Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
1
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
2
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Libuša Radková a kol.
DOBROVOĽNÍCTVO
A PROBLÉMY SÚČASNEJ SPOLOČNOSTI
2011
3
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Recenzenti:
prof. MUDr. Ladislav Šoltés, DrSc., Dr.h.c.
doc. PhDr. Antonín Kozoň, PhD.
prof. Ing. Libuša Radková, PhD. a kol.
DOBROVOĽNÍCTVO
A PROBLÉMY SÚČASNEJ SPOLOČNOSTI
Obálka a grafická úprava: Mgr. Marek Varga
Text neprešiel jazykovou úpravou
© Libuša Radková
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce TU, Trnava
SpoSoIntE, Trenčín 2011
ISBN 978-80-89533-07-7
4
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
OBSAH
Predhovor
7
DOBROVOĽNÍCTVO A NIEKTORÉ JEHO PRÍNOSY PRE SPOLOČNOSŤ
A SAMOTNÝCH DOBROVOĽNÍKOV
Libuša Radková
9
Étos dobrovoľníctva v súčasnom svete
14
Prínosy dobrovoľníctva pre miestne komunity
16
Prínosy dobrovoľníctva pre samotného dobrovoľníka
17
Psychologické a zdravotné dopady dobrovoľníctva
18
Dobrovoľníctvo vo vzťahu s vekom
20
Dobrovoľníctvo a fyzická pohoda
21
Niektoré aspekty dobrovoľníctva na Slovensku v súčasnosti
23
Etické princípy práce s dobrovoľníkmi
26
NAZERANIE NA DOBROVOĽNÍCTVO CEZ VYBRATÉ TEÓRIE
Lucia Cintulová
37
Dobrovoľníctvo a sociologické teórie
39
Psychologické a sociálne teórie pre lepšie pochopenie dobrovoľníctva
46
Teoretický koncept prosociálneho správania
51
Teórie vzniku a vývoja neziskových organizácií
55
Načo sú nám teórie?
59
Občianska participácia mladých ľudí
63
Význam dobrovoľníctva pre spoločnosť a jednotlivcov
66
Dobrovoľníctvo a odborná príprava študentov na prácu v sociálnej oblasti očami
výskumu
69
DOBROVOĽNÍCTVO A HODNOTOVÝ SYSTÉM MLADÝCH ĽUDÍ...
Mária Krkošková
85
Dobrovoľníctvo a mladí ľudia na Slovensku
86
Hodnoty v živote človeka
88
Hodnoty a zapojenie sa mladých ľudí do dobrovoľníckych aktivít – výskum
95
5
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
DOBROVOĽNÍCKA ČINNOSŤ ĽUDÍ SO ZDRAVOTNÝM POSTIHNUTÍM
Katarína Bundzelová
105
Dobrovoľnícka práca občanov so zdravotným postihnutím v minulosti
108
Prínos dobrovoľníctva pre dobrovoľníkov so zdravotným postihnutím
109
Dobrovoľnícke aktivity ľudí so zdravotným postihnutím a ich zapájanie sa do činnosti
neziskových organizácií
113
Bariéry rozvoja dobrovoľníctva u ľudí so zdravotným postihnutím
114
Dobrovoľníctvo ľudí so zdravotným postihnutím ako forma oddychovej aktivity
a efektívneho využívania voľného času
117
Dobrovoľníctvo ľudí so zdravotným postihnutím očami výskumu
118
DOBROVOĽNÍCTVO A OSOBY SO SLUCHOVÝM POSTIHNUTÍM - ŠPECIFIKÁ
SOCIÁLNEJ PRÁCE PRE OSOBY SO SLUCHOVÝM POSTIHNUTÍM
Pavol Beňo, Nora Michňová
131
Fascinujúci mikrosvet nepočujúcich
135
Úskalia integrácie sluchovo postihnutých do spoločnosti počujúcich
137
Komunikačné bariéry
143
Možnosti prekonávania komunikačných bariér u sluchovo postihnutých klientov
149
Tlmočenie pre osoby so sluchovým postihnutím
150
Sociálny pracovník ako tlmočník sluchovo postihnutého klienta
156
Ambulancia prvého kontaktu
167
DOBROVOĽNÍCTVO STARÝCH ĽUDÍ
Lukáš Pavelek
175
Teoretický kontext dobrovoľníctva starých ľudí
176
Výhody dobrovoľníctva vo vyššom veku
180
Bariéry brániace výkonu dobrovoľníckych aktivít
183
Výskumné zistenia o dobrovoľníctve starých ľudí
186
6
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
PREDHOVOR
Pri príležitosti Európskeho roka dobrovoľníkov sa čitateľom
dostáva do rúk
publikácia Dobrovoľníctvo a problémy súčasnej spoločnosti. Vznikla na základe spolupráce
učiteľov a doktorandov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, ktorí sa
či už v rámci svojho výskumu alebo praktických aktivít venujú dobrovoľníctvu
a dobrovoľníkom.
Sme si vedomí, že sa nám ani zďaleka nepodarilo obsiahnuť všetky aspekty súčasného
dobrovoľníctva a ani sme nezachytili dobrovoľníctvo v kontexte všetkých problémov
súčasnej spoločnosti. Naša publikácia má byť „pootvorením dverí“ do sveta dobrovoľníctva
v kontexte niektorých spoločenských problémov, k riešeniu ktorých ono prispieva. V súčasnej
dobe relativizácie hodnôt pozývame čitateľa, aby sa spolu s autormi jednotlivých kapitol
inšpiroval pre hodnoty, ktoré dobrovoľníctvo predstavuje a prináša do života bežných ľudí
i sociálnych klientov, ale aj do života celých komunít. Práca dobrovoľníkov vytvára benefity
jednak pre klientov, ktorým je určená, ale zvlášť pre samotných dobrovoľníkov.
Dobrovoľníctvo nesie so sebou obohatenie o ľudské kontakty, predchádza osamelosti
a izolácii, čo je také potrebné a užitočné najmä pre ľudí s telesným postihnutím alebo pre
starých ľudí. Dobrovoľníctvo je tiež prejavom aktívneho občianskeho postoja, keď človek
nielen pozoruje problémy okolo seba a prípadne kritizuje, ale dokáže aj z vlastného
rozhodnutia prispieť k ich riešeniu. Zároveň ale môže dobrovoľníctvo priniesť ten
nezabudnuteľný pocit zmysluplnosti, keď vidíme, že sme svojím úsilím aspoň na chvíľku
mohli uľahčiť údel tých, ktorým život priniesol chudobu, nepriazeň osudu, nevyliečiteľnú
chorobu či ťažké zdravotné postihnutie. Vyčariť aspoň na chvíľu radosť v očiach a úsmev na
tvári takýchto ľudí môže byť pre dobrovoľníka tým, čo nazývame šťastím alebo dokonca
zmyslom života.
Libuša Radková
7
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
8
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
DOBROVOĽNÍCTVO A NIEKTORÉ JEHO PRÍNOSY
PRE SPOLOČNOSŤ A SAMOTNÝCH DOBROVOĽNÍKOV
Libuša Radková
Abstrakt
Dobrovoľníci existujú, odkedy existuje ľudstvo. Podľa teória rozoznávame dva základné typy
dobrovoľníctva – neformálne a formálne.
Dobrovoľníctvo je prejavom zrelého občianskeho postoja, bez ktorého nemožno vybudovať
ozajstnú demokratickú spoločnosť. Význam dobrovoľníctva ocenila OSN vyhlásením
Svetového roka dobrovoľníkov 2001 aj Európska únia, ktorá vyhlásila rok 2011 za Európsky
rok dobrovoľníkov. Prínos dobrovoľníckej práce je vo vytváraní materiálnych hodnôt, ale ešte
väčší význam má pri budovaní komunít a vzťahov medzi ľuďmi. Dobrovoľníctvo prináša
osoh jednak konkrétnym ľuďom, ktorým slúži, ale ako dokazujú výskumy, ešte výraznejší
pozitívny dopad má na samotných dobrovoľníkov. Ukazuje sa, že najmä starší dobrovoľníci
a najmä tí, ktorí venujú dobrovoľníckej práci viac než 100 hodín do roka, majú z tejto činnosti
zdravotné prínosy, ako je nižšia chorobnosť, vyššia mobilita, nižšia úmrtnosť.
Dobrovoľníctvo pomáha prekonávať pocit osamelosti vo vyššom veku a predchádzať
depresiám.
Hoci Slovensko nepatrí ku krajinám s vysokým podielom formálneho dobrovoľníctva, má
viacero pozitívnych príkladov organizovaného dobrovoľníctva. Medzi tie najznámejšie patria
zdravotné a sociálne aktivity profesora Krčméryho a jeho tímu v rozvojových krajinách, ktoré
majú aj výrazný dobrovoľnícky prvok.
Organizácie, ktoré pracujú s dobrovoľníkmi, by mali dbať na etické prístupy organizácie
k dobrovoľníkom. Etiku práce samotných dobrovoľníkov ošetrujú početné etické kódexy
známe najmä v krajinách s dlhodobou dobrovoľníckou tradíciou.
Kľúčové slová
Dobrovoľníci, etika dobrovoľníctva, zdravotné prínosy dobrovoľníctva, psychologické
prínosy dobrovoľníctva, ekonomické prínosy dobrovoľníctva
9
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Abstract
Volunteers exist as long as mankind. We can recognize two forms unformal and formal
volunteering. During history volunteers associated in different social service organizations or
in associations with different orientation., today they are supporting element of non-profit
organizations. Volunteering is an expression of mature citizenship, without which it is not
possible to build real democratic society. The importance of volunteering was evaluated by
UNO proclaiming year of 2001 as a World Year of Volunteers and also Euriopean Union
proclaimed year 2011 as a Year of European Volunteers. The benefit of voluntary work is in
creating of material values, but also in developing communities and relations between people.
Volunteering brings benefits to the real people, who are recieving effects of voluntary work,
but, as research show, even more benefits to volunteers themselves. It is known that mostly
older volunteers and those, who work voluntary for minimum 100 hours a year recieve health
benefits as lower rate of illness, higher mobility, lower rate of deaths. Volunteering helps to
overcome loneless in higher age and to precede of depressions.
Although Slovakia is not a country with high level of formal volunteering, there are more
possitive samples of organized volunteering. Among the most famous are activities of
profesor Krčméry and his team in developing countries of third world, that have also
significant voluntary aspect.
Organizations, that work with volunteers, should care of ethical approaches of the
organization to volunteers. Ethics of volunteers is covered by numerous ethical codes, that are
developed mostly in the countries with long voluntary traditions.
Key words
Volunteers, ethics of volunteering health benefits of volunteers, psychological benefits of
volunteers, economic benefits of volunteers
Úvod
Dobrovoľníctvo existuje, odkedy existuje ľudstvo. Najskôr existovalo ako bežná pomoc
medzi ľuďmi v rámci rodu alebo komunity.
10
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Najprirodzenejšie dobrovoľníctvo je práve toto neformálne dobrovoľníctvo. Ide o vzájomnú
pomoc medzi ľuďmi, nikým neorganizovanú, ktorá vychádza z momentálnych potrieb
a požiadaviek. Niekedy sa v teórii nazýva aj susedskou výpomocou. Je to reakcia jednotlivca
v konkrétnej situácii a v konkrétnom okamihu, ktorý vidí, že jeho blížny má problém
a potrebuje pomôcť. Takáto forma dobrovoľníctva je ľuďom asi najviac blízka
a najznámejšia, zároveň najdostupnejšia, reagujú na ňu spontánne, podľa toho, či chcú
pomôcť alebo nie. Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, že ide o dobrovoľníctvo, pritom o také,
ktoré nepotrebuje, aby ho niekto pre dobrovoľníka organizoval a do ktorého sa môže zapojiť
každý.
Počas histórie sa ale zároveň vyvíjalo organizované, tzv. formálne dobrovoľníctvo, lebo si to
vyžadovali problémy, ktoré ľudia mali a potrebovali s nimi pomôcť. Riešiť zložitejšie
problémy už nielen jednotlivcov, ale celých sociálnych skupín si vyžadovalo sústrediť sily
dobrovoľníkov a rozdeliť si úlohy. Preto sa dobrovoľníci už v časoch prvých kresťanov
združovali do skupín. Neskôr v stredoveku sa toto združovanie realizovalo vo forme
sociálnych zariadení a spolkov rozličného zamerania, dnes sú dobrovoľníci nosným prvkom
organizácií neziskového charakteru.
Keď Európska únia vyhlásila rok 2011 za Európsky rok dobrovoľníkov, len sa držala
konceptu, ktorý aplikovala OSN desať rokov predtým. OSN vyhlásila za Svetový rok
dobrovoľníkov rok 2001. Kofi Annan, vtedajší generálny tajomník OSN, vyzdvihuje význam
dobrovoľníkov v rámci svetového spoločenstva aj v rámci lokálnych komunít slovami, ktoré
by sme mohli považovať za základnú charakteristiku dobrovoľníkov, totiž že
”Dobrovoľníci sú odvážni ľudia ktorí sú ochotní sa za niečo postaviť. Sú ochotní zasvätiť
svoje ruky, svoju myseľ a predovšetkým svoje srdcia službe ostatným. Tým prinášajú ľuďom
nádej a dodávajú im silu k prekonávaniu slabostí. Odmenou za to im je vedomie, že táto
činnosť má skutočný význam. Ich odvaha a odhodlanie by mali byť pre nás všetkých
inšpiráciou k činom.” (Annan, 2001)
Na inom mieste hovorí Kofi Annan o tom, že dobrovoľníkov považuje za hybnú silu tretieho
tisícročia (Annan, 2001).
11
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Človeku, ktorý žije v postkomunistickej krajine, možno takéto vyhlásenie pripadá nadnesené,
až frázovité. Postotalitný občan vo veku nad 40 rokov má svoj pohľad ovplyvnený
skúsenosťami, v ktorých vyrastal, keď akékoľvek aktivity mimo oficiálneho rámca daného
komunistickou stranou boli likvidované z princípu. Totalitný štát totiž nepotrebuje občanov,
ktorí rozmýšľajú o spoločenstve v ktorom žijú, vnímajú jeho problémy a dokážu nachádzať aj
ich riešenia na úrovni komunity. Takýto tvorivý potenciál je najzákladnejším prejavom
slobodného myslenia a toho sa totalitné režimy obávajú, lebo prirodzene slobodné myslenie
a konanie vedie k ich pádu. Preto väčšina ľudí stredného veku u nás nemá pravdepodobne
žiadnu skúsenosť s dobrovoľníctvom a javí sa im v spoločnosti zameranej skôr na úspech,
ktorý sa prejaví v získavaní materiálnych hodnôt, ako niečo málo pochopiteľné až podivínske.
My sme však v našich krajinách (myslím Československo) pôvodne mali dlhú a bohatú
tradíciu dobrovoľníctva. Dá sa povedať, že dobrovoľníctvo sa objavuje na našom území
s príchodom kresťanstva. Spontánne aktivity na pomoc blížnemu v núdzi inšpirované
evanjeliovými odporúčaniami praktizovali okolo seba bežní ľudia v rámci susedskej pomoci
individuálne, ale zároveň už od samého začiatku vytvárali prirodzene zdola vznikajúce
zoskupenia aktérov takejto pomoci, ktoré sa formovali v rámci vtedajších inštitúcií alebo ako
samostatné združenia. V najstarších podobách nositeľmi takejto kresťansky motivovanej
dobročinnosti boli stredoveké kláštory, ktoré asi od 9. storočia sa objavujú aj v našich
krajinách v stredoeurópskom priestore. Kláštory sa riadili svojimi regulami – pravidlami
špecifickými pre každý jednotlivý rád, ktoré často nemali – alebo aj mohli mať- sociálnu
pomoc priamo formulovanú vo svojej misii. Popri svojich iných činnostiach však iniciovali
mnísi zariadenia s účelom prichyľovať pocestných, chudobných, chorých, starých, žobrákov
a podobne. Vznikajú hospice, nemocnice, xenodóchiá, lazarety, nalezince, kde členovia rádov
dobrovoľne pomáhajú iným, tým, ktorí sú v ťažkej situácii.(Dudeková, 2000) Zariadenia
zamerané na rôzne formy pomoci sa vytvárali v rámci spoločenskej potreby takýchto služieb
a vznikali spontánne. Ďalším prejavom dobrovoľného združovania boli nábožensky
orientované bratstvá, ktoré nemali za úlohu len zveľaďovať chrám, ale aj pomáhať navzájom
svojím členom. Dobrovoľne a spontánne zdola vznikajú aj iné formy dobrovoľných združení
– cechy a spolky. Úlohou banského spolku, ktorý vznikol ako jeden z najstarších, bolo
v rámci spoločnej pokladnice, ktorú plnili príspevky členov, postarať sa v prípade nehody
baníka o jeho dôstojný pohreb a prispieť na potreby pozostalých členov rodiny, alebo
podporovať jeho a rodinu v prípade následkov úrazu, keď už nemohol pracovať v bani. Bolo
to v období, keď neexistovali žiadne „štátne“ organizácie, ktoré by riešili sociálne problémy
12
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
a keď sa aj v novoveku takéto inštitúcie z iniciatívy panovníkov objavujú, majú väčšinou
represívny a donucovací charakter (napr. tzv. robotárne za Márie Terézie).
Obec ako komunita tiež mala svoj systém „dobrovoľného“ riešenia najčastejších sociálnych
problémov, teda snahu postarať sa o svojich chudobných a menej schopných živiť sa sami
v dôsledku staroby, choroby, telesného či mentálneho hendikepu, ako o tom svedčí takzvaný
systém starostlivosti „zaradom“, keď starostlivosť o potrebného člena komunity pripadla
postupne na nejaký čas každej jednotlivej domácnosti v obci. (Dudeková, 2000)
Snahy o národnú identitu sa v 19. storočí taktiež formovali a prejavovali v rozličných
dobrovoľných zoskupeniach a spolkoch, ktoré sa tak stali objektom zvýšeného záujmu a
sledovania zo strany moci.
Dobrovoľníci napokon zohrali významnú úlohu pri formovaní prvej republiky, keď
československé légie naverbovaných dobrovoľníkov svojou odhodlanosťou, bojovými
úspechmi a mnohými obeťami na životoch prispeli k presvedčeniu vtedajších svetových
mocností, aby prijali myšlienku vzniku Československa. Vlastne dobrovoľníci vytvorili
československé légie ako legitímny armádny subjekt ešte pred vznikom samotného štátu.
Prvorepublikové Československo vytvorilo široký priestor pre dobrovoľné aktivity, združenia
a spolky, ktorých dovtedy nevídaný počet svedčí o slobodnom a hlboko demokratickom
charaktere Masarykovej republiky.
Slobodný a prirodzený vývoj dobrovoľného združovania bol násilne a na dlhšiu dobu
prerušený totalitnými režimami, protektorátom a Slovenským štátom a následne 40-timi
rokmi komunistického režimu.
Po roku 1989 spontánne vznikajú občianske združenia, skupiny dobrovoľníkov, ale aj
zložitejšie podoby neziskových organizácií, nadácie a neziskové organizácie zamerané na
všeobecne prospešné služby. K ich formovaniu sa snažili prispieť aj dobrovoľníci a filantropi
západných demokratických štátov, ktorí cez zahraničné nadácie programovo podporovali
rozvoj tretieho sektora v posttotalitnom Československu, neskôr v Českej aj Slovenskej
republike. Dá sa povedať, že u nás v súčasnosti pracuje niekoľko desiatok tisíc neziskových
organizácií v rozličných oblastiach verejného života, ale spoločnosť nedokáže tieto
organizácie financovať prirodzeným spôsobom tak, aby mohli existovať stabilne bez toho,
aby museli vynakladať enormné úsilie aby sa finančne uživili. Sú závislé na financiách
z projektov, v súčasnosti najmä zo štrukturálnych fondov EU, alebo sa neziskové organizácie
poskytujúce sociálne služby snažia splniť predpisy zákona o sociálnych službách, aby mohli
byť financované z rozpočtových prostriedkov vyšších územných celkov alebo ako servis pre
13
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
obce. Naša verejnosť zatiaľ nedozrela v ochote dostatočného darcovstva pre tieto organizácie
a domáce nadácie zatiaľ nedisponujú v pomerne krátkom časovom horizonte po roku 1989
dostatočným nadačným imaním, z výnosov ktorého by šli podstatné a stabilné finančné toky
na chod neziskových organizácií. Je síce pravda, že prevažná časť neziskových organizácií
stále určitým spôsobom funguje na dobrovoľníckej práci, ale pre profesionálnych
pracovníkov týchto organizácií je často nočnou morou otázka finančnej udržateľnosti
organizácie. Štedrá podpora veľkých zahraničných nadácií z prvých rokov po nežnej revolúcii
sa presunula viac do krajín situovaných na juh a na východ od nášho územia, u nás sa ale ešte
nevytvorili dostatočne silné zdroje pre stabilné fungovanie tretieho sektora.
Povedomie verejnosti, že treba častejšie a vo väčšej miere podporovať aj finančne organizácie
neziskového charakteru, nie je u nás dosť rozvinuté. Občania majú možnosť prispievať tzv.
asignáciu 2% z daní, ale takáto podpora neziskového sektora nie je u väčšiny ľudí pravidlom,
hoci v prípade že by sa pre konkrétne venovanie svojich 2% rozhodli, mohli by priamo
nasmerovať túto časť svojich daní na účel, pre ktorý by sami chceli.
Étos dobrovoľníctva v súčasnom svete
Naša tradícia vývoja dobrovoľného združovania sa bola viackrát násilne prerušená.
V krajinách, kde mali dobrovoľnícke aktivity veľmi silnú tradíciu, v rozvinutých západných
demokraciách mali šťastie, že tento prirodzený vývoj nebol násilne prerušovaný. V USA
a v Kanade, ako v krajinách, ktoré budovali prisťahovalci, pri osídľovaní Západu bolo len
prirodzené, keď sa v komunitách spoliehali v ťažkých časoch jeden na druhého. Prirodzene sa
vyvíjal princíp, že ľudia preberali zodpovednosť za svoju situáciu a snažili sa problémy riešiť
v rámci rodiny a susedskej pomoci v dobe, keď ešte neexistovali oficiálne verejné
ustanovizne, ktoré by poskytovali sociálny servis a zázemie. Takéto organizácie vznikali
podľa potreby zdola. Prirodzený systém združení sa prejavoval aj pri budovaní demokracie
v USA, táto je priamym produktom individualizmu a slobodného združovania sa. Ako píše
Alexis de Tocqueville vo svojom diele Demokracia v Amerike pred viac než 170 rokmi, ak
majú ľudia zostať civilizovaní alebo ak sa takými majú stať, musí fungovať systém
prirodzeného združovania sa a rásť v takom istom pomere, ako rastie rovnosť materiálnych
podmienok. (Tocqueville, 1992 in: Salamon, 2000). To znamená, že zlepšenie materiálnych
podmienok na zachovanie či nastolenie „civilizácie“ nestačí, ľudia sa musia učiť preberať
14
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
zodpovednosť za veci verejné a stať sa aktívnymi občanmi. Toto veľmi korešponduje
s dobrovoľníctvom, dobrovoľníci sú aktívni občania v tom najlepšom slova zmysle.
Je tiež prirodzené, že v chudobných rozvojových krajinách sú potreby komunít realizované
pre nedostatok rozvinutých inštitúcií veľmi jednoducho (a často nedostatočne) na základe
silnej susedskej súdržnosti, teda vlastne prostredníctvom dobrovoľníkov v rámci komunity.
Opačne pôsobia odstredivé sily v rámci rivality jednotlivých kmeňov, ktorá je citeľná
napríklad počas volieb alebo rôznych miestnych nepokojov. V afrických krajinách poučka
Tocquevilla o zachovaní civilizácie či demokracie často nefunguje, lebo táto zákonitosť bola
definovaná pre spoločnosti , ktoré sa vyvíjali v rámci európskej civilizácie na kresťanskom
podhubí, ako tomu bolo aj v prípade importu do amerického priestoru. Demokracia zrejme
nedokáže
vyrásť
len
tak
ľahko
v spoločnostiach,
ktoré
by
neboli
ovplyvnené
židovskokresťanskou tradíciou a antikou. Preto nemôžeme demokratické zmýšľanie
jednoducho importovať do rozvojových ani islamských krajín (ako sa tomu nádejali mnohí po
páde niektorých islamských režimov v súčasnosti, ukazuje sa však, že nové vlády týchto
štátov zvolené v slobodných voľbách nastoľujú skôr islamské právo šaríje). Obyvateľstvo
rozvojových krajín musí k poznaniu demokratických princípov samo v svojom vlastnom
vývoji dospieť, čo je veľmi ťažko realizovateľné aj vďaka prevládajúcej negramotnosti
a problémom so zabezpečením vzdelania. Dá sa povedať, že v afrických krajinách síce
existuje silná susedská súdržnosť a dobrovoľná pomoc medzi ľuďmi, ale zároveň existuje aj
silné medzikmeňové napätie, tzv. tribizmus, ktoré býva niekedy až výbušné a prerastá do
medzikmeňových konfliktov, často s krvavými následkami na civilnom obyvateľstve.
V treťom svete pracuje nesmierne množstvo dobrovoľníckych organizácií prevažne zo západu
a zároveň obyvatelia chudobných krajín sú často podporovaní priamou materiálnou pomocou
pozbieranou medzi dobrovoľníkmi najmä z USA alebo Kanady. Nie sú to v prvom rade vlády
vyspelých štátov, ani OSN, kto posiela potravinovú a inú materiálnu pomoc do rozvojových
krajín, ale sú to najrôznejšie organizácie neziskového charakteru, teda dobrovoľní darcovia sú
tí, ktorí najviac prispievajú na takúto pomoc. To pozná z praxe každý, kto pre chudobných
v rozvojovej krajine pracoval.
15
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Prínosy dobrovoľníctva pre miestne komunity
Dobrovoľnícke aktivity skutočne majú veľa pozitívnych dopadov na tých, pre ktorých sú
vykonávané, na celé komunity a v neposlednom rade na samotných dobrovoľníkov.
Vo svete ale už aj u nás dobrovoľníci pracujú v zariadeniach pre deti, materských centrách,
domovoch pre starých ľudí, v rehabilitácii pre ľudí s hendikepom, v denných centrách, v
útulkoch pre bezdomovcov, v azylových domoch, v nízkoprahových centrách. Sponzorujú
lacné ubytovanie pre chudobných a starých a vybudovali takéto ubytovanie v mnohých
komunitách. Zbierajú šatstvo a potrebné veci pre chudobných, asistujú prepusteným väzňom,
pomáhajú rodinám. Organizujú spirituálnu podporu a vedenie ľuďom v núdzi. Slúžia ako
streetworkeri, pomáhajú drogovo závislým a prostitútkam. Prinášajú radosť deťom v
nemocniciach, slúžia umierajúcim v hospicoch, pomáhajú utečencom a slúžia v
humanitárnych službách či pomáhajú pri živelných pohromách.
Mnoho dobrovoľníkov pracuje dlhšiu dobu v inej krajine, kde pomáhajú pri odstraňovaní
problémov a budovaní miestnych komunít. Vzorom takejto organizácie sú aj americké
Mierové zbory – Peace Corps, ktorých založenie inicioval v roku 1961 prezident John F.
Kennedy. Známy je jeho výrok v súvislosti s Peace Corps: „Nepýtajte sa, čo môže vaša
krajina urobiť pre vás, pýtaj sa, čo môžeš urobiť pre svoju krajinu ty. A ako spoluobčania
sveta nepýtajte sa, čo môže Amerika urobiť pre vás, ale čo spolu môžeme urobiť pre
oslobodenie človeka.“(nápis na Kennedyho náhrobku, http://www.jfklibrary.org) Kennedy
ešte ako senátor vyzval študentov Michiganskej univerzity, kto z nich by chcel pracovať
a pomáhať v rozvojových krajinách. To boli počiatky organizácie Peace Corps, u nás známej
ako Mierové zbory.
Život dobrovoľníka z Peace Corps nie je ľahký. Dobrovoľník čelí pri svojej práci mnohým
výzvam, jazykovej bariére a žije jednoduchým spôsobom života v krajine, kde je vyslaný. Nie
je platený, ale dostáva štipendium na pokrytie základných nákladov na živobytie – tak, aby si
mohol zaplatiť nájom a najzákladnejšie potreby na úrovni ľudí, ktorým pomáha. Od
dobrovoľníkov sa očakáva, že budú pracovať a žiť na takej úrovni, ako obyvateľstvo krajiny,
kde sú je vyslaní, a to pracovať a žiť bok po boku domácim, robiť tú istú prácu, jesť to isté
jedlo, hovoriť rovnakým jazykom. Dobrovoľníci tak budujú dôveru medzi nimi samými a
miestnymi ľuďmi a podieľajú sa na rozvoji miestnych komunít tým, že im ponúkajú svoje
schopnosti, aby pomohli riešiť problémy. Dobrovoľníci pracujú v rozličných oblastiach
včítane vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, zlepšovania výživy, bojujú proti HIV/AIDS,
16
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
pracujú v oblasti poľnohospodárstva, malých podnikov, rozvoji komunít, lesníctve a ochrane
prírody. Od doby založenia v roku 1961 Peace Corps poskytli 200 000 dobrovoľníkov pre 139
krajín sveta (Peace Corps, 2011). V rámci Československa po roku 1989 pracovalo mnoho
dobrovoľníkov Peace Corps ako učitelia angličtiny, odborníci na drobné podnikanie a v
rozvoji miestnych komunít.
V rámci Európskej únie funguje Európska dobrovoľnícka služba, ktorá rovnako organizuje
mladých ľudí, aby mohli pracovať ako dobrovoľníci v hosťovskej krajine, kde pomáhajú
v rámci miestnych neziskových organizácií pre miestne komunity.
Dobrovoľníci nielen že pomáhajú riešiť problémy klientov- jednotlivcov, pre ktorých pracujú,
ale vo všeobecnosti prispievajú k rozvoju miestnych komunít. Medzinárodné dobrovoľníctvo
zároveň pomáha budovať mosty medi národmi a zbližuje ľudí rôznych národov, rás,
náboženského vyznania a rôznych tradícií.
Domáci dobrovoľníci sa snažia vlastnou iniciatívou riešiť problémy v svojej komunite a to je
prejavom zrelej občianskej zodpovednosti. Dobrovoľník nečaká s natiahnutou rukou na to, až
problémy okolo neho bude riešiť vyšší územný celok či štát. Zároveň takéto zapojenie do
riešenia spoločných problémov ľudí zbližuje.
Prínosy dobrovoľníctva pre samotného dobrovoľníka
Dobrovoľníci vo svojej práci nachádzajú vhodné využitie svojho voľného času.
Dobrovoľníctvo im dáva dobrý pocit zo zmysluplnej práce v prospech iných a pomáha
nachádzať zmysel života a naplnenie života.
Dobrovoľníctvo pomáha svojim aktérom odstraňovať a prekonávať pocit osamelosti, prináša
so sebou príležitosť stretávať sa a pracovať s ľuďmi.
Dobrovoľníctvo poskytuje dobrovoľníkom možnosť získavať nové zručnosti alebo rozvíjať
doterajšie, učiť sa tímovej práci. Niekedy, keď práca, ktorú dobrovoľník vykonáva
v zamestnaní, ho neuspokojuje alebo nebaví, nachádza uspokojenie v činnosti, ktorú robí
zadarmo pre iných. To mu pomáha nájsť zmysel v dobrovoľníckej práci, pokiaľ sa mu
nepodarilo nachádzať zmysel a uspokojenie vo svojom zamestnaní.
Z výskumu Radková, Vaverčáková (2003) o zapojení sa absolventov Fakulty zdravotníctva
a sociálnej práce Trnavskej univerzity do praxe vyplynulo, že tí vysokoškoláci, ktorí počas
štúdia pracovali ako dobrovoľníci, našli si často takto svoje budúce zamestnanie a to buď
17
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
v samotnej neziskovej organizácii, pre ktorú pracovali, alebo na odporúčanie pracovníkov
inštitúcií, s ktorými prišli počas dobrovoľníctva do kontaktu. Zároveň počas dobrovoľníctva
rozvinuli svoje komunikačné schopnosti a iné sociálne zručnosti a sú úspešní vo svojom
terajšom povolaní.
Trnavská
univerzita
urobila
ojedinelý
ústretový
krok
na
zdôraznenie
významu
dobrovoľníctva, keď vybudovala Pastoračné a dobrovoľnícke centrum pre vysokoškolákov.
Pastoračné centrá nie sú ojedinelé pri slovenských vysokých školách, ale my sme chceli
zdôrazniť práve aj v názve ako aj v samotnej náplni činnosti akcent na dobrovoľníctvo. Teda
nie len na zdokonaľovanie samého seba ako príjemcu pastorácie, ale tiež na pretavenie tejto
formácie do konkrétnych skutkov v službe iným (Šoltés, 2000).
U dobrovoľníkov, ktorí sú nezamestnaní, napríklad mladí absolventi, môže pomáhať
dobrovoľníctvo vytvárať sociálne zručnosti a pracovné návyky, ktoré by inak nemali kde
rozvíjať. Neziskové organizácie, ktoré majú dobrovoľnícke programy, nezanedbávajú ani
odborné zaškolenie dobrovoľníkov do práce napr. s problémovým klientom (dobrovoľníci
v nízkoprahových centrách), s klientom v špeciálnej situácii (dobrovoľníci v hospici), v práci,
ktorá vyžaduje určité konkrétne znalosti (dobrovoľníci v organizáciách, venujúcich sa
ochrane prírody) alebo v akýchkoľvek iných zručnostiach, ktoré bude dobrovoľník pri svojej
práci potrebovať.
Psychologické a zdravotné dopady dobrovoľníctva
Asi nikto nepochybuje o tom, že dobrovoľníci a ich aktivity majú pozitívny dopad na
všetkých, ktorým pomáhajú. Jednak na jednotlivcov a skupiny, kde dobrovoľníci pôsobia,
zároveň však na celú komunitu. Menej sa už hovorí o prínosoch dobrovoľníctva pre
samotných dobrovoľníkov. V ostatných rokoch bolo publikovaných viacero výskumov
o zdravotných a psychologických dopadoch vykonávania dobrovoľníctva na samotných
dobrovoľníkov. Najviac takýchto výskumov bolo realizovaných v USA (viď nižšie), objavujú
sa však aj, síce ojedinelé výskumy aj na Slovensku (Pavelek, 2011, Krkošková 2011).
Dobrovoľníctvo prináša samotnému dobrovoľníkovi veľa prínosov v sociálnej oblasti.
Viaceré výskumy sa ale zaoberajú prínosom dobrovoľníctva v zdravotnej a psychickej oblasti.
Výskumy dokazujú, že dobrovoľníci majú nižšiu mieru mortality, nižší výskyt depresie vo
18
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
vyššom veku a celkové zlepšenie funkčnosti než tí, čo sa nevenujú dobrovoľnej činnosti.
Porovnávanie dopadov na zdravie v rozličných vekových skupinách ukazuje, že starší
dobrovoľníci s vyššou pravdepodobnosťou dosahujú väčšie prínosy z dobrovoľníctva, pretože
s vyššou pravdepodobnosťou čelia výskytu chorôb a teda pozitívny vplyv na zdravie musí byť
naozaj významný, ak sa má prejaviť v jeho zlepšení (Grimm, Spring, Dietz, 2007).
Dobrovoľníctvo im prináša fyzickú a sociálnu aktivitu a tiež dáva zmysel ich životu práve
v tom období, keď sa menia ich sociálne role. Pozitívne účinky na zdravie vykazujú podľa
výskumu len tí dobrovoľníci, ktorí sa venujú dobrovoľným aktivitám najmenej 100 hodín za
rok. (Grimm, Spring, Dietz, 2007).
Brown et al. na veľkej a etnicky diverzifikovanej vzorke ukázali, že starší dobrovoľníci, ktorí
slúžili svojimi aktivitami ako sociálna opora iným, vykazujú nižšiu mieru mortality než tí,
ktorí
dobrovoľníctvo
nepraktizujú.
Táto
skutočnosť
bola
skúmaná
z hľadiska
socioekonomického statusu, vzdelania, stavu, veku, pohlavia a etnicity (Brown et al., 2005).
Longitudinálna štúdia starších dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ktorí žili v manželstve
a uvádzali, že slúžia ako sociálna opora pre svojich priateľov, príbuzných a susedov, vykazuje
nižšiu mieru mortality, ich mortalita bola o 5 rokov posunutá v porovnaní s nedobrovoľníkmi.
Poskytovanie sociálnej opory vykazovalo silnejšiu súvislosť s dlhovekosťou než vykazovali
tí, ktorí boli „príjemcami“ sociálnej podpory, to znamená, že čo sa týka dĺžky života,
dobrovoľníci mali zo svojho dobrovoľníctva väčší prínos, než tí, ktorí boli prijímateľmi tejto
služby (Brown et al., 2003).
Prečo pozorujeme spojitosť medzi dobrovoľnými aktivitami a dlhším a zdravším životom?
Dobrovoľníctvo má pozitívny dopad na sociálno psychologické factory ako je napríklad
zmysel života, pocit užitočnosti. Na druhej strane je známe, že pozitívne sociálno –
psychologické factory korelujú s nižším rizikom slabého zdravia. Dobrovoľníctvo rozširuje
sociálne kontakty jednotlivca, ktoré pomáhajú pri vyrovnávní stresu a znižujú riziko
ochorenia. Spojitosť medzi dobrovoľníctvom a sociálno psychologickými faktormi
nachádzame v “sociálnej integračnej teórii” alebo inak “teórii rolí”, ktorá hovorí, že
individuálne sociálne kontakty, ktoré sa merajú počtom sociálnych rolí, ktoré jedinec má,
poskytujú zmysel života, chránia jedinca pred izoláciou v ťažkých životnýchj situáciách.
Práve dobrovoľníctvo prináša do života dobrovoľníkov uspokojenie a zmysel života a zároveň
ich chráni pred izoláciou v ťažkých životných obdobiach. Výskumy zároveň dokazujú, že
19
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
dobrovoľnícke aktivity poskytujú dobrovoľníkom viac než len sociálne kontakty, poskytujú
podporu a zmierňujú stres, poskytujú im uspokojenie zo života.
Dobrovoľníctvo vo vzťahu s vekom
Štúdia vykonaná na dobrovoľníkoch vo veku 65 rokov a viac zistila, že pozitívny efekt
dobrovoľníctva na fyzické a mentálne zdravie funguje vďaka individuálnemu osobnému
pocitu z dobre vykonanej práce, ktorú má jedinec z dobrovoľníctva (Herzog et al., 1998).
Dobrovoľníctvo dáva aktérom pocit užitočnosti, ako uvádza ďalšia štúdia na starších osobách.
Podľa tejto štúdie formálne dobrovoľníctvo zmierňovalo stratu zmyslu u starších dospìlých,
ktorí zažili stratu pôvodných hlavných rolí, ako sú role živiteľa a rodiča (Greenfield, Marks,
2004)
Štúdia na starších dobrovoľníkoch uvádza, že účasť na komunitných aktivitách silnejšie
korelovala so životnou spokojnosťou dôchodcov, než to bolo u tých seniorov, ktorí
pokračovali v platenom zamestnaní. Toto im nedávalo taký silný pocit spokojnosti so životom
ako dobrovoľníctvo (Harlow, Cantor, 1996).
Analýza autorov Musics a Wilson(2003) objasňuje možný pozitívny vplyv dobrovoľníctva na
depresiu. Porovnáva úroveň depresie u respondentov – dobrovoľníkov v roku 1986 s úrovňou
depresie v roku 1994. Vylúčením vplyvu iných sociálnych interakcií zistili autori
signifikantný pozitívny vzťah medzi dobrovoľníctvom a nízkou úrovňou depresie. Analýza
nezistila žiadny vzťah medzi depresiou a dobrovoľníctvom u respondentov mladších než 65
rokov. Naopak, dobrovoľníctvo viedlo k nižšej úrovni depresie u ľudí 65 – ročných a starších.
Väčšina štúdií zameraných na vzťah medzi zdravím a dobrovoľníctvom sa zameriava na
starších dobrovoľníkov, ktorí sú zraniteľnejší vzhľadom na choroby a depresiu. Toto
zameranie je čiastočne spôsobené praktickou snahou identifikovať také aktivity, ktoré by
efektívne napomáhali jednotlivcom, aby žili dlhšie, nezávislejšie a zdravšie. Niektorí
výskumníci zistili, že úlohu v tomto vzťahu hrá vek respondentov. Pozitívny vplyv
dobrovoľníctva na fyzické a mentálne zdravie je viditeľnejší u starších respondentov.
Predpokladá sa, že u mladých dobrovoľníkov je vyššia pravdepodobnosť, že pozitívny efekt
dobrovoľníctva môže byť skreslený momentálnymi životnými okolnosťami a povinnosťami
20
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
ako je rodičovstvo a povinnosti v rodine. V kontraste s týmto poznaním je, že u starších
dobrovoľníkov veľmi pozitívny vplyv na nich majú zmysluplné aktivity v rámci komunity.
Zároveň je pravdou, že mladší dobrovoľníci netrpia natoľko chorobami ako starší.
Štúdia autorov Li a Ferraro (2006) uvádza, že dobrovoľníctvo ľudí 60 a viac ročných je
prínosné pre ich fyzické aj mentálne zdravie. Podobný vzťah nebol dokázaný
u dobrovoľníkov stredného veku. Ďalej štúdia dokázala, že pokým depresia je prekážkou
dobrovoľníctva ľudí stredného veku, u starších dobrovoľníkov slúži ako katalyzátor, ktorý ich
privádza k dobrovoľníctvu, v ktorom hľadajú kompenzáciu za stratené a oslabené sociálne
vzťahy vo vyššom veku (Li, Ferraro, 2006).
Ďalšia štúdia zistila, že vo všeobecnosti dobrovoľníci vyjadrujú vyššiu spokojnosť so životom
a lepšie fyzické a mentálne zdravie ako nedobrovoľníci. Tieto pozitíva dávajú do súvislosti
s dobrovoľníctvom. Zároveň starší dobrovoľníci zaznamenali nárast životnej spokojnosti
a vnímajú pozitívne zmeny v zdravotnom stave v súvislosti s dobrovoľníctvom. Tieto zmeny
sú výraznejšie než u mladých dobrovoľníkov (Van Willigen, 2000).
Dobrovoľníctvo a fyzická pohoda
Mentálne a fyzické zdravie môže byť výhodou dobrovoľníctva a zároveň jeho prekážkou.
Dobrovoľníctvo môže byť prínosom pre zdravie a naopak, zlé zdravie a fyzická nepohoda
môžu
brániť
tomu,
aby
sa
jednotlivec
mohol
stať
dobrovoľníkom.
Štúdia
Americans´Changing Lives autorov uvádza, že tí, ktorí boli dobrovoľníkmi v roku 1986,
vykazujú vyššiu úroveň šťastia, spokojnosti so životom a pocitu, že majú kontrolu nad svojím
životom, tiež vyššiu úroveň fyzického zdravia a nižšiu úroveň depresie v roku 1989. Tí, čo
vykazovali takéto pozitívne efekty, boli aj v roku 1989 dobrovoľníkmi (Americanś Changing
Lives in Thoits, Hewitt, 2011).
Existujú dôkazy, že tí ľudia, ktorí boli dobrovoľníkmi v mladom veku, s nižšou
pravdepodobnosťou trpia chorobami v neskorších obdobiach života. Ukazuje sa, že najlepšou
prevenciou pred horším zdravím v starobe, ktoré by bránilo dobrovoľníctvu, je samotné
dobrovoľníctvo ešte pred starobou. Dokazuje to longitudinálna štúdia prebiehajúca v rokoch
1956 až 1986 na ženách v New Yorku. Tie, ktoré pracovali ako dobrovoľníčky odvtedy, čo sa
21
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
vydali až do veku 55 rokov, vykazovali vyššie funkčné schopnosti než nedobrovoľníčky.
Tento poznatok bol signifikantný a skúmaný aj pri kontrolných premenných ako je sociálnoekonomický status a predchádzajúca chorobnosť. Dobrovoľníčky boli schopné zastávať
viaceré role vo vyššom veku, čo indikuje lepšiu sociálnu integráciu. Zároveň negatívna
korelácia bola medzi zdravím a plateným zamestnaním alebo starostlivosťou o iného člena
rodiny. Výskumníci sa domnievajú, že tieto výsledky súvisia so stupňom autonómie , ktorú
vykazovali tieto ženy. Pokým platené zamestnanie alebo starostlivosť o člena rodiny museli
vykonávať, dobrovoľnícka práca bolo ich autonómne rozhodnutie (Moen et al., 1992).
Podľa longitudinálnej štúdie z roku 2005 ľudia, ktorí boli starší než 70 rokov a pracovali ako
dobrovoľníci aspoň 100 hodín počas roka 1993, mali lepší subjektívny pocit zdravia a
funkčných schopností,, nižšiu úroveň depresie a nižšiu mortalitu v roku 2000 než tí, ktorí
neboli dobrovoľníci (Lum, Lighfoot, 2005).
Ďalšia štúdia objavila koreláciu medzi dobrovoľníctvom v roku 1998 a lepším zdravím,
nižšou mortalitou v roku 2000 medzi respondentmi narodenými pred rokom 1923, aj keď
vylúčili vplyv ich predchádzajúceho zdravotného stavu. Tí, ktorí pracovali ako dobrovoľníci
aspoň 100 hodín ročne, vykazovali o dve tretiny menej zlý zdravotný stav a mali o tretinu
nižšiu úmrtnosť než nedobrovoľníci (Luoh, Herzog, 2002).
Niektoré štúdie skúmali špecifický dopad dobrovoľníctva na zdravotný stav u dobrovoľníkov
s chronickým ochorením. Zistilo sa, že dobrovoľníctvo prináša také benefity, ktoré nedokážu
poskytnúť ani lieky, respektívne idú za hranicu možností liekov. Dobrovoľníci, ktorí trpeli
chronickou bolesťou, pociťovali zníženie intenzity bolesti, keď sa začali venovať svojím
rovesníkom, ktorí tiež trpeli chronickou bolesťou (Arnestein et al, 2002).
Respondenti, ktorí začali v období po infarkte vykonávať dobrovoľníctvo, vykazovali
zníženie depresie a rezignácie. To sú dva faktory, ktoré zvyšujú mortalitu tohto typu
pacientov. Navyše títo respondenti vykazovali vyššiu hladinu zmyslu života (Sullivan a
Sullivan, 1997).
Z týchto výskumov vidíme, že existuje vzťah medzi dobrovoľníctvom a zdravím. Dokazujú,
že existuje signifikantná súvislosť medzi dobrovoľníctvom a dobrým zdravím, že
22
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
dobrovoľníci nepomáhajú svojou činnosťou len svojim komunitám, ale majú sami úžitok z
dobrovoľníctva v lepšom zdraví, hlavne starší dobrovoľníci, ktorí vykazujú v rovnakom veku
vyššiu funkčnú schopnosť organizmu, nižšiu úroveň depresie a nižšiu mortalitu, než ich
rovesníci – nedobrovoľníci. Dokonca sa to potvrdilo na úrovni jednotlivých štátov, lebo tie
americké štáty, ktoré majú vyššie zastúpenie dobrovoľníkov, pri sčítaní ľudu zistili predĺženie
života a nižšší výskyt srdcových chorôb. Profesor sociológie Harvardskej univerzity Robert
Putnam objavil silnú koreláciu medzi úrovňou sociálneho kapitálu a ukazovateľmi dobrého
zdravia a vo svojej známej knihe Bowling Alone dáva do kontextu aj iné ukazovatele už
spomínané vyššie. Zároveň navrhuje, aby politika štátu zahrňovala podporu dobrovoľníctva,
pretože môže slúžiť ako významný nástroj zvyšovania mentálnej a fyzickej pohody u občanov
(Putnam, 2000).
Niektoré aspekty dobrovoľníctva na Slovensku v súčasnosti
Na Slovensku organizované formálne dobrovoľníctvo nie je veľmi viditeľné. Na rozdiel od
Českej republiky, kde sa v rámci projektu Hestia kolektívu okolo Tošnera a Sozanskej
podarilo vytvoriť dobrovoľnícke centrá takmer v každom okresnom meste, ktoré sa potom
ešte rozrástli a sieť dobrovoľníckych centier doplnili iné organizácie, ako napríklad ADRA
a iné spontánne vzniknuté centrá. V súčasnosti je sieť dobrovoľníckych centier koordinovane
spracovaná na spoločnej webovej stránke a dáva prehľadné možnosti pre zapojenie
záujemcov o dobrovoľníctvo vo všetkých regiónoch ČR. Dobrovoľnícke centrá jednak
zhromažďujú dobrovoľnícke príležitosti ako požiadavky iných inštitúcií, ako sú neziskové
organizácie, nemocnice, komunity, ako sa aj aktívne podieľajú na vytváraní dobrovoľníckych
programov. Možnosti zapojenia sa potom pre záujemcov prehľadne zverejňujú.
Na Slovensku takéto centrum funguje už dlhšie v Banskej Bystrici a vytvára sa v Prešove.
Inak sú organizované dlhodobé dobrovoľnícke programy skôr ojedinelé. Ako organizovaný
dobrovoľnícky program fungujú projekty vo viacerých nemocniciach, kde boli založené
hlavne na podnet študentov medicíny ale aj iných nadšencov. Veľmi dobre zorganizovaný
dobrovoľnícky program podpory pacientov má dobrovoľnícka skupina Vŕba aj mobilný
hospic Plamienok.
Iné dobrovoľnícke príležitosti ostávajú skôr málo verejnosti známe. Dobrovoľníci pracujú
v združeniach a spolkoch na úrovni komunít. Keďže tieto organizácie nemajú najmä na
23
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
vidieku vo väčšine prípadov platený manažment, ich aktívni členovia vykonávajú prácu
v prospech komunít ako dobrovoľníci. Sú to často miestni dobrovoľní hasiči, kluby
dôchodcov, záhradkári, miestne športové kluby a telovýchovné jednoty, mládežnícke spolky
a kluby, miestne spevácke zbory alebo folklórne súbory, aktivisti v rámci farnosti a podobne.
Tieto aktivity sú živnou silou každej komunity a prispievajú k upevneniu vzťahov vo svojich
komunitách rovnako, ako im prinášajú aj citeľné benefity.
V dnešnej spoločnosti, keď dochádza k relativizácii hodnôt a v médiách skôr vidíme vzory
úspešných podnikateľov, politikov a iných verejných činiteľov, ktorí sa radi prezentujú
v rôznych „Smotánkach“ a iných polobulvárnych reláciách, by sa mohlo zdať, že spoločnosť
je skôr orientovaná konzumne, úspech sa často dosahuje za akúkoľvek cenu a ako vzory
slúžia ľudia bez škrupulí a s „ostrými lakťami“, ktorí sú spoločenski úspešní a mediálne
známi. V tomto kontexte môže človek, ochotný robiť niečo pre iných vo svojom voľnom čase
a zadarmo, vyzerať ako čudák alebo smiešne. Napriek tomu majú takíto ľudia veľa
nasledovníkov.
Aj materiálny prínos dobrovoľníctva nie je zanedbateľný. Podrobné výskumy v USA
dokazujú, že dobrovoľníctvo prináša efekt, ktorý sa dá vyjadriť aj finančne. V roku 2010
odslúžili dobrovoľníci v USA 8,1 miliardy hodín a táto práca sa dá vyčísliť finančne ako 173
miliárd dolárov. To je určite nezanedbateľný prínos pre štát a jednotlivé komunity, keď si
predstavíme, že by si mali služby v takom objeme zaplatiť. Pritom priemerná hodnota jednej
hodiny dobrovoľníckej práce bola vyčíslená na 21,36 dolára (Corporation for National
Community Service, 2011). Výskumy z Veľkej Británie uvádzajú, že prínos dobrovoľníckej
práce v krajine je ročne okolo 23 miliárd libier (Institute for Volunteering Researcg, 2011)
Na Slovensku Štatistický úrad SR uvádza 10 159 563 hodín, ktoré dobrovoľníci odpracovali
v roku 2004, keď prestal tento ukazovateľ sledovať (Štatistický úrad SR, 2011). Ak by sme sa
domnievali, že aspoň toľko odpracujú dobrovoľníci u nás v priemere za rok aj v súčasnosti, je
to nezanedbateľný prínos pre komunity, najmä v rokoch, keď obce a mestá musia v dôsledku
krízy šetriť v svojich rozpočtoch.
Špecifikom slovenského dobrovoľníctva sú aktivity Vysokej škola zdravotníctva a sociálnej
práce sv. Alžbety pod vedením profesora Krčméryho. Vysoká škola bola založená ako
nezisková organizácia, ktorá od samého začiatku okrem vzdelávania mala v svojej náplni
pomoc ľuďom, ktorí sa ocitajú v ťažkých životných situáciách. V súčasnosti 50 projektov
24
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
tejto vysokej školy poskytuje zdravotnú a sociálnu pomoc a v niektorých prípadoch aj
možnosť vysokoškolského štúdia v krajinách ako sú Keňa, Uganda, Sudán, Rwanda, Burundi,
Etiópia, Libanon, Kambodža, Vietnam, Haiti a mnohých iných, nevynímajúc ani Ukrajinu,
Srbsko, Rusko a Slovensko. Na projektoch pracujú jednak platení zamestnanci, ale aj
množstvo dobrovoľníkov. Ročne poskytne Vysoká škola cez tieto aktivity zdravotnú
a sociálnu pomoc približne 50 000 ľuďom v núdzi, z ktorých by zrejme približne 10 000 bez
tejto pomoci zomrelo (Krčméry, 2010). Slovensko sa vďaka aktivitám prof. Krčméryho a jeho
tímu zviditeľňuje vo svete ako krajina, ktorá dokáže aj pri určitých problémoch, ktoré má,
účinne pomáhať ľuďom v treťom svete. Opovážime sa tvrdiť, že podstatnú časť pomoci, ktorú
Slovensko rozvojovým krajinám poskytuje, je pokrytá aktivitami Vysokej školy zdravotníctva
a sociálnej práca sv. Alžbety. Aktivisti na týchto projektoch pracujú ako lekári, zdravotné
sestry, sociálni pracovníci, manažéri projektov, logistici, učitelia, komunitní pracovníci
v ťažkých podmienkach slumov, kde pomáhajú práve tým najchudobnejším, ktorí by si inak
nemohli dovoliť lekárske ošetrenie, či testovanie na vírus HIV. Antimalnutričné programy
ponúkajú HIV pozitívnym matkám, ktoré nemôžu dojčiť, detskú mliečnu výživu pre ich
dojčatá. Veľká časť programov je venovaná deťom ulice, ktoré prežívajú vo veku od zhruba 8
rokov bez pomoci dospelých na ulici. Tieto deti sú často zneužívané, stávajú sa členmi
detských gangov, aby prežili, živia sa drobnými krádežami, fetujú a často sú nakazené
tuberkulózou a HIV infekciou. V rámci projektov sa vybudovali útulky a sirotince pre deti
najmä v Keni a Kambodži. Deťom je poskytované ubytovanie, zdravotná starostlivosť, strava,
ošatenie, učebné pomôcky a podpora sociálneho pracovníka. V rámci programu sú doučované
tak, aby mohli byť prijaté a začali chodiť do riadnej školy. Deti HIV pozitívne sú liečené a ich
kvalita života sa značne na základe liečby zlepšuje. Predpokladaná dĺžka života sa u týchto
detí môže zvýšiť až o 15 rokov (Krčméry, 2010).
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety bola medzi prvými, ktorá zo
Slovenska ale aj v rámci svetového spoločenstva, poskytla pomoc obetiam zemetrasenia na
Haiti, ktoré začiatkom roka 2010 zabilo asi 200 000 miestnych obyvateľov. Ďalších odhadom
200 000 ostalo bez prístrešia, často s obmedzeným prístupom k vode a potravinám, ako aj
k lekárskej pomoci. Zamestnanci a dobrovoľníci, ktorí odvtedy v rámci projektov Vysokej
školy prichádzajú na Haiti, pracujú vo veľmi ťažkých podmienkach, často len s elektrinou
zabezpečovanou generátormi a so zásobami vody a potravín, ktoré si pre zamorenie cholerou
a inými infekčnými chorobami musia voziť so sebou. Sú ohrozovaní nielen na zdraví, ale aj
25
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
na živote, v podmienkach, kde tisíce zúfalých ľudí sa snaží aj rabovaním zabezpečiť si
potraviny na prežitie.
Aktivity pre rozvojové krajiny, ktoré prostredníctvom profesora Krčméryho poskytuje
Slovensko rozvojovým krajinám, nie sú u nás doma veľmi známe. Aktivity takého veľkého
rozsahu a projekty v takom veľkom počte vyžadujú vizionársku osobnosť, ktorá nebýva
súčasníkmi ocenená, pretože nie sú schopní pochopiť jej motiváciu a význam takejto činnosti
bude snáď docenený až v budúcnosti.
Etické princípy práce s dobrovoľníkmi
Etika ako filozofia mravnosti sa dostáva do všetkých oblastí nášho života. Hovoríme o etike športovca,
lekára, sudcu podnikateľa a podobne. Dobrovoľník má etické povedomie slúžiť dobru v podstate
svojho záujmu. Ale čo znamená byť dobrým?
Kto má kompetenciu posúdiť niekoho, že je dobrý alebo zlý?
To nie sú len teoretické otázky, ale vážne výzvy smerom ku každému človeku.
.
Kresťansky chápaná mravnosť neznamená len dodržiavanie noriem, predpisov a zákonov, ale
mobilizáciu všetkých schopností človeka v službe dobru, v službe, ktorá sa nemeria dĺžkou pracovnej
doby, finančným ohodnotením, ale schopnosťou angažovať sa všade tam, kde sa stretáva so starými,
chronicky chorými, hendikepovanými a rôzne odkázanými ľuďmi.
Transformácia postkomunistickej spoločnosti priniesla so sebou nové problémy, na ktoré
ľudia neboli pripravení. Ani dnes v podmienkach trhovej spoločnosti sa nevyhneme etickým
problémom a otázkam, ktoré každodenný život so sebou prináša.
Preto vidíme priamo ako etický imperatív dnešného človeka zmietajúceho sa v pochybnostiach,
neistote i ohrození, dobrovoľnícke aktivity ako cestu novej sebarealizácie a nachádzania životného
optimizmu v dobrovoľníctve.
Nie pre peniaze, nie pre postavenie a prestíž, ale pre jedinečný
a ničím nenahraditeľný pocit
užitočnosti, ktorý tak veľmi potrebuje každý človek, ale človek v núdzi mimoriadne. Pre mladého
človeka poskytuje dobrovoľnícka práca zvlášť veľmi široké spektrum možností. Odmenou mu bude
jeho osobnostný rast a zrelosť, nadobudnutie nových vedomostí a komunikatívnych zručností,
poznania ľudských problémov ale najmä schopnosť vidieť, vnímať a reagovať v rámci svojich
možností na problémy iných.
26
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Zastavme sa u niektorých pojmov v súvislosti s dobrovoľníctvom.
Dobrovoľníctvo je neplatená uvedomelá činnosť, ktorá vychádza z vlastnej vôle v prospech druhých.
Dobrovoľníkom sa môže stať každý človek v ktorejkoľvek oblasti života . spoločnosti . /.
Časť dobrovoľníkov sú iste odborníkmi vo svojom odbore a pritom nezištne poskytujú svoje
vedomosti, schopnosti a voľný čas v prospech iných. A tak je etická výchova človeka akýmsi
predpokladom a štartovacím prvkom dobrovoľníctva.
Organizovaná dobrovoľnícka práca a dobre plánované dobrovoľnícke programy sú doménou
neziskových mimovládnych organizácií alebo neformálnych skupín, ktoré pociťujú naliehavú potrebu
podieľať sa na riešení aktuálnych problémov spoločnosti, s ktorými sa bezprostredne stretajú vo
svojom okolí. Pri tejto činnosti sa nezaobídu bez dobrovoľníkov. Pritom sa vytvárajú viaceré úrovne
vzťahov medzi zainteresovanými aktérmi.
Vo väčšine prípadov pri dobrovoľníckej práci dochádza k prieniku záujmov dobrovoľníka,
neziskovej organizácie, ktorá poskytuje a manažuje dobrovoľnícky program a prijímajúcej
organizácie, napríklad nemocnice.
Pri dobre naplánovanom a organizovanom dobrovoľníckom programe narazíme v praxi na nie málo
etických problémov, ktoré takáto práca prináša. Spomeňme aspoň niektoré.
Etické dilemy pri dobrovoľníckej práci môžeme zhruba rozdeliť do troch skupín:
1. Etické problémy vznikajúce vo vzťahu nezisková organizácia – dobrovoľník
2. Etické problémy vznikajúce vo vzťahu dobrovoľník – klient, teda ten, v prospech ktorého je
dobrovoľnícka činnosť vykonávaná.
3. Etické problémy vo vzťahu organizácia – klient
4.
Aby sme si mohli priblížiť aspoň niektoré etické dilemy na konkrétnych príkladoch, najprv by sme
mali poznať aké fázy dobrovoľnícky program má. Program začína už mapovaním potrieb
a plánovaním, potom nasleduje príprava konkrétneho pracovného miesta a jeho náplň. Až potom
nasleduje nábor dobrovoľníkov, ktorým už sa môže predstaviť niekoľko konkrétnych pozícií, na ktoré
by mohli zareagovať. Výsledkom náboru býva pohovor s budúcim dobrovoľníkom a jeho zaradenie na
vhodné miesto. Nasleduje základná orientácia dobrovoľníka a jeho zaškolenie, ktoré by mala
nezisková organizácia pripraviť. Počas už prebiehajúceho programu by sa nemalo zabúdať na riadenie
dobrovoľníkov, posilňovanie alebo znovunachádzanie ich motivácie. Je veľmi vhodné organizovať
občas supervízne stretnutia, kde si dobrovoľníci pod odborným vedením skúseného pracovníka
dokážu reflektovať problémy, s ktorými sa stretávajú a nachádzať riešenia. Organizácia by nemala
zabúdať na morálne ocenenie dobrovoľníka, ktoré by mohlo byť prejavené tak, aby bola zdôraznená
jedinečnosť každého dobrovoľníka. (McCurley, Lynch, 2000). Môže to byť malá oslava, výlet až po
27
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
vyslanie na zaujímavé školenie alebo kurz, ale môže mať aj formu spoločenského ocenenia v podobe
vyhodnotenia najlepších dobrovoľníkov, ktoré by bolo patrične medializované. Okrem toho by mala
nezisková organizácia priebežne vyhodnocovať svoj dobrovoľnícky program a vylepšovať ho.
Uveďme teraz niekoľko príkladov a otázok, ktoré pri dobrovoľníckej práci v súvislosti s etikou by si
mala nezisková organizácia položiť a zamyslieť sa nad nimi.
•
Pri plánovaní dobrovoľníckeho programu a príprave pracovnej náplne dobrovoľníka treba
zohľadniť aj nakoľko je dobrovoľník vhodný pre takúto službu klientovi a či problém nevyžaduje
pri tejto práci skorej vysokokvalifikovaného odborníka. Samozrejme počítame so zaškolením
dobrovoľníka.
•
Pri nábore vystávajú také etické dilemy ako: nakoľko má organizácia skúmať vnútornú motiváciu
dobrovoľníka a pýtať sa na jeho osobné záležitosti. Napríklad robíme nábor dobrovoľníkov pre
protidrogovú prevenciu medzi mládežou. Akým spôsobom zistíme, či uchádzač o dobrovoľníka
má či nemá už vlastnú skúsenosť s užívaním drogy? Nakoľko bude naše zistenie pravdivé? Ako
ovplyvní takýto pozitívny nález rozhodnutie zapojiť takéhoto človeka do programu?
Nevystavujeme takéhoto dobrovoľníka ”pokušeniu” pri tomto type programu a či na druhej strane
budeme riskovať to, akým smerom môže ovplyvniť takýto človek mladých ľudí – klientov?
•
Nemá uchádzač kriminálnu minulosť alebo určité úchylky, ktoré ho pre náš zámer nerobia
vhodným? Odhalíme pri pohovore alebo ďalších krokoch napr. človeka s pedofilnými sklonmi,
pokiaľ ide o prácu s deťmi?
•
Sme schopní ako manažéri dobrovoľníckeho programu odhaliť pri pohovore s uchádzačom o post
dobrovoľníka jeho kvality a vhodnosť pre tú-ktorú prácu a objektívne ich posúdiť? Dokážeme
posúdiť jeho motiváciu a ponúknuť mu prácu, ktorá naplní jeho očakávania? Nezabudnime, že
uchádzač sa nám hlási dobrovoľne a je vysoko motivovaný. Pokiaľ nebude práca napĺňať jeho
očakávania, môžeme ho ako dobrovoľníka stratiť, ba čo je horšie, môžeme ho znechutiť pre
akúkoľvek inú dobrovoľnícku prácu. Túto zodpovednosť si treba uvedomiť.
•
Ponúkame dobrovoľníkovi dostatočné a vhodné zaškolenie? Dokážeme ho na často náročnú prácu
dobre pripraviť? Upozorníme ho na možné úskalia, ktoré ho môžu stretnúť?
•
Máme pracovníkov, ktorí budú dobrovoľníkov pri práci viesť? Nenecháme ich ”napospas”
problémom, s ktorými sa stretajú? Doprajeme dobrovoľníkom dostatočnú spätnú väzbu a
28
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
dokážeme sa o ich problémoch spolu porozprávať a pokúsiť sa ich riešiť? Dávame priestor
vzájomnej diskusii dobrovoľníkov, aby sa o svoje skúsenosti podelili? Robíme krátke pracovné
porady?
•
Ako riešime problematické javy? Napr. stalo sa pri práci s deťmi – pacientmi v nemocnici, že
dobrovoľníčka si bez opýtania brala cukríky pre svoju potrebu a nepovažovala to za problém.
Dokážeme si o tom otvorene a citlivo pohovoriť?
•
Dokážeme opätovne posilniť motiváciu dobrovoľníka, keď sa stáva znechuteným, keď jeho
nadšenie oslabuje, alebo ho nechávame s týmito pochybnosťami samého? Je atmosféra
v organizácii natoľko otvorená a ústretová, že dobrovoľník dokáže hovoriť o tom, čo ho trápi?
•
Zveríme dobrovoľníkovi zodpovednosť? A v akej miere? Neznechutíme ho tým, že ho pri
závažných rozhodnutiach z rozhodovacieho procesu vylúčime? Dokážeme počúvať a prijať nové
riešenia, ktoré dobrovoľník pri svojej práci objaví?
•
Chránime dobrovoľníka pred vyhorením, nadmerným zaťažovaním? Poučili sme ho v tomto
smere, ako týmto javom predchádzať?
•
Uvedomuje si dobrovoľník svoj záväzok voči klientovi? Keď dobrovoľníci pracujú pre deti –
pacientov napr. na onkologickej klinike a prichádzajú s pravidelným programom pre tieto deti,
vytvárajú vzájomný vzťah. Tento vzťah dobrovoľníka zaväzuje, lebo klienti na neho čakajú.
Dobrovoľník si musí uvedomiť, že je často jediným svetielkom pre klienta v hospici, pri návšteve
starého človeka alebo jedným z mála kontaktov pre dieťa v detskom domove. Takýto vzťah je
zaväzujúci a nemôžeme ho ľahkovážne narušiť. Tento vzťah vyjadril hádam najlepšie Antoine de
Saint Exupery vo svojom Malom princovi, kde hovorí: ”Stávaš sa navždy zodpovedným za to, čo
si k sebe pripútal. Si zodpovedný za svoju ružu.”
•
Staráme sa v organizácii dostatočne o dobrovoľníka po pracovno-právnej stránke? Sú naši
dobrovoľníci poistení pre prípad úrazu alebo keby utrpeli hmotnú škodu pri svojej práci?
•
Nemajú naši dobrovoľníci pri svojej práci dodatočné náklady, napr. cestovné, ktoré by mohla
organizácia uhradiť alebo aspoň na ne prispieť? Ponúkli sme im túto možnosť?
29
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
•
Dokážeme ako organizácia oceniť prácu dobrovoľníkov? Pamätáme napr. na spoločné posedenie,
pri ktorom vyzdvihneme prácu jednotlivých dobrovoľníkov pred celou organizáciou a doprajeme
im spoločenské uznanie alebo i malý darček? Spomenieme si na dobrovoľníka, keď má
narodeniny alebo meniny a pošleme mu pozdrav? Staráme sa o spoločenský status dobrovoľníckej
práce v komunite napríklad dostatočnou informovanosťou verejnosti článkami alebo rozhovormi
v rozhlase či televízii? Umožníme aj dobrovoľníkom zúčastniť sa odborného seminára či školenia,
na ktorý idú stáli pracovníci organizácie? Budujeme cieľavedome a s dlhodobým výhľadom status
dobrovoľníka v spoločnosti?
•
Dokážeme celý dobrovoľnícky program objektívne spolu so zúčastnenými vyhodnotiť a poučiť sa
z chýb? (Radková, 2003)
Je etickou zodpovednosťou neziskovej organizácie sa nad týmito etickými postojmi a dilemami pri
práci s dobrovoľníkmi neustále zamýšľať a ich v praxi riešiť.
Všetky tieto otázky a ešte mnohé iné, ktoré z nich vyplývajú, nech sú výzvou na zamyslenie a
podnetom pre praktickú aplikáciu etických princípov.
V krajinách, kde je dobrovoľníctvo dobre rozvinuté a má svoju bohatú tradíciu, spontánne
vznikajú aj etické kódexy, ktoré ošetrujú zásady správania sa dobrovoľníka najmä voči
klientom, ktorým službu poskytuje, ako aj voči organizácii, pre ktorú pracuje (Code of Ethics
for the Volunteer, 2007).
Z vyššie nastolených problémov je vidieť, aká dôležitá je požiadavka profesionálneho vzdelania aj pri
práci s dobrovoľníkmi. Táto požiadavka je neoddeliteľne spätá s etikou. Etika v práci dobrovoľníka
predpokladá teda dobrú odbornú a profesionálnu vybavenosť, rvnako ako u profesionálov neziskových
organizácií, ktorí manažujú dobrovoľnícke programy. Kresťanská etika vyžaduje vysokú
profesionalitu a je na každom dobrovoľníkovi, aby sa neustále vzdelával a považoval to za svoju
etickú povinnosť a zodpovednosť voči klientovi. Treba si uvedomiť, že ak má byť pracovník na
svojom poste efektívny, musí byť aj skutočný profesionál. Dobrá profesionálna vybavenosť a etika idú
spolu ruka v ruke v ktoromkoľvek povolaní, ale zvlášť pri práci, ktorá priamo ovplyvňuje osudy ľudí,
teda i v práci dobrovoľníka či manažéra dobrovoľníkov.
30
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Záver
Je nesporné, že dobrovoľníctvo má aj v súčasnosti svoj význam a je prínosom pre každú
spoločnosť. Nejde tu len o materiálne prínosy a hodnoty, ktoré dobrovoľníci svojou prácou
vytvárajú, ako tomu nasvedčujú štatistiky, ktoré v niektorých krajinách sledujú množstvo
dobrovoľníkmi odpracovaných hodín alebo výskumy, ktoré vyčísľujú prínos dobrovoľníckej
práce vyjadrený v dolároch či eurách. Významný je vplyv a prínos, ktorý sa asi ťažko dá
kvantifikovať, ale ktorý je vo vytváraní vzťahov medzi ľuďmi a v budovaní vzťahov
v komunite, to čo Robert Putnam nazýva sociálnym kapitálom (Putnam, 2000).
V súčasnej dobe relativizácie hodnôt môžu slúžiť dobrovoľníci ako vzor pre mladých ľudí,
ktorí si vytvárajú svoj vlastný rebríček hodnôt. Dobrovoľníci môžu slúžiť ako pozitívne
príklady pre tých, čo strácajú orientáciu v hodnotách pod vplyvom médií a súčasne aj ako
výčitka či výzva voči ľahostajnosti človeka voči ozajstným hodnotám.
Dobrovoľníci sú najprirodzenejším príkladom aktívneho postoja človeka voči svojmu okoliu,
sú príkladom aktívneho občianskeho prístupu, ktorý je základným kameňom demokracie a jej
nádejou do budúcnosti.
Nakoniec dobrovoľníci majú aj osobný prínos zo svojej činnosti nielen v rozvíjaní zručností
a schopností, v poznávaní nových ľudí či dobrý pocit z práce pre iných, v ktorom niektorí
nachádzajú naplnenie a zmysel života, ale aj v nesporných benefitoch dobrovoľníckej práce
pre zdravie samotného dobrovoľníka, ako tomu nasvedčujú početné vyššie spomenuté
výskumy.
Niet sa preto čo čudovať, keď Kofi Annan nazval dobrovoľníkov hybnou silou tretieho
tisícročia.
31
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Literatúra
ARNSTEIN, P., VIDAL, M., WELL-FEDERMAN, C., MORGAN, B., and CAUDILL M.
(2002). From Chronic Pain Patient to Peer: Benefits and Risks of Volunteering. Pain
Management Nurses, 3(3): 94-103.
CODE OF ETHICS FOR THE VOLUNTEER, 2007. [online]. [citované 2011-15-12].
Dostupné na internete http://www.ivolunteer.org.il/Eng/_Uploads/282064-.pdf
CORPORATION FOR THE NATIONAL COMMUNITY SERVICE, 2011. Volunteering in
America 2011 Research Highlights. [online]. [citované 2011-12-12]. Dostupné na internete:
www.nationalservice.gov
DUDEKOVÁ, G. 2000. Dobrovoľné združovanie na Slovensku v minulosti . . [online].
[citované 2011-12-12]. Dostupné na internete: http://www.dejiny.sk/eknihy/gd.htm
KENNEDY, J.F. . [online]. [citované 2011-11-22]. Dostupné na internete:
http://www.jfklibrary.org/Research/Ready-Reference/JFK-Quotations.aspx
GRIMM, R,, SPRING, K., DIETZ ,N., 2007. The health benefit of volunteering. [online].
[citované 2011-11-30].Dostupné na internete
http://www.vds.org.uk/Portals/0/Documents/Health%20Benefits%20of%20Volunteering%20%20Review%20of%20Recent%20Research.pdf
HERZOG, A.R., FRANKS, M.M., MARKUS, H.R. and HOLMBERG, D. (1998). Activities
and Well-Being in Older Age: Effects of Self-Concept and Educational Attainment.
Psychology and Aging, 13(2): 179-185.
GREENFIELD, E.A. , MARKS, N.F. (2004). Formal Volunteering as a Protective Factor for
Older Adults. Psychological Well-Being.” The Journals of Gerontology, Series B, 59(5):
S258-S264.
32
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
HARLOW, R. , CANTOR, N. (1996). Still participating after all these years: A Study of Life
Task Participation
in Later Life. Journal of Personality and Social Psychology, 71(6): 1235-1249.
INSTITUTE FOR VOLUNTEERING RESEARCH, 2011. Key volunteering facts and figures
for
England.
[online].[citované
2011-12-12].Dostupné
na
internete
http://www.ivr.org.uk/Volunteering+stats
KRČMÉRY, V. 2010. Prejav pri promócii VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety,
nepublikované.
McCURLEY, S., LYNCH, R., 2000. Manažment dobrovoľníkov. Bratislava: SAIA-SCTS.
122s. ISBN 80-88928-42-7.
MUSICK, M., WILSON J. (2003). Volunteering and Depression: The Role of Psychological
and Social
Resources in Different Age Groups. Social Science and Medicine, 56(2): 259-269.
LI, Y and FERRARO, K.F. (2006) “Volunteering in Middle and Later Life: Is Health a
Benefit, Barrier or Both?”
Social Forces, 85(1): 497-519.
LUM, T.Y. and LIGHFOOT, E. (2005). The Effects of Volunteering on the Physical and
Mental Health of Older People. Research on Aging, 27(1): 31-55.
LUOH, M-C. and HERZOG, A.R. (2002). Individual Consequences of Volunteer and Paid
Work in Old Age: Health and Mortality. Journal of Health and Social Behavior, 43(4): 490509.
MOEN, P., DEMPSTER-McCLAIN, D., WILLIAMS, R.M., (1992). Successful Aging: A
Life Course Perspective on Women’s Multiple Roles and Health. American Journal of
Sociology.
33
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
PEACE
CORPS,
2011.
[online].
[citované
2011-11-22].
Dostupné
na
internete:
http://www.jfklibrary.org/JFK/JFK-in-History/Peace-Corps.aspx
PAVELEK, L. Dobrobvoľníctvo ako motivačný faktor starých ľudí. Dizertačná práca.
Trnava, FZSP TU, 165 s.
PUTNAM, R. (2000) Bowling Alone: The Collapse and Revival of American Community.
New York: Simonand Schuster.
RADKOVÁ, L., VAVERĆÁKOVÁ, M., 2003. Ako hodnotia absolventi sociálnej práce
spätne svoje štúdium už aspektu praxe. Práca a sociálna politika. Bratislava: Stredisko pre
štúdium práce a rodiny, roč. XI/2003, č. 11-12, s.26-27.
RADKOVÁ, L., 2003. Niektoré aspekty sociálnej práce v dobrovoľníckych organizáciách.
Kontakt, roč.5, 4/2003. s. 229-232.
SALAMON, L.M. 2000. Globálna revolúcia v združovaní. Čítanka pre pokročilé neziskové
organizácie. Bratislava: Centrum prevencie a riešenia konfliktov. s.. 11-25.
SULLIVAN, G. B., & SULLIVAN, M. J. (1997). Promoting Wellness in Cardiac
Rehabilitation: Exploring the Role of Altruism. Journal of Cardiovascular Nursing, 11(3):
43–52.
ŠTATISTICKÝ ÚRAD SR, 2004. [online]. [citované 2011-15-12]. Dostupné na internete
http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=5031
ŠOLTÉS, L., 2000. Prejav pri otváraní pastoračného a dobrovoľníckeho centra Trnavskej
univerzity. Nepublikované.
THOITS, P.A. and HEWITT, L.N. (2001) “Volunteer Work and Well-Being.” Journal of
Health and Social Behavior, 42(2): 115-131.
34
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Van WILLIGEN, M. (2000). Differential Benefits of Volunteering Across the Life Course.
The Journals of Gerontology Series B: Psychological Sciences and Social Sciences, 55B(5):
S308-S318.
Kontaktná adresa:
prof. Ing. Libuša Radková, PhD.
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity
Univerzitné nám. 1
918 43 Trnava
[email protected]
35
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
36
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
NAZERANIE NA DOBROVOĽNÍCTVO CEZ VYBRATÉ TEÓRIE
Lucia Cintulová
Abstrakt
Dobrovoľníctvo ako prospešná služba iným bolo skúmané z mnohých pohľadov počas
posledných niekoľkých desaťročí. Tieto náhľady nám umožnili zlepšiť naše chápanie
dobrovoľníctva ako konceptu individuálneho, dynamického a reflexívneho. Kapitola
predstavuje teoretické prístupy k dobrovoľníctvu známeho ako slobodne zvolená činnosť,
ktorá nezahŕňa odmenu, napomáha či prináša výhody aj jednotlivcom najbližšej rodiny.
Zároveň ukazujeme, že dobrovoľníctvo môže byť využité v identite práce pre vyjadrenie
základných hodnôt jednotlivcov. Reprezentujeme tu dobrovoľníctvo z hľadiska sociálnych,
psychologických, sociologických teórií ako aj jeho poňatie z aspektu prosociálneho správania.
Na druhej strane poukazujeme na altruistické dôvody ako najvplyvnejšie motívy pre výkon
dobrovoľníckej práce.
Kapitola obsahuje rad kľúčových výstupov výskumu. Jedným z výskumných cieľov bolo
zistiť postoj mladých ľudí k dobrovoľnej činnosti a jeho význam vo vzťahu k štúdiu sociálnej
práce. Ďalším cieľom bolo identifikovať odborné vzdelanie na vysokej škole, rovnako ako
analyzovať jeho efektivitu vzhľadom na budúce uplatnenie na trhu práce a to v súvislosti s
dobrovoľníckou skúsenosťou. Použili sme dotazník ako najbežnejšiu výskumnú metódu a
vzorka sa skladala z mladých ľudí študujúcich na Trnavskej univerzite.
Kľučové slová:
Teórie dobrovoľníctva. Dobrovoľnik. Prosociálne správanie. Výskum.
Abstract
Volunteering as non-profit service has been studied from many perspectives during the last
few decades. These studies have increased our understanding on the individual, dynamic, and
reflexive nature of volunteering. The paper introduces the theoretical viewpoints of
volunteering known as an activity that is freely chosen, does not involve remuneration and
37
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
helps or benefits those beyond an individual's immediate family, and it also demonstrates
volunteering can be used in identity work for expressing the core values of individuals. This
paper is focused on representing volunteering by social, psychological, sociological theories
and concept of pro-social behaviour and on the other hand altruistic reasons are found to be
the most influential, with the act of volunteering.
This paper addresses a number of key research outputs. One of the research aim was to get
know attitude of young people to volunteering and its importance in relation to the study of
social work. Another aims was to identify professional education at university, as well as to
analyze its effectiveness of their future application in the labour market in connection with
volunteering experience. Questionnaire was used as the most common research method and
sample consists of young students studying at Trnava university.
Key words:
Theories of volunteering. Volunteer. Prosocial behaviour. Research.
Úvod
V rámci charakteristiky dobrovoľníctva rôzne štúdie poukazujú na jeho širokú
interpretáciu rozšírenú o rôzne koncepty a skúsenosti, ktoré nám pomáhajú pochopiť rozsah
rôznych dobrovoľníckych a občianskych aktivít, cez ktoré ľudia hľadajú spôsob ako
dosiahnuť pozitívnu sociálnu zmenu v podmienkach, v ktorých existuje chudoba, nerovnosť
a nerovnomerný rozvoj krajín vo svete. Občianske aktivity sú základom vyjadrenia vzájomnej
solidarity, sociálnej kohézie a prejavom spoločenského rozvoja.
Duben (1996, s. 158) vníma jadro dobrovoľníctva v tom, že „jednotlivci participujú na
spontánnych, súkromných a slobodne zvolených aktivitách, ktoré prinášajú efekt pre spoločné
blaho, ktoré je pociťované participantmi. Pričom tieto aktivity nie sú vynucované žiadnou
inštitúciou alebo štátnou agentúrou a nie sú spojené s finančným ohodnotením alebo nejakým
iným prospechom“.
Táto definícia ukazuje, že výkon dobrovoľníctva je podmienený slobodnou voľou
a ochotou pracovať zadarmo. Aj keď dobrovoľník nie je finančne odmeňovaný, nemožno
automaticky povedať, že svojou dobročinnosťou nič nezískava. Hoci priamo nemožno
38
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
hovoriť o hmotných ziskoch, ale neodmysliteľne v sebe zahŕňa benefity vo forme vedomostí,
zručností, sociálnych kontaktov a profesionálneho rozvoja.
Niektoré teórie (napr. Baumanova téza o individualizácii riešenia kolektívnych cieľov)
vidia vo vplyve globalizačných tendencií „hrozbu“ pre sféru občianskej participácie
a identifikujú trendy poklesu dobrovoľníckeho úsilia u všetkých skupín obyvateľstva, ale
najmä u mladej generácie. Zdroje príčin sa hľadajú najmä v narastajúcom individualizme,
rozpade tradičných lokálnych sietí a komunít, presadzujúcom sa konzumnom spôsobe života,
či uzatváraní sa jednotlivcov „pred vonkajším svetom“ (Brozmanová Gregorová, 2005).
Naopak, exitujú teoretické východiská, ktoré vyzdvihujú význam dobrovoľníctva pre
svet a poukazujú na to, že pokles alebo vzrast prestíže dobrovoľníctva v očiach verejnosti
závisí od rodinného zázemia, od výchovy k uvedomelému občianstvu a ochrane ľudských
práv, spoločenského vývoja, situačných podmienok a preferovaného hodnotového systému.
Teórie vysvetľujúce fenomén dobrovoľníctva vychádzajú z rôznych konceptov od
psychologických, cez sociologické až po sociálne, pričom kladú dôraz na porozumenie
motívov človeka stať sa dobrovoľníkom, ako aj na racionalizáciu tohto správania.
Dobrovoľníctvo a sociologické teórie
V rámci sociologických teórií, ktoré sa vzťahujú k dobrovoľníctvu, vychádzame z
teoretického konceptu Wilsona (2000), ten prístupy k dobrovoľníctvu vysvetľuje na základe
štyroch teoretických okruhov. Každý prístup zdôrazňuje iný prvok, ktorému prikladá
významný vplyv na rozhodnutie človeka venovať sa dobrovoľníctvu a na samotné
angažovanie sa v dobrovoľníckych aktivitách. Teórie vysvetľujúce fenomén dobrovoľníctva
možno rozdeliť do dvoch skupín: prvá kladie dôraz na motívy a sebaporozumenie, druhá
zdôrazňuje racionalitu či analýzu nákladov a výnosov. Iné teórie tieto dve skupiny doplňujú
zdôrazňovaním role sociálnych zdrojov, sociálnych väzieb a sietí, prostredníctvo ktorých sa
snažia dobrovoľníctvo vysvetliť. Patrí sem subjektivistická teória, teória ľudského kapitálu,
teória sociálnej zmeny a teória sociálnych zdrojov.
Subjektivistický prístup k dobrovoľníctvu
Podľa subjektivistickej teórie získavajú jednotlivci motiváciu k dobrovoľníctvu v
priebehu výchovy. Tu im poskytujú ich rodičia, ktorí môžu posilniť prosociálne správanie
39
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
svojich detí tým, ako ich vychovávajú a učia k sociálnej zodpovednosti, spravodlivosti a
vzájomnosti. Aby bolo rodičovské učenie efektívne, musia rodičia byť pre svoje deti
príkladom.
Wilson (2000) zastáva názor, že ak je človek vychovávaný k uvedomelému
občianstvu, pritom náboženské hodnoty nezohrávajú veľkú roku, je u neho posilňovaná aj
vôľa k dobrovoľníctvu v budúcnosti bez ohľadu na to, či už má nejaké dobrovoľnícke
skúsenosti. Subjektivistická teória pokladá za základný kameň preberanie vzorcov správania
od rodičov, pozitívnych kultúrnych vzorcov v rámci sociálneho prostredia, jedine tie môžu
formovať človeka ako altruistickú bytosť, ktorá je schopná konať dobro pre druhých.
V protiklade s niektorými inými teoretickými prístupmi, subjektivistická teória
odmieta akceptáciu hodnôt ako významného determinanta človeka, ktorý sa rozhodne stať sa
dobrovoľníkom a vysvetľuje to nasledovne (Wilson, 2000):

Dobrovoľníctvo má veľa foriem a každá je motivovaná odlišnými hodnotami.
 Rovnaká dobrovoľnícka činnosť je spájaná u rôznych ľudí s inými hodnotami.
 Hodnoty strácajú svoj vplyv, pokiaľ sa dostanú mimo komunitu, v ktorej sú
kontrolované normami.
 Vo všeobecnosti môžeme povedať, že majú vplyv skôr na to, čo dobrovoľníctvo
znamená pre samotného dobrovoľníka než na to, kto sa ním stane.

Teória ľudského kapitálu
Hodnota ľudského kapitálu sa buduje postupnými krokmi od narodenia. Veľa závisí
od okolitého prostredia, v ktorom sa človek formuje, ako mu podáva pomocnú ruku
a podporuje rast jeho zručností či talentu. Sú danosti, s ktorými sa každý jednotlivec narodí,
nedajú sa nijakým iným úsilím získať. No, na čo by sme pri budovaní ľudského kapitálu
nemali zabúdať, je ich rozvoj a snaha neustále napredovať. Na strane druhej, hodnota
ľudského kapitálu neodráža len danosti, ktoré človek dostal do vienka, ale buduje sa i
získavaním vedomostí a schopnosti ich uplatňovať v praxi. Nástrojom na budovanie
i využívanie ľudského kapitálu v prospech spoločnosti je dobrovoľníctvo. To vytvára nielen
príležitosti na zdokonalenie osobnosti človeka, jeho rozvoj a posilnenie, ale využíva tiež
náklady vložené do už dozretej osobnosti a to v prospech komunity, skupiny či spoločnosti.
Ľudský kapitál môžeme chápať ako univerzálne schopnosti a zručnosti, ktorými
disponuje jedinec v každej oblasti a zároveň napomáhajú k budovaniu osobnej, sociálnej
40
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
i spoločenskej prosperity. Výstupmi ľudského kapitálu sú nielen ekonomické ale i psychické,
zdravotné a sociálne zisky. Je rozvinutý v kontexte rodiny, sociálneho prostredia,
vzdelávania,
účasti na každodennom a občianskom živote, práve tak ako účasť v rôznych profesionálnych
záujmových skupinách.
Vnímanie ľudského kapitálu ako kľúčového predpokladu rastu prosperity spoločnosti,
je potvrdené pozitívnou koreláciou hodnôt ľudského kapitálu a HDP. Holistické chápanie
posúva človeka ako nositeľa kapitálu „nad“ jeho ekonomické chápanie. Výsledkom
holistického prístupu ku človeku je jeho ponímanie ako nositeľa agregovaného humánneho
kapitálu, v ktorom ide o pôsobenie ľudského a sociálneho kapitálu. Vychádzame z premisy,
že každý človek je v psychologickom, sociálnom i priestorovom ponímaní nositeľom
všetkých druhov nehmotného kapitálu (Murgaš, In www.kdem.borec.cz).
Základ teórie ľudského kapitálu pramení z behavioralizmu a je postavený na
racionálnom zvážení výhod a nevýhod predtým, než sa človek rozhodne pre dobrovoľnícku
prácu. To, či sa človek stane dobrovoľníkom je podmienené zdrojmi, ktorými disponuje
a ktoré spoločne tvoria ľudský kapitál. Medzi premenné ako súčasti ľudského kapitálu
zaraďujeme vzdelanie, zamestnanie, príjem a voľný čas, ktoré zároveň podmieňujú ochotu
dobrovoľničiť (Wilson 2000).
Výskum v originálnom názve „Volunteerism during the Transition to Adulthood: A
Life Course Perspective“ (Oesterle, Johnson & Mortimer, 2004) poskytuje zaujímavé
výsledky z hľadiska skúmania aspektov súvisiacich s obdobím prechodu do dospelosti, ktoré
sa vzťahujú k výkonu dobrovoľníckej činnosti. Výskum pojednáva o dobrovoľníctve mladých
ľudí vo vývojovom období vo veku 18-19 rokov, respektíve 26-27 rokov; zameriaval sa na
aspekt vzdelávania, zamestnania, manželstva a rodičovstva vo vzťahu k zapojeniu sa do
dobrovoľníckych činností. Výskum potvrdil, že pracovný úväzok a rodičovstvo skôr redukujú
než podnecujú dobrovoľníctvo v mladej dospelosti. Navyše, manželstvo a príjem, ktoré
podporujú dobrovoľníctvo u vzoriek dospelých osôb, nemajú vplyv na dobrovoľníctvo v
období mladej dospelosti. Tieto poznatky teda naznačujú, že špecifické aspekty – práca a
rodina – majú v rôznych vývojových obdobiach rôzny vplyv na dobrovoľnícku činnosť.
Prečo je vzdelanie považované za významný prvok determinujúci účasť na
dobrovoľníckom programe? Odpoveď je pomerne jednoduchá, vzdelaný človek má väčšie
povedomie o sociálnych dilemách, má väčšie kompetencie, je viac angažovaný v rôznych
41
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
oblastiach a viac si uvedomuje nevyhnutnosť podieľať sa na živote spoločnosti nielen svojou
ekonomickou produktivitou.
Sociálne zdroje pomáhajú vysvetliť, prečo sa ľudia s vyšším socioekonomickým
statusom častejšie zapájajú do dobrovoľníctva – vzdelanejší jedinci sú členmi viacerých
organizácií a častejšie sa aktívne podieľajú na ich činnosti (Wilson, Musick,1997).
Jeden z najsilnejších faktorov, ktorý ovplyvňuje participáciu na dobrovoľníctvo, je ľudský
kapitál, ktorý zároveň determinuje schopnosť uplatniť sa na trhu práce. Musick a Wilson (2008)
vo výskume preukázali, že vzdelanejší ľudia sa častejšie rozhodujú pre dobrovoľníctvo.
Vzdelanejší ľudia sú viac atraktívni pre neziskovú organizáciu a zároveň aj organizácia sa snaží
vzdelávať a zvyšovať schopnosti svojich dobrovoľníkov tak, aby zvýšila nielen ľudských kapitál
ale aj kapitál sociálny.
Väčší význam než počet odpracovaných hodín má tiež obsah práce. Spolu s prestížnym
zamestnaním stúpa i pravdepodobnosť, že sa človek zapojí do dobrovoľníckej služby (Wilson,
Musick, 1997b). Ľudia s manažérskym či odborným povolaním sú častejšie žiadaní, aby sa
zapojili do dobrovoľníckeho programu. Napriek dobrému príjmu a postavení v zamestnaní sa
niektorí ľudia môžu venovať dobrovoľníctvu z dôvodu kompenzácie toho, čo im chýba v platenej
práci zamestnávateľom. V tejto súvislosti, teória racionálnej voľby predpokladá, že dobrovoľná
činnosť platenú prácu kopíruje, pretože dobrovoľníci využívajú zručností získané v zamestnaní.
Teória ľudského kapitálu a teória subjektivistická sa rozchádzajú vo vysvetlení pozitívnych
postojov k dobrovoľníctvu u jedinca. Zatiaľ čo prvá teória apeluje na zdroje, ktoré rodina
môže vyskytnúť svojim členom, avšak hodnoty a ideály stavia do úzadia, druhá teória
vyzdvihuje skutočnosť, že ak majú u rodičov pozitívny vzor, deti sa do dobrovoľníctva
zapájajú častejšie.
Teória sociálnych zdrojov
Sociálne siete zase pomáhajú objasniť, prečo sa do dobrovoľníctva častejšie zapájajú
extroverti, veriaci, ľudia žijúci v manželskom zväzku a rodičia – všetci títo ľudia majú viac
príležitostí nadväzovať nové kontakty a vzťahy, čo u nich zvyšuje šancu stať sa
dobrovoľníkom (extroverti sa častejšie stávajú členmi rôznych klubov a asociácií (Wilson,
Janoski, 1995).
Wellman a Wortley (1990, In Savage, 2004) na základe súboru premenných
osobnostných čŕt, akými sú: vzdelanie, zamestnanie, manželský a spoločenský status,
pohlavie a vek zistil, že majú úzke prepojenie s emocionálnou podporou, ktorá je u žien
vyššia v porovnaní s mužmi. Z výskumnej vzorky vyplynulo, že ženám je poskytovaná
42
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
podpora zo strany priateľov a známych, zatiaľ muži získavajú oporu v rámci svojho
sociálneho prostredia u matky alebo sestry. Hayes (1991, In Savage, 2004) zdôrazňuje, že
sociálne vzťahy nemusia byť vždy žene na prospech. Výsledky ukazujú, že ženy sa oveľa viac
zaujímajú o problémy ľudí v ich sociálnej sieti; sú viac naklonené poskytnúť pomoc (napr. pri
akútnej kríze) a sú viac ochotné pomáhať starším ľuďom. Tento fakt potvrdzuje aj prevaha
žien-dobrovoľníčok,
ktoré
participujú
v dobrovoľníckych
programoch
v oblasti
ošetrovateľstva, domácej starostlivosti a sociálnych služieb. Ženy sú preto náchylnejšie k
požiadavkám na sociálne vzťahy než muži; Hayes (1991) sa tiež zameriava na bilanciu ziskov
a strát v interakcii s ostatnými ľuďmi.
V rámci dobrovoľníckej práce sa pri tejto súvislosti poukazuje na váhy ziskov a strát
zo strany užívateľa dobrovoľníckej služby a jeho poskytovateľa, teda dobrovoľníka. Hodnota
dobrovoľníckej práce pre prijímateľov (užívateľov) pomoci môže byť vyjadrená aj oblasťami,
v ktorých dobrovoľníci pôsobia a teda priamo pomáhajú jednotlivým typom klientov v tejktorej oblasti. Najrozšírenejšími oblasťami sú sociálne služby, oblasť zdravotnej starostlivosti,
oblasť kultúry a umenia, oblasť vzdelávania a rozvoja mládeže formou voľnočasových aktivít
či využívanie dobrovoľníkov v terénnej sociálnej práci. Užívatelia dobrovoľníckej práce sa
najčastejšie
s dobrovoľníkmi
môžu
stretnúť
v rôznych
neziskových
organizáciách,
zdravotníckych a sociálnych zariadeniach, v cirkevných inštitúciách či v ich prirodzenom
sociálnom prostredí. Entuziazmus a ochota pomáhať je silnou motiváciou dobrovoľníkov,
ktorí sa dostávajú do kontaktu s rôznymi životnými situáciami klientov, ktorým sa snažia
sprístupňovať sociálne služby, zlepšovať ich efektivitu, prinášať ich ku klientovi a reagovať
tak na ich potreby a požiadavky.
Mnohé výskumy potvrdzujú pozitívne výstupy pre akademických študentov na
vysokých školách, ktorí za zúčastňujú dobrovoľníckych aktivít, v podobe rozvoja schopnosti
analyzovať, kriticky myslieť (napr. Sedlak, Doheny, Panthofer & Anaya, 2003), ďalej sa
ukázal pozitívny vplyv na interpersonálnu (napr. Moely, McFarland, Miron, Mercer &
Illustre, 2002), osobnostnú (D’Braunstein & Ebersole, 1992), sociálnu (Billing, 2000),
a morálnu stránku jednotlivca (Ehrlich, 1997). Títo študenti sú viac schopní riešiť konflikty
a zaujať postoje k sociálnej spravodlivosti (Moely et al., 2002); zvýšila sa u nich sebadôvera,
pozitívne sebauvedomenie a posilnil osobnostný rozvoj (Primavera, 1999).
Na druhej strane, na podporu teórie strát v interakcii s ostatnými ľuďmi, dobrovoľníci
pri nezištnej práci pre druhých strácajú väčšiu intimitu, časový priestor pre ďalšie vlastné
43
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
záujmy a aktivity, majú nižšiu spoločenskú úroveň, zvyšuje sa izolovanosť v komunite
dobrovoľníkov, znižuje sa finančný príjem jedinca a pod.
Rozvoj dobrovoľníctva sa významne opiera o stav sociability lokalít, silu a povahu
sociálnych väzieb medzi ľuďmi, stav dôvery medzi nimi, schopnosť a spôsobilosť
zaintererovaných aktérov vstupovať do sociálnych vzťahov, sieťovať zapojených a
vyhľadávať a získavať diferencovanú podobu zdrojov (materiálnych, finančných, ale aj
personálnych a sociálnych) pre udržateľnosť poskytovania sociálnych služieb v rámci
neziskového sektora (Lubelcová, In:
http://www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/veda/cesiuk/teams/socilogovia/Lubel
cova.pdf).
Dobrovoľníctvo na Slovensku sa v súčasnosti rozvíja na pozadí dvoch procesov: na
jednej strane na základe iniciatív zdola, na pozadí individuálnej a kolektívnej dynamiky
angažovaných aktérov (najmä na lokálnej úrovni, iniciatíva občianskych a neziskových
organizácií) a na druhej strane na základe akceptácie potenciálu sociálnej ekonomiky prispieť
k riešeniu sociálnych problémov zo strany verejného sektoru a vytvárania inštitucionálnych
rámcov na podporu sociálneho podnikania najmä ako nástroja podpory pracovnému
začleňovania ohrozených kategórií obyvateľstva.
V závere môžeme konštatovať, že teória sociálnych zdrojov predpokladá, že
pravdepodobnosť stať sa dobrovoľníkom sa zvyšuje spolu s rozširovaním formálnych a
neformálnych sociálnych sietí a väzieb.
Súčasné sociologické teórie zároveň chápu dobrovoľníctvo ako jeden z aspektov
koncepcií sociálneho kapitálu, ktorý sa v posledných rokoch stáva predmetom odborných
diskusií i empirických výskumov v mnohých krajinách. Sociologická dimenzia zároveň
poukazuje na význam participácie ľudí v oblasti dobrovoľníckych aktivít v procese
socializácie človeka. Prostredníctvom dobrovoľníctva možno prispieť k formovaniu človeka
ako občana i ako sociálnej bytosti (Brozmanová-Gregorová, 2009).
44
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Obr. 1 - Prehľad ďalších sociologických teórií
Konkrétna
teória
Teória
sociálneho
kapitálu
(SK)
Teória
socializácie
Teória
sociálnej
zmeny
Špecifickosť
Vzťah teórie k dobrovoľníctvu
Dva významy pojmu: 1.
„sociálny kapitál ako občianska
dôvera - teda očakávania
vzájomnej spolupráce zo strany
všetkých spoločenských aktérov
a 2. SK ako „občianske cnosti“
(Bělohradský, 2006).
SK je definovaný vo vzťahu
k neformálnej sieti – priateľstvo
s kolegami, susedmi, k účasti na
dianí
v komunitenapr.
vykonávanie
dobrovoľníctva,
cez verejné činnosti - voľby
a sociálne normy – uznávané
hodnoty, zvyky a normy (Van
Oorschot, Arts, 2005). Ďalším
prvkom je význam dôvery
v inštitúcie a medzi občanmi
(Putman, 2000).
Pozitívnymi
prvkami
sú
vzájomná podpora, kooperácia,
dôvera
a efektivita
a negatívnymi sú
korupcia
a etnocentrizmus
(Putman,
2000).
- Vývin a rozvoj osobnosti,
- rozvoj ľudskej identity v
interakčných procesoch s inými
ľuďmi,
- učenie sa budúcim rolám,
ktoré ešte nevykonávame, napr.
hra na rodiča, príprava na
povolanie,
- jednotlivec si osvojuje sociálne
roly, hodnoty, normy, poznatky.
Pre demokrat. spoločnosť je nevyhnutná zásoba
sociálneho kapitálu, potom dobrovoľníctvo je
nástrojom jeho budovania.
Sociálny kapitál prináša pozitívne benefity pre
širokú spoločnosť, avšak môže byť agregovaný,
čo znamená, že sociálny kapitál teda môže byť
vlastnosťou nielen jednotlivcov a ich vzťahov,
ale aj vlastnosťou regiónov.
Podľa rôznej miery účasti v dobrovoľníckych
organizáciách
možno
charakterizovať
vyspelosť regiónov. To isté platí pre väčšie či
menšie siete občianskej angažovanosti s
rôznym stupňom dôvery.
V čase poklesu hospodárskej a sociálnej reality
(Putnam, 2000), môže práve dobrovoľnícka
činnosť mládeže ponúknuť dôležité služby pre
ďalších ľudí, ako aj pre neziskové organizácie,
ktoré pomáhajú prekonávať sociálne vylúčenie
a sociálne problémy.
Ľudia poskytnú druhým svoj
ľudský kapitál iba vtedy, ak
majú z toho sami zisk.
Za sociálne zmeny sociológovia
pokladajú predovšetkým zmeny
v oblasti kultúry spoločnosti,
zmeny jej sociálnej štruktúry,
sociálneho
správania
ľudí,
zmeny
vzťahov
medzi
jednotlivcami,
sociálnymi
skupinami a podobne.
Ľudia pri dobrovoľníctve zvažujú možné
náklady a výnosy.
I keď dobrovoľníci sami zdôrazňujú zisky,
ktoré v procese pomáhania získavajú, môžu to
robiť preto, že sa snažia o vytvorenie
vzájomnosti (Wilson, 2000).
45
Mimo spoločnosti človek nemôže nadobudnúť
špecifické
ľudské vlastnosti a formuje sa
bytosť v interakcii s inými ľuďmi a prácou.
Ide o vzájomné pôsobenie jedinec –
spoločnosť, pričom sa jedinci prispôsobujú
udalostiam a reagujú na ne vlastným postojom.
Prostredníctvom dobrovoľníctva si jedinci
rozvíjajú predošlé vedomosti, zažívajú veľa
nových životných situácii a prispôsobujú sa
novým udalostiam.
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Psychologické a sociálne teórie pre lepšie pochopenie dobrovoľníctva
Existuje množstvo teórií vysvetľujúcich vzťahy a teoretické princípy k dobrovoľníckej
práci, niektorí autori ich vysvetlenie zakladajú na sile motivácie a motívov (napr. Maslow,
1973; Houle, Sagarin & Kaplan, 2005). Maslowova teória ponúka jedinečnú perspektívu pre
porozumenie dobrovoľníctva. Hoci je dôležité vnímať dobrovoľníctvo ako komplexný jav,
podľa neho môže byť jednoducho dobrovoľníctvo činnosť, ktorá ľuďom umožňuje zažiť
sebaaktualizáciu a seba-transcendenciu. Dobrovoľníctvo poskytuje ľuďom príležitosť prejaviť
dôstojnosť k iným, bojovať za spravodlivosť a prežívať lásku k druhým. Okrem toho,
Maslowova teória naznačuje dve roly sociálnej práce v spolupráci s dobrovoľníkmi. Po prvé,
sociálni pracovníci môžu pomáhať dobrovoľníkovi, aby jeho potreby boli naplnené a bola
posilňovaná jeho vôľa k nezištnej práci. Po druhé, sociálni pracovníci mu môžu pomôcť
reflektovať jeho skúsenosti a rozvíjať jeho osobnosť.
Tieto tendencie môžeme pozorovať i u výskumov Okuna (2006), ktoré hovoria, že
silným motívom pre dobrovoľníctvo sú hodnoty altruizmu, dôvery spolu s túžbou byť
užitočný, produktívny a správať sa na základe prijatých morálnych hodnôt. Iní autori
vysvetľujú realizáciu dobrovoľníctva na základe princípov behavioralizmu, pričom často býva
analyzované aj z pohľadu funkcionálnej teórie (Clary & Snyder, 1999). Funkcionálna teória
vychádza z troch hlavných zásad týkajúcich sa dobrovoľníctva. Dôležité tvrdenie tejto teórie
je, že jednotlivci sa ho rozhodnú vykonávať pre naplnenie rôznych psychických funkcií
(Clary et al., 1998; Clary & Snyder, 1999). Ďalším vysvetlením je, že ho jedinci vykonávajú
na základe odlišných motívov. Táto teória hovorí, že široký rozsah motívov (osobné i
sociálne) dobrovoľníka podlieha situáciám, ktoré môžu saturovať jeho psychologické potreby.
Druhý súbor štúdií, ktoré vykonávali Clary et al. (1998), testovanej hypotézy týkajúcej
sa fáz priebehu dobrovoľníckej činnosti a spokojnosti dobrovoľníkov počas nej. Ich prvá
štúdia skúmala kľúčový aspekt funkcionálnej teórie, a spojenie hodnoty motivačných
pohnútok s možnosťami, ktoré ponúka životné prostredie. Výsledky druhej štúdie podporili
ďalší aspekt funkcionálnej teórie: ak dobrovoľnícka práca umožňuje individuálne uspokojiť
motivačné ciele jedinca, jeho spokojnosť bude výrazne zvýšená. Napokon, výskumníci
vykonali tretiu štúdiu na testovanie rozšírenia funkčnej teórie: dobrovoľníci, ktorých motívy
sú naplnené zostanú s väčšou pravdepodobnosťou pracovať ako dobrovoľníci bez ohľadu na
časový horizont.
46
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Neskôr aj tvorcovia politiky si uvedomili dôležitosť realizácie dobrovoľníckych
programov pre kariérny rast človeka a pre spoločnosti, ktorá tak dostáva príležitosť k riešeniu
sociálnych problémov (Freedman, 1993). To viedlo k zvýšeniu záujmu o dobrovoľníctvo v
školskom prostredí i na akademickej pôde, prostredníctvom ktorého si môžu študenti rozvíjať
zručnosti a zmysel pre občiansku zodpovednosť. Cez presvedčenie, že dobrovoľníctvo je
prínosom ako pre jednotlivcov, tak pre spoločnosti, výskumní pracovníci ukázali, že len
vybraná skupina osôb je priťahovaná k tejto oblasti.
Systémové teórie sú založené na tom, že jednotlivci, skupiny a komunity sú súčasťou
systému, na druhej strane každý ľudský systém má subsystém, ktoré sa vzájomne prelínajú
prostredníctvom stálej a dynamickej transakcie vstupov a výstupov a plnia rôzne funkcie.
Dobrovoľníctvo je jedným zo spôsobov vzájomnej transakcie, ktorá môže nastať medzi
rôznymi systémami. Ľudia, ktorí robia dobrovoľníctvo sa učia nové veci a cítia sa byť
užitočnými a potrebnými. Na druhej strane ľudia-prijímatelia pomoci majú prospech z
poskytovaných služieb a získavajú tak ďalšie benefity. Dobrovoľníctvo napomáha k zmene
spôsobu, akým ľudia uvažujú o druhých, aby rôzne skupiny, kultúry a komunity mohli spolu
fungovať a podporoval sa pocit dôvery a spolupatričnosti medzi členmi komunity. Inými
slovami, dobrovoľníctvo vytvára príležitosti k väčšej rozmanitosti vstupov a výstupov, čo je
dôležité pre posilnenie systémov a subsystémov.
Teória sociálneho učenia, jej základom je modelovanie a napodobňovanie, cez ktoré sa ľudia
môžu učiť novému správaniu, alebo zmeniť svoje súčasné správanie tým, že sledujú
správanie ostatných. Teória sociálneho učenia poskytuje užitočný rámec pre vytvorenie
koncepcie dobrovoľníctva a vychádza z toho, že rodina a priatelia sú často cesty, ktorými
ľudia prichádzajú k dobrovoľníckej práci. Iné štúdie prezentujú, že základ sociálneho učenia
spočíva v tom, že rodičia učia svoje deti prosociálnym hodnotám a sami slúžia ako príklad k
tomu, aby vedeli rozlíšiť, čo je správne a čo nie (Janoski & Wilson, 1995).
Kľúčovým pojmom tejto teórie je efektívnosť človeka ako takého (self-efficacy);
poukazuje na to, že čím dlhšie sú ľudia dobrovoľníkmi, tým sú ochotnejší skúšať iné typy
dobrovoľníckej služby, pretože majú vyvinutý zmysel pre chápanie seba ako užitočného
nástroja.
Na formovanie vývinu osobnosti majú rozhodujúci význam skúsenosti získané pod
vplyvom prostredia, ako aj činnosťou človeka. Dobrovoľníctvo je považované za nástroj
učenia, posilňuje vzájomnú interakciu medzi ľuďmi a sociálnym prostredím, umožňuje
47
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
adaptáciu jedinca na premenlivé životné podmienky a učí ho pružne reagovať na potreby
komunity.
Teória empowerment je založená na presvedčení, že pre rozvoj ľudských zdrojov a pre
sociálne zmeny je nevyhnutný priestor, aby ľudia mohli získať väčšiu kontrolu nad životom.
Dobrovoľníctvo nielen posilňuje užívateľov pomoci, ale je aj prostriedkom pre
dobrovoľníkov, aby získali „posilnenie“ prostredníctvom získaných skúsenosti a poznatkov.
Myšlienka empowermentu často stavia a odvoláva sa na marginalizované skupiny, ako sú
seniori, ľudia žijúci odlišným spôsobom života, osoby so zdravotným postihnutím, a je často
spájaná so ženami. Jedna štúdia za druhou ukázali, že posilnenie postavenia žien je prínosné
pre komunitu, sociálny a hospodársky rozvoj, ako aj pre vnútornú hodnotu ženy samotnej.
Ženy sú nielen dôležité pre ekonomickú produktivitu, ale tiež majú zmysel pre potreby ich
komunít, a tak zohrávajú dôležitú úlohu pri rozvoji spoločenských podmienok a majú väčšiu
tendenciu zapájať sa do dobrovoľníckych programov. K empowermentu môže dôjsť len
prostredníctvom participácie, kde jedinec získava zručnosti. Štúdie obsahujú prípady, v
ktorých rozvoj zručností umožnil ľuďom zlepšiť ich vlastné životy a životy druhých, a tiež
ukazujú akú zásadnú úlohu dobrovoľníci zohrávajú v prenose kompetencií a v realizácii
rozvojových programov
zameraných
na
zmocnenie-empowerment
komunity
i celej
spoločnosti (interný materiál IAVE).
Teória empowerment vrátane teórie konfliktov si uvedomuje vplyv vzájomných
vzťahov, ktoré majú silu zabrániť alebo začať štrukturálne zmeny v sociálnych systémoch.
Okrem toho zdieľajú presvedčenie, že zmena nastane, len ak existuje dosť ľudí, k vytvoreniu
kolektívnej akcie, ktorá núti k zmene, najmä ak je žiaduca. Uvedené inak, kolektívna akcia
musí vyrásť zo životných skúseností zdieľaných jednotlivcami, ktorí sú ochotní spoločne
pracovať na riešení spoločného sociálneho problému (Lee, 2001).
Z psychologického hľadiska empowerment zahŕňa 4 dimenzie: význam, kompetencie,
sebaurčenie a vplyv (Spreitzer, 1995). Účasť na dobrovoľníckom programe posilňuje
osobnosť človeka vtedy, ak neabsentuje žiadna zo spomínaných dimenzií. Význam sa
vzťahuje na hodnotu, ktorú dobrovoľník pripisuje tomu, čo robí. Kompetencie majú
individuálny rozmer, ide o vieru dobrovoľníka vo svoje schopnosti a zručnosti úspešne
vykonávať službu iným. Sebaurčenie výrazne determinuje rozhodnutie človeka, akou cestou
bude v živote kráčať. A nakoniec, dopad - dobrovoľník verí, že ona alebo on môže ovplyvniť
dianie okolo seba a to ho posilňuje nielen pokračovať vo vykonávaní dobrovoľníctva, ale aj
vo využívaní dostupných príležitostí a zdrojov na sebarozvoj.
48
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Človek, ktorý vykonáva dobrovoľnícku prácu dlhodobo má väčší šancu k tomu, aby
dokázal využiť všetky možnosti sa rozvoj osobnosti na profesionálnej i personálnej úrovni
a to za predpokladu, že zabezpečenie manažmentu dobrovoľníctva je kvalitné a efektívne.
Z hľadiska teórie skupinovej dynamiky vychádzame z toho, že k empowermentu
dochádza cez vykonávanie dobrovoľníckej práce práve prostredníctvom vzájomného
zdieľania skúseností a vzájomného pôsobenia medzi dobrovoľníkom, organizáciou a
klientom. Z tohto uhla pohľadu empowerment dobrovoľníkov i občanov znamená zahrnutie
ich do rozhodovacích procesov, ktoré determinujú ich život (Pimbert, Wakeford, 2001, In:
Lasker, Guidry, 2009). No na druhej strane sa v praxi stretávame s problém, že dobrovoľníci
sú využívaní na činnosti či aktivity, z ktorých oni sami nemajú prospech, čo môže
v konečnom dôsledku viesť nielen k strate dobrovoľníka, ale aj k jeho degradácii. Najväčším
predpokladom na rozvoj dobrovoľníka je, ak pracuje v podnetnom prostredí a je súčasťou
pracovného tímu, s ktorým sa podieľa na riešení problémov a organizácii chodu organizácie.
Vtedy sa dobrovoľnícka práce zároveň stáva nástroj empowermentu jedinca.
Z hľadiska teórie empowerment môžeme dobrovoľníctvo vnímať ako nástroj na: 1.
posilňovanie osobnosti dobrovoľníka a jeho kompetencií do budúceho života, aby bol
schopný saturovať potreby svoje i iných ľudí a rozvíjať zdroje komunity; 2. zmocňovanie
komunít ako takých cez dobrovoľnícke programy, ktoré v nich pôsobia.
Hlavným cieľom tvorby dobrovoľníckych programov nie je len zabezpečenie chodu
organizácie, poskytovania sociálnych služieb, voľnočasových aktivít, dobrovoľnej pomoci
klientom či získanie lacnej pracovnej sily - dobrovoľníkov, ale zároveň sa podieľa na rozvoji
a využívaní dostupných zdrojov komunity, ktoré sú nevyhnutné na riešenie sociálnych
problémov jej členov. Na základe spoločných záujmov sa dobrovoľníci spontánne stretávajú v
prirodzených spoločenstvách (cirkev, športová, mládežnícka organizácia a pod.). Ide
o posilňovanie komunity na lokálnej úrovni s využitým miestnych finančných i ľudských
zdrojov Z niektorých sa postupne stávajú profesionálne dobrovoľnícke centrá, ktoré sa ale
špecializujú na určitú cieľovú skupinu a určitý druh dobrovoľnej činnosti. Potom sa jedná
o emporwerment komunity na manažérskej úrovni cez profesionálne dobrovoľnícke centrá,
ktoré vyhľadávajú altruisticky zameraných občanov a ponúka im možnosť pracovať ako
dobrovoľník v najrôznejších oblastiach (Tošner, Sozanská, 2002).
Jej základným konštruktom na spoločenskej úrovni je vzájomná
participácia na dosahovaní cieľov, snaha o využívanie dostupných zdrojov a kritické
porozumenie sociálno-politického prostredia. Na komunitnej úrovni predstavuje kolektívnu
49
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Obr. 2 - Prehľad teoretických prístupov k dobrovoľníctvu
Teoretický
koncept
Špecifické črty teórie
Systémová teória
Väčšia rozmanitosť vstupov
a výstupov
Teória konfliktov
Moc
Nadhodnoty
Podradenosť
Fenomenologické
teórie
Jedinečnosť
sociálneho
konceptu
Pozitívne sebapoňatie
Otvorenosť
voči
zážitkom
umožňuje rast prostredníctvom
zmysluplných aktivít, tvorivého
prístupu k životu.
Modelovanie a imitácia
Efektivita jedinca (self-efficacy)
Teória
učenia
sociálneho
Teória
životnosti
človeka
(Life span theory)
Rozvojové trajektórie
Životné udalosti
Fázy ľudského života
Teória
výmeny
Výnosy, benefity a náklady
Vzájomná výmena
sociálnej
Maslowa teória
Hierarchia
potrieb
od
fyziologických až po vrchol –
sebaaktualizácia
Seba-transcendencia
Teória
zmocňovania
(empowerment)
Spojenie medzi mikro a makro
úrovňou,
zvyšovanie kritického vedomia.
Presun od pasivity k aktívnej
kontrole nad život. situáciami.
Aplikácia vo vzťahu
k dobrovoľníctvu
Prezentuje
výstupy
a výstupy
z dobrovoľníctva, ktoré benefitujú systémy
a subsystémy.
Dobrovoľníctvo poskytuje rôzne množstvo
a typy moci na dosiahnutie účelu,
spoločných cieľov, produkuje
nadhodnoty.
Ľudia z rôznych kultúr a komunít sú
zapojení
do
rôznych
oblastí
dobrovoľníctva.
Dobrovoľníctvo predstavuje slobodu voľby
a autentické ľudské vzťahy.
Dobrovoľníctvo vytvára prostredie pre
učenie, spájanie ľudí, ale aj výkon práce
netradičným spôsobom.
Dobrovoľníctvo môže zlepšiť život na
všetkých fázach vývoja a viesť k
významným životným udalostiam, ktoré
môžu zmeniť život jednotlivcov a komunít
Dobrovoľníctvo prináša mnoho výhod.
Jeho záväzkom je spojiť individuálne
a skupinové záujmy prostredníctvom
recipročnej výmeny.
Maslowa hierarchizácia potrieb je spájaná s
motiváciou ku správaniu, ale predovšetkým
ide o priame prepojenie vzostupnej úrovne
potrieb a vzťahujúcich hodnôt bytosti.
Hovoríme o prelínaní potrieb a hodnôt, teda
ide o tieto podoby hodnôt: 1. Spojenie
s potrebami všeobecne (ide o úroveň
potrieb, ich naplňovaním dochádza
k redukcii
tenzií;
2.
Spojenie
hierarchizácie hodnôt do úrovní, tá vyššia
je pre niektorých nedosiahnuteľná.
Podporuje kolektívnu činnosť smerujúcu
k posilneniu komunity či jednotlivcov.
Proces posilnenia je zacielený na
ovplyv.jedincov a sociálnych štruktúr ako
aj možností či slabostí, v rámci ktorých sa
realizujeme, tiež smerom k posilneniu
komunít, ktorých rozvoj závisí od
schopnosti využívať vlastné zdroje.
Zdroj: http://www.lyceumbooks.com/pdf/SW_w_Volunteers_Chapter_03.pdf/
50
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
činnosť na zlepšenie životnej úrovne a na individuálnej ide o zmocnenie jedincov, aby boli
schopní riešiť konflikty a bojovať za rozvoj prostredia, v ktorom sa pohybujú (Perkins, 1995).
Súhrnný pohľad na ďalšie prístupy, ktoré sa viažu k sociálnej oblasti a predovšetkým
k dobrovoľníctvu prezentuje obrázok nižšie. Táto schéma vyjadruje hlavné špecifické znaky
jednotlivých teórií v aplikácii na oblasť dobrovoľníctva.
Teoretický koncept prosociálneho správania
Prosociálne správanie – pomáhanie druhým, altruizmus a kooperácia – sú
ovplyvňované množstvom situačných, osobnostných, vývojových a rodinných faktorov
(Berkowitz & Grych, 1998). Viacerí autori rozdeľujú faktory determinujúce prosociálne
správanie do dvoch skupín: dispozičné a situačné. Dispozičné faktory chápeme ako dlhodobé
(prevažne vrodené faktory), ktoré ovplyvňujú človeka po celý jeho život. Na druhej strane
situačné (krátkodobé) faktory pôsobia na základe špecifických vonkajších okolností alebo na
základe aktuálneho psychického či fyzického stavu človeka.
Dobrovoľníctvo je často vysvetľované ako konštitutívne prosociálne správanie altruizmus a sociálna vzájomnosť a občianska angažovanosť (Penner, Dovidio, et al, 2005).
V súčasnosti autori Musick a Wilson (2008, s. 3) upozorňujú, že dobrovoľníctvo je forma
altruistického správania. Vzťah medzi dobrovoľníckou činnosťou a altruizmus je
pochopiteľné vzhľadom k tomu, že zahŕňa poskytovanie priamych služieb ostatným ľuďom,
vrátane saturácie potrieb núdznych a chorých (Chambre, 1995). Socializácia má na
prosociálne postoje ľudí a na zapojenie do dobrovoľníctva krátkodobé aj dlhodobé účinky
(Janoski, Musick a Wilson, 1998). Pevné spojenie medzi náboženstvom a dobrovoľníctvo
zdôraznuje skutočnosť, že je prosociálne správanie: filantropické správanie všeobecne, a
najmä dobrovoľníctvo sú častejšie u ľudí, ktorí uvádzajú, že sa aktívne podieľajú na
náboženské organizácie a chodia na bohoslužby pravidelne (Wilson & Janoski, 1995).
Najvýznamnejší faktor vzbudenia prosociálnej motivácie tvoria osobné normy spojené
s morálnymi záväzkami a s osobnou zodpovednosťou. Čím je vnímaná morálna povinnosť
väčšia, tým je väčší i pocit zodpovednosti za trpiacu osobu, práve tá predstavuje kľuč k
vzniku prosociálnej motivácie (Záškodná, Mlčák, 2007).
V tejto súvislosti sa zameriavame na význam internalizácie hodnôt a motivácie k
pomoci druhým. Pod vplyvom teórie Erika Eriksona o fázach ľudského vývoja sa poukazuje
51
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
na to, že generatívne fáza života začína v strednej dospelosti, kedy si jednotlivci začínajú
uvedomovať otázku úmrtnosti. Ako reakcia, ľudia začnú definovať svoje životné, túžia po
sebe niečo zanechať a niečo odovzdať ďalšej generácii (Kotre, 1984). Generativita je spojená
s kontextom pomáhania, vrátane dobrovoľníckej práce (Rossi, 2001). Navyše ľudia, ktorí
majú silný záväzok či vzťah ku komunite dobrovoľničia skôr pre jej prospech ako len zo
záujmu o túto prácu (Okun, Michel, 2006). V dobrovoľníckej práci sa odrážajú hodnoty
a normy človeka, ktorý ju vykonáva. Tento človek má zmysel pre morálnu povinnosť,
empatiu, altruizmus, sociálnu spravodlivosť, avšak vysoko altruistickí ľudia cítia pocit
morálnej povinnosti, ale nie vinu. Na druhej strane sú tu externé normy, alebo očakávania, že
veriaci ľudia budú ochotní viac pomáhať na základe vnútorných noriem, alebo náboženské
hodnoty, ktoré jednotlivci majú v sebe a ktoré motivujú pomôcť nezávisle na očakávaniach
druhých (Lee, Piliavin, a Call, 1999; Wilson, 2000).
Táto teória tiež vysvetľuje, že dobrovoľníctvo je prosociálne, ale nie je úplne bez
osobného prospechu. Ľudia sa tak zapájajú do organizácie ako aj sociálnych problémov,
ktoré sa spájajú s ich životmi. Preto dobrovoľná práca úzko súvisí so životným cyklom: ľudia
sa sťahujú do a z dobrovoľných združení a vykonávajú dobrovoľnícku prácu v rôznych fázach
svojho života a v oblastiach, ktoré sú napojené na ďalšie aspekty ich života. Napríklad
teenageri sa angažujú v mládežníckych organizáciách a rodičia sa zasa podieľajú na
činnostiach týkajúcich sa detí či iných dospelých (Rotolo, 2000).
Batson a Fultz (In Výrost, Slaměník, 1997) skúmali v minulosti vzťahy medzi
empatiou a prosociálnym správaním a dospeli k záveru, že ľudia vysoko empatickí vykazujú
zároveň vyšší stupeň altruizmu. Penner a Finkelstein (1998) sledovali súvislosť medzi
osobnostnou prosociálnou orientáciou a druhom prosociálneho správania. Vo svojom
výskume pracovali s dvoma zložkami: empatiou orientovanou na druhých a prospešnosťou.
Výskum potvrdil, že prvá zložka súvisí so starostlivosťou, ochotou a opatrovateľskými
sklonmi. Druhú zložku spojili s dominanciou, sebaefektivitou a sebadôverou vo vlastné
kompetencie. Penner a Finkelstein (1998) sa domnievajú, že medzi ľuďmi existujú v kontexte
pomáhania rozdiely v motivačných mechanizmoch v závislosti na tom, ktorá z dvoch
dispozičných dimenzií je dominujúca. Osoby s vyšším podielom empatie pomáhajú z dôvodu
záujmu o blaho druhých, u osôb s aktívnejšou zložkou úslužnosti hrá významnou motivačnú
rolu satisfakcia z kompetencie a pocitu zodpovednosti a nápomocnosti (In Záškodná,
Kubicová, 2008).
52
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Vývoj prosociálneho správania determinujú nasledovné činitele:
1.
Poznanie – schopnosť porozumieť a chápať situáciu druhej osoby, s cieľom pomôcť
mu zvládať túto ťažkú situáciu.
2.
Motivácia – záujem o druhých, o potreby ľudí okolo a túžba byť nápomocný.
3.
Situačné – ide o vytváranie vhodných podmienok ktoré posilňujú takéto správanie
zahrňujúcim sociálne normy a pravidlá.
4.
Výchova – rodičia sú pozitívnymi sociálnymi modelmi pre dieťa, poukazujúc na
morálne riešenie konfliktov s dôrazom na humánne potreby a zásady (Vacek, 2008).
Výskumy ukazujú, že prosociálne správanie obsahuje multidimenzionálny konštrukt.
Carlo & Randall (2002) rozdelil prosociálne správanie na altruistické (dobrovoľnícke
pomáhanie motivované potrebou pomoci a starostlivosti o druhých), občianske (záujmové
správanie), správanie v kríze, emocionálne (empatia a emocionálna podpora druhých), a
požadované.
Ďalší výskum (napr. Graziano a Eisenberg 1997; Ashton et al. 1998) sa zameral na
osobnostné vlastnosti a ich vzťah na prosociálne správanie. Vychádza z toho, že ochota
pomáhať súvisí s Big Five teóriou osobnosti, na základe ktorej môžeme uviesť rozdielne
sklony ľudí k prosociálnemu správaniu. Graziano et al. (2004) zistili, že rysy osobnosti
korelujú s prosocialitou človeka. Penner et al. (1995) pozornosť venovali vlastnostiam, ktoré
zahŕňajú takzvanú "prosociálnu osobnosť.", pritom identifikoval dva rozmery: Prvý sa týka
prosociálnych myšlienok a pocitov, ako je zmysel pre zodpovednosť, kognitívne zážitky či
empatia orientovaná na iných alebo súbor osobnostných rysov. Druhým faktorom je vlastné
presvedčenie, že takéto správanie je užitočné a malo byť príslušné každému na základe
súdržnosti, spriaznenosti .
Vo všeobecnosti prosociálne správanie v sebe zahŕňa prvky altruizmu, solidarity,
dobročinností a pomáhania. Jednotlivé jeho zložky sa odlišujú vzhľadom na prínos pre
daného jedinca a úžitok, ktorý z toho má príjemca prosociálneho správania. Otázkou, prečo
človek pomáha druhému človeku sa zaoberá množstvo teórií.
Zástupcovia sociobiologického prístupu predpokladajú, že človek prináša úžitok
druhým preto, aby sa zachovali a rozširovali gény, ktoré sám zdieľa s tým, komu úžitok
prináša (Graziano, 2007). Z hľadiska teórie sociálneho učenia je prosociálne správanie
naučené, pretože už od detstva fungujeme na odmenách a trestoch (Rushton, 1981). Rushton
(2004) zdokumentoval genetickú zložku variácie v reakcii na sociálnu zodpovednosť a
vytvoril dotazník, ktorý sa, podľa poradia, vzťahuje na hlasovanie vo voľbách, na zapájanie sa
53
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
do dobrovoľníckych združení a na ochotu pomáhať druhým. Možnosť, že gény hrajú nejakú
úlohu v podpore dobrovoľníckej práce je preto dôležitým krokom vo vyšetrovaní etiológie
tejto formy sociálnej participácie v spoločnosti.
Altruistické správanie ako základ k účasti na dobrovoľníctve, zdá sa byť
čiastočne geneticky podmienené. Fowler et al. (2008) citujú širokú škálu štúdií vysvetľujúce
silný
genetický
základ
pre
prosociálne
osobnosti
a
správanie,
a
nedávne
výskumy dospeli k záveru, že "ľudské bytosti sú biologicky náchylné správať sa prosociálne"
(Dovidio et al., 2006, s. 312). Je isté, že je nepravdepodobné, že existuje priama súvislosť
medzi génmi a prosociálnym správaním, ale je pravdepodobné, že gény podporujú vyjadrenie
osobnostných rysov, ako empatia (Graziano & Eisenberg, 1997), a empatickí ľudia majú väčší
predpoklad stať sa dobrovoľníkmi (Musick & Wilson, 2008). Dobrovoľníctvo je významnou
formou prosociálneho správania, ktoré stojí za ďalší výskum (Clary et al., 1998).
Podľa teórie sociálnej zmeny alebo podľa analýzy nákladov a ziskov sa snaží každý
človek z dlhodobého hľadiska maximalizovať svoj vlastný úžitok, preto v prípade pomáhania
porovnáva subjektívne vnímané náklady na prosociálne konanie s potencionálnymi odmenami
(Dovidio et al., 2006). Odmena pritom môže byť i nehmotného charakteru. Jednou z nich
môže byť presvedčenie, že mu bude jeho pomoc v budúcnosti vrátená.
Ďalšou teóriou, ktorá sa snaží vysvetliť podstatu prosociálneho správania je teória
sociálnej normy. Sociálnu normu by sme mohli považovať za určitý štandard, ktorý reguluje
správanie jedinca v skupine alebo v spoločnosti. V tom ako sú tieto normy definované v danej
skupine, môžu byť prípustné alebo neprípustné. V našom prípade sa jedná ale predovšetkým o
normy, ktoré určitým spôsobom môžu ovplyvňujú prosociálne správanie. Pri niektorých
udalostiach sa stretávame alebo počujeme ako sa človek obetoval, aby zachránil druhého.
Podľa predchádzajúcich teórií, zvlášť recipročného altruizmu, takéto správanie nezapadá do
súvislosti rozhodovania vo vzťahu - vynaloženie nákladov, následne získaná odmena. Takéto
správanie môžeme vnímať ako poskytnutie pomoci bez ohľadu na vlastný prospech, ale v
súlade s vlastnou hodnotovou orientáciou. Druhé vysvetlenie môžeme nájsť práve v
sociálnych normách, ktoré sa stávajú v daný moment prebiehajúcej situácie hnacou silou
prosociálneho správania. Norma v tomto prípade predstavuje určité očakávanie spoločnosti,
ako by sa mal jedinec v určitej situácii zachovať alebo jednať. Dalo by sa povedať, že normy
určujú vhodné spôsoby interakcie medzi ľuďmi (Výrost, Slaměník, 2008).
Uvádzané sú najčastejšie tieto dve normy, ktoré podmieňujú motiváciu k
prosociálnemu správaniu. Jedná sa o normu sociálnej zodpovednosti a reciprocity. V prípade
54
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
sociálnej zodpovednosti sa predpokladá, že pomoc bude poskytnutá vtedy, keď jedinec
potrebuje pomoc a je na nej závislý. Typickým príkladom sú živelné pohromy či tragické
nešťastia v rodine. Ochota pomôcť obetiam v tomto prípade je oveľa väčšia, než keď príčinou
je vlastné zavinenie, alebo nedbalosť. Druhou normou je reciprocita (Pravidlo, ktoré
pojednáva o tom, že by sme sa mali k druhým správať tak ako sa oni správajú k nám, resp.
ako chceme, aby sa správali). Príkladom tejto normy môže byť napr. poskytovanie
pozitívneho príkladu pre ostatných a empatické správanie (Ross, Miller 2002). Miera empatie
je jeden z najdôležitejších faktorov, ktoré sa podieľajú na prosociálnom správaní. Ukazuje sa,
že ,,vcítením" sa do situácie druhého človeka, môžeme jednoduchšie rozpoznať jeho
prežívanie a tým pádom aj byť nápomocný v jeho ťažkostiach. Dobrovoľnícka práca si
vyžaduje veľkú dávku empatie, solidarity, osobnej zainteresovanosti a vzájomného rešpektu
a zároveň dobrovoľník musí disponovať predpokladmi na rozvoj prosociálneho správania
a cítenia.
Teórie vzniku a vývoja neziskových organizácií
Na záver je dôležité vysvetliť teórie, ktoré sa dotýkajú neziskových organizácií
v rámci ktorých dobrovoľníci pôsobia a ktoré zastrešujú dobrovoľnícke programy.
Mimovládny sektor na Slovensku zohráva významnú úlohy najmä preto, že aktivizuje
občiansku iniciatívu, odhaľuje sociálne problémy a podieľa sa na ich riešení, upozorňuje na
sociálnu nespravodlivosť a dozerajú na dodržiavanie princípu transparentnosti. Jeho podstata
spočíva i tom, že podporuje rozvoj dobrovoľníckych organizácií ako aj dobrovoľníckych
programov, v rámci ktorých si občania rozvíjajú ľudský kapitál, ale podieľajú sa budovaní
sociálneho kapitálu v spoločnosti. Dobrovoľníctvo sa stáva neoddeliteľnou súčasťou
neziskového sektora, ktorého vývojom sa venujeme v tejto časti.
Pokiaľ ide o vznik neziskového sektora a jeho organizácií, mnohí analytici poukazujú
obzvlášť na tendenciu neziskových organizácií vznikať tam, kde sa ani štátu, ani trhu
nepodarilo dobre uplatniť a kde chýbajú službe pre občanov alebo sú nedostatočne rozvinuté.
Mimovládny sektor tak plní úlohu „vykrývača“ trhu, avšak ani zďaleka nie je jedinou, ktorú
neziskový sektor v spoločnosti zohráva. Oveľa podstatnejšia než rola dočasného náhradníka je
totiž schopnosť neziskových organizácií štát a trh vhodne a úspešne dopĺňať. „Spoločenské
vedy na [otázky ohľadom vzniku a vývoja neziskového sektora] odpovedajú svojimi teóriami,
55
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
ktoré Salomon a Anheier v jednej zo svojich medzinárodných porovnávacích štúdií (s názvom
Social Origins of Civil Society: Explaining the Nonprofit Sector Cross-Nationally
vypracovanej v rámci projektu Johns Hopkins) zhrňujú do šiestich základných kategórií:
1. Teória heterogenity (zlyhávanie trhu / zlyhávanie štátu)“ vychádza z predpokladu
neschopnosti samotného slobodného trhu zabezpečiť pre občanov v dostatočnej miere
potrebné verejné statky. Takýmto tržným zlyhaním klasická ekonómia zdôvodňuje existenciu
štátu, ktorý má však, obzvlášť v sociálne, nábožensky či etnicky heterogénnej spoločnosti,
taktiež tendenciu zlyhávať, a to z dôvodu nedostatočnej podpory jeho verejných politík zo
strany občanov. Títo začnú vytvárať neziskové organizácie, aby si zaistili tovar a služby,
ktoré im ani trh, ani štát zabezpečiť nedokážu.
2. Teória prídavného faktora (sociálni podnikatelia) na rozdiel od teórie predchádzajúcej,
zastáva názor, že vznik neziskových organizácií nemôže byť podmienený len jediným
faktorom, t.j. tržným a štátnym zlyhaním. Ďalším, resp. prídavným faktorom je prítomnosť
tzv. sociálnych podnikateľov predstavujúcich špeciálne motivovanú skupinu s tendenciou
uspokojovať potreby ľudí skrz neziskové organizácie. Tento prídavný faktor je obzvlášť v
výrazný pri získavaní nových veriacich v prostredí vyznačujúcom sa náboženskou
heterogenitou a konkurenciou.
3. Teória dôvery (zmluvné zlyhanie) podobne ako dve predchádzajúce teórie, považuje
zlyhanie trhu za dôvod vzniku neziskových organizácií. Zastáva však názor, že problémom
nie je neschopnosť trhu dostatočne uspokojiť potreby občanov, ale skôr nedostatok dôvery z
ich strany. Informačná asymetria nedovoľuje spotrebiteľovi dostatočne posúdiť kvalitu
ponúkaných služieb a tovaru a táto neistota následne zabraňuje uskutočňovaniu obchodných
transakcií.
4. Teória sociálneho štátu (neziskový sektor ako reziduálna kategória)“ vníma neziskové
organizácie ako „predmoderné mechanizmy riešenia sociálnych problémov využívané hlavne
v tradičných spoločnostiach,“ z ktorých sa však po nástupe industrializácie a „viac menej
automatickom“ zavedení štátnej sociálnej politiky stala akousi reziduálnou kategóriou.
5. Teória vzájomnej závislosti (zlyhanie neziskových organizácií) presadzuje myšlienku, že
vznik neziskových organizácií nemôže byť výlučne pripisovaný ani zlyhaniam trhu a štátu,
ani predpokladu, že vzťah medzi štátom a neziskovými organizáciami je nevyhnutne
konfliktný. Teória vzájomnej závislosti naopak vníma tento vzťah ako perspektívny a priam
predurčený ku spolupráci a snahe kompenzovať nedostatky toho druhého. V prípade
neziskových organizácií rozlišujeme štyri typy „zlyhaní neziskových organizácií“ :
56
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
filantropická nedostatočnosť (t.j. problémy spojené s vytváraním dostatočných zdrojov),
filantropický paternalizmus (t.j. namiesto podpory samostatnosti klientov má nezisková
organizácia tendenciu vybaviť všetko za nich), filantropický amaterizmus (t.j. problém s
nedostatočným
množstvom
odborných
pracovníkov,
či
členov)
a
filantropický
partikularizmus (t.j. neschopnosť neziskových organizácií pokryť všetky existujúce potreby s
ich špecifikami).
6. Teória sociálnych zdrojov vychádza z predpokladu, že vznik neziskových organizácií je
spätý s určitými spoločenskými vrstvami. Funkčnosť takéhoto vzťahu je daná historickou
úlohou, ktorú jednotlivé vrstvy zohrávajú v politickom zápase určujúcom konečnú podobu a
smerovanie štátu. Neziskové organizácie v tomto prípade predstavujú „dôležitý [a v sociálnej
a ekonomickej štruktúre spoločnosti pevne ukotvený] faktor sociálnej a politickej
spolupráce“. V prípade teórie sociálnych zdrojov Salomon a Aneheier rozlišujú štyri základné
modely. Zatiaľ čo liberálny, sociálnodemokratický a korporativistický model boli vyčlenené
na základe štúdie známeho dánskeho sociológa Gøstu Esping-Andersena s názvom The Three
Models of Welfare Capitalism, štvrtý etatistický (statist) model bol pridaný samotnými
autormi štúdie Social Origins of Civil Society . Stručné charakteristiky spomínaných štyroch
modelov sú nasledujúce:
o Pre liberálny model sú typické snahy zminimalizovať integráciu štátu do sociálnych
služieb, a naopak, podporovať riešenia vychádzajúce z iniciatívy súkromných osôb a
dobrovoľníctva.
o Sociálnodemokratický model preferujúci služby zabezpečované štátom je v
podstate pravým opakom predchádzajúceho modelu. Neziskovým organizáciám je poskytnutý
len veľmi malý priestor a ich úlohou nie je ani tak poskytovanie služieb, ako vytvorenie akejsi
základne umožňujúcej vyjadriť názor, či prezentovať určité sociálne alebo politické záujmy.
o Štáty, ktoré sú priradené ku korporativistickému modelu štedro podporujú sociálne
programy. Zároveň sa vyznačujú i pomerne rozsiahlym neziskovým sektorom, ktorý pre štát
predstavuje akýsi „rezervoár kľúčových sociálnych elít, ktoré v pozícii vyjednávačov dokážu
zabrániť radikálnejším požiadavkám na štátne dotácie“ .
o V prípade etatistického modelu si štát zachováva značný stupeň samostatnosti a
slúži predovšetkým svojim vlastným záujmom, prípadne záujmom ekonomických elít.
Neziskové organizácie sú odsunuté na okraj spoločnosti ako predstavitelia vedľajších
záujmov.
57
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Vzhľadom na vývoj neziskového sektora v Slovenskej republike nie je možné
opomenúť jeho zložku, ktorou sú mimovládne organizácie, tie majú na Slovensku najčastejšie
právnu formu občianskych združení, nadácií, neinvestičných fondov a neziskových
organizácií poskytujúcich verejnoprospešné služby. Tieto organizácie pôsobia v oblasti
vzdelávania, výskumu, práce s deťmi a mládežou, sociálnych a charitatívnych aktivít,
zdravotníctva, životného prostredia, kultúry, športu, rekreácie, ľudských práv, menšín, či
práce v lokálnych komunitách. Súčasťou občianskej spoločnosti je aj veľká skupina
organizácií, ktorá sama seba nevníma ako súčasť tretieho sektora a nijakým spôsobom sa
nepodieľa na jeho spoločných aktivitách (napríklad mnohé športové kluby, záujmové spolky,
voľnočasové združenia). Patria sem aj občianske iniciatívy, kluby a aktivity, ktoré nemajú
inštitucionalizovanú a formalizovanú podobu a nedisponujú vlastnou právnou subjektivitou,
odborové a zamestnávateľské zväzy, stavovské združenia, profesijné komory a ďalšie
inštitúcie organizovaných záujmov. Špecifickú a autonómnu súčasť občianskej spoločnosti
predstavujú cirkvi a náboženské spoločnosti.
Mimovládny sektor sa vyznačuje vyššou mierou efektívnosti v porovnaní s verejným
sektorom. Je to dané jeho väčšou pružnosťou, nezaťaženosťou byrokratickými obmedzeniami,
využívaním práce dobrovoľníkov a schopnosťou kombinovať rôzne zdroje financovania.
Pozícia mimovládneho sektora je založená na tom, že sa angažuje v oblastiach, ktoré nie sú
dostatočne lukratívne pre podnikateľský sektor, a zároveň v nich dokáže pôsobiť efektívnejšie
ako sektor verejný. Úlohou štátu je vytvoriť dostatočné podmienky na to, aby občianska
spoločnosť mohla fungovať a prosperovať (Občianska spoločnosť a neziskový sektor, In
http://www.tretisektor.gov.sk/obcianska-spolocnost-a-neziskovy-sektor/).
Vnútorná dynamika a štruktúrovanosť neziskového sektora sú výslednicou
vzájomného ovplyvňovania aktívnej a pasívnej časti spoločnosti. Výskumy verejnej mienky
týkajúce sa
dobrovoľníctva a darcovstva opakovane potvrdzujú štatisticky významný vzťah oboch týchto
javov k členstvu v mimovládnych organizáciách. Opakovane sa potvrdzuje jeden zo záverov
medzinárodného porovnávacieho výskumu dobrovoľníctva, ktorý hovorí o význame
sociálnych sietí pre aktivizáciu jednotlivcov. Takýto záver by pravdepodobne potvrdili aj
údaje o charakteristikách či profile tých, ktorí určili, komu majú ísť 2 % zo zaplatených daní.
Možno formulovať hypotézu, že aktívne rozhodovanie o 2 % urobili v minulých rokoch tí
platcovia dane, ktorí sú členmi mimovládnych organizácií, užívatelia ich služieb, resp. majú
s takýmito ľuďmi vytvorené relatívne silné personálne väzby. Aj keď výskumných údajov v
58
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
tejto oblasti je zatiaľ málo, nepriamo takýto záver potvrdzuje aj skutočnosť, že napriek
relatívne silnej kampani mimovládnych organizácií (MNO), sa podiel tých fyzických osôb,
ktoré rozhodli o 2 % z dane zvyšuje len veľmi pomaly (Strečanský a kol., 2005).
Z hľadiska užitočnosti ľudia na Slovensku vnímajú MNO prevažne v priaznivom
svetle. Tradične najvyššiu užitočnosť verejnosť prisudzuje MNO s najvýraznejšou servisnou
funkciou, ktoré poskytujú sociálne služby ľuďom v núdzi a pôsobia v oblasti zdravia, za nimi
nasledujú služby zamerané na ochranu a rozvoj životného prostredia a rozvoj obce, mesta či
sídliska, zamerané na odhaľovanie prípadov korupcie vo verejnom sektore; zaoberajúce sa
problémami žien a presadzovaním ich práv; až po MNO obhajujúce práva občanov voči štátu
a súkromným vlastníkom (tamtiež).
Pripomeňme, že slovenská verejnosť hodnotí poslanie MNO ako užitočné. Podľa
uskutočnených výskumov sa obraz MNO v očiach verejnosti postupne zlepšuje. Mierny
nárast informovanosti o MNO a posilnenie ich pozitívneho imidžu odrážajú aj zistenia o ich
dôveryhodnosti. Na rozdiel od miestnych zastupiteľstiev, NR SR či politických strán sa
dôveryhodnosť MNO mierne zvýšila (tamtiež).
V porovnaní s inými hodnotenými krajinami je Slovensko v oblasti rozvoja
mimovládneho sektora na treťom mieste po Estónsku a Poľsku. "Jedinou oblasťou, ktorá sa
dlhodobo pohybuje pod hranicou konsolidovanosti, je finančná životaschopnosť tretieho
sektora na Slovensku" (Smolová, 2008).
Načo sú nám teórie?
Teórie, ktoré sa snažia o vysvetlenie významu dobrovoľníctva, jeho podstaty
a konceptu z hľadiska iných vedeckých koncepcií, popísať princípy a motívy rozhodovania sa
jedinca pre nezištnú prácu a jeho benifity, nám tak umožňujú uvedomovať si dôležitosť
a opodstatnenosť dobrovoľníctva v spoločnosti nielen z hľadiska budovania jej kohéznosti,
noriem a hodnôt, sociálneho i ľudského kapitálu, ale najmä pre jej udržateľnosť, kontrolu
a fungovanie. Altruistické formy správania a dobročinnosť sprevádzajú človeka od nepamäti a
otázka pomoci človeka človeku je obsiahnutá v mnohých etických i filozofických teóriách,
pričom psychologického a sociologické koncepcie nazerajú na tendencie k prosociálnemu
správaniu sa.
Vo svojom živote sa riadime princípmi a teóriami, o ktorých zväčša nevieme, že ide
o nejakú teóriu alebo normu, avšak determinuje naše konanie i zmýšľanie. Príkladom sú
etické princípy i psychologické teórie vychádzajúce z toho, že zdravý súcit, empatia a pomoc
59
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
obohacujú život človeka o ďalší rozmer. Pokiaľ dokážeme aspoň niekedy spojiť naše šťastie s
šťastím druhých ľudí, priznať mu svoju hodnotu, otvoria sa nám nové dvere a dostaneme
príležitosť rozvinúť svoju osobnosť ďalším smerom než ponúka starosť len o vlastné záujmy.
Vychádzajúc zo životných skúseností podložených tiež subjektivistickou teóriou
hovoríme, že pokiaľ rodičia vychovávajú mladých k pozitívnemu prístupu k dobrovoľníctvu,
prípadne sú im sami vzorom v tejto oblasti ako aj vplyv sociálneho prostredia vedú
k vytváraniu silnejších prosociálnych postojov, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť vykonávania
altruistických činností a participácie na dobrovoľníckych programoch.
Teória
ľudského
kapitálu
vysvetľuje
predávanie
pozitívnych
prístupov
k
dobrovoľníctvu z iného hľadiska. Zástava názor, že rodičia nereprezentujú len ideály, hodnoty
ale „zásobujú“ svoje deti zdrojmi. To znamená, že rodičia, ktorí majú v spoločnosti vysoký
status, sú vzdelanejší sa do dobrovoľníctva zapájajú častejšie a v tomto smere pozitívne
ovplyvňujú aj svoje okolie.
V minulosti sa dobrovoľníctvo a platená práca zdalo byť nezlučiteľné a vládlo
presvedčenie, že dobrovoľnícku činnosť môžu vykonávať len nezamestnaní ľudia. V súčasnej
dobe sa tendencie menia. Ľudia, ktorí strávia veľa času v práci, chcú venovať určitý počet
hodín dobrovoľníctvu, pretože hľadaný iný rozmer vo svojom živote a duchovné naplnenie,
chcú naplniť akýsi pocit prázdnoty a zmeniť životný štýl, ktorý viedli doteraz. Platené
i neplatená práca môže výrazne zvýšiť sebavedomie a učiť organizačným i ďalším
schopnostiam, pretože človek sa aktivizuje. Za druhé, u jedincov s plným pracovným
úväzkom sa doba venovaná dobrovoľníckym činnostiam zvyšuje smerom k vyššiemu počtu
hodín strávených v zamestnaní (Wilson, 2000). Je možné, že pracovní doba nevypovedá len
o časové náročnosti práce, ale tiež o jej dôležitosti. Ľudia vykonávajúci práce spoločensky
vnímané ako prestížne viac inklinujú k dobrovoľníctvu (Wilson, 2000). Spolu s prestížnym
zamestnaním stúpa i pravdepodobnosť, že sa človek zapojí do dobrovoľného pomáhania
(Wilson a Musick, 1997). Napríklad ľudia v manažérskych pozíciách či vedúci pracovníci
majú väčšiu možnosť ovplyvniť stratégie podniku smerom k firemnému dobrovoľníctvu
a zapojiť tak väčší počet ľudí do dobrovoľníckych aktivít.
Naproti tomu teória racionálnej voľby nazerá na rozhodnutie jednotlivcov vykonáva
dobrovoľníctvo
z prospechárskeho
hľadiska.
Podľa
tejto
teórie
sa
ľudia
stávajú
dobrovoľníkmi preto, že takto dosiahnu väčší úžitok pre seba než aký by boli schopní
dosiahnuť ako neaktívni jedinci (to platí najmä u mladých ľudí, študentov). Zmeny
v prosociálnom správaní sú ovplyvnené týmito faktormi: rastúci potenciál žien, ktoré sa
60
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
častejšie zapájajú do dobrovoľníctva ako muži, vysoké nároky na ľudský kapitál, meniaci sa
hodnotový systém, globalizácia aj rastúce náklady na život a nízka životná úroveň. Teória
sociálnych zdrojov zasa predpokladá, že pravdepodobnosť stať sa dobrovoľníkom sa zvyšuje
spolu s rozširovaním formálnych a neformálnych sociálnych sietí a väzieb. Rozhodovanie
človeka je determinované jeho sociálnym kapitálom (napr. nadväzovanie medziľudských
vzťahov, sociálne kontakty, sociálne zdroje) a zároveň stupňom dôvery, ktoré má voči
neziskovej organizácii alebo komunite, v ktorej pôsobí sako dobrovoľník.
V tejto súvislosti pripomenieme teóriu sociálnej výmeny vysvetľuje prosociálne
správanie na základe ziskov a strát. Ľudia si v interakcii vymieňajú informácie, služby,
sympatie, lásku ale aj pomoc a to na základe vynaloženého úsilia a predpokladaného zisku
(odmeny). Na rozhodnutie o poskytnutí pomoci vplývajú: A) Náklady spojené s pomocou –
energia, čas, prekážky. B) Náklady spojené s neposkytnutím pomoci – kritika,
sebaobviňovanie. C) Odmena spojená s pomocou – ocenenie iných, sebaocenenie. D)
Odmena spojená s neposkytnutím pomoci – zisk z aktuálne vykonávanej aktivity.
Prostredníctvom dvoch všeobecne prijímaných sociálnych noriem, ktorými sú reciprocita a
sociálna zodpovednosť odborníci objasňujú prosociálne správanie. Taktiež empatia sa
považuje za vysvetľujúci princíp prosociálneho správania. Ďalej dôležitú úlohu zohrávajú
teórie o vnútornom, kognitívnom zrení ako rozhodujúcom faktore v dosahovaní morálnej
zrelosti a následne v prosociálnom správaní
Muž a žena majú určité genetické i biologické predispozície, ktoré sa prenášajú a tento
prístup vysvetľuje prosociálne správanie na základe určitých vrodených predispozícií.
Prosociálne správanie je výsledkom prirodzeného výberu, pretože zvyšuje šancu jedinca na
zapojenie na základe princípu vzájomnosti. Teória recipročného altruizmu vysvetľuje
prosociálne správanie medzi jedincami, ktorí nie sú v príbuzenskom vzťahu. Základom teórie
je predpoklad, že náklady pomáhajúceho budú nižšie ako prospech jedinca, ktorý potrebuje
pomoc.
Individualistický prístup naopak predpokladá, že jedinec si osvojil prosociálne
správanie v procese sociálneho učenia. Tento prístup môžeme rozdeliť na dva smery. Prvý
poukazuje na závery empirických štúdií, v ktorých prosociálne správanie podnecuje dobrá
nálada alebo prežívanie viny. Druhý prístup predpokladá, že prosociálne správanie je
podmienené určitými črtami a vlastnosťami osobnosti. Bierhoff (2006) poukazujú na to, že
pomáhanie je podporované dobrou náladou, ktorá môže byť navodená napríklad úspechom
61
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
alebo radosť z dobre vykonanej práce, čo je pre dobrovoľníctvo typické. Vo svojej štúdii
zistil, že pomáhanie je silne ovplyvňované pocitom viny. Prosociálne správanie sa vyskytuje
najmä v situácii, keď jedinec predtým danej osobe ublížil.
Autori (Mussen, Eisenberg, 1977; podľa: Žilínek 1996) definujú prosociálne správanie
ako činnosť s úmyslom pomôcť alebo prispieť inej osobe alebo skupine osôb bez toho, aby
nositeľ tohto správania očakával nejakú odmenu. Pritom táto činnosť má určité výdavky,
vyžaduje od neho obeť alebo vystavenie riziku.
Ako uvádza Bierhoff (2006, s. 338) „osobnostná podmienenosť prosociálneho
správania sa prejavuje najviac v dlhodobých vzťahoch a zväzkoch, napríklad pri práci pre
dobročinné organizácie“, alebo pri dobrovoľnom darovaní krvi (In: Baron, Byrne, 1995).
Medzi črty prosociálne orientovaných osobností patria: empatia, sociálna zodpovednosť a
vnútorné miesto kontroly. Pre prosociálne osobnosti sú charakteristické (Baron a Byrne,
1995):
1. Empatia, je dôležitou zložkou ich self-konceptu, cítia sa zodpovední za iných.
2. Tí, ktorí pomáhajú majú často predstavu spravodlivého sveta. Je to zovšeobecnené
očakávanie toho, že každý má to, čo si zaslúži. Ľuďom, ktorí trpia nezaslúžene potom títo
jedinci často pomáhajú.
3. Prosociálne osobnosti sú charakterizované vnútorným miestom kontroly. Človek s
vnútorným miestom kontroly je presvedčený, že situáciu dokáže nielen ovplyvniť ale si
ju aj prispôsobiť.
4. Sociálna zodpovednosť rozlišuje tých, čo pomáhajú a tých, čo nie. Títo ľudia si myslia, že
by sme mali robiť všetko pre pomoc iným.
5. Považujú sa za menej egocentrických ako ľudia, ktorí nepomáhajú.
Okrem situačných premenných ovplyvňujú naše rozhodnutie pomáhať aj osobnostné
vplyvy. Ochota pomáhať prirodzene súvisí s altruizmom, pričom človek konajúci altruisticky
za svoje činy neočakáva žiadnu odmenu, či už hmotnú alebo morálnu. Ľudia sa líšia v miere
altruizmu, čo môžeme ľahko spozorovať aj v jednoduchých životných situáciách.
„Sociálna psychológia sa zameriava na výskum toho, či je možné určiť osobnostné
vlastnosti, ktoré ovplyvňujú prosociálne správanie a akú úlohu majú emocionálne stavy“
(Slaměník, 1997, s. 352). Osobnostné vplyvy je veľmi ťažké vyčleniť, pretože prosociálne
správanie sa objavuje v neskutočne širokom spektre rozličných situácií, tieto situácie sa môžu
ale líšiť rôznymi podmienkami. Poskytnutie pomoci je ovplyvňované psychickým stavom a
62
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
tým, či sa jedinec cíti byť kompetentný poskytnúť pomoc. Ľudia sa líšia v poskytovaní
pomoci aj podľa sociálneho statusu. Ak by existovali osobnostné charakteristiky zodpovedné
za altruizmus, potom by sa mali prejaviť v každej prosociálnej situácii, mali by byť stále a
konštantné v čase. Z uvedených dôvodov vyplýva že to nie je celkom možné. Preto sú mnohí
psychológovia v tomto ohľade skeptickí. No napriek tomu vzniklo mnoho pokusov
o vymedzenie takýchto osobnostných premenných, napríklad (London 1970, podľa:
Slaměník, 1997). Určili sa niektoré vlastnosti osobnosti, ktoré by mohli predikovať
prosociálne správanie, ako napríklad, vysoká emocionalita, empatia, pozitívne sebaurčenie,
dôverčivosť, srdečnosť a otvorenosť.
Úloha pomáhajúcich modelov výrazným spôsobom ovplyvňuje pomáhanie druhým
tým, že jednotlivci vidia pozitívny príklad alebo nasledujú pomáhajúci akt. V Piliavinovom
experimente v metre experimentátori zistili, že keď nejaká osoba poskytla potrebnú pomoc,
tak sa k nej pridali aj ostatné. Z toho vyplýva, že ľuďom pomáha pri vyhodnocovaní situácie
ako naliehavej to, keď vidia, ako iná osoba zasiahne a poskytne pomoc. Môžeme to vidieť aj
pri prispievaní na charitu. Ak jedinec vidí, že sú vyzbierané už nejaké peniaze, tak rád
prispeje. Iní ľudia nám takto slúžia ako sociálne modely. Experimentálne túto hypotézu
potreby sociálnych modelov skúmali Bryan a Test (1967; In Baron, Byrne, 1995).
Všetky teórie týkajúce sa dobrovoľníctva a vysvetľujúce prosociálne správanie sa nám
snažia povedať jedno. Sme ľudia a nemali by sme zabúdať správať sa podľa toho. Len
málokto z nás si dostatočne uvedomujeme význam tohto hesla v živote: „Som tým, čím som,
vďaka tomu, čím sme všetci“. Preto by sme sa mali naučiť pozerať sa nielen na seba, ale
pozerať pred seba, vedľa seba aj okolo seba, možno tam uvidíme niekoho, kto bude
potrebovať pomoc. Žijeme v jednej spoločnosti a musíme si navzájom pomáhať a zároveň
musíme učiť pomáhať tých, ktorí to ešte nevedia a tak udržiavať tento cyklus vzájomnej
pomoci z generácie na generáciu.
Občianska participácia mladých ľudí
Otázkou občianskej participácie sa zaoberajú viacerí odborníci, ktorí poukazujú zväčša
na pokles záujmu mladých ľudí o dianie v komunite či vykonávanie dobrovoľníctva.
Záujem mládeže o prácu v občianskych združeniach sa stabilizoval na úrovni 5%-7%
a spoločne s činnosťou mladých ľudí v rozmanitých záujmových združeniach sa občianska
63
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
participácia v dobrovoľníckom sektore pohybuje na úrovni 15% (Macháček, 2005). Pričom
toto číslo je pohyblivé vzhľadom na to, že sa jedná o mladých ľudí, ktorých hodnoty sa menia
a posúvajú v priebehu života a majú menšiu tendenciu k stálosti pri vykonávaní občianskych
aktivít.
Zaujímavé sú aj ďalšie zistenia o občianskej participácii mládeže, ktoré naznačujú, že
mladí ľudia využívajú i netradičné formy ako napr. petície, ale aj nové formy občianskej
participácie, napr. virtuálne dobrovoľníctvo či internetové poradenstvo. Na druhej strane sa tu
ukazuje nový fenomén, že aj individuálna občianska participácia nadobúda formu finančného
daru, ktorým sa vyjadruje nielen solidarita, ale aj presunutie vlastnej kompetencie na nadácie
či občianske združenia, ktoré nás môžu zastupovať v rôznych oblastiach (sociálna práca,
ekológia), pričom predpokladáme, že ich aktivita je efektívnejšia ako vlastné angažovanie sa
(Macháček, 2005).
Toto zmýšľanie má svoje pozitívne i negatívne póly. Pozitívne je v tom, že cítime
solidaritu voči núdznym, ale na druhej strane sa akoby zbavujeme vlastnej zodpovednosti
osobne sa podieľať na riešení sociálnych problémov a finančný dar čiastočne považujeme za
ospravedlnenie z aktívnej neúčasti na živote komunity. Ďalšou stránkou veci je fakt, že nie
každý dokáže zastávať altruistický postoj, a preto darcovstvo vníma ako možnosť pomoci bez
nutnosti angažovať sa osobne.
Výsledky výskumu potvrdili tradičné poznatky o tom, že mladí ľudia, aj
vysokoškoláci, uprednostňujú najmä športové a kultúrne združenia. Pozoruhodnou zmenou
prešli aj mládežnícke združenia. Ako vždy je medzi ich členmi isté aktívne jadro členov
(5,6%) − organizátorov a jeho pasívnejšie okolie účastníkov - 4,7% (Macháček, 2008).
Ďalšie výskumy potvrdili, že aktívna participácia na verejnom živote u mladých ľudí
je na nízkej úrovni. Vo výskume Sociálno-politická situácie mládeže sa ukázalo, že mladí
ľudia sú veľmi zriedka organizovaní v mládežníckych organizáciách. Napriek tomu, že
participácia je stále nízka, v uplynulých rokoch začala stúpať dôvera mladých ľudí k
mládežníckym organizáciám, čo vysiela pozitívny signál voči organizáciám, ktoré sa snažia o
zvyšovanie aktívnej participácie mladých ľudí. Život mladých ľudí sa prejavuje v troch
dimenziách ich aktívnej participácie:
členstvo mladých ľudí v rôznych typoch organizácií, v rámci ktorých sa realizujú
a zapájajú do ich činností;
ovplyvňovanie diania na regionálnej úrovni, napr. tvorbou projektov, občianskymi
iniciatívami či dobrovoľníckou prácou;
64
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
miera participácie na aktivitách predovšetkým zameraných na témy rozmanitosti,
tolerancie, ochrany ľudských práv a rovnosti príležitostí (Gallová-Kriglerová, 2006).
Individuálne aktivity zamerané na ovplyvňovanie verejného života môžu byť ešte
výraznejším prejavom aktívneho záujmu o život spoločnosti. Z toho vyplýva, že miera
občianskej participácie nesúvisí len s tým, či sú mladí ľudia nejakým spôsobom formálne
organizovaní a či sa zapájajú do aktivít týchto formálnych organizácií. Každopádne, mladí
ľudia, ktorí sú aktívni a ochotní participovať na viacerých aktivitách, sú častejšie
organizovaní v rôznych organizáciách (Gallová-Kriglerová, 2006).
Špecifickú skupinu tvoria mladí ľudia, ktorí realizujú občiansku participáciu formou
dobrovoľníckej práce. Výskum odhaľujúci charakteristiku a skúsenosti dobrovoľníkov vo
veku 15-24 rokov upozorňuje na rozdielne skúsenosti nadobudnuté dobrovoľníctvom
v porovnaní so staršími dospelými (napr. Hall et al., 2006). Mládež zapojená do rôznych
dobrovoľníckych úloh má rozdielnu motiváciu a taktiež identifikuje určité bariéry, ktoré sú
viac signifikantné u dobrovoľníkov v rôznych životných etapách.
Súčasný stav dobrovoľníctva odrážajú aj výskumy, ktoré odhaľujú profil slovenského
dobrovoľníka, ako aj oblasti, v ktorých participuje. Najviac dobrovoľníkov pôsobí v
občianskych združeniach a mimovládnych organizáciách, na druhom mieste je školské
dobrovoľníctvo a za ním nasledujú organizácie alebo spolky podporované cirkvou. Naďalej
prevažuje komunitný typ dobrovoľníctva, t.j. že organizácie majú dobrovoľníkov spomedzi
svojich členov (napr. eRko, DOMKA), avšak do popredia sa začína dostávať a manažérsky
typ, t.j. že organizácie vyhľadávajú potecionálnych dobrovoľníkov spomedzi verejnosti
(Králiková, 2006).
„Z pohľadu veku sú najaktívnejší dobrovoľníci vo veku 23 - 26 rokov (62,1%),
pred 15 - 17 ročnými (47,4%) a najmenej sa dobrovoľníckym aktivitám venujú 18 - 22 roční
mladí ľudia. Podľa príslušnosti k regiónu je najviac aktívnych dobrovoľníkov v Nitrianskom
kraji (61,8%), nasleduje Trenčiansky (58,7%) a Trnavský kraj (55,8%). Najmenší záujem
o dobrovoľnícke mládežnícke aktivity majú mladí ľudia z Bratislavského (36,8%) a
Žilinského kraja - 30,6% (Králiková, 2006, s. 5).
65
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Význam dobrovoľníctva pre spoločnosť a jednotlivcov
Význam dobrovoľníctva pre sociálnu oblasť môžeme vidieť i v samotnej definícii
toho, kto je doň zapojený. Dobrovoľník je úplne obyčajný človek, u ktorého je vyvinutý
neobyčajný cit pre potreby druhých a ktorý sa zapája sa do oblastí pomoci tam, kde štátny
sektor zlyháva alebo nedokáže pružne reagovať. Potrebnosť dobrovoľníckej práce pre
spoločnosť i človeka vidíme všade tam, kde sa človek dostáva do komplikovaných životných
situácii (a tie sám nezvláda) a tým zlyháva v plnení svojej sociálnej role.
Pokiaľ by sme mali vymedziť všetky oblasti, v ktorých sa realizuje dobrovoľnícka
práca, bolo by ich nespočetne veľa, preto sme sa zamerali len na tie, ktoré najvýraznejším
spôsobom (podľa nás) prispievajú k rozvoju komunít a k podpore vykonávania sociálnej práce
v nich.
Sociálna práca a sociálne služby – táto oblasť je najviac zastúpená, avšak vyžaduje si
profesionálny prístup. Dobrovoľníci vstupujú do inštitúcií fungujúcich ako uzavreté systémy
zdanlivo ako cudzorodý prvok, no v skutočnosti tvoria dôležitý článok fungovania daného
subjektu. Dobrovoľníkov je nutné na ich činnosť pripraviť, ale zároveň je dôležité pripraviť
na ich prijatie aj organizáciu (Tošner, Sozanská, 2002).
Možnosti uplatnenia dobrovoľníkov v organizácii poskytujúcej sociálne služby sú
mnohostranné, ich pomoc možno využiť prakticky vo všetkých oblastiach sociálnej práce.
Mnoho poskytovateľov, ktorí majú dnes podobu profesionálnych inštitúcií, prešlo fázou kedy
značná časť ich činnosti, alebo ich podstatná časť, by nebola mysliteľná bez účasti
dobrovoľníkov. Napríklad dobrovoľníci môžu zabezpečovať fundraising alebo poskytovať
poradenské služby, kde využijú svoje odborné znalosti, alebo zručnosti, ktoré si so sebou
prinášajú a tým odľahčovať rutinnú prácu zamestnancov, alebo naopak, môžu priniesť
nadštandard, ktorý profesionáli pri svojom vyťažení nemôžu klientom poskytnúť (Hestia,
2010).
Dobrovoľníctvo v krízových situáciách. Neziskové organizácie a nimi zastrešované
dobrovoľnícke programy predstavujú jeden z hlavných článkov štruktúry, ktorý je pri
komunitnej práci a predovšetkých v rámci krízových intervencií nevyhnutný. Majú spoločný
cieľ a to namieriť jednotlivé oblasti sociálnej pomoci tam, kde je to potrebné, prípadne
krízové. V čase živelných pohrôm či iných tragických udalostí môžeme vidieť silu spojenia
komunity pri riešení problémov a potrebu dobrovoľníkov pri odstraňovaní škôd (u nás
takýmto príkladom boli ničivé povodne v letných mesiacoch v roku 2010).
66
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Dobrovoľníctvo ako nástroj prevencie. Tým, že dobrovoľník venuje svoj voľný čas
prospešnej činnosti pre dobro druhých, eliminujú sa tak niektoré patologické situácie, ktoré by
mohli ohroziť jeho vývin i osobnostný charakter a zároveň on sám sa podieľa na
preventívnych programoch v boji proti negatívnym javom, ktoré ohrozujú ľudí a sociálne
prostredie okolo neho. Ide o vzájomne sa determinujúci vzťah.
Longitudiálna štúdia „Life Transitions Survey“ vyjadruje, že dobrovoľníctvo môže
napríklad
pomôcť v boji proti delikvencii mladých ľudí tak, že svoj voľný čas venujú
zmysluplnej dobrovoľníckej práci, ktorá ich dokáže odpútať od rizikového správania či túžby
po adrenalínovom konaní a poskytnúť im zmysel alebo pocit akceptácie a bezpečia (Eccles &
Barber, 1999).
Rozvojová pomoc – na jednej strane existujú štáty s civilizačnými, technickými a kultúrnymi
výdobytkami, na strane druhej sú štáty, ktoré trpia chudobou, z ktorej sa nedokážu vymaniť.
Medzi tieto štáty patrí napríklad Latinská Amerika a Afrika, kde sú veľmi významným
prvkom pomoci práve dobrovoľnícke programy (Dolista, 2004).
Vo výskume novozélandských dobrovoľníkov pracujúcich v rozvojových aktivitách
pre krajiny v zahraničí, ktorý realizovali Hudson a Inkson (2007), sa zistilo, že títo
dobrovoľníci majú výrazne vyššie skóre v otvorenosti a príjemnosti.
Neformálne vzdelávanie - dobrovoľníctvo je považované za efektívny nástroj neformálneho
vzdelávania, ktoré umožňuje profesionálny rozvoj jedinca najmä vzhľadom k tomu, že
formálny vzdelávací systém nemôže odovzdať všetko to, čo mladý človek na uplatnenie
v spoločnosti potrebuje. Vykonávaním dobrovoľníckej práce sa jedinec rozvíja a vďaka jej
dobrovoľnému a otvorenému charakteru, mladí ľudia cítia, že majú viac priestoru, ktorý im
poskytuje širší rozsah praktických možností, viac príležitostí na získanie zručností a zároveň
poskytuje bližšie vzťahy s reálnymi záujmami.
Zmysluplnosť – každý mladý človek sa snaží nájsť niečo, čo bude napĺňať jeho dušu pocitom
zmysluplnosti existencie, mnohí toto naplnenie nachádzajú práve v nezištnej práci pre
druhých. Elliott, Colangelo, a Gelles (2005) vysvetľujú, že pokiaľ mladý človek aktívne
participuje na dianí v spoločnosti a zaujíma sa o problémy v nej, potom sa znižuje u neho aj
depresia a myšlienky na samovraždu, ktoré sú nahradené vyšším sebavedomím, väčšími
kompetenciami a sebapoznaním, ktoré sú rozvíjané v priebehu dobrovoľníckej práce.
67
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Sebarozvoj – prostredníctvom dobrovoľníckej činnosti a získaných praktických skúseností si
mladý človek môže zvyšovať svoju kvalifikáciu ako budúci zamestnanec v danom odbore
(Drábová, 2010).
Dobrovoľnícka činnosť v neziskovej organizácii, ktorú mladí ľudia vykonávajú vo
voľnom čase, sa tak nepriamo podieľa na príprave ich budúceho uplatnenia a rozvíja ich
občiansky život. Na druhej strane zažívajú naozajstný prechod do života dospelých, kde sa
učia riešiť konflikty, komunikovať, organizovať a manažovať veci okolo seba a to v súbehu s
vykonávaním prospešnej činnosti pre druhých. Mladí ľudia musia v konkurencii občianskych
iniciatív a v dravom prostredí fundraisingu neziskových organizácií prejaviť veľkú dávku
osobného zanietenia, vysokú aktivitu, ale najmä úroveň profesionality a zručnosti. Z tohto
hľadiska pre nich dobrovoľnícka práca predstavuje akúsi „školu života“.
Podpora profesionálnej prípravy. Nový a Surynek (2006) uvádzajú, že z vývoja spoločnosti
vyplývajú stále vyššie nároky na profesijnú prípravu a pripravenosť absolventov na výkon
povolania. Stále viac sa rozširujú možnosti komunikácie, sociálna mobilita a dochádza tiež ku
globalizácii všetkých oblastí sociálneho života. To všetko sa odráža na požiadavkách na
prípravu pre jednotlivé profesie. Nestačí už zďaleka len obsiahnuť špecifické znalosti a mať
vedomosti charakteristické pre určitú profesiu. Pre kvalitný výkon povolania je nutné poznať
širšie kultúrne prostredie, vedieť využívať modernú techniku a osvojiť si dobré komunikačné
schopnosti, ktoré sú pre pracovníkov v zdravotno-sociálnych profesiách žiaduce. Vzdelávanie
sa tiež má sústrediť na osvojovanie noriem a hodnôt danej profesie.
Práca dobrovoľníka či už v rámci miestnej komunity alebo mimo nej, je ohromne
naplňujúca a môže byť vhodným spôsobom, ako zistiť, či by mladý človek chcel budovať
kariéru v sociálnej oblasti. Prostredníctvom dobrovoľníctva si môže zvýšiť poznatky,
skúsenosti a vedomosti, ktoré ho môžu zvýhodniť na trhu práce.
Porozumenie výhod vyplývajúcich z vykonávania dobrovoľníctva možno chápať
v interakcii
medzi
predchádzajúcimi
motívmi
a skúsenosťami
v rôznych
fázach
dobrovoľníckej práce, pričom dobrovoľníctvo má potenciál byť prospešné, nakoľko vychádza
zo zásady maximalizácie prínosov a minimalizácie nákladov. Viaceré výskumy vyjadrujú
benefity, ktoré dobrovoľníctvo poskytuje pre dobrovoľníkov, sú nimi napríklad:
budovanie sociálnych kontaktov; učenie sa novým zručnostiam; možnosť získať iný pohľad
na život; pomáha k osobnostnému rozvoju; búra negatívne stereotypy a pod.
Dobrovoľníctvo znamená pre mladých ľudí príležitosť spoznať a vidieť dianie okolo
seba, sociálne otázky z odlišného pohľadu a zároveň im dáva príležitosť podieľať sa na ich
68
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
riešení, čím získavajú nielen dobrý pocit, ale aj nadobúdajú rozličné skúsenosti, vedomosti
a zručnosti posilňujúce ich osobnostný rozvoj. Je zrejmé, že medzi hodnoty, ktoré sú
preferované mladými ľuďmi, je zaradená aj hodnota ochoty pomáhať druhým a zapájať sa do
občianskych aktivít, ktoré sú na prospech spoločnosti, akou je napríklad dobrovoľnícka práca.
Dobrovoľníctvo a odborná príprava študentov na prácu v sociálnej oblasti očami
výskumu
V realizovanom výskume sme sa zaoberali problematikou odbornej prípravy
vysokoškolákov z odboru sociálna práca a kladieme si otázky: Je dobrovoľníctvo tou
správnou cestou na zvyšovanie kompetencií potencionálnych sociálnych pracovníkov? Alebo
je to školská študentská prax, ktorá ich lepšie pripraví na trh práce?
Na otázku dobrovoľníctva ako povinnej formy odbornej praxe existuje viacero
názorov. Dobrovoľnícka práca je zaradená ako povinná súčasť štúdia sociálnej práce na
viacerých zahraničných školách, napríklad na Vysokej škole Jánoša Vitéza v Ostrihome v
Maďarsku a na viacerých amerických školách pripravujúcich sociálnych pracovníkov. Aj T.
Matulayová (2003, s. 125) navrhuje, aby študent počas štúdia absolvoval aspoň jeden
semester prax ako dobrovoľník v sociálnych službách.
Nemôžeme sa úplne stotožniť s týmto odporúčaním vzhľadom k tomu, že sa
pohybujeme na akademickej pôde, vieme, že určiť študentom niečo ako povinnosť je s
najväčšou pravdepodobnosťou odsúdené na veľký neúspech, na prejavy nevôle či odporu zo
strany vysokoškolákov. Na druhej strane by takéto riešenie mohlo viesť k narušeniu filozofie
dobrovoľníctva, ktorá stojí na myšlienke, že dobrovoľníctvo je nezištná a obohacujúca práca
vykonávaná na základe slobodnej vôle, z vlastného presvedčenia a na základe hodnotovej
orientácie konkrétneho človeka. Nechceme, aby dobrovoľníctvo začalo byť v mysliach ľudí
vnímané ako niečo, čo je automatické, samozrejmé a navyše povinné.
Skôr odporúčame, aby boli študenti na akademickej pôde vedení k vnímaniu
dobrovoľníctva ako príležitosti na odborný i osobnostný rast a boli im vytvárané podmienky
na participáciu do dobrovoľníctva, a to predovšetkým prostredníctvom vytvárania databáz
dobrovoľníckych príležitostí, dobrých vzťahov, efektívnej spolupráce fakulty s neziskovými
organizáciami, ktoré pracujú s najrôznejšími klientmi a angažujú sa v ochrane rôznych
spoločenských záujmov a práv.
69
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Bariérou
k
efektívnemu
vykonávaniu
študentskej
praxe
či
dobrovoľníctva
vysokoškolákov je nedostatočná, prípadne neúčinná spolupráca medzi univerzitou a
mimovládnymi organizáciami. Vo väčšine prípadov táto spolupráca funguje len na základe
individuálneho záujmu a motivácie niektorých vyučujúcich profesorov. Na Slovensku chýba
platná stratégia spolupráce medzi univerzitným a dobrovoľníckym sektorom, ktorá by mala
dopad aj na inštitúcie celoživotného vzdelávania.
Na druhej strane tu existujú aj bariéry zo strany študentov, ktoré limitujú vykonávanie
dobrovoľníctva, sú
nimi: nedostatok času, finančné dôvody, nezáujem, ľahostajnosť či
neinformovanosť. Stretávame sa s veľkou skupinou študentov sociálnej práce, ktorí nemajú
záujem o dobrovoľnícku prácu, svoju prax na fakulte považujú za nutnú povinnosť, ktorú
musia splniť, aby získali kredity alebo jednoducho majú negatívne skúsenosti s praxou, ktoré
ich demotivujú. Naopak, niektorých študentov negatívna skúsenosť „naštartuje“ k zmene a v
ďalšom semestri si vyberú organizáciu, kde môžu získať viac praktických skúseností a majú
priestor na sebarealizáciu. Tiež musíme priznať je značne vysoký počet študentov nemá vzťah
k sociálnym vedám a študujú tento odbor z iných ako prosociálnych dôvodov.
Ďalšie negatívum, ktoré odrádza mnohých mladých ľudí od dobrovoľníctva po
čas štúdia je fakt, že ich dobrovoľnícke pôsobenie je nie nijako akreditované, prípadne
uprednostňujú brigády, kde si môžu zarobiť a uhradiť tak vysoké náklady spojené so štúdiom
najmä po spoplatnení vysokoškolského štúdia prekračujúceho základný štandard.
Bohužiaľ, na Slovensku neexistujú žiadne oficiálne iniciatívy pre uznávanie
dobrovoľníckych aktivít mladých ľudí najmä pri hľadaní práce alebo pri prijímaní na ďalšie
štúdium. Takmer všetky veľké národné alebo regionálne organizácie, ktoré pracujú s
dobrovoľníkmi a realizujú vzdelávacie aktivity vydávajú potvrdenie alebo certifikát. Ich
uznávanie inými partnermi (školy, zamestnávatelia) je na dobrovoľnej báze a nie je
legislatívne ošetrené. Oveľa častejšie sú to zahraničné firmy na Slovensku, ktoré uznávajú a
berú do úvahy dobrovoľnícke aktivity pri prijímaní do zamestnania než slovenské. Prvotné
snahy zmeniť tento nepriaznivý stav na Slovensku pochádzajú od ekumenickej rady, ktorá
poskytuje svojim dobrovoľníkom certifikát, kde sa podrobne opisujú získané zručnosti a
skúsenosti na dobrovoľníckej službe. V rámci účasti na projektoch európskeho programu
YOUTH IN ACTION má mladý človek možnosť získať YOUTHPASS – certifikát
odzrkadľujúce kompetencie získané participáciou na jednotlivých programoch.
70
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Dobrovoľnícku prácu študentov pomáhajúcich profesií, akou je sociálna práca, hodnotíme z
hľadiska poznaných skúseností ako jednu z najefektívnejších foriem ich praktickej prípravy.
Jej prínosy sa ukazujú najmä v nasledovných oblastiach (Brozmanová Gregorová, 2006):
študent počas vykonávania dobrovoľníckych aktivít získava konkrétnejšiu predstavu o
•
pomoci rôznorodým cieľovým skupinám a o sociálnej práci v danej organizácii,
•
predstavuje príležitosť získať špecifické zručnosti a rozvinúť schopnosti dôležité
pre výkon budúceho povolania sociálneho pracovníka,
•
poskytuje vysokoškolákom priestor pre konfrontáciu teórie a praxe priamo v
teréne,
•
výhodou je osobná motivácia študenta k dobrovoľníckej práci,
•
umožňuje študentom dlhodobejší kontakt a väčší priestor na samostatnú prácu s
klientom,
•
prostredníctvom vykonávania dobrovoľníckych aktivít si študenti budujú vzťah k
svojej budúcej profesii,
•
výhodou, ktorú dobrovoľníctvo študentom prináša je aj intenzívnejší kontakt s
potenciálnym zamestnávateľom – viacerí študenti, pracujúci v organizáciách ako
dobrovoľníci, v nich po skončení školy našli svoje profesionálne uplatnenie.
Ciele výskumu
•
Zistiť postoj mladých ľudí k dobrovoľníctvu a prepojenie prisudzovania jeho
dôležitosti vo vzťahu k štúdiu humanitného odboru – sociálna práca.
•
Zistiť spôsob vykonávania odbornej prípravy, ako aj analyzovať jej efektivitu z
hľadiska budúceho uplatnenia v danom odbore.
•
Zistiť mieru nadobúdania praktických skúseností a získavania vedomostí pri práci v
reálnych podmienkach pomáhajúcej profesie počas školskej odbornej prípravy.
•
Odhaliť vízie študentov sociálnej práce týkajúce sa budúceho uplatnenia na trhu práce.
•
Analyzovať úroveň spolupráce Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej
univerzity s štátnymi a mimovládnymi subjektmi pri zabezpečovaní odbornej prípravy
jej študentov.
Metóda výskumu
Hlavnou
výskumnou
metódou
bola
dotazníková
metóda
ako
najfrekventovanejšia metóda zisťovania údajov. Dotazník bol skompletizovaný súborom
71
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
otázok zameraných na zistenie postojov vysokoškolákov z odboru sociálna k ich odbornej
príprave, teda či už formou študentskej praxe alebo dobrovoľníckej práce. Takisto sme
zisťovali úroveň odbornej prípravy študentov, ktorú subjektívne hodnotili na základe
doterajších skúseností, mieru medziuniverzitnej spolupráce, ako aj subjektívne vnímanie
pripravenosti na uplatnenie v pomáhajúcej profesii.
Výskumu sa zúčastnilo 100 respondentov – študentov sociálnej práce na
Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce, ktorých výber bol zámerný vzhľadom na dĺžku
trvania praxe v danom ročníku. Išlo o študentov druhého ročníka, ktorý absolvovali 60 hodín
praxe a študentov štvrtého ročníka, ktorí v minulom roku absolvovali 6 týždňov praxe.
Výskum sa realizoval v mesiacoch apríl až máj 2010 v spolupráci s FZaSP TU. Návratnosť
dotazníkov bola 100-percetná vzhľadom na osobný kontakt s respondentmi.
Charakteristika výberového súboru
Výberový súbor sa skladal zo 100 respondentov, z toho v počte 93 žien a
mužov bolo 7. Uvedomujeme si nevyváženosť vzorky a aj fakt, že táto rozdielnosť, môže mať
vplyv na výsledky výskumu. Na druhej strane v odbore sociálna práca nejde o ojedinelý jav,
nakoľko pri štúdiu tohto odboru prevláda ženské pohlavie. Vekové zloženie participantov
prieskumu bolo od 19-24 rokov. Viac ako ¼ terajších študentov sociálnej práce nemá
ukončené stredoškolské vzdelanie so sociálnym alebo zdravotným zameraním. Prevažne ide o
hotelové, stredné školy, obchodné akadémie a gymnáziá, stredné odborné školy s rôznym
zameraním napr. vinárstvo, ovocinárstvo, geodetika, priemysel. Zaujímavou charakteristickou
črtou výberového súboru je, že 13% respondentov pochádza z jednorodičovských rodín, a
zvyšok pochádza z úplných rodín (82%) a niektorí sú v náhradnej rodinnej starostlivosti (5%).
Výsledky
Mladí ľudia majú rôzne záujmy a postoje k životu. Preto nás zaujímalo, aký postoj
zaujímajú mladí ľudia k dobrovoľníctvu. Poznatky z výskumu ukázali, že študenti sociálnej
práce ho vnímajú ako pomoc druhým, neplatenú prácu a tiež v nich asociuje slobodnú vôľu
vykonávať nezištnú prácu. Takéto vnímanie dobrovoľníctva je vo výraznej miere ovplyvnené
aj zvoleným študijným odborom. Ľudia pohybujúca sa v sociálnej oblasti ako skôr vnímajú
ako prvok altruizmu než cez stimulujúce motívy ako zábava, dobrodružstvo, nové zážitky.
Štúdium sociálnej práce si vyžaduje nielen prehlbovanie teoretických vedomostí, ale
predovšetkým získavanie praktických skúsenosti, teda nevyhnutné je prepojenie teórie
72
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
s praxou. Na niektorých fakultách sa odborná prax vykonáva formou dobrovoľníckej práce,
na fakulte zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave je to na slobodnom rozhodnutí študenta.
Preto sme zisťovali, akou formou vysokoškoláci vykonávajú danú prax.
Obrázok 3 - Vykonávanie odbornej prípravy študentmi
Z výsledkov, ktorý prezentuje daný graf vyplýva, že až 19% v skutočnosti prax
nevykonáva, čím môžeme usúdiť postoj nielen k samotnému štúdiu, ale aj k záujmu
o profesionalizáciu a odbornú prípravu v tejto oblasti. Viac ako polovica vykonáva odbornú
prípravu klasickým spôsobom, teda cez študentskú prax (57%). 24% respondentov sa
angažuje v oblasti dobrovoľníctva, ktoré zároveň považujú za veľmi dôležité.
Respondentom sme položili otázku: „Akým spôsobom si hľadáte miesto výkonu vaše
praxe?“ Zistili sme, že viac ako polovica si ju vyhľadáva sama, z čoho môžeme konštatovať,
že medziuniverzitná spolupráca nie je realizovaná sa vysokej úrovni a skôr ide o individuálne
iniciatívy zo strany študentov či pedagógov.
73
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Obrázok 4 - Hľadanie miesta praxe
Respondentom sme v dotazníku položili túto otázku: „máte pocit, že počas školskej odbornej
praxe získavate dostatok skúseností?“
Z odpovedí vyplynulo, že väčšina z nich nepociťuje odbornú prax ako prostriedok,
ktorým by získali taký rozsah skúseností, aký je vyžadovaný u absolventov vysokých škôl,
ktorý sa chcú uplatniť na trhu práce v pomáhajúcej profesii.
uplatniť na trhu práce v pomáhajúcej profesii.
Obrázok 5 - Vyjadrenie spokojnosti s odbornou prípravou
Respondenti teda hodnotenia svoju prax ako neefektívnu a neplniacu svoj účel.
Odpoveď študentov na túto otázke je závislá od konkrétnej organizácie, kde sa na prax
vykonávali. Tí, ktorí mali pozitívnu skúsenosť s praxou, ocenili hlavne kontakt s praktickou
realitou, teda ako to v skutočnosti chodí v sociálnej oblasti, ocenili vytvorenie priestoru na
prácu s klientmi ako aj možnosť aplikovať teoretické poznatky. Počas výkonu práce mali
možnosť spoznať fungovanie jednotlivých organizácií, získať nové vedomosti a zručnosti, na
druhej strane získali tak možnosť budovania vlastnej profesionálnej identity s profesiou
sociálneho pracovníka.
74
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Vo výsledkoch sa objavili aj takí študenti, ktorí nemajú dobrý pocit z praxe
a neprináša im žiadne pozitívne aspekty, ktoré by mohli využiť na svoj profesionálny rozvoj.
Tieto negatívne skúsenosti vychádzajú predovšetkým z prístupu konkrétnych organizácií, či
pracovníkov, ktorí im mali zabezpečovať podmienky na výkon praxe. Tvrdili, že im chýbal
im priamy kontakt s klientom pod vedením skúseného supervízora, na ktorého by sa mohli
obrátiť. Často sa stretávajú s tým, že robia rôzne činnosti, ktoré nemajú nič spoločné so
sociálnou oblasťou – lepia obálky, vyzdvihujú poštu, kopírujú dokumenty alebo robia rôznu
inú administratívu. Tvrdia, že na takomto mieste praxe mieste sa často cítia ako votrelci alebo
ako tí, ktorí sú nežiadaní a na ktorých nie je čas. Z tvrdení respondentov vyplynulo, že sa tak
stáva prevažne na úradoch či iných štátnych inštitúciách.
V takomto prípade odporúčame študentom, ktorí majú negatívne skúsenosti
s odbornou praxou, aby takéto miesto výkonu praxe opustili i v jej priebehu a našli si
vhodnejšiu organizáciu, ktorá na nich bude mať čas a vytvorí ich skutočný priestor na
sebarozvoj, prípadne aby v ďalšom semestri vyhľadali
Na akademickej úrovni odporúčame, aby boli detailne vypracované štandardy, ktoré
budú jasne a zrozumiteľne deklarovať, čo je úlohou praxe, aké kompetencie má získať, v akej
oblasti sa má zorientovať a aké ďalšie podmienky musí splniť, respektíve aby bola aplikovaná
väčšia striktnosť na ich dodržiavanie. zo strany tak študentov, ako aj supervízorov odborných
praxí.
Objavili sa tu však aj študenti, ktorí vykonávajú prax len formálne na papieri. U týchto
sa dá predpokladať, že povolanie sociálneho pracovníka nebudú vykonávať po absolvovaní
štúdia a zotrvávajú na fakulte z iných dôvodov.
Vyprofilovania sa tu aj skupina študentov, ktorí sa rozhodli vykonávať odbornú prax
formou dobrovoľníctva, pretože zistili, že tak môžu lepšie rozvíjať svoju osobnosť a keď sú
v organizácií v pozícii dobrovoľníka majú výhodnejšie postavenie, ako keď sú vedení ako
študenti sociálnej práce. Vychádza to práve z negatívnych skúsenosti a predsudkov
organizácii pri prijímaní študentov.
Študenti sociálnej práce cez dobrovoľníctvo získavajú príležitosť na upevňovanie
vedomostí, viac informácií ohľadom nových trendov v pomáhajúcich profesiách, môžu
pracovať priamo s klientmi ihneď a učiť sa tak nové techniky a metódy práce s klientov,
organizujú rôzne aktivity, vzdelávajú sa, sebapoznávajú a nacvičujú sociálne zručnosti.
Ukazuje sa, že na zabezpečovanie praxe významnú úlohu zohráva miera spolupráce
fakulty s inými subjektmi, kde študenti vykonávajú odbornú prípravu. 90% respondentov
75
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
uviedlo, že prax vykonávajú len na základe potvrdenia, v ktorom sú iba základné informácie –
názov organizácie, meno študenta, ročník, dĺžka trvania praxe a zodpovedná osoba. 7% je
vykonávajú na základe ústnej dohody a iba 3 študenti majú uzavretú písomnú dohodu
s organizáciou, kde sú uvedené konkrétne podmienky praxe.
Obrázok 6 - Spôsob vykonávania praxe
Vo vzťahu k dobrovoľníctvu sme zisťovali, odkiaľ študenti získavajú informácie
o dobrovoľníckych príležitostiach. Najčastejšie uvádzaný zdroj boli letáky, druhý bol
internetový zdroj a na treťom mieste sa najčastejšie vyskytovali informácie uvádzané
v časopisoch alebo novinách. Niektorí študenti nachádzajú informácie aj na fakultnej nástenke
a len 5% z nich navštívi veľtrh mimovládnych organizácií, aby sa dozvedeli viac informácií.
Obrázok 7 - Informačné zdroje o dobrovoľníctve
Pripisovanie významu dobrovoľníctva počas vysokoškolského štúdia nám vyšlo ako
skôr dôležité ako veľmi dôležité. Táto odpoveď je v rozpore s skutočným stavom, kedy
väčšina respondentov vykonáva prax v organizáciách bez statusu dobrovoľníka. Väčšina
76
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
študentov nemá záujem o dobrovoľníctvo, považuje za dobrovoľnícke neocenené a málo
rozvinuté, čo ich odrádza od participácie v ňom, pociťujú nedostatok financií, a preto sa
dobrovoľníckej práci nevenujú. Teda nepotvrdil sa nám predpoklad, že viac ako polovica
študentov bude zapojená na dobrovoľníckych aktivít vzhľadom na potencionálny výkon
pomáhajúcej profesie.
Obrázok 8 - Významnosť dobrovoľníctva pre študentov sociálnej práce
Záver
Z výskumov (napr. „Dobrovoľníctvo a mládež“ 2005) vyplýva, že mladí ľudia v
prvom rade nemajú záujem o dobrovoľníctvo a že ich nikto systematicky neoslovuje s
ponukou dobrovoľníctva, ďalším dôvodom bol uvádzaný nedostatok času a nedostatok
informácií o možnostiach dobrovoľníckej práce.
Tieto skutočnosti vyplynuli aj nášho výskumu, v ktorom boli zapojení študenti
sociálnej práce. Väčšina týchto študentov sa vyjadrila, že má pozitívny vzťah k
dobrovoľníctvu, ale v skutočnosti sa nezapájajú do žiadnych dobrovoľníckych aktivít. Títo
mladí ľudia nemajú záujem o dobrovoľníctvo; uvádzajú, že má v spoločnosti nízke postavenie
a nedostatočne vytvorené podmienky. U väčšiny prevláda apatia či nevôľa vykonávať
dlhodobo prácu zadarmo. Chýba im dostatok voľného času a svoju finančnú situáciu pociťujú
ako nepriaznivú, preto sú menej ochotní vykonávať dobrovoľnícke aktivity.
Ukázalo sa, že u študentov absentuje sebareflexia, ktorá by eliminovala prípadný
prenos negatívnych stránok osobnosti študenta na klienta. Porozumenie sebe samému,
vlastným osobnostným a sociálnym zdrojom už počas študentskej praxe zároveň pomôže
študentovi nájsť vhodnú oblasť pôsobenia. Väčšina z nich nemá vyjasnené, v akej oblasti
77
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
chcú v budúcnosti pôsobiť. Spôsobuje to aj príliš široký rozsah zamerania výučby v
teoretickej rovine. Iní zasa naopak vedia, že sa sociálnej oblasti nikdy venovať nebudú. Ďalší
uprednostňujú svoje budúce uplatnenie v podnikateľskom sektore, kde vidia perspektívnejšie
uplatnenie.
Na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity majú študenti rôznu
dĺžku praxe v závislosti od absolvovaného semestra. Napríklad študenti sociálnej práce 3.
ročníka majú najdlhšie obdobie trvania praxe, ide o súvislú prax v letnom semestri, ktorej
rozsah je 6 týždňov. Len na porovnanie v druhom ročníku v zimnom semestri je to 60 hodín.
Ako značný nedostatok na FZaSP sa stále ukazuje nespokojnosť študentov so
zabezpečovaním a organizáciou praxe. Vzhľadom k tomu je nevyhnutné informovať
študentov o možnostiach dobrovoľníckych aktivít a motivovať k ich vykonávaniu. Ako častá
pripomienka zo strany študentov zaznieva žiadna alebo nedostatočná spolupráca fakulty s
mimovládnymi organizáciami a sociálnymi zariadeniami za účelom zabezpečenia kvalitnej
odbornej prípravy v sociálnej oblasti. Z tohto dôvodu odporúčame, aby sa zaviedli konkrétne
opatrenia, ktoré by viedli k zlepšeniu výkonu praxe – predovšetkým aplikáciou zmluvy o
vykonaní školskej praxe medzi fakultou a spolupracujúcimi organizáciami a inštitúciami,
ktorá by obsahovala konkrétne podmienky, ako aj požiadavky na študenta pri realizácii
odbornej prípravy. Ďalej odporúčame, aby bola podporená iniciatíva smerujúca k
zefektívneniu študentských praxí a k obnoveniu ducha dobrovoľníctva medzi študentmi tak,
ako tomu bolo v minulosti, keď fungovala Katedra dobrovoľníctva pod vedením prof.
Radkovej.
Aj keď dobrovoľníctvo nemôže úplne nahradiť odbornú praktickú prípravu študentov
sociálnej práce, skúsenosti ukazujú, že môže byť vhodnou alternatívou, ktorá môže
významným spôsobom prispieť k formovaniu profesijnej dráhy sociálnych pracovníkov.
Študenti sociálnej práce s dobrovoľníckymi skúsenosťami nachádzajú lepšie uplatnenie na
trhu práce a čo je najdôležitejšie, prostredníctvom neho si zvyšujú svoje kompetencie na
výkon profesie sociálneho pracovníka.
78
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Literatúra
BARON, R., BYRNE, D.: Social psychology. 8.ed. Needham heights, Allyb a Bacon.
1995. pp. 354-390. ISBN 0-205-26235-X.
BERKOWITZ, M.W. - GRYCH, J. H. Fostering goodness: Teaching parents to facilitate
children’s moral development. In Journal of Moral Education. 1998, vol. 27, no. 3, p. 371391. ISSN 1465-3877.
BIERHOFF, H. W.: Prosociální chování. In HEWSTONE, M., STROEBE, W.: Socialní
psychologie. 1. vyd. Praha, Portál, 2006. s. 331 – 362. ISBN 80-7367-092-5.
BROZMANOVÁ GREGOROVÁ, A. Dobrovoľníctvo ako fenomén modernej občianskej
spoločnosti. In Osobnost člověka a jeho socializace v evropské společnosti. Brno : IMS, 2005,
s. 278 – 288 s. ISBN 80-902936-7-0.
BROZMANOVÁ GREGOROVÁ, A. a kol. Analýza dobrovoľníctva na Slovensku. [online].
Bratislava : PDCS, o.z. – PANET, 2009. [cit. 2010-11-02]. Dostupné na internete:
‹http://www.panet.sk/sk/dokumenty/text_analyza_dobrovolnictva_sk.pdf›.
CARLO, G. - RANDALL, B. A. The development of a measure of prosocial behaviors for
late adolescents. In Journal of Youth and Adolescence. 2002, vol. 31, no. 1, p . 31–44. ISSN
1573-6601.
CLARY, E.G. - SNYDER, M. - RIDGE, R.D. - COPELAND, J. - STUKAS, A.A., et al.
Understanding and assessing the motivations of volunteers: A functional approach. In Journal
of Personality and Social Psychology. 1998, vol. 74, p. 1516-1530. ISSN 1939-1293
CLARY, E.G. - SNYDER, M. The motivations to volunteer: Theoretical and practical
considerations. In Current Directions in Psychological Science. 1999, vol. 8, p. 156-159.
ISSN 1467-8721.
79
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
CHAMBRÉ, S. Is Volunteering Work, Prosocial Behavior, or Leisure? An Empirical Study.
Meeting and a School of Public Affairs Faculty Seminar at Baruch College. 2008.
DOLISTA, J. Sociální etika vychováva k péči o vlastní budoucnost. In Sociální práce /
Sociálna práca. [online]. 2004, č. 4. [cit. 2010-11-12]. Dostupné na internete:
‹http://www.socialniprace.cz/›. ISSN 1213-624.
DRÁBOVÁ A KOL. Ústav sociální práce. České Budějovice : Jihočeská univerzita v
Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakulta, 2010. 67 s. ISBN 978-80-7394-203-8.
DUBEN, Rostislav. Neziskový sektor v ekonomice a společnosti. Praha: CODEX Bohemia
s.r.o.,1996.
DUGOVIČOVÁ, M.: Dobrovoľníctvo a mládež, Bratislava : UIPŠ, Oddelenie analýz a
výskumu
mládeže.
[online].
2005.
[cit.
2010-11-22].
Dostupné
na:
http://www.uips.sk/vyskum-v-oblasti-mladeze/.
ECCLES, J. - BARBER, B. Student Council, Volunteering, Basketball and Marching Band:
What Kind of Extracurricular Activity Matters? In Journal of adolescent research. 1999, vol.
10, no. 13, p. 10-43. ISSN 1552-6895.
ELLIOTT, G.C. - COLANGELO, M.F. - GELLES, J.R. Mattering and Suicide Ideation:
Establishing and Elaborating a Relationship. In Social Psychology Quarterly. 2005, vol. 68, p.
223–38. ISSN 1939-8999.
FOWLER, J.H. - BAKER, L.A. – DAWES, C.T. Genetic Variation in Political Participation.
In American Political Science Review. 2008, vol. 102, no. 2, p. 233–248. ISSN 1537-5943.
HALL, M. - LASBY, D. - GUMULKA, G. - TRYON, C. Caring Canadians, involved
Canadians: Highlights from the 2004 National Survey of Giving, Volunteering and
Participating (Catalogue No. 71-542-XIE). [online]. Ottawa, Ontario : Statistics Canada,
2006. [cit. 2010-12-09]. Dostupné na internete: ‹http://www.statcan.ca/›.
80
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
HESTIA. Metodické materiály a průvodce. [online]. [cit. 2010-12-10]. Dostupné na internete:
<http://www.hestia.ecn.cz/pruvodce.shtml>.
HUDSON, S. - INKSON, K. Overseas development workers: ’Big Five’ personality scores.
In Journal of Pacific Rim Psychology. 2007, vol. 1, no. 1, p. 5-9. ISSN 1834-4909.
The International Association for Volunteer Effort (IAVE) - The United Nations Volunteers
(UNV) – CIVICUS. VOLUNTEERING AND SOCIAL ACTIVISM : Pathways for
participation in human development International Association (interný materiál) [online]. [cit.
2010-12-14]. Dostupné na internete: ‹http://www.unv.org/fileadmin/img/wvw/VolunteerismFINAL.pdf›.
JANOSKI, T. - WILSON, J. (1995). Pathways to volunteerism: Family socialization and
status transmission models. In Social Forces. 1995, vol. 74, no. 1, p. 271-292. ISSN 15347605.
JANOSKI, T., MUSICK, M., & WILSON, J. (1998). Being volunteered? The impact of social
participation and pro-social attitudes on volunteering. Sociological Forum, 13(3), 495-519.
LASKER, R. D., GUIDRY, A.J. Engaging the community in decision making: case studies
tracking participation, voice and influence. McFarland, 2009, p. 239.
LEE, L., PILIAVIN, J. A., & CALL, V. R. A. (1999). Giving time, blood, and money:
Differences and similarities. Social Psychology Quarterly, 62(3), 276-290.
LEE, J. The empowerment approach to social work practice. 2 eds. New York: Columbia
University Press, 2001. 400 s. ISBN 978-0231115483.
LUBELCOVÁ, G. Sociálny kapitál ako predpoklad a dôsledok sociálneho podnikania.
[online].
2011.
[cit.
2011-11-13].Dostupné
na:
http://www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/veda/cesiuk/teams/socilogovia/Lubel
cova.pdf.
81
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
MATULAYOVÁ, T. Dobrovoľnícka práca jej miesto v praktickej príprave sociálnych
pracovníkov. In : Odborná prax v príprave sociálnych pracovníkov. Nitra : 2003. ISBN 808050-655-8, s. 123 – 126.
MURGAŠ, F. Ľudský kapitál ako súčasť agregovaného humánneho kapitálu a jeho
priestorová diferenciácia na Slovensku [online]. [cit.2010-11-08]. Dostupné na internete:
‹http://kdem.borec.cz/P_PDF/Murgas.pdf›
MUSICK, M.A. - WILSON, J. Volunteers: A Social Profile. Bloomington : Indiana
University Press. 663 p. In Nonprofit and Voluntary Sector Quarterly. 2008, vol. 38, no. 3, p.
540-543. ISSN 1552-7395.
NOVÝ, I. - SURYNEK, A.G. a kol. Sociologie pro ekonomy a manažery. 2. přepracované a
rozšířené vydání. Praha : Grada Publishing, 2006. 288 s. ISBN 80-247-1705-0.
OESTERLE, S. - KIRKPATRICK J.M. - MORTIMER, J.T. Volunteerism during the
Transition to Adulthood: A Life Course Perspective. In Social Forces. 2004, vol. 82, no. 3, p.
1123-27. ISSN 1534-7605.
VAN OORSCHOT, W. - ARTS, W. - GELISSEN, J. The social capital of European welfare
states: the crowding out hypothesis revisited. In Journal of European Social Policy. 2005, vol.
15, no. 1, p. 05-26. ISSN 0958-9287.
PERKINS, D.D. - ZIMMERMAN, M.A. Empowerment Theory, Research nad Application.
In American Journal of Community Psychology. 1995, vol. 23, no. 5, p. 3-11. ISSN 15732770.
PRIMAVERA, J. The unintended consequences of volunteerism: Positive outcomes for those
who serve. In Journal of Prevention & Intervention in the Community, 1999, vol. 18, p. 125140. ISSN 1540-7330.
ROTOLO, T. (2000). A time to join, a time to quit: The influence of life cycle transitions on
voluntary association membership. Social Forces, 78, 1133-1161.
82
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
RUSHTON, J. P., & SORRENTINO, R. M. (1981). (Eds.), Altruism and helping behavior:
Social, personality, and developmental perspectives. Hillsdale, NJ: Lawrence Erlbaum
Associates.
SALOMON, L.M., ANHEIER. Social Origins of Civil Society: Explaining the Nonprofit
Sector Cross-Nationally. In SALOMON, L.M., ANHEIER, H.K. (Edit.) In Working Papers of
the Johns Hopkins Comparative Nonprofit Sector Project, no. 22. Baltimore: The Johns
Hopkins Institute for Policy Studies, 1996. 38 s. [online]. [cit. 2010-06-10] Dostupné na
internetovej adrese:
http://www.ccss.jhu.edu/pdfs/CNP_Working_Papers/CNP_WP22_Origins_1996.pd.
SPREITZER, G.M. (1995). Psychological empowerment in the workplace: Construct
definition, measurement and validation. Academy of Management Journal, 38(5), 1442-1465.
TOŠNER, J. - SOZANSKÁ, O. Dobrovolníci a metodika práce s nimi v organizacích. Praha :
Portál, 2002. 152 s. ISBN 80-7178-514-8.
ZÁŠKODNÁ, H. - MLČÁK, Z. Prosociální chování a altruismus v nouzové situaci. In
Kontakt. 2007, vol. 9, no. 2, s. 325 -330. ISSN 1212-4117.
ZÁŠKODNÁ, H., KUBICOVÁ, A. Prosociální chování u pomáhajících profesí. In Kontakt.
2008, roč. 1, č. 1, p. 150-159. ISSN 1212-4117.
ŽILÍNEK, M.: Étos a utváranie mravnej identity osobnosti. 1 vyd. Bratislava, IRIS 1997. s. 177 –
184. ISBN 80-88778-60-3.
VÝROST, J. - SLAMĚNÍK, I. Sociální psychologie. Praha : Grada, 1997. 453 s. ISBN 8085866-20-X.
VÝROST, J. - SLAMĚNÍK, I. Sociální psychologie. 2. Vyd. Praha : Grada, 2008. 404 s.
ISBN 8024714288.
83
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
WELLMAN, B., WORTLEY. S. 1990. "Different Strokes From Different Folks: Community
Ties and Social Support." American Journal of Sociology 96(3). p.558-88.
WILSON, J. - JANOSKI, T. The contribution of religion to volunteer work. In Sociology of
Religion. 1995, vol. 56, no. 2, p. 137-152. ISSN 1069-4404.
WILSON, J., MUSICK, M. Work and volunteering: the long arm of the job. Social Forces,
1997b, č. 76, s. 251-72.
WILSON, J. Volunteering. In Annual Review of Sociology. 2000, vol. 26, p. 215 – 240. ISSN
0360-0572.
WILSON, J. - MUSICK, M. Who cares? Toward an integrated theory of volunteer work. In
American Sociological Review. 1997, vol. 62, no. 5, p. 694-713. ISSN 1939-8271.
Kontaktná adresa:
PhDr. Lucia Cintulová
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity
Univerzitné námestie 1
918 43 Trnava
[email protected]
84
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
DOBROVOĽNÍCTVO A HODNOTOVÝ SYSTÉM MLADÝCH ĽUDÍ
Mária Krkošková
Abstrakt
V nasledujúcej kapitole autorka podrobne popisuje dobrovoľníctvo ako aktivitu, ktorá
pomáha mladým ľuďom participovať na živote spoločnosti a na riešení spoločenských
problémov. Autorka definuje dobrovoľníctvo ako aktivitu, ktorá vychádza z hodnôt človeka.
Podrobne sa zaoberá hodnotami mladých ľudí a ich súvislosťou so zapojením sa do
dobrovoľníckych aktivít počas štúdia na vysokej škole. V článku sú prezentované výsledky
výskumu realizovaného v roku 2011, ktorý je zároveň Európskym rokom dobrovoľníctva
2011.
Kľúčové slová: Dobrovoľníctvo. Dobrovoľnícka práca. Mladý človek. Hodnoty. Hodnotový
systém. Vysoká škola.
Abstract
In the following chapter the author describes in detail volunteering as an activity, which help
young people to participate in society life and to help to solve problems of the society. The
author defines volunteering as an activity, that is based on human values and provides deep
reflection on the values of young people and connection between human values with
participation in volunteering during the university studies. The article presents the results of
research conducted in 2011, which is also the European Year of Volunteering 2011.
Key words
Volunteering. Voluntary work. Young people. Values. Value system. University.
Úvod
Dobrovoľníctvo nie je neznámym pojmom ani v našej spoločnosti. „Dobrovoľníctvo je
neplatenou aktivitou alebo prácou vykonávanou na základe slobodnej vôle v prospech iných
ľudí alebo spoločnosti, či životného prostredia mimo členov rodiny a domácnosti
dobrovoľníka.“ (Brozmanová – Gregorová a kol., 2011, s. 6) Dobrovoľnícka práca zasahuje
85
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
všetky sféry spoločenského života a odráža sa na riešení množstva spoločenských problémov.
Aby bola spoločnosť vyspelou demokraciou, musí umožniť svojim občanom a občiankam
participovať na riešení celospoločenských problémov, čo sa môže uskutočňovať práve
prostredníctvom dobrovoľníctva.
Dobrovoľníctvo a mladí ľudia na Slovensku
Všeobecná deklarácia o dobrovoľníctve, ktorá bola schválená Medzinárodnou
asociáciou dobrovoľníckeho úsilia IAVE v Medzinárodnom roku dobrovoľníctva 2001
hovorí, že „dobrovoľníctvo je založené na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí, je to
spôsob podpory aktívnej občianskej participácie a záujmu o rozvoj komunity, má formu
skupinovej aktivity, vykonávanej predovšetkým v rámci určitej organizácie, zvyšuje ľudský
potenciál a kvalitu každodenného života, posilňuje ľudskú solidaritu, poskytuje odpovede na
dôležité výzvy našej súčasnosti a snaží sa prispievať k vytváraniu lepšieho a pokojnejšieho
sveta.“ ( www.dobrovolnictvo.sk)
Mladí ľudia, najmä študenti a študentky vysokých škôl patria k skupinám, ktoré sa
najmä v našej krajine najčastejšie zapájajú do dobrovoľníckych aktivít. V mnohých prípadoch
sa do občianskych dobrovoľníckych aktivít zapájajú aj dospelí ľudia, neštudujúci, pracujúci,
mamičky a otcovia na rodičovskej dovolenke, dôchodcovia a dôchodkyne, ľudia rôznych
profesií, rôzneho stupňa vzdelania a s rôznymi príjmami. Z najnovších výskumov vieme, že
na Slovensku na dobrovoľníckych formálnych aktivitách najčastejšie participujú mladí ľudia
vo veku 20 – 29 rokov, pričom nie sú významné rozdiely v zastúpení mužov a žien.
(Brozmanová-Gregorová a kol. 2011, s. 14) To, že mladí ľudia, počas štúdia na vysokej škole
prejavujú záujem o dobrovoľnícke aktivity pomáha budovať solidaritu, angažovanosť,
spoluprácu a vzájomnú pomoc, čím v konečnom dôsledku pomáhajú budovať solidárnu,
demokratickú a kohéznu občiansku spoločnosť. Kto sú však títo ľudia? Sú to len obyčajní
bežní mladí ľudia, ktorí to robia? Prečo to teda robia? Dobrovoľníkov a dobrovoľníčky
považujeme za niečím zvláštnych. Zvláštnych v tom, že si dokážu v tomto uponáhľanom čase
odkrojiť kus zo svojho voľného času, ktorý venujú niekomu inému. Zvláštnych v ich energii,
ktorú majú takmer vždy, keď je treba pohnúť vecami, alebo začať niečo nové. Zvláštnych
svojim prístupom, že sa dokážu rýchlo a ľahko nadchnúť pre pozitívne a spoločnosť i ich
samotných obohacujúce veci. Domnievame sa, že to, či sa mladý človek stane dobrovoľníkom
či dobrovoľníčkou a bude pomáhať tým, ktorí to potrebujú, má niekde dopredu napísané,
určené. Nie všetci sa nimi stávajú, aj keď by mohli. Čo teda vedie tých, ktorí to robia k
86
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
dobrovoľníctvu? Nemyslíme si, že je to len ich osobnou motiváciou. Takisto si nemyslíme, že
je to len tým, že vedia, čo z toho môžu získať a čo stratiť. Nie je to len ani v tom, či im niekto
túto cestu ukáže, prípadne ich na takúto aktivitu “zláka”. Je to niečo v nich. Niečo, čo
nazývame hodnotami. Hodnotami k ľudskému životu, zdraviu, pohode, rodine, priateľstvu...
Každý z nás uznáva nejaké hodnoty a u dobrovoľníkov a dobrovoľníčok sa hodnoty dobre
premiešavajú s už spomínanou dávkou vlastnej motivácie, pričinenia iných ľudí a vidiny
získania zručností potrebných pre život.
”Dobrovoľník (lat. voluntarius - ochotný, naklonený; angl. volunteer - dobrovoľník) má
viacero charakteristík, ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že je to človek, ktorý ponúka
organizácii svoje vedomosti, schopnosti, zručnosti a skúsenosti za dohodnutých podmienok a
nie je za túto činnosť finančne odmenený formou platu. Vo vyspelých demokratických
krajinách je zapájanie sa občanov do dobrovoľníckych aktivít každodennou praxou a má
svoju dlhodobú tradíciu.” (Králiková, 2006, s. 4). Dobrovoľnícka práca oslovuje mladých
ľudí, ktorí prejavujú lepšie porozumenie pre užitočnosť aktivít mimovládnych organizácií.
Najviac mladých dobrovoľníkov a dobrovoľníčok je práve v organizáciách, ktorých činnosť
smeruje k práci s deťmi a mládežou. „I keď v rôznych dobrovoľníckych organizáciách
pôsobia aj starší ľudia, veľmi častým typom dobrovoľníka je mladý, samostatný, aktívny a
kreatívny človek, ktorý ovláda cudzie jazyky a prácu na počítači, je schopný pracovať v tíme,
flexibilne riešiť komplikované úlohy, má veľmi dobré organizačné schopnosti a je zvyknutý
pohybovať sa v medzinárodnom prostredí.” (Gáliková, 2008). Ukazuje sa, že čím vyššie
vzdelanie ľudia majú, tým je ich angažovanosť v dobrovoľníctve vyššia, pričom najvyššiu
mieru zapojenia sa do dobrovoľníckych aktivít vykazujú práve ľudia s vysokoškolským
vzdelaním a najnižšiu ľudia so základným vzdelaním. (Brozmanová- Gregorová a kol., 2011).
Mladší vek pre dobrovoľníctvo (od 15 do 30) je podľa Mydlíkovej a kol. (2002)
charakteristický originalitou, kreativitou a zvedavosťou. Dobrovoľníci a dobrovoľníčky majú
chuť všetko vedieť, sú aktívni a iniciatívni. Majú dostatok voľného času, sú produktívni, majú
chuť na spoločenský kontakt, radujú sa zo života a sú komunikatívni. Na druhej strane sú
však charakteristickí rýchlou stratou záujmu, nedostatkom času na vykonávanie aktivít a
časom zníženou fyzickou zdatnosťou. Vlastnosti a schopnosti, ktoré môžu byť pozitívne, ale v
istom ohľade aj negatívne sú “jašivosť” a hravosť, čo môže znamenať menej zodpovednosti a
spoľahlivosti a neskúsenosť.
Mladí ľudia sú často hodnotení na
základe ich schopnosti prispievať k rozvoju
spoločnosti alebo komunity novými a čerstvými perspektívnymi riešeniami. Pretože mladí
87
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
ľudia sú typicky vyčleňovaní z pozícií, z ktorých môžu ovplyvňovať dianie, ich uhol pohľadu
býva obyčajne vnímaný ako pohľad outsiderov. (Çamur, 2006) V súčasnosti veľa ľudí hovorí,
že najlepší spôsob ako pripraviť mladých ľudí na to, aby sa stali aktívnymi a efektívnymi
občanmi je povzbudzovať ich k participácii na rozhodovaní v mládežníckej oblasti, ale aj v
ich každodennom živote. Dobrovoľníctvo mladých ľudí má na Slovensku dlhodobú tradíciu.
Aj v súčasnosti sa do mládežníckych dobrovoľníckych aktivít zapája čoraz viac mladých ľudí.
Univerzitní študenti a študentky sú cenným zdrojom dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Je to z
viacerých dôvodov. Za najdôležitejšie považujeme dostatok času na vykonávanie
dobrovoľníckych aktivít,
možnosť finančnej podpory zo strany rodičov a rodiny, čo
umožňuje mladému človeku robiť aktivity, ktoré sú finančne neziskové a tiež ochotu a vôľu
mladých ľudí podieľať sa na dobrovoľníckych aktivitách. Ďalším dôležitým indikátorom je
dostatok voľného času. Vysokoškolské štúdium vyžaduje čas na štúdium, prípravu na
semináre a cvičenia, čas na stretnutia s ľuďmi ako aj čas na oddych. Napriek tomu, že študenti
a študentky majú možnosť aktívne participovať na živote práve prostredníctvom
dobrovoľníctva, nie všetci to robia. Stále existuje väčšia skupina mladých ľudí, ktorí svoj čas
venujú radšej vykonávaniu platenej činnosti, či už preto, že to potrebujú, lebo ich rodiny
nemajú dostatočné množstvo finančných prostriedkov na pokrytie nákladov spojených s
vysokoškolským štúdiom, alebo jednoducho o takúto formu spoločenskej aktivity neprejavujú
záujem, alebo im nikto neponúkol možnosť zapojenia sa do dobrovoľníckych aktivít, alebo si
myslia, že nedisponujú dostatočným množstvom zročností a schopností. Mládežníckym
dobrovoľníkom alebo dobrovoľníčkou je teda mladý človek vo veku od 15 - 26 rokov, vo
výnimočných prípadoch do 30 rokov a je bezúhonný. S takýmto definovaním mládežníckeho
dobrovoľníka alebo dobrovoľníčky sa môžeme stretnúť v súvislosti s dobrovoľníckou
službou, čo je “verejnoprospešná činnosť vykonávaná mládežníckym dobrovoľníkom v rámci
práce s mládežou na základe písomnej dohody s právnickou osobou, ktorej predmetom
činnosti je práca s mládežou.” (www.portal.gov.sk)
Hodnoty v živote človeka
Hodnoty predstavujú nevyhnutnú súčasť života každého človeka. Hodnoty sú zdrojom
motivácie k akejkoľvek činnosti a tvoria základ akéhokoľvek zmyslu. (Klčovanská, 2004)
88
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Človek bez hodnôt nemôže a nedokáže žiť. Každý človek uznáva iné hodnoty v živote a
každý z nás má svoj hodnotový rebríček zostavený inak a v inej intenzite.
Pre mladých ľudí predstavujú hodnoty jednu z popredných oblastí ich života. Správny
výber hodnôt a s tým spojenú možnosť rozhodovania a možnosť voľby v rôznych situáciách
je pre mladého človeka rovnako dôležitý a nevyhnutný, ako napríklad napĺňanie niektorých
čisto fyziologických potrieb. Mladí ľudia potrebujú mať pocit, že sú cennými a hodnotnými v
spoločnosti, že niekam patria a že majú možnosť sami sa rozhodovať.
Za hodnotu (value) považujeme vlastnosť, ktorú jedinec prisudzuje určitému objektu,
situácii, udalosti, nejakej činnosti v spojitosti s uspokojovaním jeho potrieb a záujmov.
Hodnota sa vytvára a postupne diferencuje v procese socializácie ako súčasť spoločenského
vedomia. Hodnota sa vytvára a diferencuje v procese socializácie ako súčasť spoločenského
vedomia a odráža kultúru spoločnosti. (Hartl, Hartlová, 200, s. 187) Na základe toho, akú
dôležitosť jednotlivým hodnotám v živote prisudzujeme, sú hodnoty hierarchicky usporiadané
do systému hodnôt. Systém hodnôt do značnej miery určuje postoje, životný štýl a morálku
každého človeka. Hodnoty nie sú niečím okrajovým, ale majú v živote každého človeka ako
aj v spoločnosti svoje dôležité a opodstatnené funkcie. Medzi najdôležitejšie funkcie, ktoré
hodnoty vykonávajú sú:
1. Motivácia jednania
2. Ospravedlňovanie jednania
3. Poskytovanie štandardov k hodnoteniu ľudí a udalostí
4. Smerovanie pozornosti a vnímania.
„Vo filozofii pod hodnotami rozumieme význam, ktorý pripisujeme nejakej veci, či
nejakému konaniu na základe toho, že môžu uspokojiť našu potrebu.“ (Grác, s. 16) V etike sú
predmetom mravného hodnotenia vzťahy k ľuďom a ľudské konanie, čiže akékoľvek
správanie človeka voči človeku alebo na vzťah človeka voči spoločnosti. „O mravnej hodnote
ľudského konania hovoríme podľa toho, či spĺňa funkciu, ktorú požaduje určitá norma.
Norma je mierou hodnoty.“ (Grác, s. 19) V sociológii sa za hodnotu považuje akýkoľvek
objekt, čiže idea, inštitúcia, predmet a pod., ku ktorému jednotlivci alebo skupiny zaujímajú
hodnotiaci postoj. V psychológii sa nepracuje len s hodnotami, ale úlohou psychológie je
odhaliť tie psychické procesy a javy, ktoré „podmieňujú alebo spolupôsobia pri vzniku,
pretrvávaní alebo zmene hodnôt, hodnotových systémov alebo hodnotovej orientácie.“ (Grác,
s. 22) „Hodnoty zohrávajú dôležitú formačnú úlohu pri rozvoji osobnosti človeka, podieľajú
sa na organizovaní štruktúry osobnosti. Participácia na hodnotách a skúsenosť s nimi
89
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
prehlbuje a rozširuje životnú spokojnosť jednotlivca, reguluje jeho postoje i vzťah
k úspechom a prehrám a napokon tvorí základný pilier zmyslu pre človeka.“ (Klčovanská,
2004)
Z hľadiska spoločnosti sa môžeme na hodnoty pozerať aj ako na jednu zo základných
zložiek kultúry. Obsah hodnôt je odvodený od základných cieľov, o ktorých dosiahnutie sa
musia usilovať členovia každej spoločnosti. Naproti tomu je v pojme hodnota obsiahnutý
význam pripisovaný veciam, význam, ktorý faktom dávame. To, čo považujeme za fakty, nie
je dané nezávisle na našom pohľade, ale je výsledkom istého hodnotenia skutočností, ktoré
nás obklopujú, alebo istého postoja (vrátane našich hodnôt), ktorý k nej zaujímame. (Prudký,
2007).
Z výsledku procesu hodnotenia nás však najviac zaujímajú hodnoty. „Výskum hodnôt
sa realizuje najčastejšie v spojitosti s výskumom motivácie, záujmov, pri profesiografii a pri
skúmaní sociálnej orientácie skupín a jednotlivcov. Hodnota je kritérium výberu cieľov
ľudského snaženia. „Každá potreba je hodnota, ale hodnota je súčasne širší pojem ako
potreba, pretože nie všetko, čo je hodnota je aj potreba“. (Grác, 1979, s. 30) Zvláštnosťou
hodnôt je aj to, že sa súčasne chápu ako motívy. Frankl však dodáva, že „hodnoty
dynamizujú, t. j. angažujú sa, priťahujú, zaväzujú. Potreby, naopak, posúvajú, energetizujú.
Pre človeka je charakteristická nielen dynamika, ale i aktivita osoby, ktorou sa líš od
ostatných organizmov a ktorá zároveň je aj jedným z prejavov slobody a zodpovednosti.
Práve vďaka týmto schopnostiam je človek schopný smerovať k mimoosobným hodnotám
a tak prekračovať seba samého i vlastnú podmienenosť. Hodnoty, po ktorých človek siaha tak
určujú mieru jeho zrelosti. “ (Klčovanská, 2004, s.16)
Hodnoty sa môžu súčasne chápať ako motívy, čo znamená definovanie hodnoty ako
niečo žiaduceho, čo ovplyvňuje výber spôsobov konania. (Grác, 1979, s. 31) Pojem hodnota
súvisí s pojmom záujem, aj keď hodnota má širší význam a môže fungovať aj bez záujmu.
Ďalej hodnoty súvisia s postojmi, lebo hodnoty sa vyjadrujú v kladných alebo v záporných
postojoch k veciam alebo javom, ktoré sú alebo prebiehajú vo vonkajšom, alebo vnútornom
svete. Týmto javom a veciam jednotlivec pripisuje nejakú cenu alebo význam, až vtedy sa
stávajú hodnotnými. Pojem hodnota súvisí s potrebami jednotlivca, pretože väčšinou platí, že
to, čo je pre jednotlivca potrebou, je pre neho aj hodnotou, aj keď nie všetko, čo je hodnotou
je aj potrebou. „Niektoré hodnoty súvisia s motiváciou a vystupujú v pravdepodobnom alebo
doplnkovom zmysle. Hodnoty chápeme aj ako javy, ktoré rozoznávame podľa toho, že
niektoré z nich pre svoje vlastnosti vystupujú ako ciele a ideály, pričom hodnota je súčasne
90
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
kritériom výberu cieľov a ideálov.“ (Grác, 1979, s. 35) Každý človek má svoje hodnoty, ciele
a ideály, ktoré sa snaží vo svojom živote napĺňať. „Hodnoty existujú interpersonálne a
intrapersonálne a hodnotové orientácie majú súčasne individuálny aj spoločenský charakter.“
(Grác, 1979, S. 37) Individuálne hodnoty považujeme za osobné, zatiaľ čo sociálne hodnoty
sa označujú ako nadosobné.
Problematikou ľudských hodnôt sa vo svojej práci zaoberal aj Viktor E. Frankl,
ktorého považujeme za zakladateľa existenciálnej analýzy a logoterapie ako terapeutického
smeru. „Logos je grécke slovo, ktoré označuje „zmysel“. Logoterapia sa zameriava na zmysel
ľudskej existencie, ako aj na hľadanie tohto zmyslu človekom. Logoterapia hovorí, že túžba
po nájdení zmyslu života je primárnou motivačnou silou človeka. Logoterapia sa zameriava
skôr na budúcnosť, teda na zmysel, ktorý by mal pacient vo svojej budúcnosti naplniť. Je
skutočne psychoterapiou zameranou na zmysel.“ (Frankl, 2011, s. 84) Za najzákladnejšiu
charakteristiku ľudského bytia považuje Frankl slobodu, ktorú rozdeľuje na slobodu -od a
slobodu -k. „Zatiaľ čo sloboda - od je vlastná snaha byť nezávislý (na ľuďoch, inštitúciách,
sociálnych podmienkach), sloboda - k niečomu je zodpovednosťou (voči ľuďom, inštitúciám).
V tejto slobode - k sa človek podriaďuje zákonu.“ (In: Matoušek a kol., 2007, s. 212) „Pacient
sa preto musí rozhodnúť sám, či si vysvetlí svoju životnú úlohu ako zodpovednosť voči
spoločnosti alebo voči svojmu vlastnému svedomiu. Niektorí ľudia nechápu svoj život len ako
úlohu, ktorá im bola pridelená, ale aj ako úlohu, ktorú si pridelili sami. Tvrdením, že človek je
za seba zodpovedný a musí naplniť potenciálny zmysel svojho života, skutočný zmysel života
človek objaví skôr vo svete, než vnútri seba alebo vo svojej duši, pretože tá je od sveta
určitým spôsobom oddelená. Tento bod logoterapie sa nazýva „sebatranscentdencia ľudského
bytia“ a poukazuje na to, že ľudské bytie je smerované na niečo alebo na niekoho mimo seba
samého – nech je to zmysel, ktorý čaká na naplnenie alebo iný človek, na ktorého sa
vzťahujeme. “ (Frankl, 2011, s. 94)
Kľúčovou témou logoterapie je otázka zmysluplnosti ľudského života a odpovedá na
otázky ako: Čo je zmysluplnosťou ľudského života? Aký má život zmysel? „Zmysel života sa
podľa Frankla uskutočňuje hodnotami, pričom zmysel je vždy viazaný na jedinečnú a
jednorázovú situáciu, čiže hodnotu.“ (Matoušek a kol., 2007, s. 213) „Ak sa človek zaoberá
hodnotou svojho života, alebo si nad ňou aj zúfa, môžeme hovoriť o existenciálnych
ťažkostiach, ale určite nie o duševnej chorobe. Môže sa stať, že keď sa existenciálne ťažkosti
vysvetľujú tak, akoby išlo o duševnú chorobu, lekár môže pochovať existenčné zúfalstvo
pacienta pod kopu omamných liekov. Jeho úlohou je však previesť pacienta cez jeho
91
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
existenciálnu krízu, ktorá je predzvesťou jeho duševného rastu a vývoja.“ (Frankl, 2011, s.
88)
Frankl delí hodnoty na tvorivé, ktoré sa najčastejšie realizujú prácou a dajú sa
charakterizovať ako tie, ktoré pretvárajú vonkajší svet. Zdôrazňuje pritom, že nie je dôležité,
čo človek robí, ale ako to robí. „Čím viac človek zabúda na seba – odovzdaním sa veci, na
ktorej pracuje, alebo človeku, ktorého miluje – tým viac je človekom a tým viac sa realizuje.
To, čo sa nazýva sebarealizácia, vôbec nie je dosiahnuteľný cieľ, a to z jednoduchého dôvodu,
že čím viac sa o to človek pokúša, tým viac sa od nej vzdiaľuje. Sebarealizácia je možná len
ako sprievodný jav sebatranscendencie. Logoterapia hovorí, že zmysel života je možné
objaviť tromi spôsobmi:
1.
Vykonávaním nejakej práce alebo skutkov;
2.
Zažívaním niečoho alebo vzťahom s iným človekom;
3.
Postojom, ktorý zaujmeme voči nevyhnutnému utrpeniu.“
Tieto spôsoby Frankl nazýva hodnotami. Prvý spôsob, teda vykonávanie nejakej práce je
dosahovaním úspechov. Je to plnenie si povinností a zdolávanie životných výziev, prípadne
tvorivé vykonávanie nejakej zmysluplnej práce (Krivošík, 2008)
Hodnoty zážitkové sa realizujú v prijímaní vonkajšieho sveta a ide o prežitky spojené
s vnímaním prírody, umenia a vzťahov. „Láska je jediným spôsobom, akým človek pochopí
inú ľudskú bytosť v tom najvnútornejšom jadre jeho osobnosti. Nikto nemôže úplne pochopiť
tú najhlbšiu podstatu inej ľudskej bytosti bez toho, aby ju miloval. Vďaka svojej láske je
schopný vidieť tie najvnútornejšie črty a rysy milovanej osoby; okrem toho je schopný vidieť
jej potenciál, ktorý zatiaľ nie je, ale mal by byť využitý. Svojou láskou navyše milujúca osoba
umožňuje milovanej osobe uvedomiť si tento potenciál,“ (Frankl, 2011, s. 95) V tejto
súvislosti autor hovorí aj o naháňaní sa za šťastím ako za cieľom samým osebe. Čím viac sa
za šťastím naháňame, tým viac nám uniká, pretože šťastie musí vyplynúť ako vedľajší
produkt naplneného zmyslu. (Krivošík, 2008)
Tretím spôsobom, ktorým sa dá nájsť zmysel života, je utrpenie. „Postojové hodnoty
sa realizujú v osudových situáciách, ktoré nie sú ovplyvniteľné. V takých situáciách môže
človek uskutočniť hodnotný výkon tým, že prijme svoje utrpenie.“ (Matoušek, 2007, s. 213)
„Je však dôležité povedať, že utrpenie nie je v žiadnom prípade nevyhnutné pri nachádzaní
zmyslu. Nájdenie zmyslu je však možné aj napriek utrpeniu, ale len pod podmienkou, že
92
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
utrpenie je nevyhnutné. (Frankl, 2011, s. 97) Ak človek prijme výzvu trpieť statočne, život
bude mať zmysel a túto zmysluplnosť si zachová až do poslednej chvíle. Zmysel života je
bezvýhradným zmyslom, pretože v sebe zahŕňa aj potenciálnu zmysluplnosť nevyhnutného
utrpenia.
Je dôležité, aké hodnoty človek v živote uznáva a ktoré skutočne v živote aj koná
a ktoré prijíma. Nedostatok rozvíjajúcich hodnôt, takých, ktoré mu prinášajú uspokojenie
a ktoré ho nútia, aby sa zaujímal o dianie okolo seba a pričiňoval sa o zlepšenie sveta okolo
seba, znehodnocuje jeho schopnosť byť dobrým človekom a rozvíjať sa duševne a ľudsky.
„Slovom, každému človeku kladie otázku život a on môže životu odpovedať len tak, že
odpovie na svoj vlastný život; životu môže odpovedať len tak, že odpovie na svoj vlastný
život. Logoterapia teda považuje za podstatu ľudskej existencie zodpovednosť za svoj život.
(Frankl, 2011, s. 93)
Funkcie hodnôt môžeme chápať ako dopady hodnôt, či dôsledky vyplývajúce z ich
podoby. „Hodnoty v spoločnosti (od jednotlivca až po civilizáciu, od mikroúrovne až po
globálnu makro úroveň, od krátkodobého pojatia do dlhodobý čas a stratégiu atď.)môžu
fungovať v mnohých dimenziách.“(Prudký, 2007, s. 10) Podľa Prudkého (2007) môžu
hodnoty plniť niekoľko funkcií. Môžu v spoločnosti fungovať ako stavebný kameň kultúry.
Znamená to, že ide o duchovný atribút ľudského spoločenstva a jeho produktov, od skupín a
spoločenstiev, až po inštitúcie, zahŕňa v sebe veci, vzťahy, nástroje zmlúv, vrátane peňazí až
po výsledky správania. Hodnoty tvoria jeden z definičných znakov osobnosti. V súvislosti s
osobnosťou človeka sa hodnoty stretávajú v témach ako motivácia, potreby, aktivity,
správanie, dispozície, vlohy, schopnosti, ale aj temperament, ktorý býva niekedy
charakterizovaný ako súbor prijatých a využívaných hodnôt. Môžu byť zároveň vnímané ako
súčasť utvárania obsahu sociálnych fenoménov a vzťahov, čo podľa Parsonsa znamená
prikladanie významu hodnotám a normám správania pre určovanie obsahu očakávaného
správania. Hodnoty slúžia aj ako zdroje motivácie a správania, pretože medzi vytváraním
osobnosti človeka a hodnotami a teda aj zdrojom správania a hodnôt sú široké súvislosti. Je
možné predpokladať úzky vzťah medzi práve prijatými hodnotami s relatívne stabilnými
vzorcami prijateľného správania, teda aj s normami správania. Podobu a usporiadanie
prijatých hodnôt nie je možné poznať bez analýzy socializačného procesu.
V tejto súvislosti vidíme veľké prepojenie hodnôt s tým, či mladí ľudia participujú alebo
neparticipujú na dobrovoľníckych aktivitách. Vychádzame z toho, že v procese socializácie si
človek osvojuje niektoré normy a vzorce správania, ktoré majú vplyv na vytváranie
93
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
niektorých hodnôt, ako napríklad demokracia, solidarita, pomoc blížnemu a pod. Tieto
hodnoty sú veľmi úzko prepojené na dobrovoľníctvo, nakoľko vzájomná pomoc a solidarita
patria práve medzi najzákladnejšie atribúty dobrovoľníckej práce. Pokiaľ mladý človek
nevníma niektoré hodnoty, ktoré by ho priamo viedli k dobrovoľníctvu, môže v okolí
mladého človeka existovať osoba, ktorá takéto hodnoty vo svojom živote uznáva. Ak má táto
osoba na mladého človeka vplyv a ak mladý človek v tejto osobe vidí svoj vzor, je veľmi
pravdepodobné, že bude pre dobrovoľnícku prácu viac motivovaný, ako tí mladí ľudia, ktorí
takéto osoby vo svojom okolí nemajú. Je to však otázka motivácie, ale aj iných faktorov,
ktoré pri tom zohrávajú nezanedbateľnú úlohu, ale o tom viac hovoríme v kapitole o
motivácii. Hodnoty sú zdrojom sociálnej a kultúrnej súdržnosti. „Sociálna súdržnosť je
tvorená aktivitami ľudí v spoločnosti. Miera aktivít ľudí v spoločnosti je teda jedným z
indikátorov miery sociálnej súdržnosti. Tieto aktivity v spoločnosti skúmané prostredníctvom
miery participácie ľudí na verejných záležitostiach a na politických aktivitách, ale tiež na
všeobecných neplatených dobrovoľníckych aktivitách, aktivitách vo voľnom čase a na
ekonomických (pracovných) aktivitách.“(Prudký, 2007, s. 17) Sociálna súdržnosť je
spoluvytváraná dôverou ľudí v spoločnosť, ale aj mierou spokojnosti. Tu by sme opäť radi
zdôraznili a podčiarkli význam dobrovoľníctva pre spoločnosť. Dobrovoľníctvo, ako
neplatená, zmysluplná aktivita, ktorá smeruje k podpore a pomoci tým, ktorí sú na ňu
odkázaní alebo ju potrebujú, je priamočiaro napojená na systém hodnôt človeka jednotlivca,
ako aj na systém hodnôt celej spoločnosti. Pokiaľ v spoločnosti panuje atmosféra, ktorá
podporuje a oceňuje dobrovoľníctvo, lebo si uvedomuje jeho zmysel a dopad na životy
väčšiny obyvateľov, tak môžeme predpokladať, že hodnota demokracie, solidarity a
vzájomnej pomoci a iné sú uznávanými hodnotami v spoločnosti. Ak je dobrovoľníctvo v
spoločnosti nedocenené, dokonca sa dobrovoľníctvo znevažuje, považuje za zbytočné,
prípadne v krajných prípadoch, tak ako to bolo aj u nás v čase komunistického režimu, ak sú
dobrovoľnícke aktivity nútené, alebo dokonca zakázané, potom v spoločnosti naozaj niečo nie
je v poriadku a začína to byť závažné. Morálka je v súvislosti s hodnotami často používané
slovo. Hodnoty sú vnímané ako atribút morálky, pretože často súvisia s priamym
vymedzením morálky. Morálka je chápaná ako súbor hodnôt, noriem a vzorcov správania a
ako určité hodnotové zakotvenie jedinca či spoločenstva, alebo je to schopnosť rozoznávať
dobro a zlo a v týchto intenciách aj jednať, pričom rozpoznávanie dobra a zla vyžaduje určitú
polohu prijatých hodnotových štruktúr. Podľa Durkheima je jediným zdrojom hodnôt
spoločnosť - tá vytvára kritériá individuálnej morálky a tá je synonymom miery sociability
94
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
jedinca (hlavne kvalita jeho interakcie so spoločnosťou). (Durkheim in: Prudký, 2007, s. 20)
Dobrovoľníctvo môžeme považovať za aktívnu interakciu jednotlivca so spoločnosťou. Už
Durkheim oceňoval interakciu jednotlivca so spoločnosťou, ale aj tak diktoval pravidlo, že
hodnoty vytvára spoločnosť. Dobrovoľníctvo ako také môže hodnoty vytvárať aj samo, lebo
niektoré hodnoty v spoločnosti buď nie sú zastúpené vôbec, alebo existujú len vo veľmi malej
miere. (Durkheim in: Prudký, 2007)
Hodnoty a zapojenie sa mladých ľudí do dobrovoľníckych aktivít - výskum
Výskum v oblasti hodnotovej orientácie mladých ľudí je dôležitý z viacerých hľadísk.
Mal by poskytovať informácie týkajúce sa postojov k životu, hodnotovej orientácie a
životných cieľov mladých ľudí na Slovensku, mal by reflektovať mieru tolerancie mladých
ľudí voči osobám inej národnosti, rasy a náboženstva, mal by hovoriť o tom, aké postavenie
má v súčasnosti viera v životoch mladých ľudí. Tiež by mal poukazovať na to, ako mladí
ľudia na Slovensku trávia voľný čas, akými hodnotami sa mladí ľudia riadia pri riešení
všetkých životných situácií a mal by poskytovať pohľad mladých ľudí na budúcnosť, ich
názory na aktuálne spoločenské témy a na aktuálne problémy mladých ľudí v spoločnosti.
Posledným z výskumov, ktorý by priamo hovoril o hodnotách mladých ľudí sa
realizoval v roku 1997 a jeho výsledky hovoria, že sa mladí ľudia v tom čase moc nezaujímali
o veci verejné, takmer dve tretiny opýtaných respondentov a respondentiek tvrdilo, že sa
nezaujímajú o dianie v politickej a ekonomickej sfére a takmer polovica opýtaných
nerozumela politickým javom, ktoré sa v tom čase odohrávali v spoločnosti. Medziľudské
vzťahy na politickej úrovni vnímali mladí ľudia viac kriticky, pretože podľa ich názorov v
nich prevládalo osočovanie, vzájomná nedôvera, túžba po moci, nenávisť a úplatkárstvo.
Najpriaznivejšie ohlasy mali mladí ľudia na možnosť vycestovať do zahraničia. Za
najuznávanejšiu hodnotu v tomto výskume mladí ľudia považovali mať šťastné manželstvo a
rodinu, žiť pokojný a harmonický život a mať prácu. Mladí ľudia vnímali svoj život viac
menej pozitívne a optimisticky, za dôvody prípadnej nespokojnosti so svojim životom
považovali predovšetkým existenčné ťažkosti, a to najmä cenu práce, zabezpečenie bývania a
možnosť získať zamestnanie. (Bezáková, In: www.vyskummladeze.sk)
V roku 2001 uskutočnila Klčovanská výskum zameraný na hodnotú orientáciu stredoškolskej
mládeže a zistila, že medzi najpreferovanejšie hodnoty u mladých ľudí patria láska, zdravie,
95
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
rodina, sloboda, múdrosť, peniaze a úspech. (Klčovanská, 2004) Výskum ďalej hovorí, že na
vrchole preferovaných hodnôt mladých ľudí sa nachádzajú tzv. allocentrické (na iných
zamerané) hodnoty (šťastie, rodinný život, vzájomná láska, priateľstvo, sloboda, múdrosť).
Ďalšiu skupinu tvoria hodnoty materiálne. Veľkú úlohu v tomto období zohrávajú hodnoty
súvisiace s partnerskými vzťahmi, rodinným životom a svetonázorovou orientáciou. Hodnoty
patria do vedeckého skúmania rôznych vedných odborov, počnúc filozofiou, psychológiou až
po ekonomiku a predovšetkým etikou. Hodnoty ako motívy k určitým činnostiam, či ako
životné ciele sú súčasťou našich životov. Problematika hodnôt v kontexte dobrovoľníctva na
Slovensku zatiaľ nebola skúmaná. V Českej republike sa v roku 2009 – 2010 uskutočnila
rozsiahla štúdia a výskum zamerané na hodnoty v dobrovoľníctve a vyšla pod názvom Vzorce
a hodnoty dobrovolnictví v české společnosti na začátku 21. století. (Frič, Pospíšilová et al.,
2010)
Cieľom výskumu, ktorý sme realizovali v roku 2011 medzi študentmi a študentkami
vybraných vysokých škôl na Slovensku nebolo poukazovať na to, do akej miery a do akých
aktivít sa zapájajú vysokoškoláci a vysokoškoláčky na Slovenku. Našim cieľom bolo lepšie
poznanie problematiky hodnôt mladých ľudí v súčasnom Slovensku a ich súvislosť s ich
zapájaním sa do dobrovoľníckych aktivít počas štúdia na vysokej škole. Dobrovoľníctvo
vnímame ako odraz konkrétnych nemateriálnych hodnôt, ku ktorým boli mladí ľudia
v procese socializácie vychovávaní, hodnôt, ktoré získali kontaktom s ľuďmi z rôznych
spoločenských prostredí.
Cieľom výskumu bolo zistiť, či hodnoty v živote mladého človeka súvisia s jeho
participáciou na dobrovoľníckych aktivitách počas vysokoškolského štúdia. Podotýkame, že
výsledky realizovaného výskumu nie sú zovšeobecniteľné na celú populáciu vysokoškolských
študentov a študentiek, avšak môže ukazovať smerovanie v prípade, že by sa podobný
výskum v budúcnosti realizoval. Výskumu sa zúčastnilo 264 respondentov a respondentiek
z vybraných vysokých škôl na Slovensku, z toho 130 mužov (49,2%) a 132 žien (50,0%). 2
respondenti/tky (0,8%) neuviedli svoje pohlavie.
Najskôr sme sa snažili zistiť, že aké aktivity naši respondenti a respondentky
uprednostňujú vo svojom voľnom čase, pretože voľný čas považujeme za jeden
z významných faktorov ovplyvňujúcich participáciu mladého človeka na dobrovoľníckej
aktivite. Dobrovoľníctvo zvyčajne vykonávajú ľudia, ktorí disponujú voľným časom
a dobrovoľníctvo sa pre nich môže stať významnou voľnočasovou aktivitou. Zistili sme, že
najčastejšou vykonávanou voľnočasovou aktivitou v nami skúmanej vzorke je „stretávanie sa
96
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
s priateľmi a známymi“, ďalej je to „surfovanie na internete“, „športovanie“, „čítanie kníh
a vzdelávanie sa“ a „trávenie voľného času s rodinou“. Dobrovoľníctvo, ako možnosť
využívania voľného času sa medzi prvými piatimi najčastejšie vykonávanými činnosťami vo
voľnom čase neobjavila. Možnosť „pracujem ako dobrovoľník/čka“ sa v našom zozname
umiestnila na poslednom mieste v preferovaných aktivitách vo voľnom čase.
Ďalej nás v spomínanom výskume zaujímalo, čo mladí ľudia, vysokoškolskí študenti
a študentky považujú vo svojich životoch za dôležité. Ponúkli sme im zoznam hodnôt,
v ktorom označili 10 najpreferovanejších.
Zistili sme, že pre vysokoškolských/é študentov/ky sú v živote najdôležitejšie hodnoty
(v poradí od najpreferovanejšej): zdravie, láska, mať prácu, priateľstvo, rodina a deti,
spokojný a harmonický život, voľný čas, dobré medziľudské vzťahy, majetok a peniaze
a úspech. Najmenej preferované sú: zodpovednosť za druhých, účasť na verejnom živote,
demokracia, dodržiavanie morálnych princípov a sebapoznanie a poznanie.
Preferovanie
hodnoty rodina a deti, ktorá zaujala medzi miesto v popredí najdôležitejších hodnôt, ktoré
mladí ľudia uznávajú, nepreukázala signifikantnú súvislosť s vykonávaním dobrovoľníckych
aktivít počas vysokoškolského štúdia. V našom štatistickom testovaní sme hodnotu rodina
a deti
prepojili
s dobrovoľníckymi
vzormi
v rodine.
Zistili
sme,
že
existencia
dobrovoľníckeho vzoru v rodine mladého človeka súvisí s participáciou na dobrovoľníckych
aktivitách počas vysokoškolského štúdia.
Rodina je primárnou sociálnou skupinou každého človeka. V rodine každé dieťa získava
sociálne zručnosti pre svoj budúci dospelý život. Prostredníctvom výchovy a neskôr aj
vzdelávania si rozširuje svoje vedomosti, buduje si vzťahy, ktoré dávajú základ pre budovanie
vzťahov v dospelosti, a v neposlednom rade si vytvára rebríček hodnôt. Rebríček hodnôt sa
formuje pod vplyvom rôznych vnútorných a vonkajších faktorov, ale v detskom veku je ich
primárnym zdrojom práve rodina. Dalo by sa povedať, že to, čo v detstve od svojich rodičov
získame, čo sa od nich naučíme a čím sa obohatíme nám pretrvá až do dospelosti. Rodina je
prvým miestom, kde sa učíme, rodina nás dokáže ovplyvniť v tom, čo máme a čo nemáme
robiť a ktorým smerom sa máme uberať. Rodina je pre nás motivátorom k tomu, aby sme sa
pustili do niektorých činností. Môže nás viesť k tomu, aby sme pomáhali druhým ľuďom,
pomáhať biednym. Rodina nás vie usmerniť a ovplyvniť v prípade, že sa uberáme zlým
smerom. Hodnotu rodina sme si vybrali práve z týchto dôvodov. V rodine získavame základ
pre väčšinu činností, ktoré robíme potom v dospelom živote. Aj počas dospelosti má rodina
na nás obrovský vplyv. Mnoho mladých ľudí považuje rodinu za jednu zo svojich
97
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
najdôležitejších hodnôt. Rodina ponímaná respondentmi ako hodnota nemá súvislosť
s participáciou na dobrovoľníckych aktivitách. Naopak, konkrétny vzor rodinného príslušníka,
ktorý vykonáva dobrovoľníctvo, má vysoko signifikantný vplyv na praktizovanie
dobrovoľníctva u respondentov. Dobrovoľnícka činnosť v rodine súvisí s tým, aké hodnoty
daná rodina uznáva a praktizuje.
Podľa Franklovej filozofie by sme rodinu zaradili k zážitkovým hodnotám. Rodina je
priestor budovania vzťahov, priestor silných citových väzieb, priestor zažívania si emócií ako
láska, priateľstvo, pochopenie. Z tohto nám vyvstávajú ďalšie otázky:
S hodnotou rodina nám nevyhnutne súvisí aj otázka dobrovoľníckych vzorov v rodine.
Skúmali sme, či existuje vzťah medzi dobrovoľníckymi vzormi v rodine a participáciou na
dobrovoľníckych aktivitách počas vysokoškolského štúdia. Myslíme si, že to, že sa v rodine
vyskytujú ľudia, ktorí sa dobrovoľnícky zapájajú do aktivít a teda sú mladému človeku „na
očiach“ v podstate od detstva, alebo nejakého iného životného obdobia do istej miery vplýva
na to, či sa stane alebo nestane dobrovoľníkom/čkou. Na myšlienku, zaradiť vzory v rodine
do nášho výskumu sme prišli jednoducho. Nachádzame sa v dobe, kedy sú pre mladých ľudí
vzormi rôzne osobnosti z verejného, spoločenského alebo komerčného života. V detstve
a neskôr v puberte majú mladí ľudia potenciál podobať sa niektorým ľuďom, ktorých
správanie sa im páči, ktorých správanie ich ovplyvňuje a majú tendenciu preberať aj ich
hodnoty a vzorce správania. Pri zostavovaní výskumu nás napadlo, či to tak nemôže byť aj pri
dobrovoľníctve. Majú mladí ľudia vo svojom okolí a rodine nejaké vzory, ktoré by ich mohli
v budúcnosti motivovať k vyznávaniu konkrétnych hodnôt a viesť ich k dobrovoľníctvu? Je
potom dobrovoľnícky vzor v rodine dostatočne „silný“ na to, aby dokázal mladého človeka
nasmerovať týmto smerom? Konštatujeme, že aj dobrovoľnícky vzor môže mať podiel
úspechu na zapojení sa mladého človeka do dobrovoľníckych aktivít
Stačí však, aby tento vzor vplýval len neformálne, alebo je nutné aj nejaké cielené
smerovanie a ovplyvňovanie? Každá z týchto otázok by si zaslúžila aspoň jeden samostatný
výskum, ktorý by skúmal aj ďalšie faktory vplyvu. Je to podľa nás do istej miery naozaj
otázka hodnôt, hlavne v tejto dobe, ktorá je charakteristická krízou tradičných hodnôt, dobou,
kedy sú tradičné hodnoty nahrádzané novými, skôr hedonistickými a materiálnymi len preto,
aby sme po určitej dobe zistili, že sa musíme vrátiť k tradičným hodnotám ako rodina, viera,
súdržnosť a vzájomná tolerancia a pomoc.
Preferencia hodnoty priateľstvo, ktorá v rebríčku uznávaných hodnôt študentmi
a študentkami vysokých škôl zaujala o stupienok vyššie miesto, súvisí s tým, či sa mladý
98
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
človek zapojí do dobrovoľníctva. Zistili sme, že medzi uznávaním hodnoty „priateľstvo“
a zapájaním sa do dobrovoľníckych aktivít počas vysokoškolského štúdia existuje
signifikantná súvislosť.
Pri zaradení hodnoty priateľstvo do nášho výskumu sme vychádzali z predpokladu, že
vysokoškolský študent/ka sú počas svojho vysokoškolského štúdia stretáva množstvo nových
ľudí a vytvára nové priateľstvá, také, ktoré niektoré pretrvajú na celý život. Vplyv rodiny sa
pomaly vytráca, mladý človek sa učí rozhodovať sa sám za seba a niesť zodpovednosť za
svoje konanie. Oproti znižujúcemu sa vplyvu rodiny, vplyv priateľov a rovesníckych skupín
(už od obdobia puberty) získava na dôležitosti. Z viacerých realizovaných výskumov
uskutočnených v oblasti dobrovoľníctva vyplýva, že mladý človek sa pre dobrovoľníctvo
rozhoduje viac pod vplyvom svojich priateľov a rovesníkov, než pod vplyvom rodiny, alebo
širšieho okolia. Pre mnohých mladých ľudí je priateľstvo skutočnou hodnotou, pre priateľov
by dokázali urobiť viac ako pre kohokoľvek z rodiny. Preto sme považovali za dôležité
vyzdvihnúť práve hodnotu priateľstva. Podľa Frankla by sme hodnotu priateľstva mohli
zaradiť medzi zážitkové hodnoty, rovnako ako predchádzajúce spomenuté. Priateľstvo je
predovšetkým o vzťahoch medzi ľuďmi. Zároveň je priateľstvo akousi zodpovednosťou voči
druhým ľuďom, pretože keď má človek niekoho rád, cíti za neho aj istý druh zodpovednosti.
„Ľudské bytie je smerované na niečo alebo na niekoho mimo seba samého – nech je to
zmysel, ktorý čaká na naplnenie alebo iný človek, na ktorého sa vzťahujeme.“ (Frankl, 2011,
s. 94) Čo to vlastne znamená? V jednoduchej reči to znamená, že skutočným zmyslom
ľudského bytia je to, že svoju snahu zameriame na niekoho mimo nás. Preto dokážeme nájsť
zmysel v priateľoch, v rodine, vlastne v akýchkoľvek vzťahoch, v ktorých ideme do hĺbky.
Viera a náboženstvo sú hodnotami, ktoré vnímame ako kľúčové vo vzťahu
k dobrovoľníctvu. Všetky náboženstvá v sebe obsahujú službu človeku ako cnosť.
V kresťanskom náboženstve, ktoré je v našej krajine väčšinovým, sa veriaci/e zaväzujú, že
budú milovať blížneho svojho a pomáhať mu. (Radková, 2004). Hodnotu „viera
a náboženstvo“
Za jednu zo svojich desiatich najdôležitejších hodnôt v živote hodnotu „viera
a náboženstvo“ hodnotu označilo 33 respondentov/iek. Zistili sme, že medzi preferenciou
tejto hodnoty a zapojením sa do dobrovoľníckych aktivít počas vysokoškolského štúdia
v nami skúmanej vzorke neexistuje štatisticky signifikantný vzťah. Ďalej nás vo vzťahu
k hodnote „viera a náboženstvo“
Zaujímalo nás, aký vzťah majú jednotliví respondenti
a respondentky k viere a náboženstvu. Ukázalo sa, že medzi zapájaním sa do dobrovoľníctva
99
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
a tým, či mladý človek svoju vieru aj verejne a aktívne praktizuje, resp. nepraktizuje, alebo je
jeho/jej viera len formálna existuje vysoko signifikantný vzťah.
Na Slovensku sú ľudia podľa štatistík najmä kresťanmi a teda sa riadia, resp. mali by sa
riadiť kresťanskými zákonmi a morálkou. Podľa Frankla by sme aj túto hodnotu mohli
zaradiť medzi zážitkové hodnoty. Mnoho ľudí hľadá zmysel života, ktorý Frankl považuje za
určujúci. Bez toho, aby mal človek zmysel v tom čo robí, a prečo to robí, nemôže podľa
Frankla človek fungovať. Mnohé z ľudských problémov súvisia práve s tým, že človek
nepozná zmysel. Zmysel sa dá nájsť uskutočňovaním hodnôt, a teda aj vierou. Ľudia, ktorí
skutočne veria, nachádzajú tento zmysel v Bohu a vo viere v Boha. Okrem toho nás viera
„núti“ konať dobro v prospech druhých a pomáhať slabším. Preto sme si postavili hypotézu,
v ktorej sme chceli preskúmať vzťah medzi príslušnosti k nejakej cirkvi alebo náboženstvu.
Hypotéza sa však nepotvrdila. Domnievame sa, že mladí ľudia si vieru nezlučujú s pomocou
druhým. Mnoho mladých ľudí síce povie, že sú veriaci, ale je to preto, že ich rodičia pokrstili
a doviedli ich k sviatostiam, avšak oni sami sa veriacimi necítia. S otázkou príslušnosti
k viere alebo náboženstvu nám súvisí aj problematika verejného praktizovania viery, resp.
aktívnej viery. Predpokladáme, že mladý človek v období vysokoškolského štúdia už nebude
praktizovať vieru len z tradície alebo preto, že ho rodičia dali pokrstiť a k viere ho viedli.
Pokiaľ vieru verejne praktizujú, je to pre ich vlastné zrelé presvedčenie a stotožnenie sa s jej
učením.Skutkami potvrzuje to, čo verí. Jedným spôsobom je aj pomoc iným vo forme
dobrovoľníctva.
Ďalej sme v našom výskume skúmali súvislosť hodnôt „solidarita medzi ľuďmi“,
„dobré medziľudské vzťahy“ a „pomoc blížnemu“. Štatistickým testovaním sa nepotvrdila
signifikantná súvislosť medzi vybranými hodnotami a zapájaním sa do dobrovoľníckych
aktivít počas vysokoškolského štúdia. Ďalšie hodnoty neboli v našom výskume testované.
Akým spôsobom do celého kontextu dobrovoľníctva zapadajú práve hodnoty mladého
človeka? V našej práci predpokladáme súvislosť vybraných hodnôt mladého človeka s jeho
participáciou na dobrovoľníckych aktivitách počas vysokoškolského štúdia. Hodnoty nie sú
tým jediným faktorom, ktorý vplýva na to, či sa vysokoškolský študent/ka zapojí do
dobrovoľníckej práce. Ďalším faktormi môžu byť dostatok času, dostupnosť organizácií
a dobrovoľníckych príležitostí v okolí, cielené oslovovanie práve tejto cieľov
Hodnoty idú zároveň s dobrovoľníctvom. Na to, aby sme zistili, či sú hodnoty
predpokladom, alebo dôsledkom dobrovoľníctva by sme potrebovali rozsiahly výskum
a vylúčenie všetkých ďalších faktorov. Tie však podľa nášho názoru nie sme schopní vylúčiť,
100
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
pretože na každého človeka môže mať vplyv iný faktor. Takisto nemôžeme s určitosťou
potvrdiť, že to, či sa mladý človek zapojí do dobrovoľníckych aktivít počas vysokoškolského
štúdia smeruje k získaniu a rozvíjania nejakých nových hodnôt Rovnako tak môže byť rozdiel
v motivácii k takejto práci, niekoho vedú skôr vnútorné motívy ako altruizmus, pomoc
blížnemu alebo viera, niekoho naopak môžu v rozhodnutí ovplyvniť predovšetkým ľudia,
z rodiny, priatelia, prípadne zamestnanci/kyne organizácií, ktorých cieľom je získať
dobrovoľníkov/čky. V každom prípade sú hodnoty v kontexte dobrovoľníctva veľmi širokou
oblasťou, ktorá by si zaslúžila hlbšie a podrobnejšie skúmanie.
Záver
V závere našej práce by sme chceli zdôrazniť dôležitosť a nevyhnutnosť výskumu
v oblasti dobrovoľníctva a hodnôt mladých ľudí, študentov a študentiek vysokých škôl na
Slovensku. V nich sa skrýva skutočný potenciál pre dobrovoľnícke úsilie. Majú dostatok
energie, nápadov, majú hodnoty, ktoré sú dôležité nielen pre vykonávanie dobrovoľníctva, ale
pre vykonávanie akejkoľvek zmysluplnej činnosti.
Dobrovoľníctvo je spôsob, akým môžeme zapojiť vysokoškolských študentov/ky do
riešenia spoločenských problémov. Je vyjadrením občianskeho povedomia a uvedomenia si
vlastnej hodnoty, ako aj hodnoty druhých ľudí. Je to cesta, akou sa dajú budovať vzťahy
a budovať lepšia spoločnosť zameraná na vzájomnú solidaritu a pomoc.
101
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Literatúra
BROZMANOVÁ-GREGOROVÁ, A. – MATULAYOVÁ, T. – MRAČKOVÁ, A. –
VAVRINČÍKOVÁ, L. – VLAŠIČOVÁ, J.: Dobrovoľníctvo – keď pomoc baví a zábava
pomáha. Úrad vlády Slovenskej republiky. Bratislava: 2011. 51 s. ISBN 978 – 80 – 8106 –
049 – 6.
BEZÁKOVÁ, V. et al.: Hodnotové orientácie mladých ľudí v procese transformácie
spoločnosti.
[on-line]
citované
28.
November
2008.
Dostupné
na:http://www.vyskummladeze.sk/index.php?option=content&task=view&id=78.
ÇAMUR, H.: Barriers to young people's active participation and role of civil society
institutions. [on-line] citované 28. November 2008. Dostupné na:
http:www.youth-partnership.net/youth-partnership/experts/hcamur/hcamur.html
FRANKL, V. E.: Hľadanie zmyslu života. Eastone. Bratislava: 2011. . 131 s.
ISBN 978 – 80 – 8109 – 159 – 9.
FRIČ, P. – POSPÍŠILOVÁ, T. et al.: Vzorce a hodnoty dobrovolnictví v české společnosti na
začátku 21. Století. HESTIA, o.z.. AGNES, o.z.. Praha: 2010. 263 s. ISBN: 978 – 80 –
903696 – 8 – 9.
GÁLIKOVÁ, M.: Typický dobrovoľník nie je milá pani. [on-line] citované 10. november
2008. Dostupné na:
http://www.partnerstva.sk/buxus/generate_page.php?page_id=626.
GRÁC, J.: Pohľady do psychológie hodnotovej orientácie mládeže. SPN. Bratislava: 1979.
338 s.
HARTL, P. - HARTLOVÁ, H.: Psychologický slovník. Portál. Praha: 2000. 774 s.ISBN 807178-303.
102
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
KLČOVANSKÁ, E.: Hodnotová orientácia súčasnej mládeže a jej význam v pedagogickom
procese. Trnava: 2009.
 citované
-line
on
http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2004/ran-2004-1-02.pdf
KRÁLIKOVÁ, N.: Ja nie som dobrovoľník! Ja to robím len tak... . IUVENTA. Bratislava:
2006. 25 s. ISBN: 80 - 8072 - 054 - 1.
KRIVOŠÍK, L.: Tajomstvo zmyslu života. 2008. [on-line] citované 10. marec 2011.
Dostupné na: http://www.prave-spektrum.sk/article.php?653&ezin_author_id=47
MATOUŠEK, O. et al.: Základy sociální práce. Portál. Praha: 2007. 309 s. ISBN: 978 - 80 7367 - 331 - 4.
MYDLÍKOVÁ, E. et al.: Dobrovoľníctvo na Slovensku alebo “Čo si počať s
dobrovoľníkom”. Asociácia supervízorov a sociálnych poradcov. Bratislava: 2002. 55 s.
ISBN 80 - 968713 - 0 - 7.
O dobrovoľníctve. [on-line] citované 15. Mája 2011 Dostupné na:
http://www.dobrovolnictvo.sk/?node=52
Podpora práce s mládežou. Ústredný portál verejnej správy. [on-line] citované 10. november
2008. Dostupné na:
http://www.portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=39&etype=1&aid=1909.
PRUDKÝ, L.: Přístupy k sociologickému empirickému zkoumání hodnot. CESES FSV UK.
Praha. 2007. 70 s.. ISSN: 1801 - 1519.
RADKOVÁ, L.: Religiozita a spiritualita v sociálnej práci. Habilitačná práca. Trnavská
univerzita. Trnava: 2004.
Kontaktná adresa
Mária Krkošková, PhD.
Fakulta zravotníctva a sociálnej práce Trnvskej univerzity
Univerzitné námestie 1
918 43 Trnava
[email protected]
103
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
104
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
DOBROVOĽNÍCKA ČINNOSŤ ĽUDÍ SO ZDRAVOTNÝM
POSTIHNUTÍM
Katarína Bundzelová
Abstrakt
V práci sa zaoberáme zapájaním ľudí so zdravotným postihnutím do dobrovoľníckych
aktivít, významom dobrovoľníctva v živote dobrovoľníkov so zdravotným postihnutím, ako aj
výhodami, ktoré môže dobrovoľnícka činnosť zdravotne postihnutému človeku priniesť.
Snažíme sa odhaliť skrytý potenciál dobrovoľníctva, z ktorého môžu i handicapovaní v
značnej miere čerpať.
Cieľom nášho výskumu bolo zistiť či zapojenie do dobrovoľníckych aktivít prináša ľuďom so
zdravotným postihnutím naplnenie života a či im pomáha prekonávať obmedzenia
vyplývajúce z ich postihnutia.
Na realizáciu výskumu sme použili metódu dotazníka a pološtandardizovaného rozhovoru.
Dotazníky a rozhovory sme robili priamo s dobrovoľníkmi so zdravotným postihnutím i
nedobrovoľníkmi tam, kde žili (v ústavoch) alebo v zariadeniach, inštitúciách, kde
dobrovoľnícku činnosť vykonávali či vykonávajú.
Našim základným cieľom bolo poukázať na dobrovoľníctvo ľudí so zdravotným postihnutím.
Dať návrh na vytvorenie regionálnych dobrovoľníckych centier, ktoré by sa samostatne
okrem iných činností venovali i dobrovoľníkom so zdravotným postihnutím. Taktiež sme sa
snažili poukázať na dobrovoľníctvo ako cestu, ktorá môže dopomôcť zdravotne postihnutým
ľuďom viesť dôstojný ľudský život.
Najdôležitejšie poznatky, ktoré sme sa z výskumu dozvedeli boli, že ľudia so zdravotným
postihnutím by boli ochotní v rámci svojho voľného času zapojiť sa do dobrovoľníckych
aktivít (len im chýba informovanosť, nevedia kde by sa mohli angažovať) a že viac ako
polovica ľudí so zdravotným postihnutím zapojená do dobrovoľníckej činnosti potvrdila, že
im táto činnosť pomáha prekonávať obmedzenia vyplývajúce z ich postihnutia.
105
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Kľúčové slová: Dobrovoľníctvo. Zdravotné postihnutie. Neziskový sektor (t. j. tretí sektor).
Neziskové organizácie. Nezávislosť. Integrácia.
Abstract
In this chapter I deal with how handicapped people participate in voluntary activities,
the purpose of voluntariness in the life of handicapped volunteers, as well as benefits, which
can voluntary activities bring to the handicapped. I am trying to reveal the hidden potential of
voluntariness, from which can also the handicapped draw from.
The aim of our study was to find out whether participation of handicapped people into
volunteer activities brings them cheer into life and whether it helps them to overcome the
limitations resulting from their handicap.
To implement the study, we used the answer sheet method and half-standardised interview.
We did the interviews and answer sheets directly with the volunteer and also non-volunteer
handicapped in the asylum, where they live or in the facilities and institutions, where they do
the voluntary activity.
Our main aim, was to mention the voluntary activity of handicapped people. Make a
suggestion to create regional voluntary centres, which would independently among other
activities devote to handicapped people. We were also trying to show volunteering as a way,
which helps the handicapped to live a normal life.
The most important information, which we found out by our study, was that handicapped
people would be willing to participate in volunteer activities in their free time (but they are
not informed well enough, they do not know where they could embark in such activities) and
more than a half of handicapped volunteers confirmed, that these activities help them to
overcome the limitations resulting from their handicap.
Keywords
Volunteering The handicapped. Non-profit sector (The third sector). Non-profit organisations.
Independence. Integration.
106
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Úvod
Neziskový sektor spolu s dobrovoľníctvom sa stále pokúšajú nájsť svoje miesto v spoločnosti,
ktoré im patrí, vzhľadom k tomu, že sú dôležitým prostriedkom pri riešení mnohých
spoločenských problémov.
Dobrovoľníctvo nie je v ľudskej spoločnosti ničím novým. Už v dávnej minulosti nezištne
pomáhali tí, ktorí boli na tom lepšie tým, ktorí kvôli chorobe, chudobe, či prírodnej katastrofe
potrebovali pomoc. Dobrovoľníctvo bolo vždy prítomné medzi ľuďmi. Jednému vyhovuje
rola dobrovoľníka, inému rola toho, v prospech koho dobrovoľník svoju činnosť vykonáva,
tretí si myslí, že to je „nezmysel pre naivných“ a ďalší hovorí, že to preňho nie je.
O dobrovoľníctve vo všeobecnosti ako aj o jeho význame pre zdravých dobrovoľníkov sa
napísalo už množstvo publikácií a článkov, ale o význame dobrovoľníckych aktivít pre
dobrovoľníkov so zdravotným postihnutím nie je takmer nič. I to bol jeden z dôvodov, prečo
sme si vybrali túto problematiku za výskumnú tému. Druhý dôvod bol ten, že táto téma je
nám veľmi blízka, nakoľko dobrovoľnícku činnosť autorka ešte donedávna intenzívne
vykonávala a má taktiež zdravotné postihnutie.
Uvedomujeme si, že každý začiatok je ťažký. I v rozvoji a väčšej angažovanosti ľudí so
zdravotným postihnutím v dobrovoľníckych aktivitách. Vieme, že legislatíva neziskového
práva na Slovensku, ktorá by situáciu dobrovoľníctva v mnohých neziskových organizáciách
uľahčila, ešte stále nenadobudla formu právnej normy. Mnohí koordinátori dobrovoľníkov sú
ešte len v začiatkoch zavádzania dobrovoľníctva v ich organizáciách a sú často ako i samotní
dobrovoľníci dezorientovaní.
Dobrovoľníctvo je javom typickým nielen pre detské a mládežnícke organizácie, ale pre celý
neziskový sektor. Nepredstavuje iba faktor, ktorý pomáha zvyšovať efektívnosť činnosti
neziskových organizácií, ale je dôležitou súčasťou modernej občianskej spoločnosti.
Na Slovensku podobne ako v ostatných európskych štátoch, má dobrovoľníctvo bohatú
históriu. Do konca druhej svetovej vojny pôsobilo u nás množstvo dobrovoľníckych
organizácií, spolkov, podobne ako v iných demokratických štátoch. Počas socializmu ale
kultúru a tradíciu dobrovoľníctva skoro úplne zničili povinne „dobrovoľné“ brigády,
„pracovné soboty“, „dobrovoľné príspevky“ atď. Práca skutočne dobrovoľníckych –
neziskových organizácií bola znemožnená a považovaná za vzburu proti spoločenskému
systému. V tomto režime vyrástlo niekoľko generácií, ktorým pojem dobrovoľníctvo nič
107
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
nehovorí. Možno aj to je dôvodom, prečo sa dobrovoľníctvo u nás neteší takému
spoločenskému uznaniu ako na západe, prečo nie je typické, že by neziskové organizácie mali
širokú základňu dobrovoľníkov a prečo bola miera dobrovoľníctva na Slovensku nízka (rok
1998 - 19%, 1999 – 13% populácie zapojenej do dobrovoľníckej činnosti). Zvýšenie nastalo
na prelome rokov 2004/05, kedy prieskum hovorí o 35% ľudí zapojených do dobrovoľníckej
činnosti. (Mydlíková, 2003), (Gáliková, 2005)
Dobrovoľnícka práca občanov so zdravotným postihnutím v minulosti
O potreby občanov so zdravotným postihnutím sa v predchádzajúcom spoločenskom poriadku
staral predovšetkým Zväz invalidov, ktorý bol založený pod názvom „Zväz československých
invalidov“ 7. júna 1952. Bola to jednotná spoločenská organizácia, ktorá až do svojho zániku
v roku 1990 združovala zdravotne postihnutých s výnimkou občanov s mentálnym
postihnutím. Avšak taká organizácia, ktorá by sa bola zaoberala poskytovaním rôznorodých
špecifických služieb potrebných pri prekonávaní problémov, ktoré vyplývajú zo zdravotného
postihnutia nebola. (Vtedajší Československý červený kríž vykonal prostredníctvom svojich
členov veľa záslužnej práce, okrem iného aj tým, že poskytoval dobrovoľnú opatrovateľskú
službu, spravidla však len starým a chorým občanom.) Členovia Zväzu invalidov boli nielen
objektmi,
ale
aj
subjektami
sociálnej
starostlivosti.
Ak
vychádzame
z definície
dobrovoľníckej činnosti ako neplatenej uvedomelej činnosti vykonávanej z vlastnej vôle
v prospech iných, nachádzame korene dobrovoľníckej práce zdravotne postihnutých už vo
Zväze invalidov (člen = dobrovoľník). Celá štruktúra organizácie vychádzala z predpokladu
vzájomnej dobrovoľnej pomoci členov. Sami zdravotne postihnutí sa formou dobrovoľníckej
práce podieľali na programe starostlivosti o svojich členov, aj keď Zväz invalidov už nebol
budovaný ako predchádzajúce svojpomocné organizácie invalidov, ale ako záujmová
organizácia. (Sýkora, 1987)
Štruktúra jednotnej organizácie podľa kategórií zdravotného postihnutia (zrakové, sluchové,
telesné a vnútorné-civilizačné ochorenia) počítala so vzájomnou pomocou medzi nimi. Ľudia
so zdravotným postihnutím si navzájom dobrovoľnícky pomáhali pri prekonávaní problémov,
pri psychickom vyrovnávaní sa so zdravotným postihom a pod. Príkladom môže byť
zorganizovanie dobrovoľníkov z iných kategórií postihnutia pri vyplňovaní rozsiahleho
dotazníka
celoslovenského
prieskumu
životných
podmienok
zrakovo
postihnutých
v Slovenskej republike, ktorý pripravil a zorganizoval Ústredný výbor Zväzu invalidov.
Prieskum sa uskutočnil
v roku 1986 vo všetkých okresných organizáciách. Bez účasti
108
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
vlastných členov, ich dobrovoľníckej aktivity, by napr. ani slepecké hnutie na Slovensku
nebolo
dosiahlo
také
dobré
výsledky
v zamestnávaní
nevidiacich
a slabozrakých,
v poradenstve, mobilite i sebaobsluhe, gramotnosti v bodovom písme, v športe, kultúre, teda
v uplatňovaní sa zrakovo postihnutých v osobnom i pracovnom živote. Na dobrých
výsledkoch mali veľký podiel predovšetkým zdravotne postihnutí dobrovoľní funkcionári,
pretože platení pracovníci Zväzu invalidov by na všetky úlohy nestačili. Ochotných
dobrovoľníkov vo Zväze invalidov i mimo neho nikto neorganizoval. (Správa ÚV ZI SSR,
1989)
Prínos dobrovoľníctva pre dobrovoľníkov so zdravotným postihnutím
„Dobrovoľníctvo mi ponúka miesto pre moju realizáciu, uspokojuje moju túžbu zohrávať
rovnocenné a plnohodnotné miesto v komunite, v ktorej žijem. Dobrovoľníckou prácou som
v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada. Dobrovoľníctvo mi ponúka priestor, kde môžem byť
sama sebou, kde môžem uplatňovať vlastné pravidlá a ktoré si môžem upraviť tak, ako sa mi
to páči. Je to i miesto, ktoré slúži ako základ pre moje viaceré aktivity.“ (výrok
dobrovoľníčky so zdravotným postihnutím)
Dobrovoľnícka práca človeka so zdravotným postihnutím je osožná nielen pre
organizáciu, pre ktorú pracuje, ale najmä pre samotného dobrovoľníka s postihnutím. On sa
prišiel niečo naučiť, dozvedieť sa, spoznať a samozrejme pracovať. Organizácia má z neho
osoh, ale mala by k nemu pristupovať so zámerom jeho osobnostného rastu.
Hoci dobrovoľnícka práca nie je platená, častokrát dokáže ponúknuť dobrovoľníkovi so
zdravotným postihnutím oveľa viac ako peniaze.
Ľudia so zdravotným postihnutím podobne ako zdraví potrebujú k plnému prežitiu života
pocit uspokojenia z vlastnej práce, schopnosť sebarealizácie, ktorú majú možnosť získať
práve aj dobrovoľníckymi aktivitami. Sebarealizácia sa stáva hybným motorom – motiváciou.
V prípade nutnosti pomáha prekonávať rôzne zdravotné obmedzenia a ťažkosti, pomáha
k dosiahnutiu stanovených cieľov. Dôležitý je tu pocit zmysluplnosti a účelnosti života.
109
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Ako však uvádza Haškovcova (1985) nezáleží len na človeku samotnom, či rezignuje alebo
nájde vôľu a silu bojovať, realizovať sa v dobrovoľníckych aktivitách, ale na všetkých
profesinálne i laicky zúčastnených osobách, ktoré mu majú v tejto oblasti pomáhať.
Integrácia do spoločnosti a nadobúdanie istých sociálnych zručností sú pre zdravý vývin
osobnosti každého, teda aj človeka s postihnutím veľmi dôležité. Postihnutí majú väčšie
ťažkosti
s nadväzovaním
vzťahov s inými ľuďmi ako zdraví jedinci. Nedostatky, resp.
obmedzenia, ktoré vyplývajú z postihnutia (napr. v oblasti učenia, komunikácie), negatívne
ovplyvňujú proces socializácie, najmä rozvoj sociálnych aktivít. Taktiež nedostatočné
osvojovanie si sociálnych rolí, ktoré sú dôležitou súčasťou socializácie, by sme zaradili
medzi problémy, ktoré môžu mať zdravotne postihnutí. Domnievame sa, že aj
prostredníctvom dobrovoľníckej činnosti by sme mohli aspoň sčasti spomínané problémy
riešiť.
Aj keď sa dobrovoľníctvo na Slovensku teší obdivu, v spoločnosti nie je vytvorená klíma,
ktorá by pozitívne podporovala prejavy dobrovoľníckej činnosti a zvlášť dobrovoľníckej
činnosti ľudí so zdravotným postihnutím. Prínos dobrovoľníkov nespočíva len v podobe práce
vykonanej zadarmo.
Dobrovoľník je osoba, ktorá koná v prospech druhých dobrovoľne, na základe vlastného
presvedčenia a bez nároku na finančnú odmenu. Je to človek, ktorý je ochotný pomáhať iným
ľuďom, aj keď z toho nemá priamy finančný osoh.
Napriek tomu, že dobrovoľníctvo nie je platené, dobrovoľník so zdravotným postihnutím
môže prostredníctvom neho veľa získať. Odmenou za jeho prácu môže byť osobný rast,
nadobudnutie nových vedomostí a praktických zručností, získanie profesionálnych kontaktov,
nadviazanie nových priateľstiev atď. Sú tiež príležitosti robiť dobrovoľníka v zahraničí
a získať medzinárodnú skúsenosť. Ľudia so zdravotným postihnutím nemajú len biologické
potreby, ale aj sociálne (ako napr. túžba niekam patriť, byť užitočný pre spoločnosť,
komunitu atď.). I tieto potreby možno uspokojovať dobrovoľníckou prácou. Domnievame sa,
že existuje aj množstvo iných dôvodov, prečo i ľudia s postihnutím pracujú dobrovoľne:
napr. hľadajú priateľov, novú komunitu, motivuje ich vnútorné presvedčenie, chcú byť
užitoční, hľadajú nové životné hodnoty alebo týmto spôsobom chcú efektívne využiť svoj
voľný čas. Dobrovoľníctvo ako u zdravých tak i u jedincov s postihnutím je zároveň
praktickým spôsobom získavania potrebných zručností a skúseností, dôležitých pre človeka
i pri uplatnení sa na trhu práce. Zapojenie zdravotne postihnutých do dobrovoľníckych aktivít
110
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
stimuluje zároveň súdržnosť v komunitách a má aktivačný potenciál. I ľudia so zdravotným
postihnutím majú potrebu riadiť svoj život, rozhodovať o sebe. To všetko súvisí s potrebou
sebarealizácie a sebaurčenia. Dobrovoľnícka práca toto zdravotne postihnutému môže
ponúknuť. Zároveň umožňuje využívať jeho potenciál a splniť túžbu v živote niečo
dosiahnuť. Človek so zdravotným postihnutím môže dobrovoľníckou činnosťou získať
príležitosť vyskúšať si svoje schopnosti, získať sociálny kapitál a tým prispievať k budovaniu
svojej vlastnej budúcnosti. Dobrovoľníctvo mu môže pomôcť aj rýchlejšie stratiť zábrany
v komunikácii, jednoduchšie sa začleniť do spoločnosti, bežného života a môže predstavovať
tiež konkrétnu formu podpory a pomoci pre zlepšenie
kvality jeho života. Človek s
postihnutím môže vnímať dobrovoľnícku činnosť ako možnosť vlastnej, osobnej realizácie.
Dobrovoľnícka činnosť ponúka dobrovoľníkovi so zdravotným postihnutím veľa ďalších
výhod napr.:
-
odvádza pozornosť od postihnutia alebo choroby, aktivizuje postihnutého určitým
smerom a zamedzuje tak únik od skutočnosti do pasivity a pesimizmu,
-
prostredníctvom zaujímavého priebehu činností a ich výsledkov vyvoláva žiadúce kladné
emocionálne stavy,
-
prispieva k rozvoju samostatnosti a posilňuje zdravé sebavedomie pri dosahovaní
úspechov a uznania,
-
umožňuje získať nové vedomosti a praktické skúsenosti, mnohokrát i mimo svojej
krajiny,
-
umožňuje získať nové zručnosti, ktoré môže zúročiť vo svojej neskoršej práci alebo
v živote,
-
v zahraničí, napr. prostredníctvom Európskej dobrovoľníckej služby dáva dobrovoľnícka
činnosť človeku s postihnutím možnosť študovať jazyk, prípadne zlepšiť svoje doterajšie
jazykové schopnosti, získať medzinárodnú pracovnú skúsenosť, získať medzinárodné
kontakty pre svoj profesionálny i súkromný život, spoznať inú kultúru,
-
umožňuje mu nájsť si nových priateľov,
-
umožňuje vidieť a vnímať svet okolo seba z iného uhla pohľadu,
-
dáva postihnutému možnosť zistiť či ho daná práca v budúcnosti bude baviť
a uspokojovať,
-
dáva možnosť vidieť prácu v organizácii, čerpať z jej skúseností a ponaučiť sa z chýb,
-
umožňuje spoznať nové možnosti a spôsoby práce,
-
umožňuje získať životnú skúsenosť, osobnostne dozrieť a stať sa viac nezávislým a pod.
111
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Všetky a ešte i ďalšie výhody a možnosti ktoré dobrovoľníkovi so zdravotným postihnutím
ponúka dobrovoľnícka činnosť sú zmesou získavania praktických skúseností, zručností
a teoretických vedomostí.
Domnievame sa, že ľudia so zdravotným postihnutím nemajú veľa skúseností
s dobrovoľníckou činnosťou.
Doterajšia spoločenská prax v mnohom prispela k tomu, že ľudia so zdravotným postihnutím
sa odučili otvorene hovoriť o svojich problémoch, aby u ostatnej populácie nevyvolávali
pocity ľútosti. Okrem tých najaktívnejších málo prezentujú svoje danosti, schopnosti a chuť
podujať sa k niečomu novému, čo je prvým predpokladom rovnocenného dialógu s okolím
a vzájomného obohacovania. Zdravá populácia často nerozumie zdravotne postihnutým
pretože chýbajú zručnosti vo vzájomnom dialógu, v ktorom by každá strana jasne definovala
svoje pozície, predstavy a zámery s možnosťou ich realizácie.
Dobrovoľníkom môže byť takmer každý. Každý kto disponuje vedomosťami, schopnosťami
alebo skúsenosťami, ktoré by mohla nezisková organizácia využiť. Dôležité je nájsť vhodné
miesto a vhodnú úlohu pre každého dobrovoľníka, lebo každý z nás je jedinečný a čo môže
vyhovovať jednému, to nemusí uspokojovať druhého. Nestotožňujeme sa s názorom autorov
M. Ochman a P. Jordan (1997), ktorý definujú dobrovoľníka, ako človeka, „ktorý by mal byť
zrelý, zodpovedný, spôsobilý, ktorý môže venovať svoj čas dobrovoľnej činnosti. Okrem
malých detí, môže byť dobrovoľníkom každý, kto chce pracovať v prospech druhých ľudí a je
fyzicky a psychicky zdravý“. (Ochman, M., Jordan, P, 1997, s. 6) Sama autorka tejto práce je
zdravotne postihnutá a ešte donedávna niekoľko rokov pravidelne vykonávala dobrovoľnícku
činnosť a podľa názoru okolia, ľudí, s ktorými pracovala ju vykonávala svedomito, dobre
a zodpovedne. Zároveň poznáme a máme informácie aj o iných dobrovoľníkov, ktorí sú
taktiež postihnutí (pracujú v cirkvi alebo neziskových organizáciách), ale do akej miery im to
postihnutie dovoľuje, sa zapájajú do dobrovoľníckych aktivít a prináša to radosť nielen im,
ale i ľudom, ktorým pomáhajú.
Dobrovoľník so zdravotným postihnutím síce za dobrovoľnícku činnosť nedostáva žiadnu
finančnú odmenu, ale často neoceniteľný dobrý pocit z pomoci ostatným.
Cieľom dobrovoľníctva je i spájať ľudí so zdravotným postihnutím s ľuďmi, ktorí sú vo
všeobecnosti považovaní za zdravých.
Vo svete je postavenie dobrovoľníkov iné ako u nás – napríklad v Nemecku alebo Spojených
štátoch amerických sa práca v dobrovoľníckych organizáciách vysoko cení. Aj na Slovensku
112
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
sa môže pohľad na dobrovoľníkov i so zdravotným postihnutím zmeniť. Dobrovoľníci sa ale
však o to musia určitým spôsobom pričiniť aj sami – napríklad i tým, že si cenu svojich
schopností uvedomia a dokážu ju predať.
Dobrovoľnícke aktivity ľudí so zdravotným postihnutím a ich zapájanie sa do činnosti
neziskových organizácií
„Beethoven, skladateľ......bol hluchý.
Bernhardt, herečka,..... mala jednu nohu.
Napoleon, imperátor,..... bol epileptik.
Roosevelt, prezident,..... bol mrzák.
Braille, vynálezca,..... bol slepý.“ (Orgonášová, Šutý, Sládek, 1997, s. 10)
Všetci poznáme týchto slávnych ľudí pre ich symfónie, hry, politické rozhodnutia
alebo vynálezy. Oni všetci sa plne zúčastňovali – priam vynikajúco – na činnostiach, ktoré sa
uskutočňovali v ich spoločnostiach. Prečo sa teda trápiť postihnutými ľuďmi a ich plnej účasti
v spoločnosti? Možno jednoducho preto, že:
•
schodištia a úzke dvere môžu zabrániť vozičkárom v návšteve divadla,
•
väčšina kníh a novín nie je dostupná pre slepých ľudí,
•
reč, ktorou hovorí triedny učiteľ nemusí byť zrozumiteľná pre hluché deti,
alebo
•
predstavitelia neziskových organizácií môžu zabrániť človeku so zdravotným
postihnutím vykonávať dobrovoľnícku činnosť pre jeho postihnutie, hoci by ju veľmi
rád vykonával a uprednostnia zdravého jedinca s výhovorkou „že zdravotne
postihnutý by to asi nezvládol“.
Green (2000) hovorila na Svetovej konferencii sociálnych pracovníkov konanej v Montreali
v roku 2000 o svojom rozsiahlom výskumnom projekte zameranom na rozličné otázky života
ľudí s telesným postihnutím. Podľa jej výskumu až 50 % respondentov malo ambíciu zapájať
sa do svojpomocných skupín, ktoré možno považovať za priamu formu sebamanažmentu
v živote ľudí so zdravotným postihnutím. Rovnako Potts (2001) považuje princíp svojpomoci
113
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
za priamy nástroj anti-závislosti a anti-byrokracie v živote ľudí so zdravotným postihnutím
založený na zážitkovom učení.
Predpoklady
rozvoja
dobrovoľníctva
zdravotne
postihnutých
ľudí
v organizáciách
neziskového sektora vidíme napr. v:
•
podporovaní a organizovaní informačných kampaní týkajúcich sa dobrovoľníctva ľudí
so zdravotným postihnutím v neziskových organizáciách s cieľom nájsť spoločný
postup,
•
vo vytvorení informačných a konzultačných dobrovoľníckych centier a v zabezpečení
ich maximálnej dostupnosti ľuďom so zdravotným postihnutím,
•
zabezpečení poskytovania informácií o neziskovom sektore a dobrovoľníckych
príležitostiach a ponukách rozličnými spôsobmi a cestami zrozumiteľnými aj pre ľudí
so senzorickými poruchami,
•
odstraňovaní informačných bariér prostredníctvom dobrovoľníckych centier,
•
koncentrovaní sa na rozvoj schopností ľudí so zdravotným postihnutím v smere ich
podpory nezávislosti,
•
podpore komunikácie medzi koordinátormi dobrovoľníckych centier, zástupcami
neziskových organizácií a ľuďmi so zdravotným postihnutím, ktorí majú záujem
o dobrovoľnícku prácu v neziskových organizáciách,
•
zvyšovaní informovanosti ľudí so zdravotným postihnutím o dobrovoľníckych
možnostiach a príležitostiach v jednotlivých neziskových organizáciách.
Bariéry rozvoja dobrovoľníctva ľudí so zdravotným postihnutím
K brzdiacim elementom rozvíjania dobrovoľníckych aktivít zdravotne postihnutých ľudí
patria architektonické bariéry. Podľa výsledkov výskumu Pavlíkovej a Kondášovej (2002),
takmer 55 % respondentov
architektonických
bariér
uviedlo, že preprava, pohyb mimo bytu patria z dôvodu
k najproblémovejšej
oblasti
uspokojovania
ich
potrieb.
Architektonické bariéry, ak nezisková organizácia má záujem, nie je problém vyriešiť
a prekonať. Druhé (ťažšie) sú psychické bariéry v ľuďoch, ktorí zdravotne postihnutých
nechcú prijať do dobrovoľníckej činnosti. Neberú ich ako seberovných, nechcú mať s nimi
114
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
zbytočné starosti a problémy. Častokrát zastávajú názor, že títo ľudia nedokážu robiť prácu
tak poriadne a zodpovedne ako zdraví. Domnievame sa, že koordinátori dobrovoľníkov
v neziskových organizáciách majú veľakrát strach prijať dobrovoľníka so zdravotným
postihnutím, pretože nevedia ako s ním pracovať a ako by jeho potenciál mohli využiť.
Problém vidíme najmä v nedostatočnom dialógu medzi týmito aktérmi a taktiež i
v nedostatočnej informovanosti zdravých ľudí (koordinátorov dobrovoľníkov v neziskových
organizáciách) o ľuďoch so zdravotným postihnutím. Je potrebné odstrániť bariéry v myslení
ľudí.
Ďalšiu prekážku rozvoja dobrovoľníctva zdravotne postihnutých ľudí vidíme v ich
neinformovanosti o možnosti využívať svoj voľný čas dobrovoľníckou činnosťou. Dôležité je
týmto ľuďom priblížiť možnosti dobrovoľníckych aktivít. Podľa nášho názoru by boli ochotní
zapojiť sa do dobrovoľníctva, len nevedia kde a ako by mohli. Medzi ďalšie bariéry môžeme
zaradiť:
- nedostatočné riadenie činnosti dobrovoľníkov so zdravotným postihnutím,
- nezáujem o dobrovoľníkov so zdravotným postihnutím,
- obavy zo zneužitia klienta postihnutým dobrovoľníkom,
- nedôvera v motívy dobrovoľníkov s postihnutím,
- pracovná vyťaženosť súčasných zamestnancov
(nemal by sa kto dobrovoľníkom so zdravotným postihnutím venovať),
- prevládajúci názor, že u nás nie sú zdravotne postihnutí záujemcovia o dobrovoľníctvo,
- zamestnanci mnohých neziskových organizácií nemajú potrebné zručnosti a vedomosti
ako pracovať s dobrovoľníkmi so zdravotným postihnutím, atď.
Mnohé neziskové organizácie nie sú pripravené na prijatie človeka so zdravotným
postihnutím do dobrovoľníckej činnosti. Bariéry sú materiálne, technické, ale i psychické.
Domnievame sa, že ľudia s postihnutím niekedy narážajú na neochotu predstaviteľov
neziskových organizácií ich do funkcií dobrovoľníkov prijať. Zdravotne postihnutí ľudia sa
môžu stretávať so skrytou i otvorenou pochybnosťou, či zvládnu požadovaný rozsah práce, či
nebudú prekážať „zdravým“ kolegom. V druhom (horšom) prípade je im povedané, že prácu
nezvládnu a bez akejkoľvek diskusie sú odmietnutí. Preto sa môže stať, že niektoré voľné
dobrovoľnícke miesta ostávajú dlhú dobu neobsadené, i keď odpovedajú požiadavkám
a potrebám osôb so zdravotným postihnutím.
115
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Existuje 100 dôvodov, prečo neriskovať účasť dobrovoľníkov so zdravotným postihnutím
v neziskových organizáciách. Existuje však 1000 dôvodov, prečo ich do týchto organizácií
pozvať.
Niektoré neziskové organizácie sa boja vytvoriť podmienky pre dobrovoľníkov so
zdravotným postihnutím. Preto si vytvárajú veľa dôvodov prečo sa ich báť. Ich časté otázky
sú:
Čo u nás budú robiť?
Dobrovoľníci s postihnutím môžu robiť čokoľvek, pokiaľ im to dovoľuje ich zdravotný stav.
Môžu byť spoločníkom klienta (i keď sám dobrovoľník je pripútaný na invalidný vozík),
doprovodom k lekárovi, môžu sa starať o kvetiny, samostatne viesť napr. nejaké kluby pre
deti, podieľať sa na výzdobe domova, organizácie, pomáhať pri terapiách, chodiť na
prechádzky s klientmi, organizovať akcie, viesť knižnicu a pod.
Kto sa im bude venovať?
Pre mnohé neziskové organizácie je starostlivosť o dobrovoľníkov so zdravotným
postihnutím problematickou vecou, keďže personálu je málo. Bolo by napr. vhodné, keby sa
venoval týmto dobrovoľníkom a dobrovoľníckemu programu
pracovník neziskovej
organizácie 2 hod. denne a vykonával by túto prácu napr. na polovičný úväzok.
Čo ak sa niečo stane?
V tomto prípade dávame za pravdu neziskovým organizáciám v ich obavách prijať nielen
postihnutých, ale i zdravých dobrovoľníkov z dôvodu strachu napr. z úrazu dobrovoľníka
alebo škody, ktorú neúmyselne spôsobí. Kto za to bude niesť zodpovednosť? Na rozdiel od
našich susedov v Českej republike, ktorí majú možnosť si poistiť svojich dobrovoľníkov
v prípade úrazu alebo neúmyselne spôsobenej škody, u nás toto poistenie, je ešte takmer
nerozvinuté.
Kde u nás budú?
Dobrovoľníci sú väčšinou na „trase, v teréne“. Či už na izbách ľudí v nemocniciach alebo
ústavoch, telocvičnách, na terapiách. Ale svoje zázemie skutočne potrebujú, kde sa napr.
116
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
prezlečú, prezujú, odložia si tašku, urobia kávu, najedia. Je pravda, že nie všade môžu mať
dobrovoľníci takto vyčlenenú miestnosť len pre seba.
Dobrovoľníctvo ľudí so zdravotným postihnutím ako forma oddychovej aktivity
a efektívneho využívania voľného času
Predmetom vedeckého bádania sa stala otázka realizácie, t.j. využitia voľného času.
V tejto súvislosti sa dostáva do centra pozornosti problém „racionálneho“ využívania voľného
času. Na základe komparatívnej analýzy zistení viacerých domácich autorov (Kratochvílová,
Darák, Kominarec), ale aj zahraničných odborníkov (Važanský, Hofbauer, Bláha) možno
konštatovať, že racionálne je voľný čas využívaný vtedy, ak:
•
prispieva k rozvoju osobnosti,
•
aktivity v ňom realizované neohrozujú (mravne, ekonomicky, psychicky) ostatných
členov spoločnosti. (In Krystoň, 2003)
Tieto dve požiadavky však musia platiť naraz, inak hrozí deformácia chápania voľného času,
ako aj aktivít v ňom realizovaných. Je potrebné si totiž uvedomiť, že voľný čas sa môže za
určitých okolností stať rizikogénnym faktorom, a to tak z hľadiska individuálneho, ako aj
sociálneho. Potvrdzujú to viaceré sociologické a kriminologické analýzy napr. autorky
Hroncovej. (Hroncová, 1996)
Potreby ľudí v oblasti kultúry, športu, duchovného, oddychového a verejného života patria do
sféry vyšších sociálnych potrieb. Dobrovoľnícka činnosť ľudí so zdravotným postihnutím by
mohla byť efektívnou formou oddychovej a voľnočasovej aktivity. Je potrebné, aby sa pre
zdravotne postihnutých vytvorili optimálne podmienky pre vzdelávanie, prácu a voľnočasové
aktivity. Jeden z efektívnych spôsobov využívania voľného času ľudí so zdravotným
postihnutím vidíme práve v dobrovoľníckej činnosti.
Spoločnosť by mala mať záujem na tom, ako ľudia so zdravotným postihnutím trávia svoj
voľný čas. Na prvé miesto v efektívnom využívaní voľného času detí a mládeže so
zdravotným postihnutím sa kladie rodina. Tá však vždy nedokáže dostatočne zabezpečiť túto
potrebu detí a zvlášť dospievajúcej mládeže. Ak ponúkneme ľuďom so zdravotným
postihnutím možnosť využiť svoj voľný čas formou dobrovoľníckej práce, potláčame tým
117
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
u nich možný rozvoj negatívnych rysov, častokrát vyúsťujúcich do sociálne - patologického
správania. Zároveň môžeme rozvíjať pocity zmysluplnosti a užitočnosti. Dobrovoľníctvo
v tomto prípade vystupuje ako súčasť sociálnej prevencie. Je na škodu, že mnoho zdravotne
postihnutých ani nevie, že zmysluplne využiť svoj voľný čas by mohli aj týmto spôsobom.
Dobrovoľníctvo by malo byť viac propagované v médiách, na školách, v ústavoch,
zariadeniach sociálnych služieb atď. Je to aj výzva pre tých, ktorí dobrovoľnícku činnosť už
vykonávajú, aby svojím príkladom a svedectvom získavali nových nadšencov pre túto
činnosť.
Ľudia so zdravotným postihnutím by vykonávanie dobrovoľníckych aktivít mali vnímať ako
spôsob posilňovania verejného záujmu, ale predovšetkým ako prostriedok využívania
voľného času, zvyšovania zručností a vedomostí na ceste vlastného profesionálneho rastu. I
dobrovoľnícka činnosť môže byť významným špecifickým nástrojom výchovy a ďalšieho
vzdelávania zdravotne postihnutých. Získavanie praktických skúseností a spôsobilostí, osobné
overovanie získaných vedomostí, majú nemalý význam pre formovanie osobnosti človeka s
postihnutím. K tomu sa pripájajú i ďalšie pozitívne faktory, ako je napr. poznanie nových
priateľov, získanie pocitu užitočnosti atď. Dobrovoľnícka činnosť môže byť i dobrou
prípravou pre ďalšie odborné štúdium.
Dobrovoľníctvo ľudí so zdravotným postihnutím očami výskumu
Cieľ výskumu
Cieľom výskumu bolo zistiť či zapojenie do dobrovoľníckych aktivít pomáha ľuďom so
zdravotným postihnutím prekonávať obmedzenia vyplývajúce z ich postihnutia.
Ako doplňujúce informácie sme sa snažili zistiť:
1. Či sa ľudia so zdravotným postihnutím zapájajú do dobrovoľníckych aktivít.
2. U tých zdravotne postihnutých, ktorí nie sú zapojení do dobrovoľníckych aktivít zistiť
ochotu a záujem sa do tejto činnosti zapojiť.
3. Informovanosť ľudí so zdravotným postihnutím o dobrovoľníckych príležitostiach
v prostredí v ktorom žijú.
4. Prekážky brániace ľuďom so zdravotným postihnutím v ich zapájaní sa do dobrovoľníctva.
118
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Metodika
Na
realizáciu
výskumu
sme
využili
metódu
dotazníkového
zisťovania
a
pološtandardizovaného rozhovoru (ktorý slúžil k doplneniu dotazníka, k spresneniu údajov a
faktov). Na overenie
nástroja – dotazníka bol uskutočnený predvýskum zrealizovaný
prostredníctvom oslovenia 20 respondentov so zdravotným postihnutím. Na základe jeho
výsledkov boli niektoré otázky upravené, s cieľom zvýšenia zrozumiteľnosti pre
respondentov. Boli vytvorené 2 typy dotazníkov pre ľudí so zdravotným postihnutím:
a. jeden, ktorý bol rozdávaný na špeciálnych školách a občianskych združeniach
pre ľudí prevažne s telesným postihnutím,
b. druhý, ktorý bol špeciálne upravený pre mladých ľudí so sluchovým
postihnutím na Strednom odbornom učilišti pre sluchovo postihnutú mládež na
Koceľovej ulici v Bratislave. Vzhľadom na obmedzené abstraktné myslenie
týchto mladých ľudí, boli viaceré abstraktné pojmy nahradené takými, ktorým
rozumeli.
Získané kvantitatívne údaje boli vyhodnocované a spracovávané štatisticky v percentách a na
vyhodnotenie kvalitatívnych údajov bola použitá kvalitatívna analýza.
Rozdaných bolo 500 dotazníkov, z ktorých sa vrátilo (vyplnených a ktorých údaje mohli byť
použité na vyhodnotenie) 330. Návratnosť dotazníkov bola 66 %.
V úvodnej časti dotazníka boli respondenti oboznámení s cieľom výskumu.
Dotazník obsahoval otázky demografické a 16 otázok týkajúcich sa dobrovoľníckej činnosti,
voľného času a informovanosti o dobrovoľníctve, prostredníctvom ktorých sme overovali
stanovené hypotézy.
Dotazník obsahoval otázky otvorené, zatvorené a polouzatvorené.
Výsledky
Súbor tvorilo 330 respondentov – ľudí so zdravotným postihnutím.
Tab.1 Rozdelenie respondentov podľa druhu zdravotného postihnutia
Zdravotné postihnutie
Ochorenie sklerózy multiplex
Počet respondentov
%
149
45%
138
42%
43
13%
(kombinované postihnutie)
Telesné postihnutie
Sluchové postihnutie
119
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Z celkového počtu respondentov bolo 213 žien – (t.j. 65%) a 117 mužov (t.j. 35%).
Snažili sme sa zistiť, či už respondenti pracovali niekedy ako dobrovoľníci. 169
respondentov (t.j. 51%) ešte doteraz nikdy nevykonávalo dobrovoľnícku činnosť. 161
respondentov (t.j. 49%) už bolo niekedy do tejto činnosti zapojených.
Pracovali ste niekedy ako dobrovoľník/čka
100%
90%
80%
70%
60%
49%
51%
áno
nie
50%
40%
30%
20%
10%
0%
Obr.9 Zapojenie ľudí so zdravotným postihnutím do dobrovoľníckych aktivít
Pomohla, resp. pomáha Vám dobrovoľnícka činnosť
prekonávať obmedzenia vyplyvajúce z Vášho postihnutia?
100%
90%
80%
76%
70%
60%
50%
40%
30%
20%
12%
11%
10%
1%
0%
áno
nie
neviem
trochu
Obr. 10 Vplyv dobrovoľníckej činnosti na prekonávanie obmedzení vyplývajúcich zo
zdravotného postihnutia respondenta
120
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Vplyv dobrovoľníckej činnosti nám potvrdzovali i odpovede tých respondentov, ktorí cítia
v sebe zmeny odkedy sa stali dobrovoľníkom/čkou. Až 104 respondentov, zo 161 (t.j. 65%),
ktorí boli alebo sú zapojení do dobrovoľníckej činnosti, v sebe cítili pozitívne zmeny odkedy
sa stali dobrovoľníkom/čkou.
Cítite v sebe zmeny odkedy ste dobrovoľníkom/čkou?
100%
90%
80%
70%
65%
60%
50%
40%
30%
19%
16%
20%
10%
0%
áno
nie
neviem
Obr. 11 Cítite v sebe zmeny odkedy ste dobrovoľníkom/kou?
Týchto dobrovoľníkov sme sa pýtali na ich konkrétne zmeny, ako sa zmenili. (Keďže
respondenti mali možnosť uviesť viacero odpovedí, percentuálne počet prekračuje hranicu
100%)
Tab. 2 Zmeny, ktoré pociťovali dobrovoľníci vo svojich životoch vďaka tomu, že boli
alebo sú zapojení do dobrovoľníckych aktivít
Zmeny
%
Získanie pocitu potrebnosti a užitočnosti (som viac unavená/ý, ale užitočná/ý)
27
Šťastnejší a radostný život, mám lepšiu náladu, nemyslím toľko na chorobu
24
Mám vyššie sebavedomie
20
Pozitívnejší pohľad na moje zdravotné postihnutie (pomohlo mi to vyrovnať sa s mojím 17
postihnutím)
Mám viac skúseností a väčší rozhľad v spoločenskom živote, získal/a som nové 16
informácie a skúsenosti, naučil/a som sa nové spôsoby práce
Viem lepšie pochopiť druhých ľudí, telesne postihnutých, pomohlo mi to vžiť sa do 13
situácie iných ľudí (naučilo ma to empatie)
121
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Získal som pohodu a dobrý pocit na duši, vnútorné uspokojenie
11
Som viac nezávislejší/ia, aktívnejší/ia, samostatnejší/ia
8
Je mi lepšie psychicky i fyzicky, cítim sa zdravšie, mám pocit, že nie som chorá
5
Zmena k dobrému
4
Chce sa mi zase žiť
3
Som viac komunikatívny/a
3
Získala som väčšiu sebestačnosť
2
Pozitívnejší vzťah k ľuďom
2
Zmysluplné využitie voľného času, nenudím sa, nesedím stále doma
2
Ostatné odpovede
15
Neodpovedali
5
Najviac respondentov odpovedalo, že prostredníctvom dobrovoľníckych aktivít, ktoré
vykonávajú získali pocit potrebnosti a užitočnosti (27% respondentov). 24% odpovedalo, že
má šťastnejší a radostný život, lepšiu náladu a nemyslia toľko na chorobu. Respondenti
taktiež odpovedali, že vďaka dobrovoľníckej činnosti majú vyššie sebavedomie
a dobrovoľníctvo im pomohlo ľahšie sa vyrovnať so svojím zdravotným postihnutím.
Prekvapujúce boli odpovede 3 respondentov (t.j. 3%), ktoré zneli, že vďaka tomu, že sú
zapojení do dobrovoľníckej činnosti sa im chce zase žiť! Dobrovoľníctvo môže dať životu
človeka naplnenie a zmysel. Pocit užitočnosti môže byť tou najlepšou odmenou pre ľudí, ktorí
obetujú svoj voľný čas, sily a ponúkajú svoje schopnosti a nadšenie, aby tým pomohli svojím
spoluobčanom a blížnym, ktorí to práve teraz potrebujú.
122
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Máte informácie o dobrovoľníckych príležitostiach v
prostredí v ktorom žijete?
100%
90%
80%
62%
70%
60%
50%
40%
35%
30%
20%
3%
10%
0%
áno
nie
málo
Obr. 12 Informovanosť ľudí so zdravotným postihnutím o dobrovoľníckych aktivitách
v prostredí v ktorom žijú.
Ďalej sme sa pýtali ľudí so zdravotným postihnutím, či by boli ochotní zapojiť sa do
dobrovoľníctva. Z dotazníka vyplýva, že až 171 respondentov/ľudí so zdravotným
postihnutím (t.j. 52%) by bolo ochotných v rámci svojho voľného času zapojiť sa do
dobrovoľníckych aktivít.
U tých respondentov, ktorí by boli ochotní zapojiť sa do dobrovoľníckych aktivít (171, t.j.
52%) sme zisťovali dôvody, čo ich k tomu vedie. Najväčší počet respondentov by sa zapojil
do dobrovoľníctva kvôli túžbe niekomu pomôcť, pomôcť tým, ktorí to potrebujú a sú na to
odkázaní. Vyjadrilo sa tak 55 respondentov (t.j. 32%). Až 35 respondentov (t.j. 20%) uviedlo,
že by sa chceli zapojiť do dobrovoľníckej činnosti, lebo chcú byť užitoční, chcú získať pocit
potrebnosti. Rovnaký počet respondentov (22, t.j. 13%) uviedol dôvod zapojenia sa do
dobrovoľníckej práce túžbu po aktivite (niečo robiť – nebyť pasívny), túžbu po kontakte
s ľuďmi, snahu zabrániť izolácii od spoločnosti. 14 respondentov (t.j. 8%) uviedlo, že vďaka
dobrovoľníckej práci získali silu a radosť do života a to je dôvodom ich zapojenia sa do tejto
činnosti i v budúcnosti. Ako ďalšie dôvody respondenti uvádzali napr.: mal/a by som náplň
života, mal/a by som možnosť realizovať sa v spoločnosti - sebarealizácia, určite by ma to
vnútorne naplnilo, chcem robiť dobré skutky, pomáha mi to zabudnúť na môj handicap
a mnohé iné.
123
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Pýtali sme sa tiež, či ľudia so zdravotným postihnutím budú mať záujem o poskytovanie
pravidelných informácií o dobrovoľníckych príležitostiach pre ľudí so zdravotným
postihnutím v mimovládnych organizáciách prostredníctvom masmédií (rozhlas, televízia,
tlač, atď.)
Viac ako 2/3 respondentov (225, t.j. 68%) by malo záujem o poskytovanie týchto informácií.
55 respondentov (t.j. 17%) tento záujem nemalo a zvyšných 50 respondentov (t.j. 15%)
nevedelo na stanovenú otázku odpovedať.
Záver
Na začiatku realizácie nášho výskumu sme si dávali otázku : „Môže byť človek šťastný keď
má zdravotné postihnutie“? V závere môžeme konštatovať, že určite áno. Z vlastnej
skúsenosti vieme potvrdiť, že je to naozaj tak, i keď niektorým ľuďom so zdravotným
postihnutím je potrebné v ich úsilí o šťastie pomôcť. Predovšetkým u tých, ktorí „chcú“ niečo
robiť, ale nevedia „ako“. Spravidla si neuvedomujú možnosti, ktoré im zostali alebo sa ako
obmedzené objavili inde a inak. Zmyslom pomoci je upozorniť ich na nové reálne možnosti
a zladiť ich s cieľmi. Častokrát práve ľudia so zdravotným postihnutím potrebujú a tiež
oceňujú priestor k životu, v ktorom môžu pre iných a tým aj i pre seba niečo urobiť. Ide
o znovunachádzanie vlastnej identity v zmenenej situácii. Výskumom sme zistili, že jednou
z týchto pomocí je i dobrovoľnícka činnosť, do ktorej sa ľudia s postihnutím môžu zapájať.
V roku 2005 Európsky parlament prijal správu o sociálnom začleňovaní, v ktorom konštatuje,
že v nových členských štátoch je potrebné zlepšiť postavenie menšín, starších osôb,
ohrozených detí atď. i postavenie ľudí so zdravotným postihnutím. Cieľom nášho výskumu
bolo zistiť, či aj dobrovoľnícka činnosť je jedným z prostriedkov, ktoré postavenie tejto
menšiny u nás na Slovensku zlepšuje. Na základe informácií získaných výskumom môžeme
konštatovať, že dobrovoľníctvo je jedným z nástrojov, ktorý pomáha zlepšovať kvalitu života
ľudí so zdravotným postihnutím.
Čím viac sa dobrovoľníckou činnosťou zaoberáme, tým viac vidíme, že každý človek, i keď
je napr. sociálne, psychicky či fyzicky znevýhodnený, môže niečo spoločnosti ponúknuť
a byť tak jej hodnotným členom.
Základným cieľom výskumu bolo poukázať na dobrovoľníctvo ľudí so zdravotným
postihnutím.. Taktiež sme sa snažili poukázať na dobrovoľníctvo ako cestu, ktorá môže
124
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
dopomôcť a na základe výskumu môžeme konštatovať, že aj pomáha týmto ľuďom viesť
dôstojný ľudský život. Dobrovoľníctvo je i jednou z ciest, ktorá vytvára lepšie podmienky pre
ich integráciu do spoločnosti.
Vykonávanie dobrovoľníckej činnosti v mnohých prípadoch pomohlo a pomáha ľuďom so
zdravotným postihnutím. Na základe výskumu môžeme konštatovať, že dobrovoľníctvo im
ponúklo veľa výhod napr.:
- pomohlo im prekonávať obmedzenia vyplývajúce z ich postihnutia,
-
dalo im šancu naučiť sa žiť v spoločnosti zdravých ľudí (ľudia so zdravotným
postihnutím tak získali skúsenosti v kontakte s okolím),
-
zabránilo sociálnej izolácii od sociálneho prostredia,
-
odvádzalo pozornosť od postihnutia alebo choroby, aktivizovalo človeka
s postihnutím určitým smerom a zamedzilo tak únik od skutočnosti do pasivity
a pesimizmu,
-
umožnilo získať podstatný pocit potrebnosti a užitočnosti pre druhých
ľudí, spoločnosť, komunitu,
-
pomohlo lepšie sa vyrovnávať so zdravotným postihnutím (pozitívnejší pohľad
na zdravotné postihnutie),
-
dalo im možnosť budovať sebavedomie a nezávislosť,
-
život a spolupráca medzi ostatnými zdravými spoludobrovoľníkmi im rozšírila
obzory a umožnila podieľať sa na spoločenskom dianí,
-
dobrovoľnícka činnosť im umožnila žiť v prirodzenom prostredí,
-
z vlastnej skúsenosti môžeme potvrdiť, že dobrovoľnícke aktivity v živote
človeka so zdravotným postihnutím pomáhajú využiť i to, čo tento človek
v sebe skrýva. Čo sa možno i kvôli svojmu postihnutiu bojí dať najavo – svoje
talenty, schopnosti atď.
Je vidieť, že dobrovoľnícke aktivity mali a majú pre ľudí so zdravotným postihnutím veľký
význam.
Na druhej strane dobrovoľnícka činnosť týchto ľudí môže ostatným zdravým dobrovoľníkom,
zástupcom, koordinátorom i klientom neziskových organizácií ponúknuť:
-
možnosť naučiť sa vnímať a tolerovať odlišnosti druhých ľudí,
-
možnosť učiť sa pomáhať tým, ktorí to potrebujú,
125
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
-
dobrovoľnícka činnosť ľudí s postihnutím môže ovplyvniť postoje zdravých
ľudí a u niektorých dokonca viesť i k zmene hodnôt,
-
dobrovoľnícke aktivity umožňujú nadväzovať kontakty medzi zdravými
a postihnutými,
-
možnosť uvedomovať si v kontakte s ľuďmi s postihnutím hodnotu svojho
zdravia.
126
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Literatúra
GREEN, S. 2000. Assessment of Clients with Physical Disabilities. In: Social Work Around
the World, IFSW, Monreal, 2000, s. 11-21.
GREGOROVÁ, A., VAVRINČÍKOVÁ, L. 2005. Práca s dobrovoľníkmi v neziskových
organizáciách (pracovný zošit), Banská Bystrica: centrum dobrovoľníctva, o. z. 2005. 31 s.
HUDÁČOVÁ, V. 1997. Prierez vývinovými obdobiami v starostlivosti o telesne postihnutých
a jej súčasná orientácia. Zborník k 60. výročiu vzniku ústavnej starostlivosti o telesne
postihnutých v Bratislave, Bratislava. 1997.
HRONCOVÁ, J. 1996. Sociológia výchovy. Banská Bystrica: 1996. ISBN 80-88825-37-7.
CHVÁTALOVÁ, H. 2005. Jak se žije dětem s postižením. Praha: Portál. 2005. 182 s. ISBN
80-7367-013-5.
KRYSTOŇ, M.: Voľný čas a dobrovoľníctvo. In: Zborník z odborného seminára:
„Dobrovoľníctvo v meste Banská Bystrica“. 18. október 2002. Banská Bystrica: PF UMB,
bratia Sabovci s. r.o, Zvolen, 2003. 84 s. ISBN 80-8055-750-0.
LYSÝ, P. 2002. Dobrovoľníctvo ako možnosť uplatnenia sociálneho pracovníka v praxi.
Absolventská práca. Dolný Kubín: Obchodná akadémia, VOŠ, 2002. 60 s.
McCURLEY, S., LYNCH, R. 2000. Manažment dobrovoľníkov – Ako mobilizovať všetky
zdroje komunity. Bratislava: SAIA – SCTS. 2000. 122 s. ISBN 80-88928-42-7.
MYDLÍKOVÁ, E.: Dobrovoľníctvo a slovenská súčasnosť. In: Zborník z odborného
seminára: „Dobrovoľníctvo v meste Banská Bystrica“, 18. október 2002. Banská Bystrica: PF
UMB, bratia Sabovci s. r.o, Zvolen, 2003. 84 s. ISBN 80-8055-750-0.
OCHMAN, M., JORDAN, P. 1997. Dobrovoľníci – cenný zdroj pomoci. Baltimore,
Maryland, The Johns Hopkins University Institute for Policy Studies, 1997.
127
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
ORGONÁŠOVÁ, M., ŠUTÝ, L., SLÁDEK, K. 1997. Integrácia zdravotne postihnutých osôb
do spoločnosti. Zborník príspevkov. Bratislava: Nadácia Antona Tunegu, 1997.
PAVLÍKOVÁ, E., KONDÁŠOVÁ, A. 2002. Analýza doterajších skúseností subjektov
vstupujúcich do procesu zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím. Záverečná správa
z výskumu. Bratislava: VÚPSVR, 2002.
PRIESTLEY, M. 2002. Adults Only: Disability, Social Policy and the Life Course. In:
Journal of Social Policy, 29, 2002, č. 3, s. 421 – 439.
RADKOVÁ, L. 2001. Význam neziskového sektora v sociálnej práci. Doktorandská
dizertačná práca, Trnava: Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, 2001.
ROTHMAYER, A. 1993. Integrative Erziehung. In: Faxlexikon der sozialen Arbeit.
Deutchen Verein für öffentliche und private Fürsorge. 1993, s. 497 – 498.
SAIA-SCTS. 1999. Fakty o treťom sektore. SAIA-SCTS, 1999.
SAINT-EXUPÉRY A. 1976. Malý princ. Praha: Odeon, 1976
SPRÁVA ÚV ZI SSR, prednesená na zjazde ÚV ZI v Bratislave 20 – 21. 10. 1989.
SÝKORA, J.: Vznik a vývoj zväzu invalidov. In: Rozhľady. Poučná príloha Nového života, č.
1 – január 1987.
TOŠNER, J., SOZANSKÁ, O. 2002. Dobrovolníci a metodika práce s nimi v organizacích.
Praha: Portál, 2002. 149 s. ISBN 80-7178-514-8.
VÁGNEROVÁ, M., HADJMOUSOVÁ, Z., STĚCH, S. 2001. Psychologie handicapu. Praha:
Karolinum, 2001.
128
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Kontaktná adresa
PhDr. Katarína Bundzelová, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety
Námestie 1. mája
810 00 Bratislava
[email protected]
129
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
130
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
DOBROVOĽNÍCTVO A OSOBY SO SLUCHOVÝM POSTIHNUTÍM
– ŠPECIFIKÁ SOCIÁLNEJ PRÁCE PRE OSOBY SO SLUCHOVÝM POSTIHNUTÍM
Pavol Beňo, Nora Michňová
Abstrakt
Dobrovoľníctvo v prípade ľudí s postihnutím sluchu predstavuje špecifickú oblasť z hľadiska
sociálnej práce, ktorej sa u nás nevenovala dostatočná pozornosť. Problematikou postihnutí
sluchu a prekonávania ich dopadov sa u nás viac zaoberajú odborníci z oblasti špeciálnej
pedagogiky ako odborníci z oblasti sociálnej práce. Z hľadiska dobrovoľníctva sluchovo
postihnutí potrebujú skôr špecifickú odbornú pomoc týkajúcu sa tlmočenia, prípadne pomoci
ako sprievodcov pri vybavovaní ich záležitostí na úradoch a rôznych inštitúciách,
nevynímajúc z toho ani zdravotnícke zariadenia. Keďže profesionálne tlmočníctvo je na
Slovensku stále v plienkach a ojedinelé, tak dobrovoľníctvo v tomto smere u nás je, žiaľ,
nepodstatné. Jedným z úspešných príkladov, kde môže dobrovoľníctvo fungovať aj
u sluchovo postihnutých, je projekt Ambulancia prvého kontaktu založená Kresťanským
centrom
nepočujúcich
Slovenska,
ktorá
pomáha
nepočujúcim
pri
prekonávaní
komunikačných bariér v zdravotníckych zariadeniach a pri vyšetrení u lekára. Počujúci
absolventi odboru Sociálna práca aj v súčasnosti len výnimočne ovládajú posunkový jazyk.
V celosvetovom meradle je trend nespájať rolu sociálneho pracovníka s rolou tlmočníka, má
to aj svoje opodstatnenie. Neznalosť posunkového jazyka u absolventov odboru Sociálna
práca bude predstavovať hlavnú a podstatnú prekážku pre možnosť pracovať so skupinou
sluchovo znevýhodnených klientov a účinným spôsobom jej pomáhať. Ak sa študent sociálnej
práce chce stať dobrovoľníkom pre osoby so sluchovým postihnutím je nevyhnutné, aby
absolvoval kurzy posunkového jazyka. Na Slovensku zatiaľ nemáme vypracovaný program
sociálnej rehabilitácie určený špeciálne pre potreby osôb so SP, ani aktivity spadajúce pod
sociálnu rehabilitáciu pre osoby so SP. Prvé pokusy o zadefinovanie a vypracovanie takejto
koncepcie môžeme badať v rámci kvalifikačných prác absolventov odboru sociálna práca.
Kým nedôjde k podstatným zmenám a zlepšeniu v oblasti tlmočníckych služieb
a vzdelávacích programov pre prípravu tlmočníkov, nedá sa očakávať ani podstatný posun
v oblasti pomoci sluchovo postihnutým formou dobrovoľníctva. Vláda by mala iniciovať a
podporovať programy a projekty na zvyšovanie miery informovanosti pracovníkov úradov
131
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
práce, sociálnych vecí a rodiny a zdravotníckeho personálu prostredníctvom workshopov,
školení alebo seminárov. Ideálne by bolo keby každá vysoká škola disponovala možnosťou
výberu posunkového jazyka ako voliteľného predmetu, lebo nie každý študent sociálnej práce
sa chce naplno venovať osobám so sluchovým postihnutím. Za reálny cieľ považujeme skôr
menšie kroky a to zvýšenie miery informovanosti pomáhajúcich pracovníkov a eliminovanie
stereotypných presvedčení a nevhodného prístupu.
Kľúčové slová
dobrovoľníctvo, osoby so sluchovým postihnutím, posunkový jazyk, tlmočník posunkového
jazyka
Abstract
Volunteering in case of people with hearing impairment is a specific part from a lookpoint of
social work which has not given enought attention. Problematic of hearing impairment and
the negotiation of its impacts is more discussed and resolved by specialist of special pedagogy
than by specialist of social work. From the lookpoint of volunteering persons with hearing
impairment need a specified type of help with interpreting or help from acolytes during their
visit in hospitals or bureaus. While profesional translation is on Slovakia still on the begining
of its way there is no basic stone for its building up. One of succesfull examples that
woluntarity could work is project Ambulance of first contact created and provided by
Christian centre of people with hearing impairment in Slovakia. This project helps to
eliminate the bariers between the people with hearing impairment on one side and doctors and
medical facilities on the other side. Also in present it is still not usual that hearing persons
graduating on the universities of social work are able to comunicate by sign language or even
know just the basic signs of this language. There is an unofficial rul all around the world that
a social worker doesn´t have to be also an interpreter and this rule also has its reason.
Unknowing of the Sign language among the graduates of social work or social studies is and
for a long time also will be the hardest barrier for these students to work with hearing
impairment people and to help this group. If a student of a social work want to become
a volunteer it is necessary for him to pass an examination of sign language. In Slovakia there
is no system of social rehabilitation specialized for people with this type of disability. First try
to solve this problem and to create a system could be find in works of graduates from social
work and social studies but if there will be no change in present situations we could not
132
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
expect any changes in present situation. An interest from side of goverment could be a good
start to iniciate and support programs and projects whichs objective is to inform employes of
bureaus of work and employes of medical facilities. Best way could be to teach sign language
on each schol of social work to allow to students with interest in this field to learn this
language but for begining it could be enought to do some smaller steps which will help to
inform people working with persons with hearing impairment about necessary thing to make
possible an effective cooperation and to eliminate machine made convictions and incorrect
access.
Key words
Hearing impairment, Interpreting, Social rehabilitation, Sign language
Úvod
Dobrovoľníctvo v prípade ľudí s postihnutím sluchu predstavuje špecifickú oblasť z hľadiska
sociálnej práce, ktorej sa tiež nevenovala dostatočná pozornosť. Kým dobrovoľníctvu u iných
zdravotných postihnutí bola v literatúre venovaná dostatočná pozornosť ako z hľadiska
sociálnej práce, tak z hľadiska zdravotníctva, v prípade sluchového postihnutia je literatúry
venovanej téme dobrovoľníctva naopak veľmi málo. V rôznych periodikách sa bežne
objavujú napr. články alebo rozhovory s dobrovoľníkmi z radov zdravotníkov a sociálnych
pracovníkov, ktorí odišli pracovať ako do krajín 3. sveta v Afrike a inde. Ale nájsť nejaký
článok o dobrovoľníkovi, ktorý by z vlastnej iniciatívy odišiel pomáhať nepočujúcim či
sluchovo postihnutým v krajinách 3. sveta, možno bez preháňania prirovnať k povestnému
hľadaniu ihly v kope sena. Bez dobrej znalosti medzinárodného posunkového systému by
nemohol účinne pomáhať nepočujúcim. Aby sme priblížili tento problém po odbornej stránke,
nemusíme sa uchýliť k ilustrácii dobrovoľníka, ktorý sa rozhodne pomáhať sluchovo
postihnutým v chudobných krajinách 3. sveta s nedostatočne rozvinutou infraštruktúrou.
S podobným problémom by sa stretli záujemcovia o dobrovoľnícku pomoc sluchovo
postihnutým aj v našich domácich podmienkach. Kým v prípade telesne, zrakovo, mentálne
a inak postihnutých osobách si dobrovoľníci pri komunikácii vystačia s bežnou komunikáciou
v hovorenej reči, v prípade sluchovo postihnutých a zvlášť v prípade prelingválne
nepočujúcich, ktorí ku komunikácii používajú posunkový jazyk, je situácia pre poskytovanie
133
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
pomoci formou dobrovoľníctva podstatne odlišná. Jednou z príčin tejto skutočnosti je odlišný
systém komunikácie. Predstava, že by nadšenec, ktorý by chcel ako dobrovoľník pomáhať
nepočujúcim, mohol s nimi bežne komunikovať v ich komunite či klube bez znalosti
posunkového jazyka, je nereálna. Problematike postihnutia sluchu a prekonávaniu dopadov
sluchového postihnutia sa u nás viac zaoberajú odborníci z oblasti špeciálnej pedagogiky ako
odborníci z oblasti sociálnej práce. Len málo počujúcich ľudí vie, že svet ticha nepočujúcich
má svoju vlastnú históriu, svoju kultúru a svoj jazyk. Má svoje vzťahové a názorové
špecifiká, ktoré sa nedajú porovnávať s ničím známym zo sveta počujúcich. Slovná zásoba
prelingválne nepočujúcich často nepostačuje ani na bežnú komunikáciu s počujúcimi,
odzeranie ich hovorenej reči alebo na písomnú komunikáciu. Používajú svoj komunikačný
systém, ktorým je posunkový jazyk a vo svojich komunitách sa medzi sebou bez väčších
problémov dorozumejú v posunkovej reči, ktoré však, žiaľ, ovláda len veľmi nepatrná časť
počujúcich ľudí.. Lekári, ale ani úradníci, vodiči v doprave, predavači posunkový jazyk
neovládajú. V praxi to nepotrebujú.
S dobrovoľníctvom v oblasti pomoci ľuďom
s postihnutím sluchu nemáme na
Slovensku veľké skúsenosti. Skôr sa týkali skúseností v čase fungovania bývalého
Slovenského zväzu sluchovo postihnutých (SZSP), a to takou formou, že sa dobrovoľníci či
presnejšie záujemcovia z radov počujúcich prihlasovali do základných organizácií
nepočujúcich alebo nedoslýchavých ako radoví členovia ochotní pomáhať sluchovo
postihnutým pri organizovaní ich akcií a zároveň využívali výhody členstva na týchto
akciách. Z hľadiska skúseností z dlhodobého členstva v SZSP a priameho kontaktu s takto
znevýhodnenými
občanmi možno oprávnene konštatovať, že z hľadiska dobrovoľníctva
sluchovo postihnutí potrebujú skôr špecifickú odbornú pomoc týkajúcu sa práve tlmočenia,
prípadne pomoci ako sprievodcov pri vybavovaní ich záležitostí na úradoch a rôznych
inštitúciách, nevynímajúc z toho ani zdravotnícke zariadenia (týka sa to aj starších občanov
s postihnutím sluchu v dôchodkovom veku). Keďže profesionálne tlmočníctvo je na
Slovensku stále v plienkach a ojedinelé, tak dobrovoľníctvo v tomto smere u nás je, žiaľ,
nepodstatné. Jedným z úspešných príkladov, kde môže dobrovoľníctvo fungovať aj
u sluchovo postihnutých, je projekt Ambulancia prvého kontaktu (APK), o ktorom sa bližšie
zmienime. APK založilo Občianske združenie Kresťanské centrum nepočujúcich Slovenska
(OZ KCNS). Aj OZ KCNS je vlastne doborovoľníctvo, keďže je to duchovná služba sluchovo
postihnutým, ktorá pomáha aj tam, kde by v podstate nemusela.
134
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Aby bolo možno priblížiť, prečo je dobrovoľníctvo ako forma pomoci ľuďom
s postihnutím sluchu tak špecifické, je potrebné poukázať, čím sa odlišuje od dobrovoľníctva
v tej podobe, ako ho poznáme v prípade iných postihnutí ako je postihnutie sluchu. To
znamená odlišným spôsobom komunikácie a špecifickým vzťahom k spolužitiu so svetom
počujúcich. Odlišnosť komunikačných kompetencií alebo spôsobu komunikácie je
najvýznamnejším dôsledkom postihnutia sluchu. Počujúci absolventi odboru Sociálna práca aj
v súčasnosti len výnimočne ovládajú posunkový jazyk. Neznalosť posunkového jazyka
u absolventov odboru Sociálna práca bude predstavovať hlavnú a podstatnú prekážku pre
možnosť pracovať so skupinou sluchovo znevýhodnených klientov a účinným spôsobom jej
pomáhať. Bez znalosti posunkového jazyka bude možnosť poskytnutia sociálnych služieb
a pomoci (napr. sociálne poradenstvo, kompenzačné pomôcky) obmedzená prakticky len na
podskupinu nedoslýchavých a ohluchnutých klientov, ktorí dokážu komunikovať v hovorenej
reči.
Ak sa študent sociálnej práce chce stať dobrovoľníkom pre osoby so sluchovým
postihnutím je
nevyhnutné, aby absolvoval kurzy posunkového jazyka. Kurzy pre
začiatočníkov sú orientované prevažne na posunkovanú slovenčinu a neskôr aj na samotný
posunkový jazyk nepočujúcich. Je to z dôvodu, že posunkovaná slovenčina je pre počujúcich
menej náročná ako posunkový jazyk, ktorý má vlastnú gramatiku. Na Slovensku sa výučbe
posunkového jazyka venujú prevažne organizácie tretieho sektora. Návšteva týchto kurzov
však na zvládnutie komunikácie s nepočujúcimi nestačí. Je nevyhnutné stretávať sa s ľuďmi
z komunity a osvojiť si kultúru a normy správania. Človek, ktorý nie je pripravený na
odlišnosti sveta nepočujúcich môže zažívať pri prvých kontaktoch kultúrny šok.
Fascinujúci mikrosvet nepočujúcich
Postihnutie sluchu (zvlášť najzávažnejšia forma postihnutia – hluchota) je z hľadiska
možností osobného rozvoja druhým najzávažnejším zdravotným postihnutím po mentálnom
postihnutí. Je považované, na rozdiel od iných zdravotných postihnutí ako zrakové, telesné
(ktoré zdravá verejnosť spravidla rešpektuje), za nenápadné z vizuálneho pohľadu. Pritom je
však najmenej chápané zdravotné postihnutie (Hrubý, 1993). Závažným problémom pre
nepočujúceho človeka je pocit úplného odlúčenia od okolia. Nepočujúci ľudia, obrazne
povedané, žijú v akomsi uzavretom svete, ktorý akoby bol od sveta počujúcich oddelený
135
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
sklenenými stenami. Ak uznáme základnú teóriu komunikácie, podľa ktorej
cieľom
komunikácie je výmena informácií, potom musíme konštatovať skutočnosť, že u sluchovo
postihnutých osôb je tento proces viac-menej narušený. Príčinou neúplnosti alebo až úplnej
neschopnosti komunikácie u sluchovo postihnutej osoby je zmenená úroveň verbálnej,
neverbálnej a paralingvistickej komunikácie. Všetky tieto komponenty (zložky) komunikácie
zohrávajú dôležitú úlohu v interakcii s okolím, s osobitým dôrazom na spätnú väzbu, ktorá
v prípade sluchovo postihnutej osoby nefunguje tak, ako by normálne mala. Sluch je totiž
základnou súčasťou spätnoväzbového systému reči, informuje nás o tom, čo hovoríme, ako
hlasno, s akou intonáciou. Pre počujúceho človeka je samozrejmosťou, že sluchom vníma
svoju reč aj reč ostatných ľudí, V dôsledku toho sú poruchy sluchu pre proces rozvoja
osobnosti a uplatnenia sa v živote (sebarealizácie) výraznou bariérou. Veď práve
komunikáciou, t.j. výmenou informácií, sa človek integruje do prostredia, z ktorého jednak
prijíma a do ktorého jednak odovzdáva skúsenosti a schopnosti, zručnosti a podobne. Čím
ťažšie je postihnutie sluchového zmyslu, tým viac sa znižujú aj možnosti tieto bariéry úspešne
prekonať.
Vo svete nepočujúcich nájdete lásku aj nenávisť, sympatie aj antipatie, sebaobetovanie
aj kariérizmus, pravicu aj ľavicu. Nájdete tu kráľov aj poddaných, ideológov aj
nasledovníkov, apoštolov aj ovečky, krutých vládcov aj porobených, grafomanov aj
analfabetov, snobov, narcisov aj osobnosti skutočne renesančné, majstrov športu aj športové
antitalenty, kráľovné krásy aj ošklivky, televízne a divadelné hviezdy a iné idoly, rovnako ako
ľudí celkom bezvýznamných. Jednotlivé spolky a kluby nepočujúcich sú vlastne malými
kráľovstvami s ostro definovanou hierarchiou. A tieto kráľovstvá vedú – našťastie väčšinou
nekrvavé – vojny, uzavierajú prímeria, spojenecké pakty či politické obchody. Tieto
kráľovstvá prežívajú svoje obdobia prosperity a zväčšovania aj úpadku a rozpadania.
Docieľujú skvelých výsledkov pre všetkých nepočujúcich, alebo naopak robia všetkým
nepočujúcim hanbu. Ich králi sa snažia dosiahnuť čo najväčších zásluh a keď to nedokážu,
snažia sa aspoň privlastniť si zásluhy dosiahnuté inými. A keď budeme hľadať skutočne
pozorne, nájdeme v každom z týchto kráľovstiev počujúceho, nedoslýchavého alebo
ohluchnutého, ktorý skutočných nepočujúcich v spolku ovláda a ťahá za nich nitky. Toto
všetko existuje aj vo svete počujúcich. Ale kým vo svete počujúcich sú tieto extrémy
rozriedené na únosnú mieru existenciou obrovskej masy priemerných ľudí, vo svete
nepočujúcich priemerní takmer neexistujú. Svet nepočujúcich je veľmi zahustený koncentrát.
Všetko, čo existuje vo svete počujúcich v miliónových populáciách, existuje aj vo svete
136
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
počujúcich v populácii početnosti malomesta. Každý pozná každého alebo aspoň skoro
každého. A možno že práve táto obrovská koncentrácia všetkých mysliteľných ľudských
vlastností a typov robí zo sveta nepočujúcich akúsi neutrónovú hviezdu – gravitačné jadro,
ktoré k sebe veľmi silno priťahuje aj mnohých počujúcich – a samozrejme tým skôr aj
nedoslýchavých a ohluchnutých (J. Hrubý, 1999).
Niektorých počujúcich privedie k nepočujúcim ich práca – učiteľov, vychovávateľov,
tlmočníkov,
sociálnych
pracovníkov,
psychológov,
logopédov,
foniatrov
a otorinolaryngológov. Iných zase ako rodičov porucha sluchu u ich dieťaťa. Celkom zvláštnu
kategóriu obyvateľov sveta nepočujúcich tvoria počujúce deti nepočujúcich rodičov.
V zahraničnej odbornej literatúre sa používa na označenie počujúcich detí nepočujúcich
rodičov skratka CODA (child of deaf adults). Niektorých počujúcich môže priviesť
k nepočujúcim hoci aj potreba bezmedzného sebaobetovania, iných však tiež bezmedzný
kariérizmus. Vo svete nepočujúcich sa stretneme s počujúcimi, ktorí považujú za svoje
najvyššie poslanie nezištne pomáhať druhým. Nájdeme tu však aj počujúcich, ktorí sú si
dobre vedomí, že by vo veľkom svete počujúcich boli len najpriemernejší z priemerných.
V mikrosvete nepočujúcich však môžu urobiť oslnivú kariéru ako králi spolkov či generálni
riaditelia. Alebo hoci len ako šedé eminencie držiace sa v pozadí za nepočujúcimi, avšak
v skutočnosti rozhodujúcimi o všetkom. Nech už však privedie počujúcich k nepočujúcim
čokoľvek, platí stará skúsenosť, že ak zotrvajú dva roky, zotrvajú navždy. Ak sa počujúci
nedokážu svetu nepočujúcich včas vzoprieť, zachytí ich svet nepočujúcich navždy svojou
mohutnou gravitačnou silou (J. Hrubý, 1999).
Úskalia integrácie sluchovo postihnutých do spoločnosti počujúcich
V súčasnosti je veľmi zložité zadefinovať pojem zdravotné postihnutie, ktorého
súčasťou je aj nepriama definícia pojmu sluchové postihnutie, jednotne pre rôzne oblasti vedy
(medicína a pod.) spoločenského života (sociálna práca a pod.) a rozličné politické koncepcie.
V praxi existuje množstvo systémov, ktoré pre svoje interné potreby klasifikujú rozličné
stránky prejavov a dôsledkov zdravotného postihnutia. Podľa T. Skeltona a G. Valentine
(2003) je potrebné hluchotu definovať najmä na základe existencie dvoch dominantných línií
ponímania hluchoty súvisiace s jej interpretáciou, zmyslom, prekladom procesom výkladu
jednotlivých definícií a identifikácie. Je dôležité chápať hluchotu dominantne v dvoch líniach:
137
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
definícia hluchoty na základe lekárskeho modelu a definícia na základe sociálneho modelu.
Lekársky model hluchoty definuje nepočujúceho ako osobu, ktorá má poruchu sluchu (2003,
s. 454). Sociálny model hluchoty poukazuje na fakt existencie počujúceho sveta, ktorý
vyčleňuje nepočujúcu osobu z tohto sveta (2003, s. 455). Nedostatok schopnosti počujúcich
porozumieť a komunikovať s nepočujúcim vyvoláva neskôr ich podstatné znevýhodnenie,
ktoré priamo iniciuje sociálne dôsledky samotného sluchového postihnutia. Na základe tohto
znevýhodnenia a odlišnosti (napr. používanie posunkovej reči), sú nepočujúci vylučovaní
a marginalizovaní v rámci počujúceho sveta. Môžeme povedať, že sociálny model postihnutie
nepovažuje za neoddeliteľný atribút osoby, ale za taký produkt, ktorý je dôsledkom
spoločenských podmienok a podmienok prostredia, štruktúry spoločnosti a presvedčení, ktoré
vedú k diskriminácii ľudí s postihnutím. Je nevyhnutné, aby pomáhajúci pracovníci vnímali
schopnosti a zručnosti ľudí s postihnutím a jednotlivé druhy postihnutí považovali
predovšetkým za sociálny problém, t.j. problém spoločnosti a nie jednotlivca s postihnutím.
Zaujímavý je kultúrno-antropologický pohľad, podľa ktorého sluchové postihnutie
nedeterminuje príslušnosť k sociálnym minoritám. Osoby so sluchovým postihnutím (ďalej
SP) nie sú automaticky vnímané ako osoby so zdravotným postihnutím. Odkázanosť osôb so
SP na niektoré sociálne služby ako je tlmočenie, sociálne poradenstvo a sociálna rehabilitácia
poukazujú na to, že osoby so SP predstavujú aj minoritu, ktorej môžeme priradiť prívlastok
sociálna.
Sociálna práca si kladie za cieľ odstraňovať príčiny a dôsledky sociálneho
znevýhodnenia a sústreďuje sa hlavne na spoločenské bariéry, ktoré vedú k obmedzovaniu
určitej spoločenskej menšiny, v našom prípade menšiny sluchovo postihnutých. Nezávislosť
pre zdravotne znevýhodneného človeka garantujú také individuálne zdroje a sociálne služby,
ktoré mu umožnia prístup k rovnakým sociálnym, ekonomickým a kultúrnym príležitostiam
ako väčšinovej populácii (Matoušek, et al., 2005).
Začlenenie osôb so SP do majoritnej spoločnosti je možné prostredníctvom
kompenzácie sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia (ďalej ZP) prostredníctvom
vybraných sociálnych služieb. Na poskytovanie vybraných sociálnych služieb je potrebné
poznať špecifiká cieľovej skupiny vyplývajúce z druhu ZP.
O prospešnosti integrácie detí so SP do bežných škôl sa vedú početné, neraz vášnivé,
diskusie na odbornej i laickej úrovni. Voľba medzi vzdelávaním v posunkovom jazyku
a v hovorenej artikulovanej reči však nie je jednoznačná, ako by sa to na prvý pohľad zdalo.
Ani samotní odborníci nie sú v názoroch na problematiku vzdelávania sluchovo postihnutých
138
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
jednotní. Jedna skupina zastáva názor, že vo výchove a vzdelávaní nepočujúcich detí je
potrebné uprednostňovať posunkový jazyk, ktorý je v podstate ich „materinským jazykom“
(A. Uherík, 2008). Druhí vyslovujú názor, že tieto deti treba vychovávať k hovorenej reči
(orálne metódy). Obe koncepcie majú svoje logické argumenty, určité prednosti, ale aj
úskalia. Racionálnym argumentom stúpencov orálnej metódy býva napr. nezmeniteľná
skutočnosť, že pomocou posunkového jazyka sa nepočujúci (sluchovo postihnutý) človek
dorozumie len v rámci určitého spoločenstva (komunity) ľudí, ktorí túto reč tiež ovládajú.
Iným zaujímavým argumentom je napr. paradox vyjadrený otázkou: „Aká je to vlastne
nezávislosť, keď nepočujúci potrebuje tlmočníka, alebo je odkázaný na tlmočníka?
Mgr. Červinková-Houšková (Špeciálna škola pre sluchovo postihnutých v Hradci
Králové, ČR) uviedla problém Nepočujúcich pre server URL http://neslysici.ruce.cz (O.
Majerová, 2006) takto: Byť nepočujúcim znamená značné obmedzenie v majoritnej počujúcej
spoločnosti. Dochádza pritom k dvojakému chápaniu „hluchoty“. Zo strany intaktnej
počujúcej spoločnosti je hluchota považovaná za ťažké postihnutie, ktoré je potrebné nejako
liečiť. Celý rad technikov sa preto snaží konštruovať čo najvýkonnejšie načúvacie prístroje
(naslúchadlá) a lekári predpisujú načúvacie aparáty alebo operujú takto postihnutým ľuďom
kochleárne implantáty. Dôvodom je snaha nahradiť či aspoň kompenzovať stratený alebo
poškodený sluchový zmysel. Po socio-kultúrnej stránke sa počujúca spoločnosť snaží naučit
ľudí so sluchovým postihnutím
používať jazyk počujúcej majoritnej spoločnosti (jazyk
väčšiny – v našom prípade hovorený slovenský jazyk) a tým ich integrovať, t.j. začleniť
týchto jedincov do väčšinovej hovoriacej (počujúcej) spoločnosti alebo ich k tejto spoločnosti
aspoň podľa možností čo najviac priblížiť. Na druhej strane sa nepočujúci cítia byť
príslušníkmi inej jazykovej menšiny – posunkovej reči – so svojou osobitou kultúrou
a kultúru sveta počujúcich im môžeme len ponúknuť.
Je to veľmi dobre a výstižne formulovaný problém dnešnej spoločnosti nepočujúcich
ľudí. Nepočujúci majú snahu vymedziť a definovať sa ako samostatná kultúra a jazyková
menšina. Na jednej strane vedia, že nemôžu žiť uzavreto vo svojich komunitách, že nie sú ako
iné menšiny (napr. národnostné) sústredení na jednom mieste. Že musia so svetom počujúcich
komunikovať. Na druhej strane je tu viditeľná obrovská snaha presadiť sa ako menšina.
Vymieňať a rozvíjať svoju kultúru, t.j. posunkovú reč/posunkový jazyk, budovať kultúrne
centrá nepočujúcich, kde by sa mohli schádzať a vymieňať si svoje skúsenosti, organizovať
rôzne kultúrne akcie a pod. Avšak bez účasti počujúcich! Ich prítomnosť v komunite
Nepočujúcich nie je vítaná a často krát ani žiaduca! Tu možno z hľadiska sociálnej práce
139
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
konštatovať paradox. Odmietanie spolužitia so svetom počujúcich je v rozpore so samotnou
podstatou integrácie, t.j. so snahou o začlenenie sluchovo postihnutých ľudí do majoritnej
počujúcej spoločnosti. Podľa Jesenského je integrácia stav z použitia postihnutých
a intaktných, je to stav, keď sa samotný postihnutý nepovažuje za zvláštnu súčasť spoločnosti,
a keď ani intaktná spoločnosť nepociťuje postihnutého ako zvláštnu súčasť. To znamená, keď
sa totálne naplnila vzájomná sociálna adaptabilita a úplne ustúpila defektivita. Z pohľadu
sociálnej práce, možno ale konštatovať, že snaha nepočujúcich vymedziť sa, definovať sa ako
samostatná kultúra a jazyková menšina de facto protirečí podstate integrácie, t.j. snahám o ich
integráciu, teda o začlenenie sluchovo postihnutých ľudí do počujúcej spoločnosti (Beňo,
2007). Z hľadiska sociálnej práce a jej snáh začleniť, t.j. integrovať takto znevýhodnených
občanov do počujúcej spoločnosti, ako v školskom vyučovacom procese, tak pri
ich
uplatnení v pracovnom procese ako aj zo socio-kultúrneho hľadiska možno konštatovať
osobitý paradox. Táto skutočnosť by si zasluhovala z hľadiska možností sociálnej práce so
sluchovo postihnutými hlbšiu analýzu.
U nepočujúcich, ktorí neovládajú artikulovanú reč, je výrazná skutočnosť, že často
vyhľadávajú iba spoločnosť podobne postihnutých a izolujú sa od ostatnej populácie.
Voľnočasové aktivity plnia významnú úlohu pri začleňovaní postihnutých ľudí do
spoločnosti. V priebehu týchto aktivít môžu sluchovo postihnutí nadväzovať sociálne väzby
a vzťahy. V praxi však tieto aktivity len málokedy majú integrovaný charakter, to
znamená s účasťou počujúcich. Nepočujúci sú ochotní prijať počujúceho ako tlmočníka, ako
sprostredkovateľa (so svetom počujúcich), ako pomocníka, ale ďalšie spolužitie so svetom
počujúcich už odmietajú. Nechcú, odmietajú počujúcich aj vo svojich kluboch či
komunitách. Paradoxne, na jednej strane prítomnosť počujúcich v komunite nepočujúcich nie
je vítaná, na druhej strane je tu očakávanie, že počujúca majoritná spoločnosť akoby bola
povinná prispievať na ich kultúrno-spoločenské aktivity a zabezpečiť naplnenie práva na
tlmočenie do posunkového jazyka. Ak si nepočujúci vezme počujúceho partnera, vo väčšine
prípadov sa prikláňa do sveta počujúcich; nie opačne, pretože počujúci človek nebýva
v komunite Nepočujúcich vítaný. Iným prejavom toho je, skutočnosť, že ak má postlingválne
nepočujúci od detstva ťažkú stratu sluchu (praktická hluchota alebo ohluchlý), ale dobre si
osvojí a preferuje hovorenú reč, v komunite n/Nepočujúcich nie je vítaný, pretože neovláda
posunkový jazyk. Naopak, ak aj niekto stratí sluch vo vyššom veku, ale dokáže sa dobre
naučiť posunkový jazyk, môže sa úspešne začleniť do komunity n/Nepočujúcich a dokonca
tam získať aj vedúce postavenie.
140
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Odlišný spôsob komunikácie (posunková – hovorená reč) je však aj jednou z hlavných
príčin rozdielneho vnímania seba samých medzi skupinou nepočujúcich a nedoslýchavých.
Komunita n/Nepočujúcich sa takto vymedzuje aj voči inej skupine sluchovo postihnutých
ľudí, voči – nedoslýchavým - ktorí si pre komunikáciu osvojili a preferujú používanie
hovorenej artikulovanej reči majoritnej počujúcej spoločnosti. Skupina nepočujúcich má
hlbšie a špecifickejšie problémy, aj preto v súčasnosti nechce byť stotožňovaná či spájaná so
skupinou nedoslýchavých. Hlavne v Škandinávii a v USA, kde používanie posunkového
jazyka pri vyučovaní sluchovo postihnutých bolo dlhodobo bežné, začali prelingválne
nepočujúci sami seba označovať nie ako zdravotne postihnutých ale ako Nepočujúcich
(písané s veľkým „N“). Snažia sa presadiť ako jazyková či kultúrna menšina, ktorá má svoj
jazyk a svoju kultúru (čo sú vlastne znaky, prostredníctvom ktorých sa vymedzujú
voči väčšinovej, počujúcej spoločnosti). Sluchovo postihnutých viac ako miera či stupeň
poškodenia sluchu medzi sebou rozdeľuje preferovanie posunkovej reči a postoj k osvojeniu
si a používaniu hovorenej reči počujúcej spoločnosti. Väčšina nedoslýchavých, ktorí si
osvojili a pri komunikácii uprednostňujú hovorenú reč, nie je organizovaná v komunite
n/Nepočujúcich. Kým v minulosti boli mnohí nedoslýchaví boli vedení k zastávaniu
prezieravého až pohŕdavého postoja voči nepočujúcim, ktorí „len ukazujú“, dnes sa možno
stretnúť s opačným extrémom: so zastávaním prezieravého postoja k tejto skupine sluchovo
postihnutých sa môžeme stretnúť aj zo strany n/Nepočujúcich a ich funkcionárov v OZ, ktorí
až pohŕdavo označujú nedoslýchavých za akýchsi „bezdomovcov, ktorí nepatria, ani
k počujúcim ani k N/nepočujúcim.“ Ako keby táto kategória sluchovo postihnutých nebola
nositeľom žiadneho svojbytného druhu sluchového postihnutia. Táto veľmi početná skupina
ľudí s postihnutím sluchu je v súčasnosti u nás dosť zaznávaná, podceňovaná. Situáciou,
problémami a formovaním identity nedoslýchavých, ktorí predstavujú veľkú časť populácie
s postihnutím sluchu, sa u nás zaoberá len málo odborníkov v oblasti problematiky postihnutí
sluchu.
Nepočujúci človek vždy bude mať svoje špecifiká a bude sa pohybovať v oboch
spoločnostiach – v počujúcej i nepočujúcej. Z hľadiska intaktnej, počujúcej spoločnosti je
preto celkom prirodzený a aj logický záujem, aby sa hovorenú reč väčšinovej, počujúcej
spoločnosti naučilo a jej používanie si osvojilo podľa možností čo najviac sluchovo
postihnutých ľudí. Komunikačným prostriedkom majoritnej počujúcej spoločnosti bola, je
a vždy bude hovorená reč. Väčšinová počujúca spoločnosť posunkový jazyk ako prostriedok
pre komunikáciu nepotrebuje. Nikdy sa neprispôsobuje väčšina menšine, vždy je to naopak.“
141
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
V určitom ohľade sa teda komunita n/Nepočujúcich musí prispôsobovať počujúcej väčšine,
aby sama mohla normálne fungovať. N/nepočujúci nemôžu žiť uzavreto vo svojej komunite,
nie sú (ako iné menšiny, napr. národnostné) sústredení na jednom mieste Tu však narážame
na skutočnosť, že artikulovanú reč neovládajú všetci nepočujúci. Prelingválne nepočujúci si
obyčajne ťažšie osvojujú hovorený a písaný jazyk, nakoľko toto osvojovanie sa vo
všeobecnosti zakladá na počúvaní hovoreného slova. U prelingválne nepočujúcich detí
použitie posunkového jazyka/reči pri vzdelávaní na jednej strane môže byť jedinou
možnosťou, ako zabrániť ich duševnej mutilácii, na druhej strane si však o možnostiach
začlenenia – integrácie týchto ľudí do sveta počujúcich nemožno robiť ilúzie, ak tým
materialisticky zjednodušene nechápeme iba umožniť takto postihnutým, znevýhodneným
ľuďom zárobkovú činnosť spoločne s počujúcimi. (J. Hrubý, 1993). Ak nepočujúci človek
prostriedky pre zapojenie sa do komunikácie s okolím (čím je v prípade počujúcej spoločnosti
hovorená reč), stáva sa okolitý svet pre neho neprístupný. Ak sa ľuďom so sluchovým
postihnutím neumožní vytvoriť také podmienky, ktoré by znižovali bariéry v komunikácii
(dorozumievaní), dostávajú sa do sociálnej izolácie, ktorá vedie až k ich sociálnej vylúčenosti
(exklúzii). Ak však nepočujúci človek chce dosiahnuť vyššie vzdelanie, získať lepšie platenú
prácu, potrebuje sa začleniť sa do spoločnosti a využiť aj kultúru počujúceho sveta. To však
predpokladá rozvinutie komunikačných zručností aj pri veľmi ťažkom sluchovom postihnutí.
Svet handicapovaných jedincov a tých „zdravých“ je v mnohom odlišný. Na jednej
strane treba súhlasiť s tým, že integrácia nepočujúcich do spoločnosti počujúcich by sa
nemala chápať ako proces asimilácie, pri ktorom sa vyžaduje od nepočujúcich, aby
bezvýhradne ovládali orálnu (hovorenú, ústnu) reč počujúcich, ale ako proces sprístupňovania
možností uplatnenia a sebarealizácie, aké majú počujúci, s tým, že sa prihliada na
predpoklady, schopnosti a spôsobilosti nepočujúceho, vrátane zabezpečenia tlmočníckych
služieb v posunkovej reči. (Uherík, 2008). Na druhej strane podiel na prekonaní vzdialenosti
medzi postihnutými a zdravými je aj na strane zdravotne či sluchovo postihnutých. Je tu
nutnosť prepojenia oboch týchto dvoch svetov, kooperácie medzi nimi. Tento problém
nemožno zo strany nepočujúcich postaviť tak, že: „počujúci majú to, čo nepočujúci nemajú,
tak nech sa prispôsobia!“. Podiel na prekonaní vzdialenosti medzi postihnutými a zdravými je
aj na strane zdravotne či sluchovo postihnutých. Problém sa musí riešiť spoločnými silami,
nemožno očakávať, že ho bude riešiť iba zdravá či počujúca majorita! Zároveň by bolo
chybné aj tvrdenie, že si ho musí riešiť iba výlučne handicapovaná minorita, ktorej sa tento
problém priamo týka. To je nemožné. Je tu nutnosť prepojenia oboch týchto dvoch svetov,
142
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
kooperácie medzi nimi. Diskusie o tom, či je integrácia sluchovo postihnutých žiakov do
bežných škôl alebo počujúcej spoločnosti prospešná alebo nie, by nemali obchádzať ani túto
skutočnosť. To predpokladá ujasniť si okrem iného aj také stanoviská, v akom vzťahu chce
byť komunita N/nepočujúcich k intaktnej spoločnosti.
Odmietanie spolužitia so svetom
počujúcich je v rozpore so samotnou podstatou integrácie, t.j. začlenením do väčšinovej
spoločnosti. Prax je však taká, že počujúci ľudia neovládajúci posunkovú reč nebývajú v
minorite N/nepočujúcich vítaní.
Komunikačné bariéry
Celkovo sluchovo postihnutí pociťujú nedostatok pochopenia od väčšinovej, počujúcej
populácie. Nedostatočné pochopenie, ktoré pociťujú, vyjadrujú napr. ako malú trpezlivosť či
ohľaduplnosť zo strany počujúcich. Viditeľné telesné postihnutie zdravá verejnosť spravidla
rešpektuje, „menšiu duševnú bystrosť“ však neodpúšťa. Počujúci ľudia nezvyknú uvažovať
nad tým, či skreslená reč, nižšie vzdelanie, nedostatok informácií „z prvej ruky“ alebo
oneskorené reakcie pri diskusii sú spôsobené nižšou inteligenciou alebo sú dôsledkom
sluchového postihnutia? Prelingválne nepočujúci používajú hovorenú reč obvykle len v pre
nich známom prostredí. Mávajú svoju skúsenosť s tým, že keď prehovoria v bežnom
počujúcom prostredí, kde ich nikto nepozná, sú počujúcimi považovaní na základe ich
artikulácie za mentálne postihnutých. Problémom nedoslýchavých ľudí je zase, že počujúci
ľudia ich väčšinou považujú za nepočujúcich a správajú sa k nim s podráždenosťou
a zmienenou prezieravosťou. Prelingválne nepočujúci ich medzi seba neprijímajú tiež, lebo
ich považujú za (horšie) „počujúcich“ a pretože neovládajú posunkový jazyk(!). Hlavným
problémom nedoslýchavých je integrácia do prostredia, v ktorom by sa mohli cítiť
rovnoprávni. Bezproblémovo sa vo svete počujúcich adaptuje len malá časť nedoslýchavých.
Najčastejšie problémy, s ktorými sa sluchovo postihnutí v praxi stretávajú, sú spojené
s nedostatočným prenosom informácií z okolitého sveta smerom k postihnutému. Ako bolo
predošle uvedené, reč a sluch sú základnými predpokladmi pre komunikáciu. Vzhľadom
k tomu, že takto postihnutí ľudia majú narušené alebo im chýbajú sluchové schopnosti, majú
aj zhoršené podmienky pre komunikáciu. Z dôvodu komunikačnej bariéry sa tak veľkým
problémom pre ľudí s postihnutím sluchu stáva vybavovanie a prerokovanie ich záležitostí na
úradoch a rôznych inštitúciách. Podobne sa takto postihnutým ľuďom veľkým problémom
143
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
stáva návšteva a pobyt v zdravotníckych zariadeniach, kúpeľná starostlivosť a rehabilitácia,
pobyt v sociálnych a opatrovateľských zariadeniach (domov dôchodcov), a pod. Osobitnú
kapitolou predstavujú rokovania na súdoch (napr. rozvodové konanie, dedičstvo majetku
a pod.), kde by bez prítomnosti tlmočníkov ťažko sluchovo postihnutý človek nemusel vedieť,
o čom práve prebieha rokovanie. Nedostatok, neprítomnosť tlmočníkov posunkového jazyka
a artikulačných tlmočníkov pociťujú aj samotní ľudia s postihnutím sluchu za jednu
z najväčších spoločenských bariér.
V rámci komunikácie na diaľku môžeme hovoriť aj o technickej bariére. Na jej
elimináciu je potrebné podporovať alebo uľahčiť vysielanie jedného televízneho kanála
v prirodzenom posunkovom jazyku nepočujúcich alebo pravidelné vysielanie programov
v posunkovom jazyku a taktiež preklad diel vytvorených v iných jazykoch do národných
posunkových jazykov a opačne, prostredníctvom prekladateľskej aktivity, dabingom,
titulkami a pod. Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii určuje povinnosť
verejnoprávnej televízie zabezpečiť skrytými alebo otvorenými titulkami
najmenej 25%
všetkých vysielaných programov a zabezpečiť tlmočenie do posunkovej reči (posunkového
jazyka) nepočujúcich najmenej 1 % všetkých vysielaných programov. Podľa zákona č.
220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových
služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov je to
v prípade digitálneho vysielania najmenej 50% skrytých alebo otvorených titulkov a 3 %
tlmočenia do posunkovej reči (posunkového jazyka) nepočujúcich z celkového vysielania. Pre
súkromné televízie sa určuje povinnosť vysielať zo všetkých vysielaných programov
najmenej 10% skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo zabezpečením tlmočenia do
posunkovej reči. Za dabing sa považuje aj tlmočenie do posunkovej reči (posunkového
jazyka/posunkovanej slovenčiny), hlasové komentovanie pre nevidiacich a simultánne
tlmočenie. Dostupnosť informačných a komunikačných technológií (ďalej len ICT) je
základným prostriedkom k zaisteniu rovnosti príležitostí a pre participáciu na spoločnosti,
založenej na informáciách a poznatkoch aj pre ľudí so sluchovým postihnutím. Nepočujúci
a nedoslýchaví ľudia nemôžu používať verejné telefóny, lebo sú pre nich nepoužiteľné. Málo
záchranných služieb je uspôsobených k tomu, aby ich nepočujúce osoby mohli rýchlo
a účinne použiť pomocou textového kontaktu: SMS, faxu alebo internetu. V prípade núdze sa
nepočujúci spojí s políciou jedine prostredníctvom sprostredkovala, ktorý nemusí byť pri
nepočujúcom človeku vždy prítomný.
144
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Ďalšou bariérou, ktorá sa prelína s komunikačnou je postojová bariéra. Veľa krát si ani
neuvedomujeme, že sa dopúšťame diskriminácie voči osobám so sluchovým postihnutím.
Diskriminácia je často založená na predsudkoch voči nim, ale čiastočne je spôsobovaná aj
skutočnosťou, že osoby so sluchovým postihnutím sú veľkou mierou zabúdaní a ignorovaní,
čo sa prejavuje vytváraním a posilňovaním existujúcich bariér v postojoch. Tieto bariéry sa
podieľajú na sociálnej exklúzii, t.j. znemožňuje zapojiť sa do aktivít majoritnej spoločnosti.
Novosad (2009) hovorí o štyroch druhoch predsudkov voči osobám so ZP, ktoré môžeme
aplikovať aj na osoby so sluchovým postihnutím:

paternalisticko - podceňujúce: Paternalizmus je na Slovensku rozšírený najmä
v zdravotníctve, ale aj iných oblastiach. Netýka sa len osôb s akýmkoľvek druhom
postihnutia, ale aj intaktných osôb. Keď tento predsudok aplikujeme na osoby so
SP, tak vychádzame z toho, že si zaslúžia poľutovanie a súcit spojený
s charitatívnym prístupom. Sú bezmocní a čakajú na pomoc druhých. To platí aj
prípade pomáhajúcich pracovníkov, ktorí sa niekedy stavajú do role tých, ktorí
najlepšie vedia, čo je pre osoby s postihnutím dobré a dosiahnuteľné. Pravdou je,
že je ťažké zmeniť niečo, čo je niekoľko rokov zaužívané. Musíme si však
uvedomiť, že klient - človek sám najlepšie vie, čo je pre neho „najlepšie“. Osoby
so sluchovým postihnutím ako klientov sociálnej práce treba viesť k samostatnosti.
Podporovanie paternalisticko - podceňujúceho prístupu buduje závislosť na
pomáhajúcom pracovníkovi, čo má za výsledok iatropatogenizujúce pôsobenie na
klienta.

odmietavé: Inakosť je vnímaná ako nežiadúca až patologická. Ľudia s postihnutím
sú vnímaní ako neužitoční, zaťažujúci, neproduktívni a parazitujúci. Veľa krát sú
to práve počujúci rodičia nepočujúcich detí, ktorí sa ku kultúre nepočujúcich
stavajú negativisticky. Odmietajú všetko, čo je iné a nezapadá do ich konceptu
„normálnosti“. Posunkový jazyk ako možný komunikačný prostriedok ich detí
odmietajú už len z princípu, že je pre majoritnú populáciu neprirodzený.
Nenechajú si poradiť ani odborníkmi, ktorý sa osobám so sluchovým postihnutím
venujú profesne. V praxi to potom vyzerá tak, že deti s vysokou stratou sluchu
majú obmedzený prístup k posunkovému jazyku aj do komunity nepočujúcich.
Väčšina pomáhajúcich pracovníkov uprednostňuje kombinovaný prístup, ktorý
umožní jedincovi spoznať oba svety, svet nepočujúcich aj svet počujúcich. Osoba
145
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
si neskôr sama vyberie, čo je pre ňu prijateľnejšie, t.j. identifikuje sa s jedným
z týchto “svetov“.

protektívne-paušalizujúci: Verejnosť nie je objektívne informovaná o tom, že
služby, dávky, príspevky a ich priznanie často predstavuje nedôstojný
byrokraticko-(pseudo)medicínsky rituál, v ktorom človek s postihnutím nehrá rolu
svojprávneho človeka. Všetky osoby so sluchovým postihnutým sú chápané
homogénne.

Idealizujúce (heroizujúce): Predstavuje presvedčenie, že chýbajúce schopnosti sú
vynahradené
rozvojom
pozitívnych
osobnostných
vlastností
a zlepšením
ostatných funkcii. Pôsobia nepriaznivo, lebo prevláda iracionálne a emocionálne
presvedčenie nad faktami..
Osoby so sluchovým postihnutím sa rodia do majoritnej spoločnosti počujúcich, ktorej
sa musia prispôsobovať celý svoj život: v rodine, v škole, v práci, vo voľnom čase a aj v
iných sociálnych prostrediach. Pre väčšinu nepočujúcich je charakteristická nedostatočná
úroveň osvojenia si národného jazyka jednak v jeho hovorenej, ale aj písanej forme a problém
s porozumením čítaného textu. Laická verejnosť je presvedčená o tom, že nepočujúci síce
nemôžu vnímať zvuky ale to, čo im chceme povedať im môžeme jednoducho napísať.
Nepočujúci si
všetko prečíta a na všetko tiež vie odpísať. Prax s ľuďmi s takýmto
postihnutím však potvrdila opak. Možno to prirovnať k situácii, keď sa počujúci študent učí
na skúšku, prečíta si odborný text, ale jeho obsahu neporozumie.
K debarierizácii života osôb so sluchovým postihnutím je potrebná aj úprava
legislatívy. Kým v susednom Maďarsku majú práva osôb so ZP a zabezpečenie rovnosti
príležitostí ošetrené samostatným zákonom, v rámci legislatívy Slovenskej republiky zatiaľ
neexistuje špeciálny zákon, ktorý by sa komplexne venoval integrácii občanov so ZP. Táto
problematika je čiastočne obsiahnutá v niektorých právnych predpisoch. Z hľadiska
uplatnenia osôb so SP je nevyhnutná akceptácia komunikácie prostredníctvom posunkov.
Zákon o posunkovej reči nepočujúcich osôb ustanovuje používanie posunkovej reči
(posunkového jazyka) ako nástroja dorozumievania sa nepočujúcich a tým zabezpečiť
podmienky na ich uplatnenie. Dôležitým krokom je systematické odstraňovanie legislatívnych
bariér a zvýhodňovanie zákonodarstva vo vzťahu k postihnutým osobám.
Sociálny pracovník by mal byť schopný efektívnej komunikácie a na primeranej
úrovni ovládať všetky jej formy a prostriedky. Musí si byť vedomý toho, že od spôsobu
146
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
komunikácie s klientom mnohokrát závisí jeho úspech či neúspech. Sociálny pracovník musí
ovládať komunikáciu
verbálnu aj neverbálnu. Ak prenesieme problém práce sociálneho
pracovníka s klientmi s postihnutím sluchu do praxe, stretávame sa s tým, že sluchovo
postihnutí klienti úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, či na odbore sociálnych vecí
a rodiny alebo na odbore služieb zamestnanosti majú komunikačné problémy s pracovníkmi
úradov. Pracovníci úradov väčšinou neovládajú posunkový jazyk nepočujúcich, preto je
prakticky pre každého klienta s postihnutím sluchu nevyhnutnosť mať pri sebe tlmočníka.
Bez tlmočníka je nepočujúci klient akoby stratený, nevie sa orientovať, nerozumie orálnej
reči.
Sociálna práca v praxi musí poznať jednotlivé faktory ktoré ovplyvňujú život so
sluchovým postihnutím a umožnia lepšie podmienky integrácie do spoločnosti. Tieto
podmienky vytvára v prevažnej miere samotný štát, ktorý určuje aj povinnosti vytvárať
životné podmienky zdravotne postihnutých, v porovnaní s podmienkami ľudí bez postihnutia.
Na vytváraní podmienok integrácie zdravotne postihnutých sa samozrejme podieľajú aj
neštátne sektory. Sluchovo postihnutí, ktorých sa bezprostredne tieto podmienky týkajú musia
byť nositelia vlastnej predstavy o možnostiach ovplyvnenia svojho života, aby neboli vnímaní
len ako subjekt starostlivosti odborníkov. Preto je jednoduché pochopiť, že prekonávať
bariéry sluchovo postihnutých nepomôžu
len zákony a legislatívne opatrenia, ale
k dosiahnutiu pokroku je potrebné dlhodobé sociálne učenie, zvyšovanie uvedomenia
spoločnosti o osobách so sluchovým postihnutím, ich právach, potrebách ale aj schopnostiach
a prínose pre štát. Obojstranný proces vzájomného poznávania by mohol viesť k formovaniu
rovnocenných podmienok života pre všetkých a vyladeniu vzájomných očakávaní zo strany
ľudí bez zdravotného postihnutia. (Repková, 1998).
Základom pomoci pri čiastočnej a úplnej absencii sluchu je kladne ovplyvňovať
stabilitu postihnutého jedinca prostredníctvom psychickej, emocionálnej a sociálnej
stimulácie. To znamená, že pomoc, ktorá sa sluchovo postihnutému poskytuje nemôže
byť
obmedzená len na kompenzácie sluchových strát, ale musí obsahovať celkovú stimuláciu
celej osobnosti. Táto skutočnosť sa musí dostať do centra pozornosti pre všetkých ľudí, ktorí
sa podieľajú na pomoci a odstraňovaní sociálnych následkov sluchového postihnutia.
Následky sluchových porúch obmedzujú účasť sluchovo postihnutých v spoločnosti
počujúcich ľudí, obmedzujú ich individuálne a sociálne osobitosti, ktoré treba rešpektovať.
(Leonhardt, 2001).
147
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Prácu sociálneho pracovníka so sluchovo postihnutým človekom môžeme vo
všeobecnosti charakterizovať ako súbor činností, ktorých účelom je priame a na človeka alebo
jeho rodinu bezprostredne pôsobiace úsilie k zachovaniu celistvosti človeka, t.j. úsilie
o zachovanie jeho vzťahu ku spoločnosti, k najbližšiemu prostrediu, ku vzdelaniu, k práci
a podobne.
Odlišnosť týchto vzťahov u nepočujúceho človeka spočíva v komunikačných
kompetenciách respektíve spôsob komunikácie je najvýznamnejším dôsledkom sluchového
postihnutia. Jednou z možností ako sa môžu sluchovo postihnutí ľudia cítiť ako rovnocenní
partneri v komunikácii s počujúcimi ľuďmi je prítomnosť tlmočníka znakového jazyka.
Ideálne by bolo keby každá vysoká škola disponovala možnosťou výberu
posunkového jazyka ako voliteľného predmetu. Preto voliteľného, lebo nie každý študent
sociálnej práce sa chce naplno venovať osobám so sluchovým postihnutím. Intaktná populácia
nedisponuje dostatočným množstvom poznatkov o osobách so sluchovým postihnutím
a jednotlivé dôsledky tohto druhu postihnutia chápe ako nedostatok intelektových schopností.
Takto je to nielen v prípade laickej verejnosti, ale aj prípade pomáhajúcich pracovníkov, ktorí
prichádzajú do kontaktu s osobami so sluchovým postihnutím.
Za reálny cieľ považujeme skôr menší krôčik a to zvýšenie miery informovanosti
pomáhajúcich pracovníkov a eliminovanie stereotypných presvedčení a nevhodného prístupu.
Klasickým príkladom nevhodného prístupu pracovníkov na ÚPSVaR alebo zdravotníckeho
personálu je vnímanie nepočujúcich za atrakciu. Tlmočníka sa vypytujú na rôzne veci, ktoré
sa vôbec netýkajú predmetu tlmočenia, ktoré si nepočujúci objednal. Ďalším príkladom je keď
sociálni pracovníci a zdravotnícki pracovníci tlmočníka pošlú preč z dôvodu, že nie je
rodinným príslušníkom a odôvodnením že sa z nepočujúcim dohodnú aj prostredníctvom
písomnej komunikácie. Čo však u väčšiny nepočujúcich nie je možné, lebo čítanie s
porozumením u nich predstavuje veľký problém.
Sociálny pracovník ako tlmočník by mal byť preškolený nie len v zameraní na
tlmočenie, ale tiež na základy psychológie, etiky, poradenstva atď. Pretože sa môže stať, že
pri tlmočení nebude zastávať len rolu tlmočníka, ale i rolu poradcu sluchovo postihnutého
klienta (Mühlpachr, 2006).
148
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Možnosti prekonávania komunikačných bariér u sluchovo postihnutých klientov
Napriek pokrokom vo vzdelávaní sluchovo postihnutých, v snahe pri integrácii, stále
sa stretávame s tým, že sluchovo postihnutých, ale hlavne nepočujúcich, aj v bežnom živote
sprevádza komunikačná bariéra, ktorej odstránenie je možné prostredníctvom špeciálne
vyškolených tlmočníkov.
Podľa Tarcsiovej (2005) v súvislosti so sluchovo postihnutými môžeme hovoriť
o troch druhoch tlmočníkov:

tlmočník posunkového jazyka - je primárne určený pre prelingválne
nepočujúcich, prelingválne ťažko nedoslýchavých, ktorí od útleho veku
sa
dorozumievali prostredníctvom posunkového jazyka, alebo pre postlingválne
sluchovo postihnutých, ktorí v neskoršom období života prišli o sluch, ich
hovorená
reč je rozvinutá, ale dorozumievajú sa aj prostredníctvom tejto
komunikačnej formy. Tlmočník posunkového jazyka musí byť schopný tlmočiť
jazyka do posunkového a naopak, ale taktiež musí vedieť
z hovoreného
prispôsobiť svoju úroveň posunkovania konkrétnym nepočujúcim osobám.

artikulačný tlmočník - je osoba, ktorá sprostredkúva informácie pre osoby so
sluchovým postihnutím, ktoré neovládajú posunkový jazyk. O artikulačných
tlmočníkoch sa diskutuje oveľa menej ako o tlmočníkoch posunkového jazyka. Je
to podmienené viacerými faktormi, ale je možné reálne predpokladať, že
vzhľadom
na demografický vývoj, zvyšujúce sa percento strát sluchu
v produktívnom a postproduktívnom veku bude sa ich potreba taktiež zvyšovať.
Dôležitú úlohu
artikulační tlmočníci môžu zohrať pri integrácii sluchovo
postihnutých do škôl a to nielen základných, stredných, ale aj vysokých. Na
rozdiel od tlmočníkov posunkového jazyka, je príprava artikulačných tlmočníkov
menej náročná. Osoba sa neučí nový samostatný jazyk, ale pozornosť je primárne
zameraná na správnu artikuláciu a výber jazykových prostriedkov.

taktilný tlmočník (tlmočník pre hluchoslepých) – ide o tlmočníkov, ktorí sú
určený pre najmenšiu skupinu sluchovo postihnutých a to tých, ktorí majú aj
pridružené zrakové postihnutie. Je potrebné si uvedomiť, že ide výlučne
o individuálny spôsob komunikácie, ktorý je závislý od veľkého množstva
faktorov. Výber jednotlivých komunikačných foriem zo strany tlmočníka je
primárne závislý od
úrovne, v ktorej sa osoba nachádza od nesymbolickej
149
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
komunikácie až po používanie hovorenej reči. Títo tlmočníci sú špeciálne
pripravovaní, pričom musia poznať oveľa
postihnutia, zrakového postihnutia, princípy
širšiu problematiku sluchového
nesymbolickej komunikácie,
posunkový jazyk, taktilné formy komunikácie. Pri absencii dvoch analyzátorov je
informovanosť osoby o okolitom svete natoľko obmedzená, že taktilný tlmočník
musí sprostredkovávať aj tieto informácie. Neplní teda len úlohy tlmočníka, ale aj
úlohy sprievodcu.
Problematika tlmočníkov posunkového jazyka je široko publikovaná a venuje sa jej
značná pozornosť nielen zo strany nepočujúcich, ale aj zo strany počujúcich a odbornej
verejnosti. Tlmočníkov môžeme deliť aj podľa oblastí, ktorým sa venujú napr. tlmočníci
v médiách, súdni tlmočníci, pedagogickí tlmočníci, konferenční tlmočníci a všeobecní
tlmočníci. Práve všeobecní tlmočníci sa venujú oblastiam zdravotníctva, sprevádzania a
poskytovania informácií.
V súvislosti s rozširovaním vysielania pre nepočujúcich vznikla skupina tlmočníkov
orientujúca sa práve na spoluprácu s médiami. Ide o prácu nielen v špeciálnych reláciách, ale
zároveň aj tlmočenie napríklad tlačových konferencií, prejavov štátnikov atď. a zároveň
odbornú spoluprácu pri realizácii programov, kde sa môže vyskytnúť problematika
sluchového postihnutia (Tarcsiová, 2005).
V poslednej dobe sa stále viac diskutuje i o samostatnej skupine tlmočníkov, ktorú
tvoria pedagogickí tlmočníci. Je to z dôvodu možnosti integrovaného vzdelávania
nepočujúcich. (Tarcsiová, 2005).
Tlmočenie pre osoby so sluchovým postihnutím
Osoby so sluchovým postihnutím musia vo svojom každodennom živote čeliť
množstvu prekážok, ktoré sú pre počujúcu populáciu nevideteľné. Čiastočná debarierizácia
prostredia a začlenenie osôb so sluchovým postihnutím do majoritnej spoločnosti je možná
eliminovaním sociálnych dôsledkov sluchového postihnutia prostredníctvom sociálnych
služieb ako je tlmočenie, sociálne poradenstvo a sociálna rehabilitácia. V našich podmienkach
považujeme za vhodnejšie narábať s označením poskytovateľ úkonu tlmočenia a nie tlmočník.
Je to z dôvodu, že poskytovateľ úkonu tlmočenia je širší pojem, pod ktorý spadajú aj osoby
poskytujúce tlmočenie prostredníctvom iných alternatív ako je len tlmočnícka služba (t.j.
150
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
osobná asistencia, opatrovateľská služba, atď). Legislatíva na Slovensku umožňuje
poskytovať tlmočenie pre osoby so sluchovým postihnutím cez nasledovné alternatívy:
A) explicitne vyplývajúce z aktuálne platnej legislatívy SR, (t.j. kde sa priamo jedná
o úkon tlmočenia pre osoby so sluchovým postihnutím):
• prostredníctvom tlmočníckej služby podľa § 44 Z. č. 448/2008 o sociálnych službách,
• prostredníctvom tlmočníckej činnosti podľa § 20 ods. 3 Z. č. 382/2004 o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch,
• prostredníctvom osobnej asistencie podľa § 20 Z. č. 447/2008 o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia,
• prostredníctvom opatrovateľskej služby podľa § 41 Z. č. 448/2008 o sociálnych
službách (podľa prílohy č. 4 časti III písm. c).
B) implicitne vyplývajúce z aktuálne platnej legislatívy SR, (t.j. kde sa priamo nejedná
o úkon tlmočenia pre osoby so sluchovým postihnutím):
• prostredníctvom asistenta pedagóga podľa § 16 Z. č. 317/2009 o pedagogických
zamestnancoch a odborných zamestnancoch a § 28, § 30, § 99 Z. č. 245/2008
o výchove a vzdelávaní (školský zákon),
• prostredníctvom pracovného asistenta podľa § 59 Z. č. 5/2004 o službách
zamestnanosti (v znení Z. č. 49/2009).
C) mimo možností, ktoré ponúka aktuálne platná legislatíva SR:
• prostredníctvom tlmočenia, ktoré je hradené z vlastných finančných prostriedkov
klienta,
• prostredníctvom tlmočenia, ktoré je hradené organizáciou v ktorej je poskytovateľ
úkonu tlmočenia zamestnaný,
• prostredníctvom tlmočenia bez nároku na finančný honorár (dobrovoľníctvo).
Samotná legislatívna úprava poskytovania úkonu tlmočenia pre osoby so sluchovým
postihnutím svedčí o tom, že sa tlmočenie na Slovensku považuje nielen za prácu
s jazykovým materiálom, ale aj asistenciu, pomoc a podporu (osobná asistencia,
opatrovateľská služba...).
Tlmočením rozumieme prácu s jazykovým materiálom – t.j. jeho preklad alebo prevod.
Tlmočenie nemusí prebiehať len z hovoreného jazyka do posunkového jazyka a naopak,
tlmočením rozumieme aj preklad do písanej formy jazyka alebo preklad textu do
posunkového jazyka. Asistenciu chápeme ako prácu inú ako s jazykovým materiálom, t.j.
151
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
napr. vysvetľovanie, rozbor situácie, návrh riešení, kedy sa tlmočník stáva asistentom,
vyjadrujúcim svoje názory a stanoviská k situácii. Všeobecne môžeme povedať, že asistencia
sa od tlmočenia líši v jednom základnom ryse – pri tlmočení tlmočník nevyjadruje svoje
stanovisko k situácii, klientovi neradí a ani mu nič nevyhovára. Košútová (2002) však tvrdí,
že vzhľadom na špecifický charakter zdravotného postihnutia nepočujúcich je poskytovateľ
úkonu tlmočenia v bežnom živote nielen mechanickým prekladateľom z/do posunkového
jazyka, ale pre nepočujúcich, ktorí majú k nemu dôveru, je súčasne „sociálnym pracovníkom“
v tom najširšom zmysle. Toto samozrejme neplatí v konaniach úradných, v ktorých tlmočník
posunkového jazyka musí byť výlučne sprostredkovateľom výpovede nepočujúceho. Uvedené
dokazuje to, že potreby a predstavy osôb so sluchovým postihnutím sa od seba diametrálne
líšia. Aj k tlmočeniu treba pristupovať podľa individuálnej požiadavky klienta a nie
univerzálne Napríklad špecifiká tlmočenia v oblasti vzdelávania väčšinou dostávajú
poskytovateľa úkonu tlmočenia do situácii, kedy sa musí rozhodnúť, či zotrvá vo svojej roly
tlmočníka – sprostredkovateľa komunikácie, alebo z nej vystúpi a príjme funkciu asistenta,
aby nepočujúceho študenta ochránil alebo mu nejakým spôsobom pomohol, napr. pri písaní
textu. V dôsledku tohto pomáhajúceho prístupu poskytovateľ úkonu tlmočenia študentovi
často skôr ublíži. Študent môže byť považovaný za nesamostatného jedinca, ktorý potrebuje
špeciálnu
pozornosť.
Ďalším
problematickým
aspektom
tlmočenia
je
subjektívna
zaangažovanosť poskytovateľov úkonu tlmočenia. Platí, že tlmočník by v prvom rade mal
rozhodne rešpektovať priania nepočujúcich a vždy sa uistiť, či o ponúkanú pomoc stoja.
Tlmočníci sú veľa krát skôr sociálni pracovníci alebo asistenti nepočujúcich. Veľmi často
zasahujú do jednania a riešia za nepočujúcich rôzne veci. Sami nepočujúci sú veľakrát so
skutočnosťou, že tlmočník za nich veľa vecí vybavuje, spokojní (Richterová, 2008, s. 27-45 ).
Z hľadiska subjektívnej zaangažovanosti poskytovateľov úkonu tlmočenia môžeme povedať,
že tlmočník by nepočujúceho nemal ovplyvňovať v rozhodovaní. Pokladáme za zaujímavé
uviesť aj názor jedného nepočujúceho respondenta nášho prieskumu, ktorý sa vyjadril tak, že
ak poskytovateľa úkonu tlmočenia pozná osobne a dôveruje mu, tak mu ovplyvňovanie zo
strany poskytovateľa vyhovuje. Ako dôvod uviedol to, že tlmočník disponuje väčším
množstvom teoretických poznatkov a praktických skúseností ako osoby so SP. Prílišná
angažovanosť je podľa Veselej (2008) chyba, ktorej sa dopúšťajú najmä začiatočníci, čerství
absolventi škôl a kurzov, ktorí sú plný nadšenia a chcú čo najrýchlejšie uplatniť svoje získané
znalosti. Takýto ľudia sú nielen rýchlo unaviteľní a môžu ľahšie a hlavne rýchlejšie vyhorieť,
ale nevedia udržiavať profesionálny odstup. Ďalším rizikom je, že poskytovateľ úkonu
152
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
tlmočenia môže mať pocit, že sa nepočujúci bez neho nedohovorí, a tak v sebe môže budovať
pocit vlastnej nepostrádateľnosti. Z hľadiska adekvátnosti prekladu tlmočník má tlmočiť
verne zmysel oznámenia, nemá meniť jeho význam ani obsah (nič nemá pridávať ani uberať).
Poskytovateľ úkonu tlmočenia nie je len pre jedného z účastníkov komunikácie, ale pre oboch
– mal by teda s oboma vychádzať a zachovať sa správne k obom klientom. Z hľadiska
neutrálnosti a nestrannosti nemá radiť ani podávať svoje osobné názory. Za tlmočenie
a priebeh komunikácie nesie plnú zodpovednosť (Šebková, 2008). Sú však aj situácie, ktoré
vyžadujú, aby tlmočník úvodné slová povedal za klienta. To je z dôvodu, že klient nevie, ako
má začať komunikáciu z hľadiska bikulturálnosti spoločnosti. Vyžaduje si to napríklad
situácia - telefonovanie, kedy nepočujúci nevie, že sa má predstaviť a že má predstaviť
tlmočníka, ako forma komunikácie prebieha, alebo aj v prípade úvodnej prednášky v škole
apod. Je pravdou aj to, že klienti na Slovensku neboli nikdy vedení k tlmočeniu ako prevodu
z jedného jazyka do druhého. Značná časť osôb so SP si pod tlmočením predstavuje „viac“
ako tlmočenie (t.j. aj asistenciou). Pre nepočujúcich je takáto forma tlmočenia výhodná,
pretože poskytovateľ úkonu tlmočenia preberá na seba všetku zodpovednosť. Nepočujúci je
len pasívnym prijímateľom všetkých služieb a benefitov. Má poskytovateľ úkonu tlmočenia
presne pretlmočiť obsah zdelenia alebo na základe potreby klientov, automaticky bez
vyzvania klienta vyjadrovať svoje názory a stanoviská? Na jednej strane je požiadavka,
potreba klienta (osoby so sluchovým postihnutím) a na druhej strane je dodržanie etického
kódexu tlmočníkov posunkového jazyka.
V zákone o komunikačných systémoch nepočujúcich a hluchoslepých osôb v Českej
republike sa uvádza, že nepočujúci majú právo si zvoliť z komunikačných systémov ten, ktorý
zodpovedá ich potrebám. Ich voľba musí byť v maximálnej možnej miere rešpektovaná tak,
aby mali možnosť rovnoprávneho a účinného zapojenia do všetkých oblastí života spoločnosti
i pri uplatňovaní ich zákonných práv. Zákon nehovorí o posunkovej reči, ale zvlášť
o posunkovom jazyku, posunkovanom národnom jazyku a iných komunikačných systémoch.
Osoba so sluchovým postihnutím má zákonne ukotvenú možnosť výberu
formy
komunikácie, ktorá mu vyhovuje.
V zmysle zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách je tlmočnícka služba
sociálnou službou, ktorá je poskytovaná fyzickej osobe odkázanej na tlmočenie ak je táto
osoba v zmysle tohto zákona odkázaná na tlmočenie v posunkovej reči, artikulačné tlmočenie
alebo taktilné tlmočenie. Tlmočnícka služba nie je osobe so sluchovým postihnutím pridelená
automaticky. Musí podať žiadosť o poskytnutie tlmočníckej služby na úrad príslušného
153
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
samosprávneho kraja podľa miesta trvalého alebo prechodného pobytu a preukázať sluchové
postihnutie prostredníctvom potvrdenia od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Tu sa
stretávame s prvým problémom. Väčšina osôb so sluchovým postihnutím z dôvodu
sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia nie je schopná sformulovať svoje potreby
v podobe zrozumiteľnej pre účely napísania žiadosti o poskytnutie tlmočníckej služby. Takáto
osoba je nútená využiť služby poskytovateľa úkonu tlmočenia už pri naformulovaní žiadosti
o poskytnutie tlmočníckej služby a tiež pri návšteve lekára, ktorý má potvrdiť jeho sluchové
postihnutie. Poskytovateľ úkonu tlmočenia má v tomto prípade dve možnosti, a to poskytnúť
tlmočenie hradené z vlastných finančných prostriedkov klienta alebo bez nároku na finančný
honorár. Tlmočnícku službu nemožno poskytovať fyzickej osobe, ktorej sa poskytuje peňažný
príspevok na osobnú asistenciu a osobe, ktorej sa v rámci opatrovateľskej služby poskytuje
tlmočenie. Znalosť posunkového jazyka nikoho neoprávňuje na tlmočenie. Zákon v prípade
tlmočníckej služby stanovuje kvalifikačnú podmienku na jej vykonávanie. Tlmočník musí
preukázať absolvovanie tlmočníckeho minima certifikátom vydaným subjektom, ktorý má
oprávnenie Ministerstva školstva Slovenskej republiky na vzdelávanie tlmočníkov. Tlmočník
sa musí zúčastňovať ďalšieho vzdelávania najmenej raz za dva roky.
Sprostredkovanie tlmočníckej služby v zmysle tohto zákona je sociálnou službou
poskytovanou fyzickej osobe, ktorá má zdravotné postihnutie, ktorej sa poskytuje tlmočnícka
služba pri vykonávaní administratívnych úkonov, vedenie databázy fyzických osôb so
zdravotným postihnutím odkázaných na komunikáciu
prostredníctvom tlmočenia,
tlmočníkov a záujemcov o vykonávanie tejto sociálnej služby, vykonávanie základného
sociálneho poradenstva a školenia fyzických osôb
so zdravotným
postihnutím.
Sprostredkovanie tlmočníckej služby môže vykonávať poskytovateľ sociálnej služby aj
prostredníctvom agentúry tlmočníckej služby zriadenej na tento účel. Ich poskytovanie však
môže byť jednou z viacerých služieb organizácie, t.j. občianskeho združenia alebo neziskovej
organizácie, ktorá ich poskytuje bez zriadenia agentúry. V Českej republike bolo vytvorené
Centrum zprostředkovaní tlmočníků pro neslyšící (CZTN), ktoré disponuje databázou
tlmočníkov (obsahuje meno a priezvisko tlmočníka, fotku, oblasť pôsobenia a typ služby).
Slovensko takéto centrum sprostredkovania tlmočníkov zatiaľ nemá. V Maďarskej republike
jedna organizácia tiež disponuje podobnou databázou tlmočníkov v rámci svojho kraja. Táto
databáza, však na rozdiel od českej obsahuje aj oblasti, ktoré je tlmočník schopný tlmočiť do
posunkového jazyka. Tieto oblasti sú znázornené aj vizuálne, aby sa nepočujúci vedeli
v zozname lepšie orientovať. Doplnenie databázy tlmočníkov o oblasti, ktoré sú schopní
154
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
tlmočiť považujeme za veľmi progresívny krok, ktorý poukazuje na vysokú úroveň kvality
poskytovania úkonu tlmočenia.
Práve v tejto oblasti vidíme možnosti uplatnenia sociálnych pracovníkov, ako
existujúceho potenciálu odborníkov sociálnej práce, ktorí majú záujem o zmiernenie
komunikačnej bariéry sluchovo postihnutých klientov. (Tarcsiová, 2005).
Sociálny pracovník ako tlmočník by mal byť preškolený v zameraní na problematiku
tlmočenia, ale tiež napríklad na základy psychológie, etiky, sociálno-právneho minima atď.
Môže sa stať, že pri tlmočení komunikačnej situácie nemusí figurovať len ako jazykový
tlmočník, zabezpečujúci prevod správ z hovoreného jazyka do jazyka znakového a naopak,
ale tiež ako pomocník či poradca.
Na tlmočníka zabezpečujúceho tlmočnícke služby sluchovo postihnutým sa kladú
nemalé nároky. Okrem jazykových kompetencií je nutné aby tlmočník disponoval
vlastnosťami, ktoré prispievajú k správnemu priebehu tlmočníckych situácií. Jedná sa
napríklad o profesionálny prístup, schopnosť empatie, rešpekt k osobe sluchovo postihnutého
a pod. Pre zabezpečenie kladného priebehu komunikačného procesu by mali všetky
zúčastnené strany ako sluchovo postihnutý, počujúci účastník komunikácie aj tlmočník,
chápať svoju rolu v situácii, v ktorej sa nachádzajú (na úrade, na súde, v zdravotníckom
zariadení...) a dodržiavať pravidlá vyplývajúce z tejto role a hlavne situácie, v ktorej sa
nachádzajú. (Mühlpachr, 2007).
Na Slovensku sa na tlmočenie pre osoby so sluchovým postihnutím najviac využíva
osobná asistencia, ktorú môže vykonávať len osoba, ktorá dovŕšila najmenej 18 rokov veku
a má spôsobilosť na právne úkony. Nemôže ju vykonávať osoba, ktorá je odkázaná na pomoc
inej osoby v činnostiach, ktoré má vykonávať ako osobný asistent. To znamená, že aj osoba
so sluchovým postihnutím môže vykonávať osobnú asistenciu, ale len v prípade ak ju sám
nevyužíva. Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov presne stanovuje hodinovú
sadzbu za poskytnuté tlmočenie. Podľa § 22 tohto zákona je sadzba na jednu hodinu osobnej
asistencie na účely výpočtu výšky peňažného príspevku na osobnú asistenciu je 1,39 % sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenú osobitným predpisom.
V prípade osobnej asistencie, ide o nižšie úrovne ovládania príslušnej komunikačnej formy,
pretože u osobnej asistencie sa predpokladá riešenie menej náročných komunikačných
situácii. V porovnaní s ostatnými osobnými asistentmi/tkami, ktorí/é vykonávajú osobnú
155
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
asistenciu pre inú cieľovú skupinu (t.j. nevykonávajú tlmočenie), badať značnú
nespravodlivosť v rámci finančného ohodnotenia. S cieľom dosiahnuť kvalitné tlmočenie pre
osoby s poruchou sluchu vykonávané v rámci osobnej asistencie, sa ustanovuje nová
kvalifikačná podmienka. Osobní asistenti sú povinní preukázať ÚPSVaR schopnosť
komunikovať osobou so sluchovým postihnutím pre ňu prijateľným a zrozumiteľným
spôsobom. Táto schopnosť sa preukazuje osobitným potvrdením, osvedčením alebo
certifikátom, ktoré vydal niektorý akreditovaný subjekt. Na Slovensku má akreditáciu na
vydávanie osvedčení a certifikátov pre osobnú asistenciu a tlmočnícku službu ATLPRENES,
t.j. asociácia tlmočníkov posunkovej reči nepočujúcich Slovenska. Zo stránky finančnej
náročnosti môžeme povedať, že osobný asistent musí do svojho vzdelania investovať okrem
času aj financie. Táto skutočnosť by mala byť zohľadnená aj v rámci finančného ohodnotenia
osobných asistentov, ktorí vykonávajú tlmočenie v porovnaní s osobnými asistentmi, ktorí
vykonávajú v rámci osobnej asistencie úkony, k výkonu ktorých nepotrebujú žiadne
potvrdenie, osvedčenie alebo certifikát. V prípade opatrovateľskej služby sa jedná
o prenesenú kompetenciu miest a obcí, čo znamená že poskytovanie tlmočenia v rámci
opatrovateľskej služby je hradené príslušným mestským alebo obecným úradom podľa
trvalého alebo prechodného pobytu občana, t.j. klienta, ktorému sa poskytuje tlmočenie.
Hodinová sadzba za vykonávanie opatrovateľskej služby, teda aj tlmočenia v rámci
opatrovateľskej služby je v každom meste/ každej obci iná, pretože zákon nestanovuje
hodinovú sadzbu za jej vykonávanie. Aj v prípade tlmočenia v rámci opatrovateľskej služby
je osoba vykonávajúca tlmočenie povinná preukázať znalosť komunikovať s osobou so SP
prostredníctvom potvrdenia, osvedčenia alebo certifikátu. Pri finančnom ohodnotení sa to
však v porovnaní s ostatnými osobami vykonávajúcimi aktivity spadajúce pod opatrovateľskú
službu, tiež nezohľadňuje. V prípade zabezpečovania tlmočníckej služby sa jedná
o kompetenciu jednotlivých samosprávnych krajov. Zákon nevymedzuje hodinovú sadzbu za
vykonávanie tlmočníckej služby, čo sa odzrkadlilo aj v prístupe niektorých samosprávnych
krajov.
Sociálny pracovník ako tlmočník sluchovo postihnutého klienta
Napriek pokrokom vo vzdelávaní sluchovo postihnutých, stále sa stretávame s tým, že
sluchovo postihnutých v bežnom živote sprevádza komunikačná bariéra, ktorej odstránenie je
možné prostredníctvom špeciálne vyškolených tlmočníkov.
156
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Sociálny pracovník ako tlmočník venuje pozornosť aj iným vedným odborom –
psychológii sluchovo postihnutých, neverbálnej komunikácii a iným. Je schopný tlmočiť
z hovoreného jazyka do posunkového jazyka a naopak, ale taktiež má schopnosť prispôsobiť
svoju úroveň posunkovania konkrétnym nepočujúcim osobám (Tarcsiová a kol., 2005).
Možnosťou, ako sa môžu sluchovo postihnutí cítiť ako rovnocenní partneri
v komunikácii s majoritnou počujúcou spoločnosťou, môže byť aj prítomnosť tlmočníka
posunkového jazyka v prípade nepočujúcich alebo artikulačného tlmočníka v prípade
nedoslýchavých.
Znalosť posunkového jazyka je pre sociálneho pracovníka veľkým benefitom. Môže
poskytovať sociálne služby pre túto špecifickú klientelu sociálnej práce bez prítomnosti
tlmočníka PJ. V rámci Fakulty sociálnej vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa
majú denný študenti možnosť výberu voliteľných predmetov. Jedným z voliteľných
predmetov je aj slovenský posunkový jazyk. Jeho výučba sa realizuje prostredníctvom
občianskeho združenia EFFETA. Študenti musia po absolvovaní prednášok a seminárov
zložiť skúšku, tak ako je to aj v prípade ostatných predmetov. Absolvovaním tohto predmetu
nadobudnú budúci sociálni pracovníci praktické skúsenosti s osobami s poruchou sluchu a to
z dôvodu, že pri výučbe sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Keďže výučba sa realizuje
raz to týždňa (tak ako je to aj v prípade kurzov slovenského posunkového jazyka) bolo by
naivné tvrdiť, že za jeden semester sa zo študenta stane tlmočník PJ. Veľmi dôležité je byť
v kontakte s nepočujúcimi, stretávať sa s nimi a učiť sa prakticky uplatňovať aj skutočnosti
vyplývajúce z kultúrnej diverzity. Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva na Univerzite
Konštantína Filozofa je len svetlou výnimkou. Aj na ostatných školách by bolo potrebné
umožniť najmä študentom pomáhajúcich odborov nadobudnúť praktické zručnosti alebo
aspoň elementárne informácie nevyhnutné pre komunikáciu s osobami s postihnutím sluchu.
V celosvetovom meradle je trend oddeľovať tlmočenie a poskytovanie iných sociálnych
služieb. Dôvodom je, že kým úlohou tlmočníka by malo byť vyslovene len zdelenie
informácie, tak v prípade ostatných sociálnych služieb sa jedná aj o určitú formu asistencie.
Náplňou práce tlmočníka PJ by mal byť len prevod z jedného jazyka do druhého. Opačný
prístup, kedy je tlmočník súčasne aj akýmsi asistentom vedie k závislosti. Klient sa zbavuje
zodpovednosti a a je len pasívnym prijímateľom benefitov. Aj sociálny pracovník môže byť
tlmočníkom PJ dôležité je však uvedomiť si jednu vec a to, že nie je omnipotentný a klienta
by mal viesť k samostatnosti. Práve u sociálnych pracovníkov sa často stretávame
s tendenciou nadmernou mierou zasahovať a riešiť skutočnosti, ktoré by mal riešiť klient sám.
157
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Nie je to ľahká úloha, pretože klienti sú na takúto formu pomoci zvyknutý, ale raz treba začať
s uplatňovaním princípu – keď vieš a v čom vieš pomôž si sám.
Tlmočením posunkového (ale aj tlmočením jazyka všeobecne) rozumieme
jednoznačný prevod zmyslu oznámenia z východiskového jazyka do cieľového. Pri tomto
prevode musí byť rešpektovaná odlišnosť oboch jazykov. V prípade posunkového jazyka teda
musí byť rešpektovaná odlišnosť kultúry Nepočujúcich a kultúry sveta počujúcich. Pri
tlmočení zo slovenského jazyka do posunkového jazyka musí byť východiskový text formálne
modifikovaný. Je to z dôvodu lepšieho porozumenia, lebo vizuálne motorický posunkový
jazyk má gramatickú štruktúru odlišnú od slovenského jazyka. Tlmočník by mal myšlienky
hovoriaceho znovu vyjadriť tak, aby zachoval význam pôvodného oznamu a štýl, ktorým bolo
oznámenie hovoriacim prednesené. Zástancovia sociolingvistického prístupu k tlmočeniu
upozorňujú na to, že tlmočenie pre nepočujúcich nie je iba kognitívnym transferom medzi
jazykmi ale tiež transferom komunitným a kultúrnym (P. Mühlpachr, 2006).
Každé tlmočenie musí byť teda založené nielen na znalosti pracovných jazykov, ale
tiež na znalosti kultúr účastníkov tlmočenej komunikačnej situácie, ich odlišných noriem
a hodnôt.
Pri tlmočení sa stretávame s viacerými etickými aspektmi ako dôvernosť informácií,
mlčanlivosť a pod. Pri tlmočení prichádzajú tlmočníci do kontaktu často s informáciami
s informáciami, ktoré sú citlivé a dôverné, s ktorými sa ľudia neradi zverujú. Podľa výsledkov
výskumu R. Horákovej, ťažko sluchovo postihnutí sa v prípade potreby využitia tlmočníka
posunkového jazyka častejšie obracajú najprv na člena rodiny a až potom na profesionálneho
tlmočníka (Horáková, 2006).
Vymedzenie chýb, ktorých sa môžu dopustiť účastníci počas samotnej tlmočenej
situácie:
Chyby na strane tlmočníka
 Tlmočník sám zasahuje do tlmočenej situácie, jeho tlmočenie je intervenčné – tlmočí v
3. osobe, vykonáva úkony za (nepočujúceho) klienta,
tzn.
že nerešpektuje
a podceňuje klientovu samostatnosť a kompetencie vybaviť si sám svoju záležitosť
 Nedodržuje tzv. nízky profil a zanedbáva vonkajšie podmienky pre úspešný priebeh
komunikácie.
158
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________

Ignoruje otázky nepočujúceho klienta, prípadne otázku nepočujúceho klienta
nepretlmočí v plnom rozsahu, sám odpovedá na otázky určené nepočujúcemu
klientovi, tzn. zdôrazňuje v komunikácii svoju osobnosť.

Prichádza neskoro na dohovorené miesto tlmočenia, tzn. že nedoceňuje svoju
komunikačnú dôležitosť pre klientov.
 Osobne hodnotí klientovo správanie.
Chyby na strane sluchovo postihnutého
 Hovorí k počujúcemu klientovi v 3. osobe, tzn. že odovzdáva tlmočníkovi svoju
zodpovednosť za situáciu. Počujúci má tendenciu komunikovať s tlmočníkom.
 Nechá za seba konať tlmočníka – napr. oznamovať rôzne informácie, prijímať
doklady, prvý vstupovať do dverí, atď., tzn. podceňuje svoju komunikačnú úlohu.
Chyby na strane počujúceho účastníka komunikácie.
 Hovorí k nepočujúcemu klientovi v 3. osobe, tzn. že nerešpektuje samostatnosť
nepočujúceho klienta, stavia tlmočníka do pozície „toho zodpovednejšieho.“
 Nerešpektuje dôsledky a špecifiká sluchového postihnutia.
 Komunikuje s tlmočníkom, tzn. preceňuje funkciu tlmočníka a prijíma ho za účastníka
riešenej situácie.
Autorka Ralbovská uvádza nasledovné Desatoro zásad komunikácie s nepočujúcim
pacientom za prítomnosti tlmočníka (Ralbovská, 2010):
1. Človek s postihnutím sluchu má pri komunikácii so zdravotníkmi právo na tlmočníka,
ak o to požiada. Tlmočenie prebieha podľa komunikačnej preferencie konkrétneho
klienta
–
prekladom
do
posunkového
jazyka,
prevodom
do
posunkovej
slovenčiny/češtiny, písmom či artikuláciou.
2. Pri rozhovore udržujeme očný kontakt priamo s nepočujúcim človekom, nie
s tlmočníkom. Nepočujúci človek však musí sledovať tlmočenie informácií. Stojíme
či sedíme tak, aby sme nemali svetlo za chrbtom.
3. Pri rozhovore s nepočujúcim človekom v prítomnosti tlmočníka oslovujeme priamo
toho, s kým jednáme. Rozhovor je vedený medzi počujúcim odborníkom
a nepočujúcim klientom, tlmočník je iba sprostredkovateľom. Vyvarujeme sa
tendenciám hovoriť s tlmočníkom o nepočujúcom človeku ako o objekte, To
159
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
znamená, že nikdy nepoužívame úvodne frázy typu „Povedzte mu, že...“, Spýtajte sa
pána, či...“
4. Naša komunikácia prebieha s nepočujúcim človekom, nie s tlmočníkom. Nie je
správne hovoriť nepretržite s tlmočníkom s tým, že ten to dodatočne pacientovi
nejako zrozumiteľne vysvetlí. Nepočujúci účastník rozhovoru má právo na
informácie v plnej kvalite a v čase, kedy sú mu určené a priebežne sa pýtať na to, čo
ho zaujíma.
5. Overujeme si, či nepočujúci človek dobre rozumel. Priebežne požiadame klienta, aby
nám slovami povedal, čo nám rozumel (nikdy sa nepýtame priamo, či nám rozumel).
Pýtame sa zásadne po každom dôležitom ozname.
6. Tlmočník musí pri tlmočení stáť vždy vedľa počujúcej osoby. Nepočujúci človek
potrebuje vidieť nielen na tlmočníka, ale predovšetkým na osobu, s ktorou hovorí. Ak
sa vzdialime od tlmočníka, nepočujúci človek sa obracia za nami a uniká mu tak časť
dôležitých informácií, ktoré sú v tej chvíli pre neho tlmočené.
7. Hovoríme svojim obvyklým tempom. Ak bude potrebné hovor spomaliť, tlmočník
nás sám upozorní.
8. Na konci každého uceleného oznamu urobíme malú pauzu. Pri tlmočení vždy
dochádza k časovému posunu. Tlmočník musí mať čas informáciu prijať, spracovať
ju a sprostredkovať. K tomuto časovému oneskoreniu dochádza aj po príprave
tlmočníka na výkon, je to prirodzeným javom tejto činnosti.
9. Dáme nepočujúcemu priestor vstrebať informácie, spýtať sa na dopĺňajúce otázky.
Ak sa chce nepočujúci človek opýtať na dopĺňajúce informácie, poskytneme mu nato
čas. Na konci rozhovoru sa ho sami opýtame, či potrebuje niečo spresniť.
10. Pri odchode dajme nepočujúcemu pacientovi písomný oznam o jeho zdravotnom
stave a o tom, čo sme prehovorili.
Pri tlmočení musí byť tlmočený text modifikovaný a to z dôvodu, lepšieho
porozumenia, lebo znakový jazyk má odlišnú gramatickú štruktúru od jazyka hovoreného.
Tlmočník by mal myšlienky hovoriaceho znovu vyjadriť tak, aby význam a štýl myšlienky
bol zachovaný.
Na sociálneho pracovníka zabezpečujúceho tlmočnícke služby sluchovo postihnutým
klientom sú kladené nemalé požiadavky. Okrem jazykových kompetencií je nutné, aby
160
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
ovládal profesionálny prístup, aby mal schopnosť empatie, aby mal rešpekt k sluchovo
postihnutému klientovi a iné.
Tlmočník – sociálny pracovník ako poskytovateľ služieb zahŕňa v rámci svojho
tlmočníckeho výkonu aj služby sociálnej práce. Tieto služby obsahujú základné činnosti:
• sprostredkovanie kontaktu so spoločenským prostredím
• pomoc pri uplatňovaní práv a oprávnených záujmov
• pomoc pri obstarávaní osobných záležitostí
• pomoc pri vybavovaní bežných záležitostí.
Každé tlmočenie musí byť teda založené nie len na znalosti pracovného jazyka, ale
tiež na znalosti tlmočenej komunikačnej situácie (P. Mühlpachr, 2006).
Najväčšími bariérami pre sluchovo postihnutých a nedoslýchavých je však absencia či
nedostatok kvalifikovaných (certifikovaných) tlmočníkov či osobných asistentov. Tlmočníkov
je všeobecne málo a tlmočnícke služby nie sú v SR a v ČR na takej úrovni, aby mohli byť
v dostatočnom množstve a kvalite poskytnuté každému nepočujúcemu či nedoslýchavému
klientovi. Kým v ČR majú tlmočníci možnosť získať aj vysokoškolské vzdelanie, pre
vzdelávanie tlmočníkov chýbajú v SR akreditované študijné programy. O prácu tlmočníka
posunkového jazyka nie je veľký záujem. Pre slabé finančné ohodnotenie ju u nás tlmočníci
posunkového jazyka vykonávajú popri ich hlavnom povolaní (zamestnaní). To znamená, že
nemôže len tak odísť z práce tlmočiť, v hociktorú hodinu, či deň. Na Slovensku niet ani
jedného tlmočníka, ktorý by sa venoval len osobnej asistencii, resp. i keď s touto službou
začal, že by pri nej aj vydržal. V rámci nami realizovaného prieskumu s názvom „Špecifiká
sociálnych služieb pre osoby so sluchovým postihnutím“ sme zisťovali okrem iného aj mieru
spokojnosti pokytovateľov úkonu tlmočenia s ich finančným a spoločenským ohodnotením.
Výsledky vypovedajú o tom, že viac ako 77 % poskytovateľov tlmočenia z nášho súboru nie
je spokojných so svojím finančným ohodnotením a viac ako 61% ani so spoločenským
ohodnotením svojej profesie (Michňová, 2010).
Ďalší a to nemenej dôležitý problém je starnutie tlmočníkov posunkového jazyka na
Slovensku. I napriek tomu, že za posledné roky bolo zabezpečených mnoho kurzov, na
ktorých sa zúčastnilo veľa mladých ľudí, nenašlo sa pre nich uplatnenie. K tomu pristupuje
skutočnosť, že veľká časť registrovaných tlmočníkov sú počujúce deti nepočujúcich rodičov,
čím sa vytvára značný priestor pre ich vysokú osobnú angažovanosť „riadiť“ životy
nepočujúcich podľa ich predstáv, nie v duchu zásad profesionálnej neutrality! Treba povedať
161
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
otvorene, že "tlmočníci" (česť výnimkám) mali a majú (aj vzhľadom k ich nedostatku)
možnosť sa na nepočujúcich šikovne priživiť, využívať nepočujúcich ako prostriedok pre
dosiahnutie vlastných zárobkov (zneužívanie systému osobnej asistencie a pod.), nakoľko
veľmi dobre poznajú mentalitu a zmýšľanie nepočujúcich, vydávajúc to pritom za pomoc
nepočujúcim. Podľa starého zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci) nebolo tlmočenie
považované za samostatnú sociálnu službu, avšak Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny
SR ho finančne podporovalo viac rokov formou dotácie občianskym združeniam, ktoré
zabezpečovali tlmočenie prostredníctvom zamestnancov – tlmočníkov. Nevýhodou takého
stavu bolo, že sa vytváral priestor aj pre zneužívanie systému štátom poskytovaných dotácií
na tlmočenie. Táto služba bola podľa zákona bezplatná. Pri jej poskytovaní sa občanovi so SP
neurčoval limit hodín na rok, ale vždy tento potrebuje službu a požiada o ňu tlmočníka
(Košútová, M., 2007). V SR do r. 2006 zastrešoval Slovenský zväz sluchovo postihnutých
(SZSP) všetky skupiny sluchovo postihnutých. Po zániku SZSP začal v SR rapídne narastať
počet občianskych združení združujúcich sluchovo postihnutých, v súčasnosti je ich 80-90,
pričom prevažnú väčšina založili nepočujúci, kým nedoslýchaví založili iba niekoľko z nich.
Vysoký počet roztrieštených, vzájomne nespolupracujúcich občianskych združení viedol
k ďalšiemu zhoršeniu v oblasti tlmočenia a celkove nízkej dostupnosti tlmočníckych služieb
v SR. Od januára 2009 platí v SR nová právna norma zákona č. 448/2008 o sociálnych
službách, do ktorej sa po prvýkrát dostala aj tlmočnícka služba. Dovtedy sa tento úkon
poskytoval iba ako súčasť opatrovateľskej služby, či bol súčasťou osobnej asistencie.
Viac ako osobnú asistenciu by sluchovo postihnutí, nepočujúci, nedoslýchaví i
hluchoslepé osoby potrebovali agentúry, ktoré by poskytovali servis tlmočenia bez ohľadu na
to, či sluchovo postihnutí klienti majú alebo nemajú priznanú osobnú asistenciu. Tlmočnícku
službu ako sociálnu službu by nemali zabezpečovať Občianske združenia vytvorené SP
občanmi, ale úplne iný subjekt, ktorý by sa zaoberal iba touto službou a poskytoval by ju
každému SP odkázanému podľa posudku na túto službu bez ohľadu na to, z akej organizácie
SP klient je. Mohol by to byť buď jeden subjekt – agentúra so špecializovanými sekciami
alebo niekoľko (2-3) subjektov, ktoré by poskytovali tlmočnícke služby (posunkový jazyk,
artikulačné tlmočenie, tlmočenie pre hluchoslepé osoby). Vnútornú diferenciáciu agentúry by
si riešili profesionálne vyškolení tlmočníci sami. Tieto agentúry by potom mohli vytvárať a
zabezpečovať tlmočnícky servis a služby po celom Slovensku. Ich úlohou by bolo zvyšovať
počet
profesionálne
kvalifikovaných
tlmočníkov
posunkového
jazyka.
Vytvorenie
profesionálnych agentúr poskytujúcich tlmočnícky servis je jednou z možností, ako výrazne
162
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
zlepšiť úroveň a dostupnosť poskytovaných tlmočníckych služieb pre sluchovo postihnutých
občanov v Slovenskej republike. Kým nedôjde k podstatným zmenám a zlepšeniu v oblasti
tlmočníckych služieb a vzdelávacích programov pre prípravu tlmočníkov, nedá sa očakávať
ani
podstatný posun v oblasti pomoci sluchovo postihnutým formou dobrovoľníctva.
Zlepšenie v tejto oblasti sa nedá dosiahnuť rýchlo ale pomaly, sériou postupných krokov.
Medzi jednotlivé kroky možno zaradiť zlepšenie v oblasti vzdelávania, vypracovanie
dokumentov, zahŕňajúcich všeobecné zásady, ktoré by mali sociálni pracovníci a pracovníci v
zdravotníctve rešpektovať v profesionálnom kontakte so sluchovo postihnutými klientmi či
pacientmi a pri poskytovaní tlmočníckych služieb. Pri príprave a vypracovaní týchto
dokumentov by sa mali podieľať aj občianske združenia zastupujúce záujmy občanov
s postihnutím sluchu. Tieto kroky by mali byť podporené zmenami v legislatíve
a implementáciou do praxe.
Okrem tlmočenia ako sociálnej služby môže sociálny pracovník osobám so sluchovým
postihnutím poskytovať aj iné služby ako je sociálne poradenstvo a sociálna rehabilitácia.
Na Slovensku zatiaľ nemáme vypracovaný program sociálnej rehabilitácie určený
špeciálne pre potreby osôb so SP, ani aktivity spadajúce pod sociálnu rehabilitáciu pre osoby
so SP. Prvé pokusy o zadefinovanie a vypracovanie takejto koncepcie môžeme badať v rámci
kvalifikačných prác absolventov odboru sociálna práca. V rámci rehabilitačných služieb pre
osoby so SP máme na mysli predovšetkým komprehenzívnu rehabilitáciu, t.j. komplexné
rehabilitačné služby pre osoby so SP, ktoré nie sú chápané ako bežná zdravotnícka
rehabilitácia (napr. fyzioterapia a pod.). Komprehenzívna rehabilitácia poukazuje na proces,
v ktorom sa podporuje schopnosť klientov so SP dosiahnuť a udržať optimálnu fyzickú,
orgánovú, zmyslovú, psychickú a spoločenskú funkciu, s cieľom dosiahnuť vyššiu mieru
samostatnosti človeka. Rehabilitácia pre túto špecifickú cieľovú skupinu sociálnej práce
môže zahŕňať pracovnú rehabilitáciu, pedagogickú rehabilitáciu, sociálnu rehabilitáciu
a liečebnú rehabilitáciu.
Zmyslom pracovnej rehabilitácie podľa Jankovského (2001) je predchádzať stavom
frustrácií, ktoré môžu byť dôsledkom nedostatočného naplnenia potreby práce. Vo vytváraní
pracovných miest existujú dva prístupy. Ide o zvýhodňovanie zamestnávateľov, ktorí prejavia
záujem o vytvorenie pracovného miesta pre ľudí so zdravotným postihnutím. Jedná sa o rôzne
daňové úľavy. Druhá možnosť je stanovenie kvót, na základe ktorých musia zamestnávatelia
vytvoriť určitý počet pracovných miest pre ľudí so ZP (Z. č. 5/2004 Z. z. o službách
163
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
zamestnanosti v znení Z. č. 49/2009). Nenaplnenie stanovených kvót je potom
sankcionované.
S týmto systémom súvisí vytváranie chránených dielní. V Nitre sa nachádza Chránená
dielňa Stredisko Sv. Františka Saleského (EFFETA), ktorá poskytuje pracovné príležitosti pre
osoby so SP. V súčasnej dobe sa do popredia dostáva podporované zamestnávanie (chránené
pracovné miesta), kedy sa ľudia s postihnutím zapájajú do bežných pracovných miest.
Využívanie chránených dielní
a chránených pracovísk ako jedného z nástrojov aktívnej
politiku trhu práce je i napriek administratívnej náročnosti čoraz viac populárnejší. V rámci
Bratislavy funguje formou chránene dielne občianske združenie Myslím, ktoré sa podieľa na
výučbe posunkového jazyka a propagácii kultúry nepočujúcich. Ústava Slovenskej republiky
v čl. 38 hovorí, že osoby so zdravotným postihnutím majú právo na zvýšenú ochranu zdravia
pri práci a osobitné pracovné podmienky. Je dôležité bojovať proti diskriminácii osôb so
sluchovým postihnutím a prijímať opatrenia, ktoré prispievajú k vytváraniu vhodných
podmienok pre ich spoločenské a ekonomické začlenenie do majoritnej spoločnosti.
V pedagogickej rehabilitácii sa využívajú postupy špeciálnej pedagogiky a to najmä
surdopédia a logopédia. V prípade detí s poruchu sluchu je veľmi dôležité spozorovať
symptómy, čo najskôr, aby mohla byť dieťaťu poskytnutá účinná intervencia. Starostlivosť
takéhoto charakteru by mala byť sústredená na prácu s celou rodinou. Postihnutie sluchu
dieťaťa predstavuje určitú mieru komplikácie pre celú rodinu a môže zmeniť celé životné
tempo rodiny. Pedagogická rehabilitácia sa sústreďuje na poskytovanie pomoci a poradenstvo
rodičom i všetkým rodinným príslušníkom. Rodina je podstatným činiteľom determinujúcim
proces rehabilitácie. Matka, otec, súrodenci, príbuzní a známi môžu pri rehabilitácii pomôcť
a predovšetkým ich prístup bude bazálnym determinantom určujúcim, či sa z dieťa podarí
vychovať sebavedomého jedinca schopného hodnotnej komunikácie.
Sociálna rehabilitácia je podľa zákona o sociálnych službách činnosť na podporu
samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti fyzickej osoby rozvojom a nácvikom zručností
alebo aktivizovaním schopností a posilňovaním návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch
starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Vychádza z princípu, že
človek sa musí naučiť so svojím postihnutím žiť, prijať ho ako výzvu či úlohu na celý život.
Rieši problémy všeobecne pre všetky skupiny ľudí so zdravotným postihnutím a tiež
špecifické problémy vyplývajúce z jednotlivých druhov postihnutia. Ide tu o metódy
reedukácie (rozvoj poškodenej funkcie a zvyškových schopností), kompenzácie (náhrada
postihnutej funkcie) a akceptácie (prijatie života s postihnutím). Toto sa deje v rozličných
164
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
inštitúciách,
v zariadeniach
a ústavoch
sociálnej
starostlivosti,
ktorých množstvo
v posledných rokoch narastá v rámci neštátnych, neziskových organizácií (Jankovský, 2001).
Ich činnoť je možná len s dotáciou štátu prostredníctvom Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky. Sociálna rehabilitácia pre osoby so SP sa realizuje najmä
v Rehabilitačných strediskách. V rehabilitačnom stredisku sa okrem iného poskytuje sociálna
služba fyzickej osobe, ktorá je slabozraká a fyzickej osobe, ktorá je nepočujúca alebo ktorá
má ťažkú obojstrannú nedoslýchavosť. V rámci Nitrianskeho samosprávneho kraja funguje
rehabilitačné stredisko, ktoré poskytujú svoje služby špecificky pre klientov so SP
ambulantnou formou, a to Rehabilitačné stredisko EFFETA.
Sociálne poradenstvo je podľa zákona o sociálnych službách odborná činnosť
zameraná na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii. Sociálne poradenstvo sa
vykonáva na úrovni základného sociálneho poradenstva a špecializovaného sociálneho
poradenstva. Pričom základné sociálne poradenstvo je posúdenie povahy problému FO,
rodiny alebo komunity, poskytnutie základných informácií o možnostiach riešenia problému
a podľa potreby aj odporúčanie a sprostredkovanie ďalšej odbornej pomoci. Základné
sociálne poradenstvo je súčasťou každej poskytovanej sociálnej služby. Zákon o sociálnych
službách vymedzuje aj špecializované sociálne poradenstvo a to ako zistenie príčin vzniku,
charakteru a rozsahu problémov FO, rodiny alebo komunity a poskytnutie im konkrétnej
odbornej pomoci. Zita (2004) pod špecializovaným sociálnym poradenstvom rozumie
poskytovanie informácii najmä o právach, povinnostiach a nárokoch vyplývajúcich zo
systému
sociálneho
zabezpečenia,
o rôznych
spôsoboch
riešenia,
zvládania
alebo
kompenzácie obtiažnej sociálnej situácie, o právnych aspektoch, z nich vyplývajúcich,
a o sociálnych službách.
Sociálny poradca podľa Schavela (2004) poskytuje sociálne poradenstvo pre občanov
so ZP v troch stupňoch:

intermitentné – nárazové alebo bazálne sociálne poradenstvo. Tento stupeň
poradenstva je poskytovaný len v čase potreby, môže ísť o krátkodobú podporu,
usmernenie, zorientovanie sa v probléme v prípade vzniku zdravotného problému,
ochorenia, straty práce a pod. Tento stupeň môže mať rôznu úroveň intenzity,
ovplyvňuje ju hĺbka a zložitosť problému.

limitované (odborné sociálne poradenstvo) je orientované na určitý časový úsek,
môže byť viazané na konkrétnu situáciu, ako napr. príprava na integrovanie
dieťaťa s ŤZP do školy alebo dospelého do pracovného procesu. Má vymedzené
165
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
časové obdobie, dosiahnutím pozitívnej zmeny alebo nápravy zanikne potreba
venovať sa danému problému.

Extenzívne (špecializované sociálne poradenstvo) pokrýva podporu pri riešení
celej šírky sociálnych problémov občana s ŤZP. Je zameraný na poradenstvo
k rodinným príslušníkom a najbližším osobám, zamestnávateľom a pod., ktorí
spolupracujú pri integrácii osôb s ŤZP. Zahŕňa nielen možnosti kompenzácii
ťažkého zdravotného postihnutia, ale aj poradenstvo pri komunikácii s okolitým
svetom tak, aby bolo zabezpečené jeho optimálne fungovanie.
Špeciálne poradenstvo je v procese profesnej pomoci obvykle zamerané na určitý typ
klientely, t.j. v našom prípade na identifikáciu stavu sluchového postihnutia, vymedzenia
problémov a stanovenia potrieb klienta so SP. Sociálne poradenstvo pre osoby so SP by mal
poskytovať len pracovník, ktorý pozná špecifiká cieľovej skupiny a má s ňou určité
skúsenosti. Na Slovensku sociálne poradenstvo pre osoby so SP doteraz poskytovali najmä
poskytovatelia úkonu tlmočenia. So zmenou legislatívy, t.j. prijatím zákona o sociálnych
službách sa stanovila kvalifikačná podmienka na vykonávanie sociálneho poradenstva. Len
minimálny počet poskytovateľov úkonu tlmočenia má vzdelanie zodpovedajúce kvalifikačnej
podmienke podľa zákona. Na druhej strane, nie každý poskytovateľ úkonu tlmočenia musí
súčasne vykonávať aj sociálne poradenstvo. Napríklad v mestách Kensington and Chelsea sú
sociálni pracovníci pre nepočujúcich schopní poskytnúť:

sociálne poradenstvo, informácie o službách, výhodách a aktivitách pre nepočujúcich
v rámci regiónu;

podporu a pomoc pri riešení problému, vedia distribuovať k inému odborníkovi
a sprostredkovať kontakt na organizácie, ktoré poskytujú požadovanú pomoc;

plán starostlivosti (v našich podmienkach individuálny rozvojový plán);

registráciu osoby so sluchovým postihnutím – nie je to povinnosť, slúži na
identifikáciu počtu ľudí so SP v danom regióne, umožňuje plánovať a poskytovať
adekvátne sociálne služby pre osoby so SP a poskytovať im informácie o akciách
a udalostiach;

zabezpečenie podpory v komunikácii prostredníctvom tlmočenia posunkového jazyka,
posunkovaného národného jazyka alebo prostredníctvom atrikulačného tlmočenia
(Guide to Services for people who are Deaf or Hard of Hearing, 2007).
166
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Z uvedeného vyplýva, že sociálni pracovníci poskytujú sociálne poradenstvo a iné
sociálne služby aj pre osoby so SP prostredníctvom spolupráce tlmočníka PJ. V prípade ak
má tlmočník PJ vzdelanie zodpovedajúce zákonom stanovenej kvalifikačnej podmienke
môže poskytovať aj sociálne poradenstvo a iné sociálne služby pre osoby so SP.
Ambulancia prvého kontaktu
Ambulancia prvého kontaktu (APK) je vytvorené pracovisko pri Nemocnici
Milosrdných bratov v Bratislave na Kollárskej ulici na účel pomoci osobám so sluchovým
postihnutím lepšie sprístupniť komunikáciu so zdravotníckym zariadením Nemocnice
milosrdných bratov, lekárne pri FNsP Milosrdní bratia a v komunikácii s personálom. Keďže
na Slovensku vznikla spolupráca medzi Kresťanským centrom nepočujúcich na Slovensku
(ďalej KCNS) a Fakultnou nemocnicou s poliklinikou Milosrdní bratia v Bratislave, bolo len
otázkou času, aby sa vytvorilo podobné dielo starostlivosti o nepočujúcich pacientov ako v
susednom Rakúsku, aj keď na Slovensku táto starostlivosť odráža aktuálnu situáciu
a možnosti Slovenska. S myšlienkou založenia APK na Slovensku prišiel predstavený
Milosrdných bratov prior Richard Jombík, nakoľko sa s touto službou stretol v Rakúsku
v meste Linz, kde sa začala táto starostlivosť rozvíjať v rámci nemocnice Milosrdných bratov.
Táto služba je spojená s osobou lekára, doktora Johanessa Fellingera, ktorého komunikačné
problémy nepočujúcich pacientov priviedli k myšlienke zriadiť zdravotné centrá pre
nepočujúcich v Linzi (Rakúsko), postupne aj vo Viedni a Grazi. Sám mal nepočujúceho otca,
takže problematiku nepočujúcich ľudí poznal veľmi dobre. APK vznikla v rámci Občianskeho
združenia Kresťanské centrum nepočujúcich na Slovensku v novembri roku 2008 a
napomáha komunikácii nepočujúcich so zdravotným personálom. Pri zrode tohto projektu
stáli prví kňazi pre nepočujúcich v Slovenskej republike František Bartoš a Róbert Colotka.
Kresťanské centrum nepočujúcich na Slovensku
v spolupráci s Fakultnou nemocnicou
s poliklinikou Milosrdných bratov a Hospitálskou rehoľou svätého Jána z Boha zriadilo
v Bratislave „Ambulanciu prvého kontaktu“, ktorá je prvou tohto druhu na Slovensku
(http://www.kcns.sk/ambulancia-prveho-kontaktu).
Pri príprave APK v Bratislave sa vychádzalo i z Národného programu rozvoja
životných podmienok občanov so zdravotným postihnutím, konkrétne z pravidla 2 Liečebná
starostlivosť v rámci ktorého je uvedené, že je nevyhnutné riešiť potrebu tlmočenia do
167
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
posunkovej
reči
nepočujúcich
osôb
v zdravotníckych,
rehabilitačných
a kúpeľných
zariadeniach, napr. výučbou zdravotníckeho personálu v používaní posunkovej reči
nepočujúcich. Vychádzali sme aj z Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím, článku 25 Zdravie. Pracovníci Ambulancie prvého kontaktu sú, žiaľ, zatiaľ stále
iba dobrovoľníkmi. Túto prácu robia popri svojej práci a štúdiu (špeciálnej pedagogiky), vo
voľnom čase. To je najväčší problém APK, pretože tým sa nezlepšuje dostupnosť tejto služby.
V čase zakladania APK bola problémom aj skutočnosť, že v tom čase vypadli zo siete
zdravotníckej starostlivosti sociálni pracovníci, ktorí neboli zahrnutí do systému zdravotných
poisťovní, ako je tomu napr. v Rakúsku.
Ambulancia prvého kontaktu (APK) ponúka:

dohodnutie termínu stretnutia v APK cez SMS, e-mail

zabezpečenie vyšetrenia u lekára

doprevádzanie na jednotlivé vyšetrenia

tlmočník pri komunikácii so zdravotným personálom

pomoc pri komunikácii v čase hospitalizácie vo FNsP

spoločné besedy s odbornými lekármi.
Počas prvých troch mesiacov pomohli asi 30 sluchovo postihnutým ľuďom a to
s najrôznejšími ochoreniami. Možno predpokladať, že časom sa takéto ambulancie prvého
kontaktu objavia aj v ďalších krajských mestách v Slovenskej republike. (Šátková, 2009).
Sluchovo postihnutí v dôsledku svojho postihnutia nie sú vždy schopní si dohodnúť
stretnutie s odbornými lekármi alebo potrebné odborné vyšetrenie na jednotlivých
nemocničných oddeleniach. V mnohých prípadoch vzniká komunikačná bariéra medzi
pacientom a lekárom, či už pri priamej komunikácií alebo, aj keď sú pacienti volaní
zdravotnou sestrou v čakárni. Informácie, ktoré im lekár poskytne nie sú vždy prístupné ich
jednoduchému mysleniu. Preto sú častokrát odkázaní na pomoc ľudí, ktorí sú schopní
komunikovať na ich úrovni. (http://www.kcns.sk/ambulancia-prveho-kontaktu).
Prvá konferencia o komunikácii s pacientmi s postihnutím sluchu v SR sa uskutočnila
2.10. 2009 na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave. Na
uvedenú konferenciu nadviazal 2.. ročník tejto konferencie organizovanej Prešovskou
univerzitou v Prešove 29. 9. 2010. Z oboch konferencií bol vydaný zborník na CD nosiči. 3.
168
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
konferencia o komunikácii s pacientmi/klientmi s postihnutím sluchu sa konala 9. 11. 2011.
Z aspektu zdravotnej starostlivosti možno konštatovať pretrvávanie problému v oblasti
vzdelávania zdravotníkov, ktorí sú v našich podmienkach málo pripravení na zvládanie
poskytovania zdravotnej starostlivosti sluchovo handicapovaným pacientom, napr. pri
hospitalizácii sluchovo postihnutých pacientov a výrazné nedostatky sa vyskytujú i pri ich
vzájomnom dorozumievaní sa. Je potrebné dosiahnuť, aby aspoň niekoľko lekárov a sestier
vo väčších mestách
prejavilo záujem o absolvovanie kurzov posunkového jazyka a
zohľadniť to ako zvýšenie kvalifikácie. Na nich by sa mohli v prípade potreby obracať aj iní
zdravotnícki pracovníci v nemocnici. Existuje tu
pomerne široký priestor pre iniciatívu
z radov občanov s postihnutím sluchu a ich občianskych združení ako aj prípadných
záujemcov o pomoc sluchovo postihnutým formou dobrovoľníctva za predpokladu ovládania
posunkového jazyka. Tlmočníkov je všeobecne málo a tlmočnícke služby nie sú v SR a v ČR
na takej úrovni, aby mohli byť v dostatočnom množstve a kvalite poskytnuté každému
nepočujúcemu či nedoslýchavému klientovi alebo pacientovi..
Záver
Aj po mnohých rokoch snáh o sociálnu integráciu osôb s postihnutím sluchu títo
neustále narážajú na najrôznejšie komplikácie a bariéry. Pri hlbšom rozbore nemôžeme
prehliadnuť skutočnosť, že jeden zo zásadných problémov tkvie v nedostatočnej alebo celkom
chýbajúcej komunikácii medzi väčšinovou počujúcou spoločnosťou a ľuďmi so sluchovým
handicapom. Sluchovo postihnutí klienti, bez rozdielu stupňa postihnutia sluchu, sú naozaj
nútení prekonávať komunikačné bariéry z dôvodov nepripravenosti pracovníkov inštitúcií na
komunikáciu s nimi resp. pracovníci či už zdravotnícki, sociálni, úradníci a pod. neovládajú
základné zásady komunikácie zo sluchovo postihnutým klientom.
A čo viac, sluchovo
postihnutí sa musia vyrovnávať i s neochotou či netrpezlivosťou zo strany pracovníkov
inštitúcií. Pritom musí byť v podstate jasné, že bez účinného dorozumenia a efektívnej
komunikácie nie je možné vzájomné porozumenie. Ani vláda ani samoregulačné mechanizmy
ekonomického prostredia doteraz nedokázali vytvoriť minimálne štandardy a úľavy pre
podanie informácií nepočujúcim ľuďom ako špecificky znevýhodnenej skupine. Vláda by
mala iniciovať a podporovať programy a projekty na zvyšovanie miery informovanosti
169
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
pracovníkov
úradov
práce,
sociálnych
vecí
a rodiny
a zdravotníckeho
personálu
prostredníctvom workshopov, školení alebo seminárov.
Nepočujúci a ľudia s ťažším postihnutím sluchu používajú bežné komunikačné
prostriedky odlišným spôsobom ako počujúci, alebo používajú iný komunikačný systém,
ktorý lepšie vyhovuje ich možnostiam. Jednou z možností, ako sa môžu nepočujúci či
sluchovo postihnutí cítiť ako rovnocenní partneri v komunikácii s počujúcou spoločnosťou,
je prítomnosť tlmočníka posunkového jazyka alebo artikulačného tlmočníka. Pre skutočné
začlenenie sa sluchovo postihnutých do spoločnosti počujúcich je potrebné vytvoriť systém
tlmočníckych služieb, ktorý by reagoval ma komunikačné problémy, s ktorými sa osoby so
sluchovým postihnutím reálne v živote stretávajú. Na minimalizovanie informačnej bariéry je
potrebné podporovať zvyšovanie miery informovanosti osôb so sluchovým postihnutím
o možnostiach, ktoré pre nich vyplývajú z aktuálne platnej legislatívy. Implementácia tohto
kroku je možná prostredníctvom vytvárania publikácii zrozumiteľných pre osoby so
sluchovým postihnutím, ktoré by mohli byť doplnené vizualizáciu formou obrázkov alebo
rovno vizualizáciou prostredníctvom prirodzeného posunkového jazyka.
Poradenstvo je na väčšine foniatrických pracovísk u nás zamerané tradične
orálne (t.j. preferuje používanie artikulovanej, hovorenej reči). Základným problémom býva
to, že lekári foniatri a foniatrické sestry majú často sklon venovať sa sluchovému postihnutiu
ich pacientov len po stránke medicínskej a „zabúdajú“ či obchádzajú ich problémy psychické,
hlavne u nedoslýchavých a ohluchnutých osôb, a problémy sociokultúrne. U nás sa v tomto
smere problematikou sluchovo postihnutých ako aj problematikou pomoci sluchovo
postihnutým formou dobrovoľníctva, žiaľ, veľmi nezaoberáme. Avšak v niektorých krajinách
ako napr. v Nemecku sa pre nich vytvárajú aj spoločenské organizácie a kluby, kde existujú
rehabilitačné programy zamerané na
komunikáciu, a psychologickú stránku takto
postihnutých osôb. Veľmi dôležitá je rehabilitácia v oblasti psychického vyrovnania, ale aj
v zdravotnej oblasti - lekárska starostlivosť (foniatria, vytvorenie rehabilitačného programu
s cieľom vytvoriť vhodné komunikačné formy a spôsoby) (Guštafíková, 2009). Situáciu u nás
nedokážu zlepšiť ani sporadické sociálno-rehabilitačné kurzy. Tieto skupinové aktivity
(organizované Občianskymi združeniami založenými sluchovo postihnutými) sú spravidla
krátkodobé, väčšinou jednorazové a zahŕňajú iba nepatrnú, vo vzťahu k miere výskytu porúch
sluchu priam zanedbateľnú, časť populácie. Priaznivú zmenu možno očakávať až vtedy, keď
sa podarí vytvoriť priestor v prostredí poskytovania sociálnych služieb, ktorý by ponúkol
170
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
poradenské služby a intervenciu celostne zameranú na človeka, nielen na medicínske aspekty
poruchy sluchu.
Profesionálni pracovníci z odboru sociálna práca ale aj záujemcovia z radov
dobrovoľníkov, ktorí ovládajú posunkový jazyk/reč, by mali podporiť projekty typu
Ambulancie prvého kontaktu v ďalších mestách. Sú to projekty, ktoré napomáhajú všetkým
sluchovo postihnutým, k integrácií v spoločenskom, sociálnom aj pracovnom prostredí..
Na záver uvediem myšlienku nepočujúceho – J. Gannona, 1979:
"...Ako nepočujúci človek verím, že najúčinnejšou "liečbou" hluchoty nie je ani
medicína,
ani mechanická pomôcka, či elektronické zariadenie, ale porozumenie. Pritom
porozumenie je zadarmo. Avšak skôr ako môžeme dosiahnuť porozumenie, musíme
nepočujúcich najprv chápať."
Cestou k porozumeniu odlišnosti medzi svetom počujúcich a nepočujúcich (sluchovo
postihnutých) je, alebo môže byť ďalšie vzdelávanie pracovníkov o oblasti zdravotníctva aj
sociálnej práce. Veľmi dôležitá je pritom miera tolerancie či rešpektu k odlišnosti (ľudí
s postihnutím sluchu), schopnosť uznať, že „iné“ neznamená „zlé“ alebo „menej hodnotné.“
Poznámka autorov:
V texte nepoužívame rodovo citlivý jazyk, ale máme na mysli obe pohlavia, t.j. napr.
pod tlmočníkom rozumieme aj tlmočníčku posunkového jazyka.
171
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Literatúra
BEŇO, P. 2007. Integrácia do bežných škôl z pohľadu hovoriaceho nepočujúceho, ktorý sa
začlenil do sveta počujúcich. Slovenský Gong, roč. XVI, č. 7-8/2007, 2007, s. 18 – 19. ISSN
1335-6542.
Guide to Services for people who are Deaf or Hard of Hearing. 2007. The Royal Borough of
Kensington and Chelsea (informačný leták).
GUŠTAFÍKOVÁ, K. 2009. Krátky úvod do sveta sluchového postihnutia. In: CD Zborník
z konferencie s medzinárodnou účasťou „Komunikácia s pacientmi s postihnutím sluchu,“
Trnava 2. 10. 2009. s. 89-98. ISBN 978-80-8082-315-3.
HORÁKOVÁ, R. 2006: Tlumočení pro sluchově postižené jako jedna z forem služeb sociální
prevence. In: Muhlpachr P. (ed.): Sociální práce jako životní pomoc. Brno: Masarykova
univerzita, Pedagogická fakulta, Vyd. MSD, s.r.o. 2006, s. 53-62. ISBN 80-86633-62-4.
HRUBÝ, J.: Vada sluchu – nejméně chápané zdravotní postižení. Netradiční pohled na
aktuální problém. Praktický lékář, Vol. 73, 1993, č. 11, s. 466-469.
HRUBÝ, J.: Velký ilustrovaný pruvodce neslyšících a nedoslýchavých po jejich vlastním
osudu 1. a 2. díl. Praha: Federace rodičů a přátel sluchově postižených ve spolupráci
s nakladatelstvím Septima, 1998 a 1999. 328 s. a 396 s. ISBN 80-7216-096-6, ISBN 80-7216075-3.
JANKOVSKÝ, J. 2001. Ucelená rehabilitace dětí s tělesným a kombinovaným postižením.
Somatopedická a psychologická hlediska. Praha : Triton, 2001, s. 158. ISBN 80-7254-192-7.
KOŠÚTOVÁ, M. In: TARCSIOVÁ, D. a kol. 2002. Rukoväť tlmočníkov posunkovej reči II.
Bratislava: ALTPRENES, 2002. 84 s. ISBN 80-968584-7-5.
LEONHARDT, A. 2001. Úvod do pedagogiky sluchovo postihnutých. Bratislava: Sapientia,
2001. 248 s. ISBN 80-967180-8-8.
172
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
MATOUŠEK, O. – KOLÁČKOVÁ, J. – KODYMOVÁ, P. 2005. Sociální práce v praxi:
specifika různých cílových skupin a práca s nimi. Praha: Portál, 2005. 352 s. ISBN 80-7367002-X.
MICHŇOVÁ,N. 2010. Špecifiká sociálnych služieb pre osoby so sluchovým postihnutím.
Nitra: FSV a Z, UKF, 2010.
MÜHLPACHR, P. 2006. Sociální práce jako životní pomoc. Brno: MSD, 2006. 228 s. ISBN
80-86633-62-4.
NOVOSAD, L. 2009. Poradenství pro osoby se zdravotním a sociálním znevýhodněním:
základy a předpoklady dobré poradenské praxe. Praha: Portál, 2009. 272 s. ISBN 978-807367-509-7.
RALBOVSKÁ, R., KNEZOVIĆ, R, 2010. Komunikace pro pomáhající profese 2. Praha:
EVC a VŠ ZSP sv. Alžbety. 2010. 124 s. ISBN 978-80-87386-03-3.
REPKOVÁ, K. 1998. Občania so zdravotným postihnutím v procese spoločenskej integrácie.
Bratislava: Ing. Miroslav Mračko, Epos, 1998. 192 s. ISBN 80-8057-005-1.
RICHTEROVÁ, K. 2008. Představy neslyšících o tlumočnických službách. Praha : Česká
komora tlumočníků znakového jazyka, 2008. ISBN 978-80-87153-41-3.
SCHAVEL, M. 2004. Sociálne poradenstvo supervízia v sociálnej práci. Bratislava:
Gerthoffer s.r.o. 2004. 132 s. ISBN: 1335 – 05378.
SKELTON, T., VALENTINE, G.: It feels like being Deaf is normal: an exploration into the
complexities of defining D/deafness and young D/deaf people identities. In: The Canadian
Geographer, Winter 2003, vol. 47, No 4, ProQuest Social Science Journals pg. 451-466.
ŠATKOVÁ, P. 2009. Ambulancia prvého kontaktu je povolanie. Bratislava: Gaudium
(Informačný časopis pre nepočujúcich), 2009, č. 1, s. 8-9.
173
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
ŠEBKOVÁ, H. 2008. Úvod do tlumočnické profese a vzdělávací systémy tlumočníků v ČR a v
zahraničí. Praha : Česká komora tlumočníků znakového jazyka, 2008. ISBN 978-80-8715375-8.
TARCSIOVÁ,
D.,
2005:
Komunikačný
systém
sluchovo
postihnutých
a spôsoby
prekonávania ich komunikačnej bariéry. Bratislava: Sapientia, 2005. 222 s. ISBN 80-9691127-9.
UHERÍK, A: Nepočujúci a školský zákon. In: čas. Nepko, roč. 2, 2008, č. 1-2, s. 19-21.
Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní iných
obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o digitálnom vysielaní).
Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách.
Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného
postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
ZITA, J. 2004. Sociální poradenství (nebo spíše poradenství v sociální práci). In: ÉTHIUM.
Bulletin pro sociální prevenci, pomoc a intervenci. 2004, roč. 12, č. 2, s. 75 – 89.
Kontaktná adresa:
doc. PharmDr. Pavol Beňo, CSc., Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva
a sociálnej práce, Katedra klinických disciplín, Univerzitné nám. 1, 918 43 Trnava, SR; email: [email protected]
Mgr. Nora Michňová: e-mail: [email protected]
174
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
DOBROVOĽNÍCTVO STARÝCH ĽUDÍ
Mgr. Lukáš Pavelek, PhD.
Abstrakt
Kapitola popisuje situáciu dobrovoľníctva seniorov a množstvo faktorov, ktoré túto
problematiku ovplyvňujú. Autor definuje dobrovoľníctvo starých ľudí a zasadzuje ho do
širšieho celospoločenského kontextu. Skúma výhody a bariéry dobrovoľníctva a naznačuje
budúce trendy v tejto problematike. Práca obsahuje výskumnú štúdiu kvalitatívneho
charakteru zameranú na situáciu starších dobrovoľníkov na Slovensku
Kľúčové slová: dobrovoľníctvo, starý človek, stimuly, bariéry
Abstract
The paper describes the situation of senior volunteering, and a number of factors which
influence this topic. The author defines volunteering of older peopleand tries to evaluate it in
a social context. He further investigates the benefits and bareers of volunteering and indicates
future trends. A part of the work consists of a qualitative study scanning the situation of senior
volunteers in Slovakia.
Key words: volunteering, old people, stimuls, bareers
Úvod
Staroba je častejšie ako iné životné etapy sprevádzaná zmenami, ktoré môžu viesť k
strate osobných zdrojov a nepriaznivo ovplyvňovať kapacitu jedinca udržať svoju
sebestačnosť a samostatnosť v rozhodovaní, t.j. kontrolovať svoju životnú situáciu. Môže sa
pritom jednať o zmeny fyziologické, psychické i sociálne. Tieto negatívne dôsledky starnutia
môžu byť kompenzované prostredníctvom dobrovoľníckej činnosti.
Ak hovoríme o starnutí ako o sociálnom konštrukte, nelimitujeme starnutie len na
biologické faktory, ale vnímame procesy preberania nových statusov a rolí v rámci prechodu
od plateného zamestnania do dôchodku. Prioritou pre každú spoločnosť by malo byť, aby
175
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
tento proces bol pre jednotlivca pozitívnou skúsenosťou. Predlžujúci sa život v tom prípade
musí byť sprevádzaný príležitosťami v oblasti zdravia, bezpečnosti a participácie na rôznych
aktivitách. Svetová zdravotnícka organizácia pre tento proces prijala termín „aktívne
starnutie“ (active ageing). Je to „proces optimalizácie príležitostí pre zdravie, participáciu a
bezpečnosť s cieľom zvýšenia kvality života pri starnutí“ (WHO, 2002, s.12). Týka sa
jednotlivcov aj sociálnych skupín.
V rámci politiky starnutia je kľúčovým zachovanie autonómie a nezávislosti starších
ľudí. Paradigma autonómie sa presadzuje proti konkurenčnému konceptuálnemu rámcu
medicinalizácie, definujúcemu starnutie a starobu ako chorobu a teda „problém“, ktorý
vyžaduje lekársku intervenciu. V súlade s tým akcentuje zachovanie osobnej autonómie i
praxe zdravotnej a sociálnej politiky resp. sociálnej práce (Sýkorová, D., 2007).
Starnutie prebieha v rámci rodiny, medzi priateľmi, spolupracovníkmi a susedmi. Toto
je dôvod, prečo vzájomná závislosť, rovnako ako medzigeneračná solidarita tvoria dôležité
piliere aktívneho starnutia. Medzigeneračná solidarita a veková rôznorodosť na pracoviskách,
v komunitách a v rodine je faktorom sociálnej súdržnosti (a ekonomického rozvoja).
Medzigeneračné vzťahy majú zásadný význam pre rozvoj jedinca aj spoločnosti.
Teoretický kontext dobrovoľníctva starých ľudí
Odchod zo zamestnania obvykle zbavuje ľudí spojitostí ktoré platená práca vo
všeobecnosti poskytuje: časová štruktúra, sociálny kontakt, kolektívne úsilie alebo účel,
sociálny status a identita, alebo pravidelná aktivita (Jahoda, M., 1983). Vidno súvis so
sociálnym vylúčením (exklúziou). Dalo by sa teda povedať, že dobrovoľníctvo pri skupine
ľudí vo veku 50 rokov a viac je formou kompenzácie za uvedené straty, zároveň však
umožňuje aby sa človek vyhol sociálnej izolácii. Existujú takisto tvrdenia, že odchod do
dôchodku a príprava na odchod do dôchodku môže motivovať ľudí k tomu, aby rozvíjali nové
sociálne kontakty.
Starších ľudí vykonávajúcich dobrovoľnícke aktivity môžeme pre lepšie porozumenie ich
motivácie deliť do viacerých skupín. Analyzuje sa pritom ich predošlá skúsenosť s
dobrovoľníctvom. Uvádza sa napríklad nasledovná typológia:
•
celoživotní dobrovoľníci (lifelong volunteers) - Pre túto skupinu ľudí je dobrovoľníctvo
176
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
po odchode do dôchodku pokračovaním dobrovoľníckych aktivít ktoré vykonávali po celý
svoj život, či už sa jedná o aktivity neformálne, formálne alebo v niektorých prípadoch
oboje.
•
sérioví dobrovoľníci (serial volunteers) – Patria sem typy ľudí, ktorí sa dobrovoľníctvu
venovali po celý svoj život, ale v prerušovaných časových intervaloch. Typickým
príkladom môžu byť ženy, ktoré sa dobrovoľníctvu venovali predtým ako sa im narodili
ich deti. Tu môžeme nájsť priepasť niekoľkých rokov, kým plnili požiadavky pracovného
a rodinného života, ale potom, čo ich deti opustili domov, sa opäť angažovali v
dobrovoľníctve.
•
spúšťací dobrovoľníci (trigger volunteers) - Pre túto skupinu ľudí je dobrovoľníctvo
typickou odpoveďou na otázku ako dobre využiť čas, ktorý nastáva pri odchode do
dôchodku. Sú dobrovoľníkmi po prvýkrát, mnohí z nich už strávia nejaký čas v dôchodku,
predtým než sa sami odhodlajú na formálne dobrovoľníctvo. Spúšťacím mechanizmom
môže byť aj smrť blízkej osoby (Davis Smith, J., Gay, P., 2005).
Je otázne, či by mali starší dobrovoľníci byť posudzovaní inak ako dobrovoľníci všeobecne.
Jedná sa o významný problém, keďže niektoré vlády, napríklad vo Veľkej Británii a v USA,
majú politiky a programy špeciálne zamerané na zvyšovanie počtu starších dobrovoľníkov.
Naopak, napríklad Holandsko odoláva trendu zamerať sa špecificky na starších
dobrovoľníkov, uprednostňujúc taký prístup, ktorý starších ľudí vidí ako iných podobných
občanov. Prístup Holandska je založený na presvedčení, že všetci občania musia prispievať k
fungovaniu spoločnosti a dobrovoľnícka činnosť je jedným zo spôsobov ako to dosiahnuť.
Myšlienka spočíva v tom, že by na základe veku nemalo dochádzať k odlišnému
zaobchádzaniu s ľuďmi (Baldock, C. V, 2000 in: Warburton, J., Oppenheimer, M., 2000).
Tieto odlišné politiky prístupu k starším dobrovoľníkom odrážajú akademické debaty
týkajúce sa kategorizácie politík. Niektorí ľudia tvrdia, že vyčlenenie jednej skupiny má za
následok jej označenie za „inú“ a môže spôsobiť, že bude v spoločnosti negatívne vnímaná,
alebo že s ňou bude nespravodlivo zaobchádzané. Avšak, zdá sa byť vhodné zamerať
pozornosť na určitú skupinu ak už s ňou spoločnosť zaobchádza istým nevhodným spôsobom.
Tak napríklad, bolo by očividne vhodné upriamiť politiky špeciálne na starších
dobrovoľníkov, ak táto skupina ľudí naráža na prekážky pri svojej dobrovoľníckej skúsenosti
z dôvodu diskriminácie alebo finančných stimulov a politika je zameraná na odstránenie
týchto prekážok.
177
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
V literatúre a politických dokumentoch, ktoré sa zameriavajú konkrétne na starších
dobrovoľníkov, existujú dva rôzne prístupy k starším ľuďom a dobrovoľníctvu. Niektorí
(Esmond, J., 2001, 2004) naznačujú, že tendencia k dobrovoľníctvu v správaní závisí od
generácie z ktorej človek pochádza (napríklad od takých ako sú silné povojnové ročníky), čo
naznačuje, že rôzne generácie majú odlišné vlastnosti, ktoré ovplyvňujú to, či sa
dobrovoľníkmi stávajú, alebo nie. Iní (Omoto, A.M, Snyder M., Martino, C., 2000) majú
tendenciu sa viac sústrediť na pochopenie životného cyklu pri dobrovoľníctve, ktorá
naznačuje, že dobrovoľníctvo viac závisí od iných záväzkov, ako sú pracovné a rodinné
povinnosti, a teda sa aj časom mení. Lepšie pochopenie účinkov životného cyklu na
dobrovoľnosť dokážu ponúknuť dlhodobé (longitudinálne) štúdie. V tejto súvislosti bolo
navrhnuté, že starší dobrovoľníci majú väčšiu možnosť výberu miesta kde chcú ako
dobrovoľníci pôsobiť, pretože to nie je tak naviazané na rodinné a pracovné nároky, ako je
tomu v mladšom veku života (Musick, M.A., Wilson, J., 2003).
Nech už sú príčiny dobrovoľníckej činnosti (príslušnosť k určitej generácií, alebo existencia v
určitom štádiu života) akékoľvek, literatúra sa prikláňa k predpokladu, že starší dobrovoľníci
majú určité odlišné vlastnosti a ťažia z dobrovoľníctva iným spôsobom ako mladí ľudia. Ako
príklad takýchto odlišných vlastnosti sa v literatúre uvádza fakt, že starší ľudia majú
tendenciu byť motivovaní k dobrovoľníctvu z dôvodov služby komunite alebo obci, zatiaľ čo
mladší ľudia sa skôr stávajú dobrovoľníkmi z dôvodov spojených s medziľudskými vzťahmi.
To môže mať vplyv na spôsob vytvárania náborových kampaní pre organizácie, ktoré
zapájajú dobrovoľníkov do rôznych aktivít. Príkladom rôznych výhod dobrovoľníctva sú
výsledky nedávnej americkej štúdie, ktorá zistila, že formálne dobrovoľníctvo znižuje
depresie u starších osôb (65+), ale nie nevyhnutne u mladších dobrovoľníkov (Musick, M.A.,
Wilson, J., 2003).
Výraz „starší ľudia“ môže pokryť veľmi široké vekové rozpätie. Rôzne vekové skupiny
dobrovoľníkov vykonávajú dobrovoľnícke činnosti z rôznych pohnútok. Je nutné viac
rozumieť týmto pohnútkam medzi rôznymi vekovými skupinami a je takisto potrebné urobiť
viac pre podporu dobrovoľníctva práve u starších ľudí. To sa javí ako obzvlášť dôležité, práve
ak hovoríme o prínose pre zdravie starších ľudí. Toto sa totiž viaže na skúsenosti získavané
prostredníctvo dobrovoľníckych aktivít.
Vek nie je jediným faktorom diverzifikácie medzi staršími dobrovoľníkmi. Starší ľudia, ktorí
sa vo väčšej miere zapájajú do dobrovoľníckych aktivít pochádzajú z vyšších sociálnoekonomických skupín, žijú v manželstvách, majú dobré zdravie, majú rozsiahlejšie sociálne
178
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
siete, majú náboženskú príslušnosť a takisto majú už nejakú predošlú skúsenosť s
dobrovoľníctvom (Warburton, J., Terry, D., J., 2000). Dobrovoľnícke programy pre starších
občanov by mohli byť zamerané na povzbudzovanie tých skupín, u ktorých je menej
pravdepodobné, že by na dobrovoľníckych aktivitách participovali.
Starší ľudia môžu vykonávať dobrovoľnícke aktivity v rozmanitých odvetviach. Všeobecne z
mnohých výskumov vyplýva fakt, že u starších dobrovoľníkov existuje v porovnaní s inými je
vekovými skupinami väčšia pravdepodobnosť, že budú vykonávať dobrovoľnícke aktivity v
rámci komunitnej alebo dobročinnej organizácie. Ďalšie oblasti v ktorých sa realizujú
zahŕňajú šport/rekreácia, vzdelávanie/tréning/práca s mládežou, náboženské a zdravotnícke
organizácie, ale už v menších číslach (Mutchler, J.E., Burr J.A., Caro, F.G., 2003). Starší
ľudia môžu (s podporou) vykonávať dobrovoľnícke aktivity v širšej škále oblastí kde to nie je
tradičné. Medzi oblasti ktoré boli spomenuté zaraďujeme podporu zdravia, komunitné
vzdelávanie, sociálne zabezpečenie, ochrana detí, školstvo, sociálna starostlivosť, prevencia
kriminality, kultúrne dedičstvo.
Rozšírenie spektra oblastí, v ktorých sa starší ľudia môžu realizovať môže byť obzvlášť
dôležité, pretože ak sa zohľadní starnutie obyvateľstva, bude sa meniť vekové rozloženie
dobrovoľníkov. To znamená, že dobrovoľníkmi budú prevažne starší ľudia, z čoho vyplýva,
že môže vzniknúť nedostatok dobrovoľníkov v oblastiach, v ktorých starší ľudia nemajú
tendencie vykonávať svoje dobrovoľnícke aktivity.
Starší ľudia môžu tiež vykonávať širokú a rozmanitú škálu činností, podľa Rochestera a
Hutchinsona ide napríklad o nasledovné:
•
priama práca s užívateľmi alebo príjemcami - poskytovanie poradenstva a informácií,
poskytovanie starostlivosti, výučba a práca s mládežou,
•
podporné role vrátane poskytovania administratívnej a sekretárskej podpory,
•
praktické úlohy ako je varenie a záhradkárstvo,
•
vodcovstvo a manažérske činnosti ako sú koordinačné činnosti ďalších dobrovoľníkov,
služba ako členovia výboru, rozvoj nových aktivít, styk s verejnosťou a angažovanie
(Rochester, C., Hutchison, R., 2002).
179
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Výhody dobrovoľníctva vo vyššom veku
Medzinárodná literatúra zaoberajúca sa problematikou dobrovoľníctva udáva množstvo
výhod pre starších dobrovoľníkov. Môžeme hovoriť o rôznych výhodách (benefitoch)
dobrovoľníctva v staršom veku pre jednotlivca, vládu, organizácie zapájajúce dobrovoľníkov
a súkromný sektor.
Literatúra zaoberajúca sa vzťahom výkonu dobrovoľníckej činnosti a zdravia seniorov
všeobecne zdôrazňuje prínosy dobrovoľníctva na zdravie starších ľudí. Napriek tomu existujú
určité protichodné zistenia o výhodách neformálneho dobrovoľníctva ako protipólu k
formálnemu dobrovoľníctvu, a takisto o tom, či sa zdravotné prínosy týkajú osobného,
individuálne pociťovaného zdravia (self – reported health) alebo diagnostikovaných
zdravotných problémov. Uvádzame niektoré zistenia:
•
Formálne dobrovoľníctvo znižuje úroveň depresie u starších ľudí (65+) (Musick,
M.A., Wilson, J., 2003) a poskytuje výhody v oblasti duševného zdravia (Li, Y.,
Ferraro, K.F., 2005). Neplatí to v prípade neformálneho dobrovoľníctva.
•
Dobrovoľníctvo
znižuje
množstvo
individuálne
pociťovaných
(aj
keď
nie
diagnostikovaných) zdravotných problémov, spomaľuje nárast depresie a znižuje
morbiditu (výsledky panelového výskumu z USA, skúmanú vzorku tvorili ľudia vo
veku nad 70 rokov, ktorí venovali dobrovoľníckej činnosti viac ako 100 hodín v roku
1993) (Lum, T.Y., Lightfoot, E., 2005).
•
Onyx a Warburton pri skúmaní vzťahu dobrovoľníctva a zdravia starších ľudí prišli k
záveru, že existujú konzistentné dôkazy o tom, že morbidita, indexy funkčného
zdravia, individuálne pociťovaného zdravia a životnej spokojnosti a pohody (well –
being) sú ovplyvnené formálnou a neformálnou dobrovoľníckou činnosťou, a ďalej
uvádzajú, že môžeme oprávnene tvrdiť, že formálna dobrovoľnícka činnosť má
priamy vplyv na telesnú aj duševnú pohodu, funkčné zdravie a dlhovekosť, a tento
vplyv je tvorený úrovňou zdravia, sociálno-ekonomickým statusom, alebo
neformálnou sociálnou integráciou (Onyx, J., Warburton, J, 2003).
Dobrovoľníctvo tiež ovplyvňuje život jednotlivca v rámci spoločnosti. Viacero
autorov sa zaoberá práve týmito vzťahmi. V literatúre sa napríklad uvádza, že dobrovoľnícka
činnosť môže byť chápaná ako prejav aktívneho zapojenia sa do spoločnosti, alebo že
180
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
dobrovoľníctvo posilňuje neformálne sociálne siete a systémy pomoci. Dobrovoľnícka práca
rovnako vedie k zvýšenému sociálnemu kontaktu s celým radom ľudí. To zlepšuje šance pre
starších ľudí pri hľadaní sociálnej pomoci a užitočných kontaktov či informácií.
Starší ľudia, ktorí sú dobrovoľníkmi majú viacero cenených sociálnych rolí a sú v pozícií keď
sú schopní pomáhať ostatným a zároveň získavať informácie a vedomosti pre seba. S vyššou
pravdepodobnosťou si udržia podstatne vyššiu úroveň životnej spokojnosti a silný zmysel pre
ich vlastnú osobnú hodnotu ako tí, ktorí dobrovoľníkmi nie sú (Onyx, J., Warburton, J.,
2003). Dobrovoľníctvo teda prospieva životnej spokojnosti jednotlivca, sebaúcte a psychickej
pohode.
Rochester a Hutchinson uvádzajú viacero dôvodov získaných priamo od respondentov, pre
ktoré starší ľudia pokračujú v dobrovoľníckej činnosti (Rochester, C., Hutchison, R., 2002).
Niektoré z nich poukazujú na množstvo výhod dobrovoľníctva:
•
človek sa udržiava zaneprázdnený a aktívny,
•
pocit, že človek robí niečo užitočné a aktívne,
•
pocit prevzatia zodpovednosti,
•
pocit prispievania k činnosti organizácie,
•
príležitosť naučiť sa novým zručnostiam,
•
príležitosť rozvíjať existujúce záujmy a zručnosti,
•
príležitosť pre sociálne interakcie a zoznamovanie sa s novými ľuďmi.
Nie všetky dobrovoľnícke činnosti však môžu byť rovnako užitočné. Existujú určité
náznaky, že príliš veľa dobrovoľníckych aktivít, stresujúce aktivity, alebo aktivity ktorým
chýba sociálna podpora, nemusia byť prínosné (Onyx, J., Warburton, J., 2003).
Dobrovoľníctvo u starších ľudí funguje najlepšie ak poskytuje:
•
možnosť udržania fyzickej a kognitívnej aktivity,
•
informácie a podporu pre udržanie alebo zlepšenie dobrého zdravia,
•
silnú osobnú emocionálnu podporu,
•
príležitosť prispieť k zlepšeniu životných podmienok druhých,
•
silné väzby na podporné siete.
181
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Dobrovoľnícke organizácie, ktoré chcú zamestnať starších dobrovoľníkov potrebujú
zabezpečiť, aby tieto prvky existovali v ich dobrovoľníckych programoch.
Dobrovoľníctvo starších ľudí je prospešné pre komunity, pretože vytvára sociálny
kapitál, ktorý podporuje zdravé, prosperujúce komunity. Rastúci podiel starších ľudí v
spoločnosti prostredníctvom neplatených ciest pomáha znižovať určité negatívne dôsledky
starnutia obyvateľstva. Ďalšie výhody pre komunity zahŕňajú: prosperovanie zo zdravej a
aktívnej staršej populácie vo forme zručností a skúseností, ktoré môžu byť udržiavané a
prenesené na komunitu všeobecne; siete a vytvorenú dôveru; znížený tlak na systém
zdravotnej starostlivosti.
Starší dobrovoľníci majú viacero aktív a kvalít, ktoré môžu ponúknuť organizáciám
pracujúcim s dobrovoľníkmi. Podľa Rochestera a Hutchinsona sem patria nasledovné
charakteristiky:
•
zrelosť - starší ľudia prežili za svoj život dostatok skúseností, ktoré im umožnia
pochopiť problémy druhých,
•
zručnosti - strávili desiatky rokov zdokonaľovaním všetkých druhov zručností,
•
dostupnosť - ľudia ktorí sú na dôchodku alebo majú vychované, odrastené deti, majú
tendenciu mať viac voľného času a môžu byť flexibilný pri svojej participácií na
dobrovoľníckych aktivitách,
•
lojalita - starší ľudia pri dobrovoľníckych aktivitách trávia viac času a zostávajú pri
nich v organizáciach dlhšie, ako mladší ľudia,
•
čísla - starší ľudia tvoria rastúci podiel populácie a preto tento dôležitý zdroj nemôže
byť ignorovaný,
•
dôvera a autorita - starší dobrovoľníci sú schopní uviesť, či vykonávané činnosti nie sú
príliš zaťažujúce a tiež radi odpovedajú na otázky týkajúce sa činností, riadia svoju
činnosť a vychovávajú mladších dobrovoľníkov,
•
trpezlivosť a tolerancia - starší dobrovoľníci sa zdajú viac stabilní, racionálnejšie a
kľudnejšie uvažujúci, pozerajú sa na problémy z mnohých pohľadov, a dokážu
pracovať stálejším tempom,
•
schopnosť pracovať s inými starších ľuďmi - starší ľudia využívajú menej odborný
žargón, pri vysvetľovaní problému postupujú pomalším tempom a dokážu sa vcítiť do
životných skúseností iných starších ľudí,
182
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
•
schopnosť pracovať s deťmi a mladými ľuďmi - starší ľudia týmto skupinám ponúkajú
životné skúsenosti a dokážu sa na problematiku pozerať z rôznych perspektív,
•
záväzky a kontinuita - starší ľudia bývajú spoľahlivejší, viac ochotní vidieť ciele
projektu, sú viac húževnatí, majú záujem na činnosti a sú viac altruistickí ako mladší
dobrovoľníci (Rochester, C., Hutchison, R., 2002).
Dobrovoľníctvo starších ľudí môže byť naviazané na odchod z plateného zamestnania alebo
na návrat do plateného zamestnania. Tento fakt sa dá vidieť ako prospešný pre súkromný
sektor.
Dobrovoľníctvo, ako spôsob prechodu z práce na plný úväzok do dôchodku, by mohlo
kombinovať zamestnanie na polovičný úväzok a dobrovoľnícku činnosť. Starší ľudia by tak
mohli oddialiť svoju penziu. Súkromný sektor by mohol mať prospech z tejto predĺženej
zamestnanosti seniorov a zachovania firemnej znalosti a zručností, ktoré sú s ňou spojené,
zatiaľ čo by pripravoval nových pracovníkov. Súkromný sektor musí teda zohrávať úlohu pri
podpore starších dobrovoľníkov pri ich odchode do dôchodku. Dobrovoľníctvo by však nikdy
nemalo byť používané ako náhrada platenej práce (Volunteering Australia, 2001).
Ďalšou možnosťou, ako môže súkromný sektor ťažiť z dobrovoľníctva starších ľudí je
situácia, keď je dobrovoľníctvo využívané ako cesta späť do zamestnania. V takomto prípade
je možné u starších ľudí, ktorí boli nezamestnaní, alebo prišli o prácu v dôsledku znižovania
pracovných miest v rámci meniacich sa požiadaviek na zručnosti požadované ich pracovným
prostredím, použiť dobrovoľníctvo ako spôsob, akým sa dajú neustále vylepšovať zručnosti a
vytvárať siete pre uľahčenie hľadania nových pracovných možností. V tejto situácii súkromný
sektor ťaží z nových zručnosti získaných u týchto dobrovoľníkov a kvalifikovanejšej
pracovnej sily.
Bariéry brániace výkonu dobrovoľníckych aktivít
Napriek mnohým stimulačným faktorom, ktoré dobrovoľníctvo v staršom veku poskytuje je
nutné si uvedomiť, že dobrovoľníci v tejto vekovej skupine môžu čeliť celej sérii prekážok,
ktoré bránia ich účasti na dobrovoľníckych činnostiach. Tie môžu vychádzať z vnímania
starých ľudí a ich postojov, môžu zahŕňať praktické a kultúrne bariéry a takisto môžu súvisieť
183
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
s politikami a postupmi organizácií (napr. veková diskriminácia). Jednotlivé bariéry sa
prelínajú a nemožno ich vnímať izolovane.
Starší ľudia môžu byť neochotní pôsobiť ako dobrovoľníci z viacerých dôvodov (Warburton,
J., Terry, D. J., 2000). Patria medzi ne napríklad nasledovné faktory :
•
presvedčenie, že nemôžu vykonávať dobrovoľnícke činnosti kvôli:
a) Nedostatku odvahy alebo sebadôvery. Je preto potrebné pomôcť starším
dobrovoľníkom rozvíjať dôveru vo vlastné schopnosti a pomôcť pochopiť hodnoty ich
celoživotných skúsenosti a zručností (Rochester, C., Hutchison, R., 2002)
b) Vonkajším
faktorom
ako
sú
časové
obmedzenie, cestovanie a náklady.
Organizácie musia byť viac flexibilné, musia akceptovať tieto externé faktory ako sú
napríklad cestovné ťažkosti. Rovnako im musí byť jasné, akým spôsobom majú v
úmysle uľahčiť starším ľuďom ich pôsobenie v roli dobrovoľníka a takisto ich
informovať o možnostiach úhrad cestovných nákladov.
c) Nedostatku pochopenia a poznania toho, čo dobrovoľníctvo znamená. Je
potrebné podporovať povedomie širokých skúseností ktoré sú k dispozícii
prostredníctvom dobrovoľníctva.
•
stereotypy. Rochester a Hutchison uvádzajú príklad stereotypu, keď by za typického
dobrovoľníka bol považovaný človek v strednom veku, beloch zo strednej triedy a
pod., a každý kto by nespĺňal tieto znaky by bol od dobrovoľníckej činnosti odradený.
Preto je potrebné podporovať rôznorodé dobrovoľníctvo s dôrazom na rôznorodosť
ľudí, ktorí sú dobrovoľníkmi (Rochester, C., Hutchison, R., 2002).
Existuje celý rad praktických prekážok, ktoré môžu brániť starším dobrovoľníkom. Tieto
zahŕňajú :
•
Funkčné zdravotné problémy – úroveň zdravia môže pôsobiť ako prekážka pre
starších ľudí pri ich dobrovoľníckej činnosti (Li, Y., Ferraro, K.F., 2005). Napríklad v
USA prevláda tendencia istého étosu prispôsobenia dobrovoľníckych činností tak aby
zodpovedali schopnostiam starších dobrovoľníkov (Baldock, C. V, 2000 in:
Warburton, J., Oppenheimer, M., 2000).
184
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
•
Finančné obmedzenia - náklady na dopravu, telefónne hovory, poštovné atď., ktoré
musia byť splnené v plnom rozsahu.
•
Mobilita - môže zahŕňať problémy s cestovaním zo zdravotných dôvodov, alebo
napríklad neschopnosť šoférovania. Ďalšie starší ľudia neradi cestujú v zlom počasí
alebo do oblastí, kde existuje obava z kriminality.
Existujú viaceré spôsoby riešenia týchto problémov, okrem iného napríklad :
•
zabezpečovať prepravu pre tých, ktorí ju potrebujú,
•
plánovať činnosti s cieľom minimalizovať cestovanie, alebo uskutočniť aktivity v deň,
keď sú tarify lacnejšie (Rochester, C., Hutchison, R., 2002),
•
ponúkať dobrovoľnícke aktivity, ktoré nevyžadujú cestovanie z domu, napríklad
prostredníctvom internetu alebo e-mailu. Treba však poznamenať, že dobrovoľnícka
činnosť poskytuje isté sociálne prvky, ktoré sú prospešné pre starších ľudí (Onyx, J.,
Warburton, J., 2003). Riziko pri elektronickej forme dobrovoľníctva spočíva v tom, že
by mohla prevážiť izolácia bez kontaktu tvárou v tvár.
Všeobecne existuje veľký počet vnímaných a skutočných rasových a kultúrnych bariér, ktoré
bránia zapájať sa ľuďom do dobrovoľníckych aktivít. Zahŕňajú klasické kultúrne faktory ako
kultúrne odlišnosti a rozdiely v rolách, hodnotách a zvyklostiach. Kultúrne bariéry môžu byť
prekonané úsilím o zvýšenie verejného povedomia o medzi-kultúrnej rozmanitosti, a to
prostredníctvom multi-kultúrneho vzdelávania.
Politiky a postupy v niektorých organizáciách môžu obsahovať prvky diskriminácie na
základe veku (Rochester, C., Hutchison, R., 2002). Medzi najbežnejšie prípady
dokumentované vo výskumoch patrili:
•
Horná veková hranica pre dobrovoľníkov. Tento problém bol indikovaný tým, že
ťažkosti so získaním poistenia pre osoby staršie ako 70 rokov (obzvlášť vodičov) boli
použité ako zámienka pre zavedenie vekovej hranice pre dobrovoľníkov. Iný prípad
môže nastať že organizácia môže mať tendenciu schovávať sa za vekovú hranicu, ak
ide o jednotlivých starších dobrovoľníkov, ktorí už v neprispievajú vhodným
spôsobom. Organizácie by v takomto prípade mali zhodnotiť dobrovoľníka, jeho
185
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
individuálne schopnosti prispievať k práci, prebudovať jeho úlohu, ak je to vhodné,
prípadne vysvetliť, prečo je potrebné, aby on alebo ona by mal odísť do dôchodku
(Rochester, C., Hutchison, R., 2002).
•
Zaujatosť voči starším dobrovoľníkom ktorá sa môže prejaviť ako predpoklad, že
starší ľudia sú príliš slabí na dobrovoľníctvo. Avšak, jednotlivci musia byť posúdení
na základe ich individuálnych schopnosti. Dobrovoľníkom ich aktivity môžu byť
prispôsobené tak, aby ich mohli vykonať aj slabší ľudia. Iná forma zaujatosti môže
spočívať v pocite, že by nebolo dobré investovať do vzdelávania starších
dobrovoľníkov. Bolo však zistené, že starší ľudia majú tendenciu zostať dlhšie s
organizáciou (Onyx, J., Warburton, J., 2003).
•
Ak sa nepodarí ponúknuť starším dobrovoľníkmi dostatočne široké spektrum aktivít.
•
Ponúkanie starším dobrovoľníkov nezaujímavé, nenáročné a úzke spektrum úloh.
Organizácie často predpokladajú, že starší ľudia budú spokojní s nenáročnými
úlohami, ako uvariť čaj alebo starať sa o zeleň, že preferujú kontakt s ostatnými
staršími ľuďmi, a že by chceli aj naďalej robiť veci, ktoré robili vo svojom pracovnom
živote (Rochester, C., Hutchison, R., 2002). Práve spomínaná HOOVI štúdia
poukázala na fakt, že starší ľudia dokážu vykonávať veľmi širokú škálu úloh.
Výskumné zistenia o dobrovoľníctve starých ľudí
V nasledovnej časti uvádzam výskumné zistenia z realizovaného kvalitatívneho výskumu
starších dobrovoľníkov, s dôrazom na výhody a bariéry pri výkone dobrovoľníckych aktivít.
Pri kvalitatívnej analýze problému dobrovoľníctva starších ľudí som podľa princípu
triangulácie skĺbil dáta získané z pološtruktúrovaných rozhovorov s probantami dobrovoľníkmi a s probantami - zástupcami dobrovoľníckych organizácií. Účelom bolo
nastoliť komplexnejší pohľadu na skúmanú problematiku.
Všeobecne sa všetky mnou oslovené osoby vyjadrovali k dobrovoľníctvu ako fenoménu
kladne, čo je samozrejme pochopiteľné, keďže som cielene vyhľadával ľudí pôsobiacich v
tejto oblasti. Zaujímavý je tu skôr názor na starších dobrovoľníkov z pohľadu zástupcov
rôznych organizácií ktoré s dobrovoľníkmi pracujú. Pri diskutovaní o tejto problematike sa
vyjadrovali takmer vždy kladne, ako udáva jedna z oslovených probantiek:
186
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
„Myslím si stopercentne, že by starší občania mali pôsobiť ako dobrovoľníci (…) myslím tým
ľudí na dôchodku, či už predčasnom, invalidnom alebo starobnom. Táto práca by im podľa
mňa mohla napomôcť k zlepšeniu aj psychického stavu (…) aj fyzického stavu“.
Pozitívny účinok dobrovoľníctva vo vyššom veku (konkrétne psychologické faktory)
zdôrazňuje ďalšia oslovená probantka, ktorá udáva, že z jej skúsenosti dobrovoľníctvo vo
vyššom veku pomáha odbúravať negatívne javy ako:
„pocity menejcennosti, neužitočnosti alebo to čo sa nazýva syndróm prázdneho hniezda“.
Iná probantka vyjadruje pri otázke o zmysle dobrovoľníckej činnosti vo vyššom veku
presvedčenie že by starší ľudia mali ako dobrovoľníci pôsobiť, pretože by sa:
„cítili užitoční a mnohí z nich majú neoceniteľné skúsenosti, stále vládzu ľahšie pracovať (…)
môžu byť veľkým prínosom. Podstatné tu je aj búranie medzigeneračných bariér.“
Zúčastnené osoby sa zhodli na fakte, ktorý veľmi dobre sformulovala ďalšia
účastníčka výskumu:
„Je celkovo dôležité podporovať dobrovoľníctvo v akomkoľvek veku.“
Možno konštatovať, že väčšina probantov vyjadrila svoje želanie pomáhať ostatným a
zdôrazňovala starostlivosť a súcit, ktoré im dobrovoľnícke aktivity umožnili vykonávať.
Dobrovoľníci to videli ako jednoduchú záležitosť, ktorá nepotrebuje žiadne hlbšie
vysvetľovanie. Podľa slov jedného z nich:
"Chcem len pomôcť. Nechcem peniaze, nechcem odmeny, len pomôcť".
Probanti vyjadrujú dôležité životné hodnoty a
pocit, že je dôležité pomôcť iným.
Dobrovoľníctvo ako hodnotu uznáva aj zástupca neziskovej organizácie.
“...možno práve to je cesta, ktorá vedie ľudí k spamätaniu sa a všímaniu si aj ostatných, nie
len svojich hmotných veci, ktoré aj tak po čase stratia.“
187
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Dobrovoľníctvo pre mnohých mojich probantov znamenalo aktívne, zmysluplné trávenie
voľného času, kde sa môžu realizovať a robiť prospešnú činnosť. Jedna probantka uviedla
svoje motto:
„Čo chcem aby robili mne, robím aj ja druhým a čo nechcem aby robili mne nerobím iným.“
V rozhovore s inou zase odznelo:
„Ak chodím niekde dobrovoľne, je to preto lebo ma tá práca baví (…) uspokojujem nejaké
svoje potreby, ktoré vyplývajú zo záujmu o túto prácu.“
Dobrovoľníci silne vyjadrovali pocit že chcú niečo vrátiť, dať niečo späť. V jednom prípade
tento pocit zosobnila jedna probantka, ktorej manžel skonal po ťažkej chorobe. Počas
finálneho štádia tejto choroby sa mojej probantke dostalo veľa neformálnej susedskej pomoci,
čo bolo spúšťacím mechanizmom pre jej angažovanie sa v dobrovoľníckej činnosti.
"Chcem niečo vrátiť aspoň v takejto forme. Verím, že dokážem niekomu pomôcť aspoň takto.“
U niektorých starších ľudí zohrávalo dobrovoľníctvo kľúčovú úlohu v procese prechodu do
dôchodku. Pri debate o potrebe prispôsobenia sa zmeneným okolnostiam, probanti uvádzali,
že boli nútení nejakým spôsobom nanovo usporiadať svoj život, adaptovať sa na
novovzniknutú situáciu. Uvádzali takisto rad konkrétnych príkladov, ako mohli aj naďalej
zmysluplne prispievať formou dobrovoľníctva, hneď ako im táto možnosť bola v pracovnom
prostredí odobratá.
“Chcela som akúkoľvek prácu, len aby som nemusela sedieť doma.“
Okrem rôznych uvedených spôsobov motivácie si podľa mňa treba uvedomiť, že mnohí ľudia
sa dobrovoľníckych aktivít zúčastňujú aj preto, pretože boli jednoducho požiadaní, aby tak
urobili. To znamená, že pri diskusií o spôsoboch a motívoch ako sa človek stane
dobrovoľníkov treba spomenúť aj to, že mohol byť požiadaný, alebo poznal niekoho, kto
podobnú činnosť vykonával. U mojich probantov to bol častý prípad. Keďže som veľkú časť
188
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
probantov získaval pomocou techniky „snowball sampling“, sa táto skutočnosť dala vopred
predpokladať.
V rozhovoroch som sa sústredil aj na bariéry, ktoré starší ľudia pociťujú, ak sa snažia stať sa
dobrovoľníkmi. V mojej vzorke som sa nestretol s kultúrnymi bariérami. Tým však nechcem
tvrdiť, že takéto typy prekážok na Slovensku pre výkon dobrovoľníckej činnosti neexistujú.
Stretol som sa s bariérami ktoré som v teoretickej časti práce definoval ako „vnímanie
dobrovoľníkov“ a „praktické bariéry pre výkon dobrovoľníckej činnosti“.
Čo sa týka bariér v zmysle negatívneho vnímania dobrovoľníkov verejnosťou, dali by sa
ilustrovať na nasledovných príkladoch. Jedna z probantiek naznačila ako ju vníma jej
bezprostredné okolie:
„Len okolie to berie ako že takúto prácu v tomto veku robia len blázni“.
Iná tvrdí podobne že problémom je podľa nej:
„naše myslenie ľudí, je potrebné na ňom popracovať. Hlavne s otázkou a prečo to robíš keď
nemáš zato peniaze?“.
Jedna zástupkyňa dobrovoľníckej organizácie udáva:
„Dobrovoľníctvo sa vo všeobecnosti chápe ako činnosť pre mladých…“
Svoju rolu hrajú aj psychologické bariéry. Môžem ich ilustrovať na nasledovnom
príklade z rozhovoru so zástupkyňou neziskovej organizácie pracujúcej s dobrovoľníkmi:
„Moja babka má 76 rokov, má veľmi rada deti aj zvieratá. Chodí k nám, stále rozpráva o tom
aká je sama. Také tie klasické reči. Chodí ku psychiatričke s tým, že má depresie. Snažila som
sa ju presvedčiť do nejakého detského domova, alebo útulku. Tvrdí, že už nepočuje, že na to
nemá energiu. Ale susedom strážila deti a bola z toho úplne nadšená (…) Horšie je to s tým,
že starší ľudia už vidia prekážky vo viacerých veciach.“
V mojej výskumnej vzorke som sa stretol aj s bariérami, ktoré som v teoretickej časti mojej
práce popisoval ako praktické bariéry. Týkali sa predovšetkým zdravotných ťažkostí,
189
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
problémov s mobilitou a finančnými ťažkosťami. Z rozhovoru so zástupkyňou jednej
neziskovej organizácie pracujúcej s dobrovoľníkmi:
„Jedna skúsenosť, pani chcela akúkoľvek prácu, len aby mohla isť z domu, chcela však
zarobiť aspoň na cestovné a nejaké stravné, ale väčšina občianskych združení a neziskoviek,
ktoré ich potrebujú nemajú ani na to (…), bodla by pre týchto ľudí nejaká podpora zo strany
štátu.“
Mnohé praktické bariéry sa týkajú komunikácie a oznamovania informácií.
„Čo sa týka bariér, možno by bolo potrebné zo strany mesta, obce, nejaké informačné tabule,
kde chodia títo ľudia, kde by boli ponuky dobrovoľných prác pre seniorov (…), nemajú to
odkiaľ vedieť, keď sedia doma.“
„Máme dobrovoľníkov mladých, ale stálo by za to zapojiť aj starších (…). Budeme na tom
pracovať, na nejakej databáze, len keď ono to je len na nete a veľa starších ľudí na net
nechodí (…) treba inú formu.“
Sústredil som sa v krátkosti aj na problémy identifikované v kapitolách z teoretickej časti,
týkajúcich sa kooperácie starších dobrovoľníkov s dobrovoľníkmi v produktívnom veku,
výhod dobrovoľníctva vo vyššom veku a problémov, s ktorými sa môžu stretnúť organizácie,
ktoré sa zaujímajú o zapojenie starších občanov ako dobrovoľníkov o svojich aktivít.
Skúsenosti dobrovoľníkov samotných a aj zástupcov organizácií boli zamerané na podporu
medzigeneračnej kooperácie medzi dobrovoľníkmi. Starší dobrovoľníci kladne hodnotili
svoje skúsenosti s práce s inými vekovými skupinami, predovšetkým s deťmi a mládežou.
Ako príklad možno uviesť projekt, kde sa starší dobrovoľníci od októbra do januára stretávali
s deťmi a pracovali spoločne.
„Stretávali sme sa s deťmi v tvorivých dielňach. Pripravovali sme vianočné pozdravy a
ozdoby na stromček. Cítila som sa medzi nimi veľmi dobre.“
Je teda možné konštatovať, že medzigeneračné face-to-face dobrovoľníctvo sa ukazuje
ako silne pozitívny vplyv a vhodná stimulácia k výkonu dobrovoľníckych aktivít.
190
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Ďalším z javov, ktorý som rozoberal v teoretickej časti práce, boli výhody dobrovoľníctva v
staršom veku. V mojej výskumnej vzorke sa mi podarilo identifikovať predovšetkým výhody
individuálne, spoločenské a výhody pre komunitu a organizácie. Dopad dobrovoľníctva na
individuálne pociťované zdravie moji probanti nevedeli posúdiť.
Medzi individuálne výhody možno zaradiť celoživotné schopnosti, zručnosti a skúsenosti
seniorov, ktoré môžu odovzdávať ďalším generáciám. Zástupca organizácie pracujúcej s
dobrovoľníkmi formuloval jasné stanovisko:
„Starší občania, najmä seniori, by mali pôsobiť v dobrovoľníckych aktivitách, pretože majú
bohaté skúsenosti a tie sú užitočné pre mladých.“
Ale proces učenia sa a obohacovania funguje aj recipročne. Starší občania
„...naučia niečo nové od ostatných dobrovoľníkov. Mám pocit, že pred pár rokmi viac
aktívnejšie fungovali rôzne záujmové združenia, ktoré teraz môžeme nazvať dobrovoľnícke
centrá a bolo to fajn“.
Výhody pre organizácie sú nesporné. Starší dobrovoľníci slúžia ako zásoba sociálneho
kapitálu a dokonca niekedy až možno prekvapivo energicky v porovnaní s ich mladšími
kolegami. Ako ilustrácia slúži príklad z praxe zástupkyne neziskovej organizácie pôsobiacej
na linke dôvery.
„...ale keď sa nad tým zamyslím naši supervízori sú starší dobrovoľníci a majú môj obdiv že
za desať rokov fungovania linky si vedeli vždy zosúladiť povinnosti tak, aby boli vždy na
službe na rozdiel od mladých dobrovoľníkov, ktorí majú stále povinnosti so školou. (...) Takže
starší dobrovoľníci majú podľa mňa lepšiu výdrž a presvedčenie“
Na záver kvalitatívne analýzy by som rád uviedol jeden postreh týkajúci sa
všeobecného vnímania dobrovoľníctva seniorov:
(Dobrovoľníctvo vo vyššom veku by) „mnohým ľuďom mohlo pomôcť prežiť veselšiu a pre
nich zmysluplnejšiu starobu.“
191
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Záver
1. Vnímanie dobrovoľníctva
Väčšina dobrovoľníkov vo výskume bola spokojná so svojou dobrovoľníckou
činnosťou, ktorá bola všeobecne vnímaná ako možnosť participovať na niečom, čo je na
jednej strane zmysluplné a zábavné, a zároveň menej stresujúce ako platené zamestnanie.
Dobrovoľníctvo sa dá vnímať ako spôsob udržiavania sa v rytme života, ako možnosť
získania príležitostí pre celoživotné učenie a ako cesta k produktívnemu starnutiu. Probanti vo
výskume – seniori dobrovoľníci a aj zástupcovia neziskových organizácií podporujú
dobrovoľníctvo starších ľudí. Negatívne vyjadrenia, ktoré by kopírovali stereoptypy alebo
ageistické postoje sa pri štúdiu jednotlivých prípadov nevyskytli. Možno teda konštatovať, že
dobrovoľnícvo starších osôb môže byť vnímané ako účinný spôsob prevencie takýchto
stereotypných postojov. Dobrovoľníctvo tak odbúrava mýtus o „nečinnosti seniorov“ a mýtus
ignorancie starších ľudí ako boli popísané v teoretickej časti práce.
2. Pozitívny účinok dobrovoľníctva v rôznych životných oblastiach
Pre niektorých seniorov predstavoval výkon dobrovoľníckych aktivít spôsob rozvoja
schopností a zručností už získaných počas profesijného života, ktoré dobre zapadali do
konštelácie ostatných aktivít. Dobrovoľníctvo je v tomto prípade nástrojom pre zisk
dôležitých psychologických a emočných zadosťučinení. Nadobudnuté nové schopnosti a
zručnosti obohacujú nielen samotných seniorov – dobrovoľníkov, ale aj naopak, títo
odovzdávajú mladším dobrovoľníkom svoje celoživotné skúsenosti a pozitívne hodnoty.
Tento jav je dôležitý pre medzigeneračné spolužitie a medzigeneračnú solidaritu.
Dobrovoľníctvo
starších
ľudí
môže
byť
takto
dôležitým
faktorom
eliminácie
medzigeneračného napätia. Ak budú v organizáciách pracovať bok po boku mladší a starší
dobrovoľníci, je možné, že sa zmení nielen vnímanie starších ľudí v rámci spoločnosti a
napomôže sa odbúravaniu stereotypov, ale aj hodnoty starších ľudí, ktoré budú na základe
nezvratného demografického vývoja nadobúdať v spoločnosti stále výraznejší vplyv, budú
možno mladšou generáciou jednoduchšie akceptovateľné a pochopiteľné. Dobrovoľníctvo
seniorov tak napomôže ich pozitívnejšej percepcií v rámci spoločnosti.
192
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Dobrovoľníctvo je výrazným faktorom ktorý pozitívne
stimuluje kvalitu života
seniorov. Pomáha znižovať frekvenciu výskytu negatívnych javov v životoch starších ľudí.
Seniori dobrovoľníci a aj zástupcovia neziskových organizácií opakovane udávali, že
pomocou dobrovoľníctva sa z ich osobných skúseností dajú
odbúravať javy ako pocit
menejcennosti, pocit neužitočnosti, osamelosť, depresie. Tu je vidno úlohu ktorú
dobrovoľníctvo zohráva v kontexte sociálnej práce. Môže byť chápané ako metóda či nástroj
sociálnej prace pri práci so starými ľuďmi, ako ich motivovať a skvalitniť im život. Malo by
byť preto ponúkané a mali by byť vytvárané príležitosti pre starých ľudí.
Prítomnosť náboženstva, praktizovaného v minulosti alebo v súčasnosti a prítomnosť
„etiky pomoci“, boli významnými faktormi v pozadí mnohých dobrovoľníkov a ich
motivácie, bez ohľadu na druh vykonávanej dobrovoľníckej činnosti. Rovnaké zistenie platí
pre rodinné prostredie. Potvrdzujú predpoklady ktoré sa viažu na popis dobrovoľníctva ako
hodnoty (náboženstvo) a dobrovoľníctva ako zásoby sociálneho kapitálu. Do tejto koncepcie
takisto zapadá fakt, že mnoho dobrovoľníckych aktivít bolo zastrešených cirkvou v lokálnych
komunitách v ktorých probanti pôsobili.
Rodinné prostredie je determinantom dobrovoľníctva, poskytuje dôležitý základ pre
vývoj pozitívneho vnímania dobrovoľníctva a podporuje jeho výkon. Rodinné prostredie ale
nie je jediným východzím faktorom dobrovoľníctva, dôležité je ale aj ísť viac do hĺbky a
pokúsiť sa analyzovať takisto vzťahy mimo rodinu. Tu potom možno konštatovať, že práve
sociálny kapitál jednotlivca je tým, čo vytvára sociálne siete aj mimo rodinu a pomáha
prekonávať stereotypné postoje k seniorom a starobe, už popisované. Ak sa pokúsime zhrnúť
uvedené zistenia vychádza že: Rodina je pre dobrovoľnícvo starších osôb zásadná, pretože
podporuje ich činnosť, a zároveň umožňuje reciprocitu hlavne v oblasti neformálneho
dobrovoľníctva. Mimo rodiny potom sociálny kapitál seniora, sieť vzťahov a interakcií ktoré
má, vytvára priestor pre ďalšie pôsobenie. Čím sú tieto putá pevnejšie, tým je výkon
dobrovoľníckych aktivít dlhodobejší a konzistentnejší a umožňuje vo výsledku prežívanie
aktívnej staroby.
3. Získavanie dobrovoľníkov a informovanosť
Organizácie pracujúce s dobrovoľníkmi pociťovali výhody skúseností, oddanosti a
kapacít starších ľudí a ich dlhodobé služby. Tieto faktory predčili možné nevýhody
dobrovoľníctva vo vyššom veku. Organizácie dobre pracujú s celoživotnými dobrovoľníkmi,
193
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
t.j. s takými, pre ktorých je dobrovoľníctvo prirodzenou súčasťou života a pre ktorých sa
prechodom z plateného zamestnania do dôchodku na participácií na týchto aktivitách nič
nemení. Problémovejšie je získavanie nových dobrovoľníkov z radov dôchodcov. Preto bude
pre organizácie nutné vyvinutie nových stratégií na oslovenie ľudí, ktorí nepochádzajú z
prostredia v ktorom má dobrovoľníctvo tradíciu alebo prirodzené zázemie. Toto by sa podľa
môjho názoru dalo dosiahnuť lepším marketingom, „podnikateľskejším“ prístupom a tvorbou
príležitostí na úrovni organizácií. V stručnosti,
organizácie musia byť schopné starším
ľuďom ukázať čo im dokážu ponúknuť.
Zástupcovia organizácií v mojej výskumnej vzorke mali problém so spôsobom
oslovovania starších dobrovoľníkov. Internet ako použitá metóda v tejto vekovej skupine nie
je najvhodnejším médiom. Podobne ako v zahraničí (Rochester C., Hutchinson R., 2002) by
aj v našich podmienkach mohli fungovať overené spôsoby vyhľadávania starších
dobrovoľníkov. Tieto zahŕňajú napríklad:
•
priame oslovovanie na miestach kde je pravdepodobné, že sa starší občania budú
nachádzať ako napríklad ordinácie, denné centrá, kostoly.
•
oslovovanie prostredníctvom ľudí s ktorými prichádzajú do kontaktu ako sú sociálni
pracovníci, opatrovatelia, zdravotnícky profesionáli
•
oslovovanie cez skupiny v ktorých už potenciálni dobrovoľníci sú zaradení napríklad
kluby dôchodcov a ďalšie organizácie
Myslím si, že probandi v mojej výskumnej vzorke vyrastali za iných kultúrnych a
ekonomických podmienok ako nastupujúca generácia starších ľudí. Dovolím si tvrdiť, že
kolektívna etika a občianska angažovanosť je nahradená individualizmom a konzumizmom. S
poklesom náboženského povedomia a meniacou sa rodinnou situáciou (dôsledok druhej
demografickej revolúcie) by motivácia a podmienky vplývajúce na predošlé vekové kohorty
dobrovoľníkov už pri nasledovnej generácií nemuseli existovať. Väčšia geografická a
ekonomická mobilita by tiež mohla byť argumentom proti stabilnejšiemu dobrovoľníctvu.
Ak tieto „tradičné“ príčiny dobrovoľníctva a občianskej pomoci všeobecne miznú,
dobrovoľníctvo by sa malo prispôsobiť
a fungovať v týchto odlišných sociálnych a
kultúrnych podmienkach. Toto nastoľuje otázku, ako dokáže sekularizovaná a polarizovaná
spoločnosť udržať etiku pomoci bez spomenutých prvkov, ktoré pôsobili ako predispozície
pre dobrovoľníkov v tomto výskume.
194
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Mohlo by byť užitočné sa zamyslieť nad tým, čo sa dá urobiť zo strany štátu a
zodpovedných inštitúcií (predovšetkým regionálnych a lokálnych) s cieľom stimulovať
dobrovoľníctvo vo vekovej skupine občanov, ktorí sa blížia k dôchodkovému veku.
Ako prvé by to mohlo byť podporovanie dobrovoľníctva v skorom veku už na školách,
kde by bol silný dôraz kladený predovšetkým na praktickú dobrovoľnícku skúsenosť v
spolupráci s lokálnymi organizáciami, ktoré by takéto skúsenosti dokázali sprostredkovať.
Ako výsledok by sa dalo očakávať získanie „chuti“ do dobrovoľníckych činností a prirodzené
vnímanie takýchto aktivít. Dalo by sa tým do veľkej miery odbúrať klišé identifikované v
mojom výskume, že na činnosti, ktoré ľudia vykonávajú zadarmo v prospech druhých, je
všeobecne nazerané ako na nezmyselné. Dobrovoľníci by si teda mohli odnášať skúsenosti už
od mladosti a tieto by ďalej mohli prenášať do dospelosti, čím by sa vytvoril predpoklad pre
ich participáciu na dobrovoľníckych aktivitách aj v dôchodkovom veku.
Druhý navrhovaný postup zahŕňa rolu zamestnávateľov. Bolo by podľa môjho názoru
vhodné stimulovať zamestnávateľov, aby umožňovali svojim zamestnancom participovať na
lokálnych dobrovoľníckych aktivitách (možno čiastočne platených). Podpora takéhoto
procesu by mohla takisto viesť k nárastu počtu starších dobrovoľníkov.
Spôsoby propagácie aktivít tretieho sektora sú relatívne známe a overené. Myslím, že
oblasť na ktorú by sa regionálne a lokálne inštitúcie mohli zamerať, by bolo propagovanie
štvrtého sektora – neformálneho dobrovoľníctva.
Na záver by som rád spomenul ešte jednu alternatívu stimulácie občianskej
angažovanosti a tým aj dobrovoľníctva vo vyššom veku. Príklad pochádza od R. Putnama,
ktorý sa zameriaval na analýzu poklesu dôvery, všeobecného altruizmu a komunitnej
spolupráce (Putnam, R., 2000). Pokles týchto faktorov je zdokumentovaný už aj v rámci
slovenskej spoločnosti viacerými sociologickými výskumami. Putnam používa príklad tzv.
„megacirkví“, čo sú inštitúcie teologického charakteru, ale náboženstvo nie je hlavným a
jediným faktorom spájajúcim ich členov. Základy pevných zväzkov sú založené nie na
teológii, ale na citových záväzkoch k ostatným v malých skupinách. Väčšina z týchto ľudí
hľadá zmysel svojho života, ale rovnako hľadajú priateľov. Tieto cirkvi teda fungujú na
základe tisícov malých skupín so štruktúrou včelieho plástu. A práve takáto „nízkovstupová
štruktúra včelieho plastu“ (low entry / honeycomb structure) by mohla byť použitá podľa
môjho názoru k oživeniu mnohých ďalších organizácií a tým aj ku stimulácií dobrovoľníctva
starších občanov nie len „zvrchu“, teda zo strany štátu a zodpovedných inštitúcií, ale aj
„zdola“ smerom zo susedstiev, lokálnych komunít a dobrovoľníkov samotných.
195
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
Literatúra
ADELMAN, C. et al., 2006: The Index of Global Philantrophy, Hudson Institute
BALDOCK, C. V., 2000: Governing the Senior Volunteer in Australia, the USA and the
Netherlands, in: WARBURTON, J. and OPPENHEIMER, M.: Volunteers and Volunteering
The Federation Press, Sydney: 83-97
BERNARD, M., 2000: Promoting health in old age Critical issues in health care,
Buckingham: Open University Press
BROZNAMOVÁ-GREGOROVÁ, A., 2005: Dobrovoľníctvo ako fenomén modernej
občianskej spoločnosti, in: Osobnost člověka a jeho socializace v evropské společnosti. Brno
: IMS, s. 278 – 288
BROZMANOVÁ-GREGOROVÁ, A. et al., 2009: Analýza dobrovoľníctva na Slovensku,
PCDCS o.z., Panet, 69 s.
BULLEN, P., ONYX, J., 1998: Measuring Social Capital in five communities in NSW - A
Practitioners Guide, Management Alternaties Publications for Human Services, 101p.
CLARY, E. SNYDER, M., RIDGE, R., COPELAND J., STUKAS, A., HAUGEN, J.,
MIENE, P., 1998: Understanding and Assessing
the Motivations of Volunteers: A
Functional Approach, Journal of Personality and Social Psychology, 74(6), p. 1516-30
CNAAN, R.A., GOLDBERG-GLENN, R.S., 1991: Measuring motivations to volunteer in
human services, Journal of Applied Behavioral Science, 27, 269-284
COWGILL D.O., BAULCH N., 1962: The Use of Leisure Time by Older People, The
Gerontologist, Issue 2, Volume 1, p. 47-50
DAVILA, M., DIAZ-MORALES, J.F., 2009: Ages and Motives for Volunteering: Further
Motives, Europe’s Journal of Psychology 2/2009, pp.82-95
196
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
DAVIS SMITH, J., 1998: The 1997 National Survey of Volunteering, London: Institute for
Volunteering Research
DAVIS SMITH, J., GAY, P., 2005: Active Ageing in Active Communities: Volunteering and
the Transition to Retirement, Institute for Volunteering Research (UK)
DIX Y., 2005: Ehrenamtlichkeit – ein Ersatz fuer die Soziale Arbeit? Die aktuelle
Entwicklung im Verhaltniss Ehrenamt – Soziale Arbeit und ihre Zukunftsperspektiven, Grin
Verlag, ISBN 978-3-638-84388-1
ELLIS, S.J., 2007: Volunt/ar/eer/ism: What's the Difference?, Energize website library,
[online]. [cit. 22.12.2008]. Dostupné na: http://www.energizeinc.com/art.html
ESMOND, J., DUNLOP, P., 2004: Assess the Underlying Motivational Drives of Volunteers
in Western Australia, CLAN WA Inc., 82p.
ESMOND, J., 2004: Booming Recruiting: An Action Research Project, Department for
Community Development, Government of Western Australia, Office for Seniors Interests and
Volunteering
ESMOND, J., 2001: „Boomnet“: Capturing the Baby Boomer Volunteers. A 2001 Research
Project into Baby Boomers and Volunteering. Commissioned by the Department of the
Premier and Cabinet in partnership with the Department for Community Development;
Senior Interests
HAŠKOVCOVÁ, H., 1990: Fenomén stáří, Panorama, Praha, ISBN 80-7038-158-2
HEGYI, L.,
2008: Zásady prežitia zdravej staroby, Bedeker zdravia, [online]. [cit.
2.10.2008]. Dostupné na: http://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=92
197
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
HIRSCH, D., 2000: Life after 50: Issues for policy and research, York: York Publishing
Services/Joseph Rowntree Foundation
CHAPIN R. et. al., 2002: Ageism And The Older Adult Resources, School of Social Welfare,
University of Kansas, 22p.
JAHODA, M., 1983: Employment and unemployment: A social psychological analysis,
Cambridge: Cambridge University Press.
KÁČEROVÁ M., 2005: Starnutie obyvateľstva Slovenska a Európy, Zborník referátov 10.
Slovenská demografická konferencia Smolenice
KELLY, J.R., 1997: Activity and ageing: challenge in retirement, in: HAWORTH, J.T.:
Work, leisure and well-being, London: Routledge
KOPOREC, J. et al., 2005: Dobrovoľníci. Prípadové štúdie. IVO, Bratislava, ISBN 8088935-80-6
KUČERA, M., 2002: Sociální důsledky stárnutí obyvatelstva České republiky, Demografie,
roč. 44, č. 1, s. 34-37
LI, Y., FERRARO, K.F., 2005: Volunteering and Depression in Later Life: Social Benefit or
Selection Processes?, Journal of Health and Social Behavior Vol. 46, 68-84
LUM, T.Y., LIGHTFOOT, E., 2005: The effects of volunteering on the physical and mental
health of older people, Research on Aging 27 (1): 31-56
LUTZ W., SANDERSON W., SCHERBOW S., 2008: Beschleunigte Aelterung weltweit,
Demografische Forschung Aus Erster Hand, Jahrgang 5, Nr.2
198
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
MARČEK, E. et al., 2008: Dobrovoľníctvo a právna úprava, Nadácia otvorenej spoločnosti –
Open Society Foundation, Bratislava, ISBN 978-80-969271-6-6
MATULNÍK, J. et al., 2004: Sociálne a zdravotné dôsledky zmien demografického správania
na Slovensku ako výskumný problém, Trnavská univerzita, Trnava, ISBN 80-8082-051-1
MORROW-HOWELL, N., Mui, A., 1989: Elderly Volunteers: Reasons for initiating and
terminating service, Journal of Gerontological Social Work, 13,21-33
MÜHLPACHR, P., 2005: Schola Gerontologica, Masarykova Univerzita, Brno, ISBN 80210-3838-1
MUKHERJEE, B., 2010: Social Activites for the Elderly, [online]. [cit. 1.4.2010]. Dostupné
na: http://www.buzzle.com/articles/social-activities-for-the-elderly.html
MUSICK, M. A., WILSON, J., 2003: Volunteering and depression: the role of psychological
and social resources in different age groups, Social Science and Medicine 56: 259-269
MUTCHLER, J.E., BURR, J.A., CARO, F.G., 2003: From Paid Worker to Volunteer:
Leaving the Paid Workforce and Volunteering in Later Life, Social Forces
National Survey of Giving, Volunteering and Participating, 2004: Motivations and Bareers
To Volunteering, Canadian Centre for Philanthropy
OMOTO, A.M., SNYDER, M., MARTINO, C., 2000: Volunteerism and Life Course:
Investigating Age-Related Agendas for Action, Basic and Applied Social Psychology
ONYX, J., WARBURTON, J. 2003: Volunteering and health among older people: a review,
Australasian Journal on Aging, Vol. 22, No. 2: 65-69
PAVLÍKOVÁ, D., 2005: Štúdia o dobrovoľníctve, jeho systéme na Slovensku, a v niektorých
vybraných krajinách Európskej únie, Kanady, a jeho integrácia do rozvojovej a humanitárnej
199
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
pomoci, Ekumenická rada cirkví na Slovensku (ERCSR), [online]. [cit. 19.9.2008].
Dostupné na: http://www.mvro.sk/humanitarna-pomoc-dokumenty.html
ROCHESTER, C., HUTCHINSON, R. (with Harris, M., and Keely, L.), 2002: A Review of
the Home Office Older Volunteers Initiative, Home Office Research, Development and
Statistics Directorate
ROSENBLADT, B.v., 2000: Freiwilliges Engagement in Deutschland – Freiwilligensurvey
1999 - Ergebnisse der Repräsentativerhebung zu Ehrenamt, Freiwilligenarbeit und
bürgerschaftlichem
Engagement,
Gesamtbericht,
Band
194.1,
Schriftenreihe
des
Bundesministeriums für Familie, Senioren, Frauen und Jugend, Kohlhammer
SHERR M., 2008: Social work with volunteers, Lyceum Books, Columbia, ISBN 978-1933478-11-1, 168 s.
SÝKOROVÁ, D., 2007: Autonomie ve stáří: Kapitoly z gerontosociologie, Sociologické
nakladatelství, Praha, ISBN 978-80-86429-62-5
VIDOVIČOVÁ, L., RABUŠIC, L., 2003: Senioři a sociální opatření v oblasti stárnutí v
pohledu české veřejnosti. Zpráva z empirického výzkumu. Výzkumný ústav práce a sociálních
věcí Praha, Výzkumné centrum Brno.
VOCINO, A., POLONSKY, M., 2009: Testing the Psychometric Properties of Clary's
Volunteer Motivation Scale with Online Panel Members, Sustainable Social Enterprise –
International Nonprofit and Social Marketing Conference, Victoria University, 14-15j. 2009
Volunteering Australia, 2001: A National Agenda on Volunteering: Beyond the International
Year of Volunteers
WARBURTON, J., TERRY, D.J., 2000: Volunteer Decision Making By Older People: A
Testof a Revised Theory of Planned Behavior, Basic and Applied Social Psychology 22, 245257.
200
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
WHO, 2002: Active Ageing, A Policy Framework, World Health Organisation, Geneva
International Network of Ageing
WHO, 2010: Ageing and life course: What is "active ageing"?, World Health Organisation
[online]. [cit. 12.12.2010]. Dostupné na:
http://www.who.int/ageing/active_ageing/en/index.html
Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov.
Zákon č. 460/2007 Z. z. o slovenskom červenom kríži a ochrane znaku a názvu Červeného
kríža a o zmene a doplnení niektorých zákonov (čiastka 195/2007)
Zákon č. 617/2007 Z. z. o oficiálnej rozvojovej pomoci a o doplnení zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov (čiastka 255/2007)
Zákon č. 198/2002 o dobrovolnické službě a o změně některých zákonů (zákon o
dobrovolnické službě)
Kontaktná adresa
PhDr. Lukáš Pavelek, PhD.
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity
Univerzitné námestie 1
918 43 Trnava
[email protected]
201
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
prof. Ing. Libuša Radková, PhD. a kol.
DOBROVOĽNÍCTVO A PROBLÉMY SÚČASNEJ SPOLOČNOSTI
Obálka a grafická úprava: Mgr. Marek Varga
Text neprešiel jazykovou úpravou
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, Trnave
SpoSoIntE, Trenčín 2011
ISBN 978-80-89533-07-7
202
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
203
Libuša Radková a kol.
Dobrovoľníctvo
_______________________________________________________________________________________________________
204
Download

Dobrovoľníctvo a problémy súčasnej spoločnosti