© Nadácia Milana Šimečku
Postoje v teórii
a pedagogickej praxi
Vlasta Dúbravová
Tento text vznikol, aby cez výsledky práce odborníkov
a vyhodnotením vlastnej skúsenosti umožnil poodkryť záhadu postojov. Na začiatku ponúkame ich charakteristiku z hľadiska sociálnej psychológie. Umožní nám získať
citlivosť voči tomu, čo môžeme v škole u žiakov a žiačok
ovplyvňovať a zároveň, ako to môžeme ovplyvňovať – meniť, zachovávať, podporovať, upevňovať, či aj spochybňovať. V ďalších častiach sa venujem zložkám a funkciám
postojov, ako aj faktorom ich utvárania a postupnej zmeny.
Napokon sa zaoberám tým, prečo sú postoje vo výchove a vzdelávaní dôležité a prečo je užitočné, ak učitelia
postoje svojich žiakov vedia diagnostikovať, spoznajú ich
prejavy a premýšľajú o spôsobe, ako pôsobiť na ich rozvoj.
Učitelia vynakladajú veľa síl, aby svojich žiakov niečo naučili,
aby ich ovplyvnili. Často na krátky čas dosiahnu očakávané
výsledky, ale z dlhodobého hľadiska je dopad ich pôsobenia neistý. Učitelia totiž zďaleka nie sú jediní, ktorí mladých
ľudí ovplyvňujú, a to platí v oblasti vedomostí, zručností, aj
postojov a hodnôt.
Mnohí učitelia vnímajú svoje poslanie predovšetkým ako
odovzdávanie poznatkov z konkrétneho vyučovacieho
predmetu, lebo práve tie bude ich študent potrebovať pre
svoje ďalšie štúdium alebo život v spoločnosti. Mnoho učiteľov sa popri vedomostiach snaží rozvíjať aj zručnosti žiakov, teda rôzne praktické spôsobilosti uplatniteľné v živote.
A niektorí učitelia chcú svojím pôsobením dosiahnuť aj to,
aby zo študentov vychovali slušných, úspešných, solidárnych či aktívnych ľudí. Je medzi nami nemálo takých, ktorí
majú chuť robiť to všetko dohromady.
Ako však môžeme vyhodnotiť, či sme svojim vplyvom alebo
použitím vhodných metód dosiahli nejakú zmenu? Pri vedomostiach a zručnostiach je overenie jednoduchšie a učitelia poznajú a používajú celú škálu metód, od klasického
testovania cez písomné práce až po rôzne spôsoby overovania zručností. Pri postojoch to nie je až také jednoduché
a v ďalších častiach ukážeme, čo ťažkosti vo vzťahu k postojom môžu spôsobovať.
Za snahou o cieľavedomé a zmysluplné pedagogické pôsobenie na žiakov stojí hlbšia otázka: Čo je vlastne cieľom
24
vzdelávania? Snahou každej spoločnosti je pripraviť svojich
členov, aj prostredníctvom vzdelávania, na osvojenie si kultúrne podmienených kompetencií a vzorcov správania. Ich
súčasťou je aj systém postojov, ktorý spoločenstvá stabilizuje. Podľa Verešovej (2007) sú pre jednotlivcov postoje
významným motivačným činiteľom, usmerňujú ich správanie a konanie. Motívy naše správanie aktivizujú a postoje sa
v správaní prejavujú.
Čo je to postoj?
Človek si môže utvárať postoj ku všetkému okolo seba –
k ľuďom, veciam, umeniu, náboženským predstavám, ale
aj voči sebe samému. Človek môže mať postoje len k tým
veciam, ktoré existujú v jeho svete, v jeho zornom poli. Ak
má obmedzený svet a nemá dostatok podnetov a skúseností, tak niektoré postoje nemá rozvinuté, alebo ich jednoducho nemá vôbec. Občas teda robíme chybu, ak sa detí
pýtame na postoj k tým skutočnostiam, s ktorými nemajú
skúsenosť. Na druhej strane, ako uvádza Krecht, Crutchfiel a Ballachey (1968), ak určitý predmet v našom zornom
poli existuje, neznamená to automaticky, že k nemu máme
utvorený aj nejaký postoj.
Český psychológ Nakonečný (1995, 1999) postoj definuje
ako hodnotiaci vzťah k sociálnym objektom reality. Postoj
vyjadruje hodnotenie objektu jedincom alebo skupinou. Postoj má vždy určitú intenzitu – od výrazne pozitívnej až po
úplne negatívnu.
Z hľadiska významnosti hovoríme, že človek má centrálne
a okrajové postoje. Pre deti sú podľa Nakonečného (1995)
významnými objektmi záujmu, ku ktorým si vytvárajú postoje,
spravidla rodičia, priatelia, škola, hudba a pod. Okrajovými
objektmi sú napríklad ekonomická situácia alebo historická udalosť, o ktorej nemajú dostatok informácií a často ani
sprostredkovanú skúsenosť. Centrálne postoje súvisia s integritou jedinca, pomáhajú mu zmenšovať úzkosť, ohrozenie,
udržovať rovnováhu. Tieto postoje sú odolné voči zmenám.
Postoj je definovaný aj ako dispozícia človeka k hodnoteniu. Znamená pohotovosť (pripravenosť) zaujať vzťah
ku skutočnosti, ktorá nás obklopuje a ktorú vnímame.
© Nadácia Milana Šimečku
Zložky postoja
Sociálni psychológovia sa zhodujú v tom, že postoj má tri
zložky, ktoré tvoria jeho vnútornú štruktúru:
kognitívna, poznávacia zložka – vyjadruje súbor názorov jednotlivca, jeho presvedčenia a predstavy o tom,
aké sú alebo by mali byť objekty jeho postojov. Ide
o hodnotiace súdy, ktoré sa utvárajú učením a vyjadrujú
aj zovšeobecnenú skúsenosť jednotlivca či skupiny.
afektívna, citová zložka – tvoria ju pozitívne alebo
negatívne emócie vzťahujúce sa k predmetu postoja,
emócie spojené s presvedčením (príjemné, nepríjemné
naladenie, obľúbenosť či neobľúbenosť predmetu postoja). Emócie sú dôvodom, že majú postoje motivačný
alebo demotivačný charakter.
behaviorálna, konatívna zložka postoja – dispozícia,
tendencia konať v pozitívnom alebo negatívnom smere
vzhľadom na predmet postoja. Konanie človeka signalizuje, aké má postoje.
Naše poznanie, náš emocionálny vzťah k svetu i k sebe samým a naša tendencia konať sú vzájomne spojené do relatívne trvalých sústav. Jednotlivci si tak vytvárajú „trsy“ alebo
zoskupenia postojov. Celkový súbor postojov jednotlivca sa
nazýva postojová konštelácia. Nakonečný (1995) v tejto
súvislosti hovorí o osobnej ideológii, osobnom porozumení
a hodnotení sveta a života. To zväčša netvorí konzistentný
celok, v niektorých oblastiach prevažujú emocionálne, v iných
racionálne hľadiská a je v nich prítomný názor aj citový vzťah
k určitému objektu. Individuálny systém postojov sa riadi skôr
psychologickými než logickými kritériami usporiadania.
Druhy postojov / typológia postojov
Vzájomné vzťahy medzi zložkami postoja označujeme pojmom konzistencia, teda súlad alebo naopak disonancia,
nesúlad. Krecht, Crutchfiel, Ballachey (1968) s ohľadom na
konzistenciu postojov rozlíšili niekoľko druhov postojov:
afektívne asociácie – prevažuje v nich emocionálna
zložka, s minimom poznávacieho obsahu a s malou
alebo žiadnou orientáciou na konanie (sentiment, viera,
predsudok), v komunikácii sa vyznačujú pozorovateľnými
fyziologickými prejavmi, na ich základe možno len veľmi
ťažko predvídať určité správanie;
intelektualizované postoje – poznávacia zložka v nich
prevažuje nad emocionálnou a pripravenosť konať je
malá (mienka, zmýšľanie, názor, teoretické zdôvodnenie), vyznačujú sa snahou „objektivizovať“, stavať „iba“
na faktoch, eliminovať emocionálne ladené vyjadrenie
vzťahu k objektom;
postoje orientované na konanie – prevažuje v nich
tendencia konať vzhľadom na objekt postoja, majú minimálny kognitívny rozmer (akt, čin – podpora, partnerstvo,
tendencia škodiť, trestať, odmietať pomoc a pod.);
25
vyvážené postoje – v tomto type sú rozvinuté a vyvážené všetky tri zložky, a preto hovoríme o vysokej miere
konzistentnosti. Jednotlivé zložky vyváženého postoja sa
podporujú a dopĺňajú, jedinec si ich udržuje a pociťuje
medzi nimi súlad.
Problém pri pôsobení na postoje môže nastať vtedy, ak sa
nezameriavame na všetky tri jeho zložky, teda ak sa sústredíme iba na niektorú z nich. Naše kognitívne poznatky
o predmete sú totiž ovplyvňované aj citmi a pripravenosťou konať. Zmena v poznatkoch môže, no nemusí spôsobiť
zmenu v prežívaní a môže, aj nemusí ovplyvniť naše konanie. Pri skúmaní postojov sa ukázalo, že žiadne tvrdenia
neplatia absolútne. Uvádzame radšej mieru pravdepodobnosti prejavu postoja, napr. v správaní.
Funkcie postojov alebo prečo je dobré,
že ich máme?
Postoje majú viaceré funkcie. Umožňujú nám napríklad
hodnotenie objektov. Postoje, ktoré si utvárame, usmerňujú naše reakcie voči svetu okolo nás a my vďaka nim nemusíme zakaždým hľadať vhodný spôsob ako zareagujeme.
Ak si k niečomu alebo niekomu vytvoríme pozitívny postoj,
tak sa mu nevyhýbame, naopak, vítame ho a očakávame.
Postoje nám pomáhajú aj v sociálnom prispôsobovaní
sa. Ak prejavíme svoje názory a utvorí sa väzba so skupinou
iných ľudí s podobným názorom, identifikujeme sa s nimi.
Uľahčuje nám to (spolu)žitie v spoločnosti.
Ďalšou funkciou postojov je externalizácia. Hayesová
(2003) tento jav vysvetľuje ako spojenie vnútorných stavov
s tým, čo sa práve odohráva v našej blízkosti. Toto spojenie
je často nevedomé, ale ústi do vytvorenia postoja k tomuto
vonkajšiemu objektu. Vonkajší objekt je potom vnímaný vo
vzťahu k nášmu vnútornému svetu.
Postoje sú pre človeka taktiež nástrojom, ktorým vyjadruje určité hodnoty. Výrost (2008) uvádza, že postoje
sprostredkovávajú vzťahy k iným ľuďom a tiež udržujú stabilitu sebaobrazu človeka. Postoje nám umožňujú lepšie
zvládať konflikty a náročné životné situácie.
Postoje „fungujú“ rôzne:
inštrumentálne postoje – kladné postoje zaujímame
k tomu, čo nám prináša odmenu, uspokojenie či bezpečie a negatívne k tomu, čo nás ohrozuje, prináša trest či
nepokoj;
„ego defenzívne“ postoje udržujú náš sebaobraz; ego
pozitívnymi postojmi potvrdzujeme správnosť nášho nazerania, zatiaľ čo ego negatívnymi vyjadrujeme nesúhlas
s postojmi iných;
hodnotovo expresívne postoje prezentujú hodnoty,
ktoré zastávame;
Postoje v teórii a pedagogickej praxi
© Nadácia Milana Šimečku
kognitívne postoje nám umožňujú porozumieť zmyslu
udalostí, konaniu iných ľudí a fungovaniu sveta okolo nás;
sociálno-adjustačné postoje nám pomáhajú cítiť sa
súčasťou určitého spoločenstva (záujmových skupín,
subkultúr a pod.) (Faltýn, 2004, s. 59–61).
Obsah postoja alebo presvedčenia môže byť menej dôležitý
ako sociálne väzby, ktoré vytvára alebo udržiava. Preto ak
chceme napríklad racionálnymi argumentmi vyvrátiť obsah
toho, čo prezentuje niekto iný, môže sa to minúť účinku,
lebo zmenou postoja by jeho nositeľ „zradil“ jeho zástancov,
ktorí by ho za to mohli odsúdiť.
Ako sa postoje utvárajú?
Postoj sa vytvára učením, a to:
a) zovšeobecnením skúsenosti jednotlivca alebo sociálnej
skupiny (stalo sa mi, preto verím, že je to tak; členom spoločenstva, ku ktorému patrím, sa stalo/stáva, preto verím, že...);
b) preberaním postojov od autorít (od členov rodiny,
priateľov, vrstovníkov, spolupracovníkov, predstaviteľov
politických hnutí, záujmových skupín, cirkví či z médií).
(Faltýn, 2004, s. 54)
Každá socializačná autorita (dôležitý človek, či skupina,
inštitúcia) má inú mieru pôsobenia – buď je dominantná alebo si od nej dieťa či dospelý vytvára určitý odstup
v závislosti od veku, kultúry, vzťahov a pod. U mnohých je
dominantnou sociálnou jednotkou rodina, ktorá odovzdáva
vzory, normy a tradície z generácie na generáciu. Významný vplyv na konštrukciu postojov môže mať aj náboženský
systém. V súčasnosti utváranie postojov vo veľkej miere
ovplyvňujú médiá.
Človek nevedome preberá postoje odovzdávané skupinami, do ktorých patrí. Pri vedomom pôsobení na postoje je
preto viac než užitočné, ak dominantný „zdroj“ postojov
poznáme a rešpektujeme. Nie je to len vec opatrnosti či
predchádzania priamej konfrontácii, ale aj stratégia, ktorou
možno iné postoje k tomu istému predmetu prezentovať
tak, aby nespôsobili blok či automatické odmietnutie. Prezentovaním rôznych postojov a skúseností k tomu istému
predmetu možno aj pri výchove a vzdelávaní dosiahnuť
viac, než presviedčaním o správnosti či nesprávnosti konkrétnych postojov.
Ako sa postoje menia, vyvíjajú?
Psychológovia sa líšia v tom, čo má podľa nich významnejší
vplyv na zmenu postojov. Je to presviedčanie (persuázia)
alebo priama skúsenosť? Má najväčší vplyv mienka skupiny, do ktorej jednotlivec patrí? Sú dôležitejšie emocionálne vplyvy alebo racionálna argumentácia? A do akej
miery frekvencia vplyvov – napríklad časté opakovanie
tých istých správ – vplýva na udržanie či zmenu postoja?
26
Na tieto otázky nie sú jednoznačné odpovede a medzi
ďalšie faktory, ktoré môžu podnietiť zmenu postoja patrí aj
dôveryhodnosť zdroja informácií, atraktívnosť informácie
(štýl a štruktúra, v akej je podaná), moc/vážnosť zdroja informácií či osobnostné charakteristiky nositeľa aj príjemcu informácie. Dôležitú rolu zohráva aj to, do akej miery je
sprostredkovaná informácia či ucelený postoj podobný alebo odlišný od postoja, ktorý človek zastáva. Ovplyvniteľnosť
súvisí aj s aktuálnym vnútorným rozpoložením človeka
a situáciou, v ktorej sa práve nachádza.
Vplývanie na postoje nefunguje ako jednoduchý vzťah akcie
a reakcie. Ľudia menia svoj postoj súhrou rôznych faktorov, a to spravidla až keď pocítia kognitívnu a emocionálnu
nerovnováhu, ktorú prežívajú ako stresujúcu. Potom sú tri
možnosti, ako na ňu môžu zareagovať: 1. situáciu aktívne
zmenia, resp. sa jej vyhnú, alebo 2. situáciu si vysvetlia či
interpretujú spôsobom, ktorý je v súlade s ich dovtedajším
poznaním a presvedčením, alebo 3. zmenia svoj postoj.
Človek najčastejšie hľadá takú možnosť, ktorá mu najviac
vyhovuje. Popri vyššie opísaných funkciách, ktoré postoje u
človeka plnia, aj toto objasňuje, prečo sú postoje pomerne
rezistentné k zmene.
Postoje v celkovej štruktúre prejavov osobnosti
alebo postoje a...
... názory
Z charakteristiky zložiek postojov vieme, že naše názory sú
súčasťou poznávacej, kognitívnej zložky postoja. Pre skúmanie postojov je potrebné odlišovať ich od názorov. Hayesová (2003) uvádza, že názory sú v podstate neutrálne
– sú to výroky, o ktorých si myslíme, že sú pravdivé. Naproti
tomu postoje sú hodnotiace, vyjadrujú naše pocity vo vzťahu k určitému objektu, situácii. Postoje, ktoré identifikujeme
zo správania človeka, však nemusia byť v súlade s názormi,
ktoré prezentuje.
... hodnoty
Hodnoty sú relatívne stále osobné preferencie k objektom,
iným ľuďom, ideám a k sebe samému. Sú základom postojov a vyjadrujú to, čo je morálne alebo sociálne žiaduce.
Slúžia nám ako štandardy, podľa ktorých sa orientujeme,
posudzujeme svoje správanie, aj činy iných. Hodnoty, ktoré
človek vnútorne vyznáva, môžu zostať uchované napriek
tomu, že jeho aktuálne správanie im odporuje, napríklad
pod tlakom okolia. Postoj je akoby mostom medzi psychickou stránkou osobnosti človeka a jeho zaradením, rolou a
účasťou v sociálnej realite. Práve preto sú postoje objektom
skúmania tak sociálnej psychológie, ako aj sociológie, antropológie a ďalších odborov.
... motívy
Motívy môžu aktivizovať správanie a v správaní sa môžu následne prejaviť zastávané postoje. Napríklad výzva k účasti
Postoje v teórii a pedagogickej praxi
© Nadácia Milana Šimečku
na dobrovoľníckej akcii aktivizuje motiváciu pomáhať, ale to,
akým spôsobom sa do aktivít zapojíme, závisí na našom
postoji k pomoci iným. Možno len pošleme podpornú sms-ku, možno sa osobne zúčastníme, možno sa aj aktívne
zapojíme. A možno neurobíme vôbec nič alebo nabudúce
naopak zorganizujeme niečo aj sami.
... správanie
Správanie je vždy situačne podmienené a nemusí vyjadrovať skutočný postoj človeka. Výskumy poukazujú na nízku
pozitívnu koreláciu medzi postojmi a správaním. Predpovedať správanie jedinca k určitým objektom z poznania
jeho postojov preto nie je spoľahlivé a presné. Podľa Žitniakovej Gurgovej (2013) to spôsobujú napríklad osobné
faktory (vplyv iných postojov, súperenie motívov, absencia
možnosti konať), situačné faktory (sociálny tlak, obava
z dôsledkov prejavenia postoja) a iné nepredvídateľné
vonkajšie faktory.
Konanie nie je určené jedným, ale mnohými postojmi, ako
aj potrebami a situačnými podmienkami, ktoré pôsobia súčasne. Napríklad v situácii, keď je prítomná autorita, ktorú
rešpektujeme, vieme svoju averziu ku konkrétnemu objektu
postoja (napr. príslušníkom určitej skupiny) skryť, aby sme
získali uznanie, alebo sa vyhli konfliktu či odsúdeniu. Hayesová (2003) preto upozorňuje na potrebu nepreceňovať
konzistentnosť postoja, lebo sociálne tlaky a iné okolnosti
spôsobujú rozpory medzi postojmi a správaním. Nekonzistentnosť zložiek postoja nastáva, ak jednotlivec myslí alebo
cíti podľa určitej „logiky“, no jedná podľa inej.
Vzťahy medzi postojmi a ostatnými zložkami osobnosti sú
výzvou pre ľudí v pomáhajúcich profesiách, a taktiež pre
učiteľov. V pedagogike je v tejto súvislosti dôležité brať do
úvahy aj vývinové charakteristiky žiakov a žiačok.
Sociálne učenie a postoje
Postoje nie sú dedičné, ale naučené, a preto je zaujímavé
skúmať, ako takýto proces učenia prebieha. Jedným zo
spôsobov osvojovania si postojov je učenie podmieňovaním, to znamená, že za vyjadrovanie určitých postojov
je jedinec odmeňovaný alebo trestaný. Ďalším spôsobom
učenia sa je napodobňovanie. Neznáme objekty spoznávame aj pozorovaním, z ktorého sa o nich dozvedáme
rôzne informácie, vytvárame si úsudky a presvedčenia
o tom, ako sa správajú a odhadujeme ich ďalšie vlastnosti a prejavy.
Pri utváraní postoja môžeme odlíšiť tri úrovne:
uvedomenie (napr. uvedomujem si, že lekári zistili škodlivosť fajčenia na zdravie);
akceptácia (napr. verím tomu, že fajčenie je škodlivé);
personalizovaná akceptácia (napr. verím, že fajčenie je
nebezpečné aj pre mňa osobne).
27
Deti si často utvárajú postoj priamym zážitkom. Na druhej
strane ich postoje nezriedka odrážajú pozitívne alebo negatívne postoje ich rodičov či rovesníkov. Pri zamýšľanom
ovplyvňovaní postojov preto potrebujeme podporu tých,
ktorí postoj dieťaťa ovplyvnili. Podľa Verešovej (2007) deti
získavajú postoje voči rôznym sociálnym skupinám tak, že
počuli dôležité osoby ako vyjadrujú svoje postoje a následne za reprodukovanie postojov boli deti pochválené či
odmenené. Odlišné postoje alebo príklady odlišného správania voči určitým objektom môžu naopak spochybniť či
narušiť zastávané postoje.
Cieľavedomé rozvíjanie postojov v práci učiteľov
Ak chce človek svetu okolo seba porozumieť, je dobré, ak
sa v priebehu života stretáva s rôznymi postojmi a v strete
s nimi dozrieva. Škola, učitelia, médiá a rôzne sociálne skupiny, ktorých súčasťou sa človek stáva, by mali podporovať
takéto „zrenie“ názorov a vystavovať dieťa alebo mladého
človeka rôznym pohľadom na svet.
Náš obraz o svete tvorí východisko aj pre formuláciu cieľov
výchovy a vzdelávania. Tieto ciele sú v štátnych a školských
vzdelávacích programoch stanovené pre všetky deti, všetky
školy a všetkých učiteľov a učiteľky. V týchto cieľoch sú „čitateľné“ konkrétne hodnoty spoločnosti.
Ciele druhotnej, školskej socializácie sú v pedagogickom jazyku vyjadrené v podobe kompetencií, ktoré sa majú u žiakov a žiačok rozvíjať v jednotlivých vzdelávacích oblastiach,
prostredníctvom vyučovacích predmetov a prierezových
tém. Na súbore kompetencií tak možno ukázať, aký cieľový
stav rozvoja žiakov sa má v konkrétnej oblasti dosiahnuť. To
však nie je len záležitosť konkrétnych vyučovacích hodín či
učebníc. Napríklad rozvoj občianskych kompetencií je záväzný pre všetky predmety, nie je to len „vec“ občianskej náuky.
Na ich rozvinutie vplýva všetko, čo sa v škole deje, „odučené“ kurikulum, ale aj vzorce správania a konania, ktoré môžu
žiaci odpozorovať počas vyučovania aj mimo neho.
Zodpovednosť za rozvíjanie hodnôt a postojov má celá škola,
ktorá pritom musí zohľadňovať hodnotové zázemie detí, spolupracovať s rodičmi a spolu s nimi a aj so samotnými žiakmi hľadať vhodné spôsoby, ako rôzne postoje rozvíjať. Rešpektovanie pestrosti názorov, a zároveň podpora hodnôt stanovených
v záväzných školských dokumentoch je citlivá oblasť, z ktorej
nemožno vynechať žiadneho aktéra primárnej a sekundárnej
socializácie detí. Popritom si učiteľ vo svojom výchovnom pôsobení musí byť vedomý aj svojich vlastných postojov a hodnôt, ktoré ovplyvňujú jeho pedagogické pôsobenie.
Ako možno sledovať mieru rozvoja kompetencií a vyhodnocovať tak dopad nášho pedagogického pôsobenia? Vieme to cez merateľné ukazovatele, ktoré opisujú postupné
premeny vo všetkých troch zložkách kompetencií – vedo-
Postoje v teórii a pedagogickej praxi
© Nadácia Milana Šimečku
mostiach, zručnostiach aj postojoch. Pri postojoch pritom
môžeme sledovať nielen kognitívnu, ale aj afektívnu a konatívnu úroveň, teda nielen poznatky a emócie, ktoré postoj spoluvytvárajú a ovplyvňujú, ale aj pripravenosť konať
v súlade s nimi. Konkrétne podnety a aktivity vo vyučovaní
sa pritom môžu cielene venovať iba jednej z týchto zložiek,
avšak s vedomím existencie a dôležitosti aj tých ostatných.
Pri cieľavedomom výchovno-vzdelávacom pôsobení je kľúčová diagnostika, v tomto prípade nie psychologická, ale
pedagogická. Tá má svoje zásady a nástroje. Využívame
niektoré z nich v našom vyučovaní?
Výskum, ktorý môže realizovať učiteľ vo svojej triede, sa
nazýva akčný výskum (bližšie pozri príspevok Márie Rychnavskej). Akčný výskum má svoje špecifické postupy, ale
vždy začína záujmom o zlepšenie pedagogickej situácie.
Učiteľ pozoruje javy, ktoré ovplyvňujú nielen výsledky vzdelávania, ale aj atmosféru v triede a výkony jednotlivcov. Skúma, spracováva informácie a na základe zistení plánuje svoje pedagogické pôsobenie a projektuje vzdelávacie aktivity
v súlade s cieľmi vzdelávania a pedagogickou situáciou.
Diagnostika má s akčným výskumom viacero spoločných
charakteristík. Učitelia vždy analyzujú a interpretujú pedagogické situácie, vyhodnocujú ich a navrhujú kroky, ktoré
môžu existujúci stav zlepšiť. Podľa Kompolta a Timkovej
(2010) je diagnostika integrálnou súčasťou učiteľského povolania. V súvislosti s postojmi sa zameriava na ich zisťovanie a analýzu, teda na rozpoznanie aktuálneho stavu, ako aj
príčin vzniku konkrétnych postojov. Na základe diagnostiky
sa učiteľ rozhoduje o zmenách v podmienkach učenia alebo v prístupe k žiakovi či skupine žiakov, hľadá nové stratégie vyučovania, skúša rôzne vyučovacie metódy a spôsoby
hodnotenia. Na posilnenie alebo zmenu postojov v súlade
so stanovenými cieľmi výchovnej činnosti môže používať
takmer všetky metódy pedagogickej diagnostiky – pozorovanie, rozhovor, ale aj dotazníky, sociometrické merania
klímy, didaktické testy a rôzne spôsoby hodnotenia.
Korthagenov „cibuľový“ model (pozri obrázok) nám ukazuje,
že existujú rôzne úrovne nášho fungovania, ktoré ovplyvňujú aj rozvoj našich kompetencií. Tento model bol pôvodne
vytvorený na ilustrovanie rôznych úrovní profesijnej prípravy
učiteľov, no inšpiratívny je aj vtedy, ak chceme rozvíjať postoje našich žiakov. Nabáda nás totiž, aby sme pritom brali
do úvahy pozorovateľné, ako aj „skryté“ úrovne.
Prvou úrovňou je prostredie, ktoré vzdelávanie ovplyvňuje.
Spolu s ďalšími dvoma úrovňami, správaním a kompetenciami, sú pozorovateľné zvonku, v správaní žiakov. Smerom
„dovnútra“ sú zas úrovne, ktoré vyžadujú jemnejšie pedagogické intervencie, lebo názory, presvedčenia či identita
sa „utvárajú“ inými mechanizmami, ako len nácvikom správania a prijatím vonkajších pravidiel.
28
Korthagenov „cibuľový“ model
6
5
4
3
2
1
1. poslanie
2. identita
3. názory
4. kompetencie
5. správanie
6. prostredie
Uvedený model nám pomáha stanoviť si výchovno-vzdelávacie ciele, keď máme určitý postoj identifikovaný, diagnostikovaný. Zmena postoja predstavuje proces, ktorému
môžeme porozumieť poznaním jednotlivých úrovní, a taktiež na seba nadväzujúcich krokov. Najskôr totiž musíme
novej informácii či podnetu venovať pozornosť, až potom im
môžeme porozumieť a následne ich aj prijať. Až keď nový
podnet prijmeme, môžeme si ho uchovať a následne konať v súlade s ním. Túto postupnosť si možno predstaviť aj
ako rad otázok, ktoré učiteľovi pomáhajú identifikovať stupeň osvojenia si určitého postoja (každá otázka predstavuje
jeden stupeň): 1. Venuje žiak novej informácii pozornosť?
2. Rozumie jej? 3. Prijíma ju? 4. Uchová si ju? 5. Správa
sa v súlade s ňou? (Výrost, 2008) Iba kladná odpoveď na
všetky tieto otázky zabezpečí dosiahnutie zmeny.
Prezentovaná postupnosť krokov korešponduje so stanovovaním výchovných cieľov výučby a pedagogická teória ju
prezentuje ako Kratwohlovu taxonómiu afektívnych cieľov
(Turek, 2008, s. 54-56). Aby sme dosiahli zmenu postoja,
predpokladá sa úspešné zvládnutie celého reťazca. Stačí
niekoľko odlišných podnetov, protichodná skúsenosť či cielené presviedčanie a celý reťazec sa začína odznovu! V tom
je čaro i náročnosť zmeny v takej citlivej oblasti, akou je
oblasť postojov.
Zoznam použitej literatúry
FALTÝN, J. Mutikulturní andragogika, Praha: Univerzita Karlova, 2008.
HAYESOVÁ, N. Základy sociální psychologie. Praha: Portál, 2003.
KOLLÁRIK, T. a kol. Sociálna psychológia. Bratislava: Univerzita
Komenského, 2004.
KOMPOLT, P. – TIMKOVÁ, B. Pedagogická diagnostika a akčný
výskum. Bratislava: Univerzita Komenského, 2010.
KORTHAGEN, F. In search of the essence of a good teacher:
towards a more holistic approach in teacher education. Teaching
and Teacher Education 20 (2004), s. 77–97.
Postoje v teórii a pedagogickej praxi
© Nadácia Milana Šimečku
KRECH, D. – CRUTCHFIELD, R.S. – BALLACHEY, E. L. Človek
v spoločnosti. Bratislava: SAV, 1968.
NAKONEČNÝ, M. Psychologie osobnosti. Praha: Academia, 1995.
NAKONEČNÝ, M. Sociální psychologie. Praha: Academia, 1999.
TUREK, I. Didaktika. Bratislava: IURA Edition, 2008.
VEREŠOVÁ, M. Postoje, stereotypy, predsudky a ich zmeny. In:
Sociálna psychológia. Nitra: Enigma, 2007, s. 82 – 112.
VÝROST, J. – SLAMĚNÍK, I. (eds.) Sociální psychologie. Praha:
Grada Publishing, 2008.
ŽITNIAKOVÁ GURGOVÁ, B. Úloha psychológie v príprave učiteľov
ma realizáciu multikultúrnej výchovy. In VANČÍKOVÁ a kol. Multikultúrna výchova jej miesto v príprave učiteľov. Banská Bystrica:
UMB, 2013, s. 93 – 112.
29
Postoje v teórii a pedagogickej praxi
Download

Postoje v teórii a pedagogickej praxi