UNIVERZITA SV. CYRILA A METODA V TRNAVE
Fakulta sociálnych vied
Silvia Dončevová
RODOVÝ MANUÁL PRE DOBROVOĽNÍKOV,
DOBROVOĽNÍCKE ORGANIZÁCIE A NEZISKOVÉ
ORGANIZÁCIE
Trnava 2013
Tento manuál bol realizovaný v rámci podpory výskumných projektov UCM
s registračným číslom FPPV 28/2012. Za obsah tohto dokumentu je výhradne
zodpovedná autorka a výskumný tím projektu, ktorého výskumné zistenia viedli k realizácii
tohto manuálu.
Autor:
PhDr. Silvia Dončevová, PhD.
Katedra verejnej správy Fakulty sociálnych vied UCM v Trnave
Recenzenti: doc. PhDr. Oľga Bočáková, CSc.
PhDr. Alžbeta Brozmanová Gregorová, PhD.
Odborná knižná publikácia bola schválená edičnou radou Univerzity sv. Cyrila a Metoda
v Trnave a vedením Fakulty sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
Za odborný obsah zodpovedá autorka.
Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu
majiteľa práv.
© Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
© PhDr. Silvia Dončevová, PhD.
Vydala Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2013
Vydanie prvé
ISBN 978-80-8105-526-3
2
Obsah
Úvod
1
Teoretické východiská
1.1
Rod a pohlavie
1.2
Rodová identita a rodová rola
1.3
Rodové stereotypy
1.4
Rodová rovnosť a rovnosťpríležitostí
1.5
Rodová politika a rodová legislatíva
1.6
Gender mainstreaming, rodová analýza a gender budgeting
1.7
Rodová senzibilita (citlivosť): akceptácia rodovej rozmanitosti
1.8
Rodovo špecifická vs. rodovo citlivá socializácia
1.9
LGBT a queer
1.10 História feministického myslenia: tri vlny feminizmu
2
Vybrané oblasti aplikácie princípov rodovej politiky a eliminácie
rodových stereotypov a nerovností
2.1
Výchova a vzdelávanie k rodovej citlivosti
2.2
Diskriminácia na trhu práce
2.3
Otcovstvo, materstvo a partnerstvo
2.4
Jazyk a sexizmus: rodové stereotypy v komunikácii
2.5
Rodové stereotypy v médiách
2.6
Mýtus krásy
2.7
Rodová podmienenosť násilia
2.8
Rodová podmienenosť v sociálnej patológii: domáce násilie, syndróm CAN,
šikanovanie, nezamestnanosť, chudoba a sociálna exklúzia
2.9
Rodovo citlivé vzdelávanie v sociálnych vedách, rodovo citlivé vzdelávanie
dobrovoľníkov a rodový tréning
2.10 Preventívny charakter rodovej citlivosti
Resumé
Literatúra
3
Zoznam použitých skratiek
Angl. – anglicky
CAN – syndróm CAN (Child Abuse & Neglect) syndróm týraného, zneužívaného a
zanedbaného dieťaťa
CEDAW – (Convention on the Elimination of all Forms of Discrimination Against Women)
Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien
DC – dobrovoľnícke centrum
EÚ – Európska únia
GM – (Gender Mainstreaming) uplatňovanie rodového hľadiska
IVO – Inštitút pre verejné otázky
KVPŽ – Koordinačný výbor pre problematiku žien
MVO – mimovládne organizácie
OSN – Organizácia spojených národov
SNSĽP – Slovenské národné stredisko pre ľudské práva
SR – Slovenská republika
4
Úvod
Rodovú problematiku všeobecne a jej konkrétne oblasti, ako dodržiavanie rodovej rovnosti
vo vzdelávaní a zamestnaní, rodovo citlivý prístup vo výchove, vzdelávaní a socializácii,
rodovo citlivý jazyk v sociálnej komunikácii, eliminácia rodových stereotypov ako prevencia
rodovo podmieneného násilia, rodová citlivosť v sociálnej práci, to všetko je nevyhnutné
akceptovať najmä v pomáhajúcich profesiách. Dobrovoľníctvo je jav, aj na Slovensku so
vzrastajúcou tendenciou, ktorý má nezastupiteľné miesto v procese pomoci ohrozeným
jednotlivcom a skupinám. Práca s dobrovoľníkmi/dobrovoľníčkami má svoje špecifiká, medzi
ktoré jednoznačne patrí aj humánne a dôstojné správanie a konanie pomáhajúcich. Takéto
správanie a konanie nie je možné bez uvedomenia si negatív rodovej nerovnosti
a stereotypov, ktoré si osvojujeme ako súčasť našej identity od narodenia, v priebehu celého
procesu socializácie. Text sleduje naplnenie myšlienky Moniky Bosej (EsFem): „...keď sa
stereotypy stanú viditeľnými, stratia svoju moc...“. Manuál sa zameriava na rodovú
problematiku, pričom využíva výsledky existujúcich domácich a zahraničných výskumov, ako
aj výsledky vlastného výskumu, plánovaného pre špecifické potreby manuálu a realizovaného
na Katedre verejnej správy FSV UCM v Trnave. Výskumný projekt sa zameral na
zmapovanie a analýzu súčasného stavu implementácie rodovej problematiky do práce
dobrovoľníkov v rámci neziskových organizácií. Využíval pri tom ako teoretické východiská
existujúce výskumy a analýzy rôznych teoretických diskurzov skúmaných v rámci prípravy
univerzitného Centra dobrovoľníctva. Na základe doterajšieho štúdia rodovej problematiky
(ktorej sa venujeme už niekoľko rokov, počnúc magisterským a doktorandským štúdiom, pri
tvorbe diplomovej, rigoróznej a dizertačnej práce) sme vychádzali z poznania, že rodová
problematika je relevantnou súčasťou sociálnej oblasti vo vyspelých krajinách, u nás je zatiaľ
stále okrajovou záležitosťou niekoľko málo neziskových, väčšinou ženských organizácií.
Tomu stavu zodpovedá naďalej nerovná deľba moci medzi pohlaviami (viditeľná najmä
v politike, kultúre, vzdelávaní, zamestnaní, finančnom ohodnotení práce a pod.), nerovná
deľba práce medzi mužom a ženou v rodine (viditeľná v starostlivosti o domácnosť, vo
výchove detí a trávení voľného času), prudko rastúca miera násilia na deťoch, senioroch,
v párových vzťahoch aj na verejnosti, rastúca miera šikanovania v škole a na pracovisku.
Rodová nerovnosť má veľký podiel aj na zvyšovaní miery sociálnej exklúzie v spoločnosti,
keďže medzi najviac ohrozené skupiny patria mladé ženy po ukončení materskej/rodičovskej
dovolenky, ženy po rozvode, slobodné matky, chovankyne detských domovov, ženy 45+.
Sociálnopatologickými javmi, ako nezamestnanosť, chudoba či prostitúcia, trpia viac ženy
ako muži, pretože sú zo štatistického hľadiska v našej spoločnosti nezamestnateľnejšie, ťažšie
postupujú na kariérnom a spoločenskom rebríčku a sú za rovnakú prácu nižšie ohodnotené
ako muži. Problém rodovej nerovnosti a rodových stereotypov, ktoré negatívne ovplyvňujú
správanie a konanie ľudí bez ohľadu na pohlavie, vek a vzdelanie, je potrebné zviditeľňovať
najmä v pomáhajúcich odvetviach, ktorých podstatou je humánnosť, tolerantnosť inakosti
a empatia. Dobrovoľníctvo ako čisto humánny fenomén sa bez poznania rodovej
problematiky nezaobíde, ak chce spomenuté kvality pravdivo napĺňať. Rodový manuál
pomôže vyplniť prázdne miesta vzdelávacích aktivít dobrovoľníkov, ktorí chcú byť citliví
voči nespravodlivosti na základe príslušnosti k rodu a pohlaviu.
Silvia Dončevová
5
1
Teoretické východiská
1.1
Rod a pohlavie
Pojem rod (angl. gender) pochádza z gréckeho jazyka a označuje také rozdiely medzi
ženami a mužmi, ktoré nie sú dané biologicky, ale výchovou podľa pravidiel spoločnosti
a kultúry. Ide o diferencovanie sociálnych a psychických rozdielov (napr. správanie), ktoré sú
na rozdiel od biologických faktorov premenlivé, nestále a odlišné v závislosti od rôznorodosti
kultúr. Napríklad predstava roly muža a ženy v rodine, mýtus krásy, typické profesijné
zameranie (Průvodce na cestě k rovnosti žen a mužů, 2003, s. 4). Szapuová (1998, s. 33)
charakterizuje rod ako teoretický, ľuďmi vytvorený nástroj na vyjadrenie našich (historicky
a kultúrne špecifických) predstáv o ľudských bytostiach ako ženách a mužoch. Význam tohto
poznania poukazuje na fakt, že až v procese formovania ľudskej osobnosti (pohlavia
maskulínneho alebo feminínneho), podľa požiadaviek dominantnej mužskej časti spoločnosti,
sa zrodilo a v priebehu vývoja zakorenilo presvedčenie, že kategória pohlavia, ktorá
reprezentuje mužov ako fyzicky silnejších, ich predurčuje z prirodzene biologického hľadiska
na rolu nadriadených. Podľa Millet (1998, s. 75) z takéhoto presvedčenia, legitimizovaného
spoločnosťou a podporovaného tradíciou, sú vygenerované ďalšie „typické“ vlastnosti mužov
a žien: mužskosť reprezentuje aktivita, agresivita, inteligencia, fyzická sila, dominancia
a výkonnosť, ženskosť naopak pasivita, nevedomosť, poslušnosť, čestnosť, nežnosť,
podriadenosť. Uvedená schéma je potom generalizovaná na všetky oblasti existencie ženy
a muža.
Pohlavie (angl. sex) sa odborne vysvetľuje ako biologické, t. j. fyzické rozdiely dané
mužom a ženám v momente narodenia (Průvodce na cestě k rovnosti žen a mužů, 2003, s. 4).
Je to čisto biologický faktor, ktorý ešte nepredurčuje, podľa akých noriem sa má jedinec
správať a konať. Pohlavie poukazuje na biologický rozdiel medzi ženou a mužom, na telesné
a viditeľné rozdiely, ktoré nemôžeme v okamihu narodenia ovplyvniť. Sú nemenné, stále
a určujú biologické potreby jedinca. Zaujímavú myšlienku vyslovila Elisabeth Badinterová:
tvrdí, že ľudstvo sa diferencuje na dve pohlavia, muža a ženu, vďaka 23. páru
chromozómov, ktorý u ženy tvorí XX a u muža XY. Aj keď sa môžu vytvoriť rôzne variácie
X a Y, dokonca sa môže vyskytnúť aj jediné X, nikdy sa nemôže stať, že by sa narodil jedinec
iba s Y, bez akéhokoľvek X . To znamená, že hoci bez chromozómu X nemôže prežiť žiadna
ľudská bytosť, chromozóm Y je potrebný iba na rozlíšenie mužského pohlavia od ženského.
Biologický faktor teda určuje iba navonok viditeľnú diferenciáciu medzi mužom a ženou, a to
na základe pohlavných orgánov, primárnych a sekundárnych pohlavných znakov (Badinter,
1999, s. 45). Mužský jedinec je teda ženským jedincom s niečím navyše, z čoho vyplýva, že
zárodok človeka je naprogramovaný tak, aby sa v prvom rade vyvíjali jedinci ženského
pohlavia. Ospravedlňovanie nadriadenosti a podriadenosti medzi pohlaviami na základe
biologických faktorov je teda neopodstatnené. Napokon, jej tvrdenia boli podložené rokmi
skúmania v oblasti genetiky a klinickej psychológie a ich výsledkami.
Rozdiely medzi pohlaviami reálne existujú, to však neznamená, že musia spôsobovať
asymetrické spolunažívanie. Toto poznanie, obohatené o vedomie, že ženy potrebujú poznať
samy seba a silu svojho sebauvedomenia, podporuje zmysel rovnocenného vzdelávania
dievčat a rozvoj rodovo citlivého vzdelávania a výchovy na školách. V súčasnosti, keď je svet
bez násilia takmer nepredstaviteľný, je potrebné upozorňovať na násilie plodiacu dichotómiu.
Aj na skutočnosť, že vzťah tvoria dve rovnocenné entity, bez výnimky (pohlavia, rasy, farby
pleti, náboženstva atď.) (Dončevová, 2012, s. 315).
Isté je, že na existujúce rodové rozdiely medzi mužom a ženou nemožno nahliadať cez
optiku biológie, ale skôr kultúry a tradície. Etológia a výskum ľudského správania odhalili, že
muži a ženy sa správajú navzájom odlišne na základe toho, aké pravidlá či nepísané zákony
6
ovládajú konkrétnu spoločenskú a kultúrnu epochu (Karsten, 2003, s. 9). Muži a ženy sú
presvedčení, že sú biologicky naprogramovaní k rozdielnym rolám. To je ale omyl, ktorý
môže mať (a realita dokazuje, že aj má) fatálne dôsledky, na život žien aj mužov. Problém
nespočíva ani tak v existencii spomínaných rozdielov, ako to, že sú asymetrické voči ženám,
ale v niektorých situáciách aj voči mužom. Nie je možné brať na zodpovednosť prírodu, ak
hovoríme o nespravodlivom delení moci medzi pohlaviami, nespravodlivej deľbe práce,
zodpovednosti za domov a rodinu či odmeny za vykonanú prácu. Ide o najdôležitejšie oblasti
rodového konfliktu, ale nič z toho príroda svojimi zákonmi neupravuje. Sú to ľudské zákony,
ktoré niekedy až slepo dodržiavame a v ktorých „pravdivosť“ nekriticky veríme (Dončevová,
2012, s. 315).
To, že je „pravdivosť“ týchto zákonov spoločnosti pokrivená, je viditeľné pri hĺbkovej
analýze pojmu „ženské“. Deti sa od prvých okamihov identifikácie s vlastnou rodovou rolou
(t. j. vzormi správania a konania, určenými spoločnosťou pre jednotlivé pohlavie) stretávajú
s rozlíšením mužskej/hrdinskej a ženskej/trpiteľskej role. Závažnosť tejto diferenciácie tkvie
vo vytvorení akejsi kliatby menejcennosti ženskej role. Teoreticky to nevnímame, ale
prakticky každodenne: chlapci sa snažia čím skôr vymaniť „spod sukne“ starostlivosti matky,
hranie s dievčatami či ich hračkami sa niekedy až panicky prezentuje ako prejav zženštilosti,
priam traumaticky sa prežíva každé oneskorenie viditeľného znaku mužnosti, predstava
homosexuality vlastného dieťaťa (najmä chlapca) je pre drvivú väčšinu rodičov nočnou
morou (Dončevová, 2012, s. 315). Ako dokazujú niektoré výskumy (napr. Dončevová, 2010),
deti oboch pohlaví si často nevážia obetavú prácu či permanentnú prítomnosť matky, ale skôr
otca, ktorý sa im takmer vôbec nevenuje; napríklad matkine želania a potreby bývajú deťmi
často ignorované, kým nevšímavý či despotický otec je pre ne oveľa viac príťažlivý. Ide
o známy fenomén (zaznamenaný a skúmaný aj v minulosti), ktorý býva vysvetľovaný tak, že
deti logicky prahnú po prítomnosti toho rodiča, na získanie priazne ktorého musia vynaložiť
viac úsilia. Je potom prirodzené, že je to otec, ktorý je (bez ohľadu na kvalitu vzťahu k
deťom) väčším lákadlom, ako matka, ktorú majú „po ruke“ vždy, keď prejavia záujem.
Gilligan (1982, s. 8), ostrá kritička Kohlbergovej teórie morálneho vývinu, upozorňuje na
skutočnosť, že všetko, čo má prívlastok „ženské“, je považované za menejcennejšie. Mnohé
aspekty ženstva, ako napríklad materstvo, vychovávanie, starostlivosť, empatia, sú v našej
spoločnosti naoko vyzdvihované, ale v skutočnosti ide o marginalizujúce, znevýhodňujúce
činnosti a vlastnosti.
1.2
Rodová identita a rodová rola
Rodová identita znamená stotožnenie sa s vlastným biologickým pohlavím a so vzormi
správania a konania, pre konkrétne pohlavie/rod typickými. Ide o schopnosť dieťaťa začleniť
sa do kategórie chlapec/dievča. Psychologička Viera Bačová (2000, s. 166) definuje osobnú
rodovú identitu ako sociálny konštrukt, stanovovaný najrôznejšími faktormi, ktorý
v konečnom dôsledku podporuje jedincov, ktorí sú v danom sociálnom poriadku dominantní.
Ich dominancia spočíva v tom, že majú moc ovplyvňovať poznanie. Obe identity možno
nazvať ideológiami, ktoré diktujú, aké správanie je a aké nie je vhodné pre konkrétnych
členov spoločnosti. Podľa zistení Lawrencea Kohlberga1, amerického psychológa, dieťa
nadobúda rodovú identitu medzi druhým a tretím rokom života, iní psychológovia dokonca
tvrdia, že sa tak udeje ešte skôr (bližšie pozri 4. Kognitívna teória s. 9).
Teórie, zaoberajúce sa formovaním rodovej identity, sa v podstate zhodujú v určení štádií
formovania. V čom sa však nezhodujú, je vek dieťaťa, v ktorom sú jednotlivé štádiá
dosiahnuté. Hovoríme o troch štádiách:
1
Pre viac informácií pozri http://psychology.about.com/od/developmentalpsychology/a/kohlberg.htm
7
1. rodová diskriminácia (schopnosť identifikovať vlastné pohlavie a pohlavie iných),
2. rodová stabilita (poznanie, že rod sa časom „nemení“),
3. rodová konštantnosť (poznanie, že rod je stály a nemožno ho zmeniť, napr. zámenou
šiat) (Archer, Lloyd, 2000).
K relevantným psychologickým teóriám formovania identity patrí teória v Nemecku
narodeného amerického psychoanalytika Erika H. Eriksona2. Erikson v tomto kontexte hovorí
o vývoji a formovaní ega. Jedinec rodovú identitu nadobúda v procese zmien jeho
psychických štruktúr, ktoré sú sprevádzané jeho subjektívnym prežívaním. Človek pri
nadobúdaní identity robí rozhodnutia a voľby, ktoré vedú ku konečnému sebaurčeniu
a prijatiu istých rolí. Identita ako konečný produkt je výsledkom individuálneho procesu, jej
nenadobudnutie potom pre jedinca znamená sociálnu a psychickú prekážku. To isté však platí
aj pri jej nadobudnutí – ale vymykajúcej sa modelu, aký je očakávaný. Inak povedané, pokiaľ
si jedinec neosvojí a neinteriorizuje očakávané vzory správania a konania, ktoré spoločnosť
od konkrétneho pohlavia vyžaduje, nemá často problém primárne so sebou samým, ale so
svojím okolím. A následne pod vplyvom okolia aj so sebou samým, v konflikte JA a tí druhí.
Iné psychologické teórie formovania rodovej identity vysvetľujú proces diferenciácie na
základe teórií vzniku a vývoja pohlavných/rodových rozdielov medzi mužom a ženou. Tieto
teórie sa zaoberali pozorovaním a analýzou výchovy chlapcov a dievčat v rodinách,
a pokúšali sa vysvetliť, prečo si deti už v ranom predškolskom veku vytvárajú rozdielny
repertoár správania a konania, záujmových činností a hier. V centre pozornosti je vplyv role
rodičov na formovanie identity detí, ale aj vplyv ďalšieho okolia, najmä médií. Tieto teórie
bývajú kritizované pre ignoráciu biologických a sociologických faktorov, ich význam pre
diferenciáciu rodových identít je však nesporný.
1. Teória utvrdzovania: pochvaly a tresty. Špecifické správanie a konanie detí sa formuje
tým, že chlapci a dievčatá sú už od útleho detstva povzbudzované k takým spôsobom
správania, ktoré sú v danej spoločnosti považované za primerané ich pohlaviu, alebo
ignorované, kritizované či negatívne sankcionované za správanie, ktoré nie je
považované za vhodné. Nástrojmi formovania identity sú pochvaly, odmeny, uznanie,
alebo naopak nesúhlas, kritika, odmietnutie, odopretie lásky, trest. Hranice tejto teórie sú
zakotvené v množstve rozporných zistení odborníkov.
2.
Imitačná teória: príklady priťahujú. Chlapci a dievčatá si osvojujú spôsoby správania
tým, že pozorujú vzory toho istého pohlavia a ich rodovo špecifické správanie
napodobňujú. S predchádzajúcou teóriou je zhoda v dôležitosti, ktorú priznáva úspešnosti
vzoru: záleží na tom, nakoľko je modelové správanie úspešné, či je uznávané alebo
kritizované. Napodobňuje sa predovšetkým úspešné správanie vzorov, platí to najmä pre
agresívne správanie. Taktiež záleží na postavení vzorov, čím vyššie postavenie v živote
detí zaujímajú, tým sú príťažlivejšie (rodičia, starší súrodenci, idoly a pod.). Ani táto
teória nie je bez hraníc: mnohé výskumy potvrdzujú, že deti preberajú vzory správania
oboch rodičov. Jej užitočnosť sa však ukazuje v kombinácii s inými platnými teóriami,
v určitých obdobiach vývoja detí a v zvláštnych situáciách učenia.
3.
Identifikačná teória: preberanie vnútorných postojov. Pre ustálenie rodovo špecifických
spôsobov správania majú centrálny význam tzv. primárne vzťahy. Sú to vzťahy vytvárané
medzi dieťaťom a najbližším okolím v priebehu prvých rokov života, formuje sa
intenzívny emocionálny vzťah a citová väzba. No a práve tento vzťah je motívom
k identifikácii dievčatka s matkou a chlapca s otcom. Ide o vnútorné prežívanie seba
samého ako niekoho viac či menej identického s rodičom toho istého pohlavia.
Vznikajúci pocit totožnosti potom vedie deti k tomu, aby od konkrétneho rodiča preberali
vnútorné postoje a hodnotenia, ako aj modely správania a konania. Hranice tejto teórie sú
2
ERIK ERIKSON´S THEORY OF IDENTITY DEVELOPMENT. [online]. citované [6.9.2011]. Dostupné na:
http://www.aui.ma/VPAA/cads/1204/cad-course-1204-rdg-erikerikson.pdf
8
v tom, že v praxi sa musí syn najskôr odpútať od matky ako primárnej identifikačnej
osoby, čo v reálnom živote súvisí so silnou potrebou anti-identifikácie „nie som žena,
preto sa musím správať inak“. V praxi „inak“ zväčša znamená agresívnejšie, menej
emocionálne a viac racionálne.
4.
Kognitívna teória: vkladanie zmyslu. Teóriu formuloval v 60 - tych rokoch 20. storočia
Lawrence Kohlberg, ktorý rozvinul základné predpoklady všeobecnej teórie kognitívneho
vývoja Jeana Piageta. Podľa Kohlberga sa vývoj diferenciácie rodových rolí deje
nasledovne: v priebehu tretieho roka života začína dieťa chápať, ku ktorému pohlaviu
prináleží, nevie však, či ide o stav trvalý a nemenný. Približne o rok neskôr dôjde
k čiastočnému upevneniu rodovej identity, dieťa už vie, že nielen patrí k jednému
z pohlaví, ale aj to, že z chlapcov sa stávajú muži a z dievčat ženy. Až medzi 6. – 8.
rokom sa odohráva ustálenie nemennosti vlastnej rodovej/pohlavnej príslušnosti, pohlavie
sa stáva vlastným, nezameniteľným znakom, na ktorý nemá vplyv ani napr. v budúcnosti
vykonávanie profesie, typickej pre druhé pohlavie. Až v tomto období začína deťom
mimoriadne záležať na tom, aby sa správali typicky pre svoje pohlavie, začínajú si
uvedomovať svoju rodovú rolu, a ak nie sú vhodne vedené, tak aj odsudzovať inakosť vo
svojom okolí (Karsten, 2003, s. 31).
Rodová rola je spoločenská rola, ktorá sú jedincovi predpisovaná spoločnosťou na
základe jeho príslušnosti k pohlaviu. Nie je daná rovnako vo všetkých spoločnostiach
a kultúrach, ani vo všetkých vrstvách a subkultúrach jednej spoločnosti. Je nestála,
premenlivá v priestore i čase. Rodové role sú spôsoby konania a správania sa, ktorými sa
jedinci prejavujú ako muž a žena (Průvodce na cestě k rovnosti žen a mužů, 2003, s. 4 - 5). Rolu
môžeme považovať za širší pojem ako pojem identita, rodová rola je súbor modelov správania
a konania, ktoré si jedinec osvojuje a interiorizuje, čím vzniká jeho osobná rodová identita.
Dalo by sa povedať, že ide o užší výber modelov správania a konania, ktoré si jedinec
„privlastňuje“.
Na tieto role sa v spoločnosti nahliada ako na tradičné, stáročiami overené spôsoby
prežívania sveta. Tradičné rodové role však odzrkadľujú patriarchálny spoločenský systém
s jeho pravidlami, ich polarizácia je výsledkom mužskej životnej skúsenosti. Ich
nebezpečenstvo spočíva práve v skutočnosti, že sú diktované spoločnosťou – patriarchálnou.
S problematikou súvisí pojem rodová slepota, tzv. rodová necitlivosť, odmietanie alebo
nepochopenie toho, že rod je faktorom, ktorý určuje, aké majú muži a ženy v spoločnosti
príležitosti a šance. Ide o situáciu, keď sa rodová dimenzia alebo opatrenia zamerané na
dosiahnutie rovnoprávnosti mužov a žien ignorujú, alebo sa im nevenuje dostatočná
pozornosť.3 Obsahom sú prejavy a záujmy, ktoré súvisia s vedomím príslušnosti ku skupine
mužov a žien. Do veľkej miery ide o vonkajšie prejavy jedinca, ktorý svojou rodovou rolou
vyjadruje to, kým sa cíti byť a ako si želá byť svojím okolím vnímaný (Janošová, 2008, s. 41).
Rodová rola zachytáva celé spektrum maskulínnych či feminínnych prejavov, ktoré
zodpovedajú požiadavkám, kladeným na príslušný rod/pohlavie, ale môžu s nimi byť aj
v rozpore. Rodové role sú úzko späté s normatívami konkrétnej spoločnosti, ich obsah je
prísne strážený spoločenským tlakom, verejnou mienkou. Sú viazané sankciami, ktoré sú
závislé na miere demokracie a pluralizácie názorov danej spoločnosti. Čím viac slobodná
a tolerantná je krajina, tým viac sú rodové role otvorené slobodnému životnému štýlu.
A naopak: čím väčšia skostnatenosť spoločenských doktrín, tým väčšia miera predsudkov
a netolerancie.
3
Glosár rodovej terminológie [online]. Citované [6.8.2011]. Dostupné na internete:
http://www.slovnik.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1
9
1.3
Rodové stereotypy
Rodové stereotypy sú predsudkové predstavy o prirodzenom správaní sa a posudzovaní
jednotlivcov na základe ich príslušnosti k určitému pohlaviu bez toho, aby sme sa hlbšie
zaoberali otázkou, čo je vrodené a čo získané výchovou, aké sú ich individuálne schopnosti,
danosti, predstavy o živote atď. (Průvodce na cestě k rovnosti žen a mužů, 2003, s. 5).
Kiczková charakterizuje základné znaky štruktúry rodového stereotypu nasledovne:
1. ostrá bipolarizácia: femininita je prezentovaná pojmami ako emócie, pasivita,
privátne, maskulinita naopak pojmami rozum, kultúra, aktivita, verejné,
2. rigidné, nepriechodné hranice medzi týmito bipolaritami: vymedzené
a uskutočňované ako negácia alebo voľba buď – alebo,
3. asymetrické a hierarchické vzťahy medzi polaritami: druhej skupine pojmov sa
pripisuje dominantné postavenie, kým prvá skupina zastáva k prvej iba doplňujúci
vzťah (Kiczková, 2001, s. 4 - 5).
Rodové stereotypy nepripúšťajú individualitu jedincov, ani zvláštnosť situácií.
Prostredníctvom nich získavame základné informácie o situáciách, veciach a ľuďoch bez
potreby ďalších analýz a detailov (Janošová, 2008, s. 27). Základnou vlastnosťou rodových
stereotypov je fakt, že ich nezískavame na základe vlastných pozorovaní a skúseností, ale
tradovaním. Jadro rodových stereotypov tvoria z malej časti pravdivé fakty, ale rozšírené
o informácie, ktoré nezodpovedajú skutočnosti. Ich vplyvom sú stereotypy spojené
s predsudkami, ktoré často vyúsťujú do prejavov intolerancie. Atmosféra predsudkov voči
inakosti je spojená so spoločenským tlakom, ktorý očakáva jedincovo podriadenie sa ako
príslušníka celku (Dončevová, 2012, s. 319).
Karsten (2003, s. 77 - 78) vypracoval na základe pozorovaní rodovo stereotypné
charakteristiky muža a ženy tak, ako to vyžaduje súčasná západná spoločnosť. Muža
charakterizoval ako jedinca, ktorý by mal byť podľa očakávaní silný, agresívny, múdry,
iniciatívny, samostatný, sebavedomý, predstaviteľ moci a aktivity. Jeho pole pôsobnosti je
mimo domu, realizuje sa výhradne vo verejnom sektore. Maskulinitu (mužskosť) reprezentujú
pojmy kariéra, výkonnosť, svet vedy a techniky. Súkromný sektor je určený ženám, zahŕňa
predovšetkým rodinu a starostlivosť o druhých, čiže činnosti pasívne. Ženám je vymedzená
oblasť podriadenia a prispôsobenia, pomoci a starostlivosti, pole pôsobnosti je situované
v domácnosti. Feminínnosť (ženskosť) reprezentuje emocionalita a labilita, úzkostlivosť,
nízke sebavedomie, nežnosť, jemnosť, fyzická krása, obetavosť. Z uvedeného vyplývajú dve
negatívne premisy:
1.
ak platí, že všetko, čo je spájané so ženskosťou, je považované „prirodzene“ za
menejcenné, tak potom aj javy, bez ktorých by bol náš svet ochudobnený o ľudskosť
a ktoré sú taktiež nevyhnutné pre prežitie civilizácií, sú vedome aj podvedome
považované za menejcenné: domov, výchova, starostlivosť, tolerancia, empatia a pod.
2.
ak platí, že mužský a ženský princíp musia byť v protiklade, tak potom nie je prípustné,
aby si jedinci jedného pohlavia osvojili čokoľvek typické pre druhé pohlavie.
V teoretickej rovine to samozrejme pôsobí príliš striktne, ale v realite to prebieha bežne
ako súčasť formovania detskej identity v prostredí detských izieb, materských škôl,
ihrísk a pieskovísk. Niekedy si však detská tvrdohlavosť (bežné vysvetlenie skutočnosti,
že aj dieťa je osobnosť) presadí inklináciu k odchýlkam, čím „trpia“ v prvom rade
dospelí (rodičia a vychovávatelia). Ak “rebélia” dieťaťu vydrží až do dospelosti,
„odsudzuje“ sám seba na život v alternatíve, čo však on sám/ona sama neberie ako trest,
ale ako vyjadrenie slobody a sebarealizácie (Karsten, 2003, s. 78).
Je potom pochopiteľné, že už deti si osvojujú spoločenské požiadavky, zdôrazňujúce, že na
prežitie je potrebné byť tvrdý, nekompromisný, sebavedomý a sebastredný, že sila je viac ako
10
rozum a pod. V porovnaní s týmito kvázi mužskými prednosťami sú mnohé ženské vlastnosti
bagatelizované a marginalizované.
Kateřina Zábrodská a Marek Blatný (2005, s. 30 - 41) realizovali výskum rodových
presvedčení sebapoňatia adolescentných dievčat a chlapcov, v ktorom zistili, že vplyv
rodových presvedčení a rodovej diferenciácie na deti školského veku naďalej pretrváva. Hoci
bolo vnímanie seba samých z rodového hľadiska u respondentov menej rodovo vyhranené,
naďalej funguje vplyv tradičných predstáv o vlastnostiach a charakteristikách žien a mužov.
Za pozornosť stojí skutočnosť, že vlastnosti, ktoré sú tradične prisudzované mužom, ako
napríklad sebestačnosť, rozumnosť, nezávislosť, sa u dievčat objavili až na 10., 13., a 17.
mieste, a vlastnosti, považované za ženské, napríklad nežnosť, milosrdnosť, srdečnosť, sa
u chlapcov ocitli až na 16., 20., a 21. mieste. Autori zároveň vyslovili domnienku, že skôr
ako vyrovnávanie pozícií medzi mužmi a ženami sa naďalej preferujú maskulínne vlastnosti,
s ktorými sú dievčatá konfrontované ako so spoločensky prijateľnou normou.
Tab. 1 Rodové presvedčenia adolescentných dievčat a chlapcov
Dievčatá
Poradie Adjektívum
F/M
1.
Súcitná
F
2.
Srdečná
F
3.
Ženská
F
4.
Citlivá
F
5.
Odvážna
M
6.
Milosrdná
F
7.
Nežná
F
8.
Sebestačná
M
9.
Starostlivá
F
10. Riskujúca
M
11. Prítulná
F
12. Jemná
F
13. Rozumová
M
14. Zraniteľná
F
15. Priebojná
M
16. Horúca
F
17. Nezávislá
M
18. Ambiciózna
M
19. Rozhodná
M
20. Silná
M
21. Rázna
M
22. Oddaná
F
AM
5,04
4,98
4,90
4,81
4,71
4,69
4,67
4,62
4,55
4,55
4,44
4,36
4,33
4,33
4,26
4,19
4,14
4,10
4,07
4,05
3,98
3,92
Chlapci
Adjektívum
F/M
Mužný
M
Sebestačný
M
Silný
M
Súťaživý
M
Odvážny
M
Riskujúci
M
Srdečný
F
Rozumový
M
Priebojný
M
Rozhodný
M
Súcitný
F
Nezávislý
M
Rázny
M
Nežný
F
Drsný
M
Milosrdný
F
Oddaný
F
Prítulný
F
Ambiciózny
M
Starostlivý
F
Vplyvný
M
Vodcovský
M
AM
5,32
5,00
4,80
4,73
4,68
4,65
4,44
4,43
4,41
4,39
4,34
4,32
4,17
4,07
4,05
3,98
3,98
3,93
3,93
3,85
3,76
3,73
F - vlastnosti prisudzované femininite, M - vlastnosti prisudzované maskulinite
Uvedený výskum prezentuje skutočnosť, že obdobie školskej dochádzky je obdobím pevne
zadefinovaných pravidiel života vo svete, v ktorom prijateľnými normami sú mužské pravidlá
a všetko ostatné je posudzované na základe týchto normatív. Už deti v školskom veku sú teda
utvrdzované vo všeobecne prijatej doktríne, že pre prežitie sú najdôležitejšie vlastnosti ako
tvrdosť, priebojnosť, sebavedomie, sila a pod. V komparácii s nimi sú vlastnosti feminínne
považované za menej relevantné a teda menejcenné.
11
1.4
Rodová rovnosť a rovnosť príležitostí
Rodové štúdiá (angl. gender studies) sú vedecko-výskumné štúdiá zaoberajúce sa
významom rodu v kultúre, spoločnosti a vede. Primárnym cieľom je integrácia aspektu rodu
do rôznych spoločenskovedných oblastí so cieľom ich obohatenia o nové témy a prístupy.
Základňu tvoria metodologické prístupy feministických teórií, feminizmy sú teda teoretickým
východiskom. Zameriavajú sa na skúmanie vzťahov medzi rodmi, ale najmä na kultiváciu
kritického sociálneho myslenia z pohľadu rodu. Rodové štúdiá v súčasnosti existujú na
mnohých univerzitách a významnou mierou prispievajú k posilňovaniu rodovej senzibilizácie.
Azda najskloňovanejším pojmom súčasnej rodovej politiky je nediskriminácia, resp. to, čo
by sa malo intenzívne a na všetkých úrovniach odstraňovať – diskriminácia. Dohovor
o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW, 1979) hovorí o diskriminácii toto:
“…akékoľvek robenie rozdielu, vylúčenie alebo obmedzenie vykonané na základe pohlavia,
ktorého dôsledkom alebo cieľom je narušiť alebo zrušiť uznanie, používanie alebo uplatnenie
zo strany žien, bez ohľadu na ich rodinný stav, na základe rovnosti mužov a žien, ľudských
práv a slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti”.4
Diskriminácia na základe pohlavia je filozofiou patriarchátu, sociálneho systému, ktorý
cielene znevýhodňuje a degraduje ženské pohlavie a všetky jeho atribúty. Nie je preto
prekvapujúce, že pre ženské politické hnutie 70 - tych rokov 20. storočia (označované aj ako
počiatok tretej vlny feminizmu) bol práve patriarchát pôvodcom útlaku žien a ich následnej
podriadenosti. V súčasnosti sa už feministické politické teórie týmto pojmom nezaoberajú tak
intenzívne, ale otázky nevyhnutnosti patriarchálnosti spoločnosti sú stále oprávnené, pretože
„je nesporne produktívne pýtať sa, ako sú spoločenské inštitúcie a štruktúry hierarchizované –
kto a akého rodu je na vrcholoch týchto hierarchií a kto a akého rodu žije na ich spodných
poschodiach“ (Kobová, 2010, s. 165). Patriarchát sa napriek výraznej kritike z radov oboch
pohlaví považuje všeobecne za dobre usporiadaný systém, hoci podporuje myšlienku akejsi
„historickej nemennosti“ toho, že muži majú prirodzene prednostné právo na lukratívny
životný priestor a životné príležitosti, a naopak ženy sú prirodzene stvorené uspokojiť sa so
zvyškom (bez možnosti zmeniť to vlastným úsilím).
Jednou z najdôležitejších výziev rodovej politiky je dosiahnutie rodovej rovnosti. Rodová
rovnosť je základným právom a základnou hodnotou demokratickej spoločnosti. Predstavuje
jeden z dôležitých ukazovateľov stupňa rozvoja demokracie a uplatňovania demokratických
princípov v danej spoločnosti (Slovensko na ceste k rodovej rovnosti). Rodová rovnosť znamená
spravodlivé zaobchádzanie so ženami a mužmi z hľadiska práv, výhod, povinností a
možností. Každý človek má právo slobodne rozvíjať svoje schopnosti a záujmy, využiť
alternatívy bez rodových obmedzení. Rovnosť patrí k tzv. normatívnym pojmom, založeným
na hodnotách a ideáloch. Vo svojej najzákladnejšej forme je rovnosť definovaná vzťahom k
rovnakej hodnote. Ide o morálny princíp, ktorý je odvodený od všeobecnej ľudskosti bez
ohľadu na rod, etnickú príslušnosť, sociálnu triedu, sexuálnu orientáciu alebo iné
charakteristiky. Vo feministickom prístupe je základným cieľom rovnosť žien a mužov. Ženy
majú rovnaké schopnosti ako muži, a teda obidve pohlavia majú mať prístup k rovnakým
príležitostiam a aktivitám a majú sa hodnotiť rovnako.5 A o to ide: nielen o spravodlivosť
a toleranciu inakosti, v tomto prípade danú špecifikami pohlavia, ale najmä o plnohodnotné
využitie potenciálu oboch pohlaví. Pravdou je, že vo využívaní ľudského kapitálu žien sa v
posledných rokoch dosiahlo nemálo pozitívnych zmien, realita však ukazuje, že je to stále
málo. Predovšetkým v dôsledku zmien legislatívy sa začalo utvárať vhodné prostredie na
presadzovanie rodovej rovnosti aj v bežnom živote, legislatíva je však iba dobrý začiatok.
4
5
pozri http://www.esfem.sk/subory/prava/dohovor_diskriminacia.pdf
http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&vid=175
12
Napriek týmto pozitívnym zmenám však stále existuje veľa nerovností medzi ženami a
mužmi pri uplatnení sa v spoločenskom živote, a nielen tam. Rodová nerovnosť vo verejnej
sfére je nespravodlivá a frustrujúca, nerovnosť v súkromnej/domácej sfére je ale
nepochopiteľná, nelogická a často aj zraňuje či zabíja (obete domáceho násilia).
Podľa Národného akčného plánu rodovej rovnosti pre roky 2010 – 2013 sa negatívny dopad
rodovej nerovnosti najvýraznejšie prejavuje diskrimináciou žien v týchto oblastiach:
- oblasť ekonomická, hospodárska, sociálna a oblasť zdravotníctva,
- oblasť rodiny a štátnej rodinnej politiky,
- oblasť verejného a politického života, participácie a reprezentácie,
- oblasť výskumu, vzdelávania, školstva, médií a kultúry.6
Rovnosť medzi mužmi a ženami patrí medzi základné hodnoty demokratických krajín a je
vnímaná ako vyjadrenie sociálne spravodlivej demokratickej spoločnosti. Európska únia
zakotvuje rovnosť medzi mužmi a ženami medzi základné princípy a zaväzuje členské štáty
uplatňovať vo všetkých politikách opatrenia pre jej posilňovanie. Z toho princípu vychádza aj
Súhrnná správa o rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2011, ktorá informuje o aktuálnom
vývoji a trendoch, ako aj o hodnotách základných ukazovateľov rodovej rovnosti (Súhrnná
správa o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2011, s. 1).
Ženy v SR sú diskriminácii vystavené v oveľa vyššej miere ako muži (diskriminácia na
základe pohlavia bola až dvojnásobne častejšie smerovaná k ženám a diskriminačné praktiky
súvisiace s rodinnou situáciou sa týkajú prevažne žien): ženy v SR čelia nielen „rodovo
neutrálnym“ formám diskriminácie (z dôvodu veku, zdravotného stavu či etnicity) a vyššej
diskriminácii na základe pohlavia, ale aj ďalším formám – založeným na rodičovských
povinnostiach (starostlivosť o deti je stále mnohými zamestnávateľmi vnímaná ako záležitosť
žien) (Súhrnná správa o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2011, s. 1 - 2).
Legislatívna rovina zabezpečenia rodovej rovnosti
 Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (po rozpade ČSFR sa SR
stala zmluvnou stranou dohovoru 28. mája 1993 so spätnou účinnosťou od 1.
januára 1993),
 Opčný protokol k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý
Slovenská republika podpísala a ratifikovala v roku 2000.
Medzi najdôležitejšie zákony, ktoré sa týkajú zabránenia diskriminácie na základe
pohlavia, patrí zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tzv.
antidiskriminačný zákon). Tento zákon zakazuje diskrimináciu osôb z dôvodu pohlavia v
sociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti, poskytovaní tovarov a služieb, vo vzdelaní
a v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch. Za diskrimináciu z dôvodu pohlavia
sa považuje aj diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj z dôvodu
pohlavnej alebo rodovej identifikácie. Antidiskriminačný zákon rozšíril úlohy existujúceho
Slovenského národného strediska pre ľudské práva (SNSĽP), ktoré bolo zriadené zákonom
č. 308/1993 Z. z., ktoré tak – okrem monitorovacích a iných odborných informačných úloh –
zastupuje účastníkov v konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Po
prijatí antidiskriminačného zákona bol v SNSĽP zaznamenaný nárast podaní súvisiacich s
porušením antidiskriminačného zákona; v roku 2005 sa väčšina z nich týkala
pracovnoprávnych vzťahov (Národný plán implementácie Európskeho roku rovnakých
príležitostí pre všetkých, 2007).
Okrem legislatívneho rámca boli pre posilnenie rodovej rovnosti a proti zamedzeniu
diskriminácii z dôvodu pohlavia prijaté na vládnej úrovni viaceré dokumenty s cieľom
6
Pozri http://www.diskriminacia.sk/?q=node/1131
13
koordinovať postup relevantných aktérov na zabezpečenie rodovej rovnosti na všetkých
úrovniach:
 Národný akčný plán pre ženy (uznesenie vlády č. 650/1997),
 Koncepcia príležitostí žien a mužov (uznesenie vlády č. 232/2001),
 Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách a
v rodinách (uznesenie vlády č. 1092/2004), a na ňu nadväzujúci,
 Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách na roky
2005 – 2008 (Národný plán implementácie Európskeho roku rovnakých príležitostí
pre všetkých, 2007).
Inštitucionálna rovina zabezpečenia rodovej rovnosti
 1991-1992: vládny výbor pre ženu a rodinu,
 1992-1996: problematika žien ako súčasť agendy rodiny v rámci Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny SR,
 1996-2002: Koordinačný výbor pre problematiku žien (v postavení vládneho výboru,
neskôr poradný orgán ministra práce, sociálnych vecí a rodiny),
 2000: Odbor rovnosti príležitostí žien a mužov na Ministerstve práce, sociálnych vecí
a rodiny SR; Komisia pre rovnosť príležitostí a postavenie žien ako poradný orgán
Výboru NR SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien (po voľbách v roku
2006 nebola táto komisia zatiaľ ustanovená); jej úlohou je pripomienkovať návrhy
zákonov z hľadiska rodovej rovnosti a vyjadrovať sa aj k iným relevantným
materiálom nelegislatívneho charakteru,
 2003: Odbor rovnosti príležitostí žien a mužov sa transformuje na Odbor príležitostí
a antidiskriminácie MPSVR SR,
 2005: Odbor príležitostí a antidiskriminácie MPSVR SR sa transformuje na Odbor
rodinnej a rodovej politiky MPSVR SR (po prvýkrát sa tak pojem rodovej politiky
dostal do názvu oficiálnej štruktúry) (Národný plán implementácie Európskeho roku
rovnakých príležitostí pre všetkých, 2007).
Dosiahnutie rodovej rovnosti podľa všetkého nie je otázka krátkeho časového horizontu.
Jednou z možností, ako tento horizont skrátiť, je umožnenie rovnosti príležitostí. Rovnosť
príležitostí žien a mužov predstavuje umožnenie rovnakého prístupu oboch pohlaví k zdrojom
a sociálnym prostriedkom, ako je vzdelanie, zamestnanie a zdravotná starostlivosť, na základe
zohľadnenia ich špecifík a skúseností vyplývajúcich z ich rodovej socializácie a kultúrneho
prostredia.7 Politika rovných príležitostí sumarizuje zákonné opatrenia a verejné programy,
ktorých cieľom je rovnosť príležitostí a prekonávanie predsudkového konania a myslenia
(Strategie znevýhodněných: jedna z bariér rovnosti příležitostí. Informační příručka pro
odbornou veřejnost, 2008, s. 12). Rovnosť príležitostí žien a mužov vyžaduje, aby osoby
oboch pohlaví mali vyrovnané počiatočné podmienky pre realizáciu vo všetkých oblastiach
spoločenského života. Rovnosť príležitostí neznamená rovnaké podmienky, pretože s
ohľadom na vek, pohlavie, zdravotné postihnutie, vzdelanie, rodinné povinnosti a ďalšie
faktory treba vytvárať rôzne podmienky na zabezpečenie rovnakých príležitostí a ich
využívania. Dôležitým aspektom pri zabezpečovaní skutočnej rovnosti príležitostí je rovnosť
výsledku.8 Všetky oblasti verejného života sú v našej spoločnosti silne ovplyvnené
androcentrizmom. Androcentrizmus, doslova „mužostrednosť“, je predstava, že muži sú
ženám nadradení, ich prežívanie sveta predstavuje normu, podľa ktorej sú ženy a ich
myslenie, konanie a správanie posudzované. Tento diskriminujúci a nespravodlivý pohľad na
obe pohlavia je uznaný na základe biologického esencializmu. Ide o kultúrne podmienenú
optiku, ktorá racionalizuje a legitimizuje rodovú polarizáciu tým, že ju popisuje ako
7
8
http://www.rovnopravnost.sk/rovnost.html
http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&vid=67
14
prirodzený a nevyhnutný dôsledok vrodených biologických rozdielov medzi pohlaviami
(Renzetti, Curran, 2003, s. 122). Rovnosť príležitostí sa tak javí ako efektívny spôsob, ako
predchádzať frustrácii vo formujúcom sa profesionálnom živote jedinca bez ohľadu na
pohlavie. Naplnenie predstáv, túžob a očakávaní signalizuje harmóniu v živote mladého
človeka, ktorá je efektívnou prekážkou prieniku sociálnopatologických javov do jeho
súkromia.
1.5
Rodová politika a rodová legislatíva
Rodová politika je na rozdiel od iných verejných politík veľmi mladá. Jej korene sa
formovali s každou väčšou protidiskriminačnou aktivitou, bojujúcou za práva žien, už od 17.
– 18. storočia. Ale o komplexnom systéme, ktorý si kladie za úlohu formulovať a presadzovať
pravidlá nediskriminácie v jazyku, vede, politike, zamestnaní, práve, školstve, živote rodiny
a pod. sa dá hovoriť až od konca 20. storočia. Jeho leitmotívmi sa stali pojmy rodová rovnosť
a rovnosť príležitostí, cieľom nediskriminácia na základe pohlavia/rodu. Keď hovoríme
o politike, hovoríme v podstate o moci – „moci rozdeľovať nedostatkové zdroje,
inštitucionalizovať isté hodnoty a legitímne využívať silu alebo násilie. Muži a ženy budú
mať nerovný podiel na politickom rozhodovaní do tej miery, do akej sa budú nerovnako
podieľať na politickej moci; v dôsledku toho môžu byť aj ich záujmy a skúsenosti
nerovnakým spôsobom zastúpené v práve a verejnej politike“ (Renzetti, Curran, 2003, s. 380).
Nerovný prístup žien a mužov k politike by sme tak mohli považovať za jeden z veľmi
výrazných motívov k postupnému formovaniu a vyvíjaniu sa rodovej politiky ako
samostatného systému s možnosťou disponovať určitou mocou a zasahovať do rozhodovania
o kolektívnych záujmoch. Politika je verejne uznávaná inštitúcia s výrazným vplyvom na
široké masy, práve moc rozhodovať a zasahovať, ovplyvňovať a spravovať veci verejné je
rozhodujúcim momentom pre obhajovanie a presadzovanie záujmov jednej skupiny.
V prípade rodovej politiky rovnako žien aj mužov s ohľadom na špecifiká a potreby
konkrétneho pohlavia/rodu. Ono presadzovanie záujmov konkrétnej skupiny veľmi úzko
súvisí s pojmom rodový rozdiel (gender gap), ktorý by sa dal voľne interpretovať ako rôzny
prístup k spoločenským statkom a veciam verejným, ktorý je zase úzko prepojený
s politickými postojmi a aktivitami jednotlivých predstaviteľov oboch pohlaví.
Do definície toho, čo predmetom politiky liberálnych demokracií je a čo nie, významne
zasiahla druhá vlna feminizmu, ktorá prebehla v USA a západnej Európe v prvej polovici 20.
Storočia (Kobová, 2010, s. 160). Ženské hnutie podrobilo systém verejnej politiky rozsiahlej
kritike, ktorá bola výsledkom hĺbkovej analýzy usporiadania a štruktúry existujúcich
politických inštitúcií a prijatej legislatívy. Heslom hnutia sa stal výrok „osobné je politické“
na podporu myšlienky, že verejná a súkromná sféra nefungujú izolovane, ale sa vzájomne
ovplyvňujú a dopĺňajú, a ktorý zároveň verejne otvoril diskusiu o potrebe začať stierať
rozdiely medzi tým, čo sa opisuje ako „mužské“ a „ženské“. V tomto období sa sformovala
hlavná filozofia rodovej politiky, ktorá je aktuálna dodnes: na to, aby nastali skutočné zmeny,
ktoré by pozitívne ovplyvnili životy dievčat a chlapcov, nestačia zmeny na legislatívnej
úrovni (ako sa to často deje dnes), ale sú nutné zmeny v komplexnom usporiadaní
spoločnosti, tzn. v hospodárskom, sociálnom, kultúrnom usporiadaní, aj v tom, čo nazývame
zvyky, tradície, spoločenská kultúra.“ Ženy v čase druhej vlny feminizmu svoju situáciu
opisovali ako vylúčenie z verejnej sféry, ako vylúčenie z možnosti rozhodovať o všetkom
tom, čo ovplyvňuje ich život. Feministické hnutie poukázalo na problémy, ktoré dlho neboli
predmetom verejného záujmu, vnieslo ich do verejnej diskusie a napokon sa usilovalo o ich
nastolenie ako predmetu inštitucionálne politickej agendy. Zároveň rozširovalo chápanie
politiky o aktivizmus aj na “neformálnej” či kultúrnej úrovni. Bez feministického aktivizmu
by sa sotva stalo politickým problémom napr. násilie páchané na ženách, neplatená práca žien
15
v domácnosti alebo sexualita žien” (Kobová, 2010, s. 160). A to je podstata rodovej politiky:
tematizovať všetky oblasti verejného a súkromného života, ktoré sú “postihnuté” mocenskou
nerovnováhou. Tá je totiž distribuovaná do rôznych spoločenských inštitúcií v rôznych
spoločenských oblastiach a na rôznych úrovniach – rodina, škola, občianska spoločnosť,
médiá, štátna správa a samospráva, sociálna a kultúrna oblasť. Rozpoznať ju je často náročné,
jej vonkajšie prejavy totiž nemusia mať vždy podobu bezprostredného násilia a útlaku, práve
naopak, takmer vždy sa dejú latentne a nepozorovane. Tak sa stávajú prirodzenou súčasťou
nášho života, bez toho, aby sme si to uvedomili.
Formovanie rodovej politiky do veľkej miery ovplyvnil aj stav politickej kultúry
v západnej spoločnosti. Politickú kultúru definujeme (v súvislosti s otázkou politickej
prezentácie žien) ako pozíciu konkrétnej spoločnosti na pomyselnej škále, na ktorej jednom
konci sa nachádzajú spoločnosti obzvlášť naklonené rovnosti medzi pohlaviami, respektíve
rovnosti medzi ľuďmi všeobecne, a na druhom potom spoločnosti striktne patriarchálne,
udržujúce tradičnú deľbu rodových rol (Havelková, 2005, s. 40). Všeobecne sa za faktory,
ktoré vplývajú na rovnostárske postoje krajín, považuje napríklad severský liberálny “zmysel
pre rovnosť a spravodlivosť”, silný vplyv náboženstva s podporou tradičnej rodovej deľby,
pôsobenie ženských hnutí či obdobie zavedenia práva voliť pre ženy. V našej histórii je
možné definovať niekoľko špecifických faktorov, ktoré hrali v prospech rodovo egalitárskej
politickej kultúry:
1.
inštitucionálne faktory: systém straníckej štruktúry (čím viac strán, tým viac šancí žien
na nomináciu), spôsob náboru kandidátov a volebný systém (pomerný dáva ženám
viac šancí ako väčšinový),
2.
sociálno-ekonomické faktory: najmä vzdelanie a povolanie (Havelková, 2005, s. 41).
Zdá sa, že to bola práve trvalá nízka účasť žien na verejnom živote spoločnosti,
ukazovateľ, ktorý inicioval na konci 20. storočia potrebu priviesť systematicky vytláčanú časť
ľudstva k možnosti priamo rozhodovať o osude spoločnosti a o sebe samých. Myšlienka
nediskriminácie sa prvé desaťročia 20. storočia sústredila na dosiahnutie volebného práva pre
ženy, na jeho konci ju už sprevádzal silný tlak na utváranie priaznivých podmienok pre
„reálne pôsobenie žien v mocenských a politických štruktúrach jednotlivých krajín“
(Filadelfiová, Radičová, Puliš, 2000, s. 73). Na medzinárodnej úrovni túto myšlienku
podporilo a podporuje viacero významných dokumentov prijatých na pôde Organizácie
spojených národov (OSN):
1. Základným medzinárodným dokumentom je Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku
1948: Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.
2. Dohovor o politických právach žien, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1954.
3. Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach z roku 1966.
4. Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1979: zaručuje o. i.
ženám právo podieľať sa na tvorbe a implementácii verejnej politiky.
5. Viedenská deklarácia prijatá na Svetovej konferencii o ľudských právach, ktorá sa konala
v roku 1993 vo Viedni: ľudské práva sú všeobecné a neoddeliteľné.
6. Akčná platforma IV. svetovej konferencie o ženách z roku 1995 (Peking): odporúčania pre
vlády urobiť všetky potrebné opatrenia, aby bola zaistená možnosť prístupu a plnej
participácie žien v mocenských a decíznych štruktúrach krajín.
7. Dokumenty prijaté na V. svetovej konferencii o ženách Peking+5 v roku 2000 v New
Yorku.
8. Akčná platforma OSN v oblasti rodovej rovnosti Peking+15: ďalšie opatrenia a iniciatívy
na uplatňovanie Pekinskej deklarácie a akčnej platformy.
Na pôde EÚ sa tejto problematike venuje zvýšená pozornosť najmä posledné dve
desaťročia, keďže uplatňovanie medzinárodne platných dokumentov je pre EÚ vysoko
záväzné. Participácia žien na moci a rozhodovaní, rovnosť medzi mužmi a ženami, a rovnosť
16
príležitostí (vo vzdelávaní a zamestnaní) sú v krajinách EÚ neprehliadnuteľné témy
politického záujmu a objekty rôznych záväzkov (Filadelfiová, Radičová, Puliš, 2000, s. 75). S
tým súvisí aj vysoká výskumná intenzita, výmena skúseností medzi politikami jednotlivých
krajín, aj zvýšená aktivita politickej praxe štátnych inštitúcií či mimovládnych organizácií.
Myšlienka rovnosti sa dlho obmedzovala iba pracovnú oblasť, až tzv. Amsterdamská zmluva,
v zhode s článkom 6 Zmluvy o Európskej únii vymedzila rovnosť ako centrálny problém a
jednu z hlavných úloh EÚ: “rovnosť sa musí chápať vrátane úlohy zvýšenia rovnosti medzi
mužmi a ženami v účasti na moci a rozhodovaní”.9 V 90 - tych rokoch 20. storočia sa tejto
problematike venovalo viacero významných konferencií a politických stretnutí, ich
výsledkom boli programy a dokumenty, ktoré mali posunúť túto tému viac do popredia
záujmu celého európskeho spoločenstva a konkrétnych krajín. Za všetky aspoň tie
najdôležitejšie:
1. V rámci 3. strednodobého akčného programu Spoločenstva o rovnakých príležitostiach
medzi mužmi a ženami (1991-5) bola vytvorená sieť európskych expertov Ženy v
rozhodovaní, ktorá výrazne prispela k európskemu procesu podpory rovnosti výskumnou
činnosťou a organizovaním akcií.
2. 27. 3. 1995 bola prijatá Rezolúcia Európskeho parlamentu o vyváženej účasti mužov a
žien v rozhodovaní.
3. V r. 1999 sa v Paríži konalo stretnutie ministrov krajín EÚ pod názvom Ženy a muži pri
moci, kde bola prijatá a podpísaná výzva (vzhľadom na pretrvávajúce nerovnosti medzi
ženami a mužmi) k uskutočneniu takých akcií a opatrení, aby sa dosiahla rovnosť účasti
na moci a paritná demokracia.
Pre všetky minulé aj aktuálne programy a dokumenty, všetky snaženia v oblasti rovnosti,
bola východiskom a základňou Pekingská akčná platforma (1995), kde sa v časti G
konštatuje, že rovnaká participácia žien a mužov na spoločenskom dianí je potrebná pre
posilnenie demokracie a podporu jej riadneho fungovania. Táto participácia sa týka všetkých
dôležitých štruktúr moci, ako politika, veda, médiá, akademická obec, odbory i nevládne
organizácie, kultúra. Mimoriadna dôležitosť sa kladie na participáciu samotných žien na
dosahovaní plnej rovnosti. Na V. svetovej konferencii o ženách Peking+5 v roku 2000 v New
Yorku boli vytýčené viaceré opatrenia na zlepšenie situácie v blízkej budúcnosti:
- rodovú problematiku začleniť do všetkých politík (ekonomickej, sociálnej, kultúrnej),
povzbudzovať účasť expertiek na ich tvorbe,
- vytvárať podmienky, aby sa ženy zapájali do miestnej, regionálne a národnej politiky,
- podporovať ženské organizácie,
- podporiť prístup žien do riadiacich pozícií v ekonomickej a sociálnej sfére a
privátnom sektore a pod. (Filadelfiová, Radičová, Puliš, 2000, s. 80).
Slovenská republika sa prihlásila ku všetkým medzinárodným dokumentom v týchto
oblastiach, mnohé z nich sa ratifikovali počas spoločného československého štátu a po
osamostatnení v r. 1993 sa SR stala zmluvnou stranou (Filadelfiová, Radičová, Puliš, 2000, s.
80). Slovensko signovalo všetky prijaté dokumenty, vrátane Pekingskej akčnej platformy,
zaujalo jednotné stanovisko k výsledkom konferencií o ženách Peking + 5 a Peking + 15. Na
ich priority nadviazal v r. 1997 Národný akčný plán pre ženy, vypracovaný Koordinačným
výborom pre problematiku žien (1996-2002) pri vláde SR. Jeho hlavné stanovené ciele boli:
1. realizovať v praxi v právnom systéme zakotvené rovnoprávne postavenie ženy v rodine, v
zamestnaní a spoločnosti,
2. vytvárať priestor pre osobnú voľbu rozvojových životných stratégií žien v rodine,
zamestnaní a spoločnosti,
9
pozri http://www.ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=zmluva_o_eu
17
vytvárať podmienky pre odstránenie ekonomických znevýhodnení, ktoré môžu viesť ku
hmotnej núdzi žien,
4. formovať verejnú mienku k rešpektovaniu rovnoprávnosti žien a mužov,
5. vytvárať podmienky pre ochranu a posilnenie zdravia žien,
6. vytvárať podmienky pre elimináciu násilia na ženách,
7. vytvárať podmienky pre rozvoj osobnosti a pracovné uplatnenie žien s menšími
rozvojovými šancami (vidiecke, rómske, nezamestnané, zdravotne postihnuté ženy),
8. podporovať činnosť organizácií zameraných na podporu a rozvoj žien na národnej i
medzinárodnej úrovni (Národný akčný plán pre ženy, 1997).
Aktuálne platný Národný akčný plán rodovej rovnosti pre roky 2010 – 201310 je realizačným
dokumentom k Národnej stratégii rodovej rovnosti na roky 2009 – 2013. Plán intervenuje v
štyroch oblastiach definovaných stratégiou:
- oblasť ekonomická, hospodárska, sociálna a oblasť zdravotníctva;
- oblasť rodiny a štátnej rodinnej politiky;
- oblasť verejného a politického života, participácie a reprezentácie;
- oblasť výskumu, vzdelávania, školstva, médií a kultúry.
Zdôrazňuje sa v ňom, že najvýraznejším negatívnym dopadom rodovej nerovnosti v
uvedených oblastiach je diskriminácia žien. Aktivity plánu zdôrazňujú implementáciu
medzinárodných dokumentov OSN, EÚ a Rady Európy, východisko tvoria predovšetkým
záverečné zistenia a odporúčania Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien z roku
2008. „Plán navrhuje na základe komparatívnych analýz vytvoriť nový model fungovania
legislatívneho a inštitucionálneho zabezpečenia uplatňovania rodovej rovnosti. Vzhľadom na
mimoriadne náročný obsahový rámec uplatňovania rodovej rovnosti a pretrvávajúcu nízku
vymožiteľnosť práva na rovnaké zaobchádzanie je súčasťou aktivít plánu zvýšenie
informovanosti a vedomostného potenciálu všetkých aktérov a aktérok. Mnohé realizované
opatrenia boli málo efektívne a viedli k upevňovaniu rodovej stereotypizácie a k utvrdzovaniu
a vytváraniu stereotypných obrazov „ženskosti“ a „mužskosti“ a ich mediálnemu šíreniu“
(Národný akčný plán rodovej rovnosti pre roky 2010 – 2013, s. 2). Základný cieľ plánu je
vytvoriť prostredie, účinné mechanizmy, nástroje a metódy implementovania rodovej rovnosti
do všetkých oblastí spoločenského života. Smeruje k dôslednému rozpracovaniu a naplneniu
základného cieľa stratégie prostredníctvom:
 prijatia opatrení legislatívneho ako i nelegislatívneho charakteru na dosahovanie pokroku v
oblasti rodovej rovnosti;
 inštitucionálneho zabezpečenia implementácie medzinárodnej, európskej a národnej politiky
rodovej rovnosti a jej koordinácie vo všetkých oblastiach záujmu;
 vytvorenia systému analytických, monitorovacích a kontrolných mechanizmov
systematického zisťovania účinnosti a efektivity prijímaných opatrení a ich zefektívnenia
prostredníctvom akčných plánov v navrhovaných okruhoch opatrení;
 zvyšovania informovanosti a povedomia o problematike rodovej rovnosti medzi laickou i
odbornou verejnosťou;
 odstránenia rodovej stereotypizácie a dosiahnutia spravodlivých rodových pomerov;
 zapojenia všetkých zainteresovaných subjektov vrátane občianskej spoločnosti do všetkých
procesov súvisiacich s prijímaním, realizáciou a monitorovaním nástrojov a postupov
vytváraných s cieľom presadzovania rodovej rovnosti (Národný akčný plán rodovej rovnosti
pre roky 2010 – 2013, s. 2).
3.
10
pozri http://www.nocka.sk/uploads/e1/6f/e16f8b445219cb5d3086b56416a37be7/rodova-rovnost-narod-akcplan.pdf
18
1.6
Gender mainstreaming, rodová analýza a gender budgeting
Od počiatkov presadzovania filozofie rodovej rovnosti bolo jasné, že ak má byť rodová
politika vo svojej realizácii úspešná, musí klásť hneď po stanovení reálnych cieľov dôraz na
sformovanie nástrojov, prostriedkov, ktoré budú jednoznačne zamerané na priame či
nepriame pôsobenie tam, kde je to nevyhnutné. Táto kapitola predstavuje tri najdôležitejšie
nástroje: rodovú analýzu, gender mainstreaming a gender gudgeting. Každý z nástrojov má
svoje miesto a špecifiká, napriek tomu sa ich spolupráca javí ako najviac účinná a užitočná.
Gender mainstreaming je jednoznačne jedným z najdôležitejších nástrojov presadzovania
princípov rodovej politiky ako súčasti verejnej politiky. Ide o stále pokračujúci proces
hľadania schodných ciest pre všetky zúčastnené strany a diskusií o nich. Nevyhnutnou
súčasťou týchto diskusií, často na najvyšších úrovniach, je reflexia teoretických východísk aj
analýza spätných väzieb o praktických aplikáciách, ich úspechu či neúspechu. V súčasnosti je
už možné podrobovať opatrenia, ktoré boli presadzované v procese GM, mnohým
diskusiám, hodnoteniam a reflexiám, ktoré by mali viesť k následnému zlepšovaniu stavu
rodovej rovnosti v rôznych oblastiach verejného života. Definícia Rady Európy (Gender
mainstreaming. Conceptual framework, methodology and presentation of good practises,
1998) akcentuje skvalitňovanie rozhodovacích procesov, zodpovednosť zúčastnených aktérov
a aktérok, zameranosť na rovnosť medzi mužmi a ženami vo všetkých oblastiach a na
všetkých úrovniach. Hlavným cieľom je rodová spravodlivosť, ku ktorej je možné dospieť iba
prostriedkami, prispievajúcimi k senzibilizácii názorov a postojov k diskriminácii. GM je
zameraný na štruktúry inštitúcií a organizácií, ktoré sa podieľajú na pretrvávaní rodovej
nerovnosti, na ich zviditeľňovanie a odstraňovanie.
GM nastavuje iné pravidlá, vo svetle ktorých sa javy a situácie, na ktoré sme už bežne
zvyknutí, začínajú javiť vo svojej pravej podstate. „GM zodpovedá vo svojej podstate
myšlienke prierezovej nadrezortnej politiky: rovnosť šancí žien a mužov sa dá dosiahnuť len
vtedy, ak je stanovená ako cieľ vo všetkých oblastiach politiky. Potreby žien a mužov by mali
byť zohľadnené pri každom politickom opatrení – od plánovania až po konečnú úpravu
úspešnosti“ (Gender mainstreaming. Conceptual framework, methodology and presentation of
good practises, 1998, s. 234). GM teda nie je iba doplnkovou, krátkodobou záležitosťou, ale
má ašpirácie stať sa rovnocenným diskurzom v rámci verejných politík. V porovnaní
s predchádzajúcimi stratégiami presadzovania rodovej rovnosti GM hľadá príčiny priamo
v spoločenských štruktúrach a procesoch, v nerovnom prístupe k zdrojom a príležitostiam.
Preto napríklad nie je podstatné, či majú ženy v porovnaní s mužmi špecifické problémy
a záujmy, ale že sú to životné podmienky (vytvorené spoločnosťou), ktoré ženy do týchto
problémov dostávajú (napr. keď týraná žena musí nedobrovoľne opustiť s deťmi domov, čo je
spojené s mnohými nepriaznivými skutočnosťami) a vďaka ktorým sa tieto špecifické záujmy
formujú (napr. tým, že sú ženy často odkázané tráviť čas doma, mimo spoločenského diania, s
deťmi a pri domácich povinnostiach).
Uplatňovanie GM v prvom rade predpokladá odstraňovanie znevýhodnení mužov a žien,
zabezpečenie rovnej participácie oboch pohlaví na príležitostiach a zdrojoch, rovné šance pre
všetkých s cieľom poskytnúť priestor pre realizáciu podľa vlastných predstáv. Praktické
uplatňovanie sa realizuje „zhora nadol“, „..to však neznamená, že sa zmena môže realizovať
len nariadením zhora. Ak sa vo všetkých formách činnosti organizácie, v opatreniach
a nariadeniach majú analyzovať súvislosti s rodovými pomermi, potom to predpokladá zmeny
myslenia všetkých zúčastnených, ktorí musia nadobudnúť rodovú kompetenciu“ (Kiczková,
Pietruchová, 2008, s. 240). To znamená, že stratégia GM môže byť efektívna iba vtedy, keď
je plne prijatá a rešpektovaná všetkými vrstvami systému, v ktorom má byť realizovaná. To
ale zatiaľ nie je celkom prípad Slovenska: najmä koncom 90 - tych rokov, v období prijímania
opatrení a rozhodnutí v súvislosti s GM, bola viditeľná tendencia považovať GM za
19
nezmyselné nariadenie EÚ, dokonca za nátlak zo strany európskej byrokracie. Dnes už toto
celkom neplatí, aj keď sa filozofia GM prijíma len pomaly a ťažko.
Príručka Gender mainstreaming: dobré skúsenosti z praxe (2006) odporúča využívať
poznatky a skúsenosti z pilotných projektov a poradenstvo expertov/expertiek na gender
mainstreaming, pretože celý proces si vyžaduje odborné aj organizačné znalosti. Meradlom
úspešnosti je rodová senzibilizácia a posilnenie rodovej kompetencie v čo najširšej miere.
Preto sa odporúča dodržať stupne aplikácie GM (Kiczková, Pietruchová, 2008, s. 241):
1. definícia hlavných rodovo politických cieľov (stanovenie želaného stavu),
2. rodová analýza problémov (nevyhnutnosť poznatkov o rodovo špecifickom prístupe),
3. vytvorenie nevyhnutných predpokladov možností riešenia (senzibilizácia a kvalifikácia
zúčastnených, organizačné zmeny, kompetencie a zodpovednosť),
4. návrh riešení a opatrení na zlepšenie rodových pomerov,
5. presadzovanie opatrení do praxe,
6. kontrola a vyhodnocovanie úspešnosti procesu.
Osobitne dôležité pre opätovné preformulovanie politických cieľov na základe nového
kontextu (rodového hľadiska), ako aj analýza aktuálneho stavu účasti mužov a žien na
základných spoločenských zdrojoch (ekonomických, pracovných, mocenských a pod.).
V neposlednom rade je (z hľadiska ovplyvňovania úspešnosti zavádzania GM) dôležité
ozrejmiť si výhody uplatňovania GM. Aplikáciou poznatkov o rodovo špecifických
predpokladoch a dôsledoch sa:
 zvyšuje účinnosť a zlepšuje kvalita opatrení: lepšia identifikácia cieľových skupín,
následne účinnejšia realizácia príslušných diferencovaných postupov a prijímanie
preventívnych opatrení,
 zefektívňujú spôsoby riadenia: prekračovanie hraníc rezortov a posilňovanie kooperácie,
 posilňujú participatívne postupy: všetky oblasti poskytovania služieb vo verejnej oblasti,
doteraz považované za rodovo neutrálne, sa analyzujú z hľadiska ich dôsledkov na všetky
rody a rodové pomery; je možné systematickejšie vstupovať do plánovania, nastáva
lepšia možnosť vyhodnocovania dôsledkov plánovaných opatrení pre mužov a ženy,
 dosahujú finančné výhody: podporné finančné prostriedky sa uvoľňujú k dispozícii len
vtedy, ak žiadateľ preukáže, že je schopný akceptovať rodovú perspektívu a ciele politiky
rovnosti,
 podporuje imidž: rozhodnosť v rodových otázkach môže pomôcť organizácii nielen pri
nábore nových pracovníkov a pracovníčok, ale aj v pozitívnom svetle predstaviť jej
produkt na trhu spotrebiteľov/spotrebiteliek (Kiczková, Pietruchová, 2008, s. 244).
Je veľa argumentov, prečo je potrebné a výhodné uplatňovať rodovú rovnosť. Z ľudskoprávneho hľadiska ide o základné ľudské práva, bez uplatňovania ktorých nie je možné
považovať spoločnosť za spravodlivú a demokratickú. OSN vydáva pravidelne rebríček krajín
s najvyššou kvalitou života, hodnotenou podľa Human Development Index (HDI). Na prvých
miestach sa už tradične umiestňujú najmä škandinávske krajiny a krajiny Beneluxu. Treba si
všimnúť najmä fakt, že všetky krajiny na popredných miestach (Nórsko, Island, Austrália,
Írsko, Švédsko, Kanada a pod.) majú vysoké zastúpenie žien v politike (30%), niekde takmer
50%. Slovensko sa nachádza v tomto rebríčku na 42. mieste.
Medzi najdôležitejšie argumenty „pre“ rodovú rovnosť patria:
• spravodlivosť a demokracia: ženy by mali mať rovnaký prístup k spoločenským zdrojom a k
moci rozhodovať o nakladaní s nimi,
• ekonomický rast: vysoká zamestnanosť žien je dôležitá pre trvalo udržateľný hospodársky
rast, stabilitu spoločnosti a sociálne spravodlivý štát,
• demografický rozvoj: záruka stabilnej práce a primeranej odmeny za ňu, ako i vhodne
vytvorené podmienky pre zosúladenie rodinného a pracovného života pozitívne ovplyvňujú
rozhodnutie mať deti a priaznivo vplývajú na populačný vývoj spoločnosti,
20
• vyššia miera osobnej slobody: tak pre ženy ako aj pre mužov, a z toho vyplývajúca osobná
spokojnosť. Z osobného uspokojenia ľudia čerpajú vyššiu motiváciu k práci, čo vedie k
lepším výsledkom a znamená teda výhodu pre podnik/organizáciu (Pietruchová,
Mesochoritisová, 2007).
Rodová analýza (angl. gender analysis) skúma postavenie a aktuálnu situáciu žien a mužov
v oblastiach, ako je deľba práce, rozhodovanie, produkcia a reprodukcia, prístup k zdrojom a
hmotným statkom a ich kontrola, ako aj sociálno-ekonomické a ekologické faktory, ktoré
majú vplyv na rodové vzťahy. Ide o systematické sledovanie rozdielnych dôsledkov
rozvojových projektov na ženy a mužov, teda toho, aký vplyv majú jednotlivé činnosti,
riešenia alebo plány na rodové vzťahy. Rodová analýza má svoje uplatnenie vo všetkých
etapách procesu rozvoja: pri plánovaní, realizácii, monitorovaní i hodnotení, pri rozvoji
ľudských zdrojov, vzdelávaní atď. Pre jej realizáciu sú nevyhnutné tzv. rodovo členené údaje,
rodové štatistiky, ako aj informácie o rodovej deľbe práce. Rodová analýza je dôležitá pri
príprave projektu a jej úloha spočíva v rozlišovaní zdrojov, foriem činnosti, príležitostí a
obmedzení žien a mužov v danej sociálno-ekonomickej skupine. Jej cieľom je zosúladenie
aktivít projektu s potrebami adresných skupín z rodového hľadiska, a zároveň efektívnosť a
stabilita pri dosahovaní cieľov rozvoja (Glosár rodovej terminológie).
Rodová analýza predstavuje pre rodovú politiku dôležitý nástroj prípravy, tvorby a reflexie
sformovaných a uskutočnených opatrení. Bez rodovej analýzy niet istoty, že plánované
opatrenia skutočne sledujú smerovanie zainteresovaných subjektov k rodovej rovnosti.
K efektívnej rodovej analýze sú nevyhnutné štatistiky diferencované nielen podľa pohlavia,
ale i podľa ďalších sociálnych charakteristík (napr. rodinný stav, počet detí v opatrovateľskej
starostlivosti, vzdelanie, sociálne a rodinné pozadie, pôvod a pod.), rodovo členené štatistiky
mapujúce vzťah k moci, prístup k zdrojom, možnostiam a príležitostiam. Rodové hľadisko by
malo obsiahnuť širší pohľad na rodovú problematiku, ako je len delenie podľa pohlavia. Na
uskutočnenie dobrej rodovej analýzy je nevyhnutné odborné zázemie, keďže ide o hĺbkový
rozmer politickej sociálno-ekonomickej analýzy. Je možné ju realizovať interne, vlastným
expertným personálom, alebo externým zadaním pre individuálne expertky a expertov,
neštátne subjekty, expertné inštitúty, komerčné výskumné inštitúcie atď. Základom je
poznanie, že de jure (t. j. že existuje zákonná legislatíva, ktorá pokrýva a sleduje rodovú
rovnosť medzi mužmi a ženami) ešte neznamená skutočnú rovnosť, teda rovnosť de facto
(rovnosť skutočnú, aplikovanú a dodržiavanú v praxi).
Schopnosť realizovať rodovú analýzu patrí k rodovej kompetencii. Pod tou sa myslí
schopnosť reflexie vlastnej rodovej roly, schopnosť formulovať politické ciele zamerané na
rodové hľadisko, aplikovať ich na odbornú prácu a vedieť realizovať rodovú analýzu
(Kiczková, Pietruchová, 2008, s. 241). Ide o schopnosť nachádzať v aktivitách, ktorým sa
venujeme, rodové aspekty, rozpoznávať ich a pretvárať tak, aby naša činnosť viedla
k zvyšovaniu miery rodovej rovnosti. Na čo všetko sa môže rodová analýza vzťahovať? Jej
pôsobiskom môžu byť teoretické diskurzy, inštitúcie a ich organizácia, politická agenda,
legislatíva, reformy, štátny rozpočet, domácnosti. Paleta pôsobnosti vo verejnom
a súkromnom sektore je naozaj široká. Zámer spočíva vo zviditeľňovaní tých skutočností,
vďaka ktorým sú ženy marginalizované a diskriminované, a v spochybňovaní samozrejmosti
mužského spôsobu myslenia a života. Cieľom je zmena podmienok, ktoré prispievajú
k formovaniu a reprodukcii hierarchických rodových vzťahov. Táto hierarchizácia vzniká v už
spomínanom procese vytvárania spoločenských konštrukcií, prislúchajúcim jednotlivým
rodom (teda nie biologicky podmienené znaky, ale spoločensky vytvorené). Práve preto, že
nie sú dané prirodzene biologicky, ale umelo spoločensky, je potrebné zaujať k nim kritický
postoj a „v tomto zmysle vidieť rodové diferencie ako politický problém“ (Kiczková,
Pietruchová, 2008, s. 246). Rodová analýza je dobrým spôsobom, ako zviditeľniť hierarchické
štruktúry v rámci rodových vzťahov, osobitnú pozornosť je potrebné venovať skutočnosti, že
21
mnohé sú považované za prirodzené, preto ich často nevnímame. To však nie je dôkaz, že
neexistujú.
Rodová analýza má svoje pravidlá. V prvom rade je potrebné všímať si rodovo špecifické
údaje: štatistické údaje musia zahŕňať nielen rozdelenie podľa pohlavia, ale aj iné sociálne
charakteristiky (napr. vzdelanie, rodinný stav, počet detí v starostlivosti a pod.) a tiež prístup
k zdrojom, príležitostiam a moci. Cieľom je obmedziť zjednodušený a generalizovaný pohľad
na mužov a ženy ako homogénne skupiny. Naopak, ide o zdôraznenie charakteristických
znakov, rozdielov a hierarchií medzi jednotlivými rodmi v ich každodennom prostredí.
Ďalším krokom je zodpovedanie otázok fungovania mechanizmov, vďaka ktorým sa formujú
a osvojujú rodové rozdiely a hierarchie, odhalenie poznania, že rovnosť „de jure“ neznamená
ešte rovnosť „de facto“: „rodová analýza ukazuje, že politika sa v spoločnosti často vydáva za
rodovo neutrálnu a pritom v nej vládnu rodové stereotypy“ (Kiczková, Pietruchová, 2008, s.
247). Kvalitná rodová analýza odhalí zdanie rovnosti, neutrálnosti aj prirodzenosti, poukáže
na nerovnosti v prerozdeľovaní príležitostí, zdrojov, aj moci, na nerovnosti v prístupe aj
podmienkach.
Gender budgeting (rodové rozpočtovanie) predstavuje ekonomické nástroje alebo procesy
na uľahčenie rodovej analýzy pri zostavovaní štátneho rozpočtu (ako aj rozpočtov na miestnej
úrovni) a alokácii finančných a nefinančných zdrojov. Nejde o oddelené rozpočty pre ženy a
mužov, ale o pokusy prelomiť a prerozdeliť hlavný štátny rozpočet podľa toho, aký dopad
bude mať toto prerozdelenie na ženy a mužov (Slovník pojmov. Národné centrum pre rovnosť
príležitostí). Ide o mimoriadne citlivý (a v konečnom štádiu presadzovania GM a eliminácie
rodovej nerovnosti dôležitý) nástroj. Tak, ako je nevyhnutné prispôsobovať podmienky
fungovania verejného života potrebám žien, je nevyhnutné vytvárať na to finančné rezervy,
najmä v počiatkoch celého procesu.
Gender budget nie je samostatný rozpočet. Je to prístup, ktorý zdôrazňuje rozdiel medzi
návrhom rodovej koncepcie a vyčlenenými zdrojmi na jej realizáciu, a funguje ako
zabezpečenie toho, že verejné peniaze sa vynakladajú v mnohých ohľadoch rodovo
spravodlivo. Otázkou nie je, či sú financie, vynaložené na potreby mužov a žien rovnaké, ale
či sú primerané potrebám oboch pohlaví. Rodové rozpočty sú nástrojom pre testovanie
vládnych záväzkov vo veci gender mainstreamingu - prepojenia politických záväzkov naprieč
rezortmi s ich rozpočtami. Iniciatívy GB posudzujú programy zamerané špecificky na ženy a
dievčatá, a snažia sa odhaliť predpoklady "rodovej neutrality" v rámci celej hospodárskej
politiky. Zvyšujú povedomie o tom, že rozpočty môžu mať odlišný vplyv na ženy a mužov,
pretože od nich závisia rôzne spoločenské a ekonomické pozície. GB môže zlepšiť účinnosť,
efektívnosť, zodpovednosť a transparentnosť vládnej politiky, ako aj významne prispieť k
rovnosti žien a mužov a realizácii ženských práv. Výdavky a daňové politiky majú rôzny
dopad na život žien a mužov. Iniciatívy GB môžu odhaliť tieto rozpory a poskytnúť vládam
príležitosť (v spolupráci s ďalšími subjektmi) integrovať rodovú analýzu do hospodárskej
politiky. Takže GB môžu využívať spoločnosti na znižovanie sociálno - ekonomických
nerovností medzi pohlaviami a zabezpečiť tak to, že verejné peniaze sú lepšie cielené,
využívané viac efektívnejšie a na zlepšenie politických výsledkov.
Rodové rozpočtovanie prináša výhody vláde, zvyšuje schopnosť určiť skutočnú hodnotu
zdrojov zameraných na ženy a mužov. Iniciatívy GB môžu pomôcť lepšie vynakladať
finančné prostriedky a zvýšiť tak efektivitu politiky. Mnohé vlády prijali národné alebo
medzinárodné záväzky k realizácii rovnosti žien a mužov, k realizácii GM prístupu, GB môže
pomôcť vládam pri plnení týchto cieľov. GB funguje v podstate ako analýza akejkoľvek
formy verejných výdavkov alebo spôsobu získavania verejných prostriedkov z hľadiska
rodovej rovnosti. Zároveň identifikuje dôsledky a dopady pre ženy a dievčatá v porovnaní s
mužmi a chlapcami. Je však potrebné poznamenať, že rodové rozpočtovanie je relatívne nový
koncept, teória a používané nástroje a techniky sa stále vyvíjajú. Navyše, jeho metodika by sa
22
mala medzinárodne líšiť, prispôsobovať sa národnému alebo dokonca regionálnemu kontextu.
Najznámejšie metodiky pre rodové rozpočtovanie boli vyvinuté Debbie Budlender a Rondou
Sharp (1998), Diane Elson (1997) a Katherine Rake (2002). Gender Impact Analysis (GIA)
môže poskytnúť vhodný rámec, ktorého cieľom je vykonať rodovú analýzu rozpočtu. GIA
hodnotí politiku na základe jej dlhodobých vplyvov a berie do úvahy rôzne reakcie mužov
a žien na ekonomické stimuly (Gender budget analysis. Women´s budget group).
1.7
Rodová senzibilita (citlivosť): akceptácia rodovej rozmanitosti
Rodová citlivosť znamená uvedomenie si, že človek žije v dvoch podobách: ženskej a
mužskej, a dôsledkov tejto skutočnosti pre život žien a mužov. Opakom je rodová neutralita
(rodová slepota). Predpokladom rodovej citlivosti je rodovo diferencované myslenie. Opakom
je rodovo neutrálne myslenie, ktoré je neutrálne len zdanlivo, keďže je zovšeobecnením
mužského princípu. Prijať a presadzovať rodovú citlivosť znamená spochybňovať priveľmi
abstraktné určenia človeka a rozvíjať rodovo diferencovaný uhol pohľadu.11 Rodová
neutralita vzniká univerzalizáciou maskulínnych predstáv tak, že „mužské“ je považované za
všeobecne a prirodzene ľudské (Kiczková, 2006, s. 13). Výsledkom je naša životná realita:
spoločenské normy, občianske práva či koncepcie morálky a spravodlivosti odrážajúce takmer
výlučne mužskú skúsenosť.
Rodová citlivosť je „taký spôsob vnímania sveta, ktorý zohľadňuje fakt, že ľudia žijú v
ženskej a mužskej „koži“, pričom tu nejde len o biologické pohlavie, ale najmä o ženskú a
mužskú rodovú rolu, ktorá je sociálnou konštrukciou, teda akousi „sociálnou kožou“. Rodovo
citlivé vnímanie nám umožňuje vidieť rozdielne dôsledky spoločensky očakávanej ženskej a
mužskej roly pre život žien a mužov, no nerozdeľuje svet na ženský a mužský, rovnako ako
nerozdeľuje na mužské a ženské ani záujmy, prácu, schopnosti. Pred konkurenciou a
rozdeľovaním uprednostňuje spoluprácu a vzájomnosť“ (Slovníček pojmov. Ružový a modrý
svet). Rodová citlivosť ako novodobý fenomén zlepšovania života v spoločnosti,
skvalitňovania medziľudských vzťahov či jednoducho dodržiavania ľudských práv sa dotýka
všetkých oblastí spoločenského aj individuálneho ľudského života. Jeho presah je obrovský,
v podstate neexistuje oblasť, situácia či téma, v ktorej by nenašiel miesto svojho uplatnenia.
Žijeme v rodovo segregovanom svete, niekde viac a niekde menej, ale stále to nie je stav
rodovo rovného sveta, v ktorom by bolo pravdivé tvrdenie, že byť mužom a ženou neprináša
žiadnu diferenciáciu, žiadnu výhodu či nevýhodu jednému alebo druhému.
Rodové scitlivovanie nášho sveta je výzvou pre nové tisícročie. Ide o činnosť, ktorá sa
dotýka úplne všetkých oblastí nášho života, sféry verejnej aj intímnej, domácej. Jej presah je
bezhraničný: má miesto všade tam, kde sa v akejkoľvek forme a intenzite objavujú prekážky
slobody a realizácie oboch pohlaví. Ak sa tak totiž deje, znamená to jediné – jeden z rodov sa
stáva nadriadený druhému, a to nie je v súlade s požiadavkami sociálnej spoločnosti. Pre
harmonické spolužitie oboch pohlaví je vytváranie podmienok akceptovateľných špecifikami
oboch pohlaví nesmierne dôležité. Len tak možno predpokladať, že sa nikto nebude cítiť
diskriminovane, znevýhodnene a v konečnom dôsledku marginalizovane.
Rodové scitlivovanie je proces, predpokladajúci prijatie rodovej rovnosti ako princípu
existencie spoločnosti civilizovaných ľudí. Nie je možné realizovať tento proces ako nátlak,
nedobrovoľne či dokonca násilím, pretože a priori ide o humanistickú činnosť.
V spoločenskej realite sa síce vyskytuje využitie možnosti pozitívnej diskriminácie ako
nástroja, ktorý má na určitý čas pomôcť preklenúť nevýhodné podmienky pre jedno z pohlaví,
ale stále ide len o diskrimináciu, čo nie je dlhodobo udržateľné riešenie (pretože môže
paradoxne diskriminovať niektorých jedincov práve toho pohlavia, ktoré má byť na určitú
11
http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&vid=174
23
dobu v určitej oblasti zvýhodnené, a to tým, že znižuje ich zásluhy dosiahnuté pred
zavedením nástroja pozitívnej diskriminácie). Preto sa ako vhodnejšia forma riešenia otázky
rodovej citlivosti javí postupné rodové scitlivovanie ako infiltrácia myšlienky rodovej
rovnosti do komplexného spoločenského myslenia a konania (ruka v ruke s dôslednou
rodovou analýzou existujúcich podmienok v inštitúciách, organizáciách a celom systéme
verejnej a súkromnej sféry).
Scitlivovanie a posilňovanie občianskej spoločnosti v oblasti rovnakého zaobchádzania je
Celoštátny projekt občianskeho združenia Občan a demokracia, ktorý chce prispieť k
premietnutiu obsahu antidiskriminačnej legislatívy EÚ a SR (a teda v konečnom dôsledku
k rodovému scitliveniu) do reálneho života spoločnosti. Cieľ chce dosiahnuť najmä
prostredníctvom vzdelávacích aktivít pre cieľové skupiny s výrazným diseminačným
potenciálom.
Zámerom aktivít je:
- zvýšiť informovanosť verejnosti o platnej legislatíve v oblasti rovnakého
zaobchádzania;
- zvýšiť citlivosť verejnosti k dôvodom a prejavom diskriminácie;
- posilňovať kapacity a spoluprácu mimovládnych organizácií zastupujúcich
potenciálne obete diskriminácie;
- propagovať myšlienky diverzity a rovnosti prostredníctvom mediálnej kampane.
Projekt tvoria štyri základné aktivity:
1. tréning, konzultácie a workshop pre zástupcov mimovládnych organizácií aktívnych v
boji proti diskriminácii (stratégie presadzovania práva na rovnaké zaobchádzanie
prostredníctvom poskytovania pomoci jednotlivcom a prostredníctvom tvorby politík,
budovanie inštitucionálnych kapacít mimovládnych organizácií na zastupovanie obetí
diskriminácie v súdnom procese);
2. sprievodné výskumné aktivity a analýza doterajších výskumov (identifikácia prejavov
a špecifík viacnásobnej diskriminácie);
3. spustenie web stránky www.diskriminacia.sk navrhnutej ako univerzálny otvorený
priestor pre zdieľanie informácií o zásade rovnakého zaobchádzania, diskriminácii a
možných prístupoch k jej eliminácii;
4. regionálne vzdelávacie podujatia pre novinárky a novinárov (propagačno –vzdelávacie
aktivity uskutočnené v každom regióne k najdôležitejším témam a výsledkom
projektu) (Národný plán implementácie Európskeho roku rovnakých príležitostí pre všetkých
2007 na ceste k spravodlivej spoločnosti).
Aj aktivity projektu Slovenskej spoločnosti pre plánované rodičovstvo a výchovu k
rodičovstvu (SSPRVR) chcú zlepšiť implementáciu GM do praxe a prispieť tak k
účinnejšiemu presadzovaniu rodovej rovnosti. Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebné
vytvoriť podpornú štruktúru pozostávajúcu z poskytovania poradenstva v oblasti GM,
vrátane právneho poradenstva, diseminácie materiálov a príkladov dobrej praxe, ako aj
motivačno-informačnej kampane. Hlavným zámerom projektu je zlepšenie rodovej
citlivosti a právneho povedomia v rodovej oblasti so špeciálnym dôrazom na ženy s
viacnásobnou diskrimináciou. Ďalšími zámermi sú:
 zvýšenie zastúpenia žien v rozhodovacích procesoch napomáhaním zavádzania
princípu g. m. do praxe;
 zvýšenie motivácie zamestnávateľov pre naštartovanie pozitívnych zmien v ich
organizáciách smerom k vytváraniu rodovo citlivých pracovísk;
 zvýšenie informovanosti a povedomia o pozitívnych aspektoch GM u aktérov
rozhodovacích procesov poskytnutím praktických materiálov a poradenstva pre
zavádzanie GM;
24

naštartovanie rodovo-citlivých zmien u predstaviteľov/predstaviteliek Rómskej
komunity (Národný plán implementácie Európskeho roku rovnakých príležitostí pre
všetkých, 2007).
Kľúčovým aspektom uplatňovania rodového hľadiska sú vedomosti a informácie.
Ambíciou je vytvoriť štruktúru poskytujúcu informácie a poradenstvo v tejto oblasti a
umožniť tak relevantným aktérom, aby lepšie porozumeli otázkam rovnosti žien a mužov, a
získali námety na rozvíjanie príkladov dobrej praxe. Dobrý projekt by preto mal obsahovať
informačnú kampaň o uplatňovaní rodového hľadiska zameranú na aktérov rozhodovacích
procesov; vytvorenie publikácie o základných pojmoch a princípoch GM; vytvorenie
informačného portálu - web stránky venovanej rodovej rovnosti; vytvorenie databázy
informačných materiálov k rodovej rovnosti; prevádzkovanie bezplatnej on-line poradne;
okrúhle stoly pre predstaviteľky a predstaviteľov rómskych MVO; rodové tréningy pre
predstaviteľky a predstaviteľov rómskych MVO (Národný plán implementácie Európskeho
roku rovnakých príležitostí pre všetkých 2007 na ceste k spravodlivej spoločnosti). Projekt je
implementovaný na celom území SR, pričom poradenské centrum má sídlo v Bratislave.
1.8
Rodovo špecifická vs. rodovo citlivá socializácia
Dievča a chlapec sú od narodenia priamo aj nepriamo nútení formovať svoju budúcnosť
podľa spoločenských požiadaviek, determinovaných rodom/pohlavím. Tieto požiadavky
vytvárajú prekážky zdravého rozvoja osobnosti dieťaťa a neskôr mladého človeka, pretože je
v nich skryté nebezpečenstvo mýtov, predsudkov a konformnosti. Prvým prostredím, kde si
deti a mladiství osvojujú vzory správania a konania, je rodina. Na fenoméne rodiny ako
najintímnejšieho životného prostredia je možné najreprezentatívnejšie poukázať na zásadný
vplyv rodových nerovností a stereotypov na výchovné štýly, ich hodnotovú a kvalitatívnu
deformáciu, ale v prvom rade na ich negatívny vplyv pri formovaní dieťaťa, resp. mladého
človeka. Rodina poznačená rodovými stereotypmi vykazuje značnú nerovnováhu až
disharmóniu vo všetkých dôležitých aspektoch (láska, porozumenie, tolerancia, empatia,
dôstojnosť a pod.). Ich absencia je živnou pôdou pre krízové situácie, pri ktorých dochádza
k prieniku sociálnopatologických javov do teritória rodiny. K najčastejším rodovo
podmieneným formám patrí agresivita a násilie, ktoré môžu viesť k rozpadu rodiny,
bezdomovectvu, závislostiam či kriminalite- z tohto dôvodu nemožno hovoriť iba
o primárnych dôsledkoch, ale treba vidieť problém v širších súvislostiach. A práve sociálna
pedagogika, akceptujúca rodovú optiku, môže tieto súvislosti odhaľovať a skvalitňovať tak
preventívny charakter svojej pomoci.
Podľa Benjamin (1998) na to, aby sme sa stali plnohodnotnými ľudskými bytosťami,
potrebujeme uznanie od prvých ľudí, ktorí sa o nás starajú. Vďaka uznaniu matky aj otca
môžeme naplno prežiť vzťah s inými bytosťami a na takomto pozadí si môžeme
v civilizovanej spoločnosti budovať vlastné Ja na základe diferenciácie, „schopnosti chápať
seba samých aj iných ako nezávislé a odlišné bytosti. Azda najťažšou časťou tohto procesu je,
ako hovorí Simone de Beauvoir, vyrovnať sa s existenciou druhého- uznať ju, a pritom
nepotláčať samých seba, presadiť sa, a pritom nepotláčať existenciu druhého“ (Benjamin,
1998, s. 39). V atmosfére tohto existenciálneho konfliktu, ktorého jadrom je pocit
dominancie, a v dôsledku individualizmu našej kultúry, nedostatku starostlivosti a uznania
v bežných medziľudských vzťahoch, je stále ťažšie akceptovať nezávislosť druhého a vnímať
ho ako reálnu osobu. Rodina musí byť priestorom, v ktorom sa dieťa naučí správne
analyzovať a riešiť tento konflikt medzi vlastným záujmom a záujmom druhých, a to
konštruktívnou cestou komunikácie a konsenzu, nie deštruktívnou cestou násilia.
Prítomnosť rodových nerovností a stereotypov v rodine však uvedené aspekty zdravej
rodiny nielenže nepodporujú, ale doslova negujú. Sú vážnou prekážkou pozitívnej
25
a vyrovnanej rodinnej atmosféry, najmä s dôrazom na dlhodobý časový horizont. Skutočnosť,
že rola matky a otca v rodine je stále nevyrovnaná, svedčí výskum Simoes (Simoes, 2001, s.
271 - 280), skúmajúci hodnotenie rodičov vlastnými dospievajúcimi deťmi. Výsledky okrem
iného ukázali, že chlapci idealizujú svoje matky ako „silný zdroj ľudských síl“, dievčatá
vnímajú svoje matky kritickejšie, „chápu viac ich problémy, pretože sa od útleho detstva viac
stotožňujú s rolou matky ako chlapci“, otcov vnímajú ako „stálejších, pokojnejších
a veselších“, čo je podľa autorky „pravdepodobne spôsobené tým, že v našich podmienkach je
osobnosť otca, hlavne pre chlapcov, väčšou autoritou“ (Simoes, 2001, s. 272). Z toho
vyplýva, že matky sú stále vnímané ako osoby, ktoré „znesú toho veľa“ (materstvo,
domácnosť, starostlivosť, ochranu rodiny, kritiku atď.) a otcovia sú autoritou, ktorá je vždy
objektívna, férová a „správne naladená“.
Socializácia v súčasnosti odzrkadľuje neprehodnotené normatívy vzhľadom na dynamické
potreby súčasného a budúceho smerovania ľudskej spoločnosti a spôsobuje diskriminujúce
východiskové pozície socializácie pre ženy a obmedzuje ďalšie nové príležitosti uplatnenia
pre mužov (Kozoň, 2007, s. 5). Podľa autorových skúseností „rodové stereotypy deštruktívne
pôsobia na svojbytnosť ženskej identity, kde agresori rafinovaným „detsko-ženským“
naviazaní sa na ženu zneužívajú fyzickú silu na presadenie dominantného postavenia, aby si
takýmto správaním dočasne vylepšili labilnú „ne- mužskú“ identitu a mali tak pod kontrolou
sociálnu situáciu v rodine“ (Kozoň, 2007, s. 8). Socializácia v zdravom, rodovo korektnom
výchovnom prostredí zabezpečuje vyvážené diferencované pocity, podľa ktorých sa jedinec
dokáže správne orientovať vo svojom živote aj v živote v spoločnosti. Výsledkom je zdravá
sebadôvera, ctižiadostivosť a ašpirácie s uceleným prosociálnym hodnotovým systémom.
Takto socializovaný jedinec má väčšiu možnosť vlastnej voľby v rozhodnutiach a to sa
prejavuje v miere kvality jeho života. Ak bola počas rannej socializácie identifikácia s otcom
alebo iným jedincom mužského pohlavia deformovaná rodovými stereotypmi, takýto muž je
v postoji k sebe neistý, v prejavoch správania nekritický, často agresívny, a preto bez hlbšej
motivácie k pozitívnej zmene. U žien sa zase identifikácia prejavuje napríklad pri
znevýhodnení v stresových situáciách, čo v mnohých prípadoch vzťahovo nevyzretí muži
s neistou rodovou identitou zneužívajú na agresívne presadzovanie sa (Kozoň, 2007, s. 14).
Z hľadiska rodovosti je v pomáhajúcich vedách venovaný tejto problematike iba
minimálny priestor, ak vôbec (Marková, 2007, s. 224). Pritom práve práca v týchto profesiách
vyžaduje jazyk, komunikačné štýly a celkový prístup bez akýchkoľvek, a teda aj rodových,
stereotypov. Nebezpečenstvo rodových stereotypov spočíva najmä v tom, že takmer vždy sú
najčastejšou príčinou druhotnej viktimizácie obetí násilia, a to v dôsledku neprimeraného
správania či (ne)konania osôb, ktorých pôvodným zámerom bolo obeti pomôcť. V prípade
domáceho násilia dochádza takouto rodovo stereotypnou „aktivitou“ často k priamemu i
nepriamemu obviňovaniu obetí (najmä žien a detí), bagatelizovaniu dôsledkov,
ospravedlňovaniu násilníkovho správania a konania, zľahčovaniu situácie a dôsledkov,
„zneviditeľňovaniu“ skutočných príčin a v konečnom dôsledku k presmerovaniu viny voči
obeti samej. Vrcholom nespravodlivosti je nedostatok citlivosti a empatie voči obeti a z toho
vyplývajúce zanedbanie pomoci a ochrany, aspekty, ktoré môžu v mnohých prípadoch
vysvetľovať, prečo mnohé obete svoju situáciu riešia neskoro alebo vôbec. Podľa autorky
možno podložiť nedostatočné reflektovanie rodovej problematiky v pomáhajúcich vedách
mnohými učebnými textami, ktoré doslova podporujú rodové nerovnosti a stereotypy, čo má
negatívny dopad na kvalitu práce s klientom/klientkou (Marková, 2007, s. 225).
Sociálne vedy sa z pohľadu rodových štúdií zaoberajú rodovo neutrálnymi analýzami
a explanáciami vplyvu sociálneho prostredia na deti a mladistvých (najmä v prípade príčin),
čím vedie k znevýhodňovaniu oboch pohlaví, najmä však ženského. Ide však o tradičný
problém všetkých pomáhajúcich profesií, ktoré namiesto vytvárania priaznivého prostredia
pre rozvoj osobnosti oboch pohlaví a ich požiadaviek participujú primárne na požiadavkách
26
spoločnosti, orientovanej najmä na materiálne a kapacitné priority. Pracovníci a pracovníčky
v pomáhajúcich profesiách, „uplatňujúci rodovo špecifický prístup, by mali poznať aspekty
rodovej socializácie, hodnoty a štandardy ženskosti a mužskosti, mali by reflektovať
nespravodlivé rozdelenie moci medzi ženami a mužmi a pracovať na zmene nerovného
rozloženia moci“ (Janebová, 2006, s. 95- 97). Mali by však byť v prvom rade samí/samé
príkladmi rodovej senzibility, a to najmä svojim konaním, ktoré predpokladá znalosť a
presvedčenie o správnosti tohto pohľadu.
Základom úspešného postupu je eliminácia prvkov rodovo špecifickej socializácie,
primárne v prostredí prvého a najzákladnejšieho kontaktu s týmto procesom – v rodine.
Rodovo špecifická socializácia v rodine sa začína narodením dieťaťa. Rané detstvo je
obdobie, keď sa formuje osobnosť budúceho člena/členky spoločnosti, jeho/jej psychická
a emocionálna výbava, vnútorné ja, ktoré výrazne ovplyvní jeho/jej myslenie, správanie,
konanie. Podľa Lucie Jarkovskej (2005, s. 27) to, ako sa bude dieťa vyvíjať, nie je
naprogramované v deň jeho počatia. Vo vede už dlhé roky prebieha diskusia o tom, do akej
miery sú rozdiely medzi ženami a mužmi zapríčinené biologicky a do akej miery sa deti
stávajú mužmi a ženami až pôsobením výchovy a pod tlakom spoločnosti (pozri Lacinová,
2003, Aspekt 1/2000, Gender ve škole, 2005). Výskumy (pozri Aspekt 1/2000, Průcha, 1997)
dokazujú, že už od narodenia sa k dievčatám a chlapcom správame odlišne, čo má adekvátne
dôsledky. Učia sa, čo znamená byť v našej kultúre mužom a ženou, tzv. mužským a ženským
rolám. Pocity z detstva môžu prerásť do pocitu menejcennosti, neschopnosti, zbytočnosti,
nenápadne utvrdzujú ženu v roli obete. S takouto „výbavou“ je ťažké vstupovať do aktívneho
pracovného aj osobného života, naopak ľahké stať sa vhodnou „korisťou“ , príležitosťou pre
domáce násilie, prostitúciu atď. Nielen dievčatá, ale aj chlapci majú množstvo problémov pri
vrastaní do patriarchálneho, mužov uprednostňujúceho sveta.
Cheryl Bernardová (1997, s. 27) tvrdí, že „silou výchovy“ sa ľudské bytosti formujú
a deformujú na základe overenej rodovej deľby práce a rodových noriem správania sa.
Autorka uvádza pozorovania, že životy mužov, ktorí boli príliš skoro a intenzívne vystavení
konfrontácii so „správnou mužskosťou“, sú plné násilia, agresivity, hrubosti, bitiek, zabíjania.
To, čo robí mužov „mužmi“, je však často pre nich samých skrytou hrozbou. Predstava o sile,
hrdinskosti, chladnom a triezvom uvažovaní, schopnosti byť vždy „nad vecou“, vedieť si
poradiť, vytvára stres zo zlyhania, z neuskutočnenia plánov, z neúspechu. Na druhej strane,
dnešní muži chcú byť „ľudskí“, chcú sa podieľať na domácich prácach a starostlivosti o deti
a ich výchovu, a preto musia často čeliť názorom, že v ich správaní nie je niečo v poriadku.
Moderná spoločnosť môže profitovať iba na maximálnom využití všetkých ľudských zdrojov,
čo vylučuje akúkoľvek rodovú (a inú) determináciu príležitostí. To, že nie sme až takí odlišní,
dokazuje práve fakt, že muži majú množstvo „ženských“ vlastností a ženy sa často správajú
„mužsky“.
Zmienené fakty svedčia o tom, že bežná výchova v rodine je vďaka rôznym zdrojom silne
rodovo podmienená. Na otázku, prečo a ako to meniť, dáva odpoveď koncepcia rodovo
citlivej socializácie v rodine. Tá by sa mala stať súčasťou školských predmetov, ktoré majú vo
svojom učebnom obsahu tému Výchova k partnerstvu, manželstvu a rodičovstvu. K jej
najdôležitejším princípom patrí:
1. nepodliehanie rodovo stereotypným trendom v prístupe k vlastným deťom, ktorý
je možný iba s poznaním, čo to vlastne rodová stereotypia je,
2. ignorácia ružovo - modrej politiky, ktorá je umelo podporovaná marketingom
výrobcov detského oblečenia, hračiek a doplnkov, a obchodných sietí, ktoré na jej
reklamu vynakladajú obrovské financie (ktoré sa samozrejme odrážajú v cenách
výrobkov),
3. vedenie detí k tolerancii inakosti a ku kritickému mysleniu, k prehodnocovaniu
toho, čo je hodnota a čo nie,
27
4. ponechanie „voľného“ priestoru dieťaťu na sebarealizáciu a sebapresadenie, nie
však na úkor druhých,
5. otvorená a férová komunikácia o všetkých, najmä citlivých témach, na ktoré dieťa
nebude musieť hľadať odpovede z nevhodných zdrojov.
V rámci šírenia rodovo citlivej socializácie je potrebné prehodnotiť získané rodové
stereotypy, najmä v prostredí rodiny, a už od narodenia deťom bez ohľadu na pohlavie
vštepovať pohľad na svet síce dvoj a viac rodový, ale rodovo rovnocenný. Podstatou je
neobmedzovanie detí v ich záujmoch a potrebách na základe rodových špecifík a nestavanie
zbytočných a neskôr aj obmedzujúcich a diskriminujúcich bariér, ktoré sa s pribúdajúcimi
rodovo stereotypnými skúsenosťami v patriarchálnej spoločnosti stanú neprekonateľné.
1.9
LGBT a queer
LGBT je skratka, ktorá znamená "lesbický, gay, bisexuálny a transrodový" (angl. lesbian,
gay, bisexual and transgendered). Všetky uvedené pojmy úzko súvisia s pojmom sexuálna
orientácia. Sexuálna orientácia sa podľa publikácie Neviditeľná menšina (Ondrisová a kol.,
2002, s. 15) stala kritériom nového zaraďovania a posudzovania ľudí, v poslednom období je
čoraz častejšie spájaná s otázkou ľudských práv a možno ju vnímať a chápať rôzne. Ak chce
človek rozumieť pojmu sexuálna orientácia, je nevyhnutné skúmať jej rôzne varianty a ich
aspekty, a neustrnúť iba pri pojme heterosexualita.
Autorka upozorňuje na skutočnosť, že pre mnohých sa pojem sexuálna orientácia
automaticky spája s pojmami homosexualita, homosexuál, bisexualita, bisexuál. No ak
chceme lepšie porozumieť problematike homosexuality a životu ľudí zo sexuálnych menšín,
je dôležité o nich uvažovať v kontexte heterosexuálneho okolia. Pojem homosexualita vznikol
v 19. storočí s cieľom opísať ľudí, ktorí sa svojim správaním a vzťahmi vyčleňovali z
väčšinových noriem. Nespadali napríklad do portfólia noriem súvisiacich s manželstvom,
reprodukciou a rodičovstvom, čím sa kategorizovali ako odlišní od “normálu”, t.j.
heterosexuálne sa správajúcich ľudí. Definície homosexuality i bisexuality v slovenskej alebo
českej odbornej literatúre síce podľa autorky akceptujú homosexualitu ako celoživotnú
alternatívu sexuálnej orientácie, popisujú ho však najmä v sexuálnych pojmoch, teda ako
sexuálnu alebo erotickú príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia. Často sa však zabúda na
skutočnosť, že aj pri homosexuálnom alebo bisexuálnom prežívaní sexuality je prítomná aj
emocionálna stránka, rovnako ako pri heterosexuálnych vzťahoch. „Práve emocionálna
príťažlivosť k osobám iného a/alebo rovnakého pohlavia býva niektorými zahraničnými
autormi a autorkami považovaná za dôležitý aspekt definícií heterosexuálnej, bisexuálnej
alebo homosexuálnej orientácie. Sexuálna orientácia teda zahŕňa rovnako erotickú, ako aj
emocionálnu príťažlivosť k druhému človeku. Aj preto sú v poslednom období kritizované
termíny homosexualita, homosexuálny, lebo kladú dôraz na sexualitu. V dôsledku
medicínskeho prístupu boli tiež dlhodobo asociované s patológiou. Alternatívnym a
v súčasnosti preferovaným pojmom na označenie homosexuálnych mužov je pojem gej (z
anglického gay), ktorý bol prijatý na vyzdvihnutie viacerých, i pozitívnych aspektov tejto
preferencie. Ženy uprednostňujú názov lesba, lesbická, aby sa odlíšením od homosexuálnych
a bisexuálnych mužov väčšmi zviditeľnili a upozornili na špecifickú situáciu žien“
(Ondrisová a kol., 2002, s. 16). V súvislosti s LGBT sa stále častejšie objavuje pojem queer,
ktorý v doslovnom preklade znamená čudný, divný. V súčasnosti sa tento pojem používa ako
skrátené označenie všetkých ľudí, ktorých sexuálne očakávania a/alebo rodová identita sa
nekorešpondujú s existujúcimi spoločenskými a kultúrnymi normami. Zahŕňa lesbické ženy,
gejov, bisexuálov, transsexuálov, transvestitov a členov iných sexuálnych menšín. Dnes
dokonca existuje samostatná vedná disciplína „queer štúdiá“, súčasťou filozofických vied je
„queer teória“ (viac s. 31).
28
Sexuálna orientácia označuje skutočné alebo prisudzované správanie, preferenciu, životný
štýl alebo identitu sexuálnej alebo afektívnej (emocionálnej) povahy. V rámci tohto kontextu
heterosexualita označuje sexuálnu orientáciu nasmerovanú k ľuďom iného pohlavia,
homosexualita označuje sexuálnu orientáciu nasmerovanú k ľuďom rovnakého pohlavia,
bisexualita označuje sexuálnu orientáciu nasmerovanú k ľuďom oboch pohlaví. Transexualita
sa používa na popis ľudí, ktorých psychologická rodová identita je odlišná od skutočného
biologického pohlavia (človek s mužským biologickým pohlavím sa v psychickej rovine
identifikuje ako žena, a naopak). Transexualizmus je charakterizovaný buď už dokončenou
chirurgickou zmenou pohlavia, alebo skutočnou, pretrvávajúcou túžbou po takejto zmene tak,
aby pohlavie daného človeka bolo aj anatomicky v súlade s jeho psychologickým pohlavím.
Transvestitizmus je charakterizovaný preberaním takých čŕt správania (vrátane napr.
obliekania), ktoré sú zvyčajne pripisované osobám druhého pohlavia než je biologické
pohlavie daného človeka (nie je tu teda prítomná túžba zmeniť biologické pohlavie).
Intersexualizmus (v minulosti nazývaný hermafroditizmus) označuje nejasnosť v
anatomických pohlavných znakoch, ktoré môžu vyžadovať lekársky zákrok s cieľom
zosúladiť anatomické pohlavie s psychologickým. Heterosexizmus definujeme ako súbor
presvedčení, ktorý popiera alebo diskriminuje akúkoľvek inú ako heterosexuálnu formu
vzťahu či identity. Vzťah muža a ženy tak považuje za jediný primeraný prejav lásky a
sexuality. Heteronormativita alebo normatívna heterosexualita označuje životný štýl, intímne
vzťahy alebo iné formy osobnej identity alebo prejavov, ktoré sú konformné, zhodné s
dominantnou normatívne heterosexuálnou paradigmou (tieto pojmy pritom nie sú chápané
negatívne, ale neutrálne). Coming out je vývinový proces, počas ktorého človek rozpoznáva
svoju emocionálnu a sexuálnu náklonnosť k osobám rovnakého pohlavia, prijme gejskú,
lesbickú alebo bisexuálnu identitu a/alebo sa zdôverí s touto identitou iným. Diskriminácia na
základe sexuálnej orientácie označuje škodlivé zaobchádzanie s niekým na základe jeho
skutočnej alebo vnímanej odlišnosti od dominantnej, heteronormatívnej paradigmy (môže sa
diať na individuálnej alebo aj spoločenskej úrovni). Sexuálne minority označujú skupiny ľudí,
ktorých preferencie, intímne vzťahy, životný štýl alebo iné formy osobnej identity či prejavov
sú skutočné alebo predpokladané odlišne od dominantnej heterosexuality. Práva sexuálnej
orientácie alebo práva sexuálnych minorít označujú práva nebyť diskriminovaný na základe
sexuálnej orientácie (Ondrisová a kol., 2002, s. 22).
Dnes nie je novinkou, že sexuálna orientácia nie je iba duálna (heterosexualita a
homosexualita), ale na sexuálnu orientáciu sa začalo nahliadať ako na kontinuum sexuálnej a
emocionálnej preferencie. „Na jeden pól môžeme postaviť jednoznačne vyhranených
heterosexuálnych ľudí a na druhý pól vyhranených gejov alebo lesbické ženy. Medzi týmito
dvoma pólmi sa možno stretnúť s rôznym spektrom prejavov sexuálneho cítenia a správania.
Príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia môže potom existovať v akomkoľvek stupni
a môže spoluexistovať s príťažlivosťou k osobám iného pohlavia (a to v rámci jednej alebo
viacerých dimenzií lásky, fantázie a erotickej túžby). To sa však už dostávame k ďalšej
sociálnej kategórii – k bisexualite“ (Ondrisová a kol., 2002, s. 17). Tá je akceptovaná ako
legitímna identita. Môžeme o nej hovoriť v prípade, ak jedinca priťahujú osoby jedného aj
druhého pohlavia. Nie je pritom dôležité, či žije v aktuálnom vzťahu s mužom alebo so ženou,
jeho sexuálna orientácia v zmysle bisexuality zostáva nezmenená. U bisexuálnych ľudí sa
zväčša striedajú monosexuálne fázy, teda keď v určitom období žije len s jedným partnerom
alebo partnerkou, a teda nie s partnermi oboch pohlaví súčasne. „Výber pohlavia partnera
môže do istej miery závisieť aj od toho, na akom mieste kontinua sexuálnej orientácie sa
človek nachádza, v ako tolerantnom prostredí žije a aký je jeho vlastný postoj k sexuálnej
orientácii“ (Ondrisová a kol., 2002, s. 17). Faktom je, že každá odlišnosť od heterosexuálneho
správania je v našej spoločnosti stále viac či menej stigmatizovaná.
29
Pritom napríklad podľa DeCecca (Ondrisová a kol., 2002, s. 18) neprežívame svoju
sexuálnu orientáciu len v rámci jedného kontinua, ale prinajmenšom na ďalších kontinuách,
ako sú sexuálne správanie, erotické fantázie a interpersonálna príťažlivosť. Naše umiestnenie
na týchto kontinuách nie je stabilné, ale môže sa v priebehu života meniť. Keďže my sami
tvoríme kontinuum, v istom období svojho života sa preto môžeme správať alebo cítiť
prevažne heterosexuálne, v inom období sa však naša sexuálna identita môže posunúť viac
k homosexualite, resp. bisexualite. Z tohto pohľadu potom stigma nie je na mieste, keďže sa
to môže týkať kohokoľvek. „Tak ako akceptujeme, že naša osobná identita sa v priebehu
života prirodzene mení, tak je užitočné pripustiť aj možnosť zmeny identity sexuálnej. V
každodennom živote sa však môžeme stretnúť s rôznymi prejavmi pocitu nemennosti
sexuálnej identity. Ľudia často jednoznačne vyhlasujú „som ozajstný gej“ alebo „vždy som
bol heterosexuál“. Dôvody takto proklamovanej sexuálnej identity bývajú rôzne a statická
sexuálna identita môže byť pre človeka v istom sociálnom kontexte užitočná. Zároveň však
prekáža sexuálnemu rastu a znemožňuje objavenie iných, nových aspektov sexuality. Silný
tlak k heterosexuálnemu spôsobu života nám často zabraňuje hlbšie preskúmať vlastné
sexuálne pocity aj impulzy a v súlade s nimi flexibilnejšie žiť“ (Ondrisová a kol., 2002, s. 19).
Aj v tejto oblasti sa teda ukazuje, že stereotypy (rodové aj tie iné) síce pomáhajú udržať život
v akejsi usporiadanej linke, v súlade so spoločenskými pravidlami a očakávaniami, ale na
druhej strane zväzujú a bránia slobodnému prejaveniu vlastného ja.
Pojem sexuálna orientácia v sociálnej dimenzii úzko súvisí s pojmom ľudské práva. Takto
je potrebné vnímať ho aj v slovenských intenciách. Medzi pojmami sexualita a sexuálna
orientácia totiž nie je žiaden zásadný rozdiel, a keďže je právo na sexualitu účasťou ľudských
práv, aj právo na výber sexuálnej orientácie by malo byť prirodzeným a neodňateľným
ľudským právom. Kategórie sexuálnej orientácie boli zadefinované ako kategórie sexuality
v rámci sociálnych vzťahov, nie sú nemenné a primárne slúžia na deskripciu tých sexuálnych
vzťahov, ktoré sa vyčleňujú z bežných noriem sexuálneho správania a prežívania. Umožňujú
kontrolu a reguláciu sexuálneho správania v spoločnosti, v ktorej štandard tvorí vzťah muža
a ženy a ktorý je automaticky považovaný za jedinú primeranú formu partnerského vzťahu.
V súčasnosti je však už tento štandard neudržateľný, pretože heterosexualita nezachytáva
komplexné spektrum prirodzenosti a prejavov sexuálneho správania a prežívania, ľudskej
sexuality a partnerských vzťahov. „Sexuálna orientácia sa mení, nemá jasné hranice a
definíciu, a to ani od človeka k človeku, ani v rámci jednej osoby. Nemožno ju teda úplne
predpovedať, ani kontrolovať. Existencia kategórie sexuálnej orientácie je preto dnes užitočná
najmä z toho dôvodu, že umožňuje poukázať na fakt, že ľudia sú diskriminovaní len na
základe odlišných intímnych vzťahov a identity. Pritom nie je dôležité, či sa diskriminovaný
človek homosexuálne správa alebo cíti, či sa ako homosexuál identifikuje, alebo ho za
homosexuálneho len považujú. Vo všetkých prípadoch totiž môžu byť porušené jeho ľudské
práva a slobody, a je dôležité o tom otvorene diskutovať“ (Ondrisová a kol., 2002, s. 21). Je
zjavné, že akékoľvek spoločenské zmeny v oblasti sexuálnej orientácie a partnerstva sú
citlivou témou aj tých najdemokratickejších spoločností. Jednou z odpovedí je skutočnosť, že
sexualita a sexuálna orientácia sú veľmi úzko spojené s morálkou a morálnym posudzovaním.
„S argumentmi morálky sa pritom diskutuje len veľmi ťažko, keďže morálka má za sebou
pevne zdieľanú spoločenskú dohodu a jej pravidlá sú dlhodobo akceptované. Morálka máva
status najvyššieho a konečného sudcu, ktorého autorita je ťažko spochybniteľná“ (Ondrisová,
2002, s. 21).
Spojenie rodovej problematiky a problematiky sexuálnych orientácií nie je
nepochopiteľné. Rodové stereotypy veľmi vážnej zasahujú do vnímania odlišnosti sexuálnych
orientácií, ich chápania a akceptovania. Spoločensky prísne vymedzené hranice rodových rolí
spôsobujú, že jedinci si ženskosť, no najmä mužskosť v rámci svojej rodovej identity
dôsledne strážia. Pre „pravého“ muža je viac menej nepredstaviteľné, aby bol v spoločnosti
30
označený za zženštilého, citlivého a pod. To by nemusel byť až taký problém, keby to
neznamenalo potláčanie alebo odmietanie všetkého, čo by mohlo ich rodovú identitu
spochybniť, a teda aj všetkého pozitívneho, čo je spájané so ženskosťou. Akoby ani nešlo
o zdôrazňovanie toho, čo je pre konkrétnu rodovú identitu charakteristické a prirodzené, ale
čo sa jej súčasťou nesmie stať.
Autori zmienenej publikácie (Ondrisová a kol., 2002, s. 60) konštatujú, že práve geji sú
veľmi často považovaní za zženštilých a lesbické ženy za maskulínne. Rodová identita je
potom úzko spájaná s očakávaniami o sexuálnej orientácii. Kým heterosexualita je spájaná s
„normálnou“ mužskosťou a „normálnou“ ženskosťou, homosexualita býva spájaná s
narúšaním rodových noriem. „Ľudia, ktorí sa neprispôsobia normám o mužskosti a ženskosti
– bez ohľadu na ich skutočnú sexuálnu orientáciu, sú potom často považovaní za
homosexuálnych, v dôsledku čoho sú odsudzovaní. Obava z takéhoto označkovania vedie
heterosexuálov i homosexuálov k pozornému sledovaniu a kontrole vlastného správania, aby
sa vyhli akémukoľvek prejavu rodovej nekonformity“ (Ondrisová, 2002, s. 60). Aktuálne
výskumy poukazujú na skutočnosť, že ľudia citlivo vnímajú bezprostredný vzťah medzi
rodovou rolou a sexuálnou orientáciou, a to najmä u mužov. Najmä muži, ktorí sa odkláňajú
od rodových čakávaní spoločnosti, bývajú často označovaní za gejov. Tento odklon sa môže
prejavovať v rôznych oblastiach bežného života: v oblasti výberu zamestnania (umelecké
činnosti či prosociálne zamestnanie je vnímané ako ženské), výberu voľnočasových aktivít,
oblečenia, úpravy vzhľadu a pod. Podobne to platí aj u žien: tie, ktoré nenapĺňajú očakávania
ženskosti (napríklad sa venujú skôr svojej kariére než založeniu rodiny či inklinujú k tzv.
„tvrdým“ športom) bývajú odmietané a spájané s lesbizmom.
Z rodového hľadiska je zaujímavé, že neexistuje priama súvislosť medzi homosexualitou a
charakteristikami druhého rodu, a že geji nie sú významne odlišní od heterosexuálnych
mužov. „Neboli zistené ani rozdiely medzi sebaobrazom a rodovou identitou u
heterosexuálnych mužov a gejov. Výskum v našich podmienkach naznačil, že geji a lesbické
ženy sa síce vymykajú z tradičných extrémov rodových rol, to však neznamená, že lesbické
ženy sú príliš „mužské“ a geji „zženštení“. Tieto dve skupiny sa totiž výrazne nelíšili vo
vykazovaných charakteristikách. Ukazuje sa skôr, že heterosexuálne ženy i muži sa usilujú
väčšmi napĺňať spoločenské predstavy o ženskosti a mužskosti, v dôsledku čoho sa javia ako
„ženskejšie“, či „mužskejšie“, než lesbické ženy a geji. Homosexuálne orientovaní ľudia sa
do takej miery neprispôsobujú tradičným očakávaniam od muža a od ženy. Spochybňujú tým
prirodzenosť tradičných stereotypov a vyrovnávajú spoločensky utvorené a udržiavané
rozdiely medzi mužmi a ženami. Cenou za väčšiu slobodu, ktorú si geji a lesbické ženy v
rodových rolách dovolia, je ich časté odsudzovanie a/alebo zosmiešňovanie. Pritom sa
ukazuje, že sebahodnota a vyrovnanosť je vyššia u tých ľudí (bez ohľadu na ich sexuálnu
orientáciu), ktorí v psychologických testoch skórujú vyššie aj v škále maskulinity, aj v škále
femininity zároveň, a teda nie iba v jednej zo škál“ (Ondrisová, 2002, s. 61). Z tohto vyplýva
príjemné poznanie, že ľudia, ktorí flexibilne využívajú tzv. mužské aj tzv. ženské
charakteristiky, bývajú sebavedomejší, sebaistejší a vyrovnanejší s rozličnými životnými
situáciami.
Queer (angl. divný, čudný) malo v blízkej minulosti negatívne konotácie, bolo považované
za dehonestujúce označenie pre homosexuálov, lesby, transsexuálov a pod. Neskôr ho
spomínané skupiny začali sami používať na označenie, v pozitívnom zmysle. Toto označenie
zahŕňa všetky známe sexuálne identity, nie iba homosexuálnu. Queer identity sa objavili
v súvislosti s kritikou binárneho rodu a tiež binárneho spojenia heterosexuality
a homosexuality. Teória queer je podľa populárno-náučnej webovej stránky theory.org.co.uk
súborom myšlienok, ktoré sa odvíjajú od predpokladu, že identity nie sú stabilné a
jednoznačne neurčujú, kým sme. Queer teória podľa Kobovej (2011, s. 312) vzišla z diskusií
o sexualite v tých smeroch feministickej teórie, ktorých prístup definoval najmä
31
postštrukturalizmus. Ak je podľa autorky možné hovoriť o "vzniku" v zmysle nie náhodného
zjavenia sa, ale o vzniku ako slede udalostí, tak "vznik" queer teórie nadväzuje predovšetkým
na diskusie o nestabilite subjektu vo feministickej teórii a politike. Queer má signalizovať, že
predstava autonomickej heterosexuality všetkých poriadnych občianok a občanov je síce v
spoločnosti účinne uplatňovanou normou, ale takou normou, ktorá produkuje vlastné
prekročenia. Ani "ženy" nie sú jednoliatou kategóriou, ktorá predpokladá heterosexuálne ženy
vymedzujúce sa voči jednoliatej kategórii (heterosexuálni) ,,muži". „Medzi tými; ktoré,
nazývame "ženy", sú aj ,;iné" ženy - od dominantnej kategórie "ženy" sa niečím odlišujú, a
môže to byť ich neheterosexuálna, lesbická sexualita. No aj medzi tými, ktoré nazývame
"lesby", sú aj "iné" lesby, ktoré sa zasa odlišujú od dominantnej kategórie označujúcej lesby
v tom ktorom období, komunite, na tom ktorom mieste sveta. Do obrazu lesby sa nemusia
hodiť svojím správaním, obliekaním, femininitou, maskulinitou, sexuálnymi praktikami.
Inakosť sa tak stáva akoby donekonečna sa otvárajúcou kategóriou a identitou, objavuje sa na
okrajoch akejkoľvek ustálenej alebo stabilne formovanej identity. Pojem queer sa okrem
iného pokúša zachytiť aj tento mechanizmus produkcie sexuálnej inakosti v jeho tak
marginalizujúcich a utláčajúcich, ako aj subverzívnych a politicky produktívnych podobách“
(Kobová, 2011, s. 313). Podľa Warnera (2000, s. 8) znamená queer zlyhanie jednoznačného
zaraďovania do kategórií, pozitívne zlyhanie jednoznačného vymedzenia sexuálnej identity.
Ak prijmeme takto formulovanú definíciu, potom je queer čokoľvek, ktokoľvek, akékoľvek
konanie, ktorý/ktoré sa stavia proti akýmkoľvek pravidlám a normám definujúcim ľudskú
sexualitu.
1.10 História feministického myslenia: tri vlny feminizmu
Feminizmus je v súčasnosti riadne uznaná vedecká paradigma, ktorá zdôrazňuje, že pri
procese osvojovania rodu zohráva biologická predispozícia iba úlohu impulzu pre sociálnu
konštrukciu – rod. Ten je súborom spoločenských očakávaní, ktoré sa reprodukujú sociálnym
učením a stávajú sa súčasťou spoločenského systému, udržiavané sociálnym, politickým
a ekonomickým kontextom spoločnosti. V súčasnosti je správne hovoriť skôr o feminizmoch,
ako o feminizme, pretože súčasné feministické myšlienkové prúdy ponúkajú rôzne výklady
histórie feministického myslenia, rôzne ciele a snahy aktérov/aktérok. Z hľadiska histórie
feministického myslenia možno rozdeliť tento proces vývoja na tri obdobia.
Prvá vlna feminizmu je úzko spätá s dianím v 18. – 19. storočí, pretože myšlienky, na
ktorých bola postavená, sa datujú do obdobia pred jej začatím. Mnohé feministické historičky
(napr. G. Lerner, 1993) poukazujú na skutočnosť, že feministické myšlienky už predchádzali
dobe, ktorá býva označovaná ako prvá vlna feminizmu. Prvé významné aktivity feministiek sa
v literatúre spomínajú od polovice 19. storočia. Vznik feminizmu je v tomto období spájaný s
hnutím žien, bojujúcim za získanie volebného práva pre ženy. Avšak aktivity žien v tomto
období nesúviseli len s týmto cieľom, zakladali sa literárne a vzdelávacie spolky pre ženy,
charitatívne spolky a pod., preto možno toto obdobie považovať za obdobie snahy
o definitívne získanie a zaistenie rovnakých práv aj v iných oblastiach, v ktorých mali doteraz
príležitosť uznania práv iba muži (napr. prístup ku vzdelaniu, zamestnaniu, vlastným
finančným zdrojom ako je dedičstvo či pravidelný príjem zo zamestnania). V tomto období
boli aktívne najmä autorky feministických diel J. S. Murray a M. Wollstonecraft, ktoré museli
zároveň čeliť prudkému odporu mnohých osvietencov, ako napr. J. J. Rousseau a pod. No
Veľká francúzska revolúcia, jej myšlienky a tiež masívny prienik liberalizmu do života
spoločnosti boli dôležitým podnetom pre rozvoj feminizmu v západnej Európe. Medzi hlavné
témy patrila ochrana žien a detí pred násilím a pohlavným zneužívaním, eliminácia
vykorisťovania žien prostitúciou, reforma rozvodového a majetkového zákonodarstva,
rozširovanie pracovných príležitostí, rovnoprávny prístup ku vzdelaniu a volebné právo. Za
32
hlavnú predstaviteľku tohto obdobia (nielen) v Anglicku je považovaná Mary Wollstonecraft
so svojim dielom Obhajoba práv žien z r. 1792. Pre ženské hnutie v Amerike bol
charakteristický boj za zrušenie otroctva, v rámci ktorého sa angažovalo mnoho bielych žien.
Ideológia abolicionizmu (odstránenie nerovnoprávnosti a zrušenie otroctva) poskytla ženám
teoretický kontext, ktorý im umožnil pochopiť nerovnoprávnosť vzťahu žien a mužov.
Amerika sa stala spolu s Anglickom aj kolískou boja za ženské volebné právo. Táto
požiadavka žien sa ešte viac prejavila po odznení občianskej vojny. V roku 1865 Kongres
odmietol udeliť ženám rovnaké práva a dokonca doplnil ústavu o novú diskriminačnú
prekážku, keď v 2. časti 14 ústavného dodatku vyslovene hovoril o občanoch “mužského
pohlavia”, 15 dodatok bol schválený s upresnením, že volebné právo nesmie byť odoprené na
základe rasy, farby pleti či skoršieho neslobodného postavenia, no kritérium pohlavia
chýbalo. Ženské aktivity napokon dosiahli, že v USA bolo priznané právo voliť až v r. 1920
(pre porovnanie na Novom Zélande to bolo už v r. 1893, vo Fínsku v r. 1906, anglické ženy
staršie ako 30 rokov získali hlasovacie právo v r. 1918, československé v r. 1919). V tomto
období sa už začala formovať aj myšlienka sociálneho postavenia a útlaku žien, ktorej
autorkou bola H. T. Mill, manželka J. S. Milla, autora knihy Oslobodenie žien (venovanej
dôležitosti účasti žien na verejnom politickom živote) (Renzetti, Curran, 2005, s. 36 - 43).
Druhá vlna feminizmu je nazývaná aj renesanciou feminizmu a spadá do obdobia 60 – tych
rokov 20. storočia. Významným impulzom tohto obdobia bolo vydanie knihy B. Friedan
Mystika ženstva v USA. Autorka a feministka tu vyjadrila pocity špecifickej triedy žien,
vzdelaných stredostavovských belošských žien v domácnosti, ktorých život charakterizovala
nespokojnosť, nuda, absencia aktívnej sebarealizácie. Tieto pocity korešpondovali s
obmedzenou príležitosťou prejaviť svoje schopnosti, realizovať svoje predstavy, obohatiť svoj
život aj inými aktivitami ako je starostlivosť o domácnosť a napĺňanie potrieb manžela a detí.
Friedan uvažovala o tomto probléme ako o celospoločenskom probléme a tým otvorila úvahy
o politike vzťahov medzi pohlaviami. Vďaka tomu bolo uvažovanie o odlišnom postavení
mužov a žien, vyplývajúce z biologických rozdielov medzi pohlaviami, transformované na
uvažovanie o sociálnych a politických dôsledkoch jednoznačne definovaných rolí mužov a
žien v spoločnosti. V Európe nastúpila nová vlna aktivít žien, ktorá odzrkadľovala
nespokojnosť žien s reálnymi možnosťami ovplyvňovať spoločenský i súkromný život. Práva
(politické, ekonomické, sociálne), ktoré väčšina z európskych krajín priznala ženám postupne
v prvej polovici 20. storočia, existovali viac po formálnej stránke ako reálne. Len veľmi málo
žien malo možnosť využiť príležitosť uplatniť sa v politike či v rôznych oblastiach
spoločenského či ekonomického života. Vo filozofii a sociálnych vedách sa otvorila diskusia
o ženskom subjekte vďaka S. de Beauvoire, ktorá vo svojom diele Druhé pohlavie predostrela
kritiku ponímania subjektu/človeka ako „bezpohlavného“. Subjekt ako základný pojem
filozofického myslenia zneviditeľňuje skutočnosť, že žena (a jej existencia) je vnímaná a
odvodzovaná od muža, a ženské pohlavie je považované za „druhé“. Beauvoire predniesla
kritiku názorov o biologickej určenosti ľudských životov, pretože biologické predpoklady
nepredurčujú ženský osud, ženami sa nerodíme, ale stávame. Ide o výnimočný vklad do
feministického myslenia tohto obdobia, autorka predostrela spôsoby, ako vznikajú rodové
stereotypy a následne podriadené postavenie ženy v rodine a celej spoločnosti. Dôraz kládla
na rodovo stereotypnú a odlišnú výchovu dievčat a chlapcov. Analyzovala kultúrne vzorce, v
ktorých ženy sú druhým pohlavím, ich vznik, a to, ako spoločnosť zabezpečuje ich transfer.
Mimoriadnou zásluhou bolo spochybnenie mýtu role matky a materského inštinktu ako
vrodených a povinných kompetencií každej ženy. V 70 - tych rokoch sa v USA sformoval
smer, zameraný na boj za občianske práva a proti vojne vo Vietname, k ženskému hnutiu sa
pripojili aj inak sexuálne orientované skupiny, ktoré prežívali sociálnu diskrimináciu a začali
sa formovať ako politická skupina (Renzetti, Curran, 2005, s. 44 - 48).
33
Tretia vlna feminizmu prebieha v podstate dodnes, feministické teórie a aktivity sa v nej
kategorizovali do troch prúdov: teórie rodovo reformné, teórie rodovo motivovaného odporu
a teórie rodovo motivovanej vzbury. Rodovo reformné feministické teórie kladú skôr dôraz na
podobnosti medzi ženami a mužmi a ich bytím vo verejnej a súkromnej sfére, než na rozdiely
medzi nimi. Ich cieľom je pomoc ženám dosiahnuť rovnaké postavenie a účasť na
spoločenskom živote tak, ako je to u mužov, a aby forma ich účasti prezentovala ich slobodné
rozhodnutie, nie limitujúce očakávania spoločnosti. Zaraďujeme sem feminizmus liberálny,
marxistický, socialistický a rozvojový. Liberálny feminizmus považuje za najdôležitejšie to,
aby ženám boli poskytnuté rovnaké právne výsady aké majú muži. Marxistický a socialistický
smer vidí príčinu útlaku v ich ekonomickej závislosti a kladie na primárne miesto rozvoj ich
uplatnenia na pracovnom trhu, zvyšovanie miezd a zlepšovanie pracovných podmienok.
Rozvojový feminizmus sa zameriava na kvalitatívny rozvoj života žien, ich záujmy a potreby,
v hospodársky rozvojových krajinách, ide mu o rozširovanie ich pracovných a vzdelávacích
možností. Feministické teórie rodovo motivovaného odporu zdôrazňujú skutočnosť, že
zabezpečenie formálne zákonných práv nevyrieši problém rodovej nerovnosti, lebo nadvláda
mužov a zneužívanie moci z hľadiska rodu je súčasťou každodenného života, spoločenských
vzťahov, verejných aj intímnych. Takto orientované feministické prístupy skúmajú nielen to,
v čom sa myslenie, prežívanie a bytie žien odlišuje od mužského, ale zároveň apelujú, aby sa
ženy samé vymanili spod nadvlády mužov vlastnou aktivitou, napr. zakladaním samostatných
organizácií a hnutí. Patrí sem radikálny, lesbický, psychoanalytický a standtpoint feminizmus.
Feministické teórie rodovo motivovanej vzbury, niekedy označované ako feminizmus tretej
vlny, venujú pozornosť vzájomným vzťahom medzi nerovnosťami založenými na rode, rase,
etnickej príslušnosti, spoločenskej triede alebo sexuálnej orientácii a skúmajú rodovú
nerovnosť ako súčasť komplexného systému spoločenskej stratifikácie. Radíme sem
multirasový feminizmus, mužský feminizmus, feminizmus sociálnej konštrukcie,
postmoderný feminizmus a queer teóriu (Renzetti, Curran, 2005, s. 48 - 49).
V slovenskom priestore sa objavili feministické myšlienky a aktivity až s druhou vlnou
feminizmu, u nás mal vývoj feministického myslenia svoje významné špecifiká. Typické je
však dodnes odmietanie feministickej identity, resp. jej prevažne negatívna interpretácia.
Podľa Kušnierikovej (2000, s. 59) sa ženy tradične venovali dobrovoľníckej, charitatívnej
činnosti, ktorá často prekračovala súkromné hranice a tvorila prienik so spoločenskými
aktivitami. Najskôr mali ženy možnosť angažovať sa v cirkevných spolkoch, neskôr aj v tých,
ktoré priamo cirkev neorganizovala. V týchto aktivitách sa angažovali skôr meštiacke ženy a
ženy z vyššej spoločenskej vrstvy. Koncom 19. storočia sa aj na našom území začala
diskutovať otázka ženského vzdelania, dovtedy sa dievčatá vzdelávali len v domácich a
ručných prácach, cudzích jazykoch, ale všeobecné vzdelanie bola pre dievčatá nedostupné.
Väčšina mužov bola totiž (nie je tajomstvom, že aj samotní Štúrovci) proti možnosti
všeobecného vzdelania pre ženy. Na konci 19. Storočia však začali vznikať spolky ako napr.
Dievčenská besednica či Živena, ktorých cieľom bolo, okrem charity, aj všeobecné
vzdelávanie a osveta pre dievčatá a ženy. Prvým predsedom Živeny bol paradoxne muž, S. H.
Vajanský. Ženy sa od tejto chvíle často združovali pri spolkoch mužov a organizovali
charitatívne a sociálne aktivity. Po vzniku ČSR sa zmenilo aj právne postavenie žien, v
programovom vyhlásení vlády boli zakomponované aj rovnaké politické a sociálne práva pre
ženy, ktoré v roku 1919 získali volebné právo. Obdobie socializmu charakterizovala štátom
riadená rovnoprávnosť, ale aj rovnaký prístup k vzdelaniu, volebné právo, zákon o rodine ako aj
sociálno – právna ochrana žien a detí. Obmedzenia vo sfére práce či vo vedeckej činnosti súviseli
s prijatými ideovými doktrínami v sociálnych vedách a ideologizáciou vedeckého a odborného
života. Z hľadiska politiky boli ženy formálne zastúpené vo viacerých výkonných orgánoch či
vedúcich pozíciách, ale reálne boli ich spoločenské aktivity obmedzené regulovaním života
socialistickými doktrínami. Po zmene politickej situácie u nás nastal čas výrazného rozvoja
feministického myslenia aj na Slovensku, vo všetkých spoločenských sférach. Najvýraznejšie sa v
34
tejto oblasti angažovali teoretičky a odborníčky okolo záujmového združenia Aspekt (J. Juráňová,
J. Cviková a ďalšie), či Centra rodových štúdií pri Katedre filozofie a dejín filozofie FiF UK v
Bratislave (E. Farkašová, Z. Kiczková, M. Szapuová). Postupne sa začali objavovať občianske
združenia a iniciatívy, ktoré sa angažujú v oblastiach, ktoré sú poznačené rodovou nerovnosťou,
napr. domáce násilie, trh práce a pod., resp. priamo obhajujú špecifické práva žien: Femina,
Aliancia žien Slovenska, Fenestra, Pro Familia a mnohé ďalšie. V rámci verejnej politiky sa
etablovala rodová politika, čo sa postupne prejavuje v počte a kvalite vzniknutých štátnych
orgánov, ktorých cieľom je ochrana a presadzovanie práv žien (Kušnieriková, 2000, s. 60).
35
2
Vybrané oblasti aplikácie princípov rodovej politiky a eliminácie
rodových stereotypov a nerovností
2.1
Výchova a vzdelávanie k rodovej citlivosti
Ide o taký prístup k výchovnému procesu, ktorý rešpektuje práva detí a dôsledne uplatňuje
rovnosť príležitostí chlapcov a dievčat. Zohľadňuje individuálne sociálne prostredie dieťaťa a
snaží sa tak predchádzať akejkoľvek diskriminácii (nielen rodovej). Z hľadiska princípov
výchovy a vzdelávania k rodovej citlivosti musí mať každé dieťa prístup k možnostiam
rozvíjať svoje schopnosti, danosti alebo záujmy v akejkoľvek oblasti, bez ohľadu na rod.
Výchova k rodovej citlivosti rešpektuje individualitu každého dieťaťa a odmieta rodové
stereotypy. Existujú rôzne predstavy o realizácii nediskriminácie na základe pohlavia v
procese inštitucionalizovanej výchovy, my uvádzame tri hlavné prístupy12:
1. Rovnosť v zmysle rovnakosti. Inštitucionalizovaná výchova sa prispôsobuje mužskej
rodovej role, pretože táto je celospoločensky chápaná ako norma. Súkromná sféra (ktorej
súčasťou je o.i. rodinná výchova) ostáva záležitosťou žien (a navyše je odsunutá z
primárnej oblasti záujmu). Už vopred sú teda ženy postavené do situácie, kde v prípade
snahy dosiahnuť takto definovaný „úspech“ majú značne znevýhodnenú pozíciu.
2. Striktná deľba práce na základe rodu. Prehlbuje stereotypné rodové roly muža a ženy,
ktoré obsahujú nerovnováhu moci v spoločnosti aj rodine. Túto nerovnováhu vyvažuje
zdôrazňovaním úcty k ženám a „posvätnosti“ matiek. Uzatvára tak ženy v domácej sfére,
prípadne v tzv. pomáhajúcich profesiách.
3. Rovnosť príležitostí znamená, že muži aj ženy majú rovnakú možnosť venovať sa svojej
profesionálnej sebarealizácii, podieľať sa spoločne na výchove detí, bez ohľadu na to, či je
niekto mužom alebo ženou. Vytvára priestor pre sebarealizáciu jednotlivca podľa
vlastných predstáv.
Teórie, zaoberajúce sa vznikom a vývojom pohlavných a rodových rozdielov, sa spočiatku
zameriavali iba na rodinné prostredie ako primárny element formovania osobnosti dieťaťa
(Karsten, 2003, s. 31). Pokúšali sa zistiť, prečo si dievčatá a chlapci už v predškolskom veku
vytvárajú odlišné spôsoby správania, majú odlišné záujmy a venujú sa odlišným hrám
a hračkám. A hoci centrom ich záujmu bolo predovšetkým obdobie detstva a mladosti,
zamerali sa iba na prostredie rodiny a charakteristiku rodičov. Až v poslednom období sa
začal skúmať vplyv okolia na vývoj rodovej identity. V procese rodovo špecifickej výchovy
vo všetkých výchovných inštitúciách platia pre dievčatá a chlapcov rozdielne výchovné ciele.
Do určitej miery to súvisí s tým, že už výchova rodičov bola poznačená rodovo špecifickou
socializáciou a rodovo stereotypnou výchovou a vzdelávaním. „Rozdielnosť výchovných
cieľov prináša nevýhody obom pohlaviam. Dievčatá sú brzdené v tvarovaní zdravého
sebavedomia, okolie v nich obyčajne nepovzbudzuje prianie po nezávislosti
a samostatnosti….pre chlapcov rovnako ako pre dievčatá býva v ranom detstve
najdôležitejšou blízkou osobou matka, musia sa (na rozdiel od dievčat) už v raných fázach
detstva začať odpútavať od matky, a nakoľko je to možné, priblížiť sa otcovi“ (Karsten, 2003,
s. 68). Koncepcia výchovy a vzdelávania, poskytujúca rovnaké šance obom pohlaviam,
umožňuje dievčatám aj chlapcom smerovať svoj život k nezávislosti a sebaistote. Dôležitými
výchovnými vplyvmi sú okrem rodičov najmä vrstovníci, priatelia/priateľky, učitelia/učiteľky
a vychovávajúci/vychovávajúce, v konečnom dôsledku celá spoločnosť.
Výchova v rodine tvorí rozsiahlu sféru posilňovania rodových stereotypov, od rodovo
stereotypných hračiek, detskej literatúry a hier, po rodovo stereotypné myslenie rodičov,
presadzujúcich vlastnú filozofiu vhodnosti a nevhodnosti správania, konania, výberu záujmov
12
http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&vid=101
36
a voľnočasových aktivít. Ružovo-modrá optika je z hľadiska výchovy v tomto prostredí
najvypuklejšia. Výchova k rodovej citlivosti v rodine umožňuje chlapcom a dievčatám, aby
rozvíjali široké spektrum záujmov, schopností a daností, neokliešťovaných rodovo
stereotypnými obmedzeniami (Cviková, Juráňová, 2006). Podporuje deti, aby rozvíjali všetky
dimenzie svojej osobnosti, aby sa mohli stať šťastnými, kompetentnými, sebavedomými a
sebaistými dospelými jedincami.
Dobrou perspektívou je, že stúpa počet rodičov, ktorí odmietajú vychovávať svoje deti
podľa vzoru tradovaných klišé o pohlavných rolách a snažia sa dosiahnuť určitú vyrovnanosť
a rovnocennosť medzi oboma pohlaviami (Karsten, 2003, s. 33). Ide o ignorovanie
zaužívaného spôsobu obliekania, tradičného delenia hračiek na dievčenské a chlapčenské (je
jedno, kto sa s čím hrá, dôležitou hodnotou hračky je jej edukačná funkcia), a výberu knižiek,
ktoré poukazujú na dievčenskú identitu ako submisívnu a chlapčenskú ako dominantnú.
Naopak, snažia sa obe pohlavia rovnakou mierou podporovať v súťaživosti a asertivite,
v slušnosti a empatii. Rodičia si začínajú uvedomovať, ako negatívne ovplyvňuje kvalitu
života ich detí nízke sebavedomie a submisivita u dievčat či nízka miera empatie
a tolerantnosti u chlapcov. Tí istí rodičia však musia bojovať zo silne zakorenenými
predsudkami (jemnosť a citlivosť u chlapcov je napríklad všeobecne považovaná za
„zženštilosť“ či zbabelosť).
Rozdielne výchovné ciele nachádzame okrem rodinného prostredia v ďalšom významnom
výchovnom prostredí, v škole, v podmienkach inštitucionálnej výchovy. Skrytý obsah výchovy
reflektuje tie hodnoty, predstavy, presvedčenia, očakávania a spôsoby správania učiteliek a
učiteľov v komunikácii so žiačkami a žiakmi, ktoré sú významnou súčasťou procesov
sociálneho učenia, ale nevyplývajú z oficiálnych školských dokumentov. V anglickom jazyku
existuje tento fenomén pod pojmom hidden curriculum, v slovenskej literatúre sa začína stále
častejšie využívať pojem skryté kurikulum. Smetáčková (Smetáčková, Vlková, 2005, s. 73)
vymedzuje neformálne, tzv. skryté kurikulum, ako jav, ktorý zastrešuje všetky ostatné
činitele, prítomné pri edukácii, ktoré nie sú súčasťou pevne stanoveného vyučovacieho
obsahu. Ide napríklad o frekvenciu komunikácie učiteľov/učiteliek so žiakmi/žiačkami,
organizáciu školských činností atď.
Connel v súvislosti s kurikulom hovorí o rodovom režime škôl, ktorý obsahuje:

vzťahy moci: vzťahy autority a dominancie, v ktorých učiteľky/učitelia vystupujú,

diferenciáciu práce a úloh na základe pohlavia: dievčatá sú viac vyzývané k užitočným
činnostiam, kým chlapci zase k „chlapským“ prácam,

emočné pravidlá: v tejto oblasti sú mimoriadne viditeľné rodové stereotypy,

symbolika jazyka: výber komunikačných prostriedkov, spôsobu, vyjadrovania
a pomenovávania javov (Rey, 2004).
Skrytý obsah má rozhodujúci vplyv na formovanie rodových rolí, ako aj na ich
diferenciáciu. Výskumy (napr. Průcha, 1997, Minarovičová, Golnikowa, podľa Cviková,
Juráňová, 2003) dokazujú, že učiteľky a učitelia pristupujú k dievčatám a k chlapcom
s odlišnými očakávaniami a požiadavkami, čoho výsledkom je, že chlapci a dievčatá sa
v škole naučia odlišné veci, čo nie je v súlade s požiadavkou rovnosti.
Učiteľky/učitelia a vychovávateľky/vychovávatelia majú pri vytváraní podmienok pre
žiačky a žiakov možnosť rozhodnúť o tom, či sa škola bude nekriticky podieľať na
potvrdzovaní a reprodukovaní rodových stereotypov, alebo či ich bude spochybňovať a
vytvárať priestor na formovanie ich vlastnej podoby ženskosti a mužskosti. Deti a mládež
potom získajú reflexiou vlastnej rodovej roly i stereotypných obrazov žien a mužov možnosť
sebavedomejšej orientácie vo svete (Cviková, Juráňová, 2006).
Podľa Lukšíka (2003) by mala byť podstatným faktorom rodovo citlivej výchovy podpora
citového vývinu. Chlapci by sa mali učiť prejavovať zdanlivo „nemužské“ city, ako je strach,
bolesť, smútok, potreba bezpečia a ochrany, a dievčatá by sa mali naučiť prejavovať zdanlivo
37
„neženské“ pocity, ako hnev, odmietnutie či dominancia. Výchovné prostredie by malo
navodiť atmosféru empatie, tolerancie a porozumenia, v ktorej by si deti bez ohľadu na
pohlavie mohli „trénovať“ svoje nestereotypné návyky v modelových situáciách.
Samozrejmou súčasťou takto poňatej výchovy musí byť zaradenie takých tém do výchovy
k manželstvu a rodičovstvu, ktoré by odstraňovali zažité mýty a povery, a kriticky
poukazovali na manipulatívny charakter takýchto nesprávnych záverov.
Rodovo citlivá pedagogika (veda o výchove a vzdelávaní, rodovo citlivých) zasahuje do
všetkých oblastí školskej edukácie. Dôležitosť rodovo citlivého prístupu vystupuje do
popredia vo chvíli, keď ľudia začínajú hľadať spôsoby riešenia prítomnosti diskriminujúceho
nerovného uplatňovania požiadaviek spoločnosti napr. pri prijímaní do zamestnania,
ohodnotení odvedenej práce, možnosti postupu do vyšších funkcií, ale aj na riešenie
prítomnosti sexuálneho obťažovania na pracoviskách, násilia páchanom na deťoch a ženách či
sexizmu v médiách a reklame. Rodovo citlivá pedagogika sa javí ako kompetentný
a efektívny spôsob odstraňovania pocitu nadradenosti nad inými bytosťami, učenia sa
tolerancii, empatii a pocitu spolupatričnosti. Kým organizácia edukačného procesu je
súčasťou celkovej organizácie školy, komunikácia a prístup učiteľov a učiteliek je výhradne
individuálnou záležitosťou konkrétneho učiteľa a učiteľky. Ide o ďalšie vzdelávanie
a samovzdelávanie, ktoré si vyžaduje uvedomenie si vlastnej rodovej identity a prítomnosť
rodových stereotypov v názoroch učiteľov a učiteliek, ktoré majú vplyv na priebeh školskej
edukácie. Prehlbovanie vedomostnej základne v oblasti odstraňovania rodových stereotypov
a podpory rovných príležitostí predpokladá záujem a zainteresovanosť, kvalitnú odbornú
literatúru a informačné materiály, ako aj motiváciu v podobe odborných prednášok a diskusií.
V oblasti organizácie vzdelávania je dôležité kriticky prehodnotiť stav učebníc, formálneho aj
neformálneho kurikula, najmä učebných osnov tak, aby odzrkadľovali princípy humanistickej
edukácie na slovenských školách.
Uplatňovanie týchto požiadaviek nie je nereálne. Špecifikom základných škôl vo
Švajčiarsku (Dončevová, 2006) je, že edukácia v prvom ročníku prebieha oddelene od
ostatných ročníkov, čo je zdôvodňované humanistickým, nenásilným preklenutím obdobia
prechodu medzi materskou a základnou školou. Z hľadiska rodovej problematiky ide
o postupné zoznamovanie sa s princípmi rodovo citlivej výučby, ktorá pozostáva
z uvedomovania si vlastnej rodovej identity detí, akceptovania inakosti druhého pohlavia
a rešpektovania odlišností, z toho vyplývajúcich, poznávania a akceptovania seba samého ako
jedinca s určitým pohlavím, záujmami a potrebami. Z hľadiska uplatňovania rovných
príležitostí sa učitelia a učiteľky zameriavajú na podporu rozvíjania osobitých vlastností
a záujmov chlapcov a dievčat bez prítomnosti stereotypných predsudkov a očakávaní. Deti sú
vyzývané a podporované vo všetkých činnostiach s rovnakou intenzitou. Výsledkom takejto
rodovo citlivej edukácie sú rodovo uvedomelejší a vyspelejší jedinci, ženy s vyšším
sebavedomím, menej komplikovaný kariérny postup žien v zamestnaní, efektívnejšie využitie
ženského potenciálu pre rozvoj spoločnosti, ale najmä spoločnosť bez násilia. Všetky
spomínané aspekty sa odzrkadľujú vo vysokej životnej úrovni, v rámci ktorej sú tolerancia,
empatia a akceptácia individuálnych odlišností základnými pravidlami spolužitia. Tieto
pravidlá sú deťom vštepované v snahe skvalitniť obdobie dospievania, pomôcť im
zorientovať sa v medziľudských vzťahoch a nájsť spôsob, ako prežiť plnohodnotný život.
V slovenskom školskom zákone (zákon č. 245/2008) sa nachádza zmienka o rovnosti muža
a ženy, v štátnych výchovno-vzdelávacích programoch, ktoré vymedzujú povinný obsah
výchovy a vzdelávania (povinné predmety aj tvorbu učebníc) sa už však problematika rodovej
rovnosti nespomína (Cviková, Filadelfiová, 2008, s. 19). Pre základné školy je vyčlenených
sedem vzdelávacích oblastí a sedem prierezových tém, z ktorých napríklad vzdelávacia oblasť
„Človek a hodnoty“ a prierezová téma „Osobnostný a sociálny rozvoj“ sú vhodných
priestorom pre integrovanie rodovej problematiky do základného vzdelávania. V prvom
38
prípade sa rodová rovnosť ani práva žien nespomínajú, v druhom sa spomínajú aspoň tie
všeobecne ľudské. Absencia rodovej problematiky je trvalo viditeľná aj pri hodnotení stavu
obsahu slovenských učebníc: Záverečné stanovisko Výboru pre odstránenie diskriminácie
žien: Slovensko (OSN, CEDAW/C/SVK/CO/4, na zasadnutí 30.6. - 18. 7. 2008). Výbor
v ňom vyjadril „znepokojenie nad pretrvávaním rodových stereotypov prevládajúcich
v školských učebniciach, ktoré sú základnou príčinou tradičných vzdelávacích preferencií
dievčat a chlapcov“ (bod 18, Cviková, Filadelfiová, 2008, s. 20).
Pedagogická veda na Slovensku je vystavená rizikám súvisiacim s veľkým rodovým
zaťažením. Toto zaťaženie zasahuje do všetkých zložiek školstva: organizácie,
výchovnovzdelávacieho procesu, obsahu a metód, do života vychovávaných aj
vychovávajúcich atď. Školstvo je pevnou súčasťou našej spoločnosti a jej rodových asymetrií,
zatiaľ len minimálne berie do úvahy rodovú politiku, ktorá sa snaží túto asymetriu riešiť. Pre
pedagogiku bolo v tomto smere sformulovaných niekoľko odporúčaní:
 dôsledne obsahovo, formálne, inštitucionálne a realizačne prepájať rodovú a vzdelávaciu
politiku na národnej aj regionálnej úrovni,

posilňovať postavenie učiteľskej profesie a ľudí, ktorí v nej pôsobia, rodovo citlivým
spôsobom,
 vytvárať a posilňovať GM v oblasti školstva a vzdelávania vo všeobecnosti,
 podporovať a rozvíjať rodový výskum, najmä rodovo citlivý výskum a analýzy v oblasti
školstva a vzdelávania,
 podporovať vydávanie a šírenie študijnej literatúry a materiálov z oblasti rodovo citlivej
pedagogiky,
 podporovať tvorbu rodovo citlivých učebníc, resp. pripraviť rodovo citlivé metodické
postupy pre prácu s existujúcimi učebnicami, učebnými materiálmi a pomôckami,
 zakomponovať do učebných osnov prínos žien pre rozvoj vedy, umenia, kultúry v histórii
ľudstva tak, aby boli integrálnou súčasťou vzdelávania,
 zahrnúť rodovo citlivú pedagogiku ako povinnú súčasť do prípravy na učiteľské
povolanie, vo všeobecnosti do ďalšieho vzdelávania učiteľov a učiteliek, a to v rámci
dlhodobého vzdelávania.
Nielen pedagogika ako veda, ale aj jej praktická rovina, školstvo, v súčasnosti čelí silnému
rodovému tlaku. Podľa Anny Tokárovej (2006, s. 29 - 30), slovenskej odborníčky na
pedagogické vedy, patrí slovenské školstvo k pracovným odvetviam s najvyššou mierou
feminizácie, a učiteľstvo patrí k povolaniam, v ktorých sa enormne prejavujú formy zjavnej aj
skrytej diskriminácie na základe pohlavia, a to nielen diskriminácie žien, ale aj mužov.
„Školská výchova a vzdelávanie je pritom oblasťou, ktorú možno označiť za prameň
reprodukcie patriarchálnych rodových stereotypov a začarovaného kruhu rodových
problémov. Vývoj feminizácie školstva nemožno oddeliť od feminizácie vzdelania
a povolaní“ (Tokárová, 2006, s. 30).
Pedagogika ako veda o výchove a vzdelávaní musí reflektovať problémy súčasného
globálneho sveta, v ktorom sú ľudia dennodenne konfrontovaní so sociálnou realitou,
súčasťou ktorej sú rodová nerovnosť a sociálna nespravodlivosť. Reflektovaním rodovej
problematiky môže výchova splniť požiadavku šírenia všeľudských hodnôt a rozvoja
demokracie, humanizmu a ľudských práv s vytváraním týchto podmienok v škole.
Pedagogika vo všetkých svojich rozmeroch by mala reagovať na vývoj spoločnosti oveľa
pružnejšie, pripravovať jednotlivcov na životné podmienky tak, aby vedeli plnohodnotne
prežiť v existujúcich pomeroch. Jej cieľom by mala byť výchova takých členov spoločnosti,
ktorí dokážu aktívne reagovať a analyzovať situácie, nie sa im iba prispôsobovať.
39
2.2
Diskriminácia na trhu práce
Práca je neoddeliteľnou súčasťou aktívneho ľudského života, človek by bez nej neprežil
a spoločnosť by nemohla efektívne fungovať. Je tu teda tak ekonomický, ako aj sociálny
rozmer práce ako tvorivej činnosti, produkty ktorej by mali prispievať predovšetkým ku
skvalitneniu života v spoločnosti a uspokojovaniu potrieb jednotlivcov. Oba rozmery sú
poznačené nerovným rodovým dualizmom, ktorý dokázateľne ovplyvňuje život každého
jednotlivca bez ohľadu na rod a fungovanie celej spoločnosti. Samozrejme, máme na mysli
spoločnosť, ktorá uznáva humanistické a demokratické pravidlá, považujúce muža a ženu za
rovnocenné bytosti. Hodnota práce je totiž stále determinovaná rodom, napriek rôznym
formám GM, či obyčajnému zdravému rozumu. Dôsledky sú ďalekosiahlejšie: pre jednotlivca
a najmä pre celú spoločnosť, ktorá dopláca na sprievodné sociálnopatologické javy, ako je
nezamestnanosť, chudoba, domáce násilie, sociálna exklúzia.
Koncepcia rovnosti príležitostí, či už vo vzdelávaní alebo zamestnaní, znamená
uplatňovanie rodovej rovnosti a eliminácie rodových stereotypov v aktivitách, ktoré úzko
súvisia s rozvojom ľudských zdrojov. Rovnosť príležitostí žien a mužov predstavuje
umožnenie rovnakého prístupu oboch pohlaví k zdrojom a k sociálnym prostriedkom, ako je
vzdelanie, zamestnanie a zdravotná starostlivosť, na základe zohľadnenia ich špecifík a
skúseností vyplývajúcich z ich rodovej socializácie a kultúrneho prostredia (pozri
http://www.rovnopravnost.sk). Rovnosť príležitostí sa tak javí ako efektívny spôsob, ako
predchádzať frustrácii vo formujúcom sa profesionálnom živote jedinca. Naplnenie predstáv,
túžob a očakávaní signalizuje harmóniu v živote mladého človeka, ktorá je efektívnou
prekážkou prieniku sociálnopatologických javov do jeho súkromia (nezamestnanosť,
alkoholizmus, chudoba, agresivita a násilie a pod.). Pre kvalitný rozvoj ľudského potenciálu
od počiatku (výchova a vzdelávanie) až po výkon (práca) je uvedomenie si dôsledkov rodovej
diferenciácie v pracovnej sfére minimálne dobrou alternatívou.
„Muži a ženy vždy pracovali, ale typy pracovných možností im dostupných a odmena,
ktorú za svoju prácu dostávali, tradične závisela skôr na kultúrne predpísaných a utužovaných
predstavách „ženskej“ a mužskej“ práce než na ich talente“ (Renzetti, Curran, 2003, s. 266).
Typ práce, ktorú ženy a muži tradične vykonávajú, je aj v súčasnosti silne segregovaný na
základe pohlavia, stále pretrvávajú zásadné rozdiely v tom, čo je pre koho vhodné a naopak.
Tento jav má počiatky v základnom vzdelávaní, keďže už v čase povinnej školskej dochádzky
sú deti a mladiství usmerňovaní k určitým aktivitám a študijnému zameraniu podľa toho, aké
pohlavie reprezentujú. Realitu na pracovnom trhu potom charakterizujú nasledujúce javy:
 trh práce ostáva naďalej duálnym pracovným trhom, teda jednu skupinu zamestnania
vykonávajú výhradne ženy a druhú výhradne muži; ak sa teda pre takto špecifikovanú
prácu rozhodne opačné pohlavie, vzbudzuje často pozornosť, pohoršenie či dokonca
odsúdenie (napríklad u nás takmer nulový záujem o predškolské vzdelávanie spôsobilo, že
mladý záujemca o prácu v materskej škole okamžite vzbudzuje podozrenie z pedofílie,
pričom napríklad v Škandinávii sú učitelia v predškolských a elementárnych výchovnovzdelávacích zariadeniach bežným javom, čo má preukázateľne pozitívny vplyv ako vzor
muža pomáhajúceho a starajúceho sa); tento jav potom ochudobňuje trh práce o množstvo
tvorivého ľudského potenciálu;
 miera koncentrácie mužov a žien v jednotlivých odvetviach prehlbuje mieru
spoločenskej prestíže konkrétneho typu práce, čo sa samozrejme odzrkadľuje aj
v ohodnotení tejto práce; jedným z charakteristických znakov patriarchálneho rozdelenia
spoločnosti je uznanie „mužskej“ práce ako spoločensky významnejšej a hodnotnejšej (viď
materská dovolenka a jej nielen materiálne ohodnotenie v porovnaní s akoukoľvek inou
prácou), čo znamená dehonestáciu významnosti tých odvetví, v ktorých sa v súčasnosti
zamestnávajú skôr ženy (vhodným príkladom je slovenské školstvo, ktorého prestíž ako
40
pracovného odvetvia prudko klesla po tom, čo prestalo byť odvetím výhradne mužským
a prefeminizovalo sa; v súčasnosti už byť učiteľom/učiteľkou nie je žiadna prestíž, iba ak
na úrovni vysokého školstva, kde však zastávajú vedúce funkcie takmer výhradne muži);
vstúpiť do “ženského” zamestnania potom znamená pre mužov veľkú prekážku (a nielen
prestížnu a finančnú), nehovoriac o ich motivácii; nízka prestíž znamená v očiach
verejnosti nízku zodpovednosť a dôležitosť profesie, napríklad v prípade školstva to
znamená znižovanie úrovne profesionality a autority učiteľa/učiteľky u žiakov a rodičov;
 rod ako mocenský vzťah je možné sledovať aj v rámci tzv. odborovej segregácii na
základe pohlavia (Renzetti, Curran, 2003, s. 280), čo znamená, že v jednom odbore majú
príležitosť obe pohlavia, ale v skutočnosti sú ženy sústreďované v rámci odboru na
namáhavejšie, menej zodpovedné, viac manuálne a samozrejme horšie platené práce;
 to isté platí pre tzv. podnikovú segregáciu na základe pohlavia (tamtiež), keď muži a
ženy v rámci jedného podniku vykonávajú rovnakú prácu, ale náplň ich práce je rozdielna
(napríklad v právnických firmách sa ženy sústreďujú skôr na rodinné právo, zatiaľ čo
obchodným právom sa zaoberajú muži);
Segregácia v tejto sfére má vážne dôsledky na osobný aj spoločenský rozmer
pracovného potenciálu žien a mužov, a to vo viacerých rovinách:
 jedným z najdôležitejších je, že obmedzuje pracovné možnosti oboch pohlaví, pričom
viac nevýhod prináša ženám, vzhľadom na to, že to, čo sa označuje za „ženskú“ prácu,
je spojené s negatívnymi asociáciami;
 existencia tzv. skleného stropu, neviditeľnej bariéry, ktorá obmedzuje pracovnú
mobilitu žien/zamestnankýň smerom hore, na vyššie funkcie; naopak, v prípade
mužov v pre nich netypických zamestnaniach je často pozorovateľný opačný efekt,
tzv. sklený výťah, t. j. uprednostňovanie a neadekvátne rýchly pracovný postup vo
funkcii;
 rozdielna sociálna a pracovná skúsenosť: muži majú v prostredí so ženskou
dominanciou pocit moci, kým ženy v prostredí s mužskou dominanciou pocit
poníženia a kontroly;
 prítomnosť a miera sexuálneho obťažovania na pracovisku, čo súvisí
s predchádzajúcim bodom; muž zažije sexuálne obťažovanie na pracovisku iba
ojedinele, kým pre mnohé ženy je táto realita bežnou skúsenosťou; ide o najvážnejší
psychický dôsledok segregácie na trhu práce;
 ekonomický dôsledok, čiže platová diferenciácia (Renzetti, Curran, 2003, s. 280 286).
Je isté, že rodová citlivosť je opodstatnenou kvalitou aj v oblasti rozvoja ľudských zdrojov.
Dôvodov je viacero: sociálna spravodlivosť, osobný a spoločenský profit zo slobodného
výberu práce a pracovných podmienok na základe kvalitatívnych schopností, rovnováha
pracovných a emocionálnych kvalít vo všetkých pracovných funkciách, umožnenie
profesionálneho rastu bez rodovej/pohlavnej segregácie, prítomnosť pozitívnych vzorov
v živote detí a mladistvých bez rodových nerovností a stereotypov. Dokážeme si predstaviť,
o koľko viac kvalitnej práce by mohli jedinci oboch pohlaví vykonať, keby nemuseli
každodenne čeliť nezmyselným rodovým predsudkom? A ako by sa to prejavilo v kvalite ich
života?
Z vyššie uvedeného vyplýva, že v súčasnej industrializovanej spoločnosti ľudia
vykonávajú rôzne druhy práce, ktoré sú samozrejme rôzne hodnotené. Ideálom by bolo
odmeňovanie spojené s výkonom určitej práce na základe takých atribútov, ako je stupeň
požadovanej kompetencie, vynaložené úsilie, miera zodpovednosti a pod. V praxi je to však
inak: hodnota práce je determinovaná okrem iného aj pohlavím (Renzetti, Curran, 2003). Ide
o platovú diferenciáciu, ktorá je ekonomickým dôsledkom segregácie na trhu práce na základe
pohlavia. Pohlavie ako biologická entita nemá zásadný vplyv na samotný výkon práce a jeho
41
hodnotu. Vplyv majú najrôznejšie psychické či fyzické vlastnosti a danosti, ale pohlavie samo
osebe nič podobné nevypovedá. To, či je jedinec zodpovedný, hysterický, komunikatívny,
manipulatívny alebo má zmysel pre logiku či algoritmus nie je dané pohlavím, ale je vrodené
alebo získané. V pracovnej oblasti sa pohybujú viac či menej emocionálne stabilní (alebo
labilní) jedinci bez ohľadu na pohlavie, to isté platí o miere logického myslenia. Preto je
zaujímavé, že rozdiel, či dostane rovnaké pracovné miesto žena alebo muž, sa prejaví najmä
na výplatnej páske (a prestíž funkcie klesá). Navyše sa vopred predpokladá, že čím vyššia
funkcia, tým viac je pravdepodobné, že žena podľahne svojim emóciám a miesto jednoducho
“nezvládne”. Nie je to skôr preto, že nezvládne spoločenský tlak, vyššie požiadavky a
prekážky, vytvorené “na mieru”? Akoby boli emócie iba výsadou žien a preto trpenou
súčasťou pracovného výkonu. Ale trendy napovedajú, že v tejto oblasti sa začína mnohé
meniť.
Zamestnania, ktoré vykonávajú ženy, sú teda nielen menej prestížne, ale aj horšie
hodnotené. Tento fakt má negatívny dopad na ženskú populáciu, čo nie je prekvapením. Ide
nielen o osobný dopad (psychický či materiálny), ale aj spoločenský: ženy sú chudobnejšou
časťou populácie, viac ohrozenou nezamestnanosťou, bezdomovectvom či inými
sociálnopatologickými javmi. Najmarkantnejšie sa táto skutočnosť javí u žien-samoživiteliek.
Nehovoriac o ženách vo vyššom veku, ktoré žijú v jednočlennej domácnosti (bez vdovskej či
inej vyživovacej podpory) (Renzetti, Curran, 2003). Je isté, že žena bez finančnej podpory
svojho partnera nedosahuje v priemere taký životný štandard, ako muž, vďaka čomu je
vlastne na ňom nedobrovoľne závislá (najmä ak je na už spomínanej materskej “dovolenke”).
O tom, akou „dovolenkou“ je byť na materskej dovolenke, vypovedajú mnohé domáce a
zahraničné štúdie a výskumy o ženách a ohodnotení ich „práce“ v domácnosti a pri
starostlivosti o deti (viac pozri napríklad Ona a On na Slovensku: Ženský údel očami verejnej
mienky, 1996; Renzetti, Curran, 2003; Karsten, 2003; Bútorová, 2008; Bútorová, Filadelfiová,
2008; Filadelfiová, 2008; Marošiová, 2008; a pod.). Tieto výskumy dokladajú, že „domáca“
práca je všeobecne považovaná pre ženy za prirodzenú a chcenú, a preto ju netreba extra
hodnotiť. Tým sa de facto stávajú mnohé ženy na materskej dovolenke priamo závislé na
svojich partneroch (čo iba potvrdzuje mocenský vzťah medzi pohlaviami) a zároveň je táto
inak prirodzená súčasť života ženy (ak sa pre ňu rozhodne) degradovaná, pretože je to
„ženská“ činnosť (a teda menej ohodnotená, viď aktuálny finančný príspevok na materskej a
rodičovskej dovolenke).
Analýza dlhodobých trendov v politike trhu práce zaznamenáva väčšie či menšie
uvoľňovanie rigidných rodových nerovností a stereotypov v tejto oblasti. Ženám a mužom sa
aspoň do určitej miery darí preniknúť na pracovné miesta, ktoré by ešte možno pred desiatimi
rokmi boli pre nich/ne nedostihnuteľné. Možno by bolo lepšie investovať čas, strávený
vylepšovaním mechanizmov segregácie trhu práce, do podpory budúcich generácií bez
predsudkov a nerovností, k zvýšeniu kvality života osobného aj spoločenského.
2.3
Otcovstvo, materstvo a partnerstvo
Súkromná sféra zahŕňa oblasť domácnosti: všetko, čo sa týka života, odohrávajúceho sa za
stenami domova. Tento priestor je takmer výhradne v užívaní žien, podľa patriarchálneho
poriadku sa tu môžu realizovať a robiť „kariéru“. Toto postavenie je dané tzv. slabosťou
ženského pohlavia, presvedčením, že ženy sa na iné aktivity z biologického hľadiska nehodia.
Filozofiu „vysvetľuje“ myšlienka, že muži majú zarábať a ženy sa majú starať o rodinný
kozub. Zmysluplnosť myšlienky mohla byť aktuálna na počiatku stvorenia ľudstva, keď bolo
skutočne potrebné, aby fyzicky silnejší lovil potravu a slabší sa staral, aby nevyhasol oheň.
Odvtedy však uplynul dlhý čas, potreby a schopnosti mužov a žien sa vyvíjali s vyvíjajúcou
sa civilizáciou, potravu dnes „lovíme“ v supermarketoch (a keďže už nie je potrebná fyzická
42
sila, nájdeme pri tejto činnosti prevažne ženy) a mnohé ženy sú tiež samoživiteľkami rodiny.
No v mnohých rodinách stále akoby vládol pravek, aj napriek tomu, že podmienky
a civilizovanosť spoločnosti sa dávno zmenili.
Rodina, to je predovšetkým partnerský, manželský a rodičovský vzťah. Manželstvo je vo
svojej podstate právne zaviazaný zmluvný dohovor (Renzetti, Curran, 2003, s. 228).
V minulosti (nie tak vzdialenej) bolo manželstvo výmenným vzťahom medzi mužom a ženou,
povinnosťou manželky boli domáce práce a plnenie manželových požiadaviek, manžel bol na
oplátku povinný zaisťovať manželku finančne, podľa vlastného uváženia. Všetky
rozhodovacie právomoci v rodine boli zverené manželovi. V súčasnosti manželstvo a rodina
podliehajú regulácii štátu, ktorý vymedzuje práva a povinnosti partnerov, avšak stále prežíva
stereotyp, že hlavou rodiny je muž. Takže sa v podstate veľa nezmenilo, keď uvážime, že to
dáva manželom a otcom do rúk moc nad ženami a deťmi.
Empirické výskumy (podľa Renzetti, Curran, 2003, s. 230), zisťujúce status žien a mužov
v súčasných manželstvách, zistili, že väčšiu moc má ten partner, ktorý prináša do rodiny viac
„prostriedkov“ (má väčší príjem, vyšší sociálny status či vzdelanie). Keďže idea
patriarchálnej spoločnosti zabezpečuje mužom lepší prístup k príležitostiam ako ženám
a muži sú lepšie platení za tú istú prácu ako ženy, je takmer isté, že je to zväčša
partner/manžel. Sú však aj rodiny, kde má manžel väčšie právomoci bez ohľadu na príjem,
status či vzdelanie manželky. Výskumy tiež upozorňujú na skutočnosť, že problém deľby
moci v partnerskom zväzku je oveľa zložitejší a nestačí iba sledovať spôsob rozdelenia moci
v rodine. Nie všetky rozhodnutia sú totiž rovnako závažné. Avšak faktom zostáva, že rodové
stereotypy a predsudky sú v ideológii a štruktúre rodiny tak hlboko zakorenené, že spoločnosť
v takomto rozdelení nevidí problém a nemá dôvod sa uvedenou skutočnosťou výrazne
zaoberať.
O rozdelení moci v rodine najlepšie vypovedá rozdelenie domácich povinností. Pokiaľ je
toto rozdelenie v súlade s tradičným poňatím manželstva, potom by sa žena mala venovať
domácim prácam a muž platenému zamestnaniu, aby mohol uživiť rodinu. „Ak sa opýtate
žien, ktoré sa celodenne starajú o domácnosť, čo robia, obyčajne odpovedia: „Ja nepracujem,
som v domácnosti“. Na tejto odpovedi je zarážajúce, že aj keď je práca v domácnosti
spoločensky a ekonomicky dôležitá, nepovažuje sa za skutočnú prácu, a to dokonca ani
ženami....jediným dôvodom, prečo sa táto práca nepovažuje za skutočnú, je, že nie je
špecializovaná...najviac sa opakuje a v istom zmysle nikdy nie je hotová“ (Renzetti, Curran,
2003, s. 231). V 50-tych rokoch 20. storočia bolo v USA bežné, že ženy zostávali
v domácnosti, kým muži odchádzali za kariérou. Okrem vplyvu rodových stereotypov to bolo
aj dôsledkom hospodárskej a ekonomickej stability, ktorá dovoľovala polovici aktívnej
populácie zostávať doma a venovať svoj čas deťom a domácim prácam. A bola to opäť
hospodárska situácia krajiny a ekonomická situácia rodín, ktorá spôsobila, že bolo
nevyhnutné, aby aj ženy prispeli k hospodárskemu blahu krajiny. Ženy začali deliť svoj čas na
prácu v zamestnaní a prácu doma. Je logické, že čas, venovaný domácnosti, bol časom
voľným, teda tým, ktorý muži/partneri venovali zväčša sebe, oddychu a koníčkom. A to bol
moment, kedy sa do popredia začal tlačiť problém spravodlivého rozdelenia domácich prác,
povinností, ktoré sa týkajú celej rodiny. Ide o problém, dodnes spoľahlivo nedoriešený,
zdôrazňujúci potrebu viesť deti oboch pohlaví k rovnakému zaťaženiu domácimi
povinnosťami už od najranejšieho detstva.
Aké je teda postavenie žien a mužov v súkromnej sfére? Ženy sa počas posledných
desaťročí dokázali veľmi výrazne posunúť smerom k sfére verejnej: to však neznamená, že
zanedbávajú svoju rolu matky/opatrovateľky. Táto pozícia je v nich veľmi silne zakorenená
a napokon, v tejto role sa cítia bezpečne a isto. Napriek tomu je viditeľná veľká snaha
o prepojenie súkromného a verejného, rodinných povinností a kariéry, ktorá sa ženám, ak sa
pustia týmto smerom, darí a sú v tejto role často veľmi úspešné. Aj napriek častým prekážkam
43
a nedôvere okolia, čo zvyšuje nároky, kladené na ženu pre jej dvojité pracovné zaťaženie. Ak
je prítomná dôvera a podpora okolia, najmä zo strany partnera, má žena otvorené všetky cesty
k splneniu vlastných požiadaviek na priebeh svojho života, i požiadaviek spoločenských.
Pozitívny je aj posun v postavení mužov v súkromnej sfére. V tomto prípade ide najmä
o väčšiu frekvenciu a intenzitu aktivity mužov na dianí v rodine: domáce práce, starostlivosť
o deti a trávenie voľného času. Realita potvrdzuje, že aj muži sa vedia zodpovedne
a spoľahlivo (často dokonca aj lepšie) postarať o svoje deti, stráviť spolu s nimi voľný čas či
čas na učenie. Navyše, deťom samotným veľmi prospieva prítomnosť otca ako zástupcu
druhého pohlavia. Ak je otec navyše pozitívnym výchovným vzorom, niet pochýb, že
výchova v rodine kráča správnym smerom. Plnohodnotná prítomnosť partnera/otca v rodine
prospieva všetkým: matke, ktorá má viac času na seba a to sa odráža na jej spokojnosti,
otcovi, ktorý má väčší priestor na prejavenie emócií a ďalších „nemužských“ vlastností,
a samozrejme deťom, ktoré dostávajú vyváženú výchovu, kde sa nemôže nikto na nikoho
vyhovárať.
Ako vyzerá aktuálny stav postavenia muža a ženy v rodine na Slovensku? Po roku 1989 sa
udiali mnohé výrazné zmeny v partnerskom a reprodukčnom správaní slovenskej populácie
(Bútorová, Filadelfiová, 2008). Mnohé trendy majú za následok zmeny, ako napríklad
prehĺbenie sociálnych nerovností, sťaženie materiálnych podmienok na zakladanie rodiny, ale
aj rozšírenie možností uskutočňovania životných dráh a kariérnych príležitostí, pestrosť
životných štýlov, rôznorodosť propagovaných hodnotových systémov, odtabuizovanie
množstva tém, kontakt s cudzími kultúrami - toto všetko sa prirodzene odrazilo na potrebe
väčšej rozmanitosti rodinného či partnerského usporiadania a tiež na výrazných
demografických zmenách. Medzi javy, ktoré zasiahli uvedené zmeny a ktoré majú zásadný
vplyv na súčasnú rodinu, patrí zvyšujúci sa počet žien, žijúcich „single“ a zvyšujúca sa miera
rozvodovosti. Z výskumných zistení vyplýva, že:
 ženy chcú viesť rodinný život so všetkým, čo k tomu patrí, ale zároveň chcú aj
participovať na verejnom živote, vytvoriť si profesionálne zázemie, a vzhľadom na to, že
nemajú v partneroch istotu podpory pri zlaďovaní pracovného a rodinného života,
odkladajú založenie rodiny až na neskôr,
 sú to stále ženy, ktoré sú nespokojné s partnerským vzťahom a životom v rodine,
založenej na tradičných rodových a sociálnych rolách, a aj napriek určitým rizikám riešia
situáciu rozvodom (Bútorová, Filadelfiová, 2008, s. 48 - 50).
Uvedené predstavuje nielen výzvu pre sociálnu politiku, ale vyvoláva aj potrebu
intenzívnych sociálnych/spoločenských zmien. Jednou z nich je koncepcia Noví otcovia –
aktívne rodičovstvo. Dnešný otcovia už nechcú stáť na okraji rodiny, naopak, trendom je byť
otcom, ktorý participuje na dianí v rodine. Tak, ako ženy v posledných desaťročiach zisťujú,
že mať sebavedomie a niečo dokázať nie je hriech voči rodine ani „obetovanie“ vlastných
detí, muži sa učia byť emotívni, láskaví, empatickí a byť pritom, keď sa deti učia chodiť,
rozprávať, prvý krát idú do školy, prvý krát nasadnú na bicykel, stretnú prvú lásku. Celkom
normálne situácie, ktoré otcovia zabudli sledovať, pretože „museli zarábať“. V súčasnosti
začína byť dokonca súčasťou firemnej politiky motivovať otcov, aby trávili čas aj so svojimi
potomkami. Zapájanie otcov do rodinného diania je skutočne zmysluplnou aktivitou:
negatívny vývoj v rodine totiž ovplyvňujú výchovné postoje oboch rodičov. Ide o narušenie
stereotypu, že rodina je jediné životné prostredie, v ktorom muži nepovažujú za „mužné“ byť
aktívni a túto funkciu prenechávajú ženám, ktoré majú konečne možnosť byť niekde
dominantné. Avšak takáto dominancia je často na úkor výchovy detí, pretože deti potrebujú
lásku oboch rodičov, nie dominanciu jedného, unaveného a frustrovaného.
To, že materská láska a starostlivosť je pre dieťa nevyhnutná, je známe a vyplýva to aj zo
skutočnosti, že táto láska a starostlivosť sa u mnohých matiek začína už v prenatálnom
období. O láske a starostlivosti otca sa už hovorí a píše menej, aj medzi odborníkmi, hoci ide
44
o rovnocennú potrebu dieťaťa. O tejto téme existuje len veľmi málo odborných textov,
odborné diskusie sa vedú len veľmi sporadicky (aj to sú väčšinou organizované ženskými
organizáciami, čiže akoby boli ignorované vedeckými inštitúciami13). “Vidíme teda istú
asymetriu – v súvislosti s potrebami dieťaťa sa oveľa väčšia pozornosť venovala úlohe matky
než úlohe otca. Uvažujúc o revolúcii otcov, treba znovu akcentovať, že pod pojmom “otec” sa
nechápe len biologický otec, ale ten muž, ktorý dieťaťu poskytuje dlhodobo lásku a
systematickú starostlivosť” (Szapuová, Kiczková, 2008, s. 147). Otec už v súčasnom
ponímaní neplní len funkciu finančného zabezpečovateľa a rodinného “zásobovača”, ale
zastáva plnohodnotnú úlohu rodiča so všetkým, čo k tomu patrí: láska, starostlivosť, empatia,
ochota pomáhať a deliť sa o povinnosti spojené s domácnosťou. Očakáva sa, že nebude stáť
mimo diania rodiny, ale bude aktívne zasahovať do všetkých dimenzií rodinného života.
Participácia otca na dianí v rodine je ešte stále utópiou pre mnohé slovenské rodiny, napriek
tomu je táto jeho funkcia nevyhnutná, čo (za všetky) dokazuje aj výskum realizovaný v r.
2010 (Dončevová, 2010) medzi deťmi a mladistvými krízových centier pre obete domáceho
násilia: aktívna prítomnosť otcov v slovenských rodinách citeľne chýba (a to nielen v tých
poznačených násilím), čo má výrazne negatívny vplyv na ďalší vývoj detí/mladistvých a celej
rodiny.
Koľko času venuje matka deťom, je známe vďaka výskumom, no aj vďaka obyčajnému
pozorovaniu každodennej reality. Koľko času by mal s dieťaťom tráviť otec, je pre verejnosť
stále ešte veľkou neznámou. Určite by to však malo byť viac času, než koľko otec strávi s
dieťaťom, keď sa vráti z práce. „Pokiaľ nie je alebo nemôže byť pánom svojho pracovného
času, preddefinoval sa dieťaťu ako „otec večerný“ a „otec víkendový“ (Marošiová, 2008, s.
81). Otec, ktorý sa nebráni životnej príležitosti, aby jeho dieťa s ním vyrastalo reálne, nie len
obrazne, sa stáva aktívnym rodičom. Z výskumu verejnej mienky, realizovaného medzi
mužmi (, s. 82) vyplynulo, že na to, aby otcovia ostali s dieťaťom doma na rodičovskej
dovolenke, by museli byť splnené tieto podmienky: matka dieťaťa by musela mať vyššiu
mzdu než otec (37 % opýtaných), rodičovský príspevok by bol vo výške mzdy (22 %
opýtaných), a tiež väčšie pochopenie na strane spoločnosti (9 % opýtaných).
Mnoho odborníkov na výchovu kritizuje skutočnosť, že prvých desať rokov sa o deti
starajú takmer výlučne ženy (Karsten, 2003, s. 76). V rodine je to matka, v predškolskom a
školskom zariadení učiteľka či vychovávateľka. Chlapcom aj dievčatám tak prirodzene
chýbajú reálne mužské vzory, takže sa musia uspokojiť s nereálnymi stereotypnými
predstavami o mužskej roli, ako ich prezentujú napríklad médiá. „Keby sa na výchove prvých
desať rokov viac podieľali muži, mali by to chlapci ľahšie. Mohli by pozorovať, že muži
a ženy sa zase až tak nelíšia, keď napríklad vykonávajú to isté povolanie. Videli by, že aj
muži majú svoje slabé miesta, že aj muži môžu byť ústupní a naopak že aj ženy majú silu
a moc, aby sa dokázali presadiť. Ľahšie by tiež dokázali vo vlastnom prežívaní a správaní
pripúšťať rôzne odtiene a boli by schopnejší vytvárať svoju mužskú identitu podľa
skutočnosti, nie podľa fikcií“ (Karsten, 2003, s. 76). Výskum, ktorý zisťoval hodnotové
postoje slovenských adolescentov v otázkach manželských a rodičovských rolí, túto
skutočnosť dopĺňa o aktuálne poznatky: deti a mladiství sú mimoriadne vnímavými členmi
rodinného spoločenstva, ktoré má na ne silný vplyv a podľa ktorého si vytvárajú predstavy
o vlastnej rodine (Kouteková, 2006, s. 139).
Význam otca a jeho postavenia v rodine sa rovnako, ako očakávania a normy dobrého
otcovstva, vyvíjali v kontexte s premenami spoločnosti. Podobne ako každá iná sociálna rola,
bola aj rola otca vždy definovaná a formovaná mnohými spoločenskými a kultúrnymi
faktormi, ktoré vytvárali a ovplyvňovali štatút otcov v spoločnosti a rodine, ich práv a
povinností, ktoré z tejto role vyplývali (Aktivní otcové, 2008). Počas celého 20. storočia bolo
13
neziskovou organizáciou, známou záujmom aj o tému otcovstva, je napr. Nesehnutí (Brno, ČR), pozri
http://nesehnuti.cz
45
rodičovstvo považované za niečo, čo je úlohou žien. Úlohou mužov bolo zabezpečiť rodinu
po finančnej stránke, jedine v prípade narušenia disciplíny dieťaťa či zasvätenia mužského
potomka do mužských aktivít ich vracalo do roly rodiča. Otec bol teda počas prvých rokov
života dieťaťa takmer úplne vylúčený zo vzťahu dieťa - rodič, pretože bol uznaný predpoklad,
že iba matka dokáže adekvátne reagovať na potreby dieťaťa v ranom detskom veku. S tým
súvisel vznik tzv. kultu materstva. Vďaka nemu bol význam otca pre bezproblémový vývoj
dieťaťa naďalej výrazne podceňovaný. Kult materstva je založený na dvoch základných
predpokladoch:
1. ženy sú od prírody lepšími rodičmi ako muži,
2. matky sú pre deti dôležitejšie ako otcovia (Aktivní otcové, 2008).
Dodnes sú tieto presvedčenia veľmi hlboko zakorenené v našej mentalite a naďalej majú
silné miesto vo verejnej mienke, napriek logike. Ani seriózne výskumy, ktoré potvrdily, že
otec má dôležité miesto v raných fázach života dieťaťa, je kompetentný poskytnúť mu
rovnako kvalitnú starostlivosť ako matka, sa nepresadzovali jednoducho a bezbolestne.
V posledných rokoch sa objavujú nové ideály otcovstva, dochádza ku kvalitatívnemu
posunu smerom k akceptácii rôznych foriem prežívania otcovstva. „Hovoří se obecně o jiném
muži, případně jiném otci či novém otci, který se od toho starého odlišuje především tím, že
nemá potřebu definovat svou mužskou identitu v opozici vůči identitě ženské a bez obtíží
přijímá pečovatelské úlohy, které přirozeně patří k rodičovství. Je stejně zaujat svými malými
dětmi jako je angažovaný v placeném zaměstnání. Bylo by příliš optimistické tvrdit, že nový
otec je prototypem, který v současnosti v západních společnostech převládá. Soudobá
literatura předpokládá minimálně postupný pohyb směrem k novému otcovství, které se
pomalu stává něčím víc, než jen pokryteckou sebeprezentací mužů, podmíněnou společensky
sdíleným názorem a tlakem veřejného mínění“ (Aktivní otcové, 2008). Súčasnosť je
participácii otcov naklonená, na ich ceste k „zbližovaniu“ s potomkami a nevyhnutnými
domácimi povinnosťami však stále stoja prekážky v podobe mýtov o otcovstve:
Mýtus materskej nadvlády nad otcovstvom
Tento mýtus je rozšírený najmä vďaka vývojovej psychológii. Poukazuje na to, že muži nikdy
nemôžu byť tak schopnými opatrovateľmi ako ženy, pretože na to nie sú prírodou vybavení.
Medzi časté argumenty patrí napríklad vysvetlenie, že puto môže vzniknúť iba medzi matkou
a dieťaťom, pretože väzba je pokračovaním prenatálnej väzby: matka dieťa nosila deväť
mesiacov a puto medzi nimi je logickým pokračovaním.
Otcovský inštinkt?
Často sa hovorí o materskom inštinkte, o ženskej intuícii. Menej sa už hovorí o tom, že ženy
sú k opatrovateľským kompetenciám vychovávané odmalička. Aj napriek tomu mladé matky
nemajú zaručenú istotu, že všetko zvládnu na prvý krát. Ukazuje sa, že starostlivosť o deti nie
je ani tak inštinktívnou záležitosťou, ako skôr otázkou každodennej praxe. A ako dokazujú
novšie výskumy v tejto oblasti, muži sa nelíšia v schopnosti túto prax zvládnuť.
Mýtus prirodzenosti
Frekventovaným argumentom, ktorý má ospravedlniť rozdelenie rolí na mužov/živiteľov
a ženy/opatrovateľky, je poukazovanie na prirodzenosť tohto delenia: „vždy sa o deti starali
ženy“, „aj v prírode sa o mláďatá starajú vždy samice, zatiaľ čo samci lovia potravu“. Ale ani
v rôznych kultúrach, ani v prírode to nie je vždy také jednoznačné. Existujú príklady kultúr,
kde sú opatrovateľské role úplne odlišné od tých, ktoré poznáme my. Pygmejský kmeň Aka,
obývajúci severnú časť afrického štátu Kongo, uznáva u otcov vlastnosti, ktoré my v západnej
kultúre pripisujeme ženám-matkám. Neznamená to, že by sa ženy o deti nestarali, starajú sa
o nich všetci členovia kmeňa. Preto ani neprekvapuje, že aj o ostané činnosti sa delia muži
a ženy rovnako. Aj príroda ponúka mnohé dôkazy skutočnosti, že vlastne neexistuje žiadny
ideál toho, ako má vyzerať a ako sa má správať správna matka a správny otec. Všetko je
otázkou možností a príležitostí, ktoré môžeme využiť, alebo nie (Aktivní otcové, 2008).
46
„Noví otcovia“, to je nový pojem pre otcov, ktorí sa starajú. Sú to otcovia, ktorí „vedome
odmietajú patriarchálny model rodiny, nechcú byť chladným, prísnym a rezervovaným otcom
rodiny, odmietajú tradičné mužské hodnoty a vzorce správania. Sú to otcovia, ktorí sa aktívne
podieľajú na starostlivosti o svoje deti a na ich výchove. Existujú názory, ktoré hovoria, že
práve takíto otcovia sa pokladajú za šťastnejších než tí, ktorí sa do starostlivosti o deti
nezapájajú“ (Szapuová, Kiczková, 2008, s. 147). Premeny otcovstva nie sú utopickým
výmyslom niektorých odborníkov, ale práve naopak, sú dennodennou realitou otcov, ktorí ich
začali realizovať neodborne, „amatérsky“ na základe vlastných negatívnych skúseností
s tradičnými rodinnými stereotypmi. O tom, že opustiť tradičné stereotypy a riadiť sa
vlastnými pocitmi a zdravým rozumom nebolo jednoduché, by iste mohli hovoriť mnohí
„netradiční“ otcovia. Na ich podporu navrhol odborník na men´s studies Michael Flood kroky
smerujúce k podpore nového otcovstva (Szapuová, Kiczková, 2008, s 149):
1. vytvorenie zamestnania ústretového voči otcom: zosúladenie práce a rodiny sa už netýka
iba žien, ale aj otcov,
2. vytvorenie rodinnej politiky, ktorá podporuje takú starostlivosť o deti, na ktorej sa
podieľajú obaja rodičia rovnakým dielom,
3. podpora otcov využitím služieb pre rodinu a rodičovstvo,
4. odstraňovanie kultúrnych bariér a podpora pozitívnych kultúrnych obrazov otcovstva,
5. podpora rodičovských zručností mužov a chlapcov.
Na záver sa ešte pristavme pri téme materstva. O kulte materstva už bola reč, o filozofii
kultu materstva možno bez rozpakov tvrdiť, že je postavená na obojstrannej diskriminácii
z hľadiska pohlavia: ženy diskriminuje tak, že predpokladá definitívnosť a nezmeniteľnosť
materskej roly bez ohľadu na rozhodnutie konkrétnej ženy (rozhodnutie ženy o tom, či sa
stane matkou, nie je rozhodnutím spoločnosti a jej očakávaní od žien, ale ženy samotnej, čo
zahŕňa aj jej individuálne vymedzenie hraníc role materstva), mužov diskriminuje fakt, že
spoločenská mienka o roli otca je limitujúca a marginalizujúca. Problémom ideológie
materstva, postavenej na patriarchálnych spoločenských základoch, je redukovanie ženy na
matku, pričom sa neakceptuje skutočnosť, že nie každá žena musí byť matkou.
Inštitúcia materstva, formovaná patriarchálnym spoločenským rámcom, nie je totožná
s fenoménom rodenia a starostlivosťou o deti. Podľa Szapuovej (2011, s. 210) bola inštitúcia
materstva vytvorená tak, aby zjednodušila realizáciu mužských záujmov. Tieto konotácie
majú priamy dosah na skúsenosť žien a jazyk, ktorý pri jej prezentácii používame.
„Patriarchálna ideológia materstva tak vlastne ovplyvňuje a formuje samotnú skúsenosť žien
s prežívaním materstva – napr. keď ich presviedča, že sa musia stať biologickými matkami,
aby boli skutočnými, plnohodnotnými ženami, keď zodpovednosť za zdravie a morálny vývin
dieťaťa kladie výlučne na ich plecia, keď materstvo spája s obetovaním sa ženy a vytvára
romantizujúce obrazy ideálnej matky, ktorá všetky svoje záujmy a potreby nielenže sústavne
a systematicky podriaďuje záujmom dieťaťa, ale od ktorej sa očakáva i to, že v takomto
postoji bude nachádzať jediné a výlučné naplnenie svojho života“ (Szapuová, 2011, s. 210).
Redukcia ženy na matku nie je problémom pre ženu, ktorá pre ktorú je rola matky
prirodzeným naplnením jej života. Tento fenomén ale vedie k znevažovaniu tých žien, ktoré
matkami nie sú alebo sa nimi nechcú stať, spochybňuje sa ich plnohodnotná ženskosť (a ako
autorka podotýka, v prípade mužov paralelný fenomén neexistuje). Ani materská láska nie je
inštinktom, ako sa to bežne prezentuje, ale spoločensky vytvorený sociálno – historický
fenomén. „Ak by existovala materská láska ako nevyhnutnosť a mala by charakter
materského inštinktu, musela by sa prejavovať u každej matky a v priebehu celých dejín.
Musela by fungovať ako univerzálny zákon, t. j. za každých podmienok a okolností, teda tak,
ako funguje inštinkt.....Materská láska sa vyjadruje rozdielne, raz silnejšie, inokedy slabšie,
niekedy vôbec alebo takmer vôbec“ (podľa Szapuová, 2011, s. 213).
47
2.4
Jazyk a sexizmus: rodové stereotypy v komunikácii
Jazyk patrí medzi najdôležitejšie identifikačné prvky národov a kultúr. Okrem toho ide aj
o dôležitý komunikačný prostriedok, vďaka ktorému dochádza k sprostredkovaniu informácií,
predávaniu známych aj nových faktov, formovaniu medziľudských vzťahov atď. Do jazyka sa
pretransformováva úroveň civilizácie. Jazyk, to sú slová, symboly na vyjadrenie označenia,
opisu, hodnotenia. Slová majú svoju silu: môžu potešiť aj raniť. Prítomnosť slangu, pejoratív,
preberanie cudzích výrazov svedčí o „živosti“ jazyka, o jeho používaní a variovaní. Jazyk má
veľkú moc ovplyvňovať myslenie, postoje, hodnoty, pretože ho vnímame a používame
v podstate nepretržite, vedome aj podvedome. Jeho moc môže mať pozitívne, ale aj negatívne
dôsledky. Negatívne môže ovplyvňovať v osvojovaní si nesprávnych návykov, zavádzať
šírením nepravdivých informácií, manipulovať prenosom predsudkov a stereotypov. A tiež
sexizmov.
Jazykový sexizmus je spôsob, akým jazyk prezentuje jedno pohlavie ako menejcenné
(Renzetti, Curran, 2003, s. 176). Takmer vždy sa jedná o prezentáciu ženského pohlavia,
ponižujúcu, znerovnoprávňujúcu, ignorujúcu ženskú identitu. Tá je totiž do určitej miery
odvodená od identity svojho manžela, tým, že prijíma jeho priezvisko. Mnohí odborníci už to,
že sa žena po vydaji musí nechať oslovovať manželovým menom s prechýlením –ová,
považujú za istú formu sexizmu. Nemusia to byť ani sexizmy, ktoré dokážu pomocou jazyka
ignorovať či vylúčiť jedno z pohlaví. Tzv. generické maskulína sa používajú nielen v kontexte
s označovaním mužského pohlavia (muž, učiteľ, člen), ale označujú všeobecne ľudské
(členovia klubu, študenti, pacienti), bez rešpektovania faktu, že súčasťou všeobecne ľudského
je aj ženské pohlavie. Výrazne je tento jav viditeľný v iných jazykoch, napr. anglický výraz
man = muž, človek. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o nepodstatnú pozornosť drobnosti,
ktorá odvádza pozornosť od dôležitejších problémov. “Mali by sme však mať na pamäti, že
jednou z najdôležitejších funkcií jazyka je neustále spoločnosti ozrejmovať psychologické
zaradenie všetkých jej členov” (Renzetti, Curran, 2003, s. 178). Jazyk teda ďalej posilňuje
druhotné postavenie žien v spoločnosti namiesto toho, aby prispieval k jeho odstraňovaniu. Je
možné sexistický jazyk meniť? V slovenčine najmä používaním mužských aj ženských foriem
výrazov (člen/členka, študenti/študentky). Zbaviť sa jazykového sexizmu nie je náročné, stačí
získať citlivosť k rodovým jazykovým otázkam, pestovať všímavosť voči generickým
maskulínam. Pretože je dôležité, akým spôsobom šírime idey prostredníctvom slov ďalej.
Hovorený prejav je okrem vzhľadu a správania jedným z prostriedkov, ktorým dávajú
ľudia najavo svoju rodovú príslušnosť. Jazyk je najdokonalejším nástrojom ľudskej
komunikácie, ktorým uchopujeme skutočnosť tým, že ju pomenujeme (Valdrová, 2005, s. 57).
Záleží však na tom, ako skutočnosť pomenovávame, pretože jazykom možno skutočnosť
tvarovať: prostredníctvom slov, slovných spojení, komunikačného štýlu oboznamujeme
ostatných so situáciou, dojmami, postojmi. Každý jedinec definuje situáciu subjektívne,
napĺňa ju iným obsahom a zmyslom. Pritom spôsob, akým hovoríme, je mimoriadne dôležitý:
jeho prostredníctvom zhmotňujeme obsah rodovej identity, dávame najavo svoju sexuálnu
orientáciu a vzťah k opačnému pohlaviu. Jazykové stereotypy sú súčasťou rodovo necitlivého
jazyka. Ide o bežne používané frázy, ako napríklad: ak muž hovorí o pocitoch, pôsobí
zženštilo; chlapec, ktorý plače, je baba; dievča či žena, ktorá nepôsobí „žensky“, je mužatka.
Sem patria aj slovné konštrukcie, ktoré diskriminujú ženy: zostať na ocot, stará dievka,
obchod s bielym mäsom. Z hľadiska rodovej korektnosti sa preto v jazyku sledujú kategórie
ako:
1. spôsob titulovania, označovania a oslovovania osôb,
2. výrazové prostriedky,
3. hovorový štýl a rodové rituály v zmiešanej konverzácii mužov a žien (Valdrová, 2005,
s. 58).
48
Čo sa týka označovania osôb, nesprávne je obe pohlavia označovať výhradne mužským
označením (tzv. generickým maskulínom: doktor, poslanec, právnik). Tento úzus výrazne
znevýhodňuje ženy, o čo viac prestížna je daná funkcia. Jazyk tým totiž opisuje, potvrdzuje a
fixuje skutočnosť (pre ženy nevýhodnú), a istým spôsobom tak lobuje za mužov. Ide o proces,
akým sa ženy nenápadne vytrácajú z predstavy o verejnom živote tým, že sa na ne v jazyku
zabúda. “Dokázať, že generické makulínum zneviditeľňuje ženy v jazyku je možné pomocou
asociačných testov. Napríklad inzerát “prijmeme zdatného ekonóma” sugeruje, že správnym
jedincom na toto miesto je muž” (Valdrová, 2005, s. 58). Medzi rodovo nevhodné výrazové
prostriedky patria stereotypy a klišé v jazyku, automaticky, bezmyšlienkovite používané,
rutinne sa opakujúce, zjednodušujúce realitu vo vzťahoch a situáciách. Reč je o už
spomínaných rodových stereotypoch, ktoré vsugerovávajú unifikované hodnotenia
skutočnosti a ignorujú alternatívny životný štýl mnohých mužov a žien. Ich obsahom je
takmer vždy pozitívne vyzdvihovanie mužských kvalít a prejavov správania, a ironizovanie
tých ženských: “muž je hlavou rodiny, žena krkom”, “beda mužovi, ktorý je pod papučou”,
“nesprávaj sa ako baba!”, “povedzme si to ako chlap chlapovi” a pod.
Hovorový a konverzačný štýl je presným obrazom postavenia mužov a žien v spoločnosti,
svojimi pravidlami a formuláciami nekompromisne odkazuje každé pohlavie tam, kde je jeho
miesto. “Výskumy dokazujú, že ženy hovoria tichšie, menej priebojne, aby neboli
podozrievané zo straty ženstva (súčasne nezvyšujú hlas, aby neboli podozrievané z hystérie).
Tiež ich neverbálne signály bývajú uhladenejšie a menej dynamické ako u mužov; ženy si
obyčajne nedovolia napríklad buchnúť do stola, čo je efektívny výrazový prostriedok na
podporu argumentácie. Ženy si častejšie ako muži overujú spätnú väzbu použitím otázok
„myslíš?“, „čo na to povieš?“, „nemám pravdu?“ a pod. Aký je potom rodovo citlivý,
nesexistický jazyk? Taký, ktorý nezosmiešňuje, neignoruje, nediskriminuje. V rámci EÚ
existujú smernice a odporúčania, ako používať jazyk nesexistickým a nediskriminujúcim
spôsobom (pozri pojem genderfair language/ rodovo vyvážený jazyk).
Náš jazyk odráža existenciu oboch pohlaví, takže je dôležité, aby komunikátory uznávali a
rešpektovali význam a prijateľnosť slov. Používanie sexistického jazyka je súčasťou
povedomia, že vnímanie významu niektorých slov sa zmenilo v reakcii na meniace sa role
mužov a žien v našej spoločnosti. Ak používame nesexistický jazyk, reprezentujeme
spravodlivo obe pohlavia, identifikované v slovách. Rodovo vyvážený jazyk minimalizuje
zbytočné znevýhodňovanie jedného z pohlaví vo svojom predmete. Výskum Wendy Martyn14
ukázal, že priemerný čitateľ má tendenciu predstaviť si muža pri čítaní pojmu „človek“. Preto
si nemôžeme byť istí, že si čitateľ predstaví ženu v práci, ak kontext asociuje vzťah k „on“,
alebo že si čitateľ predstaví ženu v histórii človeka. Na druhej strane, keď sa pojem „každý“
nahradí pojmami „on“ alebo „ona“, priťahuje to väčšiu pozornosť k rozlíšeniu pohlavia a tak
je možné dosiahnuť želaný účel. Niektoré príklady toho, ako možno revidovať najbežnejšie
sexistické použitia pojmov on ako človek:
PROBLÉM: Pri použití pojmu človek ako všeobecného substantíva predstavujúceho skupinu,
ktorá zahŕňa aj ženy, pisateľ skreslí skupinu na pojem muž.
Riešenie 1: Pri použití pojmu človek použiť varianty: ľudstvo, ľudské bytosti, ľudské
pokolenie a ľudia.
Originál: Vplyv PCB bol rozsiahle študovaný na potkanoch a človeku.
Rodovo vyvážené použitie: Vplyv PCB bol rozsiahle študovaný na potkanoch a ľuďoch.
Riešenie 2: Použite výstižnejší alebo zložený pojem.
Originál: Guvernér podpísal robotníkom kompenzácie.
Rodovo vyvážené použitie: guvernér podpísal pracovníkom kompenzácie.
14
Pozri http://www.ccp.rpi.edu/resources/gender-fair-language/
49
Na Slovensku zatiaľ oficiálne uznané odporúčania neexistujú, možno iba veriť, že budúcnosť
si ich vyžiada.
Jazyk má nesporne množstvo dôležitých funkcií, jednou z mimoriadne dôležitých pre vedu
je interpretácia obsahu poznania. Dnes je už úplne samozrejmé, že vedci/vedkyne nemôžu
poznávať svet bezprostredne na základe svojich zmyslových vnemov, ale iba sprostredkovane
za pomoci konceptov a metafor formulovaných jazykom (Pavlík, 2005, s. 15). Napriek tomu
si mnohí neuvedomujú dôsledky tejto skutočnosti a fakt, že jazyk nie je hodnotovo
neutrálnym nástrojom, ktorý by popisoval svet objektívne. Táto objektivita je narušená tým,
že slová majú svoju históriu a ich použitie je vždy spojené s konštruovaním konkrétnej
identity, hodnoty či vzťahu. Je preto dôležité venovať pozornosť tomu, ako sa (nielen) vo
vede jazyk používa a aké sociálne významy sú skryté v zdanlivo objektívnych tvrdeniach.
Zdanlivo preto, že práve dualizmy, hojne využívané pri vedeckých interpretáciách sveta, sú
zdrojom spochybňovania objektívnosti a univerzálnosti súčasnej vedy. Medzi základné
dualizmy, vedou využívané, patrí defenzívnosť medzi maskulinitou a femininitou, pričom
maskulinita býva spájaná s vedou a femininita s prírodou. „Konstrukce naší politické filozofie
i pojetí lidské přirozenosti závisí, zdá se, na řadě pohlavních dichotomií...a tak konstruujeme
racionalitu jako opak emocionality, objektivitu jako opak subjektivity, kulturu jako opak
subjektivity, kulturu jako opak přírody, veřejnou sféru jako opak soukromé sféry. Ať už
čteme Kanta, Rousseaua, Hegela nebo Darwina, vždy zjistíme, že ženy a muži jsou
konstruováni jako protiklady: ženy milují krásu, muži pravdu; ženy jsou pasivní, muži
aktivní; ženy jsou emocionální, muži racionální; žen jsou altruistické, muži sobečtí...Muž je
vnímán jako tvůrce historie, ale žena mu poskytuje spojení s přírodou...Žena je pramenem
emocionálního života a všech neracionálních prvků lidské zkušenosti. Někdy je božská
a někdy hříšná, ale vždy sa zdá být nezbytným protikladem mužské sebedefinice coby rizí
racionality“ (Pavlík, 2005, s. 15). V jazyku, tak, ako sme zvyknutí ho používať, sú všetky
dualizmy asociované buď s maskulinitou a chápané ako nadradené, alebo naopak
s femininitou a chápané ako menejcenné. Na týchto dualizmoch stojí celá konštrukcia
vedeckej objektivity a aj súčasná pozícia vedy, keďže vedecká ideológia vychádza zo
striktného oddeľovania:
1. produkcie vedeckého poznania od jeho využitia (inak by vedci museli prevziať plnú
zodpovednosť za využitie svojich objavov),
2. myslenia od pocitov/citov,
3. predmetu/objektu skúmania od vedca (vedec aktívny, subjekt pasívny),
4. vedy od spoločnosti (Pavlík, 2005, s. 15).
Známymi podporovateľmi rodovo ladených dualizmov vo vede boli napr. Charles Darwin
či Sigmund Freud. Darwin bol presvedčený, že v prípade intelektuálnych rozdielov medzi
pohlaviami je nesporné, že muž je schopnejší v akejkoľvek činnosti, pre ktorú sa rozhodne, či
už vyžaduje hlboké premýšľanie, úsudok či predstavivosť, alebo len využívanie zmyslov
a rúk. Aj Sigmund Freud mal ujasnené, ako to medzi ženami a mužmi je: sklon žien
k narcizmu, telesnej márnivosti, pohlavná menejcennosť, hanblivosť ako zakrývanie
nedostatočnosti pohlavných orgánov, málo zmyslu pre spravodlivosť ako výsledok
dominancie závisti, to nemôže poukazovať na ženy ako na celkom svojprávne, nezávislé a
príčetné bytosti. A možno je dnes už jasné, že ide o jednostranné výklady reality takej, akú ju
vidieť chceme, a nie, aká je.
2.5
Rodové stereotypy v médiách
Masmédiá sú dôležitou súčasťou našej každodennosti, prostredníctvom nich máme bližšie
k informáciám aj zábave. Avšak bolo by omylom myslieť si, že médiá len jednoducho
podsúvajú neutrálne alebo objektívne fakty. Za všetkým stoja ľudia, ktorí nikdy nie sú celkom
50
neutrálni ani objektívni, ale naopak, do slov a viet prenášajú vlastné aj spoločenské hodnoty
a normy. Už prostriedok médií, jazyk, odráža momentálny stav spoločnosti, čo sa týka kultúry
a rodových očakávaní. Sledovanie médií (najmä TV a internetu) patrí do oblasti
voľnočasových aktivít, ktoré by mali byť zamerané na rozvoj osobnosti a regeneráciu, ale byť
aj priestorom prevencie – predchádzania negatívnym spoločenským javom. V tomto prípade
ide najmä o najrizikovejšiu skupinu, deti a mladistvých. Médiá vypĺňajú veľkú časť ich
voľného času na pozadí masovo-konzumnej kultúry a sociálneho hedonizmu (Lukšík,
Supeková, 2003, s. 17). Aj keď je primárnym aspektom určujúcim spôsob trávenia voľného
času detí a mladistvých rodinné prostredie, stále častejšie je viditeľný fenomén „utekania“
detí do prostredia, ktoré nahrádza súkromie rodiny: partie, virtuálny internetový svet, sociálne
siete. “Trávenie voľného času mladých ľudí závisí tiež od navonok skrytých rodových
stereotypov (predstáv rodičov a všeobecne dospelých o tom, ako majú tráviť voľný čas
chlapci a dievčatá)....chlapcom sa vytvára viac možností a tiež viac chlapcov má záujem
venovať sa fyzickým aktivitám, zábave a “virtuálnym veciam” (PC). Dievčatá zase musia
viac pomáhať v domácnosti (čo je, pravdaže práca, teda čas, ktorý treba odrátať od voľného
času, pozn. M. Bosej), a viac sa venujú individuálnym aktivitám“ (Lukšík, Supeková, 2003, s.
17). Medzi najdôležitejšie spoločenské oblasti, prostredníctvom ktorých deti a mladiství
prijímajú v rámci voľnočasových aktivít stereotypné obrazy o oboch pohlaviach, patria
prezentácie v médiách, filmoch a reklame.
Médiá pomáhajú spoluutvárať duchovný svet, hodnotovú štruktúru detí a mladistvých,
posilňujú ich sociálnu i rodovú identitu, no majú aj sklon k manipulácii s vedomím
konzumenta, s jeho názormi a postojmi. Médiá majú tiež veľký vplyv na definovanie
sociálnej reality, produkujú „sociálny“ jazyk, ktorý aplikuje stereotypy, mýty, statusy a roly
na nič netušiacich prijímateľov. Možno dokonca smelo tvrdiť, že médiá majú veľkú moc,
nielen politickú, ale najmä sociálnu (Bosá, Minarovič, Sekulová, 2008, s. 290). Podľa
Bourdieu (Bosá, Minarovič, Sekulová, 2008, s. 291) možno pozíciu médií pri prezentovaní
a reprodukovaní jednotlivých názorov vyjadriť metaforou okuliarov. Ide o novinársku
„optiku“, ktorá vybrané skutočnosti ignoruje a tie, ktoré registruje, prezentuje pre ňu
výhodným spôsobom.
Printové médiá sú jedným z významných faktorov ovplyvňujúcich obraz a situáciu žien
v súkromnom i verejnom sociálnom priestore. Aké obrazy žien prezentujú? Na prvý pohľad sa
zdajú prípustné: ženy v nich vystupujú ako obetavé, starostlivé, milujúce, príjemné v každom
veku a situácii. Občas sú aj úspešné vo verejnej sfére, ako umelkyne, manažérky, vedkyne
atď. Výskumníci z Inštitútu pre verejné otázky (IVO) sa na základe výsledkov obsahovej
analýzy vybraných printových médií v rokoch 2004 - 2005 zamerali na zmapovanie
mediálneho diskurzu na tému ženskosť na jednej strane, a starnutia a staroby na strane druhej
(Bosá, Minarovič, Sekulová, 2008, s. 296). Obsahová analýza sa zamerala na identifikáciu
základných obrazov ženskosti, ako ich prezentovali denníky Nový Čas, SME, Pravda a
Hospodárske noviny. Na úvodných stranách denníkov sa o ženách explicitne písalo pomerne
zriedka, na ďalších stranách sa ženy spomínali najmä v súvislosti so starostlivosťou a
pomocou, „ako tie, na ktoré myslí alebo nemyslí zákon, prípadne ako zdroj problémov. Slabá
prítomnosť žien na predných stranách odráža predovšetkým ich mimoriadne nízke zastúpenie
na rozhodovacích pozíciách v politike a ekonomike“ (Bosá, Minarovič, Sekulová, 2008, s.
296). Aké sú teda konkrétne obrazy žien podľa slovenských médií?
Obraz prvý: rodina ako primárna oblasť pôsobenia žien.
Ide o najvýraznejší obraz: spätosť žien so súkromnou sférou, s rodinou, a to bez ohľadu na
to, o akom probléme/o akej téme články informovali. V rámci diskusie o ženách a ich
aktivitách sú otázky nasmerovávané na témy: rodinné vzťahy, starostlivosť o deti
a príbuzných, láska ako životný cieľ. „Orientácia na rodinu a starostlivosť o deti sa pokladá za
kľúčovú náplň žien počas celého ich života. V tomto kontexte je pracovná kariéra žien, ich
51
osobné ambície a záujmy čímsi druhoradým. Privátna sféra, reprezentovaná rodinou ako
„priestorom“ sebaurčenia a sebavyjadrenia žien, odsúva záujem o pracovný život do úzadia“
(tamtiež, s. 298). „Ženy sú od malička vedené k obetavosti, k zriekaniu sa svojich ambícií v
prospech druhých, čo sa chápe ako súčasť ich prípravy na materstvo. Predpokladá sa, že je to
ich „prirodzená“ vlastnosť a vo svojom živote ju musia rešpektovať. Odmenou im má byť
úloha matky, ktorá sa stavia na piedestál. Materskosť sa stotožňuje so ženskosťou“ (Bosá,
Minarovič, Sekulová, 2008, s. 299). Sú na základe takto formovaného pohľadu tie ženy, ktoré
nechcú alebo nemôžu mať deti, zlé, neženské, nepotrebné? Zaslúžia si opovrhnutie, keď
nespĺňajú „štandard“? Na základe tohto obrazu sú potom všetky ženy ohrozené obviňovaním
zo zlyhania a sebeckosti.
Obraz druhý: povinná krása.
Krása sa považuje za jeden z typických atribútov ženskosti. Zo stránok denníkov
vyplynulo, čo všetko musia, chcú alebo sú ochotné ženy urobiť, aby splnili ďalší predpoklad
svojej „ženskosti“. „Práve úsilie, ktoré ženy musia vynakladať na dosiahnutie krásy, však
spochybňuje prirodzenosť tejto krásy. Preto krásu žien možno považovať skôr za imperatív,
než za ich prirodzenú a vopred danú charakteristiku. Krása je obzvlášť dôležitá pre ženy
vykonávajúce určité profesie“ (Bosá, Minarovič, Sekulová, 2008, s. 299). Podľa Naomi Wolf,
stvoriteľky „mýtu krásy“, ide o „kvalifikáciu profesionálnej krásavice“, čiže o také pracovné
pozície, pri ktorých sa dobrý vzhľad považuje za nevyhnutný pracovný predpoklad.
Obraz tretí: ženy pre mužov – ženy ako (sexuálne) objekty.
Ďalšia „typicky“ ženská vlastnosť, atraktívnosť žien pre mužov. Tento obraz ovplyvňuje
najmä pracovné prostredie a potvrdzuje tak nerovné postavenie žien a mužov nielen na trhu
práce. Ide o diskvalifikáciu žien vo verejnej sfére „prostredníctvom ich ponižujúcich, takmer
pornografických vyobrazení, ktoré sú nalepené na skrinkách šatní, ale aj na billboardoch, v
autobusoch, najrôznejších reklamách, deje sa tak prostredníctvom sexuálneho obťažovania.
Celá táto diskvalifikačná prax ženám neustále pripomína, že hoci vstúpili do verejnej sféry, na
pohlaví záleží“ (Bosá, Minarovič, Sekulová, 2008, s. 299). Je úplne jasné, prečo je potrebné
spájať veci, produkty, situácie, so ženským telom: je to predsa len dobrý biznis.
Pornopriemysel a reklama, ktoré často spája spoločná pointa: urobiť veci, situácie pre mužov
príťažlivejšími. Ženy lákať netreba, produkty domácej spotreby či skrášľovacie produkty sa
predajú aj bežnou cestou.
Obraz štvrtý: úspešné ženy.
O pracujúcich ženách sa na stránkach skúmaných denníkov píše najmä ako o úspešných
ženách, pričom články sa dotýkajú najmä oblasti kultúry alebo miestnej „smotánky“. Ak sú
ženy uvádzané v rubrikách o kariére, potom sú zastúpené riadiacimi pracovníčkami či
manažérkami. Aj to má však svoje „ale“: o žene v riadiacej pozícii sa v týchto článkoch
spravidla píše ako o „nie celkom bežnom jave“, text často poukazujú na tejto jav ako na čosi
neuveriteľné, až glorifikované. Natíska sa otázka, či zobrazovanie úspešných žien ako rarity
môže pôsobiť na ďalšie ženy motivačne, alebo či skôr podporuje stereotypné vnímanie žien,
ktoré to niekam dotiahli, ako „neprirodzeného“ javu. „Zaujímavé je aj to, že pre médiá je
zachovanie ženskosti, schopnosti byť ženou, dôležitejšie než samotný pracovný výkon žien.
Muži nemusia vynakladať úsilie na opodstatnenie svojej prítomnosti vo svete práce. Aj keď
stereotypný obraz mužskosti taktiež zohráva úlohu pri budovaní kariéry, predsa sa mužskosť
nestáva prekážkou v zamestnaní či v pracovnom postupe, a preto nie je ani primárnym
predmetom záujmu médií“ (Bosá, Minarovič, Sekulová, 2008, s. 303). Hoci sa všetky
sledované denníky (s výnimkou Nového Času) usilovali o pozitívne zobrazovanie žien, predsa
sa v nich prejavil vplyv zažitých rodových stereotypov, ktoré vytvorili nasledujúci
generalizujúci obraz žien:

ženy sú predurčené na sebarealizáciu v rodine, predovšetkým prostredníctvom
materstva,
52

materskosť (rovná sa starostlivosť a obetavosť) spolu s povinnou príťažlivosťou a
krásou sa stotožňujú so ženskosťou,

ženy svoje snaženie orientujú vždy väčšmi na iných ako na seba,

vnímanie ženy ako sexuálneho objektu, atraktívneho pre muža, zasahuje aj prostredie
platenej práce - spoločnosť sexualizuje mužskú dominanciu a ženskú podriadenosť,

úspešné ženy dosiahli svoj úspech napriek svojej ženskosti, pričom tento úspech musí
byť ospravedlnený ako neohrozujúci „ženskosť“,

úspech žien je vždy vystavovaný spochybňovaniu (od rodinkárstva cez konexie po
sexuálne úplatky) (Bosá, Minarovič, Sekulová, 2008, s. 306).
Podobne ako printové médiá, televízia a internet majú zásadný vplyv na intelektuálny
a morálny vývoj detí a mladistvých. Pravidelná „konzumácia“ prináša nielen informácie
a poznatky, zároveň podstatne (de)formuje myslenie človeka, jeho postoje, presvedčenia
a názory na realitu. Výskumy zo 70 - tych a 80 - tych rokov priniesli zistenia, ktoré platia aj
dnes: obrazy rodových rolí v TV sa nelíšia od tých, ktoré reprezentujú knihy a tlač.
„Audiovizuálne médiá sú technicky určite vyspelejšie ako médiá tlačené, ale v tradičnosti
predvádzaného rozdelenia rolí sa im celkom vyrovnajú“ (Karsten, 2003, s. 72). Odpoveďou
na otázku, ako veľmi súvisí sledovanie televízie s vnímaním rolí vhodných pre mužov a ženy,
je skutočnosť, že už deti očividne vnímajú prítomnosť rodových stereotypov v televíznych
programoch. Prieskum verejnej mienky v USA zistil, že dievčatá a chlapci od 10 do 17 rokov
sú si vedomé/vedomí dôrazu, ktorý je najmä v prípade žien kladený na telesnú príťažlivosť
(In Renzetti, Curran, 2003, s. 206). Výsledky naznačili, že sledovanie televízie môže mať
veľký vplyv na to, ako sa jednotlivec hodnotí, a na všeobecné vnímanie rodu vôbec, pričom
relevantným je samozrejme vek diváka. Médiá posilňujú rodové stereotypy, ktoré deťom a
mladistvým vštepujú rodičia a učitelia. To dokazuje fakt, že si vyberajú také mediálne
prezentácie, ktoré zodpovedajú tomu, čo sa naučili počas procesu socializácie. Výskum Lanys
a Covell (In Renzetti, Curran, 2003, s. 207) priniesol zistenie, že rodovo spravodlivé mediálne
obrazy ženy a muža môžu mať pozitívny vplyv. Televízia je nástrojom učenia, ktorý učí tým,
čo ukazuje. Najmä detské a mládežnícke programy môžu mať výrazne prospoločenský
charakter, ktorý by mohol pomôcť eliminovať sexizmus a rodové stereotypy.
Manipulatívny charakter médií je intenzívne viditeľný práve v reklame, štylizovanie oboch
pohlaví do konkrétnych rolí sa nedá prehliadnuť. Ako pri všetkých formách rodových
stereotypov, aj v tomto prípade platí, že samotné štylizovanie nie je problém, pokiaľ to
nedehonestuje niektorú skupinu (určité pohlavie). Filozofiou reklamy je poskytnúť spolu
s produktom aj niečo príjemné „navyše“. Sexizmus ako podpora predaja je heslom súčasného
reklamného biznisu, hoci celkom latentne. Štúdia Masse a Rosenblum (In Kraus, Poláčková,
2001, s. 72) zistila, že modelky sú takmer vždy štylizované do pózy, evokujúcej submisivitu,
osamelosť a podriadenosť, často sú zobrazované iba čiastočne (nohy, pery atď.).
V analyzovaných časopiseckých reklamách bolo v podriadenom postavení 38% modeliek, ale
len 3,8% modelov. Muži vystupujú v reklamách takmer vždy v roli odborníka (vedia opraviť
práčku, elektrinu, viesť auto..), kým ženy sú bezradné, čudujú sa, nechápu, kazia a dostávajú
rady od mužov (ilustračným príkladom je reklama na dvojzložkový ovocný jogurt
nemenovanej firmy, v ktorej excentrická dáma s vizážou tradične nechápavej blondínky rieši
dilemu “ovocie do jogurtu, alebo jogurt do ovocia” s poznámkou “Je to nejaké pokazené…”).
Možno smiešne, a možno nie je až také smiešne myslieť si, že ženy sú jednoducho také.
Negatívom reklamy je, že len zlomok mužov sa objavuje v prostredí rodiny, v roli otca,
ktorý participuje na domácnosti a je aktívny v kontakte s deťmi. Pritom ženy sa dva krát
častejšie ako muži objavujú v reklame ako matky a manželky bez iného povolania (Kraus,
Poláčková, 2001, s. 200). Nebezpečenstvo reklamného priemyslu je vo využívaní detí, najmä
dievčat, ktoré sa ukazujú s prehnaným stylingom a v pózach, ktoré evokujú sexuálnu
povoľnosť. Nehľadiac na to, že dôraz na mladosť v reklame znižuje hodnotu staroby, keďže
53
starí ľudia sa objavujú iba v reklame na zdravotné pomôcky či dôchodkové poistenie, aj to
viac muži ako ženy (tamtiež, s. 200). Reklama je šikovným a nenápadným manipulátorom,
ktorý deformuje obraz muža a ženy, mladosti a staroby, farby pleti, vlasov a pod.
Zneviditeľňuje tie skupiny spoločnosti, ktoré nie sú atraktívne a dehonestuje ženy tým, že ich
využíva ako estetický materiál. Reklama sa nám dostáva tak veľmi „pod kožu“, že si často ani
neuvedomíme, do akej miery nás uráža. Reklama je však všade, a nebude to inak. Vnímame
ju často podprahovo, deti na rozdiel od dospelých aj bez možnosti brániť sa. Výskumy
potvrdzujú, že reklama radikálnym spôsobom podporuje tradičnú diferenciáciu medzi
pohlaviami, pretože ju zobrazuje v extrémnych polohách (Karsten, 2003, s. 74). Muž je ten,
ktorý je nad vecou, všetko má pod kontrolou a na všetko má know-how. Žena je v reklame
konzument, obal na produkt, príťažlivé lákadlo. Ženy „bývajú vykreslené ako bytosti, ktorým
požehnanie mužskej vynaliezavosti prináša úžitok a potešenie v dome, v starostlivosti o deti
a v pestovaní krásy svojho tela“ (tamtiež, s. 74). Nekritické prijímanie názorov a postojov v
médiách je nebezpečným zvykom, ktorý nás robí voči rodovým stereotypom imúnnymi.
Takýto obraz o ženách nemôže tolerovať žiadna žena ani žiaden muž, ktorý si ženu váži.
2.6
Mýtus krásy
Najvýstižnejšie je začať túto problematiku citáciou Naomi Wolf: „Ženy v najvyspelejších
krajinách sveta, majetné, vzdelané, zrovnoprávnené, ktoré sa tešia z takých slobôd, aké
doteraz ženy nikdy nemali, sa nepovažujú za také slobodné, ako by chceli. A už nemôžu
zatláčať do podvedomia pocit, že nedostatok slobody jednoznačne súvisí s povrchnými
záležitosťami, s vecami, na ktorých by skutočne nemalo záležať. Mnohé sa hanbia priznať, že
triviálne obavy týkajúce sa vzhľadu, tela, tváre, vlasov, šiat sú pre ne také dôležité. Ale
napriek hanbe, vine a popieraniu tejto skutočnosti sa čoraz viac žien pýta, či problém naozaj
spočíva v ich neuróze a osamelosti, alebo je v hre niečo dôležitejšie, čo súvisí so vzťahom
medzi ženským oslobodením a ženskou krásou“ (Wolf, 2000, s. 12). Autorka, zaoberajúca sa
problematikou mýtu, participujúceho na závislosti od krásy vlastného tela a vecí s tým
spojenými, tvrdí, že hoci sa už v 80. rokoch 20. storočia ženám podarilo prelomiť mocenskú
patriarchálnu štruktúru, estetika vlastného tela a skrášľovací biznis sú okovami, ktoré mnohé
ženy prelomiť nedokážu. Výskyt porúch príjmu potravy má rastúcu tendenciu (dokonca to už
nie je iba záležitosť dievčat a žien, ale aj chlapcov a mužov) a z estetickej chirurgie sa stal
najrýchlejšie sa rozvíjajúci (a najlukratívnejší) lekársky odbor. Výdavky spotrebiteľov a
spotrebiteliek na vlastnú estetiku sa počas posledného obdobia zdvojnásobili. Hlavnou
mediálnou kategóriou sa stala pornografia, ktorá predstihla všetky ostatné filmové produkcie
a hudobné nosiče dohromady. Napríklad až tridsaťtritisíc Američaniek v prieskume priznalo,
že by radšej schudli päť až desať kilogramov, než dosiahli akýkoľvek iný cieľ. Autorka
podotýka: ešte nikdy nemali ženy viac peňazí, moci, možností a uznania ako dnes, no čo sa
týka fyzického pocitu zo seba samých, sme na tom oveľa horšie než naše „neslobodné“ staré
mamy. „Prieskumy neustále potvrdzujú, že slobodu väčšiny úspešných, atraktívnych
pracujúcich žien na Západe ako jed zabíja ich tajný „skrytý život“: tmavá žila sebanenávisti,
telesných obsesií, hrôzy zo starnutia a straty kontroly, ktorú živia obrazy krásy“ (Wolf, 2000,
s. 13). Krása je teda jedna z mála kategórií ľudského bytia, ktorá odoláva emancipácii
a zrovnoprávneniu. Je to zrejme preto, že tlak na to, čo je krásne, je tak silný. Živia ho
všadeprítomné médiá, ktoré nás zaplavujú obrazmi krásy a mladosti. Pritom oba pojmy, krása
a mladosť, sú viac relatívne ako čokoľvek iné. Kto kedy mohol, môže či bude môcť
uspokojivo zadefinovať, čo je vlastne krásne a mladé? Každý jedinec má vlastné kritériá
krásy a mladosti, ktoré nemôže vnútiť druhému. Ak sa tak stane, potom ten druhý preberá
niečo, čo mu nie je vlastné a opúšťa svoju zdravú predstavu, ktorá je pre neho/pre ňu
prirodzená. A začína sa utrpenie, úplne zbytočné.
54
Mýtus krásy je medzi prívržencami feminizmu považovaný za protiútok, ktorý využíva
obrazy ženskej krásy – mýtus krásy – ako politickú zbraň proti pokroku žien. Podľa nich je
ideológia krásy poslednou zo starých ideológií ženskosti, ktorá ešte vždy dokáže ovládať tie
ženy, ktoré by sa ináč vďaka druhej vlne feminizmu stali pomerne nekontrolovateľné. Vplyv
ideológie krásy sa stal dostatočne silný, aby na seba prevzal úlohu spoločenského nátlaku, na
ktorý už mýty o materstve, domácnosti, cudnosti a pasivite nestačili, pokúša sa rozrušiť
všetko dobré, čo ženy vďaka feminizmu dosiahli v materiálnej i verejnej sfére (Wolf, 2000, s.
13). Kritika mýtu krásy je kritikou vytvorenia a posilňovania mystiky ženskosti, ktorú
produkujú napríklad ženské časopisy a využívajú (či dokonca zneužívajú) výrobcovia
kozmetiky, oblečenia, topánok a iných druhov spotrebného tovaru. Problém nie je ani tak
v tom, že by krása (a estetika ako taká) nemala byť súčasťou života žien či mužov, ale nie tak,
aby ovládala ich životy a stala sa smerodajnou. A už vôbec nie tak, aby bola zdrojom
utrpenia a závislostí.
Wolf ide ešte ďalej, ďaleko za kritiku sústredenia sa na vlastné telo, uprednostňovanie
bezduchej krásy pred intelektom. Poukazuje na to, že „vzápätí sa novými kultúrnymi
cenzormi ženského intelektuálneho priestoru stali výrobcovia kozmetiky a diétnej stravy a
svojím tlakom dosiahli, že šťastnú domácu paniu nahradila ako arbiterka úspešnej ženskosti
vyziabnutá mladistvá modelka. Sexuálna revolúcia urýchlila objavenie ženskej sexuality – a
súčasne s ním na najširšie vrstvy spoločnosti zaútočila „pornografia krásy“, ktorá po prvýkrát
v ženskej histórii umelo spája „krásu“, zmenenú na obchodný artikel, priamo a jednoznačne
so sexualitou, aby tak podkopala nový a zraniteľný zmysel žien pre ich vlastnú sexuálnu
hodnotu. Reprodukčné práva umožnili ženám na Západe rozhodovať o vlastnom tele –
následne sa hmotnosť modeliek prepadla na úroveň o 23 % nižšiu než hmotnosť priemerných
žien a geometrickým radom sa zvýšil výskyt porúch príjmu potravy, a v súvislosti s jedlom a
hmotnosťou sa vyvolala „estetickej“ chirurgie, s cieľom opätovne nadobudnúť nad ženami
tradičné formy lekárskej kontroly“ (Wolf, 2000, s. 14). Je šokujúce, kam sa až táto
problematika dostala: už to nie je iba masová neuróza, aby ženy stratili kontrolu nad vlastným
telom. Ženy trvali na spolitizovaní problematiky zdravia – zároveň sa objavili nové
technológie invazívnej, potenciálne nebezpečnej o kráse, ktorá je tak prchavá a pominuteľná,
že sa neoplatí na nej bazírovať, ale o nekontrolovateľnom biznise, ktorý parazituje na potrebe
žien páčiť sa. Pritom nie je podstatné, komu.
Wolf upozorňuje na dve dôležité skutočnosti:

krása je systémom platidla, podobne ako zlato; a tak ako o ekonomike, aj o kráse
rozhoduje politika, navyše v modernom veku Západu je to posledný a najlepší
ideologický systém, ako uchovať mužskú dominanciu nedotknutú; v podmienkach, keď
sa ženám vo vertikálnej hierarchii prisudzuje hodnota podľa telesného štandardu
vymysleného kultúrou, je mýtus krásy výrazom mocenských vzťahov, v ktorých ženy
musia neprirodzene súťažiť o zdroje, ktoré si muži privlastnili pre seba;

krása nie je univerzálna ani nemenná, hoci Západ predstiera, že všetky ideály ženskej
krásy pochádzajú z roho istého Platónovho ideálu ženy; Maoriovia obdivovali tučné
ženské lono a Padungovia zase ovísajúce prsia; krása nesúvisí ani s evolúciou – jej
ideály sa menia rýchlejšie, než ako prebieha evolúcia nových druhov; a ani samotný
Charles Darwin nebol spokojný so svojím vlastným vysvetlením, že krása je výsledkom
„sexuálneho výberu“, ktorý vybočuje z pravidla prirodzeného výberu; súperenie žien so
ženami cez krásu je totiž opakom prirodzeného výberu u všetkých ostatných cicavcov
(Wolf, 2000, s. 15).
Antropológia vyvrátila predstavu, že samice musia byť krásne, aby si ich partneri vybrali
na párenie, mnohí antropológovia odmietli socio - biologické tvrdenia o vrodenej polygamii
samcov a monogamii samíc. Aj história ľudstva ukazuje, že nie vždy to bolo tak, ako si
myslíme: mýtus krásy mal v minulosti radikálne odlišnú podobu než dnes. Hoci sa sexuálny
55
kontakt starších, bohatých mužov s mladými, krásnymi ženami akosi považuje za prirodzený,
v matriarchálnych náboženstvách, ktoré prevládali v oblasti Stredozemného mora približne v
období rokov 25 000 až 700 pred n. 1. a ktorých predmetom uctievania boli bohyne, vládla
situácia opačná. Krása nie je ani výlučne ženská záležitosť, ktorej by sa muži len prizerali. V
nigérijskom kmeni Vodábcov majú ekonomickú moc v rukách ženy a celý kmeň je posadnutý
mužskou krásou: muži spolu trávia hodiny pri premyslenom líčení a potom, vyzývavo
namaľovaní a oblečení, vlniac bokmi a zvádzajúc pohľadom, súťažia v kráse, pričom ich
posudzujú ženy. Pre mýtus krásy neexistuje podľa Wolf žiadne legitímne historické alebo
biologické odôvodnenie. Jeho dnešné pôsobenie na ženy je výsledkom málo ušľachtilých
potrieb súčasnej mocenskej štruktúry, ekonomiky a kultúry zosilniť protiútok voči ženám
(Wolf, 2000, s. 16). Autorka sa, pochopiteľne, pýta: „Ak však mýtus krásy nie je založený na
evolúcii, pohlaví, rode, estetike alebo bohu, čo je teda jeho podstatou? On sám nás presviedča,
že mu ide o intímnosť, sex a život, o oslavu žien. V skutočnosti ho tvorí citové odcudzenie,
politika, financie a sexuálny útlak. Mýtu krásy vôbec nejde o ženy. Ide mu o mužské inštitúcie
a inštitucionálnu moc..... Súperenie žien sa stalo súčasťou mýtu; jeho cieľom je rozdeliť ženy
medzi sebou. Mladosť a (donedávna) panenstvo žien sa považujú za „krásne“, pretože
znamenajú sexuálnu neznalosť a neskúsenosť. Starnutie je „škaredé“, pretože rokmi sa ženy
stávajú mocnejšími, a preto treba spojenie medzi generáciami žien vždy znova rozbiť: Staršie
ženy sa boja mladých, mladé starých a mýtus krásy sa im všetkým spoločne stará o skrátenie
života. Najnaliehavejšie je uchovať premisu o vzťahu medzi identitou ženy a jej „krásou“, aby
sme zostali závislé od súhlasu zvonka a obnažovali svoj životne dôležitý a citlivý zmysel pre
sebavedomie“ (Wolf, 2000, s. 17).
Hoci mýtus krásy existuje tak dlho ako samotný patriarchát, v takej forme, ako ho
poznáme dnes, sa začal formovať až v období priemyselnej revolúcie. Predtým totiž nebolo
možné, aby bežná žena podliehala predstavám o ženskej kráse ako dnes, jej bytie sa nespájalo
s toľkými spoločenskými príležitosťami, nemala možnosť sa porovnávať s tak odlišnými
obrazmi krásy. Miestom realizácie ženy (ale nezabúdajme, že pred priemyselnou revolúciou
aj muža) bola rodina: „Keďže rodina bola výrobnou jednotkou a práca žien dopĺňala prácu
mužov, hodnota žien, ktoré neboli aristokratkami alebo prostitútkami, spočívala v ich
pracovných schopnostiach, vedomostiach o hospodárstve, v ich fyzickej sile a plodnosti.
Telesná príťažlivosť zjavne hrala svoju rolu, ale „krása“ v našom ponímaní nebola pre
obyčajné ženy vážnou požiadavkou na manželskom trhu. Mýtus krásy vo svojej modernej
forme nadobudol dôležitosť po prevratných zmenách spôsobených príchodom priemyslu,
ktorý pripravil rodinu o jej funkciu pracovnej jednotky a keď si urbanizácia a novovznikajúci
továrenský systém vyžiadali to, čo sociálni inžinieri tých čias nazvali „separátna sféra“
domácnosti a čo podporovalo zrod novej pracovnej kategórie – „živiteľa rodiny“, ktorý cez
deň odchádza z domu na pracovisko. Stredná vrstva sa rozrastala, zvyšovala sa životná úroveň
i gramotnosť, ale veľkosť rodiny sa zmenšovala. Objavila sa nová vrstva gramotných, ale
nevyužitých žien, pričom rozvíjajúci sa systém priemyselného kapitalizmu závisel od ich
vynútenej podriadenosti v domácnosti. Väčšina našich predpokladov o tom, čo si ženy myslia
o „kráse“, vznikla až po roku 1830, keď sa upevnil kult domácnosti a vymyslel sa index
krásy“ (Wolf, 2000, s. 17). Znamená to teda, že priemyselná revolúcia pre mnohé ženy
neznamenala iba materiálny útlak, ale v nadväznosti naň aj útlak spoločenských ideálov
a stereotypov. Pri mýte krásy je viac ako pri akomkoľvek inom mýte spojenom so ženstvom
vidno, ako nenápadne vznikla ďalšia spoločenská fikcia, nástroj na potlačenie rozletu
ženských schopností, ktoré sú prezentované ako prirodzená súčasť ženskej role. Autorka
mýtus krásy doslova nazýva nástrojom uväznenia žien vo svojich osídlach, takýchto nástrojov
spoločenskej kontroly je však v jej ponímaní oveľa viac: napríklad teória, že dieťa potrebuje
nepretržitý materský dozor, chápanie biológie žien, ktoré ženám prisúdilo rolu hysteričiek a
hypochondričiek, presvedčenie, že slušné ženy sú sexuálne necitlivé, definícia ženskej práce,
56
v dôsledku ktorej ženy boli pripútané k mechanickým, časovo náročným a únavným
povinnostiam ako sú ručné práce. „Všetky tieto viktoriánske vynálezy mali dvojakú funkciu:
hoci boli podporované ako prostriedok na spotrebu ženskej energie a inteligencie spôsobmi,
ktoré neohrozovali mužov, ženy ich často využívali na vyjadrenie kreativity a vášne“ (Wolf,
2000, s. 18). Dôležitým medzníkom rozvoja dnešného mýtu krásy bol vynález dagerotypie a
fotografie, ktorý prezentoval krásu verejne známych žien. Od tohto okamihu sa ženy začali
chtiac - nechtiac porovnávať a súťažiť o niečo, čo je relatívne a pominuteľné. „Keď sa
ekonomika, právo, náboženstvo, mravy v sexuálnych vzťahoch, vzdelanie a kultúra museli
spravodlivo otvoriť i pred ženami, ženské vedomie kolonizovala súkromná realita, ktorá na
základe predstáv o „kráse“ zrekonštruovala alternatívny ženský svet svojimi vlastnými
zákonmi, ekonomikou, sexualitou, vzdelaním a kultúrou, pričom tieto zákony pôsobili
rovnako utláčajúco ako tie predchádzajúce“ (Wolf, 2000, s. 19). Reč je o „práci na kráse“, pre
niekoho/niektorú nepochopiteľná strata času a zdrojov, pre niekoho/niektorú celoživotná
obsesia.
Mýtus krásy našiel napokon v minulom storočí prienik s oblasťou práce, vznikla oblasť
tzv. výstavných profesií, platených vyslovene za svoju krásu – modelky, herečky, tanečnice a
lepšie platené sexuálne pracovníčky. Podľa Wolf pred nástupom emancipácie žien boli
profesionálne krásavice zvyčajne anonymné, mali nízke postavenie a žiaden rešpekt. Čím sa
tieto ženy stávali silnejšími, tým viac prestíže, slávy a peňazí sprevádzalo výstavné povolania:
krásky sú vyzdvihované stále vyššie nad hlavy úspešných žien, aby v nich vyvolali snahu
vyrovnať sa im. Na začiatku 80. rokov už krása zohrávala v živote žien usilujúcich sa o určitý
spoločenský status úlohu rovnakú ako peniaze v postavení mužov, stala sa nástrojom pre
agresívnu konkurenciu v ženskosti. Vzhľadom na to, že krásy ani peňazí nemôže byť nikdy
dosť, oboje rýchlo stráca akýkoľvek vzťah k hodnotám skutočného života. V priebehu 80.
rokov aj súťaž v kráse zaznamenala podobnú infláciu ako peniaze: „materiálne pôžitky ako
sex, láska, intímnosť, sebavyjadrenie, ktoré boli pôvodne prezentované ako jej cieľ, padli za
obeť v zúfalom boji v nepreniknuteľnej ekonomike a stali sa z nich len vzdialené a zaujímavé
spomienky“ (Wolf, 2000, s. 38). Mýtus krásy spôsobuje, že ženy potrebujú mladosť a krásu,
aby sa v mnohých profesiách dostali na rovnakú úroveň ako muži. To je však veľmi krehká
existencia, s mladosťou a krásou je totiž pracujúca žena viditeľná, ale neistá. Typickou
profesiou je práca moderátorky. Situácia žien v televízii symbolizuje a posilňuje kvalifikáciu
profesionálnej krásavice vo všeobecnosti: starší vek neznamená prestíž (tak ako u mužov), ale
vymazanie. Moderátorka Christine Craft tvrdí, že moderátori nad 40 rokov sú na 97 % muži a
zvyšné tri percentá sú štyridsiatničky, ktoré na svoj vek nevyzerajú.
Na záver možno už iba dodať: „Posolstvo je kompletné: najreprezentatívnejšie pracujúce
ženy na Západe sa mohli zviditeľniť, ak boli „krásne“, aj keď svoju prácu vykonávali zle.
Alebo mohli byť dobré vo svojej práci i „krásne“, a preto sa mohli zviditeľniť, ale za ich
zásluhy sa im nedostávalo uznania. Alebo boli dobré v práci, ale „nie krásne“, a preto boli
neviditeľné, takže ich zásluhy im boli nanič. A nakoniec, mohli byť akokoľvek dobré i pekné
– trvalo to príliš dlho, čo znamenalo, že s postupujúcim vekom musia odísť. Táto situácia sa
dnes prenáša do všetkých pracovných odvetví. Tento dvojitý štandard na výzor mužov a žien
sa každé ráno a každý večer prezentoval miliónom pracujúcich žien, kedykoľvek sa chceli v
televízii dozvedieť o udalostiach zo „svojho“ sveta. Okno, cez ktoré pozerali na historický
pokrok, rámovala ich vlastná dilema. Keď sa ženy chcú dozvedieť, čo sa deje vo svete, treba
im vždy pripomenúť, že sa deje toto“ (Wolf, 2000, s. 42) .
2.7
Rodová podmienenosť násilia
Problém agresivity a násilia je jedným z najzávažnejších a pritom nedostatočne riešených
problémov. Ide o spoločensky neželateľné javy, sprevádzajúce dejiny ľudstva od jeho
57
počiatkov. Oba pojmy je nevyhnutné oba osobitne definovať. Agresivita je útočné správanie,
ktoré obyčajne nastupuje ako reakcia na skutočné alebo zdanlivé ohrozenie vlastnej moci,
najčastejšie ako prejav hnevu (Ondrejkovič a kol., 2001, s. 71). Stretávame sa s agresivitou
individuálnou, skupinovou i masovou, prejavuje sa buď zjavne alebo skryto. V diskusiách
o tom, či ide o konštruktívnu silu alebo deštruktívny potenciál, prevláda názor, že ide
o konštruktívny faktor, podľa psychoanalytických teórií dokonca patrí k pudu života ako
aktívny prvok. Tak je to vo svete zvierat, avšak ľudia nemajú tento pud v genetických
dráhach, nie je ritualizovaný v spôsobe správania, ale je spojený s medziľudskými vzťahmi
(Ondrejkovič a kol., 2001, s. 72).
Veľmi zložité korene má podľa českého psychiatra a psychoterapeuta Jana Poněšického
agresivita vo vzťahu mužov k ženám. Jeho psychologické vysvetlenie uvedeného fenoménu je
postavené na myšlienke boja proti pôvodnej ženskej identite. Počiatky formovania mužskej
identity sú totiž do určitej miery určené vzťahovými skúsenosťami s matkou, ktorá sa na
začiatku života stáva prirodzeným vzorom, vzhľadom na množstvo času, stráveného s
dieťaťom. Časom sa chlapci preorientovávajú a svoj vzor hľadajú v otcovi, čím začínajú
bojovať proti pôvodnému ženskému prvku vo svojej identite (Poněšický, 2005, s. 33). Táto
snaha je pochopiteľná vzhľadom na fakt, že v mnohých rodinách, náboženstvách,
spoločnostiach je ženský element všeobecne považovaný za menejcenný a podriadený. Kto by
sa chcel identifikovať so vzorom, ktorý nemá dôležité a obdivu hodné postavenie
v spoločnosti, a ktorého existencia je závislá a manipulovateľná? Mužská agresivita je podľa
tejto myšlienky celoživotným bojom o vymanenie sa z „osídiel“ žien, a preto je táto agresivita
vítaná a potrebná na zachovanie a ubránenie vlastnej mužskej identity, nie deštrukciou či
úmyslom niekomu ublížiť. Táto myšlienka je aj tak trocha nebezpečná, ako všetko, čo človek
dokáže využiť vo vlastný prospech: je totiž otázne, do akej miery táto idea posúva agresivitu
a násilie mužov (najmä na deťoch a ženách) do úplne iného svetla, svetla ospravedlnenia
a zdôvodnenia. A to je neprípustné. Je príkladom, že napriek relatívne jasnému právnemu
systému je u nás stále týranie slabších ospravedlňované a zahmlievané, práve vďaka
viaczmysleným výkladom podobných, primárne však úplne racionálnych téz. Špecifickou
formou agresivity, ktorá je silne determinovaná rodom, je sexuálna agresivita. Je zaujímavé,
že angloamerickí autori sa pri skúmaní tohto javu takmer vôbec nezaoberajú možnosťami
sexuálnych deviácií (jednoduchšou cestou, ako je to u nás), ale hľadajú príčiny
v nesexuologických faktoroch: v negatívnych postojoch voči ženám, v strachu z intimity
alebo v prijatí tradičných stereotypov sexuálnych rol. Zdôrazňujú nekritické a nesprávne
preberanie mýtov o znásilnení (provokácia, pudy), akceptáciu a ospravedlňovanie násilia voči
ženám (Poněšický, 2005, s. 212).
Na rozdiel od agresivity, ktorú možno za určitých okolností poňať ako jeden zo zdrojov
životnej energie a vývinu (týmito okolnosťami mám na mysli účelné, nie samoúčelné
využívanie agresivity), násilie je definované vzťahovým správaním, ktoré spôsobuje
narušenie vývinu či životnej kontinuity iného človeka. V situácii násilia, ktoré spôsobuje
psychickú traumatizáciu, ide o narušenie hraníc ja druhého človeka (Poněšický, 2005, s. 50).
Neexistuje žiadna teória, ktorá by dokázala spoľahlivo ospravedlniť takýto zásah do slobody
človeka. Pre pojem násilie stále neexistuje ustálené vymedzenie, hoci predstavuje jednu
z najtrvalejších sociálnych skutočností. Označuje sa ním najčastejšie jednorazový fyzický akt,
širšie poňatie hovorí o akýchkoľvek aktoch vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňujú život,
fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, či poškodzujú rozvoj jeho osobnosti.
„Násilie môže byť zabudované i do štruktúry samotného spoločenského systému a môže
predstavovať dynamický proces. ... Násilie je napokon dimenziou ľudskej existencie, ktorá
vyvoláva vždy nejakú reakciu. Nič nie je také jednoznačné a otázne ako definícia násilia.
Jadrom fenoménu násilia je však to, čo násilie prináša, umožňuje a čo uvádza do pohybu
v spoločnosti, osobitná logika bezprostredného situačného konania v čase so svojou
58
praktickou nepredvídateľnosťou, emóciami a skúsenosťami“ (Říčan, 1995, s. 75). Otvorenou
otázkou je problém každodennosti násilia, jeho „zovšednenie“, narastajúcej infiltrácie do
modelov sociálneho správania, podporovanie ľahostajného prístupu k jeho prejavom.
Násilím sa zaoberajú mnohé vedy: psychológia, sociológia, rodové štúdiá, pedagogika,
právo, kriminalistika a mnohé ďalšie. Z psychologického hľadiska ide o nedovolené použitie
sily proti niekomu pri prekonávaní prekážok alebo pri vynucovaní si niečoho, čo chcem mať
a nemám (Hochelová, 2007, s. 25). Opakom je získavanie niečoho argumentáciou, mediáciou,
dohodou, konsenzom. Literatúra rozlišuje rôzne formy násilia: fyzické (brachiálne), psychické
(emocionálne), kombinované (mučenie, sexuálne násilie, mobbing). Násilie ako obzvlášť
závažnú formu agresie definujú rodové štúdiá ako zneužitie moci, sily alebo pozície jedného
z pohlaví, najčastejšie mužské voči ženskému, ale môže to byť aj naopak. K násilným
prejavom obyčajne dochádza v náročných situáciách pod vplyvom rôznych životných
udalostí, pri ktorých dochádza k narušeniu zaužívaného životného rytmu a zároveň
zvýrazneniu rodovo špecifických modelov správania a konania. Z hľadiska pedagogického je
to akýkoľvek akt, ktorý ovplyvňuje život, fyzickú a psychickú integritu jednotlivca, jeho
slobodu a poškodzuje rozvoj jeho osobnosti. Takáto charakteristika násilia je príznačná najmä
pre násilie v rodine. „Domáce násilie je popretím toho, čo manželstvo, rodina a citové vzťahy
znamenajú, relativizuje základné ľudské hodnoty a porušuje základné ľudské práva“
(Hudecová, 2006, s. 125). Každá z vied má pravdu: pre každú je nutné zadefinovať násilie
podľa toho, akú dimenziu ľudského života, ktorej náprava je v jej kompetencii, zasahuje.
V prípade násilia však viac ako kedykoľvek platí, že pomoc (obeti, páchateľovi, spoločnosti)
je potrebná komplexne, prevenciou aj intervenciou. A teda všetky teórie by mali byť
uskutočniteľné a uskutočnené v praxi.
Ako niektoré teórie vysvetľujú prítomnosť násilia v živote muža? Psychológ Hartmut
Karsten používa analýzu sebapoňatia dospievajúcich chlapcov (Karsten, 2003, s. 93 - 94).
Chlapci sa počas dospievania dištancujú od správania a konania matky, viac sa prispôsobujú
správaniu a konaniu mužských vzorov v rodine či blízkom okolí (podobne vysvetľuje
agresivitu u mužov J. Poněšický). „Nastávajúcim mužom je nielen dovolené stáť si za svojím,
dokonca sa od nich očakáva, že sa budú presadzovať- v prípade potreby aj silou a tvrdosťou.
Keď sa vo vyhrotenom spore správa agresívne žena, býva to posudzované ako zakázané
konanie, „neprimerané“, „hysterické“. Agresívne konanie mladého muža sa naopak nestretáva
s kritikou, ale s akýmsi pochopením. Ospravedlňovania, dodnes bežné, zodpovedajú starému
klišé pohlavných rolí: „správny muž je priebojný a ak je to potrebné, presadzuje sa aj silou“.
Chlapcom sa tak vnucuje, aby boli v styku s druhým pohlavím v prípade konfliktu tvrdí,
necitliví a nekompromisní“ (Karsten, 2003, s. 93). Skúsenosti, nadobudnuté v kontakte
s rovnako starými dievčatami ich v tom ešte utvrdzujú, a tak majú chlapci v tomto období len
veľmi málo možností, ako získať iné kompetencie v medziľudských vzťahoch: cit
a porozumenie pre druhých. V extrémnych prípadoch však má ich správanie tendenciu
zvrhnúť sa na násilné útoky, pričom cieľom nemusí byť len konkrétna osoba ženského
pohlavia, ale ktokoľvek, kto sa od agresora niečím odlišuje (cudzinec, postihnutý, dieťa, starý
človek atď.). Z nemeckých policajných štatistík vyplýva, že násilností sa v oveľa väčšej miere
dopúšťajú mladí muži, len úplne výnimočne mladé ženy. Aj extrémne a radikálne názory,
postoje a orientácie sú častejšie u dospievajúcich mužov a ako žien.
V odbornej literatúre sa často zdôvodňuje násilie u mužského pohlavia stereotypným
tvrdením, že agresivitu majú muži zakódovanú v génoch, sú od prírody agresívnejší ako ženy.
Žiadne výskumy doteraz spoľahlivo nedokázali jeho opodstatnenosť, ide skôr o domnienky a
špekulácie. Výskumníci v oblasti rodinného a sociálneho prostredia sú presvedčení, že “medzi
mužmi a ženami neexistuje pohlavne špecifický rozdiel v rámci agresívneho správania.
Rozdiel je iba v tom, že výchova a rola prikázaná spoločnosťou naučila ženy potlačovať svoju
agresivitu alebo ju usmerňovať tak, aby sa nemuseli obávať sankcií a nesúhlasných reakcií.
59
Ich agresívne správanie je preto menej impulzívne, nebýva navonok také zreteľné
a jednoznačné, a často sa skrýva vo vnútri, kde útočí proti žene samotnej. Následkom sú
potom depresívne sebadeštrukčné stavy” (Karsten, 2003, s. 113). Aj Jan Poněšický súhlasí
s tvrdením, že násilie v rodine je v prípade obetí výrazom deštrukcie porozumenia sebe
samému a celému svetu, vlastnej identite a tomu, čo správne je a čo nie (Poněšický, 2005, s.
52). Hlavným dôvodom dištancovania sa verejnosti od tohto sociálnopatologického javu je
pocit spoluviny za to, akí my dospelí sme a ako málo proti tomuto javu robíme. Akoby bol
tento fenomén spojený s niečím tajomným, čoho sa bojíme a čomu nerozumieme.
Tendencia k násiliu a prevahe moci mužov voči ženám má podľa rodových analýz štyri
príčiny (Poněšický, 2005, s. 58):
1. Okrajová pozícia muža v rodine: u mužov stojí v popredí ich profesia, tým viac si želajú
mať doma harmonické prostredie, akýsi „prístav“, aký mali u svojej matky. To spôsobuje
ich emocionálnu závislosť na partnerkách, čo vzbudzuje u mužov strach z dominantných
a silných partneriek, podporený rastúcou požiadavkou rovnosti medzi pohlaviami. Veľa
mužov je tak vystavených nebezpečenstvu „straty mužnosti“; ak je takto zasiahnutá ich
identita, siahajú po násilných riešeniach, čím si kompenzujú svoj pocit frustrácie.
2. Predstava o mužskosti a mužskej sexualite ako dobyvačnej: typický príklad rodového
stereotypu: muž musí byť za každých okolností aktívny, výkonný a polygamnejší ako
žena.
3. Vyrovnanie sa s pôvodnou ženskou identifikáciou s matkou: k tomu je potrebný mužský
vzor. V prípade, že chýba, alebo je príliš agresívny či príliš „mäkký“, nedokážu muži
riešiť partnerské konflikty miernou cestou, ale uchyľujú sa k formám, ako zastrašovanie,
znevažovanie a ponižovanie.
4. Spoločenské vedomie: mužom je prisudzovaná väčšia moc ako ženám. Patriarchálna
spoločnosť a jej zákony chránia mužov, ktorí sa správajú v rodinách násilnícky; aj po
tom, ako je čin uznaný za trestný, dostávajú iba mierne tresty.
Adriana Mesochoritisová, slovenská odborníčka na rodovo podmienené násilie,
jednoznačne označuje násilie (obzvlášť páchané na ženách) za:
- štrukturálny, rodovo podmienený problém, ktorý je priamym dôsledkom a zároveň
príčinou rodových nerovností,
- najmarkantnejšie porušenie ľudských práv žien,
- trestný čin, za ktorý nesie zodpovednosť ten, kto ho pácha,
- problém nerovnováhy moci medzi mužmi a ženami a zneužitie tejto nerovnováhy,
- problém nedostatočnej zakotvenosti demokratických princípov v praxi (Mesochoritisová,
2008, s. 212).
Uvedené charakteristiky odrážajú skutočnú hĺbku problému rodovo podmieneného
násilia. Najčastejšími argumentmi, zjednodušujúcimi podstatu tohto problému, sú argumenty
o biologickej podmienenosti násilia. To by však znamenalo, že násilie je prirodzené všetkým
mužom. A to nie je pravda: v našej spoločnosti žijú aj muži (a nie sú menšinou), ktorí
odmietajú riešiť situácie agresivitou a násilím. Napokon, je známe, že nielen niektorí muži,
ale aj niektoré ženy majú sklony siahať po násilných riešeniach, a je preto skôr otázkou
výchovy a pozitívnych výchovných vzorov (napr. v spoločnosti), či jedinec dokáže ovládať
svoje emócie, alebo nie.
Carol Gilligan (1982, s. 34 - 35) vidí problém optimisticky: v období, keď je v snahe
o sociálnu rovnosť a spravodlivosť postupne odstraňovaná diskriminácia medzi mužom
a ženou, spoločenské vedy znovuobjavujú rozdiely medzi pohlaviami. „Zodpovedajúce
rozpoznanie preniká tiež do nášho vedeckého chápania, keď si začneme všímať, nakoľko sme
si zvykli vidieť život mužskými očami“ (Giligan, 1982, s. 35). Cestou k lepšiemu,
neagresívnemu svetu, je budovanie nenásilných vzťahov a partnerstiev, kde nechýba etika
vzťahov a morálny diskurz, ktorý by odlákal pozornosť od problému odlišnosti k potrebe
60
konštruovania prostredia zodpovednosti a starostlivosti o vzťahy. K dosiahnutiu konsenzu
sociálnej spravodlivosti môže viesť integrácia práv a zodpovednosti u žien, u mužov
zintenzívnenie starostlivosti o druhých.
2.8
Rodová podmienenosť v sociálnej patológii: domáce násilie, syndróm CAN,
šikanovanie, nezamestnanosť, chudoba a sociálna exklúzia
Násilie je jav širokospektrálny a preto si vyžaduje komplexnú pozornosť aj komplexné
riešenia. To sa týka predovšetkým násilia vo výchovnom prostredí, v rodine i v iných
výchovných inštitúciách. Zo štatistík vyplýva, že najčastejšie uvádzaným prostredím je
rodina, násilníkom je častejšie muž a obeťou žena a jej deti. Z hľadiska sociálnych vied je
teda potrebné riešiť problém domáceho násilia a syndrómu CAN v úzkej nadväznosti. Pojem
domáce násilie je používaný na opis činov a zanedbávania, ktoré sa odohrávajú v kontexte
rôznych vzťahov (Stratégie boja proti domácemu násiliu, 1993). Najčastejšie sa spája
s násilím páchaným na ženách či výhradne v rodine, ale v poslednom čase sa pojem vzťahuje
aj na iné formy osobného vzťahu a tiež akékoľvek zneužívanie detí, starých rodičov, detí
rodičmi či násilie medzi súrodencami. Ide o skrytý problém, ktorý je predmetom výskumov
posledných 25 rokov. Údaje však často neodrážajú skutočný výskyt násilia v rodinách, a to
z rôznych dôvodov: nie všetky incidenty sú nahlásené a adekvátne riešené, problém je
notoricky podhodnotený, kriminálne štatistiky často neuvádzajú pohlavie obete a ani
páchateľa, ženy sami často podhodnocujú kvantitu násilia. Výsledky mnohých výskumov
však indukujú, že domáce násilie sa objavuje vo všetkých ekonomických a sociálnych
štruktúrach a nerešpektuje žiadne kultúrne bariéry (Stratégie boja proti domácemu násiliu,
1993, s. 18). Rodový pohľad na domáce násilie odhaľuje zažité predstavy o „prirodzene“
nadradenom postavení muža nad ženou a „prirodzenom“ násilí v povahe muža. Egger (1999,
s. 64) o tejto forme násilia hovorí: „zásadne je možné, že násilie môže vychádzať od
kohokoľvek voči komukoľvek“. Všetci sme rovnako schopní konať násilie, nie všetci však
máme rovnaké motívy alebo zábrany konať. Podľa Egger za všetkými príkoriami, ktoré musia
ženy a matky v takýchto rodinách zniesť, je vžitá predstava o žene martýrke a mýty
o domácom násilí. Prieskumy v Rakúsku a Nemecku napríklad nepotvrdili, že by vyliečení
alkoholici prestali byť svoje ženy a deti, no napriek tomu je na súdoch alkoholizmus
akceptovaná príčina násilia. V súčasnosti stále prevláda názor, že ženy sú samy zodpovedné
za násilie a znásilnenie. Je jednoduché pripisovať vinu samotným obetiam násilia: „keď
počúvate takéto prípady, tak vám musí byť jasné, že tu jednoznačne nejde o individuálne
postoje a rozhodnutia, ale o niečo, čo má historický a spoločenský kontext, inak by to nebolo
možné“ (Egger, 1999, s. 67).
Žiadna žena nevstupuje do manželstva preto, aby ju partner bil či inak jej ubližoval. Muž
svoje správanie ospravedlňuje ako “pošmyknutie”, ktoré sa už nikdy nezopakuje, alebo
naopak za svoje správanie viní ženu. Žena pripisuje mužovo násilie jeho nálade, zlosti,
alkoholu, únave, vždy znovu a znovu verí jeho sľubom a postupne aj ona sama stále viac
obviňuje z mužovho násilia seba a preberá zaň zodpovednosť (Sopková, 1998, s. 24 - 25). Na
takomto vývoji situácie participujú mýty o domácom násilí:
1)
mýtus: to nie je násilie, partneri sa iba hádajú; medzi hádkou a násilím je podstatný
rozdiel, pri hádke ide o konflikt dvoch osôb, medzi ktorými sú sily vyrovnané, pri násilí
ide o nevyrovnanosť sily a moci,
2)
mýtus: násilie existuje iba v problémových rodinách; násilie postihuje ženy bez
ohľadu na ekonomickú, sociálnu, kultúrnu vrstvu, náboženstvo či vek,
3)
mýtus: násilie v rodine je súkromná záležitosť, štát (alebo niekto cudzí) by sa do
toho nemal miešať; násilie je trestné, a je jedno, či sa vyskytuje v rodine alebo mimo
nej,
61
mýtus: ženy si len vymýšľajú, aby získali byt alebo výhody pri rozvode; skutočnosť
však ukazuje, ženy oveľa častejšie bagatelizujú alebo utajujú násilné útoky, častejšie,
ako ich nahlásia,
5)
mýtus: ženy asi chcú byť týrané, inak by predsa násilníka opustili; ženy v prvom
rade chcú udržať rodinu, manželstvo a rodinné prostredie kvôli deťom, ak už aj chcú
odísť od násilníka, často nemajú kam, navyše sa stretávajú zväčša s nedôverčivými
a odsudzujúcimi postojmi,
6)
mýtus: ženy „provokujú“ násilie, alebo si ho nejakým spôsobom „zaslúžia“; takýto
postoj legitimizuje násilie v určitých situáciách, vinu pripisuje obeti a násilníka zbavuje
zodpovednosti,
7)
mýtus: ženy si samy vyberajú partnerov, ktorí ich týrajú; žiadna žena si neželá, aby
ju niekto bil, týral, zavraždil, na začiatku totiž žiaden muž nepoužíva násilné
prostriedky,
8)
mýtus: muži sú násilnícki, lebo oni sami boli v detstve vystavení násiliu; podľa
štatistík je to pravda iba čiastočne, muži, ktorí mali pozitívny vzor vo svojom okolí,
dokázali prelomiť bludný kruh násilia, a naopak, mnohí muži z „dobrých“ rodín sa
stávajú násilníkmi v tej vlastnej,
9)
mýtus: podstatou mužského násilia je alkoholizmus; muži často týrajú svoje ženy aj
vtedy, keď sú úplne triezvi, alkohol je iba stimulátorom násilia, pôsobí uvoľňujúco, a
preto sa násilné pudy znásobia. Stav opitosti používajú násilní muži ako alibi, aby sa
mohli zbaviť zodpovednosti za svoje činy,
10) mýtus: muži týrajú svoje ženy preto, lebo nedokážu vyjadriť svoje city iným
spôsobom; tento argument prehliada skutočnosť, že násilné konanie je výberovénásilník v amoku nenapadne šéfa, suseda, ale svoju ženu áno (Froschl, Low, 1998, s. 58
- 59).
Domáce násilie má podľa všetkého pôvod v komplexnom sociálnom kontexte (Stratégie
boja proti domácemu násiliu, 1993). Násilie v intímnom prostredí rodiny reflektuje štruktúru
sexuálnej a ekonomickej nerovnoprávnosti z pohľadu rodu v spoločnosti. Podľa niektorých
analýz je toto násilie v spoločnosti akceptované a tolerované z hľadiska demonštrácie mužskej
sily, „ako výsledok sociálnych vzťahov, v ktorých sú ženy udržiavané v pozícii podriadenej
mužom, v ktorej nesú voči nim zodpovednosť a sú odkázané na ich ochranu. Podľa týchto
teórií sociálna, politická a ekonomická závislosť žien od mužov poskytuje priestor na
páchanie násilia na ženách“ (Stratégie boja proti domácemu násiliu, 1993, s. 20). Podľa tejto
stratégie je možné lokalizovať pôvod násilia v sociálnej štruktúre a komplexnom systéme
hodnôt, tradícií, zvykov a povier týkajúcich sa rodovej nerovnosti. „Násilie voči ženám je
následkom všeobecne rozšírenej viery, udržovanej vo väčšine kultúr, že muži sú nadradení
ženám a že ženy, ktoré s nimi žijú, sú ich majetkom, s ktorým môžu muži zaobchádzať podľa
vlastných predstáv“ (Stratégie boja proti domácemu násiliu, 1993, s. 21).
Domáce násilie vzniká nenápadne, postupne sa zvyšuje jeho dynamika, cyklickosť,
frekvencia, a v konečnom dôsledku krutosť a účinnosť. Cyklus násilia má štyri stupne:
štádium narastania násilia, akútne štádium, štádium pokoja a štádium popretia (Hudecová,
Gregorová Brozmanová, 2008, s. 143 - 144). Tento cyklus sa periodicky opakuje a má
tendenciu narastať vo frekvencii a intenzite násilia, pričom je takmer isté, že dôjde k ďalšiemu
násiliu (Mesochoritisová, 2004). Je známych osem kategórií psychického týrania, ktorých
cieľom je zlomiť osobnosť obete a ktoré sprevádzajú dlhodobé týranie:

izolácia (ženy sú izolované od rodiny, priateľov atď.),

vyčerpávanie a obmedzovanie (kontrola telefónom, zaťažovanie domácimi prácami),

znevažovanie a ponižovanie (zosmiešňovanie, ironizovanie, degradovanie),

vyhrážky („nájdem ťa všade“, „zničím ťa“, zoberiem ti deti“, zabijem ťa“ atď.),

demonštrácia moci ako kontrola (kontrola pošty, odpočúvanie hovorov atď.),
4)
62



vynucovanie triviálnych činností (nikdy nie je nič tak, ako „má byť“),
príležitostné prejavy náklonnosti (darčeky, výlet),
skreslené vnímanie (žena je presvedčená, že si za všetko môže sama a že prejav násilia
je prejavom lásky)(Mesochoritisová, 2004, s. 6).
Za, príčiny sa často považuje znevýhodnené prostredie: chudoba, závislosti či nízky
sociálny status. Je pravdou že štatistiky uvádzajú častý výskyt domáceho násilia v rodinách
sociálne znevýhodnených, tento fakt však nevysvetľuje vysokú mieru výskytu násilia v
rodinách s vyššou sociálnou a ekonomickou úrovňou. “K týraniu partnera dochádza v
kontexte celkovo násilnej spoločnosti” (In Renzetti, Curran, 2003, s. 258).
Podľa Tokárovej (2007, s. 35) je nepopierateľné, že rozšírenosť, vysoká latencia
a závažnosť dôsledkov domáceho násilia, a to najmä na ženách, je silne determinovaná
existenciou rodových stereotypov a z nich vyplývajúceho syndrómu naučenej bezmocnosti
žien. Ide o stratu schopnosti brániť sa násiliu a pripravenosť trpieť. Táto porucha správania sa
úzko dotýka nielen domáceho násilia, ale v širšom kontexte celej problematiky postavenia
žien v našej spoločnosti. „Vo vzťahu k násiliu je syndróm naučenej bezmocnosti žien mylným
presvedčením o tom, že týranie a ďalšie druhy násilia a diskriminácie zo strany mužov je
treba trpezlivo znášať, pretože osobná účasť na pokusoch o zmeny je zbytočná, lebo právo na
rozhodovanie a uplatňovanie moci (aj násilím) v rodine i spoločnosti má muž. Syndróm
naučenej bezmocnosti je historickým fenoménom a kultúrnym konštruktom.... a ako porucha
správania i rodový stereotyp je súčasne jednou z príčin, prečo je násilie v rodine
najrozšírenejšou formou agresie medzi ľuďmi“ (Tokárová, 2007, s. 35).
Herman (2001, s. 32) postavila svoju teóriu o traumatických dôsledkoch domáceho násilia
na komparácii politického a domáceho násilia. Tvrdí, že tak ako bývalí vojnoví hrdinovia, aj
obeť domáceho násilia zisťuje, že trauma, ktorú prežíva, je mimo spoločensky akceptovanej
reality, jej skúsenosť je doslova „nevysloviteľná“, sama obeť je akoby neviditeľná.
Systematické štúdium traumy podľa autorky závisí od toho, či má v konkrétnej spoločnosti
podporu; výskum traumy z prítomnosti násilia v súkromí je možný iba v takom kontexte,
ktorý „spochybňuje podriadenosť žien a detí“ (Herman, 2001, s. 23). Najzávažnejšie na
násilných činoch na ženách a deťoch je to, že konvenčný spoločenský prístup ich vo veľkej
miere nepovažuje za relevantné, niekedy sú dokonca označované za „dobrovoľné“. Všetky
obete násilia často zisťujú, že medzi ich skúsenosťou a spoločenskou realitou je obrovský
rozdiel. Sú nielen zneužité, ale aj potupené a musia znášať „vinu“ za to, že zradili morálne
štandardy a dokonca že sami prispeli k svojej porážke (Herman, 2001, s. 99).
Domáce násilie však predstavuje aj ohrozenie rodinných príslušníkov, ktorí sa pokúšajú
intervenovať a sami sa tak môžu stať obeťami. Najviac ohrozené sú deti, ktoré v násilnej
domácnosti trpia oveľa častejšie poruchami správania a nedostatkom sociálnych zručností.
Evidovanie rodičovských konfliktov a násilia počas detstva je preukázateľne motívom
vážneho kriminálno-patologického vývinu v dospelosti. Napríklad veľká časť detí ulice udáva
ako dôvod svojej životnej situácie výskyt domáceho násilia vo svojej rodine. V neposlednom
rade sú s domácim násilím spájané aj sociálne a ekonomické škody, stigmatizácia
jednotlivých rodín, sociálna izolácia a dočasná alebo trvalá ekonomická a psychická závislosť
rodiny na systéme sociálnej podpory (Mesochoritisová, 2004, s. 19 - 20).
Na rozdiel od traumy v dospelom veku, keď ide o narušenie štruktúry už sformovanej
osobnosti, opakovaná trauma z detstva osobnosť formuje a deformuje (Herman, 2001, s. 139).
Dieťa, zažívajúce násilie v rodine, má veľké problémy s adaptáciou, zachovaním pocitu
dôvery k druhým ľuďom, hľadaním pocitu bezpečia, zvládaní krízových a často aj bežných
situácií. U detí, ktoré dospievajú v atmosfére nadvlády, je bežné, že sú patologicky naviazané
na tých, ktorí im ubližujú; deti dokonca zachovávajú väzby so svojimi tyranmi na úkor
vlastného blaha, čím strácajú pojem o realite a o vlastnom živote.
Deti a mladiství, ktorí vyrastajú v násilníckych rodinách, sa v konečnom dôsledku učia:
63



že násilie je prijateľný spôsob správania,
neúcte voči ženám,
vnímať, že láska ide ruka v ruke s násilím (Froschl, Low, 1998).
Domáce násilie je rodovo podmienený problém, preto by mali pomáhajúce profesie
poskytovať špecificky rodovú odbornú pomoc, uplatňovať špecificky vedeckú analýzu atď.
(Tokárová, 2007, s. 34). Keďže je medzi obeťami výrazná prevaha ženského pohlavia, malo
by ísť pomáhajúcim profesiám, a teda aj sociálnej pedagogike, o podporu a rozvoj ženskosti
ako rovnocennej kvality k mužskosti v teórii, a o komplexnú diagnózu príčin (vrátane rodovej
perspektívy) a z nej vyvodenej pomoci postihnutým rodinám v praxi. Aby mohla byť pomoc
efektívna, musia pomáhajúci poznať aj túto dimenziu problému.
Rôzne formy násilia páchaného na deťoch sa v odbornej literatúre sústreďujú od r. 1992
(podľa Zdravotnej organizácie Rady Európy) pod pojmom syndróm CAN. Syndróm CAN
(child abuse and neglect), syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa možno
definovať ako súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývinu
dieťaťa a jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine (Hudecová, Gregorová
Brozmanová, 2008, s. 132). Dunovský (Dunovský, Dytrych, Matějček, 1995, s. 15) definuje
syndróm CAN ako súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja
dieťaťa, jeho postavenia v spoločnosti a v rodine. Tieto negatívne faktory sú výsledkom
zväčša úmyselného ubližovania dieťaťu, realizovaného blízkou vychovávajúcou osobou,
najmä rodičom. Týranie je podľa autora „akákoľvek nenáhodná, preventabilná, vedomá či
nevedomá aktivita či neaktivita, ktorej sa dopúšťa voči dieťaťu rodič, vychovávateľ alebo iná
osoba, ktorá je v spoločnosti neprijateľná alebo odmietaná a poškodzuje telesný, duševný a
spoločenský stav dieťaťa, prípadne spôsobuje jeho smrť” (Dunovský, Dytrych, Matějček,
1995, s. 15). Pritom hrozba smrti alebo ublíženia na zdraví, vyhrážky týkajúce sa blízkych
osôb, metódy vyvolávajúce strach obete, ponižovanie, obmedzovanie slobody až po
deformáciu osobnosti býva obyčajne častejším javom ako samotné fyzické násilie
(Ondrejkovič a kol., 2001, s. 82).
Pri vypracovávaní stratégií pomoci obetiam násilia v rodine i mimo nej by sa mali všetky
zúčastnené vedy zaoberať v prvom rade otázkou príčin tohto javu. Jeden z mnohých mýtov o
násilí páchanom na deťoch označuje páchateľov ako „nenormálnych“, duševne chorých
jedincov (Ondrejkovič a kol., 2001, s. 92). Skúmanie príčin sa nemôže uberať iba týmto
smerom, ide o súhru rôznych faktorov priamo či nepriamo napomáhajúcich vzniku násilia.
Existuje viacero prístupov k vysvetleniu podstaty a príčin tohto javu. V niektorých sa násilie
na dieťati vysvetľuje ako návrat prastarých kultúrnych stereotypov vo vzťahoch rodič-dieťa,
výraz bezvýhradného práva rodiča na dieťa, agresívny akt či stratégia riešenia konfliktov,
alebo uplatňovania moci. Medzi základné prístupy v rámci explanácie príčin syndrómu CAN
v súčasnosti patrí:

Tzv. intergeneračný prenos násilia na dieťa: podstatou je prenášanie násilia,
prežitého v detstve na dieťa. Základ tvoria naučené vzorce správania počas detstva a
ich aplikácia, často v intenzívnejšej podobe pri výchove vlastných detí.

Psychopatologický prístup: vychádza z psychopatologického charakteru rodičov.
Podľa týchto teórií dieťa týrajú najčastejšie rodičia, ktorí sú duševne chorí, impulzívni,
žijúci v permanentnom strese, nespokojní sami so sebou, so svojím spoločenským
postavením, výškou príjmu atď. Tieto teórie považujú za príčiny vzniku násilia
výlučne psychopatologické črty jednotlivcov. Tie sa síce môžu stať potenciálnymi
príčinami, ale tento pokus o stotožnenie týrajúceho rodiča s duševne chorým je príliš
zjednodušený a zavádzajúci, čo potvrdzujú aj mnohé výskumy (podľa Říčan,
Krejčířová, In Ondrejkovič a kol., 2001, s. 94).

Sociálno-interakčný prístup: týranie dieťaťa je výsledkom interakcie v rámci rodiny,
v ktorej neexistuje alternatívne riešenie či možnosť zabrániť násiliu. Ide o kontext
64
širších sociálnych štruktúr, v ktorých prevláda nadradené, dominantné správanie,
patriarchálny štýl rodinného života a presvedčenie o vysokej a efektívnej účinnosti
trestu.

Sociálno-kultúrny prístup: správanie človeka sa musí posudzovať v širšom kontexte,
s ohľadom na osobnostné, spoločenské, ekonomické, kultúrne a sociálne faktory.
Najmä nízke sociálne postavenie a ekonomický status znamená podľa týchto teórií
vyššiu toleranciu k násilným formám správania. Avšak ani tieto teórie nemajú
všeobecnú platnosť, pretože k násiliu dochádza aj v rodinách s vyšším či dokonca
vysokým spoločenským aj ekonomickým statusom (Ondrejkovič a kol., 2001, s. 94 95).
Vzhľadom na skutočnosť, že páchatelia pochádzajú zo všetkých vrstiev spoločnosti,
z rôznych rodinných podmienok a spúšťačom násilia bývajú najrôznejšie faktory, je potrebné
hľadať to, čo majú všetky prípady a situácie spoločné. Sú to rodovo stereotypné vzorce
správania a konania, ktoré tvoria základnú “filozofiu” patriarchálnych spoločností a ktoré v
spoločenskom, rodinnom i pracovnom živote zvýhodňujú mužov a znevýhodňujú ženy
(Hochelová, 2007, s. 26). Základom tohto prístupu k medziľudským vzťahom je dichotómia
dominancie a poslušnosti na základe moci, a nich vyplývajúce spôsoby riešenia problémov
pomocou fyzických či iných trestov pre tých, ktorí neposlúchajú (deti, ženy a pod.).
V rodinnom prostredí, v ktorom dochádza k týraniu, je rodičovská moc neobmedzená,
nevyspytateľná a absolútna (Herman, 2001, s. 141 - 142). Prejavuje sa v nekonzistentných,
nepredvídateľných a nespravodlivých pravidlách, ktoré majú za následok absolútne
podľahnutie a automatickú poslušnosť detskej obete. Týrané dieťa prežíva svoj život oddelene
od bližšieho aj širšieho sociálneho prostredia, pričom každodenná realita sa zužuje iba na
súkromný svet spojený s najsilnejšou osobou, ktorá je preň nebezpečná. „Sociálny život
týraných detí je zásadne obmedzený nevyhnutnosťou tváriť sa normálne a zachovávať
tajomstvo. A tak aj deti, ktoré si dokážu vypestovať aký-taký sociálny život, ho prežívajú ako
neautentický“ (Herman, 2001, s. 144).
Psychická bolesť je podľa Pötheho (1999, s. 43) nezmerateľná. Vzniká ako dôsledok
nevšímavosti, ponižovania, výsmechu, urážok, opovrhovania či zastrašovania. Za následok
má trvalé pocity menejcennosti, úzkosť, stratu sebadôvery. Takéto dieťa sa nikdy nenaučí
vážiť si seba samého, svoju neistotu môže naopak kompenzovať šikanou, agresivitou voči
sebe či úplným uzavretím sa do seba. Problém dokazovania tejto formy týrania je problémom
nedostatočnej dôvery k deťom; v našej tradícii sa totiž dieťa chápe ako nesvojprávne, a teda
nedôveryhodné (Pöthe, 1999, s. 48- 49). Najmä s príchodom dospievania a dospelosti sa
dôsledky násilia prejavia v medziľudských vzťahoch, v správaní a konaní jedinca naplno.
V intímnych vzťahoch má takýto jedinec zväčša nereálne očakávania, prežíva úzkosť,
depresie, nekontrolovateľnú zúrivosť striedavo s apatiou, a to všetko sťažuje kontakt či
nadväzovanie vzťahov s druhými ľuďmi (Herman, 2001, s. 158). Prechod do dospelosti
neprináša slobodu, ale takmer vždy znásobenie dôsledkov prežitej traumy. Obete týrania v
detstve majú vysoké predispozície konať v budúcnosti násilie na vlastných deťoch.
Rodová podmienenosť násilia páchaného na deťoch sa prejavuje aj v tom, že tento akt má
odlišný vplyv na dievčatá a chlapcov. Týka sa to nielen priamych aktérov, ale aj svedkov
týrania. U dievčat z násilníckych rodín je vysoko pravdepodobné, že dôjde k identifikácii s
obeťou, k internalizácii, osvojeniu submisívnych, pasívnych spôsobov správania. U chlapcov
naopak prebieha identifikácia na základe “nie som matka, nie som obeť”, dochádza k
identifikácii s násilníkom, k externalizácii správania evokujúceho “mužské” spôsoby
(Sopková, 2001, s. 338). Deštruktívnej identifikácii je možné zabrániť pozitívnym vzťahom
dieťaťa s niekým z najbližšieho okolia, identifikácia s pozitívnym vzorom: na takomto
princípe je založený projekt “veľký kamarát/veľká kamarátka”, ktorého filozofiou je byť
správnym vzorom pre dieťa zo znevýhodnenej rodiny. Podľa Sopkovej (Sopková, 2001, s.
65
339) je to výzva pre pomáhajúce profesie, aby sa v práci s detskými klientmi/klientkami
snažili o elimináciu prenosu násilia na ďalšie generácie. “Výskumy v zahraničí zdôrazňujú
význam a úlohu dvoch faktorov v detstve násilníckych mužov. Je to po prvé absencia
pozitívnej skúsenosti s otcom, buď je otec neprítomný ale málo prítomný, alebo je násilník.
Po druhé, otec je extrémne patriarchálnym vzorom. Ak chlapec nemá k dispozícii žiaden
pozitívny mužský vzor, zohrávajú vo vývine jeho identity podstatnú úlohu mimorodinné
normy týkajúce sa mužskosti a mužného správania. A tie sú poznačené a deformované
rodovými stereotypmi….chlapec sa učí, že násilie páchané na žene je normálne, že páchať
násilie na ženách patrí k mužskej identite” (Sopková, 2001, s. 339).
Násilie páchané na deťoch a mladistvých sa nevyhýba ani školskému prostrediu. V škole
ide aj o spoločenskú reprodukciu, výber a selekciu, orientáciu správania, integráciu a proces
komunikácie medzi subjektmi, v ktorom sa vyvíja identita (Ondrejkovič, 1999, s. 66).
Problém identity mladistvých sa prejavuje vo vysokej miere agresivity a násilia
v školskom prostredí. Šikanovanie je najčastejšie sa prejavujúci agresívny multifaktorový
prejav, ktorý možno skúmať z hľadiska pedagogického, sociologického, psychologického,
trestnoprávneho, ale aj rodového. Pojem šikanovanie pochádza z francúzskeho slova chicane,
čo znamená obťažovanie, týranie, prenasledovanie (Říčan, 1995, s. 25). Ide o agresívne
správanie, pri ktorom jedinec alebo skupina zámerne ubližujú, ohrozujú, zastrašujú iného
človeka, prípadne skupinu ľudí (Hochelová, 2007, s. 42). Medzi charakteristické znaky patrí
bezbrannosť obete a dlhodobé opakovanie sa agresie voči tej istej obeti. Z výskumov vyplýva,
že postihuje viac ako pätinu detí na ZŠ a desatinu mladistvých na SŠ, pričom ¾ prípadov sa
odohrávajú v škole a zvyšok na ceste zo/do školy alebo v okolí domova.
Najfrekventovanejšími obeťami sú deti/mladiství odlišujúci sa od ostatných či celkovo slabší.
Šikanujúci jedinci sú obyčajne agresívni nielen k ľuďom, ale aj k prírode a celému okoliu. Už
od detstva dominuje v správaní agresora najmä dominancia a absencia empatie. Rodinné
prostredie býva zväčša chladné a tolerantné k násiliu, rodičia neprejavujú veľký záujem
o svoje dieťa, absentuje emocionálna funkcia rodiny. Rodičia sú zväčša sami násilníci, ktorí
dieťa doma ponižujú, týrajú či inak posilňujú násilné vzory správania (Hochelová, 2007, s.
42).
Východiskom šikanovania je nerovnováha síl, ich asymetrické rozloženie a bezmocnosť
obete voči násiliu. Podľa výskumov až 60% chlapcov, šikanujúcich už na ZŠ, sa stáva
páchateľmi trestnej činnosti a býva odsúdených (Ondrejkovič, 1999, s. 104-105). Medzi
najčastejšie motívy patrí:

silná túžba po moci a vláde, možnosť kontrolovať ostatných a podriadiť si ich,

domáce prostredie ako zdroj imitácie nevhodných foriem správania,

túžba po prestíži (Ondrejkovič, 1999, s. 105)(krátené S. D.).
Šikanovanie je uskutočňované s cieľom získať pocit prevahy, dominancie, výhod
a uspokojenia. O rodovej podmienenosti tohto javu svedčia výskumy, ktoré na jednej strane
potvrdzujú väčší výskyt medzi chlapcami, ale aj skutočnosť, že sa formy medzi chlapcami
a dievčatami radikálne líšia. Kým u chlapcov prevažuje tzv. otvorená forma šikanovania
a otvorená agresivita (overt agression) v podobe fyzických útokov, dievčatá majú tendenciu
k tzv. vzťahovej forme (relational form of victimisation) v podobe ohovárania, intríg
a vylúčenia z kolektívu (podľa Crick, Bigbee, In Ondrejkovič, 1999, s. 45).
Z hľadiska klasifikácie príčin je najčastejšie uvádzaným delením na endogénne a
exogénne. Tholtová považuje za rizikové endogénne faktory tlak k mužnosti, krutosť a túžbu
po moci, dominancii, manilupácii druhých (Ondrejkovič, 1999, s. 54). Exogénne faktory tvorí
najmä rodina, v ktorej chýbajú pozitívne emocionálne vzťahy, otvorená komunikácia,
pozitívne rodové vzory a celkovo zdravý životný štýl (podľa Matoušek, Macek, In
Ondrejkovič, 1999, s. 58). Dôležitým činiteľom je rodina, v ktorej je agresívne násilie
tolerované a zároveň podmienené rodom. Do tejto skupiny patria aj vzťahy s vrstovníkmi,
66
vzťahy v triede, ale aj tradičný pedagogický štýl. Podľa Říčana (Říčan, 1995, s. 23) tlak
kolektívu núti chlapcov, aby sa správali tak, ako sa od mužov očakáva, t.j. byť „mužný“,
nebáť sa úderu a vedieť ho dať. Pre šikanujúce deti je typická túžba dominovať, ovládať
druhých, bezohľadne sa presadzovať. Výskumníci sa zhodujú v názore, že agresivita sa
formuje v predškolskom veku, a hoci určitú rolu hrajú temperamentné dispozície, tieto
vlastnosti sami o sebe nevedú k agresivite. Sú aktivizované výchovným štýlom, napr. citovo
chladným, prejavujúcim sa ponižovaním, ľahostajnosťou či nenávisťou.
Práca je neoddeliteľnou súčasťou aktívneho ľudského života, rozoznávame ekonomický aj
sociálny a duševný rozmer práce ako tvorivej činnosti, produkty ktorej by mali prispievať
predovšetkým ku skvalitneniu života v spoločnosti a uspokojovaniu potrieb jednotlivcov.
Všetky jej rozmery sú však poznačené nerovným rodovým dualizmom, ktorý nepredvídateľne
ovplyvňuje život každého jednotlivca, a teda aj fungovanie celej spoločnosti. Zámerom je
poukázať na rod ako relevantný determinant hodnoty práce, a na to, aký dopad má prítomnosť
rodových nerovností a stereotypov v našich „pracovných životoch“. Hodnota práce je stále
determinovaná rodom, napriek obyčajnej zdravej logike: ak robím rovnakú prácu, a možno aj
lepšie ako kolega, nie je dôvod, aby bolo moje ohodnotenie podriadené tomu, či som žena
alebo muž. Dôsledky sú ďalekosiahlejšie: nielen pre jednotlivca, ale pre celú spoločnosť,
ktorá musí zaujať postoj k sprievodným javom, ako je zvyšujúca sa nezamestnanosť
a chudoba žien, domáce násilie, sociálna exklúzia žien a pod.
Rodové rozdiely vo sfére verejnej sú v súčasnosti najviditeľnejším dôkazom nerovnosti
medzi mužmi a ženami v našej spoločnosti. Napriek legislatíve, ktorá má zabezpečovať
rovnaké zaobchádzanie, rodové analýzy a štatistiky ukazujú, že ženy sú naďalej
znevýhodňované vo verejnej sfére najmä v prístupe k pracovným pozíciám a k verejným
zdrojom. Diskriminácia žien sa najmarkantnejšie prejavuje v nasledujúcich oblastiach:
• vyššia dlhodobá nezamestnanosť žien oproti mužom,
• vyššia koncentrácia žien v horšie platených oblastiach, respektíve nižšie ohodnotenie v
povolaniach tradične pripisovaných ženám,
• nízke zastúpenie žien na pozíciách vyššieho a vrcholového manažmentu,
• rozdiely v odmeňovaní v neprospech žien aj v rámci rovnakých alebo porovnateľných
pracovných pozícií (Pietruchová, Mesochoritisová, 2007).
Práca vykonávaná ženami sa spravidla považuje za prácu nižšej hodnoty. V záujme
vyrovnávania rodových rozdielov v zárobkoch vytýčila komisia EÚ štyri priority:
• zabezpečiť lepšie uplatňovanie súčasných právnych predpisov v praxi,
• zahrnúť boj proti rozdielom v odmeňovaní ako neoddeliteľnú súčasť politík zamestnanosti
jednotlivých členských štátov,
• presadzovať zásadu rovnakého odmeňovania u zamestnávateľov najmä prostredníctvom
koncepcie sociálnej zodpovednosti,
• podporovať výmenu osvedčených postupov v celej EÚ a zapájať sociálnych partnerov
(Pietruchová, Mesochoritisová, 2007, s. 25).
Typ práce, ktorú ženy a muži tradične vykonávajú, je aj v súčasnosti silne segregovaný na
základe pohlavia, stále pretrvávajú zásadné rozdiely v tom, čo je pre koho vhodné a naopak.
Tento jav má počiatky v základnom vzdelávaní, keďže už v čase povinnej školskej dochádzky
sú deti a mladiství usmerňovaní k určitým aktivitám a študijnému zameraniu podľa toho, aké
pohlavie reprezentujú. Realitu na pracovnom trhu potom charakterizujú nasledujúce javy:
 trh práce ostáva naďalej duálnym pracovným trhom, teda jednu skupinu zamestnania
vykonávajú výhradne ženy a druhú výhradne muži; ak sa pre takto špecifikovanú prácu
rozhodne opačné pohlavie, vzbudzuje často pozornosť, pohoršenie či dokonca odsúdenie
(mladý záujemca o prácu v slovenskej materskej škole okamžite vzbudzuje podozrenie
z pedofílie, pričom napríklad v Škandinávii sú učitelia v predškolských a elementárnych
výchovno-vzdelávacích zariadeniach bežným a vítaným javom, čo má preukázateľne
67
pozitívny vplyv ako vzor muža pomáhajúceho a starajúceho sa); tento jav potom
ochudobňuje trh práce o množstvo tvorivého ľudského potenciálu, nehovoriac
o „ochudobnení“ jednotlivca/záujemcu;
 miera koncentrácie mužov a žien v jednotlivých odvetviach prehlbuje mieru
spoločenskej prestíže konkrétneho typu práce, čo sa samozrejme odzrkadľuje aj
v ohodnotení tejto práce; jedným z charakteristických znakov patriarchálneho rozdelenia
spoločnosti je uznanie „mužskej“ práce ako spoločensky významnejšej a hodnotnejšej
(napr. materská/rodičovská dovolenka a jej neuveriteľne nízke finančné ohodnotenie v
porovnaní s akoukoľvek inou prácou), čo znamená dehonestáciu významnosti tých
odvetví, v ktorých sa v súčasnosti zamestnávajú skôr ženy (výborným príkladom je
slovenské školstvo, ktorého prestíž ako pracovného odvetvia prudko klesla po tom, čo
prestalo byť odvetím mužským a prefeminizovalo sa; v súčasnosti už byť
učiteľom/učiteľkou nie je žiadna prestíž, iba ak na úrovni vysokého školstva, kde však so
zvyšujúcou sa akademickou hodnosťou vidno viac mužov ako ženy); vstúpiť do
“ženského” zamestnania je potom pre mužov nevýhodné (a to nielen z hľadiska prestíže,
ale najmä financií), nehovoriac o ich motivácii; nízka prestíž znamená v očiach verejnosti
nízku autoritu a dôležitosť profesie, v prípade školstva to znamená znižovanie úrovne
profesionality a autority učiteľa/učiteľky u žiakov a rodičov;
 rod ako mocenský vzťah je možné sledovať aj v rámci tzv. odborovej segregácie na
základe pohlavia, čo znamená, že v jednom odbore majú príležitosť obe pohlavia, ale
v skutočnosti sú ženy sústreďované v rámci odboru na menej zodpovedné, viac manuálne
a samozrejme horšie platené práce; to isté platí pre tzv. podnikovú segregáciu na základe
pohlavia, keď muži a ženy v rámci jedného podniku vykonávajú rovnakú prácu, ale náplň
ich práce je rozdielna (napríklad v právnických firmách sa ženy sústreďujú skôr na rodinné
právo, zatiaľ čo obchodným právom sa skôr zaoberajú muži) (Renzetti, Curran, 2003, s.
280).
Uvedené fakty majú vážne dôsledky na osobný aj spoločenský rozmer pracovného potenciálu
žien a mužov, a to vo viacerých rovinách:
 jedným z najdôležitejších je, že obmedzuje pracovné možnosti oboch pohlaví, pričom
viac nevýhod prináša ženám, vzhľadom na to, že to, čo sa označuje za „ženskú“ prácu,
je spojené s negatívnymi asociáciami;
 existencia tzv. skleného stropu, neviditeľnej bariéry, ktorá obmedzuje pracovnú
mobilitu žien/zamestnankýň smerom hore, na vyššie funkcie; naopak, v prípade
mužov v pre nich netypických zamestnaniach je často pozorovateľný opačný efekt,
tzv. sklený výťah, t. j. uprednostňovanie a neadekvátne rýchly pracovný postup vo
funkcii;
 rozdielna sociálna a pracovná skúsenosť: muži majú v prostredí so ženskou
dominanciou pocit moci, kým ženy v prostredí s mužskou dominanciou pocit
poníženia a kontroly;
 prítomnosť a miera sexuálneho obťažovania na pracovisku, čo súvisí
s predchádzajúcim bodom; muž zažije sexuálne obťažovanie na pracovisku iba
ojedinele, kým pre mnohé ženy je táto realita bežnou skúsenosťou; ide o najvážnejší
psychický dôsledok segregácie na trhu práce;
 ekonomický dôsledok, čiže platová diferenciácia (Renzetti, Curran, 2003, s. 280 286).
Je isté, že rodová citlivosť je opodstatnenou kvalitou aj v oblasti rozvoja ľudských zdrojov.
Dôvodov je viacero: sociálna spravodlivosť, osobný a spoločenský profit zo slobodného
výberu práce a pracovných podmienok na základe kvalitatívnych schopností, rovnováha
pracovných a emocionálnych kvalít vo všetkých pracovných funkciách, umožnenie
profesionálneho rastu bez rodovej/pohlavnej segregácie, prítomnosť pozitívnych vzorov
68
v živote detí a mladistvých bez rodových nerovností a stereotypov. Dokážeme si predstaviť,
o koľko viac zmysluplnej práce by mohli jedinci oboch pohlaví vykonať, keby nemuseli
každodenne čeliť nezmyselným predsudkom? A ako by sa to prejavilo v kvalite ich života?
V súčasnej industrializovanej spoločnosti ľudia vykonávajú rôzne druhy práce, ktoré sú
samozrejme rôzne hodnotené. Ideálom by bolo odmeňovanie spojené s výkonom určitej práce
na základe takých atribútov, ako je stupeň požadovanej kompetencie, vynaložené úsilie, miera
zodpovednosti a pod. V praxi je to však inak: hodnota práce je determinovaná okrem iného aj
pohlavím. Ide o platovú diferenciáciu, ktorá je ekonomickým dôsledkom segregácie na trhu
práce na základe pohlavia.
Pohlavie ako biologická entita nemá zásadný vplyv na samotný výkon práce a jeho
hodnotu. Vplyv majú najrôznejšie psychické či fyzické vlastnosti a danosti, ale pohlavie samo
osebe nič podobné nevypovedá. To, či je jedinec zodpovedný, hysterický, komunikatívny,
manipulatívny alebo má zmysel pre logiku či chápanie algoritmov, nie je dané pohlavím, ale
jeho osobnosťou a temperamentom, výchovou a vzdelávaním. V pracovnej oblasti sa
pohybujú viac či menej emocionálne stabilní (alebo labilní) jedinci bez ohľadu na pohlavie, to
isté platí o miere logického myslenia. Preto je zaujímavé, že rozdiel, či dostane rovnaké
pracovné miesto žena alebo muž, sa prejaví najmä na výplatnej páske (a prestíž funkcie
klesá). Navyše sa vopred predpokladá, že čím vyššia funkcia, tým viac je pravdepodobné, že
žena podľahne emóciám a prácu jednoducho “nezvládne”. Pravdepodobne je to však skôr
preto, že nezvládne spoločenský tlak, požiadavky a prekážky mužského sveta, vytvorené “na
mieru”. Akoby boli emócie iba výsadou žien a preto trpenou súčasťou pracovného výkonu.
Ale trendy napovedajú, že v tejto oblasti sa začína mnohé meniť, pretože emocionalita ruka
v ruke s ľudskosťou a zodpovednosťou začínajú byť pre zamestnávateľov aj v racionálnych
oblastiach viac pridanou hodnotou, ako riskantnosť, arogancia a individualizmus.
Zamestnania, ktoré vykonávajú ženy, sú veľmi často nielen menej prestížne, ale aj horšie
platené. Tento fakt má negatívny dopad na celú ženskú populáciu, čo nie je prekvapením. Ide
nielen o osobný dopad (psychický či materiálny), ale aj spoločenský: ženy sú chudobnejšou
časťou populácie, viac ohrozenou nezamestnanosťou, bezdomovectvom či inými
sociálnopatologickými javmi. Najmarkantnejšie sa táto skutočnosť javí u žien-samoživiteliek
či u žien vo vyššom veku, ktoré žijú v jednočlennej domácnosti (bez vdovskej či inej
vyživovacej podpory). Je isté, že žena bez finančnej podpory svojho partnera nedosahuje v
priemere taký životný štandard, ako muž, vďaka čomu je vlastne na ňom nedobrovoľne
závislá (najmä ak je na spomínanej materskej dovolenke).
Smutným fenoménom slovenského trhu práce je aj vek pracujúcich žien. Slovenskou
realitou je, že už ženy po štyridsiatke (ešte pred niekoľkými rokmi to boli ženy 45+) sú na
trhu práce „hodené cez palubu”. Nejde samozrejme o legislatívnu rovinu, podľa zákona je
diskriminácia na základe veku na trhu práce nezákonná, ale ako každá, aj táto legislatíva je
iba otázkou formulácie. Pravdou je, že už ženy po štyridsiatke sa stávajú pre trh práce „staré”,
čiže nezaujímavé, a po prekročení tejto hranice nemajú v podstate šancu nájsť si dobrú prácu.
Znamená to, že čím ďalej tým viac budeme dehonestovať skúsenosti a dávať prednosť
mladosti/kráse? Pretože s krásou to až zarážajúco súvisí: sú profesie, kde ženy po štyridsiatke
jednoducho nemajú miesto, a tie ostatné profesie majú jednoducho smolu, že šéfmi sú muži,
ktorí vyžadujú od probantky aj to, aby dobre vyzerala a reprezentovala (samozrejme, tento
aspekt nie je súčasťou pracovnej zmluvy).
2.9
Rodovo citlivé vzdelávanie v sociálnych vedách, rodovo citlivé vzdelávanie
dobrovoľníkov a rodový tréning
Vzdelávanie k rodovej citlivosti je také vzdelávanie, ktoré rešpektuje individualitu každého
človeka a odmieta rodové stereotypy, spôsobujúce rodovú nerovnováhu vo sfére súkromnej aj
69
verejnej. K podstatným úlohám patrí smerovanie k tolerancii, porozumeniu, znášanlivosti,
úcte a dôstojnosti, rešpektovaniu ľudských práv a slobôd. Všetky spomínané
výchovnovzdelávacie ciele vylučujú nerovnosť medzi pohlaviami. Na Slovensku sa princípy
rodovej citlivosti vo vzdelávaní porušujú v celom školskom systéme. Deje sa tak
prostredníctvom rodovo stereotypných učebných textov, literatúry, školských dokumentov,
vyučovacích metód, ale aj osobných postojov a štýlu komunikácie vychovávajúcich.
V súvislosti s odstraňovaním rodových nerovností a stereotypov sa často používa pojem
emancipačná pedagogika. Ide o pedagogický prúd, ktorý problematizuje v tejto súvislosti celé
základné hodnotové zameranie našej spoločnosti (Karsten, 2003, s. 78). Ide o spochybnenie
tradičných predstáv o tom, akí muži a ženy sú. Proti tradične zaužívaným biologizujúcim
argumentom stavia argumenty pedagogické a možnosti výchovného pôsobenia
k odstraňovaniu týchto predsudkov. „Chlapci sa majú učiť konštruktívne zaobchádzať sa
svojimi agresívnymi inštinktmi, realizovať ich v hravom, nebojovom súperení a ostatnými
a zmysluplne využívať silu, ktorú v sebe cítia“ (Karsten, 2003, s. 79). Emancipačná
pedagogika vypracovala mnoho návrhov na zmeny, ktoré sa dotýkajú všetkých inštitúcií,
spadajúcich pod jej pôsobenie. Pre všetky platí, že ak majú byť zmeny vo vnímaní rodových
rolí efektívne, je potrebné začať s s nimi v čo najskoršom veku a realizovať ich dlhodobo
a dôsledne. Navyše je nutné, aby sami vychovávajúci/vychovávajúce a vyučujúci/vyučujúce
analyzovali a reflektovali svoje chápanie pohlavných a rodových rolí. Všetci, ktorí chcú
realizovať praktickú výchovu k rodovej rovnosti, musia byť sami vysporiadaní so svojou
rodovou rolou a musia mať dostatočné poznatky o problematike, aby boli schopní odhaliť
situácie, v ktorých na seba alebo na vychovávaných podvedome kladú špecifické rodové
požiadavky a očakávania (Dončevová, 2010, s. 21). Ide o náročný proces, najmä v prípade
rodičov, ktorí musia v porovnaní s pedagogickými pracovníkmi/pracovníčkami vynaložiť
oveľa viac úsilia, flexibility, intuície a obrazotvornosti.
Podľa Bielej knihy Európskej komisie (1995) by malo vzdelávanie naďalej rozhodujúcou
mierou prispievať k rovnoprávnosti medzi ženami a mužmi. Aby sa vedel každý jedinec sám
chopiť svojich príležitostí na zdokonaľovanie spoločnosti a osobnú realizáciu, je potrebné
vzdelávať obe pohlavia rovnakou mierou. Hlavnou úlohou edukácie je učiť porozumeniu
fungovania vzájomných vzťahov a nájsť smerovanie vlastného života, pričom vzdelávanie má
poskytovať rozsiahlu škálu informácií, na základe ktorých môžu ľudia slobodne uvažovať
a rozhodovať o svojej životnej dráhe. Takýmto spôsobom môže odborná príprava znižovať
segregáciu na pracovnom trhu tým, že podporuje nástup žien na doteraz výhradne mužské
povolania. V konečnom dôsledku je možné bojovať proti sociálnej exklúzii - rozvojom
spoločnosti sa stali okrajové skupiny (mladí bez kvalifikácie, seniori, ženy vracajúce sa na trh
práce) ešte zraniteľnejší, pretože prístup k vedomostiam, ktorý rozhoduje o zaradení do
spoločnosti, je pre nich neprístupný (Biela kniha Európskej komisie, 1995).
Z predchádzajúceho vyplýva, že ak má byť dôsledne dodržiavaný zákon o rovnosti šancí a
nediskriminovaní, je potrebné odstraňovať rodové stereotypy vo vzdelávacích inštitúciách,
začať proces vzdelávania scitlivovať. Ide napríklad o používanie dvojrodovosti
v komunikácii, elimináciu rodových stereotypov v komunikácii a v medziľudských vzťahoch,
ale aj v myslení a postojoch. Vzdelávanie k rodovej citlivosti má okrem edukačného aj svoj
sociálny rozmer. Ide predovšetkým o dôsledky spoločenského charakteru. Už dávno nie je
tajomstvom, že rodové stereotypy a rodová nerovnosť majú negatívny dopad na také sociálne
fenomény, ako je chudoba, závislosti, násilie, prostitúcia, pornografia a obchod s „bielym
mäsom“, sociálna exklúzia. Je to pochopiteľné, dôsledkom rodových stereotypov a nerovnosti
medzi pohlaviami je degradácia ženskosti a žien ako takých, a to vo všetkých oblastiach:
 rodinné prostredie: má byť prostredím lásky a porozumenia, oázou pokoja a oddychu,
vďaka rodovým stereotypom však dochádza k nerovnováhe v povinnostiach spojených
s domácnosťou a starostlivosťou o deti, čo je semenišťom zbytočných konfliktov,
70
nezriedka vyúsťuje rodová nerovnosť do násilia na partnerovi a deťoch; nerovnováha
medzi pohlaviami vplýva negatívne na formovanie nasledujúcej oblasti,
 výchova a vzdelávanie: znevýhodnenie v tejto oblasti sa prejavuje nielen
znemožnením úplného využitia potenciálu konkrétneho jedinca, ale najmä negatívnym
vplyvom na kariérny a profesionálny rast v budúcnosti, čo má zase negatívny vplyv na
ďalšiu oblasť,
 práca a zamestnanosť: znamenajú nielen možnosť sebarealizácie, ale aj finančnú
nezávislosť, znevýhodnenie v tejto oblasti vedie k znemožneniu osobnostného rastu,
zabezpečeniu finančnej nezávislosti, absencii na trhu práce, a v konečnom dôsledku
má negatívny vplyv na ďalšiu oblasť,
 spoločenská oblasť a kultúra: tieto sa v prípade znevýhodnenia nachádzajú na
„chvoste“ existencie jedinca, vzhľadom na jeho nízky spoločenský status, ohrozenie
chudobou a sociálnou exklúziou.
Je preukázateľné, že rodové stereotypy prispievajú k zníženiu kvality života človeka (ženy
aj muža), dokonca ich možno z hľadiska sociálnych vied zaradiť medzi akcelerátory
sociálnopatologických javov. Možno ich považovať za možné príčiny krízy rodiny, vysokej
miery rozvodovosti, násilia v párových vzťahoch, delikventných a trestných činov, latentne sa
môžu podieľať aj na takých fenoménoch, ako je chudoba, bezdomovectvo, prostitúcia,
participovať na šikanovaní, záškoláctve, poruchách správania, učenia a iných
sociálnopatologických javoch v škole. Ich dôsledkom je narušenie harmónie osobnosti
a spustenie lavíny nepriaznivých sociálnopatologických javov. „Podhubie“ negatívnych
sociálnych fenoménov spočíva v nepriaznivých podmienkach vo výchovných prostrediach
rodiny, školy či komunity, ktoré sa dennodenne zúčastňujú transferu rodových stereotypov
a udržiavania rodových nerovností. Tieto nepriaznivé výchovné podmienky považujeme za
jednu z primárnych príčin vzniku sociálnych problémov, aj vďaka prítomnosti rodových
nerovností a rodových stereotypov. V nasledujúcom texte prinášame veľmi stručný prehľad
základných faktov o výskyte rodových stereotypov a nerovností v jednotlivých výchovných
prostrediach a ich nepriaznivom vplyve na sociálnu oblasť.
Iste netreba osobitne zdôrazňovať, že prítomnosť rodových stereotypov a nerovností
v našich životoch je už akosi „prirodzená“, a každý jedinec sa s nimi vysporiadava viac či
menej úspešne. Úspech v tomto prípade znamená, že sa jedinec znevýhodneniu nepoddáva,
ale naopak, darí sa mu presadzovať svoje potreby a záujmy napriek negatívnym konotáciám
svojho pohlavia. A tu sa vraciame na začiatok všetkého: výchova a vzdelávanie. V súčasnosti
sa viac ako kedykoľvek predtým stretávame s takým edukačným prístupom (niektorých
rodičov, edukátorov), ktorý jasne naznačuje budúcnosť výchovnovzdelávacieho procesu
vzhľadom na rodovú problematiku: uvoľnenie kazajky rodovej nerovnosti, odstraňovanie
rodových stereotypov, rovnaký prístup k deťom bez ohľadu na pohlavie, umožnenie
slobodného prejavenia sa detí a mladých ľudí.
Súčasný stav našej spoločnosti (kriminalita, násilie, vojnové konflikty, ekonomická
a hospodárska kríza) je dôkazom, že civilizácia v spoločenskom zriadení, v ktorom má
podstatnú časť moci mužský element, nie je trvalo udržateľná. Jednostranné (mužské)
ovládanie sveta nás priviedlo k vážnym problémom, ktoré sa už nedajú viac riešiť súperením,
dôrazom na výkon či agresívnym správaním. Zdá sa, že mnohí muži pochopili, že prítomnosť
žien (a ich nadobudnutý zmysel pre empatiu a zodpovednosť k budúcim generáciám) môže
byť prínosom aj v rozhodujúcich funkciách, dovtedy prístupných iba mužom. Začínajú si
uvedomovať nevýhody, plynúce zo socializácie, zameranej na výkon a vlastný prospech bez
ohľadu na následky. Príliš veľké nároky, ktoré na mužov kladie moderná patriarchálna
spoločnosť, spôsobujú strach zo zlyhania a vedú k zamysleniu sa nad „vyrovnaním“ moci a
zodpovednosti. Uvedené diskurzy sú podnetom k zavádzaniu vzdelávania k rodovej citlivosti
aj do sociálnych vied a pomáhajúcich disciplín, táto téma by nemala chýbať v rámci
71
vysokoškolských študijných programov sociálna práca, sociálna pedagogika, sociálne služby
a poradenstvo a pod.
Špecifickou oblasťou, kde by malo mať vzdelávanie k rodovej citlivosti svoje pevné
miesto, je oblasť dobrovoľníctva. Je nepochybné, že byť dobrovoľníkom znamená dať
k dispozícii svoj čas, energiu a potenciál nielen pre dobro veci a prospech iných, ale aj
v prospech ďalšieho vzdelávania sa. Je to kvalita skutočne nevyhnutná, pretože
dobrovoľník/dobrovoľníčka sa pohybuje v oblastiach, o špecifikách ktorých potrebuje mať
vynikajúce znalosti pre podanie profesionálneho výkonu (inak by jeho pomoc nebola
pomocou v pravom slova zmysle). Je dôležité, aby bol čas, energia a potenciál
dobrovoľníka/dobrovoľníčky využitý efektívne a jeho výsledky boli na odbornej úrovni.
Vzdelávanie dobrovoľníkov/dobrovoľníčok sa týka predovšetkým manažérskeho typu, v
rámci ktorého nachádzame ideálny priestor na vzdelávanie. Ide samozrejme o neformálne
vzdelávanie, v rámci ktorého adepti nadobúdajú odborné znalosti a zručnosti, nevyhnutné
najmä v sociálnej oblasti (komunikácia, asertivita ako prevencia vyhorenia, špecifiká danej
sociálnej oblasti alebo sociálnopatologického javu a pod.). Naše odporúčania sa týkajú najmä
vzdelávania v rodovej oblasti, teda na potrebu rodovo citlivého vzdelávania s prihliadnutím na
sociálnu oblasť.
Rodovo citlivé vzdelávanie nie je viazané na konkrétnu vekovú skupinu, práve naopak,
nadobúda celoživotný rozmer. Pre naše potreby je zaujímavá kategória mladých ľudí,
konkrétne študentov VŠ, pretože akademická pôda má možnosť budovania centier
dobrovoľníctva (ďalej len DC) manažérskeho typu, čo je nesporná výhoda. Tu sa otvára
možnosť formálneho a neformálneho vzdelávania prostredníctvom workshopov či
vzdelávacích modulov, na ktoré má akademická pôda nielen priestorové, ale najmä odborné
dispozície. To, že je akademická pôda dôležitým priestorom rozvoja dobrovoľníctva,
dokazujú DC pôsobiace pri univerzitách v mestách Prešov, Banská Bystrica, Trnava.
Poskytujú nenahraditeľné príležitosti študentom a študentkám nielen pomáhajúcich študijných
odborov, ako je napríklad sociálna práca, sociálne služby a poradenstvo, sociálna pedagogika,
sociálna andragogika a geragogika, ale celému spektru študijných odborov.
Univerzitné DC otvárajú svoje dvere nielen tým, ktorí majú záujem v rámci
dobrovoľníctva naplniť svoje potreby odbornej praxe. Cieľom dobrovoľníckych aktivít
v rámci univerzity je aj zvyšovať zmysluplnú aktivitu študentov v priebehu ich
vysokoškolského štúdia, rozvíjať sociálnu zodpovednosť, angažovanosť, solidaritu
a kreativitu, kvality, ktoré si nájdu uplatnenie aj v ich profesionálnej praxi. Študenti/študentky
sú vysielaní/é do viacerých oblastí, vykonávajú aktivity rôzneho charakteru, majú teda často
možnosť zažiť a nadobudnúť skúsenosti, ktoré by inak nikdy nezažili, situácie, ktoré by si
nikdy nevyskúšali. Novinkou u nás je zavádzanie dobrovoľníckych aktivít ako alternatívnych
úloh v rámci študijných predmetov. Táto forma dobrovoľníctva je rozvinutá najmä v
Amerike, kde sa s ňou stretávame pod pojmom „Service Learning“ (Vavrinčíková, 2003, s.
54).
Vzdelávanie dobrovoľníkov/dobrovoľníčok je relevantnou súčasťou ich etablovania sa
v oblasti, v ktorej sa chcú realizovať. Potreba vzdelávania je daná vzdelávacou a osvetovou
funkciou DC a je povinnosťou DC zabezpečiť tento proces tak, aby pokrýval všetky podstatné
oblasti, o poznatky ktorých by nemal byť dobrovoľník/dobrovoľníčka ukrátený. Čo by malo
tvoriť základ vzdelávania dobrovoľníkov? Rozhodne by nemala chýbať príprava na
komunikáciu s rôznymi typmi klientov, krízová intervencia, tréning asertívnej komunikácie
a konania v krízových situáciách, základy sociálnej psychológie, sociálnej práce, sociálneho
poradenstva, rodových štúdií. Ako doplnok k všeobecnému rozhľadu by boli vhodné
vzdelávacie moduly zo základov fungovania verejnej správy (najmä neziskový sektor),
manažmentu dobrovoľníctva, práva (vybrané problémy).
72
Za relevantnú súčasť vzdelávania dobrovoľníkov/dobrovoľníčok považujeme hĺbkové
poznanie rodovej problematiky. Vzdelávanie dobrovoľníkov k rodovej citlivosti má svoj
sociálny a personálny rozmer. Táto koncepcia kladie dôraz na kľúčové životné kompetencie
jedinca, ktoré sa vymykajú z rámca formálneho vzdelávania. Sem môžeme zaradiť zmysel
pre:
 toleranciu inakosti,
 asertivitu,
 kritické myslenie,
 zdravý individualizmus v medziach sociability,
 solidaritu,
 pokoru,
 spoluprácu s inými,
 interagovanie v heterogénnych skupinách,
 zodpovednosť za riadenie svojich vlastných životov,
 situovanie svojho života v spoločenskom kontexte,
 autonómnosť a iné.
Mnohí pedagógovia/pedagogičky si začínajú uvedomovať, že deti a mládež sú vďaka
tradičnej socializácii, výchove a vzdelávaniu usmerňované/usmerňovaní do pozícií, ktoré sú
pre nich neprirodzené. Ich správanie a konanie je posudzované podľa tradičných noriem, ich
osobnosť je porovnávaná s „ideálom“, ktorý je odrazom spoločenských/rodičovských
očakávaní. Aj najmenšia inakosť je považovaná za problém, riešený často nevhodným
spôsobom. Aj tu zohráva veľký význam rodovo citlivá výchova a vzdelávanie, nielen ako
prevencia a eliminácia agresivity a násilia v rodine, škole a spoločnosti, ale ako alternatívna
ponuka nenásilného výchovnovzdelávacieho systému, ktorého cieľom je podporovať deti
a mladých ľudí bez obmedzenia na základe príslušnosti k pohlaviu. Heslom by mohlo byť:
rob, čo cítiš ako správne a čo ťa zaujíma, nie to, čo ti dovolia, a nenechaj sa znechutiť. Je isté,
že súčasný výchovnovzdelávací proces zvýhodňuje chlapcov a znevýhodňuje dievčatá (ale
niekedy aj naopak), čím v konečnom dôsledku škodí obom pohlaviam. Takto nastavená
koncepcia výchovy podporuje spoločensky uznané nevhodné postoje k dievčatám a chlapcom,
čím výrazne obmedzuje ich personálny a sociálny vývoj. Vďaka tomu nie je náš svet svetom
ľudí (žien a mužov), ale svetom žien a svetom mužom. Dva svety v jednom? Dve sféry,
neprekonateľne vzdialené, sféra súkromná a verejná, sféra mužov a žien? Nie je umením
udržiavať tieto svety vzdialené, ale je umením zbližovať ich tak, aby boli oba svety/obe sféry
prístupné obom pohlaviam bez obmedzení, iba na základe vlastného slobodného rozhodnutia.
Pre úspech vzdelávania k rodovej citlivosti je dôležité pochopenie princípu rodovej
rovnosti. Dobrovoľník/dobrovoľníčka je osoba, ktorá má prispievať svojim správaním,
konaním, postojom a názorom k zlepšeniu stavu či situácie klienta/klientov. To však nie je
možné, ak svojim konaním/správaním pokračujú v jeho/jej diskriminácii a stigmatizácii.
Podľa princípu rovných príležitostí majú všetci členovia spoločnosti právo na rovnosť pred
zákonom a na rovnaký prístup bez ohľadu na rasu, náboženstvo, rod, sociálny pôvod. Úspech
by mal byť určený schopnosťami a zásluhami jedinca, nie jeho pôvodom (Jarkovská, In
Gender ve škole, 2005, s. 27). Toto by malo byť podľa nás krédom
dobrovoľníka/dobrovoľníčky
a leitmotívom
celého
vzdelávania
dobrovoľníkov/dobrovoľníčok.
Dôraz vo vzdelávaní dobrovoľníkov/dobrovoľníčok by mal byť kladený na základné fakty
o rodovej problematike, na zadefinovanie hlavných pojmov a princípov rodovej politiky.
Dôkladné poznanie a porozumenie základnej paradigme rodových štúdií je už potom ľahko
pochopiteľným východiskom k rozvetveniu problematiky do špecifických oblastí a k aplikácii
teórie v praxi. Vyššou dimenziou je analýza rodových princípov v sociálnej oblasti, najmä
v súvislosti s vybranými sociálnopatologickými javmi ako násilie, šikanovanie, chudoba,
73
prostitúcia, nezamestnanosť, závislosti, sociálna exklúzia a pod. Nezanedbateľnou dimenziou
vzdelávania k rodovej citlivosti je potom tréning rodovo citlivej komunikácie s klientom.
Celkovo by malo vzdelávanie zahŕňať tieto tri vzdelávacie moduly, vyvážene koncipované
s ohľadom na závažnosť a citlivosť problematiky u nás.
Na základe výskumných zistení, pochádzajúcich z výskumu, ktorý predchádzal tvorbu
tohto manuálu, možno konštatovať, že:
 prítomnosť rodových stereotypov a nerovností sa v rámci oblastí dobrovoľníckej
činnosti najintenzívnejšie prejavuje v sociálnej oblasti, kde úzko súvisí
s existenciou mnohých javov sociálnej patológie,
 sociálna oblasť patrí medzi oblasti, ktoré vo veľkej miere využívajú dobrovoľnícku
činnosť, bez ktorej by nebolo možné poskytnúť sociálne služby, poradenstvo a iné
nevyhnutné aktivity pre zlepšenie života klientov mimovládnych/neziskových
organizácií,
 dobrovoľnícka činnosť je fenomén, bez ktorého si mnohé mimovládne/neziskové
organizácie dnes už nedokážu svoju existenciu predstaviť,
 rodové stereotypy a rodová nerovnosť sa vyskytujú v správaní a konaní nás
všetkých, a keďže existujú presvedčivé argumenty o tom, že ich výskyt je
v mnohých oblastiach, o. i. aj v dobrovoľníctve, vyslovene nežiaduci, je potrebné
upriamiť pozornosť na elimináciu týchto javov,
 najvhodnejším spôsobom eliminácie rodových stereotypov a nerovností je
bezpochyby výchova a vzdelávanie k rodovej citlivosti, koncept zameraný na
odhaľovanie týchto nežiaducich javov v našom správaní a konaní a identifikáciu
príčin a dôsledkov v osobnom aj spoločenskom živote,
 povinnosťou organizácií, využívajúcich dobrovoľnícku činnosť, je poskytnúť
dobrovoľníkom/dobrovoľníčkam čo najlepšie podmienky pre realizáciu v teréne
a tiež servis, nevyhnutný pre efektivitu a adresnosť ich činnosti,
 kvalitné podmienky znamenajú aj prípravu na výkon činnosti, ktorá vyžaduje
vzdelávanie v potrebných oblastiach, medzi ktoré radíme aj rodovú problematiku,
 to isté sa týka aj dobrovoľníckeho servisu: je potrebné zohľadňovať rodové
hľadisko, ak má byť servis pre dobrovoľníkov/dobrovoľníčky nastavený tak, aby
bol nápomocný (napr. supervízor/supervízorka by mali byť v rodovej problematike
zorientovaní),
 z toho vyplýva, že rodové hľadisko by sa malo v blízkej budúcnosti posunúť z
„prízemia“ súčasnej pozície v zohľadňovaní (nielen v dobrovoľníctve) na vyššie
stupne záujmu a aplikácie,
 to však vyžaduje úplnú zhodu v postoji k rodovej problematike vo vnútri
organizácie, ktorá by mala byť oporou pre svojich dobrovoľníkov/dobrovoľníčky, v
bežných a najmä náročných situáciách,
 zároveň to vyžaduje vytvorenie kvalitného manuálu pre neziskové organizácie,
ktorý by mapoval všetky potrebné oblasti, nevyhnutné pre samostatnú orientáciu
dobrovoľníkov/dobrovoľníčok v rodovej problematike.
Aby bolo možné pripraviť dobrovoľníkov/dobrovoľníčky aj na to, že sociálna realita je
okrem iného rodovo špecifická, výskyt rodových stereotypov vedie k rodovým nerovnostiam,
ktoré majú negatívny vplyv na vznik, vývoj a riešenie mnohých sociálnopatologických javov,
je potrebné:
 pristupovať k vzdelávaniu a praktickej príprave dobrovoľníkov/dobrovoľníčok
dôslednejšie, a to pri výbere vzdelávacích oblastí aj ich obsahu, s ohľadom na
oblasti výkonu dobrovoľníckej činnosti, najmä však v sociálnej oblasti,
74
 zavádzať
v komplexe
vzdelávania
a praktickej
prípravy
dobrovoľníkov/dobrovoľníčok koncept rodovo citlivého vzdelávania,
 z hľadiska metodológie zvoliť zážitkové formy prednášok a tréningov:
 workshop: využitie brainstormingu, mentálnej mapy a pod.,
 teambuilding: prostredníctvom outdoorových aktivít možno precvičovať a
rozvíjať kompetencie, dôležité pre dobrovoľnícku činnosť, a zároveň
utužovať vzťahy v dobrovoľníckej skupine,
 tímová prednáška: na jednej strane je tým lektorov/lektoriek, na druhej
poslucháči/poslucháčky,
 situačná a príbehová dramatizácia: dobrovoľníci/dobrovoľníčky sa dostávajú
do simulovaných situácií, v ktorých musia reagovať a konať,
 začleniť rodové hľadisko do celkovej koncepcie neziskovej organizácie, do jej
štatútu, cieľov a úloh, štruktúry a organizácie,
 prijať rodové hľadisko ako pevnú súčasť filozofie neziskovej organizácie,
 v rámci legislatívnej agendy sledovať aj rodovú oblasť a so zmenami, dôležitými
pre výkon práce v organizácii, oboznamovať všetkých zúčastnených.
2.10 Preventívny charakter rodovej citlivosti
Výchovné a vzdelávacie opatrenia sú súčasťou efektívnej prevencie sociálnopatologických
javov, najmä ak sú zamerané rodovo citlivo. „Osobné postoje pedagógov (čo samozrejme
predpokladá ich sebareflexiu) dovoľujú mládeži kriticky prehodnocovať tzv. spoločenské
skutočnosti- rodovo špecifickú deľbu práce, odlišné formy vzťahov a života“ (Froschl, Low,
1998, s. 75). Je nevyhnutné učiť deti a dospievajúcich oboch pohlaví kritike tradičných
názorov na rolu muža a ženy. Mimoriadne konštruktívne je vzdelávanie zamerané na rodiny:
vzdelávacie programy zamerané na žiakov/žiačky či študentov/študentky môžu upriamiť
pozornosť na také dôležité témy, ako je napríklad moc a kontrola mužov nad ženami, rodinný
život, nenásilné riešenie konfliktov, komunikačné zručnosti, ľudské práva, rodové stereotypy,
princípy rovnosti a spravodlivého zaobchádzania, význam autonómie a vzťahov založených
na vzájomnom rešpekte, rodinné násilie a pod. (Stratégie boja proti domácemu násiliu, 1993).
Takéto projekty sú bežné napríklad v Holandsku (cieľovou skupinou sú chlapci a muži vo
veku 14 - 18 a 25 - 30 rokov), v USA (Moja rodina a ja bez násilia - tréning učiteľov o
nenásilných riešeniach problémov), či v Kanade (Palce dole: reakcia v školských triedach na
násilie voči ženám).
Veľmi cenný je preventívny charakter rodovej citlivosti v prípade násilia. V oblasti
prevencie, pre nás relevantnej, sa hovorí najmä o šírení povedomia o násilí ako o porušovaní
ľudských práv, o informovaní odbornej aj laickej verejnosti „o skutočných príčinách
a dôsledkoch násilia páchaného na ženách a v rodinách, s využitím všetkých prostriedkov
komunikačných procesov, tak aby sa dosiahla nulová tolerancia spoločnosti voči násiliu“
(Stratégie boja proti domácemu násiliu, 1993, s. 18). Okrem iného sa odporúča navrhnúť
a podporovať začlenenie problematiky do učebných osnov relevantných predmetov
základných a stredných škôl a študijných programov vysokých škôl, pripravujúcich učiteľov
a učiteľky, vychovávateľov a vychovávateľky, ako aj profesionálov a profesionálky v oblasti
marketingovej komunikácie, a tým „eliminovať rodovo necitlivý prístup a šírenie rodových
stereotypov z oblasti inštitucionalizovaného školstva na všetkých druhoch a stupňoch škôl od
materských až po vysoké školy“ (Stratégie boja proti domácemu násiliu, 1993, s. 43). Oblasť
výskumu odporúča podporovať a stimulovať realizáciu rôznych druhov výskumov o násilí
páchanom na ženách a v rodinách. Tieto odporúčania však u nás zatiaľ zostávajú v teoretickej
rovine.
75
Jednou z ciest, ako dosiahnuť vyššie uvedené, je dôsledná a aktívna realizácia stratégie
politiky EU - gender mainstreaming, ktorá je zameraná na riešenie dôsledkov pretrvávajúcich
rodových nerovností a diskriminácie a na zohľadňovanie realizácie rodového aspektu v praxi
(Tokárová, 2007, s. 38). Ide o cieľ vzdelávacích a osvetových kampaní, ktorých obsahom je
explanácia patriarchálnej podstaty a nespravodlivosti rodových nerovností a stereotypov. Ich
adresátmi je široká verejnosť, laici aj odborníci. Vzhľadom na to, že sa takéto projekty,
zamerané na rodovú rovnosť a sociálnu spravodlivosť, na Slovensku realizujú len sporadicky,
ich sociálna efektívnosť je stále nedostatočná. Príčinou môže byť „nízky záujem zo strany
verejnosti, ktorá danú problematiku nevníma ako prioritnú....len málo žien a ešte menej
mužov pozná históriu a podstatu súčasného feminizmu....absentujú poznatky o uvedenej
tematike, ale aj schopnosť disponovať argumentmi pre obhajobu a realizáciu vlastnej rodovej
sebaidentity a tolerancie k inému rodu“ (Tokárová, 2007, s. 39). Slabá citlivosť k rodovej
podmienenosti násilia musí byť výzvou pre pedagogické vedy, ktoré by sa mali programovo
podieľať na rodovom scitlivovaní detí a mládeže, ale aj dospelej populácie a tým napomáhať
prevencii domáceho násilia.
Napokon, nielen na úrovni celospoločenskej, ale aj na úrovni individuálnej je veľký
priestor na zmeny v myslení, správaní či konaní, na hľadanie odpovedí a alternatívnych
riešení. Násilie sa dotýka každého jedinca, priamo alebo nepriamo, „preto je na všetkých, aby
uznali princíp, že všetky ženy majú právo žiť bez ujmy na zdraví. To môže znamenať
prekonanie zabehaných zvykov, ktoré nachyľujú naše názory na opačnú stranu. Znamená to
brať útočníka na zodpovednosť, aj keď s ním sympatizujete, či ste sudca, policajt, lekár,
učiteľ alebo radový občan…je dôležité, aby aj muži urobili niečo pre zastavenie mužského
násilia. Násilie voči ženám je problém mužov, tak ako rasizmus je problém bielych... “ (Jones,
1998, s. 18). Podľa našej skúsenosti by mali najmä ženy urobiť pre seba oveľa viac: naučiť sa
sebaúcte a sebarešpektu a za akýchkoľvek okolností si tento stav aj udržať.
Ide o základnú charakteristiku preventívnych, poradenských a terapeutických postupov
v práci s klientmi, ktoré podstatne odlišujú prístup a proces práce s klientkami/klientmi
v porovnaní s minulosťou. Podľa Sopkovej zlý prístup k sociálnej patológii súvisí s
„neinformovanosťou, nedostatočnou úrovňou poznania v tejto oblasti, predovšetkým
s ustrnutím v psychologizujúcich koncepciách..., ktoré nezahŕňajú kultúrno-historickú
a spoločenskú rovinu, s malou senzitívnosťou, ľudskou aj profesionálnou, a v konečnom
dôsledku to súvisí s pretrvávajúcimi rodovými stereotypmi aj v psychológii....to isté platí pre
iné odbory a profesie“ (tamtiež, s. 333).
76
Resumé
Dobrovoľníctvo je solidárnou súčasťou nášho života, pre mnohých dokonca životný štýl. Aj
u nás má dlhoročnú tradíciu, je nositeľom kultúrnych hodnôt danej spoločnosti. Dobrovoľnícke
aktivity ponúkajú všetkým vekovým kategóriám príležitosť využiť svoje schopnosti a
vedomosti, tvorivé nápady a dobrú vôľu v prospech tých, ktorí to potrebujú. Tieto atribúty
tvoria filozofiu Centra dobrovoľníctva a celoživotného vzdelávania. Našou snahou je, aby sa
dobrovoľníctvo stalo prirodzenou súčasťou nielen, na najmä mladých ľudí a jedným zo
spôsobov ich sebarealizácie. Dobrovoľníctvo je dôležitý prostriedok sebarealizácie a rozvoja
mladého človeka, je preto nevyhnutné počas tejto fázy zabezpečiť slobodný priestor a
možnosti pre úspešný rast, nadobudnutie vzdelávania a kvalifikácie. Dobrovoľníctvo mladých
ľudí sa v posledných rokoch stáva v európskom i slovenskom priestore jedným z pilierov
mládežníckej politiky. Ponúka mladému človeku možnosť niečo dokázať, prejaviť svoju
tvorivosť, realizovať svoje nápady, zažiť úspech. Vytvára priestor pre špecifický zážitok so
samým sebou v pomoci iným, čím sa formuje zodpovednosť, samostatnosť a identita mladého
človeka. Pri mládežníckom dobrovoľníctve je nevyhnutný rast odbornej kompetencie
koordinátorov dobrovoľníkov alebo pracovníkov s mládežou, ktorí akceptujú potreby a záujmy
mladých ľudí a vytvárajú im priestor pre ich vlastnú aktivitu, zážitok potrebnosti, rozvoj
tvorivosti, získavanie žiaducich životných skúseností a napomáhajú tak osobnostnému rozvoju
mládeže. Aj to je cieľom tohto manuálu, ktorý sa pokúša priblížiť vybrané terminologické
problémy gender studies, aplikovať teoretické poznatky do oblasti dobrovoľníckych aktivít
a načrtnúť potrebu vzdelávania dobrovoľníkov v rodovej oblasti s cieľom skvalitňovať ich
dobrovoľnícku činnosť v rôznych sociálnych oblastiach.
77
Literatúra:
Aktivní otcové. 2008. [online]. Brno: Nesehnutí. [cit. 2011-16-08]. Dostupné na:
http://www.nesehnuti.cz/publikace/Brozura_AO_na_web.pdf
ARCHER, J., LLOYD, B. 2000. Výchova chlapcov a dievčat. In Aspekt 1/2000, Bratislava.
BAČOVÁ, V. 2000. Súčasné smery v psychológii. Hľadanie alternatív pozitivizmu.
Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov, 2000. ISBN 80-888885-81-7.
BADINTEROVÁ, E. 1999. XY Identita muža. Bratislava: Aspekt. ISBN 80-85549-10-7.
BENJAMIN, J. 1998. Shadow of the Other: Intersubjectivity and Gender in Psychoanalysis.
New York: Routledge.
BERNARDOVÁ, CH., SCHLAFFEROVÁ, E. 1997. Matky dělají muže. Praha: Pragma.
ISBN 80-7205-435-X.
Biela kniha Európskej komisie- Vyučovanie a vzdelávanie- smerom k učiacej sa spoločnosti.
[online]. [cit. 2010-17-01]. Dostupné na
http://www.edis.sk/ekes/bielakni.htm
BOSÁ, M., MINAROVIČ, M., SEKULOVÁ, M. 2008. Obrazy žien v slovenských médiách.
In: Ona a on na Slovensku. [online]. Bratislava: IVO. [cit. 2010-17-01]. Dostupné na:
http://www.ivo.sk/5478/sk/publikacie/ona-a-on-na-slovensku-zaostrene-na-rod-a-vek
BÚTOROVÁ, Z., FILADELFIOVÁ, J. 2008. Ženy a muži zoči - voči narastajúcej pestrosti
života. Ona a on na Slovensku. [online]. [cit. 2013-07-01]. Dostupné na:
http://www.ivo.sk/5478/sk/publikacie/ona-a-on-na-slovensku-zaostrene-na-rod-a-vek
CVIKOVÁ, J., JURÁŇOVÁ, J. 2003. Ružový a modrý svet (rodové stereotypy a ich
dôsledky). Bratislava: Aspekt. ISBN 80-89140-02-5.
CVIKOVÁ, J., FILADELFIOVÁ, J. 2008. Rodový pohľad na školstvo. Bratislava: Aspekt.
ISBN 978-80-85549-82-9
DONČEVOVÁ, S. 2006. Možnosti rozvoja rodovo citlivého myslenia na základných školách
na Slovensku. Diplomová práca. Bratislava: FiF UK.
DONČEVOVÁ, S. 2010. Problém rodu a násilie páchané na deťoch a mladistvých.
Dizertačná práca. Bratislava: FiF UK.
DONČEVOVÁ, S. 2012. Rodová politika: nové výzvy pre verejnú politiku. In Slovenská
politologická revue/Slovak Journal of Political Sciences, roč. 12, 2012, č. 4, s. 310 – 335.
ISSN 1335-9096.
DUNOVSKÝ, J., DYTRYCH, Z., MATĚJČEK, Z. 1995. Týrané, zneužívané a zanedbávané
dítě. Praha: Grada/Avicennum. ISBN 80-7169-192-5
EGGER, R. 1999. Rozhovor Aspektu s Renate Egger. In: Aspekt, č. 1/1999.
FILADELFIOVÁ, J., RADIČOVÁ, I., PULIŠ, P. 2000. Ženy v politike – dôsledok tranzície
verejnej politiky? Bratislava: MPSVR SR. ISBN 80-88991-12-9.
FROSCHL, E., LOW, S. 1998. Konať proti násiliu na ženách. In: Aspekt, č. 3/1998, Násilie I.
Gender budget analysis. Women´s budget group. [online]. [cit. 2012-19-12]. Dostupné na
internete:
http://www.wbg.org.uk/GBA.htm
78
Gender mainstreaming. Conceptual framework, methodology and presentation of good
practises. [online]. Strasbourg, may 1998. [cit. 2013-15-11]. Dostupné na internete:
http://www.unhcr.org/3c160b06a.pdf
Gender mainstreaming: dobré skúsenosti z praxe. 2006. Bratislava: UNDP.
GILLIGAN, C. 1982. In a different voice. Cambridge: Harvard University Press. Glosár
rodovej terminológie [online]. [cit. 2013-07-09]. Dostupné na internete:
http://www.slovnik.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1
Glosár rodovej terminológie [online]. [cit. 2013-07-09]. Dostupné na internete:
http://www.slovnik.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1
HAVELKOVÁ, H. 2005. Gender a politika. In: SMETÁČKOVÁ, I., VLKOVÁ, K. Gender
ve škole. Praha: Otevřená společnost. ISBN 80-903331-2-5.
HERMAN, J., L. 2001. Trauma a uzdravenie. Násilie a jeho následky- od týrania v súkromí
po politický teror. Bratislava: Aspekt. ISBN 80- 85549-24-7
HOCHELOVÁ, M. 2007. Rodina, dieťa, násilie. Bratislava: Nadácia pre deti Slovenska.
ISBN 978-80-969349-6-6
HUDECOVÁ, A. 2006. Násilie v rodine a jeho následky na dieťa. In: MACHÁČEK, L. (Ed.)
2006. Rod- gender v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: FF UCM. ISBN 80-89220-39-8
HUDECOVÁ, A. , GREGOROVÁ BROZMANOVÁ, A. 2008. Sociálna práca s rodinou.
Banská Bystrica: PDF UMB. ISBN 978-80-8083-597-2.
JANEBOVÁ, R. 2006. Sociální problémy z aspektu gender. Hradec Králové: Gaudeamus.
ISBN 80-7041-512-6
JANOŠOVÁ, P. 2008. Dívčí a chlapecká identita. Vývoj a úskalí. Praha: Grada. ISBN 97880-247-2284-9
JARKOVSKÁ, L. 2005. Gender a společnost. In Gender ve škole. Open society found, Praha.
ISBN 80-903331-5-X.
JONES, A. 1998. Nabudúce bude mŕtva. In: Piata žena. Aspekty násilia páchaného na ženách.
Bratislava: Aspekt. ISBN 80-85549-28-X.
KARSTEN, H. 2003. Weiblich- männlich (geschlechterrollen durchschauen). Munchen:
Reinhardt. ISBN 80-7367-145-X.
KICZKOVÁ, Z. 2001. O štruktúre a fungovaní rodových stereotypov alebo prečo je dôležité
rozlišovať medzi pojmami pohlavie a rod. In: Nerovné cesty k rovnosti (Pohľady na ľudské
a občianske práva žien na Slovensku). Bratislava: BICFS.
KICZKOVÁ, Z. 2006. Rod- gender vo výskume v oblasti spoločenských vied. In:
MACHÁČEK, L. 2006. Rod- gender v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: FF UCM.
ISBN 80-89220-39-8.
KICZKOVÁ, Z., PIETRUCHOVÁ, O. 2008. Gender mainstreaming ako stratégia
presadzovania rodovej rovnosti. In: KICZKOVÁ, Z., SZAPUOVÁ, M., ZEZULOVÁ, J.
Úvod do rodových štúdií. (Gender mainstreaming vo vzdelávaní na vysokej škole). ISBN 97880-223-2637-7
79
KICZKOVÁ, Z., SZAPUOVÁ, M. 2008. Muži, otcovia a rodová rovnosť. In: KICZKOVÁ,
Z., SZAPUOVÁ, M., ZEZULOVÁ, J. Úvod do rodových štúdií. (Gender mainstreaming vo
vzdelávaní na vysokej škole). ISBN 978-80-223-2637-7.
KOBOVÁ, Ľ. 2010. Feministické je politické: problémy feministickej politickej teórie. In:
KICZKOVÁ, Z., SZAPUOVÁ, M., ZEZULOVÁ, J. Úvod do rodových štúdií. (Gender
mainstreaming vo vzdelávaní na vysokej škole). ISBN 978-80-223-2637-7.
KOBOVÁ, Ľ. 2011. Queer a podrývanie identity: queer teória a feminizmus. In: Kiczková,
Z., Szapuová, M. Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava: UK.
ISBN 978-80-223-2934-7.
KOUTEKOVÁ, M. 2006. Súčasná rodina a hierarchizácia hodnôt rodičov a detí. In:
MACHÁČEK, L. (Ed.) 2006. Rod-gender v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: FF
UCM. ISBN 80-89220-39-8.
KOZOŇ, A. 2007. Perspektívy rodovej príležitosti v socializácii. In: Mládež a spoločnosť,
ročník XIII., č. 3/2007.
KRAUS, B., POLÁČKOVÁ, V. 2001. Prostředí, člověk, výchova. Brno, Paido. ISBN 807315-004-2.
KUŠNIERIKOVÁ, N. : Tradícia spolkovej činnosti na Slovensku. In : Čítanka pre pokročilé
neziskové organizácie. Bratislava: Centrum prevencie a riešenia konfliktov, PDCS Slovakia,
2000, ISBN 80-968095-3-9.
LUKŠÍK, I. 2003. Rodové stereotypy. In: BIANCHI G. (Ed.) Upgrade pre sexuálnu výchovu.
Bratislava: SAV. ISBN 80-224-0783-6.
LUKŠÍK, I., SUPEKOVÁ, M. 2003. Sexualita a rodovosť v sociálnych a výchovných
situáciách. Bratislava: Humanitas, 2003.
MARKOVÁ, D. 2007. Rodovo citlivé vzdelávanie sociálnych pracovníkov a pracovníčok ako
východisko neviktimizujúcej práce s klientmi a klientkami. In: Socialia 2007- prevencia
sociálnopatologických javov. Zborník z konferencie. Banská Bystrica: PF UMB.
MAROŠIOVÁ, L. 2008. Fenomé-niky okolo ženskej skúsenosti s materstvom. In: Matky
samy sebou. [online]. Bratislava: IVO. [cit. 2011-15-08]. Dostupné na:
http://www.ivo.sk/5411/sk/publikacie/matky-samy-sebou
MESOCHORITISOVÁ, A. 2004. Moc/násilie z rodového aspektu. In: Príručka rodovej
rovnosti. Vybrané kapitoly pre „letnú školu rodovej rovnosti“- študijný materiál. Projekt č.
128/04-l/33-4.1
MESOCHORITISOVÁ, A. 2008. Problém násilia páchaného na ženách: teoretické
východiská. In: KICZKOVÁ, Z., SZAPUOVÁ, M., ZEZULOVÁ, J. Úvod do rodových
štúdií. (Gender mainstreaming vo vzdelávaní na vysokej škole). ISBN 978-80-223-2637-7.
MILLET, K. 1998. Sexuální politika. In: Dívčí válka s ideologií. Praha: Sociologické
nakladatelství, 1998. ISBN 80-85850-67-2.
Národný akčný plán pre ženy. 1997. Schválené uznesením vlády SR č.650/1997 zo dňa
16.9.1997. [online]. [cit. 2013-07-10]. Dostupné na:
www.gender.gov.sk/index.php?id=197
80
Národný plán implementácie Európskeho roku rovnakých príležitostí pre všetkých 2007 na
ceste k spravodlivej spoločnosti. [online]. [cit. 2013-07-11]. Dostupné na:
http://www.rokovania.sk/File.aspx/ViewDocumentHtml/Mater-Dokum-91474?prefixFile=m_
ONDREJKOVIČ, P. 1999. Problémy školskej socializácie a krízy identity detí a mládeže. In:
Výchova a práva dítěte na prahu tisíciletí. Brno: ČPS. ISBN 80-85615-92-4.
ONDREJKOVIČ, P., BREZÁK, J., LUBELCOVÁ, G., POLÁKOVÁ, E., VLČKOVÁ, M.
2001. Sociálna patológia. Bratislava: Veda. ISBN 80-224-0685-6.
ONDRISOVÁ S. a kol. 2002. Neviditeľná menšina. Čo (ne)vieme o sexuálnej orientácii.
Bratislava: Nadácia Občan a demokracia. ISBN 80-968528-5-X.
PIETRUCHOVÁ, O., MESOCHORITISOVÁ, A. 2007. Rodová rovnosť v organizácii.
Stručná sprievodkyňa. OKAT: Bratislava. ISBN 978-8088-72012-6.
PONĚŠICKÝ, J. 2005. Agrese, násilí a psychologie moci. Praha: Triton. ISBN 80-7254-5930.
PÖTHE, P. 1999. Dítě v ohrožení. Praha: G plus G. ISBN 80-86103-21-8.
Průvodce na cestě k rovnosti žen a mužů. Brno: Nesehnutí, 2003. ISBN 80-903228-7-5.
RENZETTI, C., M., CURRAN, D., J. 2003. Ženy, muži a společnost. Praha: Karolinum.
ISBN 80-246-0525-2.
REY, CH. 2004. Schools – role players in the constructions of gender. [online] . [cit. 201315-11]. Dostupné na:
http://education.pwv.gov.za/Conf-Wshops-Events/Values/Sheryl-dlRey.htm
ŘÍČAN, P. 1995. Agresivita a šikana mezi dětmi. Praha: Portál. ISBN 80-7178-049-9.
SIMOES, D. A. de S. 2001. Hodnotenie rodičov vlastnými dospievajúcimi deťmi. In:
Pedagogická revue. Roč. 53, 2001, č. 3.
SMETÁČKOVÁ, I., VLKOVÁ, K. 2005. Gender ve škole. Praha: Otevřená společnost. ISBN
80-903331-2-5.
Slovensko na ceste k rodovej rovnosti. 2006. [online]. [cit. 2013-07-11]. Dostupné na:
http://www.sociologia.sav.sk/cms/uploaded/1147_attach_equal_rovnost_sk.pdf
Slovníček pojmov. Ružový a modrý svet. [online]. [cit. 2012-19-12]. Dostupné na internete:
http://www.ruzovyamodrysvet.sk/sk/vrchne-menu/slovnicek-pojmov#h10
SOPKOVÁ, E. 1998. Problém, o ktorom sa mlčí. In: Aspekt č.3/1998. Násilie I.
SOPKOVÁ, E. 2001. Násilie páchané na ženách a jeho dôsledky. In: Piata žena. Aspekty
násilia páchaného na ženách. Bratislava: Aspekt. ISBN 80-85549-28-X.
STANEK V. a kol. 2008. Sociálna politika. Bratislava: Sprint dva. ISBN 978-80-89393-02-2.
Strategie znevýhodněných: jedna z bariér rovnosti příležitostí. Informační příručka pro
odbornou veřejnost. 2008. Praha: FSV UK. s. 12.
Stratégie boja proti domácemu násiliu. 1993. New York: OSN.
Súhrnná správa o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2012. [online]. [cit. 2013-0711]. Dostupné na:
81
https://lt.justice.gov.sk/Attachment/S%C3%BAhrnn%C3%A1%20spr%C3%A1va%20do%20
MPK.pdf?instEID=1&attEID=53113&docEID=297483&matEID=6010&langEID=1&tStamp=20130322110103
567
SZAPUOVÁ, M. 1998. Kategória rodu vo feministickom diskurze. In: Aspekt 1/1998.
SZAPUOVÁ, M. 2011. Materstvo ako téma feministického skúmania. In: KICZKOVÁ, Z.,
SZAPUOVÁ, M. Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava: UK.
ISBN 978-80-223-2934-7.
TOKÁROVÁ, A. 2006. Feminizácia v školstve na Slovensku a jej sociálno-pedagogické
súvislosti. In: MACHÁČEK, L. (Ed.) 2006. Rod-gender v pedagogickom výskume a praxi.
Trnava: FF UCM. ISBN 80-89220-39-8.
TOKÁROVÁ, A. 2007. Domáce násilie a syndróm naučenej bezmocnosti u žien. In: Socialia
2007- prevencia sociálnopatologických javov. Zborník z konferencie. Banská Bystrica: PF
UMB.
VAVRINČÍKOVÁ, L. 2003. Dobrovoľnícka práca ako forma praxe študentov odboru
sociálna práca. Nitra: Odborná prax v príprave sociálnych pracovníkov 2003. s. 54. ISBN 808050-655-8.
WARNER, M. 2000. A genealogy of queer theory. Philadelphia: Temple University Press.
WOLF, N. 2000. Mýtus krásy. Bratislava: Aspekt. ISBN 80-85549-15-8.
ZÁBRODSKÁ, K., BLATNÝ, M. 2005. Rodová přesvědčení a rodové aspekty sebepojetí
adolescentích dívek a chlapců. In: Psychológia a patopsychológia dieťaťa, 40, 2005, č. 1, s.
30 - 42.
82
RODOVÝ MANUÁL PRE DOBROVOĽNÍKOV, DOBROVOĽNÍCKE
ORGANIZÁCIE A NEZISKOVÉ ORGANIZÁCIE
Autor:
PhDr. Silvia Dončevová, PhD.
Recenzenti:
doc. PhDr. Oľga Bočáková, CSc.
PhDr. Alžbeta Brozmanová Gregorová, PhD.
Vydala Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
v roku 2013
Vydanie prvé
Náklad/počet strán 100 ks/83
ISBN 978-80-8105-526-3
83
Download

UNIVERZITA SV. CYRILA A METODA V TRNAVE Fakulta