UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI
FAKULTA POLITICKÝCH VIED A MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV
Postoj Francúzskej republiky ku krajinám Maghrebu v kontexte
Arabskej jari
Diplomová práca
Študijný program: Medzinárodné vzťahy
Študijný odbor : 3.1.5. Medzinárodné vzťahy
Pracovisko (katedra/ústav): Katedra medzinárodných vzťahov
Vedúci diplomovej práce: PaedDr. Mária Rošteková, PhD.
Stupeň kvalifikácie: magister (v skratke „Mgr.“)
Dátum odovzdania práce: ...........
Dátum obhajoby: ..........
Banská Bystrica 2014
Bc. Tomáš Sokol
Čestné vyhlásenie
Vyhlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracovala samostatne s využitím
literatúry, ktorú uvádzam podľa zvyklostí.
......................................................
Podpis
Za odborné vedenie a inšpiratívne pripomienky pri spracovaní predloženej
magisterskej práce sa chcem týmto poďakovať mojej školiteľke, PaedDr. Márii
Roštekovej, PhD.
Zároveň ďakujem Christoffovi Laurentovi za konštruktívnu kritiku a osobitne
Amb. Jánovi Bórymu za cenné podnety, usmernenie a pomoc pri písaní tejto
práce.
Vďaka za bezmedznú podporu počas celého môjho štúdia samozrejme patrí
mojej rodine.
ABSTRAKT
Bc. Tomáš Sokol: Zahraničná politika Francúzska v kontexte Arabskej jari v Maghrebe.
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulta politických vied a medzinárodných
vzťahov, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie. Školiteľ: PaedDr. Mária Rošteková,
PhD. Stupeň kvalifikácie: magister. Banská Bystrica, 2014, 99 s.
Francúzska zahraničná politika má veľmi dlhú tradíciu pôsobenia v Maghrebe. Previazanosť
týchto dvoch celkov je v dnešnej dobe natoľko vysoká, že zásadné zmeny vyvolajú okamžitú
reakciu na oboch stranách. Takouto zmenou bola Arabská jar, ktorá vo veľkej miere podnietila
lídrov Francúzskej republiky k prehodnoteniu minulých postojov a rovnako otvorila priestor
pre realizáciu ich vízie usporiadania vzťahov s Maghrebom. Primárnym cieľom magisterskej
práce je preto zhodnotenie prístupu Francúzska k Maghrebu pred a po udalostiach Arabskej
jari. Sekundárnym cieľom práce je skúmanie motivácie vybraných francúzsky lídrov
v krízových situáciách. V prvom prípade sa ukazuje, že dopady Arabskej jari prispeli
k preformulovaniu doterajších postojov nielen k Maghrebu ale moslimskej populácii vo
všeobecnosti.
Zmena
nastala
v ústupe
od
neokoloniálneho
prístupu
smerom
k rovnocennejšiemu vzťahu, s väčšou vnímavosťou voči požiadavkám obyvateľstva.
V druhom prípade práca ukazuje, že zachovanie národných záujmov a obrazu krajiny vo svete
predstavujú najdôležitejšie motívy rozhodovania sa lídrov.
Kľúčové slová: Francúzsko, zahraničná politika, Arabská jar
ABSTRACT
Bc. Tomáš Sokol: French Foreign Policy in the context of the Arab Spring in the Maghreb.
Matej Bel University in Banska Bystrica, Faculty of Political Sciences and International
Relations, Department of International Relations and Diplomacy. Tutor: PaedDr. Mária
Rošteková, PhD. Degree of qualification: Master. Banska Bystrica, 2014, 99 p.
French foreign policy has a long history of action in the Maghreb. Interpenetration of the two
units nowadays is so high that major changes will trigger an immediate response on both sides.
Such a change was the Arab Spring, which greatly encouraged the leaders of the French
Republic to rethink past attitudes and just opened a space for the realization of their vision of
orderly relations with the Maghreb. The primary objective of a Master's thesis is therefore the
assessment of access to the Maghreb France before and after the events of the Arab Spring. A
secondary objective of this work is to examine the motivations of selected French leaders in
crisis situations. In the first case, it appears that the effects of the Arab Spring contributed to
the reformulation of existing attitudes not only towards the Maghreb but the Muslim
population in general. Change in mutual relations was in shift from neocolonial ties to more
equal relations, with greater susceptibility to the requirements of the population. The latter
work shows that maintaining national interests and the country's image in the world is a most
important aspect of decision making of the leaders.
Keywords: France, Foreign Policy, Arab spring
Predhovor
Dlhodobý záujem o francúzsku politiku a arabský svet podnietil autora zamerať
pozornosť na nedávne dramatické zmeny v susedstve Európskej únie, známe ako Arabská jar.
Zmes vonkajších a vnútorných faktorov dosiahla v arabskom svete kritického bodu v prvej
dekáde 21. storočia a preto jeden rázny impulz dokázal vyvolať explóziu závratných zmien,
ktoré mali za následok zmenu doterajšej konštelácie síl v regióne. Spomedzi všetkých aktérov,
ktorí sa do tohto procesu zapojili, sa autor rozhodol vybrať Francúzsko, ktoré bolo jedným
z najviditeľnejších európskych aktérov, čo nám dáva dostatočný priestor na to, aby sme mohli
skúmať jeho konanie. Na druhej strane sa pre účel diplomovej práce javilo ako najvhodnejšie
vyselektovať štyri maghrebské štáty, ktoré sú v rámci Stredomoria súčasťou užšieho
subregiónu – Maghrebu a majú osobitné vzťahy s Francúzskom. Na základe špecifických
väzieb poukazuje práca v sekundárnej rovine aj problematiku post-kolonializmu, nakoľko
Francúzsko bolo silným koloniálnym hráčom v regióne. Formovanie francúzskych postojov
voči ostatným štátom je silne podmienené osobou prezidenta, ktorá vnáša svoju vlastnú víziu
riadenia krajiny vďaka vnútorným mechanizmom rozdelenia moci zapísaných v ústave V.
Francúzskej republiky. Cieľom práce je podať komplexný obraz o vývoji francúzskomaghrebských vzťahov v období Arabskej jari, a tak môže daná diplomová práca slúžiť ako
podkladový materiál vhodný k ďalšiemu skúmaniu tejto dynamickej témy.
OBSAH
Úvod ............................................................................................................................................................. 8
1. Východiská vzťahov Francúzska s Maghrebom v historickom kontexte ........................................ 10
1.1 Rámec multilaterálnych vzťahov Francúzska s krajinami Maghrebu .......................................... 10
1.2 Regionálne vymedzenie Maghrebu .............................................................................................. 14
1.3 Bilaterálne vzťahy ........................................................................................................................ 16
1.3.1 Alžírsko v procese budovania francúzskej koloniálnej ríše .................................................. 16
1.3.2 Maroko a Tunisko pod patronátom Francúzska .................................................................... 18
1.3.3 Komplikované väzby s Líbyou ............................................................................................. 21
1. 4 Francúzska diplomacia pred vypuknutím Arabskej jari .............................................................. 23
2. Vývoj v Maghrebe - od postkolonializmu k Arabskej jari ................................................................ 27
2.1 Udalosti Arabskej jari .................................................................................................................. 27
2.2 Príčiny Arabských revolúcií ......................................................................................................... 33
2.2.1 (Ne)úspešná implementácia neoliberálneho konceptu v podmienkach neopatrimonializmu 33
2.2.2 Rozpad sociálneho kontraktu ................................................................................................ 36
2.2.3 Charakter protestov a externé faktory ................................................................................... 38
2.3 Analýza francúzskej angažovanosti po vypuknutí Arabskej jari ................................................. 41
3. Post-arabská jar .................................................................................................................................... 47
3.1 Cesta od autoritarizmu k (pseudo-)demokracii ............................................................................ 47
3. 2 Zmena či kontinuita k porevolučnému Maghrebu?..................................................................... 60
Záver .......................................................................................................................................................... 69
Résumé ....................................................................................................................................................... 73
Zoznam bibliografických odkazov: ......................................................................................................... 88
Úvod
Arabská jar vniesla novú dynamiku do usporiadania vzťahov najmä v krajinách
Stredomoria. Znamenala prelomové obdobie vo vývoji arabských štátov, ktoré nedokázali
efektívne zariadiť zmenu systému zhora – od dlhoročných vodcov, ktorí v poslednej dobe
neboli schopní napĺňať očakávania vlastnej populácie. Tri roky od vypuknutia nám poskytujú
dostatočný priestor na zhodnotenie výsledkov revolučných procesov, načrtnutie existujúcich
trendov a poukázanie na budúce výzvy. Pre koherentnosť témy sme sa v našej diplomovej
práci zamerali na časť francúzskej stredomorskej zahraničnej politiky – Maghreb. Predmetom
práce
je
analyzovať
a zhodnotiť
postoje
Francúzska
k maghrebským
štátom
od
postkoloniálneho po post-revolučné, s akcentom na Arabskú jar. Nakoľko v dnešnej dobe
nemožno vnímať francúzsku politiku izolovane od euroúnijnej, budeme ju zasadzovať do
rámca EÚ v prípadoch nadnárodného významu. Typickou črtou, ktorú fenomén Arabskej jari
ešte viac podčiarkol je silná previazanosť Stredomoria s Úniou. Stredomorská os predstavuje
otázku strategického záujmu nielen pre Francúzsko, ale aj pre Úniu ako celok. Udalosti
Arabskej jari sú prakticky globálneho významu. Spomedzi maghrebských štátov sme pre účely
tejto práce vybrali Maroko, Alžírsko, Tunisko a Líbyu, ktorým budeme venovať v každej
kapitole osobitnú pozornosť. Dôsledky na medzinárodnej scéne sú do dnešných dní znateľné a
môžeme očakávať, že budú mať ešte odozvu v budúcnosti. Jej prínosom z hľadiska svetovej
politiky je otvorenie otázok spolužitia civilizácií, nové paradigmy demokracie, čiastočná
dekonštrukcia post-koloniálneho sveta a nové výzvy pre liberálne demokracie sveta.
Hypotézou nášho výskumu je, že Francúzsko pod vplyvom vonkajšieho faktora – Arabskej
jari
a vnútorného
faktora
–
osoby
prezidenta,
prehodnotila
a
adaptovala
svoje
zahraničnopolitické priority v regióne. V našej práci sa zameriame práve na zlomové body
podnecujúce upraveniu kurzu.
Štruktúra práce zodpovedá chronologickému postupu s nadväznosťou na jednotlivé
obdobia. Práca sa delí na tri kapitoly, každá ohraničená určitým historickým obdobím. Prvá
kapitola ponúka deskriptívny výklad pôvodu väzieb medzi Francúzskom na jednej strane a
Marokom, Alžírskom, Tuniskom a Líbyou na strane druhej. Ich vzájomné vzťahy sú
predstavené najskôr v širšom multilaterálnom rámci a potom v bilaterálnej rovine. Posledná
časť kapitoly reflektuje bezprostrednú situáciu vo francúzsko-maghrebských vzťahoch pred
vypuknutím Arabskej jari. Výber štátov bol ovplyvnený historickými, politickými,
ekonomickými a sociálnymi väzbami s Francúzskom a ohľadom na rolu akú v nich zohralo. V
prípade týchto štátov hovoríme taktiež o počiatkoch samotnej Arabskej jari. Druhá kapitola
zachytáva vývoj udalostí Arabskej jari s reflexiou francúzskej zahraničnej politiky, analýzu
systémových príčin a následnú analýzu postojov voči jednotlivým krajinám. Je dôležité
pochopiť zmes faktorov, ktoré vytvorili živnú pôdu pre spustenie reťazovej reakcie, ktorá
viedla k zmene alebo reforme týchto režimov. Priblížime aj správanie Francúzska ako
vonkajšieho faktoru, podieľajúcom svojim dielom na stave týchto štátov. Záverečná tretia
kapitola bude venovaná syntetickému a komparatívnemu pohľad na dedičstvo Arabskej jari
v Maghrebe s porovnaním predrevolučného stavu. Ku koncu poskytneme komparáciu a
evolúciu francúzskej diplomacie pod vedením nového prezidenta Françoisa Hollanda voči
maghrebským štátom v období post-arabskej jari. Hollande sa s nástupom do úradu musel
vysporiadať s novou realitou nielen v stredomorskom, ale aj sahelskom regióne a usmerniť
francúzsku zahraničnú politiku, rešpektujúc prebiehajúci politický, ekonomický a sociálny
tranzičný proces v Maghrebe. Záver práce bude kompletnou syntézou výskumu s
akcentovaním nových výziev pre Francúzsko aj Európsku úniu.
Pri písaní tejto práce sme excerpovali rôzne zdroje. Okrem odborných monografií sme
využili aj články z odborných periodík, zahraničnej tlače, video prenosov a zborníkov. Keďže
slovenská literatúra zaoberajúca sa aktuálnym stavom francúzskej zahraničnej politiky a
Arabskej jari absentuje, z tohto dôvodu sme pri písaní práce čerpali hlavne z francúzskej a
anglo-americkej odbornej literatúry. Cenným zdrojom informácii boli oficiálne internetové
portály francúzskych inštitúcií, francúzskych výskumných centier, Európskej únie a osobné
rozhovory s francúzskymi a slovenskými diplomatmi.
Diplomová práca má ambície aspoň čiastočne osvetliť túto mimoriadne komplexnú
problematiku, nakoľko má dopad aj na budovanie európskej susedskej politiky.
9
1. Východiská vzťahov Francúzska s Maghrebom v historickom kontexte
Pre
pochopenie
komplexných
aspektov
formujúcich
bilaterálne
i regionálne
multilaterálne väzby medzi V. Francúzskou republikou, zakladajúcim členom Európskej únie
(ďalej len EÚ) i Organizácie Severoatlantickej zmluvy (ďalej len NATO) a severoafrickými
štátmi Maghrebu, je potrebné definovať pole, v ktorom pôsobia. Na úvod priblížime prvý
eurounijný kontext, druhá rovina - bezpečnostných vzťahov je reprezentovaná najmä
členstvom v NATO a nakoniec spomenieme aj ďalšie dôležité organizácie a integračné
zoskupenia podieľajúce sa na usporiadaní vzájomných pomerov. Druhá časť kapitoly bude
venovaná bilaterálnej rovine vzťahov Francúzska s maghrebskými štátmi. V závere kapitoly
načrtneme špecifiká situácie vo francúzsko-maghrebských vzťahoch s nástupom Nicolasa
Sarkozyho.
1.1
Rámec multilaterálnych vzťahov Francúzska s krajinami Maghrebu
Z európskej perspektívy je určujúcim formátom európska politika susedstva – EPS,
uvedená do praxe v roku 2004, s účelom predísť vzniku nových deliacich čiar medzi
rozširujúcou sa EÚ1 a ich susedmi. Samotnú EPS dnes zaraďujeme v štruktúre európskych
politík pod hlavičku Európskej služby pre vonkajšiu činnosť na čele s vysokou
predstaviteľkou pre zahraničnú politiku, barónkou Catherine Ashton. Hodnotový základ EPS
predstavuje hlásenie sa k demokratickým princípom, vláde zákona a rešpektovaniu ľudských
práv. Na týchto hodnotách sa realizuje cieľ dosiahnuť čo najužšiu spoluprácu na politickej
úrovni a čo najväčší stupeň ekonomickej integrácie.
Susedská politika sa ďalej rozvetvuje do 3 regionálnych, multilaterálnych iniciatív –
Stredomorská spolupráca, ktorá pôvodne fungovala pod označením Barcelonský proces, a kde
sa práve Francúzsko pod vedením Jacquesa Chiraca zaslúžilo o jej znovu oživenie, ďalej
Východné partnerstvo a Čiernomorská synergia. Spomínané spustenie Barcelonského procesu
sa datuje do novembra 1995, podpisom Barcelonskej deklarácie ako nástroja na riadenie
vzájomných bilaterálnych i regionálnych vzťahov medzi vtedajšími 15 členmi EÚ a 12
stredomorskými partnermi. Uvedená iniciatíva predstavovala základný rámec eurostredomorskej spolupráce. Spočiatku ambiciózny plán bol zbrzdený začiatkom 21. storočia
v dôsledku neúspešného mierového procesu na Blízkom východe a medzinárodnej kríze
1
v roku 2004 sa EÚ rozšírila o 10 nových členov
10
vyvolanej útokmi z 9.septembra 2001. Aj napriek snahám o jej znovu oživenie cez štruktúry
EPS sa Barcelonský proces nepodarilo revitalizovať, kým nedošlo k zmene jej formátu.
Stredomorská spolupráca dostala nový impulz v roku 2008, kedy sa transformovala do Únie
pre Stredomorie (ďalej len ÚpS), aj vďaka silnej podpore bývalého francúzskeho prezidenta
Nicolasa Sarkozyho, ale taktiež kvôli odporu Líbye voči Barcelonskej deklarácii a procesu,
nakoľko Líbya ťažko niesla nespravodlivé vylúčenie z tohto procesu a dlhodobo pôsobila proti
nemu. Líbyjskou alternatívou bolo presadzovanie spolupráce 5+5, čiže 5 stredomorských
štátov z EÚ a 5 zo severu Afriky. Stredomorská spolupráca je reakciou na neúspech
barcelonského procesu, aj keď si to EÚ nechce priznať, ako tomu je aj pri iných
príležitostiach. Únia je v očiach francúzskej zahraničnej politiky zároveň nástrojom pôsobenia
či presadzovania vlastných záujmov v Stredomorí.
Dnes sem zaraďujeme okrem 28 členských štátov EÚ, 15 južných stredomorských,
afrických a blízko-východných štátov: Albánsko, Alžírsko, Bosna a Hercegovina, Egypt,
Izrael, Jordánsko, Libanon, Mauritánia, Monako, Maroko, Čierna Hora, Palestínska
samospráva, Sýria, Tunisko a Turecko. Spomedzi severoafrických štátov absentuje zatiaľ
jedine Líbya, so štatútom pozorovateľského štátu, pre odmietavý postoj Kaddáfiho
v predošlých rokoch a nestabilný režim po jeho zvrhnutí. Kaddáfi obvinil EÚ, že sa
prostredníctvom tejto politiky snaží rozdeliť Arabov od Afričanov (Med Union wants Libya as
full member, 2011).
Hlavným poslaním ÚpS je podpora ekonomickej integrácie a demokratických
reforiem v partnerských štátoch. Vyústením plnej ekonomickej integrácie by sa mala stať
široká zóna voľného obchodu EUROMEDu. Práve demokratizácia a ekonomické reformy boli
jednými z hlavných motívov vypuknutia vlny revolúcií pomenovaných ako Arabská jar.
Možno tvrdiť, že práve ÚpS má najväčší potenciál stať sa úspešnejšou od predchádzajúcich
iniciatív na južnej osi EPS. Je stále aktívna a nachádza sa tu priestor pre vyvíjanie ďalších
aktivít. Treba podotknúť aj fakt, že práve štáty, ktoré v minulosti ovládali rozsiahle koloniálne
ríše a mali značný vplyv v spomenutých mimoeurópskych krajinách boli hlavnými
presadzovateľmi tejto myšlienky. Definitívne sem radíme Francúzsko, známe svojou
koloniálnou politikou v regióne severnej Afriky i Blízkeho východu. Rovnako netreba
opomenúť ani Taliansko a Španielsko, bývalé koloniálne mocnosti s vplyvom v tomto
11
priestore. Z druhej strany brehu sa na túto iniciatívu pozerajú štáty skôr rezervovane
a s podozrením, vychádzajúc z doterajších skúseností z post kolonializmu a neokolonializmu.
Maroko a Tunisko vytvorili spoločne s Egyptom a Jordánskom zónu voľného obchodu
s postupnou harmonizáciou ich legislatív v oblasti obchodu podpisom Dohody z Agadiru v r.
2004. Agadirská dohoda je považovaná aj za základný kameň budúcej Stredomorskej zóny
voľného obchodu. Je dôležitá najmä z hľadiska prehlbovania obchodu na severoafrickom
pobreží. Doposiaľ jedine Líbya nemá spomedzi týchto štátov uzatvorenú dohodu o odstránení
obchodných taríf s EÚ.
Druhým nemenej významným bezpečnostno-politickým rámcom, v ktorom dochádza
ku vzájomnej interakcii týchto štátov je NATO. Koniec studenej vojny mal za dôsledok zmenu
vnímania regionálnej bezpečnosti zjednocujúcej sa Európy. „Rozpad komunistického bloku
mal za následok presun pozornosti z centra európskeho kontinentu na južnú a východnú
perifériu“ konštatuje Ormanci (Ormanci, 2000). Stabilita v susedných regiónoch bola vnímaná
za dôležitý a neoddeliteľný prvok vlastnej európskej bezpečnosti. Severoatlantická rada,
najvyšší orgán NATO, sa preto v roku 1994 rozhodla vytvoriť partnerstvo so štátmi
Stredomorského regiónu pod názvom „Stredomorský dialóg“. Zahŕňa sedem nečlenských
štátov: Alžírsko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Mauritániu, Maroko a Tunisko. Hlavnými cieľmi
tejto iniciatívy sú:

prispievať k regionálnej bezpečnosti a stabilite

dosahovanie lepšieho vzájomného porozumenia

vyvrátiť akékoľvek mylné predstavy o NATO medzi partnerskými štátmi
(NATO mediteranean dialogue, 2013).
Tretí bod dialógu vychádza z uvedomenia si vzájomnej nedôvery, najmä zo strany
arabských štátov k NATO. Potvrdzujú to aj niektorí autori: „Mnoho severoafrických štátov sa
domnieva, že základný faktor, ktorý viedol Alianciu otvoriť dialóg s krajinami južného
Stredomoria je udržať problémy severoafrických štátov na dosah ruky, skôr než sa snažiť, aby
podporili proces partnerstva a dialógu s nimi“ (Larrabee, Green, O. Lesser, Zanini, 1998, s.
59). S ohľadom sa bezprecedentné zmeny, ktoré sa udiali v Stredomorskom regióne od roku
2011, bol význam posilnenia tohto partnerstva podčiarknutý v deklarácii Chicagského
summitu z mája 2012. Okrem toho vrcholní predstavitelia deklarovali otvorenosť voči vstupu
12
Líbye, ak si to sama bude želať. Prehlbovanie dialógu je neľahká úloha aj pre samotnú
Alianciu, nakoľko Severoatlantická rada, fungujúca na princípe unanimity, musí dospieť ku
konsenzu, pričom len 6 členov predstavuje taktiež stredomorské štáty (Chicago Summit
Declaration, 2012).
Oproti euro-stredomorskému partnerstvu je Stredomorský dialóg NATO organizovaný
na bilaterálnej báze a individuálnemu prístupu k špecifikám zapojených štátov. Týmto
spôsobom nedochádza k blokovaniu dialógu medzi partnermi v napätých situáciách alebo
počas prehĺbenia existujúcich konfliktov (arabsko-izraelský, spor o Západnú Saharu a pod.),
ako je tomu v prípade európskej iniciatívy. Napriek tomu táto partnerská politika NATO stavia
na princípe komplementarity s ostatnými nástrojmi multilaterálnych vzťahov, čiže ho netreba
vnímať vo svetle opozície. Najväčšou výzvou pre realizovanie cieľov dialógu a etablovanie
stredomorskej komunity je vybudovanie vzájomnej dôvery a prekonanie psychologických
bariér vyplývajúcich z politickej, ekonomickej a sociálno-kultúrnej heterogenity regiónu. Aby
mohol byť dialóg úspešný, je potrebné vnímať bezpečnostné riziká a koncepcie nielen
z európskeho uhla pohľadu (ilegálna migrácia, obchod s drogami, ľuďmi, pašovanie a šírenie
zbraní a pod. – záležitosti skôr „hard security“ charakteru, čiže externé, medzištátne hrozby)
ale aj z druhej strany brehu (narastajúci náboženský fundamentalizmus, odmietanie modernity,
nestability v dôsledku nekontrolovaného populačného rastu, náchylnosť na ekonomické krízy
– záležitosti skôr „soft security“ charakteru, čiže vnútorné alebo aj cezhraničné hrozby)
a hľadať spoločné záujmy v týchto problémových oblastiach (Ormanci, 2000).
Podporu
medzinárodnej
spolupráce
a presadzovaniu
mieru,
ľudských
práv
a demokracie vo frankofónnych krajinách zastrešuje ďalšia medzinárodná platforma Medzinárodná organizácia frankofónie. So svojimi 77 členskými štátmi (57 stálych členov
a 20 pozorovateľských) reprezentujúcich približne 890 miliónov obyvateľov predstavuje
vplyvný element medzinárodnej politiky, najmä čo sa týka Afriky. Zo štátov Maghrebu v nej
má však zastúpenie iba Maroko, Tunisko a Mauritánia. Paradoxne Alžírsko, druhá najväčšia
frankofónna krajina na svete nie je členom a dlhé roky odmietala vstup pretože „alžírske
záujmy sú už dostatočne zabezpečené bilaterálnymi zmluvami“ a „v pojmoch diplomacie,
Alžírsko nemôže mať takú silu, akú by malo v rámci tohto zoskupenia“ (Algeria may join...,
2008). V posledných rokoch však uvažovala nad prehodnotením svojho prístupu aj v súvislosti
s avizovanou ÚpS.
13
Nakoniec, najuniverzálnejšou organizáciou, spájajúcou k dnešnému dňu 1932 štátov
sveta, vrátane Francúzska a Maghrebu je Organizácia spojených národov (ďalej len OSN).
OSN zohráva nezastupiteľnú úlohu v riešení medzinárodných konfliktov, ktorú sme mohli
pozorovať aj počas udalostí spojených s Arabskou jarou a dodnes plní rolu mierotvorcu v stále
prebiehajúcej vlne transformačných procesov v arabskom svete3.
Spomínané Alžírsko, Maroko, Tunisko spolu s Mauritániou a Líbyou predstavujú
geografické zoskupenie známe pod názvom Maghreb. Aby sme mohli hlbšie pochopiť
spoločné menovatele severoafrického subregiónu je potrebné si zadefinovať aj geopolitické
postavenie Maghrebu voči arabskému svetu a africkému kontinentu.
1.2 Regionálne vymedzenie Maghrebu
Pojem Maghreb teritoriálne vymedzuje arabské štáty v severnej a severozápadnej
Afrike. Z geopolitického hľadiska predstavuje západnú časť regiónu Blízky východ a severná
Afrika (zaužívaný v praxi pod skratkou MENA – „Middle East and North Africa), pre ktorý je
charakteristická príslušnosť k arabskému svetu a rozsiahle zásoby ropy a zemného plynu. Do
Maghrebu zaraďujeme Mauritániu, Maroko spolu so Západnou Saharou, Alžírsko, Tunisko
a Líbyu. Pôvodne sa zvykol Maghreb chápať ako zoskupenie troch arabo-berberských štátov
Maroka, Alžírska a Tuniska so spoločným historicko-politickým základom, ale neskôr vďaka
integračným snahám o založenie Únie Arabského Maghrebu (ďalej len ÚAM) sem pribudli aj
Líbya a Mauritánia. V našej práci budeme pod pojmom Maghreb chápať iba stredomorské
štáty Maghrebu. Mauritánia okrem podobných francúzskych koloniálnych skúseností
s Tuniskom, Marokom a Alžírskom, nemá toľko spoločného s Maghrebom. Geograficky skôr
spadá pod región Sahel a ocitla sa v ÚpS hlavne vďaka Francúzku. Aj keď Líbya mala
koloniálnu minulosť previazanú skôr s Talianskom a jej východná časť Kyrenaika vždy bola
súčasťou Mašreku, spadá viac do južnej dimenzie Európskej únie a s Francúzskom ju spájajú
ekonomické a vojenské väzby.
Samotný pojem Maghreb pochádzajúci z arabského jazyka označuje pojem „západ“
alebo „tam kde Slnko zapadá“. V tejto súvislosti je západom myslený smer najvzdialenejšieho
územia, kde sa šíril Islam ešte v 7. storočí. Opačný pól voči Maghrebu predstavuje Mašrek
2
3
Južný Sudán je posledným novým štátom, ktorý vstúpil v r. 2011.
napr. mandát na vyslanie inšpekcie s cieľom zlikvidovať chemické zbrane v Sýrii udelený v októbri 2013
14
alebo „miesto, kde Slnko vychádza“. Pre zaujímavosť možno spomenúť, že prevažná časť
Maghrebu sa prekrýva s rozľahlým územím tzv. „Tamazgha“, znamenajúci „zem Berberov“,
ktorý bol spopularizovaný berberskými aktivistami v druhej polovici 20. storočia.4
Integračné snahy sa v samotnom Maghrebe začínali rozvíjať ku koncu studenej vojny.
V roku 1989 došlo k podpísaniu dohody o ÚAM so sídlom v Rabate. Toto integračné
zoskupenie 5 severoafrických štátov (Alžírsko, Líbya, Mauritánia, Maroko a Tunisko) malo
predovšetkým ekonomický charakter, keďže sa členské štáty významnou časťou podieľajú na
tranzite energetických surovín do južnej Európy (Ghiles, 2010). Z dôvodu nezhôd Maroka
s Alžírskom v otázke Západnej Sahary sa nepodarilo zhodnúť na vytvorení rovnakej politickej
platformy. Celková populácia únie sa odhaduje na približne 90 miliónov obyvateľov, pričom v
dôsledku koloniálnych väzieb približne 7 miliónov obyvateľov s maghrebským pôvodom žije
na území Francúzska. V súčasnosti je únia neaktívna, nakoľko sa štáty ešte stále
vysporiadavajú s dôsledkami Arabskej jari.
Už len samotný názov „arabský Maghreb“ vnáša spory do vzájomných vzťahov,
pretože toto územie nie je kultúrne homogénne. Nachádza sa tu totiž početná skupina etnicky
odlišných Berberov a Tuarégov, ktorí sa vymedzujú voči arabskej kultúre. Tvoria pritom
početnú skupinu, roztrúsenú na území viacerých štátov. Ich predstavitelia sa neúspešne
domáhajú zmeny názvu na „Maghrebskú úniu“, ktorú by bolo ochotné akceptovať Maroko
aj Mauritánia (Rafik Abdessalem provoque.., 2012).
Snažíme sa tu poukázať na ďalší z faktorov významne vplývajúci na súdržnosť
a politickú stabilitu regiónu. Práve spomenuté politické nezhody bránia prehĺbeniu
ekonomickej integrácie. ÚpS, ktorej ekonomickým cieľom je vytvorenie zóny voľného
obchodu môže dočasne nahradiť neúspech tejto kooperácie a zlepšiť ekonomické postavenie
štátov Maghrebu a prispieť tým aj k bezpečnostnej stabilizácii. Aby sme pochopili, prečo sa
tieto štáty orientovali predovšetkým na oblasť Stredomoria a Blízky východ, musíme brať do
úvahy ich geografické limity na juhu – pohorie Atlas a púšť Sahara. Zo západu sú zase
ohraničené pobrežím Atlantického oceánu. Z kontinentálneho pohľadu predstavuje Maghreb
zároveň aj deliacu čiaru medzi severnou a tzv. subsaharskou Afrikou. Na druhú stranu od čias
antiky Stredozemné more na severe prestavovalo skôr spojnicu medzi európskym a africkým
4
Berberi predstavujú pomerne rozšírené etnikum roztrúsené. Dlhodobo sa usilujú o zlepšenie postavenia v prevažne
arabských krajinách a v niektorých prípadoch predstavujú aj bezpečnostnú hrozbu pre integritu krajiny. Problémy berberskej
populácie sa najviac za posledné obdobie zviditeľnili najmä vďaka konfliktu v Mali, začatom v januári 2012.
15
kontinentom a bolo centrom obchodu. Obchod bol hlavnou hybnou silou nadväzovania
kontaktov. „Napriek veľkým politickým a kultúrnym rozdielom, stredomorské štáty majú vôľu
spolupracovať“, potvrdzuje Ormanci. Podľa autora je najväčším hendikepom stredomorského
regiónu chýbajúca spoločná regionálna identita. (Ormanci, 2000). Najaktívnejšia spolupráca
preto prebieha na bilaterálnej úrovni.
1.3 Bilaterálne vzťahy
Politická nejednotnosť a nízky stupeň integrácie Maghrebu neumožňuje pristupovať
k celému regiónu rovnako. Francúzsko si preto s každým z týchto štátov vytvorilo špecifické
bilaterálne vzťahy na politickej, ekonomickej, bezpečnostnej či kultúrnej úrovni. Realizované
boli na dvoch úrovniach – priamej so zapojením francúzskej vlády a nepriamej,
prostredníctvom štruktúr EÚ, predovšetkým Asociačných dohôd, EPS a ÚpS. V nasledujúcej
časti sa preto budeme stručne venovať politickým, bezpečnostným a ekonomickým vzťahom
Francúzska s jednotlivými štátmi, a to v širších historických súvislostiach s prihliadnutím na
vnútornú situáciu.
1.3.1 Alžírsko v procese budovania francúzskej koloniálnej ríše
Alžírsko, prevažne púštna krajina, bola od 7. storočia výrazne formovaná arabskou
civilizáciou. Demograficky najsilnejšiu časť tvorí práve pobrežie Stredozemného mora, ktoré
predstavuje strategickú polohu pre rozmach obchodu. Na protiľahlom pobreží mora leží
Francúzsko, ktoré od začiatku 19. storočia najvýznamnejšie ovplyvnilo dnešnú podobu
Alžírska. Francúzska koloniálna expanzia v severnej Afrike úzko súvisí opätovným nárastom
mocenských ambícií po neúspešných napoleonských vojnách a rastúcou industrializáciou
a rozmáhajúcou sa priemyselnou revolúciou v Európe. Júlová monarchia alebo Francúzske
kráľovstvo (1830 – 1848) potrebovalo rozšíriť svoju sféru vplyvu a zároveň nájsť nové
odbytištia pre rastúcu ekonomiku.
Priamy francúzsky vplyv sa začal v roku 1830, kedy začalo vojenské podmaňovanie
celého územia a pričlenenia do koloniálnej sústavy. Domáci odpor sa nepodarilo prelomiť skôr
ako v polovici 19. storočia aj vďaka silnej marockej podpore. Po upevnení koloniálnej správy
sa III. Francúzska republika rozhodla pričleniť alžírske koloniálne departmenty do civilnej
správy francúzskeho Národného zhromaždenia, čím sa dokončil proces úplného začlenenia. Aj
16
vďaka tomu sa množstvo Francúzov začalo sťahovať do týchto oblastí pod rúškom asimilačnej
politiky.
Koniec druhej svetovej vojny znamenal pre Francúzsko značné oslabenie, a preto už
nebolo schopné naďalej udržiavať moc nad svojim koloniálnym impériom. Vlna
nacionalistických protestov prerástla do otvorenej vojny, ktorá vypukla 1. novembra 1954
a viedla k alžírskemu získaniu nezávislosti po ôsmych rokoch krvavých bojov v r. 1962.
Alžírsko sa prihlásilo k značne socialistickej a sekulárnej orientácii. Neschopnosť vyriešiť
alžírsku otázku prispela k prehĺbeniu vnútornej politickej krízy a vyústila do vzniku V.
Francúzskej republiky na čele s generálom Charlesom de Gaullom. So žiadnym iným
severoafrickým štátom Francúzsko nemalo tak hlboké historické, kultúrne, politické
a bezpečnostné väzby ako práve s Alžírskom. Vojna negatívne poznačila vzájomné vzťahy
v nasledujúcom období. Riadne politické vzťahy boli po prvý krát od skončenia nadviazané až
v r. 1975, počas návštevy francúzskeho prezidenta Valéry Giscard d’Estainga. Ekonomické
väzby sa začali posilňovať s nástupom Françoisa Mitterranda, ktorý podpísal dohodu
o obchode so zemným plynom. K znovu živeniu a markantnému zlepšeniu vzájomných
vzťahov došlo až po dlhom období vnútropolitických zmien a zmenách režimu, ktoré
stabilizovalo až zvolenie doteraz úradujúceho prezidenta Abdelaziza Boutefliku v roku 1999
po takmer 11-tich rokoch vnútorných nepokojov v krajine. Bouteflika, značne profrancúzsky
orientovaný politik, sa dostal k moci za pomoci armády, po potlačení nepokojov súvisiacich so
zhoršujúcou sa sociálno-ekonomickou situáciou od roku 1988 spolu s neželaným víťazstvom
fundamentalistickej Islamskej fronty spásy vo voľbách 1992. V krajine bol vyhlásený
výnimočný stav, dávajúci prezidentovi rozšírené právomoci. Pre obyvateľstvo znamenal
značné obmedzenie práva zhromažďovať sa, ako aj viacerých politických slobôd.
V priebehu roku 2003 došlo k významnému stretnutiu najvyšších štátnych
predstaviteľov, počas ktorej Jacques Chirac uskutočnil prvú zahraničnú návštevu práve do
Alžírska. Nový impulz do vzájomných vzťahov bol položený podpísaním Alžírskej deklarácie
pri spomínanej prvej návšteve J. Chiraca a položil tak základy nového partnerstva a užších
vzťahov vo všetkých rovinách. Deklarácia sa odvoláva na výnimočné vzájomné vzťahy
s odkazom na spoločnú minulosť, etablovať novú víziu vzťahov položenú na solidarite,
hodnotách priateľstva a spolupráce (Déclaration d’Alger, 2003). Početnosť návštev
v poslednej dekáde naznačuje skutočnú zmenu vnímania vzájomných vzťahov. Politické
17
zbližovanie sa po občianskej vojne hľadalo len veľmi ťažko. Alžírčania majú ešte stále
v pamäti francúzsku koloniálnu správu. Išlo o dlhodobý strategický proces, motivovaný
predovšetkým potrebou hospodárskeho rastu. Alžírsko sa radí medzi štáty s najväčším
exportom zemného plynu a významným exportom ropy. Vďaka tomu má obyvateľstvo
výrazne lacnejší plyn a benzín, ale v dôsledku klientelistických väzieb a korupcie ostáva
prevažná časť profitu v rukách úzkej elity. Za rok 2010 sa Alžírsko vo vnímaní korupcie
umiestnilo na 105. mieste spomedzi 178 krajín rebríčku Transparecny International.
Nedostatky boli vnímané najmä v oblasti slobody tlače, zhromažďovania sa, dodržiavania
ľudských práv a vymožiteľnosti práva. Dlhodobým problémom bolo pôsobenie teroristickej
skupiny AQMI (Al-Qaïda au Maghreb islamique), odnože celosvetovej skupiny Al-Káida,
predstavujúcej bezpečnostné riziko ako pre Alžírsko tak aj EÚ, najmä susedné Francúzsko.
Vo vzájomných vzťahoch za ekonomicky najúspešnejšie obdobie môžeme považovať
poslednú dekádu, od podpísania Alžírskej deklarácie. Vzájomný obchod sa počas nej viac než
strojnásobil (La France et l’Algérie). Pred vypuknutím Arabskej jari bolo Francúzsko 5.
cieľovou destináciou alžírskeho tovaru. V opačnom smere výmeny tovaru – importu sa
nachádzalo na 2. mieste, hneď po Číne. Na úrovni vzťahov s EÚ bolo Alžírsko previazané
Asociačnou dohodou, ktorá vstúpila do platnosti v r. 2005. Doplnená bola Cestovnou mapu
v r. 2008, kedy sa Alžírsko stalo aj členom ÚpS (ENP Package – Algeria, 2014. Oproti
susednému Tunisku a Maroku sa však zbližovanie s EÚ dialo podstate pomalšie.
1.3.2 Maroko a Tunisko pod patronátom Francúzska
Upevňovanie postavenia v Alžírsku bolo silne previazané s okolitými štátmi. Bez ich
kontroly by nebolo možné zastabilizovať krajinu dostatočne na to, aby mohla byť neskôr
pričlenená k francúzskemu metropolitnému územiu.
Maroko sa dostalo do pozornosti Francúzskeho kráľovstva počas expanzie do Alžírska
začiatkom 19. storočia. K prvým ozbrojeným stretom došlo v roku 1844 v dôsledku marockej
aliancie s vodcom alžírskeho odporu Káderom. Pokorenie Maroka tak nebolo už len otázkou
rozširovania sféry vplyvu v Maghrebe, ale aj kľúčovým momentom pre stabilizovanie
dobytých území v Alžírsku. O podmanenie Maroka sa usilovali taktiež Španieli, ktorí koncom
19. storočia zriadili protektorát na severnom pobreží.
18
Imperiálna politika III. republiky5 mala za cieľ získať pod svoju sféru vplyvu rozsiahlu
časť stredomorského pobrežia, čo zvýšilo citlivosť ostatných európskych mocností, najmä
Nemecka ohľadom tejto otázky. Podpisom „Srdečnej dohody“ (Entente Cordiale) v roku 1904
uznala Veľká Británia francúzskeho nároky v Maroku, čím vyprovokovala Nemecko k reakcii.
Výsledkom boli dve marocké krízy (1905, 1911), odzrkadľujúce rastúce napätie medzi
európskymi mocnosťami na poli imperiálnych politík pred vypuknutím prvej svetovej vojny.
Spor bol ukončený Zmluvou z Fezu (1912), zaručujúcou vznik Francúzskeho protektorátu nad
Marokom až do získania nezávislosti v r. 1956.
K uvoľňovaniu vzťahov a zvýšenej frekvencii návštev začalo dochádzať od polovice
90. rokov 20. storočia. Priateľské vzťahy boli na najvyššej úrovni potvrdené návštevou
marockého kráľa Mohameda VI. v Paríži v r. 2000 na stretnutí s J. Chiracom. Z hľadiska
zahraničnopolitických vzťahov je najpálčivejším problémom Maroka otázka Západnej Sahary6
a preto sa usiluje o získanie podpory Francúzska v riešení tohto problému. Z opačnej strany
francúzska vláda aktívne podporuje proces reforiem a zabezpečenie kontroly migrácie
obyvateľstva marockého pôvodu. Z ekonomického hľadiska bolo v r. 2010 Francúzsko prvým
najdôležitejším obchodným partnerom, investorom aj veriteľom, čo sa týka exportu. Maroko
sa z pohľadu Paríža umiestňuje na druhom mieste spomedzi stredomorských krajín, hneď za
Alžírskom (Relations Franco-marocaines, 2013). V importe tovaru do Maroka sa Francúzsko
umiestnilo na druhej priečke, tesne za Španielskom. Vo vývoji vzťahov s EÚ, urobilo Maroko
najväčší posun spomedzi maghrebských štátov. Po adoptovaní Akčného plánu EPS v r. 2005,
podpísalo už v r. 2008 dohodu o posilnení bilaterálnych vzťahov, povyšujúc vzťahy na úroveň
„pokročilé“. Maroko bolo zo strany Únie pozitívne hodnotené za prehlbovanie politického
dialógu, ktorý v roku 2010 vyústil do vôbec prvého samitu EÚ s arabskou krajinou,
uskutočnenom v Granade. Vzájomnú spoluprácu sa podarilo prehĺbiť aj v otázkach obchodu,
najmä poľnohospodárstva a rybolovu. Nedostatky videla EÚ najmä v realizácii vnútorných
reforiem, predovšetkým súdnictva, garantovania slobody tlače, boji proti korupcii a ochrane
ľudských práv (PEV Rapport de Suivi 2009 – Maroc, 2009). V roku 2010 sa Maroko umiestnilo
5
Tretia Francúzska republika bolo štátne zriadenie republikánskeho typu fungujúce medzi rokmi 1870 až 1940.
Západná Sahara alebo oficiálne Saharská arabská demokratická republika je neuznaný štát vyhlásený v r.1976 frontom
POLISARIO. Nárok na toto územie si robí aj Maroko, čo znemožňuje vysporiadať vzťahy a nastoliť normálny režim
fungovania štátu. Z hľadiska medzinárodných vzťahov ide o tzv. zmrazený konflikt. Spor o štatút Západnej Sahary
komplikuje vzťahy aj so susedným Alžírskom, uznávajúcim právo na sebaurčenie. Podľa marockej strany sa údajne snaží
získať prístup k Atlantickému oceánu.
6
19
na 85. priečke zo 178 krajín v Indexe vnímania korupcie. Novinári však požívali pomerne
širokú nezávislosť tlače v porovnaní so susedmi. Sloboda vyjadrovania sa týkala aj sociálnej a
ekonomickej oblasti. Limitovaná bola iba témami týkajúcimi sa kráľovskej rodiny či Islamu.
Francúzsku epizódu v Tunisku umožnili najmä dve okolnosti, a to víťazstvo Ruska nad
Osmanskou ríšou (1877) a Berlínsky kongres (1878). K definitívnemu rozhodnutiu prišlo na
kongrese, kedy Veľká Británia výmenou za vplyv na Cypre uznala francúzske nároky
v Tunisku, pričom jediné Taliansko malo výhrady, ktoré však boli neúspešné. Upevňovanie
sféry vplyvu v Maghrebe mohlo pokračovať. Tunisko nebola priveľmi dôležitá krajina, mala
však výhodnú polohu v Stredomorí a francúzske ekonomické aktivity tam rástli už od polovice
19. storočia. K pričleneniu do koloniálneho impéria došlo o tri roky neskôr v r. 1881, kedy
„III. republika“ zriadila protektorát fungujúci až do získania úplnej nezávislosti v r. 1956.
Prípad tuniskej okupácie bol odlišný od Alžírska v niekoľkých bodoch. Prvým bodom bola
neochota francúzskeho parlamentu a ľudu rozširovať koloniálnu ríšu v tom období. Na
definitívne rozhodnutie o usporiadaní vzťahov s Tuniskom zvonku tlačilo Nemecko a Británia,
pretože Taliansko malo tiež záujem o tuniské teritórium. Druhým bodom bol fakt, že
„Francúzsko nechcelo pokoriť Tunisko, chcelo iba aby sa zmesou okolností nedostalo pod iný
zahraničný vplyv a neohrozovalo tak záujmy v Alžírsku“ (Rivière, 1887). V tomto bode
nájdeme podobnosť s marockou kolonizáciou. Hlavným dôvodom v tomto prípade nebol len
odpor domácich elít ale aj neprimeraná nákladnosť pre štátny rozpočet. Predsa len nebolo
Tunisko natoľko ekonomicky rentabilné, aby ho Francúzsko plne integrovalo (Rivière, 1887).
Vzájomné vzťahy boli v posledných dekádach zosobňované postavou Zine El-Abidine Ben
Alího, exprezidenta Tuniska, úradujúceho od r. 1987. Nepotizmus, korupcia, zlyhávajúci
sociálny systém a znižujúci sa výkon hospodárstva sprevádzaný zrušením dotácii na potraviny
destabilizovali režim predošlého autoritárskeho prezidenta Bourghuibu a vyvolal politickú
krízu v krajine. Ben Alí, stabilizoval moc, zrekudoval vplyv islamistických skupín a započal
sériu liberálnych reforiem. Tunisko bolo dávané nekriticky a bez znalostí realít za príklad
najumiernenejšej a najliberálnejšej arabskej krajiny. Zmanipulovaná prezidentská kampaň
v roku 2009 potvrdila po piaty krát víťazstvo Alího, pričom poukázala najmä na zhoršujúci sa
stav opozičných médií, novinárov, blogerov a pod. Môžeme tvrdiť, že Francúzsko bolo tichým
spojencom tuniského prísneho režimu, vďaka výhodným ekonomickým väzbám. Taktiež
20
možno spomenúť, že niektorí vrcholní francúzski predstavitelia majú svoje korene práve
v Tunisku a za vlády Ben Alího udržiavali aj úzke osobné a obchodné styky s vysokými
predstaviteľmi.
Z
ekonomického hľadiska bolo Francúzsko
ešte v r. 2010 prvým
najdôležitejším zahranično-obchodným partnerom tak ako v importe, ako aj v exporte.
Bilaterálne vzťahy s EÚ sa držali do r. 2010 na všeobecne pozitívnej úrovni. Aj vďaka silnej
spolupráci Tunisko prijalo najväčší objem finančnej pomoci cez politiku susedstva. Vďačí
tomu za to, že ako prvý stredomorský štát podpísalo asociačnú dohodu (1995) a vstúpilo do
zóny voľného obchodu s EÚ (2008). Pokroky boli zaznamenané aj v oblasti kontroly
nelegálnej migrácie smerom do EÚ, zavedením prísnejších kontrol a mechanizmov.
Nedostatky sa prejavovali najmä v oblasti právneho štátu, vládnutia a ľudských práv (PEV
Rapport de suivi 2009 – Tunisie, 2009). Hoci Ben Alího okruh držal v rukách monopol
v rôznych odvetviach ekonomiky, v indexe vnímania korupcie Transparecny International sa
za r. 2010 dostali na 59. priečku zo 178 štátov. Podľa správy Freedomhouse, malo Tunisko
jedno z najhorších mediálnych prostredí na svete. Tunisko bolo často označované za príklad
nasledovania ostatnými arabskými krajinami, čo sa týka práv žien. Požívali pomerne rozsiahle
sociálne a práve slobody oproti väčšine ostatných štátov regiónu, prinajmenšom navonok,
resp. vo väčších aglomeráciách. V roku 2008 dokonca Tunisko ratifikovalo Opčný protokol
OSN k Dohode o odstránení všetkých foriem diskriminácie voči ženám. (Freedom in the
world – Tunisia, 2011).
1.3.3 Komplikované väzby s Líbyou
Historický vývoj Líbye je veľmi podobný marockému, alžírskemu či tuniskému.
Pôvodne súčasť islamskej ríše, bola od 16. storočia začlenená do Osmanskej ríše až po jej
úpadok koncom 19. storočia. Vtedy na scénu nastúpilo Taliansko, jeho severný sused, ktoré si
kládlo svoje koloniálne nároky na túto časť Afriky. Koniec druhej svetovej vojny priniesol
oslobodenie sa spod talianskej nadvlády a rozdelenie pôvodných 3 provincií medzi Veľkú
Britániu a Francúzsko. Správa Francúzska nad provinciou Fezzan netrvala dlhšie ako 4 roky
(1947 – 1951), nakoľko vďaka Británii sa podarilo zjednotiť provincie a otvoriť cestu vzniku
Spojenému kráľovstvu Líbye, čím sa stala prvým nezávislým štátom v Maghrebe. Zmena
nastala v r. 1969, kedy sa do čela štátu dostal plukovník Muammar Kaddáfi po štátnom
prevrate. Kaddáfiho režim sa vyznačoval šírením myšlienky panarabizmu a špecifickej formy
21
socializmu zvanej džamahíria („vláda más“). Negatívom v očiach západných liberálnych
demokracií bola jeho podpora nacionalistických, národno-oslobodzovacích a antikoloniálnych,
ale aj polovojenských, či teroristických skupín naprieč celým svetom. Taktiež od nastolenia
vlády vojensky provokoval susedné štáty, čo vyústilo až do tzv. líbyjsko-čadského konfliktu,
sporadických bojov prebiehajúcich medzi rokmi 1978 – 1987. V tomto období sa Kaddáfi
dostal aj do nemilosti francúzskej vlády, ktorá sa postavila na odpor a intervenovala
v prospech čadskej vlády. Francúzsko totižto nemohlo dopustiť stratu vplyvu v regióne. Pod
americkým tlakom prijaté obvinenie Líbye z atentátu na lietadlo PanAm nad Lockerbiem,
viedlo až k uvaleniu embarga OSN trvajúceho počas celých 90-tych rokov až do r. 2004.
K náprave vzťahov s vonkajším svetom došlo po ukončení programu vývoja zbraní
hromadného ničenia a jeho rezistencie voči islamistickým radikálnym skupinám. Vďaka tomu
viaceré krajiny, vrátane Francúzska podpísalo obchodné dohody a dohodli sa na regulácii
nelegálnej migrácie pochádzajúcej zo subsaharskej Afriky. Spolupráca v oblasti boja proti
ilegálnej migrácii do EÚ sa stala zároveň vhodným argumentačným nástrojom pre získavanie
rokovacích výhod, negociačných ústupkov a prísľubov technickej pomoci. Krajina však stále
nedisponovala riadnou ústavou ani volenými reprezentantmi. Od uvoľnenia vzťahov
začiatkom 21. storočia začalo aj postupné zbližovanie s EÚ. Negociácie o rámcovej dohode
boli spustené koncom r. 2008. Nepodarilo sa ich však stihnúť uzavrieť do začiatku Arabskej
jari. Nedostatky boli viditeľné najmä v slabom súdnickom systéme, obmedzovaní politických
práv, slobody tlače a zhromažďovania sa, korupcii a takmer neexistujúcej opozícii voči moci.
Rozsiahla korupcia vo všetkých sektoroch posunula Líbyu v r. 2010 až na 146. miesto
rebríčku Transparecny International.
Bilaterálne
líbyjsko-francúzske
vzťahy
prechádzali
turbulentnými
obdobiami
a normalizácie. Už od počiatkov vlády M. Kaddáfiho francúzska vláda realizovala aktívnu
obchodnú výmenu. Prvými obchodnými artiklami boli najmä zbraňové systémy a vojenská
technika7 (France-Libye, 2013). V politickej rovine boli vzťahy potvrdené Kaddáfiho
návštevou Elyzejského paláca na pozvanie prezidenta Georgesa Pomipidoua v r. 1973. Po
zhoršených vzťahoch Kaddáfi oficiálne opäť pricestoval do Paríža až na pozvanie
exprezidenta N. Sarkozyho v r. 2007. Z ekonomického hľadiska je Líbya dôležitá najmä pre
7
predaj bojových stíhačiek Mirage v počte 100 kusov v rozmedzí rokov 1969 – 1974. Niektorí autori kritizujú francúzsku
vládu za to, že prevažná časť tovaru smerujúceho do Líbye predstavovala práve bojovú techniku. (France-Lybie, 2011)
22
svoje bohaté zásoby ropy a zemného plynu, ktoré predstavujú hlavný zdroj príjmov do štátnej
pokladnice a rovnako sú cenným vývozným artiklom (približne 83% exportu). Po Taliansku
bolo Francúzsko druhým najdôležitejším exportným cieľom v zahraničnom obchode k roku
2010. V dovoze sa nachádzalo už na menej významnej 9. priečke.
1. 4 Francúzska diplomacia pred vypuknutím Arabskej jari
Francúzske pôsobenie v arabskom svete má svoje historické korene. Naprieč celým
regiónom severnej Afriky a Stredného východu disponujú ekonomickými, vojenskými,
politickými či kultúrnymi väzbami. Na domácej pôde treba podotknúť, že takmer 1/3
spomedzi všetkých imigrantov pochádzala v roku 2010 z Maghrebu. Tento fakt zohral
dôležitú rolu aj pri formovaní postoja voči arabským štátom počas kulminácie Arabskej jari.
Väčšina moslimov žijúcich vo Francúzsku predstavuje slabšie ekonomické triedy a mnoho
mladých sa začalo prikláňať k radikálnejším verziám politického Islamu. Prirodzene to
vyvolalo politickú reakciu či zo strany xenofóbnych skupín krajnej pravice a v menšej miere
zástancov sekularizmu, najmä na ľavom spektre. Téma ilegálnej imigrácie predstavuje v celej
EÚ serióznu výzvu pre bezpečnosť a stabilitu. V samotných počiatkoch susedskej politiky EÚ
sa apelovalo na reguláciu neželanej migrácie, a ako sme mohli vidieť, kontrola hraníc bola
silným argumentom v rukách severoafrických diktátorov. Bezpečnosť EÚ je neoddeliteľná od
bezpečnosti svojich blízkych susedov. Stredomorie predstavuje nielen migračnú trasu pre
severnú Afriku, ale aj celý subsaharský región. Vnútorná nestabilita, vojny, konflikty,
humanitárna kríza a pod. sú hlavnými motívmi masového ilegálneho presunu obyvateľstva.
S nárastom záujmu Číny a Spojených štátov amerických o Stredozemný región od
začiatku 21. storočia, vzrastala aj aktivita francúzskej diplomacie, zameraná na kľúčové
otázky ako izraelsko-palestínsky konflikt, konflikt na území Západnej Sahary, energetická
bezpečnosť, otázky migrácie, terorizmu a pašeráctva. O prehodnotenie vzťahov s Arabmi
a obnovenie postavenia v regióne sa opätovne začal usilovať J. Chirac. Rovnako stál aj za
spomínanou iniciatívou Barcelonského procesu. Okrem moderného a multikulturálneho
Francúzska ponúkal aj alternatívnu víziu sveta, postavenú na multipolarizme, ktorá by
konkurovala americkému líderstvu (Shurkin, 2003). Osoba prezidenta má vo francúzskom
politickom systéme špecifické postavenie so silnými kompetenciami aj v rámci zahraničnej
politiky, vďaka čomu býva označovaný ako semi-prezidentský systém. Preto budeme ďalej
v práci prelínať vedenie zahraničnej politiky vnímané z pozície osoby prezidenta, ako aj
23
v mene oficiálnej vonkajšej štátnej politiky. Na rozhodnutia podmienené samotnou osobou
prezidenta upozorníme. Samotná línia zahraničnej politiky od čias de Gaulla je
charakteristická kontinuitou pri stanovovaní prostriedkov a dosahovaní cieľov. Úpravy kurzu
sa dejú zväčša na domácej pôde alebo akcentovaním niektorej z priorít, v závislosti od
osobnosti prezidenta.
Špecifickú črtu do francúzsko-arabských vzťahov vniesol predchodca súčasného
prezidenta F. Hollanda, Nicolas Sarkozy. Už v období pred nástupom k moci bol známy
svojimi prodemokratickými názormi a podporovateľom šírenia západných hodnôt a ľudských
práv, ale taktiež ako neskrývaný podporovateľ sionizmu a židovstva. V praxi francúzska
diplomacia taktiež svojim dielom podporovala autoritárne režimy na severe Afriky, hľadiac na
krátkodobé záujmy, bez veľkého akcentu na demokraciu a ľudské práva. Zámerom novej
zahraničnej politiky na čele so Sarkozym bolo oživiť oslabujúcu a regionálnu pozíciu lídra
v Stredomorí. Okrem iného to prezentoval už vo svojich prvých prejavoch vo funkcii, kde si
za cieľ stanovil redefiníciu vzťahov s Afrikou a Blízkym východom. Neskôr však uvidíme
obrat v jeho rétorike a činoch v spojitosti s prepuknutím Arabskej jari.
Ešte v čase pôsobenia na poste ministra vnútra často prezentoval svoju hlbokú averziu
voči politickému Islamu. Neodradilo ho to však od pragmatického prehlbovania vzťahov so
Saudskou Arábiou. V Sarkozyho diplomacii voči regiónu MENA dominovala najmä
ekonomická rovina, pričom sa usiloval o posilnenie postavenia francúzskych spoločností.
Vďaka koloniálnej minulosti tu majú silné postavenie spoločnosti ako Veolia, Total, Suez,
Alsthom či zbrojársky koncern EADS. Druhou črtou bola nekonzistentná a prípad od prípadu
vedená zahraničná politika. Napríklad neváhal oživiť kontakty s plk. Kaddáfim, po tom, čo
zrušil program výroby zbraní hromadného ničenia a ponúkol mu politickú a ekonomickú
spoluprácu (týkala sa hlavne vojenskej techniky). Ďalším motívom pre nadviazanie vzťahov
bola aj štedrá finančná podpora Sarkozyho prezidentskej kampane zo strany Kaddáfiho, ktorá
vyšla na povrch po intervencii. Navzájom sa navštívili vo svojich hlavných mestách v roku
2007, krátko po nástupe do funkcie. Na otázku kritikov ohľadom obchodu so zbraňami
reagoval so slovami, či ho budú viniť za to, že našiel prácu a trhy pre francúzskych
robotníkov. Napriek otvorenému prístupu však precenil svoje sily a nedokázal vyťažiť
maximum z ponúknutého partnerstva (Mikail, 2013). Priateľské osobné vzťahy udržiaval aj
s vrcholnými predstaviteľmi Tuniska, Egyptu a Maroka. Výmenou za to získavali títo
24
autoritárni lídri legitimizáciu ich moci zvonku a upevnenie postavenia. Mimo ekonomických
dôvodov za tým všetkým možno hľadať aj snahu o vytvorenie vhodných podmienok pre
projekt ÚpS.
Sarkozyho kroky smerom k oživeniu stagnujúceho barcelonského procesu prostredníctvom
ÚpS boli považované za príliš unilaterálne, v snahe dať mediteránnemu regiónu francúzsku
pečať (Mikail, 2013). Hlásal, že jedným z jeho osobných cieľov v regióne bolo predstavovať
zjednotiteľa Stredomoria. Ako sa dalo čakať, reakcia bola vnímaná zo strany partnerov
negatívne, najmä čo sa týka Nemecka, ktoré volalo po multilaterálnom postupe v mene EÚ.
Výsledkom tohto prístupu bolo, že sa zapojili do projektu všetky členské štáty únie a všetky
štáty obmývané stredomorským morom spolu s Mauritániou, s výnimkou Líbye. Kritici
vyčítali aj nedostatočný rozmer ľudských práv pri presadzovaní cieľov ÚpS. Pritom pred
zvolením hlásal, že chce byť „ľudskoprávnym prezidentom“. Taktiež neváhal tvrdiť, že neverí
v realpolitiku, ktorá núti ľudí vzdať sa hodnôt (Nicolas Sarkozy, Congrès de l'UMP, 2007).
Napriek tomu, že mala byť zameraná na posilnenie euro-stredomorských vzťahov, ÚpS
zvýraznila slabosti ako Francúzska, tak aj EÚ. Sarkozyho kritici mu ďalej vyčítali najmä
oportunistický postoj pri kolaborovaní s autoritárnymi režimami (vedenie dvojstranných
rokovaní, návštev s hlavami štátov Stredomoria), hľadiac na národné politicko-ekonomické
záujmy krajiny, bez skutočného humanitárneho ducha a konzistentného etického prístupu,
ktorý hlásal vo svojich prejavoch. Ako uvádza Mikail: „Únia pre Stredomorie bola kritikmi
vnímaná nie ako Európsky alebo euro-stredomorský projekt, ale ako francúzsky,
„Sarkoziánsky“ pokus na inštitucionalizáciu francúzskej dominancie v euro-stredomorskej
agende“ (Mikail, 2013, s.4). Aj preto, žiadna zo zúčastnených strán nevyjadrila plnú podporu
tomuto projektu.
Z hľadiska bezpečnostnej roviny môžeme označiť reintegráciu do spoločného velenia
NATO v r. 2009 za významný krok a dodržanie predvolebného sľubu. Sarkozy tým zhmotnil
dlhoročné diskusie o prehodnotení postoja voči Aliancii, ktorý započal Chirac počas vojny na
Balkáne. Uvedomoval si nové usporiadanie síl v Európe a vo svete po skončení Studenej
vojny. Gaullistický postoj národnej hrdosti, nezávislosti a istého anti-amerikanizmu
nasmeroval k efektívnejšiemu multipolarizmu spolu s ambíciou o vybudovanie silnejšej
európskej vojenskej architektúry. Bolo to práve Francúzsko, ktoré bolo vždy hlavným
iniciátorom vybudovania vlastnej európskej obrany, nezávislej od NATO. Washington si zase
25
taktiež uvedomoval, že Francúzsko je jedna z mála krajín v Európe schopná pôsobiť aj vo
vzdialenejších dejiskách sveta a bolo by silným prínosom pre NATO. Sarkozymu sa podarilo
prekonať tieto obavy zo snahy o marginalizáciu NATO prostredníctvom budovania spoločnej
európskej obrany práve opačnou predstavou o posilnení kapacít aliancie (Belkin, 2011).
Neskôr aj samotní americkí predstavitelia uznali, že francúzska integrácia môže byť úsilím
o doplnenie, nie nahradenie NATO európskou obranou. „Každý francúzsky krok smerom
k zlepšeniu súdržnosti a efektívnosti NATO skôr či neskôr povedie k prínosu pre európsku
obranu, v pojmoch kapacít, interoperability a schopnosti nasadenia“ (Michel, 2009). Integrácia
do velenia NATO nakoniec ponúkla Parížu lepšie využitie kapacít aliancie počas intervencie
v Líbyi ako aj multilaterálnu záštitu.
Môžeme konštatovať, že na pobreží severnej Afriky ležia vitálne záujmy Francúzska,
či už z politického, bezpečnostného, ekonomického alebo kultúrneho hľadiska, pre mocenské
postavenie v svetovom politickom systéme. Postupne sa vyvíjali v odlišných érach
kolonializmu, neskôr post-kolonializmu a dnes v ére globalizácie. Francúzsko sa stále cíti ako
aktér svetového významu s celosvetovými ambíciami a osobitným poslaním šírenia hodnôt ich
ponímania ľudských práv a humanistických ideálov. Určité zmeny do doterajšieho
usporiadania vzťahov priniesla Arabská jar, ktorá otvorila priestor pre francúzskych
prezidentov revidovať pozície voči jednotlivým krajinám.
26
2. Vývoj v Maghrebe - od postkolonializmu k Arabskej jari
Pod pojmom Arabská jar môžeme vo všeobecnosti chápať „vlnu rozsiahlych protestov,
civilných nepokojov a povstaní, ktoré prebiehajú vo väčšina arabských štátov od r. 2010 až do
súčasnosti“ (Kredatus, 2012). Treba podčiarknuť práve aktuálnosť témy a skutočnosť, že ešte
dnes sme svedkami priebehu a dôsledkov Arabskej jari a neočakávame v blízkej budúcnosti
ukončenie tohto javu. Od ostatných revolúcií v arabskom svete sa táto odlišuje svojou
geografickou rozľahlosťou a simultánnosťou.
2.1 Udalosti Arabskej jari
Tunisko, považované za stabilnú a prosperujúcu krajinu v regióne bolo paradoxne
spúšťačom dramatických zmien severoafrického regiónu. Dňa 17. decembra 2010 sa mladý
predavač Mohamed Bouazizi zapísal do dejín, keď sa po zhabaní jeho stánku, na ktoré síce
nemal povolenie, podpálil na ulici. Bouaziziho akt sa oficiálne považuje za počiatočný bod
doteraz trvajúcej Arabskej jari. V období pomerne vysokej nezamestnanosti mladých
a nedávneho odhalenia tzv. „Wikileaks“ obsahujúcich americkú kritiku tuniského režimu
nebolo treba veľa, aby stovky mladých ľudí vyšli do ulíc (Borger, 2010). V krajine sa začali
nevídané protesty a demonštrácie, nemajúce obdobu za posledných niekoľko desiatok rokov.
Po pretrvávajúcich protestoch vystúpil prezident s prejavom na upokojenie situácie, obvinil
západné média z manipulácie násilia a poškodzovania imidžu krajiny, prisľúbil zvýšenie
pracovných miest a zároveň varoval pred tvrdým postupom voči radikálnym protestujúcim.
Začiatkom roku 2011 iskra protestov preskočila na susediace Alžírsko. Mladí
nezamestnaní vyšli do ulíc protestovať proti rastúcim cenám jedla a nezamestnanosti. Zníženie
daní na potraviny, čo bývala štandardná reakcia vlády tentoraz davy neupokojila. Násilnosti
eskalovali po samoupálení mladého nezamestnaného Alžírčana dňa 13. januára 2011,
inšpirovaného M. Bouazizim (Black, 2011a). Nepokoje v Tunisku rovnako naberali spád
a začali sa objavovať viaceré obete. Situácia sa vyhrotila vyhlásením núdzového stavu
s dovoleným použitím ostrých nábojov. Nakoniec po 23 rokoch vlády bol prezident Zine alAbidine Ben Ali, jeden z najrepresívnejších prezidentov arabského sveta, nútený odísť do
exilu v Saudskej Arábii. Víťazstvo protestujúcich a opozície šokovalo arabský svet.
Znamenalo prelomový precedens v regióne bohatom na autoritárnych lídrov, zvýšenie
27
sebavedomia opozičných elementov a najmä hrozbu prelievania protestov do susediacich
štátov. Viacerí lídri vyjadrovali obavy nad poučeniami z tuniského prípadu. Naproti tomu
opoziční aktivisti povzbudzovali k protivládnym výstupom, inšpirovaní rýchlym pádom
režimu, ktorý bol iba pred pár týždňami považovaný za neochvejný. Krátko na to sa objavili
správy z protestov v Líbyi. Duch protestov sa medzitým rozšíril na Blízky a Stredný východ.
Mubarakov pád posilnil nádeje protestujúcich takmer vo všetkých arabských štátoch.
Predovšetkým Alžírsko na čele s prezidentom Abdelazizom Bouteflikom sa cítilo ohrozené,
nachádzajúc u seba podobné problémové systematické črty aké boli v Tunisku a Egypte.
Reakcia na zvyšujúci sa počet demonštrantov vyvolala znepokojenie. Bol vyhlásený zákaz
protestov a posilnenie bezpečnostných zložiek. V susednom Maroku sa koncom februára
rovnako uskutočnil sled prodemokratických protestov, avšak prevažne mierumilovného
charakteru s ojedinelými výtržnosťami pripisovanými zlodejom a chuligánom.
Pozornosť Arabskej jari sa s vypuknutím protestov v druhom najväčšom meste a bašte
opozície Bengházi, začína presúvať do Líbye. Po tom, čo dňa 16. februára vyšli do ulíc tisíce
protestujúcich v Bengházi, sa spustila protireakcia zo strany prívržencov plk. Kaddáfiho. Hoci
vláda prerušila vysielanie, protestujúci využívali sociálne siete ako Facebook a Twitter na
informovanie o vývoji situácie a mobilizácie k demonštráciám. Podobne tomu bolo v prípade
ostatných štátov. Vysoká penetrácia internetu a telekomunikačných sietí pôsobila ako
katalyzátor šírenia a organizovania protestov, keďže bežne masové komunikačné prostriedky
boli obmedzované vládou. Začalo sa hovoriť aj o tzv. „twitterovej revolúcii“.
Líbya sa rozdelila na dva tábory – opozícia v Bengházi a lojalisti v Tripolise, hlavnom
meste. Spočiatku pokojní demonštranti čím ďalej tým viac začali pociťovať tvrdý odpor,
najmä kvôli provokatérom eskalujúcim situáciu a počet obetí na životoch začal rapídne
narastať. Podľa pozorovateľov štruktúra protestujúcich bola zložená prevažne zo skupiniek
platených provokatérov, zmanipulovaných tínedžerov a najmä stoviek islamských teroristov
navrátivších sa z Afganistanu spolu s málopočetnými intelektuálnymi odporcami Kaddáfiho
zo Západu. Tí však boli čoskoro vytlačení Al-Káidou stranou a umlčaní.
Kaddáfi sa snažil varovať Európu, že usadenie teroristických skupín Al-Káidy v Líbyi
môže predstavovať vážnu bezpečnostnú hrozbu pre región. Prítomnosť Al-Káidy bola
dokonca potvrdená aj zo strany rebelov (Libyan rebel commander..., 2011). V Bengházi bola
napr. potvrdená prítomnosť známeho vodcu Al-Káidy Abdelhakima Al-Hasadiho, ktorý má za
28
sebou džihadistickú minulosť a bojoval v mnohých krajinách vrátane Iraku a Afganistanu
(Libyan leader Muammar..., 2011). Z dostupných zdrojov a Wikileaks je možné tvrdiť, že
USA vedelo o silnej prítomnosti členov Al-Káidy, ktorý sa často zúčastňovali zahraničných
akcií v Iraku a Afganistane na podporu celosvetového džihádizmu a prezentovali antiamerické postoje. Väčšina z nich bola lokalizovaná práve v severovýchodnej časti Líbye, tam
kde vypukli nepokoje. V správach západných protiteroristických buniek sa dokonca objavili
tvrdenia o tom, že Al-Káida posiela svojich bojovníkov do Líbye (Cockburn, 2011).
Kaddáfi vyhlásil vojnu povstalcom a obvinil západ z „kolonizačného prevratu“ v snahe
získať ropu. Potvrdzovali to aj jeho slová: „Umriem nakoniec ako martýr, musím ostať
a vzdorovať. Muammar je líder revolúcie až na koniec vekov“ (Black, 2011b). Obviňoval
USA, Britániu a Francúzsko z plánov na získanie líbyjskej ropy a bohatstva za pomoci tých,
ktorých nazýval „zradcovia“. V pozadí konfliktu videl skupiny z Afganistanu, Egyptu
a Alžírska.
Medzinárodné spoločenstvo aj tak rázne odsúdilo jeho kroky. Európsky lídri odmietali
konšpiračné tvrdenia o pokuse o zvrhnutie Kaddáfiho, či vyzbrojovanie protestujúcich. Do
konca februára opozícia získala kontrolu nad Bengházi a niektorými ďalšími mestami, časť
armády sa pridala na stranu opozície, EÚ zaviedla embargo na zbrane a cestovanie, zmrazila
účty vládnych predstaviteľov a medzinárodné spoločenstvo jednohlasne žiadalo odstúpenie
líbyjského diktátora. Spomedzi európskych štátov sa najviac angažovala Veľká Británia,
otvorene uvažujúca o zavedení bezletovej zóny. Striedme reakcie prejavoval dlhoročný
spojenec a niekdajší koloniálny vládca – Taliansko, majúce značné investície a najdôležitejší
importér líbyjskej ropy a plynu. Prekvapujúca bola tiež striedma reakcia Nemecka, ktorá
importovala približne 10% líbyjskej ropy.
Začiatkom marca vypukla riadna občianska vojna s frontovou líniou medzi mestami
Tripolis a Bengházi. Opozícia medzičasom sformovala Líbyjskú prechodnú národnú radu,
považovanú za jediného reprezentanta líbyjského ľudu. Nerozhodné konanie NATO a EÚ
využil Kaddáfi vo svoj prospech a zatlačil opozíciu ďalej od hlavného mesta. Taktiež ponúkol
priestor na národný dialóg a amnestiu, ktorú však opozícia tvrdo odmietala. Približne
v polovici marca vydala Liga arabských štátov historicky bezprecedentné rozhodnutie
podporujúce vytvorenie bezletovej zóny pod mandátom OSN a prerušila členstvo Líbye v nej.
Ani núdzový summit EÚ nepreniesol konkrétne riešenie, hoci Francúzsko a Veľká Británia
29
vyvíjali tlak na zavedenie bezletovej zóny. Rozhodnutie prišlo až po tom, čo sa lojalistické
jednotky priblížili nebezpečne blízko bašte opozície, Bengházi.
Zlomový bod nastal 18. marca 2011, kedy 108 z 15 členov Bezpečnostnej rady OSN
schválilo rezolúciu č. 1973, dovoľujúcu „všetky potrebné opatrenia na ochranu civilistov pred
útokmi“, a to predovšetkým v Bengházi. Hlasovania sa zdržali Čína, Rusko, Nemecko,
Brazília a India. Z hľadiska medzinárodného práva sa rezolúcia odvolávala na nový princíp
zavedený v roku 2005 – „zodpovednosť ochraňovať“. Tento princíp OSN zaväzuje vlády
k zodpovednosti ochraňovať svojich obyvateľov voči vojnovým zločinom, zločinom proti
ľudskosti a genocíde. Ak tak neurobia, medzinárodné spoločenstvo uznáva svoje právo to
vykonať namiesto nich. Tento princíp však neobsahuje prísny výklad povinnosti ako sa majú
správať, ale skôr konať v zmysle zodpovednosti za reagovanie na situáciu. Vôbec po prvýkrát
bol aplikovaný tento princíp na konflikt v Líbyi. V Kaddáfiho neprospech hrala neobozretná
rétorika hrozby masakrov na civilnom obyvateľstve. Jeho prejav vyzývajúci: „Opustite svoje
domovy a zaútočte na nich v ich brlohoch...Od zajtra budú kordóny zrušené, choďte a bojujte
s nimi“, ktorom sľuboval lov na oponentov režimu, čistenie „domu po dome“ a „kúsok po
kúsku“ bol svetovými lídrami interpretovaný ako podnecovanie genocídy. Bývalý líbyjský
veľvyslanec pri OSN Ibrahim Dabbashi sa vyjadril priamo, že podľa neho „začala genocída
v Líbyi“ (Gaddafi speech..., 2011), (EU prepares for worst..., 2011) Rétorika genocídy zohrala
svoju dôležitú úlohu v kruciálnom bode, kedy sa kaddáfiho oddiely priblížili blízko Bengházi.
Evokovala humanitárne katastrofy v Rwande, Sudáne, Darfúre a pod. Neexistovali však
presné dôkazy o páchaní genocídy v širokom rozsahu a nebolo možné identifikovať
jednoznačne telá mŕtvol, ktoré boli prezentované v médiách.
Mandát OSN bol určený výhradne na ochranu civilistov v obliehaných mestách.
Rezolúcia vylučovala rozmiestnenie jednotiek na území Líbye9. Oficiálne sa začala vojenská
operácia Úsvit Odysey s dominantou rolou USA, Francúzska a Veľkej Británie. Kaddáfi
reagoval vyhlásením práva na sebaobranu podľa článku 51 Charty OSN, otvoril muničné
sklady pre všetkých svojich podporovateľov a vyhlásil Stredomorie a severnú Afriku za
bojovú zónu.
8
Medzi 10 štátmi schvaľujúcimi rezolúciu boli: Bosna a Hercegovina, Kolumbia, Francúzsko, Veľká Británia, Spojené štáty,
Južná Afrika, Gabon, Libanon, Nigéria a Portugalsko.
9
Security Council SC/10200
30
Koncom marca prišlo k dôležitej zmene, kedy bolo oznámené predanie velenia
operácie čisto do rúk NATO. Misia bola odteraz vedená pod názvom „Zjednotený ochranca“
(Unified Protector). Prebiehajúca občianska vojna sa začínala dostávať do slepej uličky. Slabo
vyzbrojení, s nedostatočným tréningom a skúsenosťami z vedenia vojny, rebeli neboli schopní
udržať novo dobyté mestá okrem Bengházi. Z vojenského hľadiska bol „považovaný záväzok
lídrov zapojiť sa iba do samotných leteckých úderov počas limitovaného obdobia bol skôr
čisto politickým než vojenským rozhodnutím“. Z minulých skúseností bolo jasné, že
nasadenie iba vzdušnej sily nebude dostatočne efektívne. Urobiť niečo, urobiť čokoľvek, nie je
vojenská stratégia, konštatuje Chesterman. (Chersterman, 2001).
Katalyzátorom zrýchlenia priebehu misie bolo nasadenie britských a francúzskych
bojových helikoptér. Tie boli účinnejšie pri eliminovaní ťažko dostupných pozícií líbyjskej
armády. Štrnásť členských štátov NATO (USA, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko,
Kanada, Nórsko, Dánsko, Taliansko, Bulharsko, Grécko, Holandsko, Rumunsko, Španielsko a
Turecko) spolu s Jordánskom, Katarom, Švédskom a Spojenými arabskými emirátmi,
zapojených do misie neustále stupňovalo letecké operácie proti jednotkám verným
Kaddáfimu, čím umožňovali urýchlený postup opozičných jednotiek k hlavnému mestu
s blížiacim sa koncom leta. Francúzsko, ktoré medzičasom ako prvé uznalo prechodnú vládu
požadovalo početnejšiu angažovanosť vo vojenských operáciách, odhodlané Kaddáfiho
zosadiť. Pritom poskytlo najvyšší počet vojenských stíhačiek spomedzi koalície. Opozícii sa
dovtedy podarilo získať uznanie širokého medzinárodného spoločenstva, finančnú podporu
a stala sa legitímnym zástupcom líbyjského ľudu. Je však zrejmé, že bez pomoci koalície by
občianska vojna mala omnoho dlhšie trvanie. Nezanedbateľným faktom však ostávajú aj
mnohé straty na životoch civilného obyvateľstva, spôsobené leteckými náletmi NATO.
Pôvodný zámer misie – ochraňovať civilistov začína byť diskutabilnejší.
Konflikt sa dostal do finálnej fázy dňa 22. augusta, keď opozičné jednotky
vpochodovali do centra Tripolisu. Krátko nato, po 42 rokoch vlády bol plk. Kaddáfi nútený
vzdať sa vlády. Revolučné boje boli zavŕšené 26. augusta presunom dočasnej prechodnej
vlády z Bengházi do Tripolisu. Pozornosť médií upútali v auguste francúzske a britské
špeciálne jednotky, prítomné v blízkosti Sirte, kde lojalisti stále pokračovali v odpore.
Ich údajným cieľom bolo pomáhať pri navádzaní náletov a predávať inštrukcie miestnym
jednotkám (Libya conflict: British and French..., 2011). V tom čase bolo známe, že Kaddáfi sa
31
môže pohybovať v blízkosti jeho rodného mesta – Sirte. Netrvalo dlho a Kaddáfi bol dolapený
a brutálne popravený opozičnými jednotkami blízko jeho rodného mesta dňa 20. októbra 2011,
po tom, čo bol jeho konvoj napadnutý americkým a francúzskym leteckým zásahom. Spôsob
jeho dolapenia opäť vyvolal pochybnosti v napĺňaní hraníc misie. Jeho smrťou sa ukončila
jedna etapa tohto severoafrického štátu a započala sa dlhá cesta k tranzícii režimu smerom
k neistej budúcnosti.
Približne sedem mesiacov trvajúca operácia pod velením NATO bola oficiálne
ukončená 31.októbra 2011, považovaná slovami generálneho tajomníka A.F. Rasmussena za
„úspešnú kapitolu histórie NATO. “ Sumarizovane bola úspešná kombinácia leteckých
úderov, raketových útokov z mora, použitie bezpilotných dronov s minimálnou účasťou
jednotiek v teréne označená za vzor možných budúcich vojenských intervencií (Nato ends
military..., 2011). Prínos misie pre medzinárodné spoločenstvo opätovne podčiarkol aj
zástupca generálneho tajomníka Alexander Vershbow na návšteve Blízkeho východu v r.
2012: „Minuloročné udalosti v Líbyi ukázali ako veľmi je bezpečnosť krajín v Stredomorskom
regióne teraz prepojená s bezpečnosťou NATO“ (The Military Balance 2013). Odvolával sa
tým nepriamo na koncept kooperatívnej bezpečnosti, ktorý predstavuje kľúčovú rolu
Strategickej koncepcie NATO 2010. Jedinečnosť NATO v porovnaní s ostanými spočíva
podľa Rasmussena v kapacite spustiť a udržať komplexné spoločné operácie spolu s partnermi
v globálnom rozsahu. Lekcia z Líbye poukázala aj na limity európskych vojenských kapacít,
najmä čo sa týka spravodajstva, prieskumu, rozpoznávania a logistiky, kde sa museli spoliehať
predovšetkým na americké zdroje (The Military Balance 2013).
Susedné krajiny Maghrebu - Alžírsko, Maroko a Tunisko sa taktiež potýkali s vnútornými
problémami počas trvania líbyjskej krízy, avšak už v menšej škále a intenzite. Hlavy štátov
Maroka a Alžírska, ktorým sa podarilo stabilizovať situáciu a ponúkli reformy, boli schopné si
udržať moc a potlačiť protesty bez prepuknutia rozsiahlejšieho konfliktu. Tunisko zažívalo
v tomto období politickú krízu nestálej dočasnej vlády a pripravovalo sa na parlamentné voľby
a prechod moci. Do konca roku 2011 nedošlo k žiadnym väčším výbuchom protestov
v žiadnom maghrebskom štáte. Pozornosť sa sústredila najmä na politické zmeny, reformy,
demokratizačný proces, stabilizovanie vnútornej bezpečnostnej situácie, voľby a naštartovanie
ekonomického rastu. Od pádu Alího vlády v Tunisku bolo isté, že táto bezprecedentná vlna
32
revolúcií bude znamenať zásadnú geopolitickú zmenu usporiadania síl v regióne a odrazí sa aj
vo svete. Za naváženejšie hrozby sa v danom nejasnom období považovali:
-
nástup režimov založených na islame a fundamentalizme
-
vzťah nových režimov k Izraelu
-
ohrozenie Európy a ostatného sveta (Kredatus, 2012).
Či sa tieto hrozby stali skutočnosťou, budeme sledovať v nasledovnej kapitole venujúcej sa
post-revolučnému vývoju.
Na záver tejto časti je nutné pripomenúť, že revolučné protesty Arabskej jari neboli
izolovaným javom a rozšírili sa do celého arabského sveta. Pre koherentnosť témy sme
analyzovali situáciu iba vo vybraných štátov Magrebu. Do dnešného dňa prebiehajúca
Arabská jar sa týka aj štátov ako Bahrajn, Egypt, Irán, Irak, Izrael, Jordánsko, Kuvajt,
Libanon, Palestína, Saudská Arábia, Sýria, Spojené Arabské Emiráty a Jemen. Najvypuklejšia
situácia je stále prebiehajúca občianska vojna v Sýrii.
2.2 Príčiny Arabských revolúcií
Aby sme porozumeli tomu, o čo v revolúciách arabského sveta išlo, je potrebné podať
bližší pohľad na pozadie fungovania týchto systémov a ozrejmiť tie základné dynamiky
fungovania štátov, ktoré nám umožnia pochopiť spoločné črty, ktoré umožnili domino efekt a
prelievanie revolúcie z jedného štátu do druhého.
2.2.1 (Ne)úspešná implementácia neoliberálneho konceptu v podmienkach
neopatrimonializmu
Koniec studenej vojny dostal do čela medzinárodnej politiky Spojené štáty americké,
zástancu a šíriteľa neoliberálnej koncepcie ekonomiky do celého sveta. Prorokom tézy
o víťazstve ideológie liberálnej demokracie v globálnom meradle je v prvom rade americký
profesor Francis Fukuyama. V jeho najznámejšom diele Koniec histórie tvrdí, že: „To, čoho
môžeme byť svedkom, nie je iba koniec studenej vojny či prechod určitej periódy povojnovej
histórie, ale koniec histórie ako takej. To znamená, finálny bod ľudskej ideologickej evolúcie
a univerzalizácia západnej liberálnej demokracie ako finálnej formy ľudského vládnutia“
(Fukuyama, 1989). V tomto duchu prebiehali posledné dve dekády, ako aj reformný proces
smerovaný k neoliberálnej ekonomike v regióne Stredomoria a Blízkeho východu. Na tomto
33
mieste si treba položiť otázku, nakoľko boli tieto reformy úspešné a kam smerovali
v podmienkach socialistických autokratických režimov so silným vplyvom náboženskej
ideológie Islamu?
Úvodom začneme s dominantnou črtou väčšiny arabských štátov – náboženským
systémom, Islamom, ktorý je považovaný za nadradený politickej štruktúre. Národné štáty
doteraz predstavovali skôr umelý výtvor človeka, kde najvyššou hodnotou je „Umma“ –
spoločenstvo veriacich. Islam je podľa Koránu predovšetkým zákon. Spoločenstvo veriacich
je hlavným katalyzátorom lojality, a až potom národný štát. Národné štáty pre nich
predstavujú rozhodnutia západných mocností, ktoré nerešpektujú hranice obyvateľov podľa
príslušnosti a tým aj strácajú na svojej legitimite. V porovnaní s antropocentrickým
kresťanstvom je islam skôr teocentrický, riadený Bohom. Charakteristickou črtou štátov je
preto úzka väzba s náboženstvom (Géopolitique du..., 2012). Tieto skutočnosti, ako aj prísne
pravidlá islamského práva – šárí’a nám dávajú značne iný pohľad na chápanie osobnej
slobody, ktorá je nevyhnutná pre fungovanie demokracie a vzťahu k štátu samotnému.
Samotná filozofia neoliberálnej koncepcie predstavuje hnací motor ekonomickej
globalizácie. Je predĺžením tradičnej liberálnej filozofie, ktorá obhajuje oddelenie politiky od
ekonomiky a nezasahovanie vlády do trhu. Tento prístup je založený na 4 princípoch:
ekonomický rast je prvoradý (deregulácia trhov), slobodný obchod prináša prospech všetkým
(komparatívne výhody), vládne výdavky sú zväčša neefektívne a nakoniec redistribúcia
ekonomických statkov (WHO, 2014). Makroekonomické reformy, vedené Svetovou bankou
a Medzinárodným menovým fondom, pod záštitou Washingtonského konsenzu absorbovali aj
arabské vládnuce elity od začiatku 90-tych rokov. Vo všeobecnosti ekonomická liberalizácia
a otvorenie trhov viedli k zvýšeniu životnej úrovne, celkového HDP arabských štátov
a zlepšenia prístupu ku vzdelaniu či zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu sa však ukázali
ako neúčinné pri zvyšovaní prosperity obyvateľstva, rovnomernej distribúcii príjmov,
znižovania chudoby, vyrovnávania rozdielov či poklesu nezamestnanosti a celkovom zlepšení
socioekonomickej štruktúry. Príčiny treba hľadať v systéme fungovania týchto režimov, ale aj
v samotnej ekonomike voľného trhu, ktorá umožňuje v prosperujúcich krajinách Západu
prehlbovať rozdiely medzi majetkom úzkej skupiny superbohatých a rozširujúcou sa skupinou
obyvateľstva vlastniacou čoraz menší podiel na národnom bohatstve. Túto principiálne chybnú
tézu o všemocnosti alebo najlepšieho lieku na ekonomické problémy sveta treba detronizovať,
34
nakoľko pokusy o jej vylepšenie formou zásahu štátu do prerozdeľovania sa až na výnimky
(sociálne bohaté štáty ako Nórsko a Švédsko), ukazujú byť dlhodobo neúčinné.
Štáty Maghrebu, rovnako ako aj mnoho ďalších afrických či arabských štátov hľadalo
spôsob legitimizácie svojej moci na počiatku post-koloniálnej éry. Najčastejšie sa prikláňali
k určitej forme socializmu. Keďže v čase oslobodzovania sa od kolonializmu neexistovali
pevne zakorenené domáce politické inštitúcie a modely fungovania, vytvoril sa neformálny
model
riadenia
politickej
moci
prostredníctvom
úzkych
vzťahov
politickej
elity
s dominantnými biznis elitami. Tento model bol postavený na distribúcii moci pomocou
úzkych klientelistických väzieb. Vláda zákona je v ňom stavaná do úzadia, pretože moc je
v rukách politickej elity. Navyše pyramída väzieb patrón-klient na čele s vládcom, je ďalej
šírená smerom dole, predovšetkým kapitalistickými biznis elitami, čím sa upevňuje tento
neformálny systém moci a oslabuje vláda zákona (Schlumberger, 2008). Príkladom je
prehlásenie bývalého dlhoročného prezidenta Tuniska, Bourghuibu na otázku, ako by opísal
tuniský vládny systém: „Systém? Aký systém? Ja som systém“ (Brown, 1964, s. 41).
Postupom času sa vytvoril systém rodinkárstva, korupcie a vzájomnej závislosti medzi
vládnucou elitou a ekonomickou elitou, ktorý viedol k udržiavaniu autoritárnych režimov pri
moci. „Otvorenie trhov, neviedlo k ekonomickým a politickým reformám, ale skôr upevňovalo
autoritarizmus“ konštatuje egyptská profesorka Nadine Sike. Tvrdí, že celková organizácia
politickej a ekonomickej moci v posledných dvoch dekádach implementovania týchto
neoliberálnych ekonomických reforiem bola manipulovaná a usmernená do rúk vládnucich
elít. O vláde zákona, transparentnosti a dobrom vládnutí v tomto prípade nemožno hovoriť.
Dodáva, že ani západným sponzorom nešlo o presadzovanie spomenutých hodnôt a uspokojili
sa so znižovaním obchodných taríf, otváraniu nových trhov, fiškálnej zodpovednosti,
daňových reforiem, privatizácie, deregulácie a znižovaniu rozpočtových výdavkov (Sike,
2012). Necitlivé presadzovanie tzv. demokratizačných a liberalizačných myšlienok zo Západu,
ktoré sa v arabských podmienkach zmiešal s rastúcim radikálnym islamom, ktorý bol dovtedy
dlhodobo tlmený dovtedajšou mocou, bolo teda jedným z kľúčových faktorov vedúcich
k arabským revolúciám. V centre pozornosti a najviac zasiahnutá bola nižšia vrstva
obyvateľstva, predstavujúca väčšinové obyvateľstvo severoafrických štátov. Neefektívnosť
reforiem v autoritárnom režime sa prejavila nedostatkom diverzifikácie a tvorby pracovných
miest, prehlbovaním sociálnych nerovností, zhoršovaním verejných služieb a pod. K tomu sa
35
pridal vysoký populačný rast, nekontrolovaná urbanizácia spojená s nárastom neistoty
a frustrácie. Nepriaznivý vývoj mal negatívny dopad na meniaci sa sociálny kontrakt medzi
obyvateľstvom a štátom.
2.2.2 Rozpad sociálneho kontraktu
Sociálny kontrakt bol v arabských režimoch postavený na poskytovaní sociálneho
blahobytu, verejných služieb, prídavkov a zamestnania v rozsiahlom štátnom aparáte,
výmenou za obmedzenie politických práv (Behr, 2012). Náhradou arabskej formy socializmu
za nepotický kapitalizmus začala legitimácia arabských režimov upadať. Prejavil sa
zužovaním verejného sektora, čím prišlo veľké množstvo ľudí o prácu, znížili sa príspevky,
obmedzil prístup ku vzdelaniu a najmä sa obmedzil priestor pre vzostupnú spoločenskú
mobilitu, čím sa štátna administratíva dostala do nepriazne a bola príčinou toho stavu.
Dôležitým faktorom, ktorý prispel k narušeniu sociálneho kontraktu bolo rýchlo rastúce
percento populácie vo väčšine arabských krajín.
Pracovný trh podliehajúci neoliberálnym reformám nebol schopný absorbovať čím
ďalej tým viac narastajúce množstvo mladých vzdelaných ľudí a dostával sa do masívneho
rozporu. Nárast nezamestnanosti v poslednej dekáde preto rapídne vzrástol, dosahujúc až 23%
v regióne MENA (ILO, 2010). Vzápätí súkromný sektor nie je schopný zamestnávať
narastajúce počty vysoko kvalifikovanej pracovnej sily, čím vzdelanie pomaly stráca svoju
primárnu úlohu. Nekontrolovaný prudký demografický rast v posledných dekádach má za
príčinu, že takmer polovica populácie maghrebských štátov tvoria ľudia do 25 rokov. Ako
mnohí experti tvrdia, štáty s nadmerným percentom mladého obyvateľstva sú omnoho
náchylnejšie k nepokojom a verejnému násiliu (Urdal, 2006).
36
Graf č. 1 – Nezamestnanosť a vekový priemer v r. 2010
30,00
25,00
Celková nezamestnanosť
20,00
15,00
Nezamestnanosť mladých
(15-25)
10,00
Priemerný vek
5,00
0,00
Maroko
Alžírsko
Tunisko
Líbya
Zdroj: www.ilo.org, www.escwa.un.org
Napriek všeobecným trendom treba poznamenať, že pred začiatkom arabskej jari sa
demografický rast začal spomaľovať (v niektorých štátoch ešte skorej – napr. v Egypte už
v 90. Rokoch minulého storočia), pričom v Maghrebe najvýraznejšie spomedzi MENA
regiónu dokonca aj mierne poklesla nezamestnanosť. Pozitívum tohto vývoja však zatieňuje
fakt, že šlo predovšetkým o prírastok nízko kvalifikovanej pracovnej sily. Stredná vzdelaná
vrstva stále doplácala na zlyhávajúci štátny systém zamestnania. Napokon sa k bezútešnej
situácii mladých nezamestnaných primiešava marginalizácia a to ako ekonomická, tak aj
politická. Vo vyššie opísanom fungovaní politickej moci nie je dostatok uplatnenia a miesta
pre
najpočetnejšiu
nižšiu
vrstvu.
Spolu
tieto
faktory tvoria
mozaiku
základnej
socioekonomickej štruktúry arabských štátov, Maghrebu menovite. Výpočet týchto faktorov
však nie je úplný, keďže každý štát sa potýka s ďalšími špecifickými problémami. Pri pohľade
na postkoloniálny vývoj v jednotlivých krajinách nájdeme zmes vyššie popísaných faktorov
vedúcich až k prepuknutiu arabskej jari.
37
2.2.3 Charakter protestov a externé faktory
Systém postavený na rozsiahlych štátnych dávkach základného tovaru nebol
udržateľný a viedol často k nepokojom. Najrozsiahlejšie sa prejavili v 70-tych, 80-tych rokoch
a začiatkom 21. storočia. Známym sa stal tzv. Čierny október v Alžírsku v roku 198810.
Charakter protestov v maghrebských štátoch bol väčšinou socioekonomickej povahy a dlhú
dobu oddelený od politických požiadaviek na zmenu režimu (Fawzy, Sameh, 2010). Napríklad
medzi rokmi 1998 a 2004 Maroko zažilo 945 protestov proti zlým socioekonomickým
podmienkam a nízkej životnej úrovni (Ottaway, Marina and Amr Hamzawy, 2011). Hoci
masové demonštrácie vytvárali živnú pôdu pre politické zmeny, doteraz bývali úspešne
regulované pomocou zmesi redistribúcie moci a násilia. Jednu z hlavných príčin môžeme
hľadať na pozadí rastu svetových cien potravín a ropy.
Rozdiel v protestoch sprevádzajúcich Arabskú jar spočíval v dvoch faktoroch. Prvým
bol postupný prechod požiadaviek demonštrantov od čisto socioekonomických reforiem
k hlásaniu politických. Nakoľko však reálne požadovala arabská ulica politické požiadavky je
otázne, ako budeme môcť vidieť neskôr. Pozitívnym motorom pre ostatné skupiny boli
príklady úspešnej negociácie odborových zväzov s vládou bez použitia násilia. Naopak
negatívnym boli pritvrdzujúce represívne zložky zasahujúce proti demonštrantom, najmä
potom, ako sa v ich radoch začali násilne prejavovať provokatéri (Sika, 2013). Protesty sa
začali príliš a neadekvátne situácii politizovať až prerástli do výziev na zmenu vládnucich
režimov. Za druhý faktor môžeme považovať pozorovanie, že svet je dnes omnoho viac
ekonomicky integrovaný a previazaný, čím jednotlivé štáty omnoho ťažšie odolávajú
externým šokom (Behr, 2012). Maghrebské štáty sa orientujú predovšetkým na európske trhy
a otvorili sa asociačnými dohodami. Od vypuknutia dlhovej krízy v EÚ sme mohli pozorovať
zhoršenie ekonomickej situácie aj u južných susedov v dôsledku poklesu zahraničných
investícii a exportu. Napriek tomu však s porovnaním s ostatnými arabskými krajinami
úspešnejšie odolávali vonkajším ekonomickým vplyvom. Prudký nárast ropy medzi rokmi
2007-2008 sa priamo odrazil aj na svetovej cene potravín, ktorá dosahovala rekordné úrovne
a vyvolala vlnu protestov.
10
Pouličné nepokojne mladých Alžírčanov, vedúce nepriamo k zmene jednostranného politického systému
a demokratickým reformám. Niekedy býva označovaný aj za prvú Arabskú jar.
38
Graf č. 2 Svetové ceny ropy Brent
Zdroj:http://en.wikipedia.org/wiki/File:Crude_oil_prices_in_dollar_and_euro.png
Ceny základných potravín sa opäť markantne zvýšili a priblížili k rekordným úrovniam
opäť o dva roky neskôr v druhej polovici roku 2010. Odborníci sa však nezhodujú na priamej
spojitosti nárastu cien s prepuknutím masových protestov v celom regióne. Vlády totiž po
prvej kríze značne zvýšili zásoby aj produkciu. Navyše v správe Organizácie pre výživu
a poľnohospodárstvo (FAO) sa dokladá, že domáce ceny potravín sa v Tunisku nedvihli iba
v dôsledku vysokých svetových cien (FAO, 2011).
Okrem socioekonomických faktorov je dôležité vziať do úvahy aj politický kontext
stability moci maghrebských štátov. Vnútornú kohéziu režimu postavenú na autoritárnom
systéme spojenom s neopatrimonializmom sme popísali vyššie. Zahraničnopolitickú asertivitu
arabských štátov podmienili 4 faktory, vedúce k vzostupu arabských štátov a arabského cítenia
od začiatku 70-tych rokov minulého storočia: prvý ropný šok 1973/1974, iránska revolúcia,
uzatvorenie mieru medzi Izraelom a Egyptom a úspešný afganský odboj proti sovietskym
39
jednotkám (Teplík, 2012). Tieto faktory viedli aj k znovu oživeniu islamského
fundamentalizmu a politického islamu. Prvú etapu mierneho nárastu sekularizmu datujeme od
konca 2. svetovej vojny. V druhej etape sa pod vplyvom situácie vzniknutej okupáciou
Afganistanu zo strany ZSSR tento trend minimálne zastavil a zvrátil v prospech rastúcej
islamizácie s priamou podporou Saudskej Arábie, viacerých monarchií na Arabskom
polostrove a Pakistanu, ako aj s nepriamou, ale výraznou podporou USA. Po odchode ZSSR
z Afganistanu sa islamizácia začala jednoznačnejšie presadzovať v národnom, regionálnom a
globálnom meradle. Ďalším impulzom pre ňu bola katastrofa z 11.9.2001 a najmä nesprávne
sformulovaná a realizovaná nasledujúca politika USA a Západu v boji proti islamskému
radikalizmu a terorizmu. Počínajúc týmto obdobím je začiatok doteraz postupujúcej
islamizácie všade prítomný a to nielen v arabsko-islamskom svete, ale aj Európe (Kosovo,
bývalá Juhoslávia, väčšina Balkánu, viaceré oblasti Ruskej federácie, oblasť Kaukazu a
prikaukazka, Francúzsko, Spolková republika Nemecko, Veľká Británia, Švédsko), v Afrike
(najmä oblasti Sahelu a Somálska, Nigérie, Ugandy, Kene, ale aj iných štátoch), v Ázii (od
tradičného ohniska na Filipínach, cez Malajziu, Thajsko, Indonéziu, viaceré oblasti Číny,
indické štáty s moslimským obyvateľstvom, vrátane bývalých stredoázijských republík
ZSSR). Naplno sa tento trend prejavil v silách bojujúcich proti existujúcim režimom
v krajinách arabskej jari, kde prakticky jedinou viditeľnou zmenou je zásadný posun a
upevnenie islamizačných tendencií.
Niektorí odborníci vysvetľujú stabilitu arabských režimov „spoľahnutím sa na vonkajšiu
podporu a legitimizáciu, zapojením do bezpečnostných zväzkov so západnými vládami“
(Diamond, Brumberg, 2003). Výmenou za spoluprácu, politickú a ekonomickú podporu,
západné vlády požadovali riešenie otázok blízkovýchodného mierového procesu, imigrácie,
fundamentalistického islamu či svetovej vojny proti terorizmu (Behr, Berger, 2009). K tomu
ešte z obavy pred ekonomickými a politickými dopadmi zmeny režimov, západní lídri
zatvárali oči pred represívnymi praktikami a poskytovali peniaze na uplácanie disentu. Čo sa
týka politického reformného procesu započatého začiatkom 21. storočia, ktorý priniesol
zmeny ako otvorené voľby, väčšie politické slobody a voľnosť pre opozíciu, zmenil kurz
a vlády brzdili ďalší proces a vracali sa k obmedzovaniu politických slobôd. Tento negatívny
trend však viedol k formovaniu novej opozície a skupín bojujúcich za pokračovanie
započatých reforiem (Behr, 2012). V teórii amerického profesora Samuela Huntingtona
40
nájdeme popis daného javu ako „kráľova dilema“, znamenajúca, že „akonáhľe režim začne
uplatňovať obmedzené politické reformy, dvíha očakávania, ktoré môžu v prípade
pozastavenia viesť v frustrácii“ (Huntington, 1968). Vyššie popísaná systémová dynamika
arabských štátov nám umožňuje lepšie pochopiť čo viedlo tieto krajiny k bezprecedentnej
revolúcii, ktorá svojim rozmerom zaskočila celý svet.
2.3 Analýza francúzskej angažovanosti po vypuknutí Arabskej jari
Dlhoročná história úzkych, spletitých ako aj privilegovaných väzieb Francúzska so
štátmi Maghrebu ho predurčovali, aby v prípade dramatických geopolitických zmien hralo
dominantnú rolu vo svojom južnom susedstve. Potvrdzovali to aj Sarkozyho spomínané
predvolebné slová, volajúce po aktívnejšej roli a hodnotovej politike v Stredomorí.
Podkapitola sa bude venovať tomu, ako sa Sarkozyho garnitúra vysporiadala s dramatickými
zmenami v regióne Maghrebu a adaptovala svoju politiku danému vývoju. Taktiež sa
pokúsime pozrieť na francúzsku angažovanosť v kontexte Európskej únie a NATO.
Zameriame sa predovšetkým na prvú fázu Arabskej jari s počiatočným bodom v Tunisku,
končiac Kaddáfiho pádom. Sarkozyho politika bola charakteristická oportunizmom
a regionálnym líderstvom, v snahe vystupovať ako implicitný líder európskej diplomacie
s podčiarknutím francúzskych kapacít v regióne (Mikail, 2013). Jeho politika súhlasila
s vlastným obrazom Francúzka „ktorý bol vždy spájaný s túžbou byť lídrom Európy“ (Oran,
2009).
Tunisko
Francúzsko so svojou bývalou kolóniu Tuniskom udržiavalo živé kontakty v politickej,
ekonomickej, sociálnej či osobnej rovine. Obavy z nástupu islamistov k moci v Stredozemnom
regióne viedli k podpore autoritárnych režimov. Sarkozy sa dokonca stal čestným občanom
Tuniska. Neváhal pri tom vyzdvihovať Alího prínos pre stabilitu a rozširovanie slobôd
v krajine. Ambivalentnosť sarkozyho administratívy sa najvypuklejšie prejavila počas tzv.
jazmínovej revolúcie v Tunisku. Bývala ministerka zahraničných vecí Michèle Alliot-Marie
iba tri dni pred jeho odchodom Alímu ponúkla podporu francúzskych bezpečnostných
jednotiek. V zapätí toto rozhodnutie zvrátila s tvrdeniami o nezasahovaní Francúzska do
vnútorných záležitostí suverénnych štátov. Taktiež viacerí ministri a významné osobnosti
vyjadrovali podporu Alího režimu až do posledného dňa (Black, 2011a). Francúzsko mlčalo
41
keď tuniské bezpečnostné zložky spôsobili smrť viacerých protestujúcich. Zmena rétoriky
nastala ihneď po Alího odchode. „Za emancipáciou žien, zvyšovaním vzdelania,
ekonomickým rastom a kreovaním strednej vrstvy bol zúfalstvo, utrpenie, pocit dusenia.
Musíme si uvedomiť, že sme ho podcenili. “ S týmito slovami vystúpil Sarkozy na ním
zvolanej tlačovej konferencii, pričom vyzval k podpore dočasnej vlády a zaviazal sa
k finančnej podpore (Chrisafis, 2011). Francúzska diplomacia týmto stratila čiastočne na
svojej kredibilite a dôveryhodnosti. „Chýbala jej širšia vízia súčasnej dynamiky v Stredomorí“
(Mikail, 2013, s.5). Politické faux pas ministerky M. Alliot-Mariovej ju stálo kreslo a bola
nahradená Allainom Juppém. Následne po 18-dňových masových protestoch odstúpil 11.
februára 2011 ďalší francúzsky spojenec a Sarkozyho spolupredseda Únie pre Stredomorie,
Hosni Mubarak – egyptský prezident. Až tento krok predstavoval zásadný impulz pre
prehodnotenie stratégie voči regiónu a pochopenie, že práve prechádza zásadnou premenou.
Zároveň Sarkozymu kritici vyčítali nedostatok solidarity s protestujúcimi. Hľadenie si
ekonomických záujmov v krajine bolo nemožné zosúladiť s podporou hodnôt demokracie
a ľudských práv, ku ktorým sa samotné Francúzsko hrdo hlási. Preto bolo nutné počkať na
odchod Ben Alího. Pragmatizmus prevládal nad idealizmom v nazeraní na zahraničnú
politiku. (Mikail, 2013). Vysvetlením môže byť, že „Francúzsko nepochopilo čo sa dialo pre
úzke väzby medzi ním a severoafrickou diktatúrou“ (JeanJean, 2011). Môžeme tvrdiť, že
Sarkozy značne podcenil rozmer Arabskej jari, čo sa následne snažil kompenzovať na
dominantnej angažovanosti v Líbyi.
Líbya
V prípade líbyjských protestov, ktoré prepukli v občiansku vojnu obrátil Sarkozy, ako
aj ostatní lídri kartu z blízkeho spojenectva na hlavného zástancu zosadenia Kaddáfiho. Za
týmto obratom môžeme v prípade Sarkozyho vidieť niekoľko faktorov. Sarkozy mal stále
v mysli fakt, že medzinárodný status krajiny je signifikantným faktorom vplývajúcim na
národnú identitu Francúzov. Keď sa francúzske vlajky objavili v rukách rebelov, podľa
prvotných prieskumov boli Francúzi opäť viac hrdí na svoju vlasť. Prvý sa týkal priamo osoby
prezidenta Sarkozyho, pre ktorého boli krízy podobného druhu výzvou moci a mohli mu
napomôcť pri relegitimizácii pred voľbami. Druhým je obraz ideálneho nepriateľa, plk.
Kaddáfiho, niekdajšieho podporovateľa svetového terorizmu, ktorého by najradšej každý
42
demokrat odstránil. Po tretie, z regionálneho kontextu sa naskytla príležitosť zlepšiť imidž
západu v očiach arabských štátov, ako aj domácej moslimskej minority. Pri tomto bode
netreba zabúdať, že Sarkozy sa nemusel cítiť pod tlakom líbyjskej menšiny vo Francúzsku,
pretože tá predstavovala len veľmi malý podiel v porovnaní s početnými obyvateľmi
marockého, alžírskeho a tuniského pôvodu. Po štvrté, Moisi uvádza, že francúzska história je
natoľko prepletená s tou Stredomorskou, že cena za nekonanie by bola omnoho vyššia než
samotná intervencia (Moisi, 2011). Pravdepodobným motívom sa môže javiť aj snaha
o ochránenie príjmov z predaja zbraní. V rozmedzí rokov 2008-2012 si udržalo 4. miesto
svetového dodávateľa konvenčných zbraní za Spojenými štátmi, Ruskom a Nemeckom.
V porovnaní s predošlými rokmi 2003-2007 však výkon klesol približne o 18%, udáva SIPRI.
(SIPRI Yearbook 2013). Od uvoľnenia embarga na zbrane v r. 2004 do r. 2011 zisky z predaja
predstavovali ½ miliardy dolárov. Hlavným konkurentom obchodu so zbraňami bolo
Taliansko. Pred intervenciou malo rokovať o vyše miliardovej dohode s Líbyou, čím by
Francúzsko
stratilo
privilegované
postavenie
v Líbyi
(France,
U.K...,
2011).
V porovnaní s Tuniskom a Egyptom, boli strety medzi protestujúcimi a vládou
omnoho ostrejšie s použitím ozbrojeného násilia. Francúzsko, Veľká Británia a USA pohotovo
reagovali uvalením sankcií na Líbyu v krátkom čase po tvrdom potlačení demonštrantov
a odsúdili tento postup. Sarkozyho zásluhou návrh rezolúcie povoľujúcej vytvorenie
bezletovej zóny nevetovali Čína ani Rusko. Rozhodnutie Ruska zdržať sa bolo považované za
rozhodujúce, keďže Čína málokedy zastáva opozičnú pozíciu bez ruskej podpory. Decizívne
sa javilo byť aj rozhodnutie Ligy Arabských štátov, ktoré volali po intervencii. V minulosti
bolo nemysliteľné, aby žiadala zahraničnú intervenciu v prospech ľudových protestov
v nejakej arabskej krajine (Thornton, 2012). Opäť to bol Sarkozy, ktorý stál na čele prvých
vojenských operácií v Líbyi, hoci ešte v čase vypuknutie krízy deklaroval iba humanitárnu
pomoc. Kritici neskôr vyčítali zmenu charakteru pôvodnej mise, „ktorá bola pôvodne určená
na ochranné opatrenia a namiesto toho sa stala skutočnou vojenskou intervenciou“ (JeanJean,
2011). Motivovaní vojenskými úspechmi boli Sarkozy a Cameron prvý, ktorí organizovali
konferencie a kontaktné skupiny o budúcnosti Líbye. Predčasné uznanie prechodnej rady bolo
skôr vnímané západnými diplomatmi ako nezrelé a neuvážené. Rovnako boli aj prvými na
oficiálnej návšteve po páde Kaddáfiho. Francúzske média počas operácie zaregistrovali, že
jednoznačná podpora rebelov nemala iba hodnotový základ, ale bola živená aj ekonomickými
43
ziskami v podobe plánu prechodnej rady na alokovanie „35% celkových zásob líbyjskej ropy
do Francúzska výmenou za podporu prechodnej rady“ a snahou o získanie kontraktov na postkrízovú rekonštrukciu krajiny (Libye : 60 pays..., 2011). Oil and Gas Journal udáva, že Líbya
dnes disponuje najväčším rezervami ropy na Africkom kontinente, predstavujúce 47,1 mld.
barelov. Berúc do úvahy neprebádané ropné a plynové ložiská, mohlo Francúzsko uvažovať
nad posilnením postavenia spoločnosti Total na úkor talianskeho ENI a nemeckého
Wintershall. Občianska vojna a následná nestabilita mali však skôr opačný efekt, pretože
podiel produkcie klesol a znížil sa tým aj import do Francúzska. Arabská jar v tomto ohľade
znamenala značné riziko pre celosvetový ropný trh, pretože nepriaznivý vývoj v regióne
Blízkeho a Stredného Východu, najdôležitejších hráčov svetového exportu ropy by mohol
znamenať katastrofu pre globálnu ekonomiku. To znamená, že prehĺbenie krízy a dlhotrvajúci
konflikt v Líbyi s potencionálnou hrozbou rozšírenia sa na susedné štáty by mohol znamenať
rast cien ropy a tlak na ostatné producentské krajiny. Dôležité je položiť si taktiež otázku, čo
by sa stalo, keby Kaddáfi potlačil revolúciu? Za prekvapivou podporou LAŠ mohli byť aj
obavy, že zastaví domino efekt arabskej revolúcie a obráti sa proti nim. Už dovtedy bol
znepriatelený s takmer všetkými štátmi LAŠ. Aj keď nevieme odhadnúť presné motívy Ligy,
môžeme vidieť, že s prípade Sýrie zaujali zdržanlivejšie stanovisko napriek podobnosti
situácie aká bola v Líbyi.
Alžírsko a Maroko
Podstatne odlišná reakcia prišla na margo protestov v Alžírsku a Maroku. Obe krajiny
sú dlhoročnými spojencami Francúzska. Namiesto intervencie alebo otvorenej podpory
demokratických požiadaviek ľudu sa rozhodol francúzsky prezident nezasahovať do
vnútorných záležitostí a zvolil buď taktické ticho alebo občasné komentáre alarmujúce
medzinárodné spoločenstvo o porušovaní ľudských práv v týchto režimoch. Potvrdzovali to aj
slová francúzskeho hovorcu MZV, tvrdiac „z nášho pohľadu je dôležité rešpektovať slobodu
vyjadrenia a možnosť slobodne organizovať demonštrácie bez násilia“ (Mikail, 2013). Ďalej,
keď alžírsky prezident Bouteflika ohlásil reformy, francúzska strana to prijala s nadšením
a podporou. Počas oficiálnych návštev sa však vyhýbal zmienkam o protestoch. Ani Maroko
nebolo výnimkou, pričom v jeho prípade bola reakcia ešte zmierlivejšia. Hoci aj Maroko
zažilo intenzívne vlny protestov, Sarkozy neprichádzal s kritikou režimu, ale skôr ocenil
44
navrhnuté reformy marockého kráľa. Môžeme si to vysvetľovať aj priateľskejšími vzťahmi
Francúzska s Marokom, než má s Alžírskom, v dôsledku komplikovanej minulosti a vojny za
nezávislosť.
Záverom môžeme pozorovať nekonzistentnosť francúzskej diplomatickej línie pod
Sarkozyho vedením, keďže na demokratizačné a ľudskoprávne požiadavky severoafrického
ľudu raz reagovala otvorenou podporou a raz mlčaním. Podkopala tým aj svoj obraz o krajine
šíriteľa ľudských práv v prípade Tuniska a krajine podporujúcej politickú otvorenosť a tvrdé
reformy v prípade Maroka a Alžírska. Kritici vyčítajú Francúzsku ako aj ostatným západným
štátom „že uplatňujú politiku dvojitého metra, najmä čo sa týka intervencií“ (Jean Jean, 2011).
Bývalý minister zahraničných vecí Alain Juppé sám priznal, že „pre nás [vládu] bola „jar“
prekvapením“ a vyzval, aby „sme sa všetci zmobilizovali ku garancii úspechu demokratickej
tranzície“ (“Arab spring” symposium..., 2011). Nebolo to po prvýkrát v histórii, čo francúzska
diplomacia nepočúvala hlas ľudu, v týchto diktátorských režimoch, s ktorými udržovala úzke
väzby. Juppé ďalej vyzval k prehodnoteniu vzťahu Francúzska k arabskému svetu. Podľa neho
je potrebné viac počúvať aj ostatné skupiny obyvateľstva ako študentov, umelcov, blogerov,
občiansku spoločnosť ako aj tých, ktorí sa stavajú na odpor režimu. (“Arab spring”
symposium..., 2011). Z hľadiska EÚ podotkol, že Stredomorie ostáva kľúčovou prioritou
v rámci EPS a má vyhradené približne 2/3 z jej celkového rozpočtu. Celkovo však francúzske
pôsobenie nebolo vnímané veľmi pozitívne v európskych diplomatických kruhoch. Sarkozy na
jednej strane apeloval na spoločné kroky únie počas mimoriadnych summitov, na druhej
strane však jednal často unilaterálne. Snažil sa adresovať vonkajšiu politiku EÚ tým smerom,
aby podporovala samotné francúzske iniciatívy. Ako uvádza Ondrejcsák: „K dôležitým
faktorom pri „multilateralizácii“ francúzskych krokov patrí snaha postupne angažovať celú
EÚ do riešenia konfliktov, prípadne nahradiť čisto francúzske operácie operáciami EÚ“. Za
počiatok tejto
multilateralizačnej
politiky Francúzska je považovaná vôbec prvá
mimoeurópska operácia Artemis, z roku 2003 v Konžskej demokratickej republike. De facto
sa jednalo o francúzsku misiu vedenú pod hlavičkou EÚ (Ondrejcsák, 2013).
Na poli migračnej politiky, ktorá je citlivou oblasťou na francúzskej pôde nastolil
reštriktívne opatrenia voči prílevu imigrantov zo severnej Afriky. Príkladným bolo
uzatvorenie hranice s Talianskom, čím sa dostal na hranu európskeho práva. V európskom
ponímaní má migračná politika hlboko zakorenené miesto. Štáty, najmä na západe mali už
45
roky pred 11. septembrom v pamäti strach z toho, že „komunity migrantov v Európe, obzvlášť
Moslimov napojených na arabské a iné moslimské krajiny, sa môžu zradikalizovať a prebrať
extrémistickú islamistickú agendu“ (Hollis, 2012). Preto väčšina európskych iniciatív
a bilaterálnych dohôd počínajúc Barcelonskou deklaráciou obsahovali záväzky o kontrole
hraníc a potlačovaní terorizmu. Prakticky, tichá podpora diktátorských režimov na severe
Afriky sa riadila logikou zadržiavania masového prílevu migrantov, teda lacnej pracovnej sily
do Európy, výmenou za „zatváranie očí“ pred praktikami týchto vládcov. Ambicióznejšia už
bola snaha o vytvorenie Únie pre Stredomorie, ktorá mala za cieľ aj zvýšiť obchodnú výmenu
medzi severoafrickými štátmi, čím by prispeli k vytváraniu pracovných miest, a teda zníženiu
potreby migrovať do Európskej únie.
Ďalej treba podotknúť, že Sarkozy ešte ako minister vnútra presadzoval tvrdú líniu
voči imigrantom, za čo sa mu dostávalo podpory od domáceho obyvateľstva. Sarkozy teda
radšej riskoval kritiku od európskych kolegov, než by si mal poškodiť imidž pred blížiacimi sa
voľbami, ktoré sa konali v máji 2012. Napríklad Juppé dementoval slová o zatvorenosti
Francúzska tvrdením, že každoročne poskytne povolenie 200 000 legálnym migrantom,
a preto jednoducho musia pristúpiť k obmedzeniam (“Arab spring” symposium..., 2011).
Koniec koncov takáto politika neprospievala imidžu, ani EÚ, ani Francúzska.
Dá sa takéto správanie nazývať plnohodnotnou hodnotovou politikou? Z uvedených
faktov vyplýva, že aj tá má svoje limity. Hlavný by sme mohli označiť za ekonomický záujem
vlastného štátu. V tomto smere vysiela vláda nejasný signál aj svojim občanom. Francúzsko sa
v prvom rade potrebovalo sústrediť na riešenie domácich ekonomických tém, s ktorými
migrácia úzko súvisí. Sarkozyho zahraničnopolitická línia teda oscilovala medzi realtpolitkou
a idealizmom. Aby európska diplomacia opäť získala status lídra, potrebuje „prekonať
nedostatok vnútornej kohézie a spolupráce“ (Mikail, 2013).
46
3. Post-arabská jar
Pomenovanie post-arabská jar vytvára dojem, že fenomén Arabskej jari je už súčasťou
histórie. Nie je tomu celkom tak, hlavne nie vo svojom rozsahu. V čase písania tejto práce
neustále prebieha konflikt v Sýrii, ktorý má svoje korene v revolučnej arabskej vlne z roku
2011. Ak vnímame Arabskú jar ako jav zahŕňajúci takmer všetky arabské štáty, musíme
povedať, že ide o stále aktuálnu udalosť. Pomenovanie post-arabská jar je aktuálnejšie pre
štáty, v ktorých už dochádza k tranzičnému procesu pretvárania predrevolučných režimov.
V prípade Maghrebu preto môžeme operovať s pojmom post-arabská jar. Prvá časť bude
venovaná porevolučnému vývoju v maghrebských štátoch v porovnaní s predchádzajúcou
érou, ktorá nám umožní lepšie vnímať vnútornú realitu, na ktorú Francúzsko musí reagovať.
Obsahom druhej časti bude skúmanie dosahu zmien v maghrebskom regióne na formovanie
postojov Francúzska a definovanie výziev vyplývajúcich zo zmeneného prostredia.
3.1 Cesta od autoritarizmu k (pseudo-)demokracii
Rok 2011 znamenal pre obyvateľov arabského sveta predovšetkým nádej na jedinečnú
historickú zmenu pomerov smerom k slobode, dôstojnosti, demokracii a lepším životným
podmienkam. Vývoj v každom maghrebskom štáte bol špecifický čo sa týka hĺbky a rozsahu
politických zmien. Tunisko a Líbya boli svedkami nastolenia nového kurzu po odstránení
dlhoročných vodcov krajín a Maroko s Alžírskom sa vydalo skôr na cestu reforiem
existujúcich režimov, ktoré boli schopné ustabilizovať svoju moc počas revolúcie. Ako
upozorňuje Stephen M. Walt, proces tranzície vyvoláva mnohé ťažkosti „pretože akonáhľe
existujúci politický systém skolaboval, záujmy kľúčových skupín v spoločnosti dramaticky
vzrastú“ a dodáva, že „táto situácia nielen povzbudzuje viac a viac skupín aby sa pridala do
politického boja, ale vedomie toho, že v stávke sú vysoké záujmy im dáva podnety k použitiu
extrémnejších prostriedkov, vrátane násilia“ (Walt, 2011). Aby mohol byť tranzičný proces
úspešný, museli by byť splnené niektoré základné predpoklady ako najmä de-islamizácia štátu
spojená s vnútroislamskými náboženskými reformami a zmenami. Samotná inštitucionálna
zmena nestačí na trvalé nastolenie demokratického režimu.
47
Maroko
Marocké kráľovstvo ustálo revolučnú vlnu bez vážnejšieho narušenia vnútornej
stability krajiny. Napriek občasným výtržnostiam a násilnostiam môžeme marocké
demonštrácie považovať za pokojné. Vyústením najväčšej vlny demonštrácii bolo
sformovanie sa hnutia 20. februára, pomenovanom po dni protestov, kedy protestujúci
požadovali demokratické politické reformy po celej krajine. Hnutie pokračovalo vo vyvíjaní
tlaku na reformy aj v nasledujúcom období.
Pod tlakom protestov kráľ predstavil návrh novej ústavy, ktorá bola schválená drvivou
väčšinou 98% hlasov v júli 2011. Novembrové parlamentné voľby v rovnakom roku priniesli
víťazstvo opozičnej strany PJD (Le Parti de la justice et du développement – „Strana
spravodlivosti a rozvoja“). Vytvorila sa koaličná vláda obsahujúca širšie spektrum politických
strán. Po troch rokoch od revolúcie však pretrváva meškanie s implementovaním reforiem
navrhnutých v ústave. Ide predovšetkým o oblasť súdnictva, boja proti korupcii, rovnosti
pohlaví a osobných slobôd. Rovnako vymožiteľnosť práva ostáva kľúčovou výzvou. Aj
napriek malým pokrokom je potrebné ešte veľa práce na zlepšení postavenia žien. Súdnictvo
nie je schopné dôsledne implementovať normy na ochranu postavenia žien, procesy sú príliš
zdĺhavé a celý rezort trpí poddimenzovaním.
Avizované zníženie korupcie sa nepodarilo úspešne implementovať do požadovanej
miery. Práve naopak krajina zaznamenala postupný prepad v rebríčku z 80. miesta v r. 2011 na
88. a neskôr na 91. miesto v roku 2013 (Corruption perception index). Novinárske prostredie
po revolúcii sa zlepšilo, s výnimkou prípadov pojednávajúcich o zhoršujúcej sa korupcii.
Väčšina občanov má prístup k zahraničným kanálom prostredníctvom satelitu. Revolúcie
priniesli aj väčšiu toleranciu verejných zhromaždení. Väčšinou šlo o protesty mladých
nezamestnaných a odborov. Občianska spoločnosť a nezávislé medzinárodné organizácie sú
teraz pomerne aktívnejšie a vláda toleruje ich existenciu, pokiaľ príliš otvorene nekritizujú
vládu.
Z európskej perspektívy Maroko spustilo rokovania s EÚ o Hlbokej a komplexnej zóne
voľného obchodu začiatkom marca 2013. Dohoda rozšíri existujúcu Asociačnú dohodu o nové
oblasti ako obchod so službami, vládne obstarávanie, verejná súťaž a postupne integruje
marockú ekonomiku do jednotného trhu únie v určitých technických a regulačných
štandardoch. Celkovo bol rok 2013 považovaný za veľmi aktívny v európskom smere, keďže
48
došlo k podpísaniu viacerých dohôd, vrátane partnerstva pre mobilitu, umožňujúcemu
otvorenejší prístup Maročanom na európsku pôdu. Došlo aj k formálnemu prijatiu nového
akčného plánu na roky 2013-2017, ktorého zámerom je väčšie prehĺbenie vzájomných
vzťahov a podpora dôslednejšieho reformného pokroku na strane Maroka (PEV Rapport de
Suivi 2012 – Maroc, 2012).
Alžírsko
Alžírskej vláde sa kombináciou policajných zásahov a politických ústupkov podarilo
úspešne utlmiť prebiehajúcu revolučnú vlnu. Politickým víťazstvom protestov bolo zrušenie
vyše 11 rokov trvajúceho výnimočného stavu vo februári 2011. Na prelome rokov 2011/2012
boli vydané zákony reformujúce regulácie politických strán – umožnenie registrácie nových
strán, združení, médií a boli zavedené minimálne kvóty na 1/3 zastúpenie žien na volebných
zoznamoch na všetkých úrovniach správy.
Voľby do dolnej komory parlamentu v máji 2012 priniesli opäť prevažujúce volebné
víťazstvo najsilnejšej strane FLN (Front du liberation national – Front národného
oslobodenia). Hoci zahraniční pozorovatelia hodnotili voľby ako slobodné a férové,
predchádzali im rozsiahle protesty, bojkot niektorých strán a opozícia ich považovala za
zmanipulované. Nový premiér A. Sellal predstavil plán na pokračovanie rozpracovaných
politických reforiem, posilnenie bezpečnosti a naštartovanie ekonomiky. Boj za zníženie
korupcie sa pomaly začal odzrkadľovať na zlepšujúcom sa hodnotení Transparency Int. Od
roku 2011 zo 112. miesta sa posunula krajina na 105. v r. 2012 a pokračovala v pozitívnom
trende aj v r. 2013 smerom na 94. miesto (Corruption perception index). Naproti tomu
postavenie novinárov nezaznamenalo žiadne výraznejšie zlepšenie a krtici režimu boli naďalej
utlmovaní. Zrušenie výnimočného stavu neuvoľnilo napriek očakávaniam slobodnejšiu cestu
verejným zhromaždeniam. Novoprijaté zákony týkajúce sa občianskej spoločnosti,
mimovládnych organizácii a odborov nedostatočne napĺňali očakávania. Naďalej boli
protivládne zamerané hnutia pod neustálym tlakom vlády a snahy o reálne posilnenie práv
zamestnancov, občianskych hnutí a pod. neboli vypočuté. EÚ hodnotila celkový reformný
proces ako pomalý, s nedostatočnou úrovňou napĺňania medzinárodných štandardov
v niektorých oblastiach ako právo na združovanie sa, trestný zákon či audiovizuálny sektor.
49
Nedošlo ani k zlepšeniu celkovej situácie v oblasti dodržiavania ľudských práv (ENP Package
– Algeria, 2014), (Freedom in the world 2013 - Algeria).
Bouteflikovo rozhodnutie z februára 2014 kandidovať po štvrtý raz v aprílových
voľbách aj napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu vyvolalo vlnu nevôle a protestov.
Americký profesor politických vied John Entelis sa domnieva, že „chce ostať iba preto, lebo je
to v záujmoch politickej a vojenskej elity, pretože udržiava status quo“ (Nield, 2014). Pri
pohľade na roztrieštenosť opozičných kandidátov je takmer isté, že Bouteflika, podporovaný
štátnou mašinériou, voľby opäť vyhrá. Nebezpečenstvo tkvie v dezilúzii mladých
z demokracie a prehĺbenie nedôvery voči štátnym inštitúciám. Nádej na zmenu tým začne
pomaly vyhasínať. Arabská jar pre Alžírčanov nezaznamenala zásadné štrukturálne zmeny
systému. Bez potrebných zmien sa pri pohľade do budúcna vynárajú hrozivé scenáre
prepuknutia ešte väčších sociálnych nepokojov. Krajina nerobí dostatočné opatrenia na
diverzifikáciu energetických zdrojov, ktoré tvoria súčasne aj hlavnú časť exportu. Trend
v poslednej dobe naznačuje pokles exploatácie. Potvrdzuje to aj opozičný prezidentský
kandidát Benkoussa: „príjmy z ropy umožňovali vláde kupovať si sociálny zmier, ale toto nie
je udržateľné“ (Nield, 2014). Radikálna zmena systému a vedenia krajiny však nie je
jednoduchá. Samotná výmena prezidenta by ešte automaticky neznamenala nastolenie nových
pravidiel hry. Analytici sa zhodujú, že od nezávislosti je Alžírsko riadené zozadu kádrami
starej generácie strany FLN a vojnovými veteránmi známymi ako „Le Pouvoir“ alebo „Sila“.
Hrozbou pre vnútornú bezpečnosť naďalej ostávali teroristické skupiny s prepojením
na Al-Káidu. K najvážnejšiemu incidentu došlo v januári 2013, kedy členovia teroristickej
skupiny AQIM nečakane obsadili na juhu krajiny najväčší plynový ťažobný komplex,
produkujúci 10% celkovej národnej produkcie plynu. Neúspešný pokus alžírskych
bezpečnostných síl o oslobodenie rukojemníkov si vyžiadal životy 67 pracovníkov zariadenia.
Obavy
z teroristických
útokov
preto
vyvolávajú
obavy
zahraničných
spoločností
o investovanie do petrochemického priemyslu krajiny. Práve juh krajiny predstavuje
ekonomicky strategický región a jeho ohrozenie by znamenalo značné zníženie štátnych
príjmov, ktoré živia alžírsky sociálny štát. Ohrozenie príjmov by teda znamenalo ohrozenie
kvality života priemerných Alžírčanov (Porter, 2013). Problém islamsitického terorizmu
zamestnáva viaceré štáty regiónu. Alžírsko preto už avizovalo prehodnotenie bezpečnostného
50
postoja a posilnenie medzištátnej kooperácie v záležitostiach týkajúcich sa kontroly hraníc,
šírenia zbraní a identifikovania teroristických skupín.
V procese zbližovania s EÚ Alžírsko spustilo v r. 2012 rozhovory o akčnom pláne na 5
ročné obdobie, ktorý má slúžiť na podporu spolupráce a preskúmanie budúcich možností
Asociačnej dohody. Ide teda o alternatívu k vyššiemu rádu európskej obchodnej politiky –
Dohode o hlbokej a komplexnej zóne voľného obchodu. Ku koncu r. 2013 však stále ostávali
určité oblasti, v ktorých prevládali zásadné nezhody. Neočakáva sa, že by k podpisu dohody
došlo ešte v r. 2014. Napriek tomu v júli 2013 došlo k podpísaniu dôležitého Memoranda
o porozumení v oblasti strategického energetického partnerstva, počas návštevy J.M. Barossa.
Rovnako je Alžírsko ďalej podporované EÚ pri negociáciách o vstupe do WTO.
Líbya
Od revolúcie urobila Líbya progres v tranzícii smerom k demokracii ako aj miery
slobody. Vďačí tomu za úspešné voľby do Všeobecného národného kongresu (Parlament)
s participáciou širokého spektra politických strán, transparentný proces elaborovania ústavy či
slobodnejšie mediálne a občianske prostredie. Ide však o relatívny výsledok pri pohľade na
reálnu politickú a ekonomickú situáciu v porevolučnom období.
Prechodná národná rada sformovaná počas revolúcie abdikovala v novembri 2011,
predaním moci dočasnému kabinetu zloženému z rôznych kmeňových frakcií, regionálnych
milícií a vplyvných biznismenov. Došlo k zmene názvu štátu na Líbyjský štát ako aj zmene
vlajky pochádzajúcej z čias Líbyjského kráľovstva. Neskôr v júli 2012 sa vôbec po prvýkrát
od r. 1965 konali slobodné voľby do nového Parlamentu. Niekdajší vodca opozície M. Jibril
získal so svojou stranou najvyšší počet kresiel, nasledovaný stranou Moslimského Bratstva.
Nová vláda na čele s premiérom Ali Zeidanom bola sformovaná v októbri toho istého roku.
Pád Kaddáfiho režimu otvoril dvere politickej participácii rôznych skupín (bolo
zaznamenaných takmer 100 nových politických strán), rozmach mediálneho sektoru,
liberalizovanie vzdelávania, slobodu združovania, fungovanie mimovládnych organizácií
a pod.
Výzvami pre novú vládu ostávali najmä upevňovanie postavenia inštitúcií a prebratie
absolútnej kontroly od regionálnych klanov a polovojenských milícií. Líbya však doteraz
nedisponuje novou ústavou s pevne stanovenými pravidlami riadenia štátu. Problém je v tom,
51
že sa strany nedokážu zhodnúť na zložení ústavodarného výboru, ktorý by pripravil nové
znenie ústavy. Príčinu môžeme nájsť v prílišnej fragmentácii líbyjskej spoločnosti.
Nejednotnosť má aj omnoho vážnejšie konzekvencie. Podľa francúzskeho profesora J-P.
Filiua, „neschopnosť Všeobecného kongresu nastoliť efektívne inštitúcie živí militantných
lídrov“ (Jean-Pierre Filiu, 2014). Navyše je vláda „slabá a neschopná spravovať všetky
regióny krajiny“, čo má za následok „ohrozenie národnej stability a príjmov z ropy, ktoré sú
zdrojom štátneho rozpočtu“ (Carter, 2014).
Začali sa objavovať nové moslimské náboženské skupiny inklinujúce k politizácii
Islamu. Nebezpečné ovzdušie s prítomnosťou milícií neumožňovalo pokojné verejné
zhromaždenia. Postavenie súdneho systému ostáva neisté, bez rozdelenia moci v ústave.
Zločiny spáchané pred a počas občianskej vojny ostávali nevyriešené. Hodnotenie korupcie
v posledných troch rokoch kolísalo od 168. priečky v r. 2011 k posunu na 160 nasledujúci rok
a prepadu k r. 2013 na 172. z celkových 175 (Corruption perception index). Od zvolenia
nového Parlamentu boli avizované aj reformy k zlepšeniu postaveniu žien. Pri zisku 33 kresiel
z celkového počtu 200 to bude neľahká úloha (Freedom in the world 2013 – Libya).
Najväčším problémom od skončenia občianskej vojny ostávala vnútorná bezpečnosť
a stabilita krajiny. Po prevrate ostalo mnoho skupín, ktoré nezložili zbrane. Regionálne
milície, ozbrojené islamistické skupiny, zahraniční žoldnieri, kriminálne gangy a priekupníci
prispievali k udržovaniu stavu neistoty v krajine. Svetovú pozornosť upútal atentát na
americkú ambasádu v Bengházi, ktorý si vyžiadal život veľvyslanca a ďalších pracovníkov.
Ozbrojené strety neboli ničím výnimočným. Vláda nedokázala efektívne čeliť rôznym
ozbrojeným zložkám, a aj napriek skončeniu občianskej vojny sa objavovali strety
s Kaddáfiho lojalistami. Južná hranica predstavuje nekontrolované pásmo s malým dosahom
vlády (El-Kikhia, 2014).
Situácia sa začala markantne zhoršovať od polovice r. 2013, kedy rebeli a federalisti
z Kyrenaiky obsadili niektoré ropné terminály v krajine ako dôsledok zlej hospodárskej
situácie a slabej vlády. Centrálna vláda nemá dosah na kompletné spravovanie celého územia
Líbyjského štátu. Ropné rafinérie, hlavný zdroj príjmu sa stali nástrojom na vyjednávanie
s vládou a presadzovanie politických (väčšia autonómia) či sociálno-ekonomických (lepšie
postavenie, zvýšenie platov) požiadaviek. Protestné hnutia zapríčinili opakované uzatvorenia
52
ropných terminálov z bezpečnostných dôvodov. Krajina tým prichádza o milióny dolárov
z exportu ropy.
Vyhlásenie autonómie východnej časti krajiny – Kyrenaika, ktorej zámerom je
federalizovanie Líbye a väčší podiel na ziskoch z predaja ropy, značne destabilizovalo celú
krajinu. Vrchol krízy nastal, keď v marci 2014 rebelmi okupovaný ropný terminál umožnil
predaj ropy cudziemu tankeru, ktorý napriek vládnemu zákazu opustil prístav s plne
naloženými barelmi ropy. Výsledkom bolo odvolanie doterajšieho premiéra Zeidana. Líbya,
roztrieštená klanmi, skupinami rebelov a regionálnymi milíciami sa môže rýchlo stať cieľom
teroristických skupín. Problémy s produkciou a exportom ropy sa prejavili aj v globálnom
meradle. Celosvetový dopyt po rope nútil ostatných producentov zvýšiť produkciu, čím došlo
automaticky k zvýšeniu ceny Brent crude ropy. (Asghedom, 2013). Najsilnejší tlak na
produkciu pociťovala Saudská Arábia, schopná najväčšej rezervnej ťažobnej kapacity.
Eskalácia líbyjskej krízy môže viesť k ďalšiemu zvyšovaniu cien v budúcnosti.
Nestabilita sa začína šíriť aj na susedné štáty. Nigéria vo februári 2014 požiadala
o medzinárodnú intervenciu do zlyhávajúcej Líbye, s ktorou susedí na severe (Le Niger veut..,
2014). Úspešnosť revolúcie v Líbyi ostáva aj do dnešných dní otázna. Z pohľadu dnešnej
situácie, vmiešanie sa do vnútro líbyjskej krízy rezultovalo do najhoršieho možného scenára
spomedzi arabských revolúcií požadujúcich zvrhnutie vlád. Horším scenárom sa v budúcnosti
môže stať už iba sýrsky variant. Prevládajúci názor na situáciu v Líbyi je zlyhanie demokracie.
Nájdu sa však aj takí, pre ktorých je dnešná situácia v Líbyi „zdravou debatou a bude
považovaná za neoceniteľnú v zápase krajiny o definovanie nového ústavného rámca“
(Mansour, 2014). Nové voľby sú plánované v prvej polovici r. 2014.
Vzťahy Líbye s EÚ ostávajú v neurčitej rovine. Vplyvom občianskej vojny boli v r.
2011 pozastavené rokovania o Rámcovej dohode, zahŕňajúcej aj Dohodu o voľnom obchode
tovarov, služieb a investícií. Okrem Sýrie ostáva Líbya jediným stredomorským štátom, ktorý
neuzavrel Dohodu o voľnom obchode s EÚ. Napriek tomu EÚ figuruje ako kľúčový partner
v podpore líbyjského tranzitívneho procesu prostredníctvom komplexného programu
zameraného na reformu štátneho sektora, migráciu, občiansku spoločnosť, sociálne služby
a bezpečnosť. Európska podpora Líbye bola sformalizovaná hneď po skončení intervencie,
kedy v novembri 2011 bola oficiálne otvorená Delegáciu EÚ v Líbyi. Uzavretie Rámcovej
dohody by mohlo priniesť aj možnosť vstupu do WTO. Po páde režimu a zmene vlády nastali
53
vhodné podmienky na prehodnotenie participácie Líbye v ÚpS, čo potvrdil aj minister
zahraničných vecí Mohamed Abdulaziz v októbri 2013 v Barcelone na 5 + 5 Stredomorskom
dialógu11. Deklaroval, že „sme otvorení pristúpiť...neveríme v politiku prázdnej stoličky, ale
radšej účasti a pôsobenia“ (Libyan FM on Border Security, Militias, 2013). Účasť Líbye je
vzhľadom na jej strategickú polohu, ekonomickú a politickú silu signifikantná pre úspešnú
realizáciu cieľov ÚpS a môže priniesť pozitívny dopad na stabilitu regiónu (ENP Package –
Libya).
Tunisko
Tunisko bolo už v predrevolučnom období nadnesene považované za vzorový model
pre formovanie arabských demokracií. Nebolo tomu výnimkou ani po prevrate. Analytici sa
väčšinou zhodovali, že Tunisko má najväčšie šance na úspešnú tranzíciu smerom
k demokratickejšiemu režimu založenom na dodržiavaní práva. Odpor voči zvrhnutému
režimu sa prejavil v zhoršení obrazu európskych štátov, predovšetkým Francúzka, v očiach
Tunisanov (Willis, 2012). Dalo sa to aj očakávať po kauze bývalej ministerky Alliot-Maire
a podpore Alího do posledného dňa.
Prvým krokom k tranzícii boli úspešné, slobodné a férové voľby do Ústavodarného
zhromaždenia v októbri 2011. Volebné víťazstvo zaznamenala pôvodne vylúčená islamistická
strana Ennahda, ktorá s ďalšími dvoma ľavicovými stranami vytvorila koalíciu. Premiérske
kreslo obsadil predseda strany Ennahda – H. Jebali. Novej vláde sa podarilo do konca roku
2012 udržať poriadok v krajine až na sporadické strety politických oponentov, protestov
nezamestnaných a hrozieb salafistických skupín voči ostatným náboženským menšinám.
Najvážnejšia politická kríza od zvrhnutia Alího nastala po atentátoch na dvoch lídrov
opozičných ľavičiarskych sekulárnych strán Ch. Belaidiho a Mohameda Brahimiho v roku
2013. Vyšetrovanie vrážd poukázalo na ovplyvniteľnosť tuniskej justície, ktorá nebola
schopná dostatočne rýchlo a efektívne uzavrieť vyšetrovanie. Objavili sa špekulácie
o možnom prepojení najsilnejšej vládnucej strany Ennahda s oboma vraždami. Neochota
zapojiť sa do vyšetrovania a politizácia tejto aféry krízu ešte viac prehĺbila. Nakoniec boli
11
5+5 Stredomorský dialóg predstavuje politické fórum zoskupujúce 10 štátov západného Stredomoria. 5 štátov z Arabskej
únie Maghrebu (Alžírsko, Líbya, Maroko, Mauritánia a Tunisko) a 5 štátov EÚ (Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Malta
a Portugalsko). Ide o pravidelné stretnutia na úrovni ministrov, zväčša zahraničných vecí, ktoré sa konajú od r. 1990.
54
obvinení členovia istej saláfistickej ortodoxnej skupiny napriek požiadavkám opozície po
dôkladnejšom prešetrení.
Pozorovatelia Human rights watch komentovali prípad slovami „Nejde tu iba
o izolované politické vraždy, ale o kampaň zamierenú na opozičných politikov, žurnalistov,
spisovateľov a umelcov, ktorá prebieha od konca r. 2011“ (Ryan, 2013). Neutíchajúce protesty
nakoniec donútili vládnucu Ennahdu podať demisiu. Koncom roku 2013 nastúpila dočasná
technokratická vláda na čele s premiérom Mehdi Jomaa. Nové voľby sa očakávajú v prvej
polovici r. 2014. Po troch rokoch od jazmínovej revolúcie mohlo Tunisko v januári 2014
slávnostne predstaviť novú ústavu. Formovaniu základného zákonu štátu predchádzali ostré
diskusie a nezhody medzi vládnucou umiernenou islamistickou stranou Ennahda a sekulárnou
opozíciou. Súčasný francúzsky prezident F. Hollande na ceremónii vyzdvihol ústavu slovami:
„Ústava ctí vašu revolúciu a je nasledovania hodným príkladom pre ostatné krajiny“ a dodal
„potvrdzuje, že Islam je kompatibilný s demokraciou“ (Foreign leaders..., 2014). Hollande bol
pritom jediným európskym lídrom, ktorý sa ceremónie zúčastnil. Predseda parlamentu Líbye
uistil prítomných, že aj jeho krajina chce nasledovať tuniský model arabskej demokracie.
Nová ústava sa stala symbolom transformujúceho sa Tuniska, oslavujúceho „trojité víťazstvo
– nad diktatúrou, nad terorizmom a nad našimi vlastnými rozkolmi“, komentoval tuniský
prezident Marzouki (Foreign leaders..., 2014). Obraz Tuniska vo svete sa razom zmenil
k lepšiemu.
Druhým úspešným krokom tuniskej tranzície bolo zriadenie protikorupčnej komisie
spolu so sériou štrukturálnych opatrení na ozdravenie verejných financií. Nastolený nový kurz
sa napriek očakávaniam nepodarilo ešte úspešne implementovať a hodnotenie korupcie
zaznamenalo naopak mierny pokles zo 73. Miesta v r. 2011 cez 75. o rok neskôr a 77. v r.
2013, uvádza Transparecny Int. (Corruption perception index).
Po tretie, výrazný posun k slobode zaznamenal mediálny sektor. Sloboda informácií
a vyjadrovania sa stali základnými princípmi fungovania nového režimu. Aj keď ešte stále
ostáva veľa práce k reálnemu zrovnoprávneniu postavenia žien, Tunisko sa stalo štátom
s najväčším podielom žien v reprezentatívnej inštitúcii štátu, čo je vôbec najvyšší počet
spomedzi arabského sveta (Freedom in the world 2013 – Tunisia).
Spomedzi islamistických vetiev sa najviac emancipovala ortodoxnejšia skupina
Saláfistov, ktorá otvorene hlásala silnejšiu rolu náboženstva v politickom a sociálnom živote
55
krajiny. Vážnejšou hrozbou pre Tunisko je usadenie sa militantných saláfistických jednotiek
na hraniciach s Alžírskom, ktoré zatiaľ vláda nedokáže efektívne eliminovať. Predošlé dve
vlády totiž značne zredukovali vojenské bezpečnostné kapacity. Hoci zatiaľ nepredstavujú
priamu hrozbu, ukončenie bojov v Sýrii alebo pokračujúca destabilizácia Líbye môžu
znamenať prílev ďalších vycvičených bojovníkov ako aj zbraní, čo by v konečnom dôsledku
ohrozilo bezpečnosť aj susedného Alžírska.
Vo vzťahu k EÚ sa Tunisko nachádza v štádiu rokovania o Hlbokej a komplexnej
dohode o voľnom obchode, ktorá by nadviazala na Asociačnú dohodu z r. 1995. Podobne ako
s Marokom, bol dialóg o migrácii, mobilite a bezpečnosti úspešne sformovaný do podpisu
partnerstva pre mobilitu v marci 2014. Nový akčný plán privilegovaného partnerstva na roky
2013-2017 sa sústredí najmä na reformy v oblasti rešpektu ľudských práv, transparentného
volebného procesu, štrukturálne zmeny v bezpečnostných, justičných a ekonomických
záležitostiach so zameraním na novú dohodu o voľnom obchode (PEV Rapport de suivi 2013
– Tunisie, 2014). Úspešná stabilizácia politickej scény, prijatie ústavy a konsolidácia krajiny
môžu značne urýchliť pristúpenie k prehĺbenej spolupráci.
Záverom môžeme konštatovať, že ani pády režimov ani politické ústupky vydobyté
tisíckami protestujúcimi neboli automaticky zárukou nastolenia demokratického kurzu vo
všetkých maghrebských štátoch. Tuniská revolúcia, považovaná vonkajším svetom za
vzorovú, nemohla byť duplikovaná na ostatné štáty, pretože čerpala z „momentu prekvapenia“
a armáda sa nesnažila vyplniť vzniknuté mocenské vákuum. V ostatných troch štátoch bola
revolúcia kontrolovaná s vonkajšou pomocou v prípade Líbye a vnútornou v prípade Maroka
a Alžírska. Z histórie revolúcii môžeme pozorovať nástup proti-revolučných síl ako náhle
revolučný elán začne opadať. Ide o sily, ktoré uprednostňujú udržanie stability režimu pred
nepredvídateľnou budúcnosťou radikálnych zmenách. Francúzsky profesor Mathieu Guidère
ponúka tri faktory brzdiace radikálnu zmenu situácie:

Prvým je politický. Spomínané klientelistické a paternalistické štruktúry sú tak hlboko
zakorenené na národnej i lokálnej úrovni, že systematická zmena je takmer nemožná
a títo držitelia moci mali v sádzke všetko.
56

Druhým faktorom je sociálny. Sociálne väzby v arabských štátoch sú predovšetkým
postavené na kmeňových alebo konfesných väzbách. Tým pádom všetky nezdieľajú
univerzálne hodnoty v rovnakej miere.

Tretím faktor je geopolitický. Arabské štáty sa z geopolitického pohľadu nachádzajú
v spleti regionálnych a medzinárodných väzieb, ktoré sú postavené na strategických
a ekonomických záujmoch mocností. Navyše každá regionálna alebo svetová mocnosť
hľadí na jednotlivé krajiny cez prizmu svojich vlastných záujmov. Strach
z nepredvídateľnosti ich môže ohrozovať (Guidère, 2011).
Ďalej sme v prípade niektorých krajín mohli vidieť spomínané pôsobenie kontrarevolučných síl. Ide najmä o tri kategórie spoločnosti: armáda, islamisti a klany. V rôznej
miere pôsobia smerom k udržaniu statusu quo a stability. V novozvolených vládach sa v čoraz
väčšom počte začali objavovať predtým zakázané islamistické strany. Vo všeobecnosti možno
tvrdiť, že Arabské revolúcie priniesli islamistickým skupinám väčšiu politickú participáciu.
Vďačia tomu najmä za svoju organizovanosť, nadobudnutie legitímnosti volebným
mechanizmom, prijatie demokratickej rétoriky ako aj národného zjednotenia. Neskôr však ich
ambície prerástli do získanie dominantného vplyvu, čím sa dostávali do stretu so sekulárnymi
silami. Isté je, že v budúcnosti budú zohrávať ústrednú rolu v politickom živote arabských
štátov.
Zmeny režimu a reformy zatiaľ nepriniesli vyriešenie jednej z hlavných príčin vypuknutia
nepokojov – nezamestnanosť. Pri pohľade na štatistiky nezamestnanosti, si Maroko a Alžírsko
udržiavajú kontinuitu s predrevolučným stavom a Tunisko sa po rapídnom zhoršení situácie
pomaly vracia k predošlej situácii. Najviac postihnuté revolúciou bola Líbya, ktorá
zaznamenala zhoršujúcu sa tendenciu od ukončenia hlavných bojov. Príčinou môžeme nájsť
v roztrieštenosti krajiny, pôsobeniu kontrarevolučných síl a vojnou zničeným petrochemickom
priemysle, ktorý predstavoval vyše 90% tvorby HDP a doteraz sa mu nepodarilo vrátiť na
predrevolučnú úroveň. Navyše východe a čiastočne aj na na juhu krajiny sa usadili teroristické
skupiny, destabilizujúce región a vláda nemá pod kontrolou ozbrojené zložky, aby mohla tieto
hrozby eliminovať. Uvádzanie skreslených čísiel indikuje istú zúfalú snahu vlády o udržanie
legitimity.
57
Graf č.3 Vývoj celkovej nezamestnanosti v Maghrebe
30
25
20
Maroko
15
Alžírsko
Tunisko
Líbya*
10
5
0
2008
2009
2010
2011
2012
2013
2014
Zdroj: Trading economics, World Economic Outlook, IMF
* Pre rok 2013 ide o oficiálny údaj poskytnutý líbyjským ministerstvom práce (Unemployment at 15%..., 2013), neoficiálna
štatistika hovorí o 30%, z toho približne 45% u mladých. Jednalo sa zrejme o štátnu propagandu so zámerom upokojiť
obyvateľstvo. V dôsledku nestability v krajine je možné odhadovať aktuálne ešte vyššie čísla. IMF taktiež konštatuje
odchýlky v oficiálnych údajoch. Pred vojnou sa hovorilo o približne 19%, ale po skončení konfliktu úrady zmenili číslo na 26.
Ak si novozvolené vlády budú chcieť udržať popularitu, ich hlavnou úlohou bude
riešiť otázku zamestnanosti, predovšetkým mladých ľudí, pretože v opačnom prípade môže
dôjsť k strate dôvery v revolúciu a priniesť krajinu do dlhodobej krízy.
Nastoľovanie demokracie v krajinách, kde boli reálne skúsenosti s demokraciou
minimálne si bude vyžadovať čas a ochotu zmeniť mentalitu. Zmena režimu a nastolenie
demokracie však nestačí. Nevyhnutným atribútom je reforma islamu, ale tá je ešte
v nedohľadne. Požiadavka na väčšiu demokraciu zatieňovala jeden hlbší deficit – právny štát.
História nás učí, že „demokraticky zvolené režimy, ktoré boli často znovuzvolené alebo
potvrdené v referendách na pravidelnej báze ignorujú ústavnú limity moci a zbavujú svojich
občanov základných práv a slobôd“, tvrdí Fareed Zakaria. Ako príklad nám môžu poslúžiť
58
niektoré subsaharské štáty, ktoré si po získaní nezávislosti zvolili svojich budúcich diktátorov
demokratickou cestou. Podľa Zakariu „demokracia bez ústavného liberalizmu je nielenže
neadekvátna, ale aj nebezpečná, prinášajúca eróziu slobody, zneužívanie moci, etnické delenia
alebo dokonca vojnu“ (Zakaria, 1997). Platí, že fungujúci právny štát skôr vedie k demokracii
ako opačne. Nestačí preto hľadieť na pokroky v implementácii demokracie, ale aj v budovaní
fungujúceho právneho štátu. Je zrejmé, že konsolidácia systémov môže trvať viac než dekádu
a celý tranzičný proces môže byť poznamenaný recidívami, ako sme už teraz svedkami a môže
si vyžiadať ďalšie životy. Zásadná zmena však nastala v tom, že „mnoho ľudí chce nielenže
žiť v demokratickom režime, ale sú dokonca pripravený zomrieť v boji za neho“
(Vasconcelos, 2012). Platí, že „demokratická vláda nielenže chráni svojich občanov, ale
minimalizuje efekt prelievania problémov do ostatných štátov“ (Rada, 2012). Avšak príklad
politických až vojenských intervencií do vnútorných vecí nezávislých a suverénnych krajín zo
strany Západu toto nepotvrdzuje, ale naopak je s ním v rozpore.
Etablovanie demokracií v porevolučnom arabskom svete predstavuje novú výzvu
menovite pre EÚ. Arabská jar podkopala základy vzájomného vzťahu arabských režimov s EÚ
postavených na „partnerstve za stabilitu“. „Nielenže bol obraz EÚ poškvrnený dlhoročnou
podporou
autoritárnych
vládcov,
ale
naďalej
už
neposkytuje
jediný model
pre
protodemokratické štáty v južnom Stredomorí, ktoré sú svedkami narastajúcich pan-arabských
a pan-islámskych trendov“ (Behr, 2013). Navyše „masy, ktoré okupovali ulice v arabskom
svete oponovali tyranii a nie nevyhnutne žiadali o demokraciu v západnom liberálnom
zmysle“ (Rada, 2012). Ak chce byť v tomto smere EÚ úspešná, bude sa musieť vzdať
neokoloniálnej logiky. Ako reakciu na arabskú jar teda EÚ ponúkla mediteránnym partnerom
tzv. „partnerstvo pre demokraciu a zdieľanú prosperitu“, postavenú na podpore partnerov
zaviazaných k reformám. Jej hlavnými zámermi sú: demokratická transformácia, partnerstvo
s ľudmi
a občianskou
spoločnosťou
a udržateľný
a inkluzívny
ekonomický
rast
(Implementation of the European..., 2014). Redefinícia európskej stredomorskej politiky by
mohla obnoviť legitimitu EÚ ako regionálneho aktéra. Vo vzťahu k Maghrebu, upravená
iniciatíva navrhuje aj vytvorenie konkrétnejšej spolupráce EÚ a Maghrebu.
Z celkového hľadiska prognózy predpokladajú pre maghrebské štáty svetlejší rok
2014. Tunisko by mohlo udržať svoju novú krehkú demokraciu pomocou hľadania konsenzu
islamistických a sekulárnych strán. V Líbyi musí dôjsť k vyčisteniu separátnych skupín
59
milícií, nerešpektujúce centrálnu vládu. Nové voľby by mohli priniesť pozitívny smer do
tranzičného procesu. Marocký kráľ bude zrejme naďalej hľadať východisko pomocou
ústavných reforiem, zatiaľ čo Alžírsko čaká mocenský boj o nástupníctvo prezidenta
Boutefliku, ak by mu zhoršujúci zdravotný stav nedovoľoval ďalej zotrvať vo funkcii.
Potencionálne znovuotvorenie vzájomnej alžírsko-marockej hranice by mohlo znamenať
enormný ekonomický prínos pre oba štáty (Xan Smiley, 2014).
3. 2 Zmena či kontinuita k porevolučnému Maghrebu?
Môžeme konštatovať, že Francúzska republika zohrala významnú úlohu počas
revolučného obdobia v Magrebe. Jednanie voči maghrebským štátom prebiehalo na dvoch
úrovniach. V multilaterálnej – prostredníctvom NATO a EÚ a unilaterálnej – v počiatkoch
revolúcie a v rámci spomenutých blokov. Po utíšení hlavných nepokojov dochádza vo
Francúzsku k výmene hlavy štátu a redefinovaniu diplomatického kurzu k Maghrebu.
V úvode tejto časti priblížime atmosféru situácie, v akej sa Francúzsko nachádzalo
v procese odovzdávania moci a riadenia zahraničnej politiky do rúk nového prezidenta.
Dvojtvárnosť zahraničnej politiky Francúzska v počiatkoch Arabskej jari uškodila obrazu
krajiny, zastávajúcej univerzálne hodnoty u svojich stredomorských partnerov. Intervencia
v Líbyi do určitej miery zožala pozitívnu reakciu, ale naštrbenú dôveru si bude musieť znovu
obnoviť. Tento krát to bude však náročnejšie o to viac, že s vzrastajúcim záujmom USA
a Číny o stredomorský región sa francúzsky manévrovací priestor zužuje. Je isté, že
Francúzsko o tento svoj bývalý koloniálny priestor bude bojovať. Fakt, že Sarkozy ponúkol
znateľne najvyšší počet jednotiek účastniacich sa operácie Zjednotený ochranca značí
o ambícii zvýšiť svoju prezenciu a vplyv na severe afrického kontinentu. V tom čase však ešte
nevedel, že to bude iba prvý krok smerom k posilneniu vplyvu aj v tzv. „francúzskej Afrike“,
ktorá bola od koloniálnych čias strategickou oblasťou a dôkazom mocenského postavenia vo
svete. Hoci bývalý prezident vyhlásil rozchod z tzv. konceptom „francafrique“, čo bolo
prakticky synonymum pre post-koloniálnu politiku, najmä znižovaním vojenskej prítomnosti,
kríza v sahelskom regióne donútila súčasného šéfa Elyzejského paláca F. Hollanda opätovne
prehodnotiť francúzske pôsobenie nielen v Západnej, ale aj celej Subsaharskej Afrike. Pred
blížiacimi sa voľbami v máji 2012 sa Sarkozy sústredil viac na domáce témy, hlavne vnútornú
bezpečnosť a imigráciu. Intervencia v Líbyi mu nepriniesla takú popularitu akú očakával
60
a nepomohla mu natoľko zdvihnúť klesajúce preferencie. Volebnú porážku mu priniesol jeho
oponent François Hollande, stávajúc sa tak iba druhým ľavicovým prezidentom od vzniku V.
Republiky. Sarkozyho dedičstvom pre nového prezidenta bol zhoršený obraz Francúzska
v Stredomorí, vďaka negatívne ladenej rétorike voči minoritám a imigrantom, zanedbaním
Líbye v post-konfliktnom období a odporu revolučného hnutia voči podporovateľom týchto
autoritárnych režimov. Na domácej pôde podcenil vplyv „maghrebského hlasu“ v politike,
keďže si treba uvedomiť, že tvoria nezanedbateľnú časť elektorátu a mnohé politické elity
majú maghrebské korene. Nový prezident musel zmierňovať aj Sarkozyho anti-moslimskú
rétoriku s prihliadnutím na fakt, že v porevolučnom období nastal výrazný vzostup politickej
moci islamistov. Pri pohľade na pôsobenie v pozícii francúzskeho prezidenta predstavoval
Sarkozy skôr významnú zmenu ako kontinuitu. Predstava o Sarkozyho osobnom profile,
sociálnom a ekonomickom pozadí, skúsenostiach, ambíciách a svetonázore nám môže osvetliť
niektoré príčiny. Spomenuté body sú faktory, na základe ktorých lídri najčastejšie definujú
situácie a vyhodnocujú zahraničnopolitické kroky (Oran, 2009). Sarkozy, oproti zvyšku
politickej elity nevyštudoval l’ENA (École National d’Aministration) ale právo. Jeho rodinné
pozadie – syn maďarského imigranta a francúzskej matky s grécko-židovskými koreňmi
formovali jeho pohľady na migračnú politiku v snahe kontrolovať nelegálnu migráciu na
jednej strane a integrovať zručnú pracovnú silu na strane druhej. Bývalý francúzsky prezident
sa netajil vrelými vzťahmi s americkou elitou, vrátane Georga W. Busha a náklonnosťou
k Amerike, ktorá nebola predošlým prezidentom vlastná. Z tohto hľadiska nebolo
prekvapujúce jeho oznámenie o reintegrácii do velenia NATO po nástupe do úradu.
S nástupom nového prezidenta sa v medzinárodných vzťahoch spravidla sleduje prvá
zahraničná návšteva, ktorá svedčí o prioritách pre zahraničnopolitické smerovanie počas
mandátu.
Snahu
o zmiernenie
napätia
medzi
„pôvodným“
a
„prisťahovaleckým“
obyvateľstvom reflektoval Hollande hneď vo svojom inauguračnom prejave: „spoločné súžitie
všetkých Francúzov, bez rozlišovania pôvodu a miesta bydliska, postavené na rovnakých
hodnotách Republiky, je rolou prezidenta Republiky“ (Discours d'investiture..., 2012).
Francúzsko v očiach Hollanda aj naďalej ostane angažované vo svete a jeho úlohou je
„postaviť sa na stranu všetkých demokratických síl na svete...“ (Discours d'investiture...,
2012).
61
Prístup k Maghrebu prakticky odrzkadloval kurz, nastolený počas Arabskej jari a bol
v zhode s jej výsledkami. Otvoril sa priestor na odchýlenie sa od predošlého kurzu
a ponúknutie nového partnerstva. Holland už vo svojej predvolebnej kampani sľuboval
prekonanie nekoherentného a protichodného prístupu predošlej vlády s cieľom obnoviť
francúzsky vplyv v regióne.
Maroko, tradičný francúzsky spojenec, vyšiel z Arabskej jari so značne pozitívnym
obrazom, keďže francúzska strana šetrila kritikou na stav spoločnosti, skôr marginalizovala
protesty a vyjadrila podporu reformným snahám. Marocký kráľ Mohammed IV. chcel
nadviazať na privilegované partnerstvo a prišiel na oficiálnu návštevu do Paríža ani nie týždeň
po vymenovaní Hollanda. Stal sa vôbec prvou zahraničnou hlavou štátu, ktorú Hollande prijal.
Hollande potvrdil pretrvávajúcu podporu pre domáce politické reformy Maroka a jeho záujmy
v Západnej Sahare. Napriek tomu si nový francúzsky prezident vybral Alžírsko za prvú
maghrebskú destináciu. Podčiarkol tým svoj odlišný prístup k regiónu oproti svojmu
predchodcovi, ktorý neprejavoval až taký záujem o potreby bývalých kolónií a vysporiadania
vzťahov s nimi. Naproti tomu sa ešte v decembri 2012 sa Hollande prihováral k alžírskemu
parlamentu s jeho víziou nastolenia novej éry vzájomných vzťahov. Alžírsko, ako prvá
destinácia sa mohla dať očakávať podľa jeho prvých prejavov a osobnej blízkosti ku krajine,
v ktorej sám strávil istý čas. Alžírsko, vnímané citlivo v bezpečnostnom aj energetickom
sektore, je s príchodom socialistu Hollanda vnímané privilegovanejšie než za jeho
predchodcu. Svedčí o tom nielen výber niektorých členov jeho vlády s alžírskymi koreňmi,
vrátane jeho ministra zahraničných vecí Laurenta Fabiusa, ktorý afinuje k Alžírsku, ale aj
Hollandove osobné väzby na krajinu. Vo svojom prejave priznal chyby histórie, odsúdil
koloniálnu minulosť, otvoril debatu o spoločnej histórii a ponúkol strategické partnerstvo.
Oficiálnym ospravedlnením za otázku francúzskeho kolonializmu, ktorý od skončenia
občianskej vojny do značnej miery limitoval hlbšiu spoluprácu, si získal popularitu
u Alžírčanov. Navyše „oficiálne ospravedlnenie Alžírsku umožní doterajšej vládnucej elite
FLN odísť s dôstojnosťou v krajine, kde veteráni z vojny za nezávislosť držia v rukách
sociálnu a politickú moc“ a toto gesto „odstráni pretrvávajúce prekážky k podpísaniu novej
obchodnej dohody v oblasti plynového a automobilového priemyslu, ako aj solárnej energie
a poľnohospodárstva“ (Laurence, 2012). V prejave nevynechal dôraz na silné ekonomické
väzby, spoluprácu v oblasti bezpečnosti, najmä čo sa týkalo krízy v Mali v tom čase a ocenil
62
výbornú úroveň vzťahov s prezidentom Bouteflikom. Chýbal však väčší dôraz na
pokračovanie politických reforiem a dodržiavanie ľudských práv (Allocution du president...,
2012).
Maroko sa s nevôľou pozeralo na alžírsku návštevu. Na rad prišlo o 4 mesiace neskôr
v apríli 2013. V Maroku je alokovaných niečo okolo 800 francúzskych podnikov, z toho
najväčším investorom je Renault. V politickej rovine Hollande chválil „demokratickú
tranzíciu, ktorá začala tu v Maroku a ktorá je poháňaná procesom adoptovania novej ústavy“.
Upozornil aj na nutnosť v pokračovaní reforiem, ale vyjadril presvedčenie, že Maroko je na
„nezvratnej dlhej ceste k demokracii“. Hollandove slová iba potvrdzujú predošlú rétoriku,
pretože aj teraz na pozadí dominuje ekonomická rovina. Rovnako v úzadí ostala aj rovina
ľudských práv a právneho štátu. Marginalizácia občianskej spoločnosti a rodovej rovnosti bola
čiastočne tlmená účasťou francúzskej ministerky pre práva žien - Najat Vallaud-Belkacem,
ktorá má marocké korene. (Visite d’État au Royaume du Maroc, 2013).
Výmena administratívy priniesla pozitívny ohlas v tunisko-francúzskych vzťahoch.
Tuniský prezident Moncef Marzouki bol ako prvá hlava štátu po nástupe Hollanda pozvaný
predniesť reč pred Národným zhromaždením v Paríži. Koncom r. 2012 Hollande zmiernil
migračnú politiku pre tuniskú mládež, rodiny a pracovníkov. Ďalej verejne uznal chyby
a nepochopenia v historických vzťahoch, odvolávajúc sa na Sarkozyho administratívu. Jeho
snaha dištancovať sa a napraviť omyly Sarkozyho vlády však nenašli automaticky spoločnú
reč v celej Hollandovej vláde. Stará neokoloniálna rétorika sa najviac prejavila v prejave
ministra vnútra Manuela Valsa z februára 2013, odsudzujúca vládnucu islamistickú stranu
Ennahda, po atentáte na lídra opozície Chokri Belaida. Prirovnaním k „islamistického
fašizmu“ vyvolal búrlivé reakcie voči zasahovaniu Francúzska do vnútorných záležitostí
a nepochopenia Tunisanov. Naprávať vzťahy naštrbené Arabskou jarou, sa do Tuniska vydal
Hollande rok od nástupu - v júli 2013. Tento krát pred Ústavodarným národným
zhromaždením v Tunise vyjadril „dôveru vo vašu [tuniskú] revolúciu a proces, ktorý ste
započali smerom k demokracii“. Odvolával sa najmä na ľudskú blízkosť a početnú francúzsku
menšinu tuniského pôvodu. Hlavným zámerom bolo obnoviť dôveru medzi štátmi a znovu
naštartovať ekonomické väzby. Potvrdil to slovami: „Francúzsko a Tunisko potrebujú jeden
druhého, Francúzsko je pripravené pracovať s vami vo všetkých sektoroch, kde môžete
požiadať o pomoc“. Môžeme vidieť snahu o chápanie Tuniska ako rovnocenného partnera.
63
Hollande predstavil Tunisko ako príkladnú krajinu pre ostatné arabské štáty, oceňoval
nenásilné riešenie politických kríz a cestu k demokracii a písaniu novej ústavy. Hollandov
prístup mal pozitívny dopad na oteplenie vzťahov. Opätovne navštívil Tunisko vo februári
2014, aby osobne pogratuloval predstaviteľom tuniskej vlády, ale aj tuniskému ľudu k prijatiu
novej ústavy, ktorá podľa neho obsahuje všetky prvky demokracie, právneho štátu, slobôd
a univerzálnych hodnôt. Navyše vyzdvihol princíp spojenia Islamu s demokraciou, v ktorú
vkladal dôveru a prezentoval ako nasledovania hodný príklad. Jeho snaha nezasahovať
a zároveň vyjadriť postoj môže byť vnímaná ako nový opatrný, ohľaduplnejší prístup
k porevolučnému Tunisku (Piser, 2013). Ak sa mu podarí nájsť vhodný prístup ako sa postaviť
k narastajúcej hrozbe násilného salafistického hnutia a dodržiavania ľudských práv, bez
prílišného diktovania, môže značne zdvihnúť kredibilitu Francúzska nielen v očiach
Tunisanov, ale aj európskych partnerov.
Na okraji pozornosti francúzskej diplomacie ostala Líbya. Doposiaľ jediným
stretnutím na najvyššej úrovni bola návšteva líbyjského premiéra Zeidana v Paríži vo februári
2013. Neuskutočnila sa však žiadna návšteva povojnovej Líbye. Intervencia bola skôr vo
viacerých ohľadoch prínosom pre Francúzsko. Napríklad z vojensko-strategického hľadiska
bolo špecifikom tejto misie experimentálne odskúšanie novej kombinácie reálneho nasadenia
bojových helikoptér z námorných plavidiel. Pre francúzsku armádu to znamenalo posunutie
hraníc nasaditeľnosti. Oproti stíhačkám, ktoré operovali prevažne v noci boli helikoptéry
nasadzované bez problémov aj cez deň. Ich výhoda spočívala najmä v diskrétnosti a agilnosti
v spojitosti s deštruktívnou palebnou silou (Aérocombat en Libye..., 2011). Vojenský
pozorovatelia vysoko ocenili ich prínos pre rýchlejšie zavŕšenie misie. Podľa údajov
francúzskeho ministerstva obrany bolo využitých približne 90% francúzskych helikoptér. Na
záver misie bola tiež vyslovená myšlienka o budúcom širokom potenciáli nasadenie takejto
kombinácie vzdušnej a námornej sily v intervenciách. Francúzsko teda získalo cenné knowhow. Bol to úspech aj na európskej úrovni, kde potrebovalo dokázať, že je schopné
projektovať vojenskú silu v zahraničí. V pozadí tejto stratégie stojí dlhodobý zámer stáť v čele
budovania európskej obrannej architektúry. Otvára sa otázka, či si francúzska vojenská
garnitúra potrebovala otestovať moderné vybavenie a bojovú taktiku v spolupráci so
spojencami v NATO v reálnom konflikte.
64
V porovnaní s misiou v Afganistane, rekonštrukcia a stabilizácia krajiny sa obmedzila
iba na technickú pomoc, výcvik a obnovu petrochemického priemyslu, čiže prevažne
vlastných záujmov. Stabilizácia bola ponechaná na nových predstaviteľov. Vonkajšia podpora
sa obmedzila na rozvojovú pomoc a diplomatické vyhlásenia o demokratizácii režimu. Po
rapídnom zhoršení bezpečnostnej situácie od polovice r. 2013 sa krajina nedokáže vysporiadať
s regionálnymi milíciami a nemá doteraz pod kontrolou celé územie. Práve juh Líbye je
najviac postihnutý zhoršujúcim sa bezpečnostným prostredím, kde hrozí opätovná eskalácia
napätia v krajine. Francúzsky minister zahraničných vecí Laurent Fabius ihneď odmietol
akékoľvek tvrdenia o francúzskej angažovanosti v Líbyi a nepodporuje intervenciu (Libye:
une intervention militaire..., 2014). Hrozba terorizmu ale môže zmeniť pohľad na vec, pretože
môže znamenať destabilizáciu regiónu, preliatie do Sahelu a tým pádom aj ohrozenie
francúzskych záujmov. Nutno podotknúť, že katalyzátorom pre konflikt v Mali v r. 2013 bola
aj
nedostatočná
kontrola
šírenia
zbraní
po
Kaddáfiho
páde,
nárast
islamského
fundamentalizmu a slabá kontrola hraníc. Môžeme vidieť, že nedostatočná zodpovednosť za
zastabilizovanie a zabezpečenie Líbye po vojne prispela k presiaknutiu nebezpečenstva do
susedného regiónu. Hollande neskôr priznal, že v prípade Líbye bolo podcenené riziko šírenia
konfliktu. Hoci Holland schvaľoval líbyjskú intervenciu, kritizoval nedostatok pozornosti po
zvrhnutí Kaddáfiho, ktorá neskôr viedla jednak k zhoršeniu vnútornej bezpečnostnej situácie,
tak aj k destabilizácii Sahelu, zvýšenej proliferácií zbraní a rozšíreniu napätia do Nigeru
a Mali. V stávke sa ocitli francúzske záujmy v regióne, predovšetkým zdroje uránu pre
domáce atómové elektrárne v Nigérii. Aj keď samotná intervencia v Líbyi nebola jedinou
príčinou vojnou v Mali, islamisti a Tuarégovia získali zbrane a vojenské skúsenosti z bojov
v Líbyi a dokázali ich preniesť cez hranice. Podobného osudu sa momentálne obáva Nigéria.
Objavili sa dokonca správy, že americká armáda posilňuje pozície dronov na severe Nigérie.
Riziko vypuknutia ďalšieho konfliktu postupne narastá. Ostáva otázne, či si sa africké štáty
budú schopné samy vysporiadať s napätou bezpečnostnou situáciou. Ak by sa konflikt dostal
na územie Nigérie, Francúzsko by bolo nútené ochraňovať svoje záujmy.
Sumárom, Hollande sa ambiciózne chopil príležitosti oživiť vplyv v regióne severnej
Afriky s precízne vybranými úlohami. Preukazuje sa to aj v tom, že francúzski občania
severoafrického pôvodu pracujú na všetkých úrovniach jeho administratívy. Aby bola
65
Hollandova
vízia
úspešným
príbehom,
bude
sa
musieť
rozhodne
vysporiadať
s novootvorenými výzvami. Voči maghrebským štátom prechádzajúcim demokratizačným
procesom, sa bude od Hollanda očakávať asertívnejšia politika na podporu týchto
prodemokratických síl a občianskej spoločnosti. V zmenenej realite bude musieť počítať aj
s tým, že hybnú silu v tomto procese predstavujú doteraz odmietané islamistické strany, ktoré
sa k moci dostali na základe legitímnych volieb. Hoci je Hollande rozhodnutý postaviť
francúzsko-arabské vzťahy na odlišných základoch, očakáva sa, že niektoré kľúčové záujmy
ako spolupráca v oblasti boja proti terorizmu, obchod a investície, dovoz energetických
surovín, zostanú nezmenené. Spomínaná problematika terorizmu je z hľadiska bezpečnosti
ešte viac citlivejšou témou a francúzsky občania sú s terorizmom mnohokrát konfrontovaný
nielen na domácej pôde ale aj v zahraničí. Najväčšiu hrozbu predstavuje Al-Káida
v islamskom Maghrebe, odnož teroristickej organizácie Al-Káidy. Stoja za mnohými únosmi
francúzskych občanov v rôznych afrických štátoch a taktiež pôsobia na území Francúzska.
Jedným z hlavných motívov ich konania je pomsta za angažovanosť francúzskych vojakov
v Afganistane a žiadajú ich stiahnutie. Treba podotknúť, že rôzne teroristické akcie voči
Francúzsku si vyžiadali aj obete na životoch. Šéf francúzskej tajnej služby Bernard Squarcini
dokonca prehlásil, že „Francúzsko je druhým najväčším cieľom Al-Káidy po Spojených
štátoch“ (Sarkozy's wars, 2011). Na poli európskej diplomacie je jeho aktívna
zahraničnopolitická orientácia na Maghreb a južné Stredomorie interpretovaná úsilím o to,
stať sa dominantným aktérom v oblasti, kde jeho európsky rival Nemecko nemá taký dosah
(Laurence, 2012). Počiatky tejto stratégie možno hľadať ešte v čase Líbyjskej intervencie.
V súvislosti s vypuknutím finančnej krízy sa Paríž dostal do vleku nemeckej vízie budovania
európskych inštitúcií v duchu úsporných opatrení. Tieto opatrenia znamenali pre Sarkozyho
citeľný pokles popularity a bol kritizovaný doma za nedostatočnú asertivitu pri presadzovaní
francúzskych záujmov. Prejavilo sa to priamo na jeho klesajúcej popularite. Aby sa mohlo
Francúzsko opäť považovať za rozhodujúceho hráča na kontinente, potrebovalo dokázať svoju
váhu v zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ a vyvážiť rastúcu ekonomickú a politickú
dominanciu Nemecka v spolupráci s Veľkou Britániou. Analytici STRATFORu sa
domnievajú, že sa jednalo o „správu, ktorá hovorí, že ak má byť Európa považovaná za
serióznu globálnu mocnosť, bude potrebovať francúzsku vojenskú silu“ (France, U.K...,
2011). Z hľadiska európskeho kontinentu platí, že vo vojenských otázkach je pre Francúzsko
66
hlavným partnerom Veľká Británia a v ekonomických je to Nemecko. Stále teda platí, že
v základných princípoch zahraničnopolitickej doktríny Francúzska existuje kontinuita od čias
de Gaulla. Z hľadiska obrannej a bezpečnostnej politiky pretrváva sledovanie vlastných
politických ambícií v hlavných 4 oblastiach: budovanie európskej obrannej a bezpečnostnej
identity, prispievanie k udržaniu medzinárodného mieru v súlade s rezolúciami OSN,
intervenovanie v prípade ohrozenia populácie, odvolávaním sa na princíp „zodpovednosti
ochraňovať“ a limitovanie zbraní hromadného ničenia. Z bezpečnostného pohľadu za posledné
tri dekády existoval konsenzus v otázkach obrany. Naďalej možno očakávať pokračovanie
v misiách pod záštitou multilaterálnych platforiem, ale s tým, že podmienky obrannej politiky
budú diktované klesajúcimi rozpočtami. Posledný samit EÚ z decembra 2013 nepriniesol
zásadné impulzy k budovaniu spoločnej európskej obrannej architektúry, o ktorú sa
Francúzsko dlhodobo usiluje, preto možno očakávať pokračujúce angažovanie sa
prostredníctvom NATO. Napriek tomu toto úsilie ostáva živou debatou a EÚ sa bude musieť
do budúcna stať viac producentom, než konzumentom bezpečnosti. Klesajúca tendencia
nasadzovania francúzskych vojakov do zahraničných operácií (v r. 2014 to bolo 7130 oproti
priemeru 12,600 za poslednú dekádu) naznačuje, že Francúzsko nebude schopné poskytovať
takú mieru zámorských operácií ako v predošlých rokoch.
Do budúcna možno očakávať, že „Paríž sa bude viac orientovať na rozvoj obchodných
a strategických partnerstiev s Indiou a Brazíliou a bude ostro sledovať vojenský rozvoj v Ázii,
zatiaľ čo jeho zahranično-politické a strategické záujmy budú predovšetkým zamerané na
Európu a jej okolie – Stredomorie, Blízky východ a Afriku“ (Tertrais, 2013).
V Stredomorí o tom svedčí aj mierne rastúca obchodná výmena, kedy v r. 2012
Francúzsko posilnilo svoje postavenie obchodného partnera na nasledovných miestach:
Export
Import
Alžírsko/Francúzsko
4.
1.
Maroko/Francúzsko
1.
1.
Tunisko/Francúzsko
1.
1.
Líbya/Francúzsko
4.
9.
Zdroj: MMF, CIA - Factbook.
67
V ekonomickej rovine sme zaznamenali mierny nárast aktivít. S tradičným partnerom
Marokom pokračuje Francúzsko v prehlbovaní väzieb. Alžírsku ponúkol Hollande otvorenie
novej kapitoly vzťahov, čím nadviazal na Chiracovu snahu o prehodnotenie komplikovaných
historických väzieb. Usporiadanie vzťahov s Tuniskom, o ktoré sa vo veľkej miere zaslúžil
Hollande môže znamenať hlbšie posilnenie ekonomických väzieb. V Líbyi bola Francúzsko
jednou z prvých krajín podieľajúcich sa na rekonštrukcii vojnou zničenej krajiny. Bude však
potrebná omnoho väčšia angažovanosť, ak má byť líbyjská tranzícia úspešným príbehom.
Svet v 21. storočí funguje už na iných základoch a princípoch, čo spoznala aj francúzska
diplomacia, patriaca skôr k „regionálnym mocnostiam v Európe, Afrike a častiach Blízkeho
východu“, hoci má ambície vystupovať ako globálny hráč. V dobe globalizácie a presunu
geopolitickej pozornosti smerom k východu, menovite k Číne a Indii, musí Francúzsko čeliť 4
závažných výzvam:

Prekonanie politického, ekonomického a kultúrneho deficitu vplyvu na východne
pologuli

Adaptovanie svojej tradične silnej bilaterálnej a unilaterálnej politiky na multilaterálny
formát

Kladenie väčšieho dôrazu na ekonomickú diplomaciu, zohrávajúcu dominantnú rolu
v ére globalizácie, s prihliadnutím na fakt, že silné stránky Francúzska boli väčšinou
politická a kultúrna rovina

Vyrovnať sa s klesajúcimi zdrojmi na zahraničnú politiku a obranu s ohľadom na
narastajúci dlh v domácom hospodárstve. (Rowdybuch, Chamorel, 2013, s.169).
68
Záver
Arabská jar bola vlna národných protivládnych povstaní v arabskom svete,
dožadujúcich sa primárne zmeny režimu a v sekundárnej rovine, posilnenia ochrany ľudských
práv, sociálnej spravodlivosti, zlepšenia ekonomickej situácie, nastolenia demokracie a väčšiu
inklúziu žien do spoločnosti. Región zastihla práve v momente prudko rastúcich cien ropy
a potravín, prebiehajúcej dlhovej kríze v EÚ, rapídnom demografickom raste a vo fáze
neúspešnej implementácie liberálnych reforiem, vedúcich k sprísňovaniu režimu a limitovaniu
slobôd, ktoré boli zároveň identifikované ako príčiny tohto fenoménu. Kolískou Arabskej jari
bol nami sledovaný Maghreb, odkiaľ sa vlna rýchlo rozšírila cez Egypt do zvyšku
moslimského sveta. Pre pochopenie role, akú Francúzsko počas revolúcii zohralo, bolo
potrebné uviesť stručnú genézu vzťahov v rôznych rovinách, ktoré nám umožnili celistvejší
pohľad na hodnotenie kvalitatívnej zmeny v prístupe k Maghrebu.
Arabské revolúcie priniesli kvalitatívnu zmenu do usporiadania Stredomorského
regiónu. Obyvatelia arabských štátov dokázali, že sú schopní zdola vyvolať zmenu režimov a
otriasť stabilitou dlhoročných vládcov. V niektorých prípadoch by to však bez silnej vonkajšej
podpory nebolo možné. Viditeľným výsledkom bolo upevnenie islamizačných tendencií,
najmä v Líbyi, Egypte, Sýrii, Jemene, potenciálne v Sudáne a v Tunisku čiastočne menej, kde
ale nie je naplno demaskovaný. Po zmene statu quo sa môže prejaviť aj v Alžírsku, Maroku,
Mauritánii, či v krajinách GCC a Jordánsku. Rovnako priamo ovplyvňuje dianie v sahelskom
regióne. Komparáciou vývoja v maghrebských štátoch sme dospeli k záveru, že v prípade
Tuniska a Líbye došlo k zásadným a trvalým zmenám v štátoprávnom usporiadaní a v prípade
Alžírska
a Maroka
došlo
skôr
k umierneným
reformám,
avšak
s pretrvávajúcim
emancipovaním obyvateľstva, ktoré bude naďalej požadovať zmeny v duchu revolučných
hodnôt. Prvou výzvou, pred ktorou stoja tieto revolučné sily je, či sú schopné aj vybudovať
nové režimy postavené na hodnotách demokracie, právneho štátu a slobôd v spojitosti
s reformovaným Islamom. Druhou výzvou spojenou s nástupom islamistických strán do
politického života, je nájdenie konsenzu pre model spravovania štátu so sekulárnymi prúdmi.
Treťou výzvou bude efektívne riešenie sociálno-ekonomických problémov na pozadí ktorých
protesty vypukli. Ide o predovšetkým o nezamestnanosť a zvýšenie životnej úrovne. Hrozí, že
ak by neboli dostatočne naplnené očakávania revolúcie, stratila by sa dôvera v budovanie
demokracie a štáty by sa opäť mohli ocitnúť v hlbokej kríze.
69
Môžeme konštatovať, že vplyvom revolučných udalostí Francúzsko bolo nútené
prehodnotiť svoj postoj k arabským štátom a priznať prehliadanie požiadaviek ľudí žijúcich
pod autoritárnymi režimami. Zmena nastala najmä vo vnímaní postavenia doterajších lídrov
krajín a presunula akcent viac smerom k občianskej spoločnosti. S nástupom Hollanda sme
zaznamenali opätovné zvýšenie záujmu o Maghreb nielen v ekonomickej rovine, ktoré do istej
miery kontrastovalo s prístupom jeho predchodcu Sarkozyho. Hodnotová línia zahraničnej
politiky totiž pri posudzovaní a reagovaní na arabskú jar stratila na pozitívnom obraze. Aby si
Francúzsko opäť získalo dôveru, potrebovalo ukázať, že je ochotné poskytnúť asistenciu pri
budovaní demokratických spoločností a poskytnúť nové rovnocennejšie partnerstvo.
Uvedomilo si, že jediným receptom nie je vymieňanie demokraciu za stabilitu. Francúzsko sa
bude musieť vysporiadať s nástupom islamistov k moci, ktorých doteraz videli radšej mimo
politickej hry. Ostáva faktom, že politický Islam už nemôže byť ďalej zadržiavaný, ako tomu
bolo v minulosti. Výsledky legitímneho demokratického procesu volieb musia byť
rešpektované všetkými stranami. Úlohou Francúzska bude nájsť spoločnú reč s týmito novými
stranami a smerovať ich k tomu, aby jednohlasne akceptovali pravidlá demokratickej hry.
Francúzsko v prelomovom období pádu tuniského a egyptského diktátora ukázalo ochotu
podporiť revolučný proces vedený zdola, ale prejavilo svoju nekonzistentnosť pri hodnotení
režimov ako v prípade miernych reakcií na margo Maroka s Alžírskom a poklese záujmu o
Líbyu po skončení intervencie pod hlavičkou NATO. V porovnaní s Tuniskom, priniesol pád
autoritárneho režimu v Líbyi skôr destabilizáciu krajiny, z ktorej sa dodnes nespamätala.
Francúzsko neskôr priznalo podcenenie destabilizácie krajiny a dôsledkov, ktoré prinieslo, v
podobe šírenia hrozieb do susedných štátov. Jasným príkladom bola kríza a následne
intervencia v Mali, ktorej katalyzátorom bola občianska vojna v Líbyi. Taktiež sme mohli
vidieť, že svetové ceny ropy sa zvýšili najprv výpadkom produkcie počas občianskej vojny a
potom v dôsledku vnútornej krízy.
Tunisko si prešlo turbulentným obdobím politickej krízy, kde oproti sebe stáli dva
bloky – islamistický a sekulárny. Napokon etablujúca sa mladá tuniská demokracia dokázala
svoju životaschopnosť, keď sa po rozpade vlády podarilo nájsť dočasný politický konsenzus
na znení novej ústavy, spájajúcej politický Islam s demokraciou. Francúzsko už pod novým
vedením Hollanda vyslalo pozitívny signál akceptujúci túto ústavnú formu, ktorá je svojim
druhom jedinečná. Jej jedinečnosť sa okrem iného prejavuje tým, že rúca huntingtonovskú
70
víziu stretu civilizácií, podľa ktorej je politický Islam nekompatibilný s demokraciou. Vďaka
Arabskej jari moslimovia ukázali západu, že stret civilizácií Západnej a Islamskej, ako
Huntington predpovedal, nie je nevyhnutný a môže dôjsť aj ku dočasnej kooperácii.
Vo svetle týchto skutočností budú musieť viaceré západné liberálne demokracie
prehodnotiť svoje nazeranie na moslimov, ktoré bolo do značnej miery ovplyvnené
celosvetovou “vojnou proti terorizmu” a pristupovať prípad od prípadu. Paradoxný pokles
aktivít fundamentalistickej Al-Káidy, ako aj pokles popularity v revoltujúcich štátoch počas
Arabskej jari môže priniesť nové obzory do debaty o vnímaní moslimov zo strany Francúzska.
Tie sa môžu premietnuť aj do odlišnej stratégie v potlačovaní terorizmu, ktorá bola doteraz
postavená na zadržiavaní politického islamu a tvrdom režime. Po rukojemníckej dráme v
Alžírsku si aj maghrebské štáty uvedomili dôležitosť kooperácie medzi sebou v otázke
bezpečnosti. Vo svetle nárastu popularity ultrapravicových strán bude musieť Francúzsko
prehodnotiť svoju imigračnú politiku a obraz Arabov doma. Revolúcie totiž neboli namierené
iba proti lídrom starých režimov, ale aj ich podporovateľom. Utlmenie aktivít Al-Káidy môže
pomôcť zmierniť anti-islamistické ohlasy a získať dôveru voči Arabom na domácej pôde.
Francúzi rovnako majú na čom stavať hľadanie spoločnej reči s moslimami, ktorí im ukázali,
že požadujú rovnaké hodnoty – demokracie, ľudských práv a slobôd, ktoré sami presadzujú vo
svete. Umiernený obraz moslimov spolu s budovaním dôvery by mohol prispieť aj k
prehodnoteniu francúzskej imigračnej politiky smerom k väčšej flexibilite. V otázke terorizmu
sa Francúzsko už nebude môcť spoliehať iba na podporu autoritárnych režimov, s cieľom jeho
zadržovania, ako tomu bolo doteraz. Napriek tomu, pre vlastnú bezpečnosť, ako aj ochranu
svojich záujmov v Afrike bude potrebná s nárastom islamizmu väčšia miera kooperácie so
severoafrickými a sahelskými štátmi, predovšetkým Alžírskom, ktoré disponuje významnými
kapacitami.
Po etablovaní islamistov do politického života sa opätovne otvára otázka smeru ďalšej
integrácie. Ak chce Únia ostať dostatočne atraktívna pre maghrebských susedov, bude musieť
tento krát ponúknuť viac než ekonomickú spoluprácu, čistenie mora, využívanie
obnoviteľných energií a boj proti terorizmu. Existuje riziko, že sa tieto nové elity odvrátia od
EÚ a začnú budovať intra-regionálnu spoluprácu s Tureckom, vychádzajúc zo zlej skúsenosti
podpory EÚ autoritárnych režimov. Medzinárodný ekonomický systém stelesňovaný Brettonwoodskymi inštitúciami im nebude musieť pripadať férový. Hoci bol zavedený nový princíp
71
kondicionality “viac-za-viac”, čiže EÚ poskytne viac podpory za väčší reformný pokrok,
projekt ÚpS by mal poskytnúť aj politickú dimenziu a dať prioritu krajinám, kde dochádza k
zmene režimu a demokratizácii, ak chce byť úspešný. Myšlienka vytvorenia tzv. „Eurostredomorského spoločenstva demokratických štátov“, o ktorej sa začína v poslednej dobe
debata by mohla ponúknuť sľubnú perspektívu pre tieto štáty. Hoci je činnosť ÚpS
v súčasnosti
utlmená
v dôsledku
pretrvávajúcich
nepokojov
v niektorých
krajinách,
Stredomorie už niekoľko dekád predstavuje súčasť francúzskej identity a môžeme očakávať,
že aj do budúcna bude vyvíjať aktivity v tomto regióne. Z druhej strany však nestačí, aby sa
Arabi dožadovali európskych životných štandardov, ale aby sa usilovali aj o štrukturálne
zmeny smerom k otvorenejšiemu mysleniu, najmä čo sa týka práv a postavenia žien a menšín.
Potom bude možno hovoriť o úspechu tranzície v celom rozsahu.
72
Résumé
L’intérêt à long terme pour la politique française et le monde arabe a incité l'auteur à
attirer l'attention sur les récents changements dramatiques dans le voisinage de l'Union
européenne, connu sous le nom de printemps arabe. Des facteurs internes et externes dans le
monde arabe ont atteint un point critique dans la première décennie du 21e siècle. Seule une
impulsion décisive était capable de provoquer une explosion de changements qui ont entraîné
des modifications dans la constellation des forces de la région. De tous les acteurs qui sont
impliqués dans ce processus, l'auteur a décidé de choisir la France, qui a été l'un des acteurs
européens les plus visibles. Sur la base des liens spécifiques entre la France et le Maghreb, au
niveau secondaire, on parle aussi de question du post-colonialisme, la France a joué un rôle
colonial fort dans la région. Les attitudes de la France envers d'autres Etats sont fortement
conditionnée par le président, qui porte sa propre vision de la gouvernance du pays en raison
de mécanismes internes de répartition des pouvoirs inscrite dans la Constitution de la V.
République française.
Le printemps arabe a apporté une nouvelle dynamique dans les relations entre pays
méditerranéens. Une nouvelle dynamique marquée par un tournant dans le développement de
ces pays arabes, qui n’a cependant pas permis d’organiser de manière efficace un changement
de système vers le haut - des dirigeants de longue date, qui ont récemment été incapable de
répondre aux attentes de leur population. Les trois années suivant le déclenchement de ces
évènements nous donnent le recul nécessaire pour évaluer les résultats du processus
révolutionnaire et pour décrire les tendances actuelles afin de relever les défis futurs. Pour la
cohérence du texte, nous avons axée notre travail sur une partie de la politique étrangère
française de la Méditerranée – le Maghreb. L'objet de ce travail est d'analyser et d'évaluer la
position de la France sur les États du Maghreb depuis l’ère postcoloniale jusqu’à l’ère
postrévolutionnaire, en mettant l'accent sur le printemps arabe. Aujourd'hui, la politique
française ne peut plus être considérée séparément de la politique Européenne, en effet nous
travaillons dans le cadre de l'UE dans les affaires d'importance transnationale. Une
caractéristique typique de ce phénomène que le printemps arabe a en outre souligné, sont les
liens étroits entre la Méditerranée et l’UE. L’axe méditerranéen présente un intérêt stratégique
non seulement pour la France mais aussi pour l'Union dans son ensemble. L’événement du
73
Printemps arabe est pratiquement d’importance mondiale. Pour les fins du présent document
nous avons choisi parmi les pays maghrébins le Maroc, l'Algérie, la Tunisie et la Libye, dont
nous consacrons dans chaque chapitre une attention particulière. Les conséquences sur la
scène internationale sont perceptibles à ce jour et on peut s’attendre à des réactions,
aujourd’hui comme à l’avenir. En termes de politique mondiale les avantages qu’ont apportés
les révolutions arabes sont l’ouverture des questions sur la coexistence des civilisations, un
nouveau paradigme de la démocratie, la déconstruction partielle du monde post- colonial et de
nouveaux défis pour la démocratie libérale du monde. L'hypothèse de notre recherche est que
la France, sous l'influence d'un facteur extérieur - le printemps arabe et le facteur interne - la
personne du président, a réexaminé et adapté ses priorités de politique étrangère dans la
région. Dans notre travail, nous nous concentrons seulement sur les points tournants qui ont
encouragé les changements.
La structure de travail correspond à l'ordre chronologique avec les liens sur toutes les
périodes mentionnés. L'ouvrage est divisé en trois chapitres, chacun délimité par une certaine
période historique. Le premier chapitre propose une interprétation descriptive de l'origine des
liens entre la France d'une part, et le Maroc, l'Algérie, la Tunisie et la Libye de l'autre. Leurs
relations sont d'abord présentées dans un cadre multilatéral plus large puis au niveau bilatéral.
Le premier chapitre reflète la situation immédiate dans les relations franco- maghrébins avant
le déclenchement du printemps arabe. Le choix des pays a été influencé notamment par des
liens historiques, politiques, économiques et sociaux avec la France. Dans le cas de ces pays,
nous parlons aussi des débuts du printemps arabe. Le deuxième chapitre décrit l'évolution du
printemps arabe à la lumière de la politique étrangère française, analyse des causes
systémiques et analyse des attitudes ultérieures à l'égard de chaque pays. Il est important de
comprendre la combinaison de facteurs qui créent un terrain fertile pour initier la réaction en
chaîne qui a conduit à la modification ou la réforme de ces régimes. On rapproche aussi le
comportement de la France, comme facteur externe, avec l'état de ces pays. Le dernier chapitre
est consacré à la vision synthétique et comparative de l'héritage du printemps arabe au
Maghreb, en comparant la situation prérévolutionnaire. A la fin, nous envisageons une
comparaison de l'évolution de la diplomatie française, sous la direction du président actuel
François Hollande, envers les États du Maghreb sur la période post printemps arabe. Avec sa
74
prise de fonctions, Mr Hollande a dû faire face à la nouvelle réalité non seulement en
Méditerranée, mais aussi la région du Sahel. La conclusion de ce travail est la synthèse
complète de la recherche, en mettant l'accent sur les nouveaux défis pour la France et l'Union
européenne. Le but de ce travail est de donner une image exhaustive de l'évolution des
relations franco- maghrébines dans le cadre du printemps arabe, et donc, permettre au
mémoire de servir comme matériel de fond approprié pour un examen plus approfondi de ce
sujet dynamique. Le mémoire de Master a pour ambition d’éclairer au moins partiellement ce
problème extrêmement complexe, car elle affecte la construction de la politique européenne de
voisinage.
Puisque la littérature slovaque sur l'état actuel de la politique étrangère française et le
printemps arabe est absente, nous avons travaillé principalement avec la littérature française
et anglo-américaine. Des précieuses sources d'information ont étaient les entretiens personnels
avec des diplomates français et slovaques.
Le premier chapitre vise d'abord à expliquer les complexités qui nouent les liens
bilatéraux et régionaux entre la Ve République française et les pays du Maghreb de l'Afrique
du Nord. Du point de vue européen, une forme déterminante des liens entre ces deux entités
est la politique européenne de voisinage mise en pratique en 2004. Une attention particulière
est donnée au partenariat euro-méditerranéen, qui en 2008 a été transformée en Union pour la
Méditerranée, grâce à l'appui solide de l'ancien président français Nicolas Sarkozy, mais
surtout en raison de l'opposition de la Libye exclus du processus de Barcelone. Les questions
de sécurité sont examinées principalement sur le sol de l'OTAN. La désintégration du bloc
communiste a entraîné un déplacement de l'attention du continent européen vers la périphérie
méridionale et orientale. Consciente de l'interdépendance de la sécurité européenne avec les
régions voisines, l’Union Européenne a conduit la mise en place d'un partenariat sous le nom
de "dialogue méditerranéen", dans lequel la Libye ne figure également pas. L'importance de
cette coopération dans le sillage du printemps arabe l’approfondira encore. Pour la réussite du
dialogue, il sera nécessaire d'examiner non seulement les intérêts européens, mais également
d’essayer de chercher des solutions de l'autre côté de la rive. Ce sont principalement la montée
du fondamentalisme religieux, le rejet de la modernité, la croissance incontrôlée de la
75
population, la sensibilité à la crise économique etc. La deuxième partie du chapitre présente
les relations de l'autre côté de la rive - du Maghreb. Initialement le Maghreb était compris
comme un ensemble de trois États arabo-berbères - du Maroc, de l'Algérie et de la Tunisie
avec une base historique et politique commune. Plus tard, grâce aux efforts d'intégration et de
l'émergence de l'Union du Maghreb arabe en 1989, la Libye et la Mauritanie on était
également inclus. À l'heure actuelle, l'Union est inactive parce que les États doivent toujours
faire face aux conséquences du printemps arabe. Malgré le cadre actuel, la coopération
régionale n'atteint pas le niveau qu'elle devrait. L'Algérie a été le premier pays incorporé dans
le système colonial français et devenue une partie intégrante de celui-ci. Pour la stabilisation
de l’administration coloniale sur l'Algérie il était important de garder sous contrôle le Maroc et
la Tunisie. Depuis le milieu du 19e siècle le protectorat français a été instauré en Tunisie et
Maroc. Malgré le fait que la Libye ne soit pas tombée sous l'Empire colonial français, les
relations bilatérales ont connu des périodes de coopération et de commerce, puis d’isolement
en raison d’embargo et de ré- coopération avec l'arrivée de Nicolas Sarkozy. Enfin, la Libye
est devenue la cible de l'intervention internationale après le début du printemps arabe.
Avec l'augmentation des intérêts de la Chine et des États-Unis sur la région
méditerranéenne depuis le début du 21ème siècle, on note l'augmentation de l'activité de la
diplomatie française. Dans la pratique, la diplomatie française a également joué un rôle en
soutenant les régimes autoritaires en Afrique du Nord, à la recherche d'intérêts propres à court
terme, sans trop accentuer sur la démocratie et la défense des droits de l’homme. L'objectif de
la nouvelle politique étrangère menée par Sarkozy depuis son élection en 2007 était de faire
revivre la position de leadership régional perdu en Méditerranée. Une étape importante pour la
sécurité de la France a été la réintégration dans le commandement de l'OTAN en 2009.
Pendant le printemps arabe l'OTAN a offert Paris non seulement une meilleure utilisation des
capacités de l’alliance au cours de l'intervention en Libye, mais aussi l'auspice multilatéral.
Nous pouvons conclure que sur la côte d'Afrique du Nord se trouvent les intérêts vitaux de la
France, du point de vue de la sécurité, sur le plan économique, culturelle et politique ou la
position de pouvoir dans le système politique mondial.
76
Le deuxième chapitre examine les événements du printemps arabe et le système
prérévolutionnaire de fonctionnement des régimes autoritaires ainsi que l’analyse des réponses
françaises sur chacun des États du Maghreb. Sous le terme Printemps arabe nous comprenons
généralement une vague de protestations à grande échelle, des troubles civils et des
soulèvements qui ont lieu dans la plupart des pays arabes depuis 2010 à nos jours. Le début
officiel des évènements commence avec l’immolation d’un jeune vendeur tunisien le 17
décembre 2010, qui provoque de nombreuses protestations appelant à un changement de
régime. Des causes similaires se développent dans les pays voisins et la révolution atteint
bientôt toute la région. Le départ du président Zine el-Abidine Ben Ali en exil en janvier 2011
a marqué la victoire des manifestants. Un évènement qui a choqué le monde arabe et augmenté
la confiance de l'opposition. Le renversement du régime en Libye a été soutenu par
l'intervention militaire principalement menée sous commandement de l'OTAN, avec la
participation de certains pays arabes. L’intervention est spécifique dans le sens ou pour la
première fois a été appliqué le principe de «responsabilité de protéger» ancré dans le droit
international à l'Organisation des Nations Unies. La France, qui était le premier à reconnaitre
le gouvernement de transition, a montré le plus grand engagement tout au long de la mission.
Il est clair que sans l'aide d'une coalition, la guerre civile aurait été beaucoup plus longue. Les
évènements en Libye en particulier, ont souligné l'interdépendance de l’OTAN et de l’UE dans
la sécurité de la région méditerranéenne. La mission a été considérée comme un succès et un
modèle de l'alliance dans de futures opérations possibles. L’Algérie, le Maroc et la Tunisie ont
aussi luttés face à des problèmes internes pendant la durée de la crise libyenne, mais avec une
ampleur et une intensité plus faible.
Comme principaux facteurs menant au printemps arabe nous considérons la mise en
œuvre insensible de réformes néolibérales dans les pays arabes depuis la fin de la guerre
froide, des modes autoritaires reposants sur un système de népotisme et de néopatrimonialisme, l’effondrement de l'ancien contrat social, de plus en plus de protestations en
raison de la hausse des prix mondiaux des produits alimentaires et pétroliers et une
combinaison des exigences socio-économiques avec les politiques. Ce n'est pas un calcul
complet, les autres facteurs ont plutôt participé à accélérer l'émergence et la propagation de la
révolution et on les considère comme secondaire.
77
En général, la libéralisation économique et l'ouverture des marchés ont conduit à une
augmentation du niveau de vie, l’augmentation globale du PIB des États arabes, et
l'amélioration de l'éducation ou les soins de santé. Néanmoins, ces mesures se sont révélées
inefficace dans la prospérité croissante de la population, dans la distribution uniforme du
revenu, dans la réduction de la pauvreté ou dans la baisse du chômage et l'amélioration globale
de la structure socio-économique. L'ouverture des marchés n’a pas conduit à des réformes
économiques et politiques, mais a plutôt renforcé l’autoritarisme. Les plus touchées étaient la
couche inférieure de la population, soit la majorité de la population des pays d'Afrique du
Nord. Le vieux contrat social basé sur l'échange de la protection sociale contre la restriction
des droits politiques a cessé de fonctionner sous pression de la croissance démographique
incontrôlée et des réformes capitalistes mises en œuvre et inefficaces, qui ont conduit à un
rétrécissement du secteur public. Alors que le secteur privé a également été en mesure
d'absorber le nombre croissant de jeunes, le chômage a commencé à se creuser. L'âge moyen
de près de la moitié de la population sera d'environ 25 ans. La combinaison de
l'interdépendance des économies avec la flambée des prix mondiaux des denrées alimentaires,
du prix du pétrole ainsi que la crise de la dette européenne a conduit à des manifestations de
masse pour la première fois en 2008 et à nouveau au début de 2011.
Il convient également de noter que ces régimes ont souvent été maintenus avec l'aide
des démocraties occidentales. Mais ils ont souvent fermé les yeux aux pratiques du régime
contre sa population pour le maintien du statu quo ou la promotion de leurs intérêts. La France
ne fait pas exception. La longue histoire et les liens étroits, complexes et privilégiées avec les
pays du Maghreb, ont permis à la France de jouer un rôle dominant dans son voisinage sud, en
cas de changements géopolitiques radicaux. L'ambivalence de l'administration de Sarkozy se
montre plus apparente dans la révolution de jasmin en Tunisie. Le soutien initial au régime
s’est fondamentalement tourné vers l'appui du processus révolutionnaire jusqu’au départ de
Ben Ali. La diplomatie française a perdu une partie de sa crédibilité, car elle a reflété la
mauvaise dynamique générale en Méditerranée. Il semble que les efforts pour améliorer
l'image ont été compensés par la participation dominante en Libye. Parmi les nombreux
facteurs qui pourraient influencer la décision d’intervenir en Libye, on peut prendre par
exemple les efforts faits pour améliorer la situation domestique et son image dans les yeux des
78
Arabes et la protection des intérêts économiques, et en particulier comme l’a indiqué
Dominique Moisi - l'histoire française est si étroitement liée avec les pays méditerranéens, que
le coût de l'inaction serait était beaucoup plus élevée que l'intervention réelle. Une réaction
significativement différente concerne les protestations en Algérie et au Maroc. Au lieu d'une
intervention ou d’apporter un soutien ouvert aux revendications démocratiques du peuple, N.
Sarkozy a décidé de ne pas intervenir dans les affaires intérieures. Sur le sol européen, N.
Sarkozy a critiqué l'action unilatérale fréquente tout en appelant à la coopération multilatérale.
Il a essayé de diriger la politique étrangère de l'UE de manière à soutenir l’initiative française.
La ligne de politique étrangère de Sarkozy a alors oscillé ainsi entre la realpolitik et
l'idéalisme.
À la fin du deuxième chapitre on constate, que dans le cas du printemps arabe, la
majorité de la population a exigé des changements politiques, socio-économiques et
juridiques, mais sans savoir quoi est à quel prix. Nous pouvons également observer des
incohérences sur la ligne diplomatique française, sous la direction de Nicolas Sarkozy. Les
exigences en matière de démocratisation et de respect des droits de l'homme et du citoyen en
Afrique du Nord sont ouvertement soutenues mais également maintenues sous silence. À la fin
de son mandat il a apporté plus d'attention aux questions de politique intérieure. Un nouvel
élan aux relations Franco-Maghreb a été proposé par son successeur François Hollande.
Le dernier chapitre est consacré à l'évolution actuelle de la période postrévolutionnaire
à la suite des changements requis pour atteindre la paix et des changements qualitatifs dans
l'agencement des relations France-Maghreb. Le Royaume du Maroc s'est stabilisé après une
vague révolutionnaire sans perturbation grave ni d’atteintes à la stabilité interne du pays. Trois
ans après la révolution, cependant, persistent certains retards dans la mise en œuvre des
réformes envisagées dans la Constitution. C'est en particulier le cas avec le système judiciaire,
la lutte contre la corruption, l'égalité des sexes et les libertés individuelles. De même,
l'application de la loi reste un défi majeur. Malgré quelques progrès, il reste encore beaucoup
de travail pour améliorer le statut des femmes. Du point de vue européen, le Maroc a entamé
des négociations avec l'UE sur la zone profonde et globale de libre-échange au début de mars
2013. Par rapport aux pays voisins, le Maroc a effectué de grands progrès vers la convergence
79
avec l'UE. Par une combinaison d’action de la police et des concessions politiques, le
gouvernement algérien a étouffé avec succès la vague révolutionnaire en cours. Une des
victoires politique majeure a été l'abolition de l'état d'urgence en février 2011. L’UE a évalué
le processus global de réforme comme lent, avec un niveau insuffisant de respect des normes
internationales dans des domaines tels que le droit d'association, le droit pénal, les droits de
l’homme ou le secteur de l'audiovisuel. La décision de Bouteflika en février 2014 de se
présenter pour la quatrième fois aux élections a suscité l'opposition du public. La jeunesse
désabusée de la démocratie et la méfiance grandissante envers les institutions étatiques sont
les principaux dangers. Le Printemps arabe n’a pas apporté aux Algériens les changements
structurels fondamentaux du système. Dans le processus de convergence avec l'UE, l'Algérie a
lancé en 2012 des discussions sur un plan d'action d’une période de 5 ans, qui est conçue pour
promouvoir la coopération et l'examen des possibilités d’un futur accord d'association. L'UE
soutient également les membres de l'OMC algérien.
Depuis la révolution, la Libye a fait des progrès dans la transition vers la démocratie et
la liberté. Toutefois, c'est un résultat relatif à la recherche sur la situation politique et
économique réelle dans la période postrévolutionnaire. Les défis du nouveau gouvernement
sont restés axés sur le renforcement du statut des institutions et la transposition du contrôle
absolu des clans régionaux. La Libye n'a pas encore d'une nouvelle constitution avec des
règles fixes de la gouvernance. La situation a commencé à se détériorer sensiblement vers la
moitié de l’année 2013, lorsque les rebelles et fédéralistes de Cyrénaïque ont saisi des
terminaux pétroliers dans le pays en raison de la mauvaise situation économique et la faiblesse
du gouvernement. Le résultat a été le licenciement du Premier ministre Zeidan en mars 2014 et
la déstabilisation politique du pays. Les relations de la Libye avec l'UE restent indéterminées,
bien que l’UE soit un partenaire clé dans le soutien du processus de transition libyenne. L’UE
coordonne les activités par la délégation de l'UE nouvellement créé à Tripoli. La Libye et la
Syrie restent les seuls pays de la Méditerranée, qui n'ont pas signé l'accord de libre-échange
avec l'UE. De même, la Libye cherche l'adhésion à l'Union pour la Méditerranée. La
participation de la Libye est due à son emplacement stratégique, son pouvoir politique et
économique.
80
La Tunisie était déjà en période prérévolutionnaire et considérée comme un modèle
pour la formation de la démocratie arabe. Trois ans après la révolution de jasmin et des
désaccords entre les islamistes et forces séculaires, la Tunisie a inauguré en janvier 2014 une
nouvelle constitution, qui est devenu un symbole de la révolution tunisienne. De la crise
politique précédente a résulté la chute du gouvernement et
la mise en place d'un
gouvernement technocratique qui a trouvé un consensus temporaire. En ce qui concerne l'UE,
la Tunisie est dans le processus de négociation sur un accord approfondi et global de libreéchange qui s'appuierait sur l'accord d'association de 1995. Le nouveau plan d'action pour un
partenariat privilégié pour les années 2013-2017 sera axé en particulier sur la réforme du
respect des droits de l'homme, un processus électoral transparent et un changement structurel
en mettant l'accent sur la nouvelle entente de libre-échange.
En conséquence, il est clair que les processus transitoires peuvent prendre plus d'une
décennie et ils peuvent être marqués par des rechutes, comme nous l'avons déjà vu. Beaucoup
de gens ne veulent pas seulement vivre dans un régime démocratique, ils sont même prêts à
mourir dans la lutte pour celui-ci, ce qui représente un changement fondamental.
La deuxième partie du chapitre évalue les positions françaises actuels sous la direction
du président François Hollande. Mr Hollande déjà dans sa campagne électorale a promis de
surmonter l’approche incohérente et contradictoire du précédent gouvernement et de rétablir
l'influence française dans la région.
Parmi les États du Maghreb, sa première visite officielle était en Algérie. Mr Hollande
a suggéré l'importance des relations bilatérales, offert une réconciliation historique, confirmé
l'excellente relation avec l'actuel président Bouteflika et proposé une coopération plus étroite
en termes économiques, politiques et de sécurité. La position privilégiée de l'Algérie est due
en partie au choix des membres de son administration, dont certains ont des racines
algériennes. Cependant, dans son approche, on a vu l'absence d’accent sur la poursuite du
processus de réforme, qui a commencé à ralentir depuis le printemps arabe.
81
La deuxième visite était au Maroc, où a la France a conservé des relations non
perturbées pendant la révolution. Par conséquent Mr Hollande pourrait s'appuyer sur un
partenariat privilégié et approfondir la coopération économique, reconnaître les intérêts du
Maroc au Sahara occidental et apprécier le processus de réforme. La première visite officielle
du roi marocain Mohamed VI à Paris, après le début du mandat de Mr Hollande a seulement
montré la continuité des relations. Comme dans le cas de l'Algérie Mr Hollande n'a pas
accordé beaucoup d'attention à la profondeur de la mise en œuvre de réformes dans le cadre de
la nouvelle Constitution, ou sur la question des droits de l'homme.
Le remplacement de la direction de l'État a suscité une réponse plutôt positive dans les
relations franco-tunisiennes, en tenant compte des relations étroites et de la rhétorique de
l’administration de Sarkozy. La visite était un succès dans le réchauffement des relations qui
ont été sapés pendant le printemps arabe. F. Hollande a exprimé son soutien à la révolution
tunisienne, assoupli les obstacles à la migration entre les pays et offert une meilleure
coopération politique et économique à un niveau plus égal. De nouveau il est arrivé en Tunisie
en février 2014 afin de féliciter personnellement les fonctionnaires du gouvernement tunisien
et le peuple tunisien sur l'adoption d'une nouvelle constitution, qui, selon lui contiennent tous
les éléments de la démocratie, l'état de droit, les libertés et les valeurs universelles. En outre il
notait le principe de la liaison de l'islam avec la démocratie, laquelle est présenté comme un
exemple à suivre. Ses tentatives pour ne pas intervenir dans les affaires intérieures, et
parallèlement
en exprimant son attitude, peuvent être considérées comme une nouvelle
approche attentive et respectueuse envers la Tunisie postrévolutionnaire.
La diplomatie française est restée mal-aimés de la Libye. Jusqu'à présent, la seule
réunion au sommet a été la visite du Premier ministre libyen Zeidan à Paris en février 2013. La
stabilisation a été laissée aux nouvelles autorités. Le soutien est limité au développement et à
l'assistance technique, et les déclarations diplomatiques du mode de soutien de la
démocratisation. Malgré la détérioration rapide de la situation de la sécurité dans le pays, en
particulier dans le sud et l’est, la diplomatie française n'était pas disposée à intervenir pour
stabiliser la situation. Nous avons pu voir que le manque de responsabilité à veiller à la
stabilisation de la Libye après la guerre a contribué à la diffusion des menaces dans la région
82
voisine. Hollande a admis plus tard que la Libye a été sous-estimée en ce qui concerne le
risque de débordement du conflit. Bien que F. Hollande ait approuvé l’intervention en Libye,
il a critiqué le manque d'attention après le renversement de Kadhafi, qui a conduit plus tard, à
la détérioration de la situation de la sécurité intérieure, ainsi qu’à la déstabilisation de la région
du Sahel, ainsi que l'augmentation de la prolifération des armes et la propagation de la tension
au Niger et au Mali. Il reste à voir si l’Afrique est capable de faire face à la situation
sécuritaire tendue.
En conclusion de cette partie du travail, on constate que, l'ambitieux président français
F. Hollande a saisi l'occasion pour relancer l’influence française dans la région de l'Afrique du
Nord avec des tâches précisément sélectionnées. On attend de F. Hollande une politique plus
affirmée pour soutenir ses forces pro démocratiques et la société civile. Dans la nouvelle
réalité F. Hollande devra compter avec le fait que la force motrice de ce processus est issue
des partis islamistes qui ont pris le pouvoir sur la base d'élections légitimes. Alors que
François Hollande est déterminé à construire une relation franco-arabe sur une base différente,
il est prévu que certaines des principales préoccupations telles que la coopération dans la lutte
contre le terrorisme, le commerce et l'investissement et les importations de ressources
énergétiques restent inchangées. Dans le domaine de la diplomatie européenne, sa politique
étrangère vers le Maghreb et le sud de la Méditerranée est interprétée comme un effort pour
devenir un acteur dominant dans la région où son rival européen Allemagne ne s’implique pas
autant. Dans le domaine militaire, au niveau européen, le principal partenaire de la France est
le Royaume-Uni, et dans le domaine économique c'est l'Allemagne. En matière de politique de
défense et de sécurité, la France continue à poursuivre ses ambitions politiques dans quatre
domaines principaux: la construction d'une identité européenne de sécurité et de défense, la
contribution au maintien de la paix internationale (conformément aux résolutions de l'ONU),
l’intervention en cas de menace pour la population (en invoquant le principe de la
«responsabilité de protéger») et la limitation des armes de destruction massive. La diplomatie
française appartient plutôt à la puissance régionale en Europe, en Afrique et dans certaines
parties du Moyen-Orient, même si elle a des ambitions pour agir en tant qu'acteur mondial.
83
Pour conclure, au niveau primaire le printemps arabe a été une vague de soulèvement
nationale anti-gouvernementale dans le monde arabe. Au niveau secondaire les
révolutionnaires ont demandé la protection des droits de l'homme, la justice sociale,
l'amélioration de la situation économique, la mise en place de la démocratie et une plus grande
inclusion des femmes dans la société. La région se trouvait dans une période de flambée des
prix du pétrole et des denrées alimentaires, la crise de la dette dans l'UE, la croissance rapide
de la population et la phase de mise en œuvre des réformes libérales infructueuses, qui ont
mené à la limitation des libertés. Le berceau du printemps arabe est le Maghreb, d’où la vague
se répandit rapidement à travers l'Egypte vers le reste du monde musulman. Pour comprendre
le rôle que la France a joué pendant les révolutions, on a noté une brève genèse des relations
dans des différents niveaux, ce qui nous a permis d’évaluer un changement qualitatif dans
l’approche vers le Maghreb.
Les révolutions arabes ont apporté un changement qualitatif dans l'agencement de la
région méditerranéenne. Les résidents des États arabes ont montré qu'ils étaient capables
d'induire des changements de fond et de déstabiliser des dirigeants de longue date. Cependant,
dans certains cas ce ne serait pas possible sans une aide extérieure forte. Les résultats visibles
sont les tendances à l’islamisation, en particulier en Libye, en Egypte, en Syrie, au Yémen, au
Soudan et potentiellement en Tunisie dans la partie inférieure, où il n'est pas totalement
démasqué. Après le changement du statu quo, ces tendances peuvent également être présentes
en Algérie, au Maroc, en Mauritanie et dans les pays du CCG et la Jordanie. De même ils
influencent directement les événements dans la région du Sahel. En comparant l'évolution
dans les pays du Maghreb, nous pouvons conclure que dans le cas de la Tunisie et de la Libye
des changements étaient importants et durables et de que dans le cas de l'Algérie et du Maroc
les réformes ont été plutôt modérés. Cependant la population émancipée va continuer à exiger
des changements dans l'esprit des valeurs révolutionnaire. Le premier défi pour ces forces
révolutionnaires, c'est de savoir si elles sont aussi capables de construire de nouveaux
systèmes basés sur les valeurs de la démocratie, la primauté du droit et des libertés en
collaboration avec l’Islam réformé. Le deuxième défi associé à l'apparition des partis
islamistes dans la vie politique, est de trouver un modèle de consensus de la gouvernance avec
les courants laïques. Le troisième défi sera de lutter efficacement contre les problèmes socio84
économiques dans le contexte où les manifestations ont éclaté. En particulier la diminution du
chômage et l'augmentation du niveau de vie. Il existe un risque que la population perde
confiance dans la construction de la démocratie et que si la révolution ne remplit pas les
attentes espérées, les États peuvent se trouver de nouveau dans une crise profonde.
Nous pouvons dire que sous l'influence des événements révolutionnaires, la France a
été contrainte de revoir sa position envers les pays arabes et d’admettre la hausse des besoins
des personnes vivant sous les régimes autoritaires. Le changement s'est produit principalement
dans la perception des dirigeants du pays et l'accent a été plus fortement mis sur la société
civile. Avec le début du mandat de F. Hollande, nous avons vu un intérêt accru pour Maghreb,
non seulement en termes économiques, mais aussi politique, ce qui dans une certaine mesure
contraste avec l'approche de son prédécesseur N. Sarkozy. La politique étrangère a perdu son
image positive lors de l'évaluation et la réaction face au printemps arabe. Afin de regagner de
la confiance, il était nécessaire pour la France de montrer qu'elle était prête à fournir une
assistance dans la construction d’une société démocratique et à fournir de nouveaux
partenariat plus équitable. Ils ont réalisé que la seule recette n’était pas seulement l’échange de
démocratie pour la stabilité. La France aura à traiter avec les islamistes au pouvoir, qui ont
plutôt était hors du jeu politique jusqu’ici. La réalité est que l'islam politique ne peut plus être
tenu, comme il était dans le passé. Le résultat légitime du processus électoral démocratique
doit être respecté par toutes les parties. Le rôle de la France sera de trouver un terrain commun
avec ces nouveaux partis et les inciter à accepter les règles du jeu démocratique. Après la
chute des dictateurs tunisien et égyptien, la France a exprimé la volonté de soutenir le
processus révolutionnaire, dirigé par le bas, mais a montré son incohérence dans l’évaluation
des régimes comme dans le cas de ses réactions bénignes sur l’Algérie et le Maroc et sa baisse
d'intérêt pour la Libye après l'intervention dirigée par l'OTAN. Comparé avec le cas tunisien,
la chute du régime autoritaire en Libye a plutôt déstabilisé le pays, dont il n’a jamais
entièrement récupéré à ce jour. La France a admise plus tard avoir sous-estimé
la
déstabilisation du pays et les conséquences qui l’ont provoqué, tout comme l’extension des
menaces aux pays voisins. Un exemple clair est la crise et l'intervention ultérieure au Mali, où
la guerre civile en Lybie a été un catalyseur. En outre, nous avons pu voir que les prix
85
mondiaux du pétrole ont augmenté dans un premier temps avec des pertes de production
durant la guerre civile, puis dans un second temps à la suite de la crise interne.
La Tunisie a connu une période de turbulences depuis la crise politique, qui se trouvait
entre deux blocs - islamiste et laïque. Enfin la jeune démocratie tunisienne a prouvé sa
viabilité lorsque, malgré la dissolution du gouvernement, elle a réussi à trouver un consensus
politique temporaire sur le texte d'une nouvelle constitution, qui relie l'islam politique à la
démocratie. La France, déjà sous la direction de F. Hollande a envoyé un signal positif
acceptant cette forme constitutionnelle qui est unique en la matière. Sa particularité se traduit
également par l'effondrement de vision la de Huntington et son choc des civilisations, selon
laquelle l'islam politique est incompatible avec la démocratie. Grâce au Printemps arabe, les
musulmans ont montré à l'Occident que le choc des civilisations occidentale et islamique, que
Huntington avait prédit, n'est pas nécessaire et peut aboutir à une coopération temporaire.
À la lumière de ces faits, un certain nombre de démocraties libérales occidentales
auront revu leur façon de penser sur les musulmans, qui a été largement influencée par la
«guerre contre le terrorisme» et adopter l'approche au cas par cas. La diminution paradoxale
de l'activité des fondamentaliste Al- Qaeda, ainsi qu’une baisse de popularité du côté des pays
se révoltants pendant le printemps arabe peuvent apporter de nouveaux horizons dans le débat
sur la perception des musulmans de France. La stratégie pour combattre le terrorisme peut être
fondée sur d’autres logiques, non seulement la détention de l’islam politique ou par le soutien
des régimes dictatoriaux. Après la prise d'otages en Algérie, les pays du Maghreb ont réalisé
l'importance de la coopération entre eux en termes de sécurité. Compte tenu de l'augmentation
de la popularité des partis d'extrême droite, la France aura à revoir sa politique d’immigration
et l’image qu’elle a des Arabes. Les révolutions n’ont pas été dirigées seulement contre les
chefs des anciens régimes, mais aussi contre leurs partisans. La diminution des activités d'Al Qaeda peut aider à soulager la rhétorique anti-islamiste et aider à gagner la confiance des
Arabes de France. Les Français ont toutes les cartes en main pour un langage commun avec
les musulmans, qui leur ont montré qu’ils ont besoin des mêmes valeurs - démocratie, droits
de l'homme et libertés. Une image modérée des musulmans ainsi que le renforcement de la
confiance pourrait également contribuer à un changement de la politique d'immigration en
86
France vers plus de flexibilité. Sur la question du terrorisme, la France ne peut plus compter
uniquement sur l'appui des régimes autoritaires, en vue de sa détention. Pourtant, pour sa
propre sécurité et la protection de ses intérêts en Afrique, les échanges devront augmenter en
coopération avec l'Afrique du Nord et du pays du Sahel, notamment l'Algérie, qui dispose de
capacités importantes.
Après l’entrée des islamistes dans la vie politique, la question de l’intégration est
focalisée sur la direction future. Si l'Union veut rester suffisamment attractive pour les voisins
du Maghreb, il leur faudra pour cela offrir beaucoup plus que la coopération économique, une
mer propre, l'utilisation des énergies renouvelables ou la lutte contre le terrorisme. Il existe un
risque que ces nouvelles élites se détournent de l'UE et commencent à construire une
coopération intra- régionale avec la Turquie, à partir des mauvaises expériences de soutien de
l'UE par les régimes autoritaires. Les institutions de Bretton Woods d’organisation du système
économique international peuvent sembler injustes. Bien que l’UE ait introduit un nouveau
principe de conditionnalité « toujours plus pour plus », signifiant que l'UE fournira plus de
soutien pour plus de progrès et de réforme, le projet de l'UpM devrait également fournir une
dimension politique et donner la priorité aux pays où il y a un changement de régime et de
démocratisation si elle veut réussir. L'idée de créer ce qu'on appelle « Communauté euroméditerranéenne d'États démocratiques », qui est entrée récemment dans les débats, pourrait
offrir des perspectives prometteuses pour ces pays. Bien que le fonctionnement de l’UpM soit
limité dans le temps en raison des troubles persistants dans certains pays, la Méditerranée fait
partie depuis plusieurs décennies de l'identité française, et l'on peut s'attendre qu’à l’ avenir la
France continue de développer des activités dans la région. D'autre part, il ne suffit pas pour
les Arabes d’exiger des niveaux de vie européens, mais aussi de travailler sur les changements
structurels vers une façon de penser plus ouverte, en particulier en ce qui concerne les droits et
le statut des femmes et des minorités. Ensuite, il sera possible de parler de réussite de la
transition dans son intégralité.
87
Zoznam bibliografických odkazov:
“Arab spring” symposium – Closing speech by Alain Juppé, Ministre d’Etat, Minister of
Foreign Affairs, to the Arab World Institute [online]. 2011. Ambafrance-uk.org. [cit. 2014-102]. Dostupné na internete: <http://www.ambafrance-uk.org/Alain-Juppe-s-speech-at-theArab.html>
Aérocombat en Libye. [online]. 2011. Defense.gouv.fr. [cit. 2014-30-1]. Dostupné na
internete: <http://www.defense.gouv.fr/terre/actu-terre/aerocombat-en-libye-l-alat-fait-bougerles-lignes>
BEHR, H., BERGER, L. 2009. “The Challenge of Talking about Terrorism: The EU and the
Arab Debate on the Causes of Islamist Terrorism”, Terrorism and Political Violence, Vol. 21,
No. 4, 2009
BEHR, T. 2012. Talking about the Revolution: Narratives on the Origin and Future of the
Arab Spring. European Institute of the Mediterranean. 2012. s. 36. ISSN 1988-7981
BEHR, T. 2013. The European Union’s Mediterranean Policies after the Arab Spring: Can
the Leopard Change its Spots?. [online]. 2013. Amsterdam Law Forum [cit. 2014-2-4].
Dostupné na internete:
<http://heinonline.org/HOL/LandingPage?handle=hein.journals/amslawf4&div=20&id=&pag
e=>
BLACK, I. 2011a. Tunisia's protests spark suicide in Algeria and fears through Arab world.
[online]. 2011. Theguardian.com. [cit 2014-22-1]. Dostupné na internete:
<http://www.theguardian.com/world/2011/jan/16/tunisia-protests-suicide-algeria-arab>
BLACK, I. 2011b. Gaddafi urges violent showdown and tells Libya 'I'll die a martyr'. [online].
Theguardian.com. [cit 2014-22-1]. 2011. Dostupné na internete:
<http://www.theguardian.com/world/2011/feb/22/muammar-gaddafi-urges-violentshowdown>
88
BORGER, J. 2010. Tunisian president vows to punish rioters after worst unrest in a decade
[online]. 2010. Theguardian.com. [cit 2014-22-1]. Dostupné na internete :
<http://www.theguardian.com/world/2010/dec/29/tunisian-president-vows-punish-rioters>
BROWN, L. C. 1964. Tunisia: The Politics of modernization. New York 1964. s. 41
Déclaration d’alger. [online]. 2003. Diplomatie.gouv.fr. [cit. 2013-15-12]. Dostupné na
internete: <http://www.diplomatie.gouv.fr/fr/IMG/pdf/decla-alger.pdf>
CARTER, J. 2014. The Arab Spring is not over [online]. 2014. Aljazeera.com. [cit. 2014-3-3].
Dostupné na internete: <http://america.aljazeera.com/opinions/2014/2/arab-springdemocracyegyptlibyatunisia.html>
COCKBURN, A. 2011. Libya rebels: Gaddafi could be right about al-Qaeda. [online]. 2011.
Theweek.com.
[cit.
2014-5-4].
Dostupné
na
internete:
<http://www.theweek.co.uk/politics/6801/libya-rebels-gaddafi-could-be-right-about-alqaeda#ixzz2ykqxnIe0>
Conférence de presse de François Hollande du 16 mai 2013 [online]. 2013. Firstpost.com.
[cit.
2014-20-3].
Dostupné
na
internete:
<http://www.firstpost.com/francoishollande/video/confrence-de-presse-de-franois-hollandedu-16-mai-2013/339029m1n6Y7A6AVxB11.html>
DIAMOND, L., BRUMBERG, A. 2003. “Introduction”. Islam and Democracy in the Middle
East, Baltimore, Johns Hopkins University Press. 2003.
Discours d'investiture de M. François Hollande [online]. 2012. Elysee.fr. [cit. 2014-20-3].
Dostupné na internete : <http://www.elysee.fr/videos/discours-de-m-francois-hollande-lors-deson-investiture/>
DZUBOW, J. 2010. Guantanamo Detainee Deported to Algeria Fears Persecution [online].
2010. Asylumnist.com. [cit 2014-20-1]. Dostupné na internete:
89
<http://www.asylumist.com/2010/07/20/guantanamo-detainee-deported-to-algeria-fearspersecution/>
EL-KIKHIA, O., M. 2014. Libya: Crisis, choice and change [online]. 2014. Aljazeera.com.
[cit. 2014-10-3]. Dostupné na internete:
<http://www.aljazeera.com/indepth/opinion/2014/02/libya-crisis-choice-change201422083010117613.html>
ELLIOTT, M. 2011. Viewpoint: How Libya Became a French and British War. [online]. 2011.
Time.com. [cit. 2014-20-2]. Dostupné online:
<http://content.time.com/time/world/article/0,8599,2060412,00.html>
ENP Package – Algeria [online]. 2014. Europa.eu. [cit. 2014-1-4]. Dostupné na internete:
<http://europa.eu/rapid/press-release_MEMO-14-219_en.htm>
ENP Package – Libya [online]. 2014. Europa.eu. [cit. 2014-1-4]. Dostupné na internete:
<http://europa.eu/rapid/press-release_MEMO-14-228_en.htm>
EU lifts weapons embargo on Libya [online]. 2004. Bbc.co.uk. [cit. 2014-25-1]. Dostupné na
internete : <http://news.bbc.co.uk/2/hi/3732514.stm>
EU prepares for worst after Gaddafi 'genocide' threats. [online]. 2011. Euractiv.com. [cit.
2014-3-4]. Dostupné na internete: <http://www.euractiv.com/global-europe/eu-preparesworst-gaddafi-genoci-news-502424>
FILIU, J.-P. 2014. Arab revolution's hardest lesson: losing sight of the counterrevolution
[online]. 2014. Aljazeera.com. [cit. 2014-2-3]. Dostupné na internete:
<http://www.aljazeera.com/indepth/opinion/2014/01/arab-revolution-hardest-lesson-losingsight-counterrevolution-20141161546432536.html>
90
Foreign leaders hail Tunisia's constitution [online]. 2014. Aljazeera.com. [cit. 2014-27-2].
Dostupné na internete: <http://www.aljazeera.com/news/africa/2014/02/foreign-leaders-hailtunisia-constitution-201427144047687702.html>
FRANCE
[online].
2013.
OECD.
[cit.
2014-19-3].
Dostupné
na
internete:
<http://www.oecd.org/els/mig/FRANCE.pdf>
France-Libye: 40 ans de relations tumultueuses [online]. 2011. Vie-publique.fr. [cit 2013-2012]. Dostupné na internete: <http://www.vie-publique.fr/chronologie/chronosthematiques/france-libye-40-ans-relations-tumultueuses.html>
France, U.K. Have Differing Motives For Intervening In Libya. [online]. 2011. Forbes.com.
[cit. 2014-20-2]. Dostupné na internete:
<http://www.forbes.com/sites/energysource/2011/03/29/france-u-k-have-differing-motivesfor-intervening-in-libya/>
François hollande à alger, Cinq siècles de relations franco-algériennes [online]. 2010.
Jolpress.com. [cit 2013-13-12]. Dostupné na internete:<http://www.jolpress.com/internationalvisite-francois-hollande-algerie-guerre-repentance-torture-colonie-general-de-gaulle-nicolassarkozy-fln-oas-article-815837.html>
FUKUYAMA, F. 1989. "The End of History?". The National Interest. 1989. ISBN 978-0-02910975-5
Gaddafi speech threatens to trigger "genocide" in Libya (VIDEO). [online]. 2011.
globalpost.com. [cit. 2014-3-3]. Dostupné na internete:
<http://www.globalpost.com/dispatch/africa/110222/gaddafi-speech-genocide-libya>
GHILES, F. 2010. Le « non-Maghreb » coûte cher au Maghreb [online]. 2010. Le Monde
diplomatique. [cit. 2013-10-12]. Dostupné na internete : <http://www.mondediplomatique.fr/2010/01/GHILES/18755>
91
GUIDÉRE, M. 2011. Le choc de revolutions arabes, Autrement, Paris, 2011, 210s.
HOLLIS, R. 2012. No friend of democratization: Europe’s role in the genesis of the ‘Arab
Spring’. In International Affairs 88:1. s. 81–94. 2012. The Royal Institute of International
Affairs. Published by Blackwell Publishing Ltd.
HUNTINGTON, S., P. 1968. Political Order in Changing Societies. New Haven, Yale
University Press. 1968. ISBN 978-0300116205
Chicago summit [online]. 2012. NATO. [cit. 2013-12-12]. Dostupné na internete:
<http://www.nato.int/cps/en/SID-B83237D5-B60EA88E/natolive/official_texts_87593.htm>
CHESTERMAN, S. 2011. "Leading from Behind': The Responsibility to Protect, the Obama
Doctrine, and Humanitarian Intervention
After Libya" [online]. 2011. New York University Public Law and Legal Theory Working
Papers. Paper 282. Dostupné na internete: <http://lsr.nellco.org/nyu_plltwp/282>
CHRISAFIS, A. 2011. Sarkozy admits France made mistakes over Tunisia. [online]. 2011.
Theguardian.com. [cit 2014-22-1]. Dostupné na internete:
<http://www.theguardian.com/world/2011/jan/24/nicolas-sarkozy-tunisia-protests>
JEAN JEAN, S. 2011. France’s Reaction to the Arab Spring. [online]. 2011. Bilgesam.org.
[cit. 2014-2-2]. Dostupné na internete:
<http://www.bilgesam.org/en/index.php?option=com_content&view=article&id=444:francesreaction-to-the-arab-spring&catid=70:ab-analizler&Itemid=131>
KREDATUS, O. 2012. Arabské revolúcie a ich vplyv na ďalší vývoj vo svete. Bezepčnostné
fórum 2012, II. Zväzok, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita
Mateja Bela v Banskej Bystrici. 2012. 434s. ISBN 978-80-557-0332-9
92
La France et Algérie [online]. 2013. Diplomatie.gouv.fr. [cit 2013-17-12]. Dostupné na
internete: <http://www.diplomatie.gouv.fr/fr/dossiers-pays/algerie/la-france-et-l-algerie/>
LARRABEE, S., GREEN, J., LESSER, I., O., ZANINI, M. 1998. NATO’s Mediterranean
Initiative. 1998. Santa Monica: Rand. s. 59
Chicago Summit Declaration [online]. 2012. NATO. [cit 2013-18-12]. Dostupné na internete:
<http://www.nato.int/cps/en/natolive/official_texts_87593.htm?mode=pressrelease>
LAURENCE, J. 2012. France's Hollande Seeks Reset in Post-Arab Spring Maghreb [online].
2012.
World
Politics
Review.
[cit.
2014-2-4].
Dostupné
na
internete:
<http://www.worldpoliticsreview.com/articles/12389/frances-hollande-seeks-reset-in-postarab-spring-maghreb>
Le Niger veut une intervention internationale en Libye [online]. 2014. Rfi.fr. [cit. 2014-20-3].
Dostupné
na
internete :
<http://www.rfi.fr/afrique/20140206-niger-reclame-intervention-
internationale-libye/>
Libyan rebel commander admits his fighters have al-Qaeda links. [online]. 2011.
Telegraph.co.uk.
[cit.
2014-2-4].
Dostupné
na
internete:
<http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/africaandindianocean/libya/8407047/Libyanrebel-commander-admits-his-fighters-have-al-Qaeda-links.html>
Libyan leader Muammar Gaddafi has accused a senior Al-Qaeda figure coordinating uprising
from a mobile command ship. [online]. 2011. Theaustralian.com. [cit. 2014-3-4]. Dostupné na
internete: <http://www.theaustralian.com.au/news/world/libyan-leader-muammar-gaddafi-hasaccused-a-senior-al-qaeda-figure-coordinating-uprising-from-a-mobile-command-ship/storye6frg6so-1226040877331>
LIBYA
[online].
2013.
Eia.gov.
[cit.
2014-20-3].
Dostupné
na
internete:
<http://www.eia.gov/countries/cab.cfm?fips=LY>
93
Libya conflict: British and French soldiers help rebels prepare Sirte attack. [online]. 2011.
Theguardian.com. [cit. 2014-23-1]. Dostupné na internete:
<http://www.theguardian.com/world/2011/aug/25/libya-conflict-british-french-soldiers-rebelssirte>
Libyan FM on Border Security, Militias [online]. 2013. Aawsat.net. [cit. 2013-19-12].
Dostupné na internete: <http://www.aawsat.net/2013/10/article55320373>
Libye: une intervention militaire française n’est «pas envisagée» [online]. 2014. Rfi.fr. [cit.
2014-13-3]. Dostupné na internete: <http://www.rfi.fr/afrique/20140208-une-interventionmilitaire-francaise-libye-est-pas-envisagee-mali-fabius-tatam-ly-niger/>
Libye : 60 pays à Paris au chevet de la transition [online]. 2011. Lemonde.fr. [cit. 2014-3-2].
Dostupné na internete: <http://www.lemonde.fr/libye/article/2011/09/01/libye-60-pays-aparis-au-chevet-de-la-transition_1566040_1496980.html>
Med Union wants Libya as full member [online]. 2011. Timesofmalta.com. [cit 2013-21-12].
Dostupné na internete: <http://www.timesofmalta.com/articles/view/20110913/local/MedUnion-wants-Libya-as-full-member.384562>
MICHEL, L. 2009. Leo Michel on Sarkozy and NATO [online]. 2009. Newsweek. [cit 201410-1]. Dostupné na internete: <http://www.newsweek.com/leo-michel-sarkozy-and-nato82691>
MIKAIL, B. 2011. France and the Arab spring: an opportunistic quest for influence. FRIDE.
2011. s. 20. ISSN 2172-5837
MOISI, D. 2011. France had a duty to intervene in Libya [online]. Theguardian.com. [cit.
2014-20-2]. Dostupné na internete:
<http://www.theguardian.com/commentisfree/2011/mar/23/france-libya-sarkozy>
94
NATO mediteranean dialogue [online]. 2013. NATO. [cit. 2013-10-12]. Dostupné na
internete: <http://www.nato.int/cps/en/natolive/topics_60021.htm?>
Nicolas Sarkozy, Congrès de l'UMP [online]. 2007. sites.univ-provence.fr/. [cit. 2013-20-12].
Dostupné na internete: <http://sites.univprovence.fr/veronis/Discours2007/transcript.php?n=Sarkozy&p=2007-01-14>
NIELD, R. 2014. Algeria: A fourth term for Bouteflika? [online]. 2014. Aljazeera.com. [cit.
2014-10-3]. Dostupné na internete:
<http://www.aljazeera.com/indepth/features/2014/03/algeria-fourth-term-bouteflika2014329222653935.html>
ONDREJCSÁK, R. 2013. Francúzsko a subsaharská Afrika [online]. 2013. CENAA. [cit.
2014-23-2]. Dostupné na internete: <http://cenaa.org/wp-content/uploads/2013/01/PolicyPaper-3-2013-Ondrejcsak.pdf>
ORAN, O., P. 2009. An analysis of french foreign policy. [online]. 2009. Academia.edu. [cit.
2014-13-2]. Dostupné na internete:
<https://www.academia.edu/1085372/An_Analysis_of_French_Foreign_Policy>
ORMANCI, E., B. 2000. Mediterranean security concerns and nato’s mediterranean dialogue
[online]. 2000. NATO. [cit 2013-20-12]. Dostupné na internete:
<http://www.nato.int/acad/fellow/98-00/ormanci.pdf>
OTTAWAY, M., HAMZAWY, A. 2011. “Protest Movements and Political Change in the
Arab World” [online]. 2011. Carnegie Endowment for International Peace. [cit. 2014-6-1].
Dostupné na internete: <http://carnegieendowment.org/publications/?fa=view&id=42394>
PICHON, F., JOSSERAN, F., L. 2012. Géopolitique du Moyen-Orient et de l’Afrique du
Nord. Du Maroc á l’Iran. Presses Universiataires de France. 2012. Paris. ISBN 978-2-13060638-3
95
Rafik Abdessalem provoque la colère des amazighs maghrébins [online]. 2012. Business
news. [cit. 2013-11-12]. Dostupné na internete: <http://www.businessnews.com.tn/RafikAbdessalem-provoque-la-col%C4%82%C2%A8re-des-amazighsmaghr%C4%82%C2%A9bins,520,29502,3>
PISER, K. 2013. Amid Tunisia’s Transition, France Walks Fine Line Between Influence and
Interference [online]. 2013. Worldpoliticsreview.com. [cit. 2014-10-4]. Dostupné na internete:
<http://www.worldpoliticsreview.com/articles/13358/amid-tunisia-s-transition-france-walksfine-line-between-influence-and-interference>
PORTER, G., D. 2013. Algeria Moves Toward Regional Security Cooperation, Within Limits.
[online]. 2013. World Politics Review. [cit. 2014-3-4]. Dostupné na internete:
<http://www.worldpoliticsreview.com/articles/13227/algeria-moves-toward-regional-securitycooperation-within-limits>
Relations franco marocaines [online]. 2013. Mtholyoke.edu. [cit 2013-14-12]. Dostupné na
internete: <http://www.mtholyoke.edu/~ajkacper/french/lesrelations.html>
RETTING, J. 2011. End of NATO's Libya Intervention Means Financial Relief for Allies.
[online]. 2011. Usnews.com. [cit 2014-4-2]. Dostupné na internete:
<http://www.usnews.com/news/articles/2011/10/31/end-of-natos-libya-intervention-meansfinancial-relief-for-allies.>
RIVIÈRE, A. 1887. La Tunisie: géographie, évènements de 1881, organisation politique et
administrative, organisation judiciaire, instruction publique, finances, armée, commerce,
industrie, travaux publics, système monétaire [online]. 2007. Bnf.fr. Challamel aîné (Paris).
145 s. [cit 2013-12-12]. Dostupné na internete:
<http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k27978g/f24.image.r=bpt6k103413q%20OR%20bpt6k27
978g.langEN>
96
RYAN, Y. 2013. Who killed Tunisia's Chokri Belaid? [online]. 2013. Aljazeera.com. [cit.
2014-5-3]. Dostupné na internete:
<http://www.aljazeera.com/indepth/features/2013/09/201394183325728267.html>
SAMEH, FAWZY. 2010. “Demands and Political Movements in Egypt: A Comparative
Critical Reading”. In Dina Shehata (ed.), The Return of Politics, Cairo, Al-Ahram Center for
Political and Strategic Studies. 2010. s. 23-48
Sarkozy wars [online]. 2011. Economist.com. [cit. 2014-10-2]. Dostupné na internete:
<http://www.economist.com/node/18683145>
SELJUQ, A. 2005. Cultural conflicts: north african immigrants in france [online]. 2005.
Gmu.edu.
[cit.
2014-20-3].
Dostupné
na
internete:http://www.gmu.edu/programs/icar/ijps/vol2_2/seljuq.htm
SEKHER, T., V. 2010. Immigration from the Maghreb: France’s Quandary [online]. 2010.
Mei.edu. In Migration and the Maghreb, The Middle East Institute Washington [cit. 2014-203].
Dostupné
na
internete:http://www.mei.edu/sites/default/files/publications/Migration%20Maghreb.pdf
SHURKIN, M., R. 2003. Chirac in Algeria [online]. 2003. Brookings.edu. [cit 2014-5-1].
Dostupné na internete: <http://www.brookings.edu/research/articles/2003/08/france-shurkin>
SIKA, N. 2012. The political economy of Arab uprisings. European Institute of the
Mediterranean. 2012. s. 29. ISSN 1988-7981
SIPRI Yearbook 2012, Armaments, Disarmament and International Security. Oxford
University Press 2013. ISBN 978 019 965058 3
SIPRI Yearbook 2013, Armaments, Disarmament and International Security. Oxford
University Press. 2013. ISBN 978 019 967843 3
97
SMILEY, X. 2014. The people still want a bigger say. The world in 2014. The Economist.
TEPLÍK, T. 2012. Arabské jaro 2011 – naděje na demokratický vývoj nebo vážny rizikový
faktor?. In Bezpečnostné fórum 2012. Banská Bystrica: FPV a MV UMB, 2012. s.779-799.
ISBN 978-80-557-0332-0
The Military Balance 2013, The annual assessment of global military capabilities and defence
economics. IISS. ISBN 978 1 85743 6808
TERTRAIS, B. 2013. Strategic Posture Review: France. [online]. 2013. Wolrd Politics
Review. [cit. 2014-4-4]. Dostupné na internete:
<http://www.worldpoliticsreview.com/articles/13091/strategic-posture-review-france>
THORNTON H. S., THORNTON H. W. 2012. Toward a Geopolitics of Hope. Sage
publications. ISBN 978 81 321 0944 0
URDAL, H. 2006. “A Clash of Generations? Youth Bulges and Political Violence”. In
International Studies Quarterly, Vol. 50,No. 3, 2006.
VASCONCELOS, de Á. 2012. Listening to unfamiliar voices. The Arab democratic Wave.
European union Institute for Seucurity Studies. Paris. 2012. ISBN 9789291982004
Vidéo : Premier discours du président Sarkozy [online]. 2007. Rfi.fr. [cit. 2014-10-2].
Dostupné na internete : <http://www1.rfi.fr/actufr/articles/089/article_51603.asp>
WALT, M., S. 2011. Requiem for the "Arab Spring?. [online]. Foreignpolicy.com. [cit. 201415-2]. Dostupné na internete:
<http://www.foreignpolicy.com/posts/2011/11/27/requiem_for_the_arab_spring>
98
WILLIS J., M. 2012. Politics and Power in the Maghreb, Algeria, Tunisia and Morocco from
Independence to the Arab Spring. Hurst and Company London. ISBN 978 184904 2 000
www.maghrebarabe.org/fr/
www.who.int
www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/
www.transparency.org/country
www.imf.org
www.worldbank.org
ZAKARIA, F.1997. The Rise of Illiberal Democracy. Foreign Affairs. 1997
99
Download

Postoj Francúzskej republiky ku krajinám Maghrebu v kontexte