Intuícia
„Intuícia je poznávanie nesprostredkované logickým uvažovaním a nezávislé od zmyslovej skúsenosti“
Wikipedia
2
3
Obsah
1. Úvod ............................................................................................................ 4 2. Pohľad medicíny......................................................................................... 5
2.1. Ľudský mozog....................................................................................... 5
2.1.1. Anatómia ........................................................................................... 5
2.1.2. Hemisféry .......................................................................................... 8
3. Od filozofii k psychológii ......................................................................... 9
3.1. K základom filozofie intuície ............................................................... 9
3.2. Intuícia v diele C. G. Junga ................................................................ 13
4. Rozvoj Intuície ......................................................................................... 20
4.1. Cvičenia na rozvoj intuitívnych schopností ....................................... 24
5. Intuícia v sebaobrane .............................................................................. 28
6. Záver ......................................................................................................... 29
7. Použitá literatúra ..................................................................................... 30
4
5
6
1. Úvod
Účelom Intuície v sebaobrane je uviesť čitateľa do problematiky intuície ako všeobecne, tak aj v konkrétnych príkladoch. Snažil som sa zamerať na nácvik a použitie v praxi pri sebaobranných situáciách alebo v každodennom živote pri bežných aj kritických a iných udalostiach. V nasledujúcich kapitolách čitateľ nájde pojem intuície rozoberaný z rôznych smerov a uhlov pohľadu. Poskytujem prehľad počínajúci materiálnejším ale rovnako dôležitým pohľadom medicíny. Na nasledujúcich úrovniach sa dostávame od filozofie cez psychológiu k duchovným záležitostiam. Intuícia je pre bežného čitateľa pojem zakrytý rúškom tajomstva. Preto som chcel toto rúško poodkryť a umožniť možno iba letmý náhľad, čo to intuícia vôbec je, aký význam má pre človeka a ako ju možno rozvíjať a zveľaďovať. Hoci som sa stretol s ťažkosťami pri nácviku, nachádzaní potrebných podkladov a vedeckých štúdií, výsledok môjho snaženia je spísaný v nasledujúcich riadkoch tejto práce.
7
2. Pohľad medicíny
2.1 Ľudský mozog
2.1.1 Anatómia
Centrálna nervová sústava (tak, ako ju poznáme dnes) sa u homo sapiens sapiens dotvorila asi pred 40.000 rokmi.
Obrázok 1. Základné časti ľudského mozgu
Na obrázku (Obrázok 1) sú znázornené základné anatomické časti mozgu: Stem – mozgový kmeň, t.j. začiatok predĺženej miechy, má termoregulačnú funkciu, reguluje aj krvný obeh a dýchanie; Cerebellum – mozoček resp. malý mozog je zodpovedný za udržiavanie rovnováhy;
Frontal Lobe – čelný resp. predný lalok umožňuje človeku byť človekom, napríklad organizovať a triediť údaje, počítať, plánovať a rozvrhovať akcie ale aj pohyb; Parietal Lobe – temenný lalok zodpovedá za vnímanie; Occipital Lobe – záhlavný resp. tylový lalok umožňuje videnie; Temporal Lobe – sluchový resp. spánkový lalok v oblasti pod predným lalokom je zodpovedný napríklad za počutie.
Na ďalšom obrázku sú v zátvorkách vysvetlené činnosti základných oblastí mozgu. Mozoček sa stará o udržiavanie rovnováhy. Mozgový kmeň je zodpovedný za riadenie základných vedomím 8
neovládaných fyziologických funkcií organizmu – dýchania, tlkotu srdca1 a patria sem aj reflexy kýchania, prehĺtania či centrum udržiavania základnej frekvencie mozgu – centrum bdenia.
Obrázok 2. Anatómia ľavej hemisféry mozgu človeka
Oblasť rozpoznávajúca čuch je umiestnená na spodine čelového laloku. U zvierat je veľká, u človeka sa čelový lalok viac špecializoval na plánovacie a logické funkcie. Približne medzi uchom a okom sa nachádza Brocasova oblasť pre ovládanie motoriky reči. V sluchovej oblasti nájdeme laloček zodpovedný za počutie.2 Blízko neho sa nachádza Wernickova oblasť zodpovedná za rozpoznávanie reči.
Nad touto obasťou sa nachádza časť mozgu slúžiaca na rozpoznávanie a chápanie jazyka – na porozumenie, čo počuté slová znamenajú. Je prepojená na zónu zodpovednú za intelektuálne a emocionálne funkcie, ktorá sa nachádza za čuchovým lalokom, a na čelový región zodpovedný za súdnosť, prezieravosť a pocit dobrovoľnosti toho, čo vykonávame.3
1
srdce ale dokáže pracovať od neho nezávisle
2
Identifikuje počuté zvukové sentencie, filtruje ich a porovnáva so známymi zvukmi. Výsledok porovnávania človeku umožňuje „znovuspoznať“ základné zvuky – a napríklad v prípade predpokladaného nebezpečenstva dokáže prebrať človeka zo spánku prepojeniami na hypotalamus a mozgový kmeň.
3
Ide len o pocit – vieme robiť a myslieť si iba to, čomu máme prispôsobené domény. Poruchy tejto časti vedú k submisívnosti alebo k dominancii. Je to „ja“ oblasť vedomia – uvedomovania si seba. Jej činnosť sa začína prejavovať v prvých rokoch života, kedy dieťa prestáva hovoriť „Petrík ide von,“ ale začína používať prvú osobu: „Idem von.“ Výraznejšia aktivácia nastáva v období puberty za účelom odtrhnutia sa dieťaťa od rodičov kvôli založeniu si vlastnej rodiny. Časť oblasti bližšie k temenu nadväzuje na motorickú oblasť a zodpovedá za vôľou ovládané pohyby.
9
Obrázok 3. Sivé a biele tkanivo
V centre temena sa nachádzajú motorická a senzorická kôra vnímajúca bolesť a stav vonkajšieho a vnútoreného prostredia. Záhlavný lalok slúži na rozpoznávanie základných obrazcov (trojuholníky, štvorčeky, bodky, úsečky apod.) zosnímaných na očnej sietici.
Existujú ešte vnútorné časti, ako napríklad hypotalamus, a rôzne špecifiká prepojení, napríklad že ľavú stranu tela ovláda pravá hemisféra a naopak, no pre účely tejto práce to nie je podstatné. Mozgové nervové tkanivo delíme na povrchové aktívne sivé, na obrázku (Obrázok 3) pod názvom Gray matter, a vnútorné podporné a prepojujúce biele, na obrázku (Obrázok 3) pod názvom White matter. Biela hmota hrá nedoceniteľnú úlohu aj v zásobovaní sivej hmoty energiou.
Neurónov je v mozgu asi 25 miliárd (staršie pramene uvádzajú až 100 miliárd). Jednotlivé oblasti mozgu sú podľa novších výskumov iba dôležitými prekríženiami dráh malých častí – každá doména zodpovedná za určitú činnosť mozgu je tvorená drobnými doménkami (zhlukmi nervových ganglií), ktoré sú navzájom prepojené. Pri poškodení prepojovacích dráh už doménky nemôžu spolupracovať. V neurológii nájdeme aj také zaujímavosti, že Wernickeho oblasť pre porozumenie reči obsahuje toľko jednotlivých nezávislých doménok, koľko jazykov sa človek naučil v dospelosti. Ak sa ich ale naučí v detstve, budú sa prekrývať – a rozprávanie v rôznych jazykoch mu bude prirodzenejšie.
Ľubovoľný vnem mozog spracúva komplexne a za bdelého stavu je v činnosti celý. Aktivita jednotlivých centier je však rozdielna pri rozličnom type podnetov či uvažovania. Mohli by sme hovoriť o pracovných prioritách domén spúšťaných podnetmi.
10
Najrýchlejšie sa unaví vývojovo najmladšia, predná časť mozgu. Najviac ju aj ovplyvňuje alkohol, nikotín apod.
Mozog má určité predurčenia, avšak detaily okolo zoskupení neurónov špecializovaných na určité činnosti sa rôznia – preto pri operáciách dobrý neurochirurg elektrostimuláciou testuje lokalizáciu doménok.
Človeka robí človekom využívanie predného laloku mozgu. Tento tzv. čelový lalok zdanlivo nevykonáva žiadnu činnosť, iba vytvára plány, a to aj dlhodobé, zodpovedá za pocit vlastnej vôle, dobrovoľnosti toho, čo vykonávame a umožňuje dodržiavanie plánov. Riešenie napríklad hlavolamov, hranie šachu apod. si vyžaduje prácu tohto laloka, hoci detaily spracúvajú iné časti mozgu.
2.1.2 Hemisféry
Ľudský mozog je rozdelený na dve navzájom prepojené, no dostatočne autonómne časti, hemisféry. Každá z mozgových hemisfér vedie samostatný život. Vzájomné prepojenie hemisfér umožňuje ich spoluprácu – koordináciu pohybov, udržiavanie rovnováhy, trojrozmerné videnie spracovaním dvoch mierne odlišných dvojrozmerných obrazov, priestorové počutie apod.
Zásluhu na výskume mozgových hemisfér má napríklad Thorsten Wiesel ako aj nositelia Nobelovej ceny za medicínu a fyziológiu roku 1981 Američania Roger Sperry a David Hubel. Zistili, že každá z hemisfér vedie samostatný život. Sledovaním pacientov s chirurgicky predeleným svorovým telesom (u ťažko chorých epileptikov, resp. namiesto trestu smrti) sa ukázalo, že funkcie „oboch mozgov“ v oblasti aktivácie a činnosti domén zodpovedajúcich za intelektuálne a emotívne funkcie nie sú zhodné. Logické myslenie a reč sú viazané na analytickú ľavú mozgovú hemisféru, ktorá nedokonale sumarizuje. Odmieta nevypočítateľné a neoveriteľné. Je extrovertná, praktická a konkrétna. Nedokáže precítiť umenie (ani hudbu, iba ak rytmus), dokáže ho „pochopiť.“
Intuitívne úlohy a emócie sú špecializáciou pravej hemisféry. Nevie dobre manipulovať so symbolmi ani s jazykovými výrazmi, významné sú pre ňu emócie, podmety a prísudky. Dokáže zachytávať priestorové štruktúry a vyhodnocovať akustické vnemy. Je intuitívna, predikčná a venuje sa viac celku než detailom. Pretože pracuje s nejasne definovanými pojmami, inklinuje k zmyslu pre záhadné a k viere v nedokázateľné. Má sklon k introvertnosti (objektom jej skúmania je abstraktný (imaginárny) myšlienkový svet). Je „nepraktická“ a má blízky vzťah k umeniu a hudbe, kde ju skôr než detaily a zmysel zaujíma celkový dojem – tzv. emotívny náboj.
11
Bežný život nás núti využívať hlavne pamäť detailov a za technický pokrok zodpovedá ľavá hemisféra, ktorá je ale málo tvorivá.4
V tejto časti sme nehovorili o celých hemisférach, len o špecializovaných častiach ich kognitívneho systému. Každá hemisféra kvalitne rozpoznáva obrazy, riadi činnosť orgánov apod.
Ľudský mozog je „zariadenie“ pracujúce v reálnom čase. Jeho významnou súčasťou je pravá hemisféra zaoberajúca sa iba predvídaním na nevedomej úrovni. Zabezpečuje modelovanie dynamických dejov, rozpoznávanie známych situácií a tým aj očakávanie toho, čo sa zvyčajne stane. Nazvime to intuícia.
3. Od filozofii k psychológii
3.1. K základom filozofie intuície Korene pojmu intuícia siahajú až k počiatkom filozofického smeru iracionalizmus.
Veľkým dielom prispel k šíreniu moderného iracionalizmu H. Bergson a jeho filozofická koncepcia – intuitivizmus. Ten pokladá intuíciu za prameň poznania
Obrázok 4. Henry Bergson
Bolo už napísané, že najväčším predstaviteľom iracionalizmu vo filozofii počiatku 20. storočia bol francúzsky mysliteľ, filozof a profesor parížskej Sorbony Henry Bergson (1859 – 1941). Narodil sa v rodine židovského hudobníka, matka bola Angličanka. Študoval filozofiu na École Normale Supérieure, kde roku 1898 začal tiež prednášať. Roku 1914 bol zvolený do prestížnej Académie Francaise a tiež sa stal profesorom na Sorbone.
4
Školská forma vyučovania povoľuje kreativitu iba v úzkych medziach. Albert Einstein napísal: Je naozaj zázrak, že sa modernému výchovnému zariadeniu nepodarilo celkom udusiť posvätnú zvedavosť bádať.
12
Jeho spisy, písané hutným, ale pritom elegantným slohom, budili pozornosť a spolu s jeho prednáškami ho učinili jedným z najvplyvnejších profesorov prvej polovice 20. storočia. V roku 1928 bola Bergsonovi udelená Nobelova cena za literatúru.
Je možné povedať, že Bergson usilovnou logikou svojho myslenia prešiel od pôvodného materializmu cez idealizmus a panteizmus až k blízkosti kresťanského aristotelsko – tomistického systému a aj keď formálne nekonvertoval, snáď aby v dobe nacistickej perzekúcie Židov nepôsobil dojmom oportunizmu, v závete prejavil prianie, aby sa nad jeho hrobom modlil katolícky kňaz.
Bergsonova filozofia znamená pokus prekonať materializmus, pozitivizmus i Kantov kriticizmus novým odôvodnením spiritualizmu, metafyziky a duchovnej slobody intuitivizmom. Bergson vychádza z toho, že obyčajným zmyslovým vnímaním a rozumovými pojmami nie je možné vystihnúť pravú skutočnosť.
Intelekt ich totiž zachytáva iba v akejsi ich stuhlosti, zmocňuje sa hmoty, ale nepreniká k podstate vecí, smeruje k hotoveniu nástrojov, takže sa ním človek stáva „ Homo faber“.
Vo svojej filozofii Bergson šikovne spojil myšlienky prevzaté od nemeckých iracionalistov . Schellinga a Schopenhauera, a spiritualistické a iracionalistické koncepcie čelných francúzskych idealistov Maine de Birana a Boutrouxa. Bergsonova filozofia je práve tak proti intelektualistická a iracionalistická ako filozofia Nietzscheho, je však vyjadrená podstatne inou formou.
Hlavný cieľ svojej filozofie vidí Bergson v tom, aby sme prekonali stanovisko rozumu. Vo svojom Úvode do metafyziky Bergson kontrastuje dve metodiky intelektuálneho skúmania:
Intuíciu a analýzu. Intuícia zakúša rast, novotu a časové trvanie, analýza naopak pojíma skutočnosť cez stálosť, predpovedateľnosť a priestorové rozmiestnenie. Obe metódy síce odhaľujú určitú časť povahy bytia. Bergson sa však snaží preukázať nadradenosť intuície, ako poznávacej metódy, ktorá zachytáva bytostnú prirodzenosť času. Život pre Bergsona nebol iba obrovský sled vzájomného pôsobenia prirodzených príčin a účinkov, ale tiež dynamické, aktívne rozvíjanie seba sama. Život tvrdil, je nekonečne bohatší než to, čo z neho náš intelekt poznáva.
Podľa Bergsona je život podstatou sveta, avšak život je iracionálny, a práve tak iracionálne musí byť jeho pochopenie. V Bergsonovej filozofii sa život stotožňuje s prežitkami. Za najspoľahlivejší fakt ktorý je východiskom pre akékoľvek filozofovanie, považuje Bergson vlastnú existenciu, ktorá sa prejavuje v neustálom striedaní zmyslových prežitkov, emócií, žiadostí, proste prežívané zmene stavu našej psychiky. Tento prúd prežitkov tvorí podľa Bergsona jedine trvalú skutočnosť, a je preto predmetom 13
filozofie. Najdôležitejšie pojmy pre svoju filozofiu čerpá Bergson z psychologického rozboru duševného života. Psychické skúmanie však Bergson chápe ako metódu filozofického skúmania, ako spôsob konštruovania sústavy metafyziky. Stavom individuálneho vedomia pripisuje ontologický význam a vydáva ich za určenie samotného bytia. Pri analyzovaní psychického života subjektu rozoznáva dve schopnosti vedomia: intuíciu , spojenú s meditatívnym životom a intelekt, spojený s jeho aktívnou stránkou.
Bergson postupuje prostredníctvom intuície do hlbín vedomia subjektu, k neosobnému vedomiu, k duchu, ktorý je podľa neho podstatou života i celého vesmíru, a cez intelekt a činnosť postupuje k vonkajšku, priestoru zaplneného telesami, k hmote. Intuitívne preniknutie a ponorenie do premenlivého života vedomia otvára jeho vnútorný substanciálny základ.
Pojem trvanie (durée) Bergson rozumie vlastne subjektívne prežívanie času. Trvanie zobrazuje ako základ nášho bytia a substancie vecí.
Život vedomia, rozvíjajúce sa trvanie, stavia Bergson proti svetu hmoty.
Tým že Bergson postavil trvanie a svet duchovného života proti svetu hmoty a pevných telies, vytvoril prvý predpoklad kritiky intelektu, ktorá je základom jeho filozofie. Druhým predpokladom jeho kritiky intelektu je odtrhnutie teórie od praxe, protiklad poznania a činnosti. Skutočnosť nie je možné rozkladať do nesúvislých štatistických prvkov, pretože tá spočíva v súvislom dynamickom dianí, v reálnom trvaní (durée réel). Realitu života nie je možné deliť na sériu stavov, pretože tá sa odohráva v ustavičnom menivom tvorení, rozvoji životného rozmachu stále dopredu k novým, nepredvídaným formám. K tejto skutočnosti nevedie intelekt, ten sa snaží ju vtesnať v ustrnuté pojmy, definície, formule, a tím nás klame. K skutočnosti vedie vnútorný zrak, intuícia, akési spojenie intelektu s inštinktom. Tou poznávame svoje vlastné Ja, ale i podstatu celého sveta ako plynulý akt, reálne trvanie a neustále úsilie životného rozmachu (elán vital) k novým, vždy lepším formám. Životný rozmach, ktorý je svojou podstatou psychický, sa delí do dvoch prúdov: chlorofylom vytvoril život vegetatívny a nervom umožnil život animálny, odtiaľ potom oslobodením od hmoty dospel tvorivým vývojom k človeku. Zrejme i duševný život je žijúci plynulý prúd, žiadne jednotlivé vnemy a predstavy, a jeho jednotnú súvislosť dosvedčuje pamäť.
V hĺbke ľudskej osobnosti leží pamäť. Bergson poukazuje, že pamäť je naša schopnosť zjednotiť trvanie tak, aby množstvo izolovaných dojmov v priebehu času utvorilo sústredený obraz určitej osoby, 14
udalosti či veci. Pamäť púta vnemy do kontinua. Pamäť vnáša minulosť do prítomnosti, takže svet sa stáva svetom pre mňa. Pamäť sa v Bergsonovom poňatí stáva prístupnou bránou k vnútru človeka. Táto dynamická činnosť pamäte, ktorá dodržuje všetky skúsenosti, je obmedzovaná hmotou. Funkcia mozgu je zameriavať vedomie na nutnosť prežitia. Tento odstup od celkového obrazu zachyteného pamäťou k jednotlivému je nutný, pretože k svojmu okolitému prostrediu musím pristupovať selektívne a prispôsobovať sa potrebám okamžiku. V snoch je však pamäť oslobodená od tejto spätosti a k slovu sa dostáva nevedomie. Týmito myšlienkami sa Bergson zhoduje so vznikajúcou psychoanalytickou tradíciou. V širšom zmysle tu nachádzame tiež predzvesť fenomenologicko – existencialistickej tradície 20. storočia, podľa ktorej je osoba schopná stvoriť vo svete vecí svet zmyslu. Ako hovorí Bergson v Hmote a pamäti, „duch z hmoty preberá vnemy, ktorými sa živí a navracia ich látke v podobe pohybov, ktoré poznamenal svojou vlastnou slobodou.“
Osobnosť podľa Bergsona nie je niečím statickým, ale naopak dynamickým, čo sa stále tvorí a zdokonaľuje.
O slobode človeka je možné hovoriť v pravom zmysle podľa Bergsona iba vtedy, ak ide o stavy, ktoré skutočne človek prežíva a pociťuje, ktoré vstupujú do hlbín jeho „ja“ a stávajú sa tak „jeho“. Nejde o cudzie, ktoré zostávajú nezpracované na povrchu vedomia. Činy skutočne slobodné sú ale vraj vzácnosťou.
„Žijeme skôr pre vonkajší svet, než pre seba; skôr hovoríme, než myslíme; skôr sa s nami jedná, než jednáme sami. Jednať slobodne, znamená zmocniť sa znovu seba sama, umiestniť sa opäť v čírom trvaní.“ 3.2. Intuícia v diele C. G. Junga
15
Obrázok 5. Carl Gustav Jung
Svoje miesto našla intuícia i v diele ďalšej veľkej osobnosti psychológie a psychoterapie minulého storočia.
Dielo C. G. Junga býva niekedy dokonca označované, snáď z pocitu určitej rozpačitosti nad ním ako „fantastické“.
Carl Gustav Jung (1875 – 1961) bol Švajčiar. Už od detstva rozvíjal svoje široké filozofické a kultúrne záujmy. Vyštudoval lekárstvo a špecializoval sa na psychiatriu. Pracoval nejakú dobu na psychiatrickej klinike v Zürichu, vedenej E. Bleulerom. Zanedlho sa zoznámil s Freudom a stal sa neskôr jednou z vedúcich postáv medzinárodného psychoanalytického hnutia. Postupne sa však s Freudom odborne i osobne rozišiel. Svoj odlišný psychoterapeutický prístup nazval analytickou psychológiou.
Jung dospel, na rozdiel od Freuda, postupne k záveru, že libido je energia, ktorá na seba môže brať najrôznejšie formy. U detí sa prejavuje trebárs ako hlad; neskôr sa stáva sebe uplatnením a pohlavnou túžbou. Podvedomie nie je pre Junga iba animálnou sférou. Podvedomie je podľa neho z časti osobné a z časti kolektívne. Táto kolektívna časť, tzv. kolektívne podvedomie, sa skladá z zdedených primitívnych alebo rasových spôsobov myslenia a cítenia.
Jung tvrdí, že duševná energia sa prejavuje vždy v akejsi kryštalickej forme, to znamená ako univerzálne symboly, ako sú známe z porovnávajúcej mytológie. Náleží k nim tiež duša a Ja. K týmto univerzálnym symbolom alebo archetypom je možné prísť skúmaním podvedomia.
Jung zistil archetypy tiež u duševne chorých ľudí. Neurotici pri analytickom liečení opakujú mýty primitívnych názorov národov dávnoveku. „Podvedomie“ podľa Junga má autonómny vývoj. Je doplnením a je sídlom obecných praobrazov – archetypov. Človek vstupuje do života s nediferencovaným podvedomím, až po nenáhle sa vyvíja vedomie Ja. Podvedomie je niečo skrytého, nachádza sa pod vedomím osobnosti. Citové napätie, ktorého zdrojom sú potlačené obsahy vedomia, zdržuje priebeh asociácií alebo ich ovplyvňuje iným spôsobom. Tak vznikajú komplexy, ktoré sú prameňom duševných ochorení. Jung prehlasuje, že Freudov výklad neurózy prehliada faktory, ktoré neuróze predchádzajú. Neurózy sa vyskytujú, čiastočne preto, že súčasný problém preťažuje schopnosť osoby sa prispôsobiť situácii.
Pojem intuícia má v psychológii a návezne terapii C. G. Junga svoje dôležité a významné miesto. Jung nazýva intuíciu „ušľachtilým nadaním človeka“
16
Intuícia je pre Junga opakom funkcie percepcie, chápe ju ako nevedomé vnímanie. Na najväčšej ploche pracuje Jung s intuíciou vo svojom obecnom popise typov osobnosti. V rámci tejto svojej typológie rozlišuje prejavy a funkcie intuície u extrovertného a introvertného typu osobnosti človeka.
Podľa tohto rozdelenia platí na obecnej rovine, že introvertný človek je zamestnaný predovšetkým vlastnými, pre neho subjektívnymi faktormi. Extrovertný človek sa sústreďuje na objektívnu skutočnosť a na činnosti vonkajšieho sveta. Významné sú pre neho vonkajšie vzťahy a nie subjektívne hodnoty, ako je tomu v minulom prípade. Jung ovšem netrvá na kategorickom zaradeniu osobnosti človeka pod jeden alebo druhý typ. Naopak Jung hovorí, že každý z nás má sklon ako k introvertnosti tak i k extrovertnosti, ale jedna tendencia predsa len z pravidla prevláda.
A je tiež vraj temer isté, že u jednej osoby sa môže introvertnosť i extrovertnosť striedať.
Vo svojej typológii používa Jung k rozdeleniu jednotlivých typov ešte ďalšieho kľúča. Jednotlivé typy delil podľa zvláštností základných psychologických funkcií u zamerania extrovertného i introvertného na racionálne (myslenie, cítenie) a iracionálne typy (percepcia, intuícia). Do racionálnych typov extrovertných je počítaný extrovertný rozmýšľajúci typ a extrovertný citový typ. Do racionálnych typov introvertných sa počíta introvertný rozmýšľajúci typ a introvertný citový typ. V prípade iracionálnych typov platia obi dva základné druhy – extro/intro typy percepčný a intuitívny. Vzhľadom k základnej téme bude pozornosť nasledujúceho venovaná iracionálnym typom extrovertného i introvertného zamerania. U extrovertného zamerania intuície ako funkcie nevedomého vnímania smeruje úplne na vonkajšie objekty. Keďže táto intuícia je v podstate nevedomým procesom, je tiež jej podstatu vedome veľmi ťažko postihnúť. Vo vedomí je intuitívna funkcia zastúpená istým postojom očakávania, nazeraním a vkladom, pričom až dodatočný výsledok môže preukázať, koľko toho bolo postrehnuté vhľadom a koľko skutočne záležalo na objekte. U percepčného extroverta je schopnosť intuície degradovaná na akýsi druh „osobného pedantstva“, „očuchávaním“ každého rohu a miesto do diaľky zachádza do najväčšej obmedzenosti tej najvšednejšej ľudskej malichernosti. Keď zameranie takejto osobnosti dosiahne abnormálnej jednostrannosti, je v nebezpečí, že prepadne zovretiu nevedomia v rovnakej miere v akej visí vedome na objektu. Ak sa stal raz neurotickým, je tiež oveľa ťažšie liečiť ho rozumovým spôsobom, pretože funkcie, na ktoré sa lekár obracia sú v relatívne nediferencovanom stave, a preto sú málo spoľahlivé alebo sú úplne nespoľahlivé. Často krát je za potreby afektných prostriedkov nátlaku, aby sa mu niečo učinilo vedomým.“
17
U intuitívneho typu introverta spočíva psychické prispôsobenie takmer výlučne na intuíciách. Myslenie, cítenie a percepcia sú relatívne vytesnené, pričom najviac je postihnutá práve percepcia, teda vedomá zmyslová funkcia (Jung rozumie percepciou priamy zmyslový vnem, vymedzený fyziologický a psychologický akt), ktorá je prirodzene intuícii najviac na prekážku. Intuícia je u extrovertného zamerania obecne smerovaná na objekt, dalo by sa povedať, že vlastne sa svojím spôsobom blíži percepcii, čo do formy. Avšak ak má intuícia fungovať, musí byť percepcia do značnej miery potlačená. „Keď sa intuitíva spýtam, podľa čoho sa orientuje, bude mi hovoriť o veciach, ktoré sa navlas podobajú zmyslovým vnemom. Často tiež použije výrazu vnem, prípadne pocit. Pocity prípadne vnemy skutočne má, ale podľa nich samých sa neradí, skôr sú pre neho obyčajnými opornými bodmi pre intuíciu.“
V prípade extrovertného intuitíva Jung konštatuje, že intuícia, ktorá sa teda orientuje iba na objekt (­ extra) zapríčiňuje u neho silnú závislosť na vonkajších situáciách, ale jedná sa o iný druh závislosti ako ktorý je možné pozorovať u typu percepčného.
„Intuitív nie je nikdy tam, kde je možné nájsť obecne uznávané hodnoty skutočnosti, ale vždy tam, kde existujú možnosti. Tento typ má jemný čuch na to, čo klíči a sľubuje budúcnosť. Nikdy sa neprispôsobí v stabilných, dlho už existujúcich a dobre osvedčených pomeroch, ktoré majú všeobecne uznávanú, ale obmedzenú hodnotu. Pretože vždy hľadá nové možnosti, hrozí mu, že sa v stabilných pomeroch zadusí.“
Charakteristickým symptómom extrovertného intuitívneho typu je podľa Junga nutkavosť, teda nutkavá väzba na objekt. Robí si totiž absolútny nárok na slobodu, svoje rozhodnutia nepodraďuje žiadnemu racionálnemu úsudku, ale skôr vnímaniu náhodných možností. „Búri sa proti obmedzovaniu rozumom a prepadá preto v neuróze nevedomému tlaku a nutkaniu, rozumovaniu, pedantérii a nutkavej väzbe na vnem objektu. Vo vedomí zachádza s vnemom, s objektom vnímania, s prevahou a istou bezohľadnosťou. A za to sa objekt neskôr pomstí, a to v podobe hypochondrických nutkavých myšlienok, fóbií a všemožných absurdných telových vnemov.“
Nutkavosť je charakteristická tiež i pre druhý typ intuitívna, totiž extrovertného. Tu je možné, sa podľa Junga často stretnúť s nutkavou neurózou, ktorá vykazuje ako symptómy z časti hypochondrické javy, zmyslovú hypersenzitívnosť alebo dokonca závislé väzby na určitých osobách alebo dokonca i iných objektoch.
Introvertný intuitívny typ je možno mimoriadne vzdialený od konkrétne zrejmej skutočnosti, dochádza k tomu predovšetkým vytesnením percepcie objektu. „Intuitív zotrváva z pravidla u vnímaní, jeho najväčším problémom je vnímanie a pokiaľ je produktívnym umelcom, potom je to stvárnenie vnemu. 18
Fantasta sa ale spokojuje s nazeraním, ktorým sa necháva utvárať, tj. Determinovať. Stáva sa vďačnou postavou pre psychologické romány, múdrym polovičným bláznom.“ Intuícia pri introvertnom zameraní obecne smeruje vždy k vnútorným (­ intra) objektom. Ide teda o zameranie k psychologickej realite nie k objektom reálne fyzickým, ako je to u typov extrovertných. Tieto vnútorné objekty sa intuitívnemu vnímaniu javia ako subjektívne obrazy vecí, s ktorými sa nie je možné stretnúť vo vonkajšom svete, ale tvoria obsahy nevedomia a ľahko tiež kolektívneho nevedomia, čo je samozrejme typický jungovský objav. Jungova obhajoba hypotézy kolektívneho nevedomia vychádza z predpokladu existencie vzorov inštinktívneho chovania. Kolektívne nevedomie nazýva Jung empirickou záležitosťou. Kľúčom pojmu sa zdá byť ale Jungovo učenie o archetypoch. Archetypy sú charakteristické obrazy či vzorce, v ktorých sú vyjadrené skúsenosti v podstate celého ľudstva a jeho kultúry, predané každému jedincovi. Sú to apriórne, autonómne, dedičné štruktúry ľudského nevedomia. Tieto univerzálne symboly je možno nájsť v najrôznejších mýtoch, náboženských rituáloch alebo dokonca i v halucináciách schizofrenikov. Jedná sa o tú istú ľudskú skúsenosť. K Jungovým archetypom patrí napríklad tzv. persona, alebo maska, čo je inak povedané vlastne akási rola, ktorú jedinec hrá na verejnosti, ďalej potom tzv. tieň, súbor primitívnych impulzov je archetypom temnoty a potlačenia, ďalší môžeme menovať súbor ženských prvkov v mužskej psychike a naopak – označené ako anima a animus a ešte mnoho ďalších.
Vzhľadom k schopnosti archetypov podstatne ovplyvňovať alebo i ovládnuť ego, hovoril Jung o archetypoch ako o autonómnych psychických mocnostiach. Archetyp je psychický náprotivok inštinktu, pretože archetyp, rovnako ako inštinkt, pobáda človeka k akcii, pri ktorej si neuvedomuje skutočné motívy svojho jednania. „Je toľko archetypov, koľko je typických situácií v živote. Nekonečné opakovanie vštepilo tieto skutočnosti do psychickej konštitúcie nie vo forme obrazov, ktoré by boli naplnené obsahom, ale najprv iba ako formy bez obsahu, ktoré toľko predstavujú možnosť určitého typu chápania a jednanie. Keď sa v živote prihodí niečo, čo odpovedá archetypu, archetyp sa zaktivizuje a nastupuje ako u inštinktívnej reakcii nutkania, aby sa presadil proti rozumu a vôli alebo vyvolal konflikt, ktorý prerastie až k tomu, čo je patologické, tj. k neuróze.“
Intuíciu predstavuje často archetyp nazývaný múdry starec ktorý je personifikáciou životnej múdrosti a duchaplnosti. Vystupuje ako učiteľ, filozof, mudrc alebo panovník, podľa rozličnosti kultúrneho pozadia. Tak je tomu v jednej kaukazskej rozprávke o najmladšom princovi, ktorý chcel vybudovať svojmu otcovi bezchybný kostol, aby zdedil ríšu. Postaví kostol a nikto na ňom nemôže odhaliť chybu, ale objaví sa starec a povie: „Ach aký krásny kostol ste tu postavil! Len škoda, že základový múr je 19
trochu krivý!“ Princ nechá kostol strhnúť a vystavia nový. Ale starec opäť odhalí chybu, a to sa stane trikrát. Starec teda na jednej strane predstavuje poznanie, múdrosť, bystrosť a intuíciu a na druhej strane však tiež morálne vlastnosti, ako je dobrá vôľa a ochota pomáhať... V inej rozprávke zasa funkciu vedomia a intuície znázorňuje jazdecké zviera, kôň. „Tím je vyjadrené, že duch môže byť tiež vlastníctvom.“
Ostatne rozprávky vôbec sú pre Junga ohromným zdrojom archetypálnych prejavov. „V mýtoch a rozprávkach rovnako ako v sne vypovedá duša o sebe samej a archetypy sa prejavujú vo svojej prirodzenej súhre. Vo sne vystupuje typ ducha ako starého muža približne rovnako často ako v rozprávkach.“
Je to práve ten druh intuície, ktorú Jung ohodnotil ako introvertnú, teda tá, „ktorá zachycuje obrazy, ktoré pochádzajú z a priori daných, tj. v dôsledku dedičnosti existujúcich základov nevedomého ducha. Tieto archetypy, ktorých najvnútornejšia podstata je skúsenosti neprístupná, predstavujú kondenzát psychického fungovania mnoho predkov, tj. nespočetným opakovaním nahromadených a do typov zahustených skúseností organického života vôbec.“
Významnou témou Jungovej analytickej psychológie, ako on sám nazval svoju metódu, alebo snáď školu, bol proces individuácie. Pár slov teda ešte o ňom. Pomoc, totiž pri tomto procese je Jungom chápaná podstatná súčasť terapeutickej práce. Individuácia to je „uskutočnenie bytostného Ja (selbst). Celý proces individuácie bol podľa Junga zachytený v mnohých významných literárnych dielach. Príkladom je tzv. Epos o Gilgamešovi, Homérova Odysea, Vergiliova Aaeneas, Dantova Božská komédia a iné.
Dokonca i jednotlivé alchymistické úkony predstavujú podľa Junga symbolickú povahu individuácie. Individuácia je teda snaha o integráciu všetkých vedomých i nevedomých zložiek osobnosti. Človek sa má skrátka stať sebou samým. Jungovské „self“ znamená „pravé ja – úplne bytostné ja“, ktorým sa dovršuje proces osobného zrenia.
A ako vyzerá Jungova terapia a čo je jej cieľom? Nasledujúce riadky považujem za kľúčové k pochopeniu Jungovho terapeutického princípu: „Individualita chorého si zasluhuje rovnakú úctu a právo na existenciu ako individualita lekára. Preto musíme ponechať platným všetko, čo sa v pacientovi rozvíja a samo koriguje. Pokiaľ je človek iba kolektívny, môže byť zmenený tiež sugesciou, a do tej miery, že sa stáva zdanlivo niekým iným, ako bol predtým. Avšak v tej miere, v akej je individuálnym, sa môže stať iba tím, čím je a vždy bol..., chorého môžeme terapeuticky meniť vtedy, 20
ak je to možné, teda tam, kde to nie je príliš na úkor jeho osobnosti. Tam, kde nahliadne pacient, že liečba zmenou by znamenala veľkú obeť osobnosti, lekár sa má a musí zriecť zmeny, resp. snahy liečiť..., lekár musí ponechať otvorenú individuálnu cestu liečby. Uzdravenie potom nie je spojené so zmenou osobnosti. Nastáva proces označovaný ako individuácia, čo znamená, že pacient sa stáva tým, kým vlastne skutočnosti je. V najhoršom prípade sa musí dokonca zmieriť i so svojou neurózou, pretože pochopil jej zmysel. Mnohý pacient sa mi priznal, že sa naučil byť svojim neurotickým symptómom vďačný, pretože akoby mu barometer stále ukazoval, kedy a kde sa asi odchýlil od svojej individuálnej cesty alebo kedy a kde nevedome opomenul dôležité veci.“
Hrá tu dôležitú úlohu tiež intuícia človeka. Je treba si ju v terapeutickom procese všímať a pracovať s ňou. Nevedomie človeka nie je niečím mŕtvolným, ale je to podľa Junga skôr niečo čo sa stále žije s človekom a prerába jeho vnútorné premeny, totiž tie premeny, ktoré majú najhlbší vzťah k celkovému dianiu vôbec. Intuícia poskytuje podľa Junga prostredníctvom vnímania vnútorných procesov isté údaje, ktoré môžu byť veľmi významné pre pochopenie celkového diania v človeku. Intuícia môže dokonca i istým spôsobom predvídať nové možnosti, to čo sa neskôr skutočne stane. Túto „prorockú“ predvídavosť intuície vysvetľuje Jung predovšetkým z jeho vzťahu k archetypom, ktoré znázorňujú zákonitý priebeh všetkých empiricky prístupných vecí.
A dosť možno i dnes viac ako inokedy pred tým je treba pripomínať a všímať si prejavov iracionálnej zložky ľudskej existencie. Autonómne duchovné sily človeka, reprezentované hlavne potom schopnosťou intuície, majú svoju dôležitosť a majú svoju cenu. Ako sa zdá v posledných niekoľko storočí vedci nekompromisne stavali na prevahe rozumu nad všetkým ostatným v človeku. Intuíciu i ostatné psychické sily považovali nezriedka za symbol akéhosi tmárstva a nevedeckosti, a to svojho času platilo takmer bez výhrad všade. Vo vlastnom zmysle „korunu“ nasadil týmto snahám potom tzv. vedecký materializmus, podporovaný ateizmom, ktorý vládol kruto nad strednou a východnou časťou Európy takmer pol storočia. Tento filozofický paškvil platný bez výhrad tým najnižším politickým cieľom svojej doby, ktorý sa samozrejme honosil názvom dialektický, degradoval postupne človeka iba na akúsi súčasť masy, triedy – vzal človeku dušu. Praktický materializmus obmedzuje svoje potreby i svoje snaženie iba na bezprostredný priestor a čas, človek je sám sebe cieľom.
Problémy dnešného sveta jasne ukazujú ako podcenenie duchovného potenciálu človeka je krátkozraké a nebezpečné.
21
S intuíciou sa dnes našťastie už opäť stretneme v najrôznejších oblastiach. Napríklad tvorci teórie tzv. interpersonálnej percepcie, tj. formovanie posudkov o personálnom okolí, reakcia na druhých v myšlienkach, pocitoch a aktivitách, predkladajú v časti procesu vytvárania posudkov tiež intuitívnu teóriu. Tá je pre nich vrodená, globálna, okamžitá a priama percepcia.
New Yorský „Psychology today“ sa venoval vo svojich článkoch v roku výskumu intuície. Autori tu tvrdia, že veda intuíciu už nezavrhuje, ale snaží sa ju definovať. Podľa nej je to spôsob myslenia spočívajúci na nevedomých mechanizmoch poznávania. V poslednej dobe sa v tejto súvislosti hovorí o pojme implicitných znalostí. Sú to informácie, ktoré riadia rozhodovanie a jednanie, bez toho aby človek tušil, že ich má, a ktoré získal bez obvyklých postupov analýzy a dedukcie.
Vedci sami vraj uznávajú, že intuícia hrá pri ich objavoch kľúčovú úlohu. Pri ankete medzi osemdesiatimi troma laureátmi Nobelovej ceny ju vraj sedemdesiat dva uviedlo ako jeden z dôležitých faktorov svojho úspechu.
V poslednej dobe sa podľa „Psychology today“ stáva intuícia i módnou záležitosťou. Časopisy sú plné rád, ako rozvíjať „šiesty zmysel“. Konzultanti hľadania pracovných príležitostí dokazujú klientom, že úspech spočíva na kreativite a inštinkte. Isté je, že schopnosť intuície má a priori každý. U niekoho sa prejavuje ako citlivosť, vďaka ktorej rozumie motiváciám a pocitom druhých ľudí. Niekto ju automaticky používa pri riešení problémov. Psychológia, neurológia i kognitívna veda sa snaží prísť na jej mechanizmus.
Intuícia má iste svoje miesto i v psychoterapii. Ako bolo povedané, C.G. Jung a jeho škola pracuje s týmto fenoménom veľmi obratne. A iste svojim spôsobom i mnohí iní. Isté je, že intuícia, ktorá patrí k ľudskému životu, je v podstate stále tá istá – u Plotina, Hartmana, Bergsona, Junga...
Intuícia patrí k človeku a psychoterapia musí mať predsa na zreteli predovšetkým človeka, celý jeho svet. 4. Rozvoj intuície
Intuícia je vrodená schopnosť každého jedného človeka a slúži ako vnútorný radca a informátor. Ak chceme rozvinúť túto zručnosť nášho ja, je k nej treba pristupovať rovnako ako k iným zručnostiam či už fyzickým alebo mentálnym. To znamená, ak chceme dosiahnuť majstrovstvo intuície, musíme ju poctivo a vytrvalo trénovať. 22
Budem sa snažiť ponúknuť poznanie tréningu intuície ľudí, ktorí intuíciu využívajú denne vo svojej práci. Ich skúsenosti nám môžu pomôcť nájsť cestu do vnútra človeka, čo je presne to čo potrebujeme.
V diele Váš šiesty zmysel – intuícia a psychické schopnosti 5 sa dozvedáme, že adrenalín a stresové situácie (žiaľ, láska, zážitky blízkosti smrti) nám môžu pomôcť začať intenzívne vnímať svoje vnútro a prebudiť v nás schopnosti mimo zmyslového vnímania, ku ktorým patrí aj intuícia. Verím, že sa toho dá dosiahnuť aj menej intenzívnymi životnými zážitkami. Možno by stačilo uvedomenie si dôležitosti samého seba, svojej hodnoty, úlohy a zodpovednosti, ktorú mám na tomto svete. Ako už bolo napísané, fyzickým základom intuície človeka je pravá hemisféra mozgu. Potrebujeme preto praktické cvičenia ktoré pracujú s touto hemisférou. Je to napríklad meditácia, modlitba alebo autogénny tréning. Keďže hlas intuície je veľmi jemný, potrebujeme sa ho naučiť počúvať. Počúvať hlas svojho vlastného tela. Na to ako prvé potrebujeme stav uvoľnenosti alebo prázdnoty a následne sústredený zámer a pozornosť mysle. Učí nás tomu meditácia Zen. Ubezpečujem že akýkoľvek človek v nej môže nájsť doplnok svojej duchovnej cesty. Okrem toho, počuť hlas svojho tela možno podporiť pravidelným pobytom v tichom prírodnom prostredí, fyzickým cvičením, stravou, formou umenia (napr. aj bojovým), modlitbou, talizmanom, spomalením životného štýlu a vyhýbaním sa stresu.
Veľmi dôležité je čisté duchovné prostredie, to znamená prítomnosť dobrého duchovného učiteľa a ľudí dobrého srdca. V súčasnej dobe konzumného života a plytkých vzťahov nájsť takéto prostredie je nesmierne ťažké, ale nie nemožné. Treba si osvojiť aj pravidelné cvičenia štruktúrovanej alebo riadenej meditácie a imagináciu. Naša myseľ funguje v obrazoch, to znamená, že ako náhle mi príde na um myšlienka, vytvorí sa v mozgu obraz. Ten má určitý obsah energie, ktorá vyžaruje a vplýva na prostredie, alebo sa ukladá v tele. Moderná veda na základe kvantovej fyziky tvrdí, že to čo sa odohráva v nás, predurčuje čo sa vytvorí mimo nás.
Nesmiem zabudnúť spomenúť dôležitosť morálneho štandardu intuitíva. Mal by to byť pravdovravný človek, ktorý sa nepoddáva svojmu egu, praktizuje odpustenie, empatiu, lásku a vďačnosť. Súvisí to Belleruth Naparstek: Your sixth sense – Intuition and psychic abilities
5
23
z určitým zákonom podobnosti, na základe ktorého som priťahovaný do prostredia ktorému som podobný. To znamená, spôsob ako rozmýšľam priťahuje ľudí zmýšľajúcich podobne.
Sila myšlienky je obrovská, či sa nám to páči alebo nie. Je to skutočnosť, ktorú si treba uvedomiť. Myšlienka je energia, ktorá môže ovplyvniť a formovať ako ducha človeka, tak aj fyzické telo, čoho môžeme byť svedkom napríklad u Silvovej metódy, pri nečakaných vyliečení z veľmi vážnych chorôb, pri Homeopatii, pri zdravotných cvičeniach Qi gong alebo Tai ji.
Aj to je dôvod, prečo si kultivovať a ovládať svoju myseľ aby z nej nevychádzali myšlienky deštrukcie, konfliktu, zla, závisti, krivdy, ega atd.
Masaru Emoto vo svojej vedeckej práci skúma vplyv myšlienky na vodu. Voda je najviac schopná prijímať jemné energie myšlienky alebo zámeru a uskutočniť zmeny na veľmi jemnej mikročasticovej úrovni tzv. „Hado“. Tieto zmeny sa potom prejavujú na kryštalickej štruktúre vody. Uvádzam niektoré príklady z výsledkov jeho výskumu.
Obrázok 6. destilovaná voda bez vplyvu myšlienky
Obrázok 7. vplyv myšlienky „Vďaka“ na vodu
24
Obrázok 8. vplyv myšlienky „Som z teba chorý, zabijem ťa“
Ak myšlienky dokážu ovplyvniť vodu, predstavte si čo myšlienky dokážu urobiť nám (asi 80 percent nášho tela je voda)...
Napríklad v roku 1993 sa vo Washingtone D.C. zišlo 4000 dobrovoľníkov zo 100 zemí na spoločnej meditácii, ktorej výsledkom bolo dokumentované zníženie kriminality o 25 percent.6
Ak sa teda myšlienka ukladá aj v tele človeka, treba s tým ďalej pracovať. Preto Carolyne Myss vo svojom diele Veda medicínskej intuície opúšťa mozog a rozširuje pamäť na všetky bunky tela. Učí ako tieto jemné energie čítať, uvoľňovať a ďalej s nimi pracovať či už medicínsky alebo inak. Základom jej vnímania je poznanie energetických centier človeka tzv. čakier a ich vzťahu s endokrinným systémom človeka. Zmeny na energetických úrovniach čakier ovplyvňujú endokrinný systém a naopak. Preto intuíciu zameriava na tieto energetické centrá, aby diagnostikovala ochorenie človeka.
Stephan Heyes v knihe Ninja vysvetľuje premeny hmoty na energiu pomocou tzv. päť prvkov. Od najhustejšieho čo je zem, prechádza cez vodu, oheň, vietor až po najjemnejšie čo je prázdnota alebo myšlienka. Týchto päť prvkov slúži ako filozofický základ na vysvetlenie prepojenosti človeka s okolitým svetom, sily a kapacity ktorú má myšlienka.
Štruktúrovaná alebo riadená meditácia rozvíja imagináciu a schopnosť mysle zachytávať pôsobenie mysle druhého človeka. Je to kľúčový bod úspechu využitia schopnosti intuície. Silvova metóda vysvetľuje, že v stave meditácie mozog pracuje v tzv. „hladine alfa“. Je to označenie frekvencie impulzov mozgovej aktivity, ktorá je 7 – 14 Hz. Práve v tomto stave sa najlepšie pracuje s myšlienkou, pretože sa vedome dostávame do roviny podvedomia. Ako ďalšie by som spomenul telesné prejavy, ktoré môžu naznačovať intuitívny odkaz pre moje ja. Je to napríklad, zvláštny pocit v bruchu a žalúdku, pocit nepokoja, vytrvalé myšlienky na určitý objekt, nepokoj, zvedavosť, predtucha, pochybnosti, zdráhanie sa, podozrievanie, obava, strach…
6
What the bleep do we know?, 2005
25
Silné fyzické signály sú obyčajne veľmi naliehavé odkazy, že nebezpečie práve hrozí. Napr. srdce bije veľmi rýchlo, potiace sa dlane, zrýchlené dýchanie, zimomriavky, zježenie sa chlpov na krku, mentálne obrazy alebo odkazy ako „ach nie!“, alebo „daj pozor!“ Správnosť svojho intuitívneho odkazu treba overovať a robiť si záznamy úspešnosti. Hrať hry, ako napríklad hádať kto volá alebo kto zvoní pri dverách atd. Ako výsledok mi príde schopnosť rozoznať, čo je prejav môjho vlastného ja, mojej imaginácie a čo už myšlienka druhého človeka.
4.1. Cvičenia na rozvoj intuitívnych schopností
Cvičenia slúžia ako návod k podporeniu schopnosti intuície a mimo zmyslového vnímania.
Základná podmienka týchto cvičení je účasť najmenej dvoch cvičencov. Kontrolór (ďalej označený ako K), ktorý sa snaží vysielať myšlienku a príjemca (ďalej označený ako P) sa snaží zachytiť mentálny odkaz a konať podľa predpisu cvičenia.
Veľmi dôležité sú aj podmienky za ktorých sa cvičenia prevádzajú. Snažíme sa vytvoriť prostredie, ktoré je kľudné, bez vonkajších rušivých vplyvov a dostatočne veľké na aplikáciu cvičenia. Musíme si uvedomiť, že nasledovné cvičenia nie sú súťažne zamerané, preto by sa nemala medzi cvičencami vytvárať atmosféra súťaživosti alebo túžby byť lepší a porovnávať sa. Na tieto cvičenia by mali byť cvičenci vnútorne pripravení, vyžaduje sa pokojná prázdna myseľ a sústredenie.
Cvičenie č. 1
Toto cvičenie je zamerané na rozvoj reakcie na hlasový prejav kontrolóra. Cvičenie rozvíja aj schopnosť uvoľnenosti a otvorenosti mysle, učí ako predchádzať myšlienkam alebo skutkom druhých
Cieľom cvičenia je reagovať v poslednom okamihu
Spôsob je vopred dohodnutý cvik a to odskok alebo kotúľ alebo nejaké iné cvičenie
26
K: Uvoľní si myseľ, zhlboka dýcha, nenechá sa ničím vyrušiť.
P: Stojí v strehu ale uvoľnený, pripravený urobiť skok alebo kotúľ
K: Urobí hlasný príkaz k určitému úkonu napr. skok, alebo kotúľ
P: Ako náhle začuje príkaz, snaží sa bez rozmýšľania ten príkaz uskutočniť a opäť stáť v pripravenej pozícii
Úloha kontrolóra je veľmi dôležitá, preto by nemal klamať alebo si robiť posmech.
Výsledkom tohto cvičenia okrem iného je reagovať bez rozmýšľania alebo zdráhania na náš prvý dojem Cvičenie č. 2
Úlohou tohto cvičenia je vnímať prítomnosť druhého človeka
P: Stojí v tichej miestnosti, kde nič ho neruší, stojí úplne uvoľnený, oči má zavreté. Sústredí sa na dýchanie, ktoré by malo byť hlboké kľudné a uvoľnené. Začína si predstavovať, ako jeho telo obklopuje pole ktoré sa šíri ako telesné teplo. Toto pole je akoby radar, ktorý zachytáva všetko v jeho rozsahu. K: Potichu príde pred príjemcu a po chvíli zdvihne ruku prstami smerujúc medzi oči. Prsty by mali byť asi desať centimetrov od tvári príjemcu. Pomaly začne rukou pohyb k tvári príjemcu. Kontrolór si predstavuje akoby jeho ruka bola záhradná hadica ktorá strieka prúd vody z vášho centra do vzdialeného bodu. Predstavuje si akoby prúd svetla mieril medzi oči príjemcu.
P: Ako náhle zacíti prítomnosť prstov, dá zdvihnutím ruky signál kontrolórovi, ale oči nechá zavreté. K: ako náhle uvidí signál, prestane s cvičením a vzdiali ruku od príjemcovej hlavy
P: Pomaly otvorí oči a skontroluje polohu ruky.
Cvičenie musí prebiehať v pokojnej atmosfére bez pocitu urgencie a súťaženia. Kontrolór mení časový interval umiestnenia ruky pred tvárou príjemcu. Príjemca sa snaží rozoznať medzi svojou predstavou a skutočným impulzom kontrolóra
Cvičenie č. 3
Cvičenie formou a obsahom identické ako predchádzajúce, rozdiel je v tom že sú tu dvaja kontrolóri a úloha príjemcu je správne určiť ktorý kontrolór ukazuje na príjemcu. 27
Pri tomto cvičení si treba dávať pozor aby sme nezapájali logické myslenie a nesnažili sa logicky prísť na to, ktorý kontrolór práve vysiela Cvičenie č. 4
Cvičenie pomáha rozvinúť schopnosti neverbálnej komunikácie a precítenie zámeru kontrolóra
K: pripravený zaútočiť na pravú alebo ľavú stranu príjemcu P: v kľude ale v strehu, pohľadom sleduje tvár kontrolóra. Podstata cvičenia je v tom, že príjemca sa snaží vystihnúť moment útoku kontrolóra. Útok stačí aby bol napríklad chytenie pleca atd.
K: v uvoľnenej pozícii si vyberie miesto svojho útoku (ľavé alebo pravé plece)
P: hoci je uvoľnený, periférne vníma celé telo kontrolóra (nezíza, ale pohľad je uvoľnený, akoby sa nič nedialo)
K: v mysli si predstaví pohyb svojho útoku a energiu ktorá plynie na vybrané miesto. Potom sa rozhodne vykročiť a zaútočiť.
P: sa snaží uhnúť pričom impulz pre pohyb by mal byť vnútorný pocit zachytenia kontrolórovho úmyslu
Cvičenie č. 5
Cvičenie rozvíjajúce rýchlu intuitívnu reakciu na útok
P: sedí v zazene alebo v tureckom sede oči sú zavreté alebo otvorené, myseľ čistá.
K: stojí za príjemcom pripravený zaútočiť neskôr aj so zbraňou
P: v momente útoku so správnym načasovaním príjemca reaguje obrannou technikou
Cvičenie veľmi náročné, vyžaduje vyššiu schopnosť intuície.
Cvičenie č. 6
Hra s kartami. Kontrolór si pripraví karty. Mali by obsahovať päť rozličných symbolov po päť krát. Úloha kontrolóra je v mysli vysielať obsah karty ktorú príjemca nevidí zaznačovať úspešné pokusy.
Príjemca sa snaží uhádnuť aký symbol kontrolór vysielal
Cvičenie je úspešné ak počet uhádnutých symbolov presahuje dvadsať percent.
28
Cvičenie č. 7
Úlohou tohto cvičenia je naučiť sa vysielať a prijímať myšlienku na konkrétnu činnosť, nie iba na určitý statický predmet. Pri tomto cvičení je vhodné aby bolo kontrolórov viac v dôsledku silnejšieho pôsobenia na príjemcu.
P: je v inej miestnosti a ukľudní svoju myseľ. K: si predstaví činnosť ktorú príjemca má uskutočniť. P: vstúpi do miestnosti a vedený intuíciou sa snaží zistiť na akú činnosť mal kontrolór na mysli a urobiť tak. Napr. zapnutie svetla, nájdenie skrytej veci atd.
Treba sa povzniesť nad počiatočnými neúspechmi pri nácviku týchto cvičení, pretože úspech cvičenia závisí od obidvoch zúčastnených. Úloha kontrolóra je jasný odkaz a úlohou príjemcu je čistá myseľ. Ako najnáročnejšie by som považoval zameranie mysle a sústredenie sa presne na predpísané cvičenia. Naša myseľ neustále pracuje a myšlienky doslova prúdia našou hlavou. Ustáť tento pohyb myšlienok, vyprázdniť si myseľ a sústrediť sa iba na konkrétne cvičenie je pre niekoho nedosiahnuteľný cieľ. Časom a cvičením sa aj táto neschopnosť odstráni. Ak zistíme, že cvičenia nás významne posúvajú vpred (čo je aj ich účel) je v nich dôležité vytrvať, pretože cvik robí majstra.
5. Intuícia v sebaobrane
Jeden zo spôsobov, ako využiť schopnosť intuície je v sebaobrane a bojových umeniach. Intuícia nám môže pomôcť predchádzať konfliktom, alebo ich efektívne riešiť. Ako sa spomína vyššie, intuícia je schopnosť ktorú má každý a každý ju môže zveľadiť pravidelným cvičením. Keďže žijeme vo svete ktorý zďaleka neposkytuje ideálne podmienky pre bezproblémový život, každý jeden človek sa niekedy dostane do situácie, kde sa mu poznatky sebaobrany môžu zísť. Žijeme v prostredí plnom stresových situácií, ľudia nie sú šťastní a preto si dlhodobé šťastie prameniace z láskyplnej rodiny ktorá by mala byť kolískou duchovného rastu človeka, nahrádzajú krátkodobým pocitom šťastia ako sú napríklad drogy, alkohol a „lásky na jednu noc“. Spoločnosť často krát dostáva človeka do situácií ktoré sú zdanlivo neriešiteľné. Mladí ľudia nevidia nádej, ich ideály a hodnoty sú ubité finančnými alebo materiálnymi 29
nárokmi. Narastá kriminalita zo zúfalstva a túžbe aspoň prežiť. Je to nepríjemné ale obeťami kriminality sa často stávajú bežní ľudia ktorých stretáme na ulici a možno mi sami sme jedni z nich.
Sme si toho vedomí, dennne sa s tým stretáme v médiách, preto máme podvedomý strach. Strach že niekto z tých ktorých máme radi tu jedného dňa nečakane pre nás prestanú existovať. Máme strach že naše plány, životné očakávania a túžby sa nečakane zmenia na krivdu a bolesť v srdci. Všetci sme obeťou tohto strachu. Aj preto potrebujeme intuíciu aby sme sa zbavili strachu pred smrťou a bolesťou. Každý z nás má tieto schopnosti a možnosti. Treba si správne vybrať. Môžeme sa stať človekom, ktorý nie je strhnutý davom, ale dav ovláda. Túžba stať sa slobodným vlkom a nie hlúpou ovcou je prejavom našej pôvodnej povahy. K dosiahnutiu tohto cieľa potrebujeme zapojiť do práce aj naše podvedomie. Potrebujeme sa naučiť nefiltrovať informácie ohľadom bezpečia, ktoré prichádzajú z podvedomia do vedomia.
Nie len nefiltrovať ale vedieť ich čítať. Preto slúži ako pomôcka samokódovanie. Je to technika pri ktorej na úrovni vedomia učím telo ako reagovať pri informácii zachytenej podvedomím. Napríklad si do tela zakódujem, že pri kladnej odpovedi na otázku alebo podvedomú reakciu budem pociťovať na ruke teplo alebo chlad. Môžem sa napríklad samokódovať na pocit nebezpečenstva a na vnímanie nepriateľa bez pomoci zraku. Môže to byť napríklad aj pocit tlaku na spánkoch alebo mravenčenie na tvári, ruke alebo aj niečo iné. Tak ako starí Rimania vravievali že upozornený človek je ozbrojeným človekom, takéto upozornenie nám môže zachrániť život. Tak ako nám, aj druhým ktorí sú napríklad v našej blízkosti alebo sme s nimi nejako spojení. Vnímať pocity alebo telesné prejavy pri situáciách v ktorých sa práve nachádzame, alebo budeme je to čo sa musíme naučiť. Snažiť sa stratégiu, taktiku a operáciu7 spojiť s intuíciou.
Napríklad pri stratégii intuitívne vnímať: je tá cesta bezpečná?, ktorou cestou sa vydať?, zaparkoval som správne?, aký mám dnešný plán?, aké stretnutia absolvovať?, akým sa vyhnúť? Atď.
Napríklad pri taktike sa snažím vnímať: aký je vnútorný stav nepriateľa?, akým spôsobom zaútočí?, akú techniku použiť? Atď.
7
Stratégia – plánovité riešenie situácie s výhľadom do budúcnosti. Napr.:súbor preventívnych opatrení pre zamedzenie konfliku
Taktika – okamžité riešenie situácie, bez premýšlania o budúcne
Operácia – kontrola situácie po tesne konflikte
30
Pri operácii: ­ kde nájsť bezpečie?, ­ zavolať políciu? Atď.
Na každú situáciu existujú rôzne riešenia, ale len na mne záleží ktoré si vyberiem. Chcel by som ešte raz zdôrazniť stav prázdnoty mysle ktorý sa dá vyjadriť tým, že nerozmýšľam čo by bolo správne urobiť, skrátka správne veci robím prirodzene. Vyššie stupne schopnosti intuície a mimo zmyslového vnímania nám umožňujú robiť veci, ktoré sa zdajú až nemožné. Napríklad uderiť nepriateľa nie tam kde je, ale tam kde bude za zlomok sekundy, alebo vyhnúť sa výstrelu zo strelnej zbrane atď.
6. Záver
Záverom by som chcel vyjadriť túžbu aby táto práca slúžila ako inšpirácia, alebo začiatočný bod ďalšieho hlbšieho štúdia umenia intuície. Nie len na intelektuálnej úrovni ale hlavne na praktickej. Žiaľ tá je najzložitejšia, ale najdôležitejšia. Čím skôr sa začne, tým lepšie. Najlepšie je učiť intuícii od útleho veku. Ako sa dieťa vyvíja v schopnosti logického myslenia za pomoci rodičov a ich neustálej inšpirácii a zásahu, tak by sa malo vyvíjať aj v schopnosti intuície. Prakticky sa to dá rôznymi jednoduchými hrami, hádaním kariet alebo hádaním, kde je schovaná hračka alebo sladkosť atď. V dnešnej dobe chýba vedenie k intuícii a jej propagácia. Aby človek a ľudstvo ako celok bolo viac v harmónii je nevyhnutné, aby sa tento deficit upravil. Treba zintenzívniť prácu v tejto oblasti a poskytnúť ľuďom kvalitné výskumy zavedené do praxe ktoré by mohli inšpirovať podniknúť v tejto oblasti praktické kroky. Chcel by som upozorniť na skutočnosť, že mnohí ľudia pripisujú príčiny intuitívnych vnuknutí duchovnej oblasti. Týka sa to hlavne komunikácie s duchovným ja druhého človeka, či živého alebo aj mŕtveho. Žiaľ nestretol som sa s postačujúcimi materiálmi a výskumami, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili tieto možnosti. Preto som sa v tejto práci takýmto prípadom nevenoval.
Zatiaľ viac ako inde sa rozvoju intuície venuje na tréningoch bojových umení. Tréning bojového umenia vedie k skromnosti a pokore. Nie preto, aby sme sa hanbili za svoj štýl alebo vyhľadávali ponižovanie, ale preto, lebo bojové umenie je ako zbraň, ktorá nie je na ukazovanie ale slúži hlavne svojmu účelu.
Preto schopnosti intuície nech neslúžia na plytké narcistické ciele, ale hlavne na uvedomenie si svojho postavenia v univerze, svojej zodpovednosti a úlohe; na konanie dobra.
31
7. Použitá literatúra
[1] Alois Konečný: Metodické CD pre cvičiteľov, Olomouc 2007
[2] Belleruth Naparstek: Your sixth sense – Intuition and psychic abilities,
Harper San Francisco, USA, 1998, ISBN: 0­06251­360­5, 256 strán;
[3] Carolyne Myss & Norm Shealy: Science of medical ituition, Sounds True, Boulder Colorado, 1986, 12 CD
[4] Jan Špán: Intuice v moderní psychologii a psychoterapii,
www.viap.cz/ppf­zaverecneprace.htm
[5] José Silva, Robert B. Stone: Sme schopní liečiť, Fontana kiadó, Šamorín, 1991, ISBN 80­900492­
1­4, 212 strán
[6] Masaru Emoto: Messages from water,
http://www.life­enthusiast.com/twilight/research_emoto.htm
[7] Milan Schmotzer: Strojová intuícia, http://neuron­ai.tuke.sk/~schmotze/Schmotzer_ITAT.doc
[8] Self defense for women program: Messengers of intuition,
www.msu.edu/~sdclub/resources/
messengers
%20of%20
intuition
.doc
[9] Stephen K. Hayes: Ninja, spirit of the shadow warrior, Ohara publications, USA, 1980,
ISBN 0­89750­073­3, 143 strán
[10] Vadim Schlachter: Človek – zbraň, http://schlachter.kgb.cz/
[11] What the bleep do we know?: Fox Home Entertainment, USA, 2005, DVD, 108 minút
32
Download

Intuicia.pdf