Číslo: 1/2012
(23. v poradí)
Časopis kresťanskej mládeže
Nepredajné
Slovo na úvod (2)
Inšpirácia od
sestry Hildegardy (13)
Príhovor
duchovného otca (3)
Takto to bolo (15)
Čvirikali vrabce (4)
Ako ma Boh
usvedčil (18)
O živote
od počiatku... (6)
Potulky
svetom (21)
Vlastná tvorba (9)
Plášť
neviditeľnosti
(25)
Slováci v Ríme (10)
Festival Lumen (11)
Púť radosti
v Pavlovciach
n.
/Uhom (11)
Recenzia
– Robiť ťažké
veci (26)
Kolobeh života
(28)
1
Drahí čitatelia,
položili ste si už niekedy otázku, na
čo ste ako Slováci hrdí? Redaktor časopisu .týždeň položil túto otázku ľuďom
v uliciach v čase najväčšieho hokejového
ošiaľu. Žiaľ, okrem hrdosti na náš národný hokejový tím si oslovení Slováci len
veľmi ťažko dokázali spomenúť na koho
alebo na čo môžeme byť ako národ hrdí.
Iný časopis túto otázku zasa položil
deťom a veru, ich odpovede boli oveľa
farebnejšie, ako odpovede vytešených
hokejových fanúšikov.
My Slováci máme často tendencie
považovať seba samých za akýchsi „trpiteľov“, obete niekoho iného, kto je silnejší, väčší, kto nás utláča a krivdí nám. Ja
som hrdá na to, že sme ako národ prežili
tisíc rokov v štáte, v ktorom existoval
pohyb rôznych národností. Často mi príde na um aj úsmevná pripomienka profesora Kučeru, ktorý nám prednášal stredoveké dejiny, že nikto o sebe nemôže
zodpovedne prehlásiť, že je čistokrvný
Slovák, lebo nevieme, či v sebe nenosíme
gény nejakého Avara, Tatára alebo Turka
. Môžeme byť hrdí na mnohých Slovákov, ktorí sa nejakým spôsobom zapísali
do dejín. Nemôžem ich tu všetkých vymenovať, ale aspoň náznakom - sv. Gorazd, žiak solúnskych bratov sv. Cyrila
a Metoda, Ján Jessenius - lekár (v roku
1600 vykonal prvú verejnú pitvu v českých krajinách), Vavrinec Benedikt z Nedožier - profesor pražskej univerzity, ktorý ako prvý zostavil ucelenú českú gramatiku a spomína v nej aj osobitosti
slovenčiny a napomína Slovákov, aby
nezanedbávali pestovanie rodného jazyka. Neskôr celá generácia štúrovcov pracovala na pozdvihnutí slovenského
národa, angažovali sa nielen literárne, ale
aj politicky. Žili tu šľachtické rody, ktoré
mali slovenské korene, napríklad Poznanovci, Turzovci (Juraj Turzo bol uhorským palatínom), Bebekovci a iní. Slováci boli šikovní konštruktéri, inžinieri Jozef Murgaš vynašiel bezdrôtový telegraf, Ivan Alexander Getting vymyslel
GPS (navigácia, ktorú oceňujú najmä
šoféri), hoci je smutné, že podmienky na
rozvoj nenašli doma, ale v zahraničí. Máme významných vojakov a vojenských
vodcov - Ján Golián, Rudolf Viest, generáli vedúci SNP, Jozef Gabčík - dostal
úlohu vykonať operáciu Anthropoid atentát na ríšskeho protektora Reinharda
Heydricha, čo sa mu aj podarilo, máme
v histórii zapísaných množstvo skvelých
umelcov - sochárov, maliarov, hudobníkov, spisovateľov, filozofov (kto by nepoznal Mateja Bela z Očovej?), kňazov,
rehoľníkov, fyzikov, vedcov, lekárov,
športovcov, máme krásne hory, prírodu,
kultúrne pamiatky, vybojovali sme si
slobodu bez prelievania krvi, máme čo
ponúknuť svetu. Aj tu na s. 8 máme
obrázok súsošia, ktoré vytvoril Slovák
a oslovuje ľudí po celom svete. Áno,
máme ešte čo robiť, aby sme sa naučili,
že smeti patria do koša, že toalety majú
po nás zostať čisté, že aj neznámym
ľuďom ponúkneme úsmev, že zákazník je
náš pán, že do autobusu máme vstupovať
v poradí, v akom sme prišli a nie ako
predbiehajúce sa stádo, že... Ale už aj tu
robíme pokroky. Všímame si, ako je to
inde a učíme sa z toho. A to je tiež
pozitívum. Takže majme zdravé sebavedomie a buďme na seba hrdí. Máme byť
na čo. Krásne spoznávanie seba samých
i veľkého sveta počas prázdnin Vám za
všetkých tvorcov časopisu želá
Majka
2
cestách a mnohí ďalší. Vďaka ich
náročnej a zodpovednej práci môžu iní
príjemnejšie prežiť čas oddychu
a relaxu. Právom si zaslúžia, aby sme
to mali pred očami a preukázali im
sympatiu, vďačnosť a srdečnosť, a keď
treba i trochu trpezlivosti.
Dovolenka je dobou úľavy, kedy
si chceme odpočinúť, chceme mať
často pokoj od všedných starostí,
námah a problémov. Dobre si ale
uvedomme, že dovolenku si možno
zobrať od zamestnávateľa, keď
nebudeme musieť chodiť denno-denne
do roboty. Nedá sa dovolenka vybrať
od Pána Boha. On bude s nami všade,
kdekoľvek pôjdeme a bude nám vždy
nablízku svojou prítomnosťou. Nech
i počas oddychových dní si nájdeme
aspoň chvíľku pre neho a nezabudnime
zvelebovať jeho meno.
Drahí moji milí, zo srdca vám
všetkým prajem príjemné a krásne
letné mesiace, aby ste ich prežili
v kruhu svojich blízkych i hostí, ktorí
prídu k vám či vy k nim. A ak
prekročíte hranicu všedných dní
a vyberiete sa na cesty, aby ste sa do
svojich domovov vrátili zdraví, šťastní,
oddýchnutí, a mohli ste ako apoštoli
rozprávať, čo krásneho ste videli a čo
dobrého ste vykonali.
Drahí milí,
počas prázdninového a dovolenkového obdobia pociťujeme oveľa
väčšiu potrebu pokoja a oddychu.
Máme za sebou mesiace školy, práce,
skúšok,
zodpovednosti,
mnohých
starostí a niekedy i nepríjemností.
Náš Pán a učiteľ Ježiš Kristus
slovami „poďte niekam na osamelé
miesto a trochu si odpočiňte“ podnietil
apoštolov, aby si oddýchli. Boli tiež
unavení po misijnej ceste a mali takú
záťaž, že nemali čas sa ani najesť. Túto
ponuku oddychu radi počujeme i my.
Sú prázdniny, doba dovoleniek. Aj my
potrebujeme vypnúť z práce, zo
školských povinností, oddýchnuť si
i načerpať nových síl.
A tak niektorí ľudia sa v týchto
letných mesiacoch vyberú do hôr, aby
tam obdivovali krásy prírody. Iní sa
uložia na piesočnatú pláž, kde budú
počúvať šum vody a slnečné lúče ich
budú sfarbovať do bronzova. Ďalší
môžu putovať na pútnické miesta
a v krásnych umeleckých chrámoch sa
budú cítiť ako „v nebi“.
Aby sme sa ale na prázdninách či
dovolenke dobre cítili, iní zas musia
vynaložiť zvýšené úsilie: sú to naši
rodičia a starí rodičia – ktorí možno
privítajú prázdninárov alebo známych
z diaľavy, je to personál v reštauráciách
a hoteloch, sú to vodiči autobusov
a rušňovodiči, poriadková služba na
Mons. doc. ThDr. Dušan Argaláš PhD.,
farár
3
Čvirikali vrabce...
-
P
r
a
d
á
v
n o
-
Dňa 25.12.2011 sa vo farskom kostole konala jasličková pobožnosť. Každý
rok si deti nacvičia milé predstavenie, ktoré potom prednesú svojim mamám,
starým mamám, babkám, dedkom a všetkým, ktorí sa prídu pozrieť.
V druhý sviatok vianočný sa
deti zišli, aby ľuďom rozniesli
Dobrú novinu a šírili tak lásku
z narodeného Pána Ježiša. Koledovali v troch skupinkách
a spolu ich bolo 27. Navštívili
40 rodín a vyzbierali 812 eur.
Koledníci veľmi pekne ďakujú
za všetky dary, aj za tie sladké,
na ktorých si pochutili počas
diskotéky.
Ani sme sa nenazdali a už tu je
rok 2012 a ten nám vo februári
priniesol jubilejný 10. ročník mládežníckeho plesu Zídení ako rodina. Úvod patril
príhovorom a spomienkam a potom sme sa už zabávali do rána bieleho. Do tanca
nám hral DJ Roman. Nálada bola výborná a niektorým sa ani nechcelo ísť domov.
Tomáš Ďurina
-
A
k t
u á l
n e
-
Dňa 16. júna 2012 sa vo Veľkých Lovciach konala akcia Deň radosti.
Organizuje ju každoročne eRko. Stretlo sa tu približne 60 detí z Hulu, Michala nad
Žitavou, Šurian, Kmeťova, Radavy, Hurbanova, Komárna, Nových Zámkov a samozrejme aj domáce deťúrence z Veľkých Loviec. O 10:00 hodine sme mali
v miestnom kostole svätú omšu, kde sme prinášali rôzne obetné dary, ktoré sme si
vyrobili. Po omši bol pre deti vymyslený program a rôzne zábavné hry, ktoré sa im
veľmi páčili. Nakoniec si deti aj zatancovali.
Dna 30. júna a 2. júla sa konala miništrantská olympiáda šurianskeho dekanátu v Mani. Chlapci súťažili v sobotu v disciplínach futbal a stolný tenis a v tom
strašnom teple im to išlo skvelo. Naši chlapci sa veľmi snažili a ako sami povedali,
na ihrisku sa časom až kĺzali, pretože sa hralo na multifunkčnom ihrisku. V pondelok 2. júla sme si prišli zahrať a tak zabojovať v novo založenom športe na olympiáde - floorbale. Chalani hrali o dušu a to značí aj naše tretie miesto v tomto skve4
lom športe. A nakoniec ešte jedna disciplína nesmie chýbať na našej olympiáde šach. Držali sme sa statočne. Na záver býva ako vždy kvíz. Mali sme 16 otázok.
Umiestnili na prvej priečke so ziskom plných 30 bodov, čiže sme boli najlepší
v kvíze a za to chlapcom patrí veľká vďaka. No ale naše úsilie na celkové víťazstvo
nestačilo. Preto sme tento rok odchádzali trochu smutní. Umiestnili sme sa na
peknom šiestom mieste a neskončili sme poslední, čo nám dvihlo sebavedomie. Na
prvom mieste boli spojené družstvo Radava a Šurany, kde sa koná na budúci rok
aj olympiáda, na ktorú sa naši chalani už teraz tešia.
Ja som bol veľmi spokojný z nášho úsilia a chlapcom ďakujem za všetko, čo
na olympiáde urobili.
Tomáš Ďurina
Dňa 17. júna sa pri príležitosti 20. výročia založenia prvého oficiálneho
folklórneho súboru, účinkujúceho popri miestnej organizácii Matice slovenskej vo
Veľkých Lovciach, uskutočnilo jubilejné folklórne vystúpenie. Medzi účinkujúcimi
okrem súčasných folklórnych skupín samostatne vystúpili aj prví zakladajúci
členovia, ktorí v roku 1992 stáli pri zrode folklórneho súboru. Miestny odbor
Matice slovenskej im udelil pamätný diplom ako prejav vďaky za ich dlhoročnú
prácu. Folklórne popoludnie bolo spestrené výborným programom účinkujúcich
folklórnych skupín z našej obce a ich predstavenie na záver diváci ocenili
ohromným potleskom. Po vystúpení sa uskutočnilo slávnostné posedenie pre
súčasných a bývalých členov folklórneho súboru a ich spolupracovníkov.
František Rampáček
Milovníci vážnej, populárnej, ľudovej či chrámovej hudby uvítali možnosť
hudobne sa vyžiť na dvoch koncertoch. Jeden z nich sa konal v kultúrnom dome a
boli do neho zapojení tak dospelí ľudia ako aj žiaci zo základnej školy. Spolupráca
im išla veľmi dobre, počuli sme a aj videli hrať naše talenty na rôzne hudobné
nástroje, výber skladieb bol široký a pekne ho dopĺňal aj spev prevažne mladých
spevákov. Podobný hudobný zážitok, ale menšieho rozsahu čo do počtu interpretov
ako i skladieb, sme mohli zažiť i v kostole. Oba koncerty boli príjemným
spestrením teplých jarných dní.
Mária Krasňanová
5
???
O živote od počiatku...
Začiatkom júna, krátko po Medzinárodnom dni detí, sa internetom rozšírila šokujúca fotografia. Čínske úrady
donútili Feng Tjen Mei z mesta Ankang
v provincii Shaanxi k potratu v siedmom mesiaci tehotenstva. Napriek obrovskej cenzúre, ktorá sa v Číne praktizuje, sa jej manželovi podarilo odfotiť Feng Tjen Mei krátko po zákroku na
nemocničnom lôžku aj s ich malým
usmrteným dievčatkom vedľa nej. Vo
svete to vyvolalo búrku emócií, čínske
úrady sa napokon Feng Tjen Mei
ospravedlnili. Toto je však len jeden
otrasný záber, ktorý prenikol za čínske
hranice a dostal sa na verejnosť. V Číne
stále platí „politika jedného dieťaťa“.
V praxi to znamená, že v meste môže
manželský pár priviesť na svet len jedno dieťa a hoci na vidieku sú povolené
dve, aj tak sa musí zaplatiť pokuta vo
výške trojročného platu. Každé ďalšie
počaté dieťa už musí byť potratené.
Človek je tu degradovaný na vec, zákon
diktuje, koľko detí môžu manželia mať,
nemyslí na ľudskú dôstojnosť, rešpekt
k životu a keďže v Číne vládne komunizmus, už vôbec sa neberie do úvahy
Boh a jeho odkazy. Neľudská „politika
jedného dieťaťa“ ale „žne úspechy“ aj
na medzinárodnom poli. „Bývalá riaditeľka Fondu OSN pre populačné
aktivity, Nafis Sadik, chválila túto politiku: „Čína má všetky dôvody byť hrdou a potešenou svojimi významnými
výsledkami v politike plánovania rodičovstva a kontroly populačného rastu
za posledných 10 rokov. Teraz táto
krajina môže ponúknuť svoje skúsenosti
a expertov na pomoc iným krajinám.“
UNFPA dokonca udelilo cenu roka
čínskemu ministrovi pre plánovanie
rodiny.“
(http://www.coskolaneuci.sk/skola/index.php
/aktualne/80-inska-nasilna-politika-jednehodieaa-navrhovana-pre-cely-svet)
U nás nie je potrat vnucovaný zákonom, ale je dovolený. Je to téma,
ktorá vyvoláva diskusie, často s veľmi
emočným nábojom. Štatistiky totiž ukazujú, že viac ako mladé nerozvážne
dievčatá sa pre potrat rozhodnú ženy
dospelé, medzi 22. - 43. rokom,
stredoškolsky vzdelané, ktoré väčšinou
doma už minimálne jedno dieťa majú.
Napríklad v roku 2010 z 9299 umelo
vykonaných potratov do 24. týždňa tehotenstva bolo 1125 zo zdravotných
dôvodov, ostatné boli legálne, ale
z iných ako zdravotných dôvodov. Spolu so spontánnymi potratmi ich všetkých bolo 16 872. Kým spontánny potrat nemôžeme ovplyvniť, umelý potrat
je úmyselný a premyslený. Plnú zodpovednosť zaň nesie nielen žena (ako sa
nám to snažia nahovoriť niektorí zástancovia slobodnej voľby), ale aj jej
partner. V situácii, keď je žena do potratu nútená nielen partnerom, ale aj
blízkym okolím - priamym nátlakom
alebo nevhodnými poznámkami, výsmechom, výčitkami, zastrašovaním
a pod., nesú na jej skutku zodpovednosť
všetci, s ktorými sa radila a neukázali
6
dy dovedú človeka do takých riešení,
ktoré sa im v danej situácii zdajú najlepšie, často vo vyhrotených situáciách
konáme skratovo a nie vždy nesie plnú
práve matka, príčiny jej konania sú
hlbšie. Pre podobné dôvody umierajú aj
deti nenarodené. Je to však celé zle
a musí to riešiť celá spoločnosť. Nie
zabiť človeka, ak ho čaká ťažký život,
ale pomôcť mu ten život prežiť ľahšie
a pokojne. Zmeniť od základov systém
starostlivosti o nechcené deti, umiestňovať deti do náhradných rodín a nie do
domovov (čo sa už, chvalabohu, deje).
Dovolím si tvrdiť, že rodičia, ktorí sa
rozhodnú pre adopciu, prejdú takými
náročnými skúškami, že ak dieťatko konečne dostanú, je vytúžené a milované,
preto by som sa nebála, že práve v náhradnej rodine bude týrané.
Potrat nie je riešenie. Tvári sa tak,
ale to je len diablom podsúvaná myšlienka, že umelým potratom sa nám
vyrieši nejaká ťažká životná situácia.
Pričom je to rozhodovanie o živote človeka. Či má človek 190 cm, 50 cm,
5 cm alebo ešte menej, stále je to človek, ktorý má právo na život od počatia
po prirodzenú smrť. Tí, čo doprajú ženám slobodnú voľbu rozhodnúť o bytí
či nebytí niekoho iného, často nemajú
potuchy, ako sa žena po potrate cíti. Na
niektorú pocit viny doľahne hneď, na
inú časom, ale zabiť človeka vo vlastnom tele je trauma na celý život.
Potratom svoju situáciu nevylepšíme, je
to len oddialenie krízy, ktorá raz prepukne. Je smutné, že zástancovia potratov a slobodnej voľby pre ženu na tento
fakt zabúdajú. Pár, ktorý sa rozhodne
zabiť svoje dieťa, udeľuje svojmu
jej iné možnosti, ako sa s neželaným
tehotenstvom vyrovnať.
Ak je človek v ťažkej životnej
situácii, nie je ľahké prijať dieťa, ktoré
prichádza nechcene. Nikto nechce žene
upierať právo na slobodnú voľbu. Ale
naša sloboda končí tam, kde začína
sloboda iného. Teda žena má právo slobodne sa rozhodnúť, s kým chce ísť do
vzťahu, aký ten vzťah má byť (manželský či „nadivoko“), má právo sa rozhodnúť, s kým chce žiť intímne a kedy.
To sú rovnaké práva ako pre ženu tak aj
pre muža. Obaja o intímnych chvíľach
robia vlastné rozhodnutia a mali by si
byť vedomí následkov, ktoré ich rozhodnutie prináša. Ak príde k nechcenému tehotenstvu, opäť môžu mať obaja slobodnú voľbu. Nie v tom, či toho
tretieho nechajú žiť alebo nie. Môžu sa
rozhodnúť, či si ho nechajú alebo sa ho
vzdajú - po pôrode. Máme možnosti
utajených pôrodov, hniezda záchrany,
máme organizácie, ktoré dočasne vedia
pomôcť v najväčšej núdzi. Niekedy počuť absurdné tvrdenie, že ak matka dieťa vynosí a porodí, nebude sa ho vedieť
vzdať. Nechce ho nechať trpieť v detských domovoch alebo sa nechce celý
život báť, či to dieťa nie je niekde týrané a šikanované. Preto sa zdá potrat
„lepší“. Pred pár dňami sa objavila
v médiách správa, ako matka, ktorá mala nastúpiť do výkonu trestu, doslova
otrieskala svoje bábo o zem, lebo nechcela, aby šlo do domova. Zvolila pre
neho radšej smrť ako toto. Nevieme
o tej žene, akou životnou traumou si
prešla, ale niečo boľavé to v jej duši
zanechalo, keď chcela zabiť vlastné dieťa. Životné situácie a skúsenosti nieke7
vzťahu ťažkú ranu, ktorá sa síce dá
zaplátať, ale jazva zostane. Oveľa horšia situácia je, ak jeden z páru potrat
odmieta a chce dieťatko priviesť na
svet. Stáva sa, že buď budúci otec bojuje o to, aby dieťatko prežilo, alebo sa
budúca matka bráni pred potratom voči
desivému nátlaku vlastného okolia.
V každom prípade táto vojna ničí ľudskú dušu do základu. Aj náš liberálny
potratový zákon prispieva k tomu, že
považujeme potrat akoby za nutné zlo,
ktoré treba tolerovať. Stačí si spomenúť, akú búrku vyvolali médiá po vyhlásení jednej bratislavskej nemocnice,
že si uplatňuje výhradu vo svedomí
a odmieta zabíjať ľudí na požiadanie.
Aký je ten závažný dôvod, ktorý nás
oprávňuje zabiť človeka?
Pre ženu je ťažkou ranou, ak potratí spontánne. Ak po dieťatku túžila
a tešila sa naň, prišla o milovaného človeka. O to viac bolí rana po umelom
potrate, keď si žena naplno uvedomí
hrôzu celého toho skutku, na ktorý sa
odhodlala. Aj na Slovensku máme organizácie (napr. Občianske združenie Mamám Slovenska), ktoré takto nešťastným ženám pomáhajú prekonať
postabortívny syndróm. Liečia ich dušu
a srdce, učia ich odpúšťať samým sebe
a aj okoliu, ktoré ich k zákroku priamo
či nepriamo doviedlo. Postabortívnym
syndrómom môžu trpieť aj muži, najmä
ak partnerku k potratu nútili.
Nádherným spôsobom sa postabortívny syndróm podarilo zachytiť
slovenskému študentovi výtvarných
umení. Vytvoril Pomník nenarodeným
deťom - tak pomenoval svoje súsošie
Martin Hudáček. Fotka súsošia obletela
svet. Vypovedá o tom, že potraty nie sú
témou výlučne pre ženy, dotýkajú sa
nás všetkých, mužov nevynímajúc. Súsošie Martin vytvoril z rôznych materiálov a podarilo sa mu doň vtesnať
množstvo emócií aj otázok. Ide z neho
láska, neha, odpustenie, smútok i nádej
zároveň. Dieťatko je zobrazené v batolivom veku, dotýka sa mamkinej hlavy,
hladí ju a vďaka použitému priesvitnému materiálu pôsobí ako malý anjel,
je to čisté, nevinné, pokojné, milujúce
dievčatko prinášajúce útechu svojej
utrápenej mame. To neviditeľné puto
spájajúce matku s jej dieťaťom tu cítiť,
čím sa Martinovi Hudáčkovi podarilo
vyjadriť celé nešťastie, ktoré postihne
mamu, ktorá príde o svoje dieťa, dobrovoľne či nechcene. My kresťania sa
máme snažiť o to, aby tých
chcených potratov bolo čo
najmenej. Zatvárame si oči nad
tým, čo sa deje v Číne. Ale
môžeme niečo dobré vykonať
aspoň tu doma. Povzbudzovať
mladých ľudí, aby sa nebáli
mať deti. Veď Sväté písmo deti
považuje za najväčšie Božie požehnanie. Je potešujúce vidieť,
že pribúdajú mladé rodiny,
Zdroj: internet
8
ktoré sú otvorené prijať všetky deti,
ktoré im Boh dá. Napriek tomu, že za
náš (slovenský či európsky) „štandard“
sa považujú dve deti, Boh má pre
každého pripravený individuálny neštandardný plán. Niekedy je ťažké ho
pochopiť, máme svoje predstavy o živote, o partnerovi, o počte detí, o práci,
asi o všetkom. Dokonca máme predstavy, ako by iní mali žiť svoj život,
koľko detí by mali mať. Pokiaľ si tie
predstavy o iných necháme pre seba, je
to v poriadku, ale ak ich vyriekneme
nahlas, pamätajme, že naše slová
i myšlienky pozná aj Boh. Určite by
sme mali dobrý pocit, keby sme vedeli,
že Boh s našimi postojmi súhlasí. Tak
skúsme pohľadať, aké slová by sa mu
páčili:
Veď ty si stvoril moje útroby,
utkal si ma v živote mojej matky.
Chválim ťa, že si ma utvoril tak
zázračne; všetky tvoje diela sú hodny
obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje
údy neboli utajené pred tebou, keď som
vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách
zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte
nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli
zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.
(Kniha žalmov 139, 13-16)
Tvoja manželka je ako plodonosný
vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia
sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola. Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý
sa bojí Pána. (Kniha žalmov 128, 3-4)
Prinášali k nemu aj nemluvňatá,
aby sa ich dotkol. Keď to videli učeníci,
okrikovali ich. Ale Ježiš si ich zavolal
a povedal: „Nechajte deti prichádzať
ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí
Božie kráľovstvo! Veru, hovorím vám:
Kto neprijme Božie kráľovstvo ako
dieťa, nevojde doň.“ (Evanjelium podľa
Lukáša 18, 15-17)
Mária Krasňanová
Vlastná tvorba
Milí naši čitatelia,
opäť vám prinášame výtvory našich žiakov, tentokrát siedmakov, ktorí písali
modlitby vlastnými slovami za rôzne autority...
Prosíme ťa, Bože, aby sa pánovi riaditeľovi darilo, aby sa dobre mal, peniaz mu
nechýbal, zdravie od Teba dostával a aby vieru
v Teba nestrácal!!!
Milý Bože, daj,
aby starosta vždy dobre
spravoval celú obec
a aby sa vždy dobre
správal a mal rád všetkých ľudí a dobre sa
rozhodoval.
Pán Ježiš, nech je náš pápež
dobrotivý, láskavý ku všetkým
ľuďom na zemi bez rozdielu ako
Ty. Amen.
Pane daj, aby náš prezident
dobre prezentoval našu krajinu,
aby sa rozhodoval správne a aby
pomáhal ľuďom, aby bol spravodlivý a rozvážny pri každom
rozhodnutí.
Modlime sa za
všetkých premiérov,
aby dostali už konečne rozum, aby znížili
ceny a zvýšili platy.
A hlavne, aby boli
spravodliví.
Pane daj, aby všetci učitelia na svete boli spravodliví, aby nás mali radi a aby
9
stále učili s chuťou a odhodlaním.
Príspevky čitateľov
Slováci v Ríme
V dňoch od 27. mája do 2. júna 2012 Základná cirkevná škola Antona
Bernoláka v Nových Zámkoch usporiadala zájazd do Talianska, kde hlavným
programom bola audiencia u Svätého Otca. Na základe ponuky voľných miest sa
z našej farnosti tohto zájazdu zúčastnilo šesť pútnikov. Celou púťou nás sprevádzal
vdp. farár ThLic. Jozef Vadkerti, ktorý pôsobí vo farnosti Podunajské Biskupice
a odovzdal nám pri návšteve Ríma veľa poznatkov, nakoľko tam osobne pôsobil.
Ďalším sprevádzajúcim bol p. kaplán Vladimír z Nových Zámkov.
Po celú dobu nám prialo počasie a cestou do Ríma sme sa zastavili
v Benátkach, kde sme si prezreli Námestie sv. Marka, orloj a baziliku sv. Marka.
V Padove sme zasa obdivovali baziliku svätého Antona Paduánskeho.
V Ríme na Námestí svätého
Petra sme prežívali radosť a mali
sme duchovný zážitok z audiencie
u Svätého Otca, ktorý nás pozdravil
po slovensky. Počas trojdňového
pobytu v Ríme sme si prezreli
Coloseum, starý Rím, ale nezabudnuteľné zážitky nám zostanú
z návštevy baziliky sv. Klementa,
kde sú uložené pozostatky sv. Cyrila, Lateránskej baziliky, baziliky
Povýšenia svätého kríža, baziliky
sv. Pavla, baziliky Santa Maria Slováci so zástavou na nám. sv. Petra
Maggiore a hlavne baziliky svätého Petra. Prešli sme na kolenách sväté schody, kde
sme mysleli v modlitbách na naše rodiny a do modlitieb sme zahrnuli i farnosť
Veľké Lovce. Každý deň sme mali v inej bazilike svätú omšu, kde sme mohli
nahlas, ale i v tichosti, predniesť Pánu Bohu svoje prosby.
Po ceste naspäť sme sa zastavili v pápežskom Ústave sv. Cyrila a Metoda,
kde nás ako pútnikov srdečne privítali. Ďalej sme navštívili Assisi, zastavili sme sa
v Rimini a v San Maríne.
Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa pričinili o to, že sme sa mohli zúčastniť
tejto nádhernej púte a ďakujeme Pánu Bohu, že sme sa zdraví vrátili k svojim
rodinám do rodnej obce .
Pre časopis Ratolesť za všetkých pútnikov zasiela
Mária Rapavá
Foto: Mária Rapavá
10
Príspevky čitateľov
Festival Lumen
Na Lumene som bola tento rok už po štvrtýkrát. Začína byť pre mňa akousi
tradíciou, ku ktorej sa každoročne pripája aj trnavský lejak . Milujem atmosféru,
keď sa ulice okolo mňa hmýria mladými ľuďmi nabalenými spacákmi a karimatkami, keď na každom kroku vrážam do kamarátov, ktorých som nevidela dlhú
dobu a keď skáčem v dave ľudí s vedomím, že okolo mňa sa práve zabáva vyše
osem tisíc veriacich ľudí. Lumen by som odporučila každému, kto si myslí, že
gospelové kapely nemôžu hrať jeho obľúbený štýl hudby a že budú nudné (tento
rok som si napríklad vypočula celkom dobrý metal z Fínska), kto chce vidieť
napratanú katedrálu svojimi rovesníkmi a každému, kto chce zažiť neobyčajnú
atmosféru hudobného festivalu. Ak budete o rok váhať či ísť alebo nie, určite
choďte. Okrem skvelej hudby máte možnosť navštíviť rehoľnú kaviareň, zúčastniť
sa niekoľkých prednášok, vyspovedať sa, vychutnať si čas strávený s Bohom pri
adorácii alebo spoznať nových ľudí. Mňa Lumen vždy nabije novou energiou a keď
prídem domov, prvá vec, ktorú hľadám na internete, sú víkendoví interpreti a ich
skladby z koncertu.
Erika Ďurinová
Príspevky čitateľov
Púť radosti v Pavlovciach nad Uhom
Láska všetko dúfa! - motto februárovej púte radosti v Pavlovciach nad Uhom.
Meno Pavol Hudák je určite mnohým známe a kto by si predsa len nevedel
spomenúť, je to kňaz venujúci sa mládeži a pomocník ich cesty k čistote. Spolu
s ďalšími dvomi kňazmi žije v „domčeku“ vo Vysokej nad Uhom. Počas celého
roka Domček zastrešuje veľa akcií pre mladých, rodiny a duchovné obnovy.
Na februárovej púti radosti, ktorá je určená mladým od 15 rokov, sme sa
zúčastnili aj tri dievčatá z našej farnosti. Po osemhodinovej ceste vlakom sme
v piatok večer konečne dorazili na miesto. Po registrácii a večeri sa program začal
svätou omšou a následným zaradením do skupiniek. Po úvodnej zoznamovačke,
ktorá končila okolo desiatej večer sme sa buď mohli ísť vyspať po namáhavej ceste
alebo sa ísť vyrozprávať na spoveď či na modlitbu príhovoru. Sobota začínala
budíčkom o siedmej, spoločnou rannou modlitbou a raňajkami. Počas dňa sme si
vypočuli prednášku hosťa Mariána Kuffu, mali sme spoločnú omšu s košickým
arcibiskupom Mons. Bernardom Boberom a popoludní sa konala tradičná púť do
Vysokej nad Uhom k hrobu Anky Kolesárovej, ktorá si vo svojich šestnástich
rokoch zvolila radšej čistotu a smrť ako hriech (viac o Anke Kolesárovej na s. 12).
11
Keďže celý víkendový program sa konal vo vnútri školy v teplúčku, nebolo ľahké
vyliezť von do treskúcej východniarskej zimy a snehu, ale nakoniec sme to všetci
úspešne zvládli. Po večernom príchode späť do školy bol večer svedectiev a potom
v duchu „domčekovského“ hesla: v piatok spíme a v sobotu adorujeme, sa krátko
pred dvadsiatou druhou začala spoločná moderovaná adorácia. Pri mojej prvej púti
bola práve táto adorácia to, čo ma „zlomilo“ a najviac oslovilo. No a kto vládal,
mohol adorovať celú noc, kto nie, ten si šiel pospať, aby zvládol ešte nedeľňajšiu
svätú omšu, spätnú väzbu - niečo ako zhodnotenie púte (na tejto nás bolo vyše 800),
požehnanie na cestu a samotnú cestu späť domov. Každý „normálny“ človek by sa
po dvoch nabitých dňoch a nevyspatý rozhodol osemhodinovú cestu domov stráviť
spánkom, no nám sa to nestalo ani raz! Už si pomaly zvykáme, že cestou späť
nestihneme nejaký spoj a tak hľadáme na poslednú chvíľu náhradné riešenia
dopravy a keď už konečne sedíme v dobrom vlaku, tak sa plní dojmov a radosti
celú cestu domov rozprávame. A bolo to vždy lepšie ako spánok . Kto by chcel
zažiť podobné duchovné osvieženie v týchto horúcich letných dňoch, môže sa do 9.
augusta prihlásiť na Festival radosti v termíne 16. - 20. august s témou: Láska nikdy
nezanikne. Viac informácií nájdete na http://domcek.org
Erika Ďurinová
Anka Kolesárová
Koncom druhej svetovej vojny sa pri prechode frontu ľudia vo Vysokej nad
Uhom ukrývali v pivniciach. Aj Ján Kolesár, prezývaný Hruška, bol s rodinou
a susedmi v pivnici pod kuchyňou. Pri prehliadke domu jeden opitý ruský vojak
nazrel dnu. Keď zbadal jeho 16-ročnú dcéru Annu, začal ju ťahať von. Hrozil jej, že
ak sa mu neoddá, zastrelí ju. Ona však nesúhlasila, vytrhla sa mu z rúk a skočila do
pivnice. Vojak za ňou. Namieril na ňu automat a povedal: „Rozlúč sa s otcom!“
Dievča vykríklo: „Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef!“ Vtom vojak uskutočnil
svoju hrozbu a vypálil dve rany.
22. novembra 1944 sa skončil mladý život dievčaťa - mučenice, ktoré si volilo
radšej smrť, ako stratu panenstva. Vo farskej kronike v Pavlovciach nad Uhom sa
o tom nachádza zápis z roku 1944, ktorý urobil tamojší farár - dekan Anton Lukáč.
Svedectvo podpísalo päť svedkov.
Pri tomto hrdinskom čine ju podľa zápisu posilňoval eucharistický Kristus,
lebo predtým pristúpila k svätej spovedi a k svätému prijímaniu.
Zdroj: http://anka.hudakcd.sk/
12
Príspevky čitateľov
Inšpirácia od sestry Hildegardy
Žijeme v malebnej dedinke obklopenej nádhernou
prírodou. Chcem vám priblížiť v tejto hektickej dobe,
keď mnoho ľudí nevie, či nemá čas zahľadieť sa do
čarokrásnej zelene, život a učenie sestry Hildegardy,
ktorá bola oddávna uctievaná ako svätica, ale až terajší
pápež Benedikt XVI. nariadil, aby „Boží služobník, ku
ktorému sa podľa všeobecného presvedčenia
hodnoverných historikov viaže starobylý kult a povesť hrdinských cností či
mučeníctva alebo zázrakov, bol uctievaný vo všeobecnej cirkvi recitáciou dennej
modlitby Cirkvi a slávením svätej omše v konkrétny deň a to bez nejakého
formálneho definitívneho výroku, bez predchádzajúceho kánonického procesu a bez
slávenia zvyčajnej kanonizácie“. Táto ekvivalentná kanonizácia Hildegardy
z Bingen sa z rozhodnutia Benedikta XVI. uskutočnila 10. mája tohto roka.
Sr. Hildegarda z Bingenu sa narodila v roku 1098 v Bockelheime v Nemecku
v šľachtickej rodine. Bola poslednou z desiatich detí. Ako dieťa bola veľmi
chorľavá a od narodenia ju rodičia zasvätili Bohu. Keď mala 8 rokov, odviedli ju do
pustovne ku grófke Jutte von Sponheim, kde sa jej dostalo vzdelanie. Výborne sa
naučila spievať biblické žalmy. Neskôr ju zvolili za abatišu (abatiša je predstavená
kláštora). Od ranej mladosti mala dar nazerať do tajomstiev prírody. V duši
zažívala veľkolepé vízie v bdelom stave počas dňa i noci, bez toho, že by upadla do
extázy. Pre Hildegardu boli tieto vízie samozrejmé. Až vo svojich 15 rokoch zistila,
že iní ľudia takéto videnia nemajú. Keď mala 43 rokov, dostala od Boha úlohu:
„Ty, slabý človek, popol z popola, hniloba z hniloby, opíš, čo vidíš a počuješ. Nepíš
to podľa svojho uvažovania, ani podľa mienky iného človeka, ale tak, ako to
zodpovedá vôli toho, ktorý všetko vidí a všetko v skrytosti svojich tajomstiev riadi.“
Na synode v Trevíri pápež Eugen II. potvrdil Hildegardine vizionárske schopnosti
a osobne predčítal kardinálom, biskupom i teológom z jej diela Scivias. Tým
najvyššia inštancia potvrdila jej vizionárske schopnosti. Okolo roku 1147 založila
konvent (ženský kláštor) pri meste Bingen na vrchu San Ruperto pri rieke Rýn.
Druhý kláštor založila oproti za riekou okolo roku 1165. Hoci bola krehká
a chorľavá, dožila sa veku 81 rokov. Neustále pracovala, modlila sa a plnila Božie
pokyny. Mnoho ľudí ju vyhľadávalo a žiadalo o radu. Medziiným sa kontaktovala
aj s vtedajšími panovníkmi, ako s Fridrichom Barbarossom, Filippom d’Alsazia, ale
aj so sv. Bernardom. Podnikla mnoho ciest, počas ktorých vizitovala kláštory
a poskytovala rady, o ktoré ju žiadali. Bola napr. v Trevíri, v Metz a Kolíne. Pri jej
smrti sa ukázali na oblohe podivuhodné znamenia. Týmto znamením dal Boh
najavo, že svoju vernú služobnicu povolal domov, do večnej slávy.
13
O liečení sv. Hildegardy môžeme povedať, že je to zdravoveda, ktorú človeku
dal Boh. Konečne, kto môže poznať krehkosť človeka, svojho dieťaťa a jeho
náchylnosť na chorobu lepšie ako sám jeho Stvoriteľ? Preto môžeme naše slabosti,
choroby a pod. liečiť prostriedkami, ktoré nám dal Boh prostredníctvom spisov sv.
Hildegardy. Treba konštatovať, že je to medicína komplexná, všetky choroby sú
Hildegardinou zdravovedou liečiteľné. Iste, pozná aj nevyliečiteľné, niektoré veľmi
vzdorovité a navyše chronické choroby, ktoré nemožno vyliečiť, keď postihnutý
nezmení svoj spôsob života, ktorý je príčinou choroby. Pod Hildegardinou medicínou sa rozumie komplexné liečenie tela i duše, dnes nazývané aj holistické. Neliečia sa len príznaky, ale aj príčina choroby. Príčinou choroby môžu byť aj necnosti,
neresti, zlé návyky, alebo iné negatívne duševné sily - hnev, nespravodlivosť, hašterivosť, klamstvo, tvrdosť srdca, nedôvera, závisť, pýcha... Aj tie treba liečiť. Ako
odlišujúcu črtu medzi oficiálnou medicínou a Hildegardinou náukou uvádzam: oficiálna medicína klasifikuje potraviny podľa získaných hodnôt, ako napr. obsah vitamínov, minerálnych látok či stopových prvkov. Hildegardina náuka o výžive sa neriadi laboratórne získanými hodnotami, ale sa orientuje na vnútornú účinnosť, či
daná potravina je užitočná alebo škodiaca. Uvediem malý príklad. Ťažko si vieme
predstaviť, že by sme z našich záhrad zlikvidovali jahody, ktoré nám veľmi škodia
podľa sestry Hildegardy. Konzumujeme ich, lebo sme informovaní o ich očisťujúcej jarnej kúre. Opak: mnohými ľuďmi pohŕdané jedlé gaštany povšimnuté možno
iba na vianočných trhoch sú podľa sr. Hildegardy veľmi liečivé. A takto môžeme
porovnávať veľa potravín, ktoré by nám mohli pomôcť a ktoré uškodiť. Hildegardina zdravoveda a oficiálna medicína sa v niektorých bodoch odlišujú, hoci majú na
zreteli ten istý cieľ: pomôcť chorému človeku a zmierniť jeho utrpenie. Oficiálnu
medicínu však potrebujeme a to nielen pri úrazoch a chirurgických zákrokoch. Sv.
Hildegarda píše, že človek je zdravý, keď sú jeho šťavy v správnom vzájomnom
pomere. Z toho môžeme vyvodiť, že človek sa má stravovať tak, aby jeho šťavy
ostali vo vzájomnej rovnováhe. Jeho potravinové články však udržiavajú rovnováhu
štiav, iné ju veľmi citeľným spôsobom narúšajú. Preto rozlišujeme potraviny, ktoré
zdravie podporujú, ktoré zdravie udržiavajú a ktoré ho narúšajú. Hildegarda veľmi
pozitívne opisuje špaldu a mnoho iných potravín.
V knihe Zdravie z lekárne sv. Hildegardy sa dočítame o mnohých liečivých
bylinkách, ktoré možno ničíme pri kosení, o liečivom či škodlivom ovocí a o rozlišovaní iných druhov potravín. Moderná doba ponúka množstvo kníh o zdravom
stravovaní či o chudnutí. Mnohí sa tešia z úbytku hmotnosti. Ale zostane
organizmus aj zdravý a odolný?
Milí farníci, povzbudzujem vás k väčšej odvahe siahnuť po liečivých
rastlinách a po väčšej túžbe chrániť si dar prírody.
Gabika Habrmanová
Spracované podľa: Schiller Reinhard: Zdravie z lekárne sv. Hildegardy, www.hildegarda.sk
14
Príspevky čitateľov
Takto to bolo...
spomienky na mladosť a pridali k tomu
aj zozbierané staré ľudové piesne a svadobné zvyky, ktoré boli tradičné pre
našu dedinu.
Túto skupinu priebežne tvorilo
približne dvadsať folklórnych nadšencov, vystupovali jeden až dvakrát ročne
zvyčajne pri príležitosti 25. a 50. výročia uzavretia manželstva našich rodákov. Nezostávali však iba pri svadobných zvykoch. Svojou ochotníckou činnosťou si postupne v ďalších rokoch
rozširovali repertoár o novo nahromadené piesne a zvyky z nášho regiónu.
Zaznamenané sú teda aj fašiangové, žatevné, dožinkové, oberačkové, adventné, vianočné ba i vojenské témy, krstiny
aj detské hry.
Koncom 80. rokov sa p. Eva
Oravcová st. s p. Andreou Jakušovou
pustili do neľahkej, no o to užitočnejšej
práce s mládežou. Ušili pre deti kroje
a nacvičili s nimi ľudové pásmo, no
a v roku 1990 vystúpili s „dospelákmi“
na folklórnych slávnostiach v Mani,
čím spečatili potrebu prítomnosti detskej radosti, úprimnosti a entuziazmu
nielen v oblasti zachovávania tradícií,
ale v živote všetkých ľudí vôbec.
Folkloristi sa zúčastňovali na
Matičných dňoch v Šuranoch, festivalu
Matičných speváckych zborov, na
Dožinkových slávnostiach v Nových
Zámkoch, ale aj v Bánove a samozrejme doma. Hudobne ich sprevádzalo
rovnomenné trio akordeonistov Polákovcov – František, Dominik a Štefan,
Ako už býva dobrým zvykom hodným zachovania, každé významné jubileum si treba pripomenúť a primerane
osláviť.
Tak tomu bolo aj v nedeľu 17. júna v kultúrnom dome, kedy si naši folkloristi slávnostne pripomenuli dvadsiate výročie založenia folklórnej skupiny,
ktorá s rôznymi obmenami a vylepšeniami organizovane účinkuje na javisku
ľudových tradícií pod záštitou Miestneho odboru Matice slovenskej (ďalej
len MO MS) od roku 1992.
Je však historickými skúsenosťami národov aj jednotlivcov dokázané,
že žiadne mesto, opevnenie, organizácia, či akýkoľvek úspech sa nedá vybudovať na počkanie a bez pričinenia. Za
všetkým stojí dobrá myšlienka a túžba.
Túžba vytvoriť, predstaviť, naučiť, zachovať. Vďaka nej majú ľudia chuť
konať. Nezanedbateľným činiteľom je
víchor čas. Práve jeho zásluhou dokážeme oceniť prínos uskutočneného nápadu. No a nositeľom dobrých nápadov je
samozrejme človek. My sme za všetkým našli ženu. Keby len jednu, boli
hneď tri. A to pani Annu Oravcovú,
Etelu Debrecíniovú a Teréziu Pavlatovskú.
Spomínané dámy sa pričinili
o prípravu programu celkom prvej slávnosti strieborných a zlatých svadieb už
v roku 1973. Táto príležitosť poslúžila
ako dôvod na založenie folklórnej skupiny pri organizácii Slovenského zväzu
žien. Spojili svoje úsilie, oprášili
15
Emil Pavlatovský, František Kuruc
a Stanislav Kuruc.
Pre aktuálnu organizáciu, smerovanie a začlenenie folklórnej skupiny
do spoločenského života našich ľudí
a obce je prelomový rok 1992, kedy na
podnet vtedajšieho predsedu MO MS
Františka Németa a p. Jána Oršu ako
člena výboru MO MS bola obnovená
aktívna činnosť folklórnej skupiny,
ktorá kedysi pracovala ako zložka Slovenského zväzu žien. Tentokrát už pod
patronátom Miestneho odboru Matice
slovenskej. Opäť sa zišli bývalí členovia, naverbovali sa i noví priaznivci.
Každý z nich chcel byť súčasťou celku
a každý chcel prispieť svojou troškou
do mlyna. Ich úsilie prinieslo prvé ovocie v podobe vystúpenia ešte v tom
istom roku v Mošovciach, na pozvanie
družobného MO MS.
Dobrovoľníci venovali s potešením svoj voľný čas na nácvik rôznych
pásem, ktoré zachytávali zvyky jednotlivých častí roka a s pribúdajúcimi
skúsenosťami z domáceho pódia pribúdali aj vystúpenia za hranicami našej
obce. Folkloristi sa prezentovali, ale
i súťažili, napr. v Tvrdošovciach (Okresná súťaž folklórnych skupín, 1998),
v Úľanoch nad Žitavou, na krajskej súťaži Kmeťovo pri mlyne (2000),
opakované vystúpenia mali na Kolte.
Z tých významnejších treba isto spomenúť folklórny festival Hontianska paráda v Hrušove (2000, 2010) a Požitavské folklórne slávnosti v Mani
(2011). V roku 2009 nás navštívili
Slováci žijúci v Maďarsku a spolu s domácimi potešili divákov ukážkou spevu
a tradičných hudobných nástrojov.
Nesmiernym potešením pre tradicionalistov sú aj Lóťanské folklórne slávnosti, ktoré sa rozhodlo vlani po prvýkrát zorganizovať Občianske združenie
Domu ľudového bývania pod vedením
p. Jozefa Galbavého. Nesmie sa samozrejme opomenúť priateľská spolupráca
s Kysakom, kde sa nám podarilo nadviazať nadštandardné vzťahy a to nielen
na poli folklóru, ale i v rámci vzájomných medziľudských pút. „Lóťania“
mali možnosť okúsiť pohostinnosť, dobrosrdečnú vľúdnosť a úžasnú bezprostrednosť pri návšteve Kysaku, keď
našim tamojší ľudia ponúkli pohodlie
svojich vlastných domovov a tak mohli
prežiť spolu veselé chvíle spolupatričnosti a priateľstva, ktoré človeku pomôžu pookriať. Ostáva nám iba dúfať, že
Kysačania si u nás pochvaľovali rovnako. V máji tohto roku sa Lóťanská
dolina predstavila aj v Semerove na
Folklórnom festivale spevu a tanca.
Ale na každej jasnej oblohe sa
občas objavia mraky. Aj u našich folkloristov zahrmelo a výsledkom búrky
bolo vlaňajšie rozčlenenie skupiny na
dve samostatné jednotky. Netreba však
toto nedorozumenie chápať celkom negatívne, pretože pri poslednom sčítaní
kŕdľa týchto „aktivistov“ môžeme konštatovať takmer 60 členov vrátane
detskej časti, čo je rozhodne povšimnutiahodné číslo. Obe skupiny naďalej
úzko spolupracujú pri príprave každého
domáceho podujatia a čerpajú z vyššie
spomenutých námetov, ale aj vlastných
nápadov a samostatne zostavených tanečných vsuviek. V súčasnosti ako
vedúce pôsobia p. Eva Oravcová st. a p.
Ľudmila Sulanová, ktoré preukazujú
16
svoju nápaditosť i nazbierané skúsenosti aj pri zostavovaní scenárov. Každý
fanúšik „našich“ iste vie, že o „výživný“ hudobný sprievod sa stará skúsený
p. Teodor Németh a mladý študent
Martin Sklenár. Obaja si zasluhujú pochvalu za neustále zdokonaľovanie. Pre
spresnenie treba dodať, že všetky časti
zastrešuje a tak trocha manažuje
neustále pracujúci výbor MO MS.
Takto by sa dalo menovať, ďakovať, chváliť a sem-tam snáď aj objektívne skritizovať ešte v mnohých riad-
koch. Je preto vhodné na záver predovšetkým oceniť záujem, obetavosť
a vytrvalosť každého ochotníka, ktorý
kedy v súbore pôsobil, nech to bolo
akokoľvek dlho, pretože práve oni
svojím nadšením, oddanosťou svojej
záľube, zápalom a radosťou sú korením
nášho všedného života a obrazom
zachovávajúcim „rodnú hrudu.“
Michaela Puková
predsedkyňa MO MS
vo Veľkých Lovciach
Ahojte deti,
možno teraz cez prázdniny máte čas popustiť uzdu svojej fantázii a tak pre vás
prinášame výzvu - ZAHRAJTE SA NA SPISOVATEĽOV - a vymyslite si príbehy
k jednotlivým obrázkom. Zobrazujú situácie z nášho bežného života, keď sa
správame niekedy správne a niekedy sebecky. Príbehy môžete počas horúcich
letných dní porozprávať svojim kamarátom alebo rodičom a možno prídete aj na
viaceré riešenia naznačených situácií. 
Ilustrácie: Zuzana Neumannová
17
Svedectvá
Ako ma Boh usvedčil
Ľudský život je bohatý na prekvapenia, každý moment a každé stvorenie,
s ktorým prichádzame do kontaktu, je toho dôkazom. Bez preháňania môžem
povedať, že každý život, aj keď rozdielnym spôsobom, smeruje k istej forme dokonalosti. Nemyslím len na rozdielne životy živočíšnych druhov, lež konkrétne mám
na mysli človeka. Chcem hovoriť o ľuďoch, ktorí plnosť života zažívajú inak ako
bežný človek, ktorého medicína považuje za zdravého. Moje zamyslenie je o ľuďoch s postihnutím, deformáciami, či už mentálnymi alebo fyzickými. Pred pár týždňami som mal možnosť pochopiť slová, ktoré môžeme nájsť v dokumente II. Vatikánskeho koncilu – Gaudium et spes: „Keďže zárodok večnosti, ktorý v sebe (človek) nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu, vzpiera sa smrti.“ (pozri Gaudium et
spes 18). Tieto slová sú prvotne mienené na zomierajúceho, ktorý i keď vie, že jeho
čas sa naplnil a smrť sa neodvratne blíži, neustále bojuje proti nej a túži žiť.
Druhotne by som ich však chcel upriamiť na každý život, i ten najmenej hodný
života v ľudských očiach.
Často sa stáva, že pri pohľade na človeka nejakým spôsobom postihnutého, či
už dieťa alebo dospelého, začneme nad jeho životom prejavovať ľútosť. Možno si
vtedy pomyslíme, že pre svoje postihnutie nemá možnosť žiť plnohodnotný život.
Z takýchto i rôznych iných dôvodov nadobúdame pocit, že jeho život je trápením.
Musíme sa však zamyslieť, či je takýto pohľad správny, najmä ak sa považujeme za
kresťanov, ktorí sa snažia žiť podľa Božej vôle. Často sa zamýšľam, či je možné
aby telesne či mentálne postihnutý človek mohol zakúsiť podobnú dokonalosť a radosť zo života ako telesne zdravý. To, že niekedy ľutujeme postihnutých, nie je
najlepším postojom a vôbec nie je správne, ak ich ľutujeme ako menejcenných, alebo ak sa na nich pozeráme ako na neúplných ľudí. O nesprávnosti takého pohľadu
na hendikepovaných ma nedávno presvedčil jeden študent, ktorého som mal možnosť učiť. Tento študent je telesne postihnutý podľa mojich informácií detskou
mozgovou obrnou. Poznám ho už druhý rok. Spočiatku som mal tiež trochu
pochybnosti o jeho schopnostiach, či dokáže plnohodnotne študovať spolu s ostatnými. Presvedčil ma však o opaku.
Na predmete, ktorý som učil, študenti dostali za úlohu napísať niekoľko stranovú prácu na jednu z tém, ktorú rozoberal v encyklike Evangelium vitae Ján Pavol
II. Tento študent si vybral tému eugenického myslenia (Pre vysvetlenie - eugenické
myslenie je taký druh myslenia, podľa ktorého ak má človek trpieť, je pre neho
lepšia smrť, týka sa napr. usmrtenia nevyliečiteľne chorých – eutanázie, alebo tiež
potratu embryí, ktoré nesú známky postihnutia s úmyslom, nech sa radšej nenarodí
postihnuté dieťa ako by malo žiť nehodnotný život alebo zaťažovať spoločnosť.
Bolo typické pre nacizmus.) Vo svojej práci vyzdvihol niektoré myšlienky od Jána
18
Pavla II., z ktorých mi jedna udrela do očí: „Človek je povolaný k plnosti života,
ktorý presahuje rozmery jeho pozemskej existencie, pretože spočíva v účasti na
samom živote Boha.“ (Evangelium vitae č.2) Táto veta ma zasiahla, nielen pre ňu
samotnú, ale pre celý dojem z jeho prezentácie. Skúste si predstaviť človeka, ktorý
sedí na vozíku, ruky má mierne povykrúcané a nevie ich držať vedľa tela, ale keď
niečo rozpráva, trochu smiešne nimi metá do všetkých strán. Prsty na rukách má
vďaka postihnutiu menej citlivé a na uchopenie vecí vie použiť len niektoré z nich.
Musí vynaložiť určité úsilie, aby dokázal uchopiť knihu, či otočiť list v knihe, alebo
vyťukať čísla na mobile či na klávesnici počítača. Pritom však, aby toho nebolo
málo, ak niečo hovorí, veľmi zle a ťažko artikuluje, čo ho stojí tiež nemalé úsilie.
Musíte sa na chvíľu započúvať, aby ste prišli na jeho spôsob reči a vedeli mu porozumieť. Okrem toho pri rozprávaní sa celý hýbe, rozhadzuje rukami, kope nohami, podobne ako to robí kojenec, obzvlášť ak chce niečo zdôrazniť, alebo ak ho niečo rozruší, či poteší. Zo začiatku mi to bolo čudné a nevedel som voči jeho správaniu zaujať postoj prijatia. To sa ale veľmi rýchlo zmenilo, vďaka jeho otvorenej
a priateľskej povahe a tiež vďaka jeho spolužiakom, ktorí ho berú ako
rovnocenného.
Vrátim sa však k tomu ako prezentoval svoju prácu. Počas predstavovania
svojej práce sa metal ako zvyčajne, snažiac sa dobre a zmysluplne predstaviť jej
hlavné myšlienky. Ako som už spomínal, zaujala ma myšlienka, ktorú vo svojej
prezentácii zdôraznil: „človek je povolaný k plnosti“. Pri pohľade na jeho metajúce
sa telo mi v hlave začala rezonovať myšlienka z Evangelium vitae, akoby
adresovaná pre mňa približne v tomto znení: „Vidíš ako sa zárodok nesmrteľnosti
života vzpiera smrti“ (porov. Evangelium vitae č.67). Zároveň som začal vnímať
jeden pre mňa dôležitý fakt, že Boh nerozlišuje tak, ako človek. Začal som si hlbšie
uvedomovať, že Boh povoláva každého k plnosti, ale osobitným spôsobom,
špeciálne ušitým pre konkrétneho človeka. Boh totiž dal každému človeku
dokonalosť, ktorá i keď z nášho pohľadu je hendikepom, v Božích očiach každý
človek svojim spôsobom môže zažiť plnosť vlastnej existencie.
Každý človek je „zárodok života“, ktorý sa vzpiera smrti a vzpiera sa i našim
zaužívaným predstavám o hodnote ľudského života. Zmieta sa a bojuje, ukazuje
svoju hodnotu, ktorá nie je vo výzore a schopnostiach, ale v tom, že je človekom. Je
povolaný k naplneniu, k účasti na živote s Bohom, teda jeho dokonalosť nie je v telesnom výzore, ale v schopnosti byť účastný na živote s Bohom. Túto možnosť dal
Boh každému človeku a nik z nej nie je vylúčený, jedine ak by sa sám vylúčil,
odmietnutím Božieho milosrdenstva a zatvrdnutím vo vlastných hriechoch. Práve
vďaka tomuto študentovi som lepšie pochopil, čo od nás Boh očakáva – že sa máme usilovať o život s ním. Tiež som si hlbšie uvedomil, že každý jednotlivý ľudský
život má cenu, že je hoden žiť, že Boh ho tu chce. Boh zvláštnym spôsobom práve
cez postihnutých ľudí oslovuje naše zatvrdnuté srdcia. Vytrháva nás z našich
zaužívaných predstáv o hodnote života. Naozaj každý ľudský život je hoden
19
ochrany a toho, aby mu bolo dovolené žiť. Či už ide o počaté dieťa v prvých týždňoch tehotenstva, alebo o starého umierajúceho človeka. Nemôžeme prehliadnuť
fakt, že každý sme zárodkom života, ktorý sa vzpiera smrti. Najmä takej smrti,
ktorá neverí v nádej vo večný život, ktorý nám svojim umučením, zmŕtvychvstaním
a nanebovstúpením vydobyl Kristus. Bez viery vo večný život prestáva mať každé
utrpenie zmysel. Ak sa verí, že život končí smrťou a po nej nie je nič, tak každý
postihnutý, či trpiaci život tiež v ľudských očiach stráca svoj zmysel. My však
veríme v život večný a preto máme nádej, ktorá nás poháňa chrániť život od počatia
až po smrť. V takejto viere i každé utrpenie, postihnutie a každá bolesť nadobúda
hodnotu výkupnej obety, ktorú môžeme obetovať za našich blížnych a spojiť sa tak
s utrpením Ježiša Krista na kríži.
Ešte sa vrátim k môjmu študentovi, ktorý i keď nemá telesné zdravie, nedávno
úspešne zvládol štátnice a získal bakalársky vysokoškolský titul. Jeho odpovede
boli na rovnakej a niekedy i na vyššej úrovni ako odpovede jeho spolužiakov, čím
mu jeho diplom zaslúžene patrí. Na tomto príklade môžeme vidieť, že ak dáme
životu šancu sa rozvíjať, môže byť i postihnutý človek prínosom pre spoločnosť.
František Rampáček
Zo zákulisia miništrantov
V tomto príspevku vám chcem porozprávať niečo zo zákulisia nás miništrantov a o tom, čo pri oltári nevidíte.
Na začiatok vám poviem, čo slovo
miništrant znamená a prečo nás tak voláte.
Samotné slovo miništrant pochádza z latinského slova ,,ministrare“ a v preklade to
znamená ,,posluhovať pri stole“. Miništranti sú takí rytieri v službe Boha a ľudí.
Naši malí, strední, veľkí miništranti
sú úplne ako každý iný chlapec na Lóte.
Niektorí sú „blázniví“, iní zase vážni a iní
zase zaspatí, ale to patrí k tomu. No najlepší sú miništranti vtedy, keď sa rozdávajú sladkosti a vtedy je ich plná sakristia.
To by ste mali vidieť! V našej sakristii to
však žije pred každou svätou omšou, ale
asi najviac v nedeľu. Svätá omša? To nie
je len, že vyjdeme von pri Boží oltár a stojíme tam celú omšu. Pred svätou omšou si
rozdeľujeme čítania, prosby, kto bude vyberať so zvončekom, kto bude zvoniť pri
pozdvihovaní, kto bude prinášať obetné
dary, ktorí pôjdu s paténami (táckami) pri
rozdávaní svätého prijímania, ale sa pritom aj zasmejeme na spoločných zážitkoch a porozprávame sa spolu.
Stretávame sa aj po svätých omšiach
a chodievame sa spolu bicyklovať, hrávame futbal, volejbal a najnovšie (odkedy
sme pod vianočný stromček dostali nové
floorbalové palice) usilovne hráme hokej.
Bicyklovať sa chodievame po celom okolí, najďalej sme boli na nitrianskom Zobore a odtiaľ sme zišli do obce Jelenec, stadiaľ do Vrábel a potom domov.
Naposledy sme boli teraz na začiatku prázdnin na miništrantskej olympiáde
v obci Veľká Maňa, kde sme sa umiestnili
na 6. mieste.
Chlapci bojovali, ako sa len dalo
a preto im patrí uznanie a veľká vďaka.
Domov sme si síce neodniesli žiadnu trofej, ale odniesli sme si pekné spomienky,
nové kamarátstva a to najvzácnejšie – pocit, že sa oplatí byť tak blízko pri oltári
a teda aj pri Pánovi Ježišovi.
Tomáš Ďurina
20
Potulky svetom
Ostrihom
Vzdialenosť z Veľkých Loviec: cca 65 km
Maďarské mestečko Ostrihom (Esztergom) leží na brehu rieky Dunaj a s naším Štúrovom ho spája most Márie Valérie. Ide o historicky jedno z najvýznamnejších maďarských, resp. uhorských miest. V Ostrihome bol v roku 1000 korunovaný
za prvého uhorského kráľa sv. Štefan a v rovnakom roku tu bolo zriadené Ostrihomské arcibiskupstvo, do ktorého územnej pôsobnosti spadala neskôr aj naša
farnosť. Rovnako aj náš kostol bol v r. 1910 posvätený ostrihomským pomocným
biskupom Dr. Medardom Kohlom.
Už z diaľky, smerom na Štúrovo, vidno, ako sa nad mestom vypína majestátna Ostrihomská bazilika, pripomínajúca chrám sv. Petra v Ríme. Práve táto je
spolu s hradom a historickým centrom mesta cieľom veľkého počtu turistov, ako aj
pútnikov. V prípade priaznivého počasia je možný výstup do kupoly baziliky, odkiaľ je nádherný výhľad do širokého okolia. Podnet na výstavbu baziliky dal
v r. 1822 ostrihomský arcibiskup - Slovák Alexander Rudnay. Na osobu Alexandra
Rudnaya máme právo byť skutočne hrdí. Narodil sa v dnešných Považanoch a neskôr študoval v Nitre, Trnave, Bratislave a v Budíne. Potom, ako ho pápež Lev XII.
v roku 1828 vymenoval za kardinála, sa preslávil výrokom: „Slovák som, a keby
som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“
Ako vidíme, dejiny Ostrihomu sú aj našimi dejinami. Jednodňový výlet na
tieto krásne miesta v spojení s prechádzkou a zmrzlinou v Štúrove preto vrelo
odporúčam. Určite nebudete ľutovať!
Praktická rada: Ideálne je podľa mňa zaparkovať už v Štúrove, aby ste si
náležite vychutnali aj peší prechod ponad Dunaj.
Ak sa vyberiete vlakom, počítajte s tým, že
štúrovská stanica je od centra mesta cca 3,5 km.
Premávajú z nej autobusy, prípadne si môžete
vziať taxík.
Komárno/Komárom
Ilustrácie: Zuzana Neumannová
Vzdialenosť cca 43 km
Chceli by ste precestovať celý svet, alebo
aspoň celú Európu? Ak ste odpovedali kladne, no
uvedomujete si reálne možnosti a obávate sa, že to
nie je uskutočniteľné, mám pre Vás alternatívne
riešenie. Navštívte jednoducho Komárno. Toto
mesto je totiž známe svojou dvoranou Európy. Ide
o taký nezvyčajný dvor v centre mesta, kde je
každý dom v architektonickom štýle niektorej
európskej krajiny. Na jednom mieste tak máme
21
ukážku Rumunska, Francúzska, Talianska, Estónska, Švédska, Dánska, Holandska
a ďalších európskych krajín. V domčekoch sa nachádzajú obchody, kaviarne, cukrárne či reštaurácie. Okrem toho môžete v Komárne navštíviť pevnosť (je potrebné sa vopred objednať), Dôstojnícky pavilón – kasárne pre dôstojníkov postavené
za vlády Márie Terézie (dnes sídlo reformovanej teologickej fakulty) s priľahlým
parkom a následne centrum mesta. Mostom cez Dunaj sa dostanete do maďarskej
dvojičky tohto mesta – do Komáromu. Výlet do Komárna je možné spojiť s návštevou miestneho kúpaliska, prípadne s navštívením známejšieho kúpaliska Patince,
ktoré sú vzdialené 13 km.
Tip: (Ak by ste si zabudli plavky), do jednej okružnej jazdy môžete spojiť
prehliadku tak Komárna, Štúrova ako aj Ostrihomu. Okruh Veľké Lovce – Komárno – Štúrovo (Ostrihom) – Veľké Lovce meria iba niečo cez 150 km.
Arborétum Mlyňany
Vzdialenosť z Veľkých Loviec: cca 38 km
Rok 2012 je pre Arborétum v Tesárskych Mlyňanoch (Vieske nad Žitavou)
jubilejným. Arborétum totiž oslavuje svoje 120. „narodeniny“. Nachádza sa tu cez
2300 druhov rôznych cudzokrajných, exotických drevín. Arborétum založil v roku
1892 Dr. Štefan Ambrózy-Migazzi. K mlynianskemu veľkostatku, získanému sobášom s Antóniou Migazziovou, prikúpil od grófa Šimona Révaya dubovo - hrabový
lesík vo Vieske. Práve tu začal realizovať svoj zámer. Podarilo sa mu tu sústrediť
cudzokrajné dreviny a aklimatizovať ich na naše podmienky. Arborétum sa dnes
rozprestiera na ploche 67 ha v katastrálnych územiach obcí Vieska nad Žitavou
a Tesárske Mlyňany. Návšteva arboréta bude určite príjemným spestrením leta pre
všetky vekové kategórie.
Kaplnka bl. Sestry Zdenky v Dolnom Ohaji
Vzdialenosť: cca 10 km
Komunistickým režimom väznená a mučená nevinná mladá žena. To bola
sr. Zdenka Schelingová z rehole Milosrdných sestier sv. Kríža. Pápež Ján Pavol II.
ju v Bratislave v r. 2003 vyhlásil za blahoslavenú. Vzácne relikvie bl. Sr. Zdenky sa
pritom nachádzajú naozaj iba na skok od nás a to v Dolnom Ohaji, kde už pár rokov
stojí jej kaplnka. Asi všetci sme si všimli smerovú tabuľu k tejto kaplnke na „húlskej“ križovatke, no zastavil sa tam asi málokto. Návštevu kaplnky odporúčam,
môžete si tam v tichu meditovať a premýšľať aj nad osudom odvážnej a milujúcej
sr. Zdenky.
Marek Šafár
Príde Janko domov zo školy a hovorí: „Mamka, predstav si, že som dostal
jednotku z matematiky.“ Mamka: „Vážne?“ Janko: „Nieeee, len si to predstav.“
22
Na návšteve v Škótsku
Po prílete do Edinburghu, hlavného mesta tejto krajiny, nás privítalo typické
škótske počasie. Daždivo a veterno. Zrejme aj preto majú v Škótsku na staniciach
popri automatoch na kávu aj automaty na dáždniky. Nakoľko nám večer odchádzal
autobus do mesta Dundee, kde sme boli navštíviť našu kamarátku Stanku, na prehliadku Edinburghu nám ostávalo iba
zopár hodín. Stankina hosťovská rodina
nás vrúcne prijala a naša naivná predstava o „lakomých“ Škótoch tak dostala
veľkú trhlinu. Nasledujúci deň sme
strávili v Dundee, kde Stanka pracuje
ako dobrovoľníčka v kresťanskej organizácii. Toto mesto je plné kostolov.
Takmer každá ulica má svoj vlastný.
Nemilé prekvapenie však bolo, keď
sme na niektorých z nich uvideli tabule
s nápisom „FOR SALE“ (na predaj).
Iné boli dokonca prerobené na bytovky,
hotel, kaviarne, reštaurácie či v lepšom
prípade na koncertnú sálu a galériu.
A tak iba časť zo všetkých chrámov
slúži svojmu pôvodnému účelu.
V Škótsku sú tri hlavné cirkvi – Church
of Scotland (Škótska protestantská cirkev), Episkopálna cirkev (anglikáni)
a Katolícka cirkev. Všetky však zápasia
s obrovským nedostatkom aktívnych veriacich a tak musia pristupovať k síce
radikálnym, no zrejme jediným možným riešeniam a teda k predaju kostolov.
V sobotu sme sa vlakom vybrali na
celodenný výlet do najväčšieho škótskeho
mesta – do Glasgowa. Predpoveď počasia
bola priaznivá a tak sme sa tešili o to viac.
Ráno však bola naozaj zima a fúkal silný
vietor. Boli sme tak „nútení“ stráviť istý čas
v nákupných centrách. Neskôr sa však vyčasilo, bolo pekne a relatívne teplo. „Relatívne“ píšem zámerne. Nám totiž nebola
veľká zima, nakoľko sme boli dosť naobliekaní. Domáci Škóti však boli oblečení v krátkych nohaviciach, tričkách a na nohách
mali poväčšine „žabky“. Pre nás, zvyknutých na trochu iné teplo, to bol mrazivý
23
pohľad. V Glasgowe bolo veľa turistov, v historickom centre rôzne atrakcie,
vystúpenia tradičných keltských hudobníkov, či hráčov na typické gajdy. V tento
víkend celé britské ostrovy žili slávnosťou jubilea kráľovnej Alžbety, ktorá
oslavovala 60. výročie svojej vlády. Prejavovalo sa to rôznymi podujatiami na jej
počesť, ako aj 20% zľavami v obchodoch. Navštívili sme tiež slávny štadión ešte
slávnejšieho futbalového klubu – FC Celtic Glasgow. Pripomínalo nám to však
skôr pútnické miesto pre všetkých fanúšikov Celticu, ako iba obyčajný štadión.
Kráľovniným jubileom bola ovplyvnená dokonca aj nedeľná kázeň vo farnosti
už spomenutej škótskej protestantskej cirkvi, kam patria naši hostitelia. Po bohoslužbe bolo agapé, kde nás všetci vítali a boli k nám ako k hosťom svojich priateľov
z farnosti veľmi milí a pohostinní. Mackenziovci – naši hostitelia - nás poobede
zobrali na krátky výlet do St. Andrews, historického prímorského mestečka s najstaršou škótskou univerzitou. Známejšie však je zrejme to, že na tejto univerzite
študoval princ William a spoznal sa tu so svojou manželkou Kate Middleton.
Okrem toho je vraj St. Andrews niečo ako hlavné mesto sveta - čo sa golfu týka.
Večer sme boli tiež v katolíckej katedrále
– Dundee je sídlo diecézy. Aj tu sme sa modlili za kráľovnú a jej rodinu. Pán farár dokonca
čítal list, ktorý pri tejto príležitosti zaslali
biskupi. Tým, že do kostolov tu chodí pomerne málo ľudí, sa aj v takom veľkom meste
takmer všetci veriaci poznajú a atmosféra tu
bola o to príjemnejšia. Značnú časť katolíkov
v Škótsku tvoria prisťahovalci z iných krajín,
nakoľko Škótsko je tradične skôr protestantské. V kostole tak bolo naozaj multikultúrne
prostredie – popri domácich by ste tu našli
veľa Afričanov, Indov a k tomu ešte dvoch
Slovákov.
Náš pobyt v Dundee sa chýlil k záveru.
V pondelok ráno sme sa rozlúčili s Mackenziovcami a išli na autobus opäť do Edinburghu. Tu sme prežili krásny slnečný deň a tak sme si detailne zmapovali celé mesto,
resp. jeho historickú časť. Večer sme sa rozlúčili so Stankou, poďakovali sa jej za
skvelý výlet a pomaly sme sa pobrali spať, nakoľko v utorok skoro ráno nám
odlietalo lietadlo domov, do Bratislavy.
P.S.: Vtipy o lakomých Škótoch nemajú reálny základ. Všetci, ktorých sme stretli,
boli veľmi milí, srdeční, pohostinní a ochotní pomôcť či poradiť.
Marek Šafár
Foto: Marek Šafár
24
Fejtón
Plášť neviditeľnosti
Slovenskí vedci našli recept na neviditeľnosť. Nedávno som zaregistrovala
v médiách správu, že slovenskí vedci objavili plášť neviditeľnosti. Týmto svojím
objavom sa prepracovali medzi svetovú elitu. Ale, má to jednu nevýhodu, neviditeľnosť sa aktivuje až po nejakých mínusových teplotách, tuším -300°C. V rádiu
som túto správu zachytila viackrát
a pritom som si myslela: Toto má byť
nejaký svetový objav?! A že ho
objavili vedci? Tak to teda určite nie.
Plášť neviditeľnosti je už objavený
dávno. Pred tromi rokmi som sa stala
vlastníčkou takého plášťa i ja. A neobjavili ho žiadni vedci zo SAV, ale učitelia.
Každý učiteľ nosí takýto plášť. Veď posúďte sami. Zazvoní na hodinu. Učiteľ
vojde do triedy a žiaci nič. Pokračujú vo svojej činnosti, čiže ho nevidia, má plášť
neviditeľnosti. Aby ho zaregistrovali, musí zakričať. Vtedy žiaci prerušia svoju
činnosť a hľadajú, odkiaľ ten krik ide. Plášť neviditeľnosti sa deaktivuje po dlhšom
kriku. Vtedy už učiteľa vidia všetci žiaci. Myslela som si, že plášť neviditeľnosti
nosia len učitelia, ktorí stále učia, ale dozvedela som sa, že sa ho nevedia zbaviť ani
učitelia na dôchodku. Inak by sa im nemohlo stať to, čo sa im často stáva. Idú po
ulici, oproti nim kráča ich bývalý žiak/žiačka, oni sa usmievajú, za tých pár minút
či sekúnd si vybavujú, aký to bol žiak, čo s ním zažili a pod. No keď sa stretnú, žiak
sa na nich ani nepozrie, nepozdraví a v horších prípadoch obráti hlavu na druhú
stranu! Vtedy si učiteľ smutne povzdychne a pomyslí si, že toho plášťa neviditeľnosti sa už nikdy nezbaví. Myslíte si, že aj vy by ste chceli taký plášť a byť na
chvíľu neviditeľní? Učitelia sa už snažili tieto plášte popredávať, finančne by si za
ne tak prilepšili, že by už nemuseli prosíkať o zvýšenie platov, no nedá sa. Tieto
plášte sa aktivujú iba na učiteľoch. Čiže, keď chcete takýto plášť neviditeľnosti,
musíte vyštudovať pedagogickú školu
a bude vám pridelený zadarmo. No
musíte zvážiť, či to stojí za to, pretože je
dosť pravdepodobné, že tohto plášťa sa
už potom nezbavíte do smrti. Hoci je
pravda aj to, že existujú ľudia, dospelí
i žiaci, na ktorých tento plášť nefunguje, všimnú si nás vždy. Ale chyba určite nie je
v plášti. Len tí ľudia vidia veci proste inak, srdcom .
Janka Hačková
Ilustrácie: Zuzana Neumannová
25
Recenzia
Robiť ťažké veci
Náhodou som objavila knihu s názvom
Robiť ťažké veci... aj keď náhoda je v mojom
slovníku vždy doplnená slovami: „Nie, nebola to
náhoda, náhoda neexistuje.“ Robiť ťažké veci...
Priznám sa, spája sa mi to skôr s pílením dreva,
rýľovaním záhrady, alebo nejakou inou „chlapskou“ robotou. Kniha má však podnadpis Vzbura
tínedžerov voči malým očakávaniam. Tínedžeri,
netínedžeri, keďže pracujem s mladými, tak som
po knižke siahla, hoci sa musím priznať, že to
bolo s drobným váhaním. Hneď po prvých stránkach som zistila, že knihu napísali dvaja devätnásťroční chalani Harrisovci – dvojičky.
Povedala som si: „Jasné, Amerika, tam si každý
napíše knihu a keď jej urobí dobrú reklamu, tak
je za vodou!“ Ale dala som jej šancu, veď kniha mala dobré hodnotenia od čitateľov, preto som odhodila moju malú predzaujatosť a čítala som ďalej. Dozvedela
som sa, že títo dvaja mladí ľudia začali bojovať proti tzv. ničnerobeniu, ktoré je
syndrómom množstva mladých na celom svete v zmysle „nikto odo mňa nič
neočakáva, preto nemusím nič robiť“. Vrhli sa na to bravúrne. Vytvorili si
pomocou internetu akúsi komunitu s názvom Rebelution (Rebelúcia). Tento
pojem si vymysleli oni a vyjadruje práve rebéliu proti rebélii, alebo už vyššie
spomenutú vzburu proti malým očakávaniam. Autori odhaľujú, že mladý človek
má obrovský potenciál, a že je to naozaj pravda, potvrdzujú množstvom skutočných príbehov, ktorými je pretkaná celá kniha. Tento potenciál spočíva podľa
nich v tom, že sa púšťame do odvážnych, či nepopulárnych vecí a meníme seba,
a samozrejme, aj tých, čo sú okolo nás. Páčilo sa mi, že to, čo nazývajú ťažkými
vecami sú často veci, ktoré majú byť samozrejmé (ranná modlitba, ustlanie
postele, atď.), veci, ktoré nie sú náročné, vidíme ich, vieme o nich, no často ich
obchádzame či odkladáme (odpratanie riadu, vynesenie smetí, vyvešanie prádla,
štúdium). V týchto veciach totiž, ak ich dodržiavame a sme v nich dôslední, sa
buduje náš charakter a potom sme schopní dokázať oveľa viac. Zdá sa to úplne
triviálne, ale v skutočnosti sa v knihe píše aj dôvod, prečo je tak ťažké tieto
každodenné veci robiť. Nechcem vám ho však prezrádzať, nechám vás v napätí,
aby ste si to mohli nerušene prečítať.
Najviac sa mi v knihe páči, ako sa autori snažia motivovať čitateľa k zmene
od pasívneho k aktívnemu životu. Konkrétne píšu, že „štandard našej kultúry
26
spočíva v tom, že nerobíme zlé veci. Že naša kultúra počuje, čo sa nemá robiť,
ale uniká jej, čo sa robiť má.“ Stretávam sa s tým, že mladí často počúvajú „toto
nerob“, „tamto nerob“, „to je zlé“ atď., ale čo majú robiť, a čo je dobré, im nikto
konkrétne nepovie (alebo takmer nikto). Vedie ich to potom k pasivite – veď keď
nič nerobím, nič nepokazím. A práve proti tejto pasivite máme všetci rebelovať.
Kniha sa nás snaží motivovať, aby sme svoj život len tak nepreleňošili,
neprespali, nepremárnili a myslím si, že sa to autorom naozaj podarilo. Odhaľujú,
ako robiť veci, ktoré idú proti prúdu, ktoré sú mimo zóny nášho komfortu, alebo
na ktoré už sami nestačíme. Autori vychádzajú z Božích princípov, uplatňujú
konkrétne pasáže z Biblie, ktoré sa dokonale hodia pre naše životné situácie.
Máme byť aktívni nie preto, aby sme si vyplnili voľný čas, ale preto, že máme
potenciál urobiť veľa dobrých a prospešných vecí nezabúdajúc na najvyšší cieľ –
osláviť Boha.
Knihu odporúčam všetkým, myslím si, že by si ju mal prečítať každý mladý
človek, ale aj tí, ktorí už majú čo-to prežité. Naozaj ma veľmi oslovila. Nie v tom
zmysle, že som mala radosť z prečítania si pekných príbehov, ale že je naozaj živá a pravdivá. Otvára oči, mení postoje, vzbudzuje v človeku chuť niečo
zmysluplné robiť. Prináša krásne poznanie, že „vaše činy doma, v škole, v kostole a kdekoľvek inde môžu Bohu priniesť česť a slávu, ak ste ochotní sa do nich
vrhnúť na sto percent, pretože sú to veci, ktorými vás poveril On.“
Knihu si môžete objednať na stránke kresťanského vydavateľstva Kumran
(www.kumran.sk), ktorému zároveň ďakujem za súhlas s uverejnením citácií
z knihy.
Stázika Mojáková
HARRIS, B., HARRIS, A.: Robiť ťažké veci, Kumran, prvé vydanie, 2011,
ISBN 978-80-89487-11-0
Po ceste idú dve autá oproti sebe. V jednom sedí žena a v druhom muž. Autá
sa zrazia. Z jedného vystúpi nazúrený chlap a pýta sa:
- Ženská, vy ste nikdy nerobili vodičák?
Z druhého auta vystúpi nazúrená žena a kričí:
- Tak určite viackrát ako vy!
Pred predajňou liehovín leží muž a okoloidúci sa ho pýta:
- Prepáčte, to ste taký opitý, alebo to je reklama?
27
Kolobeh života
25.11.2011 – 16.7.2012
Sviatosť manželstva:
Miloslav Tomka
a Anna Amrichová
11.2.2012
Stanislav Chudiváni
a Radoslava Liptáková
12.5.2012
Opustili nás:
Boli pokrstení:
Nina Hegedüšová
Simona Bagalová
Tomáš Habrman
Sára Haládiková
Viktor Tomka
Zuzana Gajdošíková
Nikola Mihóková
Lukáš Vereš
Vanessa Verešová
Matúš Borik
Sebastian Krajčovič
Boris Kozár
a Michaela Németová
2.6.2012
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
Blažej Lakatoš
11.10.2011
18.12.2012
12.1.2012
1.2.2012
23.1.2012
11.3.2012
18.2.2012
24.3.2012
14.3.2012
22.4.2012
20.4.2012
20.5.2012
21.10.2011
26.5.2012
30.8.2011
26.5.2012
6.4.2009
26.5.2012
30.4.2012
10.6.2012
16.6.2012
15.7.2012
Rafael Milan
Zuzana Amrichová
Jozef Hlavatý
Katarína Babinová
Jozef Vereš
Jozef Šmýkala
Helena Bartalová
Štefan Krasňan
Mária Némethová
Mária Buranská
Jozef Belák
Jozef Banda
Štefan Krajčovič
Róbert Lakatoš
Čo chystáme
Aj tento rok sa konajú pre deti prázdninové stredy, každý prázdninový týždeň vo
farskom pastoračnom centre, na ktoré
pozývame všetky deti.
Dominik Krasňan
Alžbeta Kováčová
Rozália Tóthová
* 1.2.1949
+ 25.11.2011
* 13.4.1988
+ 11.1.2012
* 6.7.1987
+ 13.1.2012
* 19.3.1948
+ 26.1.2012
* 14.4.1928
+ 9.2.2012
* 4.1.1932
+ 29.2.2012
* 7.8.1929
+ 29.2.2012
* 9.9.1935
+ 8.3.2012
* 18.4.1943
+ 11.3.2012
* 22.2.1934
+ 10.4.2012
* 15.6.1967
+ 25.4.2012
* 27.9.1936
+ 6.5.2012
* 2.11.1947
+ 13.5.2012
* 16.8.1940
+ 8.6.2012
* 8.3.1975
+ 12.6.2012
* 8.10.1933
+ 18.6.2012
* 28.9.1946
+3.7.2012
* 20.3.1939
+ 6.7.2012
Časopis Ratolesť - spolupracovali:
Zodpovedná osoba: Ing. Michal Habrman ([email protected])
Grafická úprava: Ing. Marek Krasňan ([email protected])
Redakčná rada: Mgr. Mária Krasňanová ([email protected]), Mgr. Michaela
Slivoňová ([email protected]), Mgr. Jana Hačková ([email protected]),
Mgr. František Rampáček ([email protected]), Mgr. Anastázia Mojáková
Vydané dňa: 16. 7. 2012 Počet výtlačkov: 250 ks
Registračné číslo: EV 3829/09
Vydáva: OZ Villanka
Adresa redakcie: Ing. Michal Habrman, 941 42 Veľké Lovce 708
Foto na obálke: František Rampáček
Časopis Ratolesť vychádza vďaka finančným príspevkom čitateľov. Ďakujeme Vám!
28
Download

Časopis kresťanskej mládeže Nepredajné Slovo na