CESTY
za krásou a poznaním
Vlastivedný magazín
19/2013
Z historického kalendára (F. Kostka, V Ježek, J. Berky - Mrenica, M. Čunderlík.
P. Olexík, D. Štúr, J. Beňo, Žilinská dohoda...) - Modrý kostolík v Bratislave Lukavica - Sebechleby - Malokarpatská vínna cesta
Na titulke ukážka z diela Ferdiša Kostku, ktorého si pripomíname
v historickom kalendári
Z historického
kalendára
Ferdiš Kostka
* 11. októbra 1878, Stupava
† 28. júla 1951, Bratislava, pochovaný v Stupave
Jeden z najznámejších slovenských keramikárov
- džbankárov, ktorého dielo ocenili už v roku 1946
titulom Národný umelec. Prijal ho ako prvý občan,
ktorý v skutočnosti nebol profesionálnym umelcom,
ale „len” ľudovým remeselníkom.
CESTY za krásou a poznaním.
Vlastivedný magazín, 19/2013.
Články na základe vlastných skúseností, internetových a iných zdrojov pripravil
Jožo Baška. Šírenie v nezmenenej podobe dovolené. Príspevky a informácie na
mailovej adrese: [email protected]
K džbankárstvu sa dostal už pri svojom otcovi,
ktorý mu však zomrel, keď mal osem rokov
a rodinnú dielňu prevzal najstarší brat Ján. Po
vyučení robil spolu s ním majoliku v ľudovom
štýle. Tento sortiment rozšíril Ferdiš koncom 19.
stor. o keramické figúrky. Dielňa prosperovala
produkciou kávových súprav, tanierov, džbánkov
a iných keramických výrobkov, ktoré dodávali
na solventný viedenský trh. Bratia vyrábali aj na
objednávku pri svadbách a iných významných
udalostiach. Obľubu si získala najmä keramika
s figurálnou dekoráciou s roľníckym, často
humorným námetom. V roku 1913 sa Ján oženil
a presťahoval sa do Marianky, kde si otvoril vlastnú
dielňu. Ferdiš zostal v rodinnom podniku spolu so
sestrou Máriou a ďalšími mladšími súrodencami.
Vypukla vojna a musel narukovať na východný
front, kde sa dostal do ruského zajatia a z ďalekej
Sibíri sa vrátil až v roku 1918. Okrem toho, že
našiel dielňu v katastrofálnom stave, nebezpečnou
konkurenciou sa stala priemyselná výroba
keramiky. V tejto ťažkej situácii mu podal pomocnú
ruku architekt Dušan Jurkovič, ktorý mu zabezpečil
štátnu podporu na obnovu dielne v Stupave. Jeho
keramické plastiky zožali úspech na Svetovej
výstave v Paríži v roku 1927. Okrem sestry Márie
mu pomáhal po Jánovej smrti v roku 1919 aj
synovec Jozef, z ktorého vyrástol kvalitný sochár.
Ferdiš sa oženil až ako 52-ročný a mal syna Arnošta
a dcéru Magdu. V roku 1940 skupina výtvarníkov
zorganizovala v Bratislave výstavu Kostkových
prác, ktoré vtedajšia kritika nazvala „básňami
v hline”. Pri prechode frontu v apríli 1945 zasiahla
jeho pec letecká bomba a 68-ročný keramikár už
nemal dostatok síl, aby ju vybudoval v pôvodnej
kvalite. Uznávanému umelcovi však tentoraz
pomohlo Ústredie pre ľudovo-umeleckú výrobu,
ktoré mu dodalo elektrickú pec. Zvykol si na ňu
a až do konca svojho života v nej vypaľoval ďalšie
keramické diela, ktoré sú ozdobou súkromných
zbierok, múzeí a galérií.
Ferdiš Kostka zomrel v bratislavskej nemocnici,
pochovali ho však v rodnej Stupave. Na náhrobku
je jeho busta, dielo akademického sochára Jozefa
Kostku, ktorého začiatky - ako sme spomenuli - sa
spájajú so strýkovou dielňou. V roku 1968 zriadili
v jeho dome Múzeum Ferdiša Kostku.
(V niektorých prameňoch sa uvádza ako dátum
narodenia 14. október 1878).
Václav Ježek
Ján I. Thurzo
* 1. októbra 1923, Zvolen
† 27. augusta 1995, Praha
* 30. apríla 1437, Levoča
† 10. októbra 1508, Baia Mare (Rumunsko),
pochovaný v Levoči
Hoci sa
narodil vo
Zvolene,
jeho
korene sú
české a aj
s futbalom
začínal
v českom
meste
Jaroměř.
Ako
aktívny
hráč sa cez
Spartak
Hradec
Králové
takmer
vrátil do
rodiska: hral za Sláviu Banská Bystrica.
Viac úspechov sa však spája s jeho trénerským
pôsobením. Trénoval futbalistov v Liberci i Českej
Lípe, ale päť rokov aj slávnu pražskú Spartu a po
trojročnom angažmáne v holandskom ADO Den
Haag prijal miesto kormidelníka československej
reprezentácie. Tieto najkrajšie roky v jeho kariére
opisuje v knihe Trénoval jsem mistry.
Mal šťastie na zlatú generáciu futbalistov, najmä
zo Slovenska, ktorí v roku 1976 „vykopali” pohár
určený najlepšiemu európskemu reprezentačnému
tímu. Pamätníci si určite spomenú na tie vzrušujúce
súboje už vo vyraďovacích súbojoch s Anglickom
a Sovietskym zväzom, potom na nádherné
semifinále s Holandskom a ešte krajšie finále
s Nemeckou spolkovou republikou, ktoré vyústilo
v Belehrade do streľby zo značky pokutového kopu
a finišovalo skvelou parádou Antonína Panenku,
ktorého jedenástka vošla do dejín futbalu. Václav
Ježek mal naozaj šťastie na skvelých hráčov, ktorí
vtedy behali po československých futbalových
trávnikoch, ale na druhej strane to nič neberie na
jeho trénerských kvalitách, na fakte, že bez jeho
taktovky by sa možno tá zlatá generácia nikdy
nedopracovala ku skutočnému zlatu.
Po tomto triumfe viedol opäť pražskú Spartu,
ale aj Feynoord Rotterdam a FC Zürich a na záver
kariéry prijal miesto trénera poslednej spoločnej
československej reprezentácie v roku 1993.
Vo svojej dobe bol jedným z najúspešnejších
európskych podnikateľov, ktorý si svojimi
pôžičkami samotnému kráľovi vydobyl významné
postavenie v rámci monarchie. V roku 1494 patril
medzi zakladateľov Thurzovsko-fuggerovskej
spoločnosti, ktorá pôsobila najmä v oblasti strednej
Európy.
Bol synom levočského mešťana a kupca Juraja
Thurzu a tri roky pred smrťou získal barónsky titul.
Podnikal v baníctve a hutníctve a jeho úspechy mu
priniesli významné postavenie nielen v Levoči, ale
aj v Krakove, kde - v Mogile - postavil medenú
hutu, a v Banskej Bystrici, kde skoncentroval
koncom 15. stor. produkciu medi a striebra. Za
pôžičky kráľovi sa stal v roku 1498 kremnickým
komorským grófom, v roku 1501 dostal od kráľa
zvolenské feudálne panstvo a o rok neskôr sa stal
zvolenským županom. Od roku 1505 sa pokúšal
zachrániť zatopené zlaté bane v rumunskom Baia
Mare, kde dal postaviť obrovské čerpadlo poháňané
vodou z umelej nádrže, prvej svojho druhu vo
vtedajšom Uhorsku.
Ján Halaša
* 9. októbra 1883, Martin
† 12. októbra 1981, Trenčín
Vyštudoval farmakológiu a bol lekárnikom
v Trenčíne, kde však uplatnil i záujem o fotografiu
ako „dvorný” fotograf tamojšieho múzea.
V začiatkoch svojej fotografickej tvorby si všímal
krajinu, neskôr videl v nej aj človeka. „Jeho
národopisná a krajinárska fotografia je ódou
na vidiecky ľud ako zdroj tradície a národnej
írečitosti a súčasne aj kritickým pohľadom na
život najmä starých ľudí a detí,” čítame pri jeho
mene v Encyklopédii Slovenska z roku 1978.
Fotografovanie súviselo aj s jeho záujmom
o turistiku. Je autorom turistických a vlastivedných
publikácií (Hore Váhom, dolu Váhom, Veľká Fatra,
Najkrajšie doliny Slovenska, Prielom Hornádu,
Liptovské hole a Chočské pohorie), ako publicista
sa prezentoval najmä na stránkach Krás Slovenska.
Jeho fotografie sú v Galérii M. A. Bazovského
v Trenčíne, v SNG v Bratislave, v Moravskej galérii
v Brne, i v súkromných zbierkach.
Ján Berky - Mrenica
* 11. mája 1939, Očová
† 12. októbra 2008, Očová
Vynikajúci huslista, primáš, ktorého umenie
ocenili viacerými vyznamenaniami, vrátane napríklad - Posla Slovenska, Pribinovho kríža, Cena
mesta Zvolen a Cesta BBSK. Jeho album Primášov
sen sa stal zlatým nosičom, keďže sa z neho
predalo viac ako 5 000 kusov. Je aj autorom alebo
spoluautorom spomienkových publikácií Náne
odá lavutári, Veselo s husličkami a spolu s dcérou
Annou Piesne a múdre slová. V CD podobe vyšli
viaceré jeho zborníky: Na ľudovú nôtu, Káli rosita,
Povedzte mojej materi, Veselo s husličkami a ďalšie.
„Slováci boli odjakživa ťažko skúšaní, ale hudba,
folklór a odkazy našich predkov zdvíhali našich ľudí
zo zeme bez rozdielu, či to bol Rusín, Slovák, Róm.
Dôležité je uvedomiť si, že každý človek si je rovný.
Pretože všetci sme tu na tejto Zemi len na krátkej
návšteve,” povedal.
K svojmu prívlastku vraj prišiel vtedy, keď ako
chlapča lovil ryby v Hučave. Mal len sedem rokov,
keď si privyrábal hraním na dvoroch bohatých
gazdov. Prvé husle mu vraj dala bohatá vdova, ktorá
mu povedala: „Janko, na, tu máš husle od môjho
nebohého muža, hraj na nich a spomínaj na mňa
v dobrom.” Išiel sa však učiť za zámočníka, inak
sa nedalo, no majster na učilišti v Partizánskom
si našťastie všimol jeho talent a založil kapelu,
s ktorou pôsobili v meste a okolí. S husľami sa
nakoniec vybral do sveta, prešiel viac ako 50 krajín,
v ktorých vzorne reprezentoval Slovensku a jeho
ľudové umenie. Viac ako tri desaťročia pôsobil
v SĽUK-u. Dokázal s vrodenou virtuozitou zahrať
nielen slovenské a cigánske piesne, ale aj náročné
skladby svetových skladateľov, ako je Dinicov
Škovránok, Montiho čardáš alebo Chačaturjanov
Šabľový tanec. Za veľkú česť považoval zahrať si
na stradivárkach, ktoré mu dal do rúk primarius
anglického kráľovského kvarteta, alebo duet
s legendárnym trubkárom Louisom Armstrongom.
Počas návštevy USA mu jeden tamojší farár
daroval husličky so slovami: „Janko, tieto husličky
čakali na pravého hráča. Ním si ty. Husle patria
tomu, kto ich vie rozcitlivieť, a ty si môj husľový
mág. Sú to husle môjho otca. Dlho som ich
opatroval, ale teraz patria tebe.” Bol to preňho
jeden z najväčších darov, ktorý zveril svojmu
synovi Jánovi, pokračujúcom v otcovom diele
v Diabolských husliach, teda v orchestre, ktorý
založil a viedol.
Láska k ľudovej muzike ho neopustila ani vtedy,
keď ho ako 58-ročného postihol infarkt, ktorý
ho znehybnil. Na Agrokomplexe v Nitre sa dal
nahovoriť na vystúpenie, v ktorom preberal na
strunách, zatiaľ čo sláčikom ťahal jeho syn.
„Nič nerobím preto, aby o tom hovorili ľudia
okolo mňa, robím to preto, lebo mám srdce ako
človek na správnom mieste. O mojich počinoch
vedia konkrétni ľudia, ktorí sú za moje malé dobré
skutky úprimne vďační.” Tieto slová sú veľkým
a rozumným odkazom človeka, ktorý si podmanil
svet tým najmierovejším nástrojom - husľami.
Miroslava Ludvíková
* 4. októbra 1923, Telgárt
† 27. februára 2005, Brno
Narodila sa síce pri prameňoch Hrona, ale rodom
bola Češka. Pracovala v etnografickom oddelení
Moravského múzea v Brne, kde sa zaoberala
ľudovým textilom, výšivkami, odevom i tradičným
stravovaním. Výsledkom sú vedecké i populárnovedné články a publikácie: Moravská ľudová
výšivka, Ľudová strava na Kloboucku a Ždanicku,
Kroj brnenského vidieka. Organizovala výstavy
ľudového umenia.
Ján Gerö
* 9. októbra 1873, Bánovce nad Bebravou
† 26. apríla 1920, Budapešť
Stredoškolský profesor, v rokoch 1095 - 18
hlavný redaktor týždenníka Krajan. Po rozpade
Rakúsko - Uhorska zostal žiť v Budapešti. Je
autorom historických prác, po roku 1918 sa zameral
na tvorbu príručiek slovenského a českého jazyka,
ale aj článkov a spisov, ktoré útočili proti spoločnej
republike Čechov a Slovákov.
Štefan Slivka
Matej Čupec
* 24. februára 1917, Banská Bystrica
† 2. októbra 1998, Banská Bystrica
* 3. marca 1904, Štiavnik
† 3. októbra 1978, Horná Štubňa
V zime lyže, v lete futbal. Taký bol športový život
Štefana Slivku. Nie nepodobný iným chlapcom jeho
doby. Mesto pod Urpínom, jeho rodisko, sa vtedy
stávalo centrom zimných športov, čo rozhodlo aj
o jeho ďalšej športovej kariére. Špecializoval sa na
severské disciplíny a od roku 1937 reprezentoval
pred- i povojnovú Československú republiku
a medzitým, v roku 1940 - 44, Slovenskú republiku.
Vyhral viacero kvalitne obsadených pretekov vo
Vysokých Tatrách, úspešný bol aj za hranicami,
vyvrcholením jeho kariéri mala byť účasť na
zimnej olympiáde v Sankt Moritzi v roku 1948, no
nedoliečené zranenie mu nedovolilo vycestovať.
Cez leto hrával futbal za SK Banská Bystrica
a neskôr SK Harmanec. V roku 1957 sa stal
profesionálnym trénerom lyžiarov - skokanov.
Zaslúžil sa aj o výstavbu skokanských mostíkov
v okolí Banskej Bystrice i v iných zimných
strediskách Slovenska.
Vyučil sa za pekára a žil a pracoval v Hornej
Štubni. Po odchode do dôchodku sa začal v širšej
miere venovať svojej najväčšej záľube - drevorezbe.
Začal upravovaním bizarných tvarov dreva, najmä
lieskového, neskôr vyrezával v duchu ľudových
tradícií postavy viažuce sa na udalosti v dedine, ale
aj s náboženskou tematikou. Niekoľko búst vysekal
aj z kameňa. Jeho práce sú v zbierkach Historického
a Etnografického ústavu Slovenského národného
múzea a u mnohých súkromných zberateľov.
Jozef Poševka
* 1. októbra 1943, Prešov
† 31. júla 2004, Dunajská Streda
Prešiel viacerými strojárskymi a energetickými
podnikmi. Od roku 1984 viedol výstavbu
energetickej časti v sústave vodných diel
Gabčíkovo - Nagymaros a o päť rokov neskôr sa
stal riaditeľom podniku Vodné elektrárne Trenčíne,
závod Gabčíkovo. Prevádzku tohto významného
energetického podniku riadil až do odchodu do
dôchodku.
Ladislav Bernadič
* 7. októbra 1923, Cífer
† 10. februára 2005, Cífer
V roku 1948 ho vylúčili zo štúdií na Vysokej škole
obchodnej v Bratislave a satisfakcie sa dočkal až po
novembri 1989. V rodnej dedine v roku 1970 založil
a dve desaťročia viedol úspešnú folklórnu skupinu.
Monografia o Cífery, ktorú pripravil s kolektívom
autorom, bola v roku 1998 ministerstvom kultúry
a Muzeálnou spoločnosťou pri Matici slovenskej
vyhodnotená ako jedna z najlepších u nás.
Imrich Winter
* 10. októbra 1878, Šahy
† 24. júna 1943, Bratislava
Viedol rodinný podnik v rodnom mestečku.
V roku 1900 sa so starším bratom Ľudovítom
(pozri Cesty za krásou a poznaním č. 17/2013)
začal angažovať pri výstavbe Piešťan, o ich
zveľaďovanie, rozširovanie parkov, kultúrny
život, propagáciu. Jeho dielom je amfiteáter
s vyhliadkovou reštauráciou Červená veža.
Zakladateľ a riaditeľ Piešťanského múzea.
Aurel Kajlich
* 28. novembra 1901, Turá Lúka
† 5. októbra 1973, Piešťany
Začal študovať právo, no v roku 1923 dal
prednosť umeniu a prešiel na Akadémiu výtvarných
umení k Maxovi Švabinskému v Prahe. Po návrate
na Slovensko žil a tvoril v Piešťanoch. Venoval
sa najmä ilustrácii a úžitkovej grafike (známky,
bankovky). Jeho tvorbu charakterizuje dekoratívne
štylizovaná kresba a romantická farebnosť.
Štefan Sádovský
Zorard Truska
* 13. októbra 1928, Vlkas
† 17. júna 1984, Bratislava
* 13. októbra 1913, Ladomer
† 13. novembra 1984, Bratislava
V 60. rokoch patril medzi najagilnejších
slovenských komunistov a črtala sa pred ním
skvelá kariéra. Začiatkom roka 1969 sa stal prvým
tajomníkom ÚV KSS a posadil sa aj do kresla
prvej vlády Slovenskej socialistickej republiky, no
vydržal v ňom len štyri mesiace. Potom, čo prevzal
iniciatívu Gustáv Husák, ho nahradil Peter Colotka
a on sa musel uspokojiť s postom podpredsedu.
Neprešiel ani rok a odvolali ho aj z postu prvého
tajomníka slovenských komunistov a hoci
ešte mohol sedieť vo vtedajšom symbolickom
parlamente, 8. marca 1871 sa vzdal mandátu.
Tento jeho krok nemohol viesť nikam inam,
ako k vylúčeniu zo strany a tým aj zo všetkých
politických funkcií. Ako sa uvádza v Poučení
z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII.
zjazde KSČ - a ako citujú aj vtedajšie encyklopédie:
„spreneveril sa záujmom strany, československému
ľudu i medzinárodnému komunistickému hnutiu”.
Vyštudoval právo, vypracoval sa však na
kvalitného odborníka na cestovný ruch, ktorý
vnímal ako samostatné odvetvie národného
hospodárstva, bol zástupcom riaditeľa Turistu
a riaditeľom Čedoku na Slovensku. Zvlášť však
musíme podčiarknuť jeho zásluhy na založení
vysokoškolského štúdia cestovného ruchu na
Vysokej škole ekonomickej v Prahe a v Bratislave,
v rokoch 1973 - 73 viedol Katedru ekonomiky
cestovného ruchu VŠE v Bratislave, v rokoch
1970 - 74 pôsobil aj na fakulte ekonomiky služieb
a cestovného ruchu v Banskej Bystrici. Tejto oblasti
sa týkali aj jeho fundované články v Krásach
Slovenska a v inej odbornej tlači, ako aj príručky
cestovného ruchu, skriptá a kniha Cestovný ruch
a Slovensko.
Fridrich Kuchár
* 11. októbra 1913, Bystřice pod Hostýnem
(Česko)
† 12. decembra 1992
* 7. októbra 1893, Palárikovo
† 1. februára 1974, Trnava
Bol stolárom a robotníkom v železničných
dielňach, ale i veľkým záujemcom o zborový spev.
Patril k zakladajúcim členom spevokolu Bradlan,
v ktorom nielen účinkoval, ale ho aj viedol viac
ako dve desaťročia, od roku 1937 do roku 1960.
V tom čase šíril svojím speváckym umením dobré
meno Slovenska a jeho kultúru na podujatiach
i samostatných vystúpeniach v mnohých krajinách.
Jozef Malovec
* 24. marca 1933, Hurbanovo
† 7. októbra 1998
V Slov. rozhlase bol redaktor, dramaturg
a vedúci experimentálneho štúdia. Je autorom
prvej elektroakustickej skladby na Slovensku
- Orthogenesis, ktorá v r. 1969 získala 3. miesto
na svetovej súťaži v USA. Komponoval hudbu
k dokumentárnym i hraným filmom, napríklad
k animovaným rozprávkam Viktora Kubalu, alebo
k filmu Dušana Hanáka Obrazy starého sveta, je aj
autorom hudby na texty básní manželky Heleny.
Mária Želibská - Vančíková
Ilustrátorka, maliarka a grafička. Od roku 1952
žila a pôsobila ako slobodná umelkyňa v Bratislave.
V jej diele dominujú ilustrácie rozprávok a iných
kníh pre deti. Za ilustráciu Slovenských rozprávok
získala v roku 1972 Veľkú cenu na prehliadke
v Bologni.
Vojtech Okoličány
* 1. októbra 1913, Ružomberok
† 19. októbra 1975, Bratislava
Vyštudoval právo a pôsobil v štátnych službách
a v bankách. Po roku 1948 bol správcom štadióna,
montážnikom v ČKD Sokolovo, pracoval
v službách i ako vedúci odbytu v Stredoslovenských
kameňolomoch a štrkopieskoch. Hokejový obranca,
rozhodca a funkcionár. Ako rozhodca sa zúčastnil
troch MS a ZOH 1948 v Sankt Moritzi. Vtedy si
vyskúšal aj jazdu v štvorbobe, keď pri tréningovej
jazde nahradil chýbajúceho jazdca. Má veľkú
zásluhu na vybudovaní umelých ľadových plôch
a tým aj skvalitnení a rozšírení ľadového hokeja na
Slovensku. V roku 2003 ho uviedli do Siene slávy
slovenského hokeja.
Marián Čunderlík
* 31. januára 1926, Motyčky
† 1. októbra 1983, Demänovská Dolina
Maliar, grafik a ilustrátor, jeden z vrcholných
predstaviteľov slovenského výtvarného umenia
v 60. rokoch 20. stor. Narodil sa v horskej dedinke
Motyčky, jeho rodičia - učitelia - neskôr pôsobili aj
na Starých Horách, v Šalkovej a Čeríne. Študoval
na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity
v Bratislave, na oddelení kreslenia a maľovania,
kde bol jeho profesorom Ján Mudroch, neskôr,
na Vysokej škole výtvarných umení, ho
k monumentálnej tvorbe viedol Ľudovít Fulla. Jeho
diplomovou prácou v roku 1953 bol návrh fresky
Partizáni na holi s rozmermi 6 x 4 m.
Zaradil sa do Skupiny Mikuláša Galandu, v ktorej
sa slovenskí výtvarníci snažili nadviazať na dielo
významného predvojnového maliara. V roku
1957 patril k zakladateľom Galérie Cypriána
Majerníka, v ktorej sa prvýkrát samostatne
prezentoval. Pravda, jeho dielo nezaujalo len
umeleckú verejnosť, ale aj vtedajšie vedenie štátu
a tak o niekoľko hodín sa dvere tejto výstavy
zavreli. Napriek tomu pokračoval v tvorivej aktivite
zúčastňujúc sa svojimi prácami na neformálnych
výstavách s názvom Konfrontácie a prenikol aj
do zahraničia. Z tých čias pochádzajú jeho voľné
cykly Kvadráty, Korpusy, Kože a najmä Zrkadlá,
ktoré sú vnímané ako vrchol Čunderlíkovej tvorby.
Celých desať rokov sa systematicky zaoberal čo
najvernejším štylizovaným podaním slovenskej
mladuchy, neskôr sa rozhodol pre nefigurálne
kompozície, experimentoval s nástennou tvorbou
pre architektúru, pridajúc sa ku Klubu konkretistov,
dostal sa aj k ilustráciám. V roku 1972 ho vylúčili
zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, na
protest odišiel z Bratislavy na Tri studničky
v Demänovskej doline, kde sa vrátil ku komornej
tvorbe.
Čunderlíkove diela sú v súkromných i verejných
zbierkach a galériách. V roku 2001 pri príležitosti
jeho 75. narodenín vyšla o jeho živote a tvorbe
ucelená monografia z pera Juraja Mojžiho.
Ľudovít Novák
Ján Janček
* 15. októbra 1908, Skalica
† 27. septembra 1992, Ľubochňa
* 12. februára 1881, Ružomberok
† 4. októbra 1933, Bratislava
Na Karlovej univerzite v Prahe vyštudoval
slavistiku, romanistiku a ugrofinistiku, pracoval
v Matici slovenskej ako redaktor, neskôr na
univerzitách v Bratislave, Trnave a Prešove.
V rokoch 1938 - 45 bol generálnym tajomníkom
Slovenskej učenej spoločnosti a Slovenskej
akadémii vied a umení v Bratislave, kde viedol
Slovenskú jazykovednú spoločnosť, v rokoch 1945
- 46 bol dekanom Filozofickej fakulty UK. Venoval
sa dejinám slovenského jazyka, formovaniu
spisovnej slovenčiny, jej pravopisu a fonológie,
vzťahom češtiny a slovenčiny, čoho výsledkom
sú napríklad publikácie Fonológia a štúdium
slovenčiny, Jazykovedné glosy k československej
otázke, K najstarším dejinám slovenčiny, ako aj
mnohé odborné štúdie.
Patril k tým, ktorí hľadali nový chlieb za
Atlantikom. V roku 1905 založil a redigoval v USA
spolu s Milanom Gettingom noviny Slovenský
sokol. Domov sa vrátil ešte pred Prvou svetovou
vojnou, narukoval na východný front, prešiel na
ruskú stranu a pôsobil v légiách, z ktorých ho
vyslali do USA na organizovanie pomoci. Jeho
podpis nájdeme pod Pittsburskou dohodou. Po
vzniku Československa sa stal košickým županom,
v rokoch 1927 - 31 bol starostom rodného
Ružomberka. Ideovo bol blízky Vavrovi Šrobárovi,
zástanca čechoslovakistickej politiky. V rámci
svojich podnikateľských aktivít zakladal roľnícke
pokladnice, od roku 1919 až do svojho úmrtia
vydával politický týždenník Slovenské hlasy. Ako
publicista sa prezentoval aj pod pseudonymom
Janko Sršeň.
Július Noge
* 30. januára 1931, Vidiná
† 3. októbra 1993, Bratislava
Po štúdiách slovenčiny a literárnej vedy na
Filozofickej fakulte UK v Bratislave prišiel
pracovať do Literárnovedného ústavu SAV
a v ňom prežil 38 rokov. Venoval sa analýze
slovenskej prózy 19. a 20. stor., čoho dokladom
sú monografické práce: Slovenská romantická
próza, Prozaik Vladimír Mináč, Martin Kukučín tradicionalista a novátor I - II. Výber jeho článkov
vyšiel v zbierkach Literatúra v pohybe a kritické
komentáre. Ako editor prikladal dôraz na priblíženie
diel slovenských autorov, ktoré vydával samostatne
alebo v početných antológiách Nesmrteľní milenci,
Veselé prechádzky a Svadobná noc.
Augustín Fischer - Colbrie
* 16. októbra 1863, Želiezovce
† 11. mája 1925, Košice
Po teologických štúdiách bol kaplánom
v Budapešti, v r. 1890 - 1902 riaditeľom
viedenského Augustinea, potom dva roky správcom
Pázmánea, v r. 1904 - 25 košickým biskupom
a riaditeľom seminára. Publikoval a zo svojho postu
podporoval slovenskú tlač.
František Srna
* 15. mája 1932, Svätý Jur
† 6. októbra 1973, Bratislava, pochovaný
v Pezinku
Vyučil sa za automechanika a pracoval ako
garážmajster a vedúci opravárenskej dielne.
Populárny slovenský motocyklový pretekár,
jazdil najmä v kubatúrach do 250 a 350 ccm.
Súťažil v rokoch, keď motoristický šport nemal
takú popularitu, akú má dnes, no jeho meno
rezonovalo nielen medzi športovou, ale i širšou
verejnosťou. Dominoval na štyroch majstrovstvách
Československa, fanúšikov zdvíhal zo sedadiel
počas veľkých cien v Piešťanoch, Brne, Budapešti,
Opatiji. Tento šport sa mu stal naozaj osudným.
Zahynul po náraze do stĺpa na Medzinárodných
majstrovstvách ČSSR v Bratislave, na pretekoch,
ktoré sám navrhol a ktoré sa mali stať zavŕšením
jeho úspešnej športovej kariéry.
Ján Plica
* 7. októbra 1893, Rakovo
† 4. novembra 1969, Vysoká pri Morave
Bol redaktorom, ktorý sa venoval najmä
poľnohospodárskej tematike. Zostavoval kalendáre
a pokúsil sa aj o divadelné hry.
Vojtech Andreánsky
Ľudovít Vladimír Rizner
* 27. augusta 1917, Prešov
† 6. októbra 1993, Bratislava
* 10. marca 1849, Zemianske Podhradie
† 7. októbra 1913, Zemianske Podhradie
Po desaťročnom úradovaní sa v roku 1945 dostal
do redakcie Pravdy, kde dostal priestor aj pre
drobné prózy, humoresky a komentáre k filmom.
V roku 1948 sa stal šéfredaktorom Spravodajského
filmu a dvojtýždenníka Náš film, no už o dva roky
na to putoval do väzenia. Za mrežami síce pobudol
„iba” rok, ale po návrate do civilného života mohol
pracovať len v Pozemných stavbách. Aj z takejto
pozície sa mu napokon predsa len podarilo dostať
do Štúdia krátkeho filmu, v ktorom nakrútil
niekoľko pozoruhodných snímok s lekárskou,
vedeckotechnickou, ekologickou a inou tematikou:
Pieseň strojov, Domica, Od Čierneho lesa po
Čierne more, Liptovskí garbiari, Na stavbe, O čistú
vodu, Záchrana podzemných vôd Žitného ostrova,
Bratislavské korunovácie a mnohé ďalšie. Celkom
ich bolo viac ako 170. Cenné sú aj jeho medailóny
venované významným divadelným umelcom Márii
Markovičovej, Ladislavovi Chudíkovi, Paľovi
Bielikovi a Jankovi Blahovi.
Alexander Kommenovič
* 13. októbra 1813, Kremnica
† 22. apríla 1869, Budapešť
Bol matematikom, geodetom, vysokoškolským
pedagógom. Svoje schopnosti osvedčil najmä pri
regulačných prácach na rieke Tisa. Napísal a vydal
učebnicu algebry a vysokoškolskú učebnicu,
v ktorej podal základy algebry i geometrie.
Peter Hrivnák
* 16. októbra 1933, Bratislava
† 27. decembra 1976, Bratislava
Významný slovenský filológ a prekladateľ. Bol
redaktorom, od roku 1967 prednášal na Katedre
germanistiky a nordistiky Filozofickej fakulty
Univerzity Komenského Bratislave. Vďaka jeho
prekladateľskej aktivite sa dostali k slovenskému
čitateľovi mnohé diela známych i menej známych
nemeckých a severských literátov. Príkladom môže
byť román P. O. Ekströma Tancovala jedno leto,
Lagerlöfovej román Jeruzalem, spolu s básnikom
Miroslavom Válkom priplavil v roku 1968 výber
Rilkeho básní Piesne o láske a smrti.
Po štúdiách v Bratislave, Modre a Revúcej
sa vrátil do rodnej dediny, kde po otcovej smrti
v roku 1870 prevzal na svoje plecia vzdelávanie
svojich rodákov. Učil v ťažkej situácii neustáleho
maďarizačného tlaku. Ako „nebezpečný
pansláv” nemal veľa možností pre rozvoj svojich
pronárodných aktivít, napriek tomu sa plnou
energiou venoval etnografii a histórii, publikoval,
redigoval, písal verše i prózu určenú najmä deťom
a mládeži (básnická zbierka Od srdca k srdcu,
Zo života malých, Našim maličkým), didaktické
poslanie má jeho kniha Zo slovenskej chalúpky.
V rokoch 1891 - 99 redigoval časopis Obzor, ku
ktorému vydával zábavnú prílohu Pri kozúbku. Je
aj autorom učebníc pre slovenské ľudové školy.
Cenné je však najmä jeho celoživotné 6-zväzkové
dielo Bibliografia písomníctva slovenského na
spôsob slovníka od najstarších čias do konca roka
1900, ktoré však vyšlo tlačou až 26 rokov po jeho
úmrtí. Knižne vyšiel aj jeho Denník. K veršovaniu
inšpiroval svoju neter, spisovateľku Ľudmilu
Podjavorinskú.
(Niektoré zdroje uvádzajú ako dátum narodenia
8. marec 1849).
Martin Bartoň
Andrej Matej Zallinger
* 19. januára 1799, Čáčov
† 13. októbra 1848, Senica, pochovaný v Čáčove
* 8. októbra 1738, Viedeň
† 11. januára 1805, Bratislava
Bol richtárom v rodnej dedine na Záhorí, kde sa
v marci 1848 zapojil do revolučného vrenia. Po
porážke slovenských dobrovoľníkov v septembri
toho roku našli uňho Hurbanove výzvy, za čo bol
spolu s Vojtechom Bemertom z Moravy postavený
pred vojenský súd a popravený. V rozlúčkovom
liste manželke napísal, že neumiera ako zločinec,
ale ako poctivý Slovák a že umrieť za národ
pokladá za vec chválitebnú. Jeho pamiatku
pripomína v rodnej dedine pomník a tabuľa na
rodnom dome (na snímkach dolu).
Neskorbarokový rakúsky maliar, ktorý pôsobil
od r. 1766 na Slovensku, najmä v Bratislave.
Ako žiak F. A. Maulbertscha pomáhal pri maľbe
zámockej kaplnky v Trenč. Bohuslaviaciach, z jeho
samostatných prác môžeme upozorniť na výzdobu
kaplnky v jezuitskom kolégiu Najsvätejšieho
Spasiteľa na Panskej ul. v Bratislave, fresku na
kupole kaplnky Aspremontovho paláca v Medickej
záhrade, obrazy vo františkánskom kostole
v Hlohovci a Beckove, hlavný oltárny obraz
vo farskom kostole v Pezinku, v Šenkviciach,
Závadke n. Hr., Žákovciach, v kaplnke v Marianke
a v ďalších svätostánkoch. Jeho obrazy nájdeme
i v zbierkach Galérie hlavného mesta Bratislavy.
K maliarstvu priviedol aj syna Antona Františka.
Gabriel Zerdahely
* 16. októbra 1742, Nitrianska Streda
† 5. októbra 1813, Žiar nad Hronom
Ako r.-kat. kaplán a kňaz pôsobil na viacerých
miestach, 20 rokov bol pomocným vacovským
biskupom a v roku 1800 ho vymenovali za
banskobystrického biskupa. Za sídlo si zvolil
Svätý Kríž, dnešný Žiar nad Hronom, kde založil
knižnicu, ktorá je dnes súčasťou Štátnej vedeckej
knižnice v Banskej Bystrici. Vyzval kňazov vo
svojej diecéze, aby venovali pozornosť histórii
svojej farnosti, hľadali pramene k jej dejinám
a poskytli ich na ďalšie spracovanie. Tlačou vyšli
jeho príležitostné kázne a reči. Hoci bol maďarskej
národnosti, v slovenských farnostiach kázal po
slovensky. Zomrel skôr, ako dokončili nový kostol,
ktorý dal vo Svätom Kríži postaviť. Pochovali ho
v biskupskej krypte tohto kostola.
František Korbay
* 2. novembra 1895, Halič
† 2. októbra 1968, Banská Štiavnica
Bol notárom a úradníkom v Banskej Štiavnici.
Spod jeho pera vyšli odborné i propagačné články
o Banskej Štiavnici, je aj autorom turistických
sprievodcov Mesto Banská Štiavnica a Banská Belá
na strednom Slovensku (1938) a Banská Štiavnica
(1954).
Pavel Olexík
Ľudovít Cyril Janota
* 6. januára 1801, Klin
† 10. októbra 1878, Brno
* 12. októbra 1888, Čadca
† 15. októbra 1968, Bratislava
Pochádzal z plátenníckej rodiny, ktorá patrila
medzi zakladateľov hornooravskej dediny Klin.
V roku 1826 vyštudoval vo Viedni medicínu
a filozofiu a vo Viedni zostal aj pracovať ako
sekundárny lekár interného oddelenia starej
Všeobecnej nemocnice, ktorá patrila v tom čase
medzi najväčšie na svete. Založil ju cisár Jozef II.
pre vojnových veteránov a rovnako ako v prvej na
svete v nej zriadili psychiatrické oddelenie. Pôsobili
v nej mnohí skvelí lekári, ktorí sa zapísali zlatými
písmenami do dejín medicínskeho výskumu
(I. Semmelweis, S. Freud a iní).
V roku 1831 vláda poverila Olexíka tlmením
cholerovej epidémie v Rakúsku, Čechách a na
Morave. Keďže prichádzala od východu, Olexík
sa jej vybral oproti a zhruba rok pôsobil v Rusku.
V tom čase ešte neboli známe príčiny tejto choroby,
no Olexík správne rozpoznal, že najlepšou ochranou
pred ochorením je dôsledná karanténa nakazených,
dezinfekcia soľou, vápnom či octom a prísna
osobná hygiena – najmä umývanie rúk.
V septembri 1832 presídlil do Brna, stal sa
hlavným fyzikusom mesta, zriadil Nemocnicu
sv. Anny, kde podľa viedenskej nemocnice
bolo aj psychiatrické a pôrodnícke oddelenie
a sirotinec. Od roku 1836 bol primárom interného
oddelenia. Vtedy tam chodil zaopatrovať chorých
a umierajúcich známy prírodovedec Gregor
Johann Mendel, objaviteľ základov dedičnosti;
s ním ho spojilo pevné priateľstvo, založené
na spoločných záujmoch, medzi ktoré patrila
meteorológia a šľachtenie a kríženie kvetov, takže
aj Olexík je vnímaný ako priekopník v botanickej
genetike. Od roku 1844 sa venoval pozorovaniu
meteorologických a magnetických javov a skúmal
ich vplyv na úrodu poľnohospodárskych plodín
a ovocia, ale aj na šírenie nebezpečných epidémií.
Počas jeho neprítomnosti robil meteorologické
záznamy Mendel, vtedy už opát augustinianskeho
kláštora sv. Tomáša. Podieľal sa na organizovaní
výstav kvetín a zeleniny v brnianskej Redute,
v Novej radnici i v Lužánkach.
Pavol Olexík zomrel ako 77-ročný na zápal pľúc.
Keďže nemal vlastnú rodinu, rozhodol vo svojom
závete, aby celé jeho imanie bolo základom fondu
na pomoc duševne chorým pacientom v Nemocnici
sv. Anny v Brne, aby sa mohli vrátiť do normálneho
života.
Študoval staviteľstvo, no pre panslavistické
aktivity ho zo školy vylúčili. Pracoval
v projekčných kanceláriách, aj ako notár,
matrikár a v iných úradníckych profesiách, patril
k aktívnym publicistom v Prúdoch, Národných
novinách a iných periodikách prvej polovice 20.
stor. Študoval dejiny, zbieral staré tlače, rytiny
a ľudovoumelecké pamiatky, záujem o históriu
a vlastivedu ho napokon priviedol k pamiatkarskej
aktivite a k tvorbe monografií o slovenských
hradoch, ktoré vyšli v troch zväzkoch, najprv
v roku 1935, o 40 rokov neskôr v prepracovanom
vydaní. V rukopisnej pozostalosti zostala jeho práca
Hornotrenčianske drotárstvo. Bol aktívnym členom
kultúrnych a vedeckých spolkov. K publicistike
a výskumu pamiatok a ich ochrane priviedol aj
svojich synov Dušana Metoda a Igora.
Ferencz Sziklay
* 11. októbra 1883, Zlatá Idka
† 19. decembra 1943, Košice
Stredoškolský profesor v rôznych mestách
Uhorska, od roku 1913 v Košiciach, kde bol od
roku 1939 školským radcom, a kde v rokoch 1919
- 21 redigoval časopis Esti újság. Prekladal diela
slovenských a českých autorov do maďarčiny.
Sám napísal niekoľko románov a divadelných hier
s historickou tematikou, lyrické novely i básne.
Ondrej Miloslav Bella
* 8. mája 1851, Liptovský Mikuláš
† 12. októbra 1903, Krakov
Absolvent slovenského gymnázia v Revúcej,
teológiu vyštudoval na nemeckých univerzitách
v Erlangene a Lipsku. Bol kaplánom v Budíne,
vojenským kňazom v Štajerskom Hradci,
Prahe a Krakove. Prvé verše zverejnil ešte ako
gymnaziálny študent, neskôr sa objavovali v Orle,
Slovenských pohľadoch a Dennici. Pri ich tvorbe
vychádzal z ľudových piesní. Jediná zbierka
s najjednoduchším názvom Piesne mu vyšla
v roku 1880, výber až pri príležitosti 20. výročia
jeho úmrtia. Posmrtne sa objavila aj jeho básnická
rozprávka Anna Danilovna.
Dionýz Štúr
* 2. apríla 1827, Beckov
† 9. októbra 1893, Viedeň
1862 zlatú medailu. Veľkú pozornosť venoval
bradlovému pásmu, ale venoval sa aj geologickým
a najmä krasovým javom v Dalmácii, Chorvátsku
a Slovinsku. Prvýkrát prišiel s pomenovaním
Nízke Tatry, ktoré dnes vnímame ako absolútne
samozrejmé. Na základe ľudového pomenovania dal
názvy aj niektorým ďalším slovenským pohoriam.
Dionýz Štúr si vždy vážil fakt, že pochádza zo
slovenského národa, čo vyjadril aj svojou účasťou
na založení Matice slovenskej a slovenských
gymnázií a článkami v slovenskom časopise Sokol
a v Letopisoch Matice slovenskej. Podpisoval sa
pod ne aj pseudonymom Diviš Štúr alebo Škorpion.
Jeho meno nesie slovenský geologický ústav.
Ondrej Červenák
* 7. októbra 1823, Pliešovce
† 22. februára 1887, Martin
Patril do širšieho príbuzenstva Ľudovíta Štúra.
Študoval matematiku, fyziku a chémiu, počas štúdia
sa preorientoval na prírodné vedy. V roku 1846
nastúpil do Múzea cisársko-kráľovskej dvornej
komory pre mincovníctvo a baníctvo a pokračoval
v štúdiu na Banskej akadémii v B. Štiavnici.
V r. 1849 vznikol vo Viedni Ríšsky geologický
ústav, do ktorého prišiel pracovať o rok neskôr
aj D. Štúr a v r. 1885 - 92 bol jeho riaditeľom.
Venoval sa geologickému mapovaniu, neskôr
sa zameral na fytopaleontológiu. Poznanie ho
priviedlo k myšlienke premenlivosti druhov, ktorú
prezentoval v diele Über den Einfluss der Bodens
auf die Vertheilung der Pflanzen v r. 1856, teda už
pred Darwinom, s ktorým bol v písomnom styku.
Do geologickej terminológie zaviedol viacero
termínov, ktoré aj vedecky zdôvodnil, ako je
napríklad karpatský keuper. Jeho geologická mapa
získala na londýnskej Svetovej výstave v roku
Mladší brat významného, žiaľ, predčasne
zosnulého štúrovského spisovateľa Benjamína
Pravoslava Červenáka študoval takisto na
bratislavskom lýceu a potom na Banskej akadémii
v Banskej Štiavnici. Po cestách do Anglicka
a Belgicka, kde sa zaujímal najmä o moderné
formy hutníctva, pôsobil v železiarskych podnikoch
v Kremnici, Kluknave, Banskej Bystrici, Tajove,
v posledných rokoch sa dal na úradnícku dráhu
v sporiteľni v Martine, kde pôsobil aj ako pokladník
Matice slovenskej a krátky čas i redaktor
Národných novín. Publikoval moderné ekonomické
koncepcie najmä v oblasti železiarskej výroby,
ale aj v regulácii Dunaja a v skvalitnení plavby
po druhom najväčšom európskom veľtoku. Jeho
návrhy predniesol v uhorskom sneme Viliam
Pauliny - Tóth v roku 1871, no ich reálneho
naplnenia sa autor nedožil.
Ján Riečan
* 4. októbra 1923, Radvaň
† 2. decembra 1985, Zvolen
Novinár, redaktor a bibliograf. Písal aj pod
pseudonymom Ján Hronský. Po štúdiách filozofie
začínal ako úradník, po troch rokoch sa dostal
k novinárčine a v rokoch 1950 - 53 šéfoval
krajskému denníku Smer v Banskej Bystrici,
v 70. rokoch pracoval ako bibliograf v Ústrednej
ekonomickej knižnici v Banskej Bystrici a ako
dôchodca v Okresnej knižnici vo Zvolene. Je
autorom poviedok a rozhlasových hier.
Ján Pavličko
Ján Klamárik
* 9. septembra 1927, Spišská Belá
† 14. októbra 1993, Banská Bystrica
* 7. februára 1832, Lučenec
† 8. októbra 1898, Banská Bystrica
Lekár, primár gynekologicko-pôrodníckeho
oddelenia Nemocnice s poliklinikou Krajského
ústavu národného zdravia (dnes Roosveltova
nemocnica) v Banskej Bystrici, kde zriadil
oddelenie klinickej onkológie a cytologické
laboratórium a kde zaviedol nové liečebné
a operačné metódy na základ najnovších
medicínskych poznatkov. Autor odborných štúdií
i propagačno-osvetových článkov a prednášok.
Vyštudoval filozofiu a zložil skúšky spôsobilosti
pre výučbu matematiky a prírodopisu. V r. 1861
- 83 učil v B. Bystrici, kde bol od roku 1867
riaditeľom gymnázia a neskôr obvodným školským
inšpektorom. Z tohto postu má zásluhy na vzniku
vyššej dievčenskej školy a chlapčenskej meštianky
v B. Bystrici. To sú pozitívne výsledky jeho práce.
Negatívom je, že bol zástancom maďarizácie
(sám sa prezentoval pod priezviskom Kemény),
čo sa prejavilo po r. 1867 vylúčením slovenských
profesorov, vyšetrovaním činnosti slovenského
gymnázia v Kláštore pod Znievom alebo zákrokom
proti slovenským študentom, ktorí si chceli uctiť
pamiatku A. Sládkoviča. Od r. 1883 pracoval ako
ministerský úradník a bol zvolenským podžupanom.
V maďarčine vyšli aj jeho básne, odborné
články a učebnice. Táto aktivita mu priniesla
vyznamenanie Rad Františka Jozefa I.
Aj na príklade takýchto ľudí si môžeme utvoriť
predstavu o živote v našej spoločnosti v druhej
polovici 19. storočia.
Judita Brogyányiová
* 3. októbra 1948, Košice
† 4. septembra 2006, Bratislava
Vyštudovala maďarčinu a nemčinu a učila na
gymnáziu v Komárne. V roku 1973 prišla do
Bratislavy, kde bola redaktorkou v nakladateľstve
Pravda a vo vydavateľstve Madách, päť rokov
si vyskúšala aj život slobodnej prekladateľky,
potom bola novinárkou v maďarských periodikách.
Venovala sa najmä prekladom zo slovenčiny
a češtiny do maďarčiny. Medzi publikáciami to
bola napríklad aj Holčíková kniha Bratislavské
korunovačné slávnosti.
Ján Marcel
* 5. októbra 1828, Pusté Úľany
† 18. júla 1879, Revúca
Bol vojenským lekárom, od roku 1860 mestským
lekárom v Revúcej. Venoval sa prírodovedeckému
výskumu okolia tohto gemerského mesta, pričom
zvláštnu pozornosť venoval machom. Je autorom
publikácie, v ktorej približuje dejiny Revúcej.
Gregor Chomkovič
* 19. apríla 1891, Przegonina (Poľsko)
† 11. októbra 1968, Trenčín
Poľnohospodársky inžinier. Od roku 1940
prednášal na SVŠT a neskôr na vysokých školách
v Košiciach a Nitre, kde viedol Katedru všeobecnej
zootechniky a bol aj rektorom týchto škôl.
Zaoberal sa biológiou, fyziológiou a typológiou
hospodárskych zvierat, je autorom viac ako 270
vedeckých a populárno-vedeckých článkov.
Ernest Bellai
Otto Haluzický
* 18. februára 1813, Bystričany - Chalmová
† 4. októbra 1848, Bystričany - Chalmová
* 27. januára 1885, Bánov (Česko)
† 9. októbra 1953, Brno
Po teologických štúdiách bol kaplánom v Novom
Meste nad Váhom a vojenským kňazom, v roku
1848 sa vrátil do rodnej dedinky na Hornej Nitre,
kde krátko na to ako 35-ročný zomrel. Podľa vzoru
Jána Hollého písal ódy a selanky v bernolákovčine,
ktoré sa však dostali k čitateľom až v roku 1892
vďaka literárnym historikom, ktorý ich publikovali
v Slovenských pohľadoch.
V rokoch 1927 - 38 bol riaditeľom Učiteľského
ústavu v Modre a dva roky, v rokoch 1935 - 36,
starostom tohto mesta. Bol spoluautorom čítaniek
a funkcionár spolkov a spoločenských organizácií.
Emanuel (Elo) Romančík
Ján Alexander Fábry
* 17. decembra 1922, Ružomberok
† 9. októbra 2012, Bratislava
* 15. februára 1848, Vavrišovo
† 14. októbra 1908, Zvolenská Slatina
Vyrastal v Batizovciach, kde rok pomáhal
otcovi pri učiteľovaní, učil aj na nižšom
gymnáziu v Gemeri a potom bol takmer 32 rokov
evanjelickým farárom vo Zvol. Slatine, kde má
pamätnú tabuľu a hrob s náhrobníkom. Ako básnik
sa predstavil už počas štúdií na slov. gymnáziu
v Revúcej. Jeho verše sa objavovali v súdobých
slovenských periodikách (almanach Napred) pod
rôznymi pseudonymami: Batizovský, Ján A. F.
Batizovský, Janko Alexander, Janko Batizovský,
Janko Rodoľúb Podtatranský. V posledných
rokoch sa zameral na náboženskú spisbu, prekladal
z nemčiny (okrem iného životopis Štefana Pilárika)
a redigoval mesačník Stráž na Sione.
Martin Kollár
Pred rokom sa zavŕšila životná púť herca Ela
Romančíka. Ako divadelný ochotník sa cez
martinské Slovenské komorné divadlo dostal
v roku 1956 na našu najvýznamnejšiu divadelnú
scénu - do SND, kde stvárnil desiatky postáv.
Debutoval hlavnou postavou vo filme Boj sa skončí
zajtra v roku 1951, neskôr sa predstavil v ďalších
filmoch: Pole neorané, Polnočná omša, Kladivo
na čarodejnice, Život na úteku a ďalšie a spolu
s Máriou Kráľovičovou bol prvým slovenským
hercom, ktorý sa naživo objavili v televízii: 15.
mája 1957 v hre Dovidenia, Lucienne! Odvtedy
patril k pravidelne obsadzovaným hercom
v televíznych filmoch, inscenáciách a seriáloch
(Hra o láske a smrti, Vrátim sa živý, Sám vojak
v poli, Kronika a ďalšie). Jeho hlas sa k nám
dostával aj prostredníctvom rozhlasu. Ako dôchodca
sa vo zvýšenej miere venoval aj svojím veľkým
záľubám: fotografovaniu a maľovaniu.
Imrich Palugyay
* 6. októbra 1818, Mád (Maďarsko)
† 7. decembra 1876, Palúdzka
Od roku 1840 bol v službách Uhorskej
miestodržiteľskej rady, v roku 1849 sa stal
podžupanom Peštianskej stolice. Je autorom
viacerých historických knižných prác, ktoré vyšli
v maďarčine.
* 13. októbra 1853, Čáry
† 26. januára 1919, Trstín
Vyštudoval teológiu v B. Bystrici a Ostrihome,
v r. 1879 ho vysvätili za kňaza, pôsobil v Suchej
nad Parnou, Čachticiach, Dolnej Krupej, Bukovej
a napokon v Trstíne. Patril k významným
organizátorom slovenského národného hnutia,
prívrženec idey čsl. vzájomnosti, organizátor pútí
na Velehrad, bol správcom Spolku sv. Vojtecha
a v rokoch 1901 - 10 sa dostal aj na poslanecké
miesto v uhorskom sneme za okres Trnava.
Vydával a redigoval Katolícke noviny a Pútnika
svätovojtešského, v almanachu Záhradka dal
priestor Jozefovi Škultétymu, Jozefovi Gregorovi
- Tajovskému a iným nastupujúcim literárnym
a kultúrnym dejateľom. Prekladal náboženské diela
z nem., maď. a franc. jazyka.
Jozef Dohnány
* 8. októbra 1873, Kremnica
† 27. decembra 1947, Bratislava
Bol absolventom viedenskej techniky a pôsobil
na riaditeľstve železníc, ale zároveň sa podieľal
aj na rozvoji hudobného života v hlavnom meste
Slovenska. S hudbou zoznamoval verejnosť aj
prednáškami v rozhlase. Z jeho kompozičných
prác zaujali valčíky a klavírna skladba Vilím, ktorú
venoval Svetozárovi Hurbanovi - Vajanskému.
Fridrich Moravčík
Július Bukovinský
* 20. februára 1916, Budmerice
† 15. októbra 1993, Pezinok
* 11. októbra 1903, Užhorod (Ukrajina)
† 31. augusta 1975, Košice
Po štúdiách na viedenskej Akadémii výtvarných
umení učil na Strednej umeleckopriemyselnej škole
v Bratislave. Zaujímal sa najmä o písmomaliarstvo,
vynašiel stroj na radenie písma, ktorý umožňuje
optické vyváženie svetelnosti v nápisoch. Teoretické
i praktické poznatky zhrnul v knihe Metóda tvorby
a radenia písma. Vedľa pedagogickej práci sa
venoval aj tvorbe sgrafít, dekorácií a krajinomaľbe.
Maliar a litograf. Pôsobil v Mukačeve, po roku
1934 v Košiciach. Maľoval portréty (Starenka,
Autoportrét), žánrové obrázky (Klebetnice), ale
aj krajinky (Na okraji lesa, Pri potoku) a veduty
(Partia z Mukačeva, Z okolia Košíc), po Druhej
svetovej vojne sa sústredil na zachytenie výstavby
Východoslovenských železiarní.
Augustín Mistrík
* 30. augusta 1921, Čierny Balog
† 15. októbra 1978, Bratislava
Ako lesný inžinier prešiel rôznymi hospodárskymi
pozíciami, až po miesto generálneho riaditeľa Št.
lesov a námestníka ministra lesného a vodného
hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky.
Angažoval sa aj v straníckych (komunistických)
štruktúrach a v rôznych spoločenských
organizáciách. S jeho menom sa stretávame pri
článkoch v odborných lesníckych časopisoch.
Imrich Henszlmann
Alexander Cziczka
* 13. októbra 1813, Košice
† 5. decembra 1888, Budapešť
* 7. februára 1848, Banská Štiavnica
† 1. októbra 1928, Levice
Hoci vyštudovaním lekár, pokladá sa za
zakladateľa umenovedy a pamiatkovej obnovy
v Uhorsku. Tejto sfére sa začal venovať až
po skončení štúdií medicíny a kvôli tomuto
záujmu išiel za ďalším vzdelávaním do Paríža
i do Talianska. V roku 1846 vydal knihu Kassa
városának ó-német stylű templomairól, ktorú
venoval košickým pamiatkam. Nečudo, že sa
venoval práve Košiciam, keďže svoje detstvo
prežil v blízkosti chrámu sv. Alžbety. Snažil sa
o to, aby pri jeho obnove sa čo najviac prihliadalo
na jeho pôvodný gotický vzhľad, čo bolo v tom
čase trendom (pozri novogotickú obnovu Dómu
sv. Martina v Cestách za krásou a poznaním č.
17/2013). V roku 1878 vydal aj knihu o pamiatkach
Levoče. Odborné články písal po maďarsky a po
nemecky. Od roku 1873 viedol Katedru archeológie
na budapeštianskej univerzite. Rok predtým sa mu
podarilo založil Hornouhorský muzeálny spolok,
ktorý bol základom Východoslovenského múzea.
Organovú a dirigentskú školu absolvoval
v Regensburgu, učil v rodnom meste, kde dirigoval
spevokol Banskej a lesníckej akadémie, malý
symfonický orchester a venoval sa aj komornej
tvorbe. Vydal cirkevný spevník. Hudbe, i jej
komponovanium, sa venovala aj jeho dcéra Angela.
Jakub Fiala
* 2. februára 1697, Rákoš
† 1. októbra 1733, Brezno
Profesor na piaristických gymnáziách v Prievidzi,
Nitre, Pešti, Szegede, prorektor rehoľného kolégia
v Krupine a posledné roky rektor piaristickej
rezidencie v Brezne. Patril k výborným znalcom
antickej mytológie, po latinsky písal básne i školské
drámy s historickou tematikou (Ján Korvín,
Moldavský vajda Štefan).
Ladislav
Treskoň
* 10. mája 1900,
Petrovice
† 13. októbra 1923,
Praha (Česko)
Jeden
z najtalentovanejších
maliarov a grafikov,
ktorý ukázal svoje kvality už počas štúdií v Prahe
v dielach v duchu Maxa Švabinského. Zachovali sa
po ňom autoportréty i zobrazenia ľudových typov
z okolia svojho rodiska (Gazda, Kolega...). Jeho
rozlet preťala smrť vo veku 23 rokov. Na ilustráciu
Treskoňov obraz Pastier pri kríži.
Alojz Pavčo
* 6. januára 1900, Habovka
† 11. októbra 1963, Ružomberok
Po štúdiách bol učiteľom a kantorom v rodnej
oravskej dedine, neskôr regenschorim v Pruskom,
Pezinku a Ružomberku, kde učil hudbu a spev na
gymnáziu i na dievčenskej škole. Bol zbormajstrom
a dirigentom spevokolu Katolícky kruh a v rokoch
1924 - 62 sólista Speváckeho zboru slovenských
učiteľov. Upravoval ľudové i cirkevné piesne pre
žiacke zbory.
Vilmos Csontos
* 11. októbra 1908, Šalov
† 12. septembra 2000
Ako maďarský básnik sa predstavil v roku 1932
zbierkou Magyar ugaron. Neskôr vydal ešte štyri
zbierky, vrátane súhrnného výberu v roku 1967, ako
aj autobiografickú prózu Gyalogút v roku 1972.
Michal Institoris Mošovský
* 29. septembra 1733, Bystrička
† 7. októbra 1803, Bratislava
Evanjelický farár v Bratislave, spisovateľ. Pozri
Cesty za krásou a poznaním č. 18/2013.
Vojtech Spanyol
* 15. októbra 1883, Žilina
† 17. septembra 1980, Žilina
Po štúdiu na Lekárskej fakulte v Budapešti sa
vrátil do rodnej Žiliny, kde viedol Št. nemocnicu.
Špecializoval sa na očné choroby a bol
zakladateľom žilinskej oftalmologickej školy,
kde prežil aj roky vojny, keď sa dostal pod veľký
tlak kvôli svojej rasovej príslušnosti i politického
presvedčenia. Zakladal stanice na prevenciu
proti trachómu a túto nebezpečnú chorobu sa mu
podarilo na Kysuciach úplne zlikvidovať. Lekárske
skúsenosti ponúkal na stránkach časopisov.
František Foris Ostrokóczi
* v októbri 1648, Otrokovce
† 1. októbra 1718, Trnava
Študoval na zahraničných univerzitách,
konvertoval z kalvínskej na rímsko-katolícku
vieru a teologické štúdiá dokončil v Ríme. Bol
profesorom na právnickej akadémii v Trnave
a kustódom kapitulárneho archívu. V roku 1693
vydal spis Origines Hungariae, v ktorom sa
snažil nevedecky, až naivne dokázať príbuznosť
maďarčiny s hebrejčinou.
Branislav Jamnický
* 1908, Okoličné
† 13. októbra 1878, Košice
Bol učiteľom v Prešove, od roku 1941 pôsobil
ako hlásateľ a dramaturg v košickom rozhlase. Písal
básne a články venované najmä vojenskej histórii.
Pavel Samuel Novák
* 7. októbra 1858, Dolný Kubín
† 28. júna 1925, Praha, poch. v Dolnom Kubíne
Synovec Pavla Országha - Hviezdoslava.
Vyštudoval teológiu a bol farárom v rodnom meste,
kde patril k aktívnym osvetovým a kultúrnym
činovníkom. Napísal učebnicu cirkevných dejín
a históriu dolnokubínskej ev. cirkvi, článkami
a prekladmi prispieval do slovenských periodík.
Sándor Goldbrunner
Josef Kunský
* 12. februára 1807, Banská Štiavnica
† 5. októbra 1898, Banská Štiavnica
* 6. októbra 1903, Sušice (Česko)
† 21. septembra 1977, Sušice (Česko)
Vyštudoval právo v Egri a v Bratislave
a baníctvo v rodnom meste. Bol právnym
zástupcom dolnouhorských banských súdov, od
roku 1835 mestským radcom a od roku 1843
banskoštiavnickým richtárom. Za jeho pôsobenia
vznikla v meste sporiteľňa, hlavné gymnázium
i mestské múzeum v priestoroch Starého zámku.
Stredoškolský profesor v Prahe, kde od roku
1946 prednášal na Karlovej univerzite. Ako
fyzický geograf často prichádzal na Slovensko, kde
skúmal rôzne geomorfologické javy, najmä viaceré
jaskyne. Vysvetlil aj genézu krasových jazierok na
planinách Slovenského krasu, všímal si glaciálne
a periglaciálne javy. Jeho najvýznamnejšou knižnou
prácou je Fyzický zemepis Československa (1968).
Ján Uram
* 15. júna 1883, Liptovský Mikuláš
† 3. októbra 1958, Rimavská Sobota
Učiteľ, osvetový pracovník. Pozri Cesty za krásou
a poznaním č. 11/2013.
Ambro Pietor
* 15. októbra 1843, Bobrovec
† 3. decembra 1906, Martin
Vyštudoval právo, bol redaktorom Národných
novín (1870 - 98) a zároveň redaktor a vydavateľ
Národného hlásnika (1881 - 1906), ako publicista
spolupracoval aj s inými slovenskými periodikami.
Za svoje národné presvedčenie a aktivitu sa dostal
do väzenia. Bol členom výboru Matice slovenskej
a iniciátorom založenia spolku Živena. Tlačou vyšli
jeho spisy Na ochranu slovenského ľudu, Nápor
- odpor a Z môjho väzenia.
Jaroslav Siman
* 12. októbra 1933, Valaská
† 19. júla 2008, Bratislava
Chirurg. Pozri Cesty za krásou a poznaním č.
14/2013.
Ján Fridrichovský
* 4. marca 1896, Senec
† 5. októbra 1978, Bratislava
Významný slovenský lekár, jeden zo zakladateľov
moderných postupov v našej stomatológii.
Samuel Štúr
* 15. októbra 1818, Uhrovec
† 15. februára 1861, Zemianske Podhradie
Mladší brat Ľudovíta Štúra bol počas
bratislavských štúdií takisto aktívnym členom
slovenskej spoločnosti pri tamojšom lýceu. Na
protest proti odvolaniu svojho brata z postu
zástupcu profesora Palkoviča sa pridal k tým
študentom, ktorí išli dokončiť štúdiá do Levoče.
Po zložení kandidátskej teologickej skúšky bol
kaplánom v Zemianskom Podhradí, kde sa v roku
1848 po odchode Ondreja Hlaváča stal farárom.
Práve počas návštevy uňho sa Ľudovít Štúr
zoznámil s Adelou Ostrolúckou, ktorá mala v
Zemianskom Podhradí príbuzných. Bol výborným
kazateľom a pokúšal sa aj o literárnu tvorbu.
Zomrel ako 43-ročný na mozgovú porážku.
Mikuláš Poda
* 3. októbra 1723, Viedeň
† 29. apríla 1789, Viedeň
Ako skúsený pedagóg a matematik prišiel
v roku 1765 do Banskej Štiavnice, kde mu zverili
novozaloženú Katedru matematiky a mechaniky
Banskej akadémie. Pri nej začal budovať „museum
physicum” - fyzikálno - matematickú zbierku.
Všímal si vtedajšiu banskú techniku v Banskej
Štiavnici, najmä „ohňové mašiny”. Ako píše
historik Ján Tibenský v Dejinách vedy a techniky na
Slovensku, Poda „k opisom pridal presné parametre
a matematické prepočty výkonnosti jednotlivých
strojov”. Uvedené popisy sa objavili v jeho diele
Kurzgefasste Beschreibung der bei dem Bergbau
zu Schemnitz in Nieder-Hungarn errichteten
Maschinen, ktoré vyšlo v Prahe v roku 1771.
Peter Gažo
Ludomir Sawicki
* 7. novembra 1935, Liptovský Peter
† 7. októbra 2008, Košice
* 14. septembra 1884, Viedeň
† 3. októbra 1928, Krakov
Prednášal na univerzitách vo Varšave a Krakove,
bol riaditeľom krakovského geografického
ústavu. Venoval sa antropografii, geomorfológii,
glaciológii, vulkanizmu a iným geografickým
odborom. Na Slovensku skúmal zaľadnenie Karpát,
zmapoval tatranské plesá, pozornosť venoval aj
Slovenskému krasu a osídleniu Slovenska.
Juraj I. Rákóczi
* 8. júna 1593, Szerencs (Maďarsko)
† 11. októbra 1648, Alba Iulia (Rumunsko)
Sedmohradský vojvodca, vodca
protihabsburského povstania. Pozri cesty za krásou
a poznaním č. 11/2013.
Herec, ktorého hlas k nám prichádzal pravidelne
každú sobotu cez populárnu humoristickú reláciu
košického rozhlasového štúdia Maratón. Bol
absolventom Priemyslovej školy filmovej v českých
Čimeliciach a pôsobil v divadlách v Spišskej Novej
Vsi, Prešove a od roku 1964 v Košiciach. Zvučka
Maratónu sa prvýkrát ozvala z éteru 8. januára
1966 a od tohto štartu v nej tvoril Peter Gažo
nerozlučnú dvojicu s Jánom Kadom. Poslednýkrát
v nej účinkoval 20. septembra 2008 a 11 dní po jeho
úmrtí sa Maratón dostal do vysielania posledný
krát. Jeho kvalitný hlasový prejav využívali
rozhlasoví tvorcovia aj pri tvorbe iných relácií.
Štefan Jančo
* 1906, Dolná Lehota
† 10. októbra 1983, Martin
Vyštudoval právo a bol daňovým úradníkom
a právnym praktikantom v rôznych mestách
Slovenska. V rokoch 1945 - 51 bol predsedom
Okresného súdu v Martine, neskôr prednášal
na Právnickej fakulte UK a viedol Právnickú
školu pracujúcich v Tomášove, po roku 1955 bol
opäť predsedom súdu, tentoraz v Žiline a Rajci.
Publikoval články o právnych otázkach, ale i
z literárnych a regionálnych dejín, medzi nimi boli
aj štúdie o právnickom pôsobení Pavla Országha Hviezdoslava, ktoré však zostali v rukopise.
Mikuláš Ladižinský
* 13. októbra 1923, Matysová
† 3. mája 1987, Bratislava
V roku 1941 sa ako študent dostal k ochotníckemu
divadlu v Banskej Štiavnici. Neskôr pôsobil
v bratislavskom súbore Akademik, z ktorého prešiel
v roku 1950 na profesionálnu scénu do Žiliny,
Martina a Prešova. V roku 1967 sa rozhodol pre
život na voľnej nohe. V roku 1965 debutoval
v oskarovom filme Obchod na korze, neskôr dostal
drobné úlohy aj v ďalších filmových dielach, ako
Drak sa vracia, Sedm havranů, Stopy na Sitne,
Červené víno a ďalšie, výraznejšiu postavu mu
zveril len Juraj Jakubisko vo filme Zbehovia
a pútnici.
Vilmos Rappensberger
* 19. septembra 1848, Banská Štiavnica
† 14. októbra 1928, Banská Štiavnica
Ako piarista študoval teológiou, od roku 1876
prírodné vedy na budapeštianskej univerzite. Učil
na piaristických gymnáziách, ako dôchodca sa vrátil
do rodného mesta. Je autorom populárno-náučných
cestopisov z Európy, Ázie i Afriky a monografie
o meste a gymnáziu v Mosonmagyaróváre, ktoré
bolo jeho posledným učiteľským pôsobiskom.
Ivan Alexander Getting
* 18. januára 1912, New York (USA)
† 11. októbra 2003, Coronado (USA)
Bol synom Milana Gettinga, slovenského
vysťahovalca, vydavateľa Slovenského sokola,
signatára Pittsburskej dohody (jeho životné osudy
sme si pripomenuli v Cestách za krásou a poznaním
č. 17/2013).
Ivan Getting prejavoval už od mladých liet veľký
vzťah k technike a fyzike. Ako 11-ročný si zostrojil
vlastné rádio a vyhral súťaž mladých fyzikov, ktorú
organizoval Thomas Alva Edison, čo mu otvorilo
dvere do Massachusettského inštitútu technológie
(MIT). Pôsobil na Oxfordskej i Harvardskej
univerzite a v laboratóriu žiarenia v MIT. Počas
Druhej svetovej vojny bol poradcom amerického
ministra vojny Henryho L. Stimsona vo veciach
využitia radaru, bol vedúcim oddelenia riadených
striel a vojenských radarov. Počas kórejskej vojny
zastával post asistenta pre plánovanie a rozvoj
a bol zástupcom náčelníka štábu vzdušných síl
USA, zároveň bol v r. 1951 - 60 viceprezidentom
Raytheonskej spoločnosti a vo výbore pre
podmorský boj pri Národnej rade pre výskum.
V roku 1960 sa stal prezidentom novej Spoločnosti
pre letectvo a kozmonautiku Aerospace Corporation
a na tomto poste bol až do roku 1977. Predsedal aj
výboru pre elektroniku pri Vedeckom poradenskom
zbore. Od roku 1978 bol prezidentom Inštitútu
elektrických a elektronických technikov.
Výpočet významných postov, ktoré
Getting zastával, ukazuje, že išlo o jedného
z najschopnejších odborníkov v spomínaných
oblastiach techniky a fyziky. Sám hovoril, že
„vedu chápe ako prvok obrany demokracie”.
Práve jeho skupina vyvinula radar automatického
mikrovlnného sledovania a riadenia paľby SCR
584, ktorý sa výrazne uplatnil pri obrane Londýna
pred neemckými raketami V-1. Tieto rakety použili
Nemci naposledy 28. augusta 1944, keď odpálili
104 striel V-1, z nich však až 68 zničilo britské
delostrelectvo pomocou SCR 584, 16 odstránilo
iným spôsobom a 16 minulo cieľ. V Raytheone
dohliadal na vývoj prvého trojdimenzionálneho
systému na určenie polohy. Ako poradca americkej
vlády zaviedol rýchlu reakčnú schopnosť
v elektronických protiopatreniach, zriadil európske
laboratórium vrchného veliteľstva spojených síl
SHAPE v holandskom Haagu, podieľal sa na
vývoji nadzvukového bombardéra s dlhým doletom
a mohli by sme menovať ďalšie jeho podiely na
vývoji vojenskej, leteckej techniky i kozmonautiky.
Už v roku 1948 mu prezident USA udelil Medailu
za zásluhy, neskôr získal celý rad ďalších ocenení
a bol uviedli ho aj do Siene slávy priekopníkov
vesmírnych vzdušných síl a rakiet na leteckej
základni Peterson v Colorade Springs, do Kozmickej
siene slávy medzinárodného kozmického múzea
v San Diegu a do Siene slávy národných vynálezcov.
V roku 2011 bol v zozname 150 najlepších
inovátorov MIT uvedený na 10. mieste.
Emanuel Filo
* 22. augusta 1901, Beluša
† 7. októbra 1973, Žilina
Lekár - internista. Pôsobil na internej klinike
UK v Bratislave, v roku 1934 získal titul docent
pre odbor patológie a terapie vnútorných chorôb.
V rokoch 1942 - 44 bol rektorom UK. Po vojne
až do dôchodcovského veku (do roku 1971) bol
internistom žilinskej nemocnice.
Jozef Fabini
* 10. októbra 1908, Olcnava
† 2. decembra 1984, Košice
Vyštudoval právo, no neskôr dal prednosť
maliarstvu, v rokoch 1948 - 52 bol riaditeľom
Východoslovenského múzea, pôsobil aj v Krajskej
galérii v Michalovciach a od roku 1955 opäť
v Košiciach ako samostatný výtvarník. Námety
hľadal v krajine, najmä na Spiši, v jeho tvorbe
však nechýbajú ani pohľady na staré časti Košíc
a dedinská architektúra s nostalgickým nádychom.
Eugen František Savojský
* 16. októbra 1663, Paríž
† 24. apríla 1736, Viedeň
Jeden z najväčších bojovníkov proti tureckej
okupácii Uhorska, celým menom a titulom Eugen
František, princ savojský a carignanský, gróf zo
Soissons. Bol synom generála, no povrávalo sa, že
v jeho tele koluje kráľovská krv, že je ľavobočkom
Ľudovíta XIV., no jeho matka, chýrna intrigánka
Olympia Manciniová, vraj v čase jeho počatia už
nebola kráľovou milenkou. Rodičia chceli, aby
študoval teológiu, určili mu teda cirkevnú kariéru,
ktorá mu však nebola po chuti, hoci išiel na štúdiá,
nikdy sa nenaučil po latinsky a nikdy neodslúžil
omšu.
Ako dvadsaťročný odmietol ďalej nosiť
kňazský odev a ušiel z domu. Kráľ ho odmietol
prijať do svojich vojenských služieb, čo
Eugena urazilo a vstúpil do vojska jedného
z najväčších francúzskych nepriateľov - rakúskych
Habsburgovcov. To bolo krátko pred slávnou bitkou
pri Viedni 12. septembra 1683, ktorej sa zúčastnil.
Koncom toho roka ho rakúsky kráľ Leopold I.
poveril vedením jazdeckého pluku. Aby pluk
finančne zabezpečil, vyhľadal svojich príbuzných
v Savojsku i Holandsku a požiadal ich o podporu.
Počas tejto cesty usilovne študoval novú vojenskú
techniku, najmä výrobu a nasadenie diel. Pritom
sa stihol so svojím plukom zapojiť do vyhnania
Turkov z Nových Zámkov a Budína. V roku 1687
sa vyznamenal v bitke pri Nagyharsány, ktorá sa
zvykne spomínať aj ako „druhá bitka pri Moháči”,
čo mu vynieslo povýšenie na podmaršalka a nové
majetky.
O rok neskôr sa zúčastnil obliehania Belehradu,
kde utrpel ťažké zranenie a potreboval viac ako
pol roka, aby sa z neho vystrábil. V roku 1689
ho poverili velením troch jazdeckých plukov
na Rýne, kde sa dostal do priamej konfrontácie
s vojskom francúzskeho kráľa, ktorého nenávidel
za to, že ho neprijal do svojich služieb. V bojoch,
ktoré neboli zvlášť intenzívne, bol opäť ranený,
no vrátil sa z nich s generálskymi epoletami
a ponáhľal sa na pomoc bratrancovi do Savojska,
ktoré bolo pod tlakom Francúzov. Tu sa mu
nedarilo, Francúzi zvíťazili v bitke pri Staffarde,
čo Eugena naštvalo, obvinil svojich spojencov zo
zbabelosti, sám zaútočil na Francúzov a prinútil
ich k ústupu. Víťazstvo však vyvolalo nový spor,
tentoraz s Antoniom Caraffom, ktorého nakoniec
cisár Leopold poslal do Ríma a Eugena povýšil na
poľného maršala. Nasledovala preňho nešťastná
bitka pri Marsaglii, kde ho zradil jeho bratranec
Vittorio Amadeo II., ktorí podriadil Savojsko
francúzskej korune. V tejto situácii Eugen uvítal
poverenie Leopolda I., aby sa stal hlavným
veliteľom vojsk v protitureckom ťažení. V bitke
pri Zente si poradil s tureckom presilou, vpadol do
Bosny a obsadili Sarajevo a prinútil tak tureckého
sultána k stiahnutiu jeho vojsk z podstatnej časti
Uhorska a k mierovým rokovaniam. Tieto jeho
víťazstvá znamenali pre osmanskú monarchiu
začiatok definitívneho úpadku.
Začiatkom 18. stor. prepukli boje o španielske
dedičstvo, v ktorých Eugen Savojský opäť velil
rakúskym vojskám proti svojej rodnej krajine Francúzsku. V štýle Hannibala obišiel Francúzov,
strážiacich alpské priesmyky, a dostal sa do ich
tyla, kde skvelou taktikou drobných bojov narobil
poriadny zmätok vo francúzskych jednotkách a pri
prepade Cremony sa mu podarilo zajať vojvodu
Villeroya, veliteľa francúzskych vojsk.
Na jar 1703 ho Leopold I. vymenoval za
prezidenta dvornej vojnovej rady s cieľom
reformy armády, čo Eugen riešil rázne vykázaním
neschopných a skorumpovaných dôstojníkov. Po
páde pevnosti Breisach poslal jej veliteľa grófa
Filipa Arca pred vojenský súd, ktorý bol rovnako
nekompromisný a gróf skončil na šibenici.
Celkovo však rakúska armáda strácala pozície
a od definitívnej porážky ju zrejme zachránil
až príchod zimy. Vtedy sa prejavili Eugenove
vojvodcovské schopnosti, keď na Francúzov
zaútočil spolu s Johnom Churchillom, vojvodom
z Marlboroughu, a 13. augusta 1704 porazil
Francúzov v bitke pri Höchstädte. Po nej získali
obaja velitelia povesť nezdolateľných vojvodcov
a prezývku Dvojičky. V ďalších dvoch rokoch
vyhnal Francúzov z Talianska, stal sa ríšskym
maršalom a lombardským guvernérom. Ruský cár
Peter I. Veľký mu vtedy dokonca ponúkol poľskú
kráľovskú korunu, čo Eugen odmietol. Pokračoval
v ťažení proti Francúzsku, no napriek víťazstvám
dochádzalo v koalícii k rozporom a k jej rozpadu.
Pozičnou vojnou sa mu podarilo zadržať na Rýne
mohutný nápor Francúzov, čo vyvrcholilo podpisom
mieru v nemeckom meste Rastatt 7. septembra
1714.
Vtedy sa mohol začať Eugen venovať aj
mierovým aktivitám a dal si stavať vo Viedni
barokový palác Belvedér. Vymenovali ho za
guvernéra Rakúskeho Holandska, no zároveň sa
začal pripravovať na nové vojenské akcie. Osmani
si naňho netrúfli, no úspešne si počínali vo vojne
s Ruskom a Benátskou republikou, ktorej sa
Eugen rozhodol pomôcť. V roku 1716 na čele 90tisícovej armády tiahol na Belehrad, turecký vezír
Damad Ali s dvojnásobne početnejšou armádou
na Petrovaradín. Práve pri tejto pevnosti došlo
k rozhodujúcej bitke. Eugen previedol svojich
vojakov v noci cez rozvodnený Dunaj, 5. augusta
ráno udrel na prekvapeného nepriateľa a rozdrvil
ho. Do konca roka ešte dobyl Temešvár a s novými
posilami zaútočil koncom júna 1717 na Belehrad.
Dokázal si poradiť aj v ťažkej situácii, keď sa pod
Belehradom dostali jeho vojská do klieští pašu
Chalila a 18. augusta sa stal pánom Belehradu. Obe
armády však boli natoľko vyčerpané, že uvítali
nové mierové rokovania, zavŕšené Požarevackým
mierom 21. júla 1718. Uhorsko ním získalo späť
rozsiahle územia, Turci si však mohli ponechať tie
časti Stredomoria, ktoré si vydobyli od Benátok,
ktorých moc bola navyše oslabená rakúskotureckou obchodnou dohodou z 27. júla 1718.
Po vojenských úspechoch získal Eugen Savojský
obrovský politický vplyv na cisárskom dvore,
zastával viacero postov, ktoré však často nestíhal,
čo mu spolu s prirodzenou závisťou prinieslo aj
veľa nepriateľov. Už nasledujúci rok odhalil zradu
a intrigy, no paradoxne si tým nezískal náklonnosť
cisára Karola III., práve naopak. Napriek
pokročilému veku viedol rakúske vojská vo vojne
o poľské dedičstvo, ťažko však ochorel a umrel
vo Viedni ako 73-ročný. Pochovali ho v Dóme sv.
Štefana.
Imrich Majerský
* 6. októbra 1903, Liptovský Ján
† 17. mája 1974, Bratislava
Vyštudoval právo a ako úradník pracoval
v Michalovciach a v Košiciach, v rokoch 1945 - 71
bol legislatívnym právnikom pri SNR v Bratislave.
Je autorom veršovaných knižiek pre deti: Maroško
a Meďko, Maľované vajíčko, Rukavička a ďalšie.
Zaujímal sa aj o problémy ochrany prírody, v roku
1969 bol pri zrode Slovenského zväzu ochrany
prírody a krajiny a jeho prvým predsedom.
Konštantín Palkovič
* 12. októbra 1919, Brodské
† 1. októbra 2008, Brodské
Jazykovedec a pedagóg. Bol učiteľom a školským
inšpektorom, neskôr pôsobil ako asistent na
Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej
fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Autor odborných štúdií a popularizačných článkov.
Zaujímal sa najmä o slovenské nárečie, vydal
niekoľko nárečových slovníkov.
Jozef Petrašovič
* 16. októbra 1918, Stročín
† 8. mája 1995, Prešov
Po absolvovaní štúdií na Prírodovedeckej
fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave učil
na Štátnom ruskom gymnáziu v Prešove. Život
mu skomplikoval fakt, že jeho otec, gréckokatolícky farár, zahynul v komunistickom väzení
v Leopoldove. Neskôr sa mu predsa podarilo dostať
na Katedru biológie na prešovskej Pedagogickej
fakulte a na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ
v Košiciach. Ako prírodovedca ho zaujímala
najmä fauna rýb, cicavcov a hmyzu, a z neho
predovšetkým motýle. Skúmal faunu na okolí
Prešova, ale v spolupráci s významným spišským
entomológom Andrejom Reiprichom aj na iných
miestach východného Slovenska. Jeho zbierky
motýľov a iných prírodnín sú v expozíciách
Východoslovenského múzea v Košiciach a vo
Vlastivednom múzeu v Hanušovciach nad Topľou.
Ján Beňo
Ján Jakubík
* 3. októbra 1933
* 8. októbra 1923, Dudince
Pôsobil v Matematickom ústave SVŠT
v Bratislave a na Vysokej škole technickej
v Košiciach. Od roku 1978 až do roku 2012 viedol
detašované pracovisko Matematického ústavu SAV
v Košiciach. Ťažisko jeho vedeckej aktivity je
v oblasti univerzálnych algebier a usporiadaných
štruktúr, kde získal rad pozoruhodných výsledkov,
pritom hlavná oblasť jeho výskumu je v čiastočne
usporiadaných grupách a zväzových grupách, kde je
známy ako veľký majster. Podarilo sa mu vyriešiť
množstvo otvorených problémov a formulovať
ďalšie početné nové problémy, ktoré inšpirovali
celú generáciu matematikov pôsobiacich v tejto
oblasti matematiky u nás i v zahraničí. Je autorom
okolo 50 vedeckých prác.
Miroslav Sura
Osemdesiatky sa dožíva spisovateľ Ján Beňo,
rodák z dedinky Slatinka pri Zvolene, ktorej
neľahký osud v posledných desaťročiach zachytil
v románe Kým príde veľryba. Bol redaktorom
rozhlasu, Smeny, Romboidu a šéfredaktorom vo
vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v rokoch 1993
- 95 viedol oddelenie literatúry a knižnej kultúry
na odbore umenia Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky. Do literatúry vstúpil v roku 1964
zbierkou poviedok z jemu blízkeho dedinského
prostredia Každý deň narodeniny. Nasledovali
ďalšie zbierky, novely a romány: Nad modrým
svetlom, Braček Rozum, sestrička Harmónia
(svojská reakcia na udalosti roku 1968), Druhý
semester, Predposledný odpočinok, Vyberanie
hniezda, Kým príde veľryba, Dobrodinec, Výkrik,
Žena v snehu, Maslo na hlave a ďalšie. Patrí
naozaj medzi našich najplodnejších spisovateľov
posledného polstoročia. Jeho aforizmy, sentencie
a fejtóny vyšli v roku 1995 v knihe Na svoj národ
nedám dopustiť. Písal nielen pre dospelého čitateľa,
ale aj pre deti a mládež: Jeden granát pre psa,
Ondrej Ondrejko a Zeleň kráľ, Škola sa začína
v máji, Kozí syr, Sneh je môj kamarát, Letná
fujavica, Naučil som sa mlčať, Mačací kráľ, Ako sa
zajac nestal starostom, O Kubovi najkubovskejšom,
Záhada vtáčej záhrady... Je aj autorom televíznych
scenárov a rozhlasových hier, medzi nimi je aj hra
Na púti k návratu, ktorá získala v roku 1998 prvú
cenu v súťaži Slovenského rozhlasu.
* 3. októbra 1948, Košice
Po skončení štúdií na Filozofickej fakulte UK
v Bratislave sa zamestnal na Mestskej pamiatkovej
správe v Bratislave a ochrane a záchrane kultúrnohistorického dedičstva zostal verný po celý
život. Od roku 1978 pôsobil v Banskej Bystrici.
V rokoch 1980 a 1981 bola jeho práca vyhlásená za
najlepší projekt. Týkal sa objektu 198/II v Banskej
Bystrici a Vígľašského zámku. V roku 1998 viedol
historicko-archeologický výskum banskobystrickej
radnice, kde obavil gotické nástenné maľby
a základy najstaršej architektúry z 13. stor. V roku
2001 sa podieľal na rekonštrukcii secesných fasád
budovy Matice slovenskej vo vojvodinskom
Bačkom Petrovci.
Miroslav Sura (vpravo) počas komisie
dohliadajúcej na výskum Zvolenského Pustého
hradu s vtedajším vedúcim výskumu Václavom
Hanuliakom (vľavo) a primátorom Zvolena
Miroslavom Kuseinom
Etela Farkašová
Víťazoslav Kubička
* 5. októbra 1943, Levoča
* 11. októbra 1953, Bratislava
Vyštudovala
matematiku
a fyziku
a potom
i filozofiu
a sociológiu,
pôsobila
a pôsobí na
Filozofickej
fakulte UK,
kde viedla
Katedru
filozofie
a dejín
filozofie. Ako
filozofka sa
zaujíma o
epistemológiu,
o problémy zmyslového a empirického poznania
a ich vzťahu k zmyslovému poznaniu. Od 90.
rokov 20. storočia sa jej vedecký záujem rozšíril o
feministickú filozofiu.
Je autorkou poviedok a noviel, v ktorých si
všíma problémy ženy, rodiny, i medzigeneračné
vzťahy (Reprodukcia času - jej knižný debut v roku
1978, Snívanie v tráve, Nočné jazvy a ďalšie,
celkom 14 prozaických kníh). Jej próza vychádzala
a vychádza v domácich i zahraničných časopisoch
a almanachoch. Spolupracuje aj so Slovenským
rozhlasom (poviedky Návraty a Pivnica, rozhlasová
hra Rozhodnutie) a s televíziou. Vydala aj tri knihy
esejí a teoretické literárne práce.
Po štúdiách pracoval ako hudobný redaktor
v Československom rozhlase. Z tohto svojho postu,
ale najmä organizovaním komorných koncertov
dával priestor na prezentáciu súčasným slovenským
hudobným skladateľom, v 80. rokoch oživil
slovenskú elektroakustickú hudbu.
V roku 1991 založil nahrávacie štúdio Jakub,
ktoré sa orientovalo na vážnu hudbu. Od roku 2002
prednášal kompozíciu na Cirkevnom konzervatóriu
v Bratislave, v roku 2011 sa rozhodol pre slobodné
povolanie.
Ako hudobný skladateľ sa spočiatku zameral na
komorné kompozície, ale i na zborovú a piesňovú
tvorbu, ale čoskoro sa dostal aj k opernej tvorbe
(Znovuzrodenie, Martin Luther, Kristov dotyk,
Betlehem, Šavol, Marína Havranová, Evanjelium
podľa Lukáča, Evanjelium podľa Jána, Genezis,
Jakub Kray, Pieseň piesní, Kráľovstvo lesa), čo
ho priviedlo do nahrávacích štúdií v mnohých
krajinách sveta, od európskych po Austráliu či
Japonsko.
Viaceré diela Víťazoslava Kubičku získali
významné ocenenia, napríklad s Fantáziou pre
flautu a klavír, op. 1, uspel na Medzinárodnej
skladateľskej tribúne UNESCO v Paríži v roku
1981.
Vladimír Šmihula
* 15. októbra 1943, Štrba
Sedemdesiatiny oslavuje dlhoročný rozhlasový
pracovník Vladimír Šmihula. Detstvo prežíval
väčšinou v dnes už zatopenej dedinke Sokolče
neďaleko Liptovského Mikuláša a v Hybiach,
odkiaľ pochádzali jeho rodičia. V rozhlase prežil
takmer štyri desaťročia, od roku 1972 do roku 2001,
a to ako moderátor, redaktor, spravodajca (v r. 1977
- 82 v Moskve) i riadiaci pracovník. Poslucháči
ho vnímali najmä ako moderátori obľúbených
diskusných relácií. Venuje sa aj prekladom
z ruského jazyka a od roku 2004 je tajomníkom
Slovenskej akadémie vied.
František Podivínsky
* 5. októbra 1923, Příjemky (Česko)
Po absolvovaní medicínskych štúdií na
Lekárskej fakulte UK v Bratislave pôsobil
v okresných nemocniciach v Poprade, Martine
a na Neurologickej klinike v Bratislave, odkiaľ
prešiel v roku 1956 do Ústavu normálnej
a patologickej fyziológie SAV, v ktorom viedol
oddelenie fyziológie mozgu. Súčasne prednášal na
Lekárskej fakulte UK a od roku 1975 na Inštitúte
pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov.
Zvýšenú pozornosť vo svojej výskumnej
práci venoval elektrofyziologickému štúdiu
pohybových mechanizmov. Je autorom viacerých
monografických odborných publikácií, ktorými
si získal uznanie doma i za hranicami: Analýza
mimovoľných pohybov hlavy a Nervový akčný
potenciál u človeka. Spoluautor vysokoškolských
učebníc Neurologická propedeutika a Špeciálna
patologická fyziológia.
Magdaléna Rybáriková
Karol Chmel
* 4. októbra 1988
* 6. októbra 1953, Zvolen
Pridáme aj trochu
mladej krvi. Tenis patrí
k našim najúspešnejším
športom. Zásluhu na
tom má aj Magdaléna
Rybáriková. Má na
svojom konte tri
víťazstvá na turnajoch
najvyššej kategórie
(v Birminghame,
Memphise
a Washingtone) a päť
víťazstiev v nižšej
kategórii ITF (Káhira,
Mestre, St. Petersburgh,
Patras a Praha).
Ján Hvozdík
* 6. októbra 1918, Parchovany
Stredoškolský učiteľ, po roku 1953 prednášal na
Pedag. fakulte v Prešove, od roku 1959 pracoval
na Psycholog. vých. klinike v Košiciach, kam
sa vrátil v roku 1968 po 3-ročnom účinkovaní vo
Výsk. ústave detskej psychológie a patopsychológie
v Bratislave. Svoj hlavný záujem sústredil na
psychológiu výchovy a poradenstvo, diferenciálnu
psychológiu a patopsychológiu dieťaťa. Na
Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
založil Katedru odbornej psychológie. Je autorom
viacerých odborných publikácií: Vzťah žiaka
k školskej práci, Psychologický rozbor neúspechov
žiakov, Psychologické výchovné poradenstvo
v teórii a praxi, Ťažko vychovávateľné dieťa v škole.
Stanislav Dúbravec
* 4. októbra 1928, Liptovská Teplá
Pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej
starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici,
kde ako architekt realizoval viaceré náročné
rekonštrukčné projekty. Medzi ne patrí renesančný
kaštieľ v Radvani a goticko-renesančný meštiansky
dom v Banskej Bystrici, ktorý upravil pre potreby
múzea. Zvláštnu pozornosť venoval záchrane
ľudovej architektúry.
Redaktor vo vydavateľstve Smena a Kalligram,
v mesačníkoch OS a Fragment. Ako básnik
debutoval v roku 1985 zbierkou Máš, čo nemáš.
Neskôr k nim pribudli zbierky Druhý dych,
Ovocnejší strom, Spray, modrá mentalita,
O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených
z ruky. Venuje sa prekladom diel poľskej, srbskej,
chorvátskej a slovinskej literatúry.
Viera Hegerová
* 9. októbra 1933, Banská Bystrica
Bola redaktorkou vo vydavateľstve Tatran
a Slovenský spisovateľ a redakčnej práci sa venuje
aj na dôchodku. Preložila okolo 50 kníh ruských
autorov (Dostojevskij, Pasternak, Solženicyn
a ďalší), vrátane próz pre deti od Nekrasova,
Michalkova... Za túto svoju prácu získala mnohé
ocenenia. Príkladom môže byť Cena Jána Hollého
za preklad Dostojevského románu Zločin a trest
v roku 2007. Prekladateľským a vydavateľským
problémom sa venovala aj vo svojej publicistike.
Lívia Ághová
* 7. októbra 1963, Šaľa
Operná speváčka, sopranistka. V r. 1985 - 88
spievala v SND, potom v Národnom divadle
v Prahe. Mohli sme ju vidieť a počuť v dielach
svetových klasikov: Bohéma, Carmen, Čarovná
flauta, Figarova svadba, Don Giovanni, Rómeo
a Júlia a ďalšie. Hosťuje na najvýznamnejších
európskych operných scénach. Je árie vyšli aj
na CD nosičoch. V roku 2005 naspievala a vo
vydavateľstve Musica vydala vianočné koledy.
Igor Benca
* 11. októbra 1958, Topoľčany
Pedagóg na Univerzite Konštantína Filozofa
v Nitre, predtým dekan Fakulty výtvarných umení
na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Venuje
sa grafike a ilustráciám, známkovej tvorbe, ale
i monumentálnej tvorbe v architektúre. Je členom
združenia grafikov G-bod.
Ján Sokol
Ctibor Greguš
* 9. októbra 1933, Jacovce
* 6. októbra 1923, Kremnica
V roku 1957 bol vysvätený za kňaza, no mohol
pôsobiť len ako kaplán. V roku 1968 ho vymenovali
za prefekta kňazského seminára v Bratislave, no
po dvoch rokoch musel z tohto postu odísť na faru
do Senca. V roku 1987 ho zvolili za trnavského
biskupa, do úrady však mohol nastúpiť
s „požehnaním” vtedajšieho komunistického
režimu až o rok neskôr, v roku 1989, 10. septembra,
ho inaugurovali ako arcibiskupa a na tomto
poste zotrval aj po reorganizácií diecéz v roku
2008. Podľa Kódexu kánonického práva však
v tom istom roku požiadal o uvoľnenie z úradu
a na jeho miesto nastúpil Róbert Bezák, ktorý
si neželal, aby emeritný biskup zasahoval do
jeho právomocí. Došlo ku konfrontáciám, pri
ktorých vyšli na povrch aj vzťahy medzi Jánom
Sokolom a komunistickou Štátnou bezpečnosťou
a otázky financovania a prevodu väčšej sumy na
súkromný účet. Tieto otázky sú doteraz zahalené
rúškom tajomstva a jasno do nich nevnieslo ani
vyšetrovanie.
Vyštudoval lesníctvo v Bratislave a Brne a štyri
roky pracoval v lesnom závode v rodnom meste.
V rokoch 1951 - 64 bol hlavným inžinierom
v Lesoprojekte Turček - Žilina a ďalšie jeho roky
sa spájajú s Výsk. ústavom lesného hospodárstva
vo Zvolene, kde sa venoval hospodárskej úprave
lesov a prognózam lesníctva u nás. Položil základy
podrastového hospodárstva, ktoré si viac ako
dve desaťročia overoval na výskumnej základni
Biely Váh. Je autorom 77 vedeckých a 182
odborných prác, ktoré publikoval na stránkach
domácich i cudzích časopisoch, ako aj autorom
viacerých odborných publikácií: Empirický ťažbový
ukazovateľ v ČSSR, Dlhodobý rozvoj lesného
hospodárstva na Slovensku, Hodnotenie dlhodobého
rozvoja lesného hospodárstva na Slovensku do roku
2000 a ďalšie. Zaoberal sa však aj históriou, čoho
dokladom sú dve jeho knihy: Slovensko - dlhá cesta
k suverenite a Slovenskí rodáci svetu.
Michal Orolín
1. Medzinárodný festival
horských filmov
* 1. októbra 1943, Kravany
13. - 17. októbra 1993
Letecký technik a elektrikár, vo voľnom čase
horolezec, ktorý spolu s Ivanom Fialom vystúpil
11. júla 1971 na vrchol Nanga Parbatu (8 126 m
n. m.). Bola to prvá osemtisícovka, na ktorej stáli
slovenskí alpinisti, ktorí sa týmto krokom zaradili
medzi svetovú horolezeckú špičku. Hore Nanga
Parbat, ktorá sa žiaľ tohto roku zapísala aj do
histórie nášho horolezectva tragickou udalosťou, sa
venujeme v 13. čísle Ozvien z ciest.
Pred 20 rokmi sa prvýkrát uskutočnila v Poprade
prehliadka filmových diel venovaných horskému
prostrediu a ľuďom, ktorí v ňom pôsobia. Prvý
medzinárodný festival horských filmov sa konal
v dňoch 13. až 17. októbra 1993, o sedem rokov
neskôr sa zaradil do Medzinárodnej aliancie
horských filmov, ktorá združuje len 17 takýchto
podujatí na celom svete.
Titus Buberník
* 12. októbra 1933, Pusté Úľany
Úspešný slovenský futbalista, hráš VSS
Košice a Červenej hviezdy a Interu Bratislava.
Reprezentačné tričko Československa si obliekol 23
krát. Zúčastnil sa majstrovstiev sveta vo Švédsku
v roku 1958, ako aj o štyri roky neskôr v Chile,
odkiaľ si priniesol striebornú medailu.
Slovenská spoločnosť pre
zahraničnú politiku
15. októbra 1993
Pred 20 rokmi vzniklo v Bratislave nestranícke
fórum, ktorého cieľom bolo diskutovať
o medzinárodnej politike a o vzťahoch Slovenskej
republiky k zahraničiu. Zakladateľkou spoločnosti
bola úspešná herečka a vtedy i dnes už hlavne
politička Magda Vášáryová, ktorá bola do roku
2000 predsedníčkou jej Správnej rady. Po nej
prevzal predsednícky post profesor Juraj Stern.
Žilinská dohoda
(Žilinský manifest)
5. - 6. októbra 1938
Kontroverzná politická udalosť, ktorá
podstatnou mierou ovplyvnila dianie vo vtedajšom
Československu a určila charakter režimu
v tvoriacej sa Slovenskej republike. Pozvanie
do Katolíckeho domu v Žiline prijalo sedem
politických strán, ktoré v podstate akceptovali
vedúcu úlohu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany,
čím de facto dali zelenú vyhláseniu autonómie
Slovenska. Podriadenosť jednej strane odmietli
slovenskí komunisti, ďalšia ľavicová strana,
sociálni demokrati, sa pridali k dohode na druhý
deň. Komunistom sa nemožno čudovať, keďže
predložený Manifest slovenského národa sľuboval
aj boj „proti marxisticko-židovskej ideológii
rozvratu a násilia”.
Celý text Žilinského manifestu a dohody mal
nasledujúci obsah (zachovávame aj pôvodné
gramatické tvary):
Manifest slovenského národa usnesený
na zasadnutí výkonného výboru Hlinkovej
Balkón Katolíckeho domu v Žiline, z ktorého 6.
októbra zaznel text tzv. Žilinského manifestu
slovenskej ľudovej strany ako právoplatnej
politickej predstaviteľky slovenského národa
dňa 6. októbra 1938:
Mníchovská dohoda štyroch veľmocí podstatne
zmenila štátne a politické pomery v strednej Európe.
My Slováci, ako samobytný slovenský národ,
žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme
si svoje samourčovacie právo a preto dovolávame
sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti
svojej slovenskej národnej jednoty
a nami obydlenej zeme.
Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj
budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj
štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými
okolitými národmi a tak prispieť k usporiadaniu
pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom.
Vytrváme po boku národov, bojujúcich proti
marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia.
Sme za mierové vyriešenie sporných problémov
v duchu mníchovskej dohody.
Protestujeme čo najrozhodnejšie proti tomu,
aby hranice Slovenska určované boli bez nás,
bez plnoprávnych zástupcov slovenského národa.
Žiadame medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny
v cudzine.
Žiadame rýchlu demobilizáciu.
V duchu samourčovacieho práva žiadame
okamžité prevzatie výkonnej a vládnej moci na
Slovensku Slovákmi. Víťazstvo samourčovacieho
práva znamená pre
slovenský národ
víťazné zakončenie
nášho dlhoročného
boja.
Nech žije
sloboda
slovenského
národa!
Nech žije
slovenská vláda na
Slovensku!
Vyhlásenie
I. Podpísaní
osvojujeme si
návrh Hlinkovej
slovenskej ľudovej
strany na vydanie
ústavného zákona
o autonómii
Slovenska tak,
ako bol podaný
v poslaneckej
snemovni v roku 1938 a uverejnený v Slováku
v čísle 129 zo dňa 5. júna 1938. Zaväzujeme sa,
že sa všetci všetkými silami vynasnažíme, aby
tento návrh bol národným shromaždením ústavne
prijatý najneskôr do 28. októbra 1938. Ústavným
prijatím tohoto návrhu bude štátoprávne postavenie
Slovenska definitívne vyriešené.
II. Vládna a výkonná moc na Slovensku má sa
okamžite odovzdať do rúk slovenskej vlády, preto
žiadame okamžite poveriť podpredsedu Hlinkovej
slovenskej ľudovej strany poslanca Dr. Jozefa Tisu,
aby ako dezignovaný predseda sostavil v dohode
s podpísanými politickými stranami prvú slovenskú
vládu pozostávajúcu z predsedu a štyroch členov
ministrov a navrhol ju na menovanie.
Podpísaní prijímajú návrh zákona na
decentralizáciu vládnej a výkonnej moci tak, ako je
k tomuto prehláseniu pripojený. Tento návrh má sa
prijať a uskutočniť v najkratšom čase, aby aj
do uskutočnenia prvého bodu tohoto vyhlásenia
vládna a výkonná moc dostala sa nielen fakticky,
ale i právne do rúk Slovákov.
Dané v Žiline dňa 6. októbra 1938.
Výsledky stretnutia, ktoré bolo prvým následkom
mníchovského diktátu i reakciou na odstúpenie
prezidenta republiky Edvarda Beneša, akceptovala
československá vláda ako najvyšší štátny orgán,
čo z balkóna Katolíckeho domu v Žiline oznámil
verejnosti 6. októbra 1938 Jozef Tiso, vymenovaný
za ministra pre správu Slovenska. Tiso si okrem
premiérskeho kresla vzal pod svoj palec aj vnútro,
okrem neho boli v päťčlennej vláde autonómneho
Slovenska Ferdinand Ďurčanský (spravodlivosť,
sociálna starostlivosť a zdravotníctvo),
Matúš Černák (školstvo), Pavol Teplanský
(poľnohospodárstvo, verejné práce, financie) a Ján
Lichner (doprava). Táto slovenská vláda sa stal
súčasťou československej vlády, ktorá si ponechala
zahraničnú politiku, armádu a financie.
Žilinská dohoda, ktorú formálne odsúhlasilo 22.
novembra 1938 Národné zhromaždenie ústavným
zákonom š. 299/1938 O autonómii Slovenskej
krajiny, však už nesmerovala k autonómii, ale
k úplne samostatnosti Slovenska. Na základe
spomenutého zákona sa nový štát uvádzal ako
Česko-Slovensko. Súčasne bol prijatý zákon aj
o autonómii Podkarpatskej Rusi. Oba zákony stratili
zmysel po rozpade spoločného štátu v marci 1939,
hoci po právnej stránke všetko upravila až nová
ústava z mája 1948.
Tisova autonómna vláda fungovala v tomto
zložení od 9. októbra 1938 do 20. januára 1939,
kedy bola nahradená novou, šesťčlennou.
Obzor
5. októbra 1863
Pred 150 rokmi vyšlo zo známej Škarniclovej
tlačiarne v Skalici prvé číslo Obzoru, časopisu
pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Jeho
vydavateľom a redaktorom bol Daniel Lichard (na
kresbe), po jeho
smrti v roku
1882 prevzal
tieto povinnosti
jeho dlhoročný
spolupracovník
Romuald
Zaymus.
Posledné číslo
vyšlo v decembri
1886.
Obzor je
najvýznamnejším
slovenským
hospodárskym
časopisom
19. stor.
Vychádzal 3x do mesiaca a okrem hospodárskych
a remeselníckych problémov si všímal aj
rozvoj priemyslu, zdravotníctvo, popularizoval
prírodné vedy a prírodovedné bádanie, venoval
sa aj ľudovýchove a osvete a nevyhýbal sa ani
politickým témam. Pod Lichardovým vedením
mal vysokú novinársku úroveň a stabilné rubriky:
Úvodník, Články zmiešané, Dopisy, Život a príroda,
Správy hospodárske, Do kuchyne a komory,
Domáce nárady, Domáci lekár, Dobytčí lekár,
Obchodné správy, Národný hospodár, Trhové ceny,
Drobničky...
Slovenská slepecká tlač
1. októbra 1948
Vďaka úsiliu Jozefa Vrabela, učiteľa v Štátnom
ústave pre slepcov v Levoči, v roku 1946 uzrel
svetlo sveta štatút tlačiarne a nakladateľstva pre
tlač v Braillovom písme. Pravidelná prevádzka
tlačiarne sa začala v Levoči pred 65 rokmi a prvou
knihou, ktorá z nej vyšla, bol šlabikár Prvé krôčky.
Nástupkyňou Slovenskej slepeckej tlačiarne sa stala
neskôr Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja
Hrebendu v Levoči. Dnes jej fond tvoria okrem
publikácií v Braillovom písme aj zvukové nosiče.
Bitka pri Štúrove
7. - 9. októbra 1683
V Cestách za krásou a poučením č. 17/2013 sme
si pripomenuli 330. výročie slávnej bitky pri Viedni,
v ktorej vojská pod velením legendárneho poľského
kráľa Jána III. Sobieskeho nielenže zachránili
hlavné mesto habsburskej monarchie, ale navyše
uštedrili Turkom takú porážku, z ktorej sa už vôbec
nespmätali a krok za krokom opúšťali svoje pozície
v stredoeurópskom priestore.
Ján Sobieski posilnený slávou a poctami, ktoré
sa naňho sypali zo všetkých strán, uháňal na čele
svojich vojsk za ustupujúim nepriateľom. Nepočkal
na zadné voje, ale 7. októbra 1683 pri Parkáne
(dnešné Štúrovo) zaútočil na Turkov, nevšimnúc si,
že sa dal zlákať do pasce. V boji stratil okolo 1 500
vojakov a takmer sám prišiel o hlavu. Vlastne Turci
si mysleli, že ju už majú, no ukázalo sa, že to bola
hlava iného chrabrého Poliaka, ktorý padol v boji.
O dva dni neskôr už spojené sily opäť na Turkov
zaútočili a porazili ich.
Kostol sv. Alžbety
(Modrý kostolík)
11. októbra 1913
Pred 100 rokmi, 11. októbra 1913, vysvätili tzv.
Modrý kostolík v Bratislave. Ide o jednoloďový
secesný chrám, ktorý postavili v rokoch 1909
- 13 podľa projektov budapeštianskeho architekta
Edmunda Lechnera ako súčasť katolíckeho
gymnázia. Bohato členené fasády sú vyzdobené
modrou omietkou, strecha je tiež krytá modro
glazovanou krytinou a modrá farba dominuje aj
v interiéri kostola.
Edmund Lechner patrí medzi vrcholných
uhorských architektov z čias secesie. Tento sloh
si nezískal popularitu v maďarských politických
kruhoch a preto neprešla Lechnerova iniciatíva
o zriadenie remeselníckej školy v Budapešti. Aj
preto v roku 1906 uvítal ponuku Bratislavčanov,
aby projektoval plány Katolíckeho kráľovského
hlavného gymnázia, ktorého súčasťou mal byť
kostol, slúžiaci aj okolitému obyvateľstvu.
Modrý kostol sa stal symbolom Slovenska v MiniEurópa parku v Bruseli.
Ešte jedna
Lukavica
Na Slovensku máme dve dediny s názvom
Lukavica. Jedna dedina tohto mena je na východe
Slovenska v Bardejovskom okrese, druhá pri
Zvolene. Nevynikajú veľkosťou: prvá má okolo 400
ľudí, druhá zhruba len polovicu z toho. My sa dnes
zastavíme v tretej, ktorá je ešte menšia, až taká, že
nie je ani obcou. Jej obyvatelia však môžu o sebe
povedať, že sú mešťania. Táto Lukavica patrí totiž
do chotára Žarnovice.
Údaje k jej minulosti, ktoré sme našli v našich
zdrojoch, sú skromné. Vieme, že prvá zmienka
o nej pochádza z roku 1391. Patrila do feudálneho
panstva hradu Revište. V roku 1828 mala 23 domov
a v nich bývalo 156 ľudí, čo zase nie je na takú
stratenú dedinku až tak málo. Už v polovici 19. stor.
však stratila samostatnosť a pridala sa k Žarnovici
na druhej strane Hrona. Dnes je zaujímavým
priestorom pre nenáročnú rekreáciu.
Z okresného sídla sa dostaneme do Lukavice
po asfaltovej ceste, ktorá nás za Hronom úzkou
dolinou s kaskádovitou riavou privedie asi po troch
kilometroch do malebnej kotlinky uprostred vŕškov,
zhruba o sto metrov vyššie, ako je dolina Hrona. Ak
ideme pešo, pomocníkom nám budú žlté značky,
z nich prvú nájdeme na žarnovickej železničnej
stanici. Hravo to zvládneme za 30 minút.
Lukavica zatiaľ síce nepatrí medzi vychýrené
turistické lokality, a to ani v rámci Štiavnických
vrchov nie, ale ktovie, čo ju čaká v budúcnosti.
V roku 1980 tu totiž pri hydrogeologickom
prieskume natrafili v hĺbke 792 - 851 metrov na
termálne vody. Vlastne to ani nie je také veľké
prekvapenie, veď hneď za kopcom, v susednej
doline, sú staroslávne Vyhnianske kúpele (o nich
sme priniesli obsiahlejší materiál v Cestách za
krásou a poznaním č. 16/2013) a v doline ďalšej
nemenej slávne Sklené Teplice.
Termálna voda voľne vyteká s priemernou
výdatnosťou okolo 10 litrov za sekundu a napĺňa
nádrž s hĺbkou okolo 70 cm, ktorú navštevujú
nielen domáci, ale objavili ju aj zvedavci z iných
kútov Slovenska. Žiaľ, nie všetci sa tu dokážu
správať tak, ako sa na slušných ľudí patrí. To je
však stará choroba, ktorá sa netýka len Lukavice
a jej prameňa. Dostaneme sa k nemu od kostolíka
z centra dediny, kde si môžeme nechať bez obáv
svojho štvor- či dvojkolesového tátoša. Ak sme
prišli pešo, máme o starosť menej.
Ponoriť sa do vôd s teplotou okolo 35° C je
príjemné aj vtedy, keď do Lukavice prídeme
z blízkych hrebeňov Štiavnických vrchov. Žltá
značka totiž pokračuje hore na hrebeň, v ktorom
dominuje Banský vrch (865 m n. m.). Výstup
nezaberie viac ako jednu hodinu. Po hrebeni vedie
modro značený chodník, súčasť Cesty Andreja
Kmeťa, ktorým môžeme zbehnúť do Vyhní
(1 1⁄4 h), alebo zájsť pohodlne po hrebeni lesom
i lúkami až do Banskej Štiavnice (asi 3 h). Ak
chceme túru zakončiť príjemným kúpeľom, lepšie
je samozrejme vyjsť z Banskej Štiavnice. V každom
prípade je to príjemná, nenáročná túra, vhodná aj na
kratšie jesenné dni.
Domáci tvrdia, že lukavická termálna voda je
liečivá. Vraj výborne pôsobí na reumou poznačené
kĺby, ale účinkuje aj pri kožných ochoreniach.
Podľa informácií, ktoré prenikli na verejnosť, nie
je síce predpoklad, že by pri tunajšom prameni
vyrástli kúpele, ale črtajú sa možnosti využiť vodu
na vykurovanie, prípadne ju plniť do fliaš, keďže
podľa niektorých „odvážlivcov” pomáha nášmu
organizmu aj vtedy, keď si z nej dáme dúšok.
Pravda, v súčasnosti to z hygienických dôvodov
nemôžeme odporúčať.
Sebechleby
Darovacia listina Belu II. z roku 1135, ktorou sa
Bzovícky kláštor dostal do rúk premonštrátov, je pre
mnohé obce Hontu prvou hodnovernou zmienkou
o ich existencii. Nie inak je tomu aj v prípade
rázovitých Sebechlieb.
„In villa vero Zebehgleb terram ad depcem
aratra bum duabus domibus hominum” - V dedine
Sebechleby je zem o desiatich poplužiach s dvoma
obývanými domami. Tak stojí v tej kráľovskej
listine z roku 1135, tak sa dostali na mapu sveta
Sebechleby.
Doba prehistorická
Ak príde historikovi na pomoc archeológ, môžu
dať bokom kráľovskú listinu, nech je akokoľvek
vzácna a významná, a začnú skúmať predmety,
ktoré sa im náhodou alebo systematickým bádaním
podarilo dostať spod stáročných nánosov zeme. Aj
z chotára Sebechlieb sú známe fragmenty keramiky,
ktorú môžeme spájať s ľudom želiezovskej kultúry
z konca neolitu, teda asi spred 4 000 rokov. Pravda,
tento nález bol náhodný, nevieme, z ktorej časti
chotára presne pochádza, a keby sa nedostal do rúk
Andreja Kmeťa, ktorý bol farárom v neďalekých
dedinách Krnišov a Prenčov, zrejme by sme o ňom
ani nevedeli. V SNM v Martine sú črepy maľovanej
keramiky zo Sebechlieb. Sú charakteristické pre
ľudí lengyelskej kultúry. S dobou bronzovou prišla
do tohto kraja maďarovská kultúra. V tom čase, asi
v rokoch 1900 - 800 pred n. l., bola v Sebechleboch
pomerne veľká roľnícka osada. Druhá polovica
doby bronzovej je charakteristická prítomnosťou
ľudu lužickej kultúry, ktorý mal svoje sídlo alebo
prinajmenšom aspoň pohrebisko na sebechlebskej
Mladej hore.
To sa už blížime k nášmu letopočtu. Z tých čias
síce nemáme žiadne hmotné doklady, ale na druhej
strane nepoznáme dôvod, prečo by sa mal tento
úrodný kraj vyľudniť, skôr môžeme predpokladať
kontinuálne osídlenie, na ktoré nadviazali aj naši
slovanskí predkovia. Keramika, ktorú objavili na
lokalite Hájles, pochádza z 10. - 12. stor. Zatiaľ
stále je obostretá tajomstvom južná hranica
významného banského regiónu, kde nechýbali
strážne hradiská, valy a záseky, ale o nich máme
zatiaľ pomerne málo hmotných dokladov. Počas
výstavby hospodárskeho strediska v roku 1969
natrafili v Sebechleboch na staromaďarský hrob.
Keď prišlo do kraja víno
Okrem najstaršej známej listiny, ktorú vydal
kráľ Belo II. v roku 1135 vo Vacove, sú známe
aj ďalšie stredoveké dokumenty, v ktorých sa
uvádza názov dediny. V roku 1219 sa v súvislosti
so Sebechlebmi spomína aj dorábanie vína. Už
v tom čase sa sem, na južné úpätie Štiavnických
vrchov, prisťahovali noví nemeckí osadníci. Asi si
s domácimi nepadli do oka, pretože ich z dediny
vyhnali a až po zákroku samotného kráľa Ondreja
II. sa mohli vrátiť za podmienok, ktoré určovala
jeho listina z roku 1233. Podľa nej si mohli Nemci
stavať domy len „za potokom”, teda v západnej
časti chotára. Už o osem rokov na to sa krajom
prehnali tatárske hordy a tie zrejme vyriešili aj
spory medzi novými susedmi. Otázne je, či už vtedy
si početné obyvateľstvo vybudovalo v blízkych
vŕškoch podzemné skrýše - základ vínnych pivníc.
Keďže prisťahovalci z nemeckého Saska boli
obyčajne aj zruční baníci (a mnohí sa do novej
vlasti prisťahovali práve kvôli rudnému bohatstvu
stredoslovenských hôr), je to dosť pravdepodobné.
Zaujímavé je nemecké pomenovanie obce:
Siebenbrot (sieben - sedem, brot - chlieb).
Sebechleby rástli a v roku 1412 im kráľ
Žigmund udelil výsady mestečka. Z tých čias
pochádza aj najstaršia sebechlebská pečať, na
ktorej je vyobrazená hlava Krista a okolo nej
text SIGILLUM OPPIDI KLIBENSIS. Rozvoj
vychádzal z významnej polohy, keďže tu sa spájali
cesty z hradu Hont, resp. zo Šiah, a cez hory od
kláštora v Hronskom Beňadiku a pokračovali
na sever do Banskej Štiavnice a cez Krupinu do
Zvolena.
Slávne i smutné časy v susedstve
Turkov
Po bitke pri Moháči 29.
augusta 1526 sa Turci
rýchlo prehnali maďarskými
rovinami, usadili sa hrdo
aj na Budínskom hrade
a posunuli hranice svojho
impéria až na juhoslovenské
vŕšky. Do ich moci sa
dostala aj podstatná časť
Hontianskej stolice a to,
čo zostalo, sa spravovalo
práve zo Sebechlieb. Župné
zhromaždenia - kongregácie
- sa konali od roku 1595
v obecnom, panskom dome.
Napriek tomu sa Sebechleby
nevyvinuli vo väčšie, mestské sídlo, zastali akoby
na polceste. Ale nemôžeme sa tomu čudovať,
boli to ťažké časy. Obyvatelia, ak chceli prežiť,
museli byť zadobre s domácou vrchnosťou, ale
ešte viac s Turkami, ktorí im neraz ukázali, že sú tu
naozaj páni.
Osmani spustošili Sebechleby po bitke pri
Plášťovciach v roku 1552, v ktorej sa narýchlo
pozbierané uhorské vojsko pred tureckým
rozutekalo. Ale nie vždy tu Turkom pokvitli ruže.
Stalo sa, že sa im miestni junáci postavili na
odpor a vyhnali mohamedánov zo svojho chotára.
V dedine si až do polovice 19. stor. opatrovali 18
tureckých palošov, medené poháre, koberce a inú
korisť, ktorú získali od Turkov, keď im vyprášili
turbany.
V roku 1584 prišla dedina o kostol, ktorý si už
stihla ohradiť múrom. Paradoxne neboli na vine
Turci, ale rozkaz na jeho zbúranie dali cisárski
velitelia Pálffy a Hardegg, ktorí mali obavu, že si
z tristoročného kostola urobia Osmani pevnosť.
Turci v hneve dedinu vyrabovali a vypálili.
O ďalšom ich lúpežnom nájazde je zmienka
v rokoch 1626, 1663 a 1676. Napriek tomu sa
mestečko vždy dokázalo z týchto pohrôm spamätať
a už začiatkom 17. stor. sa pustilo do výstavby
nového kostola, v ktorom sú zakomponované aj
zvyšky pôvodného románskeho z roku 1233.
Významné centrum Hontu
Po porážke pri Viedni sa začali Turci sťahovať
aj z Poiplia a zdalo sa, že aj Sebechleby môžu
konečne slobodne dýchať. Kráľ Leopold I. potvrdil
ich staré výsady, v mestečku sa vtedy schádzali
obchodníci až na sedem jarmokov do roka, no do
mierového žitia zasiahli proticisárske povstania,
i veľké požiare.
V rokoch 1725 - 50 sa v Sebechleboch, v bývalom
kaštieli, opäť schádzali vážení občania Hontu na
župné zhromaždenia. V roku 1773 sa prvýkrát
spomína súčasné pomenovanie. V roku 1826, keď
mali Sebechleby viac ako tisíc obyvateľov, tu
zriadili dostavníkovú stanicu. Nežilo sa tu ľahko,
čo naznačujú aj vzbury poddaných v roku 1829
a 1833. V druhej polovice sa mestečko zmenilo
na poľnohospodársku dedinu, počet obyvateľov
výrazne poklesol, na čo mali vplyv rôzne epidémie,
ktoré spolu s ničivými požiarmi boli najväčšou
pliagou tých čias. Nečudo, že už v roku 1888 si
obyvatelia založili hasičský spolok.
20. storočie
Na bojiskách Prvej svetovej vojny sa skončili
životy 29 mladých Sebechlebčanov. Ich obete
pripomína dodnes pomník so sochou vojaka.
Naň neskôr pribudli aj mená obetí ďalšej veľkej
vojny minulého storočia, v ktorej bojoch zahynuli
traja sebechlebskí vojaci (padli ako príslušníci
povstaleckej armády pri Hronskej Dúbrave
a Prievidzi), niekoľko ďalších zahynulo pri
prechode frontu začiatkom marca 1945, ale i po
ňom, keď piati ľudia natrafili na nevybuchnuté
míny alebo granáty.
V roku 1952 začala väčšina roľníkov hospodáriť
spoločne na pôde s výmerou 1 588 ha, v družstve,
ktoré sa udržalo pri živote aj po novembri 1989.
V čase socialistickej výstavby vyrástol v centre
dediny kultúrny dom, knižnica, pošta, obecný úrad.
Do konca storočia postavili v Sebechleboch
ešte Dom smútku, čo patrí typickým aktivitám
slovenských dedín tých čias, začalo sa
s plynofikáciou obce a po novom sa začal rozvíjať
aj kultúrny a turistický život. Najprv to boli
Slovenské dionýzie v roku 1995, teda oslava sviatku
sv. Urbana, patróna vinohradníkov, v posledných
rokoch širšie koncipované kultúrno-spoločenské
podujatie Oberačka po sebechlebsky.
Vodná nádrž
Domy Sebechlieb sa rozložili okolo Belujského
potoka, pritekajúceho až odkiaľsi spod Sitna,
v pomerne nízkej nadmorskej výške 195 m, ktorá
vo viac ako tritisíchektárovom chotári vystupuje
niečo nad 600 m. V roku 1974 potok prehradili a ten
sa rozlial do 12-hektárovej vodnej nádrže, ktorá
reguluje vodné stavy, zabraňuje, aby obec strašili
povodne, naopak, poskytuje vítanú vlahu poliam, ak
je suché leto, nezanedbateľné sú aj nové možnosti
rekreácie a veľa radosti prináša aj rybárom. Okrem
súkromných chát tu v roku 1981 vyrástlo rekreačné
stredisko vtedajších Podpolianskych strojární, ktoré
slúži turistickým návštevníkom aj dnes.
V súčasnosti má táto rázovitá dedina vyše 1 200
obyvateľov, medzi nimi je viac žien ako mužov,
takže vyzerá to tak, že si miestni mládenci majú
z čoho vyberať, ba prenechajú niečo aj svojim
susedom.
Tajomstvo Starej Hory
Podľa dávneho rozdelenia chotára vinice na Starej
Hore, asi tri kilometre od centra dediny, vlastnili
Sasi. Nie je podstatné, či si v mäkkom sopečnom
tufe hĺbili zemľanky ako občasné skrýše, alebo už
mali príjemnejší účel - vyrobiť v nich a uskladniť
lahodný vínny mok. Rovnako tak asi už nikdy
nerozlúštime hádanku, či tu boli pivnice už v čase
tatárskych nájazdov, alebo až počas šarapatenia
tureckých hôrd. Nad pivnicami si postavili aj
skromné obydlia, najprv zrejme z dreva, tie už
dávno odniesol čas, neskôr, od začiatku 18. stor., si
stavali kamenné chyžky.
Osada sa rozrástla a hoci sa v nej zdržiavali
obyčajne len v čase prác vo vinohrade, najčastejšie
v čase zberu a spracovania sladkých strapcov,
ako správni kresťania postavili si v osade aj
kaplnku, ktorú zasvätili tak, ako sa na vinárov
patrí - svätému Urbanovi. Stalo sa tak v roku
1732. O rok neskôr hlavný donátor Václav Pierstll
kúpil do kaplnky oltár, neskôr aj zvony a ďalšie
nevyhnutné vybavenie a navyše odkázal jej aj
100 zlatých, z ktorých úrok - osem zlatiek ročne,
opatrovaný v zvláštnom mešci - slúžil na základné
potreby. V roku 1765 sa prvýkrát slávil na Starej
Hore sviatok svätej Anny a pri tejto príležitosti
sa do kaplnky dostal obraz tejto svätice, dielo
viedenského maliara Schmidta z roku 1756.
Zatiaľ čo ochrana prírody formou rezervácií
a historických objektov má u nás už dlhú tradíciu,
na ľudové staviteľstvo akoby sa bolo pozabudlo. Až
v roku 1981 vyšiel zákon, podľa ktorého sa na mape
Slovenska objavilo niekoľko dedín a osád, ktoré
dostali štatút rezervácií ľudovej architektúry. Medzi
nimi bola aj sebechlebská Stará Hora. Po odbornom
prieskume boli v roku 1998 vypracované Opatrenia
na záchranu s obnovou Pamiatkovej rezervácie
ľudovej architektúry Stará Hora - Sebechleby, ktoré
sa stali záväznými pri tvorbe územného plánu.
Dôraz sa kladie na zachovanie vinohradníckych
pivníc v extraviláne obce. Nad nimi sú kamenné
objekty, ktoré svojou dispozíciou i použitým
materiálom musia zodpovedať pôvodným,
charakteristickým pre túto lokalitu. Samozrejme,
že to majiteľom nebráni v tom, aby svoje chyžky
využívali nielen na vinohradnícke účely, ale
aj na rekreáciu a poskytovanie primeraných
agroturistických služieb.
Oberačka po sebechlebsky
„Ak ste neochutnali starohorský samorodák
a nezažili ste atmosféru v tunajších vínnych
pivniciach, tak ste vlastne ani neboli na Starej
Hore,” tak vravia domáci. A veru oplatí sa tu
zastaviť v hociktorom ročnom čase, ochutnať,
aké vínko sa podarilo dopestovať, nezriedka aj
ochutnať nejakú špecialitu miestnej kuchyne, ale už
aj samotná prechádzka cestičkami a chodníčkami
starobylej vinohradníckej osady naplní návštevníka
novou energiou, zážitkom.
Občas je tu rušnejšie. To vtedy, keď sa na Starú
Horu vyberú ochutnať tú pravú slovenskú, ba
priamo sebechlebskú atmosféru rekreanti z blízkych
kúpeľov Dudince, či z iných rekreačných stredísk
v okolí. A samozrejme najrušnejšie býva na Starej
Hore v prvý októbrový víkend, ktorý sa už stal
tradičným časom oslavy novej úrody, podujatia
s bohatým a pestrým programom - Oberačka po
sebechlebsky. Ak by ste čakali, že to bude všetko
iba o folklóre, tak vás neminie prekvapenie, lebo
organizátori myslia nielen na tých, ktorí si pri
dobrom burčiaku či vínku zaspievajú „tú našu”,
ale aj na tých, ktorým vošli do krvi modernejšie
i najnovšie muziky a nápevy. Pravda, pestré
a starodávne sebechlebské kroje v tú slávnostnú
sobotu nezostanú na pospas moliam v truhliciach,
zdedených po prastarých materiach, ale ich
domáci pekne prevetrajú. Už dnes si môžete
poznačiť do kalendára 4. október 2014, keď sa
uskutoční 7. ročník podujatia. Určite sa tu stretnete
so Sebechlebskými hudcami, pravda, nie tými
filmovými z roku 1975, ale s miestnou dychovkou,
a možno príde aj šibal Geľo, vari najznámejšia, hoci
vymyslená postava tejto rázovitej dediny.
Malokarpatská
vínna cesta
Víno je veľkým fenoménom. Aj turistickým. Pohárik
- dva určite neuškodia po túre, i pred ňou či
počas nej. A sú aj takí turistickí fajnšmekri, ktorí
sa zameriavajú na spoznávanie regiónov, kde sa
rodia tie najrôznejšie farby, vône a chute, ktoré do
bobuliek začarovala úrodná pôda i slnečné lúče.
Nečudo, že mestá a dediny, ktoré majú vinárske
tradície, sa snažia robiť všetko pre to, aby
návštevníkov do svojho kraja prilákali a vytvorili
im pre ich pobyt i spoznávanie čo najlepšie,
najpríťažlivejšie podmienky. Vínne cesty majú
svoje miesto vo všetkých vinohradníckych
oblastiach, slovenské nevynímajúc. Najväčšiu
pozornosť z nich si doteraz vydobyla
Malokarpatská vínna cesta. A keďže je burčiakový
čas, podívajme sa v skratke, čo nás na nej čaká.
Štartujeme v Bratislave
Malokarpatská vínna cesta sa rozvíja od konca
minulého storočia. Jej účelom nie je len ukázať
tento kraj, všetky tie nevyhnutné úkony, ktoré
predchádzajú okamihu, kým sa v pohári zaiskrí
lahodný mok, ale spájajú sa v nej všetky fenomény,
ktoré môže kraj svojmu turistickému návštevníkovi
ponúknuť.
Bratislava bývala nielen mestom korunovačným,
ale aj vinohradníckym. Starý Prešporok k tomu
oprávňovali vinohrady, ktoré sa šírili po stráňach
nad Dunajom, a hoci na ich miestach dnes pulzuje
čulý ruch, šíria sa tam klasické sídliská i uličky
pokojných viliek, predsa aj v našom hlavnom meste
nájdeme pivničky a vinárničky, v ktorých môžeme
začať s ochutnávkou malokarpatských vín. Skôr
však by sa patrilo nahliadnuť do Vinohradníckeho
múzea, aby sme sa zorientovali v odrodách
i značkách a ozrejmili si, čo všetko si pestovanie
vyžaduje od starostlivého vinára.
Chýrnymi vinohradníckymi dedinami bývali
Rača a Vajnory. A hoci paneláky a iná moderná
i nemoderná zástavba ich zmenili na nepoznanie,
ľahko natrafíme na pivničku, kde nás ponúknu
napríklad lahodnou frankovkou. Najmä kvôli nej
išiel dobrý chýr o račianskych vinároch a vincúroch.
Vo Vajnoroch sa zastavíme v Pamätnom dome
vajnorského roľníka a vinohradníka.
Svätý Jur
Svoju starobylú vinohradnícku tvár si zachovalo
mestečko Svätý Jur. Známe je už od roku 1209
a v roku 1647 sa stalo slobodným kráľovským
mestom. Víno, ktoré sa urodilo v tunajších
vinohradoch na pomedzí Podunajskej nížiny
a Malých Karpát, chválil už slávny vedec Matej
Bel. Centrum mesta dotvárajú meštianske domy,
Panoráma Svätého Jura
V centre Svätého Jura
kúrie, ranogotický kostol a kaštieľ zo začiatku 17.
stor., v ktorého podzemí sa chladí lahodné vínko.
Kto zatúži po kúsku unikátnej prírody, ten
by nemal vynechať návštevu Jurského Šúru,
ktorý je jednou z našich najvýznamnejších
a najpozoruhodnejších prírodných rezervácií.
Rozprestiera sa za železničnou traťou na rozlohe
370 ha. Ide o močiarno-slatinný jelšový les
s rašeliniskom. V susedstve, na suchšej pôde, sa
nachádza Panónsky háj so statnými dubmi i brestmi.
Celé toto prostredia je útočiskom vzácnych druhov
flóry i fauny. Do Šúru nás zavedie náučný chodník.
Je dlhý asi 4 km, takže to vychádza, pokiaľ sa
nezdržíme podrobnejším skúmaním prírodných
zvláštností rezervácie, zhruba na jeden
a polhodinovú vychádzku.
Slovenský Grob
Na polceste medzi Svätým Jurom a Pezinkom,
v Mysleniciach, si môžeme urobiť krátku odbočku
do Slovenského Grobu. Nemá síce toľko viníc,
ale ani z tejto dediny určite neodídeme smädní.
Navyše ťažko odolať lákavej ponuke špecialít, od
klasických lokší až po pečené husi. Ako sa vraví,
keď je turista hladný, zje aj pečenú hus, a toto
príslovie platí v Grobe dvojnásobne. Napriek
tomu, že v tejto dedine prosperujú vari tri desiatky
reštaurácií, ktoré ponúkajú miestne gastronomické
špeciality, v jesenných dňoch, najmä víkendových,
je veru problém nájsť voľný stôl. Hus sa stala
symbolom dediny a na nej sa zakladá celý „husací
grobský priemysel”.
Pezinok
Za centrum malokarpatského vinohradníctva sa už
oddávna pasuje Pezinok. Je v ňom aj vyhľadávané
Malokarpatské vinohradnícke múzeum
a samozrejme široký výber pivníc a vinoték,
kde sa vinárski majstri predbiehajú v ponuke.
V burčiakovom čase sa vlastne ani nemusíme
unúvať kamsi do podzemia, na stolíkoch pred
bránami domov, teda priamo na ulici, je ponuka
naozaj nepreberná. Pravda, trochu opatrnosti pri
konzumovaní burčiaku nezaškodí, a to nielen preto,
aby sme to neprehnali s výmenou krvi, ale aj preto,
že naozaj platí stará dobrá skúsenosť, že sú ľudia,
v ktorých vnútri dokáže burčiak narobiť ozajstné
a nie vždy príjemné divy. Kvalita je však zväčša na
dobrej úrovni, pestovatelia si nechcú urobiť hanbu
a tak ponúkajú naozaj dobré vínko za rozumnú
cenu.
Nielen vo Svätom Jure, ale aj v Pezinku
a v ďalších obciach na Malokarpatskej vínnej
ceste sa môžeme vybrať na nenáročné prechádzky
po náučných chodníkoch rôzneho zamerania.
Nechýbajú medzi nimi, samozrejme, ani chodníky
zamerané na vinohradníctvo. Široká je aj ponuka
turistických možností, či už pešo alebo na
bicykli, po značených trasách, ktoré smerujú do
malokarpatských hôr, na ich hrebene a do ich údolí.
Výber je tu naozaj široký a pestrý a niektoré tipy
ponúkneme aj v ďalších číslach Ciest.
Modra
Pezinok a Modra sú centrami Malokarpatského
vinobrania, pre ktoré si v kalendári vyhradili
tretí septembrový víkend. Nevšednou atrakciou
je burčiak, ktorý nalievajú z fontány sv. Floriána.
Ochutnávka vína sa v Modre spája s ďalším
chýrnym produktom tohto kraja - s kapustou. Hoci
o nej vedia určite viac za hradbou Malých Karpát,
na Záhorí, aj v Modre má svoje domovské právo
Modra počas Malokarpatského vinobrania
a jedlá z nej, najmä chýrna kapustnica, dokážu
poblázniť chuťové bunky aj toho, kto sa tvári, že
práve kapustu „nemusí”. Nakoniec však sotva
odolá.
Pri všetkých tých atrakciách, ktoré nám Modra
ponúka najmä počas vinobrania, by sme nemali
obísť ani miestny cintorín a pokloniť sa tam
odpočívajúcej vedúcej osobnosti slovenského
národného hnutia v prvej polovici 19. stor. Ľudovíta
Štúra, ktorému vďačíme za mnohé, ale najmä za
to, že urobil všetko preto, aby mali Slováci svoj
jednotný a ľubozvučný jazyk a mohli ním slobodne
hovoriť. Viac o živote Ľudovíta Štúra, ktorý
v Modre prežil posledné roky svojho života a tu aj
zomrel, sa dozvieme v jeho múzeu.
Červený Kameň
Z turistického hľadiska patrí k vrcholným
zážitkom putovania po Malokarpatskej vínnej
ceste návšteva hradu Červený Kameň. V jeho
podzemí sa za čias Fuggerovcov, ktorí boli
majiteľmi hradu, skladovala meď, ich hlavný
obchodný artikel. Fuggerovskú vínnu pivnicu však
nenájdeme priamo na hrade, ale pod ním, v dedine
Častá. Pred deviatimi rokmi sa tam prvýkrát
uskutočnil Deň vo vinici a treba dodať, že úspešne.
Príjemná prechádzka vinohradmi medzi Častou
a Doľanmi, k tomu kopa poučenia, poznania,
atrakcií a samozrejme nevyhnutných ochutnávok
vín i kulinárskych špecialít - to je to, čo dokáže
povzniesť náladu každému návštevníkovi.
Na ďalšej ceste úpätím Malých Karpát sa patrí
ochutnať ešte aspoň Orešianske červené v Dolných
Orešanoch. Ochutnávky vín sa organizujú aj
v zámockej vinotéke v Smoleniciach. My však
pokračujeme v Dolných Orešanoch vpravo smerom
na Trnavu. Zastávka v Suchej nad Parnou nám
pripomenie, že táto dedina je rodiskom spisovateľa
Františka Hečka, ktorý celý ten zložitý, tvrdou
prácou, starosťami, ale aj radosťami poznačený
život vinohradníka nádherne zachytil vo svojom
najznámejšom románe Červené víno.
Končíme v Trnave
To je už na dohľad Trnava, kde Malokarpatská
vínna cesta finišuje. A hoci vinárskymi tradíciami
i súčasnosťou nemôže konkurovať dedinám
a mestečkám, ktoré sme práve prešli, aj v jej
uliciach a na jej námestiach nájdeme dosť viech
a iných zariadení, kde si môžeme vybrať z bohatej
ponuky vín. Nechajme si ich však na iný deň, iný
víkend, inú návštevu, keď budeme mať dosť času
aj na to, aby sme sa mohli v pohode a pokojne
poprechádzať týmto slovenským Rímom a spoznať
jeho pamätihodnosti.
Vo vinohradníckych strediskách na
Malokarpatskej vínnej ceste vari niet mesiaca,
ba víkendu, aby sa nekonalo nejaké kultúrnospoločenské podujatie. Nemusí byť také rušné,
ako sú napríklad Vínne trhy v Pezinku na jar, alebo
Dni otvorených pivníc v novembri (tohto roku 15.
a 16. novembra), alebo spomínané Malokarpatské
vinobranie v tretí septembrový víkend. Niekedy
práve komornejšia akcia dokáže dať návštevníkovi
viac ako taká, pri ktorej sa predbiehajú v ponuke
nielen vinári, ale aj najrôznejší jarmočníci a trhovci.
Download

cesty 19