Vynára sa z hĺbky vekov
zašlá sláva slávnych Slávov
v.013 (feb.2012)
2
Motto: "Pravdu možno potláčať, ale nie zničiť!"
(Veritas premitur, non opprimitur)
Zjavne to podľa odporúčania Jozefa Miloslava Hurbana, ktoré adresoval pomýlenej slovenskej
inteligencii pravdepodobne nepôjde. Začítajte sa:
„Aj my teda musíme sa už raz naučiť byť Slovákmi. A najprv to musíte urobiť vy, učení a osvietení
ľudia slovenskí. Lebo od vás ide dobrý tón po strunách národného života. Lebo akože sa bude pýšiť menom
Slovák slovenský remeselník, keď vidí, že jeho kňaz, jeho advokát, jeho sudca, jeho pán nič na to nedrží, ale
práve svoj slovenský pôvod zapiera a za svoje plemeno falošne sa hanbí… My sme však národ života a
budúcnosti.“
Pravda, Bohmi vydaná, káže nám Slovanom:
Pána mať je neprávosť, a väčšia byť pánom,
A človek nad človeka u nás nemá práva.
Sväté heslo naše je, sloboda a sláva !
Samo Chalupka, Mor Ho !
3
Obsah:
Úvod
V čom je najväčší problém ?
Prečo sa voláme Slovákmi ?
Sťahovanie národov ?
- Biele miesta dogmy
Múmie rozvrátili teórie o sťahovaní národov
- Muž z Kennewicku
- Múmia s koreňmi v Česku?
Nový pohľad na Slovanov
Rozhovor s prof.PhDr.JuDr.Dušanom Haruštiakom, DrSc.
Zem Svätej Rasy
- Slovanskí „ET-RUS-KOVIA“ a „P-RUS-OVIA“ 21
- Nové Slovanské kmene
- Kamenné 3D mapy sveta
- Svetová vojna pred 13 tisíc rokmi
- Podľa slovanského kalendára je rok 7519
- Prekrútená história
- Obsah Velesovej knihy má pomerne dosť spoločného zo slovansko-árijskými Védami
- Všetky staroveké knižnice ľahli popolom takpovediac súčasne
- Koniec Ríše a intrigy „prozápadných“ skupín
- Kresťanstvo ako nutné zlo
- Zásadná otázka znie: Kto mal z toho prospech a prečo?
Sväté písmo Slovanov
- Aký je dôvod tohto bojkotu ?
- Čo je to Deň a Noc Svaroga ?
Arabský cestopis zo začiatku 10. Storočia
Búrači mýtov
- Antonín Horák
Bolo prvé písmo praslovanské ?
- Objav neznámeho písma na Kréte
- Kto vlastne tabuľky napísal ?
- O pôvode písma
- Vynález písma na princípe akrofónie
- Z Beskýd na Krétu
- Doposiaľ neznámi pisatelia aj jazyk
- Prečo prvému písmu hovoríme „praslovanské“?
- Nezáujem a predsudky európskej vedeckej komunity
Prvý presvedčivý preklad disku z Faistu
- Objav disku
- Palác Faistos
- Pokusy o rozlúštenie textu
- Presvedčivý preklad
- Označenie strán a smer čítania textu
- Smer čítania
- Prvý presvedčivý preklad
- Princíp čítania znakov
- Preklad znakov, strany a smer čítania
- Kto je autorom textu ?
- Možný význam textu v dnešnom jazyku
Novilarská stéla
4
Úryvok z knihy Antonína Horáka „ O Slovanech úplně jinak“
-
Ježišov rodný jazyk
Ako je to možné ?
Objavy vo Švajčiarskych jazerách
Lovecké etnikum paleolitické
Neolitická kultúrna revolúcia
Grécka bájka o Prométheovi
Zrodenie neolitikov
Kde sa vzal názov „Slovania“?
Rodisko dávnych Slovanov
Populačná explózia
Hľadá sa indoeurópsky prajazyk
Aké boli charakteristické rysy tohto prajazyka?
Ako hodnotíme jazyky?
Trpký vstup Slovanov do dejín
Nástup Čechov
Tolerančný patent
Antonín Horák: Praslovanské písmo v Amerike
Dr. Cyril A.Hromník
- Odkiaľ meno Slo-veni ? – dravidské riešenie
Valerij Alexejevič Čudinov
Posledná otázka pre pána Zvrškovca
Môžu mať títo búrači mýtov pravdu ?
Máme svoju históriu, jazyk, kultúru
- Lámanie slov
- Škultétyho výskum
- Žofiine slovenské listy
Vandalizmus a Slováci
- Lemiaci prichádzajú
- Kam sa stratili?
- Povstanie Vandalov
- Proti Frankom
- Avari a Maďari
- Učili vyučených
- Z histórie Vandalov
Biateky razili Sloveni
-
COISA-KOISA (Kosa)
COBROVOMARVS
COVIOMARVS
IANTMARVS
COVNOS
MACCIUS
BVSV, BVSSVMARVS
Po stopách materinského jazyka
Najväčšie záhady Slovenska
- Miesta a príbehy ktoré nenájdete v učebniciach ani turistických sprievodcoch
- Slovenské rondely
- Val obrov
- Hrad Sitno
- Kamenné gule na Kysuciach
- Nápis na Velestúre
- Hľadanie červenej skaly
Záver
Zoznam oficiálnych historických prameňov
Použitá literatúra a pramene
5
6
Úvod
Už v skorej mladosti som sa veľa krát zamýšľal nad tým, že prečo som sa narodil ako Slovák. Nemohol
som sa narodiť aj ako príslušník iného etnika, alebo národa? Samozrejme že mohol, ale našťastie sa tak nestalo.
Priznám sa, že vtedy, dnes už pre mňa vo veľmi dávnej dobe, som nebol zo svojim „umiestnením“ v našom
slovenskom národe tak celkom spokojný. Vzhľadom na to, že som v tom období čítal veľké množstvo kníh
a to od dobrodružných, cez romány a cestopisy, až som sa postupne preorientoval na samotnú históriu, málokde
som sa stretol s tým, že by sa v nich spomínal aj keď len okrajovo, náš národ. Preto som v duchu závidel
príslušníkom cudzích národov, o ktorých sa písalo v týchto knihách. Tieto národy sa opierali buď o starodávnu
a slávnu imperiálnu minulosť, alebo súčasnú veľkosť národa. Závidel som hrdým Angličanom, pyšným
Nemcom a Francúzom a rôznym cudzokrajným exotickým národom, ako aj súčasným Američanom, že oni sú
tí, čo majú právo byť na svoju históriu a minulosť hrdí a pyšní. Žiaľ, alebo skôr chvála Bohu, veľmi som sa
mýlil a závidel som im neprávom. Dnes preto môžem smelo verejne vyhlásiť, že som sa veľmi mýlil. V tomto
ohľade patrím k tým najspokojnejším ľuďom na tejto planéte. Keď ničím iným, tak už len svojim vnútorným
presvedčením, že s najväčšou pravdepodobnosťou náš slovenský pôvod siaha hlboko do minulosti a že patríme
k najstarším etnikám, alebo národom, čo kedy kráčali po tejto zemi. Nedá sa vylúčiť, že sme dokonca boli aj
prví! Preto som hrdý na to, že som Slovák! Zdá sa vám to ako príliš silné vyhlásenie? Nechce sa vám veriť, že
by sa nejaký, pre mnohých ľudí len obyčajný Slovák mohol svojim pôvodom radiť k najstarším národom tejto
planéty? Verím, že je to pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o históriu len povrchne, alebo vôbec, neuveriteľná
informácia. Určite aj vás napadne otázka? Máš na to nejaké dôkazy, aby si podoprel toto svoje vyhlásenie? Ako
je možné, že sme sa o tom v škole neučili? Ako je to možné, ak je to pravda, že o tom nevysielali v televízii,
nehovorili v rozhlase a nepísali v novinách? Určite by to spôsobilo rozruch v celom vedeckom svete. Bola by to
predsa obrovská senzácia, no nie? Samozrejme, každý má plné právo klásť takéto, alebo podobné otázky.
Keďže história je však veľmi zamotané klbko obrovskej spleti nití, nájsť ten správny koniec a rozmotať ho,
býva veľmi ťažké. A ja sa pokúsim na týchto stránkach toto klbko aspoň trochu rozmotať a priblížiť vám túto
neuveriteľnú a zamlčanú históriu nášho národa v dejinách. Pokúsim sa sprostredkovať všetky indície,
informácie a dôkazy, ktoré sa objavili na verejnosti za posledných viac ako dvadsať rokov, čo sa s touto
problematikou zaoberám. Táto práca bude obsahovať rôznorodý materiál. Nebude to kontinuálne spracovaná
história, ale len jednotlivé fragmenty histórie, úryvky z kníh a prác rôznych autorov spísané tak, aby nám
pomohli si spraviť ucelený obraz o našej minulosti. Keďže sa neustále objavujú aj nové, zatiaľ málo známe,
alebo novopublikované informácie, rozhodol som sa, že tie najzaujímavejšie budem postupne dopĺňať do tejto
práce. Tak isto by som bol veľmi nešťastný, keby všetky tieto poznatky ktoré som tu zhromaždil, niekoho
nabádali k nejakým vulgárnym prejavom „nacionalizmu“, čo určite nie je cieľom tejto mojej práce. O svojej
pravde musíme presvedčiť len váhou nespochybniteľných argumentov a svojim kultivovaným prejavom.
Dokážme, že pravda a morálna prevaha je na našej strane a že sme dôstojnými pokračovateľmi odkazu našich
predkov. Som presvedčený, že vládcovia tohto sveta môžu mať peniaze a moc hoci aj celého sveta, ale nič
nezmôžu, keď im chýba to podstatné, chýba im pravda. Tá býva väčšinou na strane tých, čo okrem nej už nič
iné nemajú! Keďže aj v súčasnosti „už zas nič nemáme“, (všetko dôležité v našej vlasti je v rukách
neslovákov), tak aj dnes sme považovaní za tých posledných. Ale nesmieme zabúdať, že to biblické proroctvo,
„prví budú poslední, a poslední budú prví“ sa jedného dňa naplní! Hlavne by som chcel ubezpečiť našich
maďarským jazykom hovoriacich spoluobčanov a južných susedov, že ich tak isto považujem za našich bratov
a sestry, aj keď hovoriacich úplne odlišným jazykom, ako naši ostatní slovanskí bratia a sestry. Či ich však
právom považujem za „našich“, tak to nech posúdi každý sám, po prečítaní tejto práce. Ale ak by aj napriek
tomu so mnou niekto nesúhlasil, aj tak zostávam presvedčený, že naša tisícročná, spoločne prežitá minulosť,
by nás mala spájať a nie rozdeľovať.
Najaktuálnejšia verzia tejto práce bude vždy k dispozícii na internetovej stránke www.z7h.sk. Túto
prácu som oficiálne nikde nevydal, neposkytujem ju za finančnú protihodnotu, ale naopak šírim ju výlučne
zadarmo, za svoje finančné prostriedky. Tak isto si neuplatňujem ani autorskú zásluhu na obsahu tejto práce.
7
V čom je najväčší problém?
Väčšina ľudí, ktorí majú aspoň minimálne všeobecné vedomosti zo základnej školy, si určite matne
spomína na hodiny dejepisu. V učebniciach základnej školy sa pri učive o prvých zmienkach o nás ako
o Slovanoch (nikdy však nie ako o Slovákoch) spomína, že Slovania sa vynorili z temnoty vekov niekedy až
v 5.- 6. storočí nášho letopočtu. Malo sa tak stať po údajnom až mýtickom sťahovaní národov. Lenže
v posledných rokoch akoby sa vrece roztrhlo s novými a prevratnými informáciami, ktoré zatiaľ nevedia stráviť
ani naši vlastní, nieto ešte cudzí historici, ktorí však nie sú k nám príliš naklonení. Keby všetky nové
informácie, ktoré sa postupne objavujú, mali byť zavedené do učebníc, tak sa môžu rovno písať nové a úplne
iné. Dokonca som presvedčený, že by sa musela prepísať celá história celosvetových dejín ľudstva na našej
planéte. A s týmto určite dobrovoľne vo svete nebude nikto súhlasiť v súčasnej, ako aj vo vzdialenejšej dobe.
Ani keby sme prišli s rukolapnejšími dôkazmi. Možno vás napadne otázka? Prečo by to svet nespravil, keby
sme na to mali hodnoverné dôkazy? Na túto otázku ale existuje len jediná odpoveď. Čo svet svetom stojí, tak
proti nám Slovákom (Slovanom) iné neslovanské národy neustále brojili a napádali nás, väčšinou bez zjavnej
príčiny. Nám Slovákom bolo od nepamäti vtĺkané do hlavy, že my nemáme byť na koho, ani na čo hrdí. Údajne
sme národom bez minulosti, tým pádom aj bez budúcnosti a že vraj sme národom holubičím a zápecníkov. Náš
jazyk je jazykom nemoderným, jazykom panských sluhov a otrokov a preto je aj jazykom škaredým. A keby to
aj niekto chcel vyvrátiť, tak takúto hlboko zakorenenú dogmu by len veľmi ťažko vyvracal. Zvlášť vo svete,
v ktorom sú mienkotvorné médiá už roky uzurpované a skoncentrované len zopár ľuďmi (neslovákmi), ktorí
nás v skutočnosti nenávidia a nami pohŕdajú. Otázkou ale stále zostáva, že prečo? Aj na to však existuje
odpoveď, ale to by bolo tiež na veľmi dlhé rozprávanie. Potom je však veľmi ťažké čokoľvek, čo nás dáva do
pozitívneho svetla dostať na verejnosť. Osobne si myslím, že títo ľudia, ktorí majú skutočne veľkú moc, určite
sami poznajú pravdu a majú obrovský strach pred tým, že jedného dňa prídeme na to, kto vlastne sme, odkiaľ
sme prišli a aká úloha bola „stvoriteľom“ nášmu národu určená v dejinách sveta. Uvedomujú si, že našim
kolektívnym precitnutím do svetla pravdy by o túto svoju nezaslúženú moc prišli. Preto sa nás vlastne už od
najstarších čias snažia odnárodniť a asimilovať, cez rôzne formy ponemčovania, pomaďarčovania,
poturčovania, pogréčťovania, počešťovania a podobne a tým nám vyvrátiť naše slovenské národné povedomie,
náš vrodený zmysel pre morálku a hlavne nám zlikvidovať náš, zvýrazňujem slovenský jazyk. Pokiaľ bude
chodiť po tejto zemi čo len jediný „Slovák“ a rozprávať po slovensky, tak toto riziko tu bude stále trvať. Lebo
Slovenský jazyk je niečo také, ako esperanto slovanských jazykov. Slovák sa dohovorí takmer zo všetkými
slovanskými bratmi, aj keď oni navzájom nie. Slovenský jazyk je kľúčom odomykajúcim väčšinu starovekých
tajomstiev, ktoré zapadli prachom a zabudnutím uplynulých tisícročí. Slovensko je srdcom slovanstva a keď
vytrhneš srdce z hrude, organizmus zomiera. Takto sa potom stalo to, že z tohto srdca dnes zostalo len torzo a v
súčasnosti žijúci Moravskí slováci (Moravania) hovoria úradne po česky a aj územne patria do Českej
republiky. Sami sa však nepovažujú za Čechov a za toto označenie sa hnevajú. Slováci, ktorí žili na území
dnešného Rakúska od nepamäti, dnes rozprávajú už len po nemecky (teda rakúskym dialektom). Kto sa chce
o tom presvedčiť veľmi rýchlo, stačí ak si zájde a prečíta mená zosnulých na rakúskych cintorínoch. Bude
veľmi prekvapený. Dokonca sám Hitler vo svojej knihe Main Kamf pri spomienke na svoj pobyt vo Viedni, sa
veľmi rozčuľuje nad tým, že v tom období tam viacej znela slovenčina a čeština ako nemčina a s tým vraj bude
treba niečo spraviť. Zoberme si aj také rakúske Korutánsko, aj to patrilo v minulosti našim bratom Slovincom.
Tak isto aj Slováci, ktorí obývali územie dnešného Maďarska ako prví, dnes rozprávajú po maďarsky. Žiaľ,
veľa je tých, čo sa za Slovensko hanbia a zapierajú svoj pôvod. Ale tiež ich veľa krát prezradí meno aj
s priezviskom, aj keď pomaďarčené. Napríklad aj taký veľký maďarský básnik ako Šándor Petöfi (skutočným
menom Alexander Petrovič), bol tiež pôvodom slovák. Podobne dopadli aj naši bratia a sestry v Rumunsku,
kde ešte v 18. storočí sa ako liturgický jazyk pri bohoslužbách používala naša staroslovienčina! Takto by som
mohol ešte pokračovať o tom, koľko nášho územia a slovenských občanov skončilo v Poľsku a ako celá
Podkarpatská Rus skončila na Ukrajine. Ale žiaľ, dnes už takáto bilancia nedáva veľký zmysel, skôr spôsobuje
zármutok nad tým, o koľko územia a slovenských bratov a sestier sme počas uplynulých stáročí, čo na nás
páchali násilie, prišli. A tento „tlak“ na nás, ako na „srdce slovanstva“ žiaľbohu neustále pokračuje aj
v súčasnosti! A nakoniec nesmieme ešte zabudnúť na jeden dôležtý fakt, že našu históriu, teda tú oficiálnu
z ktorej vychádzame, nanapísali Slováci, ale cudzinci. My sme ju len akceptovali, ako keby sme si ju písali
sami. A len táto nám je dovolená vyučovať na našich školách! Ináč by sa nemohlo stať, že keď profesor
Padovskej Univerzity, Milan. S. Ďurica napísal revidované „Dejiny Slovenska a Slovákov“, vláda túto knižku
vydala a poslala do každej školy ako pomocný a doplnkový študijný materiál, tak vtedajší predseda slovenskej
vlády V.Mečiar bol za túto opovážlivosť napadnutý Európskou komisiou. Európska komisia verejne požiadala
o stiahnutie tejto publikácie. Po stretnutí premiérov kandidátskych krajín v Amsterdame v júni 1997, bývalý
predseda vlády V.Mečiar oznámil, že dejepisná príručka bude stiahnutá zo škôl. „Táto kniha sa nebude na
Slovensku používať ako učebnica“, vyhlásil na následnej tlačovej konferencii.
8
Americký vedec, lingvista, profesor John D. Price považuje slovenčinu za kľúč ku všetkým
slovanským jazykom, za unikum na dorozumenie sa s ostatnými Slovanmi ( John D.Price, The Key to all
Slavonic Languages, SHF, Columbia Univerzity, New York, dec. 15. 1943, 9 s.). V tých časoch, keď profesor
Price vyslovil túto exaktne podloženú myšlienku na varšavskom kongrese slavistov, poľská delegácia vyšla
s návrhom, aby sa schválila definícia prvého slovanského jazyka. Všetky slovanské delegácie (okrem českej)
odhlasovali poľský návrh: Slovenský jazyk je najstarší a podľa neho sa potom vytvorili ostatné slovanské
jazyky (Kanadský Slovák, Slovenčina, najstarší slovanský jazyk, Toronto, 23. marca 1989). Výrazy slovenica,
sclavica, slavonika, sclavinica, slovienčina, slavica, slavishe, Sclav, Sclavin, Slavus, Slav, Slavic, Slav nicus,
Sclavenius, Slavien, Sloven a podobne od najstarších čias až do začiatku tohto storočia sú väčšinou synonymné
s výrazmi slovenčina, Slováci a Slovák.
Pápež Hadrián II. v liste, ktorý adresoval Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi (september 869) píše:
„...ut in missa primo legant apostolum et evangelium Romane, dein Slovenice.“ Hovorí o slovenčine, nie
o moravčine, češtine (bohemice), ruštine, bulharčine, chorvátčine, polštine, ale o starej reči Slovákov!
Slovenčinu až do polovce minulého storočia označovali mnohí Slováci ako slovančinu – Jakobuesova poézia
(1646) nesie názov Macrumae gentis Slavonicae, Doležalov slovensko-český slovar (1746) má titul Gramatica
Slavice-Bohemica, čiže Latinsko-slovenský slovník. Dokonca aj Bernolákova gramatika z roku 1790 vyšla pod
názvom Gramatica Slavica. Sám Bernolák v slovníku Slowar Slovenski Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí
z roku 1825 meno Slovák definuje takto: Slavus, Slave, Slavack, Slavinus, Slavonius, Slavomier, a slovenčinu:
lingva slavica, sermo slavicus, die Slavishe Sprache atď. Pod menom Slovák, Slavus, Slavic, Slav, Slave
vystupovali aj mnohí známi Slováci od dávnych čias až do tohto storočia. Kardinál Rudnay: „Slavus sum et si
in catedra Petri forem, Slavus ero.“ Hrdina americkej revolúcie plukovník Michlotzy zorganizoval batalión
amerických Slovákov a nazval ho „Lincoln Riflemen of Slavonic origin“. Dokonca aj generál Milan Rastislav
Štefánik na vojenskej listine francúzskej armády má svoju národnosť označenú ako „Hongrie Slave...“
Ten istý pápež Hadrián II. v marci roku 868 povolil aj slovanský liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako
štvrtý jazyk západnej cirkvi (popri latinčine, gréčtine a hebrejčine).
Pre toto všetko a mnohé iné skutočnosti sa budem snažiť v tejto práci tieto rôzne bludy a dogmy
o nás Slovákoch vyvrátiť. Budem sa snažiť dokázať, že máme veľmi dlhú históriu a že Slováci majú byť na
„koho a na čo“ hrdí. Avšak skôr, ako sa budem s týmto všetkým zaoberať, dovolím si niekoľko perličiek
z histórie, ktoré sú asi pre väčšinu ľudí neznáme.
Možno budete veľmi prekvapení, ale prvú kodifikovanú českú gramatiku zostavil slovenský vzdelanec
Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555-1615). Naši susedia za riekou Moravou sa už stáročia čudujú, prečo práve
Slovák. Po štúdiách začal vyučovať v Moravských Budejoviciach. Ešte predtým, roku 1594 bol rektorom školy
v Uherskom Brode, kde vraj tamojší obyvatelia hovorili takou peknou slovenčinou, ako na hornej Nitre.
Vavrinec Benedikt v mnohých teoretických, ale i praktických oblastiach prerástol Jána Amosa Komenského
(1592-1670), v ktorom tiež prúdila slovenská rodičovská krv. V roku 1603 vydal v Prahe priekopnícku
a pioniersku prácu - gramatiku českého jazyka (Gramaticae bohemicae). Počas svojho pôsobenia na Morave
a v Česku poznal, že Česi nemajú jednotný jazyk, ktorý by ich spájal do homogénneho celku. Používali rôzne
nárečia tak, že často si navzájom nerozumeli. Benedikt prechodil mnoho miest Moravy a Česka a tak nečudo,
že v dvoch desiatkach rokov nadobudol názor, aby sa v školách napokon udomácnil materinský český jazyk.
Samozrejme popri nemeckom a latinskom ako bolo zvykom. Vo svojej českej gramatike vychádzal z časti
z Kralickej Biblie a z hovorovej reči ľudu. V niektorých prípadoch neakceptoval len český, ale aj moravský
ekvivalent so slovenskými nárečovými prvkami. Dnes s odstupom času takmer štyristo rokov, nevieme
posúdiť, koľko pôvodných slovenských slov sa prostredníctvom Vavrinca Benedikta dostalo do českej
gramatiky. Ale nebolo ich určite málo.
Tak isto bude nejeden z Vás prekvapený z informácie, že v Uhorsku sa ako úradná reč až do roku 1868
nepoužívala maďarčina. Takto o tom informuje Wikipedia: Uhorsko bolo značne mnohonárodné (napr. v roku
1780 tvorilo 28% Maďarov, zvyšok rôzne iné národnosti. Ako úradný jazyk sa od počiatku používala latinčina,
v rokoch 1784 - 1790 a 1848 - 1867 nemčina a v rokoch 1836/1844 - 1848 a približne 1868 - 1918 maďarčina.
Zastúpenie slovanských jazykov (neskôr najmä slovenčiny) bolo také vysoké, že uprostred stredoveku franskí
kronikári označovali Uhorsko ako slovanskú krajinu a v polovici 18. storočia sa v hesle Uhorsko Diderotovej
encyklopédie tvrdí, že "maďarský jazyk je slovanské nárečie, a teda je príbuzný s jazykmi Čiech, Poľska a
Ruska".
9
Prečo sa voláme Slovákmi ?
Pomenovanie našich predkov na samom úsvite našich „zapísaných“ dejín je vážnou vecou.
Veď stačilo, aby si dovolil vtedajší predseda vlády Róbert Fico 2.1.2008 pripomenúť „starých
Slovákov a ich kráľa Svätopluka“ a hneď sa to začalo mlieť, rozbesnelo to našich „medzinárodne
(rozumej v Česku) uznávaných historikov“. Teda tých, ktorí až doteraz majú nastrčené ucho do
Prahy a stade dobre vedia, čo je pravda. Čo na tom, že vo významných európskych
encyklopedických dielach (svetoznáme Britannica, nemecký Meyers Lexikón, francúzska
Encyclopaedia Universalis alebo Larousee)sú informácie o tom, že na území Slovenska a časti
Moravy sídlia Slováci prinajmenšom od 5.-6. storočia, inými slovami hovoria teda o našej
nepretržitej kontinuite od tých čias? Niektorí historici, živení z našich daní, pokojne používajú
pojem „starí Maďari“, pričom im neprekáža, že v súvekých textoch sa uvádzajú aj ako „Turkoi“
a pred rokom 896 o nich v Európe nechyrovať, či pojem „starí Česi“( v origináli „Boemi“). Pre
vlastných predkov majú však len opisné pomenovanie „slovanské obyvateľstvo sídliace na území
Nitrianskeho kniežatstva“. Logika hovorí toto: keďže boli našimi predkami, ktorí nikam odtiaľ
neodišli, pokojne im môžeme hovoriť „starí Slováci“. Napriek tomu, že oni si tak zrejme nehovorili.
Preto skôr, ako sa budeme zaoberať „utajenou“ históriou Slovákov, najprv si musíme niečo
povedať o tom, že prečo sa vlastne máme volať Slovákmi. Trocha svetla do tejto problematiky sa
pokúsil vniesť v tomto svojom článku profesor Dejín strednej a východnej Európy na Univerzite
v Padove v Taliansku a profesor Cirkevných dejín na CMBF UK v Bratislave, Dr.Sc.pol. Milan S.
Ďurica.
Prečo sa voláme Slovákmi? Ak stretneme dospelého človeka, ktorý nie je v stave pohotovo a jasne
odpovedať na otázku „Ako sa voláte?“, ale začne bľabotať nesúvislými a nelogickými výrazmi, celkom
spontánne a opodstatnene zapochybujeme o jeho zdravom rozume. Meno je totiž prvotným komunikačným
prejavom osobnej individuality, prostriedkom identifikácie osoby, ale aj jej genetických väzieb, jej príslušnosti
k rodine, rodu alebo kmeňu. Podobne ako jednotlivci, aj národy majú svoje menové označenia, národné názvy
alebo etnonymy. V našom prípade už dlhé stáročia sa menujeme Slovákmi. Pre absolútnu väčšinu, ba možno
povedať takmer pre všetkých príslušníkov nášho národa je tento názov čímsi jednoduchým, jasným a
jednoznačným. Problémy okolo tohto mena vznikli a tuho sa držia pri živote v určitých kruhoch vedeckých
pracovníkov, najmä v oblasti jazykovedy a dejín. V odbornej literatúre – a pod jej vplyvom aj v najširšej
publicistike – sa o Slovákoch hovorí iba tak od Ľudovíta Štúra, najviac ak od Antona Bernoláka; ale nechýbajú
ani takí, ktorí zastávajú mienku, že o Slovensku – ide o bezprostrednú odvodeninu z etnonymu
Slovák/Slovenka – možno hovoriť iba od roku 1918. (Tak to povedal vo verejnej besede po prednáške v
Bratislave roku 1990 jeden z našich vysoko kvalifikovaných historikov.) Pred týmito časovými termínmi títo
vedeckí pracovníci Slovákov nepoznajú.
Ak už musia hovoriť o obyvateľoch Slovenska, tak sa uchyľujú k opisným slovným akrobatizmom, ako
napr. „slovanskí predkovia Slovákov“, „nitrianski Slovania“, „moravskí Slovania“, ba na označenie
arcibiskupom Metodom menovaného nástupcu povedia: „najvzdelanejšia osobnosť nitriansko-moravského
duchovenstva domáceho, nitrianskeho pôvodu“ – len aby božechráň nevyslovili meno Slovák. A tam, kde sa to
bojazlivo opísať nedá, poslúžia si pseudovedeckými formami „Slovien“, adj. „sloviensky“. (Zaujímavé je
pritom, že si netrúfajú na ženskú formu „Slovienka“.)
Ale každý, kto iba vážnejšie oňuchal najstaršie zachované i novšie historické texty v slovanských
jazykoch, musí vedieť, že vo všetkých tých dokumentoch sa označujú slovanské národy kolektívnym názvom
„Slovjan“, „Sloven“, „Slovän“. Ide tu o prepis z hlaholského alebo cyrilského písma, ktoré v druhej slabike
najčastejšie – ale nijako nie výlučne – obsahuje písmeno „jať“. Nuž nikto nevie, ako naši slovenskí predkovia z
9. storočia vyslovovali tejto graféme zodpovedajúci zvuk. Určite to bola slabikotvorná samohláska, dosť
pravdepodobne veľmi široké „e“ blížiace sa výslovnosti „ä“, ale s ľahkým nádychom jotizácie. Dá sa totiž
vychádzať zo staroslovenských názvov písmen abecedy, ktoré slúžili aj ako didaktická pomôcka. Tento názov
bol, ako sme spomenuli „jať“.
Že to však neznelo ako naša dvojhláska „ia“, môžeme usudzovať napríklad z toho, že v
staroslovenských textoch, ale aj v ich bulharských a ruských redakciách, často pri prepise latinských klasických
výrazov tieto texty používajú „jať“ tam, kde je v pôvodnom latinskom výraze „ae“. Osobne si myslím, že
výslovnosť staroslovenského „jať“ bola veľmi blízka nášmu slovenskému „ä“, ktoré bohužiaľ už mizne z našej
súčasnej výslovnosti. V zachovaných súvislých textoch, ktoré pochádzajú z 12. – 14. storočia, nachádzame v
10
tých istých výrazoch – konkrétne v názve „Sloven“, „Slovan“, „Slovjan“ – striedavo „jať“, ale aj „e“, z čoho
možno usudzovať, že sa už výslovnosť blížila alebo identifikovala s „e“: „Sloven“.
A z tohto najstaršieho označenia všetkých Slovanov priamo a bezprostredne pochádza aj náš dnešný
etnický názov „Slovák“. Až do 13. – 14. storočia naši predkovia si zachovali pôvodnú formu „Sloven“, celkom
tak, ako napríklad naši severní slovanskí susedia sa nazývali „Poľan“. Jazyková diferenciácia súvisela s
etnogenézou, ktorú podmieňovali rozličné faktory: geografická vzdialenosť od pôvodných spoločných sídel,
kontakty s inými etnickými skupinami, ale najmä dva hlavné faktory, ktorými boli štátnosť a kresťanstvo. Naši
slovenskí predkovia v tomto ohľade predišli ostatných Slovanov stredoeurópskeho priestoru o dobrých sto až
stopäťdesiat rokov. Preto si zachovali svoj pôvodný názov „Sloven“, kým ostatné slovanské kmene, ktoré sa
neskôr zapojili do tohoto historického vývinu, cítili potrebu označovať sa inými názvami, lebo sa už necítili
členmi tohto istého spoločenstva, ktoré si vytvorili naši slovenskí „Sloveni“.
Niekedy v 13. – 14. storočí etnické názvy Slovanov v našom kultúrnom priestore zamenili koncovky en, -an, -in, na doteraz zachované -ák, ak, (Sloven – Slovák, Poľan – Polak, Rusin – Rusnak). Zaujímavé je
pritom konštatovať, že u nás Slovákov sa táto zmena zaužívala iba pre podstatné meno mužského rodu, kým
pre všetky ostatné formy nám ostali pôvodné „vzali tie bežné „učené“ formy „Slovien“, „sloviensky“?
Hádam Slovenka“, „Slovensko“, „slovenský“.
Nuž a odkiaľ sa potom máloktorí z tých, čo ich užívajú, vedia niečo o tom, že až do roku 1883 sa
nikomu na svete o takýchto prepisoch ani len nesnívalo. Všetci vzdelanci, ktorí sa zaoberali týmito otázkami –
a nebolo ich veľa – označovali najstaršie formy literárnych pamiatok Slovanov ako „staroslovenské“, prípadne
„starobulharské“. V spomenutom roku mladý český slavista Dr. Jiŕí Polívka – vynikajúci žiak zakladateľa
„Pražskej školy“ slavistiky, ktorý povýšil na „dogmu“ svoju teóriu o slovenčine ako púhom nárečí českého
jazyka, prof. Jana Gebauera – uverejnil v „Slovanskom sborníku“ článok „Kterým jazykem psány jsou nejstarší
památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovenský?“ V tomto článku navrhol, aby sa v češtine
namiesto dovtedy všeobecne zaužívaného výrazu „jazyk staroslovenský“ začalo písať „staroslověnský“.
Uvedením tejto typickej českej litery „ě“ do označenia jazyka, ktorým písali sv. Cyril a Metod a nimi
vyškolení žiaci Polívka utvoril akýsi optický súvis medzi češtinou a týmto najstarším kultúrnym jazykom
Slovanov, čím pomáhal vylúčiť, celkom v duchu Gebauerovej teórie, jestvovanie slovenského jazyka a
Slovákov už v 9. storočí. Napriek tomu, že išlo o prvú uverejnenú prácu mladého autora, celá „Pražská škola“
si návrh promptne osvojila a začala písať o „Slověnoch“ a o „slověnskom jazyku“. V tejto Škole sa formovali aj
všetci slovenskí slavisti, ktorí nemali možnosť nenasledovať úzus svojich českých učiteľov. Iba počas
puristickej reakcie slovenských jazykovedcov a najmä počas prvej Slovenskej republiky začali slovenskí
jazykovedci písať namiesto českého „ě“, ktoré slovenská abeceda nepozná, dvojhlásu „ie“, teda „Slovien“,
„sloviensky“.
Pretože tento úzus nemá nijaké striktne vedecké opodstatnenie a sú dnes jasné jeho politickohegemonistické korene, bolo by na čase, aby sme sa my Slováci vrátili k pôvodnému, historicky aj jazykovedne
podloženému úzu, ktorý – ako sa to robí vo všetkých kultúrnych národoch – označuje rozličné vývojové fázy
jazyka a národa adjetívami „starý“, „najstarší“, „stredoveký“, „novší“, „súčasný“ a pod., ale vždy s jasným
vzťahom k poctivému národnému menu „slovenský“.
11
Sťahovanie národov?
Tento článok napísal Július Handžárik a uverejnil ho časopis Kultúra. Autor sa ním
snaží poukázať na to, že „Sťahovanie národov“ je nemecká historiografická doktrína z 19.
storočia, od ktorej sa odvíjajú ďalšie „historické“ tézy a doktríny pochybnej hodnoty. Skôr, ako sa
jej budeme venovať, venujme trochu pozornosti dlhému obdobiu pred týmto „sťahovaním“.
Európa bola osídlená človekom už v praveku a hoci tu nevznikli prvé známe civilizácie ako na Níle,
Eufrate a Tigrise, Induse či Žltej rieke, aj v Európe kontinuálne pokračoval vývin človeka do jeho ďalších
vyšších štádií. Archeologicky je dokázané, že človek už v štádiu svojho lovecko-zberateľského vývoja osídlil
celý európsky kontinent a že na celej ploche Európy žil už ako roľník prinajmenšom od neolitu (5 000 rokov
pred n.l.). Na obrovskom poľnohospodársky výhodnom strednom klimatickom pásme zhruba medzi desiatym a
šesťdesiatym stupňom zemepisnej šírky a medzi štyridsiatympiatym a šesťdesiatym stupňom zemepisnej výšky
s veľkými výbežkami na juh i na sever sídlili už odvtedy usadlým spôsobom života anonymné
poľnohospodárske etnika, pre germánsku historiografiu anonymní „domorodci“ či pre Rimanov „barbari“, z
ktorých sa zrazu hlboko v stredoveku vykľuli Slovania, sídliaci na západe až po Severné a Baltské more vrátane
ostrova Rujana.
Sem, do tohto obrovského a mocensky bezbranného územia poľnohospodárskeho ľudu, ktorý sa zhruba
až do 6. storočia n.l. nedopracoval k nadkmeňovému usporiadaniu spoločnosti, smerovali všetky koristnícke
vpády zo všetkých svetových strán a na tomto poľnohospodárskom ľudskom podloží prebiehali všetky lúpežné
výpravy a iné „sťahovania národov“ už od mezolitu.
Zhruba v strede tohto obrovského územia, na dnešnom Slovensku, sa križovali aj dve najvýznamnejšie
obchodné cesty - praveká Jantárová cesta vedúca od Baltu cez Moravskú bánu k Jadranu a severná vetva
starovekej Hodvábnej cesty vedúca po Dunaji k Rýnu a Severnému moru. A muselo to byť územie na svoju
dobu primerane civilizované, ak sa na ňom dalo a oplatilo diaľkovo obchodovať! Svedčia o tom archeologické
artefakty - importy zo vzdialených oblastí Európy, ako napríklad náhrdelník z mušlí Melanopoides z Čierneho
mora z čias gravettskej kultúry (30 000 rokov pred n.l.), nájdený v Čertovej peci pri Radošinej (okr.
Topoľčany), ozdoby z mušle Spondylus gaedoropus zo Stredozemného mora z mladšej doby kamennej
(začiatok 5. tisícročia pred n.l.) nájdené v Iži a v Nitre, či jantárové perly z baltickej oblasti z náhrdelníka zo
staršej doby bronzovej (2 000 - 1 500 rokov pred n.l.) nájdené v obci Abrahám (okres Galanta) a množstvo
iných podobných artefaktov. Na tomto území sa pred 3 500 rokmi odohrával aj prvý zlatý vek Európy,
dokumentovaný európsky celkom ojedinelým množstvom nálezov bronzových pokladov na Slovensku. Takže,
nijaké „územie nikoho“, nijaké „hic sunt leones“ či „terra incognita“, ale obrovské územie osídlené usadlým
poľnohospodárskym a primerane civilizovaným obyvateľstvom - pre cudziu historiografiu však anonymným!
Od tézy k doktríne a od doktríny k dogme. V období veľkého rozmachu nacionálneho vedomia
európskych národov v 19. storočí sa pri odôvodňovaní národných či štátnych alebo mocenských nárokov na toktoré územie stala vážnym argumentom autochtónnosť (prapôvodnosť) toho - ktorého národa na danom území.
Hlavne politika Nemeckého cisárstva, ktoré sa chystalo na ďalšiu expanziu smerom na východ (Drang nach
Osten), naliehavo potrebovala takú doktrínu, ktorou by Nemci mohli dokázať svoju „autochtónnosť“ na
stredoeurópskych a východoeurópskych územiach a teda aj istú „oprávnenosť“ svojich nárokov na tieto
územia.
Vtedy už bola dokázaná germánska prítomnosť na viacerých slovanských územiach pred prelomom
letopočtu i na začiatku n.l., pričom sa zámerne nerozlišovalo medzi germánskymi vojensko-koristníckymi
vpádmi, dočasným germánskym vojensko-mocenským ovládnutím domorodého etnika, alebo prípadným
celoplošným osídlením daného územia germánskym etnikom. A tak sa v nemeckej historiografii objavila téza o
sťahovaní národov, definovaná zhruba ako „Obdobie rozsiahlych etnických presunov a kryštalizácie novej
etnicko - politickej mapy Európy prebiehajúce od konca 4. do konca 6. storočia, ktoré bolo priamo vyvolané
tlakom Hunov. Výsledkom bol aj príchod Slovanov do strednej a západnej Európy“.
Argumentom nemeckých archeológov pre túto tézu bola hlavne stratigrafická metóda, v rámci ktorej
boli za slovanské označené až tie artefakty, ktoré sa našli v pôdnych vrstvách zodpovedajúcich 6. storočiu n.l.
Všetky ostatné artefakty zo starších stratigrafických vrstiev boli označené keltské, apod.) a ak ich tak nijako
nemožno označiť, tak sa etnicite ich výrobcov jednoducho nevenuje žiadna pozornosť, hovorí sa len o
„kultúrach“ -skrátka „hic sunt leones“.
Argumenty nemeckých historikov sa opierali hlavne o mýty a legendy starovekých a ranostredovekých
kronikárov, bájkárov a „historikov“, hlavne o diela gótskeho Jordanesa zo 6. storočia n.l.(Gotensaga - O
pôvode a dejinách Gótov, Rímske dejiny a pod.).
12
Podľa tejto tézy o „sťahovaní národov“ Slovania žili pôvodne kdesi v Pripjaťských močiaroch, tam sa
záhadným spôsobom rozmnožili ako komáre a v 6. storočí n.l. zaplavili náhle a bez akýchkoľvek víťazných
bojov celú strednú a západnú Európu až po Severné a Baltské more, hoci toto územie vraj už oddávna
„obývali“ Skýti, Kelti, Sarmati, Germáni či akíkoľvek iní Neslovania. Z tejto prostoduchej tézy sa však pod
tlakom nemeckej politickej moci stala „vedecká“ doktrína a napokon aj nedotknuteľná dogma, ktorá sa bez
hlbšieho skúmania nekriticky preberá a deklamuje až dodnes.
Tak sa namiesto všeobecne platného vedeckého prístupu De omnis dubitandum vytvorila v odbore
archeológie a historiografie nevedecká dogma s prístupom Noli tangere! Pripomína mi to kurióznu situáciu z
čias gymnaziálnych štúdií. Keby som bol totiž v kvarte trval na tom, že atóm nie je najmenšia čiastočka hmoty
a je rozbiteľný na ešte menšie časti, bol by ma náš dobrý pán profesor fyziky musel nechať prepadnúť pre
neznalosť či neuznávanie základného a vedecky exaktne dokázaného fyzikálneho zákona. Ale o necelé dva
mesiace neskôr sme už spolu s pánom profesorom vedeli, že atóm je rozbiteľný na menšie čiastočky - dokázali
nám to veľmi exaktne a veľmi lapidárne Američania za cenu desaťtisícov japonských životov.
Biele miesta dogmy
Archeológia je vedná disciplína zaoberajúca sa hlavne hľadaním súvislostí. Za posledné storočie
urobila úctyhodné objavy, jej ťažkosti však vyplývajú z všeobecne nedostatočnej nálezovej základne (objavy sú
prevažne náhodilé a sporadické, lokalizované hlavne vo väčších mestách) a z veľkých rozporností v
interpretácii chronológie európskeho vývoja. Preto nám na otázku o etnicite výrobcu toho-ktorého
archeologického artefaktu nevie dať vecnú odpoveď nijaký seriózny archeológ. Práve preto už bolo ľudstvo
svedkom desiatok či stovák kolosálnych archeologických „vedeckých“ omylov i klamstiev pri vysvetľovaní
histórie nielen napríklad starého Egypta či Mezopotámie, ale aj histórie Európy. Rádiokarbónová analýza síce
priniesla relatívne presné stanovenie veku niektorých artefaktov, ale typologická metóda naďalej uprednostňuje
fikciu diaľkového pohybu ich výrobcov - celých etník, pred oveľa reálnejšou možnosťou pohybu tovarov,
výrobných metód a estetických vzorov diaľkovým obchodom a koristníckymi nájazdmi. Podľa takejto „logiky“
by teda napríklad európska znalosť výroby papiera, hodvábu a porcelánu (ktorá sa sem dostala Hodvábnou
cestou) mohla byť povedzme v budúcom štvrtom tisícročí archeologickým vedeckým dôkazom o osídlení
Európy čínskym etnikom!
Bielym miestom archeológie zostáva zatiaľ aj široké uplatnenie metód génovej analýzy, ktoré by práve
do dogmy „sťahovania národov“ mohlo priniesť svetlo exaktného vedeckého poznania. Napríklad v roku 1991
vykonal takéto veľkoplošné analýzy na území Maďarska americký vedec profesor L.L. Cavalli-Sforza s
takýmito, pre dogmatickú historio grafiu šokujúcimi závermi : „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk
ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom v
Karpatskej kotline. Absolútna väčšina obyvateľstva Maďarska nie je etnicky maďarská, je prevažne
slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba (maďarské -pozn.J.H.) meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských
génov niet.“ (Scientic American, november 1991 ).
Historiografia to má s hľadaním súvislostí a s interpretáciou dávnych udalostí ešte oveľa ťažšie, hoci sa
opiera už o písomné podklady. Veľká časť písaných stredovekých podkladov totiž popisuje udalosti veľmi
voľne a povrchne bez ich konkrétnej znalosti a v horšom prípade s veľmi konkrétnymi dezinformačnými
zámermi (napríklad germánske ságy, diela „historika“ Jordanesa, Anonymove „Gesta Hungarorum“ a mnohé
iné). Aj preto je v nemeckej doktríne o „sťahovaní národov“ celý rad bielych miest a neobhájiteľných tvrdení.
Prvým takým tvrdením je téza o sťahovaní celých národov . Ak si položíme otázku, aké národy sa v
období 4. až 6. storočia n.l. mohli ešte ako národné celky naozaj sťahovať, musíme si odpovedať, že tak mohli
urobiť jedine kočovnícke nomádske národy. A aj sa sťahovali nielen dávno pred „sťahovaním národov“, ale aj
celé stáročia po ňom - a to vždy od východu na západ smerom do bohatších krajín usadlých národov za
korisťou. Nomádi totiž mohli a aj žili hlavne z mlieka, krvi a mäsa svojich stád, takže ich celonárodná
hospodárska základňa sa pohybovala tesne za ich bojovníckymi družinami, mali ju vždy k dispozícii a neboli
odkázaní na iné miestne zdroje obživy. Takto sa do strednej Európy naozaj prisťahovali nielen Huni a Avari,
ale po nich aj Prabulhari, Maďari, Sikuli, Pečenehovia, či Kumáni.
Ale ako sa mohli sťahovať európske národy, žijúce prinajmenšom od neolitu (zhruba 5 000 rokov pred
n.l.) ako usadlí poľnohospodári pestujúci kultúrne plodiny, chovajúci domáce zvieratá a žijúci v trvalých
obydliach a sídliskách? Ako sa mohol roľník diaľkovo sťahovať na neosídlených a neobrábaných teritóriách?
Naopak, nemohol to urobiť ako národný celok, teda spolu s deťmi, ženami a starcami, ani na teritóriách
osídlených a roľnícky obhospodarovaných, lebo vtedajšia nízka výnosnosť poľnohospodárskych plodín by
prišelcov spolu so starousadlíkmi nemohla uživiť. A z tých istých dôvodov na týchto územiach boli k dispozícii
zásoby potravín maximálne po ďalšiu úrodu. Tvrdenia o sťahovaní celých nenomádskych národov či
etnických celkov v uvedenom historickom období sú teda iba absurdnými a vecne ničím nedoloženými
13
fikciami. Ich absurditu znova odhalili zhruba pred pätnástimi rokmi napríklad objavy amerických vedcov. Títo
vedci - poľnohospodári hlavne rozbormi európskych donačných listín dokázali dva exaktné fakty:
– že na založenie produktívnej poľnohospodárskej jednotky na predtým neobrábanej pôde v stredovekej
Európe bolo potrebných 4 až 7 rokov
– že až do 17. storočia (kým sa nerozšírili výnosné americké plodiny - zemiaky a kukurica) bolo v
Európe potrebné, aby na jedného nepracujúceho občana pracovalo v poľnohospodárstve 8 až 14
roľníkov (podľa klimatickej oblasti a bonity pôdy). Tak sa preto udeľovali aj donačné listiny výnosnosť poľnohospodárskych plodín bola totiž v stredoveku ešte taká nízka, že jarné hladomory z
nedostatočných zásob potravín boli v strednom klimatickom pásme Európy organickou súčasťou
života.
Predstava o diaľkovom mnohomesačnom či dokonca viacročnom pohybe celých nenomádskych národov aj
na takomto roľnícky obhospodarovanom teritóriu je preto celkom absurdná. Pravda, vedeli to aj pisatelia
stredovekých „historických“ mýtov a legiend a pokúšali sa to kamuflovať naivnými tvrdeniami a výmyslami.
Napríklad Jordanes vo svojej Gotensage o údajnom diaľkovom vandrovaní celého národa Gótov to kamufluje
takto : „Žili z ruky do úst, zjedli po ceste čo sa dalo a to, čo si sami nevedeli zadovážiť, ukoristili kde sa dalo“
(... raubte man, wo man konnte). Lenže nepovedal a nemohol povedať. čo sa dalo nájsť na neobývanom území,
čím by sa uživil celý národ (?) a čo sa tam vôbec dalo nájsť, povedzme, od novembra do mája?
Na tieto logické otázky ani netreba odpovedať. Na Jordanesovom tvrdení je však pravdivá jeho posledná
časť o rabovaní potravín vandrujúcimi Gótmi, ktorá je súčasne aj nechcenou výpoveďou o tom, že vandrovali
iba gótske vojensko-koristnícke družiny a že tieto sa pohybovali na osídlených poľnohospodárskych územiach,
ktoré mali aké - také potraviny aj na ich uživenie. Štyrikrát až päťkrát početnejšie celé gótske kmene či etnika,
by však nedokázali uživiť ani mimoriadne prosperujúci domorodí poľnohospodári a na neobývanom území sa
nemohli dlhodobo pohybovať a zdržiavať ani vojenské družiny nenomádskych národov, nieto ešte celé národy
s deťmi, ženami a starcami. Ba aj na roľnícky obhospodarovanom území sa mohli dlhodobo pohybovať a
zdržiavať iba vojenské družiny, ktoré sa uživili parazitovaním na neveľkých zásobách potravín domorodého
obyvateľstva. Dokonca aj dlhší pobyt takýchto relatívne neveľkých ozbrojených družín na jednom mieste
vyvolával lokálne hladomory vedúce až ku kanibalizmu, ako to priznáva sám Jordanes v súvislosti s pobytom
vojenských družín germánskych Vandalov v Galii. Najväčším bielym miestom a najviac zamlčiavanou otázkou
v dogme o „sťahovaní národov“ je však otázka?
1. K t o vlastne boli, akej etnicity boli tí orabovávaní poľnohospodárski obyvatelia stredného pásma
Európy, na ktorom prebiehalo to „sťahovanie“ germánskych „národov“ a čo sa s nimi vlastne stalo
po odchode vandrujúcich germánskych bojových družín a
2. K t o, aké národy pokračovali v kontinuálnom poľnohospodárskom obhospodarovaní tohto
obrovského teritória Európy až do údajného príchodu Slovanov v 6. či 7. storočí ?
Pri serióznom a naozaj vedeckom zodpovedaní týchto a ďalších otázok k doktríne „sťahovania národov“ by
archeológom a historikom mali pomôcť aj iné vedné odbory, hlavne z oblasti poľnohospodárskych vied,
ekonomiky a lingvistiky. Dá sa pritom s istotou očaká-vať, že ich skutočné vedecké odhalenia budú v
diametrálnom rozpore s uvedenou nemeckou doktrinárskou dogmou a celkom ju vylúčia z oblasti exaktnej
historickej vedy. Na počiatku bolo Slovo ...... a z toho slova vznikli národy - jednotná reč je totiž hlavným
poznávacím znakom a hlavným kritériom etnicity. A hlavne z hľadiska chronológie osídlenia a autochtónnosti
toho-ktorého národa na danom území je pôvod miestnych názvov - toponýmia - najviac zanedbá-vaným bielym
miestom dogmy o „sťahovaní národov“. Očividne niektorí „historici“ zámerne nechcú použiť služby
lingvistov-etymológov na vedecké objasnenie niektorých svojich „historických“ tvrdení.
Je totiž známe, že každé etnikum, ktoré sa ako prvé celoplošne usídlilo na nejakom území (alebo na
ňom ako etnikum vzniklo), muselo v záujme orientácie na tomto území už v prvej svojej generácii pomenovať
vo svojom jazyku aspoň hlavné orientačné body teritória (potoky, rieky, hory, pohoria, sídla a pod.). Ak títo
autochtónni obyvatelia z územia odišli alebo zanikli ako etnikum, prišelci väčšinou prevzali toponymické
názvy po pôvodnom obyvateľstve a prispôsobovali ich svojmu jazyku (napríklad slovenské Blatenské jazero po „maďarsky“ nič nehovoriaci Balaton, alebo slovenský vyšný hrad Vyšehrad - po „maďarsky“ rovnako nič
nehovoriaci Visegrád a pod.)
Pre kvalifikovaného etymológa nie je veľkým problémom dopátrať sa k zneniu najstarších
toponymických názvov a pre seriózneho historika by početnosť takýchto názvov na danom území mala byť
aspoň vážnym signálom, ale skôr priamym dôkazom, o etnicite a utochtónnosti najstaršieho trvalo usídleného
obyvateľstva na tomto území. A vice versa, absencia či málopočetnosť toponymických názvov v jazykoch
novších prišelcov je priamym dôkazom, že títo danú krajinu etnicky neosídlili, ale ju len prípadne po nejaký čas
ovládali zo svojich mocenských centier, aj keď by to bolo počas niekoľkých generácií.
Takto by mali byť zmapované toponymiká nielen na území dnešného Nemecka od Odry na západ až po
Severné a Baltské more, ale aj od Šumavy na juh až po Benátky, kde sa v nápadne veľkom počte vyskytujú
14
napríklad sídla s názvom Wend- , Wind-, ktorým menom (Wenden, Winden, Weneten či Veneten ) označovali
od raného stredoveku Nemci vtedajších Slovenov - dnešných Slovákov a Slovincov. Aj názov samotných
Benátok - Venetia v tomto zmysle čosi napovedá a sotva ho možno odvodzovať od „prišelcov“. Pozornosť by
sa mala venovať aj územiu dnešného Rumunska, ktoré je podľa historiografie pôvodne vraj celkom
neslovanské, zato sa však na ňom nachádza neuveriteľné množstvo slovanských toponymických názvov až po
tú typicky slovanskú rieku Černovodu a ešte aj druhý raz v slovansko-rumunskom znení Negru Voda.
V súčasnosti prebieha v rámci „globalizácie“ nová mohutná vlna Drang nach Osten, ktorá sa vraj chce
zastaviť až na Urale. V rámci nej sa, okrem nového „prerozdelenia“ moci a národného bohatstva
stredoeurópskych a východoeurópskych národov, objavujú aj známe staronové tendencie a zámery o zmenu
doterajšej štruktúry národno-štátneho usporiadania tejto oblasti, pripomínajúce niektoré tézy už z nemeckej
doktríny o „sťahovaní národov“. A tieto tézy samozrejme so sebou znova prinášajú aj staronové otázky o
autochtónnosti toho-ktorého národa na tom-ktorom území, spojené aj s deklarovaním staronových
neslovanských nárokov na tieto územia Európy.
Je preto už najvyšší čas, aby historiografia slovanských národov využila doteraz zanedbávané možnosti
pomocných historických vied a aby aj serióznym rozborom onomastiky a toponýmie na týchto územiach vrhla
vedecké svetlo nielen na starú dogmu o „sťahovaní národov“, ale aj na nové tendencie a zámery súčasných
„globalizačných“ sťahovavcov. Inak by sa totiž mohlo stať, že zakrátko začnú neslovanskí archivári na starých
rímskych mapách prepisovať označenie týchto území zo znenia „hic sunt leones“ na znenie „hic sunt bovi“!
Pohnutá história nášho národa sa odrážala aj v dielach našich básnikov. Stačí si prečítať krátky
úryvok z básne Branko od Sama Chalupku, ktorá je až neuveriteľne nadčasová.
..................
Bulo dobre – ale dávno:
žil na svete Slovák slávno,
oj,žil si on vo slobode,
ako ryba v tichej vode.
Cudzím zbojom na nás padol,
o vlasť našu nás okradol,
došliapal nám naše práva,
zašla rodu nášho sláva.
Idú roky zo sta do sta,
zem cudzinou nám zarostá,
kto slovenskej pravde žije,
pekelná ho krivda bije.
............
To zem, dedom mojim vzatá,
to vlasť a mať moja svatá:
a ja sirotou tu stojím
a vo svojom nie som svojím.
15
Múmie rozvrátili teórie o sťahovaní národov
Na podporu predošlého článku ponúkam zaujímavý článok, ktorý sa tiež snaží poukázať na
to, že historická doktrína „o sťahovaní národov“ je s najväčšou pravdepodobnosťou mýtus. Článok
vyšiel dňa 16. októbra 2004 v bývalom denníku Národná Obroda a napísal ho Alexander Polakovič.
Po križiackych výpravách sa do Európy dostali stovky múmií. Ešte do 20. rokov minulého storočia ich
často predvádzali na jarmokoch a v 18. storočí bolo v „lepšej spoločnosti“ módou rozbaľovania múmií. Najmä
dámy si od toho sľubovali, že by pod pásmi ovinovadla mohli nájsť cenné amulety. Telo múmie potom neraz
skončilo na smetisku. Veľmi ohľaduplne nezaobchádzali vtedy s múmiami ani vedci – doslova ich rozoberali na
kúsky, pričom sa tento vzácny historický materiál zničil. Až rozvoj laboratórnych techník, najmä analýzy DNA,
a príchod počítačovej tomografie umožňuje získavať zo zachovaných telesných schránok našich dávnych
predkov cenné poznatky o vývoji ľudstva.
Výskumu múmií sa dnes venujú vo svete stovky odborníkov, ktorí sa už päť rokov každoročne
schádzajú na svetových kongresoch. Posledný sa konal koncom septembra v Turíne. Po nálezoch múmií so
svetlými červekastými vlasmi v Číne, Euroázijcov v pravlasti Indiánov či Germánov v Mongolsku sa vedci
zhodli na tom, že doterajšie teórie o sťahovaní národov bude treba dôkladne zrevidovať a ďalší úder dostali aj
rôzne nacionalistické ideológie, informoval švajčiarsky magazín Facts online.
Muž z Kennewicku
Charakteristickým príkladom je nález zachovanej kostry človeka v americkom mestečku Kennewick
v štáte Washington. V júli 1996 tam pri pretekoch rýchlych člnov na Columbia River natrafili dvaja študenti na
ľudskú lebku a takmer celkom zachovanú kostru. Miestny súdny ohľadávač mŕtvol najprv konštatoval , že
zrejme ide o typický prípad vraždy. Napriek tomu sa však poradil s miestnym archeológom Jamesom C.
Chattersom, ktorý sa zo začiatku prikláňal k názoru, že ide o pozostatky bieleho európskeho osadníka z 19.
storočia. Nevedel si však vysvetliť, prečo sa v bedrovej kosti nachádza úlomok dvojstranne brúsenej kamennej
špičky oštepu. Podobné sú totiž známe z Francúzska a zo Španielska, ktoré archeológovia zaradili do tzv.
Solutréenskej kultúry, napísal americký denník Wall Street Journal. Proti analýze kostry okamžite protestovali
indiánske kmene odvolávajúc sa na americký zákon priznávajúci právo pochovať svojich predkov podľa
vlastných kmeňových zvykov. Ešte než mohol zasiahnuť federálny súd, antropológovia analyzovali
karbónovou metódou jeden úlomok kosti, z ktorého zistili, že muž mal asi 45 rokov a žil pred 9500 rokmi. Jeho
lebka je dlhá a úzka a podľa vedcov ju nemožno jednoznačne priradiť k žiadnej z dnešných rás. Muž
k Kennewicku, ako ho nazvali médiá, však zrejme nepatril k mongolskej rase ako americké indiánske kmene.
Z toho podľa Chattersa vyplýva, že ešte pred Indiánmi žili na americkom kontinente ľudia, ktorých pôvod je
možno niekde v oblasti Kaukazu. Federálny súd preto v auguste rozhodol, že vedci môžu túto najstaršiu kostru
nájdenú na severoamerickom kontinente dôkladne preskúmať.
Doterajšie názory na pôvodné osídlenie prevrátil naruby aj nález vynikajúco zachovaného tela asi 28ročnej ženy na Altaji, v neobývanej oblasti ležiacej v trojuholníku medzi Ruskom, Čínou a Mongolskom.
Výskumníci v odbore múmií ju nazývajú Altajská lady. V roku 1993 jej hrob na náhornej plošine Ukok objavil
tím ruskej archeologičky Natálie Polosmakovej. Mladá žena zomrela asi 400 rokov pred n.l.. Z jej tela pred
pohrebom súčasníci vybrali vnútornosti, mozog a oči, naplnili ho rašelinou a lykom a uložili do
viacúrovňového hrobu ohraničeného drevenými palisádami s poctami, ktoré zrejme patrili príslušníkom
najvyššej triedy. Oblečenú mala dlhú červeno-bielu vlnenú sukňu a cennú hodvábnu blúzku, ktorá zrejme
pochádzala podľa švajčiarskych odborníkov až z Indie. Na mŕtvu položili veľký ľadový blok, aby ju
zakonzervoval vo večne zamrznutej pôde. Spolu s ňou pochovali aj šesť jej koní a archeológovia pri tele našli
aj drevený kufrík s parochňou a diadémom, ktorý zrejme nosila pri slávnostných príležitostiach. Jej koža bola
žltkastá a na ľavej ruke a ramene mala vytetované fantastické zvieratá a rastliny. Po prevoze do univerzitného
mesta Akademgorodku však vinou rozmrazenia a následného uloženia v mrazničke v ktorej boli pred tým
potraviny, napadli kožu mŕtvej baktérie a plesne. Sčernela a hrozilo zničenie celej múmie. Pôvodnú farbu
obnovil až Vladislav Kozelcev z moskovského Centra biomedicínskych technológií, ktoré sa stará aj o telo
V.I.Lenina. múmiu Altajskej lady nechal presiaknuť konzervačnými látkami a teraz ju možno držať aj pri
izbovej teplote. Telo potom previezli do múzea Akadémie vied v Novosibirsku, kde si ho môže denne pozrieť
maximálne 30 návštevníkov. Analýzy DNA však potvrdili, že mŕtva nemala mongoloidné korene ako dnešní
obyvatelia Altaja, čo pôvodne tvrdili miestni vedci. Niektorí ich ruskí kolegovia oponovali, že geneticky skôr
vykazuje kaukazoidné prvky, teda že patrila k predhistorickým Európanom. Nakoniec došlo ku kompromisu, že
jej predkovia boli Skýti- čo bol indoeurópsky kmeň.
16
Múmia s koreňmi v Česku ?
Nálezy múmií vyvolali aj nacionalistické spory v Číne, ktorá si zakladá na tom, že jej kultúra sa
rozvíjala v úplnej izolácii od Západu. Americký sinológ Victor Mair totiž našiel v zastrčenom kúte malého
múzea v provincii Sinťjang múmiu asi 180 cm vysokého muža v elegantnom tmavočervenom vlnenom obleku
so svetlou pokožkou a s blond červenkastými vlasmi. Pochádzal z púšte Takla Makan, známej svojimi
extrémnymi teplotnými výkyvmi. Ako Mair zistil, čínski archeológovia tam už predtým našli stovky takýchto
múmií s európskymi tvárami so svetlými, s červenými či tmavými vlasmi. Najstaršie z nich sa museli dostať na
severozápad Číny v 21. storočí pred n.l., teda v ranej bronzovej dobe. Podľa Maira ide o Tochariov,
predgermánsky kmeň, ktorý pochádzal z oblasti na dnešných česko-rakúskych hraniciach. Vykopávky na
mieste nálezov dokazujú, že trochairské postroje a znalosti výroby bronzu sa museli dostať až do Číny.
Čínskych ideológov tieto nálezy vôbec nepotešili a situácia prišla až tak ďaleko, že zrušili pripravovanú
výstavu týchto múmií v USA!
Nálezy stoviek múmií zakonzervovaných rašelinou či ľadom však vypovedajú aj o živote a problémoch
ľudí v Európe. Historici si dlho lámali hlavy, čo napríklad podnietilo severských Kimberov vydať sa asi 120
rokov pred n.l. na juh, uviedla vo svojom internetovom vydaní nemecká televízna stanica ZDF. Pre starovekých
Rimanov boli Kimberi „dvojnohé zvieratá, ktoré nemali okrem hlasu a údov nič ľudského“ – žiadnu kultúru či
civilizačné prvky a že prišli z konca obývaného sveta. Odhaduje sa, že v Dánsku žilo asi 60-až 80-tisíc
Germánov - Kimberov, Teutónov a Ambrónov. V historických spisoch sa tvrdilo, že ich z pôvodnej vlasti
mohla vyhnať katastrofálna potopa, avšak už Seneca starší predpokladal, že to bola skôr stála zima, zlé počasie
a neúrodná pôda. Nevedeli, čo sú zásoby potravín, žili z ruky do úst a aj v lepších rokoch sotva dokázali prežiť
zimu.
Vedci sa o živote Kimberov dozvedali najprv z historických prameňov, ale až nálezy stoviek kostier
a zakonzervovaných tiel v dánskych rašeliniskách poskytli dôkazy o tom, v akých krutých podmienkach museli
žiť vo svojej pôvodnej vlasti. Svetoznáme je mumifikované telo asi 14-ročného Dievčaťa z Windeby, ktoré sa
našlo pochované v rašelinisku. Pomocou met´pd súdneho lekárstva sa podarilo rekonštruovať jeho podobu
a röntengové vyšetrenie tzv. Harrisových línií v stehnovej kosti ukázalo, že dievča trpelo poruchami rastu,
nedostatočnou výživou a hladom. Na kosti sa našlo 12 takých línií typických pre poruchy rastu, čo znamená, že
počas života muselo prežiť 12 hladových zím.
Biológovia našli v žalúdku okrem trochy ovsa a lieskových orechov najmä semená rôznych burín.
Dokonca aj britskí vedci, ktorí podľa toho uvarili z týchto semien kašu, ju vyhlásili za nepožívateľnú.
Také bolo aj posledné jedlo muža, ktorého vynikajúco zachované telo sa našlo v roku 1950
v rašelinisku v dánskom Tollunde. Až podrobnejší prieskum múmie ukázal, že nebohého asi pred 2000 rokmi
zrejme obetovali bohyni plodnosti Nerthus, ktorú tak prosili o dobrú úrodu. Práve na základe nálezov mŕtvol
v rašeleniskách sa vedci zhodli na tom, že nie katastrofálna povodeň, ale hlad vyhnal Kimberov z Dánska.
Dnes sa už s múmiami zaobchádza veľmi opatrne, aby sa zachovali aj pre našich potomkov, ktorí budú
mať k dispozícii efektívnejšie analytické metódy.
17
Nový pohľad na Slovanov
Článok bol uverejnený v časopise wm magazin číslo 83/84, vydaného v decembri 2008
To, o čom sa píše v tomto článku v skutočnosti
predstavuje výzvu k prehodnoteniu niektorých už ustálených
tvrdení o slovanskej histórii. Ide o výzvu, ktorá zaznela na
historicky prvej vedeckej konferencii, ktorá sa uskutočnila
v Sankt Peterburgu pod názvom Predcyrilské slovanské
písomníctvo a predkresťanská slovanská kultúra. Na tomto
vedeckom zhromaždení, ktoré sa
konalo pod záštitou
Leningradskej štátnej univerzity A.S.Puškina a na ktorej sa
zúčastnili vedeckí pracovníci z Ruska, Ukrajiny, Poľska,
Srbska, Slovinska, Talianska a iných štátov, boli prednesené
výsledky vedeckého bádania revidujúce, alebo zpochybňujúce
to, čo až doposiaľ príslušné náuky o písomníctve a kultúre
Slovanov v antickej dobe a rannom stredoveku hlásajú.
V prvom rade bolo odmietnuté notorické tvrdenie, že
Slovania získali písmo až v 9. storočí nášho letopočtu zásluhou
cyrilometodejskej misie.Ako vyplýva z oficiálnej informácie
o práci konferencie, k takémuto záveru sa dospelo na základe
lingvistických a archeologických výskumov ako aj solídnou
analýzou zachovaných gréckych, židovských, egyptských,
a rímskych textov. Z nich vyplýva, že slovanské písomníctvo
a kultúra zanechala svoje stopy v Európe, Ázii, Afrike už od
najstarších dôb predchádzajúca aj grécku a rímsku civilizáciu.
Počiatky slovanského písomníctva sa síce nedajú
presne vymedziť, ale účastníci konferencie prijali ako
orientačné určenie nápisy, ktoré sa zachovali v archeologickom nálezisku Lepenský vír, ktorého počiatky
siahajú do doby 8 tisíc rokov pred n.l. Ďalšiu, už pokročilejšiu etapu predstavuje Vinčanská kultúra z druhej
polovice šiesteho tisícročia pred n.l. Pre bližšiu orientáciu pripomeniem, že Lepenský vír sa nachádza na brehu
v mieste dnešnej hydrocentrály, kde Dunaj zvieral sklaný masív znýmy ako Železné vráta. Behom zemných
prác pri stavbe vodného diela boli objavené pradávne unikátne predmety a záhadné skulptúry, ktoré dávali tušiť
že išlo o akési kultové miesto. Vinča sa nachádza na východ od Belehradu pri brehu rovnakého veľtoku.
Pôvodné archeologické nálezisko odhalené blízko Dunaja v roku 1908 vykazuje hĺbku kultúrneho sloja viac
ako 10 metrov a rozprestiera sa na ploche 10 hektárov. Následný výskum odhalil, že tkzv. Vinčanská kultúra
zahrňovala rozsiahle územie v priestore dnešného Srbska, Rumunska, Bulharska, Macedónska, a ďalších
balkánskych lokalít, pričom zasahovala až do strednej Európy a na druhej strane do Malej Ázie. Na konferencii
zazneli k stanovenej téme desiatky odborných referátov.
Vesna Pešič (Belehrad) sa zaoberala vinčanským písmom o ktorom jej otec Dr. Radivoje Pešič dokázal,
že ide o slovanské (srbské) písmo, ktoré prevzali aj Etruskovia na území dnešného Talianska. O vzájomnom
vzťahu svedčí mimo iné aj skutočnosť, že súčasná srbská cyrilika obsahuje 22 vinčanských a etruských písmen.
Božidar Mitrovič dokazoval, že slovanská abeceda je najstarším písmom, ktorého šírenie sa dá vysledovať od
Lepenského víru, čo dokladajú nálezy na ďalších archeologických nálezištiach, počínajúcich Vinčou
a desiatkou ďalších miest na srbskom území, kde sú stopy znakov pôvodného praslovanského písma.
Zaujímavý príspevok poslal na konferenciu prof. Dr. Ivan Vukčevič zo San Francisca. Predstavil v ňom
svoju vedeckú prácu o Srboch na území dnešného Nemecka a Talianska v antickom období a vzniku srbského
štátu v severnom Taliansku po rozpade Rímskej ríše v 5.a 6. storočí.
Slobodan Jarčevič (Belehrad) informoval o analýze textu „Spis o národoch“ byzantského cisára
Konštantína Siedmeho, Porfirogenita (ide o doposiaľ jediný dokument potvrdzujúci „dosídlenie“ Balkánu
Slovanmi až v 6. storočí), v ktorom odhalil nezdôvodniteľné rozpory. Čo vedie k záveru, že ide o vatikánsky
falzifikát napísaný s cieľom prezentovať pravoslávnych Slovanov ako uchvatiteľov cudzích území, a nie ako
balkánskyh starousadlíkov. Jarčevič dokazuje, že Slovania (Srby) naopak boli starousadlíkmi a to nielen na
Balkáne, ale tiež v Panónii a aj na území dnešného Rumunska.
Účastníci konferencie z Ruska a ďalších slovanských štátov obracali pozornosť na fakt, že literatúra
európskych historikov charakterizuje slovanských predkov ako „neštátotvorný živel“, ako nestále skupiny,
ktoré sa neustále sťahovali a lúpily, čo nekriticky preberali aj slovanskí historici. Tvrdí sa o nich, že išlo
o nomádske plemená. Preto boli vraj negramotní a nemali žiadnu kultúru. Niečo také bolo označené za účelové
18
tvrdenie, ktoré sa snaží reprezentovať Slovanov v nepriaznivom svetle. Tvrdenie o nomádskom charaktere
života Slovanov v západnej literatúre bolo vyvrátené už jednoduchým poukázaním na potreby nomádov,
vyžadujúce neustále sťahovanie na určitom území za zdrojom vody a pastvy pre dobytok, čo sa na najväčšej
časti ruského územia nedá, lebo tam zima trvá aj pol roka. Už len to znemožňuje preháňanie dobytka.
Prof. Dr.Valerij A.Čudinov (Moskva) najpresvedčivejším spôsobom vyvrátil tvrdenie o sťahovaní
Slovanov na Balkán a do strednej a západnej Európy až v 7. storočí. Na základe archeologických nálezov
dokázal, že Slovania obývali veľkú časť dnešného Nemecka už pred našim letopočtom a preto nemohlo prísť
k ich prisťahovaniu v 7. storočí n.l. ako tvrdí oficiálna historiografia všetkých európskych štátov. Upozornil tiež
na nálezy skulptúr slovanských bôžikov na viacerých miestach.
S najväčším prekvapením konferencie prišiel taliansky historik T.D.Ticijano, ktorý hovoril o mínojskej
kultúre na Cypre, zaradenej do obdobia asi 2000 rokov pred n.l. Jej vysoká vyspelosť je všeobecne známa, len
o jej pôvode existujú početné dohady. Niektorí historici jej pripisujú grécke, niektorí predgrécke znaky. Platón
pripísal mínojskú civilizáciu Atlantíde. Existuje aj názor, že Cyprus bol osídlený Egypťanmi. Túto starú
civilizáciu, budujúcu paláce chladené vzduchom a pretekajúcou vodou, označil zmienený taliansky historik za
slovanskú. Odvoláva sa na talianskych filológov, ktorí v nápisoch, ktoré sa zachovali na stenách objektov, na
predmetoch, na zbraniach aj na Kréte, rozpoznali staroslovanské písmo. Ticijana sa určite nedá podozrievať zo
straníckosti v prospech Slovanov, z ktorej sú pravidelne obviňovaní srbskí a ďalší slovanskí historici
a filológovia.
Kongres prijal text výzvy všetkým vládam a akadémiám vied slovanských štátov, aby oficiálnu históriu
Slovanov s prihliadnutím k najnovšiemu vedeckému poznaniu podrobili kritickému posúdeniu.
19
Prof.PhDr. JuDr. Dušan Haruštiak, DrSc.
Prof. PhDr. JUDr. Dušan Haruštiak, DrSc. – študoval iranistiku, arabistiku a právo.
Prednášal arabistiku na Univerzite Komenského. Bol predsedom Štúrovského hnutia národného
zjednotenia. V roku 1992 bol s ním uverejnený rozhovor v týždenníku Zmena, ktorý tu uvádzam
v plnom znení. Zhováral sa s ním redaktor Maroš Púchovský.
Viete, že mená našich národných horstiev TATRA, MATRA a FATRA súvisia s učením Zarathustru
z doby 2000 rokov pred naším letopočtom? Alebo že porovnávacia jazykoveda má dôkazy o tom, že
Praslovania žili v blízkosti Sumerov už 3000 rokov pred n.l. a boli s nimi príbuzní? Aby ste sa dopátrali
pôvodu jediného slova, musíte vedieť porovnať vyše 100 jazykov, mŕtvych i živých. Profesor Haruštiak to
dokáže.
Zmena: Vznik všetkých civilizácií sa koncentroval v okolí riek, ktoré dávali životodarnú vlahu. Mená riek
preto môžu veľa prezradiť. Ako je to s riekami na Slovensku?
Prof. Haruštiak: Ich pôvod siaha tak ďaleko, že si to sotva dokážeme predstaviť. Napríklad rieka Váh.
Predpokladalo sa, že názov pochádza z latinského vagus – blúdivý. To však nemá logiku – meno tejto rieky sa
našlo na mapách, ktoré sú staršie ako Rím. V skutočnosti pochádza z výrazu v jazyku avesta – vohu
a staroiránskeho – vásu, čo znamená šťastný, obdarujúci. Je z doby minimálne 2000 rokov pred n.l., keď Rím
ešte vôbec nejestvoval.
Ešte zaujímavejší je Dunaj. Znamená totiž to isté, čo Don, Donec, Dneper, Dnester. Slovný koreň je jediný –
vdon, čo znamená voda, rieka. Výraz je praslovanský a prešiel do staroiránskych jazykov. Dokazuje to jednu
dôležitú vec – že praslovanský element tu bol skôr ako iránsky a že sa tieto jazyky tisícročia navzájom
ovplyvňovali. Veľa výrazov prešlo z praslovančiny do iránskych a indických jazykov, hlavne z oblasti
poľnohospodárstva.
Zmena: To ale posúva históriu Slovanov o tisícročia do minulosti!
Prof. Haruštiak: Pravdaže. Dokazuje to i neuveriteľná zhoda v základnom slovnom fonde. Napríklad číslovky.
Vo východoiránskych jazykoch dua znamená dva, tri = tri, čtvart = štyri, penč = päť, šista = šesť, atď. Nie je to
žiadna náhoda. Slovania boli v styku so staroiránskymi Médmi, Sogdami, Sakmi ( predkami Skýtov a Sarmatov
), pozdĺž hodvábnej cesty už tisícročia pred naším letopočtom, čo dosvedčuje porovnávacia jazykoveda. No
existuje ešte zaujímavejší dôkaz o prepojenosti nášho územia s centrami starovekých civilizácií.
Mená našich národných horstiev Tatra, Matra, Fatra súvisia s učením Zarathustru v starom Iráne z doby 2000
rokov pred n.l., ktoré je zachytené v spevoch v staroiránskom jazyku avesta. Fatra je od fatar, čo znamená
temné, čmudiace miesto – miesto duchov. Matra znamená miesto náboženských spevov a Tatra je miesto
posvätné. Máme tu unikátny dôkaz o svetonázore našich predkov pred kresťanstvom. Zarathustrizmus je prvé
monoteistické náboženstvo, z neho vychádzalo židovstvo a následne i kresťanstvo a islam.
Zmena: Núka sa teda senzačné vysvetlenie, prečo Slovania prijali kresťanstvo tak rýchlo a bezkonfliktne,
na rozdiel od napríklad Germánov.
Prof. Haruštiak: Áno. Bolo totiž len pokračovaním ich prastarej monoteistickej viery a filozofie, akokoľvek
to znie neuveriteľne. Ale aby sme vystopovali pôvod Slovanov, musíme ísť ešte do hlbšej minulosti. Na samý
začiatok dejín, do Mezopotámie k starým Sumerom 3000 rokov pred naším letopočtom. O Sumeroch doteraz
oficiálna história vyhlasovala, že boli neznámeho pôvodu. Nie je to pravda. Na základe jazykových pamiatok sa
dá jasne dokázať, že sumerský jazyk bol najstarší indoeurópsky jazyk!!! A navyše zarážajúco príbuzný so
slovanskými jazykmi – etymologicky, významovo i foneticky. Podobnosť je prekvapivá, a to hlavne v tej
najzákladnejšej terminológii –poľnohospodárskej. Napríklad sumerské apluhtu znamenalo bronzový pancier,
ale i pluh. Šakiru = klin, sečná zbraň – sekera. Výraz zr = zrelé obilie, zrno, ln = ľan, apšenu = brázda,
poľnohospodárska rastlina, klas – pšenica. Sumeri boli mierumilovní roľníci, organizovali sa v mestských
štátoch. Keď ich krajinu dobili Babylončania, ktorí boli kočovníci semitského pôvodu, prevzali od Sumerov
všetky poľnohospodárske výrazy. ( To isté urobili oveľa neskôr kočovní Maďari, keď prevzali všetky roľnícke
výrazy od Slovákov ).
No podobnosti nekončia. Napríklad sumerské edu = jeden, imhulu = mlha – hmla. Ešte zaujímavejšie sú
výrazy z duchovnej sféry. Sumerské bak prešlo do avesty, sanskrtu i turkických jazykov a neznamená nič
menšie ako boh, pán. Výraz kienensi dodnes používame a ani si neuvedomujeme, že je starý už päťtisíc rokov.
Ki – znamená pôda, en – vládca, ensi – velkňaz. V starej slovančine to znelo knendz = kňaz, knieža, t.j.
duchovný a svetský vládca. Výraz za celé tisícročia vôbec nezmenil svoj význam! Môžeme teda tvrdiť, že
Praslovania žili v blízkosti Sumerov a boli s nimi úzko príbuzní.
Zmena: Vaše tvrdenia úplne vyvracajú oficiálnu teóriu o vzniku Slovanov. Doteraz sme sa v školách učili,
že Slovania prišli na dnešné územia v 2.-5. storočí nášho letopočtu. Čo si o tom myslíte?
20
Prof. Haruštiak: Táto teória je načisto absurdná! Ako mohli Slovania za púhe tri storočia osídliť taký
obrovský kus euroázijského priestoru od Severného ľadového oceánu po Jadranské a Čierne more? To by
nedokázali ani kočovní Mongoli na najrýchlejších koňoch. Navyše sa Slovania v absolútne žiadnych
historických prameňoch nespomínajú ako kočovníci – vždy sú označovaní za roľníkov. Roľnícke populácie sa
rozširovali veľmi pomaly – trvalo celé generácie, kým z jedného údolia sa prebytok obyvateľstva vybral
zúrodniť ďalší kraj. Na také obrovské územie sa museli rozšíriť počas dlhých tisícročí a tisícročí. Mnohé fakty
naznačujú, že ten proces sa musel začať už v neolite – 10 000 rokov pred n.l.. Slovania kedysi obývali ešte
väčšiu časť euroázijského kontinentu. Dokazujú to nálezy keramiky z Kréty, Sicílie, Ilýrie, Prikaspicka ale aj
od Ladožského jazera či Frankfurtu nad Mohanom, ktoré sú charakteristické niekoľkonásobnou vlnovkou. Veľa
napovie aj sumerský výraz uluru – pôvodne znamenal zrelé, ružovkasté ovocie. Používal sa na označenie
ružokožého, svetlovlasého obyvateľstva pri Kaspickom mori dvetisíc rokov pred Kristom.
Zem Svätej Rasy
Tento článok bol preložený a uverejnený v časopise wm magazín, v čísle 118/2011-11-06,
vychádzajúci v Českej republike. Autor originálneho článku je Nikolaj Levašov. Preklad Jan
Pěkník.
Rusko je zem, jedinečná v každom ohľade. Zoberte si napríklad meno – Rusko (Russia) a môžete nájsť
veľa vrstiev informácií, dnes už neznámych jeho obyvateľom. Nemajú ani najmenšie tušenie, že by v názve ich
zeme mohlo byť niečo ukryté. Názov „Rusko“ pochádza zo slova „Russea“, vychádzajúceho z ešte staršieho
názvu „Russenia“ / „Rassenia“. Russenia bola časť Slovansko-árijskej Védickej ríše, rozkladajúcej sa na území
západne od Ripejských hôr (Ural).Územie na východ od Uralu až k Tichému oceánu, ohraničené zo severu
územím s názvom Lukomorie (rozkladajúce sa až k Arktickému oceánu) a z juhu siahajúc až k Indii, sa
nazývalo Zem Svätej Rasy (Land of Holy Race – rusky Sviata Rasa). Cudzinci však tejto zemi hovorili ináč.
Jedno z posledných pomenovaní, známe v Európe ešte v 18. storočí, bol názov Veľká Tartária ( Tartaria Magna
/ Great Tartary). Podľa prvého vydania Encyclopedia Britannica z roku 1771, to bola najväčšia zem, alebo ríša
na svete. Čitateľ, ktorý by si dal tú námahu získať prístup k tomuto prvému výtlačku, by tam túto informáciu,
ako aj mnoho ďalších poznatkov o tejto zemi našiel. Do neskorších vydaní už ju však niekto záhadne „zabudol“
zahrnúť.
Táto ríša bola však ríšou Slovanov, ktorí sa sami nazývali Rusi. Ale žilo tu tiež veľa iných národností,
ktorí malo rovnaké práva, ako domáca väčšina obyvateľov. Názov „Tartaria“ nemá nič spoločné s dnešnými
„Tatármi“, čo bol turkický kmeň. Keď sa prišelci pýtali miestnych obyvateľov, kto sú, počuli odpoveď – „Sme
deti Tarcha a Tary“- brata a sestry a ktorí, podľa presvedčenia vtedajších Slovanov, boli patrónmi a strážcami
Ruska. Toto presvedčenie sa však nevynorilo len tak odnikadiaľ. Podľa dávnych ság prišli predkovia dnešných
ľudí na Zem z hviezd pred asi 40 000 rokmi. Medzi hviezdnymi pútnikmi bola aj malá skupina vysoko
vyspelých humanoidných bytostí veľmi podobných človeku. Tí vytvorili niečo ako kastu učiteľov, ktorým
ostatní hovorili Ur (Urs). Urovia mali schopnosti presahujúci rámec predstavivosti väčšiny ostatných
„obyčajných“ ľudí. Stali sa učiteľmi a sprievodcami ostatným ľuďom. Chránili pôvodne pomerne malé
množstvo osád „obyčajných“ ľudí pred predátormi, dvojnohými aj ostatnými. Urovia ľudí učili a pomáhali im
zvládnuť základné technológie. Odovzdali im vedomosti, ktoré v tej dobe potrebovali, ale aj vedomosti ktoré
budú pochopené a potrebné až za tisíce rokov. Kvôli ochrane a zachovaniu týchto vedomostí, vznikla kasta
volchov, ktorej základnou povinnosťou bol nedopustiť, aby odovzdané vedomosti zanikli a zachovať ich v čo
najautentickejšej podobe. Za týmto účelom volchovia – strážci dostali dve runové abecedy, z ktorých každá
bola používaná volchami rôznej úrovne zasvätenia. Bolo to d´Árijské a ch´Árijské runové písmo. Spomienka na
Urov – učiteľov sa zachovala až dodnes v niektorých slovách, ako napríklad kultúra – kult-UR-a, čo znamená
systém morálnych a duchovných konceptov odovzdaných Urmi. Systém dvoch kást sa odrazil v menách
používaných ich susedmi. Väčšina ázijských susedov Slovansko-Árijskej Ríše napríklad volala ich obyvateľov
„Ur-rusy“, zjednocujúc názvy dvoch kást do jedného slova. Ruskí obyvatelia sa ešte aj dnes v niektorých
jazykoch volajú tradičným menom – Urruses.
21
Slovanskí „ET-RUS-KOVIA“ a „P-RUS-OVIA“
Bola tiež doba, kde sa názvy slovanských kmeňov formovali pridaním predpôn pred koreň „rus“,
odrážajúc jednotlivé odlišnosti daných kmeňov, napríklad, Et-rus-kovia, P-rus-i. predpona „et“ pred vlastným
menom Rusov znamená „osvietení Rusi“ – nositelia vysokej kult-ur-y. Dôkaz ich existencie bol nájdený na
severe Talianska vo forme kamenných artefaktov – umenia a nápisov. Meno „Prusi“ znamenalo „Perúnovi
Rusi“, ich ďalšie meno, ktorým označovali sami seba, bol Venedi/Veneti (bojové kmene západných Slovanov).
Názov Prusko sa zachovalo vo forme miestopisného názvu územia, kde žili až do 19.-20. storočia aj napriek
tomu, že toto územie už v 9.-10. storočí n.l. dobyli Germánske (Gótske) kmene. Gótske kmene väčšinu PrusovSlovanov vyhubili, zvyšok asimilovali a „vypožičali“ si ich meno. V 19. storočí potom Prusi zohrali hlavnú
úlohu pri zjednocovaní nemeckých miništátov do jedného celku. Behom tisícročnej histórie Slovanov, ktorí
pôvodne mali spoločnú kultúru a jazyk, ovplyvnilo formovanie názvov, ktorými sa samy nazývali jednotlivé
kmene, množstvo faktorov. V časoch Urov mali všetky slovanské kmene meno „Ur-rus“. Potom, čo Urovia
odišli, museli byť funkcie, ktoré v spoločnosti zastávali, delegované na „bežných“ obyvateľov. Tak vzniklo
niekoľko kást. Kasta volchov , nositeľov vedomostí a tradícií, kasta profesionálnych bojovníkov, obrancov pred
vonkajším nepriateľom (Varjagov), kasta remeselníkov, poľnohospodárov a pastierov dobytka a podobne. Nad
všetkými kastami bola dedičná aristokracia. Po zmiznutí Urov pridali jednotlivé skupiny k obecnému
kmeňovému menu (Rus) nejakú predponu odrážajúcu typ ich prevažujúcej aktivity(Et-rus-kovia, P-rus-i).
pastieri dobytka sa začali nazývať Škóti, (dobytok- česky skot), obyvatelia lesov Drevljania a podobne.
Postupom času sa jednotlivé kmene začali izolovať, hlavne v dôsledku poslednej doby ľadovej, kedy na Sibír
udrel hladomor a časť slovanských kmeňov hľadajúc nové územie opustila svoju domovinu. Tí, ktorí vtedy
odišli, sa začali volať podľa vodcu, ktorý ich viedol (Kniaz). Napríklad kmeň vedený Kniežaťom Sarmatom si
hovorili Sarmati (Sarmatians), tí ktorí nasledovali Skýta sa začali volať Skýti (Scythians) a podobne.
V priebehu času sa spoločné védické kultúrne korene začali odlišovať v dôsledku vystavenia
jednotlivých kmeňov kultúrnemu vplyvu pôvodných obyvateľov území, na ktorých sa usadili, alebo dobyli.
Avšak nevznikli úplne nové „národy“, boli to stále rovnakí Slovania, ktorí sa v prípade, že sa vrátili do
pôvodnej vlasti, opäť začali volať jednoducho Rusi. Presne z tohto dôvodu dnes „historici“ nedokážu vysvetliť
napríklad náhle a úplné zmiznutie Sarmatov a Skýtov z dejín.
22
Nové slovanské kmene
Tieto kmene však nikde nezmizli. Po opätovnom zjednotení s „materským“ kmeňom prijali pôvodné
meno podľa vtedy uznávaných sociálnych tradícií. Boli ako jedno „rameno“ slovenskej „kmeňovej rieky“,
oddeľujúce sa na čas pod novým menom, aby po čase opäť splynulo s hlavným tokom. V tomto prípade do nej
po čase prúdila „čerstvá krv“, zatiaľ čo mnohé iné „kmeňové vetvy“ odbočili od „materského toku“ natrvalo.
Z týchto kmeňových „odnoží“ postupom času povstali „nové“ slovanské kmene. Tieto kmene – Srbi, Bulhari,
Macedónci, Chorváti, Česi, Slovieni, Poľania a mnoho ďalších sa jeden od druhého odlišovali v menšej či
väčšej miere v jazyku, tradíciách a kultúre. Nič menej, všetky si boli až do stredoveku perfektne vedomé, že
pochádzajú zo Slovansko- Árijskej Védickej Ríše a majú za sebou tisíce ročnú minulosť.
Všetko doposiaľ uvedené nie je výplodom žiadneho chorého mozgu, alebo fantázie. Dá sa to
demonštrovať veľmi skutočnými historickými, archeologickými a antropologickými dôkazmi, ktoré však tzv.
„historici“, s diplomami a vedeckými titulmi ignorovali a dodnes ignorujú.
Profesor A.N.Chuvyrov z Baškirskej štátnej univerzity napríklad v roku 1999 v južnej časti Uralu,
neďaleko dediny Chandar našiel kamennú dosku. Ukázalo sa, že ide o 3D reliéfnu mapu západosibírskej
oblasti., zhotovenú dnešnej vede neznámou technológiou, a to tak vyspelou, že súčasná civilizácia ešte stále nie
je schopná niečo podobné vytvoriť.
Kamenné 3D mapy sveta
Zmienená volumetrická mapa obsahuje detaily, ktorých zmapovanie by vyžadovalo prinajmenšom
orbitálne satelity s dnešnými rozlišovacími schopnosťami. Mapa okrem reliéfu krajiny zachytáva dve sústavy
500 metrov širokých zavlažovacích kanálov v celkovej dĺžke 12 000 kilometrov a dvanásť priehrad s 300-500
metrov širokými hrádzami v dĺžke až 10 kilometrov a hĺbke až 3 000 metrov. Neďaleko týchto vodných
kanálov je vidieť aj plošiny - územie nivelované do dokonalej roviny - pri pohľade z hora v tvare kosoštvorcov.
Na doske sa nachádzajú nápisy napísané hieroglyfickým slabičným písmom, ktoré boli z nejakého dôvodu
ihneď považované za nejakú formu staročínskeho písma. Neskoršie sa ukázalo, že to bola mylná domnienka.
Natĺkli nám do hláv predstavu o primitívnosti našich slovanských predkov. Tá dodnes väzí v mozgoch
ruských vedcov tak silno, že ani nie sú schopní zvážiť možnosť, že sú to nápisy písané slovansko-árijským
runovým písmom. Môžu byť jednoducho dekódované a ani jeden vedec nemusí cestovať na druhý koniec sveta.
Všetko, čo je potrebné urobiť, je len porovnať nápisy s runami Slovanských Véd. Predpokladá sa, že týchto
kamenných dosiek bolo celkove 348 a dohromady tvorili úplnú 3D mapu celej planéty. Naprostá väčšina z nich
najskôr nadobro zmizla, alebo bola zničená potom, čo v 18.až19. storočí rozšírili svoju moc o novo získané
sibírske teritóriá „ prznitelia ruskej histórie“. Zaviedli aj tu nimi presadzovaný „povolený“ oficiálny pohľad na
minulosť. V dokumentoch z 18. storočia sa napriek tomu zachovali záznamy o existencii najmenej 200
takýchto dosiek. Romanovci podporovaní falzifikátormi histórie, takmer všetci boli cudzinci, nie Rusi. Behom
19. storočia zničili takmer všetky fyzické dôkazy o existencii Slovansko-árijskej Védickej ríše, ktorá vtedy už
neexistovala, ale ešte 100 rokov pred tým bola však v Európe známa ako Veľká Tartaria (Tartaria Magna, alebo
Great Tartary).
23
24
Svetová vojna pred 13 tisíc rokmi
Našťastie, nikdy nie je možné zničiť úplne všetko. Ruskému ľudu odmietajúcemu prihliadať masovému
a cieľavedomému ničeniu všetkých stôp jeho minulosti, často s rizikom straty života, sa tu a tam podarilo
zachovať čriepky histórie, artefakty a knihy. A tieto čriepky sa ukázali ako dostatočné k rekonštrukcii
pravdivého obrazu ruskej minulosti. A hlavne poslednú dobu sa darí nachádzať týchto čriepkov čím ďalej, tým
viac.
Koncom 20. storočia získali ľudia prístup k slovansko-árijským Védam, obsahujúcim mnoho veľmi
zaujímavých informácií, ktoré boli a sú potichu ignorované „modernou vedou“. Tieto unikátne manuskrypty
preložené do modernej ruštiny hovoria, že posledná doba ľadová bola dôsledkom vojny medzi Atlaniou
(Atlantídou) a Veľkou Russeniou. Prišlo k nej pred viac ako 13 000 rokmi. Vtedy sa ľudia premiestňovali na
veľké vzdialenosti v rámci planéty pomocou Vajtmanov a medzi planétami pomocou Vajtmarov. Každá
Vajtmara (loď s dĺžkou cca 200 km) pojala 144 Vajtmanov. Existuje ešte aj ďalší zaujímavý dokument –
Velesova Kniha. Posledné záznamy v nej urobili novgorodskí volchovia koncom 10. storočia n.l.. Je to kronika
pokrývajúca viacej než 20 000 rokov slovanskej histórie. Rozpráva o veľkom ochladení, začiatku doby ľadovej
v dôsledku katastrofy, keď vo vojne medzi Veľkou Russeniou a jej provinciou Atlaniou (Atlantídou), ktorá sa
chcela zbaviť „rodičovského“ dozoru, dopadli na Zem úlomky mesiaca Fatta.
Prudké ochladenie a zmena klímy na území Sibíra a Ďalekého východu dohnalo množstvo antických
Slovanov k opusteniu domoviny a presunu do vtedy neobývaných oblastí Európy. To bolo závažné oslabenie
Russénie. Jej južní susedia – Arimijci, obyvatelia Arímie (tak sa vtedy volala Čína) sa to okamžite pokúsili
využiť a vtrhli na územie Russénie s mohutným vojskom. Vojna proti veľkej presile bola veľmi ťažká
a nerovná, ale nakoniec naši predkovia, obyvatelia Russénie nad Čínou-Arímiou zvíťazili.
Podľa slovanského kalendára je rok 7519
Stalo sa to tak pred 7519 rokmi (2011). Víťazstvo bolo tak významné a definitívne, že naši predkovia
zvolili deň podpísania mierovej zmluvy – 22.novembra podľa súčasného kalendára - za nový referenčný bod,
začiatok nového počítania času. Podľa slovanského kalendára sme teraz (2011) v 7519 roku od podpísania
mierovej zmluvy v Hviezdnom chráme. Ruská história teda zažila viac ako 7500 rokov novej éry, ktorá sa
začala po víťazstve nad starovekou Čínou vo veľkej vojne. Symbolom tohto víťazstva sa stal ruský bojovník
prebodávajúci draka kopijou, dnes známy ako sv. Juraj. Zmysel tejto symboliky doposiaľ nebol nikdy
vysvetlený, ale aspoň som v oficiálnej histórii nikde nenarazil na žiadne vysvetlenie. Po prečítaní slovanskoárijských Véd však dáva všetko zmysel.
Staroveká Čína v minulosti nebola známa len ako Arímia, ale tiež aj ako zem Veľkého Draka. Tak sa
jej ostatne „obrazne“ hovorí dodnes. V staroruštine volali draka hadom. V ruskej rozprávke bojuje hrdina Ivan
Cárovič s trojhlavým, šesťhlavým a nakoniec s deväťhlavým hadom Gorynyčom, aby oslobodil Vasilisu. V
každej ruskej rozprávke (byline, od slova „bylo“ naznačujúceho dávnu minulosť) je na konci veta v zmysle:
„Rozprávka je vymyslená, ale obsahuje zrnko pravdy.“ Aké „zrnko“ pravdy obsahuje táto? Vasilisa predstavuje
obraz vlasti. Ivan Cárovič je kolektívny obraz ruských bojovníkov, oslobodzujúcich svoju zem od nepriateľov hada Gorynyča - Veľkého Draka - armád Arimie, vlastne Číny. Stará „bylina“ uchovala pamiatku na toto
víťazstvo, ktorého symbolom sa stal jazdec prebodávajúci hada - draka kópiou. Netreba venovať pozornosť
tomu, ako tento symbol neskoršie „premaľovala“ cirkev, podstata zostáva rovnaká - veľké víťazstvo
slovanských - ruských armád nad nepriateľom pred 7519 rokmi.
Prekrútená história
Tieto udalosti boli navždy zabudnuté. „Znalci ruskej histórie“, medzi nimi však nenájdeme skoro
žiadneho Rusa, nás Slovanov „informujú“, že sme vyliezli z nôr v 9.-10. storočí nášho letopočtu a boli sme
primitívni, bez štátnosti a všetkému nás naučila až „osvietená“ Európa. Naučiť sa niečo užitočné je vždy vítané,
ale bolo to tak naozaj? Pripomeňme si, že v polovici 11. storočia n.l. sa vydala dcéra Jaroslava Múdreho,
princezná Anna, za francúzskeho kráľa. Táto dievčina pochádzajúca z „divokej“ Kyjevskej Rusi ku podivu
nevnímala príchod do Paríža ako „vstup do civilizovaného sveta“. Naopak, videla v Paríži len o niečo
honosnejšiu dedinu. Zachovali sa o tom dôkazy v jej listoch. Do Francúzska, najvzdialenejšej provincie, ktorou
vtedy bola, si so sebou zobrala časť knižnice, z ktorej sa niektoré knihy vrátili do Ruska v 19. storočí a boli
nájdené v Salukadzajevovej knižnici. Bol to on, kto prvý krát preložil Velesovu knihu, písanou runami na
drevených doskách, do modernej ruštiny. Po jeho smrti predala jeho žena podstatnú časť jeho knižnice
Romanovcom a od tej doby sa po väčšine týchto kníh zľahla zem. Do rúk ďalších zberateľov si našla cestu len
malá časť tejto knižnice, vrátane Velesovej knihy, ktorú v roku 1942 nafotografoval Mirolubov. Velesova kniha
25
písaná volchovmi odráža históriu časti slovansko-ruských klanov, ktoré opustili vlasť – Sedmoriečie, ako bola
vtedy nazývaná oblasť v povodí siedmych sibírskych riek Irij (Irtyš), Ob, Jenisej, Angara, Lena, Išim a Tobol.
Ďalší názov tohto územia bol Bielovodie.
Obsah Velesovej knihy má pomerne dosť spoločného zo slovansko-árijskými Védami
A archeologickými nálezy posledných desaťročí úplne odsunujú „námietky“ „skutočných historikov“
ako obskúrne. V určitom zmysle majú „pravdu“. Slovo „história“ vzniklo spojením slov: „his + tory“ (from +
tora) - „Z Tóry“, čo znamená doslovne „z dejín Judejského ľudu“. Velesova kniha prirodzene nemá s históriou
Judejcov nič spoločné, a to z jednoduchého dôvodu: popisuje minulosť Slovanov-Rusov. Osobne v tom
nevidím žiadny problém, pretože neobsahuje žiadny pokus skresliť minulosť Judejcov ani akéhokoľvek ľudu.
Popisuje jednoducho len minulosť Slovanov. No uznajte, nie je to zaujímavá situácia: židia majú právo na
svoju minulosť, rovnako ako všetky ostatné národy na tejto planéte. Žiaľ, okrem nás Slovanov, ktorým je
minulosť odopretá a zvlášť tá naša veľká minulosť. Reálne fotografie Velesovej knihy urobené v roku 1942
boli dokonca prehlásené za falzifikát, napriek tomu že väčšina „historických“ dokumentov, slúžiacich ako
podklad k súčasnej historickej vede, nie sú nič viac, než vytlačené alebo písané stredoveké kópie.
Všetky staroveké knižnice ľahli popolom takpovediac súčasne
Najzaujímavejší je fakt, že potom, čo vznikli tieto kópie, bez výnimky zmizli všetky originály- buď
zhoreli v ohni inkvizície čoby kacírske diela, alebo „náhodne“ pri požiaroch a pohromách, ktoré bez výnimky
postihli všetky staroveké knižnice. Knižnice v Alexandrii, Aténach, Carihrade, Etruská knižnice v Ríme, ľahli
popolom takmer súčasne. Bez stopy zmizli aj knižnice Jaroslava I. Múdreho (978-1054) a Ivana Hrozného
(1530-1584). Všetky originály zhoreli alebo zmizli, zatiaľ čo ich kópie boli „prozreteľne“ zachránené
a oslavované. A zaujímavé, že nikto ich neprehlásil za kacírske diela a na ich základe je písaná his-TÓR-ia
našej civilizácie. K všetkým týmto udalostiam prišlo na prelome stredoveku a novoveku, konkrétne v 15.-17.
storočí, čo malo určite objektívne dôvody. Hlavné mesto Slovansko-árijskej ríše, Asgard Irijský, zničili nájazdy
kočovných Džungarov v roku 7039 od podpísania mierovej zmluvy, alebo v roku 1530 n.l.. Bolo to mesto
mohutných kamenných pyramíd, mesto volchov a vedunov / vedunii. Bolo pokladnicou vedomostí strážených
v umelých jaskyniach pod pyramídami. Nemalo žiadne opevnenie, avšak, za veľmi dlhú dobu sa k tomuto
miestu žiadny nepriateľ nedokázal priblížiť ani na dohľad.
Asgard obklopovalo sedem koncentrických silových polí/bariér, znemožňujúcich priechod
nepriateľským armádam, ale aj jednotlivcom zo záškodníckymi úmyslami. Kvôli prirodzeným mechanizmom
začalo ochranné pole s počiatkom Noci Svaroga pomaly slabnúť. Nakoniec čierni mágovia („kňazi“ kultu KaliMa, tiež Čiernej matky, mesačného kultu smrti, v ktorom bolo napr. bežné ľudské obetovanie), použitím
pomerne odpornej metódy uspeli s neutralizáciou ochrany tesne pred tým, než mesto zobrali útokom hordy
najatých hrdlorezov. Takže volchovia nemali šancu ochranné pole obnoviť. Mesto bolo vyplienené a vypálené,
väčšina volchov a ostatných obyvateľov zabitá a zničené manuskripty nevýslovnej hodnoty, niektoré prinesené
do Asgardu ešte z Da´Árie (Hyperborei). Našťastie nedokázali zničiť všetko, najcennejšie knihy boli vždy
uschované v špeciálnych komorách hlboko v podzemí o ktorom nájazdníci nemali ani tušenie. Slovo jaskyňa (v
ruštine – peshera) sa pôvodne skladalo z dvoch slov – Peshe-Ra, tzn. Potrava-Ra, čo znamená potrava ducha.
V modernom význame korešponduje s pojmom knižnica – studňa vedomostí. Význam je v tom, že v jaskyni,
nech už je umelá alebo prírodná, panuje určitá mikroklíma s konštantnou teplotou a vlhkosťou a tlakom. Tieto
podmienky sú ideálnym prostredím pre dlhodobé uchovávanie kníh, z ktorých väčšina bola v tej dobe písaná na
jemnú kožu, drevených doskách a podobne.
Verím, že tieto knihy prežili a budú v blízkej budúcnosti vynesené na svetlo sveta a odhalia veľké
tajomstvá našej minulosti. Ale zatiaľ budeme čakať a pokračovať v hľadaní zrniečok pravdy v tom, čo máme
k dispozícii.
26
Koniec Ríše a intrigy „prozápadných“ skupín
Spoločné PSI-pole (alebo spoločné povedomie) Ríše, udržované najvyššími volchami mimo iné aj
pomocou pyramíd, bolo po zničení Asgardu Irijského podstatne oslabené. To sa najprv s najväčšou intenzitou
prejavilo v okrajových častiach ríše a zo všetkého najprv v európskych provinciách. Vládci týchto provinciís titulmi kráľov a kniežat, ale v skutočnosti len vybraní zástupci- povstali k revolte a prehlásili spravované
provincie za nezávislé na centrálnej správe. Ríša stratila časť svoje pôvodnej sily už skôr, keď o 4. storočia
predtým kvôli machináciám nepriateľov prišla o niektoré okrajové časti. Ale keď sa im po druhom pokuse
v roku 1530 podarilo zničiť Asgard Irijský, začali systematicky likvidovať všetku evidenciu všetkých spojení
medzi pôvodnou ríšou a jej časťami. Staré knihy boli zničené a napísané nové. „Mierne poupravovali históriu“,
takže záznamy neobsahovali žiadnu zmienku o Slovansko-árijskej ríši. Obdobie pred 10. storočím v Európe
bolo prehlásené za dobu temna, storočie barbarov, osvietených až príchodom vzdelanosti zo Svätej Ríše
Rímskej.
Aj keď bola po odtrhnutí okrajových provincií rozštiepená na niekoľko samostatných častí, väčšia časť
Slovansko-árijské ríše naďalej zostávala na základných Védických tradíciách a hodnotách predkov. Jedna jej
časť- Moskovská Rus, s východnou hranicou pozdĺž Volgy (pôvodné slovanské meno rieky je Ra)- bola
vystavená dômyselnje manipulácii „prozápadných“ skupín, medzi nimi aristokracie, ktorá privodila tzv.
Smutné časy – („Smutnoye Vremya“/ „Times of Trouble“) fyzickou likvidáciou Rurikovcov a nastolením
vlády Romanovcov, ktorí miesto záujmov vlastnej zeme omnoho viac obhajovali „západoeurópske“ záujmy.
Romanovci podľa vtedajších tradícií nemali žiadne právo na moskovský trón- „dostali“ ho z rúk
západoeurópskych politikov výmenou za „drobnú“ službičku. Čo predstavovala? Poďme sa na chvíľu vrátiť do
vtedajších časov. Romanovci dychtiaci po moci v prvom rade najprv dôkladne „očistili“ vtedajšiu aristokraciu
od tých, ktorí k svojej smole mali buď väčší nárok na trón, alebo boli vernejší tradíciám a stali sa tak prekážkou
na ich ceste na moskovský trón. Zo špinavej práce Romanovcov ich „bábkovodiči“ následne krivo obvinili
Ivana IV. A každý. Kto odporoval, skončil s hlavou na popravčom kláte.
27
Kresťanstvo ako nutné zlo
Za vlády prvých Romanovcov sa diali veľmi zaujímavé veci. V rokoch 1653-1656 previedla hlava
cirkvi, patriarcha Nikon, náboženskú reformu. Poďme sa pozrieť, čo sa za ňou naozaj v skutočnosti skrývalo.
Pred Nikonovou reformou bola v Rusku pravoslávna (pravoverná) viera. Kresťanstvo ako „štátne“
náboženstvo prijímala väčšina ľudí ako nutné zlo, pretože bolo v zásadnom rozporu s ich pohľadom na svet, s
„ruskou dušou“. Ľudia za týchto časov žili podľa noriem pravoslávia – systém konceptov a hodnôt založených
na tisícročných tradícií slovanských Véd. Z ich pohľadu, Slovania, potomkovia Hviezdneho Klanu, vnuci
„Daždboga“ – Tarcha Perunoviča, nemohli prijať kresťanské dogmy transformujúce všetkých v božích otrokov,
ktorých údelom bolo bez reptania znášať všetky nešťastia a muky osudu, ako trest za akési „hriechy“. Nie je
dôležité, že práve narodené dieťa nemalo žiadnu príležitosť dopustiť sa akéhokoľvek hriechu, keď by sa aj o to
„snažilo“! podľa kresťanstva ale už má pykať za svoje hriechy, len čo príde na svet.
Táto diverzná forma bola spravená s cieľom „podvrátiť“ruskú dušu za akúkoľvek cenu. Kresťanstvo sa
začalo volať „pravoslávnym“, aby „doprialo“ sluchu Slovanov a do tohto nového „kresťanstva“ bolo naoko
zahrnuté mnoho védických obradov. Jeho „otrocká“ podstata sa však nezmenila, kresťanstvo len navonok
obliekli do tradičného hávu. Aj keď pôvodne pod inými názvami, dnešné kresťanstvo vzniklo ako
ospravedlnenie otrokárstva, bolo nástrojom „uvrhnutia“ majority otrokov v zemiach a ríšach, kde bolo
otrokárstvo spoločenskou normou. Takmer súčasne s tým bolo v roku 1682, za vlády cára Fjodora Aleksejeviča
Romanova zrušené mestničestvo- systém obsadzovania vyšších štátnych funkcií a úradov podľa urodzenosti
kandidátov alebo funkcií držaných ich predkami. Zároveň s tým boli zničené knihy záznamov o obsadzovaní
štátnych pozícií v predchádzajúcich 200 rokoch a všetky genealogické záznamy mapujúce rodové línie dlhé
stáročia naspäť. Bola napísaná nová genealógia – tzv. Zamatová kniha, v ktorej už bolo všetko „ako bolo
treba“.
Zásadná otázka znie: Kto mal z toho prospech a prečo
Za čias Petra Aleksejeviča Romanova, známejšieho ako Peter I., bola spravená ešte jedna grandiózna
„úprava“. Peter I. v roku 7208 slovanskej chronológie (1700 n.l.) zrušil patriarchát a podriadil cirkevnú moc
autorite štátu, čím sa de facto stal jej hlavou a súčasne zaviedol na území Moskovskej Rusi používanie
kresťanského kalendára.
Obrazne povedané, sa tak jednoduchým ťahom pera stal z roku 7208 slovanskej chronológie z vôle
Petra I. rok 1700 nášho letopočtu, čím okradol slovansko/ruskú kultúru o 5508 rokov histórie (počínajúc
podpísaním mierovej zmluvy s Arímiou v Hviezdnom Chráme) keď nebudeme brať do úvahy predchádzajúce
tisícročia. A to bol len začiatok.
28
Sväté písmo Slovanov
Len veľmi málo ľudí vie o tom, že Slovania majú niečo také, ako svoje vlastné sväté
písmo.Už od doby jeho objavenia je neustále hlavným vedeckým prúdom spochybňované
a neuznávané. Mne tu na tomto mieste neprináleží potvrdzovať, alebo vyvracať jeho autencititu,
ale spomínam ho hlavne preto, že ak by to naozaj bolo pravé a nefalšované dielo, tak dejiny
Slovanov by siahali niekde až k počiatkom ľudstva na tejto planéte. To by bolo niečo, s čím by sa
nevedeli zmieriť žiadne národy, ktoré si dodnes o sebe myslia, že ich korene siahajú až k
samotnému zrodu ľudstva.
Velesova kniha je Svätým písmom Slovanov. Bola vyrezaná do bukových dosiek novgorodskými
veľkňazmi v 9. storočí nášho letopočtu a je venovaná bohovi Velesovi.
Táto kniha popisuje dejiny Slovanov a mnoho iných národov Euroázie od dôb „Praotcov“ (20 tisíc
rokov pr. n. 1.), a rovnako od dôb historických, za ktorej začiatok je považovaný začiatok 1. tisícročia pred
naším letopočtom, až do 9. storočia nášho letopočtu. Odkrýva pred nami duchovný vesmír starých Rusov. V
tejto knihe sú obsiahnuté skúsenosti mnoho tisíc rokov duchovných hľadaní, bojov, víťazstiev a porážiek
mnohých národov, obývajúcich Euroáziu. Velesova kniha je jediné európske Sväté písmo, ktoré se nám
dochovalo až do súčasnosti.
Zo svätých kníh starých Grékov a Rimanov, ako sú Orfeove Rapsodické Teogonie, diela Museionu,
alebo Sibylline knihy, sa nám toho príliš nedochovalo. Antické mýty a sväté dejiny poznáme z voľných
prerozprávaní starovekých autorov. Dochoval sa škandinávsky epos, zostavený v 13.. storočí, piesne skaldov:
„Staršia Edda“ a „Mladšia Edda“. Zo svätých kníh druidov zostali len mladšie írske povesti.
Velesova kniha zaberá v tejto rade mimoriadne miesto, lebo je to kniha písaná pohanskými veľkňazmi,
a preto sa jej text radí k najstaršej európskej tradícii. Ovšem nielen Európskej. Rozprávanie o pravlasti vo
Velesovej knihe má mnoho spoločného s povesťami staroindických Véd a staroiránskej avestskej literatúry.
Povesti o zakladateľoch rodu vo Velesovej knihe sú totožné rovnako s biblickými legendami o patriarchoch.
Máme tak možnosť preštudovať základy staroslovanského védskeho náboženstva a preniknúť do ducha
starej slovanskej kultúry. Som presvedčený, že „príchod“ Velesovej knihy znamená začiatok éry ruského
obrodenia.
Lenže, a to je tiež veľmi nepríjemné, moderná „veda“ fanaticky popiera všetko čo súvisí s Velesovou
knihou, dokonca aj fotografie drevenej „tabuľky“ zhotovoné Mirjolubovom v roku 1942. Vtedy neboli žiadne
počítače s neobmedzenými možnosťami ako dnes, a vytvorenie falzyfikátu takejto kvality bolo jednoducho
nemožné. Najviac zarážajúci na tomto „popieraní“ je fakt, že sú to práve ruskí vedci, ktorí útočia na Velesovu
knihu s najväčšou agresivitou. V zámorí sa o existencii tohto zdroja skôr jednoducho mlčí.
Aký je dôvod tohto bojkotu?
Odpoveď je jednoduchá. Velesova kniha odráža minulosť Slovanov dlhšie než 20.000 rokov dozadu.
Volchovovia-strážci urobili posledný zápis do tejto knihy v roku 6496 slovanskej chronológie, alebo ku koncu
10. storočia, podľa súčasnej chronológie (v r. 988). V tomto období násilné vnucovanie cudzieho náboženstva,
ktoré neskoršie v 12. storočí bude nazvané kresťanstvom, napáchalo nepredstaviteľné utrpenie na Kyjevskej
Rusi, ktorá ako sa neočakávane ukázalo, v tejto dobe bola najzápadnejšou provinciou Slovansko-Árijskej
Védickej Ríše (ďalej Dŕžavy) – po skoršej revolte a odtrhnutí západnejších provincií.
Posledný zápis vo Velesovej knihe sa časovo kryje s násilným pokresťanštením Kyjevskej Rusi. V
každom kúte krajiny, kam hrdlorezi „svätého“ Vladimíra, boli schopní dosiahnúť, všetci dospelí a náctiroční,
ktorí odmietli prijať cudzie náboženstvo, boli fyzicky zlikvidovaní. A kňazi nového náboženstva „natĺkli“ do
hláv vydesených 7-9 ročných detí dogmy duševného a fyzického „otroctva“.
Toto je však zaujímavá zhoda okolností, pokiaľ sa to vôbec dá nazvať zhodou okolností, či sa to
dnešným historikom páči alebo nie – ako posledný zápis vo Velesovej knihe, tak násilné pokresťanštenie
Kyjevskej Rusi, spadá do presne rovnakého časového obdobia – koniec 10. storočia. Podľa SlovanskoÁrijských, alebo tiež Védických, konceptov, toto je presne to obdobie, ktoré sa kryje zo začiatkom poslednej, a
jednej z najtemnejších, Nocí Svaroga, ktorá zakryla Midgard-zem krvavým závojom na dobu siedmich Kruhov
života (7 x 144 let = 1008 let) – od roku 988 do roku 1995-1996.
29
Čo je to Deň a Noc Svaroga?
Skôr ako sa dostaneme k vysvetleniu, treba osvetliť niektoré momenty, ktoré priviedli autora tohoto
príspevku k tomuto poznaniu. Keď narazil na informácie o Velesovej knihe, s prekvapením zistil, že U.
Petrovič Mirjolubov (1892-1970), ktorý vyhotovil známe fotografie drevennej dosky v Belgicku v roku 1942,
a zhotovil kópie ostatných dosiek, žil a pracoval v San Francisku.
Keď sa autor tohoto textu vydal do Ruského múzea mesta San Francisko, zistil, že tam sa žiadne
záznamy o Mirjolubovi nenachádzali. Tie boli k nájdeniu až v archívoch Hooverového Inštitútu, kam sa so
svojim sprievodcom, americkým študentom vydal. Keď čakal na možnosť prezkúmať mikrofilmy
Mirjolubových záznamov, opýtal sa ho americký študent, či verí v autenticitu týchto prác. Bol veľmi
prekvapený jeho otázkou – fotografie skutočných drevenných dosiek s časťami Velesovej knihy ako dôkaz
nestačia, kdežto absencia takmer akýchkoľvek skutočných dôkazov súčasnej „verzie histórie“ neznepokojuje
takmer nikoho.
Všetky „staroveké“ knihy, na ktorých základoch je súčasná história postavená, boli vytlačené v 15.
storočí ako údajné kópie starších originálov, ktoré však bez výnimky ľahli popolom pri požiaroch starovekých a
stredovekých knihovien. Záhadné je to, že zaťiaľ čo všetky originály zmizly, kópie takmer všetkých diel sa
„zázračne“ zachovali. A ako sa ukazuje, takmer nikdo sa týmto podvodom nezaoberá, kdežto autentická
fotografia z roku 1942 je nazývána falzyfikát.
Dvojitý štandart je starý trik, prečo však väčšina tých, ktorých kultúrny a duchovný odkaz byl týmto
znevážený, sústavne mlčí? Toto hlavne platí o slovanoch, o Rusoch zvlášť. Konečne, až příliš dlho sme boli
ohlupovaní falošnou predstavou, že sme nejakí primitívi. Cudzozemci nás „učili“ hovoriť našim rodným
jazykom, ktorý „vylepšili“ zahodením „nepotrebných“ písmen, zmenili výslovnosť ruských slov, zamenili
pôvodné významy slov za významy ktoré boli výhodné pro nich, atd.. Tento výpočet by mohol pokračovať.
Ničmenej, najviac odstrašujúci je fakt, že ľudia si to už vôbec nie sú schopní uvedomiť, a berú to ako niečo
prirodzené. Ale je to naozaj tento prípad?
Urážka, a snaha ponížiť je vtkaná dokonca do názvu ruskej národnosti. A je to natoľko zažité,
podprahové, že to prechádza úplne bez pozornosti. Vezmite si napríklad slovo „Rus“ (Russians). Niekto sa
môže opýtať – čo je na tom podozrivého? Skúsme sa nad týmto na chvíľu zamyslieť... po niekoľko ráz
pozornom vyslovovení a porovnaní s inými príkladmi, sa pravdepodobne všetko stane jasné.
V Ruskom jazyku, keď sa označujú ostatní ľudia, hovorí sa napríklad: osoba je angličan a hovorí
anglicky, alebo osoba je francúz a hovorí francúzky, apod. Keď položíme otázku „kto“, odpoveď je vždy
podstatné meno. Keď sa opýtame na jazyk človek hovorí, odpoveďou je vždy prídavné meno. Je to celkom
logické – to, akým jazykom človek hovorí, je jeho vlastnosť, nie naopak (človek vlastnosťou jazyka).
Toto platí všade... s jednou výnimkou, vytvorenou pre Rusov – na otázku „kto“ je odpovedané
prídavným menom. Podstatné meno bolo nahradené prídavným. Toto obsahuje podprahový význam, že rusi sú
niečo ako „príťažou“ ostatných ľudí, idea primitívnosti, menejcennosti a nevýznamnosti, vtkaný do jazyka na
lingvistikej úrovni.
Táto vojna sa vedie už tisíce rokov, súčasne na niekoľkých frontoch, zahrňujúci psychologický,
lingvistický a genetický front. Správne slová prebúdzajíú genetickú pamäť, kdežto slová zo zmeneným
významom nie. Kto má prospech z pokrútenia toho, ako ľudia označujú sami seba a prečo? Stačí sa trochu
zamyslieť a odpoveď sa objaví ľahko.
Sme Rusi, nie Rusi. (nepreložiteľné - „We are Ruses, not Russians“). Správna odpoveď na otázku „kto“ je
osoba – Rus, a akým jazykom hovorí – Rusky. Niekto môže namietnuť, že sa jedná o maličkosť, nevýznamný
detail, je potreba okolo toho robiť taký rozruch? V skutočnosti je, a je pre to niekoľko dôvodov.
V prvom rade, je nevyhnutné odomknúť genetickú pamäť. Každé slovo vytvára v tele a duši človeka
určitú kvalitatívnu „ozvenu“, rezonanciu. Niekedy stačí jedno slovo, a môže prebudiť spiacu genetickú pamäť,
kdežto „zmenené“ slovo, s podobným významom, nič takého nespôsobí. Z vyššie zmienených zásahov do
jazyka v minulosti sa ukazuje, že niekto perfektne rozumel tomuto princípu, a už dlhú dobu implementuje
skrytú agendu, s cieľom zabrániť prebudeniu genetickej pamäti genetického potenciálu.
Dokonca v pokrútenej verzii histórie, ktorú sa učia deti v školách, je Kyjevská Rus nazývaná „Rus“,
rovnako ako Moskovská Rus. Zem Rusov sa nazývá jednoducho Rus. Vtedy, keď sa k moci dostala prozápadná dynastia Romanovcov, bolo „národné“ meno Rus zmenené na neutrálne „Rusko“ („Rus“ → “Russia”).
Ale ani toto sa nestalo cez noc, ale najskôr vtedy, keď moc uchopil Peter „Veľký“. Objavuje sa otázka, prečo
západoeurópske zeme, a tí kdo stáli v pozadí za nimi, tak stáli o to zmeniť názov zeme a ľudí?
V skutočnosti je to pomerne jednoduché. Ešte celkom nedávno boli všetky európske zeme (a nielen
európske) perifernými provinciami Dŕžavy riadené dynastiou Rusov. Počínajúc 5. storočím nášho letopočtu,
boli v týchto zemiach „temnou frakciou“ postupne organizované prevraty, a nová elita sa chopila moci. A Rusi,
30
alebo akákoľvek zmienka o Dŕžave, im ihneď pripomínala ilegalitu ich moci. Táto nová „elita“ si dokonce ani
nebola vedomá toho, že je len niečim nástrojom.
Pretože história civilizácie na Midgard – Zemi bola históriou Slovansko-Árijskej Védickej Ríše –
Dŕžavy, nová európska aristokracia – lepšie povedané, sily, ktoré ju „inštalovali“ - neprahli po ničom inom,
než zničiť všetky dôkazy o skutočnej minulosti. Z tohoto dôvodu staroveké knihovny ľahli popolom, z tohto
dôvodu tiež Romanovci (zvlášť Peter pseudo-Veľký) ničili všetky dôkazy Védickej minulosti SlovanovÁrijcov, a v prvej rade, Rusov.
Známa je reakcia tzv. „kompetentných“ lingvistov na slovansko-árijské runy. Jakmile títo postrehli
určitú podobnosť slovansko-árijských rún s čínskym písmom a egyptskými hieroglyfmi, okamžite prehlásili
slovanské runy za falzyfikát.
Ich myšlienkový proces je však veľmi zvláštny, prinejmenšom. Podobnosť slovanských rún s čínskym
písmom predsa neznamená nutne, že sa jedná a falzyfikát. Úplne rovnakú váhu má tvrdenie, že čínske a
egyptské písmo je odvodenina zo slovanských rún. Avšak táto varianta nebola týmito „expertami“ nikdy ani
zvažovaná ako možnosť. Ani vo svetle faktu, že práve podobnosť slovanských rún ako s čínskym, tak s
egyptským písmom, hovorí skôr v ich prospech – lebo egyptské a čínské písmo nemajú skoro vzájomne mnoho
spoločného. Ak teda existuje písmo, ktoré má spoločné prvky s obidvoma, vyplývá z toho, že tu muselo byť
skôr.
Slovansko-Árijské runy kódujú informácie hneď v niekoľkých úrovniach; každá „úroveň“ môže byť
odomknutá v závislosti na poradí rún. Proto, během „překladu“ nápisu do mluvené řeči se význam textu mění v
závislosti na pozici runy v manuskriptu.
Z tohoto dôvodu je prakticky nemožné, vziať čínske a egyptské znaky a z tejto „zmesky“ namiešať
slovanské runy. Ich význam sa totiž významne líši od významu príbuzných čínskych a egyptských znakov.
Zaujímavým faktom v tejto súvisloti je, že čínské písmo prežilo tri „revízie“, kedy boli vždy všetky knihy
napísané v „starých“ runách zničené, a kultúrny odkaz a história bola kompletne „prepísaná“ v novom písme. A
toto sa stalo hneď trikrát, v rôzných obdobiach histórie Číny.
Hneďsa nám vynára otázka: kdo mal záujem „vymazať“ čínsku históriu, a prečo? Prečo bolo nutné
zničiť staré knihy? Čo obsahovali za dáta, keď niekto považoval za nutné 3x zmeniť písmo a prepísať knihy,
zakaždým sa viac a viac vzďalujúc od originálnej podoby? Pravdepodobne, prvotné písmo používané v číne
boli slovanské runy, a toto je i dôvod, prečo napriek trojnásobnej „zmene podoby“ stále mají určité spoločné
prvky a dá sa nájsť podobnost.
Fakt, že pôvodné knihy boli kompletne zničené a všetko bolo prepísané a upravené novým písmom (a
toto ešte 3x po sebe), hovorí silno v prospech tézy, že slovanské runy sú omnoho skoršie, prvotné runy a čínské
písmo je odvodenina.
Tým, kdo by sa ponáhľali ma obvinit z bujnej fantázie a nepodložených téz, by som doporučil
študovať históriu a legendy starovekej číny. Podľa čínskych legiend, čínska civilizácia sa zrodila keď Biely
Boh nazývaný Huang-Di priletel zo severu v „nebeskom kočiari“ (Vaitmane) a vtedajším obyvateľom číny
odovzdal vedomosti, kultúru a pímo – od pestovania plodín, ryže, po staviteľstvo, technické zručnosti, až po
hieroglify/runy . Toto ukazuje na fakt, že pôvodné písmo nebolo vynájdené v číne, ale bolo prinesené bielym
človekom z civilizácie na omnoho vyššom stupni vývoja, ležiaci severne od čínskych území.
Huang je starobylé slovansko-árijské meno, ktoré je dokonca aj dnes široko rozšířené v španielsky
hovoriacich oblastiach ako „Juan“. „Di“ je meno kmeňa bielej rasy, ktorý žil severne od starovekej číny. Ľudia
kmeňa Di - „Dinlinovia“ - boli veľmi dobre známy obyvateľom vtedajšej číny. Tí však mali problém zo
správnou výslovnosťou názvu „Dinlinovia“, tak prijali za svoje zkráteninu - „Di“.
V čínských kronikách existuje veľké množstvo záznamov o „Ľudu Di“. Vtedajší obyvatelia sa pokúšali
veľmi usilovne „vyriešiť problém Di“, vyhnať ich z ich území, a pravdepodobne i z území pôvodne patriacim
ľuďom Di. V niektorých čínskych kronikách sú zaznamenaní „ľudia Di“ ako pôvodní obyvatelia oblasti číny už
v 3. tisícročí p.n.l.
V priebehu periódy zhruba 3000 rokov, niektorí Dinlinovia boli číňanmi vyhubení, niektorí odišli sami
a zostatok bol asimilovaný. Neni to zaujímavá náhoda, že aktuálna podoba čínskeho písma, - Kaishu – existuje
takmer bez zmeny skoro dva tisíc rokov a bola zkompletovaná v období „troch kráľovstiev“ (220-280 n.l.), teda
presne v období, kedy vtedajší číňania s konečnou platnosťou „vyriešili problém“ s Dinlinmi na ich území?
Toto vyzerá ako naozaj zaujímavý prejav „vďačnosti“ k ľudom, ktorí im pôvodne priniesli svetlo
vedenia a kultúru. Tri tisíc rokov trvala vojna medzi čínskymi kmeňmi, reprezentujúcimi žltú rasu, a kmeňe
Dinlinov, kmene bielej rasy, početne výrazne v menšine. Táto tisícročná vojna, mala za dôsledok genocídu
Dinlinov a mala niekoľko fází. Každá fáza tohto konfliktu medzi žltou a bielou rasou bola poznamenaná
zmenou formy písma.
Takzvané písmo jinwen sa premenilo na písmo zhuanwen ktoré bolo užívané v počiatočných etapách
dynastie Zhou (1066-771 pr.n.l.). Písmo používané v časoch dynastie Shang sa nazývalo dazhuan- „písmo
31
veľkej pečate“. Potom čo cisář Qin Shi Huang (260-210 pr.n.l.) zjednotil čínske kráľovtsvá do jednej Ríše,
rozkázal svojmu prvému ministrovi Li Si-mu „štandartizovať“ čínske písmo. Nová forma bola nazvaná
xiaozhuan (Hsiao-chuan), „písmo malej pečate“.
Zničenie písomností písaných v starom písme prepísaním všetkého pomocou nového písma
doprevádzalo každú z týchto výmen. Tieto „globálne“ zmeny kultúry (prepísanie histórie) z nejakého
„záhadného“ dôvodu prebiehali súbežne s elimináciou vplyvu Dinlinov na čínsku kultúru. Toto oprávňuje
predpokladať, že Dinlinovia boli nejakého druhu vládnucou triedou v starovekej číne, rovnako ako tomu boli v
starovekej Indii (Dravídii, ako sa vtedy nazývala). Je pochopiteľné, že po uchopení moci se nová „elita“ snažila
(okrom fyzickej eliminácii) všemožne vymazat predchodziu vládnucú triedu / kastu z pamäti a histórie, a
zmena písma bol jeden z nástrojov tohto cieľa.
V tomto prípade tak išlo v podstate o prevedenie genocídy na ľuďoch, ktorí im priniesli vedenie a
poznanie v prvom rade. Veľmi podivný koncept „vďačnosti“, podľa mojho názoru. (viac o týchto a
predchádzajúcu udalosť sa dá nájsť v knihe „Russian History Viewed Through Distorted Mirrors“).
Ďalší nezvrátiteľný dôkaz o slovanských runách ako písmu predchádzajúcemu čínskemu a egyptskému
písmu sa objevil pomerne nedávno. Je doslova „vytesaný v skale“, ako v doslovnom, tak aj prenesenom zmysle
slova. V roku 1999 profesor Bakširskej štátnej univerzity A. N. Chuvyrov našiel v južnej časti Uralu blízko
dediny Chandar kamennú dosku, ktorá sa ukázala byť reliéfnou mapou zhotovenou civlizáciou na extrémne
vysokom stupni rozvoja (významne vyššie než naša súčasná). Na doske boli nápisy v neznámom hieroglifnom
hláskovom písme.
Nápisy boli najprv považované na nejakú variantu staročínskeho písma, ale potom, čo Chuvyrov
konzultoval túto teóriu s kolegami z Hunanské univerzity, verzia „čínskeho pôvodu“ bola defintivne
pochovaná. Ďalšia analýza kamennej dosky ukázala, že forma porcelánu, ktorou bola doska pokrytá z reliéfnej
strany, bola v číne úplne neznáma. Nasledovalo mnoho pokusov o rozlúštenie nápisov na doske, ale
bezúspešne. Že by „prominentní lingvisti“ tiež zastávali názor, že tieto nápisy na 80.00 rokov starej kamennej
doske (ako neskoršia analýza ukázala), sú tiež falzyfikátom vytvoreným z čínskych a egyptských písmen? Tieto
nápisy sú totiž v slovansko-árijském runovom písme.
Pozrime sa však konečne na pojmy Deň Svaroga a Noc Svaroga. Tieto se v slovansko-árijských
védach objavujú pomerne často. Je čas porozumieť tomu, čo tieto koncepty znamenajú.
Existuje niekoľko základných typov hviezdokopov, ako špirálne alebo sférické galaxie, hmloviny, atď.
Slnečná sústava je umiestnená v jednom rameni štvor-ramennej galaxie, skôr na okraji, v periférnej oblasti
galaxie. Každá galaxia rotuje okolo svojho centra, okrem toho sa tiež pohybuje vesmír po určitej trajektórii.
Náš vesmír je zložený zo siedmych primárnych hmôt. Hmota v každodennom zmysle slova, ktorú
možno pozorovať ako galaxie, hvezdy, planéty atd. vzniká ako výsledok interakcie primárnych hmôt tam, kde
boli splnené určité podmienky. Ako zistili i „vedci“, pozorovateľná hmota predstavuje len malú časť hmoty,
ktorá by vo vesmíre „mala byť“, a zbytok predstavuje tzv. Temná hmota. Pre oficiálnu vedu zostáva povaha
temnej hmoty stále záhadou, ako aj sama priznáva.
Voľné primárne hmoty (ktoré nie sú angažované vo fyzickej hmote), ktoré formujú oných chýbajúcich
90 percent hmoty vesmíru, vyplňujú všetok priestor vesmíru, a sú v procese neustáleho pohybu, avšak takmer
bez vzájomnej interakcie. Viazané vo „fyzikálnej“ hmote, tieto primárne hmoty sú v presnom pomere jedna k
druhej – každý typ predstavuje 1/7 celku. Naopak voľnej primárnej hmoty sú vo vesmíre rozprestrené
nerovnomerne, pevne dané pravidla distribúcie neplatia.
Vesmír je anizotropný (nerovnomerný) v zmysle distribúcie primárnych hmôt. Ako výsledok,
množstvo primárnych hmôt dostupných na danom mieste sa miesto od miesta líši. Je základný význam, aké
druhy primárnych hmôt na určitom priestore prevažujú. Prebytok, alebo nedostatok určitej primárnej hmoty
zásadným spôsobom ovplyvňuje chovanie hviezd, planét, a v neposlednom rade tiež evolučný vývoj
inteligentných bytostí.
Sedem primárnych hmôt teda formuje tento vesmír. Označme jednotlivé hmoty ako A,B,C,D,E,F,G.
Priestorovú distribúciu jednotlivých typov ovplyvňuje veľké množstvo faktorov, mimo iné tiež chovanie ľudí a
nedostatok, alebo naopak prebytok, určitých emócií a kvalitativnych stavov človeka.
Každá primárna hmota (A-G) má určité inherentné vlastnosti a kvality. To zapríčiňuje, že na určité
priestorové „kvality“ dané oblasti reaguje každá zložka voľných primárnych hmôt ináč. Keď sa tieto implicitné
vlastnosti a kvality priestoru zmenia, zmení sa i jeho „priepustnosť“ pre rôzne druhy primárnych hmôt. Ako
výsledok, jednotlivé primárne hmoty sa hromadia v rozdielnych množstvách na rozdielnych miestach. Teda,
zhrnuté, ako výsledok tohoto procesu (interakcia primárnych hmôt na „priestorovej nerovnomernosti“ vesmíru)
percentuálne zastúpenie volných primárnych hmôt sa v odlišných oblastiach výrazne líši.
Čo je však veľmi dôležité, tieto „nerovnomernosti“ nemajú naprieč vesmírom výhradne náhodnú povahu, ale
rešpektujú určité usporiadanie, dané tým, že náš vesmír (7-em hmotový) je „umiestnený“ medzi dva ďalšie
32
vesmíry, z ktorých jeden je zložený zo šiestich primárnych hmôt a jeden z ôsmich. V dôsledku tohoto, vznikajú
2 kvalitatívne typy „nerovnomerností“ v dôsledku čiastočnej vzájomnej interakcie susediacich vesmírov.
Jeden typ nerovnomernosti je zpôsobom interakciou našeho vesmíru s vesmírom tvoreným osmimi
primárnymi hmotami; výsledkom je oblasť s prevahou hmoty E. Druhý typ nerovnomernosti je zpôsobený
interakciou s vesmírom tvoreným šiestimi hmotami; dôsledkom toho je oblast s prevahou hmoty G.
Nahromadenie ostatných hmôt (A, B, C, D) v týchto oblastiach je určené proporcionálne tomu, do akej miery
príslušná hmota sdílí podobné kvality s hmotou E nebo G. Tento princíp je kľúčový k pochopeniu úkazov Deň
a Noc Svaroga. Pointa je v tom, že oblasti kde je nadmerný výskyt hmoty E nebo G majú dôrazný vplyv na
vývoj ako jedinca, tak smerovanie celej spoločnosti.
Kde prevažuje hmota E, tam sú optimálne podmienky pre vývoj a kompletáciu tretieho a štvrtého
(jemnohmotného) tela človeka. Toto sa odrazí vo zvýšenom výskyte vysokých duchovních a morálnych kvalít,
uvedomenie a svedomie v spoločnosti. Takéto oblasti sú nazývané Dni Svaroga.
33
Arabský cestopis zo začiatku 10. storočia
Nasledovný citát je z diela, ktorého autorstvo je pripisované Abú Omar ibn Rustovi z Isfahánu a nesie
názov Kniha vzácnych drahokamov. Jeho jediný rukopis je uložený v British Museum v Londýne pod sig.
Add 23478. Dielo bolo pravdepodobne napísané medzi rokmi 912 až 923 podľa staršej predlohy.
„Muži ich, ako je to možné, sú pod povrchom zeme a potom tomu urobili strechy z dreva. Nakupujú z nej a
predávajú. A v ich krajine vládne Velehrad, úplne vykopané mesto, v ktorom býva Chrwáb. A majú v ňom trhy v
mesiaci tri dni, okrem toho čo nadoja z mlieka. A majú hradby výborné, nedobytné a vzácne. On sa nazýva pán
pánov, prvorodený a preto kráľ. Dobytok (veľký) nemajú, len on má, ktorý požíva z neho jedlá .. Ten, ktorý vraj
má korunu krajiny. Náčelníci ho volajú Svätopluk, ktorý je najvznešenejší. A konajú podľa jeho slov. Jeho sídlo
leží uprostred územia Slovanov. Príbytok jeho, kde je oni vedia. Mimo štítov a oštepov, nemajú iné
zbrane. Náčelníka svojho počúvajú a radami sa riadia veliteľa svojho. Muži, ktorí majú kone, cepy sú zbrane
ich. Mŕtveho keď spaľujú, že je to na želanie Boha tvrdia, keď sa veselia a hrajú na hudobné nástroje. Ich
strunový nástroj má osem strún. Z medu majú víno a spievajú počas spaľovania.“
Pri všetkej ohľaduplnosti voči našim susedom treba povedať jasne, že vo Svätoplukovej ríši dominovali
Sloveni (teda starí Slováci). Pápežský list z roku 885 sa začína jednoznačne. „...Svätoplukovi, kráľovi
Slovenov...“. Sloveni (chybne „Slovieni“) to nie sú ani Česi, ani Poliaci, ani Srbi či Chorváti, nehovoriac už
o Maďaroch. Podľa vysvetliviek v Dokumentoch k slovenskej národnej a štátnej identite I. ide o „dobové
pomenovanie Slovákov, Moravanov a iných slovanských etník/národov v Dunajskej kotline“, my však
povedzme priamo: Sloveni, to sú Slováci, starí Slováci. „Predstava o tu...žijúcich Praslovákoch sa opiera
34
o historické aj archeologické doklady“. „Jazykovedci dospeli k názoru, že slovenčina sa organicky vyvinula
z praslovančiny, teda musel tu existovať aj jej nositeľ, t.j. Slováci“.
Búrači mýtov
V tejto kapitole si priblížime osobnosti, ktoré svojim celoživotným výskumom a uverejnenými
prácami posunuli históriu starých Slovákov (Praslovanov) hlboko do minulosti a otvorili
tkzv.„trinástu komnatu“ našich nepoznaných dejín. Je samozrejmé, že najviac pozornosti tu budem
venovať pánovi Antonínovi Horákovi, ktorý sa najviac zaslúžil o to, že aj ja som sa začal o túto
problematiku zaujímať a ktorý najviac ovplyvnil moje zmýšľanie a nazeranie na svet. Všetky články
boli postupne uverejnené v časopise wm magazin č.105, 106, 107/2010.
Antonín Horák
Antonín Horák (1918 – 2004) prežil detstvo v obci Spytihněv na Zlínsku. Často pomáhal pri poľných
prácach, kde sa po prvý krát zoznámil s históriou. Po každoročnej orbe rozľahlých lánov nachádzal stovky
hlinených črepov s rôznymi motívmi. Ako tvrdil jeho otec, išlo o pozostatky prastarého osídlenia, ktoré sa
dodnes nachádzajú po celom údolí rieky Moravy a prítoku Dřevnice. Sútok obidvoch riek zrejme tvoril kedysi
významný bod celé oblasti.
V posledných 20 tich rokoch svojho života sa Horák intenzívne venoval pôvodu zvukového písma.
Svoje objavy popísal v knihe O Slovanech úplně jinak. Čo je však menej známe, na prekladoch pôvodného
„praslovanského“ písma spolupracoval s Ing. Petrom Kovářom. Spoločne konzultovali a upresňovali význam
jednotlivých znakov. Hlavne Peter Kovář potom intenzívne vyhľadával a dokumentoval nové miesta zo znakmi
pôvodného „praslovanského“ písma. Pôvodných písomných záznamov neolitických „praslovanů“ sa zachovalo
veľké množstvo po celej zemeguli. Takýchto nápisov, pokiaľ boli ryté do keramiky, hliny a kameňa, sa
zachovali tisíce vo všetkých svetových kultúrach.
Pán Kovář sa problematike pôvodného písma dodnes aktívne venuje. Pomocou princípu akrofónie sa
mu podarilo prečítať zatiaľ nerozlúštené nápisy na známych stélách a tabuľkách. Už niekoľko rokov
spolupracuje s redakciou WM magazínu.
Antonín Horák sa celoživotne zaoberal pôvodom prvého písma a tento vynález, ako sám tvrdí,
pochádza od Praslovanov. Ich jazyk je síce archaický a zastaralý, ale nám dodnes zrozumiteľný. Je treba sa s
ním zoznámiť a učiť sa mu čítaním starých nápisov. A pán Horák bol v dnešnom svete prvým a jediným, kto
ich prečítal.
Ani vás neprekvapí, že historici jeho návod, ako čítať pôvodné „praslovanské“ písmo, prijali zo
zhovievavým úsmevom. Tvrdili, že sa o tom na vysokých školách nikdy neučili. „Ale pokiaľ si tieto nápisy
neprečítame, nevieme o dejinách úplne nič, tápeme v tmách. O to sa mimo iných zaslúžili hlavne Rimania,
ktorí pôvodných „praslovanských“ obyvateľov Talianska nazývali „Pecus vocale“ (hovoriaci dobytok) a
pretože dobytok do dejín nepatrí, z dejín ich úplne vymazali. A historici Rimanom veria na slovo“.
Bolo prvé písmo praslovanské?
Bolo prvé písmo „praslovanské“? Tak toto bude mnohým čitateľom pripadať ako úplne nemožné a holý
nezmysel. Je predsa „dobre známe“, že Slovania prišli do Európy až v 5. – 6. storočí nášho letopočtu a vôbec
nepoznali písmo. Naviac to boli podľa dnešných predstáv nevzdelaní barbari a analfabeti. Že by oni mohli
obývať egejskú oblasť už pred Grékmi a krétskymi Mínojcami, a naviac poznať aj písmo, je vylúčené.
„Najstarším zachovaným písmom Slovanov je hlaholica a cyrilica, ktorej vznik je spojený z menami našich
vierozvestcov Cyrila a Metoda“. Tak to aspoň tvrdia súčasní historici.
Mnohí vedci sa síce domnievajú, že Slovania mohli mať akési primitívne písmo, používané pri veštení
a označovaní časových termínov, nevie se však, aký by mal byť jeho charakter. Tento názor určite pochádza z
neskorého stredoveku a jednostranných historických správ držiteľov moci, kedy bolo Slovanom vnucované
latinské písmo a ideológia Rimanov, ktorá im bola cudzia. Slovania boli už v staroveku prehlasovaní za
menejcenných, nebol im priznaný ani nos medzi očami, tím menej znalosť písma. Takže v dejinách
nefigurovali, boli považovaní len za bezmenných služobníkov a otrokov. Rovnaký pohľad na Slovanov mali
nielen Rimania, ale pred nimi Gréci aj Mínojci, ako aj iné národy.
To je príčina, prečo dnes o Slovanoch z predhistorickej doby nevieme naprosto nič, ba ani to, že by
vôbec existovali. Dozvieme se o tom len z ich vlastných písomností, pokiaľ ich po sebe zanechali.
35
Objav neznámeho písma na Kréte
Dodnes zostáva nedoriešený význam písma na hlinených tabulkách, pomerne nedávno objavených na
Kréte. Do tej doby nebolo v Grécku objavené žiadne písmo z predhistorickej doby. Ani Heinrich Schliemann,
ktorý prevádzal vykopávky v Tróji a Mykénách (1888) neobjavil žiadne písmo ani žiadnu tabuľku zo znakmi. Z
toho vedecký svet usudzoval, že Gréci v predhistorickej dobe písmo ešte nepoznali.
Disk z Faistu
Lenže Arthur Evans chcel dokázať, že natoľko vyspelá civilizácia sa už od začiatku nemohla bez písma
obísť. Evans, ktorý neskoršie prevádzal vykopávky v troskách krétskeho paláca Knossos (1900 – 1906), našiel
2 800 tabuliek a fragmentov s neznámym písmom. Povzbudení jeho úspechmi, podnikali anglickí a americkí
archeológovia vykopávky v troskách ostatných zaniknutých krétskych palácov: Faistos, Zagros, Mallia, Triada
a ďalších, v Grécku potom Tirynthos, Orchomenos, Pylos, Théby atď. Tu rovnako našli tabuľky s písmom,
dokonca v okolí pevnosti pri Mykénach, kde prv Schliemann žiadne nenašiel. Celkovo bolo nájdených asi 5
000 tabuliek s neznámym písmom.
Dá se predpokladať, že používanie tohto prastarého písma sa skončilo zo sopečnými katastrofami v
druhej polovici 2. tisícročia pr. n. l., kedy bolo úplne zabudnuté a až do Evansových nálezov sa o jeho
existencii tri a pol tisícročia nevedelo. Je pochopiteľné, že ho nevedel nikto čítať, neznámy bol význam znakov,
ako aj jazyk. Do lúštenia sa zapojili bádatelia rôznych národností, ale ani po 50 tich rokoch nedospeli k
riešeniu. Patril k nim aj český lúštiteľ starých orientálnych písiem Bedřich Hrozný, ktorý tomuto písmu venoval
posledných 12 rokov svojho plodného života, ale zomrel v roku 1952, pričom ani on nedospel k uspokojivému
výsledku. Nároky na rozlúštenie si robil aj nálezca tabuliek Evans, ktorý preto odmietal vetšinu tabuliek
zverejniť, aby ho v lúštení niekdo nepredbehol. Zomrel v roku 1941 v požehnanom veku 90 rokov, ale
rozlúštenia se rovnako nedožil.
Kdo vlastne tabuľky napísal?
Všetky tabuľky s písmom boli nájdené v palácoch a zánikom palácov a ich obyvateľov končí tiež
používanie tohto písma. V ľudovom prostredí poddaných nebol nájdený ani jediný nápis. Z toho teda pre
bádateľov vyplynul jednoznačný záver, ktorý navodil už objaviteľ tabuliek Evans, že znalosť písma patrila
výhradne palácovej vrchnosti, nevzdelaný poddaný ľud písmo nepoznal.
Toto je však len optický klam. Po doslovnom prečítaní tabuliek zisťujeme, že na ne poddaní
zaznamenávali tovar, povinné dane v naturáliách, dodávané panstvu do palácov. A panstvo by si asi nešpinilo
ruky mäkkým blatom tabuliek. V civilnom prostredí poddaných sa nenašiel ani jeden nápis. Zrejme preto, že
písali na listy vegetácie, drevo, tkaniny a pod., čo sa nezachovalo.
Texty tabuliek nemôžu byť grécke, už preto, že gréčtina v dobe používania tohto slabičného písma ešte
neexistovala. Utvárala sa neskoršie pod vplyvom domáceho jazyka predgréckeho obyvateľstva až po zániku
tohto písma, ktoré zaniklo spoločne s palácmi pri strašnej sopečnej katastrofe (zaznamenanej na stéle z Lámnu).
Prvé grécke texty pochádzajú až z 8. storočia pr. n. l. v dielach Homérových, písaných už európskym
hláskovým písmom. Pre záznam gréckych slov totiž slabičné písmo bolo nevhodné, ako si už povšimli niektorí
bádatelia.
Napríklad grécke slovo "krístés" (tvorca) s neslabičnými spoluhláskami „kr-st-„ nejde slabičnými
znakmi zapísať. To všetko znamená, že toto slabičné písmo musel používať nejaký starší národ z predgréckej
éry, ktorého jazyk bol prevažne slabičný. A keďže tento písma znalý ľud bol následne v postavení poddaných a
36
otrokov, otvára to zcela nečakanú perspektívu pre výklad celých dejín. Ale kdo to bol? Taký národ dejiny
vôbec nepoznajú!
O pôvode písma
Písmo má schopnosť prehovárať ľudskou rečou a mnoho vedcov ho radí k „divom sveta“. V národoch
sa časom vyvinula škála rôznych druhov písma a vo svete o tom vyšlo mnoho publikácií. Avšak samotný pôvod
písma sa ztráca v temnej minulosti a je doposiaľ nevyriešenou hádankou.
Donedávna prevládal názor, že sa písmo vyvinulo práve z obrázkového ztvárnenia myšlienky
(ideogramu) a postupne sa prešlo „od obrazu k písmu“. Dnes však mnohé naznačuje, že písmena už od začiatku
mali zvukové hodnoty a objav samostatnej hlásky byl dovŕšený, keď gréci prijali fénickú abecedu.
Začalo to vlastne v Oriente slabičným písmom, na ktorom si teraz ukážeme ako. Je to veľmi dôležité
pre pochopenie písma vôbec.
Vynález písma na princípe akrofónie
Prvým písmom boli ľudové obrázkové ideogramy. Znaky vôbec najstaršieho písma, napr. v Oriente,
zobrazujú predmety dennej potreby, vetšinou poľnohospodárske a remeselnícke, ale žiadne náboženské a
kňazské. Z toho je vidieť, že slabičné písmo pochádza od neolitických poľnohospodárov. A pretože sú tieto
znaky odvodené z praslovanských názvov, znamená to, že „neolitici“ boli „praslovanskej“ národnosti.
Najdokonalejším oznamovacím prostriedkom neolitických rolníkov bola ich hovorená reč. A ako je
možné zaznamenať zvuky ľudskej reči? Boli známe len obrázky, ale tie žiadny zvuk nevydávajú. Podívajme sa,
ako geniálnym nápadom to vyriešili obyčajní roľníci, aby obrázky donútili naozaj prehovoriť. Ukážeme si to na
znakoch krétsko – mykénského písma, ktoré si neolitici doniesli z Orientu.
Príklad:
Pisateľ chce zaznamenať napríklad slovíčko svojho jazyka „ja“. Pretože bol roľník, poznal postroj ťažného
dobytka, ktorého praslovanský názov vtedy znel „j á r a m“ (dodnes srbochorvátsky „járam“, česky „jařmo“,
slovensky „jarmo“). Nakreslil teda jeho obrázok v zjednodušenej forme a dostal tento výsledok:
= já (-ram)
skutočná podoba postroja zjednodušená forma postroja
Podmienkou je, že sa obrázok nesmie čítať celým názvom „járam“, ale len jeho prvú slabiku „já-“ a
koncovka „-ram“ sa zamlčí. Práve v tom je ten vtip. Zamlčaním koncovky prestáva byť kresba konkrétnym
predmetom, nazývaným „járam“, a stáva sa abstraktním zvukom „ja“. Toto slovko je v praslovanštine pisateľa
osobním zámenom prvej osoby jednotného čísla „ja“ (německy „ich“), takže obrázkom jarma pisateľ vlastne
označil sám seba, čo by ani inak nešlo obrázkom vyjadriť.
Príklad:
V ďalšom prípade pripojil pisateľ ku znaku v podobe jarma ďalší znak, napríklad obrázok stromového vrubu.
Názov vrubu v praslovanštine bol „maltáz“ (dnes srbochorvátsky „mljáz“), ktorý sa samozrejme číta len prvou
slabikou „ma-“. Spojením dvoch obrázkov vznikne pozoruhodný efekt:
ja + ma
= jama (priehlbeň)
Pomocou dvoch obrázkov rôznych predmetov „ jarmo + vruby“ zaznamenal pisateľ zcela odlišné slovo
„jama“, ktoré zo zobrazenými predmetmi vôbec nesúvisia. Táto súvislosť nie je totiž obrazová, ale len z v u k o
37
v á, odvodená z názvov predmetov. Práve v tom spočíva celý geniálny vynález „hovoriacich obrázkov“, ktoré
dnes nazývame p í s m o m.
Znakom písma sa nesmie priraďovať žiadny obrazový význam, ako je tomu u ideogramov, ktoré
vyjadrujú len to, čo zobrazujú. Napríklad znak v podobe jarma nikdy neznamená „ujarmenie – zotročenie“, ani
podobné pojmy, je to len zvuk „ja“ a už nič iného.
Pred mnoho tisíc rokmi sa takto zavedeným písmom šírily informácie, vzdelanosť a dorozumenie
medzi národmi po celom svete. Od tej doby až dodnes.
Základný princíp pravého fonetického písma, spočívajúci v tom, že obrázky predmetov sa čítajú len
začiatočnými slabikami (neskoršie hláskami) ich názvy v jazyku pisateľov, byl v priebehu dejín zabudnutý.
Neskoršie, iné kmene, písmo len napodobňovaly. Až v minulom storočí, pri štúdiu fénickej abecedy, bol tento
princíp znovu objavený a dostal názov preložený do klasické gréčtiny ako: akro – phnonia, podle gréckeho
„akros“ (okraj, začiatok) a „–phoné“ (zvuk, hláska)
Názov „akrofónia“ budeme používať a odvolávať sa naň aj v ďalších pokračovaniach, pretože nám umožní
přečítať tie najstaršie nápisy z neolitické doby. Nutné je zdôrazniť, že na celej zemeguli neexistuje iný princíp
čítania najstaršieho písma, než práve akrofónia!
Z Beskyd na Krétu
V beskydskej obci Zděchov na Moravě našli vsetínski pamiatkári u pani Marie Šimkové ručný pletací
rám, na ktorom sa až do nedávnej smrti plietli valašské krojové čepce. Za svoju prácu bola vyznamenaná a pri
tej príležitosti ju stačili pamiatkári ešte nafilmovať pri práci. Rám pani Šimkové vyzerá takto:
Rám-Zděchov
A teraz sa vráťme o 4 000 rokov späť, na Krétu, kde nájdeme znak krétskeho slabičného písma zvukovej
hodnoty „wá“ v tomto tvare:
Rám-Kréta
Nemôže byť spor v tom, že tento znak krétského písma je obrázkom toho istého pletacieho rámu, aký až dodnes
na slovanskom vidieku používala pani Marie Šimková. Tvar tohto rámu je síce v znaku krétského písma
zjednodušený a podstavec vynechaný, ako je to u všetkých znakov bežné. Avšak ide očividne do puntíka o
rovnaký rám, používaný slovanskými tkáčmi na Kréte pred 4 000 a viac rokmi. Z toho je vidieť, že pokiaľ sa u
tohto etnika osvedčily už na začiatku neolitu tie najprimitívnejšie nástroje, ako je motyka, pluh, kosák, sekera,
kamenné drtidlo na obilie a pod., potom zostali v používání mnoho tisíc lrokov, až dodnes.
Ale prečo je v krétskom písme zrovna slabika „wá“? Asi preto, že v praslovanskom jazyku na Kréte znel názov
38
tohto pletacieho rámu „wá – tka“ od starého slova „wátkajá“ (vtkaný do osnovy), dodnes polsky „watek“ (čítaj
vontek) a česky „útko“. Teda ide stále o ten istý jazyk.
Na Pylskej tabuľke použil pisateľ tohto znaku „wá“ k označeniu svojej národnosti a etnickej
príslušnosti takto:
Tabuľka „PY, Ta-711“ z 12. storočie pr. n. l.
= wá+ ná = Wáná (Váni = Slo-váni)
A že tomuto slovu predchádza „ná-s Wáná“ (nás Slovanov), je tým zároveň doložené kdo vlastne tabuľku napísal!
Doposiaľ neznámi pisatelia aj jazyk
Na začiatku som vás zoznámil zo stručnou históriou objavu, ako vôbec čítať najstaršie písmo. Postupne
teraz budem predkladať preklady najstarších písomností z predhistorickej doby, ktorých pisatelia, aj jazyk,
ktorým k nám prehovárajú, boli doposiaľ neznámy.
Pátranie po autoroch týchto textov nás vedie dejinami do hĺbky dvoch tisíc rokov. Je to napínavý,
priamo detektívny príbeh, historická dráma skrývajúca čierne tajomstvá a nepreniknuteľné taje. Avšak
nepreniknuteľné len zdanlivo, ako ukážu nasledujíce kapitoly tohto diela. Pravdu pod nánosom poloprávd a
dogmat sa pokúšal odhaliť rad bádateľov už v minulých storočiach. Mozaika znázorňujúcich dávnu spoločnosť
sa rodí obtiažne, kúsok po kúsku a za cenu početných omylov.
Taktiež práca pána Horáka, jeho pokračovateľa pána Kovářa, a v neposlednej rade aj snahy redakcie
časopisu WM magazín, bola plná prekážok. Vďaka modernej počítačovej technike a internetu dnes ovšem
máme ďaleko väčšie možnosti, než predchádzajúci neúspešní lúštitelia. Možný obraz dávnej spoločnosti, ktorý
tu chcem predložiť, bude asi pre mnohých čitateľov nezvyklý a prekvapujúci, pretože sa značne líši od opísania
udalostí dávnych časov, ako nám ich predkladá oficiálna veda.
Mnohí predstavitelia vedy, ktorí si štúdiom historických prameňov o minulosti vytvorili „vyhranené
predstavy“ (čo skutočnému vedcovi neprináleží), považujú každý iný výsledok, vychádzajúci z ľudových
prameňov a popierajúci ich „závery“, za neprijateľné kacírstvo. Pre nich a ich krvný obeh bude možno lepšie,
keď toto dielo o „praslovanskom písme“ a histórii ani nebudú čítať. Naproti tomu, nepredpojatým čitateľom
dychtivým po nových poznatkoch ho môžem len vrelo doporučiť.
Prečo prvému písmu hovoríme „praslovanské“?
Zpočiatku vôbec nešlo o Slovanov, najviac pána Horáka zajímalo samotné písmo. Ako je možné, že pár
obrázkov vie prehovoriť ľudskou rečou? Princíp čítania týchto prastarých znakov a nápisov je jednoduchý.
Vychádza z ľudových prameňov. Pre lepšie pochopenie si uveďme prostý a zrozumiteľný príklad: znak
predstavujúci čiarku a pod ňou rozkročené nohy. To znamená krok, a preto je to písmeno K. Ruka zalomená v
39
ľakti je L, jako napr. lakeť po staru, alebo O, to je oko. Z uvedených znakov vznikne slovo KOLO. Tento
princíp je ľahko pochopiteľný.
Týmto zpôsobom môžeme čítať napríklad staré etruské nápisy. Pre ich správne čítanie potrebujeme
poznať zvukovú podobu každého znaku a musíme rozumieť aj slovám zo znakov zložených. Doterajší lúštitelia
sa preto ocitli v bezvýchodiskovej situácii. Je to podobné, ako kebyste mali prečítať azbukou písaný grécky text
a oboje nepoznali. Ale pokiaľ viete čítať text na stránkách WM magazínu, ste v inej situácii, ste potomkami
„Praslovanov“ a pri správnom čítaní rozumiete znakom ako aj obsahu!
Dôvod, že etruské písmo doposiaľ nebolo rozlúštené, tkvie v tom, že ide o priebežné záznamy bez
oddelených slov. Takýto nápis tvorí rad znakov, ktoré si každý rozdelil do slov podľa vlastnej úvahy. Získaný
text potom však nedává žiadny zmysel v žiadnom jazyku. Ale pokiaľ vieme, že ide o jazyk slovanský, začne
text rozdelený do známych slovanských slov dávať zmysel.
Uveďme si hypotetický príklad, kedy niekde na gréckych ostrovoch práve objavený nápis prekladajú
traja rôzni bádatelia. Česky, nemecky, alebo anglicky hovoriaci lúštiteľ ľahko pochopí princíp akrofónie a v
zhode s ňou dokonce vytvorí tabuľku zo znakmi. Výsledok pre slovo kolo vyzerá takto:
znak
název. písmeno česky
německy. písmeno německy
název
písmeno anglicky
čárka a pod ní rozkročené nohy
oko
krok
oko
K
O
Schritt
Auge
S
A
step
eye
S
E
zalomená ruka v lokti
oko
loket
oko
L
O
Ellbogen
Auge
E
A
Cubitus C
eye
E
Vznikli nám tri rôzne slová v troch rôznych jazykoch. Nápis čítame česky ako KOLO, nemecky
SAEA, anglicky SECE. Keď sa pozriete do slovníku, zistíte, že posledné dve slová (saea a sece) nemají vôbec
žiadny význam pre nikoho, ani pre samotných lúštiteľov. Anglo – nemeckí experti potom arogantne prehlásia,
že to vlastne ani nie je žiadny nápis, čiže text ešte nebol rozlúštený, alebo že ide len o akési primitívne
pohanské symboly.
Nápis porozumie a vie ho prečítať len lúštiteľ slovanskej národnosti. Ako je to možné, keď predsa ide o
nápis starý tisíce rokov, naviac na gréckom ostrove? Existuje jediné možné vysvetlenie: napísali ho naši
predchodcovia – Praslovania. To je tiež dôvod, prečo toto prvé písmo nazývame „praslovanské“. Slovania
vtedy zrejme ešte neexistovali, (aj tu už nastáva posun), ničmenej existoval jazyk, ktorému dnes hovoríme
slovanský.
Nezáujem a predsudky európskej vedeckej komunity
Keď Antonín Horák v roku 1991 publikoval teóriu o praslovanskom písme, stretol sa s nesúhlasom a
odporom vedcov, pretože to nebolo doposiaľ známe. Neprávom ho označili za podvodníka a falzifikátora. Pán
Horák však žiadne texty nefalšoval, len vedel prečítať originály textov, ktoré sú uložené a verejne prístupné v
mnohých európskych muzeách.
Pokiaľ ide o falšovanie etruských prekladov, uvediem jeden príklad za mnohé. Talianske Ministerstvo
pre kultúrne dedičstvo a Archeologický ústav v Toskánsku tvrdí, že nápis na hrobke „Avele Sipana“ (Etruscan
Necropolis at Crocifisso del Tufo, Orvieto, Italy) je meno pochovaného majiteľa hrobky. Zmienená nekropola
podľa odborníkov vznikla v roku 900 pr. n l. Lenže talianski archeológovia pri výklade nápisu ako mena, proste
vynechali štyri písmena, ani že by to nejak zdôvodnili (dve prvé písmena „NI“, ôsme a pätnáste „S“).
Nápisy však nereprezentujú (len) mená zomrelých alebo majiteľov hrobiek, ako uvádzajú talianski
odborníci, ale ide o rôzne krátke vety. (Podobné nápisy nájdeme i na našich náhrobkoch, a podľa uvedenej
logiky by potom každý tretí nebožtík náležal do rodiny „Odpočívaj v pokoji.“) Tento omyl dáva histórii iný
význam.
40
Slovami Antonína Horáka: „Inteligentní lidé princip akrofonního písma pochopí. Ti, kteří mají historii
naučenou z jiných pramenů, od jiných panovníků, to nemohou uznat, protože ti se o Slovanech
nezmiňovali. Vládcové psali jen o sobě, ne o nějakých svých otrocích. Historii ovládají jenom ti
mocní, válečníci.
Například antičtí Římané, kteří získali veškerou kulturu a znalost písma od domácích
„Slovanů“, je pak nazývali „Pecus vocale“ (mluvící dobytek). To je nespravedlivé. Zamlčuje se
právě to nejdůležitější, kdo vlastně realizoval výstavbu všech civilizací. To se bude muset v dějinách
nějak opravit. Všechny nové kultury vznikly symbiózou dvou různých etnik. Jednat toho
vládnoucího, loveckého, a pak toho výrobního zemědělského. A to je těmi nápisy doloženo – že to
vlastně byli Slované. Tento fakt je potřeba brát v úvahu. Musíme si uvědomit, že prvky v jazycích
celého světa, dokonce i v indiánských jazycích jsou prvky slovanské.
V dějinách historie musí zvítězit spravedlnost. Jde o to, aby tito Praslované nebyli
považováni za méněcenný a zaostalý národ neznající písmo. Praslované naopak měli značné
vědomosti a vyspělou kulturu, kterou roznášeli dál po světě. Současní vědci si budou muset
zvyknout na tento fakt. Zpočátku se každý nový objev setkává s nepochopením, chce to jen čas, než
se stane samozřejmostí. V našem případě není až tak důležité, kdo staré písmo rozluštil, důležité je
to, co je tam napsáno.“
41
Prvý presvedčivý preklad disku z Faistu
Disk z Faistu je kotúč z pálenej hliny pochádzajúci z mínojského paláca vo Faistu na Kréte.
Je datovaný približne do strednej, alebo neskoršej mínojskej bronzovej doby (2. tisícročie pr. n. l.).
Má priemer okolo 15 cm a po obidvoch stranách je pokrytý do špirály otlačenými znakmi. Jeho
účel, význam a miesto zhotovenia, nebol až dodnes známy. Je to jedinečný archeologický nález.
Dnes je vystavený v archeologickom múzeu v Heraklióne na Kréte.
Objav disku
V roku 1900 sir Arthur Evans objavil pri vykopávkach neďaleko Hérákleionu mínojské hlavné mesto
Knóssos a dokázal, že Mínojci neboli len mýtus. Osem rokov po Evansovom objavu riadil vykopávky v ruinách
mesta Faistos taliansky archeológ Luigi Pernier. Našiel v zemi okrúhlu hlinenú tabuľku a to bol okamih, kedy
disk po 3600 rokoch znovu zbadal svetlo sveta. Pernier sa s nadšením pustil do prekladu nápisu, ale veľmi
skoro uviazol na mŕtvom bode, a neuspel ani Evans. Známi bádatelia a amatéri „čítali“ tento text ako modlitbu,
zmluvu, náboženský kalendár, obrad zasvecovania dievok, odkaz Atlantídy, posolstvo mimozemšťanov a
dokonce ako súpis lodí mínójské flotily v Egejskom mori. V rade prípadov bol preklad prezentovaný z nutnou
dávkou fantázie.
Palác Faistos
Na gréckom ostrove Kréta sa v miestach, odkiaľ sa naskytá nádherný výhľad na širokú a úrodnú
planinu Messara, sa rozkladá druhý najväčší a najdôležitější minojský palác Faistos (niekedy tiež Festos či
Phaistos). Nieje síce zrekonštruovaný tak dokonale, ako známejší palác v Knosse, zato ovplýva inými
prednosťami.
Faistos slúžiaci ako zimné sídlo panovníka bol postavený na vrcholku Kastri vo výške 70 metrov nad
morom a býval výraznou dominantou v krajine. Severne od paláca sa dvíhajú svahy hory Psiloreitis, známejšie
skôr pod názvom Ida. Čnejú do výšky 2456 metrov nad morom a je najvyšším krétskym vrcholom.
História Faistu siaha až do roku 1900 pr. n. l, kedy na tomto mieste bol postavený prví palác. Ten
zanikol pri veľkom zemetrasení, ktoré zdevastovalo celý ostrov a zničilo rad miest. Na základoch zničeného
paláca nato vyrástla ďalšia stavba, ktorá však v roku 1450 pr. n. l. zanikla v katastrofe, ktorá priniesla záhubu
celej mínojskej civilizácii. Ostrov vtedy pohltila obrovská prílivová vlna. Určité pozostatky prvého paláca sú
však prítomné doposiaľ. Objavil ich taliansky archeológ Frederico Halbherr, ktorý v roku 1900 v tejto lokalite
podnikol prvé odkrývacie práce.
Väčšina terajších trosiek však patrí druhému palácu. Samotný palác bol pomerne rozsiahly a má celý
rad spoločných prvkov s palácom v Knossos, k rekonštrukcii tejto rozsiahlej stavby sa ničmenej doposiaľ nikdo
neodvážil. Severne od hlavného nádvoria leží vchod do kráľovských apartmánov. Prítomné sú rovnako zbytky
dômyselnej kanalizácie v podlahe. Kráľovské komnaty boli vzhľadom ku svojej dôležitosti obohnané
hradbami. Skladaly sa z oddelených komnát kráľa a kráľovnej, prítomné sú pozostatky bazénu a dokonce aj
toaliet. Za komnatami napravo sú trosky archívu, kde bol v roku 1903 nájdený zmienený „Faistský disk“. Ide o
doštičku z pôvodne nepálenej hliny o priemere 16 cm, pochádzajúcu z obdobia 1700 – 1600 pr. n. l. Disk je
potlačený obrázkovým písmom podobným egyptským hieroglyfom, zobrazené sú štylizované ľudské postavy a
zvieratá, predmety a kvetiny.
Pokusy o rozlúštenie textu
Početné pokusy o rozlúštenie dodnes stroskotávali, lebo „jazykovedcom“ chýba bilingua, totiž
dvojjazyčný nápis, z ktorých jeden vieme čítáť a preložiť. Podľa anglickej Wikipédie sa Diskom z Faistu
zaoberalo 15 jazykovedcov (George Hempl, Florence Stawell, Albert Cuny, Benjamin Schwarz, Jean
Faucounau, Vladimir Georgiev, Steven R. Fischer, Kjell Aartun, Derk Ohlenroth, Sergei V. Rjabchikov, Adam
Martin, Kevin & Keith Massey, Achterberg et al., Torsten Timm, Marco Corsini) a desiatka ďalších bádateľov
inej špecializácie (Paolo Ballotta, Leon Pomerance, Peter Aleff, Ole Hagen, Harald Haarmann, Bernd
Schomburg, Hermann Wenzel, Friedhelm Will, Axel Hausmann, Rosario Vieni, Helčne Whittaker).
Ako to už v prípadoch neschopnosti býva, objavil sa aj názor, že disk je falzifikát. Američan Jerome
Eisenberg prišiel s tvrdením, že predmet je nové falzum. Preto podľa neho neni divu, že nápis sa nepodarilo
rozlúštiť – totiž nemá žiadny zmysel. Eisenberg tvrdí, že taliansky archeológ Luigi Pernier disk v roku 1908
42
neobjavil, ale proste vytvoril. Dôkazy? Vraj príliš pravidelné okraje disku a taktiež príliš dokonalé vypálenie.
Pritom hlinené tabuľky na Kréte sa v tej dobe vypaľovali len „neúmyselne“ a nedokonale, pri požiaroch.
Datovanie disku a rozhodnutie sporu by sa mohlo previesť pomocou termoluminiscencie (čo vlastne
určí dobu medzi dvoma vypáleniami predmetu), grécki predstavitelia však údajne odmietli predmet, resp. jeho
vzorku, k testu poskytnúť.
Jedným z lúštiteľov bol aj český učiteľ Jiří Vymetal z Hořic v Podkrkonoší, zosnulý v roku 1988, ktorý
podľa počtu znakov usúdil, že ide o písmo slabičné a svoje riešenie publikoval. Podľa neho sú na disku z Faistu
názvy krétskych lokalít, ktoré si nechal zaznamenať akýsi staroveký cestovateľ napr. FA - ES - TOS = Faistos.
Takéto a podobné riešenia se však nedajú potvrdiť, ani vyvrátiť.
V novembri roku 2000 Steven Roger Fischer, americký doktor filologie ovládajúci takmer 80 živých aj
mŕtvych jazykov, dospel k názoru, že dokáže text na záhadnom disku prečítať. Text začíná čítať na rubovej
strane od vonkajšieho okraja špirálovite k jeho stredu. Celý text potom znie: „Počujte, Kréťania a Grékovia.
Počujte more, počuj zem: Helladu čaká bitka s Káramy. Počujte všetci! Počujte, bohovia mora, počujte všetci,
hore na Naxos! Vydajte sa s Grékmi na cestu, potrestajte Károv, mojich nepriáteľov, a zachráňte trpiacich
bratov. Chráňte, ma Ídajci, moje srdce zviera úzkosť. Vyplávajte na more, všetci, do jedného! Áno, zbavte ma
toho prevelikého trápenia!“
Doktor Fischer usúdil, že disk nosil posol po ostrove a v každej dedine z neho predčítal „mobilizačnú“
vyhlášku. Je skutočne možné, aby vo chvíli značného ohrozenia čakal jeden posol na to, až sa vyrobí disk s
tímto jednoduchým textom, miesto toho, aby viacej poslov vyrazilo „mobilizovať“ ostrov naraz? Alebo bol
disk „úrednou formou“ mobilizačnej vyhlášky a bez neho by poslovi nikdo neveril? Nemohlo by potom byť
takýchto diskov viacej, aby sa „mobilizácia“ urýchlila? Fischerův preklad sa zdá byť z uvedených dôvodov
nepresvedčivý.
Niektorí historici tvrdia, že disk nebol vytvorený na Kréte, ale že pochádza odniekaľ z Malej Ázie. Je to
len domnienka, nič viac.
Presvedčivý preklad
Aby mal jazykovedec aspoň malú šancu rozlúštiť nejaký pradávny text, musia byť splnené
predevšetkým dve podmienky. V prvej rade musí mať k dispozícii dostatočné množstvo materiálu. Čím viacej
textu, tím viacej súvislostí medzi znakmi dokážu vedci vysledovať. V druhej rade potom musia mať ale aspoň
základnú predstavu o podobe jazyka, v ktorom bol text napísaný.
Označenie strán a smer čítania textu
Pre úspešný preklad obrázkového písma na disku je nutné prijať fakt, že ide o „praslovanský“ jazyk.
Pokiaľ túto skutočnosť nie ste ochotní prijať, nemáte šancu na úspech. To sa stalo všetkým predchádzajúcim
lúštiteľom. Poprední lingvisti prekladali znaky rôznymi zložitými metódami a štatistickými výbermi, väčšinou
bez úspechu. Európski jazykozpytci neboli ochotní prijať druhý základný predpoklad potrebný pre úspešné
lúštenie – podobu jazyka, v ktorom bol text napísaný.
Jazyk textu na disku z Faistu je „praslovanský“. Tisíce rokov starému nápisu môžu porozumeť len
„Slovania“. Originál disku je uložený v archeologickom múzeu v Heraklióne na Kréte. Jeho strany sú označené
A a B. Strana A, podľa všeobecne uznávaného názoru, je v centre označená symbolom kvetiny – žihľavy,
strana B symbolom pripomínajúcom mech na vodu. Vzhľadom k tomu, že text dodnes nebol preložený, bolo
určenie strán len dohodou. Nie je rozhodujúce preto, ktorú stranu čítať ako prvú. Domnievam sa, že zreteľný
symbol žihľavy psychologicky zapôsobil na vtedajších lúštiteľov, a preto ju označili ako stranu A.
znaky kopretina a měch na vodu
43
O smeru čítania znakov na disku sa už od začiatku vedú spory. Prví lúštitelia preferovali čítanie od
stredu hlineného disku po špirále smerem von. Neskoršie bol tento názor odmietnutý, s tým, že text sa musí
čítať z vonkajšej strany po špirále k jeho stredu.
Smer čítania
Znaky sa správne čítajú od stredu disku v smere rozvíjané špirály. Tento princíp je prirodzený a
najjednoduchší. Je ostatne ťažké si predstaviť, že niekdo začne klásť znaky na obvode a uprostred disku mu
nezostane miesto na dokončenie textu…
Uvediem jednoduchý príklad. Na okrúhlej pohľadnici z roku 2004 je pozdrav z dovolenky na horách,
písaný do špirály. Text prirodzene začína uprostred pohľadnice a končí na obvode. To považujem za prirodzené
písanie. Prečo hľadať v smere písania textu nejakú zložitosť? Predstavte si, že túto pohľadnicu o priemere 15
centimetrov objevia zlínski archeologovia za 2000 rokov. Odborníci začnú premýšlať, ako sa text správne číta,
prečo je písmo v strede tučné, a čo predstavuje sústava trojuholníkov nad čiarou. Stovky stránok v odborných
magazínoch budeú potlačené komentármi popredných lingvistov a historikov, na konferenciách vzniknú
búrlivé panelové diskusie. Potom jedného dňa príde úplne normálny strojný inžinier a prehlásí: „Nehádajte sa,
veď je to jednoduché a zrozumiteľné, text sa prirodzene číta od stredu po špirále von, a jazyk písma na
pohľadnici je slovanský.“
Podobne dnes komentuje neprehľadné diskusie okolo výkladu znakov na disku tiež Ing. Petr Kovář.
Naviac dokáže zrozumiteľne vyložiť jeho obsah.
Prvý presvedčivý preklad
Ing. Petr Kovář, ktorý sa venuje problematike najstaršieho písma už 20 rokov, bol blízkym
spolupracovníkom A. Horáka. V uplynulých rokoch prevádzal dokumentáciu starých nápisov na území dnešnej
Moravy.
Musím zdôrazniť, že v prípade „disku z Faistu“ neni oficiálne vylúštené ani slovo, oproti prekladu pána Kovářa
nestojí žiadna alternatíva a preklad je presvedčivý – môžeme sa prieť o niekoľko málo bodoch, o miesto s
nečitateľnými znakmi, ale väčšina textu aj napriek tomu zostává jednoznačne čiteľná.
Jazyk nápisu starého 3 600 rokov je nám natoľko blízky, že by sme sa na základnej úrovni, s použitím
jednoduchých slovíčok, boli zanedlho schopní s pisateľom dohovoriť. Po kratšom nácviku môže disk úspešne
„lúskať“ každý „Slovan“
44
Princíp čítania znakov
Pre úspešný preklad znakov na disku použil pán Kovář jednoduchú metódu. Pokiaľ prijmeme fakt, že
pôvod písma je praslovanský, je nutné použíť slovníky, v ktorých sú zachované najstaršie slová. K práci
používal česko-srbochorvátský z roku 1910, ruský a okrajovo poľský slovník. Pri jednotlivých znakoch
postupoval následovne:
1. Určil význam každého znaku
2. Napísal český názov toho, čo znak predstavuje
3. Vyhľadal praslovanský názov znaku
4. Vybral prvú slabiku zo slov
5. Pospájal slabiky do slov
6. Previedol český preklad praslovanského textu
Príklad: Na disku nájdete znak pripomínajúcí rybu, zvieraciu tlamu a uhoľník (ľakeť)
znak č. 33 znak č. 29 znak č. 18
1. Znak predstavuje rybu / zvierací rypák / ľakeť
2. Český názov znaku je ryba / rypák / loket
3. Praslovanský názov znaku RIBA / SURLA / LAKAT
4. RI / SU / LA – vybraté (odčlenené) prvé slabiky z praslovanského názvu znakov
5. RISULA – spojením vznikne praslovanské slovo
6. Preložené do češtiny to znamená - NAPSALA
Tímto spôsobom preložil pán Kovář všetky znaky na disku. Hlavným predpokladom úspechu prekladu
je fakt, že rozumiete praslovanským slovám. Na južnej strane Dolomít sa dodnes môžete stretnúť s pôvodnými
obyvateľmi horských samôt, ktorí starému praslovanskému jazyku rozumia, a vedia ním aj hovoriť. Mnohé
slovíčka si určite pamätáte od svojich prarodičov. Praslovanské jazykové korene môžeme dodnes vypozorovat
u obyvateľov niektorých oblastí Poľska, Ruska až po Srbsko a Chorvátsko.
Preklad znakov, strany a smer čítania
Počet unikátnych znakov na disku je uvedený v prehľadnej tabuľke vrátane výkladu významu. Počet
znakov na obidvoch stranách disku je 241 + 1 nečitateľný, z toho je 45 unikátnych znakov. Po dosadení slabík
k jednotlivým znakom dostaneme súvislý text, ktorý sa číta od stredu disku v smere rozvíjanej špirály.
Grafickú podobu znakov a ich správnosť som porovnával s oficiálnymi zdrojmi dostupnými na
internete. Výsledkom je konštatovanie, že výklad pána Kovářa je vo všetkých smeroch správny. Naopak,
niektoré vyobrazenia na oficiálnych stránkach sú príliš idealizované a nepresné. Napríklad znak č. 13 je
oficiálne vykladaný ako „club“, a tiež je nepresne zakreslený. Skutočný význam znaku je vínna réva, ktorá sa
praslovansky nazýva LOZA (LO). Vinohrad si možno dnes predstavujete úplne inak, s drátmi pre výhonky
natiahnutými medzi jednotlivými koreňmi. V oblasti Stredozemia rastie vínna réva, vplyvom teplejšej klímy,
ináč. Podľa česko-srbochorvátskeho slovníka z roku 1910 je praslovanský názov pre vínnu révu loza. Na
Morave môžete nájsť obec Suchá Loz, ktorá sa nachádza vo vinárskej oblasti. Názov obce je odvodený od
suchého vínneho prútia.
Ďalším príkladom je znak č. 18, ktorý je oficiálne vykladaný ako bumerang. Skutočný význak je iný,
znak predstavuje ľakeť, alebo označenie pre uhol. Praslovanský názov je LAKAT (LA), alebo RAVEN (RA).
Z preložených významov znakov vyplýva, že prvou stranou disku pre začiatok čítania je strana s vyobrazením
machu. To je v rozpore s oficiálnym značením, ale ako sme si už povedali, pre toto zabehnuté tvrdenie
neexistuje jediný prijatelný argument.
45
Správne označenie je:
Strana A zo znakom mechu na vodu v strede disku
Strana B zo znakom kopretiny v strede disku
strana A
strana B
Podľa tabuľky zo znakmi vyzerá čítanie podľa čísiel znakov takto:
Strana A: čítanie od stredu disku v smere rozvíjania špirály
7,45,25,23,34,29,7,23,35,6,2,7,18,39,30,8,7,36,29,22,24,18,23,7,5,45,7,35,18,7,25,23,34,27
8,7,36,7,36,22,5,45,29,13,8,29,8,7,36,29,1,27,9,2,33,39,32,35,6,1,33,29,18,14,16,35,20,24
24,29,18,1,38,25,27,40,36,26,2,35,40,24,7,25,42,37,22,18,1,37,7,15,33,39,1,37,43,18,23,16
12,20,24,33,27,25,22,37,23,13,2,35,7,45,27,7,40,22,12,2
Na strane A je celkom 119 znakov
46
Strana B: čítanie od stredu disku v smere rozvíjania špirály
38,3,10,1,13,21,13,35,27,27,12,2,38,3,10,35,19,23,1,13,12,2,12,26,31,19,17,18,6,27,18,32,1
4,27,12,2,26,31,12,2,1,28,18,23,10,25,27,2,26,31,12,23,33,21,13,35,27,27,12,2,26,31,12,2,1
28,18,23,10,25,27,2,11,39,38,23,32,12,2,7,40,41,1,35,19,41,12,2,35,26,31,47,18,6,12,2,8,4
4,27,12,7,45,27,33,40,4,12,2,34,29,29,5,45,29,12,40,24,18,1,13,12,2
Na strane B je celkom 123 znakov, z toho 1 nečitateľný (znak č. 46)
Preklad strany A:
Priamy preklad praslovanských slov bez ďalších úprav znie:
Mě hlídají strážena jsu. Mě udupávají vše úplně. Mě rovnou hovado dělají ze mě. Jako děvku paláce mě líčí.
Mě! Poznamenávají tady mě, tu kosí mě. Jak děvku líčí jaké soulože jsou se mnou. Jak děvka já. Kocouři,
vášniví kohouti jste všichni. Já napsala, když zatracena skopce pásla. Já poučena za cop abych zapamatovala
hlavní tvrz. Jala mě hrůza. Já ležela tam. Zotročení jako skopci, křičí, trestají tam lumpy. (Byla jsem) měkká ke
mě. Zakouším plno.
47
Preklad strany B:
Priamy preklad praslovanských slov bez ďalších úprav znie:
Pop prděl až se pokálel jak byl slepičího plný. Popovi se daří, aby ne. Tady já běd plná chci k tobě. Nebrala
bych žádného povozu, pěšky kosti plná k tobě chci jít já. Oplatit tu umí - pohřbem. K tobě chci jít. Tady říkalo,
že jsi býka kostí plný. K tobě chci jít já. Oplatit tu umí - pohřbem. Milovaný pojď tady, utíkej pro mě. Zastírám,
aby ne, strach, abych k tobě a mohla všechny touživé polibky v náručí ti poskytnout. Mě čeká příkoří za
zotročení plné. Obětována jsem. Líčím zotročení kam zapadlá já bědná úplně.
48
Kto je autorom textu?
To, čo nasleduje, sú len číre špekulácie. Ale nakoniec, prečo nie? Kto je autorom textu? Kto vytlačil
znaky do hliny kotúča, ktorý sa našiel v domnelom „archíve“ paláca Faistos? Už z hrubého prekladu vyplýva,
že to bola žena. Emotívny obsah správy vypovedá o ponížení, násilí a túžbe vrátiť sa k svojej láske. Mladá
otrokyňa, ktorá slúžila pre potešenie mocných. Jej údelom bolo uspokojovať „kocoury a vášnivé kohouty“, bez
možnosti uniknúť. Pod vyhrážkami jej nebolo dovolené písať a trestali ju za každý pokus neuposlúchnuť
príkazy. Táto dievka si zreteľne uvedomovala svoj hrozný osud, „až se býk unaví, bude mi odměnou pohřeb“…
až sa mnou vládca nasýti, nechá ma zabiť.
Je zrejmé, že autorka textu ovládala písmo a bola společensky vzdelaná. Mohla to byť nejaká zajatá
„princezná“ zo „slovanského“ kmeňa. Mal snáď ten zvláštny ojedinelý disk niekomu doručiť emisár, vyslaný
pre výkupné? Možno to bol len „dopis“ napísaný v zúfalstve, kedy využila nestráženú chvíľu, kedy bola pri
pánovi, a ten zaspal… alebo bola jej zpráva zo zajatia zadržaná a nedostala sa nikdy von, a nakoniec ju kvôli
tomu možno aj zabili. Zostal disk v archíve ako doličný predmet?
O tom všetkom sa dá špekulovať dlho a určite sa raz nájde niekto, kto o tom napíše skvelý román.
49
Možný význam textu v dnešnom jazyku
Túžba po láske a dôstojnom živote sa po tisícročiach nezmenily. Dnešné mladé dievky by si s krétskou
dievkou zo zapletenými vrkočmi určite rozumely. Prastarý text je možné interpretovat asi takto:
Hlídají mě na každém kroku. Nic nesmím. Mají mne za dobytče. Za palácovou děvku mne mají.
Mne!. Naříkám, prosím, ale není to nic platné. Nakonec si jako děvka připadám. Pro všechny ty chlípné
chlapy kolem. Psala jsem potají, když jsem sama byla u ovcí. Vytahali mne za vlasy, abych poslouchala
příkazy z paláce. Týrali mne. Pak mne nechali ležet ve vězení. Zotročení, jako ovce v ohradě bečely, když mě
lumpové týrali. Plakala jsem nad sebou. Moc trpím.
Pán se přejedl kuřecím a odpočívá. Tomu je dobře. Já chci pryč, chci za tebou.
Já nešťastná jsem, bez vozu, pěšky půjdu třeba až do únavy. Za tebou. Říkají, že tě býk pošlapal. Můžou tě i
zabít. Plná smutku a touhy jsem. Chci za tebou. Tady mne zabijí. Milovaný pojď, spěchej pro mne. Mám
strach, aby nepoznali, jak toužím po polibcích ve tvé náruči. Tady mne čeká jen tíha otroctví. Jsem opuštěná.
Ztracená a zubožená v otroctví, do kterého jsem zapadla úplně.
Autor prekladu disku z Faistu Ing. Petr Kovář.
50
Novilarská stéla
Stéla z Novilary je zo svojimi dvanástimi riadkami dobre čitateľného textu výnimočný
historický dokument. Jedná sa o jeden z najdlhších nápisov nájdených na území predrímskeho
Talianska. Táto Stéla je oficiálne stále považovaná za nerozlúštenú.Vedecký mainstream je na
pochybách, či ide o jazyk indoeurópsky, alebo neindoeurópsky.
51
Stéla, ktorá je datovaná do 6 storočia pred n.l., bola nájdená v 19. storočí neďaleko mestečka Novilara,
blízko San Marína. Nápisový jazyk stély je nazývaný severná pikénština. Text je napísaný sprava do ľava,
kontinuálne bez zreteľného rozdelenia jednotlivých slov. Na zadnej strane stély sa nachádza obrázok. Odhaduje
sa, že obrázok popisuje bojovú scénu, loveckú scénu, alebo náboženský obrad.
Porovnanie transliterácií
Tabuľka 1 ukazuje prepis jednotlivých grafénov podľa Horáka v porovnaní s prepisom podľa oficiálnej
vedy, konkrétne Whatmougha a Poultneyho. Pravý stĺpec Tabuľky 1 ukazuje relevantné venetské grafémy a ich
prepis podľa Mateja Bora.
Rozdiely medzi prepisom podľa Horáka a podľa oficiálnej vedy sú hlavne grafém č.3, prepisovaný ako
„C“, respektíve „P“, grafém č. 4 prepisovaný ako „Č“, respektíve „G“, grafém č. 11 prepisovaný ako „M“,
respektíve „Š“. V týchto sporných prípadoch zistíme podobnosť Horákovho čítania jednotlivých znakov
s čítaním venetštiny podľa Mateja Bora-Slovinca, ktorý vylúštil venetské nápisy v severovýchodnom Taliansku
a Slovinsku. Tento Borov čin je vedeckým mainstreamom iracionálne ignorovaný a to z dôvodu podlamovania
ako viery v príchod Slovanov v rannom stredoveku, tak aj v lingvistickej rekonštrukcii praslovanštiny
a praindoeurópštiny.
Grafém č. 19 prepisovaný ako „JA“, respektíve „D“ nemá svôj ekvivalent vo venetštine, ničmenej je
v podstate zhodný zo znakom pre „JA“ v cyrilike.
Porovnávanie čítania
Horák ponúka rozdelenie slov a porozumenie celému textu na základe slovanských jazykov, zatiaľ čo
Whagmough-Poultney uvádzajú rozdelenie slov bez akéhokoľvek porozumeniu textu.
Riadok 1 Whatmough MIMNIS ERUT GAARESTADES
Riadok 1 Horák
MIM NIŠČ ĚRUT ČA AR ĚŠČ TA JA ĚŠČ
Riadok 2 Whatmough
Riadok 2 Horák
ROTNEM UVLIN PARTEN US
ROTNĚM UVLIN CAR TĚ NUŠČ
Riadok 3 Whatmough
Riadok 3 Horák
POLEM ISAIRON TET
COLĚM IŠČ AI RON TÉT
Riadok 4 Whatmough
Riadok 4 Horák
SUT TRAT NEŠI KRUŠ
MUT TRATNĚM KRUVE
Riadok 5 Watmough
Riadok 5 Horák
TENAG TRUT IPIEM ROTNEŠ (or-M?)
I ĚŠČIČ TRUT IŠČEM ROTNĚM
Riadok 6 Whtamough
Riadok 6 Horák
LUTUIS THALU ISPERION VUL
LUTU IŠČ HALU IŠČ CÉRI ON VUL
Riadok 7 Whatmough
Riadok 7 Horák
TES ROTEM TEU AITEN TAŠUR
TĚŠČ ROTĚM TĚU AI TĚNTAM UR
Riadok 8 Whatmough
Riadok 8 Horák
SOTER MERPON KALATNE
ŠČOTĚR MĚR CON KALATNĚ
Riadok 9 Whatmough
Riadok 9 Horák
NIS VILATOS PATEN ARN
NIŠČ VILATOŠČ CA TĚN ARN
Riadok 10 Whatmough
Riadok 10 Horák
UIS BALESTENAG ANDS ET
UIŠČ BAL ĚŠČ TĚ NAČANJAŠČ ĚT
Riadok 11 Whatmough ŠUT LAKUT TRETEN TELETAU
52
Riadok 11 Horák
NUT IAK UT TRĚTĚN TĚLĚTAU
Riadok 12 Whatmough NEM POLEM TIŠU SOTRIS EUS
Riadok 12 Horák
NĚM COLĚM TIMU ŠČOT RI ŠCĚ UŠČ
Najväčší rozdiel v prepise do latinky medzi Horákom a Whatmoughom nájdeme na riadku 5, kde
Whatmough číta „TENAG“, Horák číta „I ĚŠČIČ“.
Výklad jednotlivých slov
1. MI = česky „my“
2. IM = česky „jim“
3. NIŠČ = česky „nic“
4. ĚRUT = česky „věříc“
5. ČA = česky „co“
6. AR = česky „pán“, („árijec“, v sanskrtu „ar“
znamená „šlechtic“, člověk vysoké kasty)
7. ĚŠČ = česky „jest“
8. TA = česky „to“
9. JA = česky „já“
10. ĚŠČ = česky „jsem“
11. ROTNĚM = staroslověnsky „rati“ = česky
„válka“.
12. UVLIN = česky „uvadlý“
13. CAR = česky „čaroděj“. Může být spojitost
s českým „čára“.
14. TĚ = česky „tě“.
15. NUŠČ = česky „nouze“.
16. COLĚM = česky „čelem“. Případně české
„celkem“.
17. IŠČ = česky „věštec“.
18. AI = česky „i“, slang „aj“, „aji“.
19. RON = česky „ronit slzy“, něco co vychází
zevnitř ven, slovinsky „ronek“ = česky „úpatí
hory“, něco ve smyslu báze, základu.
20. TĚT = staroslověnsky „tati“ = česky „zloděj“.
V češtině máme sloveso „tát“ ve významu
ztrácející se, či měknoucí.
21. MUT = česky „mučeni“, alternativně ŠČUT,
dle čtení Whatmougha – Poultneyho, by
mohlo být česky „setnuti“.
22. TRATNĚMI = česky „ztrácíme“.
23. KRUVĚ nebo spíše KRUVI = česky „krev“,
„krve“.
24. I = česky „i“. Alternativa, při akceptaci čtení
dle Whatmougha – Poultneyho by byla TĚ =
česky „tě“.
25. ĚŠČÍČ = česky „věštíc“. Alternativa,
při akceptaci čtení dle Whatmougha –
Poultneyho by byla NAČ = česky „zač“
či „nač“ jako zkrácená verze „začínají“,
„načínají“.
26. TRUT = česky „trápit“. Také česky „trud“.
27. IŠČĚM = česky „věštěním“.
28. ROTNĚM = staroslověnsky „rati“ = česky
„válka“.
29. LUTU = Česky „lítou“.
30. IŠČ = česky „věštící“.
31. HALU = česky „saňí“. „Hála“ je tradiční
slovanský – Srbský, Bulharský – výraz pro
53
draka (obvykle ženského rodu), démona,
který ovládá bouře. V češtině máme výraz
„hůlava“ pro silný vítr, či bouřlivé počasí.
32. IŠČ = česky „věštec“.
33. CĚRI = staroslověnsky „cěli“ = česky „léčí“,
staročesky „cerát“ = česky „medikament“.
34. ON = česky „on“.
35. VUL = česky „vůl“. Toto je zajímavý bod: francouzsky
„il est fou“, anglicky „he is fool“, česky „on je vůl“,
Novilarská stéla „on vůl“. Všechny 4 případy mají
stejný význam a jsou foneticky velmi blízko jeden
druhému. Zdá se, že jde o velmi starobylé a trvanlivé
rčení.
36. TĚŠČ = česky „těšící se“.
37. ROTĚM = staroslověnsky „rati“ = česky „válka“.
38. TĚU = česky „těl“.
39. AI = česky „ach“, „aj“.
40. TĚNTAM = česky „tentam“.
41. UR = česky „úroda“.
42. ŠČOTĚR = česky „součet“.
43. MĚR = česky „měr“,
44. CON = česky „cloní“. Toto slovo je pro mne největší
záhadou ze všech slov stély. Může mít i souvislost
s českým „cena“, s předpokládaným starším kořenem
ve tvaru „can“.
45. KALATNĚ = Stejný kořen jako české „kal“. Slovo
„kalatně“ ve smyslu špinavě, podvodně, je z pohledu
koncovky -tně, často užívané v češtině, dobře
srozumitelné.
46. NIŠČ = česky „ničící“.
47. VILATOŠČ = česky „vilnost“.
48. CA = česky „co“.
49. TĚN = česky „ten“.
50. ARNUIŠČ = česky „panující“.
51. BAL = (bůh) bál.
52. ĚŠČ = česky „je“.
53. TĚ = česky „tě“.
54. NAČANJAŠČ = česky „začínají“, „načínají“.
55. ĚTNUT = česky „jíst“, „pojídat“.
56. IAK = česky „jak“.
57. UT = česky „úd“.
58. TRĚTĚN = česky „ztracený“ či „utracený“.
59. TELETAU = česky „telátko“.
60. NĚM = česky „němý“.
61. COLĚM = česky „čelem“.
62. TI = česky „ti“.
63. IMU = česky „vezmou“, „jímat“.
64. ŠČOT = česky „součet“.
65. RI = česky „věru“.
66. ŠČĚ = česky „chci“.
67. UŠČ = česky „ujít“.
Voľný preklad do češtiny
1. My jim nic nevěříme. Co pán jest, to i já jsem.
2. Jsi bojem uvadlý a čaroděj tě zbídačí.
3. Navenek věštec a zároveň uvnitř zloděj.
4. Zmučeni ztrácíme krve.
5. Začnou tě trápit věštěním, ubíjením,
54
6. lítou věštící saní. Věštec, ten vůl, léčí
7. ubíjením těl a je mu to potěšením. Ach, tatam je
úroda.
8. Podvodně, špinavě skrývají součty měr.
9. Ničící zloba, to je pa10. nující bůh (bál). Začnou tě pojídat,
11. jako bys byl obětní zvíře, telátko
12. němé. Otevřeně ti vezmou vše. Věru chci (radši) pojít.
Diskusia
Čo sa týka základnej slovnej zásoby, text stély zodpovedá češtine skvele. Porovnajme slová MI, IM, TI,
TĚ, IAK, ON s českými ekvivalentmi MY, JIM, TI, TĚ, JAK, ON. Vety ako MI IM NIŠČ ĚRUT (riadok 1).
TĚ NAČANJAŠČ ĚTNUT (riadok 10). COLĚM TI IMU ŠČOT (riadok 12). Sú dobre zrozumiteľné aj z
pohľadu syntaxie a flexie. Časté používanie prípony „-em“, ktorá je často používaná i v dnešnej češtine,
prípona „-u“ odpovedajúca českému „-ou“ – LU-TU HA-LU = česky „LÍ-TOU HÁ-LOU“, prípona „-ut“
odpovedajúca české „-at“, prípony ako VILA-TOŠČ = česky VIL-NOST. ARNU-IŠČ = česky PANU-JÍCÍ
dávajú výsledný dojem, že ide jednoducho o novo nájdený slovanský dialekt. Drobné korekcie Horákovho
pôvodného amatérskeho čítania môžu vyplynúť z odbornej diskusie nad ním. Táto diskusia bohužiaľ zatiaľ
neprebieha. Dôvodom je prílišná heretičnosť tohto učenia, kombinovaná s amatérskou prezentácou tématiky.
Jediným zásadným problémom, ktorý majú lingvisti s týmto čítaním, je pripustiť fakt, že rekonštrukcia
praslovanštiny a praindoevropštiny je v súčasnej forme neudržiteľná. V rámci paradigmatu širokej prítomnosti
slovanských jazykov v Európe už dávno pred ranným stredovekom, inými slovami v rámci paradigmatu
paleolitickej kontinuity indoeurópanov, mohly dialekty v 1. tisícročí pr.n.l. byť už veľmi diverzifikované, s
prítomnosťou neslovanských, nesatem či dokonca neindoeurópskych slov. Novilarská stéla nie je jediným
textom svojho druhu, tj. textom so silným „slovanským“ riešením, v severnom Taliansku pred vzostupom
Ríma. „Slovanské“ riešenie má kompletne celá venetština a rétština. Ničmenej ide o najpriekaznejší text svojho
druhu.
pán Antonín Horák
55
Slovo záverom
Toto čítanie Novilarskej stély je v súlade s obrázkom na zadnej strane stély, čo potvrdzuje
vieryhodnosť Horákovho porozumeniu textu.
Tabuľka 1
56
O Slovanech úplně jinak
Uverejnené v časopise wm magazin č.95/96 z roku 2009
Určite poznáte filmy národných umelcov, animátorov Hermíny Týrlovej a Karla Zemana. Dobyli svet
nielen vysokou umeleckou kvalitou, ale i technickou dokonalosťou. K nej nemalou mierou prispel kameraman
Antonín Horák. A pretože tento muž bol nielen tvorčia ale aj premýšľavá osobnosť, nie je divu, že svoj voľný
čas vyplňoval veľmi pozoruhodnou činnosťou – lúštením písma Etruskov a slabičného písma mykénskej
kultúry. Pustil sa teda do lúštenia niečoho, na čom stroskotali mnohí uznávaní učenci, pretože etruské písmo
nikdo nerozlúštil. U mykénskych tabuliek síce dosiahol určitý úspech britský bádateľ M.Ventris (1922-1956),
ale podstatá časť zostáva tajomstvom dávnej minulosti. Keď A. Horák svojho času prišiel s tým, že sa mu
podarilo rozlúštiť etruské písmo a svoje tvrdenie doplnil slovami, že je „bez výhrad presvedčený o správnosti
svojich úvah“, javilo sa to ako príliš fantastické. Ale jemu to dávalo zmysel a pokračoval. Vedci síce spočiatku
pochybovali, ale niektorí potom predsa len uznali (boli to aj bádatelia z akademickej pôdy), že na vývodoch A.
Horáka „niečo je“.To „niečo“ je ovšem objav mimoriadneho významu, totiž že „tvorci“ písma boli – Slovania!
A. Horák dokazuje, že všetky znaky doposiaľ neznámeho písma dávnych civilizácií majú slovanskú akrofóniu,
takže ide o písmo slovanského pôvodu!
Istá súvislosť medzi Slovanmi a Etruskami bola objavená už dávno.Napríklad Ján Kollár ako jeden
z prvých tvrdil, že Etruskovia boli Slovania a podobné stanovisko zastával aj sovietsky bádateľ A.M.
Kondratov. Toto však autorov dostávalo do slepých uličiek a lúštenie písma, rovnako ako interpretácia nápisov,
sa utápalo v omyloch. A.Horák poopravil ich východzie hľadisko názorom, že dávni Slovania boli pôvodnými
obyvateľmi Talianska, než sa stali otrokmi Etruskov. Nápisy, ktoré rozlúštil, dokladajú, že všetky Etruskom
prisudzované hmotné a umelecké pamiatky, vrátane písma, sú vlastne dielom Slovanov, zakladateľov
Talianskej civilizácie z pred - etruskej doby.
Začiatky veľkých objavov obvykle vždy naznačujú zdanlivo nepodstatné maličkosti a rôzne náhody.
Nie je rozhodujúce, že nie je meno Antonína Horáka zatiaľ v encyklopédiách. V rovnakej pozícii sa dlho
nachádzali aj také osobnosti, ako Champollion, Hrozný, Ventris a iní. Publikácia, o ktorej tu hovoríme, prináša
takmer s každou vetou úplne nové, zatiaľ neznáme poznatky. Nielen o Slovanoch, ale tiež o vývoji všetkých
57
svetových civilizácií, od najstarších až po dnešnú – od Číny, Japonska a Tichomorie, cez Indiu, Irán, Sumer,
Egypt, Atlantis, Grécko, Rím, Keltsko, Germániu až po dnešné Slovanské krajiny. Horák okrem toho rieši
otázku vývoja ľudského rodu vôbec, otázku pôvodu písma a vzdelanosti. Nie však cestou filozofických
a teoretických úvah, ale čítaním pôvodných doposiaľ nerozlúštených písomností, ktoré rozšifroval ako vôbec
prvý.
Tieto nápisy, ktorých bolo len na Európskej pôde nájdených viac ako 16 000, prinášali tak prevratné
a veľa krát šokujúce nové poznatky. Niet divu, že vzbudzovali nedôveru odborníkov, čo bránilo vydaniu
Horákovej knihy viac ako dvadsať rokov. Prínosom tejto publikácie je fakt, že je zbavená akýchkoľvek
propagačných historických tendencií, ale pravdivo, prostými slovami ponížených pisateľov pôvodných nápisov
rozpráva, čo sa v ľudskej spoločnosti v starých aj v novších civilizačných kruhoch vlastne udialo. Tieto
výpovede sú síce jednoduché a prosté, chýba im drzosť a povýšenosť držiteľov moci, ale práve tým je to
senzačné.
V priebehu dejín sa nazhromaždilo obrovské množstvo historických štúdií a v poslednej dobe sú
falošne vykladané dejiny nedávnych režimov často revidované. Nič menej zostáva celý rad doposiaľ
nevyjasnených otázok. Kde a ako v dávnej minulosti majú svoje korene národnostné a spoločenské problémy?
A práve tieto problémy riešia a na tieto otázky odpovedajú teraz prvýkrát rozlúštené staré nápisy. Odkazy
minulosti sa stávajú vysoko aktuálne práve dnes, pri hľadaní pravej demokracie v spoločnom európskom dome.
Publikácia „ O Slovanech úplně jinak“ sprevádza 125 reprodukcií originálnych nápisov. Nápisy sú písané
prastarým písmom podľa vtedajších pravopisných pravidiel. Význam znakov a pravidlá sú veľmi ľahko
stanoviteľné z množstva nápisov, význam znakov naviac potvrdzuje aj akrofónia. Čitateľ si teda podľa tohto
návodu môže sám prečítať pôvodné texty a overiť výklad autora. Bude prekvapený, že prehovárajú jasnou
a úplne zrozumiteľnou rečou. Dá sa predpokladať, že Horákova publikácia má celosvetový význam.
Autor hovorí: „U nejstarších nápisu mužeme nebo nemusíme věřit, že jsou praslovanské. A jestliže
opravdu jsou, pak zustáva celá řada dalších otázek, které nebyly nikdy ani položeny a tím méně
zodpovezeny...“
Dalej sa autor pýta: „Kde čerpali moderní badatelé informace o tom, že v době nástupu římskeho
křesťanství tonuli Slované v zaostalém pohanství a užívali jen jakýchsi magických značek k věštení
a čarování? Vubec jim nenapadlo, že by to mohla být propaganda bývalých pohanu římských
s germánskými. Tito si jen oblékli křesťanský kabát a Slovany prohlásili za „pohany“, aby nezanikl duvod
k jejich diskriminaci a vymazání z dějin.“
Malá ukážka, ako pán Horák rozlúštil a preložil nápis z nájdenej tabuľky.
Tabuľka nájdená na Kréte popisuje pomery v predhistorickom Grécku
58
Pre celkové pochopenie Horákovho obrovského prínosu pri odhalení tajomstva Slovanov,
predkladám na tomto mieste úryvok z jeho knihy „O Slovanech úplně jinak“ v slovenskom
preklade.
Úryvok z knihy Antonína Horáka :
„O SLOVANECH ÚPLNĚ JINAK“
Nakladateľstvo: L í p a – Vizovice 1991
Ježišov rodný jazyk
Verejné Ježišove učenie je známe už dve tisíc rokov, ale jeho ľudská osobnosť je zatiaľ úplne neznáma.
Celý tento príbeh znie niekedy ako nejaký nadpozemský mýtus a inokedy sú nám zase Ježišove slová ľudsky
veľmi blízke a zrozumiteľné. Povesť o neobyčajnom Ježišovom zjavení sa doniesla až k rímskemu cisárovi
Tibériovi, ktorý si dal od veliteľa palestínskej légie Publia Lentullia opísať, aký je to vlastne človek, ten Ježiš.
Jeho dopis Tiberiovi objavil v rímskych pozostalostiach Francúzky bádateľ d´Antugnya a z ktorého vyberáme:
.....“objavil sa tu človek ktorý je, ako sa zdá, držiteľom neobyčajnej moci...Každý deň je možné
o tomto Ježišovi počuť podivuhodné veci: raz kriesi mŕtvych, inokedy uzdravuje chorých a celý Jeruzalem ho
obdivuje pre jeho neobyčajné učenie.
...Je to človek vysokej súmernej postavy, chodí bosí a má jednoduchý účes. Vlasy, ktoré má zlatej
farby mu hladko splývajú cez uši v malých lesklých vlnách na plecia...Má vysoké čelo, pleť jeho tváre je
jemná, biela až bledo červená, má pekné ústa a rovný nos. Hustá brada, ktorá je tiež zlatej farby ako vlasy ,je
uprostred rozdelená. Obrysom tváre ,bledomodrými očami a zlatými vlasmi sa podobá na svoju matku, ktorá
je najkrásnejší a najpôvabnejší zjav, aký je možné vidieť. Jeho reč je vážna a rozhodná, nie je možné ho
napadnúť, čo svedčí o takej múdrosti, že prevýši aj najpoprednejších spisovateľov a vedcov...Pôsobí
podmanivo, nie je možné sa mu dlho dívať do tváre, lebo oslepuje oči. Zďaleka sa mu posmievajú, ale v jeho
blízkosti sa pred ním chvejú. Ešte nikto ho nevidel sa smiať, ale skôr plakať...Zlí ľudia ma stále obťažujú,
aby som ho u Teba Veličenstvo obžaloval. Jeho učenie vraj škodí Tvojej vážnosti, keď hlása, že kráľ a jeho
poddaní sú si pred bohom rovní. Očakávam od teba rozkaz v tejto veci, aby som ho mohol hneď vykonať.
Buď pozdravený!
Publius Lentullius
Otázka je, do akej miery zodpovedá táto správa originálu, ale vyzerá veľmi pravdepodobne. Podobnú
správu o Ježišovi si dal podať kráľ AVGAR od rieky EUFRAT, ktorý sa zaujímal o Ježiša, aby ho vyliečil
z malomocenstva. Bol vraj uzdravený vierou, ale to už vyzerá skôr na legendu. Podľa dnešných bádateľov je
Ježiš len pokračovateľom v rade predchádzajúcich reformátorov pohanského náboženstva. Napríklad
Francúzky autor Eduard Schuré v knihe „Veľkí zasvätenci“ (Praha,1926) ich radí takto: Rama -Krišna -Mojžiš Zarathustra -Orfeus -Hermes-Homér -Platón -Pythagoras -Ježiš. Podľa neho naväzuje Ježiš na Mojžiša a Mojžiš
na egyptské kňazské zasvätenie. Neberie do úvahy to podstatné, že p o h a n s t v o odsúdilo celú neolitickú
kultúru, ktorú práve Ježiš uznáva a ospravedlňuje. Pritom Mojžiš je niekde uprostred, niečo preberá
od egyptských pohanských kňazov a niečo z poznatkov zotročených neolitikov v Egypte. Veľký kňaz Mojžiš
vyviedol židovský národ z egyptského otroctva a dal mu svojim desatorom morálne zásady spoločenského
života: ...aby verili v jedného boha, Hospodina duchovnej povahy...vážili si rodičov, navzájom sa neokrádali
a nezabíjali, v monogamnom manželskom zväzku si boli verní... a podobne. To je tá časť odpozorovaná
z civilného života zotročených neolitikov (Slovanov) v Egypte, čo vlastne nie je náboženstvom. Okrem toho
však preniesol Mojžiš do židovského náboženstva tiež niektoré prvky z egyptského kňazského zasvätenia,
rozvedené v jeho knihe Genesis, Starého zákona biblie. Tým základným článkom pohanskej viery
(viď.Gen.2,16-17) je tento:
„Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si
z neho jedol, istotne zomrieš.“
Tento zákaz poznania bol v Egypte prísnym chrámovým tajomstvom, ku ktorému sa Mojžiš pri
zasvätení zaviazal mlčaním. Preto hneď v nasledujúcej kapitole(3,1-20)prenáša tento zákaz poznania
symbolickým obrazom Adama a Evy na „pohlavný styk“, akoby práve on bol tým „smrteľným hriechom“ a za
ktorý boli vyhnaní z raja. Naproti tomu však v ďalšej kapitole(4,1-15) obrazom potomkov Adama a Evy opäť
len symbolicky naznačuje, že tými previnilcami, ktorí sa smrteľného hriechu dopustili, boli len neolitickí
roľníci (za čo boli v Egypte zotročení). Pretože prvý syn Kain bol „oráč“(neolitický roľník) a jeho obetu zrna
boh neprijal, druhý syn Ábel bol „lovec“ a jeho zvieraciu obetu baránka boh s vďakou prijal. Z toho musí byť
jasné, čo je tým myslené. Dnes už našťastie vieme, že to boli práve neolitickí roľníci (predkovia Slovanov),
ktorí sa od začiatku venovali „vedeckému“ skúmaniu prírody a tým sa v očiach kromaňonských kňazov
dopúšťali „smrteľného hriechu“. Boli za to prekliaty a zotročení už v dobe 10 000 rokov pred Ježišom. Práve to
bolo nutné priviesť na pravú mieru a preto prišiel na svet Ježiš, aby to napravil a neolitických roľníkov
59
ospravedlnil. Možno k tomu zotročeniu neolitických roľníkov neboli len náboženské dôvody, ale skôr zištné,
zakryté pohanským chrámovým tajomstvom. Ježiš však žiadne pohanské chrámové tajomstvo neuznáva a
hneď na začiatku svojho verejného vystúpenia (evanjelium podľa Matúša13-10,11) hovorí:
Tu pristúpili k nemu učeníci a opýtali sa ho: „Prečo im hovoríš v podobenstvách?“ On im odpovedal:
„Preto, že vám je dané spoznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané.“ Čo sa týka zákazu
poznania, k tomu svojim učeníkom (podľa Lukáša 12-1,2) pripomína:
„Chráňte sa kvasu farizejov, čiže pokrytectva. Veď nie je nič skryté, čo by sa neodhalilo a nič utajené,
čo by sa neprezvedelo.“
Tomuto dnes rozumieme tak, že akémukoľvek „vedeckému“ skúmaniu a poznaniu, ktorého sa
neolitickí roľníci dopúšťali, žiadne medze sa nekladú, avšak za predpokladu, že sa nezabúda ani na duchovné
hodnoty.
To, že neolitickí roľníci neboli od začiatku len materialistami, ale zaujímali sa tiež o veci duchovné,
zaznamenali to v úlohe chrámových pisárov v staroindických sanskrtských a védskych spisoch. Do týchto
spisov okrem prvkov svojej praslovančiny vkladali tiež svoje vlastné chápanie duchovných zákonitostí,
odlišných od im nadradených ázijských kňazov. Názorne o tom hovorí stará indická ľudová bájka.
„Bohovia sa radili, kam ukryť pred ľuďmi tajomstvo bohov. Pán tvorstva Brahma navrhol, aby bolo
ukryté na vrcholkoch Himalájí, boh Višnu zase do najhlbšieho mora a boh Šiva dokonca na mesiac. Na to
múdra bohyňa Kali pripomenula, že ľudia časom vyvinú dômyselné stroje a tam všade preniknú.(Ako dávno to
indickí pisári tušili!)Keď si taká múdra, hnevali sa bohovia, tak nám teda sama poraď, kde by bola bezpečná
skrýša! Tu Kali odpovedala: „uložte svoje tajomstvo do vnútra človeka, tam ho ľudia určite hľadať nebudú.“
S touto indickou bájkou teraz porovnajme jednu zo základných Ježišových poučiek, ktoré toto
tajomstvo odhaľuje a ruší. Často hovoril o „ kráľovstve Božom, odlišnom od kráľovstva mocných panovníkov
vtedajšieho sveta. A keď sa ho pýtali, kde sa nachádza, na to odpovedal (podľa Lukáša 17-20,21) takto:
„Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa dalo spozorovať. Ani nepovedia: , Aha, tu je! alebo:
,Tamto je!, lebo Božie kráľovstvo je medzi Vami.“ (vo Vás)
Týmto ústredným motívom je Ježišove učenie očividne totožné s výsledkami skúmania praslovanských
staroindických pisárov. Z nich vyšiel tiež indický reformátor Budha, lenže jeho učenie viedlo k zakladaniu
kláštorov, kde sa mnísi vytrhnutí z civilného života venujú celoživotnému hĺbaniu o duchovných veciach. Tak
je tomu v Oriente a zvlášť v Tibete dodnes. Keďže Ježiš spojil duchovný vývoj neoddeliteľne s bežným
životom a prácou prostého neolitického ľudu, a to slovami: „ Ja som cesta, pravda a život.“
Čo sa týka chrámu, na jednej strane vyhnal kupcov z chrámu, ale na strane druhej poprel význam
chrámu ( podľa Jána 2 – 19,20) týmito slovami:
„ Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím. Židia odpovedali : „ 46 rokov stavali tento chrám a ty ho
postavíš za tri dni? “
Ale Ján k tomu dodáva: „Ale on hovoril o chráme svojho tela.“
K tomu apoštol Pavol píše v prvom liste Korinťanom(6-19): „ A neviete, že vaše telo je chrámom
Ducha svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe?“
Ježiš síce pripomína svojím učeníkom (podľa Matúša 5-17). „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon,,
alebo prorokov. Neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“
To znamená, že prišiel naplniť a doplniť to, čo v pohanskom zákonodarstve od začiatku chýbalo a bolo
naopak zavrhované. To znamená neolitickú duchovnú náplň, teda praslovanskú. V Indii síce nikdy nebol, ale
v mladosti prešiel školou náboženskej sekty Essenov v Galileji, ktorá prišla zrejme vlastnou cestou k rovnakým
výsledkom, ako neolitickí pisári starej Indie. Ak je pravdou, že pochádzal Ježiš z Galileje, tak zostáva otázka,
akým jazykom sa tam hovorilo. Galejníci boli otroci, ktorými všade boli v prvom rade neolitici a keďže títo
boli praslovanskej národnosti, tak aj Ježišovým rodným jazykom musela byť praslovančina. Aspoň na to
ukazujú jeho vlastné slová pri konaní zázrakov a v iných vážnych situáciách. Tomuto jazyku jeho učeníci
v izraelskej zemi nerozumeli a štyria evanjelici prepisujú a prekladajú jeho slová nepresne.
Napríklad Marek popisuje dosť podrobne uzdravenie zdanlivo zomretej 12-ročnej Jairovej dcéry, ktorý
bol predstaveným synagógy.(5-36 až42)
Ale Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu
nedovolil ísť zo sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu, videl rozruch,
plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí. Oni
ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal zo sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním vstúpil ta, kde
dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu:
„ T A L Í T H A K U M Í ! “, čo v preklade znamená:
„ Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo, malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého
úžasu.
60
Po skúsenostiach s uvedenými neolitickými nápismi v týchto Ježišových slovách spoznávame praslovančinu
a rozumieme jej takto:
T Á
L Í T n Á - KU MÍ !
Tá
rozrušená – ku
mne !
Jediné zastarané a dnes už v slovanských jazykoch zaniknuté slovo je :
Lítá–lítná
- staročesky „ l í t ý – l ú t n ý“ (rozrušený – nebezpečný), „ l i t i c e“ (šialená divožienka)
ú – l i t i - srbochorvátsky (prebudiť – ohroziť – postihnúť)
l í t - srbochorvátsky (rozpadnutý, napríklad skala)
l i t h o s - z gréčtiny kameň, rozpadnutá skala)
l i t - z francúzštiny (lôžko, vymleté riečište)
Inokedy šiel Ježiš zo svojimi učeníkmi krajinou, stretli od narodenia slepého a prišlo k diskusii, čo je
príčina jeho slepoty. Ježiš zo svojich slín a prachu zeme urobil blato, ktorým pomazal oči slepého, ktorý začal
vidieť. Toto popisuje Ján vo svojom evanjeliu ( 9- 6,7) pomerne nejasne takto:
Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu. „Choď, umy
sa v rybníku S i l o e,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.
Totiž, aby slepý našiel rybník, musel už vidieť a nie až po umytí v rybníku. Tiež slovo „SILOE“
nemôže byť názvom rybníka. Ján pravdepodobne poznal starozákonné proroctvo Izaiáša (8,6), kde stojí
napísané:...Keďže tento ľud zavrhol tíško tečúce vody S i l ó a c h u......
Lenže tieto slová proroka zrejme neznamenajú reálnu vodu rybníka, ale „tichú duchovnú silu“. V tomto zmysle
rozumieme tomuto slovu aj z úst Ježišových v praslovančine takto:
S Í L Ě Ě
S í l í – naberá duchovnú silu
Súdiac tak podľa staročeského „ s í l ě j u – s í l ě j e š – s í l ě j e“( s í l í m – s í l í š – s í l í) vo
význame „naberá silu“ a rovnako srbochorvátske „s í l i t i“ toho istého významu. Ďalší prípad uvádza Marek
vo svojom evanjeliu.(7 – 31,35)
Znovu opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja.
Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil
mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu:
„EFFETA“, čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne
rozprával.
Sú to s najväčšou pravdepodobnosťou opäť dve slová praslovanské, ktorým rozumieme takto:
Ě V É
T Á !
Prejav
s a tu !
Veľa ľudí verí, že za istých okolností vyslovené slová, alebo dokonca len myslené(ako je tomu
napríklad medzi filipínskymi šamanmi), majú neobyčajnú magickú moc. Preto vznikla v Mojžišovej knihe
Genesis predstava, že samotným „slovom“ stvoril Boh svet. Boli presvedčení, že k tomu je vhodný len jazyk
kňazov a nie praslovančina. Avšak Ježiš práve tento jazyk používal pri konaní zázrakov. Divy a zázraky
nekonal však len preto, aby sa mu verilo, ale poukazoval aj na to, že to nie je hlavné a sú vyššie veci, než tieto
zázraky.(asi vývojová cesta ľudstva).
Najvýraznejšie zazneli Ježišove praslovanské slová , zvolané mocným hlasom, až sa to rozliehalo
krajinou tesne predtým, než na kríži naposledy vydýchol. Túto udalosť popisuje a vykladá Marek vo svojom
evanjeliu(15 – 34,35) takto:
„A v hodine deviatej zvolal Ježiš mocným hlasom:
Eloi, Eloi, lama sabachtani
- čo v preklade znamená:
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Keď to počuli, niektorí okolostojaci vraveli: „ Pozrite volá Eliáša.“
Rovnako vykladá tieto Ježišove slová Matúš (27 – 46,47), avšak úplne ináč Lukáš (23 – 46) „Otče, do
tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ a takto Ján (19 – 30): „Je dokonané“. Z toho je vidieť, že žiadny
z prítomných, vrátane evanjelistov posledným Ježišovým slovám nerozumel. Tento jazyk nepoznali. Ak
používal Ježiš svoju materskú praslovančinu pri menej významných okolnostiach, tak tým skôr z jeho úst
zaznela v poslednej chvíli, keď sa lúčil zo svetom. Jeho naraz vyslovenú vetu rozdelíme na praslovanské slová:
ELOI–ELOI–LAN–ASAB–AKTÁ–NÍ
A rozumieme im takto:
ĚLÍJ ĚLÍJ LAN ASAB AKTÁ NÍJ
Veliký , Veliký,
len
prijmi
činy
naše
61
Ělíj
– pôvodne bez obalového „v“, neskoršie „v e l í j či v e l ó j“(veľký). Totiž pre označenie
najvyššieho sa používali len jeho prívlastky
Lan
– v slovenčine dodnes „len“, pôvodne „l a n“
A s a b ! – v praslovančine prevládalo „a“, staročesky „o s o b !“ a „o s o b i t i si“(prijať, privlastniť si)
A k t á – množné číslo od „akt“,(čin),srbochorvátsky „aktívny“(činný)
Níj
– ešte v staročeskej hymne „Hospodine pomiluj n ý ...“(nás- naše)
Keby totiž Ježiš pred svojou smrťou plakal, že ho najvyšší opustil, tým by celé svoje učenie poprel.
Svoje umučenie predvídal a podstúpil ho dobrovoľne. Ale tým, že odovzdáva svoje celoživotné dielo a činy
všetkých ľudí najvyššiemu, svoje učenie nielen potvrdil, ale svojich mučiteľov aj odsúdil. Z toho je jasné, že
Ježiš nepatril k reformátorom pohanského náboženstva, ako si to myslel Schuré a iní. Pohanskí chrámoví kňazi
vyhlásili voči neolitikom a ich praslovanskému jazyku pohanskú kliatbu, čo viedlo k zavedeniu starovekého
otrokárskeho poriadku. Praslovania sa tým stali bezprávnymi otrokomi. Túto pohanskú kliatbu Ježiš každým
slovom vyvracia a ruší, prekliaty jazyk neolitikov používa dokonca k najposvätnejším pojmom.vedecké
poznanie neolitikov neodsudzuje, naopak doporučuje a tým neolitickú polovicu ľudstva oslobodzuje z večného
prekliatia. Všetky privilégiá chrámových kňazov a ich chrámové tajomstvá ruší a priznáva práva poníženým
poddaným. Preto si svojich učeníkov vyberal len z príslušníkov najnižších ľudových vrstiev, rybárov,
remeselníkov, pisárov a podobne. Jeho učenie je teda hlboko sociálne, pokrokové a moderné. V plnej miere to
pochopili od začiatku práve Praslovania, ktorým bolo vlastne určené a ktorí svojou zhovievavosťou
k neprateľom a trpezlivosťou plnili Ježišove učenie už dávno pred ním. Dá sa povedať, že Ježišove vystúpenie
je vôbec najvýznamnejšia udalosť celých tisícročných dejín sveta.
Dalo by sa očakávať, že po verejnom vystúpení Ježiša sa stanú Slovania rovnoprávnymi
príslušníkmi spoločnosti. K tomu však neprišlo. O to sa pričinili predovšetkým svetovládni Rimania, ako
to bude podrobnejšie rozvedené v záverečnej kapitole „Trpký vstup Slovanov do dejín“.
Ako je to možné ?
Prečítali sme si rad najstarších dosiaľ nerozlúštených nápisov, ktoré sú výberom z tisícok podobných.
(Ich rozlúšteniu je venovaná celá kniha.).Môžeme, alebo nemusíme veriť, že sú slovanské a praslovanské,
pretože sme si dosiaľ mysleli, že v tak dávnej dobe Slovania ešte neexistovali. A keď, tak písmo nepoznali.
Keďže Slovania oficiálne neexistovali, tak nemohli ani písať nápisy. Ak sú však nápisy naozaj slovanské, tak
zostáva celý rad ďalších nejasností a otázky, ktoré neboli nikdy ani položené a tým menej zodpovedané. Tou
hlavnou otázkou je teda táto:
Ako je to všetko možné a ako to, že sme o tom doteraz vôbec nevedeli?
Aby sme tomu všetkému aspoň trošku porozumeli, musíme znovu prejsť všetkými historickými,
jazykovými, antropologickými, etnickými a inými poznatkami a v nich hľadať záchytné body pre zdôvodnenie
dávnej existencie dnešných Slovanov a ich utajeniu v dejinách. Na nasledujúcich stránkach sa o to pokúsime.
Budú to však úvahy len teoretické a hypotetické, na ktorých všeobecnú platnosť si nerobím nárok.
Objavy vo Švajčiarskych jazerách
K najvýznamnejším objavom prichádza prevažne náhodou. Tak tomu bolo aj pri odhalení
poľnohospodárskej kultúry na švajčiarskych jazerách v roku 1854. Tieto objavy patria tiež k tým, čo
označujeme pojmom epochálne objavy. (K. S k l e n á ř: „ Objavitelia zlatého veku“, str.163).
Toho roku v dôsledku trvalého sucha hladina švajčiarskych jazier natoľko klesla, že sa miestami
obnažilo a vyschlo ich dno. Z vyschnutej časti Curyšského jazera si občania z blízkej osady Obermeilen
odvážali túto úrodnú vrstvu do svojej záhradky. Pri kopaní narážali na početné drevené koly, kedysi zarazené
do dna a vyhrabávali odhodené zbytky domácností. Zásluhou miestneho učiteľa J.Aeppliho sa niekoľko týchto
odpadkov dostalo do rúk archeológov Curyšskej Starožitníckej spoločnosti. Títo sa teda pustili do prieskumu
ako Curyšského, tak i ostatných švajčiarskych jazier. Všade nachádzali tisíce pilótov zarazených do dna, na
nich miestami zbytky drevených obydlí osád na koloch a pod nimi na dne jazier bahnom zakonzervované
predmety aj z organických materiálov tohoto druhu:
niekoľko druhov pšenice, jačmeň, proso, mak, strukoviny, šľachtené jablká, konopné a ľanové tkaniny, tkáčske
stavy, drevené naberačky a lyžice, keramické nádoby, parohové poháre a vešiaky, kostené hrebene, ihly a šidlá
z rybích kostí, rebríky, pletené košíky a ošatky, kožené postroje ťažného dobytka, kravy, kozy, ošípané, psy,
poľnohospodárske náradie od drevených cez kamenné a bronzové až k železným atď.
Na tom by nebolo ešte nič také objavné, tento životný štýl je základom obživy celej Európy a takmer
celej zemegule. Lenže nálezy švajčiarskych jazier pochádzajú z doby okolo 3 000 rokov pre n. l., sú teda päť
62
tisíc rokov staré a o tom sa dosiaľ vôbec nevedelo. To už stojí za pozornosť a radí tieto nálezy
k najvýznamnejším objavom celých dejín.
Nálezy vo švajčiarskych jazerách viedli potom anglického bádateľa J. Lubbocka k tomu, že vo svojom
diele PREHISTORIC TIMES z roku 1865 rozdelil dávno známy pojem „doba kamenná“ takto:
1.-staršia doba kamenná (PALEOLITHICUM) - kultúra lovecko - zberačská
2.-mladšia doba kamenná (NEOLITHICUM) - kultúra poľnohospodársko - výrobná
Zo švajčiarskych jazier sa tak archeologický prieskum tejto kultúry rozšíril po celom strednom
zemepisnom pásme a postupne sa zistilo, že táto neolitická poľnohospodárska kultúra má svoj začiatok niekde
v Strednom Oriente asi v 10. tisícročí pred n. l. a odtiaľ sa potom rozšírila po celej zemeguli. Dodnes však nie
je jasné, ako vznikla. Má sa totiž za to, že to boli zase len paleolitickí lovci, ktorí zrazu dostali rozum, aby
zanechali neistý lov a začali obrábať pole. Tak si to aspoň predstavoval v prvej polovici 19.storočia Ch. Darwin
a jeho prívrženci pred objavmi na švajčiarskych jazerách. Preto tak riaditeľ curyšskej spoločnosti Ferdinand
Keller vo svojej publikácii z roku 1854 „Keltské stavby na koloch vo švajčiarskych jazerách“ prisúdil túto
poľnohospodársku kultúru Keltom, teda paleolitickým lovcom, ktorí sa poľnohospodárstvom nikdy nazaoberali
a ich svätostánky f a l i c k ý c h a zvieracích bohov sa v osadách na koloch nevyskytli.
Je tomu určite tak aj preto, že o tých skutočných nositeľoch neolitickej poľnohospodárskej kultúre nie
je v celých dejinách ani najmenšej zmienky, akoby vôbec neboli. A to napriek tomu, že po celú dobu staroveku
a novoveku predstavovali základné, veľmi početné obyvateľstvo všetkých krajín po celej zemeguli. Práve to
predstavuje dodnes najrozsiahlejšie biele miesto v celých dejinách a kladie nad touto problematikou veľký
otáznik : kto boli vlastne títo poľnohospodári a akej boli národnosti? Totiž nástupom doby historickej
v Oriente, zmienky o nich úplne zanikajú, z čoho vzniká dnes dojem, akoby niekedy okolo roku 3 000 pred n. l.
vymreli a zanikli. Pritom práve vtedy sa najviac rozmnožili a po celej zemeguli rozšírili, najmä ich rýdzo
poľnohospodárska kultúra, objavená až v roku 1854 vo Švajčiarsku. Na zistenie národnosti neolitického etnika
sa teraz zameriame, najprv však rozdelíme zmiešanú ľudskú spoločnosť na dve základné etniká. Na etnikum
paleolitické a neolitické a o každom budeme hovoriť zvlášť.
Lovecké etnikum paleolitické
Aby sme toto etnikum výrazne lovecko - zberačské poznali v jeho pôvodnej a nezmiešanej podobe,
pozrime sa do pravekých jaskýň z doby predneolitickej, ktorá predchádzala 10 000 pred n. l. Prvú z týchto
jaskýň nazývanú Altamira opäť čírou náhodou objavil španielsky kňaz Alonso Sautuola v roku 1879.Vlastne ju
objavil jeho pes, doprevádzajúci svojho pána na prechádzke, ktorý vošiel do skalnej priehlbiny, za ním jeho
pán, ktorý na stenách jaskyne zbadal nádherné obrazy pravekých zvierat. Po zverejnení tejto umeleckej
výzdoby jaskyne bol Sautuola podozrievaný, že ich sám falzifikoval, aby vedecký svet oklamal. Bolo totiž
k neuvereniu ,aby primitívni lovci boli schopní takéto umenie (to je ostatne aj náš prípad praslovanských
nápisov).
Lenže po Sautuolovej smrti boli postupne objavené ďalšie praveké jaskyne s podobnou obrazovou
výzdobou, ako: Lascaux, Combarelles, La Chapelle, Trois Fréres, Mas d´Azil, Crô-Magnon....a ďalšie aj mimo
túto španielsko - francúzku oblasť. Bádatelia sa potom prišli k Sautuolovej dcére ospravedlniť. Na stenách
jaskýň sa vyskytujú obrazy týchto pravekých zvierat: mamut – bizón - býk – žrebec – jeleň – sob – medveď –
had – orol - sup....a iné, pričom prednosť majú samce s vyznačenými samčími údmi a znakmi. K nim patria aj
kresby c o i t u ľudského páru doprevádzané tancom mužov zo stoporenými údmi, na podlahe v blate jaskyne
stopy po hromadných sexuálnych orgiách okolo plastického totemu v podobe mužského údu. Mohli by sme sa
domnievať, že obrazy divokých zvierat ilustrujú obživu týchto kmeňov a sexuálne výjavy zábavu. Lenže
rovnaké obrazy a sochy divokých zvierat a sexuálne výjavy okolo totemu v podobe mužského údu nájdeme tiež
v pohanských chrámoch doby už plne historickej, ako prvky posvätných náboženských kultov. Takže rovnaký
význam museli mať aj v pravekých jaskynných, pôvodných chrámoch týchto loveckých kmeňov. Ako
v pravekých jaskyniach zdobili ich steny obrazy zvieracích samčích bohov a hromadnými sexuálnymi orgiami
bol uctievaný boh sexu v podobe mužského údu - tak tomu bolo rovnako v pohanských chrámoch celej
historickej doby. Pozrime sa na výzdobu starovekých pohanských chrámov, palácov, trónov, heraldických
a rodových znakov panovníckych kruhov:slon-býk-žrebec-kanec-medveď-vlk-tyger-lev-šakal-orol-sokol-supibis-chrobák-had-drak....atď.Chýbajú len tie zvieratá, ktoré od doby jaskynnej vyhynuli. Ďalší rozdiel je len
v tom, že namiesto prírodných jaskýň, pôvodných chrámov loveckých kmeňov, sú tu už výstavné umelé
chrámy, postavené staviteľmi neolitickými, ale aj v týchto chrámoch sú uctievaní zvierací a f a l i c k í bohovia
a robené sexuálne orgie, ako v pravekých jaskyniach. Čo z toho vyplýva? Jedine asi toto: lovecké kmene
paleolitické nikdy nevymreli, ani sa vývojom nijak nezmenili, naopak žijú medzi nami dodnes, nesúc tiež
dodnes svoje pôvodné zvyky, kulty a mýty. A to dokonca v dejinách vo vládnucom postavení. A pokiaľ ich
príslušníci vyzerajú dnes ináč, tak to bude asi genetickým zmiešaním s Neolitikmi. Avšak aj v pôvodnej
63
populácii paleolitickej(staršej doby kamennej) musíme rozlišovať rôzne „vývojové“ typy v priebehu miliónov
rokov. Najstarší „HOMO PITHECANTHROPUS“ (opočlovek) sa líši od „HOMO ERECTUS,“ (človek
vzpriamený),žijúceho pred 4 miliónmi rokov, ten sa ďalej líši od „HOMO NEANDERTALIS“, žijúceho pred
200 tisíc rokmi a ten sa zase podstatne líši od „HOMO SAPIENS“(človek rozumný)-čo je človek jaskynný
s vyspelými náboženskými kultmi a mýtami z doby asi pred 30 000 rokmi. Práve títo ľudia žijú medzi nami
dodnes, o nich je v našom pojednaní reč pod názvom „Kromaňonci“, a to vedľa „HOMO SAPIENS SAPIENS“(človek ešte rozumnejší) pod názvom „Neolitik“, ktorý žije rovnako dodnes.
Najvýraznejšími predstaviteľmi loveckej a koristníckej kultúry staršej doby kamennej na európskej
pôde boli početné kmene nazývané spoločným názvom „KELTI.“ Tento názov pochádza zrejme od slova“ kult
“ a snáď má súvislosť s anglickým „to k i l l “ (zabíjať), pretože tieto kmene konali v rámci svojich
paleolitických náboženských kultov krvavé ľudské obete. Keltské lovecké kmene začali zrejme z Afriky
prenikať do západnej Európy niekedy koncom 3.tisícročia pre n. l., keď už takmer celá Európa bola osídlená
a obrobená neolitickými poľnohospodármi. Svojou bojovnosťou si keltské kmene ľahko podmaňovali
nebojovných poľnohospodárov a vynútili si od nich nielen zaistenie obživy, ale aj stavbu pevností zvaných „o p
i d u m“ a svätostánkov, ako aj kamenné a bronzové obrazy svojich zvieracích a f a l i c k ý c h bohov
v podobe mužského údu, zvaných „m e n h i r y“. Len v quiberonskej zátoke západného výbežku francúzkej
Bretane okolo obce Carnac bolo napočítané 5730 m e n h i r o v, na stredomorskom ostrove Sardínia 1100,na
Korzike 258,na Malte sú už len trosky v teréne i v podzemných chrámoch, v severných Čechách z doby pobytu
keltského kmeňa B ó j o v (bojkov - býkov)od4.do2.storočia pred n. l.cez20 m e n h i r o v. Sú rôznej veľkosti
a rôzneho usporiadania. V Bretani sa radia do priamych, alebo okrúhlych alejí o veľkosti od 1 do 22 metrov
výšky. Tento najväčší, bleskom zvalený a rozbitý o váhe 350 ton bol vraj sem podľa druhu kameňa, dopravený
zo vzdialenosti 150kilometrov.O účele m e n h i r o v sa dodnes vedú len spory a dohady. Nakoľko boli
v Európe stavané až po zavedení poľnohospodárstva, sú domnienky, že slúžili poľnohospodárom k určovaniu
termínov poľných prác, ako slnečný a mesačný kalendár, ukazovatele svetových strán a obchodných ciest,
alebo k astronomickým pozorovaniam a iným vedeckým účelom. K tomu však český archeológ Karel Sklenář
v knihe „Za bránou minulosti“ str.91poznamenáva:
„fantastický obraz vykúzlený pomocou modernej astronómie sa zdá byť predsa len trochu nereálny....Totiž ,keď
zrovnáme niektoré tvary keltských m e n h i r o v s podobnými v Afrike, alebo v Ázii, nemôžeme odmietnuť
domnienku ,že ide o pamiatky f a l i c k é h o kultu.“
Nechcem sa prieť s tými, ktorí si vysnili obraz Keltov ako ľudí vysoko vzdelaných, vedecky
založených a zakladateľov modernej civilizácie. Práve tými boli naopak domáci neolitickí obyvatelia Európy.
Naproti tomu medzi keltskými loveckými kmeňmi bola vrstva kmeňových šamanov, v úlohe náčelníkov,
nazývaných „d r u i d i“. Táto niesla kulty a mýty v tradícii staršej doby kamennej. Ich hlavným nebeským
bohom bol boh „Slnko“, pozemským bohom tak divoký „býk“(preto B ó j o v i a- býky) pre svoju sexuálnu
potenciu a s ním totožný bol boh sexu v podobe mužského údu. Jemu boli postavené gigantické pomníky,
nazývané „m e n – h i r i“- čo v keltskom jazyku znamená „mužský úd, súdiac tak podľa anglického „m a n“(m e n - muž) a anglicky „h i r e – l i n g“(súlož, neviestka, daň bohom).Ale prečo tomuto f a l i c k é m u bohu
sexu stavali Kelti a iné paleolitické kmene po celej zemegule také množstvo m e n h i r o v a takej gigantickej
veľkosti? To dokladá keltský m e n h i r v severnom Rakúsku, blízko mesta Eggenburg. Nie je to síce monolit,
je poskladaný z jednotlivých balvanov a dnes už značne skorodovaný, ale aj tak zachováva valcovitú podobu
mužského údu s nasadenou hlavou v podobe žaluďa údu. Vedľa neho pri zemi stojatými kameňmi podoprený
leží horizontálne veľký plochý kameň ako „obetný stôl.“ Na ňom vydlabaná priehlbeň v tvare a veľkosti
ležiacej menšej postavy človeka neolitického. Od krku ležiacej postavy vedú vydlabané kanáliky pre tečúcu krv
podrezanej ľudskej obete do miskového kameňa pod stolom. Túto, ešte teplú krv obete, keltskí d r u i d i pili
a časť z nej venovali tiež f a l i c k é m u bohovi do miskovitej priehlbine pod hlavou m e n h i r u. Podobné
kanáliky pre tečúcu krv obetí sú tiež na obetných stoloch uprostred m e n h i r o v na ostrovoch Sardínia,
Korzika, Malta, aj na kvádrovom obetnom stole uprostred keltského obetiska Stonehenge v Anglicku a inde. Dá
sa teda bez rozpakov domnievať, že keltské svätostánky typu Stonehenge a zástupy m e n h i r o v neslúžili
„vedeckým“ a astronomickým účelom, ako si to mnohí dodnes myslia, ale popravám európskych Neolitikov,
ako obetí pohanských bohov v rámci paleolitických kultov. A to preto, že Neolitici na takýchto bohov neverili
a tým im neobetovali. Teda podobne, ako sme sa dočítali predtým z tabuliek krétsko - mykénskych č.5-6-7,na
Slovensku č.14,v Taliansku č.37 a inde. Mŕtve telá obetí hádzali keltskí d r u i d i do spoločných chodbových
hrobiek, nazývaných „d o l - m e n y“, kde sa odhaduje až na jeden milión kostier nahádzaných v priebehu
tisícročia. V močaristých krajinách, napríklad v Holandsku ich zatláčali do močiarov, kde sa teraz nachádzajú
bahnom konzervované mŕtvoly s podrezanými hrdlami a poprepichovanými telami. Pri bagrovaní v tamojších,
dnes už vysušených močariskách, sa nachádzajú a odhaduje sa ich tam na 5 000. V skladiskách podzemných
chrámov na Malte asi 15 000 nahádzaných ľudských kostier. V jaskyni „Býčie skaly“ Moravského krasu
(„býčie“ podľa nájdenej bronzovej sošky keltského boha „býčka“).(bolo nájdené 5 kostier obetovaných
64
mládencov a 35 kostier obetí mladých dievčat. Tieto ľudské obete konali keltskí d r u i d i v Európe až takmer
do zmeny letopočtu a zákaz prinieslo až Ježišove učenie. (viď kapitolu predtým)
Kmene paleolitické prežívali však nielen v Európe pod menom Keltov, ale aj inde po celej zemegule
a všade zanechali m e g a l i t i c k é pamiatky zvieracích a f a l i c k ý c h kultov. Čo iné by mohli byť
gigantické sochy Veľkonočného ostrova so svojim valcovitým telom a hlavou pripomínajúcou žaluď f a l u s u
než keltské m e n h i r y ? Bolo ich tam napočítaných, či už stojacich, alebo povalených, alebo nedokončených
v sopečnom kráteri asi 800.
Tieto objekty boli v Tichomorí stavané až do nášho stredoveku a v Indočíne sa stavajú a uctievajú
dodnes. U ľudí paleolitického pôvodu sú ich pôvodné kulty a mýty tak hlboko zakorenené, že si od nich
nemôžu odvyknúť dodnes ani po tisícročiach súžitia zo všadeprítomným neolitickým obyvateľstvom. Mínojskí
náčelníci na Kréte v 2.tisícročí pred Kristom, perzskí veľkokráli vo vládnom centre Persepolis a inde sa dávali
spodobňovať s telom boha „býka“ s ľudskou hlavou .V Egypte chovali kňazi divokého boha býka v chráme
a keď zomrel, jeho telo bolo zabalzamované a obradne pochované ,ako telo zomretého božského faraóna.
Samotní faraóni sa dávali spodobňovať s ľudským telom, ale s hlavou zvieracích a vtáčích bohov. Nerobili to
ináč ani antickí Rimania, ktorí boli síce už geneticky zmiešaní zo ženami domácich talianskych Neolitikov,
avšak Ježišovmu učeniu sa zúrivo bránili 300 rokov. Ale aj po prijatí kresťanstva počiatkom 4.storočia,svojim
prvým kresťanským kaplnkám, zvaných „rotundy“, dávali približnú podobu valcovitého mužského údu zo
strechou pripomínajúcou žaluď f a l u s u. Napokon aj dnešný kresťanský kostol „veža s loďou“ nie je zrejme
nič iné, ako približná podoba obidvoch mužských genitálií. Podobné tomu sú aj islamské minarety a chrámy
s kopulovitou strechou, ako to názorne zachováva napríklad leningradský minaret s mešitou.
Teraz poďme k stredovekým gotickým a barokovým chrámom. Interiéry týchto chrámov očividne
napodobňujú prírodné krasové jaskyne pravekých loveckých kmeňov, v ktorých sa konali kultové obrady
dávnych kmeňových šamanov - náčelníkov. To pochopil španielsky architekt Antoni Gaudi, ktorého moderné
projekty chrámov v dobe európskej recesie veľmi významne pripomínajú zvonka prírodné sály a vo vnútri
prírodné praveké jaskyne loveckých kmeňov. Ako tieto kmene chápali bežné prírodné javy, to sa z tej doby
písomne nemohlo zachovať, lebo v dobe jaskynnej nebolo ešte písmo známe. Dozvedáme sa to až zo štátnej
mytológie antického Grécka, zaznamenané zotročenými neolitickými pisármi. Podľa nej každý prírodný jav, od
chumáča trávy - stromu - studničky, cez rieku -more -kameň -skalu -horu -sopku -búrku -blesk -svetlo -tmu leto -zimu -zviera -falus až po Slnko - Mesiac- a hviezdy - to všetko boli bohovia, alebo veci týmito bohmi
vytvorené a riadené.Za tieto dary mal človek tohoto typu povinnosť prinášať prírodným bohom dary a obete.
Takýchto bohov a ich príbuzných, dobrých či zlých fenoménov, sa medzi gréckymi pohanskými kňazmi
odhaduje asi na 50 000.Tak tomu bolo rovnako u Etruskov, Keltov, Germánov a iných kmeňov tohto typu.
Podľa tejto mytológie nebolo človeku dovolené do prírodných javov akokoľvek zasahovať, ani ich „vedecky“
skúmať. Bolo to hodnotené ako hriešne zasahovanie do kompetencie bohov. Medzi americkými Indiánmi platí
dodnes, že „čo skrývajú bohovia v zemi, nie je človeku dovolené odkrývať“. To je treba mať na pamäti preto,
že Neolitici sa toho všetkého v plnej miere dopúšťali a preto boli postihnutí pohanskou kliatbou, zotročení a z
dejín vymazaní ako bezbožní kacíri.Za to však paleolitickí šamani(neskoršie pohanskí kňazi) vyvinuli svojimi
inštinktmi neobyčajné schopnosti magické a psychotronické, ktorými svojím spôsobom ovládali gravitáciu
a konštitúciu živej a neživej hmoty. Len tak si vysvetlíme, ako mohli s vynaložením pomerne malej námahy
zotročených Neolitikov zo súvislých skál vydolovať, transportovať a stavať svätostánky z obrovských
kamenných monolitov ťažkých až 2000 ton. Dokázali tiež púhymi neumytými rukami vnikať do útrob
ľudského tela, tam odstrániť chorobou postihnuté tkanivo a otvor v bruchu potom zahladiť bez najmenšej stopy
po zásahu, ako je to známe z netrikových filmových reportáží o praktikách dnešných filipínskych šamanov.
Pokiaľ nemáme pre tieto praktiky vedecké vysvetlenie, bude najlepšie týmto praktikám neveriť. Čo sa týka
telesných znakov paleolitického typu človeka, na neho poukazujú nálezy zachovaných kostier v jaskyni CrôMagnon v povodí rieky Vezery vo Francúzku (crotte magnon - jaskyňa mágov, kmeňových šamanov).Podľa
nich to bola robustná silná postava vo výške okolo 194 cm, veľká mozgovňa o obsahu okolo1620cm
kubických, predĺžená zadná časť mozgu, ústiaca do mohutnej miechy, čo robilo lebku výrazne „dlhú“
(dolichokefal).Týmito znakmi sa vyznačovali pôvodní Germáni a Česi - Přemyslovci. Naproti tomu telesné
znaky Neolitikov, ako ich zisťujeme u dnešných Slovanov, sú značne odlišné : menšia subtílna postava vo
výške u mužov okolo 170 cm, u žien niečo cez 160 cm, krátka lebka zo zvýšeným čelom a malý ale inak
mysliaci mozog o obsahu priemerne asi 1350cm kubických. Je teda zrejmé, že to má na svedomí „mutácia“
genetického kódu.
Podľa nálezov vo Francúzkej jaskyni Crô-Magnon sa pre príslušníkov tohto etnika ujal vo vedeckom
svete názov „Kromaňonci“.
Tým je vlastne vysvetlené, prečo v našom jednaní označujeme týmto názvom príslušníkov
panovníckych kruhov všetkých krajín a civilizácií, bez ohľadu na národné jazyky týchto krajín. Tie vznikli
neskoršie zmiešaním jazyka kromaňonského s jazykom Neolitikov, čo sú jazyky okruhu „indoeurópskeho“.
65
Neolitická kultúrna revolúcia
Keď sa ku koncu paleolitu vyvinuli paleolitické kmene vyspelých magických a kultových praktík, ich
lovecko - zberačský životný štýl bol snáď niekoľko miliónov rokov stále rovnaký a k výraznejšiemu pokroku
neprišlo. Tu zrazu niekedy v 10.tisícročí pred n. l. sa niekde v Strednom Oriente vyskytla skupina ľudí, ktorí
začali uvažovať ináč a zaviedli úplne nový životný štýl. Niektorí bádatelia sa prikláňajú k názoru, že k tomu
došlo už skôr, ale kvôli názornosti zostaneme pri 10.tisícročí.Títo ľudia zaviedli celý rad podstatných zmien
v chápaní a využívaní prírody, preto sa ich nástup dnes nazýva „neolitická kultúrna revolúcia.“
Nebola to samozrejme na začiatku krvavá revolúcia medzi masami ľudí, tak ako ich poznáme dnes.
Spočiatku sa odohrala len v hlavách niekoľkých ľudí niekde v zapadnutom horskom údolí, takže sa o nich
v okolitom svete vôbec nevedelo. Až omnoho neskôr, keď sa premnožení Neolitikovia rozchádzali po okolí,
a stretávali sa s loveckými kromaňonskými kmeňmi, prichádzalo k vraždeniu Neolitikov ,k vypaľovaniu ich
osád a k odnášaniu koristi .Až po tisícročiach kromaňonské kmene pochopili, že je pre nich výhodnejšie usadiť
sa medzi poľnohospodármi natrvalo, kmeňoví šamani sa stávali kráľmi a veľkokrálmi rozľahlých území
osídlených poľnohospodármi a tak sa v tejto symbióze rodili prvé výstavné a bohaté historické civilizácie. Tak
to vlastne zostalo dodnes. Na rozdiel od Kromaňovcov, ktorí hľadali v prírode len skrytých dobrých a zlých
temných duchov a bohov, zniesli sa Neolitici z nadzemských výšin na pevný povrch Zeme. V hlavách sa im
akoby „rozsvietilo“ a začali vidieť viditeľný svet v slnečnom svetle, v jeho farbách, materiáli, priestore
a ubiehajúcom čase.
Už na počiatku neolitu prestali uctievať „býka“ ako boha, naopak si ho skrotili a stal sa plemenníkom
dobytka, chovaného neskoršie v chlieve. Rovnako mužský úd prestal byť pre nich uctievaným bohom sexu
a stal sa len jedným z telesných orgánov, slúžiaci k močeniu a plodeniu. Práve tak Slnko stratilo svoju božskú
tvár a stalo sa len hmotným žeravým telesom, vyžarujúcim svetlo a teplo. Vypozorovali jeho pravidelný pohyb
po oblohe a z toho odvodili striedanie dňa s nocou a leta zo zimou. Tieto cykly počítali na dni a roky. Spočítali
12 premien osvetlenia Mesiaca v priebehu roka, čo im dalo rozdelenie roka na 12 časových mesiacov, ktoré sa
stali termínmi pre postup prác na poli a podľa toho pomenované. Už od začiatku vypozorovali dvojpohlavné
množenie rastlín, zvierat a ľudí, prírodné druhy rastlín na úžitkové, viedlo to k založeniu poľnohospodárstva
a ovocinárstva, ako aj umelého chovu dobytka. S tým úzko súvisí celý rad techník pri spracovaní obilnín na
požívatiny, konzerváciu zeleniny a ovocia na zimu, kvaseniu ovocia na liehoviny. Vyskúšali liečivý účinok
niektorých bylín, čo viedlo k vedeckému lekárstvu a prevencii, namiesto kromaňonskej mágie, sledovali
premeny počasia behom roku a odtiaľ ľudové pranostiky dodnes platné a základ modernej meteorológie. Zem
bola rozlíšená na úrodnú a neúrodnú, z neúrodnej stavali domy, v zime vykurované, pálili keramiku
a nepriepustné glazúry, vápenec pálili na vápno k spevneniu hlinených stavieb, neskoršie pálili tehly. Prenikali
do hĺbok zeme, kde odkrývali skryté poklady zlata a striebra či drahokamov, z rúd tavili kovy a zlievali
úžitkové zliatiny, bronz, mosadz a neskoršie železo, ktoré tvrdili na oceľ. Pre potrebu vyššej teploty k týmto
procesom destilovali drevo na drevené uhlie s vyššou výhrevnosťou. Lesné drevo im slúžilo k spevneniu
hlinených stavieb domov a k rozsiahlej výrobe nábytku, postrojov ťažného dobytka, vozov, náradia k práci
a iných životných potrieb. Z kmeňov stromov dlabali člny, vybavené neskoršie plachtami na dopravu po mori.
Zo zemín vylučovali farbivá a vyvinuli farbiarsky priemysel, z kôry dubu látky na činenie koží pestovaného
dobytka na obleky a topánky a na postroje ťažného dobytka, zo zemín získané soli a chemikálie viedli
k rozvoju chemického priemyslu. S pribúdajúcou hustotou
neolitického obyvateľstva prichádzalo
k špecializácii na roľníkov, hrnčiarov, staviteľov, nábytkárov, kolárov, kováčov, obuvníkov, krajčírov,
tkáčov....a iných remeselníkov, ktorí si navzájom vymieňali tovar. Tým sa zvyšovala odbornosť a kvalita
výrobkov a zavádzal sa s nimi obchod. Získané skúsenosti v rôznych oboroch výskumu a práce si vynútili
vynález písma,.....čo viedlo k všeobecnej vzdelanosti a k rozvoju vedy. Kromaňonci v rámci svojho kultu
mŕtvych pochovávali len kostry, keďže Neolitici po skúsenostiach, že choroby zomretých sa šíria na živých,
svojich mŕtvych zásadne spaľovali a popol sypali do tečúcich riek, ako je tomu dodnes v Indii. Tak sa stalo, že
v celom Oriente nie je žiadnych neolitických hrobov a nachádzajú sa tam len kostrové hroby Kromaňoncov, čo
je ďalší dôvod k domnienke, že boli len lovci a žiadni Neolitici. Až neskoršie v Európe ukladali Neolitici popol
spálených mŕtvych do popolníc, ktoré zakopávali v chránených "hájoch“ a odtiaľ „kultúra popolnicových polí“,
patriaca Praslovanom (a nie Germánom!).
Na rozdiel od kromaňonského háremového mnohoženstva, udržovaného miestami dodnes, zaviedli
Neolitici od začiatku prísne monogamnú rodinu z genetických a zdravotných dôvodov, ktoré sa tak stali
„morálne“. To však vládnuce kromaňonské kruhy prehlasovali za „hlúposť a zaostalosť“, ale nakoniec aj to
napodobňovali.
Niet sporu o tom, že nástup neolitu znamená v každom smere obrovský pokrok. Lenže k zakladaniu
prvých výstavných civilizácií prichádzalo až potom, keď sa vlády nad Neolitikmi ujali lovecké kromaňonské
kmene, ktoré si všetko hmotné a kultúrne bohatstvo Neolitikov privlastnili. Preto aj dnešní historici majú
66
neolitickú kultúru za „chudobnú a zaostalú“ a celý pokrok prisudzujú vládnucim Kromaňovcom, keďže
Neolitici zostali úplne neznámi a z dejín úplne vypadli. K neznámej národnosti Neolitikov hovorí popredný
český archeológ profesor Jiří Neustupný (Pravěk lidstva,Praha1964,str.312)toto:
„Tiež Čechy a Morava prináležali v neolite k tejto kultúrnej oblasti a mali v nej významnú úlohu. Na týchto
najúrodnejších nivách Európy sa usadili roľnícke kmene žijúce pod plášťom jednej základnej vzdelanosti, ktorej
rovnaké hmotné a duchovné zjavy dovoľujú usudzovať na veľké duchovné spoločenstvo....Zhody v kultúre sú ich
nositeľom od začiatku vrodené a nemohli byť neskoršie spôsobené povrchnými vplyvmi iného prostredia, patrili
k základom celej tejto vzdelanosti....Ich národnú príslušnosť a meno však nepoznáme a nikdy
ani
nespoznáme!“
Avšak Neustupný ani žiadny iný archeológ netušili, že raz budú rozlúštené pôvodné nápisy Neolitikov,
ktorých národnosť a povahu tohoto etnika prezradia. Asi stovku týchto najstarších nápisov z neolitickej doby
sme si v predchádzajúcich kapitolách prečítali a z nich sme zistili, že tí neznámi Neolitici boli vlastne
slovanskej národnosti. Práve to malo zostať po celé dejiny posvätné a zakázané „tabu“.
Grécka bájka o Prométheovi
Táto bájka rozpráva symbolickou rečou a jej základné myšlienky si tu len stručne zopakujeme:
Ľudia dlho nevedeli, ako používať ducha, tohoto daru bohyne Pallas Athény. Žili ako deti, chodili ako
vo sne a ani nevedeli ako sa strieda deň s nocou a leto zo zimou.
Tu prišiel medzi nich Prométheus, potomok božského rodu Titánov. Naučil ľudí otesávať trámy, páliť
tehly, stavať domy, orať pole a zapriahať do jarma. Naučil ich zostrojovať vozy, stavať lode a plachtami
uľahčovať prácu veslárov. Viedol ich do hlbín zeme za skrytými pokladmi zlata a striebra, ukázal im, ako
z hornín vytekajú pomocou ohňa meď a bronz. Naučil ich čítať, počítať a rozumieť prírode, aby sa im lepšie
žilo.
Na jedno však Prmétheus zabudol. Aby ľudia si ctili bohov a prinášali im obete. Keď to videl z Olympu
boh bohov Zeus, rozhodol sa ľudí takto potrestať: vzal im o h e ň , aby jedli surové mäso. Okrem toho ľstivý
posol bohov Hermés poslal krásnej pozemskej žene Pandore zlatú skrinku a keď ju Pandora otvorila, vyšli z nej
choroby, bolesti, bieda a strasti. Pandora skrinku rýchlo zatvorila, ale zostala v nej uväznená N á d e j.
Nad zúboženými ľuďmi sa Prométheus opäť zľutoval, z Diovho nebeského paláca tajne vzal oheň
a v dutej palici ho zniesol na zem ľuďom. Tiež im poradil, ako miešať hojivé masti od bolesti.
Ale to boha Dia veľmi rozhnevalo a prikázal božskému kováčovi Héfaistovi, aby zradného Prométhea
prikoval ťažkými okovami ku skale nad Kavkazkou hlbokou priepasťou. Tam k nemu prilietal veľký orol, ktorý
mu ostrým zobákom vyďobal každý deň z pečene ,avšak tá mu v noci stále dorastala a tak trápeniu Prométhea
nemalo konca. Až po stáročiach mu potom odvážny Héraklés putá rozbil a tak ho oslobodil. Od tej doby ľudia
nosia prstene na znamenie poslušnosti k bohom.
Čo chcel pisateľ povedať touto bájkou? Len inými slovami a v obrazoch hovorí vlastne to isté, čo sme
už povedali o neolitickom etniku, tu v osobe božského Titána Prométhea. U vládcu bohov Dia upadol
do nemilosti za to, že ľuďom pomáhal a učil používať rozum. Takto aj Neolitici upadli do nemilosti gréckych
pohanských kňazov z tej istej príčiny. Je až udivujúce, ako si zotročení Neolitici v antickom Grécku svoj údel
a kultúrny prínos za celé predchádzajúce tisícročia uvedomovali a ako trpeli pod terorom kromaňonských
vládnucich pohanských kňazov. Ale aj napriek tomu si uchovávali nádej, že ich raz nejaký odvážny Hérakles
oslobodí.
Kto boli títo pisári v antickom Grécku, to je už snáď z celého nášho predchádzajúceho rozprávania
a nápisov dosť jasné. Boli to Praslovania, donútení písať grécku chrámovú a štátnu literatúru gréckym slovom
a písmom. Väčšinou písali pod diktátom kňazov, ale cítili potrebu vysloviť aj svoje vlastné myšlienky
a trápenia, tie však len v zašifrovaných symboloch. Už samotné meno Prométheus je odvodené z gréckeho „ p r
o – m é t h é “ vo význame „prekliaty – zavrhnutý“ a ako bol tento božský Titán od hlavného boha Dia
prekliaty, zavrhnutý a potrestaný, tak od pohanských kňazov aj Neolitici. Tí za svoje „svetlo poznania“, čo
v bájke symbolizuje oheň. Táto grécka bájka o Prométheovi je podobná starej indiánskej bájke o návšteve
„bieleho fúzatého boha“, ktorý ľudí mnohému naučil a potom vystúpil späť na nebesia.(str.296).
Zrodenie neolitikov
Pri porovnávaní obidvoch základných etník je vidieť, že sa od seba telesne a duševne podstatne líšia.
Tu sme postavení pred otázku, ako k tomu prišlo? V Darwinovej dobe, v prvej polovici minulého storočia sa
vyskytli domnienky, že sa tak stalo pod vplyvom vonkajšieho prírodného prostredia a výberom zdatnejších
jedincov pri párení. Darwin to dokazoval tým ,že samci medzi sebou bojujú o samice a zdatnejší vyhráva.
Zabudol si však všimnúť, že tieto boje majú len vyradiť vadných a chorých jedincov, aby sa udržal rod zdravý,
67
ale nie aby vznikol rod nový a dokonalejší. Napokon rod Neolitikov nie je zdatnejší než rod lovcov, naopak je
slabší a je len inak mysliaci. Čo sa týka vplyvu prostredia, to tiež nesúhlasí, pretože lovci žili vedľa Neolitikov
po celé tisícročia v rovnakom prírodnom prostredí a predsa sa ani o vlas nezmenili. Alebo že by snáď prileteli
na lietajúcich strojoch návštevníci z vesmíru, ktorí oplodnili pozemské ženy a zmenili tak genetický kód
pozemšťanov, ako si to predstavoval fantasta Däninken? Ale prečo by sme si mali brať na pomoc
mimozemšťanov, keď sa to mohlo odohrať medzi samotnými pozemšťanmi? Začiatkom nášho storočia prišiel
holandský biológ Hugo de Vries s myšlienkou, že medzi rastlinnými a živočíšnymi druhmi sa čas od času
vyskytuje samovoľná prírodná mutácia génovej sústavy, ktorá sa potom dedí na potomkov (Mutačná
teória,1903). Tým sa potom dá vysvetliť vznik nových druhov. Tohoto, spočiatku len teoretického predpokladu
sa potom chopili americkí genetici (Morgan, Weiss a iní),aby takúto mutáciu umelo navodili násilnými zásahmi
z vonka. K pokusom im poslúžil rod mušky drosofyly s krátkym životným cyklom.
Síce sa im podarilo zmeniť niektoré telesné znaky mušiek, ako je farba očí, tvar krídel a podobne. Ale
v ďalších opakovaných generáciách sa získané znaky vrátili k pôvodným nemutovaným formám. Ukázalo sa,
že umelo navodená mutácia je „recesívna“(zvratná a nestála).Je tomu zrejme podobne, ako u atómov
rádioaktívnych prvkov neživej hmoty. Ako zistili koncom minulého storočia Bequerel a Sklodowska, atómy
najťažšieho prvku uránu sa samovoľne a na vonkajších vplyvoch nezávisle rozpadajú na atómy iných, ľahších
prvkov. Tento proces rozpadu bol potom zistený aj pri ďalších prvkoch. Násilnými zásahmi z vonku bola síce
dosiahnutá aj umelá mutácia atómov, ale táto sa ukázala rovnako nestála. Takže zostaneme pri pôvodnom de
Vriesovom predpoklade. Medzi živočíšnymi druhmi príde časom k prirodzenej spontánnej mutácii génovej
sústavy, samotným dozrievaním a vývojom tejto bunky, bez najmenšieho vplyvu prostredia. A keďže táto
zmenená sústava je vyvážená a harmonická, dedí sa „dominantne“ na potomkov. To znamená, že vlastne
prevláda nad nemutovanou sústavou. Na ľudský rod to nebolo dosiaľ aplikované, ale nie je dôvod, prečo by sa
to nemohlo stať práve pri zrodení nového neolitického rodu. Predstavme si to asi takto: kromaňonskému
mužovi (alebo žene) sa zrazu preskupia chromozómy génovej bunky do nového zoskupenia. Takže týmto
kromaňonským rodičom sa narodí dieťa len málo odlišné od iných detí tohoto kmeňa. Keď dieťa dorastie, nemá
inú možnosť, len sa páriť s nemutovaným jedincom toho istého kmeňa. To sa v tejto uzavretej, od iných
kmeňov oddelenej endogamnej spoločnosti opakuje z jednej generácie na druhú. Pritom tento mutovaný gén
prevláda u potomkov len nebadane. To sa opakuje tak dlho, až sa vyštiepi početná populácia nových
jednotných telesných a duševných vlastností, ktoré sa už ďalej nemenia po celé tisícročia až dodnes. K tomuto
vyštiepeniu by snáď mohlo stačiť asi 40 generácií, ktoré sa vystriedajú zhruba za jedno tisícročie, čo by
zodpovedalo 10.tisícročiu pred n. l. Takto zrodení neolitickí Praslovania síce stratili magickú silu a bojovnosť
rodičovského kromaňonského rodu, ale za to získali „sedliacky“ rozum, ktorý ich priviedol k odlišnému
chápaniu sveta a života. Tým sa neskoršie dostali do prudkých konfliktov s prežívajúcimi potulnými
kromaňonskými lovcami. Mnohí Praslovania pritom padli, ale to ostatných nezdolalo, naopak nútilo
k vlastnému zdokonaleniu, lebo všetkému životaschopnému sa darí za odporu. Mutovaný gén by sa
samozrejme prenášal aj na lovecké kmene, keby lovci unášali ženy Neolitikov, ako to bolo u nich zvykom.
Avšak spočiatku k tomu nedochádzalo, lebo šamani loveckých kmeňov mali neolitické ženy za bezfarebné a
„menejcenné“. Zo svojho kultového hľadiska za „diabolské“, takže ich únos svojim mužom zakazovali. Až
omnoho neskôr, keď sa kromaňonské kmene usadili medzi Neolitikmi natrvalo ako ich panstvo, tu dostali
orientálni veľkí králi myšlienku, že to menejcenné poddané obyvateľstvo svojou kráľovskou krvou
„zušľachtia“(preto sa im dodnes hovorí “šľachtici“).Zaplňovali teda svoje háremy stovkami neolitických
otrokýň, ktoré usilovne oplodňovali. Tento orientálny zvyk sa potom preniesol aj do Európy a inde po celej
zemeguli a tak prichádzalo k všeobecnému zušľachťovaniu menejcennej neolitickej populácie. Kyjevský knieža
Vladimír Veľký kromaňonského pôvodu mal ešte v 10. storočí vraj v každom zo svojich sídiel stovky a celkom
asi 800 slovanských dievok k dispozícii na oplodnenie. Rovnako aj bežná európska šľachta pri povoľovaní
sobášov poddaných Slovanov uplatňovala „právo prvej noci“ s nevestou, aby sa množili šľachtici. Lenže títo
šľachtici nemali ani poňatia o „dominantnej“ dedičnosti génu poddaných, ktorá zvrátila ich úmysel na pravý
opak. Potomkovia tohoto šľachtenia v ďalších generáciách stále viac strácali agresívnosť a bojovnosť kráľov
a postupne naberali telesné a duševné vlastnosti poddaných (menšiu postavu, svetlú pleť, muži na tvári
ochlpenie, skromnosť a inteligenciu).
Ale nemeckí nacisti aj toto obrátili nedávno naruby. Podľa nich tými nositeľmi nadradenej bielej
panskej rasy boli vraj Germáni (v islandských ságach sa sami germánsky Vikingovia popisujú ako mohutné
silné postavy, tmavej pleti, čiernych očí a kučeravých vlasov). Preto norimberskými zákonmi nariadili záchranu
„čistej árijskej bielej rasy“, ktorú im vraj pokazili Slovania, ktorých podobne zušľachťovali. Výsledky však boli
katastrofálne, lebo nevedomosť a mýtus prevládli nad vedou.
No aj napriek tomu toto všeobecné kríženie obidvoch etník prinieslo výsledky v tom zmysle, že
prevažná väčšina civilizovaného obyvateľstva zemegule sa postupne premieňa z paleolitického na neolitické
a tomu hovoríme postupný „vývoj“ ľudstva. Niektoré panovnícke rody, považujúce sa za „nadradené“,
68
uzatvárali sobáše len medzi sebou navzájom, aby si tak zachovali svoju relatívne pôvodnú povahu až dodnes.
Tak je tomu vlastne aj medzi Slovanmi na zapadnutom vidieku. Ak je to všetko tak, ako sme to v krátkosti
naznačili, tak musíme žasnúť nad tým, akými metódami pracuje Príroda? Neznámou duchovnou Inteligenciou
bola rekonštruovaná jediná mikroskopická génová bunka, ktorá sa potom generáciami rozmnožila a rozšírila po
celej zemeguli, aby zmenila celý povrch planéty Zem.
Kde sa vzal názov „ SLOVANIA “ ?
Pokusov o etymologické odvodenie tohoto názvu je toľko, koľko bádateľov sa o to pokúšalo. Kronikár
Pulkava v 14.storočí od „slovo“, Kollár v 19.storočí od „sláwa ( „Slawmež sláwu slawných Sláwu“, aj keď ako
otroci neboli
nikdy slávni). Ďalší dokonca z cudzích jazykov, od gót. „slawan“(mlčať),,od angl.
„slow“(pomaly) a podobne. Alexandrijský historik Ptolemaios okolo roku 200 n .l. menuje v Európe
„Suovenoi“, teda vlastne „Slověni - Suověni“, ale ani tento názov nie je zďaleka pôvodný. Všetky uvedené, aj
ďalšie varianty vychádzajú z neskoršieho zúženého začiatku názvu „Slo“- alebo „Sla“-, preto nemôžu vystihnúť
jeho pôvodné odvodenie. Texty kréto-mykénskych tabuliek z predhistorickej doby ukazujú, že pôvodná
praslovančina bola prevažne slabičná a keď pôjdeme po tejto línii, tak nás tento názov privedie až na začiatok
neolitu. Zdá sa, že cestu k nemu nám poskytne dnešný rusko-bulharský názov „sěljánin“ (vidiecky roľník),
ktorý doplníme len o slabiku „-lo“- takže celkom pôvodný názov mohol znieť:
selo – j á n (čítaj sjeuoján) - roľník, poľnohospodár
Totiž prvá zložka „sělo“- dnes „selo“- označuje vidiecku roľnícku usadlosť, odvodená od slovesa
„sějá“(siať- zasievať),druhotne tak „sílo- sídlo“ .Druhá zložka potom „-ján“ je spodstatnený prechodník
„jášč“(začínajúci- prevádzajúci),doložený nápismi č.13a63.Dodnes srch. „jáčati“(začať-činiť),pol. „jač“ ,stčes.
„jati“(ujať sa niečoho).To by znamenalo, že celkom pôvodný názov v množnom čísle „sělojáná“ by označoval
vidieckych roľníkov, ktorí nielen obrábaním polí a sejbou plodín prevádzali túto činnosť, ale že s touto
činnosťou už na začiatku neolitu vôbec začali! Takže namiesto cudzieho názvu „Neolitici“ by sme ich mohli
označovať ich vlastným názvom s e l o j á n i a ich jazyk „selojánštinou“ .Znie to však veľmi neobvykle, preto
zostaneme pri slove Praslovania.
Stálym používaním sa pôvodný názov v priebehu tisícročí zjednodušil, prvá zložka „sělo“- bola
vypustená, takže z druhej zložky „jáná“ vznikol na Kréte a v Grécku v 2. Tisícročí pred n. l. etnický názov
„WÁNÁ“, doložený nápismi č.10 a13.Tento názov sa potom udržal po dobu pol tretieho tisícročia, takže
Vikingovia (viď Islandské ságy)nazývajú Slovanov „V a n n a“ ešte v 13.storočí,čo je neuveriteľné. Udržal sa
dokonca celkom pôvodný názov „Seuojáná“, ktorý zapisuje bavorský geograf v tej dobe dosť skreslene
„Zeriuana“(Slovania).V starom etruskom Taliansku sa pisári sami nazývajú „Váni“,, neskoršie rímski historici
Plinius a Tacitus „Veneti“, taktiež byzantskí historici v 6.storočí n. l. „Venethi“, avšak v Homérovi v 8.storočí
pred n. l. čítame (V-) „Enétoi“. Aby sa odlíšil národnostný názov od spoločenského postavenia, používali
talianski pisári etruskej doby prvú časť pôvodného kompozitu „sěloj- á n pre označenie otroka formy
suój“(nápis č.38),balkánski pisári zuój“(č.39),dodnes poľsky „zwój“(nevoľník- otrok).Táto prvá zložka
pôvodného kompozitu zostala tak vo všetkých európskych jazykoch na označenie otroka natrvalo až dodnes
takto.
nórsky
–„slav“
nemecky – „ S k l a w e “
anglicky
-„sclave“
francúzky - „ é – s c l a v e “
španielsky - „ s c l a v o “
taliansky – „ s c h i a v o (čítaj s k j a v o)
V starších jazykoch sa vychádzalo z praslovančiny takto:
staroindicky – „ p a r i a “(p á r a j á - pracovať)
grécky
– „ d o u l e o s “ (od „ d j e u o “-dielo -práca)
latinsky
– „ s e r v u s “ (od „ s ě r j á –trúsiť -siať)
maďarsky
- „ r a b – s o l g a “ (od r a b ó t a -sluha) a podobne.
Názov Slavjan znamenal všade „otrok“, čo Slovan to otrok a iných otrokov okrem Slovanov zrejme
nebolo. Tým sa zároveň vysvetlí, prečo toto zotročené etnikum, aj keď všade tvorilo základné obyvateľstvo vo
veľkom množstve, z celých dejín úplne vypadlo. Na európskom kontinente časom bolo toto etnikum rozdielne,
tak aby sa navzájom odlíšili, sami sa nazývali podľa obývaných krajín ako „Pomorania –Polabania –Moravania
–Korutánci -Horváti(Horali) -Slatinci (močiarnici) -Serbi (roľníci v nížinách)“... a podobne. Alebo podľa
panovníckych skupín: Bulhari-Česi –Poliaci (polovci-lovci) -Nemci (od rieky Nemenu)...a podobne. Napriek
tomu sa súhrnný názov „Slovania“ potajme udržiaval, ale pre kliatbu voči tomuto etniku ho nebolo dovolené
používať.
69
Rodisko dávnych Slovanov
Potom, čo nás praslovanské nápisy priviedli na Krétu a do Grécka druhého tisícročia pred n. l.,
jazykové praslovanské prvky ešte ďalej do Orientu, teraz už nebudeme hľadať rodisko tohto etnika
v stredovekej Európe. Nasmerovať nás môžu najstaršie a dodnes platné miestne názvy v Strednom Oriente,
pomenované snáď už na začiatku neolitu usadenými roľníkmi, ktorí krajinu trvalo obývali. Niektoré miestne
názvy v tých končinách pochádzajú určite od vládnucich kruhov, ale tie sú neskoršie a odvodené z pohanskej
mytológie. Keďže názvy praslovanské sú vecné a reálne, označujú skalnaté hory, lesnaté alebo zasnežené, rieky
podľa farby vody, alebo praktického úžitku...a podobne. Tieto názvy dokumentujú najstarší praslovanský
jazyk, ako sme ho poznali z hlinených krétsko- mykénskych tabuliek (č.1 až 12).Je to predovšetkým názov
veľtoku Ámu- Darjá, ktorý dal neolitickým roľníkom prvú obživu a tomuto názvu rozumieme dnes takto:
Á M U – D A R J Á - prvá zložka starého kompozitu ÁMU- je pôvodné privlastňovacie zámeno v
3.páde,slovensky „n-ám“ a druhá zložka -DARJÁ znamená „darujúca“(srch. dnešné ženské meno“ Dárja“darujúca deti).Teda celý pôvodný názov vo význame „Nám- Darujúca“ asi preto, že táto rieka svojimi
naplaveninami z pamírskych veľhôr „darovala“ týmto prvým roľníkom úrodu.
Takto sme názov mohli odvodiť až po rozlúštení textov hlinených tabuliek Kréty a mykénskeho
Grécka. Dodatočne sa mi teraz dostal do rúk časopis Mojmírova ríša (ročník1938, č. 2-6, str.23) kde slavistický
bádateľ ThDr. Fr. Přikryl prichádza k tomu istému záveru. Len s tým rozdielom, že týmto dávnym Slovanom
prisudzuje Přikryl pohanstvo a vedie ich odtiaľ priamo do Európy, ale nebolo to tak.
Z tejto ámudarskej pravlasti sa potom Praslovania šírili do sveta a poznatok získaný od tejto rieky ich
viedol k tomu, že všade najprv vyhľadávali k osídleniu povodie veľkých riek a ich úrodné naplaveniny. Tak to
bolo v povodí „Žltej rieky“ v Číne, Hindu a Gangu v Indii, mezopotámskych riek Eufratu a Tigridu, egyptského
Nílu, talianskej Rúmy, potom Rhôny, Seiny, Rýna, Dunaja, Labe, Volgy...a podobne.
P A – M Í R - keby nič iné, tak tento názov označuje priamo „pravlasť“ neolitických praslovanov.
Totiž predpona „PA“- znamená naše „pra“- a koreň názvu – MÍR znamená „svet- domov - vlasť“ ako je to
vidieť v ruštine. Teda názov PAMÍR- „pra-vlasť“, pôvodný domov Praslovanov.
S Y R – D A R J Á – názov tejto severnejšej rieky neznamená však „syr darujúca“, ako by sme si
podľa dnešnej slovenčiny myslieť. Slovko „sir- syr- sur“ znamenalo v praslovančine „nadnaviac“(srv.lat.afranc.“sur“ toho istého významu) a v tomto zmysle je aj „syr“ nadproduktom z mlieka. Teda
názov „SYR-DARJÁ“ asi od toho, že keď sa Praslovania zo svojej ámudarskej pravlasti pohli na sever, dávala
im táto rieka úrodu „naviac“. Ale pohli sa tiež na východ do himalájskej náhornej roviny, kde zanechali ďalšie
názvy riek, dnes. “Jarkand-Darjá“, Kašgar-Darjá“ a podobne.
H I M Á – L A J Á - názov týchto veľhôr je čisto praslovanský. Prvá zložka „HIMÁ“- je starý názov,
slovensky „zima“ a druhá zložka „-LAJÁ“ znamená „ležiaci plynúci“ teda celý názov „zima trvajúca- plynúca“
a tým sa práve tieto najvyššie veľhory zemegule vyznačujú. Názov „himá“ zo starou predponou „h“- do ind.
„hima“(zima - sneh), odvodené od slovesa „ímajá“(ujímať- uberať, pretože v tomto období príroda uberá
svetlo, teplo, potravu, neskoršie v Európe satemované na bul. „z-íma“ a slovensky „zima“. Druhá zložka „LAJÁ“ zanechala u nás početné miestne názvy ako „Lyso-láje, Viso-láje, Viza-láje“ a podobne kde naši dávni
predkovia už v neolite trvalo „plynuli“ .Starý slovesný prechodník „lájěc“ (plynúci) je tiež doložený náp.č.50.
D U B I A – dodnes platný názov hlbokého himalájskeho údolia, od praslovanského
„dúbjá“(hlbina),dodnes srch. „dúbiti“(hĺbiť) a strom „dub“, z ktorého dreva sa hĺbili lode a nádoby, čes.
„dubina“ (údolie).
L A D A K – večne zaľadnená himalájska hora, od praslov. „lád“, srch. „lád“(ľad),srch. „ládan“
(ľadový), česky „leden“, prvý mesiac v roku.
Tieto a ďalšie názvy dokumentujú niekdajších Praslovanov.
Populačná explózia
Aj keď lovecké kmene žili na Zemi po dobu snáď miliónov rokov, neprichádzalo k ich premnoženiu.
Ženy boli spoločné, oplodnenie náhodné, deti často obetované bohom a kmene sa navzájom vybíjali pri hájení
lovísk. Úplne ináč tomu bolo medzi neolitickými Praslovanmi. Potreba pracovných síl v poľnohospodárstve
a v remeslách si vynútila mnoho detí v rodinách, väčšinou okolo desať, rodených plánovane, lebo o obživu
nebola núdza. Tým však v rade nasledujúcich generácií počet obyvateľov obrovsky narastá, dochádza
k preľudneniu osídlenej krajiny, ktorých pôda už neuživí. Pribúdajúce mladé generácie boli nútené hľadať si
obživu v inej krajine v okolí. K tomu prispeli lovecké kromaňonské kmene, ktoré medzi roľníkov vnikali,
lúpili a vraždili, pred nimi roľníci utekali čo najďalej od napadnutej lokality. To potom urýchlilo rozptyl
v podstate usadených a nesťahovavých neolitikov po celej zemeguli. Vyskytli sa úvahy, že lovci postupne
prechádzali na poľnohospodárstvo. Lenže vtom im bránili ich mytologické predsudky a mali k nemu hlboký
70
odpor. Ako hovorí Tacitus o Germánoch: „Prečo by si obživu zaobstarávali prácou, keď krvou a mečom ju
získajú ľahšie?“ Tak poľnohospodárstvo a všetko čo k nemu patrí, zostalo po všetky veky výhradne v rukách
k tomu zrodených Praslovanov, prípadne s nimi genetických miešancov. Kdekoľvek sa neolitickí Praslovania
na zemi vyskytli, všade si niesli zo sebou rovnakú hmotnú a duchovnú kultúru. Pestovali rovnaké plodiny
a dobytok, používali rovnaké motyky, pluhy, drtiče, praslice, pece na pálenie vápna a keramiky, stavali rovnaké
rodinné domčeky s hospodárskym zariadením, všade používali svoj jazyk a písmo. Tomuto všetkému ako keby
boli vyškolení v spoločnej škole. Touto ich rodnou školou bola určite ich ámudarská pravlasť, kde žili na
začiatku asi tisíc rokov ako jedna veľká rodina. Tam si osvojili všetky pracovné postupy, ako aj svoj špecifický
indoeurópsky jazyk a písmo, ktoré si potom zo sebou niesli, kdekoľvek na zem vkročili. Práve podľa týchto
prvkov ich všade neomylne spoznáme, aj keď dejiny jednotlivých krajín o nich mlčia. Okrem týchto hmotných
a jazykových prvkov v neposlednom rade sú to tiež aj antropologické znaky: menšia postava, svetlejšia pleť,
modré oči, zarastanie mužov. Tieto znaky sa vyskytujú aj po genetickom zmiešaní s domorodcami, ale
predovšetkým je to praktické uvažovanie.
Č Í N A – Ako sme už povedali, prvá masovejšia migrácia neolitických Praslovanov z ich ámudarskej
pravlasti smerovala východným smerom do úrodných povodí čínskych riek, kde je neolit preukázaný už v 9.
tisícročí pred n. Tu sa v priebehu asi piatich tisícročí natoľko rozmnožili, že celá Čína bola praslovanská. Lenže
táto vybudovaná a zásobená zem prilákala zo strednej Ázie lovecké kmene, aby sa v 4.tisícročí pred n. l. ich
šamani stali čínskymi cisármi. Pod ich vplyvom boli domáci Praslovania zotročení, jazykovo odnárodnení a ich
kultúra značne zdeformovaná. Ale aj napriek tomu v jednoslabičných čínskych slovách vytušíme praslovanské
slovné korene takto:
Z praslovanského „k u n i k a“ (zostava- písmo)
do čínskeho „k i n g“ (písmo- kniha)
Z praslovanského „j á r a m“ cez „jarmo“
do čínskeho „j a´ m o“(čínština nemá „r“)
Z praslovanského „t j e m j e“(t é m ě- pôda)
do čínskeho „t h j á n“(pole)
Z praslovanského „p a t o k“(potok- rieka)
do čínskeho „p a- t o- k a“(riečne údolie),
ale aj to je zredukované na poslednú slabiku „-k a“ a dnes „cha“(rieka)...a podobne.
Samotné praslovanské slabičné písmo stratilo zvukovú hodnotu a stalo sa len obrázkovým
a ideografickým.
Výrazne poľnohospodársky životný štýl vidieckeho ľudu zostal v Číne dodnes, rovnako ako aj ľudové zvyky
v priebehu roka: slávenie zimného slnovratu vo forme Vianoc, jarnú Veľkonočnú rovnodennosť vrátane
maľovaných vajec ako symbolov plodnosti. Je až neuveriteľné, ako sú tieto čínske kraslice k nerozoznaniu
podobné moravským krasliciam svojou farebnosťou a štylizovanými ornamentami. Ďalej sú to rovnaké
poľnohospodárske nástroje a praktiky, rodinné domčeky, kovolitectvo a remeslá, plachetnice, prísne rodinné
vzťahy, jesenné púšťanie blanových a neskôr papierových drakov... a podobne.
Praslovanský zvyk mať veľa detí v rodinách medzi vidieckym obyvateľstvom trvá v Číne dodnes, čo je
za tých 11 000 rokov od neolitu príčinou preľudnenia zeme. Aj napriek častým živelným pohromám,
hladomorom a genocíd zo strany cisárov má dnes Čína okolo pol druhej miliardy obyvateľov a predstavuje
takmer polovicu obyvateľov zemegule.
S T R E D N Á Á Z I A – aj keď k infiltrácii neolitických Praslovanov z ámudarskej pravlasti
smerom na západ bola zábranou susedná púšť K a r a - K u m a iné prekážky, tak aj tak sa ich zopár aj do
strednej Ázie dostalo a zanechali tam svoje jazykové prvky nazývané „nostratické“, ako to dokladá „Slovar
nostratičeských jazykov“ od autorov Iljič- Svitič, teda prvky príbuzné zo slovanskými. Najvýraznejšie však
v susedstve Číny v literatúre „tocharskej“ donedávna ešte živej. Zo samotnej Číny pod tlakom cisárov utekali
Praslovania východným smerom do Kórei, Vietnamu a Indočíny, kde sa dodnes udržalo ich slabičné písmo
a početné jazykové prvky a praslovanský sociálny svetonázor. Napríklad kórejská rozprávka „Dievčatko
Voňavý – vlas“ sa svojim sociálnym obsahom proti zvôli panstva neodlišuje od moravských ľudových
rozprávok.
71
J A P O N S K O – nástup neolitu je tu na rozdiel od Číny o niečo neskorší a musel prebiehať už pod
terorom čínskych cisárov. Tiež vláda kromaňonskej samurajskej šľachty je tu neskôr, preto sa tu praslovanský
živel uchoval dodnes výraznejšie ako v Číne. Spoločenské pomery sú tu ináč podobné ako v Číne: preľudnenie,
lacné pracovné sily, vianočné a veľkonočné zvyky, rodinné vzťahy, vidiecke poľnohospodárstvo dnes rovnaké
ako medzi európskymi Slovanmi, vyspelá veda a technika.
Nedávno sa vrátili z Japonska českí technici a umelci, ktorí rozprávali, že spoznali v japonskom jazyku
mnohé slovanské slová. Napríklad japonské „haj“(„áno“- od praslovanského slovesa „h á j á -obhajovaťsúhlasiť) ,,ako dodnes v slovenčine „hej“ v tom istom význame. Ďalej japonsky „mama“ (naše „mama“mamička), japonsky „čuj“ (daj pozor!) ako poľsky „s z u j!“ toho istého významu, japonsky „ano- ne?“ (je to
tak, alebo nie?), japonsky „čo- to- mate?“(čo si prajete, ale aj čo-to počkajte)...atď.
Vrcholom všetkého je japonská ľudová pieseň. Výtvarník Ivan Popovič pri svojej výstave v Tokiu
býval v súkromí v japonskej rodine. V deň jeho narodenín mu zaspievali starú japonskú ľudovú pieseň
a oslávenec mal dojem, že spievajú „Horela lipka horela, pod ňou milá sedela- hej tečie voda zhora, čistá je ako
ja, točí sa dokola okolo javora“. Tá japonská pieseň má totiž úplne rovnakú melódiu a rovnaký rytmus, dokonca
aj to „hej“- medzi strofami tam je a má rovnaký obsah. Začína japonskými slovami „Ó jaki maši mi dori...“(Ó
aký plameň môj strom...).
Vysvetlenie bolo prozaické: nejaký Japonec doniesol túto pieseň z návštevy u nás do Japonska, ich
napodobňovanie je známe. Lenže v japonskom jazyku sa vyskytujú slová a názvy neobyčajnej archaickej
praslovančiny, ktoré už z európskej slovančiny dávno zmizli. Napríklad japonské „dori “ (strom) z
praslovančiny „dorěwo- děrěwo“ (strom), alebo názov obchodného mrakodrapu v Tokiu „ALPAN“, nápis
písaný vedľa japonského aj latinkou. Tento názov je v plnom znení doložený nápismi č.57 a58 vo význame
„lampa- lucerna- svietnik“ a jej obrázok poslúžil k akrofonickému odvodeniu hlásky „a“- slabičného krétomykénskeho písma z 2. tisícročia pred n. l. Takýchto príkladov bude v japonskom jazyku oveľa viac, ale
nebudeme sa zaoberať len japonským jazykom.
T I C H O M O R I E – Neolitickí Praslovania sa nedali odradiť ani veľkým Tichým oceánom. Na to,
aby ho prekonali, mali vlastný vynález, lode vybavené plachtami, ako to dokladá grécka bájka o Prométheovi.
Už v 7. tisícročí pred n. l. sú doložení na Havajských ostrovoch, neskoršie v 4. tisícročí na Veľkonočnom
ostrove, tam doložení „l a p i t s k o u“ keramikou a slabičným písmom a skromným poľnohospodárstvom.
Potom sa dostali až na Novú Guineu a do Austrálie, kde zanechali bumerang a po genetickom zmiešaní aj
tamojší muži zarastajú. Na skalnatom a neúrodnom Veľkonočnom ostrove síce zanikli ,ale zostalo po nich len
slabičné písmo. Pôvodne bolo písané na palmové listy, ale to že prehováralo ľudskou rečou, domorodci
okopírovali listy aj z písmom do drevených tabuliek, uchovaných dodnes. Tieto tabuľky nazývajú „k o h a u r
o n g o -r o n g o“(drevo hovorí- hovorí),používajú ich len k magickým obradom, ale čítať sa ho nenaučili. Ani
jedno slovo z textov nedokážu vysvetliť.
Písmo r o n g o - r o n g o nebolo doposiaľ rozlúštené, avšak jeho znaky sú podobné znakom keramického disku
z krétskeho paláca F a i s t ó s z 3.tisícročia pred n. l. Text tohoto disku sa po mnohých márnych pokusoch,
ako sa zdá, predsa len podarilo rozšifrovať ruskému amatérskemu lúštiteľovi Ing. Genadiovi Grinevičovi, ktorý
o tom píše v moskovskom časopise Sputnik (1986,č.6).Autor prehlasuje text disku za „praslovanský“ a je
pochopiteľné, že profesionálny vedci sa mu vysmiali. Grinevič síce neuvádza v článku výklad celého textu
disku, len slovo
„r i s i č e“, čo považuje mylne za „Rusi“. Toto jediné slovo nám stačí, že text je naozaj
praslovanský. Toto slovo znamená „pisári“, ako som to doložil tabuľkou č.12 „ó p i k ě w i-r i s á u“(tabuľku
napísal). Keď je toto napol ešte obrázkové písmo disku z F a i s t u veľmi podobné písmu r o n g o - r o n g o
na Veľkonočnom ostrove, tak aj toto bude zrejme rovnako praslovanské. Len to čaká na definitívne rozlúštenie.
S T A R Á A M E R I K A – Na americkom kontinente nastupuje neolit omnoho neskôr, ale má
s Orientom súvislosť. Neolitické prvky sú tu príbuzné s havajskými a z toho sa dá usúdiť, že Neolitici priplávali
na svojich plachetniciach z havajských ostrovov k americkým brehom Mexika niekedy v prvej polovici 2.
tisícročia pred n. l. Pretože pod vládou domácich kromaňonských šamanov - náčelníkov im stavajú Neolitici
výstavné paláce a mestá Mayov a Aztékov už od polovice 2.tisícročia pred n. l. Na pobrežie Južnej Ameriky
v miestach dnešného Peru priplávali Neiolitici z tichomorských ostrovov asi neskôr.
Príchod Neolitikov na americkú pevninu je dokumentovaný starou indiánskou bájkou o príchode
„bieleho fúzatého boha“, ktorý ich veľa naučil a potom vystúpil späť na nebesia. Táto bájka sa však ako vajce
vajcu podobá gréckej ľudovej bájke o Prométheovi. Dnes však vieme, že to boli obyčajní fúzatí Praslovania,
ktorí nevystúpili na nebesia, ale naopak boli tamojšími šamanmi zotročení a jedinci často krvavo obetovaní
bohom, ako u Keltov v Európe. Obetovaní boli tak, že im za živa bolo dýkou vyrezané a bohom obetované ich
„hriešne“ srdce, ako to ukazujú pôvodné kresby. Mŕtve telá boli nahádzané do obetnej studne, kde sa
nachádzajú kostry. V oblasti Mexika zaviedli Neolitici poľnohospodárstvo z miestnych rastlín, predovšetkým
72
kukuricu, zemiaky a iné hľuzovité rastliny, dyne, tabak, zeleninu a ovocie. Domestikovali tamojšie lamy, z
ktorých vlny tkali látky. Pálili keramiku, tavili kovy, ťažili zlato, stavali rodinné domčeky z trstinovej krytiny,
stavali trstinové člny používané dodnes, zaviedli slabičné písmo podobné orientálnemu. Všetky tieto prvky sú
na mexickom vidieku používané dodnes a farebné ornamenty na keramike a tkaninách sa podobajú ľudovým
slovanským, podobné sú aj ľudové kroje. Medzi Mexičanmi sa vyskytujú aj typy ľudí svetlejšej pleti,
s modrými očami a zarastaním mužov .Zistili to už španielski dobyvatelia v 16.storočí, takže nejde o prímes už
z modernej doby. Vlastní domorodci sú mongoloidné až negroidné typy a podľa českého antropológa Ružičku
tam prišli z východnej Ázie cez zamrznutú Beringovu úžinu asi pred 30 000 rokmi. Ružička však nerozlíšil
etnikum peleolitické od neolitického a považoval ľudstvo za jednotné. Pre tamojších šamanov - náčelníkov
Mayov (mágov), Aztékov a Inkov (vtelených bohov) boli nútení stavať rozsiahle vládne areály, chrámy
a kláštory na horách vysokých až 4 000 metrov a tam im vynášať z úrodných nížin potravu a spotrebný tovar.
Aby stačila úroda, budovali zavlažovacie systémy.Za to všetko boli bití, ponižovaní a obetovaní bohom. V
španielskych dobyvateľoch videli svojich osloboditeľov, ale dočkali sa pravého opaku. Totálneho
vyvražďovania a genocídy v mene „kresťanstva“. Časom po genetickom zmiešaní s domorodcami s nimi
splynuli a zanikli. Napriek tomu však v starých indiánskych jazykoch zanechali početné slovné korene svojej
praslovančiny, ktoré tam ruský bádateľ Alex Gorbovský napočítal okolo tisíc a nazýva ich
„sanskrtskýmu“.(viď. „Doba 3.tisícročia“, Praha 1985).
Z toho všetkého je vidieť, že to boli neolitickí Praslovania, ktorí už asi 3 000 rokov pred Kolumbom
a Vikingami nielen Ameriku „objavili“, ale tam v postavení otrokov položili základy starých amerických
civilizácií .Ale, že to bolo na opačnej strane zemegule, to sa o tom nevedelo.
Do horeuvedených končín na opačnej strane zemegule prenikali neolitickí Praslovania len ojedinelo
a v menších skupinách, ktorí sa vošli do člnov. Síce tam zaniesli prvky svojej hmotnej a racionálnej kultúry
vrátane písma a jazyka, ale po zmiešaní s domorodcami celkom zanikli. Výraznejšie a vo väčšej miere sa ich
prínos uplatnil v oblasti Starého sveta, volaného „indo- európskeho“. Teda od Indie po Európu.
I N D I A – V šírení neolitických Praslovanov z ich ámudarskej pravlasti južným smerom boli
prekážkou vysoké hory, takže do Indie prenikli cez horské priesmyky a údolia rieky Kábulu o niečo neskôr, než
do Číny. Avšak už v 8.tisícročí sú zistení v úrodnom povodí rieky Hindu v severnej Indii. Práve táto hradba
vysokých hôr bola zrejme príčinou, že o nich stredoázijské lovecké kmene nevedeli a Praslovania sa v Indii
mohli množiť a slobodne svoju kultúru rozvíjať po dobu asi 5 000 rokov.Za túto dobu takmer celý indický
subkontinent osídlili v úrodných krajinách a svoj praslovanský živel zakorenili. Takže keď tam kňazi árijských
kmeňov z Ázie až okolo roku 2 000 pre n. l. vnikli, už sa im nepodarilo praslovanský živel celkom vyhubiť, len
ho zdecimovali.
Ázijskí Kromaňonci nazývaní „ÁRJOVÉ“(ár- kňaz)nasadili vládu svojich pohanských kňazov.
Domácich Neolitikov si podmanili a urobili z nich bezprávnych otrokov nazývaných „paria“ (praslovansky „p á
r a j á“- pracovať). Od nich si v povodí rieky Hindu vynútili postavenie dvoch vládnych miest a do nich
v naturáliách odovzdávanie daní. Od tohto majú tieto mestá praslovanské mená „MOHEN-DŽODÁRO“(mocným čo darované) a druhé mesto rovnako s praslovanským menom „HÁRA-PPA“(pra- hára, prahromadenie).Výbercom daní museli domáci pisári vyrábať razítka alebo „pečatidlá“, ktorými potvrdzovali
príjem daní a ktorých sa nachádza v troskách týchto miest veľké množstvo. Teda rovnaký systém, ako v tej istej
dobe v Sumeru, Egypte, na Kréte a v Grécku. Znaky týchto pečatidiel sú vzdialene príbuzné znakom disku
z Faistu a znakom písma rongo- rongo z Veľkonočného ostrova. Tomuto útlaku sa domáci Praslovania jedného
dňa vzbúrili a obe mestá koristníkom zborili a ich obyvateľov pobili. Prišli však ďalšie árijské kmene,
početnejšie a silnejšie. Pre nich boli domáci stavitelia nútení stavať veľkolepé chrámy a paláce a poddaní ich
zásobovali bohatstvom. Zruční domáci pisári sa tak stávali profesionálnymi chrámovými pisármi, kde na
prianie kňazov spisovali sanskrtské a védske náboženské spisy. Ako sme si už overili v iných civilizáciách,
pohanskí kňazi nechápali zvukové písmo, takže pisári mali príležitosť vkladať do týchto spisov svoje vlastné
chápanie duchovných vecí vo filozofickom pojatí, ktoré je blízko príbuzné Ježišovmu učeniu. (viď kapitolu
„Rodný Ježišov jazyk).
Pisári však vkladali do chrámových spisov nielen svoju vlastnú filozofiu, odlišnú od falických
a sexuálnych kultov Árjov, ale tiež prevažnú časť svojej praslovančiny, len doplnenú árijskými pohanskými
pojmami. Dokonca aj mená pohanských bohov a iných pojmov sú odvodené z praslovančiny pisárov takto:
ohnivý boh AGNI (a h n i ě- ohňa),darca života boh ŠÍVA (živáji- živý), ktorého mužský úd je v indických
chrámoch uctievaný dodnes, boh mágie „GÁDÍ“ (hadia sila v chrbtici), boh obrody VIŠNU (praslovansky
„vesna“- jar) ,bohyne múdrosti KÁLÍ (kaliť- tvrdiť) ,pán tvorstva BRAHMA (z praslovančiny „prána“- sila)
,žiarenia tela „aura“ (zora- žiara)...a podobne. Rovnako náboženské indické sekty majú praslovanské názvy
UPÁNIŠADÁ (U pánov sadá), náboženský spis BHAGAVAT GÍTA (bohova múdrosť), kde slovo „gítá“
73
súvisí zo srch. „hítar“ a česky „chytrý“ (múdry). Tiež meno „BUDHA“ (buditeľ) je odvodené z praslovanského
„budjejá“ (budiť- prebúdzať).
Na indickom poľnohospodárskom vidieku sa hovorí starou slovančinou dodnes, ako ukazuje táto
indická veta: „ Džo pije máre, džo napije bi máre “, staropoľsky „Kto pije marie, kto nie pije biso marie“
(Kto pije umrie, kto nepije tiež umrie). Totiž indické „džo“ pochádza z praslovanského „ščo“(čo- kto). Indické
číslovky platia od sanskrtu dodnes a znejú takto: eka- dúva- tíri- čatúr-panča- šáš- satam- ašva- nava- dáša...a
podobne, sú len starou formou dnešných všeslovanských. Potom bežné názvy ako indické „pavitra“(naše
povidlá), indické „Šibira“(naše Sibír) vo význame vlastne „sever“, odkiaľ odvodzujú vidiecky Indovia svoj
pôvod,, teda od severne ležiacej ámudarskej pravlasti. Je to aj názov veľhôr HIMÁ - LAJE, kde indické
„híma“ je pôvodná forma dnešného všeslovanského „zima“. Ďalej sú to miestne názvy ako napríklad „DÍLÍ“
(u nás poľnú trať „Diely“ pri každej obci, sídlisko v Nitre)
Ako si vysvetliť túto blízku príbuznosť indického jazyka s európskou slovančinou? Povedali by sme, že
jazyk sa nešíri povetrím ako nákazlivá choroba ani nepreskakuje tisícročia, ale ho roznášajú živí ľudia.
S T R E D N Ý O R I E N T – šírenie Neolitikov nebolo určite súvislé ako pochod bojového šíku,
skôr to bola voľná infiltrácia rodín alebo skupín rôznymi smermi súčastne.
Snáď súčastne s prienikom do Indie postupovali Praslovania z ámudarskej pravlasti povodím rieky Heri - rud
(hára- rud- zásoba kovových rúd) do Afganistanu a Iránu. Časom sa rozmnožili a zaľudnili celé tieto kraje až
do severnej Mezopotámie, kde zakladajú neolitickú osadu Džarmo (Jarmo?) už okolo 6 800 rokov pred n. l. Tu
našli neolitickí Praslovania neobyčajne úrodné naplaveniny veľtokov Eufratu a Tigrisu a keď v priebehu viac
ako troch tisícročí zaľudnili a obrábali celú Mezopotámiu, prepadli ju tatárski Sumerovia, ktorí si tu vytvorili
nad nimi svoje panstvo. Sám názov „Mezo-potamia“ je praslovanského pôvodu a znamená „medzi-potočie“
(meziříčí, medzi riečie).
V iránskych jazykoch zanechali Praslovania „satemové“ jazykové prvky (irán. „satem“- sáto-sto, viď.
nápis č.7) početné miestne názvy a praslovanské slová: irán. „čaj“ (čaj), „uši“ (ucho), „čaša“(čaša), „dživa“
(živý), „budjate“ (budíte), „kata“ (chata), „mazga“ (mozog), „vazaiti“ (voziť)...a podobne. V 70. rokoch nášho
storočia prilákala táto afgánsko-iránska oblasť talianskych, sovietskych a západonemeckých archeológov, ktorí
tu odhalili najstaršie neoilitické pamiatky. Referuje o tom taliansky archeológ Maurizio Tosi v publikácii
„Veda a ľudstvo“ (Horizont Praha 1987.str.57).Síce v tom zmysle, že na dávnych základoch vidieckej výroby
Neolitikov sa tu od 4. tisícročia zriadili cudzie dobyvačné kmene mestskej aglomerácie a vykorisťovali
neolitický vidiek. Boli tu nájdené nádherné šperky zo zlata a drahokamov, luxusné vybavenie panstva, rovnako
kruhové zrkadlá s držadlom, takmer rovnaké, aké potom taliansky Praslovania vyrábali pre Etruskov(pozri
nápisy č.71-75).Tým Tosi potvrdzuje to, čo je predmetom aj nášho výskumu.
Preľudnenie Mezopotámie už pred vpádom Sumerov spôsobilo ďalšiu infiltráciu neolitických
Praslovanov do Malej Ázie a pozdĺž východného pobrežia Stredomoria do Palestíny, kde založili neolitickú
osadu nedávno objavenú pri Jerichu a ďalej do úrodného povodia Nílu v Egypte už v 6. tisícročí pred n. l.
Postupujú však ďalej, jednak po severoafrickom pobreží do Alžírska, kde sú doložení v 5. tisícročí. Súčastne
cez Jordánsko do Arábie a cez Etiópiu pozdĺž východoafrického pobrežia do strednej až južnej Afriky. Tu
všade v zavlažovaných krajinách zakladajú poľnohospodárstvo, chov dobytka, tkáčstva, tavenie kovov,
udržovanému tam dodnes. Tiež stavajú pevnosti pre afrických kráľov, čo je považované za africkú kultúru.
V Malej Ázii ich prepadli tatárski Chetiti až začiatkom 2. tisícročia pred n. l., pre ktorých písali
Praslovania klinovým písmom vyvinutým v Sumerii chetitskú literatúru. V tejto chetitskej literatúre našiel
český orientalista Bedřich Hrozný jazykové prvky praslovančiny, ako napríklad „dalu-gašti“(dlhosť- dĺžka),
víjana“(víno) a podobne. Odtiaľto je domnienka, že Chetiti boli prvými „Indoeurópanmi“ ale boli to Tatári.
E U R Ó P A – tento kontinent nás pochopiteľne zaujíma najviac. Z Malej Ázie mali neolitickí
Praslovania len skok na veľký ostrov Atlantis (neskoršie Lémnos) v Egejskom mori, vulkanickým teplom
ohrievaný a veľmi úrodný( o tom bližšie za nápisom č.29). Ale už okolo roku 6 100 pred n. l. zakladajú na
Balkáne osadu S e s k l o a to bol ich prvý záchytný bod na európskej pôde. Nasledovalo osídlenie celého
Balkánu, ešte koncom 6. tisícročia pred n. l. sú už v Taliansku, potom v južnom Francúzku a Španielsku, všade
sa množili, obrábali polia a položili základy budúcich civilizácií.
D o b a 5. t i s í c r o č i a p r e d n. l. – je pre nás zvlášť dôležitá. Totiž v tej dobe dožívala posledná doba
ľadová, teplý Golfský prúd ohrieval severnú a strednú Európu a urobil ju obývateľnou. Predovšetkým nížinné
údolia európskych riek, aj keď miestami ešte rozbahnené, boli veľmi úrodné, práve sem sa neolitickí
Praslovania z južnej Európy sťahovali a množili .V 3. tisícročí už osídlili takmer celú Európu, vrátane Británie
a Škandinávie. Od tejto doby obývajú a obrábajú európsky kontinent, aby sa z nich až v stredoveku stali
historickí Slovania.
74
Všimnime si, že najskôr sa Neolitici rozšírili takmer po celej zemeguli a až potom na nich
vybudovaných základoch vznikali pod vládou loveckých kromaňonských kmeňov výstavné historické miestne
civilizácie. Čitateľa napadne určite námietka, ako je možné, že niektoré krajiny obývali Praslovania vo veľkom
počte po dobu päť tisícročí, (ako napríklad Čínu a Indiu) a iné krajiny po dobu štyroch alebo troch tisícročí, ale
aj napriek tomu tam vlastnú ríšu ani výstavnú civilizáciu nevytvorili. Spočíva to určite v ich prírodou danej
povahe, skromnej a nevýbojnej, namiesto výbojom a vojnám sa venovali práci a premýšľaniu, k vládnutiu
nemali schopnosti.(presviedča nás o tom aj politický vývoj posledných 10 rokov na Slovensku ?) .Tým skôr
ich ovládli bojovní Kromaňonci, aby si z nich urobili svojich živiteľov, služobníkov a otrokov. To sa však stalo
až v neskoršej fáze, keďže na začiatku ich lovci len jednorázovo napadali a po svete rozháňali. V minulosti sme
sa mohli len domnievať, že Slovania sa zrodili a sformovali až v 5-6. storočí v Európe. Po rozlúštení
najstarších praslovanských nápisov sme prišli k záveru, že až keď prešli takmer celou zemeguľou, Európa sa
stala ich domovom až úplne nakoniec. V Európe aj po humánnom Ježišovom posolstve to trvalo ďalších 2 000
rokov, než boli až v 20. storočí uznaní za právoplatných občanov spoločnosti.
Hľadá sa „ indoeurópsky“ prajazyk
Taliansky kupec Filippo Sasseti cestoval v roku 1497 po Indii a tam na svoje prekvapenie zistil, že
v Indii sa vyskytujú slová podobné talianskym a majú rovnaký význam. Tohto poznatku sa o 300 rokov
neskoršie ujali nemeckí jazykovedci (Franz Bopp 1816 a iní.), ktorí porovnávali jazyky od Indie až po Európu
a hľadali v nich príbuznosti. Spoločný pôvod bol zistený aj u takých slov, ktoré znejú v rôznych jazykoch
odlišne. V jednej jazykovej vetve prevládajú hrdelnice „k- g- h- ch“ a tie voláme „k e n t u m“ (podľa latinsky
„centrum“ čítaj kentrum-100) a v druhej vetve na týchto miestach slov sú sykavky „c- s - z- š- ž- š č“ a tie
voláme „s a t e m“(podľa iránskeho „satem“-100). Hrdelná výslovnosť k e n t u m prináleží vládnucim
národom a z toho sa usudzuje, že práve táto vetva je tá pôvodná indoeurópska. K vládnucim národom patrili aj
Germáni zo svojou hrdelnou výslovnosťou, na základe čoho prišli nemeckí lingvisti k záveru, že tým
pôvodným prajazykom bola práve „indo- germánština“ (H.Hirt: „Indogermane“,1905). Táto indogermánska
teória sa na vysokých školách v Nemecku a Rakúsku učí dodnes. Do tejto veľkej rodiny indogermánskych
jazykov spočiatku vôbec nezaradili slovanštinu, prehlasujúc ju za druhotne odvodenú z germánštiny a pokazenú
cudzími neindogermánskymi prvkami. Na milosť zobrali slovančinu až neskôr.
Na zemeguli sa odhaduje na 6 000 rôznych jazykov, pričom väčšina z nich obsahuje väčší či menší
počet slovných koreňov indoeurópskeho typu. Asi polovica ľudstva celej zemegule používa prvky spoločného
prajazyka. Keby tento prajazyk mali po svete roznášať Germáni, Kelti, alebo Rimania, tak by museli kedysi
ovládať celú zemeguľu, ale vieme, že to tak nebolo. Naviac sú tu časové merítka. Napríklad latinčina sa
utvárala pod vplyvom domácich Italikov až v 3.storočí pred n. l. a prvý latinský spis pochádza z roku 244 pred
n. l. Germánske jazyky taktiež pod vplyvom domácich Európanov pochádzajú až od 4. storočia nášho letopočtu
a dnešný ich stav zavedením sykaviek pochádza až z neskorého stredoveku. Východné indo- iránske jazyky
satemovej vetvy sú najmenej o dve tisíc rokov staršie(viď. A Erhart: „Indoeurópske jazyky“, Praha
1982,str.11). Už toto zistenie obracia indo - germánsku teóriu naruby.
Ďalej sa nedá prehliadnuť, že indoeurópske jazykové prvky spoločné všetkým jazykom sa netýkajú
vojen a kultov vládnucich národov, ale naopak sa týkajú poľnohospodárstva a remesiel, typických pre
Neolitikov. Takže ich museli po svete roznášať Neolitici, to znamená Praslovania v postavení poddaných
a otrokov. To znamená, že ako v mnoho iných prípadoch, tak aj tu bude pravý opak pravdou a tým pôvodným
prajazykom nebude indo-germánština, ale práve ten jazyk, ktorý bol z rodiny indoeurópskych jazykov
vylúčený, a tou je i n d o – s l o v a n š t i n a !
Aké boli charakteristické rysy tohto prajazyka?
Predovšetkým to bol veľký vynález gramatického útvaru nazývaný s l o v e s o, ktoré vyjadruje činnú
prácu Neolitikov a stalo sa základom neolitickej praslovančiny. Od slovesa sú odvodzované názvy predmetov
a iné gramatické tvary, čo dávalo obrovské množstvo slovnej zásoby. Tým sa tento prajazyk líšil od jazykov
vládnucich Kromaňovcov, ktorí sloveso pôvodne nemali a neskoršie ho druhotne odvodzovali naopak od
podstatných mien. Profesorka pražskej Karlovej univerzity Dr. M. Hájičová vo svojom televíznom referáte radí
sloveso k „divom sveta“ a uvádza, že len české slovo „d á t i“ poskytuje najmenej 800 rôznych variant
a použití. Pri najstarších praslovanských nápisoch sme sa stretli s rôznymi tvarmi a odvodeninami od
základných slovies odlíšených koncovkou, ako je aorist, ablativ, sprídavnený a spodstatnený tvar, čas minulý,
prítomný a budúci, dĺžkou samohlások sa rozlišoval vid dokonavý a nedokonavý ...atď. Základný tvar
neurčitého slovesa malo však koncovku „j á“ odvodenú od 1.osoby jednotného čísla, ako je doložené v nápise
č.101 slovesami „třmějá“ a „wvějá“, kde majú tieto slovesá súčastne význam aoristov „třímaje- třímajíc
75
a vězneje- věznějíc“. Neskoršie však v rôznych krajinách boli koncovky neurčitých slovies iné napríklad dnes
bulharské „dam“ (dať) a v češtine je to koncovka „-ti“ v neurčitých slovesách, kdežto staroindicky
„četati“(čítať) je to koncovka 3.osoby jednotného čísla „on číta“ a podobne.
Keď si máme overiť indoeurópske odvodenie názvov predmetov od praslovanských slovies, musíme
vychádzať zo starých slovies s koncovkou „-j á“.
Napríklad názov „slama“. V neolite sa obilie ešte nežalo kosákom alebo kosou, ale úplne zrelé a suché
steblá sa pomocou dreveného kosáku len „lámali“. Základom je teda staré neurčité sloveso „l á m a j á“
(lámať), od neho sa predsadí predpona vo forme zvratného zámena „sa“, aby tak vznikol pôvodný pomnožný
názov tohoto materiálu s a – l á m a (sa láme) a dnes v slovanských jazykoch „solmá- sloma- suáma- sláma“.
Lenže panovnícke kromaňonské kruhy sa poľnohospodárstvom nikdy nezaoberali, pre slamu vlastného
názvu nemali a museli ho prevziať od poddaných Praslovanov. A že ich výslovnosť bola prevažne hrdelná (k e
n t u m), prevzatý názov „saláma“ vyslovovali Gréci „kálame“, Rimania „k u l m u s “ (písané culmus), starí
Germáni „halam“ a dnes nemecky „H a l m “.Samozrejme pracovnú etymológiu názvu nepoznali, takže tým
názvom označovali naopak stojace steblo, alebo akúkoľvek stojacu dutú rúrku, dokonca aj duté črevo naplnené
pomletým mäsom „salami“ (jaternica- jelito-salám)... a podobne. Iný príklad: neolitickí Praslovania neuctievali
nebeské telesá Slnko a Mesiac ako bohov, považovali ich za hmotné gule a odtiaľ aj ich názvy. Slnko je žeravá
guľa, vyžarujúca svetlo a teplo, takže základom názvu je staré sloveso l ú č a j á (vylučovať- vysielať).Po
odpojení slovesnej koncovky „-j á“ zostane slovný koreň hmotnej povahy „-l ú č á“-(svetelné lúče), k tomuto
koreňu predsadená kolektivizujúca predpona „s ó“-(česky sou“-) aby vznikol pôvodný indoeurópsky názov
tohoto zdroja svetla a tepla „s ó – l ú č á“. Tento pôvodný názov ešte bez nosovky „n“- je doložený
v staroindicky „sú- ras“ (slnko), latinsky „Solis“ (slnečný boh), francúzky, sole-il“ (slnečný boh), ktorého meno
sa nesmelo vysloviť, názov teda prevzali od poddaných Praslovanov, ale opäť ho povýšili na boha.
Poznatok neolitických Praslovanov, že Mesiac svoje vlastné svetlo nevysiela, ale len trpne odráža
slnečné svetlo, viedol aj k jeho názvu. V slovnom koreni „-l ú č á“- bez slovesnej koncovky „-j á“ činorodú
hlásku „-č“- nahradili trpnou hláskov „-n“-, aby tak vznikol pôvodný indoeurópsky názov tohoto telesa „l ú n
a“ (Mesiac). Pod vplyvom tohoto názvu bola neskoršie vsunutá v Európe hláska „-n“- rovnako do slnečného
názvu na „sólú-n-če“ a ten takto upravený zostal v slovanských jazykoch dodnes: sólncě- slonce- suúnkosúnce- Slunce- Slnko.
Pozrime sa ako s týmito názvami nebeských telies naložili grécky pohanskí kňazi, keď ich od
poddaných Praslovanov prevzali. Mali dojem, že Mesiac je svojou zvraštenou tvárou starší než silou
ovplývajúce Slnko (na tom niečo je a dnešní astronómovia by to mali vziať!) Takže praslovanského slnečného
názvu použili na meno mesačnej bohyne – matky „Seléné“ a zase naopak mesačný názov „lúna“ použili pre
meno jej syna slnečného boha „Apo- lóna“(potomok Lúny), teda Apollón. Rimanom zostala „Luna“ mesačná
bohyňa. Germáni z lužického „slónce“ (suúnce) vytvorili nemecky „Sonne“ a anglicky „sun“, ovšem opäť
povýšené na slnečného boha, ktorému bola zasvätená nedeľa, nemecky „Sonn-tag“ a anglicky „sun-day“.
Nepohanskí Praslovania si však boha predstavovali úpne ináč, totiž tak, ako učil Ježiš. Takto to brali
panovnícke skupiny profánne: praslovanské „lúčá“ dalo grécke „leukos“ (svetlý), latinsky „lux“ (svetlo), avšak
v ľudovej taliančine „luce“ (čítaj „lúče“- svetlo), slc. dodnes „lúče“(lúče),nem. „Licht“ anglicky „light“...
apodobne.
Jazyky panovníckych skupín potvrdzujú, že útvar slovesa pôvodne nepoznali a mnohí ho nepoznajú
dodnes, ako napríklad čínština, angličtina, takže k označeniu činnosti používajú pomocné tvary. Praslovanský
názov „lúčá“ znie anglicky „light“(svetlo a svetlý) a k vyjadreniu činnosti slúži pomocné slovko „to“-(
z pôvodného –„do“- robiť- činiť), teda „to light“ znamená „konať svetlo“ alebo „svietiť“.
Nemčina dáva dodnes prednosť podstatnému menu, ktoré píše veľkým písmenom a volá ho „Hauptwort“ (hlavné slovo), lebo starí Germáni mali názvy posvätné. Sloveso bolo v nemčine vytvorené až
v stredoveku z potreby poddaných ponemčených Praslovanov a volá ho len „Zeit-wort“ (časové slovo).
Nemčina ho však odvodzuje opačne od názvov takto: praslovanský názov „páčá“ (pec) do starej germánčiny
„baka“ (pec aj piecť), nemecky „Back“ (pec) a odtiaľ druhotné sloveso „backen“ (vlastne „pecovať“zaobchádzať s pecou) - vlastne nepravé sloveso.
Podobne je to tak aj v Gréčtine, kde praslovanské už spodstatnené „vidjeniě“ (videnie) dáva grécky „ídeín“ vo význame slovesa „vidieť“, avšak nepravého slovesa. Rovnako latina má síce neurčité sloveso
„videre“(vidieť),avšak tento tvar už sprídavnený alebo spodstatnený je slovinský tvar „vidár“ vo význame
„vidějící“(ten čo vidí).teda opäť sloveso nepravé.
V dobe, keď kromaňonské kmene sa inštalovali do panovníckych pozícií, boli neolitickí Praslovania už
vo veľkom množstve osídlení po všetkých končinách planéty, takže nie je dôvod, prečo by ich jazyk nemal byť
podkladom pre jazyky veľkej „indoeurópskej“ rodiny.
Z uvedených praslovanských nápisov sa dajú usúdiť tieto štyri charakteristické rysy indoeurópskeho
prajazyka:
76
1.vecná a materialistická povaha pojmov (a nie kultovo pohanská)
2.sykavková výslovnosť „s a t e m“( v iných jazykoch kentumovaná)
3.pracovná a gramatická etymológia názvov(odvodených od slovies)
4.pružné ohýbanie slov v spätnej väzbe(flexia)
Bola to práve tá nepohanská a nekultová povaha praslovanského indoeurópskeho jazyka, pre ktorú bolo
jej používanie zakázané,, takže v mnohých jazykoch zostali z nej len trosky.
Ako hodnotíme jazyky?
Pre každého jednotlivca je najdokonalejším, najcennejším a najkrásnejším len ten jazyk, ktorý sa
naučil v detstve od svojej matky. Takto hodnotili svoj jazyk Gréci, Rimania, Germáni a iní, bez ohľadu nato, že
vznikol zmiešaním prvkov rôznych jazykov. Keďže bol už časom takto vypracovaný, stal sa národným
jazykom, ktorý zjednocoval všetko obyvateľstvo tej ktorej krajiny. V tomto jazyku vznikali dokonalé literárne,
básnické, vedecké a náboženské diela, čo museli rešpektovať aj jazykovedci tohto národa. Nakoľko mali
vládnuce kruhy jednotlivých krajín veľkú vojenskú moc, postupne vnútili svoj jazyk aj iným národom, ako
jazyk im nadradený.
Sú však aj iné, objektívnejšie kritériá, než mocenské. Je síce možné, že na začiatku neolitu, keď sa
praslovanština ešte len utvárala, bola na výrazy ešte pomerne chudobná a málo ľúbozvučná. Avšak rozrastaním
činnosti týchto ľudí, bola ich slovná zásoba, ktorá stála na pevných gramatických zákonitostiach, postupne
rozširovaná a upresňovaná. Bol to však určite dlhodobý proces. Takže za týchto 12 000 rokov až podnes
dosiahli slovanské jazyky inými jazykmi neprekonané množstvo slovnej zásoby. Dosiahli dokonalé
vyjadrovanie vo všetkých oboroch ľudskej činnosti, od fyzickej práce po básnictvo, vedu a náboženstvo. Práve
preto si Praslovania svoj jazyk vážili a milovali, ako svoju najcennejšiu kultúrnu hodnotu, ale pretože neboli
výbojní a agresívni, museli sa ho vzdávať.
Napríklad nemčina má pre výraz dievka jediný názov „Mädchen“, alebo „Mädel“ s rovnakým
významom. Len samotná čeština ich má hneď asi dvanásť, v pomerne odlišných významových odtieňoch:
dívka – dívenka – divoženka – děva – děvka – děvečka – děvuša – děvče – děvčica – děvucha - děvuška –
děvuna – děvčisko ... a podobne. Týka sa to aj širokej palety výrazov v rámci rodinných vzťahov ,od
chladnosti až k nežnosti v názvoch: mamička – otec- brat – sestra – babka – dedko – bratranec – sesternica –
strýc – teta – synovec – neter – švagor – švagriná... a podobne. Potom je to nekonečný rad názvov nielen
vozov, postrojov ťažného dobytka, krojovaných oblekov, domov a stavieb, ale tiež ich početných dielov
a súčastí. Ďalej nespočetné množstvo názvov náradia a nástrojov k práci všetkých remesiel, názvy pestovaných
aj prírodných rastlín, hornín a nerastov ako aj prírodných javov. Keď to všetko českí jazykovedci spočítali, ako
to uvádza v televíznom referáte ostravský bohemista doc.PhDr. J.Hubáček, tak len čeština má najmenej 300
000 základných slovných koreňov. Z nich pomocou predpôn, prípon delenia a kompozitov sa dá vyjadriť okolo
deväť miliónov pojmov pomerne odlišných významov. Naproti tomu preferovaná latinčina má len asi 30 000
slov celej slovnej zásoby, z ktorej značná časť je prevzatá z praslovančiny pôvodných obyvateľov Talianska.
Zhruba toľko má nórsky a švédsky jazyk, rovnako obohatený pôvodnou praslovančinou týchto krajín(srv-nor.
„svine“ slov. „sviňa“, nor. „skrin“ slov. „skriňa“ a podobne). Bohatšia je nemčina s väčším podielom
germanizovanej praslovančiny, takže má asi 170 000 slov a angličtina poskladaná z viacerých jazykov má asi
250 000 slov pri zjednodušenej gramatike. Ale to je stále len nepatrný zlomok slovnej zásoby všetkých
slovanských jazykov.
V hodnotení slovanských jazykov krajne negatívnu úlohu zohrali v našom letopočte Rimania,
Frankovia, Germáni a Maďari, ktorí to zvrhli na sfalšované kresťanstvo (sami však s prevahou pohanstva).
Našli si tak falošný dôvod k tomu, aby slovanský jazyk celoeurópskeho obyvateľstva prehlásili za jazyk
„bezbožný a kacírsky“, ktorý na každom kroku likvidovali. Tak isto aj moderní nemeckí a maďarskí
jazykovedci ho hodnotia dodnes ako zaostalý a primitívny jazyk.
Až teraz však z uvedených písomností zisťujeme , že je to jazyk, ktorý je dnes už 12 000 rokov starý.
Za túto dobu sa natoľko rozšíril a zdokonalil, že ho môžeme dnes hodnotiť bez akéhokoľvek šovinizmu
a nadržovania vlastnému jazyku za najdokonalejší jazyk na svete.
Za medzinárodný jazyk sa však nehodí, pretože je príliš zložitý a na učenie obtiažny. Samotní Slovania
sa ho učia od detstva až po starobu, ale kompletne do všetkých výrazov remesiel ho nezvládnu ani celé týmy
jazykových ústavov. Preto sa ako medzinárodný jazyk ujala angličtina, ktorá je už aj tak po svete rozšírená.
77
Trpký vstup Slovanov do dejín
Utajovanie početných neolitických W á n o v v starovekých dejinách sa nedá ináč vysvetliť, než
odmietavým postojom vládnucich Kromaňoncov k triezvemu a nepohanskému mysleniu Neolitikov. Títo dávni
Wáni skúmali prírodu a obstarávali si základné životné potreby obrábaním polí a remeselnou výrobou. To
považovali Kromaňonci za dary pohanských bohov, ale verili, že Wáni ich bohom ukradli. Pretože všetko
poznali a vedeli, šamani ich považovali za hriešnych „diablov“ a tak k nim cítili hlbokú nenávisť. Hmotné
statky im zobrali, tým si zaistili „raj na zemi“, Wánov zotročili a po celé tie veky o nich pomlčali. Mlčanie sa
potom stalo dokonca posvätné chrámové „tabu“ a tak to išlo po celý starovek.
Po uplynutí desať tisíc rokov prišiel na svet Ježiš, aby v tom priniesol osvetu a nápravu. Ako som
naznačil v predchádzajúcich kapitolách, Ježiš všetky chrámové tajomstvá zrušil, Neolitikov ospravedlnil
a zrovnoprávnil. Meno Neolitikov síce nevyslovil, ale používal ich jazyk k najposvätnejším pojmom a podľa
toho poznáme, že ide o Praslovanov. V Ježišovom učení sa všadeprítomní Slovania poznali a hneď sa k nemu
hlásili. Práve im boli bezpochyby určené Ježišove slová (podľa Matúša 24,9) tohto znenia: „ Potom vás
vydajú na mučenie, budú vás zabíjať, a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje meno.“
To sa doslovne splnilo pričinením predovšetkým pohanských Rimanov, od ktorých pochádzalo súženie
a mordovanie Slovanov po celé nasledujúce dejiny. Rimania prevzali domácich „italických“ Slovanov
zotročených už Etruskami a keď sa Slovania hlásili k Ježišovmu učeniu, tak Rimania k nim pojali ešte hlbšiu
nenávisť. Pretože pohanská viera im poskytovala nadradenosť a vládu nad otrokmi, tieto privilégiá im humánne
Ježišove učenie ohrozovalo. Počínajúc apoštolom Petrom v Ríme jeho prívržencov vraždili a mučili, v arénach
ich hádzali divokej zveri a posmievali sa im, aby ich „boh“ Ježiš ich zachránil. K tomuto učili rímski kňazi aj
vojenský dorast.
Z rímskej vojenskej školy kadetov sa dochovala kresba zbitého a zmučeného Ježiša na kríži a k tomu
bolo pripísané latinsky: „Na takéhoto boha veria debili“. (Lenže „boha“ z neho urobili zas len pohanskí kňazi,
on sám o sebe hovoril,, že je „synom človeka“ a že Boh je otcom všetkých ľudí). Aby Rimania zabránili šíreniu
Ježišovho učenia medzi poddanými talianskymi Slovanmi, vzali im ich pôvodný jazyk, v prvých dvoch
storočiach po Kristovi ich jazykovo krutými metódami odnárodnili a polatinčili. Lenže Slovanov bola plná
Európa. Rimania potom podnikali vojnové výpravy do strednej Európy, aby slovanský živel vyhubili. Pre nich
to však neboli Slovania, vtedy nazývaní Veneti. Neboli to ani „ľudia“, boli to len bezmenní „barbari“
a „hovoriaci dobytok“. Pri jednom takomto ťažení v roku 180 n. l. prenikli až na Slovensko k Trenčínu, kde
zanechali na skale známi nápis s menom svojho „múdreho“ cisára Marca Aurelia. Ale hornaté Slovensko bolo
vtedy riedko osídlené, takže rímska posádka sa presunula ďalej na východ, aby porománštila tamojších
Slovanov a odtiaľ „Romania“(Rumunsko).Tento hon na nemenovaných slovanských barbarov vyvrcholil
koncom 3. storočia za rímskeho cisára Diokleciána. Rimania však videli, že tajne sa šíriace Ježišove posolstvo
sa nedá zastaviť násilím, zmenili preto taktiku. Rímski kňazi donútili Diokleciána, aby sa vzdal trónu a rozhodli
sa vziať kresťanstvo do svojich rúk. Milánskym dekrétom z roku 313 zrovnoprávnili kresťanstvo zo svojim
pohanstvom. Pohanské štátne zákony zostali naďalej v platnosti, tým sa táto zmes stala štátnym
a zákonodarným náboženstvom Rimanov ako nástroj ich vlády a moci. Za kresťanstvo považovali však Starý
zákon biblie, ktorá im bola bližšia. Z Ježišovho učenia zostala len nomenklatúra a podstata sa úplne vyparila,
bola obrátená naruby. To znamená, že spolu zo štátnym zákonodarstvom zostala v platnosti aj pohanská kliatba
voči slovanskému živlu a jazyku. Potom, čo si pohanskí Rimania obliekli kresťanský kabát, museli nepohanský
slovanský jazyk prehlásiť za „pohanský a kacírsky“, aby ich mohli vyhladiť. K Rimanom sa potom pridali
rovnako pohansky zmýšľajúci Frankovia (Gallovia-Kelti) a Germáni, čím pokračovala likvidácia slovanského
živlu po celé dejiny.
Lenže Európa bola príliš veľká a Slovanov v nej príliš mnoho.(Ešte dnes ich je asi 300 miliónov).Preto
už koncom 4.storočia bola zriadená v Carihrade cirkevná pobočka B y z a n t i o n, ktorej bola zverená úloha
likvidácie slovanského živlu vo východnej Európe. Za hranicu kompetencie bol zvolený 20. poludník,
prechádzajúci Vysokými Tatrami. Rím si ponechal väčšiu a vyspelejšiu časť Európy. Pod vplyvom Ríma
pokračovali západní spojenci v jazykovom odnárodnení západných Slovanov rovnako brutálnymi metódami,
ako prví Rimania v samotnom Taliansku. Tomuto sa však potichu vzoprela Byzanc.
Byzantskí predáci dôslednejšie dbali na humánne Ježišove učenie, naviac lepšie poznali slovanský
jazyk a nevideli na ňom nič pohanské a kacírske. Naopak videli, že zodpovedá Ježišovmu učeniu a tiež, že
Slovania sú verní vyznávači tohto učenia. Prvým nesmelým krokom Byzancie bolo, že po zrušení pohanskej
kliatby voči Slovanom okolo roku 500, svojim historikom dovolila priznávať vo svojich dejinách slovanské
osídlenie Európy. Vidíme to podľa toho, že historik Prokopios už na začiatku 6. storočia popisuje ťaženie
germánskych Herulov cez slovanské územia. Neskôr, v polovici 6. storočia tiež Priskos, Iordanes, Simokattes
a ďalší. Napríklad Iordanes píše: „Početný ľud Venethov(Slovanov) obýva nesmierne Európske priestory“.
Z toho potom dnešní historici súdia, že práve v tomto 6.storočí sa Slovania vo východnej Európe „zrodili“ a na
78
Západe sa o tom nevie. Je však očividné, že v tomto 6. storočí sa zrodili len správy o nich, a aj to len v Byzanci.
Lebo vyššie uvedené nápisy dokladajú, že po celej Európe sa množili od nástupu európskeho neolitu. Na
európskych Slovanov a ich majetky útočili nielen západní spojenci, ale tiež od východu početné tatárske
kmene, ktoré sa sem zlietali ako osy na med. Už v staroveku to boli Sarmati, Skýti, Alani a iní, potom od
4.storočia n. l. Húni, po nich Avari, neskôr Bulhari a Maďari. Takže len priznanie početných Slovanov
byzantskými historikmi nestačilo, bolo im potrebné pomôcť v obrane.
Tu sa zrazu objavil medzi Slovanmi v roku 621, mocný náčelník Samo s početnou vládnou družinou.
Pod vedením týchto skúsených odborníkov sa Slovania mocným náporom Avarov, Frankov a Germánov
ubránili. Tak vstupujú po prvý krát do dejín, už nie ako neznámi otroci, ale ako veľmoc. Zachovala sa o tom
jediná súdobá správa v kronike franko - burgundského kláštora za opáta Fredegara. Jediná asi preto, že vlastné
slovanské záznamy boli potom rímskou inkvizíciou vyhladené. Táto latinská správa je však písaná až po
Samovej smrti(+661), keď už sa nič nevedelo o jeho pôvode. Tým skôr si ho franskí pisatelia mohli privlastniť,
ako „franského kupca“, ale to je málo pravdepodobné. Pretože Frankovia boli úhlavnými nepriateľmi Slovanov
a tak by nevyslali Samovu družinu na obranu Slovanov sami proti sebe. Za druhé, kráľom sa mohol stať len
najvyšší kňaz a nie obyčajný „kupec“.
O Samovom pôvode sa nič isté nevie, ale naznačuje to už jeho meno „Samo“, očividne len
poslovančené z tatárskeho „s ó m a“(pohanské zasvätenie kňaza). Asi podobne ako „Samu-el“(boží
kňaz).Podľa toho by potom mohol byť Samo pohanský veľkňaz tatárskeho pôvodu, aby sa spolu z družinou
ujal organizácie obrany ohrozených Slovanov. Zostáva otázka, kto túto družinu vyslal a poveril obranou
Slovanov. Nikto iný k tomu nemal moc a prostriedky, ani záujem, než v rámci zmeny svojho zákonodarstva
práve Byzanc, podľa Ježišovho humánneho učenia. Samozrejme, že Byzanc sa k tomu verejne nepriznáva,
naopak sa tvári tak, že Slovania sa sami derú k moci a Byzanc im v tom nemôže zabrániť.
Prvých obranných bojov v rokoch 621-623 pod vedením byzantských odborníkov sa zúčastnili
Slovania len úzkeho okruhu strednej Európy, čo však ešte neznamená žiadnu „Samovú ríšu“, ako sa to niektorí
dnešní historici domnievajú. Úspešnou obranou si Samova družina získala len dôveru, aby sa k nej potom
pripojili Slovania všetkých okolitých krajín. Až v roku 626 bol veľkňaz Samo korunovaný za kráľa všetkých
európskych Slovanov a bola tak ustanovená vôbec prvá a hneď obrovská slovanská veľríša „Magma
Slavonia“(626-661), rozkladajúca sa na väčšej časti Európy. Na jej veľkosť ukazuje mapka od českého
historika ČAV Rudolfa Grunwalda, vystavená v strahovskom pamätníku písomníctva. Ani tá však nie je ešte
úplná, lebo dodnes zachované slovanské jazykové, folklórne a kultúrne prvky v ďalších krajinách dovoľujú
predpokladať, že k Samovej veľríši patrili tieto vtedy ešte slovanské krajiny:
Samozrejme byzantská Juhoslávia, severo-talianska Venetia, Slavónia a Korutánsko (dnes
Rakúsko),východná časť Švajčiarska, celá Lužice až k Baltu, Bohémia, Morava, Poľsko, Slovensko len
k Tatrám, Panónia až po rieku Tisu a Macedónsko. Zvládnuť z jedného centra tak obrovské územie, to mohol
len veľký počet byzantských vládnych a vojenských odborníkov, ale tiež domácich úradníkov, správcov,
pisárov a poslov pre roznášanie príkazov až do okrajových krajín. Pre ubytovanie takejto vlády bolo potrebné
veľa budov, vojenských ubytovní, výrobní zbraní a spotrebného tovaru, ale tiež kráľovská rezidencia pre Sama
a jeho početnú rodinu, vrátane služobníctva. Je naivná predstava niektorých amatérskych bádateľov, že to
všetko by sa mohlo vojsť do vtedajšej malej osady Znojmo a tamojšej strážnej veže, postavenej až za
Přemyslovcov o 400 rokov neskôr!
Všetko ukazuje na to, že sídlom Samovej vlády mohlo byť len najväčšie slovanské mesto, ležiace
uprostred európskych Slovanov. Bolo to bezpochyby hlavné mesto vtedy ešte slovanského Korutánska, latinsky
nazývané „Vindo-bona“(Vindovia=Slovania). Vlastný slovanský názov mesta znel vtedy „Pěč“(hutnícka
a kovolitecká „pec“), dochovaný dodnes v slovinskom a maďarskom „Béč“(Viedeň). Naproti tomu drevený
hrad Vogastis-burc, zapísaný vo Fredegarovej kronike, ležal vtedy v slovanskom Bavorsku blízko rýnskej
hranice s Frankami a jeho latinský názov pochádza asi od osobného mena Samovho syna
„Vlastislava“(Vuastisuav).
Podľa Fredegarovej kroniky poskytli domáci predáci veľko-kráľovi Samovi, ako to bolo medzi Tatármi
zvykom, hárem 12 slovanských žien, s nimi mal 22 synov a 15 dcér, teda dohromady 50 členov kráľovskej
rodiny. Títo potomci zdedili po svojom otcovi, pohanskom veľkňazovi Samovi, pohanskú vieru, tituly
pohanských kniežat a panovnícke schopnosti. Čo je však neobyčajne dôležité, po svojich slovanských matkách
zdedili slovanský jazyk a náklonnosť k slovanstvu. Preto mohli pokračovať po Samovej smrti v jeho započatom
diele, v dôslednej obrane Slovanov.
Lenže celá Samova veľríša ležala od stanoveného 20. poludníka. No nie na východ, ale na západ, teda
v záujmovej sfére rímskej cirkvi ovládanej Rimanmi. Naviac uzákonila používanie slovanského jazyka a tým
upevnila slovanský živel, určený Rimanmi k likvidácii. Samova ríša bola krajne nežiadúca. Bola však vojensky
nedobytná, ale len čo Samo zomrel (+661), musela byť zrušená, rozdrobená a z dejín vymazaná. Západné
slovanské krajiny až k dnešným hraniciam Čiech, na juhu až k dnešnej hranici Moravy, rozdelené medzi
79
Germánov, Frankov a Talianov, zostávajúce slovanské krajiny strednej a východnej Európy ponechané zatiaľ
pod správou Samových potomkov.
Po okupácii Korutánska a Viedne Germánmi boli Samovi potomkovia nútení toto svoje rodné mesto
opustiť a spolu s byzantskými vládnymi poradcami sa presťahovali koncom 7. storočia na susednú Moravu. Na
zaistenie obrany proti rakúskym Germánom dali vybudovať pohraničné pásmo obranných pevností takto: NitraSv. Jur pri Bratislave- Devín- Bojnice- Pohansko pri Břeclavi a Nejdku- Strachotín- pevnosť na kopci nad
Znojmom. Jadrom ich vlády namiesto Korutánska sa stala Morava, ostatná Samová rodina sa podelila
o zostávajúce slovanské krajiny od Balkánu až po Baltické more. Rovnako vo vnútrozemí si všade dali stavať
drevené hrady ako svoje sídla, z ktorých riadili správu a obranu Slovanov. Túto éru dnes nazývame „slovanská
staršia hradisková doba“.
Samovi potomkovia používali slovanský jazyk ako svoju úradnú reč a v roli kniežat si po prvý krát
v dejinách začali dávať osobné mená typicky slovanské, väčšinou s koncovkou „-s l a v“-(Vitislav-SvätoslavVlastislav- Rastislav a podobne).Snáď práve toto dalo rodové meno celej tejto dynastii ako Slavníkovci,
písomne doložené žiaľ len v Bohemii.
Pre udalosti tejto slavníkovskej éry je dôležité, že po svojom praotcovi Samovi trvali na svojom
pohanstve veľmi dôsledne až do svojho zániku. Tým sa vysvetlí, kde sa vzalo pohanstvo medzi predtým
nepohanskými Slovanmi. Boli to práve Slavníkovci, ktorí svojim pohanským bohom dávali slovanské mená:
Radegast- Veles- Vesne- Vodan- Jasa- Černěbog- Klekanice- Polednice-Rusalky- Bludičky...a podobne. Tiež
„Pohansko“ pri Břeclavi a Nejdku. Západní držitelia moci nerozlišovali pohanstvo Slavníkovcov od
nepohanského slovanského ľudu a to im bolo vítanou zámienkou na likvidáciu Slovanov vôbec.
Ihneď po nástupe Slavníkovcov boli zostávajúce slovanské krajiny v priebehu 8. storočia zaplavené
západnými franskými, germánskymi a írskymi kňazmi, aby obracali Slovanov na kresťanstvo v rímskom pojatí.
Z tohto obdobia nachádzajú archeológovia v našich krajinách pozostatky kresťanských kostolov a kaplniek,
stavaných v románskom a vôbec v západnom štýle. Z toho potom usudzujú niektorí dnešní historici, že
„pohanským“ Slovanom prichádzalo kresťanstvo od Západu o sto rokov skôr pred Cyrilom a Metodom, a že
úloha týchto byzantských vierozvestcov bola už zbytočná a len komplikovala situáciu. Lenže sa pritom
zamlčiava to podstatné, že západní kňazi pod zámienkou „šírenia kresťanstva“ šírili vlastne rozvrat a nedôveru
k Slavníkovcom, likvidáciu slovanského jazyka, spojenú s latinizáciou a germanizáciou. Ako sme už povedali,
pôvodná pohanská kliatba voči slovanskému živlu zostala medzi rímsko- fransko- germánskymi držiteľmi
moci v platnosti a kňazi ju museli rešpektovať. To však znamenalo pre Slovanstvo smrteľné nebezpečenstvo
úplného zániku. Naviac drobný slovanský ľud chápal Ježišove posolstvo doslova a pravdivejšie a jeho rímsky
výklad neuznával. Domácim Slovanom bolo pohanstvo Slavníkovcov úplne ľahostajné, ale že v nich videli
záchranu svojej etnickej existencie, primkli sa bezvýhradne k nim.
Akokoľvek to znie v Kosmovej kronike ináč a najstaršie hrady v Bohemii sú prisúdené Čechom, bolo
to takto: drevený hrad v pôvodnej pražskej osade nazývaný „Vyše- hrad“(srv. moravský „Vele- hrad“) si dali
postaviť už Slavníkovci. Neskoršie sa presunuli tiež na hradčanskú výšinu, kde si dali postaviť pôvodný
drevený chrám pohanského boha Svantovíta, ktorého kamenné základy boli nedávno vykopané pod južnou
stenou dnešnej katedrály Sv. Víta a tam nájdené aj drobné pamiatky moravskej výroby. Ďalej to bola
slavníkovská pevnosť Libice U Poděbrad, drevený hrad Budeč(=Strážny ) v Poohří a podobne. Niektoré
slavníkovské hrady boli stavané aj z hlinenej udupaniny, ako napríklad vo východnom Nemecku Kot- buz
(„kot“- je sušená hlina „b u z“ od budenie- bdenie),takto aj v Sliezku nazývaný neskôr „Chotěbuz“...a podobne.
V priebehu 8. storočia sa v západných krajinách mimo vlády Slavníkovcov vystupňovalo jazykové
odnárodnenie tamojších Slovanov najukrutnejšími metódami. To dosiahlo vrchol nástupom franského kráľa
a rímskeho cisára Karola Veľkého na trón v polovici 8. storočia. Pre cisára Karola to však nebola „slovančina,“
ktorú nepoznal a nevedel ani čítať, z nariadenia Rimanov to však bola len „ pohančina“. Pokiaľ sa ho nositelia
tohoto rodného jazyka nechceli vzdať, boli mučení a vraždení, po tisícoch nahádzaní do riek a utopení. V tomto
odnárodňovaní po Karolovi pokračovali saskí králi O t t o I., II. a III. až do 10. storočia. Čo nezmohli meče
a rieky, dokonal mor, šíriaci sa z nepochovaných mŕtvol. Koncom 10. storočia sa počet vidieckeho
obyvateľstva (t.j. Slovanského) zredukoval podľa vtedajších správ takmer na polovicu, čo predstavuje milióny
povraždených Slovanov, vraj „pohanov“. Nezabudnime na podobné vraždenie španielskej inkvizície v mene
falošného kresťanstva v objavenej Amerike. Tamojší otroci očakávali od Španielov oslobodenie, ale boli
vyvraždení a celá stará americká kultúra vyhladená.
V západných európskych krajinách sa pozostalí tamojší Slovania zo strachu a hrôzy podvolili a svojho
jazyka sa vzdali. Súdobý franský kronikár R.Glaber píše: „Diabol bol pustený z reťaze, aby zničil svet“.
Pôvodná slovančina od neolitu udržovaná v západných krajinách zmizla a dnes sa ani nevie, že tam bola.
V tamojších jazykoch z nej zostali len niektoré „indo-európske“ prvky. Jej nositelia tak stratili svoju identitu
a boli duševne a kultúrne zmrzačení, ale práve o to išlo. Tak poslušnejšie potom slúžili svojim pánom stavbou
palácov, veľchrámov a ich umeleckou výzdobou.
80
Pod touto hrozbou Západu Slavníkovci začiatkom 9. storočia uvážili, že takto rozdelení na početné
drobné kniežactvá sa neubránia tlaku západu. Rozhodli sa spojiť v jednotnú slovanskú veľríšu s jediným
panovníkom na čele. Za najschopnejšieho bol vybraný Mojmír zo sídlom v drevenom hrade na ostrove medzi
riekami Moravy u Mikulčic na južnej Morave. Stalo sa tak okolo roku 820 a tak po založení prvej slovanskej
Samovej veľríše o 200 rokov neskôr vznikla druhá, o niečo menšia slovanská veľríša, nazývaná potom Veľká
Morava (820-906).
Mojmírovi odoprel poslušnosť len nitriansky slavníkovský Pribina, ktorý sa zrejme zľakol postaviť
proti mocnému Západu a pokukával po spojenectve s nepriateľskými Frankami. Dokladá to fakt, že keď ho
Mojmír dal vojenskou posádkou z Nitry vyhnať, hľadal útočisko medzi Frankami. Tí mu však neverili, preto sa
usadil v Panónii, v slavníkovskom hrade pri Balatóne.
Mojmír svojmu postaveniu panovníka veľríše dal prispôsobiť aj svoje sídlo u Mikulčíc. Dal tu postaviť
nový kniežací palác, správne budovy, vojenské ubytovne s koniarňami, rad pohanských svätýň a byty pre
služobníctvo. V okolí potom výrobne zbraní a luxusného vybavenia vládnej družiny na spôsob feudálov. Tak tu
vznikla reprezentačná panovnícka rezidencia, opevnená okrem ramien rieky Moravy pevnostnými palisádami.
Aký bol jej názov?
Brnenský historik Václav Richter našiel v neskorších miestnych kronikách z rokov 1749-1755
záznamy, kde sú lokality okolo bývalej Mojmírovej pevnosti ešte stále nazývané „ U Slavníka“(J.Poulík: „Staří
Moravané budují svuj stát“,str.114). Z toho sa dá usúdiť, že svoju mikulčickú rezidenciu nazval Mojmír v mene
svojho rodu S l a v n í k. Podobné mená majú bývalé slavníkovské sídla v okolí dodnes „Slavín“(Sovín)
a podobne.
Potom, čo sa Mojmír takto opevnil a zaistil obranu svojej ríše, mohol sa potom odhodlať k dávno
pripravovanému a odvážnemu činu: vykázal západných rozvratníckych kňazov zo všetkých kútov svojej ríše.
Dnes sú domnienky, že tak urobil až jeho nástupca Rastislav. Lenže tomu odporujú nasledujúce skutočnosti:
Mikulčické vykopávky ukazujú, že ramená rieky Moravy okolo Slavníka boli náhle zanesené až päť
metrov vysokými naplaveninami. Stalo sa to po veľkej povodni okolo roku 840, po ktorej si rieka Morava
vyhĺbila nové koryto východne od pevnosti, kde tečie dodnes. Tým stratil Slavník svoje prírodné vodné
opevnenie a nie vyrúbaním lesov, ako sa dnes niektorí archeológovia domnievajú. To potom umožnilo prístup
franského vojska cisára Ludvíka Nemca k Mojmírovej pevnosti, ktorú do základov vypálil a zrovnali s terénom
v roku 846. Za vykázanie západných kňazov bol Mojmír popravený a cisár Ludvík súhlasil s nástupom
Mojmírovho strýca Rastislava na trón Veľkej Moravy, čo by nebolo možné, keby to bol on, ktorý západných
kňazov vyhnal.
Pri nástupe Rastislava na trón uložil mu cisár Ludvík zrejme podmienku, že požiada Vatikán o návrat
západných kňazov do jeho ríše. Dokladá to fakt, že túto podmienku Rastislav o 15 rokov neskôr naozaj splnil.
Najskôr si však Rastislav musel dať vybudovať novú vládnu rezidenciu, keď Mojmírova bola zničená.
Stalo sa tak rovnako medzi ramenami rieky Moravy na močiaroch u Starého mesta. Toto mesto muselo byť už
vtedy „staré“, keď v súdobých latinských fuldských análoch je nazývané „Urbs antiqua“(Mesto Staré). Bola to
pevnosť rozsiahlejšia ako Mojmírova, na rozlohe s obranným predpolím asi 700 hektárov, podľa fuldských
análov „nevídaná a nedobytná“. Pre jej názov si Rastislav vzal vzor z Byzantskej pevnosti na Balkáne
„Vělohrad-Beograd“ a nazval ho rovnako Veligrad (srv. názov rovnakého základu pražského hradu „Vyšehrad“).
Po vybudovaní svojej opevnenej rezidencie mohol potom Rastislav splniť Ludvíkovu podmienku tým,
že v roku 861 vypravil delegáciu do Vatikánu zo žiadosťou o misionárov, ktorý by učili Slovanov kresťanstvu
v rímskom duchu. Vyhol sa teda franským a germánskym kňazom, ale zrejme netušil, že inštrukcie vychádzajú
zas len od Rimanov. Títo však nemali záujem učiť Slovanov kresťanstvu, tým menej v slovanskom jazyku,
ktorý už po stáročia likvidovali.
Keď Rastislav nepochodil v Ríme, obrátil sa v roku 862 na svoju patronátnu Byzanc a tamojší cisár
Michal III. mu hneď v nasledujúcom roku 863 poslal na Moravu početnú družinu byzantských kňazov. Pre nich
dal Rastislav postaviť ubytovne na troskách mikulčického Slavníka. Poukazujú na to mikulčické vykopávky
obnovených stavieb z druhej polovice 9. storočia. Že išlo o byzantských kňazov, to dokladajú hrobové nálezy
zlatých dvojramenných krížikov a drobné reliéfy kazateľa s knihou. Súčasťou tejto misie boli učenci
Konštantín a Metod, ktorí priniesli na Moravu nimi vypracované cirkevné písmo glagolicu, ale hlavne
používanie staroslovienskeho jazyka pre cirkevné účely. Do tohoto jazyka a písma, ako aj do verného
Ježišovho učenia zaučili potom rad domácich moravských kňazov.
Ale to sa nepáčilo západným kňazom. Po štyroch rokoch, v roku 867 boli Konštantín a Metod
predvolaní k rímskemu pápežovi Mikulášovi, aby sa zodpovedali za používanie „kacírskej“ slovančiny. Cestou
od Germánov boli zajatí, väznení a mučení a než sa dostali do Ríma, bol už ďalším pápežom Hadrian II. Ten
ich prijal slávnostne a láskavo, po riadnom výklade, že Slovanom je nutné hlásať vieru v ich vlastnom jazyku,
aby rozumeli, im nakoniec všetko schválil a povýšil ich na biskupov.
81
Lenže ani hlava cirkvi si nemohla dovoliť rozhodovať v záujme cirkvi. Boli tu mocenské záujmy
Rimanov a Frankov, ktorí mali iné plány. Oboch byzantských misionárov zdržali v Ríme a zahájili akciu
zameranú na likvidáciu slovanskej Veľkomoravskej ríše. Tá však bola vojensky nedobytná, preto použili lesť.
O nitrianskom mladom Svätoplukovi bolo známe, že po svojom otcovi Pribinovi je priaznivo naklonený
západu. Pod sľubom trónu bol získaný k zrade. Svätopluk pozval svojho strýca Rastislava na spoločný lov, tam
ho dal zajať a vydal ho Germánom v roku 870. Inkvizičným súdom v Rezne bol Rastislav odsúdený, oslepený
a zbavený trónu, vo vezení o ňom končia správy.
Tomuto rezenskému súdu sa Svätopluk zaviazal, že dovolí návrat nemeckých kňazov do ríše
a germanizáciu Slovanov. Tak mu bol zverený trón Veľkej Moravy a pridelené ďalšie krajiny na východe až ku
kyjevskej Ukrajine. Veľkomoravská ríša tak mala za Svätopluka najväčší rozmer, čo niektorí dnešní historici
a spisovatelia prisudzujú jeho osobnej statočnosti a neohrozenosti (napríklad román H. Lisickej: „Páv zpívá
o štěstí“). Podozrivé je však to, že to o ňom prehlasujú západné vládnuce kruhy, ktorým slúžil. Bola to naopak
Svätoplukova zbabelosť a zrada, lebo za cenu získania trónu zradil svojich patrónov v Byzancii a záujmy jemu
zverených Slovanov. Tým spôsobil skorý pád Veľkej Moravy a ohrozil existenciu Slovanstva vôbec.
Konštantín v Ríme prijal meno Cyril a na následky mučenia predčasne v Ríme zomrel a Metod sa smel
na Moravu vrátiť až po likvidácii Rastislava v roku 870. Vracal sa cez panónskeho Koceľa, ale tam bol
Germánmi znova zajatý a väznený ďalšie štyri roky. Na Moravu sa vrátil až po siedmich rokoch, keď za
Svätopluka presídleného do Veligradu, prebiehala plnou mierou germanizácia. Svätopluk mu síce zveril správu
kostolov, avšak proti nemeckému biskupovi Wichingovi, ktorý zakázal používať slovančinu, bol už bezmocný.
Metod ešte pokrstil pohanského Přemysla Bořivoja, ale skoro nato v roku 885 zomrel. Jeho žiakov vyhnal
Svätopluk na Východ a tým svoju zradu dovŕšil.
O definitívny pád Veľkej Moravy sa pričinili Maďari v roku 906. Títo prišli z Ázie koncom 9. storočia na
pomoc Západu v likvidácii Slovanov. O ich pôvode svedčí už ich vlastné meno „Magy –ár“(mág- pán, tatársky
pohanský čarodej). Ich náčelník, pohanský kňaz Ištván(Štefan) sa dal rímskym spôsobom pokrstiť a za
potieranie „kacírskej“ slovančiny bol prehlásený za svätého. Táto jazyková a genetická maďarizácia veľmi
krutými metódami prebiehala po dobu 1 000 rokov a dokončená bola vrátane južného Slovenska až nástupom
fašizmu za druhej svetovej vojny v našom storočí. Zápas Slovákov o svoj jazyk trvá tu vlastne dodnes.
Po páde Veľkej Moravy by sa zdalo, európskym Slovanom je odzvonené. Opozícia Byzncie bola
odhalená, Byzanc bola zbavená vplyvu a všetku moc nad celou Európou prevzali Rimania zo svojimi
západnými spojencami. To znamená, že Slovanstvo z Európy zmizne, ako zmizlo v západných krajinách. Ale
nestalo sa tak. V predošlých slovanských veľríšach bolo na pokyn Byzancie používanie slovanského jazyka
uzákonené, nakoniec aj rímskym pápežom Hadrianom povolené. Potom už si predovšetkým vidiecki Slovania,
nezávislí na vládnucich kruhoch svoj rodný jazyk nedali vziať, aj keď z toho mali nevýhody a pohŕdanie. Bola
to ich najcennejšia kultúrna hodnota. Tak sa stalo, že na územiach bývalej Veľkomoravskej ríše (okrem
Maďarska),sa napriek usilovnej germanizácii hovorí slovansky dodnes. Identita Slovanov bola zachovaná
a o to sa zaslúžila práve Byzanc. Síce to mocensky prehrala, ale morálne to pred dejinami na celej čiare
vyhrala.
To sa však nepáčilo Rimanom. Videli, že podiel na tom majú medzi Slovanmi uctievaní Cyril a Metod.
Po Hadrianovi nasledujúci pápež Štefan VI.(885-891) ich pod vplyvom Rimanov prehlásil za „kacírov“, in
memoriam hodnosti biskupov zbavení a z cirkvi vylúčení. Po dobu 500 rokov nesmela byť o nich zmienka.
Rovnako celá ,vraj pomýlená Byzanc prehlásená v roku 1 053 za „heretickú“(kacírsku),čím jej vplyv
definitívne končí. Byzantské „pravo- slávie“(právo Slávov) sa pod vplyvom Rimanov odklonilo od verného
výkladu Ježišovho učenia a upadlo do okázalého formalizmu a chrámového dogmatizmu. Dnes sa u nás
obrodzuje a vracia sa k Ježišovmu učeniu.
Z toho opäť niektorí dnešní historici súdiac, nemajúc správ z opačnej strany, že niekdajší zásah
Byzancie do problematiky Slovanov boli spiatočníctvom a historickým omylom a že sa potom sami Slovania
priklonili k vyspelejšiemu západu. Lenže sa zabúda alebo zamlčuje, že išlo o bytie či nebytie Slovanstva.
Keďže žije dodnes, to je práve víťazstvo Byzancie.
Ako bol vtedy Západ vyspelý a pokrokový, to vidíme z činnosti tamojšej inkvizície, ktorá má na
svedomí milióny upálených a umučených úplne nevinných ľudí, ktorí sa previnili „diabolstvom“, to znamená
vedeckým poznaním. Pretože podľa Starého zákona biblie to bol smrteľný hriech(aj keď Ježiš tento zákon
zrušil). K tomu patria stovky miliónov poddaných, uvrhnutých do najhlbšej biedy a nahromadené bohatstvo vo
vládnych palácoch a veľchrámoch.Lenže Slovanov čakali ďalšie tvrdé skúšky.
82
Nástup Čechov
Je nesporné, že Česi mali pre naše krajiny značný význam. Po nich je dávna Bohémia (od Keltských
Bójov-býkov) „zemí českou“, náš slovanský jazyk je „čeština“, ich kmeňý totem „lev“ je naším štátnym
znakom dodnes. Kto vlastne boli Česi?
Po predošlých kapitolách len jednoduchá úvaha nám to naznačí. Keby totiž Česi patrili k slovanskému
etniku, alebo boli aspoň domácim Slovanom priaznivo naklonení, potom by nemohli byť v dejinách
registrovaní a nemohli by ich Germáni a Rimania uznávať za panovníkov. Niektorí amatérski bádatelia sa
dokonca domnievajú, že Česi boli rodnými bratmi Slavníkovcov, ale tým len preukazujú neznalosť dejín. To
nám vlastne ukáže sled udalostí.
Po páde Veľkej Moravy sa ujímajú vlády od 10. Storočia Česi. Niektorí Slavníkovci ešte stále prežívali
po čas skoro jedného storočia, strážení na ich hradoch domácimi obrancami, ktorí v nich videli svojich
záchrancov. Česi sa spojili s Germánmi a pomáhali im v germanizácii, prekážkou boli však Slavníkovci. Česi
ich teda všetkých pozvali do slavníkovskej Libice pri Podebradoch na spoločnú hostinu pod zámienkou
„zbratania“ a tam ich potom v noci v roku 995 do jedného povraždili. Nebol prítomný len slavníkovský
kresťanský biskup sv.Vojtech, ale neskoršie bol chytený v Lužici a rovnako zavraždený.
Čo sa však stále nedarilo zlikvidovať a o čo hlavne išlo, bol medzi obyvateľmi slovanský jazyk. Vo
vládnych germánskych kruhoch sa videlo, že tento živel má hlboké korene v dávnej minulosti a tie korene bolo
treba vytrhať a dejiny prerobiť. Touto úlohou bol poverený germánsky cirkevný predák K o s m a s, syn
nemeckého kňaza bytom v Prahe. K tejto náročnej úlohe dostal Kosmas k dispozícii početný štáb nemeckých
historikov a kňazov v úlohe inkvizítorov.
V prvom rade museli byť po celej krajine zozbierané všetky slovanské písomnosti s tým, že majú slúžiť
k vypracovaniu súhrnných dejín našich krajín. Z náhodou zachovanej miestnej vidieckej kroniky v okolí
Velehradu sa dozvedáme, že na príkaz přemyslovského Vratislava II. z konca 11. storočia bol celý archív
vládnych dokumentov Veľkomoravskej ríše prevezený do Prahy. V každej osade a obci boli od nepamäti
obecné kroniky a iné písomnosti, v takmer každej rodine boli rodinné zápisy, každé hradisko malo evidenciu
diplomatickej korenšpodencie a hospodárstva, na to bolo zvláštne povolanie „pisárov“. Pretože písmo bolo
odjakživa doménou Slovanov, ako sme videli z uvedených nápisov. Boli tu tiež cyrilometodejské misie a ich
odchovancov. Po všetkých týchto písomnostiach sa zľahla zem a nezachovalo sa ani písmeno. To asi preto, že
Slovania nikdy písmo nepoznali a boli notorickými analfabetmi a nevzdelancami. Pokiaľ by sa predsa len
nejaké nápisy na neznámych skalách alebo hroboch našli, boli prehlásené za falzifikáty nálezov ako ich
fanatický nacionalizmus. Po týchto likvidačných akciách mohol potom Kosmosov početný štáb prikročiť
počiatkom 12. storočia k spísaniu nových dejín našich krajín v latinskom jazyku pod názvom „Chronica
boemorum“(Kronika česká).
Táto kronika je písaná vycibreným umeleckým slohom, vládnuce osobnosti sú vyobrazené presvedčivo
a živo. Obsahuje informácie z dejín celej Európy od antiky a je spestrená básnickými obrazmi a mýtami
z dávnej minulosti. Stala sa tak zákonným predpisom pre výklad našich dejín na dobu 800 rokov až podnes,
ďalší kronikári ju len opisovali. V obrodeneckom hnutí minulého storočia inšpirovala popredných českých
umelcov a spisovateľov, B. Smetanu, A. Jiráska, Weniga a iných k vynikajúcim dielam o našej národnej
minulosti. Ale aj mnohí laici si ju zamilovali a nedajú na ňu dopustiť. Nechýba jej ani obdiv a láska k českej
krajine, pričom Kosmas získal obľubu ako „český vlastenec“.
Len škoda že nie je pravdivá a obracia všetko naruby. Podľa nej žiadni Slovania v Európe nie sú
a nikdy neboli, tým menej mohli existovať predchádzajúce slovanské veľríše. Boli len Germáni a Česi. Celá
severná Európa od pólu až k rieke Tanais (Dunaj) patrila od potopy sveta len Germánom a Bohémia Čechom.
Keď Česi po potope sveta prišli do tejto krajiny, našli ju „pustú a neobývanú, radlom nedotknutú.“ Ďalej sa
v úvode píše: „.....o jej úrodnosti či neúrodnosti uznávam za vhodnejšie pomlčať, než povedať niečo
nezaručené“. Tým je povedané, že každé slovo kroniky je len zaručená pravda. Tá krajina síce oplývala
mliekom a obilím, ale to nie sú produkty slovanských roľníkov, ktorí tu nikdy neboli. Čo vyčítali zo
zabavených slovanských písomností (napríklad mená siedmich pohanských vyšehradských kniežat z pred
českej doby), to sú vraj len „povesti starcov“. Ale že títo panovníci tvorili nejakú slovanskú veľríšu, na to sa už
nepamätajú, aj keď poznali celé dejiny Európy. Slovanov vôbec nepoznajú, aj keď medzi nimi žili v Prahe a na
vidieku. Aké k tomu mali pisatelia kroniky dôvody, to na strane 25 sami priznávajú týmito slovami:
„ ...Jsouce oddáni jen břichu a spaní, neučení a nevzdělaní, proti pŕírodě tělo jim bylo k rozkoši a duše na
obtíž, podobali se dobytku. Ale pomlčme o těch, o nichž se mlčí !“
Od koho mali pisatelia takéto inštrukcie?. Samozrejme že od Rimanov, ktorí už v staroveku mali
celoeurópskych Slovanov za „ hovoriaci dobytok“ a preto o nich tiež pomlčali a tým celé dejiny pokazili. Ak
83
ide v prípade Kosmovej kroniky o významné historické dielo, tak je otázka, či sú takéto dejiny vierohodné a či
pomlčanie o základnom početnom slovanskom obyvateľstve nie je úmyselné klamstvo a najhrubšia lož.
Kosmova kronika však nie je len nevinná literárna hračka. Z nej vychádzali nedávno aj nacistickí
historici a keď v nej Slovanov nenašli, tak podľa nich sa Slovania vtlačili medzi Germánov vojenskou silou až
neskôr a preto nemajú čo v Európe pohľadávať. Preto naplánovali, že po víťaznej vojne vysťahujú
nepohodlných Slovanov zo strednej Európy na Sibír. Podobne aj maďarskí historici dodnes. Tak isto aj
komunistický ideológ Friedrich Engels mal Slovanov za niečo „menejcenného“ a ideu komunizmu len kazia.
Tak vlastne táto kniha nemohla za komunistického režimu vyjsť. Teraz sa tieto komunistické dejiny revidujú
a vracajú sa ku Kosmovej kronike (vlastne z blata do kaluže). Podľa skromných údajov, vyhľadaných
usilovnými archivármi mimo Kosmovu kroniku si môžeme urobiť reálnejšiu predstavu o vtedajších
udalostiach.
Libuša sedí na tróne v roku 723, pred ňou vládol 30 rokov jej otec Krak a rovnako tak prvý náčelník
Čech, ktorý ich priviedol. To znamená, že prišli okolo roku 663, teda asi dva roky po Samovej smrti a rozpade
slovanskej veľríše. Nad oklieštenou Veľkomoravskou ríšou prevzali vládu jeho potomkovia Slavníkovci
a práve s nimi sa Česi stretávali.
Samotný názov „čech“ vyzerá síce slovansky (srv.balkánske „čěh“-dozorca-strážnik), ale v tomto
prípade bude zrejme poslovanštený z tatársko-skýtskeho „šejch“ (pohanský šaman a náčelník). Podľa
zachovaných kostier svojimi telesnými znakmi boli príbuzní Germánom(vysoké robustné postavy a dlhé
lebky), s nimi sa tiež bratali a ženili. Tiež im pomáhali v germanizácii, ale podarilo sa im ponemčiť len mestské
vládne centrá a Sudety.
Prvým stanovišťom Čechov v našich krajinách nebola hora Říp ani Vyšehrad, podľa archeologických
výskumov Zdeňka Váni to bol drevený hrad B u d e č v povodí Ohře, ktorý dobyli od Slavníkovcov. Na hrade
Budeč zriadil pohanský čarodej Krak školu mágie pre budúcich panovníkov svojej družiny. Domáci slovanský
ľud ich ako cudzincov odmietal, preto si podľa vzoru Slavníkovcov začali dávať osobné slovanské mená
počínajúc Libušou a Přemyslom. Tým sa však domáci predáci nedali oklamať a priali si mať panovníka
vlastného sedliackeho rodu. Pre Přemysla bolo hračkou postaviť sa u Stadic na pole k pluhu s volkami, aby tam
pre neho domáci predáci podľa „jasnovideckého“ videnia Libuše prišli. Přemysl im predviedol niekoľko
svojich magických kúziel, aby dokázal, že má neobyčajné panovnícke schopnosti. Odtiaľ bol potom odvedený
k Libuši, aby spolu založili panovnícku dynastiu „Přemyslovcov“.
Nič menej, ani týmito trikmi sa domáci Slovania nedali oklamať, lúpežným výpadom Čechov z hradu
Budče sa začali zo zbraňou v ruke brániť. Boli to predovšetkým obyvatelia trávnatých „lúk“v Poohří, nazývaní
„Lúčania“, potom Zlíčania(snáď „zelíčania“?) a ďalší. Tieto boje s domácimi obrancami trvali Čechom celkom
260 rokov, teda rad generácií, než sa cez Starú Boleslav a Ľavý Hradec prebojovali konečne do slavníkovskej
Prahy. Zdá sa, že prvým Přemyslom na pražskom hrade bol až Svätý Václav v roku 928. Dá sa to usúdiť podľa
toho, že jeho brat Boleslav mu túto prednosť závidel, pozval ho na bratskú návštevu do svojej Boleslavi a tam
ho dal v roku 935 zavraždiť, aby si sám mohol sadnúť na pražský trón. Že sa Václav dostal na pražský trón za
pomoci Germánov, vytušíme z toho, že im potom bol povinný odvádzať vysoké ročné poplatky v striebre
a dobytku( ukoristené od domácich poddaných Slovanov). Neskoršie v roku 995 vyvraždili Česi Slavníkovcov.
Takto v žiarlivosti o trón sa všetci Přemyslovci nakoniec do jedného navzájom vyvraždili, čo rovnako
nepatrí k povahe Slovanov. Začalo to Svätým Václavom v roku 935 a skončilo Václavom III. v roku 1306,takže
vládli asi 470 rokov. Po nich nasledujú germánski Luxemburgovia a po nich germánski Babenbergovia
a Habsburgovia, ale o domácich Slovanoch stále ani zmienky, ako by vôbec neboli.
Tolerančný patent
Po celé dejiny bola otázka Slovanov začarovaným „tabu“ a pokiaľ sa v stredovekej Byzancii vyskytli,
tak len v zastúpení cudzích panovníkov, prípadne poslovanštených Slavníkovcov. V tejto veci došlo
k zásadnému obratu až koncom 18. storočia a v priebehu nasledujúceho 19. storočia. Keď pátrame po tejto
príčine, tak je to bezpochyby dôsledok „Toleranzpatentu“ Habsburgského cisára Jozefa II. z roku 1781, keď to
začalo. V tomto výnose rakúskej monarchie nie je zmienka o Slovanoch a ich jazyku, aj keď Slovanské krajiny
boli jej súčasťou. Len sa nariaďuje, že jediným jazykom ríše je nemčina, čo má vlastne svoj začiatok
u rezenského inkvizičného súdu v roku 870.
Základný Tolerančný patent mal potom rad dodatkov, ktorými upresňuje realizáciu týchto podstatných
zmien: povoľujú sa prv zakázané nekatolícke kresťanské vyznania, rušia sa mnohé katolícke kláštory, vyhlasuje
sa sloboda tlače a verejnej mienky, zakazuje sa činnosť inkvizície, obchod s odpustkami a podobne. Ale hlavne
a prvý krát sa priznávajú občianske a ľudské práva tiež poddaným, ktorí nikdy žiadne práva nemali. To sa ešte
nevedelo, že tými poddanými boli po celé dejiny len Slovania, v mnohých krajinách už dávno jazykovo
odnárodnení a hovoriaci rôznymi jazykmi vrátane nemčiny. Boli to však sami slovanskí vzdelanci, ktorí sa
84
v mene „poddaných“ ujali veci svojho etnika a hlásili sa o udelené práva doposiaľ im upierané. Otvorili „
slovanskú otázku“, preto sa im dnes hovorí „obrodenci“. Prvými boli profesori bratislavských vysokých škôl
pod vedením prof. Bernoláka, ktorých ťažil neúnosný teror Maďarov. Už v roku 1783 si vynútili osobnú
audienciu u cisára Jozefa, žiadali ho, aby Slováci na Slovensku smeli okrem maďarštiny študovať okrem
latinčiny vo svojej rodnej slovenčine. Cisár im to povolil. To sa potom roznieslo po ostatných slovanských
krajinách, bádatelia a básnici začali verejne písať na tému Slovanov a tým sa konečne na verejnej scéne
objavujú tiež Slovania. Totiž po 12 000 rokoch svojej existencie až pred 200 rokmi z minulosti úplne neznámi,
aj keď ešte s problémami.
Iskra patentom vypustená preskočila do Francúzka, kde roznietila prvú francúzku revolúciu v roku
1789. Z Francúzka to vlastne prišlo, drobným dielom folozofa Jean Jacques Rousseaua o návrate k prírode
a prostým ľudom bol vraj cisár Jozef k patentu inšpirovaný. Možno si mladý Jozef ani nebol vedomý toho, aké
utajené sily rozpúta a aký historický zvrat tým spôsobí. Ale nebol výnimkou, v tomto 18. storočí neľudský
útlak poddaných videli už mnohí básnici a napätie viselo vo vzduchu po celej Európe.
Prvá francúzka revolúcia bola pre vládne kruhy výstražným avízom, že patent navodzuje niečo krajne
nebezpečne. Cisár Jozef II. po desaťročnom panovaní v roku 1790 podivne pri plnom zdraví vo veku 49 rokov
umiera. Na smrteľnej posteli bol ešte donútený patent odvolať, čím stráca platnosť v plnom rozsahu. Jeho
význam je potom hanobený a bagatelizovaný ako nepodarený pokus o zmenu osvedčeného spoločenského
poriadku.
Nič menej aj po zrušení patentu sa rozpútané sily už nedali udusiť. V nasledujúcom 19. storočí vzplanie
po celej Európe rad revolúcií, ktorými si poddaní vynucujú upierané práva. Neboli to však len revolúcie
politické ale aj kultúrne. Prv zakázaný vedecký svetonázor sa uvoľňuje, búrlivý rozvoj vedy a techniky v tomto
19. storočí predčí celé predošlé tisícročia. Kliatba voči Koperníkovmu učeniu, platné 300 rokov sa rušia.
Umelci namiesto panovníkov a cirkevných hodnostárov naraz zobrazujú vidiecky ľud pri práci a zvykoch.
Nové umelecké smery sa rodia v maliarstve, sochárstve, architektúre, divadle a literatúre. Dalo by sa povedať,
že nie objavením Ameriky koncom 15. Storočia, ale Tolerančným patentom z konca 18. Storočia začína vlastne
novovek a moderná , vedecko -technická a umelecká doba. Cisár Jozef II. to navonok síce prehral, ale
u poddaných nositeľov pokroku to na celej čiare vyhral, podobne ako Byzanc v stredoveku. Zostáva otázka,
ktorí ľudia slúžili za „otrokov“? kedykoľvek sa v historických úvahách táto otázka objaví, je tu predstava
otrokov ako ľudí zaostalých a menejcenných. Pripomenie sa, ako ziskuchtiví otrokári od 17. storočia chytali
černochov v Afrike a predávali ich ako dobytok za otrokov do Ameriky. V dnešnom televíznom seriáli
„Civilizácia“ jeho autor Kenneth Clark vyslovil myšlienku, že podmienkou starovekých civilizácií boli otroci.
Potom to museli byť ľudia schopní, pokrokoví a vzdelaní, aby sa mohli zaslúžiť o rozkvet civilizácií pod
vládou kromaňonských lovcov a zberačov. Boli to naopak pokrokoví bieli Indo–Európania. Neboli to náhodou
neolitickí Praslovania?
Ale ako je možné, že práve títo nositelia pokroku boli zbavení všetkých práv a zotročení? Bolo to síce
postavené na báze pohanského náboženstva a v tomto smere bolo pohanské „tabu“ veľmi úspešné.
V skutočnosti šlo však o prosté ľudské uplatnenie seba na úkor druhých. Ukážeme si to napríklad na príklade
Rómov. Títo sú rovnakého ázijsko-tatárskeho pôvodu, ako všetky historické vládnuce kmene, lenže na rozdiel
od nich netúžili Rómovia po vláde nad Neolitikmi, s nimi sa geneticky nemiešali. Našli zaľúbenie vo svojom
primitívnom kočovaní a uchovali si svoju pôvodnú povahu. S civilizáciou sa nestotožnili, k jej nositeľom
zaujali nenávisť a snažia sa im škodiť. Tak to bolo na začiatku u všetkých vládnucich kmeňoch. Lenže tieto
kmene v snahe „zušľachtiť“ Neolitikov sa s nimi geneticky miešali a tak sa časom povahovo neolitizovali.
Takže dnes nepoznáme Slovana od príslušníkov iných národov, okrem samozrejme jazyka.
Premenu postoja k Slovanom vidíme názorne na Rimanoch. Pod ich vplyvom tiež Vatikán po nástupe
kresťanstva zaujal k celoeurópskemu Slovanstvu krajne odmietavé stanovisko. No v priebehu dejín sa tento
postoj postupne mení. Začalo to v 18. storočí nástupom pápeža Pavla IV. a vrcholí dnes zvolením pápeža
slovanského pôvodu Jána Pavla II. Jemu je dovolené uznávať Slovanov za rovnoprávnych občanov Európy
a bývalých „kacírov“ Cyrila a Metoda vyhlásiť za „patrónov Európy“!
Z rozlúštených starých písomností až teraz vidíme, že takzvaná „ slovanská otázka“ nie je zďaleka
otázkou úzko nacionálnou, ako ju z nedostatku historických podkladov postavili obrodenci minulého storočia.
Je to otázka naopak vyložene triedna, medzinárodná a celosvetová. Konečné posúdenie nech si však každý
čitateľ urobí sám.
Zdá se, že nadešel „čas PRAVDY“ a přiblížila se doba, aby vývoj od neolitu dodnes byl pochopen
a byl vybudován nejen evropský, ale celosvětový společný dum.
Antonín Horák
Čo dodať na úplný záver? V jednej z relácii v českej televízii „ Kto je kto? A. Horák – posledný
Slovan“, pán Horák na záver hovorí, že má prichystaný rukopis ďalšej knihy, ktorá by mala poodhaliť históriu,
85
ktorá predchádza tej o ktorej písal v tejto knihe. Vraj je to ešte väčšia „bomba“ ako táto kniha. S najväčšou
pravdepodobnosťou táto kniha neuzrie svetlo sveta. Preto je na nás, ktorí máme vrúcny vzťah k našej
Slovanskej histórii, aby sme pokračovali v ďalšom odhaľovaní našej dávnej minulosti.
Antonín Horák: Praslovanské písmo v Amerike
Tento článok bol uverejnený v časopise Zmena, číslo 180, vydaného dňa 23. marca 1993.
Ide o neobyčajne zaujímavú nápisovú pamiatku, o ktorej sa dodnes vedú vo vedeckom svete spory, či
sa jedná o falzifikát, alebo je to pravá pamiatka zo 14. storočia.
Stalo sa to v roku 1898 v štáte Minnesota pri prameni rieky Mississipi. Farmár švédskeho pôvodu Olof
Ohman vytínal na svojom pozemku starú osiku a medzi koreňmi vykopal veľký plochý kameň, ktorý mal
rozmery 82 x 40 cm a vážil 100 kg. Keď ho vydoloval, zistil, že z jednej strany je popísaný divným písmom,
ktorý nevedel prečítať. Kameň vystavil vo výklade obchodu v jeho osade, kde vzbudzoval pozornosť občanov
a tí radili, aby dal písmo preskúmať odborníkom. Ohman zaviezol kameň do mesta Minneapolis, kde vyhľadal
na tamojšej univerzite profesora švédskeho pôvodu, aby mu nápis preložil. Profesor, ktorého meno neuviedol,
si myslel, že ide o stredoveké vikingské runy. Hneď začal improvizovať v čítaní textu. Jeho preklad uvedieme
ďalej.
Vzápätí však známy švédsky archeológ Oskar Montelius spolu s ďalšími prehlásili, že ide o hrubý podvrh,
urobený farmárom Ohmanom. Sklamaný farmár si teda odniesol kameň domov a položil ho písmom dole ako
schod pred prah svojho domu.
Tento kraj bol od polovice 19. storočia osídľovaný väčšinou škandidávcami. O toto osídlenie sa
zaujímal nórsky historik Hjalmar Holand, ktorý sa o runovom nápise dozvedel, v roku 1907 navštívil farmára
Ohmana a od neho kameň kúpil za 25 dolárov. Holand poznal z dejín správu o výprave nórskych lodí na západ,
že vyplávali v roku 1354 a vrátili sa až v roku 1363. Nápisový kameň teda spojil s touto výpravou: Túto
súvislosť dal do obehu a to pôsobilo na tamojších škandinávskych patriotov veľmi presvedčivo, že ich
predkovia objavili Ameriku už 130 rokov pred Kolumbom. Táto správa sa stala veľkou senzáciou a kameň
prilákal odborníkov na všetkých amerických univerzitách. Popredný dánsky archeológ Johannes Brondsted
o kameni prehlásil: „Po dlhom a usilovnom štúdiu som osobne naklonený veriť, že táto slávna runová pamiatka
je pravá“. Boli robené sadrové odliatky kameňa s nápisom a rozposielané po amerických a európskych
múzeách. Vyskytovali sa však tiež mnohí skeptici, ktorí pochybovali o pravosti pamiatky. Prišla prvá a potom
druhá svetová vojna, boli iné starosti, pamiatka išla nabok.
Avšak po skončení druhej svetovej vojny sa záujem znova oživil. V rokoch 1948-49 bol kameň verejne
vystavený vo Washingtone a to pri oslavách štátu Minnesota v hlavnom meste St.Paule. V roku 1951 bola
zhotovená veľká 18 tonová žulová kópia tohto kameňa, nazývaného „kensingtonským“, ktorá sa stala atrakciou
minnesotského mesta Alexandria a v tamojšom parku je tam dodnes. Do veci sa vložili škandinávsky bádatelia
G. Landswerk a A. Monge. Tento Monge bol za vojny dešifrovateľom tajných kódov japonských správ a za to
bol vyznamenaný Rádom Britského impéria. Už v roku 1950 zdôvodnil kodaňský bádateľ Erik Moltke
nevieryhodnosť pamiatky, že sa tam vyskytujú hlásky ako „ö“ a „j“, zavedené až v 16. storočí. Korunu všetkým
pochybnostiam dali potom Landswerk a Monge, ktorí v záujme očistenia vedy od povier vydali v roku 1967
spis, v ktorom dokladajú chyby v písme a texte a prehlasujú kameň za dielo farmára Ohmana. Našli dokonca aj
autora textu nejakého Harreka a rytca Tollika. Tak sa konečne podarilo vyradiť tento kameň z fondu
skutočných pamiatok ako rafinovaný falzifikát nálezcu. Nie je to prvý prípad prehlásenia za falzifikát nálezov
nečitateľných nápisov. Z našich dejín to poznáme v rade starých praslovanských runových nápisov a tiež
u zelenohorských a královodvorských staročeských rukopisov. Pri tomto kensingtonskom kameni je však
základná otázka, čo je vlastne falošné – či samotná pamiatka, alebo len výklad textu? Pozrime sa, čo údajne
„prečítal“ onen prvý historik na univerzite v Minneapolis v roku 1899:
„ Osem Gótov (Švédov) a dvadsaťdva Nórov na výskumnej ceste z Vinlandu (Grónska) na západ. Táborili sme
pri dvoch skalách, jeden deň cesty od tohto kameňa. Zdržali sme sa tam jeden deň a lovili ryby. Keď sme sa
vrátili našli sme desať mužov zaliatych krvou a mŕtvych. A.V.M. (Ave Virgo Maria ) zbav nás od zlého. Desať
našich ľudí zostalo na lodi vzdialenej 14 denných pochodov od tohto ostrova. Rok 1362.“
Zdá sa, že si pán profesor z prostého sedliaka vystrelil, z textu neprečítal ani jediné slovo a všetko si
vymyslel, aby farmárovi ukázal, aký je vzdelaný a múdri. Uviedol nakoniec aj letopočet , pretože tú historku
o nórskej výprave zo 14. storočia poznal. Zmiatol tým všetkých vzdelancov, ktorí to písmo rovnako nevedeli
čítať.
Pisateľ týchto riadkov náhodou toto runové písmo veľmi dobre pozná, prečítal už rad doposiaľ
nerozlúštených nápisov zo staroveku vrátane „etruských“ nápisov, ako je uvedené v publikácii „ O Slovanech
86
úplně jinak“ a potom tiež runy škandinávske, doposiaľ rovnako nerozlúštené. Knižná reprodukcia fotografie je
technicky veľmi zlá, mnohé znaky úplne zanikajú, iné sú ťažko rozlíšiteľné, takže podľa zmyslu čitateľných
častí musíme improvizovať a čítať len približne takto:
INÓĚ IDÚK LOTRÚ ĚJ BITĚ
OB DAHÚ ÓM SI JIH RADÍJ RI
MÍJ TĚ HIDÚJ MI S ĚMI
MIH DÍM SI JÁ UÍČ MI DÍŤ SI
ĚH RÍTĚ
DAHÚC RISI I ODRĚKU JÍČ
DLĚ DIČÍJ
MI ÍM HRIĚT JĚ SITĚCH
DAHÚC ÍH BĚR
MI TÍM JHOM IH ÍRON
MÍ DIĚDIÓM DIU A.V.M.
MÍJ HÍT SI HČIĚT UÍČ
Preklad autora do češtiny:
Jinak jdoucí lotru jejich žití,
zda dají o tom si poradit-li?
My s těmi jdeme, já s nimi,
sobě pravím si, já uteču, mně
pravíc (oni) si běž psát.
Dajíc písmo, ale odřeknu jít.
dle nařízení.
My jim vyhřívame je sytíc dávaje jim sběr.
My jsme tím jihem, jejich omyl.
My pravíme bohu bohu
A.V.M. ( Zdravás Panno Maria )
Mně toužím si chtít utéct.
Teda žiadna vikingština ani švédčina, ale stará praslovanština. Tiež žiadnych osem Gótov a dvadsaťdva
Nórov, ani žiadny letopočet, ani nárek nad desiatimi zavraždenými. Len nárek pisateľa nad svojou vlastnou
situáciou, ktorý vola o pomoc Pannu Máriu. Je zaujímavé, že tento znalec starých rún používa tieto tri latinské
písmená A.V.M., pretože v 14. storočí namiesto pohanstva Vikingov bolo už kresťanstvo zavedené, ako
aj latinské písmo. Tento pisár však používa ešte slovanské runové písmo, v ktorom je zvyknutý sa vyjadrovať.
Slovanskí pisári používali toto písmo v Škandinávii za vlády germánskych Vikingov po dobu 400 rokov od 8.
do 12. storočia a tento pisár dokonca až do 14. storočia.
Tým je úplne vyvrátené podozrenie, že by farmár Ohman vysekal nápis sám, pretože toto písmo ani
nápisový jazyk vôbec nepoznal. Ale i keby si na to zavolal údajného Harreka a rytca Tollika, títo nemali väčšie
znalosti o runovom písme než celá armáda švédskych bádateľov, ktorí toto písmo a jazyk dodnes nepoznajú.
Lebo ich výklad škandinávskych rún je úplne mylný.
Takže naši slovanskí predkovia zo Škandinávie boli vo vnútrozemí severnej Ameriky už 130 rokov pre
Kolumbom, keď boli donútení slúžiť bývalým svetovládnym germánskym Vikingom. Avšak ani to nebola prvá
cesta Slovanov do Ameriky. Je veľa dôvodov sa domnievať, že väčšia skupina dávnych Slovanov emigrovala
z východného pobrežia Ázie, keď utekali pred krutými Aziatmi na svojich plachetniciach cez Havajské ostrovy
do miest dnešného Mexika už v prvej polovici 2. tisícročia p.n.l. svedčia o tom mnohé praslovanské slovné
korene v starovekých indiánskych jazykoch, slabičné orientálne písmo, poľnohospodárske, keramické prvky,
tavenie kovov, umelý chov lám, tkanie látok z ich vlny a staviteľstvo. To všetko sa v starej, predtým loveckej
Amerike objavuje náhle a nedá sa to ináč vysvetliť, len príchodom Neolitikov. (Praslovanov).
87
Dr. Cyril A. Hromník
Prevzaté z knihy Cyril A. Hromník - Sloveni Slováci kde sú vaše korene, vydanej v roku 2010 vo
vydavateľstve Eco-konzult.
Dr. Cyril A. Hromník pochádza z Hrabušíc pri Spišskej Novej Vsi. Po maturite odišiel
študovať do Prahy. Študoval africkú históriu na Katedre orientalistiky, portugalčinu a iberijskú
históriu na Filologickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe; dejiny Afriky, Južnej Ázie a latinskej
Ameriky na Syracuse University v Syracuse, New York. Prednášal na Syracuse University, neskôr
na katedre histórie, University of Cape Town, Južná Afrika, ako hosťujúci historik/bádateľ na
Mgwenya College of Education, Južná Afrika. Za študijným účelom navštívil i Španielsko,
Nemecko, Poľsko, Írsko, Kanadu, USA, Indiu, Etiópiu, Izrael, Thajsko, Singapúr, Hong-Kong,
Borneo, Indonéziu, Keňu, Mozambik, Angolu, Libériu, Ghanu, Svahilsko, Botswanu, Zimbabwe,
Lesotho a Namíbiu. Doposiaľ vydal 4 monografie a veľa vedeckých i populárnych článkov
prevažne v zahraničí. Cyril A. Hromník je slovenský historik žijúci dlhodobo v zahraničí, pracujúci
v oblasti ranej histórie Afriky a Indického oceánu. Celé desaťročia sa zaoberá výskumom pôvodu
Quenov (Hottentotov) a bantuskými jazykmi hovoriacich čiernych Afričanov. Svoje výskumy
realizoval v Prahe, Portugalsku, USA, Indii, Etiópii, Británii, Francúzsku, Srí Lanke, Borneu a
Indonézii.
Tento transoceánsky výskum mu dal možnosť nahliadnuť aj do sféry indo-európskych vzťahov. Z nich
jednoznačne vyplýva, že korene Slovenov (Slovákov) neležia v nedávnom „sťahovaní národov“ (5 – 6. stor.),
ako sa u nás bežne traduje a tzv. „vedecky argumentuje“, ale vo vzdialenej dobe bronzovej, 3000 rokov pred
Kristom! Jeho znalosť zámorského a transkontinentálneho obchodu v najstarších dobách a s tým súvisiacich
kultúrnych jazykových vplyvov, mu otvorila úplne nový a nikým predtým nepredvídaný pohľad na históriu
Slovenov a Slovenska v dobe rímskej, pred-rímskej a bronzovej. Je autorom originálnej teórie o
stredoeurópskom, ale indickým obchodom ovplyvnenom pôvode Slovenov/Slovákov.
O svojej knihe Sloveni Slováci kde sú vaše korene, Dr. Hromník píše: „Môj výskum, či už
sprevádzaný v Prahe, Portugalsku, Spojených štátoch, Indii, Etiópii, Británii, Francúzsku alebo Srí Lanke,
Borneu a Celebese v Indonézii, sa zameriaval na Afriku a jej historické kontakty s Indiou, z čoho vyšla moja
kniha Indo-Africa: Towards a NewUnderstanding of the History of Sub-Saharan Africa, a množstvo článkov.
Tento transoceánsky výskum mi však dal možnosť nahliadnuť do sféry prastarých Indo-európskych vzťahov.
A tu som postupne zistil, že to, čo je v Strednej Európe len hmlistým pojmom o našich indoeurópskych
jazykových koreňoch, má svoje dedukovateľné historické pozadie a svoju opravdivú historickú chronológiu. Že
pôvod slovenských Turíc, slovenskej vatry, alebo slovenskej Veľkonočnej kúpačky má svoje historické
vysvetlenie a to nesiaha do nedávnej doby pohanskej pred príchodom Cyrila a Metoda, ale že ho nájdeme až
v dobe bronzovej, teda až okolo 3000 rokov pred Kristom. Z počiatku to bolo pre mňa veľkým prekvapením, ale
časom som zistil, že sa tu jedná o opravdivú historickú realitu. Že jeho záznam, u nás celkom stratený
a nahradený agrárnymi bájkami a vymyslenými poverami, dodnes existuje a je rozlúštiteľný, aj keď je väčšinou
spísaný v ťažko prístupnej Tamilčine. Týmto jazykom v dobe bronzovej hovorila celá India až po Mezopotámiu
a ktorou sa dnes hovorí v Tamil Nadu v Južnej Indii. Áno, slovenským predkresťanským Turíciam,
predkresťanskej Veľkonočnej kúpačke a slovenskej pohanskej vatre sa dá porozumieť v kontexte
kosmologického náboženstva tamilsky hovoriacich Dravidov. Z toho plynie, že korene Slovenov (Slovákov)
neležia v nedávnom ( 5. storočí) „sťahovaní národov“, ako sa u nás bežne traduje a „vedecky“ argumentuje,
ale je vo vzdialenej dobe bronzovej, keď dravidský prospektori a kovoliatci, v spolužití s vtedajšími karpatskými
Horalmi, uhnietli prapôvodných Slovenov a dali im aj toto meno, ktoré dodnes prežíva na Slovensku“.
Vo svojej knihe prichádza k záveru, že scenár, podľa ktorého Sloveni a Slovania sa vynorili zo sotva
diferencovanej slovanskej jednoty v predpokladanom slovanskom domove niekde medzi Vislou (Wisla)
a Dnestrom ( Dnister) len v polovici prvého tisícročia po Kristovi, je chronologicky nepravdepodobný, ak nie
priam nemožný a historicky nezdôvodniteľný. O klasických Grékoch a Rimanoch sa hovorí, že oni v podstate si
neboli vedomí ľudu, z ktorého vyšli Sloveni (Slováci) a Slovania, ale tento názor nie je v súhlase s historickým
záznamom. Menám Sloven, Slovák, Slovin, Slovan a Sláv sa zatiaľ nerozumie a tam je príčina ich zdanlivej
anonymnosti.V ich pochopení je skrytý kľúč k pôvodu národov, ktoré sa nimi popisujú. Táto kniha odhaľuje
korene slovenského ľudu až do doby bronzovej, nejakých 3000 rokov pred Kristom. Analyzuje vývoj ich
zvykov a tradícií a vysvetľuje ich náboženské zmýšľanie. To nás nakoniec vedie k dešifrovaniu ich mena
a mien a to je okienkom k ich identite. Tieto mená ponúkajú podstatné kľúče k ich ranej histórii. Ich
prapôvodný domov je identifikovaný v Karpatskej kotline, ktorú odvodňuje Ister – Rieka Života. Hory nesúce
tajomné mená Tatra, Matra a Fatra definujú nukleárnu oblasť stredoeurópskej bronzovej doby a reprezentujú
88
kolísku prvorodených Slovenov. Ruky, ktoré túto kolísku hojdali, boli v podstate európske a indo-európske, ale
bez počiatočného potlačenia rukou dravidských prospektorov a kovoliatcov by sa táto kolíska snáď nikdy
nebola rozhojdala. Táto ruka bola zatiaľ prehliadnutá. Toto všetko má potenciál urobiť zo Slovenska jeden zo
stredobodov svetového historického bádania.
Pre lepšie pochopenie si uvedieme zopár ukážok z jeho knihy, ale len v skrátenej forme.
Odkiaľ meno Slo-veni ? – dravidské riešenie
V najstaršom dravidskom jazyku, tamilčine, ako aj v mladšej kannadčine a malajalmčine, sol-(solv,solu-,solli-) kde zmena zo sol- alebo solv- na slo- alebo slov- je otázkou bežnej slovanskej zvukovej
prešmičky, solnce-slnko, soľ-slaný, znamená: slovo, termín, príslovie, ale aj chváliť a velebiť. Pôvodná
dravidská forma slova Sol- sa zachovala aj v maďarskom szól, hovoriť a szólás, reč. Toto slovo museli Maďari
pochytiť ešte pred príchodom do Slovenských Uhrov a to pravdepodobne na obchodných cestách v nadPontskej a nad-Kaspickej zemi Chazárov medzi Donom a Volgou. Aj keď prekvapujúci môže sa zdať
dravidský zdroj týchto slov, ich významy sa až podivuhodne presne zhodujú s významami našich slov „slovo“,
„sloviti“, „chvála“, „chvaliti“. Prekvapenie by sa dalo ľahko nulifikovať , keby tu išlo o sanskritské slovo, ale
sol je bezpochybne slovom dravidským. Že táto až neuveriteľná blízka zhoda medzi dnes zdanlivo teritoriálne
veľmi vzdialenými jazykmi nie je len náhodou, sa dá podoprieť slovenským slovom „tesár“, ktoré má svôj
nepochybný pôvod v tamilskom slove tassar, „tesári“.
V dravidskom jazyku, tamilčine nájdeme slovo veni so zmyslom, husté, zapletené vlasy, vlasy
zapletené do vrkoča, alebo veľký chumáč vlasov, teda strapaté vlasy, vlasy vo vrkoči, alebo veľký chumáč
vlasov zatočený vysoko na vrchu hlavy. Jedným slovom VLASATÝ. Vlasatý nie je neobvyklé meno na
Slovensku, aj Vlašič sa sem tam objaví. Keď spojíme Slo- s -veni, dostaneme Sloveni so zmyslom, slovovlasaté, ktoré nedáva dobrý význam, alebo slovo- vlasatého, ktoré je zrozumiteľnejšie, ale nie veľmi vhodné
ako meno pre národ alebo kmene. Preto použijeme významu „chváliť“, „velebiť“ alebo chvála a velebenie.
Tým sa dostaneme do oblasti náboženskej, kde meno Sloveni, s významom „Ten, kto chváli alebo velebí
vlasatého“, dáva dobrý zmysel. Samozrejme Sloveni, dnešní a stredovekí, by si nedali ujsť príležitosť, aby
meno Sloveni nechápali v množnom čísle a tak prídeme na formu Sloveni, teda s významom „ Tí, ktorí chvália
alebo velebia vlasatého“, Boha. Inými slovami: Velebníci alebo Chválitelia Vlasatého Boha: „Teba Boha
chválime...“, Vlasatý Boh takto velebený bol síce v kresťanskom zmysle neskorších dôb pohanským bohom,
ale to neznamená, že meno Sloven alebo „slovenstvo“ sa dá prekladať slovom „pohanstvo“, ako to navrhuje
Švický. Zároveň si je treba uvedomiť, že medzi pohanstvom a Slovenmi existuje starodávny úzky vzťah.
V nasledujúcich tisícročiach sa meno Sol-veni podrobilo slovanizujúcej prešmyčke a zmenilo sa na
kmeňové meno Sloveni. Jeho pôvodný význam sa postupne pozabudol, azda aj stratil, i keď slovenské slovo
„bohoslovec“, varuje, že opak je asi bližšie pravde. Význam mena Sloveni, Chválitelia Vlasatého, alebo
Velebníci Vlasatého , preložený do dialektov ranej slovenčiny , lipol na predstave Vlasatého Boha. No,
dravidské veni sa úplne nestratilo. Stretávame sa sním v slove „hrebeň“, doslova „hore-vlasy“, (hore-veni), kde
veni, vlasy, sa bežnou zmenou (ako vrátiť-obrátiť) zmenilo na –beň. Preto aj hrebeň kohúta, horský hrebeň
a snáď aj hriveň (hriva), mieria hore, ako hrebeň vlasov.
Slovenské Vianoce sa píšu tamilsky viyan-ósai, vyslovované vianose, alebo Vianoce a znamenajú
doslova „zázrak Slova“. Studni sa v tamilčine hovorí kúpam a odtiaľ pochádza aj slovenská kúpačka, doslova
umývanie pri studni, rituál, s prastarými koreňmi v Indii.
89
Valerij Alexejevič Čudinov
Tento článok bol uverejnený v časopise wm magazin číslo 37 z roku 2005.
Valerij Alexejevič Čudinov sa narodil v roku 1942. Je profesorom na katedre dejín kultúry
na štátnej Akadémii Slovanských kultúr, doktorom filozofických vied a kandidátom fyzikálnomatematických vied. V roku 1967 ukončil Fyzikálnu fakultu Moskovskej štátnej univerzity, hovorí
po nemecky a anglicky. Zverejnil viac ako 120 publikácií. Medzi jeho vedecké záujmy patrí
slovanská mytológia a paleografia ( pomocná historická veda o lokalizácii a interpretácii starých
písomných pamiatok ). Od roku 2002 je predsedom Komisie pre históriu kultúry Starej Rusi, Rady
pre históriu pri Prezídiu Ruskej akadémii vied. Posledná monografia: „Sväté kamene a pohanské
chrámy starých Slovanov“ 2004, 619 str., „Runice a tajomstvo archeológie Rusi“, 2003, 425 str.,
Záhady slovanského písomníctva“, 2002, 527 str.
Hlavné úspechy: dešifroval slovanské predcyrilovské písmo – runiku ( runovú fonetickú abecedu )
a prečítal a vyložil k dnešnému dňu viac než 2000 nápisov. Dokázal prítomnosť troch imanentných druhov
písomníctva v slovanských národoch – cyrilike, hlaholike a runike. Existencia troch druhov písomníctva
v slovanských národoch je bezprecedentným javom v dejinách kultúry a poukazuje na vysokú úroveň
duchovnej kultúry Slovanov v minulosti. Objavil, že v runike boli napísané tajné nápisy na mnohých obrázkoch
nemeckých kníh, vyvodzuje, že starý slovanský jazyk bol sakrálnym jazykom Európy. Dokázal, že Cyril
vytvoril cyriliku skombinovaním abecedy Slovanov existujúcou mnoho tisícročí, s gréckou alfabetou, čím
fakticky „legalizoval“ Slovanské písomníctvo. To umožnilo preklad kresťanských textov z gréčtiny, pri
zachovaní ich sakrálneho zmyslu. Boli nájdené tajné sakrálne nápisy v Slovanskej runike ako na gréckych
stredovekých ikonách ( V-X stor. ), tak aj na starogréckych vázach ( VI-II stor. pred n.l. ). Boli tiež nájdené
nápisy starších epoch až do paleolitu. Ich čítanie osvetľuje históriu rozvoja slovanskej mytológie a kultúry za
posledných 30 000 rokov. Pri štúdiu početných kultových objektov autor našiel údaje o prítomnosti slovanskej
kultúry v priestore od brehov Portugalska až do zauralského Arkaimu, a v čase ( od neolitu až do prvej polovice
17. storočia), čo vyústilo do senzačného záveru: európska kultúra je slovanskou kultúrou a Eurázia je
Rusko. Keď sa oprieme o výskumy, ktoré Čudinov popísal v knihe „Sväté kamene a pohanské chrámy starých
Slovanov“, sám sa ponúka nesporný záver, že praslovanština je jedným z najstarších jazykov na svete a je
jedným zo základných pilierov všetkých jazykov. Výsledky týchto výskumov je možné bez akéhokoľvek
zveličovania nazvať senzačné a schopné v jadre zmeniť súčasné predstavy o dejinách eurázijských štátov
a vplyvu kultúry Slovanov na celoeurópsku kultúru ( a tým aj na celosvetovú civilizáciu ).
Ponúkam Vám záznam zo schôdzky korenšpondenta KM.PY s profesorom Čudinom.
90
Vaše objavy sú veľmi seriózne, absolútne sa vymykajú z toho chápania dejín, na ktoré sme si
zvykli...
To je len súčasť obsiahleho plánu. Mojím tvorivým plánom je dokázať, že slovanské písomníctvo
a menovite ruské písomníctvo existuje najmenej už niekoľko desiatok tisíc rokov. Teraz píšem druhú knihu,
ktorá sa bude volať „Ruské nápisy paleolitu“. Pokiaľ som sa v predchádzajúcej knihe zaujímal len o kamene
a chrámy, tak v terajšej skúmam nápisy na obrázkoch zvierat. Viete, že vo francúzskych jaskyniach je
zobrazené veľké množstvo zvierat? A keď ich začnete umele zvýrazňovať, pretože ináč nápisy nie sú viditeľné,
potom sa ukazuje, že na mamute je napísane „mamut“, na koni je napísané „dil“! Odtiaľ sa objavilo ruské
slovo: „korkodil“. Pretože morfologický vzorec je jednotný „korko dil“- kôň s korkami – korka = šupina.
Zatiaľ čo v angličtine, latinčine a v iných jazykoch máme „krokodil“ a aj novo prevzaté ruské slovo je
„krokodil“.
1) slovo„lóšaď“ sa do ruštiny dostalo až s tatárskou hordou, viď maďarský výraz pre kone „ló“
2) k takýmto prešmyčkám prichádza v rámci jednotlivých jazykových rodín veľmi často ,porovnaj napr.
české „kapr“ s všeslovanským „karp“
Prečo podobné výsledky nedosiahol nikto pred vami, veď výskumy určite prebiehali?
Určite, o splnenie úlohy sa snažili mnohí bádatelia, ale oni sa proste topili v hromade faktov. Mňa od
nich odlišuje to, že vychádzam z existencie predcyrilovského písomníctva ako z daného stavu, pričom nie ako
z jediného systému písma u Slovanov, ale z niekoľkých, z ktorých jeden, slabičná runika, mne nie je známe len
faktom svojej existencie, ale po dešifrovaní mi dala možnosť čítať a porozumieť veľkému množstvu textov.
Dodnes som ich prečítal viac ako 1500 a každý mesiac čítam desiatky ďalších. A potom sa z toho začala
vynárať logika historického vývoja slovanského písma. Teraz je úplne jasné, že naši predkovia v priebehu
mnohých tisícročí pestovali tradíciu písma, vždy premysleného a svojím spôsobom dokonalého a to v dobách,
keď väčšina európskych národov písať a čítať nevedela.
nápis na kameni z kláštora Valaam
Ako sa k vašim objavom stavajú vaši vedeckí kolegovia ?
Prvá reakcia ľudí, ktorým sa dostali do rúk výsledky mojich výskumov bola: Nemožné! A ich údiv je
pochopiteľný. Priznať to, je pre vedca jednoducho nepohodlné – láme to množstvo stereotypov a ustálených
názorov a to ich veľmi neteší, pretože stále hovoria, že Slovania pred cyrilikou nemali svojbytné písmo. Preto
aj samotná problematika predcyrilikovského písma sa zdá byť vedeckou herézou a zástanca podobných názorov
sa vedcom zdá ako opovážlivý samozvanec. Preto sa významní bádatelia od riešenia tohto problému
dištancovali. Ani ja som sa pre publikovanie svojich prác nerozhodol hneď. Bohužiaľ, v Rusku sa iní
dešifrovatelia nenašli. Vysvetľuje sa to nielen slabosťou našej vedy, teda jej pozície: tón v histórii udávali
Nemci, prívrženci normanskej teórie, podľa ktorej Rusko preberalo nielen kniežatá a štátnosť,
ale aj
písomníctvo od Škandinávcov. V celku má táto problematika, podľa môjho názoru, dokonca vážny politický
aspekt, pretože núti prehodnotiť postavenie starých Slovanov v celých dejinách.
Vychádzajúc z vašich výskumov, je možné urobiť záver, že Slovanský jazyk, a teda ruština, je jedným
z najstarších jazykov na Zemi?
Zatiaľ to tak vyzerá, ale háčik je v tom, že som nezohľadňoval, povedzme južné regióny Ázie:
povedzme čínštinu, ktorá je rovnako stará. Ale keď sa budeme držať celej Eurázie, počínajúc Veľkou Britániou
a končiac Aljaškou, potom celý tento sever bol v dobe kamennej skutočne ruský. Vzniká dojem, že práve
praslovanština bola tým jazykom o ktorom sa v Biblii píše, že bol jediným jazykom do stavby Babylonskej
veže. Skutočne sa zdá, že to tak je. Ako hovorieval istý môj kolega, „žijeme v okupovanej zemi“ a to
vysvetľuje mnohé. Preto, keď sa s tým máme zaoberať seriózne, je potrebné zrevidovať celé dejiny. Napríklad
91
Germáni prišli na slovanská územia v 1. storočí nášho letopočtu a začali Slovanov vytláčať. V Nemecku
zostalo veľmi veľa slovanských miestopisných názvov, napríklad – Rostock. A ešte jeden –Brandenburg – sa
volal Bronnij Bor, t.j. obranný les. O nezanedbateľnom vplyve Slovanov svedčí aj nespochybniteľné
pomenovanie pluhu, ktorý Germáni nepoznali – „pflug“, alebo pomenovanie „ljudi- leute“!
A ako dokazujete, že je to práve tak, a nie naopak? Že skôr nebol u nich „burg“, než u nás v Rusku
„bor“?
Po prvé, je možné nahliadnuť do ústnej tradície – Germáni sa ako európska národnosť objavili v 1.
storočí nášho letopočtu. Pochádzajú odniekadiaľ z Ázie. Za druhé, je možné previesť archeologické
vykopávky. Bola taká anekdota: Hitler, keď už začal prehrávať vojnu, sa rozhodol pozdvihnúť myseľ svojich
vojakov a vykopať niečo v berlínskom okruhu, aby sa mohlo povedať – toto sú naše svätyne, tu až do nášho
veku žili nemeckí kresťania. Kopali, kopali a všade okolo len slovanské osídlenia.
Nuž teda, Germáni pritiahli v 1.storočí, žili niekoľko storočí potichu a v 9. -10. storočí začali vytláčať
Slovanov „ohňom a mečom“. Povedzme, bolo tu mesto Lipsk a oni ho premenovali na Leipzig, Dresden v
prvopočiatku tiež nebol Dresden, ale niečo ako Drozdovo. Všetky tieto sídla boli Slovanské, pokiaľ odtiaľ
Slovanov nevyhnali Germáni. Druhá fáza. Keď začala postupná germanizácia ostatných Slovanov, Germáni ich
začali vyháňať. V dobe renesancie písali knihy ako „Loď bláznov“, a keď to začnete čítať vidíte, že všade stojí
„Slovania, Slovania“. Všetci blázni sú Slovania. A to bol začiatok ich morálneho vytesňovania. A konečne
zoberme v úvahu 19. storočie, kedy vznikala nemecká historická škola. A v tejto nemeckej historickej škole sú
dve základné poučky. Prvá znie: kto prišiel do Európy prvý, tomu Európa patrí. A druhá: prví prišli do Európy
Germáni. Z toho vyplýva všetko ostatné. Ďalej Peter I. po otvorení Akadémie vied nežil už ani rok. Dokončenie
na seba v podstate prevzala Katarína II. ( vlastným menom Žofia Bedriška Augusta z Anhalt-Zerbstu, bola
sestrenica a od roku 1745 manželkou cára Petra III., ten nastúpil na trón ako nástupca svojej babky a cárovny
Alžbety). Ruskú historickú školu vtedy reprezentovali traja ľudia, Miller, Baier, a Schlozer ( mimo iné autor
práce „ Náčrt dejín Sibíra s historickou mapou“ M., 1809, „ O pôvode Slovanov všeobecne a zvlášť ruských
Slovanov, alebo Skúsenosti z riešenia úlohy, vzťahujúcej sa na vyhnanie od brehov Dunaja valachmi“,
s mapou, M., 1810). Čo tí asi mohli povedať o ruskej vede? Hovorili to takto. V stredovekom Rusku
neexistovala štátnosť, vypožičali si ju od Nemcov. Keď sa ale pozrieme do 9. a 10. storočia, štátnosť sme už
mali. Nemci vôbec. Nemohli sme ju prevziať z jedného dôvodu, jednoducho tam neexistovala. Že by sme
prevzali písomníctvo od Nemcov? Ako sme od nich mohli prevziať písomníctvo, keď vo chvíli, keď prišli,
žiadne písomníctvo nemali?! Existujú tzv. germánske runy, ale oni ich prevzali od slovanských Vendov
a Vendovia ich prevzali od Venedov. A opäť, to, čo sa prejavilo u Nemcov, je produktom slovanskej tvorivosti.
Nemci ale po celý čas tvrdia niečo iné. To oni kamsi odložili dejiny. Okrem toho, v 16. storočí nielen my, ale aj
Poliaci – Strojakowski a Bohdan Bielski jasne píšu, že Rusi mali písmo dlho pred Rurikom. Za pomoc
Alexandrovi dostali „Zlatú bulu“, ale tá sa dostala do Konstantinopolu, potom Carihrad dobyli Turci a tí
s týmito dokumentmi prikladali v kúpeľniach a listina sa stratila. To sa skutočne stalo. Jednému bulharskému
kupcovi sa pošťastilo kúpiť jeden voz listín a potom sa ukázalo že sa jedná o listiny starého Bulharského
cárstva a oni tak našli niekoľko storočí svojich písaných dejín. Preto sa prichádza k tomu, dokonca už oficiálne,
že dejiny Rusov sú známe od 4. storočia pred našim letopočtom (Alexander Macedónsky). Ale keď vezmete do
ruky akúkoľvek učebnicu slovanských dejín, povedia vám: „Prepáčte, najstarší záznam je z 5. storočia nášho
letopočtu“. To znamená, že nám 9. storočie jednoducho odstrihli. Teraz si zoberte súčasnú ukrajinskú
historiografiu: píše sa v nej, že Kyjevský štát bol ukrajinský, že všetky kniežatá boli čiste ukrajinské. Ale
Ukrajina vtedy predsa neexistovala! Ukrajina sa objavuje až v 16. storočí. Bola to „okrajina“ Poľska. Keď sa
s Poľskom spojilo Veľko kniežactvo Litovské, vznikla Rzecz pospolita ( res publika), boli tieto zeme včlenené
ako okrajové teritóriá. Všeobecne, Ukrajina je umelý výtvor. Keby sme sledovali ukrajinskú historiografiu,
potom Rusko nevzniklo v 5. ale v 14. storočí. A sme tu už len 6 storočí....mám taký dojem, že ide o jeden
historický model. Na slovanské územie príde nejaký národ, zoberie zem, vyženie Slovanov ohňom a mečom,
pozostalých pretransformuje na svoju kultúru a ľudia začínajú hovoriť ich jazykom. A za určitú dobu sa objaví
kabinetná historiografia.
Sú snáď Rusi, Slovania, takí slabí, že ich vyženie ktokoľvek príde?
Nie sú slabí, sú len takí dobrí.
A môžeme považovať Ukrajincov za Slovanov?
To je zložitá otázka. Keby sme mali posúdiť podľa paleolitických nápisov, existovalo tu slovanské
lingvistické plnohlasie. Ja sa zaoberám Etruskami a ukázalo sa, že etruština je variantom bieloruštiny. A viac
než to, na jednom z etruských zrkadiel je nápis, že prišli od Krivičov a hlavným sídlom Krivičov bolo mesto
Smolensk. A druhou časťou sú Poločania z Polocka. A pozrime že, ktože to Etruskov vzdelával. Píšu dve slová
etrusky, bielorusky, a zvyšok rusky. A je úplne jasné, že plnohlasie existovalo už v antike a v paleolite a je
vlastné i ukrajinčine. Ale v ukrajinčine sa „o“ zmenilo na „i“. Rusky „toľko“, ukrajinsky „tiľki“. To je však
92
omnoho neskorší jav. Dostaneme medznú líniu, ktorou je ruština, ukrajinčina je úlet. Uchovali sme si totožný
starý základný jazyk. Len u nás sa rozvinulo ruské „akanie“, v paeolite sme „okali“.
Hovoríte, že latinčina vznikla z ruštiny?
Pretože celá Európa bola osídlená ani nie tak Slovanmi ako Rusmi, je úplne jasné, že ľubovoľný národ,
ktorý prichádzal, bol touto kultúrou a predovšetkým týmto jazykom pohltený. Jaroslav Kessler píše, že všetky
románske jazyky sú jednoducho deformovaným slovanským jazykom. Troška sa povŕtajte v európskych
slovách a dostanete ruské slová. V svojich knihách uvádzam takéto príklady, ale existujú ich tisíce.
Z akých zdrojov čerpáte informácie? Ako vôbec prebieha proces dešifrovania a interpretácie starých
textov?
Vo svojej poslednej monografii „Sväté kamene a pohanské chrámy starých Slovanov“ uvádzam viac
než 200 ilustrácií takýchto objektov, od kameňov až po chrámy. Na týchto kameňoch a kamenných stavbách je
tieto nápisy možné vidieť, to si môže s určitým úsilím preveriť ktorýkoľvek pochybovač. Ale pre lepší kontrast
je potrebné invertovať čiernu farbu na bielu a naopak, potom sú nápisy omnoho kontrastnejšie a lepšie sa čítajú.
V knihe uvádzam zobrazenie kameňov a stavieb, ktoré sa nachádzajú na území dnešného Ruska, Ukrajiny,
Nemecka, Veľkej Británie, Poľska, Litvy, Grécka a talianska. Chápem údiv a nedôveru voči tomu, čo hovorím,
ale navrhujem, aby ste sa zoznámili s materiálom aspoň z jednej z týchto kníh. Som presvedčený, že čitateľa
moje dôkazy a vyvodené závery výskumu úplne uspokoja a jeho očiam sa odhalí úžasný svet starých Slovanov.
Posledná otázka pre pána Zvrškovca
Časopis LIVE v čísle 19 z roku 2005 uverejnil rozhovor s našim krajanom, pánom
Zvrškovcom, dlhodobo žijúcim vo Švédsku.
V spomínanom rozhovore ma zaujala posledná položená otázka redaktora: Znela takto: Žijete striedavo
vo Švédsku a na Slovensku. Tu ste postavili pod hradom Devín maják, vo Švédsku ste si kúpili ostrov. Prečo
práve maják, to viem. Ale prečo ostrov? Pán Zvrškovec odpovedá: Z dvoch dôvodov. Po prvé - zaujímam sa
o slovanskú tradíciu. Tento ostrov je posledným severným miestom, kde sa našli stopy centra slovanského
pohanstva. Našiel sa tu okrem iného obetný kameň slovanských božstiev, ktorý jasne dokazuje rozšírenie
slovanského obyvateľstva aj na území dnešného Švédska. Preto bolo pre mňa cťou, že som si tento ostrov
mohol kúpiť. Nakoniec, nie je to nič mimoriadne, keď si človek kúpi ostrov. Po druhé - severskí Vikingovia
svojho času dobýjali celý svet, prečo by Slováci nemohli dobyť sever? (smiech).
93
Môžu mať títo búrači mýtov pravdu?
Slovákom genetici v máji 2010 jednoznačne potvrdili, že sú rekordérmi etnickej dlhovekosti
a autenticity: Vyše 80% dnešnej populácie Slovenska zdedilo gény po svojich predkoch, ktorí žili v
strednej Európe už pred 8.000 rokmi, teda v mladšej dobe kamennej - v neolite.
Molekulárna genetika v posledných desaťročiach urobila priam neuveriteľný pokrok. Po rozšifrovaní
biogenómu bol rozšifrovaný ľudský génom a v krátkom slede aj historický genofond moderných národov.
Výsledky vedeckých analýz genofondov jednotlivých národov spochybnili, resp. dokonca vyvrátili niektoré
tzv. večné pravdy historiografie, čo v daktorých krajinách vyvolalo „zemetrasenie". Mnohí, aj súčasní
maďarskí historici a politici ešte stále tvrdia, že slovenský element sa usadil v oblasti severokarpatského oblúku
a niektorých pridunajských nížin až v neskorom stredoveku, a to hlavne priesakom valaskej kolonizácie.
Súčasne jedným dychom vyhlasujú, že po Hunoch a Avaroch, ktorí prišli do strednej Európy v 4. resp. 6.
storočí, do oblasti Dunajskej kotliny prišli Maďari v poslednom desaťročí 9. storočia a sú tu dodnes. Napr.
bývalý maďarský prezident Arpád Gôncz v čase svojej oficiálnej návštevy v roku 1995 počas prednášky v
Oxforde „pobavil" prítomné politické a vedecké publikum, keď vyhlásil, že „po Avaroch prišli Maďari, ktorí sa
ako prví usadili v Karpatskej kotline (Dunajskej kotline) a sú tu dodnes." Tieto pseudovedecké a faktami
nepodložené názory totálne vyvrátili výsledky modernej génovej analýzy.
Začalo to v roku 1991, keď renomovaný genetik profesor Stanfordskej univerzity (USA) L. L. Cavalli
Sforza uverejnil výsledky veľkoplošnej genetickej štúdie, ktorú uskutočnil na území dnešného Maďarska.
Výsledky dosiahnuté v tejto štúdii prof. Cavalli-Sforza zhodnotil nasledovne: „Maďarsko v Európe je
anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným
obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky
maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk.
Maďarských génov niet" (Scientic American, november 1991). Tieto výsledky boli šokujúce. Niekoľko
renomovaných laboratórií v USA zopakovalo veľkoplošnú genetickú štúdiu na území Maďarska a dospeli k
rovnako šokujúcim výsledkom. Záver týchto štúdií potvrdil nálezy prof. Cavalliho-Sforzu: „len s ťažkosťami
možno nájsť nejaké stopy ugorských (staromaďarských) génov v súčasnej populácii Maďarov". V pomerne
krátkom čase si laboratórne techniky modernej genetiky osvojili odborníci v mnohých krajinách. Nelenili ani v
Budapešti a čoskoro aj maďarskí genetici uskutočnili rozbor DNA svojich spoluobčanov. Výsledky ich
sklamali, lebo museli priznať, že mitochondriálne gény pochádzajúce z ugorských (staromaďarských) génov sa
vyskytujú len u menej ako v 5 % súčasnej maďarskej populácie. Maďarskí genetici svojimi výsledkami
potvrdili aj ďalší nález prof. Cavalliho-Sforzu, a to, že absolútna väčšina populácie Maďarskej republiky nie je
etnicky maďarská, ale je prevažne slovanská. Aj podľa maďarských genetikov až 50% súčasnej populácie
Maďarska má slovanské gény. Zvyšok tvoria valasko-románske, germánske a iné gény. Na základe genetickej
analýzy populácie Maďarska bol vyslovený názor, že „Maďari v súčasnom Maďarsku (v prevažnej miere) nie
sú vôbec Maďarmi." Sotva 5% súčasných Maďarov má ugorské (staromad'arské) gény, ale až 50% má
slovanské gény (Sapienti sat!). Nelenili a nelenia ani slovenskí genetici.
V prvej dekáde 21. storočia doc. V. Ferák preskúmal historický genofond Slovákov a dospel k viac ako
pozoruhodným výsledkom.
• Dokázal, že viac ako 80% Slovákov zdedilo gény po predkoch, ktorí žili v strednej Európe už asi 6 000
rokov pred Kristom, teda v mladšej dobe kamennej.
• To ale znamená, že boli sme (naši predkovia) v oblasti severokarpatského oblúka a pridunajských nížin už
pred 8 000 rokmi.
• Táto dlhovekosť slovenskej etnogenézy urobila zo Slovákov rekordérov etnickej autenticity.
• Porovnávacie štúdiá výsledkov zo Slovenska s nálezmi v iných krajinách Európy ukázali, že k slovenskej
etnickej dlhovekosti majú v Európe pomerne blízko len Welšania. Výskum vo Welse ukázal, že až 70%
súčasných Welšanov má gény svojich predkov, ktorí žili vo Welse už 4 000 rokov pred Kristom.
Maďarskí historici, politici, jazykovedci a ďalší vzdelanci už po stáročia vedia, že „Maďari sú od
nepamäti najpremiešanejším národom v Európe a možno i na svete." Napr. Armín Vambéry už koncom 19.
storočia napísal, že „Maďari sú tým najpremiešanejším národom v Európe." Jeden z najvýznamnejších
maďarských mysliteľov 20. storočia Štefan Bibó (Bibó István) napísal nelichotivé konštatovanie, že „Maďari sa
zmiešali so všelijakým balastom sveta." Aj celá plejáda súčasných maďarských historikov (Szucs J. Bogyay T.,
Silági D., Lendvai P., Glatz F., Kontler L. a desiatky ďalších) vo svojich prácach dokazujú, že intenzívne
miešanie Ugorov (predkov Maďarov) začalo už mnoho storočí pred ich usídlením sa v Dunajskej kotline. Podľa
citovaných historikov už dokonca aj „starougorské kmene boli miešaninou národov" a „bola to etnicky
heterogénna družina. Bol to zmiešaný a stále sa miešajúci národ." Moderná genetika potvrdzuje, že pravdu mal
94
nemecko - maďarský historik Denís Silági, ktorý už pred polstoročím napísal, že „maďarský národný charakter
sa nedá odvodiť z rasovo - biologických vlastností euroázijských predkov, ale významná je skutočnosť, že
oddávna existuje množstvo typických Maďarov, ktorých predkovia boli Slovania, Germáni, Románi alebo
Židia, ale v žiadnom prípade nie jazdci z východných stepí." Ešte presvedčivejšie a výstižnejšie o tom píše
súčasný renomovaný maďarský historik prof. L. Kontler (Kontler László): „Z hľadiska antropologického a
kultúrneho predstavujú Maďari nesmierne zmiešaný fenomén. Takže nejaký čistý kmeň Ugorov (Maďarov) v
tomto zmysle nikdy neexistoval. Preto na stanovenie kontinuity maďarského národa je jazyk jediným kritériom.
História maďarských počiatkov je históriou spoločenstva, ktorého genetická skladba a kultúrny charakter sa
menili, ale ktoré niekoľko tisíc rokov hovorilo jazykom, z ktorého sa vyvinula dnešná maďarčina." Stručne a
múdro definuje vznik maďarského ľudu (magyar nép) F. Glatz s kolektívom 60 historikov v rozsiahlom diele
Kronika Maďarov: „Hovoriť o histórii predkov Maďarov do roku 600 po Kr. môžeme len s určitou
pravdepodobnosťou, a to len na základe jazykovedných, starožitnostných a botanickozemepisných výskumov.
Isté je len to, že maďarský ľud sa vytvoril z viac geneticky odlišných ľudových skupín. Spoločným jazykom
týchto ľudových skupín sa stala maďarčina." Do dnešných dní nie je spoľahlivo vysvetlené, akým spôsobom
dokázala nadobudnúť prevahu v tejto miešanine geneticky a jazykovo odlišných ľudových skupín zaostalá
ugorská (maďarská) reč a meno „Maďar", keď vieme, že len dva zo siedmich ugorských kmeňov (Megyer a
Nyék) mali ugrické mená, zatiaľ čo mená ďalších piatich sú prevažne turkické. Podľa nemecko - maďarského
historika Thomasa von Bogyaya „antropologický a archeologický materiál dosvedčujú, že maďarské národné
indivíduum vzniklo v taviacom kotle juhoruských stepí." Z juhoruských stepí pochádza aj tzv. rodný list
maďarstva. Ide o prvý písomný záznam, v ktorom je podľa maďarských (aj iných) historikov nespochybniteľné
zmienka o Ugoroch. Je to byzantská správa z roku 839 a v nej sú Ugori (Maďari) uvedení pod menom Onoguri
(grécky Ongroi). Preto mnohí historici doporučujú, aby až rok 839 bol považovaný za vstup Ugorov (Maďarov)
do histórie. Takmer všetko, čo je možné zistiť z histórie predkov Maďarov pred rokom 839 sú skôr dohady ako
fakty. Pritom aj zdanlivo odôvodnené fakty treba brať s rezervou.
Intenzívne miešanie sa Ugorov (Maďarov) pokračovalo aj po ich usídlení sa v Dunajskej kotline.
Rakúsko - maďarský politológ a historik P. Lendvai upozorňuje, že vzhľadom na romanticky sfarbené legendy
v maďarskom dejepisectve a literatúre je dôležité uvedomiť si, že v čase samotného príchodu do Dunajskej
kotliny bol zväzok ugorských kmeňov čímkoľvek, len nie homogénnym celkom, dokonca bol opravdivou
miešaninou národov. Predpokladá sa, že mnoho storočí pred a niekoľko storočí po prelome letopočtu na
ugorské kmene mali veľký civilizačný vplyv ich vyspelejší susedia iránskeho pôvodu. Dokazuje to mnoho slov,
ktoré Ugori od Iráncov prevzali a ktoré svedčia o tom, že Iránci naučili Ugorov (predkov Maďarov) základom
produkčného hospodárenia. Ugori prevzali od Iráncov aj mnoho mýtov a legiend, medzi mnohými aj obľúbenú
povesť o zázračnej lani. V priebehu storočí došlo i k intenzívnemu miešaniu sa Iráncov a Ugorov. Maďarskí
historici vyzdvihujú veľký kultúrny a civilizačný vplyv Iráncov na Ugorov a zdôrazňujú, že od Iráncov Ugori
prevzali mnoho slov, čo významne obohatilo ich chudobnú slovnú zásobu. V dostupnej maďarskej literatúre
niet zmienky o pozitívnom vplyve Ugorov na Iráncov. Z uvedeného teda vyplýva, že Iránci tým balastom
nemohli byť.
Ešte väčší kultúrny a civilizačný vplyv na Ugorov mali staroturecké kmene. Niekedy v prvej polovici 6.
storočia po Kr. došlo v oblasti dolného Donu k stretu turkických Onogurov a Ugorov. Onoguri si podmanili
celé ugorstvo (maďarstvo) (Onogurok uralmuk alá hajtották az egész magyarságot) a v 7. storočí Ugori spolu s
Onogurmi sa stali poddanými Chazarskeho chanátu (tiež Turci). Z chazarskej nadvlády sa Ugori vymanili až v
roku 830. Tristoročný život Ugorov pod nadvládou turkických etník mal na predkov Maďarov všestranný a
mimoriadne veľký civilizačný vplyv. Dá sa povedať, že turecké etniká výrazne scivilizovali Ugorov takmer vo
všetkých základných oblastiach života. Ugori sa od Turkov naučili základom poľnohospodárstva, záhradníctva
a mnohých remesiel. Prevzali od Turkov organizáciu politického zriadenia, organizáciu vojenských jednotiek a
bojovú taktiku. Taktiež prevzali niektoré spôsoby tureckého odievania sa a používanie kovových strmeňov. Pod
vplyvom Turkov sa stali právne a náboženské zvyklosti predkov Maďarov dômyselnejšie. Ugorčina
(staromaďarčina) sa obohatila o viac ako o 300 pratureckých slov.
V tom čase bola slovná zásoba Ugorov chudobná - nie viac ako 1 000 slov, to znamená, že vďaka
prevzatiu 300 pratureckých slov, chudobná slovná zásoba Ugorov vzrástla o 30%. Podľa chazarskeho zvyku a
zákona, ugorskí kmeňoví náčelníci vraj vyzdvihli (na štíte) do svojho čela Arpáda, prisahali mu vernosť a
prísahu „spečatili krvou". Maďarskí historici tvrdia, že tým bol položený základ prvej „ústavy". Z tohto
tvrdenia si renomovaní historici robia len posmech. Mnohí historici pripúšťajú, že ani Arpádovci, neskoršie
kniežatá a králi Uhorska, neboli etnickí Ugori, ale etnickí Turci. Hlbokú, nezmazateľnú stopu do
staromaďarského etnika vtlačili turkickí Onoguri. Turkickí Onoguri boli stepné kočujúce etnikom, ktoré si v 6.a
7. storočí „podmanili celé maďarstvo". Byzantskí kronikári a historici pravdepodobne aj Ugorov (starých
Maďarov) považovali za Turkov, a tak v byzantských, orientálnych a európskych starých prameňoch sú Ugori
najčastejšie pomenovaní ako Turci alebo Onoguri. V Európe sa pre starých Maďarov vžilo pomenovanie
95
Onoguri, po grécky Ongroi. Z gréckeho Ongroi postupne vznikali rôzne deriváty: latinský derivát Hungarus,
Hungari, Hungaria; francúzsky derivát hongrois, Hongrie; anglický derivát Hungarian, Hungary; nemecký
derivát Ungar, Ungarn; ruský derivát Venger, Vengria, atď. Štefan Bibó nemohol myslieť na turkické etnika,
keď napísal, že „Maďari sa zmiešali so všelijakým balastom sveta". Veď ako z uvedeného vidieť, boli to ich
učitelia a civilizátori, a naviac aj tvorcovia ich pomenovania. Ešte omnoho väčší civilizačný vplyv na starých
Maďarov mali Slovania.
Molekulárna genetika v posledných desaťročiach nespochybniteľné dokázala, že sotva 5% súčasnej
populácie Maďarov v Maďarsku má ugorské (staromaďarské) gény, ale až 50% má gény slovanské a zvyšok
valasko - rumunské, germánske a iné. Tieto výsledky svedčia o mimoriadne veľkom vplyve Slovanov na
Ugorov (predkov Maďarov). Starší, ale najmä súčasní renomovaní maďarskí historici sú toho názoru, že Ugori
sa stretli v juhoruských stepiach s východnými Slovanmi už v 7. - 9.storočí. Svoj názor dedukujú z faktu, že
Ugori prevzali od Slovanov pomerne mnoho praslovanských slov už pred ich príchodom do Dunajskej kotliny.
Ako príklad, okrem iného, často uvádzajú slovo kríž (kereszt), ktoré Ugori dokázateľne prevzali už
pred príchodom do Dunajskej kotliny. Predpokladá sa aj vzájomné intenzívne miešanie sa Ugorov a
východných Slovanov. O vzťahu Ugorov a východných Slovanov je v literatúre málo dokázateľne spoľahlivých
údajov a treba ich brať s rezervou. Isté je len to, že Ugori prevzali od východných Slovanov veľké množstvo
praslovanských slov a že dochádzalo k vzájomnému miešaniu sa. Podstatne vierohodnejšie informácie sú o
vzťahu Ugorov a Slovanov po roku 896, keď starí Maďari utekajúc pred Pečenehmi a Bulharmi prišli do
Dunajskej kotliny.
Na rozdiel od nedávnej minulosti, aj všetci súčasní maďarskí renomovaní historici sa zhodujú v tom, že
popudom na prechod cez Karpaty a usídlenie sa v Dunajskej kotline nebolo hľadanie pastvín pre dobytok, ani
tlak pribúdajúceho obyvateľstva, ani vyhliadky na korisť, ani vymyslené bludy o „Atilovom dedičstve" a ďalšie
rozprávky pre školákov, ale bol to strach z Pečenehov a Bulharov (boli to turkické kmeňové zväzy, ktoré
nenávideli Ugorov a v prípade Pečenehov ani vlastne nevieme prečo). Po ťažkej porážke v boji s Bulharmi a
zničujúcom vyvraždení ugorských kočovísk (sídlisk) v Eteľkôze Pečenehmi, oslabené ugorské (staromaďarské)
oddiely vo veľkom chvate opúšťali Etelkôz a vydali sa na západ hľadať útočište. Prechod cez Karpaty sa dial za
veľmi dramatických okolností. Ugori stratili väčšinu svojich rodín i najdôležitejší majetok - stáda dobytka a
koni. Významný maďarský historik F. Salamon o prechode Ugorov cez Karpaty píše: Cez Karpaty prešiel „bez
rodín, len z bojovníkov sa skladajúci ugorský jazdecký pluk so slovanskými manželkami a so slovanskými
matkami." Žiada sa zdôrazniť, že spoľahlivé podrobnosti o samotnom príchode a usídlení sa Ugorov v
Dunajskej kotline ako aj o osude tu žijúceho, prevažne slovanského obyvateľstva chýbajú alebo sú málo známe.
„V každom prípade môžeme konštatovať, že po usídlení sa Ugorov nastalo dlhodobé pokojné
spolunažívanie Ugorov a Slovanov. To ale tiež znamená, že najmä vďaka Slovanom a čiastočne aj zajatcom
privlečeným z lúpežných nájazdov Ugorov (tzv. kalandozások) kultúrna a vzdelanostná úroveň obyvateľstva v
Dunajskej kotline sa blížila k európskej," píšu maďarskí historici Bertényi a Gyápay vo svojom diele „Krátke
dejiny Maďarska" (Magyarország rôvid tôrténete.). Teda súčasní renomovaní maďarskí historici priznávajú, že
ugorstvo (maďarstvo) najmä vďaka Slovanom sa v pomerne krátkom čase stalo európskym národom. Je
nespochybniteľným faktom, že v 9.-11. storočí (a mnoho storočí predtým) Slovania usídlení v tom čase na
území Dunajskej kotliny ako roľníci, remeselníci a obchodníci boli na neporovnateľne vyššom stupni
kultúrneho vývoja ako kočovní ugorskí (staromaďarskí) príšelci.
Sloveni (predkovia Slovákov) mali v tom čase za sebou už niekoľko storočí vlastnej politickej a
vojenskej organizácie, mali vlastnú cirkevnú organizáciu s vlastným liturgickým jazykom a mali bohatú zásobu
slov hovoreného i literárneho jazyka (7.000 – 8.000 slov). Starí Maďari mali v tom čase celkovú slovnú zásobu
podstatne chudobnejšiu (len asi 1.000 – 1.300 slov), a ako kočovníci o nejakej politickej organizácii alebo
literatúre ani nesnívali. Tieto skutočnosti veľmi dobre poznajú súčasní renomovaní maďarskí historici. Napriek
tomu mnohí maďarskí historici a vzdelanci ešte aj v súčasnosti cielene produkujú mýty a legendy, z ktorých
potom vyvodzujú nároky na maďarské vládnutie v Dunajskej kotline a na obnovenie niekdajšieho žalára
národov -Uhorska, ktoré oni nazývajú tzv. tisícročným Maďarskom. Na rozdiel od nedávnej minulosti väčšina
súčasných maďarských historikov uznáva, že v čase príchodu Ugorov na územie Dunajskej kotliny, nebolo toto
územie ani ľudoprázdne, ani opustené, ale že tu žili prevažne Slovania. Bolo tu teda slovanské osídlenie.
Aj maďarskí historici dobre vedia, že z hľadiska chronológie osídlenia a autochtónnosti toho - ktorého
národa na určitom území, pri nedostatku exaktných písomných dokladov, je rozhodujúca toponýmia, teda
pôvod miestnych názvov. Modernej jazykovede je dobre známe, že etnikum, ktoré sa ako prvé celoplošne usadí
na nejakom území, v záujme základnej orientácie už v prvej generácii pomenuje hlavné orientačné body: jazerá,
rieky, potoky, pohoria, hory, kopce, vyvýšeniny, sídla atď. Keď toto autochtónne obyvateľstvo dané územie
opustí alebo ako etnikum zanikne, prišelci prevezmú toponymické názvy po pôvodnom obyvateľstve a
prispôsobia si ich svojmu jazyku. Kvalifikovaný etymológ sa ľahko dopátra k zneniu najstarších
toponymických názvov a pre seriózneho a objektívneho historika početnosť takýchto názvov na danom území
96
je spoľahlivým dôkazom o etnicite a autochtónnosti najstaršieho plošne a trvalo usídleného etnika na tomto
území. Toponýmia miestnych názvov dokáže nielen spoľahlivo a presne určiť etnicitu pôvodného osídlenia
daného územia, ale aj zmeny v priebehu stáročí. Priekopníkmi toponymického bádania v Uhorsku už v 19.
storočí boli maďarskí historici a jazykovedci, ktorí výsledky svojich výskumov publikovali v odbornej domácej
i zahraničnej literatúre. V 19.storočí to boli napr.: Volf Gy.; Csánki D.; Ortvay T.; Pesty F. atď. V 20. storočí
veľmi záslužnú prácu v tomto smere vykonal najmä Moór E., Melich J. a Kniezsa J.
Uvedení maďarskí autori vo svojich publikovaných štúdiách nezvratne dokázali, že:
• pôvod miestnych mien na území celého Uhorska, vrátane dnešného Maďarska, je prevažne slovanský a
hlavne slovenský.
• toponýmia celého územia Dunajskej kotliny je husto posiata názvami dedín, osád, miest, potokov, riek,
jazier, pohorí, hôr, kopcov atď. z ktorých veľká väčšina po rekonštrukcii z maďarského tvaru má slovanský
a najmä staroslovenský ráz.
To nespochybniteľné svedčí o slovansko/slovenskom osídlení Dunajskej kotliny už stáročia pred príchodom
ugorských (staromaďarských) kmeňov.
Máme svoju históriu, jazyk, kultúru
Privrime viečka, ale otvorme myseľ. Uvažujme exaktne. V Zadunajsku od čias Pribinu a
jeho syna Koceľa v 9. storočí žili Staroslováci ako autochtónny národ. Obrábali polia, stavali domy,
chrámy, šírili kresťanstvo a o vzdelanie sa starali miestni kňazi. V poslednej dekáde 9. storočia,
resp. v prvej dekáde 10. storočia vtrhli na Pribinovo teritórium potulní kočovní staromaďarskí
pastieri... Títo pohania zbúrali podstatnú časť kresťanských kostolov, vraždili a plienili... Mnohí sa
spytujú: Maďarskí historici na tieto neodškriepiteľné reálie zabudli? Vravím: Nie, nezabudli, no
práve preto ich nespomínajú.
V jednom regionálnom rozhlase, v relácii Trinásta komnata sa v jeden podvečer stretli štyria:
Slovenský básnik Gregor Papuček z Budapešti, literárny kritik prof. Andrej Červeňák z Filozofickej fakulty
univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, básnik a šéfredaktor Ľudových novín, týždenníka pre maďarských
Slovákov v Budapešti, Imrich Fuhl a Laco Zrubec. Budapešťanov sa spýtal, akým jazykom hovorili prichodiaci
kočovní staromaďarskí pastieri na naše teritórium, keď v oblasti poľnohospodárskych názvov si osvojili mnohé
slovenské podstatné mená. Títo prišelci nemali vlastné názvy ani z roľníckeho každodenného života? - spýtal
sa. Gregor Papuček, kvalifikovane ovládajúci maďarčinu a slovenský jazyk odvetil, že prichodiaci roľníci na
staroslovenské územia si museli osvojiť mnohé slovenské podstatné mená, lebo tieto nomádske kmene
používali len tzv. nosovky. Hu...eh...ih...ee...hm... - odvetil básnik Gregor Papuček. Šéfredaktor Imrich Fuhl
Papučkove tvrdenia podporil.
Profesor Andrej Červeňák pripomenul bohatú slovenskú zásobu slov. Budapešťanov sa spýtal, ako by do
maďarčiny preložili vetu: „Obutý zajac uteká“. Opýtaní skúšali, lámali slová, ale vetu v doslovnom preklade
preložiť nemohli. Totiž "felhúzot nyúl" je natiahnutý zajac a " felóltözött nyúl" je oblečený zajac. Vedno sme
konštatovali, že zásoba slovenských slov je bohatšia ako maďarský jazyk. Zaujímal som sa, ako by do
maďarčiny preložili už raz nadhodenú vetu spisovateľom Ladislavom Ťažkým, ktorá znie: Kováč kuje na
nákove z kovu podkovu a podkúvač podkovami podkúva koňa.
Lámanie slov
Darmo si naslovovzatí maďarčinári a slovenčinári z Budapešti lámali hlavy, vetu o podkúvaní koňa v
doslovnom preklade nedokázali preložiť. Oklieštený maďarský jazyk nemá dosť slov. Kočovní Maďari nemali
zrozumiteľné slová ani na podstatné mená z oblasti roľníckeho prostredia ako napríklad: seno, slama, kosa,
sekera, lopata, vidly... Začali sme hľadať slovenské slová, ktoré sú natrvalo zakódované do maďarského jazyka.
Spomeňme aspoň niektoré:
Brat je "barát", (čítaj barát),
Čerešne sú "cseresnye", (čerešne),
doska je "deszka", (deska),
dvor je "udvar", (udvar),
chyba je "hiba", (hiba),
97
kačica je "kacsa", (kača),
kľúč je "kulcs", (kulč),
kosa je "kasza", (kasa),
kráľ je "király", (kiráj),
krčma je "kocsma", (kočma),
krstiť je "keresztelni", (kerestelni),
lopata je "lapát", (lapát),
močiar je "mocsár, (močár),
obed je "ebéd", (ebéd),
oblok je "ablak", (ablak),
ponos je "panasz", (panas),
potok je "patak", (patak),
pusta je "puszta", (pusta),
sekera je "szekér", (sekér),
seno je "széna", (séna),
slama je "szalma", (salma),
stôl je "asztal", (astal),
somár je "szamár", (samár),
sukňa je "szoknya", (sokňa),
sused je "szomszéd", (somséd),
škola je "iskola", (iškola),
tanier je "tányer", (táner),
tehla je "tégľa", ( tégľa),
ulica je "utca" (utca),
večera je "vacsora", (vačora),
vidiek je "vidék", (vidék),
vidly sú "villa", (villa)
Tak by sme mohli pokračovať. István Kniezsa (1898 - 1965), akademik a maďarský jazykovedec,
exaktne dokázal, že vyše tisícdvesto základných slov používaných v maďarčine majú slovenský (slovanský)
pôvod. Ďalšie mnohé slová v maďarčine majú síce maďarskú prízvukovú štruktúru, ale sú napodobnením
slovenských (slovanských) slov. Seriózni maďarskí jazykovedci aj podľa prof. Šimona Ondruša tieto fakty
nepopierajú. Dokumentované reálie sú očividným svedectvom, že jazyk starých Slovákov bol aj v 9. a 10.
storočí na oveľa vyššej civilizačnej úrovni ako jazyk prichodiacich staromaďarských nomádov.
V maďarčine je veľa slov, ktoré v slovenskom preklade vyvolávajú úsmevy. Tak napríklad "vendéglö"
v preklade znamená hostinec, no v doslovnom preklade "vendég" je hosť, a " lö" značí strieľať. Tak by sme
potom podstatné meno "vendéglö" mohli preložiť, ako " hosť strieľa". Podobne je to aj zo slovom "kövér".
Podstatné meno " kö" je kameň, a "vér" je krv. V doslovnom preklade by "kövér" v slovenčine znelo ako "
kamenná krv". Podstatné meno "tolvaj" je v preklade zlodej. No ak by sme analyzovali, "tol" je perie a "vaj" je
maslo. Čiže "tolvaj" by znel ako "peromaslo". Slovíčko "fájdalom" v maďarčine znamená bolesť, no v
doslovnom preklade je "fáj" bolesť a "dalom" je pieseň. Vieme, že v slovenčine je hus kvalitná jesenná
pochúťka (nielen v Chorvátskom Grobe). V maďarčine "hús" je mäso. Aj dni v týždni (streda, štvrtok, piatok,
sobota) prevzali Maďari od starých Slovákov (Slovanov) "szerda, csütörtök, péntek, szombat." Zadunajsko už v
prvej tretine 9. storočia bolo dedičným majetkom nitrianskeho kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Ich mená
sú zapísané aj v Cividalskom evanjeliári. Nitrianske a Panónske knieža Pribina so synom Koceľom postavili v
Zadunajsku vyše tridsať kresťanských kostolov, z ktorých sú mnohé aj písomne doložené. V mnohonárodnom
Uhorsku, ktoré bolo umelým štátnym útvarom v Karpatskej kotline, bola od čias sv. Štefana (977 - 1038)
oficiálnym úradným jazykom latinčina, čo trvalo až do roku 1793. Už od čias 10 storočia, kedy staromaďarskí
pastieri zanechali postupné plienenie a usadili sa na staroslovenskom teritóriu - prevzali našu duchovnú a
hmotnú kultúru. Žiaľ, maďarská historiografia tieto exaktné reálie v mnohých prípadoch neregistruje, alebo
naivne popiera.
Škultétyho výskum
Slovenská šľachta aj v mnohonárodnom Uhorsku si zachovala svoje významné postavenie. Jozef
Škultéty (1853 - 1948) v knihe o bývalom hornom Uhorsku (Turč. Sv. Martin 1929) spomína, že slovenské
priezviská s koncovkami -cký a ský napr. Bazovský, Benický, Beňovský, Domanický, Lehotský, Jesenský,
Medzihradský, Motešický, Ostrolucký, Podmanický, Potocký, Rakovský, Turanský, Žitniansky... budili v
honosných sieňach a úradoch rešpekt. Aby sa Maďari mohli k Slovákom prirovnávať, začali si na konci svojho
98
priezviska pripisovať koncovku "y" ( Erdödy, Szentiványi, Sziney, Teleky, Tolnay). Vladimír Clementis ( 1902
- 1952), štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Česko-Slovenska na mierovej konferencii v Paríži v
roku 1946 predniesol správu. Tvrdil, že koncom 18. storočia žilo v mnohonárodnom Uhorsku necelých 21
percent Maďarov. Aj z tých boli mnohí potomkovia slovanských národov! V 18. storočí žilo na Slovensku až
70 percent privilegovaného obyvateľstva Uhorska, hoci územie Slovenska tvorilo len jednu pätinu vtedajšieho
Uhorska. Bohaté rudné bane sa podieľali na rozvíjaní remesiel, obchodu. Rodičia dávali svoje deti aj na
zahraničné štúdia, najmä do Nemecka a Talianska. Títo po návrate šírili vzdelanie najmä medzi Tatrami a
stredným Dunajom.
Žofiine slovenské listy
Kde sa v stredoveku stavali hrady a kaštiele? Na Slovensku ich máme stovky. Evidovaných je okolo
dvesto hradov, alebo zrúcanín. Viac ako sedemsto kaštieľov a takmer päťsto kúrií. Podľa výmery územia patrí
Slovensku čo do počtu hradov tretie miesto v Európe. Pred nami je iba Španielsko a Taliansko. Kde žila
šľachta, tam sa stavali hrady, kaštiele a kúrie. V dnešnom Maďarsku nenapočítame ani toľko hradov, ako máme
prstov na rukách jedného človeka. Tvorili Slováci iba plebs obyvateľstva mnohonárodného Uhorska, ako sa
nám snažia nahovárať maďarskí nacionalisti a ich sufragáni ? Nie! Mali sme svoju históriu, jazyk, kultúru. Aj
mnohí šľachtici boli hrdí na svoj slovenský pôvod. Dôkazom je napr. aj barónka Žofia Bosniaková (1609 1644), manželka neskoršieho palatína Uhorska Fraňa Vešeleniho (1605 -1667). Žofiine po slovenský písané
listy sa nachádzajú aj v archíve v Bytči, Žiline... Príkladov je neúrekom. V dnešnom Maďarsku žijú tisícky
obyvateľov, v ktorých žilách pulzuje slovenská krv už od 9. storočia. Je ich možno až dvadsať percent celého
obyvateľstva dnešného Maďarska. Povedal by som, že až tridsať, tridsaťpäť percent, - oponoval môj fiktívny
odhad básnik Gregor Papuček. Šéfredaktor Imrich Fuhl prikývol. V zjednotenej Európe by mali byť zjednotené
aj názory na základné etnogenézy všetkých národov a národností v tomto regióne. Či tieto reálie budú naši
južní susedia rešpektovať, zatiaľ nevieme. Hoci tušíme...
Vandalizmus a Slováci
Autor tohto článku je A.F.Zvrškovec. Zdroj je internet.
História pripisuje Vandalom tie najhoršie známe ľudské vlastnosti. Sú považovaní za
okupantov, pirátov, odpadlíkov, zlodejov chleba... Pôvod ich zlej reputácie je jednoznačne
odvoditeľný od náboženstva. Vandali boli a sú kresťania, ktorí verili v tzv. arianizmus. Toto
kresťanské hnutie vzniklo paralelne s katolíckym a ortodoxným učením. Pôvodcom bol Árius, kňaz
z Alexandrie, ktorý žil v 3. storočí. Náboženský spor sa týkal tlmočenia tzv. trojjednotnosti, čo
znamená vzťah medzi Otcom, Synom a Duchom svätým. Otázka bola a je, či Syn, Otec a Duch sú
tri rozličné osoby alebo či sú to tri stránky tej istej podstaty. Boj trval viac ako tisíc rokov.
Prevažná väčšina Slovákov nepozná históriu Vandalov a ani fakt, že arianizmus má korene na území
Slovenska. Moderná história Slovenska je históriou tých, ktorí túto vojnu vyhrali a nie tých, ktorí sa jej
zúčastnili. Je viac ako isté, že história Slovanov na našom území je celkom iná ako tá, ktorú sme sa učili a
učíme v oficiálnych dejinách.
Lemiaci prichádzajú
Dvaja kresťanskí historici opisujú v svojich prácach činy slovanských kmeňov na dnešnom území
Slovenska o niekoľko storočí skôr ako to uvádza naša oficiálna história. Evanjelický farár Samo Chalupka bol
nielen básnikom, ale aj človekom, ktorého zaujímali historické súvislosti. V poznámkach k svojej básni Mor
ho!, opisuje osídlenie nášho územia kmeňom Limigantov, nazýva ich Lemiaci. Tí podľa oficiálnej rímskej
histórie osídľovali naše územie už stáročia pred narodením Krista. Katolícky kňaz profesor Štefan Šmálik
preskúmal históriu iného kmeňa - Kvádov. Z jeho prác vyplýva, že Kvádi neboli germánskym, ale slovanským
kmeňom. Z historických prameňov vieme, že Kvádi patrili do kmeňového zoskupenia Svébov – a tak
vystupovali až do 5. storočia, kedy všetky tieto slovanské kmene dostávajú súhrnné pomenovanie Vandali.
Z publikácie vydanej vo Švédskom kráľovstve „Den sanna historien om Vandalerna“ sa dozvedáme o
osudoch dvoch kmeňov Hasdingovcov a Zilingovcov, ktorí okolo roku 100 po narodení Krista opustili
Škandináviu a usadili sa na sever od Dunaja. Do Dunajskej nížiny sa okolo roku 250 n. l. dostal aj kmeň
Alánov z vtedajšieho veľkého Arménska. Kmeň Alánov bol už pokrstený a prišiel na územie, kde kresťanstvo s
veľkou pravdepodobnosťou už dávno zapustilo korene.
99
Pre veľa Slovákov, ktorí nepoznajú cirkevnú históriu, bude tiež veľkým prekvapením, že vo vtedajšej
Brigétii – dnešnom Komárne, už v roku 251 pracoval kresťanský biskup. Vtedajší pápež Kornélius zvolal do
Ríma viac ako 60 biskupov, medzi ktorými bol aj biskup z nášho územia. Vzhľadom na to, že kresťanstvo v
tom čase bolo v Rímskej ríši zakázané, mohlo kresťanstvo rozkvitať iba mimo jej územia. Takýmto územím
bolo dnešné Slovensko.
Kam sa stratili?
Je potvrdené, že kresťanstvo na našom území zapustilo korene už po roku 200. Z cirkevnej histórie
jednoznačne vyplýva, že germánske kmene boli pokrstené až po roku 350 v prvom rade konaním biskupa
Wulfillu. Ak v roku 251 niekto krstí obyvateľov nášho územia a títo nie sú Germáni alebo občania Ríma, tak sú
s veľkou pravdepodobnosťou Slovania – Kvádi – Svévovia. Profesor Šmálik preštudoval toponymiku
(pomenovanie hôr a riek, atď.) z toho obdobia a prišiel k názoru, že keltské názvy sa kombinujú so slovanskými
a nie germánskymi - akoby tomu mohlo byť v prípade, že by naše územie v tom období bolo obývané
germánskymi kmeňmi. Otázkou zostáva: Prečo cirkevná história mlčí o tomto období? Kolonizácia Panónie a
Ilýrie Slovanmi mala niekoľko vĺn. Oficiálne povolenie usadiť sa v Panónii dostávajú slovanskí Vandali od
rímskeho cézara Konštantína v roku 335. Problémom cirkvi bol určite fakt, že pokrstení Slovania neakceptovali
spojenie cirkvi a svetskej moci. Viac ako 150 rokov trvala ich prvá ozbrojená revolta proti rímskym pápežom a
ich svetským ambíciám, ktorú z histórie poznáme ako povstanie Vandalov.
Máloktoré národy majú tak utajenú časť svojej histórie ako Slováci. Ak zohľadníme fakt, že Lemiaci
ako slovanské kmene známe tak z gréckej ako latinskej histórie, končia svoju historickú prítomnosť vpádom do
Panónie, kde spoločne s Kvádmi pomstia vraždu kvádskeho kráľa, musíme pokračovať v sledovaní histórie
týchto kmeňov tak, aby sme zistili pravdu o ich činoch po tomto termíne.
Povstanie Vandalov
Z historických faktov je známe najväčšie proticirkevné povstanie (tzv. povstanie Vandalov) z toho
času, ktoré sa začalo práve na území dnešného Slovenska. Pokrstení Slovania protestovali proti spojeniu moci
cisára a náboženskej organizácie. Povstanie trvalo viac ako 150 rokov a skončilo sa porážkou Vandalov v
Afrike. Ak možno preukázať, že Vandali boli aj Slovania – Slováci, tak je naša história celkom iná ako tá, ktorá
je nám oficiálne prezentovaná.
V roku 776 vydal španielsky benediktínsky opát Beatus mapu sveta, na ktorej je zobrazené aj územie
dnešného Slovenska. Medzi Dunajom, Moravou, Váhom a Tisou žijú Vandali. To jednoznačne potvrdzuje, že
naše územie cirkev považovala za územie úhlavných nepriateľov cirkvi. V tejto perspektíve treba vidieť aj
Samovu ríšu. V prípade, že Samo bol vandalským kráľom, tak je jeho rozhovor s Dagobertovým poslom
vysvetliteľným, pretože táto cirkevná debata je jadrom sporu medzi cisárom ovládnutou cirkvou a
slobodomyseľnými Vandalmi.
Africkým ťažením sa ďalej dá vysvetliť aj Samove mnohoženstvo. Po oficiálnej porážke v severnej
Afrike sa Vandali znovu usadili v Európe na územiach obývaných slovanskými kmeňmi. Neskorší výskum a
najmä dokumenty Adama ov Bremen, ktorý opisuje pomery v Európe okolo roku 1000 z perspektívy
hamburského biskupstva, povereného krstením Slovanov, jasne ukazuje, že cirkev a potomkovia Vandalov si
stále nerozumeli.
Proti Frankom
História pozná tri veľké vojny medzi Slovákmi – Vandalmi ako nosičmi ranného kresťanstva a
Frankami ako vyznavačmi spojenia pápeža a svetskej moci.
O prvom veľkom konflikte sa dozvedáme z rímskych dejín. Pred 31. decembrom roku 406 sa po
prekročení rieky Rýn v blízkosti sútoku riek Main a Lippe, stretávajú dve obrovské kresťanské armády. Na
jednej strane stoja Frankovia v službách Západného Ríma, ktorý už v tom čase oficiálne prijal kresťanstvo ako
štátne náboženstvo. Na strane druhej - tiež pod kresťanskými vlajkami - stoja slovanské kmene so svojimi
spojencami Alánmi. Rímsky pisár, ktorý dokumentoval tento boj, skonštatoval, že „podľa hluku a výkrikov,
viera Vandalov je ďaleko silnejšia ako spojenie Ríma s Frankami“. Po tomto víťazstve prešli Vandali celou
Európou, aby sa prebili až do severnej Afriky, kde si podmanili staré Kartágo. Po vyplienení Ríma v roku 533,
čo bola pomsta za vraždu západorímskeho cisára, sa východorímsky cisár obával, že Vandali môžu dosadiť
nového človeka za cisára západného Ríma. Preto sa rozhodol odstrániť túto hrozbu a vojvodca Belisar porazil
vandalskú armádu.
Porážku africkej armády však história Vandalov ďaleko nekončí. Vandali rozptýlení po celej Európe s
populačným centrom na území dnešného Slovenska, Panónie a Ilýrie zostávajú verní svojmu náboženskému
presvedčeniu.
100
Druhý voj slovenských Vandalov sa v roku 406 vydal cez Rétiu (dnešné Švajčiarsko) s cieľom dobyť
Rím a nastoliť pravú vieru. V ceste im stál rímsky generál Stilicho, tiež syn Vandala. Z obavy pred spojením
rímskych légií a Vandalov Stilicha zavraždili v kostole v administratívnom centre západneho Ríma – Ravene.
Veľa ľudí sa domnieva, že mesto Rím po roku 300 bol stále centrom Rímskej Ríše. Cisár Konštantín
premiestnil sídlo ríše do Konstantinopolu a za administratívne centrum Západorímskej provincie stanovil
Ravenu. Mesto Rím sa stalo sídlom kresťanov a jeho pád v roku 410, keď mesto dobili Vizigóti, neznamenal
zánik Západorímskej provincie.
Temné obdobia našej histórie (z nejakého dôvodu nekomentované alebo neprebádané) zahŕňajú aj čas
medzi porážkou Vandalov v roku 533 a dokumentovanou existenciou Samovej ríše. Z historických prameňov
vieme však nasledovné. Proti longobardsko-byzantskému spojenectvu za vlády cisára Justiniána I. sa vytvorilo
tzv. slovansko-gepidské spojenectvo. V roku 550 prekračuje viac ako 3000 slovanských – slovenských jazdcov
Dunaj. V ďalšom roku ešte väčšia slovenská skupina plieni Ilýriu a Tráciu. Spoločne s ostrogótskym kráľom
Totillom bojovali Slovania proti byzantskej armáde v regióne dnešných Benátok. Najväčšie víťazstvo Slovanov
je z roku 555, keď Slovania pri Hadrianopole porazili byzantské vojsko.
Druhým známym konfliktom medzi Frankami a Vandalmi je práve konflikt medzi Samom a
Dagobertom ako kráľom Frankov. Z tejto histórie je dnes zrejmé, že Samo v diskusii s Fredegardovým
vyslancom Sychariusom v roku 631 hovorí o téme arianizmus kontra katolicizmus pred hlavnou bitkou. Samo
bezpochyby vyznával toho istého boha ako Frankovia. V svojej odpovedi však neuznáva spojenie medzi
Pápežom a jeho tzv. zástupcom Dagobertom. Samova odpoveď: „Ak vy ste Božími sluhami a my psami Boha,
vtedy vy neprestajne proti nemu konáte a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať!“ Samove víťazstvo
nad Frankami zabezpečilo náboženskú slobodu až do čias Veľkomoravskej ríše.
Avari a Maďari
Prítomnosť Avarov na našom vtedajšom slovanskom území (dnešná Slavónia) je jednoznačne
mocenským prejavom Východorímskeho cisára po porážke slovenských Vandalov s cieľom podmaniť si
zvyšky slovanských kmeňov na týchto územiach. Takisto mohli Avari vyvážiť tlak Frankov na východ v
období vojenského oslabenia Slovanov. S čím cisár zjavne nerátal, bolo, že už niekoľko rokov po ich usadení sa
na slovanských územiach zaútočia Avari spoločne so Slovanmi na Východorímsku ríšu.
Keď sa Frankom konečne podarilo poraziť Avarov v roku 796, boli slovanské kmene už dostatočne
silné, aby dokázali čeliť franskej expanzii na východ. V tom istom roku, keď došlo k porážke Avarov,
dochádza aj ku konaniu tzv. Dunajskej synódy, v ktorej rímska cirkev zavádza cirkevné rozdelenie starej
panónskej provincie. V najbližších sto rokoch odoláva Veľkomoravská ríša tlaku Frankov na východ.
Do tohto obdobia sa datuje aj príchod staromaďarských kmeňov na tieto slovanské územia. Ak však
zohľadníme fakty z Poľsko–uhorskej kroniky, tak sa dozvieme, že staromaďarské kmene prišli v službách
veľkomoravských panovníkov. Ich prvou úlohou bolo pomstiť kráľa Kazimíra, ktorého Veľkomoravania
dosadili za kráľa Chorvátov. Chorváti ho ako nevlastného zabili, ale pomstu vykonali starí Maďari. Ich vodca
starý Arpád si po patričnom ceremoniálnom zjavení anjela zobral za manželku Chorvátku.
Snaha Frankov presadiť svoj vplyv až k hraniciam Východorímskej ríše mala nielen náboženskú, ale aj
praktickú stránku. Pomocou náboženstva sa Frankovia cez cisársky titul stávali kráľmi kráľov, čo im
zabezpečovalo spojencov v prípadných vojnách voči bulharskému kráľovi a východorímskemu cisárovi.
Učili vyučených
Keď veľkomoravský vládca Rastislav nakoniec prišiel k názoru, že starý arianizmus už nemá silu
odolať západnému a východnému kresťanstvu, požiadal o „nových“ učiteľov, ktorí podľa jeho textu však majú
učiť tých, ktorí sú už dávno vyučení. Po sérii veľkých a malých intríg to vyzerá tak, že vplyv Ríma bude v ríši
väčší ako vplyv Byzancie. Dnes už nikto nevie, alebo si nechce spomenúť, ako to vlastne bolo a čo zapríčinilo,
že v roku 907 bola v bitke pri Bratislave porazená franská armáda po tretíkrát v histórii tak, že ako kronikár
uvádza „v tejto bitke padol výkvet bavorskej šľachty...“. Bitka však bola - podľa jediného historického prameňa
- vedená staromaďarskými vodcami a nastoľuje sa otázka, či to tak bolo a čo sa stalo po tejto bitke.
O rok neskôr uvádzajú napríklad Salzburgské letopisy nasledovné: „Spomínané vojsko Uhrov, vedené
Slovanmi, spôsobilo v Sasku mnoho trápenia. Keď získalo nesmiernu korisť, stretlo sa pri návrate do
Daleminska s iným vojskom Uhrov, ktorí sa vyhrážali, že vojensky napadnú ich priateľov (Dalemincov),
pretože tí im pomoc odopierali, zatiaľ, čo (prvé vojsko) doviedli k takej koristi. Tak sa stalo, že Sasko bolo
Uhrami spustošené druhýkrát a kým prvé vojsko očakávalo to druhé v Daleminsku, Sasko sa dostalo do takej
biedy, že v tom istom roku Sasi opustili vlastnú pôdu, aby iným národom slúžili za denný chlieb.“ Z histórie
týchto období sú známe aj plienenia kláštorov a kostolov v dnešnom Švajčiarsku a Belgicku. Až v roku 955 sa
101
Frankom konečne podarilo zastaviť tlak Slovanov a Maďarov v bitke pri Lechu. Na strane Frankov sa nachádza
iba jediný slovanský kmeň – Česi.
Kontinuitu pokrstenia Slovanov už pred príchodom Cyrila a Metoda možno nájsť v texte, v ktorom v
rou 873 naši predkovia píšu pápežovi Jánovi VIII.: „Pretože prv otcovia naši od svätého Petra prijali krst...“
Takže už v apoštolských časoch boli na našom území Slovania pokrstení.
Z histórie Vandalov
Históriu Vandalov dokumentovalo niekoľko spisovateľov. Najdôležitejším zdrojom histórie Vandalov
je pisár vojvodcu Belisara Prokopius vo svojom diele Anekdota. Druhým dôležitým zdrojom je biskup Adam
ov Bremen. Tento biskup zodpovedá za Hamburg a práve Hamburg bol poverený krstením Slovanov. V jeho
dokumentoch je jednoznačne potvrdené, že Vandali boli Slovanmi. Zároveň opisuje mená slovanských
kmeňov, ktoré tvorili podstatnú časť vandalského spoločenstva. Preukazuje tiež, že tieto kmene počas prvého
tisícročia voľne putovali medzi Škandináviou a Ilýriou. Dve mapy potvrdzujú, že Veľkomoravská ríša má svoj
obraz v Škandinávii, a že škandinávski Vinili na obrázku z Vatikánskej knižnice opúšťajú svoj domov, aby sa
usadili niekde medzi Slovanmi v Európe.
Veľa historikov sa domnieva, že v období pred nástupom Veľkomoravskej ríše sa v dnešnej Európe
rozprestierala iná tzv. Vandalská ríša, ktorej história bola dôsledne vymazaná zo všetkých historických
záznamov. Z arabských prameňov, ktorých zdrojom je veľvyslanec Ibrahim Ibn Jakub na dvore franského kráľa
Otta I. okolo roku 950, sa dozvedáme o Slovanskej – Vandalskej ríši, ktorá sa rozprestiera medzi Sýrskym
morom (Stredozemné more) až k severným oceánom (Baltické more). Ibrahim opisuje históriu tejto ríše a jej
rozpad. Je celkom možné, že to, čo my dnes nazývame obdobím temna, bolo obdobím temna z pohľadu
Vatikánu a nie temna z pohľadu tých, ktorí v tomto období žili na našom území.
Je tiež celkom možné, že história Vikingov sa začína návratom Vandalov do svojich pôvodných rodísk.
Ako je inak možné, že navigačné a bojové umenie sa zrazu stáva vlastníctvom kmeňov usadených v južnej
Škandinávii. Záhada Vandalov je aj záhadou prepojenia Škandinávie a Slovenska. Ako sa dá vysvetliť fakt, že
švédska kráľovná Kristína ukončila svoj život v Ríme a na jej náhrobnom kameni je napísané, že skonala ako
kráľovná Vandálie. Doteraz neboli prezentované žiadne dokumenty, ktoré by nasvedčovali tomu, že Švédsko a
naše územie sú prepojené historickými udalosťami. Možno bude zaujímavé analyzovať mapu južného Švédska
z 12. storočia. Nachádzame tam mesto Morávia, z ktorého vyteká rieka Netra.
Fakty uvedené v tomto článku určite nie sú stopercentným dôkazom historických súvislostí. Stačia však
na vytvorenie hypotézy o našej histórii, ktorá si zaslúži pozornosť nás všetkých.
Biateky razili Sloveni
Autorom tohto článku je pán Oskár Cvengrosch. Zdroj internet.
Poklady zlatých a strieborných mincí na území Bratislavy pochádzajúce z obdobia počiatku
nášho letopočtu nie sú výnimočnosťou. Výnimočné však na nich je ich početnosť a ojedinelosť. Sú
charakteristické zreteľne čitateľným latinským textom a napriek tomu, že datovateľnosť týchto
mincí je sporná, sú považované za najstarší doklad používania písma na našom území. Na minciach
môžeme čítať nápisy AINORIX, BVSV, BVSSVMARUS, COBROVOMARUS, COISA, COVNOS,
COVIOMARUS, DEVIL, FARIARIX, IANTUMARUS, MACCIUS, NONNOS, TITTO a BIATEC,
ktorý sa na minciach vyskytuje najčastejšie. Podľa neho dostali mince tzv. bratislavského typu
pomenovanie Biateky.
Prvá oficiálna správa o náleze mincí na území Bratislavy pochádza z roku 1776, neskôr sa našli ďalšie
na dnešnej Československej ulici, na neznámom mieste v okolí Bradlianskej ulice, 32 mincí sa našlo pri
archeologickom výskume na Bratislavskom hrade a evidujú sa aj desiatky nálezov jednotlivých mincí
uložených v Mestskom múzeu, objavených prevažne na neznámych miestach, ale aj na Michalskej, Jesenského
a Záhradníckej ulici, na Kolibe a v Petržalke. Z okolia mesta možno spomenúť poklad 124 mincí v Jarovciach,
menšie nálezy vo Vajnoroch, v Devíne, Devínskej Novej Vsi a na ďalších nie príliš vzdialených miestach mimo
bratislavského obvodu, ako aj v neďalekom Rakúsku. Vo všeobecnosti bolo mincí na území Bratislavy
nájdených tak veľa, že v 19. storočí ich múzeá ani nechceli, takže nakoniec veľké množstvo z nich bolo
roztavených1. Posledný nález pochádza z 11. augusta 2009 o 11:27, kedy bol počas rekonštrukčných prác na
102
bratislavskom hrade objavený zlatý poklad, ktorý tvorili zlaté statéry a strieborné tetradrachmy s nápismi
Biatec a Nonnos.
Kto však razil tieto mince? Táto otázka je podľa všeobecnej zhody vedeckej komunity dávno vyriešená.
Podľa nej mince bratislavského typu (Biateky) razili keltskí Bójovia. Poznatok prenikavý, avšak založený na
predpokladoch a nepodložených predstavách. Biateky sú zvláštne tým, že sa na nich síce nachádzajú texty
vyrazené v latinčine, avšak v latinčine nemajú žiaden význam. Tento dôležitý fakt viedol k správnej úvahe, že
ide o peniaze nie Rímskeho pôvodu. Hľadali sa teda možní pôvodcovia tohto rozruchu.
Ťažko povedať, kto prvý prišiel s unikátnym nápadom, že ide keltských Bójov, každopádne však ani
dnes to nik nedokáže jednoznačne potvrdiť. Ostatné archeologické nálezy, ktoré boli nájdené spolu s mincami,
nevypovedajú o nacionalite obyvateľstva, sú iba dôkazom kultúry v danom období. Tá mohla byť importovaná
z rôznych kútov Európy, pretože hradný vrch s priľahlým okolím bol od nepamäti dôležitým centrom obchodu,
čo dosvedčuje samotné situovanie na dôležitých obchodno komunikačných trasách i archeologické nálezy
predmetov (keramika, spony, držadlá, črepy amfor, úlomky skla atď.) a stavebných prvkov.
Historické záznamy Strabóna, Tacita a ďalších, sú tak nejednoznačné čo sa týka lokality, že ostáva len
obdivovať istotu, s akou bolo lokalizované západné Slovensko, ako prechodné bydlisko „turisticky nadaných“
Bójov, ktorí schodili takmer polovicu Európy, aby sa nakoniec úplne stratili. Po Bójoch nám totiž neostalo nič.
Nepoznáme žiadne územie obývané potomkami týchto tajomných Bójov a nedochoval sa nám ani ich jazyk, či
už v hovorovej alebo v písomnej podobe. Bójovia sú v súčasnosti glorifikovaní ako vyspelí a vyvinutý národ,
ktorí prinášal kultúru všade kam došiel. Otázkou zostáva, ako asi rozvíjal a odovzdával vzdelanostnú a
technologickú úroveň, keď jeho členovia neustále bojovali a putovali. Nemenej dôležitým poznatkom sú
záznamy starovekých autorov, ktorí v oblasti dnešného severného Talianska spomínajú Bójov ako násilníkov a
lupičov, ktorí praktizovali poľnohospodárstvo a vojnu a nemali žiadne znalosti z oblasti vedy alebo umenia.
Polybius opisuje Keltov v Taliansku ako žijúcich v chatrčiach v dedinách neobohnaných múrom (valom), bez
nábytku, spiacich na posteliach z lístia. To naozaj nijako nejde dohromady. Ak sú tieto záznamy pravdivé,
potom pomenovanie Boii (Boji), je skutočne výstižné. V súvislosti s tým ale vyvstáva zaujímavá otázka, odkiaľ
sa slovenské slovo Boji, bojovníci, bojari dostalo do latinčiny?
Absencia jazyka Bójov žiaľ neumožňuje nájsť vysvetlenie pre neznáme texty na minciach, preto
vedátori na základe jazykového výskumu a epigrafických paralel došli k logickému záveru, že ide o mená
bójskych panovníkov, príslušníkov miestnej šľachty, ktoré oni sami nechali na minciach vyraziť. Na mieste je
však otázka, ako sa taký veľký počet osôb mohol mocensky uplatniť v pomerne obmedzenom geografickom i
časovom priestore, aký prichádza do úvahy v súvislosti s hypotetickým bratislavským keltským opidom
vybudovaným Bójmi. Nakoniec, že sa jedná o hypotézy, potvrdzuje aj Eva Kolníková vo svojom článku
zverejnenom v Historickej revue:
Žiadny antický písomný prameň nezaznamenáva existenciu keltského centra, ani neuvádza nikoho z
jeho predstaviteľov. Preto sa na základe dôkladného štúdia bratislavských keltských mincí, porovnávaním
analógií z iných častí keltského sveta hľadajú hypotézy. 2
Hlavným inšpirátorom v tomto smere hypotéz je Caesar a jeho „Zápisky o vojne galskej“, kde okrem
iného opisuje aj formy spoločenského usporiadania keltských kmeňov v Galii. Tie umožňovali zapojenie
väčšieho počtu jedincov do vládnucich štruktúr, čo sa vníma ako vysvetlenie značnej variability nápisov na
minciach bratislavského typu. Tak ako v Galii, údajne aj v bratislavskom oppide rada starších každoročne
poverovala výkonom moci dvoch vysokých úradníkov. Vergobret mal všeobecnú právomoc, arkantodan riadil
hospodárske záležitosti komunity. Naozaj si len ťažko možno predstaviť, ako v takto výsostne demokratickej
spoločnosti, kde raz ročne boli volení dvaja jedinci, v komunite, ktorá verila na rôzne mágie, čary, vzývala
množstvo bohov a bôžikov, je naozaj ťažké, čo i len pomyslieť na to, že si niekto dovolil vyraziť na platidlo,
obiehajúce medzi obyvateľstvom, svoje vlastné meno. Táto hypotéza je vytrhnutá z reálneho života, nehovoriac
o tom, že keltský titul Vergobret, či Verchobret znamená v slovenčine Vrchný Brat (Vercho-bret), čo v
demokratickom spoločenstve označuje človeka povereného z moci ľudu všeobecnou právomocou. Je táto
podobnosť so slovenčinou iba čisto náhodná, podobne ako je náhodné pomenovanie Boii (Boji) pre kmeň,
ktorý neustále bojoval?
Mince s najčastejšie sa vyskytujúcim názvom – BIATEC sú prisudzované keltskému panovníkovi
menom Biatec, čo je v očiach historikov jedným z dôkazov prítomnosti Bójov. Ibaže Bój či Boii je až na
počiatočné písmeno B úplne odlišné od slova BIATEC. Tu je potrebné jednoznačne zdôrazniť, že slová
BIATEC a Boii nespája vôbec nič! Meno Biatec sa nielenže nespomína v žiadnych rímskych spisoch v
súvislosti s Bójmi, ono sa tam totiž nenachádza vôbec. Meno Biatek je absolútne neznáme a ani neznie ako
meno keltského veľmoža, pretože ak by naozaj išlo o keltské meno písané latinkou, znelo by asi ako Biatrix či
Biaterix obdobne ako Vercingetorix, Dumnorix či Ambiorix. Ak tieto mince naozaj razili príslušníci kmeňa
Bójov, prečo ani na jednej nenájdeme meno Boiorix? Meno Boiorix však napodiv vlastnil kimberský, teda
germánsky kráľ, ktorý s územím Slovenska nemal nič spoločné a dokonca je historikmi považovaný za
103
Germána. Naopak, podľa historických záznamov Bójom vládol kráľ Kritasir a pod jeho vládu patrili aj ďalšie
keltské kmene, napríklad Tauriskovia usídlení v Noriku. Kritasirovo meno sa však nevyskytuje ani na jednej
minci bratislavského typu 3. Písomné pramene sa tu dostávajú do zjavného rozporu s archeologickými nálezmi,
ktoré si doposiaľ žiadny vedátor nevie vysvetliť. Biatec (čítame ako Biatek) sa napodiv svojou skladbou a
koncovkou podobá nemalému množstvu slovenských slov, ktoré sú v nárečiach podnes v hojnej miere
používané. V šarištine ich nájdeme celú radu. Biatek znie obdobne ako piatek (piatok), opetek (opätok), platek
(plátok), poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (uplatok), sviatek (sviatok), zmetek (zmätok),
odpustek (odpustok), jarek (potôčik), kvitek (kvietok), majetek (majetok), betek (choroba), dobitek (dobytok),
statek (statok), dopitek (dopitok), pomitek (žinka, vecheť), požitek (pôžitok), pribitek (príbytok), poradek
(poriadok), ščitek (štítok), predek (predok), dodatek (dodatok), ubitek (úbytok), určitek (určitok), zvitek
(zvitok), butek (čižmička), hutek (druh vtáka), prutek (prútik), smutek (smútok), zamutek (zámotok), domek
(domček, domec), pribitek (príbytok), stromek (stromček), stolek (stolček, stolička), mostek (malý mostík),
listek (lístok), sirotek (sirota), parobek (mladý muž, junák), poradek (poriadok), atď. V záhoráčtine – topánek
(poltopánka), štranek (tenký povraz), spodek, posek (pupok), kvásek, štráfek (ozdobná pruh, ktorý sa prišíva na
sukňu) atď., v slovenčine napríklad slovo peniažtek. Panovník raziaci mince na svojom území, musel byť
Rimanom známy. To, že sa jeho meno nevyskytuje v žiadnych záznamoch môže síce svedčiť o tom, že sa
jednoducho dotyčné dokumenty nezachovali, no omnoho pravdepodobnejšie je, že Biatec nebolo meno.
Jedno z možných vysvetlení, ktoré sa natíska, je výraz PIATEK. Keďže koncové C sa čítame ako K, a
písmená B a P spodobujú, je možné, že text na minci, ktorý sa píše ako BIATEC, by sme mali čítať ako
PIATEK. Výraz PIATEK vyjadruje v slovenčine aj v iných slovanských jazykoch päť čohosi, resp. pätinu
celku. Piatek je v súčasnosti v šarišskom nárečí piaty deň v týždni – piatok. Piatek by sme teda v súvislosti s
menou mohli chápať ako päták, čo by najrozšírenejšej minci prislúchalo omnoho pravdepodobnejšie ako meno
panovníka. Avšak vzhľadom k tomu, že sa nápis vyskytuje na strieborných didradrachmách, tetradrachmách,
hexadrachmách i na zlatých statéroch, výraz piatek od slova päť vyskytujúci sa na rôznych typoch mincí je
nepravdepodobný, pokiaľ nemá ešte iný význam ako číselný. Tento iný význam nájdeme v rumunčine a
maďarčine. Slovo piaţã (čítame piaca) v preklade znamená trhovisko, námestie, trh (odbytište). V maďarčine
významu trh zodpovedá slovo piac a pre trhovisko piactér. Trhy sa vždy konali pravidelne v určité dni v týždni.
Platilo to v stredoveku a určite aj dávno predtým. Ľudia sa v tento určitý deň stretli na mieste na to vhodnom
(určenom), kde si vzájomne vymieňali tovar. Je pravdepodobné, že takýmto dňom bol piatok, piatek (šar.),
pjatnica (rus.), petak (chor.), пéтък (bul.), péntek (maď.) a skrz tradične sa opakujúce trhy v ten istý deň sa
postupne piatek – pjatnica – piaţã – piactér stal pojmom označujúcim nielen deň v týždni, ale aj výrazom
označujúcim trhovisko, námestie, trh (odbytište). Neskôr tento pôvodne slovenský výraz bol z generácie na
generáciu prenesený Slovenmi (spolu s množstvom iných slov) až do súčasnej rumunčiny a maďarčiny. Je
zaujímavé, že pre slovo trh existuje v rumunčine ešte jeden výraz – tirg, ktorý je zjavne taktiež slovanského
pôvodu – targ (pol.), tarh (šar.). V chorváčtine trg značí námestie.
Vráťme sa však k výrazu piaţã [piaca]. Svojou výslovnosťou je takmer identický so slovom pľac, ktorým sa v
šarištine vyjadruje trh, ale i miesto. Obe výrazy (rumunský aj šarišský) sú významovo identické. Pľac je miesto,
kde dochádza k obchodu, buď výmennému alebo za peniaze, pri ktorom je potrebné placic (šar.) – platiť a od
toho sú odvodené slová ako pláca (odmena), platba, platiť, zaplatiť, preplatiť atď.
Rumunský jazyk je priradzovaný k románskym jazykom, ktorých základ tvorí latinčina. V latinčine však pre trh
existujú úplne iné výrazy – mercātus, nundinae či forum (trhovisko). Všetko nasvedčuje tomu, že staroveká
história Rumunska je očividne spätá so Slovenmi omnoho viac ako sú historici v súčasnosti ochotní pripustiť. V
tomto chápaní mohol byť Biatek názov meny (v našich časoch napríklad koruna či Euro) odvodený od miesta
prípadne dňa, kde (kedy) sa najviac používal – na trhu, alebo vo význame slov piaţã (trh) a pľac-placic
vyjadroval prostriedok, ktorý svojím názvom vypovedal, prípadne zaručoval vyplatenie (výmenu) za iný tovar
dennej spotreby či potravín v inom časovom horizonte (neskôr) než v čase realizovaného obchodu. Dával
104
záruku majiteľovi Biateka(ov), že o nejaký čas, o rok prípadne dva, tento peniaz vymení za iný tovar reálnej
úžitkovej hodnoty. Biatec teda svojím názvom symbolizoval tovarovú výmenu, obchodné transakcie a samotný
akt výmeny.
Potvrdzujú to aj súčasné slová používané na území Šariša (týka sa to aj iných východoslovenských
nárečí), ktoré vo svojom slovnom základe majú slovo PLAT – PLATEK a ktoré zároveň priamo súvisia s
peniazmi a s platením – poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (úplatok). Slovný základ PLAT-EK,
vyjadrujúci platbu za niečo, je až na neuverenie podobný nápisu na minciach typu BIATEK [PIATEK]. Z
trochu iného uhla tomu nasvedčujú aj slová brať, brát (zah.), a z toho bratek – niečo čo sa berie, resp. je
predmetom bratia, vzatia do úschovy. Ale i slová biť, bíjat (zah.), a z toho odvodené Biat-ek, v zmysle biť –
bíjať kladivom na razidlo – raziť mince. Bijateky by boli v takomto prípade predmety z drahých kovov
vyrobené razením, teda bíjaním. V tejto súvislosti možno spomenúť výraz vybíjaný (bíjaný) opasok, ktorý
vzniká obdobným spôsobom – bitím, razením (nitovaním) kovových častí na opasok. Že slovo Biat(ek) či
Bijať(ek) súvisí s peniazmi svedčia slovné spojenia ako zbíjať, ozbíjať, nazbíjať; ktoré sú len jemnejším resp.
presnejším charakterizovaním spôsobu „vytvárania“ peňazí. Obdobne ako je to u slov mastiť – zmastiť; budiť –
zbudiť; rovnať – zrovnať; rodiť – zrodiť; chodiť – schodiť; robiť – zrobiť atď. Priaznivci bójskeho pôvodu
Biatekov sa konečne dočkajú malej satisfakcie, pretože sa tu rysuje zjavná paralela medzi pomenovaním Boii
(tí čo stále bojujú, teda bojovníci) a slovami zbíjať, ozbíjať smerujúcim k slovu Bijať teda Biat(ek). Niet nad
pochyb, že tí čo bojujú, zvyknú sem tam niekoho i ozbíjať. Problém však vyvstáva v tom, že takí Bojovníci,
Bojari (Boji) peniaze skôr kradli ako razili. Za zmienku stojí, že na nižších nomináloch Biatekov nachádzame
skrátenú forma textu BIATEK – BIAT. Biatek teda mohlo byť pomenovanie výsledného produktu razenia –
bíjania, ktorý sa uplatnil ako pomenovanie domácej slovenskej meny. Existencia rôznych nominálov nesúcich
tento názov, tento predpoklad jednoznačne potvrdzuje.
Bronzová plastika Biatec umiestnená pred Národnou bankou Slovenskej republiky v Bratislave. Trojmetrový
bronzový kruhový reliéf zobrazuje, v duchu súčasných predstáv historikov, keltského vládcu Biateca. Autorkou
plastiky je Ľudmila Cvengrošová.
COISA – KOISA (KOSA).
Meno naháňajúce strach a hrôzu, symbolizujúce skosenie – zničenie – smrť. Kosa ako symbol smrti
pretrvala v ľudových poverách i rozprávkach do dnešných čias. Nápis sa nachádza na reverze hexadrachiem,
pod obrazom, ktorý je interpretovaný ako boj človeka s medveďom. Zobrazený tvor však skôr pripomína draka
– netvora, prehnutého do tvaru kosáka, s dlhými drápami siahajúcimi po človeku. Chudý, na kosť vyziabnutý
človek – takmer kostra, očividne nie je v bojovom postavení, naopak pôsobí akoby stál na stráži (kopija je vo
vertikálnej polohe). Na averze je hlava v profile. Kosa v slovenčine označuje nástroj na sekanie trávy rastúcej
na lúke. V srbochorvačtine a v bulharčine pod slovom kosa rozumieme vlasy, avšak kosa v ruštine znamená
vrkoč. Všetky štyri významy – nástroj pretiahnutého (mierne zaobleného) tvaru, vlasy, vrkoč ale i smrť, majú
spoločného menovateľa. Priamo súvisia s vlasatým bohom, ktorého naši predkovia Sloveni (velebníci vlasatého
boha), uctievali. Viera vo vlasatého boha bola taká silná, že sa jeho symbol – dlhé vlasy dostal nielen na mincu
typu COISA [KOISA] ale i do názvov celých území, ktoré pod týmto názvom pretrvali dodnes – Valašsko
(VOLOSI – vlasy), Kosovo (KOSA – vlasy) – krajina vlasatých.
105
Zaujímavým prvkom je písmeno -I v tvare CO-I-SA. Tento prvok sa vyskytuje aj na ďalších minciach
bratislavského typu – COVIOMARVS (bez –i, čítame ako kovomarus – kovová marava), FARIARIX (bez –i,
čítame ako fararik), MACCIVS (bez –i, čítame ako makus – makuš – mokoš).
Používané -I bolo zjavne súčasťou vtedajšej „spisovnej“ slovenčiny, no zaujímavé je, že tento prvok, napriek
rozdielu dvoch tisíc rokov, sa zachoval až dodnes. Na východnom Slovensku, vo Vranovskom okrese, ak
niekto spadne a doláme si hnáty, tak povie, že si zlamal koisci (kosti), keď má čohosi dosť, povie doisc a ľudia
bežne chodia koisiť trávu, pričom na kosenie používajú koisu (kosu).
Samohláska –i je vkladaná pred písmeno -s nielen v slovách pôvodných: mladoisc (maldosť), staroisc (starosť),
radoisc (radosť) atď.; ale aj v novotvaroch ako blboisc (blbosť), sprostoisc (sprostosť) atď.
Podobné príklady však môžeme nájsť aj v iných kútoch Slovenska. V roku 1842 na Liptove zozbieral Janko
Kalinčiak povesti a rozprávky, ktoré zaznamenal v tamojšom nárečí 4, 5. V týchto cenných textoch nachádzame
slová ako – odpoviedau (odpovedal), maličkie (maličké), niaku (nejakú), chudiak (chudák), priaca (práca), takie
(také). V Rimavskej doline Ján Botto zaznamenal slová chrbiet (chrbát), posried (prostred) 6.
Dosiaľ sa zachovalo 10 mincí s nápisom COISA z nálezov v Bratislave, Zohore, Trnave a z územia
Rakúska.
COBROVOMARVS
Na reverze hexadrachmy sa nachádza nápis spolu s vyobrazením leva. Na averze je dvojica hláv. Vyskytol sa v
nálezoch z Bratislavy, Rece a z Rakúska, dovedna 20 kusov.
Nadpis mince sa považuje za keltský (COBROVO) s latinskou príponou (MARUS) a vysvetľuje sa ako
„dvojnásobne veľký, víťazný“ 7. Tento rozhodne zaujímavý výklad má však závažné trhliny. Neexistuje žiaden
záznam z keltského jazyka z územia strednej Európy z vtedajšieho obdobia, čo znamená, že nie je možné
posúdiť, čo je a čo nie je keltské slovo. Asociácia „dvojnásobne veľký“ vznikla zrejme na základe zobrazenia
dvoch hláv na averze, ktorá však môže vyjadrovať aj čokoľvek iné a nie hneď čosi dvojnásobné. Ďalším
veľkým problémom je latinské slovo MARUS. V latinskom slovníku toto slovo nenájdeme. Pod pojmom veľký
tu nájdeme výraz MAGNUS. Najbližší podobný výraz je MARE, čo znamená more. Výraz MARUS
nedosiahneme ani vyskloňovaním výrazu MARE vo všetkých pádoch, v jednotnom i množnom čísle.
Podobnosť tu zaiste je, a s veľkou pravdepodobnosťou aj spoločný pôvod, avšak s tým rozdielom, že výraz
MARUS nie je obyčajné slovo, ale pomenovanie oblasti, územia. MARUS – teda MARAVA. V tejto súvislosti
je dôležité poznamenať, že výraz MARUS používali rímski autori na označenie rieky Morava 8. Ak sa na
nadpis mince pozrieme z tohto uhla pohľadu a budeme ju vnímať nie ako akúsi mincu anonymných tajomných
Keltov, ale ako mincu Slovenov žijúcich na tomto území dávno pred vznikom Ríma, objaví sa nám text rýdzo
slovenský. Už na prvý pohľad vidieť, že takzvaný keltský nadpis COBROVO ma až zarážajúco čistú slovanskú
koncovku –OVO, ktorú čítame ako -OUO (OUO je koncovka používaná v slovenských nárečiach napr.:
106
vrbouo, krátkuo, bistruo atď. ). Samotné COBROVO (čítame ako KOBROUO) sa skladá z predložky C a z
prídavného mena OBROUO. Nadpis COBROVOMARUS teda čítame ako K-OBROUO-MARUS, teda: za/pre
veľkú(obrovskú) Maravu. Lev na reverze dopĺňa význam textu v zmysle obrovský, silný.
Dvojica hláv na averze môže pri takomto výklade prezentovať buď dva základné stavy spoločnosti –
roľník (v popredí so strniskom na brade) a vojak – knieža (oholený podľa rímskeho vzoru), prípadne dva
príbuzné slovanské kmene, či dvoch významných kmeňových vodcov z územia Maravy.
COVIOMARVS
Podobne ako COBROVOMARVS sa skladá z dvoch slov. COVIO a MARUS. V časti Marus ide opäť
o označenie územia – Maravy (Moravy). COVIO (čítame KOUIO) je kovový, kovaný, prípadne ukutý.
Spojením oboch slov dostaneme COVIO MARUS – kovová, silná, ukutá, nezničiteľná Marava.
Na reverze hexadrachmy sa pod textom COVIOMARVS nachádza kanec. Spôsob jeho vyobrazenia a postoj
vyjadruje pevnosť, silu a doslova nezničiteľnosť (pripomína tank), čo priamo korešponduje so slovom KOVIO
(KOVO). Nápis sa zaznamenal na ôsmich minciach z nálezov v Bratislave, v Reci a v Rakúsku.
IANTVMARVS
Nápis sa ako v predchádzajúcich prípadoch skladá z dvoch slov, z IANTU a MARUS. Územím
Slovenska, v tesnej blízkosti bratislavského Hradu viedla slávna Jantárová cesta, ktorou sa zo severu dovážal
jantár do strednej Európy a do oblasti Egejského mora (Mykény). Najväčší rozmach Jantárová cesta
zaznamenala za trvania Rímskej ríše, pretože jantár bol v Ríme veľmi obľúbený a vyhľadávaný. Samotná trasa
Jantárovej cesty viedla z Aquilei na severnom Adriatickom pobreží, odtiaľ išla po súši cez Emonu (dnešná
Ľubľana), ďalej cez Savariu v dnešnom Maďarsku až do Carnunta. Prechod cez Dunaj bol pri Devíne, ktorý bol
vždy križovatkou rôznych obchodných ciest, kde sa udržiavali čulé obchodné styky hlavne s juhom Európy. Z
Devína Jantárová cesta neviedla len jedným smerom na sever, ale viedla hneď niekoľkými smermi. Hlavná
cesta viedla pravdepodobne Pomoravím a Moravskou bránou k riekam Odra a Visla v Poľsku. Ďalšia často
využívaná trasa viedla Považím k Laugaríciu, pri ktorom sa pripájala na hlavnú trasu. Jantárová cesta sa najviac
používala od konca 7. stor. pred Kr. do 5. storočia. Najsilnejšia frekvencia bola v 2. stor. po Kr., kedy cesta
slúžila na diaľkový obchod Rímskej ríše.
IANTUMARUS, reverz – jazdec, averz kučeravá hlava s veľkými vavrínovými listami
Jantár ako významný obchodný artikel Markomanov (Maravanov) sa dostal aj do názvu mince razenej na ich
území v podobe slova IANTU, ktorý (až na drobnú odlišnosť v koncovke) je identický so súčasným slovom –
107
jantár. Jantár je jednoznačne pôvodné slovenské slovo, čomu nasvedčuje jeho výskyt v súčasných európskych
jazykoch. Tie môžeme rozdeliť do štyroch základných skupín, a čo je na počudovanie, slovanské jazyky
netvoria jednu spoločnú skupinu.
1. skupina – Jantár (slov.); Jantar (slovinski); Jantar (chor.); Jantar (čes.); Янтáрь (rus.);
2. skupina – Ћилибар, јантар (srb.); chihlimbar [čihlimbar] (rum.);кеxлибáр (bul.); Κεχριµπάρι [kechrimttári]
(gr.); Kehribar (tur.);
3. skupina – Âmbar (por.); Ambra (resina) (tal.); Ambre (fr.); Ámbar (šp.); Amber (ang.); Succinum (lat.);
4. skupina – Bernstein, Meeresgold (nem.); Bursztyn (pol.); Бурштин (смола) (ukr.); Бурштын (bieloru.);
Borostyánkő (maď.); Bärnsten (sve.)
Krajiny Európy rozdelené do štyroch skupín podľa používaného výrazu pre jantár. 1. skupina (oranžová) –
jantár, 2. skupina (fialová) – čilibar, 3. skupina (červená) – ambra, 4. skupina (modrá) – bernstein. Červeným
kruhom je označenie územia Maravy.
Určite nie je náhodou, že v prvej skupine sú krajiny, ktoré tvorili jadro Maravy. Srbsko tvorí
prechodovú oblasť, kde sa používajú Ћилибар i јантар. Ďalšiu skupinu tvoria krajiny nachádzajúce sa
juhovýchodne od Maravy, tretiu dnešné románske krajiny (juhozápad), štvrtú skupinu krajiny, ktoré sa
nachádzajú na sever a západ od Maravy, vrátane slovanských národov (poľština, ukrajinčina, bieloruština).
IANTUMARUS sa skladá z dvoch originálnych slovenských slov – Jantár (IANTU) a Marava (MARUS), ktoré
veľavravne dopĺňa výjav na averze, kde je zobrazená kučeravá hlava (vyparádenej) ženy s dvoma veľkými
vavrínovými listami 9. Jantár slúžil v prevažnej miere na výrobu šperkov, ktorými sa pýšili ženy, preto výjav
jednoznačne potvrdzuje správnosť nápisu – Jantárová Marava. Dve objekty po oboch stranách interpretované
ako vavrínové listy môžu rovnako zobrazovať šperky (náušnice) vyrobené z jantáru, ktorého hruškovité tvary
pripomínajú nájdené exempláre na pobreží baltického mora.
Význam „Jantárová Marava“ môže vyjadrovať hlavnú dopravnú tepnu smerujúcu na sever za jantárom
ale i bohatstvo Maravy. Zachovalo sa 29 mincí označených týmto menom. Pochádzajú z nálezov v Bratislave,
Reci a v Rakúsku 9.
COVNOS
Nápis je nezvyčajne umiestnený na averze hexadrachmy pred portrétom na pravej strane. Na reverze je
jazdec na koni. Nápis COVNOS je rýdzo slovenský výraz, ktorý môžeme rozdeliť na dve časti. COV – kov
[kou] a nos. Kov-nos mohol byť výraz pre nákovu, ktorá má na jednej strane výstupok podobný nosu. Muž
pomenovaný Kov-nos (nákova) sa týmto menom prezentoval ako muž odolný voči všetkým úderom a zásahom.
Nezničiteľný, nezdolateľný a nepoddajný ako nákova – ideál každého bojovníka. Za zmienku stojí, že hlava
muža je oproti portrétom na iných minciach bratislavského typu, zdvihnutá dohora, takže mladík pôsobí ako
„horenos“ (vo význame pyšný, hrdý). Text NOS kopíruje obrysy nosa, akoby chcel zdôrazniť túto časť
portrétu. Iná interpretácia sa ponúka v súvislosti s určitým spoločenským postavením, pričom nápis je čitateľný
ako KOUNOŠ (KOVNOŠ), vo význame zbrojnoš, bojovník, nositeľ kovovej zbroje, či brnenia. Tomu by
zodpovedala aj štruktúra čiar pod krkom mladého muža s hustými vlasmi, ktorá pripomína vrchnú časť brnenia.
Obe varianty sa navzájom nevylučujú a minca s takýmto vyobrazením mohla charakterizovať konkrétnu
spoločenskú vrstvu Maravy.
108
KOV-NOS však mohol byť aj niekto, kto prinášal (nosil) kov. Kov-nos mohol byť baník, prípade spracovateľ
kovu alebo predajca – obchodník. V tejto súvislosti prichádza do úvahy aj možnosť, že minca svojou hodnotou
reprezentovala určitú hmotnostnú (objemovú) protihodnotu kovu, v neskoršom období medzi Slovanmi známou
ako sekerovitá hrivna, ktoré sa v časoch neskoršej krízy osvedčila ako efektívnejšie platidlo. Doposiaľ boli
objavené štyri kusy z nálezov v Bratislave.
MACCIUS
Nápis je na reverze hexadrachmy s vyobrazením šelmy, ktorej podľa súčasných predstáv, trčia z papule
ľudské nohy. Na averze mince sa nachádza do klbka skrútený okrídlený had – drak (šarkan).
Nápis sa považuje za keltské meno, pretože v Caesarovej správe o keltskej viere v nesmrteľnosť duše a
jej prevteľovaní, šarkan skrútený do kruhu symbolizoval ustavične sa opakujúce mesačné fázy, v prenesenom
zmysle nesmrteľnosť 10. Názov MACCIVS čítame ako MAKIUS. Písmeno –I zodpovedá vtedajšiemu jazyku
(viď COISA, FARIARIX, COVIOMARUS), takže do dnešnej spisovnej podoby slovenčiny prenesieme nápis
bez –I ako MAKUS. MAKUS respektíve MAKUŠ zodpovedá pomenovaniu bohyne Mokoš, Mokuša – bohyni
ruského panteónu, známej z letopisnej správy k roku 980. ako aj z traktátov 11. – 12. storočia. Ako už
naznačuje jej meno, najpravdepodobnejšie odvodené od slovanského základu mok, mokr = mokrý, vlhký.
Mokoš v hierarchii slovanských nadprirodzených bytostí stojí v prvej trojici spolu s Démonom Drakom
a Bohom-Krakom, ako matka tiel živej prírody – veľká matka. Pôvod Mokoš je hľadaný v predstave o
ženských predkoch – duchoch ochraňujúcich domácnosť. Tomu by mohol zodpovedať výjav na reverze –
šelma ženského rodu ochraňujúca domácnosť (nohy trčiace z papule symbolizujú stráženie pokoja domácnosti).
Samotná predstava o ženských duchoch ochraňujúcich domácnosť, súvisia s predstavou Mokoš ako démona,
neskôr bohyne, zdroja života, ktorý vyrastá zo zeme (božská rodička). Jej mužským protipólom bol neskôr
gazda – hospodár, predstavovaný v podobe bieleho hada (pôvodne ženského rodu) 11 – výjav na averze. Nápis
MACCIVS bol zaznamenaný na troch minciach z nálezov v Bratislave.
109
BVSV, BVSSVMARUS
Čítame BUSU a BUSSUMARUS (BUSSU – MARUS). Obe typy mincí majú rovnaké vyobrazenia.
Existencia týchto dvoch mincí je zreteľným dôkazom správnosti úvahy, že v prípade spojenia MARUS ide o
samostatné slovo. Jeho výskyt na viacerých minciach (COBROVOMARUS, COVIOMARUS,
IANTUMARUS, BUSSUMARUS) nasvedčuje, že nejde len o obyčajné slovo, ktoré prikrášľuje slovo pred
tým, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ide o označenie územia, či krajiny, kde tieto platidlá boli používané.
Pre detailnejší popis oboch typov mincí sú nevyhnutné ďalšie doplňujúce (pomerne rozsiahle) informácie o
stave spoločnosti a prírodných podmienok v danom období, preto sa o nich v tomto článku nebudem
detailnejšie zmieňovať. To isté sa týka mincí s nápismi DEVIL, FARIARIX, AINORIX a NONNOS.
Posledné archeologické nálezy z priestoru bývalej zimnej jazdiarne na Bratislavskom hrade, svedčia o
výnimočnosti lokality. Prizvaní domáci i rakúski odborníci zdôraznili, že odhalené základy budovy, sú
pozostatkami najstaršej známej stavby rímskeho typu, ktoré kedy boli objavené mimo územia Rímskej
republiky 12. Datovanie tejto vzácnej stavby bolo stanovené na základe keramických nálezov a mincí do 2.
tretiny 1. storočia pred Kristom. Zhodne s týmto odkryté dlažby budovy vykazujú porovnateľné črty s typmi
dlažieb, ktoré používali Rimania v neskoro republikánskom období, v 1. storočí pred Kristom. Počas
vykopávok bol nájdený unikátny poklad zlatých a strieborných mincí – 15 zlatých statérov, deväť s nápisom
BIATEC, štyri s nápisom NONNOS a dve bez nápisu, dve strieborné tetradrachmy s nápismi BIATEC a
NONNOS a dve drachmy. Datovanie týchto minci bolo stanovené do roku 70 pred Kristom, podľa obdobia
vlády panovníkov, ktorých mená sa nachádzajú na minciach – BIATEC a NONNOS 13.
Obdobie vlády panovníkov bolo svojho času určené podľa nálezov mincí bratislavského typu, pričom
títo fiktívni panovníci, ktorých mená sa majú nachádzať na minciach, boli označení za Bójov a bratislavský
hradný vrch s priľahlým územím za keltské oppidum. Pri tejto logike sa javí ako nepodstatné, že v historických
prameňoch neexistuje ani len zmienka o bratislavských Keltoch, rovnako ako neexistuje žiaden zoznam
vladárov, napriek tomu, že „medzi Rímom a týmto strategickým obchodným centrom na trase Jantárovej cesty
existovali kontakty dosiaľ nepredpokladaného rozsahu“ 13. Takto „nepriestrelne“ datované mince sú súčasťou
datovacích argumentov odkrytej unikátnej stavby i vierohodným doložením pôvodcov výstavby. Dva typy
dlažieb, prvá z riečnych okruhliakov zaliatych v cca 10 cm hrubej vápenatej malte (terazzo) a druhá z drvených
čiernych a bielych ostrohranných kamienkov (opus signinum) zaliatych v tenšej vrstve malty, na prvý pohľad
potvrdzujú obdobie, v ktorom stavby vznikli a samozrejme, do ktorého spadajú príslušné nájdené pamiatky
vrátane mincí. To však platí len za predpokladu, že samotné talianske pamiatky, s ktorými bolo realizované
porovnávanie, skutočne pochádzajú z 1. stor. pred Kr.
Ruský vedec A.M. Tjurin vo svojej práci „Prax termoluminescentného datovania artefaktov Italii“ popisuje
testovanie 398 artefaktov z Talianska, medzi nimi 274 tehál. Výsledky datovania sú fascinujúce. Podľa
jednoznačných logických dôkazov, ktorá táto metóda poskytuje, exaktne dokázal, že pálené tehly datované v
období od 1. storočia pred Kr. do 5. storočia po Kr. vykazujú v skutočnosti odlišné časové údaje, než im
pripisujú archeológovia a historici. Píše doslova: „V období od 1. storočia pred Kr. do 5. storočia po Kr. na
území Talianska neexistovala výroba pálených tehál; pálené tehly na území Talianska sa začali vyrábať v 5.
storočí po Kr. “ Známy artefakt vlčice, ktorá podľa povesti kojila dvoch bratov – zakladateľov Ríma, historikmi
datovaný do obdobia 5. stor. pred Kr. bol termoluminescentným datovaním stanovený rok výroby medzi rokmi
1471 až 1509 po Kr., a podobne dopadli aj ďalšie artefakty. Datovanie očividne nie je v poriadku, pretože keď
neexistovali v 1. storočí pred Kr. pálené tehly, nemohli existovať ani dlažby. Ak neexistovali dlažby,
neexistovali ani mince, črepy, spony atď. Ak vezmeme do úvahy biele miesta v historických análoch, vybájené
mená panovníkov, z ktorých prvý, najmocnejší a najslávnejší bol údajne BIATEC a to len na základe početnosti
nájdených mincí „s jeho menom“, dospejeme k jedinému možnému logickému záveru: „Musíme začať
odznova!“. Možno by bolo pre našich akademikov prospešné, keby sa obrátili na ruských vedcov, možno i na
samotného A.M. Tjurina a podrobili Biateky termoluminescentnému datovaniu. Bol by to dôležitý prvý krok k
poznaniu našich skutočných dejín.
Žiaden národ sveta, ktorý by v tak hojnom počte našiel na svojom území unikátne, nikde inde sa
nevyskytujúce staroveké mince, nesúce staroveký názov ich vlasti, by ani len na okamih nezapochyboval, že sú
to mince razené jeho predkami. Slovenská MARAVA, ktorú nachádzame na minciach bratislavského typu v
latinizovaniej forme MARUS však zjavne našim historikom nestojí za námahu. Za námahu pobiť sa o ňu s
demagógmi prekrúcajúcimi dejiny, s dravcami číhajúcimi na našu slabosť, ktorí jednou rukou po kúskoch
vytrhávajú s našich dejín slávne partitúry, lepiac si ich na svoju hruď a tou druhou nám kážu o našej malosti a
úbohosti. Otázkou zostáva, či o našu vlasť, o našu históriu a nás samých stojíme my, obyčajní ľudia, ktorí sme
MARAVU zdedili po našich predkoch. Historici síce píšu to, čo sa páči mocným mecenášom, dejiny však
tvoria ľudia, ich životné príbehy, strasti i víťazstvá. Je dôležité, aby sme si svoje dejiny pamätali naozaj tak ako
sa udiali, a ešte dôležitejšie je, aby sme ich presne podali nasledujúcim generáciám, pretože skutočnú Maravu
110
sme si žiaľ nechali vymazať s pamäti. Je načase opäť začať objavovať to, na čo sme zabudli, to, čo nám právom
patrí.
viac na http://www.tajnedejiny.sgo.sk/
Použitá literatúra v tomto článku:
1. Pavel Dvořák, Stopy dávnej minulosti 2, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2004, str. 123
2. Eva Kolníková, Keltské mincovníctvo
3. Pavel Dvořák, Stopy dávnej minulosti 2, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2004, str. 136
4. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 223
5. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 297
6. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 157
7. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné
centrum, Bratislava 1999, str. 132
8. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné
centrum, Bratislava 1999, str. 105
9. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné
centrum, Bratislava 1999, str. 134
10. Pavel Dvořák, Stopy dávnej minulosti 2, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2004, str. 125
11. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str. 128
12. Bratislavský hrad odkrýva tajomstvá Keltov, Historická revue, 12/2009, str. 59
13. Bratislavský hrad odkrýva tajomstvá Keltov, Historická revue, 12/2009, str. 60-61
14. А.М. Тюрин, Практика термолюминесцентного датирования артефактов Италии,
http://new.chronologia.org/volume8/turin_termolum.php
Po stopách materinského jazyka
Ďalší v poradí
zo zaujímavých článkov uverejnený v denníku Pravda, niekedy v prvej
polovici deväťdesiatych rokov. Článok bol preložený a prevzatý z agentúry AFP a autorkou bola
Myriam Chaplain-Riouová.
Šesť miliárd pozemšťanov hovorí dnes vyše 6 000 jazykmi. Ako sa orientovať v tejto planetárnej
babylonskej veži? Američan Merritt Ruhlen prináša v knihe Pôvod jazykov ikonoklasickú odpoveď. Podľa nej
všetky jazyky sveta majú spoločný pôvod.
Táto teória, ktorá protirečí koncepcii väčšiny jazykovedcov odmietajúcich myšlienku „ jednej
materinskej reči“, je tak zlučiteľná s poznatkami genetiky a archeológie v prospech spoločného pôvodu
moderných ľudských bytostí (H o m o s a p i e n s), ku ktorým patríme všetci bez rozdielu - Afričania,
amazónsky Indiáni, Papuánci, Číňania, Američania, alebo Európania. Ak sa títo rozdielny lingvisti dohodnú na
existencii veľkých genealogických skupín (podľa autora 20 až 200, alebo i viac), postavia sa v skutočnosti proti
myšlienke, podľa ktorej je možné preniesť sa ďalej do minulosti, zoradiť veľké rodiny a nájsť ich spoločný
pôvod, teda príbuznosť s jedným patriarchálnym jazykom. Podľa profesora jazykovedy na Stanfordskej
univerzite v USA Merritta Ruhlena je nezáujem o príbuznosť medzi jazykmi „vedeckým podfukom storočia.“
Tento postoj, podľa autora, má pôvod v rasistických predsudkoch. Názory o tom, že indoeurópske jazyky sú
„zvláštne“, bez príbuzenského vzťahu k iným jazykom, „prekvitali počas celého 20. Storočia napriek mnohým
dôkazom o opaku.“
Autor sa vo svojej hypotéze opiera o príklady 27 svetových kmeňov slov roztrúsených v 32
regionálnych skupinách, ktoré sú známe všetkým lingvistom. Napríklad kmeň slova mano (muž) sa nachádza
v nigérijsko-konžskej, nílo-saharskej, afro-aziatskej, indo-európskej (okrem iných v staroindickom literárnom
jazyku sanskrit je to mánus, v iránskom manus, anglickom man, ruskom muž, alebo hornonemeckom man),
uralskej, japonsko-rjukjuskej, indo-pacifickej, alebo indiánskej skupine jazykov. Tieto slová sa nachádzajú
v takom množstve skupín po celom svete, že ich príbuznosť sa dá vysvetliť len tým, tvrdí Ruhlen, že
pochádzajú z pôvodného jazyka, ktorým hovorili naši predkovia pred 50 000 rokmi. V duchu prác Luca Cavalli
- Sforzu, Ruhlen stavia svoje tvrdenia aj na súčasných štúdiách sekvencií DNA u obyvateľstva patriaceho
k najrôznejším jazykovým skupinám. Podľa týchto prác naši moderní predkovia unikli vyhynutiu a ich počet sa
v období medzi 30 000 a 60 000 rokmi zredukoval na niekoľko desiatok tisíc jedincov. „ Ak je to tak, potom
má Ruhlen pravdu,“ tvrdí riaditeľ laboratória biologickej antropológie francúzkeho Múzea človeka André
111
Langaney. Pretože tento „zúžený demografický prechod“ z počiatkov existencie našich predkov neumožnil
prenášanie najmenej dvoch desiatok veľkých skupín nezávislých jazykov .
Najväčšie záhady Slovenska
Tento článok bol uverejnený začiatkom novembra 2011 v internetovej verzii denníka SME a
autorom bol Ján Krošlák.
Miesta a príbehy, ktoré nenájdete v učebniciach ani v turistických sprievodcoch.
Vedeli ste, že na Slovensku máme vlastný Stonehenge, kraj taký temný ako Transylvánia a že cez naše
územie viedol podobný múr, ako oveľa neskôr postavili Číňania? Existuje dokonca teória, že práve na našich
lúkach a hájoch vznikla civilizácia a bájne rieky Eufrat a Tigris sú vlastne Váh a Hron. Záhady patria k dejinám
sveta, aj keď mnohé nie sú vysvetlené, alebo presne historicky zdokumentované. A možno práve preto
priťahujú nadšencov, skeptikov, amatérskych bádateľov, profesionálnych historikov, ako aj čudákov, ktorí v
záhadách vidia nadpozemské či mimozemské sily.
Jaromír Slušný, autor početných kníh z dejín kriminalistiky, polície a gréckej či slovanskej mytológie
má záhady rád, špeciálne tie, ktoré máme doma. Vo svojej novej knihe Najväčšie slovenské záhady skĺbil
pohľady odborníkov i objaviteľov dänikenovského razenia na viaceré stavby, javy či udalosti, ktoré nemajú
jednoznačné vedecké ani historické vysvetlenie. „Čím viac kráčame do hĺbky dejín Slovenska, tým viac záhad
nachádzame,“ tvrdí Slušný.
Z autorov bizarných teórií v jeho knihe vyniká napríklad amatérsky historik Ján Hurník, podľa ktorého
sa mnohé biblické či antické príbehy odohrali na území Slovenska, prípadne v jeho blízkom okolí. Tak
napríklad Noemova archa sa podľa Hurníka mylne umiestňuje na tureckú horu Ararat, pretože v Biblii
spomínaný Balarath je v skutočnosti naším Bolerázom pri Trnave.
V prospech tejto tézy má vraj hovoriť aj to, že Noemov koráb mal byť postavený z jedľového dreva.
Od Hurníka sa dozvieme aj to, že sumerský Utanapištim pristál pri Neziderskom jazere, nie na hore Nisir, že
hora Parnas je pri Trnave a že Mezopotámia teda Medziriečie sa nerozprestierala medzi riekami Eufrat a Tigris,
ale medzi Váhom a Hronom. Patrí k tým, ktorí si záhady sami vymyslia a hneď ich aj vyriešia.
Ďalší z doteraz neuznaných expertov na záhady Ivan Vašek je zas presvedčený, že na území dnešného
Slovenska vznikla pred 70 miliónmi rokov samotná civilizácia. Pri podbrančskom Starom hrade našiel
megality, ktoré podľa neho nesú známky opracovania. Jeho najväčším objavom je nález kamennej hlavy s
priečnym vrtom namiesto očí, ktorú nazval Veľký šéf.
Ani historik Pavel Dvořák sa vo svojich knihách a televíznych cykloch z histórie Slovenska záhadám
celkom nevyhýbal, spomína aj povesti viažuce sa k danému historickému miestu. Ako však vysvetľuje, záhady
boli preňho vždy len prostriedkom na objasnenie dejinných okolností. Ak má kniha o záhadách - často aj
pomerne absurdne vymyslených - nejaký význam, tak určite v popularizácii tých legiend a miest, o ktorých by
sme prinajmenšom mali vedieť. Vybrali sme päť, o ktorých stojí za to vedieť viac.
Slovenské rondely
Najslávnejším neolitickým kultovým miestom na svete je určite systém menhirov a kruhových
kameňov Stonehenge v južnom Anglicku. Jeho vznik sa odhaduje do roku 3100 pred n. l. a aj dnes pôsobí
atraktívne, pretože zo stavby sa zachovali kamenné kvádre. No slovenské rondely sú podľa všetkého ešte
staršie. Datujú ich do čias 4900 – 4500 pred n. l. a ako vyzerali, môžeme vidieť už len na maketách, ktoré vedci
vytvorili na základe stôp v hline. Prvé informácie o rondeloch získali naši archeológovia už v sedemdesiatych
rokoch minulého storočia. Na Slovensku sa ich našlo takmer šesťdesiat, ďalšie sú aj na území Moravy, Dolného
Rakúska či západného Maďarska. Medzi najznámejšie patrí rondel vo Svodíne pri Nových Zámkoch, ktorého
priekopy boli široké osem metrov a hlboké päť metrov. Hlinený val mal šírku asi osem až desať metrov, výšku
asi tri metre. Vo vnútri hradieb mohla stáť aj stovka domov. Priemer priekop rondelov býval 35 až 250 metrov.
Priekopy boli vždy prerušené vchodmi smerujúcimi na štyri svetové strany. Rondel v Bučanoch našli v roku
1978 pri stavbe diaľnice, ale vzápätí bol zničený a pripomína ho dnes už len pamätník pri diaľničnom
odpočívadle Červeník medzi Trnavou a Piešťanmi. Podobné pamiatky sa našli v Ružindole pri Trnave a v
Žlkovciach v okrese Hlohovec, v Hosťovanoch, Žitanciach a na iných miestach. Erich von Däniken sa pokúšal
prezentovať rondely ako napodobeniny pristávacích plôch pre UFO. Verí, že sú spomienkami ľudstva na
mimozemské civilizácie. Vedci skôr predpokladajú, že rondely tvorili centrum, okolo ktorého stáli drevené
osady. Obyvatelia osád sa v nich sústreďovali, či už z kultových, alebo obranných dôvodov. Slúžili aj ako
112
astronomické observatóriá na pozorovania Slnka a Mesiaca. Na základe sledovania fáz Mesiaca dokázali
vtedajší ľudia určiť deň jarnej a zimnej rovnodennosti, podľa toho teda vedeli, kedy majú siať. Správne sa
orientovať v ročných obdobiach sa potrebovali hlavne preto, že v tom čase bývali väčšie rozdiely medzi zimou
a letom a veľké suchá.
Rondely sú najstaršie stavby v strednej Európe „Ukazujú nám, že už prastaré národy, ktoré u nás žili,
ovládali astronómiu, preto by si zaslúžili oveľa viac popularizácie. Na tieto miesta by sme mali voziť
návštevníkov,“ hovorí Jaromír Slušný.
Val obrov
Nevieme, kto ho navŕšil ani na obranu proti komu. Isté je len to, že mal impozantné rozmery a že táto
monumentálna stavba si vyžadovala obdivuhodné množstvo sily i organizáciu práce. Bol tvorený hlinou a
kamením a pôvodne sa tiahol od Sitna cez Štiavnické pohorie, Pečenice, Dudince, Dolné Semerovce až k rieke
Ipeľ, kde sa dajú stále nájsť aj akési zvyšky kameňov. Západnejšie sa tiahla jeho druhá vetva, tretia vetva išla
od Žarnovice až k ústiu Hrona do Dunaja. Val mal byť miestami široký až 16 metrov pri výške šesť až osem
metrov. Jeho dĺžka sa odhaduje na 80 kilometrov, ale len na území Slovenska, pričom sa predpokladá, že
pokračuje aj na maďarskom území, ba aj severným smerom do Poľska. Fossa giganteum sa po prvý raz
spomína už v 13. storočí, jeho štúdiu sa venoval aj polyhistor Matej Bel či historik Andrej Kmeť. Niektorí ho
spájali s obrannými, ba aj protipovodňovými opatreniami Veľkej Moravy, podľa iných bol dielom rímskych
vojakov, ktorí chránili toto územie pred Germánmi a datujú ho do 4. storočia nášho letopočtu. Pozostával z
drevených kolov, medzi ktorými bola nasypaná zemina, z jednej strany val podporovala hromada kamenia, v
jeho korune mohli byť aj drevené palisády. Val obrov nazývajú podľa nálezu hrobky bojovníka v blízkom okolí
v Želovciach, ktorý mal mať vyše dvoch metrov, čo bola v tom čase unikátna výška. V literatúre sa označuje aj
ako Dlhý či Spečený val, lebo zemina valu je na niektorých miestach spečená pri vysokej teplote, mnohí
bádatelia teda špekulovali nad technológiami, ktoré mohli jeho stavitelia vyvinúť na zvýšenie pevnosti valu.
Pravdepodobnejšie je však to, že drevené ohrady pri jednom z útokov jednoducho zhoreli a okolitá zemina sa
spiekla. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok Slovenska tvrdí, že val zhorel okolo roku 600 pred n. l., mal by byť
teda o niekoľko storočí starší ako slávny Hadriánov val, ktorý prechádza Britániou. Aj historik Pavel Dvořák
považuje dlhý val za jednu z najväčších slovenských záhad. Sám sa nerozhodol pre žiadne z možných
vysvetlení.
Ľudová povesť hovorí o tom, že val postavili čerti. Ján Hurník ho zase považuje za najstaršiu stavbu
sveta, staršiu ako egyptské pyramídy.
113
Hrad Sitno
Patrí k najzáhadnejším miestam Slovenska, s ktorými sa oddávna spojovali početné legendy či ľudové
pesničky. Sitno malo byť priamo bránou do pekla i sídlom nenarodených duší. Azda najznámejšia povesť
hovorí o zakliatych sitnianskych rytieroch. Nečudo, že práve pod Sitnom hľadali aj časť zlatého pokladu
strateného za slovenského štátu. Magickú silu tohto miesta uznávajú mnohí, písal o ňom Ján Kollár, Andrej
Kmeť mu venoval až dve knihy.
Historik Pavel Dvořák zahrnul tajomstvo Tatárskej lúky na severnej strane Sitna do svojho televízneho
cyklu Stopy dávnej minulosti. Aj on pripúšťa, že Sitno si stále zachováva čosi mýtického, možno aj preto, že ho
vytvorila obrovská sopka, ktorej pary a roztoky vykryštalizovali v rudné žily. Pripomína, že jeho opevnený
vrcholec bol podľa všetkého prázdny, Sitno mohlo byť teda akýmsi slovenským Olympom slúžiacim len
bohom.
Sitno je aj najsevernejším oporným bodom Valu obrov. Plošina na vrchole tohto najvyššieho vrchu
Štiavnických hôr (1009 metrov) bola osídlená už v dobe bronzovej, opevnené hradisko malo rozlohu 16
hektárov. Hlinené a bronzové nálezy dokazujú, že svahy Sitna osídlili aj Slovania. Na východnom okraji
plošiny bol vybudovaný stredoveký hrad, do hradieb ktorého zapojili aj praveký val. Hrad neskôr opevnili ako
súčasť obrany Banskej Štiavnice pred Turkami. V roku 1710 ho zničilo Rákoczyho vojsko.
114
Kamenné gule na Kysuciach
Kamenné gule z kameňolomu Megoňka neďaleko obce Milošová na Kysuciach sú svetovou
geologickou raritou. Tridsať kamenných gúľ s priemerom 25 – 260 cm, ktoré sa tu našli v roku 1988, má 30 až
40 miliónov rokov. Ide o najväčšie nálezisko kamenných gúľ v Európe, ďalšie sú v blízkosti obce Klokočov.
Najväčšia z gúľ s priemerom takmer päť metrov sa rozpadla na dva kusy pri detonačných prácach. Vnútro gúľ
tvorí akýsi zlepenec dvoj- až 4-centimetrových pieskovcových kamienkov. Vážia od dvoch do 30 ton. Obdobné
geologické útvary sa nachádzajú ešte v Južnej Afrike či na Novom Zélande, väčšie gule sa nachádzajú už len v
Kostarike. Gule sú opracované do vajcovitého alebo dokonalo guľovitého tvaru. V okolí kameňolomu v dedine
Korňa je nálezisko ropy, jedna z teórií teda hovorí, že vznikli pri obrovskej prírodnej katastrofe, ďalšia zas, že
boli takto perfektne opracované ešte pramorom Tethys. Podľa niektorých z miestnych ľudí gule prileteli z
vesmíru.
115
Nápis vo Velestúre
Na južnej skalnej stene vrchu Velestúr (1254,4 m) v Kremnických horách objavil v roku 1860 archivár
Pavol Križko nápis. Keďže bol znalcom germánskeho runového písma, datoval ho do roku 4 až 5 pred n. l. a
označil ho za slovanské, čo preňho znamenalo, že Slovania boli na tomto území oveľa dávnejšie, ako sa bežne
predpokladá. Ďalšie nápisy aj pozostatky akéhosi valu sa dajú nájsť na neďalekom vrchu Smrčník. Tieto nápisy
však od samého začiatku sprevádza spochybňovanie, že ide len o podvrh s cieľom zvýraznenia slovanského
elementu v našom geografickom priestore. Podľa moravského bádateľa Antonína Horáka je napísaný v
praslovančine balkánskeho pôvodu.
Za uznanie jeho pravosti a proti názorom, že ide skôr o keltské, vikingské, druidské nápisy, prípadne
umelo vyrobené nápisy z 19. storočia bojujú miestne združenia zasadzujúce sa o obnovu slovanských zvykov.
Vrch Velestúr (Veles bol jedným z najvýznamnejších slovanských bohov) dnes navštevujú vyznávači
novopohanských náboženstiev, rôznych okultných smerov, ale aj členovia nacionalistických združení. Postavili
tam dokonca kruhovú kamennú svätyňu pre drevené staroslovanské modly.
116
Hľadanie červenej skaly
Ráno v Pečeniciach. Prihováram sa staršiemu mužovi s naloženým fúrikom a pýtam sa, ako sa
dostanem k valu, ktorý miestni nazývajú Spečený. Po chvíľke premýšľania ukazuje na kopec nad dedinou.
„Niekde tam hore by to malo byť, ale kde presne neviem,“ odpovedá. Viac mi povie starostka na obecnom
úrade. „Poznám pána, ktorý tu má chalupu. Venuje sa tomu a ak má čas, zavedie vás tam rád,“ hovorí starostka,
dvíha telefón a vzápätí dohaduje stretnutie.
Jozef Šimonek, pre ktorého je Spečený val srdcovou záležitosťou, nás vedie na svoju chalupu.
Odporúča vyložiť z fototašky nepotrebné veci. Val nie je blízko. „Trochu sa prejdeme. Bude vám to ťažké.
Autom sa tam nedá ísť,“ hovorí starostlivo. Asi po dvadsaťminútovej chôdzi do mierneho svahu sa objaví prvá
tabuľa. Informuje o faune miestnej prírody a o trase k valu. „Sme na náučnom chodníku, ktorý sme s bývalým
starostom robili zadarmo,“ hrdo zdôrazní a plynulo pokračuje, „viete, neboli peniaze na nič.“ Kráčame stále do
kopca, pokiaľ sa dá, obchádzame a preskakujeme skaly. Na miernej rovinke plnej obrovských balvanov
ukazuje sprievodca na veľké kamene so zárezmi. „Sme v priestore, ktorý je podľa názorov niektorých
odborníkov pozostatkom prírodnej dielne, kde obyvatelia v dobe neurčitej brúsili rôzne nástroje a pomôcky pre
vtedajšiu prácu a stavbu valu,“ ukazuje na kameň. Po chvíli sa dostávame k prvému úseku, takzvanému
Spečenému valu. Už začína byť viditeľný. Na asi tri až päť metrov širokej hromade skál je postavená
informačná tabuľa s opisom valu. Šimonek sa zohne, zoberie do ruky červenú skalu. „Pozrite sa, tento fragment
vylúpnutý z valu ukazuje na vysokú teplotu, ktorú pri nejakom požiari val prekonal. Jasne to ukazuje, že kameň
bol vystavený obrovskej teplote,“ rozpráva a prstom ukazuje na sfarbený kameň. Približne sedemstometrový
pás kamennej sutiny, tiahnuci sa po vrstevnici, miestami pripomína širokú cestu, inde zas vysoký zvetraný múr,
kde už skaly viditeľne prikrýva zem. Val pretína poľná cesta, zjavne pre ťažkú techniku. Niekto si za
socializmu potreboval skrátiť cestu, tak dal časť valu jednoducho zbagrovať. „Takto si vážime kultúrne
pamiatky,“ nahnevane zdôrazňuje Šimonek. Po asi trojhodinovej chôdzi sa val stráca. Údajne niekde v horách
o niekoľko kilometrov ďalej pokračuje.
117
Záver
Gratulujem a ďakujem každému čitateľovi, ktorý sa dostal až sem, za prejavený záujem. Môže, ale aj
nemusí každý automaticky veriť všetkému, čo je tu napísané. Veď pre väčšinu ľudí sa tieto informácie musia
javiť ako neuveriteľné. Ale ak sa aspoň každý, kto si toto prečíta zamyslí a zauvažuje nad vierohodnosťou
týchto informácií, tak táto práca splnila svoj cieľ. Takto si môže každý, kto má o našu históriu záujem,
prečítať rad článkov a úryvkov z kníh a prác rôznych autorov vydaných a napísaných v rôznom časovom
období. Sú to autori, ktorí sa navzájom nepoznajú a pravdepodobne o existencii jeden druhého ani nevedia.
Myslím si, že o to viac pôsobia všetky tieto informácie dôveryhodnejšie. Ale aký záver sa dá napokon z týchto
všetkých informácií urobiť?
Myslím si, že sa jednoznačne preukazuje, že oficiálna história nášho národa je nedostatočne
preskúmaná a zakladá sa len na útržkoch cudzích kronikárov a pisateľov. Dokonca je z väčšej časti aj zámerne
sfalšovaná. Bola nám fakticky „vnútená“ a veľa oficiálnych historikov buď vedome, alebo nevedome sa
prispôsobilo, aby mohli vôbec pôsobiť vo svojej profesii. Historici síce namietajú, že pokiaľ nemáme
zachované nejaké písomné pramene o ktoré sa môžeme oprieť, tak ako keby sme nemali skoro nič. Ale to
predsa neznamená automaticky, že aj to čo sa zachovalo v písanej forme, je originál a opisovaná skutočnosť je
sto percentne pravdivá. Veď drvivá väčšina týchto písomných prameňov sa nachádza v zahraničí a na to
nemáme dosah a ani možnosť dôkladného štúdia. A čo nie je tam, to ako keby ani neexistovalo. Tým
samozrejme nechcem tvrdiť, že všetko je falzifikát, ale je prinajmenšom podozrivé, že my sami by sme si svoju
históriu nezaznamenali. Historický výklad významných udalostí si aj tak vždy v minulosti, nevynímajúc ani
súčasnosť, prispôsobovali vládnuce kruhy svojim záujmom. V neposlednom rade nesmieme zabudnúť na
dôležitý fakt, ktorý väčšina historikov ani nespomína. Väčšina obcí a sídiel na Slovensku si od nepamäti viedla
a vedie svoju kroniku, matriku alebo nejaké podobné záznamy. Z času na čas sa objaví zmienka v médiách, že
taká, alebo onaká obec oslavuje 700,750, alebo viac rokov od prvej písomnej zmienky v nejakom zázname,
alebo archíve. Ale to predsa ešte automaticky neznamená, že tá obec, alebo sídlo pred týmto písomným
záznamom neexistovalo. Nesmieme zabudnúť, že cez naše územie sa v minulosti prehnalo nespočetné
množstvo nájazdníkov a dobyvateľov. Či už to boli Húni (okolo roku 400), Avari (po roku 568), Starí Maďari
(okolo roku 900-1000), Tatári (Mongolský vpád v rokoch 1241-1242), Turci (po páde Belehradu v roku 1521).
Veľa škôd na Slovensku napáchali v stredoveku dokonca aj Husiti. Tí plienili Slovensko v rokoch 1419-1434.
Jiskrovo vojsko sa dokonca dostalo až do oblasti Zemplína. Cez naše územie sa prehnali Napoleonské vojská
(Napoleonské vojny boli v rokoch 1798 až 1815). Nesmieme zabudnúť ani na rôzne formy viacmenej
občianskych vojen a rôznych povstaní (povstanie Juraja I. Rákociho, Františka II. Rákociho, roľnícke povstanie
Juraja Dóžu). Všetci títo spomínaní len rabovali, vraždili, znásilňovali a podpaľovali. Raz v mene kráľa či
sultána, potom v mene nejakého rebelanta, či zbojníka. Čo ešte zostalo hodnotné a cenné z našej histórie po
takomto nivočení, tak to po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie skončilo v Budapeštianskych a Viedenských
múzeách a archívoch, kde si to automaticky prisvojili a začlenili do svojej histórie. Po vzniku prvej ČSR veľa
kultúrnych pamiatok skončilo v Prahe. Takto to pokračovalo aj po obnovení republiky po II. svetovej vojne.
Napríklad najznámejšia kultúrna pamiatka ktorá takto skončila, bol Bojnický oltár. Toto všetko napokon
dorazil komunistický režim, ktorý sa zas macošsky choval k histórii, ktorá nekorešpondovala s proletárskym
výkladom histórie. Som presvedčený, že takáto „kultúrna genocída“ nebola vždy len výsledkom okolností
doby, ale že veľa krát prevládol aj samotný zámer likvidovať kultúrne a písomné dedičstvo našich predkov.
Prečo? To je otázka, na ktorú nám dal pán Horák viac ako presvedčivú odpoveď.
Rád by som tu na tomto mieste spomenul ešte jednu veľmi dôležitú vec. Keďže Slovensko bolo v
minulosti súčasťou iných štátnych útvarov, tak nielen z pohľadu histórie, ale hlavne z ekonomického hľadiska
sme na túto skutočnosť tvrdo doplatili a doplácame až do dnešných dní.
Aby sme si to vedeli konkrétne predstaviť, tak uvediem zopár zaujímavých faktov, ktoré odzneli v
jednej rozhlasovej relácii Dúchania do pahrieb, v jej 11.časti -Bohatstvá zeme.
V roku 1494 založil Turzo (pôvodom Slovák) s rodinou Fuggerovcov z Ausburgu (z Nemecka)
v Banskej Bystrici najväčšiu ťažiarsko-obchodnú spoločnosť svojej doby na svete, Ungarische handel. Táto
ťažiarsko obchodná spoločnosť vyviezla len z oblasti Španej doliny v rokoch 1494-1648 meď do vtedy
známeho sveta v celkovom množstve 146 000 ton.
Už v 14.storočí sa v Kremnici ťažilo 200 kg zlata ročne. Mince, ktoré sa z tohto zlata razili boli tie
najrýdzejšie a najvyhľadávanejšie v celom vtedajšom známom svete. Obľubovali ich hlavne benátski kupci.
Ročne sa razilo 500 00 takýchto zlatých dukátov a obsahovali až 23 karátové zlato.
Z ťažobného revíru v okolí Banskej Štiavnice sa v 18. storočí vyťažilo 4 krát viac striebra ako v Sasku,
6 krát viac ako v Sedmohradsku a 9 krát viac ako v celých Čechách. V 12 až 13. storočí sa toto striebro
používalo ako platidlo dokonca aj u Pobaltských Slovanov. Najvyššia ťažba striebra bola zadokumentovaná
v roku 1691, keď sa vyťažilo 30 000 kg striebra. Najproduktívnejší však bol rok 1740, keď sa vyťažilo 23 000
118
kg striebra, ale aj vyše 600 kg zlata. Toľko spomínaná relácia. Ostala nám už len posledná otázka. Kto mal
z tohto nášho bohatstva a pracovitosti slovenských rúk prospech? Nie, Slovensko z toho veľa nezískalo
a pospolitý ľud tiež nie. Čo svet svetom stojí, vždy sme dreli na blahobyt druhých. A takto to je aj
v súčasnosti! Posledná nezodpovedaná otázka zostáva, či sa to vôbec niekedy v budúcnosti aj zmení.
Jozef Pacher - Január 2012
Pre úplnosť tu uvádzam najdôležitejšie písomné pramene, o ktoré sa opiera oficiálna história:
informačný zdroj – Wikipedia
Úryvok z diela Pavla Jozefa Šafárika
Keď sledujeme stopy po Slovanoch u európskych spisovateľov, Slovania podľa všetkého si rozšírili
svoje sídla za Herodota v V. stor. pr. Kr. až k Isteru (terajšiemu Dunaju), ak totiž Krovici, o ktorých sa
zmieňuje tento otec histórie, sú terajší Krivici alebo Kriviči v Rusku. Avšak prví spisovatelia, ktorí Slovanov
výslovne spomínajú, sú mních Jordan po r. 552, senátor Prokop po r. 562, protektor Menander po r. 594
a opát Ján z Biclaru, ktorý zomrel r. 620. Im ďakujeme za všetko, čo vieme o sídlach Slovanov, o mravoch a
činoch z tohto obdobia. Neskôr potom takmer všetci, pravda, iba cudzokrajní spisovatelia, najmä
byzantskí a spomedzi nich predovšetkým Konštantin Porfyrogennetus (zomrel 959), pretože domáci
začínajú až Nestorom po r. 1056, pletú dejiny Slovanov stále viac a viac do rozprávania o činoch iných
národov.
Fredegarova kronika
Kronika takzvaného Fredegara alebo (najmä spolu s rozšírením pridaným v roku 751 zriedkavo aj)
Historia Francorum alebo Chronicarum quae dicuntur Fredegarii Scholastici libri IV („Štyri knihy kroník
takzvaného Fredegara scholastika“) je franská kronika spísaná v 7. storočí v Burgundsku. Má šesť častí. Ako
Fredegarova kronika sa označuje od 16. storočia, aj keď je zrejmé, že autorov diela bolo viac. Nie je známe ani
presné meno údajného autora, môže to byť Fredegar alebo Fredegart. Je najstarším dôveryhodným zdrojom
informácií o Slovanoch na území Strednej Európy v období Samovej ríše.
Fuldské letopisy
Kópia Fuldských letopisov z 11. storočia, Bibliothèque humaniste, Sélestat
Fuldské letopisy (po lat. Annales Fuldenses) sú letopisy opisujúce dejiny Východofranskej ríše v rokoch 714 až
882 (s pokračovaniami až do roku 901). Sú najobsiahlejším dielom k dejinám Veľkej Moravy a informujú aj o
dejinách iných Slovanov, napr. Čechov a Srbov. Napísal ich neznámy autor z Mainzu. Pomenované sú podľa
mesta Fulda v Nemecku. Podľa vzoru "Annales regni Francorum",(Letopisy Franskej ríše) boli Fuldské
letopisy, ktoré začal písať Eginhard, ktorý ich redigoval do roku 838, potom pokračovali Rudolf de Fulda a
Liutbert de Mayence(Liutbert z Mainzu). Časť kódexu písaná pod vplyvom okruhu okolo biskupa Liutberta z
Mainzu bola v subjektívnom štýle, ktorému chýbala encyklopedická objektivita.
Regino z Prümu
Regino z Prümu (* asi 840 – † 915) bol východofranský kronikár, opát kláštora v Prüme a neskôr sv. Martina v
Trevíre. Je autorom známej svetovej kroniky, ktorá zahrňuje udalosti od Kristovho narodenia do roku 906.
Reginova kronika obsahuje rad údajov o Veľkomoravskej ríši a českom štáte.
Slovanská kronika
Kniha s názvom Helmolda kněze buzovského Slovanská kronika. Helmold bol saský historik a kňaz, ktorý žil,
pracoval a tvoril v 12. storočí. Spomínaná kronika mapuje hlavne konverziu polabských Slovanov na
kresťanskú vieru a ich dobytie. No v kronike sa Helmold venuje aj ostatným Slovanom a ich zašlej sláve.
Sv. Nestor Kyjevský
mních-letopisec
(1056-1114?)
119
Mních Nestor Kyjevský sa narodil pravdepodobne r. 1056 a ako 17-ročný vstúpil do slávneho
jaskynného kláštora Pečerskej lavry v Kyjeve. Tento svätec vystupuje v rusko-ukrajinských kultúrnych
dejinách ako prvý svätopisec a ako kronikár - letopisec. Historici nemajú pochybnosti o jeho autorstve
životopisov ruských prvomučeníkov Borisa a Gleba, ako aj zakladateľa Pečerskej lavry - sv. Teodózia
Pečerského. Nevyjasnená je jeho účasť na napísaní letopisov "Povesti vremennych let", ktoré sú v kultúrnom
svete známe pod jeho menom ako "Nestorova kronika". Sú v nich opísané dávne deje ľudstva, najmä Slovanov
až po rok 113. Niektorí historici hovoria o dvoch starších prameňoch letopisov, a to o novgorodskom z r. 1016
a o kyjevskom z r. 1039. Nestor ich údajne iba doplnil a dal im konečnú úpravu. Mních Nestor Kyjevský nebol
kňazom. Ikony ho vyobrazujú ako diakona. Zomrel r. 1114.
Doporučená a použitá lteratúra a pramene
Knihy:
M.S.Ďurica
Matúš Kučera
Antonín Horák
Dr.C.A. Hromník
Ladislav Ťažký a Laco Zrubec
Nikolaj Levašov
- Dejiny Slovenska a Slovákov
- Dejiny Slovenska I.
- O Slovanech úplně jinak
- Sloveni Slováci kde sú vaše korene
- Vykopaná pravda
- Rusko v krivých zrkadlách
Časopisy:
ZMENA z 23.marca 1993 – Antonín Horák: Praslovanské písmo v Americe
WM magazín č.37 – SLAVICA NON LEGUNTUR!?
Kultúra
Noviny
Národná obroda
Slovenská Republika
Internetové portály:
www.cez-okno.net
www.dolezite.sk
www.tajnedejiny.sgo.sk
Tento dokument je pod názvom „Sláva Slávnych Slávov“ k stiahnutiu na
120
www.z7h.sk
Download

Vynára sa z hĺbky vekov zašlá sláva slávnych Slávov