UNIVERZITA SV. CYRILA A METODA V TRNAVE
FAKULTA SOCIÁLNYCH VIED
KATEDRA POLITICKÝCH VIED
20 ROKOV TRANSFORMÁCIE: POSTAVENIE POLITICKEJ
KOMUNIKÁCIE V ČESKEJ REPUBLIKE A NA SLOVENSKU
TRNAVA 2012
1
20 ROKOV TRANSFORMÁCIE: POSTAVENIE POLITICKEJ KOMUNIKÁCIE V
ČESKEJ REPUBLIKE A NA SLOVENSKU
Autorský kolektív:
Recenzenti:
Redakčná a jazyková úprava:
Autor obálky:
Vydavateľ:
PhDr. Viera Žúborová (vedúca autorského kolektívu)
Pavel Šaradín, Martin Klus, Michał Kuś, Uroš Pinterič,
Daniel Klimovský, Radoslav Štefančík, Alexander Čemez,
Piotr Piskozub
Doc. PhDr. Vojtech Wagner, CSc.
PhDr. Peter Horváth, Ph.D.
PaedDr. Marián Pochylý
Dagmar Vacková
Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave
© Univerzita Sv. Cyrila a Metoda v Trnave
ISBN 978-80-8105-330-6
2
OBSAH
PREDHOVOR . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5
POLITICKÁ KOMUNIKÁCIA V STREDNEJ A VÝCHODNEJ EURÓPE PO ROKU 1989
Michał Kuś, Piotr Piskozub . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9
POLITICKÁ KOMUNIKÁCIA POD VPLYVOM INFORMAČNÝCH A KOMUNIKAČNÝCH
TECHNOLÓGIÍ
Uroš Pinterič . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 29
OBČIANSKA PARTICIPÁCIA AKO ARÉNA / PREJAV KOMUNIKÁCIE V RÁMCI TVORBY
VEREJNÝCH POLITÍK NA LOKÁLNEJ ALEBO REGIONÁLNEJ ÚROVNI V PODMIENKACH
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Daniel Klimovský . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48
EVROPA JAKO TÉMA VOLEBNÍCH KAMPANÍ ODS
Pavel Šaradín . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 75
SMER-SD: STRANA DVOCH TVÁRÍ? PERMANENTNÁ KAMPAŇ MEDZI STRANOU A LÍDROM
Viera Žúborová . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85
POLITICKÝ MARKETING V PODMIENKACH SR A ČR
Alexander Čemez, Martin Klus . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 104
(WE)BLOGOVANIE AKO PROSTRIEDOK POLITICKEJ KOMUNIKÁCIE
Radoslav Štefančík . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 121
LITERATÚRA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 141
O AUTOROCH . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 155
VECNÝ REGISTER . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 157
3
4
PREDHOVOR
Predkladaná publikácia pod názvom „20 rokov transformácie: postavenie politickej
komunikácie v Českej republike a na Slovensku“ si dala za hlavný cieľ zmapovať nielen
aktuálnu situáciu tohto dynamicky rozvíjajúceho sa pojmu – politická komunikácia – po roku
1989 v širšom politickom a spoločenskom kontexte vsadeného do prostredia dvoch krajín so
spoločnou minulosťou. Našou hlavnou ambíciou bolo taktiež nielen na základe rámcových
prípadových štúdií, ale aj všeobecného kontextu aktuálne postavenie politickej komunikácie v
Českej republike a na Slovensku.
Vstupný príspevok od Michał Kuśa a Piotra Piskozuba pod názvom Politická komunikácia v
krajinách strednej a východnej Európy po roku 1989 pojednáva predovšetkým o vývojových
problémov, bariérach limitoch, ktoré boli počas vývoja pozorované vo všetkých krajinách
bývalého Sovietskeho zväzu. Autori sa snažia charakterizovať súčasné postavenie politickej
komunikácie v krajinách strednej a východnej Európy prostredníctvom dvoch špecifických
faktorov, ktoré na ňu vplývali. Na jednej strane tak analyzujú vnútornú transformáciu
politickej, ekonomickej a sociálnej sféry, transformáciu politických aktérov, ako aj samotného
systému, v ktorom svoju činnosť vytvárajú. Podľa nich vplývali na vytváranie politickej
komunikácie nielen tieto zmeny, ale aj zmeny v rámci nej samotnej, ktoré sa kreovali v
medzinárodnom meradle, ako koncept personalizácie, profesionalizácie, komercionalizácie
politiky a politických správ. Autori sa snažia v rámci úvodnej kapitoly, ako to viackrát v texte
zdôrazňujú, priniesť čitateľovi komplexný obraz hlavných vývojových zmien politickej
komunikácie v rámci analyzovaného regiónu, ktorý by mal poslúžiť na ozrejmenie ostatných
článkov v rámci publikácie, ktoré sa venujú špecifickým témam a častiam takého
všeobecného termínu, akým je v súčasnosti politická komunikácia.
Uroš Pinterič sa taktiež ako autori v predchádzajúcom texte zaoberá prevažne širším
kontextom politickej komunikácie vo vzťahu k moderných technológiám. Autor konštatuje, že
so vznikom tzv. nových informačných a komunikačných technológií politici začínajú vytvárať
svoje vlastné reality, respektíve začínajú preberať mediálnu logiku, a tým poskytujú svoje
5
vlastné spravodajstvo. Autor taktiež vo svojom texte zdôrazňuje, že aj napriek snahe o
budovanie viacerých obmedzení, opatrení v rámci vysielania správ, či už z hľadiska
legislatívnych alebo etických bariér, konzumizmus preberá dominanciu nad relevantnými
témami, a hlavne politické (temné) správy a klebety dominujú nad reálnymi problémami
spoločnosti. Svoje konštatovania autor názorne objasňuje na praktických príkladoch nielen v
rámci Slovinskej republiky, ale aj na príkladoch krajín strednej Európy.
Posledným text, ktorý pojednáva o (politickej) komunikácii z pohľadu teoretických mantinelov
je príspevok Daniela Klimovského. V texte sa snaží načrtnúť postavenie občianskej
participácie ako prejavu politickej komunikácie, poukazuje na šírku danej problematiky
hlavne na lokálnej a regionálnej úrovni. V druhej časti textu vychádza, hlavne pri nástrojoch
občianskej participácie, z podmienok, ktoré sú viditeľné v Slovenskej republike. V závere
autor konštatuje nedostatok akademického záujmu o túto arénu politickej komunikácie.
Na rozdiel od predchádzajúcich príspevkov pojednávajúcich o viacerých politických aktéroch
v rámci politického a straníckeho systému či všeobecných pojmoch, Pavel Šaradín sa vo
svojom texte venuje konkrétnemu politickému subjektu v podmienkach Českej republiky.
Pojednáva o postavení politickej strany ODS vo vzťahu k národnostným záujmom v kontexte
Európskej únie. Snaží sa poukázať na zásadné rozdiely čelných agend politickej strany pri
zmenách v rámci straníckeho líderstva. Konštatuje, že pokiaľ ODS pod vedením Václava
Klausa vyzdvihovala potrebu presadzovať obranu národnostných záujmov a kritiku
prehlbovania Európskej integrácie (rétorika strany bola vo väčšej miere ovplyvnená
samotnou osobou politické lídra). Autor ďalej zdôrazňuje, že daná rétorika bola po nástupe
Mirka Topolánka potlačená do úzadia, rétorika strany sa tak stala menej kritická,
zodpovednejšia a konštruktívna.
Viera Žúborová sa v rámci svojho textu naopak venuje analýze v súčasnosti
najdominantnejšej parlamentnej strane Smer-SD. Pojednáva o fenoméne tzv. permanentnej
kampane a následne analyzuje postavenie mediatizácie samotnej politickej strany Smer-SD a
jeho lídra Róberta Fica. Svoje výsledky výskumu, ktorý bol vytváraný špecifickou (v našich
6
podmienkach doteraz výrazne nepoužitou) metódou pod názvom umelecký týždeň, nám
ponúka zaujímavé výsledky. Aj napriek tomu, že v texte konštatuje a zhoduje sa z viacerými
autormi, že politická strana Smer-SD pôsobí v politickom a straníckom systéme permanentne,
snaží sa o hlbšiu analýzu postavenia svojho politického (straníckeho) lídra, ktorý sa vsádza do
pozície informátora-rétora strany. Konštatuje, že aj napriek skutočnosti, že samotná strana je
vo vzťahu k ostatným politickým subjektom prezentovaná negatívnymi správami, dopomáha
to k jej samotnej stabilizácii a dominantnosti v politickom aj straníckom systéme. Na záver
vyslovuje myšlienky, ktoré by sa mali určite hlbšie analyzovať v budúcnosti, a to fakt, do akej
miery bude politická strana Smer-SD schopná udržiavať daný fenomén permanentnosti a do
akej miery tento vývoj ovplyvní ostatné politické subjekty pôsobiace na Slovensku vo vzťahu
k svojej vlastnej prezentácii a výberu komunikačných stratégií či vnútornej štruktúre.
Alexander Čemez a Martin Klus sa v ďalšom texte zaoberajú taktiež relevantnými politickými
subjektmi. Prostredníctvom komparácie analyzujú dva nové politické subjekty v rámci Českej
a Slovenskej republiky – Věci veřejné a Sloboda a Solidarita –, ktoré sa v krátkom čase
dokázali etablovať ako relevantné politické strany, a to nielen v parlamente. Autori v texte
vychádzajú z domnienky, že kto nie je v súčasnosti mediálne známy, neexistuje. Táto
domnienka je zčasti podľa autorov dokázateľná práve na súčasnom postavení oboch vyššie
uvedených strán, ktoré prostredníctvom moderných komunikačných techník a využívania
politického marketingu prelomili tradičné nahliadnutie na politické subjekty vo vzťahu k ich
tradičným väzbám s voličmi.
Text Radoslava Štefančíka reaguje na aktuálne postavenie a využívanie špecifickej
komunikačnej metódy – blogovania – v podmienkach Slovenskej republike. Autor v rámci
svojho textu síce objasňuje, že danú formu politickej komunikácie používajú viaceré
popredné politické strany, respektíve kandidáti, avšak aj napriek tomuto konštatovaniu autor
pripomína, že blogovanie nepatrí medzi tradičné formy komunikácie s verejnosťou, skôr ho
zasadzuje do foriem, ktoré sú intenzívne len v rámci predvolebného obdobia. Inými slovami
povedané, závery tohto príspevku jasne ukazujú absenciu určitej politickej – blogovej –
kultúry v podmienkach Slovenskej republiky, ako napríklad anonymita v rámci diskusií, či
7
využívania hanlivých slovných spojení, ako aj samotnú dostupnosť jednotlivých blogov. Autor
preto na záver zdôrazňuje, že nie je jasné, do akej miery sa bude využívanie blogov ako
špecifickej komunikačnej techniky vyvíjať, a to hlavne na základe vyššie uvedených
niekoľkých príkladov.
Predkladaná kolektívna monografia poskytuje analýzu nielen všeobecných termínov
charakterizujúcich politickú komunikáciu, ale aj jej počiatky v daných krajinách v kontexte so
všeobecným vývojom nasledujúcim po roku 1989 v rámci postkomunistických krajín. Ako
celok je tak zložený nielen z rámcových problematík, ale aj z jednotlivých prípadových štúdií,
ktoré umožňujú čitateľovi predkladanej kolektívnej monografie porovnať nielen vývoj a
postavenie politickej komunikácie vo vzťahu k spoločnosti, politickým stranám a médiám, ale
dáva veľký priestor aj na zobrazenie špecifických nástrojov (personalizácia, negativita, onlinekomunikácia a pod.), ktoré sa prejavujú v daných krajinách rozdielnym spôsobom.
Trnava, január 2012
Viera Žúborová
8
POSTAVENIE POLITICKEJ KOMUNIKÁCIE V KRAJINÁCH STREDNEJ A
VÝCHODNEJ EURÓPY PO ROKU 1989
Michał Kuś, Piotr Piskozub
Abstract
The change in political systems in both Central and Eastern Europe, observed after 1989, has
also inevitable consequences in the area of political communication. It means that significant
transformations (of both qualitative and quantitative character) have been observed in every
field of political communication. The aim of our article is to identify and analyze the main
dimensions of the mentioned changes. We would also like to provide some information about
contextual factors influencing the evolution of political communication in both Central and
Eastern Europe, especially in relation to the changes in the political, economic and social
environments as well as the main directions in the evolution of contemporary mass media.
Another important factor of our analysis is changes in the character of political
communication in the established democracies in Europe and beyond, because a significant
part of these tendencies influenced also the development of political communication in both
Central and Eastern Europe.
Keywords: political communication, Central and Eastern Europe, fall of communism,
professionalization, personalization, mediatization, tabloidization, political communication
research
Úvod
Obdobie posledných dvadsiatich rokov patrí bez pochýb ku kľúčovým etapám v rámci histórie
strednej a východnej Európy. Hĺbkové a viacdimenzionálne zmeny boli pozorovateľné vo
viacerých oblastiach sociálneho života, avšak daný pôvod zmien sa vo všeobecnosti spája so
zásadnými zmenami v rámci transformácie politického systému.
9
Zmeny v politickom systéme, ktoré uzreli svetlo po roku 1989 – prechod od centralizovaného
systému smerom k pluralistickému –, sa taktiež podpísali pod zmeny v rámci politickej
komunikácie. To znamená hlavne pod zmeny v rámci vzťahov medzi hlavnými aktérmi
politickej komunikácie, ktorými sú politickí aktéri (individuálni alebo kolektívni), občania a
masové médiá (ktoré začali byť nielen jednoduchým podávateľom správ medzi politikmi a
občanmi). Významné zmeny (kvalitatívnej a kvantitatívnej povahy) možno tak pozorovať v
každej dimenzii procesov politickej komunikácie. Všetky tieto zmeny sú tak spojené s
hlavnými charakteristikami politickej, sociálnej a ekonomickej transformácie v rámci krajín
strednej a východnej Európy, avšak nielen v rámci daného kontextu. Ďalším významným
faktorom v rámci našej analýzy sú zmeny v samotnej politickej komunikácie už v tradičných
demokraciách v Európe a mimo nej. Tieto procesy taktiež výrazným spôsobom ovplyvnili
vývoj štruktúry a vlastnej politickej komunikácie v analyzovanom priestore.
Všetky vyššie uvedené detaily sú tak striktne previazané s hlavnou problematikou textu.
Naším cieľom je tak charakterizácia hlavných faktorov zmien v politickej komunikácie v
priestore strednej a východnej Európy po roku 1989, ako aj charakterizácia hlavných dimenzií
v rámci pozorovaných zmien. Na základe toho predkladaný text je doplnený viacerými
príkladmi, ktoré nám dopomôžu lepšie opísať a overiť hlavné hodnoty z našich predpokladov
a z našej analýzy. Dúfame, že predkladaný text poskytne základné údaje potrebné pre analýzu
politickej komunikácie v rámci krajín strednej a východnej Európy (ďalej len SVE). Veríme, že
daný úvod do problematiky politickej komunikácie dopomôže čitateľovi k hlbšiemu
pochopeniu ostatných textov, ktoré sa zaoberajú detailnejšími východiskami rôznych dimenzií
politickej komunikácie v krajinách analyzovaného regiónu.
Hlavné východiská vývoja politickej komunikácie v strednej a východnej Európe po
roku 1989
Od monopolu smerom k rivalite – zmeny v rámci politického režimu
Pád nedemokratických režimov v SVE sa považoval za súčasť tzv. tretej vlny demokratizácie,
ktorá bola bez pochýb jedným z rozhodujúcich momentov európskych dejín v rámci 20.
10
storočia. Podstatou tohto procesu, ktorý sa konal umiernenou cestou (s výnimkou
Rumunska), bol prechod od centralizovaného politického systému smerom k pluralistickému
[Antoszewski: 2004, s. 13].
Prvým dôsledkom tejto skutočnosti bol pád monopolu moci, predtým ovládaný
komunistickou stranou v jednotlivých krajinách regiónu, ktoré nasledovali príklad Sovietskeho
zväzu. Komunistické strany boli do neskorých 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia unikátnymi
subjektmi majúcimi skutočnú moc aj napriek (napríklad v Poľsku) existencii iných politických
subjektov, ktoré boli síce formálne závislé, avšak v praxi plnej „dobrej alebo zlej vôle“
vládnucich komunistických strán. Tieto strany tak kreovali len určitú fasádu pre aktuálnu
nelimitovanú moc komunistických politických elít [Trembicka: 2010, s. 110].
Druhým dôsledkom vyššie uvedeného kolapsu režimov bol vznik celkom novej pluralitnej
politickej scény založenej na úplne nových pravidlách. Medzi najdôležitejšie (nielen politické)
subjekty patrili zvyčajne bývalé protirežimové hnutia, ktoré aspoň na začiatku boli spojené,
no následnou transformáciou systému sa rozdelili na niekoľko nových politických formácií
(hlavne po dosiahnutí stanoveného cieľa, a to pádu režimu). Druhá časť tejto novej politickej
scény
bola
kreovaná
preskupením
bývalých
komunistických
síl.
Bývalí
členovia
komunistických strán sa taktiež, aspoň čiastočne, snažili nájsť svoje miesto v novej politickej
realite. Musím však zdôrazniť, že v rámci daných subjektov boli v rámci analyzovaných krajín
viditeľné aj „tretie subjekty“, ktoré reprezentovali vo väčšine prípadov menšiny žijúce v rámci
daných krajín [Sokół: 2010, s. 129.]
Tretím dôsledkom vyššie uvedených zmien bola nová úloha a funkcia volieb. V období
komunizmu sa voľby vo všeobecnosti považovali za určitý druh divadla alebo pseudoudalosti,
ktorá dopomáhala vládnucej strane k zviditeľneniu jej všemohúcnosti a dominantného
postavenia. Reálne výsledky volieb boli tak využívané ako kvázi výsledky verejnej mienky.
Avšak v rámci už nových podmienok po roku 1989 všeobecné voľby začali byť (ako už v
tradičných demokraciách) hlavným mechanizmom rekrutácie a výberu politických elít – v
kontexte viac-menej vyvinutého politického pluralizmu.
Všetky vyššie uvedené zmeny v rámci vývoja politickému systému priamoúmerne znamenali
taktiež to, že nový model komunikácie medzi politickými elitami a občanmi musel byť nanovo
11
vyvíjaný a doslovne budovaný od nuly. V období komunizmu vládnuca strana sporadicky
informovala ľudí, že „také a onaké rozhodnutia boli prijaté“. Otvorená spätná väzba
absentovala, respektíve nebola vítaná, a keď existovala, vládnuca strana sa ju obvykle snažila
eliminovať alebo udržať v tajnosti.
Avšak v novej (demokratickej) realite schopnosť komunikovať s rôznymi sektormi verejnej
politiky sa stala základnou zručnosťou individuálnych a kolektívnych politických aktérov.
Komunikačné zručnosti tak začali určovať postavenie politických aktérov na politickom trhu v
každej krajine.
V skutočnosti práve vyššie spomínaný termín „trh“ doslovne reflektuje kľúčový aspekt zmien
politickej komunikácie. Z hľadiska ekonomických systémov transformácia od komunizmu
smerom ku kapitalizmu bola založená na demonopolizácii, privatizácii a „oslobodení“ trhov.
Podobná analogická situácia sa taktiež pozorovala v rámci politického systému. Politický trh
bol „oslobodený“ od monopolu uzatvorenej a prísne ovládanej politickej scény jednou
(komunistickou) stranou a bol nahradený voľným trhom politických síl, teoreticky bol
otvorený pre neobmedzený počet politických subjektov [Nowak: 2010, s. 152-153]. A práve
vyššie uvedené (možno najdôležitejšie) dôsledky tejto skutočnosti budú analyzované v
nasledujúcich častiach textu.
Všeobecná počiatočná nestabilita politických a straníckych systémov v rámci krajín SVE
Po roku 1989 politické reformy v rámci krajín SVE aj napriek odlišným smerovaniam a
rýchlosti boli v podstate zamerané na naplnenie očakávaní v spoločnosti, ako aj zbližovania sa
so Západom. Rozpad viacerých skupín bol vo väčšej miere charakteristický pre demokratickú
opozíciu a vo všeobecnosti sa stal základným menovateľom transformácie v tejto časti
kontinentu. Vzhľadom na nastupujúci trend zvyšovania životnej úrovne sa do popredia stavali
nacionalistické a populistické strany. Podobne aj v rámci širokej verejnosti, kde nasledovalo
rozčarovanie s relatívne pomalým nástupom transformácie ekonomiky, sa vplyv týchto strán
– postkomunistických (zvyčajne sociálno-demokratického charakteru) – len posilnil (v
krajinách ako Bielorusko, Bulharsko, Estónsko, Litva, Poľsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko,
Ukrajina a Maďarsko) [Beylin, Kofman, Ogrodziński, Roszkowski: 1994, s. 10-11.]. Podobnosť
12
politickej transformácie v krajinách SVE sa odrážala aj vo vysokej miere volatility v rámci
volebného zápasu.
Počiatočná nestabilita straníckych systémov v daných krajinách bola predovšetkým
zapríčinená absenciou silných väzieb medzi politickými stranami a voličských elektorátom
[Antoszewski: 2006, s. 92-102]. Vo všetkých krajinách regiónu v roku 1990 (s výnimkou Poľska
1989, Albánska 1991) boli započaté tzv. „zakladajúce alebo tranzičné voľby“ [Antoszewski:
2004, s. 111-119], čím vlastne otvorili priestor na kritiku smerom k vládnucim komunistickým
stranám. Politický boj medzi postkomunistickými stranami (nástupcami politických strán
starého režimu) a viac-menej antikomunistickými stranami – majúcimi pôvod v demokratickej
opozícii v rámci komunistického obdobia – sa stal jedným z najdôležitejších elementov
politickej súťaživosti
v Poľsku, Albánsku, Rumunsku a Maďarsku. Dané témy, ktoré
rozdeľovali spoločnosti a smerovali k destabilizácii politického systému, boli viditeľné taktiež v
Estónsku a Lotyšsku (najmä v rámci otázok minorít), v Českej republike (vo vzťahu k
navrhovanému ekonomickému modelu), na Slovensku (podobne aj v ČR spojené s nástupom
aktivít Vladimíra Mečiara) a na Ukrajine (postoj prezidenta Leonida Kravčuka).
V balkánskych krajinách, ktoré boli od roku 1991 zvierané vojnou, to bol predovšetkým postoj
k národnostným menšinám, ktorý sa stal ako v pobaltských krajinách najdôležitejšou témou.
Všeobecná nestabilita straníckych systémov sa prejavila v troch hlavných tendenciách v rámci
správania sa voličov v jednotlivých štátoch, a to: neudržateľná podpora postkomunistických
strán (Albánsko, Srbsko, Bulharsko, Litva), rozklad a spoločenské odmietnutie bývalej
antikomunistickej opozície (Poľsko, Rumunsko) a kritické postoje voličov voči konzervatívnym,
ako aj liberálnym formáciám (Litva, Lotyšsko). Nestabilita politických systémov v krajinách
daného regiónu sa taktiež prejavila zmenami vládnucej strany po každých nových voľbách.
Táto situácia bola viditeľná v prvotných fázach najmä v Poľsku, Bulharsku, Litve a Lotyšsku.
Peter Mair uvádza, že postkomunistický volebný trh sa neustále menil vo vzťahu nielen k
dopytu (postupný pokles lojality voličov k strane), ale aj vo vzťahu ponuky (permanentný
vznik nových a zánik starých strán) [Mair: 1996, s. 1-29].
V krajinách ako Bulharsko (po 2001), Česká republika, Slovensko, Litva, Lotyšsko a Estónsko sa
volebná rivalita odohrávala medzi tromi (v niektorých prípadoch aj viacerými) politickými
13
stranami. Taktiež je potrebné konštatovať, že vládnutie jednej strany v rámci daných krajín
bolo skôr zriedkavé ako bežné (s výnimkou Albánska do roku 1997), preto sa prikladal väčší
dôraz na budovanie koalícií. Aj napriek tomu musíme podotknúť, že dané koaličné formácie
boli veľmi nestabilné a v priebehu dlhšieho obdobia v niektorých krajinách prešli aj
vnútornou implóziou (Poľsko, Bulharsko, Srbsko). Vyššie uvedené problémy nielenže viedli k
destabilizácii straníckych systémov, ale tiež prispeli k vzostupu tzv. antisystémových strán,
ktoré spomalili politické usporiadanie vzniknuté po transformácii. Inými slovami povedané,
dané politické subjekty mali významný vplyv na oslabenie demokratizačných procesov v
krajinách SEV. Vo všeobecnosti môžeme dané politické strany rozdeliť do dvoch skupín, a to:
ortodoxné komunistické strany (Česká republika, Slovensko, Ukrajina, Lotyšsko) a formácie
extrémnej pravice (Chorvátsko, Česká republika, Rumunsko, Srbsko, Slovensko, Slovinsko a
Maďarsko). Tieto strany sa v danom období tešili voličskej podpore, respektíve
charakterizovali akýsi predobraz spoločnosti v rámci rozčarovania po kolapse režimu, a to
najmä z kvality politicko-ekonomických reforiem.
Na záver tak môžeme konštatovať, že nestabilita straníckych systémov v krajinách SVE po
roku 1989 bola hlboko zakorenená najmä v sociálnej transformácii. Občanom, vo
všeobecnosti, doteraz zvyknutým na jednu politickú stranu, bola daná možnosť voľby na
skutočný dopad a podobu politickej scény. Na jednej strane nová situácia viedla k strate
identity volieb a slúžila spoločnosti len ako protest proti smerovaniu reforiem. Na druhej
strane vznik nových typov formácií núti politické strany využívať nové techniky volebného
boja s cieľom pritiahnuť k sebe čo najviac nerozhodných voličov. V rámci týchto interakcií je
tak badateľný aj rastúci záujem o politickú komunikáciu, čo je relatívne mladá vedná
disciplína, ktorá však mala významný dopad na politické systémy západnej Európy, ako aj
Spojených štátov amerických.
Vývoj politickej komunikácie v Európe a mimo nej
Špecifické faktory spájajúce sa s procesmi politickej, ekonomickej a sociálnej transformácie
nie sú jedinými pôvodmi zmien v rámci postavenia politickej komunikácie v krajinách SVE.
14
Preto je potrebné zdôrazniť, že v rámci postavenia politickej komunikácie v danom regióne
pôsobili aj iné špecifické faktory, ktoré úzko súvisia so všeobecným vývojom a smerovaním
politickej komunikácie v rámci Európy, ako aj mimo nej. A práve dané špecifiká, ktoré sa
spájajú so samotnou politickou komunikáciou, začínali pôsobiť v rámci demokratickej
transformácie v krajinách SVE.
Obdobie od polovice 20. storočia po začiatok 21. storočia bolo vo vzťahu k politickej
komunikácii prelomovým, v rámci ktorého pôsobilo viacero špecifik ovplyvňujúcich jej
samotný vývoj, ako aj postavenie.
Po prvé musím vziať do úvahy všeobecný vývoj v oblasti masovo-komunikačných prostriedkov
nielen z hľadiska technických, ale aj právnych zmien. Vývoj mediálnej technológie (najmä v
súvislosti s televíznym vysielaním a informačno-komunikačnými technológiami) zmenil
spôsoby užívania médií. Rovnako aj liberalizácia a komercionalizácia mediálnych trhov patria
do faktorov daných premien [Savigny, Wring: 2009, s. 251].
Po druhé musíme taktiež brať do úvahy aj proces profesionalizácie politiky. Nielen v rámci
tradičných, ale aj tranzičných demokracií je viditeľná existencia tzv. profesionálnych politikov.
Ich denno-denné aktivity sú podporované činnosťami politických poradcov, expertov
pôsobiacich v jednotlivých oblastiach politickej komunikácie [Negrine: 2007, s. 9].
Po tretie v rámci tradičných demokracií je evidentný nárast čoraz väčšieho počtu
nespokojných občanov, skeptických smerom k politike vo všeobecnosti, čo priamoúmerne
vedie k poklesu volebnej účasti vo voľbách, ako aj k poklesu záujemcov o participáciu v rámci
politických subjektov. Dané trendy sa tak stávajú významnou výzvou pre politické elity a ich
komunikačné nástroje a techniky.
V rámci predkladaného textu preto chceme podčiarknuť v prvom rade hlavne spomínanú
oblasť záujmu, ktorá môže byť považovaná za kľúčový aspekt tohto problému. Bez
pochybnosti sme očitými svedkami veľmi dynamického, kvantitatívneho (liberalizácie a
fragmentácie mediálnych trhov) a kvalitatívneho (technologický pokrok) vývoja a postavenia
súčasných médií. Postavenie a úlohy médií v každodennom živote sa zvyšujú, čo možno
merať, napríklad zvýšenie množstva času, ktoré je venované a určené jednotlivcom.
15
Média sa stali hlavným nástrojom pre voľný čas a ich využívanie sa pravdepodobne stalo aj
jeho dominantnou formou. Tento proces pozorovať najmä vo vyspelých spoločnostiach,
niekedy sa nazýva aj „mediálna saturácia spoločnosti“ [Dobek-Ostrowska: 2004, s. 228], ktorá
má tiež vplyv na samotnú politiku.
Výskum politickej komunikácie v rámci tohto kontextu tak využíva na pomenovanie daných
zmien koncept „mediatizácia politiky“. Daná mediatizácia znamená, „že samotná
transformácia a modernizácia verejnej politiky a zmeny v rámci správania sa rôznych aktérov
politickej komunikácie je ovplyvňovaná dvoma typmi médií – klasickými masovými médiami
ako tlač, rádio, televízia a novými médiami založenými na „kábli“, satelitoch, telematických a
satelitných sietiach a internete“ [Dobek-Ostrowska: 2007, s. 158-159]. Vo všeobecnosti
môžeme povedať, že daný koncept ovplyvňuje politiku v dvoch základných smeroch.
Prvým dôsledkom pôsobenia mediatizácie je personalizácia politiky. Konkrétne je to samotná
logika médií v rámci audiovizuálnych médií. Dôvodom je skutočnosť, že pre médiá je oveľa
jednoduchšie sústrediť sa na jednotlivé politické subjekty (vodca strany, kandidát vo voľbách),
čiže hmotné a ľahko identifikovateľné, než na kolektívnych aktérov politiky (strany, sociálne
hnutia). Už len samotný výskum západných akademikov pred rokom 1989, že liberalizácia
mediálneho trhu silno vplýva na proces personalizácie volebných kampaní (napríklad G.
Mazzoleni pozoroval dané tendencie v talianskych parlamentných voľbách v roku 1993, tesne
po liberalizácii talianskeho televízneho trhu). Personalizácia politiky taktiež súvisí s procesom
„bulvarizácie“ (tabloidization) ako súčasťou politickej komunikácie.
Druhým významným dôsledkom mediatizácie je fakt, že samotní politickí aktéri v rámci svojej
akcieschopnosti vo väčšej miere preberajú / prijímajú mediálnu logiku, ako aj všeobecné
(nepísané) pravidlá s ňou spojené a stanovené samotnými médiami [Kolczyński, Mazur,
Michalczyk: 2009, s. 10].
Vo všeobecnosti môžeme tak povedať, že samotná profesionalizácia predstavuje proces
náboru a výberu samotnej politickej elity. Súčasní politici sú tak čoraz viac závislí od služieb
poradcov v oblasti politickej komunikácie – pokiaľ ide o vytváranie imidžu a komunikáciu s
rôznymi odvetviami politického prostredia. Tieto tendencie sú sledovateľné aj v krajinách SVE
a budú analyzované podrobnejšie v ďalších riadkoch nášho textu.
16
Premeny politickej komunikácie v strednej a východnej Európe po roku 1989
Súčasní vedci si nie sú celkom istí, či sú vo všeobecnosti mediálne systémy v krajinách SVE už
konsolidované alebo sú len v rámci inej – špecifickej – fáze transformácie. Relatívne pomalý
proces demokratizácie ovplyvňoval nízku úroveň kvality demokracie v tejto čati európskeho
kontinentu. Je potrebné poznamenať, že politická, ekonomická a mediálna transformácia v
danom regióne sa konala diferencovane. Pomocou ekonomických kritérií štáty, ktoré vznikli
na troskách sovietskeho bloku, boli rozdelené do troch skupín: 1. krajiny strednej a východnej
Európy – členovia Európskej únie (Česká republika, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko,
Slovensko, Slovinsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko), 2. krajiny juhovýchodnej Európy
(Albánsko, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Čierna Hora, Macedónsko, Srbsko) a 3.
spoločenstvo nezávislých krajín (Bielorusko, Moldavsko, Ukrajina). Vyššie naznačené
rozdelenie podľa ekonomického hľadiska je dôležité v rámci predkladaného textu, pretože
ilustruje postupnú integráciu bývalých komunistických krajín so Západom. Tento proces môže
viesť k liberalizácii mediálnych zákonov, k novým právnym predpisom upravujúcim volebné
mechanizmy a konečne k zavedeniu nových aspektov komunikácie politických aktérov v rámci
jednotlivých krajín. Používanie typických komunikačných metód, stratégií západných krajín sa
tak postupne objavuje aj v rámci krajín SVE s prihliadnutím na ich blízkosť k Západu, a to
najmä, ako už bolo vyššie poznamenané, vo vzťahu k ekonomickým kritériám. Medzi
najdôležitejšie tak zaraďujeme otázky profesionalizácie, personalizácie, mediatizácia politiky,
ale aj proces „bulvarizovania“.
Profesionalizácia politickej komunikácie
Politické procesy, ako aj politické dohovory sa v moderných demokraciách spájajú s
profesionalizáciou politickej komunikácie, jej techník, ako aj s profesionalizáciou samotnej
volebnej kampane. Tento jav sa prejavuje vznikom profesií spojených s komunikáciou,
respektíve vytváraním špeciálnych odborov v rámci vysokých škôl venujúc sa príprave
kampaní, rastúcej úlohe politických konzultácií a poradenstva, ktoré poskytujú špecializované
inštitúcie alebo public relations, či zavedenie priameho marketingu do politických procesov
17
[Dobek-Ostrowska: 2007, s. 261 ].
Po roku 1989 taktiež nastáva zmena myslenia o postavení a dôležitosti politickej komunikácie.
Napríklad poľská Solidarita najala ako poradcu francúzskeho marketingového experta
Jacquesa Seguela, ktorý sa podieľal na víťazstve postkomunistického kandidáta – Alexandra
Kwasniewskeho – v prezidentských voľbách v roku 1995. Taktiež treba poznamenať, že v
rámci tejto volebnej kampane pôsobili odborníci zo SVE, ktorí však mali vzdelanie zo
západných krajín (hlavne z Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie) a vo väčšej miere brali
svoje návrhy práve z konzervatívnych a sociálno-demokratických modelov strán, respektíve z
ich vedenia kampaní, čo viedlo k postupnej zmene strany v rámci regiónu [Plasser, Scheucher,
Senft: 1999].
Tradičné historicko-kultúrne aliancie (ako napríklad Poľsko a Rumunsko s Francúzskom a
Veľkou Britániou alebo Maďarsko s Nemeckom a Rakúskom) sa tiež stali veľmi dôležitými pri
zlepšovaní úrovne politickej komunikácie, respektíve prenikaní profesionalizácie do daných
krajín. V rokoch 1998 – 2000 sa okolo 40 % opýtaných poradcov z USA priznalo, že v určitej
forme spolupracovali so stranami v rámci krajín SVE, rovnako ako 52 % respondentov zo
západnej Európy [Plasser, Plasser: 2002, s. 31. Tieto formy konzultácií boli a aj v súčasnosti sú
viditeľné predovšetkým v Poľsku, Rumunsku, Českej republike, na Slovensku a v Maďarsku.
Na Ukrajine a v Bielorusku (ešte pred nástupom Alexandra Lukašenka) bol naopak nový
model politického poradenstva vytvorený v západných krajinách a následne sa exportoval do
ich systémov s prihliadnutím na tradičné metódy komunikácie, a aj preto sa koncept
profesionalizácie v daných podmienkach nevytvoril, respektíve nebol možný, a to najmä z
dôvodu silných prežitkov sovietskej „neľútosti“ v kolektívnom vedomí. Tempo politickej
profesionalizácie bolo ovplyvnené taktiež tým, do akej miery dané spoločnosti krajín SVE
považovali „právo na reklamu“ za slobodu prejavu. Príkladom je tzv. platená reklama, ktorá
bola sporadická, najmenej sa objavila v Poľsku, Macedónsku, na Ukrajine a v Maďarsku, alebo
naopak v niektorých krajinách sa tento aspekt komunikácie odstránil (Bosna a Hercegovina).
Vyššie uvedené procesy smerom k profesionalizácii politiky sa v podstate urýchľovali
samotnou liberalizáciou volebných pravidiel. Nové pravidlá dovoľujúce zverejňovanie
predvolebných prieskumov smerovali k vývoju určitej zodpovednosti zo strany inštitúcií, ktoré
18
ich prezentovali. Musím však dodať, že v dvoch krajínách (Bielorusko, Bulharsko) absentovali
akékoľvek pravidlá v rámci daných regulácií, Litva naopak povoľovala zverejňovanie počas
celého obdobia predvolebnej kampane. Iné štáty sa skôr uchyľovali v rámci zverejňovania
predvolebných výsledkov k určitým „bezpečnostným nárazníkom“, akým bolo napríklad
zverejňovanie prieskumov do dvoch (Česká republika, Rumunsko, Lotyšsko), alebo aj
posledných pätnástich (Ukrajina) dní pred samotnými voľbami. Jednou z najdynamickejších
výskumných agentúr v rámci tohto regiónu sa v ostatných rokoch stala nemecká spoločnosť
GFK SE, čo vo všeobecnosti iba potvrdzovalo narastajúcu profesionalizáciu politiky v rámci
krajín SVE s využitím skúseností s realizáciami daných prieskumov zo západných krajín.
Ďalším fenoménom, ktorý prispel k zvýšeniu úrovne a kvality politickej komunikácie v rámci
krajín SVE, bola reštrukturalizácia vysokoškolského vzdelania. Inými slovami povedané
katedry, ktoré sa zaoberali prevažne politickým vedami (alebo právom) vytvárali
špecializované projekty v rámci žurnalizmu alebo marketingu. V priebehu času sa stávali
nezávislými a začínali pripravovať novú generáciu, ktorá je schopná uplatniť sa v rámci public
relations, marketingu alebo tvorby politických reklám. Ich úloha sa v dnešnej politike začala
zvyšovať. Nové metódy komunikácie s voličmi boli viditeľné v rámci tohto obdobia, akými boli
napríklad ekonomické nepokoje v Lotyšsku alebo oranžová revolúcia na Ukrajine.
Taktiež je potrebné podotknúť, že paralelne s vývojom procesu profesionalizácie politiky sa
vyvíjala aj jej personalizácia a najmä v postkomunistických krajinách mala osobitný význam.
Záujem voličov sa tak zmenil z identifikácie politickej strany ako celku smerom k identifikácii
strany prostredníctvom lídra či jednotlivých členov strán.
Personalizácia politickej komunikácie
Personalizácia vo všeobecnosti je fenomén, ktorý sa vyskytuje na troch úrovniach: 1.
inštitucionálnej (politické inštitúcie prijímajú mechanizmy, ktoré prezentujú jednotlivých
politikov), 2. mediálnej (médiá sa zameriavajú na jednotlivých kandidátov) a 3. behaviorálnej
(cez najdôležitejšie aktivity kandidáta sa vytvára jeho správanie, čím sa voliči identifikujú s
konkrétnym kandidátom, a nie so stranou ako celkom) [Dobek-Ostrowska: 2007, s. 261-263].
19
Fenomén personalizácie v krajinách SVE má svoj špecifický počiatok, respektíve svoju
minulosť. Bývalé komunistické strany často sľubovali svojim kandidátom určité materiálne
benefity, členstvo bolo vo všeobecnosti veľmi „formálne“ a lokálne štruktúry boli prísne
riadené z centra. Vyššie uvedené faktory tak ovplyvňovali súčasné formovanie a organizáciu
politických formácií v rámci tohto regiónu. Členstvo v stranách (najmä na Balkáne) malo tak
opäť skôr formálny charakter, národné (stranícke) konferencie mali podobu skôr bývalých
komunistických masových stretnutí ako fóra pre diskusiu a politickí lídri sa stali
najdôležitejšími postavami v rámci rozhodovacích procesov. Vo všeobecnosti viacero vedcov
súhlasí s tvrdením, že postkomunistické krajiny neboli schopné vytvárať a organizovať
politické strany na báze masovosti (masovej strany), a to bol práve dôvod, prečo sa vyššie
charakterizovaný fenomén – personalizácia – stal nevyhnutnou súčasťou či nástrojom v rámci
budovania politických subjektov [Enyedi: 2006, s. 228-238].
Personalizačné procesy začali v rámci krajín SVE už prvými demokratickými voľbami. Aj
napriek značnej podpore verejnosti pre opozičné (demokratické) formácie bola ich sila
založená práve na individuálnych lídroch. V Česko-Slovensku to bola Vláclav Havel, v Poľsku
Lech Walęsa, v Maďarsku Jozsef Antall. Alebo proces dezintegrácie bývalej Juhoslávie, ktorý
začal práve smrťou Tita a vzápätí bol nahradený silnejúcim národným antagonizmom v
podobe Slobodana Miloševića či Franja Tudjmana. V rámci pobaltských krajín a Ukrajiny boli
taktiež viditeľní charizmatickí politickí lídri, ktorí mobilizovali špecifické sociálne sily.
Dané silné postavenie politikov získal špecifický (nový) charakter aj vplyvom samotných
médií, rádia, tlače, no predovšetkým televízií, ktoré prezentovali permanentne tých istých
reprezentantov politických formácií. Základnou konzekvenciou týchto interakcií bola
skutočnosť, že aj samotná spoločnosť identifikovala špecifickú stranu na základe jej
kandidáta. Aj napriek tomu, že existencia nových technológií (ako napríklad internetu)
zväčšila priestor pre viacerých politikov v rámci sebaprezentácie, musíme podotknúť, že daný
jav bol krátkodobý. Preto najvplyvnejšími kandidátmi sú tí, ktorí majú najväčšiu podporu v
rámci volebných prieskumov, eventuálne politickí (stranícki) lídri s najvyššou sociálnou
podporou, a tak politické debaty v rámci krajín SVE oscilujú len okolo najpopulárnejších
kandidátov. Tento fakt je taktiež zapríčinený samotnými politickými stranami, ktoré vyvíjajú
20
úsilie vo vzťahu k organizácii aktivít okolo lídrov. Podobne aj samotné spoločnosti v rámci
určitých kríz vzhliadajú k určitému lídrovi – príkladmi sú tak udalosti ako Oranžová revolúcia
v Ukrajine, ktorá de facto narastala politickým súbojom Viktora Juščenka a Viktora
Janukovyča.
Sila fenoménu personalizácie v rámci krajín SVE je taktiež viditeľná aj v rámci narastajúceho
počtu populistických hnutí, ktoré sú založené na osobe charizmatických lídrov. Príklad
balkánskych krajín je len začiatok týchto procesov. V súčasnosti manifestácia je politickým
úspechom Václava Klausa v Českej republike, Viktora Orbána v Maďarsku a Róberta Fica na
Slovensku. Musíme tiež zdôrazniť, že nikto z vyššie menovaných osôb nie je členom
extrémistických skupín, ale strán, ktoré majú širokú podporu v rámci spoločnosti. Ich názory a
vyhlásenia zaujímajú konečné miesto v rámci spoločnosti. S ohľadom na vyššie uvedené
aspekty je tak možné konštatovať, že proces politickej personalizácie v rámci krajín SVE má
špecifickú vnútornú cirkuláciu, ktorá sa postupne presúva z pôvodného inštitucionálneho
charakteru prostredníctvom médií na personalizáciu volebného správania politikov, ako aj
samotných voličov. Daná skutočnosť je úzko spätá s absenciou voličskej identifikácie s
konkrétnymi politickými názormi, a tak s výsledkom graduálneho poklesu úlohy politických
strán v rámci jednotlivých regiónov a nárastom pozície politického (straníckeho) lídra
[Nigamtov: 2007, s. 17-18].
Taktiež aktivita samotných médií zohráva veľmi dôležitú úlohu v rámci personalizácie politiky,
pretože sa postupným vývojom stali prostredníkom v procese vzájomných interakcií medzi
jednotlivými politickými štruktúrami a občanmi. Neustále narastajúca úloha masových médií
je prejavom ďalšej dôležitej tendencie v rámci politickej komunikácie v krajinách SVE –
mediatizácie politiky.
Mediatizácia politiky a politickej komunikácie
Mediatizácia politického života závisí od: „... transformácií a modernizácie verejnej sféry a
zmeny správania účastnikov politickej komunikácie predovšetkým pod vplyvom dvoch typov
médií: tradičné médiá – noviny, rozhlas a televízia, a nové média – káblové a satelitné siete,
21
internet” [Dobek – Ostrowska: 2007, 158-159.] Daný jav je tak všadeprítomný v podobe
hlavnej úlohy médií v rámci politickej komunikácie. Výsledkom mediatizácie je tlak na
spotrebiteľa zo strany médií smerom k podpore špecifických vzorov viery, postojov a hodnôt.
Musím taktiež konštatovať, že určitým záverom v rámci vyššie uvedeného konceptu je
skutočnosť, že samotná mediatizácia mala svoj prototyp v rámci krajín SVE pri formovaní
demokratickej opozície v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia. Opozičné skupiny sa tak
snažili dostať k čo najväčšej skupine občanov, uvedomovali si, že najúčinnejšia a
najefektívnejšia metóda zasiahnutia čo najväčšieho počtu rôznych segmentov spoločnosti
bola prostredníctvom masových médií, respektíve tlače. Príkladmi takýchto aktivít v rámci
tlače boli „Tygodnik Solidarność" v Poľsku alebo v Česko-Slovensku „Lidové noviny” (ktoré aj
v súčasnosti pôsobia v rámci ČR).
Pád Berlínskeho múru a kolaps Sovietskeho zväzu prispel k vytvoreniu nového mediálneho
prostredia v rámci analyzovaného regiónu. Začali sa objavovať noví politickí a sociálni aktéri
a vyvíjať sa nové modely ekonomické vývoja a hlavne z pohľadu globalizácie nové televízne
stanice a internet prispeli k tomu, aby sa občania postkomunistkých krajín stali členmi
globálnej spoločnosti.
Špeciálnu úlohu v procese mediatizácie v rámci analyzovaného regiónu zohrala televízia,
ktorá v rámci začiatkov trasformácie spoločnosti mala najväčší vplyv na masy. Vytvorila novú
generáciu charizmatických nových politických lídrov, ktorí boli označovaní termínom „teleprezidenti”. Ich charizma tak nebola založená na ich personálnych vlastnostiach, skôr na tom,
do akej miery boli schopní prezentovať sa v rámci médií ako určitý druh produktu. Do takejto
skupiny patrili politici ako Emil Constantinescu v Rumunsku, Aleksander Kwaşniewski v
Poľsku and Boris Tadić v Srbsku. Musíme však podotknúť, že rastúci vplyv médií na politický
život v rámci počiatočných období predovšetkým využívali samotní politickí aktéri, ako aj iní
sociálni aktéri alebo občania v rámci analyzovaného regiónu.
V rámci daného obdobia bolo taktiež viditeľné, že niektoré hlavy štátov a politickí vodcovia
použili médiá, či už verejné alebo komerčné, k prezentácii svojich politických subjektov a ideí
s prívlastkom nekorupční, stojaci nad všetkými politickými súbojmi [Andreev: 2002]. Toto vo
22
všeobecnosti však prispelo k skutočnosti, že samotný proces mediatizácie sa vnímal ako
regresia demokratickej debaty. Daná situácia sa však zmenila, keď graduálnym spôsobom boli
prijímané legislatívne opatrenia v rámci médií, a to predovšetkým s požiadavkami Európskej
únie, prijatými v rokoch 2004 – 2007, čo však dopomohlo k tomu, že v rámci pôsobenia médií
v národných štátoch SVE čoraz väčší vplyv a postavenie začínal mať zahraničný kapitál. Aj
napriek určitým opatreniam aj v súčasnosti vo viacerých krajinách (napríklad Poľsko) politické
elity neustále využívajú verejné média smerom ku konkrétnej propagande, a tak je o to ťažšie
hovoriť aj o úplnej nezávislosti médií v danej oblasti.
Mediatizácia preto z daného pohľadu mala veľmi negatívny vplyv na politické procesy, a to
hlavne z dvoch dôvodov. Po prvé stiahla sa pozornosť smerom od strany k individuálnym
aktérom. Po druhé narástla a posilnila sa pozícia straníckych vodcov a politických poradcov
na úrok ostatných členov v rámci politických formácií [Ramonaité: 2009]. Musíme však
podotknúť, že proces mediatizácie vyústil smerom k väčšej aktivite nepolitických subjektov a
občanov, posilnil úroveň profesionalizácie politiky a vytvoril aj nové formy komunikácie s
voličmi.
Analýzou voličského správania, ako aj samotnej volebnej účasti v rámci krajín SVE môžeme
pozorovať stále aktuálny jav, a to nechuť či nevoľu potenciálnych voličov voči uplatneniu
svojho volebného práva, respektíve ich vysokú mieru apatie smerom k politike. Musíme
podotknúť, že daný fenomén je vo výraznej miere ovplyvnený samotnou mediatizáciou
politiky, a to najmä z dôvodu, že médiá neustále informujú o politických (Rywingate v Poľsku,
vražda Georgija Gongadzeho na Ukrajine) alebo o privátnych (nahé fotky Mirka Topolánka)
sférach vládnych predstaviteľov. Primárne média sa tak snažia o čo najvzrušujúcejšie,
najkontroverznejšie a z časti aj poburujúce tematiky. V tomto zmysle má však samotná
mediatizácia zdrvujúci (negatívny) vplyv na úroveň demokracie, a to vo vzťahu ku
kolektívnemu mysleniu občanov smerom k politike. Tá je tak vnímaná len ako aréna
nemilosrdného boja o vládne pozície. Tento prístup tak ozrejmuje súčasné postavenie v rámci
populárnosti populistických formácií v analyzovanom regióne.
Významné zrýchlenie mediatizácie v rámci SVE, spojené hlavne s rapídnym nárastom
využívania internetu bežnými občanmi, prinieslo mnoho zmien nielen v rámci ich
23
informovanosti o aktuálnych politických dianiach, ale taktiež v rámci ich správania sa v rámci
vzájomných interakcií na politickom trhu. Internet umožnil používateľom prezentovať svoje
vlastné stanoviská a názory smerom do celej spoločnosti. Extrémnym príkladom mediatizácie
bola kybervojna medzi Estónskom a Ruskom v roku 2007. Vzájomné útoky prostredníctvom
internetových sietí, ktoré boli druhou fázou konfliktu, sa začali nepokojmi ruskej menšiny v
Estónsku ako reakcia na odstránenie pomníka sovietskych vojakov. Daný príklad bol vybraný
hlavne z dôvodu, že mediatizácia vo všeobecnosti vplýva na obidve sféry, a to na
transformáciu politickej arény, ako aj verejnej. Stačí len pripomenúť protivládne nepokoje v
Lotyšsku alebo Maďarsku, ktoré nám ukazujú, že mediatizácia politického života mení motívy
a správanie občanov.
Na záver je taktiež potrebné zdôrazniť, že nie je možné povedať, do akej miery mediatizácia
pozitívne alebo negatívne vplýva na tempo demokratizácie v rámci krajín SVE. Skôr môžeme
konštatovať, že daný proces je neustále sa transformujúci jav a jedným z prejavov je aj
bulvarizácia správ (tabloidization).
Bulvarizácia1 správ
Proces bulvarizácie správ v rámci analyzovaného regiónu je spojený hlavne s postupnou
zmenou mediálnej logiky v rámci krajín SVE po roku 1989. Hlavným heslom, ktoré postavilo
nové stavebné piliere médií, bolo „menej politiky, viac trhu“ [Jakubowicz: 2008, s. 1]. Média
tak začali prezentovať samotného človeka, čím sa pozícia politiky a ekonomiky oslabila. Inými
slovami povedané, zábavné a senzačné správy sa stávali čoraz žiaducimi v rámci spoločnosti.
Tento proces začali televízie, ktoré poskytovali najväčší priestor a informácie občanom a až po
nich nasledovali noviny, rozhlas a v ostatných rokoch aj nové médiá [Volek: 2009].
Postupný pokles čitateľov v postkomunistickej spoločnosti znamenal, že samotné médiá
museli bojovať o prežitie. Napríklad v roku 2003 45 % českých novinárov poukázalo na nízke
mzdy, na otázku najväčšieho sklamania z hľadiska svojej profesie. Avšak až 47 % uviedlo
zvýšený nárast komercionalizácie v rámci svojej profesie [Volek: 2009].
Môžeme tak
konštatovať, že postavenie médií, respektíve ich snahy o udržanie určitého štandardu
1
Bulvarizácia (tabloidization): vysielanie mediálnych správ, ktoré sú zhustené so snahou vyvolať určitú senzáciu,
sú charakteristické pre bulvárne žurnalistiky
24
žurnalistov vo vysokej miere závisí od ekonomickej (ne)výnosnosti médií vo všeobecnosti.
Inými slovami povedané, ich úspech je závislý od očakávaní zákazníkov.
Napríklad postavenie bulvárnych novín v Maďarsku za zvýšilo od 0 v roku 1989 na 786 tisíc
čitateľov v roku 2000 (so stimulatívnym poklesom dopytu politických novín) [Gulyas: 2003, s.
103]. V Poľsku a v Českej republike sa daná tendencie prejavuje na rovnakej úrovni [Gulyas:
2003, s. 103], úlohy bulvárov sú vyššie na Slovensku a v pobaltských krajinách.
Vo všeobecnosti tak samotný žurnalizmus čelí dileme, či sa bude uberať smerom férového a
objektívneho informovania alebo skôr preváži zábavný charakter. Daná nerozhodnosť vo
väčšine prípadov má len negatívny vplyv na postavenie politickej komunikácie v rámci krajín
SVE. Na jednej strane tak môžeme konštatovať, že profesionalizácia sa síce zvyšuje, avšak na
druhej strane politická komunikácia smeruje od kvality ku kvantite.
Všetky vyššie uvedené tendencie v rámci komunikačných aspektov v tejto časti
analyzovaného kontinentu naznačujú, že výskumníci majú neustále pochybnosti o „tvare“
mediálnych systémov v postkomunistických krajinách. Preto je veľmi dôležité, aby narastala
spolupráca v rámci rôznych výskumných centier v krajinách SVE, ktoré by prispeli ku
komplexnejšej analýze politických procesov v rámci komunikácie v danom regióne.
Výskum politickej komunikácie v strednej a východnej Európe po roku 1989 –
niekoľko poznámok
Z akademického pohľadu politická a sociálna transformácia v rámci krajín SVE mala tiež
početné a významné dôsledky. Všetkým nám je asi jasné, že vývoj výskumu politickej
komunikácie bol v období komunizmu obmedzený, a to najmä z dôvodu striktných hraníc
akcieschopnosti politických vied (ako aj iných) vo vzťahu k politickým elitám. Daný kontext –
pád nedemokratického režimu – bol vnímaný ako hlavný akcelerátor vývoja výskumu
politickej komunikácie v krajinách SVE. Čo znamenalo, že až posledná dekáda 20. storočia
otvorila sociálnym výskumníkom možnosti skúmania vo vzájomných interakciách
(ne)politických aktérov na politickom trhu vo vzťahu k ich komunikácii. Daná situácia taktiež
vytvorila nové možnosti nadväzovania vzájomných vzťahov medzi akademickými obcami zo
západnej Európy alebo mimo nej (najmä USA), kde už štúdie zaoberajúce sa postavením a
25
vplyvom politickej komunikácie bolo etablované a silno inštitucionalizované v rámci
behaviorálnych vied. Môžeme pozorovať, že výskum politickej komunikácie sa vykonával
predovšetkým v rámci dvoch skupín sociálnych výskumníkov, a to skupina prináležiaca k
politickým vedám a skupina prináležiaca ku komunikačným vedám. V niektorých prípadoch
boli do daného procesu zapojení aj sociológovia.
Samotná vedná kategória „politická komunikácia“ bola zaradená do zoznamu hlavných
výskumov politických vied až Medzinárodnou spoločnosťou pre politické vedy (IPSA). Avšak
už od roku 1948 existuje výskumný výbor „politickej komunikácie“, ktorého hlavnými
výskumnými aktivitami sú najmä: medzinárodné štruktúry komunikácie, politickokomunikačné teórie, vzťahy medzi verejným a súkromným vysielaním, politický vplyv médií,
vplyv technológií a technologických zmien na politiku, hodnoty a poznani, ako aj modely
diplomatickej komunikácie2.
Výskumný výbor „Politickej komunikácie“ IPSA3 aktívne spolupracuje s analógovými
štruktúrami
najvýznamnejších
medzinárodných
asociácií
komunikačných
vied
ako
Medzinárodná asociácia pre komunikáciu (ICA), Medzinárodná asociácia médií a
komunikačných výskumov (IAMCR). Viditeľnými výstupmi takýchto kooperácií sú
predovšetkým odborné časopisy v rámci politickej komunikácie ako vednej disciplíny,
napríklad odborný časopis „Political Communication“ publikovaný výskumným výborom pre
politickú komunikáciu v rámci Americkej asociácie politických vied (APSA) alebo výskumným
výborom pre politickú komunikáciu ICA. Daný odborný časopis je v súčasnosti najdôležitejšou
platformou, v rámci ktorej sú prezentované a publikované najdôležitejšie výsledky výskumov
z oblasti politickej komunikácie [Cook: 2006, s. 159-171, Blumler, Kavanagh: 2001, s. 209-230,
Sparrow: 2006, 145-157 a pod.].
Podľa nášho názoru je spolupráca medzi politickými vedcami a vedcami z oblasti komunikácie
zásadná pre budúci vývoj výskumu politickej komunikácie, a to najmä z toho dôvodu, že
teoretické a praktické výsledky politických štúdií môžu byť obohatené výsledkami výskumu v
2
RC22 – Political Communication, Retrieved 29.08.2011, from: http://www.ipsa.org/researchcommittees/rclist/RC22.
3
General Information on IPSA-RC 22 Political Communication, Retrieved 29.08.2011, from: http://rc22.ipsa.org/.
26
rámci komunikácie, pretože je v súčasnosti čoraz zrejmejšie, že masové médiá zasahujú do
každej analýzy spojenej s politickým procesom v rámci demokratických aj nedemokratických
režimov. Inými slovami povedané, média začínajú byť dôležitým a legitímnym objektom
výskumov v rámci politických vied a taktiež sa čoraz častejšie berú ako špecifické politické
inštitúcie [Cook: 2006, s. 159-160].
V posledných rokoch je daný trend vzájomnej spolupráce badateľný aj v rámci krajín SVE,
kedy napríklad inštitucionalizovaná a neformálna spolupráca medzi politológmi a akademikmi
z oblasti komunikačných výskumov bola najintenzívnejšie viditeľná v Poľsku. Takýto
strategický posun môže mať pozitívny vplyv aj na medzinárodné postavenie výskumných
pracovníkov SVE vo vzťahu ku globálnej akademickej obci alebo môže posilniť spoluprácu s
inými kolegami z iných častí Európy, ako aj sveta v rámci viacerých významných grantových
súťaží.
Záverečné poznámky
Postavenie politickej komunikácie v rámci krajín SVE je na jednej strane determinované
ekonomickými,
politickými
a
sociálnymi
témami,
ktoré
prebehli
významnými
transformačnými zmenami, a na druhej strane je závislé od dynamických zmien komunikácie
prichádzajúcej zo Západu.
Tento obojsmerný pokrok v dlhšom časovom horizonte môže umožniť vedcom vytvoriť
teoretický základ pre vytvorenie relatívne homogénneho modelu komunikácie v rámci
daného regióne SVE. Zdá sa, že niektoré procesy potvrdzujú tieto predpoklady ako:
prenikanie západných trendov v oblastí médií a politiky, progresívne výskumné spolupráce
medzi politológmi a časťou zaoberajúcou sa komunikačnými výskumami. Je však veľmi ťažké
poukázať na konečné dôsledky týchto premien.
Hlavný dôvodom tejto neistoty je fakt, že všetky zmeny, ktoré sa objavili v rámci médií a
politiky v globálnom meradle zasiahli krajiny SVE nepripravené, slabé a výrazne poznačené
komunistickým obdobím. Politická komunikácia v rámci daného regiónu výraznejším
spôsobom čelí oproti západným krajinám rastúcej pozícii populistických a nacionalistických
27
hnutí. Tieto skutočnosti tak môžu viesť akademikov k celkom zaujímavým paradoxom, ako
napríklad konštatovanie, že „oslabovanie demokratických procesov sa paralelne vyvíja so
zvyšovaním kvality v rámci politickej komunikácie“. Daný paradox však má vplyv nielen na
oblasť politiky a médií, ale taktiež na samotnú úlohu občanov, ktorí si musia nanovo
zadefinovať svoje postavenie (medzi znehodnotením demokratických systémov a zvýšením
kvality a kvantity ponuky médií), respektíve na ktorú stranu sa priklonia.
Na záver tak môžeme konštatovať, že rozvoj občianskej spoločnosti, respektíve ich
konsolidácia vo vzťahu k vyššie uvedeným alternatívam bude veľmi dôležitým faktorom pre
budovanie a posilňovanie demokracie k prodemokratickým výkonom médií a vysokým
štandardom v oblasti politickej komunikácie.
Pri pohľade na politickú komunikáciu ako na dynamický proces, pokiaľ ide o jej postavenie v
krajinách SVE, môžeme predpokladať, že v regióne je stále vo fáze počiatočného vývoja. To
naznačuje, že možno v najbližších rokov (v súvislosti s príkladom ďalšej digitalizácie médií)
budú vedci získavať veľa nových výskumných materiálov, čím sa samotná politická
komunikácia stane atraktívnejším oborom v oblasti vedeckých výskumov.
28
POLITICKÁ
KOMUNIKÁCIA
POD
VPLYVOM
INFORMAČNÝCH
A
KOMUNIKAČNÝCH TECHNOLÓGIÍ
Uroš Pinterič
Abstract
Political communication is today as important as ever. If in the past politicians had to spread
their ideas, today it is much more important what kind of public profile is presented. Politics
of ideas becomes politics of pictures or impressions. Information and communication
technologies are additionally enhancing politics of image and short messages for general
population. Media parties not only that they became reality, but became overpowering
political reality reducing place for political debate and increasing importance of prearranged
images over real issues.
Keywords: information, communication technologies, political communication, campaign,
media party
Úvod
Politická komunikácia, ako každá iná činnosť, sa v priebehu rokov vyvíjala hlavne v závislosti
od vývoja spoločnosti samotnej. Avšak na rozdiel od ostatných aktivít politická komunikácia
bola v rámci svojho vývoja výraznejšie ovplyvnená novými technológiami. Inými slovami
povedané, „staromódne“ verejné vystúpenia a čítanie novín v kluboch bolo vymenené za
počúvanie rádií, sledovanie televízií, a to hlavne s cieľom dosiahnutia toho bodu, kedy by
politici boli schopní komunikovať priamo smerom k potenciálnym voličom [Žúborová 2010].
Pomocou nových komunikačných nástrojov a služieb ako Twitter alebo Facebook sú schopní
nielen členovia strany, ale aj médiá vykonávať dané aktivity.
Za týchto okolností je preto nanajvýš dôležité, aby vedecká, ako aj laická verejnosť
porozumela rôznym prístupom smerom k politickej komunikácii s cieľom získania dôležitých
29
informácií ovplyvňujúcich aj ich volebné rozhodnutia, ktoré sa zdajú dnes stabilné iba v bode
politickej participácie.
V rámci predkladanej kapitoly sa budeme venovať na jednej strane rozvoju informačných a
komunikačných technológií a na strane druhej sa budeme zaoberať „skutočných vplyvom“
rozvoja informačných a komunikačných technológií vo vzťahu k politickej komunikácii. V
tomto zmysle sa bude kapitola zaoberať hlavne novými modelmi politiky vytvorenými pod
vplyvom moderných médií a komunikačných technológií, a to v rámci tzv. neoliberálnej
ideológie
spotrebiteľa.
Základným
predpokladom
je,
že
všeobecná
tendencia
sebanaplňujúcej sa pravdy o ľudskej prirodzenosti, ktorá je v opozícii voči poňatiu človeka ako
politického živočícha (zoon politicon). Medzi tieto premisy možno uviesť skutočnosť, že
občania chcú „chlieb a hry“, sú schopní sa vysporiadať s politikou iba vtedy, ak je ich
existencia zaistená. A konečne voyeurizmus, kedy si vo všeobecnosti ľudská povaha vyžaduje
selektívny výber informácií s vyšším dopytom po „žltých“ témach nad témami rozvojovými.
Kapitola sa v tomto zmysle snaží riešiť problematiku modernej politickej komunikácie a jej
rôznych modelov. S cieľom dosiahnuť tento všeobecný cieľ predkladaná kapitola sa vo svojich
začiatkoch zameria na prezentáciu rýchleho rozvoja komunikačných technológií v modernej
dobe. V ďalšej časti sa budeme zaoberať aj zmenami v politických stranách, ktoré boli
dôsledkom vývoja politického vnímania v spoločnosti, ako aj rozvoja technológií. A to preto,
lebo ak pochopíme zmeny v „skutočnom svete“ politiky, môžeme vidieť súčasne dôvod a
dôsledok zmeny v politickej komunikácii. Tretia časť kapitoly sa bude zaoberať predovšetkým
rôznymi formami súčasnej komunikácie, ktorá je zvyčajne použitá i na politické účely. Štvrtá
časť je praktická ukážka rozsiahleho využívania internetovej komunikácie v jednej z
najsilnejších politických strán v Slovinsku.
Rozvoj komunikačných technológií
Vývoj komunikačných technológií môže byť datovaný do starovekej gréckej a rímskej doby,
kedy boli texty vyryté do mramorových tabuliek alebo na egyptský papyrus. Aj americký Pony
Express zaznamenal zmenu v rýchlosti komunikácie. Vlaky, telegrafy, telefóny – všetky tieto
30
prvky znižujú množstvo času potrebného na šírenie informácií v populácii alebo na posielanie
z bodu A do bodu B. Ale po celú túto dobu je klasická politická agitácia stále hlavným prvkom
politickej komunikácie a vedenia kampaní. Noviny alebo oznámenia boli hlavným zdrojom
informácií v tomto období. Keď bol vynájdený rozhlas, nastala prvá vážna zmena v politickej
komunikácii. Politici boli schopní mať dosah na čo najširšiu verejnosť v rovnakom čase (strany
alebo verejné vystúpenia mali len obmedzený dosah). Šírenie rozhlasových prijímačov
umožňovalo politikom obsiahnuť v podstate celý národ. Toto bolo obzvlášť dôležité počas
druhej svetovej vojny, kedy neustále informovanie obyvateľov národnými vodcami bol
dôležitý spôsob, ako rozvrátiť všeobecnú morálku počas bombardovania.
Po druhej svetovej vojne sa televízne vysielanie stalo široko dostupným a začalo ovplyvňovať
politickú komunikáciu rôznym spôsobom. Ak predtým bola hlavným prvkom rýchlosť a dosah
správ, hlavným pokrokom a výhodou šírenia TV bol „obraz“, ktorý pomohol uveriť tomu, čo
bolo hlásané (pretože vidieť veci na vlastné oči a vypočuť si veci na vlastné uši pomáha
dôveryhodnosti). V približne rovnakom čase, vzhľadom na prepravu vysokého množstva
dostupných informácií, keď už nebolo možné podávať správy o všetkom, televízia vytvorila
významné zúženie v spravodajstve, pretože všetky informácie nebolo možné zahrnúť do
obmedzeného časového rámca. Vďaka tomu nový prístup k pochopeniu reality bol vytvorený
v tom zmysle, čo sa nestalo v televízii, nestalo sa vôbec, alebo širšie, čo nebolo hlásené,
neexistovalo. Tento model zjednodušil situáciu s možným prepadom informácií a noviniek.
Ďalší prvok, ktorý bol a v súčasnosti je stále dôležitý, aj keď je trochu mimo témy, je
globalizácia. Aj napriek rozdielnej interpretácii toho, čo je globalizácia a aký je jej efekt, pre
pochopenie politickej komunikácie a jej rozvoja je dôležité uvedomiť si, že globalizácia je
kompresia času a priestoru pomocou moderných metód prenosu informácií ľudí a tovaru. To
bolo dosiahnuté predovšetkým vývojom leteckej prevádzky a výpočtovej techniky. Prvé
mobilné telefóny, počítače a internet sa používali hlavne pre vojenské účely a všetky tieto
technológie sa dostali aj na civilné využitie. To spôsobilo, že ľudia boli schopní dostať sa na
iné kontinenty rýchlejšie, doprava tovaru prebehla v kratšom čase na dlhšiu vzdialenosť
a informácie sa šírili takmer v reálnom čase po celej planéte. Po dovŕšení tohto bodu –
pokrytím prepojenia vo svete – sa dosiahli vyššie uvedené metódy, ďalšie dôležité technické
31
inovácie so systémom zlučovania technológií, ktoré boli zahrnuté do života jednotlivcov
(inteligentné domy), tak aj do ich každodenného života (inteligentné telefóny).
Nastal tak neuveriteľný pokrok v rámci rozvoja technológií, vývoja rôznych aplikácií vo vzťahu
ku komunikačným technológiám. Kým v roku 1973 sa e-mail ako systém dvoch samostatných
programov využíval len na odosielanie a prijímanie, dnes existuje email „v mraku“ internetu,
kde sa nielen zlúčil do jedného programu, ale stal sa predovšetkým
celým balíkom
programov pre kancelársku prácu, systém pre úpravu fotografií, služby pre web-chat a takmer
taký presný ako švajčiarsky nôž. Rovnaký vývoj bol vykonaný v oblasti mobilných telefónov,
kde ťažké a nepraktické zariadenie na volanie a posielanie textových správ sa vyvinulo v malý
počítač, ktorý môže slúžiť ako pomerne dobrý nástroj pre komunikáciu s využitím všetkých
moderných technológií a prístupov.
Vývoj politických strán
Popri rozvoju technológií aj samotný vývoj spoločnosti ostal konštantným. A to máme na
mysli aj vývoj politických strán. Ak politické strany boli najskôr vytvorené vo vnútri
parlamentu ako lepenie poslancov podľa ich politických názorov (klubov strán), s vývojom
pohybu pracovníkov začal narastať počet členov politických strán. V rovnakej dobe sme boli
schopní sledovať vznik tzv. kádrovej strany (keď politické strany začali klásť dôraz na to, aby sa
dôležité osobnosti verejného života dostali na zoznamy strán). Kým socialistické alebo
robotnícke strany sa orientovali na veľkosť (kvantitu), kádrové strany boli vo väčšej miere
viditeľné častejšie v konzervatívnych stranách. Tieto fázy vývoja smerovali k tomu, čomu dnes
hovoríme mediálne strany.
Pre dané mediálne strany sú občania viac-menej dôležití len ako voliči, pretože ich finančné
zabezpečenie pramení už „len“ zo štátneho rozpočtu (ako napríklad úhradu výdavkov na
kampaň, ak sa daný politický subjekt dostal do parlamentu). Daný trend priamoúmerne
zasahuje aj mediálnu prezentáciu politických subjektov, ktoré sú závislé pd osobitnej
pozornosti zo strany médií, respektíve danú pozornosť vo väčšine prípadov vyžadujú.
Osobám, ktoré nemajú dostatočnú podporu médií, by sa stalo, že by sa v určitom časovom
období ocitli na okraji, a preto by sa nemohli uchádzať o zvolené pozície.
32
Pre tzv. mediálne strany jednou z hlavných charakteristík je absencia určitého špecifického –
osobitného – modelu definovaného „bežným“ volebným správaním, inými slovami povedané
dané strany sú v neustálej permanentnej kampani. Daný výsledok sa dá oveľa jednoduchšie
dosiahnuť za predpokladu dobre vyvinutých komunikačných technológií, ktoré umožňujú
stranám neustále oslovovať potenciálnych voličov a poskytovať im informácie z prvej ruky.
Poskytnutie informácií z prvej ruky však môže spôsobiť ich pretečenie a môže to spôsobiť
nižšiu kvalitu samotných informácií, najmä ak je problém veľmi spolitizovaný alebo prostredie
je veľmi ideologicky zaťažené. Dané strany sa preto snažia na dosiahnutie tohto „hmlistého“
stavu nepoužívať analytickú žurnalistiku, ktorá len dopomáha k odkrývaniu informácií vo
vzťahu k ich vierohodnosti.
Využitie internetu v politických kampaniach
Okamžite po rozšírení internetu začali nielen štátne a politické orgány premýšľať, akým
štýlom využiť internet pre svoje základné činnosti (výkonu zvrchovanosti nad občanmi na
území štátu, či presviedčanie ich o tom, že zmeny sú potrebné, avšak bez zmien v samotných
radoch politikov). Prvé pokusy analyzovať samotných politikov sa robili prostredníctvom
jednoduchého počítania výskytu správ o politických kampaniach na internetových
spravodajských portáloch, či hľadanie politických aktualizácií s využitím internetových
vyhľadávačov. Meranie množstva a intenzita nových správ o politických kampaniach alebo
udalostiach na internete sa chápalo ako indikátor toho, koľko politických strán alebo
kandidátov venuje pozornosť využitiu nových komunikačných nástrojov v podobe tzv. nových
technológií.
V dôsledku toho sa daní kandidáti alebo politické strany, ktoré častejšie „aktualizovali“ a
využívali ďalšie novinky vo vyhľadávačoch, chápali ako „modernejšie“. Takýto obraz reality bol
dôležitý okolo roku 2000. V nasledujúcich desiatich rokoch sa využívanie informačných
technológií v rámci nielen politickej kampane zmenilo na úroveň, ktorú môžeme nazvať
permanentná politická kampaň. Takýto spôsob konania súvisí najmä s populistickou stranou,
ktorá sa viac zaujíma o konanie verejnej mienky, a nie o poskytovanie skutočných
argumentov.
33
Webové stránky kandidátov a politikov
Webové stránky politických kandidátov boli najprv zaujímavé v amerických prezidentských
voľbách na začiatku deväťdesiatych rokov, kedy Bill Clinton v rámci prvej predvolebnej
kampane upriamil pozornosť na svoju webovú stránku. Aj napriek tomu, že od tejto doby sa
webové stránky politických subjektov alebo samotných politických kandidátov rapídne zvýšili,
boli aj naďalej charakterizované jednoduchosťou, od tzv. substránok parlamentu až po
amatérske a voľné stránky, ktoré boli prevažne umiestnené na portály geocities.com v
podobe hosťujúcich subjektov. Musíme konštatovať, že zlom z pohľadu využívania takýchto
komunikačných nástrojov nastal už v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia, kedy
sa začali vytvárať profesionálne aplikácie webových stránok Outlook. Aj napriek tomuto
zlomu v rámci využívania internetu samotný obsah v oboch prípadoch bol prevažne
obmedzený na krátky úvod, obvykle nejaké politické vyhlásenie alebo stručná informácie o
súčasnej politickej aktivite daných politických subjektov, či len niekoľko reklamných obrázkov,
kontaktov, ako aj možnosti uvádzania pripomienok k billboardom, správam a vyhláseniam od
potenciálnych voličov. Vzhľadom na pomerne obmedzené možnosti editácie webových
stránok boli webové stránky efektívnejšie pre politické strany než pre jednotlivých
kandidátov, a to aj z dôvodu, že politické strany disponovali dostatočnými finančnými a
ľudskými zdrojmi. So vznikom blogov na web2.0 politici začali pomaly presúvať svoje aktivity
aj v rámci tohto komunikačného nástroja, a to hlavne z dôvodu nízkych finančných nákladov
a nákladov na údržbu.
Blogovanie
Na prelome tisícročia web2.0 začal ponúkať nové možnosti v zmysle zefektívnenia a zlepšenia
interaktívnych služieb, ako aj v zmysle lepšej interkonektivity. Vo vzťahu k vyššie uvedeným
možnostiam sa javí blog ako najjednoduchší komunikačný nástroj. Inými slovami povedané,
daný nástroj vystupuje v podobe tzv. online denníkov, ktoré umožňujú autorom nielen šíriť
svoje myšlienky, ale taktiež v rámci spätnej väzby vnímať názory ostatných na ne. Sú pomerne
ľahko vytvárané a nevyžadujú špeciálne počítačové znalosti, ako je vytváranie a udržiavanie
webovej stránky. Z hľadiska politickej komunikácie umožňujú, aby politici šírili svoje nápady,
34
pripomienky a nazeranie do ich každodenného života bez špeciálnych zásahov. V tomto
prípade však musíme konštatovať, že anonymita internetu v tomto zmysle stále neposkytuje
dostatočné dôkazy, že dané „denníky“ píšu dotyčné osoby, čiže sa tak môžeme domnievať, že
profesionálni poradcovia môžu cez daný komunikačný nástroj len simulovať dotknuté osoby
pre zvýšenie ich osobnostného vplyvu smerom k verejnosti. Politici majú tak možnosť nielen
„hovoriť“ s populáciou (najmä mladšími) priamejšie, ale taktiež daným spôsobom môžu
dosiahnuť osobitnú pozornosť zo strany médií. Na záver však musíme podotknúť, že aj
samotné písanie blogov by malo byť podriadené určitej primeranej úrovni politickej kultúry s
cieľom zabrániť budovaniu určitého bojového poľa medzi jednotlivými politickými
protivníkmi na urážlivej úrovni.
Facebook
Blogy vo všeobecnosti sú len riadenými spôsobmi komunikácie, a to najmä v prípade, že ich
autor môže vypnúť všetky možnosti, aby sa niekto vyjadril alebo zaslal odpoveď na jeho
konkrétne vyhlásenia či myšlienky. Facebook preto stojí na opačnej strane, inými slovami
povedané, jedná sa o čisto komunikačný (neriadený) kanál, ktorý vyžaduje permanentnú
činnosť, pravidelné aktualizácie a systematickú prítomnosť. Facebook nie je schopný vytvárať
dlhé vysvetlenie výhod a nevýhod pre konkrétny problém, ale je veľmi praktický z politického
hľadiska, získať sympatie, vytvoriť skupinu priaznivcov a umožniť im, aby mali pocit, že sú v
priamej interakcii s politikom. Opäť tu existuje možnosť, že niekto iný riadi správu profilov za
určitých politikov. Na druhej strane môže Facebook pôsobiť veľmi „invázne“ do súkromia
jednotlivcov, kedy v niektorých prípadoch politici ako verejní činitelia vo vzťahu k využívaniu
sociálnej siete môžu mať menšie problémy, napríklad v prípade, ak sa nemorálne správajú v
súkromí, čo znižuje ich kredibilitu, aj keď niekedy len na danej sociálnej sieti.
Twitting
Ak je Facebook o tom, čo sa deje, a to znamená spôsob, ako popisovať nejaké virtuálne ja,
Twitter slúži hlavne na to, ak je potrebné vyslať informáciu okamžite smerom k verejnosti
35
alebo (straníckym) nasledovníkom. Obvykle je populárny medzi tými, ktorí by mohli byť
považovaní za egocentrických, narcistických alebo až extrémisticko ladených jednotlivcov,
ktorým treba venovať pozornosť. Táto potreba venovania pozornosti je silne spojená s 50 –
60. rokmi 20. storočia, s tzv. starými princípmi (pokiaľ by nevynašli televíziu, daná osobnostná
pozornosť by sa v takej miere nevyvíjala). V tomto zmysle mnoho tzv. „celebrít“ si vytvorilo
svoje osobnosti tým, že posielali svoje pripomienky a komentáre, čím graduálnym spôsobom
formovali (získavali) určitú skupinu „nasledovníkov“, ktorí ich slávu a výsostné postavenie
udržiavajú pri živote. Rovnakým spôsobom funguje Twitter s politikmi, aj to by mohlo mať
úplne iné dôsledky. Napríklad politici môžu prostredníctvom daného komunikačného
nástroje uvádzať aktuálne situácie alebo činnosť, ktorá sa deje v danom čase v parlamente či
na určitom mítingu, smerom k svojim nasledovníkom alebo do spoločnosti ako celku. Týmto
spôsobom sa stávajú „živými“ žurnalistami za uzatvorenými dverami, čo môže v niektorých
momentoch vyvolať to, že môžu byť v rozpore s potrebou udržať tajomstvo, ktoré je niekedy
kľúčom k riešeniu určitých politických problémov. Týmto spôsobom tak môžu poskytnúť
špecifické informácie verejnosti, ktoré by sa k nej inak nedostali alebo by boli prepočuté.
Taktiež daným spôsobom môžu preukázať svoju, vo viacerých prípadoch fiktívnu,
tolerantnosť a otvorenosť , ktoré by sa inak k verejnosti nedostali.
Politická žurnalistika v roku 2011
Uvedené technológie či aplikácie a ich vplyv na politickú komunikáciu ovplyvňujú vzťah medzi
politikmi a občanmi/voličmi. Výrazne menia aj vzťah politikov k novinárom a ich práci. Avšak
musíme uviesť, že dané komunikačné nástroje ovplyvňujú aj samotných politikov, respektíve
ich vzťahy so žurnalistami a s ich prácou. Ak predtým novinár bol posol, s ktorým sa
zaobchádzalo ako v bavlnke a ktorí boli celoročne určitým spojovníkom medzi voličmi a
politikmi, v súčasnosti sa skôr považujú za rušivé prvky, ktoré môžu zničiť, respektíve
deinterpretovať celú komunikáciu s voličmi. Pokiaľ sme sa vo vyššie uvedených riadkoch
odvolávali a analyzovali to, akým smerom sa menila politická komunikácia v technickom
zmysle, v nasledujúcich riadkoch skôr budeme mať na mysli spoločenské zmeny vo vzťahu k
analyzovanému termínu – politická komunikácia.
36
V ostatných rokoch samotní novinári kempovali pred rôznymi politickými inštitúciami,
úradmi, parlamentmi, ministerstvami či centrálami politických strán, v súčasnosti to robia len
vo výnimočných prípadoch, skôr sa zameriavajú na tlačové besedy, ktoré sú z ich pohľadu
dôležité. To platí najmä pre televízny žurnalizmus, ktorý ešte stále potrebuje video stream,
aby si udržal dôveryhodnosť skutočného prípadu. Situácia môže byť výrazne iná pre
rozhlasové vysielanie a hlavne pre printové noviny. Daná permanentnosť sa pretavuje aj do
samotného „vybavenia“ novinára, ktorý vo väčšine prípadov vlastní majoritnú časť
telefónnych čísiel politikov vo svojom mobile, a tak v niektorých prípadoch len krátka správa
smerom k dotyčnému politikovi predstavuje minimálnu vzdialenosť od nových informácií či
priameho rozhovoru.
Obvykle majú žurnalisti všetky dôležité mobilné čísla v sieti väčšiny politikov a majú len jednu
textovú správu z interview, ktorá môžu byť zaznamenaná a použitá pre rozhlasové vysielanie
alebo text správy. Vo väčšine prípadov tento postup využívajú televízie pri jednotlivcoch, ktorí
sú určitým spôsobom v spojení (intímnom, pracovnom a pod.) s verejnými činiteľmi, avšak vo
všeobecnosti nie sú hodní toho, aby pre ich stručné vyhlásenie bol vyslaný celý televízny
štáb.
Ďalším dôležitým zlomom v tomto smere bol rozvoj blogov a V-logov, respektíve vývoj tzv.
občianskej žurnalistiky a jej všadeprítomnosti vo vzťahu k možnostiam publikovania rôznych
nových komunikačných kanálov (ako nahrávanie videa na You Tube a jeho vkladanie do
vlastného blogu). Vo väčšine prípadov sa tak stávalo, že mnohé mediálne spoločnosti
využívali tento druh žurnalistiky pre svoje vlastné účely, inými slovami povedané, využívali
informácie, videá alebo fotky tzv. okoloidúcich. V tomto zmysle média neustále zasahujú aj
do práv občanov s cieľom udržať význam a dôležitosť podávaných správ. Hlavným dôvodom,
prečo aj napriek určitému pretekaniu verejných informácií v danej oblasti si médiá neustále
prisudzujú dominantné postavenia v rámci vzájomných interakcií, je skutočnosť, že všetko, čo
bolo vyhlásené v rámci ich kanálov, je dôležité a dôveryhodnejšie než napríklad písanie
neznámeho človeka na blogu.
Politici sú oproti radovým občanom kvalifikovanejší v získavaní dôvery populácie. V tomto
zmysle médiá nie sú schopné hrať úlohu vyššieho stupňa pravdy (ak sa tak stane, je dosť
37
pravdepodobné, že politik je odsúdený k zániku alebo bude potrebovať čas naviac, aby získal
dôveryhodnosť pred budúcimi voľbami). Okrem toho, ako to bolo uvedené v predchádzajúcej
časti článku, je vysoká pravdepodobnosť, že nikto nebude mať záujem o 100 000 eur
rozpočtových zmien a ich dôsledkov, ale každý sa bude oveľa viac zaujímať o to, čo sa deje
počas samotného stretnutia na danú tému. Vzhľadom na to, že každý trochu lepší mobilný
telefón umožňuje využívanie „twitteru“, je tu veľká šanca, že niektorí politici budú informovať
o dianí v zasadacej miestnosti v takmer reálnom čase. Avšak ich pohľad na udalosti, ak sa
nikto iný poskytovaním tohto typu informácií nezaoberá, môže byť v konečnom dôsledku
jednostranný a prijímateľ si ho môže zle vysvetliť, respektíve podáva len čiastočné informácie.
To, ako si to daní prijímatelia vysvetlia, záleží predovšetkým na osobnostnom postoji voči
tomuto informátorovi, respektíve jeho (ne)dôveryhodnosti. V konečnom dôsledku môžeme
povedať, že stúpenci alebo nasledovníci daného politického subjektu budú považovať
vysielanú informáciu za relevantnú, a naopak jeho odporcovia za lož.
Súčasne v rámci týchto interakcií budú médiá ukrátené o relevantné správy alebo o možnosť
byť tou exkluzívnou osobou, ktoré dané informácie prináša. A tak konečná pravdivá
informácia bude ukrátená o možnosť byť publikovaná – vypočutá predovšetkým preto, že po
prvých informáciách je ťažké vyrovnať sa s ďalšími informáciami. V tomto zmysle média
strácajú svoju funkciu „strážneho psa“ rôznych pohľadov, a ľudia sú v tomto zmysle obeťou
vlastnej pozície vo vzťahu k interpersonálnej komunikácii v rámci online priestoru.
Politik sa tak stáva novinárom, ktorý masovokomunikačnými prostriedkami politických
subjektov prináša a v niektorých prípadoch vytvára informácie, ktoré „nič nestoja“ a stavia sa
do pozície s právom „byť prvý“, kto vyšle správu. Negatívom týchto komunikačných kanáloch
je skutočnosť, že síce sa zvyšuje tzv. politické spravodajstvo, ale na druhej strane klesajú
správy obsahujúce politické otázky, keďže mediálna logika je preberaná samotnými politikmi
[Žúborová 2010: 9], ktoré túto časť správ potláčajú do úzadia. Čo v konečnom dôsledku môže
vyvolať to, že samotná spoločnosť jednotlivcov je síce informovaná o ideologických rozporoch
jednotlivých politických subjektov, avšak stráca pôdu v chápaní ekonomiky, zdravotníctva,
školstva, trhu práce a pod.
Vzhľadom na už spomínanú „úchylnú“ povahu človeka
masovokomunikačné prostriedky si kupujú čitateľov, pozorovateľov tým, že poskytujú viac
38
temné témy (trestné oznámenie, celebrity, problémy, politické konflikty), tým sa dané
zaujímavé správy ohľadom niektorých politických otázok stávajú menej dôležité či
nezrozumiteľné.
Posledný bod v politike, využívanie informačno-komunikačných technológií (IKT) s cieľom
obmedziť kontakt s novinármi, je v skutočnosti otázkou národnej bezpečnosti alebo ochrany
vnútorného poriadku v rámci politického systému. Reporty v podobe rôznych statusov na
Facebooku, písanie blogov na témy spojené s prácou určitého politika alebo zvlášť tzv.
twitting môžu dospieť k situácii, že daná osoba podávajúc určité informácie v konečnom
dôsledku odhalí určité zoskupenia alebo dokonca štátne tajomstvo, a to len s cieľom získať
nejaké ďalšie preferencie v rámci nadchádzajúcich volieb. V určitej miere to môže spôsobiť aj
nekontrolovanú politickú a sociálnu nestabilitu či dokonca aj krízu celého systému. V
konečnom dôsledku by sa politici mali obmedzovať na správy, ktoré sú viac-menej overené a
určitým spôsobom kontrolované v rámci systému, ako aj zapájať sa do vzájomných interakcií
s novinármi, čím by priamoúmerne zvyšovali povedomie o svojej zodpovednosti vo vzťahu k
vysielaným informáciám.
Politická komunikácia – od obsahu smerom k obrazu
Cenzúra medzi slobodou a bezpečnosťou - keď politická komunikácia ide od elít k občanom
S rozvojom a šírením informačných a komunikačných technológií sa objavila aj potreba
kontroly nad informáciami. Pokiaľ toto bolo relatívne jednoduché v čase tlače, keď sa mohli
vykonávať kontroly pred samotnou tlačou novín a tiež v obdobiach dominancie rozhlasu, keď
štát bol schopný kontrolovať licencie na vysielanie, tento nástroj je v ére internetu doslova
nefunkčný. Dôvody ako absencia právomocí nad oblasťami, kde sú umiestnené servery, nízka
úroveň povedomia o potenciáli internetu (zmena v tomto bode po 11.09.2001), mobilita
obsahu a zvyčajne nepredvídateľnosť užívateľov si vyžadujú čoraz vyššiu mieru kontroly ako v
porovnaní s inými typmi médií. Staré príslovie hovorí, že „moc korumpuje a absolútna moc
korumpuje absolútne". Je ťažké uveriť, že politické elity nezneužívajú svoje právo na kontrolu
39
informačných a komunikačných technológií nielen z dôvodu verejnej bezpečnosti, ale tiež
alebo dokonca pre svoju vlastnú bezpečnosť. Vyvstáva tu aj otázka absolútneho práva na
slobodu jednotlivcov (ktoré sa považujú za politicky ľudské práva), ktoré sú ohrozené štátnou
kontrolou nad informačnými a komunikačnými technológiami. Za predpokladu, že štát riadi
informačné a komunikačné technológie, čo v praxi znamená, že súčasne právo jednotlivcov
na ich osobnú slobodu je ohrozené, čiže nie je tam zabezpečená žiadna vyššia úroveň
bezpečnosti obyvateľstva.
Ak vezmeme iba obdobie po 11. septembri 2001, ktoré patrí do éry internetu, tak už bola
pod zámienkou bezpečnosti vykonaná prísnejšia kontrola internetu, a to bol okamih, keď
bezpečnosť zvíťazila nad slobodou. Od tej doby, aj napriek výrazne vyššej penetrácii
bezpečnostných agentúr, je vo všeobecnosti jednotlivec na internete stále viac ohrozený.
Denná úroveň trestnej činnosti sa v posledných rokoch zvýšila (najmä v dôsledku
hospodárskej krízy), jednotlivcom sa znížilo sociálne zabezpečenie. Znamená to, že kontroly
cez internet neochránili občanov pred menšou pravdepodobnosťou čeliť útokom na ich život
a majetok, ako aj na kvalitu ich života. Štáty nedokázali zabrániť niektorým veľkým
teroristickým činnostiam ani vyššou kontrolou nad tokmi informácií na internete. Zároveň
však počet internetových hrozieb voči politikom alebo lživé šírenie informácií o ich osobách
bolo účinnejšie potrestané
(napríklad v Slovinsku boli dva prípady, keď „anonymný“
jednotlivec ohrozoval online jedného medzinárodného a jedného národného politika, ktorý
však bol následne odhalený, stíhaný a odsúdený). Na druhej strane samotní politici môžu
relatívne slobodne hovoriť o svojich odporcoch aj na internete, v niektorých prípadoch ich
rétorika je aj predmetom trestného stíhania. Aj napriek tomuto faktu, musíme konštatovať,
že skreslené informácie vo väčšine prípadov skresľujú realitu, ktorá sa deje v rámci (globálnej)
spoločnosti. Tento argument je podporovaný prípadmi napríklad mobilizačnej kampane s
cieľom vyvolať všeobecné ohrozenie zo zbraní hromadného ničenia v Iraku, čo viedlo k vojne
proti tomuto štátu, alebo kontrola nad samotnými správami z danej oblasti, keď boli zakázané
ukážky mŕtvych amerických vojakov irackému ľudu.
Kým sa snažíme pochopiť potrebu kontroly nad informačnými a komunikačnými
technológiami, či už je to pre verejnú bezpečnosť alebo pre bezpečnosť elít, tým sa znižuje
40
kvalita života a zároveň klesá právo na súkromie rovnako ako na slobodu prejavu. Môžeme
tak predpokladať, že celkový výskyt informačných a komunikačných technológií v kombinácii
so snahou o jeho kontrolu vytvára skutočný „Big Brother“ efekt, respektíve sa obracia
chrbtom k demokracii, prípadne vo forme špecifického demokraticko-totalitného režimu
charakterizovaného cenzúrou, elitou kontrolujúcou informačné toky alebo trestania na
úrovni, ktorá bola charakteristická pre Stalinov Sovietsky zväz či Mao Ce-tungovu Čínu.
Aj napriek argumentu, že nedemokratické krajiny sú oveľa viac obmedzujúce a represívne vo
vzťahu k využívaniu informačných a komunikačných technológií, môžeme taktiež tvrdiť, že je
to len jeden z dôvodov, prečo sa považujú za nedemokratické, čo zase priamoúmerne vedie k
redefinícii termínu demokracie v súčasnom ponímaní ako pozitívneho politického systému. V
súčasnosti sa čoraz viac naznačuje, že demokracia sa stáva menej a menej „demokratickou“ v
pravom zmysle slova a viac totalitnou s veľkou podporou informačno-komunikačných
technológií. Na záver však musíme povedať, že daný problém vo všeobecnosti nie je
relevantný a rozhodujúci v rámci analýzy postavenia informačných a komunikačných
technológií v súčasnej politickej komunikácii.
Krátky
prehľad
o informačno-komunikačných
technológiách
podporujúcich
postavenie politickej komunikácie v strednej a východnej Európe
Politická komunikácia je rovnako dôležitá v rámci všetkých krajinách a podľa tejto pozície sa
politici snažia čo najskôr začleniť všetky informačno-komunikačné technológie do ich
vzájomných komunikačných procesov. Politici sú dychtiví využívať technológie s cieľom
priblížiť sa k svojim voličom.
Vo všeobecnosti tak môžeme povedať, že všetky inštitúcie v rámci jednotlivých národných
štátov poskytujú základné informácie o svojich činnostiach na internete, hlavné rozdiely sú
viditeľné až pri hlbšej analýze služieb, ktoré sa poskytujú prostredníctvom rôznych
internetových aplikácií, a to najmä vo vzťahu k ich kvalite.
Z tohto pohľadu je možné tvrdiť, že všetky štáty strednej a východnej Európy, respektíve
politické subjekty v rámci nich čoraz častejšie využívajú IKT v rámci politickej komunikácie, a
to predovšetkým v zmysle oslovovania občanov cez nové médiá, ako je využívanie YouTube
41
pre publikovanie politických prejavov, pomocou Twitteru a Facebooku pre vedenie
komunikácie s voličskou základňou, ako aj na získanie ďalšej podpory. Na druhej strane vo
všetkých krajinách strednej a východnej Európy rozvoj informačno-komunikačných
technológií sa začal smerom od klasickej podobe e-governmentu smerom k vládnej podobe.
Jedným z dôvodov je skutočnosť, že prenos samotných informácií v súčasnosti dosahuje
takmer rýchlosť v reálnom čase. Informačná funkcia je dôležitou funkciou nielen v rámci
národnej, ale aj medzinárodnej sfére.
Už v roku 2005, keď sa robil výskum internacionalizácie a informatizácie parlamentov
strednej a východnej Európy, výsledky potvrdili, že vo všetkých parlamentoch analyzovaných
krajín (s výnimkou Českej republiky) absentuje spoločná prax informovania medzinárodnej
verejnosti. Inými slovami povedané, väčšina analyzovaných parlamentov mala očividné
problémy v rámci poskytovania relevantných informácií smerom k medzinárodnej
spoločnosti, ak nie informácie zavádzajúce. Jedinou výnimkou bol rakúsky parlament, ktorý
mal veľmi ucelenú štruktúru národnej stránky aj v rámci cudzojazyčných mutácií. V rámci
webových stránok ostatných parlamentov napríklad absentovali právne predpisy, ďalšie
poslanecké materiály, ktoré by mali aspoň jednu cudzojazyčnú mutáciu.
Výsledky výskumu taktiež konštatovali, že najväčšie rozdiely v rámci porovnania webových
stránok hlavných štátnych inštitúcií sú viditeľné najmä v čisto technickej stránke (najmä čo sa
týka samotných aktualizácií). Ako už bolo vyššie uvedené, existuje z pohľadu tohto výskumu
len jeden štát (Rakúsko), kde absentujú vážne problémy s prepismi aktuálnych informácií do
cudzojazyčných mutácií.
Z pohľadu informatizácie môžem konštatovať, že všetky parlamenty v rámci strednej a
východnej Európy majú výrazné problémy s jazykovými mutáciami. Najväčším sklamaním z
tohto pohľadu bola webová stránka českého parlamentu, kde boli len minimálne informácie v
angličtine, ktoré mali aj mätúce poradie. Jedinou svetlou výnimkou v rámci výskumu bol
rakúsky parlament, ktorý, ako bolo vyššie uvedené,
disponoval všetkým jazykovými
mutáciami národných štátov Európskej únie.
Z pohľadu internacionalizácie môžem potvrdiť, že všetky analyzované parlamenty spĺňajú
základné kritéria, respektíve v rámci všetkých webových stránok je viditeľný a evidentný
42
zjavný aspekt v podobe informovania svetovej verejnosti o existencii a práci jednotlivých
parlamentov. Z tohto pohľadu sa javí skutočnosť, že niektoré parlamenty sa väčšou mierou
otvárajú medzinárodným udalostiam, na druhej strane tie parlamenty, u ktorých absentuje
alebo existuje len minimálna intenzita informovania smerom k svojim medzinárodným
partnerom, sa tak snažia o stabilizáciu vnútroštátnych záujmov.
Na záver je možné konštatovať, že z vyššie uvedeného konštatovania v rámci výsledkov, ktorý
priniesol výskum monitoringu parlamentov strednej a východnej Európy z pohľadu
informovania, je jasné, že nezáleží na veľkosti národného štátu ani na veľkosti populácie v
rámci národného štátu, ale viac-menej na tom, do akej miery sú politické elity schopné a
ochotné budovať také komunikačné kanály, ktoré sa snažia o vytváranie medzinárodných
komunikačných tokov. Vo všeobecnosti možno povedať, že internet poskytuje rovnaké
príležitosti pre všetky parlamenty v rámci analyzovaných krajín, aby sa stali medzinárodne
oveľa známejšími. Záleží to na politickej vôli a prostriedkoch daných krajín, by sa stali členmi
virtuálneho poslaneckého sveta.
Prípad Slovinska - populistický prístup v používaní informačných a komunikačných
technológií
V súčasnosti sa dá postavenie politickej komunikácie veľmi dobre znázorniť jednotlivými
krokmi politických subjektov či kandidátov. Inými slovami povedané, do akej miery sú
politické subjekty schopné zájsť aj za morálne alebo iné špecifické hranice správania sa s
cieľom získať „extra“ sympatie u potenciálnych voličov. Ideálny spôsob, ako daný jav
analyzovať, je prezentácia príkladov, ktoré sa ma osobne dotýkajú, a sú to prípady zo
Slovinska.
Slovinský politik Janez Janša bol politicky aktívny už v komunistickej ére – hoci sa snažil
uniknúť pred touto minulosťou, neustále bol spájaný s komunistickou mládežou (ZSMS), kde
pôsobil, aj keď len ako radový člen. Spolupracoval pri zverejňovaní niektorých vojenských,
tajných dokumentov a následne bol stíhaný vojenským súdom. Neskôr velil slovinskej armáde
v krátkom boji proti Juhoslávii, bol taktiež slovinským ministrom obrany, následne bol
odvolaný kvôli politickej zodpovednosti za niektoré vojenské činnosti (doteraz dané prípady
43
nie sú uzatvorené). V rokoch 2004 – 2008 bol predsedom vlády a v čase pred a po bol lídrom
hlavnej opozičnej politickej strany SDS. Musím zdôrazniť, že v rámci predkladanej analýzy
všetky údaje sú prístupné na webových portáloch, ako aj na portáloch sociálnych sietí ako
Facebook, či Twitter a pod. (z tohto pohľadu sú tak chápané ako verejné informácie, ktoré sa
môžu voľne šíriť a používať).
Schéma č. 1: Jeden z posledných twitts politického lídra SDS Janeza Janšu
@ JJansaSDS Janez Janša
Iba nestrpnosti v včasih odkritega sovraštva
do drugače mislečih Kot pri Miheljaku ťažko
najdes pri kakem kolumnistu. Pravi ZA lekciám!4
Zdroj: Twitter (dostupné k 27. júlu 2011 cez Twitter)
Aj s vedomím, že novinár Miheljak má pomerne silný negatívny postoj k pravému krídlu v
slovinskej politike, tento twitt má silnú negatívnu konotáciu.
Obrázok č. 2: odkaz na Google + poslanca Janeza Janšu
Poznámky: Janez Janša a jeho manželka čakajúc na prvé dieťa s termínom pôrodu v auguste. Identická fotka je
dostupná aj na voľne prístupnom profile politiky na Facebooku.
Zdroj: https://lh4.googleusercontent.com/-ZejL6VzItKc/Ti-_ldwDJGI/AAAAAAAAAEg/QLCgAtbN0Ek/s720/6
4
Preklad: „Toľko intolerancie a niekedy aj otvorenej nenávisti voči inej myšlienke, to je možné nájsť iba u
Miheljaka (slovinský ľavicový publicista), takéto vyjadrenie nemožno nájsť v iných publicistických stĺpcoch. On je
tým pravým, kto potrebuje lekciu.“
44
Tým, že Janša posiela svoje osobné fotografie na svoj verejný profil, ukazuje sa nízka úroveň
ochrany osobných údajov, ktoré sa ho týkajú. Súčasne v tichosti umožňuje, aby tieto
fotografie použivala internetová komunita. Jeho odpoveď na tvrdenie, že odhaľuje svoje
súkromie, bola, že fotky sú pre jeho priateľov – ale sú verejne dostupné, a relevantné médiá
nie sú zďaleka „priatelia“. Odborníci na komunikáciu v Slovinsku sa však zhodujú, že sú
súčasťou volebnej kampane, ktorá sa začína pred pravidelnými voľbami na jeseň roku 2012,
avšak môže k nim dôjsť už skôr pre pád vlády.
Schéma č. 2: Posledné textové aktivity Janesa Janšu na sociálnych sietiach
19. júla o 09:18 (73 páči a 19 komentárov)
Facebook:
„Každý deň súčasnej vlády a ideologickej KGB (s odkazom na komunistický
Sovietsky
zväz tajnej služby), v Národnom zhromaždení stojí naviac 8 do 10 mil Sk. Eur. A nič sa
nedeje nikomu. Idú pokojne na dovolenku.“
Google +
„Každý deň súčasnej vlády a ideologickej KGB (s odkazom na komunistický Sovietsky
zväz tajnej služby), v Národnom zhromaždení stojí naviac 8 do 10 mil Eur. A nič sa
nedeje nikomu. Idú pokojne na dovolenku.“
Vyššie uvedená schéma nám len dokazuje, že politici (v našom prípade J. Janša) sa snažia
využívať všetky dostupné komunikačné nástroje s cieľom osloviť čo najširší segment
„internetovo-konzumnej“ spoločnosti. Ďalšou skutočnosťou, ktorú nám daná schéma
zdôrazňuje, že využívanie viacerých kanálov na šírenie rovnakéh obsahu ukazuje, že
komunikačné oddelenie strany alebo samotného lídra musí byť permanentne prítomné na
sociálnych sietiach. Inými slovami povedané, strana je online aktívna permanentne po celú
dobu. Aj napriek tomuto faktu musím zdôrazniť, že žiadny z profilov politikov (ani v našom
45
prípade J. Janša) nie je unikátny, ako aj to, že nie je možné s istotou určiť, ktorý z daných
profilov je osobným profilom samotného politika, či len určitá stránka vytvorená priaznivcami
daného politika s cieľom vyjadriť svoje pocity.5
Záver
Politická komunikácia sa v priebehu času výrazne zmenila, jej pozornosť sa presunula od
prezentácie argumentov na určité politické otázky smerom k vytváraniu mediálnych show pre
televíznych divákov. So vznikom tzv. nových informačných a komunikačných technológií
politici začali nielen vplývať na vysielané správy v médiách, ale taktiež začali vytvárať svoje
vlastné reality. Postupom času sa z nich stávali novinári, ktorí poskytovali a neustále
poskytujú svoje vlastné spravodajstvo svojím vlastným spôsobom. Nové informačné a
komunikačné technológie tak vytvorili obrovský priestor pre vyššiu úroveň manipulácie
„všeobecnej pravdy“.
Aj napriek tomu, že moderná spoločnosť sa snažila v minulosti, ako aj v súčasnosti vyvinúť
špeciálne vzory myslenia s cieľom chrániť sa pred marginalizáciou tém, ktoré sú skôr
konzumného charakteru, a pripúšťať relevantné témy a dôležité politické otázky. Vo
všeobecnosti aj napriek niektorým opatreniam a kampaniam konzumizmus v rámci
sledovania správ neustále dominuje, respektíve politické temné správy a klebety dominujú
nad reálnymi problémami spoločnosti.
Dané postoje vo všeobecnosti môžu zvýšiť aj samotnú zodpovednosť politikov a nasmerovať
tak ich populistické vyjadrenia smerom k orientácii na relevantné otázky. Obmedzenia, ktoré
boli načrtnuté vyššie v rámci danej formy komunikácie, sú dôležité najmä v nových
demokraciách alebo štátoch v rámci ktorých je viditeľné zakorenené sociálne a politické
štiepenie, ktoré by mohlo viesť k polarizácii krajiny a tým k minimálnej orientácii nielen
politických elít a spoločnosti smerom k všeobecnému rozvoju. Slovinsko podľa vyššie
uvedených príkladov považujeme za prípad výrazného štiepenia najmä vo vzťahu ku
komunistickej minulosti, ktorá vytvorila určitý odpor proti nacizmu a fašizmu, ale súčasne
spôsobila občiansku vojnu. Táto skutočnosť,je aj po šesťdesiatich rokoch omnoho dôležitejšia
5
Pozri bližšie na https://www.facebook.com/janezjansaSDS?sk=wall
46
a naďalej rezonuje v spoločnosti, ako aj v predvolebných kampaniach viac ako sanácie
ekonomickej krízy, ktorá takmer zdvojnásobila počet nezamestnaných v Slovinsku.
Za týchto okolností politická komunikácia prostredníctvom daných moderných technológií,
ako bolo uvedené v rámci praktickej časti, je nevhodná na riešenie daného problému.
Môžeme sa taktiež domnievať, že existuje akési vzájomné ovplyvňovanie nových
informačných a komunikačných technológií a politickej komunikácie, ktoré berú do úvahy
nielen politici, keď hovoria na verejnosti, ale aj verejnosť, keď počúva / číta politické
informácie. Vo všeobecnosti občania, ako aj novinári by mali rozvíjať kritický prístup k
akejkoľvek informácii, ktorá nebola dvakrát skontrolovaná, alebo preskúmať a spoznávať
prostredie, v ktorom bola vytvorená.
47
OBČIANSKA PARTICIPÁCIA AKO ARÉNA/PREJAV KOMUNIKÁCIE V RÁMCI
TVORBY VEREJNÝCH POLITÍK NA LOKÁLNEJ ALEBO REGIONÁLNEJ ÚROVNI
V PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Daniel Klimovský
Abstract
Public participation at a local/regional level is a phenomenon that might encourage relatively
high attention. This state is associated with huge decentralization processes that occurred in
the last thirty years in almost all European countries, i.e. in the Central and Eastern European
countries, too. In terms of local/regional policy making, public participation can be
understood as both an important arena and clear demonstration of political communication.
Author of this chapter deals with public participation within local/regional policy making
processes and emphasizes an element of mutual co-operation between different policy
actors. Furthermore, several particular examples of public participation tools that are utilized
at the sub-national levels in Slovakia are described in the chapter.
Keywords: public participation, political communication, policy making, public participation
tool, local/regional level, Slovakia
Politická komunikácia sa neprejavuje iba v rámci politického súperenia (napríklad v rámci
predvolebných kampaní). Naopak, veľmi dôležitú rolu hrá tiež v rámci tvorby verejných
politík, kde vplýva nielen na vyjednávacie pozície jednotlivých aktérov, ale tiež na výstupy
tohto vyjednávania. Za jednu z najdôležitejších arén, kde je politická komunikácia realizovaná,
v tejto súvislosti možno označiť občiansku participáciu.
Problému občianskej participácie, respektíve problémom, ktoré s občianskou participáciou
súvisia, sa v poslednom období venuje čoraz väčší počet odborníkov. Jedni ju spájajú
s mechanizmami legitimácie určitých rozhodnutí, iní s celým procesom tvorby politiky, ďalší
48
s koncepciou dobrého vládnutia, no nájdu sa aj takí, ktorí ju považujú za súčasť demokracie
ako takej. Pri pohľade na slovenské podmienky tvorby politiky je zrejmé, že nedávna
skúsenosť spojená s dominanciou jednej politickej strany si nevyhnutne vyžiadala, okrem
iného, rozhýbanie systémového procesu zrodu oživujúcej organizačnej formy individuálnej
alebo skupinovej účasti vo verejnej sfére spoločenského života [Stena: 1993, s. 179 – 180].
Takáto individuálna či skupinová účasť nadobúda diferencované formy a podoby, a to nielen
v čase, ale aj v priestore.
Autorská dvojica Higgins a Richardson [1976] uvádza, že rozsiahla občianska participácia
a konzultácie
s
občanmi
sú
všeobecne
akceptované
ako
nevyhnutné
elementy
rozhodovacieho procesu a to na všetkých úrovniach demokratického, administratívnopolitického systému a vo všetkých jeho organizáciách, pričom je málo pravdepodobné, že by
došlo v blízkej budúcnosti k oslabeniu tohto trendu [Higgins – Richardson: 1976, s. 27]. Ako
sa ukazuje, konštatovanie uvedenej dvojica autorov nie je neaktuálne ani dnes. Ba v určitom
slova zmysle by sa dalo povedať, že zmysel, respektíve význam participácie stále narastá –
dokonca sa začínajú objavovať pokusy o označenie súčasnej demokracie výrazom
participatívna demokracia. Podobne sa na problematiku dnešného významu participácie
v rozhodovacích procesoch pozerá aj Farrell [2000], keď konštatuje, že účinné zahrnutie
občanov do týchto procesov je stále prioritnou snahou súčasných politicko-administratívnych
autorít. Tento argument možno pri tom nájsť už u Collinsa [1980], ktorý vyzdvihuje
skutočnosť, že výsledky viacerých dovtedy uskutočnených empirických analýz týkajúcich sa
roly byrokracie v procese demokratickej tvorby politiky naznačujú dôležitosť občianskej
participácie pri rozhodovaní politicko-administratívnych autorít.
Cieľom tohto príspevku predstaviť občiansku participáciu ako arénu/prejav politickej
komunikácie v rámci procesov tvorby verejných politík.
Občianska participácia ako predpoklad dobrého vládnutia
Medzi princípy dobrého vládnutia patrí demokratickosť, občianska participácia, komunitná
angažovanosť, akceptácia menšín, decentralizácia moci, a podobne [Mercier: 2001, s. 121].
Demokratické zriadenie je považované mnohými ľuďmi za najlepšie politické zriadenie. Môže
49
to tak byť, ale na strane druhej je nevyhnutné akceptovať fakt, že demokracia v skutočnosti
predstavuje veľmi komplexný a komplikovaný politický systém. Jej motto – of the people, by
the people, for the people – vyvoláva viacero imperatívov vo vzťahu k realizácii takéhoto
systému. Aj keď vláda „ľudu, ľudom a pre ľud“ signalizuje silné prepojenie na prvok
participácie a na jeho materializáciu, nie je vôbec jednoznačne definované, o aký ľud ide,
respektíve ktoré subjekty tento ľud tvoria. Navyše „vládca“ musí vedieť, čo ním spravovaný
ľud chce – teda musí vedieť rozpoznať jeho preferencie [Holler: 1982, s. 15].
Klasická požiadavka demokracie, aby boli všetci jednotlivci zainteresovaní na riešení
spoločných problémoch, je už v súčasnosti, ako pripomína Aich [1977], nerealizovateľná. Na
druhej strane však nemožno zabúdať ani na to, že občianske iniciatívy strácajú, ako uvádza
Offe [1972], svoj politický význam, keď sa politická agenda a v nej obsiahnuté variantné
riešenia
začínajú
formulovať
výlučne
iba
v rámci
administratívno-politického
inštitucionálneho systému.
Obrázok č. 1: Zmeny v prístupe k občianskej participácii od totalitnej spoločnosti k
stabilizovanej demokracii.
Zdroj: Maier: 2001, s. 717.
Napriek určitej skepse ukazuje obrázok č. 1 možnosti participácie občanov, a to
v podmienkach od totalitnej spoločnosti až k spoločnosti stabilizovanej demokracie. A práve
podmienky stabilizovanej demokracie spôsobujú, že táto býva označovaná aj ako takzvaná
50
participačná demokracia. V prospech participačnej demokracie, ktorá zdôrazňuje premyslené
a etické vládnutie, hovorí podľa Bevira [2006] možnosť preniesť niektoré aspekty vládnutia
na subjekty pôsobiace v rámci občianskej spoločnosti. Tieto subjekty sú totiž schopné
poskytnúť tvorcov politiky, či hrať dôležitú rolu pri implementácii celého radu verejných
politík.
Keď sa hovorí o dobrom vládnutí na lokálnej alebo regionálnej úrovni politiky, nevyhnutne
musí byť zohľadnený aj súvis medzi takýmto vládnutím a decentralizačnými procesmi. Vzťah
medzi dobrým vládnutím a decentralizáciou6 pri tom možno podľa Charlicka [1992]
postrehnúť v tom, že štát, prípadne nejaká aprobovaná politicko-administratívna autorita,
uvádza decentralizáciou rôzne možnosti občianskej participácie v rámci rozhodovacích
procesov, ktoré následne ovplyvňujú riadenie a s tým spojenú zodpovednosť, čo sú vlastne
predpoklady spojené s dobrým vládnutím.
Komunálne či regionálne politicko-administratívne autority sa snažia o využívanie širokého
okruhu metód, ktoré by mohli vyvolať zvýšenú občiansku angažovanosť. Tradičné metódy
(napríklad verejné zhromaždenia či prieskumy spokojnosti občanov) sa síce používajú aj
naďalej vo veľkom rozsahu, no od polovice 90. rokov 20. storočia možno badať snahu o
využívanie menej tradičných metód, akými sú napríklad konzultantské skupiny zahŕňajúce
občanov i miestnych politikov, interaktívne internetové portály, či občianske grémiá, ktoré
poskytujú priestor pre dynamickejšie vyjadrenie občanov i odborníkov a následnú
konfrontáciu prezentovaných postojov [Wilson: 1999, s. 250].
Callanan [2005] s využitím podmienok tvorby politiky na lokálnej úrovni v Írsku poukazuje na
to, že fungovanie tamojšieho administratívno-politického systému (a to vrátane oblasti
občianskej participácie) je často ovplyvňované príkladmi z iného prostredia, prípadne zo
zahraničia. Konštatuje pri tom, že tento postup pomáha do daného systému zavádzať nové,
inovatívne prvky, ktoré nakoniec pomáhajú posilňovať mieru občianskej participácie.
6
Mnoho autorov považuje decentralizáciu moci a s tým súvisiacu decentralizáciu mechanizmov rozhodovania na
lokálnu alebo regionálnu úroveň aj za podmienku či predpoklad demokracie (napríklad Nalbandian, 1999),
skutočnosť je ale taká, že existuje iba málo výskumov, ktorých cieľom je odhalenie odpovedí na otázky súvisiace
s tým, ako a v akom rozsahu prispieva decentralizácia k rozvoju demokracie (Nyiri, 2001, 474). Napriek takémuto
nedostatku nie je podľa Smitha (1998) nutné pochybovať o tom, že práve nižšie politické úrovne poskytujú
záruku toho, aby bola zabezpečená rovnováha medzi záujmami občanov, komunálnych samosprávnych
jednotiek i regiónu ako celku.
51
Podobný jav možno badať aj v krajinách niekdajšieho „socialistického bloku“. V súvislosti
s budovaním či stabilizáciou vlastných administratívno-politických systémov totiž často
čerpajú zo zahraničných skúseností. Výsledkom je podľa Barnesa [2005] napríklad súčasný
nárast objemu príležitosti pre staršiu časť populácie na to, aby sa aj jednotlivci patriaci k tejto
populačnej kategórii mohli zapojiť do rozhodovacieho procesu v rámci tvorby politiky.
Aj na lokálnej alebo regionálnej úrovni v slovenských podmienkach možno túto tendenciu
zaznamenať. Relatívne novým prvkom sú napríklad takzvané konsenzuálne občianske
konferencie – teda konferencie, pri ktorých sa stretávajú bežní občania s odborníkmi, aby
hľadali spoločne akceptovateľné riešenia rôznych problémov. Podľa Hudspitha [2001] zahŕňa
typická konsenzuálna občianska konferencia päť typov účastníckych subjektov: organizáciu,
ktorá dáva podnet pre takúto konferenciu (teda príslušnú politicko-administratívnu autoritu);
prípravný výbor, ktorý organizačne riadi konferenciu (zvyčajne ide o málopočetný tím
zamestnancov danej politicko-administratívnej autority); skupinu facilitátorov, ktorí plnia
úlohy, ktoré im zadáva prípravný výbor, a ktoré súvisia s organizačných zabezpečením danej
konferencie (napríklad včasná a adresná distribúcia pozvánok); skupinu občanov, ktorí sú
vybraní náhodným spôsobom spomedzi tých, ktorých sa daný problém týka bytostne, ako aj
tých, ktorých sa týka iba okrajovo; a skupinu odborníkov, ktorých hlavnou úlohou je garancia
reálnosti výstupov (výstupy nesmú byť nereálne, pretože sa predpokladá, že politickoadministratívna autorita ich uvedie do života).
V krajinách niekdajšieho socialistického bloku (a teda aj v Slovenskej republike) sa objavilo
začiatkom 90. rokov 20. storočia niekoľko predpokladov či očakávaní týkajúcich sa pôsobenia
politicko-administratívnych autorít na komunálnej alebo regionálnej úrovni politiky, ktoré
však ani vďaka rozsiahlej miere decentralizácie neboli naplnené, prípadne boli naplnené iba
čiastočne. Patrili medzi ne:
mýtus autonómie – očakávania spojené s potenciálom komunálnej alebo regionálnej
autonómie a odmietanie zásahov centrálnych politicko-administratívnych autorít do
miestnych záležitostí sa ukazujú ako nerealistické;
mýtus prosperity – nenaplnená viera, že ekonomická sebestačnosť je schopná
garantovať prosperitu politických komunít existujúcich na komunálnej alebo
52
regionálnej úrovni;
mýtus vlastníctva – navrátenie majetku „do rúk“ komunálnych alebo regionálnych
politicko-administratívnych autorít nie je schopné samo o sebe garantovať komunálny
či regionálny rozvoj;
mýtus vlastnej všemocnosti – je nemožné, aby obce alebo regióny mali schopnosť
rozhodovať o všetkých miestnych problémoch samostatne;
mýtus horlivosti – nadšenie (elán) nie je schopné kompenzovať vedomosti či
schopnosti reprezentantov politiky alebo administratívy na komunálnej, respektíve
regionálnej úrovni;
mýtus stability – cieľom snaženia komunálnych či regionálnych politickoadministratívnych autorít nemá byť úplná stabilita podmienok ich fungovania
[Gorzelak In: Illner: 1999, s. 27].
Vládnutie7 je v súčasnom období často konfrontované s otázkou legitimity. Táto je svojou
podstatou úzko prepojená s mierou otvorenosti a (aspoň potenciálnej) participácie8.
Klesajúca dôvera vo verejné inštitúcie, nárast počtu sociálnych hnutí, zmeny vo verejnom
sektore i nové očakávania spojené s kvalitou verejných služieb spôsobili, že volení
reprezentanti politicko-administratívnych autorít sa stali oveľa opatrnejší vo vzťahu
k legitímnosti ich aktivít. Občianska participácia sa pri tom pre nich stala atraktívnou
stratégiou, a to nielen s cieľom zlepšiť celý proces tvorby politiky, ale tiež s úmyslom priviesť
„znechutených“ občanov späť k nadobudnutiu pocitu politickej dôvery [Bishop – Davis: 2002,
s. 15]. Konkretizáciu súvisu medzi občianskou participáciou a legitimačným procesom ponúka
Ucakar (1985), ktorý vyzdvihuje predovšetkým účasť občanov vo voľbách a označuje ju za
základný predpoklad pre to, aby voľby a ich výsledky mohli byť považované za legitímne.
Podobne sa k tejto problematike vyjadrujú aj Carroll a Carroll [1999], ktorí navyše dodávajú,
že takto získaná legitimita sa následne prenáša aj na konkrétne osoby – teda reprezentantov
7
Salem a Vengroff [1992] hovoria o šiestich faktoroch, ktoré dokážu priamo i nepriamo pôsobiť na kvalitu
vládnutia. Patria medzi ne: transparentnosť rozpočtovania; prístup a príležitosti pre občiansku participáciu;
občianske iniciatívy; zodpovednosť vlády, respektíve spravujúcej politicko-administratívnej autority voči
verejnosti; voľný tok myšlienok aj informácií; pravidelný a otvorený mechanizmus výberu lídrov (vládcov,
respektíve spravujúcich).
8
Napríklad Kadeřábková [2006] konštatuje, že komunikácia politicko-administratívnych autorít s občanmi, ako
jeden z typických prejavov občianskej participácie, je rovnako významným politickým nástrojom ako legislatíva
či finančné prostriedky.
53
dotknutých politicko-administratívnych autorít. Ak túto argumentáciu posunieme do
všeobecnejšej roviny, môžeme využiť Fungov [2006] prístup, ktorý zdôrazňuje, že verejná
politika a jej aktivity sú legitímne v tom prípade, ak majú občania dôvod rešpektovať ich,
prípadne ich aj priamo podporovať.
Na tomto mieste Linek a Trnka [2005] uvádzajú, že požiadavka kvalitného vládnutia nesúvisí
iba s udržiavaním či zvyšovaním účasti občanov vo voľbách, ale aj s využívaním rôznych
nástrojov aktivizácie občanov v rámci procesu tvorby politiky. Týmto kladie táto dvojica
autorov kvalitu vládnutia do súvisu s občianskou participáciou. Je však zrejmé, že ide
o zužujúci prístup, pretože participácia v rámci tvorby politiky nie je obmedzená výlučne na
participáciu občanov, ale vzťahuje sa aj na participáciu ostatných dotknutých subjektov, ktoré
možno súhrne označiť ako účastnícke subjekty. Beblavý a Sičáková [2001] medzi tieto
subjekty zaraďujú hlavne vládu, formálnych korporatistických partnerov vlády, štátnych
a verejných zamestnancov, zahraničných partnerov, masmédiá, tretí sektor a samosprávne
subjekty. Súčasne ale musí byť dodané i to, že občianska participácia predstavuje z hľadiska
demokratických princípov najdôležitejší prvok legitimačného mechanizmu príslušnej verejnej
politiky.
Občianska participácia a jej aktéri
V bežnom slova zmysle si pod verejnosťou predstavujeme časť spoločnosti, spojenú do
určitého celku, ktorá je odlišná od vlády a má právo kontroly moci a jej riadiacich štruktúr
[Linhart: 1996, s. 1382]. V užšom zmysle ide teda o občanov, ktorí disponujú politickými
právami, vďaka ktorým môžu participovať na tvorbe politiky. Iný prístup predstavuje
verejnosť ako akési dobre viditeľné miesto, v ktorom sa odohrávajú rozmanité kontakty
a spoločné aktivity daného spoločenstva. Ich jadro vždy reprezentuje charakteristická podoba
verbálnej komunikácie a dorozumievanie, rozvinuté alebo aspoň naznačené verejné debaty
a diskusia, ktorá otvára cestu zodpovedajúcim činnostiam. Najdôležitejšiu z týchto
spoločných aktivít pri tom stelesňuje oblasť politiky a politického života [Mokrejš: 2005, s.
17]. Verejnosť tak v konečnom dôsledku predstavuje priestor, v ktorom dochádza
k rozdeleniu verejnej moci, jej realizácii i kontrole, a to zo strany všetkých zúčastnených
54
subjektov. Napriek tomu je verejnosť zvyčajne chápaná ako väčšia skupina ľudí, ktorá je
prostredníctvom určitých spoločných akcií zainteresovaná na riešení určitého problému,
alebo na spoločenskom dianí ako takom.
Participácii a špeciálne občianskej participácii sa na základe uvedeného prisudzuje široký
spoločenský i politický rozmer. Najčastejšie sa pri tom pod ňou rozumie účasť na spolkovom
živote, členstvo v spoločenských organizáciách či účasť na voľbách, prípadne organizovanie
petícií alebo účasť na verejných stretnutiach [Paulíniová: 2005, s. 13]. Občianska participácia
v rámci tvorby politiky i vládnutia nepomáha zvyšovať iba zodpovednosť vlády voči
verejnosti, ale aj legitímnosť vládnutia ako takého. Miera a kvalita občianskej participácie je
však pri tom vždy považovaná za „Achillovu pätu“ demokratického charakteru akéhokoľvek
politického systému [Impact of the Emerging Information Society...: 1998, s. 39].
V súvislosti s definíciou občianskej participácie Linek a Trnka (2005] konštatujú, že vzťahy
medzi občanmi a politicko-administratívnymi autoritami možno v najvšeobecnejšom rámci
klasifikovať do troch veľkých skupín9:
informovanie – ide o vzťahy jednocestnej komunikácie smerujúcej od politickoadministratívnych autorít k občanom;
konzultovanie – ide o skupinu dvojcestných vzťahov, v rámci ktorých občania
poskytujú
politicko-administratívnym
autoritám
spätnú
väzbu
(určovanie
problémových tém pripadá politicko-administratívnym autoritám);
aktívna účasť – je to skupina vzťahov založená na partnerstvách a spolupráci, v rámci
ktorých občania nielen prezentujú svoje postoje k problémovým oblastiam, ale
prichádzajú priamo s novými témami a taktiež s potenciálnymi riešeniami.
Gramberger [2001] zdôrazňuje, že od informovania, cez konzultovanie, až k aktívnej účasti,
vplyv občanov na proces tvorby politiky permanentne narastá. Popri tom je však potrebné
mať na zreteli, že takýto vplyv občanov nemá ambíciu nahrádzať aplikáciu formálnych
pravidiel či princípov demokracie. Napriek tomu stále platí, že navzájom sa doplňujúce
9
Takéto členenie vzťahov medzi občanmi a politicko-administratívnymi autoritami vychádza z medzinárodne
uznávaného členenia vypracovaného Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Bližšie pozri
Gramberger [2001].
55
aktivity informovania, konzultovania a aktívnej účasti vždy úzko súviseli s existenciou
demokracie (aj keď v rozličných podobách) a pred príslušnými politicko-administratívnymi
autoritami súčasných demokracií stojí otázka, akým spôsobom je možné v komplexných
administratívno-politických systémoch tieto aktivity posilňovať.
Podľa Posnera [2003] je lokálna úroveň vládnutia životne dôležitá pre angažovanie sa
občanov. Spája pri tom skutočnosť, že na tejto úrovni sú politicko-administratívne autority
v každodennej a bezprostrednej interakcii s občanmi, vďaka čomu sa musia správať
zodpovedne, s tým, že aj samotní občania majú na tejto úrovni tvorby politiky najviac
možností vlastného angažovania sa. Aj preto možno konštatovať, že pre komunálnu
i regionálnu úroveň je v slovenských podmienkach typické pomerne úzke prepojenie medzi
politicko-administratívnymi autoritami a občanmi, vďaka čomu je možné na týchto úrovniach
úrovni identifikovať všetky tri skupiny uvedených vzťahov.
Dôležitosť lokálnej i regionálnej úrovne politiky z hľadiska rozvíjania občianskej angažovanosti
dokumentuje Blažek [1996] na príklade územného plánovania. Poukazuje pri tom na fakt, že
komunikácia medzi tými, ktorí rozhodujú, a tými, ktorých sa dané rozhodnutie dotkne, je
najjednoduchšie organizovaná v malých, respektíve neveľkých politických komunitách,
pričom jej najbežnejšou podobou je komunikácia tvárou v tvár. Takúto formu komunikácie
medzi politicko-administratívnymi autoritami a členmi príslušných komunít možno teda
najčastejšie identifikovať na lokálnej úrovni, no nezriedka aj na regionálnej úrovni.
Samozrejme, v odbornej literatúre sa možno stretnúť aj s odlišným poňatím občianskej
participácie. Na tomto mieste uvediem aspoň niekoľko príkladov. Občianstvo a s ním spojená
občianska participácia vyjadruje integratívny spoločenský princíp, pretože občianske práva sú
v princípe univerzálne [Macháček, 2002, 461]. Trochu iný pohľad na občianstvo ponúka
Etzioni [1995], keď hovorí, že občianstvo je záväzkom morálneho charakteru, ktorý pociťuje
jednotlivec voči komunite, v ktorej žije, prípadne i voči spoločnosti ako celku. Podľa
Paulíniovej [2005] je občianska participácia termínom, ktorý bol do stredoeurópskeho
priestoru vnesený začiatkom 90. rokov 20. storočia z anglosaského prostredia. V minulosti sa
účasť verejnosti na rozhodovaní označovala ako spolurozhodovanie či spolupodieľanie.
Napriek tomu sa koncept občianskej participácie stretol s prijatím a rýchlym osvojením najmä
u množstva mimovládnych organizácií a samosprávnych jednotiek. Čoskoro sa stal tiež
56
argumentačným východiskom pre občianske iniciatívy a neziskové organizácie, pretože menil
vnímanie roly občanov z pasívnych prijímateľov na aktívnych presadzovateľov zmien.
Maier [2001] prezentuje niekoľko dimenzií súvisiacich s existenciou občianskej participácie
a jej posilňovaním:
ide o proces, v rámci ktorého sa záujmové skupiny aj občania snažia naučiť, ako
včleniť svoje záujmy a ciele do politickej agendy bez toho, aby mali v rukách „oficiálnu
moc“;
občianska participácia je síce prioritne procesom „zdola-nahor“, no výrazne ju vždy
ovplyvňujú aj procesy „zhora-nadol“;
neformálne
spôsoby
a podoby
občianskej
participácie
sú
marginalizované
a nedosahujú taký rozsah, ako formálne spôsoby či podoby občianskej participácie;
základným predpokladom akejkoľvek občianskej participácie, ktorá si kladie za cieľ byť
účinnou, sú samozrejme legislatívne podmienky, no ešte dôležitejšiu rolu hrá ochota
príslušnej politicko-administratívnej autority zvýšiť svoju otvorenosť a zodpovednosť
voči verejnosti;
proces občianskej participácie je vždy procesom „kontinuálnej súťaže“, pri ktorej
dochádza nielen ku konfrontácii záujmov príslušnej politicko-administratívnej autority
a spravovaných subjektov (napríklad občanov), ale aj ku konfrontácii záujmov
samotných spravovaných subjektov;
zainteresovaná politicko-administratívna autorita by mala byť schopná zabezpečiť
efektívnu selekciu záujmov, ktoré bude svojimi aktivitami sledovať.
Je dôležité uvedomiť si, že väčšina prvkov súvisiacich s možnosťou účasti občanov v rámci
procesu tvorby politiky, je vyjadrená predovšetkým v politických právach, ktoré sú riadnou
súčasťou právneho poriadku všetkých vyspelých demokratických politických systémov. Tieto
prvky pri tom vychádzajú z takých inštitútov, ako sú právo na slobodné združovanie
(spolčovanie) či právo na správu vlastných záležitostí.
Bianchi a Miková [2000] uvažujú o troch základných možnostiach občianskej participácie.
Prvou z nich je verejná diskusia. Jej podstatou nie je samotné rozhodovanie, ale skôr hľadanie
verejného záujmu a uvedomenie si súvislostí medzi individuálnymi záujmami členov
57
príslušnej komunity a záujmami komunity ako celku (ide teda o diskusiu obyvateľov danej
komunity, ktorá im poskytuje priestor pre prezentáciu vlastných postojov, pripomienok a tak
ďalej). Druhou možnosťou je účasť verejnosti na rozhodovaní. Aj keď platí, že miera zapájania
sa obyvateľov politickej komunity do rozhodovania o jej chode je vždy ovplyvňovaná
príslušnou
politicko-administratívnou
autoritou,
predsa
len
možno
v súvislosti
s demokratickým zriadením konštatovať, že tento vplyv nie je natoľko výrazný, aby dokázal
účasť verejnosti na rozhodovaní potlačiť úplne – do tohto rámca zahŕňa uvedená autorská
dvojica päť stupňov zapájania verejnosti:
1. stupeň: dodatočné informovanie verejnosti,
2. stupeň: konzultovanie s verejnosťou,
3. stupeň: konzultovanie s reprezentatívnymi skupinami,
4. stupeň: spoločné rozhodovanie s reprezentatívnymi skupinami,
5. stupeň: delegovanie rozhodovania na verejnosť či reprezentatívne skupiny.
Poslednou z týchto možností je komunitné organizovanie. Táto forma občianskej participácie
je využívaná vtedy, ak príslušná politicko-administratívna autorita odmieta diskusiu
s verejnosťou a táto reaguje možnosťou konfliktu (samozrejme, nenásilného) – zvyčajnou
cestou je v takomto prípade zvolenie lídrov a následná masová demonštratívna aktivita
(napríklad v podobe petícií, demonštrácií, bojkotov a podobne).
Bishop a Davis [2002] formulujú, opierajúc sa o práce iných autorov, štyri prístupy popisujúce
a vysvetľujúce fenomén participácie. Prvý prístup – participácia ako kontinuálny proces10 –
stojí na predpoklade, že participácia je zmysluplná iba vtedy, ak zahŕňa reálny transfer určitej
časti moci z vlády, respektíve inej politicko-administratívnej autority na občana. Druhý prístup
– participácia prepojená s problémami riešenými politikou11 – odmieta prvý prístup, pretože
nie každá forma participácie je reálna a nie každá takáto forma prináša reálne výstupy. Od
typu problému a od fázy politického cyklu následne závisí aj participačná forma. Vzhľadom na
to, aj v prípade jednotlivých fáz politického cyklu možno identifikovať viacero foriem
participácie. Tretí prístup – participácia ako kontinuálne využívanie manažérskych techník12 –
10
Tento prístup rozpracovali napríklad Arnstein [1969, 1971] či Pateman [1970].
Medzi zástancov tohto prístupu patria napríklad Thomas [1990] či Vroom a Yetton [1973].
12
Teoretický základ tohto prístupu položila autorská dvojica Arnberg a Shand [1996].
11
58
zdôrazňuje, že od využitia konkrétnej manažérskej techniky závisí miera participácie. Platí pri
tom, že participácia je kontinuálna (vždy existuje aspoň minimálna miera participácie), no je
na príslušnej politicko-administratívnej autorite, aby rozhodla, či v danom prípade je alebo
nie je vhodnejšie využiť ju vo vyššej miere. Posledný z týchto prístupov, ktorý vypracovali
Bishop a Davis [2002] – participácia ako nekontinuálna interakcia – vyzdvihuje skutočnosť, že
každá participácia má v konečnom dôsledku charakter ad hoc participácie (teda participácie
vzťahujúcej sa na konkrétny prípad). Jednotlivé typy interakcií medzi občanmi a politickoadministratívnymi autoritami potom determinujú konkrétnu formu participácie:
participácia ako konzultácia – pri tejto forme je dôležité zachovanie princípu
reciprocity a spočíva v získavaní postojov od občanov či záujmových skupín voči
existujúcim problémom alebo ich riešeniam;
participácia ako partnerstvo – táto forma si vyžaduje inštitucionalizáciu verejných
záujmov, pričom ich obhajobu následne držia vo svojich rukách rôzne záujmové
skupiny, ktoré príslušná politicko-administratívna autorita vníma v pozícii partnerov;
participácia ako pozícia – participácia je v tejto svojej forme vnímaná cez prizmu
svojho legálneho zakotvenia a jej základnou premisou je fakt, že podoby participácie
sú striktne determinované existujúcou právnou úpravou;
participácia ako voľba klientov – táto participačná forma zodpovedá myšlienke, že sú
to práve občania, kto vystupuje v pozícii klientov príslušnej politicko-administratívnej
autority, a preto by mali mať právo rozhodnúť sa samostatne, či a do akej miery chcú
participovať v konkrétnom prípade;
participácia ako kontrola – autori vyzdvihujúci prínosy priamej demokracie často
obhajujú participáciu vo forme kontrolného mechanizmu, prostredníctvom ktorého
majú občania či ich záujmové skupiny možnosť priameho dosahu na činnosť príslušnej
politicko-administratívnej autority. Ako klasický príklad sa uvádza referendum, no
vďaka rozvoju informačných technológií možno na tomto mieste uvádzať napríklad aj
niektoré prvky e-governmentu.
59
Aktéri občianskej participácie
Každý participačný proces má štyri hlavné komponenty: problémovú záležitosť – nejakú
problémovú situáciu alebo problémový jav; administratívno-politickú štruktúru – charakter
systému, v rámci ktorého participácia prebieha; politicko-administratívnu autoritu – subjekt
vytvárajúci podmienky pre participáciu občanov; účastnícke subjekty – subjekty využívajúce
možnosť participácie (najčastejšie občania) [Feltey – King - O'Neill Susel: 1998, s. 319].
Na základe uvedeného je zrejmé, že tieto štyri komponenty zahŕňajú aj aktérov občianskej
participácie. Mandát občanov na participáciu pri tvorbe politiky na regionálnej alebo
komunálnej úrovni spája celý rad autorov so základnými princípmi demokratického vládnutia.
Široká participácia pri tvorbe politiky (vrátane občianskej participácie) môže byť preto
pokladaná za esenciálnu črtu demokracie a základným predpokladom jej udržateľnosti.
Umožňuje (či presnejšie povedané pomáha) tvarovať kolektívnu identitu a približovať sa
k ideálu sociálnej spravodlivosti i rovnosti a to bez ohľadu na spoločenské triedy, rozdiely
v pohlaví, alebo národnostnú či etnickú príslušnosť. Aj preto nemožno uvažovať o hodnotení
demokracie z hľadiska jej legitimity a reprezentatívnosti bez zohľadnenia občianskej
participácie [Birdsall et al.: 2006, s. 25].
Na tomto mieste je vhodné spomenúť tiež tri základné modely občianskej participácie, ktoré
prezentuje Maes [1998). Prvý prístup – občan ako volič a subjekt podriadený právu v rámci
reprezentatívnej demokracie – stojí na niekoľkých základných predpokladoch: oprávnení
občania volia vlastných zástupcov, ktorí následne rozhodujú o politike; vláda spoločne so
všetkými politicky kreovanými výkonnými orgánmi je zodpovedná parlamentu alebo iným
zastupiteľským orgánom; občan je na jednej strane platnou legislatívou chránený, no na
druhej strane mu tá istá legislatíva vymedzuje priestor, v rámci ktorého môže realizovať
vlastné aktivity. Druhý prístup – kalkulujúci občan (respektíve občan ako zákazník) – vychádza
z premisy, že občanmi volení politici nezastupujú, respektíve nesledujú iba záujmy svojich
voličov, ale aj záujmy vlastné, prípadne záujmy vlastných politických strán. Občania si
uvedomujú, že myšlienky prezentované v rámci volebnej kampane iba čiastočne nachádzajú
svoje vyjadrenie v programoch, ktoré sú vládami (alebo inými politicko-administratívnymi
autoritami) skutočne realizované, a preto k voľbám pristupujú skôr nedôverčivo. I preto sa
60
spoliehajú na kalkulácie, čo vo vyhrotených situáciách vedie až k organizovaniu referenda
alebo inej formy priamej občianskej aktivity. Občania sa tak stávajú subjektom, ktorý dokáže
určitými nástrojmi meniť rozhodnutia vlastných zástupcov.
Posledný z týchto modelov – občan ako producent spoločenského prebytku – stojí na
konštatovaní, že aj keď je občan jednotlivcom, zároveň pôsobí v rôznych spoločenských
jednotkách (napríklad v rodine, susedskej komunite, skupine kolegov či komunite občanov
nejakej obce), bez ktorých sa nezaobíde, a ktoré produkujú synergický efekt. Na druhej strane
sa ale ani tieto spoločenské jednotky nezaobídu bez jednotlivcov, ktorí sú ich členmi. Preto
vlády i ostatné politicko-administratívne autority musia sledovať požiadavky a potreby
občanov a v tomto zmysle i formulovať vlastné rezortné politiky. Občan už totiž nie je iba
voličom alebo zákazníkom, ale aj členom spoločnosti, ktorá podporuje príslušnú vládu a ktorá
je tak od tejto podpory závislá. V konečnom dôsledku je tak každá politicko-administratívna
autorita tlačená k vyhľadávaniu aktívnej kooperácie s občanmi, lebo iba táto kooperácia
dokáže zaručiť jej podporu medzi občanmi.
Dokonca aj koncepciu dobrého, respektíve demokratického vládnutia možno opísať ako
koncepciu, ktorá si vyžaduje kooperatívny prístup k snahám o napĺňanie ľudských potrieb a
o rozširovanie nástrojov či možností aktívneho angažovania sa širokého komplexu aktérov
verejného i súkromného charakteru, pričom cieľom takéhoto prístupu by mal byť skôr rast
spolupráce medzi spomínanými aktérmi a ich vzájomná aktivizácia, než vzájomná kontrola
a subordinácia [Salamon In: Bingham – Nabatchi – O'Leary: 2005, s. 548].
Vzhľadom na vyššie uvedené by sa podľa Vigodu [2002] mala v súčasných administratívnych
systémoch výraznejšie presadzovať snaha o iniciáciu partnerstiev medzi administrátormi
a občanmi (obrázok č. 2). V tejto súvislosti je zaujímavý postreh Stachovej [2005], ktorá
konštatuje, že schopnosť občanov pri rozvíjaní takýchto kooperatívnych vzťahov je silno
determinovaná politikou štátu, respektíve nejakej politicko-administratívnej autority.
Keďže administrátorov občania vnímajú skôr ako profesionálov a nie ako politikov, dôvera
občanov v schopnosti administrátorov je výrazne vyššia, než občianska dôvera v schopnosti
politikov. Zaujímavé pri tom je, že Yang [2005] charakterizuje dôveru administrátorov
(úradníkov) voči občanov ako vieru v to, že občania, ktorých pozícia je ovplyvňovaná ich
aktivitou, a ktorí sa rozhodnú v rámci takejto aktivity participovať, budú mať nielen vplyv na
61
jej konečnú podobu, ale aj reálny pocit z vlastnej užitočnosti či prospešnosti. Táto dôvera však
implicitne obsahuje predpoklad občianskej kompetentnosti, čestnosti a prístupnosti
a zároveň ochotu príslušnej politicko-administratívnej autority zohľadniť „hlas občanov“. Na
základe empirického zisťovania Yang [2005] zdôrazňuje, že administrátori majú voči občanom
a ich angažovanosti skôr neutrálny postoj – teda ani výrazne negatívny, ani výrazne pozitívny.
Vysvetlenie tohto fenoménu možno hľadať aj v profesionalite administrátorov, ktorí by pri
riešení zverených úloh mali eliminovať vlastné emócie či nálady.
Obrázok č. 2: Spolupráca medzi aktérmi procesu tvorby politiky – porovnanie súčasného a
očakávaného stavu.
Zdroj: Vigoda, 2002, 534.
Občianska participácia býva najčastejšie operacionalizovaná cez účasť na politickom živote
a to jednak artikuláciou politických záujmov a jednak prostredníctvom účasti na komunitnom
živote. Oboje znamená určité zapojenie sa jednotlivcov do akcií kolektívu a kooperáciu
s ďalšími jednotlivcami či skupinami týchto jednotlivcov [Vašečka: 2004, s. 50]. Odlišne sa pri
62
tom na občiansku participáciu dívajú obe skupiny zainteresovaných – teda administrátori,
respektíve úradníci (ako reprezentanti príslušnej politicko-administratívnej autority) i
občania. Kým v úradníckom chápaní predstavuje participácia aktivity spojené s účasťou na
rôznych verejných stretnutiach alebo zhromažďovanie a distribúciu finančných prostriedkov,
u občanov tento pojem skôr evokuje diskusiu o politike alebo účasť na voľbách [Krauss: 1971,
s. 187]. Podobný, no predsa čiastočne odlišný pohľad na rozdelenie hlavných aktérov
vystupujúcich v občianskej participácii predstavuje autorská trojica Kotlas, Potůček a Vass
[2005], podľa ktorej sa na rozhodovaní v politike založenej na demokratických princípoch
podieľajú predovšetkým tri hlavné subjekty: občania (často zastupovaní politikmi), úradníci
a odborníci. Občania v zásade delegujú svoju zodpovednosť za verejné záležitosti a za
zastupovanie svojich záujmov na politikov. U úradníkov sa predpokladá znalosť postupov,
ktoré sú rozhodnutiami uvádzané do života, a samotní úradníci sa aj fakticky podieľajú na
prijímaní relevantných rozhodnutí. U expertov sa predpokladá tak znalosť povahy sociálnych
problémov, ako aj spôsobov ich možného riešenia, pričom sú to tí aktéri, ktorí sa síce často na
verejnosti neobjavujú, ale v skutočnosti takmer vždy majú veľký vplyv na konečnú podobu
konkrétnej politiky [Kotlas – Potůček – Vass: 2005, s. 39]. Veľmi podobné členenie aktérov
tvorby politiky ponúka autorská trojica Ostrom, Tiebout a Warren [1972], keď uvádza, že
lokálna i regionálna úroveň politiky pozostáva z troch základných elementov. Element
organizačnej formálnosti je spojený s veľkosťou a systémovou štruktúrou politickoadministratívnej organizačnej jednotky poskytujúcej verejné statky. Element verejnosti sa
vzťahuje na tých, ktorí túto produkciu verejných statkov využívajú. Posledným elementom je
element politického spoločenstva, pod ktorým je potrebné rozumieť tých, ktorí
prostredníctvom svojich rozhodnutí ovplyvňujú poskytovanie týchto verejných statkov
[Ostrom – Tiebout – Warren, 1972, 107 – 108]. Na základe toho možno konštatovať, že
aktérov politiky uvedená trojica autorov rozdeľuje na tých, ktorí poskytujú verejné statky; na
tých, ktorí využívajú produkované verejné statky; a na tých, ktorí rozhodujú o poskytovaní
týchto verejných statkov.
Skupiny aktérov pôsobiacich v rámci občianskej participácie však nemusia byť rozdeľované
len na skupinu úradníkov a občanov. V súvislosti s participáciou na vládnutí totiž možno podľa
autorského kolektívu Bingham, Nabatchi a O'Leary [2005] uviesť, že v nej vystupujú dve
63
skupiny aktérov. Prvá z nich sa označuje ako tvorcovia participačných podmienok, a patria tu
všetci tí, ktorí vytvárajú priestor (napríklad distribúciou vhodných nástrojov) pre občiansku
participáciu (okrem iných teda aj úradníci). Druhá skupina aktérov (užívatelia participačných
podmienok) pozostáva z aktérov, ktorí využívajú daný priestor pre to, aby mohli participovať
na tvorbe politiky. Mesárošová [2004] na základe výsledkov empirického zisťovania v tejto
súvislosti uvádza, že je možné identifikovať súbor predpokladov úspešného zapojenia sa
jednotlivcov do účasti na správe vecí verejných (a teda i tvorbe politiky), pričom tieto
predpoklady možno zhrnúť do sfér filantropie, záujmu o prácu s ľuďmi, komunikačné
spôsobilosti a podobne. A práve osoby spĺňajúce uvádzané predpoklady patria často do
skupiny užívateľov participačných podmienok.
Občianska participácia v rámci tvorby verejných politík
Pri pohľade na fázy politického cyklu možno rozdeliť formy občianskej participácie podľa
toho, ktorej fázy cyklu tvorby politiky sa týkajú:
•
participácia v rámci iniciácie problému;
•
participácia v rámci estimácie politiky;
•
participácia v rámci selekcie politiky;
•
participácia v rámci implementácie politiky;
•
participácia v rámci evaluácie politiky;
•
participácia v rámci ukončovania politiky 13.
Participácia v rámci iniciácie problému je spojená s identifikovaním problému a s jeho
včlenením do politickej agendy. Príkladom sú sťažnosti obyvateľov obce adresované
starostovi alebo poslancom obecného zastupiteľstva o problémoch s verejným osvetlením na
niektorých uliciach nejakej obce. Participácia v rámci estimácie politiky súvisí s aktivitou
účastníckych subjektov pri vypracovaní variantných návrhov riešenia existujúcich
problémových situácií alebo javov. Takouto formou participácie je napríklad správa
o živočíšnych a rastlinných druhoch obývajúcich určité územie, ktorou sa ochranárske
13
Samozrejme, na tomto mieste je dôležité to, aký model cyklu tvorby politiky sa používa – v tomto prípade je
použitý model procesu tvorby politiky od autorskej dvojice Brewer a de Leon [1983].
64
združenie snaží doplniť návrh o plánovanom vysušení močaristej pôdy kvôli rozširovaniu
poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Participácia v rámci selekcie politiky sa prejavuje
účasťou rôznorodých subjektov pri výbere konkrétneho programu či návrhu politického
riešenia. Ako príklad možno uviesť účasť obyvateľov obce na zasadnutí príslušného obecného
zastupiteľstva, s úmyslom vystúpiť na podporu nejakého návrhu, o ktorom má toto obecné
zastupiteľstvo rozhodovať. Participácia v rámci implementácie politiky spočíva v zapájaní
účastníckych subjektov do realizácie schváleného návrhu politiky, respektíve schváleného
návrhu riešenia daného problému.
Príkladom môže byť pomoc obyvateľov obce jej zamestnancom pri odstraňovaní a nápravách
škôd na miestnej základnej škole spôsobených veternou smršťou. Podstata participácie
v rámci evaluácie politiky tkvie v hodnotení či posudzovaní politiky a jej realizácie
účastníckymi subjektmi. Občania napríklad môžu svoju prípadnú nespokojnosť vyjadriť
sťažnosťami, petíciami, štrajkami či demonštráciami. Participácia v rámci ukončovania politiky
je tou participačnou formou, ktorá umožňuje, respektíve prispieva k ukončeniu konkrétnej
politiky. Ide o výnimočnú formu občianskej participácie, čo vyplýva predovšetkým z toho, že
aj k ukončovaniu politiky dochádza výnimočne. Príkladom je súhlas občanov (vyjadrený
prostredníctvom miestneho referenda) s ukončením nejakej z verejných politík realizovaných
obcou.
Nástroje občianskej participácie v rámci jednotlivých fáz procesu tvorby politiky14
Na občiansku participáciu sa zvyčajne nazerá ako na kľúčový komponent procesu plánovania
[Brody – Burby – Godschalk: 2003, s. 245]. Proces plánovania sa v tejto súvislosti dá vnímať
ako súčasť procesu tvorby politiky. Gramberger [2001] predstavuje v mene Organizácie pre
hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) tri hlavné argumenty pre využívanie občianskej
participácie, respektíve jej nástrojov v rámci procesu tvorby politiky:
zlepšovanie a zvyšovanie účinnosti politických programov – zahrnutie občanov do
14
Výpočet nástrojov uvedených v tejto časti nemožno považovať za vyčerpávajúci. Pre rozšírenie okruhu
nástrojov občianskej participácie bližšie pozri napríklad A Survey for Initiatives... [1987], v ktorom Organizácia
pre hospodársku spoluprácu a rozvoj poukazuje na rôznorodé nástroje zlepšujúce vzťahy medzi občanmi a
systémom verejnej správy, a tým pádom aj na vzťahy medzi uvedenými aktérmi v rámci procesu tvorby politiky.
65
procesu tvorby politiky umožňuje nielen využiť myšlienky a zdroje občanov, ale
zároveň aj zvýšiť efektívnosť celého tohto procesu;
zvyšovanie dôvery vo vládu a jej aktivity – umožnenie občianskej participácie je zo
strany vlády (na akejkoľvek úrovni) prejavom jej otvorenosti a zvyčajne vyvoláva tak
zvýšenie miery stotožnenia sa občanov s konkrétnou politikou, ako aj miery
legitimácie danej politiky;
posilňovanie demokracie – občianska participácia spôsobuje na jednej strane to, že
vláda sa stáva zodpovednejšou, no na druhej strane tiež povzbudzuje občanov
k aktívnejšiemu využívaniu ich práv15.
Na základe výsledkov výskumu, Callahan a Yang [2005] demonštrujú, že všetky
nástroje začleňovania občanov do tvorby politiky možno rozdeliť do štyroch dimenzií:
nástroje smerujúce k začleňovaniu jednotlivcov do vytvárania možností pre takéto
začleňovanie;
nástroje smerujúce k začleňovaniu jednotlivcov do rozhodovania;
nástroje smerujúce k začleňovaniu jednotlivcov do poskytovania služieb;
nástroje smerujúce k začleňovaniu jednotlivcov do riadenia.
Uvádzajú pri tom, že tradičné nástroje začleňovania občanov sú využívané v oveľa väčšom
rozsahu, než je to v prípade modernejších nástrojov. Taktiež zdôrazňujú, že rovnaký nepomer
je aj medzi nástrojmi vyvolávajúcimi kolektívnu aktivitu a nástrojmi vyvolávajúcimi
individuálnu aktivitu, pričom oveľa častejšie sa využívajú práve nástroje, ktoré vyvolávajú
kolektívnu aktivitu. Keďže občianska participácia nadobúda diferencované formy (a to tak
v rámci svojej formálnej podoby, ako aj neformálnej podoby) a plánovanie sa môže týkať
všetkých fáz politického cyklu, vhodným inštrumentom pre identifikovanie týchto foriem
občianskej participácie je model procesu tvorby politiky. V nasledujúcej časti je použitý jeden
z modelov procesu tvorby politiky – konkrétne ide o model z dielne autorskej dvojice Brewer
a de Leon [1983].
Iniciácia problému je tá časť politického cyklu, v ktorej dochádza k zisteniu, že existuje
sociálno-ekonomický problém, ktorý je potrebné riešiť, a v ktorej je práve tento problém
15
Túto skutočnosť ozrejmuje koncepcia aktívneho občianstva, ktorá okrem iného vysvetľuje príčiny a dôsledky
aktívnejšieho zapájania sa občanov do procesov prebiehajúcich vo verejnej sfére.
66
identifikovaný a definovaný [Fiala – Schubert: 2000, s. 79]. Kto je však subjektom
oprávneným identifikovať problémovú situáciu a formulovať ju prostredníctvom verejného
záujmu? Aj keď odpoveď znie tak, že iniciovať problém môžu všetky subjekty, ktoré vstupujú
(či už reálne alebo iba potenciálne) akýmkoľvek spôsobom do uvádzaného procesu16,
osobitne v tejto situácii môžu byť vyzdvihnutí občania, pretože sú to práve oni, komu by
prioritne mali byť určené výstupy väčšiny z verejných politík – o to viac, ak ide o verejné
politiky realizované na komunálnej alebo regionálnej politickej úrovni, pretože práve politiky
realizované na daných úrovniach, respektíve ich účinky majú na život občanov
najbezprostrednejší vplyv.
Problémom je, že verejné záujmy na komunálnej alebo regionálnej sú často odvodzované
z výsledkov nepravidelných a nesystematických aktivít príslušných politicko-administratívnych
autorít. Tieto môžu mať tak charakter ústneho podania, ako aj písomnú formu. Je pri tom
zrejmé, že do týchto aktivít sa zapája iba určitá časť celkovej populácie – teda najmä tí, ktorí
navštívia úrad príslušnej politicko-administratívnej autority; tí, ktorí sa zúčastnia verejného
zhromaždenia; alebo tí, ktorí reagujú na emailovú poštu rozosielanú danou autoritou.
Prieskumy verejnej mienky, realizované nezávislými subjektmi, sú preto najúčinnejšou
metódou, ako môže politicko-administratívna autorita systematicky získať nezaujaté
(objektívne) informácie [Foret – Foretová: 1999, s. 240] týkajúce sa jej minulých, aktuálnych
alebo očakávaných aktivít, či problémov, ktoré trápia občanov.
Jednotlivci (bez ohľadu na to, či sú organizovaní alebo nie) môžu v tejto fáze využiť viaceré
nástroje občianskej participácie. Najdôležitejšími z nich sú:
sťažnosti – žiadosti o riešenie problému obsahujúce prvok negácie (napríklad sťažnosť
obyvateľov mestskej časti proti zvýšeniu hlučnosti miestnej prevádzky nejakého
podniku);
petície – žiadosti s deklarovanou podporou masového alebo skupinového charakteru
(napríklad petičná akcia obyvateľov obce proti výstavbe spaľovne komunálneho
odpadu v katastri ich obce);
podnety – informácie o existujúcich problémoch alebo ich potenciálnych zdrojoch
16
Do procesu stanovenia politickej agendy príslušnej politicko-administratívnej autority vstupujú (priamo či
nepriamo), ako uvádza Malíková [2001], všetky inštitucionalizované aj neinštitucionalizované spoločenské
subjekty, a to vrátane záujmových alebo občianskych iniciatív.
67
(napríklad upozornenie ochranárskeho združenia o zvýšenom výskyte drevokazného
hmyzu v nejakej lokalite);
návrhy – informácie o existujúcich problémoch alebo ich potenciálnych zdrojoch
obsahujúce konkrétne riešenie alebo spôsob prevencie (napríklad návrh časti rodičov
školopovinných detí na zriadenie semaforov alebo spomaľovacích cestných retardérov
pred miestnou základnou školou);
demonštratívne aktivity – rôzne aktivity smerujúce k vyvolaniu záujmu o nejaký
problém alebo problémovú situáciu (napríklad demonštrácie, štrajky, organizovanie
„hladoviek“ a podobne).
Väčšina z týchto nástrojov má v zásade písomnú podobu (u sťažností a petícií ide o
obligatórnu podmienku), no nie je to nevyhnutnosť. Príkladom sú návrhy a podnety, ktoré
môžu obyvatelia obcí či regiónov odovzdať obecným alebo regionálnym politickoadministratívnym autoritám aj v neformálnej podobe, akou je súkromný rozhovor.
V ďalšej fáze, ktorá sa označuje ako estimácia politiky, ide o analýzu problémovej situácie,
ktorá vyplýva z predchádzajúcej fázy (teda z iniciácie), a o navrhovanie možných variantných
riešení daného problému [Fiala – Schubert: 2000, s. 80]. Postulát nerovnosti zdrojov medzi
jednotlivcami a ich skupinami pomáha rozlišovať podľa Kráľovej [2006a] tie skupiny, ktoré
nemajú rovnakú šancu prístupu k tvorbe politickej agendy, a to tak s ohľadom na ich
vlastnosti alebo schopnosti, ako aj s ohľadom na pôvod príslušného problému. Tým je vlastne
determinovaná skutočnosť, že pozícia účastníckych subjektov sa v rámci občianskej
participácie líši aj v rámci tejto fázy politiky.
Ak sa nejaký problém stane súčasťou politickej agendy, účastnícke subjekty (vrátane
občanov) majú štyri základné nástroje, ktorými môžu zasiahnuť do fázy estimácie politiky:
návrhy – viac či menej konkrétne riešenia identifikovaných problémov alebo spôsob
prevencie pred ich potenciálnymi zdrojmi (napríklad návrh kultúrnej komisie,
v ktorom majú zastúpenie nielen poslanci obecného zastupiteľstva, ale aj obyvatelia
obce, na rekonštrukciu miestneho dreveného kostola);
komentáre – doplňujúce informácie k predloženým návrhom (napríklad dlhodobá
meteorologická predpoveď ako doplňujúci materiál k návrhu na odstraňovanie
68
a nápravy škôd, ktoré boli spôsobené povodňami);
pripomienky – komentáre k predloženým návrhom rozšírené o čiastkové návrhy
(napríklad znaleckým posudkom podložená argumentácia obyvateľov časti regiónu
požadujúca korekciu pôvodného návrhu na rekonštrukciu miestnej cestnej
komunikácie);
protinávrhy – návrhy, ktoré predstavujú reakciu na predchádzajúce návrhy, a ktoré by
bez
týchto
predchádzajúcich
návrhov
s veľkou
pravdepodobnosťou
neboli
vypracované (napríklad návrh časti obyvateľov obce na zachovanie rozpočtovej
kapitoly určenej pre ochotnícke divadlo v ich obci a nenavyšovanie rozpočtovej
kapitoly určenej pre organizáciu športových podujatí).
Podobne, ako tomu bolo v prípade nástrojov participácie súvisiacich s iniciáciou problému, aj
tieto nástroje majú často písomnú podobu. Niektoré z nich však môžu občania materializovať
aj neformálnym spôsobom – napríklad verejnou prezentáciou na zasadnutí rozhodovacieho
kolektívneho orgánu alebo na verejnom zhromaždení.
Selekcia politiky je fázou, v ktorej je prijaté konečné rozhodnutie o diskutovanej problémovej
situácii [Fiala – Schubert: 2000, s. 81]. Celá fáza selekcie vyúsťuje do vypracovania
podrobného projektu riešenia problémovej situácie, ktorý obsahuje, okrem iného, aj vhodný
nástrojový mix danej politiky a jej očakávané výsledky [Klimovský: 2006, s. 288]. V tejto
súvislosti je dôležitý fakt, že dominantný postoj k nejakej záležitosti nemusí byť nevyhnutne
väčšinovým postojom. Postoj vplyvnej menšiny môže byť totiž v skutočnosti účinnejší [Kaplan
– Lasswell: 1982, s. 40].
Ak ide o občiansku participáciu v podobe voľby, respektíve hlasovania, podľa autorskej
dvojice Verba a Nie [1972] sa možnosti účastníckych subjektov pohybujú na škále od
jednoduchého volebného aktu v podobe odovzdania hlasovacieho lístka, až k využívaniu
osobného času a energie v rámci kampaňových aktivít. Je však nutné zdôrazniť, že volebný,
respektíve hlasovací proces sa nesmie v rámci tvorby politiky spájať iba s ustanovovaním
osôb do nejakých pozícií, v ktorých následne prijímajú či schvaľujú predložené návrhy. Práve
naopak, často ide o hlasovanie, ktoré sa týka nejakej aktivity alebo spomínaných návrhov.
Navyše, i v prípadoch ustanovovania osôb do rôznych pozícií sú podmienky komunálnej
69
a regionálnej úrovne špecifické. Napríklad aj napriek konštatovaniu autorskej dvojice
Norrander a Grofman [1988], že primárnym motívom účasti na voľbe býva skôr hodnotenie
príslušnej politickej strany či hnutia, než konkrétneho kandidáta, podmienky komunálnej
i regionálnej úrovne politiky naznačujú, že uvedené konštatovanie neplatí univerzálne.
Na tomto mieste možno uviesť päť modelov rozhodovania, ktoré sa dajú stotožniť s fázou
selekcie politiky:
autonómne manažérske rozhodovanie – manažéri (teda poverení zamestnanci či
reprezentanti príslušnej politicko-administratívnej autority) rozhodujú samostatne,
bez inklúzie verejnosti;
modifikované autonómne manažérske rozhodovanie – manažérom sú distribuované
postoje
niektorých sociálnych skupín, no ich rozhodovanie je opäť autonómne,
pretože sa môžu voľne rozhodnúť, či dané postoje zohľadnia alebo nie, a ak áno,
v akom rozsahu;
segmentované konzultácie s verejnosťou – manažérom sú distribuované postoje
niektorých sociálnych skupín, čo spôsobuje, že pri rozhodovaní zohľadňujú iba tieto
postoje a nie postoje celej verejnosti;
zjednotené konzultácie s verejnosťou – manažéri ponúkajú priestor pre verejnosť
vyjadriť sa k riešeným problémom, a následne tieto jej návrhy či pripomienky v rôznej
miere akceptujú (časť návrhov akceptujú v plnom rozsahu, časť parciálne a časť
vôbec);
verejné rozhodovanie – manažéri ponúkajú priestor pre verejnosť (alebo pre jej
zástupcov), v rámci ktorého sa vyjadruje k riešeným problémom, pričom návrhy alebo
pripomienky verejnosti sú pre nich smerodajné [Thomas: 1990, s. 437].
Vzhľadom na to, že selekcia politiky (teda výber najvhodnejšieho alebo
najprijateľnejšieho
návrhu)
predstavuje
z koncepčného
hľadiska
jednu
z
najdôležitejších fáz celého procesu tvorby politiky, táto dôležitosť ovplyvňuje
sekundárne aj pozíciu občanov medzi ostatnými aktérmi politiky pôsobiacimi v tejto
fáze (obrázok č. 3).
Jednotlivci v tejto fáze procesu tvorby politiky využívajú veľmi rôznorodé nástroje
občianskej participácie, ktoré je celkovo možné zadeliť do piatich veľkých skupín:
70
iniciovanie volieb / účasť na voľbách – aj keď to explicitne volebná právna úprava
neobsahuje, voľby predstavujú popri mechanizme prerozdelenia príslušnej moci aj
mechanizmus výberu samotnej politiky, alebo hodnôt a ideí, ktoré tvorbu politiky
bezprostredne determinujú (občania-voliči majú možnosť oboznámiť sa s volebnými
programami, ktoré obsahujú programové priority kandidujúcich subjektov, či hodnoty,
ktoré vyznávajú, a vďaka tomu prostredníctvom odovzdania svojho volebného hlasu
tak spolurozhodujú aj o podobe politiky, ktorá bude následne realizovaná – napríklad
občania-voliči nespokojní s doterajším riešením bytovej politiky majú tendenciu
podporiť tých kandidátov alebo subjekty, ktoré navrhujú riešenie bytovej politiky
zodpovedajúce ich predstavám);
Obrázok č. 3: Občan-volič a jeho vzťah k iným subjektom pri rozhodovaní.
Zdroj: autor
iniciovanie referenda / účasť na referende – ak sa politicko-administratívna autorita
nesúca zodpovednosť za prijatie konečného riešenia chce čiastočne odbremeniť od
tejto zodpovednosti (napríklad kvôli tomu, že ide o spoločensky citlivý problém, alebo
kvôli tomu, že v rámci jej rozhodovacích štruktúr dochádza k patovej situácii, ktorá
znemožňuje prijať takéto riešenie), môže sa obrátiť na obyvateľov príslušnej politickej
71
komunity vypísaním referenda, respektíve verejného hlasovania, a týmto spôsobom
ich „požiadať o vyriešenie“ danej situácie (napríklad pri návrhu na zlúčenie dvoch
malých obcí sa kvôli závažnosti danej situácie zorganizuje v oboch týchto obciach
miestne referendum, ktoré poskytne fundamentálny podklad pre následné
rozhodovanie zainteresovaných obecných zastupiteľstiev);
účasť / vystúpenia na zasadnutiach rozhodovacích orgánov – jedným z pomerne
účinných nástrojov občianskej participácie na komunálnej i regionálnej úrovni je
pasívna (iba prítomnosť) alebo aktívna (prítomnosť spojená s vystúpením) účasť na
zasadnutiach tých orgánov, ktoré prijímajú finálnu podobu konkrétnej politiky
(napríklad časť obyvateľov obce sa zúčastňuje rokovania obecného zastupiteľstva o
návrhu obecného rozpočtu, pričom ich hlavným cieľom je dosiahnutie určitých zmien
v tomto návrhu);
petície – postoje k predloženým návrhom s deklarovanou podporou masového alebo
skupinového charakteru, ktoré sledujú príklon k niektorému z návrhov alebo
zamietnutie všetkých predložených návrhov (napríklad petičná akcia obyvateľov obce
proti výstavbe skládky chemického odpadu v katastri ich obce);
demonštratívne aktivity - rôzne aktivity sledujúce ovplyvnenie rozhodovacieho
subjektu, respektíve jeho členov, tak, aby sa priklonili k niektorému z návrhov alebo
k zamietnutiu všetkých predložených návrhov (napríklad demonštratívne táborenie
ochrancov prírody na lúke, ktorá má byť zastavaná pre potreby priemyselného parku,
alebo organizovanie verejnej diskusie environmentálnym občianskym združením
o potrebe zastavenia vyhadzovania komunálneho odpadu do miestneho vodného
toku).
Implementáciou politiky sa nazýva tá fáza politického cyklu, v ktorej sú zámery prevedené na
merateľné aktivity [Fiala – Schubert: 2000, s. 82]. Jediným nástrojom občianskej participácie,
ktorý sa v rámci tejto fáze procesu tvorby politiky využíva je účasť jednotlivcov alebo ich
skupín na implementovaní zvolených nástrojov. Táto, prirodzene, môže spĺňať tak črty
dobrovoľnosti, ako aj vyžiadania, alebo donútenia. Príkladom je situácia odstraňovania
a nápravy škôd, ktoré boli v niektorej obci spôsobené veternou smršťou – časť obyvateľov
72
obce ponúkne svoje služby bez vyzvania, časť sa do tejto aktivity zapojí dobrovoľne po výzve
starostu obce v miestnom rozhlase, a časť z týchto obyvateľov sa do sanačných prác zapojí až
v dôsledku hroziacej sankcie.
Evaluácia politiky je procesom vyhodnotenia účinkov, ktoré boli dosiahnuté v záujme
naplnenia stanoveného cieľa [Malíková: 2003, s. 59]. Evaluácia pri tom nepredstavuje iba
samostatnú fázu cyklu tvorby politiky, ale je prostredníctvom svojich etáp naviazaná aj na
fázu selekcie politiky a fázu implementácie politiky. V rámci selekcie politiky má evaluácia
charakter predbežného zhodnocovania, v rámci implementácie politiky ide o priebežné
zhodnocovanie. Až následné zhodnocovanie sa spája so samostatnou fázou procesu tvorby
politiky, ktorá nesie označenie evaluácia politiky. Samozrejme, občania sa môžu zúčastniť
všetkých uvedených evaluačných etáp, pričom disponujú týmito nástrojmi:
sťažnosti - žiadosti o riešenie problému, ktorý sa objavuje v súvislosti s napĺňaním
politického cyklu (napríklad sťažnosť obyvateľov proti nemožnosti vyjadriť sa
k pripraveným návrhom, prípadne sťažnosť obyvateľov proti príliš veľkej hlučnosti
alebo prašnosti spojenej s realizáciou plánovanej výstavby hospicu v ich obci);
podnety - informácie o problémoch, ktoré sa objavujú v súvislosti s napĺňaním
politického cyklu (napríklad upozornenie obyvateľov mestskej časti o meškaní
dodávky materiálu určeného na obnovu inžinierskych sietí);
pripomienky - komentáre k priebehu hodnotených aktivít alebo ich účinkom rozšírené
o čiastkové návrhy (napríklad upozornenie miestneho občianskeho združenia
zaoberajúceho sa obnovou historických častí nejakej obce na nekvalitné prevedenie
osadenia dlažobných kociek v obecnom parku zahŕňajúce i návrh na zmenu subjektu,
ktorý danú aktivitu zabezpečuje);
účasť na prieskumoch – vyžiadaná dobrovoľná účasť občanov (zvyčajne zo strany
príslušných politicko-administratívnych autorít alebo zo strany iných subjektov, ako sú
think-tanky a podobne) na rôznych dotazníkových či anketových prieskumoch
zhodnocujúcich konkrétnu politickú fázu, etapu, aktivitu alebo jej účinky (napríklad
dotazníkový prieskum nejakého politologického inštitútu týkajúci sa spokojnosti
občanov s realizáciou a výsledkami reformy verejnej správy).
73
Na základe výsledkov vlastného empirického výskumu považuje Bernátová [2001] obecné
(mestské) noviny17 za najdôležitejšie médium, ktoré dokáže sprostredkovať obyvateľom
príslušných obcí (miest) potrebné informácie. Zároveň odporúča, aby tieto obce (mestá)
vytvárali pre obyvateľov ďalšie možnosti ich participácie v procesoch politického plánovania.
Podobné výsledky prináša aj autorská dvojica Foret a Foretová [2001], ktorá uvádza, že
písomné dokumenty či materiály obsahujúce informácie (napríklad obecné noviny) sú
najpresvedčivejším kanálom sprostredkovania relevantných informácií pre obyvateľov obcí
alebo miest, a preto väčšina z nich vydáva vlastné periodiká. I preto možno konštatovať, že
takéto médiá na jednej strane ponúkajú široký priestor pre realizáciu evaluačných aktivít,
no na druhej strane sú tiež široko akceptovanými nástrojmi, čo len zvýrazňuje ich dôležitosť.
Ukončenie ako fáza politického cyklu nie je typická a vyskytuje sa skôr zriedkavo. Nedochádza
totiž často k situácii, kedy je problém vyriešený natoľko, aby sa ním nebolo potrebné ďalej
zaoberať. V praxi oveľa častejšie dochádza k uzavretiu politického cyklu prostredníctvom
opätovnej reformulácie problému. Implementáciou politiky sa síce vyriešia určité problémy,
no na povrch zväčša vyplávajú ďalšie súvislosti, ktoré sú v rámci evaluácie zhodnotené a
následne predstavujú prvok, ktorý je schopný iniciovať celý politický cyklus odznova
[Klimovský: 2006, s. 290]. Pokiaľ ide o participačné nástroje, občania môžu v rámci tejto fázy
politického cyklu využiť aktívne odmietanie realizovanej politiky (napríklad štrajky,
demonštrácie či petičné akcie), alebo pasívne odmietanie realizovanej politiky (napríklad
nezáujem o politiku a jej účinky).
Ako z uvedeného vyplýva, občianska participácia tak predstavuje dôležitý prejav, respektíve
arénu politickej komunikácie súvisiacej s tvorbou verejných politík na lokálnej alebo
regionálnej úrovni. V tomto kontexte je však nutné poznamenať, že tomuto fenoménu
doteraz nebola v našich podmienkach venovaná dostatočná pozornosť18. I preto možno
v blízkej budúcnosti očakávať, že akademici prejavia záujem aj o túto oblasť a že sa stane
predmetom intenzívnejších výskumných aktivít, než tomu bolo doteraz.
17
Bez ohľadu na to, či ide o denníky, týždenníky, mesačníky, štvrťročníky alebo občasníky.
Z posledných výstupov možno spomenúť napríklad rozsiahlu monografiu kolektívu autorov pod vedením
Plichtovej [2010]: „Občianstvo, participácia a deliberácia na Slovensku: teória a realita“. Jedným dychom je ale
potrebné dodať, že obsah tejto publikácie nie je primárne zameraný na občiansku participáciu ako prejav
politickej komunikácie, ani na občiansku participáciu v rámci tvorby verejných politík na lokálnej alebo
regionálnej úrovni.
18
74
EVROPA JAKO TÉMA VOLEBNÍCH KAMPANÍ ODS
Pavel Šaradín
Abstrakt
The Czech Republic is usually held for a country with a relatively strong euroscepticism. In this
respect, bigger mistrust towards the European integration could be observed in the campaign
before the referendum concerning the entry of the Czech Republic in the European Union,
what uses to be considered as one of the pieces of evidence of a more critical relation of the
Czechs towards the EU. Some political scientists even thought to create a split line in the
Czech society that would be based on the attitude of the EU. The aim of the article is to show
that the problems regarding the relation of the Czech Republic towards the EU was one of the
dominant topics of the Civic Democratic Party (ODS) in the election campaigns despite the
fact that the foreign policy appears to be a secondary topic in the voters´ decision-making.
Within the party system of the Czech Republic, ODS is characterised by a more critical relation
towards the EU that other political parties, and the theme of Europe or of the European
Union has always been considered as one of the pillars of its election campaigns.
Key words: election campaign, European integration, national interests, euroscepticism
Zahraniční politika není pro voliče tématem, podle nějž by se primárně rozhodovali ve
volbách. Důležitější jsou ekonomická a sociální témata, která mají vliv na jejich životní situaci.
V případě
Občanské
demokratické
strany
(ODS)
je
tomu
však
poněkud
jinak.
Zahraničněpolitické téma, kterým byl vstup České republiky do Evropské unie, respektive
členství samotné, zkoušela několikrát učinit dominantním, viditelným a charakterizujícím
stranu samotnou. Cílem tohoto příspěvku je ukázat na pozadí vývoje politického systému, že
ODS za určitých okolností patří ke stranám, které Evropu, Evropskou unii, její instituce, vývoj
(rozšiřování, prohlubování) a národní zájmy vůbec, používají jako téma komunikace s voliči a
činí jej tedy součástí volební kampaně.
75
Jistě by nebylo smysluplné věnovat se všem volebním kampaním do Poslanecké sněmovny
PČR, protože pro Českou republiku byl z hlediska členství v EU zásadní až rok 2003, kdy se
uskutečnilo referendum o našem vstupu do EU. Tehdy se také zvýšila míra evropeizace (Dürr,
Marek, Šaradín 2004; Hloušek 2004). Omezím se tedy na volební roky 2002 a 2006. Jde o
volby, které rámují vstup ČR do EU. V roce 2002 vedl ODS do voleb Václav Klaus, o čtyři roky
později Mirek Topolánek.
Zahraniční politika každého státu se přirozeně vyvíjí, ani vztah k EU není v případě ODS
konstantní. Velmi totiž záleží také na tom, zda je politická strana ve vládě, nebo v opozici.
Vládní subjekt musí být mnohem konstruktivnější a odpovědnější. V čase se mění rovněž
státní idea, respektive národní identita. Badatelky Sociologického ústavu AV ČR konstatovaly,
„že česká národní identita trpí slabostí a mezi lety 1995 – 2003 v mnoha oblastech dále
oslabila. Zatímco v roce 1995 byl národní stát nejdůležitějším teritoriem, se kterým se Češi
identifikují, v roce 2003 je po sídlu, ve kterém Češi žijí, až druhým nejdůležitějším teritoriem,
a národnostní identita je pro Čechy až pátou nejdůležitější kolektivní identitou.“ (Vlachová,
Řeháková 2004: 33)
Volby 2002: spor o EU a tematizace národních zájmů
Jedním z hlavních témat sněmovních voleb byla otázka vstupu země do Evropské unie,
v tomto případě převedená na spor o to, kdo bude důsledněji hájit národní zájmy. Preference
naznačovaly, že by vítězem voleb mohla být ODS. Ta v kampani vsadila jako v předchozích
volbách na svého předsedu Václava Klause. Trumfem ČSSD měl být zase její nový předseda
Vladimír Špidla, který se dokázal distancovat od politiky svého předchůdce Miloše Zemana.
V rozhodujících televizních duelech s Václavem Klausem přesvědčivě zvítězil a razantně se
vymezil vůči opoziční smlouvě.19 To vše vedlo k tomu, že volby nakonec vyhrála ČSSD před
ODS, rozdílem dokonce vyšším než v roce 1998 (o více než 5 %). Překvapením bylo posílení
vlivu KSČM, která skončila opět na třetím místě. Podpořilo ji zhruba o 7,5 % voličů více než
19
Název zní Smlouva o vytvoření stabilního politického prostředí v ČR, jíž ODS umožnila vládnout ČSSD. Kampaň
ODS však byla postavena na varování před politikou sociální demokracie. Smlouva směřovala mj. úpravou
volebního zákona k posílení těchto dvou velkých politických stran na úkor stran menších. Právě někdejší premiér
Miloš Zeman byl viditelným ztělesněním této dohody.
76
před čtyřmi lety, nyní se přiblížila 20 % hranici (18,5 % hlasů). Posledním subjektem, který se
do Poslanecké sněmovny dostal, byla Koalice KDU-ČSL a US-DEU.
V roce 2002 měla ODS nejprofesionálnější volební kampaň. Tematicky svůj program rozdělila
do tzv. dekád, které postupně představovala voličům (viz např. Petřík 2003: 20). Právě
národní zájmy byly jedním z dominantních témat, dále pak boj proti levici a socialismu vůbec.
Poslední dvě témata byla jasným konstruktem, jemuž voliči ODS nedůvěřovali, zvláště po
spolupráci ODS s ČSSD. Vždyť to byla právě Klausova strana, která čtyři roky držela u vlády
sociální demokracii. Proto byla tematizace národních zájmů intenzivní, příliš volných
programových bodů ODS již neměla. Na jednom z mítinků V. Klaus dokonce prohlásil: „Čelíme
tlaku na změnu poválečného uspořádání v Evropě jak v symbolické, tak v majetkové a právní
rovině, a to na účet naší země.“ Celá kampaň ODS byla přizpůsobena svému předsedovi, ten
naprosto zastínil všechny ostatní spolukandidáty, a to včetně vizuální kampaně. Po určitém
hledání ODS v přístupu k EU, kdy dokonce zahraničněpolitický expert strany Jan Zahradil
navrhoval nevčlenit se do EU, se strana přidala k ostatním relevantním subjektům (kromě
KSČM) a sdělila, že bychom měli do tohoto společenství vstoupit co nejdříve.
V programu strana zdůraznila realistický přístup k EU, kritiku eurofederalismu a nesmyslnost
vytváření nadnárodního útvaru. V žádném případě ODS nepodpořila zvyšování pravomocí
Evropské komise, ale ani Evropského parlamentu. Nabídla ovšem vznik druhé komory
parlamentu, v ní by zasedali zástupci národních parlamentů. Celým programem se nesla
myšlenka národní suverenity. V dokumentu nazvaném „ODS volí národní zájmy“ se strana
zmínila o tom, že právě v tomto čase nabývá tematika národních zájmů na významu. ODS
byla rozhodnuta je hájit důsledně. Některé země podle autorů programu ODS požadují
zrušení Benešových dekretů, což je ohrožením našich národních zájmů. Tento důraz na
národní zájem nepochybně u ODS dosáhl svého vrcholu v předvolební kampani v roce 2002.
Po volbách prezident Václav Havel pověřil sestavením vlády předsedu vítězné strany
Vladimíra Špidlu, který předstoupil před veřejnost s vizí proevropského koaličního kabinetu.
Vedle ČSSD v něm byly zastoupeny další dva subjekty: KDU-ČSL a US-DEU. Vládu tvořily
levicová strana a dvě středová uskupení. Strany se sice v několika programových bodech
rozcházely, nicméně se shodovaly v otázce vstupu země do Evropské unie a v názorech na její
77
další vývoj (politické prohlubování spolupráce).
Z volebních výsledků v roce 2002 vyplývalo, že vedle křehké vládní většinové koalice bylo
možné ustavit rovněž menšinovou vládu ČSSD, která by se opírala o poslance KSČM. Takovou
vizi zastával například bývalý předseda strany Miloš Zeman. Případná levicová vláda ČSSD,
podpořená hlasy KSČM, by se ve volebním období po roce 2002 mohla v Poslanecké
sněmovně opírat o pohodlnou většinu 111 poslanců. Delegáti ČSSD ovšem už na XXVI. sjezdu,
který se konal v únoru 1993 v Hradci Králové, přijali usnesení, v němž se uvádí: „Budeme
aktivně vystupovat proti jakýmkoli pokusům obnovit v této zemi totalitní komunistický režim,
proto nepřichází v úvahu žádná podoba naší spolupráce s KSČM.“20 Toto své odhodlání
potvrdili i na následujícím sjezdu, který se uskutečnil o dva roky později v Bohumíně.
Doposud je existence silné KSČM výrazným blokačním faktorem při sestavování vlád. Vladimír
Špidla si tedy dřívější zákaz spolupráce ČSSD s KSČM vztáhl i na nepřímou vládní spoluúčast.
Navíc by se KSČM zcela jistě nepodílela na proevropské orientaci, což bylo pro V. Špidlu velmi
podstatné.
Pro pohyb na politické scéně v období 2002 – 2006 byly zásadní volby do Evropského
parlamentu v červnu 2004 (Mrklas 2005: 97–108; Šaradín 2004)), protože jejich výsledek
způsobil největší vnitropolitický otřes ze všech členských států Unie. V období před volbami
kabinet Vladimíra Špidly ztrácel na veřejnosti podporu, respektive jeho jednotlivé strany, což
platilo zejména o ČSSD a US-DEU. Stranické preference ČSSD v květnu 2004 činily 16,5 %,
KDU-ČSL 7,9 % a US-DEU se již řada měsíců pohybovala pod hranicí volitelnosti. Měsíc před
volbami do EP by ji do Poslanecké sněmovny volilo pouze 1,7 % hlasujících. Radikální pokles
důvěry zaznamenal i samotný premiér, jemuž podle stejného průzkumu důvěřovalo pouze 25
% občanů ČR, zatímco v září 2002 jich bylo třikrát více – 75 %. Občané byli stále více
znepokojeni rostoucí nezaměstnaností a neřešenými sociálními problémy, vládě škodila i
rozepře mezi jednotlivými koaličními partnery a rovněž permanentní neshody uvnitř ČSSD.
Zvláště ty nacházely v médiích značnou odezvu.
Situaci přirozeně využívala opozice, hlavně ODS. Ta pojala evropské volby jako referendum o
vládě, na čemž také částečně postavila svou předvolební kampaň (jedním ze sloganů ODS byl
20
http://www.cssd.cz/vismo/dokumenty2.asp?u=422010&id_org=422010&id=310334&p1=4981&p2=&p3=
(12. 8. 2004)
78
„Střihněte si volby“ a doprovázel billboardy a plakáty s přestříhávanou růží, což je symbol
ČSSD). Už v prosinci 2003 předseda ODS Mirek Topolánek na své webové stránce uvedl: „Tyto
volby budou referendem o české vládě a naší schopnosti v očích voličů ji nahradit.
Nepodceňme je!“ Ačkoliv je vládní agenda naprosto odlišná od té, kterou zastávají
europoslanci, volební systém je jiný a nikdo z kabinetu Vladimíra Špidly ani nekandidoval,
opozici se skutečně podařilo na veřejnosti vyvolat domnění, že volby znamenají především
možnost ohodnotit vládu. Tuto atmosféru vnímali také kandidáti vládních stran. Například lídr
Unie liberálních demokratů Helena Rögnerová 22. března 2004 na rádiu Frekvence 1 uvedla:
„Já myslím, že lidé se nebudou rozhodovat podle nějakých evropských témat,... bude se
rozhodovat o politice, která se dělá v této zemi, a jaké trvání má tato vláda, tato koalice a
jaký prostor tady je.“
Prohra sociální demokracie, která skončila až na pátém místě a získala pouhé dva mandáty ze
24, tuto stranu vnitřně rozkolísala. Sociální demokraté našli jediného viníka: svého předsedu
Vladimíra Špidlu. Výsledek voleb snížil důvěru straníků a premiér se rozhodl odstoupit. 21
V obou funkcích jej vystřídal jeho místopředseda Stanislav Gross a sestavil vládu ze stejných
politických stran jako jeho předchůdce. Ta dostala v srpnu 2004 v Poslanecké sněmovně
důvěru. Evropské volby ukázaly, že radikálně poklesla obliba další vládní strany, Unie
svobody22. Po Stanislavu Grossovi se v dubnu 2005 stal premiérem Jiří Paroubek (ČSSD).
Volby 2006: evropské zklidnění
Volby do Poslanecké sněmovny PČR se uskutečnily 2. a 3. června 2006. Předcházela jim
razantní volební kampaň, na niž zareagovala i média. Ta navodila dojem, že volby jsou
víceméně střetem dvou hlavních politických stran a jejich předsedů, Mirka Topolánka (ODS) a
Jiřího Paroubka (ČSSD). Svědčí o tom rovněž počet informací v hlavních českých seriózních
médiích. Četnost informování o ČSSD a ODS byla zřetelně výraznější, než tomu bylo u
ostatních politických stran.
Pokud jde o volební program, pak ODS téma od obhajoby národních zájmů upustila a také se
21
Prohra se hodila zejména křídlu Miloše Zemana. Vladimír Špidla jej totiž nepodpořil v prezidentské volbě,
takže zejména politici jemu blízcí tlačili na Špidlův odchod.
22
Kandidovala v koalici pod názvem Unie liberálních demokratů.
79
přestala vyhraňovat vůči EU. V roce 2005 si totiž nechala zpracovat průzkum veřejného
mínění, z něhož vyplynulo, že pokud by EU kritizovala jako doposud, mohla by ztratit až 7 %
voličů. Hlavní spor se v kampani vedl ohledně socioekonomických témat a evropská tematika
byla naprosto upozadněna.
Mediální podpora hlavních politických stran se projevila zejména na výsledcích voleb. Voliči
více než ve všech předchozích volbách méně riskovali a podpořili strany, u nichž byli
přesvědčeni, že ve volbách uspějí. Zatímco ve volbách roku 1996, 1998 a 2002 podpora
zvolených stran byla kolem 88 % hlasů, v roce 2006 to bylo již 94,02 % hlasů. Rovněž podpora
ČSSD a ODS v součtu byla vyšší, než tomu bylo dříve.
Tabulka 1: Zisky úspěšných stran
Volby
Úspěšné
Neúspěšné
Hlasy ČSSD+ODS Mandáty (%)
strany
strany
(%)
ČSSD+ODS (%)
1996
88,84
11,16
56,06
64,5
1998
88,68
11,32
60,05
68,5
2002
87,45
12,55
54,67
64,0
2006
94,02
5,98
67,70
77,5
Zdroj: ČSÚ
Další vývoj politické situace předurčily události dne vyhlášení výsledků voleb. Strana
zelených, jejíž program byl mnohem blíže ČSSD než ODS, se rozhodla v podstatě několik
minut po vyhlášení konečných výsledků spojit s hlavní anti-ekologickou stranou ODS a KDUČSL. V součtu tyto strany disponovaly polovinou mandátů (100). Lze předpokládat, že SZ
z poloviny volili lidé, kteří si přáli její budoucí spolupráci s levicí, z poloviny lidé, kteří
preferovali pravicovou orientaci. Tímto rychlým krokem si SZ do dalších voleb snížila podporu
levicového elektorátu.
Druhou událostí bylo emotivní vystoupení premiéra Jiřího Paroubka. Ten reagoval zejména na
tzv. aféru Kubice, kdy čtyři dny před volbami obvinil elitní policejní důstojník ČSSD ze
spolupráce s organizovaným zločinem. Podle předsedy ČSSD tento krok oslabil pozici jeho
80
strany před volbami. Pokud by například v Jihočeském kraji hlasovalo pro ČSSD o 338 voličů
více, pak by právě ona získala potřebný sto první mandát (ČSSD s podporou KSČM). Ve
vystoupení obvinil konkurenty z jiných politických stran z pučistických praktik a některé
novináře, že jsou „žoldáky ODS“. V každém případě toto vystoupení česká veřejnost odmítla a
premiér se za ně posléze omluvil. Lídr zelených Martin Bursík projevu využil, aby legitimizoval
svou spolupráci s ODS, a přestal považovat ČSSD za seriózního partnera.
Ačkoliv ODS, KDU-ČSL a SZ neměly v Poslanecké sněmovně potřebný počet poslanců pro
utvoření většinové vlády, rozhodly se učinit vše pro vznik společného kabinetu. Bylo zřejmé,
že strany zkoušely taktiku získat některého sociálně-demokratického poslance23, respektive
chtěly ukázat na neústupnost, nekonstruktivnost sociální demokracie. ODS, KDU-ČSL a SZ
demonstrovaly vůli dohodnout se a Jiří Paroubek se měl dostat pod soustředěný mediální a
veřejný tlak, takže by nakonec musel trojkoaliční vládu nějakým způsobem podpořit. Za to by
sociální demokracie získala několik významných postů, například post předsedy Poslanecké
sněmovny. K tomuto tlaku ODS využila i KSČM, s níž se občanští demokraté navzdory
předvolebním prohlášením rozhodli vyjednávat. Tím měla být navozena situace, že se ČSSD,
pokud se nerozmyslí spolupracovat s trojkoalicí, může ocitnout mimo jakékoliv vyjednávání.
Dne 5. června 2006 pověřil prezident republiky Václav Klaus Mirka Topolánka jednáním o
nové vládě, přičemž první zasedání nově zvolených poslanců se mělo uskutečnit do konce
června 2006. Ústava ČR však termín „pověřit jednáním o nové vládě nezná“. Podobný postup
do praxe zavedl již Václav Havel. V Ústavě se přitom uvádí (Hlava III, čl. 68, odst. 2: „Předsedu
vlády jmenuje prezident republiky a na jeho návrh jmenuje ostatní členy vlády a pověřuje je
řízením ministerstev nebo jiných úřadů.“ Tento krok umožňuje jakousi přípravu koaliční vlády,
personální i programovou. V tomto případě Václav Klaus navíc umožnil Mirku Topolánkovi
získat čas pro vyjednávání s ČSSD (nebo s některým jejím poslancem) o případné podpoře
jeho vlády a zároveň neztratil první ze dvou pokusů jmenovat premiéra.
Dne 6. června začali zástupci ODS, KDU-ČSL a SZ pracovat na společném programu. O tři dny
později jednalo předsednictvo ČSSD a usneslo se, že trojkoaliční projekt strana podporovat
23
Něco podobného se stalo v roce 1996, kdy z ČSSD přešel do ODS poslanec Tomáš Teplík. Zároveň
z poslaneckého klubu sociální demokracie odešel Jozef Wagner, který zůstal nezařazený. Původně menšinová
vláda ODS, KDU-ČSL a Občanské demokratické aliance (ODA) se stala většinovou.
81
nebude, zároveň si své poslance pojistilo tím, že všichni museli podepsat čestné prohlášení,
že neumožní vznik vlády ODS. Mezitím prezident republiky potvrdil, že jmenuje Mirka
Topolánka premiérem, i když nebude mít předem zajištěnu podporu 101 poslanců24.
Dne 18. června 2006 ČSSD připustila, že by mohla podporovat menšinovou vládu ODS,
zároveň si stanovila několik programových i personálních bodů, které by k tomuto kroku
mohly vést. V této fázi bylo cílem sociální demokracie vyřadit ze hry obě menší strany, KDUČSL a Stranu zelených. Menšinový kabinet by byl snáze odvolatelný, o programu by ODS
musela vyjednávat s více stranami. Tato situace by byla pro ČSSD příznivější, než kdyby proti
ní stál blok 100 koaličních poslanců. Dne 21. června se středo-pravicové strany shodly na
programu a později i na složení vlády. Menší strany měly získat po třech vládních postech,
ODS devět. Koaliční smlouva byla slavnostně podepsána 26. června. Z dohody bylo patrné, že
v evropské tematice ODS ustoupila z některých svých dřívějších postojů.
ODS sociální demokracii navrhla, aby utvořila s trojkoalicí tzv. duhovou nekomunistickou
vládu, tzn. že by ve vládě zasedli politici ČSSD, KDU-ČSL, ODS a SZ. Jedinou opoziční stranou
by zůstala KSČM. Naproti tomu Jiří Paroubek prosazoval pouze dvě řešení: společnou vládu
občanských a sociálních demokratů, do níž by byli oběma subjekty nominováni nestraničtí
odborníci, nebo menšinovou vládu ODS, jíž by sociální demokraté tolerovali. Za těchto
okolností prezident prohlásil, že dává Mirkovi Topolánkovi čas do konce prvního srpnového
týdne, aby mu představil smysluplný projekt, který by měl šanci získat důvěru. V první fázi
povolebních vyjednávání bylo zřejmé, že trojkoaliční vláda nemá šanci na úspěch, obě menší
strany její ustavení vzdaly 4. srpna.
Ve druhé fázi, kdy po jednání všech parlamentních stran u prezidenta republiky sociální
demokracie obsadila post předsedy Sněmovny svým poslancem Miloslavem Vlčkem, podala
Paroubkova vláda demisi, tentokrát ji prezident přijal (16. srpna). Prezident zároveň
dosavadní ministry požádal, aby zůstali ve funkcích do doby, než bude jmenován nový
kabinet. Zvoleni byli také místopředsedové Sněmovny. Výsledkem schůzky u prezidenta bylo
rovněž další intenzivní jednání mezi ČSSD a ODS, které prosazovali zejména sociální
demokraté. Jiří Paroubek chtěl straně zajistit co největší podíl na moci, přičemž společná
24
Toto tvrdil před volbami a uplatnil i při předcházejícím sestavování vlády.
82
vláda by mohla přijmout nový návrh volebního zákona, který by znemožnil dosažení
vyrovnaného výsledku (změna počtu poslanců na lichý počet, nejlépe 201), a posílil obě velké
strany (zmenšení velikosti obvodů).
Za této situace přišel předseda KDU-ČSL Miroslav Kalousek s návrhem na vytvoření
menšinové koaliční vlády s ČSSD, již by mohla tolerovat KSČM. V tomto směru se jednalo o
překvapivý krok, protože právě M. Kalousek patřil vždy k zásadním odpůrcům politiky KSČM,
před volbami ji neváhal označit za zločineckou organizaci. Svůj krok odůvodňoval obavou o
minimalizování vlivu své strany novým volebním zákonem. Krajské organizace jeho postoj
odmítly a předseda KDU-ČSL opustil postupně všechny své funkce a zůstal řadovým
poslancem. Menšinová vláda Mirka Topolánka byla jmenována prezidentem 4. září a dostala
dle ústavy třicetidenní lhůtu na to, aby předstoupila před Poslaneckou sněmovnu s žádostí o
vyslovení důvěry. Šance, aby vláda Mirka Topolánka získala důvěru, byla minimální. ODS
zvolila jasnou taktiku, i když důvěru nedostane, bude mít určitý čas provést některé kroky, o
něž ve svém programu usilovala. Mirek Topolánek předstoupil před poslance v nejzazším
termínu (4. října) a skutečně důvěru nezískal. Jeho menšinová vláda byla vystřídána koaliční
vládou až v lednu 2007, kdy kabinet ODS, KDU-ČSL a SZ podpořili dva přeběhlíci z ČSSD.
Pokud jde o vztah k Evropské unii, v programovém prohlášení koaliční vlády se objevil slib, že
„při stanovování priorit předsednictví bude vláda vycházet z realistického odhadu možností
České republiky. Chceme Evropskou unii otevřenou a srozumitelnou lidem, zbavenou
byrokratické zátěže, globálně konkurenceschopnou, a to při zachování jejího sociálního a
ekologického rozměru“. O sociální a ekologickém rozměru by ODS pod Václavem Klausem
zcela jistě nehovořila.
Závěr
Cílem článku bylo ukázat, že z obrany národních zájmů se ODS pokusila učinit zásadní téma
v předvolební kampani před volbami 2002. Šlo zejména o obranu Benešových dekretů a také
o kritiku prohlubování Evropské unie. Téma národních zájmů je spjato s ODS od počátku
vzniku (Mareš 2000: 20), nicméně v roce 2002 zásadně zesílilo. Bylo to dáno osobou Václava
Klause, ale i tím, že ODS se po čtyřletém spojenectví s ČSSD zdiskreditovala jako pravicová
83
strana a její předvolební apel ohledně obav ze sociální demokracie se ukázal jako
nedůvěryhodný.
Mirek Topolánek, který v čele strany Václava Klause vystřídal, zpočátku vedl podobnou
rétoriku. Nicméně od roku 2005, kdy průzkum veřejného mínění naznačil, že s podobnou
politikou ODS ztratí až 7 % voličů, došlo k viditelnému obratu. Téma národních zájmů a
vymezování se vůči EU bylo v kampani v roce 2006 potlačeno a lze říci, že vládní účast ODS
zcela proměnila. Musela být odpovědnější, konstruktivně a méně kritická. Mirek Topolánek
na rozdíl od Václava Klause přijal Lisabonskou smlouvu, která znamenala politické
prohlubování EU, proti němuž se ODS vždy vymezovala.
84
SMER-SD: STRANA DVOCH TVÁRÍ? PERMANENTNÁ KAMPAŇ MEDZI
STRANOU A LÍDROM
Viera Žúborová
Abstrakt
At present, the Smer-SD political party belongs to political parties enjoying permanent and
constantly increasing popularity within the Slovak society. Several authors claim that from its
creation the political party applies the so called permanent campaign which it credits its
hitherto dominant position within both the political and party systems of the Slovak Republic
for. The presented chapter reacts to the given predisposition of Smer-SD, or to what extent
are statements of several authors relevant in respect of the analysis of media presentations
within the selected mass-media. One of the aims of the presented chapter is to confirm the
given trend of permanence in respect of the analysed political party as well as the position of
the party (political) leader Róbert Fico with reference to the permanent campaign, as from
the theoretical concept it is possible to state that one of the fundamental tools of the so
called permanent campaign is its personalisation. The presented chapter tries also to confirm
the fact that not only the political party by itself but also the parties active within the party
system of the Slovak Republic help in a considerable way to create not only a dominant
position of the party but first of all of its party (political) leader.
Kľúčové slová: komunikácia, mobilizácia, permanentná kampaň, Smer-SD, negativita,
líderstvo
Éra tzv. „nekončiacej“ kampane
Rozvoj a nárast postavenia marketingu v rámci jednotlivých politických interakcií vo vzťahu k
permanentnej kampani sa čoraz viac začal rozpínať mimo územia USA. Inými slovami
povedané, nárast postavenia profesionálnych konzultantov a nových trendov smerom k
85
prezentácii osobností a politického imidžu sa stali celosvetovým fenoménom, ovplyvňujúc
politiku v celosvetovom meradle [Sparrow, Turner: 2010, s. 985]. Ako uvádza Magleby [2000],
v danom období „nekončiacej kampane“ je evidentný nárast centrálnej pozície kandidátov vo
vzťahu ku kampaniam (candidate – centred campaigning), čo automaticky vedie k nárastu
potreby profesionálnych konzultantov, ktorí dopomáhajú ku kreácii profesionálnej a
personalizovanej kampane. Nová éra politickej komunikácie zasiahla aj Slovenskú republiku.
Jedným z nástrojov, ktorý dominuje v rámci slovenských podmienok, je personalizácia. Jej
dlhodobejší trend sa prejavuje nielen prostredníctvom skutočnosti, že v ostatných rokoch sa
jednotlivé vlády čoraz viac pomenúvajú po ich svojich než po politických stranách, ktoré ju
kreujú [Mcallister 2007].
Permanentnú kampaň prvýkrát prezentoval Patrick Caddell, avšak širšiu pozornosť termín
získal až v roku 1980 v rámci publikácie od Sidneyho Blumenthala pod názvom „The
Permanent Campaing“, kedy bol charakterizovaný ako inštrument vládnutia smerom k
budovaniu populárnej a sústavnej podpory [Charnock: 2005 s. 19]. Musím však konštatovať,
že termín v danej dobe bol viac-menej využívaný na charakterizáciu amerických kampaní.
Až Hugho Heclo sa v rámci svojej definície snažil zovšeobecniť analyzovaný termín, keď
hovorí: „Permanentná kampaň je niečo odlišné od vládnej potreby vo vzťahu k celoročnej
verejnej podpore. Každý deň je volebný deň v rámci permanentnej kampane, ktorá
predstavuje neustály proces smerom k manipulácii zdrojov verejnej podpory k zvýšeniu
zapájania sa do samotného vládnutia“ [Heclo: 2000, s. 17]. Vo všeobecnosti môžeme
povedať, že „permanentná kampaň“ znamená nový model politického riadenia, ktorý si
vyžaduje špecifických ľudí, moderné technológie a organizácie, ktorých hlavným cieľom je
zisk „nenásytného“ súhlasu verejnosti, respektíve zabezpečenie si voličského potenciálu vo
voľbách.
Ako konštatuje Hugh Heclo [2000], voľby v rámci tohto permanentného procesu mobilizácie
predstavujú iba určitú časť celej mozaiky, ktorú autor charakterizuje ako „nekončiacu
kampaň“. Môžeme teda povedať, že politické subjekty sa vo výraznej miere neorientujú na
predvolebné obdobie, ale čoraz viac preferujú tvorenie a pôsobenie kampaní počas celého
volebného obdobia buď neustálymi priamymi apelmi smerom k spoločnosti, alebo
86
nepriamymi apelmi, ktoré sa snažia „využiť myslenie“ jednotlivcov spoločnosti s cieľom
vymedzenia problémov a prenesením do politickej diskusie [Heclo: 2000, s. 14 - 16].
Na záver tak môžem konštatovať, že v rámci vnútorných dynamických zmien prostredia
politickej komunikácie došlo taktiež k výrazným zmenám v rámci vedenia kampaní, ktoré v
súčasnosti podľa viacerých autorov zaraďujeme do éry tzv. „postmoderných kampaní“.
Špecifickou súčasťou je aj vyššie charakterizovaný pojem permanentná kampaň, ktorá sa dá
vo všeobecnosti zhrnúť do týchto základných identifikátorov, a to:
-
„podkopávanie“ sily a vplyv politických strán vo vzťahu k ich prezentácii;
-
evidentný nárast centrálnej pozície osobnosti v rámci kampane (prevažne straníckych
lídrov) – personalizácia politiky;
-
nárast profesionalizácie volebných kampaní smerom k využívaniu profesionálnych
konzultantov;
-
permanentné využívanie moderných technológií vo vzťahu k monitorovaniu verejnej
mienky (vrátane fokusových skupín, denných výskumov) sa stalo integrálnou súčasťou
vládnutia.
Vo všeobecnosti tak môžem povedať, že graduálna evolúcia permanentnej kampane, ktorá
bola vo svojich začiatkoch viditeľná predovšetkým v USA a vo Veľkej Británii, bola
charakterizovaná prostredníctvom využívania moderných techník (marketingových) ako spindoktori, prieskumy verejnej mienky a profesionálny manažment v oblasti médií aplikovaný na
každodennú politiku [Norris: 2000. s. 173].
Personalizácia politiky – hlavný nástroj permanentnej kampane?
Stranícki lídri zohrávajú nielen veľmi dôležitú úlohu vo vnútri samotnej politickej strany, ale aj
medzi vzájomnými interakciami jednotlivých politických subjektov v rámci politického a
straníckeho
systému,
čo
v
súčasnosti
vo
väčšine
prípadov
znamená,
že
sú
najmedializovanejšími osobami danej politickej strany a tým určitým budovateľom celkového
politického imidžu nielen vo vzťahu k spoločnosti, ale aj k ostatným politickým stranám v
systéme. V ostatných rokoch sa nárastom nových komunikačných nástrojov vo vzťahu k
politickej komunikácii posilňuje
sila
a dominantné postavenie straníckych lídrov
87
priamoúmerne s daným nárastom. Politickí lídri sa tak stávajú dominantnými politickými
postavami, a to nielen počas volebného obdobia smerom k médiám alebo voličom, ale
taktiež čoraz výraznejšie sa vsádzajú do pozícií „hovorcov“ vládnej koalície alebo opozície, a
to najmä podľa postavenia svojej politickej strany.
V odbornej literatúre sa s pojmom permanentná kampaň dosť často spomína samotná
personalizácia politiky, ktorá v rámci transformačnej vlny politickej komunikácie zasiahla aj
krajiny mimo anglo-americkej kultúry. Zvýšený nárast personalizácie vo vzťahu nielen k
voľbám, ale aj k legislatívnym rozhodnutiam relevantných aktérov patrí k faktorom, ktoré sú
charakteristické pre politický marketing ako fenomén v rámci nástupu novej tretej éry
politickej komunikácie – štvrtej fázy mediatizácie.
Daný aspekt reaguje na nárast volatility, ktorý je predovšetkým zapríčinený straníckou
prestavbou, klesajúcim politickým vplyvom v rámci sociálnej štruktúry, ako aj úpadkom
tradičnej straníckej identifikácie. Dôvodom je skutočnosť, že politickí lídri prichádzajú a
odchádzajú, volebná mobilizácia je tak upriamená skôr na politické osobnosti ako na program
[Žúborová 2010]. Daný koncept je taktiež známy pod pojmom prezidencionalizácia politiky. Je
založený na skutočnosti, že v súčasnosti je bežné volebné obdobie vlád pomenované skôr
podľa ich lídra – premiéra – ministerského predsedu než podľa politických strán zastávajúcich
úrad.
Hlavným cieľom daného aspektu nielen z pohľadu médií, ale aj politických strán je nárast
efektivity, a to najmä vo vzťahu k [Mcallister 2007: 579]:
•
zasiahnutiu poslucháčov cez určitý vizuálny imidž prezentovaný lídrom,
•
prezentácii tém, záujmov skôr cez lídra ako abstraktný predmet (dokument,
inštitúciu),
•
zjednodušeniu budovania vzťahu politickej strany a poslucháčstva (potenciálneho
voliča) cez politického lídra,
•
udržaniu pozornosti a zasiahnutie, udržanie zaujatosti smerom k poslucháčstvu.
Familiárna osobnosť v podobe promotéra (lídra) je tak ideálna z hľadiska jednoduchšieho
stotožnenia sa potenciálnych voličov s prezentovanými straníckymi agendami ako s
neosobnou – nehmotnou publikáciou vo forme manifestu alebo volebného programu
[Mcallister 2007: 579]. Avšak je potrebné uvedomiť si, že daná zmena prezentácie politických
88
subjektov nepriamo (v určitých podmienkach aj negatívne) pôsobí na celkovú zmenu
politického systému.25
Môžeme tak povedať, že fundamentálnou hypotézou konceptu personalizácie je, že
individuálni politickí aktéri zastávajú prominentné postavenie vo vzťahu k prezentácii
politickej strany, ako aj
kolektívnych identít. Musíme však konštatovať, že výrazným
spôsobom budujú daný koncept aj samotné médiá v rámci svojich správ, kedy preberajú
logiky politických subjektov a automaticky sa snažia selektovať lídrov a kandidátov, ktorí
vytvárajú požadovaný a priaznivý – vo vzťahu k poslucháčstvu – dojem v rámci mediálnych
správ. Ako konštatuje Lauri Karvonen, „dané upriamenie sa na individuálnych politikov
priamoúmerne podmieňuje aj samotný pohľad občanov na politiku ako celok“ [Karvonen
2007: 4].
Na základe vyššie uvedených procesov sa v rámci daného politického subjektu samotní lídri
dostávajú do centra pozornosti, respektíve smeruje ku koncentrácii mocenských zdrojov v
rámci strany samotnej. Avšak je potrebné dodať, že daná koncentrácia sa neprejavuje
prostredníctvom toho, že líder zasahuje a kontroluje stranícke štruktúry, ale že daná
dominantnosť lídra sa prejavuje cez koordináciu plánovania a verejných aktivít vo vzťahu k
prezentácii a komunikácii samotnej strany [Poguntke, Webb 2007: 8].
Samotný líder sa v rámci daných interakcií vo väčšine prípadov stáva aj hlavným „hovorcom“
v rámci predvolebných kampaní prostredníctvom nárastu jeho/jej volebných apelov smerom
k potenciálnym voličom. Politické subjekty sa tak snažia vyššie uvedené aktivity lídra-hovorcu
pretaviť aj do mediálneho pokrytia. Inými slovami povedané, média sa začínajú čoraz viac
zameriavať na straníckych lídrov.
Ako už bolo vyššie naznačené, personalizácia ovplyvňuje nielen jednotlivé politické subjekty a
médiá, ale taktiež aj samotných voličov, ktorí sa s nimi identifikujú, respektíve strana sa
prostredníctvom lídra viac uchováva v mysliach voličov. Ako tvrdí Karvonen, „faktor
straníckeho líderstva je základnou funkciou politickej strany“ [Karvonen 2007: s. ]. Vo
všeobecnosti to znamená, že v súčasnosti je čoraz viac strana hodnotená samotným lídrom v
25
Mcallister dospieva k dvom konsekvenciám tohto aspektu prestavby: (1) autonómnosť politických lídrov v
rámci procesu budovania politík (personalizácia ich mandátu); (2) nevyhnutnosť inštitucionálnych reforiem s
narastajúcim procesom prezidencionalizácie vo volebnom a straníckom systéme [Mcallister 2007: 584] .
89
očiach voličov, ktorí sa s ním vo väčšej miere (ne)stotožňujú. Tým pádom sa kruh vzájomných
interakcií uzatvára a strany sa ho snažia permanentne „oživovať“ voľbou efektívnych
komunikačných stratégií, ktoré sú viac-menej šité na samotného lídra, a to predovšetkým z
pohľadu jeho charakterových vlastností a valencií. Na záver tak môžeme povedať, že skoro
každá diskusia alebo mediálna prezentácia nielen v rámci národných volieb sústavne smeruje
k personálnym charakteristikám hlavných straníckych lídrov a kandidátov [King 2002].
Metodický rámec
Viacerí autori sa zhodujú na tom, že strana Smer-SD od svojho začiatku „prevádzkuje“
permanentnú kampaň [Žúborová: 2011 a,b; Vadocza-Bianchi-Pčolinský: 2010] a je
zaraďovaná do tzv. marketingových strán [Wojtas: 2006]. Avšak pre potvrdenie týchto
faktorov je potrebná hlbšia analýza nielen mediálnych správ vysielaných samotnou politickou
stranou, ale aj samotnými médiami s cieľom vykresliť obraz vzájomných interakcií v rámci
komunikácie analyzovaného politického subjektu. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že každý
politický subjekt sa riadi externou situáciou, v ktorej sa nachádza, ako aj voličskými
preferenciami, ktoré sa taktiež berú do úvahy pri kreácii komunikačnej stratégie.
Rozdiel medzi komunikáciou jednotlivých politických strán závisí od ich umiestnenia v rámci
koalično-opozičných a parlamentných mimoparlamentných vzťahov, keď miera intenzity sa
líši práve (ne)sledovanosťou médií daných strán. Inými slovami povedané, aj napriek tomu, že
politická strana nachádzajúc sa v opozícií má dostatok času na vyvíjanie svojich
komunikačných stratégií a nie je pod takým mediálnym tlakom ako vládna strana, je pre ňu o
to ťažšie práve získať danú mediálnu zainteresovanosť, akou sa teší vládna strana.
Časové obdobie analýzy bude taktiež ohraničené, a to hlavne z dôvodu, ako bolo uvedené
vyššie, a tým je predovšetkým snaha o potvrdenie stále trvajúcej permanentnej kampane
politickej strany Smer-SD. Preto je potrebné zúžiť analýzu na obdobie 2010/201126, kedy sa
konali nielen parlamentné a komunálne voľby, ale politická strana Smer-SD sa presunula z
koaličných do opozičných radov. Obsahová analýza priamych citácií politických lídrov v
26
Analýza elektronických médií v období január 2010 – december 2010, analýza tlačových konferencií v období
január 2010 – júl 2011.
90
jednotlivých médiám bude porovnávaná s voličskými preferenciami politickej strany Smer-SD
v danom období. Snahou predkladaného textu je zakomponovať do jeho vnútornej štruktúry
aj výskumy z ostatných rokov, ktoré sa venovali mediatizácie politický lídrov a politických
strán.
Schéma č. 1: Voličské preferencie politickej strany Smer-SD a Róberta Fica* v období január
2010 – júl 2011 (vrátane volebného výsledku)
50
Smer-SD
Róbert Fico
45
40
35
30
25
20
15
10
5
0
február 2010
apríl 2010
jún 2010
august 2010
október 2010
december 2010
február 2011
apríl 2011
jún 2011
január 2010
marec 2010
máj 2010
júl 2010
september 2010
november 2010
január 2011
marec 2011
máj 2011
Poznámky: (*) preferencie straníckeho lídra Róberta Fica boli vybrané z výskumu Focus z prieskumu
dôveryhodnosti politikov.
Zdroj: vlastné spracovanie, priemer výskumných agentúr Focus a Median za obdobie január 2010 – jún 2011.
Profil analyzovaného politického subjektu
Politická strana Smer-SD sa už dlhodobejšie hlása k stredo-ľavým politickým stranám aj
napriek svojej mediálnej prezentácii, ktorá sa prikláňa skôr k ľavicovému spektru. Založenie
91
bolo viac-menej spojené s dezintegračnými procesmi v rámci politickej strany SDĽ v roku
1999, najmä po odchode jej „neformálneho lídra“ Róberta Fica, ktorý založil novú ideologicky
nejasnú stranu. Strana Smer, vtedajšími politickými elitami prezentovaná ako „tretia cesta“27,
vstúpila do parlamentných volieb v roku 2002 síce ako nováčik, avšak jej postupný prerod na
stranu bez ideologického zamerania sa stretol s ohlasom práve v rámci fragmentovaného
voličského ľavicového tábora. Parlamentné voľby 2002 aj napriek snahe o mobilizovanie
voličov skončili pre novú ľavicovú stranu politickou prehrou, ktorá však naštartovala ich
odchodom do opozície ďalšiu vnútornú prestavbu, a to smerom k jasnému ideologickému
vymedzeniu [Žúborová: 2010]. Procesom „sociálnodemokratizácie“ strany, ako aj „tzv. politiky
pohltenia“ či „zmiznutia ľavicových malých strán“28 (SOP, SDĽ, SDA, SDSS) [Muránsky: 2004, s.
9] začala narastať členská podpora, ako aj voličský elektorát sympatizujúci so staronovým
subjektom. Daná transformačná zmena smerom už k ideologicky vymedzenému politickému
subjektu bola ukončená aj zmenou názvu na Smer – sociálna demokracia (ďalej len Smer-SD).
Parlamentné voľby v roku 2006 zachytili stranu už inštitucionalizovanú a posilnenú volebným
víťazstvom vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2004, kedy Smer-SD prvýkrát vo
svojej histórii vstúpil za brány koaličných spojenectiev. Aj napriek kritickým ohlasom z dôvodu
absencie politickej stability a jej spojenectva v rámci koalície so stranami ĽS-HZDS a SNS
[Szomolányi: 2007, s. 23 – 24] sa politická strana viac-menej vyprofilovala na relevantný
subjekt pôsobiaci v rámci politického a straníckeho systému. Aj napriek tomu môžeme
konštatovať, že nielen v rámci ostatného volebného obdobia, ale aj v súčasnosti sa politická
strana Smer-SD nikdy neprejavovala ako „typická ľavicová strana“. Inými slovami povedané,
nesnažila/nesnaží sa o prezentáciu typických ľavicových tematík, „skôr ignoruje témy tzv.
kultúrnej vojny“29, prezentuje typické a „tradičné červené témy“ [Chmelár: 2008, s. 39-40] a
národnostné témy.
Daný trend, ktorý som vyššie uviedla, čo sa týka straníckej prezentácie smerom navonok, bol
27
Politický program pod názvom „Tretia cesta“, ktorý propagoval novú víziu, alternatívu proti znižovaniu
sociálnych benefitov za Dzurindovej vlády, sľubovaním zlepšenia sociálneho postavenia, a taktiež kritizovaním
nedodržaných identických sľubov zo strany Vladimíra Mečiara a HZDS [Riishøj: 2007, s. 35].
28
Autor vo svojej štúdii daný proces charakterizuje prostredníctvom konceptu uprednostňujúceho politiku
asimilácie, nie integrácie, respektíve SMER sa snažil presadzovať daný asimilačný proces malých ľavicových
politických strán prostredníctvom „rozpustenia so cťou“. Politická podpora SMERu sa poslinila aj
prostredníctvom kooperácie s najväčšou odborovou organizáciou – Konfederáciou odborových zväzov SR (KOZ).
29
ľavicovo – liberálne témy – či témy ľavicového internacionalizmu, medzi ne radí predovšetkým: legalizovanie
drog, podpora feministických tém, multikulturalizmus, privilegovanie zväzov osôb rovnakého pohlavia.
92
viditeľný aj v rámci parlamentných volieb v roku 2010, kedy sa aj napriek jasnému volebného
víťazstvu strana Smer-SD ocitla v opozícii. Rotácia politických strán – vrátane ĽS-HZDS a SMK,
ktoré sa ocitli mimo parlamentných kresiel, a vstup nových strán do parlamentu (SaS, MostHíd), naznačovala zmenu v porovnaní z voľbami v roku 2006.30
Výsledky výskumu
Výsledky výskumov, ktoré budeme považovať za určitý východiskový bod v rámci
predkladanej analýzy mediálneho správania sa politickej strany Smer-SD vo vzťahu
k využívaniu tzv. permanentnej kampani, predstavuje mediálna analýza od spoločnosti
Slovakia On-line, ktorá na začiatku roku 2011 prezentovala výsledky výskumu vo vzťahu
k zastúpeniu politických strán, politických lídrov a ústavných činiteľov vo vzťahu k ich
mediálnej „populárnosti“, ako aj kvantitatívna analýza spoločnosti Newton Media (ktorá bola
spracovaná pre portál medialne.sk).
Z hľadiska tejto skutočnosti berieme do úvahy dve premenné, a tými sú postavenie politickej
strany a politického lídra Smeru-SD. Na základe vyššie uvedených výskumov môžeme
konštatovať, že politická strana Smer-SD v roku 2010 získala 24-percentný podiel na
mediálnom trhu, čím sa zaradila na prvé miesto v porovnaní s ostatnými politickými
subjektmi. Samotný líder Róbert Fico sa podľa výsledkov výskumu Slovakia On-line umiestnil
taktiež na prvej priečke s 50 % publicitou v porovnaní s ostatnými lídrami politických strán.
Naopak pri porovnaní výsledkov výskumu spoločnosťou Newton Media, ktorá sa skôr
zamerala na najpoužívanejšie slovo (termín) v médiách, mediálne najčastejším skloňovaným
slovom v počte 9 881 sa za rok 2010 vyskytovalo meno politického lídra strany Smer-SD
Róberta Fica.
Aj napriek tomu, že dané výsledky nám môžu vykresliť celkový obraz mediálnej prezentácie
politickej strany Smer-SD a jeho lídra, je potrebné brať do úvahy aj iné premenné, respektíve
iné komunikačné nástroje, ktoré môžu byť merateľné vo vzťahu k analyzovanej
permanentnosti.
30
Voľby v roku 2006 boli považované na stabilizačné a to vo vzťahu k straníckemu systému, respektíve do
parlamentných kresiel sa dostali strany, ktoré dlhodobo pôsobili v politickom systéme. Naopak rok 2010
priniesol tzv. polčasy rozpadu [Krivý: 2007, s. 123], kedy sa opäť začali presadzovať nové politické formácie čo
znamenalo krok naspäť vo vzťahu k konsolidácii straníckeho systému.
93
Riadená komunikácia politickej strany Smer-SD
Jedným, v súčasnosti významným komunikačným nástrojom nielen smerom k spoločnosti, no
čoraz viac smerom k médiám, sú tlačové besedy jednotlivých politických subjektov a ich
predstaviteľov, ktoré sú viac menej v ich vlastnej réžii. Inými slovami povedané, politické
subjekty v rámci týchto diskusií majú pod kontrolou tempo, ako aj smerovanie samotnej
diskusie. Analýza mediatizácie politickej strany Smer-SD, ako aj jej lídra Róberta Fica
v kontexte s volebnými preferenciami, je špecifická komparácia, a to nielen vo vzťahu
k mediálnej prezentácii strany vs. líder, ale taktiež vo vzťahu k volebným preferenciám
(porovnaj schému č. 1).
Schéma č. 2: Celková mediatizácia politickej strany Smer-SD, jednotlivé vystúpenia členov
strany celkovo v porovnaní s Róbertom Fico v roku 2010
25
20
15
Smer-SD
R. Fico
10
5
0
Február
Apríl
Január
Marec
Jún
Máj
Júl
August
Október
December
September
November
Poznámky: graf je načrtnutý tak, aby bol viditeľný počet tlačových besied za jednotlivé mesiace v analyzovanom
roku.
Zdroj: vlastné spracovanie, na základe tlačových besied v období január – december 2010, archív Ta3
Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že výkyvy vo vzťahu k intenzite prezentácie strany sa
pretavili aj do ich voličskej podpory, respektíve mesiace január – február, ktoré boli
najmedializovanejšie v kontexte s tlačovými besedami, sa najvýraznejšie pretavili do úrovne
voličskej podpory. Môžeme povedať, že daný nárast bol naviazaný na parlamentnú pozíciu
94
politickej strany Smer-SD ako na najdominantnejšiu vládnu stranu. Zaujímavá je však
skutočnosť, že postupne smerom k volebnému dňu mediatizácia klesala priamoúmerne
s prezentáciou strany a v priebehu mesiacov máj – júl začala stagnovať. Môžeme len
konštatovať, že daný fakt bol zapríčinený zmenou pozície (zmena z koaličnej na opozičnú)
politickej strany Smer-SD v kontexte jej straníckej komunikácie.
Taktiež je zaujímavý pohľad na komunikáciu politickej strany Smer-SD v perióde
predvolebných kampaní. Príkladom je výrazný pokles v rámci mesiaca apríl, kedy bola
zaznamenaná najnižšia mediatizácia strany Smer-SD (vrátane mesiaca júl) prostredníctvom
tlačových besied v počte tri31.
Schéma č. 3: Celková mediatizácia politickej strany Smer-SD, celkovo jednotlivé vystúpenia
členov strany celkovo v porovnaní s Róbertom Fico v roku 2011
25
20
15
Smer-SD
R. Fico
10
5
0
Január
Február
Marec
Apríl
Máj
Jún
Júl
Poznámky: graf je načrtnutý tak, aby bol viditeľný počet tlačových besied za jednotlivé mesiace v analyzovanom
roku.
Zdroj: vlastné spracovanie, na základe tlačových besied v období január – júl 2011, archív Ta3
Taktiež v kontexte danej analýzy sa môžeme len domnievať, že daná „mlčanlivosť“ bola
spôsobená aj zmenou komunikačnej stratégie (máj - jún), kedy politický subjekt začal s
31
V rámci mesiaca Apríl 2010 politický subjekt Smer-SD bol prezentovaný v najnižšej miere prostredníctvom
tlačových besied v počte 3-krát a z toho 2-krát vystúpil samotný líder strany Róbert Fico (16.04.2010) v TB pod
názvom „Vláda o výstavbe diaľníc“ a 6.04.2010 v TB pod názvom „Volebný program Smer-SD“, posledná TB bola
venovaná PPP projektom prostredníctvom Ľubomíra Vážneho (Smer-SD).
95
útočnou kampaňou na súčasné vládne politické strany (SDKÚ-SD, KDH, SaS, Most-Híd) a
tlačovými besedami zameranými na najmedializovanejšie témy v rámci masových médií ako
„pôžička Grécku, otázka dvojitého občianstva a povodne“ [Žúborová: 2011].
Ako už bolo vyššie naznačené, analyzovaný politický subjekt zmenil pozíciu v rámci vzťahov
koalícia vs. opozícia, a tým sa priamoúmerne zmenila aj jeho intenzita prezentácie
prostredníctvom tlačových besied. Musíme však konštatovať, že od mesiacov august –
september začali tlačové besedy graduálnym spôsobom narastať, síce nedosiahli úroveň
vládnej pozície, ale sa stabilizovali v priemere na 10 tlačových besied mesačne (porovnaj
schému č. 2 a 3). Daná permanentnosť nebola viditeľná len na politickom subjekte ale aj na
jeho samotnom lídrovi, ktorý si udržiaval pozíciu „prvého muža strany“ v kontexte početnosti
vystúpení, čo sa priamoúmerne zobrazilo aj na jeho osobnostných preferenciách (porovnaj
schému č. 1 až 3).
Taktiež na základe porovnania analyzovaného subjektu (politickej strany Smer-SD) vo vzťahu k
jeho pozícii v parlamente koaličná vs. opozičná môžeme konštatovať, že aj tematika sa
výrazným spôsobom zmenila, čo by sa z teoretického hľadiska malo očakávať od politickej
strany, ktorá zmení v priebehu volieb svoje pozície. Na záver tejto analýzy môžeme sčasti
konštatovať, že aj politická strana Smer-SD, aj politický (stranícky) líder Róbert Fico v rámci
svojej prezentácie smerom k spoločnosti (aj k médiám) pôsobili permanentne. A to aj napriek
skutočnosti, že bol viditeľný výrazný pokles celkovej mediatizácie, subjekt sa aj napriek tomu
snažil stabilizovať svoju pozíciu v rámci parlamentu. Taktiež sa relatívne jednoducho
prispôsobili aj zmene svojej pozície v rámci parlamentu, respektíve zmene svojej rétoriky.
Smer-SD v printovom environmente
Printové média sú len jedným z aktérov, ktorý v rámci špecifického priestoru prevádzkujú,
sprostredkúvajú a účinkujú v rámci interakcií a komunikácie v politickom systéme a dodávajú
nielen volebným kampaniam určitú mieru dramatickosti, ale snažia sa permanentne
informovať spoločnosť o jednotlivých krokoch a vyjadreniach vládnych, parlamentných
reprezentantov. Ako v rámci svojej štúdie konštatujú Stefano D. Vigna a Ethan Kaplan, médiá
96
zohrávajú významnú, ak nie kľúčovú úlohu v rámci delenia preferencií a záujmov politických
strán vo vzťahu k potenciálnym voličom [Vigna, Kaplan: 2007].
Aj napriek skutočnosti, že nie všetky, respektíve ani jedno médium, či už printového alebo
iného druhu, nie je apolitické či nezaujaté, musíme konštatovať, že aj napriek týmto faktom aj
negatívna správa alebo článok môžu v pozitívnom zmysle slova vplývať na respondenta, čiže
potenciálneho voliča, ako aj miera intenzity medializovaného politického subjektu.
Na základe výsledkov druhej analýzy, ktorá porovnávala mediatizáciu politickej strany Smer a
jeho straníckeho (politického) lídra Róberta Fica, môžeme vo všeobecnosti konštatovať
totožné závery ako v rámci prvej analýzy.
Schéma č. 4: Celková mediatizácia politickej strany Smer-SD, jednotlivé vystúpenia členov
strany celkovo v porovnaní s Róbertom Fico v rámci printových novín Sme a Pravda za rok
2010
Sme
Pravda
Róbert Fico
Smer-SD
49%
51%
Róbert Fico
Smer-SD
45%
55%
Poznámky: graf je načrtnutý tak, aby bol viditeľný počet mediálnych vystúpení samotných poslancov za Smer-SD
v pomere s vystúpeniami Róberta Fica. V rámci analýzy boli zarátané len priamo citácie jednotlivých členov
parlamentu strany Smer-SD v období január – december 2010.
Zdroj: vlastné spracovanie, na základe printových výtlačkov printových denníkov Sme a Pravda, použitá analýza
tzv. „umelecký týždeň“.
Politický líder strany Smer-SD si aj v rámci printových médií ponecháva dominantné
postavenie v porovnaní s tlačovými diskusiami, nie je však až tak výrazné. Aj napriek tejto
skutočnosti sa v priemere pohybuje od 45 % v rámci denníka Pravda a až 49 % v rámci
denníka Sme vo vzťahu k jeho osobnostnej prezentácii, či už z pozície vládneho činiteľa do
konca mesiaca jún alebo z pozície „najsilnejšieho“ opozičného lídra v mesiacoch júl –
december.
97
Môžeme tak potvrdiť výsledky nosného výskumu, ktorý bol vyššie uvedený ako náš nosný,
kde bolo konštatované, že Róbert Fico získal až 50 % publicitu v porovnaní s ostatnými
lídrami. Musíme však povedať, že v rámci tejto analýzy boli brané do úvahy len priame
citácie, ktoré médiá publikovali v rámci analyzovaného obdobia (pozri schému č. 2).
Výsledky výskumu nielen potvrdzujú silnú pozíciu straníckeho lídra Smeru-SD vo vzťahu k
celkovej mediatizácii politickej strany, ale taktiež jeho prezentáciu z pohľadu pozície strany v
rámci parlamentu. Pokiaľ sa strana Smer-SD nachádzala v rámci vládnej koalície, kde
zastávala pozíciu dominantnej strany, jej samotný líder sa prezentoval prostredníctvom vlády
ako politickej strany. Daný jav je vo všeobecnosti identický aj pri porovnaní ostatných
volebných období v podmienkach slovenských politických strán.
Môžeme tak konštatovať, že Mcallisterov personalizačný znak – kedy vlády, ale aj strany sú
pomenované podľa lídrov alebo premiérov, no nie podľa politických strán ich vytvárajúce –
je evidentný aj v podmienkach slovenského straníckeho (politického systému). Róbert Fico sa
ako vtedajší premiér staval do pozície nielen hovorcu vlády, ale aj samotnej slovenskej
spoločnosti. Za svojho pôsobenia ako premiér skôr prezentoval pozitívne správy
prostredníctvom prísľubov, výziev alebo neutrálnych správ, ktorými obhajoval kroky
jednotlivých vládnych členov, prevažne len zo svojej strany. Negatívne útoky v danom období
boli nasmerované len proti politickej strane SDKÚ-DS podobne ako v rokoch 2002 a 2006,
odkedy sa daný konflikt odohráva výhradne na sociálno-ekonomickej úrovni. Hlavným
informátorom bol opäť stranícky líder Róbert Fico.
Z pozície opozičného poslanca môžeme na základe analýzy mediálnych správ konštatovať, že
stranícky (politický) líder Smer-SD sa v drvivej väčšine prezentoval ako všeobecný líder
opozičných strán. Postavil sa tak do pozície hlavného reprezentanta, a to nielen svojej strany,
čo mu logicky zabezpečovalo dominantné postavenie politickej strany vo vzťahu k získaným
kreslám. Daná dominantnosť bola viditeľná vetnými konštrukciami ako „Smer to podporí“,
alebo „potrebujeme spoločne postupovať“, či „budeme hlásať“.
Ďalším dôležitým ukazovateľom výberu komunikačnej stratégie politického subjektu je taktiež
jeho umiestnenie v rámci parlamentu (koaličná vs. opozičná). Prostredníctvom analýzy
mediálnych výstupov politickej strany Smer-SD môžeme konštatovať, že samotná politická
strana, respektíve jej členovia boli v úzadí v období, keď sa nachádzala v koalícii, kedy bol skôr
98
dominantný samotný líder strany, čo logicky vyplývalo z jeho pozície premiéra vlády SR a tým
aj zvýšenej pozornosti a publicity zo strany samotných médií. Avšak vstupom politickej strany
do opozičných lavíc pozícia straníckeho lídra Róberta Fica ako promotéra klesla z 54 % na 39
%, a naopak mediálna prezentácia jednotlivých popredných predstaviteľov a členov stúpla zo
46 % na 61 % (pre porovnanie pozri bližšie schému č. 5).
Schéma č. 5: Celková mediatizácia politickej strany Smer-SD vo vzťahu k jej pozícii v
parlamente, členovia – predstavitelia strany a samotný líder strany Róbert Fico v rámci
printových novín Sme a Pravda za rok 2010
Január - Jún
Koaličná pozícia
Júl - December
Opozičná pozícia
39%
46%
54%
61%
Róbert Fico
Smer-SD
Róbert Fico
Smer-SD
Zdroj: vlastné spracovanie, na základe printových výtlačkov printových denníkov Sme a Pravda, použitá analýzy
tzv. „umelecký týždeň“.
Musím však upozorniť aj na fakt, že mediálna prezentácia z daného pohľadu sa u jednotlivých
analyzovaných médií líšila. Intenzita prezentácie straníckeho (politického) lídra Róberta Fica
bola prostredníctvom printového média Sme intenzívnejšia v období, kedy bola strana v
koalícii. Z celkovej jeho prezentácie v danom období až 71 % pohltilo printové médium Sme,
pokým Pravda len 29 %. Pri rovnakom porovnaní mediálneho vysielania v rámci opozičného
obdobia sa prezentácia lídra opäť zvýšila, kedy Pravda pohltila z jeho celkovej prezentácie len
27 %, médium Sme 73 %. Taktiež pri mediálnych výstupoch jednotlivých straníckych
99
predstaviteľov alebo členov Smeru-SD printové médium Sme bolo intenzívnejšie32.
Schéma č. 6: Celková mediatizácia lídra Smeru-SD vo vzťahu k typu prezentácie (pozitívna –
negatívna – neutrálna)
Pozitívna
Negatívna
Neutrálna
35%
43%
22%
Zdroj: vlastné spracovanie, na základe printových výtlačkov printových denníkov Sme a Pravda, použitá analýza
tzv. „umelecký týždeň“.
Správna harmónia medzi využívaním pozitívnej a negatívnej kampane patrí k základným
úspechom politických subjektov a kandidátov v rámci volieb. Ako konštatuje Scott Desposato,
negatívna kampaň výrazným spôsobom pozitívne ovplyvňuje účasť na demokratickom
procese, ako aj skutočnosť, že u voličov sa zvyšujú informácie o kandidátoch [Desposato:
2007]. Musím však konštatovať, že využívanie negatívnej kampane sa môže obrátiť proti
útočníkom s katastrofálnymi výsledkami. Dôležitým faktom, ktorý ostáva vo výraznej miere
nepovšimnutý, je, do akej miery využívali jednotliví kandidáti dané druhy prezentácie vo
vzťahu k ich postaveniu v rámci politickej strany či vo vzťahu k jeho charakterovým
(líderským) vlastnostiam.
V rámci analýzy mediálnej prezentácie straníckeho (politického) lídra je viditeľná zjavná snaha
o vyváženosť v rámci budovania celkového imidžu Róberta Fica (pozri schému č. 6). Ako
konštatuje v rámci svojho príspevku Scott Desposato, kandidáti, ktorí sa prikláňajú
k využívaniu len negatívnej reklamy, absentujú u nich výrazné charakterové vlastnosti
32
Predstavitelia alebo členovia Smeru-SD v období koaličnej vlády z celkovej prezentácie 36 % pohltila Pravda
a 64 % Sme. V rámci opozičného obdobia sa daná proporcionalita o trochu znížila a z celkovej mediálnej
prezentácie tak 40 % pohltila Pravda a 60 % Sme.
100
a valencie. A naopak, u kandidátov s výraznými charakterovými vlastnosťami a valenciami je
viditeľná pozitívna prezentácia [Desposato: 2007, s.3].
Schéma č. 6: Celková mediatizácia politickej strany Smer-SD prostredníctvom iných
politických subjektov, politická strana Smer-SD vo všeobecnosti a samotný líder strany Róbert
Fico v rámci printových novín Sme a Pravda za rok 2010
Sme
Pravda
Róbert Fico
Smer-SD
Róbert Fico
Smer-SD
52%
48%
52%
48%
Zdroj: vlastné spracovanie, na základe printových výtlačkov printových denníkov Sme a Pravda, použitá analýzy
tzv. „umelecký týždeň“.
Ako už bolo vyššie naznačené, negatívna kampaň kandidáta, smerovaná na svojho oponenta,
môže mať opačný efekt, aký daný kandidát predpokladá. Z analýzy mediálnych správ
ostatných politických strán a kandidátov (pozri schému č. 6) vyplýva, že samotné strany
prispievajú k budovaniu politického imidžu lídra Smeru-SD, aj keď v negatívnom kontexte.
Môžem sa len na základe dominantného postavenia nielen lídra, ale aj samotnej strany
domnievať, že ich negatívna prezentácia sa síce snaží zobrazovať ich ako určitý „politický
extrém“ vo vzťahu k ostatným politickým stranám, ale súčasne ich stavia do pozície jedinej
možnej alternatívy proti svojim (napríklad a najmä) koaličným konkurentom.
Záver
Na základe analýz mediálnych prezentácii (riadená vs. neriadená) politickej strany Smer-SD,
ako aj jej straníckeho (politického) lídra Róberta Fica môžem konštatovať, že nielen za ostatné
obdobia, kedy strana Smer-SD dosahovala vysoké preferencie, ale aj v súčasnosti považujem
101
jej dominantné postavenie za relevantné, v niektorých momentoch až ukážkové. Taktiež na
základe výsledkov mediálnych vystúpení môžem potvrdiť konštatovania viacerých autorov
o tom, že politická strana aj v súčasnosti využíva permanentnú kampaň.
Výskum taktiež potvrdil, že politická strana Smer-SD bola schopná maximalizovať svoju
mediálnu prezentáciu v rámci svojej pozície ako koaličná strana. Svoju pozíciu priamoúmerne
prispôsobila aj vo vzťahu k svojmu straníckemu (politickému) lídrovi, respektíve v rámci
daného obdobia Róbert Fico patril medzi najmedializovanejšie osobnosti nielen samotnej
politickej strany, ale aj vlády, čo logicky vyplývalo z jeho pozície premiéra. Musím však
konštatovať, že aj napriek presunu politickej strany do opozičných lavíc sa strana neustále
snažila svoju komunikáciu s verejnosťou vyvíjať smerom k permanentnosti, a to aj napriek
obmedzeným možnostiam pri strate privilegovaného koaličného postavenia. Aj keď intenzita
mediatizácie lídra strany mierne poklesla, Róbert Fico aj naďalej zastáva úlohu promotéra
nielen Smeru-SD, ale aj celej opozície vo vzťahu ku komunikácii nielen s verejnosťou, ale aj
s ostatnými (predovšetkým koaličnými) stranami.
Inými slovami povedané, výskum potvrdil nestále dominantné postavenie straníckeho
(politického) lídra Smeru-SD, a to nielen na základe faktu, že sa prezentuje prevažne
neutrálnymi, skôr pozitívnymi ako negatívnymi správami, čo z teoretického hľadiska svedčí
o jeho silných charakterových vlastnostiach a valenciách, ktoré sa permanentne vyvíjajú
a stabilizujú. Výskum taktiež potvrdil, že nielen samotná strana alebo líder sa snažia
stabilizovať svoje a jeho postavenie v rámci straníckeho a politického lídra, ale výrazným
spôsobom (aj keď negatívnymi správami voči Smeru-SD, ako aj voči Róbertovi Ficovi) k tomu
prispievajú aj ostatné politické strany momentálne pôsobiace predovšetkým v rámci koalície.
Otázka však vyznieva, do akej miery je politická strana schopná neustále udržiavať danú
permanentnosť vo vzťahu k verejnosti a do akej miery využije dovtedajšie dominantné
postavenie v rámci svojej vlastnej stabilizácie v politickom a straníckom systéme Slovenskej
republiky. Taktiež sa nám naskytuje ďalšia otázka, poprípade ak Smer-SD, ako aj jej samotný
líder budú schopní udržať danú permanentnú informovanosť vo vzťahu k médiám, ako aj
verejnosti, do akej miery je schopný celkovo sa zmeniť stranícky systém vo vzťahu
k početnosti relevantných strán v rámci parlamentných kresiel.
Na záver je potrebné konštatovať, že daná analýza mediálnej prezentácie nám odkryla určité
102
trendy či problematiky smerom k vývoju a postaveniu nielen politického subjektu Smer-SD,
ale aj jeho samotného lídra. Napríklad skutočnosť, do akej miery bude schopný líder
sociálnych demokratov udržiavať si svoje dominantné postavenie v rámci mediálnej
prezentácie v strane, potom ako si napríklad médiá alebo spoločnosť môžu osvojiť nielen
nové informácie ohľadom iných členov v rámci strany.
Vo všeobecnosti tak môžem konštatovať, že tzv. permanentná kampaň nie je ešte
v podmienkach Slovenskej republiky do takej miery analyzovaná, ako aj skutočnosť, do akej
miery využívanie danej kampane ovplyvňuje nielen samotné subjekty, ktoré ju využívajú, ale
taktiež politické subjekty, ktoré sú ňou ovplyvnené. Preto sa treba do budúcnosti výrazným
spôsobom zaoberať týmito faktami a analyzovať ich účinky.
103
POLITICKÝ MARKETING V PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY A
ČESKEJ REPUBLIKY
Prípadové štúdie politických strán Věci veřejné a Sloboda a
Solidarita
Alexander Čemez, Martin Klus
Abstract
It is said that who is not present in mass media did not even exist. This could be doubly true
especially in the public sector, and therefore politicians use all available tools to promote
themselves or their political parties to the public. The complex of these tools we usually
referred to as political marketing and the appropriate combination of them can lead in the
present modern mass democracy to the electoral triumph. Likewise, the Czech and the Slovak
Republics have undergone specific development also in the phenomenon of political
marketing since 1989, which was mainly in the first years of democracy relatively far away
from the realities to which we were accustomed to the "run in" democracies of Western
Europe or North America.
However, the last parliamentary elections in 2010 have clearly shown that in both countries is
now almost completely open space to use all the modern marketing tools within the public
sector, to acquire as much of the public support as possible. An example of such a statement
is an enormous rise of two similar political parties, Věci veřejné in the Czech Republic and
Sloboda a Solidarita in the Slovak Republic. Both, thanks to an innovative marketing strategy
get within the relatively short time to the group of the so called relevant political actors in the
country and therefore, we believe, deserve also adequate attention by the academic
environment.
Key words: political marketing, political parties, Sloboda a Solidarita, Věci veřejné, media
channels
104
Vymedzenie a charakteristika politického marketingu
V období po roku 1989 sa stretávame na Slovensku, v Českej republike a prakticky v celej
strednej Európe s novým a moderným fenoménom, ktorým je politický marketing. Základnou
podmienkou pre existenciu politického marketingu je slobodné, trhové, súťaživé prostredie
medzi politickými stranami alebo kandidátmi. Preto sa politický marketing objavuje najskôr
v západnej civilizácii, v ktorej jedným zo základných charakteristických kultúrnych znakov je
práve slobodný trh a teda aj slobodný politický trh.
Keďže Rusko v dôsledku vlastnej hlbokej sociálno-ekonomickej krízy, ktorej akcelerácia
nastala dezintegráciou ZSSR [Horemuž: 2009, 54], začalo strácať svoje pozície v strednej
Európe, tak po roku 1989 došlo vo všetkých postkomunistických štátoch, vrátane Slovenska, k
„výrazným systémovým a štrukturálnym zmenám“ [Horemuž, 2010, 38]. Medzi tieto zmeny
patrí otváranie sa strednej Európy smerom k západnému svetu, ktoré súvisí s pádom železnej
opony a dezintegráciou socialistického bloku a nastáva tak postupné prenikanie tohto
fenoménu do našich geografických a kultúrnych podmienok.
Otázne je, ako sa dá politický marketing charakterizovať. Politický marketing, ktorý je témou
tejto kapitoly, môžeme zasadiť do určitého širšieho kontextu a ním je práve politická
komunikácia. V zjednodušenej podobe predstavuje politický marketing jednu z jej foriem.
Politická komunikácia tu však bola prítomná aj v období pred transformačnými procesmi,
mala však inú formu, ktorú je možné nazvať politická propaganda a súvisela s monopolom na
masovokomunikačné prostriedky. Politická propaganda je asociovaná predovšetkým
s negatívnou konotáciou spojenou s nedemokratickými režimami. V období demokratizácie
vplyvom vstupu súkromných médií nadobúda mediálne prostredie pluralistickú podobu
v rámci slobodného trhu.
Z uvedeného vyplýva, že forma politickej komunikácie sa flexibilne prispôsobuje v závislosti
od podoby politického systému v zmysle jeho demokratickosti alebo nedemokratickosti,
preto sa domnievame, že je možné politickú propagandu a politický marketing subsumovať
pod pojem politická komunikácia ako jej dve základné formy.
Z hľadiska časovej dimenzie je možné konštatovať, že politická propaganda bola postupne
105
nahradená politickým marketingom. Politické elity si tak zvykli na potrebu zmeny politickej
komunikácie a flexibilne na ňu zareagovali. Direktívny, oznamovací štýl sa zmenil na diskusiu,
v ktorej by principiálne mal zvíťaziť ten, kto má najlepšie argumenty.
S tým súvisí aj ideologická flexibilita politických strán, ktorej najvyššie štádium predstavujú
tzv. marketingové strany alebo strany na jedno použitie, u ktorých absentuje dlhodobejšia
vízia aj silnejšie ideologické ukotvenie a ich primárnym cieľom je participovať na politickej
moci alebo vyniesť niektoré osoby do vysokých alebo dokonca najvyšších ústavných pozícií po
najbližších parlamentných voľbách. Zároveň sa s tým vytráca z politiky odbornosť a vstupujú
do nej marketingovo úspešné a známe osobnosti z radov mediálnych hviezd. Vonkajšia
stránka tak prevláda nad vnútornou, forma nad obsahom, atraktivita nad odbornosťou,
mocenské a ekonomické záujmy nad duchovnými hodnotami.
Kto nie je mediálne známy, akoby ani neexistoval. Politici preto využívajú všetky dostupné
médiá. Ako nástroje politického marketingu sme mohli zaznamenať aj knihy. Môžeme
enumerovať viacerých politikov na Slovensku, ktorí sú ich autormi: Mikuláš Dzurinda a jeho
kniha Kde je vôľa, tam je cesta: môj maratón, Nutná obrana a Trest smrti Roberta Fica, Čas
pravých činov Ivana Šimka, Boj o moc a tajná služba od Vladimíra Palka, Žijem v takej
krajine... od Bélu Bugára alebo Slovenské tabu, ktorého spoluautorom je Vladimír Mečiar.
Pravdepodobne kvantitatívne najproduktívnejším autorom z radov slovenských a českých
politikov je Václav Klaus, ktorého knihy sa dokonca prekladajú do cudzích jazykov. Publikačná
aktivita Václava Klausa je známa ešte z obdobia, kedy nepôsobil ako politik, pričom jeho
predchádzajúca tvorba sa dotýka hlavne odborných ekonomických problémov. Odkedy
zasadol do prezidentskej funkcie, vychádza každoročne v knižnej podobe sumár jeho aktivít,
vybraných fotografií, prejavov, príhovorov, prednášok, listov a iných dokumentov. Rovnako
jeho niekdajší najväčší politický protivník Miloš Zeman napísal okrem iného aj dve knihy
v období, keď už bol mimo politiky (Jak jsem se mýlil v politice a Vzestup a pád české sociální
demokracie).
Skúsenosti z volebných kampaní v západnej Európe ukazujú, ako sa dá využiť (zneužiť)
napríklad Second Life, ktorý tak predstavuje akýsi internetový paralelný svet. Vystupujú v
ňom tzv. avatari, ktorí sú postavičkami reprezentujúcimi užívateľov tejto hry. Vytvorením
106
konta tak niektorí kandidáti preniesli volebnú kampaň do takejto virtuálnej roviny
[Schweitzer, Albrecht: 2011, 27]. Je vysoko pravdepodobné, že tieto spôsoby politickej
komunikácie dorazia zo západnej aj do strednej Európy. Internetová kampaň politikov sa
v našich podmienkach zatiaľ „obmedzuje“ len na webové stránky, kde sú prezentované
životopisy, programy, politické názory a presvedčenia, prípadne fotografie zo súkromia.
Niektoré subjekty tento zoznam dopĺňajú o tzv. internetovú televíziu, prevádzkovanú na
vlastných webových stránkach.
Politický marketing je teda veľmi dynamicky sa rozvíjajúca oblasť politológie a marketingu,
pretože kopíruje technologický progres a najnovšie trendy v oblasti moderných informačnokomunikačných technológií, či už sú to sociálne siete ako facebook a twitter, alebo blogy,
mikroblogy, e-mailové, resp. telefonické oslovovanie voličov a pod.
Ak chceme zhrnúť vyššie uvedené skutočnosti, tak môžeme konštatovať, že politický
marketing disponuje predovšetkým nasledovnými definičnými znakmi:
•
Kompetitivita medzi subjektmi, ktorá determinuje dva ďalšie znaky,
•
Atraktivita foriem,
•
Dynamika, ktorá vzniká vplyvom potreby neustálej inovácie, pretože v prípade rigidity
hrozí stagnácia a následne neúspech.
Aktéri politického marketingu a ich interakcie
V kontexte politického marketingu môžeme vyšpecifikovať základných aktérov, ktorými sú
elity (kandidáti, politické strany), médiá a elektorát. Znamená to, že politický marketing
operuje so živým materiálom, nie s neživým predmetom (výrobkom) ako business marketing
[Ettien: 2011, 4], a to nielen v prípade konkrétneho kandidáta, ale aj politickej strany, pretože
tá je vždy zložená z ľudí. A to isté sa dá povedať aj o médiách a elektoráte. Politici predávajú
nádej [Cwalina, Falkowski, Newman: 2011, 7] a ich imidž v sebe integruje dojmy, očakávania,
predstavy, sympatie a antipatie [Kürten: 2006, 4].
Každá osobnosť vo všeobecnosti je jedinečná a neopakovateľná, s čím musí politický
marketing kalkulovať. V sociológii sa chápe pojem osobnosť ako výsledok určitých
spoločenských vzťahov, ako subjekt spoločenského systému. V psychológii je osobnosťou
107
človek so všetkými fyzickými a psychickými vlastnosťami. V rámci sociálnej psychológie je
osobnosť chápaná ako prvok skupiny so vzájomným pôsobením [Bočáková, Rolníková: 2007,
36].
Politický marketing nedokáže robiť zázraky (napr. z vody Coca-Colu, ako sa o tom hovorilo na
Slovensku v roku 2002), a preto potrebuje stavať na pevných nohách, na určitom reálnom
fundamente. V ideálnom prípade je takouto platformou osobnosť kandidáta vyznačujúca sa
vysokou mierou singularity. Politický marketing je vždy o ľuďoch, a preto môžeme v tejto
úvodnej časti vyabstrahovať stratégie, čas konania volieb, témy, typ politického, straníckeho
alebo volebného systému a podobné faktory, ktoré hrajú sekundárnu rolu.
Objektom politického marketingu je volič, ktorý odovzdáva hlas v prospech kandidáta alebo
politickej strany. Subjektom je práve kandidát alebo kandidujúca politická strana, ktorá je
zároveň produktom, pretože ponúka samú seba. Medzi subjektom a objektom politického
marketingu existuje spojenie, ktoré môže byť buď bezprostredné (napr. prostredníctvom
rôznych mítingov, diskusií s občanmi a pod.), alebo sprostredkované, kde kľúčovú úlohu
zohrávajú média. Tie totiž zabezpečujú komunikáciu, pričom samotnú politickú komunikáciu
rozdeľujeme na internú a externú. Interná politická komunikácia prebieha vo vnútri buď
politických elít, alebo elektorátu a externá medzi aktérmi navzájom, t. j. medzi elitami
a voličmi.
Okrem toho rozlišujeme tzv. many-to-many alebo one-to-many komunikáciu [Štefančík: 2002,
2]. V kontexte tejto témy je pre nás zaujímavá práve externá komunikácia. Ak sa pozrieme
bližšie na aktérov politického marketingu a začneme politickými elitami, tak treba uviesť, že
politici sa usilujú predať samých seba ako značku a tá je spojená s dôverou, loajalitou,
hodnotou a inými charakteristikami, ktoré tvoria určitý komplex [Spiller, Bergner: 2011, 35].
Jednotlivých politických lídrov alebo politikov môžeme diverzifikovať z hľadiska ich
marketingovej sebaprezentácie v podmienkach Slovenska a Česka nasledovne, čím vytvoríme
určitú typológiu [Čemez: 2010, 8]:
•
národne orientovaný typ – Ján Slota, Miroslav Sládek,
•
typ mediálneho magnáta – Pavol Rusko, Vladimír Železný,
•
typ západne orientovaného reformátora – Mikuláš Dzurinda, Václav Klaus,
108
•
typ športovca – Dušan Galis, Pavel Ploc,
•
typ umelca – Milan Kňažko, Michael Kocáb,
•
akademický typ – Václav Klaus, Iveta Radičová.
Ak prejdeme k elektorátu ako k ďalšiemu aktérovi politického marketingu, tak je možné tiež
povedať, že je značne heterogénny, pričom na túto skutočnosť je možné nazerať
cez
prizmu viacerých aspektov: príslušnosť k spoločenskej vrstve a ideologická príslušnosť,
národnostná alebo etnická príslušnosť, regionálna príslušnosť, náboženská príslušnosť,
veková kategória, pohlavie.
Z uvedených faktorov v podmienkach Slovenska a Česka pravdepodobne nenájdeme
súvzťažnosť medzi politickými elitami (politickými stranami) na jednej strane a segmentmi
elektorátu na strane druhej v otázke pohlavia, pretože tu absentujú relevantné politické
strany, ktoré by sa vyznačovali zásadnou podporou jedného z pohlaví. V ostatných prípadoch
je možné identifikovať nasledujúce korelácie:
a) príslušnosť k spoločenskej vrstve – vo všeobecnosti platí, že nižšie vrstvy preferujú
ľavicové strany a vyššie vrstvy pravicové,
b) národnostná alebo etnická príslušnosť – rozlišujeme na jednej strane medzi SNS
a SPR-RSČ a SMK alebo Mostom na strane druhej, pričom treba uviesť, že
v podmienkach ČR sa neobjavila žiadna relevantná politická strana, ktorá by
reprezentovala určitú národnostnú menšinu, čo súvisí s odsunom Nemcov po 2.
svetovej vojne, hoci isté náznaky by sa mohli objaviť napríklad v súvislosti s rómskou
menšinou,
c) náboženská príslušnosť – rozoznávame strany, ktoré majú silnejší (KDH, KDU-ČSL),
slabší (SDKÚ-DS) alebo žiadny náboženský akcent (Smer – sociálna demokracia, ČSSD,
SaS),
d) veková kategória – mladšie vekové kategórie sa prihlásia k novším stranám (SaS, VV,
TOP ´09) a naopak staršie sú dlhodobo verné stabilnej značke (ĽS-HZDS); okrem toho
v podmienkach ČR existovala politická strana orientovaná na jednu vekovú (resp.
„profesijnú“) kategóriu, ktorou bol subjekt Důchodci za životní jistoty,
e) regionálna príslušnosť – hoci pravdepodobne nenájdeme v SR ani ČR žiadnu
109
relevantnú regionálnu stranu, tak niektoré regióny majú tendenciu voliť relatívne
stabilne alebo dlhodobo určitú politickú stranu, čo súvisí s tradíciou alebo evolučne sa
vyvíjajúcou politickou kultúrou na lokálnej alebo regionálnej úrovni. Jednoznačne
badateľná je však tendencia niektorých slovenských politických strán (napr. Smer-SD,
SMK či Most-Híd) výraznejšie akcentovať tzv. regionálne otázky a naopak niektorých
(napr. SaS) sa tejto téme čo najviac vyhýbať, čo pravdepodobne súvisí aj s ich
vnútornou vertikálnou štruktúrou a samozrejme preferenciami svojich stabilných
voličov.
Ak prejdeme k médiám ako k aktérovi politického marketingu, tak treba upozorniť na tú
skutočnosť, že by médiá mali byť principiálne nezávislé, ale napriek tomu je tu možné badať
určité spojenie s niektorými politickými centrami. Do značnej miery sú to práve médiá, ktoré
„vyhrávajú“ kandidátom a politickým stranám voľby. Stáva sa bežným javom, že
verejnoprávne médiá ovládané štátom držia „ochrannú ruku“ nad práve vládnucou politickou
garnitúrou, a naopak niektoré súkromné médiá sa niekedy výraznou mierou zapoja do
mocenských zápasov a dopomôžu k zmene mocenských pomerov v prospech opozičných
politických síl aj za cenu straty aureoly nestrannosti, čoho sme boli svedkami na Slovensku
v 90. rokoch, ale do určitej miery napríklad aj v roku 2010. V najzjavnejšej podobe je vidieť
prepojenie medzi politikou a médiami v prípade, že je politik priamo vlastnícky prepojený
s médiami. Prostredníctvom médií však môže politik priamo riešiť svoje PR podľa vlastných
predstáv tak, že je pre neho na mieru prispôsobený televízny formát vo verejnoprávnej
televízii, a to bez prítomnosti politickej konkurencie, čo sme tiež zažili vo vyššie uvedenom
období a v istej podobe aj v období rokov 2006 – 2010.
Je možné konštatovať, že existujú dve možné konštelácie vzťahov medzi politickým systémom
a mediálnou sférou. Stále nie je jednoznačné, kto hrá v tomto vzťahu dominantnú a kto
submisívnu rolu. Treba si pritom uvedomiť, že štát je svojou normotvorbou oprávnený právne
regulovať mediálnu sféru, ale na druhej strane médiá svojím vplyvom môžu nepriamo
pôsobiť na politický systém preferovaním niektorých politických strán alebo politikov a môžu
tak nepriamo spôsobiť striedanie elít, destabilizáciu, rekonštrukciu alebo dokonca
principiálnu premenu politického systému.
110
Ak pristupujeme teoreticky k trom spomínaným komponentom politického marketingu a ich
vzájomným vzťahom, môžeme dospieť k záveru, že vzniká tzv. trifurkačný model politického
marketingu, ktorý má komplementárny charakter a môže tak nadobudnúť dve podoby:
a) Lineárnu, ktorá predstavuje os a na jej okrajoch sú umiestnení elektorát a politická
elita, pričom medzi nimi stoja médiá, ktoré sú sprostredkovateľom a môžu plniť dve
možné funkcie: (1) médiá ako kanál – sú podriadené politickej elite a podľa princípu
kanála šíria informácie podľa potreby, (2) médiá ako filter – sú nezávislé od politiky a
filtrujú informácie medzi politickými elitami a verejnosťou podľa vlastného uváženia
a záujmov,
b) Triangulárnu – má tvar trojuholníka, kde existujú priame vzťahy medzi všetkými
troma komponentmi navzájom a bez sprostredkovateľa.
Fenoménom súčasnej doby, pokiaľ ide o postavenie médií ako aktéra v rámci politického
marketingu sú tzv. médiá druhej generácie, ktoré bezprostredne súvisia s internetizáciou
spoločnosti. Masová dostupnosť informačných technológií, ale aj pripojenia na internet totiž
najmä od druhej polovice prvej dekády 21. storočia významne zmenili možnosti, ktoré
politický marketing ponúkal. Tieto zmenené možnosti navyše môžu viesť k natoľko závažným
zmenám, ktoré okrem zborenia viacerých dogiem o podobe kandidáta (napr. v podobe
prezidenta USA) či politickej strany (napr. SaS a podobe jej vnútornej organizácie či získavania
stúpencov), môžu mať až systémový charakter. Interakcia, ktorú tieto médiá ponúkajú, totiž
výrazne mení nielen správanie sa subjektov, ale aj objektov voľby, čoho najzaujímavejším
príkladom v Českej a Slovenskej republike sú politické strany Věci veřejné a Sloboda
a Solidarita.
Věci veřejné
Ak chceme skúmať politickú stranu Věci veřejné (VV), tak je potrebné tento politický subjekt
vnímať v určitej časovej kontinuite a takisto treba pritom zohľadniť určité špecifiká
straníckeho systému Českej republiky. Ak chceme zaradiť túto politickú stranu do širšieho
111
kontextu, tak je, s ohľadom na tematické smerovanie tejto kapitoly, vhodné zvoliť typologický
prístup so zameraním na tri typológie, pričom každá vychádza z určitého kritéria. Ako prvé
kritérium použijeme veľkosť, podľa ktorej rozlišujeme nasledujúce typy [Tóth a kol., 2005, 94
- 95]:
• Strany s väčšinovým poslaním – disponujú absolútnou väčšinou v parlamente, vďaka
čomu môžu samostatne vytvoriť vládu,
• Veľké strany – uvedomujú si skutočnosť, že predchádzajúca situácia v ich prípade je
nereálna, preto potrebujú koaličného partnera,
• Stredne veľké strany a malé strany – buď musia uskutočňovať takú politiku, ktorá
vychádza z priorít silnejšieho partnera, alebo majú značnú možnosť ovplyvňovať
fungovanie prerozdeľovania moci, pretože väčšie strany musia robiť ústupky v ich
prospech.
Ako vyplýva z výsledkov volieb do Poslaneckej snemovne Českej republiky, tak tento politický
subjekt je možné považovať za stredne veľký typ politickej strany, ktorá sa v politickom
systém ČR vyskytuje skoro od začiatku formovania straníckeho spektra od roku 1989.
Môžeme tu zaznamenať viaceré politické strany, ktoré sa svojou veľkosťou podobali tomuto
politickému subjektu. Práve ich veľkosť do značnej miery determinuje ich rolu, resp. politickú
stratégiu, ktorú hrajú na politickej scéne. Príkladom môže byť Křesťanská a demokratická unie
– Československá strana lidová (KDU-ČSL), ktorá vďaka svojej flexibilite mohla byť schopná
striedavo vytvoriť vládu s rôznymi veľkými partnermi a byť tak vhodným balancérom napriek
svojej relatívnej kvantitatívnej slabosti. Takýchto príkladov môžeme nájsť v podmienkach ČR
viacero, napr. Občanská demokratická aliance (ODA) alebo Unie svobody, ktorá sa profilovala
ako strana odporu zložená z odídencov z politického subjektu Občanská demokratická strana
(ODS).
Podobnú rolu zastávala Strana zelených (SZ), ktorá sa dokonca stala súčasťou vládnej koalície
v roku 2006. Práve priestor tejto politickej strany po jej odchode z centra politického diania
prevzali TOP ´09 a VV. Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, tak z hľadiska politickej
stratégie je možné zovšeobecnene vymedziť nasledujúce typy politických strán:
112
1. Dominantná strana – jej postavenie je bezkonkurenčné alebo jej ostatné politické
strany môžu len slabo konkurovať,
2. Balancér – pridaním sa na jednu alebo druhú stranu môže rozhodnúť o zložení
budúcej vládnej koalície,
3. Apendix – je príveskom väčších strán a jeho reálny podiel na moci a rozhodovaní je
minimálny,
4. Izolovaná strana – vyznačuje sa minimálnym koaličným potenciálom, nespolupracuje
s ostatnými politickými stranami,
5. Separatistická strana – je výsledkom pnutia vo väčšej politickej strane a je zložená zo
skupiny odštiepencov.
Kým však Věci veřejné nadobudli rolu balancéra, ktorý mohol rozhodnúť o tom, ako bude
vyzerať vládna koalícia, tak prešli dlhším vývojom. Korene tejto politickej strany siahajú
do roku 2001. Ešte pred oficiálnou registráciou politickej strany boli jej aktivity limitované
v hlavnom meste Českej republiky, a preto je možné konštatovať, že z hľadiska územného
pôsobenia je možné ju považovať za komunálnu stranu. Až vstupom známej osobnosti
z mediálneho prostredia a následne zmenou politickej stratégie vyplývajúcej zo zmeny
územnej pôsobnosti sa stala celoštátnou politickou stranou. Práve prítomnosť verejne
známej osobnosti, ktorou bol Radek John, sa podarilo tomuto zoskupeniu preniknúť do
médií.
Táto politická strana sa snažila profilovať ako moderná politická strana kontrastujúca
s dlhodobo existujúcimi politickými stranami v Českej republike, pričom tu môžeme nájsť
viaceré diferenciácie:
1. pravdepodobne už samotným názvom sa táto politická strana chcela odlišovať od
dlhodobo pôsobiacich českých politických strán a jej cieľom tak bolo pravdepodobne
osloviť predovšetkým nerozhodnutých a voličov sklamaných z politického vývoja
v Českej republike. Názov, na rozdiel od starších strán (ČSSD, ODS, KSČM), nereflektuje
žiadnu ideológiu a je zameraný viac-menej občiansky s cieľom riešiť problémy, ktoré
zaťažujú občanov. Tento názov tiež súvisí s negatívnou konotáciou s pojmom strana,
113
ktorý súvisí s predchádzajúcim režimom, kedy dominovala jedna politická strana
(KSČ). Názov evokuje transparentnosť a boj proti korupcii a tie sa tak stali hlavnými
témami poslednej volebnej kampane vo voľbách do Poslaneckej snemovne ČR,
2. postup tvorby štruktúry tejto strany smerujúci zdola nahor je v porovnaní s ostatnými
politickými stranami iný, a preto je možné ho zaradiť medzi nové prvky straníckeho
systému. V podstate to znamená, že z komunálnej politickej strany sa stala strana
celoštátna, a to prostredníctvom médií,
3. invenčnosť v spôsobe oslovovania voličov, ktorého príkladom môže byť strieľanie
z dela na Strakovu akadémiu. Moderné postupy vo volebnej kampani mali za cieľ
vzbudiť pozornosť voličov aj médií. Tieto prvky predstavujú politikov v trochu inom
svetle. Ostro kontrastujú so zaužívanou praxou, kedy sa politici svojou štylizáciou
akoby vzďaľovali od občana, ale naopak, snažia sa mu priblížiť a celú kampaň odľahčiť,
dodať je určitý esprit, vitalitu, hravosť,
4. reaktívnosť, ktorá znamená promptné reagovanie a to sa prejavilo najvýraznejšou
mierou práve v billboardovej kampani v tom zmysle, že billboardy VV reagovali svojím
obsahom na konkurenčné politické strany,
5. provokatívnosť, ktorá zahŕňa výber tém, ktoré spôsobovali kontroverznosť,
6. ak vezmeme do úvahy personálne zloženie tejto politickej strany, tak je možné tu
pozorovať prítomnosť výraznej, mediálne známej osobnosti, ktorou bol Radek John,
ktorý ako novinár často odhaľoval neprávosť a nespravodlivosť, čím si získal povesť
bojovníka proti korupcii a za transparentnosť a stal sa tak v očiach voličov jej
garantom. Prirodzeným výsledkom koaličných vyjednávaní pri tvorbe vlády, ktorej
súčasťou sa stali aj VV, bola skutočnosť, že Radek John sa tak stal ministrom vnútra,
do rezortu ktorého patrila aj táto problematika. Okrem toho tento subjekt sa stal
stranou odporu, ktorá prichádza s novými ľuďmi, ktorí nie sú zaťažení žiadnymi
škandálmi. Analogicky k tomu je možné nájsť obdobný prípad v podmienkach
Slovenska. V prípade SaS je takouto osobnosťou Richard Sulík, ktorý sa stal známy ako
poradca ministrov financií Ivana Mikloša a Jána Počiatka. Disponoval ekonomickým
odborným potenciálom so zameraním na daňovú problematiku. A tomu zodpovedala
aj jedna z tém volebnej kampane SaS, ktorou mala byť daňovo-odvodová reforma,
114
pričom Richard Sulík verejne vyhlásil pre médiá, že má záujem stať sa ministrom
financií.
Ak reflektujeme typológiu M. Duvergera, ktorý aplikuje historický prístup, tak môžeme
rozdeliť politické strany nasledovne [Tóth a kol., 2005, 90 - 91]:
•
Elitné
–
vznikali
v parlamentoch ako zoskupenia
vybraných
poslancov
a zastupovali aristokraciu,
•
Masové – vznikali zdola a vyznačovali sa pobočkovou štruktúrou a tie zapájali do
života strany čo najväčší počet ľudí,
•
Univerzálne – snažili sa maximálne rozšíriť svoj elektorát bez ohľadu na príslušnosť
k spoločenskej vrstve,
•
Kartelové strany – u nich klesala spätosť s členmi, pretože od nich už
nepotrebovala zdroje.
Treba pri tom vziať v úvahu tú skutočnosť, že nástup nového typu politickej strany súvisí so
zmenou sociálno-politických podmienok a nový typ je tak akousi reakciu, resp. dôsledkom
týchto podmienok. Príčinou pre vznik jednotlivých typov politických strán od najstaršieho
typu až po najnovší bola potreba koordinácie aktivít v parlamentoch, rozširovanie
všeobecného volebného práva, odideologizovanie, prerastanie strán so štátom. Věci veřejné
nepatria do žiadneho z týchto historických typov politických strán, ale predstavujú nový typ
a to je, ako už bolo uvedené, výsledkom vedecko-technického pokroku, ktorým je
internetizácia spoločnosti. Táto politická strana využila určité vákuum, ktoré tu bolo prítomné
v tom zmysle, že štandardné politické strany ako rigidné štruktúry neskoro zareagovali na
prítomnosť internetu. V prípade VV tu môžeme v tomto kontexte hovoriť napríklad o
internetovom vnútrostraníckom referende alebo voľbe predsedu strany. A práve z toho
dôvodu bola cieľovou skupinou tejto politickej strany práve mladá generácia, ktorá sa
podstatne lepšie orientuje a pohybuje na internete ako staršia.
115
Sloboda a Solidarita
Ako už bolo naznačené v predchádzajúcom texte, stranu Sloboda a Solidarita možno
z viacerých uhľov pohľadu označiť za slovenský ekvivalent Věcí veřejných v Českej republike.
Podobne ako strana Věci veřejné, aj Sloboda a Solidarita (SaS) môže byť podľa volebného
výsledku z roku 2010 označená ako stredne veľká strana, avšak oproti VV s tým rozdielom, že
táto sa predvolebnou rétorikou o nespolupráci s dominantnou stranou Smer-SD za žiadnych
okolností dobrovoľne vzdala roly balancéra a presunula sa tak do pozície tzv. apendixu. Iný
uhol pohľadu, pokiaľ ide o veľkosť politickej strany, nám však dáva sila straníckej základne,
ktorú SaS počíta skôr na desiatky (nikdy údajne neprekročila počet 300 členov), čím sa stáva
jednou z najmenších slovenských politických strán, ako aj tzv. vertikálna štruktúra strany,
ktorá má aj vzhľadom na obmedzenú stranícku základňu relatívne silný centralistický
charakter.
A práve v týchto východiskách sa dostávame k ďalšej paralele medzi VV a SaS, a to v snahe
byť jedinečný, ba až kontrastujúci s dlhodobo existujúcimi politickými stranami v Slovenskej
republike, čo platilo najmä, a z istého uhľa pohľadu len, do parlamentných volieb v roku
2010.
Jedinečný bol už samotný spôsob zakladania strany, kedy terajší predseda strany Richard Sulík
ohlásil dňa 10. novembra 2008 na svojom blogu, ktorý patril k jedným z najčítanejších na
Slovensku, založenie nového politického subjektu s ambíciou dostať sa v roku 2010 do
Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR). Zároveň v jeho rámci ohlásil relatívne striktné
výberové členstvo v strane, ktoré ohraničil nasledovne: „Takisto neberieme za členov strany
žiadnych komunistov (tu nemám na mysli niekoho, kto bol v KSČ, lebo to bolo podmienkou
pre jeho pracovný život, ale červené hlavy, ktoré kradnú ľuďom slobodu) a členov ŠTB.“ [Sulík,
2008]. Pre tento účel, ako aj snahu nevpustiť do strany ľudí, ktorí majú „v skrini kostlivcov“,
zriadil výberové komisie, ktoré každého uchádzača o členstvo starostlivo preverili, čoho
dôsledkom je aj súčasné nízke číslo členov strany, a to aj napriek tomu, že táto je súčasťou
vládnej koalície.
Atypickosť SaS oproti etablovaným politickým stranám na Slovensku sa tiež od samého
začiatku prejavovala v spôsobe, ktorým zakladatelia strany komunikovali s verejnosťou.
116
Predovšetkým traja zakladajúci členovia, Richard Sulík (súčasný predseda NR SR), Jozef Mihál
(súčasný minister práce sociálnych vecí a rodiny) a Róbert Mistrík boli mimoriadne aktívni
blogeri na rôznych slovenských portáloch, ktorí v priebehu niekoľkých týždňov dokázali veľmi
efektívne odkomunikovať medzi pomerne širokou verejnosťou základné východiská programu
budúcej politickej strany. Svoju komunikáciu navyše podporili aktívnou účasťou na sociálnych
sieťach, predovšetkým na Facebooku a Twitteri, kde o niekoľko mesiacov nazbierali niekoľko
tisíc fanúšikov a získali v tomto komunikačnom segmente podobne ako VV značnú výhodu
oproti svojim politickým konkurentom, ktorú sa týmto oproti SaS nepodarilo negovať ani do
samotného vyvrcholenia predvolebnej kampane.
Ďalším špecifikom adresne nastaveného politického marketingu vznikajúceho subjektu bola
petičná akcia za vypísanie referenda, ktoré sa malo týkať nasledujúcich otázok [Sulík, 2009]:
•
Zrušenie koncesionárskych poplatkov;
•
Obmedzenie poslaneckej imunity v oblasti priestupkov;
•
Zníženie počtu poslancov na 100;
•
Stanovenie maximálnych cien vládnych limuzín;
•
Voľby cez internet;
•
Zmena v tlačovom zákone
Hoci pôvodne malo referendum občiansky charakter, takmer bezprostredne po založení SaS
si ho táto „zobrala pod svoje krídla“ a dôkladne ho využila na propagáciu nového politického
subjektu. Napriek kritike o populisticky orientovanom charaktere otázok či finančnej
nákladnosti referendovej demokracie, ktorá sa voči petičným iniciatívam strany strhla takmer
bezprostredne potom, ako bolo zrejmé, že to táto myslí s vyzbieraním 350 000 podpisov
vážne, možno pozitívne celú túto iniciatívu hodnotiť aj preto, že sa jej podarilo rozprúdiť
celospoločenskú diskusiu o mimoriadne dôležitých otázkach, ktoré s ňou bezprostredne
súviseli.
Prvou z nich boli pochybnosti o otázke záväznosti referenda v Slovenskej republike, ktorú si
napriek názorom viacerých ústavných právnikov operujúcich so slobodným výkonom
mandátu poslanca Richard Sulík nepripúšťal: „Výsledky referenda sú záväzné a musia byť
prijaté ako zákon. To hovorí Ústava v článku 98.“ [Balagan, 2009]. Ďalším problematickým
117
bodom bola hneď prvá petičná otázka, ktorá vykazovala znaky na hrane s ústavou, konkrétne
článkom 93 odsekom 3 „Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane,
odvody a štátny rozpočet“. Práve pre túto otázku vznikla neskôr po nazbieraní dostatočného
množstva podpisov aj zmysluplná obava súvisiaca s perspektívnou obštrukciou prezidenta SR
Ivana Gašparoviča, ktorý by mohol odmietnuť vypísať dané referendum so zámienkou
potreby preskúmania tejto otázky Ústavným súdom Slovenskej republiky, čo by vzhľadom na
ústavné lehoty znamenalo, že by sa referendum neuskutočnilo spoločne s parlamentnými
alebo komunálnymi voľbami, čo bol primárny zámer SaS.
Hoci sa táto obava nakoniec nenaplnila a referendum vypísal prezident SR bez konzultácie
s Ústavným súdom SR, termín, ktorý na základe doručenia petičných hárkov zvolil (18.
septembra 2010), a teda mimo parlamentých a komunálnych volieb, de facto celú túto
iniciatívu odsúdilo na neúspech. Iná stránka veci však je, že každú z týchto kontroverzných
otázok dokázalo SaS veľmi obratne marketingovo, najmä masmediálne využiť vo svoj
prospech, a to už len prostým faktom, že sa do masmédií ako mimoparlamentná strana vôbec
dostala.
Ďalším dôležitým marketingovým nástrojom SaS bola účasť na všetkých voľbách, ktoré sa od
jej založenia na Slovensku konali. Začalo sa to prezidentskými voľbami, ktoré sa na Slovensku
konali 21. marca 2009 prvé kolo a 4. apríla 2009 druhé kolo, kedy SaS medzi prvými a celkom
jednoznačne podporila opozičnú kandidátku Ivetu Radičovú. Ešte dôležitejšie pre dostávanie
sa do povedomia nového politického subjektu však boli voľby do Európskeho parlamentu,
ktoré sa konali 6. júna 2009 a v ktorých doslova len o vlások neuspel kandidát SaS Ján Oravec,
nakoľko strana získala len 4,71 % hlasov oprávnených voličov a neprekonala tak potrebnú 5 %
hranicu, aby sa líder jej kandidátky do Európskeho parlamentu kvalifikoval.
Na druhej strane boli to prvé voľby, do ktorých išla SaS ako politický subjekt s vlastnou
predvolebnou kampaňou a ktoré aj vzhľadom na relatívne úspešný výsledok pomohli výrazne
stranu zviditeľniť. Podobne to bolo ešte aj vo voľbách do vyšších územných celkov 14.
novembra 2009, kedy strana SaS síce mala najviac kandidátov spomedzi všetkých poli|ckých
subjektov kandidujúcich v týchto voľbách na Slovensku, avšak získala len 5,9 % z celkového
počtu platných hlasov a jeden mandát z celkového počtu 276 nominovaných kandidátov.
118
Napriek tomuto neúspechu sa však Richard Sulík viackrát neskôr vyjadril, že nie je dôležité,
koľko mandátov strana získala, ale že prekročenie 5 % hranice je pozi}vny signál a strana sa
týmto výsledkom „kvalifikovala“ na parlamentné voľby roku 2010.
Pochopiteľne najdôležitejším marketingovým nástrojom SaS sa okrem vyššie zmieňovaných
a neustále kulminujúcej aktivite v rámci médií tzv. 3. generácie, ako aj masívnym nástupom
bilboardovej a letákovej kampane stalo publikovanie a odkomunikovanie volebného
programu strany, ktorý dostal atypický názov 120 nápadov. Richard Sulík ho okomentoval
nasledovne: „Navrhujeme viac ako 120 zmien, o ktorých sme presvedčení, že povedú k
zlepšeniu existujúceho stavu a ktoré je možné zatriediť do troch skupín. Buď ide o nové
pravidlo, alebo o zmenu existujúceho pravidla, alebo o zrušenie existujúceho pravidla“ [Sulík,
2010].
Hoci prioritou boli najmä ekonomické otázky, snaha SaS osloviť čo možno najširšie spektrum
voličov prirodzene viedla k rozšíreniu programu aj o tzv. kontroverzné témy, ako napr.
registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, či myšlienku dekriminalizácie marihuany,
kedy SaS navrhovala, aby za držbu malého množstva marihuany nehrozilo väzenie. „Všetky
drogy sú svinstvo, aj marihuana aj alkohol aj cigarety, len nemyslíme si, že štát musí práve
kvôli marihuane strkať ľudí do basy“ [Sulík, 2010]. Ako ukazuje volebný výsledok z 12. 6.
2011, kedy SaS nakoniec získala až 307 287 platných hlasov, čo je 12,14 % a 22 mandátov
v NR SR [Štatistický úrad SR, 2010], táto stratégia zožala pomerne výrazný úspech.
Záver
Hovorí sa, že kto nie je mediálne známy, akoby ani neexistoval. Vo verejnom sektore to platí
možno dvojnásobne, a preto politici využívajú všetky dostupné nástroje na verejnú
propagáciu svojej vlastnej osoby, resp. politických subjektov, ktoré reprezentujú, resp. ich
zastrešujú. Komplex týchto nástrojov zvykneme označovať ako politický marketing, pričom
jeho vhodná kombinácia môže v súčasnej modernej masovej demokracii znamenať výrazný
volebný triumf. Rovnako tak Česká, ako aj Slovenská republika od roku 1989 prešli
špecifickým vývojom, okrem iného aj v rámci fenoménu politického marketingu, ktorý bol
119
najmä v prvých rokoch demokracie relatívne výrazne vzdialený od reálií, na ktoré sme boli
zvyknutí zo „zabehaných“ demokracií západnej Európy či Severnej Ameriky.
Posledné voľby v roku 2010 však v oboch krajinách jasne ukázali, že i v našich podmienkach je
už takmer úplne otvorený priestor na využitie všetkých moderných marketingových
nástrojov, ktoré verejný éter pri uchádzaní sa o hlasy voličov ponúka. Príkladom toho bol
enormný vzostup dvoch vo viacerých oblastiach podobných politických subjektov, Věcí
veřejných v Českej republike a Slobody a Solidarity v Slovenskej republike. Obe sa vďaka
inovatívnej marketingovej stratégii dostali v pomerne krátkom čase medzi relevantné
politické subjekty v krajine, čo si akiste zasluhuje adekvátnu pozornosť aj zo strany
akademického prostredia.
120
(WE)BLOGOVANIE AKO PROSTRIEDOK POLITICKEJ KOMUNIKÁCIE
Radoslav Štefančík
Abstrakt
The chapter is devoted to blogging as one of the means of political communication in the
period of a post-modern election campaign. As opposed to the communication in press
conferences where between a politician and citizen there exists an intermediate stage
represented by journalists who can present information that can be in an undesirable form for
a news producer (party leader, party, public function holder), in the case of blogging we speak
about a direct relation between a politician and citizen without an intermediary. Moreover,
this is a quite financially undemanding form of communication with a feedback possibility but
with an assumption that the author disposes of sufficient ability to produce texts addressing
a wide public. In the first part, the chapter will explain in a theoretical level possibilities and
limits of a direct communication with voters through blogging. In the empirical part, it will
present a subject side of the examined articles with concentration on the search for an
answer to the question what is the content of a direct political communication by blogging in
an inter-election period. The chapter issues from a hypotesis that blogging of political actors
in the conditions of Slovakia is a marginalized form of political communication, while the
intensity of presentaion on a blog depends upon the type of a public function that a politican
performs at the moment.
Kľúčové slová: blogovanie, politická komunikácia, internet, personalizácia, onlinekomunikácia
Úvod
Kampaň pred parlamentnými voľbami 2010 priniesla v podmienkach Slovenska nové spôsoby
využívania metód politickej komunikácie a politického marketingu. Nikdy predtým sme neboli
121
svedkami tak intenzívneho zapojenia najmodernejších prostriedkov a metód volebnej
kampane spojených s fenoménom internetu. Vlastné webové prezentácie, fenomén
sociálnych sietí a blogy využili na prezentáciu nielen politické strany a hlavní stranícki lídri, ale
nezávisle od centra aj mnohí ďalší kandidáti umiestnení na nižších, spravidla nezvoliteľných
pozíciách straníckych listín, motivovaní predsavzatím prostredníctvom preferenčných hlasov
získať mandát poslanca [Štefančík: 2011]. Parlamentné voľby 2010 nepriniesli len používanie
nových prostriedkov politickej komunikácie, znamenali zároveň výraznú zmenu v straníckom
zložení zákonodarného zboru. Prvýkrát od svojho vzniku neprekročili volebné kvórum Ľudová
strana – Hnutie za demokratické Slovensko a Strana maďarskej koalície. Naopak
päťpercentnú hranicu zdolali úplne nové stranícke subjekty – Sloboda a Solidarita (SaS)
a Most-Híd. A práve predseda jednej z uvedených strán – SaS – Richard Sulík stelesňuje
v podmienkach slovenskej volebnej kampane inovatívny fenomén politickej komunikácie –
blog, ktorému je v tomto príspevku venovaná primárna pozornosť. Na rozdiel od komunikácie
na tlačových konferenciách, kde medzi politikom a občanom existuje medzistupeň v podobe
žurnalistov, ktorí môžu podať informácie v pre producenta správy (straníckeho lídra, strany,
držiteľa verejnej funkcie) neželateľnej forme, v prípade blogovania ide o priamy, teda nikým
nesprostredkovaný vzťah medzi politikom a občanom. Blog je finančne nenáročnou formou
komunikácie s možnosťou spätnej väzby, ale s predpokladom, že autor disponuje
dostatočnými schopnosťami produkovať zaujímavé texty oslovujúce širokú verejnosť.
Cieľom článku je zistiť, ako blogovanie prispieva k formovaniu predvolebných kampaní a aké
výhody a nevýhody prináša v politickej komunikácii. Následne sa venuje prezentácii
vybraných politických lídrov prostredníctvom blogovania. Príspevok je rozdelený do dvoch
častí. V prvej, teoretickej časti sú vysvetlené možnosti a limity priamej komunikácie
kandidátov s voličmi prostredníctvom blogovania. V empirickej časti je pozornosť zameraná
na zodpovedanie otázky, čo je obsahom priamej politickej komunikácie formou blogovania.
Článok je postavený na predpoklade, že blogovanie politických aktérov v podmienkach
Slovenska je marginalizovanou formou politickej komunikácie, pričom intenzita prezentácie
na blogu závisí od typu verejnej funkcie, ktorú politik práve vykonáva. Z ponúkaných
vymožeností internetu politici využívajú z pohľadu vynaloženia vlastného úsilia menej
122
náročné formy komunikácie – napríklad formou sociálnych sietí, statických internetových
stránok alebo hromadných mailov bez ambície odpovedať na prípadné reakcie.
Stav doterajšieho výskumu politickej komunikácie prostredníctvom najmodernejších
technologických metód a prostriedkov je v prostredí slovenskej politickej vedy stále
neuspokojivý. Správy z empirických výskumov a z nich plynúce teoretické pohľady na úlohu
moderných médií v politickej komunikácii prichádzajú najmä z anglosaského a nemecky
hovoriaceho prostredia, ale angažovanie mladej generácie slovenských politológov na poli
výskumu politickej komunikácie [pozri napr. Žúborová: 2011] je znakom pozitívneho trendu.
Možno tak predpokladať, že okrem výskumu statických inštitúcií politických systémov si
v slovenskej politológii nájde svoje stabilné miesto aj výskum procesnej úrovne politiky
(politics) v kontexte predvolebných kampaní a politickej komunikácie.33
Internet v politickej komunikácii
Internet sa v súčasnosti stal natoľko využívaným prostriedkom politickej komunikácie, že len
máloktorý aktér politiky si ho dovolí ignorovať. Vo volebných stratégiách politických strán je
spravidla len doplňujúcim prostriedkom politickej komunikácie, ale jeho význam rastie
s rozširovaním počtu ľudí pripojených na svetovú počítačovú sieť i so zdokonaľovaním
hardvérovej i softvérovej výbavy bežných domácností. Pohľad do rokovacej sály slovenského
parlamentu z priestorov určených pre verejnosť niekedy prezradí, že nielen sledovanie dennej
tlače alebo vybavovanie elektronickej pošty, ale aj komunikácia s voličmi cez internetové
sociálne siete (najmä Facebook) patria medzi pravidelné činnosti slovenských zákonodarcov,
financované z príspevkov daňových platiteľov.
Okrem sociálnych sietí je v politickej komunikácií (predovšetkým v jej extrémnej forme počas
volebných kampaní) spomedzi dostupných možností internetu pomerne intenzívne využívaný
videoportál youtube.com. Tento portál umožňuje nielen sledovať cudzie videá, ale ponúkať
33
Terminológia spojená s výskumom blogovania sa síce v niektorých jazykoch už dostala do slovníkov spisovného
jazyka (napr. Duden alebo Wahrig v nemecky hovoriacom prostredí), ale pojmy ako blog, bloger, blogovanie,
fotoblog či blogosféra, ktoré sú použité v tomto príspevku, elektronický lexikón slovenského jazyka (slex.sk) ešte
v auguste 2011 neobsahoval. Predpokladám preto, že po zmenách uskutočnených v budúcnosti nemusí tento
článok zodpovedať pravidlám spisovnej slovenčiny.
123
videá vyrobené vo vlastnej produkcii. Internet tak volebným stratégom ponúkol finančne
nenáročný priestor na prezentáciu politických strán iným než statickým spôsobom. Zatiaľ čo
platený priestor na obrazovke môže pre niektoré menšie strany s neveľkým rozpočtom
znamenať značné finančné zaťaženie, youtube poskytuje bezplatný priestor na prezentáciu
komukoľvek. Ak video okrem politického posolstva obsahuje aj prezentáciu v zábavnej
a pútavej forme, dokáže nadobudnúť charakter virálnej reklamy s perspektívou účinku na
široké publikum. Prívlastok virálny má asociovať oblasť medicíny. Ako vírus sa vo veľmi
krátkom čase šíria od jedného človeka k druhému informácie o produkte, v kontexte
politického marketingu o politickej strane, politickom programe alebo len o kandidátovi na
verejnú funkciu, s cieľom vytvoriť informačnú epidémiu [Langner: 2009]. Internet
a videoprodukty uverejnené na portáli youtube.com spravidla nadobúdajú charakter virálnej
reklamy. Vo voľbách do Poslaneckej snemovne Českej republiky v roku 2010 išlo napríklad
o video „Přemluv bábu“, ktorého cieľom bolo zosmiešniť prívržencov sociálnej demokracie,
na Slovensku pred parlamentnými voľbami v roku 2010 prebehol internetom menej úspešný
videospot „NEVYJEBTE SA NA TO“. Youtube, resp. celý internet v súčasnosti nezasahuje len
úroveň celoštátnych volieb, ale úspešne sa uplatňuje aj vo volebných stratégiách kandidátov
do funkcií na nižších úrovniach samosprávy [Klimovský, Žúborová: 2011]. Z kampane
pred komunálnymi voľbami v roku 2010 sa napríklad pomerne známym, aj keď v negatívnom
svetle, stal jeden z kandidátov na primátora Rožňavy, ktorý bol v médiách obvinený
z plagiátorstva svojho predvolebného videa [Trško 2010].
Internet sa stal dôležitým komunikačným prostriedkom nielen smerom k verejnosti, ale čoraz
dôležitejšiu úlohu zohráva aj vo vnútri politickej organizácie. V rámci organizačnej štruktúry
umožňuje sprostredkovať informácie rýchlo, adresne a s nízkymi nákladmi priamo členom
strany. Dôležitejšiu úlohu má internet v komunikácii s publikom, keďže najdôležitejšie
informácie sa v rámci strany posúvajú ústne na rôznych typoch vnútrostraníckych grémií.
Smerom na verejnosť internet dokáže na rozdiel od klasických médií sprostredkovať
informácie bez pridania ďalšieho medzistupňa komunikácie, resp. cenzúry. Ward, Gibson
a Nixon [2003, s. 12] vidia v internete tri funkcie: administratívu, volebnú kampaň
a participáciu a vnútornú organizáciu. V prípade vnútornej administratívy ponúka internet
124
bohatý zdroj informácií o politickej strane a jej kandidátoch. Webové portály politických strán
obsahujú informácie o histórii a organizačnej štruktúre, základné dokumenty, tlačové správy,
kontakty na členov strany atď. Počas predvolebnej kampane slúži internet na uverejňovanie
aj takých informácií, ktoré médiá z rôznych dôvodov odmietnu uverejniť. Prostredníctvom
internetu komunikujú politici s voličmi priamo, dokonca sa očakáva určitá spätná väzba.
Napokon, internet má podľa troch uvedených autorov aj mobilizačnú funkciu a zároveň môže
motivovať darcov finančných príspevkov.
Internet priniesol do politickej komunikácie na prelome tisícročí skutočnú revolúciu.
Prostredníctvom počítačovej siete sa podarilo vytvoriť tzv. many-to-many, v doslovnom
preklade médium, v ktorom mnohí pôsobia na mnohých [Meyer: 2001]. Ide o médium, pri
ktorom rozličné skupiny ľudí môžu medzi sebou alebo proti sebe vstupovať do kontaktu
a vzájomne si vymieňať informácie. Protikladom k takémuto typu média je klasický vzťah oneto-many, teda spôsob komunikácie, pri ktorom jeden pôsobí na mnohých, spravidla bez
okamžitej spätnej väzby. Prototypom takéhoto typu média je televízia, rozhlas, noviny
a časopisy. V nich sa nachádzajú príspevky od reportérov, redaktorov alebo programových
riaditeľov. Títo zároveň plnia funkciu strážcov informácií a priamo rozhodujú o výbere
informácií poskytnutých publiku.
Graf č. 1: Pripojenie domácností na internet v SR a v EÚ 2006 – 2009 (v %).
Zdroj: Eurostat 2009.
125
Výber informácií je v takom prípade uskutočnený ich producentmi, nie konzumentmi. One-tomany médium je riadené z jednej centrály a na svoju prevádzku potrebuje značné finančné
prostriedky. Dochádza v nich k pravidelnej selekcii, resp. cenzúre, hoci divák tento proces
vôbec nemusí registrovať. Recipient sa môže ubrániť mediálnemu vplyvu ignorovaním
nedôveryhodného médiá, často však túto možnosť nemá, pretože je odkázaný na také
médium, ktoré je momentálne k dispozícii. Pri médiu many-to-many môže každý vystupovať
ako producent alebo publicista. Prehlbuje sa vzájomná výmena názorov v skupinách
recipientov a oslabuje rola usmerňovateľov verejnej mienky [Štefančík: 2010]. Zároveň sa
stiera časová a priestorová hranica. Vertikálna komunikácia je nahradená komunikáciou
horizontálnou.
Internetu nemožno poprieť jeho rastúci význam. Dokonca sa objavujú presvedčenia o konci
parlamentnej
demokracie
a znovuobjavení
nového
typu
priamej
demokracie
–
prostredníctvom internetu [Meyer: 2001]. Na takéto odvážne tvrdenia je síce ešte príliš
skoro, napokon ešte stále nie je do svetovej siete pripojená každá domácnosť a nie každý
disponuje počítačovou gramotnosťou. Nič to však nemení na fakte, že o voľbách, resp. iných
typoch občianskeho rozhodovania prostredníctvom „world wide webu“ sa intenzívne
diskutuje a niektoré krajiny už majú za sebou prvé praktické skúsenosti. Možno preto
predpokladať, že aj naďalej sa budú hľadať možnosti rozšírenia možností politickej
participácie prostredníctvom moderných komunikačných technológií, pretože počet
domácností pripojených na internet neustále rastie. Graf č. 1 ukazuje viac ako dvojnásobný
nárast internetového pripojenia na Slovensku s predpokladom ďalšieho rastu a veľmi rýchle
dobiehanie priemernej úrovne štátov Európskej únie.
Blogovanie v politickej komunikácii
Klasický spôsob masovej komunikácie – one-to-many – bol založený na jednosmernom
poskytovaní správ a informácií. Internetom sa začína doba decentralizovanej sieťovej
komunikácie
založenej
na
vylúčení
jednosmerného
toku
informácií.
Prototyp
decentralizovanej produkcie informácií predstavuje blog, resp. weblog (blog sa nielen
126
v slovenskom jazyku presadil ako skratka pôvodného weblog – kompozitum z „web“ (World
Wide Web) a „log“ (denník) [Zerfaß, Boelter: 2005]). Tento v online-komunikácii pomerne
inovatívny trend znamená „spôsob pravidelne vedeného internetového denníka, ktorý
umožňuje interaktívnu spätnú väzbu a komentáre iným používateľom internetu“ (Hartman
2007: 332). Blogeri sú tak okrem novinárov a politických komentátorov ďalšími producentmi
informácií, resp. verejnými komentátormi politického diania.
Blog je na jednej strane jedným z prejavov postmoderných volebných kampaní, ale na strane
druhej poskytuje zároveň platformu na využitie ostatných techník a metód tohto vývojového
štádia politickej komunikácie:
-
Personalizácia – Blog politika – v pozícii kandidáta na verejnú funkciu – vyjadruje
absolútnu mieru personalizácie politiky. Pozornosť čitateľa sa prostredníctvom
vnímania textu alebo videa uverejnených na blogu sústredí výlučne na autorapolitika. V takejto interakcii neexistuje žiadny iný medzistupeň narúšajúci tento
v rôznych intervaloch a v rôznej časovej dĺžke vytvorený kontakt.
-
Negatívna kampaň – Hoci negatívna kampaň je stará ako politické kampaňovanie
samotné, obzvlášť na internete získala na svojej intenzite. Na rozdiel od rôznych
anonymných letákov, spotov, obrázkov alebo textov šíriacich sa internetom často
v anonymnej forme, negatívna kampaň vyjadrená v textovej podobe publikovaná na
blogu máva zväčša kultivovanejší charakter, pretože je pod ňou podpísaný konkrétny
autor.
-
Prieskumy verejnej mienky – Blog určite nedokáže nahradiť prepracované sociologické
metódy zisťovania nálad a potrieb obyvateľov, o ktoré sa politické strany cez rôzne
agentúry pre výskum verejnej mienky zaujímajú pred koncipovaním svojich
obsahových priorít. Ale zisťovanie mienky verejnosti je finančne náročné a ani
politické strany (aj keď sa to niekedy zdá) nemajú bezodné rozpočty. Diskusie pod
článkami tak autorovi – politikovi poskytujú sondu do myslenia svojich priaznivcov
i oponentov.
-
Online-komunikácia – Blog je typickým výdobytkom internetu a hoci denníky si politici
viedli aj v minulosti, spravidla boli publikované až na konci ich politickej kariéry,
127
v mnohých prípadoch dokonca až po smrti.
-
Spin-doctoring – V slovenskom jazyku je zložité nájsť presný ekvivalent výrazu spin
doctor. Ide o človeka, ktorý stojí za organizovaním (nielen) predvolebnej kampane.
Podľa Faltera a Römmele ide o „zázračného liečiteľa, ktorý v správnom čase namieša
ten správny nápoj“ [Falter, Römmele: 2002, s. 50]. Jeho primárnou úlohou je práca
s verejnosťou. Samotný pojem vyvoláva negatívne konotácie, keďže sa používa
v kontexte manipulácie s verejnou mienkou. Na rozdiel od klasickej manipulácie nejde
v prípade spin-doctoringu o sprostredkovanie určitej ideológie, ale o vykreslenie
politika alebo politickej strany v čo možno najlepšom svetle [Štefančík: 2008]. A to je
možné aj prostredníctvom blogu. Texty totiž neuverejňujú len politici, ale ľudia
rôznych profesií, záujmov i rôznej povesti, pozitívnej i negatívnej. Manipulovať
neznamená len miešať tatranské končiare s alpskými pasienkami, manipulovať je
možné
aj
podsúvaním
rôznych
dezinterpretácií,
jednostranných
postojov,
nedokončených myšlienok. A blog je na takýto zámer ako stvorený. Nemá síce takú
razanciu ako obraz v televízii, môže však zasiahnuť pomerne intenzívne, ak sa výlučne
sústredí na vybranú skupinu publika.
Blog je skutočným výdobytkom modernej doby. Prvé blogy sa objavili v deväťdesiatych
rokoch. Išlo o online denníky v podobe periodicky zoradených príspevkov [Krause: 2007, s.
130). V politikom kontexte bol blog ako súčasť predvolebnej online kampane využitý v roku
2004 v USA a v tom istom roku aj v Nemecku [Ott: 2006, s. 213]. Od začiatku tisícročia sa blog
stal prostriedkom iniciovania rôznych občianskych hnutí, tzv. netroots [Trent, Friedenberg:
2008]. V súčasnosti má blogovanie rôznu podobu: od správ poskytnutých vo forme osobného
denníka, cez politické postrehy a komentáre, až po uverejňovanie vlastnej poézie, cestopisov
alebo fotografií. Blog predstavuje platformu pre prezentovanie vlastných zážitkov a osobných
názorov k vybranej sociálnej skutočnosti. Podľa Raphaely Ott je blog „samostatným
komunikačným nástrojom zapojeným do komunikačnej stratégie politických strán, ktorá má
čitateľa informovať a presvedčiť“ [Ott: 2006, s. 21].
V tomto článku stojí v centre pozornosti len jedna z mnohých možností využitia blogu, a síce
ako prostriedok politickej komunikácie. Politika ako obsah článkov na blogu patrí pomerne
128
sledované témy čitateľskej obce. Tento predpoklad platí najmä v prípade, ak weblogové
služby poskytuje server printových denníkov alebo časopisov. Hoci v prípade blogu ide o na
prvý pohľad pomerne jednoduché spojenie politika s potenciálnymi voličmi, skrýva sa za ním
aj niekoľko pre kandidáta nebezpečných nástrah. Najskôr ale predstavím pozitíva blogovania:
-
Široká dostupnosť. Každý môže byť tvorcom informácie a každý môže byť jej
recipientom.
Základným
predpokladom
vytvárania
informácií je
počítačová
gramotnosť a prístupnosť na internet.
-
Mediálny priestor. Primárnym predpokladom pre úspech v politike je byť dostatočne
verejne známy. Mediálny priestor v televízii alebo v rozhlase je však spravidla
nedostupný. Blogovanie aspoň čiastočne nahrádza funkciu klasických médií. Cez blog
človek na seba upozorňuje, dostáva sa do povedomia verejnosti a postupne si získava
priaznivcov.
-
Priamy kontakt s voličom a absencia cenzúry. V prípade blogu neexistuje medzistupeň
medzi kandidátom a recipientom informácie – voličom. Informácie zverejnené
médiami prechádzajú najskôr redakčnou úpravou. Informácia tak môže byť skreslená,
neúplná alebo úplne zmenená. Ak časť informácie recipient správy nezíska,
informácia nadobúda úplne iný charakter.
-
Eliminovanie úmyselnej selekcie. Novinári niektoré informácie poskytnuté politikmi
ignorujú, alebo ich uverejňujú v nezaujímavých vysielacích časoch. Problém dostať sa
do vysielacieho času majú najmä mimoparlamentné subjekty, extrémistické strany
alebo regionálne stranícke formácie. Blogovanie odstraňuje problém prezentovať
názory verejnosti, pretože nepredpokladá redakčnú kontrolu.
-
Vytvorenie siete aktívnych voličov a ich motivácia. Existuje predpoklad, že u časti
populácie môže priamy, aj keď cez počítač sprostredkovaný kontakt s kandidátom
vyvolať aktívnejší záujem o politiku. To však zo strany politika vyžaduje pravidelné
vymieňanie názorov aj v diskusnej časti blogu. Podpora aktívnych voličov sa môže
následne pretaviť do priamej podpory kandidátovi v komunikácii v rámci sociálneho
priestoru, alebo môže byť vyjadrená v sérii podporných článkov uverejnených rovnako
na weblogových portáloch.
-
Neobmedzený priestor na vyjadrenie. Blogy spravidla obsahujú aj tie informácie, ktoré
129
sa už do mediálneho spravodajstva nedostanú. Politik nie je obmedzený (vysielacím)
časom. Môže vysvetliť motívy svojho uvažovania a jednania na dostatočnom priestore
bez stresu zo svetelných reflektorov televíznych kamier.
-
Spätná väzba. Každý čitateľ z radov priaznivcov i oponentov sa môže zapojiť do
diskusie k obsahu blogu (samozrejme platí len v prípade, ak producent informácie
nevypne možnosť diskusie). Spätná väzba môže mať okrem anonymných diskusných
príspevkov aj podobu samostatných článkov diskutérov, v ktorom sa prostredníctvom
„hyperlinku“ odkazuje na pôvodný článok. Prostredníctvom týchto pripojení vzniká
tzv. blogosféra ako samostatný priestor (nielen) politickej komunikácie [Albrecht,
Hartig-Perchke: 2007, s. 98]. Rozsah tohto priestoru sa dá len ťažko odhadnúť, pretože
existuje
niekoľko
weblogových
serverov,
navyše
bez
centrálneho
registra
uverejnených článkov. Na serveri blog.sme.sk je spätná väzba vyjadrená formou
tlačidla „karma“, ktorú čitatelia aktivujú v prípade, ak ich článok pozitívne oslovil.
Napokon, formu spätnej väzby predstavuje aj celkový počet čitateľov.
-
Nízke finančné náklady. Blogovanie je jednoduchou a lacnou formou poskytovania
informácií. V politickej rovine sa blogovanie stáva priestorom politickej reklamy
s minimálnymi finančnými nákladmi.
-
Stieranie časových a priestorových hraníc. Časovo neobmedzená dostupnosť článkov
umožňuje čitateľom z ktoréhokoľvek miesta na planéte (samozrejme za predpokladu,
že internet nie je blokovaný miestnymi orgánmi) vďaka archivovaniu kedykoľvek sa
vrátiť ku ktorémukoľvek článku. Blog ako prostriedok online komunikácie má dosah aj
na občanov voliacich zo zahraničia.
-
Funkcia agenda setting. Kandidát môže cez blog upozorniť na tému, ktorá bola
dovtedy médiami a verejnosťou ignorovaná. Prvotný impulz tak pochádza od blogera,
ale až jej uverejnenie v mediálnom spravodajstve z nej robí poprednú informáciu
s dosahom na širokú verejnosť (schéma 1).
Schéma 1: Agenda setting prostredníctvom blogu
BLOG → MASMÉDIÁ → PUBLIKUM
130
Lenže s blogovaním sa nespájajú len pozitíva, blog v sebe skrýva aj zákerné nástrahy. Medzi
nevýhody blogovania teda patrí:
-
Subjektivita a manipulácia. Obsah článkov je spravidla komentujúceho charakteru.
Existuje predpoklad, že autor – politik, člen alebo priaznivec strany – bude podliehať
subjektívnemu videniu. Netreba zabúdať, že články môžu byť produkované s dopredu
premysleným cieľom manipulovať. Táto možnosť však platí aj pri klasických médiách,
navyše pri predpoklade, že televízne spravodajstvo dokáže publikum manipulovať
oveľa intenzívnejšie.
-
Verejná kritika. Spätná väzba nemusí mať len pozitívnu rovinu. Existuje typ ľudí, ktorý
spätnú väzbu, najmä ak je kritická, vníma ako útok na vlastnú osobu. Negatívnu
rovinu spätnej väzby stelesňuje aj prípadné odhalenie nedostatkov v obsahu článkov.
-
Odhalenie mentálnej výbavy. Blogeri môžu odhaliť slabú kompetenciu i nedostatočné
mentálne vybavenie autora – politického kandidáta. Diskusie pod článkami využívajú
oponenti (určite aj z radov priaznivcov protikandidátov) na zvýraznenie doteraz
nepoznaných
skutočností.
Blogovanie
však
môže
pre
autora
znamenať
nebezpečenstvo, ak nedokáže vyprodukovať dostatočne zaujímavý text. Pôvodný
zámer upútať na seba pozornosť tak môže vyvolať opačný účinok. Každého blogera
spravidla teší vysoká návštevnosť jeho príspevkov, prípadne nízka účasť môže viesť
k frustráciám autora a k následnému ignorovaniu blogu ako komunikačného
prostriedku.
-
Obmedzená dostupnosť. Čitateľmi blogov sú len ľudia pripojení na internet. Hoci
počet užívateľov internetu stúpa, stále nedosahuje počet divákov televízneho
spravodajstva alebo poslucháčov rozhlasových staníc.
-
Absencia kontaktu s ľuďmi, ktorých politika nezaujíma. Tento negatívny faktor
blogovania úzko súvisí s predchádzajúcim. K televíznym divákom patrí väčšina
modernej spoločnosti, a preto sa dá predpokladať, že televízny spot (ale aj iné formy
klasickej kampane ako bilbordy alebo letáky) obsahujúci politickú reklamu si pozrie aj
o politiku sa nezaujímajúci divák. Naopak, v prípade internetu blog vyhľadáva občan
cielene, to znamená, že ho vyhľadá len ten, kto sa o politiku zaujíma.
-
Strata súkromia. Platí najmä pre prispievateľov do diskusie. Zatiaľ čo na sledovanie
131
televízneho spravodajstva postačí pasívny prístup, komunikácia prostredníctvom
internetu vyžaduje aktívne konanie, čo mnohých ľudí odrádza. Pripojenie na internet
a zapojenie do diskusie z pohodlia vlastnej domácnosti spravidla nie je anonymné.
U časti populácie môže ešte ako pozostatok z obdobia komunistickej indoktrinácie
existovať obava z verejnej prezentácie kritických názorov.
Inštitucionálne predpoklady politického blogovania v podmienkach Slovenska
Skôr než prejdem k samotným inštitucionálnym predpokladom blogovania v podmienkach
Slovenska, nedá mi vzdať hold nemecko-židovskému politológovi Ottovi Kirchheimerovi
citovaním jednej z jeho aj dnes, v čase internetu a súkromných výletoch do vesmíru, ešte
stále platných myšlienok: „Ak strana disponuje, alebo sa uchádza o priazeň voličov
zahrňujúcich celý národ, a ak sa ešte k tomu pridá skutočnosť, že elektorát je zložený z ľudí,
ktorí sú voči politike ľahostajní, o politiku sa nezaujímajú, alebo sú vo svojich názoroch
premenliví, potom je počet faktorov rozhodujúcich o konečnom výsledku volieb skutočne
veľký, takmer nekonečný, pričom tieto takmer vôbec nestoja v žiadnom vzťahu k výsledkom
straníckej politiky. Politický štýl a vystupovanie straníckeho lídra, vplyv nejakej udalosti mimo
politického života, prázdniny a dovolenky, vplyv počasia na žatvu: aj takéto alebo podobné
faktory majú vplyv na konečný výsledok volieb“ [Kirchheimer: 1965, s. 34].
Nemá zmysel a ani nie je poslaním tohto článku analyzovať Kirchheimerov prístup v oblasti
výskumu politických strán, je však dôležité podotknúť a o Otta Kirchheimera sa oprieť ako
o vedeckú autoritu, že dôsledky zmien vo voličskom správaní, ktoré Kirchheimer a po ňom
ďalší autori identifikovali v štátoch západnej Európy v šesťdesiatych rokoch, dodnes
pretrvávajú, ba dokonca sa vďaka vplyvu moderných (masových) prostriedkov politickej
komunikácie podstatne prehĺbili. Slovensko ako krajina, ktorá pre viac než štyridsať rokov
trvajúce komunistické barbarstvo nemala možnosť doslova na vlastnej koži prežiť prirodzený
vývoj straníckeho prostredia, navyše kde násilná nivelizácia deformovala prirodzenú sociálnu
štruktúru spoločnosti, so systémovou zmenou po roku 1989 a z nej prameniacimi
parlamentnými i ďalšími voľbami len prebrala (aj vďaka marketingovým poradcom zo
132
„Západu“) formy a metódy politickej komunikácie typické pre západné demokracie.
Ak sa podľa nemeckej politologičky Andrey Römmele [2005] postmoderná volebná kampaň,
charakteristická amerikanizáciou volebnej kampane – teda použitím najnovších výdobytkov
vedy a techniky –, začala v USA začiatkom deväťdesiatych rokov (vo volebnej kampani
Clintona) a hneď nato sa uplatnila aj v parlamentných demokraciách na starom kontinente
(Tony Blair vo Veľkej Británii a Gerhard Schröder v Nemecku), Slovensko nemalo príležitosť
vyhnúť sa nastúpenému trendu. Je preto prirodzené, a už uvedená nivelizácia spoločnosti
a z nej prameniaca absencia identifikácie jednotlivých súčastí verejnosti s nejakým
konkrétnym sociálnoekonomickým segmentom, a netreba zabudnúť i na existujúce prejavy
znechutia z politiky, výrazne dopomohli k tomu, že najnovšie metódy volebnej mobilizácie,
politického kampaňovania, oslovovania občanov s cieľom maximalizácie volebného zisku –
vrátane využitia internetu – našli priaznivé prostredie aj v zdanlivej demokracii Slovenskej
republiky. Takže tak ako v ktorejkoľvek inej západoeurópskej krajine aj na Slovensku dnes
prevláda personalizovaná predvolebná kampaň, vo vysokom počte existujú prelietaví voliči
a úspešne pôsobia preskakujúci (z jednej politickej strany do druhej) politici.
Okrem vyššie načrtnutého špecifického voličského správania zapojenie kandidátov
umiestnených na nižších pozíciách kandidátnych listín do predvolebnej kampane
prostredníctvom internetu určujú aj inštitucionálne podmienky volebného systému. Spôsob
výberu kandidátov do slovenského parlamentu je založený na princípoch pomerného
volebného systému s päťpercentným volebným kvórom. Okrem hlasovania za politickú stranu
môžu voliči štyrmi preferenčnými hlasovaniami určiť poradie kandidátov na straníckej listine.
Na prvý pohľad tento inštitút vytvára zdanie, že občanom je poskytnutá reálna príležitosť
ovplyvniť poradie kandidátov. Hoci ide o prejav vyššej miery demokracie, v reálnych
podmienkach je šanca získať poslanecký mandát prednostným hlasovaním pomerne nízka.
V roku 2002 bola hranica potrebná na dosiahnutie posunu na kandidátnej listine stanovená
na hranici desiatich percent hlasov získaných pre stranu. Získať mandát poslanca z pôvodne
nezvoliteľného miesta sa podarilo len jednému kandidátovi. V súčasnosti majú preferenčné
hlasy váhu v prípade, ak kandidát získa minimálne tri percentná z odovzdaných hlasov pre
stranu. Aj napriek zníženej hranici tento systém zvýhodňuje kandidátov umiestnených na
133
horných pozíciách straníckych listín, a to najmä pre silný vplyv personalizácie politiky
a voličského správania. Ak sa voliči rozhodujú pre stranu pre straníckeho lídra, je vysoko
pravdepodobné, že pri prednostnom hlasovaní uprednostnia lídra pred regionálnym
kandidátom. Hoci volebná legislatíva umožňuje upravovať poradie kandidátov, najviac
preferenčných hlasov získavajú práve volební lídri. V prípade všetkých súčasných slovenských
parlamentných strán najviac preferenčných hlasov vo voľbách 2010 dostala osoba
umiestnená na prvom mieste kandidátnej listiny.
Pozitívom prednostného hlasovania je motivácia kandidátov umiestnených na nižších
pozíciách kandidátnych listín k väčšej aktivite počas volebnej kampane. Pred voľbami tak
prebiehajú dve paralelné kampane: politickej strany ako celku spolu s hlavnými lídrami
a kampaň jednotlivých kandidátov. Postupom rokov majú aktivity štatistov rastúci charakter.
Tento trend je spôsobený okrem iného aj technologickým pokrokom, ktorý je spojený
s kampaňovaním prostredníctvom nových médií, hlavne internetu. Cez články na
weblogových portáloch alebo komunikáciou prostredníctvom internetových sociálnych sietí
(facebook, twitter) pri vynaložení pomerne nízkych finančných nákladov dokážu kandidáti
osloviť relatívne široké publikum.
Z porovnania dvoch volebných periód vyplýva, že zatiaľ čo vo voľbách v roku 2006 získalo
mandát poslanca iba päť kandidátov, o štyri roky neskôr až jedenásť kandidátov dosiahlo
poslanecký mandát vďaka prednostnému hlasovaniu. K tzv. „prekrúžkovaným poslancom“
často patria verejnosti už známejšie osobnosti. Len v ojedinelých prípadoch sa jedná
o kandidátov bez predchádzajúcej verejnej prezentácie. V roku 2010 takto získali mandát
z radov členov SDKÚ-DS bývalý minister Ľudovít Kaník, v prípade strany Most-Híd štyria
členovia iného straníckeho subjektu (OKS), v prípade SNS bývalý hokejový reprezentant
Vincent Lukáč. Na kandidátke SaS získali na základe prednostného hlasovania mandát štyria
kandidáti z iniciatívy „Obyčajní ľudia“ umiestnení na konci kandidátnej listiny (147 až 150
miesto) po masívnej kampani v bezplatne distribuovaných regionálnych inzertných novinách
vo vlastníctve jedného zo štyroch kandidátov.
134
Politické blogovanie na Slovensku
Slovenskí blogeri spomedzi politickej elity majú na svoju prezentáciu niekoľko možností.
Najstarším serverom poskytujúci weblogové služby je blog.sk (existuje od roku 2004), avšak
weblogovým portálom s najvyššou mierou sledovania a najvyššou mierou výskytu článkov
s politickým obsahom je blog.sme.sk. Jeho výhodou je, že je spojený s jedným z najčítanejších
spravodajských internetových portálov sme.sk. Služby tohto portálu využívajú stovky ľudí
rôznych profesií, vrátane politikov na komunálnej, regionálnej i celoštátnej úrovni. U čitateľov
elektronických verzií slovenskej tlače sa predpokladá vyšší záujem o veci verejné, preto
umiestnenie blogov kandidátov na verejné funkcie na ich portáloch je v kontexte orientácie
na vybranú cieľovú skupinu efektívnejšie. Okrem uvedených weblogových portálov sa blogy
vyskytujú aj na portáloch iných denníkov a týždenníkov, rovnako aj na osobných stránkach
kandidátov, ich čitateľnosť však zďaleka nedosahuje úroveň blogov umiestnených na
internetových portáloch najčítannejších printových médií.
Blogovanie zo strany politikov nemá na Slovensku dlhú tradíciu. Spája sa tak s politikmi mimo
vedenia politických strán, ako aj s členmi z prostredia straníckych centrál. Z parlamentných
strán prostredníctvom blogu komunikuje pravidelne predseda strany Sloboda a Solidarita
Richard Sulík a od roku 2011 aj s predsedom strany Smer-SD Robertom Ficom. K blogerom
patria napríklad aj ministri Daniel Lipšic, Daniel Krajcer, Ivan Mikloš, Jozef Mihál, Ľubomír
Galko, europoslankyne Anna Záborská a Monika Flašíková-Beňová, poslanci NR SR Andrej
Kolesík, Viera Tomanová, Magdaléna Vášáryová, Ľudovít Kaník, Dušan Čaplovič, Marek
Maďarič, Béla Bugár, Miroslav Beblavý, Ondrej Dostál, Martin Fedor, Igor Matovič, Ivan
Štefanec a ďalší. Napriek tomu, že počet blogerov z radov politikov je skutočne vysoký,
frekvencia a počet uverejnených článkov sa pri vzájomnom porovnaní diametrálne líšia.
K blogerom napríklad patrila aj Iveta Radičová, avšak počet uverejnených článkov na serveri
blog.aktualne.sk sa zastavil pri počte jeden. Jej kolega z vládnej koalície a podpredseda
parlamentu Béla Bugár blogoval (deväť článkov) na rovnomennom serveri od marca 2009 do
začiatku júna 2010. Po voľbách, po vstupe strany Most-Híd do parlamentu a voľbou za
podpredsedu NR SR jeho blogovacia aktivita skončila. Naopak, bývalý predseda vlády Robert
135
Fico sa na serveri blog.sme.sk ako bloger prvýkrát prezentoval už ako opozičný poslanec
v apríli 2011.
Frekvencia uverejnených článkov na blogu spravidla súvisí s funkciou. Ak niekto bloguje ako
opozičný poslanec a po voľbách získava vysokú verejnú funkciu, frekvencia textov klesá
(spomedzi pravidelných blogerov tento predpoklad platí u predsedu NR SR Richarda Sulíka,
ako aj u ministra financií Ivana Mikloša, ale napríklad minister práce, sociálnych vecí a rodiny
Jozef Mihál bol pred voľbami 2010 v pozícii súkromnej osoby autorom článkov na viacerých
portáloch a dokonca aktívnym diskutérom, od volieb 2010 na serveri blog.aktualne.sk nemá
uvedený žiadny článok). Naopak, odchod z vlády do opozície viedlo niektorých poslancov
k využívaniu blogu ako komunikačného prostriedku (napr. Robert Fico, ktorého prvý článok
spojený s videoposolstvom na blog.sme.sk z apríla 2011 sa s viac ako 66 000 kliknutiami
zaradil už počas prvých štyroch mesiacov medzi najčítanejšie články na tomto serveri vôbec
od jeho založenia v roku 2004 a v rebríčku aktívnych politikov-blogerov tento článok vedie
tesne pred Igorom Matovičom).
Akékoľvek porovnanie obsahovej stránky politicky zameraných blogov od autorov-kandidátov
na verejné funkcie je v podmienkach Slovenska zložité z niekoľkých dôvodov. Aktívni sú na
blogu pravidelne len niektorí politici, navyše nie všetci začali uverejňovať články na blogu
v tom istom období, pričom mnohí z nich po počiatočnej euforickej fáze prestali blogovať.
Navyše, niektorí politici blogujú na viacerých serveroch. Aj z tohto dôvodu sa pohľad v tomto
článku obmedzil len na vybraných politikov aktívne blogujúcich na portáloch blog.sme.sk
a blog.aktualne.sk. Články pochádzajúce od vrcholných predstaviteľov slovenských
politických strán majú na oboch serveroch nadpriemernú čitateľnosť a pomerne vysoký počet
diskutérov. Hoci v teoretickej časti tohto príspevku bolo uvedené, že prednosťou blogov je
možnosť priamej komunikácie politikov s občanmi, možnosť reagovať na autorov diskusných
príspevkov je ojedinelá. Pred voľbami v roku 2010 pomerne intenzívne diskutovali členovia
SaS, vtedy ešte z pozície mimoparlamentnej a len nedávno založenej strany. Od volieb
a výmene vlády sa v prípade SaS nielenže znížila frekvencia uverejnených článkov, ale aj
reakcie autorov-politikov na diskusné príspevky. Prípad SaS je však špecifický tým, že SaS bola
pred voľbami v roku 2010 mimoparlamentnou stranou a všetci kandidáti vystupovali v pozícii
136
súkromných osôb bez akejkoľvek verejnej funkcie. Hoci predchádzajúca veta navodzuje
domnienku, že súkromné osoby nie sú pracovne vyťažené tak ako držitelia verejných funkcií,
nemožno tento dohad úplne vylúčiť. Nič to však nemení na fakte, že komunikácia medzi
politikom a voličom by mala byť v demokracii založená na permanentnej výmene informácií.
Tematicky sú články na blogovacích serveroch značne heterogénne. Spravidla sú spojené
s činnosťou, ktorú vykonáva poslanec/poslankyňa (alebo minister/ka) počas funkčného
obdobia, nejde však o absolútne pravidlo. Opoziční poslanci často kritizujú ministrov, koaliční
poslanci hľadajú chyby na kolegoch z opozície. Len sporadicky sa poslanci venujú vybranej
téme nezaujato, nadstranícky s maximálnou mierou profesionality a bez skrytého alebo
otvoreného záujmu kritizovať politických oponentov.
Fenoménom slovenského politického blogovacieho priestoru je Richard Sulík a strana SaS.
Vyštudovaný ekonóm, poradca ministrov financií z rôznych straníckych táborov – Ivana
Mikloša a Jána Počiatka –, od roku 2010 predseda Národnej rady Slovenskej republiky, sa na
najväčšom slovenskom blogovacom serveri prvýkrát prezentoval 2. mája 2007. Sulík svoj
blogerský imidž postavil na autorstve úspešnej daňovej reformy vlády Mikuláša Dzurindu.
Prvé články Richarda Sulíka boli venované predovšetkým ekonomickým otázkam, najmä –
jednej z ďalších priorít neskôr založeného liberálneho straníckeho subjektu – odvodovej
reforme. Sulík blog nevyužil len na prezentáciu vlastnej osoby, ale prostredníctvom blogu už
v auguste 2008 ohlásil založenie novej politickej strany – Slobody a Solidarity. Blog sa stal
hlavným informačným kanálom vedenia strany, pričom viac nahrádzal, ako len dopĺňal
funkciu webovej stránky novej politickej strany. Na blogu Richarda Sulíka mohli záujemcovia
nájsť hlavné programové zameranie nového subjektu, mená členov prípravného výboru,
podpisový hárok potrebný pre založenie strany, podmienky členstva a o niekoľko týždňov aj
mená členov vedenia. Články umiestnené na blogu následne strana využila ako súčasť
predvolebnej kampane do Európskeho parlamentu, do Národnej rady SR, ako aj mobilizačný
prostriedok pred ľudovým hlasovaním. Intenzita článkov po vstupe SaS do parlamentu
a zvolení Richarda Sulíka za predsedu NR SR výrazne poklesla, ale keď je predseda
slovenských liberálov stále považovaný za jedného z najaktívnejších blogerov spomedzi
čelných predstaviteľov slovenskej politickej elity.
137
Jeden z fenoménov politickej komunikácie, spojený s voľbami v roku 2010 a hlavne s vývojom
po ňom, predstavuje Igor Matovič. Tento politický skokan [Štefančík 2010] sa zaradil medzi
blogerov už pred voľbami v roku 2010, ale na vlastnú prezentáciu pred voľbami využil
v prvom rade regionálne inzertné noviny, ktoré dostávali tisícky slovenských domácností
bezplatne do svojich schránok. Keďže Matovič a jeho ďalší traja konzervatívne orientovaní
poslanci združení v platforme „Obyčajní ľudia“ a pôvodne i v poslaneckom klube liberálnej
SaS predstavujú v číselnom vyjadrení tých štyroch poslancov, ktorých vládna koalícia
potrebuje na udržanie parlamentnej väčšiny, dokázal podmienkami adresovanými vláde
i hrozbou opustenia koalície upútať na seba výnimočnú pozornosť médií. Matovič je aj bloger
a podobne ako ostatní politici sa neprezentuje len na jednom weblogovom serveri. Venuje sa
rozličným témam, ale dominuje kritika Roberta Fica a partnerov z koalície, predovšetkým
kolegov z SaS, na kandidátke ktorej sa Matovič spolu s ďalšími tromi poslancami dostali do
parlamentu. Aktivitu na blogu po voľbách neprerušil, skôr naopak. Početnosť článkov sa však
dá vysvetliť na jednej strane tým, že po voľbách nezískal žiadnu ústavnú funkciu a fakticky
nemá exekutívnu zodpovednosť, a ani v rámci vnútornej štruktúry parlamentu nevykonáva
žiadnu funkciu, na strane druhej už od vstupu do parlamentu neskrýval a po vylúčení
z poslaneckého klubu otvorene potvrdil záujem založiť nový politický subjekt.
Záver a prognóza
Z článku na jednej strane vyplýva, že politická komunikácia prostredníctvom blogovania si
nachádza na Slovensku svoje dôležité miesto, na strane druhej však nepatrí medzi
preferované spojenie medzi voličom a jeho voleným reprezentantom. Okrem početných
výhod v podobe okrem iného rýchleho, nesprostredkovaného a lacného média sa za
blogovaním skrýva aj niekoľko nástrah odhalenia „čara nechceného“ v podobe prezradenia
dovtedy utajovaných skutočností alebo nedostatočných schopností kandidátov formulovať
svoje politické posolstvá.
Blogovanie je aj na Slovensku jednou z foriem verejnej prezentácie, ktorú využívajú nielen na
čelných pozíciách nominovaní kandidáti, ale vďaka inštitucionálnym podmienkam v podobe
preferenčného hlasovania aj ostatní kandidáti. Napriek pomernému rozšíreniu nepatrí
138
blogovanie medzi stabilnú formu prezentácie všetkých blogerov. U veľkej časti bolo
blogovanie registrované len ako dočasná aktivita pred voľbami. Po voľbách došlo k poklesu
intenzity uverejnených článkov, najmä u koaličných poslancov a nezvolených kandidátov.
Naopak záujem prezentovať sa v pozícii blogera bol zaregistrovaný u poslancov po odchode
z vlády do opozičných lavíc.
Význam internetu ako prostriedku predvolebnej kampane bude aj naďalej rásť ruka v ruke
s technologickým pokrokom a rastom počtu domácností a jednotlivcov pripojených na
internet (z domu alebo cez wifi z ktoréhokoľvek miesta na zemi). Odhadnúť pokračujúci rast
významu blogovania ako súčasti politickej komunikácie je oveľa komplikovanejšie. Na jednej
strane existuje zdanie, že slabé väzby medzi voličmi a politickými stranami a z nich
prameniaca vysoká miera volatility, pomerne silný vplyv personalizácie na voličské správanie
a slabé ideové ukotvenie slovenského elektorátu vytvárajú priaznivé podmienky na
presadenie blogu ako komunikačného prostriedku. Ale, na druhej strane, publikovať
zaujímavý a verejnosť priťahujúci a napokon aj diskusiu vyvolávajúci článok predpokladá
existenciu vhodného mentálneho vybavenia poslancov, resp. ich asistentov! Ak niekto má
vrodené alebo získané vlohy byť dobrým rečníkom, nemusí byť zároveň dobrým autorom
zaujímavých textov. Je pravdou, že aj plagiát je alternatívou, ale slušná spoločnosť plagiátora
vyobcuje zo svojich radov, a len neslušná ho dosadí do nejakej funkcie.
Rovnako netreba zabúdať, že blog má ťažkú konkurenciu v podobe sociálnych sietí s ich
sklonom ku kvantitatívnej i kvalitatívnej redukcii. Článok na blogu musí mať hlavu a pätu,
ideálne pútavý nadpis, ohromujúci úvod, argumentačne podchytené jadro a návrhmi na
riešenie doplnený záver. Bloger by nemal zabudnúť na diskutérov bažiacich po kritike a s
každým väz lámajúcim argumentom už musí počítať pred rozhodnutím dať svoju úvahu na
papier (obrazovku, monitor). Na rozdiel od blogu, na profiloch sociálnych sietí – napríklad
Facebook, Twitter – postačí napísať krátku, aj keď oveľa menej duchaplnú myšlienku
a v momente odoslania ju budú mať vo svojej hromadnej pošte všetci virtuálni priatelia. A ak
je už niekto priateľ, snáď nebude dotieravo kritizovať a ak by sa predsa len rozhodol vysloviť
pochybnosti na adresu autora správy, tlačidlo delete v zozname priateľov je možné použiť
kedykoľvek.
139
Ďalším argumentom podporujúcim tvrdenie o iba nevýraznom náraste vplyvu weblogovania
v politickej komunikácii je charakter internetu a diskusií pod článkami. Internetové diskusie
na weblogových serveroch sú aj naďalej spravidla anonymné. Navyše na relatívne malom
priestore internetových debát sa koncentruje veľké množstvo vulgarizmov, ktoré určite
odrádzajú autorov od prípadnej diskusie a zároveň predstavujú výkričník pre ochrancov
duševného zdravia „íté“ zdatnej mládeže. Navyše, blog v porovnaní s televíziou stále nemá
rovnaký účinok na publikum. Zatiaľ čo konkurencia medzi televíziami je obmedzená malým
množstvom súkromných televízií (v prípade verejnoprávnej sa v slovenských podmienkach
neoplatí míňať papier na prípadnú poznámku), navyše sledovať televízne spravodajstvo
nevyžaduje žiadnu ďalšiu aktivitu, len pohodlie domácej obývačky, konkurencia na internete
nepozná hraníc. Ak niekto pravidelne číta blog.sme.sk, neznamená to, že po prečítaní hneď
klikne na nový server, tak ako je bežné pri používaní televízneho ovládača. Civilizovaný svet
a ľudia v ňom sú čoraz pohodlnejší a preto existuje predpoklad, že nevyhnutnosť vynaložiť
akúkoľvek námahu (spojenú nielen s vyhľadávaním, čítaním, ale predovšetkým s uvažovaním)
bude bazálnym dôvodom, prečo bude weblog prehrávať svoj boj s inými pre publikum
pohodlnejšími formami politickej komunikácie a i naďalej bude vystupovať len z pozície
doplňujúceho prostriedku zabezpečujúceho kontakt politika s voličom.
140
LITERATÚRA
A Survey of Initiatives for Improving Relationships between the Citizen and the
Administration. Public Management Studies. No. 1. (1987). Paris, Organization for
Economic Co-operation and Development.
Aich P. (1977): Wie demokratisch ist Kommunalpolitik? Gemeindeverwaltung zwischen
Bürgerinteressen und Mauschelei. Sozialgeschichten aus vertraulichen Kommunalakten.
Reinbek bei Hamburg, Rowohlt Verlag.
Albrecht S., Hartig-Perchke R. (2007): Wahlkampf mit Weblogs. Neue Formen der politischen
Kommunikation im Netz. In: Brettschneider F., Niedermayer O., Wessels B. (eds.): Die
Bundestagswahl 2005: Analysen des Wahlkampfes und der Wahlergebnisse, Wiesbaden:
VS Verlag.
Andreev S. A. (2002): The Media and Democratic Consolidation in Post-Communist Eastern
Europe.
Dostupné
na:
<www.essex.ac.uk/ecpr/events/jointsessions/paperarchive/uppsala/ws18/Andreev.pdf>
Antoszewski A. (2006): Systemy polityczne Europy Środkowej i Wschodniej. Perspektywa
porównawcza, Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego, Wrocław.
Antoszewski A. (2004): Wzorce rywalizacji politycznej we współczesnych demokracjach
europejskich, Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego, Wrocław.
Arnberg M., Shand D. (1996): Background Paper. In: Responsive Government: Service Quality
Initiatives. Paris, Organisation for Economic Co-Operation and Development, s. 15 – 38.
Arnstein, S. R. (1969): A Ladder of Citizen Participation. Journal of the American Institute of
Planners, roč. 35/ č. 4, s. 216 – 224.
Arnstein, S. R. (1971): A Ladder of Citizen Participation in the USA. Journal of the Town
Planning Institute, roč. 57/ č. 4, s. 176 – 182.
Balagan (2009): Sulíkov druhý pokus o referendum. In: web.sulik.sk [online]. 2009, [cit. 201108-22]. Dostupné na internete: <http://web.sulik.sk/index.php?section=3&id=52>
Barnes M. (2005): The Same Old Process? Older People, Participation and Deliberation.
Ageing and Society, roč. 25/ č. 2, s. 245 – 259.
Beblavý M., Sičáková E. (2001): Ekonomické a sociálne reformy na Slovensku: niektoré
aspekty tvorby verejnej politiky a presadzovania záujmov. Bratislava, Stredoeurópsky
141
inštitút pre ekonomické a sociálne reformy.
Bernátová M. (2001): Communicating with the Public – the First Step towards Meeting
Inhabitants' Needs by Local Governments: the Slovakian Experience. In: Jabes, J. (ed.): Ten
Years of Transition: Prospects and Challenges for the Future of Public Administration.
Proceedings from International Conference. Bratislava, Network of Institutions and
Schools of Public Administration in Central and Eastern Europe & Hungarian Institute of
Public Administration, s. 148 – 161.
Beylin M., Kofman J., Ogrodziński P., Roszkowski W. (1994): Polityka i społeczeństwo, „Europa
Środkowo-Wschodnia 1992, Rocznik II”, Instytut Studiów Politycznych PAN, Warszawa.
Bevir M. (2006): Democratic Governance: Systems and Radical Perspectives. Public
Administration Review, roč. 66/ č. 3, s. 426 – 436.
Bianchi G., Miková K. (2000): Občania a verejné rozhodovanie. In: Ondrušek, D. a kolektiv:
Čítanka pre pokročilé neziskové organizácie. Bratislava, Centrum prevencie a riešenia
konfliktov, s. 193 – 224.
Bingham L. B., Nabatchi T., O´Leary R. (2005): The New Governance: Practice and Processes
for Stakeholder and Citizen Participation in the Work of Government. Public
Administration Review, roč. 65/ č. 5, s. 547 – 558.
Birdsall J. H., Ciesluk S., Garlett L. M., Hermias J. J., Mendenhall E., Moon B. E., Schmid P. D.,
Wong W. H. (2006): Voting Counts: Participation in the Measurement of Democracy.
Studies in Comparative International Development, roč. 41/ č. 2, s. 3 – 32.
Bishop P., Davis G. (2002): Mapping Public Participation in Policy Choices. American Journal
of Public Administration, roč. 61/ č. 1, s. 14 – 29.
Blažek B. (1996): Participace obyvatel na spracovávání územně plánovací dokumentace.
Praha Ecoterra.
Blumler J., Kavanagh D. (2001): The Third Age of Political Communication: Influences and
Features, „Political Communication”, roč. 16/ č. 3, s. 209-230.
Bočáková O., Rolníková B. (2007): Sociológia v kontexte štúdia nelekárskych zdravotníckych
odborov. Trenčín: ÚZO TnUAD.
Brewer G. D., Leon P. (1983): The Foundations of Policy Analysis. Homewood, Dorsey Press.
Brody S. D., Burby R. J., Godshalk D. R. (2003): Mandating Citizen Participation in Plan
142
Making. Six Strategic Planning Choices. Journal of the American Planning Association, roč.
69/ č. 3, s. 245 – 264.
Callahan K., Yang K. (2005): Assessing Citizen Involvement Efforts by Local Governments.
Public Performance & Management Review, roč. 29, č. 2, s. 191 – 200.
Callanan M. (2005): Institutionalizing Participation and Governance? New Participative
Structures in Local Government in Ireland. Public Administration, roč. 83/ č. 4, s. 909 –
921.
Carroll B. W., Carroll T. (1999): Civic Networks, Legitimacy and the Policy Process.
Governance: An International Journal of Policy and Administration, roč. 12/ č. 1, s. 1 – 28.
Cook T.E. (2006): The News Media as a Political Institution: Looking Backward and Looking
Forward. „Political Communication”, roč. 23/č. 2 s. 159-171.
Collins W. P. (1980): Public Participation in Bureaucratic Decision-Making: A Reappraisal.
Public Administration, roč. 58/ č. 4, s. 465 – 477.
Cwalina W., Falkowski A., Newman B. (2011): Political Marketing: theoretical and strategic
foundations. New York: M.E. Sharpe.
Čemez A. (2010): Úvod do politického marketingu. In: Matúš, Jozef; Kollárová, Daniela (eds.):
Médiá v čase krízy – zodpovednosť a reflexia. Trnava: FMK UCM.
Dobek-Ostrowska B. (2007): Komunikowanie polityczne i publiczne, Polskie Wydawnictwo
Naukowe, Warszawa.
Dobek-Ostrowska B. (2004): Media masowe i aktorzy polityczni w świetle badań nad
komunikowaniem politycznym, Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego, Wrocław.
Desposato S. (2007): Going Negative in Comparative Perspective: Electoral Rules and
Campaign Strategies. Dostupné na: <http://www.sscnet.ucla.edu/polisci/cpworkshop/
papers/Desposato3.pdf>
Dürr J., Marek D., Šaradín P. (2004). „Evropeizace české politické scény – politické strany a
referendum o přistoupení k EU.“ Mezinárodní vztahy. 1: 27-49.
Enyedi Z. (2006): Party politics in post-communist transition. In: R. S. Katz (eds.): Handbook
of party politics, Sage, London.
Ettien A. (2010): The contribution of Political Marketing in the Re-election of President
Gbagbo during the 2010 Presidential Elactions in Ivory Coast. Mníchov: GRIN Verlag.
Etzioni A. (1995): Morální dimenze ekonomiky. Praha, Victoria Publishing.
143
Eurostat (2009): Internet usage in 2009 – Households and Individuals. Dostupné na:
<http://epp.eurostat.ec.europa.eu/cache/ITY_OFFPUB/KS-QA-09-046/EN/KS-QA-09-046EN.PDF>
Farrell C. M. (2000): Citizen Participation in Governance. Public Money & Management, č. 1,
s. 31 – 37.
Falter, Jürgen W.; Römmele A. (2002): Professsionalisierung bundesdeutscher Wahlkämpfe,
oder: Wie amerikanisch kann es werden? In: Berg T. (ed.): Moderner Wahlkampf. Blick
hinter die Kulissen. Opladen: Leske.
Feltey K. M., King CH. S., O´Neil B. Susel (1998): The Question of Participation: Toward
Authentic Public Participation in Public Administration. Public Administration Review, roč.
58/ č. 4., s. 317 – 326.
Fiala P., Schubert K. (2000): Moderní analýza politiky. Uvedení do teorií a metod policy
analysis. Brno, Barrister & Principal.
Foret M., Foretová V. (1999): Public Opinion Research as Communication with the Public. In:
Jabes, J. (ed.): Public Administration and Social Policies in Central and Eastern
Europe.Proceedings from International Conference. Bratislava, Network of Institutions
and Schools of Public Administration in Central and Eastern Europe & Charles University,
s. 240 – 247.
Foret M., Foretová V. (2001): Building a „Communicating Town“. In: Jabes, J. (ed.): Ten Years
of Transition: Prospects and Challenges for the Future of Public Administration.
Proceedings from International Conference. Bratislava, Network of Institutions and
Schools of Public Administration in Central and Eastern Europe & Hungarian Institute of
Public Administration, s. 105 – 121.
Fung A. (2006): Varieties of Participation in Complex Governance. Public Administration
Review, roč. 66/ č. 6, s. 66 – 75.
General Information on IPSA-RC 22 Political Communication (2011) Dostupné na:
<http://rc22.ipsa.org/>
Gramberger M. (2001): Citizens as Partners. OECD Handbook on Information, Consultation
and Public Participation in Policy-Making. Paris, Organization for Economic Co-operation
and Development.
144
Gulyas A. (2003): Print Media in Post-Communist East Central Europe, “European Journal of
Communication”, roč. 18/ č. 1, s. 81-106.
Hartman, Tilo von (2007): Blogs im Wahlkampf – Möglichkeiten und Perspektiven. In:
Nicolaus J. (eds.): Wahlkämpfe in Deutschland. Fallstudien zur Wahlkampfkommunikation
1912 – 2005. Wiesbaden: VS Verlag.
Heclo H. (2000): Campaigning and Governing: A Conspectus. In: Ornstein Norman J. & Mann
Thomas E. (eds): The Permanent Campaign and Its Future. Washington: AEI Press.
Higgins G. M., Richardson J. J. (1976): Political Participation. London, The Politics Association.
Hloušek, Vít (2004). „Proces evropeizace a politické strany v kandidátských zemích“. Sociální
studia, 4: 93-108.
Holler M. J. (1982): An Introduction to the Analysis of Power, Voting, and Voting Power. In:
Holler, M. J. (ed.): Power, Voting, and Voting Power. Würzburg, Physica-Verlag, s. 15 – 30.
Holtz-Bacha C. (2004): Political Campaign Communication: Conditional Convergence of
Modern Media Elections. In: Esser Frank, Pfetsch Barbara (eds.): Comparign Political
Communication. Cambridge: Cambridge University Press.
Horemuž M. (2009): Vojenská reforma v kontexte bezpečnostnej politiky Ruskej federácie.
Obrana a strategie/ Defence & Strategy. Roč. 9/ č. 2, s. 61 – 78.
Horemuž M. (2010): Média a politika: politologická perspektíva problému a vzájomných
vzťahov. In: Matúš J., Kollárová D. (eds.): Médiá v čase krízy – zodpovednosť a reflexia.
Trnava: FMK UCM.
Hudspith R. (2001): Using a Consensus Conference to Learn about Public Participation in
Policymaking in Areas of Technical Controversy. Political Science & Politics, roč. 34, č. 2, s.
313 – 317.
Charlick R. (1992): The Concept of Governance and Its Implications for A.I.D. Development
Assistance Program in Africa. Washington, ARD.
Chmelár, E. (2008): V ľavici obžalovaných.“ In: R. Chmel (eds.) Ľavica bez brehov. Občianska
spoločnosť – OS. Bratislava: Kallingram.
Charnock Emily J. (2010): George W. Bush and The Permanent Campaign Trail. In: The Public
Purpose, Vol. III. Dostupné na: <http://www.american.edu/spa/publicpurpose/upload/
George-W-Bush-and-the-Permanent-Campaign-Trail.pdf>
145
Illner M. (1999): Territorial Decentralization: An Obstacle to Democratic Reform in Central
and Eastern Europe? In: Kimball, J. D. (ed.): The Transfer of Power. Decentralization in
Central and Eastern Europe. Budapešť, Local Government and Public Service Reform
Initiative, s. 7 – 42.
Impact of the Emerging Information Society on the Policy Development Process and
Democratic Quality (1998). Paris, Organization for Economic Co-operation and
Development.
Jakubowicz K. (2008): “Poli-tabloidization” and the Media in Central and Eastern Europe”
Global Media Journal—Polish Edition”, roč. 4/ č.1, s. 1-6.
Kadeřáková J. (2006): Komunikační strategie územní samosprávy v regionálním rozvoji. In:
Grospič, J., Louda, T., Vostrá, L. (eds.): Modernizace veřejné správy v Evropě a České
republice. Sborník příspěvků s workshopu s mezinárodní účasti. Plzeň, Vydavatelství a
nakladatelství Aleš Čeněk, s. 298 – 310.
Kaplan A., Lasswell H. D. (1982): Power and Society. A Framework for Political Inquiry. New
Haven, Yale University.
Karvonen Lauri (2007): The Personalization of Politics. What does research tell us so far, and
what
further
research
is
in
order?
Dostupné
na:
<http://www.essex.ac.uk/ecpr/events/generalconference/pisa/papers/PP226.pdf>
Katz R. S. (eds.): Handbook of party politics, Sage, London 2006.
King A. (2002): Do Leader´s Personalities Really Matter? In: King A. (eds.): Leaders
Personalities and the Outcomes of Democratic Elections. New York: Oxford University
Press.
Kirchheimer O. (1965): Der Wandel des westeuropäischen Parteiensystems. In: Politische
Vierteljahresschrift, roč. 6/ zošit 1, s. 20-41.
Klimovský D., Žúborová V. (2011): Komunálne voľby 2010. In: Kollár M., Mesežnikov G.,
Bútora M. (eds.): Slovensko 2010. Správa o stave spoločnosti a demokracie a o trendoch
na rok 2011. Bratislava: IVO, s. 132-150.
Klimovský D. (2006): Verejná politika na regionálnej a komunálnej úrovni. In: Kráľová, Ľ.
a kolektív: Aktuálne otázky verejnej politiky. Košice, Typopress, s. 225 – 296.
Kolczyński M., Mazur M., Michalczyk S. (eds.), Mediatyzacja kampanii politycznych,
146
Wydawnictwo UŚ, Katowice 2009.
Kolczyński M., M. Mazur, S. Michalczyk (2009): Wstęp. In: Kolczyński M., M. Mazur, S.
Michalczyk (eds.): Mediatyzacja kampanii politycznych, Wydawnictwo UŚ, Katowice, pp.
9-13.
Kotlas P., Potůček M., Vass L. (2005): Veřejná politika jako proces. In: Potůček, M. a kolektiv:
Veřejná politika. Praha, Sociologické nakladatelství, s. 33 – 60.
Krauss W. R. (1971): Toward a Theory of Political Participation of Public Bureaucrats.
Administrative Science Quarterly, roč. 16/ č. 2, s. 180 – 191.
Krause M. (2007): Vom Weltbeben zur Spendenflut. Die Tsunami Katastrophe des 26.
Dezember 2004. In: Schneider I., Bartz Ch. (eds.): Formationen der Mediennutzung I.
Medienereignisse. Bielefeld: Transcript Verlag.
Langner S. (2009): Viral Marketing: wie Sie Mundpropaganda gezielt auslösen und Gewinn
bringend nutzen. Wiesbaden: Gabler Verlag.
Linhart J. (1996): Veřejnost. In: Kolektív: Velký sociologický slovník. 2. zväzok. Praha,
Karolinum, s. 1382.
Kürten N. (2006): Deutsche Spitzenpolitiker als Imageträger ihrer Partei – eine kritische
Analyse der Möglichkeiten und Grenzen. Mníchov: GRIN Verlag. LINEK, L., TRNKA, P.
(2005): Nové způsoby vládnutí a proměna vztahu veřejné správy a občanů. In: Kroupa, A.,
Mansfeldová, Z. (eds.): Participace a zájmové organizace v České republice. Praha,
Sociologické nakladatelství, s. 41 – 58.
Maes R. (1998): Political and Administrative Innovations as a Social Project. The Belgican
Case. In: Hondeghem, A. (ed.): Ethics and Accountability in a Context of Governance and
New Public Management. EGPA Yearbook. Amsterdam, IOS Press, s. 111 – 122.
Macháček L. (2002): Občianska participácia a výchova k európskemu občianstvu. Sociológia,
roč. 34/ č. 5, s. 461 – 482.
Maier K. (2001): Citizen Participation in Planning: Climbing a Ladder? European Planning
Studies, roč. 9/ č. 6, s. 707 – 719.
Mair P. (1996): What is different about post-communist party systems?, “Studies in Public
Policy”, No. 259, Centre for the Study of Public Policy, Glasgow, pp. 1-29.
Magleby David B., Patterson Kelly D. & Thurber James A. (2000): Campaign consultants and
147
responsible party government. APSA. Dostupné na: <http://www.apsanet.org/
~pop/apsa1950/apsa2000magleby.pdf>
Malíková Ľ. (2001): Verejná politika – výzva pre slovenskú politológiu. In: Horná, D., Malíková,
Ľ. (eds.): Demokracia a právny štát v kontexte rozvoja politickej vedy. Bratislava,
Univerzita Komenského & Slovenské združenie pre politické vedy & Nadácia Friedricha
Eberta, s. 113 – 119.
Malíková
Ľ.
(2003):
Verejná
politika.
Aktéri
a procesy.
Bratislava,
Univerzita
Komenského.Mareš M. (2000). Česká republika. In: Mareš M. (eds.): Zahraniční politika
politických stran v České republice, Maďarsku, Polsku a na Slovensku. Brno: Mezinárodní
politologický ústav.
Mazzoleni G. (1987): Media Logic and Party Logic in Campaign Coverage: The Italian General
Election in 1983', In: European Journal of Communication”, roč. 2/ č. 1, s. 81-103.
Mercier G. (2001): Governance and Public Policy. In: Horná, D., Malíková, Ľ. (eds.):
Demokracia a právny štát v kontexte rozvoja politickej vedy. Bratislava, Univerzita
Komenského & Slovenské združenie pre politické vedy & Nadácia Friedricha Eberta, s. 120
– 124.
Mesárošová M. (2004): Motivácia verejnej služby a sociálna interakcia študentov odboru
verejnej správy a ekonómie. Verejná správa a spoločnosť, roč. 5/ č. 1 – 2, s. 33 – 46.
Meyer, Thomas (2001): Mediokratie. Die Kolonisierung der Politik durch die Medien.
Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Mcallister I. (2007): The Personalization of Politics. In: Dalton, Russell J. (eds.): The Oxford
Handbook of Political Behavior, Oxford: Oxford University Press.
MOKREJŠ A. (2005): Veřejnost: skutečnost – iluze – fikce. Praha, Triton.
Mrklas L. (2005). Vliv prvních evropských voleb na české strany stranický systém. In: Klíma
M., Bureš J. (eds.): Kam kráčíš, Evropská unie?. Dobrá Voda: Aleš Čeněk.
Muránsky M. (2004) Die Marginalisierung der Linken in Parteienlandschaft der Slowakei. In:
Politische Analysen. Berlin: Friedrich Ebert-Stiftung, s. 1 – 12.
Nalbandian J. (1999): Facilitating Community, Enabling Democracy: New Roles for Local
Government Managers. Public Administration Review, roč. 59/ č. 2, s. 187 – 196.
Negrine R. et al. (eds.), The professionalisation of political communication, Intellect Books,
148
Bristol 2007.
Newman B. I. (eds.), Handbook of Political Marketing, London 1999.
Nie N. H., Verba S. (1972): Participation in America. New York, Harper & Row.
Nigmatov V. (2009): Professionalization of Political Campaigns: A Case Study of Russian
Parties in the Parliamentary Elections 2007, CEU eTD Collection, Budapest.
Norrander B., Grofman B. (1988): A Rational Choice Model of Citizen Participation in High
and Low Commitment Electoral Activities. Public Choice, roč. 57/ č. 2, s. 182 – 192.
Norris P. (2000): A Virtuous Circle—Political Communications in Postindustrialised Societies.
Cambridge: Cambridge University Press.
Nowak E. (2010): Marketing polityczny a proces demokratyzacji i konsolidacji systemu
politycznego, In: E. Nowak, R. Riedel (eds.): Polska i Europa Środkowa. Demokratyzacja,
konsolidacja, europeizacja, Wydawnictwo UMCS, Lublin, pp. 140-155.
Nowak E., R. Riedel (eds.), Polska i Europa Środkowa. Demokratyzacja, konsolidacja,
europeizacja, Wydawnictwo UMCS, Lublin 2010.
Nyiri Z. (2001): Decentralization and Good Governance: Hungary's Ten-Year Experience. In:
Jabes, J. (ed.): Ten Years of Transition: Prospects and Challenges for the Future of Public
Administration. Proceedings from International Conference. Bratislava, Network of
Institutions and Schools of Public Administration in Central and Eastern Europe &
Hungarian Institute of Public Administration, s. 474 – 492.
Offe C. (1972): Zum politischen Stellenwert von Bürgerinitiativen. In: Grauhan, R.-R. (ed.):
Großstadt-Politik. Texte zur Analyse und Kritik lokaler Demokratie. Gütersloh, Bertelsmann
Fachverlag, s. 237 – 249.
Ostrom V., Tiebout CH. M., Warren R. (1972): Die politische Organisation in Stadtregionen. In:
Grauhan, R.-R. (ed.): Großstadt-Politik. Texte zur Analyse und Kritik lokaler Demokratie.
Gütersloh, Bertelsmann Fachverlag, s. 97 – 121.
Ott R. (2006): Weblogs als Medium politischer Kommunikation im Bundestagswahlkampf
2005. In: Holtz-Bacha (eds.): Die Massenmedien im Wahlkampf: die Bundestagswahl 2005.
Wiesbaden: VS Verlag.
Pateman C. (1970): Participation and Democratic Theory. Cambridge, Cambridge University
Press.
149
Paulíniová Z. (2005): Participácia: definícia pojmu a stav na Slovensku. In: Pirošík, V. (ed.):
Participácia v samospráve. Nástroj protikorupčnej politiky. Bratislava, Transparency
International Slovensko, s. 13 – 18.
Petřík J. (2003): Postoj politických stran k EU ve volební kampani 2002 – Česká republika. In:
Šedo J. (eds.): Evropská otázka ve volebních kampaních, Brno: mezinárodní politologický
ústav.
Plasser F., G. Plasser (2002): Global Political Campaigning: A Worldwide Analysis of Campaign
Professionals and Their Practices, Greenwood Publishing Group.
Plasser F., Ch. Scheucher, Ch. Senft (1999): Is There a European Style of Political Marketing? A
Survey of Political Managers and Consultants, In: B. I. Newman (eds.): Handbook of
Political Marketing, London , s. 89-112.
Plichtová J. (ed.) (2010): Občianstvo, participácia a deliberácia na Slovensku. Teória a realita.
Bratislava, VEDA.
Poguntke T., Webb P. (2007): The Presidentialization of Politics in Democratic Societies: A
Framework for Analysis. In: Poguntke T., Webb P. (eds.): The Presidentialization of Politics.
A Comparative Study of Modern Democracies. New York: Oxford University Press.
Posner P. W. (2003): Local Democracy and Popular Participation: Chile and Brazil in
Comparative Perspective. Democratization, roč. 10/ č. 3, s. 39 – 67.
Ramonaitė A. (2009), Bringing ideology back in? The impact of electronic voting assistance
tool on democratic process in a post-communist society, Dostupné na: <http://internetpolitics.cies.iscte.pt/IMG/pdf/ECPR2009ramonaite.pdf>
RC22 – Political Communication (2011), Dostupné na: <http://www.ipsa.org/researchcommittees/rclist/RC22>
Roland-Lévy C., A. Ross (eds.), Political learning and citizenship in Europe, Trentham Books,
London 2003.
Römmele
A.
(2005):
Direkte
Kommunikation
zwischen
Parteien
und
Wählern.
Professionalisierte Wahlkampftechnologien in den USA und in der BRD. Wiesbaden: VS
Verlag.
Salem H. B., Vengroff R. (1992): Assessing the Impact of Decentralization on Governance: a
Comparative Methodological Approach and Application to Tunisia. Public Administration
150
& Development, roč. 12/ č. 5, s. 473 – 492.
Savigny H., D. Wring (2009): An ideology of disconnection: For a critical political marketing,
In: Central European Journal of Communication, roč. 2/č. 2, s. 251-266.
Schweitzer E. Johanna, Albrecht S. (2011): Das Internet im Wahlkampf: Analysen zur
Bundestagswahl 2009. Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften.
Smith P. J. (1998): Local Government: Introduction. In: Howlett, M., Laycock, D. H. (eds.): The
Puzzles of Power. An Introduction to Political Science. Oxford, Oxford University, s. 393 –
403.
Sokół W. (2010): Ewolucja systemów partyjnych w państwach Europy Środkowo-Wschodniej,
In: E. Nowak, R. Riedel (eds.): Polska i Europa Środkowa. Demokratyzacja, konsolidacja,
europeizacja, Wydawnictwo UMCS, Lublin.
Sparrow N., Turner J. (2010): The Permanent campaign. The Integration of market research
techniques in developing strategies in a more uncertain politial climate. In: European
Journal of Marketing, roč. 35/č. 9.
Sparrow B.H. (2006): Research Agenda for an Institutional Media, In: Political
Communication, roč. 23/ č. 2, s. 145-157.
Spiller L., Bergner J. (2011): Branding the candidate: marketing strategies to win your vote.
Santa Barbara: Praeger.
Stachová J. (2005): Občanská společnost v regionech České republiky. Sociologické studie
O5:06. Praha, Sociologický ústav Akademie věd České republiky.
Stena J. (1993): Občan v postkomunizme: vecné a výskumné problémy. Sociológia, roč. 25/ č.
3, s. 177 – 192.
Sulík R. (2010): Referendum. In: smeblog [online]. 2010, [cit. 2011-09-01]. Dostupné na
internete: <http://richardsulik.blog.sme.sk/c/235835/Referendum.html>
Sulík R. (2010): Voličom strany Sloboda a Solidarita. In: Strana SaS [online]. 2010, [cit. 201109-01]. Dostupné na internete: <http://120napadov.sk/>
Sulík R. (2010): SaS ako prvá predstavila volebný program. Prioritou je zmena odvodov. In:
Pravda
[online].
2010,
[cit.
2011-08-22].
Dostupné
na
internete:
<http://spravy.pravda.sk/sas-ako-prva-predstavila-volebny-program-prioritou-je-zmenaodvodov-1i8-/sk_domace.asp?c=A100219_135103_sk_domace_p23>
151
Szomolányi S. (2007) Parlamentné voľby v krajinách V4 2005 – 2006: Dôvod k obavám? In:
Mrklas L. (eds.) Parlamentní volby 2005 – 6 v zemích visegrádské čtyřky. Praha: CEVRO.
Šaradín P. (2004). Volby do Evropského parlamentu v České republice. Olomouc: Periplum.
Štatistický úrad SR (2010), Voľby do NR SR 2010 - Počet a podiel platných hlasov odovzdaných
pre
politické
strany,
2010,
[cit.
2011-08-22].
Dostupné
na
internete:
<http://app.statistics.sk/nrsr_2010/sr/tab3.jsp?lang=sk>
Štefančík R. (2011): Politický marketing kandidátov na primátorov krajských miest
v komunálnych voľbách 2010. In: Bočáková O., Tomášiková A. (eds.): Aktuálne otázky
politiky. Trenčín: Trenčianska univerzita A. Dubčeka v Trenčíne.
Štefančík R. (2010): Politické mládežnícke organizácie na Slovensku. Bratislava: IUVENTA.
Štefančík R. (2008): Postmoderná volebná kampaň už aj na Slovensku? In: Magál S., Mistrík
M., Solík M. (eds.): Médiá, spoločnosť, mediálna fikcia. Trnava: FMK UCM.
Štefančík R. (2002): Sieťová komunikácia v politike. Slovenská politologická revue. Roč.: 2/ č.
1, s. 1 – 6.
Thomas J. C. (1990): Public Involvment in Public Management: Adapting and Testing a
Borrowed Theory. Public Administration Review, roč. 50/ č. 4, s. 435 – 445.
Tóth R. a kol. (2005): Úvod do politických vied. Bratislava: Smaragd pedagogické
nakladateľstvo.
Trembicka, K. (2010): Demokratyzacja systemów politycznych w Europie ŚrodkowoWschodniej w latach 1989-1990, In: E. Nowak, R. Riedel (eds.): Polska i Europa Środkowa.
Demokratyzacja, konsolidacja, europeizacja, Wydawnictwo UMCS, Lublin.
Trent, Judith S.; Friedenberg, R. (2008): Political Campaign Communication: Principles and
Practices. Lanham: Rowman & Littlefield.
Trško M. (2010): Kandidát Smeru v Rožňave okopíroval volebné video z Čiech. In: Korzár,
22.11.2010.
Ucakar K. (1985): Demokratie und Wahlrecht in Österreich: zur Entwicklung von politische
Partizipation und staatlicher Legitimationspolitik. Wien, Verlag für Gesellschaftskritik.
Vadocz Š., Bianchi E., Pčolinský V. (2010): Voľby 2010. Stratégie Online. Dostupné na:
<http://strategie.hnonline.sk/sk/sedy/analyzy/volby-2010.html>
Vašečka M. (2004): Občianska spoločnosť v teoretickej perspektíve. In: Bútora, M., Majchrák,
152
J., Strečanský, B.: Keď ľahostajnosť nie je odpoveď. Príbeh občianskeho združovania na
Slovensku po páde komunizmu. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, s. 37 – 57.
Vigoda E. (2002): From Responsiveness to Collaboration: Governance, Citizens, and the Next
Generation of Public Administration. Public Administration Review, roč. 62/ č. 5, s. 527 –
540.
Vlachová K., Řeháková B. (2004). Česká národní identita po zániku Československa a před
vstupem do Evropské unie. Praha: Sociologický ústav AV ČR.
Vigna D. Stefano, Kaplan E. (2007): The Political Impact of Media Bias. Dostupné na:
<http://elsa.berkeley.edu/~sdellavi/wp/mediabiaswb07-06-25.pdf>
Volek J. (2009): Commercialization and Tabloidization of Czech Quality Press: Key Dilemmas
of Newspaper Editors Twenty Years After Collapse of Old Media System, Dostupné na:
<http://www.ptks.pl/konf_chicago_volek.pdf>
Voltmer K. (2006): Mass Media and Political Communication in New Democracies. Oxon:
Routledge.
Vroom V., Yetton P. (1973): Leadership and Decision Making. Pittsburgh, Pittsburgh University
Press.
Ward S., Gibson R., Nixon P. (2003): Parties and Internet. An Overview. In: Ward S., Gibson R.,
Nixon P., Ward S. (eds.): Political Parties and the Internet. Net Gain? London: Routledge.
Wilson D. (1999): Exploring the Limits of Public Participation in Local Government.
Parliamentary Affairs, roč. 52/ č. 2, s. 246 – 261.
Wojtas K. (2006): The “marketing party” as a model for the development of contemporary
political parties. In: Středoevropské politické studie, roč. 8 /č. 2-3, Dostupné na:
<http://www.cepsr.com/dwnld/wojt4.pdf>
Yang K. (2005): Public Administrators' Trust in Citizens: A Missing Link in Citizen Involvement
Efforts. Public Administration Review, roč. 65/ č. 3, s. 273 – 285.
Zerfaß A., Boelter D. (2005): “Die” neuen Meinungsmacher: Weblogs als Herausforderung für
Kampagnen, Marketing, PR und Medien. Graz: Nausner & Nausner.
Žúborová V. (2011): Marketizácia vonkajšej reklamy v parlamentných voľbách 2010 v
Slovenskej
republike.
In:
Acta
Politologica.
Vol.
3/No.
1,
Dostupné
na:
<http://acpo.fsv.cuni.cz/ACPO-27-version1-2011_03_01_a.pdf>
153
Žúborová V. (2011): Get Negative – the Case of Offensive Campaign in 2010 Slovak
Parliamentary Election. In: Slovenská politologická revue, roč. 11/č. 1, s. 71 – 87. Dostupné
na: <http://www.ucm.sk/revue/2011/1/zuborova.pdf>
Žúborová V. (2010): Hľadanie stability na ľavom brehu. In: J. Bureš, J. Charvát, P. Just (eds.):
Levice v České republice a na Slovensku 1989-2009. Plzeň: Aleš Čenek.
Žúborová V. (2010): Re-definícia typológie politických aktérov v kontexte s politickou
komunikáciou a politickým marketingom. In: Slovenská politologická revue, roč. 10/č. 2, s.
59 – 85.
INTERNETOVÉ ZDROJE
Fico, Robert: <http://www.fico.blog.sme.sk.>
Focus: <http://www.focus-research.sk/?section=show&id=10>
Kaník, Ľudovít: <http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/ludovit-kanik.php.>
Lipšic, Daniel: <http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/daniel-lipsic.php.>
Maďarič, Marek: <http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/marek-madaric.php>
Median SDK: <http://www.median.sk/uvod.htm>
Mihál, Jozef: <http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/jozef-mihal.php.>
Mikloš, Ivan: <http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/ivan-miklos.php.>
Radičová, Iveta: <http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/iveta-radicova.php.>
Sulík, Richard: <http://www.richardsulik.blog.sme.sk.>
TA3: <http://www.ta3.com/>
154
O AUTOROCH
PhDr. Viera Žúborová (Ph.D. kandidát)
Katedra politických vied a politickej komunikácie, Inštitút sociálnych vied
Univerzita Sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Námestie J. Herdu 2
917 01 Trnava
E-mail : [email protected]
Doc. Mgr. Pavel Šaradín, Ph.D.
Katedra Politologie a Evropských studií
Filozofická fakulta Univerzity Palackého
Křížkovského 12
771 80 Olomouc, Česká republika
E-mail : [email protected]
Doc. PhDr. Martin Klus, PhD.
Katedra Európskych štúdií , Inštitút sociálnych vied
Univerzita Sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Námestie J. Herdu 2
917 01 Trnava
E-mail : [email protected]
PhDr. Radoslav Štefančík, PhD. MPol.
Katedra politológie
Filozofická Fakulta Univerzita Sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Námestie J. Herdu 2
917 01 Trnava
E-mail : [email protected]
155
assist. prof. Uroš Pinterič, Ph.D.
Fakulteta za uporabne družbene študije v Novi Gorici
Kidričeva 9
5000 Nova Gorica, Slovinsko
E-mail : [email protected]
PhDr. Daniel Klimovský, PhD.
Katedra regionálnych vied a manažmentu, Ekonomická Fakulta TU v Košiciach
Němcovej 32
040 01 Košice
E-mail : [email protected]
assist. prof. Michał Kuś, Ph.D.
Zakład Komunikowania Społecznego i Dziennikarstwa, Instytut Politologii
Wydział Nauk Społecznych, Uniwersytet Wrocławski
Ul. Koszarowa 3 building 2 / 3
51-149 Wrocław, Polska
E-mail : [email protected]
Mgr. Piotr Piskozub (Ph.D. kandidát)
Instytut Politologii, Wydział Nauk Społecznych, Uniwersytet Wrocławski
Ul. Koszarowa 3 building 2 / 3
51-149 Wrocław, Polska
E-mail : [email protected]
PhDr. Alexander Čemez (PhD. kandidát)
Vzdelávacie a poradenské centrum, a. s.
Palackého 85/5
911 01 Trenčín, Slovensko
E-mail :[email protected]
156
VECNÝ REGISTER
B
blog
K
3, 8, 34 – 35, 37, 39, 107, 116, 122,
kampane
6, 17 – 19, 33 – 34, 40, 45,
126 – 131, 135 – 140
60, 85 – 87, 90, 100, 103, 114, 117, 119,
blogovanie
122, 124 – 125, 128, 131, 133 – 134, 137,
7, 121 – 122, 126, 128 – 132,
135 – 139
bulvarizácia
139
16 – 17, 24
KDH (Kresťanskodemokratické hnutie)
95, 109
C
komunikácia 55, 85, 94, 108, 123, 126,
Česká republika
13 – 14, 17, 19
132, 137
ČSSD (Česká strana sociálně demokratická)
komunikačné technológie
76 – 86, 109, 113
KSČM (Komunistická strana Čech a
Moravy)
40 – 41, 46
76 – 78, 80 – 83, 113
E
Evropeizace
76
L
líderstvo
6, 85, 89
F
Facebook
29, 35, 46, 39, 41, 44 – 45,
107, 117, 123, 134, 139,
M
mediálne strany
32
mediatizácia 16 – 17, 21 – 24, 94 – 95,
I
informácia
97, 99 – 101
38, 39 – 42, 44, 47. 52, 67 –
68, 73, 100, 103, 111, 122, 124 – 127, 129 –
mobilizácia
85, 88
Most-Híd
93, 95 ,110, 122, 134 – 135
130, 137,
informačno-komunikačné technológie
N
15, 39, 41, 107
negativita
8, 85
negatívna kampaň
97, 100 – 101, 127
internet
22 – 23, 31, 33, 40, 43, 111,
123 – 126, 130, 132, 139
157
O
občan /občania
S
10 – 11, 14 – 15, 21 –
SaS (Sloboda a Solidarita)
93, 95, 109 –
24, 28, 30, 32 – 33, 36, 37, 39, 40 – 41, 47 –
111, 114, 116 – 119, 122 – 123, 134, 136
49, 51, 53 – 68, 70 – 75, 80, 81 – 82, 89, 108,
– 138
112 – 114, 122, 130 – 131, 133, 136
SDKÚ-DS
občianska participácia
Kresťanská Únia – Demokratická strana)
3, 48 – 49, 53
(Slovenská
Demokratická
a
– 54, 56, 62 – 63, 65 – 66, 74,
98, 109, 134
ODS (Občanská demokratická strana)
Smer-SD (Smer-sociálna demokracia)
3, 6, 75 – 84, 112 – 113
3, 6 – 7, 10, 85, 90 – 102, 109 – 110, 116,
online-komunikácia
135
8, 121, 127
SVE (Stredo-východná Európa)
P
12 – 25, 27 – 28, 31
permanentná kampaň
3, 6, 33, 85, 88,
T
90, 96, 102 – 103
personalizácia
10,
5, 8, 16 – 17, 19 21,
86 – 127, 133, 139
TOP 09 (Tradice, Odpovědnost, 89, 121,
Prosperita)
politická komunikácia
3, 5 – 10, 12,
14 – 19, 20, 22, 25 – 28, 29 – 31, 34, 36, 39,
109, 112
Twitter 29, 35 – 36, 38, 41, 44, 107, 117,
134, 139
41, 43, 46 – 48, 74, 86 – 88, 106 – 108, 121 –
123, 125 – 128, 130, 132 – 133, 138 – 140
V
politická žurnalistika 36
verejnosť
politicko-administratívna autorita 50, 52,
– 70, 102, 111, 116, 122 – 124, 128, 130,
57 – 58, 60, 67, 70
139
politický marketing
3, 88, 104 – 105, 107
– 108, 111, 119
politický systém
7, 29, 31, 47, 54, 57, 69 –
voľby 11, 13 – 14, 53, 69 – 70, 86, 90,
– 70, 102, 111, 116, 122 – 124, 128, 130,
7, 9 – 14, 17, 39, 41,
volebné kampane
3, 16 – 18, 45, 60,
48, 49, 51, 54 – 55, 57, 75, 89, 93, 96, 98,
75 – 79, 82 – 83, 87, 89, 95 – 98, 106, 114,
105, 110, 112, 123
117, 122 – 124, 127 – 128, 133 – 134
profesionalizácia
5, 8, 16 – 17, 19, 20
-22, 86 – 89, 121, 127, 133, 139
VV (Věci Veřejné)
7, 104, 111, 113,
115- 116
158
Download

(we)blogovanie ako prostriedok politickej komunikácie