky svätých.
Tým sa zmierňovala stála bojovnosť, rozzúrený sa mohol upokojiť, prenasledovaný ukryť. Osoby neschopné obrany sa tešili plnému mieru. Boží mier sa ujal v ce-
február 2012
25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
lom Francúzsku, Nemecku, Anglicku
a neskôr bol rozšírený na celú Cirkev. Takýto Boží mier im môže závidieť dnešný
svet. Zaujímala by nás odpoveď na otázku, či dnešní ľudia by to dokázali.
Vtedajší ľudia čakali, že príde koniec
sveta, ale neprišiel. Falošní proroci prorokovali, lebo si nevšímali vetu vzťahujúcu
sa na príchod posledného dňa sveta, ktorú povedal Pán Ježiš: „Ale o tom dni a o tej
hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani
Syn, iba sám Otec” (Mt 24,36). Keby boli
pamätali na tieto Ježišove slová, zaiste by
neboli prorokovali o čase posledného
súdu.
Keď niekam cestujeme, podľa cestovného poriadku si vieme vypočítať, kedy
tam prídeme. Ba i kozmonauti vo vesmíre lietali s veľkou presnosťou a na Mesiaci pristávali podľa výpočtov. Vedci sa pokúsili vypočítať energiu slnka – dokedy vydrží, kedy slnko vyhasne. Vychádzalo im
to na miliardy rokov, ale zaiste ich výpočty
nie sú úplne presné. To, kedy bude koniec
sveta, nevieme, ba nevieme ani deň, ani
hodinu, kedy zomrieme. Pán Ježiš nás upozorňuje na to, aby sme boli stále pripravení na svoju smrť. Aby sme svoj život tak
prežívali na tejto zemi, aby sme mohli každú chvíľu smelo zomrieť. Aby sme boli
vždy pripravení stretnúť sa s Pánom Ježišom ako so svojím Sudcom.
V čom teda spočíva naša príprava
na smrť? Byť pripravený na smrť znamená žiť v priateľstve s Pánom Bohom a so
svojimi blížnymi. Kto si znepriatelil Pána
Boha svojimi hriechmi, najmä ťažkými,
26
Misionár
a kto sa hnevá so svojím blížnym, ten nie
je pripravený na smrť. Až vtedy je pripravený na smrť, keď sa zmieri s Pánom
Bohom ľútosťou a úprimnou sviatosťou
zmierenia a zmieri sa i so svojimi blížnymi.
Pán Ježiš nám povedal, že naše zmierenie
sa s Pánom Bohom je závislé od nášho
zmierenia sa s našimi blížnymi. Len si spomeňme na slová Pána Ježiša, ktoré znejú:
„Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale
ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy” (Mt 6,14-15).
Byť vždy pripravený na smrť má byť
na prvom mieste v živote každého kresťana. Všetko ostatné je na druhom mieste. Žiť v priateľstve s Pánom Bohom
a s našimi blížnymi by malo byť našou najväčšou povinnosťou. Ideálne je, ak pri našej smrti bude kňaz, a to zmierenie sa s Bohom a s ľuďmi sa uskutoční sviatosťou
zmierenia. Lenže nikto nám nemôže zaručiť, že budeme zomierať v prítomnosti kňaza. Avšak to neznamená, že taký človek, pri smrti ktorého nie je kňaz, nemôže
byť zachránený, ak sa snažil svoj život žiť
v priateľstve s Pánom Bohom a so svojimi blížnymi. Tí, čo sú pri jeho smrti prítomní, či už príbuzní, alebo susedia
a priatelia, vtedy nemajú nariekať, ale majú
sa snažiť zomierajúcemu pomáhať v tom,
aby znova odpustil všetkým, čo mu ublížili, a potom majú s ním vzbudzovať
nadprirodzenú dokonalú ľútosť nad jeho
hriechmi a prosiť s ním Pána Boha, aby mu
hriechy odpustil. To môžeme aj viackrát
opakovať. Je dobre držať kríž pred jeho
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
očami, aby úprimnejšie ľutoval za svoje
hriechy. Pán Boh vo svojej nekonečnej láske iste mu odpustí, veď o tom nás uisťuje sám Pán Ježiš, keď povie, že ak my odpustíme ľuďom, nebeský Otec aj nám
odpustí naše hriechy. Zomierajúci, ktorý
sa vo svojom živote pravidelne modlieval,
má možnosť aj bez kňaza pri smrti získať
plnomocné odpustky. Ak sme pri takomto zomierajúcom, vzbuďme s ním vieru, nádej, lásku a úmysel, že chce získať
plnomocné odpustky. Zmierením sa s Pánom Bohom a s blížnym odpustili sa mu
hriechy i večný trest a plnomocnými odpustkami sa mu odpúšťajú aj časné tresty, za ktoré by musel trpieť v očistci.
Je veľmi dobre, ak si zvykneme každý
večer urobiť krátke spytovanie svedomia a potom oľutujeme svoje hriechy.
Pri takom spytovaní svedomia najprv sa
vžijeme do Božej prítomnosti. Potom
Pánu Bohu poďakujeme za všetky milosti,
ktoré nám cez ten deň dal, pozrieme sa na
svoj život, ako sme ho v ten deň prežili,
úprimne ľutujeme svoje hriechy, prosíme
Pána Boha o ich odpustenie a sľubujeme,
že zajtra sa s Božou milosťou a pomocou
budeme snažiť vyvarovať tých chýb a hriechov, ktorých sme sa v ten deň dopustili, aby náš zajtrajšok bol krajší, ako bol náš
dnešný deň. Spytovanie svedomia a ľútosť
nad našimi hriechmi je podstatou večernej modlitby. Pri žiadnej večernej modlitbe by nemalo chýbať. Nadprirodzenú,
dokonalú ľútosť vzbudzujeme pri každom
nešťastí, kde je náš život ohrozený. A to robíme aj s tými, ktorí v našej prítomnosti
padnú do bezvedomia, alebo zomierajú.
Pri bezvedomí hovoríme slová ľútosti
do ucha, lebo ucho najdlhšie vníma. Nikdy by sme nemali zabudnúť na tieto veci
pri zomierajúcom. Lebo žiadna paráda
pri pohrebe, žiadne krásne vence zo živých
kvetov, ani naše prenikavé nariekanie
mŕtvemu nič nepomôžu, ak sme zabudli na jeho nesmrteľnú dušu.
Je našou veľkou kresťanskou povinnosťou, aby sme k svojim chorým zavčasu zavolali kňaza, teda kým sú ešte pri vedomí, a nie až vtedy, keď padnú do bezvedomia. Ak im zavoláme kňaza až vtedy, keď sú v bezvedomí, lebo sme sa báli
im prezradiť blížiacu sa smrť, vôbec sme
nemysleli na ich večné šťastie a nepriamo
sme im pomáhali k ich večnému nešťastiu. Ďalšou našou veľkou kresťanskou
povinnosťou je, aby sme sa pri ich smrti
nielen modlili za ich spásu, ale aby sme im
pomohli zmieriť sa s blížnymi i s Pánom
Bohom vzbudzovaním nadprirodzenej
dokonalej ľútosti. Pri vzbudzovaní ľútosti môžeme opakovať nahlas slová: „Bože,
láska moja, ja ťa milujem, preto svoje hriechy veľmi ľutujem, Nechcem viac uraziť
tvoju dobrotu, prosím ťa, odpusť mi
pre krv Kristovu.” A pri každej smrti našich drahých si uvedomujme, že aj my raz
budeme zomierať, lebo myšlienka
na vlastnú smrť je najlepšou prípravou
na naše stretnutie sa s Pánom Ježišom ako
naším Sudcom pri súde, ktorý bude nasledovať po našej smrti.
Istý bohatý muž poprosil pápeža Pia
IX. o sviatosť zmierenia. Vyspovedal sa, ale
február 2012
27
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
problém nastal vtedy, keď prišla reč na skutok kajúcnosti po sviatosti zmierenia.
Postiť sa nemohol, lebo mal slabé zdravie.
Z toho istého dôvodu odpadla aj možnosť
uskutočniť púť. Nedokázal sa ani dlhšie
modliť. Pápežovi napadla originálna myšlienka. Dal mu zlatý prstienok, na ktorom
boli vyryté slová: Memento mori - Pamätaj
na smrť! Tento prstienok mal nosiť a občas sa naň pozrieť. Mužovi to urobilo radosť. Myslel si, že je to veľmi ľahké zadosťučinenie. Ale nakoniec sa to riešenie
ukázalo viac užitočné ako púte, pôsty
a dlhé modlitby. Tento človek či chcel, alebo nechcel, každý deň sa pozrel na prsteň
a vždy si spomenul na svoju vlastnú
smrť. To ho viedlo k tomu, aby bol stále
pripravený na smrť.
19. február
SY R O P Ô S T N A N E D E Ľ A
Potreba pokánia
Evanjelium: „Lebo ak vy odpustíte
ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec
vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom,
ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.
A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako
pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už
dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia
zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý
28
Misionár
je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo
on vidí aj v skrytosti. Nezhromažďujte si
poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú.
V nebi si zhromažďujte poklady; tam
ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je
tvoj poklad, tam bude i tvoje srdce” (Mt
6,14-21).
Po tejto nedeli začína veľkopôstna
doba, preto sa trochu zamyslime
nad dvoma otázkami. Prvá: Čo hovorí Pán
Ježiš o pôste? Druhá otázka: Prečo sa
máme postiť?
Najprv sa zamyslime nad prvou otázkou, teda prečo sa máme postiť. U Matúša
čítame: Vtedy k nemu prišli Jánovi učeníci
a hovorili: „Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia?” Ježiš im
povedal: „Vari môžu svadobní hostia
smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni,
keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť” (Mt 9,14-15). Ženíchom na tejto svadbe je sám Pán Ježiš. Kým Ježiš ešte viditeľne žije so svojimi, je to pre nich čas radosti. No keď im bude vzatý, nastane
pre nich čas smútku a pôstu. Pán Ježiš nepovedal, že jeho apoštoli sa nemajú postiť,
naopak, povedal, že aj oni sa budú postiť,
ale po jeho odchode, keď im ho vezmú.
Ba Pán Ježiš nám povie aj to, že v niektorých prípadoch pôst je priam potrebný,
nutný. Len si spomeňme ako po uzdravení
posadnutého chlapca, ktorého uzdravil
Pán Ježiš, lebo jeho učeníci ho nemohli
uzdraviť, evanjelista poznamená: Keď
potom Ježiš vošiel do domu a boli sami,
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
učeníci sa ho opýtali: „Prečo sme ho my
nemohli vyhnať?” I povedal im: „Tento
druh nedá sa ničím iným vyhnať iba
modlitbou (a pôstom)” (podľa Porúbčana Mk 9,27-28). Pán Ježiš svojim apoštolom povedal, že preto nemohli zlého ducha vyhnať, lebo sa ešte málo modlia
a postia.
Keď Pán Ježiš bol pokrstený Jánom
Krstiteľom v rieke Jordán, odišiel na púšť,
kde sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil. Púšť, kde sa Pán Ježiš postil, je – podľa tradície – Kvarantánia, severozápadne
od Jericha. Divoké skaliská boli útočišťom
divej zveri a tam Pán Ježiš strávil štyridsať dní a nocí. My na pamiatku tohto Ježišovho pôstu máme štyridsaťdňový Veľký pôst. Pán Ježiš sa týmto pôstom pripravoval na svoje verejné vystúpenie. My
sa Veľkým pôstom pripravujeme na slávenie veľkonočného tajomstva našej spásy – na utrpenie, smrť a vzkriesenie Pána
Ježiša. Aby sme potom toto tajomstvo svojej spásy čo najslávnostnejšie a najužitočnejšie prežili.
Náš novozákonný pôst musí byť iný,
ako bol starozákonný pôst, ktorým sa postili farizeji. To nám Pán Ježiš zdôraznil, keď
nám hovoril o tom, že jeho učeníci sa budú
postiť po jeho odchode. Zdôraznil nám to
dvoma prirovnaniami, a to: „Nik predsa
neprišíva na starý odev záplatu z novej látky, lebo záplata z odevu sa vytrhne a diera bude ešte väčšia. Ani nové víno nevlievajú do starých mechov, lebo mechy
sa roztrhnú a aj víno vytečie, aj mechy sa
zničia. Ale nové víno vlievajú do nových
mechov, a tak sa oboje zachová” (Mt
9,16-18). Nové šaty, nové víno a nové mechy znamenajú nového ducha mesiášskeho Božieho kráľovstva, teda ducha
Nového zákona. Staré šaty, staré mechy
znamenajú Starý zákon. Teda náš novozákonný pôst musí ináč vyzerať, ako vyzeral starozákonný pôst.
Prvú požiadavku novozákonného pôstu nám Pán Ježiš prezradil v evanjeliu
dnešnej nedele, keď povedal: „A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci.
Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa
postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že
sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti.
A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj
v skrytosti” (Mt 6,16-18).
Druhá požiadavka vyplýva z našej
ľudskej prirodzenosti. Pán Boh nás obdaril
rozumom a slobodnou vôľou a chce, aby
sme tieto svoje dary využívali pri konaní našich dobrých skutkov, teda aj pri pôste. Aby náš pôst bol dobrovoľný a aby mal
svoj motív, čiže aby sme vedeli, prečo sa
postíme. Preto si dáme odpoveď na druhú otázku, a to, prečo sa máme postiť.
Po prvé, postíme sa preto, že každý
z nás v sebe cíti to, čo cítil i svätý apoštol
Pavol – vnútorný boj. Pavol ho takto
opisuje vo svojom Liste Rimanom: „Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem,
čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale
robím to, čo nenávidím. No ak robím to,
čo nechcem, priznávam zákonu, že je
február 2012
29
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale
hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že
vo mne, to jest v mojom tele, nesídli
dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko,
ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro,
ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to
nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem
robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím
s Božím zákonom; ale vo svojich údoch
pozorujem iný zákon, ktorý odporuje
zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom
zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.
Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu
vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja
sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu” (Rim 7,14-25).
Teda taká smutná je skutočnosť človeka,
ktorý následkom dedičného hriechu je tragicky rozorvaný. Dá sa ľahko zvábiť zlej žiadostivosti, ktorú Pavol nazýva zákonom
hriechu. Je v nás veľmi hlboko zakorenená, hoci na druhej strane človek súhlasí
s Božím zákonom a má v ňom zaľúbenie.
Túto pravdu už pohanský básnik dobre vycítil, keď napísal: „Vidím, čo je dobré, aj to
schvaľujem, ale robím predsa to, čo je horšie” (Ovídius). Pravda, to neznamená, že
by sme neboli zodpovední za svoje hriechy. Apoštol tu chce len ukázať, v akom
úbohom stave je hriešnik. Ako Pavol hovorí ďalej, kresťan posilňovaný Božou
milosťou môže ovládať a premáhať zlú žiadostivosť v sebe. Takým bezpečným kli30
Misionár
nom, ktorým vyrážame zo svojho tela zlú
žiadostivosť, je sebazaprenie, sebaovládanie, sebaodriekanie, sebapremáhanie. Medzi tieto sebazápory patrí aj pôst, ktorým
odopierame svojmu telu to, na čo má
chuť, a doprajeme mu iba to, čo v rámci pôstu je povolené. Pavol nám povedal, že sa
nám zlo ľahšie robí ako dobro. Aby sme
mali silu vždy robiť to, čo je dobro, i napriek
tomu, že sa nám to robí ťažšie, musíme sa
v tom cvičiť, trénovať svoju vôľu. A tým tréningom je sebazápor každého druhu
i pôst. Tak, ako nikto nemôže byť dobrým
futbalistom bez tréningu, nikto nemôže byť
dobrým kresťanom bez sebazáporu.
Preto mnohé veci sa dajú dosiahnuť iba
sebazapieraním, akým je aj pôst. Na faru
prišla istá žena a začala: „Ja to už nevydržím. Každý večer príde opitý, vyháňa nás
z domu a rozbíja všetko, čo mu príde pod
ruky. Rozhodla som sa, že podám žiadosť
o rozvod.“ Kňaz jej radí: „Pani, to nie je vôbec kresťanské. Modlievate sa za manžela?“ „Čo? Ešte sa aj modliť za neho?! Otče,
a začo sa mám modliť? Za tie krivdy, ktoré musím znášať v celom svojom manželstve? To sa mám za neho ešte aj modliť?“ „Áno, a veľa sa musíte za neho modlievať. Veď vy ste mu sľúbili vernosť až
do smrti a vašou povinnosťou je pomôcť
mu dostať sa z tejto strašnej choroby. Ak
vy mu nepomôžete, kto mu pomôže?“
„Keď ste mi, otče, povedali, že sa musím
za neho modlievať, tak vám sľubujem, že
začnem, a to nielen sama, ale aj s deťmi.“
Po niekoľkých týždňoch kňaz stretol túto
ženu. Hneď po pozdrave jej položil otáz-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
ku: „Pani, ako sa vám darí? Je to lepšie?“
„Ach, otče, ani sa nepýtajte. Modlievame
sa s deťmi a on je nie lepší, ale vždy horší a horší. Pravdupovediac, už strácam chuť
sa ďalej za neho modliť.“ Kňaz ju prosí, len
aby sa ďalej modlievala spolu s deťmi
a k modlitbe, aby pridala aj dobré skutky.
Keď sa rozlúčili, žena rozmýšľala, aké
dobré skutky by mala robiť. Vtom si spomenula na starú susedku, ktorá nemá nikoho. Začala ju navštevovať. A nielen to,
ale hľadala spôsob, ako by jej mohla pomôcť. A tak jej začala byť nápomocná
v domácnosti: nanosí jej dreva, zakúri
v piecke, prinesie vody, poupratuje a aj nákupy namiesto nej urobí. Vidí, že starenka je úplne ako znovuzrodená, lebo pocítila, že kohosi má, kto sa o ňu stará.
Po mesiaci zopakovala svoju návštevu
na fare a opäť sa posťažuje kňazovi, že všetko robí, ako jej povedal, že sa modlieva spolu s deťmi i dobré skutky robieva, ale situácia v jej rodine sa nemení. Kňaz ju prosí, len aby nezúfala, ale dúfala. Odporučil
jej, aby pridala k tomu ešte aj pôst. A tak
sa žena začala každý piatok postiť. Po deviatich mesiacoch muž prišiel večer
z krčmy vo veľmi zlej nálade. Všetkých
vyhnal z domu a porozbíjal všetko, čo mu
prišlo pod ruky. Potom si ľahol a zaspal.
Keď sa ráno zobudil, zistil, že dom je
prázdny. V izbách bolo chladno a všade
samá črepina. Pozeral sa dookola a uvažoval: „Čo to ja robím? Tak sa odplácam
svojej manželke za jej starostlivosť? Moje
deti sa ma boja a trpia. Veď je už chladno
a ja som ich vyhnal z domu, aby mrzli
v studenej stodole, lebo nechcú prezradiť
pred ľuďmi, akého zlého otca majú. Prečo
to všetko vlastne robím? Len preto, že sa
opíjam! Nie, ja už nesmiem piť!“ Dal si slovo a dodržal ho. On ani nevedel, koľko
modlitieb, sabazaprení a pôstu to stalo, aby
prestal piť. Aj keď toho bolo veľa, stalo to
za to. Lebo pokoj, ktorý teraz prišiel do jeho
rodiny, sa nedá ničím zaplatiť.
Svätý Pavol napísal: „Všetko smiem.”
Ale nie všetko osoží. „Všetko smiem.” Ale
ja sa ničím nedám zotročiť” (1 Kor 6,12).
I my všetko môžeme, veď Pán Boh nám
dal rozum a slobodnú vôľu, ale ničím sa
nesmieme dať zotročiť. Nemôžeme sa
dať zotročiť ani alkoholu, ani ničomu
inému, čo škodí našim blížnym, najmä našej rodine. Na svete nie sme pre seba, ale
pre druhých, najmä pre tých, ktorých
nám Pán Boh zveril. Našou povinnosťou
je robiť blížnym radosť, a nie bolesť.
Máme im spríjemňovať ich život, a nie sťažovať. Preto musíme robiť nie to, čo je
pre nás ľahšie, ale to, čo je našim blížnym
užitočné. To dokážeme iba vtedy, ak sa budeme v tom cvičiť, ak to budeme trénovať. Tréning je vždy spojený so sebazaprením, sebaovládaním, sebaodriekaním
a sebapremáhaním. Teraz v rámci tohto
tréningu nech skúsia tí, čo majú radi pohárik, v pôste sa ho nedotýkať. Tí, čo fajčia, v pôste nech odložia cigarety. Ak si myslíte, že to nedokážete, tak znížte to o polovicu, alebo aspoň o jednu tretinu. Ale
znížte to, aby ste vedeli, že je pôst. Drahé
sestry, koľko zla narobia naše jazyky.
Dajme im pôst. Ak sa stretnete sa,
február 2012
31
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
pozdravte sa, ale neohovárajme. Deti,
mládež, ale i my všetci dospelí, nepozerajme v pôste televízor. Ak si myslíte, že
celý pôst by to bolo mnoho, tak aspoň
v stredu a v piatok iste nepozerajme.
Chodievajme večer zavčasu spať, aby sme
ráno tak vstali, žeby sme mali čas nielen
na umytie a na raňajky, ale aj na modlitbu. Toto všetko sa nám podarí iba vtedy,
ak to budeme robievať z lásky k Pánu Ježišovi, ktorý iba z lásky k nám trpel,
zomrel na kríži a na tretí deň vstal
z mŕtvych. On to všetko urobil iba z lásky
k nám. A kto miluje, chce byť aj milovaný, preto ho opravdivo milujme!
Hriech, hriešna rozkoš v skutočnosti
je veľmi horká pilulka. Aby sa dala predsa prehltnúť, pokušiteľ ju zabalí do veľmi
tenkej sladkej vrstvy. Tá sladkosť hriechu
veľmi skoro pominie a ostáva nepríjemná horkosť, ktorá trvá veľmi dlho, ba
i celú večnosť.
Pravý opak je sebazaprenie, sebaovládanie a sebazriekanie. Tie majú na povrchu veľmi tenkú vrstvu horkosti, ktorá veľmi skoro pominie a potom sú čím ďalej,
tým sladšie, ba prinášajú trvalý pokoj a radosť do srdca. Vyskúšajme to na vlastnej
koži v tejto veľkopôstnej dobe, ktorú začíname zajtra!
32
Misionár
Mária ako panna a snúbenica
premýšľala o svojom
budúcom živote
Tieto významné slová o Márii, Ježišovej matke, sa nachádzajú vo Svätom písme na dvoch miestach. Kedykoľvek sa niečo dôležitého prihodilo v Ježišovom živote
a jeho matka tam bola prítomná, spomína sa: „Mária zachovala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“
(Lk 2, 19). Takto robila už ako dievča. Čokoľvek bolo treba podniknúť, čokoľvek sa
dialo a bolo dôležité pre jej život, premýšľala o tom. Aj anjel Gabriel ju našiel
pohrúženú do modlitieb, keď k nej prišiel,
aby jej oznámil, že sa stane matkou Božieho Syna. „Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto
pozdrav“ (Lk 1, 29).
Dievčatá, nech sa to stane vaším zlatým pravidlom pri vašom zoznamovaní
sa. Pretože väčšiu hodnotu má krátko porozmýšľať a zvážiť ešte pred sobášom, čo
vás čaká počas celého manželského života,
než toto všetko rozoberať počas dlhých
týždňov a mesiacov po sobáši. Je mnoho
otázok a príliš mnoho skutočností, s ktorými sa treba vážne zaoberať skôr, než sa
rozhodnete pre sobáš. Tieto skutočnosti
mal by rozoberať tak chlapec, ako aj
dievča, ba mali by sa nimi zaoberať i spolu, mali by sa stať predmetom ich úvah
a rozhovorov. Je veľmi potrebné ozrejmiť
si niekoľko dôležitých otázok.
Otázka manželskej lásky. Čo sa týka
manželskej lásky, niet pochýb, že láska
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
pre manželstvo je toto najdôležitejšie. To už
nie je detská ani mládenecká láska. Je to zrelá láska dvoch duševne i telesne vyspelých
ľudí. Nezrelá láska sa najlepšie pozná podľa toho, že vyhľadáva len seba, na prvé miesto kladie vlastné uspokojenie, vôbec neberie
ohľad na svojho partnera. Zrelá, pravá
láska hoci aj vyhľadáva svoju radosť a svoje uspokojenie, ale vždy prednosť dáva šťastiu a spokojnosti svojej milovanej osobe.
Druhý vatikánsky koncil o tom hovorí:
„Táto nanajvýš ľudská láska, pretože ju vedie zámerná príchylnosť osoby k osobe, zahrňuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať
zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým
prejavom a povýšiť ich na špecifické zložky a znaky manželského priateľstva. Túto
lásku Pán uznal za dobre ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti
a kresťanskej lásky“ (GS čl. 49).
Táto zrela láska plodí v dušiach snúbencov zvláštnu starostlivosť. Je to sladká a drahá starostlivosť, ktorú majú snúbenci jeden o druhého. Títo sa postupne
stávajú jedno – nie telom, ale dušou, citom a túžbou; postupne sa stávajú jedno
celou svojou bytosťou. „Táto láska preniká celý ich život a práve svojím ušľachtilým uplatňovaním sa zdokonaľuje a vzmáha. A teda prevyšuje číru erotickú náklonnosť, ktorá egoisticky udržovaná sa rýchlo a poľutovaniahodným spôsobom rozplýva“ (GS čl. 49).
Snúbenci nemajú pozerať na seba
idealizovane a nereálne, akoby cez prizmu
pekných romantických farieb, ale nech
majú radi jeden druhého takých, akí sú
v skutočnosti. Pripravujú sa na manželstvo, aby jeden od druhého prijal a obetavo uznal, že prijme nielen všetky dobré vlastnosti, ale aj všetky nedostatky
a povahové chyby. Toto je prvé, o čom by
malo dievča dobre porozmýšľať. Zaiste by
sa vyhli mnohým nepríjemným a ťažkým
chvíľam vo svojom manželstve, keby už
ako snúbenci boli úprimní jeden voči druhému a vzájomne úprimne a vážne rozmýšľali o tom, čo ich v manželstve čaká.
Otázka viery. Je to veľmi dôležitá otázka. Preto druhým solídnym základom,
o ktorom by mali snúbenci vážne porozmýšľať, je práve otázka viery. Vieme, že táto
otázka spočiatku nie je aktuálna, no stane sa dôležitou, keď začnú vychovávať svoje prvé dieťa alebo už i pri krste dieťaťa.
O tom treba vážne porozmýšľať a vyriešiť si to už v začiatkoch vážnej známosti.
Nikto z nás nepochybuje, že dieťa má právo na stravu, výchovu, na vzdelanie v rodine, v ktorej sa narodilo. Prečo mu potom odopierať tú najdôležitejšiu výchovu, t.j. náboženskú? Naozaj dieťa má
na ňu právo tak podľa božskej, ako aj ľudskej spravodlivosti.
Otázka dieťaťa: Súbežne s touto otázkou prichádza vzápätí na rad aj otázka detí.
Je jasné, že bez detí sa nikdy nevytvorí pravá rodinná atmosféra. Deti sú živým spojivom a zároveň sú solídnym základom
manželstva. Kto toto neuznáva a vylučuje vo svojom budúcom manželstve deti, ten
nemá právo na manželstvo. Pretože účelom manželstva sú deti a nech sa nečuduje
rozvodom, lebo dieťa je skutočne solídnym
február 2012
33
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
základom rodiny. Dieťa sa neprosí na tento svet, ale keď príde pričinením rodičov,
má právo i na otca, i na matku! Mnohé
matky trpia len preto, aby deti nestratili
otcov. To isté môže byť aj na strane otcov.
Otázka ženy a jej práce mimo domu:
Nastáva aj problém, ako dať do súladu
manželstvo a rodinu s prácou a zamestnaním ženy mimo domu. Iste si nikdy neuvedomíme dostatočne skutočnosť, čo to
znamená pre mladú ženu prerušiť svoje
zamestnanie iba príchodom dieťaťa a potom, keď prejde určený čas na materské
voľno, zanechať svoje malé dieťa a znova
nastúpiť do zamestnania. I to môže byť, ale
treba predvídať a podľa toho sa aj zariadiť, aby žena ako matka nezistila prineskoro so smútkom, že ona vlastne každý deň
má dve pracovné zmeny. V takom prípade nutne si to musí uvedomiť aj manžel
a nenechať ju samu pracovať, zatiaľ čo on
číta noviny alebo pozerá televíziu. Stáva
sa, že ho nezaujímajú ani deti, lebo vraj on
svoje odpracoval v zamestnaní. A čo
manželka? Ona nepracovala? A niekedy
je aj slabšia a možno i chorľavejšia. Kde je
potom pravá manželská láska?
Otázka vzťahu k rodičom: Vzťah k rodičom na jednej i druhej strane treba tiež
spoločne premyslieť, prediskutovať
a dopredu usporiadať. Sväté písmo netají, ale otvorene hovorí, že muž nechá
svojho otca i matku, aby mohol dosiahnuť
čím lepší súlad so svojou manželkou. Je
známe, že matky rady vydávajú dcéry, ale
nie veľmi rady ženia synov. A aj keď ich
oženia, nerady sa ich zriekajú, najmä
34
Misionár
v tom prípade, keď sa ženili v neskoršom
veku. Zvykli si na svojho syna a nechcú sa
ho vzdať. Ak syn robí podľa Svätého písma, matky žiarlia a často rozbíjajú manželstvo svojho vlastného syna. V ich
očiach nevesta je tá, ktorá im ukradla ich
miláčika, preto ju znenávidia. Rovnako
vstupom do manželstva treba urobiť koniec rôznym kamarátstvam, klubom,
športom a podobne, ak by to malo vnášať do manželstva nepokoj, neporozumenie, nesúlad a protivilo by sa to manželskej láske a pokoju v rodine.
Otázka bytu a zamestnania je tiež
veľmi dôležitá. Ba je to jeden z najdôležitejších problémov, ktorý si treba vyriešiť počas známosti.
Veci si treba zariadiť tak, aby sa všetkými vonkajšími i vnútornými pomôckami utvrdilo manželské spojenie. Toto
všetko má pozitívne pôsobiť, a nie brzdiť
alebo dokonca rozkladať spojenie budúceho manželského páru. Nesmieme si
namýšľať, že hlavnou vecou je, aby muž
dobre zarábal a žena aby bola dobrá gazdiná a potom všetko bude v poriadku.
Hlavné a najdôležitejšie je, aby jestvovala stála, vnútorná a hlboká harmónia
medzi mužom a ženou. To je ten neviditeľný, ale neodolateľný magnet, ktorý
priťahuje jednu i druhú stranu, aby sa vždy
našli, aby vždy boli šťastní, aby ich už nič
nedokázalo rozdeliť.
Sväté písmo zdôrazňuje, že muž kvôli žene zanechá všetko, i to, čo je mu najdrahšie, otca i matku, aby sa mohol celý
odovzdať a venovať svojej manželke. Svo-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
ju manželku práve preto vyvedie z kruhu
jej rodiny, aby sa aj ona mohla celá venovať
svojmu manželovi a ich deťom. Božie zjavenie vtláča do toho svoju božskú pečať
a hovorí: „Títo dvaja už nie sú viacej dvaja, ale iba jedno.“
Teda o tom treba porozmýšľať
pred manželstvom. V tom by mala spočívať podstata všetkých úvah a rozhovorov dvoch mladých ľudí, ktorí sa zoznamujú, aby vstúpili do manželstva. Tak robila aj snúbenica Panna Mária, keď v Nazarete uvažovala o všetkom.
Na vážnu prípravu Preblahoslavenej
Panny Márie ako snúbenice a na jej vieru Pán Boh odpovedá najväčším požehnaním.
Základy budúceho manželstva sa kladú v čase zoznamovania sa. Panna Mária
ako snúbenica sa vážne pripravuje na svoje budúce povolanie ženy, gazdinej. A Boh
odpovedá na túto jej prípravu najväčším
požehnaním. Ako sa to stalo, pozrime sa
na Božie slovo, ktoré nám predkladá
evanjelium.
Trojjediný Boh si vyvolil ako prostrednicu poníženú pannu z Nazareta, keď sa
rozhodol uskutočniť svoj plán pre spásu
ľudského pokolenia. Aby to uskutočnil,
poslal svojho posla z neba, archanjela
Gabriela, ktorý ju takto pozdravil: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28).
Tento pozdrav priviedol poníženú pannu
do pomykova a ešte viac sa zľakla, keď jej
nebeský posol povedal: „Neboj sa, Mária,
našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš
syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký
a bude sa volať Synom Najvyššieho!“ Vtedy Mária, ktorá dobre pochopila závažnosť
a vznešenosť tohto posolstva, sa múdro
opýtala a opatrne sa ohradzovala: „Ako sa
to stane? Veď ja muža nepoznám! Lebo ja
som Pánu Bohu sľúbila večné panenstvo
a pokoj svedomia mi hovorí, že Boh ten
môj sľub prijal. Preto sa ho nemôžem zriecť,
veď to bol sľub daný Pánu Bohu.“ Archanjel
Gabriel hneď odpovedal na túto oprávnenú
otázku Panny a Snúbenice a zjavuje jej najväčšie tajomstvo Božej múdrosti a dobroty:
„Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa sa bude
volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 2638). Ako keby jej chcel anjel povedať,
práve preto, že chceš ostať čistou pannou,
a to isté chce aj Trojjediný Boh, práve
pre toto panenstvo si vyvolená, aby si sa stala matkou Božieho Syna, a pritom zostala pannou...Práve teraz sa splní proroctvo
Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna
a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade
znamená: Boh s nami“ (Iz 7, 14; Mt 1, 23).
Na tomto svete nebol nikto viac vyznamenaný ako ponížená panna z Nazareta.
A stalo sa to práve vtedy, keď bola snúbenicou, pretože Boh v nej našiel najčistejšiu a najvážnejšie pripravenú snúbenicu.
Boh jej vzdáva najvyššiu česť, najväčšiu
úctu a tým ju vyzdvihuje k povolaniu matky Božieho Syna.
Jestvujú dva základné články viery,
ktoré boli prvýkrát zjavené poníženej
panne a snúbenici z Nazareta. Ona na dvojnásobné Božie zjavenie odpovedala vierou,
ktorá bola hodná budúcej Božej Matky.
február 2012
35
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Prvú pravdu jej anjel zvestoval týmito slovami: „Zdravas, milosti plná!“ Panna Mária vedela, že celé ľudské pokolenie pre neposlušnosť našich prarodičov upadlo
do dedičného hriechu. Bola si aj toho vedomá, že sa v tomto dedičnom hriechu
rodí každá ľudská bytosť, ako to Sväté písmo výslovne vysvetľuje a uvádza v žalme
slovami: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (Ž
50, 7). Avšak teraz, keď jej Boh zjavuje, že
je aj napriek tomu milosti plná, vyňatá
z každého hriechu, je to prvá výzva a ona
nepochybuje o tom, ale odpovedá vierou.
V tom sa prejavil prvý jej úkon viery, s ktorým súhlasila, a tým sa zaľúbila Bohu,
pre toto ju bude chváliť aj jej príbuzná
Alžbeta osvietená Duchom Svätým:“Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní,
čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45).
Druhá pravda, ktorá jej bola zjavená, vyvolala v nej ešte väčšiu vieru. Nazaretská panna vedela z proroctva proroka Izaiáša (7, 14),
že panna počne a porodí syna a dajú mu
meno Emanuel. To ona nemohla ani len tušiť, žeby tou vyvolenou mohla byť ona.
Na svoju oprávnenú otázku, ktorú položila
anjelovi, dostala jasnú odpoveď: „Duch
Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa
zatieni.A preto aj dieťa sa bude volať svätým,
bude to Boží Syn.“ Mária odpovedala: „Hľa,
služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). To je druhý úkon viery, ktorý nazaretská panna v ten deň vykonala, čím spečatila svoj osud, ako aj osud celého sveta. V tej istej chvíli sa večné Slovo
Otcovo, druhá božská osoba Ježiš Kristus, náš
36
Misionár
Pán, ubytoval v jej živote: „A Slovo sa telom
stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14).
Len čo Preblahoslavená Panna vyslovila tieto slová, anjel Gabriel sa poklonil
pred vteleným Bohom, pokorne pozdravil Máriu ako Božiu Matku, poďakoval sa
jej v mene neba i zeme a odišiel. Svet
dostal svoju prostrednicu a orodovnicu
v diele vykúpenia, anjeli dostali svoju Kráľovnú a Ježiš Kristus si zvolil Preblahoslavenú Pannu za svoju matku.
Tým sa zakončilo jedno z najväčších
tajomstiev, o ktorom nás učí naša viera.
Boh sa chcel stať človekom. Chcel, aby ho
vo svojom živote nosila jeho matka, ale aby
sa to uskutočnilo tým spôsobom, ktorý si
sám vybral. Tento spôsob bol najdôstojnejší pre neho, všemohúceho Boha. Týmto spôsobom najlepšie dokázal svoju
božskú moc, keď Panna a snúbenica
z Nazareta, menom Mária, stala sa jeho
matkou a zostala i ďalej pannou, t.j. Nepoškvrnenou Pannou.
Na tomto svete sa nikdy nedozvieme,
prečo si Boh vyvolil práve tento spôsob,
aby sa zjavil ako Vykupiteľ sveta – veď sa
mohol ukázať svetu mnohými inými spôsobmi. Jedno je nám však jasné, že sa to
stalo podľa evanjelia. Bez Božej všemohúcnosti by sa tento zázrak nikdy nebol
stal. Počať dieťa, deväť mesiacov ho nosiť,
potom ho porodiť, a predsa ostať pannou,
na to by sa nikto neodvážil ani len pomyslieť, nie to ešte aj uskutočniť, keby sa
do toho nebola vložila Božia všemohúcnosť. Prirodzene, o tomto tajomstve vedela
iba Panna Mária a neskoršie sa o tom
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
dozvedel svätý Jozef. Boh si ich vyvolil, aby
s Ježišom, Božím Synom, žili spolu od jeho
narodenia. Dlhé roky pozerali na toto dieťa, ako sa pomaly vyvíjalo – presne tak ako
každé iné dieťa, a jednako silno verili, že
to nie je iba obyčajné ľudské dieťa. Práve
zásah Božej všemohúcnosti pri jeho počatí a narodení potvrdzoval jeho matke
všetku pravdu, ktorú sa dozvedela v Nazarete od Božieho posla.
Tá istá viera Božej Matky ešte aj dnes
posilňuje našu vieru v Ježišovo božstvo.
Čo by dnes hovorili tí všetci maloverní,
keby sa bol Ježiš narodil ako ostatní ľudia?
Ako by dokázali, že je Božím Synom, ako
sa aj sám neskôr nazval? Taký začiatok
mohol urobiť iba všemohúci Boh. Aby sme
mohli i my všetci uveriť, potrebujeme Máriinu vieru – najmä dnes ju až veľmi
potrebujeme.
Všetko, čo nám o tom zaznamenáva
evanjelium, je tajomstvom viery a lásky.
A toto právom tajomstvo sa najlepšie
prejavilo na príklade viery a lásky Preblahoslavenej Panny Márie. Preto ju aj
chváli jej príbuzná Alžbeta, keď osvietená Duchom Svätým hovorí: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej
povedal Pán“ (Lk 1, 45).
Skutočnou prípravou
na materstvo je čistota,
pretože ona dáva najväčšiu
silu tak dievčaťu, ako aj matke
Sledovali sme príklad Božej Matky a videli sme dve jej najväčšie kvality: bola najčistejšou Pannou a matkou Božieho Syna.
Na jej príklade najlepšie vidieť, v čom spočíva jediné reálne životné povolanie ženy
– materstvo.
Teraz si kladieme osudovú otázku, ako
sa vy ako dospelé dievčatá a snúbenice najlepšie pripravíte na svoje povolanie materstva? Odpovedáme dvomi slovami, v ktorých je obsiahnuté celé tajomstvo vášho budúceho šťastia, a to: počestným dievčenstvom, inými slovami, zachovaním čistoty.
Pozrime na Preblahoslavenú Pannu
Máriu! Ona vám hovorí: „Práve preto som
sa stala najväčšou a najsvätejšou Matkou,
lebo som bola v prvom rade nepoškvrnenou Pannou. Aj vy, dievčatá dnešného
sveta, ak sa chcete stať dobrými a šťastnými matkami, musíte byť mravne počestnými dievčatami. V prípade, že nimi
už nie ste, musíte sa vrátiť k svojej pôvodnej čestnosti a dôstojnosti.
Je pochopiteľné, že dievča má byť pripravené celým svojím životom a bytím
na svoje vznešené povolanie matky. To, že
sa dievča bude starať o svoje zdravie, že
každé dievča bude musieť vedieť robiť domáce práce, ktoré na ňu čakajú v jej budúcom domove, je samozrejmé. Umenie
viesť domácnosť sa dosahuje obetavou
trpezlivou a starostlivou prácou. Treba ve-
február 2012
37
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
dieť, že to nie je iba pekná fráza, keď sa povie: „Žena nesie tri kúty a štvrtý podopiera.“ Vyjadruje to pravdu, že žena najviac prispieva k finančnej rovnováhe domácnosti, čoho podmienkou je, že vie šetriť. Staré pravidlo pre každú gazdinú, ak
chce byť osožná svojmu spoločenstvu, znie:
„Keď kupuješ, najprv si vezmi to, čo je
potrebné, potom to, čo je osožné, a nakoniec – ak na to ešte máš peniaze – môžeš kúpiť aj to, čo sa ti páči.“
To všetko je samozrejmosťou. O tom
nás viera nemusí poúčať. Najlepšie to vidíte a učíte sa v kruhu vlastného rodičovského domu. Jestvuje aj príprava, ktorá závisí iba od každej z vás. Tou prípravou pre šťastné budúce manželstvo je tvoja dievčenská čistota a počestnosť. Je to
tvoja najväčšia dievčenská hrdosť, je to tvoj
najdrahší kapitál. Preto sa stala Preblahoslavená Panna Mária veľkou Matkou,
lebo bola prečistá a panenská. A toto je Božia vôľa týkajúca sa každej z vás. Najlepšou snúbenicou a matkou bude z vás tá,
ktorá ostane počestným dievčaťom až do
manželskej prísahy. Istá žena, ktorá teraz
je už manželkou a matkou štyroch detí, sa
takto vyjadrila: „Otče, ďakujem vám, že ste
nám zdôrazňovali predmanželskú čistotu. Ja som vás poslúchla a nikdy som to
neoľutovala. V mojom manželstve som
šťastná, šťastný je aj môj manžel, ktorý až
v manželstve pochopil to, čo ťažko chápal
pred naším sobášom. To, čo ste vy nám
zdôrazňovali, budeme zdôrazňovať aj my
svojim deťom – to, že zárukou šťastného
manželstva je predmanželská čistota!“
38
Misionár
Prečo? Práve dievčenskou čistotou
dievča vlastní najväčšiu duševnú i telesnú
silu. Nie je to žiadny výmysel. A preto, dievčatá, dávajte dobrý pozor na to, čo vám teraz poviem, pretože to sa doslova splní v živote každého dievčaťa, teda i vo vašom živote. Obyčajne počujeme hovoriť, že ženské pohlavie je slabšie. To ale platí iba
do určitej miery, teda ak sa dívame na dievča iba telesnými očami. Dievča nie je iba
telo, jej základom je práve duša. Svojou čistotou dievča vlastní najväčšiu duševnú a telesnú silu. Pred vzorne žitým dievčenským
životom kapituluje každá hlúposť, každé
násilie. Dokonca aj ten najsurovejší zmyselník ustupuje pred dievčenským hrdinstvom. To nám objasní starý príklad, ale
veľmi povzbudivý: Stalo sa to v Sliezsku,
kde v tých časoch plienili husitské oddiely. Keď husiti dobyli Liegnitz (Lechnicu),
prenikli násilne do kláštora sestier benediktínok. Vodca týchto nemravných a zdivočelých vojakov požiadal predstavenú, aby
priviedla pred neho všetky sestry. Keď ich
uvidel, odtiahol so svojím vojskom. O krátky čas sa vrátilo niekoľko vojakov a požiadalo sestru predstavenú, aby im vydala sestru, ktorá bola práve vrátničkou.
Vojvodcov posol pohrozil zničením kláštora, ak by neurobila predstavená podľa
jeho vôle. Nakoniec predstavená priviedla sestru. Kronika tohto kláštora doslova
takto zaznamenáva slová, ktoré sestra
povedala poslovi tohto krutého veliteľa: „A
čo sa tvojmu veliteľovi na mne tak páči?“
Posol odpovedal: „Tvoje oči!“ Sestra sa na
niekoľko minút vzdialila. Keď ju už iba pri-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
viedli, z jej očných jamiek tiekla krv a na
tanieri priniesla svoje dve oči. Nato odvážne
povedala: „Keď sú to teda moje oči, ktoré
sa tak zapáčili tvojmu veliteľovi, ja mu ich
posielam a prosím, aby sa s nimi uspokojil a ušetril mňa, moje sestry a i náš kláštor!“ Vojaci sa zachveli hrôzou a po tejto
udalosti navždy opustili kláštor. Túto tematiku približujú aj nasledujúce príklady:
Márii Goretti, ktorá sa dala roku 1902 ako
dvanásťročná radšej dopichať nožom devätnásťročného Alessandra Senerelliho, ako
by mala stratiť svoju čistotu. Ešte ju priviezli
do nemocnice. Kňaz, ktorý ju prišiel spovedať, najprv jej položil otázku: „Mária, odpúšťaš svojmu vrahovi?“ Ona bez váhania
odpovedala: „Áno, áno, odpúšťam mu
z celého srdca a v nebi ho chcem mať pri
sebe.“ O krátku chvíľu spokojne zomrela.
Rehoľná sestra Januária roku 1964 sa
dala dobiť pažbou pušky veliteľa povstalcov Lumumbu pri obrane svojej čistoty.
Zomierala so slovami: „Ja ti odpúšťam
a prosím aj Pána Boha, aby ti aj on odpustil.“ A keď prišiel Svätý Otec Ján Pavol II. do Afriky roku 1984 Lumumbu kľačal pri jeho nohách a povedal: „Ja by som
mal ju odprosiť, ale to už nemôžem,
preto, Svätý Otče, odprosujem vás.“ Vidíte,
dievčatá, čistota zachraňuje a nečistota
zatracuje. Čistota Márie Goretti zachránila Alessandra Senerelliho, ktorý
po odpykaní trestu robil prísne pokánia
v kláštore otcov kapucínov. A vo veľkej kajúcnosti aj zomrel. A čistota rehoľnej
sestry Januárie zachránila veliteľa povstalcov Lumumbu.
Otec Laury Vikuňi zomrel. Jej matka
po smrti manžela začala žiť so statkárom.
Lauru ten matkin stav veľmi bolel. Modlila sa za ňu, ba za pokánie svojej matky,
aby opustila statkára, obetovala Pánu
Bohu aj svoj mladý život. Ochorela a jej
choroba bola veľmi vážna. Čím ďalej,
tým mala väčšie bolesti. Až v jedno popoludnie matka sedela pri Laurinej posteli
a sledovala svoju zomierajúcu dcéru. Naraz povedala: „Laura moja, ty mi zomieraš?“ A zomierajúca jej odpovedá: „Áno,
mamka. Mamička, ja zomieram za teba,
aby si opustila statkára a žila v Božej milosti, čisto.“ Vtom sa matka nahlas rozplakala. Potom pristúpila k sviatosti
zmierenia a pri pohrebnej svätej Božej
službe Laury pristúpila k svätému prijímaniu. So statkárom sa navždy rozišla.
Mravne čistá dcéra tak si vážila čistotu svojej matky, že dokázala za ňu obetovať aj
svoj mladý život.
Panenstvo nedáva žene a dievčaťu
len akúsi náboženskú silu, ale ju tiež pobáda k istému nekompromisnému postoju,
k všeobecnému princípu – a nie je to ani
hrdosť, ani pýcha, ale rozumná rozhodnosť.
Dievča sa nedá oklamať ani obalamutiť.
Nebude sa vyhovárať akýmisi plytkými výhovorkami, napríklad: „Môj milý nie je
taký...“ Koľké si už takto povedali a potom
boli sklamané! Ani počas obdobia zasnúbenia nie je všetko dovolené. Čo nie je
múdre robiť pred zasnúbením, neodporúča sa ani v období zasnúbenia. Čo ak
budú následky kvôli priskorým a nedovoleným vzťahom? Dieťa, ktoré sa hlási
február 2012
39
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
pred sobášom, nie je želané. Ono znepokojuje snúbencov, namiesto toho, aby ich
obšťastňovalo v manželstve. A tak – hoci
ešte nie je narodené – často sa stáva, že ho
znenávidia, ba dokážu sa aj rozhodnúť
pre jeho smrť. Veľký počet žien v dôsledku takého činu zostáva po celý život
bez krásy a radosti materstva.
Mnohí lekári tvrdia, že prvý potrat je
zvlášť nebezpečný pre zdravie mladej
ženy, ako aj pre jej budúce materstvo.
Dr. Rogic píše vo svojej knihe O pohlavnom živote: „Každá mladá žena by mala
mať na mysli, že v mnohých prípadoch, ak
žena súhlasila s potratom pri prvom počatí, nebude môcť mať už viac detí.“
Aspoň jeden údaj: Z 300 prípadov sterility bolo 58 percent s uzavretými vajcovodmi. Ako príčina tejto nepreniknuteľnosti bol v 75 percentách abortus.
Dr. Stambolic v brožúrke O potrate vyhlasuje: „Potrat v prvom roku manželstva má
často ako dôsledok trvalú neplodnosť
ženy... „Ak by sa také manželstvo aj nerozpadlo, čaká ho pustý dom a samota...
Nie sú to dosť vážne napomenutia?
V dôsledku toho hriechu sa ničí láska, lebo
tieto hriechy sa nepáchajú z lásky, ako
mnohí si namýšľajú, ale z egoizmu –
a egoizmus je najväčším nepriateľom
pravej lásky.
Mnohí mladí ľudia si namýšľajú, že nikto nemá právo ich obmedzovať v láske. Aké
nezrelé a nepremyslené sú takéto námietky! Pred chvíľou sme počuli o osudových následkoch takzvanej slobody.
Preto pred nami sa vynára otázka: Ako by
40
Misionár
mohol ten nesmierne dobrý Pán Boh čosi
také dovoliť svojim deťom, ktoré nadovšetko miluje a pre ktoré jeho Syn prelial
na kríži svoju krv do poslednej kvapky?
Hriech ako neposlušnosť voči Pánu Bohu
kradne pokoj svedomiu. Hriechom padá
počestnosť, niet už nič nedovolené, vášeň
šliape všetko okolo seba – bez ohľadu
na budúce nešťastie. Ďalší príklad nám
priblíži roztrhnutý sobášny list na dvoje:
Mladomanželia sa dohodli, že si manželka
pôjde dať prerušiť tehotenstvo, aby mohli využiť čas pre seba. Po zákroku sa vrátila so správou: „Lekár mi povedal, že už
niky nebudeme mať dieťa.“ Manžel odišiel do izby a keď sa vzápätí vrátil, v ruke
držal sobášny list, ktorý pred zrakom manželky roztrhol napoly. Jednu polovicu
dal manželke a druhú si položil do svojho vrecka. O niekoľko dní odišiel na vojenské cvičenia. Pri jednom z cvičení odistil granát a kamarátom povedal: „Komu je
život drahý, nech sa vzdiali. Lebo ten, kto
nedopraje život svojmu vlastnému dieťaťu, ten si nezaslúži, aby žil.“ A odistený granát, ktorý si hodil k nohám, ho usmrtil.
Viete, ako našiel archanjel Gabriel
Pannu Máriu, keď jej prišiel oznámiť, že
sa stane matkou Božieho Syna? Bola ponorená do modlitby, rozmýšľala v tichu
svojej izbietky. Aj každé dievča sa má modliť za toho, ktorého jej raz pošle Pán Boh,
hoci ho teraz ešte ani nepozná.
Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím
o Kristovi a Cirkvi (Ef 5,32)
V poriadku tajomstiev, v poriadku
prirodzených tajomstiev, ktoré ľudský
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
um nebude môcť nikdy pochopiť a doplniť,
je aj tajomstvo manželského spojenia.
Akoby to aj nebolo tajomstvom, keď
pán Boh žiada od slabých a nestálych ľudí
takú stálosť a vernosť v manželstve, že ju
nikto nemôže ukončiť a ich rozlúčiť
okrem smrti.
Akoby to nebolo tajomstvo, keď sa tu
žiada, aby sa medzi dvoma ľudskými bytosťami vytvorilo také spojenie, ktorým sa
pretrhávajú všetky ostatné spojenia a putá:
„Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke...“ (Gn
2,24).
Akoby to nebolo tajomstvo, keď všemohúci a vševediaci Pán Boh dáva prostredníctvom manželského spojenia právo všetkým ľuďom, aby spolu s ním boli
účastní na jeho stvoriteľskom diele ľudských bytostí, ktoré budú večnými dôkazmi ich tak veľmi krehkej a pomíňajúcej sa ľudskej lásky.
A napokon akoby to nebolo tajomstvo,
najväčšie tajomstvo, keď sa mladíkovi
dostáva cti a práva, aby ho nazývali menom otec. Hodný tohto mena sa stáva práve cez tajomstvo manželského zväzku. Preto sa nečudujme slovám svätého Pavla,
ktoré znejú: „Toto tajomstvo je veľké
a prirovnáva ho ku Kristovi a Cirkvi“ (Ef
5, 32).
Skoro všetci geniálni ľudia sa pokúsili preniknúť do celej hĺbky, šírky a výšky
tohto tajomstva. My musíme obdivovať ich
reflexie. Uvedieme tu aspoň dvoch, ktorí
neboli katolíci, naopak, svojou ideológiou a svojím životom boli ďaleko vzdia-
lení od kresťanstva. No ani títo sa nedokázali vymaniť z kresťanskej myšlienky
a náuky, keď hovorili o tajomstve manželského spojenia. Friedrich Nietzsche takto privoláva mladíkom vo svojom ohlase
uverejnenom v jeho diele Zarathustra: „Počuj mladík, je tu otázka, ktorú kladiem iba
tebe. Je ako olovené závažie, ktoré by
som chcel spustiť do hĺbky tvojej duše. Si
mladý, a preto túžiš po manželstve, po dieťati. No pýtam sa ťa, si človekom dostatočne zoceleným, že sa to odvažuješ žiadať, to jest, vynikáš plným víťazstvom
nad sebou samým? Si pánom svojich
zmyslov, alebo z teba hovorí zvierací pud
a akási podvedomá prirodzená potreba?
Musíš seba prevýšiť, aby si formujúc
seba, tak mohol v manželstve postaviť seba
na správne miesto. V tomto manželskom
spojení si musíš postaviť živý pamätník
svojho víťazstva a svojej slobody – nielen
seba presadiť, ale musíš vo svojom dieťati vytvoriť čosi nové, čosi vyššie! Pre toto
musíš najprv sám seba formovať!“ Takto
uvažuje neveriaci filozof Nietzsche.
Goethe akoby dopĺňal Nietzscheho, keď
píše vo svojom diele Blízkosť vo voľbe:
„Mladík, tvoje manželstvo medzi tebou
a tvojou snúbenicou musí byť nerozlučiteľné, pretože prináša také veľké šťastie,
že všetky vaše jednotlivé – takzvané nešťastia – neprichádzajú vôbec do úvahy.
Lebo ak sa chcete rozviesť, aký dostatočný dôvod uvediete? V manželstve sú všetky vaše biedy, trápenia a skúšky také
veľké, že sa vôbec nedá zmerať, koľko muž
a koľko žena sú dlžní jeden druhému. Je
február 2012
41
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
to taký nezmierny dlh, že ho iba večnosť
môže vyrovnať a splatiť.“ Toto hovorí
Goethe, ktorý šialene miloval ženy a ony
jeho milovali ešte viac.
Teda zapamätajme si, že do poriadku
tajomstiev, do poriadku prirodzených
tajomstiev, ktoré ľudský um nikdy nepochopí a nedomyslí, patrí aj tajomstvo
manželského zväzku. Ono však nie je
iba tajomstvom prirodzeného poriadku.
Ono nesie v sebe pečať nadprirodzenosti. Pretože viera nás učí, že prvé manželstvo bolo požehnané samým Bohom už
v raji. A prvý čin, ktorý urobil Pán Ježiš
v Káne Galilejskej, bol, že pozdvihol manželstvo na sviatosť. O tomto tajomstve budeme postupne uvažovať. Poznávať ho
a s novou túžbou a láskou si ho osvojovať.
Samozrejme, na základe toho, čo nám
o tom tajomstve hovorí naša viera.
Musíme byť vďační Pánu Bohu, že
chcel a aj uskutočnil, aby jedno z najväčších tajomstiev našej viery – vtelenie
Syna Božieho – sa uskutočnilo a tak sa aj
prejavilo v kruhu jednej rodiny. Príslušníkmi tejto rodiny boli: Panna Mária
a svätý Jozef, ktorému Mária bola zasnúbená, a sám Ježiš Kristus, Syn Boží, bol tu
dieťaťom, ktorému pestúnom bol svätý Jozef. Je to veľké tajomstvo a my sme vďační Pánu Bohu, pretože prostredníctvom
tohto tajomstva najlepšie poznáme všetku krásu a význam manželského a rodinného života.
42
Misionár
„Kráčaj k človekovi
a prídeš k Bohu.”
(svätý Augustín)
V knihe Údolím Kwai opisuje kapitán
írskeho pluku Ernest Gordon život v zajateckom tábore pri rieke Kwai v Japonsku. Zajatci stavali železnicu v džungli.
Denne pracovali desať hodín v neznesiteľných horúčavách, v hustých mrakoch
komárov a pod hrozbou namierených guľometov. Nik nesmel chýbať v práci bez lekárskeho povolenia. Ale lekára tam nebolo.
Nebolo liekov pre chorých, nebolo miesta pre chorých, nebolo miesta pre ranených a zomierajúcich. Zdatní vojaci sa premenili na zástup kostlivcov. Kapitán Gordon píše: „Každý začal žiť pre seba. Každý sa premenil na divocha. Jeden druhému kradol stravu i šatstvo. Keď daktorý
chudák padol v práci, nik sa o neho nepostaral.” Ochorel aj kapitán Gordon.
Myslel si, že si ho nik nevšimne a že už nikdy neuvidí svoju krásnu vlasť - Írsko.
A hľa, dvaja desiatnici – Miller a Moor
– sa ho ujali a striedali sa pri jeho lôžku.
Raz im kapitán povedal: „Hľadal som
Boha, a nenašiel som ho.” Miller mu odpovedal: „Spomeň si na starú anglickú báseň: Hľadal som svoju dušu, a nepodarilo sa mi ju nájsť. Hľadal som svojho
Boha, a neohlásil sa mi. Hľadal som svojho brata, a v ňom som našiel všetko.
A Gordon píše: „Títo dvaja chlapci mali
niečo, čo nám ostatným chýbalo. Niečo, čo
ani hlad, ani bitka, ani smrť nevedia zničiť. Mali lásku. Lásku, ktorá sa vie obeto-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
vať za bratov. Božia láska im žiarila z očí.
Pochopil som, že zajatci v ich obetavej láske našli Boha. Spoločne sa začali modlievať
každý večer. Postavili si z trstiny a bambusu kaplnku, ktorá sa stala srdcom tábora.
Prestali si kradnúť, posluhovali si navzájom a peklo džungle sa premenilo na údolie nádeje. Obidvaja desiatnici tam síce zahynuli, ale mnohí, čo sa po skončení
vojny vrátili domov, v spomienke na nich
zasvätili svoj život službe Bohu a blížnym.”
Sám kapitán Gordon – zasiahnutý
svedectvom ich lásky – stal sa po návrate domov kňazom a ohlasoval veriacim:
„Videl som zblízka, do akej priepasti
zverstva sa môžu dostať tí, čo myslia iba
na seba, a do akej výšky sa môžu dostať
tí, čo našli Boha, keď hľadali bratov.
26. február
PRVÁ PÔSTNA NEDEĽA
Pán Boh si nás povoláva a zveruje
nám rôzne úlohy – úlohy rodičov
Evanjelium: Na druhý deň sa Ježiš rozhodol odísť do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: „Poď za mnou!” Filip bol z Betsaidy, z Ondrejovho a Petrovho mesta. Filip sa stretol s Natanaelom a povedal
mu: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho
syna z Nazareta.” Natanael mu vravel:
„Môže byť z Nazareta niečo dobré?!” Filip mu odpovedal: „Poď a uvidíš!” Keď Je-
žiš videl prichádzať Natanaela, povedal
o ňom: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom
niet lesti.” Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ
ma poznáš?” Ježiš mu vravel: „Videl som
ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod
figovníkom.” Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!” Ježiš
mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš
väčšie veci ako toto.” Potom mu povedal:
„Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať
a zostupovať na Syna človeka” (Jn 1,43-51).
V istej rodine po obede matka začala
umývať riad. Malá Alenka pristúpila k nej,
vyhrnula si rukávy a už mala svoje malé
rúčky vo vode, aby pomáhala mamke.
Matka ju neodohnala, nechala ju pri sebe, aby jej nepokazila radosť. Radšej nech
sa niečo rozbije, len nech má maličká radosť.
Čosi podobného robí s nami aj Pán
Boh. On stvoril svet i všetko, čo je na svete, ale obrazne povedané, Pán Boh stvoril svet nedokončený, aby nechal človeka
pracovať na zdokonaľovaní sveta, aby
človek mohol byť Božím spolutvorcom. Aj
Sväté písmo nám o tom svedčí, že Boh si
povoláva ľudí a dáva im zvláštne úlohy pri
zdokonaľovaní sveta. Tak na prvých stránkach Písma čítame: A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa
a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte
nad rybami mora, nad vtáctvom neba
a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na ze-
február 2012
43
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
mi!” (Gen 1,27-28). Ale svet sa má zdokonaľovať podľa Božieho zámeru, podľa
Božieho plánu.
Keď ľudstvo zabudlo na Pána Boha
a začalo si hľadať iných bôžikov, vtedy Pán
Boh si vyvolil Abraháma, ktorý sa vtedy
volal ešte Abram. Tu Pán povedal Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho
príbuzenstva a zo svojho otcovského
domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím
z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním.
Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe
budú požehnané všetky pokolenia zeme!”
Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán.
Išiel s ním aj Lot. Abram mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Haranu. Abram
vzal so sebou svoju ženu Sarai a svojho synovca Lota i celý majetok, čo nadobudli,
aj služobníctvo, čo v Harane získali. A takto odišli, aby šli do krajiny Kanaán (Gen
12,1-5). Neskôr Pán Boh zmenil Abramovi
meno na Abrahám. Stalo sa to vtedy, keď
s ním uzavrel zmluvu (pozri Gen 17,1-14).
Pán Boh si povolal Abraháma do novej zeme, do Kanaánu, aby z neho povstal
nový národ patriaci Pánu Bohu. Keď
neskôr v Kanaáne nastal veľký hlad, potomkovia Abraháma odišli do Egypta. Keď
Boží vyvolený ľud v Egypte trpel pod jarmom faraóna, Pán Boh si povolal Mojžiša, aby ten národ oslobodil a priviedol ho
do prisľúbenej zeme. Trochu neskôr Pán
Boh si povolal Mojžišovho brata Árona
a jeho synov, aby sa venovali Božej službe. V dnešnom evanjeliu sme čítali o tom,
44
Misionár
ako si Pán Ježiš pozval Filipa a Bartolomeja
za svojich apoštolov. Pán Ježiš sám si povolal aj ostatných apoštolov, aby ich po svojom zmŕtvychvstaní poslal hlásať radostnú zvesť do celého sveta.
Pán Boh chce, aby všetci mali svoj podiel na zdokonaľovaní sveta. Preto si nás
povoláva a každému dáva rôzne úlohy
v celkovom plnení Božích plánov na zdokonaľovaní sveta, aby človek bol Božím
spolutvorcom. Naše úlohy nie sú všetky
rovnaké. Jedny sú veľmi dôležité, iné menej. Zaiste jedna z najdôležitejších úloh je
povolanie k rodičovstvu. Pán Boh nielen
Adamovi a Eve povedal: „Ploďte a množte sa a naplňte zem”! Ale povedal to aj všetkým manželom, aby sa stali rodičmi
a prispeli k zachovávaniu a rozmnožovaniu ľudského pokolenia. Všetci manželia
majú poslanie Adama a Evy. Ale manželia majú aj poslanie Abraháma – zo svojej rodiny majú urobiť Boží ľud patriaci
Pánu Bohu. Manželské povolanie zahrňuje v sebe i povolanie Mojžiša. Rodičia
majú uchrániť svoje deti nie pred otroctvom faraónovým, ale pred otroctvom
diabla, pekla, ťažkého hriechu. Rodičia
majú splniť aj poslanie Árona a jeho synov, teda majú sa starať vo svojej rodine
o Božie veci. Šťastné je to dieťa, ktoré si
z rodičovského domu odnesie živé vedomie, že ono je Božím dieťaťom, dedičom
nebeského kráľovstva, lebo bolo vykúpené Ježišom Kristom. Preto vie, že najväčším nešťastím človeka je ťažký hriech, lebo
ten je koreňom každého iného zla. Keby
nebolo na svete ťažkých hriechov, nebo-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
li by ani: nedorozumenia, zvady, hnevy,
vojny, rozvody a všetky iné zlá. Rodičia
majú plniť medzi svojimi deťmi aj poslanie apoštolov. Svätý Ján Zlatoústy hovorieval: „Rodina je Cirkev v málom, kde
apoštolmi sú rodičia. Rodičia majú prví
ohlasovať svojim deťom tú radostnú zvesť,
že Pán Boh ich miluje, že je ich dobrým
Otcom a ony sú jeho deťmi a po smrti
budú dedičmi nebeského kráľovstva, lebo
sú vykúpené najsvätejšou krvou Pána
Ježiša. Toto apoštolské poslanie rodičov je
také dôležité, že ho nikto iný nemôže
nahradiť.“ To, čo matka vštiepi do srdiečka svojmu dieťaťu v jeho predškolskom
veku, ostáva pevné a sprevádza ho celým
jeho životom. Už nič z toho, čo dieťa
dostane neskôr, nie je také pevné.
Preto sa teraz trochu zamyslime
nad otázkou, ako by to malo vyzerať
v našich kresťanských rodinách. Prvou povinnosťou rodičov je modliť sa za svoje
deti. Dobrí rodičia ešte len čakajú svoje
dieťa a už sa zaň modlievajú a neprestanú sa modliť za svoje deti do svojej smrti.
K svätému Františkovi Saleskému prišla
matka, ktorá si sťažovala, že ona svojmu
synovi veľmi mnoho rozpráva o Pánu
Bohu, ale to nič nepomáha. Svätec jej povedal: „Veľmi dobre robíte, že svojmu synovi mnoho rozprávate o Pánu Bohu, ale
ešte viac hovorte Pánu Bohu o svojom synovi a uvidíte, že to pomôže.“
Nezabúdajme na to, že dieťa nevychovávame len tým, že mu rozprávame, ale
najmä tým, že mu dávame dobrý príklad.
Dieťa veľmi skoro a ľahko zabúda na to,
čo počulo, ale to, čo na nás vidí, bude si pamätať ešte aj vtedy, keď my už tu nebudeme. Preto nikdy vaše dieťa nesmie
na vás vidieť to, čo by ste vy raz nechceli vidieť na ňom.
V kresťanskej rodine sa máme modlievať spolu. V tej rodine, v ktorej sa rodičia
spolu modlievajú, netreba dieťa do modlitby naháňať. Ono bude svojich rodičov
napodobňovať, samo si prikľakne k nim
a bude sa s nimi modliť. Najlepšie je, keď
rodina spolu chodieva do chrámu a rodičia
spolu s deťmi pristupujú k sviatostiam. Nijako nestačí, že matka k tomu povzbudzuje
deti, sama im musí byť v tom príkladom.
Je veľmi dobre pre dieťa, aby videlo, že
modlitba, chrám a sviatosti sú potrebné
aj pre jeho otca. Teda aj otec má byť v tom
príkladom pre svoje deti. V kresťanskej rodine v nedeľu pri obede sa rozpráva
o tom, čo sa čítalo v apoštole, v evanjeliu
a čo sa kázalo. Tým sa vzbudzuje u detí
záujem o Božie slovo, čo je pre život
kresťana veľmi dôležité.
Kresťanskí rodičia svoje deti nikdy nepreklínajú, ale vždy ich žehnajú. Keď rodič žehná svoje dieťa, i Pán Boh ho požehnáva. Matka už svojmu nemluvniatku palcom svojej pravej ruky vtláča krížil na jeho čielko, keď ho dáva spať, alebo keď ho prijíma zo spánku. Rodičia žehnajú svoje deti, keď opúšťajú dom, keď znova prichádzajú domov. Žehnajú ich pri dôležitých ich životných medzníkoch. Dobrá matka si neľahne skôr spať, i keby bola
veľmi unavená, kým nepožehná svoje
deti, ktoré nie sú doma, ale niekde inde,
február 2012
45
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
či už sú v internáte, na vojne, v zahraničí a podobne.
V kresťanských rodinách by nikdy
nemalo mať miesto: hrešenie, preklínanie,
vulgárne slová a podobne. Nič horšieho nemôže urobiť matka svojmu vlastnému dieťaťu, ako keď ho v hneve preklína. Niekedy
kliatba matky sa môže aj splniť na jej dieťati. Takáto matka je tým napomenutá
a potrestaná a iné matky sú jej zlým príkladom poučené, aby nikdy nepreklínali svoje dieťa. Istú nešťastnú matku napomínali, aby tak nepreklínala svoje deti.
Ona sa bránila, že vraj ťažko nepreklína,
že Božie meno nikdy nespomína. Len keď
je veľmi nazlostená, tak povie svojmu dieťaťu, aby ho hrom zabil. Keďže to pokladala za ľahké preklínanie, táto veta jej z úst
často vychádzala. Raz v nedeľu poobede
sa strhla veľká búrka a spomínaná matka zostala nemilo prekvapená, keď jej domov priniesli devätnásťročného syna,
ktorého zabil hrom. Až vtedy si uvedomila,
ako často mu to želala. Teraz sa jej to už
nezdalo ľahkým preklínaním. Hrom ho
síce mohol aj tak zabiť, ale nešťastnú
matku trápi a do smrti ju bude trápiť, že
priala smrť svojmu vlastnému dieťaťu.
Nasledujúci príklad poukazuje na to,
ako deti spomínajú na dobrú výchovu aj
po smrti svojich rodičov. Vlakom cestoval starý pán. Spolucestujúci sa ho opýtal,
kam cestuje. Odpoveď znela, že na hrob
svojich drahých rodičov. Oči mal plné sĺz,
keď začal rozprávať: „Mal som veľmi
dobrých rodičov. Bolo nás deväť detí
a keďže sme boli chudobní, nikomu z nás
46
Misionár
nemohli dať ani majetky, ani vkladné knižky, ani školy. Doposiaľ všetci súrodenci žijeme, ja som najstarší. Naše rodiny sú
šťastné, lebo naši rodičia nám dali to najväčšie bohatstvo, aké nám mohli dať.
Dobre nás vychovali, pretože nás naučili milovať Pána Boha i ľudí. Nech im Pán
Boh dá večný odpočinok a nebeskú slávu za toto všetko, čo nám pri svojej chudobe dali.“
Pre rodičov ich deti sú najväčším Božím darom. A pre deti ich dobrí rodičia sú
najväčším Božím požehnaním. Šťastný je
rodič, ktorý vedie svoje dieťa cez pozemské šťastie k šťastiu nebeskému, k večnému šťastiu.
Beda každému rodičovi, ktorý zanedbá
svoje rodičovské povinnosti a z dieťaťa, z ktorého mal vychovať s Božou pomocou a milosťou obyvateľa neba, vychoval obyvateľa
pekla. Preto rodičia by sa mali veľa modlievať
za to, aby boli dobrými rodičmi. Aby vedeli
dobre vychovávať svoje deti, aby ich urobili
šťastnými tu i vo večnosti. Toto je ich najdôležitejšie a najvážnejšie povolanie, ku ktorému ich povolal sám Pán Boh.
február|2012
duchovnosť a teológia
„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca,
z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!”
(Mk 12, 30)
Pokora pred Bohom
„A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím
srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“
(Dt 6, 5)
misionár
47
duchovnosť a teológia
48
Prikázanie milovať
Boha celým svojím
srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou
(Dt 6, 5 a Mk 12, 30) je najväčším prikázaním, pretože vyjadruje najväčšiu
pravdu – že takáto láska
k Stvoriteľovi dáva nášmu
životu zmysel. Ak to človek
pochopí a prijme, cíti, že je
šťastný, a to i napriek faktu, že jeho život je neraz
veľmi ťažký. A naopak: ak
to neprijme, jeho život je
„bez zmyslu“, pretože
z neho vylúčil čosi podstatné. Žiaľ, nezriedka si
potom ako „východisko“
volí odchod z tohto sveta,
pretože „bez zmyslu“ je
život neznesiteľný.
Keďže sme poznačení
dedičným hriechom, nosíme v sebe aj náklonnosť
k búreniu sa proti pravde.
Ak je potom pravda, že
Boh je pánom neba i zeme
a tiež to, že my sme jeho
stvorenie, tak máme sklony búriť sa práve proti tomuto. Máme tendenciu
„neuznávať“ Boha, ba čo
viac – pasovať do jeho pozície samých seba a nechať
sa vtiahnuť do „tragikomickej“ hry, ktorú hráme
vždy, keď chceme sami urmisionár
čovať, čo je dobré a čo zlé,
prípadne keď chceme rozhodovať o živote či smrti
druhého človeka.
Vidíme, že k tomu, aby
sme ochotne prijali pravdu o ňom i o sebe, je z našej strany potrebná pokora. A človek ju dosiahne
iba vtedy, ak je osvietený
Božím svetlom. V jase tohto svetla je potom schopný uznať, že to nie je on,
okolo koho sa „točí zem“,
a hlboko si uvedomuje
svoju závislosť na Bohu.
Vie, že žiť pre Pána nie je
strata, ale najväčšie dobro.
A má kajúce srdce, ktoré
ho zabolí vždy, keď si uvedomí, že bol Bohu neverný.
Pokorný človek si predovšetkým uvedomuje
svoj najväčší hriech: že
jeho život buď nebol úplne
nasmerovaný na Stvoriteľa, alebo že v ňom bol
vlažný a „bez chuti“. A to
ho vedie k skutočnej poníženosti.
Príkladom skutočnej
pokory môže pre nás byť
napr. žena z evanjelia, ktorá sa v dome istého farizeja, kam bol pozvaný aj
Ježiš, k nemu s plačom
priblížila, slzami mu zmáfebruár|2012
február|2012
navonok... musí to ale byť
úprimne...) nad tým, že
sme nemilovali Pána celým srdcom, ľútosť, že sme
verili viac samozvaným učiteľom tohto sveta
(ktorí majú „recepty na život“) ako Božej múdrosti,
ktorá činí všetko pre naše
dobro. Je to uznanie, že bez
Pána nemá náš život zmysel.
A práve o takúto pokoru sa máme snažiť. Netýka sa to len tých, ktorí
vo svojom živote zablúdili a odišli ďaleko od Boha.
My ako veriaci sa máme
vytrvalo učiť milovať Najvyššieho tak, ako nás k tomu pozýva spomínané Božie slovo – teda celou dušou. Veď aj my sa na našej
ceste viery môžeme stať
„nemastnými – neslanými“. Ale takémuto srdcu
bude stále niečo chýbať...
Svätý Augustín vydáva
o tom svedectvo z vlastného života, keď po mnohých svetských radovánkach a živote bez Pána vyriekne známu vetu: „Bože,
nespokojné je ľudské srdce,
kým nespočinie úplne
v tebe...“
o. Irenej
misionár
duchovnosť a teológia
čala nohy a svojimi vlasmi
mu ich poutierala (Lk 7,
38). Kristus ju pochválil,
pretože v jej plači videl, že
sa v nej čosi zlomilo. Videl,
že si hlboko uvedomila
pravdu. Uvedomila si, že jej
povolanie je vznešenejšie
ako iba prežiť za každú
cenu. Slzami vyjadrila ľútosť nad tým, že čosi vznešené zapredala za deravý
groš a že doteraz nevidela,
že Ježiš mal pre ňu čosi
viac – slová večného života. Došlo u nej k totálnemu
obratu.
A takto by to malo byť
aj v našom živote. Pravá
pokora pred Pánom by
nás mala dojímať k slzám.
Mali by sme plakať nad
Božou dobrotou i nad
vlastnými hriechmi. A mal
by to byť postoj naozaj
úprimný. Nemalo by to
byť nič povrchné alebo
niečo, s čím by sme sa
chceli možno iba ukázať
pred ľuďmi. Malo by to
byť skôr čosi, čo sa týka
nášho vnútra. Čosi, o čom
vieme iba my.
Naozajstná pokora –
to je úprimné nasmerovanie na Boha. Je to ronenie
„krokodílích sĺz“ (stačí
vnútorne... nemusí to byť
49
„Otče, zhrešil som proti
nebu i voči tebe.“
duchovnosť a teológia
Každý z nás už zaiste zažil
chvíle, keď si povedal: „Otče,
chcem sa osamostatniť – daj mi
to, čo mi právom patrí.“ A v duchu ďalej pokračoval: „Tak, a teraz mi už nikto nebude hovoriť,
čo mám robiť – veď ja najlepšie
viem, čo potrebujem!“
Po takomto rozhodnutí však
veľmi často prichádza pád.
Vo chvíľach, keď sa cítime sebaisto a máme pocit, že držíme
opraty svojho života pevne v rukách, totiž – na naše prekva-
50
misionár
február|2012
február|2012
Začali sme štyridsaťdňové pôstne obdobie, keď sa pokáním a vnútornou obnovou pripravujeme na slávenie veľkonočného tajomstva. Obrátenie srdca
k Bohu si totiž vyžaduje našu pripravenosť
žiť tak, ako to Pán od nás očakáva – byť
úprimný k sebe, z celej duše ho milovať
a odstrániť zo svojho srdca každý dobrovoľný hriech. Naša úprimná ľútosť nad
hriechmi sa má pritom prejaviť predovšetkým vo sviatostnej spovedi, ale i v drobných umŕtvovaniach a v skutkoch pokánia.
Vhodné je preto zostaviť si konkrétny
plán svojich umŕtvovaní, ktoré by sme potom mohli každodenne obetovať Pánovi.
Ich hlavným zdrojom môžu byť naše
bežné povinnosti: udržiavanie poriadku,
presné začínanie práce, zbavenie sa
egoizmu, víťazenie nad žiadostivosťou
tela, očí a nad pýchou života.
Nech naše malé umŕtvovania, obetované Bohu, spríjemnia život nášmu okoliu, nech nám pomôžu stávať sa citlivejšími,
vnímavejšími, otvorenejšími a uznanlivejšími voči blížnym, nech urobia našu prácu výkonnejšou a milšou Pánovi...
Nezabúdajme pritom, že slová „Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn
bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“
sú adresované aj nám osobne.
Pokánie oživuje... A teraz nastal čas, aby
sme sa snažili priblížiť k nebeskému Kráľovstvu...
Konajme preto úprimné pokánie, obráťme sa k Bohu, žime podľa jeho vôle...
Pán nás totiž všetkých pozýva na svoju
hostinu lásky...
Slavomír Laca
misionár
duchovnosť a teológia
penie – zistíme, že upadáme do hriechu,
že sa bezhlavo púšťame do niečoho, čo nie
je správne. Vo svojich nerestiach potom klesáme stále hlbšie a hlbšie, až nakoniec zistíme, že si sami nedokážeme nijako pomôcť. Zrazu cítime, že sme sa dostali na
dno, do akéhosi duševného bahna, ktoré
nás pohlcuje. Verdikt je jasný – smrť...
V takýchto chvíľach začína človek
prehodnocovať svoje predchádzajúce rozhodnutia, svoj život, svoje skutky... „Kde
to som?“ „Ako som sa sem dostal?“ „Prečo práve ja?“ „Kto mi pomôže?“ Až vtedy
si spomenieme na svoju tvrdohlavosť,
ktorá viedla k hriechu, v dôsledku čoho
sme klesli tak hlboko...
Ak uznáme svoj hriech, potom pokorne a úprimne vyznajme ako márnotratný syn vo Svätom písme: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som
hoden volať sa tvojím synom.“ A on ako
milostivý otec vydá povel svojim sluhom, aby pre nás priniesli tie najlepšie šaty,
prsteň a obuv, čím nám vracia stratenú
dôstojnosť (šaty), obnovuje našu pôvodnú identitu a príslušnosť (prsteň) a nakoniec nám dáva obuv, aby sme boli
vždy pripravení nasledovať ho.
Ak spáchame akýkoľvek hriech, vždy
sa zachovajme ako márnotratný syn, ktorý sa vyznal zo svojich prehreškov, úprimne ich oľutoval a dosiahol u svojho otca odpustenie. Nebuďme závistliví ako starší syn
otca, ktorý síce celý svoj život pracoval
a pomáhal otcovi, ale vždy pritom šomral
a závidel bratovi, že si ho otec v tak závažnej etape života uctil a prejavil mu svoje veľké milosrdenstvo.
51
52
misionár
Liturgický hymnus „Svetlo tiché“
duchovnosť a teológia
Takto znie liturgický hymnus „Svetlo
tiché“ (Fós hilaron), vďakyvzdávanie
za svetlo, ktorý spievame v každej večierni byzantského obradu.
Jeho časti pochádzajú pravdepodobne z 3. storočia. Bazil Veľký (329 – 379)
ho spomína vo svojom spise De Spiritu
Sancto. Na konci 4. storočia bol tento
hymnus už pevnou súčasťou večierne
po 140. žalme.
Delí sa na tri časti. Prvá siaha od „Svetlo
tiché“ po „Ježišu Kriste“, druhá začína slovami „keď sme prišli k západu slnka“
a tretia slovným spojením „Je dôstojné“.
Niektorí dané delenie porovnávajú
s delením slávnosti svetla večierne
vo východosýrskej tradícii na tri časti.
Tie charakterizujú priebeh starokresťanskej slávnosti svetla pri večernej modlitbe – najprv išlo o vzývanie Krista,
s ktorým bolo pozdravené prinesené
svetlo do cirkevného spoločenstva, potom nasledovalo trinitárne vďakyvzdávanie za svetlo, ktoré prednášal diakon,
a nakoniec to bol hymnus k Ježišovi, ktorý sa modlil celý Boží ľud.
Podľa Bazila Veľkého sa hymnus vďakyvzdávania za svetlo modlí počas zapaľovania svetla pri západe slnka. Podobne
o tomto zvyku píše Egéria vo svojom
diele Itinerarium. Uvedený hymnus mnofebruár|2012
hí spájajú i s Knihou múdrosti (Múd 7,
25 – 27) a s Prvým listom Timotejovi (1
Tim 6, 16). Svätý Cyprián z Kartága (200
– 258) v spise De oratione dominica píše,
že pri západe slnka prosíme o Kristov
príchod, ktorý nám má priniesť milosť
večného svetla. „Hilaros“ tak znamená
Božiu dobrotu a veľkodušnosť k človekovi a súčasne jas, jasnosť svetla. V hymne sa teda vzýva Ježiš – láskavé svetlo
bez zapadnutia, ktoré nevyhasne.
V prvej časti je oslovovaný Otec –
nesmrteľný, nebeský, svätý a blažený.
Kristus sa tu porovnáva s jasným svetlom, ale nejde len o žiarenie, ale o Božiu
milosť, priazeň a Božiu náklonnosť,
ktorá prichádza k ľuďom skrze Krista.
Ježiš sa teda prirovnáva k svetlu svätej
slávy (grécky doxa, hebrejsky chabod),
čo znamená Boží majestát. Druhá časť
obsahuje vďakyvzdávanie za deň až
po západ slnka. Veľký význam v tomto
hymne má grécke slovo kozmos, svet.
V helenizme a u Origena mal totiž svet
pozitívny význam. Ide vlastne o usporiadaný, stvorený svet. A takýmto svetom
môže byť aj Cirkev, pričom v uvedenom
kontexte má celá Cirkev, všetko stvorenie oslavovať Krista.
o. Andrej Slodička
misionár
duchovnosť a teológia
„Svetlo tiché (lahodné), svätej slávy, nesmrteľného Otca nebeského,
svätého, blaženého, Ježišu Kriste, keď sme prišli k západu slnka a videli žiaru večernú, ospevujeme Otca i Syna i Svätého Ducha, Boha. Je
dôstojné preľúbeznými hlasmi v každý čas oslavovať teba, Synu Boží,
ktorý dávaš život celému svetu. Preto ťa celý vesmír velebí.“
53
Čo sú duchovné cvičenia?
duchovnosť a teológia
Hoci už máme viac ako 22 rokov náboženskú slobodu, mnohí veriaci nielenže
ešte vôbec neboli na duchovných cvičeniach,
ale ani presne nevedia, čo tie duchovné cvičenia vlastne sú. Skúsme si preto teraz,
aspoň v krátkosti, teoreticky priblížiť ich
zmysel a obsah – prakticky ich spoznáme
až vtedy, keď ich sami zažijeme, keď sa ich
zúčastníme a poctivo ich prežijeme.
Už dávnejšie som počul jeden výstižný vtip o duchovných cvičeniach:
Po dlhšom čase sa stretnú dvaja kamaráti a rozprávajú sa, čo majú nové. Jeden druhému vraví: „Vieš čo? Chcel by som ísť na
nejaké duchovné cvičenia, niekde do kláštora...“ Druhý ho začne ihneď odhovárať:
„Nerob to... Ja som bol na nich len nedávno
a nie a nie sa vrátiť do starých koľají...“
Áno, duchovné cvičenia sú o zmene života... O tom, že svoju vieru chceme prežívať vážnejšie, hlbšie, horlivejšie, autentickejšie... Ide tu o usporiadanie vlastného
života podľa Božej vôle – veď ten, kto žije
podľa Božej vôle, žije správne a šťastne...
54
Duchovné cvičenia sú vlastne časom,
keď na pár dní zanechávame svoj bežný,
každodenný pracovný i rodinný život
a niekde v kláštore či v exercičnom dome
sa viac venujeme Bohu a svojej duši...
Keď sa hovorí o potrebe telesných
cvičení, vieme, že sa tým myslí beh, skákanie, drepy alebo iné cviky. Duchovné
cvičenia sú zas o cvičeniach ducha – sú
gymnastikou srdca. Počas nich sa tak intenzívnejšie praktizuje modlitba, spytovanie svedomia, duchovné čítanie, duchovný rozhovor a iné veci. Kto teda
chce vážne žiť svoj život viery, kto chce začať žiť akoby odznova, kto sa potrebuje
správne rozhodnúť vo veľmi vážnej veci
(ide napríklad o otázku povolania alebo
o riešenie nejakej životnej krízy), duchovné cvičenia môžu byť pre neho veľkou pomocou, svetlom a silou – sú totiž
časom veľkých Božích milostí.
o. Metod Lukačik CSsR
DÁTUM
TÉMA
EXERCITÁTOR
9. – 12. 2. 2012
O modlitbe (muži)
o. Metod Lukačik
16. – 19. 2. 2012
Kráčaj so mnou (ženy)
o. Jozef Jurčenko
23. – 26. 2. 2012
Poslanie ženy (ženy)
o. Pavol Tomko
Tieto duchovné cvičenia sa konajú v Kláštore redemptoristov v Michalovciach. Nahlásiť sa na ne môžete na telefónnych číslach 056/642 21 67,
0902 478 816 alebo prostredníctvom e-mailu: [email protected]
misionár
február|2012
V závere minulého roka sa v kultúrnom dome v Rakovci nad Ondavou uskutočnil jubilejný 5. ročník duchovnej
prehliadky vinšov, kolied a betlehemských hier. Toto podujatie, ktoré sa už tradične koná pod názvom „Christos raždajetsja!“, pripravili Spolok sv. Cyrila a Metoda so sídlom v Michalovciach, gréckokatolícka farnosť a obec Rakovec.
Približne trom stovkám prítomných divákov predstavila interpretka ľudových
piesní Anna Poráčová. Následne sa na pódiu postupne vystriedali mladí zboristi
z Čeľoviec pod vedením Kataríny Kačmarovej, Radko Hospodár z Košíc, ktorý
Novorodeného pozdravil gitarovou skladbou, koledníci z Pozdišoviec pod vedením
Janky Luteránovej, domáci folkloristi zo súboru Rakovčan a detský zbor Cherubín
z Trebišova pod taktovkou sr. Šebastiány
Vansačovej OSBM. Program moderovafebruár|2012
la Ing. Eva Hospodárová z Košíc. Podujatie pozdravil aj košický eparcha Milan
Chautur CSsR. Vo svojom príhovore vyjadril radosť nad účinkovaním mladých.
Po prehliadke sa v miestnom Chráme
Presvätej Bohorodičky Ochrankyne konala
svätá liturgia, obetovaná za nedávno
zosnulého podporovateľa gréckokatolíckej cirkvi – Ing. Antona Titka. Slúžil ju vladyka Milan spoločne s o. Michalom
Hospodárom z Košíc, o. Antonom Mojžišom z Prešova a tunajším farárom o. Milanom Mojžišom. Otec biskup svoju homíliu zameral na osobnosť sv. Štefana Prvomučeníka. V závere odovzdal o. Milanovi Mojžišovi dekrét o povýšení na protojereja s právom nosiť zlatý kríž. Touto
slávnosťou sme si v Rakovci pripomenuli i 250. výročie starého a 10. výročie
posviacky nového chrámu.
Ján Poprik
misionár
správa z akcie
„Christos raždajetsja!”
55
duchovnosť a teológia
Modlitba
za získanie pokory
56
Ó, Ježišu, keď si bol pútnikom
na zemi, povedal si: „Učte sa odo mňa, lebo
som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ Ó, mocný panovník neba, moja duša naozaj nachádza
odpočinok, keď ťa vidí, ako sa v podobe
a prirodzenosti sluhu ponižuješ a dokonca
umývaš nohy svojim apoštolom. Potom si
spomínam na slová, ktoré si vyslovil, aby
si ma naučil pestovať pokoru: „Dal som
vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som
ja urobil vám... Sluha nie je väčší ako jeho
pán... Keď to viete, ste blahoslavení, ak
podľa toho aj konáte.“ Ja chápem, Pane,
tieto slová, vychádzajúce z tvojho tichého a pokorného srdca; s pomocou tvojej
milosti chcem podľa nich konať.
Chcem sa pokorne ponížiť a podrobiť
svoju vôľu vôli svojich sestier, nebudem im
v ničom odporovať ani zisťovať, či majú alebo nemajú právo rozkazovať mi. Nikto nemal toto právo voči tebe, môj milovaný,
a predsa si poslúchal nielen Pannu Máriu
a svätého Jozefa, ale dokonca svojich katov. Vrchol tvojho ponižovania vidím teraz v hostii. Akú pokoru prejavuješ, božský Kráľ slávy, keď sa podriaďuješ všetkým
svojim kňazom bez rozdielu, či ťa milujú,
alebo, žiaľ, sú v tvojej službe ľahostajní či
chladní... Na ich výzvu zostupuješ z neba,
oni môžu posunúť hodinu svätej obety
dopredu i dozadu, a ty si vždy ochotný...
misionár
Ó, môj milovaný, aký tichý a pokorný
srdcom mi pripadáš pod závojom bielej
hostie! Nemusíš sa väčšmi ponižovať, aby
si ma naučil pokore, a ako odpoveď na tvoju lásku i ja chcem túžiť, aby ma moje
sestry vždy dávali na posledné miesto a aby
som sa presvedčila, že to miesto mi patrí.
Úpenlivo ťa prosím, môj božský Ježišu, zošli na mňa poníženie zakaždým, keď
sa budem pokúšať vyvyšovať nad ostatných.
Viem, môj Bože, že pyšnú dušu ponižuješ, ale tej, čo sa ponižuje, dávaš večnú
slávu, preto sa chcem zaradiť na posledné miesto, chcem mať podiel na tvojom
ponížení, aby „som mala podiel s tebou“
v nebeskom Kráľovstve.
Pane, ty poznáš moju slabosť! Každé ráno
si zaumienim, že budem pestovať pokoru,
a večer uznávam, že som spáchala ešte viac
hriechov pýchy, a preto mám pokušenie dať
sa znechutiť, ale ja viem, že aj znechutenie pochádza z pýchy. A tak chcem, môj Bože, vložiť svoju nádej jedine do teba; pretože ty môžeš všetko, prosím ťa, daj, aby sa v mojej duši
zrodila cnosť, po ktorej túžim. Aby som dosiahla túto milosť tvojho nekonečného milosrdenstva, budem si veľmi často opakovať:
„Ó, Ježišu, tichý a pokorný srdcom, pretvor
moje srdce podľa svojho srdca!“
svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša
a Svätej Tváre
február|2012
O pokore...
„Byť objektívny a používať
„Cnosti, ktoré nás môžu
svoj rozum je možné len vtedy, šťastne preniesť do večnosti, sú
keď človek dospeje k pokore, keď pokora a láska.“ (sv. Ján Bosco)
sa zbaví detinských snov o vševedomosti a všemohúcnosti.“
„Pokora srdca nežiada,
(Erich Fromm) aby si sa pokoroval, ale aby si
sa otvoril. Práve ona je kľú„Pokora, ak je skutočná, je čom k zmene. Až potom môprinajmenšom práve tak zna- žeš dávať a prijímať.“
kom vnútornej sily ako odvaha.“
(Antoine de Saint-Exupéry)
(Viktor Frankl)
„Pokorný, i keď sa mu
„Je celkom isté, že Boh sa dostane zahanbenia, uchová
k nám zachová veľmi štedro, ak si pokoj, lebo sa spolieha
v nás nájde veľkodušnú a hlbo- na Boha a nie na svet.“
kú pokoru.“ (sv. Ignác z Loyoly)
(sv. Tomáš Kempenský)
„Ježiš urobil niečo výnimočné: rozhodol sa ísť cestou
slabosti a na prvý pohľad sa
zdalo, že dopustil, aby iní zvíťazili nad ním. Na cestu, ktorá
viedla k slabosti a pokore, sa
vydal už vo chvíli, keď sa v Máriinom lone Slovo stalo telom.“
(Jean Vanier)
„Poznanie Boha dáva lásku a poznanie seba nás robí
pokornými.“ (bl. Matka Tereza)
„Usilujte sa vždy spájať lásku spokorou, lebo bez pokory sa
nezaobídu ani ľudia, ktorí sú už
dobre „zachodení“ na ceste dokonalosti.“ (sv. František Saleský)
február|2012
o pokore...
„Ako si pokorný zistíš z toho,
„Začiatok pokory je zároveň
ako si veselý.“ (Paul de Rosso) začiatkom požehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou
„Prvou cestou k Bohu je každej radosti.“ (Tomáš Merton)
pokora, druhou pokora, treťou pokora – koľkokrát by si sa
„Skutočne pokorný je ten, kto
pýtal, vždy by som ti odpove- pokladá každého iného za lepdal takto.“
(sv. Augustín) šieho, ako je on sám.“ (Anonym)
misionár
57
misionár deťom
MISIONÁR DEŤOM
58
Milé deti,
v dnešnom čísle časopisu Misionár by sme Vám chceli predstaviť ďalšieho významného redemptoristu, ktorým
je blahoslavený Peter Donders.
Peter sa narodil v holandskom mestečku Tillburg ako
prvý syn manželov Petronely a Arnolda Dondersovcov. Pravdupovediac, pre Arnolda to už bolo tretie dieťa, ale obidvaja synovia z predchádzajúceho manželstva, podobne ako jeho
prvá i druhá manželka, zomreli. O to väčšiu radosť mal z potomka
a vkladal doňho nádeje, že v budúcnosti mu pomôže v jeho práci. Peter však už odmalička každému hovoril, že sa stane kňazom. Málokto ale tomu veril, pretože pochádzal z chudobnej rodiny, bol dosť chorľavý, ani v učení veľmi nevynikal. On však dokázal prekonať všetky skúšky, a to vďaka svojej nezvyčajnej pracovitosti
a usilovnosti. Bol tiež veľmi nábožný a láskavý k všetkým ľuďom.
Roky rýchlo utekali a Peter si čoraz
viac uvedomoval, že nestačí iba chcieť,
ale pre svoj sen treba aj niečo urobiť.
Rozhodol sa teda vstúpiť do seminára. Toto obdobie ale nebolo pre
neho ľahké, pretože hoci bol starší ako jeho spolužiaci, učenie mu
veľmi nešlo, a tak bol častým terčom ich posmechu. Nikdy sa
však nedal uniesť hnevom
a pomaly si ich získaval svojou
dobrotou, takže napokon mal
u nich veľký rešpekt.
Začiatkom roka 1839 prišiel do seminára na návštevu
apoštolský prefekt z Južnej
Ameriky. Medziiným študentom rozprával aj o zaujímavej,
ale náročnej práci tamojších misionárov. Petrovo srdce začalo
biť rýchlejšie – pocítil, že to je
miesto pre neho. Hneď po kňazskej
vysviacke sa preto vybral loďou do Južnej Ameriky. Jeho novým pôsobiskom sa
stalo Paramaribo v Suriname.
Peter sa najskôr snažil spoznať tamojšiu kultúru a zvyky, všimol si však aj nízku
misionár
február|2012
úroveň morálneho a kultúrneho života
miestneho obyvateľstva, ktoré tvorili najmä
černošskí otroci, pracujúci na plantážach.
Išlo o zatrpknutých ľudí, zničených prácou,
ktorá bola často nad ich sily. Peter si ich ale
získal, a to svojou horlivosťou a láskou. Často chodil od domu k domu, pomáhal tým,
čo to potrebovali, napomínal neporiadnych,
učil nevzdelaných. Najväčšou prekážkou
v jeho práci však boli samotní majitelia plantáží, ktorí mu nezriedka jednoducho nedovolili pracovať medzi otrokmi. Misionárska horlivosť o. Dondersa i povesť jeho
svätosti ale dokázala oblažiť aj inak
tvrdé srdcia týchto pánov.
Po 14 rokoch tejto namáhavej
práce prišlo ďalšie ťažké poslanie. Keď sa tamojší biskup –
o. Schepers – jedného dňa
na stretnutí misionárov spýtal:
„Kto by chcel ísť do Batávie?“,
o. Peter ihneď vstal a povedal: „Ja, otec biskup.“
Dobre pritom vedel, čo
toto jeho rozhodnutie
znamená – išlo akoby
o podpísanie rozsudku smrti. Batávia bola
totiž ostrovom, kde
bývali ľudia, postihnutí nebezpečnou
chorobou – malomocenstvom. Peter
sa však nebál a od
prvého dňa sa im
snažil pomáhať
tak, ako sa len dá.
Svojou láskou im
dal novú nádej, že
Boh ich neopustil,
a tak sa spomínané miesto smútku, utrpenia, beznádeje a hriechu začalo pomaly meniť na ostrov lepšieho zajtrajška.
február|2012
Peter sa nestaral iba o duchovné potreby
týchto ľudí, ale snažil sa tiež o zlepšenie ich
materiálnych podmienok. Namiesto hlinených podláh tak dal zhotoviť drevené,
chorí dostali lepšie postele a čisté oblečenie.
Čas opäť plynul a v živote o. Dondersa
došlo k ďalšej významnej udalosti. Keď mal
58 rokov, do rúk sa mu náhodou dostala
kniha o živote svätého Alfonza. Osoba tohto zakladateľa rehole redemptoristov i práca, ktorú konal medzi chudobnými, sa ho
dotkla až natoľko, že sa rozhodol vstúpiť
do tejto kongregácie. Ukázalo sa tiež, že po
celý čas vlastne akoby redemptoristom už
bol, pretože robil to, čo oni – hlásal hojné
vykúpenie tým najchudobnejším a najopustenejším. Ako ale vstúpiť do tejto rehole,
keď v Suriname v danom čase redemptoristov ešte nebolo? Keď však Boh dá nejakú túžbu, pomáha ju i naplniť. A tak v roku
1865 prišli redemptoristi aj do Surinamu.
Len čo sa to o. Peter dozvedel, ihneď poprosil o prijatie do rehole. Pre redemptoristov to bol tiež akoby dar z neba, pretože
ešte len prišli na neznáme miesto a už sa
k nim hlásil skúsený misionár, ktorý dobre
poznal tamojších ľudí, ich kultúru i jazyk,
preto mohol byť pre nich veľkou pomocou.
V roku 1867 teda Peter zložil rehoľné sľuby a stal sa redemptoristom. Hoci už nie najmladší, svojou horlivosťou sa stal veľkým
príkladom pre spolubratov.
O jeho práci by sa dalo písať ešte veľa.
Spomeňme však aspoň to, že o. Peter pôsobil viac ako 18 rokov aj medzi indiánmi.
Bola to neľahká práca, pretože išlo o kočovné kmene, ktoré sa neustále presúvali
z miesta na miesto. Okrem toho boli ich
príslušníci veľmi nepriateľskí a nedôverčiví. No i na tomto poli sa mu podarilo vyorať
pomerne hlbokú brázdu.
Jeho život, preplnený modlitbou i námahou za spásu duší, skončil 14. januára
misionár
misionár deťom
MISIONÁR DEŤOM
59
MISIONÁR DEŤOM
1887. Boh zhasol sviecu, ktorá svietila jasným plameňom lásky a zapálila mnoho
sŕdc. Za blahoslaveného ho vyhlásil už tiež
blahoslavený pápež Ján Pavol II. v roku 1982.
O. Peter Donders môže byť pre nás všetkých príkladom najmä v tom, ako nezištne
miloval druhých a slúžil im, ako zabúdal
na seba a žil pre iných. Skúsme preto aj my
aspoň raz zabudnúť na seba a spravme nie-
Úloha č. 2:
1. Brat apoštola Andreja
2. Boží posol
3. Symbol spásy
4. Prvý človek
5. Adresát listu sv. Pavla
6. Východná modlitba, pri ktorej sa stojí
7. Správca farnosti
8. Pomocník kňaza pri sv. liturgii
9. Manželka praotca Izáka
10.Biblická katastrofa
čo pre druhých. (Úloha č. 1: Skús dnes pomôcť svojim rodičom alebo súrodencom.)
Vaše listy nám posielajte do redakcie
do 14. februára 2012.
Teraz srdečne blahoželáme Karolkovi
Dutkovskému z Nižnej Jablonky a zasielame mu peknú cenu.
redemptoristi
Úloha č. 3: Dôkladne spočítaj zrnká
kávy na obrázku.
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
misionár deťom
8.
60
9.
10.
V Michalovciach každý mesiac vydávajú Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár. Vydávanie je povolené GBÚ v Prešove, č. j.
1967/1992, rehoľou a MK SR, EV. 3171/09. Redakcia si vyhradzuje právo úpravy rukopisov. Nevyžiadané príspevky nevraciame.
Šéfredaktor: o. Metod Lukačik CSsR; Redaktori: o. Maroš Dupnák CSsR, o. Miroslav Medviď CSsR; Adresa: Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár, Masarykova 35, 071 01 Michalovce; Telefón: 056/68 81 981, 0902 275 145; Web: www.misionar.eu; E-mail:
[email protected]; Bankové spojenie: SLSP, a.s. Michalovce, č. ú.: 0480292873/0900, IČO: 00585696; Časopis Misionár
je možné objednať si kedykoľvek v priebehu roka. Ročné predplatné predstavuje 11 EUR. Cena: 1 EUR; ISSN: 1335-1176.
misionár
február|2012
Download

02 - misionar.eu