Bratislava – miesto inovácií v oblasti školstva na prelome 18.-19. storočia
Eva Kowalská
Bratislavské školy mali po stáročia status najvýznamnejších vzdelávacích inštitúcií v rámci
celého Uhorska, či už išlo o evanjelické alebo katolícke školy. Bolo to dané na jednej strane
početnosťou miestnej elity, ktorá sa usilovala dať svojím deťom (pochopiteľne predovšetkým
chlapcom, až od 18. storočia aj dievčatám) čo možno najkvalitnejšie a v mieste bydliska dostupné
vzdelanie. Jej členovia nepochádzali len z radov typických meštianskych vrstiev (najmä patriciátu),
ale aj príslušníkov vysokej byrokracie, ktorá sa od roku 1526 začala presúvať spolu s uhorskými
vládnymi úradmi do Bratislavy. Na druhej strane pri formovaní profilu škôl zohrávalo dôležitú úlohu
aj vnímanie vzdelania ako súčasti obrazu mesta, ako jedného z kritérií „mestskosti“. Všetky mestá v
Uhorsku sa s nástupom humanizmu bez výnimky usilovali zriadiť a udržať latinské školy s čo možno
najvyšším možným typom vzdelania a získanie renomovaného profesora alebo rektora sa stalo vecou
ich prestíže. Ani sociálny status učiteľov nezodpovedal ešte obrazu vyučujúceho odkázaného len na
príspevky od žiakov, ktorý si dopĺňal zdroje na živobytie z poľnohospodárskych alebo
remeselníckych aktivít: v 16. aj 17. storočí patrilo najmä povolanie rektora mestkej školy v rebríčku
zamestnaní medzi prestížne a jeho nositelia sa stávali vítanými manželskými partnermi pre ženy
z popredných rodín daného mesta.1 Tejto charakteristike zodpovedal aj obraz školy v Bratislave do
poslednej tretiny 17. storočia, keď vzdelanie poskytovalo, odhliadnuc od triviálnych škôl na
predmestiach, len gymnázium spravované luterským cirkevným zborom – malo však solídnu úroveň
a kvalitný profesorský zbor, hoci neašpirovalo, najmä s ohľadom na politickú konšteláciu v meste a
blízkosť Viedne, na úroveň vyššej školy (univerzity).
Agresívna rekatolizácia vrcholiaca v 70. rokoch 17. storočia síce poznačila chod a úroveň
dovtedy prekvitajúcej školy (načas bola zavretá, poprední profesori boli vyhnaní, škola bola
vykázaná za hradby mesta), na druhej strane priviedla do mesta jezuitov, ktorí tu zriadili vlastné
gymnázium a následne aj teologické učilište – seminár. Obe inštitúcie umožnili vzdelávanie
značnému počtu študentov a reflektovali v rámci daného vyučovacieho poriadku aj podnety zo sféry
dobového poznania. Postupne sa podarilo obnoviť aj chod luteránskeho gymnázia, ktoré sa vďaka
viacerým pedagógom a iniciatívnym farárom zaradilo na popredné miesto v spektre podobných škôl
v celom Uhorsku.
V druhej polovici 18. storočia však vzdelávanie poskytované v rámci cirkevných
spoločenstiev (konfesií) nestačilo v danej podobe plniť potreby, ktoré sa generovali spolu s
rozvíjajúcou sa spoločnosťou. Smer jej rozvoju udával už v tom čase centralizujúci sa štát, ktorý
nepotreboval len výkonný aparát: jeho cieľom bolo aj regulovať fungovanie spoločnosti, ktorá sa v
záujme rozvoja hospodárskeho a vojenského potenciálu krajiny mala integrovať bez ohľadu na
konfesionálne, sociálne, etnické, ekonomické či akékoľvek iné rozdiely. Tie mohli a aj mali zostať v
záujme vnútornej stability monarchie zachované, keďže symbolizovali daný a božím riadením
sankcionovaný poriadok. Ponad ne však mala spájať všetkých obyvateľov idea príslušnosti k
danému štátu, zatiaľ pochopiteľne ešte reprezentovaného panovníkom. Integrácia obyvateľstva mala
teda za predpokladu spomínaného zachovania daných rozdielov v sociálnej štruktúre prebiehať v
rovine vedomia, formovaného v prvom rade cez pôsobenie školy aj cirkvi. Štát sa mohol v tejto sfére
oprieť o cirkev (resp. cirkvi), ktorá plnila funkciu „spojiva spoločnosti“ („religio vinculum
societatis“), a prisúdiť jej podiel na socializácii a disciplinizácii obyvateľstva. Samotný však nemal
v rukách dostatočné prostriedky „indoktrinácie“, ak si stanovil vlastné ciele: jedinou dostupnou
1
Mrečková, Marie: Das bürgerliche Bildungswesen in den Städten der Ostslowakei und die Änderungen in der
bürgerlichen Gesellschaft an der Schwelle der Neuzeit. In Čičaj, Viliam-Pickl, Othmar (eds.): Städtisches Alltagsleben in
Mitteleuropa vom Mittelalter bis zum Ende des 19. Jahrhunderts. Bratislava 1998, s. 85-92.
sférou bolo školstvo, resp. zatiaľ stále len jednotlivé školy či typy škôl, ktoré bolo potrebné postupne
sformovať práve do podoby školstva – systému tvoreného rôznymi na seba nadväzujúcimi typmi
škôl, s jednotne stanoveným obsahom vyučovania, s prehľadným členením, správou a kontrolou a v
neposlednom rade aj finančným zabezpečením.2 Cieľom bola v prvom rade čo najširšia dostupnosť kvalita sa mala odvíjať od definovaných potrieb a cieľov vzdelávania.
Utvorenie takto vymedzeného systému bolo dlhodobým procesom, ktorý sa začal
sformulovaním základných cieľov príslušného typu školstva. Kým v rámci najvyššieho stupňa –
univerzít išlo o eliminovanie dominancie cirkvi (resp. v prvej fáze jezuitov) pri ich riadení a určovaní
študijnej orientácie, zavedenie viacerých nových predmetov a odborov štúdia a zabezpečenie ich
chodu a financovania, v ďalších stupňoch vzdelávania bola situácia komplikovanejšia: išlo o rádovo
vyšší počet škôl, ktoré bolo potrebné prebrať zo správy rádov (najmä jezuitov) resp. podriadiť
kontrole štátu a až následne riešiť vyššie spomínané otázky. V prípade elementárneho školstva však
už nešlo ani tak o proces „reformy“, ako doslova vybudovania celého stupňa, ktorý bol v minulosti
najviac zanedbávaný a ponechávaný plne na súkromnú iniciatívu (farárov, jednotlivých mestských
rád či cirkevných zborov a pod.). Išlo v zásade o primárne vymedzenie rozsahu a obsahu vyučovania,
stanovenie metód vyučovania, definovanie „cieľových skupín“, ktorým mali byť školy určené.
Potrebné bolo úplne od základov vybudovať aj zodpovedajúci „softvér“ – sumu poznatkov, ktoré si
mali žiaci osvojiť, a podať im ich prostredníctvom záväzných učebníc. V takejto komplexnej podobe
najmä najnižší typ škôl nikdy predtým nefungoval a až identifikovanie a riešenie naznačených
problémov znamenalo odštartovanie zásadnej reformy školstva.
Bratislava zohrávala v uvedenom procese významnú úlohu miesta a mesta, kde sa viaceré z
princípov reformy formulovali, odskúšavali, a odkiaľ sa aj chod reforiem riadil a kontroloval, či v
istom ohľade aj korigoval zo strany oponentnov.3 Vďaka blízkosti Viedne, sídla Študijnej dvorskej
komisie – hlavného iniciátora reforiem v oblasti školstva v monarchii, a aj vďaka priamo v meste
sídliacej školskej komisie Kráľovskej miestodržiteľskej rady sa tu mohli poprední reformátori
osobne presvedčiť o tom, či a do akej miery sa darí či nedarí napĺňať zámery školskej reformy. Treba
však zároveň pripomenúť, že uhorské školstvo a jeho reformy išli do veľkej miery svojou vlastnou
cestou a napokon sa len v oblasti základného (ľudového) školstva podarilo plne presadiť model,
ktorý bol v rámci oboch častí monarchie v zásade rovnaký. Túto hypotézu možno vysloviť na
základe porovnania oboch reformných plánov pre ľudové školy – Allgemeine Schulordnung (1774)
a Ratio educationis (1777) v jeho častiach o elementárnom školstve. Avšak ešte skôr, ako bolo Ratio
prijaté, v praxi sa odskúšalo fungovanie takého typu vyučovania a organizovania školy, ako sa
uplatnil v rakúskych častiach na základe predlohy vypracovanej reformátorom Johannom Ignazom
von Felbigerom (Allgemeine Schulordnung). Pre najvýznamnejšie mesto kráľovstva, resp. sídlo
školského obvodu, čo Bratislava v oboch prípadoch spĺňala, bol určený typ 4-triednej základnej
školy, kde sa vyučovanie malo orientovať na skvalitnenie prípravy mládeže z remeselníckych
vrstiev, a zároveň na poskytnutie spektra vedomostí dostatočného pre štúdium na strednej škole
(gymnáziu). Navyše sa mali vyučovať aj špecializované predmety pre špecifické skupiny žiakov
(pedagogické minimum pre budúcich učiteľov, hudobná príprava pre budúcich kantorov a
organistov, kresliarska prípravka pre učňov). Felbiger takto definoval určenie školy v centre väčšieho
správneho celku, ktorá mala ostatným slúžiť ako vzor, norma: termín „normálna škola“ sa stal
symbolom reforiem práve v oblasti ľudového školstva a vzťahoval sa prenesene na všetky školy,
ktoré sa pridŕžali členenia a organizácie vyučovania požadovanej zo strany štátu.4
2
Melton , James Van Horn: Absolutism and the 18th Century Origins of Compulsory Schooling in Prussia and Austria.
Cambridge University Press 1988, s. xxii-xxiii.
3
Kowalská, Eva: Bratislavské ĺudové školstvo na konci l8. storočia. Historický časopis 31, 1983, s. 776-788.
4
Podrobnejšie pozri Kowalská, Eva: Das Elementarschulwesen des 18. Jahrhunderts: Ein Modellfall gesamtstaatlicher
Ausbildung in der Habsburgermonarchie. Südostdeutsches Archiv XL/XLI, 1997/1998, s. 12-31.
Bratislavská normálna škola získala v celom spektre škôl v Uhorsku konca 18. a prvej
polovice 19. storočia viacero prvenstiev, nielen čo sa týka jej vzniku (30. júna 1775), otvorenia
špecializovaných tried, ale aj osobností, ktoré sa s jej fungovaním spájali. Na prelome 18. a 19.
storočia medzi jej vyučujúcich patrili napr. Franz Paul Rigler, Johann Schauff alebo Heinrich Klein,
ktorí aj v rámci celého Uhorska predstavovali špičkových reprezentantov hudobného a výtvarného
umenia. Treba upozorniť najmä na Riglera, ktorého žiakom bol istý čas aj Johann Nepomuk
Hummel. Rigler bol v prvom rade aktívny umelec – hudobný skladateľ a teoretik. Jeho hlavné
teoretické dielo týkajúce sa klavírnej hry, bolo podnietené práve pedagogickými skúsenosťami
vedenia kurzov pre učiteľov ľudových škôl, ktorí zároveň zvykli bývať kantorami kostolov.5
Najvýznamnejšou postavou, spojenou s fungovaním školy však bol sám Felbiger, ktorý sa
bezprostredne podieľal na jej príprave a otvorení. Navyše školením u neho prešli aj niektorí ďalší
pedagógovia. Osobne sa angažoval pri výbere pedagógov zriaďovanej školy, ale z nie celkom
jasných príčin ním proponovaný kandidát (Johann Roka) nebol vybraný a ani na poste inšpektora
nepôsobil dlhšiu dobu. Felbiger sa však zaslúžil o spracovanie zásad, na základe ktorých mali
pôsobiť dievčenské školy, novinka v rámci školského vzdelávania. Ich predzvesťou bolo otvorenie
dievčenskej (vonkajšej) školy pri kláštore Notre Dame, pre ktorú Felbiger spracoval študijný a
organizačný plán a spočiatku sám dozeral na jej chod. Vyučovanie sa riadilo všeobecným učebným
plánom pre hlavné školy, ktorý sa uplatňoval aj na normálnej škole. Medzi predmetmi 1. triedy teda
figurovala výuka čítania, rozdelená na poznávanie písmen latinskej i nemeckej abecedy,
slabikovanie, plynulé čítanie, písanie (nie však fraktúra ani v administrtíve používaný typ písma
„Kanzley-Schrift“ – tie dievčatá nepotrebovali), výklad školských zákonov (t.j. normy správania sa
detí v škole, v kostole a na verejnosti). V nasledujúcej sa žiačky už len zdokonaľovali v čítaní
tlačených i písaných textov, venovali sa gramatike a písaniu na diktát, počtom (4 hod, v ich rámci
však len po trojčlenky), a de facto občianskej náuke, ako ju sprostredkoval 2. diel Felbigerovej
Čítanky (najmä 1.-5. časť - Anleitung zur Rechtschaffenheit). V 3. triede k týmto predmetom
pribudol výklad evanjelií a nemecká Sprachlehre. V 4. triede sa navyše pribrali krasopis,
zostavovanie statí občianskej povahy (zmenky, testamenty, rôzne druhy listov etc.), ale aj výklad
zemepisu a prírodopisu. Pochopiteľne, počas celej doby sa vyučoval katechizmus. Pri škole bola
zriadená aj „pracovná škola“ - trieda, kde sa dievčatá učili spoločne šiť, pliesť a iné ručné práce.
Vyučovalo sa v nemčine, a pretože u dievčat z nižších vrstiev sa pochopiteľne nevyžadovalo
ovládanie francúzštiny, jej vyučovanie sa stalo akousi odmenou pre najlepšie žiačky. Tým sa aj
chudobnejším dievčatám naskytovala vidina lepšieho uplatnenia na postoch guvernantiek či
spoločníčok v šľachtických rodinách.6
Obe Felbigerom iniciované resp. inšpirované vzdelávancie inštitúcie budili pozornosť
verejnosti, vrátane jej najvyšších kruhov: Mária Terézia a ďalší členovia panovníckej rodiny
nevynechali pri návšteve mesta návštevu aspoň jednej zo škôl a na školách sa zasa pravidelne
pripomínali narodeniny panovníčky. Zároveň sa všetky semestrálne skúšky odohrávali verejne, ich
program sa zverejňoval v tlačených pozvánkach a niekedy sa dokonca ich súčasťou stali aj verejné
koncerty. Práve úspech školy meraný rastúcim počtom žiakov a kontrolovaný verejnosťou hneď
v počiatkoch pôsobenia bol bezpochyby impulzom k tomu, že Ratio educationis fakticky prebralo
všetky piliere Felbigerovej koncepcie (členenie škôl podľa sociálnej určenosti, obsah vyučovania,
využívanie „normálnej“ metódy, t.j. tabuliek pri výuke, učebnice) a Felbiger bol napokon Máriou
Teréziou a následne aj Jozefom II. poverený osobne riadiť a urýchliť šírenie reformy.7 Napriek tomu
reformátor európskeho významu v Bratislave a vlastne v celom Uhorsku neuspel a jeho takmer v
5
Kowalská, Eva: Reforma – škola – hudba (Pôsobenie Franza Paula Riglera v Bratislave). Musicologica slovaca et
europaea XVII, ASCO, Ústav hudobnej vedy SAV, Bratislava 1992, s. 35-54.
6
Magyar országos levéltár Budapest (ďalej MOL), C 69, 1776, Scholae norm., fons 1-6, pos. 5, fol. 11-14.
7
Kowalská, Eva: Johann Ignaz von Felbiger and the Hungarian monarchy. Studia historica slovaca 19, Bratislava 1995,
s. 73-94.
ústraní prfebiehajúci bratislavský pobyt sa pričinil o to, že historiografia dlhý čas nevedela
rekonštruovať posledné roky jeho života.8 Jeho koncept vzdelávania bol síce do značnej miery
inšpirovaný dobovou nemeckou pedagogikou, vo fáze realizácie však narazil na odpor motivovaný
záujmom o využitie možností, ktoré ponúkol Tolerančný patent. Protestanti prestali byť viazaní
povinnosťou prispôsobiť svoje školy modelu štátom kontrolovaného školstva a zdôrazňovaná
autonómia umožnila vymedzenie sa voči nemu vo sfére organizačnej aj obsahovej. V protestantskom
prostredí, v ktorom bolo viacero osobností priamo inšpirovaných aktuálnymi pedagogickými
teóriami a osobnými kontaktami s nemeckou pedagogikou (najmä Resewitzom a Basedowom) sa
ozývali hlasy, ktoré Felbigerovi vyčítali zastaralé metodické postupy a nerozvíjanie schopností
žiakov. Napriek tomu Felbigera nemožno nepovažovať za najvýznamnejšiu osobnosť pedagogiky v
Uhorsku na sklonku 18. storočia. Rozhodne neignoroval impulzy v oblasti pedagogickej teórie a
praxe a vďaka nemu sa napr. v Bratislave uskutočnila zbierka na podporu Basedowovho
Filantropina. Bolo to skôr zhodou okolností, že akcent na ľudové vzdelávanie, ktorým sa
vyznačovala školská reforma v Uhorsku, narazil na obmedzenia, dané politickým vývojom prelomu
80.-90. rokov 18. storočia. Doba spoločenských zvratov po smrti Jozefa II., opozične naladeného
snemu v r. 1790-91 a odhalenia tzv. jakobínskej konšpirácie (1794-95) priniesli so sebou aj oživenie
názorov o škodlivosti vzdelávania ľudových más, ktoré sa pretavili do úsilia regulovať dostupnosť
jednotlivých typov škôl.
V Bratislave sa úspešne etablovala aj ďalšia novinka, ktorú v spektre škôl zakotvilo Ratio
educationis, Kráľovská akadémia. Išlo o typ vyššej školy s filozofickou a právnickou fakultou, ktorej
absolvovanie umožňovalo jednak prechod na univerzitu, jednak uplatnenie vo verejnej správe alebo
oblasti práva. Akadémia sa najmä v počiatkoch svojho pôsobenia vedome profilovala ako
nástupkyňa univerzity, ktorá bola presunutá do Budína, resp. Pešti. Jej význam podčiarkoval aj fakt,
že do zriadenia Generálneho seminára v Bratislavskom ju museli navštevovať aj početní študenti
teológie jednotlivých rádov. Škola síce nemala status vedecky podnetného centra vzdelávania, jej
profesori patrili začiatkom 90. rokov skôr k propagátorom modernej filozofie a ďalších vedných
odborov: väčšiu dôležitosť však mala koncentrácia stoviek študentov, vďaka ktorej mesto do istej
miery kompenzovalo stratu statusu hlavného mesta a sídla najvýznamnejších úradov.9 Prítomnosť
šrudentov však nebola vždy jednoducho zvládnuteľná a bola najmä v politicky nepokojnom období
prvej polovice 90. rokov zdrojom obáv a konfliktov.
Bezprostredný podnet k prejavu ich nespokojnosti dala Bratislavská stolica. Jej cieľom
bolo, rovnako ako aj ostatných stolíc, získať v prevratných časoch po smrti Jozefa II. späť podiel na
riadení uhorskej politiky a verejného života. V oblasti školstva sa odhodlala k závažnému kroku, keď
svojvoľne narušila právomoc štátu v oblasti riadenia školstva. Stoličná kongregácia totiž 3. marca
1790 zosadila z funkcie riaditeľa Bratislavského školského obvodu výrazne osvietensky a jozefínsky
orientovaného evanjelika Gabriela Prónaya a na jeho miesto menovala bratislavského kanonika
Ladislava Tompu. Tompa bol „človekom stolice“ - s jej podporou absolvoval štúdiá v Ríme, a hoci
predtým pôsobil na generálnom seminári, patril k odporcom jozefínskej cirkevnej politiky.
Hneď nasledujúci deň po rozhodnutí stoličnej kongregácie vypracovali 16 študenti
nekatolíckeho vyznania, všetko poslucháči práva, štvorstranový elaborát.10 V piatich bodoch v ňom
zhrnuli svoje výhrady proti prijatému postupu. Študentov najviac pobúrilo, že stolica zasiahla do
oblasti, ktorá bola vyhradená právomoci panovníka. Hoci väčšina autorov bola šľachtického pôvodu,
prihlasovali sa k výkonu moci panovníkom, nie stolicami. Ostro odsúdili aj rozmáhajúcu sa moc
8
Felbiger sa angažoval na poste bratislavského prepošta a venoval sa otázkam reformy kapituly, do riadenia školstva po
r. 1782 už nezasahoval.
9
Kompletný zoznam študentov publikovala Novák, M. Veronika: A Pozsonyi Jogakadémia hallgatósága 1777-1848
(Felsőoktatástörténeti kiadványok. Új sorozat 5). Budapest 2007. K bratislavskej etape fungovania Kráľovskej akadémie
pozri Kowalská, Eva: Kráľovská akadémia v Bratislave na prelome 18. a 19. storočia. Z dejín vied a techniky na
Slovensku. Kapitoly z vedeckého života v Bratislave. Bratislava 1991, s. 27-38.
10
Repraesentatio juventutis academiae Posoniensis, tlač zachovaná v Országos Széchényi könyvtár.
katolíckej cirkvi - obávali sa šírenia intolerancie a kultúrnej ignorancie, nositeľa čoho videli práve v
Tompovi. Tompa totiž práve v tom čase začal ťaženie proti bratislavskému profesorovi logiky
Pavlovi Nagyovi, obvinenému zo schvaľovania udalostí, smerujúcich k „prevratu daného stavu“
v Uhorsku (de facto začínajúceho sa radikalizovania demokratov), a profesorovi peštianskej
univerzity Antonovi Krailovi, ktorému pripisoval urážlivé výroky voči cirkvi a jej dogmám.11
Odstránenie Prónaya, jedného z najvýznamnejších garantov tolerancie v oblasti školstva sa preto
považovalo za jej ohrozenie a narušenie rovnováhy.
Otázka tolerancie sa dotýkala študentov ako fenomén, vyplývajúci z požiadavky uplatňovať
zásady osvietenského myslenia v praktickej politike, i ako bezprostredná podmienka pre ich
uplatnenie v živote. Náboženská tolerancia bola podľa nich sprievodným javom rozvoja
slobodného myslenia, a preto im záležalo na tom, aby sa v dôsledku novej vlny konfesionálnych
rozporov spolu s ňou nerozplynula aj sloboda učenia a čítania. Celkom otvorene sa priznávali k
novému vedomiu občianskej slobody, ktoré si vypestovali, ako sami zdôraznili, dlhodobou četbou
francúzskej literatúry. Preto im záležalo aspoň na tom, aby zostali zachované čitárne, ak už nebolo
možné zachovať úplný zákaz cenzúry. Tie sa totiž stali v Tompových očiach miestom šírenia pestis
animae – moru duše, a žiadal ich čím skôr zavrieť.
Pre nekatolíckych študentov bola nebezpečná tendencia, znovu vylúčiť z verejného
politického života nekatolíkov a nešľachticov, len pred pár rokmi pripustených k účasti na výkone
verejnej správy. Opäť sa uvažovalo o obmedzeniach pri prijímaní na úradnícke posty, najmä v
štátnych a stoličných orgánoch. Tým by sa však obmedzili možnosti uplatnenia rastúcej vrstvy
nešľachtickej a nekatolíckej inteligencie, ktorej Jozefova politika otvorila dvere. Študenti ale
neboli celkom bez podpory pri artikulovaní svojho protestu. Otvorene na ich strane stál profesor
Akadémie Juraj Belnay, ktorý práve v tom čase dokončil, avšak anonymne vydal svoj spis
Reflexiones ... civium non nobilium.12 V ňom sa netajil, že dobre pozná ideály, ktoré si vytýčila
Francúzska revolúcia. Pri koncipovní obrazu občianskej spoločnosti, aká by sa mala vytvoriť v
Uhorsku, vychádzal z tých istých princípov, ktoré revolúcia už presadila. V občianskej spoločnosti
by podľa neho mali dominovať vzťahy, založené na spoločenskej zmluve, právna rovoprávnosť
všetkých zložiek spoločnosti, sloboda vo význame nezávislosti na absolútnom panovníkovi, a
občianska tolerancia všetkých spoločenských vrstiev a vo všetkých oblastiach verejného života.13
Svoj spis dokonca koncipoval v mene nešľachticov, ktorým hrozila strata možnosti uplatnenia
v štátnych úradoch, takže medzi ním a študentskou petíciou možno nájsť priamu súvislosť.
Vystúpenie študentov prekročilo rámec výlučne školskej revolty a naznačilo radikalizovanie
nálad širších spoločenských vrstiev. Búrlivé udalosti z jari roku 1790, ktoré priviedli na scénu
šľachtickú opozíciu a aktivizovali aj prívržencov osvietenstva, boli sprevádzané aktivitou v oblasti
tlačeného slova. Aj Bratislava bola zaplavená brožúrami a spismi, tematicky siahajúcimi od obrán
šľachtických práv a slobôd až ku kritike feudálnych pomerov v Uhorsku a zvelebovaniu výdobytkov
Francúzskej revolúcie. Ešte v roku 1793 zakázal bratislavský cenzor kvôli neprípustným urážkam
uhorskej ústavy a pozitívnym zmienkam o revolúcii minimálne 13 brožúr a spisov.14 Avšak už len
čítanie Preßburger Zeitung poskytovalo množstvo podnetov pre zamyslenie. Bez akýchkoľvek
komentárov, zato veľmi podrobne bolo v štyroch pokračovaniach od augusta do začiatku septembra
1791 uverejnené znenie francúzskej ústavy. O niekoľko mesiacov neskôr sa objavilo aj pojednanie o
demokracii, opierajúce sa o Montesquieua. Študenti doslova počas vyučovania mohli sledovať 411
Krail bol neskôr priamo podozrievaný z účasti na tzv. jakobínskom sprisahaní.
Vyšlo aj v nemeckom preklade ako Betrachtungen aller hungarischen nocht adeligen Staatsbürger etc. B.m., nedat.
(1790).
13
Vyvíjaloví, Mária: Anton Bernolák a osvietenstvo. Historický časopis 28, 1980, s. 90-92. K pozadiu Belnayovho
počinu Silagy, Denis: Jakobiner in der Habsburger-Monarchie. Ein Beitrag zur Geschichte des aufgeklärten
Absolutismus in Österreich. Wien-München 1962, s. 86-91.
14
Archív hl. mesta SR Bratislavy (ďalej AMB), fond Š 158, s.159.
12
ročný spor stolice s ich profesorom kamerálnej náuky Ferdinandovi Clemensovi kvôli tomu, že
údajne vštepoval študentom zásady, „protirečiace uhorskej ústave“. Pochopiteľne, kameralistika v
Sonnenfelsovom poňatí, ako sa v súlade so štátom stanoveným učebným plánom prednášala, ďaleko
prekračovala rámec stavovského chápania štátu.15 Aj keď napokon štátne orgány školskej správy
získali nazad kontrolu nad oblasťou školstva, verejná mienka, artikulovaná predstaviteľmi stavov, si
predsa vynútila sprísnenie vnútorných pomerov na školách.16 Zaviedli sa nové disciplinárne predpisy
a tresty, sprísnila sa kontrola plnenia náboženských povinností a obmedzili sa možnosti
spoločenského života študentov.
Študentov však najviac „spacifikoval“ nástup Františka I. na cisársky a kráľovský trón a
zmena kurzu dvorskej vnútornej politiky. Prísne sa postupovalo proti všetkým, ktorí prejavili
náznaky politickej nespokojnosti.17 Je pochopiteľné, že tento trend posilnila i fóbia z radikálneho
hnutia tzv. jakobínov. Na druhej strane, pozornosť študentov v polovici 90. rokov už priťahovali
otázky obrany monarchie proti francúzskej hrozbe a opozičné nálady prekryla vlna patriotizmu.18
Viacero študentov sa prihlásilo do insurekčného, resp. rakúskeho vojska. Na istý čas sa teda
bratislavskí študenti „upokojili“ a o svojich sklonoch k radikalizmu dali vedieť až na samom konci
18. storočia - v roku 1800. Na Kráľovskej akadémii vtedy prepukol bližšie nešpecifikovaný
škandál ohľadne „sprisahania“ študentov voči vedeniu školy. Študenti sa tajne schádzali a zostavili
petíciu, v ktorej vystupovali v prospech svojho kolegu, študenta práva Ignáca Parchetiča, ktorý, ako
sa zdá, mal byť vylúčený zo štúdia pre politické dôvody. Rozsiahle vyšetrovanie viedol paradoxne J.
Belnay, ale bližšie okolnosti prípade nepoznáme: všetky materiály z vyšetrovania padli totiž za obeť
požiaru, ktorý spôsobil sám Belnay... Potom až do začiatku 40. rokov študenti Akadémie
„nevynikali“ aktivitami, ktoré by sa dali označiť za verejne poburujúce. Ojedinelé vylúčenia zo
štúdia v priebehu 30. rokov, z ktorých sú dochované záznamy, boli zapríčinené najčastejšie
porušením školského poriadku (výtržnosti, falšovanie vysvedčení, zanedbávanie náboženských
povinností a štúdia). Až ich koncom sa objavujú obvinenia z narúšania vyučovania štatistiky, t.j.
štátovedy, v rámci ktorej sa prednášalo o politickom zriadení. Od šk. roku 1837/8 sa každý rok
vyskytol jeden takýto prípad, no radikalizujúca sa situácia v Uhorsku sa odrazila aj v tejto
špecifickej oblasti: len v roku 1841 muselo študovne opustiť 21 študentov (v rokoch 1833-39 ich
bolo spolu 24), z nich štyria výslovne za rušenie prednášok zo štatistiky a šírenia revolučných spisov
počas vyučovania politickej náuky.19
Kráľovská akadémia však nebola jedinou školou poskytujúcou vzdelanie na vyššej, než len
stredoškolskej úrovni. Bolo ňou aj evanjelické gymnázium, ktoré od polovice 18. storočia patrilo
medzi štyri najvýznamnejšie v celom Uhrosku – malo štatút dištriktuálneho gymnázia spolu s
Prešovom, Šoproňom a Kežmarkom. Na základe panovníkmi udeľovanej výnimky tu mohla pôsobiť
aj trieda filozofie a teológie, ktorej absolventi mohli ísť buď na menej exponované evanjelicke fary,
učiť do škôl alebo na ďalšie stúdiá. Preto otázka kvality poskytovaného vzdelania bola životným
záujmom reprezentantov cirkvi na najvyššej úrovni. Kým ad hoc panovníkmi udeľované výnimky na
povolenie inak obmedzovaného vyššieho štúdia nedávali záruku jeho trvalého udržania, po vydaní
Ratio educationis nastala nová situácia: akceptovala sa možnosť pôsobenia vyšších tried, ale štát
žiadal prispôsobenie obsahu vyučovania aj na protestantských školách Ratiom definovanej norme.
15
K Sonnenfelsovi Reinalter, Helmuth (ed.): Joseph von Sonnenfels. Wien 1988.
Juraj Szluha, autor spisu Puncta animadversiones, pro rei litterariae...oblata, s. 29 žialil nad „zdivenosťou“ mládeže,
zapríčinenou „tými predstaveniami, tancom, krčmami etc., ktoré sa jej povolili“. Príliš veľké možnosti rozptýlenia dávali
podnet k úvahám o presune univerzity na „pokojnejšie“ a „menej nebezpečnejšie“ miesto - do Vacova. Pozri Nonnihil de
educatione juventutis scholastiacae et studiorum reformatione. Pampelonae (?) 1792, s. 60-99.
17
V roku 1795 bol napr. vylúčený študent akadémie za to, že vyslovil bližšie nešpecifikované „urážky proti Uhorsku“.
Uvádzajú Annales historiae academiae Posoniensis. Egyetemi könyvtár Budapest, rkp. odd. F/76, fol. 100.
18
Údaje Preßburger Zeitung o dobrovoľných zbierkach v prospech vojska boli publikovaná počas rokov 1794-1795.
19
Išlo o študentov Jozefa Sztachovszkého a Jozefa Zednianovszkého. Slovenský národný archív Bratislava, fond
Kráľovská právnická akadémia, i.č. 379, kr. 75.
16
Už tento krok narazil na rezervovaný postoj: v evanjelickej a.v. cirkvi už bol zverejnený rozsiahly
reformný plán Gregora Fabryho z Prešova (1773),20 ktorý mal byť (po predpokladanej diskusii vo
všetkých dištriktoch) akceptovaný ako interná norma. Preto sa aj vzhľadom na tento fakt ozvali voči
jednotnému školskému plánu z radov nekatolíkov protesty, ktoré však nadobudli ostrú podobu až po
vydaní Tolerančého patentu 1781).21 Vďaka iniciatíve, organizovanej pravdepodobne z prostredia
bratislavského cirkevného zboru a gymnázia vznikla komisia, ktorá mala posúdiť „kompatibilitu“
Ratia so vzdelávacím systémom protestantov. Za jej členov sa dostal za luteránov spolu s Gabrielom
Prónayom, ktorý hral neskôr významnú úlohu v riadení školstva aj Jozef Bencúr, považovaný za
najskúsenejšieho pedagóga svojej doby. Komisii sa podarilo presadiť odloženie rozhodnutia
o priamom prebratí zásad Ratia do organizačných poriadkov škôl, zároveň však upozornila na
potrebu ich dôslednej reformy.
Reformovanie vyučovania si však vyžadovalo komplexný prístup, ktorý však v období tesne
po vydaní Tolerančného patentu nebolo možné hneď uplatniť. V Bratislave sa podarilo postupne
realizovať viacero inovácií, ktoré pozdvihli úroveň vyučovania. Akútna bola najmä otázka
vyučovania teológie, aby sa čo najviac kvalitne pripravených adeptov farárskeho úradu dostalo do
praxe aj bez absolvovania finančne náročného univerzitného štúdia. Ešte v priebehu 80. rokov sa
podarilo farárovi a inšpektorovi evanjelických škôl Michalovi Institorisovi Mossotzymu nájsť v
konvente pochopenie pre rozšírenie spektra vyučovacích predmetov na teologickom kurze o morálnu
teológiu a homiletiku, ktoré aj sám prednášal. Jeho počin inšpiroval neskôr Jána Ambrózyho k
vypracovaniu projektu na zlepšenie vyučovania teológie v evanjelických školách všeobecne (1793),
a bol aj predstupňom k rozsiahlemu reformnému plána Ľudovíta (Lajosa) Schedia (Schedius), ktorý
sa mal po r. 1806 stať normou na všetkých luteránskych gymnáziách a priblížiť ich katolíckymštátnym. Iniciatívu však vyvinul aj bratislavský konvent, ktorý r. 1788 schválil návrh Jána Jakuba
Wernera, v tom čase subrektora gymnázia a čerstvého absolventa univerzity v Lipsku, na používanie
učebnice nemeckého autora Dietricha „Anweisung zur Glückseligkeit nach der Lehre Jesu“, ktorá sa
niesla v duchu racionálnej teológie a vzbudila kontroverzné názory. Nikde vraj nehovorí jasným
jazykom augsburskej konfesie, nezmieňuje sa o dedičnom hriechu a prítomnosti a spoločenstve
pravého tela a krvi Krista vo Večeri Pána. Učebnicu, ktorej sa pripisovalo hlásanie „sociniánskych“
myšlienok (za také sa označovali osvietensky ladené názory), vychádzajúcich o. i. zo zásady, že
náboženstvo spočíva v láske k Bohu, však obraňovali také autority konventu, ako boli Karol Gottlieb
Windisch a Jozef Stettner. Upozornili na to, že učebnica sa používa aj v Šoproni, Levoči a Modre, ba
odporúčal ju aj sám superintendent Michal Torkos. Inovácie v teologickom štúdiu zároveň dopĺňali
zmeny vo vyučovaní ďalších predmetov, takže napr. práve bratislavské gymnázium sa stalo
v priebehu 80.-90. rokov jedným z centier presadzovania aktuálnej novinky vo filozofii, učenia
Immanuela Kanta.
Iniciatívy smerujúce k reforme a rozvoju školstva však nevychádzali len zo štátnych orgánov
(kruhov vládnej moci) resp. cirkevných štruktúr. Podiel na nich mali aj jednotlivci, vedení záujmom
o verejné blaho. Neboli to len kruhy slobodomurárov, ktorí sa usilovali presvedčiť verejnosť o
potrebe rozvoja všeobecného vzdelávania. V Bratislave sa tak dialo najmä v priebehu 80. rokov,
kedy sa najmä viacerí absolventi nemeckých univerzít vracali domov presvedčení o efektívnosti
nových pedogogických prúdov. Najmä Ján Matej Korabinský v Pressburger Zeitung pravidelne
publikoval články o Basedowovom Philantropine, Resewitzových a Rochowových dielach a
aktuálnych otázkach pedagogiky v Nemecku. Do ich propagácie sa zapojila aj školská správa,
reprezentovaná v tom čase najmä luteránskym riaditeľom školského obvodu Gabrielom Prónayom
a inšpektorom ľudových škôl, slobodomurárom Ignácom Wengerom, ktorí poriadali pravidelné
20
Pri jeho zostavovaní prebiehala v dištrikte diskusia, do ktorej sa zapojil aj Jozef Bencúr (Benczur), bývalý rektor
kežmarského a bratislavského gymnázia.
21
Kowalská, Eva: Die Schulfrage und das Toleranzpatent: Die politischen Haltungen der lutherischen Protestanten in
Ungarn. Bohemia 37, 1996, s. 23-37.
prednášky z pedagogiky pre verejnosť a na generálnom seminári. Inovatívny krok však podnikla r.
1786 aj spočiatku na oficiálnych štruktúrach nezávislá žena, pôvodom Francúzka Kristína Le Brun.
Jej cieľom bolo poskytovať výchovu a vzdelanie podľa vzoru obdobnej viedenskej ustanovizne penzionátu u sv. Anny, a štipendistky, podporované Študijným fondom, pripraviť na učiteľské
povolanie. Pre tento účel panovník venoval fond 1800 zlatých pre šesť dievčat, ostatných
plánovaných 24 miest zostalo pre súkromné záujemkyne. Uchádzačky mali byť už 12- až 14-ročné,
mali vedieť čítať, pekne a správne písať, počítať, ovládať nemeckú gramatiku a ženské práce, a mali
byť už pripravené aj v mravouke a biblických dejinách. Obsahom ich vzdelávania (až do 18 rokov)
teda malo byť zdokonalenie vedomostí a zručností, poznanie psychológie dieťaťa, osvojenie si
francúzštiny, kreslenia a hudby, i ďalších praktických vedomostí („ekonomická fyzika“, prírodopis).
Dôraz sa kládol na metodickú prípravu, preto sa navrhovalo po troch rokoch prijímať do
elementárnej triedy chovankyne už vo veku šesť rokov, aby staršie dievčatá mali možnosť
praktických cvičení. Pretože išlo o svetský penzionát, dievčatá sa nemali strániť verejnosti a
spoločenského (pravda, kontrolovaného) života.22
Po počiatočných rozpakoch, najmä pochybnostiach o vhodnosti spoločnej výchovy
katolíckych a protestantských dievčat,23 a nájdení vhodného umiestnenia24 sa ústav podarilo r. 1788
otvoriť. Napriek tomu, že v rozpočte penzionátu sa počítalo s platmi pre dve správkyne, štyroch
učiteľov (vrátane katechétu a učiteľa kreslenia), dve služobné, vrátničku a zaopatrenie pre 20 dievčat,
zachované vyúčtovania výdavkov hovoria o nákladoch na zaopatrenie len šiestich chovankýň.25
Pretože doteraz nie je známa verejná ponuka na prijatie do penzionátu, nemožno predpokladať väčší
záujem verejnosti. Do konca 80. rokov sa ani nemohli výraznejšie prejaviť výsledky práce ústavu,26
no o to väčšie výhrady voči nemu sa objavili po smrti Jozefa II. Penzionátu sa vyčítalo, že nevenoval
pozornosť vyučovaniu maďarčiny, hoci bol podporovaný zo štátnej pokladnice. Zásadám „educatio
nationalis“, t.j. základnej línii, určenej Školskou deputáciou (komisiou) uhorského snemu,27
nezodpovedalo ani vyčlenenie jednej vyučovacej hodiny pre maďarčinu. Navyše, Kristína Le Brun
ako Francúzka zrejme ani nemala schopnosť prispôsobiť výchovné ciele penzionátu novo
deklarovanej, patrioticky ladenej uhorskej orientácii verejného školstva.28 Preto sa v polovici 90.
rokov upustilo od striktnej požiadavky pôsobenia absolventiek vo verejnej školskej službe a povolilo
sa im uchádzať sa o posty súkromných učiteliek a vychovávateliek.29 Vďaka tomu sa podarilo
22
Projekt Gabriela Prónaya z 3.10.1787. MOL: C 69, 1787, Scholae Nat., fons 10, pos. 70, fol. 194-199. Prónay
odporúčal zriadenie akéhosi „salóna“, ktorý by v lete fungoval v záhrade penzionátu, usporadúvanie „počestných
divadelných predstavení“ a cez fašiangy účasť na jednom verejnom bále.
23
Kráľovská miestodržiteľská rada voči tomu 13.12.1787 namietla, že panovník zdôrazňoval potrebu zmiešanej výchovy
bez ohľadu na „občiansky stav“, a nie vierovyznanie. Navrhované riešenie by mohlo vzbudiť podozrenie rodičov a de
facto by sa, vzhľadom na nevyhnutné členenie vyučovania a možné diferencie i v stravovaní (pôstne dni), narúšala
požadovaná zásada „Gleichförmigkeit“ - rovnakosti. MOL: C 69, 1787, Scholae Nat., fons 10, pos. 90, fol. 246-259.
24
Pôvodne mal sídliť v 13 miestnostiach v dome grófa Imricha Csákyho, no kvôli vysokému nájomnému sa presídlil do
domu grófky Anny Márie Törökovej. AMB, Š 109, fol. 236, resp. MOL: C 69, 1788, Scholae Nat., fons 37, pos. 9, fol.
303.
25
Z nich bolo šesť šľachtického a jedna meštianskeho pôvodu. V apríli 1788 panovník pridelil peniaze na ďalšie dve
štipendijné miesta pre dcéry dvoch zomrelých dôstojníkov. MOL: C 69, 1788, Scholae Nat., fons 37, pos.10, fol.306.
26
Prvá chovankyňa sa uplatnila v školskej službe až v šk. roku 1792/93.
27
K tejto problematike Csáky, Moritz: Von der Ratio educationis zur educatio nationalis. Die ungarische Bildungspolitik
zur Zeit der Spätaufklärung und des Frühliberalismus. In: Grete Klingenstein, Heinrich Lutz, Gerald Stourzh (eds.):
Bildung, Politik und Gesellschaft. Wiener Beiträge zur Geschichte der Neuzeit. Bd.5. München 1978, s. 206-238.
28
Slovenský národný archív Bratislava, pobočka Levoča, fond Horváth-Stansitz, kr.192, Negotia educationis. Počet
vyučovacích hodín pre maďarčinu - dve hodiny denne - sa i napriek tomu podarilo zvýšiť až v roku 1796. AMB, Š 165,
3. časť, fol. 148. Zásady tejto školskej politiky definoval počas zasadania snemu v Bratislave v rokoch 1790-91 Anton
Brunsvick.
29
AMB, tamže, fol. 144.
inštitút udržať a dokázateľne pôsobil aj v prvých desaťročiach 19. storočia.30
S menším úspechom sa stretla myšlienka štátneho sirotinca, ktorý mal byť príkladným
vzdelávacím inštitútom so štátom definovaným vzdelávacím zameraním. Hoci spočiatku aj tu mal
hlavné slovo Felbiger a po ňom jeho žiak Ferdinand Kigler, ústavu sa nepodarilo dať náplň, ktorá by
mala šancu na úspech: pôvodným zámerom bolo formovať z vychovávaných detí učiteľov ľudových
škôl. Nemuselo ísť ani nevyhnutne o siroty: štipendiami podporované miesta mohli pritiahnuť aj
záujem žijúcich chudobnejších rodičov z radov nižšieho úradníctva alebo vojakov. Sirotince sa
stávali aj akousi dielňou modelovania občanov, miestom, kde vzdelávanie a výchova prebiehali v
rámci stanoveného programu bez možných rušivých vplyvov rodiny a dovtedajšieho okolia dieťaťa.
Predstavovali tak doslova sociálne laboratórium a jeden z kamienkov mozaiky formovania štátom
požadovaného „sociálneho ukázňovania/disciplinizácie“ vtedajšej spoločnosti. Otatne, súčasťou
prípravy chlapcov bol aj telocvik a „vojnové hry“ – cieľom bolo totiž pripraviť občanov ochotných
pre svojho panovníka a štát nielen pracovať, ale aj bojovať.
Sirotinec však dorazil do Bratislavy až r. 1786, po jeho dlhšom účinkovaní v Senci, kde
stanovené ciele mohol napĺňať len čiastočne. Hoci v pôvodnom sídle pôsobila samostatná 3-triedna
škola a mala k dispozícii dostatočné zázemie pre výuku poľnohospodárstva, plánovaná príprava
chovancov na remeslo sa dala zabezpečovať len s obtiažami. Navyše, v blízkej Bratislave bol dopyt
po lacných pracovných silách. Aj toto zohralu úlohu pri presune celého ústavu do Bratislavy. Tu sa
však napriek všetkým očakávania zmenilo celkové poňatie vzdelávacích a výchovných cieľov. Práve
príprava detí na povolanie (niektoré z remesiel, učiteľstvo na ľudových školách) sa zmenila na
pravdepodobne neregulované a nekontrolované poskytovanie detí na prácu miestnym remeselníkom,
v dôsledku čoho začali zanedbávať vyučovanie. Na takúto transformáciu sa síce prišlo pomerne
rýchlo vďaka pravidelným kontrolám zo strany škôldozorcu, ale len s ťažkosťami sa dala zjednať
náprava. Ústav tak už začiatkom 90. rokov stratil svoj inovatívny potenciál a r. 1794 pri ňom
pôsobiaca škola zanikla a chovancov zadelili do mestských škôl.
Bratislava si teda napriek tomu, že na prelome 18. a 19. storočia už prestávala byť centrom
krajiny vo všetkých funkčných oblastiach (politiky, kultúry, hospodárstva), zachovala inovačný
potenciál práve v oblasti školstva. Jednak mesto ako „odberateľ“ kvalitne pripravených absolventov
rôznych škôl bolo dostatočne veľké na to, aby si jeho školy udržiavali dobrú úroveň, jednak tu
pôsobila tradícia školského centra, ktoré sa usilovalo zachovať si v porovnaní s blízkymi centrami
vzdelanosti (Viedeň, Trnava) solídnu úroveň.
30
Ústav pôsobil pod vedením bývalej chovankyne Anny von Homberg. Ballus, Paul von: Preßburg und seine
Umgebung. Preßburg 1823, s. 151.
Download

otvorenie v pdf - Agentura Pacis Posonium