Richnava v archeologických
svedectvách
Marián Soják
Richnava (okr. Gelnica) sa nachádza vo východnom výbežku Hornádskej
kotliny na dolnom Spiši (stred obce 365 m. n. m.). Katastrálne územie obce sa
rozprestiera z prevažujúcej časti na južných svahoch malého jadrového pohoria Branisko, len menšia časť je situovaná na pravom brehu rieky Hornád. Už
jej poloha na severných svahoch Slovenského rudohoria (Volovských vrchov)
indikuje možnú príčinu vzniku pôvodnej obce – exploatácia a spracovávanie
lokálneho rudného bohatstva, dostatok dreva v okolitých lesoch. Rieka Hornád spolu s viacerými prítokmi (Jasenovec, Slatvinka, Zlatník a i.) predstavovala prirodzenú komunikačnú spojnicu, ktorá zabezpečovala nielen kontakty
s viac či menej vzdialenými súvekými komunitami, ale aj odbytisko rozmanitých výrobkov od obdobia praveku až po stredovek a novovek. Pravda je taká,
že blízke okolie Richnavy nie je dodnes systematicky archeologicky preskúmané. Napriek tomu nás o zaniknutých sídlach v predmetnom chotári informujú prevažne ojedinelé artefakty, teda predmety vyrobené ľudskou rukou a zaraďujúce sa medzi tzv. pamiatky hmotnej kultúry. Práve ich štúdiom sa zaoberá samostatná vedná disciplína – archeológia. Pracuje tak zväčša s anonymnými nálezmi, objavenými buď náhodne počas poľnohospodárskych či stavebných prác alebo cieleným archeologickým výskumom. Ten má charakter zisťovacej terénnej prospekcie katastrálneho územia (prieskum zoraných polí, geofyzikálny, georadarový, letecký prieskum a pod.), v lepšom prípade systematického výskumu formou odkrytých sond. Aj keď v Richnave prevažuje prvý spôsob bádania, napriek tomu možno na základe aktuálneho stavu bádania aspoň
rámcovo rekonštruovať mozaiku jej archeologických dejín.
Richnava v archeologických svedectvách
| 21
Prehľad histórie výskumov
Obrázok 6
22 |
Už úvod naznačil skromnú históriu archeologických výskumov v katastri
sledovanej obce. V dokumentácii Archeologického ústavu SAV Nitra – pracoviska Spišská Nová Ves, je medzi dosiaľ nedatovanými výšinnými sídliskami zaevidovaná poloha Turnisko v južnej časti chotára obce, nad pravým brehom Hornádu. Hoci sa v tejto lokalite v minulosti neuskutočnil žiadny archeologický výskum (aspoň o tom niet žiadnych zachovaných správ), potencionálna lokalita vyplýva skôr z jej etymologického názvu a povestí, že tu kedysi
stál hrádok, resp. strážna veža s dobrým výhľadom na Vysoké Tatry a Spišský
hrad. Príkladov nálezísk s rovnakým, prípadne podobným označením vrchu
je na Spiši niekoľko.1 Prvoradá pozornosť sa tu však venovala Richnavskému
hradu, ležiaceho v polohe Pod baštu. Na jednej strane bol nesmierny záujem
o jeho stredoveké dejiny a nálezový inventár, na strane druhej necitlivý vzťah
ľudí k zachovaniu jeho odkazu. Najlepšie o tom vypovedá správa škpt. J. Kuklu
z čias jeho pôsobenia na východnom Slovensku za predmníchovskej republiky, ale aj výpovede miestnych obyvateľov, ktorí bývajú v domoch postavených
v areáli hradu.2 Do kategórie náhodných nálezov patrí objav novovekej mince
P. Šusterom v roku 1948 v Intraviláne obce – č. d. 54 (dnes 84). Inú našla spolu s novovekou keramikou a stredovekým architektonickým článkom A. Pioková v Intraviláne obce – č. d. 158. Viac mincí našli robotníci v roku 1956 priamo v obci počas obnovy zvonice. Ich bližší počet a datovanie však nepoznáme.3
Nič bližšie sa nevie ani o údajnej podzemnej chodbe v hospodárskej časti domu
č. 119 pani Javorskej, ktorá je skôr novovekou pivnicou.
Pozornosť zo strany archeológov sa richnavskému katastru venovala až
v roku 1981. F. Javorský upriamil svoj záujem na miesto predpokladanej „Starej Richnavy“ pri Kostole sv. Márie Magdalény, v polohe nazývanej Jaseňovec.4
O tri roky neskôr sa jeho záujem presunul do priestoru hradu, kde sa pri asanácii domu získali nepočetné pamiatky zo 14. až 16. storočia.5 V roku 1986, vďaka iniciatíve vyššie spomenutého archeológa, uskutočnil geofyzikálne meranie
pri Kostole sv. Márie Magdalény J. Tirpák z AÚ SAV Nitra. Jeho výsledky zostali len v rukopise.6
Až monografické spracovanie dejín Richnavy v roku 2009 dali podnet k systematickejšiemu výskumu jej väčšieho katastra. Prieskum pod vedením M. Sojáka a za spoluúčasti viacerých spolupracovníkov z obce a zo susedných Hri-
Dejiny Richnavy
6
Výpis zo správy škpt. J. Kuklu (z čias jeho pôsobenia na východnom Slovensku počas predmníchovskej
republiky) o stratených nálezoch z hradu v Richnave. Archív AÚ SAV Nitra.
Richnava v archeologických svedectvách
| 23
šoviec (P. Cenký, Á. Filo, P. Medvec, resp. M. Tomašov, P. Šuster) sa uskutočnil v polohách Hrad (Pod baštu), Turnisko 1 a 2 a pri Kostole sv. Márie Magda­
lény. I. Chalupecký a M. Soják zároveň iniciovali georadarový prieskum v interiéri i exteriéri tohto kostolíka, ktorý realizoval M. Terray.7 So základnými výsledkami všetkých horeuvedených výskumov či s ojedinelými nálezmi sa postupne oboznámime.
Paleolit a mezolit
Obdobie praveku zahŕňa viaceré etapy v ľudských dejinách. Najstarším a zároveň najdlhším obdobím je staršia doba kamenná – paleolit (palaios – starý,
lithos – kameň). Človek viedol koristnícky spôsob života. Znamená to, že bol
úplne závislý od toho, čo mu dokázala poskytnúť príroda. Lovil zvieratá, zbieral lesné plody a vyrábal predovšetkým kamenné nástroje zo surovín bližšej či
vzdialenejšej proveniencie. Išlo o tvrdé, no väčšinou krehké surovinové odrody,
ktoré sa dali ľahšie štiepať do vopred určených foriem nástrojov, tzv. štiepanej
kamennej industrie. Paleolit sa delí na viaceré úseky, v ktorých sa vyvíjal predchodca dnešného človeka. Kým v staršom paleolite žil človek zručný (Homo ha­
bilis), vzpriamený (Homo erectus) a archaický človek rozumný (Homo sapiens
archaicus), reprezentantom kultúr stredného paleolitu boli najznámejší spomedzi vývojových prapredkov – neandertálci (Homo /sapiens/ neandertha­
lensis) a napokon v mladom a neskorom paleolite zástupcovia moderného človeka dnešného typu (Homo sapiens sapiens). V rámci jednotlivých úsekov paleolitu sa vystriedali viaceré kultúry, vyznačujúce sa predovšetkým charakteristickým výskytom kamenných pracovných nástrojov, nahrádzajúcich funkciu dnešných nožov, píl, sekier a pod. Praveký človek vyhľadával oblasti s dostatkom zveri, teplých prameňov či vodných tokov, s výskytom vhodných surovín na produkciu náradia. Prevažujú kultúry z teplých medziľadových období, pričom počas chladných ľadových dôb sa sťahoval viac na juh do teplejších
krajín. Hoci aj na Spiši máme ojedinelé doklady osídlenia už z mladšieho úseku staršieho paleolitu, po prvýkrát prejavili intenzívnejší záujem o podtatranský kraj až neandertálci v strednom paleolite. Prednostne sa usadzovali v tesnej blízkosti teplých minerálnych prameňov, na miestach, kde dnes zaznamenávame prítomnosť travertínov. Nezriedka sa prítomnosť tohto pračloveka zis-
tila na brehoch riek či potokov mimo travertínových polôh, zväčša na miernych
výšinách s dobrým výhľadom na putujúcu zver – objekt ich loveckého záujmu.8
V katastri obce Richnava, ba ani v blízkom okolí, dosiaľ nezaznamenávame žiadne stopy osídlenia z týchto etáp pravekého vývoja. Neznamená to, že v budúcnosti sa tento stav nemôže zmeniť. Vyvýšené terasy Hornádu boli prirodzenou
spojnicou tejto časti Spiša s okolitými územiami, kde nechýbajú sídla paleolitických ľudí zo stredného, no najmä z mladého paleolitu (napr. Košická kotlina).
V posledných rokoch sa vďaka systematickejším prieskumom a výskumom podarilo doložiť neobyčajne silné neskoropaleolitické (tiež epipaleolitické) osídlenie (15 000 – 10 000 rokov pred Kristom), aj keď dominantne na hornom Spiši
v povodí rieky Poprad.9 Popri táboriskách v otvorenom teréne nechýbajú doklady osídlenia jaskynných priestorov.10 Na sklonku staršej doby kamennej sa
človek prispôsobil zmeneným klimatickým pomerom a po vymretí chladnomilných zvierat (mamut, srstnatý nosorožec, jaskynný medveď a mnohé ďalšie)
musel zmeniť taktiku lovu na zvieratá druhovo blízke dnešným (vysoká, diviačia zver, vtáctvo, rybolov a pod.). Na Spiši sa v neskorom paleolite vystriedali
viaceré kultúry, z ktorých medzi najvýznamnejšie patrí świderiénska kultúra,11
známa vďaka výskumom poľských, skromnejšie aj spišských osád.12 Jej nositelia sa pokladajú za lovcov sobov, ktorí sem prišli z územia severne od hrebeňa
Karpát, z dnešného Poľska. Ide o obdobie, v ktorom – aspoň na základe súčasného stavu výskumu – prišli do dnešného chotára Richnavy prví pravekí ľudia.
Na výšine nad ľavým brehom Hornádu, práve na mieste, kde v stredoveku postavili hrad, kontrolovali ťah lovnej zveri, ktorá tu prichádzala k prirodzeným
napájadlám. Po lovcoch sa toho veľa nenašlo, len niekoľko skromných štiepaných kamenných artefaktov objavených počas výskumu stredovekého murovaného objektu v roku 2009. Spolu 5 kusov štiepanej kamennej industrie, zho-
tovenej zo surovín pomerne blízkeho, ale aj vzdialenejšieho pôvodu. Zastúpe-
ný je jeden polotovar a odpad pri výrobe nástrojov, typologicky vystúpilo drobné dvojpodstavové jadro s jednou šikmou podstavou, s negatívmi útlych čepelí i úštepov, vyrobené z hnedého rádiolaritu so zelenými žilkami (obr. 7:5; 8:1).
Ďalšie exempláre predstavujú odpad pri produkcii náradia. Prvým je terminálna (koncová) časť čepeľového úštepu z dvojpodstavového rádiolaritového jadra
(obr. 7:1; 5:4). Druhým je plochý limnosilicitový úštep s čiastočne zachovanou
kôrou a zlomenou bazálnou (spodnou) časťou (obr. 7:4; 8:5). V poradí tretí arte-
Dejiny Richnavy
Praveký vývoj obce
24 |
Richnava v archeologických svedectvách
Obrázok 7
Obrázok 8
| 25
7 Richnava, Pod baštu. Kolekcia štiepanej
kamennej industrie z neskorého paleolitu až
mezolitu. 1, 2, 5 – rádiolarit; 3 – obsidián; 4 –
limnosilicit. Kresba: Marián Soják.
8 Richnava, Pod baštu. Kolekcia štiepanej
kamennej industrie z neskorého paleolitu až
mezolitu. 1, 2, 4 – rádiolarit; 3 – obsidián; 5 –
limnosilicit. Foto: Marián Soják.
fakt predstavuje úštep z hrany jadra so stopami primárneho opracovania zo zelenohnedého rádiolaritu (obr. 7:2; 8:2). Posledným z kolekcie štiepanej kamennej
industrie je čepeľový úštep z hrany obsidiánového jadra, na dorzálnej (chrbtovej) strane s čiastočne zachovanou kôrou (obr. 7:3; 8:3). Pôvodný povrch (kôra)
a stopy po primárnom opracovaní jadra na niektorých vyššie opísaných výrobkoch poukazujú na ich výrobu priamo na mieste ich objavenia, teda v areáli táboriska. Neboli teda dovezené v hotovej podobe, preto tu musíme počítať s regulárnou lokalitou s intenzívnejším osídlením. Nemožno však vylúčiť, že podstatne neskoršie stredoveké a novoveké osídlenie v tejto časti bez zvyšku zničili uvažované stanové prístrešky a pozostatky ohnísk. Potvrdiť, prípadne vylúčiť zmienený predpoklad môže jedine rozsiahlejší systematický archeologický výskum v areáli hradu. Opísané nálezy nemožno síce zatiaľ prisúdiť jednej
z možných epipaleolitických kultúr, ide však o prvý doklad prítomnosti lovcov
staršej doby kamennej v tejto časti dolného Spiša.13 Do iného svetla tak možno klásť aj ojedinelé doklady pravekého osídlenia v katastri susednej Kluknavy,
na ktoré sa prišlo počas výskumu novovekého kaštieľa v roku 2008.14 Aj tieto
26 |
Dejiny Richnavy
nálezy umožňujú predpokladať hustejšiu sieť pravekých sídlisk v údolí Hornádu. Tou­to komunikačnou spojnicou sa tiež zabezpečoval prísun kamennej suroviny na produkciu nástrojov. Kým rádiolarit má pôvod výskytu v bradlovom
pásme Pienin, limnosilicit má stredoslovenský alebo východoslovenský pôvod. Obsidián (sopečné sklo) pochádza zo Zemplínskych vrchov a poukazuje na spojenie s východnejšie ležiacimi oblasťami dnešného územia Slovenska.
Azda nerobíme chybu, ak sme horeuvedenú štiepanú kamennú industriu
z areálu Richnavského hradu zaradili na sklonok staršej doby kamennej a nie
do strednej doby kamennej – mezolitu (8. – 5. tisícročie pred Kristom). Toto
obdobie sa považuje za poslednú fázu paleolitu a chápe sa ako pokračovanie
života pravekého lovca v nových prírodných pomeroch poľadovej doby (holocénu). Typické boli mikrolitické (drobnotvaré) nástroje geometrického tvaru
(trojuholník, lichobežník a pod.) vsadzované do násad. Mezolitickí lovci mali
väčší sklon k usadlosti a svoj vlastný lovecký revír. Na lov používali luky so
šípmi, harpúny a rybárske háčiky. V dôsledku rozvoja rybolovu sa vtedajšie
sídliská nachádzali prevažne pri vode, ale aj na pieskových dunách. Početné
sídliská zo strednej doby kamennej na hornom Spiši poukazujú na hustejšie
osídlenie podhorských oblastí Slovenska mezolitickými lovcami.15 Drobnotvarosť objavených artefaktov z Richnavy úplne nevylučuje zaradenie aspoň časti
z nich (najmä mikrojadra) do tohto obdobia. Ak uvážime, že najbližšie nálezy
z tohto obdobia sú známe z ružínskej Medvedej jaskyne (ktorá leží na spojnici
dolného Spiša s Košickou kotlinou) či ďalej z Košíc-Barce,16 tento predpoklad
nie je úplne vylúčený.
Neolit až doba bronzová
Po paleolitickom a mezolitickom osídlení obsadili sprvu nížinné, o niečo neskôr aj podhorské oblasti Slovenska populácie mladšej doby kamennej – neolitu
(5000 – 3500 rokov pred Kristom). Spiš husto osídlili nositelia kultúry s mlad­
šou lineárnou (notovou) keramikou, onedlho posilnené želiezovskou a bukovo­
horskou kultúrou. Pôvod prvých dvoch kultúr je v strednom Podunajsku, tretej kultúry v oblasti Gemera, Šariša, Košickej kotliny, Východoslovenskej nížiny a v priľahlej oblasti severovýchodného Maďarska (s centrom v oblasti Bukových hôr, odtiaľ aj označenie bukovohorská kultúra). Hoci sa tu doposiaľ nenašli
žiadne doklady osídlenia prvými poľnohospodármi, chovateľmi stád, výrobca-
Richnava v archeologických svedectvách
| 27
mi keramiky, brúsených kamenných nástrojov a zakladateľmi prvých stálejších
osád dedinského charakteru, výrazné doklady neolitického osídlenia sa registrujú v neďalekých poráčskych (Šarkanova diera a Chyža) a slovinských (Homološova diera) jaskyniach,17 resp. v západnom smere v chotári Spišských Vlách.18
Keďže jednou z hlavných podmienok neolitického osídlenia tej-ktorej oblasti je
úrodná pôda, ktorá bola schopná poskytnúť dostatočný poľnohospodársky výnos, v sledovanom katastri obce sotva možno predpokladať prítomnosť stálejších osád z tohto obdobia. Ich občasnú prítomnosť v rámci exploatácie terénu
(lov zveri, vyhľadávanie surovín na výrobu kamenných nástrojov, komunikačné prechody atď.) je však pravdepodobná. To isté možno tvrdiť o období neskorej doby kamennej – eneolitu (3500 – 2300/2200 rokov pred Kristom). Charakterom doby bolo osídľovanie vyšších nadmorských výšok, ba dokonca postup
obyvateľov do dosiaľ neosídlených horských oblastí Slovenska, kde popri poľnohospodárstve v nižších partiách hôr dominoval rozvoj pastierstva na spôsob
salašníctva. Príchod do hornatých oblastí mohol do značnej miery zapríčiniť aj
záujem o vyhľadávanie a následné spracovávanie farebných kovov, najmä medi.
Preto trocha prekvapuje, že dnešný chotár – aspoň sa tak dosiaľ zdá – neosídlili eneolitické populácie, čo sa ešte zreteľnejšie prejavuje v nasledujúcej dobe
bronzovej (2300/2200 – 750 rokov pred Kristom). Veď Spišsko-gemerské rudohorie skrýva vo svojich útrobách dostatok farebných kovov, ktoré museli najneskôr prospektori z doby bronzovej dobre poznať a využívať. Keďže ojedinelé doklady osídlenia z eneolitu (badenskou kultúrou) a doby bronzovej registrujeme v blízkych Hnileckých vrchoch (Slovinky – Homološova diera, depot
bronzov pilinskej kultúry zo Švedlára) a v Čiernej hore (Veľký Folkmar – Klenbová jaskyňa), je nepravdepodobné, aby cez chotár dnešnej Richnavy aspoň
neprechádzali vtedajší pravekí obyvatelia, prenikajúc do tejto oblasti z hustejšie osídleného a západnejšie ležiaceho územia (širšie okolie Spišskej Novej Vsi,
Spišských Vlách, Vítkoviec).
28 |
Od doby železnej po príchod Slovanov
Na väčšine sídlisk z mladšej a neskorej doby bronzovej pokračoval život aj
na prahu staršej doby železnej – halštatskej (750 – 450 rokov pred Kristom). Menej intenzívne osídlenie na celom Spiši, vrátane širšieho okolia Richnavy, možno azda zdôvodniť zhoršenými klimatickými pomermi. Charakterom doby, kto-
rej pomenovanie dal nástup nového kovu – železa, bolo zakladanie výšinných
opevnených sídlisk (hradísk), z ktorých sa spravovali neopevnené osady v otvorenom teréne (napr. Žehra – hradný kopec Spišského hradu). Špecifikom doby
železnej je vyhľadávanie a spracovávanie železnej rudy, vo výraznejšej miere najmä od mladšej doby železnej – laténskej (450 rokov pred Kristom). Jej nositelia – prvé historicky známe kmene Keltov – priniesli do vtedajšej spoločnosti
viaceré výdobytky, z ktorých mnohé sa využívajú až dodnes. Spomenúť možno razbu prvých mincí, vynájdenie hrnčiarskeho kruhu, kamenného rotačného mlynčeka (žarnova), železných poľnohospodárskych náradí (pluh, radlica,
krojidlo) a pod. Na začiatku doby laténskej možno sledovať len nevýrazné stopy osídlenia. Najbližšie k Richnave sa našla ojedinelá bronzová spona na spínanie odevu zo 4. storočia pred Kristom na výšinnom hradisku z mladšej a neskorej doby bronzovej vo Vítkovciach (poloha Tureň).19 Pre väčšinu územia severného a severu stredného Slovenska (vrátane severovýchodnej Moravy, Sliezska
a Malopoľska) bolo príznačné osídlenie púchovskou kultúrou, ktorej vývoj sledujeme v posledných dvoch storočiach pred Kristom a v ďalších dvoch storočiach po zmene letopočtov, teda už v staršej dobe rímskej. Hoci dodnes nie je
úplne vyriešená jej etnická príslušnosť (keltskí Kotíni?), dôležité je husté osídlenie celého Spiša práve vyššie spomenutou púchovskou kultúrou. Jej rozvoj súvisel najmä s vyhľadávaním, ťažbou a spracúvaním rúd, hlavne železa a striebra.
Preto sa osady púchovskej kultúry nachádzajú v blízkosti výstupov železorudných žíl, prípadne priamo pri zdrojoch bahenných rúd na okrajoch rašelinísk.
Významné železiarske stredisko sa nachádzalo v celom podtatranskom kraji,
o čom svedčia hromady trosky na mnohých miestach podhoria Vysokých Tatier alebo v údolí rieky Hornád. Bez komplexného metalografického rozboru
železnej trosky, objavenej Pod Kostolom sv. Márie Magdalény v Richnave, sa zatiaľ nemožno vyjadriť o jej prípadnom datovaní do tohto obdobia. Skôr sa zdá,
že pôjde o trosku z podstatne mladšieho – stredovekého až novovekého obdobia, ktorú tu z krompašskej železiarne naplavila rieka Hornád, svojimi mean-
drami pôvodne siahajúca bližšie k spomenutému kostolíku. Po skromných do-
kladoch osídlenia Spiša na počiatku mladšej doby rímskej (v 3. storočí po Kristovi) tu nápadne vzrástla hustota sídlisk v jej závere a na prahu obdobia sťaho­
vania národov, teda koncom 4. storočia až v prvej tretine 5. storočia po Kristovi.
Pamiatky tejto – tzv. severokarpatskej skupiny – sa zaznamenávajú tak na hor-
Dejiny Richnavy
Richnava v archeologických svedectvách
Obrázok 9
Obrázok 10
| 29
Od Slovanov po vznik stredovekej obce
Po zániku severokarpatskej skupiny pred polovicou 5. storočia po Kristovi
sa severoslovenské územie na takmer 300 rokov opäť vyľudnilo. Ďalšie osídlenie sa spája až s príchodom našich priamych predkov – Slovanov. Kedy sa tak
na Spiši udialo, zatiaľ nemožno s istotou zodpovedať. Archeologické pramene
dokladajú ich prítomnosť pod Tatrami prinajmenšom od 8. storočia, teda ešte
v predveľkomoravskom období. Prvá písomná správa o obci Richnava pochádza až z prelomu 13. a 14. storočia (Ryhno, 1303).21 Je viac než pravdepodobné,
že aj tu pred vznikom obce žili slovanskí predkovia, podobne ako na väčšine
spišských obcí a miest. Pravdou však je, že rukolapných archeologických nálezov z tohto obdobia, čo len v podobe charakteristickej zdobenej keramiky, do-
teraz niet. Najbližšie slovanské sídliská v širšom zázemí obce (Spišské Vlachy
a okolie) spravovalo centrálne hradisko na Dreveníku nad Spišským Podhradím, založené najneskôr v 9. storočí. Doposiaľ nemožno spoľahlivo rozhodnúť,
či aj dnešný chotár Richnavy patril pod správu vyššie spomenutej centrálnej
lokality, alebo tu možno počítať s dosiaľ nelokalizovaným slovanským hradiskom. Rozhodne ním nie je prv uvažované Turnisko nad pravým brehom Hornádu, čo vylúčil prieskum polohy v roku 2009. Terasovité úpravy sú pozostatkom niekdajších novovekých políčok, do značnej miery rozrušených výkopmi
z konca 2. svetovej vojny. Obec sa vyvinula na kráľovskom území, ktoré patrilo
Spišskému hradu, nepochybne už v 13. storočí. Poukazuje na to aj jestvovanie
pôvodného Kostola sv. Kataríny, spomínaného v roku 1314. Hoci ho J. Vencko
neisto situoval do priestoru hradu,22 skôr je pravdepodobné, že išlo o pôvodné
patrocínium rímskokatolíckeho Kostola sv. Michala, zničeného počas 2. svetovej vojny. Na osídľovaní obce i blízkych dedín (Kluknava, Hrišovce) mal odpradávna značný podiel výskyt železnej a medenej rudy,23 aj keď Richnavu, ba
ani Krompachy, pokiaľ ide o spišské baníctvo a hutníctvo, nemožno ani zďaleka klásť na úroveň podstatne významnejšej Gelnice.24 Z tohto hľadiska je tiež
zaujímavé označenie miestneho potoka Zlatník, „v ktorom kedysi vymývali zlato“. V historických dokumentoch (1310) sa tento potok nazýval Globoka a údolie Zlatníka dokonca ešte skôr (1245) ako Globocha (valle), teda Hlboká.26 Z pohľadu archeológie je tiež zaujímavou informácia o existencii stredovekej dediny (1304) Powtproch (1336 Pothproch, 1347/1358 poss. Puthpruch atď.), v roku
1376 susediaca s Richnavou, neskôr však zaniknutá.27 Jej lokalizácia nie je dodnes objasnená. Nejde však o dnešnú osadu Podproč patriacu do obce Olšavica. Je zaujímavé, že v chotári dnešnej Richnavy sa názvom Poproč označuje
mierne zarovnaná vyvýšenina nad pravým brehom Hornádu, chránená od rieky nevýrazným kamenným zrázom. Len archeologický výskum môže potvrdiť
alebo vyvrátiť prípadný súvis tejto polohy so zaniknutou dedinou.28 Z toponymického hľadiska sú v chotári študovanej obce zaujímavé aj ďalšie dva chotárne názvy, pri ktorých nemožno úplne vylúčiť súvis s archeologickými náleziskami. Prvým je Gavart so zreteľnými terasovitými útvarmi, situovaný v severozápadnej časti katastrálneho územia Richnavy, na pomedzí jej katastra s obcou Hrišovce. J. Vencko spája tento názov s nemeckým Gau Warte, t. j. hájová
stráž.29 Ešte pútavejší je druhý názov vrchu v chotári obce. Pod označením Tá­
borisko sa nachádza na mape z rokov 1819 až 1869. Medzi miestnymi obyvateľ-
Dejiny Richnavy
9 Richnava, Pod Kostolom sv. Márie Magdalény.
Ľavobrežná terasa Hornádu s miestom výsky­
tu železnej trosky Foto: Marián Soják.
10 Richnava, Pod Kostolom sv. Márie Magdalény.
Ukážka objavenej železnej trosky. Foto: Ma­
rián Soják.
nom, ako aj dolnom Spiši. Je len málo pravdepodobné, aby o dnešný chotár neprejavili záujem jej germánski obyvatelia, ktorí – vytlačení Hunmi a ďalšími výbojnými kmeňmi z východu – tu našli vhodné podmienky na existenciu. Typickú hrubostennú i na kruhu vyrobenú sivú keramiku s intenzívnymi dokladmi železiarskej činnosti poznáme zo širšieho okolia Spišských Vlách, teda v neveľkej vzdialenosti od Richnavy, kde nechýbajú ani doklady osídlenia predchádzajúcou púchovskou kultúrou.20
30 |
Richnava v archeologických svedectvách
Obrázok 11
| 31
Keďže sa pôvod Starej Richnavy spája s vyššie spomenutým Kostolom sv. Má­
rie Magdalény, v roku 2009 sa pri tomto kostolíku (a tiež v jeho interiéri) uskutočnilo podrobné georadarové meranie, na ktoré nadviazal neveľký archeolo-
gický výskum v súvislosti s úpravou miestneho nádvoria. Už v roku 1986 sa tu
uskutočnilo geofyzikálne meranie (J. Tirpák), ktoré v exteriéri naznačilo prítomnosť anomálnych zón, vytvorených tak geologickým podložím, ako aj predpokladaným umelým charakterom – indikovanými zvyškami po architektúre.
Prínosnejšie však bolo georadarové meranie v roku 2009 (M. Terray). Výsledky
jeho meraní potvrdil archeologický výskum, aspoň čo sa týka nameranej ano-
málie A5, kde sa predpokladala prítomnosť murovanej architektúry. Výsku-
mom sa odkryl zvyšok múru, zloženého z lokálnych kameňov (permské bridlice), čiastočne vyplnených tehlami. Múr bol 70 cm široký a 320 cm dlhý, pričom v južnom smere sa naňho ešte pripájala v dĺžke 75 cm a šírke 100 cm tehlová deštrukcia. Funkcia a datovanie odkrytého múru zostávajú nateraz neob-
jasnené. Na Miškovského nákrese kaplnky je približne v týchto miestach (medzi bočnými oknami) zamurovaný vchod do lode kostola. V takomto prípade
by mohlo ísť o jednu stranu múru predsiene (babinca). Pri datovaní fragmentu
múru je nápomocná prítomnosť stavebnej keramiky – tehál, ktoré sa podrobili detailnej analýze.32 Tehly boli vyformované z obyčajnej železitej hliny, ktorá
výpalom získala charakteristické červené sfarbenie. Vyrobili sa ručne natlačením hliny do tehliarskej formy a odstránením prebytočnej hliny drevenou stieračkou, čo na ich rubovej strane zanechalo typické pracovné stopy. Lícna strana tehál je hladká, nenesie stopy tehliarskej značky. Rozmery tehál sú 24,5 x 14,2
x 6,3-6,5 cm a 21,5 x 15,5 x 6,5-6,7 cm. Na tehlách sa nachádzala jedna vrstva
vápennej malty s pieskovým plnivom, čo naznačuje, že boli stavebne využité
iba raz. Vyhotovením podobné tehly sa našli v areáli kartuziánskeho kláštora na Lapis refugii v Letanovciach – na Kláštorisku.33 Na základe týchto poznatkov možno študované tehly z Richnavy, a tým aj odkrytý múr južne od Kostola
sv. Márie Magdalény, datovať do neskorostredovekého obdobia s možným presahom do obdobia novoveku, t. j. do 15. až 16. storočia. V zásypových vrstvách
pri múre, ale aj všade v okolí tohto kostolíka, sa vyskytujú zlomky hlinených
tašiek. Fragmenty neveľkých kusov pôvodnej strešnej krytiny indikujú, že kostolík bol v určitom období pokrytý práve touto krytinou. Analyzované zlomky
s hrúbkou 1,3 až 1,7 cm tiež zhotovili z obyčajnej železitej hliny s podielom piesku.
Na jednom exemplári sa zachoval náznak do formy robeného nosa (háku na zavesenie na konštrukciu strechy), pričom na základe jeho vzdialenosti od okraja
škridly sa možno domnievať, že tá bola pôvodne široká asi 15 cm. Plochá streš-
ná krytina sa vyrábala dvojakým spôsobom. Pri prvom postupe sa použila jed-
Dejiny Richnavy
11 Poloha Táborisko na výseku mapy z rokov 1819 – 1869. Archív AÚ SAV Nitra.
mi sa dodnes nazýva Tabrisko, avšak na súčasných mapách (napr. v mierke 1 :
10 000) zasa Dlhá (kóta 480) s naznačenými teraskami, ktoré mohli vzniknúť
poľnohospodárskou činnosťou. Podobné názvy z iných lokalít prezrádzajú, že
ide o archeologické lokality alebo pútnické miesta. Na Spiši možno spomenúť
stredoveký hrad na Zelenej hore pri Hrabušiciach, ktorý v 15. storočí obsadil
bratrícky kapitán Peter Aksamit. Podľa zachovaného nápisu v predsieni farského kostola v Levoči ho nazval Táborom.30
Podľa tradície sa „Stará Richnava“ lokalizuje do okolia predpokladaného
gotického Kostola sv. Márie Magdalény, asi 1 km západne od obce. Južne od uvedeného kostolíka, v polohe nazývanej Jaseňovec (Jasenovec), sa v inundácii
vyskytuje vyššie spomenutá železná troska, ktorej súvis s pôvodnou dedinou
je nepravdepodobný. Ak ju v týchto miestach máme hľadať, tak nepochybne vo
vyššie ležiacich partiách údolia potoka rovnomenného názvu, napr. v polohe
Pri kostolíku, resp. ešte bližšie k dnešnému chotáru obce Kaľava.31
Novoveké obdobie z pohľadu archeológie
32 |
Richnava v archeologických svedectvách
Obrázok 12
Obrázok 13
Obrázok 14
Obrázok 15
Obrázok 16
| 33
14 Richnava – Kostol sv. Márie Magdalény. Odkrytý múr južne od kostolíka. Foto: Marián Soják.
15 Richnava – Kostol sv. Márie Magdalény.
Neskorostredoveké tehly z archeologického
výskumu v roku 2009. Foto: Maroš Čurný.
34 |
13 Kostol sv. Márie Magdalény – pôdorys kostola s vyznačením nameraných georadarových anomálií
(podľa M. Terraya, 2009).
12 Kostol sv. Márie Magdalény – geofyzikálny
prieskum Ing. M. Terraya v roku 2009.
Dejiny Richnavy
16 Richnava – Kostol sv. Márie Magdalény.
Zlomky strešnej krytiny zo 17.-19. storočia.
Foto: Marián Soják.
Richnava v archeologických svedectvách
| 35
36 |
noduchá rámová forma bez dna. Do formy sa natlačilo potrebné množstvo hliny, pričom dno predstavoval pracovný stôl posypaný pieskom. Prebytočnú hlinu odstránili tzv. stieračkou a na vyhotovený plást sa ručne pripevnil tzv. nos.
Na základe tohto výrobného postupu možno rozlíšiť lícnu stranu škridly, ktorá bola drsná od podsypu, a rubovú stranu so stopami po stieračke. V takomto
prípade strechu tvorila zdrsnená strana škridiel, čím sa zhoršovala schopnosť
odviesť vodu zo strechy a umožňovala zachytávanie nečistôt či rastlín (machy,
lišajníky). Ďalšou nevýhodou bola zvýšená možnosť zlomov v mieste pripojenia
háku a v neposlednom rade väčšia prácnosť tohto postupu.34 Pri druhom spôsobe výroby plochej strešnej krytiny sa používala forma s pieskom podsypaným
dnom, do ktorého sa vyhĺbil alebo vyrezal pravidelný štvorcový otvor. Rubová
strana vyformovanej škridly bola odtlačená dnom formy s nosom, takže tvorili
neoddeliteľnú súčasť. Nachádzame na nej stopy zdrsnenia po piesku z podsypu. Lícová strana bola stieraná dohladka stieračkou, niekedy na ňu výrobca vyryl prstami plytké žliabky na urýchľovanie odtoku dažďovej vody.35 Ukazuje sa,
že prvý opísaný spôsob výroby plochej strešnej krytiny je špecifický pre obdobie stredoveku, kým druhý – čo je aj prípad nálezov z Richnavy – možno zaradiť rámcovo do novoveku (17. – 19. storočie).
Výskum v roku 2009 upriamil svoju pozornosť aj na kamenný múrik juhozápadne Pod Kostolom sv. Márie Magdalény. Výskumom sa zistilo, že múrik vybudovali z nasucho kladených kamenných blokov, pričom až na jeden novoveký črep s glazúrou sa nenašli žiadne sprievodné archeologické nálezy. Výnimkou je fragment železnej podkovy zo stredoveku až novoveku, nájdený asi 50 m
severovýchodne od tohto múru na prístupovej ceste. Dodatočný archívny výskum ukázal, že múrik vybudoval otec Jána Hvizdoša (narodený v roku 1919;
Richnava, č. d. 220) kvôli ohraničeniu svojej poľnohospodárskej parcely a ako
ochranu proti jej zosuvu počas povodní.36
Z novovekých nálezov z Richnavy možno spomenúť aj ojedinelé nálezy z intravilánu obce. V dome č. 158 (Anežky Piokovej) sa pri kopaní pivnice našli dve
nádobky, z ktorých sa zachovala len jedna, ako aj drobná medená minca. Zachovaná nádobka predstavuje oxidačne vypálený džbánok (zachovaná výška
14 cm), ktorý svojou výzdobou pripomína majoliku. Povrch nádobky je poliaty bielou engobou, na ktorej je maľovaná výzdoba hlinkami. Tmavohnedá hlinka je kontúrovacia, výplň štylizovaných rastlinných (?) obrazcov tvorí zelená
a svetlohnedá hlinka. Povrch je zaliaty transparentnou svetložltkastou glazú-
rou. Podobný ornament sa na džbánoch a tanieroch začína objavovať v druhej polovici 16. storočia, pričom prekvitá v 17. až 18. storočí. V 19. storočí dochádza už k úpadku, dekor sa uvoľňuje a zjednodušuje, pretože pekný riad nahrádzajú pravé majolikové a porcelánové výrobky. Podobný štýl zdobenia, ako
na richnavskom exemplári, je bežný už v staršom novoveku, napr. z areálu Šarišského hradu. Opísaný džbánok možno preto zaradiť najskôr do 16. až 17. storočia.37 Drobná medená minca predstavuje rakúsky grajciar Františka Jozefa
I. (1848 – 1916) z roku 1859 so značkou viedenskej mincovne pod letopočtom
razby (A). Ide o bežnú mincu, na rozdiel od pozoruhodného exempláru mince objavenej v Intraviláne obce – č. d. 54 (dnes 84), a to Pavlom Šusterom v roku
1948. Ide o uhorskú 10-poltúru Františka II. Rákocziho z roku 1705 s košickou
mincovou značkou (C-M). Z numizmatického hľadiska by tiež nešlo o výnimočný peniaz, ak by opísaná razba nemala dvojnásobné kontramarkovanie s motívom Madony s dieťaťom.38 Kontramarky sa dávali výhradne na 10- a 20-poltú-
ry. Na nich sa stretávame buď s jednou, alebo dvomi takýmito značkami. Zväčša išlo o kontramarku v tvare Madony s dieťaťom na ľavej ruke. V prípade jed-
Dejiny Richnavy
17 Richnava – Intravilán, č. d. 158. Džbánok zo
16. – 17. storočia. Foto: Marián Soják.
Obrázok 17
Obrázok 18
Obrázok 19
18 Richnava – Intravilán, č. d. 158. Rakúsky
grajciar Františka Jozefa I. (1848 – 1916) z roku
1859. Foto: Marián Soják.
Richnava v archeologických svedectvách
| 37
nej značky sa táto umiestňovala spravidla pri pravej strane uhorského znaku
na averze, niekedy do nej aj nevýrazne zasahovala. Oveľa zaujímavejšími sa javia mince s dvoma kontramarkami. Vtedy sa Madona s dieťaťom umiestňovala
na averze priamo do koruny nad uhorským erbom, druhá kontramarka sa nachádzala na reverze a vyrazili ju do kartuše s nominálom, a to priamo cez číslicu
X, resp. XX. Možno to sledovať aj na exemplári z Richnavy, prípadne na analo-
gickej razbe z menšieho pokladu 32 mincí zo Sene.39 Ku kontramarkovaniu rákocziovských mincí viedli najpravdepodobnejšie politické dôvody. Mohlo prebehnúť aj z toho dôvodu, že stúpenci Habsburgovcov síce neuznávali platnosť
Rákocziho medených mincí, ale opatrovali ich uvedenými značkami, ktoré naďalej symbolizovali nadvládu Habsburgovcov v uhorskom kráľovstve. Je všeobecne známe, že kontramarkovanie prebehlo až v roku 1707, keď sa na sneme
v Ónode dňa 8. 6. uvedeného roku rozhodlo o devalvácii „libertášov“ (názov
podľa nápisu na minciach PRO LIBERTATE = Za slobodu). Ich hodnota sa devalvovala na 2/5, teda 20-poltúry klesli na 8-poltúr a 10-poltúry na 4-poltúry.
Takto vlastne vznikli nové hodnoty mincí. Počas obliehania niektorých miest
kuruckými jednotkami (Prešov, Košice, Leopoldov, Oradea v Rumunsku) boli
tieto nútené vydávať na vydržiavanie brániacej sa veľkej armády vlastné, tzv. núdzové peniaze. Preto sa časť výdavkov kryla medenými rákocziovskými peniazmi. Keďže išlo o povstalecké peniaze, ich legitímnosť a platnosť zabezpečovala kontramarka. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že minca z Richnavy
s košickým variantom dvojnásobného kontramarkovania na pôvodnej 10-poltúre predstavuje výnimočný exemplár.40
Nepočetné novoveké pamiatky sa v roku 2009 doložili tiež z Turniska 1 (kóta
488) a 2 (kóta 496). V širšom okolí Turniska 1 sa v blízkosti terás našli tieto kovové
predmety: železné klince (7 ks), podkovy (2 ks), oko z reťaze a konského postroja
(po 1 ks), pracka (1 ks) a neurčité zliatky (2 ks). Na kóte Turniska 2 (s dobrým
výhľadom na Spišský hrad), kde vystupuje na povrch geologické podložie, sa
našli tri ručne kované klince. Kým v tomto prípade môžu klince pochádzať
z vyhliadkovej veže (?), na Turnisku 1 ide o bežný inventár súvisiaci s niekdajšími
poľnohospodárskymi parcelami (orba koňmi, náhodná strata a pod.).
Neznámy je charakter podzemných priestorov v hospodárskej časti domu
č. 119 (pani Javorskej) v intraviláne obce. Hoci dnes už je vchod do údajných
priestorov zasypaný, možno sa domnievať, že išlo o chodbu do pivničných
priestorov za domom, rozhodne však nie o tradovanú podzemnú chodbu vedúcu
až do priestoru stredovekého hradu.
Viaceré novoveké artefakty sa stratili. Tak sa stalo v prípade neznámych typov a počtu mincí, objavených v roku 1956 pri obnove zvonice v intraviláne
obce (vedľa súčasných potravín – č. d. 20). Čo-to sa postrácalo aj počas úprav
priľahlého terénu pri zaniknutom Kostole sv. Michala, kde sa obnažili poško-
Dejiny Richnavy
19 Richnava – Intravilán, č. d. 54 (dnes 84). Košický variant dvojnásobného kontramarkovania na pô­
vodne 10-poltúre Františka II. Rákocziho z roku 1705 s mincovou značkou C-M (Košice). Foto: Marián
­Soják.
38 |
Richnava v archeologických svedectvách
Obrázok 20
| 39
20 Richnava – Turnisko 1. Kovové výrobky z novoveku, objavené v roku 2009. Foto: Marián Soják.
22 Mapa najvýznamnejších lokalít v chotári obce. 1- Turnisko 1, 2 - Turnisko 2, 3 - Poproč, 4 - Pod Baštu
(Hrad), 5 - Tabrisko (Dlhá), 6 - Kostol sv. Michala, 7 - Gavart, 8 - Kostol sv. Márie Magdalény.
21 Richnava – Turnisko 1. Neúplná delostrelecká mína z 2. svetovej vojny v rukách Mareka Tomašova,
objavená v roku 2009. Foto: Marián Soják.
40 |
Dejiny Richnavy
dené hroby z prikostolného cintorína. Azda najväčšie škody sa napáchali v areáli stredovekého hradu, z ktorého dnes už veľa nezvýšilo.
Posledné novoveké nálezy z katastrálneho územia Richnavy patria do kategórie historickej archeológie. Patria sem artefakty z 2. svetovej vojny, ktoré je takisto
potrebné ochraňovať, pretože „aj tieto predmety raz zostarnú“. Na militáriá sa
prišlo nielen v intraviláne obce, ale aj v miestnych lesoch a na kopcoch či lúkach,
napr. na Gavarte. Dominuje prevažne munícia. Je to aj prípad najnovšieho nálezu, ktorý sa podarilo objaviť na Turnisku 1 v roku 2009. Počas archeologického
prieskumu sa prišlo na delostreleckú mínu kalibru 120 mm, vyrobenú v ZSSR
roku 1944. Našťastie išlo o fragment nečinnej míny, konkrétne o stabilizátor so
zápalkou. Olovené projektily sa našli aj v blízkosti vrcholovej kóty na Turnisku 1, kde je dodnes dobre viditeľný priebeh vojnových zákopov a (podobne ako
na Turnisku 2) aj vykopaných veliteľských bunkrov.
Richnava v archeologických svedectvách
Obrázok 21
Obrázok 22
| 41
j
42 |
Dejiny Richnavy
Download

Richnava v aRcheologických svedectvách Marián