Číslo: 1/2011
(21. v poradí)
Časopis kresťanskej mládeže
1
Nepredajné
Drahí čitatelia,
Aj v dnešnej dobe má naša
Cirkev nových a nových mučeníkov.
Oni nás učia, že kresťanstvo nie je
pozostatok starých čias, že kresťanstvo
má idey, za ktoré sa oplatí trpieť či
dokonca umrieť. Nie sú to superhrdinovia, ktorí nevedia, čo je strach.
Práve naopak. Strachu zažívajú vrchovato nad mieru. Sú to mamy, otcovia,
deti, vnukovia, starí rodičia, ktorí majú
denne strach nielen o seba, ale aj
o svojich blízkych. Keď idú do kostola
na svätú omšu, nikdy nevedia, či sa
tam neprimotá nejaký samovražedný
útočník, ktorý ich tam pochová. Napriek tomu však na tú svätú omšu idú.
Aj keď ich je len hŕstka.
My nemusíme mať strach pri
vstupe do kostola. Jediné, čo nám tam
hrozí, je úprimné spoznanie seba
samého. Som za to Bohu vďačná.
A prosím ho o to, aby sa toto stalo
samozrejmosťou aj inde.
Veľká noc - dni utrpenia, smútku, ponorenia sa do vlastného „ja“, ale
i nádeje, viery v lásku a víťazstvo
Boha je tu. Asi každý sa skôr či neskôr
stretne s utrpením prežitým na vlastnej
koži. V tomto čísle nájdete článok
o utrpení našich bratov a sestier vo
viere. Trpia preto, lebo sa hlásia ku
Kristovi. V minulom storočí to bolo
aktuálne aj v našom štáte - kresťania
boli prenasledovaní rôznym spôsobom
- kvôli režimu, ktorý chcel nastoliť „mier“, pričom viedol vojnu proti
vlastným. Na toto si už dnešná mladá
generácia príliš nepamätá. Dnes sa
hlásiť ku kresťanstvu znamená na Slovensku možno občas zakúsiť pohrdlivý
pohľad, posmievačnú poznámku, niekedy prežiť urážku, keďže verejnú
mienku formuje veľkým podielom
bulvár, ktorému na pravde nejako extra
nezáleží. Avšak hlásiť sa ku kresťanstvu napríklad v krajinách s väčšinovým moslimským náboženstvom
znamená vystaviť ohrozeniu vlastný
život. Dokážete si to predstaviť? Ja len
veľmi ťažko. Narodíte sa a vyrastáte
medzi ľuďmi, s ktorými máte spoločnú
históriu, jazyk, kultúru a predsa ste
medzi nimi ako cudzinci, neprijatí a to
len z jediného dôvodu - nezdieľate ich
svetonázor. Vaša viera vás učí modliť
sa za nepriateľov a nastaviť i druhé
líce a vy to skusujete od detstva. To
nie je viera formálna, vybavená jednou
svätou omšou do týždňa. To je viera
žitá, denne konfrontovaná s vlastným
okolím.
Majka
Slovo na úvod .................................... 2
Príhovor duchovného otca ................ 3
Čvirikali vrabce ................................. 4
Kresťan – človek v ohrození .............. 7
Vaše svedectvá ................................... 9
Vlastná tvorba .................................. 12
Na potulkách .................................... 13
Boh koná zázraky každý deň .......... 17
Veľkonočné zvyky v Európe .......... 19
Rozhovor ......................................... 20
Recenzia – Bella .............................. 22
Príbeh .............................................. 23
Kolobeh života ................................. 24
2
všetky ostatné. A ak by klamala veľkonočná správa, potom Vianoce nie sú viac
ako detská rozprávka. Ak by klamala
veľkonočná správa, potom smrť na
Kalvárii je len jednou z brutalít, na ktoré
sú dejiny také bohaté. Avšak veľkonočná
správa o Ježišovom zmŕtvychvstaní je
pravdou a skutočnosťou, z ktorej sa
i dnes môžeme úprimne radovať. Kristus
žije a v ňom žijeme aj my. Nech táto
radosť neprenikne len celé veľkonočné
obdobie, ale nech prenikne aj do našich
rodín, do nášho života. Zmŕtvychvstalý
Pán musí mať miesto v našom srdci, musí
napĺňať naše vnútro, aby posilnení jeho
milosťou, sme boli schopní prežívať
v spojení s Kristom naše každodenné
práce, námahy, radosti, ale aj bolesti.
Radostný obsah veľkonočného posolstva
totiž úplne zmenil apoštolov. Preto ich
zmenil, lebo ich presvedčil. Kiežby strhol
aj nás, aby sme nikdy nepochybovali, už
nikdy nezúfali. Nech táto pevná istota,
ukotvená vo vzkriesenom Ježišovi Kristovi, ktorý večne žije, napĺňa náš život
v každej situácii. Veď i nám boli adresované slová zmŕtvychvstalého Ježiša Krista: „Ja som s vami po všetky dni, až do
skončenia sveta“. Preto, dôverujme mu!
Z príležitosti radostných udalostí
veľkonočných sviatkov i blahorečenia pp.
Jána Pavla II. prijmite, drahí farníci, môj
úprimný veľkonočný pozdrav a žičenie
hojného Božieho požehnania pre Vás
i Vašich blízkych.
Milovaní farníci, drahí bratia
a sestry v Kristovi,
jasavé veľkonočné aleluja so svojou osobitou radosťou napĺňa srdcia
všetkých veriacich. Smútok a porážka
Veľkého piatku sú už zabudnuté a tým,
ktorí sa posmievali a hovorili: „Kdeže je
ten váš Boh?“ – znie odpoveď: „Márne
ste križovali, zapierali - on vstal
z mŕtvych a vládne na veky vekov!“ Táto
naša veľkonočná viera je zdrojom
úžasnej sily a nádeje.
V to veľkonočné ráno sa začínal
deň ako každý iný. Pilát si pokojne vstal
a zasa si umýval ruky. Rovnako spokojne
vstával aj Kajfáš a Herodes. Boli totiž
presvedčení, že s Kristom majú už navždy pokoj. Ale to bolo ešte len skoro ráno. O chvíľu pribehnú sluhovia a hlásia:
Hrob je prázdny a Kristus žije. Tí, ktorí si
boli istí víťazstvom, musia opakovať:
Tak sme sa predsa mýlili. A tí, ktorí
Ježišovu smrť prijímali s bolesťou, tým
svitla nová večná radosť: Kristus vstal
z mŕtvych.
Keď v roku 1954 kňazi a teológovia zo Sovietskeho zväzu navštívili západné Nemecko, pri privítaní sa nemecký
kňaz ospravedlňoval, že, žiaľ, pozná iba
dve ruské slová: „Christos voskres.“
V odpovedi na slová privítania jeden
kňaz podotkol, že jeho nemecký kolega
vie veľmi mnoho, lebo pozná dve
najdôležitejšie slová:
„Kristus vstal z mŕtvych!“
Veľkonočné víťazstvo nie je len
stredom našej viery, ale aj najčistejšou
radostnou zvesťou, ktorú nám Boh skrze
Ježiša Krista oznámil. Veď veľkonočná
slávnosť je slávnosť slávností. Z nej žijú
Mons. doc. ThDr. Dušan Argaláš PhD.,
farár
3
Čvirikali vrabce...
Výsledky Dobrej noviny
V adventnom a vianočnom čase u nás každoročne prebieha šesť aktivít.
Posedenie pod jedličkou, ktoré pripravuje Základná škola s Materskou školou vo
Veľkých Lovciach, Vianočné pásmo prezentované ochotníkmi pri Miestnom združení Matice slovenskej, Obecný úrad vo Veľkých Lovciach si zápisom do Pamätnej
knihy uctí svojich jubilujúcich občanov no a priamo vo vianočnej oktáve sú to
Jasličková pobožnosť, koledovanie a ocenenie darcov krvi, ktoré organizuje
Červený kríž. Prípravu Jasličkovej slávnosti a koledovanie ochotne berú na seba
deti a mládež z hnutia eRko. V decembri 2010 koledovalo spolu 31 koledníkov
v 3 skupinách. Navštívili 40 rodín. Na účet Dobrej noviny sme vďaka vašej
štedrosti odviedli sumu 853,- €. Celoslovenské čísla: 25 536 detí a mládeže
koledovalo v 1291 obciach. Do marca 2011 na účet DN pribudlo 846 514,- €. Aj
tieto peniaze pomôžu mnohým ľuďom zlepšiť životné podmienky, dostanú
základnú zdravotnú starostlivosť, možnosť dosiahnuť vzdelanie, ktoré im pomôže
uchytiť sa na trhu práce a tým najchudobnejším pomôžu dostať sa k pitnej vode.
Divadelné predstavenia
Každý, kto má rád divadlo, si v posledných mesiacoch mohol prísť na svoje
hneď trikrát. Najprv sa nám predstavili žiaci a dospelí ochotníci zo Semerova, ktorí
k nám prišli so slávnym predstavením Na skle maľované. Chytľavé melódie
obveselili divákov. Smiech na tvári mali aj návštevníci divadelnej hry Škriatok,
ktorou nám prišli spríjemniť nedeľné popoludnie ochotníci z Jasovej. A zahanbiť sa
nedali ani naši žiaci a mládež v predstavení Ako sa smutné deti rozveselili. Už teraz
sa tešíme na ďalšie kultúrne zážitky.
Majka
Plesová sezóna vo Veľkých Lovciach
Počas fašiangového obdobia sa na „Lóte“ plesalo jedna radosť. Popri žiackom
plese sme mali ples kresťanskej mládeže, rodičovský ples i ples športovcov. Každý
tak mal možnosť užiť si fašiangy. O tom, že Lóťania sa vedia zabávať, svedčí
nielen celkový počet plesajúcich, ale aj veľký záujem cezpoľných z okolitých dedín
a miest.
Michal
Fašiangový sprievod
5. marca sa našou obcou tiahol veselý fašiangový sprievod. Všetci, od starcov
až po deťúrence v kočíkoch, sa zabávali na tanci a speve folkloristov. Nechýbalo
občerstvenie, hudba, ale čo je najdôležitejšie – dobrá nálada. Celý sprievod
vyvrcholil v kultúrnom dome mixom spevu, tanca a hovoreného slova, ktorý zožal
od divákov obrovský úspech.
Michal
4
Založenie občianskeho združenia Ľudový dom
Na prelome rokov vzniklo v obci združenie Ľudový dom. Združenie má za
cieľ organizovať kultúrne aktivity v ľudovom dome, ktorý postupne rekonštruuje
pán Galbavý (je aj predsedom združenia). Okrem toho, že tu začínal fašiangový
sprievod, sa podarilo zorganizovať na Kvetnú nedeľu výstavu prác s veľkonočnou
tematikou (maľovanie kraslíc, čipkovanie, veľkonočné medovníky a tiež práce
škôlkarov). Výstava bola otvorená až do veľkonočnej nedele. Taktiež sa pripravuje
folklórny festival, ktorý by sa mal konať na konci leta alebo začiatkom jesene.
Všetci ste už teraz srdečne pozvaní.
Michal
Recitačné popoludnie
Z príležitosti marca - mesiaca knihy sa 27.3.2011 v Kultúrnom dome vo
Veľkých Lovciach uskutočnilo recitačné popoludnie, na ktorom sa prezentovali
žiaci našej školy. Program mal pod záštitou Miestny odbor Matice slovenskej vo
Veľkých Lovciach, ktorý súčasne vyhodnotil i súťaž o víťazný názov miestneho
folklórneho súboru. Do súťaže sa mohli zapojiť všetci žiaci našej školy. Členovia
folklórneho súboru si z navrhovaných názvov vybrali tieto dva: pre deti „Fialka“ autor Martin Marusič a pre dospelých „Lóťanská dolina“ - autorka Daniela
Ďurinová. Úspešní autori získali vecné ceny i možnosť zúčastniť sa Národného
výstupu na Kriváň.
Janka
Čo sa chystá?
- 14. máj - Misijná púť detí v Rajeckej Lesnej
- VYPNI TELKU, ZAPNI SEBA - celoslovenská kampaň pre deti a dospelých na
podporu aktívneho prežívania voľného času, ktorá sa uskutoční 23. – 29. mája
2011. Je to čas pre otvorené srdcia Pánovi a upevňovanie vzájomných vzťahov pri
spoločných hrách namiesto vysedávania pri počítači či televízii.
- 18. júna 2011 organizujeme Deň radosti v Michali nad Žitavou, kde sa stretneme
s našimi kamarátmi z nášho Oblastného centra a spolu si zatancujeme, či
zaspievame si a aj sa zahráme.
- 16. – 22. júla 2011 sa uskutoční eRko tábor pre deti vo veku 6 – 12 r. a tento rok
pôjdeme prežiť niekoľko prázdninových dní do dedinky s názvom Dobrá voda.
Prihlášky a bližšie informácie získate u Tomáša Ďurinu.
- 23. – 29. júla 2011 tento termín si rezervovať môže mládež vo veku od 13 – 18 r.
a opäť sa pôjde do dedinky Dobrá voda.
- 12. novembra 2011 sa stretneme s ďalšími eRkármi v Krajine zázrakov, kde spolu
budeme tancovať a zabávať sa.
5
???
Kresťan - človek v ohrození
75 % obetí náboženskej nenávisti sú kresťania. Nie je to číslo z obdobia
Rímskej ríše, je to číslo dneška.
Politické dôvody sú jasné, všade, kde vládne diktatúra, snaží sa potlačiť
slobodné myslenie ľudí. A snaží sa dostať pod kontrolu všetky inštitúcie, ktoré
majú na ľudí istý vplyv - médiá každého druhu, školstvo a cirkev. Kuba, Čína,
Severná Kórea, Vietnam - to sú asi najznámejšie krajiny s komunistickým
režimom, v ktorých sú ľudské práva uznávané len formálne na papieri. Milióny
kresťanov sa tu nachádzajú na dne sociálneho rebríčka, sú napádaní štátnou
políciou, sú väznení, mučení, zadržiavaní v pracovných a trestaneckých táboroch.
Náboženská literatúra je zakázaná, v lepšom prípade „len“ cenzurovaná. Kňazi,
ktorí tu pôsobia ako misionári, často vystupujú ako sociálni pracovníci, aby sa vyhli
problémom. Napádané sú aj rehoľné sestry. Napríklad v istej provincii v Číne boli
surovo zmlátené palicami, keď sa snažili zabrániť demolácii budovy školy, ktorú
spravovali z poverenia svojej diecézy.
Na zmlátenie kresťanov stačí akákoľvek zámienka. A to nielen z politického,
ale aj z náboženského presvedčenia. Nedávno prebehlo v Sudáne referendum
o odtrhnutí južnej časti s prevahou kresťanov od moslimského severu. Dlhé roky tu
prebiehala občianska vojna a je isté, že hoci referendum bolo úspešné, násilnosti len
tak ľahko neprestanú.
Krajiny, kde je dominantným náboženstvom islam a hinduizmus, sa snažia
kresťanov zo svojho prostredia úplne vytlačiť. Irak, Egypt, Pakistan, Afganistan,
Indonézia, Nigéria, Filipíny, Kongo, Eritrea a ďalšie krajiny sa čoraz častejšie
objavujú v správach ako hrozba pre kresťanov. „Smrť kresťanom“ sa tu stáva
denným mottom. Kresťanské ženy sú znásilňované, nútené k sobášu s moslimom
a ku konverzii na islam. Mladučké dievčatá sú unášané, zdrogované, nútené
k prostitúcii a niektoré násilne obrezané. Extrémisti vypaľujú kostoly, ničia školy,
sirotince, zdravotné strediská. A vraždia. Kňazov i laikov. Veľmi častým dôvodom
na brutalitu je domnienka, že kresťania sa rúhajú, že si dostatočne nectia korán či
proroka Mohameda. Tisíce moslimov sa dokážu zhromaždiť, rabovať, vraždiť
a protestovať z dôvodu, že niekto dostal za rúhanie nízky trest. Richmond Bawenga
Antonio dostal za rúhanie „iba“ 5 rokov, pričom dav požadoval trest smrti. Asia
Bibi bola za podobný prečin - vraj urazila islam a proroka Mohameda (podala vodu
svojim moslimským kolegyniam, ktoré tú vodu „zo špinavých kresťanských rúk“
odmietli zobrať, proti čomu sa ona ohradila) - odsúdená na smrť obesením. Nemala
právo ani na obhajobu, zákon totiž nedovoľuje obhajobu proti svedectvu moslima.
Keď sa proti takému tvrdému trestu ozval pápež Benedikt XVI., zdvihla sa vlna
6
odporu, rozhnevaní moslimovia pálili jeho obrazy a ničili kríže ako znak
kresťanstva.
2. marca 2011 sa stalo niečo, čo ohromilo aj západný svet. Viac ako 30 strelami bol v Islamabáde brutálne zavraždený Šáhbaz Bhatti, jediný minister
federálnej pakistanskej vlády, ktorý bol kresťan a ktorý sa aktívne zastával
náboženskej tolerancie. Niekoľko týždňov predtým zavraždili guvernéra Pandžábu
Salmana Tasíra, tiež kritika účelového zákona o rúhaní. Žeby v moslimskom svete
nastala éra priamych útokov na politikov, ktorí vyjadria verejný nesúhlas s ich
zákonom? Hrozné je, že Šáhbaz Bhatti takýto útok očakával, keďže na neho
teroristi z hnutia Taliban vyhlásili fatwu (trest smrti) a žiadal ochranku. Nedostal ju
a keby aj, je otázne, či by mu bola niečo platná - služba v ozbrojených silách
a polícii nie je dovolená príslušníkom iných náboženských menšín...
Utrpenie kresťanov je veľké, otázka znie, čo s tým môžeme robiť, ako ich
bolesť znížiť. Prvoradá je modlitba, tú môže predniesť Bohu naozaj každý. Prosiť
ho, aby im dal silu vytrvať, aj keď je ich situácia neúnosná a zúfalá. Druhá vec je –
hovoriť o tom. Slovenské médiá denne prinášajú rôzne správy z celého sveta, koľko
času však venujú tomu, aby poukázali na tento veľký problém? Keď sa nejaký
šialenec rozhodne vyhlásiť, že verejne podpáli korán, dostane v médiách priestoru
až-až. Že odpoveďou na takéto hlúpe reči a správanie sa je utrpenie a smrť desiatok
nevinných ľudí žijúcich v moslimských krajinách, o tom sa už „taktne“ pomlčí,
prípadne sa to spomenie „medzi rečou“. 6. januára tohto roku sa v Bratislave na
Námestí E. Suchoňa pri pamätníku Sviečkovej manifestácie konalo verejné
zhromaždenie na podporu prenasledovaných kresťanov. Vedeli ste o tom? Ktoré
médiá o tom podali informácie dopredu a ktoré podali aspoň správu potom? Dali by
sa spočítať na prstoch jednej ruky a najmä, nepatria k tým najpreferovanejším. Táto
akcia, resp. informácia o nej sa stratila v mori iných, asi „dôležitejších“ správ.
Nebola podstatná a to je bolestné. Tlačme na médiá, najmä na tie mienkotvorné,
aby sa zaoberali aj touto témou. Nemlčme, aby sme raz za toto mlčanie neboli
súdení. Napísať list, či poslať e-mail do redakcie nášho obľúbeného spravodajstva
nie je až také komplikované. Čítajme a podporujme noviny a časopisy, ktoré
podávajú aj seriózne informácie, nielen bulvár.
Po tretie - môžeme podporiť prenasledovaných bratov aj konkrétne. Napríklad
finančnou výpomocou pre humanitárne organizácie, ktoré sa starajú o utečencov.
Utečenec sa pre útek často nerozhodne dobrovoľne. Ako hovorí lekár a pedagóg
Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Vladimír Krčméry:
„Vyháňajú ich z domov a robia to veľmi rafinovane. Zabijú otca a matke s deťmi
nechajú list na dverách, že sa musia do 24 hodín vysťahovať.“
(http://www.tyzden.sk/casopis/2011/2/genocida-na-druhu.html) Ich situácia sa
útekom veľmi nezlepší, žijú v neľudských podmienkach v prenajatých bytoch, kde
sú natlačené aj tri generácie a za nehorázne vysoký nájom, ktorí od nich požadujú
7
ich bratia vo viere, totiž tiež kresťania. Pomôcť sa dá aj inak - adopciou rodín
utečencov, čiže môžete na diaľku finančne podporovať niekoho konkrétneho, kto si
pomocou vašich peňazí zaplatí školu a zvýši tak šancu v cudzej krajine na lepší
život pre seba i svoju rodinu.
Každý môže trpiacim spolubratom nejako pomôcť, niekto modlitbou, iný
angažovaním sa za ich práva v tichej manifestácii, ďalší tlakom na médiá, niekto
zasa finančnou výpomocou. Len nezostaňme chladnými a apatickými.
A nezabúdajme na dve veci. Nielen kresťania sú vo svete prenasledovaní. Jeden
transparent pred rokmi hlásal: “V sobotu zabíjame Židov, v nedeľu kresťanov“.
Náboženská neznášanlivosť „funguje“ vo všetkých možných líniách a odtieňoch,
prenasledovaný pre svoju vieru môže byť prakticky hocikto, bez ohľadu na druh
vyznania. No a nie všetci moslimovia či hinduisti sú radikálni fanatici. Aj medzi
nimi sa nájdu normálni, tichí, mierumilovní veriaci žijúci si svojím životom,
ktorých trápi, ako sa prejavujú ich sfanatizovaní bratia. Majú v úcte životy druhých
a nesúhlasia s akýmkoľvek násilím.
Na záver treba spomenúť, že hoci veľmi priehľadné je prenasledovanie
kresťanov v Ázii a v Afrike, oveľa rafinovanejšie prebieha na našom európskom
kontinente. Európska únia má problém spomenúť vo svojich dokumentoch
kresťanské korene a tradície, médiá často podnecujú nenávisť voči Cirkvi,
podporujú zažité predsudky, vynárajú sa snahy usvedčiť pápeža z diskriminácie
(lebo nedovoľuje svätiť ženy za kňazov), objavujú sa iniciatívy za zrušenie
náboženských symbolov na verejnosti, napr. odstránenie krížov z talianskych škôl
a pod. Vyjadriť sa verejne o tom, že homosexuálne správanie je hriech vás môže
vyjsť pekne draho a príp. si za svoj „homofóbny“ výrok posedíte vo väzení, aj takú
podobu má európske chápanie „náboženských predsudkov“. Vznikajú filmy
a seriály, ktorých cieľom je zosmiešniť a uraziť kresťanov. Podobne aj iné diela,
tváriace sa ako umelecké - fotografie, sochy, obrazy, či piesne niektorých
populárnych interpretov. A aby sme nezabudli ani na našu rodnú zem - ako
nafúknutá bublina spľasla kauza o pedofilných františkánskych mníchoch. Navždy
pohanenú povesť nevinných rehoľníkov už ťažko napraviť. Je to veľmi smutné, ak
si médiá potrebujú zvyšovať sledovanosť takýmto osočovaním a ešte smutnejšie je,
že to pre ne nemá takmer žiadne následky... Kresťan - človek v ohrození...
Majka
Použité zdroje:
http://komentare.sme.sk/c/5657532/v-dnesnych-casoch-je-nasou-povinnostou-branit-krestanov.html
http://martinsabo.blog.sme.sk/c/100597/Britska-tajna-sluzba-Krestania-su-masovoprenasledovani.html
http://www.tkkbs.sk
http://www.tyzden.sk
http://www.lifenews.sk/content/tie%C5%88ov%C3%A1-spr%C3%A1va-o-netoleranciidiskrimin%C3%A1cii-vo%C4%8Di-kres%C5%A5anom-v-eur%C3%B3pe-2005-%E2%80%93-2010
8
Vaše svedectvá
Vyznanie ctiteľa Božského Srdca
Prinášame vám rozhovor, či skôr
vyznanie nášho farníka, ktorý
nás navždy opustil vo veľkom
týždni ako 86-ročný. Nechcel byť
menovaný, mená v texte sú
pozmenené, aby bolo toto želanie
zachované.
Ako sa žilo voľakedy: Bola len jedna izba,
v ktorej sa kúrilo. Tam bol jeden sporák, kde sa
zakúrilo a postele tam boli tri, stôl a pec. Sedem
sestier som mal a jedného brata, ja som spal tak,
že na jednej posteli dve sestry spali na
príhlavníku a ja konča nôh, hovorím si, dnes to
je nemožné! Ale kde som sa dožil 85 rokov. Keď
si tak premietnem môj život, ja som toho už moc prekonal, zničený som už dosť, ale
keď sa pozriem na to Božské Srdce, to ma vždy podrží. Keby ten nebol, tak to nie je
možné, musí byť na každom kroku, to On činí, nie ja, On to činí a keby On to nečinil,
tak každý jeden človek je bez života. Lebo kto má, musí mať tú vieru, že On existuje
a že je Pravý na každom mieste a na každom kroku, všade aj tu a že je neviditeľný?
To je len ľudská myšlienka, ako sa dneska snažia zistiť, že ako vznikol Boh.
Koľko ľudí povie, keď sa im dobre vedie - však verím v Boha, ale je to vyznanie
Boha? Ale čo ti to dáva a ako ti to dáva, alebo čo ti dáva, že ťa náhodou aj z katastrof
vytiahne. Ja som okúsil tri katastrofy na sebe ... Ale tých utrpení, ale vieš jak ich ja
ľahko znášam, pretože je tu Pán, ten mi pomáha, to je môj Šimon Cyrenejský. Každý
údel dňa mi pomáha niesť.
O pánovi farárovi Meskovi
Keď došiel sem, mal prvú kázeň. Hovorí: „Ľudia moji, ja nekážem tu preto, že
som dobrovoľne išiel do seminára. Ale že moja mati plakala, chodila za mnou, že aby
som išiel za kňaza. Ja som išiel, lebo som jej chcel splniť jej želanie na tomto svete,
tak som sa obetoval, ja som bol huncút, ja som bol chlapčisko prefíkaný, zlý,
samopašný. Ale keď som sa pozrel na tú mamu, keď ma prosila, aby som išiel do
seminára, tak som nemohol odolať a išiel som aj s takým srdcom. Choval som sa tak
ako sa patrí, aj vysviacku som prijal, ale ako žijem aj v kňazstve? Som človek!“ Boh
určite aj cez neho konal, a za tej éry, to boli ťažké časy.
Vtedy to bolo umenie a keby nebol býval v strane - prvý, druhý, tretí diel
Starého zákona to mi on doniesol v dobe najväčšieho rozmachu ateizmu v 74. roku.
Vtedy som práve betónoval garáž, keď prišiel a povedal: „Pomáhaj Pán Boh!“
Odpovedal som: „Pán Boh uslyš! Vitajte.“ Hovorí mi: „Vieš, prečo som došiel za
tebou? Mám tu voľačo pre teba, vieš aký prežívame čas? Toto Sväté písmo, ja som bol
na sekretariáte a pre farnosť moju som vybavil pre dvadsať rodín som vo Svätom
Vojtechu vybavil tri časti Starého zákona. Na sekretariáte mi schválili, aby som ich
mohol objednať.“ Vtedy bolo umenie ozaj Sväté písmo zohnať, to muselo cez
všelijaké schválenia prejsť.
9
O službe u pána farára Horánskeho
Pamätám si, že po fronte ešte aj pán farár Baráth hospodáril a môj otec u toho
pána farára Horánskeho aj s mamou pracovali. Tam boli chlievy, 5 kusov dobytka,
maštaľ, všetko si dorábali sami na fare. Tieto farské role čo sú, to bolo 95
katastrálnych holdov (asi 50 hektárov) čo boli cirkevné od Šilingie až po tú asfaltku na
majer. Aj gazdovská ulica tá jedna strana, to boli farské majetky. Otec mi spomínali,
keď nestíhali obrobiť načas, tak pán farár vyhlásili brigádu, kto mal voľné kone, voly,
aby išli orať, brániť, siať alebo keď bolo drevo – deputát voziť. Vtedy sa kúrilo
drevom, tam boli rady siahovice, aj píliť na polienka to chodili všetko veriaci robiť.
Pán farár vyhlásili, aj keď sa kostol začal stavať.
Vtedy otec chodieval aj pánu farárovi Horánskemu do Santovky minerálku
čapovať aj pre celý farský personál.
O miništrovaní
Nebol som aktívny miništrant. Confiteor (vyznanie hriechov) som ešte
v latinčine na začiatku svätej omše vyznával. Ja som len tak zaskakoval, bol som
Maťkovi kostolníkovi, jeho svokrovi, pomocník, zvonár. Vtedy sa zvonievalo, keď
niekto umrel, každé dve hodiny až do pohrebu. Ďurko Šmýkala sa volali, čo boli vtedy
kostolník. Ten museli rozťahať najskôr dva zvony a potom tretí utekali myknúť
a potom som im ja začal chodiť pomáhať tie tri zvony rozťahať. Každé dve hodiny
som utekal pred kostol a tam som ich čakal. Pomáhal som im zvoniť.
Túto dobu sa chodilo na „roráty“ ranné. O šiestej bývali , ja som chodieval na
každé „roráty“. Vtedy keď jeden miništrant nedošiel, ja som zaskakoval. (Vtedy
bývali pri oltári len dvaja miništranti.) Ráno bola ešte tma a lampáš bol z dreva,
sviečka sa do prostriedku zapálila, neboli svetlá na ulici. A blato! Aby sme si aspoň na
chodník svietili. Tak sme chodili.
Výchova
A ako som bol vychovávaný? Vtedy sa učilo od malička, jak si už začal hovoriť.
Aj do kolísky jak ma moja mamka položili, chytili ma za ručičku a učili ma prežehnať
a hovorili: „Prežehnaj sa“. A keď som už začal hovoriť, prvé čo bolo, bol Otčenáš,
Zdravas Mária, postupne Verím v Boha, desatoro, pätoro a jednu najkrajšiu modlitbu,
čo ma naučili, je : „Anjel Boží nech ma varuje do pravej polnoci, Panna Mária od
polnoci, aby som sa do smrti ráčil na pravú cestu napraviť!“ U nás náboženský život
bol od malička v duchu kresťanskom. Pamätám aj mladšieho brata, čo bolo prvé,
mama mu chytili ručičku, keď ho dávali spať: „Synček, ešte prežehnať, v mene Otca
i Syna i Ducha Svätého. Amen.“
V Trojjediného Boha ja verím, každý prvý piatok ja chodím ku sviatostiam, lebo
to som sľúbil svojej drahej, keď skonávala, tak ma volala: „Poď sem môj, počúvaj,
vieš čo ti zanechávam? Nespúšťaj sa Pána Boha! Uctievaj Božské Srdce.“ Hovorím
jej: „Neboj sa, budem pokračovať v tom, čo si zanechala.“ Zavrela oči a povedala
„Ďakujem, ďakujem...“
10
Hovoril som jej: „Budem v tom pokračovať, sväté prijímanie každý prvý piatok,
nevybočím, budem v tom pokračovať.“ „...Ďakujem...“ odpovedala a s pokojom
umrela... Takú smrť by som si aj ja želal. Avšak verím, že aj mňa takto povolá. Či to
bude v kostole, či to bude na ceste, som pripravený, som pripravený na každú situáciu
...
Čo vás v tých ťažkostiach povzbudzovalo?
(Ujo ukázal na obraz Božského Srdca). To sa vždy na to Božské Srdce pozriem
a poviem si: Ty si tu a keby si Ty tu nebol, ani ja tu nie som. Ja ho vidím v každom
pohybe. Môj základ je to žiť, toľko len, na čo máš! Nie sa zaťažovať, že ten má to, ten
má tamto, aj ja by som to, že sa hanbím, že to nemám. Na čo mám, to mi dal Pán, keď
si stvorený na polku chleba, celý nikdy mať nebudeš! Zbohatlíci, čo podvodom
zbohatnú, nemôžu pokojne žiť. S takými peniazmi nemôže človek, čo nosí v sebe
Boha žiť, lebo to ťa musí utrápiť, to je len pokušenie, zloba, zvod. Len to ťa môže
povzbudiť, že Pane ty vieš, čo potrebujem a Ty mi to vždy dáš. Tvoja ruka nie je
nikdy prázdna.
Čo pre vás znamená Sviatosť oltárna?
Keď sa jej zúčastňujem, to znamená pre mňa, že živého Krista prijímam za
pokrm. Pravého v tej hostii, nielen kus nejakého cestíčka, nielen zúčastniť sa svätého
prijímania, vyplaziť jazyk. To nie, to musí tú hostiu aj precítiť, že vo mne sa niečo
premieňa, že niečo prežívam. Že som prijal opravdivý chlieb Božieho tela a opravdivú
krv Kristovu. Ale takáto osobná viera nebola v mladosti. Počas života sa vyformovala.
Náš farník nám dáva do pozornosti modlitbu, ktorú mu zanechala jeho manželka
a ktorú sa roky modlil a každý deň tak zasväcoval svoj život Panne Márii.
Modlitba:
Zasvätenie posledných rokov života svätej Panne
Svätá Panna Mária, Matka moja, teraz, keď sa nad mojím životom zvečerieva,
s radosťou som sa rozhodol zasvätiť Ti posledné roky a zjednotiť ich s Tvojimi
svätými rokmi. Áno, prosím Ťa, prijmi odo mňa venovanie času, ktorý mi Boh ešte
dožičí stráviť na zemi, venovanie obetí a utrpení, ktoré ma ešte každý deň čakajú, aj
venovanie radostí, ktoré mi Pán Boh zošle na cestu životom, aby to všetko bolo
Tebou posvätené. Ó, Matka môjho Boha-Ježiša, ráč prežiariť koniec môjho života
svetlom Tvojho života a pomôž mi obetovať koniec môjho života Bohu Otcovi
a v hodine smrti ma prijmi do svojho materinského náručia.
Túto modlitbu Ti predkladám za duše, ktoré prišli k večeru svojho
pozemského života a potrebujú tvoju pomoc a ochranu. Amen.
Zaznamenal František Rampáček
11
Vlastná tvorba
Milí naši čitatelia,
v tejto rubrike by som sa s vami chcela podeliť o výtvory našich žiakov. Na hodinách
náboženstva majú žiaci často vytvoriť vlastnú modlitbu alebo žalm. Modlitba vyslovená
vlastnými slovami a od srdca má veľkú hodnotu. Žiakom pripomínam, aby modlitby
nielen odrecitovávali, automaticky, bez rozmýšľania hovorili, ale aby nad nimi
i rozjímali a rozprávali sa Pánom ako so svojím priateľom. Vraveli mu, čo ich teší, ale
i trápi. A hocikedy i počas dňa vyslovovali tzv. strelné modlitby, napr. pri prechádzke
prírodou poďakovali Pánu Bohu za tú stvorenú nádheru, za krásne farebné kvietky atď.
Pán má s takýchto modlitieb veľkú radosť, veď predsa všetko stvoril pre nás, aby sme sa
tomu tešili, starali sa o to a užívali.
Pane, buď pochválený za všetku krásu
Tentokrát si môžete prečítať žalmy
prírody. Za stvorenie sveta. Chválime
na oslavu stvorenej prírody, ktoré napísali
Ťa a vyvyšujeme naveky.
žiaci ôsmeho ročníka.
Pane, ďakujem Ti za to, že si stvoril
ľudí dobrých, ale aj zlých, ale vždy
Pane Bože, Ty si
som si našiel takých kamarátov, ktorí
Tvoje slová zázračné
zázračný, ako
pri mne zostali. A tak som zistil, ktorí
Stvorili to, čo je dnes
príroda, ktorú si
sú tí skutoční kamaráti, a za to Ti
A práve preto ďakujem,
stvoril pre nás.
ďakujem. Ďakujem za krásu prírody,
Že som, a že Ťa chváliť
Príroda vôkol nás,
keď treba, človek ju môže využiť na
smiem.
rastliny, kvety,
odpočinok, ktorý je pre náš život
živočíchy ,nebo,
dobrý. Ale ja osobne mám rád západ
Nech Pána chváli celá
v ktorom žiješ.
slnka a kvietky, na ktoré sa viem
zem, lebo stvoril
pozerať celé hodiny, a to len kvôli
hviezdy, mesiac, každý
Velebte Pána
Tebe sa na ne môžem pozerať.
život, všetku krásu,
a oslavujte ho
Ďakujem, že si ich stvoril.
slnko, noc i deň. Aj ja
všetky živé aj
Pane Bože, ďakujem Ti, že si stvoril
Pána chváliť chcem, tak
neživé stvorenia,
tento krásny svet a všetko, čo žije na
pomodlím sa a za
ďakujte mu všetky
tomto svete. Velebte Pána za to, že je
všetko poďakujem.
rastliny za vašu
taký krásny tento svet. Boh, náš, je
krásu. Ďakujte mu
láska, ktorá sa ukázala v kráse prírody.
Ja verím Pane a ďakujem
všetky vrchy za
Za všetko krásne, čo tu je, Buď pochválený a zvelebený Bože.
vašu mohutnosť,
Za nádheru prírody,
ďakujte mu všetky
Dal si mi silu milovať, radovať sa,
Za
to,
že
si
stvoril
nás.
živočíchy za to, že
mať rád. Podaroval si nám tento
Miloval
si
a
miluješ
ma,
vás stvoril.
krásny svet. Svet, ktorý je obklopený
Dúfam,
Pane,
že
náš
svet
Ďakujte mu a
aj niečím krásnym, aj zlým. Farby
Bude
krásny
ako
kvet.
oslavujte ho všetci
tohto sveta sa ani nedajú tak ľahko
ľudia za to, že
opísať. Aj keď to niekedy zariadiš tak,
vám dal moc
aby to nebolo krásne, vždy je to na
Ďakujem Ti, Pane môj,
vládnuť nad
niečo dobré. Ďakujem Ti, Bože, za
Za prírodu, krásny svet,
živočíšstvom
všetko.
Ktorý s úctou chválime
a rastlinstvom.
A spoznávať ho ďalej chcem.
12
Na potulkách
Príbeh spoza veľkej mláky
Spojené štáty... vysnívaná krajina mnohých ľudí. Každý sem chce prísť a vyskúšať si na vlastnej koži prežiť svoj „americký sen.“ Pre človeka, ktorý túto krajinu ešte nenavštívil, sa všetko zdá byť také jednoduché. Keďže som ale od prírody
realista, ja som sa obávala práve opaku. V duchu som sa samej seba pýtala:
„Dievča, to čo za bláznivý nápad bol vyskúšať práve USA???“
Sediac v lietadle so zmiešanými pocitmi a „motýlikmi v brušku“ ako počas
prvej zamilovanosti, mi vírilo v hlave hádam
tisíc myšlienok naraz. Čo ak sa nebudem
páčiť rodine? Čo ak sa nebude rodina páčiť
mne? Čo ak budem mať úraz a nedostatok
peňazí? Čo ak sa stane toto, tamto... Počas
desaťhodinového letu mi behalo mysľou nespočetné množstvo nezodpovedaných otázok, až som si myslela, že sa z toho nakoniec zbláznim. Toto mučenie prestalo, keď
som pristála oboma nohami pevne na zemi, na letisku v Newarku (New York)
a prvýkrát som sa nadýchla „pravého amerického vzduchu“.
Prívetivý starší pán s ceduľkou, na ktorej stál nápis mojej agentúry, ma na
letisku veľmi milo privítal a mal ma zaviezť do hotela Hilton v New Jersey, kde
som mala stráviť štyri dni na školení s ďalšími päťdesiatimi dievčatami, ktoré sa
sem prišli starať o deti tak ako ja. Týchto pár dní som strávila v úžasnom prostredí
s úžasnými ľuďmi. Bolo to všetko tak dokonale zorganizované, že som mala
niekedy pocit, že snívam. Zo všetkého najviac som sa však tešila na návštevu New
Yorku. New York, veľkomesto o ktorom spieval Frank Sinatra vo svojej piesni...
mesto svetiel, mrakodrapov, hlučné ulice preplnené ľuďmi a trúbenie taxíkov...
presne ako to poznáme z amerických filmov. Zdalo sa mi, že tu čas beží rýchlejšie
ako v ostatných kútoch sveta. Dokonca i davy sa mihali takou rýchlosťou, že som si
nestíhala všímať ani tváre ľudí idúcich okolo. Všetko bolo tak fascinujúce, a pre
mňa, obyčajné dievča, tak neznáme a vzdialené...
Ani som sa nenazdala a školenie ubehlo tak rýchlo, že som sa znova ocitla
v lietadle. Tento krát ale lietadlo smerovalo do Kalifornie, amerického štátu
ležiaceho pri Tichom oceáne. Letela som do štátu presláveného mestami ako Los
Angeles, San Francisco a San Diego. Áno, letela som k svojej hosťovskej rodine,
o ktorej som nevedela v podstate nič a u ktorej som mala prežiť rok môjho života.
Miešali sa vo mne pocity strachu, no aj radosti, ale hlavne pocity vzrušenia
z prvého stretnutia s mojou hosťovskou mamou, ktorá ma mala čakať na letisku.
13
Na prvý pohľad to vyzerala byť veľmi milá štyridsiatnička. Blondína, s dobrou postavou, oblečená pohodlne, vlastne celkovo vyzerala veľmi dobre. „Pravdepodobne sa o seba dobre stará“, pomyslela som si. Ako prekvapenie priniesla so
sebou aj svojich synov. Nasadli sme do auta a približne o desať minút som sa ocitla
na mieste, kde budem tráviť nasledujúci rok.
Bývam asi 20 kilometrov od slávneho San Francisca, v mestečku
Hillsborough. Je tu veľké množstvo zelene, až niekedy nadobúdam pocit, že toto
mestečko vyrástlo v lese. Príroda je skutočne očarujúca, čo sa mi veľmi páči,
pretože mi to pripomína môj domov.
Aj počasie je tu super. Nikdy by som si nemyslela, že cez zimu tu zažijem 20
stupňové teplá. Zatiaľ, čo Slovensko sužovali tuhé mrazy a snehové búrky, ja som
sa prechádzala bosá po pláži v tričku s krátkymi rukávmi a počúvala šum Tichého
oceánu.
Starám sa tu o dve úžasné deti, chlapcov Tomyho a Ryana. Obaja ich rodičia
sú veľmi zaneprázdnení, ako väčšina „bohatých“ Američanov žijúcich v tejto
oblasti. Otec malého Tomyho a Ryana je doktor. Vídavam ho len sporadicky,
pretože sa väčšinou nachádza na cestách a niekedy nie je doma aj dva alebo viac
dní. Ich mama pracuje doma.
Keďže sú veľmi „busy“ (čiže zaneprázdnení, ako sa to v Amerike hovorí),
potrebujú niekoho zodpovedného, kto sa postará o ich dve ratolesti.
Hlavnou náplňou mojej práce je pripravovať pre deti raňajky, obedy a večere,
hrať sa s nimi rôzne hry, chodiť do parkov, na prechádzky, voziť ich do a zo školy, čítať rozprávky
na dobrú noc a sem-tam po nich aj poupratovať
hračky. Ako každá au-pairka, môžem robiť maximálne 45 hodín týždenne, raz do týždňa musím
mať deň a pol voľna a raz do mesiaca musím mať
voľný víkend. To znamená, že mi zostáva čas aj na
cestovanie a spoznávanie Kalifornie.
Práve pred troma týždňami som absolvovala
výlet do San Francisca s jednou slovenskou aupairkou, s ktorou sme sa skamarátili tesne pred
odletom do Spojených štátov. Mal to byť posledný
slnečný víkend pred veľkou zmenou počasia, tak
sme si povedali: „Prečo to nevyužiť?“
Vlak nás vysadil priamo v centre mesta. Deň
pred naším výletom sme sa dohodli, že pôjdeme na
omšu priamo v San Franciscu. Po príchode do centra sme mali presne hodinu na to,
aby sme kostol našli. Netrvalo dlho a Kostol Sv. Patrika (Svätý Patrik je patrónom
Írska) stál priamo pred nami. Zvonka vyzeral nádherne starobylo, akoby bol
vytrhnutý priamo z malého írskeho mestečka a prenesený do San Francisca.
14
Po omši sme sa rozhodli popozerať si architektúru tohto mesta. Nachádza sa tu
mnoho nádherných starobylých budov, ktoré boli postavené v 18. storočí. Na pláne
sme mali vidieť aj slávny Golden Gate Bridge, ku ktorému sme sa, žiaľ, nedostali.
No videli sme aspoň nemenej slávne bývalé väzenie Alcatraz, ktoré v súčasnosti
slúži ako turistická atrakcia. Pri potulkách ulicami San Francisca som si všimla, že
sa v tomto meste nachádza neobvykle veľké množstvo bezdomovcov. Nájdete ich
naozaj na „každom rohu.“ Toto mesto je dobrým príkladom toho, aby si našinec
uvedomil veľkosť rozdielov medzi chudobnými a bohatými ľuďmi. Z našej
poslednej zastávky – Alcatrazu, ktorý sme videli len z diaľky (ale, samozrejme, sa
tam plánujeme vrátiť), sme sa zviezli späť na vlakovú stanicu a vyčerpané sme si to
namierili rovno domov. Nevideli sme síce všetko, ale veď bývame len pár míľ od
mesta, takže sa sem môžeme kedykoľvek vrátiť.
Spojené štáty sú naozaj multikultúrnou krajinou, v ktorej musí v spoločnej
harmónií nažívať mnoho prisťahovalcov z rôznych kútov sveta. Je naozaj fascinujúce vidieť toľko rôznych kultúr žijúcich na jednom mieste. Je to pre mňa určite
úžasná skúsenosť do života a každému odporúčam navštíviť túto krajinu a spoznať
jej krásy. Posielam pozdrav spoza veľkej mláky.
Kristína Štrbová
Dóm sv. Štefana
Približne pred rokom a pol som vám priblížila vianočnú Viedeň. Každoročne
sa tam v čase adventu konajú vianočné trhy. Ale o nich som už písala, preto by som
vám dnes chcela predstaviť dominantu Viedne – Dóm sv. Štefana. Tento chrám sa
považuje za hlavný symbol mesta a žiadny návštevník Viedne neodíde z tohto
mesta bez toho, aby si túto pamiatku nepozrel.
Tento chrám sa nachádza v srdci Viedne na námestí sv. Štefana. Pôvodne išlo
o románsky kostol, ktorý bol neskôr prestavaný do dnešnej gotickej podoby. Z románskej stavby zostali zachované dve veže, tzv. pohanské, ktoré sú po stranách
hlavnej brány kostola. Chrám má ďalšie dve veže - Severnú a Južnú. Pôvodne mali
byť obe rovnako vysoké, ale v dobe (rok 1433) keď sa stavala ako druhá Severná
veža, už nebolo toľko prostriedkov a ani doba nebola priaznivá, aby sa veža dokončila. Tak sa dóm sv. Štefana pýši gotickou Južnou vežou, ktorú Viedenčania nazývajú Steffl a druhá veža bola zakončená v roku 1579 renesančne. V Severnej veži
sa nachádza jednak výťah, jednak 75 schodov, ktoré vedú k výhľadovej plošine.
Vo výške 82 metrov sa nachádza rozhľadňa, z ktorej je krásny výhľad na celú
Viedeň. Dóm sv. Štefana bol dlhé stáročia najvyššou stavbou na európskom kontinente, na čo boli Viedenčania aj patrične hrdí. Odzrkadľovalo to samozrejme aj silu
vtedajšej monarchie. Ale na druhej strane bol tento chrám aj vhodným terčom
v rôznych vojenských konfliktoch. Naposledy to bolo počas Druhej svetovej vojny.
Vo vnútri chrámu by ste vedeli stráviť celý deň a stále by bolo na čo pozerať. Či je
15
to krásny hlavný oltár, kaplnky po stranách chrámu, sochy, vitrážové okná. V 18.
storočí bol kostol ozdobený barokovými oltárnymi obrazmi – panel hlavného oltáru
zobrazuje ukameňovanie sv. Štefana, prvého kresťanského mučeníka, po ktorom je
kostol pomenovaný.
Dóm sv. Štefana je otvorený denne nielen na bohoslužby, ale aj pre turistov.
Turisti môžu obdivovať krásy kostola so sprievodcom ako aj bez neho.
Ak by ste mali záujem, môžete sa pozrieť aj do podzemia chrámu. Viedenčania to nazývajú katakomby. Ide o priestor pod chrámom a časťou námestia, kde sa
od 15. storočia pochovávali ľudia. V tej novšej časti sa nachádzajú sarkofágy hlavne viedenských biskupov. Potom si tu môžete na policiach všimnúť uzatvorené medené nádoby, v ktorých sa nachádzajú zakonzervované vnútorné orgány Habsburgovcov. Vo Viedni bolo zvykom, že sa do sarkofágov ukladali iba prázdne telá
a vnútronosti zvlášť. Telá Habsburgovcov sú uložené pod kapucínskym kostolom
taktiež vo Viedni.
Ak pôjdeme ďalej po katakombách, dostaneme sa do časti, kde sú
pochovávaní biskupi za červenými mramorovými platňami v stene. A nájdeme tam
aj ešte prázdne miesta.
Keď sa dostaneme do ďalšej
časti katakomb, prechádzame po
tmavých chodbách, vzduch je ťažší
a z jednej alebo z druhej strany
vidíme v stenách zamrežované okná
a za nimi kopa kostí. Alebo sú kosti
poukladané jedna na druhej a zamurované v stene. Asi zvlášť najsilnejšie na vás zapôsobí jedna miestnosť. Keď vojdete do jednej
z miestností, nájdete iba dieru v podlahe a pod sebou veľké množstvo
kostí. Tento otvor viedol kedysi až
na námestie a sem zhadzovali
mŕtvych počas morovej epidémie,
ktorá zabíjala Viedenčanov a oni
jednoducho nestačili každému
pripraviť dôstojnejší pohreb. Ide
naozaj o silný a zaujímavý zážitok.
Miša
Zdroj: internet
16
Zo života
Boh koná zázraky každý deň
Milí čitatelia,
chcela by som sa s vami podeliť o nejaké zázraky, ktoré Boh koná v mojom živote.
Konkrétne sa tieto zázraky týkajú mojej „lásky“ k lietaniu, lietadlám a všetkému, čo
sa lietania týka. Už od detstva sa mi veľmi páčilo povolanie letuška, ale i hotelierstvo. Strednú školu som si preto vybrala Hotelovú akadémiu. Táto škola je zameraná na cudzie jazyky, čiže pripravuje aj na prácu letušky, ktorá musí perfektne
ovládať aspoň jeden cudzí jazyk. Ibaže, počas štúdia som zistila, že keď Pán Boh
rozdával talent na cudzie jazyky, asi som stála v rade posledná a ušli sa mi z neho
len omrvinky. Snažila som sa, ako som vedela, ale keď človek bez talentu na jazyk
nejde do zahraničia, plynule ním rozprávať nebude... A ja som do zahraničia nechcela ísť, pretože som sa sama bála, a aj preto, že som až príliš spätá s mojou
rodinou a farnosťou. Nevedela som si predstaviť, že by som mala opustiť jedno
i druhé. Napokon, čím ďalej tým viac ma napĺňala práca s deťmi. Moja viera
„dospievala“ a začala som sa viac zbližovať s Bohom. Cítila som sa šťastná, keď
som mohla pomáhať v kostole a rozprávať deťom o Bohu. Pán farár ma v tom
veľmi podporoval a aj vďaka nemu som vyštudovala náboženstvo. Pomáhal mi nielen s knihami, ale i modlitbami. I teraz, keď už druhý rok učím náboženstvo, nepochybujem, že som si vybrala správne. Cítim sa šťastná, že môžem deťom rozprávať
o Bohu, ako nás miluje, ako sa o nás stará, aký je úžasný... Boh je môj život a neviem, čo by bolo zo mňa bez Neho. I keď som šťastná vo svojom povolaní, predsa
sa mi len sem – tam v kútiku duše objavuje túžba byť letuškou. Zbožňujem lietadlá
a vždy, keď počujem, že nejaké letí, zodvihnem hlavu a pozerám so stisnutým srdcom za ním. Keď počujem, že nejaké letí nízko, bežím na dvor si ho pozrieť.
Rodičia sa na mne len smejú, že ma to stále neprešlo... Keď som sa učila na
štátnice, sedávala som niekedy na dvore a pozorovala lietadlá. S povzdychom som
sa žalovávala Bohu: „Ach, Pane, tak strašne túžim letieť, ale nemám peniaze na
letenku. Budem niekedy letieť? Prosím, aspoň raz v živote, keby som mohla letieť.“
Možno si myslíte, že letenky nie sú také drahé, že to nie je nesplniteľný sen. Nie je
nesplniteľný pre zarábajúcich, ale nie pre študenta, ktorého rodičia sú dôchodcovia.
Peniaze nikdy neboli nazvyš, a hlavne nie na let. Dúfala som, že možno
v budúcnosti si na nejakú letenku našetrím. Ale ja som tak túžila letieť teraz...
Pri promóciách, keď mi moji najbližší gratulovali, sa moja sestra stále
potmehúdsky usmievala. Od nej a švagra som dostala malú škatuľku, pekne zabalenú, ale ľahučkú, akoby v nej nič nebolo. Otvoriť som ju mohla len v prítomnosti
všetkých. Nemala som tušenie, čo tam môže byť, keď sa moja sestra tak divne
správa. Keď som ju otvorila, bol v nej len skrčený papier. Roztvorila som ho, ale
stále mi nič nedochádzalo. Nerozumela som mu. Bol v anglickom jazyku. Čítala
17
som Viedeň – Frankfurt... Vtedy sestra s veľkým úsmevom zahlásila: „To je
letenka.“ Skoro som odpadla... Spomenula som si, ako som sa pred štátnicami
žalovala Bohu, že by som strašne chcela letieť. Sestre som nič také nehovorila, iba
vie, že mám rada lietadlá. Trošku som sa bála, že budem letieť sama, ale aj to sestra
. Letela som so švagrom do Frankfurtu, kde sme bývali
zariadila, lebo ma pozná
u rodiny Boššániovej, ktorej chcem týmto ešte raz poďakovať, pretože sa o nás
perfektne postarali a mne pripravili nezabudnuteľné chvíle.
Pán Boh je taký úžasný, ako sa o mňa stará, ale nielen o mňa. Stará sa
o každého jedného z nás. On pozná naše túžby a chce ich plniť. To len od nás
závisí, či mu to aj dovolíme. Či ho vpustíme do nášho života a urobíme z neho nášho Pána a Kráľa. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ani nie o rok, budem letieť znovu. Kamarátkin priateľ nám vybavil lacné letenky do Paríža a taktiež lacné ubytovanie. Bolo tam nádherne. Eiffelovku som považovala len za kopu železa a nejako
extra ma nelákala. No keď som ju uvidela v noci žiariť, skoro som padla na zadok.
Bol to môj najkrajší zážitok a hlavne kvôli nej by som sa tam chcela ešte raz vrátiť.
Nakoniec pre mňa pripravil Pán Boh ešte jeden nezabudnuteľný zážitok počas
prázdnin. Pán Šafár, ktorý vie o mojej láske k lietadlám, mi v jeden krásny, slnečný
deň zavolal, že o chvíľu sa po mňa zastaví a vezme ma zalietať si s ním. Ani vám
nemusím opisovať, aká naradostená som bola. Bol to nádherný pocit, letieť nad
. Aj p. Šafárovi
rodnou dedinou. A v tomto lietadle som si mohla otvoriť i okno
chcem ešte raz poďakovať. Som mu nekonečne vďačná, že si na mňa spomenul, že
bol ochotný vziať ma zalietať si.
Niekto toto možno nepovažuje za zázrak, no pre mňa to zázraky sú. Zázraky
koná Boh i cez ľudí. Moja sestra so švagrom mi mohla dať k promóciám úplne
niečo iné, napr. hmotný dar a nie mať starosť vybavovať letenky a starať sa i o ubytovanie. Rodina Boššániová mohla odmietnuť, veď majú tri deti, a nie sú povinní
starať sa tri dni o cudzie dievča. Pán Šafár si ani nemusel spomenúť, že mám rada
lietadlá a už vôbec nebol povinný vziať ma zalietať si. Všetci títo ľudia majú niečo
spoločné. Sú hlboko veriaci. Vpustili Boha do ich srdca a urobili ho svojím Pánom
a Kráľom. A Boh aj skrze nich koná zázraky. Ja im to nikdy nezabudnem a prosím
Pána, aby sa im za to odvďačil za mňa. On už vie ako.
Každý deň mi Pán dokazuje, ako sa o mňa stará, ako ma miluje. Každý deň
koná pre mňa zázraky. Možno v budúcnosti sa s vami podelím i o ďalšie...
Janka
Oslavovať ťa budem, Pane, celým svojím srdcom a
vyrozprávam všetky tvoje diela zázračné.
18
Zvyky a obyčaje
Veľkonočné zvyky v Európe
Veľkonočné sviatky sú pre nekresťanov sviatkami jari. Kresťania v tento
sviatok slávia zmŕtvychvstanie Krista, ale niektoré symboly prebrali aj
z nekresťanských sviatkov jari - napr. veľkonočné vajce či veľkonočný zajac.
Zvyky v jednotlivých krajinách sa vo väčšej či menšej miere odlišujú.
Dokonca aj na Slovensku sa veľkonočné zvyky odlišujú v závislosti od kraja.
V nemecky hovoriacich krajinách a v Holandsku je napríklad taký zvyk, že deti na
Veľkonočnú nedeľu hľadajú vajíčka, ktoré predtým schoval veľkonočný zajac.
U katolíkov je zvykom, že zvony od Veľkého piatka nezvonia. V južných častiach
Nemecka a v Luxembursku namiesto zvonov chodia mladí ľudia po dedinách
a zvolávajú ľudí do kostola rapkáčmi. A malým deťom napríklad v Rakúsku
hovoria, že zvony odlietajú na Veľký piatok do Ríma a na veľkonočnú nedeľu sa
vracajú späť. A z Ríma prinášajú so sebou plno sladkostí, ktoré poschovávajú, aby
ich deti mohli potom hľadať.
V Grécku sa zasa počas Veľkej noci varí typické veľkonočné jedlo. Je to
polievka, ktorá sa pripravuje z jahňacích vnútorností. Táto polievka sa nazýva
Majiritsa.
Vo Švédsku je napríklad taký zvyk, že ženy sa v noci potichu a potajomky
vyberú k liečivému prameňu. Ak sa im podarí priniesť vodu z tohto prameňa
nepozorovane k svojmu milému a pokropiť ho ňou, získajú si tak jeho lásku. Veľká
noc sa vo Švédsku slávi ohňostrojom a hlukom. Symbolicky sú prenasledované
a upálené bosorky.
Alebo napríklad v Austrálii si zasnúbené páry na Veľkú noc naberú vodu
z tečúceho potoka a uchovajú ju až do svojej svadby. Vo svadobný deň sa touto
vodou pokropia, čo im má priniesť šťastie.
Podobné zvyky, ako sú u nás na Slovensku majú aj v Čechách, v Rumunsku,
či v Maďarsku. No iba v Čechách, v Poľsku a na Ukrajine sa vyzdobujú vajíčka, tak
farebne a pestro ako u nás. Náš zvyk na Veľkonočný pondelok zmáčať ženy
a dievky vedrom vody a ešte ich aj vyšibať korbáčom asi vzbudzuje údiv
u mnohých cudzincov.
Miša
Mark Sanders (16-ročný Američan) strávil 2 týždne na prázdninách v Londýne,
kde bez prestania pršalo...
Svojmu anglickému priateľovi hovorí:
„Tvoja krajina, Paul, je naozaj prekrásna, len by ste ju mali zastrešiť.“
19
Rozhovor
MUDr. Bc. Mária Viannea Krasňanová sa narodila
20.03.1972 v Nových Zámkoch. Študovala na
Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, zamerala sa na vnútorné lekárstvo. Od roku
1996 pracuje na Interno-onkologickej klinike
v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave.
V roku 2006 bola zvolená za generálnu predstavenú Rehole svätej Alžbety. V rokoch 2007-2010
absolvovala na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity bakalárske štúdium v študijnom odbore sociálna práca, katolícka teológia, študijný program
formácia a vedenie spoločenstiev. Taktiež v roku
2010 dosiahla akreditované vzdelanie s celoštátnou
platnosťou v téme: Finančný manažment pre manažérov organizácií, Projektový manažment pre
manažérov organizácií, Finančný manažment, Marketing a fundraising. V roku 2011 ju
časopis Slovenka spolu s ďalšími úspešnými ženami v rôznych kategóriách nominoval na
Slovenku roka. S našou rodáčkou, pre mnohých kamarátkou, spolužiačkou, dlhoročnou
animátorkou mladých prinášame tento krátky rozhovor.
Prvýkrát si sa s nami podelila o svoje postrehy a zážitky v októbri 2003. Odvtedy
prešlo už niekoľko rokov. Aké zmeny si za ten čas zažila?
Asi najväčšou zmenou v tomto období bolo zvolenie za generálnu predstavenú
Rehole svätej Alžbety v roku 2006. Tým sa výrazne zmenila moja každodenná práca,
ktorá je teraz viac „manažérskeho typu“ – zorganizovať, dohodnúť, vybaviť, zabezpečiť,
komunikovať, zúčastňovať sa na stretnutiach... Tiež našu nemocnicu - Onkologický ústav
sv. Alžbety, v ktorom som pracovala ako lekárka priamo pri chorých na Internejonkologickej klinike, vidím teraz zo širšieho pohľadu. Stále ide o pomoc chorým, ale
vnímam dôležitosť starostlivosti o pacienta z pohľadu zabezpečenia kvalitných služieb po
odbornej, ľudskej i duchovnej stránke.
Ktorú skúsenosť považuješ za tú naj, je niečo, čo ťa ovplyvnilo viac ako iné zážitky?
Pravdu povediac, zakúsenie novej služby a niekedy i nie ľahkých situácií ma viedlo
k väčšiemu spoznávaniu seba, objavovaniu svojich darov a schopností, ale aj svojich
limitov. Vnímam toto obdobie ako priestor pre môj osobný rast vo viacerých oblastiach.
Svoje schopnosti chcem ponúknuť v prospech rozvoja našej komunity.
Ako predstavená kláštora často cestuješ. Čo je náplňou týchto ciest?
Máme pravidelné stretnutia predstavených z rôznych ženských rehoľných
spoločenstiev v rámci KVPŽR (Konferencia vyšších predstavených ženských reholí) na
Slovensku, občasné stretnutia generálnych predstavených z rôznych krajín v Taliansku,
tiež stretnutia alžbetínok z rôznych krajín Európy najmä v Rakúsku a Nemecku, hoci
20
v tomto roku v máji bude výnimočne stretnutie v Kanade. Častejšie ako predtým som na
priateľských návštevách alžbetínskych komunít v zahraničí.
Momentálne tvojich rodákov zaujala skutočnosť, že si bola časopisom Slovenka
nominovaná na Slovenku roka. Ako vnímaš túto nomináciu?
Mňa samotnú to prekvapilo. Nezdalo sa mi, že by som pre Slovensko urobila niečo
až takého výnimočného. Skôr beriem túto nomináciu ako prejav verejného uznania
a vďačnosti nielen mne, ale všetkým naším sestrám alžbetínkam, ktoré sa na Slovensku už
od roku 1738 starajú o chorých a v súčasnosti pôsobíme v Onkologickom ústave
sv. Alžbety v Bratislave na rôznych oddeleniach ako lekárky, zdravotné sestry, ošetrovateľky, sanitárky, laborantky, na ekonomickom i technickom úseku nemocnice.
V širšom meradle beriem nomináciu ako prejav vďaky a uznania všetkým, ktorí v Onkologickom ústave sv. Alžbety pomáhame naším chorým a trpiacim.
Poznala si túto anketu aj predtým, ako sa to dotklo teba samej?
V podstate veľmi málo.
Čítaš dennú tlač, prípadne máš nejaké obľúbené časopisy? Máš teraz rozčítanú
nejakú knihu?
Občas pozriem správy v TV, občas na internete. Momentálne venujem čas
angličtine. Mám rozčítanú knihu o Božom slove v každodennom živote s názvom The
word of God every day. Rada si prezerám náš časopis s názvom Naša nemocnica, ktorý
4x ročne vydáva Onkologický ústav sv. Alžbety. Predstavujeme v ňom udalosti zo života
našej nemocnice, prácu jednotlivých oddelení a poskytované služby. Onkologický ústav
sv. Alžbety poskytuje diagnostickú, liečebnú i preventívnu starostlivosť, pričom k nám
prichádzajú pacienti z celého Slovenska. Základné informácie o nemocnici sú aj na
stránke www.ousa.eu
Čo ťa čaká v najbližšej budúcnosti?
Ako som spomínala, v máji navštívim spolu s ďalšími 3 našimi sestrami komunitu
alžbetínok v Kanade, kde oslavujú 100. výročie vzniku ich komunity. Pripravujeme sa
i tešíme sa. Bude to určite zaujímavá nová skúsenosť.
Pozdravujem všetkých mojich rodákov a čitateľov časopisu Ratolesť
a želám im, aby sa nebáli hľadať a objavovať svoje osobné povolanie
a naplno ho žiť v dnešnej dobe.
Za rozhovor ďakuje Majka
21
Recenzia
Bella
LUX communication – Spoločenstvo
pre šírenie hodnôt evanjelia v médiách
v spolupráci so spoločnosťou Tatrafilm
prináša do slovenských kín americký film
Bella. Bella je dojemný príbeh o jednoduchej, ale hlbokej láske k životu, rodine a o radosti, ktorú prinášajú. Tento film,
inšpirovaný skutočným príbehom, apeluje na srdce diváka. Aj keď ochrana
nenarodeného života nie je ústrednou témou príbehu, po zhliadnutí filmu mnoho
žien zmenilo svoje rozhodnutie ísť na potrat. A Bella hovorí aj k tým, ktorí sa okolo
týchto žien pohybujú. Tieto slová sa nachádzajú na internetových stránkach Lux
communication. Vzbudilo to vo mne zvedavosť a zároveň som chcela podporiť
svojou účasťou v kine film, ktorý sa nevysiela pre komerčný zárobok, ale pre
šírenie mne blízkych hodnôt. Prvoplánovo som si hneď predstavila film, v ktorom
budú protagonisti otvorene hovoriť o Bohu, moralizovať, akoby nasilu diváka
o čomsi presviedčať. Nič také však vo filme nezaznelo.
Protagonisti príbehu - futbalová hviezda José (Eduardo Verástegui) a čašníčka
Nina (Tammy Blanchard) sú kamarátmi, ktorých zblížia ťažké životné okolnosti.
Pochádzajú z odlišného rodinného prostredia, kým José má milujúcu rodinu, Nina
ešte v detskom veku prišla o otca a jej matka to psychicky nezvládla. Ani Josému sa
však nevyhla životná tragédia a tak sú obaja poznačení na celý život.
Filmom sa prelínajú dve časové roviny, v jednej časti dokonca tri. Do aktuálneho času sú totiž vložené spomienky z minulosti, objaví sa aj scéna z blízkej
budúcnosti oboch hlavných hrdinov. Divák sa napriek tomuto prelínaniu času
zorientuje pomerne ľahko a pochopí situáciu.
Bella je film, aký v dnešnom čase budete v našich kinách hľadať dlho a zrejme asi aj tak nenájdete. Získal mnoho ocenení. Nie je v ňom sex, hrubé násilie,
drogy a nenávisť. Na druhej strane nie je ani nudný, ani rozvláčny, ani prvoplánový. Nechýba v ňom humor, prekvapivé situácie a občas vám pripomenie vašu
vlastnú rodinu či domácnosť :-). Netrčia z neho ťažké úvahy o živote, moralizujúce kázne a predsa z toho filmu Boha cítiť. Ukazuje nám, ako málo stačí a urobíme
osudovú chybu a ako netreba veľa, aby sme sa takej chybe vyhli. Stačí na chvíľu
odložiť vlastné problémy a zaujímať sa o problémy druhého. Vypočuť a odovzdať
Bohu.
V čase, keď som kino navštívila, nepraskalo vo švíkoch vďaka mládeži.
Odkazujem jej však, že sa oplatí z vreckového na vstupenku dať. Film Bella vrelo
odporúčam. Úplne každému.
Majka
22
Malé príbehy pre potešenie duše
Ako povedať...
Jeden muž, ktorého manželstvo bolo v kríze, sa vybral za slávnym
učiteľom, aby sa s ním poradil.
Učiteľ ho vypočul a poradil mu: „Musíš sa naučiť počúvať svoju
manželku.“
Muž si vzal radu k srdcu. Po mesiaci sa vrátil za učiteľom a povedal mu, že
počúval každé slovo, ktoré jeho žena vyslovila.
Učiteľ mu s úsmevom povedal: „Teraz sa vráť domov a počúvaj každé
slovo, ktoré nevysloví.“
Akými slovami môžem potešiť?
Akými slovami urobiť niekoho šťastným?
Hovoriť o priateľstve?
Hovoriť o svornosti?
Hovoriť aj o slobode?
Alebo chytiť za ruku?
Čo povedať, keď chcem prejaviť lásku?
Čo povedať, keď chcem byť nežný?
Mám povedať milujem ťa?
Mám to hovoriť vždy?
Mám to hovoriť aj deťom?
Alebo ťa mám chytiť za ruku?
Ako to mám povedať? Akými slovami?
A ak nepoviem nič, ak mlčím?
Ak sa na teba jednoducho pozerám?
A usmejem sa a moja ruka sama chytí tvoju ruku a ty počuješ tieto slová
v mojom mlčaní.
(Blandina, 19 rokov, umrela na rakovinu kostí)
(Bruno Ferrero – Spev svrčka)
23
Kolobeh života
19.3.2010 – 26.4.2011
Opustili nás:
Mária Verešová
Helena Beláková
* 18.7.1947
+ 12.10.2010
Milan Kapusta
*2.8.1959
+ 25.10.2010
Helena Supeková
*5.6.1956
+ 27.10.2010
Bernardína Ondrovičová *12.8.1941
+ 28.10.2010
Albína Szolárová
*18.6.1947
+ 1.11.2010
Pavol Mellen
*27.6.1921
+ 19.11.2010
Jozef Macák
*24.6.1950
+ 29.11.2010
Katarína Debrecéniová *17.11.1921
+7.12.2010
Pavel Kuruc
*31.8.1930
+ 17.12.2010
Alfons Turek
*11.9.1938
+ 23.12.2010
Michal Kuruc
*11.4.1912
+ 27.12.2010
Dominik Ďurina
*17.4.1926
+ 10.1.2011
Bernardína Kurucová
*20.5.1921
+ 21.2.2011
Rozália Mellenová
*22.8.1926
+ 15.3.2011
Janka Rapavá
*23.4.1932
+ 3.4.2011
Eva Krčmárová
*24.12.1919
+4.4.2011
Júlia Tóthová
*6.4.2011
+11.4.2011
Florián Hlavács
*6.6.1939
+ 13.4.2011
Katarína Šajbenová
*7.1.1943
+ 18.4.2011
František Slivoň
*23.4.1925
+ 18.4.2011
Štefan Števár
+ 26.4.2011
*6.7.1942
+ 22.9.2010
*3.10.1980
+ 7.10.2010
Margita Lakatošová
Boli pokrstení:
Monika Lakatošová
Samuel Sekáč
Marko Fialka
Lilla Poláková
Alex Šamaj
Vivien Kurucová
Amália Bartková
Simona Sallaiová
Laura Ďuračová
Diana Pastvová
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
nar.
krst.
20.12.2007
26.9.2010
7.9.2010
24.10.2010
28.9.2010
7.11.2010
21.8.2010
27.11.2010
8.10.2010
28.11.2010
28.9.2010
22.12.2010
1.12.2010
26.12.2010
18.11.2010
9.1.2011
1.4.2007
19.3.2011
24.2.2010
17.4.2011
MISIJNÁ PÚŤ DETÍ
DO RAJECKEJ LESNEJ
sa uskutoční 14. mája 2011
POZÝVAME VŠETKY DETI AJ S ICH RODIČMI
Prihlásiť sa môžete v sakristii
alebo na tel. čísle 0902610662
Časopis Ratolesť - spolupracovali:
Zodpovedná osoba: Michal Habrman ([email protected])
Grafická úprava: Ing. Marek Krasňan ([email protected])
Redakčná rada: Mgr. Mária Krasňanová ([email protected]), Mgr. Michaela
Slivoňová ([email protected]), Mgr. Jana Hačková ([email protected]),
Mgr. František Rampáček ([email protected]), Bc. Kristína Rampáčková
([email protected])
Vydané dňa: 5. 5. 2011 Počet výtlačkov: 230 ks
Registračné číslo: EV 3829/09
Vydáva: OZ Villanka
Adresa redakcie: Michal Habrman, 941 42 Veľké Lovce 708
Foto na obálke: M. Rampáček
Fotografie a obrázky v časopise: M. Rampáček, Tomáš Ďurina, internet
Časopis Ratolesť vychádza vďaka finančným príspevkom čitateľov. Ďakujeme Vám!
24
Download

Časopis kresťanskej mládeže Nepredajné