Otto Ernst Fritsch
Spomienky
(...na Abd-ru-shina)
Opis rukopisu Otta Ernsta Fritscha
Slová Pánove, žiaľ, sú len zo spomienok, preto len podľa zmyslu. Som
však presvedčený, že sú reprodukované takmer doslovne.
1. Ak nebudete utrpenie iných ľudí prežívať ako svoje vlastné, ak nebudete s nimi
súcitiť, príde utrpenie k vám v zostrenej podobe. Nie ste na zemi preto, aby ste žili vedľa
seba, ale máte spoločne pôsobiť, aby ste v prežívaní dozrievali. Ak idete nevšímavo okolo
utrpenia iného, ukazujete tým, že vám chýba skutočná láska k Bohu a k blížnemu. Len
ten, kto je schopný prežívať cudzie utrpenie ako svoje vlastné, ten môže dozrievať a
vnútorne stúpať vyššie. Ak idete nevšímavo okolo utrpenia iného človeka, stretne vás
utrpenie v zostrenej podobe a môže vás dokonca pohltiť.
2. Jeden každý povolaný, ktorý má vykonať niečo veľké v zmysle Božom, nie však
v zmysle ľudskom, je vedený najskôr utrpením a skúškami, aby poznal v prežívaní
nesprávneho, ako musí vyzerať správne. Je omylom mnohých nositeľov kríža, keď sa
domnievajú, že všetko utrpenie je karmické. Každý deň, každú hodinu, sa nadväzujú nové
vlákna. A pretože sa ľudia obrátili takmer výhradne k temnu, utrpenie sa stále viac
zostruje.
3. A keby vedeli nositelia kríža a všetci, kto na tejto Zemi po tisícročnej ríši túžia, aké
prísne a tvrdé budú zákony v Novej Ríši – pozemské zákony budú netušenej a doteraz
neznámej tvrdosti – tak by teraz po Novej Ríši netúžili. Tvrdosť, ktorej nebudú rozumieť,
ktorá však bude k ich dobru, spočiatku spôsobí, že mnoho ľudí zatúži po tom, aby sa
vrátili staré časy, kedy mohli sami robiť a nechať iných robiť, čo chceli. V Novej Ríši
budú platiť len zákony Božie – tie budú nevýslovne tvrdé pre každého človeka, ktorý sa
nebude chcieť skloniť pred Tvorcom všetkých svetov.
4. Hore, v duchovnej ríši, sú zákony tak prísne, ako si to žiaden človek na Zemi
nemôže predstaviť, ako žiaden človek nemôže tušiť. Pretože však tu títo ľudskí duchovia
majú už vysokú zrelosť a vedia, že všetko slúži len kráse, harmónii a dokonalosti,
podrobujú a skláňajú sa radostne pred týmito zákonmi a necítia ich vôbec ako tvrdé. Len
človek tu vo stvorení, ktorý stojí bokom od akejkoľvek krásy a dokonalosti, si myslí, že
môže žiť len podľa svojej vlastnej vôle. Existuje však tiež ešte jedna jediná vôľa a tá
prichádza od Boha.
5. Bolo to naposledy v Kipsdorfe u Pána. Pán bol nevýslovne smutný,
stiesnený. Predtým sme boli na dlhšej prechádzke, na ktorej mi Pán
povedal, že by mal z tejto zeme odísť. Ja som však celkom nepochopil,
čo chcel povedať. (Pán nemal rád, keď jeho dôverní priatelia stáli, keď
-2-
on prechádzal po izbe sem a tam. Sedel som teda.) Blízko vnútornému
zúfalstvu Pán povedal:
„Čo som len urobil nesprávne, že sa všetci ľudia stávajú v mojej blízkosti temnými a
škaredými?“
Ja sám som bol zdesený a zúfalý z nevýslovného smútku Pánovho
(takmer všetci vysoko povolaní, rytieri, apoštoli a učeníci ho opustili!
Z cca 800 nositeľov kríža, ktorí sa v roku 1938 hlásili k Posolstvu,
zaliezli viac alebo menej zbabelo po zatknutí Pána do skrýš. A tých
málo, ktorí sa ešte k Pánovi priznávali a verili mu, malo odvahu sa
prejaviť len v kruhu priateľov alebo u rovnako zmýšľajúcich. A Pán ako
človek sa nemohol vysporiadať s touto skazou svojho diela. Preto jeho
zúfalý výkrik.) Z predchádzajúcich rozhovorov a z týchto bolesťou
naplnených slov Pánových som bol tak zdesený, že som nevedel, čo na
to povedať. Modlil som sa vrúcne k Bohu o pomoc. Vstal som, pozrel sa
Pánovi do očí a s úsmevom som povedal:
„Pane, to sa predsa dá ľahko vysvetliť. Keby Pán sedel celý deň na prudkom slnku, tiež
by dostal úpal. To sa stalo i nám, ľuďom!“
Pán ma chytil rozčúlene za rameno a povedal:
„Poďte, milý pán Fritsch, je mi veľmi ľúto, že som priťažil vášmu srdcu. Pôjdeme hore
do izby a budeme hovoriť o iných veciach!“
Pán vždy trpel nedostatkom láskavosti, ktorý medzi sebou prejavovali
– až na niekoľko výnimiek – po celé roky nositelia kríža.
(„Podľa toho by som poznal, že ste moji učeníci, že sa medzi sebou máte radi!“)
6. Na mojej poslednej schôdzke s Pánom v Kipsdorfe hovoril Pán
obzvlášť mnoho o nadchádzajúcom vývoji v Nemecku, v Európe a na
Zemi. Všetko, čo povedal, bolo preniknuté zármutkom, bolo to ako
rozlúčenie. Kúsok pred Schweizerhofom som povedal Pánovi:
„Vlastne by som mal ešte jednu otázku, ktorá ma už dlho zamestnáva a s ktorou sa
nemôžem vysporiadať, ani iní nositelia kríža. Rád by som sa Pána spýtal, ale obávam sa,
že táto otázka spôsobí, že Pán bude ešte smutnejší než doteraz.“
Pán sa zastavil, pozrel sa mi láskavo do očí a povedal:
„Len sa pýtajte.“
„Pane, ako to, že pani Mária a slečna Irmingard uveria tak ľahko všetko klamárom a
na cti utŕhačom? Nemôžem to pochopiť ja ani iní nositelia kríža.“
-3-
Pán dlhú chvíľu mlčal, potom povedal:
„Pani Mária a slečna Irmingard sa teraz dostávajú do situácie, ktorá nikdy nebola pre
ne predvídaná. Ja sa už do Tirolska nevrátim. Obe panie budú teraz postavené pred
ťažkú úlohu, ktorá je tak veľká, že ju ťažko môžu zvládnuť. Ja budem riadiť výstavbu
z Hradu a nechám čas od času prísť povolaných ku mne.“
Potom sa Pán na dlho odmlčal. Bol v tom nevýslovný smútok,
zúfalstvo a žiaľ. Bol som ako primrazený a ochrnutý, nemohol som
povedať jediné slovo, i keď moje vnútro bolo zaplavené otázkami,
predovšetkým zdanlivými rozpormi. („Riadiť z hradu.“ Hrad Grálu mal
predsa vzniknúť na Vomperbergu! A napriek tomu, že povedal Pán, že
sa do Tirolska nevráti, že nechá k sebe čas od času prísť povolaných –
všetko bolo pre mňa tak nepochopiteľné...) Bolo to ako hodina Golgaty,
tak nevýslovne ťažká, ako som ju nikdy skôr a nikdy neskôr nezažil.
Potom sme sa vrátili mlčky domov, kde sme v jedálni pokračovali
v rozhovore.
7. Bolo už popoludnie. Vo svojej pracovni povedal Pán ešte mnohé o
budúcnosti, o tom, ako sa všetko zmení, aký bude beh vecí – ale hlavne
tu bola tá ťažoba nevýslovnej bolesti, ktorá bola tak drvivá, že sa mi
skoro srdce rozskočilo, ako si na to ešte i dnes po dlhej dobe spomínam.
Prišla chvíľa rozlúčky, povedal som:
„Pane, musím už, žiaľ, ísť.“
Pán vstal:
„Odprevadím vás ešte dole, milý pán Fritsch,“ povedal priateľsky.
„Nie, nie, Pane,“ bránil som sa, „kvôli mne sa nenamáhajte.“
Priateľsky zažartoval:
„Dobre, tak teda zostanem hore, keď si to neprajete!“Keď som šiel dolu, šla mi už pani Mária oproti a priala mi do
budúcnosti všetko dobré. Skoro som sa rozplakal, ale statočne som sa
ovládol. Pán náhle odišiel, zatiaľ čo pani Mária so mnou hovorila.
Vonku pri záhradnej bránke som sa ešte raz otočil. Pán stál hore vo
svojej pracovni a kývol mi priateľsky s úsmevom. Asi som vtedy tušil, že
už Pána nikdy neuvidím.
8. V roku 1932 prišiel na Horu človek celkom mimoriadne
omilostený. Nikdy predtým ani potom nebol prijatý ľudský duch
-4-
Pánom, pani Máriou a slečnou Irmingard s tak otvorenou náručou.
Tento ľudský duch bol, pokiaľ viem jediným, ktorému bola slečna
Irmingard priateľsky naklonená. Išlo o mladú Iden Freitag, zvláštnu
osobnosť, okúzľujúcu a predsa niečím nesympatickú. Potom, čo prišla
na Horu, vedela celkom náhle, cez noc, obdivuhodne básniť
a komponovať hudbu, tiež kresliť, aj keď to nikdy predtým nerobila. Na
Hore napísala knihu „Z doznených tisícročí“. Keď v tom nemohla
pokračovať, vzal ju Pán do domu Grálu (správna budova vtedy ešte
nestála, bola postavená oveľa neskôr). Každý deň sedela Iden Freitag celé
hodiny s Pánom v jednej miestnosti a mohla písať túto knihu len v Jeho
blízkosti. Čoskoro sa u nej vynoril iný dar. Vedela zrazu krásne
recitovať. Na Pánov popud ju vyučoval herectvu a rečníctvu dvorný
herec Otto König z Mníchova, aby zvládla tiež vonkajšiu techniku. Za
týmto účelom prichádzal Otto König veľmi často na Vomperberg.
Jej recitačný talent pri umeleckom prednese bol tak úžasne veľký, že
dokonca jej učiteľ povedal, že také mimoriadne nadanie ešte nikdy
nezažil (a ostatní herci, ktorí ju poznali, tento úsudok potvrdili).
Medzitým poznala Iden Freitag muža menom Tietze (krstné meno som
zabudol). Bol to, pokiaľ si spomínam, továrnik a vyšší funkcionár
u slobodomurárov. Tento pán Tietze sa nakoniec s Iden Freitag oženil.
Tá mala podľa vôle Pánovej podniknúť veľké turné po Nemecku, aby
vyburcovala nemecký národ svojím umeleckým prednesom, čo dokázala
majstrovsky, a priviedla ho k Svätému Grálu. Podľa môjho názoru bol
pán Tietze obchodnícky veľmi vypočítavý muž. Požadoval od Abd-rushina, aby vyplatil vysokú čiastku ako honorár jeho terajšej pani za
knihu „Z doznených tisícročí“. Pretože však kniha nebola vlastným
umeleckým dielom, ale bola prijatá mediálne, honorár, pokiaľ si
spomínam, nebol dovolený. Cez noc sa stala Iden Tietze, rodená Freitag,
zúrivou nepriateľkou Pána. Ona, kedysi kvitnúca a nadšená Pánova
stúpenkyňa, sa stala vo svojej nenávisti nízkou a úbohou. Táto náhla
premena človeka, ktorý bol sám o sebe dobrý, v najhlbšiu
bezcharakternosť, bolela a otriasla Trigonom tak hlboko, že Pán, pani
Mária a slečna Irmingard neopustili niekoľko dní dom Grálu. Všetci
nositelia kríža na Hore, ktorí Pána milovali, pociťovali túto nenávisť tiež
veľmi bolestne.
-5-
9. Iden Freitag, vydatá Tietze, smela prijímať v blízkosti Abd-rushinovej v tej istej miestnosti, kde býval On, mediálne i iné zvestovania,
okrem iného „Hrad“ (Hrad Grálu), „Tisícročná ríša“ a „Posledný súd“.
Skôr, ako začala písať „Posledný súd“, povedal jej Pán, že si z tohto diela
nesmie ponechať ani jeden exemplár. Ona to však nedodržala.
V tejto knihe, ktorú som nemohol a nesmel čítať, sa hovorilo tiež
o Hitlerovom vzostupe a zrútení Nemecka. Spis bol dokončený v roku
1932, teda ešte pred prevzatím moci Hitlerom. Iden Tietze sa stýkala
s mnohými umelcami, vedcami a politikmi. Vo svojej slepej nenávisti k
Abd-ru-shinovi poslala rukopis, ktorý si tajne odniesla, do rúk jednému
z najbližších Hitlerových dôverníkov. Pre Hitlera to musel byť dôkaz,
že Abd-ru-shin je jeho osobný nepriateľ a že sám usiluje o moc. Preto
Iden Tietze, rod. Freitag, uškodila Abd-ru-shinovi ako žiaden iný
odpadnutý učeník. Pokiaľ viem, bola tiež zo všetkých učeníkov
s Trigonom najužšie spätá.
10. Keby bol človek úplne prijal do seba len jedno jediné slovo Kristovo, potom by nebol
potreboval mňa a moje Posolstvo. Keby bol prijal a oživil v sebe len jedinú vetu Kristovu,
viedlo by ho to ku Svetlu. Ako po priečkach povrazového rebríka by bol stúpal nahor od
stupňa k stupňu. Žiaden človek nepotrebuje pre seba celé učenie Kristovo, stačí len jedna
veta z neho, aby mohol stúpať do večných radostí.
………
Ľudstvo by nebývalo potrebovalo mňa a moje Posolstvo, keby bývalo počúvlo Krista
a nasledovalo Jeho Slovo.
………
Kto je Kristus a vysokú cenu Jeho poslania ľudia nikdy nebudú môcť pochopiť. Čo vie
človek o Bohu?
………
Ľudský duch nebude môcť nikdy vyčerpať Posolstvo. Ani na onom svete, ba ani po celú
večnosť.
………
Až neskôr, dlho po tom, čo sa stane, začne ľudstvo tíško tušiť cenu Posolstva –
pochopiť ju, skutočne mu porozumieť, nedokáže nikdy.
11. Hriešnik, ktorý trčí hlboko v bahne, v ktorom je však veľká túžba po Svetle, je mi
bližší než ľudský duch, ktorý stojí veľmi vysoko, ale duchovne zlenivel.
………
-6-
Milióny ľudí už žijú Posolstvo, bez toho, že sú si toho vedomí a keď príde pre nich
hodina, tiež ho nájdu. Budú ich cez noc milióny. Nie nositeľ kríža je môjmu srdcu blízky,
ale ľudia, ktorí plnia vôľu môjho Otca.
………
Čo považujú ľudia za dobré, nie je často dobré a čo považujú za zlé, nie je často zlé.
12. Povedal som raz Pánovi z najúprimnejšej, najhlbšej túžby:
„Pane, tiež by som bol rád rytierom alebo apoštolom. Nie z ctižiadostivosti, ale z túžby
smieť stáť Pánovi blízko.“
Tu mi Pán odpovedal, smutne sa usmievajúc (v Jeho úsmeve bola
zvláštna bolesť, ale vyžaroval dobrotu a lásku):
„Nie sú to rytieri a apoštoli, kto sú blízki môjmu srdcu, ale ten ľudský duch, ktorý plní
vôľu môjho Otca. Videné z pozemského myslenia, je okolo mňa svet ničoho a až celkom
dole, v najhlbších nížinách, je ľudský duch. Avšak každý človek, ktorý je vo vnútri
naplnený túžbou po Bohu, ten je blízky môjmu srdcu.“
13. Čo ľudia považujú za dobré, nie je – videné z duchovna – často
dobré a čo ľudia považujú za zlé je – videné zo Svetla – často dokonca
dobré. Obľúbenosť alebo neobľúbenosť nie je často merítkom hodnôt.
Často práve tí ľudia, ktorí – videné zo Svetla – sú veľmi cenní, sú
považovaní ľuďmi za zlých a škodlivých a sú neobľúbení. Ľudia, ktorí
sú obľúbení, bývajú často povrchní a nemajú veľkú cenu. Nič nie je
v očiach ľudí škodlivejšie, ako keď sa ľudský duch odváži byť
neuniformný a žiť tak, ako mu to diktuje jeho vnútorné presvedčenie.
Ľudia s citlivým svedomím a tí, ktorí žijú podľa svojho vnútorného
presvedčenia, sú považovaní vždy za rušiteľov mieru a často dokonca za
zločincov. Ľudia prepáčia druhému skoro každý zločin, ak sa netýka ich
osobne. Beda však človeku, ktorý sa odváži žiť inak, než ako to žiada
uniformovaný dav.
14. Jeden Žid z Wiesbadenu menom Maass poznal Posolstvo, bol
Pánom na Vomperbergu spečatený a neskôr sa mu dostalo i povolania.
Tento človek sa veľmi primkol k mojim rodičom a ku mne. Bol to silne
intelektuálny typ a veľmi vzdelaný. Ako si spomínam, mal vedúce
postavenie v hospodárstve a mal tiež veľké kontakty doma i v zahraničí.
Napriek tomu, že poznal Posolstvo, bolo jeho myslenie takmer výlučne
materiálne a pozemské, takže moja matka i ja sme s ním viedli veľmi
-7-
často prudké slovné potýčky. Jedného dňa sme šli, moji rodičia, ja a pán
Maass do Schwazu. Cestou nám pán Maass radostne oznámil:
„Pán mi včera povedal, že by som sa mohol stať tiež učeníkom. Dúfam, že tým zarobím
aspoň tisíc mariek mesačne.“
Matka a ja sme sa zdesene zastavili a otrasení sme vyhŕkli naraz asi
toto:
„Vari vy vidíte v učeníctve len materiálnu výhodu?“
Odpovedal celkom hrdo:
„Áno, potom budem zarábať určite ešte viac!“
Oveľa neskôr odpadol tento učeník od učenia Grálu a Pán povedal
smutne mne a mojej matke:
„Áno, pán Maass by býval mohol urobiť veľké veci pre Boha i pre ľudstvo, keby nebol
chápal všetko len pozemsky. Neverila by ste, pani Fritsch, koľko úsilia musí Svetlo
neustále vynakladať, aby prúdy síl mohli zasa pretekať inými kanálmi!“
15. Dňa 13. 12. 1928 sa presťahoval Trigon na Vomperberg. Chcel by
som podať správu o tom, čo predchádzalo, pokiaľ je mi to známe. Niečo
viem od Pána samého, niečo len z rozprávania apoštolov a učeníkov,
preto v tom absolútne jasná línia nie je možná. V hlavných rysoch je
však moja správa správna:
V dobe Abd-ru-shinovej internácie na ostrove Man (počas 1. svetovej
vojny) vnútorne Pán prežil, že je povolaný k niečomu zvláštnemu.
Spôsob, cieľ, vonkajší rámec svojho povolania Pán vtedy ešte nepoznal.
V Kipsdorfe mi Pán rozprával, že bol až postupne uvádzaný do svojej
úlohy. V tejto súvislosti, pokiaľ si spomínam, mi rozprával toto:
Jedna žena, vtedy veľmi známa a slávna osobnosť, mala po 1. svetovej
vojne v Drážďanoch v nabitej sále prednášku, ktorá urobila na
obecenstvo mimoriadny dojem. Veštecky hovorila o vývoji ľudstva
a o tom, že v Nemecku teraz žije muž, ktorý povedie ľudstvo
k duchovnému vzostupu; dokonca hovorila akosi v tom zmysle, že by
mal byť záchrancom ľudstva. Všetci počúvali ako očarovaní.
„Hneď som si pri tom pomyslel,“ povedal mi Pán, „Bože daj, aby som mohol byť
pomocníkom tomu mužovi.“
Strhlo ma to a urobilo na mňa hlboký dojem. Pocítil som pri tom také
svetlo a žiarenie, že som bol – nenapadá ma iné slovo – ako ochrnutý.
-8-
Avšak nevýslovná radosť a blažená ľahkosť, ktoré odrazu naplnili
miestnosť, dali mi rovnaké prežitie, aké som mával skôr veľmi často na
Vomperbergu, keď Pán čítal prednášku.
(Prednášky z Doznievania som počul všetky, keď ich Pán čítal osobne.
Pritom som krátko po začiatku prednášky vedome neprijímal ani jediné
slovo; prežíval som všetko ako mohutný prúd, ako hučiacu vodu, ktorá
pretekala nado mnou a cezo mňa. Dodatočne som nebol schopný
povedať, čo som vlastne počul. Keď však za tri alebo štyri dni ležala
predo mnou rozložená prednáška, zisťoval som, že poznám každé slovo.
Prijal som teda všetko do seba!)
Keď Pán teraz tak dôrazne hovoril o poslaní Imanuel – Parsifal –
Abd-ru-shin, bol som tak okúzlený, že som všetko prežíval ako prúd
z mocného prameňa sily. Náhle urobil Pán pravou rukou niekoľkokrát
pohyb zľava doprava a späť, akoby niečo odrezal a povedal úplne iným
tónom:
„Dosť, dosť, zostaňte na zemi!“
Potom vstal a vyzval ma:
„Poďte, pán Fritsch, pôjdeme teraz do mojej izby!“
A teraz opäť k hlavnej téme: Niekoľko mesiacov pred narodením
prvého dieťaťa pani Teresy Bernhardtovej prišla jedného dňa k jej
dverám nejaká podomová obchodníčka, predávajúca potreby pre
domácnosť. Keď jej pani otvorila dvere, rozšírili sa oči vstupujúcej ženy,
cúvla späť, tovar pustila na zem a zvolala:
„Požehnaná si medzi ženami. Naozaj, naozaj, tvoj syn je Ten, ktorý má prísť!“
Pani Márii bolo v Heilbrunne/Tutzingu zvestované, že Pán bude
pôsobiť vo Svätej Zemi Tirolskej. Trigon sa preto odsťahoval z Bavorska
najskôr na horu Igls pri Innsbrucku. Tam vykonala pani Mária – mala
liečiace ruky – niekoľko zázračných uzdravení. Za to na ňu podal
kúpeľný lekár trestné oznámenie. V Rakúsku je dovolené liečiť len
aprobovaným lekárom, t. j. vyškoleným medikom; každého iného, kto
je činný ako liečiteľ – i keď má očividne veľké úspechy – je možné
trestne stíhať. Trigon preto doslova utekal v noci z Rakúska do
Nemecka a to do Heilbrunnu/Tutzingu.
-9-
V roku 1927 to ťahalo Pána a pani Máriu zasa späť do Tirolska.
Spočiatku sa im však nenaskytovala žiadna možnosť. Pani Márii bola
sprostredkovaná správa od Pramatky Elisabeth, že by mali byť čoskoro
zavedení to Tirolska a mali by ísť tam, kde nájdu slovo „Gral“. Keď sa
však i naďalej nič nedialo, pýtala sa pani Mária v modlitbe, čo majú
robiť. Bolo jej povedané:
„Pozri sa do rakúskych novín; tam nájdeš slovo „Gral“.
Na Vomperbergu v Tirolsku bol malý domček s bielou strechou, dnes
by sme povedali víkendová chata, ktorý patril jednému pápežskému
komornému s talianskym menom. Ten ho používal ako loveckú chatu.
Domček už nevyhovoval jeho požiadavkám a on márne hľadal nejaký
čas kupca. Nakoniec poveril akéhosi pána menom Franz (alebo Jozef?)
Kral, aby vzal vec do svojich rúk. Ten potom inzeroval pod svojím
vlastným menom. Keď Pán a pani Mária narazili na inzerát, obaja hneď
vedeli, že teraz našli miesto, kde majú začínať. A tak sa sťahoval Trigon
19. februára 1928 s Máriou-Elisabeth (dnešnou pani Vollmannovou)
a pánom Alexandrom na Vomperberg.
Abd-ru-shin dovolil len málo ľuďom, aby bývali v jeho blízkosti na
Vomperbergu. Boli medzi nimi pán Hans von der Crone s manželkou,
pán Friedrich Halseband s manželkou a dvoma synmi, pani Amália
Reinhard, pani Gertruda Illig a sestra Rosa Markus.
Prvej slávnosti Grálu v roku 1928 sa zúčastnilo okrem Trigonu iba 12
osôb. Táto slávnosť sa konala v obývacej izbe malého domčeka Grálu na
Vomperbergu. Vtedy sa domnievalo 12 vysoko povolaných, že je tu
teraz doba, kedy sa naplnia posledné udalosti Jánovho Zjavenia.
16. Podľa vôle Pramatky Elisabeth nesmela už pani Mária verejne
používať svoj dar liečenia, nanajvýš ešte v úzkom kruhu nositeľov kríža.
Ak odhliadneme od nebezpečenstva rakúskeho zákona, existovalo tu
ešte veľké duchovné nebezpečenstvo – senzácia. Pánovou úlohou nebolo
v prvom rade pomáhať ľuďom, ale priniesť im súd. Svätá Hora sa nemala
stať pútnickým miestom a zdrojom senzácií, ale útočiskom mieru
a prameňom duchovnej sily, ktorá bude pôsobiť príťažlivo na všetkých
ľudí, ktorých túžba po Svetle je silnejšia než ich pozemské snahy.
- 10 -
17. Pán mi povedal, že môj otec bol za doby Kristovej rímskym
setníkom (vojenská hodnosť, stotník), ktorý viedol kohortu (osobná
stráž, družina), ktorá viedla Krista na Golgatu, a ktorý musel riadiť
exekúciu. Bol to setník, ktorý otrasený a ohromený mohutným dianím,
ktoré prijímal nielen pozemsky, ale i duchovne, zvolal:
„Skutočne, skutočne, toto bol Syn Boží!“
Tento rímsky setník, po tom, čo došiel k poznaniu a povedal tie slová,
napojil sa vtedy na veľké, svet objímajúce svetelné dianie. Tým sa tiež
pripojil k Abd-ru-shinovmu pôsobeniu.
Kým sme našli Posolstvo Grálu, patrili sme, moja matka a ja, dlhé
roky k hľadajúcim a tak sme poznali mnoho duchovných smerov:
Lorbera, antroposofov, ateistov, mormonov atď. Čítali sme Talmud,
zaoberali sme sa Koránom i Kresťanskou vedou a Svedkami
Jehovovými, ale nikde sme nenachádzali plnú Pravdu bez medzier, po
ktorej sme túžili. Nakoniec sme študovali špiritizmus a okultizmus.
Tieto smery neboli v Posolstve Grálu odsúdené, ako sa snáď domnievajú
niektorí nositelia kríža alebo tiež nezasvätení ľudia. Kritika bola
namierená proti nezodpovednosti, hlúposti a samoľúbosti ľudí, ktorí nie
sú schopní si nejako poradiť s touto duchovnou pomocou a dokonca sa
vydávajú bez potreby často do značného nebezpečenstva.
Aj v špiritizme a okultizme dochádza k celkom podivuhodným
zvestovaniam. Rytieri, apoštoli a mnohí učeníci boli privedení
k Posolstvu
Grálu
napríklad
takými
zvestovaniami
alebo
prostredníctvom tých z onoho sveta. Tiež moji rodičia a ja sme šli
v roku 1931 po tejto ceste. V našom špiritistickom krúžku vo
Wiesbadene nás pozvoľna pripravovala jedna bývalá indická princezná
z onoho sveta na prijatie Posolstva Grálu. Jedného dňa povedala
doslova:
„Keď mesiac obehne svoju dráhu 11 krát, dostanete správu, ktorá razom všetko
zmení!“
A skutočne, keď ubehla ohlásená doba, dozvedeli sme sa, matka a ja,
dňa 16. septembra 1931 o Posolstve Grálu a Synovi Človeka. Spontánne
som sa rozhodol ísť na Vomperberg a zostať tam natrvalo. Je zvláštne, že
otec nechcel nič vedieť o Posolstve Grálu. Manželstvo mojich rodičov,
- 11 -
ktoré bolo už skoro 30 rokov šťastné a harmonické, sa dostalo do
veľkého napätia a ťažkostí. Moja matka povedala dokonca veľmi vážne:
„Ak mi budeš robiť problémy na ceste, ktorú považujem za správnu, potom sa naše
cesty rozídu.“
Až potom sa otec začítal do Posolstva a veľmi rýchlo poznal, že ten,
kto priniesol toto Slovo, nie je obyčajný človek. Vo februári 1932
poprosil písomne i môj otec o kríž Grálu. Začiatkom mája navštívil
Vomperberg a poprosil o rozhovor s Abd-ru-shinom.
Tak ako môj otec vo svojej predchádzajúcej inkarnácii verejne ako
prvý prehlásil:
„Skutočne, skutočne, toto bol Syn Boží!“,
tak i v tomto pozemskom živote bol prvým ľudským duchom, ktorý
už neoslovoval Abd-ru-shina týmto menom alebo „pán Bernhardt“,
alebo ako to robili mnohí „Majster“, ale dojatý povedal:
„Pane!“Od tej doby sa stalo u nositeľov kríža bežným oslovenie „Pane“ pre
toho, kto priniesol Posolstvo Grálu. Tiež vo svojich rozhovoroch, ktoré
viedli medzi sebou, hovorili vždy o Pánovi.
Pretože môj otec zastával v Pánovej blízkosti vysoké a zodpovedné
povolanie, a toto povolanie ihneď vnútorne vytušil, prosil:
„Pane, smiem tiež trvale zostávať v blízkosti Pána?“
Ten prisvedčil a odpovedal:
„To záleží len na vás!“
Aj keď môj otec práve kúpil a kompletne vybavil veľmi peknú vilu
v kúpeľnom parku vo Wiesbadene, rozhodol sa zostať so svojou pani na
Vomperbergu. Pretože mesiac čo mesiac rástol počet nositeľov kríža
a v dôsledku toho bolo treba vybavovať stále viac dotazov, obchodnej
a inej korešpondencie, bol môj otec ihneď obsadený do činnosti
„správneho úradníka“. Dňa 30. mája 1932 bol nielen spečatený, ale,
pokiaľ sa pamätám – stalo sa to prvý raz, že sa mu dostalo súčasne i
„povolania“.
Jedného dňa povedal Pán môjmu otcovi, ktorý to potom rozprával
ďalej, približne toto: Nová výstavba môže vychádzať len od neho, od
Pána, odtiaľ z Vomperbergu. Tak ako je pre človeka veľkou cťou byť
- 12 -
úradujúcim starostom Berlína alebo New Yorku, tak je tiež môj otec
starostom tvoriacej sa obce hore. Nemá považovať túto úlohu za
nepatrnú, lebo je veliká. –Pán napísal pod svoj obraz, ktorý daroval
môjmu otcovi, tieto slová:
„Každá služba pre Svätý Grál je veľká svojou hodnotou a presahuje ďaleko ľudské
chápanie.“
Ak on, pán Fritsch, tu nemá veľké úlohy ako pán starosta New Yorku
alebo iného veľkého mesta, je predsa všetko, čo vychádza z Hory, vo
svojom duchovnom význame väčšie než najväčšie pozemské úlohy
kdekoľvek na Zemi.
V nepochopení duchovného diania doberali si a smiali sa
dobromyseľne niektorí nositelia kríža môjmu otcovi, keď ho oslovovali
„pán starosta“. Dňa 8. 11. 1932 gratulovali a blahopriali mnohí nositelia
kríža môjmu otcovi k jeho narodeninám. A pretože vedeli, že ako
typický porýnčan má zmysel pre humor a vtip a prijme každý žart,
prišli všetci gratulovať v akomsi karnevalovom sprievode a gratulovali
„pánu starostovi“.
V nedeľu po 8. novembri dal nám Pán všetkým v hale pre pobožnosti
lekciu. Jeho dohováranie nám prenikalo až k srdcu. Jednotlivé slová
Pánove si už nepamätám, ale bola v nich bolesť nad tým, že sme sa
smiali niečomu, čo bolo treba brať vážne a čo malo veľký duchovný
význam, i keď my, malí nositelia kríža, sme to nemohli vidieť. Ako sme
boli nechápaví, ukázalo sa v tom, že sme tomuto dohováraniu spočiatku
ani nerozumeli a mysleli sme si:
„Prečo si niekedy nesmieme ani zažartovať a chovať sa rozmarne?“
Podceňovali sme duchovnú úlohu v jej pravom význame, pretože
neprinášala pozemsky žiadne pocty a navonok sa odohrávala v celkom
skromnom rámci. K tomu ešte niekoľko myšlienok:
Kto vtedy žil na Hore, mohol vždy znovu vidieť a poznávať, že sme
všetci, bez výnimky, neboli schopní pochopiť poukazovania, rady
a príkazy a slová Pánove, ba ani vytušiť ich v ich pravom duchovnom
význame sme neboli schopní. Námaha mnohých nositeľov kríža
preniknúť do Posolstva bola poctivá – prečo teda tento neúspech, ktorý
tak ľahko mohol viesť k malomyseľnosti? Vysvetľujem si to pomocou
prirovnania: Ak je človek po bohatej hostine sýty, potom nie je schopný
- 13 -
prijať ešte inú potravu, aj keď je táto veľmi kvalitná. My, nositelia kríža,
ktorí sme prišli na Horu v tridsiatich rokoch, sme boli – videné zo
Svetla – všetci ešte naplnení nielen tým nesprávnym, čo sme v sebe niesli
po tisícročia, ale i tým chybným, čo sme prijímali od detstva
v rodičovskom dome, v škole atď. Nasiaknutí ako mokrá špongia tým
nesprávnym, nemohli sme ešte prijímať to nové, ako to bolo potrebné.
Len pozvoľna mohla nastúpiť zmena k lepšiemu. Len v tej miere, ako sa
stávame pokornými vnútorným bojom, túžbou po poznaní a po pravom
ľudstve, a ako sa snažíme zbaviť sa toho nesprávneho, predovšetkým
krúženia myšlienok okolo nášho malého „ja“, len v tej miere môžeme
vnikať krok za krokom do Posolstva a byť pripravení prijať duchovnú
potravu, ktorá je nám ponúkaná. Je tu však ešte jedna prekážka: Nie sme
zvyknutí spracovať takú silnú stravu a preto sa musíme uspokojiť
s málom a nesmieme preťažovať svoju schopnosť prijímať. Tercián
nemôže totiž zvládnuť učivo kvintána a ten zasa učivo oktavána. Tento
dej sa stal niekoľkokrát zrejmým väčšine nositeľov kríža. Ak počúvame
alebo čítame napríklad po dlhšej dobe prednášku z Posolstva, pôsobí
táto pri väčšej zrelosti úplne inak než naposledy, a objavujeme dokonca
vety a myšlienky, o ktorých sme si mysleli, že sme ich predtým ani
nepočuli alebo nečítali, lebo nám ich význam náhle vysvitne a stáva sa
známym.
18. Keď v roku 1933 prežívalo mnoho ľudí neuveriteľný vzostup
Nemecka pod novým politickým vedením, s údivom, obdivom
a niekedy so strachom a nenávisťou, povedal som v úprimnom nadšení
Pánovi:
„Chcel by som byť pre Pána tiež takým Goebbelsom.“
(Bez jedinečného rečníckeho daru a schopnosti vzbudiť nadšenie, pána
Dr. Jozefa Goebbelsa by Hitler nikdy nezískal moc.)
Vtedy povedal Pán s úsmevom:
„Pán Fritsch, to predsa my nechceme napodobňovať!“
A v tej chvíli pristúpil tesne ku mne, stiahol si prsteň z pravej ruky,
vzal moju pravú ruku, vložil do nej prsteň a svojou rukou stisol moju
ruku s prsteňom a na ňu potom položil svoju druhú ruku. Čo som cítil
pri tom mocnom zážitku, nemôžem opísať slovami.
- 14 -
19. Už niekoľkokrát som mal v živote vízie (duchovné videnia). Také
vízie neprichádzali nikdy v noci, ale vždy cez deň a pri celkom jasnom
plnom vedomí. Jedného dňa – v roku 1931 alebo 1932 – som videl náhle
ohromnú, ako svet veľkú tvár, nemohol som však rozoznať rysy tváre,
lebo ich zahaľoval akýsi hmlovitý závoj. Hneď som vedel: To je
záchranca Nemecka, záchranca sveta. – Krátko na to som videl iný
obraz: Videl som seba pred nesmiernym množstvom ľudí – bolo ich
mnoho tisíc – a hovorili zanietene, nadšene a jasavo o záchrancovi
Nemecka, o záchrancovi ľudstva. Súvisí s tým snáď zážitok s Pánom,
ktorý som vyššie opísal?
20. Pokiaľ viem, bol na Vomperbergu okrem Pána iba jediný človek,
ktorý myslel a hovoril vždy len pozitívne a síce pán von der Crone.
Príklad, ako mohol Pán pozitívne ovplyvňovať, ponúka prípad,
v ktorom hral dôležitú úlohu nejaký pán Ernst Laute, ktorý sa stal
neskôr nositeľom zlatého kríža a nakoniec učeníkom. Tento Ernst Laute
bol zvláštny človek. Vládol mimoriadne dobrým a ostrým rozumom.
V spätnom pohľade to vidím snáď príliš osobne, avšak môj dojem bol
a je, že všetko, čo povedal a formuloval, bolo síce jasné a logicky
premyslené, ale súčasne tvrdé, chladné a bez lásky. – Bolo to v roku 1931
alebo 1932, Abd-ru-shin poveril jedného povolaného, aby napísal
pojednanie na tému, ku ktorej už povedal veľmi dobré myšlienky.
Dotyčný nositeľ kríža sa dal s veľkou chuťou a nadšením do práce.
Presvedčený, že jeho práca je veľmi dobrá, dal ju prečítať učeníkovi
Ernstovi Lautemu. Ten objavil hneď mnoho štylistických chýb
a nedostatkov, i niektoré nezrovnalosti, ktoré boli na škodu celkovému
dojmu a neváhal zľahčiť celú prácu posmešnou, ponižujúcou kritikou.
Obeť takej kritiky spadla z oblakov, a ako si môžeme predstaviť, stratila
všetku odvahu a bola zúfalá. V tom okamihu vstúpil Pán, uvidel
napísanú prácu a povedal potešený:
„Výborne, vy už to máte hotové!“ –
„Smiem sa, prosím, pozrieť?“
(Zasa príklad, ako bol Pán vo všetkých veciach dokonale láskavý
a zdvorilý.) Pán pochválil niektoré obzvlášť pekné miesta a vyjadril
svoju radosť nad niektorými dobre formulovanými myšlienkami.
- 15 -
Pretože autor prišiel pri písaní na niekoľko nových myšlienok, povedal
Pán:
„Prosím, urobte mi radosť a napíšte tiež o tom prácu!“
Muž odišiel šťastný a potešený. (Len ten, kto zažil osobne vyžarovanie
Pánove, môže posúdiť, aké nevýslovné šťastie a jasavá radosť vychádzali
z Pána a silne prenikali ľuďmi, ktorým ochotne pomáhal.)
Keď nositeľ kríža opustil miestnosť, povedal Pán Ernstovi Lautemu
s priateľskou výčitkou ( i vo svojich výčitkách bol vždy plný lásky, aby
neboril, ale budoval):
„Divíte sa, pán Laute, že som tam mnohé pochválil, zatiaľ čo vy ste svojou ponižujúcou
kritikou toho muža ochromil. Verte mi, i ja som videl miesta, ktoré neboli pekné a boli
ešte nedokonalé. Videl som tiež štylistické chyby. Avšak ako môže byť niečo krásne
a dokonalé, keď človek nepracuje, keď nebojuje.
(Poznámka: Je to myslené tak, že len človek, ktorý bojuje a zápasí,
robí chyby. Len skrze chyby ide človek nakoniec ďalej.)
Teraz pôjde ten pán do toho s novou silou a vytvorí snáď niečo lepšie. Keby bol odišiel od
vás s tým, čo ste povedal, bol by zbavený odvahy a nikdy by sa v tejto veci do ničoho nového
nepustil.“
Poznámka: Pred domom Grálu je napísané:
Odvážne vpred je Bohu milé! – Mutig voran, Gott wohlgetan!
(Pán, pani Mária i slečna Irmingard vždy pripomínali: „Len odvážnemu
pomáha Boh.“)
21. Rád by som rozprával ešte iný príklad o Abd-ru-shinovej
skromnosti: Pokiaľ neexistovala správna budova, ktorá bola postavená
až v roku 1935, bol tzv. „úrad“ v rokoch 1932-35 v jedálni a obývacej
izbe mojich rodičov v radovom domčeku č. 1, kde neskôr bývala pani
Esla Wobbe. Pán preto prichádzal denne dva až trikrát za mojim otcom,
ktorý vybavoval organizačné práce (korešpondenciu) do bytu, aby sa
s ním dohovoril. Pána bolo možné poznať podľa jeho klopania. Nikto
neklopal na dvere tak ticho ako on. (Ja sám som nepočul nikdy nikoho
klopať tak ticho ako Pána.) Keď potom môj otec povedal „ďalej“, Pán
len pootvoril dvere a spýtal sa buď: „Smiem vstúpiť?“ alebo „Neruším?“
- 16 -
22. Pretože môj otec slúžil Pánovi obzvlášť silne a intenzívne, trpela
moja matka komplexom menejcennosti a myslela si smutne alebo mi to
povedala:
„Kiež by som mohla Pánovi tiež slúžiť!“
Keď sa po jenom rozhovore s mojím otcom Pán zasa lúčil, celkom
impulzívne vyjadrila moja matka svoju myšlienku slovami:
„Ach, Pane, kiež by som i ja Vám mohla slúžiť!“
Tu sa Pán otočil, pristúpil k mojej matke a povedal s nekonečnou
dobrotou a vľúdnosťou:
„Pani Fritsch, vy mi slúžite viac než tušíte!“
(Poznámka: Vonkajšie, viditeľné pôsobenie je rozhodujúce a má cenu
pre stvorenie len z časti. V pôsobení na bližšie i vzdialenejšie okolie je
rozhodujúca vnútorná čistota a sila citu, myšlienok a modlitieb.)
23. Na jednej prechádzke na Vomperbergu som povedal Pánovi:
„Je to zvláštne, jar je asi najkrajšie obdobie v roku, a tiež jeseň ku mne prehovára
svojimi nádhernými farbami. Avšak zima vo svojej nádhere – musím priznať, ma niekedy
rozochveje.“
Vtedy povedal Pán vážne:
„Duch tuší, bez toho, že si to uvedomujete, niečo z velebnosti a nádhery, ktoré sú v raji.
A to môžeme v malej miere vidieť v zime.“K tomu moja myšlienka: Kto raz videl obdivuhodnú zasneženú
krajinu, keď sa milióny žiarivých diamantov trblietajú a svietia v snehu,
až je tým oko oslnené a kto nechá na seba pôsobiť taký dojem plne, ten
snáď pocíti, že žiadne iné ročné obdobie neponúka niečo podobné. Nie
je to ako odlesk večného Svetla?
24. Po skaze na Vomperbergu som poznal niekoľko obyvateľov
Tirolska, ktorí boli s Abd-ru-shinom spoločne vo väzení v Insbrucku.
Všetci zhodne uisťovali, že pán Bernhardt bol skvelý človek. Všetci,
každý svojím spôsobom podľa svojho vzdelania a stupňa zrelosti,
vyjadrovali sa vo svojich formuláciách síce rôzne, avšak pokiaľ sa týka
zmyslu, všetci rovnako:
„mimoriadna osobnosť, fascinujúca osobnosť, podivuhodný človek,
jemný pán.“
- 17 -
Nie som schopný opakovať všetky tie rôzne výrazy a popisy, ktorým
bol spoločný obdiv. Obchodníci i podnikatelia, s ktorými som
v neskorších rokoch hovoril, vraveli podobne s veľkou chválou o pánovi
Bernhardtovi.
25. V lete 1935 cestoval Trigon s veľkým doprovodom, a síce s Bielym
rytierom, niekoľkými apoštolmi a učeníkmi a s mojím otcom, do
Viedne. Vystúpili pri Parkhoteli. Nešlo, ako by sa pri povrchnom
pohľade zdalo, o nejakú zábavnú cestu, ale o splňovanie. Táto cesta bola
spojená s pozemským zakotvením Svetla smerom na východ
a juhovýchod.Viedenská cudzinecká polícia dostala správu o pobyte spisovateľa
Oskara Ernsta Bernhardta, v očiach úradov vodcu nejakej sekty, a bola si
istá, že pripravujú nejaké politické machinácie. (Kto skutočne Oskar
Ernst Bernhardt je, mohlo vtedy rovnako ako dnes, poznať len veľmi
málo ľudí, ktorí smeli duchovne vidieť alebo boli jasnovidní alebo
poznali Prinášača prostredníctvom Slova „Posolstva Grálu Vo Svetle
Pravdy.“) V tej dobe bola už veľmi rozšírená v zemi podvratná činnosť
nemeckých a rakúskych národných socialistov. Bolo preto
pochopiteľné, že do Parkhotela prišli dvaja kriminalisti od cudzineckej
polície, aby sa informovali o dôvode a cieli jeho cesty. Môj otec, ktorý
viedol jednanie, presvedčil úradníkov, že sa nejedná o žiadnu politickú
činnosť, ale o zoznámenie s Viedňou a tiež so stúpencami Grálu osobne.
Večer navštívil Trigon a jeho sprievod v Štátnej opere na
Kärntnerringu slávnostné predstavenie opery Lohengrin so slávnou
Lotte Lehmannovou ako Elsou. Táto citlivá umelkyňa musela prijímať
silu, ktorá vychádzala z Abd-ru-shina, pretože podľa kritiky, ktorá vyšla
nasledujúci deň, prekonávala sama seba. – Keď Trigon vstúpil do svojej
lóže, pozreli sa tam všetci návštevníci, bez toho, že by bol k tomu daný
nejaký podnet. Bol to pre všetkých zvláštny, fascinujúci zážitok.
Po opere zaranžoval môj otec veľmi peknú slávnostnú hostinu
v zvláštnom salóniku v Parkhoteli. Tabuľa bola dlhá pre 17 až 20 osôb.
Trigon sedel uprostred jej dlhej strany. Ja som sedel na čelnej strane stola
a tak som mohol všetko dobre vidieť. Náhle sa vo mne vynorilo ono
miesto z Biblie (Marek 5, 25-34), kde sa hovorí o tom, ako sa v ľudskej
tlačenici dotkla jedna žena Ježiša:
- 18 -
„A Ježiš poznal sám v sebe, že z neho vyšla sila, obrátil sa v zástupe a povedal: „Kto
sa dotkol môjho rúcha?“ I povedali mu učeníci jeho: „Vidíš, že Ťa zástup tlačí a pýtaš sa:
„Kto sa ma dotkol?“ Viera a túžba tej ženy bola tak silná, že si toho Ježiš všimol
i uprostred davu a medzi všetkými ľuďmi ešte skôr, než vôbec ženu uvidel.
Pomyslel som si pre seba, či tiež Abd-ru-shin môže pocítiť tú veľkú
túžbu jedného človeka a vzhliadol som súčasne krátko k Pánovi. Ten
v tom istom okamihu obrátil hlavu, usmial sa priateľsky s nekonečnou
dobrotou a pozrel sa mi hlboko do očí. Aké prúdy síl som pri tom
pocítil, nemôžem zachytiť v slovách. Bolo to podobné ako v deň
predslávnosti 28. decembra 1939 v Kipsdorfe, kedy som sedel tesne
oproti Pánovi a pani Márii.
26. Gestapo zakázalo čo najprísnejšie Pánovi a pani Márii stretávať sa
s nositeľmi kríža, predovšetkým však nositeľov kríža prijímať. Toto
nariadenie bolo tak málo zmysluplné a jeho vykonanie za daných
okolností sa dalo tiež ťažko ustrážiť. Nejednalo sa o nič iné, než o ďalšie
svojvoľné a hlúpe šikanovanie. Cez Vianoce 1939 bol by som mal
možnosť ísť okľukou cez Kipsdorf k svojej jednotke. Spýtal som sa však
najskôr písomne Pána, či smiem prísť. Dostal som kladnú odpoveď a tak
som bol už 27. decembra hosťom Trigonu. Dňa 28. som bol celý deň
hlavne s Pánom. V ten deň povedal Pán náhle k môjmu veľkému
prekvapeniu a radosti:
„Zajtra v hodinu Slávnosti pôjdeme obaja na prechádzku!“
Bol som nevýslovne šťastný, že budem smieť prežiť vysokú Slávnosť
v Pánovej prítomnosti. Avšak pani Mária dostala správu, že kvôli
gestapu by nebolo dobré, keby som sa v Kipsdorfe zdržal ešte 29. Preto
som mal odcestovať 29. už ráno. Bol som z toho smutný a Pán to musel
tiež cítiť, lebo krátko po zdrvujúcej pre mňa správe som prežil toto:
V jedálni Schweizerhofu vzal Pán dve stoličky, na ktoré sa posadili Pán
a pani Mária. Ja sám som sa mal posadiť na tretiu stoličku oproti obom.
To som tiež urobil, zachovávajúc patričný odstup.
„Nie,“ povedal Pán, „poďte bližšie!“
Posunul som sa trochu bližšie, na to pani Mária:
„Nie, poďte ešte bližšie, nič vám neurobíme!“
- 19 -
Naraz som sedel tak tesne pred oboma, že som sa dotýkal ľavou
nohou nohy Pánovej a pravou nohou nohy pani Márie. Akú duchovnú
a telesnú silu som v tom okamihu prijal, to sa nedá opísať. (Pán vedel –
ako sa v náznaku zmienil pri jednej neskoršej návšteve v Kipsdorfe – že
mám pred sebou ťažkú dobu utrpenia.)
27. Keď vo februári 1933 horel Ríšsky snem (Reichstag), prišiel
vzrušený učeník Lucien Siffrid do sídliska a zvolal:
„Teraz to začne!“
Všetci sme vtedy mysleli, že konečné dianie sa prejaví v týchto
tridsiatych rokoch naplno. V mnohých štátoch tejto zeme sledovali
vtedy so záujmom a napätím vzostup národného socializmu, ktorý
nebol iba špatný a zlý, ako si to dnes mnohí myslia. V jeho strede bolo
mnoho ľudí, ktorí skutočne bojovali s dôverčivým srdcom za lepší,
ideálny svet. Maľovať ho čiernobielo nezodpovedá skutočnosti. Pravdu,
respektíve vlastné pozadie vtedajšieho diania v Nemecku, smel intuitívne
vystihnúť veľký priateľ Nemecka Sven Hedin, keď povedal:
„Nemecký národ je prvým národom na tejto Zemi, v ktorom sa dokoná boj medzi
Svetlom a temnom.“
Absurdné je tiež čiernobiele videnie nositeľov kríža, ktorí seba a sebe
podobných považujú za dobrých, svetlých a čistých, zatiaľ čo všetkých,
ktorí stoja stranou – hlavne tých, ktorí nechcú nič vedieť o Posolstve –
považujú za zlých a temných. Sila Svetla pôsobí a prúdi, a zasiahne všade
tam, kde je pôda k tomu pripravená. Človek v ďalekej Ázii – ktorý ešte
nikdy nepočul o posolstve Kristovom alebo o Posolstve Abd-rushinovom, ktorého vnútro je však očistené pravým slúžením – stojí vo
veľkej sile a využíva ju k vzostupu. Naproti tomu človek, ktorý pozná
Bibliu alebo Posolstvo Grálu naspamäť, avšak jeho duch tým nie je
naplnený, môže využívať silu len nedokonale alebo vôbec nie, ocitá sa
v nebezpečenstve, že kráča dolu namiesto nahor. Vtedy v roku 1933 sme
my na Hore verili, že nastáva veľká očista viditeľne. Osobne som sa
dozvedel od Pána – povedal mi to v Kipsdorfe – že Hitler mal splniť pre
Nemecko úlohu, nie však tú, ktorú si sám osoboval a ktorej splnenie od
neho národ očakával. Hitler, ktorý mal odčiniť ťažké previnenia
z predchádzajúcich pozemských životov, mal očistiť nemecký národ od
všetkého temného, čo na ňom liplo, aby ho urobil zrelým – pre prijatie
- 20 -
posolstva zo Svetla. Namiesto, aby poznal svoje poslanie a splnil ho,
zaplietol sa Hitler ešte viac do temna.
28. Keď bol Pán 11. marca 1938 nacistami zatknutý a nositelia kríža sa
to dozvedeli na celom svete behom krátkej doby, začalo samočinné
triedenie. Veľmi mnohí, lepšie povedané všetci nositelia kríža vždy verili
v bezpodmienečné víťazstvo Pána a hnutia Grálu. Teraz zrazu uderilo
temno a vyzeralo to tak, ako by Pán a hnutie Grálu bolo navždy
„odpísané“. To bolo pre mnohých nositeľov kríža „dôkazom“:
„Tento Oskar Ernst Bernhardt nie je teda Synom Človeka.“
A bolo otrasné musieť sa dívať, ako dokonca vysoko povolaní,
i apoštoli a učeníci, odpadali a odvracali sa. Z tých cca 800 nositeľov
kríža – pokiaľ viem, bolo ich vtedy toľko – v tej dobe najmenej 600
nechcem povedať priamo odpadlo, ale stalo sa prinajmenšom vlažnými
a zapochybovalo. Väčšina sa tiež neskôr nevrátila.
Pre Pána to bola nesmierna bolesť, keď sa dožil toho, ako sa väčšina
nositeľov kríža pri zaťažkávajúcej skúške ukázala byť obyčajnou vo
vetre sa ohýnajúcou trstinou, namiesto aby boli presvedčenými
bojovníkmi za Svetlo. Tak, ako kedysi Peter zaprel Ježiša, tak tentoraz
nie jeden, ale mnohí zapreli svojho Pána a naraz nechceli nič vedieť o
Abd-ru-shinovi a Posolstve Grálu. Bolo to, akoby temno pozbieralo
všetku energiu, aby Pána a jeho dielo dokonale zničilo. Deväť ťažkých
obžalôb
bolo
proti
nemu
vykonštruovaných.
Najhoršia
a najnebezpečnejšia bola tá, že usiluje o politickú moc.
Pokiaľ existovali tieto obžaloby gestapa proti Pánovi, pretrvávalo
veľké nebezpečenstvo, že bude „likvidovaný.“ Keď však súdne šetrenie
preukazovalo, že obžaloby sú neudržateľné a jedna za druhou padali,
bolo Pánovi 17. septembra 1938 oznámené, že je oslobodený, pretože
bola preukázaná jeho nevina.
Keďže však bola sobota, väzenskí úradníci ho odmietli prepustiť (vo
svojom voľnom čase) a tak musel Pán stráviť v innsbruckom väzení ešte
sobotu a nedeľu. Môj otec obstaral ešte v nedeľu cestovné lístky prvej
triedy z Innsbrucku do Drážďan pre Pána, pani Máriu a slečnu
Irmingard a tiež pre seba. V sobotu ešte včas objednal na pondelok ráno
- 21 -
krásny kôš s lahôdkami u známej firmy Hörtnagel v Innsbrucku.
V pondelok odviedol Pána z väznice. Ten mu pri tom žartom povedal:
„Teraz sa vlastne so mnou nesmiete stretávať, bol som vo väzení.“
Môj otec, ktorý bol vždy vtipný a pohotový, dal na to trefnú
a humornú odpoveď, takže sa Pán srdečne zasmial. Škoda, že som túto
poznámku zabudol. Pani Mária o nej povedala:
„Toto slovo raz vojde do dejín.“
Môj otec rozprával, že bolo dojemné, ako sa Pán a pani Mária držali
po celú cestu za ruky, ako by bývali od seba odlúčení po celé roky.
Z Drážďan šiel Trigon do Zhorelca (Görlitz), kde žil učeník MüllerSchlauroth. Tam zostali ako hostia dlhšiu dobu, lebo gestapo zakázalo
Abd-ru-shinovi vrátiť sa do Tirolska.
Dňom odjazdu z Innsbrucku bol 19. september 1938. V noci z 19. na
20. septembra bolo vykonané v Innsbrucku totálne zatemnenie ako
príprava na vojnu. Bolo to jediné zatemnenie, pokiaľ sa pamätám, ktoré
bolo v Tirolsku vôbec kedy vykonané. Z bytu mojich rodičov, ktorý
ležal vysoko nad strechami Innsbrucku, bol prekrásny výhľad na
Hungerburg vo vile Waldrand, na mesto a na celú horskú panorámu kol
dokola. Každý večer, keď sa zotmelo, bolo možné dívať sa dolu na more
svetiel. V ten večer po odjazde Trigonu sme stáli, moja matka a ja,
otrasení na verande a zhliadali dolu na zatemnený Innsbruck. Moja
matka povedala zdesene:
„Svetlo opustilo svätú zem Tirolsko. Teraz je temno.“
A skutočne, v tejto udalosti sa jedná o dej s hlbokou symbolikou, ako
sa to dalo pozorovať viac než jedenkrát v živote Pánovom.
Uvediem ešte jeden príklad:
Po vojne vydal známy anglický historik Bullock mnoho kníh, medzi
nimi jednu z biografií Hitlera, ktorá je uznávaná za jednu z najlepších.
V tomto Hitlerovom životopise opisuje autor asi toto:
Dňa 6. decembra 1941 o 3. hodine začala Sovietmi už dlho
pripravovaná a plánovaná ofenzíva proti nemeckej armáde, ktorá neskôr
skončila dokonalou porážkou a zrútením Hitlerovej ríše. A tak, píše
Bullock,
„bola táto hodina hodinou smrti nemeckej ríše.“ –
- 22 -
Táto hodina však bola tiež hodinou smrti Pána, hodinou, kedy nás
pozemsky Pán opustil.
29. V poslednej dobe, keď Pán bol ešte na Zemi, dal nositeľom kríža,
ktorí ho v Kipsdorfe navštívili, mnohé vysvetlenia a doplnenia
k Posolstvu. O duchovných veciach však nehovoril s každým, robil tak
iba vtedy, keď zistil skutočnú túžbu po poznaní a duchovnú čulosť.
V tejto súvislosti mi napadá jedna charakteristická príhoda
z Vomperbergu. Po jednej slávnosti prišiel mladý nositeľ kríža, ktorý
o to prosil, k Pánovi. Hore na 1. poschodí v izbe Trigonu si sadol plný
očakávania oproti Pánovi. Díval sa na Pána a mlčal. Pán sa na neho tiež
díval a tiež mlčal. Mlčanie trvalo len krátko, potom sa Pán so svojím
návštevníkom rozlúčil. Neskôr rozprával o tejto príhode, zrejme aby
tým ukázal, že človek sa musí sám hýbať, skôr, než sa mu môže pomôcť
– slovami alebo inak.
Ja som sa snažil nájsť odpoveď všetkými schopnosťami a silami, ktoré
som mal k dispozícii, na mnohé duchovné a náboženské otázky. Či to,
čo som našiel, bolo správne alebo nie, som nemohol spoľahlivo povedať,
pretože ku skutočnému hľadaniu Pravdy dochádzame pomaly, krok za
krokom a postupne. A až zrelý ľudský duch, ktorý sa zachvieva
v Pravde, ktorý sa otvoril Pravde, ktorého cítenie je tak čisté, že vo
svojom vnútri môže vždy jasne od seba oddeliť správne od nesprávneho,
až potom poznáva Pravdu.
Jedna z otázok, ktoré som v Kipsdorfe Pánovi položil, znela:
„Často sa v Biblii spomína 144.000 spečatených. Presné vysvetlenie sa však nenájde.“
Pán mi odpovedal:
„Dobre, že sa na to pýtate. Keď bola na Kristovi spáchaná vražda, mohlo byť zo Svetla
videné, že celé ľudstvo je teraz stratené, pretože odmietlo Pravdu, Slovo zo Svetla a že
Zvestovateľa Slova dokonca zavraždilo. Vtedy som prosil svojho Otca, aby som – keď
nastane doba zúčtovania – priniesol súd nie na tróne v oblakoch, ako to bolo kedysi
zasľúbené, ale – aby veľká obeť môjho Otca nebola márna – aby som v dobe zúčtovania
žil medzi ľuďmi na Zemi. Táto prosba Imanuela-Parsifala bola vypočutá a Božské dianie
bolo ukázané v duchovných obrazoch všetkým pre to otvoreným ľudským duchom vo
všetkých úrovniach a sférach. Milióny ľudských duchov boli dojaté milosťou Boha a prosili
v hlbokej modlitbe, aby sa smeli v dobe súdu inkarnovať a spolupôsobiť na veľkej úlohe
môjho Otca. Tejto prosbe bolo vyhovené, ale len 144 tisícom ľudských duchov. A tí všetci
- 23 -
sú inkarnovaní v pravý čas na tejto Zemi. Zlyhanie bolo vylúčené. Boli totiž riadení
a chránení tak vysokým vedením zo Svetla, že by bývali mohli len spĺňať. Napriek tomu
však nedošli.“
30. V dobe, kedy nemecká armáda (Wermacht) utrpela v Rusku
hrozné straty a začínali byť viditeľné prvé počiatky ústupu, začiatok
porážky, bol som zasa raz na návšteve v Kipsdorfe. Pán mi povedal:
„Pretože z tých 144.000 došlo len veľmi málo, musí teraz tých málo nositeľov kríža,
ktorí tu sú, vyplniť medzery, podobne ako teraz v Rusku, kde tisíce a tisíce padli a tí
nemnohí, čo prežili, musia držať celú frontu. Avšak s nositeľmi kríža je to inak: Oni
obdržia stonásobnú ba tisícnásobnú silu. A každý jednotlivý nositeľ kríža bude musieť
splniť mnoho, bude musieť plniť viac úloh, pre ktoré nebol vopred určený. Ako už ale bolo
povedané, nositeľom kríža je daná mnohonásobná sila a všetci budú môcť spĺňať, pokiaľ
budú mať dobrú vôľu. Keby som povedal každému nositeľovi kríža dopredu, aké všetky
úlohy na neho čakajú, zmalomyseľnel by a povedal by „to nemôžem“.“
31. Kto duchovne v sebe prijal slová Pánove o falošných prorokoch –
ktorí si domýšľali, že tiež majú plniť časť diela, ktoré bolo vyhradené
Synovi Človeka – ten pochopí, prečo sa Hitler nikdy nestal obeťou
atentátu. Keby sa bolo napríklad podarilo 20. júla 1944 odstrániť Hitlera,
potom by neskôr tvrdili nielen milióny Nemcov, ale tiež mnoho
historiografov i veľká časť ľudstva:
„Keby Hitler nebol padol za obeť úkladnej vražde, bol by býval
priviedol nemecký národ ešte k víťazstvu.“
A bezpočet viac alebo menej fanatických stúpencov by i ďalej snilo
sen o tisícročnej ríši Hitlera. Na jednej strane dochádzalo k zvláštnemu
splývaniu politickej ctižiadosti a opojenia mocou so slovami a pojmami,
ktoré sú zakotvené v Posolstve v súvislosti s nadchádzajúcim novým
svetovým poriadkom. Na druhej strane to prinášalo so sebou nielen
pozemské, ale i značné duchovné nebezpečenstvo. Svetlo nemohlo
pripustiť, aby Hitler vošiel do dejín so svätožiarou mučeníka a stal sa tak
zámienkou, aby tisíce ba milióny ľudí zostali viazané na veľmi
nebezpečné, zmätené pojmy. Nielen výraz „tisícročná ríša“ je spojený
s Posolstvom, ale spomeňme tiež „obrat svetov“.
„Chcem ako Parsifal chrániť čistotu!“
Preto mnoho Nemcov videlo v Hitlerovi „mesiáša“. V nemeckom
národe bola totiž zakorenená spasiteľská myšlienka, žiaľ sa však tento
- 24 -
národ stal obetou zvodcu. Slovo „vodca“ má vznešený duchovný
význam („duchovný vodca človeka“) práve tak ako slovo
„Nemecko, prebuď sa!“,
ktoré používali nacionálni socialisti a ktoré je správne, avšak celé by
muselo znieť:
„Nemecký národ, prebuď sa zo spánku svojho ducha!“
Tiež pozdrav „Heil!“ má ako nemecký pozdrav, žiaľ, pokrivený
duchovný zmysel: Prajem ti spásu, spojenie so Svätým Svetlom, ktoré
prináša uzdravenie, oslobodenie od všetkého ťaživého temna.
Vo vnútri nacionálneho socializmu boli vtedy, hlavne na začiatku,
sily, ktoré chceli odstrániť to nečisté a zasadiť sa a obetavo bojovať za
nový poriadok vo svete. To, že nakoniec zo strany štátneho vedenia boli
povolené len veľmi zúžené ciele a že prehnaná potreba uplatniť sa
a rasová nenávisť získali prevahu, to nebolo vo veľkom, po tisícročia
trvajúcom pláne vývoja predpovedané. –
Slová „Deutschland, Deutschland über alles“ zviedli národní socialisti
na jednostrannú politickú dráhu, zatiaľ do básnikovi Hoffmanovi von
Fallersleben boli tieto slová dané zhora ako zasľúbenia budúcich
splňovaní. Keby bol nemecký národ, predovšetkým však jeho štátni
vodcovia, načúvali citu, ktorý je okrem iného povzbudzovaný tiež
„Piesňou o Nemecku“ (Deutschlandlied), býval by schopný vytvoriť
pôdu a stať sa východiskom pre šírenie Slova po celej Zemi a dané
zasľúbenie by sa bolo už v podstatnej časti viditeľne naplnilo.
V znamení vysokých splňovaní stojí tiež slovo o „Svätej Zemi
Tirolskej“. Je nápadné, že pojem „svätý“ nie je spájaný so žiadnou inou
európskou krajinou, so žiadnym spolkovým štátom a žiadnym
okrskom. Nie sú „sväté Korutánsko“, „svätá Normandia“ atď. Mnohí
obyvatelia Tirolska si myslia, že sa hovorí „svätá Zem Tirolská“, pretože
odtiaľ vyšlo povstanie v roku 1808 proti dobyvateľovi Napoleonovi.
Avšak v historickom archíve v Innsbrucku, kde som nahliadol do
starých dokumentov, dá sa nájsť tento pojem už o storočia skôr, a ak si
dobre spomínam, dokonca v jednej listine z roku 1365.
História ukazuje, že behom storočí bola stredná Európa, t. j.
Nemecko, stredom najúpornejších bojov a stretov, ktoré mali charakter
- 25 -
raz pozemsky materiálny, inokedy náboženský. Žiaden národ na tejto
Zemi nemusel, pokiaľ viem, prežiť tak mnoho dejov a toľko utrpenia
ako nemecký národ. Slová Svena Hedina:
„Nemecký národ je prvý národ na tejto Zemi, v ktorého strede sa dokončí boj medzi
Svetlom a temnom,“
sa týkali len z malej časti minulosti. Platili skôr vtedajšej prítomnosti
a boli prorockým výhľadom do budúcnosti. Minulosť a prítomnosť
pripravujú budúcnosť. Či nemecký národ ešte pozná svoje povolanie, to
záleží na ňom. Záleží na tom, či sa v ňom zomknú dobré sily, aby
v nevyhnutnom boji zvíťazili nad mocnosťami temna. Všetky dary,
ktoré uschopňujú nemecký národ, aby bol bojovníkom za Svetlo,
spočívajú v ňom, sú v ňom zakotvené.
Nemecký národ, prebuď sa zo spánku svojho ducha!
32. Smel som Pánovi položiť mnoho otázok v priebehu 10 rokov.
Vždy som sa však snažil neklásť tieto otázky ľahkovážne, ale pristúpiť
k Nemu až vtedy, keď som sa pred tým vážne snažil sám o ich riešenie
a vysvetlenie vo svojom vnútri. Jedného dňa som sa spýtal:
„Ktoré z umení je najväčšie?“
Myslel som vtedy na maliarstvo, poéziu alebo hudbu a povedal som:
„Som presvedčený, že je to hudba, lebo ona otvára, pokiaľ viem, ľuďom bránu najďalej
do výšok.“
Tu sa Pán dobrotivo usmial a povedal:
„Áno, samoľúbosť hudobníkov si to vždy myslí, ale nie je tomu tak. Najväčšie umenie
je slovo, dramatické umenie. Len málo ľudí to dosiahne. Pomyslite len, ako mnoho je
hudobníkov, ako mnoho je skladateľov a ako mnoho maliarov, avšak ako málo je
skutočne veľkých básnikov a dramatikov. Je tiež veľmi ťažké stať sa takým. Len človek,
ktorý v sebe všetko dokonale vymazal, ktorého celé „ja“ sa vyprázdnilo, (Pozn.: Je
myslené prirodzene nesprávne „ja“) len taký človek je zrelý, aby prijal Slovo
v pokore. Slovo, dramatické umenie, dojíma človeka ešte viac než hudba. Slovo sa vznáša
a znie ešte ďalej. Zatiaľ čo pôsobenie hudby po tom, čo tóny dozneli, obyčajne tiež skoro
odznie. Naproti tomu slovo má silu, o akej ľudia dneška nemôžu mať ani tušenia.“
33. V Kipsdorfe som raz povedal Pánovi:
„Som tak smutný, snažím sa predsa vniknúť do Posolstva, napriek tomu sa však
nestávam lepším a nedozrievam.“
- 26 -
Tu sa Pán dobrotivo usmial:
„To sa vám tak zdá. Žiaden ľudský duch nevie, kde stojí a nemá to tiež vedieť. Nie je
jediného ľudského ducha na tejto Zemi, ktorý by prijal do seba len stotinu sily.“
Keď Pán uvidel moju zdesenú tvár, usmial sa opäť a povedal:
„Preto nemusíte klesať na mysli. Pokiaľ vládne temno, nie je ešte ľuďom možné
prijímať naplno svetelnú silu.“
Aby som porozumel dejom, ktoré Pán opísal, vytvoril som si neskôr
toto prirovnanie:
Ak množstvo áut zvíri prach a skazí benzínovým zápachom
prirodzený, čistý, svieži vzduch, potom nemôže žiaden človek, ktorý je
nútený zdržiavať sa v blízkosti pouličnej dopravy, vdychovať neskazený
vzduch. „Duchovná atmosféra“ tejto Zeme je v súčasnej dobe tak
zamorená špatných cítením a myšlienkami, že ani najlepší medzi tými,
kto chcú dobro, nemajú najmenšie tušenie o tom, ako môže pôsobiť na
celého človeka, na ducha, dušu i telo, osviežujúc a oživujúc očistená
jemnohmotná atmosféra, ktorá bez problémov prepúšťa všetky svetlé
žiarenia…
34. Bolo to v Kipsdorfe; smutne som povedal Pánovi:
„Napriek tomu, že mám Posolstvo, nestal som sa vôbec zrelším. Mám stále ešte
priania, plány a nádeje.“
Na to povedal Pán:
„Je to správne, tak to musí byť! Človek, ktorý nemá priania, plány a nádeje, už nežije!
Iba oni ho môžu riadiť vnútorne k nejakému cieľu. Inak je tomu u mňa, ja nemám plány
a priania, ale spĺňam. Nechávam všetko vyvíjať sa…“ „Sila prúdi.“
(Poznámka: Pán je prameň Sily, preto je všetko, čo Pán myslí, hovorí
a robí, spĺňanie. My, ľudia, však musíme silu prijímať, pracovať s ňou,
prepracovať ju a prevádzať do hrubohmotnosti!)
35. Abd-ru-shin raz povedal pánovi Halsebandovi, „Bielemu
rytierovi“, asi toto:
„Dnes je ešte predčasné o tom hovoriť, ale pravý pruský duch bude raz vzorom na celej
Zemi.“
36. Bolo to v roku 1945 vo Westerbuchbergu; pani Mária mi povedala:
„Mám veľkú starosť, Karl Bergman sa ešte nevrátil z Nórska. Snáď sa mu nič
nestalo.“
- 27 -
Na to som povedal so smiechom:
„Jemu sa nemôže vôbec nič stať. Vráti sa domov zdravý. Je predsa pod ochranou
Boha!“
Pani Mária povedala:
„Vy máte ale veľkú dôveru v Boha…“
So svojou dôverou v Boha som smel byť často veľkou pomocou iným
ľuďom, obzvlášť počas vojny a nešťastí. V tomto smere ma dával Pán
opakovane za vzor iným nositeľom kríža. Je však zvláštne, že práve
nositelia kríža mi často vytýkali, že nemám dosť dôvery v Boha…
Príčinu tohto nedostatku porozumenia, alebo lepšie povedané, tohoto
neporozumenia, odhalil pán von der Crone už v roku 1931, keď som
prišiel na Horu.
Tento apoštol, ktorého Pán povolal ako lekára duší, ktorý mal
pripravovať ľudských duchov na pochopenie Posolstva Grálu a pre to,
aby rozumeli svojim blížnym, mi povedal:
„Podľa vášho horoskopu to budete mať obzvlášť ťažké so svojimi blížnymi, lebo oni
vám nebudú rozumieť. Všade si hlavne budete robiť nepriateľov preto, že z duchovného
hľadiska poznáte, čo je správne a čo nie. A to je to, čo ľudia znášajú zo všetkého
najmenej.“
Dôvera v Boha sa neprejavuje v slepom, pasívnom pritakaní ku
všetkému, čo osudovo zasiahne ľudí, ale dokazuje sa v obtiažnych
situáciách v dôvere a sile, ktorá aktívne prekonáva všetky prekážky.
Keby boli mali nositelia kríža v dobe Pánovho života viac dôvery
v Boha, bývalo by to oporou pre Syna Človeka a bolo by mu to
umožnilo dlhšie žiť na tejto Zemi. V tejto súvislosti odkazujem na
prednášku „Otvorená rana“ od Abd-ru-shina v starom vydaní Posolstva
Grálu. Nasledujúce slová Pánove, ktoré mi povedal v Kipsdorfe, môžu
osvetliť, čo už bolo povedané:
„Je pre mňa hrozné vedieť, že mnoho ľudí neprišlo k Posolstvu a ku spečateniu
z presvedčenia, ale z opatrnosti, čo keby na tom bolo predsa niečo pravdy. Iní prišli preto,
že manželka bola „pri tom“. Ja však môžem potrebovať len ľudí presvedčených a nie
pasívnych spolupútnikov!“
V tejto súvislosti mi tiež Pán povedal, že „čítanie“ nie je hlavnou
vecou, ale prežívanie. Sú ľudia, ktorí stoja mimo Posolstvo, ktorí však
prijímajú žiarenia, prúdy sily zo Svetla, ktorí síce Posolstvo nepoznajú,
- 28 -
resp. ho nečítali, ktorí však vo svojom vnútri do seba prijímajú
poznanie. Takí stoja v porovnaní s mnohými nositeľmi kríža vyššie. Raz
som pred Pánom poznamenal:
„Myslím, že keby sme nechali všetkých nositeľov kríža vypracovať správu o Posolstve,
boli by sme zdesení tým, ako málo toho väčšina nositeľov kríža o Posolstve skutočne vie.“
Pán mi to potvrdil.
37. Skutočne hľadajúcich ľudí zaujímal už oddávna problém, či
existuje Boh dobrotivý, Boh lásky, ktorého sila a pomoc sú
nevyčerpateľné. Milióny mysliacich ľudí znepokojuje tiež problém, či sa
Boh osobne stará o každé pozemské utrpenie a pozemské starosti
jednotlivých ľudí.
Ja som mal, veľa rokov pred tým, než som prišiel k Posolstvu, veľmi
hlboký náboženský rozhovor s nejakým pánom Temmom. Jeho
predstava o Bohu hlboko otriasla mnou, ktorý som bol zakorenený
v prísnom, katolíckom, dogmatickom myslení. Do tej doby som veril,
že Boh pozná každú myšlienku, každý pocit, každú bolesť a každú
radosť jednotlivca. Pán Temme zasadil tejto viere ranu, pri ktorej som sa
prvý raz stretol s predstavou o nekonečne vznešenom a nad všetkým
tróniacim Bohom, Bohom, ktorý nevie nič o nešťastí jednotlivca ani
celého ľudstva. –
Pre mňa bol taký neosobný Boh tiež Bohom bez lásky. Nemohol som
si ho jednoducho takého predstaviť. Až keď som čítal Posolstvo Grálu
a poznal, čím toto je, ujasnilo sa mi, medzi iným i prednáškou
„Všadeprítomnosť“, že Boh je nekonečne ľuďom vzdialený a napriek
tomu je pre každého človeka dosiahnuteľný. Avšak môj duchovný zápas
o poznanie neustáva, naopak! S rastúcim vedením musí sa len ešte
zväčšovať hľadanie ďalších poznatkov. To je zákon prirodzeného
vnútorného rastu. Tak som tiež došiel k náhľadu, ktorý som si plne
uvedomil:
„Čítanie Posolstva Grálu neotvára cestu nahor, pri čítaní sa musí spoluzachvievať
túžba po poznaní“.
Moje rozhovory s Pánom mi pri tom veľmi pomohli. Ten, kto sa
v pravej túžbe otvorí, podobá sa smädnému, ktorý pije zo živej, vôkol
prúdiacej vody toľko, koľko môže do seba prijať. Ten však, kto zo
- 29 -
zvyku alebo rozumového premýšľania siaha po Posolstve, podobá sa
tomu, okolo ktorého preteká voda bez úžitku. On ju počuje len
„šumieť“, ale ona do neho nepreniká. Teraz však ten, kto pocítil silu
zachvievajúceho sa v ňom poznania, musí túto zmeniť v čin, musí ju
spracovať tak, ako je to pri strome, ktorý vodu, prijatú koreňmi, vracia
cestou cez kmeň, vetvy a listy zasa späť do vzduchu odparovaním. Tým
sa dosahuje na jednej strane zmena, rast a zdravie stromu, na druhej
strane vhodné klimatické ovplyvňovanie okolia a nakoniec vôbec život
udržujúci kolobeh v prírode. Ak človek nespracováva život udržujúce
žiarenie podľa tohoto prirodzeného vzoru, dochádza k hromadeniu,
chradnutiu a prejavom ochorení na jednej strane v oblasti duševnej
a telesnej, a na druhej strane i v oblasti vzťahov s ostatnými tvormi.
38. Sedeli sme hore v Pánovej pracovni. Pán sedel za dlhšou stranou
stola a ja za užšou. Pán bol, ako sa tak často stávalo, veľmi, veľmi
smutný. Videl zlyhanie všetkého ľudstva. Videl zlyhanie nemeckého
národa, ktorý by býval mal byť hlavným nositeľom Posolstva Grálu,
videl dokonalé zlyhanie 144.000 povolaných, ktorí z väčšej časti neprišli
a preto sa nemohli ujať svojej úlohy. (Z tých vtedy 700 alebo 800
nositeľov kríža boli veľmi mnohí vlažní; zo strhujúcej, mocnej, planúcej
sily presvedčenia sa nedalo nič vycítiť.) Pán povedal v jednej, nikdy
nezverejnenej prednáške na Hore približne toto:
„Z tých mnohých, ktorí mali prísť, prišlo ich len málo. Z toho mála, ktorí
prišli, mnohí zasa odišli. Z tých nemnohých, ktorí zostali, sú všetci, pozorované zo
Svetla, nehotoví, slabí a chybujúci. A z toho mála, ktorí tu ešte zostali, ešte mnohí
sa budú potkýnať a odídu. Od smrti Kristovej riadilo a viedlo Svetlo tých 144.000
vyvolených tak starostlivo, že by nemal jediný z nich zlyhať. Boli na tomto svete na
Zemi i na onom svete obklopení a vedení tak silnými svetlými vlnami
a pomocníkmi, že by bývali mohli byť teraz v súde všetci hotovými. Nie je však
hotový ani jediný. Kedysi ste môjmu Otcovi sľubovali, že mi chcete pomáhať v dobe
zúčtovania v mojej službe môjmu Otcovi. Bol to slávnostný sľub, ktorý horel vo
vašich dušiach a ktorý by vás bol mal učiniť schopnými vykonať veci veľké
a najväčšie v dobe zúčtovania. Vy však ste všetci, bez výnimky, ľudia nezrelí,
nehotoví a zapletení do chýb. Namiesto, aby ste mi pomáhali vy v mojej veľkej
úlohe za víťazstvo Svetla, musel som ja zostúpiť ešte hlbšie do temnôt, aby som
pomáhal vám. Teraz snáď začnete tušiť, prečo som tak často smutný.“
- 30 -
Pán k nám hovoril približne týmito slovami. –
Tak teda: Pán sedel za dlhšou stranou stola, ľavú ruku mal asi
uprostred stola, pravú potom na jeho konci:
„Pozrite sa, pán Fritsch, v tomto časovom rozmedzí by býval mal byť súd. A tiež v tejto
dobe je! Pretože však ľudstvo neprijalo Svetlo, stláča sa všetko vo vonkajšom dianí na
celkom malý časový úsek.“
Pri tom posunul Pán svoju ľavú ruku, až sa priblížila asi na 10 až 12
cm k pravej:
„Konečný termín a koniec súdu sú pevne stanovené.“
Pri tom učinil Pán rozhodný pohyb pravou rukou zhora dolu na
konci stola.
„Ani o jediný deň, ani o jedinú hodinu nemôže byť súd posunutý.“
A opäť učinil Pán pravou rukou rozhodný pohyb zhora dolu na konci
stola. Opakoval:
„Ani o jediný deň, dokonca ani o jedinú hodinu nemôže byť súd posunutý!“
(Už si nespomínam, či Pán dodatočne nepovedal o „sekundu“.)
Vtedy sa Pán zmienil o tom, že posledná fáza súdu, teda konečné
dianie, veľké účinky, by mali začať raz v marci a síce v dobe Karnevalu
a mali by trvať len niekoľko mesiacov. Potom by však mala byť Zem
oslobodená od všetkého temného, až potom bude môcť Svetlo
rozprestrieť víťazne lúče nad celou Zemou. Na to som sa spýtal
úzkostlivo Pána:
„Sú tým myslené duchovné mesiace, alebo pozemské?“
Pán so smiechom odpovedal:
„Nie, nie! Pozemské mesiace! Pri duchovných mesiacoch by sa žiaden človek už
nedočkal konca.“
„Tým, že sa teraz všetko stláča na krátky časový úsek, bude stratených viac ľudí, ktorí
by sa nemuseli zrútiť, keby sa všetko bolo vyvíjalo správne.“
I keď z Pána vychádzala vždy ohromná sila, radosť, dôvera a oživujúca
odvaha, predsa som musel vždy stiesnene prežívať pri svojich mnohých
návštevách v Kipsdorfe, ako býval Pán smutný kvôli tomu veľkému
zlyhaniu. V tejto súvislosti mi raz povedal:
- 31 -
„Najstrašnejšie pre mňa je: Rád by som chcel pomôcť všetkým ľuďom. Keď však pomoc
neprijímajú, potom im nemôžem pomôcť. Človek musí všetko urobiť sám, ja mu môžem
dať len silu. –
Tým, že ľudstvo a všetci povolaní strašne zlyhali, bude teraz všetko inak. Ako to bude,
neviem sám, pretože splňujem. Ako bude teraz sila pôsobiť, nemôžem v jednotlivostiach
prehliadnuť.“
39. Nadšený, povedal som raz Pánovi:
„Posolstvo Grálu je tak logické a tak jasne zrozumiteľné, že som presvedčený, že
dokonca len rozumom je možno poznať zákonitú výstavbu.“ –
„Áno, pán Fritsch,“ odpovedal Pán, „máte úplne pravdu, ale môže to byť len
očistený rozum.“
40. „Ako ďaleko je Posolstvo rozšírené a známe na druhej strane,“ tak mi to
povedal Pán, „vyjde najavo z jedného jediného príkladu. V jednom chráme v Japonsku
je Posolstvo uchovávané mníchmi v jednej posvätnej skrinke. A tí vedia o mne a o Pravde
Slova.“
Na moju otázku, prečo teda ešte nepôsobia verejne pre Pána, mi Pán
odpovedal:
„Ešte neprišla doba.“
(Milióny ľudí už žijú teraz Posolstvo a prídu k nemu cez noc, až príde
čas.)
41. Kým som prišiel k Posolstvu, robil som jednu veľkú chybu: Pri
všetkých ľuďoch som vždy najskôr veril, že sú dobrí.
„Rovnako nesprávne však je,“ povedal mi pán von der Crone, „veriť naopak,
že v ľuďoch je len zlo a temno. Musíme sa naučiť posudzovať všetko neutrálne, nechať
odpadnúť merítka „dobrý“ a „zlý“ a nechať prosto všetko na seba pôsobiť. Keď sme sa to
naučili, potom môže náš cit, zameraný neutrálne, poznať jasne v spojení s rozumom, čo je
správne a čo nie.“
Vôbec sa nedá vyjadriť slovami, ako nepochopiteľná a obdivuhodná je
láska Pánova ku každému človeku, aj keď hneď poznal chyby a temno.
Často hovoril Pán, že práve človek, ktorému sa obzvlášť snažil pomáhať,
ktorého zahŕňal láskou, mu spôsobí veľkú bolesť. Pán poznal vždy cestu
jednotlivca z minulosti a vedel tiež, že mu jeho chovanie prinesie
v blízkej budúcnosti bolesť. V rokoch 1931 – 1941, kedy som smel byť
osobne v blízkosti Pánovej, zažil som veľmi veľký počet ľudí, ktorí
- 32 -
hovorili s nesmiernym nadšením o Pánovi, takže človek mohol byť
presvedčený, že sa upínali skutočne s veľkou láskou k Pánovi a že boli
hlboko dotknutí a šťastní jeho Posolstvom. Náhle, akoby zo dňa na deň,
bolo u týchto ľudí všetko inak. Vo väčšine prípadov, bez akéhokoľvek
skutočného dôvodu, začali proti Abd-ru-shinovi štvať a horliť v zúrivej,
zaslepenej nenávisti. Bol to fenomén o to nepochopiteľnejší, že odporné
obvinenia a urážky boli prednesené na verejnosti takými ľuďmi, ktorí sa
od neho dozvedeli obzvlášť mnoho dobrého. Otrasení a bezradní stáli tí,
ktorí to museli prežívať v najtesnejšej blízkosti Pána ako svedkovia
udalostí, pre ktoré prosto nebolo, zdalo sa, logicky prijateľné
vysvetlenie. Jediné vysvetlenie, ktoré je možné len z vyšších miest a je
v úzkej súvislosti s Pánovým poslaním, je v prednáške „Cudzinec“
v prvom diele Posolstva Grálu. Mnohé mená pália ešte dnes bolestivo
v spomienkach starých nositeľov kríža. Chcem tu vybrať dva príklady
medzi stovkami podobných:
Švajčiarsky učeník Schönenberger sedel pri káve, ktorú nositelia
zlatého kríža podávali na Pánovu počesť v starej hale pre pobožnosti
(prvá hala pre pobožnosti, ktorá už nestojí mnoho rokov, bola vo
všedné dni súčasne tiež miestom spoločných obedov a večier) priamo
oproti Trigonu (vtedy nebol ešte nositeľom zlatého kríža). Hlboko
dojatý a so slzami v očiach náhle povedal:
„Vôbec sa to nedá pochopiť, že smiem sedieť pri Pánovom stole.“
Avšak práve tento pán Schönenberger viedol neskôr stále a znovu
nové ohováračné a nactiutŕhačné kampane proti Pánovi. Hovoriť
o jednotlivostiach by bolo odporné.
Druhý príklad: Slečna Peters, jedna z prvých nositeliek kríža, bola
roky obklopovaná Pánom zvláštnou dobrotou a starostlivosťou.
Vlastnila veľké množstvo Abd-ru-shinom vlastnoručne písaných
dopisov. Pretože sa jej po finančnej stránke pozemsky nedarilo dobre,
pomáhal jej Pán dosť a často v tomto smere. Nakoniec jej sprostredkoval
manželstvo s komponistom Eduardom Könneckom, ktorý sa neskôr stal
tiež učeníkom. Z dôvodov mne neznámych nebolo dovolené tomuto
jedinému učeníkovi prichádzať na Vomperberg a tam bývať. Obaja, pán
i pani Könnecke písali preto dojemné, prosebné a žobravé dopisy Abdru-shinovi, aby im dovolil prichádzať aspoň tak blízko, aby mohli vidieť
- 33 -
strechu domu Grálu. S veľkou nechuťou bolo vyhovené tejto prosbe.
Nasťahovali sa teda k sedliakovi Steinlechnerovi na 2. poschodie pod
strechu. Zo všetkých, z ktorých sa stali neskôr zúriví nepriatelia Abd-rushina, boli čoskoro obaja Könnecke tí najhorší a najzúrivejší. Viedli
mnoho súdnych procesov proti Abd-ru-shinovi, ale všetky vyústili do
prázdna.
42. Abd-ru-shin sa rád rozprával s ľuďmi o svetonázorových
problémoch, ako sa to tiež opisuje v „Doznených tisícročiach“
(rozhovory medzi Kristom a Markom, medzi Kristom a niekoľkými
Grékmi). Keď mal Abd-ru-shin pred sebou človeka, ktorý bol skutočne
naplnený duchovnou túžbou, ožíval a stával sa veselým a šťastným, tak
šťastným, ako ho nebolo možné vidieť pri iných príležitostiach.
Pôsobenie, ktoré z Pána vychádzalo, mohli prijímať len máloktorí.
Vzhľadom k rozpoltenému stavu mnohých ľudí, mohlo byť toto
pôsobenie rovnako priťahujúce alebo – pre nevysvetliteľnosť silnej
príťažlivosti, ktorá ju sprevádzala, prípadne i pre vnútorný odpor – tiež
odpudzujúce. Len vnútorne dokonale otupení ľudia nemohli vôbec nič
cítiť. Ja sám som to pociťoval ako silný prúd a na druhej strane ako
mocné more. Pán nám mohol a musel so svojho prebytku rozdávať. Ak
však jeho možnosť pôsobenia bola podstatne alebo dokonca úplne
odrezaná, ak už nemohol dávať, pomáhať, obdarovávať, tak to
nezostávalo prirodzene ani pre jeho telo bez následkov.
To sa týka doby od 11. marca 1938 až do pozemského odchodu Pána
6. decembra 1941. Ten dej môžu obrazy len nedostatočne odrážať.
Prúdy síl, ktoré pretekali Pánom ako prúdy živúcej vody a ktoré sú
zrovnateľné s elektrickým prúdom, sa v ňom hromadili vo vyššie
uvedenom časovom období a nakoniec ho, alebo lepšie povedané jeho
hrubohmotné telo, doslova spálili. Pretože sa Pán necítil dobre, šiel
(1940 alebo 1941) na jednu kliniku v Drážďanoch, kde bolo zistené, že
mu organicky nič nechýba. Tam, na tejto klinike, pôsobil pacient Oskar
Ernst Bernhardt tak silne na mnohých lekárov, ich asistentov a sestry, že
trvale vyhľadávali jeho blízkosť. Pán tam dával plnými rukami.
Očividne ožil a bol mimoriadne uvoľnený, čo pôsobilo na ľudí, ktorí
pred tým boli v jeho okolí, ako zázrak. Pán tu povedal mnohé
- 34 -
o tajomstve krvi, zázraku krvi, o dýchaní, strave, vode a vzájomnom
pôsobení na ľudí.
Po návrate do Kipsdorfu bol gestapom a osočovaním Pánovi tak
sťažený život, že sa mu, obrazne povedané, nedostávalo vzduchu
k dýchaniu. Obzvlášť početné osočovanie z kruhu bývalých nositeľov
kríža v ňom prebúdzalo stále viac túžbu po výšinách. Pretože Sila ním
opäť nemohla pretekať, stávalo sa jej hromadenie pre Pána fyzicky stále
neznesiteľnejším. Raz prosil pani Máriu a slečnu Irmingard:
„Dajte mi svoje ruky!“
Keď sa tak stalo, Pánovi sa zreteľne uľavilo a povedal:
„Tak, teraz to zasa prúdi!“
Dej, ktorý nakoniec privodil pozemskú Pánovu smrť bez vonkajšieho,
viditeľného vplyvu a bez orgánovej choroby, sa dá priblížiť na inom
obraze: Ak plameň nedostáva potravu, tak zhasne. Ak Vyslanec Boží už
nie je udržovaný lúčmi túžby po Čistote a nie je obklopený lúčmi
čistého chcenia, tak je podľa Zákona pritiahnutý späť k svojmu pôvodu.
I keď nebol Abd-ru-shin pribitý na kríž ani inak ľuďmi hrubohmotne
usmrtený, bola to vlastne nenávisť temna, ktorá ho prenasledovala, boli
to ľudia, ktorí poskytli v sebe temnu priestor a tak boli vlastne jeho
vrahmi. Všetko ľudstvo tým, že sa primklo k temnu, nechalo Svetlo
zhasnúť. Čo teraz príde na ľudstvo, to sa nedá povedať. Svetlo
v konečnom boji zvíťazí, ale bude to snáď „Pyrhovo víťazstvo“,
v ktorom bude zneužitím jadrovej energie zničená celá Zem, aby temné
vplyvy, ktoré z nej až doteraz vychádzali, neotravovali už kozmos? Zem
by potom stihol rovnaký osud ako kedysi v slnečnom systéme krúžiacu
planétu Mallona.
V tejto súvislosti je treba chápať Abd-ru-shinove slová, určené
v prvom rade povolaným:
„Ak vy zlyháte, zrúti sa celý svet!“
Posledné slovo, s ktorým sa Abd-ru-shin verejne obrátil k ľudstvu,
povedal pri Slávnosti Ruže 29. decembra 1937 na poslednej Svätej
slávnosti Syna Človeka na Zemi. Na záver tejto slávnosti povedal Pán so
smrteľne vážnou tvárou:
„Teraz choďte a prežívajte! Ja vám už nemám čo povedať!“
- 35 -
Pán bol niekoľkokrát s Trigonom a veľkou družinou na Gardskom
jazere. Zakaždým zdôrazňoval, a zmieňoval sa pri tom i pri iných
príležitostiach, že sa pri tom nejedná o cesty za zábavou, ale o veľké
duchovné splňovanie.
44. Raz mi Pán povedal:
„Je mi nevýslovne smutno z toho, že nie je možné povedať pravdu žiadnemu človeku,
vyjmúc niekoľko málo výnimiek. Väčšinu ľudí si tým znepriatelíte. Jediná možnosť, ako
povedať ľuďom pravdu je, urobiť to formou žartovnej hry. To sa potom necítia zasiahnutí
sami, smejú sa iným a vo svojej ješitnosti nepozorujú, že všetci ľudia sú v tomto bode
rovnakí.“
45. V Kipsdorfe:
„Najťažšie chvíle pre každého jednotlivého ľudského ducha sú okamihy, ktoré ho
čakajú, kým je mu dovolené vstúpiť do Raja. Ako zvláštnu milosť smie, obzerajúc sa
späť, prežiť v túto hodinu ešte raz celé svoje bytie! Nie len jediný pozemský život, ale celé
svoje bytie! A to je najstrašnejší zážitok pre každého jednotlivého ducha. Zahanbený pri
tom poznáva, čo všetko urobil špatne. Až teraz dosiahne pravú pokoru a tým nechá zo
seba odpadnúť poslednú záťaž. A potom až je schopný a smie vstúpiť do Raja.“
Bližšie vysvetlenie: Tam, kde chýba pravá pokora, tam chýba tiež
čistota. Čistota jest však svetlo a ľahkosť. Akonáhle človek v sebe nesie
len iskričku – lepšie povedané – prášok ješitnosti, má stále na sebe záťaž.
Každá záťaž však, i tá najnepatrnejšia, nepripustí spojenie so Svetlom.
Preto láska je tá najvyššia hodnota a kto toto poznal, dosahuje tiež
pokory, a kto dosiahol pokory, ten získava tiež spojenie s Čistotou.
46. Raz som smel prežiť v bdelom stave (dobre si to pamätám, nebolo
to ani v spánku ani v snení), že sa moja duša oslobodila od pozemského
tela a ja som bol vynesený do vyššej sféry, pamätám si to, do sféry, ktorá
bola hlboko, hlboko pod Rajom, tak hlboko, ako si to ľudský duch
nemôže predstaviť. Avšak táto svetlejšia, čistejšia sféra, v ktorej som smel
pobývať len krátku dobu, bola takej oblažujúce ľahkosti, a tak plná
šťastia a harmonického mieru, že som smel po prvý raz prežívať Božiu
milosť a lásku v tak silnej podobe. Tento zážitok trval len celkom
krátko. Pri tom sa mi zdalo, ako by to boli bývali roky. A keď som sa
opäť ocitol v pozemskom tele, myslel som, že sa musím zadusiť, pretože
tu, na tejto Zemi, niet slobody ducha, pretože táto Zem je hrubohmotná
- 36 -
a temná. Čo je šťastie a pravá blaženosť, to tu na Zemi asi nikdy
nebudeme môcť pochopiť, len to budeme môcť vytušiť pri modlitbe
v blažených okamihoch. Vyplatí sa bojovať o poznanie a o pokoru: Je to
kľúč k bráne do neopísateľne krásneho Raja.
47. Počas rokov cestoval Trigon niekoľkokrát autom na Gardské
jazero. Zakaždým v doprovode apoštolov a učeníkov, samozrejme tiež
Bieleho rytiera a Pánovho vlajkonosiča. Moji rodičia, ktorí obaja boli
nositeľmi zlatého kríža, mohli sa tiež niekoľkokrát týchto jázd
zúčastniť. Aby sme pochopili, že to pre mojich rodičov bola zvláštna
milosť, že ako jediní nositelia zlatého kríža sa toho smeli zúčastniť medzi
tými vysoko povolanými, musíme sa pokúsiť pochopiť toto:
„Každá služba pre Svätý Grál je veľká a svojou cenou ďaleko presahuje ľudské
chápanie.“
Všetko, čo Pán povedal alebo učinil, bolo splňovaním. Jeho slová
a Jeho spôsob jednania nemôžeme nikdy porovnávať so slovami alebo
spôsobmi jednania ľudí. On jednal vo vôli svojho Otca. My, ľudia,
jednáme len podľa svojich pocitov, citov, vášní a podľa svojho
nesprávneho myslenia a preto nikdy nemôžeme vniknúť do
myšlienkových pochodov Pánových.
A tak sa tieto cesty nekonali pre zotavenie alebo zábavu, ani pre
zmenu prostredia, ale každá z týchto ciest ku Gardskému jazeru bola
veľkým splňovaním. Prečo pre to bolo vyhliadnuté práve Gardské
jazero, nie je mi známe.
Zakaždým, keď sa Pán zastavil, zastavili sa samozrejme všetky ostatné
autá, všetci vystúpili a zhromaždili sa v úctivej vzdialenosti od Neho.
Podľa toho, čo sa pri týchto veľkých splňovaniach dialo, obracal sa Pán
k tomu alebo onomu so zvláštnymi slovami. Títo vysoko povolaní boli
totiž vybraní, aby formovali novú Ríšu. So svojou a skrze svoju vernosť,
so svojou a skrze svoju lásku. Keby boli bývali čistými nádobami, bola
by mohla svetlá sila cez nich prúdiť na nemecký ľud. A keby už vtedy
nebol býval nemecký národ odvrátený od Svetla, potom by boli tieto
samotné lúče postačili k tomu, aby ich očistili. Pri jednej z týchto ciest
pristúpil Pán k mojej matke a povedal priateľsky, s dobrotou, ktorá bola
len jemu vlastná:
- 37 -
„Áno, pani Fritsch, tieto cesty nie sú žiadne cesty pre potešenie alebo zotavenie. Vždy
pri nich dochádza k veľkému splňovaniu, k veľkému kozmickému dianiu, o ktorom
nemôžem s ľuďmi hovoriť, pretože by tomu nerozumeli. Pri jednej z týchto ciest došlo tiež
k boju medzi Luciferom a mnou.“
S priateľským úsmevom povedal Pán mojej matke:
„Nesmiete si to predstavovať nejako pozemsky viditeľne. Keď nastali tieto udalosti,
odišiel som do ústrania, aby som sa vzdialil týmto ľuďom tu. (Pozn. autora: tým
vysoko povolaným). Tam v úplnom tichu boli vykonané veľké deje, ktoré žiaden
pozemský človek nevidel a ktoré pozná len Boh, môj Otec. Neskoršie pokolenia, ak bude
Zem existovať, nebudú môcť pochopiť, že ma ľudia nemohli poznať.“
Pri tej istej jazde, zasa na inom mieste a v iný deň (tieto jazdy trvali
obyčajne tri až päť dní, niekedy dokonca týždeň), pristúpil Pán opäť
k mojej matke a ukázal na prekrásnu vilu (moja matka mi potom
rozprávala, že niečo tak krásne doteraz nikdy nevidela):
„Pozrite sa, pani Fritsch, to by sa nám tiež páčilo!“
Je jasné a logické, že človek s veľkým zmyslom pre krásu sa nadchne
tiež pozemskou krásou, i keď je to len vila. Pán však, ktorý jest
Dokonalosť a prišiel z Dokonalosti, zakúšal často fyzickú trýzeň, ktorú
vyvolávala disharmónia a ošklivosť, ktoré vládnu na tejto Zemi. Všetko,
čo On povedal a činil, vyžarovalo krásu a harmóniu. Nikdy nemohol
pochopiť, že sú ľudia, ktorí necítia túžbu po kráse. Dnes už neviem pri
akej príležitosti to bolo. Moja matka mala obzvlášť silnú túžbu po kráse
a preto bola veľmi silne viazaná na Pána!
(Túžba po kráse, túžba po Svetle a túžba po poznaní sa nedajú od seba
oddeliť. Ľudia ako moja matka, ktorí majú obzvlášť veľký zmysel pre
krásu, boli prirodzene priťahovaní k Pánovi.) Pán mi povedal toto:
„V Tisícročnej ríši bude tiež prepych. Prepych a nádhera nebudú potom mať nič
spoločného s tým, čo pod týmito pojmami rozumejú ľudia dnes. Prepych v Tisícročnej ríši
nebude mať nič spoločného s nezmyslenou márnotratnosťou, s hromadením bohatstva
a vecných hodnôt, ale bude výrazom zvýšeného a zjemneného zmyslu pre krásu. A nádhera
potom bude slabým odleskom nadpozemskej krásy a nádhery, ktorá vládne hore. Keby
ľudia viac túžili po kráse, mohli by s jej pomocou nájsť cestu nahor.“
48. V dobe, kedy bol Pán spojený s obzvlášť silným prúdením
prichádzajúcim zhora – vlnilo sa to, vystupovalo a prúdilo bez prestania
zhora dolu k Nemu a od Neho zasa späť nahor, - vtedy potreboval
- 38 -
obzvlášť silnú pozemskú ochranu, akúsi ochrannú hradbu okolo svojho
tela. Nesmieme si to predstavovať tak, že by bol musel mať okolo seba
rytierov v zbroji alebo vojakov v zbrani, ale jednoducho ľudí, ktorí mali
veľkú lásku a vernosť k Nemu a k Jeho Otcovi, teda k nášmu Bohu.
Táto vernosť by potom bola pozemským valom okolo svätej osobnosti
Prinášača Pravdy, akýsi druh ohnivej hradby, takže temno by sa
nemohlo dostať k pozemskému telu.
Pretože však Pán musel jednať občas s úradmi alebo s rôznymi ľuďmi,
a tiež rád niekedy šiel na pekný koncert, do opery, alebo sa chcel pozrieť
na film, musel prirodzene medzi ľudí. V tom prípade musel mať okolo
seba pozemsky kruh ľudí. Päť alebo šesť miest pred Pánom bolo
obsadených nositeľmi kríža, rovnako tak vedľa Neho, vľavo a vpravo za
Ním. Pretože môj otec bol trochu menšej postavy (predchádzajúca
generácia bola skoro o hlavu menšia než dnešná), sedával v divadle alebo
v kine vždy pred Pánom. A aby Pán dobre videl, schúlil sa môj otec
doslova do seba a sedel, pritlačený k jednej strane, skutočne v kŕčovitej
polohe. Zakaždým bol rád, keď bolo po všetkom, lebo keď sa potom
vzpriamil, mal bolesti alebo i kŕč v šiji. Raz mu povedal Pán s úsmevom:
„Dnes sa zasa raz pre mňa pán Fritsch obetoval.“
A priateľsky sa usmievajúc, pokračoval:
„To ale nemusíte, pán Fritsch.“
Pán vždy myslel na druhých, nikdy nie na seba!
Usilujte o presvedčenie. Obzvlášť bolestivé pre Pána bolo, keď musel
vždy znovu zisťovať, že ľudia nepestujú vlastný názor, vlastnú silu
úsudku a vlastné samostatné myslenie. Preto kázal v jednej zo svojich
prednášok o „predajných žoldnieroch“. Kľudne môžeme povedať – a to
platí i o nositeľoch kríža: Takí ľudia, až na nepatrné výnimky, sú
neschopní sami skúmať a samostatne rozhodovať. Snáď im chýba
odvaha, ktorá patrí k ďalšiemu vývoju schopnosti správneho skúmania
a zvažovania, totiž jednať samostatne v slobodnej zodpovednosti. Pánovi
bol milší človek, ktorý na základe nesprávneho rozhodnutia urobil
niečo špatne, než tí ľudia, ktorí z púheho strachu, že sa dopustia chyby,
nerobia vôbec nič. Preto mi raz v rozhovore povedal:
„Človek, ktorý sedí za pecou, nemôže si zlámať nohu.“
- 39 -
Človek, ktorý robí mnoho chýb, dokazuje tým, že sa hýbe. Ľudia,
ktorí nerobia žiadne alebo skoro žiadne chyby, nemajú sa považovať vo
Stvorení Boha za živúcich, ale za mŕtve bábky.
Asi v roku 1932 povedal Pán v chráme slová: „Usilujte
o presvedčenie.“
Táto prednáška bola mimoriadne podnetná. Bolo stále zrejmejšie, že
v Nemecku dôjde k veľkému prevratu. Extrémne ľavicové rovnako ako
extrémne pravicové skupiny sa snažili dostať k moci všetkými
prostriedkami, či už legálnymi alebo nelegálnymi. Vodca nemeckých
nacionalistov, rada von Hugenberg, usiloval o moc podobne ako Hitler
so svojimi nacionálnymi socialistami, a tiež komunisti. Po celé roky boli
na dennom poriadku vzájomné útoky medzi nimi, od ohovárania až ku
skutočným zrážkam. Stretávanie bolo stále ostrejšie a vyvrcholilo medzi
Nemeckými nacionalistami a Nacionálnymi socialistami. Dochádzalo
dokonca ku krvavým bitkám s mŕtvymi a ranenými. Tlač bola plná
nadávok, vzájomných útokov, urážok a ohovárania. V takej vyostrenej
situácii pochopili Hindenburg a Hitler, že nebudú môcť zvíťaziť nad
komunistami, ich spoločným nepriateľom, ak budú rozdelení. A tak sa
rozhodli pre spoluprácu a podpísali tajnú dohodu. SA a oceľové prilbice,
predtým dve znepriatelené organizácie, oslávili jedného dňa veľkú
slávnosť spolčenia. Frázy, ktoré vychádzali z úst rečníkov, museli znieť
odpudivo a neúprimne pre každého pozorovateľa a samostatne
pociťujúceho a súdneho človeka. Vyvrcholením dôkazu spojenectva bol
spoločný pochod s pochodňami oceľových prilbíc a SA. Ako veľa, lepšie
povedané, ako málo ľudí vtedy prehliadlo celú prelhanosť tohoto
„spolčovacieho jednania“? V tejto súvislosti musíme chápať slová
Pánove:
„Rozhliadnite sa okolo seba, na všetkom sa môžete učiť. Je vám k tomu poskytovaná
príležitosť denne, každú hodinu. Pozorujte, čo sa deje vo všetkých krajinách. Masy ľudí,
ktoré po dlhé roky v najrôznejších politických stranách spolu predtým bojovali a vzájomne
sa ohovárali, nebáli sa skutočne ani vrážd, cez noc idú niekedy po uliciach so spevom
a priateľskými pochodňami tak, ako by boli priateľmi už ktovie koľko rokov. Cez noc.
Len preto, že ich vodcovia, sledujúc nejaký cieľ, si náhle podali ruky. Kde nájdete v takých
veciach skutočne pevné presvedčenie? Kde presvedčenie vôbec! Niet ho. Bez citu pochodujú
tisíce ľudí, ktorí sú pre veľkú vec bezcenní. Na takej pôde nemôže nikdy vzniknúť ríša,
- 40 -
ktorá sa zachvieva v božských zákonoch. Preto tiež nemôže týmto spôsobom nikdy
ozdravieť.“
Všimnite si, prosím, výrazu: „preto nemôže týmto spôsobom nikdy
ozdravieť.“ V tejto vete predpovedal Pán už v roku 1932 budúcnosť
nemeckého národa. V tejto vete je tiež poukaz na to, ako málo vlastného
pevného a jasného presvedčenia je i medzi nositeľmi kríža. Keď bol Pán
v roku 1938 zatknutý a každý nositeľ kríža, ktorý bol presvedčený ako
o veci samej, tak o pravej osobnosti Pánovej, musel pocítiť, že je
vyzývaný k zosilnenej činnosti duchovnej i pozemskej, aby odvrátil to
najhoršie, vtedy zažil Pán snáď to najhoršie sklamanie svojho života:
Z tých vtedy cca 800 nositeľov kríža odpadlo ich asi 600 cez noc. Ako
by ich vietor odvial, jednoducho „tu už neboli“. Kde vtedy zostalo
skutočné presvedčenie, ktoré sa predsa môže konečne dokázať len v čine
a činom?
Dôkaz, že také presvedčenie chýba (čo sa nakoniec prejavilo už skôr),
zasiahol Pána do najhlbšieho vnútra nie kvôli Nemu, ale pre vec, ktorej
prišiel na Zemi slúžiť. Mnoho, mnoho nositeľov kríža, ktorí predsa
museli byť pri spečaťovaní presvedčení, že On je Synom Človeka, začalo
naraz pochybovať o jeho poslaní a o Jeho Slove.
Mnohé by sa nemohlo stať, keby bývali všetci vtedajší nositelia kríža
pevne stáli vo svojom presvedčení ako skala v rozbúrenom mori. Pán by
nebol musel tak ťažko trpieť a nebol by musel odísť z tejto Zeme, keby
bol mal, pre Neho tak potrebný, pozemský kruh a tým súčasne
i zakotvenie.
Nezáležalo pri tom na pozemskej blízkosti presvedčených nositeľov
kríža, ale na tom, že boli vôbec tu. Sila presvedčenia nositeľov kríža by
bývala bola blčiacim plameňom a tým by sa spojila s Prasvetlom, ktoré
bolo vtedy inkarnované v pozemskom tele Oskara Ernsta Bernhardta
Abd-ru-shina – Parsifala – Imanuela. Keby ľudstvo nebolo vtedy zlyhalo
ako celok, alebo inými slovami, keby bolo bývalo v miliónoch ľudí na
Zemi viac túžby po Svetle, keby nebola zlyhala predovšetkým biela rasa,
keby nebol zlyhal vtedy povolaný nemecký národ a potom nositelia
kríža a medzi nimi v prvom rade vysoko povolaní, rytieri, apoštoli
a učeníci, potom by sa bola priblížila tisícročná ríša a víťazstvo Svetla do
- 41 -
blízkosti už dnes na Zemi viditeľnej a hmatateľnej. Pravdepodobne by
nebolo došlo k druhej svetovej vojne.
Osud tejto Zeme a všetkého pozemského ľudstva sa rozhodne podľa
toho, aké sily budú v celom ľudstve prevažovať: či tie, ktoré chcú
smerovať k špatnému chceniu temna, alebo sily a snahy svetlé, dobré.
S hrozivým napomínaním stojí vo vesmíre Slovo:
„Ak vy sklamete, zrúti sa svet!“
Tým sú mienení nositelia kríža, ktorí, akonáhle príde hodina, majú
poskytnúť slabým iskričkám túžby po Svetle v ich blížnych silu
a potravu, aby nemuseli zhasnúť a aby konečne zvíťazilo na Zemi Svetlo
v boji s temnom.
Keď som bol naposledy v Kipsdorfe, hovoril ku mne Pán v tomto
zmysle:
„V dôsledku strašného zlyhania nositeľov kríža je tých málo verných, ktorí tu zostali,
vybavených tisícnásobnou silou, lebo oni musia zápasiť a bojovať za všetkých, ktorí tu už
nie sú. – Keby som bol skôr niektorému nositeľovi kríža povedal, čo všetko musí vykonať
pri výstavbe pre Novú ríšu, bol by zmalomyseľnel pred veľkosťou svojej úlohy.“
V rôznych prednáškach hovoril Pán v tom zmysle:
„Vy všetci dostanete do ruky meč, beda, ak ho použijete nesprávne!“
- 42 -
Download

O.E.Fritsch-Spomienky na Abdrushina-sk.pdf