Ústav výskumu sociálnej komunikácie
Slovenská akadémia vied
ZBORNÍK VEDECKÝCH PRÍSPEVKOV
Dagmar Marková - Lenka Rovňanová (Eds.)
© Dagmar Marková – Lenka Rovňanová (Eds.)
Bratislava, 2013
ISBN 978-80-970234-4-7
Strana |3
MARKOVÁ, Dagmar – Rovňanová, Lenka. (Eds.). SEXUALITY VII :
Rod, rodina, rodičovstvo
Zborník
vedeckých
– scenáre udržateľnej
príspevkov.
Bratislava:
reprodukcie.
Ústav
výskumu
sociálnej komunikácie SAV, 2013. 1. vydanie. 237 s.
Vedeckí/é recenzenti/tky:
doc. PhDr. Alžbeta Brozmanová Gregorová, PhD.
PaedDr. Denisa Selická, PhD.
Editorky: doc. PhDr. Dagmar Marková, PhD.
PaedDr. Lenka Rovňanová, PhD.
Návrh obalu: Mgr. Attila Mondočko
Zborník
vznikol
vďaka
podpore
grantu
APVV
-
0604-10:
Udržateľná reprodukcia na Slovensku: psycho-sociálne skúmanie
Publikácia neprešla jazykovou korektúrou
Vydala: Slovenská akadémia vied, Bratislava, 2013
ISBN 978-80-970234-4-7
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
Strana |4
OBSAH
ŽIVOTNÝ ŠTÝL, RODIČOVSTVO A REPRODUKCIA
Miroslav Popper, Ivan Lukšík, Gabriel Bianchi
Rodičovstvo v manželstve vs. v kohabitácii na Slovensku ....................... 7
Lenka Formánková, Alena Křížková
„Někdy si zase říkáme, že bychom si měly pořídit společný dům někde na
venkově… a pak začneme vymýšlet kde, aby to bylo nějak
napůl cesty.“ .................................................................................. 17
Michaela Dobrotová
Karieristi alebo nechcene slobodní? Životný štýl „singles“ v kontexte
mladej dospelosti ............................................................................ 32
Krzysztof Dziurzyński, Karolina Słupek
The matter of having progeny by the contemporary young
Polish females ................................................................................ 61
Daniela Rajniaková
Etologická reflexia otcovstva na príklade striedavej rodičovskej
starostlivosti .................................................................................. 81
ETIKA, REPRODUKCIA A SEXUALITA
Lucie Jarkovská
Mezi ochranou a morální panikou: děti a sexualita .............................106
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
Strana |5
Dagmar Marková
Sexualita pre reprodukciu : O morálnych konštrukciách sexuality v rámci
tradičnej sexuálnej vedy .................................................................114
Stanislava Lištiak Mandzáková
Otázky reprodukcie a antikoncepcie u osôb s mentálnym
postihnutím...................................................................................125
Erika Polgáriová
Mladiství rodičia - ako ďalej? ...........................................................144
Miloslav Jůzl
Problémy sexuálního života mužů v penitenciární praxi .......................154
REPRODUKCIA A MEDICÍNA
Robert Máthé, Jana Štefániková
Dôsledky alternatívnej liečby neplodnosti – pseudogravidita ................169
Lucia Mazúchová, Miroslava Prekopová
Informovanosť žien o prevencii neplodnosti .......................................184
Katarína Jandová
Body imidž u tehotných žien............................................................197
HOMOSEXUALITA A REPRODUKCIA
Jana Fúsková, Peter Kusý
Rodičovstvo lesbických žien.............................................................207
Zdeňka Vaňková
Sexuální orientace jako příčina společenské diskriminace ....................223
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
Strana |6
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
Strana |7
MIROSLAV POPPER, IVAN LUKŠÍK, GABRIEL BIANCHI
RODIČOVSTVO V MANŽELSTVE VS. V KOHABITÁCII NA SLOVENSKU
Abstrakt:
Príspevok hľadá odpoveď na otázku, či forma partnerského spolužitia
ovplyvňuje
rozdelenie
prác
týkajúcich
sa domácnosti
a starostlivosti
o dieťa, ako aj reálny a plánovaný počet detí. Konkrétne sa zameriava na
porovnávanie dvojíc žijúcich v manželstve a v kohabitácií. Analyzované sú
vybrané
výsledky
získané
v rámci
reprezentatívneho
prieskumu
reprodukčného správania na Slovensku, ktorý sa uskutočnil v roku 2012.
Väčšina z nich sa týka žien vo veku 20-39 rokov, t.j. ich celého hlavného
reprodukčného obdobia. V súlade s trendmi Druhého demografického
prechodu sa aj na Slovensku neustále zvyšuje percento ľudí žijúcich
v kohabitácii, čo zo sebou prináša aj výzvu prehodnotenia tradičného
rozdelenia rodových rol. Aj keď najmä v starších vekových kohortách stále
prevláda počet detí narodených v manželstve nad počtom detí narodených
v kohabitácií,
pri
plánovaní
druhého
dieťaťa
sa
rozdiely
medzi
manželstvom a kohabitáciou stierajú.
Príspevok vznikol v rámci riešenia projektu APVV číslo 0604-10 Udržateľná
reprodukcia na Slovensku: psycho-sociálne skúmanie
1. Úvod
Slovensko patrí ku krajinám s veľmi nízkou fertilitou. V roku 2012 sa
úhrnná miera plodnosti pohybovala tesne pod hranicou 1.4 narodeného
dieťaťa na ženu. Táto nízka plodnosť je jedným zo znakov Druhého
demografického prechodu (DDP), ktorý sa vyznačuje najmä týmito
charakteristikami (Lesthaeghe, 2010): na
jednej strane nárast veku
uzavretia prvého manželstva, rozvodovosti, kohabitácií, rodičovstva v
rámci kohabitácií, individuálnej autonómie, seba aktualizácie, symetrie v
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
Strana |8
rodových rolách, a zároveň pokles v/vo: podiele manželstiev, opätovných
manželstiev, fertilite, sociálnej kohézii a uznávaní autorít. Toto obdobie
DDP začalo v druhej polovici 20 storočia v USA a Škandinávií a postupne
sa šírilo najskôr do ďalších krajín západnej Európy a neskôr aj do krajín
strednej, južnej a východnej Európy. Nie vo všetkých týchto krajinách a
nie v rovnakej miere sú však obsiahnuté všetky vyššie uvedené
charakteristiky.
Najväčší vplyv má obdobie DDP na mladú generáciu po skončení
adolescencie,
keďže stojí pred
výzvami ďalšieho štúdia, hľadania si
práce, osamostatňovania sa a vytvárania si partnerských, či neskôr
rodičovských zväzkov. Arnett (2000) nazýva obdobie vo veku od 18 do 25
rokov ako emergujúca (vynárajúca sa) dospelosť, ktoré sa vyznačuje
relatívnou
nezávislosťou
očakávaniach
a zároveň
na
sociálnych
experimentovaním
rolách
a normatívnych
s partnerskými
vzťahmi,
pracovnými príležitosťami a svetonázormi.
V súvislosti s experimentovaním v partnerských vzťahoch dochádza
aj k dynamike v rodových rolách. Jednak sa u žien – matiek zvyšuje
ambivalencia,
kedy
na
jednej
strane
vytláčajú
mužov
–
otcov
z rodičovského priestoru v snahe v snahe zachovať si svoju identitu
nenahraditeľnej matky a na strane druhej chcú, aby muži čo najviac
participovali na prácach v domácnosti a spolupodieľali sa na výchove detí.
Aj keď muži zväčša radi zostávajú v role pomocníka, zároveň tiež hľadajú
nové modely deľby rol1. Jednak dochádza k zmene foriem spolužitia
a stále frekventovanejšou sa stáva kohabitácia (neformálny partnerský
zväzok žijúci v spoločnej domácnosti), prinajmenej ako vstupná fáza do
manželstva alebo celoživotná alternatíva voči nemu.
1
Diskurz o nenahraditeľnej matke a jej pomocníkovi – otcovi podrobne
skúmal Grňo (2006).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
Strana |9
2. Ciele, výskumná vzorka a metodológia
V snahe empiricky overiť vyššie uvedené teoretické predpoklady sme
si položili tieto štyri základné otázky:
1. Prináša život v kohabitácií zmenu v rozdelení rodových rol pri
starostlivosti o domácnosť?
2. Prináša život v kohabitácií zmenu v rozdelení rodových rol pri
starostlivosti o deti?
3. Aký je rozdiel v bez/detnosti medzi manželstvom a kohabitáciou?
4. Aký je rozdiel v plánovaní detí medzi manželstvom a kohabitáciou?
Výskum sa uskutočnil v roku 2012 na reprezentatívnej vzorke
(N=1400 respondentov vo veku 18 – 45 rokov). Prezentované výsledky sú
však zamerané len na vybrané druhy nezávislých premenných a preto sú
pri nich uvádzané nižšie počty respondentov.
3. Výsledky
Medzi dve najčastejšie formy partnerského spolužitia možno zaradiť
manželstvo a kohabitáciu. Tabuľka 1 ukazuje, aký je pomer medzi týmito
dvoma formami v súčasnosti na Slovensku v rôznych vekových kohortách.
V najmladšej vekovej kohorte 20-24 ročných kohabitácia výrazne prevláda
nad manželstvom (86.2% oproti 18.8%), vo vekovej kohorte 25-29
ročných je zastúpenie ľudí žijúcich v manželstve a v kohabitácii zhruba
rovnaké, u 30-34 ročných už manželstvo prevláda nad kohabitáciou
a v najstaršej sledovanej vekovej kohorte 35-39 ročných je najvyššie
zastúpenie manželstva (83%) oproti kohabitácii (17%). Tieto údaje
presvedčivo dokumentujú nárast kohabitácií v mladšej generácií, pričom
až ďalšie obdobie ukáže mieru trvanlivosti tejto formy spolužitia, t.j. či sa
jedná len o novú prechodnú fázu pred vstupom do manželstva alebo či sa
kohabitácia stále viac začína udomácňovať ako celoživotná alternatíva voči
manželstvu.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 10
Pri skúmaní zmien v rodových rolách sme si zvolili optiku z pohľadu žien
vo veku 20-39 rokov. Dôvodom tejto voľby je skutočnosť, že ženy sa na
prácach týkajúcich sa starostlivosti o domácnosť a deti podieľajú stále viac
ako muži a preto je ich pohľad na rodové otázky s tým súvisiace
relevantnejší.
Tabuľka 2 znázorňuje, že v tých činnostiach v oblasti
domácich prác, ktoré robili tradične väčšinou ženy, sa v kohabitácii ich
miera aktivity oproti manželstvu znižuje. Treba však zároveň povedať, že
zatiaľ ide len o náznak zmien smerom k väčšej rodovej symetrii, pretože
štatistické testovanie (chí kvadrát test) odhalilo, že aj keď sú viaceré
rozdiely poukazujúce na menšiu záťaž kohabitujúcich žien v domácnosti
oproti vydaným ženám na hranici významnosti, k jedinej štatistickej
významnosti dochádza v činnosti, ktorú ženy robia najviac, a to vo varení.
Kým v manželstve varia vždy alebo zvyčajne ženy v 72.3 percentách,
v kohabitácii je to 59.1% žien.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 11
Ak aj možno pozorovať veľmi miernu tendenciu smerom k väčšej
rodovej symetrii pri rozdelení si domácich prác v kohabitácii oproti
manželstvu, pri činnostiach súvisiacich so starostlivosťou o dieťa vyzerá
byť trend opačný. Tabuľka 3 ukazuje, že v kohabitácii majú ženy väčšiu
záťaž
pri
starostlivosti
o deti
než
v manželstve.
Opäť
však
treba
konštatovať, že štatisticky významné (podľa chí kvadrát testu) je len
hranie sa s dieťaťom, čo v manželstve
robí vždy alebo zvyčajne 36%
matiek, kým v kohabitácii až 60% matiek.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 12
Zisťovali sme tiež, či sa spokojnosť žien s rozdelením prác týkajúcich
sa starostlivosti o dieťa líši v manželstve oproti kohabitácii. Testovanie
pomocou T testu však nezaznamenalo žiaden signifikantný rozdiel, keď na
škále od 1 do 10, kde 1 znamená najnižšiu a 10 najvyššiu mieru
spokojnosti (vôbec nie spokojná – úplne spokojná), dosiahol v kohabitácii
priemer spokojnosti žien hodnotu 6.6 a v manželstve 7.74. Ženy sú teda
relatívne
spokojné
s rozdelením
rodičovských
prác
v manželstve
aj
kohabitácii, napriek tomu, že sa o svoje deti starajú viac ako muži, čo
podporuje predpoklad, že identita nenahraditeľnej matky je pre ne
dôležitá.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 13
Dáta týkajúce sa počtu detí narodených v manželstve a kohabitácii sú
znázornené v tabuľke 4.
Počítané sú na užšej vzorke 30 – 34 ročných a to z toho dôvodu, aby
boli zachytení všetci respondenti, ktorí v súlade s DDP odložili počatie
dieťaťa do neskoršieho veku. Údaje ukazujú, že v kohabitácii v porovnaní
s manželstvom žije vo veku 30-34 rokov výrazne viac bezdetných párov
(35.9% : 6,7%), zhruba rovnako jednodetných (41% : 39.2%) a výrazne
menej dvojdetných (17.9% : 43.3%).
To signalizuje, že pribúdajú aj
partnerské páry, ktoré nemajú deti ani v neskoršom veku, pričom tie
zväčša neuzatvárajú manželstvo. Naopak, tí, ktorí majú väčšiu rodinu,
uprednostňujú
manželstvo
pred
kohabitáciou.
Tento
údaj
nie
je
prekvapujúci aj vzhľadom na skutočnosť, že legislatíva na Slovensku zatiaľ
nereaguje na nové formy partnerského párového spolužitia a preto sú
nemanželské páry s deťmi znevýhodnené oproti manželským.
Tabuľka 5 zobrazuje plánovanie druhého dieťaťa v najbližších troch
rokoch v manželstve a v kohabitácii. Tak ako v predchádzajúcom prípade,
aj tu sme sa v snahe zachytiť predovšetkým tých, ktorí reprodukciu
odkladajú na neskôr, sústredili na 30 – 34 ročných.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 14
Aj keď druhé dieťaťa plánuje v tomto veku 45.4% kohabitujúcich
a 58.2% manželských párov, štatisticky významný rozdiel (chí kvadrát
test) sa medzi nimi nepreukázal. To možno vysvetliť tým, že pokiaľ párom
žijúcim v kohabitácii vyhovuje takýto neformálny zväzok aj keď sa už
stanú rodičmi, potom už táto forma spolužitia nezohráva dôležitú rolu pri
ďalšom rozhodovaní sa o počte detí. Rodičovstvo v kohabitácii je pre nich
zrejme plnohodnotnou alternatívou k rodičovstvu v manželstve a preto je
aj plánovanie druhého dieťaťa podobné ako u manželských párov.
4. Zhrnutie/záver
Naše výsledky ukazujú, že kohabitácia sa postupne stáva bežnou
súčasťou partnerského spolužitia, prinajmenšom ako istá prechodná
životná fáza pred vstupom do manželstva. Sobotka a Toulemon (2008)
tvrdia, že nielenže v mnohých európskych krajinách nahradila kohabitácia
ako
normatívna
voľba
prvého
párového
zväzku
takmer
kompletne
manželstvo, ale dokonca sa stala pravidlom typu „kohabitácia prvá,
manželstvo neskôr alebo nikdy“.
Na základe prebiehajúcich trendov
v iných krajinách, kde Druhý demografický prechod začal skôr ako na
Slovensku teda možno očakávať, že aj u nás bude kohabitácia čoraz viac
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 15
plnohodnotnou
alternatívou
voči
manželstvu.
V súlade
s
týmto
predpokladom je aj naše zistenie, že aj keď je reálne narodených detí
zatiaľ viac v manželstve než v kohabitácii, pri plánovaní druhého dieťaťa
sa rozdiel medzi pármi žijúcimi v týchto dvoch formách partnerských
vzťahov stiera.
Čo sa týka rodových rozdielov pri starostlivosti o domácnosť a o deti,
naše zistenia neukazujú žiadny zásadný posun k väčšej rodovej symetrii
v rámci kohabitácie. Napriek tomu miernu tendenciu v tomto smere sme
zaznamenali v oblasti deľby prác týkajúcich sa domácnosti a naopak,
mierny posun opačným smerom – k ešte väčšej zaangažovanosti žien – sa
ukazuje pri starostlivosti o dieťa. Zatiaľ však môžeme formulovať skôr
hypotézu,
než
partnerského
jej
života,
potvrdenie,
má
že
potenciál
kohabitácia,
prispieť
ako
nová
forma
k rovnoprávnejšiemu
postaveniu žien v rámci deľby domácich prác než manželstvo. Jej overenie
si
bude
vyžadovať
ďalší
výskum,
špecificky
zameraný
na
život
v kohabitácii, s dostatočne veľkou vzorkou, aby sa dal detailnejšie
testovať vplyv rôznych demografických premenných (napr. vzdelanie,
ekonomické postavenie) na zmenu rodových rol. Ďalšia hypotéza, ktorú je
na základe našich výsledkov zmysluplné stanoviť je, že mnohé ženy sa
snažia riešiť ambivalenciu medzi rodinou a kariérou tak, aby mužov
zaangažovali viac do domácich prác, ale zároveň si ponechávajú pri
starostlivosti o dieťa identitu nenahraditeľnej matky.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 16
Literatúra
ARNETT, J. J. 2000. Emerging Adulthood: A Theory of Development from
the Late Teens through the Twenties. American Psychologist 55, 469-480.
GRŇO, J. 2006. Kde se láme subjekt. Biograf. (40-41): 51 odst. Available
online: http://www.biograf.org/clanky/clanek.php?clanek=4002
LESTHAEGHE, R. 2010. The Unfolding Story of the Second Demographic
Transition. Research Report 10-696, Population Studies Center, University
of Michigan, January 2010.
SOBOTKA, T., TOULEMON, L. 2008. Changing Family and Partnership
Behaviour: Common Trends and Persistent Diversity Across Europe.
Demographic Research, Volume 19, Article 6, pp. 85-138. Book 1:
Childbearing Trends and Policies in Europe.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 17
LENKA FORMÁNKOVÁ, ALENA KŘÍŽKOVÁ
„NĚKDY
SI
ZASE
ŘÍKÁME,
ŽE
BYCHOM
SI
MĚLY
POŘÍDIT
SPOLEČNÝ DŮM NĚKDE NA VENKOVĚ… A PAK ZAČNEME VYMÝŠLET
KDE, ABY TO BYLO NĚJAK NAPŮL CESTY.“
Abstrakt:
V Evropě v posledních čtyřiceti letech vzrůstá diverzita nových forem
partnerského soužití. Představujeme zde některé z výsledků kvalitativního
výzkumu partnerství „spolu, i když zvlášť“ s využitím biografické metody a
z perspektivy studia životních drah. Zaměřily jsme se především na to, jak
je tento typ soužití prožíván, vyjednáván a praktikován v každodenní
realitě párů v naší společnosti. V tomto příspěvku podrobně mapujeme
jeden z typů „soužití spolu, i když zvlášť“ jako případové studie lesbického
páru, který žije spokojeně „spolu, i když zvlášť“.
Klíčová slova:
„spolu, i když zvlášť“, partnerství, lesbická sexuální preference, rodina,
kohabitace
K nejméně prozkoumaným novým typům partnerství v oblasti
sociologie rodiny patří intimní vztahy, kdy partneři žijí „spolu, i když
zvlášť“ (angl. termín Living Apart Together, LAT) Strohm a kol. 2009).
Oproti zahraničí byl v České republice tento typ partnerství zkoumán jen
okrajově (srovnej Možný 2006; Tomášek 2006; (Očadlíková, 2009);
Rabušic 2001). Zaměříme-li se na definici pojmu, tak Levin a Trost (1999)
mluví o dvojici, která nesdílí domácnost, ale zároveň se považuje za pár a
vnímá je tak i jejich okolí. Roseneil (2006) mluví o partnerství bez
kohabitace
víkendových
(non
residential
partnerstvích
partneship).
nebo
Jiné
partnerstvích
výzkumy
na
dálku
hovoří
o
(distance
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 18
relationship; Holmes 2006). Někteří autoři definují tyto vztahy podle délky
a vážnosti vztahu. Haskey (2005) nebo Levin a Trost (1999) rozlišují mezi
příležitostným
a
nezávazným
chozením
(casual
dating)
a
vážným
vztahem. Podobně Duncan and Phillips (2010) rozlišují mezi chozením
(dating LAT) a partnerstvím (partner LAT).
V sociologickém výzkumu je kohabitace vnímána jako jeden z
hlavních charakteristických znaků intimního partnerství (Strohm a kol.
2009). Vztahy „spolu, i když zvlášť“ nezapadají do triády lidé bez partnera
(singles), kohabitující partnerství a/nebo manželství (Reimondos, Evans, &
Gray, 2011:43) a proto zůstávají v běžných demografických šetřeních
zaměřených na zkoumání domácností „skrytou populací“. Jsou zařazovány
do kategorie single a tak statistická data o daném fenoménu máme hlavně
z výzkumů zaměřených přímo na partnerství „spolu, i když zvlášť“
(Karlsson & Borell, 2002).
Na základě dostupných zahraničních výzkumů žijí v tomto typu
partnerství zhruba 4 – 10 % dospělé populace západních zemí (RegnierLoilier, Beaujouan, & Villeneuve-Gokalp, 2009). Haskey (2005) odhaduje,
že v partnerství „spolu, i když zvlášť“ žijí asi dva miliony Britů a Britek.
Podle Guldner (2003:6) jedna čtvrtina nesezdaných párů v USA žije ve
vztahu „spolu, i když zvlášť“ a až tři čtvrtiny z nich takový vztah někdy
zažilo. Mezinárodní komparativní studie srovnávající šest evropských zemí
a Rusko zjistila výrazné lokální rozdíly v četnosti párů žijících „zvlášť, i
když spolu“ (Liefbroer, Seltzer, and Poortman 2011). Zatímco ve Francii,
Německu a Rusku čtvrtina ne-kohabitujících osob uvedla, že mají
intimního partnera, se kterým nebydlí, v Rumunsku a Bulharsku to bylo
pouze 10 -15% samostatně žijících osob (ibid.). Protože spolehlivé
kvantitativní údaje o těchto vztazích často chybí, bývá fenomén zkoumán
spíše pomocí kvalitativních studií (6 participujících u Haskey a Lewis 2006
až 100 rozhovorů u Levin and Trost 1999).
Hlavním cílem těchto výzkumů je zjištění důvodů a motivací
partnerů pro volbu vztahů „zvlášť, i když spolu“. Nabízí se otázka, zda
vztahy „zvlášť, i když spolu“ představují životní fázi následovanou
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 19
kohabitací a/nebo manželstvím nebo zda se jedná o novou formu
partnerství.
Měnící se normy rodinného soužití jsou podle Levin (2004)
důvodem, že se vztahy „spolu, i když zvlášť“ stávají akceptovanou novou
formou partnerství. Podobně Roseneil (2006) vidí „spolu, i když zvlášť“
jako novu formu partnerství, jde ale dále, když argumentuje tím, že tyto
vztahy dekonstruují význam intimního partnerství tím, že zvyšují význam
přátelských vztahů.
Mezinárodní analýza (Liefbroer, Seltzer, a Poortman 2011) ukazuje,
že mezi páry, které vysvětlují rozhodnutí pro vztah „spolu, i když zvlášť“
touhou po nezávislosti je nejvíce těch, kteří jsou ve věku nad padesát let.
Naopak mladí do 26 let byli nejčastěji mezi těmi, kteří uváděli, že nejsou
na kohabitaci připraveni (ibid.). To by spíše nahrávalo vysvětlení, že
partnerské vztahy jsou do velké míry utvářeny společenskou normou
společného soužití.
Když se zaměříme na demografický profil partnerů žijících „spolu, i
když zvlášť“ nacházíme je ve všech socio-ekonomických skupinách a v
průběhu celého životního cyklu. Nejčastěji jsou však zastoupeni v
mladších věkových skupinách (Reimondos et al., 2011 na australské
populaci, Duncan & Phillips, 2010 na britské). Duncan a Phillips (2010)
zjistili, že věkové supiny hrají roli i při sledování míry partnerského
závazku. Zatímco nezávazné chození bez kohabitace je nejčastější u
věkové skupiny 18-24 let, v kategorii partnerství spolu, i když zvlášť“ je
téměř pětina lidí ve věku
25 až 34 let. Z hlediska socio-ekonomického
statusu nacházíme partnery „spolu, i když zvlášť“ spíše u lépe vzdělaných
skupin bez ohledu na věk (Ermisch a Seidler 2009 nebo (Haskey a Lewis,
2006). Podle zjištění Strohm a kol. (2009) na americké populaci bylo mezi
„spolu, i když zvlášť“
téměř dvakrát více vysokoškoláků než u
kohabitujících. Shodné zjištění přináší mezinárodní komparativní studie
třech západoevropských a čtyřech post-komunistických zemí, kde LAT
partneři mají opět výrazně častěji vysokoškolské nebo středoškolské
vzdělání než singles nebo kohabituající a manželské páry (Liefbroer a kol.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 20
2009). Duncan and Phillips (2010), když kontrolovali vliv věku, zjistili
naopak spíše ploché socio-ekonomické rozložení v této skupině. Podobně
Reimondos
et
al.(2011)
nalezli
v
průměru
podobné
postavení
v
zaměstnání a výši vzdělání u partnerů kteří spolu bydlí jako u těch, kteří
spolu nebydlí. Na druhou stranu mezi „spolu, i když zvlášť“ bylo méně
těch, kteří měli základní vzdělání než u kohabitujících partnerů. To může
být ale dáno nejen pracovním zařazením vyžadujícím vyšší flexibilitu a
umožňujícím zároveň vyšší ekonomickou nezávislost a zároveň tím, že LAT
se častěji objevují u věkových kohort nad 25 let, které mají obecně vyšší
dosažené vzdělání. Podle zjištění z USA jsou vztahy na dálku častější u
gay párů než u heterosexuálních mužů, to ale neplatí u lesbických žen
(Strohm a kol. 2009).
V České republice dosud zcela chybí demografický výzkum, který by
se přímo zabýval partnerstvím „spolu, i když zvlášť“. Data z výzkumu
Životní a pracovní dráhy 2010, kde byl tento fenomén zkoumán jen
okrajově, ukazují, že zhruba 6 % populace mezi 25 a 60 lety žije v tomto
typu vztahu.2 Nejvíce jsou tyto vztahy zastoupeny mezi lidmi ve věku 25 –
35 let (10 %).
Předchozí výzkumy ukazují na velkou diverzitu typů, motivů i
způsobů prožívání partnerství „spolu, i když zvlášť.“ Rozhodně se nejedná
o fenomén, který by se týkal výhradně mladé generace jako určitý
„předstupeň“ kohabitace a také se ve všech případech nejedná o nový typ
soužití. Zároveň se dosavadní definice vztahů „spolu, i když zvlášť“ liší a i
výsledné typologie jsou pak závislé na tom, jaká partnerství (ne)jsou
zahrnuta.
Náš kvalitativní výzkum tohoto fenoménu z perspektivy životní dráhy
je jednak explorativní studií tohoto fenoménu u nás, vedený snahou
zachytit diversitu „soužití spolu, i když zvlášť“ a jednak umožňuje
2
Reprezentativní výzkum Životní a pracovní dráhy 2010 provedlo oddělení
Gender & sociologie Sociologického ústavu AV ČR, v.v.i. na vzorku 4010
respondentů v populaci ve věku 25-65 let.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 21
sledovat, v jakých obdobích a jak je motivováno a praktikováno a jak ho
ovlivňují předchozí události v životní dráze. Šlo nám o to zachytit
především, jak je tento typ soužití prožíván, vyjednáván a praktikován
v každodenní realitě párů v naší společnosti. Pro tento příspěvek jsme
zvolily podrobné zmapování jednoho typu „soužití spolu, i když zvlášť“
jako případové studie lesbického páru, který žije spokojeně „spolu, i když
zvlášť“.
Metoda výzkumu a popis vzorku
Výzkum partnerství „spolu, i když zvlášť“ je postaven na biografickonarativním přístupu Toma Wengrafa a Prue Chamberlayne (2002).
Nestrukturovaný
rozhovor
otevírá
úvodní
otázka,
jejímž
cílem
je
zkoumané téma otevřít a motivovat tak volné vyprávění.3 Doplňující
otázky se pak zaměřují na konkrétní události, situace a motivy, které se
vynořily v průběhu vyprávění. V kvalitativním výzkumu, který jsme
provedly v roce 2012, jsme mapovaly vývoj vztahu celkem u 11
partnerství „spolu, i když zvlášť“. V pěti případech se nám podařilo provést
rozhovory pouze s jedním z páru, v případě párů rozhovory probíhaly
s každým zvlášť. Při výběru komunikačních partnerů a partnerek jsme
postupovaly metodou sněhové koule. Jednalo se o partnerství delší než
jeden rok. Vycházely jsme z definice Levin a Trost (1999), že vztah
„spolu, i když zvlášť“ je uznán jako partnerství nejen partnery, ale i jejich
okolím a na to je třeba určité trvání vztahu. Zároveň jsme, v návaznosti
na odbornou literaturu, chtěly obsáhnout co největší diversitu forem
partnerství „spolu, i když zvlášť“. Do vzorku jsme zařadily páry, které jsou
již sezdané a mají děti stejně jako svobodné a bezdětné. Vybraly jsme
vztahy na malou i velkou geografickou vzdálenost. Snažily jsme se
3
Úvodní otázka zněla: Jak víte, zajímám se o lidi, kteří jsou ve vztahu, ale
nebydlí spolu. Takže mohl(a) byste mi vyprávět příběh Vašeho života od
doby, kdy jste začal(a) žít ve vztahu odděleně?
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 22
zahrnout jak mladší, tak i starší věkové skupiny a páry s rozdílnou
sexuální
preferencí.
Většina
komunikačních
partnerek
a
partnerů,
v souladu se zjištěními ze zahraničních demografických šetření (Liefbroer
a kol. 2011; Duncan a Philips 2011) měla vysokoškolské vzdělání. Při
analýze jsme postupovaly metodou map příběhů. To nám umožnilo
vytvořit analytické kategorie a jejich dimenze, které jsme mezi sebou
neustále
porovnávaly
v kontextu
demografických
charakteristik
a
v kontextu konkrétních životních drah i vyprávění obou partnerů, pokud
jsme je měly možnost získat. Výsledkem je typologie vztahů „spolu, i když
zvlášť“.
Zjistily jsme, podobně jako Roseneil (2006) na vzorku britských
párů, že tato partnerství můžeme rozdělit do tří typů, podle toho, jak
subjektivně prožívají a praktikují takový vztah a jaký význam tomuto
soužití přikládají. Oproti Roseneil (2006) se náš výzkum nezaměřoval
přímo
na
vztahové
preference,
ale
spíše
na
subjektivní
prožívání
partnerské situace participujícími páry.
Náš výzkum ukázal, že prožívání vztahu „zvlášť, i když spolu“ je
silně provázáno s existující normou kohabitace, která v naší současné
společnosti definuje vážný partnerský vztah. Tato norma, postavená na
heterosexuálním modelu partnerského vztahu, zároveň definuje kohabitaci
jako stádium předcházející nebo související se založením rodiny a
s výchovou a péčí o děti. Páry plánující rodinu i páry s dětmi vnímají často
partnerství „spolu, i když zvlášť“, jako výsledek vnějších tlaků a nikoliv
vlastní volby a vyjadřují nespokojenost s takovým uspořádáním a cíl
společného soužití. Podobně ve výzkumu Roseneil (2006), vztahu bez
kohabitace litovaly páry, které spolu již v minulosti sdílely domácnost, ale
okolnosti (akademická kariéra, nastavení sociální bytové politiky) je
rozdělily.
Pokud
ve
společném
soužití
nastanou
problémy,
může
být
partnerství „spolu, i když zvlášť“ řešením, jak balancovat mezi rozchodem
a partnerstvím, které je ale poznamenáno nejistotou ohledně budoucnosti
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 23
vztahu. Podobně u Roseneil (2006) byla důvodem těch „nerozhodnutých“
nejistota, zda jsou na soužití připraveni nebo zda je partner ten pravý.
Těm, od nichž reprodukce (již) není očekávána, je umožněno
vyvázání se z této normy. To přispívá ke spokojenosti se soužitím „zvlášť,
i když spolu“ starších párů a lesbických žen v našem vzorku. Příklad
lesbického partnerství ukazuje na stále přetrvávající
heteronormativní
pojetí intimního vztahu. Ve výzkumu Roseneil (2006) se ve skupině „s
radostí zvlášť“ jednalo o páry zdůrazňující individuální aktérství a osobní
nezávislost, což odpovídá i našim zjištěním.
Partnerství „spolu, i když zvlášť“ jako preference
Lesbický pár Zuzana (44 let) a Zdena (29 let), obě vysokoškolačky,
upřednostňují vztah „spolu, i když zvlášť“ z důvodu karierního zaměření.
Zároveň za sebou mají dlouhé tři roky, kdy jejich vztah balancoval na
hranici intimního partnerství a přátelství.
Zatímco Zuzana se nechce vzdát vybudované živnosti na Moravě,
které Zdena má ambici rozvíjet svoji úspěšně nastartovanou karieru na
prestižním pracovišti v Praze. V jejich vyprávění je silně artikulována
potřeba autonomie a nechuť dělat kompromisy a přizpůsobovat se jak
normám, tak sobě navzájem. Zdena a Zuzana se seznámily před čtyřmi
lety na společné zimní dovolené, kam vyrazily se svými tehdejšími
partnerkami. Zdena svůj tehdejší vztah popsala jako ne-vztah, protože se
obě věnovaly svým aktivitám a moc se nezajímaly o to, co chce ta druhá.
Předtím měla Zdena ještě jeden vztah, její první velkou lásku, rozchod jí
velmi zranil. Zdena rozpad průběh a rozpad vztahu popisuje následovně:
To byl takový hodně intenzivní vztah, který skončil, protože já jsem
potřebovala dopsat bakalářku a ona měla pořád nějaké požadavky, a
hlavně se mi jí snažil přebrat kamarád a toho jsem potom zmlátila, když
to na mě přišlo. A ten vztah se potom nějak rozpad, respektive ten konec
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 24
byl poměrně bolestivý a problematický. Taková ta poměrně velká láska.
(Zdena)
Naopak Zuzana měla již v době seznámení se Zdenou pětiletý pevný
vztah. Podle Zuzany si byly s partnerkou oporou. Byl to pro Zuzanu první
vztah, při kterém začala s přítelkyní kohabitovat, předtím měla vztahy
tajné. I s tehdejší přítelkyní se první rok skrývaly. Zuzanina přítelkyně se
za ní přestěhovala a později s ní začala pracovat v její firmě. Zuzana vztah
s původní partnerkou popisuje jako velmi úzký:
Asi po roce společného života jsme začaly spolu pracovat. Byl to
takový docela těsný vztah. Ty poslední dva roky jsme spolu docela řešily a
prožívaly nemoci a postupné úmrtí našich rodičů. Tak jsem měla takový
pocit, že spolu prožíváme jednak po té pracovní stránce i po té osobní
stránce dobré období. S těmi rodiči to bylo smutné, ale zároveň jak jsme
se podporovaly a pomáhaly si, tak to ten vztah utužilo. Ale teď mám pocit,
že to vypadá nebo zní blbě, že jsem zároveň měla jiný vztah. Ale vůbec
jsem si nedovedla představit naše rozdělení. (Zuzana)
Po návratu ze společné dovolené se Zuzana, v té době čtyřicetiletá,
se rozhodla mladší Zdenu kontaktovat. Získala její email a začaly si psát.
Postupně se začaly scházet a sexuálně spolu žít. Zatímco Zdena se se
svojí partnerkou rozešla, Zuzana zůstala ve vztahu další 3 roky. Zdena
popisuje situaci dlouholeté nevěry jako do velké míry vyhovující Zuzaně:
To je důkaz toho, že jsme sobci. Ona si klidně chtěla nechat nás obě
dvě, mě i jí. A s ní chtěla žít ve společný domácnosti, protože jí
vyhovovalo, že měla zázemí. Což se mnou teď v podstatě nemá a musí si
to nějak pracně vyrobit sama. A pak jí vyhovovalo, že já přijedu na víkend
a jedeme někam na výlet a uděláme věci, který ji baví a vyblbneme se a
ona se potom vrátíme k tomu klidnému vztahu. (Zdena)
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 25
Nejprve se scházely tajně, postupně ale bylo nutné najít příležitosti,
jak se vidět, tak začaly chodit do společnosti jako kamarádky. Zuzana
seznámila se Zdenou svoji přítelkyni. Když Zdena dokončila vysokou
školu, našla si zaměstnání v jiném městě. Do města původu začala
dojíždět pouze o víkendech. Trávila většinu času se Zuzanou a její
partnerkou, až jí nabídli, že u nich může o víkendu bydlet. Zdena to
popisuje tak, že si jí adoptovali, byly jako rodina:
Byly moje rodina. To je taková komunitní rodina, není to v tom
významu, jak se to běžně používá, ale tím, že jsem byla u nich ve
společný domácnosti, měla jsem tam nějaký svoje místo vyhrazený a v
rámci té jejich rodiny dvoučlenné, tak jsem měla taky vyhrazený svoje
místo, jako kdybych byla jejich dítě. Ony se o mě staraly, prostě braly mě
s sebou na výlety a tak. Principiálně hierarchicky by to fungovalo tak,
kdyby to bylo jako rodina s těma rolema, tak bych byla jejich dítě. Akorát
že tam probíhal ten mimovztah a tím se to celý nějak zrušilo. (Zdena)
V souvislostmi s gay a lesbickými vztahy se v odborné literatuře
mluví o „nestandardních intimitách“
(Berlant a Warner 2000),
tedy
intimitách které neodpovídají typickým párům zahrnutým do studiím
partnerství. Zdenina a Zuzanina zkušenost odpovídá zjištění, že příslušníci
gay a lesbické komunity mluví o síti svých přátel a partnerů jako o „rodině
dle vlastního výběru“ (Stacey 2002). Zároveň se na příběhu Zdeny a
Zuzany ukazuje fenomén, na který upozorňuje Roseneil (2004), že v
těchto
lesbických
přátelstvím
a
komunitách
sexuálním
jsou
vztahem.
více
To
rozvolněny
může
být
hranice
dáno
mezi
tím,
že
homosexualita sama o sobě stojí mimo heteronormativní „realitu“ a tudíž
lesby a gayové nečelí stejným očekávání jako heterosexuální páry.
Náš lesbický pár ale ukazuje, že to nemusí být vždy pravdou. Za
prvé, situaci Zuzany s její bývalou partnerkou můžeme interpretovat jinak
než Roseneil (ibid.). Vidíme Zuzanina partnerka o vztahu Zdeny a Zuzany
nevěděla, nikoliv, že by ho několik let tolerovala. Za druhé se ukazuje, že
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 26
ani Zdena nebyla
s prostupováním hranic přátelství a partnerství
spokojená a našla si další partnerku, se kterou měla také víkendový vztah.
Protože jí to ale stále táhlo k Zuzaně, rozešla se s ní.
Vyvrcholení příběhu představuje společná dovolená, která se udála
před rokem. Zuzanina partnerka tam jeden večer Zdenu a Zuzanu
konfrontovala a obvinila je z nevěry. Zuzana tváří v tvář tomu, že se musí
mezi dvěma ženami rozhodnout, si vybrala Zdenu.
V současné době Zuzana bydlí ve svém brněnském bytě, který i
Zdena považuje za svoje zázemí. Zároveň rekonstruují Zdenin byt, kde
dosud bydlí Zdenina bývalá přítelkyně. Zdena to komentuje tak, že „sice
mám sestru, mám bratra, ale ona je prostě moje rodina, nebo taková
bližší rodina. A tak jsme jí jako kdyby adoptovaly, to znamená, že se
stýkáme.“
V Praze bydlí Zdena na ubytovně. Uvažuje o tom, že by se dokonce
odstěhovala a přespávala na pracovišti, protože tam tráví téměř všechen
svůj čas, když je v Praze. Zuzana se svojí bývalou partnerkou také
nerozvázala vztahy, stále spolu pracují.
Stejně jako během tří let před „oficiálním“ partnerstvím, se Zuzana
se Zdenou vídají hlavně o víkendu. Někdy přijede Zdena za Zuzanou
během týdne a přespí ve společném bytě.
Teď už nedělám o víkendu a věnuju se jenom jí. A když se hodně
nudím a nechce se mi tady být, což se mi teď občas nechce, tak jezdím do
Brna. Někdy nejsem spokojená, že spolu nejsme a někdy mi zase přijde,
že je docela fajn, že spolu nejsme pořád, protože si myslím, že by ten
vztah nevydržel, že mi v podstatě vyhovuje, že mám čas jenom pro sebe
a ona má čas pro sebe. Že si můžeme udělat ty naše věci a že bych na ní
neměla víc času, než mám teďka, protože si potřebuju některý věci udělat.
A vyvážila jsem to tím, že nepracuju o víkendu, já jsem dřív pracovala o
víkendu a dělala jsem různý kšefty.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 27
Zdena ani Zuzana přesto nevidí „spolu, i když zvlášť“ jako finální
podobu jejich vztahu. Někdy řeší otázku, zda by bylo možné se natrvalo
sestěhovat. Zuzana to trochu ironicky komentuje:
Řešení probíhá tím způsobem, že Zdena říká, pojď do Prahy, a já
řeknu, to nejde. A pak se rozvine rozhovor, proč to nejde…začít (podnikat
- poznámka autorek) jinde, tak to trvá tak čtyři, pět let. A Zdena mi říká,
tak dělej něco jinýho, ale já mám pocit, že nic jinýho neumím, že nevím,
čím bych se uživila. To je ta praktická fáze toho rozhovoru a druhá je, že
si říkáme, že bysme si měly pořídit nějaký dům někde na venkově, že by
bylo fajn mít zahradu a dílnu a garáž na motorky. A psa a takový
záležitosti a pak začneme zase vymýšlet kde, aby to bylo nějak napůl
cesty… (Zuzana)
Zuzana a Zdena sice vnímají kohabitaci také, jako vztahový model,
ke kterému je třeba se vymezit, nejsou ale pod tlakem společenské
normy. Přesto, že v reprodukčním věku neodpovídají hetero-normativnímu
pojetí rodiny a jejich sexuální preference jim tak umožňuje vyvázat se
z normativních očekávání. Ukazuje se dále, jak významné jsou pro
lesbické páry další přátelské vztahy. Tím, že jsou díky své sexuální
preferenci, do jisté míry izolovány jak od svých rodin původu (Zuzana
svoji orientaci rodině tají), tak se často skrývají před svým okolím, mají
potřebu vytvářet si podpůrnou síť, která jim poskytne emoční zázemí a
jistotu (Roseneil 2004).
Závěr
Cílem výzkumu bylo přispět do diskuse, zda partnerství „spolu, i
když zvlášť“, jsou v subjektivním chápání lidí takto žijících skutečnou
cestou hledání alternativ a do jisté míry dekonstrukce tradičního chápání
partnerských
vtahů
a
definice
jejich
důležitosti
(„vážný
vztah“
=
kohabitace) a prozkoumat, jak jsou taková soužití prožívána, vyjednávána
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 28
a praktikována. Zjistily jsme, že partnerství „spolu, i když zvlášť“ může
představovat způsob, jak se vůči normě kohabitace ve vážném vztahu
vymezit a na případové studii lesbického páru jsme ukázaly, že tento typ
soužití může také představovat možnost, jak praktikovat dvoukariérové
partnerství. Pracovní nebo studijní ambice byly často zmiňovaným
faktorem, který soužití bez kohabitace zapříčinil. Soužití „zvlášť, i když
spolu“ umožňuje těmto párům oddálit okamžik rozhodnutí, kterou kariéru
společnému soužití obětovat.
Příklad
lesbického
partnerství
ukazuje
na
stále
přetrvávající
heteronormativní pojetí intimního vztahu v současné společnosti. Ve
výzkumu Roseneil (2006) se ve skupině „s radostí zvlášť“ jednalo o páry
zdůrazňující individuální aktérství a osobní nezávislost, což odpovídá i
našim zjištěním. Těm, od nichž reprodukce není očekávána, je umožněno
vyvázání se z této normy. To přispívá ke spokojenosti se soužitím „zvlášť,
i když spolu“ lesbického páru.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 29
Reference:
BERLANT, L.,& WARNER, M. 2000. ‘Sex in public’, in L. Berlant (ed.),
Intimacy,Chicago:Chicago University Press.
DUNCAN, S., & PHILLIPS, M. 2010. People who live apart together ( LATs)
– how different are they ? The Sociological Review, 58(1), 112–134.
GULDNER,
G.
2003.
Separated
and
Suffering ?
Long
Distance
Relationships: The Complete Guide, by Dr. Gregory Guldner. JF Milne.
HASKEY, J. 2005. Living arrangements in contemporary Britain: having a
partner who usually lives elsewhere and living apart together (LAT).
Population
trends,
(122),
35–45.
Retrieved
from
http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/16411623
HASKEY, J., & LEWIS, J. 2006. Living-apart-together in Britain : context
and meaning. International Journal, 48, 37–48.
HOLMES, M. 2006. Love lives at a distance: distance relationships over
the lifecourse. Sociological Research Online, 11(3). Retrieved from
http://www.socresonline.org.uk/11/3/holmes.html
CHAMBERLAYNE, P., RUSTIN, M., & WENGRAF, T. 2002. Biography and
Social Exclusion in Europe. Experiences and Life Journeys. Bristol: The
Policy Press.
KARLSSON, S. G., & BORELL, K. 2002. Intimacy and autonomy, gender
and ageing: Living apart together. Ageing International, 27(4), 11–26.
doi:10.1007/s12126-002-1012-2
LEVIN, I. 2004. Living Apart Together: A New Family Form. Current
Sociology, 52(2), 223–240. doi:10.1177/0011392104041809
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 30
LEVIN, I., & TROST, J. 1999. Living apart together. Community, Work &
Family, 2(3), 279–294. doi:10.1080/13668809908412186
LIEFBROER, A. C., SELTZER, J. A., & POORTMAN, A. 2011. Why Do
Intimate Partners Not Live Together ? Evidence on LAT Relationships
Across Europe Paper prepared for session 112 on “ Emerging Family
Forms ” ( Chair : Diana B . Elliott , Discussant : Philip N . Cohen ) of the
Annual Meeting of the Population.
MOŽNÝ, I. 2006. Rodina a společnost. Praha: SLON, s. 312. ISBN 8086429-58-X.
OČADLÍKOVÁ, E. 2009. Láska na dvou adresách. Oddělené soužití v
sociologických výzkumech. Sociální studia, (4), 115–128.
RABUŠIC, L. 2001. Kde ty všechny děti jsou? Praha: SLON, s. 261. ISBN
80-86429-01-6.
REGNIER-LOILIER, A., BEAUJOUAN, É., & VILLENEUVE-GOKALP, C. 2009.
Neither single, nor in a couple. A study of living apart together in France.
Demographic Research, 21, 75–108. doi:10.4054/DemRes.2009.21.4
REIMONDOS, A., EVANS, A., & GRAY, E. 2011. Living-apart-together
(LAT) relationships in Australia. Family Matters, (87), 43–55.
ROSENEIL, S. 2006. On not living with a partner: Unpicking coupledom
and cohabitation. Sociological Research Online, 11(3), 1–14. Retrieved
from http://www.socresonline.org.uk/11/3/roseneil.html
STACEY, J. 2002. ‘Fellow Families? Genres of Gay Male Intimacy and
Kinship in a Global Metropolis’, CAVA International Seminar Paper at:
www.leeds.ac.uk/ cava/papers/intseminar3stacey.htm
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 31
STROHM, C., SELTZER, J., COCHRAN, S., & MAYS, V. 2009. “Living Apart
Together”: Relationships in the United States. Demographic Research, 21,
177–214. doi:10.4054/DemRes.2009.21.7
TOMÁŠEK, M. 2006. Singles a jejich vztahy; kvalitativní pohled na
nesezdané a nekohabitující jednotlivce v České republice. Sociologický
časopis/Czech
Sociological
Review,
46(1),
81–105.
Retrieved
from
http://www.ceeol.com/aspx/getdocument.aspx?logid=5&id=15584bd14e5
1490e8947499fe8f03c4f X.
Kontakt:
Mgr. et Mgr. Lenka Formánková
odd. Gender & sociologie, Sociologický ústav Akademie věd České
republiky,
Jilská 1, 11000 Praha 1
Česká republika
[email protected]
PhDr. Alena Křížková, Ph.D.
odd. Gender & sociologie, Sociologický ústav Akademie věd České
republiky,
Jilská 1, 11000 Praha 1
Česká republika
[email protected]
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 32
MICHAELA DOBROTOVÁ
KARIERISTI
ALEBO
NECHCENE
SLOBODNÍ?
ŽIVOTNÝ
ŠTÝL
„SINGLES“ V KONTEXTE MLADEJ DOSPELOSTI
Abstrakt:
Príspevok prezentuje životný štýl „singles“ u nás a v zahraničí, objasňuje
sociologické a psychologické príčiny výskytu a prináša výsledky výskumu
tohto
štýlu
so
zameraním
sa
na
určité
aspekty
vybranej
vzorky
respondentov. Predmetom kvalitatívneho výskumu boli ľudia spĺňajúci
nami zvolené kritériá statusu „singles“. Ako výskumnú metódu sme zvolili
hĺbkové štruktúrované interview so 16 otázkami, pri vyhodnocovaní dát
sme použili klasifikačnú analýzu.
Kľúčové slová:
Životný štýl. Mladá dospelosť. Alternatívne partnerské vzťahy. Príčiny
statusu „singles“. Výskumy zamerané na fenomén „singles“.
Úvod
Sú úspešní, vzdelaní, majú cit a zmysel pre pracovné povinnosti. Je
ešte jedna vlastnosť, ktorá ich charakterizuje a spája. Sú sami. Bez
partnera. Nezadaní. Sú „singles“, hoci majú vek, keď je pre nich už
„žiadúce“, aby mali vlastnú rodinu, alebo aspoň perspektívny vzťah.
Prečo sú sami? Prečo ich počet v poslednej dobe narastá? Je na vine naša
pretechnizovaná spoločnosť, kríza rodiny a hodnôt človeka alebo kultúrno
– politicko – spoločenské zmeny po roku 1989?
Kto vlastne „singles“ ľudia sú? Egoistickí jedinci neochotní poľaviť zo
svojich požiadaviek a vysokej životnej úrovne? Alebo sú len „púhou“
obeťou rýchlej doby, ktorú dnes žijeme? Ohrozujú „singles“ svojim stavom
našu spoločnosť zníženou pôrodnosťou? Prečo sa stávajú terčom dobre
premyslených marketingových ťahov?
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 33
Veľký otáznik visí aj nad otázkou - Je obdobie „singles“ volené
zámerne, nezámerne, alebo je to len prechodná kapitola medzi inými
vývinovými obdobiami v živote človeka, či nová, samostatná etapa, ktorá
sa časom plne etabluje? Ohrozuje stav „singles“ ľudí žijúcich týmto
spôsobom ich existenciu ako potenciálnych partnerov v budúcnosti? Je
totiž všeobecne známe, že ak dlhšiu dobu nežijeme v partnerstve, časom
strácame sociálne zručnosti potrebné na udržanie vzťahu (asertívne a
komunikačné zručnosti, schopnosť robiť kompromisy, zvládať záťažové
situácie,..). Potom je veľmi jednoduché spočítať si výhody a nevýhody,
ktoré plynú z nezadanosti a pohodlnosti ako zo záväzku, ktorý si vyžaduje
ustupovanie, obetovanie času, energie a vôle potrebných na spoločné
budovanie vzťahu. Je taktiež otázne, či rôzne alternatívne druhy vzťahov
dokážu pokryť citové potreby človeka, alebo svojou nezáväznosťou
dehonestujú jeho city a intimitu.
Životný štýl „singles“
Životný štýl je spôsob, akým ľudia žijú, bývajú, stravujú sa,
vzdelávajú, správajú sa v rôznych situáciách, bavia sa, pracujú, vzájomne
komunikujú, vyznávajú a dodržiavajú určité hodnoty, cestujú, starajú sa o
deti
a
pod.
Životný
štýl
je
neobyčajne
široká,
zložitá
a
mnohodimenzionálna kategória (Duffková, 2008. s.51-52).
Zdá sa, že dnešný svet patrí mladým, nezadaným, slobodným a
pracovne úspešným ľuďom, tzv. „singles“. Televízne seriály žnú úspechy
vtedy, keď je v nich hlavný hrdina „single“, napríklad Sex v meste,
Priatelia, Ally Mc Beallová a pod. Veľkomestá západnej Európy ako Paríž,
Berlín a Mníchov sa dokonale prispôsobujú tomuto novodobému trendu v
podobe špeciálnych dovoleniek, práčovní, balení potravín, hotelov, škôl
zvádzania a v severonemeckých Bremách sa dokonca stavia sídlisko pre
bohaté, osamelé ženy (Čobejová, 2006, s.17).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 34
Ako prvý tento fenomén popísal Yamada Masahiro v knihe Vek
parazitných „single“ (The Age of "Parasite" „single“), pretože práve v
Japonsku je fenomén „single“ dosť výrazný (Pospechová, 2005, s.76).
Termín „single“ prerazil v 60. a 70. rokoch do celého sveta, najskôr
do USA, potom do západnej Európy. Samotný výraz nie je jednoduché
vymedziť a definovať. Z hľadiska rodinného stavu ponúka samotný
doslovný preklad, ktorý označuje osobu s rodinným statusom „slobodný“,
teda muža i ženu, ktorí neboli nikdy zosobášení. Takže do tejto skupiny je
možné zaradiť i slobodné matky a otcov alebo tiež osoby žijúce v
deklarovanej kohabitácii (Bleha, Drotován, 2008, s.63).
„Single“, z anglického slova „jednotlivý, jediný, slobodný, jedinec
žijúci zo slobodného rozhodnutia osamelo, veľmi často s pravidelnými
sexuálnymi kontaktmi, presvedčený o výhodách života bez záväzkov.
Psychoanalytický výklad hovorí, že ide o narcisticky zahladených jedincov,
ktorí sa zbavujú zodpovednosti za druhého, príp. za rodinu a nie sú
schopní sa obmedzovať“ (Hartl, P., Hartlová, H., 2010, s. 527, 528).
Ak chápeme pojem „single“ ako život v samote bez stáleho
partnerského vzťahu, do tejto kategórie nezaraďujeme slobodných rodičov
a osoby žijúce v celibáte, napríklad katolíckych kňazov, pretože nie sú
„single“ v pravom slova zmysle.
M. Tomášek (Jendeková, 2010) považuje „singles“ za „špičku
ľadovca“ v celkovej, kardinálne a dynamicky sa meniacich partnerských
vzťahov v súčasnej spoločnosti. Zmena vzťahov zasahuje celú spoločnosť.
„Single“ sú mediálne vypointovanou kategóriou, ktorá sa v sociologických
termínoch nedá presne určiť. V stereotypnej predstave sa „single“ ľudia
charakterizujú ako nezadaní, ekonomicky úspešní s dobrou kariérou. A tu
sa stretávame s rozporom - na jednej strane, sú „single“ ľudia žijúci bez
vzťahu, mnohí z nich istý typ alternatívneho vzťahu udržiavajú a ďalším
rozporuplným problémom je, že mnoho „single“ dnes nemá exkluzívne
zamestnanie, ako sa to vymedzuje v pôvodnej definícii a žije od „výplaty k
výplate, z mesiaca na mesiac“.
My sa prikláňame k Tomáškovej definícii termínu.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 35
„Singles“ ľudia a spoločnosť
Ako vníma naša spoločnosť slobodného muža? Je pohľad na muža a
ženu bez záväzkov naozaj odlišný?
Slobodný muž nebol v minulosti odsudzovaný. Dnes je spoločensky
oveľa viac prijateľnejší než slobodná žena, dokonca sa stretáva i s ľútosťou
okolia. Môže byť stredobodom pozornosti žien, ktoré ho chcú získať alebo
príbuzných, ktorí mu hľadajú vhodnú partnerku, ale mnohí to vnímajú ako
obťažovanie. Občas sa sťažujú, aké ťažké je uniesť „horekovanie“ rodičov
a starých rodičov, ktorým je ľúto, že nemajú vnúčatá. Toto nenaplnené
očakávanie často vedie až k narušeniu rodinných vzťahov. Kedysi „staré
dievky“ boli terčom posmechu, dešpektu alebo ľútosti. Okolím bola
vnímaná ako žena, s ktorou „niečo nie je v poriadku“. Dnes sa stav
slobodnej ženy považuje za jej slobodné rozhodnutie, aj keď tento postoj
je
do
značnej
miery
ovplyvnený
upustením
od
patriarchálneho
usporiadania spoločnosti s väčšou emancipáciou žien. Ešte stále sa
slobodné úspešné ženy stretávajú s opovrhovaním a sú vnímané ako
kariéristky, ktoré nie sú ochotné vzdať sa kvôli rodine práci, štúdia,
cestovania, koníčkov. V spoločnosti bez partnera sa cítia menejcenne
a byť vydatou znamená určitú spoločenskú istotu. Väčšina slobodných
mužov a žien sú okolím podozrievaví z homosexuality (Haňková, 2010,
s.19).
V spoločenskom kontexte sa tomuto spôsobu života pripisujú určité
výhody a nevýhody
Medzi nesporné výhody patria: slobodná možnosť rozhodovať sa
kam a s kým ísť, ako tráviť voľný čas, mať starosť iba o seba, disponovať
väčšou sumou peňazí pre vlastnú spotrebu, nemusieť sa prispôsobovať
iným, možnosť dosiahnuť väčší vnútorný pokoj, získať rovnováhu, objaviť
radosť zo života a zdroj pohody, pokoja v sebe, možnosť väčšej
sebarealizácie v práci, vzdelávaní a koníčkoch. K najčastejším nevýhodám
„singles“ statusu zaraďujeme: pocity osamelosti, strachu, nudy, drahšie
bývanie a spotreba, nemožnosť budovať si vzťah vrátane intimity, pomalá
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 36
strata
zručnosti
a
sociálnych
návykov
pri
budovaní
a udržiavaní
partnerského vzťahu (Warošek, 2006, s. 25).
Je známe, že život v spokojnom a harmonickom manželstve má
pozitívny vplyv na zdravie a dĺžku života. Partneri sa väčšinou cítia
šťastnejší a menej osamelí. Pre ženu s deťmi je manželský život oveľa
bezpečnejší než voľný zväzok.
Ak by sme sa chceli dopátrať k číslu vyjadrujúcemu aktuálny počet
„singles“ ľudí, bolo by to priam nemožné. Dôvody sú veľmi prozaické. V
občianskych preukazoch neexistuje kolónka na „single“ stav. Existuje len
status „slobodný“, čo ale neznamená, že človek je automaticky aj
nezadaný a tento stav sa môže rýchlo zmeniť.
Príčiny životného štýlu „singles“
Do popredia sa dostáva celkom oprávnene otázka - Čo stojí za
súčasným trendom životného štýlu „single“? Do akej miery možno hovoriť
o cielenej voľbe a životnom štýle s ňou spojenou? Ktorý dôležitý činiteľ
ovplyvňuje
životný
štýl
a
usporiadanie
partnerských
vzťahov
a
domácnosti? Ide o etablovanie sa novej životnej fázy alebo len o
prechodný stav v určitom medziobdobí v živote človeka?
Sociologické príčiny
V každej spoločnosti existuje sociálny priestor, v ktorom sa ľudia
zoznamujú,
vzájomne
oceňujú,
zvažujú
či
eliminujú
páry,
ktoré
potenciálne premýšľajú o manželstve, tzv. svadobný trh. Ten, kto má o
svadbu záujem, týmto spoločenským priestorom v istej fáze životného
cyklu prejde. Niektorí sa pod vplyvom životných udalostí (rozvod, úmrtie
partnera) na svadobný trh po čase vracajú (Možný, 2008, s. 117).
Z množstva sociologických teórií svadobného trhu vyberáme dve,
ktoré sú uvedené v nasledujúcom texte.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 37
R. F.Winche (Možný, 2008, s.119) predpokladal, že pri výbere
partnera hľadáme človeka, ktorý nám poskytne maximálne uspokojenie
našich potrieb. Teoreticky rozpracoval princíp komplementarity ktorý
predpokladá, že „protiklady sa priťahujú“. Napríklad človek dominantný
hľadá
submisívnejšieho
partnera,
osoba
s opatrovateľskými
sklonmi
potrebuje niekoho, kto má potrebu, aby sa o ňu niekto staral. Empirické
testovanie tejto teórie ukázalo, že ľudia sú priťahovaní k partnerovi
obdobných a nie protichodných vlastností.
A.
Kerckhoff
a
K.
Davis
(Možný,
2008,
s.120)
vypracovali
Dvojstupňovú teóriu filtru pri výbere partnera. Tá predpokladá, že v
prvom
stupni
dochádza
k selektivite
potenciálneho
partnera,
ktorý
nezodpovedá predpokladom kultúrnej homogamie, najmä pokiaľ ide o
sociálny status, vek i rasu. Táto „prefiltrovaná vzorka“ sa naďalej
selektuje už v osobnejšom kontakte počas vzájomného spoznávania a
dvorenia. Na základe osobných rysov si potom vyberáme partnera podľa
Winichovho princípu komplementarity.
Čoraz viac odborníkov sa zhoduje v tom, že dnešná doba podporuje
individualizmus osobnosti, čo môže byť príčinou toho, že mladí ľudia
nevstupujú do partnerských vzťahov, nechcú sa viazať a založiť si rodinu.
Tento trend ma dlhodobý charakter a spoločnosť je veľmi naklonená
k všetkým
prejavom,
ktoré
zdôrazňujú
význam
jedinca.
Rodina
je
ponímaná skôr obmedzujúco než ako zdroj dôležitých skúseností, ktoré
rozvíjajú osobnosť dospelého a majú pre neho značný prínos. Aj sociálna
politika podporuje tento trend. Pokiaľ by človek nebol schopný postarať sa
sám o seba, jeho istotou bude sociálna podpora (Vágnerová, 2008,
s.107).
Pohľad na rodinu sa však za posledných sto rokov zmenil a to vďaka
dvom dvom výrazným zmenám – vynájdenie antikoncepcie a dvojnásobné
predĺženie života človeka (Možný, 2008, s. 120).
Podľa M. Tomáška (2007, s.31-32) fenomén samostatného bývania
ako jedna z príčin „single“ statusu najviac ovplyvnil postkomunistické
krajiny a s ním spojené politické zmeny po roku 1989. Do roku 1989 mladí
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 38
ľudia väčšinou odchádzali priamo do svojich novovybudovaných rodín
alebo sa o byt delili s rodičmi a samostatné bývanie nebolo až takým
častým javom, akým je viditeľné dnes. Nezávislosť výrazným spôsobom
ovplyvňuje samostatné bývanie mužov i žien a vedie k postupnému
oslabovaniu schopnosti partnerského spolužitia To sa prejavuje napríklad
nedostatočným prispôsobovaním sa partnerovi, zníženou schopnosťou
tolerancie a kompromisov v rámci spoločného bývania. K ďalším dôvodom,
prečo ženy často odmietajú tradičné spolužitie s mužom, je okrem
uvedených dôvodov (sloboda, otvorenie nových možností po roku 1989,
poznávanie života v zahraničí) i odmietanie úlohy „nahrádzať partnerovi
matku“. Muži naopak preferujú ako jeden z hlavných dôvodov fakt „pokiaľ
nemôžu uživiť rodinu, tak ju mať nechcú“. Za jeden z kľúčových faktorov
patrí aj túžba po vzťahu nezaťaženým bežnými, všednými starosťami o
domácnosť a deti.
Krajiny strednej Európy, najmä v Českej a Slovenskej republiky, sú
pomerne pevne definované tzv. genderovou rolou. Ide o spoločensky
akceptovanú „dohodu“, ktorá je postavená na striktnej deľbe rolí, práce,
pravidiel, povinností, zodpovednosti a hodnôt medzi mužmi a ženami.
Dnešná doba kladie až príliš náročné požiadavky na ženy, ktoré by mali
zvládnuť
rodinu,
zamestnanie
a starostlivosť
o domácnosť.
Týmto
ponímaním tradičný model stráca na svojej príťažlivosti a je ohrozený.
Čoraz viac žien najmä z veľkomesta, s vyšším vzdelaním a kariérou nie je
ochotných sa tejto ambície vzdať iba preto, že to od nich očakáva
spoločnosť. Manželstvo sa tak pre ne stáva problematické a obmedzujúce,
a keďže sú schopné uživiť samé seba, už nehľadajú muža, ktorý ich
finančne zabezpečil. Od muža očakávajú pochopenie, rešpektovanie ich
potrieb, emočnú podporu a poskytnutie dostatočného priestoru pre ich
záľuby. Mnohých mužov tento postoj odrádza a nie sú ochotní, či skôr
schopní poskytnúť žene emocionálny záväzok a partnerskú zodpovednosť,
lebo nedokážu splniť ich požiadavky. Táto rezignácia môže taktiež skrývať
podvedomý strach, pretože do popredia vstupuje emancipácia žien – ženy
vedia, čo chcú a vedia to aj zrealizovať Na svojej „popularite“ stráca aj
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 39
zaužívaný stereotyp, že muži si svoju „mužnosť“ a dospelosť dokazujú
založením vlastnej rodiny, ktorú sú schopní uživiť a postarať sa o ňu, a tak
sa vlastná rodina mnohým javí ako príťaž a obmedzenie vlastnej,
„absolútnej“
slobody.
Sociológovia
tento
jav
označujú
ako
„krízu
maskulinity“.
Ďalšou nezodpovedanou otázkou fenoménu „singles“ je - Ktorá
skupina populácie má najväčšie predpoklady stať sa „singles“? Z tohto
aspektu je zaujímavý pohľad na úspešné a nezadané ženy. Prečo sú
„single“?
Ženy so špičkovým vzdelaním a na špičkových pozíciách, ktoré si dokážu
zarobiť nemalé peniaze, dobre zorganizovať čas, byť obdivované inými
mužmi, túžia po partneroch, u ktorých predpokladajú, že budú silnejšími
osobnosťami, než sú ony samy. Úspech komplikuje ženám nielen ich
vzťahy s mužmi, ale aj vzťahy s blízkymi a rodinou, ktorí ich neustále
zahŕňajú otázkami typu – Prečo ešte nemáš partnera? Kedy si založíš
rodinu? (Benešovská, 2010, s. 39).
Z. Mohaupt (Benešovská, 2010, s. 40-41) tvrdí, že „vzťahové
systémy majú tendenciu k rovnováhe. Keď úspešná žena vybočí z
„obvyklej normy“, môže nasledovať opačná tendencia od jej blízkych –
napríklad formou kritických poznámok. Keď sa žena dostane do pozície
muža, muž s ňou prirodzene nevedome bojuje. Muži totiž odpradávna
zastávali rolu ochrancov a prirodzene vyhľadávajú ženu, ktorá ženou
naďalej zostala, ktorá potrebuje ich pomoc, ochranu a radu, pretože sú
„hlavou rodiny“. Muž chce byť uznávaný, obdivovaný a rešpektovaný. Ak
je žena príliš sebestačná a nezávislá, nevedome mu „kradne vietor z
plachiet“. Mnoho vzdelaných a úspešných mužov sa totiž zameralo na také
ženy, u ktorých predpokladajú, že ich nebudú prevyšovať (sekretárky,
asistentky, predavačky, kaderníčky a pod.). Strach z veľmi úspešných žien
sprevádza častejšie mužov, ktorí nepoznajú a neprijímajú svoju vlastnú
hodnotu. Menej úspešní muži na trhu práce tak ostávajú „single“. Za
povšimnutie stojí i ďalší extrém – početná skupina vzdelaných a
úspešných žien, ktoré si nemajú z čoho vyberať.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 40
Byť samostatnou a nezadanou nie je zámerne vyberaný životný štýl
žien po tridsiatke, ktoré sa rozhodli uprednostniť kariéru pred rodinou.
Tento štýl je primárne volený ženami, ktoré pri hľadaní čohokoľvek radi
experimentujú so životnými možnosťami. V zahraničí sa často môžme
stretnúť s označením SPW (Single Professional Woman - nezadané,
vzdelané ženy s dobrou pracovnou pozíciou). Zvyšujúca sa úroveň
vzdelania žien po celom svete spolu s globálnou ekonomickou štruktúrou
vytvárajú polarizované kategórie – veľmi chudobný a veľmi bohatý a
odstraňujú strednú triedu. Za potenciálne príčiny vyvolávajúce tento stav
možno považovať širšie spoločenské zmeny – rast individualizmu a zmeny
rodových rolí, transformácia trhového hospodárstva, ktorým mnohé
európske krajiny prešli za posledných 12 rokov. Nasledujúcich osem
systémových zásahov má za cieľ reformovať kultúrne normy a zvrátiť
stúpajúci trend SPW (CROSS, L. et al., 2004, s. 54 - 55):
-
vo všetkých krajinách, kde muži v oblasti vzdelávania výrazne
zaostávajú za ženami oživiť stimuly pre mužov vo vzdelávaní.
-
rozvíjať hospodársku politiku vo verejnom aj súkromnom sektore,
ktoré podporujú kombinácie rodinných a pracovných rolí pre mužov
aj ženy vytvárať pozitívne mediálne snímky pre nezadané ženy,
ktoré sú zamerané na hľadanie partnera
-
podporovať
alternatívne
rodinné
formy
a
solidaritu
žien
na
profesionálnej úrovni sociálno-právne štruktúry by mohli podporovať
novomanželov, aby sa stali finančne nezávislí od rodičov
-
podnecovať médiá k rozvoju programov pre SPW pri hľadaní
partnera a vytvoriť pozitívny obraz mužov, ktorí nemajú kariéru
alebo vzdelanie porovnajúce s úrovňou ženy
-
pozornosť médií smerovať k zidealizovaniu tradičných mužských
pracovných
miest
(napr.
stavebníctvo,
práca
polície,
hasičov,
kuchári apod.)
-
podporovať
medzinárodné
svadby
a
partnerstvá,
rozbiť
staré
konvencie a postaviť zmysluplný život s novými definíciami a
slobodou
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 41
Psychologické príčiny
J. Klimeš predkladá zaujímavú genézu fenoménu „single“. Súčasní
mladí ľudia študujúci na vysokých školách vo veku okolo dvadsiatich
dvoch rokov dospievajú neskôr – je to podmienené rodinou, vonkajším
tlakom, že dôležité je vzdelanie a neodporúča sa založiť si rodinu počas
školy. Študenti preto prežívajú provizórne študentské vzťahy (nazbierajú
sa lásky i rozchody), ale keďže sa „odporúča“ nemať dieťa počas štúdia,
tak vzťahy sa stávajú „neplodné“ (ich životnosť je asi šesť rokov), a potom
sa rozpadnú. Do tridsiatky teda prežijú aspoň dva ťažké rozchody, a
neskôr stoja pred dilemou „čo ďalej“? Majú strach a sú neschopní založiť
vzťah, preto sa prirodzene poddávajú „single“ ako istému druhu životného
štýlu (Labusová, 2007).
Jedna z možných príčin k neochote k zblíženiu sa môže byť aj
narušené prilnutie – attachment v detstve. Teóriu attachmentu vytvoril
psychoanalitik J. Bowlby. Attachment je vrodený systém, ktorý ovplyvňuje
a organizuje motivačné, emočné a pamäťové procesy vzťahujúci sa k
osobám, ktoré sa o dieťa starajú a ovplyvňujú jeho schopnosť nadväzovať
a udržiavať kľúčové vzťahy v neskoršom živote.
Väzbové správanie neodchádza spolu s detstvom, ale pretrváva celý
život. Človek si vyberá staré alebo nové postavy a udržiava si voči nim
blízkosť alebo s nimi komunikuje. Zatiaľ, čo výsledok správania zostáva
rovnaký ako predtým, prostriedky na jeho realizáciu sa menia a sú čoraz
rozmanitejšie. Skúsenosť malého dieťaťa s povzbudzujúcou, podporujúcou
a spolupracujúcou matkou a o niečo neskôr i s otcom mu dodávajú pocit
vlastnej hodnoty, vieru v užitočnosť druhých ľudí a priaznivý model, podľa
ktorého bude nadväzovať svoje budúce vzťahy. Táto skúsenosť mu tiež
umožní s dôverou preskúmať svoje okolie a účinne s ním zaobchádzať, čím
sa posilnia jeho kompetencie. Ak sú od tejto chvíle rodinné vzťahy i
naďalej
priaznivé,
prvotné
vzorce
myslenia,
cítenia
a
správania
pretrvávajú a osobnosť sa stále viac štruktúruje smerom k miernej
sebakontrole, k odolnosti a stále pevnejšie v tom pokračuje i napriek
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 42
nepriaznivým okolnostiam (napríklad odmietnutie, odlúčenie, strata). Také
isté dôsledky za sebou zanecháva aj nepriaznivý typ ranného detstva.
Neskoršie
skúsenosti
osobnostným
majú
štruktúram
iné
so
účinky,
zníženou
ktoré
vedú
k
odolnosťou
oslabeným
a narušenou
sebakontrolou, ktoré majú tendenciu naďalej pretrvať (Bowlby, 2010, s.
177-206).
Psychlogické príčiny stavu „single“ môžeme nájsť aj v teóriách
vývinu človeka v dospelosti.
Jeden zo základných teoretických prístupov je aj Model zákonitých
„normatívnych
kríz“
od
E.
Eriksona,
G.
Vaillanta
a
ďalších.
Ten
predpokladá, že vývoj jedinca nasleduje aj v dospelosti zákonitú sekvenciu
sociálnych a emočných zmien. Podľa tejto teórie existuje určitý, vopred
daný, všeobecné platný plán ľudského vývoja, ktorý je realizovaný
individuálne, čo je determinované sociálnymi a inými podmienkami.
Podstatou je, že žiadna z jeho etáp nemôže byť vynechaná alebo
preskočená (Langmeier, Krejčířová, 2006). Človek musí počas svojho
života splniť na svojej životnej ceste komplex vývojových úloh, ktoré sú
pre každé obdobie špecifické a potrebné k tomu, aby mohol úspešne
prejsť celým životom. Pre obdobie dospelosti vymedzuje Erikson tri
základné úlohy - dosiahnutie skutočnej intimity v mladej dospelosti,
dosiahnutie pocitu generativity v strednom veku, prekonanie strachu zo
smrti a dosiahnutie skutočnej múdrosti a integrity (Langmeier, Krejčířová,
2006).
Osem vekov človeka – teória vývinu dospelosti podľa E. H. Eriksona
(Erikson, 2002) je založená na na tvrdení, že silu, ktorú dieťa získa v
ktoromkoľvek štádiu vývoja, preveruje nevyhnutnosť prekonať ju tak, aby
sa
v
nasledujúcej
etape
mohlo
odvážiť
vsadiť
na
to,
čo
bolo
v predchádzajúcom štádiu najcennejšie a najzraniteľnejšie.
Základné psychosociálne konflikty vo vývine osobnosti:
1.základná dôvera proti základnej nedôvere
2. autonómia proti hanbe a pochybnostiam
3. iniciatíva proti vine
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 43
4. príčinlivosť proti inferiorite
5. identita proti konfúzii rol
6. intimita proti izolácii
7. genterativita proti stagnácii
8. ego integrita proti zúfalstvu
Aj keď je zrejmé, že všetky psychosociálne konflikty na seba
navzájom nadväzujú, k priamemu vzťahu k životnému štýlu „single“ patria
predovšetkým: „základná dôvera proti základnej nedôvere“, „ identita
proti konfúzii rol“ a „intimita proti izolácii“.
Intimita proti izolácii (Erikson, 2002, s. 239-242): dospelý jedinec,
ktorý ukončil hľadanie identity je ochotný spojiť svoju identitu s identitou
ostatných.
Je
pripravený
k intimite,
teda
schopnosti
vstúpiť
do
konkrétnych spojení a partnerstva a vyvíjať etickú silu tieto záväzky
dodržiavať. To si vyžaduje značnú obeť a kompromisy. Vyhýbanie sa
takejto skúsenosti zo strachu straty ega môže viesť k hlbšiemu pocitu
izolácie a následnému uzavretiu sa do seba. Protikladom intimity je
dištancovanie sa – schopnosť izolovať prípadne zničiť tie sily či ľudí,
ktorých podstata sa zdá byť nebezpečná našej vlastnej podstate a ich
„teritórium“ sa nám javí tak, že obmedzuje rozsah našich intímnych
vzťahov.
Predsudky,
následkom
menej
ktoré
takýmto
prezieravých
spôsobom
prípadov
vzniknú,
odmietania
sú
vzťahu.
zrelým
V
ich
priebehu boja o identitu ostro rozlišujú medzi známym a cudzím.
Nebezpečenstvo tohto štádia spočíva v tom, že jedinec skúsi intimitu a
bojovné vzťahy zároveň s inými osobami i proti nim. V tomto období sa
môže plne rozvinúť genitalita, veľká časť sexuálneho života, čo následne
môže viesť až k izolácii, teda snahe vyhýbať sa akýmkoľvek kontaktom,
ktoré vedú k intimite (Erikson, 2002).
V praxi to znamená, že životné okolnosti, ktoré sú často variabilné
(odchod z pôvodnej rodiny, nástup do prvého zamestnania, vstup do
manželstva a narodenie detí), majú výrazný a rozhodujúci vplyv na
dospievanie a zrenie človeka, a to vďaka času, obdobiu, kedy vstúpia do
jeho života a spôsobu, akým na ne ľudia reagujú. Ak jedinca zastihnú
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 44
mimo sociálne očakávanej doby, môžu narušiť plynulý postup jeho
ďalšieho vývoja.
Náš názor k príčinám vedúcim k výskytu „singles“ sú: príliš
materialistická, uponáhľaná spoločnosť a jej dôsledky. Stávame sa viac
egoistickými, neradi odpúšťame „prešľapy“ iným, málo pracujeme na sebe
a vzťahoch vôbec. Chýba nám tzv. „psychologická gramotnosť“ do života.
Slobodu
uprednostňujeme
pred
záväzkami
a
bojíme
sa
intimity.
Nezanedbateľným faktorom je aj pôvodná rodina – štýl výchovy, detstvo,
vzťahy s rodičmi, súrodencami. Toto sú príčiny, ktoré si mnohí ani
neuvedomujú (možno len vtedy, ak sa nám akékoľvek vzťahy rozpadajú z
tých
istých
príčin).
A
do
veľkej
miery
súhlasíme
aj
s
genézou
prechodených vzťahov, že ak sa partneri do určitého momentu svojho
vzťahu nerozhodnú formálne spečatiť svoj vzťah a založiť si rodinu, neskôr
sa k tomu už neodhodlajú a sú spolu len „zo zotrvačnosti“ a skôr či neskôr
sa vzťah ukončí.
Na druhej strane, obdobie „singles“ nemusí nevyhnutne znamenať
niečo zlé. Naopak, v živote človeka sa vyskytujú situácie (separácia
z pôvodnej rodiny, rozchod s partnerom, rozvod, úmrtie), kedy je veľmi
žiadúce, možno aj v rámci „duševnej očisty“, zostať určitý čas osamote.
Utriediť si vlastné myšlienky a pocity, prejsť sebareflexiou, zamyslieť sa
nad svojimi chybami, uvedomiť si, čo od vzťahu očakávame. Otázne
zostáva, aký dlhý je ideálny čas na „singles“ obdobie.
Kategorizácia „singles“
Na základe príčin vyvolávajúcich stav „single“ možno vygenerovať
niekoľko typov „single“ ľudí.
R. Warošek (2006, s. 25) klasifikuje tri typy „single“:
„single“ nedobrovoľný – človek, ktorý by síce s partnerom chcel žiť,
ale zatiaľ nijakého vhodného nenašiel. Jeho očividná snaha je často na
škodu, pretože je príliš čitateľná a pôsobí zúfalo. S pribúdajúcim vekom sa
znižujú nároky, ale zvyšuje sa pravdepodobnosť, že môže vstúpiť do
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 45
partnerského zväzku s niekým nevhodným, len preto, aby nebol sám/a.
Ak sám nechce byť, a predsa zostane, stáva sa zatrpknutý a zlosť si vybíja
na najbližšom okolí
„single“ dočasný – partnera síce chce, ale nie teraz až neskôr.
Nechce sa viazať, pretože si chce užívať život, cestovať a budovať kariéru.
Človek, ktorý žil dlho sám, si zvykol na určitý štandard a spôsob života,
preto je pre neho zložité sa kvôli vzťahu naraz zmeniť a robiť kompromisy,
konštruktívne sa hádať a riešiť konflikty.
„single“ trvalý a dobrovoľný – príčiny ich rozhodnutia sú rôzne,
napríklad zlé skúsenosti z predošlých vzťahov alebo zo svojej vlastnej
rodiny, uvedomenie si nereálneho zlúčenia ich životného štýlu s rodinou a
manželstvom. Celý život sa tak stávajú obeťou dobre mienených rád a
„dohadzovania“ potenciálnych partnerov, pretože okolie ich rozhodnutie
zostať sám nevie pochopiť.
Ľ. Haňková (2008, s. 18-19) rozdelila nedobrovoľných „single“ ľudí
do niekoľkých skupín:
Nesmelí:
Do tejto kategórie patria ľudia so slabými sociálnymi zručnosťami, ktoré
im znemožňujú adekvátne nadväzovať a udržiavať vzťahy, po ktorých
veľmi túžia, takže časom na hľadanie a zoznamovanie partnera úplne
rezignujú (napríklad ľudia s nízkym sebavedomím, so skutočnými alebo
domnelými telesnými nedostatkami).
Závislí na rodičoch:
Túto skupinu tvoria ľudia enormne závislí na citových väzbách s rodičmi
(predovšetkým na matkách). Typickým príkladom sú jedináčikovia, hlavne
muži žijúci iba s matkou (má zdravotné problémy alebo sa cíti osamelá),
ktorej nahrádza mužského partnera. Ak takýto typ muž nadviaže vzťah s
opačným pohlavím, dostáva sa do vnútorného konfliktu, v ktorom matka
bojuje s partnerkou svojho syna a vo väčšine prípadov vyhrá boj matka.
Ako riešenie sa ponúka dlhodobá systematická psychoterapia.
Nároční:
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 46
Mnoho „single“ ľudí má veľmi vysoké nároky na seba, svoj život i svojho
partnera. Čím viac v živote dosiahli, tým väčšie majú sebavedomie,
nároky a patrične znížené návyky spoločného partnerského spolužitia,
zníženú toleranciu, empatiu a pomaly vytrácajúcu sa schopnosť zdravej
partnerskej
komunikácie.
Táto
skupina
ľudí
na
sexuálne
vzťahy
nezaneviera, naopak preferuje vzťahy nezáväzné, na diaľku či krátkodobé.
Keď majú v sebe vnútorný pocit, že by chceli rodinu, často si nevedia
nájsť partnera.
Samotári:
Ľudia, ktorí majú veľmi traumatizujúce skúsenosti z pôvodnej rodiny –
napríklad deti z mnohopočetných rodín, ľudia s výrazným psychickým
alebo fyzickým hendikepom. Tento typ „single“ ľudí je z celkového počtu
skôr zanedbateľný.
Obdobie mladej dospelosti
M. Vágnerová (2008, s. 15) charakterizuje etapu od 20 do 40 roku
ako obdobie mladej dospelosti, pre ktoré je príznačná fáza intimity,
stabilizácia zodpovednosti a zameranosti na dlhodobé ciele, ale aj dôležité
medzníky predstavujúce stabilnejšie profesijné postavenie, uzavretie
manželstva a rodičovstvo.
A práve toto sa stáva problémom u “single“, ktorí sa vzťahov
vzdávajú príliš rýchlo alebo nie sú schopní vôbec vzťahy nadviazať, preto
sa sami okrádajú o možnosť osobného zrenia.
R.
Stenberg
(Vágnerová,
partnerského
vzťahu
komponentov,
ktoré
založeného
tvoria:
2008,
na
intimita,
s.
triáde
66-67)
vytvoril
základných
milostná
túžba,
Teóriu
vzťahových
zamilovanosť,
poblúznenie, pripútanie sa k partnerovi. Z uvedených komponentov a ich
kombinácii v rozličnom pomere vznikajú rozličné typy vzťahov:
Vášnivé partnerstvo – je plné emócií, majetníckej lásky, romantiky,
nezáväzného sexu a prevažne sa vyskytuje u ľudí okolo 20. roku života.
Tento typ vzťahu prináša množstvo skúseností, no pokiaľ mladí ľudia
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 47
začnú túžiť po trvalejšom partnerstve, osvojujú si nové vzorce správania
a konania.
Po
30.
roku
klesá
sklon
k romantickému
zamilovaniu
a objavuje sa priateľské partnerstvo s väčším dôrazom na intimitu,
solidaritu a istotu vzájomnej opory, viditeľnému nárastu priateľstva a
racionality, ale aj obojstranného pohľadu na partnera. Tento typ spolužitia
preferujú ľudia, ktorí už dozreli k trvalejšiemu spolužitiu a založeniu
rodiny. Jeho frekvencia narastá okolo 30. roku života.
M. Tomášek (2006, s. 96-100) na základe svojho
výskumu
vyprofiloval nasledovné formy alternatívnych vzťahov:
Ženatí milenci, vydaté milenky – ide o vyhýbanie sa dlhodobejším
vzťahom a uprednostňovaniu sebarealizácie v profesijnej oblasti, čo môže
slúžiť ako určitý „pretext“ pre skrytie neschopnosti etablovať a udržiavať
dlhodobý vzťah.
Víkendové
manželstvo
–
základným
znakom
tohto
alternatívneho
spolužitia je idea priestoru pre seba tj. „oddelene, ale spolu“. Ako sa
ukázalo,
táto
forma
spolužitia
sa
najviac
približuje
predstavám
o
dlhodobom vzťahu.
Vzťahy na diaľku a „nárazovky“ – ide o dve výrazne odlišné kategórie
vzťahov, ale často bývajú kombinované. Vo vzťahu na diaľku je typickým
znakom možnosť predĺženia romantickej fázy, ktorá so sebou môže
priniesť istú dávku otvorenosti vzťahu.
Otvorené
vzťahy
–
nevylučujú
ďalšie
vzťahy
spravidla
sexuálneho
charakteru. Je potrebné rozlíšiť tie vzťahy, ktoré sú obojstranne hneď od
počiatku otvorené a tie, ktoré získavajú takýto charakter počas vývoja
klasického dlhodobého vzťahu.
Priateľ/ka do nepohody - u mužov je tento typ vzťahu ponímaný viac
pragmatickejšie a to často bezprostredne v sexuálnom zmysle.
„Hra na dokazovanie si“ – „jednoducho to rozprúdim na mnohých frontoch
a čakám, či sa chytí a to mi v tej chvíli úplne stačí“.
Voľbu trvalejšieho partnerského vzťahu ovplyvňuje mnoho faktorov:
všeobecné, sociokultúrne podmienky, tradície a normy, ktorú akceptuje
spoločnosť, v ktorej jedinec vyrastal a žije, vek, túžba po rodine,
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 48
ekonomická situácia jedinca, skúsenosti a zážitky z detstva a blízkeho
okolia, príležitosti a náhody, psychický stav jedinca – jeho ponímanie seba
samého, súčasné životné situácie (väčšia túžba ich s niekým spoločne
zdieľať), podobnosť potenciálneho partnera s rodičom opačného pohlavia
a pod.
Výskumy zamerané na životný štýl „singles“
V rokoch 2003 – 2005 uskutočnil M. Tomášek (2006, s. 87 - 96)
kvalitatívnu
štúdiu
zameranú
na
doposiaľ
nezadaných,
ekonomicky
samostatne žijúcich mladých ľudí bez partnera/ky s cieľom určiť zvyčajné
motivácie,
racionalizácie
a
charakteristické
životné
stratégie
týchto
respondentov ako predstaviteľky/ov zmien v rodinnom a reprodukčnom
správaní sa po roku 1989.
Výsledky výskumu boli zaradené do niekoľkých oblastí:
Materiálne bariéry, tlak na pracovné uplatnenie a kariérny rast:
Ako jedna z podmienok realizácie dlhodobého vzťahu, príp. i založenia
rodiny sa markantne preukázala potreba dostatočného materiálneho
zabezpečenia. Mnohí z mužských komunikačných partnerov preferovali
odďaľovanie založenie rodiny s odôvodnením, že by to bolo nezodpovedné,
keď nedokážu rodine zabezpečiť prijateľný životný štandard. Situácia a
pozícia respondentov vo vzťahu k partnerskému životu a reprodukciou v
sociálnom aj kultúrnom kontexte súvisela s ich profesijným uplatnením.
Pracovné uplatnenie a vzťahy:
Vzhľadom k tradičnému chápaniu motivácie „single“ vymeniť partnerský
vzťah za úspešné profesijné uplatnenie sa ukázalo, že stabilný partnerský
a rodinný život je ponímaný ako predpoklad pre úspešné rozvíjanie
profesijnej kariéry. Ako dôvod rozpadu dlhodobého vzťahu poukázali
respondenti na prekážky vyplývajúce z profesijného rastu.
Chápanie zmien a kultúrne bariéry:
Podstatným zistením vo vzťahu k rôznym oblastiam života respondentov
bola rôznorodá reflexia zmien, ktoré so sebou prinieslo obdobie po roku
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 49
1989 a ich vplyv. Dá sa predpokladať, že miera uvedomenia si tohto
vplyvu je priamo úmerná a vzrastajúca s vekom, no toto spojenie sa
neukázalo byť relevantné. Keby nedošlo k prelomovým, politicko –
spoločenským udalostiam v roku 1989, M. Tomášek (2007, s. 91)
predpokladá, že pomery by zostali nezmenené a respondenti by boli
pravdepodobne
vystavení
spoločenskému
tlaku
uzavrieť
manželstvo
omnoho skôr ako je to v súčasnosti.
Partnerské vzťahy:
Medzi ďalšie príčiny v rámci napĺňania očakávaní pri výbere partnera patrí:
zvyšujúci vek prinášajúci so sebou aj nové skúsenosti a poznanie, ktoré
značne zaťažujú „romantickú zamilovanosť“ vzťahu. Inou prekážkou
objavujúcou sa s predlžovaním „single“ obdobia je znížená schopnosť
partnerského spolužitia a prispôsobenia sa. „Single“ ľudia kompenzujú
chýbajúce partnerské vzťahy celou škálou rôznych záujmových činností a
aktivít, napríklad v umeleckých činnostiach (Tomášek, 2007, s. 96).
Záver výskumu tiež jednoznačne dokázal, že respondentov oveľa viac
ovplyvnila výchova (či už v úplnej alebo neúplnej rodine), ktorá
podporovala tradičné rozdelenie mužských a ženských rolí, s ktorými sa
mladá generácia až tak nestotožňuje.
Na tento výskum neskôr reagovala aj M. Bartošová (2006, s. 1618), ktorá sa rozhodla osloviť niekoľko respondentov vo veku od 25 do 33
rokov, ekonomicky nezávislých, ktorí žijú bez partnera a hlásia sa ku
kresťanskej
–
katolíckej
cirkvi.
Ako
výskumnú
metódu
použila
štandardizovaný rozhovor, ktorý v sebe zahŕňal tri okruhy týkajúce sa:
minulého partnerského vzťahu, predstáv o viere, náboženstve a dôležitosti
partnerských
vzťahov,
rodiny,
sebarealizácie
a
kariéry
opýtaných
respondentov.
Po
rozhovoroch
bola
vykonaná
následná
hĺbková
analýza.
Cieľom
prieskumu bolo zistiť, ako sa respondenti vyrovnávajú s neprítomnosťou
partnera? Ako sa do ich života v súvislosti s vnímaním vzťahov, rodiny a
života premieta viera? Aký je ich postoj k alternatívnym partnerským
vzťahom?
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 50
Počas rozhovorov boli definované štyri kategórie odrážajúce postoj
respondentov k ich aktuálnemu stavu „single“ a spôsobu adaptácie naň:
obviňovanie Boha, Boh ako partner, Boh ako alternatívny zdroj šťastia,
Boh ako útočište.
Veriaci „single“ v spojení s katolíckou cirkvou patria do osobitej
kategórie „single“. Napríklad „voľnú lásku“, odmietanie manželstva,
nechuť sa dlhodobo viazať, voľné spolužitie s partnerom „na divoko“
považujú za hriech, pretože katolícka cirkev iné spolužitie muža a ženy
než v manželstve nepripúšťa. Ako vyplynulo z rozhovoru s komunikačnými
partnermi, veriaci „single“ nemajú dlhodobé, ale ani krátkodobé sexuálne
vzťahy. Rozdielne však boli predstavy a ideály o manželstve a partnerstve
a odlišné spôsoby ich realizácie. Veriaci „single“ odmietajú akékoľvek
formy
alternatívnych
partnerských
vzťahov,
preto
sa
často
cítia
odsudzovaní a pociťujú oveľa väčší vnútorný i vonkajší tlak k nájdeniu si
partnera
ako
neveriaci
„single“,
ktorí
v
sebe
nemajú
potrebu
ospravedlňovať si „úlety voľnej lásky“. Zároveň majú oveľa väčšiu dilemu
v rozhodovaní, čo by zo svojho života vypustili a obetovali pre vzťah, zato
veriaci „single“ obetujú pre vzťah oveľa viac.
Ako zdroj podpory v živote a vyrovnávanie sa so samotou považujú
veriaci
„single“
vieru
prostredníctvom
Boha.
a
vzťah
Kľúčovou
k
Bohu
hodnotou
a
interpretáciu
všetkých
života
komunikačných
partnerov bola úcta a láska.
Autorka príspevku v roku 2011 v rámci svojej diplomovej práce,
Psychologické aspekty životného štýlu „singles“ v mladej dospelosti,
zrealizovala kvalitatívny výskum, ktorého predmetom sa stali ľudia žijúci
samostatne, a ktorí spĺňali nami zvolené kritériá. Cieľom výskumu bolo:
-
analyzovať životný štýl „single“ so zameraním na vybrané aspekty -
príčiny, výhody a nevýhody, vnímanie sociálnym okolím, úroveň životnej
spokojnosti, poskytovanie opory v záťažových situáciách, výskyt a
charakter partnerských vzťahov.
-
upresniť chápanie pojmu „single“ a opodstatnenosť jeho poňatia ako
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 51
životného štýlu či spôsobu života u vybraných respondentov – do akej
miery je nimi volený dobrovoľne alebo nedobrovoľne ako dôsledok
životných okolností.
Výskumná vzorka
Respondentov sme si vyberali na základe zámerného výberu z
Banskobystrického a Bratislavského kraja. Každý z nich mal vysokoškolské
vzdelanie a ich priemerný vek bol 32 rokov. Našu výskumnú vzorku tvorilo
6 respondentov – 3 ženy a 3 muži, ktorí spĺňali nami zvolené kritériá:
-
vek od 30 do 40 rokov (obdobie mladej dospelosti)
-
žijúca/i v jednočlennej domácnosti
-
ekonomicky nezávislý/á
-
nemá dlhodobý partnerský vzťah
Výskumné otázky
Aké sú príčiny vedúce k životnému štýlu „single“?
Do akej miery prevažujú výhody nad nevýhodami životného štýlu „single“?
Ako vníma najbližšie sociálne okolie status „single“?
Kto poskytuje „single“ ľuďom sociálnu oporu pri zvládaní náročných
životných situácií?
Aká je úroveň životnej spokojnosti ľudí žijúcich týmto životným štýlom?
Aký je charakter partnerského vzťahu, ktorí „single“ ľudia momentálne
udržiavajú?
Výskumná metóda
Ako výskumnú metódu sme zvolili štruktúrované interview, ktoré
tvorilo 16 otázok v kombinácii štrnástich otvorených, jednej alternatívnej
a jednej otázky s odpoveďou voľby na škále.
Štruktúrované interview:
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 52
1. Odkiaľ pramení Vaše rozhodnutie žiť týmto životným štýlom?
2. Do akej miery Vás ovplyvnila Vaša pôvodná rodina vo Vašom
rozhodnutí žiť týmto životným štýlom? /udalosti, vzťahy, štýl výchovy.../
3. Aké sú výhody stavu „single“?
4. Aké sú nevýhody stavu „single“?
5. Uveďte úroveň spokojnosti vyplývajúcej zo „single“ statusu na škále od
0 do 10, pričom 0 je úplná nespokojnosť a 10 úplná spokojnosť.
6. Čo by sa muselo zmeniť, aby sa úroveň Vašej spokojnosti posunula
o stupienok vyššie?
7. Udržiavate v súčasnosti nejaké známosti?
8. Vzťah, ktorý udržiavate považujete za:
a.) perspektívny
b.) neperspektívny z pohľadu spolužitia
c.) perspektívny pri zmene určitých okolností
d.) iné
9. Využívate nejaké možnosti k nadviazaniu kontaktu s opačným
pohlavím?
10. Aký by mal byť Váš budúci partner/ka?
11. Na koho sa obrátite, ak máte problém a potrebujete pomoc alebo
radu?
12. Ako trávite svoj voľný čas?
13. Aké výhody alebo nevýhody prameniace zo „single“ statusu pociťujete
pri budovaní svojej kariéry?
14. Ako vníma Váš stav rodina?
15. Ako vnímajú Váš stav priatelia?
16. Ako vnímajú Váš stav kolegovia v práci?
Vzhľadom
k
tomu,
že
vzorku
nášho
výskumu
tvorí
šesť
respondentov, výsledky nie je možné zovšeobecniť. Cieľ výskumu je teda
zameraný na zistenia u konkrétnych respondentov.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 53
Výsledky výskumu
Príčiny vedúce k životnému štýlu „singles“:
Všetci respondenti sa zhodli v tom, že nechcú byť „singles“, ale musia,
lebo „život to tak zariadil“. Jedna respondentka uviedla ako možnú príčinu
i nevhodné rodinné zázemie, ktoré v nej vyvolalo veľkú nedôveru vo
vzťahy.
Domnievame sa, že v pozadí môžu byť rôzne podvedomé príčiny,
ktoré si
respondenti
ani
neuvedomujú
(napríklad
„prechodený
vzťah“
alebo
nezvládnutie niektorého zo psychosociálnych konfliktov, ktoré môžu mať
negatívny dopad na založenie partnerského vzťahu v budúcnosti alebo
kopírovanie modelu rodičovských vzťahov apod).
Výhody a nevýhody životného štýlu „singles“:
Podľa respondentov prevažujú výhody nad nevýhodami. Ako výhody
uviedli všetci možnosť kariérneho rastu, flexibilný pracovný čas, nadčasy,
ďalšie vzdelávanie, sloboda v rozhodovaní. Jeden respondent uviedol, že
vzťah
v budúcnosti
neovplyvní
negatívne
jeho
kariéru.
Jedna
respondentka uviedla, že má možnosť spoznávať samu seba a naučiť sa so
sebou žiť. Možnosť viacerých sexuálnych partnerov uviedol len
jeden respondent.
Medzi nevýhody piati respondenti jednoznačne zaradili občasné
pocity osamelosti a smútku. Jedna respondentka uviedla aj strach z toho,
že si nikoho nenájde. Jedna odpoveď obsahovala aj odsudzovanie zo
strany okolia a iba jeden respondent uviedol, že nepociťuje žiadne
nevýhody, lebo vedie veľmi aktívny život.
V položke, ako trávite svoj voľný čas sa všetci respondenti zhodli, že
veľa času trávia pri internete a vzdelávaní. Päť respondentov sa stretáva s
priateľmi a iba jedna respondentka trávi voľný čas sama, bez priateľov.
Päť respondentov uviedlo, že voľný čas si vypĺňa športovaním.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 54
Je teda možné, že telesná aktivita vyplavujúca „hormóny šťastia“
endorfíny im pomáha preklenúť ťažké okamihy samoty, ktoré medzi
nevýhodami uviedli všetci.
Podľa nášho názoru je vhodné vyplniť si obdobie bez partnera
pestrými aktivitami, ktoré „neprerastú“ človeka tak, aby vedel rozoznať v
správnej chvíli, čo je v živote dôležitejšie – vybudovať si vzťah a rodinu
alebo naďalej rozvíjať kariéru, svoje záľuby apod. Lebo keď je človek
naučený na určitý životný štandard, veľmi ťažko z neho povolí Často sa
stáva, že keď už je pripravený na vzťah vtedy, keď to on sám chce tak
zistí, že vo svojom okolí nemá žiadneho nezadaného partnera, ktorý by
mu vyhovoval. Preto si myslíme, že tento čas je vhodné využiť i na
spoznávanie seba samého, cielený rast svojej osobnosti, zrekapitulovanie
uplynulých vzťahov, „upratanie“ si svojho vnútra a emócií. Toto všetko má
viesť k tomu, aby sa zbavil prípadného strachu z ďalšieho zlyhania či
neúspechu z partnerského vzťahu a smelo sa otvoril ďalším príležitostiam
na partnerský vzťah v budúcnosti.
Vnímanie najbližšieho sociálneho okolia statusu „single“:
Vnímanie „singles“ rodinou:
Dvaja respondenti uviedli, že rodina nie je spokojná s ich stavom,
hlavne staršia generácia, ale akceptujú to. Ďalší dvaja uviedli, že rodinní
príslušníci majú k ich stavu neutrálny postoj, v prípade jedného
respondenta si už zvykli a jeden respondent povedal, že „je to jeho vec“.
Vnímanie „singles“ priateľmi:
Odpovede na túto položku sa rôznia. Dvaja respondenti uviedli, že
priatelia to neriešia, pretože sú taktiež nezadaní, po jednej odpovedi sú
nasledovné tvrdenia, že zadaní priatelia mu závidia a dávajú rady, chápu
ho, lebo ho dobre poznajú, prajú mu, aby si našiel/a správneho partnera,
čudujú sa, že je „single“, zvykli si, občas mu chcú niekoho dohodiť.
Vnímanie „singles“ kolegami v práci:
Dve odpovede sa zhodujú v tom, že ich stav akceptujú, ostatné
odpovede sa líšia: prajú mu, aby si našiel/la toho „správneho partnera“,
posmievajú sa mu, neriešia to, čudujú sa, že je nezadaná.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 55
Vnímanie „singles“ hlavne staršími členmi v rodine predstavuje
generačný problém, s ktorým sa podľa nášho názoru musí nezadaný
človek vysporiadať. Jednou z príčin je aj predsudok z minulých rokov, že
pokiaľ sa do 25. roku žena/ muž nevydá/neožení, patria do kategórie
„stará dievka, starý mládenec“ a „niečo nie je s nimi v poriadku“. V
minulosti nebolo dôležité, za koho sa vydá/ ožení hlavne, že „je na
poriadku“. Tento model mladých ľudí odrádza, keďže majú väčšiu slobodu
v rozhodovaní a vynútené partnerské zväzky či svadby napríklad z
majetkových dôvodov, sú pre súčasnú spoločnosť zastarané. Mnoho
rodičov a blízkych sa nevie vyrovnať s tým, že ich dieťa je v istom veku
nezadané, keď sa od neho už prirodzene očakáva potomstvo. Toto je do
určitej miery obava a strach zo zlyhania rodičov, ktorí chcú pre svoje dieťa
len to najlepšie, ale taktiež aj nenaplnenie potrieb otvorenej budúcnosti,
ktoré
vedie
k
frustrácii,
pretože
vo
vnúčatách
vidia
starí
rodičia
pokračovanie rodu.
Poskytovanie sociálnej opory pri zvládaní náročných životných
situácií:
Päť odpovedí sa zhodlo v tom, že problémy riešia sami, štyri, že v
prípade potreby ho konzultujú aj s kamarátmi, tri s rodinou, jedna
odpoveď, že problém rieši s človekom, ktorého sa bytostne dotýka a jeden
respondent
uviedol,
že
sa
neháda
s
nikým,
verí
sebe
a
svojim
schopnostiam.
Človek je tvor spoločenský a akokoľvek je silný, niekedy sa v živote
vyskytnú situácie, keď potrebuje oporu ľudí, ktorým verí, no pokiaľ
nepotrebuje nikoho, môže to byť spôsobené aj určitou uzavretosťou či
dokonca zatrpknutosťou, ktoré prináša „single“ obdobie, pokiaľ trvá príliš
dlho.
Úroveň životnej spokojnosti:
Spriemerovaním
položky
č.
5
sme
dostali
číslo
5,5
-
teda
nadpriemernú spokojnosť respondentov so svojim súčasným statusom
„single“. Na to, aby sa úroveň životnej spokojnosti posunula aspoň o
stupeň vyššie, respondenti odpovedali rôzne. Jeden respondent by chcel
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 56
dostať lepšiu pracovnú príležitosť, zmeniť statusu „single“ na zadaný/á by
k zmene životnej spokojnosti chceli dvaja respondenti, po jednej odpovedi
boli: viac interakcie s opačným pohlavím, viac akceptácie statusu „single“
od spoločnosti a neviem odpovedať.
Charakter partnerského vzťahu udržiavaný „single“ ľuďmi:
Traja respondenti v súčasnosti udržiavajú iba kamarátske vzťahy a traja
„iné“, pričom vzťah, ktorý udržiavajú je neperspektívny z pohľadu
spolužitia vôbec, neperspektívny z pohľadu spolužitia, kým nepríde k
definitívnemu výberu, perspektívny pri zmene určitých okolností (neboli
uvedené).
Dvaja respondenti využívajú aj možnosť k zoznámeniu sa s
partnerom a to prostredníctvom priateľov, dvaja cez internet a po jednej
odpovedi - ak sa takáto náhodná udalosť vyskytne, v podnikoch, v práci.
Predstavy o budúcom partnerovi sa zhodujú vo všetkých šiestich
odpovediach, že by mal /a byť vzdelaná/ý a sympatická/ý. Medzi ďalšie
vlastnosti, ktoré sa vyskytovali iba raz patrili: mladšia, sexy, pozorná/ý,
duchovne spriaznená/ý, mal/a by uznávať rovnaké hodnoty a ciele, mala
by ma úprimne ľúbiť, pekná, športovo a rodinne založená/ý, milujúca/i
život.
Domnievame sa, že partnerské vzťahy, o ktorých nám respondenti
hovorili nie sú do budúcnosti perspektívne, asi je v nich málo citovej
angažovanosti a možno len napĺňajú sexuálne potreby a odstraňujú
občasné pocity osamelosti. Na to, aby sa mohli málo perspektívne vzťahy
pretvoriť na „vážnejšie“, je potrebné mať ujasnené, čo od vzťahu
očakávajú, čo im partner poskytnúť môže a čo nie. Najlepšie sú
samozrejme
stretnutia
a
spoznávanie
osobne,
nie
prostredníctvom
internetu. Myslíme si, že so zvyšujúcim sa vekom a skúsenosťami
dochádza k postupnému znižovania nárokov na partnera.
Nezodpovedanou otázkou stále zostáva, či sa „single“ obdobie
neetabluje ako nová životná etapa v ontogenetickom vývine človeka. Na
to je potrebný čas, takže odpoveď na túto otázku stojí v horizonte
niekoľkých rokov.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 57
Vďaka tomuto výskumu sme získali mnoho skúseností a podnetov,
ktoré by mohli v budúcnosti napomôcť k hlbšiemu objasneniu príčin
„single“ statusu. Ideálne by bolo napríklad skúmať „singles“ fenomén vo
vzťahu
k
osobnostným
charakteristikám
respondentov
s
následnou
hĺbkovou analýzou. Ako jedna z príčin tohto javu zo psychologického
hľadiska môže byť neochota riskovať, nesmelosť, plachosť, prílišná
opatrnosť a pod. Osobitným prínosom bolo pre nás zistenie, že s
postupným predlžovaním obdobia „singles“ človek stráca psychosociálne
návyky, ktoré sú potrebné na založenie vzťahu a neskoršieho spoločného
bývania. Ako ďalšie podnety, resp. výskumné otázky pre podrobnejšie
skúmanie tohto narastajúceho fenoménu v budúcnosti uvádzame:
Do akej miery je „singles“ obdobie plánovanou životnou stratégiou?
Ide o nezámernú, príležitostnú situáciu či improvizovanú reakciu na rýchlo
sa meniacu dobu v kontexte spoločenských, kultúrnych a politických
zmien súvisiacich s obdobím po roku 1989? Aký vplyv má na výskyt
fenoménu
„singles“
emancipácia
žien
či
rozvoj
ľahko
dostupných
antikoncepčných prostriedkov? Má súčasná „kríza rodiny a hodnôt“ a
indvidualizmus svoj podiel na narastajúcom počte ľudí žijúcich bez
partnera?
Ohrozujú „singles“ spoločnosť zníženou pôrodnosťou? Aký to bude
mať dopad o niekoľko rokov?
Ak je jedným z dôležitých znakov dospelého a zrelého človeka
vytvoriť a udržať si dlhodobý a stabilný partnerský vzťah, sú vôbec
„singles“ ľudia dospelí a zrelí?
Je viac nezadaných ľudí v období mladej dospelosti? Ak áno, môžme
teoreticky považovať „singles“ za prechodnú fázu? Alebo je vyšší počet
nezadaných v etape strednej dospelosti? Ide o zámernú voľbu určitého
životného štýlu?
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 58
Literatúra
BARTOŠOVÁ, M. 2006. Věřící singles ve světle měnících se forem
praktikování víry a individualizace ve sféře náboženství. In Gender, rovné
příležitosti, výzkumu, ISSN 1213-0028, roč. 7, č. 1. s. 15-19
BENEŠOVSKÁ,
J.
2010. Singles: Naozaj chcú
byť
sami? In
Moja
psychológia, ISSN 1337-8899, roč. 2, č. 7-8., s.38-41
BENEŠOVSKÁ, J. 2010. Príliš úspešné: Príliš samy? In Moja psychológia,
ISSN 1337-8899, roč. 2, č. 5, s. 39-41
BOWLBY, J.: 2010. Vazba. Praha: Portál, 2010. 360s.
ISBN 978-80-7367-670-4
CROSS, L. et al. 2004. Single Professional Women: A Global Phenomenon
Challenges and Opportunities. In Journal of International Women´s
Studies, roč. 5, č. 6. s. 34 – 59
Dostupné na internete:
http://www.bridgew.edu/soas/jiws/Jun04/Single.pdf
ČOBEJOVÁ, E. 2006. Single, človek budúcnosti? In Týždeň, ISSN
13365932, roč. 3, č. 29., s. 16-21
DOBROTOVÁ, M.: Psychologické aspekty životného štýlu „single“ v mladej
dospelosti. (Diplomová práca), 2011.
DROTOVÁN, M., BLEHA, B. 2008. Analýza fenoménu singles v Európe a na
Slovensku. In Sociológia, ISSN 1336-8613, roč. 40, č. 1., s. 62-81
DUBSKÝ, J., DUFFKOVÁ, J., URBAN, L.: 2008. Sociologie životního stylu.
Plzeň: Aleš Čeňek, 2008. 237 s. ISBN 678-80-7380
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 59
ERIKSON, H. E.: 2002. Dětství a společnost. Praha: Agro, 2002. 383s.
ISBN 80-7203-380-8
HAŇKOVÁ, L. 2010. Singles: tahkle to chtěli, nebo jen zustali na ocet? In
Psychologie dnes, ISSN 1212-9607, roč. 16, č. 9, s. 18-19
HARTL, P., HARTLOVÁ, H.: 2010. Veľký psychologický slovník. Praha:
Portál, 2010. 800 s. ISBN 978-80-7367-686-5
KREJČÍŘOVÁ, D., LANGMEIER, J.: 2006. Vývojová psychologie. Praha:
Portál, 2006. 368 s. ISBN 8024712849
LABUSOVÁ, E.: Hovory o vztazích (rozhlasová relácia), 2007.
Dostupné na:
http://www.rozhlas.cz/default/default/rnp-player-2.php?id=596232&drm
JENDEKOVÁ, M.: Zpoždění je single (rozhlasová relácia), 2010.
Dostupné na:
http://www.rozhlas.cz/radiowave/zpozdeni/_zprava/721231
MOŽNÝ, I.: 2008. Rodina a společnosť. Praha: Slon, 2008. 324s.
ISBN 978-80-86429-87-8
POSPECHOVÁ, P. 2005. Manželství jako třešnička na dortu. In Týden
Praha, ISSN – 1210-9940, roč. 12, č. 4. s. 74-76
TOMÁŠEK, M. 2006. Já se ještě nechci vázat. In Psychologie dnes, ISSN1212-9607, roč. 12, č, 5, s. 22-24
TOMÁŠEK, M. 2007. Proč bydlíme sami. In Psychologie dnes, roč. 13,
2007, č. 3. ISSN 1212-9607, s. 30-32.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 60
VÁGNEROVÁ, M.: 2008. Vývojová psychologie II. Dospělosť a stáří. Praha:
Karolinum, 2008. 461 s. ISBN 978-80-246-1318-5
WAROŠEK, R. 2006. Single – voľný zväzok muža a ženy. In Imidž,
ISSN 1336-8087, roč. 8, č. 10., s. 24-25
Kontakt
Mgr. Michaela Dobrotová
Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela
Katedra Andragogiky
Ružová 13
974 01 Banská Bystrica
Slovenská republika
[email protected]
0907 088 702
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 61
KRZYSZTOF DZIURZYŃSKI, KAROLINA SŁUPEK
THE MATTER OF HAVING PROGENY BY THE CONTEMPORARY
YOUNG POLISH FEMALES (SÚČASNÉ MLADÉ POĽSKÉ ŽENY A OTÁZKA
POTOMSTVA)
Abstract:
According to findings of the demographers the projections of population
signal that in a perspective of the 28 coming years the Polish population
will suffer a regular decline. Data of the Central Statistical Office (GUS)
indicate a diminishing fertility rate. The subject matter of this paper is
the issue of having children by the women in Poland. The study was
carried out on the turn of 2011 in Ostrów Mazowiecka. The sample covered
103 people. Conclusions confirm the fact of the falling fertility rate.
Keywords:
Marriage, children, woman, family, professional position.
Wprowadzenie
Przemiany społeczne zapoczątkowane ćwierć wieku temu znalazły
swoje odbicie także w zmianie obyczajowości i stylu życia Polaków.
Zmienił się model rodziny i wzorzec płodności kobiet. Wyrażał się on „w
obniżaniu natężenia rodzenia dzieci przez kobiety we wszystkich grupach
wieku oraz w przesunięciu maksimum urodzeń z grupy wieku 20-24 lata
do grupy 25-29 lat. Efektem notowanych przemian płodności jest
postępujący spadek liczby urodzeń żywych i od 1989 roku brak prostej
zastępowalności pokoleń w skali kraju” (T. Niemiec , 2004; 27)
Prognozy ludności według ustaleń demografów wskazują, że w
perspektywie najbliższych 28 lat liczba ludności w Polsce będzie
systematycznie
zmniejszać
się.
Dodatkowo
wraz
ze
zmianami
w
strukturze ludności przewidywany jest coraz wyższy ujemny przyrost
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 62
naturalny. Dane GUS wskazują na malejący współczynnik dzietności. Dla
porównania w roku 1960 współczynnik ten wynosił 2,98; w roku 1980
2,27, w roku 2009 1,39. Wyraźnie zanikają różnice poziomu dzietności
między miastem i wsią. Statystyki pokazują że w 1990 roku współczynnik
dzietności ogólnej na wsi był o 40% wyższy niż w mieście, w 2004 o
25%.
Zauważalna zmiana występuje w przeciętnym wieku kobiet w
momencie urodzenia pierwszego dziecka. Od roku 1970 zauważalne jest
przesuwanie się granicy wieku z 22 lat (rok 1970), na 23,5 (rok 1990), a
obecnie kobiety przeciętnie rodzą pierwsze dziecko mając 26 lat (rok
2009).
Z zestawienia współczynnika dzietności z poziomem wykształcenia
kobiet
wynika,
iż
zdecydowanie
najmniej
dzieci
rodzą
kobiety
z
wykształceniem wyższym. Wyraźnie rośnie wiek średni wiek kobiet
rodzących dzieci. W 2004 r. polowa rodzących kobiet nie przekroczyła 27
lat podczas gdy w 1990 roku było to 26 lat.
Ważnym
obyczajowości
dla
zrozumienia
współczesnego
dokonujących
społeczeństwa
się
polskiego
przemian
jest
w
pojęcie
indywidualizmu, które, idealnie opisuje rolę kobiety we współczesnym
świecie, a co się z tym wiąże również kwestii posiadania potomstwa.
W ostatnich czasach mówi się dużo nie tylko w towarzystwie
naukowym, ale też w dyskursie medialnym, politycznym o tzw. kryzysie,
upadku lub też schyłku rodziny, za który często wini się kapitalizm.
Socjologowie spierają się co doprowadziło do wspomnianego kryzysu i czy
tak zwany kryzys w ogóle istnieje. Niektórzy dopatrują się powstania
chaosu w świecie współczesnym, twierdząc, że za procesami przemian w
rodzinie
nie
nadążają
rządy
państwa:
ustawy,
regulacje,
kodeksy
postępowania cywilnego, nie wiadomo jest, które związki powinny być
uznane za rodzinę, a które nie (Szlendak, 2010; 458; Dyczewski 2007;
16-19 oraz 397). Urich Beck uważa, że ten chaos jest wynikiem procesu
indywidualizacji: „nowego sposobu uspołecznienia, jako rodzaj zmiany
kształtu czy kategorialnej zmiany w stosunkach jednostki i społeczeństwa”
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 63
(2004; 192). Badacz upatruje się tzw. „potrójnej” indywidualizacji w
postaci:
•
wymiaru uwolnienia się czyli odejścia od dawnych społecznych form
i więzi (tzw. tradycyjnych)
•
wymiaru
odczarowania
rozumianego
jako
utraty
tradycyjnych
przekonań na temat działania, wiary, norm
•
wymiaru kontrolnego/reintegracyjnego – nowy wymiar pojęcia więzi
społecznych (Beck, 2004; 193).
Beck „przygląda” się kobiecie, zmianie jej roli we współczesnym
świecie i odwróceniu od tradycyjnego modelu. Zwraca uwagę, że kobiety
między innymi za sprawą wyrównanego wykształcenia (w stosunku do
mężczyzn)
oraz
większej
świadomości,
oczekują
od
społeczeństwa
równości i partnerstwa, nie tylko w sferze zawodowej, ale też rodzinnej.
Kobiety „wyswobodziły” się z dotychczasowych tradycyjnie przypisanych
im
ról.
Autor
przybliża
5
czynników,
które
wpływają
na
to
wynikające
z
„wyswobodzenie”:
1. przesunięcie
porządku
faz
życiowych
wydłużającego się życia
2. zmiana struktury pracy w gospodarstwie domowym w wyniku
procesów modernizacji
3. świadomy charakter macierzyństwa – stosowanie środków
antykoncepcyjnych, współdecydowanie odnośnie zajścia w
ciążę oraz ilości posiadanych dzieci
4. wzrost liczby rozwodów, co dowodzi kruchości zabezpieczenia
finansowego związku małżeńskiego i rodziny. Pozbawienie
gwarancji ekonomicznego zabezpieczenia przez mężczyzn
5. silna motywacja zawodowa wynikająca między innymi z faktu
wyrównania szans edukacyjnych kobiet i mężczyzn Beck,
2004; 170-177).
Jednocześnie indywidualistyczna orientacja życia kobiet (będąca
efektem opisanych powyżej 5 czynników) zawiera wiele sprzeczności.
Dwie
wizje
indywidualizmu:
prawicowa
i
lewicowa
wykluczają
się
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 64
wzajemnie.
Prawica
bowiem
uważa,
że
współczesna
orientacja
indywidualizmu przyczynia się do rozpadu świata, między innymi przez
stosowane przez jednostkę strategie życiowe nakierunkowanie na samego
siebie: cieszenie się życiem, narcyzm, rozluźnienie więzi międzyludzkich.
Lewica z kolei twierdzi, że współczesna kultura indywidualizmu wprowadza
do życia zbyt wiele porządku i regresji (Jacyno, 2007; 7-8).
Na zakończenie chcielibyśmy zacytować refleksję etyka A. Szostka
„Niekiedy
poprzestajemy
na
dążeniu
do
tego,
co
sprawia
nam
przyjemność, co daje poczucie szczęścia – i z tym poczuciem skłonni
jesteśmy utożsamić samo szczęście, z nim zaś z kolei wartość naszego
człowieczeństwa. (…) Nie każde poczucie zadowolenia jest dostatecznie
głębokie i trwałe, by nas satysfakcjonowało” (Szostek, 1998; 19).
Badania własne
Cel badania
Celem
prezentowanego
prokreacyjnych
współczesnych
artykułu
jest
kobiet
Polsce:
w
określenie
poglądów
ustalenie
przyczyn
późnego macierzyństwa oraz spadającej dzietności.
Cele szczegółowe:
- określenie liczby potomstwa posiadanego przez badane kobiety;
- określenie wieku, w którym kobiety urodziły pierwsze dziecko;
- określenie związku pomiędzy wykształceniem a poglądami na temat
prokreacji;
- ustalenie relacje panujące w związku (w małżeństwie) wpływają na
decyzje o posiadaniu kolejnego dziecka
- określenie stopnia stosowania antykoncepcji;
- zidentyfikowanie powodów, dla których kobiety nie decydują się na
dzieci
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 65
Przedmiot badania
Przedmiotem badania są opinie, znajdujących się w fazie prokreacji kobiet
w pochodzących z miasta Ostrów Mazowiecka, na temat posiadania
potomstwa.
Pytania badawcze
Dla potrzeb niniejszej pracy oraz badania własnego sformułowano
następujące pytania badawcze:
- co spowodowały, że kobiety zdecydowały się na pierwsze dziecko?
- jak kształtuje się liczba potomstwa posiadanego przez badane kobiety?
- w jakim wieku kobiety urodziły pierwsze dziecko?
- jak relacje panujące w związku (w małżeństwie) wpływają na decyzje o
posiadaniu kolejnego dziecka
- jaki jest stopień stosowania antykoncepcji?
- co powoduje, że kobiety nie decydują się na dzieci?
Hipotezy badawcze
Do powyżej postawionych pytań badawczych sformułowano
następujące hipotezy.
Hipoteza pierwsza zakłada, że istnieje zależność pomiędzy
wykształceniem kobiety a posiadaniem potomstwa. Kobiety z
wyższym wykształceniem rzadziej decydują się na posiadanie dzieci
niż kobiety z wykształceniem średnim i niższym.
W drugiej hipotezie sformułowano przypuszczenie, że kobiety, które
posiadają stabilne warunki zatrudnienia chętniej decydują się na
potomstwo.
Trzecia hipoteza zakłada, że kobiety, które tworzą partnerski typ
relacji w związku związki tzn. oboje partnerzy pracują, w równym
stopniu zajmują się domem oraz dziećmi częściej decydują się na
potomstwo.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 66
Czwarta hipoteza dotyczy płci pierwszego dziecka i dążenia do
posiadania dalszego potomstwa. Płeć pierwszego dziecka
determinuje liczbę posiadanych dzieci.
Uzasadnienie wyboru metody i narzędzia badawczego
W
związku
z
tym
iż
celem
badania
jest
określenie
postaw
prokreacyjnych kobiet, a także określenie czynników determinujących
posiadanie dzieci, w badaniu zdecydowano się na zastosowanie metody
ilościowej, a konkretnie ankiety. W badaniu chodziło o „zmierzenie”
danych takich jak: liczba posiadanych dzieci, wiek kobiety w momencie
urodzenia
pierwszego
dziecka,
stan
cywilny,
dochód
na
rodzinę,
wykształcenie. Podstawowym założeniem było porównanie zmiennych
opisujących kobiety w momencie zajścia w ciążę z pierwszym dzieckiem, a
stanem obecnym. Chciano dowiedzieć się, w jakich okolicznościach kobiety
zdecydowały się na pierwsze dziecko, czy był to świadomy wybór czy
przypadek. Interesowało
nas również, czy badane
kobiety planują
posiadanie dalszego potomstwa, a jeśli nie to z jakich powodów. Dzięki
zastosowaniu
metody
ilościowej
(z
zastosowaniem
ankiety
jako
podstawowego narzędzia), możliwe było odpowiedzenie na postawione
pytania badawcze oraz zweryfikowanie hipotez.
Charakterystyka narzędzia badawczego
Stworzony kwestionariusz zawierał łącznie 33 pytania z czego 28
dotyczyło bezpośrednio przedmiotowej problematyki a 5 określało cechy
społeczno-demograficzne badanych kobiet.
Charakterystyka terenu badania
Ostrów
Mazowiecka to miasto powiatowe w północno-wschodniej
części województwa mazowieckiego, liczące w 2011 roku 24 tysiące
mieszkańców.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 67
Metoda doboru próby
W
prezentowanym
badaniu
użyto
nieprobabilistycznej
techniki
doboru próby, którą Earl Babbie określił metodą kuli śnieżnej. „W
metodzie kuli śnieżnej badacz zbiera dane o kilku członkach badanej
populacji, których da się odszukać, a następnie prosi te osoby o
dostarczenie informacji potrzebnych do odszukania innych członków tej
populacji, których akurat znają. Określenie „kula śnieżna” odnosi się do
procesu akumulacji, gdyż każda odszukana osoba podaje inne osoby”
(Babbie, 2008; 213).
Po stworzeniu internetowej wersji ankiety wysłano ją do możliwie
największej liczby znajomych współautorki. Wykorzystano do tego celu
takie portale internetowe jak: nasza klasa, goldenline czy facebook.
Przesyłając wiadomość umieszczono prośbę, aby każda badana osoba
wysłała e-mail z załączonym linkiem o badaniu do kolejnych dwóch
znanych sobie Ostrowianek.
Uczestnicy badania
Badanymi kobietami były osoby pochodzące z miasta Ostrów
Mazowiecka, zarówno obecnie mieszkające na terenie miasta, jak i te,
które już wyprowadziły się do innych miast. Łącznie w badaniu wzięły
udział 102 kobiety.
Organizacja i przebieg badania
Badanie główne poprzedził pilotaż, który pokazał, że wbrew intencjom
autorów zawarte w narzędziu pytania dotyczą kwestii drażliwych i
powodują opór uczestniczek. W większości zwróconych kwestionariuszy
brakowało odpowiedzi pytania o stosowanie antykoncepcji oraz pytań o
pierwszą ciążę.
W
tej
sytuacji
zdecydowano
się
na
ankietę
elektroniczną.
Kwestionariusz stworzono za pomocą narzędzia „google.doc”, dzięki
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 68
czemu wystarczyło
kliknąć
na
przesłany
link, wypełnić ankietę, a
następnie odesłać nie używając prywatnej skrzynki mailowej.
Badanie rozpoczęto 31 października 2011 r.
Ankiety internetowe
zbierano do końca listopada 2011 r. Po tym czasie ankieta została
zamknięta i rozpoczęto analizę zebranego materiału badawczego. Do
analizy statystycznej użyto pakietu statystycznego SPSS.
Prezentacja wyników
Poniżej prezentujemy wyniki badania. Pierwsza część jest opisem
badanej grupy, następnie przedstawiamy opis i analizę pod kątem
interesującej nas problematyki, w ostatniej części rozdziału dokonujemy
weryfikacji postawionych hipotez oraz formułujemy wnioski.
Charakterystyka badanej zbiorowości
W badaniu wzięły udział 102 kobiety w wieku od 18 do 43 lat. Średni
wiek uczestniczek badania wyniósł 28,5 roku. Najmniej jest kobiet do 20
roku życia (7,8%). Co dziesiąta respondentka to kobieta w chwili badania
miała 21-25 lat. Najwięcej kobiet było w wieku 26-30 lat (53%). Co
czwarta
badana
(24%)
respondentek
znajdowała
się
w
przedziale
wiekowym od 31 do 35 lat. Pozostałe kobiety (w wieku 31 lat i więcej)
stanowiły niecałe 5% ogółu badanych.
Wszystkie badane kobiety urodziły się i wychowały w Ostrowi
Mazowieckiej. Prawie połowa respondentek wyjechała z tego miasta i
zamieszkuje w miastach powyżej 50 000 mieszkańców. 40% kobiet
mieszka w miastach do 50 000 mieszkańców (głównie w Ostrowi).
Natomiast 11% badanych Ostrowianek migrowała na wieś.
Prawie 2/3 badanych to kobiety z wykształceniem wyższym
magisterskim, 15% posiada licencjat lub stopień inżyniera, co czwarta
badana kobieta ma wykształcenie średnie, a jedynie 3% posiada niższe
wykształcenie.
Jednocześnie 1/3 kobiet przyznała, że studiuje.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 69
Dwie trzecie (65%) respondentek pracuje zawodowo, 11% przebywa
na urlopie macierzyńskim lub wychowawczym a 1% obecnie jest na stażu.
Co czwarta z badanych kobiet nie pracuje zawodowo.
Większość - ¾ kobiet badanych jest zatrudnionych na pełny etat.
1/5 kobiet pracuje na część etatu (1/2 lub
¾ etatu). Pracę na umowę
zlecenie lub o dzieło wykonuje 1% badanych kobiet.
Największy odsetek badanych - 2/3
jest zatrudnionych na umowę
na czas nieokreślony. 1/5 badanych Ostrowianek posiada umowę na czas
określony. 11% prowadzi własny biznes.
Blisko
2/3
kobiet
pracujących
odczuwa
zadowolenie
z
pracy
zawodowej. 15% badanych Ostrowianek nie jest zadowolonych z pracy, a
dla prawie 1/5 trudno jest jednoznacznie określić zadowolenie z własnej
pracy zawodowej.
Największy
odsetek
wśród
badanych
Ostrowianek
to
kobiety
zamężne (Blisko 2/3), ¼ uczestniczek badania to panny, 6% młodych
kobiet jest po rozwodzie, a 2% to osoby w separacji oraz 2% to wdowy.
2/5 młodych Ostrowianek uważa, że ich związek jest partnerski:
oboje partnerzy pracują zawodowo i w równym stopniu zajmują się
domem i /lub dziećmi. 1/5 kobiet w ogóle nie posiada partnera. W
związkach 1/5 kobiet tylko partner pracuje, a kobieta zajmuje się domem
i/lub dziećmi. Również w 1/5 związkach, oboje partnerzy pracują, ale to
kobieta zajmuje się domem. 2% kobiet pracuje zawodowo, a to głównie
partner zajmuje się pracami domowymi i /lub dziećmi.
Problematyka posiadania dzieci w świetle badania własnego
Kolejną opisywaną cechą jest posiadanie potomstwa. 62% badanych
kobiet. Połowa badanych kobiet – matek posiada 1 dziecko. Mniej niż
połowa (43%)
badanych matek posiada 2 dzieci. 5% badanych matek
posiada 3 dzieci i 1% posiada 4 dzieci.
Wśród Ostrowianek, które wzięły udział w badaniu, co dziesiąta w
momencie wypełniania ankiety była w ciąży, 4% deklarowało, że starają
się zajść w ciążę.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 70
W pierwszej kolejności opiszemy okoliczności zajścia w pierwszą
ciążę
badanych
kobiet:
wiek,
stan
cywilny
oraz
wykształcenie
respondentki w momencie urodzenia pierwszego dziecka, trudności z
zajściem
w
ciążę,
motywy
skłaniające
do
podjęcia
decyzji
o
macierzyństwie.
Z badania wynika, że 13% kobiet urodziło pierwsze dziecko mając
mniej niż 20 lat roku życia. Co trzecia respondentka (32%) została matką
mając 21-25 lat. Ponad połowa kobiet (52%) urodziła swego pierwszego
potomka mając 26-30 lat. Zaledwie 3% zdecydowało się na ten krok
mając 31-35 lat. Żadna z kobiet biorących udział w badaniu nie
zdecydowała się na pierwsze dziecko mając więcej niż 36 lat.
Dla większości matek (90%), które wzięły udział w badaniu,
pierwsze dziecko było również pierwszą ciążą. Dla 6% kobiet, nie była to
pierwsza ciąża. Można przypuszczać, że wcześniejsze ciąże zostały
utracone.
Następną opisywaną kwestią okoliczności pierwszej ciąży badanych
kobiet jest świadoma decyzyjność. Uzyskane wyniki są interesujące,
bowiem 60% badanych twierdzi, że pierwsze dziecko było planowane, ale
jednocześnie prawie połowa kobiet przyznaje, że pierwsza ciąża była
efektem przypadku, a nie świadomą decyzją. Ponad 40% kobiet badanych
przyznaje, że pierwsze dziecko było nieplanowane.
Z dalszych analiz wynika, że im starsza kobieta, tym ciąża jest
częściej planowana.
Wszystkie badanie kobiety, które urodziły pierwsze
dziecko mając 31-35 lat, deklarują, że ciąża była planowana. Natomiast
wszystkie respondentki, które urodziły pierwsze dziecko, mając 20 lat lub
mniej, twierdziło, że nie było ono planowane. W przypadku kobiet w wieku
21–25 lat, 3/5 (60%) ciąż była nieplanowana.
W dalszej kolejności znajduje się opis okoliczności towarzyszących
poczęciu pierwszego dziecka. Ponad połowa badanych Ostrowianek (58%),
stwierdziło, że oboje z partnerem chcieli mieć dziecko, natomiast 40%
badanych kobiet przyznało, że był to przypadek. Co piąta kobieta (19%)
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 71
twierdziła, że chciała mieć dziecko, a 3% odpowiedziało, że była to presja
rodziny.
Prawie połowa kobiet (44%) zaszła w pierwszą ciążę mając
wykształcenie wyższe magisterskie, co czwarta badana (26%) miała
wykształcenie wyższe na poziomie licencjata / inżyniera.
Co trzecia
respondentka miała wykształcenie średnie, zaś 3% Ostrowianek będąc w
pierwszej ciąży miało wykształcenie podstawowe. Prawie 2/3 badanych
kobiet w momencie zajścia w ciążę z pierwszym dzieckiem, pracowała
zawodowo.
Z danych powyższych wynika, że na ciążę decydowały się kobiety o
ustabilizowanej pozycji zawodowej i statusie społecznym.
Kolejny kwestia jaka nas zainteresowała to stan cywilny kobiet w
momencie
zajścia
w
pierwszą ciążę. Okazuje
się, że
blisko
60%
respondentek było mężatkami w czasie pierwszej ciąży, zaś pozostałe
40% było w tym okresie pannami.
Zawodowa pozycja kobiety a posiadanie dzieci
Kolejny problem interesujący nas dotyczył posiadania potomstwa
przez badaną kobietę z jej sytuacją zawodową. Okazuje się, że mniej
więcej taki sam odsetek kobiet, które pracują i nie pracują zawodowo
posiada
dzieci. Prawie 60% kobiet pracujących zawodowo posiada
potomstwo. Co druga kobieta, która nie posiada dzieci, nie pracuje też
zawodowo.
Analizując
kwestię
posiadania
dzieci
w
porównaniu
z
formą
zatrudnienia kobiety, mniej więcej w równym stopniu, zarówno kobiety
pracujące na czas nieokreślony, jak i na czas określony, posiadają dzieci.
61% matek pracuje na umowę na stałe, podczas gdy 70% kobiet
posiadających dzieci pracuje na czas określony. Większy jest odsetek
matek
wśród
prowadzących
własny
biznes.
Blisko
80%
kobiet
posiadających własny biznes posiada dzieci, 20% wśród tej grupy kobiet
nie ma dzieci.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 72
Prawie połowa kobiet, która posiada dzieci, uczy się lub studiuje.
Niemalże 2/3 respondentek, które posiadają potomstwo, nie studiuje.
Natomiast 1/3 kobiet, które w danej chwili nie posiadają dzieci, również
nie studiują / nie uczą się.
Interesujące wydaje się porównanie stanu cywilnego respondentek z
posiadaniem potomstwa. Niemalże wszystkie kobiety, które w chwili
badania były pannami nie posiadały dzieci. W większości matkami są
kobiety zamężne, wśród nich 4/5 posiada potomstwo. 1/5 mężatek nie ma
jeszcze dzieci. Natomiast blisko 1/5 rozwódek nie posiada potomstwa.
W
dalszej
części
omawianego
badania
dokonano
porównania
posiadania dzieci z układami jakie panują w jej związku. Największy
odsetek posiadania dzieci jest zauważalny wśród par, w których tylko
partner pracuje, a kobieta zajmuje się domem i/lub dziećmi (wynosi on
blisko 90%). Wśród par, które charakteryzują partnerskie układy w
związku (oboje pracują i w równym stopniu dzielą się obowiązkami
domowymi) 67% posiada dzieci. W sytuacji gdy oboje partnerzy pracują,
ale to na kobietę spadają obowiązki domowe 58% jest rodzicami.
Kwestia przyszłego potomstwa
Interesujące
wydają
się
deklaracje
Ostrowianek
dotyczące
planowania posiadania przyszłego potomstwa. Okazuje się, że ponad 60%
respondentek planuje jeszcze posiadanie potomstwa. Wśród kobiet, które
nie planują posiadania dzieci, znaczna większość (prawie 90%) posiada
już potomstwo. Interesujące są odpowiedzi kobiet, które nie są jeszcze
matkami, a które nie planują posiadania dzieci (13%). Z kolei blisko
połowa respondentek, które już posiadają potomstwo, deklaruje, że
jeszcze planuje posiadanie dzieci. Deklarację taką składa 80% kobiet
mających 1 dziecko i 18% kobiet mających 2 lub więcej dzieci.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 73
Przyczyny braku decyzji prokreacyjnych
Wracając do analizy dotyczącej planów prokreacyjnych badanych
kobiet, okazuje się, że najczęstszą przyczyną braku chęci posiadania dzieci
są finanse. 34% kobiet, które nie planują już potomstwa, twierdzi, że nie
stać ich na urodzenie (jeszcze jednego) dziecka, 31% respondentek
obawia się, że obniżyłby się ich poziom życia a 31% odpowiada, że nie ma
odpowiednich warunków mieszkaniowych. Dla 26% Ostrowianek, które nie
chcą już decydować się na potomstwo, powodem są trudności z
pogodzeniem obowiązków domowych z zawodowymi. 17% kobiet po
prostu nie chce mieć (więcej) dzieci, a 11% nie posiada partnera.
Natomiast 9% to obawa przed utratą pracy, niechęć partnera do
posiadania dzieci oraz późny wiek. Najmniej wskazań (3%) otrzymała
odpowiedź dotycząca bezpłodności jednego z partnerów.
Stosowana antykoncepcja
Następna
poruszana
problematyka
antykoncepcji przez badane Ostrowianki.
dotyczy
stosowania
Niespełna połowa kobiet
twierdzi, że stosuje antykoncepcję, pozostałe respondentki nie stosują
żadnych środków antykoncepcyjnych. Po środki antykoncepcyjne sięga co
trzecia badana planująca w przyszłości zajście w ciążę (38%) oraz co
druga nie planująca posiadania więcej dzieci (56%).
Najczęściej stosowanym środkiem antykoncepcyjnym przez badane
Ostrowianki i ich partnerów są prezerwatywy (77% wskazań). W dalszej
kolejności
popularnym
wśród
badanych
kobiet
środkiem
antykoncepcyjnym są tabletki (47%) oraz stosunek przerywany (42%).
Co piąta badana Ostrowianka (20%) stosuje naturalne metody np.
kontrola śluzu, kontrolowanie temperatury ciała. Najrzadziej stosowana
jest spirala wewnątrzmaciczna (10%).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 74
Weryfikacja hipotez
Do zweryfikowania postawionych hipotez został zastosowany test chi
kwadrat.
Hipotaza pierwsza: Wykształcenie kobiety a jej dzietność
Założono, w niej że istnieje zależność pomiędzy wykształceniem kobiety a
posiadaniem potomstwa. Kobiety z wyższym wykształceniem rzadziej
decydowały się na posiadanie dzieci niż kobiety z wykształceniem średnim
i niższym niż średnie.
Badanie wykazało, że:
wśród kobiet, które posiadają dzieci, największy jest odsetek kobiet
z wykształceniem wyższym na poziomie magistra (70% kobiet
posiadających magisterium, ma dziecko/dzieci).
również 6 kobiet na 10 z wykształceniem wyższym zawodowym,
decyduje się na posiadanie potomstwa.
Najmniejszy odsetek matek jest wśród kobiet z wykształceniem
średnim lub niższym.
Hipoteza druga: Stabilność zawodowa a dzietność kobiety
Sformułowano w niej przypuszczenie, że kobiety, które posiadają stabilne
warunki zatrudnienia chętniej decydują się na potomstwo, niż kobiety bez
zatrudnienia.
Wyniki badania pozwalają stwierdzić, że:
nie ma większej różnicy pomiędzy zatrudnieniem kobiety a
posiadaniem przez nie potomstwa.
odsetek kobiet posiadających dzieci w grupie pracujących i nie
pracujących kształtuje się na zbliżonym poziomie - w okolicach
50%.
Hipoteza trzecia: model związku a dzietność kobiety
Zakładała ona, że kobiety, które tworzą określony typ relacji w związku
związki tzn. oboje partnerzy pracują i w równym stopniu zajmują się
domem oraz dziećmi częściej decydują się na potomstwo, niż kobiety, w
których związkach nie ma równego podziału obowiązków.
Wyniki badania pozwalają stwierdzić, że:
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 75
hipoteza ta nie potwierdziła się. Bowiem najliczniej reprezentowany
jest typ związku w którym partner pracuje a kobieta zajmuje się
domem. 90 proc. takich posiada dzieci.
Wniosek: w małym mieście dominuje ciągle klasyczny podział ról i
obowiązków.
Hipoteza czwarta: Płeć pierwszego dziecka a wielodzietność
związku
W hipotezie tej założono, że w rodzinach, w których jako pierwsza rodzi
się dziewczynka, rzadziej występuje chęć posiadania dalszego potomstwa.
Zweryfikowaniu tej hipotezy posłużyło porównanie dwóch cech: płeć
pierwszego dziecka oraz liczbę posiadanych dzieci.
Badanie pokazało, że:
2/3 kobiet, które jako pierwsze dziecko urodziły dziewczynkę nie
zdecydowały się na więcej potomstwa.
2/3 kobiet, które urodziły pierwszego chłopca posiada dwoje lub
więcej dzieci.
Wniosek: Można przypuszczać, że kobiety dążą do tego, aby mieć
córki.
Wnioski końcowe
Badanie przeprowadzone wśród kobiet pochodzących z Ostrowi
Mazowieckiej dostarczyły interesującego materiału informacyjnego, który
pozwolił sformułować następujące wnioski:
1. Niezależnie od wieku oraz stanu cywilnego 3/5 badanych kobiet posiada
potomstwo. Prawie połowa kobiet posiada jedno dziecko, co trzecia
kobieta posiada dwoje dzieci.
2. Ponad połowa kobiet urodziła swego pierwszego potomka mając 26-30
lat. Co trzecia respondentka zdecydowała się na pierwsze dziecko mając
21-25
lat.
3. Wyraźnie widać, że średni wiek urodzenia pierwszego potomka
przesuwa się i obecnie jest w przedziale wiekowym: 26 – 30 lat.
4. Zauważalna jest zależność pomiędzy świadomością prokreacyjną
kobiety a jej wykształceniem. Wśród kobiet z niższym wykształceniem
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 76
większy jest odsetek ciąż nieplanowanych. Z kolei planowane ciąże
zdarzają się tym częściej im wyższe jest wykształcenie. Ta sama zależność
występuje w przypadku wieku kobiet. Im młodsza kobieta, tym mniej
planowana ciąża. Świadomość kobiet dotycząca posiadania dzieci rośnie
wraz z wiekiem oraz wykształceniem kobiety.
5. Wśród kobiet, których pierwsze dziecko nie było pierwszą ciążą,
większość
urodziła
pierwsze
dziecko
mając
31
–
35
lat.
Można
przypuszczać, że im bardziej kobiet zwleka z decyzją o pojawieniu się
potomstwa, tym większe ma problemy z utrzymaniem ciąży.
6. Najczęstszą przyczyną braku chęci na posiadanie (jeszcze jednego)
potomka są aspekty finansowe: brak pieniędzy, obawa o obniżenie
poziomu życia, brak odpowiednich warunków mieszkaniowych. Kobiety
przyznają również, że trudno byłoby im pogodzić obowiązki domowe z
zawodowymi. Co 9 kobieta po prostu nie chce mieć więcej dzieci.
Podsumowanie
Obecnie kobiety niezbyt chętnie decydują się na rolę matki.
Współczesna kobieta jest kobietą wyemancypowaną. Decyduje o sobie i o
tym co chce w życiu robić, zmienia relacje charakter ról w swojej rodzinie,
chce robić karierę zawodową często pracując w zawodach do niedawna
zarezerwowanych
tylko
dla
mężczyzn.
Świadomie
steruje
swoją
płodnością, nie pytając o zdanie partnera.
Zaprezentowane badanie pokazało, że mimo wielu uwarunkowań
kulturowych, społecznych i ekonomicznych kobiety wywodzące się lub
mieszkające w małych miastach decydują się na posiadanie potomstwa.
Jednak robią to w coraz późniejszym wieku i ograniczają liczbę dzieci.
Średni wiek kobiety w momencie urodzenia pierwszego potomka
przesuwa się i mieści się w przedziale: 26 – 30 lat.
Zauważalna
jest
pewna
zależność
pomiędzy
świadomością
antykoncepcji u kobiety a jej wiekiem. Po antykoncepcję sięga co trzecia
młoda kobieta w wieku do 20 lat oraz w wieku 25-30 lat. Te pierwsze
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 77
zapewne z braku wiedzy na ten temat te drugie chcąc się ochronić w
minimalnym stopniu przed nieplanowaną ciążą. Najwyższy odsetek kobiet
stosujących ciążę odnotowano w grupie kobiet w wieku 21-25 lat (75
proc.) oraz 36-40 lat (66,7proc.).
Jeśli
chodzi
o
wykształcenie
nie
różnicuje
ono
stosowania
antykoncepcji. Oprócz kobiet z wykształceniem niższym niż średnie, które
w ogóle nie stosują antykoncepcji, w pozostałych grupach antykoncepcję
stosuje połowa badanych kobiet.
Wśród kobiet młodych wiekiem i z niższym wykształceniem większy
jest odsetek ciąż nieplanowanych.
Najczęstszą przyczyną braku chęci na posiadanie kolejnego dziecka
są aspekty finansowe: brak pieniędzy, obawa o obniżenie poziomu życia,
brak odpowiednich warunków mieszkaniowych.
Elizabeth Gregory uważa, że późne macierzyństwo to ogromna
zmiana społeczno-kulturowa, a nawet forma ewolucji gatunku (Gregory
2012). To zjawisko jest związane z możliwością kontroli urodzeń oraz
wydłużeniem się życia i poprawą zdrowia. W 1900 r. średnia długość życia
kobiety wynosiła 47 lat, obecnie – 79 lat, zaś w najbogatszych krajach
Europy – ponad 80 lat. Dzięki tym dodatkowym latom mogą zdaniem
autorki inaczej zaplanować poszczególne etapy życia.
Kobiety wśród powodów opóźnienia macierzyństwa wymieniają
potrzebę
samorealizacji,
zdobycia
pozycji
zawodowej
i materialnej,
poznania siebie. Ale u większości jest też prozaiczna przyczyna: brak
partnera, z którym chciałyby założyć rodzinę. Właśnie poczucie owej
gotowości, że właśnie w tym momencie życia kobieta pragnie mieć
dziecko, staje się wspólnym poglądem dla coraz większej liczby kobiet. Ich
małżeństwa (związki) były dojrzalsze, bardziej partnerskie. Wiele z nich
miało za sobą nieudany związek i dopiero kolejny był tym, w którym
pojawiło się dziecko. Kobieta trzydziestokilkuletnia
jest bardziej pewna
siebie, ma poczucie własnej wartości i przekazuje to dzieciom, co wpływa
pozytywnie na ich rozwój. Często pojawiają się argumenty, że starsza
matka daje dziecku lepszy start, często ma więcej czasu dla siebie i dla
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 78
niego, chce się poświęcić wychowaniu dzieci, ponieważ już osiągnęła to,
czego chciała
Wskazane
wydaje
się
prowadzenie bardziej wnikliwych badań
dotyczących determinant posiadania dzieci, a także usprawnienia polityki
prorodzinnej w Polsce. Polska polityka społeczna w zakresie pomocy
rodzinom z dziećmi, potrzebuje wielu usprawnień jeśli nie radykalnych
zmian. Najprostszym z nich jest otwarcie większej liczby żłobków,
przedszkoli czy nawet punktów przedszkolnych. Zmiana powinna nastąpić
nie tylko w zakresie przepisów, ale także w mentalności przedsiębiorców,
którzy zatrudniają młode kobiety-matki w swoich przedsiębiorstwach. Z
kolei państwo reprezentowane przez rząd i poszczególne ministerstwa
winno opracować spójny, kompleksowy program polityki prorodzinnej,
bowiem od co najmniej 1990 roku nie mamy w Polsce do czynienia z
racjonalną, jasną i zrozumiałą działalnością rządu wspierającą podstawową
instytucję życia społecznego.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 79
Bibliografia
BECK U., Społeczeństwo ryzyka. W drodze do innej nowoczesności,
Scholar, Warszawa 2004, stron 372, ISBN 978-73831169.
DYCZEWSKI L., Małżeństwo i rodzina upragnionymi wartościami młodego
pokolenia [w:] Dyczewski L., Małżeństwo i rodzina w nowoczesnym
społeczeństwie, KUL, Lublin 2007, stron 265, ISBN 978-8373636224.
GREGORY E., Ready. Why Women Are Embracing The New Later
Motherhood, Basic Group, 2012, Filadelfia, stron 339, ISBN
978-
0465031580.
JACYNO M., Kultura indywidualizmu, PWN, Warszawa 2007, stron 274,
ISBN 978-8301150723.
NIEMIEC T., 2007, Zdrowie kobiet w wieku prokreacyjnym 15-49 lat,
UNFPA, UNDP oraz Ministerstwa Zdrowia, Warszawa 2007, stron 162, 9788391704721
SZLENDAK T., 2010, Socjologia rodziny, PWN, Warszawa 2010, stron 541,
ISBN 978-83-01-16309-9.
SZOSTEK A., 1998, Pogadanki z etyki, Tygodnik Katolicki „Niedziela”,
Częstochowa 1998.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 80
Kontakt
Ph.D., Krzysztof Dziurzyński
Wyższa Szkoła Gospodarki Euroregionalnej,
2nd Sienkiewicza str.,
05-410, Józefów, Poland
e-mail: [email protected]
BA, Karolina Słupek,
e-mail:[email protected]
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 81
DANIELA RAJNIAKOVÁ
ETOLOGICKÁ REFLEXIA OTCOVSTVA NA PRÍKLADE STRIEDAVEJ
RODIČOVSKEJ STAROSTLIVOSTI
Abstrakt:
Striedavá rodičovská starostlivosť o dieťa je len jedným parciálnym
problémom otcovstva. Cieľom príspevku je analýza tohto problému
v slovenskom prostredí a tiež životných situácií v rámci rodiny, ktoré
z neho vyplývajú. Podieľať sa rovnakou mierou na výchove dieťaťa po
rozvode však otcom zaručuje možnosť vyhnúť sa pocitom straty a zníženia
svojej vlastnej ceny. Taktiež oceňujú právo rozhodovať v dôležitých
veciach týkajúcich sa svojho dieťaťa. Striedavá rodičovská starostlivosť
prebieha za špecifických podmienok a preto každý prípad je individuálny.
Kľúčové slová:
Rozvod,
porozvodová
starostlivosť
o deti,
kríza
rodiny,
otcovstvo,
striedavá osobná starostlivosť, rola otca.
Úvod
Modely rodiny sa rýchlo menia, čo sa dáva do súvisu s neustále
sa meniacou spoločnosťou a jej nárokmi na životný štýl. Tieto zmeny
nevyhnutne vyvolávajú posun v sociálnych rolách žien ale tak isto aj
rolách mužov, či už k sebe navzájom, no aj ku vzťahu k deťom. V
príspevku sa budem venovať analýze modelov rodín, ku ktorým došlo
na základe rozvodu partnerov, pričom sa primárne zameriam na rodiny
kde funguje striedavá osobná starostlivosť.
Na
pôde slovenskej
etnológie
sa
výskumy
rodiny
realizujú
dlhodobo. Doposiaľ to však neboli výskumy, ktoré by sa týkali rozpadu
rodiny a následne výchovy detí z takýchto partnerstiev.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 82
V súčasnosti máme možnosť čoraz viditeľnejšie sledovať nový trend
otcovstva a nový fenomén otcov, ktorí sa o svoje dieťa a rodičovské práva
hlásia viac resp. viditeľnejšie a hlučnejšie ako ich predchodcovia. Jedná sa
predovšetkým o mužov- otcov, ktorí sa dostali do pozície odsunutia napr.
na základe rozvodu. Z doposiaľ pozorovanej praxe a známych štatistických
údajov vyplýva, že napriek prevládajúcim patriarchálnym tendenciám
spoločnosti (napr. rod dieťaťa sa odvodzuje od otca, viď priezvisko, otec je
stále vnímaný ako hlava rodiny a pod.), sú súdy pri stanovovaní
rodičovskej starostlivosti o maloleté deti po rozvode viac naklonené v
prospech
matiek,
ktoré
sú
často
považované
za
bezvýhradné
opatrovateľky. O mužoch- otcoch, schopných starať sa o zverené dieťa sa
doposiaľ hovorilo len v extrémnych prípadoch, napr. keď matka z určitých
príčin nebola schopná, poprípade ochotná starať sa o dieťa. Postupnú
zmenu v myslení a nazeraní na rovnocennosť rodičov vidíme až v
posledných troch rokoch, kedy bol v slovenskej legislatíve do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
po prvýkrát zavedený inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa.
Nový inštitút umožňuje súdu zveriť dieťa do starostlivosti striedavo
jednému a druhému rodičovi na presne stanovené časové obdobie.
Predmetná novela zákona o rodine nadobudla účinnosť dňa 1. júla 2010.
Vzorku
informátorov
a riešeniami
na
tvorili
rozvedení
usporiadanie
rodiny
otcovia
po
a matky
rozvode.
s názormi
Ženy-
matky
využívajú na komunikáciu medzi sebou hlavne diskusné materské
internetové fóra. Tieto tiež tvorili jednu z variant, kde som hľadala
svoje potenciálne informátorky, keďže existuje viacero otvorených
diskusných skupín rozvedených matiek. Informátormi boli tiež aj
osoby, ktoré poznám osobne a stretávam sa s nimi už dlhšiu dobu,
prípadne išlo o osoby, s ktorými stretnutie mi sprostredkovali moji
známi.
Za
dôležité
považujem
ešte
spomenúť
fakt,
že
v žiadnom
skúmanom prípade za rozpadom manželstva nestála patová situácia
v podobe alkoholizmu, fyzického násilia a i. u niektorého z partnerov.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 83
Krehkosť
rodinných
vzťahov
analyzovaná
v sociologických
teóriách
Téma rodiny je v zornom uhle nielen bežných ľudí, ale aj
výskumníkov z oblasti etnológie, histórie, či sociológie. V súčasnosti sa
viac ako kedykoľvek predtým hovorí o kríze rodiny, ktorá sa dáva
často do súvislosti s individualizačnými trendmi, ako následkami
postmodernej
spoločnosti.
Termín
„kríza
rodiny“
používaný
na
označenie javov, ktoré sa dejú v súčasnej rodine nepovažujem za
vhodný a preto sa prikláňam k tvrdeniam, ktoré hovoria o existencii
alternatívnych modelov rodiny a pluralizácii rodinných foriem, ku
ktorým zaraďujem aj jednorodičovské rodiny vzniknuté po rozvode
manželského páru. V súvislosti s týmito zmenami sa najčastejšie
hovorí viditeľných o rozdieloch medzi tradičnou a modernou rodinou.
„Spoločenská zmena, ktorá je popisovaná ako prechod od tradičnej
spoločnosti
ku
spoločnosti
modernej,
prípadne
postmodernej,
je
sprevádzaná zásadnými zmenami rodinného prostredia. V tradičnej
rodine bol kladený dôraz na transmisiu ekonomických statkov a to so
sebou nieslo stabilitu rodiny. Ale v priebehu 19. storočia začali hrať
hlavnú úlohu city a objavila sa rodina moderná, zdôrazňujúca nutnosť
milostného vzťahu pre vznik manželstva, čo viedlo k destabilizácii
inštitúcii manželstva.“ (Dudová, 2008, s.14)
Ako uvádza Giddens (2000) tak manželstvo v tradičnej rodine
bolo považované za prirodzený stav. Pre ženy aj pre mužov to bolo
prirodzeným životným štádiom, ktorým mala prejsť väčšina ľudí. Deti
v tradičnej rodine predstavovali ekonomický prínos, no podľa Giddensa
sú dnes deti v západných spoločnostiach považované za veľké finančné
bremeno. „Tradičná rodina je ohrozená a bude sa stále meniť. Veľkou
premenou
prechádzajú
tradície,
napríklad
tie,
ktoré
sú
spojené
s náboženstvom.“ (Giddens, 2000, s. 14) Spomínané zmeny dáva
autor do súvislosti s globalizáciou spoločnosti, o ktorej hovorí, že
„prichádza zo západu a nesie jasnú pečať americkej
a ekonomickej
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 84
moci“ (Giddens, 2000, s. 14) Ovplyvňuje udalosti v rámci celého
sveta, tiež aj každodenný život jednotlivca.
Francois de Singly (1999), francúzsky autor sociologických prác
o rodine, konštatuje, že manželský život sa stal nestálym, alebo lepšie
povedané
krehkejší.
Kým
v minulosti o
rozchode
partnerov
rozhodovala smrť, tak dnes sú to samotní sociálni aktéri, teda
manželský
pár.
Singly
to
pripisuje
individuálnu autonómiu partnerov.
zvýšeným
požiadavkám
na
Dochádza teda aj k zmenám
v hodnotovom systéme, kde sa na prvé priečky dostáva už spomínaná
autonómia jednotlivcov, pričom sa znižuje hodnota materiálneho
a symbolického dedičstva.
O narastajúcej individualizácii píše aj Ulrich Beck (2004) v práci
Riziková spoločnosť. Podľa neho sme svedkami spoločenskej premeny
vo vnútri moderny, v priebehu ktorej sú ľudia oslobodzovaní od
sociálnych foriem. Ide napríklad o sociálne vrstvy, alebo gendrový
status mužov a žien. Dochádza tiež k rozkladu rodinnej morálky,
manželstva
i rodičovstva.
Individualizácia
sa
prejavuje
tak,
že
jednotlivec (muž alebo žena) sa stáva „reprodukčnou jednotkou
sociálna
vo
svete každodenného
života.“
(Beck,
2004,
s.
119)
V súvislosti s rozvodom a rozpadom rodiny Beck premýšľa nad pozíciou
ženy
a muža.
Konštatuje,
že
rozvodové
právo,
realita
rozvodu,
chýbajúce formy sociálneho zabezpečenia, obmedzený trh práce, práca
pre rodinu charakterizujú niektoré rozpory, ktoré vniesol proces
individualizácie do života žien. Na druhej strane je situácia mužov
podľa Becka odlišná, pretože zatiaľ čo ženy musia po rozvode
s prihliadaním
a existencie
na
detí
ekonomické
hľadať
novú
zabezpečenie
sociálnu
vlastnej
identitu,
tak
existencie
u mužov
samostatné ekonomické zabezpečenie existencie je spájané so starou
rolovou identitou. Je to dôsledok toho, že v tradičnom mužskom
rolovom stereotype je ekonomická samostatnosť spájaná s tradičným
mužským rolovým chovaním. Teda otcovstvo nebolo nikdy prekážkou
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 85
pre vykonávanie povolania, pričom Beck konštatuje, že práve naopakotcovstvo k nemu nútilo4.
Jan Keller (2005) považuje za prejav oslabenia vzťahov v rodine
to, že manželský zväzok stráca svoju „nadindividuálnu záväznosť a z
rodiny sa stáva iba akási prechodná inštitúcia, ktorej zloženie
sa
priebežne a stále rýchlejším tempom obmeňuje.“ (Keller, 2005, s. 29)
Podľa autora teda dochádza k takzvanej flexibilizácii rodiny, kedy sa
táto inštitúcia stáva kontraktom uzatváraným na obmedzenú dobu,
pričom sa pružne prispôsobuje meniacim sa podmienkam spoločnosti.
Tiež ako vyššie spomínaní autori uvádza, že rodina sa stáva len jednou
z
rady
projekcií
individualizovaného
životného
štýlu,
poľom
experimentovania ohľadne nových foriem privátneho spolužitia. Toto
experimentovanie má najrôznejšie podoby počínajúce nezosobášenými
pármi, cez bezdetné manželstvá a páry rovnakého pohlavia až po
neúplné rodiny predovšetkým matky samoživitelek a ich neplnoletých
detí. Rastúca krehkosť rodiny však nie je iba dôsledkom dobrovoľných
pokusov a autonómie voľby vlastného životného štýlu. Z časti ide totiž
o stratégiu vynútenú rastúcimi nákladmi na výchovu a starostlivosť
o deti, ale tiež aj o stále nekompromisnejšie požiadavky čoraz viac
flexibilného trhu práce.
Dovolím si tvrdiť, že rozvod sa v našej spoločnosti stal prirodzenou
situáciou v živote rodiny. V roku 2012 súdy rozhodovali v 15 1995
prípadoch o zverení dieťaťa do výchovy. Z oficiálnych štatistických údajov
je možné vyčítať, že súdy postupujú podľa zaužívanej schémy a neustále
presadzujú trend jedného rodiča, a to matky, ktorej sú maloleté deti
zverené v približne v 90% prípadov.
4
Podľa Becka keď nastala situácia v rodine a ženy začali pracovať, zbavili
mužov ich role výhradného živiteľa a tak narušili harmóniu v rodine, ktorá
sa stala krehkejšou, čo viedlo k narastajúcej kríze v rodine.
5
http://www.justice.gov.sk/stat/roc/13/stat_roc_2012.pdf
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 86
Zverenie dieťaťa do výchovy v roku 2012
Kraj
Matke
Otcovi
Striedavá
Inej
Iný
osobná
osobe
výsledok
starostlivosť
BA
1 044
82
171
9
32
TT
1 039
103
109
8
68
TN
986
119
114
17
59
NR
1 614
199
142
23
44
ZA
1 155
11
115
16
41
BB
2 250
325
188
31
52
1 606
209
81
53
71
KE
2 257
272
117
17
240
SR
11 951
1 430
1 037
174
607
PO
Zdroj: Štatistická ročenka 2012, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky.
Dostupné
na
internete:
http://www.justice.gov.sk/stat/roc/13/stat_roc_2012.pdf
Starostlivosť o deti po rozvode upravuje na Slovensku Zákon
o rodine 36/2005 Z.z.. V Piatej hlave, ktorá pojednáva o rozvode
manželstva sa hovorí o možnostiach úpravy
porozvodovej starostlivosti.
Na Slovensku sú možné dve formy, a to osobná starostlivosť jedného
z rodičov (matky alebo otca) a striedavá osobná starostlivosť. Vzhľadom
k tomu, že sa chcem v ďalších častiach venovať podrobnejšej analýze
týchto foriem považujem za potrebné uviesť ich definície, tak ako sa
o nich hovorí v slovenskej legislatíve.
Osobná starostlivosť je definovaná v spomínanom zákone takto: „V
rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa,
súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 87
na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej
starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne
určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej
starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o
výške výživného.“ (Zákon o rodine 36/2005 Z.z. § 24 ods. 1) Striedavá
osobná starostlivosť prichádza do úvahy „Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí
dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia
záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti
obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie
zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí
aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá
osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.“ (Zákon o rodine 36/2005 Z.z. § 24
ods. 2) Pri každom prípade
by mal súd rešpektovať „právo maloletého
dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadať na
záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby,
stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť
sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby
bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany
obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi
rodičmi.“ (Zákon o rodine 36/2005 Z.z. § 24 ods. 4)
Je teda namieste si položiť otázku prečo spoločnosť
Richard A. Warshak (1996) sa v publikácii „Revoluce v porozvodové
péči” zaoberá vyššie spomínanými formami starostlivosti. Hovorí o „kulte
materstva“, ktorý vychádza z predpokladov, že ženy sú od prírody lepšími
rodičmi ako muži a tiež, že matky sú pre deti dôležitejšie ako otcovia.
„Predstava, že deti z rozvedených manželstiev patria ich matkám a nie ich
otcom nás sprevádza už tak dlhú dobu, že mnoho ľudí, vrátane sudcov, to
pokladá za samozrejmé. Je to prijímané nekriticky, akoby to bolo
posvätené prírodou.“ (Warshak, 1996, s. 23) Teda keď hovoríme
o zverovaní detí do starostlivosti matky, ide len o spoločenský zvyk, ktorý
nemá žiadny biologický základ. V priebehu 20. storočia kult materstva
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 88
podporili aj psychoanalytické teórie Sigmunda Freuda, ktoré pripomínali
značný prínos matky k psychickej podpore dieťaťa. Podľa Warshaka
spoločnosť
považuje
rozvedených
otcov
za
druhoradých
rodičov
a
„prevláda prax obmedzujúca kontakt rozvedeného otca s jeho deťmi na
každý druhý víkend. Táto prax vykorení vzťah otec- dieťa z úrodnej pôdy
prirodzenej dennej interakcie a presadí ho na umelý trávnik víkendov
naplnených zábavou a darčekmi.” (Warshak, 1996, s. 17)
Český sociológ Ivo Možný (1990) už však na začiatku 90. rokov v
súvislosti s budúcnosťou rodiny predpovedá, že budú pribúdať neúplné
rodiny,
na čele ktorých budú otcovia. Súdna prax v rozhodovaní o deti
totiž nemôže neustále prehliadať kultúrne zmeny odohrávajúce sa v
súvislosti s otcovstvom.
Teoretické koncepcie otcovstva
Každá
analýza
otcovstva
si
vyžaduje
určité
povedomie
o
špecifických kultúrnych, ekonomických a sociálnych podmienkach,
ktoré vedú k zaužívaným normám o správnom správaní sa otcov.
Otcovstvo nie je nejaká pevná rola, ktorá navždy existuje. Každá
generácia a každá kultúra interpretuje a definuje otcovskú rolu inak. Je
to spôsobené tým, že otec je úzko spojený s individuálnou predstavou
mužskosti, a preto diskusia o otcovstve má svoju minulosť a má aj
budúcnosť. To potvrdzuje aj nasledujúca
úvaha Františka Chorváta:
„Sociálna stránka otcovstva- podobne ako všetky špecificky sociálne
javy ľudskej spoločnosti- sa vyznačuje tým, že je zakotvená v psychike
človeka. Príslušné otcovské vlastnosti získava muž vplyvom pôsobenia
určitých spoločenských výchovných činiteľov na jeho osobnosť. Preto
poznáme toľko rozmanitých variantov otcovského vzťahu v priebehu
vývoja ľudskej spoločnosti, preto sa aj v súčasnosti rozličné spoločnosti
vyznačujú
takými
odlišnými
požiadavkami
na
otcov
a preto
sa
vyskytujú také rozdielne prístupy k otcovstvu aj v rámci každej
jednotlivej spoločnosti...“ (Chorvát, 1986, s. 16) Zapojenie otcov do
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 89
výchovy a starostlivosti o deti nebolo v minulosti ničím výnimočným.
Z výskumov vieme, že v slovenskej roľníckej rodine bol výchovou
chlapcov poverený práve otec. Zmenu vo výchovných tendenciách
možno pozorovať počas 19.
a 20. storočia, kedy nastalo oslabenie
otcovský vplyv v rodine, pričom sa ich rola vychovávateľa zmenila na
rolu živiteľa a ich prvoradým cieľom bolo napĺňať ekonomickú stránku,
a teda finančne zabezpečiť rodinu. Bolo to spôsobené hlavne procesmi,
ktoré zo sebou priniesla industriálna doba. Muž- otec obmedzil svoje
kontakty s deťmi, keďže došlo aj k oddeleniu práce a domova. Vytvorili
sa teda dve dovtedy neexistujúce sféry, a teda sféra súkromná
(rodina) a sféra verejná (práca).
O dejinách
otcovstva
a postavení
otcov
v spoločnosti
píše
detailne Luigi Zoja a hovorí, že „história otcovstva v západných
krajinách je jedna dlhá línia úpadku, prerušovaná príležitostnými
fázami vzostupu. Snahy o návrat otca sú buď sebaklamom, alebo
prinášajú iba chvíľkovú konsolidáciu. Patriarchát sa nevráti a metafora
otca už nebude stáť na vrchole spoločenskej hierarchie.“ (Zoja, 2005,
s. 253) Tento ústup otcovstva je podľa Zoju spôsobený zánikom mýtov
a rituálov a nemá nič spoločné s patriarchátom, alebo matriarchátom.
Je to dôsledok modernizácie spoločnosti a fyzická neprítomnosť otca je
do veľkej miery spôsobená rozpadom manželského zväzku, teda dalo
by sa povedať, že aj slobodou, ktorú prináša moderná spoločnosť.
Výskumy rodičovstva v 60.-70. rokoch 20. storočia sa primárne
zameriavali na ženu ako osobu, ktorá hrá nezastupiteľnú rolu pri
výchove a socializácii dieťaťa. Išlo však o výskumy, ktoré vychádzali zo
sprostredkovaných informácií, teda od žien- matiek. Pozorovateľný
zvrat nastal až v druhej polovici 70. rokov, kedy sa začali skúmať
mužské rodičovské skúsenosti, vykonávanie domáci prác, starostlivosť
o deti, no tiež aj skúsenosti vyplývajúce s priebehom rozvodu a rolou
nevlastného otca. Začiatky 80. rokov výskumov otcovstva poukázali na
fakt, že poslaním otca už nie je prioritne sa angažovať v práci a mať
rolu živiteľa. Došlo k situácii, že muž- otec sa stal angažovaným,
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 90
aktívnym otcom. Zo zahraničnej odbornej literatúry spomeniem prácu
Josepha Plecka (1987)6, ktorý sa venoval výskumu otcovstva a snažil
sa definovať aké role a pozície v rodine zastáva tento „nový otec“. Pre
tento jav sa požíva aj termín „new fatherhood“, ktorý vo svojich
prácach používajú anglickí autori. Muža považujú za rovnako vhodnú
osobu
pre
výchovu
potomstva
ako
ženu-
matku.
Môžem
teda
konštatovať, že ide o novú generáciu otcov, ktorá v sebe nesie iné
charakteristické znaky ako predchádzajúca generácia. To isté tvrdia aj
MacDonald a Almeida (2004), pretože byť otcom je najlepšie chápať
ako proces, prostredníctvom ktorého ľudia preukazujú starostlivosť a
podporu pre svoje deti na dennodennej báze po celý čas. Táto definícia
teda predstavuje posun primárne z pohľadu otca ako živiteľa rodiny
a uznáva
ho
každodenného
ako
aktívneho
rodinného
rodiča,
života
a tiež
ktorý
podporuje
poskytuje
aktivity
svojim
deťom
emocionálne podporu.
Hana Maříková (1999) konštatuje, že pohľad na otca a matku sa
mení. Dochádza totiž ku skutočnosti, že už nie sú vnímaní protikladne,
len majú inú mieru vlastností, ako že niektoré vlastnosti majú alebo
nemajú iba muži alebo iba ženy.
Otec v rodine ako člen malej sociálnej skupiny zastáva určitú
sociálnu rolu. Vychádzam z definície sociálnej roly, ktorá hovorí, že
sociálna rola je určitým očakávaným spôsobom správania a zároveň je
viazaná na určitý sociálny status. Dudová (2008) pod otcovskou rolou
rozumie súhrn všetkého, čo sa očakáva od osoby, ktorá zastáva status
otca. Je to teda suma noriem, ktoré sú spojené so sociálnou pozíciou
otca. Autorka tiež pripomína, že samotná rola otca, tak ako väčšina
sociálnych rolí, sa rozdeľuje do viacerých dimenzií. Ide napríklad o rolu
živiteľa, partnera k hre, vychovávateľa, prípadne osobu, ktorá udeľuje
6
Teória J. Plecka spočíva v tvrdení, že vývoj otcovstva v západných
krajinách prebiehal počas štyroch etáp: 1. otec= autorita, 2. živiteľ=
vzdialený otec, 3. rola muža v rodine, 4. „nový“ starostlivý typ otca.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 91
tresty. Možnosti a obmedzenia otcovských rolí sú často formované v
rozsiahlych
sociálnych
procesov.
Vzory
otcovského
rodičovského
správania by sa preto mali skúmať v širšom spoločenskom kontexte.
Lamb (2000) poukázal na tri rôzne rozmery zapojenia otca v rodine7:
• Interakcia- čas strávený otca s dieťaťom, pričom ide o priamu
interakciu.
• Zastihnuteľnosť/ Byť k dispozícii- čas kedy je otec nablízku
svojmu dieťaťu, ktoré sa môže na neho hocikedy obrátiť.
• Zodpovednosť- otec
má
plnú
zodpovednosť za
starostlivosť
o dieťa.
„Rola muža v súčasnosti môže vyvolávať rozpaky. Nedôvera voči
vlastnej mužnosti, voči autorite, strach z neúspechu, túžba po prestíži,
spoločenskom
chlapské
postavení,
správanie-
to
neomylnosť,
všetko
sú
suverénne
symptómy
a naoko
dnešných
drsné
mužov.
Prirodzená úloha muža je chrániť a brániť svoju rodinu a zároveň ju
materiálne a duchovne zabezpečovať.“ (Sedláček, 2010, s. 120)
Neprítomnosť otca v rodine8 je možné charakterizovať dvomi
spôsobmi. Hana Maříková (2004) uvádza, že „muž je v priebehu 20.
storočia odsúvaný v rodine do pozadia nielen v ideologickej rovine, ale
i v každodennej realite. Jeho rola sa v bežnom živote stáva stále viac
nejasnou, takže sa dokonca hovorí o „zlabilnení“ roly muža. Jedni z
rodín miznú v dôsledku rozvodu (zmiznutí otcovia), druhí sú v rodinách
často fakticky neprítomní v dôsledku svojho vysokého pracovného
vyťaženia (neprítomní otcovia), i keď formálne v rodine figurujú. V
týchto súvislostiach sa hovorí o dezercii otcov, o kríze otcovskej
autority a pod.“ (Maříková, 2004, s. 45) V zahraničnej literatúre sa pre
7
Tieto budem využívať aj pri analýze dát získaných výskumom.
8
Neprítomnosť otca v rodine môže byť spôsobená aj inými okolnosťami,
ktorým sa v práci venujem. Môže ísť otcov vo väzení, mladistvých otcoch,
ktorý sa vyhýbajú zodpovednosti, atď. Tieto však nie sú predmetom
dizertačnej práce a preto sa im bližšie nebudem venovať.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 92
označenie chýbajúcich otcov používa termín „absent fathers“. Ide
o nejednoznačné
označenie,
pod
ktorým
sa
definuje
fyzická
aj
emocionálna neprítomnosť.
Na druhej strane Adrienne Burgess (2004) tvrdí, že neprítomnosť
otcov v rodinách spôsobená rozvodom bola vyvolávaná ideologicky.
Podľa autorky ešte pred dvadsiatimi rokmi sa otcom doporučovalo aby
sa stiahli do úzadia, a to hlavne vtedy keď sa objavil nový nevlastný
otec. V súčasnosti je však toto tvrdenie vyvrátené a uprednostňuje sa
zapojenie otca po finančnej (platenie výživného) ale aj psychickej
a emocionálnej stránke do výchovy. Bradshaw (1999) popisuje aj
neprítomných otcov, ktorých nazýva „deadbeat dad“. Sú to otcovia,
ktorí sú v rodinných neprítomní na všetkých úrovniach- fyzickej,
ekonomickej,
sociálnej
i psychologickej.
Z výskumov
Bradshawa
vyplýva, že ochota participovať na výchove a platiť výživné je spojené
z otcovej strany schopnosťou komunikácie s ex- partnerkou.
R. Dudová (2008) zadefinovala aké role môže otec zohrávať v
repertoáry po rozvode. Ide o:
• rolu živiteľa- táto je v povedomí mužov zakorenená najdlhšie,
pretože vychádza z tradičného modelu otca, ktorý mal svoju rodinu
ekonomicky zabezpečiť. Po rozvode sa najviac prejavuje v dvoch
aspektoch, ktoré sa zakladajú na platení výživného a dobrovoľnom
príspevku, ktorým je otec ochotný dieťaťu prispieť.
• rolu opatrovateľa- v tomto prípade, môže ísť o tri druhy zapojenia do
výchovy: 1. otcovia, ktorí sa na výchove podieľajú rovnakou mierou
ako matky a vychádzajú z presvedčenia, že dokážu zvládnuť všetky
úkony spojené s každodennou starostlivosťou (striedavá rodičovská
starostlivosť), 2. otcovia, ktorí participujú na výchove, ale zásadné
otázky týkajúce sa výchovy prenechávajú v kompetencii bývalej
partnerky, 3. otcovia, ktorí zastávajú názor, že starostlivosť o dieťa
je v kompetencii matke, no v prípade potreby by sa o dieťa vedeli
postarať.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 93
• rola otca, ktorá sa formuje na základe blízkosti- otcovia si na základe
fyzickej blízkosti formujú svoju rolu a vzťah k dieťaťu. Dudová
(2008) rozdeľuje otcov na skupiny: maznajúci sa otcovia, otcoviakomplicovia, vzdialení otcovia, otcovia bez vzťahu.
• rola vychovávateľa- muži si uvedomujú, že veľký podiel výchovy je
na manželke. Môže ísť o viacero spôsobov vytvárania role: 1.
otcovia, ktorí vychovávajú dohovorom, 2. otcovia, ktorí si myslia, že
autorita
manželky
nie
je
dostačujúca
a zastávajú
prísnejšie
výchovné postupy, 3. otcovia- kamaráti, ktorí autoritu nepovažujú
za hlavnú súčasť otcovskej role.
• rola učiteľa- po rozchode je konštruovanie roly narušené tým, že
otec často krát nezdieľa s dieťaťom jednu domácnosť. Ide o otcov,
ktorí sa venovali školskému a kultúrnemu rozvoju pred rozvodom
a pokračujú v tom aj po rozchode.
Otcovstvo a striedavá osobná starostlivosť
Keď dochádza k rozpadu manželstva a teda aj rodiny, tak ako jedna
z prvých je namieste otázka, že ako bude prebiehať výchova o deti.
Chcela by som sa venovať analýze a situáciám, ktoré so sebou prináša
striedavá osobná starostlivosť. Aj keď je táto forma výchovy na Slovensku
uzákonená od 1.7.2010, dalo by sa povedať, že nejde o žiadnu „novinku“
keďže aj výchova v nukleárnej rodine funguje na princípe striedavej
starostlivosti, len v rozdielnych modeloch. Pre mnohých by to teda mal
byť prirodzený spôsob ako sa vysporiadať s výchovou po rozvode.
V rámci svojho výskumu k tejto téme som sa zamerala na dôvody,
ktoré viedli k tejto forme starostlivosti o deti a situácií z nej plynúcich.
Myslím
tým
motivácie
k
voľbe
striedavej
osobnej
starostlivosti,
striedanie časových období, ktoré dieťa strávi s otcom a matkou,
trávenie voľného času, sviatkov (Vianoce, Veľká noc, Nový rok...),
oslavu narodenín, trávenie letných prázdnin a i..
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 94
Pri výbere informátorov som brala ohľad na to, aby informácie
neboli orientované len jednostranne. Preto skúsenosti o striedavej
osobnej
starostlivosti,
ktoré
prezentujem
v nasledujúcej
krátkej
prípadovej štúdii, pochádzajú ako od mužov- otcov, tak aj od žienmatiek.
Výskum
som
realizovala
formou
neštandardizovaného
interview, ale tiež som využila aj biografickú metódu. Išlo hlavne
o situácie, z ktorých bolo jasné, že dotyčnej osobe bude príjemnejšie
voľne rozprávať o danej téme, a síce rozvodovej problematike
Je prirodzené, že keď sa rozvádzajú dvaja ľudia, tak ich prioritou
je aby ich dieťa bolo rozvodom čo najmenej postihnuté. Preto väčšina
informátorov a informátoriek ako hlavnú motiváciu k voľbe striedavej
osobnej starostlivosti uvádzali, že v tom videli ten najlepší spôsob ako
umožniť deťom pravidelný kontakt s oboma rodičmi. Objavujú sa však
aj
tvrdenia zo strany matiek, ktoré tvrdia, že striedavá starostlivosť
im prináša plno výhod a viac voľného času.
Lujza (29 rokov), ktorá striedavú osobnú starostlivosť praktizuje už
dva
roky
(od
dcériných
dvoch
rokov)
hovorí,
že
začiatky
boli
katastrofálne, ale po čase si uvedomila, že ten čas čo dcéra strávi
s otcom „nie je na škodu“, a tak si v tom čase buď odpracuje v práci
nadčas, aby mala lepšiu výplatu, prípadne ide bicyklovať alebo do
„fitka“.
Na druhej strane sa ozývajú hlasy matiek, ktoré tvrdia, že mužiotcovia žiadajú o „striedavku“ len preto, aby nemuseli platiť výživné,
prípadne aby nahnevali svoju bývalú manželku. Ako sa mi však
z rozhovorov ukázalo, tak veľkú úlohu tu zohráva aj schopnosť
komunikácie
medzi
bývalými
partnermi,
ktorí
musia
udržiavať
pravidelný kontakt a ten má v vplyv na to, aby striedavá starostlivosť
mohla reálne fungovať. „My máme deti v striedavke už takmer tri
roky. Predtým ako sme si to dali súdne upraviť, všetko záviselo len od
našej dohody. Takto sme fungovali asi rok. Zo začiatku, keď som
bývalej volal, že či si môžem zobrať deti, tak mala s tým problémy.
Dakedy mi ani telefón nezodvihla. Keď však videla, že deti chodia ku
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 95
mne radi, prestalo jej to robiť problém a sama prišla s návrhom, aby
sme si dali schváliť striedavku. Voláme si aj trikrát za týždeň. Môžem
povedať, že je s ňou ozaj dobrá komunikácia. Myslím, že bez toho by
sme takto fungovať nemohli a bola by to len nejaká súťaž nás
dospelých.“ (Peter, 36 rokov)
Ako najsignifikantnejší problém vyplývajúci zo striedavej osobnej
starostlivosti sa mi doposiaľ ukazuje nájdenie toho správneho riešenia
na rozvrhnutie časových období, teda koľko dní strávi dieťa s matkou
a koľko s otcom. Psychológovia sa však zhodujú v tvrdeniach, že
všetko závisí od veku dieťaťa a tiež každý prípad má svoje špecifiká.
Z doteraz uskutočnených rozhovorov, kde funguje tento typ výchovy,
tak v deviatich z dvanásť prípadov sa striedanie uplatňuje v intervale
po jednom týždni (týždeň strávi dieťa u matky a týždeň u otca). Dve
dvojice sa dohodli na dvojtýždňovom striedaní výchovy a v jednom
prípade, kedy išlo o výchovu štvorročnej dcéry, boli tieto intervaly
rozdelené na 8-9 dní u matky a 5-6 dní strávilo dieťa u otca. Tieto
intervaly sú taktiež podmienené aj vzdialenosťou, ktorá je medzi
bydliskami bývalých partnerov. „My bývame od seba približne dvadsať
kilometrov, takže sa to dá. Keď sme sa rozvádzali tak bývalá išla bývať
do Liptovského Mikuláša a ja k rodičom do Kráľovej Lehoty. Deti tak
chodia do školy v Mikuláši. Striedame si ich vždy po týždni. V pondelok
ich jeden zavezie do školy a druhý vyzdvihne. Pondelky sú preto
dobré, lebo deťom nerozbíjame víkend a tiež sa nemôže stať, že by
sme sa s nimi cez víkend nepoučili úlohy do školy,“ (Tomáš, 28 rokov)
Keď sa povie striedavá osobná starostlivosť, tak mnoho ľudí si
predstaví model „dvoch domovov s dvomi normami pravidiel“. Ide tu
hlavne o rozdielnosť výchovy. Výchovné tendencie ktoré preferuje matka
a iné
zasa
otec.
Informácie
z rozhovorov,
ktoré
som
uskutočnila
s matkami aj otcami, ktorí majú svoje deti v striedavej výchove, by som
rozdelila na dva typy skúseností. Prvou skupinou sú „bezproblémové
rodiny“, kde sa matka aj otec vedia štandardne dohodnúť na podmienkach
výchovy.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 96
Petra (33) a Milan (34) hovorili o sebe, že sú prísni ale spravodliví rodičia,
ktorí síce svojmu osemročnému synovi doprajú dve plne zariadené detské
izby, hračky a oblečenie u každého rodiča zvlášť, no čo sa týka zásadných
vecí súvisiacich s výchovou majú pevne stanovený denný režim. Ich
časový interval striedania začína štvrtkom, kedy jeden z rodičov dieťa
privezie a druhý vyzdvihne. Budíček a večierka sú v každom z domovov
jasne stanovené na rovnakú hodinu, aby sa synovi nenarušil denný režim.
Keďže sú rodičia pracovne vyťažení, tak syn navštevuje družinu, alebo
voľno časové krúžky.
Druhou skupinou sú páry, kde síce prebehla určitá dohoda ohľadne
pravidiel výchovy, ale jedna strana ich nerešpektuje. Respektíve druhej
osobe sa to tak javí. Sú to práve matky, ktoré sa sťažujú na výchovné
tendencie bývalých manželov. Oni totiž zastávajú názory, že muži majú na
deti menej času počas toho obdobia, ktoré ich majú na starosti a preto sú
vo výchove benevolentnejší. „Moja ex tvrdí, že naše dcéry rozmaznávam,
že keď sa rozplačú tak im hneď ustúpim. Ale viete chlapi sú už raz takí
a ja navyše mám doma dve baby. Aj si to sem tam uvedomujem, že ma
zneužívajú, napríklad keď nechcú jesť čo im dám. Odídu od stola a jedia
sladkosti. Ale to je preto, že nechcem aby mali za zlého otca, ktorý im
zakazuje veci. Odišiel som z domu a po čase som sa zoznámil s novou
partnerkou a tak nechcem aby si mysleli, že ich už nemám rád. Ex vadí
hlavne to, že ona je tá prísnejšia a ja im dovolím vec, na ktorej sme sa
dohodli, že robiť nebudú.“ (Matej, 29 rokov)
Na to aby striedavá osobná starostlivosť mohla byť vôbec schválená,
musí byť splnený jeden hlavný predpoklad. Rodičia nesmú bývať od seba
vo veľkej vzdialenosti, respektíve takej vzdialenosti, ktorá by dieťaťu/
deťom neumožňovala navštevovať jednu škôlku alebo školu.
Ku konfliktnejším situáciám vyplývajúcich z praktizovania striedavej
osobnej starostlivosti, dochádza hlavne vtedy keď obaja rodičia chcú tráviť
čas so svojim dieťaťom/ deťmi. Ide hlavne o obdobie vianočných,
veľkonočných
sviatkov,
oslavu
narodenín.
Aby
sa
predišlo
nedorozumeniam na strane rodičov, tak každé súdne opatrenie obsahuje
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 97
úpravu, ktorá hovorí o tom s kým bude maloleté dieťa tráviť sviatky. Podľa
informátorov je najrozumnejším riešením keď sa domácnosti každý rok
striedajú. Respektíve Vianoce dieťa strávi jeden rok u jedného z rodičov,
Silvestra a Nový rok u druhého rodiča. Nasledujúci rok sa to zasa vymení.
V súvislosti so spomínanými sviatkami rodičia musia dospieť aj k dohode,
že ako vyriešia kupovanie vianočných darčekov. Zuzana (36) a Tibor (38)
potvrdili, že darčeky kupuje vždy ten z rodičov u ktorého deti trávia
Vianoce. Prípadne im ten druhý rodič daruje len nejakú drobnosť, nakoľko
už vedia, že darčeky nenosí Ježiško.
Sú však prípady, kedy je značne viditeľná kooperácia bývalých
partnerov, ktorá vyplýva aj z ich schopnosti komunikácie. Títo sa na
nakupovaní darčekov podieľajú rovnakou mierou a výdavky spojené
s darmi delia napoly. Platí to aj v iných situáciách, keď deťom treba kúpiť
nejaké pomôcky do školy, veci na oblečenie a pod.
„Ja sa vždy strašne teším keď je rok, že syna mám na Vianoce ja. Keďže
moji rodičia bývajú na východe Slovenska, tak na sviatky cestujeme tam.
Keď sme boli ešte spo Bývalá mi ho vtedy dá aj pár dní skôr aby si užil
Vianoce so starými rodičmi. Darčeky si tiež tam nájde pod stromčekom.“
(Stano, 32 rokov) Citovaný informátor sa tiež zmienil, že Veľkonočný
pondelok je každý rok výlučne v jeho réžii. Podporuje to aj jeho bývalá
manželka, ktorá schvaľuje to, že otec sa synovi venuje a chodí „šibať“,
pretože je to podľa nej mužská záležitosť a práve to je možnosť, kedy si
ich syn môže upevniť vzťah s otcom.
Podstatnú výchovnú úlohu zohrávajú aj starí rodičia (vo väčšej miere
rodičia muža). Participujú na výchove hlavne vtedy, keď muž s nimi po
rozvode zdieľa jednu domácnosť. Tomáš (28) sa po rozvode rozhodol
bývať so svojimi v rodinnom dome, kde pre jeho deti vytvorili vhodné
podmienky na to, aby tam mohli bývať každý druhý týždeň (vlastná
detská izba, osobitné oblečenie, hračky...). Toto rozhodnutie bolo istým
spôsobom aj účelové, nakoľko by súd za iných okolností (keby Tomáš
býval sám) striedavú starostlivosť neschválil. Tým sa výchovná funkcia
starých rodičov rozšírila aj o povinnosti voziť deti do a zo školy, robiť
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 98
s nimi úlohy keď je Tomáš v práci. Podľa slov starej mamy sa v tom čase
z nej stáva ich matka a vzťah, ktorí mala k deťom pred rozvodom sa
zmenil. Už nie je tou starou mamou, ktorá svoje vnúčatá rozmaznáva
a kupuje „maškrty“, ale osobou, ktorá primárne dohliada
nad ich
výchovou keď nie je pri nich skutočná matka.
Záver
Informácie, ktoré uvádzam v poslednej časti príspevku sú reálne
skúsenosti, ktoré mi interpretovali moji informátori. Cieľom príspevku nie
je posudzovať, že čo je vhodné a čo nevhodné v rámci starostlivosti o deti,
ale
poukázať
na
postupnú
rovnocennosť
pohlaví,
ktorá
sa
začína
uplatňovať v slovenskej porozvodovej praxi a zvyšovanie aktivít otcov.
Z uvedeného sa tiež môže zdať, že ide o cielene selektované a skresľujúce
informácie, ktoré ukazujú mužov- otcov len v dobrom svetle. Ide o to, že
páry a jednotlivci, s ktorými som uskutočnila rozhovory a prezentovala ich
skúsenosti ohľadne porozvodovej starostlivosti, sú osoby, ktoré so
striedavou starostlivosťou nemajú žiadny problém. Preto im vlastne
nerobilo ani žiadny problém o tom rozprávať. Skôr by som povedala, že
boli pyšní na to ako zvládajú situácie s tým súvisiace.
Každopádne
je
dôležité
povedať,
že
v súvislosti
s rozvodom
dochádza k čiastočnej transformácií rodičovských rolí. V prípade striedavej
osobnej starostlivosti by som doterajšie poznatky zhrnula: otcova rola
živiteľa sa oslabuje (nakoľko sa finančne rovnocenne podieľajú s matkou
na výchove), pričom sa zvyšuje význam roly kamaráta, opatrovateľa, ale
aj učiteľa. Je to spôsobené tým, že trávi s dieťaťom/ deťmi menej času
a tým viac chce ten čas využiť na to, aby sa s nimi čo najviac zblížil.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 99
Literatúra
BAKALÁŘ, E.L. 2002. Prúvodce otcovstvím aneb bez otcese nedá (dobře)
žít. Praha: Vyšehrad 2002. 216 s.
BAUMAN, Z. 2004. Individualizovaná společnost. Praha : MLADÁ FRONTA,
2004. 296 s. ISBN 80-204-1195-X.
BECK, U.: 2004. Riziková společnost. Na cestě k jiné moderně. Praha :
SLON, 2004. 431 s. ISBN 80-86429-32-6.
BIDDULPH, S. 2011. Kniha o mužství. Praha: Portál, 2011. 280 s. ISBN
978-80-262-0012-3.
BOSWELL, J. 1995. The Marriage of Likeness: Same- Sex Unions in PreModern Europe. London: Fontana, 1995. 464 p. ISBN 06-7975-164-5
BOTÍKOVÁ, M. - ŠVECOVÁ, S. - JAKUBÍKOVÁ, K. 1997. Tradície slovenskej
rodiny. Bratislava : VEDA, 1997. 244 s. ISBN 80-224-0461-6.
BOURDIEU, P. 2000. Nadvláda mužů. Praha : KAROLINUM, 2000. 147 s.
ISBN 80-7184-775-5.
BROUDE, G. J. 1994. Marriage, Family, and Relationships. A CrossCultural Encyclopedia. Santa Barbara : ABC-Clio, 1994. 372 p. ISBN 9780874367360.
BUJNOVÁ, E. 2005. Rodičovstvo, rodičovské roly a ich premeny. In Rodina
na
prelome
tisícročia.
Zborník
referátov
z medzinárodnej
vedeckej
konferencie. Nitra : UKF, s. 478-483. ISBN 80-8050-914-X.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 100
BURGESOVÁ, A. 2004. Návrat otcovství. Brno: JOTA 2004. 218 s. ISBN
80-7217-296-4.
DERMOTT, E: Intimate Fatherhood: A Sociological Analysis . London:
Routledge 2008, 170 s. ISBN 04-1542-262-0
CHORVÁT, I., 1999. Muž – otec v súčasnej rodine.
Banská Bystrica:
Ekonomická fakulta UMB 1999. 59 s. ISBN 80-8055-271-1.
CHORVÁT, I. 2011. Môže byť krehká rodina naďalej oporným stĺpom
modernej
spoločnosti?
In
OS:
Prežívame
krízu
rodiny?
Bratislava:
Kalligram, 2011, roč. 15, č. 3, s. 7-13. ISSN 1335-2296.
CHORVÁT, I. et al. 2002. Premeny rodiny v urbánnom prostredí. : zborník
príspevkov z vedeckej konferencie na tému „Premeny rodiny v urbánnom
prostredí". Banská Bystrica: UMB Fakulta humanitných vied, 2002. 220 s.
ISBN 80-8055-724-1.
CHORVÁT, F. 1986. Byť dobrým otcom- povinnosť, či túžba. Martin:
Osveta, 1986. 192 s. ISBN 70-081-86.
CORNEAU, G. 2012. Chybějíci otec, chybějíci syn. Jak absence otce
ovlivňuje utváření mužské identity. Praha: Portál, 2012. 192 s. ISBN 97280-262-0075-8
DUDOVÁ, R. 2008. Otcovství po rozchodu manželského páru. Praha:
Sociologický ústav AV ČR, 2008. 236 s. ISBN-13: 978-80-7330-136-1.
DUDOVÁ, R. 2007. Otcové, matky a porozvodová péče o děti. Praha :
Sociologický ústav AV ČR, 2007.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 101
GIDDENS, A. 1998. Důsledky modernity. Praha : SLON, 1998. 195 s. ISBN
80-85850-62-1.
GIDDENS, A. 1999. Sociologie. Praha : ARGO, 1999. 595 s. ISBN 807203-124-4.
GIDDENS, A. 2000. Uníkající svět. Praha : SLON, 2000. 135 s. ISBN
80.85850-91-5.
GIDDENS, A. 2012. Proměna intimity. Praha: Portál, 216 s. ISBN 978-80262-0175-5.
FUKUYAMA, F. 1999. Veľký rozvrat. Ľudská prirodzenosť a opätovné
nastolenie poriadku. Bratislava: AGORA, 1999. 308 s. ISBN 80-969394-16.
LAMB, M. E. 2000. The history of research on father involvement: An
overview. In Marriage & Family Review. 2000. Volume 29, Issue 2. p. 2342. ISSN 1540-9635.
KELLER, J. 2005. Soumrak sociálního státu. Praha : SLON. 158 s. ISBN
80-86429-41-5.
KOL. AUTOROV 2011. Čierna kniha rodičovstva na Slovensku. Bratislava:
Liga otcov, 2011. 79 s.
KUSÁ, Z. - TÍŽIK, M. 2009. Výskum európskych hodnôt 1991 – 1999 –
2008 slovenská a česká spoločnosť. Bratislava : SAV, 2009. s. 208. ISBN
978-80-85544-63-3.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 102
MacDONALD, D. A., & ALMEIDA, D. M. 2004. The interweave of fathers'
daily work experiences and fathering behaviors. In Fathering: A Journal of
Theory, Research, & Practice about Men as Fathers, 2(3), s. 235-251.
MAŘÍKOVÁ, H. 1999. Muž v rodině: demokratizace sféry soukromé.
Pracovní texty/Working Papers 99:6. Praha: Sociologický ústav AV ČR,
1999. 108 s. ISBN 80-8595-069-3
MAŘÍKOVÁ, H. 2004. Rodina: proměny mateřství, otcovství a rodičovství.
In abc feminismu. Brno: Nesehnutí. 2004. s. 41-50. ISBN 80-903228-3-2.
MAŘÍKOVÁ, H. 2005. Muži mezi rodinou a prací. In Rodina na prelome
tisícročia. Zborník referátov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Nitra :
UKF, s. 484-495. ISBN 80-8050-914-X.
MATOUŠEK, O. 2003. Rodina jako instituce a vztahová síť. Praha: SLON,
2003. 161 s. ISBN 80-86429-19-9
MOŽNÝ, I. 1990. Moderní rodina (mýty a skutečnosti). Brno : BLOK, 1990.
184 s. ISBN 80-7029-018-8.
MOŽNÝ, I.: 2006. Rodina a společnost. Praha : SLON, 2006. 312 s. ISBN
80-86429-58-X.
MUHLAN, E. 1994. Buď O.K., otec! Rady pre zaneprázdnených otcov.
Vrútky: Advent Orion, 1994. 202 s. ISBN 80-88719-66-6.
ONDREJKOVIČ, P. - MAJERČÍKOVÁ, J. 2006. Zmeny v spoločnosti a zmeny
v rodine – kontinuita a zmena. Príspevok k diskusii o charaktere rodiny na
Slovensku. In Sociológia, 2006, roč. 38, č. 1, s. 5-30. ISSN 0040-1225.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 103
PLECK, J. 1987. American fatherhood in historical perspective. In Kimmel
M. (ed.). Changing Men: New Directions
in Research on men and
Masculinity. Beverly Hills: Sage
SEDLÁČEK, J. 2010. Otcovstvo: problém alebo výzva? Bratislava : DON
BOSCO, 2010. 272 s. ISBN 978-80-8074-130-3.
SINGLY, F. De. 1999. Sociologie současné rodiny. Praha : PORTÁL, 1999.
128 s. ISBN 80-7178-249-1.
SULLEROTOVÁ, E. 1998. Krize rodiny. Praha: KAROLINUM 1998. 61 s.
ISBN 80-7184-647-3.
TYDLITÁTOVÁ, G. 2011. Pluralizácia rodinných foriem na Slovensku ako
predmet demografickej analýzy v regionálnej optike. In Sociológia, 2011,
roč. 43, č. 1, s. 28-56. ISSN 0040-1225.
WARSHAK, R. A. 1996. Revoluce v porozvodové péči o deti. Praha: Portál,
1996. 237 s. ISBN 80-7178-089-8.
WHITEHEAD, S. M. 2002. Men and Masculinities. Key Themes and New
Directions. Cambridge : Polity, 2002. 278 p. ISBN 0-7456-2466-9.
ZOJA, L. 2003. Soumrak otcu. Archetyp otce a dějiny otcovství. Praha:
PROSTOR, 2003. 279 s. ISBN 80-7260-145-8.
Internetové zdroje
Ministerstvo spravodlivosti: Štatistická ročenka [online]. [cit. 2013-0712].
Dostupné
na
internete:
http://www.justice.gov.sk/stat/roc/13/stat_roc_2012.pdf
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 104
Sine nomen: Zákon o rodine [online]. [cit. 2013-07-12]. Dostupné na
internete: http://www.onlinezakony.sk/?lawlink=36/2005%20Z.z.
Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny: Sociálnoprávna ochrana detí
[online].
[cit.
2013-07-12].
Dostupné
na
internete:
http://www.upsvar.sk/statistiky/socialne-veci-statistiky/2013/2013socialnopravna-ochrana-deti.html?page_id=312616
Kontakt
Mgr. Daniela Rajniaková
Katedra etnológie a folkloristiky
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
Hodžova 1
949 74 Nitra
Slovenská republika
e-mail: [email protected]
0904292655
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 105
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 106
LUCIE JARKOVSKÁ
MEZI OCHRANOU A MORÁLNÍ PANIKOU: DĚTI A SEXUALITA9
Předmětem sporů o sexuální výchovu u nás i ve světě bývá často
otázka, jaké informace mají děti získat a jaké ne. Během sporu o sexuální
výchovu, který v České republice vypukl v roce 2010, jsme mohli sledovat
i tuto argumentační linii – odpůrci sexuální výchovy legitimizovali své
snahy o odstranění sexuální výchovy ze škol právě tím, že děti budou tzv.
sexualizovány v období, kdy přirozeně zájem o sex nemají. Odpůrcům
vadilo, že dle nich vyučující dětem prostřednictvím výuky o sexu
poskytnou jakýsi manuál, který se dětem stane návodem, co všechno by
ještě mohly vyzkoušet a co by je bez sexuální výchovy samo nenapadlo.
Probudí se v nich touhy, které dětskému věku nepřísluší. V současné době
v Česku sice opět mediální debaty o sexuální výchově utichly, nicméně
s určitou nejistotou ohledně toho, aby se dětem nesdělilo příliš mnoho a
příliš brzy, se setkáváme i mimo tábor jednoznačných odpůrců sexuální
výchovy ve školách.
Tato nejistota či obavy vyvstávají z toho, jak chápeme v našem
kulturním kontextu sexualitu, dětství, a především, v jaké konstelaci se
tyto dva fenomény nacházejí vůči sobě. Jakkoli je naše kultura hrdá na
stupeň civilizace, rozvoje a pokroku, setkáváme se zároveň s jistou
adorací přirozenosti. Do této sféry spadají i představy o dětství a o
sexualitě. Lidé sdílí freudovskou představu, že sexualita je pud, který
můžeme nanejvýš více či méně potlačovat, že jde o sféru lidské
přirozenosti. Stejně tak přirozené že je dětství – je považováno za
samozřejmou etapu lidského vývoje. Dítě je definované věkem a věříme,
že oplývá jistým dětským charakterem, který je dán od přírody všem
dětem a souvisí s vývojovými fázemi, kterými dítě zrovna prochází.
9
Tato publikace byla vydána za podpory projektu specifického výzkumu
MUNI/A/0833/2011.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 107
Nicméně samozřejmost toho, co znamená být dítětem, byla zpochybněna,
stejně jako přirozenost sexuality.
Zastavme se nejdříve u dětství. Jedním z prvních, kdo zpochybnil
biologickou podstatu dětství a představu o „přirozenosti“ dětství a kdo
poukázal na jeho sociální a historickou proměnlivost, byl sociální historik
Philippe Áries. Ve svém vlivném díle dokazuje, že koncept dětství je
výsledkem určitého způsobu uvažování o dětech. Uvádí, že děti ve
středověku neměly žádný zvláštní status, mezi dítětem a dospělým
neexistovala žádná distinktivní hranice. Až moderní evropská společnost
se začala o děti starat jako o specifickou skupinu se specifickými
potřebami a zahrnula dětství zvýšeným zájmem, především z hlediska
zdravého vývoje a prosperity (Áries 1986).
V současné euroamerické kultuře je dětství konstruováno jako
nevinné a bezbranné, vyžadující ochranu. Milujeme děti, protože jsme
uneseni jejich bezbranností, křehkostí, nevinností, upřímností a celkovou
nezkažeností. Děti, které takové nejsou, pak nepovažujeme za dětské.
Milujeme idealizaci dětství, protože je pro nás ztělesněním ráje na zemi.
V naší kultuře stojící na židovsko křesťanských základech, však idea ráje
vylučuje sexualitu. Když Adam a Eva okusili ze stromu poznání, uvědomili
si svou nahotu, pocítili stud a nenávratně ráj ztratili. V tomto biblickém
příběhu můžeme vidět kořeny našich současných debat o nevhodnosti
sexuální výchovy u dětí. Dětství nám slouží jako projekce židovskokřesťanského ráje, ve kterém neexistuje vědomí vlastní sexuality.
Sexualita je spojena s hříchem a možným pošpiněním, a proto do
ráje nepatří. Je chápána jako oblast značně problematická, ve které lze
snadno sklouznout do temnoty zatracení. Dříve to byla církev, která
sexualitu spojovala s hříchem. A jak ukazuje Foucault, dnes je to
především věda - medicína, psychologie a další, které nastavují hranice
správného prožívání sexuality a překročení těchto hranic definují jako
nápravyhodné deviace. I sexualita, která odpovídá normám a je situována
do ložnice manželského páru, je potenciálně problematická. Měla by být
ukryta před zraky jiných lidí, vždy je zde riziko, že určité praktiky překročí
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 108
slušností/církví/vědou vymezené hranice. Sexualita představuje v našem
kulturním kontextu něco, co je vždy potenciálně nečisté a nebezpečné a
v naprostém kontrastu s tím, jak je vnímáno dětství.
Spojení mezi dětstvím a sexualitou představuje pro naši kulturu jisté
tabu, a tak trochu se zdá, že sexuální revoluce, která mnohá sexuální tabu
zpochybnila, tabu dětství a sexuality ještě přiostřuje. Toto tabu na sebe
nezřídka bere podobu ochrany dětí před sexuálním násilím a zneužíváním.
Násilí a zneužívání je jistě problémem, nicméně boj proti němu se
proměňuje v morální paniku nad jakýmkoli náznakem spojení sexuality, a
má spíše normalizujcí než ochranné účinky, a to na ty, z jejichž strany
k sexuálnímu zneužívání nedochází. Uveďme si několik příkladů:
Morální panika z dětské nahoty
Morální paniku je možno definovat jako silný pocit veřejnosti, že
někdo nebo něco boří sociální řád, určité glorifikované hodnoty či normy
jsou ohroženy, upadá morálka. Dochází k hledání viníka, za kterého jsou
často označovány minority či nonkonformní subkultury. Přispívají k ní
média expresivní repeticí extrémních a často překroucených případů.
(Cohen, 2011; Jenkins, 1998) Morální panika je velmi často spjata se
sexualitou a děti jsou v rámci ní konstruovány jako potenciální oběti –
v revolučních šedesátých letech to byly příliš krátké sukně a odhalené
ženské pupíky, co mohlo ohrozit zdárný vývoj dětí a správné fungování
společnosti, v sedmdesátých a osmdesátých letech pornografie. Není bez
zajímavosti, že morální panika na poli sexuality vytváří nečekané aliance –
v tažení
proti
pornografii
např.
antipornografické
feministky
a
konzervativní křesťany (Lišková 2009). Já se nyní zastavím u morální
paniky, která bije na poplach před dětskou nahotou.
Zemí, která je vyhlášená odmítáním dětské nahoty, jsou Spojené
státy americké. Dětská nahota je hrubým překročením kulturních norem a
v některých případech i explicitně zakazována řády různých institucí
(např. veřejná koupaliště, parky apod.) či dokonce omezena pravidly
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 109
soukromých domů či čtvrtí, kdy se děti nesmí objevit nahé ani na terasách
či zahradách domů, ve kterých bydlí. Podíváte-li se do internetových
diskusí či na články věnované tomuto tématu, zjistíte, že tato norma je
zdůvodňována představou, že za každým rohem číhá násilník, který chce
dítě znásilnit, nahé vyfotografovat a fotky zneužít. V České republice a
Evropě obecně je dětská nahota přijímána výrazně otevřeněji, nicméně i
zde jsme svědky sílícího tlaku na zahalení dětí. Mnohá veřejná koupaliště
již nařizují, že děti od narození musí mít plavky, což se zdůvodňuje zatím
nikoli
jejich
ochranou
před
sexuálními
delikventy,
ale
argumenty
hygienickými.
Objevují se ale i případy, kdy je dětská nahota označována za
pornografii. V roce 2010 musely české fotografky Míla Preslová a Tereza
Vlčková odstranit své fotografie z berlínské síně Kleisthaus, kde měly
vystavovat v rámci expozice Women in Czech Photography. Fotografky na
nich zachytily děti, své rodinné příslušníky – syn Preslové nahý, obutý
v teniskách a smotaný do klubíčka tak, že na fotografii bylo vidět pouze
temeno hlavy, ramena a červené tenisky, neteř Vlčkové uprostřed
rozkvetlé louky ve spodním dílu plavek, v ruce na špagátku barevné
nafukovací balónky a vedle ní lama. Fotografky chtěly svými fotografiemi
vyjádřit
něhu,
dětskou
nevinnost,
hravost
a
svůj
blízký
vztah
k zobrazeným dětem, šéf organizace pořádající výstavu je hodnotil jako
obscénní a pornografické a rozhodl, že pokud fotografie Preslové a Vlčkové
z výstavy nezmizí, výstava se vůbec nebude moci konat. Fotografie byly
odstraněny.
Obavy z dětské nahoty ukazují expanzi toho, co v souvislosti
s dětstvím považujeme za sexualizované. V případě těla ženského nám
dnes připadá úsměvné, že v devatenáctém století měla dáma kráčet po
schodech za mužem, aby nemohl vidět její odhalený kotník, což by bylo
hodnoceno jako situace erotické povahy. Nicméně odhalené dětské tělo
hrající si v bazénu či v jiné primárně nesexuální situaci začíná být
problémem, a to právě proto, že jsou konstruovány jako sexuální.
V debatách mluvčí obvyklé zdůrazňují, že nahé dětské tělo je samo o sobě
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 110
nevinné.
Avšak
imaginárního
prvek
sexuální
kriminálního
touhy
pedofila,
se
kterého
zde
objevuje
může
v podobě
odhalené
dítě
vyprovokovat k akci. Ovšem za traumatizující není považováno jen to, že
by nějaké dítě bylo skutečně zneužito, ale i samotný sexualizovaný
pohled. I pohled na dítě, u kterého někdo pocítí erotickou touhu, aniž by o
tom dítě samotné vůbec vědělo, je něco, čemu je třeba zabránit.
Morální panika z projevů dětské sexuality
Jak jsem uvedla výše, samotná dětská nahota je označována za
nevinnou a nesexuální, a proto vadí nikoli pro sebe samu, ale až
v důsledku
sexualizovaného
pohledu
domnělého
pervertovaného
dospělého. To ovšem znamená, že dítě samo musí performovat nevinnost
a nevědomost, projevy dětské sexuality jsou vykazovány do sféry
patologie. Jakkoli se usmíváme nad návody z 19. století, jak zabránit
masturbaci, setkáváme se i dnes s panikou ohledně projevů dětské
sexuality, a to především, jsou-li realizovány v interakci s jinými dětmi.
Při školení pro sociální pracovnice a pracovníky jsem se setkala
s případem, kdy v jedné jihomoravské vesnici byl dvanáctiletý chlapec
nařčen ze sexuálního zneužití jiného stejně starého chlapce. Šlo o to, že
matka údajně zneužitého chlapce přišla domů a v dětském pokoji nalezla
svého syna a jeho kamaráda při společné masturbaci. Vyděšená matka
okamžitě zalarmovala policii, která případ později předala sociálním
kurátorům. Obvinění bylo po delších peripetiích staženo, oba chlapci však
byli dlouze vyšetřováni, obviněný chlapec putoval od policie přes sociální
pracovnice k sexuologům a zase zpět, aby se případ nakonec uzavřel
s tím, že šlo o neškodnou praktiku dvou dospívajících chlapců. Mezi tím se
však ve vesnici rozpoutala doslova štvanice na obviněného chlapce, ten
měl naštěstí podporu své rodiny, která se nakonec rozhodla raději
odstěhovat do jiného místa.
Zmíněný případ neznám z blízka, nicméně se dá předpokládat, že
oba
chlapci
byli
celým
procesem
traumatizováni.
Morální
panika
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 111
obestírající sexuální zneužívání dětí zvyšuje hysterii, která nepomáhá
skutečným obětem zneužití, ale patologizuje spontánní sexuální projevy
dětí a mládeže. Rodiče i jiní vychovatelé a vychovatelky pak jednají
nepřiměřeně, protože vlastně nevidí velký rozdíl mezi tím, když je dítě
uneseno, vězněno a znásilňováno, a mezi společnou masturbací dvou dětí.
Obojí považují za tragédii vyhnání z ráje dětské asexuální nevinnosti.
Ne nadarmo je v mýtu vyhnání Adama a Evy z ráje sexualita spojena
s poznáním. Součástí konstrukce dětství jako přirozeně asexuálního je to,
že je dítě nejen sex nepraktikující a erotickou touhu nezažívající, ale také
o sexu nevědomé. A jak říká Foucault, to je důvod, proč dětem sex
zakázat, proč jim bránit o něm mluvit, proč zavírat oči a zacpávat si uši,
kdykoli by náhodou mohly dát najevo, že o něm vědí (Foucault 1999: 10).
To je také důvod, proč se s informacemi okolo sexu určenými dětem tolik
nadělá.
V souladu s foucaultovskou myšlenkou, že vědění je moc, je dětská
nevědomost v různých oblastech konstitutivním prvkem hierarchického
řádu, v němž dospělí (rodiče a vyučující především) jsou těmi mocnějšími,
rozhodují o tom, kdy se dětem dostane jakých znalostí, kdy se jim zakáží
a kdy povolí sexuální aktivity. Ochrana dětí před informacemi o sexualitě
znamená zároveň jejich kontrolu. Děti jsou udržovány v nevědomosti, a
tato nevědomost se stává legitimizací odepření jejich přístupu k moci a
podřízení se autoritě (Jackson 1982). Tato jejich bezmocnost je potom
tím, co nás vede k přiznání práva na ochranu. Míra přístupnosti informací
o sexu není zdaleka jen otázkou konzervativních lobby, ať už církevních či
politických, ale úzce souvisí i se snahou o zachování dalších sociálních
kategorií a hierarchií. Pokud bychom dětství přiznali sexuální subjektivitu,
ztratilo by pro nás onu rajskou čistotu a nevinnost, a tím pádem i nárok
na ochranu, protože právě ochrana je mu přiznána pro jeho nevinnost.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 112
Závěrem
Co z toho všeho vyplývá pro ty, kdo se zabývají sexuální výchovou?
Kdo chce učit děti o sexu, nesmí brát věci za samozřejmé. Děti v různých
kulturách a v různých historických obdobích měly nejen různé znalosti o
sexu, ale i různé sexuální zkušenosti. V osobním deníku francouzského
královského lékaře z počátku sedmnáctého století se např. dozvídáme o
malém Ludvíku XIII.:
Ludvík XIII. narozený v roce 1601, není ještě ani rok starý a už se
z plna hrdla směje, „když si hrají s jeho přirozením“. Každý si s ním
hraje a líbá ho na ně. Často leží u krále a královny v posteli a všichni
jsou nazí. […] Když jsou mu tři roky, volá na jednu dvorní dámu, že
jeho pohlavní úd dělá „zvedací most”. Jeho matka mu vloží svoji
ruku na penis a řekne: „Můj synu, musím se dotknout vašeho
zobáku“. V tomto věku již zná polohy při souloži a hovoří o nich se
svou komornou. (citováno podle Fleishauer-Hardt 1990: 7)
Děti to, co je sexuální, a priori nepoškozuje. Ani to, co je pro děti
poškozující není „dáno od přírody“, ale souvisí i s tím, co je za poškozující
považováno. Poškozující je to, co se děje proti jejich vůli, co se děje
násilně, co se děje ve prospěch někoho jiného, bez ohledu na jejich touhy
a přání. Může je však poškodit i hysterie týkající se jejich těl a jejich
sexuálních projevů, která jim samotným říká, že tělo je zdrojem fatálního
nebezpečí a sexualita je špatná a v jejich věku vždy patologická. Toto
vědomí
nesamozřejmosti
může
pomoci
vyučujícím
a
vychovatelům/vychovatelkám k jistému uvolňujícímu odstupu.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 113
Literatura
ÁRIES, P. 1986: Centuries of Childhood: A Social History of Family Life.
Harmondsworth: Penguin.
COHEN S. 2011. Folk Devils and Moral Panics, 3rd edn. New York.
FLEISHAUER-HARDT, H. 1990. „Dětská sexualita“. In: Will McBride: Ukaž
mi to. Praha, Wupertal: SDN - Kredit.
FOUCAULT, M. 1999. Dějiny sexuality. I. Vůle k vědění. Praha: Herrmann
& synové
JENKINS, P. 1998. Moral Panic: Changing Concepts of the Child Molester
in Modern America. New Haven, CT: Yale University Press.
JACKSON, S. 1982. Childohood and Sexuality. Oxford: Basil Blackwell.
LIŠKOVÁ, K. 2009. Hodné holky se dívají jinam. Praha: Slon.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 114
DAGMAR MARKOVÁ
SEXUALITA PRE REPRODUKCIU : O MORÁLNYCH KONŠTRUKCIÁCH
SEXUALITY V RÁMCI TRADIČNEJ SEXUÁLNEJ VEDY
Abstrakt:
V príspevku poukazujeme na konštrukciu sexuality v rámci tradičnej
sexuálnej vedy ako „prirodzenej“ sexuality, ktorá slúži reprodukcii. Takýto
diskurz sa najčastejšie sa vyskytuje v sexuologických a biologických
textoch. Zdôrazňujeme, že kritika klasického esencialistického modelu
sexuality má aj v súčasnosti len mierny úspech. Vo vedeckých diskurzoch
sú aj v súčasnosti favorizované esencialistické prístupy k sexualite.
Kľúčové slová:
Reprodukcia.
Sexualita.
Morálka.
Etika.
Esencializmus.
Sociálny
konštruktivizmus. Sexuálna veda.
Úvod1011
Neexistuje žiadna univerzálna dohoda o tom, čo je považované za
sexuálne morálne alebo nemorálne správanie. Sexuálne konanie alebo
činy nemajú zmysel samy o sebe – je to len daná kultúra, ktorá dáva
konkrétny význam sexuálnym praktikám alebo ľuďom, ktorí sa do nich
zapájajú
(alebo
nie).
To,
čo
dostane
definíciu
morálneho
alebo
nemorálneho, je závislé od danej kultúry. Nie je to nemenné a absolútne,
ale mení sa to naprieč históriou aj kultúrami. Dokladá to rozmanitosť
náhľadov na posudzovanie sexuálnej morálnosti alebo normality napr.
v rozličných kultúrach a historických obdobiach (pozri napr. Fischer, 2006,
10
Príspevok vznikol vďaka podpore grantu APVV - 0604-10: Udržateľná
reprodukcia na Slovensku : psycho-sociálne skúmanie.
11
Časť textu bola v ucelenejšej podobe publikovaná v: Marková (2012).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 115
Janiš, 2003, Lištiak Mandzáková, 2013, Marková, 2012, 2009, 2007,
Lukšík, Supeková, 2003,
Ondrisová et al. 2002, atď.). V historickej
perspektíve nazerania možno nájsť množstvo príkladov, ktoré morálne
odsudzujú či patologizujú sexuálne praktiky, ktoré nie sú spojené
s reprodukciou.
Reprodukcia v morálnych konštrukciách sexuality v rámci tradičnej
sexuálnej vedy
Sexualita sa v rámci sexuálnej vedy chápala ako biologická funkcia
a bola približne až do polovice 20. storočia ukotvená v koncepte pudu –
dominovalo naturalistické ponímanie sexuality ako základnej potreby,
ktorá je súčasťou prirodzenosti človeka a ktorej účelom je reprodukcia.
Takýto biologický imperatív sexuality bol presadzovaný predovšetkým
prostredníctvom sexuológie a medicíny a určoval sexuálnu normalitu.
Tento
biologický
model
sexuality
je
z veľkej
časti
zviazaný
s evolučnou teóriou. Koitus je nazeraný ako biologický imperatív, ktorý sa
vyvinul, aby bola zaistená reprodukcia druhu. V tomto diskurze býva
argumentované, že koitus je prirodzený a prinášajúci pôžitok a keby to
tak nebolo, tak by nebola možná reprodukcia a druhy by vyhynuli
(Jackson, 2000). Napr Ellis zdôrazňoval, že uspokojenie je reprodukčnej
funkcii prinajmenšom tak príjemné ako vyprázdnenie čreva či mechúra,
inak by to bolo v protiklade ku všetkému, čo nachádzame v prírode.
Symons (1979) uvádza, že funkcionalistické a psycho-biologické
perspektívy sa prikláňajú k predpokladu, že reprodukčné dôsledky
heterosexuálneho pohlavného styku sú prejavom vyvíjajúcich sa pudov
spojených s prežitím druhov. Keď sú tieto prístupy konfrontované s
realitou sexuálnych praktík, ktoré majú malú (alebo nemajú žiadnu)
priamu súvislosť s reprodukciou, tak sa tieto prístupy snažia nájsť
špecifické zážitky jednotlivcov, ktoré menia alebo oddeľujú túto esenciálnu
fylogenetickú predispozíciu. To korešponduje s koncepciou perverzity v
19. storočí, kedy je perverzita chápaná ako patológia sexuálnych chutí,
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 116
ktoré menia prvotný zámer prírody (Stoller, 1975). Pri takomto vnímaní
sexuálnej patológie sa často lekári zaoberali napr. masturbáciou, orálnogenitálnymi kontaktmi, homosexuálnymi vzťahmi a pod.
Sexuálna veda teda nazerala vo svojich začiatkoch na ľudskú
sexualitu analogicky k biologickému inštinktu vo zvieracej ríši. Záujem
sexuálnej vedy bol nasmerovaný na to, aby pomocou prírodno-vedeckomedicínskych metód boli vysvetlené aberácie tohto „pudu“ (na rozdiel od
normálnych prípadov) ako choré a vrodené, aby tým boli oslobodené
z oblasti zločinu a hriechu (napr. Kraft-Ebing, 1896, Hirschfeld, 1938).
Napriek
tomu
však
prevládajúce
ponímanie
sexuality
ako
pudovej
a slúžiacej čisto reprodukčnému účelu tým nebolo problematizované, ale
skôr vedecky zdôvodnené.
Aj neskôr sexuálna veda predpokladala existenciu sexuálneho pudu,
ktorý
je
zakotvený
biologicky,
ale
sprostredkovaný
sociálnymi
a kultúrnymi faktormi. Relatívna váha priznávaná biologickým alebo
kultúrnym
faktorom
perspektívu
a v 20.
variovala
storočí
vzhľadom
bol
celkovo
na
individuálnu
viditeľný
výskumnú
všeobecný
k silnejšiemu
akcentovaniu
kultúrnych
faktorov.
Napr.
a Johnsonová
(1966,
nazerali
sexuálne
funkcie
1970)
na
trend
Masters
ako
na
formovateľné.
Napriek tomu ale zostáva tento model, ktorý je rozdielne popisovaný
ako „esencialistický model“, „prirodzený model“, tým istým (Schmerl,
2000). Sexualita je nazeraná ako prirodzená túžba alebo pud, ktorý závisí
od vnútorných biologických faktorov a môže byť spustený vonkajšími
podnetmi.
Ako uvádza Sedláček (2007), takýto diskurz sa najčastejšie sa
vyskytuje v sexuologických a biologických textoch a ustanovuje význam
sexuality s ohľadom na jej reprodukčnú funkciu. Sex je tu prostriedkom
evolúcie k reprodukcii druhu. Súčasťou tohto diskurzu sú tiež významy
rolí, úloh a pozícií mužov a žien v rámci sexuality, ktoré sú opäť
vzťahované na reprodukciu. Dôležitým legitimačným prvkom sú odkazy na
prirodzenosť, a to ako reprodukčnej funkcie sexuality, tak aj z reprodukcie
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 117
odvodených mužských a ženských úloh (ktoré nekončia len pri sexualite,
ale ďalej sa produkujú v rozdielnych úlohách materstva a otcovstva).
Problematickým môže byť vzťah tohto diskurzu k ostatným diskurzom
sexuality. Najtypickejšou definíciou sexuality je totiž v reprodukčnom
diskurze považovanie reprodukcie za prirodzenú úlohu sexuality. Práve
odkaz na prirodzenosť reprodukcie tvorí rozpor s ďalšími diskurzami:
ostatné funkcie sexu môžu byť druhotné, menej významné, ale tiež
neprirodzené, pretože sú nereprodukčné.
Reprodukcia, heteronormativita a „mužská“ sexualita
Tradičná sexuálna veda bola postavená na morálnej dominancii
mužskej
sexuality
a heterosexuality,
pričom
tento
vedecký
model
„mužskej“ sexuality je konštruovaný ako prirodzený a univerzálny, čím sa
podieľa na zachovávaní a reprodukcii mužskej nadvlády. Sexualita bola
definovaná
ako
prostredníctvom
Východiskom
čisto
telesno-fyziologický
jednoznačných
bola
existencia
fenomén,
biologických
silného
definovateľný
a fyziologických
sexuálneho
pudu,
kritérií.
ktorý
bol
koncipovaný podľa modelu mužskej sexuality a ktorý je svojou biologicky
nazeranou podstatou založený na heterosexualite a reprodukcii.
V tomto modeli je sexualita chápaná esenciálne mužsky – tradičná
sexuálna veda nazerá na mužskú sexualitu ako na danú a pokúša sa ju
presadiť ako univerzálnu v tom význame, aby bola modelom sexuality vo
všeobecnosti.
Základný
model
mužskej
sexuality
–
telesnej,
inštinktívnej,
programovanej na reprodukciu – nebol diskutovaný alebo diferencovaný,
ale posilnený, i keď pre ženy bol oslobodzujúcim imperatívom v zmysle
vychutnávania si sexuálnej prirodzenosti, ktorá v nich drieme. Mnohí/é
sexuálni/e vedci a vedkyne sa nazdávali, že sú za oslobodenie žien – ale
podľa mužských predstáv. Avšak celkovo boli ženy vykresľované ako tie,
ktoré majú zodpovednosť nielen za svoje sexuálne problémy, ale aj za
problémy mužov (Jackson, 2000).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 118
Takže napriek prikrášľovanej kritike „dvojitej morálky“ sa tradičná
sexuálna veda a sexuálny výskum vyznačovali hlbokým antifeministickým
postojom.
Pre tento model bol charakteristický predpoklad, že indivíduum
disponuje určitým množstvom sexuálnej energie, ktorá skôr alebo neskôr
požaduje uvoľnenie. Toto množstvo variuje podľa individuálnej biologickej
konštitúcie – niektorí (hlavne muži) sú silnejšie sexualizovaní ako iní – a
vo svojom základe nepodlieha individuálnej kontrole. U mužov sa vo
všeobecnosti predpokladá, že majú silnejší sexuálny pud ako ženy, hoci
túto tézu väčšina moderných sexuálnych vedkýň a vedcov spochybňuje.
V tomto modeli je reflektovaný a posilňovaný koncept sexuálneho pudu
ako nekontrolovateľného, alebo sa predpokladá, že ak je pud potlačovaný,
môže zapríčiniť neurózy či sexuálne zločiny.
Takýto tradičný (mužský) pudový model má preto veľa negatívnych
dôsledkov: vo svojom programovaní je spájaný s agresiami, konfliktami,
mocou, teritóriami, prístupom k ženám, vrátane sklonov k znásilneniam,
promiskuite, zbavovaniu sa otcovských povinností atď.
Sexuálne/i vedkyne a vedci z konštruktivistického tábora poukazujú
na
to,
že
takýto
„ideálny“
model
sexuálneho
zdravia nie
je
len
jednostranný – vzhľadom na v súčasnosti praktizovanú normu mužskej
sexuality, podľa ktorej sa majú posudzovať aj emancipované ženy, ale
tento
fyziologický,
prirodzený
model
ľudskej
sexuality
je
obzvlášť
kultúrnou fantáziou par excellence, sociálnym výtvorom. Ako uvádza
Schmerlová (2000), tento model sa medzičasom dostal do všetkých
oblastí, tzn. nielen do vedeckých definícií sexuálnej medicíny ako čisto
anatomicko-fyziologickej disciplíny, ale aj do každodennej kultúry –
filmov, literatúry, hudobných videí, vzdelávacích kníh, manželských
príručiek a sexuálnych terapií.
Okrem toho v tejto súvislosti Jacksonová (2000) poukazuje na to, že
podľa tohto tradičného biologického modelu vychádza primát penetrácie
z ponímania sexuality ako ultimatívnej reprodukčnej funkcie. Na druhej
strane by sa dalo argumentovať, že ponímanie sexuality ako reprodukčnej
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 119
funkcie vychádza z mužského šovinistického nazerania na primát penisu.
Nie je prekvapujúce, že práve tradičná sexuálna veda a teda mužsky
definovaný sexuálny výskum sa zakladá práve na takomto predpoklade.
Oveľa prekvapujúcejšie je však to, že sa mnohé feministky nechali zaslepiť
ideológiou koitálneho imperatívu – ideológie, ktorá bola na začiatku
toľkých dvojznačností a protirečení v minulých a súčasných feministických
debatách o sexualite. Príkladom môže byť oddelenie „sexu a reprodukcie“
počas 20. storočia, ktoré bolo sexuálnymi vedcami, vedkyňami a
feministkami vítané ako oslobodenie žien. Myšlienka oddelenia sexuality
a reprodukcie vychádza z toho, že sex sa rovná koitus. Tento predpoklad
je taktiež mužský šovinizmus ako aj biologizmus, pretože implikuje, že
v minulosti „mať sex“ znamenalo nevyhnutne mať deti. Uvedené obsahuje
po prvé to, že sex znamená heterosexualitu a po druhé tiež to, že
„prirodzeným“ prostriedkom heterosexuálneho prejavu je koitus. Bez
antikoncepčných prostriedkov by jedinou metódou vyhnutia sa počatiu
bolo vyhýbanie sa sexu – a to znamená koitu – čo je údajne škodlivé, lebo
to znamená potlačovať „prirodzený pud“. Takáto analýza automaticky
vylučuje
možnosť,
že
sa
ženy v minulosti
angažovali v sexuálnych
aktivitách s inými ženami alebo v nekoitálnych sexuálnych praktikách
s mužmi
ako
aj
takú
možnosť,
že
praktizovali
koitus
len
kvôli
reprodukčnému účelu.
Uvedené poukazuje na protirečenie medzi oslavou „oddelenia sexu
a reprodukcie“
a na
druhej
strane
nazerania
na
sexualitu
ako
esencialistickú reprodukčnú funkciu. Preto je nutné kriticky preskúmať
túto „mužskú“ definíciu sexu, ktorá vyplýva z koitálneho imperatívu
a primátu penisu.
Záver
Až
začiatkom
70.
rokov,
ešte
pred
Foucaultovými
„Dejinami
sexuality“ (1976/1999, 1984/2003), začali sexuálni/e vedci a vedkyne
spochybňovať takého „prirodzené“ biologizujúce porozumenie sexuality.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 120
Rola vedy v konštruovaní sexuality sa v priebehu 20. storočia stávala
čoraz viac dôležitou (Jackson, 2000). V tomto období už sexualita nebola
len predmetom biológie, medicíny či psychoanalýzy, ale spoločenskovedné
disciplíny rozpoznávajú sexualitu ako centrálnu oblasť sociálneho života
a tomu zodpovedajúco sa ňou aj zaoberajú.
Avšak
konštruktivistický
výskum
a kritika
klasického
modelu
(mužskej) sexuality majú dnes len mierny úspech, aj keď sa o zmenách
a rozdielnych významoch sexuality v rozličných epochách stali tieto témy
aspoň v sociálnych vedách širšie recipované.
Hoci sa v dnešnej dobe akcentujú aj sociálno-konštruktivisticky
orientované vedecké prístupy k sexualite, ktoré zdôrazňujú ponímanie
sexuality ako socio-kultúrnej kategórie a poukazujú na konštruovanie
sexuality
v jej
a historických
favorizované
sociálnych,
kontextoch,
tzv.
vo
kultúrnych,
vedeckých
esencialistické
ekonomických,
politických
diskurzoch
ešte
prístupy.
Aj
väčšinových esencialistických prístupoch stále
sú
v súčasnosti
vždy
je
vo
sexualita chápaná ako
mocná hnacia sila. Obzvlášť v súvislosti s generatívnou reprodukciou
spoločnosti je sexualite pripisovaný veľký význam.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 121
Literatúra
FISCHER, N. L. 2006. Purity and pollution: sex as a moral discourse. In:
SEIDMAN, S. - FISCHER, N. – MEEKS, CH. (Ed.): Introducing the New
Sexuality Studies : Original Essays and Interviews. London, New York:
Routledge, 2006, p. 51–58. ISBN 970-0-415-39900-5.
FOUCAULT, M. 1999. Dějiny sexuality I : Vůle k vědění. Praha: Hermann
a synové, 1999.
FOUCAULT, M. 2003(a). Dějiny sexuality II : Užívaní slastí. Praha:
Hermann a synové, 2003.
FOUCAULT, M. 2003(b). Dějiny sexuality III : Péče o sebe. Praha:
Hermann a synové, 2003.
HIRSCHFELD, M. 1938. Sexual anomalies and perversions: Physical and
psychological
development,
diagnosis
and
treatment.
London:
Encyclopaedic Press, 1938.
JACKSON, M. 2000. Sexualwissenschaften und die Universalisierung
männlicher Sexualität : Von Ellis über Kinsey zu Masters & Johnson. In:
SCHMERL, CH. – SOINE, S. – STEIN-HILBERS, M. – WREDE, B. (Hrsg.).
Sexuelle Szenen : Inszenierungen von Geschlecht und Sexualität in
modernen Gesellschaften. Opladen: Leske + Budrich Verlag, 2000, p. 99–
116. ISBN
3-8100-2893-2.
JANIŠ, K. 2003. Onanie – výchovný problém z počátku minulého století :
Příspěvek k historii pohlavní výchovy. In: 11. celostátní kongres k sexuální
výchově v České republice. Pardubice 2003. Sborník referátů. Praha:
Společnost pro plánování rodiny a sexuální výchovu v Praze a Nová
tiskárna Pelhřimov, 2003, p. 41–45. ISBN 80-86559-23-8.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 122
KRAFT-EBING, R. 1986. Psychopathia Sexualis : Eine Klinisch-forensische
Studie. Stuttgart: Verlag von Ferdinand Enke, 1986.
LIŠTIAK MANDZÁKOVÁ, S. 2013. Sexuální a partnerský život osob s
mentálním postižením : se zaměřením na středně těžké a těžké postižení.
Praha : Portál, 2013, s. 184. ISBN 978-80-262-0502-9.
LIŠTIAK MANDZÁKOVÁ, S. 2013. Sexuality and Sex Education in
Individuals with an Intellectual Disability in Social Care Institutions. In:
Salehi,
A.
(Ed.)
Developmental
Disabilities
–
Molecules
Involved,
Diagnosis, and Clinical Care. Croatia : Published by InTech, 2013, pp.
107-144. ISBN 978-953-51-1177-1.
LUKŠÍK, I. – SUPEKOVÁ, M. 2003. Sexualita a rodovosť v sociálnych a výchovných súvislostiach. Bratislava: Humanitas, 2003. ISBN 80-89124-0-11.
MARKOVÁ, D. 2007. Predmanželská sexualita v kontextoch sexuálnej
diverzity a variability. Bratislava: Regent, 2007. ISBN 978-80-88904-595.
MARKOVÁ,
D.
2012.
O sexualite,
sexuálnej
morálke
a súčasných
partnerských vzťahoch. Nitra: Garmond, 2012. ISBN 978-80-89148-76-9.
MARKOVÁ,
D.
2009.
ONDREJKOVIČ, P.
Sexualita,
normy
a sexuálne
deviácie.
In:
at al. Sociálna patológia. Bratislava: VEDA, 2009, p.
240-264. ISBN 978-80-224-1074-8.
MASTERS, W. H. – JOHNSON, V. E. 1966. Human sexual response.
Boston: Little Brown, 1966.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 123
MASTERS, W. H. – JOHNSON, V. E. 1970. Human sexual inadequacy.
Boston: Little Brown, 1970.
ONDRISOVÁ, S. – ŠÍPOŠOVÁ, M. – ČERVENKOVÁ, I. – JÓJÁRT, P. –
BIANCHI, G. 2002. Neviditeľná menšina: Čo (ne)vieme o sexuálnej
orientácii. Bratislava: Nadácia Občan a demokracia, 2002. ISBN 80968528-5-X.
SEDLÁČEK, L. 2007. Asexualita : Sociální konstrukce slasti. Brno:
Masarykova Univerzita, 2007.
SCHMERL, K. 2000. Phallus in Wonderland : Bemerkungen über die
kulturelle Konstruktion ‚Sex = Natur’. In: SCHMERL, CH. – SOINE, S. –
STEIN-HILBERS,
M.
Inszenierungen
von
–
WREDE,
B.
Geschlecht
(Hrsg.).
und
Sexuelle
Sexualität
in
Szenen
:
modernen
Gesellschaften. Opladen: Leske + Budrich Verlag, 2000, p. 139–160. ISBN
3-8100-2893-2.
STEIN-HILHERS, M. B. – STEIN-HILHERS, M. – WREDE, B. 2000.
Einleitung
:
Sexualität
und
Geschlecht
in
Kontext
kultureller
Zweigeschlechtlichkeit. In: SCHMERL, CH. – SOINE, S. – STEIN-HILBERS,
M. – WREDE, B. (Hrsg.). Sexuelle
Szenen : Inszenierungen von
Geschlecht und Sexualität in modernen Gesellschaften. Opladen: Leske +
Budrich Verlag, 2000, p. 9–23. ISBN 3-8100-2893-2.
STOLLER, R. J. 1975. Perversion : The Erotic Form of Hatred. New York:
Pantheon, 1975. ISBN 0-946-43920-6.
SYMONS, J. 1979. The Evolution of Human Sexuality. New York: Oxford
University Press, 1979.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 124
Kontakt
Doc. PhDr. Dagmar Marková, PhD.
Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky
Filozofická fakulta
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
Hodžova 1, 949 74 Nitra, Slovenská republika
E-mail: [email protected]
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 125
STANISLAVA LIŠTIAK MANDZÁKOVÁ
OTÁZKY REPRODUKCIE A ANTIKONCEPCIE U OSÔB S MENTÁLNYM
POSTIHNUTÍM12
Abstrakt:
V príspevku
autorka
predstavuje
etické
zásady
a právny
rámec
rozhodovania o antikoncepcii u osôb s mentálnym postihnutím. Voľbu
antikoncepcie posudzuje vo vzťahu ku kvalite života konkrétnej osoby
s mentálnym postihnutím, pričom vychádza zo skúseností zo zahraničia
a doporučení Health Council of the Netherlands (2002). V príspevku
predstavuje
antikoncepciu
a v uvedenom
kontexte
ako
prináša
metódu
neplánovaného
parciálne
výsledky
tehotenstva
dotazníkového
šetrenia realizovaného v domovoch sociálnych služieb na Slovensku
(2011).
V závere
v spoločnosti
príspevku
venuje
sa
v súvislosti
otázkam
medikácie
s etickými
diskusiami
a sterilizácie
u osôb
s mentálnym postihnutím.
Kľúčové slová:
Reprodukcia. Antikoncepcia. Sexualita. Mentálne postihnutie.
Úvod13
Téma reprodukcie a antikoncepcie u osôb s mentálnym postihnutím
predstavuje citlivú problematiku, v ktorej sa stretávajú práva detí, práva
rodičov, ale aj lekárske, psychologické a etické aspekty (Uzel, 2009).
12
Príspevok
vznikol
vďaka
podpore
grantu
VEGA
1/0942/11:
Zvyšovanie kvality života klientov s ťažším mentálnym postihnutím v
domovoch sociálnych služieb v oblasti sexuality a partnerských vzťahov.
13
Časť príspevku bola publikovaná v S. Lištiak Mandzáková (2013)
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 126
L. Šilerová (2003) píše, že v kontexte osôb s mentálnym postihnutím
je potrebné zvážiť hneď niekoľko faktorov, napr. nakoľko je osoba s
mentálnym
postihnutím
antikoncepciu,
zdravotného
nakoľko
hľadiska
schopná
je
a
aktívne
a
potencionálne
taktiež,
spoľahlivo
rodičovstvo
nakoľko
je
človek
používať
vhodné
s
zo
mentálnym
postihnutím schopný primerane a zodpovedne sa starať o svoje deti a ako
by boli zaistené podmienky pre zdravý vývoj prípadného dieťaťa. Do úvah
vstupuje
samozrejme
taktiež
miera
dedičnosti
postihnutia
a
pravdepodobnosť, že sa narodí dieťa s postihnutím, prípadne, aká by
mohla byť forma a miera postihnutia. Týmto a niektorým ďalším otázkam
sa venujeme v predloženom príspevku.
Voľba formy antikoncepcie
Voľba
formy
antikoncepcie
vhodnej
pre
osobu
s mentálnym
postihnutím je v zahraničí hodnotená vo vzťahu ku kvalite života
konkrétnej osoby. Podľa Van Dyke et al. (1995) to znamená, že metóda
antikoncepcie, musí spĺňať požiadavku účinnosti a princípov subsidiarity
a proporcionality:
1. Požiadavka
dostatočne
efektívnosti
schopná
znamená,
že
dosiahnuť
antikoncepcia
zamýšľaný
cieľ.
musí
byť
Účinnosť
antikoncepcie u ľudí s mentálnym postihnutím je pomerne často
ovplyvnená
niektorými
medikáciami
a
zmenšenými
fyzickými,
kognitívnymi a psychosociálnymi schopnosťami.
2. Zásada subsidiarity znamená, že antikoncepčné metódy, ktoré sú
dostatočne účinné pre realizáciu želaného účinku, musia byť
preskúmané s cieľom vybrať metódy čo najmenej stresujúce.
Z uvedeného dôvodu nie je možné jednoducho vybrať najúčinnejšiu
techniku.
3. Zásada proporcionality znamená, že stres je najmenej invazívnou
metódou antikoncepcie. Pre osobu s mentálnym postihnutím musí
byť výber a použitie danej antikoncepcie odôvodnený prínosom,
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 127
ktorý možno od použitia tejto metódy očakávať. Napríklad zásada
proporcionality
je
pravdepodobne
nesplnená
v prípadoch,
keď
užívanie je spojené len s malým rizikom tehotenstva, napríklad
preto, že pravdepodobnosť sexuálneho kontaktu je minimálna.
Voľba antikoncepčných prostriedkov by mala byť pritom veľmi
individuálna. Podľa K. Matulaya (1986) sa u väčšiny žien s mentálnym
postihnutím osvedčila orálna antikoncepcia. Podľa R. Uzla (2004) je však
situácia v hormonálnej ženskej antikoncepcii problematická. Týka sa to
najmä
komplikácii
v každodennom
užívaní
–
žena
s
mentálnym
postihnutím je skôr ako žena bez postihnutia disponovaná k vynechaniu
tabletky. Podľa autora sa u väčšiny žien s mentálnym postihnutím bude
v budúcnosti preferovať dlhodobo pôsobiaca hormonálna antikoncepcia.
Ako ideálna sa javí gestagénna antikoncepcia – medroxyprogesterón
(preparát Depo Provera), najmä pre klientky kolektívnych zariadení. V
jednej štúdii Depo-Provera zjednodušilo menštruačnú hygienu 50% žien
(Laros In: Van Dyke et al., 1995). V štúdii L. Conoda a L. Servaisa (2007)
boli použité injekcie Depo Provera u 17,6% osôb s MP. Medzi ženami
s ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím je to prvá antikoncepčná
metóda, ktorú podľa autorov využíva 42% osôb v rámci antikoncepcie.
To isté sa týka podkožnej aplikácie tyčinky Implanon, ktorá podľa R.
Uzla
(2004)
oproti
predchádzajúcim
šiestim
tyčinkám
Norplantu
(Levonorgestrel implantát) predstavuje nesporné zlepšenie aplikačnej
formy. Norplant sa zvyčajne vkladá do hornej časti ramena podkožného
tkaniva. Zvyčajne je účinný po dobu piatich rokov, ale môže byť
odstránený aj skôr. Správy z komplikácií vyžadujúcich odstránenie –
vrátane nepravidelného vaginálneho krvácania – však utlmili niektoré
počiatočné nadšenie pre Norplant (Van Dyke et al., 1995).
U osôb
s mentálnym
postihnutím
nie
sú
zatiaľ
skúsenosti
s náplasťovou antikoncepciou Evra firmy Organon, kde sa estrogén –
gestagénna hormonálna zmes vstrebáva do kože a ktorej spoľahlivosť je
plne porovnateľná s klasickými každodenne užívanými tabletami (Uzel,
2004).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 128
Nechirurgickou antikoncepčnou metódou dostupnou pre mužov je
kondóm. Vzhľadom k tomu, že táto bariérová metóda vyžaduje použitie
pri každom pohlavnom styku, nemusí byť vhodná pre osoby s mentálnym
postihnutím, ktoré môžu pri využívaní týchto prostriedkov potrebovať
dohľad (Elkins, 1990). Podľa K. Matulaya (1986) jeho odsúdenie pre osoby
s mentálnym postihnutím však nie je tak jednoznačné. Používanie
kondómu mužským partnerom vyžaduje mnoho cviku a zručností, ale
niektorí jednotlivci s mentálnym postihnutím zvládnu tento spôsob
ochrany pred oplodnením, resp. počatím úspešne. Pravdaže, osoby s
postihnutím musia vedieť, kde si uvedené prostriedky obstarať.
Predpisovanie
antikoncepcie
je
záležitosťou
lekárov.
Lekárske
indikácie a kontraindikácie je preto dôležité dodržiavať aj pri predpisovaní
antikoncepcie
u žien
s mentálnym
postihnutím.
Napríklad
perorálne
antikoncepčné prostriedky sa používajú opatrne u žien starších ako 35
rokov, najmä ak trpia nadváhou alebo sú fajčiarky. Čo sa týka vhodnosti
podviazania vajíčkovodov u žien so zdravotným postihnutím úzko súvisí
s ťažkým poškodením motoriky, ktoré je potrebné preukázať rovnako
u každej ženy, u ktorej nie je pravdepodobné, aby sa zapojila do súhlasu
k pohlavnému styku.
Výber danej antikoncepčnej metódy môžu ovplyvniť aj rôzne ďalšie
faktory špecifické pre osoby s mentálnym postihnutím. Lekári spochybňujú
účinnosť antikoncepcie napríklad u pacientov s poruchami správania alebo
psychiatrickými
problémami.
Avšak,
mnoho
osôb
s mentálnym
postihnutím denne dostáva perolálnu liečbu. V týchto prípadoch by mal
byť posúdený súlad s antikoncepčnou metódou. Ďalšie špecifiká osôb s
mentálnym postihnutím bývajú vo vysokom výskyte epilepsie. V štúdii L.
Conoda, L. Servaisa (2007) 26,4% žien s mentálnym postihnutím užíva
lieky proti epi-záchvatom. U žien liečených na epilepsiu, 74% dostáva
denne lieky, ktoré znižujú účinnosť hormonálnej antikoncepcie. To by sa
podľa autorov malo brať do úvahy pri začatí antikoncepcie u žien
s mentálnym postihnutím, ktoré trpia epilepsiou.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 129
Antikoncepcia ako prevencia neplánovaného tehotenstva
Podľa všetkých dostupných informácií o sexuálnom správaní bežnej
populácie
došlo
v posledných
desaťročiach vo
väčšine
krajín
sveta
k dramatickému nárastu počtu jednotlivcov využívajúcich pri pohlavnom
styku niektorú z foriem spoľahlivej antikoncepcie (Weiss, Zvěřina, 2001).
Táto skutočnosť súvisí s celou radou sociálnych a kultúrnych faktorov,
ktoré zmenili postoje celých civilizácií k reprodukčnému správaniu. Stále
viac sa uplatňuje rodičovstvo chcené, plánované.
Diskutovať o potenciálnom riziku neplánovaného tehotenstva osôb s
mentálnym postihnutím znamená priznať, že toto riziko existuje, a do
značnej miery závisí od pôvodu (vzniku) zdravotného postihnutia, od
schopnosti vychovávať dieťa a sociálnej pomoci, ktorú môžu tieto osoby
získať pri plnení tejto úlohy. Otázka antikoncepcie teda úzko súvisí aj
s obmedzenými
rodičovskými
schopnosťami
osôb
s mentálnym
postihnutím. O tejto oblasti je k dispozícii iba málo informácií. Otázka
rodičovstva osôb s mentálnym postihnutím je sporná a kontroverzná.
Niektorí odborníci tvrdia, že deti rodičov s ľahkým mentálnym
postihnutím pravdepodobne nie sú o nič horšie ako deti jednotlivcov, ktorí
sú "klasifikovaní ako sociálne zanedbaní" (Nigro In: Van Dyke et al.,
1995). Iní autori sa domnievajú, že rodičia s mentálnym postihnutím
môžu častejšie zanedbávať detí v dôsledku opomenutia, pričom účelové
zneužitie môže byť časté najmä v procese stanovovania zodpovedajúcej
spoločenskej a rodinnej podpory. Na druhej strane je všeobecne známe,
že tehotenstvo nie je možné u každej ženy s mentálnym postihnutím.
S výnimkou
genetických
syndrómov,
väčšina
osôb
s mentálnym
postihnutím však nenarúša plodnosť sama o sebe. Plodnosť sa znižuje
u osôb
s Downovým
syndrómom,
pretože
otcovstvo
je
výnimočné
a tehotenstvo žien je veľmi zriedkavé (Van Dyke et al., 1995). Autori
uvádzajú zníženú plodnosť aj u ďalších syndrómov, vrátane hormonálnych
problémov alebo hypogonadizmu, ako je Prader-Willi syndróm, aj keď
literatúra uvádza zriedkavé prípady tehotenstva aj u týchto osôb.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 130
Bližšie
informácie
o ochrane
pred neplánovaným
tehotenstvom
u žien s ťažším mentálnym postihnutím prináša výskum zo slovenských
domovov
sociálnych
služieb
(Mandzáková,
2011).
Medzi
zvolenými
odpoveďami sa najčastejšie objavovala možnosť iné, ktorú respondenti
formulovali
nasledovne:
žiadnym
(neriešime
to),
neviem,
nemajú
pohlavný styk, nemôže k ničomu dôjsť, oddelené spálne, neustály dohľad,
zabraňujeme
styku
s opačným
pohlavím.
V mnohých
prípadoch
ide
o porušovanie práv osôb s ťažším mentálnym postihnutím v slobodnom
prejave v oblasti, ktorá má sexuálny obsah.
Tab.
1
Spôsoby
zabraňovania
neplánovaného
tehotenstva
v domovoch sociálnych služieb
ODPOVEĎ
POČET
% PODIEL
Iné
98
37,84
Neuvedené
85
32,82
Antikoncepcia
45
17,37
Medikamenty (lieky)
31
11,97
Spolu
259
100,00
Z hľadiska výskumov na tomto poli sa väčšina výskumných údajov
o užívaní antikoncepcie ženami s mentálnym postihnutím vzťahuje k počtu
žien navštevujúcich rovnakého gynekológa alebo kliniku a skôr odrážajú
prax gynekológa alebo kliniky (Elkins, 1986; Chamberlain et al., 1984).
Známe sú aj prieskumy vykonané emailom, kde boli riaditelia inštitúcií
požiadaní, aby odhadli ako často sa rôzne antikoncepčné metódy
používajú v ich inštitúciách (Diederich, Graecen, 1996). Tieto údaje
môžeme iba ťažko interpretovať a nemôžeme z nich identifikovať ani
faktory, ktoré sú spojené s použitím danej metódy. Preto L. Conod, L.
Servais
(2007)
antikoncepčné
vykonali
metódy
populačnú
používané
štúdiu,
u žien
ktorá
s mentálnym
posudzovala
postihnutím
navštevujúcich štátom financované zariadenia a analyzovali aj rôzne
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 131
faktory spojené so zvýšeným alebo zníženým používaním týchto metód.
Celkovo zistili, že 40,8% žien s mentálnym postihnutím nepoužíva žiadne
antikoncepčné metódy, pričom 22,2% bolo sterilizovaných (takmer úplne
podviazanie
vajcovodov),
18%
používa
perorálne
antikoncepčné
prostriedky, 17,6% používa DMPA a 1% malo vnútromaternicové teliesko.
Z hľadiska
používania
antikoncepcie
u osôb
s mentálnym
postihnutím J. Walter (1944) konštatuje jej pokles (z rôznych dôvodov).
Ako autor ďalej píše, v mnohých zariadeniach riešenie naďalej ostáva
v okamžitej sterilizácii ako jedinom bezpečnom spôsobe. Uvedené závery
potvrdzuje
aj
výskumných
výskum
zistení
S.
tak
Mandzákovej
reflektujú
(2011).
nízku
Výsledky
rôznych
prevalenciu
užívania
antikoncepcie a výskyt sterilizácie, ktorá je v súčasnosti už prežitou
a s etikou nezlučiteľnou formou zabránenia počatia. Zároveň poukazujú na
negatívne
postoje
odborných
zamestnancov
k otázkam
rodičovstva
klientov s ťažším mentálnym postihnutím.
Pre podporu ľudí s mentálnym postihnutím v ich sexualite je
potrebné
vyhodnotiť
antikoncepcie,
ich
hygieny,
očakávania
sexuálnej
a
výchovy
rôzne
a
potreby
STD
alebo
v
oblasti
prevencie
znásilnenia. To môže byť dosiahnuté v zariadeniach, kde je k dispozícii
gynekológ alebo lekár, ktorý si je vedomý špecifickosti tejto populácie
a ktorý
v spolupráci
poskytuje
globálny
s rodičmi,
prístup
vychovávateľmi
a ďalšími
k sexuálne-zdravotným
odborníkmi
problémom
tejto
populácie.
Nielen lekársky postoj k chcenému či nechcenému dieťaťu osôb
s mentálnym postihnutím by mal byť ovplyvnený osobnými etickými
úvahami a príslušným právnym rámcom.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 132
Etické zásady a právny rámec rozhodovania o antikoncepcii
Doterajší
stav
poukazuje
na
nedostatky
v riešení
otázok
plánovaného rodičovstva a na nízku prevalenciu používania antikoncepcie
používateľmi sociálnych služieb s mentálnym postihnutím, preto príkladom
riešenia môžu byť zahraničné skúseností a odporúčania Health Council of
the Netherlands (2002).
Holandsko má v tomto smere vypracovaný prehľad lekárskych,
etických a právnych dôvodov, ktoré ovplyvňujú rozhodovací proces so
zreteľom na antikoncepciu pre ľudí s mentálnym postihnutím. Ministerstvo
zdravotníctva, sociálnej starostlivosti a športu Holandska (The Minister of
Health, Welfare and Sport) sa snaží odpovedať na nasledujúce tri otázky:
1. Aké dôvody sú dôležité pri formulovaní stanoviska o vhodnosti
antikoncepcie?
2. Aké dôvody sú dôležité pri formulovaní stanoviska pre voľbu formy
antikoncepcie, ktorá má byť použitá?
3. Ako môže byť rozhodovací proces so zreteľom na antikoncepciu čo
najlepšie organizovaný?
Pred začatím konkrétnejšej analýzy vyššie uvedených troch otázok,
Zdravotná rada Holandska najprv opisuje právny rámec a etické zásady
vydávania stanovísk a realizáciu rozhodnutia ohľadom antikoncepcie.
Právny rámec rozhodovania o antikoncepcii. Pokiaľ ide o právny
rámec, ústrednú úlohu zohráva The Medical Treatment Agreement Act
(WGBO). Tento zákon je založený na niekoľkých základných právach a
zásadách lekárskej etiky. Podľa WGBO musia byť pred vykonávaním
liečebného postupu splnené dve podmienky. Rovnaké podmienky sa
uplatňujú aj so zreteľom na antikoncepciu. Po prvé, lekár musí vziať do
úvahy "štandard starostlivosti požadovanej príslušnými poskytovateľmi
zdravotnej starostlivosti" a za druhé je potrebný súhlas pacienta. Tieto
dve požiadavky môžu viesť ku komplikáciám v prípade antikoncepcie pre
ľudí s mentálnym postihnutím. Po prvé, nie je vždy jasné, čo presne
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 133
znamená "štandard starostlivosti požadovanej príslušným poskytovateľom
starostlivosti". Za normálnych okolností je tento štandard stanovený s
odkazom na
štandardnú odbornú lekársku starostlivosť.
V prípade
antikoncepcie pre ľudí s mentálnym postihnutím, ale žiadna takáto norma
neexistuje. Druhá komplikácia spočíva v tom, že ľudia s mentálnym
postihnutím sú často považovaní za duševne nespôsobilých. Duševne
nespôsobilý človek nie je schopný dať platný súhlas k lekárskemu zákroku.
Lekár potom vyžaduje súhlas zástupcu. Lekár a zástupca však musia do
úvahy
brať
aj
nekompetentné
názory
a výroky
pacienta.
Podľa
ustanovenia WGBO je v zásade neprípustné použitie nátlaku voči duševne
nespôsobilej osobe, ktorá fyzicky alebo verbálne odoláva liečbe. To je
možné len v prípade zabránenia vážneho poškodenia pacienta.
Etické zásady rozhodovania o antikoncepcii. K objasneniu toho,
čo presne znamená "štandardná starostlivosť požadovaná príslušným
poskytovateľom
starostlivosti"
vo
vzťahu
k
antikoncepcii
pre
ľudí
s mentálnym postihnutím, sa Zdravotná rada Holandska opiera o tieto
princípy:
1. Princíp
rovnosti
občianstva
znamená,
že
ľudia
s mentálnym
postihnutím musia mať možnosť rozvíjať svoju vlastnú sexualitu
vhodným spôsobom, že sú schopní (v rámci svojich možností)
zasiahnuť do rozhodnutia o antikoncepcii a že rodičovstvo osôb
s mentálnym postihnutím sa nesmie automaticky vylúčiť.
2. Pre lekára tento princíp znamená byť plne viazaný kódexom
lekárskej etiky, pokiaľ ide o pacientov s mentálnym postihnutím.
Kľúčovými prvkami kódexu lekárskej etiky sú princípy dobročinnosti,
rešpektovania self-determination a škôd:
-
Princíp dobročinnosti znamená, že každé rozhodnutie týkajúce sa
antikoncepcie je preskúmané z toho hľadiska, či antikoncepcia
prispieva k pacientovej kvalite života.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 134
-
Princíp
úcty
k
sebaurčeniu
znamená,
že
lekár
formulujúci
rozhodnutia musí brať do úvahy pacientove názory na to, čo
zvyšuje kvalitu jeho života.
-
Princíp rovnakého občianstva v tejto súvislosti znamená, že pacient
s mentálnym postihnutím by mal byť podporovaný v rozvoji a
realizácii jeho zostávajúcej autonómie. Táto podpora sa môže
prevziať v troch rôznych formách: vzdelávanie, začatie dialógu s
pacientom a pomoc zo strany advokáta.
-
Princíp poškodenia znamená, že lekár pri formulovaní stanoviska
môže dať prianie pacienta do širšieho kontextu, ak existuje veľké
riziko, že splnenie tohto želania by mohlo mať za následok
neprimeraný zásah do záujmov tretej osoby.
3. Princíp dodržiavania fyzickej integrity – existencia dôvodov na
uvedenie priania pacienta do širšieho kontextu nie je sama o sebe
dôvodom pre donucovanie k užívaniu antikoncepcie. Ak napríklad
pacient naďalej odmieta antikoncepciu a lekár je toho názoru, že
postup predstavuje vážne ohrozenie buď pre pacientovu kvalitu
života alebo veľkého záujmu tretej strany, potom je úlohou lekára v
zásade sa pokúsiť presvedčiť svojho pacienta prostredníctvom
dialógu.
Nakoľko nie je vždy možné vyriešiť rozdielne názory prostredníctvom
dialógu, môže sa morálne právo uchýliť k donucovaniu antikoncepcie.
Podľa WGBO použitie nátlaku na psychicky nekompetentného pacienta je
prípustné len v prípade, že liečenie je nevyhnutné na zabránenie vážneho
poškodenia pacienta. Avšak, môže nastať aj situácia, v ktorej užívanie
antikoncepcie nemá za následok žiadne závažné poškodenie pacienta. To
vedie k otázke, či je možné použiť nátlak na užívanie antikoncepcie iba v
záujme (budúceho) dieťaťa. V tomto smere má veľkú hodnotu prevencia
neplánovaného rodičovstva, o ktorom sme sa zmienili v predchádzajúcej
kapitole.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 135
Rozhodovací proces pre antikoncepciu
Najdôležitejším dôvodom pre použitie antikoncepcie je želanie, aby
sa zabránilo tehotenstvu. To môže byť motivované z rôznych dôvodov.
Okrem prostého dôvodu nechcenia mať dieťa, existujú dôvody, ktoré sú
častejšie u ľudí s mentálnym postihnutím, ako v iných kruhoch. Medzi ne
patria najmä zdravotné (genetické alebo teratogénne) riziká pre všetky
deti ľudí s mentálnym postihnutím. Okrem toho môže znížená rodičovská
kompetencia osoby s mentálnym postihnutím predstavovať hrozbu pre
kvalitu života dieťaťa alebo k blahu všetkých detí, ktoré by mohli byť
narodené.
V nasledujúcom texte uvádzame najpodstatnejšie závery, ktoré
v otázkach rozhodovacieho procesu pre antikoncepciu ľudí s mentálnym
postihnutím predkladá Health Council of the Netherlands (2002).
Nakoľko záujmy dieťaťa a záujmy jeho rodičov väčšinou prebiehajú
súčasne, v Holandsku berie zdravotná rada ako meradlo pri posudzovaní
rodičovskej právomoci pacienta za predpokladu, že rodičovstvo je v
každom prípade nežiaduce a existuje veľké riziko, že dieťa utrpí vážnu
ujmu v dôsledku nedostatočných rodičovských zručností. Rodičovstvo však
môže byť nežiaduce aj z toho dôvodu, že kladie príliš veľkú záťaž pre
fungovanie materstva, aj keď nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo pre
blaho dieťaťa. Na druhej strane sa vychádza z predpokladu, že nie je vždy
potrebné, aby bol pacient schopný vychovávať dieťa sám. Stačí, keď
spoločne s partnerom a podporou sociálnej siete (a v prípade potreby s
odbornou starostlivosťou) je pacient schopný zodpovedného rodičovstva.
Hoci je stav poznania so zreteľom na rodičovské právomoci osôb
s mentálnym postihnutím obmedzený, pri istej opatrnosti, ktorá je
potrebná
pri
interpretácii
dostupnej
vedeckej
literatúry,
je
možné
konštatovať určitú zhodu – ľudia s IQ pod 60 nie sú skutočne schopní
vychovávať dieťa. Nad túto hranicu však IQ nie je dominantným faktorom.
Ľudia s mentálnym postihnutím majú zvyčajne nižší prah tolerancie z
psychosociálneho, materiálneho a finančného/ekonomického hľadiska.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 136
Prítomnosť dieťaťa sa preto môže ľahko ukázať ako nadmerná záťaž. To
môže následne viesť k určitej miere zanedbávania a neskôr k vývojovej
retardácii, k poruchám učenia a správania dieťaťa. Či táto chyba skutočne
stojí v ceste úspešnej výchovy, však bude závisieť do značnej miery na
konkrétnych okolnostiach. K dispozícii je však len málo systematických
výskumov týkajúcich sa vplyvu konkrétnych okolností. Je však možné
vymenovať
niekoľko
rizikových
faktorov,
ktoré
ovplyvňujú
výchovu
dieťaťa. Tie možno rozdeliť na faktory:
-
súvisiace s (potenciálnymi) rodičmi ako jednotlivcami,
-
spojené s rodinnou situáciou,
-
vzťahujúce sa k rodine spoločenským prostredím,
-
špecifické pre dieťa.
Je povinnosťou lekára, v spolupráci s lekárskymi kolegami a/alebo
psychosociálnymi expertmi, aby posúdili, či sú tieto rizikové faktory
prítomné. Ďalej je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že rodičovská
právomoc nie je stanovená jednotka. Často je možné napríklad ďalej
rozvíjať rodičovské kompetencie prostredníctvom školení rodičovských
zručností. Je tiež možné do istej miery kompenzovať znížené rodičovské
kompetencie ponukou vhodnej starostlivosti a sociálnych služieb.
Rozhodnutie o antikoncepcii pre osoby s mentálnym postihnutím tiež
často závisí od dostupnosti vhodných sociálnych služieb. Obzvlášť dôležitá
je v tomto smere sexuálna výchova, podpora počas procesu formulovania
stanovísk a rozhodovania o antikoncepcii a rodičovstve, a školenie a
podpora počas nasledujúceho rodičovstva. Podľa rady zdravia je veľký
priestor pre zlepšenie v každej z týchto troch oblastí sociálnych služieb.
Health Council of the Netherlands napokon konštatuje, že zásada rovnosti
občianstva vyžaduje, aby tieto zlepšenia boli splnené. A napokon – ďalšia
integrácia a normalizácia ľudí s mentálnym postihnutím si vyžaduje, aby
sa viedli v tomto smere verejné diskusie, zabezpečilo sa rozširovanie
vedomostí a zlepšenie v oblasti sociálnych služieb (Health Council of the
Netherlands, 2002).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 137
Riešenie otázok medikácie a sterilizácie
V súvislosti so sexualitou osôb s mentálnym postihnutím nie je
možné nespomenúť neustále etické diskusie o ich sterilizácii.
V tridsiatych rokoch 20. storočia začala Kampaň za dobrovoľnú
sterilizáciu. V roku 1934 Brockova štúdia odporúčala sterilizáciu ako
najlepší spôsob riadenia kontroly rodenia ľuďmi, ktorí boli mentálne
zaostalí. Vplyv tých, ktorí mohli urobiť rozhodnutie o životoch iných ľudí,
je
tak
jasne
poznateľný
(Cooper,
1997).
Tento
stupeň
kontroly
a segregácie si dnes pamätá mnoho ľudí. Zahŕňa starostlivosť a podporu
ľudí
s mentálnym
postihnutím,
ktorí
boli
umiestnení
do
ústavného
prostredia.
Za kandidátov na chirurgickú sterilizáciu sú osoby s mentálnym
postihnutím
považované
najmä
kvôli
podozreniu
na
poškodenie
prípadného plodu alebo sklonu k sexuálnym útokom. O prípadoch
systematickej sterilizácie týchto osôb svedčia mnohé štúdie zverejnené v
odbornej literatúre s hodnotením zdravotníckych a vzdelávacích otázok
týkajúcich sa sexuálneho zdravia ľudí s mentálnym postihnutím a to najmä
v rôznych západných krajinách. Podľa niektorých autorov (Wheeless,
Merwe, Roux In: Conod, Servais, 2008) vyjadrujú rodičia a opatrovatelia
silnú preferenciu týchto metód a vysokú mieru uspokojenia, keď je
sterilizácia vykonaná.
Medzi nevratné metódy antikoncepcie patrí tubárna sterilizácia ženy
(znepriechodnenie vajcovodov), či podviazanie semenovodov u mužov
(vazektómia). U nás sú obmedzené zákonom. Zjednodušene je možné
povedať, že sterilizácia je povolená pri stavoch, kedy by prípadné
tehotenstvo bolo prerušené zo zdravotných dôvodov (Šulová et al. 2011).
V súvislosti s osobami s mentálnym
postihnutím často
smeruje
snaha odborníkov k zabráneniu nadmerného menštruačného krvácania.
Ako
možnosť
liečby
(v
prípadoch,
ak
farmakologická
liečba
je
nedostatočná alebo kontraindikovaná) je navrhnutá ablácia endometria.
Niektorí odborníci obhajujú hysterektómiu ako metódu prvej voľby
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 138
zastavenia menštruačného krvácania najmä v súvislosti s rozvojovými
krajinami. Napríklad S. Malpani (In: Conod, Servais, 2007) oznámil, že
vaginálna hysterektómia vykonaná u 60-tich indických žien s mentálnym
postihnutím nemala za následok významné komplikácie a rodičia boli
veľmi spokojní s hladkým pooperačným zotavením. Ak je však k dispozícii
behaviorálna a farmakologická liečba – je zjavné, že tento prístup
predstavuje prvú líniu liečby. Grover (In: Conod, Servais, 2007) napríklad
zistil, že z 82 žien s ľahkým a stredným mentálnym postihnutím po
poradenstve s gynekológom pri ťažkostiach spojených s menštruáciou, 80
z nich by zvládlo hygienické poradenstvo a farmakologickú liečbu, dve
zostávajúce boli v prospech ablácie endometria pre jednu a hysteroktómia
pre druhú.
V naznačenom kontexte sa nám ponúkajú otázky: Nejde v tomto
smere skôr o ochranu spoločnosti pred predstavou, že aj človek s
mentálnym postihnutím je sexuálnou bytosťou, než o ochranu týchto
osôb? Nejde skôr o menej skrytú formu eugeniky? Pokiaľ by sme povedali
áno, spoločnosť má byť chránená, potom by sexuálnemu životu osôb s
mentálnym
postihnutím
mohla
predchádzať
sterilizácia
a tu
sa
už
dostávame na veľmi tenký ľad. Takto ponímané eugenické princípy boli
v histórii už toľkokrát zneužité, že je otázkou, či sa k nim v akejkoľvek
podobe a miere vracať (Marková, Truhlářová, 2009; Marková, 2012;
2009).
K otázkam sterilizácie R. Uzel (2009) dodáva, že najmä ťažšie
mentálne
postihnutie
je
možné
počítať
medzi
zdravotné
indikácie
sterilizácie. Rovnakého názoru je I. Šurabová (2002), ktorá v sterilizácii
týchto osôb nevidí etický problém. Uvedené názory uvádzame pre
porovnanie a možno aj zamyslenie sa nad touto možnosťou a spôsobom
“ochrany“ ľudí s mentálnym postihnutím v oblasti sexuálneho života.
Podotýkame, že túžba rodičov či opatrovateľov po sterilizácii na
upokojenie ich obáv a splnenie ich priania pre celkovú bezrizikovú
bezpečnosť je v mnohých prípadoch menšou psychosociálnou pohodou pre
osoby so zdravotným postihnutím. Sterilizácia ale nikdy nevyrieši sexuálne
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 139
problémy a nenahradí požiadavku na vzdelanie, teda sexuálnu výchovu
u tejto cieľovej skupiny osôb (Walter, 1994).
Preto je dôležité opakovane zdôrazňovať, že sterilizácia nepomôže
vyriešiť sexuálne abnormality ani žiadne konflikty dospievajúcich. To môže
v najlepšom prípade poskytovanie aktívnej sexuálnej výchovy.
Ďalšou
etickou
dilemou
je
tlmenie
sexuálnych
prejavov
medikamentmi. Ukazuje sa (Bazalová, 2009 a iní), že osoby s mentálnym
postihnutím často berú lieky, ktoré nepotrebujú a často sa po porade
s lekárom dá ich množstvo redukovať. Častými liekmi sú lieky tlmiace,
ktoré zamestnanci niektorých zariadení podávajú z obavy, že klienta
nezvládnu. Tlmenie sexuálnych aktivít liekmi sa však považuje za
porušenie etiky (Lenoráková et al., 2002).
Výsledky výskumu S. Mandzákovej (2011) svedčia o tom, že tento
spôsob utlmovania libida, ktorý nie je v súlade s etickými požiadavkami,
je naďalej v mnohých zariadeniach na Slovensku aplikovaný (pozri tabuľka
2), skutočná situácia v domovoch sociálnych služieb je zrejme ešte horšia.
Tab.
2
Užívanie
medikácie
klientmi
s ťažším
mentálnym
postihnutím
ODPOVEĎ
POČET
% PODIEL
Nie
108
41,70
Neviem
95
36,68
Áno
56
21,62
Spolu
259
100,00
Záver
Reprodukcia
a antikoncepcia
u
osôb
s mentálnym
postihnutím
rozhodne nie sú jedinými spornými a kontroverznými otázkami, ktoré
môže vzniknúť zo sexuálnej aktivity osôb s mentálnym postihnutím.
Napríklad sexuálne prenosné infekcie (STD) predstavujú ďalšie potenciálne
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 140
problémy,
ktoré
sú
často
opomínané,
pretože
napr.
(chirurgická)
antikoncepcia môže vyvolať nesprávny dojem, že "už neexistuje žiadne
nebezpečenstvo".
Predstavenie ďalších otázok viažucich sa k tejto téme by iste
prekračovalo rámec prezentovaného príspevku. Napriek tomu veríme, že
jeho publikovanie poslúži k ďalších odborným diskusiám na túto rozsiahlu
tému
z rôznych
pohľadov
interdisciplinárneho
tímu
odborníkov
a napomôžu tak zodpovedať na stále sporné a nezodpovedané otázky
spojené s reprodukciou osôb s mentálnym postihnutím.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 141
Literatúra
BAZALOVÁ, B. 2009. Autizmus, vztahy a sexualita u nás a v zahraničí. In:
Sexualita mentálně postižených – II. : sborník materiálů z druhé celostátní
konference organizované o. s. ORFEUS. Praha: Centrum denních služeb
o.s. ORFEUS, 2009, s. 45-56. ISBN 978-80-903519-7-4.
CHAMBERLAIN, A., PASSER, A., RAUH, J. 1984. Issues in fertility control
for mentally retarded female adolescents : II. Parental attitudes toward
sterilisation. In: Pediatrics 1984, vol. 73, no. 6, p. 451-454.
CHOVANEC, M., WEISS, P. 2011. Sexuálne správanie študentov stredných
škôl. In: Sexuológia, 2011, roč. 11, č. 2. ISSN 1335-8820.
CONOD, L., SERVAIS, L. 2008. Sexual life in subjects with intellectual
disability. In: La vida sexual de las personas con discapacidad intelectual.
Cuernavaca: Salud Pública de México, 2008, vol. 50, no. 2., p. 28-49.
ISSN 0036-3634.
DIEDERICH, N., GRAECEN, T. 1996. Enquête sur la sexualité et la
prévention du SIDA chez les adultes handicapés mentaux en Ile de
France. In: Revue Européenne du Handicap Mental. 1996, vol. 3, no. 9, p.
20-32.
ELKINS, T. E., McNEELY, S. G., PUNCH, M. et al. 1989. Reproductive
health concerns in Down syndrome : A Report of eight Cases. In: J Reprod
Med, 1989, vol. 35, no. 8, p. 745-750.
Health Council of the Netherlands. Contraception for people with mental
retardation. The Hague: Health Council of the Netherlands, 2002;
publication no. 2002/14. ISBN 90-5549-446-1.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 142
LIŠTIAK MANDZÁKOVÁ, S. 2013. Sexuální a partnerský život osob s
mentálním postižením : se zaměřením na středně těžké a těžké postižení.
Praha: Portál, 2013, s. 184. ISBN 978-80-262-0502-9.
LENORÁKOVÁ, S., MATZNEROVÁ, I., VELEMÍNSKY, M. 2002. Sexuální
zneužívaní mentálně retardovaných dětí a mladistvých. In: Ochrana
zdravotně postižených před sexuálním zneužitím : Zdravotně výchovná
publikace. Praha: Sdružení zdravotně postižených v ČR, 2002, s. 37-43.
MANDZÁKOVÁ, S. 2011. Zvyšovanie kvality sexuálneho a partnerského
života osôb s ťažším mentálnym postihnutím. Prešov: Pedagogická fakulta
Prešovskej univerzity v Prešove, 2011. ISBN 978-80-555-0455-1.
MARKOVÁ,
D.
2012.
O sexualite,
sexuálnej
morálke
a súčasných
partnerských vzťahoch. Nitra: Garmond, 2012. ISBN 978-80-89148-76-9.
MARKOVÁ,
D.
2009.
Sexualita,
normy
a sexuálne
deviácie.
In:
ONDREJKOVIČ, P. a kol. Sociálna patológia. Bratislava: VEDA, 2009, s.
240-264. ISBN 978-80-224-1074-8. S.577
MARKOVÁ, D.,
TRUHLÁŘOVÁ, Z. 2009. Sexualita u osôb s mentálnym
postihnutím. In: Sexualita mentálně postižených – II. : sborník materiálů
z druhé celostátní konference organizované o. s. ORFEUS. Praha: Centrum
denních služeb o.s. ORFEUS, 2009, s. 45-56. ISBN 978-80-903519-7-4.
MATULAY, K. 1986. Mentálna retardácia. Martin: Osveta, 1986.
ŠILEROVÁ, L. 2003. Sexuální výchova : Jak a proč mluvit s dětmi o
sexualitě. Praha: Grada Publishing, 2003. ISBN 80-247-0291-6.
ŠULOVÁ, L., FAIT, T., WEISS, P. et al. 2011. Výchova k sexuálně
reprodukčnímu zdraví. Praha: MAXDORF, 2011. ISBN 978-80-7345-238-4.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 143
ŠURABOVÁ, I. 2002. Partnerské vzťahy a sexualita občanov s mentálnym
postihnutím. In: Informácie ZP MP v SR, 2002, roč. X, č. 50 – 51, s. 4-7.
ISSN 1335-8197.
VAN DYKE, C., DIANNE, M. D., McBRIEN, M., SHERBONDY, A. 1995.
Issues of Sexuality in Down Syndrome In: Down Syndrome Research and
Practice, 1995, vol. 3, no. 2.
WALTER, J. 1994. Sexualität und Geistige Behinderung. [online], 1994.
[citované
2011-08-11].
Dostupné
na
internete:
http://bidok.uibk.ac.at/library/walter-sexualitaet.html
WEISS, P., ZVĚŘINA, J. 2001. Sexuální chování v ČR – situace a trendy.
Praha: Portál, 2001. ISBN 80-7178-558-X.
UZEL, R. 2004. Antikoncepce u mentálně postižených osob. In: Sexualita
mentálně postižených : sborník materiálů z celostátní konference. Praha:
Centrum denních služeb o.s. ORFEUS, 2004. s. 17-19. ISBN 80-903519-05.
UZEL, R. 2009. Plánované rodičovství u osob s mentálním postižením. In:
Sexualita mentálně postižených – II. : sborník materiálů z druhé celostátní
konference organizované o. s. ORFEUS. Praha: Centrum denních služeb
o.s. ORFEUS, 2009, s. 112-118. ISBN 978-80-903519-7-4.
Kontakt
PaedDr. Stanislava Lištiak Mandzáková, PhD.
Katedra špeciálnej pedagogiky PF PU v Prešove
Ul. 17. novembra 15
080 01 Prešov
Slovenská republika
email: [email protected]
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 144
ERIKA POLGÁRIOVÁ
MLADISTVÍ RODIČIA - AKO ĎALEJ?
Abstrakt:
Ako riešiť situáciu, keď sa v role matky ocitne žiačka základnej školy? Ako
maloletí a mladiství rodičia môžu správne viesť a vychovávať svoje dieťa
(často deti)? Existuje spôsob ako zabezpečiť, aby aj deti zo sociálne
nevyhovujúceho
prostredia
a deti
maloletých
a mladistvých
rodičov
prichádzali do škôl pripravené primeraným spôsobom? Dá sa zabezpečiť,
aby aj tieto deti mali možnosť začať svoju školskú dochádzku z rovnakej
štartovacej pozície ako bežné deti? V tomto príspevku sa dočítate o jednej
z možností, ktorú plánujeme vyskúšať.
Kľúčové slová:
Mladiství rodičia, rodičovské centrum, podpora socializovaného života,
sexuálna
výchova,
hygienické
štandardy,
sociálne
znevýhodnené
prostredie, rozvoj schopností a zručností, školská úspešnosť, plánované
rodičovstvo.
Zopár faktov na úvod
Za jeden školský rok na našej základnej škole priemerne 7 žiačok
otehotnie vo veku okolo 15 rokov. Väčšinou sú to žiačky, ktoré svoju
školskú dochádzku ukončia v nižších ročníkoch základnej školy
z dôvodu
dlhodobého
neprospievania
a častého
opakovania
jednotlivých ročníkov. Tieto dievčatá vo svojom štúdiu pokračujú
v dvojročnom
učebnom
odbore
praktického
charakteru,
ktorý
umožňuje individuálne dochádzanie do školy mamičkám. Nie je však
výnimkou
ani
to,
aby
otehotnela
žiačka
deviateho
ročníka
s uspokojivým prospechom, ktorá má ambície, ale zároveň aj
schopnosti vyštudovať maturitný odbor. Žiaľ, v týchto prípadoch
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 145
dievčatá
svoje
štúdium
takmer
pravidelne
zanechajú
kvôli
materským povinnostiam a teda končia svoje pôsobenie v škole iba
s ukončeným základným vzdelaním. Často sú to šikovné žiačky,
ktoré sa do tejto situácie dostali vplyvom slabého rodinného
zázemia, tlaku okolia na predčasné zahájenie sexuálneho života
a nezodpovedným prístupom k sexualite ako takej. Ďalšou otázkou
(ktorej sa ale nebudeme venovať) je však aj to, ako vnímajú deti
z bežných
rodín
situácie,
keď
sa
dívajú
na
svoje
bruchaté
spolužiačky premávajúce sa po chodbách školy.
Tehotné žiačky sú takmer výhradne zo sociálne znevýhodneného
prostredia. Týmto termínom nechceme povedať, že sú to vždy
zanedbané deti s minimálnymi hygienickými návykmi (aj keď ani to
nie je zriedkavosťou). Sociálne znevýhodnené prostredie, podľa
definície štátneho pedagogického ústavu znamená: „prostredie,
ktoré vzhľadom na sociálne a jazykové podmienky nedostatočne
stimuluje rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností
jednotlivca, nepodporuje jeho efektívnu socializáciu a neposkytuje
dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti. Spôsobuje
sociálno-kultúrnu depriváciu, deformuje intelektuálny, mravný a
citový rozvoj jednotlivca. Sociálne znevýhodnené prostredie (ďalej
SZP) je pre žiaka rodina, ktorej sa poskytuje pomoc v hmotnej núdzi
a príjem rodiny je najviac vo výške životného minima, v ktorej
aspoň jeden z rodičov alebo osoba, ktorej je dieťa zverené do
osobnej starostlivosti patrí do skupiny znevýhodnených uchádzačov
o zamestnanie, v ktorej najvyššie ukončené vzdelanie rodičov je
základné, alebo aspoň jeden z rodičov nemá ukončené základné
vzdelanie, ktorá má neštandardné bytové a hygienické podmienky
(napr. žiak nemá vyhradené miesto na učenie, nemá vlastnú posteľ,
nie je zavedená elektrická prípojka a pod.).“ Našou optikou však
tento pojem symbolizuje aj život dieťaťa z mnohopočetnej rodiny,
ktoré
vyrastá
s množstvom
ďalších
súrodencov
a rodinných
príslušníkov v jednom byte bez nároku na akýkoľvek, čo i len
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 146
minimálny vlastný priestor či súkromie. Dieťa, ktorému sa rodičia
nemajú čas alebo aj chuť venovať, dieťa, ktoré vyrastá medzi
rovesníkmi z rovnakých pomerov, dieťa, ktorého rodičia holdujú vo
zvýšenej miere alkoholu a iným omamným látkam, svoje sexuálne
potreby uspokojujú bez rozpakov v prítomnosti svojich detí, deti,
ktoré sú často svedkom, niekedy žiaľ aj obeťou, sexuálneho
zneužívania.
Deti,
ktoré
chodia
hladné,
špinavé,
všivavé,
zapáchajúce, neovládajú slovenský jazyk, nemajú zvnútornené
hygienické a sociálne návyky, chodia hľadať do odpadkových košov
v obytných zónach zvyšky jedla a ich oblečenie často nezodpovedá
nielen ich vzrastu a hygienickým normám, ale aj ročnému obdobiu
a poveternostným podmienkam. Podmienky rodín, v ktorých sa
vyskytujú tehotenstvá mladistvých a maloletých sa veľmi rôznia, ale
vždy
je
tam
opis
niektorého
či
viacerých
znakov
sociálne
znevýhodneného prostredia.
Predčasný sexuálny život sa v ich komunite prehliada a toleruje.
V spoločenstvách, ktorých podmienky sme vyššie opísali sa síce
intimita a sexualita netabuizuje, práve naopak, deti sú častokrát
svedkami sexuálnych aktov rodinných príslušníkov, čo negatívne
vplýva na predstavu dieťaťa o jeho sexualite. To, že dieťa je len
divák,
ale
o sexualite
ako
takej
sa
s ním
nikto
nezhovára,
spôsobuje, že od útleho detstva sú ich poznatky o vlastnom tele,
jeho fungovaní a zásadách intímneho správania veľmi skreslené
a rozpačité. Z tohto dôvodu sa dieťa v škole nezriedka dostáva do
kompromitujúcich situácií, kedy napodobňuje aktivity svojich rodičov
a blízkych
z domu
a okolia,
čo
sa
stretáva
s pohoršením
a odsúdením spolužiakov z bežných rodín. Hnevať sa preto na 6
ročného prváčika, ktorý sa dotýka rozkroku svojej spolužiačky (a
nevidí na tom nič zlé, pretože to takto robia aj rodičia doma) je
nemiestne. Zároveň pre dievča, ktoré dospieva nie je ničím
výnimočným prvý pohlavný styk pred dovŕšením 15 roku života.
Komunita tieto aktivity toleruje, dokonca sa žiaľ stretávame aj
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 147
s prípadmi, kedy predčasný sexuálny život doslova podporuje.
Dievčatá preto sex nevnímajú ako intímnu záležitosť dvoch ľudí, ale
ako nevyhnutnosť, ktorá patrí k životu, vec prestíže, ale čo je
najhoršie často aj ako vítaný spôsob zárobku peňazí, či zdroja
potravy. Tieto deti potrebujú dialóg, komunikáciu a usmernenie
v oblasti vlastnej intimity, sexuality a sexuálneho života. Ich názory
a postoje
treba
citlivo
usmerniť, aby nedochádzalo k takýmto
situáciám.
Tieto dievčatá nie sú mentálne, fyzicky ani emocionálne pripravené
na rolu matky. Povedzme si, aké to je, mať dieťa ako 14 ročné
dievča zo sociálne znevýhodneného prostredia...“Mám 14 rokov a
keďže som netušila, že aktivity, ktoré odo mňa vyžaduje môj priateľ
môžu viesť k otehotneniu (rodičia mi to nepovedali a v škole sa tieto
veci preberajú až v siedmom ročníku, kam som sa ešte nedostala,
lebo som trikrát prepadla), tak som otehotnela. Zistil to až učiteľ na
telesnej výchove, ktorý sa ma začal vypytovať na zmeny, ktoré sa
dejú s mojím telom. Ale ja som mu na to nevedela odpovedať, lebo
sama som nerozumela, čo sa to so mnou deje. Do školy som chodila
s velikým brušiskom, na ktoré väčšina spolužiakov zvedavo zízala.
Bolo to ťažké odsedieť si v lavici 6 hodín, keď ma boleli kríže, bolo
mi zle a bola som unavená. To najhoršie ma však len čakalo. Je
ťažké porodiť dieťa, keď máte 14 rokov, 43 kilogramov, 145
centimetrov a postavu útlej bábiky. Ale zvládla som to a porodila
zdravú dcéru. Bývame v byte mojich rodičov s ďalšími 10-timi
ľuďmi. Nie je tu veľa miesta, ale nemáme kam ísť. Partner pracuje
len príležitostne a vlastné bývanie si nemôžeme dovoliť. Ja stále
chodím do školy, lebo som ešte neukončila povinnú školskú
dochádzku. O to šokujúcejšie bolo pre mojich učiteľov zistenie, že
ako 16 ročná čakám druhé dieťa...viem už čo ma čaká a príjemné to
rozhodne nebude...Snažím sa o deti starať najlepšie ako viem.
Nakŕmim ich, prebalím, pokolíšem, keď plačú. Veď to stačí...Napriek
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 148
tomu sa pani učiteľka čudovala, prečo sa s malým nerozprávam, ale
načo? Veď on ešte nevie!...“
Školské neúspechy deti často kompenzujú predčasnou sexuálnou
aktivitou. Ako každý človek túži po uznaní a úspechu, túžia po ňom
aj deti zo znevýhodneného prostredia. Keďže do školy prišli
absolútne nepripravené, nevedeli po slovensky, nikdy predtým
nevideli farbičku či kocky a nemali osvojené ani základné hygienické
a samoobslužné činnosti zlyhali hneď od samého začiatku...svoje
zaostávanie za spolužiakmi sa im nikdy nepodarí dobehnúť. Šesť
rokov bez podnetov totiž nikdy nemá šancu dieťa dobehnúť. Na poli
vzdelávania teda totálne pohoreli. Už ich nebaví snažiť sa, tak sa
realizujú
v záškoláctve,
protispoločenskej
činnosti,
porušovaní
školského poriadku...v tom sú „dobrí“. Žiadne decko z bežných rodín
si nemôže dovoliť to, čo oni. A keď začnú opisovať svoje početné
sexuálne skúsenosti cítia sa výnimoční. Ak v tejto situácii prejaví
chlapec záujem o dievča je to pre ňu tiež svojským ponímaním
úspech. Preto sa nám predčasná sexualita detí z tohto prostredia
veľmi často javí ako hľadanie úspechu a uznania v oblasti, kde
„úspešní“ byť dokážu...
Číta sa to ťažko, ale toto je realita...čo s ňou robiť?
Riešenia ako z tohto bludného kruhu
Je potrebné preventívne pôsobiť na rizikových žiakov v zmysle
výchovy k zodpovednému prístupu k vlastnému telu, intimite a
sexualite. Ak nebudeme s deťmi komunikovať a snažiť sa usmerniť
ich deformovaný postoj k sexualite, stále budú považovať za
správne to, čo im ukazujú ich rodičia. Škola za posledné roky
musela prevziať na seba niekoľko úloh, ktoré majú prislúchať rodine.
Prečo teda nemôže poskytnúť deťom z rizikových skupín aj prístup
k objektívnym informáciám v oblasti sexuality, sexuálneho správania
a jeho
dôsledkoch?
Sexuálna
výchova,
výchova
k partnerstvu
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 149
a zmysluplným, plnohodnotným medziľudským vzťahom by mala byť
pre tieto deti samozrejmosťou.
Eliminovať
nevhodné,
nevedomé
a
nezodpovedné
sexuálne
správanie, a tým aj počet tehotných žiačok. Ako sme už uviedli,
žiaci, ktorí predčasne zahájili svoj pohlavný život sú veľmi často žiaci
s tým najslabším prospechom a najnižším intelektom. Doma sa im
nedostáva žiadnych informácií, iba „praktických ukážok“ a v škole sa
otázky
sexuálnej
výchovy
dostávajú
na
pretras
až
niekedy
v siedmom ročníku. Tieto deti sa do siedmeho ročníka často vôbec
nedostanú, prípadne, keď sa tieto informácie k nim dostanú, už je
dávno neskoro...Osvetu v tejto oblasti nemožno realizovať plošne,
v ročníkoch, na hodinách. Je potrebný vysoko individuálny a citlivý
prístup. Ideálnou formou, ktorá sa nám osobne zatiaľ osvedčila
najviac
je
krúžková
činnosť
pre
deti
z rizikového
prostredia
a s rizikovým správaním. Ak sa žiakom dostane zrozumiteľných
odpovedí na otázky sexuality včas, nebude sa stávať, že svojou
nevedomosťou sa dostanú do ťažkej situácie.
Naučiť rodičov ako sa plnohodnotne postarať o svoje deti a
zodpovedne sa postaviť k plneniu rodičovských povinností. Ak
naučíme mladých rodičov, ako sa majú venovať svojim deťom, ako
rozvíjať ich potenciál, ako stimulovať ich rozvoj, ako rozvíjať ich
schopnosti a zručnosti, ako ich pripraviť plnohodnotne na rolu
školáka, zvládnuť hygienické a sociálne návyky, vybudovať u nich
širokú slovnú zásobu v slovenskom jazyku, nielenže sa výrazne zníži
počet neprospievajúcich žiakov v školách, ale tieto deti si nebudú
musieť hľadať náhradnú oblasť úspešnosti inde, pretože budú môcť
byť úspešné aj na poli vzdelávania. Následne sa zvýši vzdelanostná
úroveň a z týchto detí môžu byť úspešní absolventi stredných škôl
s perspektívou zamestnať sa.
Snažiť sa o zmeny v legislatíve, aby nebolo prehliadané zneužívanie
maloletých, týranie (fyzické aj psychické) detí zo strany rodičov a
neľudské podmienky v akých žijú niektoré deti. Doteraz totiž
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 150
registrujeme len záujem štátu o rovnoprávne vzdelávanie všetkých
detí a kopec byrokracie okolo toho, avšak zo strany kompetentných
sa absolútne ignoruje zásadné porušovanie základných ľudských
a detských práv v zanedbávajúcom prostredí, kde žijú. Taktiež
zmysluplnejšie a spravodlivejšie nastaviť systém sociálnej pomoci
a nie finančne
podporovať, ale snažiť sa eliminovať tehotenstvá
maloletých a mladistvých dievčat.
Konkrétne riešenia
Každý rodič sa môže plnohodnotne postarať o svoje deti - ak je k
tomu
vedený.
Treba
mladým
rodičom
výchovu
názorne
ukázať,
zdôvodňovať jej dôležitosť a pomáhať im ju zvládať.
Založili sme občianske združenie Detstvo deťom a budujeme
rodičovské centrum pre maloletých a mladistvých rodičov a ich deti pod
totožným
názvom.
V
rodičovskom
centre
sa
mladí
rodičia
budú
niekoľkokrát v týždni stretávať a učiť sa základným „rodičovským
zručnostiam a povinnostiam“. Deti pod vedením rodičov a za asistencie
pedagógov a odborníkov budú rozvíjať svoje zručnosti, schopnosti
a psycho-fyzické danosti. V rodičovskom centre budú mať mladí rodičia
možnosť prakticky si výchovné postupy odskúšať, ale tiež v komunite
ďalších mladých rodičov si vymieňať poznatky, skúsenosti a navzájom si
pomáhať a spolupracovať. Našim cieľom je ukázať, že aj mladí rodičia sa
dokážu
k výchove
zodpovedne
dieťaťa
a poskytnúť
mu
a starostlivosti
také
rodinné
o svoju
rodinu
prostredie,
postaviť
ktoré
bude
pozitívnym smerom ovplyvňovať jeho rozvoj a v neskoršom veku bude
dieťa schopné plnohodnotne sa začleniť medzi skupinu rovesníkov vo
vzdelávacom procese. V tomto ponímaní neskôr môžu byť mladí rodičia
vzorom pre ľudí, ktorí vedú neprispôsobivý štýl života a ukázať im, že ak
sa chce, žiť sa dá lepšie.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 151
Rodičovské centrum „Detstvo deťom“ a jeho činnosti
Prvotným
zámerom
projektu
je
práca
s
mladými
rodičmi
-
podporovať pracovné návyky, zvnútorniť základné hygienické a sociálne
návyky,
vštepiť
zásady
výchovy
dieťaťa,
plánovaného
rodičovstva,
zodpovedného prístupu k rodičovstvu a výchove detí, (ukázať im a naučiť
ich, ako sa o dieťa starať, ako sa mu venovať, ako sa s ním hrať),
starostlivosti
o domácnosť,
motivovať
k prispôsobivému
štýlu
života
a podnietiť aktivitu pre zlepšovanie vlastnej sociálnej situácie, zvyšovať
právne povedomie (poznať nielen svoje práva, ale aj svoje povinnosti
a poznať sankcie, ktoré nasledujú pri ich neplnení).
Druhou oblasťou, na ktorú sa náš projekt zameriava je práca s deťmi
vo veku od 0 do 5 rokov z málopodnetného prostredia s účasťou ich
rodičov. Práca bude zameraná na rozvoj sociálnych a motorických
zručností detí, rozvoj kognitívnej oblasti, zvnútorňovanie morálnych,
etických a sociálnych noriem a tiež primerané osvojenie slovenského
jazyka.
Zároveň bude naše centrum miestom na stretávanie sa s rizikovou
mládežou.
Už
dnes
máme
niekoľko
dobrovoľníčok,
ktoré
chodia
vypomáhať pri aktivitách s deťmi a zároveň spoznávajú na vlastné oči
a uši
reálny
s mamičkami
a nie
ľahký
z centra.
údel
mladistvej
Osvetovou
matky
činnosťou
pri
rozhovoroch
v oblasti
výchovy
k partnerstvu a zodpovednému prístupu k sexualite prispievame k lepšej
informovanosti mladých ľudí a zodpovedaniu ich otázok objektívnou
formou. Zároveň sa ich aktivity snažíme nasmerovať k zmysluplnosti
a užitočnosti.
Výsledky nášho snaženia
Projekt by mal prebiehať dlhodobo. Výsledky budú overiteľné
v priebehu 5-20 rokov, keď začnú povinnú školskú dochádzku (PŠD) plniť
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 152
práve deti, s ktorými a s rodičmi, ktorých sa pracovalo a samozrejme keď
tieto deti PŠD ukončia.
Projekt
by
mal
byť
určitou
formou
podpory
a motivácie
k socializovanému spôsobu života a zodpovednému plneniu rodičovských
povinností.
Predpokladáme, že výsledkom našich aktivít bude rodič, ktorý
dokáže efektívne viesť domácnosť, postarať sa o zabezpečenie základných
potrieb
dieťaťa
(fyziologických
aj
psychologických),
dokáže
vhodne
podnecovať rozvoj zručností dieťaťa, budovanie jeho hodnotového rebríčka
a svetonázoru a tiež dieťa, ktoré je schopné primeraným spôsobom sa
zapájať do spoločenského diania, má osvojené základné hygienické,
motorické
a kognitívne
zručnosti
a schopnosti
primerané
jeho
veku
a stavu. Je schopné na primeranej úrovni komunikovať v slovenskom
jazyku, rozumie pokynom, má vybudované vnútorné autoregulačné
mechanizmy, dokáže nadväzovať a udržiavať primerané sociálne vzťahy
s okolím a vo veku 6 rokov je pripravené začať plniť povinnú školskú
dochádzku a primerane prospievať v kolektíve ostatných spolužiakov.
Na záver
Toto rodičovské centrum je pokusom o zmenu. Zmenu životov
mladých ľudí, ktorí sa snažia. Chcú byť lepší a budú lepší. Lepší rodičia,
zodpovednejší ľudia. Možno sú naše očakávania naivné a prehnané, ale už
sa nedá len sedieť so založenými rukami, na túto situáciu sa ďalej nedá
len pozerať. Nemôžeme si predsa zakrývať oči pred faktom, že v sociálne
zanedbaných oblastiach vyrastá generácia ľudí, ktorá sa nedokáže uplatniť
v školskom prostredí, na trhu práce a žiaľ často ani v živote...Namiesto
života v izolácii a opovrhnutí, ponúkame šancu na zmenu, šancu ukázať,
že nie sú zbytoční. Šancu na to, aby ich deti mali lepší život ako oni sami.
Ak máte záujem dozvedieť sa viac o projekte rodičovského centra Detstvo
deťom, chceli by ste nás navštíviť, zapojiť sa alebo pomôcť, budeme veľmi
radi, ak nás budete kontaktovať na: [email protected]
Ďakujeme!
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 153
Literatúra
http://www.statpedu.sk/sk/Statny-vzdelavaci-program/Statny-vzdelavaciprogram-pre-2-stupen-zakladnych-skol-ISCED-2/Vychova-a-vzdelavanieziakov-so-SVVP/Vzdelavanie-ziakov-zo-socialne-znevyhodnenehoprostredia.alej
Kontakt
Mgr. Erika Polgáriová
Rodičovské centrum „Detstvo deťom“
Zimná 251
Dobšiná 04925
Slovenská republika
[email protected]
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 154
MILOSLAV JŮZL
PROBLÉMY SEXUÁLNÍHO ŽIVOTA MUŽŮ V PENITENCIÁRNÍ PRAXI
Abstract:
The issue of intimate life of people serving their sentence in prison has not
been solved yet and it is surrounded by a lot of myths, because it is rather
oriented towards hygiene, prevention and prophylaxis. That is why the
author focused on this topic, this time on men and their sexual practices
behind bars. The paper is based on fundamental research carried out in
selected Czech prisons and it concerns sexual life in conditions of
penitentiary
practice.
Proposal
of
some
measures
concerning
its
improvement is part of the paper.
Key words:
Sexual life, prison, prison services, penitentiary, men, problems.
V loňském
pojednání
o
problémech
sexuálního
života
žen
v penitenciární praxi představeném na Sexuality VI v Bratislavě jsem se
soustředil zejména na otázky homosexuálního života žen za mřížemi. Na
letošní Sexuality VII se otevírá prostor také pro nahlédnutí do sexuálního
života mužů za mřížemi. Tentokrát pro řešení výzkumné otázky byla
vybrána jedna z nejtěžších věznic v České republice – Valdice, na
Slovensku
srovnatelná
s Ilavou
nebo
s Leopoldovem,
mající
svou
dlouholetou historii.
Věznice Valdice se nachází v objektu bývalého kartuziánského
kláštera,
postaveného
v letech
1628-1632
z rozhodnutí
Albrechta
z Valdštejna. O 36 let později byl dokončen chrám. V roce 1856 bylo
rozhodnuto,
že
z kláštera
se
stane
věznice.
V současné
době
je
profilována jako věznice se zvýšenou ostrahou (nejtěžší stupeň), kde
vykonávají trest odnětí svobody dospělí muži soudem zařazení do typu se
zvýšenou ostrahou včetně odsouzených na doživotí, a do typu s ostrahou
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 155
(kapacita věznice je cca 1000 míst). Odsouzení na doživotí si svůj trest
odpykávají v nově rekonstruovaných prostorách (od dob Kajínkova útěku
z Mírova). Ve Valdicích pobýval např. i legendární loupežník, slavný „lotr“
Václav Babinský (1796-1879). Valdice jako vězení však neblaze prosluly
v padesátých letech minulého století, kdy v nich byli „decimováni“ odpůrci
nového režimu, zejména církevní hodnostáři. Ale to je už minulost…
„Vězeň žije bez sexu. Je privátním eunuchem Boha.“ Henry Miller,
1945 (in Inciardi, 1994, s. 600).
Kromě osobní svobody je vězeň ve výkonu trestu odnětí svobody
zbaven i heterosexuálního styku. Izolace od osob opačného pohlaví
vyvolává frustraci sexuální touhy, ale i libido, které je u mnoha vězňů
značně silné. Někteří vězni si víceméně sex odpírají nebo se omezí na
sexuální představy a masturbaci. Někteří navážou, ať dobrovolně či
nedobrovolně, homosexuální styky nebo se účastní znásilnění…
„Pamatuji si, jak jsem si poprvé nemohl vzpomenout, jaké je to,
když se šoustá se ženou. Ležel jsem celou noc a snažil se vzpomenout.
Nepamatoval jsem si, jaké to je. To bylo před rokem a půl. Je to hrozné,
když zapomeneš.“ Vězeň z Kalifornie, (in Inciardi, 1994, s. 600). Až tak
daleko,
ad
absurdum,
může
dospět
heterosexuální
abstinence
ve
vězeňském prostředí.
Významný současný americký filozof, Sam Harris (1967), se zamýšlí
ve svých filozofických úvahách, jak chápat morálku, vinu a případné
potrestání (trest odnětí svobody) v situaci, kdy lidé nemají svobodnou
vůli. A svobodnou vůli podle něho skutečně nemají, protože svět je
kauzálně
determinován
–
jak
tvrdí
současný
fyzikalismus
(což
je
přesvědčení, založené na poznatcích současných přírodních věd, zejména
pak fyziky). Harris se domnívá, že morální či právní trest by neměl být
založen na představě svobodné vůle a retributivní spravedlnosti, ale na
utilitaristické snaze předejít opakování patologických skutků. Netrestáme
tedy lidi vězením proto, že jsou vinni, ale proto, aby zdárně dále fungovala
společnost. Bez sankcí by totiž společnost byla nestabilní a existovalo by
v ní mnohem více utrpení, než je tomu nyní (Dolák, 2010).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 156
Rozpor nastává v tom, že morálku nelze nařídit zákonem, ale
chování ano (Martin Luther King, in Inciardi, 1994, s. 41). Tak to funguje i
ve vězení, kde se chování usměrňuje předpisy a nařízeními (např.
zákonem o výkonu trestu odnětí svobody, řádem o výkonu trestu odnětí
svobody,
mezinárodními
specifičností
vězeňského
pravidly
apod.),
prostředí,
skladbou
avšak
morálka,
vězňů
a
daná
vězeňským
personálem, ale také nesvobodou vězňů umocněnou právě vězeňskými
zdmi, se vytváří poněkud jinak, než v civilním světě. Týká se to jak mužů,
tak žen, mladistvých apod. – všech, kdož si odpykávají trest odnětí
svobody bez rozdílu pohlaví, neboť před bohem a právem jsme si všichni
rovni.
O mužské vězeňské populaci je popsáno mnoho stránek v odborných
publikacích (tvoří téměř 95% všech vězněných osob), ale problémy jejich
sexuálního života příliš řešeny nejsou, neboť existuje jakýsi úzus, že
s touto otázkou se ve vězení musí srovnat každý sám po svém, neboť se
v nich snoubí jak fyziologické a biologické potřeby člověka, tak také
morální přístupy a legislativní úpravy.
Osmisetstránkové veledílo amerického penitenciaristy, Jamese A.
Inciardiho (1939 – 2009), Trestní spravedlnost z roku 1994 se o
problémech sexuálního života osob (ať mužů či žen) ve výkonu trestu
odnětí žen také zmiňuje pouze okrajově. Rovněž Jan Sochůrek ve svém
třídílném pojednání Kapitoly z penologie (2007) věnuje pouze dvě strany.
Jedním z důsledků této skutečnosti je tendence téměř každé věznice či
vězeňského systému organizovat vězeňský život spíše na základě potřeb a
požadavků převážně mužské části vězeňské populace, což platí o
architektuře i bezpečnosti věznic.
Této
úvaze
odpovídá
i
pojednání
britského
současného
penitenciaristy, profesora dr. Andrewa Coyleho, Ph.D., jenž pracoval
v letech 1973 – 1997 jako ředitel věznic ve Skotsku a posléze v Anglii. Od
roku 1997 je ředitelem Mezinárodního centra vězeňských studií (ICPS –
Internacional Centre for Prison Studies) na King´s College při Londýnské
univerzitě a má bohaté zkušenosti s řadou vězeňských systémů v různých
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 157
zemích. Známé je jeho pojednání Řízení věznic v čase změn (2002),
napsané výlučně pro české vězeňství.
Řád o výkonu trestu odnětí svobody se vztahuje na všechny vězně
(muže i ženy) stejně, neboť, jak praví francouzský politik a historik, Alex
de Tocqueville (1805 – 1859): „Existuje jeden univerzální zákon. Tím
zákonem je spravedlnost. Spravedlnost tvoří základní kámen práva každé
země.“ (In Inciardi, 1994, s. 3).
A přece ve výkonu trestu odnětí svobody musíme respektovat
specifika každé lidské bytosti a její osobnosti a „zacházet“ s ní ve shodě
s její individualitou. Podle Maslowovy teorie motivace lidského jednání
existuje pět kategorií potřeb, jež pak Maslow (1908 – 1970) rozšířil až na
osm. Vůbec v čele svého modelu motivačních potřeb uvádí na prvním
místě fyziologické a biologické potřeby jako nejzákladnější a nejsilnější
potřeby, které nás udržují při životě, a k nimž řadí jídlo, pití, vyměšování,
spánek, přístřeší a také sex (Doňková, in Jůzl, 2010, s. 9). A právě sex je
do jisté míry v penitenciaristice stále tabu, a přitom ve věznici existuje
více, než si myslíme, neboť v nich žijí lidé. A k nim sex neodmyslitelně
patří.
Kromě tvrdých dat zahrnujících věk respondentů, vzdělání, rodiště,
stav, počet dětí, počet trestů a délku stávajícího trestu byly kladeny
otázky, směřující přímo do oblasti sexuálního života mužů ve výkonu
trestu
odnětí
svobody.
Z velké
části
bylo
možno
vyhodnotit
výše
uvedených 78 dotazníků. Respondenti byli rozděleni do věkových kategorií
19 – 30 (celkem 20 mužů), 31 – 40 (39 mužů), 41 – 50 (14 mužů), 51 –
60 (5 mužů) a 61 – výše (0 mužů). Jak je patrno, trestnou činnost páchají
především muži mladší ve věku 19 – 40 let, celkem zhruba dvě třetiny,
jedna třetina připadá na muže starších čtyřiceti let.
Zatímco výsledky zkoumání tvrdých dat nám prozradí základní
složení respondentů, jejich věk, vzdělání, bydliště, stav, počet dětí a
průměrnou délku trestu odnětí svobody; ve druhé části výzkumu nás
budou zajímat především problémy jejich sexuálního života za mřížemi.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 158
Interpretace výsledků dotazníkového šetření mužů ve výkonu
trestu odnětí svobody ve Věznici Valdice
1. Pokud se týká rodiště, nejvíce delikventů bylo z města (54), pak
z velkoměsta – 12 a 9 jich pocházelo z vesnice.
2. Sledovaní respondenti za mřížemi měli většinou základní (nebo i
speciální) vzdělání (46), středoškoláků bylo 30 let a vysokoškolské
vzdělání bylo zanedbatelné (2 – a to ještě z Ruska).
3. Počty dětí byly sledovány jednak z důvodů sociálních, jednak, a to
především, z důvodů sexuálních. Alespoň zde muži ve výkonu trestu
odnětí svobody prokázali jistou zodpovědnost, neboť 29 jich bylo
bezdětných a 16 jich má jedno dítě. Po dvou dětech mělo 17
respondentů a pak již jdou děti dolů: 3 děti – 7 respondentů, 4 děti
– 5 respondentů a pět dětí – 4 respondenti. Není ovšem výjimkou,
že řada svobodných mužů má více dětí.
4. Sledovaný rodinný stav mluví ve prospěch svobodných mužů – více
než 50%, na čemž mají zásluhu mladší ročníky, pak muži rozvedení
– 25%, ženatých mužů je zhruba 15%, vdovců bylo necelých 8 %.
5. Věk u mužů neměl, na rozdíl od žen, výrazný vliv na jejich sexuální
start. Prvotní sexuální styk se u respondentů pohyboval od 11 let (1)
až 12 let (2) do 18 let (2). Ostatní se pohybovali nejvíce v pásmu od 13
let – 11 respondentů, 14 let – 16 respondentů, v patnácti letech
začínalo 12 respondentů, v 16 letech – 8 a v 17 letech – 7. Za hranici
18 let nešel nikdo. Jeden respondent uvedl, že k tomu došlo v jeho
sedmi letech, což však nelze brát vážně.
6. Většina mužů již měla s výkonem trestu odnětí svobody zkušenosti,
většinou 1 – 2x, jsou zde i prvotrestaní muži i muži, kteří se
pohybují po věznici jako doma. Průměrná délka trestu je kolem
deseti let (nezapomeňme, že se jedná o jednu z nejtvrdších věznic
v ČR, kde se uplatňuje i výkon trestu odnětí svobody na doživotí.
Nejvyšší tresty byly uvedeny 20, 24, 25 a 27 let.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 159
K problémům sexuálního života mužů ve výkonu trestu odnětí
svobody
1. Frekvence sexuálního styku před nástupem do výkonu trestu odnětí
svobody
se
pohybovala
velmi
různě,
ale
hojně.
Nejvíce,
36
respondentů, tedy skoro polovina, uvádělo denně (i několikrát), často,
hodně, pořád; pak ve vztahu frekvence za týden: 5x týdně, třikrát, ob
den, dvakrát – 22 respondentů, 8 jich to nepočítalo a pak byly
odpovědi různé – pravidelně, 1 – 2 x za měsíc, nevím; jeden
abstinoval. Jak vidno, osoby s kriminální kariérou jsou sexuálně velmi
aktivní – záleží ještě na tom, jaké volí partnerky, což se však
nezkoumalo.
2. Počet sexuálních partnerek se u respondentů za mřížemi pohyboval od
horentních čísel odhadem (200, 400, bezpočet, nevzpomínám si, dost,
mnoho, nepočítal jsem to, nevzpomenu si apod.), po průměrný počet
cca 15 sexuálních partnerek. Výjimkou byla pouze jedna partnerka - 1.
3. Jasná otázka, zda jim chybí sex se ženou, dostala jasnou odpověď: 68
respondentů
odpovědělo,
že
ano,
což
je
plných
80
%,
devíti
respondentům sex se ženou nechyběl. Jeden odpověděl paradoxně, že
mu chybí sex s mužem – asi s milencem zvenku a ve vězení byl věrný
(o čemž lze pochybovat).
4. Jedna z dominantních otázek směřovala k řešení sexuálního života
mužů
ve
výkonu
trestu
odnětí
svobody.
Z nabídky
odpovědí:
masturbací, homosexuálními aktivitami, jinak či nijak byly odpovědi
značně monotónní (na rozdíl od žen). 13 % mužů odpovědělo, že nijak,
70 % odpovědělo zcela jednoznačně – sebeukájením, masturbací
(onanií) rukou (opisem – honím si ho, „ančou dlaňovou“ apod.), mnozí
pak za přispění erotických časopisů. 17 % mužů odpovědělo, že
chlapsky, tzn. podle jejich žargonu s jiným mužem.
5. Při náhražkových praktikách v sexu jsou muži vedeni mnohými
erotickými představami, nejčastěji ve vzpomínkách se svou partnerkou,
manželkou, milenkou. Avšak 40 % dotázaných představy nemá žádné.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 160
Ostatních 60 % ano. Na dotaz, zda by muži uvítali promítání
pornofilmů, poskytování a četbu pornočasopisů a literatury, byl zájem
mužů
o
pornografii
ve
dvou
třetinách
pro,
jedna
třetina
(26
respondentů) ji odmítalo.
A
nyní
k otázkám
směřujícím
k doporučením
na
řešení
sexuálních tužeb a přání ve výkonu trestu odnětí svobody:
6. Na dotaz, zda mužům chybí ve výkonu trestu odnětí svobody sex se
ženou, jednoznačně osmdesát osm procent mužů odpovědělo, že ano.
Dvanácti procentům respondentů sex s ženou nechybí. Nicméně téměř
nastejno vycházejí odpovědi na dotaz, zda by uvítali návštěvu
partnerky ve věznici za účelem sexu. Otázka orálního sexu i řešení
sexuálních vztahů po propuštění z výkonu trestu odnětí svobody
se ukázala jako vágní, neboť nebylo vyspecifikováno, zda s mužem či
ženou. Chyba. Pokud se týká hlasitých projevů při sexu, většina mužů
se ovládá. Jedna vtipná odpověď zněla, že dotyčný řve jen při jídle.
7. Téměř všichni dotázaní muži ve výkonu trestu odnětí svobody považují
sex za důležitou součást lidského života a mužského světa. S tím
souvisí i závažný dotaz, zda více upřednostňují v životě sex nebo lásku.
Vzhledem k tomu, že mnozí respondenti uváděli obojí do souvislostí,
čísla se zvětšila. Ale pro lásku bylo 52 respondentů, pro sex 43
respondentů. Někteří byli i pro vyloženě tvrdý sex a experimenty.
V pěti případech respondenti uváděli jako nejdůležitější jídlo. Při
zkoumání kvality života mužů odsouzených na doživotí v roce 2008 na
stejný dotaz odpověděla většina těchto mužů rovněž, že upřednostňují
(v současném stavu a situaci) lásku.
Doporučení pro vězeňskou službu, jež vyplynulo ze zásadní otázky
– co by muži ve výkonu trestu odnětí svobody pro uspokojení
svých sexuálních tužeb potřebovali a chtěli.
Tato zásadní otázka, k níž směřovalo celé šetření, koresponduje
s předchozími dotazy, které nám měly podat určitý obraz o problémech
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 161
sexuálního života mužů ve výkonu trestu odnětí svobody. Je pravdou, že
do vězení se dostane člověk za to, že nějakým způsobem (trestnou
činností) poškodil jedince či společnost apod., a proto trest musí zůstat
trestem se vším, co obnáší, odnětí svobody obzvláště. To se týká také
sexuálního života, který je osobám ve výkonu trestu odnětí svobody
výrazně omezen jako řada dalších požitků (např. alkohol apod.).
Nicméně podle § 19 odst. 5 zákona o výkonu trestu odnětí svobody
mohou být umožněny návštěvy bez zrakové a sluchové kontroly za
výtečné chování a jsou v pravomoci ředitele věznice. Týká se to mužů i
žen a uplatňují se jako motivační prvek. Nebývají až tak časté, ale jsou a
probíhají na běžné návštěvní místnosti, kde mají možnost být sami.
Kromě toho se umožňuje povolení opuštění věznice až na 24 hodin, kdy
partneři mohou navštívit předem objednaný hotel či strávit vymezený čas
jinde, kde může dojít k intimnímu styku. Nejvyšší formou odměny pro
odsouzené je přerušení výkonu trestu až na 20 dní za vynikající chování,
což je snad přáním každého vězně (existuje i přerušení z vážných
zdravotních důvodů).
Nestandardní návštěvy ve Věznici Valdice již řadu let praktikují a
realizují.
Podmínky: 1. PSVD, žádné kázeňské tresty, hodně kázeňských
odměn, nutné je pracovní zařazení, každý žadatel musí mít funkční
sociální zázemí (na první návštěvu jsou povoleni rodiče, manželka, děti,
sourozenci - nepovoluje se pouze manželka, nebo družka - má to být
rodinná návštěva), při dalších návštěvách už to tak přísné není. Jednomu
odsouzenému se povolují tyto návštěvy maximálně 2x ročně, vždy je to v
kombinaci s kázeňskou odměnou - mimořádné zvýšení doby návštěv na 5
návštěv. Od 1. ledna 2013 bylo ve Věznici Valdice realizováno osm tzv.
„nestandardních návštěv“ (tisková mluvčí V Valdice). Mohlo by se to zdát
málo, zvláště na tak velkou věznici; ale zatím platí, že na tuto motivační
forma „odměny“ dosáhnou jen ti nejlepší z nejlepších. Přáním více než
devadesáti procent vězněných mužů je však zlegalizování chráněného
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 162
pohlavního styku s partnerkou ve vhodně zařízeném pokojíku se sociálním
zařízením. Toho by si vězeňská služba měla všimnout a zamyslet se nad
příslušnou legislativou.
Jak také vyplynulo z výzkumu, náhradní sexuální uspokojování je
jedním z aktuálních problémů vězeňství. Z hlediska sexuální orientace a
způsobu ukájení se jedná většinou o latentní formu homosexuality, a to
z nedostatku příležitosti normálního heterosexuálního styku. Přední český
penitenciarista, Jan Sochůrek (2007), na základě řady výzkumů vyvozuje,
že k homosexuálním projevům se přiznává 35 – 38 procent vězňů, a to
podle typu věznice, délky trestu apod. Náš výzkum ukazuje pouze na 17
%.
Většina homosexuálních aktivit ve vězeních probíhá podle Sochůrka
s absencí vzájemné citové vazby, což platí zejména o mužích, u žen bývá
situace
jiná.
Tyto
aktivity
lze
vnímat
i
jako
specifickou
formu
prostituování, neboť mnozí vězňové si nechávají „zaplatit“, a to nejčastěji
v naturáliích (jídlem, pochutinami, kuřivem apod.). Z těchto prozaických
důvodů se někteří vězni uchylují k homosexualitě často z nouze, nikoliv ze
sexuální potřeby. V některých případech jsou mezi vězni navázány
trvalejší homosexuální vztahy bez citového podtextu, které lze označit za
účelové. Důvodem může být u svolného slabšího vězně ochrana silnějším
před ostatními. Těmito jedinci se všeobecně pohrdá a stávají se terčem
posměchu a psychické šikany. Označit někoho ve vězení za homosexuála
(v argotu např. „buk“, „koště“, mezi rusky mluvícími vězni „petuch“ –
kohout, apod.) je považováno za těžkou urážku (Sochůrek, 2007).
Hlubší citové vztahy mezi homosexuálně se chovajícími partnery ve
vězení nejsou ani časté, ani ojedinělé. Emotivní rozměr je dán vzájemnou
péčí a rozdělením rolí. Vězni tyto vztahy vystihují slovy, že se „navzájem
drží“. Ve vězení se vyskytují i osoby s primární homosexuální orientací. Ti
většinou navazují trvalejší citový vztah s jedním vězněm, výjimkou však
není ani prostitutivní chování a obvykle kopíruje i jejich chování mimo
vězení (Sochůrek, 2007).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 163
Jedním z prvních autorů zabývajícím se všestranně problematikou
věznění
a
vězeňství,
je
již
výše
vzpomínaný
významný
americký
penitenciarista, James A. Inciardi (1939-2009), jenž svým širokým
záběrem ve svém stěžejním díle Trestní spravedlnost (1994) zmiňuje i
onen sexuální život ve vězení, resp. život homosexuální. Výstižně jej
charakterizuje rozhovorem dvou vězňů:
Vězeň č. 1: „Charley, co uděláš první, když vyjdeš ven? Najdeš si nějakou
kočku a uděláš jí to?“
Vězeň č. 2: „Člověče, né! Dělám si to tady v cele každou noc. První bude
pořádnej biftek, tak akorát, v nějaký fajnový restauraci.“ Dva delawarští
vězni (in Inciardi, 1994, s. 600).
Někteří vězni abstinují nebo se omezí na sexuální představy a
masturbaci (druh sexu, kdy k sexuálnímu zrušování pohlavních orgánů
ženy
nebo
muže
dochází
rukou
–
buď
jako
autoerotismus
nebo
s partnerem či partnerkou) neboli onaninii - podle biblické postavy Ónana,
jenž
však
nemasturboval
v pravém
slova
smyslu,
ale
praktikoval
přerušovanou soulož, po níž vrhl semeno na zem (pozn. aut.). Masturbace
však hraje v životě člověka důležitou roli, neboť, jak uvádí Thomas J.
Glynn (1935) ve svém pojednání Sexuální praxe (1968, u nás 1991),
z času, který člověk věnuje sexu, na soulož připadá pouze jedna desetina
a na masturbaci devět desetin. Většina mužů i žen (80-90 %) však podle
Glynna praktikuje autoerotismus (automasturbaci), a to ať ve svobodném
životě či v izolaci ve vězení. Masturbace u mužů je jednoznačná. Simone
de Beauvoirová (1908-1986) říká, že „pohlaví muže je jednoduché jako
prst“ (1966, s. 274). Tomu také odpovídají masturbační techniky, jež jsou
stejně „jednoduché“.
Jiní
trestanci
rozvinou
homosexuální
styky,
nebo
se
účastní
znásilnění (opět dobrovolně či nedobrovolně). Údaje z této oblasti jsou
však často útržkovité a jakékoliv vývody lze považovat za zkusmou teorii
(Inciardi, 1994, s. 600). Inciardi rovněž, opíraje se o výzkumy a závěry
amerického sociologa a právníka, Paula W. Tappana (1911-1964),
působícího
na
Newyorské
univerzitě
(University of
New
York), že
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 164
homosexuální
chování
v jednopohlavní
je
komunitě,
univerzálním
že
se
jedná
průvodním
o
trvalý
jevem
života
problém
táborů,
internátních škol, jednopohlavních univerzit, odborných škol a nápravných
zařízení a že z biologického hlediska je homosexualita zcela přirozeným
chováním v tak zdeformovaném prostředí, jaké vládne ve věznicích.
Inciardi však k tomu dodává, že lze těžko dokazovat, zda se Tappanovo
tvrzení vztahuje stejně na všechna pohlavně segregovaná prostředí.
Připouští však, že především ve vězení jsou homosexuální styky relativně
běžné, i když asi ne natolik, jak si to představuje široká veřejnost
(Inciardi, 1994).
Na
základě
několika
málo
studií,
které
se
zabývaly
otázkou
homosexuálního chování vězňů, lze odhadnout, že tyto zkušenosti má 30
– 45 % vězňů. Vliv má na to i intenzita dohledu, charakteristika vězeňské
populace a délka výkonu trestu v daném ústavu. To jsou také zásadní
položky, jež je třeba při výzkumu brát v úvahu.
Sexuální
život
jedince
hraje
v životě
člověka,
muže
i
ženy,
mimořádně důležitou úlohu. V tom se shodují všichni na slovo vzatí
odborníci touto problematikou se zabývající. Vždyť podle hierarchie
kategorií potřeb, jak uvádí Doňková (2010), stanoví A. H. Maslow (19081970) ve svém osmistupňovém modelu fyziologické a biologické potřeby,
k nimž patří i sex, na první místo. Ani druhé se nevyplácí, v penitenciární
praxi
již
vůbec
k nepříjemným
ne.
Podceňování
důsledkům
v podobě
tohoto
problému
nespokojenosti,
může
vést
porušování
stanoveného pořádku a kázně, šikaně, rvačkám apod.
Vězeňská služba by z těchto důvodů měla pamatovat i na tuto
lidskou stránku života. Na jedné straně lze volit kompenzační a inhibiční
metody v podobě arteterapií, ergoterapií a sportovními aktivitami, ale to
nelze donekonečna. Výrazně motivačním prvkem jsou návštěvy bez
zrakové a sluchové kontroly, ale tam jde spíše o emocionální a vztahové
záležitosti než o sex, který na návštěvní místnosti lze jen stěží uskutečnit.
A tak zbývá delší vycházka, dovolená a přerušení trestu za dobré chování.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 165
V USA byly manželské návštěvy mimo jiné zavedeny (i jinde ve
světě) za účelem sexu jako prostředku omezování homosexuality,
k pozvednutí morálky a udržení manželských svazků pokusně již od
počátku 20. století, a to s dobrými výsledky. Podle Inciardiho v USA
existují i koedukační věznice pro muže i ženy, a to již 40 let. S výjimkou
ložnic vězni a vězeňkyně společně studují, pracují, stravují se a jinak
stýkají.
Muži totiž v přítomnosti žen o sebe více dbají, nervou se, a
pravděpodobně se i méně pouštějí do homosexuálních styků – a naopak
(Inciardi, 1994, s. 603).
Výzkum zabývající se zdánlivě pouze problémy sexuálního života
však poodhaluje i sérii dalších otázek. V tom případě se jedná už o
záležitost
legislativní,
psychologickou,
lékařskou,
sexuologickou,
pedagogickou a etickou, sjednocenou do problematiky penitenciární.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 166
Literatura
de BEAUVOIR S. Druhé pohlaví. Praha: Orbis, 1966.
COYLE, A. Vězněné ženy ve světě. Příloha časopisu České vězeňství č.
2/2005. Praha: Tiskárna VS Praha - Pankrác, 2005. ISSN 1213-9297
DOLÁK, A. Svoboda vůle: Sic et non, Organon F, roč. 17, č. 3 (2010), ss.
322 – 338.
DOŇKOVÁ, O. Vývojová psychologie. Brno: IMS Brno, 2010.
DOŇKOVÁ, O. Úloha motivace v sociální pedagogice. In Jůzl: Základy
pedagogiky. Brno: IMS Brno, 2010. ISBN 978-80-87182-02-4
FOUCAULT, M. Dohlížet a trestat. Praha: Dauphin, 2000. ISBN 80-8601996-9
GLYNN, T., J. Sexuální praxe. Praha: PLUTO, 1991. ISBN 80-90092-1-8
HUPKOVÁ, I. Moderné závislosti nelátkovej povahy. In Sociália 2010, ss.
143-149. Hradec Králové: Pedagogická fakulta Univerzity Hradec Králové,
2010. ISBN 978-80-7435-091-7
INCIARDI, J., A. Trestní spravedlnost.
Praha: Victoria Publishing, 1994.
ISBN 80-85605-30-9
JŮZL, M. Penologie a penitenciaristika. Brno: IMS Brno, 2012. ISBN 97880-87182-24-6
SLUKOVÁ, K. Specifické penitenciární problémy vězněných žen. Disertační
práce. Praha: Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy, 2010.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 167
SOCHŮREK, J. Kapitoly z penologie, II. díl. Liberec: Technická univerzita
v Liberci, 2007. ISBN 978-80-7372-204-3
SOCHŮREK, J. Kapitoly z penologie, III. díl. Liberec: Technická univerzita
v Liberci, 2007. ISBN 978-80-7372-205-0
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 168
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 169
ROBERT MÁTHÉ, JANA ŠTEFÁNIKOVÁ
DÔSLEDKY
ALTERNATÍVNEJ
LIEČBY
NEPLODNOSTI
–
PSEUDOGRAVIDITA
Abstrakt:
Príspevok predstavuje 4 prípadové štúdie pseudogravidity, ktoré boli
predmetom súdnoznaleckej expertízy. Zaoberáme sa príčinami, priebehom
a dôsledkami alternatívnej liečby neplodnosti. Interpretácia použitých
psychodiagnostických metód naznačuje že u skúmaných probandiek išlo o
nedostatočné vysporiadanie sa s ženskou rolou, resp. jej konfliktové
prežívanie.
Kľúčové slová:
Pseudogravidita, psychodiagnostika, ROR, MMPI-2, liečiteľstvo.
Pseudogravidita (pseudocyesis, pseudokyeza, falošná gravidita) je
charakterizovaná presvedčením netehotnej ženy, že je tehotná a prejavmi
príznakov a prežívania tehotenstva (Jandová, 2007). Údaje o takomto
stave siahajú do čias Hippokrata (460 p. n. l. – 380 p. n. l), ktorý
pravdepodobne ako prvý opísal 12 prípadov pseudogravidity.
Prevládajú názory, že pseudogravidita je
psychogénne spôsobená
(Hanzlíček, 1982, Yadav, et al, 2012, Gaskin, 2012), v pozadí nie len so
silnou túžbou ženy otehotnieť ale aj s hrozbou straty partnera, žiarlivosťou
a či snahou upútať pozornosť. Pseudogravidné ženy sú spravidla bezdetné
a prejavujú mimoriadne intenzívnu túžbu po dieťati. Podľa Cristodoulou
(1978, in: Hanzlíček, 1982) sú to „zúfalé ženy, ktorých sny sa tragicky
rozpadli a nie sú uspokojené“.
V etiopatogenéze
takýchto
porúch
sa
podľa
viacerých
autorov
(Jandová, 2007, Yadav, 2012, Persinger, 2012) uplatňujú mechanizmy
známe z nozografie neuróz a psychosomatických ochorení.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 170
Druhou variantou je psychotická forma pseudogravidity s bludom
gravidity, ktorý sa môže vyskytnúť nie len u žien ale aj u mužov. Hranice
medzi nepsychotickou a psychotickou pseudograviditou sú často málo
zreteľné (Yadav, 2012, Pirtovsek, 2012). Krafft-Ebing, autor priekopníckej
publikácie
Psychopathia
pseudogravidity,
sexualis
ktoré
paranoica“
sexualis
opísal
–
opísal
v roku
3
razil
v súvislosti
1890,
termín
prípady
s prípadmi
„metamorphosis
psychotických
pacientov,
z dnešného pohľadu pravdepodobne schizoferenikov či parafrenikov, ktorí
sa pokladali za osoby ženského pohlavia a u dvoch z nich bol prítomný aj
blud gravidity.
Zaujímavý je prístup dánskeho psychiatra Hansena (1976 In:
Hanzlíček 1982), ktorý presadzoval pojem „panaoia hypochondriaca“ so
špeciálnou
formou
tejto
poruchy,
tzv.
„pseudocyesis
paranoides“.
Paranoická a hypochondrická zložka poruchy sa podľa neho prejavuje tým,
že tieto ženy, tak isto ako aj v prípade nepsychotickej pseudocyézy,
chodia od lekára k lekárovi, až kým nenájdu lekára, ktorý identifikuje ich
domnelé tehotenstvo ako skutočné.
Keďže za súčasného stavu možností diagnostikovania gravidity
takéhoto lekára pravdepodobne nenájdu, ich útočiskom ostávajú tí, ktorí
sa pasujú za takmer všemohúcich ľudových liečiteľov, či v terminológii
liečiteľa, ktorého sa naša práca týka, „poradcov“.
Probandky forenznej kauzy – poškodené
Išlo
o
štyri
ženy,
ktoré
boli
vyšetrené
v rámci
znaleckej
psychologickej expertízy vyžiadanej vyšetrovateľom polície cca 1 a pol – 2
roky po stanovenom termíne pôrodu. Vytvárali časť skupiny žien, ktoré sa
dlhší čas usilovali o dosiahnutie gravidity, pričom vyčerpali azda všetky
dostupné medicínske možnosti, avšak túžobne očakávanej gravidity sa ani
po
rokoch
úsilia
nedočkali.
V nádeji
o možný
zvrat
tak
navštívili
vyhľadávaného, populárneho liečiteľa, ktorý pôsobil a zrejme aj naďalej
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 171
pôsobí v Košútoch, v obci neďaleko Galanty. Ide o bohato medializovaný
prípad okrem iných pod názvom „Neviditeľné bábätká“.
Predstavíme ich prostredníctvom ich kresieb ľudskej postavy:
38 ročná ST, absolventka SOU, rozvedená, s jedným dieťaťom
z prvého manželstva, aktuálne žije 13-ty rok s druhom, je zamestnaná
v reštaurácii vo vlastníctve rodiny:
I. „Ježiš, ja neviem kresliť, keby som to bola vedela, tak sa pripravím!
Nemôže to byť len také, že krúžok, krúžok, čiaročka? Nuž, to je také jedno
dievča... Taká princeznička, koruna jej chýba...“ II. „Nuž, to je jeden
muž“. Obe postavy sú pomerne veľké, s rozpaženými rukami, spredu
nakreslené. Vlasy sú čmárané, ústa veľké. Úroveň „d“ sec. Hárdi.
Obrázok 1 Kresba ľudskej postavy 1. probandky
Jeden známy ju tam odporučil... Nič jej nebolo, ale len tak išla, veď tam
toľko ľudí chodí, všeličo o ňom počula, tak tam išla so svojim priateľom,
sadli si tam, čakali v takej miestnosti, v takej hale a v kuchyni liečil... Tak
si ich pozrel, povedal, že všetko je dobré, dobré... Jej povedal, že má
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 172
nejaké cysty, že ju otvorí na 48 hodín... Povedal jej, že ju niečo trápi, že
nemajú deti a tak... Povedal jej, že sa na ňu pozrie, že ju otvorí na 48
hodín, že majú znovu prísť, že jej už vytiekli cysty a že už môže
otehotnieť...
Potom sa sám od seba ponúkol, že on už ten baby program ovláda, že
zhora čosi dostal a či do toho chcú ísť alebo nie, že je už veľmi veľa
tehotných žien a že keď dostane menzes v novembri, že majú prísť.
Povedal im, že 10. novembra o 10-tej majú počať dieťa. Hneď jej ukázal
na brucho, že už tam je dieťa. Ona tomu ani neverila, ale on ju
ubezpečoval, že áno... Aj tam už sedeli ženy, ktoré mali bruško... Všetci,
čo tam chodili, sa vyliečili... Chodili aj každý druhý deň...
K lekárovi aby nešli, až po troch mesiacoch...
Lekár tam napokon nič
nevidel, ale povedal im, len nech chodia, že však môže sa stať, že
otehotnie.... Chodili, chodili... V januári jej povedal, že bude mať
dvojičky...
Po treťom mesiaci lekár stále nič nevidel ale povedal jej, že nech predsa
čakajú, že z toho možno niečo bude.... Brucho jej narástlo, vracala ráno
a dokonca aj pohyby cítila... Ani v 6. mesiaci však nič lekár nevidel, on
zas, že nejaká clona ich chráni – akože tie deti, že sú neviditeľné....
Všetko mu uverili.
32 ročná JM, absolvenstka bakalárskeho štúdia s technickým zameraním,
9 rokov vydatá, bezdetná, živnostníčka so zameraním na marketingové
akcie:
I. „Nejakú ženu“ II. „Muž. Mladí šťastní ľudia“. Obe postavy sú veľké,
s rozpaženými rukami, spredu nakreslené. Úroveň „b-2“ sec. Hárdi.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 173
Obrázok 2 Kresba ľudskej postavy 2. probandky
Chceli mať dieťa, nedarilo sa im... Ona má cysty na vaječníku, manžel má
trošku spomalené spermie.Absolvovali všelijaké vyšetrenia aj v Prahe, aj
genetikov... Povedali im, že môžu aj normálne
splodiť dieťa... Absolvovali aj umelé oplodnenie – GynFIV – tri krát – nešlo
to.
Sesternica jej povedala, že nejaká jej kamarátka ide k nejakému
liečiteľovi, že nech sa tam idú pozrieť. Ona na také veci nikdy neverila. Tá
sesternica keď tam bola s tou kamarátkou, tak sa opýtala na ňu, či by jej
s tým vedel pomôcť, akože otehotnieť. Dal jej termín, ona tam išla so
švagrom lebo manželovi zrušili dovolenku, lebo niečo mali v práci.
jhgsaPrišla tam, chvíľu čakala, asi pol hodinu a prišla ako na rad, on
ordinoval vtedy v takej kuchyni s jedálňou... Sedel na takom gaučíku,
oproti mal stoličku a na krbe mal zapálenú sviečku. Že čo ju trápi... Ona
povedala, on na to, že so štítnou žľazou má nejaké problémy... Ona aj
chodila už predtým k lekárovi s tým, brala na to aj nejaké hormóny... On,
že tú štítnu žľazu má zablokovanú, že ju musí odblokovať, že jej funguje
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 174
len na 50 %. Nedotýkal sa jej, len lúskal prstami a že tým sa to odblokuje.
Ona k tomu, že jedným uchom dnu, druhým von, no že skúsi.
Tak k nemu išla znova, povedala mu, aké to tam má, on že to je dobré, že
tá štítna žľaza začala fungovať... Ale že on jej to vyberie von. Zase lúskal
prstami a ona cítila, ako jej tá bolesť ide von, akoby jej to vyšlo. Vtedy si
povedala, že asi má nejaké schopnosti, keď toto cítila. Presne jej povedal,
kedy dostane menštruáciu, tak ju aj dostala. Ešte si hovorila, že je to
čudné, že takto...
No a tie manželove spermie, to len akože dvakrát luskol a že to môže aj
na diaľku... Potom ako dostala menštruáciu, tam prišla, povedal jej, kedy
bude mať ovuláciu a že vtedy majú počať to dieťa a že potom majú zase
prísť, že či to vyšlo, či sa to chytilo, mali ísť aj na dovolenku ale nešli,
kebyže sa náhodou niečo stalo, aby boli doma. Keď k nemu prišli, povedal,
že sa to chytilo a že tam dokonca budú mať dve, že dvojičky – to povedal
už 4-5 dní po styku, že sa to proste chytilo a že to budú dievčatá. Ona
namietala, že jak to on môže vidieť... Potom to ale aj s manželom
pripustili...
Po troch mesiacoch tehotenstva jej už dovolil ísť k lekárovi... Ona si doma
robila tehotenské testy a nič... Ale začala mať taká návaly žravosti, mala
také chute, že zožrala pol kila parížskeho šalátu. Po obede bola
neskutočne unavená. Ráno mala akože kyselinu. Pes ju začal poslúchať,
bol k nej úplne iný. Ona to tak brala, že buď alebo. Ona o svojom
tehotenstve nemala nikomu hovoriť, ani rodine, ani známym, len manžel
to mohol vedieť... Lebo že tí ľudia sú všelijakí zlí a že môže potratiť... Ona
sa chcela pochváliť, aj namietala, že ako by jej mama alebo svokra mohli
uškodiť.
Keď potom po troch mesiacoch navštívili lekára, ten jej pichol injekciu, že
tehotná nie je, aby dostala menštruáciu. Išla k tomu Popluhárovi, že lekár
povedal, že nie je tehotná... On že to si nemala nechať robiť a že má prísť
k nemu... Povedal, že tie deti ešte nie sú pripravené na to, aby ich ten
lekár videl, že tam je nejaká astrálna clona... Jej aj brucho rástlo ale
pohyby dieťaťa necítila... Vedela od kamošiek, čo by mala cítiť. On, že
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 175
preto to necíti, lebo to nechce vnímať. Potom jej povedal, že nech si chytí
brucho a že on bude s tými deťmi hýbať – vtedy tam aj niečo cítila...
Už keď mala pomaly rodiť, jej sa zdalo, že má malé brucho na dvojičky...
On, že sú uložené vzadu... Že sa nemá rozprávať s tými dievčatami na
internete, lebo to nerobí dobre. Povedal jej, kde budú mať deti materské
znamienka – povedal presne tie miesta, kde ich má ona aj muž, hoci to
nemohol vedieť. To ju zas presvedčilo o jeho schopnostiach. Tak si
naplánovala nejakú mini výbavičku...
33 ročná GM, absolvenstka strednej priemyselnej školy s maturitou, 5
rokov vydatá, obchodná riaditeľka jednej firmy:
I. „Môžem ako deťom kreslím..? No, dievčatko... (rozpráva si pritom)“ II.
„Clapec bude troška väčší ale...“. Obe postavy sú pomerne veľké, s rukami
pri tele, spredu nakreslené. Úroveň „d“ sec. Hárdi.
Obrázok 3 Kresba ľudskej postavy 3. probandky
Nemohli otehotnieť, všetko to začalo tak.... Veľmi chceli dieťa, stále na nič
neprišli, dávali jej lieky. Po niekoľkoročných tortúrach hľadala aj iné
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 176
alternatívy – skúsili homeopatiu... Umelé oplodnenie nechcela veľmi, tak
chcela ešte niečo skúsiť.
Zhodou okolností vedela, že v tom čase bývalá kolegyňa mala podobné
problémy... Dozvedela sa, že je tehotná, že chodí k nejakému liečiteľovi.
Hneď si zisťovala, kto to je... Zdalo sa jej reálne, že by to mohlo byť...
Vie, že je veľa bylinkárov a ľudí, čo naprávajú...
Prišli tam, bola tam strašná spústa ľudí, čakali tam dosť dlho... Išli dnu
všetci štyria... Pán Popluhár sedel na takom gauči... chodil prstami okolo
tela človeka, nedotýkal sa, občas luskol.... Martine rozprával, čo robí jej
bábätko, potom začal kvázi vyšetrovať manžela aj ju. Povedal, že má
endometriózu a že má problém so štítnou žľazou... Ona oponovala, on
zas, že lekári si nič nevšimnú, osočoval lekárov, čo sa jej nepáčilo... Došlo
jej to také divné... Ale povedal, že manžel je v poriadku, potom povedal,
že jej musí vyčistiť organizmus, že potom uvidia... Išla do toho...
Potom jej povedal, že organizmus má čistý, povedal im, kedy majú mať
pohlavný styk a že vtedy otehotnie. Urobili ako povedal, potom prišli, on
povedal, že sa to podarilo. Verila mu úplne, dôverovala mu, ale nehovorila
to nikomu, bola opatrná. Potom ale zrazu dostala menzes. Divila sa, ako
je to možné, keď je tehotná. Pýtala sa ho na to, on že prvý raz sa to môže
stať... Ešte jej to prišlo také... On ale stále chcel, aby tam chodili, že on
musí to tehotenstvo na začiatku udržovať. Nuž, keď bolo treba, tak tam
chodila.
Bývalá kolegyňa bola asi o dva mesiace dlhšie tehotná ale nemala
pozitívny tehotenský test. Pýtali sa ho, prečo to nie, on na to, že to dieťa
je chránené nejakou clonou – astrálnou clonou – a že lekári ho
nevidia.
Iná žena – Erika mala už v tom čase rodiť – vo februári. Povedala si, že za
to nič nedá, že počká do toho februára. Chodila tam, dostala druhé
menzes, on ich strašil, že keď tam nebudú chodiť, prídu o deti – inak
dvojičky mala mať ako všetky... Ako náhle ale dostala tretie menzes, už
tam nešla a odhovárala aj druhé baby, aby tam nechodili, dopočula sa, že
ani Erika neporodila...
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 177
Ale predsa v kútiku duše si mysleli, že to môže viesť... A že prečo to
vlastne ten človek robí... No nechávali tam peniaze, on si ich nepýtal
priamo, len tak ukázal na taký stolík, kde už nejaké peniaze boli... 10 -20
€ tam nechávali.
Popluhár jej povedal, že keď k nemu nebude chodiť, že potratí... Ona sa
spýtala, či to bude aj vidieť, on povedal, že áno... Samozrejme nič nebolo
vidieť...
Ony hľadali o ňom niečo na sociálnych sieťach... Nikdy tam nič nepísala
ale rozhodla sa, že to urobí, aby nemohol ďalším ženám ubližovať...
31 ročná MP, absolvenstka VŠ s ekonomickým zameraním, po 7-mych
rokoch
bezdetného
manželstva
v rozvodovom
konaní,
pracuje
ako
produktová manažérka:
I. „Ježiš maria, ja vôbec neviem kresliť... To je hanba, takéto kresliť... (?)
Čo ja viem, chlapec...“. II. „Dievča? Tiež jej spravím nohavice? Dobre?“
(smeje sa). Veľké postavy na celý formát papiera. Úroveň „b-2“ sec.
Hárdi.
Obrázok 4 Kresba ľudskej postavy 4. probandky
.... známi jej odporučili, že v okolí je jeden liečil, ktorý viacerým pomohol
a že možno by vedel pomôcť aj jej manželovi, ktorý bol psychiatricky
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 178
liečený ... Bola tam aj s manželom – hneď na prvej návšteve – bolo to pre
ňu dosť šokujúce....
Pán Popluhár mu pomáhal zlikvidovať tých démonov – že ich vidí, či vidí,
ako ich zlikvidoval... A že aj on to tak má robiť... A že má anjelov, ktorí
mu budú pomáhať... A že Mária Magdaléna stojí vedľa neho a že Ježiš mu
pomáha, a že či ich jej manžel vidí, že stoja pri ňom... Musela zavolať
svoju matku dnu, lebo to nezvládala...
Bila sa v nej jej racionálna stránka a toto, s čím nevedela, ako sa má
vysporiadať.... Videla manžela, ktorý je šťastný a že má niekoho, s kým sa
vie porozprávať... Cítil sa lepšie ale tabletky mu nedovolila vysadiť... Po
čase ich predsa vysadil, lebo pán Popluhár mu povedal, že mu to ničí
mozog a že môže dostať rakovinu.
Na druhom sedení, keď tam bola s manželom, tak sa Popluhár spýtal jej
manžela, či tam vidí tú bodku, že to je jeho dieťa a že tiež bude
výnimočné. Potom ukázala vedľa seba, že takto bude vyzerať dospelý – že
to bude chlapec.
Manžel to videl.
Ona si hneď spravila tehotenský test, ktorý vyšiel negatívny... U neho bolo
to zvláštne, že on o ničom nepochyboval... Na všetko mal odpoveď. Ona
síce bola dosť ťažký oriešok, dávala mu vždy všelijaké otázky, ale on hneď
vychrlil jednoznačnú odpoveď. Vyvracal všetky odborné tvrdenia – to dieťa
vraj nepotrebuje žiadnu výživu, lebo ho chráni on.
Chodila pravidelne ku gynekológovi... Prvému gynekologóvi nepovedala,
že je tehotná... Čakala, kedy to príde, že Popluhár nebude musieť dieťa
chrániť žiadnou clonou a že potom ho aj doktori budú vidieť... Termín stále
odďaľoval... Prestala mať menzes, bruško jej narástlo... Povedala si, že
bude, čo bude... V zamestnaní však mala problémy, keďže to tehotenstvo
nemala lekársky potvrdené... Zamestnávateľ to bral dosť ľudsky, hoci šéf
sem-tam mal nejakú ironickú poznámku...
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 179
Z výsledkov
znaleckého
psychologického
vyšetrenia
- použité
metódy
Všetky
a viacerými
ženy
boli
testovými
vyšetrené
metódami:
obvyklými
Bentonov
klinickými
metódami
vizuálno-retenčný
test,
Meiliho test vizuálnej pamäti, MMPI 2, ROR, FDT a Szondiho test.
Našim
cieľom
je
prezentovať
len
výsledky
dvoch
nosných
diagnostických metód – ROR a MMPI 2.
Intelektová úroveň všetkých menovaných vyšetrených poškodených
žien
bola
vo
extrovertované,
sugestibilné,
vyššom
pásme
emocionálne
ovplyvniteľné,
a neúspechom,
ako
aj
priemeru.
menej
s
vyvážené,
nižšou
s ľahkým,
Všetky
vo
toleranciou
nekritickým
poškodené
zvýšenej
voči
boli
miere
sklamaniam
podliehaním
lákavým
možnostiam, sľubujúcim dosiahnutie ich cieľov.
Za
zvlášť
významné
považujeme
problematické,
neadekvátne
riešenie VII. tab. ROR, ktorá je považovaná aj za materskú tabuľku,
resp. za tabuľku feminity. U žien interpretujeme reakcie na ňu v zmysle
prijatia, či neprijatia ženskosti – materskosti (Mérei, 1979, 2001 in
Ženatý, Máthé, 2009). Feminita je v tejto interpretácii predovšetkým rola
s biologickým významom (rodenie) a k tejto roli sa vzťahuje všetko to, čo
kultúra, z ktorej žena pochádza, pripisuje žene (nežnosť, jemnosť,
submisívnosť, výchova detí, domáce práce, atď.).
V prípade našich štyroch probandiek ani jedna z nich nereagovala na
VII. tab. adekvátne.
„Veľké nič v strede!“ 1V3 odpoveď;
(M) V2, Skala;
V3, Sex-kolízia;
V1
-
Socha,
Zneživenie,
Rozprávková
reminiscencia,
Chýbanie
Fb
(neustále nároky na prejavy emócií).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 180
Uvedené reakcie znamenajú problematické stotožňovanie sa so
ženskou rolou, okrem iných aj s rolou matky.
Paradoxne, v MMPI 2 mali všetky vyšetrené ženy zvýšené skóre
(T
v škále GF
vystupňované,
hodnota
v rozpätí
zvýraznené
feminné
od
60
do
záujmy
77),
čo
a aktivity,
svedčí
pre
odmietanie
antisocálneho správania a pre nadmernú senzitivitu (Nichols, 2011).
Tento rozpor medzi projikovaným problematickým prijímaním ženskej role
a proklamovaným
zvýrazneným
stotožnením
sa
s ňou,
naznačuje
nedostatočné vysporiadanie sa s ženskou rolou, resp. jej konfliktové
prežívanie.
I keď v súvislosti s prejavovanou prepiatou túžbou po gravidite je
otázna priorita tohto problematického prežívania – môže byť príčinou ale
aj dôsledkom infertility vyšetrených poškodených žien – predsa sa však
vo väčšej miere prikláňame k názoru, že v etiológii pseudocyézy sa
uplatňuje želanie otehotnieť, ale aj obava z otehotnenia, resp. že
pesudocyéza
rieši
konflikt
medzi
spoločenskou
požiadavkou
a
nevedomým odmietaním materstva, ako na to poukazuje aj Jandová
(2007).
Záver a konzekvencie
Možno konštatovať, že ženy vyšetrené po ukončení pseudogravidity
sa svojim spôsobom vyznačovali určitou dispozíciou k nekritickému prijatiu
možností riešenia svojej dlhodobo prežívanej problematickej situácie.
Sugestívne pôsobenie autoritatívne vystupujúcej osoby v roli liečiteľa či
„pomáhajúceho experta“, padlo na úrodnú pôdu a vo významnej miere sa
pričinilo k dosiahnutiu stavu pseudogravidity.
V rámci hľadania spoločných charakteristík dotknutých žien sme
zistili najmä rozporuplnú identifikáciu s ženskou rolou v jej klasickom
chápaní,
zvýšenú
sugestibilitu,
nižšiu
toleranciu
voči
sklamaniam
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 181
a neúspechom,
ako
aj
sklon
k nekritickému
podliehaniu
lákavým
možnostiam sľubujúcim dosiahnutie vytýčených cieľov.
V súlade s prof. Dobrotkom (1995) dospievame k názoru, že ľudia
náchylní k prijímaniu mystických, iracionálnych konceptov sa nevyznačujú
identickými osobnostnými štruktúrami, v ich parciálnych vlastnostiach
však predsa existujú určité zhodné tendencie.
V neposlednom rade vyzdvihujeme nepriaznivé, zraňujúce dôsledky
faktu
absolvovanej
pseudogravidity
žien,
ktoré
sa
prejavili
najmä
zvýrazneným prežívaním nie len hlbokého sklamania, ale aj prežívaním
hanby,
utiahnutím
sa
a vzťahovačným,
podozrievavým
postojom
voči okoliu. Nazdávame sa, že právom ich možno nazvať ako poškodené.
V záujme prevencie analogických subjektívne mimoriadne nepríjemných
a psychicky
zraňujúcich
reprodukcie
pokladáme
stavov
za
pri
žiaducu
manažovaní
konštruktívnu
žien
úzku
s poruchami
spoluprácu
gynekológov a psychológov.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 182
Literatúra
GASKIN, I. (2012). Has Pseudocyesis Become an Outmoded Diagnosis?.
Birth:Issues
In
Perinatal
Care.
39(1),77-79.
Doi:
10.1111/j.1523-
536X.2011.00521.x
GOBELLO, C., DE LA SOTA, R., & GOYA, R. (2001). A Review of Canine
Pseudocyesis. Reproduction In Domestic Animals, 36(6), 283-288
HANZLÍČEK, L. (1982) Psychiatrická encyklopedie, díl V. Praha. Účelová
publikácia výskumného ústavu psychiatrického, „Zprávy VÚPs“, č. 28,
1982.
JANDOVÁ, K. (2007) Psychosomatika v gynekológii a pôrodníctve. In:
Heretik, A., Heretik, A. a kol.: Klinická psychológia. Nové Zámky:
Psychoprof, spol. s r. o., 2007.
NAGAI, T., DOBROTKA, G., PROKOP, O. (1995) O mysticizme krvi a iných
poverách. Nové Zámky: Psychoprof, spol. s r. o., 1995.
NICHOLS, D.S. (2011) Essentials of MMPI-2 Assessment. John Wiley &
Sons, 2011 ISBN 1118037391
PERSINGER, M. A. (1996). Subjective pseudocyesis in normal women who
exhibit enhanced imaginings and elevated indicators of electrical lability
within
the
temporal
lobes:
implications
for
the
"missing
embryo
syndrome". Social Behavior & Personality: An International Journal, 24(2),
101.
PIRTOVSEK, A.A., DERGANC, M.M., LICINA, M.M. (2012) P-1477 Pseudocyesis followed by delusions of maternity. European Psychiatry,
271. doi:10.1016/S0924-9338(12)75644-4
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 183
YADAV, T., BALHARA, Y., KATARIA, D. (2012). Pseudocyesis vs. Delusion
of Pregnancy: Differetial Diagnoses to be Kept in Mind. Indian Journal of
Psychological Medicine, 34(1),82-84. Doi: 10.4103/0235-7176.96167
ŽENATÝ, J., MÁTHÉ, R.(2009) Projektivní významy Rorschacových tabulí.
Praha, Nové Zámky: Česká společnost pro Rorschacha a projektivní
metody & Psychoprof, 2009.
Kontakt
PhDr. Robert Máthé, PhD.
Katedra psychológie FF UK, Gondova 2, 814 99, Bratislava, Slovensko
[email protected]
Mgr. Jana Štefániková
Katedra psychológie FF UK, Gondova 2, 814 99, Bratislava, Slovensko
[email protected]
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 184
LUCIA MAZÚCHOVÁ, MIROSLAVA PREKOPOVÁ
INFORMOVANOSŤ ŽIEN O PREVENCII NEPLODNOSTI
Abstrakt:
Neplodnosť je veľmi aktuálny problém dnešnej doby a preto je potrebné
zamerať sa na jeho prevenciu, ktorej sa venuje málo pozornosti. Cieľom
našej štúdie bolo preskúmať či ženy, ktoré majú problém otehotnieť boli
dostatočne informované o prevencii neplodnosti.
Ako
merací
nástroj
a identifikovanie
bol
použitý
problémov
dotazník
v oblasti
zameraný
informovanosti
na
zistenie
o prevencii
neplodnosti. Výskumu sa zúčastnilo 100 žien (vek 31.6 ± 5.3), ktoré mali
problémy s otehotnením.
Výsledky ukazujú, že informovanosť žien v prevencii neplodnosti je
nedostatočná, čo sa preukázalo na základe nedostatočných vedomosti
žien, ale aj na základe ich vyjadrení o nedostatočnej informovanosti. Zistili
sme aj slabú informovanosť zo strany zdravotníckych pracovníkov.
Zlepšením informovanosti žien o ich plodnosti by sme mohli z veľkej časti
prispieť k prevencii neplodnosti.
Kľúčové slová:
Neplodnosť, prevencia, informovanosť žien, zdravotnícky pracovníci.
Úvod
Mať dieťa nie je až také jednoduché ako sa predpokladá. Napriek
modernej dobe plnej vymožeností rôzneho druhu každým rokom problém
neplodnosti narastá a sa prehlbuje. Prevalencia neplodnosti je udávaná
v rozmedzí 10-15 % partnerských dvojíc, teda každý 7.-10. pár má
problém s plodnosťou (Rob et al., 2008, s.149, Kolařík et al., 2011, s.
460).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 185
Medicína sa snaží vyvinúť mnohé úsilia, aby sa tento problém
dostal pod kontrolu. Za oveľa dôležitejšie ako liečiť a riešiť neplodnosť
považujeme
venovať
sa
viac
oblasti
prevencie,
čiže
starostlivosti
o plodnosť a tak neplodnosti predchádzať. S prevenciou neplodnosti treba
začať už od detstva. Je potrebné poznať a vyvarovať sa rizikovým
faktorom, ktoré ju ovplyvňujú. Informovanosť žien o rizikových faktoroch,
ktoré môžu spôsobiť neplodnosť, by mala byť dostatočnou základňou ako
aspoň sčasti predchádzať tomuto problému. Nevyhnutný je správny postoj
ku
vlastnému
zdraviu,
ako
aj
dostatok
informácií
o starostlivosti
o plodnosť. Je to prejav zodpovedného správania sa a prístupu.
Cieľom práce bolo zistiť, aká je informovanosť u žien s problémom
otehotnieť o prevencii neplodnosti.
Metodika
Na zisťovanie informovanosti žien o prevencii neplodnosti sme použili
dotazník vlastnej konštrukcie. Našej štúdie sa zúčastnilo 100 žien
s problémom otehotnieť. Priemerný vek žien bol 31.6 ± 5.3 roka. 10%
žien sa pokúšalo otehotnieť 1 rok, 16% žien 2 roky, 14% žien 3 roky,
22% žien 5 rokov a viac ako 6 rokov 38% žien. 69 % žien uviedlo ,že
partner z hľadiska plodnosti je v poriadku, 28 % žien že nie je v poriadku
a 3% žien nevedelo. Z nášho súboru 57% žien navštívilo už centrum
asistovanej reprodukcie, 35% žien nenavštívilo a 8% žien sa chystalo
navštíviť.
Rozdali sme 115 dotazníkov, návratnosť bola 92%. Na spracovanie
získaných údajov z dotazníka sme použili deskriptívnu štatistiku.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 186
Výsledky
Tab. 1 Informovanosť žien o prevencii neplodnosti
Počet žien
Počet %
áno
2
2%
nie
84
84 %
čiastočne
14
14 %
spolu
100
100 %
84 % žien vyjadrilo, že nebolo v detstve, mladosti dostatočne
informovaných
ohľadom
svojej
plodnosti,
starostlivosti
o ňu
a o preventívnych opatreniach, 2 % žien bolo dostatočne informovaných
a 14 % žien vyjadrilo, že bolo informovaných len čiastočne.
Tab. 2 Zdroje získania informácii o prevencii neplodnosti
Počet žien
samoštúdiom
Počet %
74
74 %
v rodine
6
6%
v škole
0
0%
z TV, rádia
0
0%
z literatúry,
internetu, časopisov
od
zdravotníckych 11
11 %
pracovníkov
nemám
takéto 9
9%
vedomosti
Spolu
100
100 %
74 % žien získalo informácie o svojej plodnosti, starostlivosti o ňu
a o preventívnych opatreniach samoštúdiom, 6 % žien v rodine, 11 % žien
od zdravotníckych pracovníkov a 9 % žien nemalo takéto informáciei.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 187
Tab. 3 Prvé informácie o prevencii neplodnosti
Počet žien
Počet %
v detstve
0
0%
v puberte
16
16 %
až keď som zistila, 74
74 %
že
sa
mi
nedarí
otehotnieť
nemám
takéto 10
10 %
informácie
spolu
16
100
100 %
% žien uviedlo, že
o svojej plodnosti, starostlivosti o ňu
a o preventívnych opatreniach sa prvý krát dozvedelo v puberte, 74 %
žien vyjadrilo, že tieto informácie získali, až keď zistili, že sa mi nedarí
otehotnieť, 10 % žien nemalo informácie o prevencii neplodnosti. V
detstve o prevencii neplodnosti nepočula žiadna žena (0 %).
Tab.
4
Poskytnuté
informácie
o prevencii
neplodnosti
(predchádzaní chorôb gynekologického charakteru, o prevencii
gynekologických zápalov, o dostatočnej hygiene, obliekaní, o
životnom štýle) lekárom, sestrou/ pôrodnou asistentkou
Počet žien
Počet %
áno
47
47 %
nie
53
53 %
spolu
100
100 %
53 % žien nebolo informovaných o prevencii neplodnosti lekárom,
sestrou/ pôrodnou asistentkou a 47% žien bolo informovaných.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 188
Tab. 5 Vedomosti o opatreniach na prevenciu neplodnosti
Počet žien
Počet %
áno
38
38 %
nie
62
62 %
100
100 %
spolu
38 % žien vedelo vymenovať opatrenia na prevenciu neplodnosti
a 62 % nevedelo vymenovať opatrenia.
Tab. 6 Názory na účinnosť prevencie
Počet žien
Počet %
áno
80
80 %
nie
20
20 %
100
100 %
Spolu
80% žien vyjadrilo, že si myslí, že keby boli včas a lepšie
informované o prevencii neplodnosti, nemuseli by mať teraz súčasné
problémy a 20% žien si to nemyslí.
Diskusia
Najdôležitejším krokom ako predísť neplodnosti a akýmkoľvek
problémom v súvislosti s plodnosťou je jednoznačne prevencia. Pojem
prevencia sa vo všeobecnom ponímaní chápe ako aktivita, činnosť, akcia,
ktorej cieľom je predísť, minimalizovať, vyhnúť sa problémom rôzneho
charakteru, predísť nežiaducim javom. Prevencia neplodnosti spočíva
v starostlivosti o plodnosť, v poznaní rizikových faktorov, ktoré ju môžu
spôsobiť a vyhýbanie sa týmto faktorom. Prevencia je vedúcou ideou
akejkoľvek snahy o nápravu. Prevencia bola a ešte stále je pri plodnosti
veľmi zanedbávanou témou. Čiastočne je to pochopiteľné, pretože
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 189
problém počať dieťa začíname odborne riešiť, až keď sa nám nedarí tak
rýchlo a bez problémov, ako sme si predstavovali.
Žena by mala vedieť čo najviac informácii o svojej plodnosti.
Vedomosť faktorov, ktoré pozitívne podporujú plodnosť ženy, a naopak
eliminácia faktorov, ktoré negatívne pôsobia na plodnosť je nevyhnutná
a tým sama žena môže prispieť k dosiahnutiu tehotenstva. Aj zdanlivo
banálne okolnosti môžu spôsobiť závažné zdravotné problémy, ktoré môžu
viesť k neplodnosti. Žena, ktorá plánuje otehotnieť, by sa mala vyvarovať
fajčeniu, kofeínu, alkoholu, drogám, nesprávnemu životnému
Vyhýbať sa kontaminácii ťažkými kovmi a radiácii. Medzi
štýlu.
faktory, ktoré
majú vplyv na plodnosť a ktoré môžeme ovplyvniť sú aj osobná hygiena,
obliekanie, pohybová aktivita, promiskuita. Ako ukazujú niektoré klinické
štúdie aj samotná výživa môže ovplyvniť plodnosť (Shannonová, 2002, s.
41). Zvýšenie kvality života, sebakoncepcie a sebadôvery žien sa pozitívne
odráža na zlepšení psychickej pohody, zlepšuje šance na otehotnenie a
následne aj na priebeh tehotenstva bez komplikácií. Na úpravu životného
štýlu by mali ženy myslieť už pred počatím a vyvarovať sa tak ďalším
možným závažným komplikáciám. Ďalším dôležitým krokom v rámci
prevencie neplodnosti je sledovanie plodnosti, ktoré sa zakladá na
podpore zdravia ženy a spadá okrem iného aj do oblasti prevencie a
psychológie zdravia (Skočovský, 2004, s. 1). Metódy sledovania plodnosti
sa nazývajú aj prirodzené metódy plánovania rodičovstva a ponúkajú
poznať
fyziológiu
ľudskej
plodnosti.
Podľa
svetovej
zdravotníckej
organizácie (WHO, 1988, s. 10): „prirodzené plánovanie rodičovstva
predstavuje spôsob plánovania rodičovstva, s pomocou ktorého je možné
napomôcť dosiahnutiu tehotenstva, rovnako ako je možné tehotenstvu
predchádzať,
na
základe
vyskytujúcich
príznakov
sledovania
plodných
a
prirodzeným
neplodných
spôsobom
fáz
v
sa
ženskom
menštruačnom cykle. Ak sa používa pri predchádzaní počatia, v priebehu
plodnej fázy nedochádza k pohlavnému styku.“ Ich jedinečnou prednosťou
oproti antikoncepčným metódam je, že sa nimi dá zvýšiť aj šanca na
otehotnenie. Tieto metódy sledujú biologické znaky plodnosti. Medzi
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 190
najdôležitejšie ukazovatele plodnosti resp. neplodnosti patrí cervikálny
hlien, zmeny bazálnej teploty, zmeny na krčku maternice. Metódy
vyžadujú podrobné vyhodnocovanie a zaznamenávanie všetkých zmien v
priebehu
menštruačného
cyklu.
Na
týchto
metódach
je
postavená
uvedomelá fertilita a dá sa nimi zvýšiť šanca na otehotnenie (Simočková,
Naďová, 2011, s. 130). V rámci starostlivosti o plodnosť ženy môže byť
sledovanie
a poznanie
k prevencii
vlastnej
neplodnosti.
plodnosti
Vedomie
veľmi
plodnosti,
pozitívnym
ktoré
je
krokom
výsledkom
vyhodnotenia sledovaných známok a príznakov plodnosti (hlien, teplota),
môže výrazne prispieť ku zlepšeniu reprodukčného zdravia žien. V našom
výskume sme sa pýtali žien, či rozumeli svojej plodnosti pred tým ako sa
snažili otehotnetieť. 51 % žien svojej plodnosti rozumelo, 35 % uviedlo,
že jej nerozumelo a 14 % žien vyjadrilo, že im to bolo jedno. Tiež sme sa
pýtali našich respondentiek, či im bola vysvetlená metóda plodných
a neplodných
dní,
hlienová
alebo
symtotermálna
metóda
lekármi,
sestrami/ pôrodnými asistentkami. 39 % žien uviedlo, že im táto
prirodzená metóda
bola vysvetlená a väčšine žien (61 % ) nebola
vysvetlená. Dôležitým faktorom ovplyvňujúci ženskú plodnosť je vek. Vek
je významný faktor, ktorý ovplyvňuje schopnosť ženy otehotnieť. V
súčasnosti stále viac žien odkladá tehotenstvo do vyššieho veku. Je to
ovplyvnené tým, že je viac dostupná antikoncepcia, že si ženy budujú
pracovnú kariéru, že sa chcú najskôr finančne zabezpečiť. Bohužiaľ, len
málo žien vie, že vrchol plodnosti je medzi 20- 25 rokom, že ich plodnosť
začína klesať už po 27. až 30. roku a výrazný pokles nastáva po 35. roku
života. Z jednej štúdie vyplynulo, že ak sa žena rozhodne prvýkrát
otehotnieť vo veku 35 – 40 rokov, šanca, že sa jej to vôbec podarí je 70%
a ak sa rozhodne po 40. až 44. roku veku šanca, že niekedy otehotnie je
len 36 %. Keby ženy začali plánovať svoje tehotenstvo v nižšom veku,
skrátia tým dobu pokúšania sa o tehotenstvo (Hredzák, 2009, s. 1). Aj
podľa Baškovej (2010, s. 98) najlepšou prevenciou neplodnosti je počať
a porodiť deti v období medzi 20-30 rokom života, pretože s pribúdajúcim
vekom nádej na otehotnenie klesá v dôsledku zvyšujúceho sa rizika
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 191
aneuploidných (vrodených chýb) oocytov. Takisto sa kumuluje riziko
poškodenia funkcie pohlavných orgánov úrazmi, infekciami, toxickým
pôsobením alebo v dôsledku liečby (napr. hysterektómia pre viacpočetné
veľké myómy na maternici). V súčasnosti sa mnohé ženy rozhodujú pre
splodenie a pôrod dieťaťa až po 30. roku života, preto im treba
pripomínať, že ich reprodukčné obdobie sa končí zhruba v 40 rokoch
a u niektorých aj skôr. Bočánková (2009, s. 1). uvádza, že vo vyššom
veku
je
väčšie
riziko
vzniku
endometriózy,
myómov,
poškodenia
vajcovodov vplyvom infekcie, predlžuje sa obdobie, počas ktorého je žena
vystavená škodlivým vplyvom prostredia. Všetky tieto faktory môžu
ovplyvniť jej reprodukčné schopnosti. Nemenej dôležité je i to, že s
rastúcim vekom klesá frekvencia pohlavných stykov, z čoho vyplýva, že
odkladanie tehotenstva do vyššieho veku výrazne zhoršuje šancu na
otehotnenie. Priemerný vek respondentiek v našom súbore bol 31.6 ± 5.3
roka.
Naším cieľom bolo zistiť aká bola informovanosť u žien s problémom
otehotnieť o prevencii neplodnosti.
Väčšina, až 84 % žien vyjadrilo, že nebolo v detstve, mladosti dostatočne
informovaných
o svojej
plodnosti,
starostlivosti
o ňu
a
o
prevencii
neplodnosti. Iba 2 % žien uviedlo, že bolo dostatočne informovaných a 14
% žien vyjadrilo, že len čiastočne (tab. 1). Tiež sme zisťovali odkiaľ , alebo
od
koho
získali
informácie
o svojej
plodnosti,
starostlivosti
o ňu
a o prevencii neplodnosti (tab. 2). Najvyšší podiel pri získavaní informácii
tvorilo
samoštúdium. Až
informácie
o
prevencii
v 74
% prípadoch respondentky získavali
samostatne
a
zámerným
vyhľadávaním.
Najčastejším zdrojom sa stal internet a tiež odborná literatúra a rôzne
časopisy. Potencionálnym zdrojom informácii boli rádiá, televízia spolu so
školským zariadeným, tie sa preukázali ako nedostatočný informačný
zdroj
o prevencii
neplodnosti
Ďalším
informačným
zdrojom
u
6%
respondentiek bola rodina. 10 % respondentiek nemalo vôbec informácie
o predchádzaní
neplodnosti.
Zdravotníckych
pracovníkov
ako
zdroj
informácii uviedlo 11 % opýtaných žien.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 192
Zisťovali sme, kedy sa prvýkrát respondentky dozvedeli o svojej
plodnosti, starostlivosti o ňu a o preventívnych opatreniach (tab. 3). Je
zarážajúce,
že
v
detstve
o
svojej
plodnosti,
starostlivosti
o ňu
a o preventívnych opatreniach nepočula žiadna žena, 16 % žien uviedlo,
že tieto informácie sa prvý krát dozvedelo v puberte, 74 % žien až keď
zistilo, že sa im nedarí otehotnieť a 10% žien uviedlo, že nemá dodnes
takéto informácie. Mimoriadnu pozornosť by sme mali venovať práve
prevencii neplodnosti už v detskom veku na školách. Adekvátne žiakom
prispôsobiť vzdelávanie ku prevencii neplodnosti. Edukácia by mala
prebiehať v úzkej spolupráci s rodičmi a učiteľmi. Samozrejmosťou by
mala byť kvalitná sexuálna výchova vedená odborníkmi (sexuológ,
gynekológ, urológ, psychológ).
Zistili sme, že informácie o prevencii neplodnosti, o predchádzaní
chorôb gynekologického charakteru, o prevencii gynekologických zápalov,
o dostatočnej hygiene, obliekaní, o životnom štýle boli poskytnuté
lekárom, sestrou/ pôrodnou asistentkou u 47 % žien neboli poskytnuté
u 53 % opýtaných žien (tab. 4). Z toho nám vyplýva, že zdravotnícky
pracovníci by mali vyššou mierou participovať v oblasti starostlivosti
o plodnosť a v prevencie neplodnosti. Je potrebné rozvíjať edukačnú
činnosť aj zo strany sestier/ pôrodných asistentiek. Podpora zdravia žien,
informovanosť o prevencii neplodnosti je súčasťou zdravotnej výchovy,
ktorá je dôležitou súčasťou sesterskej profesie. Podľa Kelčíkovej (2010, s.
58) v rámci zdravotno-výchovných činnosti sestier a pôrodných asistentiek
sa považuje za významné spojenie edukácie pacientov s podporou zdravia
a prevenciou, redukciou rizikových faktorov na udržiavanie a posilňovanie
zdravia. Edukácia má veľký vplyv na správanie, formovanie postojov
a hodnôt jednotlivcov alebo skupín. Taktiež ku preventívnemu pôsobeniu
by mala prispieť
rodina, škola a masovokomunikačné prostriedky.
Úspešné preventívne pôsobenie závisí aj od spôsobu podania informácií,
dostatočnej motivácie a správne zvolených metód edukácie. Edukácia
prevencie neplodnosti by mala prebiehať hĺbkovo a nie len povrchne, aby
sa dostala do povedomia spoločnosti a bola prijatá za bežnú súčasť života.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 193
V našej štúdii sme zisťovali aké sú vedomosti respondentiek
o prevencii neplodnosti (tab. 5) Väčšina žien (62 %) nevedela vymenovať
opatrenia na prevenciu neplodnosti, z čoho môžeme usúdiť, že ich
vedomosti
boli
nedostatočné.
Zisťovali
sme
tiež
názory
žien
na
informovanosť o prevencii neplodnosti. Pýtali sme sa, či si ženy myslia, že
by sa malo viac a včas informovať o prevencii neplodnosti. Len
2 %
respondentiek tvrdilo, že to nie je potrebné a 98 % respondentiek to
považovalo
za
potrebné.
Ženy
jednoznačne
vyjadrili
názor,
že
je
nevyhnutné včas získať vedomosti, ako môžu predchádzať a pozitívne
vplývať na svoju plodnosť. Myslíme si, že nevedomosťou často krát
vznikajú problémy, ktorým by sa včasnou edukáciou dalo predísť. Tým
sme preukázali nedostatočnosť a zanedbanie zo strany spoločenskej
osvety a zdravotno-výchovného pôsobenia našej spoločnosti v oblasti
prevencie neplodnosti. Nedostatok informácii môže zamedziť správny
a zdraviu neškodný prístup ku svojej plodnosti, a tým podporiť negatívne
faktory, ktoré vplývajú na plodnosť. To sa potvrdilo aj v odpovediach
respondentiek na otázku, či si myslia, že keby boli včas a lepšie
informované o prevencii neplodnosti a riadili sa podľa toho, nemuseli by
riešiť ich súčasný problém s neplodnosťou. Väčšina, až 80 % žien je o tom
presvedčená a 20 % žien nie (tab. 6). Domnievame sa, že u tých 20 %
žien sa vyskytli problémy, ktoré by ani dostatočná prevencia nemohla
ovplyvniť.
Záver
Na záver môžeme konštatovať, že celková informovanosť žien
o prevencii neplodnosti bola nízka. Vedomosti žien o prevencii neplodnosti
sa preukázali ako nedostatočné Nedostatočná informovanosť žien sa
preukázala aj zo strany zdravotníckych pracovníkov ( lekárov, sestier/
pôrodných asistentiek).
Prevencia neplodnosti je výhodnejšia ako terapeutický alebo opravný
zásah spojený s náročným a nákladným procesom, zdĺhavým či bolestným
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 194
postupom. Je smutné, ak je neplodnosť spôsobená vlastnou nedbalosťou,
nevedomosťou alebo rôznymi negatívnymi vplyvmi, ktorým sa mohlo pri
lepšej
informovanosti
zamedziť.
Znalosť
pozitívnych
faktorov
a
odstránenie negatívnych rizikových faktorov, ktoré ovplyvňujú plodnosť, je
jednou z možností ako zvýšiť šancu otehotnieť. Dôležitú úlohu v prevencii
neplodnosti môže zohrať aj pôrodná asistentka. Včasné intervencie môžu
zasiahnuť
mnohé
existujúce
problémy,
a
tak
predísť
neskorším
komplikáciám. Pôrodná asistentka sa môže v rámci prevencie neplodnosti
zúčastniť na zlepšení informovanosti - osvete širokej verejnosti, na
ochrane zdravia žien a prevencii pred zdravotnými problémami, v príprave
na rodičovstvo, v starostlivosti o plodnosť žien, v budovaní vedomia
plodnosti.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 195
Literatúra
BAŠKOVÁ, M. 2010. Poruchy plodnosti, Zápalové choroby rodidiel. In
URBANOVÁ, E. a kol. Reprodukčné a sexuálne zdravie ženy : v dimenziách
ošetrovateľstva a pôrodnej asistencie. Martin: Osveta, 2010. 255 s. ISBN
978-80-8063-343-1.
BOČÁNKOVÁ, R. 2009. Plodnosť v závislosti od veku. In Baby- web.sk.
[online]. 2009. [cit.2013-03-32]. Dostupné
na internete: http://baby-
web.topky.sk/clanky/a1632-Plodnost-v-zavislosti-od-veku.aspx
HREDZÁK, R. 2009. Vplyv veku na plodnosť. In Mama a ja. [online]. 2009.
[cit.2013-04-23].
Dostupné
na
internete:
http://www.mamaaja.sk/tehotenstvo-a-porod/chceme-babaetko/vplyvveku-na-plodnos/
KELČÍKOVÁ, S. 2010. Edukácia pacienta v podpore zdravia. In NEMCOVÁ,
J.- HLINKOVÁ, E. et al. Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin:
Osveta, 2010. 260 s. ISBN 978-80-8063-321-9.
KOLAŘÍK, D. et al. 2011. Repetitorium Gynekologie. 2.vyd. Praha:
Maxdorf Jessenius, 2011. 1068 s. ISBN 978-80-7345-267-4.
ROB, L. et al. 2008. Gynekologie. 2. vyd. Praha: Galén 2008. 319 s. ISBN
978-80-7262-501-7.
SHANNONOVÁ, M. 2002. Plodnosť, cykly a výživa.1. vyd. Zlaté Moravce:
Liga pár páru na Slovensku, 2002. 136 s. ISBN 80-968881-3-7.
SIMOČKOVÁ, V.- NAĎOVÁ, M. 2011. Uvedomelá fertilita. In Molisa 8:
Medicínsko-ošetrovateľské listy Šariša: Prešovská univerzita, Fakulta
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 196
zdravotníckych odborov. ISBN 978-80-555-0507-7, 2011, roč. VIII., s.
130-131.
SKOČOVSKÝ, K. D. 2004. Sexualita a manželská spokojenost při používání
symptotermální metody přirozeného plánování rodičovství u religiózní
populace.
Diplomová
práca.
Brno:
Filozofická
fakulta
Masarykovy
univerzity, 2004. 89 s.
WHO. Natural family plannig: A guide to the provision of services. WHO:
Geneva, 1988, s. 10.
Kontakt
Mgr. Lucia Mazúchová, PhD.
odborná asistentka ÚPAs, JLF UK v Martine
Malá Hora 5, 036 52 Martin
SLOVENSKO
tel. č. 00421 432633430
[email protected]
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 197
KATARÍNA JANDOVÁ
BODY IMIDŽ U TEHOTNÝCH ŽIEN
Abstrakt:
Body imidž je psychologický fenomén významne ovplyvnený sociálnymi
faktormi. Zvlášť významný je u žien, keďže významnou súčasťou ženského
sebavedomia je telesná atraktivita. V západnej spoločnosti aktuálne
panuje kult štíhlosti a krásy. Gravidita, vzhľadom na výrazné zmeny tvaru
tela a pokožky, v tomto smere predstavuje významný problém – aj
zdravotný aj psychosexuálny – ktorý sa, žiaľ, zanedbáva. Príspevok
predstavuje teoretický pohľad na daný problém, či už z hľadiska
sociálnych aspektov spokojnosti s telom, sexuality alebo porúch príjmu
potravy.
Kľúčové slová:
Body imidž, tehotenstvo, spokojnosť s telom, sexualita, pregorexia.
Úvod
Body imidž sa chápe ako spôsob, akým jedinec rozmýšľa o svojom
tele (hodnotenie atraktivity tela), ako ho percipuje (odhad veľkosti tela)
a cíti (emócie spojené s tvarom a veľkosťou postavy. Je to psychologický
fenomén, ktorý významne ovplyvňujú sociálne faktory (Grogan, 2000).
Podľa viacerých autorov body imidž pozostáva z dvoch zložiek, a to
z objektívnej a subjektívnej. Objektívna zložka pozostáva z percepčných
aspektov a odráža mieru presnosti odhadov tvaru a rozmerov vlastného
tela. Vypovedá o tom, či dokáže jedinec vnímať rozdiel medzi vnímaním
svojho tela, a jeho skutočnými rozmermi. Subjektívna zložka zahŕňa
kognitívne a emocionálne aspekty vypovedajúce o stupni spokojnosti
s vlastným telom. Je vyjadrená postojom k veľkosti tela, hmotnosti,
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 198
častiam tela a k celkovému fyzickému výzoru (Garfinkel a spol. podľa:
Hrachovinová, Chudobová, 2004).
Body imidž u žien
Telesná atraktivita je pre ženy významnou časťou ich sebavedomia.
Pre ženy je vlastné telo dôležitejšie ako pre mužov, sú s ním viac spojené.
Dievčatám sa už v detstve zdôrazňuje, že vonkajšia krása má pre ne
sociálny význam, a preto jej musia venovať väčšiu pozornosť. Postava je
dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje sebapoňatie ženy (Fialová, 2006).
V západných krajinách je žiaducou vlastnosťou žien štíhlosť, ktorá sa
spája
so
sebakontrolou,
eleganciou,
spoločenskou
príťažlivosťou
a mladosťou (Orbachová podľa: Grogan, 2000). Naproti tomu, obezita sa
spája s lenivosťou, nedostatkom vôle a nekontrolovaním sa. Ženským
ideálom je byť štíhla, nadváha je považovaná za fyzicky neatraktívnu,
a tiež sa spája s ďalšími negatívnymi charakteristikami.
Vzhľadom na tieto skutočnosti nás zaujíma, ako sa gravidné ženy
vyrovnávajú so vzďaľovaním sa od ideálu štíhlosti a ako telesné zmeny
a spokojnosť s telom ovplyvňujú ich sebaobraz.
Body imidž u tehotných žien
V priebehu tehotenstva zažívajú ženy značné zmeny tvaru tela
a hmotnosti, čoho následkom sú významné zmeny v spokojnosti s telom
(Boscaglia, 2003). Predpokladá sa, že kvôli týmto telesným zmenám sa
aktivuje u žien proces hodnotenia tela. Tieto hodnotenia vychádzajú
z existujúceho postoja k telu a ideálu. Dôležité sú rozdiely medzi tým, ako
žena vníma svoj vzhľad, a tým, ako si predstavuje ideálny vzhľad.
Počas tehotenstva dochádza k výraznému zvýšeniu senzitivity žien
na prežívanie zmien a ich hodnotenie okolím, najmä partnerom. Tehotné
ženy, najmä prvorodičky, prežívajú neistotu, ktorá sa týka obavy zo straty
vlastnej telesnej atraktivity (Hátlová, 2005). Niektoré ženy sa obávajú, že
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 199
ich partner nebude akceptovať. Následkom môže byť znížená spokojnosť
so vzťahom alebo strach, že partner nebude spokojný so vzťahom, čo je
pre tehotnú ženu veľmi stresujúcim faktorom (Chang a spol., 2006).
V prvom trimestri tehotenstva väčšina žien percipuje svoj stav
pozitívne. Niektoré ženy sa považujú za krajšie, prežívajú pocit naplnenia,
iné sa obávajú hodnotenia zmien svojho tela a straty záujmu partnera. Ak
si žena zakladá na svojej postave a nevyhovuje jej zmena tela, teší sa na
koniec tehotenstva. Iné ženy percipujú tehotenstvo ako prežitie podstaty
svojho
ženstva
a pociťujú
zvýšenie
svojej
atraktivity,
upevnenie
partnerských vzťahov a spoločenskej pozície.
Aj počas druhého trimestra tehotenstva je zvýšená senzitivita žien
na prežívanie zmien a ich hodnotenie ostatnými. Ženy sa reálne obávajú
straty vlastnej atraktivity. Čím viac žena akceptuje materstvo, tým menej
sa zaoberá vlastnou osobou, a prevláda záujem o tehotenstvo z aspektu
zdravia dieťaťa. Nezrelé ženy, hraničné alebo narcistické osobnosti sa aj
v tomto období orientujú na vlastnú osobu a telesné zmeny percipujú ako
stratu atraktivity najmä pre partnera.
V treťom trimestri tehotenstva sa problémom stáva diferenciácia
rodičky a dieťaťa. Niektoré ženy ťažko opúšťajú stav symbiózy so svojím
dieťaťom, ktorý je navonok reprezentovaný zmenami v postave. Tieto
zvyšujú jej sociálnu atraktivitu, o ktorú by nerada prišla. K týmto
problémom
dochádza
najmä
u žien,
ktoré
sa
ťažko
vyrovnávali
s tehotenstvom, a keď dieťa a zmeny akceptovali, nechcú sa od nich
odlúčiť (Hátlová, 2005).
Tehotné ženy prejavujú širokú škálu postojov a reakcií na práve
prebiehajúce zmeny svojho tela, od negatívnych reakcií a stresu, cez
neutrálny postoj až po pozitívny body imidž.
Zmeny tvaru tela v tehotenstve
Tehotenstvo sa spája s výraznými zmenami tvaru ženského tela
a jeho veľkosti. U mnohých žien tieto zmeny prinášajú zmiešané emócie.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 200
V snahe nepribrať niektoré ženy prehnane cvičia a držia rôzne diéty.
V prvom
trimestri
o tehotenstve
zámerne
nehovoria,
snažia
sa
ho
maskovať čo njdlhšie. Zmeny tvaru tela sú rizikom najmä pre ženy
s poruchami príjmu potravy (najmä pri mentálnej anorexii). Napriek tomu,
že v spoločnosti a v médiách sa pomerne veľa rozpráva o poruchách
príjmu
potravy,
pozornosť
venovaná
týmto
poruchám
z aspektu
tehotenstva a pôrodu nie je dostatočná, pretože pre otehotnenie, priebeh
tehotenstva,
pôrod
a popôrodné
obdobie
predstavujú
značné
riziko
(Papežová, 2009) nielen pre matku, ale aj pre plod i narodené dieťa.
Pregorexia - porucha príjmu potravy aktivovaná počas tehotenstva
Čoraz častejšie sa stretávame s poruchou príjmu potravy aktivovanou
počas tehotenstva, s tzv. pregorexiou. Je to pôvodne nemedicínsky termín
vytvorený médiami, ktorý označoval najmä tehotné celebrity. Vyznačuje
sa
túžbou
až
posadnutosťou
kontrolovaním
zvyšovania
hmotnosti
v tehotenstve prostredníctvom extrémnych diét a cvičenia, čo môže vážne
poškodiť aj dieťa. Je tu riziko predčasného pôrodu, nízkej pôrodnej
hmotnosti dieťaťa, pôrod mŕtveho dieťaťa alebo intrauterínneho odumretia
plodu, intrauterínnej rastovej retardácie. Taktiež sa môžu vyskytnúť
respiračné
problémy
u dieťaťa.
U matky
je
vysoké
riziko
vzniku
gestačného diabetu, nedostatku plodovej vody a preeklampsie.
Niektoré ženy majú až nadmerné obavy o svoju hmotnosť, čo
prispieva k tomu, že body imidž sa v tehotenstve zhorší. Za špecifické
varovné
signály
pregorexie
sa
môžu
považovať
stále
rozprávanie
o tehotenstve, ako by vôbec nebolo realitou; úzkostlivé zameranie sa na
počítanie kalórií; jedenie osamote alebo posúvanie, či vynechávanie
chodov (Harms, 2012), ale aj prílišné uvažovanie o vhodnosti tohoktorého jedla. Ak sa dá, problémy s body imidžom je vhodné riešiť pred
otehotnením alebo vo včasných fázach tehotenstva.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 201
Ďalšie viditeľné telesné zmeny v tehotenstve
Vážnejším problémom z aspektu body imidž v tehotenstve bývajú aj
zmeny na pokožke. Ide o zvýšenú pigmentáciu na dvorcoch prsníkov,
linea negra, ale najmä o nepravidelnú pigmentácia na tvári. Problémom
bývajú strie, a to najmä na bruchu, bokoch a prsníkoch, ktoré predstavujú
trvalý následok, a taktiež jazva po cisárskom reze.
Časté sú varixy, opuchy rúk a nôh, močová inkontinencia, zväčšenie
chodidiel cca o 1 cm, či zmenený odor potu.
Sociálne aspekty spokojnosti s telom
V hodnotení svojho tela a postoja k nemu zohráva významnú úlohu
sociálne prostredie, ktoré vyvíja tlak zdôrazňovaním štíhlosti (Davis &
Wardle podľa: Loth, 2011).
štandardy
vo
vzťahu
Chang a spol. (2006) zistili, že spoločenské
k veľkosti
tela,
tvaru
a vzhľadu,
ktoré
ženy
uplatňovali počas dospelosti, pretrvávali aj počas tehotenstva. Vplyvom
tohto tlaku sa tehotné ženy môžu považovať za vzďaľujúce sa od ideálu
krásy. Preto môže spokojnosť s telom klesať (Boscaglia, 2003). Dobrú
adaptáciu však môže zabezpečiť percepcia tehotenstva ako novej roly
ženy, ktorá považuje materstvo za dôležitejšie ako kultúrne popísanú
krásu (Davis & Wardle podľa: Loth, 2011). Pri adaptácii zohrávajú dôležitú
úlohu aj reakcie významných ľudí v živote danej ženy (Chang a spol.,
2006).
Jedným z výrazných sociálnych faktorov a prediktorov nespokojnosti
s telom je tendencia sociálneho porovnávania. Výsledok porovnávania sa
u tehotných žien závisí od objektu porovnávania. Je dôležité, či žena
porovnáva svoje telo s ostatnými tehotnými alebo netehotnými (prípadne
so štíhlejšími tehotnými) ženami. Za týchto okolností môže porovnávanie
sa napomáhať lepším pocitom, alebo, naopak, vnímať zmeny výraznejšie
a cítiť sa horšie (Skouteris a spol., 2005).
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 202
Sexualita
Zmeny v tehotenstve ovplyvňujú aj sexualitu ženy a partnerský
sexuálny vzťah (Pauleta a spol., 2010). Tehotenstvo nie je asexuálnym
obdobím, nedochádza k vytrácaniu sexuálnych snov, predstáv a fantázií.
V priebehu normálneho tehotenstva nie sú v sexe potrebné žiadne
špeciálne obmedzenia.
Počas prvého a druhého trimestra tehotenstva väčšina žien popisuje
rovnakú reaktivitu ako v období pred tehotenstvom. K najväčším zmenám
v prežívaní
sexu
dochádza
v treťom
trimestri:
znižuje
sa
potreba
pohlavného styku, sexuálna túžba a frekvencia orgazmov (Líbalová,
2010).
Prirodzené sú obavy žien, či budú aj počas tehotenstva atraktívne
pre svojich partnerov. Pre niektorých mužov sú však tehotné partnerky
príťažlivejšie ako pred graviditou.
Spokojnosť s telom významne ovplyvňuje sexualitu ženy. Negatívny
body imidž sa spája s nižšou sexuálnou sebadôverou, nižšou sexuálnou
asertivitou, väčším vyhýbaním sa sexu (Wiederman podľa: Goldstein,
Davis, 2006). Nespokojnosť s vlastným telom môže byť etiologickým
faktorom nižšej sexuálnej aktivity počas tehotenstva aj po pôrode (Paulus,
2008).
Vzhľadom na to, že u nás absentujú štúdie zaoberajúce sa témou
body imidžu počas tehotenstva, kedy dochádza k jeho modifikácii,
plánujeme sa na tento problém výskumne zamerať.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 203
Literatúra
BOSCAGLIA, N.: Changes in body image satisfaction during pregnancy:
A comparison of high exercising and low exercising women. In Australian
and New Zealand Journal of Obstetrics and Gynaecology
[online]. Feb.
2003, Vol. 43, Number 6, p. 41-45. Dostupné na EBSCO Host, Academic
Search Complete. ISSN 0004-8666
FIALOVÁ, L.: Moderní body imidž: Jak se vyrovnat s kultem štíhlého těla.
Vydání první. Praha: Grada, 2006, 92 s. ISBN 80-247-1350-0
GOLDSTEIN, I., DAVIS, S. R.: Women´s sexual function and dysfunction:
study diagnosis and treatment [online]. 2006. Dostupné na internete:
<http://books.google.sk/books?id=3J7TnwpbZQwC&pg=PA280&dq=Sexu
ality+and+body+image&hl=sk&sa=X&ei=DYpcTv_B4Pd4QSQ0vTVDw&redir_esc=y#v=snippet&q=Body%20image%20pre
gnancy&f=false>
GROGAN, S.: Body image: Psychologie nespokojenosti s vlastním tělem.
Vydání první. Praha: Grada Publishing, 2000. 186 s. ISBN 80-7169-907-1.
HARMS, R.W.: Is pregorexia for real? [online]. 2012. Dostupné na
http://www.mayoclinic.com/health/pregorexia/AN02077
HÁTLOVÁ, B.: Tělesnost. In Moderní babictví [online]. Dec. 2005,č. 8.
Dostupné na Levret. ISSN 1214-5572
HRACHOVINOVÁ, T., CHUDOBOVÁ, P.: Body image a možnosti jeho
měření. In Československá psychologie, 2004, roč. 48, č.6, s. 499-509.
ISSN 0009-062X
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 204
CHANG, S.R. et al. I am woman and I´m pregnant: Body image of women
in Taiwan during the third trimester of pregnancy. In Birth: Issues in
Perinatal Care [online]. June 2006, Vol. 33, Issue 1, p. 60-66. Dostupné
na EBSCO Host, Academic Search Complete. ISSN 07307659
LÍBALOVÁ, Z.: Sexualita v těhotenství a laktaci. In WEISS, P. et al.:
Sexuologie. Vydání první.
Praha : Grada Publishing, 2010, s. 295-298.
ISBN 978-80-247-2492-8
LOTH, K.A.: Body satisfaction during pregnancy. In Body image [online].
June 2011, Vol. 8, Issue 3, p. 297-300. Dostupné na: Science Direct.
ISSN 1740-1445
PAPEŽOVÁ, H.: Proč a kdy může být těhotenství rizikové pro matky
s poruchou
příjmu
potravy
a jejich
dětí.
In
Moderní
gynekolgie
a porodnictví, 2009, Vol. 18, č. 1, s. 22-25. ISSN 1211-1058
PAULETA, J. R. et al.: Sexuality during pregnncy. In The Journal of Sexual
Medicine [online]. January 2010, Vol. 7, Issue 1, p. 136-142. Dostupné
na: EBSCO Host, Academic Search Complete Direct. ISSN 17436095
PAULUS, R.: Effects of Pregnancy on Female Sexual Function and Body
Image: A Prospective Study. In Journal of Sexual Medicine [online]. Aug.
2008, Vol. 5, Issue 8, p. 1915-1922. Dostupné na: EBSCO Host, Academic
Search Complete. ISSN 17436095
SKOUTERIS, H. et al.: A prospective study of factors that lead to body
dissatisfaction during pregnancy. In Body Image [online]. December
2005, Vol. 2, Issue 4, p. 347-361. Dostupné na: Science Direct. ISSN
1873-6807
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 205
Kontakt
PhDr. Katarína Jandová, PhD.
1.gynekologicko-pôrodnícka klinika UNB a SZU, nemocnica akad. Dérera,
Limbová 5
833 05 Bratislava, SR
[email protected]
[email protected]
mobil
+421 903 763 084
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 206
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 207
JANA FÚSKOVÁ, PETER KUSÝ
RODIČOVSTVO LESBICKÝCH ŽIEN
Abstrakt:
Štúdia informuje o aktuálnom vedeckom skúmaní problematiky rovnakopohlavného rodičovstva a interpretuje tieto zistenia pre našu spoločnosť,
čím prináša ucelený pohľad na rodičovstvo lesbických žien. Referát
spracováva
aktuálne
výsledky
výskumu
lesbického
rodičovstva,
a zasadzuje ich do kontextu legislatívy Slovenskej Republiky. Cieľom našej
práce bolo identifikovať možné facilitátory efektívnej zmeny úpravy
noriem pre zlepšenie situácie lesbických žien ako potencionálnych rodičov,
ale i možné bariéry potencionálneho rodičovstva a zdravej a bezpečnej
výchovy
potomstva.
publikovaných
štúdií
Referát
týkajúcich
je
sa
teoretickým
prehľadom
rovnako-pohlavného
doteraz
rodičovstva
s ohľadom na ich možné aplikácie a význam pre danú oblasť. V oblasti
argumentácie ide predovšetkým o zohľadnenie reálneho dosahu takéhoto
rodičovstva na psychiku dieťaťa, ale i na psychické zdravie matiek.
Kľúčové slová:
Rodičovstvo, lesbické ženy, lesbické matky.
Úvod
V súčasnej spoločenskej diskusii je častým objektom rozprava o
homosexuálne
orientovaných
ľuďoch
ako
o
rodičoch
alebo
vychovávateľoch detí. O možnostiach osvojenia si dieťaťa a potrebách
spoločenskej integrácie homosexuálnych rodín, či naopak protikladné
tvrdenia obhajujúce názor, že homosexuálne správanie je v rozpore s
morálkou či kresťanskými tradíciami, na ktorých je položená Európska
spoločnosť a homosexuálne partnerstvá narúšajú akúsi „tradičnú rodinu.“
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 208
Konvenčná predstava o rodine alebo rodičoch pozostáva z mnohých
predpokladov – existujú dvaja partneri, ktorí sú opačného pohlavia, teda
muž a žena, ktorí sú v určitom vzájomnom romantickom vzťahu, žijú
v spoločnej domácnosti a sú v príbuzenskom vzťahu k deťom, ktoré
vychovávajú – na základe týchto predpokladov sú definovaní (právom a
kultúrou) ako rodina. V tomto prípade hovoríme o nukleárnej rodine –
otec,
matka a deti, ktorá však v našej spoločnosti nie je jediným
modelom, voči ktorému by boli tie ostatné deviantné. Avšak táto
konštelácia je pokladaná mnohými za optimálnu štruktúru pre rozvoj
dieťaťa, v porovnaní s ktorou musia všetky ostatné prekonávať určité
nedostatky. (Martin, 1998)
V našej práci sme sa zaoberali tým, kde vlastne sú tieto nedostatky
a či môže mať homosexuálna orientácia rodičov (vychovávateľov) dopad
na potomstvo.
Rodina - predstavy a potreby funkčnosti
Ako sme už spomínali, za základný model je v našej kultúre
považovaný manželský vzťah muža a ženy vychovávajúcich vlastné deti.
Avšak tento model je čoraz častejšie narušovaný, vzniká množstvo rodín
a modelov, ktorých existencia nie je spoločnosťou tak zásadne odmietaná
ako gej a lesbické rodiny. Môžu to byť partneri, ktorí nežijú v manželskom
zväzku
alebo
rodičia,
ktorí
vychovávajú
nebiologické
deti,
či
už
adoptované alebo deti z predchádzajúcich vzťahov. Existujú rodiny,
v ktorých matka či otec vychovávajú dieťa bez partnera, ďalej to môžu byť
náhradné rodiny či profesionálne rodiny. V rámci každého z uvedených
modelov rodín existuje množstvo funkčných rodín i časť nefunkčných.
Funkčnosť rodiny je možné chápať z hľadiska jej spoločenskej
funkcie alebo z pohľadu psychologického fungovania. Zo spoločenského
hľadiska je účelom rodiny zabezpečiť pokračovanie života splodením
dieťaťa
a poskytnúť mu všetky potrebné podmienky pre ďalší vývoj.
(Dúnovský, 1999) Rodina má zabezpečiť všetkým svojim členom vhodné
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 209
a adekvátne
podmienky
v oblasti
hmotnej,
sociálnej,
duševnej
a duchovnej. (Dúnovský, 1999) Vzťahy majú mať určitý citový obsah
zabezpečujúci kohéziu rodiny. (Levická, 2004) V rodine takisto dochádza
k výchove a formovaniu osobnosti dieťaťa. (Laca, 2011)
Tieto spoločenské očakávania od rodiny sú v Slovenskej Republike
pretavené do Zákona o rodine a čiastočne i do Občianskeho zákonníka,
ktorý upravuje napríklad majetkové pomery medzi partnermi a deťmi.
(Thurzová, 2006)
Hoci sa názory a definície od autora k autorovi mierne líšia, je pre ne
spoločné, že z pohľadu psychologickej funkčnosti rodiny je podstatou
rodiny kohézia – teda súdržnosť jej členov, s cieľom vychovať a formovať
osobnosť dieťaťa a zabezpečiť uspokojovanie potrieb členov rodiny. Je
základnou bunkou spoločnosti a primárnou skupinou dieťaťa. Dochádza
teda k rozlišovaniu pojmu rodina a manželstvo. (Gabura, 2006)
K tomuto diferencovaniu prispeli i výskumné zistenia, ktoré potvrdili,
že aj v prípade, že štruktúra rodiny je zmenená (jeden rodič, náhradná
rodina, macocha, otčim), stále môže byť funkčnou. Aby rodina teda mohla
napĺňať
spoločenské
očakávania
a byť
základom
spoločnosti,
teda
zaisťovať dobý vývoj dieťaťa, jeho prospech a prospech členov pre
spoločnosť, musí byť rodinou funkčnou. (Sobotková, 2001)
Pre funkčnú rodinu je esenciálne nasledovné: Funkčná rodina je
tvorená dvoma alebo viacerými členmi, ktorí sú adaptívni a schopní riešiť
problémy. Medzi členmi rodiny existuje intimita a jasná komunikácia,
každý člen rodiny má svoju rolu a medzi členmi rodiny sú jasné hranice,
pravidlá a kompetencie. Vo funkčnej rodine panuje atmosféra dôvery,
bezpečia a silné citové vzťahy.
Podľa týchto definícií a výsledkov by mala byť teda sexuálna
orientácia rodičov nepodstatná, prečo teda je pre väčšinu obyvateľov
Slovenska (ale nemusíme hovoriť len o Slovensku) predstava dvoch
lesbických matiek alebo dvoch gejov otcov vychovávajúcich spoločne dieťa
taká nepredstaviteľná?
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 210
Lesbické matky - v čom sú iné?
Problémy, ktoré vyvstávajú v otázke gej a lesbického rodičovstva,
súvisia predovšetkým s dvoma oblasťami – so sexuálnou orientáciou
rodičov a so spoločnosťou, v ktorej tieto rodiny budú existovať. Napätie
vznikajúce
konfrontáciou
homosexuálnych
rodín
so
spoločenským
systémom existuje momentálne v oblasti práva, vzdelávacieho systému,
zdravotníctva a náboženských organizácií.
Názorové rozkoly, či lesbický alebo gejský pár môže vytvárať
funkčnú rodinu, nie sú len v bežnej spoločnosti, ale nachádzajú sa i medzi
samotnou
odbornou
verejnosťou.
Je
problematické
zaujať
odborné
stanovisko k otázke tak komplikovanej, akou homosexualita rodičov a jej
vplyv na rodinu môže byť.
Tieto názorové rozpory plynú predovšetkým z neznalosti príčin
homosexuality. V súčasnosti došlo k určitému odbornému konsenzu, že
ide o vrodenú a nemennú orientáciu, „ktorá je predovšetkým biologicky
podmienená“ (Weiss et al. 2010). Stále však nevieme jednoznačne určiť
príčinu homosexuality. Ide o genetickú danosť, ako to vyplýva z výskumov
a tvrdení Kallmana (1952 in LeVay, 2006), Baileyho a Pillarda (1990 in
LeVay, 2011) či Hemera (1993 in LeVay, 2011), alebo sa jedná o vplyv
prenatálneho sýtenia testosterónom vyplývajúcim zo zistení Steinacha a
Dörnera (1989)? Environmentálne faktory sú síce nepravdepodobné, ale
doposiaľ neboli jednoznačne vylúčené.
Čo sa týka duševného zdravia homosexuálov, pred viac než 20
rokmi Americká psychiatrická asociácia odstránila homosexualitu zo
zoznamu duševných porúch s vyhlásením, že „homosexualita sama o sebe
neznamená zhoršenie úsudku, stability, spoľahlivosti alebo zhoršenie
všeobecných
sociálnych
psychiatrická
asociácia,
či
1980).
kognitívnych
Toto
schopností.“
rozhodnutie
odrážalo
(Americká
výsledky
rozsiahlych výskumov v priebehu troch desaťročí štúdií a výskumov. Avšak
s homosexuálnou orientáciou ostáva doposiaľ spájaná stigma akéhosi
hendikepu.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 211
Sociálne prostredie, v ktorom gejovia a lesby žijú, a taktiež
expozícia k predsudkom a diskriminácii často spôsobujú úzkosť, ale
neexistuje žiadny spoľahlivý dôkaz o tom, že homosexuálna orientácia
sama o sebe zhoršuje psychické fungovanie. (Gonsiorek, 1991, Reiss,
1980).
To, čo mnohé z výskumov preukazujú je, že len výhradná orientácia
na rovnaké pohlavie nie je to jediné, čo je pre homosexuálov spoločné.
„V posledných rokoch výskumy priniesli fascinujúce odhalenia
atypickosti
homosexuálov,
týkajúce
sa
lepších
výsledkov
v
oblasti
mentálnych schopnosti v porovnaní s vlastným pohlavím, konkrétne v
oblasti inteligencie u mužov (Nettle, 2007), pamäťových úlohách v
prospech homosexuálnych mužov i žien (Rahman et al., 2003 a Hassan a
Rahman, 2007), priestorovom vnímaní u lesieb (Loehlin a McFadden 2003,
Glaude a Bailey 1995 a Rahman a Wilson 2003), ale i vo verbálnej fluencii
v prospech gejov a v neprospech lesieb (Rahman, 2003), empatii v
prospech homosexuálnych mužov (Salias a Fisher, 1995, Sergeant et al.,
2006) a manuálnej zručnosti v prospech lesieb (Medland et al., 2004).“
(Fúsková, Klubert, 2013)
Žiadna z týchto preukázaných charakteristík sa však nezdá byť
prekážkou v tom, aby lesbičky alebo gejovia mohli byť rodičmi funkčných
rodín.
Keď sa hovorí o homosexuáloch ako o potencionálnych rodičoch,
časté je presvedčenie, že nie sú spôsobilí vychovávať deti, pretože
existujú pochybnosti o ich duševnom zdraví. Tradičné sú predstavy o tom,
že lesbické ženy sú menej „materské“ a že gejovia sú promiskuitní
a neschopní udržať tak adekvátny partnerský a rodičovský vzťah. (Harvard
Law Review, 1990). Žiaden z týchto predpokladov nebol potvrdený.
Ak nepoznáme jasnú príčinu toho, prečo je človek gejom alebo
lesbou a čo všetko je spojené s inakosťou v sexuálnej orientácii, sú
opodstatnené obavy z toho, že homosexuálne rodiny by mohli vychovávať
homosexuálne deti, alebo bude akýmkoľvek spôsobom narušená sexuálna
identita ich potomstva?
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 212
Lesbické ženy ako vychovávateľky a ich potomstvo
Za posledných 30 rokov prebehli desiatky výskumov, ktoré sa
zaoberali tým, akí sú homosexuáli rodičia a aké potomstvo vychovávajú.
Výskum v oblasti rodičovstva sa odrážal od aktuálneho vedeckého
poznania v oblasti homosexuality samotnej. Tu možno identifikovať hlavné
obdobia výskumu, počas ktorých sa na homosexualitu nazeralo ako na
chorobu
•
štúdium podmienenosti homosexuality (koniec 19.st – začiatok
20.st)
•
komparačné štúdie homosexuálov a heterosexuálov (od 1950)
•
štúdium osobnosti gejov a lesieb (1957 - Hooker)
•
deklasifikácia
homosexuality
ako
choroby
1973
–
Americká
psychiatrická asociácia
Z týchto hlavných období sa vyvinuli 3 hlavné prúdy skúmania potomstva
homosexuálnych rodičov
1. výskum sexuálnej identity potomstva (Money & Earhardt 1972, `82
- `87)
1. výskum osobnostného vývoja detí (80. a 90. roky)
2. výskum sociálnych vzťahov (aktuálne)
Naša práca vychádza zo 43 empirických štúdií z rozmedzia rokov
1978
až
2012.
vychovávaným
Mnohé
v gejských
z týchto
výskumov
rodinách,
keďže
sa
nevenujú
lesbické
deťom
rodičovstvo
je častejšie a ženy starajúce sa o deti, či už biologické alebo osvojené, je
spoločnosť schopná aspoň čiastočne akceptovať. Rozhodli sme sa aj našu
prácu zamerať predovšetkým na rodiny s lesbickými matkami. Výsledky
týchto štúdií sú z oblastí sexuálnej identity detí, ich osobnostného rozvoja
a sociálnych vzťahov.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 213
Sexuálna identita
Rodová identita
U lesbických žien z hľadiska konštrukcie rodových schém ako ich
chápe Bem (1981) je pozorovaný značný rozdiel v konštrukciách a
schémach gendru. Opisy typicky mužského a ženského opúšťajú hranice
určitých sociálnych očakávaní a skôr sa pohybujú v zmysle biologických
rozdielností. (Fúsková, Klubert, 2013)
Štúdie seba-identifikácie sa ako muža či ženy (Green (1978), Green,
Mandel, Hotvedt, Gray a Smith (1986) a Kikpatrick, Smith a Roy (1981)
na základe projektívneho testovania spojeného s interview nezistili u detí
od 5 do 14 rokov, ktoré boli vychovávané lesbickými matkami, žiadne
odchýlky od normálneho vývoja rodovej identity.
Priamejšie posudzovacie techniky použili Golombok, Spencer a
Rutter (1983) s rovnakými výsledkami. Z ich záverov vyplýva, že deti
vychovávané dvoma lesbickými matkami sú so svojím pohlavím spokojné
a neželajú si byť transrodové.
Zo žiadnej
zo
štúdií
nevyplýva,
že
by
deti
vychovávané
homosexuálnymi matkami mali problémy so svojou rodovou identitou.
Rodová expresivita
Množstvo
štúdií
skúmajúcich
rodovú
expresivitu
potomkov
lesbických matiek (Golombok et al., 1983; Gottman, 1990; Green, 1978;
Hoeffer, 1981; Kirkpatrick et al., 1981; Patterson, 1994a) prinieslo
zistenia, že správanie týchto detí spadá do typického rámca konvenčných
rodových rolí.
Kirkpatrick a jej kolegovia (1981) zistili, že medzi deťmi lesbických
matiek a heterosexuálnych rodičov neexistuje rozdiel v preferenciách
hračiek, v aktivitách, záujmoch, ani v preferenciách pri voľbe povolania.
Rodové správanie bolo posudzované tiež Greenom a jeho kolegami
(1986), ktorí v rozhovoroch s 56 deťmi lesbických párov a 48 deťmi
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 214
heterosexuálnych párov nezistili žiadne rozdiely v preferencii televíznych
programov, postáv, či v preferencii hier a voľnočasových aktivít.
V sumári môžeme povedať, že výskumy naznačujú, že u detí lesieb
sa rozvíjajú vzorce rodového správania, ktoré sú veľmi podobné ako
u všetkých ostatných detí.
Sexuálna orientácia
Sexuálna orientácia potomstva je jedna z najdiskutovanejších oblastí
rodičovstva homosexuálov. Častým argumentom proti možnému osvojeniu
detí homosexuálnymi pármi je to, že teplí rodičia budú predsa vychovávať
teplé deti. Takmer dve desiatky výskumov (Bailey, Bobrow, Wolfe, Mikach
(1995) Bozett (1980, 1982, 1987, 1989) Gottman (1990), Golombok et
al. (1983), Green (1978), Huggins (1989), Miller (1979), Paul (1986),
Rees (1979) však nepreukázali, že by homosexuálni rodičia vychovali viac
homosexuálnych detí ako heterosexuálne rodiny. Vo všetkých štúdiách
bola prevažná väčšina detí lesbických matiek heterosexuálna. Rozdiely
v pomere gejov a lesbičiek z heterosexuálnych a homosexuálnych rodín
neboli v žiadnej zo štúdií signifikantné. V štúdii Hugginsa (1989) dokonca
z výskumného súboru detí lesbických žien nebolo ani jedno dieťa
homosexuálne orientované.
Homosexuálna orientácia rodičov na sexuálnu orientáciu potomstva
má buď zanedbateľný, alebo žiaden vplyv. (Bailey et al, 1995)
Iné aspekty osobnostného rozvoja
Po tom, čo sa preukázalo, že sexuálna orientácia rodičov nesúvisí so
zmenami v sexuálnej identite detí, začala sa pozornosť sústrediť na
osobnosť
detí
a
ich
sociálne
vzťahy.
Výskumy
sa
sústredili
na
zodpovedanie otázky, či orientácia ich vychovávateľov má nejaký dopad
na ich možný úspech alebo neúspech v sociálnych vzťahoch, prípadne je v
kontexte s ich osobnostnými charakteristikami.
Štúdie zaoberajúce sa inými aspektmi osobnostného rozvoja detí
z lesbických rodín priniesli zistenia v oblastiach separácie a individualizácie
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 215
(Steckel, 1985, 1987), psychiatrických problémov (Golombok et al., 1983;
Kirkpatrick
et
al.,
1981),
problémového
správania
(Flaks,
Ficher,
Masterpasqua and Joseph, 1995; Golombok et al., 1983; Patterson,
1994a), osobnosti (Gottman, 1990), konceptualizácie self (Gottman,
1990; Huggins, 1989; Patterson, 1994a; Puryear, 1983), locus of control
(Puryear, 1983; Rees, 1979), morálneho usudzovania (Rees, 1979),
a inteligencie (Green et al., 1986). Výsledky týchto výskumov ukazujú, že
akékoľvek obavy alebo pochybnosti ohľadom osobnostného rozvoja detí
z lesbických
partnerstiev
sú
neopodstatnené.
Neboli
zistené
žiadne
závažné rozdiely v porovnaní s deťmi heterosexuálnych párov. Jediný
štatisticky významný rozdiel udáva len Pattersonova štúdia (1994),
v ktorej deti lesbických matiek prejavovali značnejšie symptómy stresu,
ale
tiež
lepší
zmysel
pre
well-being
ako
deti
z heterosexuálnych
partnerstiev. Avšak hodnoty v oboch týchto oblastiach boli v rámci bežne
udávaných hodnôt.
Predpoklad, že deti lesieb trpia deficitmi v osobnostnom rozvoji teda
nemá žiaden empirický podklad.
Sociálne vzťahy
V štúdii možného dopadu sexuálnej orientácie rodičov na sociálne
vzťahy detí sa odborníci zaoberali nielen ich vzťahmi s rovesníkmi, ale i s
dospelými. Výsledky hovoria o normálnom rozvoji rovesníckych vzťahov,
rovnako
je to aj u detí z heterosexuálnych partnerstiev (Green a kol.,
1986). Deti lesieb v školskom veku majú najčastejšie kamarátov
rovnakého pohlavia a ich vzťahy s vrstovníkmi boli posudzované pozitívne
zo strany detí, rodičov i výskumníkov (Golombok et al., 1983). Rovnako
pozitívny obraz je i vo vzťahu k dospelým osobám, pričom deti lesbických
žien udávajú častejší kontakt a pozitívnejšie vzťahy s priateľmi svojich
matiek ako deti z heterosexuálnych partnerstiev (Harris & Turner,
1985/86).
Obavy ohľadne toho, že deti lesieb by mohli byť častejšími obeťami
možného zneužívania zo strany rodičov boli vyvrátené vo výskumoch
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 216
Finkelhora & Russella (1984) a Jonesa a MacFarlana (1980). Z nich
vyplýva, že sexuálne zneužívanie detí dospelými ženami je extrémne
vzácne. Štatistiky preukazujú, že gejovia nie sú páchateľmi sexuálneho
násilia na deťoch častejšie ako heterosexuálni muži. (Groth & Birnbaum,
1978; Jenny et al., 1994; Sarafino, 1979)
Predpoklady, že deti v starostlivosti homosexuálnych párov sú
ohrozenejšie sexuálnym násilím nemajú žiadnu podporu vyplývajúcu z
výskumných zistení.
Zhrnutie
Všetky vedecké štúdie, ktoré boli k tomuto dňu publikované, prišli
k rovnakému
a jednoznačnému
záveru,
že
deti
sa
v lesbických
partnerstvách rozvíjajú rovnako úspešne, ako deti z heterosexuálnych
zväzkov. V skutočnosti žiadna štúdia nenašla dieťa lesbického páru, ktoré
by bolo znevýhodnené kvôli sexuálnej orientácii jeho rodičov.
Z výsledkov analýz APA (1995) vyplýva, že:
• homosexuáli sú vhodnými rodičmi
• domáce prostredie s lesbickými matkami je rovnako vhodné pre
výchovu a rozvoj dieťaťa ako domácnosti s matkou a otcom
• fungujúce rodiny nie sú ovplyvnené sexuálnou orientáciou, ale skôr
schopnosťou rodičov vytvoriť milujúci a zdravý domov
• deti vyrastajúce v domácnostiach s dvomi matkami nie sú menej
inteligentné, netrpia väčším množstvom problémov, nie sú menej
populárne v kolektívne a ani nemajú nižšiu sebaúctu ako deti
z bežných rodín
• deti lesbických matiek vyrastajú rovnako šťastné, zdravé a rozvinuté
ako deti majúce matku a otca
Naopak výsledky z najnovších longitudinálnych štúdií naznačujú, že
homosexualita rodičov môže mať pre ich potomkov isté výhody. Výsledky
zo
štúdie
Gartrell
a Bos
(2010),
ktoré
sa
venovali
plánovanému
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 217
rodičovstvu lesbických žien napovedajú, že ich potomstvo skóruje oproti
svojim
vrstovníkom
signifikantne
vyššie
v sociálnych,
akademických
a všeobecných kompetenciách, zatiaľ čo tieto deti majú signifikantne
menšie množstvo sociálnych problémov, sú menej agresívne a majú
tendenciu menej porušovať pravidlá ako ich rovesníci. Výskumníci nenašli
rozdiel v týchto výsledkoch medzi deťmi, ktorých biologický otec je
známy, neznámy a ani pri deťoch, ktorých matky žijú spoločne či
oddelene.
Záver
Všetky tieto zistenia naznačujú to, že homosexuálne orientované
ženy sú schopnými matkami, ich sexuálna orientácia a neprítomnosť otca
nemá negatívny vplyv na výchovu a well-being potomstva a jediným
možným rizikom, ktoré ohrozuje tieto rodiny, je v súčasnosti legislatíva
Slovenskej Republiky, ktorá bráni dekonštrukcii pojmu „tradičnej rodiny“.
Keďže
neexistujú
opodstatnené
obavy
z možných
negatívnych
následkov rodičovstva lesbických a gejských párov, apelujeme na všetky
organizácie a legislatívne štruktúry SR so žiadosťou o úpravu legislatívy
v nasledovných oblastiach:
• prístup k službám asistovanej reprodukcie pre rovnako-pohlavné
páry
• možnosť legálneho osvojenia si biologického dieťaťa partnerky či
partnera
• možnosť párového osvojenia nebiologického dieťaťa
• fungovanie gynekologických ambulancií so špeciálnym prístupom k
lesbickým párom
• efektívne párové a rodinné poradenstvo pre rovnako-pohlavné páry
a rodiny
• dostatočná právna ochrana
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 218
Literatúra
AMERICAN PSYCHOLOGICAL ASSOCIATION (1975). Minutes of the Annual
Meeting of the Council of Representatives. American Psychologist, 30,
620-633.
AMERICAN PSYCHOLOGICAL ASSOCIATION (1995). Lesbian and Gay
Parenting: A Resource for Psychologists, District of Columbia, 1995; Child
Welfare
League
of America, Issues
in Gay and Lesbian Adoption:
Proceedings of the Fourth Annual Peirce-Warwick Adoption Symposium,
District of Columbia, 1995.
BAILEY, J. M., BOBROW, D., WOLFE, M., & MIKACH, S. (1995). Sexual
orientation of adult sons of gay fathers. Developmental Psychology, 31,
124-129.
BOZETT, F. W. (1980). Gay fathers: How and why they disclose their
homosexuality to their children. Family Relations, 29, 173-179.
BOZETT, F. W. (1982). Heterogeneous couples in heterosexual marriages:
Gay men and straight women. Journal of Marital and Family Therapy, 8,
81-89.
BOZETT, F. W. (1987). Children of gay fathers. In F. W. Bozett (Ed.), Gay
and Lesbian Parents (pp. 39-57). New York: Praeger.
BOZETT, F. W. (1989). Gay fathers: A review of the literature. In F. W.
Bozett (Ed.), Homosexuality and the Family (pp. 137-162). New York:
Harrington Park Press.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 219
DÖRNER, G. 1989. Proposal for changing the status of homosexuality
under the W.H.O.’s classifi cation of diseases. Neuroendocrinology Letters,
1989. ISSN: 0172-780X, vol. 22.
DÚNOVSKÝ, J. (1999): Sociálni pediatrie. Praha: Grada 1999, ISBN 807169-254-9.
EDITORS OF THE HARVARD LAW REVIEW (1990). Sexual orientation and
the law. Cambridge, MA: Harvard University Press.
FÚSKOVÁ, J., KLUBERT, P. (2013). Konštrukt rodu u lesbických žien.
Príspevok prezentovaný na konferencii Labádyho sexuologické dni 2013
v Trnave.
FINKELHOR, D., & RUSSELL, D. (1984). Women as perpetrators: Review
of the evidence. In D. Finkelhor (Ed.), Child sexual abuse: New theory and
research (pp. 171-187).
GABURA, J. (2006): Sociálna práca s rodinou. Bratislava, 2006.
GARTRELL, N., BOS, H. (2010): US National Longitudinal Lesbian Family
Study: Psychological Adjustment of 17-Year-Old Adolescents. Pediatrics;
originally published online June 7, 2010; DOI: 10.1542/peds.2009-3153
GOLOMBOK, S., SPENCER, A., & RUTTER, M. (1983). Children in lesbian
and single-parent households: Psychosexual and psychiatric appraisal.
Journal of Child Psychology and Psychiatry, 24, 551-572.
GONSIOREK, J.C. (1991). The empirical basis for the demise of the illness
model of homosexuality. In Gonsiorek, J.C. & Weinrich, J.D., (Eds.),
Homosexuality: Research implications for public policy (pp.115-136).
Newbury Park CA: Sage.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 220
GOTTMAN, J. S. (1990). Children of gay and lesbian parents. In F. W.
Bozett & M. B. Sussman, (Eds.), Homosexuality and Family Relations (pp.
177-196). New York: Harrington Park Press.
GREEN, R. (1978). Sexual identity of 37 children raised by homosexual or
transsexual parents. American Journal of Psychiatry, 135, 692-697.
GREEN, R., MANDEL, J. B., HOTVEDT, M. E., GRAY, J., & SMITH, L.
(1986). Lesbian mothers and their children: A comparison with solo parent
heterosexual mothers and their children. Archives of Sexual Behavior, 15,
167-184.
GROTH, A. N., & BIRNBAUM, H. J. (1978). Adult sexual orientation and
attraction to underage persons. Archives of Sexual Behavior, 7, 175-181.
HARRIS, M. B., & TURNER, P. H. (1985/86). Gay and lesbian parents.
Journal of Homosexuality, 12, 101-113.
HOEFFER, B. (1981). Children's acquisition of sex-role behavior in lesbianmother families. American Journal of Orthopsychiatry, 51, 536-544.
HUGGINS, S. L. (1989). A comparative study of self-esteem of adolescent
children of divorced lesbian mothers and divorced heterosexual mothers.
In F. W. Bozett (Ed.), Homosexuality and the Family (pp. 123-135). New
York: Harrington Park Press.
JENNY, C., ROESLER, T. A., & POYER, K. L. (1994). Are children at risk for
sexual abuse by homosexuals? Pediatrics, 94, 41-44.
JONES, B. M., & MACFARLANE, K. (Eds.) (1980). Sexual abuse of children:
Selected readings. Washington, DC: National Center on Child Abuse and
Neglect.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 221
KIRKPATRICK, M., SMITH, C., & ROY, R. (1981). Lesbian mothers and
their
children:
A comparative
survey.
American
Journal
of
Orthopsychiatry, 51, 545-551.
LACA, P. (2010): Sociálna otázka hospodársko-finančnej krízy ako súčasť
„krízy zvnútra človeka.“ In: Zborník príspevkov z interdisciplinárneho
vedeckého kolokvia Aktuálne otázky ekonomických a humanitných vied
10, Bratislava: STU, 2010. ISBN 978-80-227-3447-9.
LEVAY, S. 2011. Gay, straight, and the reason why: the science of sexual
orientation. Oxford University Press: New York, 2011. ISBN 978-0-19973767-3
LEVICKÁ, J. (2004): Sociálna práca s rodinou I.. 1. vyd. Trnava: 2004,
ISBN 80–89074–93–6
MARTIN, A. (1998): Issues for Lesbian- and Gay-Parented Families. New
York.
Citované
z
Internetu
dňa
23.09.2013,
dostupné
<http://parenthood.library.wisc.edu/Martin/Martin.html>
MILLER,
B.
(1979).
Gay
fathers
and
their
children.
The
Family
Coordinator, 28, 544-52.
PATTERSON, C. J. (1994a). Children of the lesbian baby boom: Behavioral
adjustment, self-concepts, and sex-role identity. In B. Greene & G. M.
Herek (Eds.), Contemporary perspectives on lesbian and gay psychology:
Theory, research and applications (pp. 156-175). Beverly Hills, CA: Sage
Publications.
PAUL, J. P. (1986). Growing up with a gay, lesbian, or bisexual parent: An
exploratory study of experiences and perceptions. Unpublished doctoral
dissertation, University of California at Berkeley, Berkeley, CA.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 222
PURYEAR, D. (1983). A comparison between the children of lesbian
mothers and the children of heterosexual mothers. Unpublished doctoral
dissertation, California School of Professional Psychology, Berkeley, CA.
REES, R. L. (1979). A comparison of children of lesbian and single
heterosexual mothers on three measures of socialization. Unpublished
doctoral
dissertation,
California
School
of
Professional
Psychology,
Berkeley, CA.
REISS, B.F. (1980). Psychological tests in homosexuality. In J. Marmor
(Ed.), Homosexual behavior: A modern reappraisal (pp. 296-311). New
York: Basic Books
SARAFINO, E. P. (1979). An estimate of nationwide incidence of sexual
offenses against children. Child Welfare, 58, 127-134.
SOBOTKOVÁ, I. (2001): Psychologie rodiny. Praha: Portál, 2001.
STECKEL, A. (1985). Separation-individuation in children of lesbian and
heterosexual couples. Unpublished doctoral dissertation, The Wright
Institute Graduate School, Berkeley, CA.
STECKEL, A. (1987). Psychosocial development of children of lesbian
mothers. In F. W. Bozett, (Ed.), Gay and lesbian parents (pp. 75-85). New
York: Praeger.
THURZOVÁ, M.: Základy práva pre sociálnych pracovníkov. Bratislava:
Občianske združenie Sociálna práca, 2006. ISBN 80-89185-21-5.
WEISS, P., ZVĚŘINA, J., BRICHCÍN, S. A KOL. 2010. Sexuologie. Grada
Praha, 2010. ISBN 978-80-247-2492-8
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 223
ZDEŇKA VAŇKOVÁ
SEXUÁLNÍ
ORIENTACE
JAKO
PŘÍČINA
SPOLEČENSKÉ
DISKRIMINACE
Abstrakt:
V České republice, kde převažuje většinová sexuální orientace stále
přetrvává řada stereotypů a mýtů o menšinové sexuální orientaci.Gayové,
lesby, bisexuálové a transgender se tedy setkávasjí s projevy homofobie,
intolerance a společenské exkluze, či dokonce stigmatizace. Problematika
sexuální
orientace
je
diskutována
odbornou
veřejností
zejména
v souvislosti s možností adopce dětí partnera, či dětí obecně, umělého
oplodnění atd. Byť již existuje zákon o registrovaném partnerství, není
problematika LGBT
koncepčně společensky přijímánas. Nejednotná je
také česká judikatura a judikatura Evropského soudu pro lidská práva.
Klíčová slova:
Diskriminace, sexuální orientace, lidská práva, soudní rozhodnutí,LGBT
Úvod
Současná pluralitní a otevírající se česká společnost velmi intenzivně
diskutuje
o
mnohých
aktuálních
otázkách,
které
byly
minulosti
i
tabularizovány. Jedním z diskutovaných problémů byla a je bezesporu
problematika
postavení a diskriminace lidí s jinou sexuální diskriminací.
Jejich jinakost se stává často předmětem diskriminace a sociálního
vyloučení. Jako diskriminační je pak vnímáno samo označování osob
s jinou sexuální orientací. Celospolečenská diskuse na toto téma nebyla
ukončena ani přijetím zákona o registrovaném partnerství, které sice
vytvořilo určitý právní rámec sledované problematiky, ovšem neukončilo
celospolečenskou diskusi o sledované problematice. Právní stát, tedy i
Česká republika fakticky garantuje svobodnou b´volbu každého občana,
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 224
dále pak právo na informace a svobodu rozhodnutí i v sexuální oblasti, a
to v četně coming out v rámci společenské reality.Není dořešena otázka
diskriminace lidí s menšinovou sexuální orientací, neboť i nadále není
umožněna adopce dětí homosexuálními páry. V České republice sice byl
sice přijat zákon o registrovaném partnerství , ale není umožněna adopce
dětí , umělé oplodnění LGB spoluobčanů. O otázkách sexuální orientace je
nutné dle mého soudu diskutovat i na vědeckých fórech a konferencích,
neboť ve společnosti i nadále přetrvává.Otevřená arogance a nenávist vůči
lidem
s jinou
sexuální
orientací
mnohdy
přerůstá
v sofistikované
argumentace, které jsou často prezentovány jako argumenty , jako názory
většiny. S tím ovšem nelze souhlasit.
Reálně tedy existuje řada
argumentů a důvodů proč se danou otázkou exaktně zabývat ,a také proč
argumentovat a diskutovat. Existuje tedy řada důvodů, proč se otázkou na
svobodné uplatňování sexuálních a reprodukčních práv zkoumat a zabývat
se jimi. K tomu slouží i toto vědecké fórum.
Homosexualita a současná česká společnost
Sociální a právní aspekty dnešního pohledu na společné soužití osob
stejného
Evropy
pohlaví , osob, které jsou označovány jako LGBT, je v rámci
a
celého
z demokratických
evropského
a
liberálních
teritoria
tradic.
nejednotná
,
Přesto
často
se
ale
vychází
objevují
konzervativní názory na problematiku registrovaného partnerství a adopci
dětí LGB lidí a možnosti dalšího právního narovnání např. v oblasti celních
práv a svobod. Pohled na homosexualitu na soužití v partnerských
vztazích se během historie měnil a také v současnosti se mění, o
homosexualitě jako relativně ustálené sexuální preferenci se hovoří od 19.
století, kdy začaly vznikat první spolky, které začínají diskutovat o
odstranění kriminalizace, diskriminace. V tomto směru se zásadně mění
situace a lze skutečně hovořit o možnosti veřejného života . V téže době
se dostává diskuse o homosexualitě také v české společenské realitě , a to
vydáváním časopisu, který začal vycházet za první republiky a nazýval se
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 225
Hlas
sexuální
homosexuálního
menšiny
chování,
,
nebylo
dané
však
dosaženo
dekriminalizace
trestním
zákonem
z roku
1852./
Fanel,J.2000, / K dekriminalizaci homosexuality dochází až v roce 1961
v souvislosti s vydáním nového trestního zákona / zákon č. 140/1961
Sb./Skončila tak účinnost zákona č.86/1950Sb. , který definoval jako
poslední pohlavní styk s osobou stejného pohlaví jako trestný čin.
Následující
opatření
zakazují
diskriminaci
a
a
následuje
legalizace
v podobě registrovaného partnerství, i když tento právní předpis/ zák.č.
115/2006 Sb. o registrovaném partnerství./ nebyl zahrnut do koncepce
nového občanského zákoníku, a to mimo jiné proto , že není chápán ve
stejné rovině jako manželství.Sňatek osob stejného pohlaví , který založí
partnerské
soužití
dvou
osob
stejného
pohlaví,
je
pro
účastníky
takovéhoto vztahu důležité, neboť umožňuje plnou emancipaci ,protože
zakládá rovnocennost. Současné pojetí registrovaného partnerství toto
zcela neumožňuje. Zákon o registrovaném partnerství garantuje v České
republice registrovaným párům ve srovnání s manžely podstatně omezená
práva. Většina zemí, která umožňují stejnopohlavní soužití párů formou
registrovaného partnerství přiznávají registrovaným párům podstatně
menší práva než manželům. Je tomu tak i v případě české úpravy
registrovaného partnerství, která je výsledkem mnoha kompromisů , je
spíše symbolickým uznáním stejnopohlavních párů, než legislativním
vyjádřením rovnosti lidí s menšinovou sexuální orientací, také nazývaných
LGBT. Jedná se o zákonné uznání těchto párů, nikoliv posílení jejich
práv.Často bývá v této souvislosti argumentováno adekvátním statkovým
postavením dvou osob stejného pohlaví, kdy stát musí garantovat stejně
ke všem svým státním občanům a každému státnímu občanovi dát
možnost prožít život v relevantním chráněném svazku ,tj. nabídnou
adekvátní právní prostředí a příslušný právní institut . Statusové otázky
pak vnímá naše společnost různě a je nutné je rozlišovat v rovině
soukromoprávní a veřejnoprávní .V soukromém právu je znevýhodnění
v oblasti vlastnického práva, neboť nevzniká společné jmění manželů,
společný nájem bytu, nevzniká nárok pozůstalostní – vdovský důchod,
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 226
rodinném právu se priojevuje diskriminace v nemožnosti adopce apod. Ve
veřejném právu existuje odlišný režim v daňové oblasti. Diskriminace se
pak projevuje v různých dimenzích a definice, či vymezení diskriminace se
liší.
Diskriminace- jednou z definic je vymezována jako odlišné, právem
zakázané zacházení s lidmi ve vymezených, srovnatelných situacích na
základě různé rasy, etnického původu, národnosti, pohlaví, sexuální
orientace, věku, zdravotního postižení ,víry, náboženského vyznání a
světového
názoru
/http://
www.ochránce.cz/
.Diskriminaci
s titulu
sexuální orientace zakazuje také právo Evropské unie a v těchto intencích
rozhoduje také Evropský soud pro lidská práva.Komplexní zakotvení
rovného zacházení a zákaz diskriminace, ať přímé či nepřímé upravuje
antidiskriminační zákon / zákon č.198/2009 Sb./ Podle tohoto zákona se
může
diskriminovaná
osoba
domáhat
upuštění
od
diskriminace
,
odstranění následků diskriminačního jednání, jako je diskriminace přímá a
nepřímá,
následně
pak
upuštění
od
diskriminace
a
přiměřeného
zadostiučinění. Antidiskriminační zákon tak vytvořil předpoklady pro
skutečně rovné zacházení i s lidmi s menšinovou sexuální orientací. Situaci
komplikuje řada mýtů, které umožňují diskriminaci lidí s menšinovou
sexuální orientací např. Velký počet homosexuálů, neměnnost
.
Evropský soud pro lidská práva je základní institucí, kam je možné
se dovolat v případě porušování základních lidských práv, která vyplývají
z Evropské úmluvy o lidských právech. Evropská úmluva o ochraně
lidských práv a základních svobod / ve znění protokolů 1 až 14 Řím
4.11.1950/,
v které
je
garantováno
právo
na
respektování
svého
soukromého a rodinného života, obydlí a korespondence. Úmluva též
garantuje zákaz diskriminace/ srov. Článek 14. Úmluvy/Evropský soud pro
lidská práva je nezávislým soudním orgánem ,který vznikl při Radě Evropy
v roce 1959 ve Štrasburku, hlavním úkolem tohoto orgánu je projednávání
právě porušování Evropské Úmluvy. Ačkoliv mají rozhodnutí Evropského
soudního
dvora
subsidiární
charakter,
tím,
že
jsou
postupně
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 227
harmonizována
přispívají
s právem
vnitrostátním,
ovlivňují
jeho
harmonizaci.
Rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva mají zásadní význam
pro
interpretaci
a
aplikaci
práva
ve
vnitrostátních
předpisech
,spoluvytvářejí určitá pravidla zejména k interpretaci Evropské úmluvy o
ochraně lidských práv a základních svobod. Evropská úmluva o ochraně
lidských práv a základních svobod mimo jiné deklaruje právo na
respektování rodinného a soukromého života.
/Evropská Úmluva čl.8/
Tentýž dokument garantuje také diskriminaci , a to v článku 14. , kdy je
menšinová sexuální orientaci přiřazována
pod jiné postavení . „ užívání
práv a svobod přiznaných touto Úmluvou musí být zajištěno bez
diskriminace založené na jakémkoli důvodu, jako je pohlaví,rasa, barva
pleti,jazyk,náboženství,politické nebo jiné smyšlení, národnostní nebo
sociální původ, příslušnost k národnostní menšině,majetek,rod nebo jiné
postavení.
„Úmluva
naplňování
vzájemném
mimo
jednotlivých
konsensu
asistované reprodukce
jiné
kodifikuje
způsob,
který
zajišťuje
ustanovení, k tomuto účelu byl také po
zřízen
Evropský
soud
pro
lidská
práva,nebo
, u kterého může uplatňovat sdvá práva občan
jakéhokoliv členského státu Evropské unie, kterému je upíráno některé ze
základních práv a v členské zemi kde žije vyčerpal již veškeré možnosti
v obraně svých práv, může se tohoto práva domáhat tohoto práva u
Evropského soudu pro lidská práva. Jak uvádí Úmluva „ soud může
přijímat stížnosti od každé fyzické osoby , nevládní organizace nebo
skupiny jednotlivců považujících se za oběšti v důsledku porušení práv
přiznaných Úmluvou a Protokoly k ní jednou z Vysokých smluvních
stran.Vysoké smluvní strany se zavazují, že nebudou nijak bránit
účinnému výkonu tohoto práva./ čl.34 Úmluvy ve znění protokolů 1 až 14
Řím 4.11.1950/.Přesto je realita poněkud odlišná, postupně se lidé
s menšinovou sexuální orientací. Mnozí homosexuálové se domnívají, že
otázka adopcí a asistované reprodukce v menšinové sexuální komunitě je
nutné prezentovat postupně ,protože ještě nenastala vhodná doba, je
nutné
čekat,
hledat
vhodnější
situaci.
Tyto
deklarace
prezentují
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 228
znepokojivou míru srozumění homosexuální orientací s tím, že explicitní a
společností
veřejně
i
legislativně
deklarovaná
diskriminace
gay
a
lesbických žen v otázce rodičovství je vnímána jako samozřejmost, která
neodporuje
společenskému
homosexualitu./
klimatu
a
českému
Sokolovská,V.Otec,otec
a
dítě:
pohledu
Gay
muži
na
a
rodičovství,2009/ Diskriminace se pak posuzuje podle toho jak rozděluje
přístup
ke
stejným
lidem
a
ve
stejných
situacích.
/http:ú//www.nakluky.cz./Zabývá se jí i Evropský soud pro lidská práva a
hledá další možnosti boje proti diskriminaci.Z řady případů, které žalovaly
diskriminaci a hledají možnosti ochrany u tohoto evropského orgánu jsem
vybrala jen některé exemplární projednované případy.
V roce 2005 byl ve Spojeném království uveden v účinnost zákon o
registrované manželství. Zákon stanoví právní registraci občanských
partnerství mezi osobami stejného pohlaví dává jim určitá práva a
povinnosti. Známý je případ Eweida a kol.proti Spojenému království jsou
spojeny čtyři případy, v kterých se jednalo o svobodu víry. V jednom
křesťanka L.Ladele zastávala názor, že
registrované partnerství je
v rozporu s Božími zákony, a že jediný posvátný svazek je manželství.
Tato paní pracovala jako úřednice v jedné místní správě na matrice,kde
mimo jiné registrovala narození, úmrtí,sňatky ,vystavovala rodné listy,
úmrtí a oddací listy.Na úřadu byla zakázána jakákoliv diskriminace z
důvodu
rysy,sociálního
původu,náboženství,
jiného
politického
smyšlení,příslušnosti k národnostní menšině.Zákaz byl zakotven v etickém
kodexu ,který byl pro zaměstnance závazný
vnímáno
jako
porušení
pracovní
kázně.
a jeho nedodržování bylo
Paní
Ladele
pracovala
v oddělení,kde se mimo jiné prováděly obřady při uzavírání registrovaného
partnerství.Z důvodu svého náboženského přesvědčení odmítala paní
Ladele tyto obřady provádět a postupně ji za ni uskutečňovali ostatní
spolupracovníci. Postupně se situace na úřadu dramatizovala, ostatní
pracovníci odmítali brát službu za paní Ladele, stěžovali si na ni
homosexuální spolupracovníci. Bylo proti ní zahájeno disciplinární řízení,
že svým odmítnutím konat obřady s homosexuálními dvojicemi porušuje
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 229
etický kodex úřadu.Paní Ladela podala stížnost k Evropskému soudu pro
lidská práva pro náboženskou diskriminaci . Obdobnou právní konstrukci
měl případ terapeuta McFarlane, který odmítl poskytovat z důvodů svého
náboženského přesvědčení terapeutické rady homosexuálním párům a
bylo proti němu z důvodů porušení etického kodexu také zahájeno
disciplinární řízení, i on podal stížnou k Evropskému soudu pro lidská
práva.
Složitost obou případů je dána skutečností, zda lze hovořit o
diskriminaci
z titulu
náboženského
přesvědčení
na
jedné
straně
a
diskriminaci z titulu sexuální orientace na straně druhé. Soud se domnívá,
že otázka náboženského vyznání je otázkou individuálního myšlení a
svědomí.
Projevy
náboženské
víry
mohou
podléhat
určitým
omezením,sterá jsou stanovena zákony.
Podle rozhodnutí soudu tedy je na vnitrostátních úřadech, aby
provedly uvážení při rozhodování , dle Evropského soudu pro lidská práva
pak nedošlo porušení článku 14.Úmluvy, neboť mimo jiné každý akt
spojený s náboženstvím nemusí být projev víry.
Další rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva se týká
sociálních
dávek
spor
T.Maruka
v.Německo
vychází
z problematiky
uplatňování nároku na starobní důchod a pozůstalostní důchod. T. Maruko
se domáhal vdovského důchodu po svém registrovaném partnerovi, jeho
žádost byla zamítnuta.Bavorský správní soud v Mnichově se obrátila na
Evropský
soud
diskriminaci
,
pro
lidská
která
je
práva,
zakázána
zda
toto
směrnicí
odmítnutí
o
rovném
představuje
zacházení
v zaměstnání a povolání. Na základě rozhodnutí soudu bylo konstatováno,
že se jedná o kombinace důchodu a dávkou sociálního zabezpečení,
vzhledem k tomu bylo odmítnutí diskriminační, protože v německém právu
je registrované partnerství postaveno na úroveň manželství.Z výše
uvedeného tedy vyplývá, že pokud je postaveno v příslušné zemi
registrované partnerství na stejnou úroveň , a to včetně práv a povinností,
jako manželství, musí zajistit registrovaným partnerům stejná práva jako
manželů.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 230
Zajímavá rozhodnutí se týkají možnosti adopce dětí homosexuálními
partnery. Francouzský soud neshledal jako diskriminační rozhodnutí
francouzských
úředníků,
homosexuálnímu
muži
kteří
z důvodů
odmítli
jeho
individuální
sexuální
adopci
orientace.Stěžovatel
F.Fretté , homosexuál, žádal francouzské úřady v roce 1991 o adopci
dítěte. Při jednáních nezakrýval svou menšinovou orientaci a zamítnutí
jeho žádosti se objevilo zdůvodnění , že jeho životní styl není schopen
zajistit vhodný domov pro dítě. Fretté se následně obrátil na Evropský
soud pro lidská práva, kde operoval s porušeními článku 14. Úmluvy .
Evropský soud pro lidská práva připustil odkazem na životní styl žadatele
z udělaly úřady z jeho sexuální orientace rozhodné kritérium,což bylo
diskriminační. Dále ovšem soud argumentoval tím, že ve věcech adopcí
dětí s menšinovou sexuální orientací neexistuje jednotný přístup a
rozhodovaní ve věci je plně v kompetenci místních orgánů, které rozhodují
podle
aktuálního
společenského
klimatu
a
dané
legislativy,
proto
neexistuje jednotná judikatura.Za významný rozsudek Evropského soudu
pro lidská práva lze označit rozhodnutí velkého senátu ve Štrasburku
v případu E.B. versus Francie,kdy navrhovatelka naopak uspěla v žádosti
o adopci dítěte, což jí předtím francouzské úřady zamítly.Francouzka E.B.
argumentovala v žalobě, že jí byla odmítnuta adopce stjně jako v případu
Fretté z důvodů sexuální orientace, neboť žila v lesbické domácnosti a
žádala o dítě, dle soudu jako jednotlivec. Evropský soud pro lidská práva
posoudil celou situaci jako diskriminaci stěžovatelky dle článku 14. Úmluvy
a článku 8.Úmluvy – ochrana rodinného a soukromého života. Soud
shledal v argumentaci francouzských úřadu znaky diskriminace z důvodů
sexuální orientace , neboť francouzské úřady nebyly schopny předložit
relevantní
argumenty.
Francie,
která
argumentovala
nezbytností
mužského prvku ve výchově, nebyla schopna předložit statistiku o tom,
jak často tento prvek respektují při adopci heteresexuálních žen. Evropský
soud pro lidská práva a jeho rozhodnutí pak svou závazností zaručují, že
bude v budoucnu rozhodovat v souladu s tímto výrokem. Tedy, kdy dojde
k odmítnutí adopce z důvodů sexuální orientace, ale pouze v těch státech,
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 231
které jsou smluvními stranami Úmluvy a navíc vnitrostátní předpisy
umožňují adopci jednotlivcům.Pokud tedy požádá o adopci jednotlivec
homosexuálně orientovaný v ČR může být jeho žádost zamítnuta, stejně
jako žádost heterosexuála , ovšem ne z důvodů sexuální orientace.
Jedno z posledních rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva ze
dne 19.2.2013 X proti Rakousku ,který rozhodl že zákaz osvojení
registrovaným
partnerem
v Rakousku
je
diskriminační
ve
srovnání
s nesezdanými heterosexuálními páry. Případ řešil možnost adopce syna
partnerky,
s kterou
žadatelka
žila
v registrovaném
partnerství.Soud
rozhodl, že došlo k porušení článku 14/ zákaz diskriminace/ ve spojení
s článkem 8./ právo na respektování soukromého a rodinného života/
Evropské úmluvy o lidských právech z důvodů rozdílného zacházení
s žadatelkami ve srovnání s nesezdanými heterosexuálními páry, ve
kterých jeden partner, partnerka adoptuje dítě druhého partnera.
Soud při závěrečném zdůvodňování primárně přihlížel k zájmům
dítěte partnerky a nutnosti ochrany faktické rodiny, ve které vyrůstá. V
odůvodnění se dále uvádí, že rakouský soud neprokázal , že by balo pro
dítě škodlivé, pokud je vychovávají osoby stejného pohlaví a takovým
rodinám je nutné zajistit právní ochranu. Z těchto důvodů je absolutní
zákaz adopce dítěte druhým partnerem nepřiměřený a je s ohledem na
článek
14
Úmluvy
ve
spojení
s článkem
8.Úmluvy
diskriminační.Rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva se tak stal
svým způsobem průlomovým pro evropskou společnost, neboť odmítá, že
výchova dítěte osobami stejného pohlaví je pro dítě již z principu
nepříznivá či dokonce škodlivá./X and other v Austria/
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 232
Závěr
Otázky diskriminace v souvislosti s menšinovou sexuální orientací
jsou nedílnou součástí v rozhodování Evropského soudu pro lidská práva
ve
Štrasburku.
Za
základní
problém
je
pak
považována
zejména
interpretace článku 8. A 14, Úmluvy o ochraně lidských práv a základních
svobod. Rozhodnutí Evropského
soudu pro lidská práva mají sice
potencionální vliv na český právní řád,zejména na zákon o registrovaném
partnerství, kde zejména §13 zákona o registrovaném partnerství brání
tomu, aby se některý z partnerů stal osvojitelem a byl tak uveden do
souladu s rozhodnutími Evropského soudu pro lidská práva. Výklad
Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod Evropským soudem
pro lidská práva v souvislosti s ochranou práv sexuálních menšin proti
diskriminaci v jakékoliv podobě. Interpretační pravidla se pak mění
v kontextu společenských změn , a lze očekávat, že postupně dojde úplné
harmonizaci českého práva s judikaturou Evropského soudu pro lidská
práva , stejně tak , jak budou posilována práva a právní ochrana LGBT lidí
v České republice.A postupně bude také odstraněno znevýhodňování
registrovaných partnerů gayů a lesbicky orientovaných žen při adopci dětí
partnerů a při asistované reprodukci.
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 233
Literatura
BOBEK,M.BOUČKOVÁ,P.,KUHN,Z. Rovnost a diskriminace. Praha: C.H.Beck
2007.ISBN 978 -80-210-5679-4
BOUČKOVÁ,P.,HAVELKOVÁ,B. Antidiskriminační zákon. Komentář.Praha:
C.H.Beck 2010
CAPPONI,J. a kol.Sexuologický slovník. Praha:Grada,1994.ISBN 80 -7169115-1.
FANEL,J. Gay historie ,Praha:Dauphin,ISBN 80- 7272- 010- 4
JÍLEK,D.
Stručná
geneze
mezinárodní
ochrany
dítěte.Právník,1990,č.s.367.
MIKEŠ,P. Aplikace mezinárodního práva v právním řádu ČR pohledem
teorie a soudní práce. Praha:Wolters KluwerČR,2012,ISBN 978-80-1357929-6.
SEIDL, J., Od žaláře k oltáři, Brno: HOST 2012, ISBN 978 – 80 -7294 –
585 -6
SOKOLOVSKÁ,V. Otec,otec a dítě“Gay muži a rodičovství. Sociologický
časopis. Sociologický ústav AVČR, 2009, roč. 45čís.1,s. 115 -145.
Dostupné online ISSN 0038-0288
Právní předpisy
Zákon č.2/1993 Sb., Listina základních práv a svobod
Zákon č. 115/2006 Sb., o registrovaném partnerství
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 234
Zákon č. 140/1961 Sb., trestní zákon
Zákon č. 198/2009 Sb., o rovném zacházení a o právních prostředcích
ochrany před diskriminací a o změně některých zákonů
Úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod , ve znění protokolů
1 až 14 Řím, 4.11.1950
Internet
http://
www.
nakluky.cz/magazin/item/2452-registrované-partnerství-
tady-a-vesvete-zjem-o-nej-roste
http://zpravy.idnes.cz/registrovane
partnerství-vyuzilo-1-
390f2v/domaci.aspx_c=A120814 141647 domaci abr
ECHR,Case of EWEIDA AND OTHERS v.THE UNITEDKINGDOM,In HUDOC
diabase
ECHR
,Applications
nos
484/10,51671/10.JUDGMENT,STRASBOURG,15.august 2013,PDF on line¨
ECHR,ITHE CIRCUMSTACES OF THE CASE,C.ms Ladele,CASE OF EWEIDA
AND OTHERS v.THE
Applications
UNITED KINGDOM,In : HUDOC diabase ECHR,
nos.
48420/10,59842/10,51671/10
and
36516/10,JUDGMET,Strasbourg,20 January 2013,PDF on line
X and Other v.Austria(application no. 19010/07 In“.HUDOC diabase
ECHR,9. August2013PDF on line
http//www.vlada.cz/assets/rlp/vybory/ sexuální menšiny Analýza final
9.8.2013 final PDF
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 235
Kontakt
PhDr. Mgr. Zdeňka Vaňková
Institut mezioborových studií Brno
Londýnské nám .4
600 00 Brno
Email: [email protected]
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 236
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
S t r a n a | 237
Zborník
vznikol
vďaka
podpore
grantu
APVV
-
0604-10:
Udržateľná reprodukcia na Slovensku: psycho-sociálne skúmanie
Názov: SEXUALITY VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre
udržateľnej reprodukcie : Zborník vedeckých príspevkov
Editorky: Marková, Dagmar – Rovňanová, Lenka
Vydala: Slovenská akadémia vied, 2013
Rozsah: 237 strán
Náklad: 200 ks
Vydanie: prvé
ISBN 978-80-970234-4-7
Sexuality VII : Rod, rodina, rodičovstvo – scenáre udržateľnej reprodukcie
Download

SEXUALITY VII : Rod, rodina, rodičovstvo