Predhovor
Rodina, ako základná bunka spoločnosti je nenahraditeľná pre vývin dieťaťa. Pre dieťa je
nenahraditeľným vzťahovým prostredím, v ktorom sa učí sebapoznávať, sebaprijímať, milovať
a sebadarovať. Podľa medzinárodného Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré ratifikovalo aj
Slovensko, má každé dieťa právo na rodinu. Materiály o rodine z medzinárodných i slovenských
konferencií, zákon o rodine a zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a s nimi
súvisiace právne predpisy som zapracovala do skrípt pre vás, milí študenti Vysokej školy
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, aby ste nabrali vedomostných a morálnych síl
a rodinu chápali ako nenahraditeľnú hodnotu. Na vytvorenie spomínaného učebného materiálu
som použila metódu syntézy, analýzy a komparácie. Verím, že Vám skriptá zo Sociálnej práce
s rodinou prinesú užitočné poznani. Prajem Vám veľa úspechov nielen na štátnych skúškach, ale
aj v osobnom živote.
Význam rodiny pre vývin človeka
Podľa zákona 36/2005 Z. z o rodine, čl. 2, „Rodina založená manželstvom je základnou bunkou
spoločnosti. Spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni“. Podľa Kovaříka (1/2000, s. 28),
je rodina miestom trvalých a hlbokých citových vzťahov, vzťahov na celý život. „Je aj
spoločenstvom času, priestoru a prežitku. Osobné problémy, starosti, smútky, radosti i nadšenia
jedného sú záležitosťou všetkých členov rodiny.“
Charvátová (1990, s. 23) upresňuje význam rodiny pre spoločnosť, že dáva pevný a dobrý základ
pre rozvoj a formovanie ďalšej generácie. „Novorodenec je schopný vnímať sociálne podnety a
získavať v krátkom čase sociálne skúsenosti. Dieťa vrastá do svojho spoločenstva postupne
podľa zákonite určených etáp a v stále rozširujúcom sociálnom okruhu. Aj keď sociálny vývin
(socializáciu) dieťaťa výrazne podmieňujú jeho individuálne vlastnosti, sklony a tendencie, jeho
možnosti i medze sú určované sociálnymi a kultúrnymi podmienkami prostredia, v ktorom
vyrastá. Sú to v podstate tri sociálne okruhy, ktoré postupne a spoločne ovplyvňujú sociálny
vývin jedinca:
- úzky okruh rodiny, najmä matka,
- spoločenstvo rovesníkov,
- styk s dospelými osobami mimo okruhu vlastnej rodiny v stále sa rozširujúcej oblasti.“
Podľa Kovaříka (3/2000, s. 27) „Od samého začiatku medzi dieťaťom a tým, kto sa o neho stará,
sa prehlbuje vzájomné porozumenie, súhra aktivít dieťaťa a rodiča, ktorá hovorí o tzv.
synchronizácii. V tejto svojej odkázanosti je prijaté
svetom, ktorým sú pre neho rodičia, alebo osoby nahrádzajúce starostlivosť rodičov. Bez
ľudského kontaktu, bez starostlivosti by ľudský život bol psychicky i fyzicky nemožný. „Tvár
sveta“ sa dieťaťu ukazuje cez tvár matky, ktorá nedovolí, aby svet dieťa ohrozoval, ktorá vytvára
prístav istoty a bezpečia, do ktorého sa môže kedykoľvek vrátiť, keď sa svet okolo zdá byť
nebezpečný.
Prostredníctvom materinskej lásky (ktorú môže sprostredkovať a poskytnúť i nebiologický rodič)
nadobúda dieťa pocit bezpečia. Práve v tomto vzťahu sa vytvára schopnosť reciprocity,
vzájomne opätujúcej lásky. Práve v rodinnom prostredí buduje dieťa základy svojho celkového
vzťahu k svetu. Matka nie je jedinou osobou, ktorá vytvára rodinné prostredie. Skladba
„významných druhých ľudí“, alebo ako hovorí profesor Matějček „jeho ľudí,“ je u dieťaťa
viazaná na konkrétnu skladbu rodiny. V klasickej tradičnej rodine postupným vývinom dieťaťa
nadobúda väčší význam otec. Otec zaručuje citovú a hospodársku istotu a stabilitu rodiny, je tiež
zdrojom lásky, istoty, učenia. Častejšie býva zárukou autority, ktorá vymedzuje hranice detským
rozmarom a nezvládnuteľnej aktivity. Obidvaja rodičia tak pôsobia nielen ako vzor k prevzatiu
mužskej a ženskej role, ale tiež ako vzor medziľudských vzťahov, predovšetkým vzťahov
1
manželských a rodičovských. Veľký význam majú tiež súrodenecké vzťahy, v ktorých sa dieťa
učí vyrovnávať s pocitmi žiarlivosti a rivality, riešiť rad ďalších konfliktov, spolupracovať,
zdieľať spoločné zážitky a záujmy a pod. Význam ďalších osôb z okruhu širšej rodiny spočíva
predovšetkým v tom, že umožňujú dieťaťu opäť diferencovanejšiu sociálnu skúsenosť a vťahuje
ho do širšieho spoločenstva.“
Pozitívny status dieťaťa v rodine zdôrazňuje vo svojich prácach i Zdeněk Matějček, ktorý
uvádza zo života rodiny viacero významných činiteľov ovplyvňujúcich dospievanie detí v
rodine.
Vyberáme niektoré z nich:
1. Rodičovské správanie detí voči malému dieťaťu prejavovaním opatery. Objavuje sa v období
od ôsmich rokov u dievčat a od trinástich rokov u chlapcov. Čím viac pozitívnych skúseností v
tomto smere dieťaťu sprostredkujeme, tým viac znižujeme možnosť ohrozenia jeho vlastnej
existencie, či existencie jeho potomstva.
2. Kontakty s inými ľuďmi.
Rodičia by mali dať dieťaťu príležitosť, aby sa mohlo v rodinnom živote stretávať s malými
deťmi i s odrastenejšími a samozrejme i s dospelými, ktorí sa správajú matersky a otcovsky i
s generáciou prarodičov a praprarodičov.
3. Podpora zdravého utvárania mužskej a ženskej identity človeka.
Uvedomovanie si vlastného „ja“ podľa pohlavia vplýva na zrelosť osobnosti. Táto identita sa
formuje v tom veku detí, v ktorom sa formujú základy ich „rodičovského správania.“
Základné potreby dieťaťa
Rodina a spoločnosť sa stávajú dôležitým faktorom v celom vývinovom období dieťaťa. „Každé
dieťa sa rodí ako bio-psycho-sociálno-duchovná bytosť.
Vzájomné pôsobenie biologických, sociálnych, psychických a duchovných faktorov sa
spolupodieľa na utváraní človeka ako indivídua a osobnosti v rozmere identity (dieťa – chlapec
či dievča) a v rozmere intimity (milujúci
Prioritné a dominantné prostredie v rozvoji kultivovaného jedinca má jeho rodina. No nie každé
dieťa vyrastá vo svojej biologickej rodine. Na Slovensku je dnes v rôznych zariadeniach
sociálnych služieb evidovaných približne 5090 opustených detí.“ (Úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny, Ružomberok, 2006 doplní mi S Miháliková) Ústavná výchova je náhradná forma, ktorá
– napriek úprimnému kvalitnému snaženiu - nikdy plnohodnotne nenahradí rodinné prostredie
a tým i zdravý vývin dieťaťa. Vychádzajúc zo životnej praxe mnohých zainteresovaných
odborníkov v práci s rodinou formulujeme niektoré základné životné potreby dieťaťa.
V roku 1958 John Bowly podal správu o dvoch jednoduchých, ale pritom kľúčových zisteniach:
- Dieťa potrebuje rovnako rodiča ako jedlo.
- Oddelenie dieťaťa od rodiča, alebo jeho strata spôsobuje u dieťaťa psychické zranenie.
Ak sa dieťa dostane do milujúceho a podnetného prostredia, má možnosť svoj vývin dobehnúť.
Osobitne silnú šancu majú deti v mladšom veku. Podľa Campbella (1999, s. 9) deti majú mnoho
potrieb. „Potrebujú svojich rodičov, aby neskôr dokázali vytvoriť zdravý manželský vzťah.
Potrebujú cítiť lásku a starostlivosť od svojich rodičov. Potrebujú byť vedení k vyspelému
zvládaniu svojho hnevu.“
Potrebujú orientáciu a pomoc aj vo svojom duchovnom živote, potrebujú si osvojovať
a posilňovať zdravú vieru v Boha a Bohu, potrebujú vedieť, že Boh miluje najdokonalejšou a
bezpodmienečnou osobnou láskou. Potrebujú získať skúsenosť, že sa na Neho môžu
2
spoľahnúť, vedieť, že jeho láska nepodlieha móde, rozmarom, je žičlivá aj vtedy, keď ide človek
sám proti sebe. Boh nesiaha na slobodu toho, koho miluje. Jeho „tvár“, alebo Jeho odlesk deti
najčastejšie spoznajú v tvárach a správaní svojich rodičov, náhradných rodičov, prarodičov...“
„Americký sociológ Thomas vymedzuje štyri základné potreby. Dieťa ich vyjadruje túžbami:
- túžba po nových skúsenostiach,
- túžba po bezpečí,
- túžba po uznaní,
- túžba po odozve.
Langmeier a Matějček formuluje tieto základné životné potreby:
- potreba stimulácie - potreba optimálneho prívodu podnetov, čo do variability, modality,
kvantity a kvality s ohľadom na konkrétnu individualitu dieťaťa
- potreba osobnej identity - potreba sociálneho začlenenia do širšieho okruhu ľudí
- potreba „otvorenej budúcnosti“, potreba životnej perspektívy - životného zmyslu
- potreba „zmysluplného sveta“
- potreba istoty, bezpečia - interpersonálneho vzťahu typu „matka – dieťa“, teda toho čo
nazýva anglossaská literatúra „attachment“.“
Podľa Gottliebovej (2004, s. 135) „Napĺňanie potreby životnej istoty pomáha dieťaťu:
- dosiahnuť plný intelektuálny potenciál,
- vedieť triediť a chápať pozorované okolie,
- myslieť logicky,
- získať sebadôveru,
- lepšie zvládnuť stres a frustráciu,
- naučiť sa redukovať a ovládať pocity žiarlivosti,
- lepšie prekonať strach a obavy,
- zvyšovať vedomie vlastnej hodnoty,
- pri vývine sociálnych emócií,
- pri vývine svedomia.“
Podľa Archerovej (2001, s. 40 – 42) „Keď základné potreby malého dieťaťa nie sú dostatočne
naplnené, nenaučí sa rozlišovať hlad, smäd, nepohodlie, ani bolesť, a nespojí si tieto vnemy s
uspokojením. Rozhodne sa nenaučí dôvere a nebude veriť, že tí, ktorí sa o neho starajú, dokážu
splniť jeho potreby. Potreby dieťaťa ostanú disociované, mimo jeho vedomia, ale napriek tomu
buď hybnou silou jeho jednania.
Pokiaľ bude opakovane zažívať bolesť, strach, týranie, môže to vážne narušiť jeho schopnosť
modulácie aktivity a následkom toho nedokáže pochopiť ďalšie životné skúsenosti. Bolo
dokázané, že trauma a obzvlášť silná trauma v rannom veku, vedie k zvýšenej pravdepodobnosti
disociácie. Môže dochádzať k disociovanému vedomiu rôznych zmyslových orgánov, k
disociácii medzi implicitnou pamäťou
(mimovoľná pamäť), k disociáciám medzi mozgovým kmeňom a medzimozgom, disociácii
medzi logickými, analytickými a jazykovými funkciami ľavej mozgovej hemisféry a
intuitívnymi, vizuálnymi a celostnými funkciami pravej hemisféry.
Takmer všetci odborníci sa viac-menej zhodujú v tom, že tragické udalosti majú ničivý dopad na
jedinca, ktorí nemajú silne rozvinuté vedomie samého seba, nevytvorili si pevnú sieť blízkych
osôb, na ktorých sa môžu spoľahnúť a nemajú takú rozumovú kapacitu, aby mohli hlbšie
porozumieť tomu, čo sa okolo nich odohráva. Traumatizované dieťa tak zostáva v stave
neustávajúcej fyzickej pohotovosti voči ďalším ohrozeniam, je náchylné jednať bez premyslenia
a impulzívne a stráni sa spoločnosti. Traumatizované dieťa si pripadá úplne samé a opustené a
3
celá situácia je pre neho ešte horšia ako pre dospelého človeka, pretože ešte nemá dostatočné
množstvo kompenzujúcich skúseností, a ešte plne nechápe, čo sa s ním deje.
Z tohto jasne vyplýva, že malé deti sú v životných situáciách omnoho zraniteľnejšie ako dospelí
ľudia. Po fyzickej stránke vedie prežitá trauma k podstatným zmenám v schopnosti reagovať a u
najzraniteľnejších jedincov, vrátane malých detí, nie je ľahké tieto zmeny zvrátiť späť.“
Podľa Kovaříka (1999, s. 52) „Človek potrebuje mať pred sebou budúcnosť, ktorá ho
neohrozuje, ale naopak stáva sa realizáciou jeho životných možností.
Jeho vzťah k budúcnosti tak určuje vzťah k minulosti a prítomnosti, pretože je nimi sám
ovplyvňovaný. Budúcnosť, ktorá sa človeku otvára a ku ktorej pristupuje s dôverou, je zdrojom
nádeje. Tam, kde nie sú spomínané základné potreby v dostatočnej miere a po dlhšiu dobu
uspokojované, dochádza k stavu psychickej deprivácie, ktorej následky môžu byť nielen
krátkodobé, ale aj dlhodobé a tie môžu deprivované dieťa sprevádzať až do dospelosti a staroby.
Musíme poznať, ako deti chápu a rozumejú svojím svetom, ako si vytvárajú ich zmysel, ako ich
napĺňajú. Dať deťom možnosť vyjadriť sa k tomu, čo sa podstatným spôsobom týka ich života,
nie je samozrejmosťou v našich zemepisných šírkach a dĺžkach. Čas detí je iný ako čas
dospelých. Ak nebude zmysluplne a včas napĺňaný, môže byť – niekedy nenávratne – stratený.
Tu platí jedno základné pravidlo: čím skôr a rýchlejšie, tým lepšie.“
Podľa Gottliebovej (2004, s. 136) „Prirodzené rodinné prostredie založené na harmonickom,
pevnom a trvalom spoločenstve muža a ženy je najlepšou zárukou pre dieťa. Všetky deti však
nemajú to šťastie žiť v prirodzenej rodine spolu so svojimi biologickými rodičmi. Na jednej
strane žijú tisícky detí, ktoré z rozličných dôvodov nemôžu vyrastať pri svojich rodičoch a
v desiatkach detských domovoch a iných typoch zariadení túžia po rodine. Ich srdce je
nenaplnené láskou, ktorú im môžu poskytnúť len ich rodičia, túžia po pohladení, či pochopení.
Na druhej strane sú medzi nami ľudia, ktorým príroda nedopriala mať svoje vlastné deti a
napriek tomu chcú a túžia pomôcť takýmto deťom.“
„Deti, ktoré vyrastajú v ústavnom prostredí je na Slovensku niekoľko tisíc. Pracovníci sa snažia
zväčša s veľkým nasadením napĺňať potreby opustených detí. V materiálnej oblasti sa im to darí.
Ani pri maximálnom úsilí im však niektoré potreby zákonite nie sú schopní naplniť.“ (M.
Roháček, V. Matej, 2001, s. 3)
Poruchy funkčnosti rodiny a jej vplyv na dieťa
„Rodina pôsobí na dieťa už v čase, keď sa ešte nedostáva do styku s inými sociálnymi podnetmi.
Dieťa je rodinou formované od narodenia až do dospelosti a vo vzťahu k nej pokračuje, aj keď si
samo založí vlastnú rodinu. Dieťa sa učí poznávať čo je dobré, čo je zlé, pekné, formujú sa jeho
životné ciele. Najúčinnejším prostriedkom pôsobenia na dieťa je vzor, príklad rodičov, ich
každodenné správanie sa. Rodičia v prvom rade zodpovedajú za starostlivosť o dieťa, za jeho
ochranu a priaznivý vývin. V prípade, že rodičia nezabezpečujú základné potreby dieťaťa, alebo
sami zlyhávajú, dochádza v rodinách k poruchám, ktoré vedú k oslabeniu psychosociálneho
vývinu dieťaťa až k nežiadúcemu opusteniu dieťaťa.
Pri posudzovaní rodín možno veľmi ťažko rodinu zatriediť do jednotlivej skupiny, ak zvolíme
kritérium fyzickej prítomnosti v rodine. Každá je individuálna svojou jedinečnosťou a
neopakovateľnosťou. Z toho vyplýva, že nie je možné používať v nástrojoch sociálnej práce
paušálne postupy.
4
S istotou vieme o rodine povedať, že je úplná alebo neúplná. Nemôžeme už povedať napríklad,
že všetky úplné rodiny sú funkčné a neúplné rodiny sú dysfunkčné.
Nemôžeme tiež tvrdiť, že funkčné rodiny nemajú problémy a konflikty, dôležité však je, že
postoj k riešeniu problému je konštruktívnejší a nenarúša stabilitu rodiny. Hlavným kritériom
funkčnosti rodiny je emocionálna spokojnosť manželov, ktorí dosahujú pocit naplnenia a
emocionálna spokojnosť detí.
Na základe funkčnosti rodiny a jej porúch vo vzťahu k dieťaťu možno podľa J. Dunovského, Z.
Dytricha a Z. Matějčeka hovoriť o nasledovných typoch rodiny:
1. Dysfunkčná rodina – v nej sa vyskytujú vážnejšie poruchy niektorých alebo všetkých
rodinných funkcií, ktoré bezprostredne ohrozujú a poškodzujú rodinu a predovšetkým vývin
dieťaťa, rodina potrebuje sústavnú pomoc zo strany odborníkov.
2. Afunkčná – poruchy sú takého rozsahu a hĺbky, že rodina prestáva plniť svoj základný účel,
dieťaťu vážnym spôsobom škodí, či dokonca ohrozuje jeho existenciu. Jediná možnosť, ktorá
dieťaťu pomôže, je jeho umiestnenie do náhradnej rodinnej výchovy.
3. Disociálna rodina, v ktorej sú permanentné zvady, hádky, bitky – často pod vplyvom alkoholu
a iných drog. Rodičia žijú nemravným a sexuálne uvoľneným životom. Veľa mladistvých
delikventov pochádza z rodín, kde sa trestná činnosť neodsudzuje, ale naopak schvaľuje a
podporuje sa ako východisko zlepšenia životnej úrovne rodiny.
4. Neklinická rodina ako synonymum funkčnej rodiny. V rodine sa nevyskytuje duševná porucha
alebo závažná telesná choroba, rodina nemá záznam v trestnom registri, nepotrebuje pomoc
špecialistov. Funkčná rodina je schopná zabezpečiť dieťaťu dobrý vývin. Naopak u klinickej
rodiny zaznamenávame prítomnosť nejakej poruchy.
5. V klinických rodinách nemá dieťa primerane rozvinutú identitu, citovo stráda, je vystavované
stresovým situáciám a rodičia nerešpektujú jeho detskú osobnosť so všetkými zvláštnosťami.“
(Majáková, 2004, s. 49) Sanácia nefunkčných rodín je dôležitou a nesmierne aktuálnou úlohou
sociálnej práce.
Hlavné príčiny porúch rodiny vo vzťahu k dieťaťu
Dunovský (1986, s.16) klasifikoval hlavné príčiny porúch rodiny vo vzťahu k dieťaťu:
- „Dôvody, prečo sa rodičia nemôžu starať o dieťa, spočívajú v prírodných podmienkach a v
situáciách, v poruchách fungovania celej spoločnosti, v narušenom fungovaní rodinného
systému, alebo v hmotnom nedostatku.
- Dôvody, keď sa rodičia nedokážu postarať o dieťa. Táto situácia nastáva, ak sú rodičia sociálne
nezrelí, nie sú schopní sa vyrovnať so zvláštnymi okolnosťami, ako je handicapované dieťa,
mimomanželské dieťa, dieťa prijaté formou náhradnej starostlivosti.
- Dôvody, pre ktoré sa rodičia nechcú starať o deti. Príčiny spočívajú v najrôznejších poruchách
osobnosti rodičov, ktoré spôsobujú, že náležito nenapĺňajú rodičovskú úlohu. Rodičia
neposkytujú deťom starostlivosť, opúšťajú ich. Dávajú prednosť iným hodnotám ako deťom.
- Poslednú skupinu tvoria rodičia, ktorí sa príliš starajú o dieťa, nadmerne ho ochraňujú a na
druhej strane rodičia, ktorí majú hostilný vzťah k deťom, čo vedie k ich týraniu, zneužívaniu až k
fyzickej likvidácii.“
Opustené dieťa ako dôsledok zlyhania rodiny
Opustenosť dieťaťa zapríčiňujú rôzne dôvody zlyhania rodín.
5
Podľa Majákovej (2004) sú príčiny zlyhávania rodín rôznorodé. Medzi pochopiteľné, aj keď nie
časté, patrí smrť rodičov, alebo ochorenie, ktoré im znemožňuje zabezpečiť fungovanie rodiny.
Pri pozitívnych vzťahoch v širšej rodine zväčša plnenie úloh, najmä smerom k nezaopatreným
deťom, preberajú starí rodičia a iní príbuzní. V detských domovoch žijú podľa štatistiky 2 – 3%
sirôt.
Medzi závažné faktory zapríčiňujúce zlyhávanie rodiny môžeme zaradiť závislosť. Môže ísť o
závislosť na alkohole, drogách a iných látkach, ale i závislosť na hracích automatoch. Tieto
závislosti zapríčiňujú ekonomické ohrozenie rodiny a môžu zapríčiniť poruchy emocionálnej,
socializačno-výchovnej i ochrannej funkcie rodiny.
Gottliebová (2004, s. 136) považuje za dôvod opustenosti dieťaťa aj výkon trestu odňatia
slobody rodičov, alkoholizmus, osamelosť matky, ktorá sa vzhľadom na svoju nepriaznivú
situáciu zriekne dieťaťa, nízku morálnu a intelektuálnu úroveň rodičov, trestné činy,
nespôsobilosť rodičov na právne úkony alebo zlyhanie rodiny pri plnení svojej funkcie.
Podľa Mateja (2000, s. 11), k charakteristike detí odchádzajúcich z vlastných rodín patrí aj
patologické správanie rodičov voči dieťaťu, psychické, fyzické týranie, zneužívanie a
zanedbávanie. Do spomínanej skupiny patria i deti rodičov, ktorí zlyhávajú v starostlivosti o deti
z dôvodu, že nezažili láskyplný vzťah a nie sú ho schopní ani vytvoriť (rodičia, ktorí vyrastali v
inštitúcii alebo problémovom rodinnom prostredí). Deti, ktorých rodičia sa vzhľadom na svoje
sociálne podmienky nemôžu postarať o svojich potomkov (bezdomovci, nezamestnaní). Deti,
ktorých rodičia sú mentálne alebo telesne postihnutí a pre svoj stav nie sú schopní sa o deti
postarať, súčasne ani v širšej rodine nie je nikto, kto by sa mohol a chcel o deti starať.
„Životná neistota, nedôvera, nízke sebavedomie, túžba po láske, problémy pri
vytváraní trvalejších vzťahov, to je základná charakteristika opusteného dieťaťa. Jeho správanie
je zamerané na to, aby žilo a prežilo v poškodzujúcom a zraňujúcom prostredí a v
neprirodzených vzťahoch. Takéto deti nemajú dôvod smiať sa a odnaučili sa aj plakať, pretože
ich aj tak nikto neuteší. Je im jedno, u koho sú na rukách, ale chcú aspoň na chvíľu cítiť ľudské
teplo. Keď potom prídu do rodiny, všetko je pre nich nové a neprirodzené.“ (Roháček, et al.,
1998, s. 7)
Podľa Roháčeka a Mateja (2001, s. 4) „Deti o ktorých hovoríme, zažili ťažké skúsenosti a nesú si
so sebou samotu, sklamanie, týranie, nedôveru, smútok, strach, pocit viny... Toto a ešte všeličo
iné je skryté za túžbou po rodičoch a domove. Táto túžba môže byť vyslovená, ale často len ticho
nosená, skrytá za rôznymi maskami a prekrytá ruchom kolektívneho života v detskom domove.
Len malý počet z detí umiestnených v ústavnej starostlivosti má šťastie a novú rodinu nájde
hneď.“
Porovnanie rodinnej výchovy s ústavnou výchovou
Podľa Kovaříka (2/2000, s. 27 - 29) „Ak budeme porovnávať rodinnú výchovu výchovou
ústavnou, prvou významnou odlišnosťou je, že rodina je, či môže byť miestom trvalých a
hlbokých citových vzťahov, vzťahov na celý život. Vychovávatelia a deti v ústavných
zariadeniach tieto podmienky nemajú. Vychovávatelia majú svoje vlastné rodiny, v ktorých sa
plne citovo angažujú. V detských domovoch deti prichádzajú a odchádzajú, sú v zariadení na
určitú dobu, a tak sa vzťahy tak dôležité pre dieťa, nevytvárajú. Práve okolnosť, že v dobre
fungujúcej rodine je dieťa bezpodmienečne vnútorne prijaté, akceptované, nielen na základe
výkonov a zásluh, sa vytvárajú podmienky pre to, že ľudia k sebe navzájom „patria“, že si
navzájom uspokojujú svoje základné životné potreby, že ich vzťahy a zväzky majú perspektívu
a sú trvalé v čase, mieste a osobách. A práve to odlišuje rodinu od ústavu.
6
Zdieľanie spoločných zážitkov, rozhovory za rodinným stolom, spoločné plánovanie, riešenie
konfliktov, rodinných hádok a kríz, sú nenahraditeľnou školou života. Toto všetko deťom z
ústavu v prevažnej miere chýba. Ďalším rozdielom medzi rodinnou a ústavnou výchovou je
rozličná ponuka sociálnych skúseností, rozdielne príležitosti k zoznámeniu sa s rozmanitými
sociálnymi vzormi a modelmi. Aké modely, vzory, funkcie vlastne dieťa vo svojom
vychovávateľovi poznáva? V ústave väčšinou len ako svojho profesionálneho vychovávateľa vo
vzťahu k sebe samému, prípadne vo vzťahoch vychovávateľov medzi sebou. V rodine dieťa
zažije rôznu paletu vzťahov. Vidí matku nielen ako svoju matku, ale ako manželku svojho otca,
ako sestru svojej tety, pracujúcu ženu, ako kuchárku, účtovníčku malého domáceho
hospodárstva. Vidí, ako sa pokúša zvládať rozmanité funkcie a role. Toto všetko deťom z ústavu
chýba, preto ich neskoršie sociálne zlyhanie nie je ničím výnimočné. A s tým súvisí i ďalší
dôležitý faktor: ústavná výchova je naprogramovaná, pracuje nanajvýš s mechanizmami odmien
a trestov. Rodinná výchova je oproti nej nenaprogramovaná, je viazaná na jedinečnosť a
individualitu dieťaťa. K rodinnému výchovnému repertoáru patrí aj odpustenie bez odprosenia a
urobenie radosti pre potešenie toho druhého. V rodine býva častejšie odmeňovaná snaha, i keď
problémy v niektorých rodinách môžu naopak práve vznikať z prevahy zásluhového systému
odmien a trestov.
Rodina je teda – môže a má byť – miestom spolužitia, spolupráce, súhry. Zatiaľ čo ústavná
kontrola vedie k dôrazu na kontrolu vonkajšiu, a deti väčšinou poslúchajú a dodržiavajú určitý
poriadok v prítomnosti vychovávateľa, v dobrej rodine je dôraz kladený na vnútornú kontrolu, na
rozvoj vnútorných zábran, na zvnútornené spoločné vedomie, spoluvedomie toho, čo je správne
a čo je nesprávne.“
Hlavné problémy detí umiestnených do ústavnej starostlivosti
Spoločnosť priateľov z detských domovov – Úsmev ako dar definovala najväčšie problémy, s
ktorými sa musí opustené dieťa vysporiadať:
- „pocit osamelosti,
- ťažkosti v nadväzovaní medziľudských vzťahov,
- nízke sebavedomie, sebadôvera,
- strach, že odchodom z detského domova stratí ľudí, ktorí mu poskytovali
starostlivosť,
- slabé možnosti rozvoja,
- malá šanca vychovávateľov venovať sa činnosti, pre ktorú má dieťa
predpoklady,
- slabá motivácia a podpora vzdelania,
- pasivita,
- nesamostatnosť,
- absencia rodičovských vzorov,
- negatívny pohľad verejnosti na jeho status v detskom domove.“ (Úsmev ako
dar, http://www.usmevakodar.sk/)
Zákony na ochranu detí
Slovenská republika garantuje vo svojich zákonoch dodržiavanie základných ľudských práv a
slobôd (nevynímajúc deti) a pripája sa k dôležitým medzinárodným dokumentom.
Ústava Slovenskej republiky
čl. 7 ods. 5:
„Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na
ktorých je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo
7
povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanovených zákonom, majú prednosť pred zákonmi.“
Dohovor o právach dieťaťa
čl. 3
„1. Záujem dieťaťa (v anglickom origináli the best interest of the child – najlepší záujem
dieťaťa) musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí,
uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,
správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.“
čl. 6
„Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú v najvyššej možnej miere zachovanie
života a rozvoja dieťaťa.“
čl. 20
„1. Dieťa dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia alebo dieťa, ktoré vo
vlastnom záujme nemôže byť ponechané v tomto prostredí, má právo na osobitnú ochranu a
pomoc poskytovanú štátom.“
Sociálnoprávna ochrana detí
Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele upravuje
sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu na zabezpečenie predchádzania vzniku
krízových situácií v rodine, ochrany práv a právom chránených záujmov detí, prehlbovania a
opakovania porúch psychického, fyzického a sociálneho vývinu detí a plnoletých fyzických osôb
a na zamedzenie nárastu sociálno-patologických javov.
§1
„Sociálnoprávna ochrana detí je súbor opatrení na zabezpečenie
a) ochrany dieťaťa, ktorá je nevyhnutná pre jeho blaho a ktorá rešpektuje jeho najlepší záujem
podľa Dohovoru o právach dieťaťa,
b) výchovy všestranného vývinu dieťaťa v jeho prirodzenom rodinnom prostredí, náhradného
prostredia dieťaťu, ktoré nemôže byť vychovávané vo vlastnej rodine.“
§8
„Dieťa má právo požiadať o pomoc pri ochrane svojich práv orgán sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately, iný štátny orgán, ktorý je príslušný podľa osobitných predpisov, chrániť
práva a právom chránené záujmy dieťaťa, zariadenie, obec, vyšší územný celok, akreditovaný
subjekt, školu, školské zariadenie alebo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Všetky orgány,
právnické osoby a fyzické osoby uvedené v prvej vete sú povinné poskytnúť dieťaťu okamžitú
pomoc pri ochrane jeho života a zdravia, vykonať opatrenia na zabezpečenie jeho práv a právom
chránených záujmov, a to aj sprostredkovaním tejto pomoci. To platí aj vtedy, ak dieťa nemôže
vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť požiadať o pomoc samo, ale prostredníctvom tretej
osoby.
Dieťa má právo požiadať o pomoc pri ochrane svojich práv aj bez vedomia rodičov alebo osoby,
ktorá sa osobne stará o dieťa. Tým nie sú dotknuté práva a povinnosti rodičov vyplývajúce z
rodičovských práv a povinnosti a práva osoby, ktorá s osobne stará o dieťa, upravené osobitným
predpisom.“
§ 26
8
„Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonáva opatrenia sociálnoprávnej
ochrany a sociálnej kurately tak, aby ochrana života, zdravia a priaznivého psychického vývinu,
fyzického vývinu a sociálneho vývinu bola sústavne zabezpečovaná.“
§ 27
„Ak sa ocitne dieťa bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život, zdravie alebo priaznivý
psychický, fyzický a sociálny vývin vážne ohrozený alebo narušený, orgán sociálnoprávnej
ochrany a sociálnej kurately, v ktorého obvode sa dieťa nachádza, je povinný bezodkladne podať
súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia, zabezpečiť uspokojenie základných životných
potrieb dieťaťa a jeho prijatie do detského domova.“
§ 30
„Pred umiestnením dieťaťa do zariadenia na výkon rozhodnutia súdu poskytuje orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pomoc na uľahčenie a zvládnutie jeho odchodu
z rodiny. Dieťaťu sa poskytujú spôsobom primeraným jeho veku a rozumovej vyspelosti najmä
informácie o zariadení na výkon rozhodnutia súdu, do ktorého má byť umiestnené, o možnosti
vziať si so sebou osobné veci, o jeho právach a povinnostiach v zariadení a o možnostiach
udržiavania pravidelného osobného styku a písomného styku s rodičom, zákonným zástupcom,
inou blízkou osobou a s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.“
Podľa Šebovej (2005, s. 9) „V súvislosti s týmto zákonom je potešujúce, že širším zapojením
akreditovaných subjektov do práce s rodinou, pri sanácii rodinného prostredia, ale aj pri
vyhľadávaní náhradných rodín pre deti žijúce mimo rodiny sa vytvárajú predpoklady pre
rýchlejšie riešenie problémov týchto detí a najmä skracovanie ich pobytu v ústavnej výchove.“
Náhradná starostlivosť
Podľa Gottliebovej (2004, s. 136 – 137) „Náhradná starostlivosť je rodina, ktorá bola „umelo“
vytvorená pre deti, ktoré stratili biologických rodičov, alebo pre deti, ktoré z rôznych príčin
nemôžu vyrastať vo svojej prirodzenej rodine. V modernej spoločnosti predstavuje náhradná
starostlivosť významný prostriedok pomáhajúci týmto deťom riešiť ich nepriaznivú situáciu.
Náhradnú starostlivosť môžeme definovať ako sociálne opatrenie v prospech dieťaťa, o ktoré sa
jeho vlastní rodičia nemôžu, nedokážu alebo nechcú starať alebo z vážnych dôvodov nie je
žiadúce, aby sa starali. Má preto úplne alebo čiastočne opustenému dieťaťu umožniť, aby
vyrastalo v rodinnom prostredí, ktoré by uspokojovalo jeho základné psychické potreby,
harmonicky rozvíjalo jeho osobnosť a pripravovalo ho pre uspokojivé spoločenské zaradenie.
Vzhľadom na to, že vzťahy náhradnej starostlivosti majú sekundárny charakter, to znamená, že
vznikajú, keď sa primárny rodičovský vzťah nemôže uplatniť, zákon pre ich vznik ustanovuje
splnenie viacerých podmienok. Tieto podmienky sú rozličné v závislosti od toho, o akú formu
náhradnej starostlivosti ide. Niektoré z nich sú však spoločné pre všetky formy. Ide o tieto
základné predpoklady:
1. rodičia nezabezpečujú riadnu výchovu dieťaťa,
2. záujem dieťaťa vyžaduje jeho zverenie do inej rodiny,
3. občan hodlajúci vykonávať náhradnú starostlivosť musí byť na jej výkon spôsobilý a ochotný
ju zabezpečiť.“
Slovenská republika sa svojimi právnymi úpravami približuje k svetovým trendom v náhradnej
starostlivosti o opustené dieťa.
Účinnosťou zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej
ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov dochádza k zmenám
aj v oblasti náhradných rodinnoprávnych vzťahov.
9
Formy náhradnej starostlivosti
Podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, § 44 je náhradnou starostlivosťou viacero osobitne
usporiadaných, na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré
nahrádzajú osobitnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia
nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. „Náhradná starostlivosť, na ktorej základe vznikajú
vzťahy medzi maloletým dieťaťom a inou osobou, môže vzniknúť len rozhodnutím súdu a jej
obsah tvoria práva a povinnosti vymedzené zákonom alebo súdnym rozhodnutím.
Náhradnou starostlivosťou je:
a) zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča (ďalej len
„náhradná osobná starostlivosť“),
b) pestúnska starostlivosť,
c) ústavná starostlivosť.“
Osvojenie má v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine osobitné miesto.
Súd pri rozhodovaní o tom, ktorý zo spôsobov náhradnej starostlivosti zvolí, vždy prihliadne na
záujem maloletého dieťaťa. Podľa Illášovej (2005), je výchova podľa zákona o rodine chápaná
ako starostlivosť o osobu dieťaťa, pri ktorej dochádza aj k podstatným rozhodnutiam. Zahŕňa
starostlivosť o výchovu, o rozvoj individuálnych telesných a duševných schopností dieťaťa. V
prípade umiestnenia dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti sú za jeho riadnu
výchovu naďalej zodpovední rodičia, prípadne poručník.
Náhradná osobná starostlivosť
Náhradná osobná starostlivosť je upravená v zákone o rodine č. 36/2005 Z.z.,
§ 45 – 47 a v zákone č. 627/2005 Z. z. o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa.
Ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej
starostlivosti. Pri zverení do tejto formy starostlivosti súd uprednostní predovšetkým príbuzného
maloletého dieťaťa, ak spĺňa ustanovené predpoklady. V rozhodnutí súd vymedzí osobe, ktorej
bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti jej rozsah práv a povinností k
maloletému dieťaťu. Osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej
starostlivosti je povinná vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v
akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok má iba v
bežných veciach. Rodičia majú právo stýkať sa s maloletým dieťaťom, ktoré bolo zverené do
náhradnej osobnej starostlivosti. Vyživovacia povinnosť rodičov voči maloletému dieťaťu
nezaniká. Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti
určí rodičom alebo iným fyzickým osobám povinným poskytovať maloletému dieťaťu výživné
rozsah ich vyživovacej povinnosti a súčasne im uloží povinnosť, aby výživné poukazovali osobe,
ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti.
V § 47 sú upravené zákonné dôvody zániku náhradnej osobne starostlivosti. V prípade, že sa
manželia, ktorým bolo dieťa zverené do spoločnej náhradnej
osobnej starostlivosti rozvedú a jeden z nich má naďalej záujem zabezpečiť osobnú starostlivosť
dieťaťa, súd môže ponechať dieťa v jeho osobnej starostlivosti, ak zistí, že rodičia naďalej
nemôžu zabezpečiť jeho osobnú starostlivosť. Súd môže súčasne zveriť dieťa do náhradnej
osobnej starostlivosti a zároveň ustanoviť poručníka v prípade, ak by ustanovený poručník nebol
zároveň povinný osobne sa starať o dieťa.
Na ustanovenie poručníka v tomto prípade musí byť zákonný dôvod. Podľa Illášovej (2005), v
porovnaní s poručníctvom je cieľom a obsahom inštitútu zverenia dieťaťa do výchovy náhradnej
osobnej starostlivosti, osobná starostlivosť tejto osoby o maloleté dieťa. Účelom poručníctva nie
je výkon osobnej starostlivosti o dieťa, aj keď nie je vylúčená. Poručníctvo a opatrovníctvo je
upravené v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine § 56 až 61. Pri osobnej starostlivosti o dieťa má
10
poručník podľa zákona č. 627/2005 Z. z. o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o
dieťa, nárok na rovnaké hmotné zabezpečenie ako pestún.
Pestúnska starostlivosť
Pestúnska starostlivosť je osobitnou formou náhradnej starostlivosti, ktorú riadi, kontroluje a
hmotnou podporou zabezpečuje štát. Upravuje ju zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine, § 48 až 53 a
zákon č. 627/2005 Z. z. o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa. Ak rodičia
nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa a ak je to
potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže rozhodnúť o jeho zverení do pestúnskej
starostlivosti fyzickej osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom a spĺňa ustanovené predpoklady
(„ďalej len pestún“). Dočasne zveriť do starostlivosti budúcich pestúnov môže orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately len za predpokladu, že nad dieťaťom nebola
nariadená ústavná starostlivosť a rodičia dieťaťa s jeho dočasným zverením súhlasia. Ak do troch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia nepodá budúci pestún návrh na začatie konania o
zverení maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti, dočasné zverenie maloletého dieťaťa
uplynutím tejto lehoty zanikne. Pestún je povinný vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté
dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a
spravovať jeho majetok má iba v bežných veciach. Rodičia majú právo stýkať sa s maloletým
dieťaťom, ktoré bolo zverené do pestúnskej starostlivosti.
Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do pestúnskej starostlivosti určí rodičom alebo
iným fyzickým osobám povinným poskytovať maloletému dieťaťu výživné rozsah ich
vyživovacej povinnosti a súčasne im uloží povinnosť, aby výživné poukazovali orgánu
sociálnoprávnej ochrany detí. V § 52 sú upravené zákonné dôvody zániku pestúnskej
starostlivosti. Ak zanikla pestúnska starostlivosť rozvodom manželov a rodičia naďalej
nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, súd môže na
návrh jedného z bývalých manželov, ktorým bolo maloleté dieťa zverené do spoločnej
pestúnskej starostlivosti, ponechať maloleté dieťa v jeho osobnej starostlivosti, ak je to v záujme
maloletého dieťaťa. Ak pestún a maloleté dieťa zverené do pestúnskej starostlivosti súhlasia, súd
môže z dôležitých dôvodov predĺžiť pestúnsku starostlivosť až na jeden rok po dosiahnutí
plnoletosti.
Ak zanikne pestúnska starostlivosť z dôvodu smrti pestúna, alebo rozhodnutím súdu o zrušení
pestúnskej starostlivosti a rodičia naďalej nezabezpečujú osobnú starostlivosť o dieťa, súd
rozhodne o ďalšej náhradnej starostlivosti o dieťa. Ak súd zistí, že u maloletého dieťaťa sú
predpoklady na osvojenie, začne aj bez návrhu konanie o osvojiteľnosti.
Pestún má nárok na hmotné zabezpečenie, ktoré upravuje zákon č. 627/2005 o príspevkoch na
podporu náhradnej starostlivosti o dieťa. Podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine § 103, ak sa
pestún rozhodne osvojiť maloleté dieťa, ktoré mu bolo zverené do pestúnskej starostlivosti,
nevyžaduje sa, aby pred rozhodnutím súdu o osvojení bolo maloleté dieťa v starostlivosti pestúna
po dobu deviatich mesiacov, ak pestúnska starostlivosť trvala aspoň túto dobu. Rovnako sa
postupuje aj v prípade, že maloleté dieťa chce osvojiť osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené
do náhradnej osobnej starostlivosti, alebo poručník, ktorý sa o maloleté dieťa osobne stará.
Osvojenie upravuje zákon o rodine § 97 až 109. Osvojením vzniká medzi osvojiteľom
a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Osvojitelia majú pri výchove detí
rovnakú zodpovednosť a rovnaké práva a povinnosti ako rodičia. O osvojení rozhoduje súd na
návrh osvojiteľa.
Ústavná starostlivosť
11
Pred nariadením ústavnej starostlivosti je súd povinný vždy skúmať, či maloleté dieťa nemožno
zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti. Ústavná
starostlivosť je upravená v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine § 54 a 55 a v zákone č. 305/2005 Z.
z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Súd môže nariadiť ústavnú starostlivosť
len vtedy, ak výchova maloletého dieťaťa je vážne ohrozená alebo vážne narušená a iné
výchovné opatrenia neviedli k náprave alebo ak rodičia nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť
o maloleté dieťa z iných vážnych dôvodov a maloleté dieťa nemožno zveriť do náhradnej
osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti.
„Za vážne ohrozenie alebo vážne narušenie výchovy maloletého dieťaťa by sa nemali považovať
nedostatočné bytové pomery alebo majetkové pomery rodičov maloletého dieťaťa, čo vytvára
priestor na diskusiu. V tomto prípade by mala poskytnúť pomoc rodine obec. V súčasnej dobe sa
nachádza v ústavnej starostlivosti veľa detí z dôvodu slabých ekonomických podmienok. Súd
môže výnimočne nariadiť ústavnú starostlivosť aj vtedy, ak jej nariadeniu nepredchádzali iné
výchovné opatrenia. Z dôležitých dôvodov môže súd predĺžiť ústavnú starostlivosť až na jeden
rok po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa. V § 55 sú upravené zákonné dôvody zániku ústavnej
starostlivosti. Súd sústavne sleduje spôsob výkonu ústavnej starostlivosti a najmenej dvakrát do
roka hodnotí jej účinnosť, najmä v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, obcou a s
príslušným zariadením, v ktorom je maloleté dieťa umiestnené. Súd zruší ústavnú starostlivosť
najmä vtedy, ak maloleté dieťa možno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do
pestúnskej starostlivosti alebo ak zanikli dôvody, pre ktoré bola nariadená.
Výkon ústavnej starostlivosti v detskom domove
V detskom domove sa podľa zákona č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej
kuratele § 52, vykonáva ústavná starostlivosť, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie:
a) „v profesionálnej rodine, ktorá môže vykonávať ústavnú starostlivosť, predbežné
opatrenie alebo výchovné opatrenie v dome alebo v byte, ktoré sú vymedzenou časťou
detského domova alebo vo vlastnom dome alebo vo vlastnom byte pre určený počet detí,
suma poskytnutá detským domovom na úhradu výdavkov na dieťa alebo mladého
dospelého v profesionálnej rodine je podľa veku dieťaťa najviac vo výške trojnásobku
sumy životného minima.
b) samostatných diagnostických skupinách, ktoré vykonávajú odbornú diagnostiku, v
samostatných skupinách alebo špecializovaných skupinách pre určený počet detí, so
samostatným stravovaním, hospodárením a vyčleneným rozpočtom, zriadených v
samostatnom dome, byte alebo vo vymedzenej časti detského domova. Starostlivosť o
deti v jednej skupine zabezpečujú vychovávatelia a ďalší zamestnanci detského domova.“
Vykonávanie ústavnej starostlivosti, predbežného opatrenia a výchovného opatrenia v
profesionálnej rodine má prednosť pred ich vykonávaním v samostatných skupinách a v
špecializovaných samostatných skupinách.
Výskyt vážnejšej duševnej či telesnej choroby v rodine
Choroba člena rodiny často výrazne ovplyvňuje a dokonca aj limituje nielen prežívanie
v rodinnej mikrosociete, ale aj možnosti celkového rodinného diania, vrátane finančnej situácie.
(Turček, 2003). Vážna choroba v rodine môže predstavovať pre dieťa psychický handicap
v inom prostredí či kolektíve. Zvlášť handicapujúce je sociálne neakceptovateľné správanie člena
rodiny, napríklad alkoholizmus, kriminalita a pod. Takéto faktory môžu vyvolávať trvalý pocit
psychickej tenzie, ktorá má tendenciu vyúsťovať do rôznych porúch. Zaujímavé výsledky
priniesli výskumy MATĚJČEKA a spolupracovníkov (1983), ktorí pracovali s hypotézou, že
ťažší alkoholizmus otca sa závažne premieta do života rodiny a výrazne nepriaznivo vplýva na
12
psychosociálny vývoj dieťaťa. Uvedená práca prináša početne pozoruhodné zistenia, z ktorých
spomenieme napr. fakt, že so stúpajúcim skóre alkoholizmu stúpa význam výchovnej role
babičky. V hodnotových dotazníkoch sa ukazuje tendencia manželiek zdôrazňovať význam
ženskej roly v rodine. Uvedení autori však upozorňujú na potrebu pozornosti ženám z týchto
partnerstiev, keďže partnerstvo bolo založené už ako rizikové, uzatvárajú, že častejšie ide
o depriváciu materskú a otcovskú, pričom manželstvo s alkoholikom je neúspešným pokusom
uspokojiť narušené, nevyspelé potreby identity – taká žena vyhľadáva životné situácie, v ktorých
sa môže „lacno“ presadiť, uplatniť a dominovať nad mužom.
Rozdelenie rodiny
Jakabčic (1996) uvádza, že z rodín narušených, neschopných plniť ani základné úlohy rodiny,
pochádza aj veľká časť mentálne postihnutých detí, pričom uvedené nevhodné rodinné prostredie
sťažuje možnosť ich rozvoja.
Hetherington (1966) zistil, že deti, ktoré stratili otca pred dovŕšením piateho roka, boli oveľa
menej agresívne, menej uprednostňovali maskulinnú hru. Otcova neprítomnosť je tu spojená
s problémom identifikácie. Podobne aj Cortes a Flemmingová (1969) poukázali na dopad
neprítomnosti otca (ich výskumný súbor pochádza z kultúrne znevýhodneného prostredia
úplných a neúplných černošských rodín) v tom zmysle, že u chlapcov, vyrastajúcich bez otcov
zisťovali významnejšie častejšie sociálnu nezrelosť, náladovosť, depresiu, neistotu
a podráždenosť, oproti chlapcom, ktorí vyrastali v úplnej rodine.
Súhlasne s tým Sutter a Luccioni (1956) píšu, že neprítomnosť otca má za následok syndróm
karencie autority, ktorý postihuje osobnosť, správanie a medziosobné vzťahy. Osobnosť je
nekonzistenstná, chýba jej stabilita a pevnosť, čo sa pociťuje ako slabosť, ktorú sa jedinec snaží
kompenzovať.
Podľa Millera (1958) neprítomnosť mužského modelu v rodine núti chlapca k identifikácii iným
mužským modelom v okolí (niekedy aj veľmi nevhodným), pričom môže hroziť vznik
„karikatúry maskulinity“, aký možno pozorovať medzi juvenilnými delikventmi. Takáto
identifikácia plní zrejme funkciu ochrany vlastnosťami v jeho prežívaní, získanými pri
dlhotrvajúcej identifikácii s matkou.
Eskilsonová (1986) cituje Kaplana, podľa ktorého adolescenti, ktorých sebaúcta nie je dostatočne
sýtená v konvenčných skupinách, pravdepodobneodmietnu konvenčné normy a prijmú deviantné
spôsoby správania ako prostriedok na obnovenie svojej znehodnotenej predstavy o sebe samom.
Mladý jedinec sa v ťaživej životnej situácii, z ktorej nenachádza východisko, často identifikuje
s inadekvátnymi vzormi. Sú nimi okrem problémových osôb z bežného života aj mnohé
„mediálne osobnosti, ktorých sústavnou prezentáciou masírujú mladých médiá – najmä televízia.
Vytvára sa dojem, že rôzne patologické prvky v správaní sú vlastne prirodzené, a v ich podaní
tieto prejavy získavajú dokonca príťažlivosť.
Na takéto preberanie deviantných prvkov v správaní, vrátane mierneho pitia, poukázal aj
Andorka (1972). Disharmonická, prípadne neúplná rodina je aj rizikovým faktorom možnej
konzumácie drog, na čo poukazujú viacerí autori (Dunovský, Dytrich, Matějček a kol., 1995,
Kaplan et al., 1994, Leshner, 1996 a iní).
Dlhodobo neurovnané výchovné prostredie deti frustruje a vytvára terén aj pre rôzne patické
reakcie. Deti z rozhádaných alebo neúplných rodín majú bližšie k suicidálnemu správaniu, než
deti z harmonického výchovného prostredia (Vítek, 1986). K uvedenej problematike dodáva
Tziogouros (1978), že stratu otca nepredstavuje len jeho fyzická neprítomnosť v rodine, ale aj to,
že muž, ktorý je doma s rodinou, môže byť z rôznych dôvodov nevhodný a otcovskú rolu si
v skutočnosti neplní. Typickým príkladom takejto „maskovacej deprivácie“ je otec – alkoholik.
Iným príkladom neprítomnosti rodiča (najčastejšie otca) v rodine je výkon trestu odňatia
13
slobody. U mnohých ide dokonca o opakované pobyty vo väzení, čím sa predlžuje celková doba
absencie tohto rodiča v rodine. Samozrejme, aj takýto identifikačný vzor, hoci veľmi blízky
dieťaťu, je nevhodný pre jeho správnu výchovu.
Významným nepriaznivým faktorom vo výchove sú agresívne prejavy či priame násilie v rodine.
Popri mnohých formách telesného týrania, ktoré predstavujú sami o sebe pomerne širokú
samostatnú problematiku, považujeme za potrebné zmieniť sa o týraní psychickom, ktoré môže
vážne negatívne poznamenať duševný, najmä citový vývin dieťaťa. Psychické týranie môže mať
formu aktívnu – hrubosť, nadávky, ponižovanie, urážanie, zosmiešňovanie. Pasívna forma
psychického týrania dieťaťa sa prejavuje nedostatkom či absenciou prejavov lásky, nezáujmom,
až zanedbávaním celkovej starostlivosti.
Landis tvrdi, že najviac psychických porúch u detí spôsobuje rozhádaná úplná rodina. Ak sa
napätie manželského súžitia odstráni tým, že sa rodičia rozídu, dieťa sa môže do veľkej miery
zotaviť a adekvátne prispôsobiť aj za cenu, že stratí jedného z rodičov, teda závažný faktor vo
vývoji detskej identifikácie. Trauma z rozchodu rodičov je hoci pre dieťa bolestná, no je
následne vyvážená uspokojením celkovej rodinnej atmosféry a komunikácie.
Nová maskulinita po slovensky
Rezistencia rodových stereotypov, zmeny v štruktúre a demografických charakteristikách
slovenskej rodiny počas 90. rokov ako aj odolávanie mužov voči rovnosti rodov sa nezaobíde
bez skúmania maskulinity. Cez koncept maskulinity ako ideologicky funkčnej kultúrnej
kategórie sa práca zameriava na jeden z jej typov – novú maskulinitu.
Napriek vysokej hodnote rodiny, manželstva a preferovanie manželskej rodiny pred inými
rodinnými formami deklarovaných vo výskumoch, možno vysledovať v slovenskej rodine
vývojové zmeny: znižujúca sa sobášnosť, narastanie počtu domácností jednotlivcov, odkladanie
rodičovstva, počet narodených mimo manželstva, nárast rozvodovosti napriek klesajúcej
sobášnosti. Ako jeden z hlavných dôvodov nárastu rozvodovosti sa uvádza vzdialenie reality od
ideálov partnerského súžitia, „zlyhanie“, zlá voľba partnera. Kvalita manželských vzťahov je iba
relatívnou charakteristikou miery rozvodovosti. Mnohé disharmonické manželstvá nekončia
rozvodom pre „dovychovávanie“ spoločných detí, z ekonomických dôvodov, strachu manželky
z manžela, alebo z kresťanských dôvodov (Džambazovič, 2003, s.243).
Často krát sa rovnosť rodov vníma ako ženský problém, vyrovnávanie nevýhod žien voči mužom
či už v rodine, práci a politike. Zabúda sa však, že sú oblasti, kde o vyrovnanie možných
nevýhod by mohlo ísť aj mužom. Málo pozornosti sa venuje rezistencii mužov voči rovnosti
rodov, napríklad ich zotrvávaní na tradičnej deľbe domácich prác, respektíve ich neochote
k zmenám. Ak sa zisťujú postoje k zmenám v genderových rolách v rodine, skúmajú sa väčšinou
iba postoje k rolovému konfliktu matka – zamestnaná žena, alebo názory mužov na to, či dieťa
trpí, ak je matka zamestnaná. Iba veľmi málo otázok sa vzťahuje na zmeny v mužských
rodinných rolách. Ak totižto za normatívny a prevažujúci vzor rodiny nielen na Slovensku
berieme heterosexuálny vzťah muža a ženy, zmena ženských rolí, jej obsahov a podôb sa
nezaobíde minimálne bez zmien na očakávania vzťahujúce sa k mužským genderovým rolám.
Množné číslo „ženskosti“ naznačuje, že žiadna jednotná ženská identita neexistuje a teoretickým
vyústením je potom objavenie nekoherencie rôznych ženských identít v tzv. misplaced
concreteness, keď napríklad pilotky prúdového lietadla (mužská genderová rola) zostane po
pôrode (ženské telo) na materskej dovolenke (ženská genderová rola) (Šmausová, 2002, s. 1524). Koncept maskulinity ponúka možné vysvetlenia prečo tomu tak je, vypovedá o možných
motiváciách mužov k rezistencii voči ženám, ich motiváciách správania aj konania. Pod pojmom
maskulinita sa chápe súbor presvedčení opisujúcich ideálneho muža, pričom treba zdôrazniť, že
14
tento súbor je podmienený historickým, sociálnym a kultúrnym prostredím, v ktorom sa vytvoril
a ktorého ho aj naďalej formuje (Šmídová, 2003, s. 158). Širším teoretickým rámcom
maskulinity je pojem gender rovnako ako sexualita, vek, trieda, etnicita. Všetky tieto kultúrne
kategórie vytvárajú aspekty jednotného sociálneho systému pre klasifikovanie pozície ľudí.
Muž-spolurodič v žiadnom prípade neznamená automatické prevzatie role matky, očakáva sa
skôr vytvorenie vlastného prístupu a spôsobu rodičovstva na „mužský spôsob“, pernamentná
dohoda o spôsoboch výchovy v spolupráci s matkou. Rola nového otca predpokladá pripustenie
mužov, respektíve ich prizvanie k výchove detí zo strany žien, ktoré prestanú deti a domácnosť
vnímať ako svoje výsostné teritórium moci a rozhodovania. Noví otcovia s rolou otca musia
prijať aj nepopulárny „servis“ súvisiaci s výchovou detí, starostlivosť o ich každodenné
„prízemné“ potreby ako napríklad pravidelnú stravu a prípravu čistého ošatenia. Nové otcovstvo
neznamená iba zvýšenie počtu hodín venovaných deťom pri hraní alebo sprostredkovanie
iniciačných rituálov uvádzajúcich hlavne synov do mužstva. K tomu všetkému sa pridružuje aj
citové a zážitkové zdieľanie spoločných skúseností a v neposlednom rade aj určitá mentálna
zaujatosť rodinou, plánovanie spoločných akcií a prispôsobovanie pracovných povinností
rodičovským. (Holubová, 2003)
Syndróm CAN - Child Abuse and Neglect
„Syndróm CAN, jeho zložitosť i rôznorodosť je možné sledovať predovšetkým v jeho vývoji.
V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy, že so zvyšujúcim chápaním detstva ako
špecifického vývojového obdobia človeka s jeho osobitými potrebami, požiadavkami a právami,
bola tiež popretá predstava z minulosti, že s dieťaťom je možné zaobchádzať podľa vôle až
svojvôle dospelých a že každý rodič svoje dieťa miluje, primerane sa o neho stará a sleduje jeho
vývin. To všetko sa premietlo do snáh spoločnosti, štátu, samosprávy a dobrovoľných
organizácií hľadať a upresňovať spôsoby a formy starostlivosti o deti a ich ochranu pred takýmto
zaobchádzaním. (Dunovský, et al., 1995)
V minulom storočí bola hlavná pozornosť venovaná predovšetkým fyzickému násiliu na deťoch,
čo začalo formovať hlavnú obsahovú náplň CAN syndrómu (Vicánová, 2000). To sa potom
v zahraničnej literatúre začalo označovať ako zlé zaobchádzanie či nestarostlivosť o dieťa.
V roku 1962 Henry Kempe z USA pomenoval súbor príznakov Syndróm bitého dieťaťa –
Battered Child Syndrome. Jeho zásluhou sa rozvinul prevratný prístup v chápaní tohto javu
v najširšej verejnosti a presadilo sa postupné prijímanie zákonov o povinnom hlásení týrania
dieťaťa v jednotlivých štátoch. Toto vyústilo do nového a širšieho chápania násilia na deťoch
a bola zavedená terminológia a pomenovanie Syndróm týraného, zneužitého a zanedbávaného
dieťaťa – CAN. Ešte predtým rozlíšili Caffey, Silverman a ďalší odborníci (lekári, sociálni
pracovníci) zložité poranenia detí (časté zlomeniny rebier, lopatiek, vnútrolebečné krvácanie
a pod.) od následkov úrazu a označili ich ako non-accidental injuries (NAI) – t. j. neúrazové,
úmyselné poškodenie v rámci krutého zaobchádzania s dieťaťom.
S rozpoznávaním telesného týrania detí sa rýchlo ukázalo, že všetky tieto deti trpia aj psychicky
a emocionálne. Stávalo sa tak zrejmým, že fyzické týranie je úzko späté s duševným a citovým
týraním, a to vo forme aktívnej a pasívnej.
V aktívnej podobe ide, ako uvádza Dunovský (1995), predovšetkým o ponižovanie, nadávky,
výsmech, zosmiešňovanie dieťaťa (tzv. verbálny, slovný abúzus).
Ďalej tu môžeme zaradiť nadmerné psychické tresty, šikanu, nútenú izoláciu, zvlášt v tme,
naháňanie strachu až panickej hrôzy detí, vedúce k ťažkým duševným traumám alebo až
k suicidálnemu pokusu. Za týranie dieťaťa považujeme nielen izolované násilnícke ubližovanie
dieťaťu. Týranie detí zahŕňa celok životným spomienok, konania a zanedbávania, ktoré vedú
k tomu, že právo detí na život, výchovu a skutočnú podporu sa obmedzuje.
15
V pasívnej podobe ide o nedostatočnú stimuláciu, zanedbávanie základných duševných potrieb
i potrieb citových (nedostatok lásky, porozumenia a identifikácie). Poznanie tohto „pasívneho“
psychického a emocionálneho týrania významne prispelo k formulácii druhej časti syndrómu
CAN – t. j. zanedbávanie dieťaťa.
Zanedbávanie základných potrieb dieťaťa sa deje najčastejšie v dysfunkčnej rodine, a vtedy
dieťa urýchlene potrebuje dlhodobú pomoc a riešenie. Tu sa otvoril celý rad nových otázok, ako
je psychické prijatie dieťaťa, význam patričnej starostlivosti a pozornosti k ešte nenarodenému
dieťaťu, otázky vedenia pôrodu a hlavne otázky vzťahu k dieťaťu a starostlivosť o neho
v najútlejšom období jeho života.
Syndróm zanedbávania dieťaťa vedie svojím spôsobom i k poznatkom o tzv. sekundárnej
viktimizácii, čo je druhotné poškodzovanie dieťaťa následným nadbytočným, či vynúteným
vyšetrovaním pre syndróm CAN alebo i nevhodnými terapeutickými či rehabilitačnými
opatreniami (napr. umiestnenie dieťaťa v detskom domove a dlhodobý pobyt v ňom.)“ (Turček,
2003).
Definícia CAN
Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa je súbor nepriaznivých príznakov
v najdôležitejších oblastiach stavu vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým
v rodine. Tieto príznaky sú výsledkom väčšinou úmyselného ubližovania dieťaťu, spôsobeného
alebo pôsobeného najčastejšie jeho najbližšími vychovávateľmi, hlavne rodičmi. Najhoršou
podobou týchto príznakov je usmrtenie dieťaťa. V súčasnej odbornej literatúre je CAN syndróm
definovaný na základe Odporúčania Zdravotníckej komisie Rady Európy z roku 1992 a uvádza
sa pod skratkou CAN. Podľa tohto návrhu sa začalo aj koncepčne pracovať v oblasti
sociálnoprávnej ochrany.
CAN syndróm sa vyznačuje rôznorodými javmi – podľa príčin, mechanizmov i podľa
charakteru, závažnosti a dopadu na život dieťaťa. Treba si uvedomiť, že nejde iba o jednostranný
akt zo strany zúčastnených osôb, zložiek a podmienok, v ktorých tento proces prebieha. Ide
o nenáhodný dej či situáciu, ktorá je v danej spoločnosti neprijateľná alebo odmietaná. Je to
jednak:
1. akcia: útok, násilie v akejkoľvek forme, najrôznejšie manipulácie s dieťaťom, jeho
uvádzanie do neobvyklých situácií,
2. ne – akcia: zanedbávanie, izolácia, nestarostlivosť, nesprávna a nedostatočná výživa,
nedostatok zdravotnej a výchovnej starostlivosti, nedostatky v bývaní.“ (Turček, 2003)
Za týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa považujeme:
Akékoľvek nenáhodné, preventabilné, vedomé (prípadne i nevedomé) konanie rodičov,
vychovávateľov alebo inej osoby voči dieťaťu, ktoré je v danej spoločnosti neprijateľné alebo
odmietané a ktoré poškodzuje telesný, duševný i spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne
spôsobuje jeho smrť (Viciánová, 2000).
Násilie nemožno ospravedlniť ničím. Za násilie je zodpovedný len ten, kto sa ho dopúšťa.
(Dow, at al., 1998)
V Dohovore o právach dieťaťa sa za trestuhodné zaobchádzanie s potomkami považujú:
verbálne útoky,
sadistické a dehonestujúce správanie,
citový chlad, resp. odvrhnutie,
prehnané nároky a požiadavky maloletého,
protirečivé a nezmyselné príkazy (Hirigoyenová, 2001)
16
Výskyt CAN syndrómu
Výskyt možno charakterizovať ako počet nových prípadov vyskytujúcich sa v danom čase
a v danom spoločenstve.
Na Slovensku vykazujeme podľa Turčeka (2000) 20 – 40 krát nižší počet prípadov ako
v porovnateľných krajinách. V dôsledku slabej a neskorej diagnostiky tohto syndrómu sa
pohybujeme iba na vrchole pyramídy. Napr. v USA bolo v roku 1993 hlásených 2,2 mil.
prípadov z celkového počtu všetkých detí do 18 rokov, t. j. 3,14 %. Potvrdených však bolo 1 mil.
prípadov – teda overený výskyt CAN syndrómu za uvedený rok bol 1,42 %.
Výskyt CAN syndrómu rozdeľuje Turček (2000) podľa veku:
Postihnuté sú:
v 1/3 deti do 6 mesiacov,
v 1/3 deti od 6 mesiacov do 3 rokov,
v 1/3 deti nad 3 roky.
Trikrát častejšie sú týrané a zanedbávané predčasne narodené deti. Vyššie riziko je u nevlastných
a adoptovaných detí. Výskyt CAN syndrómu podľa pohlavia je takýto: chlapci/dievčatá 2:1.
Výskyt jednotlivých foriem CAN syndrómu:
Fyzické týranie – asi 30 – 50 %.
Psychické týranie – asi 10 %.
Zanedbávanie – asi 50 %.
Páchateľmi (abúzormi) sú najčastejšie:
podľa vzťahu k dieťaťu:
Vlastní rodičia – 44 %.
Ich partneri – 30 %.
Iní príbuzní – 6 %.
Cudzí – 20 %.
Podľa veku – najčastejšie osoby staršie ako 30 rokov.
Podľa pohlavia – mierne prevažujú muži.
Podľa typu rodiny:
2/3 zanedbávaných detí sú z narušených detí,
Iba 1/3 detí pochádza z úplnej rodiny.
Sociálne slabšie vrstvy prevažujú – nezamestnaní, alkoholici, ľudia v strese.
Rizikové skupiny – rizikoví dospelí, rizikové deti, rizikové situácie.
Medzi rizikové deti Viciánová (2000) zaraďuje:
Keď násilie voči sebe provokuje dieťa,
dráždivé, zlostné, kričiace, nepokojné, hoci aj akútne alebo chronicky choré,
deti s mozgovou dysfunkciou sú často zbrklé, impulzívne, nesústredené, s výkyvmi nálad,
mentálne retardované – sklamanie rodičov môže viesť k ich trvalej frustrácii a k agresivite voči
dieťaťu,
prematúrny novorodenec – riziková skupina, ktorá sebe a svojmu okoliu prináša veľa
komplikácií.
Riziku zanedbávania je viac vystavené dieťa pasívne, nenápadné s ľahko zníženým intelektom,
neobratné a nešikovné.
Nežiadúce správanie (najmä sexuálne) hlavne dospelých mužov skôr provokujú dievčatká
výrazne ženských tvarov, koketky a pod.
Psychosociálna pomoc deťom trpiacim syndrómom CAN
Ak dôjde k surovému fyzickému týraniu, závažnému zanedbaniu alebo sexuálnemu zneužitiu
dieťaťa, ide o veľmi otrasný čin, ktorý vždy súvisí so sociálnou alebo osobnostnou patológiou.
Presne definovaná a celkom špeciálna psychoterapia takto postihnutého dieťaťa neexistuje,
17
rovnako ako neexistuje určitá psychoterapeutická škola, ktorá sa zaoberá práve týmto
problémom. Rozsah a potreba psychoterapie v týchto prípadoch (psychoterapiu môže sociálny
pracovník vykonávať len po absolvovaní akreditovaného psychoterapeutického výcviku a zápise
do Zoznamu psychoterapeutov Slovenska) sú závislé na veľa premenných, ako je vek a pohlavie
dieťaťa, spôsob a doba zneužívania, či ide o zneužívanie dieťaťa cudzím človekom alebo
niekým, koho pozná, niekým z jeho rodiny, ďalej veľkosť miesta bydliska, zloženie rodiny
a pod. Za vhodné sa považujú napr. techniky nedirektívneho prístupu (Rogers, Katatýmne –
imaginatívna terapia, Rodinná terapia). U dospelých, ktorí boli v detstve zneužívaní, sú dobré
výsledky s hlbinne orientovanými technikami psychoterapie.
Socioterapeutickú činnosť, ku ktorej sociálny pracovník nepotrebuje postgraduálne
psychoterapeutické vzdelanie, vymedzuje WHO takto: Poskytnúť chorému alebo chorobou
ohrozenému možnosti vytvoriť si sociálne kontakty priaznivé pre udržanie alebo znovuutvorenie
jeho primeraného sociálneho správania. Takto vymedzené poslanie socioterapie dáva sociálnych
pracovníkom široké možnosti intervencií nielen v priamom slova zmysle, ale aj v oblasti rozvoja
kompenzačných a sociálnych zručností, ale i korekcii postojov, ktoré sú zmenené následkom
postihnutia a pod. (Tokárová et al., 2003)
Modelovo môžeme podľa Dunovského hovoriť o troch formách intervencie:
Trestnoprávna forma intervencie, ktorá svojím priebehom naznačuje, že páchateľ jednoducho
porušil právnu normu, takže rozhodne má byť potrestaný. To ale vedie k tomu, že páchateľ, ak je
členom rodiny, je rodinou a okolím často pokladaný za jediného vinníka všetkého. Primárne
príčiny, ako napríklad sexuálne a partnerské nezhody medzi manželmi, nie sú vôbec riešené. To
je zaiste chybné, hlavne ak sú v rodine ďalšie deti, pretože rodinný systém nie je uzdravený
a nebezpečenstvo ďalších problémov.
Primárna sociálna ochrana dieťaťa. Tento prístup znamená, že dieťa je vyňaté zo svojej rodiny
a že cudzie inštitúcie začínajú plniť náhradnú rodičovskú úlohu. Nevhodné na tomto prístupe je
hlavne to, že ak niekto odníme dieťa z rodiny, nasleduje pridelenie viny obom rodičom a nielen
samotnému abúzorovi. Z hľadiska dieťaťa môže ísť o jeho sekundárnu viktimizáciu, pretože je
vyňaté z rodiny a zo svojho obvyklého sociálneho prostredia.
Primárna terapeutická intervencia. Podľa Vaníčkovej (1999 sa skladá zo 6 krokov:
zastavenie násilia,
agresor – páchateľ – člen rodiny musí prijať svoju zodpovednosť a sám sa aktívne zapojiť do
rodičovskej činnosti, starostlivosti o terapie a sanáciu vzťahov v rodine a k dieťaťu,
obnovenie komunikatívnej a behaviorálnej hranice medzi rodičmi a deťmi (vytvorenie
rodičovskej koalície),
zlepšenie, resp. posilňovanie a nový obsah vo vzťahu rodič – dieťa,
úprava partnerských vzťahov,
overenie vzťahu medzi páchateľom a obeťou (jeho fungovanie na úrovni rodičovskej
starostlivosti, nie sexuálnych praktík.)
Krízová terapeutická intervencia zneužívaného dieťaťa, keď je páchateľom člen rodiny, začína
tým, že:
musí byť zaistená bezpečnosť dieťaťa, t. j. aby sa násilnosti alebo zneužívanie nemohlo
opakovať – napríklad umiestnenie dieťaťa v krízovom stredisku.
Musia byť vytvorené maximálne opatrenia proti narušeniu rodinného systému – napr. izolácia
páchateľa.
V prípade, že ide o páchateľa mimo rodinný systém, zahajuje sa sociálna intervencia na
dosiahnutie toho, aby boli prerušené možné kontakty medzi abúzorom a deťaťom
(prostredníctvom súdom nariadených ochranných opatrení).
Komplexná starostlivosť
Komplexná starostlivosť o deti sa opiera o jednotu starostlivosti o deti zdravé, choré, postihnuté
a ohrozené, a to hlavne v sociálnej oblasti. Rešpektuje všetky potreby a požiadavky detí, vrátane
18
ich práv v každom vývojovom období a vo vývoji ako celku. Deje sa tak v najužšej spolupráci
s rodinou dieťaťa a ostatnými relevantnými inštitúciami. Tá sa stáva spolu s ním subjektom tejto
starostlivosti, nie iba jej obyčajným objektom.
Pôsobnosť verejnej správy v problematike CAN
Do problematiky starostlivosti o týrané deti sú priamo zainteresované úrady práce, sociálnych
vecí a rodiny a vyššie územné celky alebo obce a mestá – tj. Miestne samosprávy. Právnu úpravu
UPSVaR v súvislosti s problematikou CAN možno nájsť v niektorých legislatívnych
ustanoveniach. UPSVaR napríklad vykonáva sociálnu prevenciu. Medzi formy sociálnej
prevencie patrí aj vyhľadávacia činnosť, a to aj vyhľadávanie maloletých, u ktorých je dôvodné
podozrenie, že sú týraní, pohlavne znaužívaní, alebo maloletých ohrozených z iných vážnych
dôvodov. UPSVaR ďalej poskytuje starostlivosť rodinám, v ktorých je vážne ohrozená alebo
vážne narušená výchova dieťaťa a vývoj dieťaťa. Má tiež významnú právomoc podať návrh súdu
na okamžité umiestnenie dieťaťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov. Taktiež
samospráva má zákonom stanovený okruh pôsobnosti v rámci ktorého by sa mala uskutočňovať
aj pomoc v prípadoch týrania, zneužívania a zanedbávania detí.
Stratégie zosúlaďovania rodičovských a pracovných rol ako súčasť podnikovej sociálnej
politiky.
„Zosúlaďovanie rodičovských a pracovných rol je jednou z významných úloh podnikovej
sociálnej politiky. Hlavným cieľom podnikovej sociálnej politiky je rozvoj a kultivácia ľudského
potenciálu pracovníkov podniku a vytváranie optimálnej ekonomickej sociálnej klímy v podniku.
Kľúčovou oblasťou podnikovej sociálnej politiky je starostlivosť o rodinné zázemie
zamestnancov. Z existujúcich stratégií obsahového napĺňania tejto úlohy vyberáme najmä
pracovnoprávnu ochranu tehotných zamestnankýň a matiek, ďalej pomoc podniku pri riešení
problému bývania mladých zamestnancov vstupujúcich do manželstva, starostlivosť o deti
zamestancov v predškolskom veku formou podnikových predškolských zariadení, možnosti
zvýhodnenej rekreácie pre zamestnancov a ich rodinných príslušníkov, či organizovanie
kultúrno-spoločenských a športových podujatí pre zamestnancov a ich rodiny.
Vzťah k rodinnému životu zamestnancov majú aj ostatné oblasti podnikovej sociálnej politiky,
napr. režim pracovného času a odpočinku a jeho úpravy pre rodičov s malými deťmi, stravovanie
pre zamestnancov, zabezpečenie dopravy do zamestnania, či opatrenia sociálnej politiky
v prospech zamestnancov dlhodobo odlúčených od rodín. Zložitosť a častá intenciálna
protichodnosť rodinného a pracovného života predstavuje závažnú prekážku snahám
o zosúladenie rol rodiča a zamestnanca. Schopnosť a najmä ochota zamestnávateľa prispievať
k postupnému riešeniu tohto problému je tak determinovaná perspektívou ekonomickej
výhodnosti, ktorú predovšetkým zamestnávatelia v komerčnej sfére vnímajú cez príjmy výšky
zisku, ostatní najmä v rovine produktivity práce.
Kľúčovým nástrojom presadzovania podnikovej sociálnej politiky je kolektívne vyjednávania.
Vhodným príspevkom k riešeniu tejto problematiky je implementácia účinných stratégií
zosúlaďovania rodičovských a pracovných rol do podnikových kolektívnych dohôd.
Vychádzame z toho, že stratégia realizovaná na zmluvnom základe má lepšiu prognózu jej
obojstranne efektívneho využívania.
Sociálna politika podniku ako súbor všetkých opatrení, ktoré podnik robí v prospech svojich
zamestnancov s cieľom zvýšiť ich pracovnú spokojnosť, prípadne pozitívne ovplyvniť ich život
mimo pracovné prostredie (Matoušek, 2003, s. 212) môže koncepčnou stimuláciou
zamestnancov, zameranou práve na riešenie problémov spojených so súbehom zamestnania
a rodinných povinností mať aj pozitívny vplyv na ich produktivitu práce a tým môže mať pre
podnik sociálne stabilizačný efekt, merateľný tak subjektívnymi (napr. spokojnosť
19
zamestnancov) ako aj objektívnymi (napr. ekonomickou prosperitou podniku) ukazovateľmi.“
(Jusko, 2003)
Rodina – základné charakteristiky
„Z rôznych socializačných vplyvov podieľajúcich sa na formovaní jedinca v priebehu života, má
rodina rozhodujúcu a nezastupiteľnú úlohu. Pôsobí na neho od najútlejšieho veku, ktorý je
zároveň aj najtvárnejším obdobím. Toto pôsobenie je veľmi intenzívne, silne emocionálne
podfarbené, osobné a dlhotrvajúce, resp. stále. Táto skutočnosť znásobuje závažnosť tohto
vplyvu. Rodina, ako najmenšia sociálna jednotka vytvára pre väčšinu ľudí najdôležitejší
vzťahový systém, na pôde ktorého sa realizujú podstatné aspekty psychického vývinu všetkých
jej členov, ale obzvlášť však detí.
Rodina bola taktiež vždy a v každých podmienkach, či rozličných životných situáciách
zabezpečenia biologických potrieb dieťaťa primárnym zdrojom. Vytváranie rodinnej sféry
vzniká narodením potomka a vznikom medzigeneračných vzťahov. Táto oblasť, týkajúca sa
vzájomných vzťahov v kruhu rodiny je pre novú bytosť prichádzajúcu na svet veľmi podstatná
a pre jej budúci život veľmi dôležitá. Neredukovateľnou súčasťou je aj biologický, emocionálny,
vývinový, ale i sociálny proces, ktorý je prirodzenou súčasťou splodenia a starostlivosti o deti.
Z hľadiska prežívania vzťahov, ktoré vydeľujú sféru rodiny od iných oblastí ľudských
skúseností, možno poukázať na sedem základných charakteristík.
1. Medzigeneračná povaha a permanentnosť vzťahov
Očakáva sa, že rodinné väzby svojou trvácnosťou a dlhodobosťou prekonajú všetky
vzťahy iného druhu.
2. Vzťahy sa týkajú osôb „ako celku“
Myslí sa tým aj kultúrou predpísané akceptovanie roly, akú jedinec zastáva v rodine, čo
robí, ako vyzerá a táto charakteristika sa týka výhradne rodiny a žiadneho iného
prostredia.
3. Simultánne procesová orientácia
Rozlišuje sa monochronická orientácia, kedy činnosti sú usporiadané sekvenčne
a lineárnych spôsobom, takže v danom čase ľudia robia to isté. V inom časovom úseku
takmer všetci pracujú, v ďalšom desiatujú, študujú. Naproti tomu, v neindustriálnych
spoločnostiach sú ľudia polychronickí v svojej časovej orientácii. Organizujú svoju
činnosť tak, že mnoho rôznych vecí sa môže robiť simultánne. Znamená to priestor pre
spontánnosť, akceptovanú rôznosť aktivít členov spoločenstva. V industriálnej
spoločnosti dokonca aj voľnočasové aktivity majú tendenciu byť monochronické, časovo
zosúladené. Jedinou výnimkou je rodina a domov, kde práca a život je naďalej
polychronický.
4. Emocionálna intenzita
Pre oblasť rodinného života je typická silná emocionálna zainteresovanosť – rodičia
nadovšetko milujú svoje deti, berú sa z lásky, súrodenci sa striedavo ľúbia a nenávidia.
Neznamená to neracionálnosť, pretože na významných rozhodnutiach rodiny sa
nevyhnutne podieľajú rovnako racionálne, ako emocionálne dôvody. Pre rodinu je
príznačná emocionálno – racionálna zmes a vysoká intenzita emócií.
5. Kvalitatívne ciele
Mnohé aspekty rodinnej reality zabezpečujú základné prežitie. Rodina má nevyhnutnú
zodpovednosť za uspokojenie základných potrieb svojich členov. Okrem toho však
existujú aj tzv. kvalitatívne ciele – vytváranie intimity, emocionálnej blízkosti,
20
spolupatričnosti. Tieto subjektívne, kvalitatívne ciele, často latentné, implicitné, sú
nevýslovne dôležitou súčasťou rodinnej reality.
6. Altruistické hodnoty
V oblasti rodiny je altruizmus prevládajúcim spôsobom vytvárania vzťahov. Členovia
rodiny sa majú radi, starajú sa a zaujímajú sa o seba. Vo všeobecnosti sa zdieľa názor, že
práve altruizmus je vydeľujúcou a univerzálnou charakteristikou, pozorovanou
v rodinách rôznych kultúr.
7. Výchovné vedenie
Opatera, starostlivosť a usmerňovanie sú spôsoby, ktoré rodina používa na podporovanie
rastu a vývinu, aby sa dieťa stalo plne funkčnou osobnosťou. Všetky tieto charakteristiky
poskytujú obraz psychologickej vzťahovej reality, obklopujúcej rodinu. Tomuto účelu
slúžia iba ako celok siedmych charakteristík, ktoré rodinu vydeľujú pomerne spoľahlivo
spomedzi iných oblasti vzťahov. Žiadna z nich sama o sebe túto schopnosť nemá.“
(Čurila, 2004)
Rodina ako primárna výchovná inštitúcia
Už Druhý Vatikánsky koncil zdôraznil prvenstvo rodiny, keď výslovne hovori: „Keďže rodičia
dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj
výchovu. Preto ich treba naozaj mať aj za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Táto
ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko ju možno nahradiť.“ Duchovný
a mravný život totiž veľmi závisí rozhodujúcim spôsobom na výchove v rodine, a preto je rodina
tým prvým miestom pre výchovu. Výchova je vlastne hlavným dôvodom jestvovania rodiny ako
prirodzenej inštitúcie a skrze výchovu sa rodina buduje. V tomto zmysle je rodina skutočne
výchovným domovom, ak pod týmto pojmom rozumieme formovanie základných
intelektuálnych a citových náklonností a orientácii človeka vo vzťahu k okolitému svetu
a blížnym.
V rodinnom kruhu mladý človek získava prvé poznanie okolitého sveta. Tu sa po prvýkrát
vštepuje nesebeckosť vzájomnej lásky. Takýmto spôsobom dvom najzákladnejším čnostiam –
láske k blížnym a spravodlivosti – sa človek učí predovšetkým v rodine. K nim sa ešte pridávajú
aj správna poslušnosť a správne prikazovanie. A tak sa človek tomuto musí naučiť v rodine:
a totiž poslúchať a prikazovať, aby bol schopný dať spoločnosti formu, ktorá je zlučiteľná
s dôstojnosťou a právami ľudskej osoby. Rodina je prirodzené prostredie – ako hovorí
Katechizmus Katolíckej Cirkvi a vhodné miesto na výchovu k čnostiam. Táto výchova si
vyžaduje učiť sa odriekaniu, zdravému úsudku ako podmienkam každej pravej slobody na
uvedenie ľudskej osoby do solidarity a do spoločenských zodpovedností.
Život v rodine tvorí aj základ pre ďalšie činnosti, ktoré sú osožné samému jednotlivcovi aj celej
spoločnosti. A keď rodina nebude miestom, kde sa nadobúda ľudskosť, význam trpezlivosti
a starostlivosti o deti, tak také miesto nebude existovať nikde na svete.
A tak kto iný, ak nie rodina a rodičia sú primárnou výchovnou inštitúciou? Práve tu sa najplnšie
uskutočňujú slová pápeža Jána Pavla II., ktorý o výchove v rodine povedal: „Právo a povinnosť
rodičov vychovávať sa považuje za základné, pretože súvisí s odovzdaním ľudského života: je
prirodzené a prvotné, pretože vzhľadom na inú výchovnú činnosť je jediné, čo stojí na vzťahu
lásky medzi rodičmi a deťmi, je nenahraditeľné a neodňateľné, a preto nemožno ním poveriť
plne iných, a iní si naň nemôžu robiť nárok. (Čurila, 2004)
Niektoré aspekty rodiny a manželstva v kontexte dnešnej doby
Rodina je primárnym duchovným spoločenstvom.
21
Rodina poskytuje svojim členom určite ešte jednu dôležitú funkciu. Je ňou duchovný domov.
Ľudská túžba po zdieľaní, priateľstve, kráse a hre tu nachádza svoje naplnenie v kruhu rodičov,
súrodencov a príbuzných. Semienka mnohých kultúrnych a civilizačných hodnôt sú zasievané
a rozvíjajú sa práve v jej strede. Rodina dáva osobnú účasť, teplo, záujem, ktorý tak potrebujú
všetci ľudia. Rodina nie je len na to, aby pomáhala, ale predovšetkým poskytuje pocit bezpečia.
Rodina je aj taktiež domovinou viery, ktorá je povolaná k tomu, aby odovzdávala ďalej vieru,
aby udržovala náboženské tradície a aby premietala náboženské presvedčenie do každodenného
života.
Treba si tiež aj uvedomiť, že výchova v rodine sa neobmedzuje iba na vychovávateľskú úlohu
rodičov. Každý člen rodiny má na výchove aktívny a pasívny podiel, lebo aj deti ako živé údy
rodiny prispievajú svojím spôsobom k posväteniu rodičov a rodiny. Platí to najmä medzi
súrodencami, ale rodina pôsobí výchovne taktiež i na rodičov, ktorá ich vyzýva, aby zo seba dali
to najlepšie, keď chcú uskutočniť veľké a krásne dielo šťastnej rodiny. Plnenie povinnosti
a uplatňovanie rodičovských práv a povinnosti je naozaj jedným z najúčinnejších výchovných
prostriedkov. A tak si všetci vzájomne napomáhajú a uskutočňujú tak krásne a vznešené poslanie
rodiny.
Charta práv rodiny
Chartu práv rodiny dňa 22. októbra 1983 predložila Apoštolská Stolica všetkým ľuďom,
medzinárodným inštitúciám a úradom, ktoré majú na starosti záležitosti týkajúce sa rodiny
v súčasnom svete.
Charta vznikla z podnetu Biskupskej synody, ktorá sa konala v Ríme roku 1980 a zaoberala sa
témou: Úlohy kresťanskej rodiny v súčasnom svete. Pápež Ján Pavol II. V apoštolskom
povzbudení Familiaris consortio vyzdvihol podnet synody a poveril Apoštolskú Stolicu, aby
vypracovala Chartu práv rodiny.
Cieľom Charty je takto predložiť všetkým súčasným kresťanom i nekresťanom – nakoľko je to
možné, v plnom rozsahu a v určitom slede – ako treba chápať základné práva, ktoré patria tomu
prirodzenému a univerzálnemu spoločenstvu, akým je rodina.
Charta práv rodiny má úvod (A-M) a dvanásť článkov. Synodiálni Otcovia pripomínanú zvlášť
tieto práva rodiny:
- žiť a rásť ako rodina. To znamená právo každého človeka, aj chudobného založiť si
rodinu a mať primerané prostriedky na jej udržovanie,
- právo na zodpovedné odovzdávanie života a výchovu detí,
- právo na stabilnosť manželského zväzku a stavu
- právo vychovávať deti podľa vlastných tradícií, náboženských a kultúrnych hodnôt
pomocou potrebných prostriedkov a inštitúcií,
- právo na fyzické, sociálne, politické a hospodárske zabezpečenie, najmä pokiaľ ide
o chudobných a chorých,
- právo na primeraný príbytok pre dôstojný rodinný život,
- právo prejavu a zastúpenia pred hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi verejnými
úradmi, aj nižšími, a to priamo, alebo pomocou združení,
- právo združovať sa s inými rodinami a inštitúciami na primerané a starostlivé plnenie
vlastnej úlohy,
- právo chrániť neplnoletých pomocou vhodných inštitúcií a zákonov pred škodlivými
drogami, pornografiou, alkoholizmom a podobne,
- právo na slušnú rekreáciu, ktorá by podporovala aj rodinné hodnoty,
- právo starých osôb na dôstojný život a dôstojnú smrť,
- právo vysťahovať sa z vlasti ako rodiny za hľadaním lepšieho života. (Čurila, 2004)
Charta práv a povinností rodičov – práva a povinnosti rodičov
22
Všetky práva idú roka v ruke s povinnosťami a zodpovednosťou. Čím viac práv je daných, tým
viac zodpovedností a povinností z toho vyplýva. Európska rodičovská organizácia EPA
vypracovala nasledovnú Chartu práv a zodpovedností rodičov Európy:
1. Rodičia majú právo na to, aby ich deti boli vzdelávateľné bez diskriminácie. Rodičia sú
povinní pri vzdelávaní detí rešpektovať iné kultúry a subkultúry.
2. Rodičia majú právo na to, aby boli považovaní za primárnych vo vzdelávaní detí.
Povinnosťou rodičov je pristupovať zodpovedne k vzdelávaniu svojich detí.
3. Rodičia majú právo k prístupu k formálnej službe školy – mať možnosť podieľať sa na
samospráve a spolupráci so školou. Povinnosťou rodičov je byť partnermi školy.
4. Rodičia majú právo na prístup k informáciám o ich deťoch v škole. Povinnosťou rodičov
je poskytovať informácie o ide deťoch škole.
5. Rodičia majú právo na to, aby školský systém rešpektoval duchovné a kultúrne zásady.
Povinnosťou rodičov je viesť deti k tomu, aby rešpektovali iných ľudí a ich presvedčenie.
Rodičia majú právo ovplyvňovať politiku škôl svojich detí. Povinnosťou rodičov je byť
osobne zodpovední za politiku školy svojich detí.
6. Asociácie rodičov majú právo, aby s nimi občianske autority na všetkých úrovniach
konzultovali prípravu vzdelávania. Povinnosťou rodičov je tieto demokratické
reprezentatívne asociácie a organizácie rešpektovať.
7. Rodičia majú právo ovplyvňovať politiku škôl svojich detí. Povinnosťou rodičov je byť
osobne zodpovední za politiky školy svojich detí.
8. Rodičia majú právo na bezplatné školské vzdelávanie detí. Povinnosťou rodičov je
venovať čas a záväznosť školám svojich detí.
9. Rodičia majú právo, aby zodpovedné autority zabezpečili vysokú kvalitu verejnej
prípravy vzdelávania. Povinnosťou rodičov je pomáhať jeden druhému zlepšovať
schopnosti týchto autorít ako vzdelávateľov a partnerov vo vzťahu rodina – škola.
(Droppová, et.al., 2005)
Organizácia spojených národov a rodina
OSN je dôležitou silou pri podpore, ochrane a vzraste uvedomenia ľudí v záujme mieru,
bezpečnosti, ekonomického a sociálneho rozvoja a zvyšovania životného štandardu za
podmienok zvyšovania slobody. Skutočné, konkrétne aktivity v záujme indivíduí, sociálnych
skupín a spoločnosti predstavovali hlavne také aktivity OSN ako napr. medzinárodné roky
a dekády v rokoch 1970 a 1980 venované ženám, deťom, osobám s postihnutím, starým ľuďom,
mládeži a gramotnosti, ktoré dokázali zamerať pozornosť sveta na vybrané problémy a dosiahli
v týchto oblastiach určitý pokrok. V mnohých krajinách prípravné aktivity prispeli k vytvoreniu
dlhodobých stratégií pre podporu rodín. Osobitné uvedomenie si potrieb rodiny viedlo
k vytvoreniu rámca pre integrovaný a akceptujúci prístup k riešeniu problémov rodiny v rámci
sociálneho systému krajín. Osobitná pozornosť bola venovaná rodinám utečencov, rodinám vo
vojnových konfliktoch, civilných a etnických sporoch, extrémne chudobným rodinám, rodinám
s osobitne ťažkým postihnutím, neúplným rodinám a jedincom, ktorí sú obeťami domáceho
násilia, zneužívania a vykorisťovania, hlavne deti a ženy. Veľmi dôležitým a v mnohých
krajinách primárnym problémom rodín je hospodárska situácia krajiny a samotnej rodiny.
Vytváranie sociálnej a ekonomickej stratégie krajiny bez rešpektovania potrieb rodiny nevedie
k úspechu. Prínos, ktorý sú rodiny schopné poskytnúť pre odstránenie chudoby, nárast
produktívnej zamestnanosti, redukciu nezamestnanosti, sociálny rozvoj a integráciu je nutné
rešpektovať v rámci národného aj celkového plánovania. Tento fakt mal byť v priebehu
Medzinárodného roku rodiny výzvou pre vlády a medzinárodné inštitúcie pri tvorbe a zavádzaní
politík, ktoré posilnia rodiny ako účastníkov procesu ekonomického a sociálneho rozvoja.
Svetový summit pre sociálny rozvoj (Kodaň, 1995) poukázal na tieto fakty veľmi intenzívne.
23
Okrem komplexného záujmu o rodiny ako celok sa v rámci Medzinárodného roku rodiny
venovala pozornosť aj jednotlivým členom rodiny s ich osobitnými problémami a potrebami,
plnenými prevažne prostredníctvom rodiny.
V starostlivosti o starých občanov vznikajú, i vzhľadom na celkové starnutie populácie hlavne
v rozvinutých krajinách sveta, mnohé nové problémy, ktoré si vyžadujú osobitné zásahy
spoločnosti. Tvorba sociálnej politiky štátov musí byť senzitívna na problémy staršej generácie.
Vzhľadom na Deklaráciu o sociálnom pokroku a rozvoji a ďalším konvenciám OSN boli všetky
štáty sveta v rámci
Medzinárodného roka rodiny vyzvané na formulovanie národných plánov a programov na
zlepšenie životných podmienok starých ľudí, žijúcich v rodine, ale aj osobitných inštitúciách. Aj
osoby s rôznymi druhmi postihnutia vzhľadom na veľký rozsah problémov, s ktorými zápasia,
upozorňovali na svoju prináležitosť k rodine. Títo ľudia znamenajú pre rodinu, v ktorej žijú,
nielen zvýšenie zodpovednosti a znásobuje úloh, ale aj obohatenie jej života a rozšírenie jej
životných cieľov.
Sekretariát pre Medzinárodný rok rodiny bol vytvorený vo Viedni ako súčasť
Oddelenia pre koordinovanie politiky a udržateľný rozvoj. V rámci prípravného procesu vlády
niektorých krajín vytvorili rôzne inštitúcie pre podporu rodín. Na úrovni OSN bol so záujmom
prijatý akt vlády SR, vyjadrený zriadením Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny
v Bratislave, ktorý predstavoval príspevok Slovenska pre riešenie problematiky rodiny na
národnej, ale hlavne medzinárodnej úrovni. Hospodársky a sociálny výbor, vlastne koordinačný
orgán Medzinárodného roku rodiny, vypracoval správy a odporúčania pre Valné zhromaždenie
ohľadom priebehu aktivít v Medzinárodnom roku rodiny.
Rodiny, predstavujúce základné sociálne jednotky, sú hlavným činiteľom rozvoja, zabezpečujú
medzigeneračné prepojenie, majú dosah na zodpovedné riešenie problémov životného prostredia
a udržateľného rozvoja. V rodinách je možné nájsť formu prvotného vyjadrenia rovnosti muža
a ženy, plnú bezpečnosť a uznanie ľudských práv detí.
Pohľad na rodinu prináša tiež do popredia základné otázky individuálnych práv a slobôd
a recipročné povinnosti štátu a spoločnosti. Podpora rodín zo strany štátu by mala posilniť rodiny
v napĺňaní ich funkcií, prezentovať ich silu, vrátane veľkej kapacity pre sebestačnosť,
a stimulovať sebapodporujúce aktivity v ich zastúpení. Taká podpora by mala vyjadriť
integrovanú perspektívu rodín, ich členov, komunity a spoločnosti. Aby mohli plne prijať svoje
zodpovednosti v komunite, musia mať rodiny ochranu a pomoc.
Základ je položený v existujúcich nástrojoch OSN, vrátane Všeobecnej deklarácie ľudských
práv, Medzinárodnej konvencie o ľudských právach, Deklarácie o sociálnom pokroku a rozvoji,
Dohovore o odstránení všetkých foriem diskriminácie voči ženám a Dohovoru o právach
dieťaťa.
Spoločné vyhlásenie, vydané organizačnými a špeciálnymi agentúrami OSN sa stalo vyjadrením
snahy vlastných orgánov OSN v ústrety Medzinárodného roku rodiny. Z jeho znenia uvádzame:
„Rodiny sú oprávnené mať ochranu spoločnosti a štátu tak, aby boli schopné plne prevziať na
seba svoju zodpovednosť ako základné články spoločnosti.
Napriek mnohým pohybom spoločnosti, ktoré spôsobili zmeny formy a funkcie rodiny, rodiny
poskytujú zdravý základ pre starostlivosť a emocionálnu a materiálnu podporu, nevyhnutnú pre
rast a blaho ich členov. Rodiny hrajú dôležitú rolu vo formálnom i neformálnom vzdelávaní a sú
aktívnymi činiteľmi šírenia ľudských hodnôt a kultúrnej identity, ako aj zachovávania
medzigeneračných vzťahov. V tomto sú rodiny rozhodujúce pre udržateľný rozvoj, ktorý na
druhej strane zapríčiňuje mnohé zmeny v charaktere rodiny. Krajiny sa navzájom líšia
rýchlosťou a množstvom zmien, tak ako sa rodiny odlišujú vzhľadom na typ, silu a svoje slabiny.
Preto neexistuje žiadny jednoduchý pohľad a jednoduchá definícia rodiny alebo rodinnej
24
politiky. Často mnohé zákony a programy nerešpektujú zmeny v koncepcii a rodinných
modeloch, ktoré sa udiali v posledných desaťročiach a preto nedostatočne odrážajú realitu a nie
sú prínosom pre riešenie problémov rodín a ich jednotlivých členov, ktoré potrebujú osobitnú
ochranu.
V pozitívnom zmysle, rodiny sú základnými činiteľmi socializácie a sú schopné prispieť
k realizácii konštruktívnych zmien a k rozvoju spoločnosti. Môžu vytvoriť nevyhnutný
mechanizmus na podporu rešpektovania ľudských práv všetkých jednotlivcov. Ale napriek tomu,
mnohé negatívne faktory, ako sociálne problémy, využívanie a zneužívanie, sa často objavujú
práve vo vnútri rodinných vzťahov a tieto brzdia individuálnu iniciatívu a osobný rozvoj členov
rodín. Preto existuje stála potreba starať sa o rozvoj senzitívnych a perspektívnych
mechanizmov, ktoré budú monitorovať vnútrorodinné vzťahy, ktoré súvisia so základnými
ľudskými právami, slobodami a medzinárodne akceptovanou sociálnou politikou. Oblasť
produktívnych a reproduktívnych funkcií v rodine je zdrojom neustálych diskusií a stretu
názorov.“ (Vranová, 1995).
Odporúčania OSN zdôrazňujúce úlohy rodiny ako záruky a aktívneho činiteľa pre ďalší
rozvoj spoločnosti
Zasadnutie OSN zdôraznilo rozhodujúcu úlohu rodiny ako záruky a aktívneho činiteľa pre ďalší
rozvoj spoločnosti a prijalo 15 odporúčaní, z ktorých najpodstatnejšie boli:
1. Vlády sa môžu rozhodnúť, že svoje dlhodobé úsilie na všetkých úrovniach zamerajú
spoločne na dosiahnutie pozitívnych výsledkov akcií, ktoré boli iniciované v súvislosti
s Medzinárodným rokom rodiny, vrátane konkrétnych opatrení a prostredníctvom
národných politík, ako integrálnej súčasti stratégie národného rozvoja.
2. Odporúča sa, aby sa začali národné programy alebo aby sa vybudovali inštitúcie, ktoré by
zabezpečili:
a) dlhodobé akcie na zvýšenie uvedomenia, obhajoby záujmov, sociálnej integrácie
a zapojenia rodín ako konzultantov pri prijímaní rozhodnutí v dôležitých oblastiach
politiky,
b) pokračujúci dialóg v otázkach rodiny v kontexte politiky, so zvláštnym dôrazom na
meniace sa podmienky rodín a potreby zabezpečenia roho, že legislatíva, politika,
programy a prax poskytovania odbornej pomoci budú zohľadňovať súčasnú a budúcu
situáciu rodín.
3. Odporúča sa, aby sa venovala špeciálna pozornosť podpore rodín a ich perspektíve
v rozvojových stratégiách vo všetkých sektoroch, aby sa zabezpečilo, že sa bude venovať
primeraná pozornosť dopadom takýchto stratégií na rodiny a maximalizovať produktívny
podiel rodín v procese ďalšieho rozvoja.
4. Je potrebné venovať intenzívne úsilie rozvoju, podpore a upevňovaniu mechanizmov na
podporu medzinárodnej spolupráce v otázkach rodiny.
5. Musí sa hodnotiť dopad existujúcich metód rozvoja medzinárodnej pomoci na rodiny,
a tiež skúmať uplatňované postupy, s cieľom eliminovať akékoľvek negatívne dopady na
funkciu rodín, ako základu blahobytu a rozvoja jednotlivcov, spoločenstiev a krajín.
6. Navrhuje sa, aby sa rozvíjali na rodinu orientované programy alebo prvky programov,
alebo aby sa posilňovala medzinárodná spolupráca pri aktivitách už existujúcich
programov, vrátane tých, ktoré sa zameriavajú na ekonomický rozvoj alebo na špecifické
otázky, predovšetkým ľudské práva, zdravotníctvo, školstvo, bývanie, rozvoj miest
a vidieka, potravinová bezpečnosť, pracovné záležitosti, rovnocennosť pohlaví, detí,
mládež, staršie osoby, invalidita, prevencia, zločinnosť a kriminálna justícia.
7. Tam, kde je to možné, je teba podporovať a posilňovať na rodinu orientované prvky
existujúcich národných programov, alebo ich rozvíjať a zavádzať, ak také ešte existujú.
25
8. Do akcií, ktoré sa budú konať ako dôsledok Medzinárodného roku rodiny, bude potrebné
zapájať mimovládne organizácie, tradičné miestne organizácie a aj samotné rodiny.
(Vranová, 1995)
Pohľad OSN na rodinu a jej charakteristika s ohľadom na faktory podmieňujúce jej
zmeny.
Dnešné rodiny podliehajú neustálym zmenám. V rozvojových krajinách sťahovanie ľudí do
priemyselných miest vedie k zmenšovaniu rodín, k nukleárnym rodinám. V západných
rozvinutých krajinách sa rozvody pomaly stávajú všeobecným javom a vznikajú rôzne druhy
rodín, vrátane kohabilitácie (druhovský pomer bez zosobášenia) a osamelých rodičov. Vo svete
sa v priemere predpokladá, že jedna z troch rodín je neúplná rodina, vedená ženou.
Pretože neexistuje jednoduchý pohľad na rodinu, neexistuje prakticky ani jednotná definícia
rodiny. Ako už bolo uvedené, mnohé typy rodín sú v súčasnosti prekonané, pritom vznikajú nové
s prvkami nových štruktúr. Mení sa funkcia a roly členov rodiny v závislosti od národných,
kultúrnych, náboženských a ďalších faktorov, určujúcich vzťah v spoločnosti.
Novovznikajúce typy rodín, ako napr. neúplné rodiny, sú dôraznou výzvou pre formy
legislatívnej, sociálnej a vládnej politiky v tejto oblasti. Na rodinu je nutné pozerať ako na
žijúcu, rozvíjajúcu sa inštitúciu, ktorá je ovplyvňovaná sociálno-ekonomickými faktormi, ako aj
zmenami, ktoré nastávajú v sociálnom prostredí, a to rôznou intenzitou, rýchlosťou a rôzne
v rôznych geografických oblastiach.
Rodiny sa menia v závislosti od faktorov ako napr. demografické trendy, socio-kultúrne zmeny,
ekonomická recesia a depresia, vojny, hlad, nezamestnanosť, migrácia, technologický pokrok,
proces industrializácie a urbanizácie, snahy o zrovnoprávnenie muža a ženy a rozširovanie
možnosti pre ženy. Ďalej tu vplývajú všeobecné zmeny v hodnotovom systéme.
Najvýznamnejšie zmeny nastávajú v tých hodnotách, ktoré podporujú individualizmus, kedy
hodnota indivídua prevyšuje hodnotu skupiny a kedy sa veľký dôraz kladie na sebavyjadrenie,
sebarealizáciu, sebauplatnenie, autonómnosť a slobodu indivídua. Vplyv týchto faktorov je rôzny
v rôznych regiónoch a kultúrach a je hybnou silou pri vytváraní nových rodinných štruktúr,
kultúrnych hodnôt a sociálno-ekonomických podmienok.
Napriek uvedenému však možno konštatovať, že rodina v rôznych formách je všeobecne
uznávanou základnou jednotku spoločnosti. Odhliadnuc od mnohých zmien v spoločnosti, ktoré
zmenili jej funkcie a roly, rodiny sú aj naďalej základným prirodzeným prostredím pre citový
a materiálny rozvoj a pocit spokojnosti svojich členov. Naviac, rodiny sú základnou sociálnu
jednotkou produkcie a spotreby, sú srdcom ekonomických procesov. Ich potreby sú úzko spojené
s objektami procesu ekonomického a sociálneho rozvoja a musia byť rešpektované pri vytváraní
a stanovení priorít politiky v záujme ekonomického asociálneho rozvoja.
Záujem o rodinu viedol k voľbe integrovaného prístupu pri riešení rôznych spoločenských
problémov. V posledných dvadsiatich rokoch, vzrastajúci záujem o dodržanie základných práv
a snaha o prospievanie indivíduí, zvlášť tých, ktorí sú handicapovaní, marginalizovaní alebo
istým spôsobom diskriminovaní, veľmi dôrazne viedol k rozpoznaniu hodnoty rodiny. Rodina,
ako žijúca a rozvíjajúca sa sociálna inštitúcia, musí v súčasnosti čeliť najväčšej výzve v histórii
ľudstva. Zmeny v spoločnosti často prebiehajú príliš rýchlo a práve fakt tejto rýchlosti rodiny
najviac stresuje. Ľudské bytosti sa jednoducho nedokážu dostatočne rýchlo adaptovať na tieto
zmeny. Dôležité je však aj to, že rodiny sú nielen príjemcami týchto zmien, slúžia aj ako ich
vykonávatelia. Poznanie vzájomného reflektovania interakcie spoločnosti a rodiny je základom
úplného uznania rodiny ako dynamickej a meniacej sa sociálnej formy.
V zmysle definície Vanierovho inštitútu rodiny v Kanade možno rodinu pracovne definovať ako
kombináciu dvoch alebo viacerých osôb, ktoré sú spolu späté zväzkami vzájomného súhlasu,
26
narodenia alebo adopcie, bývania a ktoré spoločne preberajú na seba zodpovednosť za plnenie
rôznej kombinácie týchto povinností:
- zabezpečenie existenčných prostriedkov a starostlivosť o skupinu členov
- dopĺňanie nových členov (pôrod alebo adopcia)
- socializácia detí
- sociálna kontrola členov
- produkcia, konzumácia a distribúcia tovarov a služieb
- citová podpora.
Výbor OSN pre civilné a politické práva hovorí o rodine ako o ...“skupine ľudí, ktorá sa stará
o dieťa“ a ako „skupine ľudí ... uznávaná ako rodina s ohľadom na legislatívu a praktiky štátu.“
V rámci výskumných aktivít Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny používame definíciu
„Pod rodinou rozumieme bio-psycho-sociálnu jednotku, ktorá určuje úlohy a vzťahy jej
jednotlivých členov“.
Rodiny vzhľadom na svoje zmeny v čase a prostredí sa odlišujú od druhých sociálnych skupín
emocionálnymi, sociokultúrnymi a právnymi vzťahmi medzi jednotlivými členmi. Tieto vzťahy
môžu mať formu manželskú, rodičovskú, súrodeneckú, príbuzenskú.
Rozšíreným modelom rodiny vo vyspelom svete je rodina nukleárna, kde žijú 2 generácie,
rodičia a ich závislé deti. Biologická nukleárna rodina má dodatkové varianty. Neúplná rodina,
kde žijú deti len s jedným rodičom, je prakticky prevažne vedená ženou. Adoptívne rodiny a iné
formy náhradného rodičovstva patria tiež do tejto kategórie.
Rozšírené rodiny sú väčšie jednotky, najmenej trojgeneračné. Tieto rodiny sú často viazané
kultúrnymi a ekonomickými faktormi a majú rôzne formy a plnia v rôznych kultúrach rôzne
úlohy.
Reorganizované rodiny vznikajú manželstvom, opakovaným manželstvom alebo druhovským
spolužitím s partnerom, ktorý má deti so svojim predchádzajúcim partnerom.
Bez ohľadu na formu rodiny, tieto plnia v podstate úlohy:
- vytvorenie citového, sociálneho a ekonomického zväzku medzi manželmi
- reprodukcia a sexuálne vzťahy medzi manželmi
- poskytnutie mena a statusu, hlavne deťom
- základná starostlivosť o deti, a v mnohých kultúrach starostlivosť
a postihnutých členov rodiny
- socializácia a výchova detí ako aj rodičov
- ochrana členov rodiny
- citová starostlivosť a citové pookriatie členov rodiny
- výmena tovarov a služieb. (Vranová, 1995)
o starých
Súčasná rodina – problémy a paradoxy
V moderných, priemyselne vyspelých krajinách sveta ide najmä o postupujúci proces
individualizácie života (t.j. vyčleňovanie sa z pevne určených sociálnych vzťahov) a o stratu
jasných predstáv o budúcnosti. V týchto súvislostiach hovorí nemecký sociológ J. Helle, že na
jednej strane sa na konci 20. storočia môže čoraz viac ľudí dožiť vysokého veku, majú teda viac
času žiť, na druhej strane sa však ich časový horizont, s ktorým spájajú svoju budúcnosť
skracuje. Mnohé výsledky a pozorovania potvrdzujú, že život sa jednoducho meria kratšími
metrami ako v minulosti. Znamená to, že ľudia uvažujú krátkodobejšie a pragmatickejšie,
budúcnosť je dynamikou zmien silne zrelatizovaná. Je prirodzené, že v úzkych časových
horizontoch niet dostatok miesta na širšie úvahy a hlbšie hodnoty. A to platí aj pre rodinu.
Impulzy k hlbším úvahám o jej význame začínajú prichádzať z celospoločenskej úrovne, a to
úmerne s rastom negatívnych spoločenských javov (kriminalita, narkománia...).
27
V rozvojových a chudobných krajinách sveta zatiaľ rodina a jej hodnota vo vedomí ľudí zostali
akoby nezmenené. Ale oproti postaveniu rodiny napr. v 19. storočí sú tu dva podstatné rozdiely.
1) Je už s čím porovnávať, je viac informácií, veľká mobilita, práca v zahraničí
a pod. – t.j. moderný svet nastavuje provokatívne zrkadlo, spochybňuje tradičné
hodnoty... Zároveň ich, dominanciou svojich politicko-ekonomických vzťahov
a nutnosťou prispôsobiť sa, narúša priamo v živote týchto krajín.
2) Rodina je v mnohých krajinách ohrozená existenčným nedostatkom, hladom,
biedou, nacionálnymi konfliktami, rodiny často zvádzajú boj o holé prežitie. Popri
týchto problémoch sa problémy modernej spoločnosti zdajú byť častokrát
malicherné. Čo sa s rodinou v týchto častiach sveta stane, ako to ovplyvní
spoločenský život, to sú otázniky budúcnosti. Na druhej strane netreba zabúdať aj
na spätný vplyv vedúci z týchto krajín do priemyselne vyspelého sveta – napr.
popularita orientálnych filozofií, sekty atď...
Kde a v čom sú hlavné paradoxy rodín v súčasnej modernej spoločnosti?
Rodina ako jediný sociálny útvar spája v sebe tri rozmery: biologický, psychologický a sociálny.
V tomto tkvie jedinečnosť rodiny a jej nenahraditeľnosť – ani jeden z týchto dvoch rozmerov nie
je možné bez dôsledkov jednoducho vyčiarknuť. Tu sú zakódované aj zdroje paradoxov.
Tak sa rodina zároveň s jej ohrozením, spochybňovaním začína znovuobjavovať ako miesto
nádeje, ľudskej prirodzenosti. Generačný konflikt, ktorý v celej histórii prebieha na jej pôde má
však dnes ojedinelú podobu. Taliansky sociológ P. Donati hovorí, že obvinení nie sú tentoraz
deti a mládež ako uvoľnení, netradiční, novátorskí, tí ktorí chcú zmeniť zaužívané, tradičné
hodnoty. Naopak, oni obviňujú svojich rodičov z rozkladu pozitívnych rodinných hodnôt,
z nedostatku pozornosti, času a citu, ktoré im venovali a venujú. Dieťa sa v moderných krajinách
stalo luxusom, životnou existenciou a podľa toho sa väčšinou aj rodičia k nemu správajú. Chcú
maximálne zúročiť túto drahú investíciu, zabúdajúc na dušu dieťaťa. Práve na toto si deti aj vo
výskumoch sťažujú, cítia, že sú objektom životných plánov rodičov, menej už subjektom, či
partnerom.
Z výskumov uskutočnených na Slovensku môžeme vyčleniť niekoľko paradoxov súčasnej
rodiny, ktoré majú snáď aj všeobecnejšiu platnosť.
1) Na Slovensku, podobne ako vo všetkých moderných spoločnostiach, sa úmerne
s klesajúcim počtom detí zvyšuje hodnota dieťaťa, najmä v hodnotových hierarchiách
rodičov. Znižovaním pôrodnosti na Slovensku od začiatku nášho storočia klesol podiel
detí v našej populácii takmer o polovicu. Počet živonarodených detí poklesol v rozpätí
rokov 1920 až 1990 približne o polovicu z 35,3 na 15,1 na tisíc obyvateľov, - dokonca
v roku 1994 až na 12,4. Zároveň však dospelí pripisujú vo svojom živote dieťaťu čoraz
väčšiu hodnotu. Na Slovensku je dieťa jednoznačne najvyššie deklarovaná hodnota –
88,2% našej dospelej populácie pripisuje vo svojom živote dieťaťu najvyššiu hodnotu.
2) Dieťa sa deklaruje aj celospoločensky ako jedna z najvyšších hodnôt, ale reálne
spoločenské podmienky a nariadenia sa častokrát nezhodujú s deklaratívnymi
vyhláseniami (napr. legislatívne úpravy, ekonomické podmienky a pod.). V súčasnej
spoločenskej atmosfére sa záujmy detí nezriedka marginalizujú.
3) V rámci vysokej hodnoty dieťaťa sa v súčasnosti zvýrazňuje hlavne jeho emocionálny
význam. Rodičia dnes v dieťati hľadajú prameň šťastia, uspokojenie svojich
emocionálnych potrieb a zmysel svojho života. Na druhej strane sa však životný priestor
detí čoraz viac racionalizuje. Rastú očakávania dospelých od detí, najmä v zmysle
naplnenia svojich častokrát nenaplnených ambícií, nároky na ich vzdelanie, jazykové
znalosti a ďalšie skutočnosti, ktoré by deťom umožnili lepšie uplatnenie na doteraz
nezvykle konkurenčnom trhu práce.
28
4) Výskumy poukazujú na tzv. centralizáciu rodiny na dieťa – t.j. stáva sa stredobodom
fungovania a pozornosti, nezriedka aj zo strany starých rodičov. Väčšina našich ľudí –
58% si myslí, že rodičia by mali urobiť všetko pre svoje deti, a to aj na svoj úkor.
Preferencia tohto názoru rastie priamo úmerne s počtom detí v rodine. Opačný názor, t. j.
že rodičia majú svoj vlastný život a nemali by sa obetovať v prospech detí, zastáva
štvrtina našich obyvateľov, z toho viac ženy a stredná generácia.
5) S centralizáciou rodiny na dieťa zároveň dochádza, aj keď na pohľad paradoxne, k čoraz
silnejšej inštitucionalizácii detstva (materské školy, družiny...) a v poslednom čase k jeho
mediatizácii. Rastie vplyv najrôznejších médií na dieťa jednak v rodine – kde čiastočne
nahrádzajú rodičov nachádzajúcich sa v časovom strese, jednak mimo rodiny – kde sú
pohodlným zábavným prostriedkom. Pred televíznou obrazovkou trávia naše deti
priemerne 10 hod. týždenne. Citeľnejšia je však invázia nových médií (video, satelit,
počítač), s ktorými terajší rodičia nemajú žiadne skúsenosti z vlastného detstva a často
nevedia správne reagovať. Tieto médiá môžu spôsobiť osobitný typ odcudzenia a vznik
nových, dosiaľ nepoznaných problémov.
6) Strata sociálnych istôt spojená so silným ekonomickým stresom je jedným z nových
javov, s ktorými sa mnohé naše rodiny musia vyrovnávať. Zatiaľ neexistuje dostatok
objektívnych poznatkov o vplyve nezamestnanosti a silného poklesu reálnych príjmov
rodiny na dieťa. Sociálne pracovníčky však signalizujú v zhode s poznatkami
zahraničných výskumov súvislosti medzi zanedbávaním starostlivosti, násilím na deťoch
a nezamestnanosťou,
najmä
dlhodobejšou,
poklesom
v sociálnom
statuse
a nedostatočným príjmom rodiny.
Dnešná rodina stráca svoje pevné a zaužívané symboly ako sú napr. rodinný dom, rodinná
záhrada, krb..., avšak rodinné vzťahy a city pretrvávajú stále. Rodičia nečakajú na deti
v rodinnom dome, ale v bytoch na sídliskách, kde často niet jednoducho miesta aby sa celá
rodina spolu zišla. Často sa tu nenájde kútik pre starého a chorého rodiča. Namiesto starej
kľučky na rodičovskom dome stláčame elektrického vrátnika... Sú to všetko nové skutočnosti,
o ktorých je však potrebné hovoriť, analyzovať ich. Rodinu nemožno idealizovať, vracať sa stále
do minulosti, ale naopak – za novými symbolmi a problémami hľadať staré a jedinečné hodnoty
rodiny. (Guráň, 2003)
Populačná politika
Ak chce spoločnosť reálne ovplyvňovať reprodukčné správanie svojho obyvateľstva, nezaobíde
sa bez populačnej politiky. A to aj napriek všetkým obmedzeniam, ktoré sa s populačnou
politikou spájajú (hlavne v oblasti účinnosti a efektívnosti). Na Slovensku nie je vypracovaná
koncepcia populačnej politiky, preto o reálnej štátnej populačnej politiky nemožno hovoriť. Čo
je však horšie, nevedú sa v tomto smere ani žiadne odborné diskusie.
Diskusia medzi demografmi (samozrejme nielen medzi nimi) by mala viesť k záveru, či na
Slovensku potrebujeme populačnú politiku a ak áno, aká by táto politika mala byť. Inak
povedané, ak z diskusie vyplynie potreba populačnej politiky, bude nutné navrhnúť koncepciu
populačnej politiky pre Slovenskú republiky, ktorá bude obsahovať definíciu populačnej
politiky, jej ciele a príslušné opatrenia na dosiahnutie týchto cieľov...
Existuje viacero závažných problémov, ktoré stoja v súčasnosti pred našou spoločnosťou a ku
ktorých riešeniu by mohla a mala prispieť populačná politika.
1. Zvýšenie pôrodnosti
- hodnota dieťaťa pre spoločnosť,
- postavenie žien v spoločnosti (konflikt medzi rolou rodičovskou a rolou pracovnou)
- ekonomická situácia rodín s deťmi.
2. Integrácia prisťahovalcov.
29
3. Vysoká úmrtnosť v strednom a staršom veku (hlavne u mužov).
4. Prijímanie populačných opatrení s ohľadom na rovnomernosť vekovej štruktúry. (Vaňo,
2003)
Zmeny a nové formy rodinného správania
Zmeny a nové formy rodinného správania: V živote človeka má nezastupiteľný význam
inštitúcia rodiny. Práve rodina a jej zázemie sa najvýznamnejšou mierou podieľa na výchove,
globálnom rozvoji a raste ľudského jedinca. V celom historickom vývoji sa podstatná časť
reprodukcie viazala na rodinné prostredie a podstatná časť obyvateľstva prežila svoje
reprodukčné obdobie v rodinnom, formálnom spoločenstve. Pokiaľ ide o širšie ideologické
prístupy k chápaniu rodiny na Slovensku, možno povedať, že aj v súčasnosti prevažuje určitý
konzervativizmus, ktorý je z veľkej časti výsledkom dominantnej kresťanskej (katolíckej)
hodnotovej orientácie obyvateľov. Rozhodujúca časť reprodukcie obyvateľstva prebieha
v rodine. Napriek silnému vplyvu tradícií dochádza aj na Slovensku k zmenám v rodinnom
správaní obyvateľstva.
V poslednom období dochádza vo väčšine vyspelých krajín k výrazným zmenám v spôsobe
formovania rodín. Čoraz bežnejším sa stáva v moderných spoločnostiach:
- život bez manželského partnera (s dieťaťom, či bez neho)
- programovo bezdetné manželstvo
- spolužitie mužov a žien v komúnach (komúny, kibuce)
- spolužitie muža a ženy bez manželstva (kohabilitácia)
- homosexuálne spolužitie (či už i manželské)
Neformálne zväzky sa počas posledných 20 rokov masívne rozšírili vo väčšine
postindustriálnych štátov a stali sa bežnou formou partnerského spolužitia, čím sa výrazne
ovplyvňuje stabilita rodiny ako spoločenskej inštitúcie. Za významné faktory sa považujú:
zvýšenie vzdelanostnej úrovne ženskej časti populácie, vyššia zamestnanosť žien, ktorá
zabezpečuje ich vyššiu ekonomickú nezávislosť, vysoká efektivita aplikovaných metód
antikoncepcie spolu s liberalizáciou zákonov o interrupciách.
Oslabenie tradičných mechanizmov rodinného života, stratou opory v náboženskú vieru, viedli
niektorých autorov z konca 19. storočia k indikácii kolapsu rodinného života. Edward Shorter
býva označovaný ako prvý autor, ktorý identifikoval postmodernú rodinu (základným znakom
individualizmus). Určil identifikátory postmodernej rodiny: hodnotová diskontinuita medzi
rodičmi a deťmi, nestabilita v párovom živote (rast rozvodovosti a mimomanželského
spolužitia), narušenie nukleárnej rodiny v novej liberalizácii žien. (Možný, 2002)
Van de Kaa porovnáva „moderné demografické správanie“ s „postmoderným“. Podľa neho
moderné demografické správanie sa prejavuje u tých kohort ľudí, ktorí dobrovoľne obmedzujú
manželskú pôrodnosť. Zdôrazňuje, že sú to ľudia, ktorý záleží na materiálnom zabezpečení a na
kariére. Postmoderné správanie prejavujú kohorty ľudí, ktorí neveria v posvätnosť manželstva
a v kontinuitu a solidaritu medzi generáciami. Takéto postoje sú v súlade s individualistickým
životným štýlom. Ľudia sa sami rozhodujú, či budú žiť v manželstve alebo v kohabilitácii
a slobodne rozhodujú o tom, či budú mať deti v manželstve alebo mimo manželstva.
Formu partnerského spolužitia je vlastne „nespolužitie“. Teda stav, keď muž a žena zostávajú
trvalo slobodný. Je to jav, ktorý je zatiaľ malý svojím rozsahom, ale postupne narastá. (Rabušic,
2001). V Európe sa trend „single“ objavil okolo roku 1965, u nás sa začal asi o pätnásť rokov
neskôr. Najväčším zmyslom života prestala byť rodina, manželstvo a výchova detí. Kým
v minulosti sa začiatky manželstva, kariéry a rodičovstva stretávali a vytvárali veľké napätie
a vysoké nároky. V súčasnosti sa na prvé miesto dostáva štart kariéry a až oveľa neskôr (ak
vôbec) štart manželského a rodičovského života.
30
Postmodernou formou párových vzťahov je tzv. oddelené spolužitie, v Holandsku má vlastné
označenie („Living alone together – LAT“). Vyjadruje stav, keď dvaja ľudia opačného pohlavia
„patria k sebe“, žijú spolu, ale každý z partnerov si ponecháva svoje vlastné bývanie a svoje
vlastné hospodárenie. (Rabušic, 2001). Žijú v páre, ale bývajú samostatne. Istá mutácia
syndrómu LAT postihuje aj mladých ľudí, ktorí nemajú prostriedky na vlastné bývanie, čo je
prípad aj mladých ľudí na Slovensku.
Ďalšou formou partnerského vzťahu je spolužitie dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Legitimita
tejto formy je v súčasných vyspelých spoločnostiach stále viac akceptovaná. V niektorých
krajinách majú tieto zväzky plnú legitimitu, homosexuálni partneri môžu uzatvoriť sobáš.
Tradičný model rodinného správania sa v poslednom období mení. Pôvodný typ nukleárnej
rodiny je síce dominantnou formou tohto spoločenstva, ale zároveň pozorujeme nárast počtu
kohabilitácií, nových foriem spolužitia, pokles priemerného počtu členov domácností, nárast
počtu domácností jednotlivcov. Značná časť pôrodnosti sa začala realizovať mimo manželskú
rodiny a pribudlo domácností s jedným rodičom a deťmi.
Aj napriek tomu je však stále na Slovensku za „normálny stav“ považovaný život v páre.
Význam manželstva a rodiny zdôrazňuje aj cirkev, ktorá si tu štandardne udržiava vysokú mieru
dôveryhodnosti. Rodina je i naďalej v centre životných plánov mladých ľudí na Slovensku. Na
druhej strane nemožno nevidieť, že rodina ako inštitúcia je ohrozovaná zvonka, že čoraz viac je
vonkajšími vplyvmi oslabovaná jej súdržnosť, stabilita, funkčnosť. (Širočková, 2003).
Rodina a demografická reprodukcia
Rodina je dočasné alebo relatívne trvalé spoločenstvo jedného alebo viacerých mužov s jednou
alebo viacerými ženami a ich deťmi. Prvotným cieľom rodiny je demografická reprodukcia
majúca svoj základ v pohlavnom pude (Pavlík, Rychtaříková, Šubrtová, 1986).
Demografická reprodukcia je komplex biologických a sociálnych procesov, ktoré sa vzájomne
dynamicky podmieňujú a vo svojej rozpornej jednote tvoria podstatu existencie a vývoja celých
ľudských dejín. Okamihovou výslednicou reprodukčných procesov je stav a štruktúra práve
žijúcej populácie.
Základom ľudskej reprodukcie sú biosociálne cykly. Ich prvou fázou je rodenie novej generácie.
Už v týchto biologických procesoch je ľudská biológia zložito regulovaná sociálnymi
podmienkami života, ktoré ovplyvňujú početnosť a kvalitatívne vlastnosti novej generácie,
predovšetkým jej schopnosti pre úspešný telesný, duševný a sociálny vývin. Druhou fázou je
výchova, ktorá tieto schopnosti rozvíja. Spôsob, intenzita a miera tohto rozvíjania je daná
primárne sociálno-ekonomickým rámcom spoločnosti a jej politickým zameraním. Na výchovu
nadväzuje fáza profesionálnej prípravy a začleňovanie generácie do spoločenskej deľby práce,
ktoré sú tiež vymedzené sociálno-ekonomickým charakterom a perspektívnymi potrebami
spoločnosti.
Ďalšou fázou je opäť biologická reprodukcia – nástup novej generácie – a začiatok nového cyklu.
Každý z cyklov je ovplyvnený predchádzajúcim a ovplyvňuje nasledujúci. Je neopakovateľnou
históriou nielen jednej generácie, ale aj jej východzej a cieľovej základne – rodiny.
Z hľadiska starostlivosti o novú generáciu možno rodinu charakterizovať ako biosociálne
spoločenstvo funkcií a vzťahov medzi manželskými partnermi a ich potomkami. Forma rodiny
a jej funkcie sú podmienené stupňom spoločenského rozvoja. Najrozšírenejšou formou rodiny je
dnes rodina monogamná, ktorá sa skladá z manželského páru a detí.
Súdržnosť rodiny je dnes daná najmä vnútornými faktormi, ako sú pevnosť emocionálnych
väzieb, harmónia vzťahov, ochota k spolupráci, vzájomné chápanie a tolerancia. To všetko však
vyžaduje sociálnu zrelosť a vysokú spoločenskú zodpovednosť oboch rodičov.
31
Uzavretie manželstva vytvára predpoklad pre vznik rodiny a sobášnosť je významným faktorom
pri demografických analýzach. Základným vzťahom, ktorým sa manželstvo mení na rodinu, je
materstvo so svojou biologickou funkciou (počatie, tehotnosť, porodenie dieťaťa) na začiatku
a biosociálnou funkciou v pokračovaní. Otcovstvo, ako druhý základný vzťah má svoju
biologickú funkciu len na začiatku (splodenie dieťaťa) a v rodine sa sústreďuje do funkcií
sociálnych, dôležitých pre socializáciu dieťaťa už od útleho veku. Biologickou funkciou detstva
je rast a vývin, sociálnu funkciu charakterizuje dlhodobá závislosť na rodičoch a rodine.
Dnešná rodina má plniť štyri základné funkcie. Sú to:
2. Biologicko – reprodukčná funkcia, zabezpečuje pokračovanie života počatím
a narodením nového človeka. Tu dochádza partnerský vzťah k svojmu biologickému
naplneniu a odovzdáva potomstvu genetické dedičstvo.
3. Ekonomicko – zabezpečovacia funkcia, vytvára existenčné istoty pre plný rozvoj svojich
členov, uspokojovaním nielen ich bazálnych materiálnych potrieb, ale aj potrieb
duchovných a kultúrnych.
4. Emocionálna funkcia, predstavuje os vzájomných vzťahov medzi členmi rodiny, dáva ich
spoločenstvu vnútorný zmysel, vytvára citové bohatstvo človeka a je nevyhnutná pre
bezporuchový vývoj osobnosti. Potvrdzuje istotu príslušnosti do rodinného zväzku
a opory rodinného zázemia, je zdrojom životného uspokojenia oboch generácií.
5. Socializačne – výchovná funkcia, mení dieťa v harmonicky rozvinutú, sociálne
integrovanú osobnosť, čím sa završuje biologická reprodukcia do spoločenských
dôsledkov. Rodina pestuje v dieťati schopnosť plniť spoločenské roly. Modelom je každý
člen rodiny svojimi vlastnosťami, postojmi, názormi, správaním. (Volná, 2003).
Poruchy a zlyhanie základných funkcií rodiny
Poruchy a zlyhanie základných funkcií rodiny sa odrážajú vo vývoji detí a následne vo fungovaní
spoločnosti. Majú svoj pôvod v chybách jednotlivých článkov systému „jedinec – rodina –
spoločnosť“.
1. Porucha v biologicko – reprodukčnej funkcii nastáva, keď rodičia nemôžu mať (porucha
plodnosti) alebo z genetických dôvodov nechcú mať deti. Odmietanie rodičovstva
z nebiologických príčin obyčajne súvisí s osobnostným profilom rodičov, alebo
s narušením ich vzťahu. Za poruchu reprodukčnej funkcie možno do určitej miery
pokladať aj nezodpovedné privádzanie mnohých detí na svet v sociálne
neprispôsobených rodinách a v rodinách ťažko chorých rodičov, kde nie je zabezpečená
riadna starostlivosť o dieťa.
2. Porucha v ekonomicko – zabezpečovacej funkcii vzniká, keď rodičia nemôžu pracovať
(získať prostriedky na obživu), alebo nechcú pracovať (delikventi, príživníci).
Nedostatok prostriedkov nebýva obyčajne jediným výsledkom poruchy tejto funkcie,
dochádza často k emocionálnej a socializačnej deprivácií detí. Za poruchu tejto funkcie
možno počítať aj opačnú situáciu, keď sú deti zahrňované nadbytkom prostriedkov ako
náhradou za defekty v socializačnej a emocionálnej funkcii.
3. Porucha emocionálnej funkcie nastáva najmä pri sociálne nevyzretých rodičoch (mladého
veku alebo praktických osobností), ale aj nestálosťou citových väzieb. Vedie ku
konfliktom medzi partnermi pre rozdielne záujmy, k rozvratu rodiny, zanedbávaniu detí,
prípadne až k zlému zaobchádzaniu.
4. Porucha socializačno – výchovnej funkcie má veľmi širokú škálu prejavov a je spojená
obvykle s poruchami predchádzajúcimi. Zmyslu a významu rodiny pre vývoj dieťaťa sa
dotýka narušením jeho začlenenia do spoločnosti – sociálnej adaptácie. Popri
zanedbávaní výchovy, alebo až nepriateľských postojoch k deťom, ktoré ich ohrozujú
32
nielen sociálne ale aj zdravotne (neurózy), k poruche socializácie môže dôjsť aj
nadmernou protektívnosťou, ktorá dieťa izoluje od spoločnosti a robí ho nesamostatným.
Ako sme si ukázali aj keď rodina plní nezastupiteľnú úlohu v demografickej reprodukcii, nie
je bez problémov. Plánovanie rodiny je ovplyvňované predovšetkým stretom osobných
záujmov a vychádza z hodnotovej orientácie partnerov. Významnými faktormi sú
ekonomické podmienky, sociálne istoty a priaznivá populačná klíma v spoločenskom
vedomí. Dosahovaná plodnosť a pôrodnosť je odrazom úrovne týchto faktorov.
Rodičovstvo je am malo by byť jednou zo základných životných potrieb človeka, jednou
z hlavných funkcií jeho biologickej a spoločenskej existencie a zdrojom životného naplnenia.
Je však tiež záväzkom voči potomstvu a spoločnosti, z ktorého vyplýva celý rad povinností
a obmedzení. Sme svedkami skutočnosti (a ukazovatele sobášnosti (a ukazovatele sobášnosti
nám to najlepšie ilustrujú), že rodičovstvo ako cieľ, či životná hodnota mladých ľudí ustupuje
do úzadia. Záujem mladých ľudí a v tom najmä žien, o profesionálne uplatnenie, užitie si
„slobody“ bez obmedzení, sexu ako prokreačného aktu bez hrozby následkov sa podpisujú
pod nechuť uzatvárať manželstvo alebo ho odkladať do vyššieho veku. Pokles sobášnosti je
sprevádzaný poklesom počtu narodených a rastom partnerských spolužití bez uzatvorenia
manželstva, ktoré sa niekedy označujú ako „manželstvo na skúšku“.
Ak analyzujeme tieto manželské spolužitia z hľadiska štyroch hlavných funkcií rodiny, vyjde
nám, že je u nich väčšia pravdepodobnosť zlyhania. Samozrejme, bežná analýza na základe
tvrdých dát je ťažká až nemožná a sociologické výskumy zväčša nie sú k dispozícií.
Dá sa reálne predpokladať, že plnenie biologicko – reprodukčnej funkcie je nižšie ako
u manželských párov. Nedostatky v ekonomicko – zabezpečovacej funkcii nemusia byť
väčšie ako v manželských rodinách. Výnimku tu určite tvoria partnerské spolužitia jedincov
sociálne maladaptovaných, kde sa nízka ekonomická úroveň spája s nízkou zodpovednosťou
a neplánovaním rodením väčšieho počtu detí. Emocionálna funkcia nemanželských
partnerských spolužití je vystavená väčšiemu riziku a vzťahy bývajú menej stále, so všetkými
negatívnymi dôsledkami pre zdravý citový a osobnostný vývin detí. Chýbanie formálneho
zväzku môže u potomkov ohroziť pocit spolupatričnosti, bezpečia a istoty rodinného
zázemia. Nakoniec výchovno – socializačná funkcia v takýchto spolužitiach vytvára
predpoklad opakovania tohto modelu spolužitia a prípadných ťažkostí pri začleňovaní
potomstva do spoločnosti.
Samozrejme, bolo by chybou absolutizovať klady rodín s manželských zväzkom
„zákonným“ a zápory „rodím“ konsenzuálnych. Poruchy a zlyhania jedných aj druhých nie
sú zriedkavé o čom svedčia ukazovatele rozvodovosti a preplnené detské domovy sociálne
osirelými deťmi.
Plánovanie rodiny v kolízii záujmov a povinnosti možno do značnej miery usmerniť
ovplyvňovaním hodnotovej orientácie mládeže a všeobecne populácie. Žiadúci variant
v rozhodovaní môže spoločnosť (ak si ho vôbec stanoví) podporiť systémom ekonomických
a mimoekonomických podnetov. Treba sa pokúsiť o rehabilitáciu hodnoty rodiny
v spoločenskom vedomí mladej generácie. (Volná, 2003).
Manželská a mimomanželská plodnosť v SR
Najmä v posledných rokoch pozorujeme stále väčší nárast podielu detí narodených mimo
manželstva, čo svedčí o nástupe nového modelu reprodukčného správania mladšej generácie. Do
popredia sa čoraz viac dostávajú kohabilitácie a iné alternatívne formy spolužitia. Čoraz častejšie
vidíme rodiny, kde partneri žijú a vychovávajú deti spolu bez uzatvorenia manželstva, resp. sa ho
rozhodnú uzavrieť neskôr. Mení sa model demografického správania sa obyvateľstva, ktoré si
pomocou vysoko účinnej a ľahko dostupnej antikoncepcie môže plánovať počet detí. Pozorujeme
odklad pôrodov do vyšších vekových kategórií a tiež rastúci podiel žien nemajúcich dieťa.
33
Dnešné ženy charakterizuje vyššia úroveň vzdelanosti, emancipovanosti ako kedykoľvek
predtým, sú viac ekonomicky a finančne nezávislé.
Kohabilitácia či už predmanželská ako i alternatíva manželstva sa stáva všeobecne
akceptovateľným a stále bežnejším javom i v slovenskej populácií. Mení sa i hodnota detí, ich
emocionálny prínos pre rodičov je nesporný. Po ekonomickej stránke je dieťa pre rodinu
záťažou, neustále sa zvyšujú náklady na výchovu a vzdelanie dieťaťa.
Toto všetko nastoluje otázky ako:
Je nárast mimomanželskej plodnosti na Slovensku už ukončený alebo bude ešte pokračovať?
Odrazí sa nárast mimomanželskej plodnosti na kvalite rodiny a partnerskom spolužití? Čo je
hlavným indikátorom nárastu nemanželských detí? Sú to zmeny hodnotového rebríčka
u obyvateľstva, alebo nevyhovujúca finančná a ekonomická situácia? Čo môže za prudkú
dynamiku rastu mimomanželskej plodnosti u nás i v ostatných krajinách východnej Európy?
Spôsobuje mimomanželská plodnosť disharmóniu medzi životnými partnermi?
Porovnanie v rámci Európy
V rámci celoeurópskeho porovnania Slovensko nepatrí ešte ku krajinám s najvyšším podielom
detí narodených mimo manželstva, aj keď po roku 1990 pozorujeme nesmierne prudký nárast
mimomanželskej plodnosti. Prudký nárast mimomanželskej plodnosti sa dáva do súvisu s rokom
1990, spoločenskou transformáciou jednotlivých krajín východnej Európy. Pod vplyvom
politických a celospoločenských zmien dochádza i k zmene reprodukčného správania sa
obyvateľstva, poklese manželskej a nárastu nemanželskej plodnosti. Takýto prudký nárast
mimomanželskej plodnosti po 1990 môžeme pozorovať u väčšiny tranzitívnych krajín východnej
Európy. V období transformácie narástli medzi obyvateľmi príjmové a sociálne rozdiely. Ľudia
sa začali obávať o stratu zamestnania, znížila sa možnosť získania bytu. Ale na druhej strane
i možnosť sebarealizácie väčšia, otvorenie nových perspektív, možnosť vycestovania. Tieto
trendy mali často vplyv aj na také dôležité rozhodnutia ako je uzatvorenie manželstva, založenie
rodiny a počet detí. Úplne odlišná situácia je v západných a škandinávskych krajinách, kde
pozorujeme dlhodobo vysoký podiel detí narodených mimo manželstva.
V týchto krajinách sa tieto procesy naštartovali už začiatkom 60. rokov, zatiaľ čo u nás
a v ostatných krajinách východnej Európy je to od začiatku 90. rokov. Tempo rastu
mimomanželskej plodnosti v krajinách severnej a západnej Európy bolo miernejšie
a vyrovnanejšie. U nás a v ostatných tranzitívnych krajinách strednej a východnej Európy bolo
miernejšie a vyrovnanejšie. U nás a v ostatných tranzitívnych krajinách strednej a východnej
Európy sa vývoj mimomanželskej plodnosti vyznačuje veľkou dynamikou. Naopak, najpomalší
vývoj mimomanželskej plodnosti pozorujeme v krajinách južnej Európy (Talianskom
Španielsko, Grécko), čo je do istej miery určite spôsobené religiozitou tunajšieho obyvateľstva.
V týchto krajinách je vysoký podiel katolíckeho a pravoslávneho obyvateľstva, manželstvo tu má
svoju tradíciu a pevné postavenie u obyvateľstva. (Lukáčová, 2003).
Vývoj rodinných domácností a rodinného správania v SR
Zmeny v štruktúre rodiny i v samotnom rodinnom správaní, ktoré v posledných desaťročiach
pozorujeme sú priamym dôsledkom demografického vývoja populácie. Obavy nad jeho
smerovaním pramenia predovšetkým z nepriaznivého vývoja pôrodnosti, plodnosti, sobášnosti
a stále rastúcej rozvodovosti. Vývoj týchto ukazovateľov naznačuje, že sa slovenská rodina
dostáva do „krízy“, pretože mladí ľudia prestávajú rodiny zakladať, v rodinách sa rodí málo detí
a veľký podiel manželstiev sa rozvádza... Za príčinu tohto „neradostného“ stavu sa považuje
zmena ekonomickej a sociálnej politiky štátu uplatňovaná po roku 1989. Porovnávaním
neporovnateľného, t. j. vývoja rodiny v období socializmu a po jeho páde, vzniká priestor pre
„šírenie poplašných správ“.
34
Kým v období tzv. reálneho socializmu bol stav pôrodnosti a sobášnosti v podstate „uspokojivý“,
s prechodom na západoeurópsky model reprodukčného správania sa populácie dochádza
k výrazným zmenám v intenzite pôrodnosti i sobášnosti, ktorí sa posúvajú k štandardom
typickým pre vyspelé demokratické krajiny (výrazne klesajúca tendencia). S týmto posunom
dochádza aj ku zmenám v štruktúre rodiny na Slovenska, ktoré je potrebné chápať ako logický
a úplne prirodzený výsledkom celkového vývoja spoločnosti. Koniec 80. a začiatok 90. rokov
môžeme považovať za určitý medzník vo vývoji rodiny a rodinného správania sa na Slovensku.
Z tohto dôvodu je vhodné posudzovať vývoj počtu a štruktúry rodinných domácností v dvoch
etapách.
Pre analýzu vývoja rodinných domácností je najvhodnejšie použiť údaje o cenzových
domácnostiach zo sčítania obyvateľov, domov a bytom, pri definovaní ktorých sa uplatňovalo
práve hľadisko príbuzenských vzťahov v rámci rodiny (def. Cenzovú domácnosť tvoria osoby,
ktoré spoločne bývajú v jednom byte na základe rodinných alebo iných vzťahov v rámci jednej
hospodárskej domácnosti., SODB 2001). Cenzové domácnosti sa ďalej delia na rodinné
a ostatné. Jadrom rodinných domácností je rodina, ktorá môže byť úplná (tvorí ju manželský pár
alebo nezosobášený pár (kohabilitácia), s deťmi (bez ohľadu na ich vek, ak dospelé deti netvoria
samostatnú cenzovú domácnosť)alebo bez detí) alebo neúplná (tvorí ju jeden z rodičov aspoň
s jedným dieťaťom (bez ohľadu na vek dieťaťa, ale so zohľadnením spoločného hospodárenia).
Z ostatných domácností rozlišujeme viacčlennú nerodinnú domácnosť (ktorú tvoria dve alebo
viac osôb, príbuzných i nepríbuzných, hospodáriacich spoločne, ktoré však netvoria rodinnú
domácnosť) a domácnosť jednotlivca (jediná fyzická osoba, ktorá býva v byte sama alebo ako
podnájomník alebo býva spoločne s ďalšou cenzovou domácnosťou, ale samostatne hospodári).
Záver:
Prebiehajúce zmeny v spoločnosti za posledných tridsať rokov ovplyvnili demografické
správanie obyvateľstva Slovenska, čo sa zákonite prejavilo aj v zmenách rodinného správania sa.
Podľa sociologických prieskumov má slovenská rodina stále vysokú hodnotu a dnes viac ako
kedykoľvek pred tým predstavuje pre človeka určitý priestor stability a istoty, potrebný pre
udržanie vlastnej rovnováhy. Tým sa stáva jedinečnou a nenahraditeľnou v ľudskom živote.
Na základe údajov zo sčítania obyvateľov, domov a bytov v období 1961 – 2001 môžeme zmeny
v zložení a v štruktúre cenzových domácností zhrnúť nasledovne:
- počet cenzových domácností sa zvyšuje,
- intenzita rastu cenzových domácností sa však spomaľuje,
- prevládajúcim typom cenzových domácností sú úplné rodiny,
- zvyšuje sa počet úplných rodín bez detí,
- klesá počet úplných rodín s deťmi, znižuje sa aj počet detí v rodinách,
- rastie počet neúplných rodín (s deťmi i bez detí),
- intenzívne narastá počet nerodinných domácností, zvlášť domácností jednotlivcov,
- klesá počet domácností s vyšším počtom členov. (Pilinská, 2003).
Spolupráca rodičov v starostlivosti o deti po rozvode
Rozvod je zrušenie manželstva rozhodnutím súdu. Súd môže manželstvo na návrh jedného
z manželov, rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne rozvrátené, že manželstvo
nemôže plniť svoj spoločenský účel.
Rozvodom manželstvo ako právny vzťah zaniká. To však neznamená, že zaniká i rodičovstvo.
Aj napriek tomu, že v tomto zákone je uvedené, že v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo
rodičov maloletého dieťaťa, upraví súd ich práva a povinnosti k dieťaťu pre čas po rozvode, sme
svedkami toho, že nie vždy sú rodičia po rozvode ochotní a schopní vzájomne spolupracovať
napĺňajúc záujmy svojho maloletého dieťaťa.
Porovnanie pohľadu na spoluprácu rodičov:
35
V 50. a 60. rokoch 20. storočia bo bežný názor, že pre dieťa je po rozvode príliš zraňujúce
udržiavať kontakt s rodičom, ktorému ho súd do výchovy nezveril. Vedci, ktorí sa danou
problematikou zaoberali, odporúčali, aby bol úplne prerušený kontakt medzi dieťaťom
a rodičom, s ktorým po rozvode nebývalo v spoločnej domácnosti.
V súčasnosti prevláda opačný názor. Pre dieťa je zraňujúca a vážna strata prerušiť kontakt
s jedným z rodičov. Dnes odborníci skúmajúci rodinu sú po väčšine jednotní v tom, že pre dieťa
je lepšie, ak môže udržiavať kontakt s oboma rodičmi aj po ich rozvode. Osobne tiež považujeme
tento kontakt za nevyhnutný pre harmonický a zdravý vývoj dieťaťa, ale dovolíme si uviesť, že
hoci každé dieťa túži po naplnení svojich očakávaní vo vzťahu k rodičom, je nebezpečné práve
pre dieťa, aby sme ho vystavili kontaktu s rodičom, ktorý je pre zdravý vývoj dieťaťa hrozbou.
Napriek tomu, že dnes sa názor vedcov od minulosti líši, naďalej po rozvode ostáva príliš veľa
detí s nedostatočným, resp. žiadnym kontaktom s jedným z rodičov väčšinou s otcom. Dospeli
sme k tomu, že je naozaj dôležité, aby rodičia spolupracovali, a aby táto spolupráca umožnila
dieťaťu kontakt s oboma rodičmi.
Roviny rodičovskej zodpovednosti:
Rodičovstvo, alebo to môžeme volať rodičovská zodpovednosť má tri roviny:
1. právna zodpovednosť,
2. ekonomická zodpovednosť,
3. praktická zodpovednosť.
Právna zodpovednosť. Pokiaľ rodičia žijú spoločne, tzn., že nie sú rozvedení, je samozrejmé, že
majú spoločnú právnu zodpovednosť za svoje dieťa. Ak dôjde k rozvodu, rodičia naďalej nesú
spoločnú právnu zodpovednosť za toto dieťa, ak súd nerozhodne inak. Zákon totiž hovorí, že súd
rozhoduje o právach a povinnostiach rodičov alebo schvaľuje ich dohodu o úprave práv
a povinností voči dieťaťu. Na základe toho, môže dôjsť aj k tomu, že súd odníme túto
zodpovednosť z rodiča, ktorého uzná nevhodným pre výchovu dieťaťa.
Ekonomická zodpovednosť. Pred rozvodom manželia väčšinou obaja napĺňajú ekonomickú
funkciu rodiny, tzn., že obaja prinášajú do rodinného rozpočtu peňažné prostriedky. Po rozvode,
jeden z rodičov, ktorému nebolo dieťa zverené súdom, plní prispievaciu povinnosť a druhý sa
stáva príjemcom príspevku na výživu dieťaťa. V praxi sa to uplatňuje tak, že ten rodič, ktorý má
prispievaciu povinnosť, platí vypočítané percento svojho príjmu na výživu dieťaťa.
Praktická zodpovednosť. Rodičia žijúci v manželstve tvoria systém, ktorého cieľom, v tejto
rovine, je napĺňať potrebu starostlivosti a opatery dieťaťa. Po rozvode je síce maloleté dieťa
zverené do výchovy len jednému z rodičov, ale ak súd neurčí inak, aj druhému rodičovi ostáva
právo na pravidelný kontakt s dieťaťom. Týmto kontaktom sa vlastne napĺňa i citová, resp.
emocionálna potreba dieťaťa.
To vedie k záveru, že základné funkcie rodiny, ako sú ekonomická, citová, socializačná
a regeneračná, sú, resp. by mali byť napĺňané i po rozvode. Neodškriepiteľným faktom však
ostáva, že v inej podobe ako počas manželstva. A práve to opäť potvrdzuje nutnosť spolupráce
rodičov i po rozvode, pretože vedie k naplneniu potrieb dieťaťa a citlivému riešeniu postavenia
dieťaťa v rámci rozvedenej rodiny.
Typy spolupráce boli definované na základe zhrnutia výsledkov výskumu v projekte
Consequences of divorce for families with dipendent children (následky rozvody pre rodiny
s maloletými deťmi), ktorý uskutočnil Cseh a Szombathy.
Boli definované tieto typy spolupráce:
1. skutoční priatelia,
2. korektní kolegovia
3. kyslí vyjednávači
36
4. bojovníci
(Tieto typy rodičovskej spolupráce vedci hodnotili jeden rok a štyri roky po rozvode manželov.)
Skutoční priatelia. Skupina rodičov, ktorí tvoria túto kategóriu nie je veľká. Je nemožné
očakávať, že po rozvode sa bude veľká časť párov správať ako skutoční priatelia, a to preto, lebo
najčastejšie k rozvodom dochádza z dôvodu veľkých konfliktov a tiež preto, že v priebehu
manželstva sa každý rozvinul svojím smerom a ostalo len málo, čo mali spoločné. Avšak tento
typ spolupráce sa môže rozvinúť v priebehu rokov, kedy čas zahojí staré rany.
Rodičia, ktorí po roku od rozvodu definovali svoju spoluprácu takto, mali spoločné – vzájomnú
úctu. Aj po rozvode trávili spoločné chvíle na dovolenkách či oslavách. Po štyroch rokoch od
rozvodu svoju spoluprácu definovali rovnako, ale s tým, že k spoločným stretnutiam dochádzalo
zriedkavejšie.
Korektní kolegovia. Hlavný rozdiel s predchádzajúcou skupinou spočíva v tom, že rodičia sa
v tejto skupine nepovažovali za priateľov. Väčšinou udržiavali len nutný kontakt. Spoločné pre
túto skupinu bolo to, že v centre ich vzájomného vzťahu bolo rodičovstvo. Po štyroch rokoch od
rozvodu sa k tejto skupine pridali i rodičia, ktorí rok po rozvode definovali svoju spoluprácu ako
spoluprácu kyslých vyjednávačov.
Kyslí vyjednávači. Rok po rozvode títo rodičia udržiavali vzájomný kontakt s tým, že matka
alebo otec kontakty s druhým rodičom sabotovali. Obaja rodičia mali kontakt s dieťaťom, ale ich
kontakt ako rodičov bol príležitostný, či náhodný. Vo väčšine prípadov žilo dieťa s matkou,
ktorá niesla právnu zodpovednosť za dieťa, ktorú získala po dlhom a tvrdom boji. Ich stretnutia
tvárou v tvár boli len keď si mali prevziať či priniesť deti. Tieto stretnutia viedli ku konfliktom,
ak dieťa nebolo dovezené na čas, či načas nebolo pripravené na stretnutie. Mnoho otcov si
myslelo, že majú právo a povinnosť dohliadať na to, čo robí dieťa doma s matkou a mnoho
matiek si myslelo, že budú rozhodovať o tom, čo otec bude robiť s deťmi, keď sú u neho. Štyri
roky po rozvode došlo k redukcii kontaktov s ex-partnerom, ale i s dieťaťom. Mnohí mali
nových partnerov a venovali sa budovaniu vzťahu s nimi.
Bojovníci. Hlavnou náplňou vzťahu bolo nepriateľstvo až opovrhnutie. Ich cieľom nebolo dobro
dieťaťa, ale víťazstvo v presadzovaní vlastnej vôle. Stretnutia dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo
pridelené do výchovy, boli zriedkavé a nepravidelné. To, čo robí tento typ spolupráce odlišným
od predchádzajúceho, je drsnejší boj a väčšia túžba po pomste medzi bývalými manželmi.
Rodičia charakterizujú jeden druhého ako zlých rodičov, tvrdiac že ten druhý partner nie je
vhodný, resp. je až nebezpečný pre výchovu dieťaťa. Po štyroch rokoch od rozvode tento typ
spolupráce u mnohých zanikol. Možno povedať, že akýkoľvek vzťah medzi rodičmi po tomto
čase viac neexistoval. Charakteristické pre tento typ spolupráce bolo to, že otec bol en, kto
odišiel od rodiny, väčšinou nemal ani záujem udržiavať kontakt s dieťaťom, alebo mu v tom
bránila matka a len polovica respondentov platila výživné. Zvláštnu skupinu tvorili občania,
ktoré absolútne prestali udržiavať kontakt hneď po rozvode. Obaja rodičia považovali takéto
riešenie vzniknutej situácie za najlepšie tak pre seba, ako aj pre dieťa. (Štrbová, 2003).
Životný trend ako príčina sebadeštrukcie
Rodič je najdôležitejší človek v živote dieťaťa. Láska, ktorú mu dáva, ho môže na život
pripraviť, vyvinúť v ňom hodnoty ako sú láska, empatia, prosociálnosť, alebo na strane druhej ho
rodičovská „láska“ môže úplne zničiť. Láska, ktorá v mene lásky ubližuje, hlboko zasahuje do
vnútorného vývinu ako aj vnútorného sveta dieťaťa. Dieťa potom začína rozvíjať sebadeštrukčné
správanie, ktorým škodí sebe alebo iným.
Uponáhľanosť, stres, nervozita, život orientovaný na úspech a módne nahrádzanie lásky
peniazmi, privlastňovanie si moci nad druhými poznačia dušu dieťaťa na tom najzraniteľnejšom
mieste, na dôvere voči rodičom. Pričom túto stratu dôvery obracajú aj navonok v strate dôvery
37
všeobecne v ľudské hodnoty, v život. Rodičia riadiaci sa heslom „všetko si možno kúpiť“ avšak
ani netušia, že vlastné dieťa si kúpiť nemožno. Proti tejto zrade vlastných rodičov nastupuje
bezcitnosť, pretože kto necíti, tomu nemožno ublížiť, pričom dieťa ubližuje najviac sebe, obrní
sa nezraniteľnosťou a bezcitnosťou a pritom jeho srdce prahne po láske a pozornosti venovanej
jemu samému. Zranená dôvera na duši sa dá už len ťažko obnoviť. Často práve tento aspekt býva
príčinou rôznych depresií, únikov k drogám, rôznym delikvenciám či bludným ideológiám ako
napríklad fašizmus alebo stretávaním sa v partiách ľudí s podobným osudom, kde city chýbajú.
Alebo sebadeštrukciu dovedú do konca listom na rozlúčku, ukončený mladý život na
prekvapenie rodičov kladúcich si sebecké otázky: „Ako nám to mohol urobiť? Nič sme si
nevšimli, veď mal všetko.“ Ale to, čo potreboval najviac, ich lásku a nie úspech či peniaze na to
ani nepomyslia. Často sú rodičia oveľa prázdnejší ako ich dieťa, ktoré takouto formou poukázalo
na krutú realitu.
Je hrozné dívať sa potom na nešťastie, ktoré je v dieťati či v dospelom človeku vôbec a pri tom
vidieť tú jednoduchosť, ktorá tomuto všetkému mohla zabrániť. Dať lásku a prijať dieťa také,
aké je, v jeho autenticite v jeho chybách nie vtesnať ho do vlastných predstáv skvelého dieťaťa,
ktorému sú projektované konformné a narcistické hodnoty, ktoré majú so skutočnou láskou málo
spoločného.
Život navonok je trendom tejto doby, avšak čoraz viac potlačované ja sa derie von a nemá sa ako
uplatniť, lebo spoločnosť ho neprijíma. Tá prijíma vo všeobecnosti konformitu, za ktorou sa však
skrýva cynizmus. Konformita vnímaná ako poslušnosť a zaslúženie si citov však vedie
k sebanenávisti. Ľudia, ktorí sa úplne podrobili diktátu imagu a vonkajšiemu dojmu, budú city
považovať za dôkaz ľútosti a súcitu.
V skutočnosti láska, ktorá musí byť zaslúžená, vytvorí druh sebaúcty, ktorá sa zakladá jedine na
plnení požiadavky na výkony. Následkom toho je nenávisť. ... vyrastie sa s tým, že je potrebné
byť poslušným, ale nie s tým, že je možné cítiť a myslieť sám – a sám pre seba. A zostane skryté,
že toto nacvičovanie presne vyvoláva to, čoho sa spoločnosť bojí: a to je deštruktivita, pred
ktorou sa snaží nacvičovaním poslušnosti.
...Deštruktivita tu má dvojakú tvár: jednak vedie k pokračovaniu a k novému potláčaniu
možností živosti, na druhej strane vedie k priamemu násiliu proti všetkým, ktorí sú pokladaní za
spoločensky „odchýlnych“ či rušivých. Avšak byrokratizácia života pracuje i iným spôsobom.
Nielen, že povoľuje násilie, ktoré nie je rozpoznateľné ako také, ale ničí ľudí tiež tým, že ich
vedie k tomu, aby sa dištancovali od svojich citov. Práve to je zároveň dosiahnuté povinnosťou
k poslušnosti.
Tieto citáty sú len transparentom, pretože odzrkadľujú kúsok každého z nás. Pokiaľ si človek
neuvedomí svoj vlastný cynizmus vypestovaný uponáhľanou dobou a nami, tak potom bude aj
naďalej bez pocitu viny vychovávať svoje deti a vkladať do ich duší túto transpatentnosť
a nechávať potom psychológov naprávať jeho chyby. A to je ten lepší prípad. Alebo čo je ešte
horšie, keď problémy duše ostanú nevyliečiteľné ba dokonca nepovšimnuté, prázdnota sa začne
prehlbovať. Namiesto šťastia, slobody a lásky prichádza smútok a depresia z ničotnosti života.
Alebo sa dieťa začne obracať so sebou samým navonok vo forme agresivity. Aby výstavba ega
prebiehala optimálne, je potrebné, aby dieťa vyrastalo v tzv. priemerne očakávanom prostredí,
a to je dané kvalitou vzťahu, ktorý vytvára dieťa medzi matkou a ostatnými self objektmi. Aj
dostatočná miera frustrácie, ktorá však nesmie prevažovať nad pocitom uspokojenia, je potrebná
pre zdravý vývin ega.
Pokiaľ však vývin ega neprebieha celkom optimálne a dieťa je buď v extrémnom prípade
vystavené zanedbávaniu alebo týraniu, alebo v druhom prípade extrémne výraznému
rozmaznávaniu a množstvu menších či väčších porúch medzi uvedenými extrémami, dochádza
k vzniku ega, ktoré sa javí ako slabé a ktoré je charakterizované „chýbaním kontroly impulzov,
38
chýbaním frustračnej tolerancie a chýbaním schopnosti sublimácie“. Vývin zrelého ega, a tým aj
získanie schopnosti využívať zrelšie a zrelé obranné mechanizmy, má zásadný význam pre
predchádzanie sociálne neadekvátneho správania.
Čo robiť? Dá sa tomu zabrániť? Jednoznačne áno. Väčšinou sa človek dostáva do depresie, pod
vplyvom ktorej prestáva racionálne hodnotiť situácie, ale stále častejšie ich hodnotí emocionálne.
Jedným z hlavných príznakov depresie je smútok. Druhým hlavným príznakom depresie sú
bolestné úvahy. Človek v depresii je introspektívny veľmi zničujúcim spôsobom. Veľa rozmýšľa
nad starými chybami. Často sa cíti previnilo, aj keď je nevinný, jeho myšlienky sú
sebaponižujúce, cíti sa bezmocný, bezcenný a beznádejný, je ponorený do seba. Pre človeka
v depresii je charakteristická porucha motivácie. Stráca svoj zmysel pre humor. Stane sa
nerozhodným. Nakoniec začne mať sklony k samovražde. Tretia kategória príznakov klinickej
depresie zahŕňa fyzické príznaky. Človek môže mať problémy so spánkom, alebo môže dôjsť
k úbytku na váhe alebo priberaniu, k poruchám menštruačného cyklu, bolesti hlavy, búšeniu
srdca a pod. Iným príznakom je úzkosť alebo rozrušenie.
Pri veľmi silných depresiách môže ísť aj o bludné uvažovanie. „Depresia je hlavnou príčinou
samovrážd. Samovražda je výlučne ľudským problémom. Je potrebné vedieť, že nie každé
vyhrážanie sa samovraždou je myslené skutočne. Ľudia, ktorí sa vyhrážajú samovraždou, by
mali byť braní vážne, aj keď je väčšina hrozieb samovraždou prejavom manipulácie. Pri
potencionálnych samovraždách nájdeme často spoločné rysy a skúsenosti. Existujú varovné
signály u jednotlivcov, ktorí sú blízko k pokusu o samovraždu:
1. Jedinci so silnou duševnou bolesťou ako pri depresii.
2. Jedinci s intenzívnymi pocitmi beznádeje.
3. Slobodní muži nad 45 rokov.
4. Jedinci, ktorí sa už skôr o samovraždu pokúsili, jedinci, ktorí druhým povedali o svojich
samovražedných sklonoch. Z každých desať ľudí, ktorí samovraždu spáchali, ich osem
dalo jasné varovanie.
5. Jedinci s veľkými zdravotnými problémami.
6. Jedinci, ktorí prežili nejakú výraznú stratu – smrť partnera, strata zamestnania atď.
7. Jedinci, ktorí si vytvorili konkrétny plán samovraždy. Tento proces postupuje
nasledovne: Letmé myšlienky na samovraždu postupne prechádzajú vo vážne zvažovanie
samovraždy, po ktorom nasleduje skutočný pokus.
8. Jedinci s chronickým sebadeštrukčným správaním (ako alkoholizmus)
9. Jedinci so silnou potrebou niečo dosiahnuť.
10. Jedinci, ktorým sa v posledných šiestich mesiacoch prihodilo väčšie množstvo udalostí
narušujúcich ich život.
Niekedy stačí, keď sa dotyčný má komu zveriť, inokedy je potrebné konať rýchlo a aj za pomoci
odborníkov. V každom prípade je potrebné zdôrazniť a dať na vedomie deťom, že každý
problém je riešiteľný a každý človek dokáže nájsť a vidieť hodnoty v živote, pre ktoré sa oplatí
žiť, či už v rodine alebo v priateľstve labo pre spoločný pocit z blízkosti človeka. Aj napriek
tomu, že nás je toľko veľa, každý má to svoje miesto a môže sa plnohodnotne v tejto spoločnosti
presadiť. (Jana Kotrusova, 2005).
39
Download

SP s rodinou.pdf