UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE
FAKULTA STREDOEURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ
ÚSTAV STREDOEURÓPSKYCH JAZYKOV A KULTÚR
DIALEKT V OKOLÍ MESTA BREZNO
(OBEC HRONEC A VALASKÁ)
2013/2014
Bc. Lucia Auxtová
Územie
Horehronia
je
charakteristické
predovšetkým
svojimi
folklórnymi
osobitosťami a geografickou jedinečnosťou. O tomto malebnom kúsku slovenskej zeme je
známe, ţe aj v súčasnosti ľudia ţijúci v tejto lokalite kladú veľký dôraz na tradície a zvyky.
Na dedinách sa ešte často vyskytuje ľudový odev a prítomné je tu aj silné kresťanské cítenie.
Je to takisto región, ktorý moţno pokladať za jeden z najchudobnejších. V tejto seminárnej
práci sa zameriavam na dve susedné horehronské obce, ktoré vynikajú svojimi
dialektologickými špecifikami nad ostatné obce. Na prvom mieste je obec Hronec, s ktorou zo
západu susedí obec Valaská a z východu obec Čierny Balog. Všetky tri dediny si zachovali
svoj rázovitý tradičný charakter. Hronec je malá dedina učupená v doline Čierneho Hrona,
pod severnými svahmi Veporských vrchov a Slovenského Rudohoria. Toto územie bolo
predtým súčasťou chráneného kráľovského poľovníckeho revíru Zvolenský les, aţ do roku
1357, kedy panovník Ľudovít I. udelil stráţcovi revíru – Pavlovi dedičné richtárstvo. Neskôr
patril pod správu dedičných richtárov pastierskej obce Valaská.
Vývin nárečia na Horehroní silne ovplyvnila najprv valašská kolonizácia v 14.17.storočí. Prvá zmienka o valachoch na brehoch Hrona pochádza z r. 1505. Nemáme ju z
gemerského Horehronia, ale z dnešnej obce Valaská, ktorá vtedy patrila pod Ľupčianske
panstvo. Rusínska kolonizácia postupovala z juhovýchodu a severu. Zo severu to bolo
rusínske etnikum, ktoré kolonizovalo východné Slovensko z poľskej strany a z juhovýchodu
to bolo zmiešané obyvateľstvo rumunských Valachov a Rusínov. Keď sa presunuli ďalej na
západ do prešovského regiónu, stali sa z väčšej časti etnickými Rusínmi, aj keď si
pomenovanie Valach zachovali, čo sa neskôr stalo synonymom postavenia pastiera. Hronca i
Valaskej sa dotkli oba tieto prúdy. To, čo však nie je o Hronci aţ také známe je jeho
ţeleziarska minulosť, ktorá značne zasiahla do rozvoja nielen priemyslu konca 18.a začiatku
19.storočia, ale aj do demografickej národnostnej štruktúry obyvateľstva, tým spôsobila
zmeny v jazyku, a teda aj v miestnom nárečí. Začiatkom 19.storočia prichádzajú na územie
Horehronia, teda aj do Hronca sliezski kolonisti, z územia bývalého Pruska. Práve v tom čase
sa v hrončianskych ţeleziarňach rozvíjalo nové odvetvie ţeleziarskej výroby – zlievačstvo.
Súčasne so sliezskymi kolonistami prichádzajú do oblasti Hronca tirolskí baníci.Vo večne
zelených lesoch Slovenského Rudohoria objavili veľké loţiská ţeleznej rudy, a tak boli
otvorené nové bane, do ktorých prišli Tirolčania ťaţiť ţelezo. Pre týchto tirolských
kolonistov, ktorí sem prišli aj s celými rodinami, postavili osadu, ktorú doteraz obyvatelia
Hronca nenazvú inak ako Tirolňa, aj keď z týchto drevených domov postavených blízko seba
sa zachovali uţ len tri. Podľa Martina Weissa Tirolčania utvorili s pôvodnými obyvateľmi
Hronca pevné spoločenstvo, ako to býva u ľudí v horských regiónoch s citom pre vzájomnú
pomoc. Práve táto heterogenita obyvateľstva spôsobila, ţe vzniklo zvláštne a jedinečné
nárečie, ktoré sa zachovalo dodnes.
Základ hrončianskeho nárečia
Podľa Eugena Paulínyho má stredoslovenské nárečie Zvolenskej ţupy breznianskeho
rajónu prízvuk na prvej slabike slova. V Hronci a bezprostrednom okolí to však neplatí. Ďalej
sa tu vyskytuje slabika –ra, -la, namiesto praslovanského –ro, -lo. Obyvatelia Hronca
s obľubou pouţívajú samohlásku ä (päta,päť,mäso,ţriebä), vyslovujú aj dvojhlásky ia, ie, iu,
uo. Pre toto nárečie je charakteristické zmäkčovanie d,t,n,l – ďaťeľina, ďieťa, ďiouvka
(dievčina), ťicho, ťetka, pri slovesách – ňechcem, ňeňi, ľaľa, ľaľia.
Na konci slovesa v minulom čase sa pouţíva obojperné –u (chceu, bou, jedou, mau),
takisto aj v strede slova sa vyslovuje namiesto v – u (krauka – krava, hláuka – hlavička,
diouka – dievčina.).
Nominatív sg.prídavných mien stredného rodu je zakončovaný na uo – peknuo, dobruo, ...
Horehrončania nevyčasujú sloveso byť v 3.osobe plurálu ako sú, ale pouţijú slovo –sa.
Vplyv valašských osadníkov na hrončianske a valaštianske nárečie
V obciach Hronec a Valaská je dodnes dôsledne zachovávané rytmické krátenie,
zachovaný a badateľný prízvuk na predposlednej slabike v slove, hoci v súčasnosti sa jazyk
rýchlo prispôsobuje stredoslovenčine. Rusínski valasi so sebou priniesli aj koncovky
v slovesách –iti/iťi, napr. v slovách hvariťi (hovoriť), nosiťi (nosiť) a pod. Dodnes sa v Hronci
tento jav zachoval len v ľudovej piesni, ale napr. v dedinách Šumiac, Heľpa alebo Závadka
nad Hronom sa vyuţíva aj v hovorovej reči. Pri porovnaní rusínskeho a horehronského
nárečového slovníka v oblasti lexiky sa ukázalo, ţe v hrončianskom nárečí existuje veľa
podobností s nárečím rusínskym. Napr. v slovách, ktoré pomenúvajú rastliny (oľšyna –
jelšina; ľenča – šošovica), ţivočíchy (borsuk-jazvec; pčola-včela), náboţenské sviatky
(Kračún-Viľija – Vianoce; Rusadľa – Turíce, paska – veľkonočný chlieb). Hrončania majú
s Rusínmi takisto totoţnú väčšinu zámen – ako napr. kotrý-ktorý; toť-ten; pri opytovacích
zámenách vynechávajú –o, napr. preč-prečo; nač-načo. Do súčasnosti sa tieţ pouţívajú slová,
ktoré dialektológovia datujú do začiatkov osídľovania územia Horehronia, ako napr. lyškalyţica; chviľa-počasie; chiţa-dom, izba. Poľsko-rusínske jazykové prvky sa prejavujú
v hrončianskom nárečí aj vo frazeologizmoch. Ide o tzv. horehronské „preprašanie“. Je to
slovo poľského pôvodu a znamená prosiť o prepáčenie. V horehrončine to znamená presný
opak. Keď „prepraša“ Horehrončan tak nadáva a praje druhému niečo zlé. A keďţe
v minulosti sa u nás preprašalo aţ-aţ, zauţívalo sa mnoţstvo takýchto preprašaniek. Našťastie
sa „preprašanky“ nikdy naozaj neuskutočnili, takţe šlo len o také jazykové výmysly.
Najznámejšie z nich sú : Bodajs oňemjal jak kukučka po Jáne. Bodajs na ťebe calỵ svet kajal.
Bodaj ťa hamerňik pobil.Bodaj ťa chorota metala. Bodaj ťa do štrangọf lapali. Bodajs na
kosť vỵschnọu. Bodaj ťa v plachťe prinesli. Bodaj ťa šľak triafil.
Vplyv nemeckých kolonistov na hrončianske nárečie
Nemecký jazyk sem priniesli Tiroli a Nemci v 12.,no výraznejšie sa to prejavilo v 18.a
19.storočí a natrvalo sa usídlili v hrončianskom údolí. Postupne sa síce asimilovali
s pôvodným obyvateľstvom, no do hrončianskeho dialektu vniesli aj svoje vlastné slová, ktoré
sa medzi pôvodným obyvateľstvom jednoducho vţili a aktívne pouţívali. Táto zmena sa
dotkla nielen pracovnej terminológie súvisiacej s baníctvom a ţeleziarskym priemyslom, ale
aj slovnej zásoby, ktorá súvisela s kaţdodenným ţivotom.
Ako príklad môţem uviesť slová ako : ancúg - oblek, štafíruvať : parádiť sa, bakuľa –
palica, blint, vo význame na blint – od oka, na poslednú chvíľu, budilár – peňaţenka, bukréta
– kytica, colštok – meter, čušpajz – prívarok, dach – strecha, dekeľ – vrchnák, fajront –
voľno, filfás – košíček, alebo korýtko, fizolňa – fazuľa, furt – stále, gang – predsieň, grís –
krupica, handfajzel – malá piecka, hantúch – uterák, hámrik - kladivko, hatyţák – ruksak,
hazuntrógle – traky na nohavice.
„Zložitá jazyková situácia v niektorých pôvodných nárečiach tohto kraja je odrazom
závažných a osobitých historických presunov obyvateľstva, stretávania sa spoločenstiev s
rozdielnymi záujmami a celkom odlišným jazykovým povedomím. Preto je okolie Brezna, ako
sa ukazuje po dôkladnom výskume orientovanom na najstaršiu generáciu, z hľadiska dialektu
veľmi zaujímavé, dokonca v niektorých momentoch zaujímavejšie ako susedné gemerské
Horehronie“. (Bánik, T., In: Monografia obce Valaská). Dialektologické výskumy na území
Horehronia sú zameriavané väčšinou na dediny, ako sú Polomka, Pohorelá, Šumiac, Telgárt
alebo Heľpa (pozn. Ukáţka k seminárnej práci takisto zobrazuje zvyky a nárečie na Heľpe,
ktorá má väčšinu jazykových prvkov totoţných s hrončianskymi i valaštianskymi). Výskumy
zamerané na výskum nárečia v Hronci či Valaskej sú stále len vo vývoji. Prvou lastovičkou,
ktorá symbolizuje posun k lepšiemu je návrh kultúrnej komisie v spolupráci s Horehronským
múzeom v Brezne o vytvorenie hrončianskeho nárečového slovníka.
POUŢITÁ LITERATÚRA
AUXTOVÁ, L. Vplyv industriálneho prostredia na úţitkové umenie na Horehroní. 2013,
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Práca ŠVOUČ.
BÁNIK, T. Monografia obce Valaská.1960.OÚ Valaská.
HABOVŠTIAK, A. Atlas slovenského jazyka IV. Lexika. 1984. VEDA.Bratislava.368 s.
KRAJČOVIČ, R. Ţivé kroniky slovenských dejín. 2005. LIC.Bratislava. 233s. ISBN 8088878-99-3
LEHOCZKÝ, H., PRUKNER, K. 650.ročný Hronec v spomienkach. 2007. Zvolen. 163s.
ISBN 978-80-967393-4-9
PAULÍNY,E. Vývin slovenského jazyka a dialektológia.1983.SPN.Bratislava.Skrátená
elektronická verzia.
RÓM, R. Monografia Hronec.1926. Podbrezová. Rukopis.
Download

Hrončianske nárečie final