V rámci prvej oblasti nášho záujmu cielene presadzujeme zavedenie globálneho vzdelávania do formálneho vyučovacieho procesu, podporujeme rozvoj
ľudských kapacít na tomto poli, a prostredníctvom špecializovanej knižnice
zameranej na globálne témy vytvárame priestor na sústreďovanie a vymieňanie znalostí a skúseností s touto tematikou.
V druhom spomínanom okruhu našej činnosti – v rozvojovej spolupráci –
realizujeme rozvojové projekty v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, expertne sa však zameriavame na krajiny Strednej Ázie.
Do sféry nášho záujmu patria aj projekty regionálnej spolupráce v Európe,
či už v dvoch vyššie spomínaných oblastiach, alebo v otázkach ľudských práv
a ekonomických a politických trendov, najmä tých, ktoré súvisia s globalizáciou
a jej následkami, či už v pozitívnom alebo negatívnom chápaní tohto slova.
Pri svojej činnosti úzko spolupracujeme s partnerskými organizáciami,
inštitúciami a jednotlivcami na národnej, regionálnej aj medzinárodnej úrovni. Sme členmi viacerých zoskupení ako napríklad KARAT Coalition, ktorá
združuje viac než 50 mimovládnych organizácií a vzdelávacích inštitúcií
v strednej a východnej Európe, na Balkáne a v Strednej Ázii, či historickej asociácie mladých Európanov EUSTORY AISBL, v ktorej je združených viac ako
dvadsať európskych mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa podporou
vzdelávania mladých ľudí.
Popri spomínaných aktivitách sa venujeme vydavateľskej činnosti, usporadúvame výstavy, semináre či konferencie, organizujeme súťaž EUSTORY
pre stredoškolákov a poskytujeme možnosti stáže pre zahraničných študentov,
najmä z rozvojového sveta.
ISBN: 978-80-970163-1-9
www.sccd-sk.org
KLIMATICKÉ ZMENY A ENVIRONMENTÁLNA POLITIKA V EURÓPSKEJ ÚNII: PROBLÉMY, RIEŠENIA A REFLEXIE
Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj je nezisková organizácia primárne orientovaná na dve oblasti aktivít – na globálne vzdelávanie a na rozvojovú spoluprácu.
problémy, riešenia a reflexie
editori:
Brian E. Green a Veronika Střelcová
problémy, riešenia a reflexie
editori:
Brian E. Green a Veronika Střelcová
003
004
SLOVENSKÉ CENTRUM
PRE KOMUNIKÁCIU A ROZVOJ, N.O.
Klimatické zmeny a environmentálna politika
v Európskej únii: problémy, riešenia a reflexie
editori: Brian E. Green a Veronika Střelcová
autori: Katarina Dzureková, Brian E. Green, Lenka Kantnerová,
Dana Mann, Zuzana Markoová, Lukáš Makovický, Monika
Mateičková, Miroslava Prekopová, Veronika Střelcová,
Laura Trimajová a Veronika Zimanová
jazyková úprava: Peter Ivanič
grafická úprava: Róbert Szabó
tlač:
Grifis s.r.o.
Táto publikácia reprezentuje výlučne názory autorov a Slovenské
centrum pre komunikáciu a rozvoj, n.o. nezodpovedá za akékoľvek
použitie informácií obsiahnutých v tejto publikácii.
Všetky práva vyhradené. Akékoľvek použitie častí alebo celku tejto
publikácie - kopírovanie, uchovávanie, prenášanie, alebo rozmnožovanie
a šírenie textov akýmkoľvek mechanickým alebo elektronickým spôsobom
aj v inom než slovenskom jazyku bez predchádzajúceho povolenia vydavateľa
je zakázané, okrem citácií krátkych úryvkov pre účely kritiky či recenzie.
© Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj, Bratislava 2010
ISBN: 978-80-970163-1-9
VENOVANIE
Autori venujú túto publikáciu všetkým
vedcom, bádateľom a ochrancom prírody,
ktorí neúnavne pracujú na ochrane a obnove
ekologickej rovnováhy a zdravia prírodných
ekosystémov našej Zeme pre bezpečný
a trvalo udržateľný svet pre nás všetkých.
Venujeme ju tiež našim rodinám a našim
milovaným, bez starostlivosti a podpory
ktorých by sme k nášmu cieľu nedospeli.
005
006
OBSAH
SLOVO VYDAVATEĽA
008
ÚVOD
KLIMATICKÉ ZMENY V KONTEXTE POLITIKY
OKRUHY PROBLÉMOV: HROZBA PRE LESY,
POĽNOHOSPODÁRSTVO, PÔDU A MORIA
010
013
015
+
Kapitola prvá Klimatické zmeny a lesnícka politika
Európskej únie (Veronika STŘELCOVÁ)
017
+
Kapitola druhá Dezertifikácia v rámci Európskej únie:
prípadová štúdia - Španielsko (Veronika ZIMANOVÁ)
038
+
Kapitola tretia Klimatické zmeny a nárast hladiny morí
(Zuzana MARKOOVÁ)
052
+
Kapitola štvrtá Zmena klímy a poľnohospodárstvo
(Monika MATEIČKOVÁ)
062
RIEŠENIA KLIMATICKÝCH PROBLÉMOV:
ZMIERŇUJÚCE OPATRENIA A BARIÉRY
073
+
Kapitola piata Biopalivá ako súčasť riešenia klimatických
zmien (Miroslava PREKOPOVÁ a Dana MANN)
074
+
Kapitola šiesta Vysoko rádioaktívny odpad a politika
jadrovej energetiky v Európskej únii
(Katarína DZUREKOVÁ)
086
+
I
II
III
IV
+
Kapitola siedma Klimatické zmeny, konflikt a globálne
riadenie (Brian E. GREEN)
104
V
KLIMATICKÉ REFLEXIE
122
+
Kapitola ôsma Vplyv klimatických zmien na eskaláciu
ozbrojených konfliktov a rola EÚ ako „zeleného garanta“
(Lenka KANTNEROVÁ a Laura TRIMAJOVÁ)
124
+
Kapitola deviata Perspektíva role Európskej únie v poli142
tike globálnych klimatických zmien: smerom k biopolitickej
kritike „uhlíkového“ subjektu? (Lukáš MAKOVICKÝ)
+
REGISTER
158
007
008
SLOVO VYDAVATEĽA
Vita brevis est...
Čas je pomocná kategória, ktorá slúži pre našu orientáciu a nie
je isté, či skutočne existuje tak, ako ho my vnímame. Život ako isté
časové obdobie, čiže podmnožina abstraktného času, je z tohto
hľadiska tiež ťažko hodnotiteľný. Pre niekoho je život krátky, pre iného nekonečný. Život – tú ohraničenú existenciu v istej podobe a v istom stave má aj naše okolie, živá a takzvaná, prepytujem, neživá
príroda.
Životné prostredie. Aktuálna téma, ktorá má v slovenčine v názve – nie náhodou – život. Tento novodobý pojem je taktiež spájaný s časom. Pýtame sa odkedy začala kritická zmena klímy, kedy
sa začne zvyšovať hladina oceánov v dôsledku roztápania ľadovcov
(alebo je táto téza už prekonaná?), dokedy naša planéta vydrží podmienky, ktoré jej vytvárame, a pritom chceme večný život? Niet snáď
momentálne tak kontroverznej globálnej témy, respektíve, toľko
rôznych interpretácií a posudkov s ňou súvisiacich.
Prečo sa nepridať?
Čas vzniku tejto publikácie sa datuje do roku 2009, keď v malom
mestečku pri Balatone Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj
spolu s partnermi európskeho projektu GRUNDTVIG, spoluorganizovalo seminár o multikulturalizme. Seminára sa zúčastnili rôznorodí účastníci zo štyroch krajín, medzi nimi aj Veronika Střelcová. Na
základe výzvy z našej strany, aby nás neváhali kontaktovať, ak budú
mať nejaký zaujímavý nápad a budú potrebovať pomoc, sa na nás Veronika skutočne obrátila a výsledkom je táto publikácia.
Prečo sme sa rozhodli tento nápad podporiť? Nuž, na Slovensku stále nie je dostatok pôvodnej autorskej literatúry na enviromentálne témy a v slovenskom jazyku. Ďalšou motiváciou bola podpora
mladých, takpovediac začínajúcich špecialistov. Zaujalo nás i to, že
ich školiteľom bol americký profesor, ktorý určite priniesol do ich
rozmýšľania ďalšiu dimenziu.
A predovšetkým, naším krédom vždy bola podpora kritického
myslenia a predpokladali sme, že v prípade mladých ľudí, na začiatku
ich časového obdobia, teda života, je takéto myslenie pravdepodobné. Preto naše výzvy k autorom boli nasledovné: použite inovatívne
analýzy, uveďte vlastné hodnotenia a riešenia, nebojte sa kontroverzných názorov, práve naopak, použite konkrétne príklady, nielen
teórie.
Nakoľko sa im to podarilo, nech posúdi čitateľ. Pre nás je to,
okrem iného, vzácny príspevok do knižničného fondu Informačného
centra globálneho vzdelávania, ktoré vedieme. Za to, i za celú prácu
a snahu autorom a obidvom editorom vyslovujeme veľkú vďaku.
„Čas prítomný, čas minulý, snáď oba prítomné sú v čase budúcom“ tvrdí T.S Eliot - 1 čas, ako ho my chápeme, neexistuje. Isté však
je, že všetko čo sa odohráva teraz, vtedy a potom, zostáva tu spolu
s nami na planéte Zem.
Zuzana Jezerská
(riaditeľka)
Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj
1
T.S. Eliot, Pustatina, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1966, preklad: Ján Buzássy
009
010
I. ÚVOD
Kapitoly zahrnuté v tejto publikácii vychádzajú zo študentských
prác, ktoré boli vytvorené rôznymi autormi počas ich pôsobenia na
Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského
v Bratislave. Editori tejto publikácie by radi vyjadrili vďaku za spoluprácu a asistenciu pri vydaní tohto projektu v prvom rade autorom,
ktorí s nami pracovali počas obdobia viac ako jedného roka, s cieľom
navrhnúť a upraviť svoje kapitoly a trpezlivo čakali na ďalšie kroky
v publikačnom procese. Ďalej by sme sa chceli poďakovať Slovenskému centru pre komunikáciu a rozvoj, menovite Zuzane Jezerskej
a Petrovi Ivaničovi, za spoluprácu a zastrešenie tohto vydania. Bez
ich odhodlania a podpory by náš projekt nedostal očakávanú podobu
a neuzrel svetlo sveta. Našu vďaku chceme vyjadriť Kataríne Weiss,
ktorá prispela k editačnému procesu korigovaním práce a komentármi k jednotlivým kapitolám. Ďakujeme kolegom a administratívnym
pracovníkom na Keene State College a tiež na Fakulte sociálnych
a ekonomických vied Univerzity Komenského za vytvorenie akademického a intelektuálneho prostredia, ktoré nám umožnilo vznik
a dokončenie celého projektu. Špeciálne poďakovanie patrí Jane
Green za pomoc pri preklade publikácie.
Havným zámerom tejto publikácie je skúmať a poukázať
na kritické otázky spojené s environmentálnymi politikami Európskej
únie vo vzťahu ku klimatickým zmenám. Našim cieľom je upozorniť
na obe stránky veci – na príčiny vzniku politík o problémoch, akými
je napríklad degradácia prírodných zdrojov, ako i na vznikajúce politické štruktúry a environmentálne diskusie prebiehajúce v Európe.
Každá z kapitol bola napísaná tak, aby na jednej strane informovala
o problematike, na ktorú sa zameriava a na strane druhej zanalyzovala stav existujúcich politík v rámci Únie a ponúkala konkrétne
riešenia.
Dúfame, že informácie sprostredkované čitateľom vyústia
v rozšírenie a skvalitnenie diskusie u tých, ktorí zvažujú spôsoby,
akými sa Európa a s ňou i celý svet vyrovnajú so zmenami klímy
s cieľom zmierniť ich dopady, alebo nájsť cestu ako sa im prispôsobiť.
Tento projekt predstavuje našu snahu opísať a diskutovať o širšom
spektre environmentálnych problémov, ktorým čelíme. Prostredníctvom šírenia povedomia o týchto témach by sme radi vytvorili
tlak na vznik efektívnejších politických nástrojov, týkajúcich sa klimatických zmien a ich následkov.
Na záver by sme chceli vyjadriť nádej, že pozdvihnutím povedomia a záujmu, a tým podnietením diskusie na tému klimatických
zmien vzrastie dopyt po opatreniach, ktoré povedú k redukcii hrozieb spojených s klimatickými zmenami, a to aj k spomaleniu týchto
procesov. Väčšia zainteresovanosť spoločnosti zvýši jej požiadavky
na primerané politické postupy a legislatívne zmeny vedúce k tomuto
cieľu. Prostredníctvom našich analýz, podaných ako veríme nezaujatým spôsobom, by sme chceli predostrieť kritické otázky a vzbudiť
u verejnosti ako aj slovenských a európskych politických činiteľov
záujem o tieto témy.
Brian E. Green, Ph.D.
Keene, New Hampshire, USA
a
Veronika Střelcová, M.A.
Bratislava, Slovensko
1
Poznámka editorov: Autori jednotlivých kapitol tejto publikácie sú úplne zodpovední za citácie
a odkazy svojich zdrojov. Editori vynaložili všetko možné úsilie s cieľom uistiť sa o správnom použití
citácií v texte. Napriek tomu v prípade nepresnej citácie alebo nedostatočného odkazu, neakceptujú
toto konanie a nenesú zaň žiadnu zodpovednosť. Veríme autorom, že vo svojich kapitolách používali
originálne zdroje primeraným a zákonným spôsobom.
011
012
problémy, riešenia a reflexie
II. KLIMATICKÉ ZMENY
V KONTEXTE EURÓPSKEJ POLITIKY
Tak ako vo väčšine regiónov sveta pred dvoma desaťročiami,
ani v Európe neexistovali významné politiky vzťahujúce sa ku klimatickým zmenám alebo emisiám skleníkových plynov. V roku 1990
vedúci politickí predstavitelia, vedci a ekológovia ešte stále viedli debatu, či sú nezvykle vysoké hodnoty teplôt zaznamenané v mnohých
častiach sveta indikátormi trendu globálneho otepľovania, alebo
iba obyčajnými odchýlkami. Avšak o ďalších dvadsať rokov neskôr
sa v otázke zmeny klimatických pomerov Zeme začala objavovať
všeobecná zhoda. Taktiež sa začalo nielen vo vedeckej, ale aj v politickej obci pripúšťať, že by tie procesy mohli viesť k zlomom v počasí
a k ekologickým zmenám veľkých rozmerov. Hoci sa stále nájdu jednotlivci pochybujúci o existencii klimatických zmien, veda dokázala,
že narastajúca koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére úzko
koreluje so stúpaním teplôt v mnohých častiach sveta. Niektoré prognózy naznačujú, že počas nasledujúcich šesťdesiatich rokov narastie priemerná teplota vzduchu v atmosfére na povrchu našej planéty
o 2 až 2,5 stupňa Celzia.1
Pokiaľ sa mnohé svetové mocnosti snažia vyhnúť prijatiu
skutočnej politiky voči klimatickým zmenám, Európania sa postavili do čela plánovania environmentálnej politiky pre svet, v ktorom sú klimatické zmeny realitou. Európska legislatíva napríklad
presadzuje efektívnejšie využívanie menej znečisťujúcich energií,
vytváranie čistejších a vyváženejších možností prepravy, kladie
viac environmentálnej zodpovednosti na obchodné spoločnosti bez
znižovania ich konkurencieschopnosti, zaisťuje krajinné plánovanie
a poľnohospodárstvo rešpektujúce životné prostredie a vytvára podmienky vhodné pre výskum a vývoj.
Vo všeobecnosti sa Európska únia snaží cez viaceré oblasti
svojich politík nastaviť v boji proti klimatickým zmenám vysoké
013
014
environmentálne štandardy, a to v prvom rade implementovaním
opatrení na zníženie množstva skleníkových plynov uvoľňovaných
do atmosféry. Vedúci predstavitelia Únie prijali komplexný balík opatrení zameraný po prvé na znižovanie emisií so zámerom zredukovať
produkciu skleníkových plynov o najmenej 20 percent do roku 2020
(v porovnaní s úrovňou v roku 1990), po druhé na nárast podielu
obnoviteľnej energie na trhu o 20 percent, a po tretie na zníženie celkovej spotreby energie o 20 percent (v porovnaní s predpokladaným
vývojom).2
Napriek tomu, že Európska únia urobila vo svojich zámeroch
prípravy a preventívnych opatreniach voči dôsledkom klimatických
zmien veľký pokrok, je to doposiaľ nedostatočné. Predpovede ukazujú, že klimatické zmeny so sebou prinesú a znásobia riziká spojené
s rozširovaním púští a zvyšujúcou sa hladinou morí, ako aj rôzne
výzvy dotýkajúce sa lesníctva, či poľnohospodárstva. Problémom
je, že mnohé navrhované potencionálne riešenia na zmiernenie klimatických zmien sú plné komplikácií a stanoviská vedúce k zdanlivo ideálnym a jednoduchým riešeniam v teoretickej rovine sú nesmierne zložité a nemožno ich uplatniť, alebo uskutočniť. Globálna
povaha klimatických, atmosférických a energetických problémov si
vyžaduje politické riešenia na globálnej úrovni a kladie neľahké výzvy pred tých, ktorí majú záujem na tvorbe účinných politík. V súvislosti s týmto aspektom sa publikácia snaží identifikovať konkrétne
dôvody, ktoré by mali viesť k záujmu o klimatické zmeny a k reflexii
vo vzťahu k politikám súčasným, ako i tým navrhovaným.
1
2
Lapin, Milan: Čo rozumieme pod pojmami zmeny a zmena klímy, Marec 2004. dostupné na:
http://www.dmc.fmph.uniba.sk/public_html/main9.html
European Union, May 5, 2010. Available at: http://europa.eu/pol/env/index_en.htm
III. OKRUHY PROBLÉMOV: HROZBY PRE LESY,
POĽNOHOSPODÁRSTVO, PÔDU A MORIA
Táto časť sa zaoberá vážnymi hrozbami súvisiacimi s degradáciou prírodných zdrojov spôsobenou klimatickými zmenami.
Konkrétnejšie sa zameriava na ohrozenie lesných ekosystémov,
rozširovanie púští, zvyšovanie hladiny morí a problémy
poľnohospodárstva. V prvej kapitole Veronika Střelcová poukazuje na efekty klimatických zmien na lesné ekosystémy s ohľadom
na ich zraniteľnosť. Autorka sa v kapitole zaoberá lesnými porastmi v Európe a vyvíjajúcou sa lesníckou politikou Európskej únie
v kontexte klimatických zmien. Zdôrazňuje, ako stále sa zmenšujúce
územie lesa v kombinácii so zmenou klímy vyúsťuje v postupné
znižovanie adaptačnej kapacity lesných ekosystémov a ich schopnosti zachovať si zdravie a produktivitu. Střelcová poukazuje na vývoj
politík Európskej únie vo vzťahu k ochrane lesov a navrhuje ďalšie
cesty a riešenia smerujúce k zaisteniu dobrej kondície lesných ekosystémov pre nasledujúce generácie.
V nasledujúcej kapitole sa Veronika Zimanová zaoberá
rozširovaním suchých a púštnych oblastí spôsobeným klimatickými zmenami na území Európy, a to špeciálne v Španielsku. Tento
problém bol prehliadaný väčšinou Európanov a iných zástupcov
z biologicky bohatých a zelených častí sveta. Tí popierali, že by
k rozširovaniu púští alebo dokonca k ich vznikaniu v nových oblastiach vôbec mohlo dochádzať. Existujúce trendy v atmosfére spojené
s klimatickými zmenami však šance rozširovania púští v južnej časti
Európy zvyšujú. Autorka kapitoly skúma pozadie tohto javu, a tiež
objasňuje zámery a opatrenia na zmiernenie prejavov zmien klímy
v Španielsku.
015
016
V treťej kapitole sa Zuzana Markoová zaoberá nebezpečenstvom zvyšovania hladiny morí spôsobeným otepľovaním atmosféry. Kapitola posúva do popredia vážnosť zmien vodných cyklov
zapríčinených klimatickými zmenami a vysvetľuje ako môže oteplenie „roztiahnuť“ oceány a tým zvýšiť hladinu morí a zároveň zvýšiť
vlhkosť vzduchu.
Posledná, štvrtá kapitola opisuje ako sú rôzne aspekty poľnohospodárstva ovplyvnené klimatickými zmenami. Monika
Mateičková v tejto časti rozoberá dôležitosť poľnohospodárstva pre
Európsku úniu a menuje efektívne politické nástroje spojené s touto
problematikou. Vyzdvihuje pritom dôležitosť efektívnych opatrení
na zabezpečenie produktivity európskych farmárov a nevyhnutnosť
podpory rozmanitých prírodných spoločenstiev na pôdach krajín EÚ.
Mateičková tiež pojednáva o úlohe poľnohospodárstva v kontexte
trvalo udržateľného rozvoja, ako rozvoja, ktorý ľudstvu zabezpečuje
zdravý a kvalitný život i pre ďalšie generácie ľudskej spoločnosti.
KAPITOLA PRVÁ KLIMATICKÉ ZMENY
A LESNÍCKA POLITIKA EURÓPSKEJ ÚNIE
Veronika STŘELCOVÁ
Vplyv klimatických zmien na lesné ekosystémy
a lesníctvo v krajinách EÚ
Lesy sú na klimatické zmeny obzvlášť citlivé. Jeden z dôvodov je ten,
že dlhý životný cyklus stromov im nedovoľuje rýchlo sa adaptovať
na zmeny v ich životnom prostredí. V prípade, že ľudstvo bude
pokračovať vo svojich činnostiach s negatívnymi vplyvmi na životné
prostredie a neprijme náležité kroky na ochranu lesov, ako hodnotných súčastí planéty Zem, zdravie lesných porastov bude ohrozené.
A spolu s nimi aj životné prostredie ako také, čo bude mať zásadný
vplyv na človeka ako jeho súčasť.
Pôvodne bolo 80 až 90 percent územia európskeho kontinentu
pokrytých lesom. Dnes lesy zaberajú približne jednu tretinu celkovej plochy Európy. Avšak iba dve percentá európskych lesov (okrem
Ruska) zostali v ich prirodzenom stave. Človekom raz vyklčovaný
alebo obhospodarovaný les len veľmi ťažko nadobudne prírodnú diverzitu pôvodného lesa. Druhá a tretia generácia obnoveného lesa,
ktorej zloženie je často obmedzené len na niekoľko druhov stromov,
je menej odolná voči chorobám, hmyzu, kalamitám a rôznym iným
vplyvom, spojeným s klimatickými zmenami.
017
018
KAPITOLA PRVÁ
Územie Európskej únie nie je z hľadiska prírodných a geografických pomerov homogénne; od toho sa odvíja aj rozmanitosť
lesných porastov. Keď berieme do úvahy klimatické podmienky
v rámci teritória 27 členských štátov EÚ, môžeme vymedziť niekoľko
rozličných bioklimatických zón. Z hľadiska špecifikácie v ňom identifikujeme boreálny, mierny oceánsky, mierny kontinentálny a horský
región. Vo všeobecnosti predstavujú klimatické zmeny množstvo
komplexných vplyvov na lesy, tiahnuce sa rozmanitými bioklimatickými regiónmi Európskej únie.
VPLYV KLIMATICKÝCH ZMIEN NA LESY
Biotické dôsledky
Zvýšená pravdepodobnosť výskytu škodcov a ochorení
Zvýšená frekvencia výskytu škodcov a ochorení
Abiotické dôsledky
Väčšie suchá a s nimi spojené škody
Narastanie rizika lesných požiarov
Zvýšená frekvencia a intenzita veterných smrští s potencionálnym rizikom
vzniku vážnejších škôd na lesných porastoch
V roku 1993 Európska únia financovala Druhú ministerskú konferenciu o ochrane lesov v Európe, ktorá sa konala vo fínskych Helsinkách. Hoci signatárske štáty Helsinskej konferencie
a Európske spoločenstvo poukázali na niekoľko pozitívnych vplyvov
vyplývajúcich zo zmien v zložení zemskej atmosféry a následných
zmien klimatických pomerov, ako napríklad zvýšený percentuálny nárast lesnej vegetácie, je pravdepodobnejšie, že sa prejaví skôr
negatívne pôsobenie klimatických zmien 1.
KLIMATICKÉ ZMENY A LESNÍCKA POLITIKA
EURÓPSKEJ ÚNIE
Narastanie koncentrácie atmosférického CO2, zvyšovanie
teplôt, zmeny v zrážkovej činnosti, záplavy či zmena trvania
a početnosť období sucha, môžu mať významné negatívne dôsledky na lesné porasty. Tieto prejavy klimatických zmien sú previazané so zvýšeným rizikom výskytu škôd biotického (napr. početnosť
a dôsledky ochorení a rozšírenia škodcov) a abiotického (napr. zmeny
vo výskyte lesných požiarov, častejšie a intenzívnejšie veterné smršte
a narastajúce riziko plynúce z oboch činiteľov) rázu s významným
dopadom na lesné ekosystémy a ich rovnováhu 2.
Typickým príkladom je lesná kalamita, ktorá sa odohrala
v roku 2004 vo Vysokých Tatrách, horstve Slovenskej republiky,
kde je väčšia časť územia lesných porastov chránená najvyšším,
piatym stupňom ochrany a patrí do oblasti Tatranského národného
parku (TANAP). Porasty v nižších nadmorských výškach TANAP-u
sú tvorené primárne druhou generáciou stromov, ktoré boli umelo
vysadené po ťažbe približne pred storočím. 19. novembra 2004 sa
v horách v oblasti Tatier vyskytla víchrica, ktorá zničila 12-tisíc hektárov lesa za niekoľko hodín 3. Tatranský les patrí do oblasti nepravidelného, avšak systematického výskytu bory (silný studený vietor 4).
Víchrica sama o sebe, ako aj jej náhle dôsledky, by mohla byť len
bežnou náhodnou udalosťou, avšak môže byť považovaná aj za jeden
z dôsledkov meniacej sa klímy v strednej Európe. Podľa vedeckých
výpočtov sa v Európe pôsobením klimatických zmien zmení v budúcnosti aj smer vetra, pravdepodobne na severo-južný. V deň kalamity
zmenil juhozápadný vietor svoj smer na severozápadný v priebehu
dvoch hodín a po prechode hrebeňom Tatier narazil na južných svahoch a úpätiach Vysokých Tatier na nechránené smrekové porasty,
zraniteľnejšie z dôvodu sucha 5.
019
020
KAPITOLA PRVÁ
Porasty v zasiahnutom území nie sú ohrozované iba víchricami, ale aj sprievodnými javmi, ktoré prinášajú klimatické zmeny, ako
sú časté suchá, či teplotné extrémy 6. Tento prípad ilustruje ako kombinácia náhodného výskytu prírodného živlu, spojená s účinkami
klimatických zmien na lesné porasty, môže zapríčiniť katastrofu
s ďalekosiahlymi následkami na prírodné prostredie, prírodné
spoločenstvá, a v širšom chápaní i obyvateľov postihnutej oblasti
a jej návštevníkov.
POTENCIONÁLNE DOPADY ZMIEN V LESNÝCH
EKOSYSTÉMOCH NA ĽUDSKÉ AKTIVITY
Zmeny v lesných spoločenstvách spojené s klimatickými zmenami môžu prostredníctvom niekoľkých sprievodných javov, ktoré so sebou prinášajú vážne
ovplyvniť ľudstvo a jeho činnosť.
Ohrozenie zdrojov vody. Zdravý les funguje ako špongia nasávajúca vodu.
Drží a fi ltruje vodu zo zrážkovej činnosti a vytvára tieň a úkryt pre čerstvé
pramene a potoky vlievajúce sa do väčších riek a vodných rezervoárov, ktoré sú
ľuďmi využívané ako zásobárne pitnej vody a zdroje na zavlažovanie fariem.
Narušením zdravia našich lesov bude aj táto ich funkcia čoraz obmedzenejšia
a začne strácať na význame.
Znižovanie druhovej rozmanitosti. Zdravý les predstavuje domov pre
stovky živočíšnych druhov, od veľkých cicavcov až po miniatúrny hmyz a baktérie.
Strata alebo rapídne zníženie počtu ktoréhokoľvek z nich môže človeku obmedziť
možnosť loviť ryby, poľovať, či sa rekreovať. No rapídny pokles druhovej rozmanitosti môže v horšom prípade viesť k narušeniu stability celého ekosystému, ktorý
sa tak stane citlivejším na vplyvy podnebia či počasia, a tak následne dokonca
zapríčiniť jeho kolaps.
Zhoršovanie kvality ovzdušia. Zdravý les funguje ako fi lter. Zachytáva
znečisťujúce látky z ovzdušia a produkuje kyslík. Stále sa zmenšujúce územie
KLIMATICKÉ ZMENY A LESNÍCKA POLITIKA
EURÓPSKEJ ÚNIE
lesných porastov a tiež ich zhoršujúci sa zdravotný stav majú za následok nízku
kvalitu ovzdušia v zasiahnutom regióne. Znečistené ovzdušie vedie k nárastu
počtu respiračných ochorení, ktoré postihujú vo väčšej miere mladistvých a staršie generácie.
Zúženie možností na rekreáciu. Les ponúka množstvo príležitostí na
uskutočňovanie ľudských aktivít, vrátane oddychu a rekreácie. Jeho návštevníkov
lákajú rozmanité možnosti športového vyžitia, turistika, bicyklovanie, ale aj
poľovníctvo, rybárstvo, kempovanie, zbieranie lesných plodov a bylín. Strata
zdravého lesného ekosystému by mohla znamenať stratu priestoru pre tieto aktivity, ktoré predstavujú pre človeka mentálny a fyzický oddych.
Strata na produkcii dreva ako udržateľného zdroja pre priemysel
a výrobu. Udržať les ako trvalo obnoviteľný zdroj na produkciu a výrobu
je možné jedine pokiaľ bude zabezpečený dobrý manažment lesa. Dobré hospodárenie v lese, ktoré vedie k zdravému porastu, je schopné trvalo a udržateľne
poskytovať veľké množstvo rozmanitých produktov umožňujúcich vidieckemu
človeku v prvom, no neposlednom rade produkovať a zaradiť sa do širšieho ekonomického reťazca.
Rezolúcia, ktorú prijali ministri na Helsinskej konferencii,
naznačuje, že klimatické zmeny povedú k menšej životaschopnosti,
nižšej stabilite a obmedzenej regeneračnej schopnosti lesov, čo vytvorí vhodné podmienky pre škodlivý hmyz a patogénny. Taktiež
povedú k stresu a zníženej odolnosti stromov voči chorobám
a škodcom. Klimatické zmeny spôsobujúce dlhodobé suchá v niektorých oblastiach a intenzívne zrážky v iných oblastiach, nepriamo
vedú aj k erózii, ktorá taktiež prispieva k nestabilite lesných porastov. 7
Očakávané premenlivejšie klimatické pomery prinesú zvýšené riziko
extrémnych výkyvov počasia a vyšší výskyt udalostí, ako sú nadmerne dlhé suchá, časté silné búrky či záplavy. Lesné ekosystémy
021
022
KAPITOLA PRVÁ
budú nútené adaptovať sa na zmeny klímy, rovnako ako aj na narastajúcu premenlivosť počasia 8.
Všetky vyššie spomenuté faktory povedú k zníženiu adaptačnej
flexibility a k narušeniu aklimatizačných mechanizmov lesných
ekosystémov. Oslabenie a rozvrat lesných ekosystémov môže mať
v konečnom dôsledku za následok vážne ohrozenie vodných zdrojov, zníženie druhovej rozmanitosti, kvality ovzdušia, obmedzenie
možností oddychu a rekreácie, a zníženie trvalej udržateľnosti lesných produktov, čo môže mať veľmi negatívne vplyvy na ľudstvo
a jeho život.
Navrhované adaptačné stratégie pre lesné ekosystémy
a lesníctvo EÚ a ich implementácia
Lesné zdroje krajín Európskej únie, vrátane z nich pochádzajúcich produktov nepotravinovej podstaty, spadajú do pôsobnosti Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) Európskej únie.
V roku 1989 bola zriadená Stála komisia pre lesy (Standing Forestry
Committee) ako orgán na koordináciu záujmov Európskej komisie
a členských štátov. Jej poslaním bolo umožniť implementáciu
Akčného plánu o lesoch EÚ (prijatého Európskou komisiou v roku
2006) v spolupráci s autoritami členských štátov zodpovednými za
oblasť lesného hospodárstva. Stála komisia pre lesy pozostáva z 27
členov, ktorí sú navrhovaní vládami členských štátov a predsedá jej
Európska komisia. Jej úlohou je poskytovať konzultácie a manažment
s ohľadom na špecifiká lesa. Táto komisia navyše poskytuje odborné
stanovisko pri navrhovaní opatrení v rámci rozličných európskych
politík, týkajúcich sa lesov a lesného hospodárstva. Stála komisia pre
lesy zabezpečuje tiež výmenu informácií medzi členskými štátmi
a Komisiou 9.
KLIMATICKÉ ZMENY A LESNÍCKA POLITIKA
EURÓPSKEJ ÚNIE
Výstupom Helsinskej konferencie je okrem zriadenia Stálej
komisie pre lesy aj rezolúcia, znamenajúca najvýznamnejší politický
čin na úrovni Európskej únie v oblasti ochrany lesných ekosystémov a ich adaptačnej schopnosti na nastupujúce zmeny klímy. Na
základe tejto rezolúcie signatárske štáty a Európske spoločenstvo
v prvom rade uznali, že ľudské aktivity neprestajne, a vo významnej
miere, prispievajú k zvyšovaniu koncentrácie skleníkových plynov
v atmosfére, čo vedie k otepľovaniu zemského povrchu. Signatári tým
uznali možný nepriaznivý efekt zmien klimatických pomerov Zeme
na lesné ekosystémy. Po druhé, zdôraznili nevyhnutnosť začať proces dlhodobej adaptácie a prispôsobovania sa lesov a lesného sektora
Európy zmenám klímy prostredníctvom výskumu a prehlbujúcej sa
spolupráce členských štátov. Po tretie, rezolúcia podporuje aktivity
zlučiteľné s cieľmi a zámermi Rámcového dohovoru Organizácie spojených národov o klimatických zmenách a Dohovoru o biodiverzite,
ako aj s ďalšími dôležitými medzinárodnými nástrojmi práva. 10 Prijatím rezolúcie si signatárske štáty a Európske spoločenstvo dali za
úlohu zintenzívniť medzinárodnú spoluprácu, uskutočňovanú existujúcimi organizáciami a pracovnými skupinami, ktoré sa zaoberali
zdravím a trvalou udržateľnosťou lesov v Európe 11.
Signatárske štáty Helsinskej rezolúcie sa tiež zaviazali
prehodnotiť, rozvinúť a koordinovať monitorovacie schémy, ktoré
pomôžu efektívnejšiemu posúdeniu širokospektrálnych modelov
a dynamiky vývojových zmien, ktoré sú očakávanými dôsledkami
a prejavmi klimatických zmien v európskych lesných ekosystémoch. 12
Rezolúcia ukladá signatárskym štátom, ako aj Európskej komisii,
povinnosť propagovať a presadzovať využívanie technológií s nízkou produkciou emisií, používanie dreva ako obnoviteľného zdroja energie, a tak spolu s aktívnou ochranou životného prostredia
023
024
KAPITOLA PRVÁ
a znižovaním skleníkového efektu prispievať k trvalo udržateľnému
rozvoju lesov 13.
Ďalším podstatným dokumentom, ktorý prijala Európska
komisia, je tzv. Forest Focus Community Scheme (v preklade Program Spoločenstva „Zaostrené na lesy“), v pôsobnosti od roku 2003
do 2007. Túto schému však 31. decembra 2006 nahradila regulácia
obsahujúca Finančný nástroj pre životné prostredie (LIFE+). Regulácia pokračuje v riadení mechanizmov na napĺňanie zámeru vytvoriť
harmonizovaný, širokospektrálny, dlhodobý a komplexný monitoring európskych lesných ekosystémov.
Program Zaostrené na lesy umožňuje priebežné vyhodnocovanie monitorovacích aktivít a pokrýva niekoľko oblastí súvisiacich s klimatickými zmenami a lesným hospodárstvom. Zaoberá sa
prevažne opatreniami znižujúcimi znečisťovanie atmosféry, ochranou biodiverzity a pôdy, ako aj zlepšovaním ochranných funkcií lesa.
Výstupy z monitoringu záujmových oblasti programu Zaostrené na
lesy napomáhajú Európskej komisii pri implementácii efektívnych
opatrení, zvyšujúcich znalosti o stave lesných ekosystémov. Tieto
výstupy taktiež predstavujú východisko pri hodnotení vplyvov klimatických zmien a pri určovaní indikátorov vyhodnocujúcich stav
biodiverzity. Za týchto podmienok regulácia, vyplývajúca z programu Zaostrené na lesy, vytvára pre Európsku úniu možnosti na rozvoj prehľadného a integrovaného monitorovacieho systému jej lesov, vrátane nových parametrov na monitorovanie pôdy, biodiverzity a klimatických zmien. Takýto systém by bol eventuálne schopný
tiež zahrnúť a vyhodnocovať socio-ekonomické aspekty lesa a lesníctva, a tým by mohol viesť k lepšej integrácii jednotlivých národných
databáz, týkajúcich sa lesa, do jednotného európskeho monitoringu
a systému reportovania 14.
KLIMATICKÉ ZMENY A LESNÍCKA POLITIKA
EURÓPSKEJ ÚNIE
Regulácia navrhuje, aby všetky členské štáty vypracovávali
štúdie, experimenty a demonštratívne projekty, a následne ustanovili svoje pilotné monitorovacie schémy. Každý členský štát by
mal navrhnúť kompetentnú autoritu, zodpovednú za monitoring
a manažment v rámci svojho národného programu. Pred implementáciou programu Zaostrené na lesy sa Európska komisia zaoberala
ochranou lesa proti atmosferickému znečisteniu a požiarom v rámci
Smernice (EEC) č. 3528/86 a Smernice (EEC) č. 2158/92. Platnosť
oboch vypršala 31. decembra 2002 15.
V roku 2005 Európska komisia urobila analýzu pokroku od
spustenia Stratégie EÚ pre lesy v roku 1998, ako i analýzu nových
problémov, ktorým sektor čelí. Následne Európska komisia navrhla
ďalšiu akciu v podobe komunikácie smerom od Komisie k Európskej
rade a parlamentu z 10. marca 2005 – vydanie Správy o implementácii Stratégie EÚ pre lesy (COM/2005/84) 16.
Dokument vyzdvihuje významný podiel lesov na znižovaní
vysokej úrovne skleníkových plynov v ovzduší, ktorej príčinou je aj
spaľovanie fosílnych palív, a následné uvoľňovanie emisií do atmosféry. Na druhej strane dokument potvrdzuje, že použitie biomasy
ako zdroja energie nebolo doposiaľ v krajinách Európskej únie plne
rozvinuté na úroveň svojho možného potenciálu. Dokument tiež
hovorí o tom, že opatrenia prijaté na ochranu a uchovanie lesa sú
nedostatočné. Uvádza, že „hoci bola úloha lesov a lesného sektora
v zmierňovaní účinkov klimatických zmien potvrdená pravidlami
Kjótskeho protokolu, ktorý bol prerokúvaný od adoptovania prvej
Stratégie v roku 1998, rozvoj metód určených na odbúravanie uhlíka,
vrátane zalesňovania nových území a znovuzalesňovania niekdajších
lesov, bol pomalší ako sa očakávalo.“ 17
025
026
KAPITOLA PRVÁ
Na komplexné obsiahnutie problematiky klimatických zmien
v súvislosti s lesnou politikou je tiež potrebné hovoriť o opatreniach spojených s adaptačnou schopnosťou lesov na zmenené klimatické podmienky, pretože „les môže zohrávať dôležitú úlohu
ako poskytovateľ energie biomasy na vykompenzovanie emisií
z fosílnych palív – tak ako uvádzajú nariadenia EÚ o obnoviteľných
prírodných zdrojoch – a tiež ako materiál priateľský voči životnému
prostrediu.“ 18 Ak by bolo v Európskej únii použitie biomasy na energetické účely rozvinuté svojím plným potenciálom, v budúcnosti by
lesy mohli zohrávať veľmi dôležitú úlohu ako zásobárne uhlíka.
Stratégia EÚ pre lesy uznáva, že je potrebné hodnotiť vplyvy
klimatických zmien na lesné ekosystémy a vytvoreniť opatrenia na
prispôsobenie sa týmto vplyvom: „V budúcnosti bude nutné zvažovať
nielen zmierňujúce opatrenia (redukcia skleníkových plynov), ale aj
adaptačné metódy (na zvýšenie adaptačnej schopnosti lesa na zmenené klimatické pomery).” 19 Na základe pomalých a slabých výsledkov v navrhovaných opatreniach lesnej politiky bola v máji 2005 na
stretnutí Európskej rady o poľnohospodárstve a rybolove Európska
komisia vyzvaná, aby načrtla akčný plán. V konečnom dôsledku, po
komunikácii z Komisie smerom k Rade a Parlamentu z 15. júna 2006,
bol Akčný plán EÚ o lesoch (COM/2006/302) prijatý. 20
Prijatý Akčný plán poskytuje na úrovni Spoločenstva jednoliaty rámec pre iniciatívy a návrhy týkajúce sa lesa. Je nástrojom
koordinácie iniciatív Spoločenstva s lesnými politikami jednotlivých
členských štátov, so zámerom implementovať jeho 18 kľúčových
akcií v priebehu piatich rokov (2007-11). Majúc na zreteli jeden zo
štyroch hlavných cieľov – chrániť životné prostredie zachovaním a
vhodnou podporou biodiverzity, viazania uhlíka, podporou integrity,
zdravia a prispôsobivosti lesných ekosystémov v rôznych geografic-
KLIMATICKÉ ZMENY A LESNÍCKA POLITIKA
EURÓPSKEJ ÚNIE
kých oblastiach – navrhla Európska komisia niekoľko kľúčových
akcií.21 Konkrétne klimatickými zmenami sa zaoberá Kľúčová
akcia číslo 6, ktorá navrhuje „vyjednávať o súhlase členských štátov
s povinnosťou aktívne sa podieľať na zmierňovaní klimatických
zmien podľa Dohovoru OSN o klimatických zmenách a z neho vychádzajúceho Kjótskeho protokolu, a tiež motivovať k prijatiu adaptačných opatrení voči účinkom klimatických zmien.” 22 Má za úlohu
zhodnotiť úspešnosť Akčného plánu v polovici jeho obdobia a v závere roku 2012 vyhodnotiť a zmerať dosiahnuté ciele a ich úspešnosť.
Stabilizácia koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére na
úroveň, pri ktorej bude možné dosiahnuť zmiernenie účinkov klimatických zmien, bola stanovená ako hlavný cieľ jedného zo štyroch
aktov – UNFCCC – prijatých na Konferencii OSN v Riu v júni 1992.
Tento cieľ neskôr tvoril podstatu Kjótskeho protokolu, ktorý bol prijatý v roku 1997.
V decembri 1997 sa signatárske štáty EÚ v Kjóte zaviazali
medzi rokmi 2008 a 2012 znížiť produkciu skleníkových plynov
na úroveň z roku 1990.23 Podstatným aspektom Kjóta z hľadiska
ochrany lesov a vplyvu klimatických zmien na ne je, že protokol sa
okrem iného zaoberá lesným hospodárstvom ako neoddeliteľným
nástrojom na vyvažovanie celkových emisií skleníkových plynov.
S ohľadom na problematiku lesníctva a lesných ekosystémov sa ňou
Protokol zaoberal v Článku 3.3, ktorý sa týka najmä problematiky
znovuzalesňovania a odlesňovania a v Článku 3.4 zaoberajúcom sa
hlavne aktivitami človeka, smerujúcimi k zachovaniu lesov a meraniu množstiev emisií skleníkových plynov v rámci signatárskych
štátov. 24
Klimatické zmeny tak ako trvalo udržateľný manažment
zdrojov, sú jednou z prioritných oblastí posledného, Šiesteho envi027
028
KAPITOLA PRVÁ
ronmentálneho akčného programu pod názvom „Životné prostredie
2010: Naša budúcnosť, naša voľba“ (Environment 2010: Our Future,
Our Choice). Program čerpá z Piateho environmentálneho akčného
programu a zahŕňa obdobie od 22. júla 2002 do 21. júla 2012. Čo sa
týka prírody a biodiverzity, Program sa okrem iného zaoberá ochranou a podporou trvalej udržateľnosti lesov. 25
VÝZNAMNÉ OPATRENIA EÚ, PROGRAMY A POLITICKÉ INICIATÍVY NA
OCHRANU LESOV PRED ÚČINKAMI KLIMATICKÝCH ZMIEN
15. decembra 1998 Európska Rada prijala Rezolúciu o Stratégii Európskej
únie pre lesy. Hlavnou hnacou silou za prijatím Stratégie pre lesy boli narastajúce obavy o jednotu medzi jednotlivými lesnými politikami členských štátov
a aktivitami EÚ spojenými s lesnou politikou, ako aj narastajúci dôležitosť lesov
v medzinárodno-politckých debatách a iniciatívach o trvalo udržateľnom rozvoji.
Stratégia podnecuje k aktívnej účasti a transparentnému prístupu zahŕňajúcemu všetky zúčastnené strany, pričom zároveň uznáva širokú škálu vlastníckych režimov v rámci Spoločenstva a dôležitú úlohu vlastníkov lesa. Jedným z
poslaní Stratégie pre lesy je pracovať na všeobecnom cieli Európskej únie stať
sa najkonkurencieschopnejšou, dynamickou a zároveň odbornou ekonomikou
sveta a implementovať všeobecný cieľ trvalo udržateľného rozvoja v lesníckom
sektore, tak ako sa uvádza v Lisabonskej zmluve. Stratégia EÚ pre lesy by mala
zahŕňať všeobecné opatrenia na zabezpečenie súladu medzi rozličnými politikami ohľadom lesa, vrátane politík EÚ o biodiverzite, poľnohospodárstve a rozvoji
vidieka, životnom prostredí, obchode, energiách, klimatických zmenách, vode
a doprave.
Akčný plán Európskej únie o lesoch bol prijatý 15. júna 2006. Stavia na správe
o implementovanej Stratégii EÚ pre lesy a z nej vyplývajúcich záveroch Rady.
Navrhuje aké kľúčové aktivity a opatrenia by mali byť prijaté Komisiou spolu
s členskými štátmi počas obdobia piatich rokov (2007–2011) s cieľom napraviť
KLIMATICKÉ ZMENY A LESNÍCKA POLITIKA
EURÓPSKEJ ÚNIE
a chrániť životné prostredie.
Hoci má Akčný plán Európskej únie o lesoch za cieľ zdokonaliť súdržnosť
a jednotu medzi rôznymi oblasťami politiky v členských štátoch EÚ, stratégie
Únie majú vo veľkej väčšine formálny a koordinačný charakter. Lesná politika
stále spadá do sféry rozhodovania členských štátov.
Lesné ekosystémy a lesníctvo EÚ ako nástroj na zmierňovanie
negatívnych účinkov klimatických zmien
Klimatické zmeny sú jednou z najväčších environmentálnych,
sociálnych a ekonomických výziev, ktorým naša planéta v súčasnosti
čelí. Za účelom zastavenia klimatických zmien je nutné dospieť
k ráznemu zníženiu množstva skleníkových plynov vypúšťaných
do atmosféry. Lesy sú po oceánoch najväčšími spotrebiteľmi oxidu
uhličitého na svete. Stromy za svojho rastu absorbujú a ukladajú
CO2 v biomase, až kým nezačne proces rozkladu, alebo drevo nie je
využité ako zdroj energie. 26
Po rozšírení Európskej únie 1. mája 2004 narástlo jej územie
pokryté lesmi o 20 percent. Pristúpením Bulharska a Rumunska sa
toto územie ešte zväčšilo, a tak dnes lesy všetkých členských krajín EÚ pokrývajú spolu 37,8 percenta územia a tvoria podstatnú
časť jej teritória. Prostredníctvom lesníckeho sektora a z neho sa
odvíjajúcich priemyslov sú lesy zdrojom obživy pre 3,4 milióna ľudí.
Z ekonomického hľadiska tento sektor predstavuje značné zdroje
príjmov pre štáty Únie. Okrem iného je Európska únia po Spojených štátoch amerických druhým najväčším výrobcom priemyselnej guľatiny a vyrába približne 80 percent svetovej produkcie korku.
Taktiež zo sociologického hľadiska majú lesy svoju sociálnu a kultúrnu dôležitosť, sú príťažlivé pre obyvateľov miest, vytvárajú možnosti
na rekreačné a zdraviu prospešné aktivity a reprezentujú súčasť
029
030
KAPITOLA PRVÁ
kultúrneho dedičstva. Z pohľadu ochrany prírody sú lesy nevyhnutné na zachovanie biodiverzity a boj proti klimatickým zmenám.
V tomto kontexte zohrávajú dôležitú úlohu nielen pri viazaní uhlíka,
ale i pri tvorbe biomasy a ako potenciálny zdroj obnoviteľnej energie. 27
V budúcnosti budú musieť obnoviteľné zdroje energie hrať čím
ďalej tým podstatnejšiu úlohu. Nedávna správa Európskej komisie
o pôsobení politík týkajúcich sa obnoviteľných energií v Európe
jasne ukazuje, ako je správnym smerom orientovaná aktívna politika schopná stimulovať ich zavádzanie do praxe. Taktiež zo strednodobého hľadiska bude nutné vymedziť úlohu lesov ako úschovne
uhlíka a zásobárne energie. 28
Trvalo udržateľný manažment lesa zabezpečuje pre spoločnosť
unikátny obnoviteľný zdroj – drevo. Drevo a produkty z neho
majú kapacitu na uchovávanie oxidu uhličitého, a tak významne
prispievajú k zmierňovaniu klimatických zmien a ich následkov.
Spotreba energie je totiž najrýchlejšie rastúcou súčasťou ekologickej
stopy s nárastom o takmer 700 percent medzi rokmi 1961 a 2001. 29
Tieto čísla by mali politických predstaviteľov Európskej únie aj jej
členských štátov prinútiť vážne sa zaoberať touto problematikou
a pracovať na nahradení týchto zdrojov energie obnoviteľnými zdrojmi.
Schopnosť lesných ekosystémov adaptovať sa na klimatické
zmeny a odporúčania na ďalšie opatrenia a aktivity
Prispôsobenie sa klimatickým zmenám je veľmi komplexný
proces zahŕňajúci všetky krajiny sveta, mnohé priemyselné sektory
a záujmy. Hoci už bolo navrhnutých a prijatých niekoľko opatrení
a zmien, je nevyhnutné navrhovať ďalšie a vytvoriť priestor pre ich
efektívnu implementáciu na všetkých stupňoch politického systému,
KLIMATICKÉ ZMENY A LESNÍCKA POLITIKA
EURÓPSKEJ ÚNIE
počnúc úrovňou Európskej únie, až po regionálne a miestne samosprávy. Prvé opatrenie na zmiernenie klimatických zmien, ktoré by
mohlo byť aplikované na úrovni Únie, je využitie drevnej masy lesov na vývoj, výrobu a využívanie biopalív v oblasti dopravy, ako aj
nárast využívania biomasy.
V druhom rade, nariadenie týkajúce sa využitia biomasy na tepelné účely by malo smerovať k podpore inštalácií rozvodných systémov a bojlerových zariadení v priemysle, samosprávach a malých
lokálnych výrobách. Všetky tieto kategórie by mali byť rovnocenne
presadzované, avšak len za predpokladu, že sa preukáže ich prijateľná
efektívnosť a vlastnosti priateľské k životnému prostrediu.
Treťou navrhovanou akciou, ktorá by mohla byť realizovaná
na úrovni Európskej únie, je vytvorenie celoeurópskej databázy obsahujúcej a zahŕňajúcej najlepšie metódy a skúsenosti s využívaním
lesnej energie od miestnej až po regionálnu úroveň. V tom prípade je
tiež nevyhnutné vytvoriť a aplikovať isté spoločné európske právne
normy (ako napr. pre drevené štiepky, palety, atď.), ktoré by malým
vlastníkom lesa umožnili obchodovať s lesnou energiou.
Inštitucionálne a politické bariéry reagujúce na klimatické
zmeny by mali byť v prvom rade odstránené, a procesy zjednodušené
a zefektívnené. A to napríklad upravením smerníc týkajúcich sa
lesného manažmentu zohľadňujúc pritom meniace sa klimatické
podmienky.30 Alebo kladením väčšieho dôrazu na tvorbou politiky
v smere bottom – top (zdola nahor), prenosom niektorých kompetencií a právomocí z úrovne Spoločenstva alebo členských štátov na
regionálnu úroveň. To by zabezpečilo väčšiu adresnosť a flexibilitu,
a tým zvýšilo adekvátnosť v procese tvorby lesníckej politiky.
Pod adaptačnou schopnosťou lesa rozumieme schopnosť systému prispôsobiť sa zmenám. Je možné ju určiť na základe počtu
031
032
KAPITOLA PRVÁ
regulácií v prírodných alebo obhospodarovacích systémoch, ktoré
predstavujú odpoveď na aktuálne alebo očakávané klimatické zmeny,
či ich dôsledky. Tieto regulácie sa môžu udiať prostredníctvom redukcie vplyvov konkrétnych rizík, alebo využitím ich priaznivých aspektov. Existujú rôzne typy adaptačných opatrení, ako napr. predbežná
a reakčná adaptácia, ale aj nezávislá (autonómna) a plánovaná adaptácia (napr. adaptačné opatrenia aktivizované ľudským pričinením).
Adaptačná kapacita v lesníckom sektore je viac ovplyvnená
socio-ekonomickými ohraničeniami, a to hlavne v oblasti mierneho
kontinentálneho pásma. Socio-ekonomickú adaptačnú schopnosť
definujeme ako schopnosť sektorov v pôsobnosti človeka, akým
je aj lesníctvo, implementovať plánované adaptačné opatrenia.31
Socio-ekonomické limity zahŕňajú ekonomický rozvoj, technológie a infraštruktúru, informácie, poznatky, zručnosti a schopnosti,
inštitúcie, hmotný a sociálny kapitál konkrétnych regiónov. Socio–ekonomická adaptačná kapacita je spravidla vyššia v regiónoch
s aktívnym lesným manažmentom. Avšak v rámci krajín európskej
dvadsaťsedmičky priebežná analýza adaptačnej kapacity lesného
sektora absentuje. Lesné majetkové štruktúry, dostupnosť alebo
nedostatok lesných pracovných síl, ako aj vzdelanostná úroveň
lesníckych pracovníkov spadajú medzi ďalšie faktory ovplyvňujúce
adaptačnú kapacitu lesa.
Pod adaptačnou kapacitou samotných lesných ekosystémov, okrem vyššie uvedeného, rozumieme tiež tzv. vrodenú, resp.
prirodzenú adaptačnú schopnosť. Je založená na evolučných
mechanizmoch a procesoch, ktoré dovoľujú rôznym druhom stromov prispôsobiť sa novým environmentálnym podmienkam. Ich
adaptačná schopnosť je však rôzna aj v závislosti od pásma, v ktorom ekosystémy rastú. Napríklad v boreálnych oblastiach a mier-
KLIMATICKÉ ZMENY A LESNÍCKA POLITIKA
EURÓPSKEJ ÚNIE
nom oceánskom pásme je adaptačná kapacita lesného sektora
relatívne vyššia, zatiaľ čo v Stredozemí, kde sú okrem iného obrovské
územia lesa zväčša spravované len čiastočne, alebo vôbec, je veľmi
obmedzená. 32
Aj tu by sa dalo poznamenať, že spodná úroveň vertikálnej
štruktúry politického systému je veľmi významným a niekedy rozhodujúcim činiteľom pri realizácii adaptačnej politiky fungovania
a obnovy lesa. Z toho dôvodu by bol prenos zodpovedností a právomocí vertikálne – v smere zhora, z úrovne štátu na dol, na regionálnu
a miestnu úroveň – žiadúci a pri dostatočnej kontrole aj efektívny
nástroj v procese tvorby a aplikácie opatrení na zvýšenie adaptačnej
schopnosti lesov na klimatické zmeny, ako aj ich ochranu.
Z nášho pohľadu je úroveň regionálnej a miestnej samosprávy
pre podávanie návrhov na ochranu lesných ekosystémov a dosiahnutie trvalo udržateľného lesníctva tou najvhodnejšou. Preto je potrebné delegovať viac nezávislosti a zodpovednosti z centra (Európska
únia, ako aj jednotlivé členské štáty) smerom k jednotlivým regionálnym samosprávam, čo by im umožnilo samostatne rozhodovať
a konať už na tejto úrovni. Je však nutné dodať, že aj pri rozšírení
kompetencií na najnižšej správnej úrovni, zmeny musia prebehnúť
aj opačným smerom. Členské štáty EÚ by mali delegovať časť svojej
politickej zodpovednosti vo veci lesníckej a environmentálnej politiky aj smerom hore, aby umožnili Únii pôsobiť ako zjednocovací
prvok jednotlivých politík, a tak zhora zabezpečovať koordináciu
regionálnych politík. Toto považujeme pri politických opatreniach
v lesníckom sektore, ako aj v otázkach zmierňovania následkov klimatických zmien vzhľadom na nadnárodný charakter problematiky,
za nevyhnutné.
033
034
KAPITOLA PRVÁ
ODPORÚČANIA K TVORBE POLITICKÝCH OPATRENÍ EURÓPSKEJ ÚNIE
TÝKAJÚCICH SA LESOV S CIEĽOM ICH ADAPTÁCIE NA KLIMATICKÉ
ZMENY
1) použitie drevnej produkcie s cieľom podnietiť rozvoj; produkcia a použitie
biopalív v doprave a snaha zvýšiť využitie biomasy,
2) produkcia tepla z biomasy, čo by podporilo zavádzanie rozvodných systémov
a bojlerových zariadení v priemysle, samosprávach a malých lokálnych výrobách,
3) vytvorenie celoeurópskej databázy obsahujúcej a zahŕňajúcej najlepšie
metódy a skúsenosti s využitím energie z drevnej hmoty lesa od miestnej až po
regionálnu úroveň, v prípade čoho je tiež nevyhnutné vytvoriť a aplikovať isté
spoločné normy v rámci EÚ,
4) odstránenie inštitucionálnych a politických bariér, zjednodušenie a zefektívnenie politických opatrení,
5) upravenie smerníc týkajúcich sa lesného manažmentu, zohľadniac pritom
meniace sa klimatické podmienky,
6) väčší dôraz na tvorbu politiky v smere bottom – top (zdola nahor) prenosom
niektorých kompetencií a právomocí z úrovne Spoločenstva alebo členských
štátov na regionálnu úroveň,
7) predbežné a reakčné opatrenia,
8) nezávislá a plánovaná adaptácia,
9) snaha o väčšiu adresnosť a tiež flexibilitu, čím by sa zvýšila adekvátnosť
v procese tvorby lesníckej politiky, atď.
ZÁVER
Hoci lesnícka politika v zásade zostáva v pôsobnosti členských
štátov EÚ, v súčasnosti je nevyhnutné a bolo by prospešné smerovať
k zjednocovaniu lesníckych politík, schopných vytvárať a prijímať
koordinované opatrenia na európskej úrovni. Tejto potrebe pridáva na význame fakt, že lesný sektor je na úrovni Spoločenstva
ovplyvňovaný množstvom rôznych politík, ktoré sa zaoberajú
napríklad problematikou rozvoja vidieka, ochranou pred požiarmi
a znečisťovaním atmosféry, uchovávaním biodiverzity, výskumom,
či konkurencieschopnosťou lesníckeho sektora.
Z predchádzajúcej analýzy „klimatickej politiky“ a lesníckej
politiky Európskej únie a ich pôsobenia navzájom je možné vyvodiť
závery, že hoci vývoj v rámci Únie v poslednom období zaznamenal
postup smerom k prehĺbeniu kooperácie medzi členskými štátmi,
je nutné tento proces zdynamizovať. Opatrenia, prijaté v lesníckom
sektore, budú viesť k zmierneniu klimatických zmien a ich dopadov
na lesné ekosystémy len v tom prípade, keď existencia zdravých lesných ekosystémov bude podporená dostatočnou redukciou emisií
škodlivých látok.
Preto musia pravidlá vedúce k dosiahnutiu trvalej udržateľnosti týchto ekosystémov vychádzať z regionálnych potrieb a špecifík, byť koordinované na úrovni Európskej únie, následne efektívne
implementované v členských štátoch, a realizované a rešpektované
v regionálnych a miestnych samosprávach. Len tak bude mať Európska únia dostatočné a efektívne politické nástroje, na jednej strane
na zmierňovanie dôsledkov klimatických zmien na lesné ekosystémy
a na strane druhej podporujúce adaptačnú schopnosť týchto ekosystémov na klimatické zmeny, a zároveň prirodzene rozvíjajúce ich kapacitu na zmiernenie dôsledkov týchto zmien.
035
036
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
32
RESOLUTION H4. 1993. Strategies for a Process of Long-term Adaptation of Forests in Europe
to Climate Change. Str. 1- 2, from: http://www.mcpfe.org/fi les/u1/helsinki_resolution_h4.pdf
Impacts of Climate Change on European Forests and Options for Adaptation. Str. 6
Newspaper Tatry, special edition/2005, from:
http://www.lesytanap.sk/support/clanok.php?id=119
Koreň M. 2005. “Vetrová kalamita 19.” novembra 2004 - Nové pohľady a konsekvencie,
Výskumná stanica a Múzeum TANAPu, ŠL TANAPu. from:
http://www.lesytanap.sk/08-archiv/clanky/kalamita.php#content
http://www.lesytanap.sk/08-archiv/clanky/kalamita.php
Konôpka B. 2008. “Vietor, sneh a námraza - významné škodlivé činitele v lesoch Slovenska.”
Newspaper lenícka práce 2/2008, Národné lesnícke centrum – LVÚ Zvolen. From:
http://lesprace.silvarium.cz/content/view/2083/171/
RESOLUTION H4. Str. 1-2.
Impacts of Climate Change on European Forests and Options for Adaptation. Str. 7.
http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/l24277.htm
RESOLUTION H4. Pg. 1- 2.
Ibid. Str. 4.
Ibid. Str. 4.
Ibid. Str. 4.
In COM/2005/0084, http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/l60040.htm
http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/l28125.htm
Ibid.
In COM/2005/0084, http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/l60040.htm
Ibid.
Ibid.
http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/l24277.htm
Ministerstvo pôdohospodárstva SR. 2007. Správa o lesnom hospodárstve v SR: Zelená správa.
Národné lesnícke centrum. Bratislava. Str. 15-16.
http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/l24277.htm
Minďáš J. a J. Škvarenina 2003. Lesy Slovenska a globálne klimatické zmeny. EFRA Zvolen.
Lesnícky výskumný ústav Zvolen. Str. 110.
Ibid. Str. 111, 114.
http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/l28027.htm
http://www.cepf-eu.org/policy.cfm?ID_kanal=42
http://europa.eu/scadplus/leg/en/lvb/l24277.htm
Action on Climate Change Post. 2012. A Stakeholder Consultation on the EU’s Contribution to
Shaping the Future Global Climate Change Regime. http://82.147.37.53/cepf/vedl/Background_
paper_2012.pdf
http://www.cepf-eu.org/policy.cfm?ID_kanal=42
Impacts of Climate Change on European Forests and Options for Adaptation. Str. 12.
Ibid. Str. 18.
Ibid. Str. 9.
problémy, riešenia a reflexie
037
038
KAPITOLA DRUHÁ DEZERTIFIKÁCIA V RÁMCI
EURÓPSKEJ ÚNIE: PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA - ŠPANIELSKO
Veronika ZIMANOVÁ
Klimatické zmeny, nárast teplôt a strata úrodnej pôdy
predstavovali celé desaťročia vážne problémy v Európe.
Najviac postihnuté oblasti sa nachádzajú v strednej,
východnej a stredozemnej Európe. Podľa správy BBC:
„v krajinách strednej a východnej Európy môže počas leta
spadnúť menšie množstvo zrážok, čo spôsobí nárast znepokojenia v súvislosti s dostatkom vody. Očakáva sa, že v dôsledku
opakovania horúcich dní stúpne aj riziko ohrozenia zdravia.
Produktivita lesa bude klesať a frekvencia požiarov v rašeliniskách stúpať. Krajiny južnej Európy si uvedomujú možné
zhoršenie prístupu k vodným zdrojom, nižšiu úrodu, viac
možných požiarov a negatívne vplyvy na zdravie kvôli opakujúcim sa teplotným vlnám. Krajiny na severe budú zvýhodnené
vďaka lepšej úrode, vyššej lesnej produkcii a zdrojom jedla zo
severného Atlantiku. Okolo roku 2020 bude pravdepodobne
väčšina územia Európy čeliť zvýšenej hrozbe povodní.“ 1
Dopad zvyšujúcich sa teplôt možno priamo sledovať v Španielsku, kde je až 36 percent územia ohrozeného dezertifikáciou
(rozširovaním púští). Odborníci tvrdia, že dve percentá krajiny sú
vystavené najvyššiemu riziku, 15 percent vysokému riziku, a zvyšných 19 percent je degradovaných. Situácia je kritická na Kanárskych
ostrovoch a pozdĺž celého pobrežia pri Stredozemnom mori. „Viac
než 90 percent krajiny lemujúcej Stredozemie, od mesta
Almeria na juhu, po mesto Tarragona na severe, je vystavených
vysokému riziku. Hodnoty sa zvyšujú skoro na 100 percent v meste
Alicante a Murcia.” 2 Stredné Španielsko je tiež potenciálne ohrozené
dezertifikáciou, severné časti krajiny nie sú, vďaka pohoriam, vystavené rozširovaniu púští.
Príčiny dezertifikácie v Španielsku
Mnohí vedci a politici definujú situáciu v Španielsku ako „afrikanizácia” alebo „saharizácia” pevniny v Španielsku. Dezertifikácia
Španielska je spôsobená vyššími teplotami, dlhšie trvajúcimi suchami, nižšími celkovými zrážkami, odlesňovaním, a zlým krajinným manažmentom. Počas posledných desaťročí teplota stúpla
a množstvo zrážok kleslo. Priemerná teplota v Španielsku vzrástla
dvakrát viac ako vo väčšine sveta. Záznamy ukazujú, že od roku
1880 je celkový priemerný nárast teploty na Zemi 0,76 stupňa Celzia.
V Španielsku priemerná teplota stúpla v období od roku 1975 do
roku 2000 o 1,16 stupňa Celzia. 3 Okrem toho sa tam podľa údajov
OSN predpokladá pokles zrážok o 20 percent v priebehu nasledujúcich dvanástich rokov. Očakáva sa, že okolo roku 2070 v Španielsku
spadne o 40 percent menej zrážok v porovnaní s dnešným stavom. 4
Španielsko taktiež zápasí s vážnymi suchami, ktoré sú stále
častejšie. Odlesňovanie bolo zhoršené častými lesnými požiarmi,
ktoré ničia nielen obývané územia, ale aj parky a neobývané oblasti.
Stromy sú veľmi dôležité pre udržanie krajinného rázu. „Viacročné
stromy alebo rastliny, spolu so sezónnymi druhmi, pomáhajú udržiavať vegetačnú pokrývku počas celého roka, ako aj chrániť pred
veternou a vodnou eróziou. Vegetácia pomáha udržiavať úroveň vlhkosti na povrchu, ako aj pod povrchom, a tým znižuje riziko sucha.
039
040
KAPITOLA DRUHÁ
Naopak lesné požiare a suchá napomáhajú erózii, degradácii krajiny,
a prípadnej dezertifikácii.” 5
Počet lesných požiarov v Španielsku za posledné štyri desaťročia
drasticky stúpol. V roku 2008 bolo zaznamenaných 11612 požiarov
založených podpaľačmi a spôsobených prírodnými silami. Experti
sa zhodujú v tom, že zvyšujúci sa počet lesných požiarov je spojený
so suchom. Viac požiarov sa objavuje počas dlhých a výrazných období sucha. V budúcnosti ich môžeme očakávať viac v dôsledku
zrýchľujúcej sa dezertifikácie. Podľa španielskeho Ministerstva
životného prostredia boli škody spôsobené požiarmi v období od 1990
do 2005 vyčíslené na desať miliárd eur. Aby sa predišlo odlesňovaniu,
španielska vláda prijala niekoľko programov na ochranu životného
prostredia, ako napríklad zalesňovanie určitých kľúčových oblastí
s hlavným cieľom obmedziť dopad klimatických zmien.
Poľnohospodárstvo taktiež prispieva k dezertifikácii v Španielsku. Väčšina zavlažovacích sietí nepracuje veľmi efektívne. Nesprávne nastavenia systému spôsobujú plytvanie mnohými litrami
vody denne. Navyše, zavlažovaním sa môže zmyť ornica, čím sa
znižuje úrodnosť pôdy. Ďalšou príčinou odlesňovania je nadmerné
spásanie, 6 vďaka ktorému Španielsko stráca tony úrodnej pôdy za
rok. 7 Preto poľnohospodársky výnos klesá a predpovedá sa, že trend
bude v budúcnosti pokračovať kvôli extrémnym meteorologickým
podmienkam. 8
Strata úrodnej pôdy je taktiež spojená s obrovským rozvojom
turizmu. Veľkomestá sa rozrastajú a vidiecke oblasti sa rozvíjajú.
Kvôli rozširujúcemu sa turizmu sa stavia viac domov (na pobreží,
či v iných, turisticky atraktívnych oblastiach) slúžiacich ako druhé
domovy mestských obyvateľov. Každý rok sa na pobreží Španielska
vybuduje viac ako 180 tisíc letných domov. Okrem rozširujúcich sa
DEZERTIFIKÁCIA V RÁMCI EURÓPSKEJ ÚNIE:
PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA - ŠPANIELSKO
zastavaných zón zaberajú pôdu aj hotelové rezorty a golfové ihriská. 9
„Nárast je príliš rýchly neberúc do úvahy ochranu prírodných
oblastí,“ hovorí Javier Pedraza z Univerzity Complutense v Madride.
Environmentalisti tvrdia, že zastavenie dezertifikácie nie je možné
bez spomalenia „boomu výstavby“. 10
Dopady v jednotlivých oblastiach: Katalánsko,
Murcia a Valencia
V roku 2008 čelilo územie Katalánska najhorším suchám za
posledné štyri desaťročia. Malé množstvo zrážok a nedostatočné
zásoby pitnej vody v zásobníkoch spôsobili skutočnú krízu. Fontány
a plážové sprchy boli vypnuté. Miestne úrady zaviedli sankcie za
používanie vody v záhradách a bazénoch s objemom nad 300 metrov kubických. Taktiež uvažovali o dovážaní vody z iných oblastí vlakom.
Murcia je územie v južnej časti Španielska s rozvinutým turizmom. Niektoré hotelové komplexy s množstvom golfových ihrísk,
vyžadujúcich neustále zavlažovanie, a tým s extrémnou spotrebou
vody, boli vybudované napriek jej nedostatku. Dezertifikácia je
v tejto oblasti veľmi očividná. Najviac postihnutí sú farmári, ktorí
s developermi bojujú o právo na vodu. Farmári majú vážny problém
s dodávkami vody pre ich plodiny, a tá sa stáva vzácnou komoditou.
V tomto regióne sa s ňou dokonca rozširuje ilegálny obchod na
čiernom trhu. 11
Následky vodnej krízy sa v oblasti Murcia každý rok zhoršujú.
Vláda však zatiaľ nenašla iný variant riešenia problému. Preto sa
možnosť kúpy vody za vyššiu cenu na čiernom trhu stáva atraktívnou. Existencia farmárov, ktorí si nemôžu dovoliť kúpiť vodu ani na
čiernom trhu, je ohrozená. 12
041
042
KAPITOLA DRUHÁ
Okrem súperenia o nárok na vodu sa stretávame aj s jej nesprávnou distribúciou v systéme. Majitelia golfových ihrísk sa snažia
obísť zákon tým, že klasifikujú trávu na ich ihriskách ako „plodinu”,
čím si dokážu zabezpečiť viac vody. Dovolenkové domy obklopené
niekoľkými stromami sú definované ako „farmy”, vďaka čomu sú
majitelia oprávnení požiadať o vodu na zavlažovanie. Následne, keď
už je im voda pridelená, požiadajú o zmenu využívania pozemkov,
množstvo vody im však zostáva mnohokrát rovnaké, keďže kontrola
systému rozdeľovania je nedostatočná a je veľmi zložité určiť, na aké
ciele je voda v skutočnosti používaná. 13
Vo Valencii sa každý štvrtok na poludnie stretáva v centre
veľkomesta Tribunál pre problematiku vôd. Tradícia tribunálu siaha
do 10. storočia a jeho hlavnou úlohou je riešenie problémov medzi
farmármi a kontrola efektívneho využívania vody v regióne. Farmár
vysvetľuje počas tribunálu situáciu vo Valencii:
„Dôvod, prečo tento tribunál existuje, je zaručiť citlivé využívanie vody rieky Tuira. Globálne otepľovanie, ktoré sa
týka vody, určite predstavuje problém. A to jej nedostatok...
Vláda nechce kvôli nám odčerpávať vodu z rieky. V oblasti Valencie však trpíme vážnym suchom. Je pravdou, že istú útechu
nám poskytujú vodné čistiace stanice. Z rieky však získavame
vody primálo. Rieka navyše musí zásobovať Valenciu. Tá má
ako mesto prednostné právo na dostatok vody.“ 14
DEZERTIFIKÁCIA V RÁMCI EURÓPSKEJ ÚNIE:
PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA - ŠPANIELSKO
Obrázok 1. Riziko
dezertifikácie v Španielsku
(tmavé oblasti - najvyššie riziko,
svetlé oblasti - najnižšie riziko)
Zdroj: Ministerio de Media Ambiente y Medio Rural y Marino.
Dôsledky rozširovania púští v Španielsku
Podľa organizácie Greenpeace je rozširovanie púští najzávažnejším ekologickým problémom v Španielsku. Postihnuté oblasti sa
postupne menia, čo má dopad na miestnych obyvateľov. V budúcnosti bude pribúdať tých dní v roku, kedy teplota vystúpi až k 40
stupňom Celzia. Takéto vlny tepla môžu spôsobovať rôzne zdravotné
ťažkosti od kardiovaskulárnych problémov spôsobených teplom, po
respiračné problémy a vyčerpanie. Oblasti Valencia, Murcia a Andalúzia sú ohrozené najviac. Vláda Španielska tvrdí, že do roku 2050
zanikne 15 metrov pláží – najmä na Costa Brava, v oblasti La Manga del Mar Menor a na pobreží Valencie. Medzi rokmi 2004 a 2007
vynaložila španielska vláda na prevenciu pred požiarmi, obnovu lesných vodných systémov, a na stratégiu boja proti dezertifikácii viac
ako tri miliardy eur. 15
Dezertifikácia Španielska predstavuje taktiež ohrozenie bezpečnosti v regióne. Podľa správy NATO sa Španielsko a stredozemné územia nachádzajú v oblasti s vyšším rizikom nestability.
043
044
KAPITOLA DRUHÁ
„Stredozemná oblasť bola identifikovaná ako jedna z najzraniteľnejších oblastí v zmysle environmentálnych a bezpečnostných väzieb. Vďaka jej klimatickým a topografickým
črtám, ako aj ohraničujúcej dimenzii stredozemnej panvy,
v spojení s kultúrnou, politickou a ekonomickou rozmanitosťou
predstavuje územie, ktoré nesie potenciál pre sociálnu a politickú nestabilitu, s dôsledkami pre celé teritórium Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), a predovšetkým pre Európu.” 16
Navyše, správa Medzinárodného inštitútu pre vodu v Štokholme (Stockholm International Water Institute – SIWI) tvrdí, že
„nepretržite narastajúci nedostatok vody ovplyvní sociálny a ekonomický potenciál oblasti, zvýši náchylnosť pôdy k zasoleniu a dezertifikácii, a zvyši riziko potenciálneho konfliktu kvôli obmedzeného
prístupu k vode.” 17
Dezertifikácia je úzko prepojená s nedostatkom vody. V roku
2008 Barbara Helferrich, hovorkyňa Direktorátu pre životné prostredie EÚ, vyhlásila, že „v roku (2008) bude voda environmentálnym problémom – urgentným a neodkladným.“ 18 Klimatické zmeny
a dezertifikácia majú na situáciu s vodou v Španielsku veľký vplyv.
Mnohé oblasti Španielska síce majú vážny problém s dodávkami
vody, situácia je však ešte problematickejšia vo veľkomestách. Skoro
všetky veľkomestá, najmä tie ležiace na južnom pobreží a hlavné
mesto trpia nedostatkom vody. Zásobníky sú na minimálnej úrovni
a voda musí byť často distribuovaná v obmedzenom množstve.
„Naše zásoby sú obmedzené, a aby sme mohli zaručiť mestám, že
nestratia svoje zásoby, je dôležité neplytvať vodou,“ hovorí starosta
postihnutej dediny. 19
DEZERTIFIKÁCIA V RÁMCI EURÓPSKEJ ÚNIE:
PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA - ŠPANIELSKO
Podľa The New York Times bola v roku 2008 normálna cena vody
v Španielsku dvanásť centov za kubický meter. Pri prekročení
štandardného prídelu vody musia farmári zaplatiť 33 centov, na
čiernom trhu je však cena oveľa vyššia. 20
Niektorí experti tvrdia, že Španielsko by mohlo mať dostatočné
zásoby, napríklad prostredníctvom odsoľovacích zariadení. Vláda
prijala program na vytvorenie 950 takýchto zariadení, ktoré by mohli
produkovať dva milióny kubických metrov vody denne, čo by stačilo
pre 10 miliónov ľudí. Avšak tieto zariadenia produkujú zároveň obrovské množstvo znečisťujúcich emisií vo forme CO2. Preto na politickej úrovni a úrovni mimovládnych organizácii neustála prebieha
diskusia o tom, či sú továrne na desalinizáciu vhodné pre životné
prostredie, a či efektívnym spôsobom riešia problémy s vodou. 21
Španielsko je jednou z krajín sveta s najvyšším počtom vodných
rezervoárov. Existuje ich tam približne 1300.22 Zavlažovací systém
v krajine je však zastaraný a poškodený, mrhá 800 tisíc litrami vody
denne. Alberto Fernández, hlava Svetového fondu pre prírodu tvrdí:
„Mali by sme zvýšiť cenu vody, ktorá je veľmi lacná. Potrebujeme
lepšie systémy uskladnenia a distribúcie, ako aj vytvorenie skladov
s vodou, aby sme na ňu mohli kupovať a predávať práva.“ 23 V oblasti
Stredozemia je Španielsko jedným z najväčších konzumentov vody.
Portugalci spotrebujú ročne 1121 kubických metrov na obyvateľa,
nasledovaní sú Španielskom (870), Talianskom (772), potom Gréckom (708), Francúzskom (667) a Tureckom (534). 24
045
046
KAPITOLA DRUHÁ
EKONOMICKÉ, SOCIÁLNE A POLITICKÉ DOPADY DEZERTIFIKÁCIE
Ekonomické dopady. Využitím primeraných a adekvátnych environmentálnych prostriedkov by suché územia mohli byť zdrojom príjmov a obživy vďaka
využitiu v poľnohospodárstve, pre chov dobytka, bývanie a iné účely. Avšak
správne zaobchádzanie s oblasťami, ktoré sú náchylné na suchá a kde je vegetácia
v ohrození, si vyžaduje environmentálnu stratégiu a udržateľný manažment. A to
je veľmi nákladné a vyžaduje si to výraznú angažovanosť vlády a občanov. Z toho
dôvodu väčšina území postihnutých dezertifi káciou už viac výnos neprináša.
Ľudia, ktorí tam žijú, musia migrovať na iné miesta, aby si tam našli prácu alebo
sa ďalej živili poľnohospodárstvom. Afrika, kde väčšina ľudí žije pod úrovňou chudoby, je najpostihnutejším územím. Dezertifi kácia môže byť dôvodom vedúcim
k strate základnej zložky ich národných hospodárstiev. Štáty strácajú vzácne
územia, ktoré tvorili priestor pre ekonomickú aktivitu. Okrem toho tieto štáty
musia podporovať stratégie proti dezertifikácii, a tie sú často veľmi drahé. Zároveň
musia podporovať aj premiestnených ľudí. Všetky tieto a mnohé ďalšie aktivity
majú negatívny vplyv na ekonomický rast postihnutej krajiny. Zlá ekonomická
situácia môže potom viesť k ešte škodlivejším dopadom na životné prostredie.
Sociálne dopady. Migrácia je najvážnejším dopadom dezertifi kácie. Ročne
milióny ľudí strácajú svoje domy a trpia hladom a chudobou z dôvodu dezertifikácie. Musia sa sťahovať na iné miesta, väčšinou do miest alebo do zahraničia. Chudobní ľudia okrem toho chcú využiť svoju pôdu na maximum, čo vedie k ďalšej
degradácii krajiny. Klčujú stromy, aby mali čím kúriť, prílišne obrábajú pôdu
(prekultivujú ju), aby netrpeli hladom a využívajú nehospodárne zavlažovacie
systémy, ktoré zhoršujú stav ekosystému. Dezertifi kácia spôsobuje sociálny nepokoj kvôli zlým sociálnym podmienkam, vlnám migrácie a hladu.
Politické dopady. Dezertifi kácia má aj politické dôsledky. Množstvo vedcov
verí, že politická situácia v postihnutých oblastiach je menej stabilná a oblasti
majú tendenciu inklinovať k ozbrojeným konfliktom. Hlad a nedostatočná distribúcia jedla sú ďalšími dôvodmi, podnecujúcimi občianske nepokoje a vojny.
ZÁVER
Environmentálna situácia v Španielsku by mohla byť chápaná
ako paradox environmentálnej politiky, tvrdí Zachary A. Smith.25
Smith vysvetľuje, že paradox environmentálnej politiky je situácia
spôsobená environmentálne nebezpečným ľudským správaním,
ktorého negatívnych dopadov sú si ľudia síce vedomí, ale to im nebráni v ňom pokračovať. Hoci ľudia poznajú riešenia kritickej environmentálnej situácie, odmietajú s tým niečo urobiť.
V Španielsku existuje mnoho vedeckých správ a analýz, ako aj
politický tlak a verejný záujem o problém degradácie životného prostredia. Rôzne mimovládne organizácie a asociácie bojujú proti klimatickým zmenám a pokúšajú sa zaviesť nové environmentálne stratégie do praxe. Napriek tomu je ich lobovanie za ukončenie aktivít,
nepriaznivo vplývajúcich na životné prostredie neúčinné a neprináša
výsledky. Španielska spoločnosť preferuje výstavbu hotelových
rezortov, golfových ihrísk, ťažký priemysel a nové letiská viac, než
zmenšenie negatívnej stopy, ktorú zanechávajú na životnom prostredí.
V Španielsku už teraz môžu ľudia cítiť dopady klimatických
zmien. V lete je tam obrovský problém s nedostatkom vody. Obyvatelia ňou musia šetriť a podriadiť sa systému jej distribúcie. Developeri
pokračujú v investovaní veľkých peňazí do výstavby turistických
atrakcií a rezortov v najsuchších oblastiach. Pokračujú v plytvaní
litrami vody pri stavbe domov a zavlažovaní golfových ihrísk. Namiesto toho by sa mali zaoberať úvahami o zachovaní životného
prostredia a ekonomiky, ako aj otázkou, či je v tomto čase ďalšia
výstavba oprávnená.
Zmena nanešťastie pravdepodobne nenastane. Investície developerov, nárast turistického ruchu a korupcia, poskytujú veľké
množstvo peňazí pre miestne samosprávy. Situácia je naopak priaz047
048
KAPITOLA DRUHÁ
nivá pre developerov - tí len postavia domy, predajú ich a o viac sa
nestarajú. Vysoký dopyt a nedostatok vody zas predstavuje výbornú
príležitosť pre obchodníkov predávajúcich vodu na čiernom trhu.
V dôsledku toho je pre bežných ľudí, farmárov a občanov ťažké zmeniť
politiku týkajúcu sa problematiky vody a klimatických zmien. Môžu
protestovať a interpelovať, avšak ich boj je veľmi zložitý.
V budúcnosti bude veľmi ťažké vyriešiť problém dezertifikácie
v Španielsku. Európska únia musí vnímať problém Španielska ako
problém Európy a všetky štáty EÚ musia Španielsku pomôcť redukovať vplyv dezertifikácie vzájomnou spoluprácou. Ďalšou výhodou
takej spolupráce bude upevnenie zväzkov udržiavajúcich krajiny
Európy spolu a posilnenie Únie ako celku.
Pomoc by mala prebehnúť na dvoch úrovniach. Najprv na
národnej úrovni v Španielsku, kde by mala byť zastavená prudká výstavba; mal by byť zreformovaný poľnohospodársky systém
a sprísnená legislatíva týkajúca sa využívania vody. Na to, aby sa
zvýšila úrodnosť pôdy bez používania umelých hnojív znižujúcich
kvalitu pôdy, by sa mala rozšíriť produkcia prírodného kompostu
a hnojív. Nadmerné obrábanie a pestovanie by malo byť zastavené,
aby si pôda oddýchla a obnovil sa v nej humus, poskytujúci pôde
mnohé živiny. Zastavenie rozširovania púští si nevyhnutne vyžaduje
vytvorenie vegetačných bariér, napríklad zalesňovaním. Stromy sú
totiž základom v boji proti dezertifikácii. Listy stromov absorbujú
CO2, ich korene spevňujú zem a počas silných búrok zachytávajú
vodu. Lesy slúžia ako spomaľovače vetra a bariéry proti erózii pôdy.
Navyše, chov dobytka by mal byť kontrolovaný, aby sa predišlo
prílišnému spásaniu.
Z globálneho hľadiska vyššie uvedené zmeny nezastavia dezertifikáciu na regionálnej úrovni bez zníženia globálnych efektov kli-
ZÁVER
matických zmien. Preto by mala Európska únia spolupracovať na
všetkých globálnych environmentálnych programoch, podporovať
a posúvať menej rozvinuté krajiny smerom k správaniu, ktoré je viac
ekologicky orientované a presadiť environmentálnu politiku ako jednu z najdôležitejších politík Európskej únie. Zmena politiky a uvedomenie si problému dezertifikácie môže prispieť k vylepšeniu environmentálnej situácie. Nestačí však požiadať vedúcich predstaviteľov,
aby pracovali na zmene „na globálnej úrovni”. Aj my sami sa musíme
podieľať na zmene obmedzením, alebo úplným zastavením činností
o ktorých vieme, že napomáhajú globálnemu otepľovaniu. Môžeme
napríklad podporovať organické farmy, zredukovať našu spotrebu
fosílnych palív, znížiť našu spotrebu mäsa a recyklovať.
049
050
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
BBC News: “US sets terms for climate talks”, 6 April 2007
Tremlett, Giles: “Spain warns desert is spreading”, The Guardian.
http://www.guardian.co.uk/profi le/gilestremlett
Ministerio de medio ambiente y medio rural y marino: 2009, el tercer año más cálido
Rosenthal, Elisabeth: “In Spain, Water Is a New Battleground”, The New York Times.
http://www.nytimes.com/2008/06/03/world/europe/03dry.html?_r=1&scp=3&sq=&st=nyt
The Olive Press: “Spain at risk of becoming like Sahara”
Tremlett, Giles.
The Olive Press.
United Nation Convention to Combat Desertification: Drought and forest fi res increase
vulnerability to desertification in Europe.
The Olive Press: Spain at risk of becoming like Sahara
Tremlett, Giles.
Rosenthal, Elisabeth.
Ibid.
Ibid.
Euranet: Climate change in Spain: Desertification
Cerrillo, Antonio. „La desertificación amenaza un tercio de España“
NATO Science for Peace and Security Series – C. Environmental Security: Water Scarcity,
Land Degradation and Desertification in the Mediterranean Region.
Ibid.
Rosenthal, Elisabeth.
The Olive Press.
Rosenthal, Elisabeth.
Keeley, Graham. 2008. “Drought ignites Spain’s ‘water war.’”. The Guardian.
http://www.guardian.co.uk/world/2008/apr/06/spain
El Mundo.es. El regadío, responsable de la escasez de agua en España
Keeley, Graham.
El Mundo.es.
Smith, Z.A. 2009. The Environmental Policy Paradox. 5 ed. Pearson/Prentice Hall.
Upper Saddle River, New Jersey.
problémy, riešenia a reflexie
051
052
KAPITOLA TRETIA KLIMATICKÉ ZMENY
A NÁRAST HLADINY MORÍ
Zuzana MARKOOVÁ
Úvod
V tejto kapitole sa pozrieme na problém globálneho otepľovania
a jeho prepojenie s problémom stúpajúcej hladiny morí. Najskôr
budeme skúmať, akým spôsobom môže byť zmena globálnej klímy
problémom pre dnešnú spoločnosť prostredníctvom nárastu hladiny
svetového oceánu. Potom budeme skúmať dôkazy samotnej existencie nárastu hladiny morí, a nakoniec sa pozrieme na to, čo Európska únia robí pre boj so zmenou globálnej klímy v snahe redukovať
nebezpečenstvo nárastu morskej hladiny. V tejto diskusii objasníme i to, či sú klimatické zmeny a nárast hladiny morí naozaj tak
závažným problémom ako sa na pohľad zdá, a ak áno, aké kroky je
možné urobiť na dosiahnutie pozitívnej zmeny.
Príčiny nárastu hladiny morí
Nárast hladiny morí znepokojuje mnohých vedcov na celom svete.1 Najpravdepodobnejším vysvetlením je, že je spôsobený
všeobecným zvyšovaním teploty, najmä v priebehu posledných sto
rokov. Podľa informačného programu Manchester Metropolitan
University 2 (MMU) s názvom Atmosféra, klíma a životné prostredie, existujú tri významné príčiny nárastu hladiny morí:
1. Termálna expanzia. Otepľovaním klímy narastá aj teplota oceánov. Najprv zasahuje iba povrchové vody, ale postupom času
začne narastať aj teplota hlbinných vôd. Tým nastáva expanzia objemu vôd oceánov, čo prispieva k celkovému nárastu hladiny morí.
Termálna expanzia spôsobuje približne 25 percent nárastu, čo je
približne 2,5 centimetra nárastu hladiny morí v priebehu druhej polovice 20. storočia. Predpokladá sa, že vplyv termálnej expanzie bude
rapídne narastať. 3
2. Roztápanie sa pevninských ľadovcov v Grónsku a v Antarktíde. Ak by sa roztopil všetok ľad v Grónsku, hladina morí
by vzrástla približne o 7 metrov. Tento proces by však trval
niekoľko storočí, možno aj viac. Ľadová plocha na západe a východe Antarktídy zadržiava také množstvo ľadu, ktoré by v prípade roz
topenia spôsobilo nárast hladiny morí o približne 60 metrov. Je
veľmi nepravdepodobné, že by sme ich niekedy mohli vidieť úplne
roztopené, ale modelové simulácie a satelitné pozorovania ukazujú,
že Antarktída a Grónsko strácajú svoje pôvodné množstvo ľadu, a to
sa nachádzame iba na začiatku storočia, v priebehu ktorého sa má
výrazne otepliť. 4
3. Roztápajúce sa pokrývky hôr a horské ľadovce sú menej
pravdepodobnými prispievateľmi k nárastu hladiny morí. Medzivládny panel OSN o klimatických zmenách (IPCC) však zistil, že
v priebehu druhej polovice dvadsiateho storočia tento proces prispel
k nárastu 2,5 centimetrami, čo je o 1,5 centimetra viac ako nárast
spôsobený stratou ľadovcov v Grónsku a v Antarktíde.5
Aj napriek tomu, že predpovedanie nárastu hladiny morí
zahŕňa mnoho nejasného, výsledky klimatických modelových výskumov indikujú, že zemská teplota vzrástla o približne 0,8 stupňa
Celzia v priebehu dvadsiateho storočia a je možné, že bude ďalej rásť
o 1,4 až 5,8 stupňov Celzia počas 21. storočia. To by spôsobilo ďalší
nárast hladiny morí na hodnotu 9 až 88 centimetrov do roku 2100,
s možnosťou nárastu ďalších metrov v priebehu nasledujúcich storočí.
053
054
KAPITOLA TRETIA
Novšie štúdie klimatických zmien ukazujú, že priemerná hladina
morí počas dvadsiateho storočia rástla o približne 1,7 milimetra
ročne a tento proces sa môže zrýchľovať. 6
Modelové simulácie nárastu hladiny morí sú istotne do určitej
miery otázne. Je to spôsobené tým, že fyzikálne procesy pevninských ľadovcových príkrovov ešte stále nie sú dokonale preskúmané,
a aj preto, že je problematické predpovedať, ako rýchlo a nakoľko
bude vzrastať globálna teplota v najbližšom storočí. Keďže sú klimatické zmeny hlavným faktorom všetkých troch príčin nárastu
hladiny morí, kvalita predpovedí tohto nárastu sa nezlepší pokiaľ sa
nevyriešia tieto závažné a problematické otázky. 7
Globálne hrozby klimatických zmien
Medzi hrozbami globálnych klimatických zmien je, ako sme už
spomínali, nárast hladiny morí, ktorý spôsobuje miznutie ostrovov
a stratu mnohých pobrežných oblastí. Viac ako 600 miliónov ľudí žije
v pobrežných oblastiach, ktoré sa nachádzajú menej ako 10 metrov
nad hladinou mora. 8 Ak sa ukáže, že predpokladaný nárast morskej
hladiny bol správny, bude nevyhnutné premiestniť veľké množstvá
ľudí do iných, bezpečnejších oblastí. Ohrozené sú veľké časti krajín
ako Holandsko, Anglicko, USA, Japonsko, Španielsko, Taliansko
a Grécko.
Situácia je však horšia v rozvojových krajinách, ktoré majú
množstvo nízko položených pobrežných regiónov, a takmer neexistujúce zdroje na to, aby sa mohli pripraviť na pravdepodobné stúpanie morskej hladiny a jeho dôsledky. Ide hlavne o krajiny ako
Bangladéš, Vietnam, India, Čína a ostrovné národy ako Filipíny,
Indonézia, či malé ostrovy ako Tuvalu a Vanuatu, ktoré ani nemajú
pevninu v dostatočnej výške na evakuáciu obyvateľstva. Niektoré
KLIMATICKÉ ZMENY A NÁRAST HLADINY MORÍ
z ostrovných národov budú postihnuté aj závažným nedostatkom
pitnej vody, pretože zvyšujúca sa hladina morí má tendenciu tlačiť
slanú vodu do zdrojov pitnej vody. 9
Nárast hladiny morí sa môže vzájomne ovplyvňovať s prímorskými búrkami, ktoré zapríčiňujú eróziu pláží, zaplavujú zem a ničia
vybudované štruktúry. Ďalším dôsledkom zvýšenej hladiny mora
môže byť zaplavenie nížin, znečistenie pôd, strata prirodzeného
prostredia pre ryby, ako aj iné zvieratá a rastliny. Veľké množstvo
mokraďových a močiarnych druhov bude v ohrození, podobne ako
aj druhy závisiace od existencie morského ľadu. Ľadové medvede,
tulene, a niektoré druhy tučniakov budú na hranici vyhynutia.10
Problém vzrastu hladiny morí nebude jediným nebezpečenstvom
spôsobeným klimatickými zmenami. Tento nárast pôjde ruka v ruke
s nárastom teploty a zmenami v množstve a kvalite zrážok, čo bude
mať veľký vplyv na vodné zdroje. Zhoršená dostupnosť pitnej vody
a vyššie riziko výskytu povodní a období sucha budú stále výraznejšie.
Ľudské zdravie bude ovplyvnené znečistením ovzdušia, obdobiami
horúčav a zvýšeným rozšírením infekčných ochorení. Všetky hrozby spôsobené klimatickými zmenami budú mať aj sociálny rozmer.
V správe z Konferencie o klimatických zmenách v Dánsku v roku 2009
sa prítomní zhodli na tom, že „pozorovania ukazujú, že spoločnosti
sú nadmieru citlivé i na najmenšie zmeny klímy. Chudobné krajiny
a komunity sú najohrozenejšie. Nárast teploty o viac ako 2 stupne
Celzia bude pre dnešnú spoločnosť veľmi ťažko zvládnuteľný a je
veľmi pravdepodobné, že spôsobí veľké sociálne a enviromentálne
rozkoly na zvyšok storočia, ba možno aj dlhšie.“ 11
Aj napriek veľkému množstvu vedeckých údajov podporujúcich názor, že klimatické zmeny sú kvôli svojim dôsledkom akým
je nárast hladiny morí veľkou hrozbou pre spoločnosť, nie všetci
055
056
KAPITOLA TRETIA
sú presvedčení, že stojíme zoči-voči ozajstnej hrozbe. Pre názornú
ukážku sa môžeme pozrieť na úryvok sumarizujúci názory Nils-Axela Mörnera, popredného kritika hypotézy o náraste hladiny morí.
KRITICKÝ HLAS: NILS-AXEL MÖRNER
Nie každý je presvedčený, že hladina morí sa zvyšuje a že je hrozbou pre ľudskú
populáciu. Jedným z najväčších kritikov argumentujúcich, že hladina morí sa
nezvyšuje, je švédsky geológ a fyzik Nils-Axel Mörner, bývalý predseda INQUA
– Medzinárodnej komisie o zmene hladiny morí. Tvrdí, že celá predstava o ostrovoch a pobrežných mestách, ktoré pohltí oceán je od základu mylná a prehnaná.
Tvrdí, že hladina morí za posledných 50 rokov nenarástla a ak sa v tomto storočí
zdvihne, nebude to o viac ako 10 cm. Svoj argument zakladá na počítačových
predpovediach a na „výskume v teréne, vďaka ktorému vie, čo sa deje v skutočnom
svete.“
Mörner odštartoval projekty na Maledivách a ostrove Tuvalu, ktoré by mohli
zaniknúť následkom predpovedanej zvýšenej hladiny morí. Mörnerove výsledky
hovoria, že hladina morí sa nezdvihla a on preukázateľne ponúkol ukážku svojich
objavov aj obyvateľom Maledív. Podľa jeho vlastných slov bol však miestnou vládou odmietnutý. Mörner sa domnieva, že je to preto, lebo vláda má strach, že sú
jeho objavy pravdivé a tým by ostrovy prišli o medzinárodnú finančnú pomoc. Je
jasné, že klimatické zmeny sú, tak ako nárast hladiny morí, tak vedeckou, ako aj
politickou záležitosťou.
Mörner taktiež hovorí, že Jadranské more nestúpa, ale sú to Benátky, ktoré
sa pomaly ponárajú. Zistil, že z 22 expertov OSN v Medzivládnom paneli o klimatických zmenách (IPCC) nebol ani jeden odborníkom na rast morskej hladiny.
Spolu so zistením, že do roku 2003 ani výsledky satelitnej evidencie IPCC neukazovali vzrastajúci trend, ale boli „upravené“ na základe jedinej prívalovej vlny v
hongkonskom prístave tak, aby ukázali nárast o 2,3 mm, Mörner dospel k záveru,
že toto všetko je dôkazom, že myšlienka stúpajúcej hladiny mora bola vymyslená.
KLIMATICKÉ ZMENY A NÁRAST HLADINY MORÍ
Zdroj: Executive Intelligence Review. June 22, 2007. “Claim that Sea Level is
Rising is a Total Fraud”
Vládna snaha vyhnúť sa katastrofe
V predchádzajúcich desaťročiach sa stalo zrejmým, že je nutné
urobiť niečo na zabránenie potenciálnej katastrofe. V roku 1992 sa
uskutočnila Rámcová konferencia OSN o klimatických zmenách.
Táto konferencia vytýčila dlhodobé ciele, ktoré majú zaistiť, aby
sa ľudstvo vyhlo nebezpečným zásahom do klimatického systém.
Kjótsky protokol je výsledkom vyjednávaní z Kjóta v Japonsku v decembri 1997. V snahe bojovať proti negatívnym dôsledkom globálneho otepľovania sa krajiny, ktoré protokol ratifikovali, zaviazali znížiť
svoje emisie CO2 a iných skleníkových plynov. Protokol vstúpil do
platnosti v roku 2005 a je platný do roku 2012. Spojené štáty americké protokol neratifikovali. Európska únia na druhej strane bola jedným z jeho najdôslednejších zástancov. Jej členovia ho ratifikovali
v máji 2002 s cieľom znížiť emisie plynov spôsobujúcich skleníkový
efekt o 8 percent medzi rokmi 2008 a 2012.
To však nie je jednoduchá úloha, preto Komisia odštartovala
v máji 2000 Európsky program klimatických zmien (European
Climate Change Programme, ECCP). Jeho cieľom je identifikovať
a vyvinúť všetky elementárne stratégie EÚ na implementáciu
Kjótskeho protokolu. V prvom kole sa v ECCP sa stretli všetky relevantné skupiny, vrátane zástupcov členských štátov, priemyslu,
enviromentalistov a zástupcu Komisie, a pracovali spolu. Posúdili celú škálu sektorov a nástrojov, ktoré by mohli mať potenciál
znížiť emisie skleníkových plynov a založili 11 pracovných skupín,
pokrývajúcich tieto oblasti: obchod s emisiami, spoločná implementácia a mechanizmus čistého rozvoja, zdroje energie, dopyt po
057
058
KAPITOLA TRETIA
energiách, energetická efektivita koncových zariadení a industriálnych procesov, doprava, priemysel, výskum, poľnohospodárstvo, ukladanie uhlíka v poľnohospodárskej pôde a ukladanie uhlíka v lesoch.
Druhé kolo ECCP sa konalo v októbri 2005 na konferencii
v Bruseli. Tam sa „skúmali ďalšie finančne efektívne možnosti
redukovania skleníkových plynov, ktoré by boli v súlade s Lisabonskou stratégiou EÚ hovoriacou o snahe zvýšiť ekonomický rast
a tvorbu pracovných miest.“ Európska únia prijala viaceré kroky
v snahe znížiť emisie plynov prispievajúcich k skleníkovému efektu,
z ktorých najvýznamnejším je Schéma EÚ o obchodovaní s emisiami
(EU Emission Trading Scheme, EU ETS) – prvý medzinárodný systém takéhoto obchodu a celkovo najväčší obchodný systém v zmysle
ekonomického pokrytia.
Rok 2012 tu bude čoskoro a vedci každodenne identifikujú nové
výzvy a hrozby spojené s klimatickými zmenami. Preto je nevyhnutné hovoriť o ďalších krokoch. V marci 2009 sa v Kodani uskutočnil
kongres, ktorý organizovala Medzinárodná aliancia univerzít s výskumom klimatických zmien. Tento medzinárodný vedecký kongres
zasadol, aby sa hovorilo práve o zmenách klímy a globálnych hrozbách s tým spojenými, o výzvach a rozhodnutiach. Prítomní sa na
základe diskusií zhodli na šiestich záveroch: 12
KLIMATICKÉ ZMENY A NÁRAST HLADINY MORÍ
1. Klimatické trendy – klimatický systém sa už teraz pohybuje za hranicami svojich prirodzených možností. Môžeme preto
pozorovať niektoré kľúčové trendy v oblastiach ako je globálna povrchová teplota, nárast hladiny morí, ako aj správanie sa ľadovcov
a oceánov, okyslenie oceánov, či extrémne klimatické udalosti.
2. Sociálny rozvrat – spoločnosti sú nadmieru citlivé aj na čo
i len najmenšie zmeny klímy.
3. Dlhodobá stratégia – je nevyhnutná na to, aby sme
sa vyhli nebezpečným klimatickým zmenám. Je to nanajvýš dôležité,
pretože odloženie začiatku ich efektívneho zmierňovania značne
zvýši dlhodobé spoločenské a ekonomické náklady pre všetkých.
4. Dimenzia rovnosti – efektívna záchranná sieť je nevyhnutná pre tých, ktorí nemajú možnosti či schopnosti bojovať
s klimatickými zmenami a ich dôsledkami. Spoločná stratégia na
zmierňovanie dopadov je potrebná, aby sme ochránili chudobných
a najzraniteľnejších.
5. Nečinnosť je neospravedlniteľná – existuje mnoho
nástrojov, ktoré musia byť plošne implementované, aby sme dosiali
„dekarbonizáciu“ planéty. Zo spoločnej snahy zmeniť energetickú
ekonomiku dneška, vyplynie mnoho prospešného pre budúce generácie.
6. Postavenie sa výzve – aby sme dosiahli transformáciu
spoločnosti, ktorá je nutná na to, aby sme boli schopní sa efektívne
postaviť výzve, pred ktorú nás stavajú klimatické zmeny, musíme
prekonať niekoľko významných prekážok. Na druhej strane sa musíme chopiť šancí, ktoré zahŕňajú odstránenie implicitných aj explicitných podpôr; umožnenie premeny neefektívneho riadenia
a slabých inštitúcií na inovatívne vedenie na úrovni vlád, súkromného sektora, aj občianskej spoločnosti.
059
060
ZÁVER
V tejto kapitole sme sa zaoberali problémom globálneho otepľovania
a jedným z najväčších nebezpečenstiev s ním spojeným – nárastom
hladiny morí. Ako sme videli, väčšina vedcov je presvedčená, že tieto
problémy sú skutočné a snažia sa predpovedať, akú veľkú hrozbu
klimatické zmeny a zvyšovanie hladiny morí predstavujú. Ako sme
však v tejto kapitole ukázali, existujú i výskumníci ako Nils-Axel
Mörner, ktorí veria, že nárast hladiny morí ozajstnou hrozbou nie
je. Aj napriek nezhodám ohľadne možností zvyšovania hladiny
morí sme presvedčení, že klimatické zmeny a nárast hladiny morí
sú reálnou hrozbou a je nevyhnutné podniknúť kroky na predídenie
potenciálnej katastrofe. Pre blaho ľudstva sa musíme o Zem starať
prostredníctvom koordinovanej snahy znížiť množstvo emisií CO2
a pripraviť sa na možnosť zaplavenia pobrežných oblastí na celom
svete.
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
See Brown, Lester R. 2003. Plan B: Rescuing a Planet under Stress and a Civilization
in Trouble. Norton.
http://www.ace.mmu.ac.uk
http://www.climate.org/topics/sea-level/index.html
Ibid.
Ibid.
“The causes of global climate change” August 2008. http://www.pewclimate.org
http://www.climate.org/topics/sea-level/index.html
Ibid.
Ibid.
http://www.climate.org/topics/sea-level/index.html
Richardson et al. International Scientific Congress Climate Change: Global Risks,
Challenges and Decisions. Synthesis Report. Page 6.
Ibid.
problémy, riešenia a reflexie
061
062
KAPITOLA ŠTVRTÁ ZMENA KLÍMY
A POĽNOHOSPODÁRSTVO
Monika MATEIČKOVÁ
Úvod
Táto kapitola skúma súvislosti medzi klimatickými zmenami
a environmentálnymi aspektmi poľnohospodárstva. Vzhľadom na
to, že klimatické zmeny predstavujú obrovské ohrozenie celkovej
ekologickej stability rozsiahlych oblastí, musí Európa podniknúť
zmysluplné kroky k vytvoreniu politík, ktoré zabezpečia zdravie jej
poľnohospodárskej pôdy, a zároveň budú chrániť celkový zdravotný
stav ekosystémov.
V posledných rokoch sa mnohí vedci vyjadrovali ku kritickej
situácii v poľnohospodárstve, a to hlavne k rastúcemu používaniu
škodlivých chemikálií a hnojív, degradácii pôdy a vody, a znečisťovaniu
ovzdušia spojenému so živočíšnou výrobou. Potreba riešenia problémov extenzívneho komerčného poľnohospodárstva, ktoré vyplývajú
najmä z rastúcej výroby a rozšírenia poľnohospodárstva do doposiaľ
nedotknutých oblastí, sa dostala do stredobodu pozornosti tvorcov
politiky, poľnohospodárov, aj spotrebiteľov. Zvýšená produkcia a expanzia poľnohospodárstva tiež vytvára obavy o biodiverzitu.
Poľnohospodárstvo a životné prostredie
V posledných desaťročiach Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) Európskej únie podporila veľkú expanziu poľnohospodárskej
výroby a poľnohospodárom umožnila používať menej ekologické
spôsoby výroby, ako je napríklad nadmerné využívanie hnojív
a pesticídov. Od roku 2004 sa však kvôli zmenám vo forme prideľovania poľnohospodárskych dotácií stali požiadavky na životné
prostredie dôležitou súčasťou poľnohospodárskej politiky. V rámci
Európskej únie dnes musia poľnohospodári dodržiavať environmentálne požiadavky, inak by sa nedostali k dotáciám. Splnenie
týchto požiadaviek môže prispieť k minimalizácii negatívnych vplyvov poľnohospodárskej výroby na životné prostredie, ako aj k produkcii vysoko kvalitných potravín. Je zrejmé, že vzťah medzi
poľnohospodárstvom a životným prostredím možno charakterizovať
ako komplex. Poľnohospodárstvo môže prírodné prostredie na jednej
strane poškodiť, ale na strane druhej môže zohrať významnú úlohu
pri vytváraní kultúrnej krajiny.
Najvýraznejšie problémy životného prostredia v Európe
zahŕňajú fragmentáciu biotopov a stratu voľne žijúcich živočíchov,
menšie množstvo druhov, rovnako ako úbytok biodiverzity, šírenie
toxických látok, znečistenie vody, pôdnu eróziu a znečistenie
ovzdušia. Mnohé z nich pritom môžu byť výsledkom nevhodných
poľnohospodárskych postupov a využívania pôdy. Skutočnosť, že
približne polovica pôdy EÚ sa obhospodaruje, zdôrazňuje význam
poľnohospodárstva pre jej prírodné životné prostredie. 1
Väzby medzi bohatstvom prírodného prostredia a poľnohospodárskymi postupmi sú zložité. Poľnohospodárstvo významne presahuje základnú výrobu potravín, môže mať vplyv na prírodné prostredie a viesť k zvýšeniu vplyvov na životné prostredie. Krajiny Európskej únie sa musia snažiť brať tieto faktory do úvahy a nájsť správnu
rovnováhu medzi poľnohospodárskou výrobou a rešpektovaním
prírody a životného prostredia.2 V čase klimatických zmien náhle
a neočakávané prerušenie tak poľnohospodárskej produktivity, ako
aj ekologickej bezpečnosti, predstavuje vážne ohrozenie pre veľké
a ľudnaté spoločnosti v Európe.
063
064
KAPITOLA ŠTVRTÁ
Európska únia prispela k udržateľnosti životného prostredia
V posledných rokoch kladie Európska únia čoraz väčší
dôraz na podporu udržateľného rozvoja, najmä prostredníctvom
začlenenia otázok životného prostredia do politiky Únie v miere
vyššej ako doposiaľ.3 27. januára 1999 schválila Európska komisia
oznámenie Rade a Európskemu parlamentu s názvom „Smerovanie
k trvalo udržateľnému poľnohospodárstvu“, v ktorom je udržateľnosť
kľúčovým pojmom 5. environmentálneho akčného programu. 4 Trvalo udržateľný rozvoj je definovaný ako „rozvoj, ktorý uspokojuje
potreby súčasnosti bez toho, aby bola ohrozená schopnosť budúcich
generácií uspokojovať ich vlastné potreby.“ 5 Uvádza sa, že environmentálna stratégia poľnohospodárskej politiky EÚ je z veľkej časti
zameraná na posilnenie udržateľnosti ekosystémov.
Podľa ekonóma v oblasti poľnohospodárstva Dennisa Boutina
možno tvrdiť, že „udržateľný rozvoj v poľnohospodárstve znamená
produkciu, ktorá je nielen ekonomicky rentabilná, ale tiež zachováva
integritu životného prostredia a rešpektuje sociálnu spravodlivosť.“ 6
Avšak Boutin ďalej tvrdí, že nájdenie takejto rovnováhy medzi ekonomickou rentabilitou, environmentálnou integritou a sociálnou
spravodlivosťou je pre modernú spoločnosť veľkou výzvou. Obrázok
číslo 2. ukazuje model, ktorý porovnáva súčasnú poľnohospodársku
politiku s ideálnym poľnohospodárskym systémom, ktorý by
kládol väčší dôraz na udržateľnosť. Väčšia “zóna udržateľnosti”
v pravej časti obrázku znázorňuje myšlienku, že ak chceme vytvoriť
udržateľný „agro-sociálno-ekonomický“ systém, musí povedomie o životnom prostredí a ekologickej integrite tvoriť väčší podiel
poľnohospodárskej politiky.
ZMENA KLÍMY A POĽNOHOSPODÁRSTVO
SOCIÁLNA
SPRAVODLIVOSŤ
HOSPODÁRSKA
VÝNOSNOSŤ
ZÓNA TRVALO
UDRŽATEĽNÉHO
ROZVOJA
SOCIÁLNA
ENVIRONMENTÁLNA
SPRAVODLIVOSŤ
INTEGRITA
HOSPODÁRSKA
VÝNOSNOSŤ
ENVIRONMENTÁLNA
INTEGRITA
Obrázok 2. Výzva trvalo udržateľného poľnohospodárstva: zabezpečiť, aby
hospodárske výnosy neboli vytvárané na úkor sociálnej spravodlivosti a životného prostredia. (Zdroj:. Boutin, adaptované od Jacob, P. a Sadler, B. 1990 a MENV
2004)
Hlavné medzníky agroenvironmentálnej politiky EÚ
Od roku 1980, keď začala pôvodná integrácia environmentálnych
cieľov do poľnohospodárskej politiky, sa SPP čoraz viac orientovala
na trvalú udržateľnosť. Obzvlášť dôležitých je jej šesť hlavných vývojových stupňov:
Amsterdamská zmluva (zo 17. júna 1997): vo svojom prvom
článku zmluva potvrdila záväzok EÚ k trvalo udržateľnému rozvoju;
ďalej uvádza, že Európska únia je odhodlaná „podporovať hospodársky a sociálny rozvoj svojich národov so zreteľom na zásadu trvalo
udržateľného rozvoja a v rámci fungovania vnútorného trhu a posilnenia súdržnosti a ochrany životného prostredia implementovať
politiky, ktoré budú zabezpečovať, že rozvoj hospodárskej integrácie
bude sprevádzať rozvoj ostatných oblastí.“ 7
065
066
KAPITOLA ŠTVRTÁ
Cardiff - integračný proces (z júna 1998):
Európska komisia (EK) vo svojom oznámení odporučila súbor komplexných stratégií pre integráciu životného prostredia do všetkých
oblastí činnosti v rámci Európskej únie, vrátane poľnohospodárstva.
EK poznamenala, že reforma SPP bola mimoriadne dôležitá, pretože:
1. „vedie k zníženiu cenovej podpory v prospech priamych
platieb, ktoré posilnia ekonomickú výkonnosť výrobcov a povedú
k vyváženejšiemu využívaniu znečisťujúcich vstupov;
2. umožní členským štátom zabezpečiť, aby boli priame platby
podmienené dodržiavaním ekologických požiadaviek;
3. vedie k programu rozvoja vidieka a k aktívnemu prístupu
k ochrane životného prostredia.“ 8
Oznámenie Európskej komisie - Smerovanie k trvalo
udržateľnému poľnohospodárstvu (z januára 1999):
tento komplexný dokument spresňuje význam smerovania Európy
k udržateľnému poľnohospodárstvu, konštatuje, že „agroenvironmentálne opatrenia pokrývajú spôsoby využitia poľnohospodárskej
pôdy, ktoré sú zlučiteľné s ochranou a zveľadením životného prostredia krajiny a jej vlastností, prírodných zdrojov, pôdy a genetických zdrojov“, a že ich kľúčové ciele sú „zabezpečenie ďalšieho fungovania poľnohospodárstva a zachovanie životaschopnosti vidieku,
zachovanie krajiny a podpora zachovania udržateľného poľnohospodárstva.“ 9 Dokument hovorí o reštrukturalizácii spôsobov
platieb a cien použitých na zabezpečovanie toho, aby európske
poľnohospodárstvo chránilo a zvyšovalo kvalitu prírodného
prostredia.
ZMENA KLÍMY A POĽNOHOSPODÁRSTVO
Agenda 2000 - reforma Spoločnej poľnohospodárskej
politiky EÚ (z marca 1999):
táto reforma SPP sa pokúsila o reštrukturalizáciu spôsobov, akými
sú úplatňované platobné a cenové podpory a zároveň zaistila, aby
európske poľnohospodárstvo chránilo a zvyšovalo kvalitu prírodného prostredia. Podľa oznámenia Sekcie pre poľnohospodárstvo
pri EK, „Agenda 2000 zaviedla komplexné politiky rozvoja vidieka
uznávajúce multifunkčný charakter poľnohospodárstva, a ktoré
všeobecne podporujú opatrenia na podporu ekonomiky vidieka.“ 11
Európska rada v Göteborgu (z júna 2001):
správa z Göteborgu identifikuje skleníkové plyny, globálne
otepľovanie a klimatické zmeny ako skutočné hrozby pre trvalo udržateľný rozvoj. Ďalej tvrdí, že SPP by mala prispieť k trvalo
udržateľnému rozvoju „väčším dôrazom na podporu zdravých, vysoko kvalitných výrobkov, ekologicky udržateľných výrobných metód,
vrátane ekologickej výroby, obnoviteľných surovín a ochrany biodiverzity.“ 12 Správa Rady v Göteborgu tiež upozorňuje na potrebu
nových štandardov merania biologickej diverzity a ochrany a obnovy
prírodných biotopov.
Reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky (jún 2003):
táto reforma bola navrhnutá na zabezpečenie toho, aby boli
poľnohospodárske dotácie, poskytované v rámci systému SPP, v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja a ekológie. V rámci reformovanej politiky sú subvencie vyplácané poľnohospodárom spájané s „rešpektovaním životného prostredia, bezpečnosti potravín
a zdravia zvierat.“ 13
067
068
KAPITOLA ŠTVRTÁ
PRIORITY AKČNÉHO PLÁNU O BIODIVERZITE
PRE POĽNOHOSPODÁRSTVO
Priority Akčného plánu sú:
1) priama či nepriama podpora farmárskych praktík a systémov priateľských
voči životnému prostrediu a biodiverzite;
2) podpora trvalo udržatelných farmárskych aktivít v oblastiach s významnou
biologickou diverzitou;
3) zachovanie a motivácia k vytváraniu zdravých ekologických infraštruktúr;
4) presadzovanie aktivít na zachovanie miestnych či ohrozených živočíšnych
a rastlinných druhov a spoločenstiev.
Poľnohospodárstvo, udržateľnosť a biodiverzita
Európa je domovom približne 230 tisíc druhov živočíchov
a rastlín, žijúcich na približne 10 tisícoch rôznych typoch biotopov.
V súčasnosti je rad významných plôch biotopov premenený na územie určené na poľnohospodársku činnosť, rozvoj miest, a ďalšie
ľudské využitie. Biotopy divočiny sú tiež ohrozené, a to ťažbou lesov,
infiltráciou ekosystému, zmenou klímy, a toxickými látkami v ovzduší
a vode. Prudké zhoršovanie stavu biodiverzity a krajinnej rozmanitosti je v Európe výsledkom ekonomickej a rovnako poľnohospodárskej
činnosti, ktoré mali negatívne dôsledky na faunu a flóru. Európske centrum ochrany prírody vo svojej analýze uvádza, že „takmer
všetky časti Európy sú priamo ovplyvnené využívaním pôdy ľudskou
činnosťou, ktorá zničila veľkú časť prírodného dedičstva Európy.“ 14
Poľnohospodárska biodiverzita zahŕňa všetky komponenty
biologickej diverzity dôležitej pre produkciu potravín, poľnohospodárstvo, spolu tvoriace poľnohospodársky ekosystém. 15 Charakteristickým rysom európskeho kontinentu je rozmanitosť vidieckej krajiny. 16 Vo všeobecnosti existuje v rámci Európskej únie mnoho agro-
ZMENA KLÍMY A POĽNOHOSPODÁRSTVO
environmentálnych opatrení, ktorých cieľom je podporiť biologickú
rozmanitosť. Presnejšie povedané, Európska únia zaviedla opatrenia
na ochranu životného prostredia, na podporu poľnohospodárskej
biodiverzity, a prispela tak k dosiahnutiu cieľa na rok 2010, a to
zastavenie straty biodiverzity. 17
Akčný plán o biodiverzite pre poľnohospodárstvo
Akčný plán o biodiverzite pre poľnohospodárstve bol prijatý v roku 2001. Nástroje SPP, vytvorené Agendou 2000 a následnými reformami, poskytujú rámec pre začlenenie biodiverzity
do poľnohospodárskej politiky EÚ. V apríli 2004 bol spustený
nový program, ktorý financuje opatrenia na podporu zachovania,
zhromažďovania a využívania genetických zdrojov v poľnohospodárstve. Rovnako zásadný však bol jeho význam aj pre trvalo
udržateľný rozvoj poľnohospodárskej produkcie. 18 Avšak v posledných rokoch, aj napriek značnému zásahu ochranárskych organizácií,
vlád a mnohých ďalších aktérov, zaznamenáva počet voľne žijúcich
živočíchov v rámci EÚ neustály pokles. 19
Veľa programov, ako napríklad správa Európskej komisie o Vplyve agroenvironmentálnych opatrení, obsahuje cielené opatrenia
na zachovanie biodiverzity trávnych porastov. Tieto opatrenia,
vplývajúce na životné prostredie, často závisia od geografických faktorov, ktoré predstavujú ťažkosti pri výbere vhodných ukazovateľov
monitorovania. Takýto príklad výberu indikátora je uvedený v programe Veľkej Británie s názvom Ekologicky citlivé oblasti (Environmentally Sensitive Areas, ESA), ktorého cieľom je zachovať a zlepšiť
životné prostredie prirodzených habitatov. Záverečná monitorovacia
správa bola dôkazom, že tri roky je príliš krátke obdobie, aby boli
zaznamenané biologické zmeny. Podarila sa však zachytiť väčšia
069
070
ZÁVER
pravdepodobnosť zachovania druhovej rozmanitosti prírodných biotopov v porovnaní s farmami. V prípade kosených lúk bolo zaznamenané významné zlepšenie. 20
Záver
Táto kapitola popisuje na jednej strane nebezpečenstvá pre
zdravie poľnohospodárskeho systému, na strane druhej sa snaží objektívne zhodnotiť prácu tvorcov európskych politík smerom k dosiahnutiu trvalo udržateľného poľnohospodárstva. Uvedomujúc si, že
najzávažnejšie negatívne vplyvy klimatických zmien by mohli veľmi
vážne ohroziť poľnohospodárstvo a spolu s ním aj biodiverzitu, je
dôležité, aby sme urobili všetky kroky smerom k rozvoju schopnosti
európskych farmárov produkovať ekologicky nezávadné potraviny.
V tomto smere dosiahol významný pokrok rad politík, a to najmä
reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky z roku 2003, ktorá
stavala na odporúčaní Rady v Göteborgu z roku 2001. Je to dôkaz
toho, že európska poľnohospodárska politika sa riešeniu problému
klimatických zmien venuje.
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
Európska komisia 2008 Agri-environmental measures, European Commission, Retrieved March
2009 from the World Wide Web: http://ec.europa.eu/agriculture/envir/index_en.htm#measures
Európska komisia 2008 Gross-compliance, European Commission, Retrieved March 2009 from
the World Wide Web: http://ec.europa.eu/agriculture/envir/index_en.htm
Baldock, D. – Dwyer, J. – Vinas, J. M. S., (2002) Enviromental integration and the CAP.
A report to the European Commissin, DG Agriculture. Institute for European Enviromental
Policy, Retrieved March 2009 from the World Wide Web:
http://ec.europa.eu/agriculture/envir/
report/ieep_en.pdf, s. 14
Európska komisia 1999 Agriculture and Enviroment. Retrieved March 2009 from the World
Wide Web: http://ec.europa.eu/agriculture/envir/report/en/intro_en/report.htm
Brundtland Commission. Our Common Future. 1987 Oxford University Press.
Boutin, Dennis. 2002 Reconciling Farm Support and Environmental Protection: Trends and
Prospects (Sustainable development and agriculture). Retrieved March 2009 from the World
Wide Web: http://www.mddep.gouv.qc.ca/milieu_agri/agricole/publi/tendance-perspect2-en.
htm
Amsterdamská zmluva. 1997.
A strategy for integrating the environment into EU policies.” From Summaries of EU Legislation.
http://europa.eu/legislation_summaries/environment/sustainable_development/l28075_
en.htm. Accessed 9 August 2010.
Directions towards Sustainable Agriculture. Communication from the commission to the
Council; the European Parliament; the Economic and Social Committee and the Committee of
the Regions. Commission of the European Communities.
Ibid.
Agenda 2000: A CAP for the Future. European Commission, Directorate General for
Agriculture. 1999.
A Sustainable Europe for a Better World: A European Union Strategy for Sustainable
Development. Commission of the European Communities. 2001. Council Decision of
20 February 2006 on Community strategic guidelines for rural development. Council of
the European Union. 2006. Available at: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/ LexUriServ.
do?uri=CELEX:32006D0144:EN:HTML
CAP reform - a long-term perspective for sustainable agriculture. European Commission:
Agriculture and Rural Development. Available at: http://ec.europa.eu/agriculture/capreform/
index_en.htm, accessed 9 August 2010.
Quoted in Hillstrom and Hillstrom Europe: A Continental Overview of Environmental Issues
page 31. 2003. ABC-CLIO.Quoted in Hillstrom and Hillstrom Europe: A Continental Overview
of Environmental Issues page 31. 2003. ABC-CLIO.
Európska komisia (e) 2008 Agriculture and the Enviroment (Fact sheet), European Commission
Directorate-General for Agriculture, , Retrieved March 2009 from the World Wide Web:
http://ec.europa.eu/agriculture/publi/fact/envir/2003_en.pdf,
Stanners, D. and Bourdeau, P. eds. (1995). Landscapes – Chapter 8. In Europe’s Environment –
The Dobris Assessment. European Environment Agency, Copenhagen.
Európska komisia, (2008) Agriculture and biodiversity, European Commission, Retrieved March
2009 from the World Wide Web: http://ec.europa.eu/agriculture/envir/index_en.htm
Európska komisia, (2008) Agri-environmental measures, European Commission, Re
trieved March 2009 from the World Wide Web: http://ec.europa.eu/agriculture/envir/index_
en.htm#measures
World Wildlife Fund, (2002) Agriculture in the EU. Retrieved March 2009 from the World Wide
Web: http://www.wwf.org.uk/fi lelibrary/pdf/ag_in_the_eu.pdf
Európska komisia, (2002) Agriculture and Enviroment, Retrieved March 2009 from the World
Wide Web: http://ec.europa.eu/agriculture/envir/report/en/2078_en/report.ht
071
072
problémy, riešenia a reflexie
IV. RIEŠENIA KLIMATICKÝCH PROBLÉMOV:
ZMIERŇUJÚCE OPATRENIA A BARIÉRY
Táto časť publikácie sa týka najmä niektorých riešení aplikovateľných
na zmiernenie vplyvov klimatických zmien. So zámerom dosiahnuť
ambiciózne ciele stanovené Európskou úniou, bude treba veľmi významne zredukovať produkciu skleníkových plynov. Boli predložené
dva návrhy s možným najvýznamnejším vplyvom z krátkodobého
hľadiska: biopalivá a jadrová energia. Prvá možnosť je považovaná
za prijateľnú pre zachovanie klimatickej stability, pretože biopalivá
sú získavané z prírodných materiálov ako napríklad rastlín, ktoré
absorbujú oxid uhličitý v procese fotosyntézy, vyúsťujúc v uhlíkovo
neutrálny palivový cyklus. Jadrová energetika, používaná v prvom
rade na generovanie tepla a elektrickej energie, zas nemá ako vedľajší
produkt únik emisií skleníkových plynov do ovzdušia (neberúc do
úvahy malé množstvo pary). Schopnosť Európskej únie konať efektívne vzhľadom na mechanizmy globálneho riadenia by mohlo tiež
pomôcť k zaisteniu prijatia, implementovania a presadenia klimatických politík. V prvej kapitole tejto časti Miroslava Prekopová
a Dana Mann vysvetľujú úlohu biopalív v energetickej stratégii Európskej únie. V kapitole sú vyzdvihované pozitívne aspekty rozširovania
produkcie biopalív a ich použitia, ako aj dôležité politiky Únie s nimi
spojené. Na druhej strane, v kapitole sú vymenované aj nevýhody
použitia biopalív a ich obmedzenia. V ďalšej kapitole Katarína Dzureková analyzuje dôvody na expanziu produkcie nukleárnej energie,
a následne sa sústredí na problém a riziká s tým spojené, vzťahujúce
sa najmä k jadrovému odpadu a obavám verejnosti o jeho bezpečné
uloženie. Na záver v kapitole sedem Brian Green hodnotí možnosti
a pravdepodobnosti nových a efektívnejších mechanizmov globálneho riadenia, ktoré sú východiskom pre Európske spoločenstvo
a svet, aby sa vyhli konfrontácii o tak nadnárodnom environmentálnom probléme, akým sú klimatické zmeny.
073
074
KAPITOLA PIATA BIOPALIVÁ AKO SÚČASŤ
RIEŠENIA KLIMATICKÝCH ZMIEN
Miroslava PREKOPOVÁ a Dana MANN
Úvod
Európska únia, ako väčšina ostatného sveta, stojí pred energetickou výzvou. Táto výzva je zapríčinená najmä veľkou závislosťou na
fosílnych palivách. Od roku 2003 sa cena ropy zdvojnásobila, pričom
jej väčšina je do EÚ importovaná z politicky nestabilných častí sveta.
Energetická bezpečnosť a klimatické zmeny v posledných rokoch
prinútili európskych lídrov prijať nové opatrenia. Závislosť Európy
na dovážanej rope vyvoláva otázky o dlhodobej európskej energetickej bezpečnosti a obavy o dopady na životné prostredie, spôsobené
spotrebou fosílnych palív a zmenami klímy. Výsledkom je, že EÚ
v posledných rokoch podnikla niekoľko krokov, ktorými sa snaží
riešiť problematiku energetickej bezpečnosti a ničenia životného
prostredia. Tieto kroky vyústili do zvýšeného záujmu o bioenergetickú politiku.
Bioenergia je alternatívou k iným obnoviteľným energetickým
zdrojom ako sú veterná, solárna, hydroelektrická energia, energia
prílivu a odlivu, či geotermálna energia. Relevantnosť bioenergie
spočíva v tom, že má potenciál znížiť skleníkové plyny a je alternatívou
k fosílnym palivám. Táto kapitola skúma rolu bioenergie a biopalív
v Európskej únii. Taktiež pokrýva široký záber hlavných politických
cieľov EÚ zameraných na ekonomickú konkurencieschopnosť, trvalo
udržateľný rozvoj, a bezpečnosť dodávok. Kapitola končí diskusiou
o niektorých kontroverzných aspektoch týkajúcich sa biopalív.
Biopalivá
Bioenergia, rovnako ako veterná, geotermálna, vodná a solárna energia sú obnoviteľné zdroje energie. Ak ich porovnáme s inými
obnoviteľnými zdrojmi, „bioenergia je flexibilnejšia, pretože sa môže
používať na výrobu energie a tepla, a taktiež na produkciu palív. Bioenergia predstavuje asi dve tretiny celkovej produkcie obnoviteľnej
energie v rámci EÚ.“ 1 Ako ju definuje Organizácia pre potraviny
a poľnohospodárstvo pri OSN (Food and Agriculture Organization of
the United Nations, FAO), „bioenergia je energia získaná z biopalív,
pričom biopalivá sú definované ako palivá obnoviteľného a biologického pôvodu, zahŕňajúce drevné palivo, drevné uhlie, dobytčí hnoj, bioplyn, biovodík, bioalkohol, mikrobiálnu biomasu, poľnohospodárske
odpady a sprievodné produkty a energetické plodiny. 2
Existujú tri známe formy biopalív. Prvé dva typy sú „biopalivá prvej generácie,“ ktoré sa získavajú zo surových materiálov
používaných predovšetkým v potravinárskej produkcii. Bioetanol je
biopalivom, ktoré nahrádza benzín a vyrába sa zo pšenice, cukrovej
repy, kukurice, sójových zŕn a cukrovej trstiny. Bionafta, ktorá je biopalivom a nahrádza klasickú naftu, sa získava z olejnatých plodín –
v EÚ prevažne z repky olejky a v juhovýchodnej Ázii z palmového
oleja. Posledným typom biopalív je bioplyn, ktorý je náhradou za
zemný plyn. Jeho základ tvorí organický odpad v podobe zvieracieho
odpadu a odpadu z ďalších zdrojov, získaných procesom anaeróbnej
digescie. 3
Európska únia presadzuje biopalivá z dvoch hlavných dôvodov.
Prvým je ich veľká výhoda – ich výroba a použitie vedie k úspore
emisií skleníkových plynov (hoci nie sú najlacnejšou alternatívou,
ako úsporu docieliť). „Produkcia etanolu z cukrovej trstiny v Brazílii
075
076
KAPITOLA PIATA
znižuje skleníkové plyny približne o 90 percent. Produkcia bionafty
z palmového oleja približne o 50 percent a zo sóje o 30 percent.
Druhá generácia biopalív by mala priniesť úsporu o 90 percent.“4
Druhým dôvodom je argument Európskej komisie, že Európa si
potrebuje zabezpečiť dodávky energie a zároveň znížiť negatívne dopady využívania energie, predovšetkým fosílnych palív na životné
prostredie. 5
POTENCIÁLNE VÝHODY BIOPALÍV
Podľa Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo pri OSN (FAO) by zvýšené
využívanie biopalív mohlo mať niektoré alebo dokonca všetky nasledujúce výhody
pre spoločnosť:
- priame pracovné miesta pre 250 až 300 tisíc ľudí;
- potenciál znížiť cenu ropy ako výsledok zníženého dopytu;
- možnosť bojovať proti chudobe;
- možnosť meniť schémy spotreby;
- podporovať trvalo udržateľný rozvoj ľudského osídľovania;
- integrovať životné prostredie a rozvoj do rozhodovacích procesov;
- vytvoriť integrovaný prístup k plánovaniu a manažmentu pôdnych zdrojov;
- prejsť na technológie priateľské k životnému prostrediu; ku kooperácii
a budovaniu kapacít;
- podporovať vzdelávanie, povedomie verejnosti a jej osvetu;
- a vytvorenie národných mechanizmov a medzinárodnej spolupráce
v oblasti budovania kapacít v rozvojových krajinách.
(Zdroj: Jull. C., Redondo, P.C., Mosoti, V., & Vapnek, J. FAO Legislative Study 95.
Recent Trends in the Law and Policy of Bioenergy Production, Promotion and Use.
FAO 2007.)
BIOPALIVÁ AKO SÚČASŤ RIEŠENIA
KLIMATICKÝCH ZMIEN
Biopalivá prispievajú ku krátkodobej bezpečnosti dodávok
e-nergie tým, že znižujú potrebu skladovať ropu pre prípad narušenia
dodávok. Najlepšia cesta ako presadiť dlhodobú bezpečnosť dodávok
je diverzifikácia energetických zdrojov, avšak predovšetkým v dopravnom sektore je energetická rozmanitosť na značne nízkej
úrovni. A práve tam podporujú biopalivá energetickú diverzifikáciu
„zvyšovaním rozmanitosti typov palív a ich pôvodu.“ 6 Presadzovanie
biopalív by mohlo byť užitočné pre politiku bezpečnosti dodávok
a zároveň aj pre stratégiu boja s klimatickými zmenami.
Európska únia – postoje, politiky a vízie v oblasti
produkcie biopalív
Európska únia je spolu so Spojenými štátmi americkými
a Brazíliou jednou z troch krajín/ekonomických spoločenstiev,
v ktorých sa v roku 2007 koncentrovalo približne 90 percent produkcie
biopalív. Európska únia už niekoľko desaťročí podporuje používanie
obnoviteľných zdrojov energie vo všeobecnosti, predovšetkým sa
však zameriava na používanie biomasy. Tento tlak sa prejavuje
v mnohých oblastiach hospodárstva a spotreby, vrátane lesníctva,
poľnohospodárstva, produkcie tepla a elektriny, dopravných palív
a chemikálií. 7
Od 90-tych rokov prijíma EÚ špecifické opatrenia zamerané
na presadenie využívania obnoviteľnej energie. Európska komisia
sa zaviazala, že v rámci prípravy nových smerníc energetickej politiky zváži tri kľúčové ciele: udržateľnosť, konkurencieschopnosť
a bezpečnosť dodávok. 8 Navyše, „jej politické a legislatívne iniciatívy na podporu bioenergetickej produkcie sú takisto poháňané rastúcim medzinárodným trhom s biopalivami, obavami o energetickú
bezpečnosť a ekonomickými a environmentálnymi silami.“ 9
077
078
KAPITOLA PIATA
V roku 2001 prijala EÚ Smernicu na podporu elektriny vyrábanej
z obnoviteľných energetických zdrojov, ktorá stanovila cieľ do roku
2010 vyprodukovať 21 percent celkovej elektriny z obnoviteľných
zdrojov. V roku 2003 zas prijala Smernicu o biopalivách, ktorá zadefinovala cieľ dosiahnuť 2-percentný podiel biopalív do roku 2005
a 5,75-percentný podiel do roku 2010. Smernica z roku 2003 bola rozpracovaná v Stratégii pre biopalivá v roku 2005. Smernica 2003/96/
EC bola taktiež zameraná na reštrukturalizáciu rámca zdaňovania
energetických produktov a elektriny, umožňujúc členským štátom
čiastočnú, alebo úplnú výnimku pri zdaňovaní biopalív, nakoľko sú
biopalivá drahšie ako tradičné palivá. 10
V decembri 2005 Európska komisia prijala Akčný plán na dosiahnutie zvýšenej produkcie biopalív z lesníctva, poľnohospodárstva,
a odpadu. Akčný plán pre biomasu bol vyvíjaný celý rok prostredníctvom konzultácií so záujmovými skupinami a priniesol koordinovaný program zameraný na zlepšovanie dopytu, ponuky a výskumu biomasy. Plán dodatočne presadzuje využívanie biomasy nielen
v dopravnom sektore, ale taktiež v oblasti vykurovania a elektriny.
Ďalším krokom v procese podpory biopalív bol Zelený dokument,
publikovaný v roku 2006, ktorý priniesol koherentnú Európsku energetickú politiku zameranú na ďalší pokrok a rozvoj. 11
Stratégia EÚ pre biopalivá publikovaná Komisiou vo februári 2006 sa
zameriavala na prehodnotenie spomínanej Smernice o biopalivách
naplánované na koniec roku 2006. Stratégia predstavila možné
povinné ciele, a tak nahradila usmernenia stanovené v roku 2003.
Táto stratégia sa taktiež zamerala na pokračovanie presadzovania
biopalív v rámci EÚ a podporu produkcie biopalív v rozvojových
krajinách.
BIOPALIVÁ AKO SÚČASŤ RIEŠENIA
KLIMATICKÝCH ZMIEN
V januári 2007 Komisia navrhla dokument pod názvom Energetická politika pre Európu. Špecifikuje záväzné ciele, a to: 1) znížiť
emisie skleníkových plynov o 20 percent do roku 2020, odvodené od
ukazovateľov v roku 1990, 2) záväzný cieľ vyprodukovať 20 percent
energetického mixu EÚ z obnoviteľných zdrojov do roku 2020 a 3)
povinnosť pre všetky členské štáty zahrnúť 10 percent biopalív do
svojho palivového mixu v dopravnom sektore do roku 2020. Hlavy
vlád schválili tento návrh na Európskom summite v marci 2007. 12
Nie je prekvapením, že ciele stanovené Európskou úniou neboli
splnené. Sčasti z dôvodu rozdielnych prístupov a snáh 27 členských
štátov, a tiež preto, že trhy a technológie mali príliš málo času
reagovať na stanovené (dohodnuté) opatrenia.13 Napriek tomu, že
v roku 2007 bola EÚ najväčším producentom bionafty na svete, a že
správa o pokroku v používaní biopalív vykazuje zdvojnásobenie
trhového podielu biopalív za dva roky (z 0,5 percenta v roku 2003 na
1 percento v 2005), rast produkcie nie je dostatočne rýchly a už teraz
môžeme povedať, že cieľ 5,75 percenta v roku 2010 bol nerealistický.
Avšak, niektorí experti veria, že produkcia narastie, nakoľko väčšina
členských štátov začala využívať výnimky pri zdaňovaní biopalív
a niektoré dokonca zaviedli opatrenia na ich povinné využívanie. 14
Pred politikmi sa objavuje dôležitá otázka na zváženie: Aké
kroky budú potrebné, aby sa naplnil 5,75-percentný výrobný cieľ?
Generálne riaditeľstvo Európskej komisie pre poľnohospodárstvo
uvádza, že na splnenie stanoveného cieľa do roku 2010 by EÚ potrebovala vyprodukovať 24 miliónov ton biopalív a nahradiť 18,6 miliónov
ton v súčasnosti využívaných fosílnych palív. V prípade, že by boli
všetky plodiny vyprodukované v EÚ, potrebná poľnohospodárska
pôda by predstavovala od 16 do 18 miliónov hektárov. To znamená,
079
080
KAPITOLA PIATA
že 20 percent dostupnej ornej pôdy by sa muselo použiť na kultiváciu
biopalív, pričom celková orná plocha v EÚ je približne 103,6 miliónov
hektárov. Ďalšia možnosť ako zvýšiť produkciu biopalív je biotechnológia vo forme geneticky modifikovaných rastlín, ktoré majú potenciál zvýšiť výnosy polí. 15
Spoločná poľnohospodárska politika EÚ podporuje dodávky
bioenergie z poľnohospodárstva a lesníctva, aj používanie bioenergie na farmách a vo vidieckych oblastiach. Reforma SPP zmenila
spôsob, akým EÚ podporuje svoj poľnohospodársky sektor. Stručne
povedané, SPP pomáha poľnohospodárstvu a lesníctvu poskytovať
biomasu určenú k tvorbe energie a podporuje používanie bioenergie
vo vidieckych oblastiach. 16
Predpokladajúc, že EÚ nemôže vlastnými prostriedkami naplniť svoje ciele týkajúce sa podielu biopalív v dopravnom sektore v roku
2010, alebo stanovených 10 percent v roku 2020, bude musieť komponenty na produkciu biopalív dovážať. Toto môže mať širší globálny
dopad, a to konkrétne na ceny obilia a potravín. S narastajúcim dovozom poľnohospodárskej produkcie do EÚ sa budú objemy svetových
zásob a ponuky biomasy znižovať, dôsledkom čoho stúpnu ceny.
Kontroverzie ohľadom biopalív a Európska únia
Niektorí vedci veria, že ak budeme ropu spotrebovávať súčasnou
rýchlosťou, približne o 40 rokov ľudstvo minie jej ľahko dostupné
zásoby. Biopalivá sú jedným z potenciálnych riešení tohto problému.
Vnímanie biopalív je vo všeobecnosti pozitívne, avšak ich výhodnosť
je podmienená ich výkonom. Tie, ktoré vykazujú najlepší výkon,
dokážu zabezpečiť desaťkrát väčší energetický výstup, ako je energia potrebná na ich výrobu. Niektorí ekológovia argumentujú, že
produkcia etanolu a bionafty z kukurice a iných plodín za tú energiu
BIOPALIVÁ AKO SÚČASŤ RIEŠENIA
KLIMATICKÝCH ZMIEN
nestojí. Istá štúdia tvrdí, že čo sa týka energetického výstupu, v porovnaní s energetickým vstupom v prípade produkcie etanolu, „kukurica vyžaduje o 29 percent viac fosílnej energie než palivo, ktoré
vyprodukuje, trstina potrebuje o 45 percent viac fosílnej energie než
palivo, ktoré vyprodukuje a drevná biomasa o 57 percent viac fosílnej
energie ako palivo, ktoré vyprodukuje.” 17
Istým spôsobom je používanie biopalív prijateľnejšie pre životné
prostredie, nakoľko produkuje len štvrtinu skleníkových plynov v porovnaní s ich fosílnymi ekvivalentmi. Príkladom „dobrého“ biopaliva
je etanol vyrobený z cukrovej trstiny v Brazílii. 18 Avšak nekvalitnejšie
biopalivá s nižším výkonom, ako je napríklad indonézska bionafta
vyrobená z palmového oleja, produkujú viac emisií a prinášajú menší
energetický výstup. Vo všeobecnosti, výhody prezentované zástancami biopalív akceptujú fakt, že priaznivé dopady pre životné prostredie pri používaní biopalív namiesto fosílnych palív spočívajú
v ich obnoviteľnosti, bezpečnosti dodávok, a už spomínanom znížení
emisií skleníkových plynov. 19
Napriek tvrdeniam o výhodách, ktoré môžu biopalivá priniesť,
existuje korelácia medzi rastúcimi cenami potravín a celkovou globálnou potravinovou neistotou. Kým biopalivá znižujú množstvo produkovaných skleníkových plynov, „obilie, ktoré je potrebné na naplnenie 95-litrovej nádrže terénneho auta, nasýti jedného človeka na celý
rok. Obilie, ktoré je potrebné na naplnenie tej istej nádrže každé dva
týždne v roku môže nakŕmiť 26 ľudí.” 20 Ak budeme používať biopalivá do nádrží našich áut, faktom zostáva, že znižujúce sa objemy
potravín a obilných zásob na trhu spôsobia rast cien potravín. Tento
nárast bol v posledných rokoch veľmi rapídny a negatívne ovplyvnil
potravinovú bezpečnosť mnohých ľudí vo svete. Hoci biopalivá nie sú
jediným faktorom zodpovedným za rast cien potravín, ktorý sa deje
081
082
KAPITOLA PIATA
kvôli zhluku mnohých faktorov (slabá úroda, klesajúca hodnota dolára, špekulácie na trhu, atď.), stále predstavuje najväčší podiel rastu
cien potravín – okolo 70 percent 21,22. Navyše, nové zistenia publikované na webovej stránke Generálneho riaditeľstva EÚ pre životné
prostredie ukazujú, že „emisie oxidu dusného (N2O), ktoré sa spájajú
s pestovaním určitých plodín na výrobu biopalív, môžu mať oveľa
väčší rozsah ako sa predpokladalo, a to taký, že by mohol preváženiť
nad potenciálnou úsporou emisií CO2 pri výrobe biopalív.“ 23
Ďalší zásadný problém, ktorý prispieva ku kontroverzii biopalív je zmena v rozdeľovaní polí a ich prispôsobenie sa rastúcemu
dopytu po materiáli určenom na výrobu biopalív. S tým priamo súvisí redukcia zásob obilnín, čo prispieva k spomínanému rastu cien potravín. Okrem toho, v mnohých prípadoch na to doplácajú lesy, ktoré
sú klčované, aby poskytli priestor pre polia určené na pestovanie
plodín potrebných k výrobe biopalív. Európska únia na ich produkciu
vymedzila dva milióny hektárov pôdy. Taktiež poskytuje špeciálnu
podporu farmárom, ktorí pestujú plodiny pre biopalivá. Tá predstavuje 45 euro za hektár. Premena poľnohospodárskej pôdy na pôdu
pre produkciu palív je často oprávnená vďaka domnelým pozitívam,
ktoré biopalivá prinášajú a taktiež sociálnym aspektom, nakoľko
poskytuje nové pracovné príležitosti pre vidiecke oblasti. Avšak,
podľa Medzinárodnej plánovacej komisie pre potravinovú suverenitu (International Planning Committee for Food Sovereignty, IPC –
ide o sieť mimovládnych organizácií zameraných na potravinovú suverenitu) „náhly prudký nárast rozsiahlej priemyselnej agropalivovej
produkcie ohrozuje miestnu a globálnu potravinovú bezpečnosť, ničí
živobytie, poškodzuje životné prostredie, a je podstatným faktorom prudkého rastu cien potravín. Toto nové hnutie, premieňajúce
ornú, lesnú a pastiersku pôdu na zdroj produkcie paliva musí byť
BIOPALIVÁ AKO SÚČASŤ RIEŠENIA
KLIMATICKÝCH ZMIEN
odmietnuté.“ 24
Existujú možné riešenia, ktoré poskytujú alternatívu k fosílnym palivám, pričom neohrozujú potravinovú bezpečnosť. Známe
sú vedľajšie produkty poľnohospodárstva a lesníctva, z ktorých
je možné vyrobiť biopalivá a nemajú vplyv na potravinové zásoby.
Patria sem pšeničná a ryžová slama, šupy z kukurice, zhnité drevo
a drevné zvyšky, atď. Používanie ďalších produktov ako sú použitý
kuchynský olej, olej z rastliny Jatropha curcas, alebo olej z výroby
celulózy, by tiež mohli dopomôcť k lacnejšej a úspornejšej výrobe
bioetanolu. Avšak napriek tomu, že produkcia biopalív druhej generácie je technicky možná, nie je komerčne atraktívna a môže byť ekonomicky neefektívna. Niektorí výskumníci však veria, že predstavenie tohto nového prístupu môže byť efektívne už v krátkom čase. 25
Istí autori poukazujú na fakt, že trhu s biopalivami nedominujú trhové sily, ale predovšetkým politika a lobizmus výrobných
spoločností. Medzinárodný žurnál poľnohospodárskej udržateľnosti
(the International Journal of Agricultural Sustainability) uviedol
šesť hrozieb spájaných s biopalivami. Tie zahŕňajú: monokultúry
a ich environmentálne dopady, rastúce ničenie dažďových pralesov
v rozvojových krajinách za účelom pestovania plodín pre výrobu
biopalív, negatívny dopad na ceny potravín, vyššie náklady než sú
v prípade iných foriem redukcie karbónových emisií, nepriaznivé
pracovné podmienky v poľnohospodárstve zameranom na biopalivá
a zvýšené využívanie geneticky upravovaných plodín. 26 Koniec koncov, analýza sociálnych a environmentálnych dopadov biopalív je
nová, neujasná a často kontroverzná. Európska komisia si je vedomá
potenciálnych hrozieb širšieho používania biopalív a je odhodlaná
„monitorovať zmeny cien komodít spojených s využívaním biomasy
083
084
ZÁVER
na výrobu energie a tiež akékoľvek pozitívne a negatívne dopady
na potravinovú bezpečnosť a v prípade potreby podniknúť opravné
kroky.“ 27
Záver
Táto kapitola odpovedala na otázku, prečo bioenergia a biopalivá zohrávajú dôležitú úlohu v politikách Európskej únie. Hoci
EÚ podporuje alternatívne zdroje energie akými sú biomasa alebo
biopalivá, môžu vďaka ich využívaniu vzniknúť vážne sociálne
a environmentálne škody. Relevantnosť bioenergie spočíva v tom, že
má potenciál znížiť množstvo skleníkových plynov emitovaných do
ovzdušia a je alternatívou k fosílnym palivám.
Európska komisia zavádza legislatívne a formálne smernice
na presadzovanie využívania a produkcie biopalív v rámci EÚ. Jej
politické a legislatívne iniciatívy na povzbudenie bioenergetickej
produkcie sú poháňané narastajúcim medzinárodným trhom s biopalivami, obavami o energetickú bezpečnosť a ekonomickými a environmentálnymi silami. Európska komisia však prišla k názoru, že
smernicou stanovený cieľ produkcie biopalív do roku 2010 nebude
splnený. Navyše, dopady na životné prostredie sú ako pozitívne, tak
aj negatívne. Existuje viacero sociálnych a environmentálnych rizík
spojených s biopalivami. Najviac devastujúci dopad, ktorý môžu biopalivá spôsobiť, je zvyšovanie cien základných potravín v chudobných častiach sveta, čo môže v konečnom dôsledku viesť k vyhladovaniu chudobných. Napriek označeniu „bio“ nemôžu byť biopalivá
automaticky považované za udržateľné, najmä kvôli potenciálnym
rizikám. Výsledky rozvoja bioenergie sú veľmi neurčité, avšak nateraz zostávajú biopalivá významným komponentom Európskej stratégie potláčania klimatických zmien.
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
Ecologic Institute. Backgrounds and effects of EU bioenergy policies (AGRINERGY). Dostupné
na: http://ecologic.eu/2133 1995-2009 Ecologic Institut gemeinnützige GmbH, Navštívené
Apríl 2009
Ecologic Institute. Backgrounds and effects of EU bioenergy policies (AGRINERGY). Dostupné
na: http://ecologic.eu/2133 1995-2009 Ecologic Institut gemeinnützige GmbH, Navštívené Apríl
2009
http://www.igd.com/index.asp?id=1&fid=1&sid=5&tid=48&cid=183
European Commission. Communication from the Commission to the Council and the European
Parliament - Biofuels Progress Report - Report on the progress made in the use of biofuels and
other renewable fuels in the Member States of the European Union,{SEC(2006) 1721. 10.1.2007.
Dostupné na: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/site/en/com/2006/com2006_0845en01.pdf
Navštívené Apríl 2009
European Commision. Energy. Energy policy for a competitive Europe, Dostupné na:
http://ec.europa.eu/energy/index_en.htm, Navštívené Apríl 2009
European Commission.- Biofuels Progress Report
Sipilä Kai, Tuula Mäkinen, Carl Wilén, Yrjö Solantausta,
Antti Arasto & Satu Helynen. Bioenergy in Europe. Implementation of EU Directives and Poli
cies relating to Bioenergy in Europe and RD&D Priorities for the Future. Dostupné na: http://
www.vtt.fi /inf/pdf/tiedotteet/2008/T2441.pdf, Navštívené Apríl 2009
European Commission. Commission Green Paper of 29 November 2000 “Towards a European
strategy for the security of energy supply”. Summaries of legislation.Green Paper: A European
strategy for sustainable, competitive and secure energy. Dostupné na: http://europa.eu/scad
plus/leg/en/lvb/l27062.htm. Navštívené Apríl 2009
Schnepf Randy. European Union, Biofuels Policy and Agriculture: An Overview. Resources, Sci
ence, and Industry Division. CRS Report for Congress. March 16, 2006. Dostupné na: http://
www.italy.usembassy.gov/pdf/other/RS22404.pdf, Navštívené Apríl 2009
Communication Biomass action plan, 2005 pdf.
http://ec.europa.eu/agriculture/biomass/biofuel/index_en.htm
http://www.europabio.org/positions/Biofuels_EuropaBio%20position_Final.pdf
http://ec.europa.eu/agriculture/analysis/markets/biofuel/impact042007/text_en.pdf
http://www.europabio.org/positions/Biofuels_EuropaBio%20position_Final.pdf
Ibid.
European Commission on Bioenergy
Lang S. Susan, Cornell ecologist’s study fi nds that producing ethanol and biodiesel from corn
and other crops is not worth the energy. July 5, 2005, Dostupné na: http://www.news.cornell.
edu/stories/july05/ethanol.toocostly.ssl.html, Navštívené Apríl 2009
http://www.igd.com/index.asp?id=1&fid=1&sid=5&tid=48&cid=183
Ibid.
http://www.theglobalist.com/storyid.aspx?StoryId=5518
http://www.ias.ac.in/currsci/sep102008/594.pdf
http://www.ces.purdue.edu/extmedia/ID/ID-346-W.pdf
http://ec.europa.eu/environment/integration/research/newsalert/pdf/100na2.pdf
http://www.foodsovereignty.org/public/new_attached/53_22-05-2008_CSOfoodemergencyen.pdf
http://www.pro-energy.cz/clanky7/2.pdf
Baue, Bill. “Biofuels May Not Be Sustainability Panacea, According to Bank Sarasin Report.”
Social Fund. Sustainability Investment News August 02, 2006. The International
Journal of Agricultural Sustainability. Dostupné na: http://www.earthscanjournals.com/
ijas/006/0105/0060105.pdf, Navštívené Apríl 2009
European Commission. Bioenergy.
085
086
KAPITOLA ŠIESTA VYSOKO RÁDIOAKTÍVNY ODPAD
A POLITIKA JADROVEJ ENERGETIKY V EURÓPSKEJ ÚNII
Katarína DZUREKOVÁ
Úvod
Zdá sa, že jadrová energetika v Európe pomaly prekonáva obdobie úpadku, počas ktorého niekoľko európskych štátov zavádzalo
opatrenia na postupné vyradenie všetkých svojich jadrových reaktorov z prevádzky. Možnosť „renesancie jadra“ je dôsledkom dvoch
skutočností: prvou je problém tzv. energetickej medzery (energy gap),
druhou je narastajúca nutnosť bojovať proti klimatickým zmenám.
Ako ukážka energetickej medzery poslúži napríklad prípad
Francúzska. Francúzsko má 59 jadrových reaktorov a v súčasnosti
produkuje nadbytok energie, ktorý pomerne lacno exportuje
do susedných krajín.1 Keďže však spotreba energie stále rastie,
o niekoľko rokov bude Francúzsko musieť využívať „celú svoju
energetickú výrobnú kapacitu pre vlastné potreby.“ 2 V importujúcich
krajinách to v dôsledku nedostatočnosti ich vlastných výrobných kapacít spôsobí veľký nepomer medzi ponukou a dopytom po energii.
Okrem toho, „Európska komisia predpokladá, že ak technologické
a politické inovácie neprinesú zásadné zmeny [v objeme vyrobenej
energie v EÚ], EÚ bude v roku 2030 dovážať 65 percent energie“, aby
tak pokryla svoju spotrebu. Pre porovnanie, v roku 2007 sa dovážalo
52 percent. 3
Rastúca spotreba nie je jedinou príčinou energetickej medzery.
Táto problematika je úzko spätá aj s cieľmi EÚ zredukovať emisie
skleníkových plynov, aby sa tak zmiernili účinky na klimatické
zmeny. Opatrenia EÚ v tomto smere nútia členské štáty hľadať alternatívy k fosílnym palivám a čoraz viac sa spoliehať na „čistejšie“
zdroje energie. V krátkodobom a strednodobom horizonte sa preto
Európa stane závislou od dodávok zemného plynu (predovšetkých
z Ruska) a od menej spoľahlivej solárnej a veternej energie. 4
Za týchto okolností sa jadrová energia stáva atraktívnym
riešením. Na rozdiel od solárnej a veternej energie už nevyžaduje
technologický pokrok na to, aby bola schopná vyprodukovať veľké
množstvo elektriny so zanedbateľným atmosférickým odpadom.5
Ak jadrové reaktory fungujú efektívne, je množstvo rádioaktívneho
odpadu v porovnaní s vyrobenou energiou relatívne malé. Jadrová
energia tiež znižuje závislosť od dodávok fosílnych palív. To má
osobitý politický význam, keďže Európa sa nadmerne spolieha na
dodávky z Ruskej federácie, 6 ktorá to využíva ako nástroj na získavanie politických ústupkov a na naštrbenie súdržnosti a solidarity
v Európskej únii.
Jadrová energia má nepochybne svoje výhody a Európska komisia naznačila, že „jadrovú alternatívu ponechá otvorenú
[pretože sa] pozitívne podieľa na zmierňovaní klimatických zmien.“ 7
Vlády, vedecká obec, ba dokonca aj niektorí environmentalisti
argumentujú, že ak sa má zabrániť klimatickým katastrofám, je
nutné prijať riziká spojené so zvýšeným počtom jadrových reaktorov. Britský ekológ James Lovelock prehlásil: „Som si celkom istý, že
ak chceme ako civilizácia prejsť týmto storočím bez nejakej skleníkovej pohromy, musíme začať využívať jadrovú [energiu] vo veľkom.
Obnoviteľné zdroje to jednoducho nezvládnu včas.“ 8
A naozaj, tvárou v tvár týmto výzvam Veľká Británia prehodnocuje svoj dlhodobý program odstavovania jadrových reaktorov
a uvažuje nad výstavbou nových elektrární. Fínsko buduje „prvý
nový jadrový reaktor v Európe za niekoľko rokov.“ 9 Východoeurópske
087
088
KAPITOLA ŠIESTA
vlády a pobaltské republiky tiež premýšľajú nad vyhliadkou rozšírenia
svojich kapacít na generáciu jadrovej energie. 10 Dokonca aj Nemecko
znovu otvorilo otázku jadrovej energie, a to v rozpore s dlhoročnou
politikou postupného vyraďovania jadrových elektrární. V roku
2002 sa nemecká vláda rozhodla odstaviť staré reaktory do polovice
20-tych 21. storočia. Koaličná vláda kancelárky Merkelovej sa však
teraz plánuje viac spoliehať na 17 nemeckých jadrových elektrární.
Odôvodnenie je, že „jadrovú energiu nemožno nahradiť, kým nebude
existovať plošne využívaný nákladovo efektívny obnoviteľný zdroj.“ 11
Na Slovensku sa v poslednej dobe urobilo veľa práce smerom
k dokončeniu výstavby tretieho a štvrtého bloku atómovej elektrárne v Mochovciach. Mochovce boli pôvodne projektované ako
štvorblokové zariadenie, ale kvôli nedostatku finančných prostriedkov boli dokončené len dva a práce na zvyšku boli v roku 1992
zastavené. V roku 2008 Európska komisia súhlasila s dostavbou
tretieho a štvrtého reaktora ruského typu. 12 Nové bloky by mali byť
funkčné v roku 2012 a 2013. Energia vyrobená vo všetkých štyroch
blokoch pokryje 45 percent domácej spotreby a postará sa o zvýšenie
energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky. 13
Prirodzene, výhody jadrovej energie sú vyvážené
bezpečnostnými rizikami, ktoré sú buď reálne, alebo len vnímané
ako reálne. V súvislosti s jadrovými elektrárňami existuje mnoho
hrozieb, táto kapitola sa však sústredí len na vysoko rádioaktívny
odpad (VRAO) vzniknutý pri bežnej prevádzke jadrového reaktora. Vysoko rádioaktívny odpad predstavuje kontroverzný problém,
pretože ľudstvo doteraz uspokojivo nevyriešilo otázku, ako s ním
naložiť. Vyhorené palivo nie je len hrozbou pre životné prostredie,
ale aj dôvodom na vážne politické a bezpečnostné obavy.
VYSOKO RÁDIOAKTÍVNY ODPAD A POLITIKA JADROVEJ
ENERGETIKY V EURÓPSKEJ ÚNII
Táto kapitola rozoberá problematiku VRAO v EÚ v zmysle
technických a politických otázok o vyhorenom jadrovom palive, a to
ohľadom jeho uskladnenia, konečného ukladania, a potenciálneho
využitia ako zbrane. Rádioaktívny odpad vo veľkej miere negatívne
ovplyvňuje verejnú mienku o jadrovej energii. Na druhej strane, snaha
EÚ realizovať projekt integrovaného energetického trhu nevylučuje
využitie jadrovej energie na zabezpečenie konkurencieschopnosti,
ak by to bolo nákladovo výhodné. Preto existuje potreba urovnať
spor medzi verejnou mienkou a národnými záujmami (energetická
bezpečnosť, zmenšovanie energetickej medzery a zmierňovanie klimatických zmien). Táto úloha (zatiaľ) leží na pleciach vlád jednotlivých členských štátov Európskej únie, keďže odmietajú spoločnú
reguláciu EÚ a trvajú na tom, že s VRAO sa vysporiadajú sami, na
národnej úrovni. Otvorená, verejná debata a transparentnosť programov na správu VRAO je, zdá sa, najistejšou cestou ako získať podporu občanov pre jadrovú energiu.
Vysoko rádioaktívny odpad
Pre správne posúdenie problémov spojených s VRAO je vhodné v stručnosti vysvetliť jeho vlastnosti a miesto v palivovom cykle.
Existujú rôzne typy rádioaktívneho odpadu, z ktorých má každý
odlišné charakteristiky, a tým pádom každý kladie rôzne požiadavky
na zaochádzanie a predstavuje rôzne bezpečnostné riziká.
Vysoko rádioaktívny odpad je priamym výsledkom jadrového štiepenia v reaktore. Dosahuje najvyššiu mieru rádioaktivity
spomedzi všetkých druhov odpadu a vydáva teplo aj potom, ako je
odstránený z jadra reaktora. Preto je ho potrebné chladiť a manipulácia s ním prebieha výhradne v tieniacom prostredí, ktorým je voda.
14 Rozlišujú sa dva druhy VRAO: (1) vyhorené palivo odstránené
089
090
KAPITOLA ŠIESTA
z reaktora vo forme palivových článkov (toto palivo pred výrobou
jadrovej energie obsahovalo nízko obohatený urán, teda prírodný urán s 3-4 percentným zastúpením izotopu U-235 schopného
štiepnej reakcie) a (2) VRAO ako výsledok prepracovania vyhoreného
paliva (ide o proces, pri ktorom sa oddeľujú vysoko aktívne štiepne
produkty ako stroncium-90 a cézium-137, od znovu použiteľných
izotopov uránu alebo plutónia). „Štiepne produkty zodpovedajú za
väčšinu rádioaktivity vo [vyhorenom palive] počas prvých 100 rokov
po vyňatí z reaktorov.“ 15
Či už je vyhorené palivo prepracované alebo nie, je potrebné
ho 3 až 10 rokov chladiť, kým je možná jeho preprava; a ďalších 20
až 50 rokov, ak je určené na konečné uloženie. 16 Človek je vystavený
„smrteľnej dávke rádioaktivity (600 rem) z netieneného vyhoreného
paliva po piatich rokoch za menej ako jednu minútu, po desiatich rokoch za menej než dve minúty, a po päťdesiatych rokoch za menej
ako päť minút.“ 17 Po odstránení z reaktora sa vyhorené palivo vždy
chladí pod vodou v špeciálnom skladovacom bazéne priamo v elektrárni. Potom sa rozhodne, či sa bude palivo dlhodobo skladovať, alebo pôjde na prepracovanie. Avšak VRAO vzniknuté pri prepracovaní
nakoniec aj tak skončí v sklade. 18 V súčasnosti sa každé uskladnenie
považuje len za dočasné riešenie. Najviac presadzovaným návrhom
na „trvalé“ (permanentné) riešenie je „konečné ukladanie VRAO
v hlbinných geologických úložiskách pochovaných v stabilnom
podloží stovky metrov pod zemským povrchom.“ 18
Bazény vyhoreného paliva a dočasné sklady
Zatiaľ čo verejnosť sa väčšinou strachuje o bezpečnosť reaktorov, mnohí odborníci sa viac obávajú bazénov vyhoreného paliva. Obsahujú totiž „jednu z najväčších koncentrácií rádioaktivity na plané-
VYSOKO RÁDIOAKTÍVNY ODPAD A POLITIKA JADROVEJ
ENERGETIKY V EURÓPSKEJ ÚNII
te“ a v porovnaní s reaktormi sú zraniteľnejšie voči nehodám, alebo
útokom. 20
Najzávažnejší možným problémom je strata vody z bazénu.
K tomu môže dôjsť rôznymi spôsobmi, napr. „únikom, […] nárazom lietadla, zemetrasením, ne/úmyselným pádom transportného
sudu, […] alebo explóziou vnútri či v blízkosti budovy s bazénom.“ 21
Následný požiar by spôsobil vystavenie vysoko rádioaktívnym
štiepnym produktom.
Francúzsko podniklo opatrenia proti útoku inštaláciou protilietadlovej raketovej obrany okolo bazénov závodu na prepracovanie vyhoreného paliva pri La Hague. Suché sklady, kde sa vyhorené palivo ochladzuje cirkuláciou vzduchu, sú považované za
bezpečnejšie. Oceľové alebo betónové kontajnery, v ktorých sú vyhorené články uložené, majú hrubé steny a sú navrhnuté tak, aby
odolali aj nárazu lietadla. 22 Premiestnenie odpadu do skladov tohto
typu je však finančne náročné. Preto k tomu napríklad v USA chýba
motivácia. 23
Sú dve stanoviská k dočasnému skladovaniu. Prvé je, že je to
najlepší spôsob ako sa vysporiadať s odpadom, pretože na rozdiel
od konečného uloženia je tu možnosť stáleho monitorovania
a premiestňovania, ak by to okolnosti vyžadovali. 24 V Holandsku sa
znepokojenie verejnosti nad dočasnými skladmi podarilo zmierniť
transparentnosťou politického rozhodovania o otázkach VRAO
a viditeľne vysokými bezpečnostnými štandardmi. 25 Mnohí experti
a mnohé vlády zaujímajú inakšie stanovisko keď tvrdia, že nepretržité,
„dočasné“ skladovanie je neudržateľné. Tieto prechodné zariadenia
„spoliehajú na dozor a údržbu personálu a [môžu byť náchylné] na
nehody, zmeny podnebia, potreby výmeny kontajnerov, a zlyhanie
ľudského faktora.“ 26
091
092
KAPITOLA ŠIESTA
Dobrým príkladom je únik plutónia zo skladu závodu Thorp
na prepracovanie VRAO v Spojenom kráľovstve v roku 2005.
Súkromné konzorcium zodpovedné za komplex pripúšťa, že má
ťažkosti určiť „čo presne bolo umiestnené do niektorých skladovacích
bazénov.“ 27 Nejde teda len o environmentálny problém. Na rozdiel od
spomínaného Holandska tam nezodpovednosť a netransparentnosť
- a výsledné škandály - negatívne ovplyvnili už i tak odmietavé
pos-toje britskej verejnosti voči rádioaktívnemu odpadu a jadrovej
energii vo všeobecnosti.
Ďalším problémom v rozšírenej EÚ je znepokojenie, že nové
členské krajiny ešte používajú sovietske reaktory, ktoré produkujú
viac odpadu a zároveň majú nižšie bezpečnostné štandardy pri jeho
dočasnom skladovaní. Vďaka podobným obavám a škandálom ako
bol ten v Británii, narastá potreba prísť s konečným riešením čo
s VRAO. Preferovanou metódou sú geologické úložiská (pozri nižšie).
Prepracovanie (reprocessing)
Najväčšie obavy v súvislosti s prepracovaním vyhoreného paliva sú spojené so šírením jadrových zbraní. Ako bolo uvedené vyššie,
proces prepracovania oddeľuje vo vyhorenom článku štiepne produkty (odpad) od uránu alebo plutónia, ktoré sa môžu znova použiť.
Aby sa urán mohol použiť ako materiál do jadrovej zbrane, musel
by sa najskôr obohatiť (tzn. musel by obsahovať 20 percent a viac
izotopu U-235, ktorý je schopný štiepnej reakcie). Ak však bolo ako
reaktorové palivo použité plutónium-239, po prepracovaní sa môže
pri konštrukcii jadrovej zbrane použiť ihneď. 29 S možným riešením
prišlo v roku 2006 americké ministerstvo pre energiu. Američania
navrhli, aby sa „prepracované plutónium ponechávalo zmiešané
s niekoľkými alebo všetkými transuránovými prvkami vo vyhorenom
VYSOKO RÁDIOAKTÍVNY ODPAD A POLITIKA JADROVEJ
ENERGETIKY V EURÓPSKEJ ÚNII
palive.“ 30 Sú totiž rádioaktívnejšie než samotné plutónium a potenciálnym teroristom, alebo šíriteľom jadrového materiálu by sa významne sťažili podmienky pri získavaní a používaní plutónia. Kvôli
obavám z možného šírenia jadrového materiálu je v USA proces prepracovania vyhoreného paliva zakázaný. 31
Aj keď si odmyslíme riziko, že by sa jadrový materiál mohol
dostať do nesprávnych rúk, prepracovanie vyhoreného paliva je
finančne veľmi nákladné. Navyše nerieši problém VRAO. Vysoko rádioaktívne štiepne produkty sa stále musia uskladniť. Okrem toho,
recyklácia paliva nie je ekonomicky výhodná a na svete sa nachádza
dostatok rezerv uránu. 32 Spojené kráľovstvo upúšťa od svojich prepracovávacích aktivít a v budúcnosti počíta s ich úplným zrušením. 33
Naopak, Francúzsko plánuje ďalej pokračovať v prepracovávaní
svojho vyhoreného paliva. Vo všeobecnosti sa však prepracovanie
nepokladá za riešenie otázky ako dlhodobo naložiť s VRAO, aspoň
nie v Európskej únii. 34
Preprava VRAO
Preprava VRAO do a z prepracovávacích staníc alebo do
dočasných skladov sa nezaobíde bez špecifických problémov. Politickú stránku prepravy v EÚ rieši Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva pre atómovú energiu (EURATOM) podpísaná v Ríme
25. marca 1957, ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1958. Zmluva
Spoločenstvu umožňuje „určiť štandardy pre […] transport jadrového
materiálu.“ 35 Preprava v sebe totiž zahŕňa bezpečnostné riziká, ako
napríklad možný únik materiálu z kontajnerov. Počítať však treba aj
s inými hrozbami. Z taktického hľadiska totiž zásielky VRAO predstavujú lákavý cieľ pre útok, pretože trasa a konečná destinácia transportu sú často známe a vozidlá sú ľahko rozpoznateľné. 36 Vypustenie
093
094
KAPITOLA ŠIESTA
vysoko rádioaktívneho materiálu by mohlo mať katastrofálne environmentálne dôsledky, keďže je mimoriadne náročné odstrániť ho
zo životného prostredia. Rozptýlenie VRAO v zaľudnenej oblasti by
prinieslo mnohé obete na životoch. 37
Geologické úložiská
Existuje niekoľko možností, ako natrvalo uskladniť VRAO,
žiadna však nie je dokonalá. Odpad by napríklad mohol byť umiestnený hlboko na morské dno, vypustený do vesmíru, alebo uschovaný
v človekom vybudovaných priestoroch.
V Spojených štátoch vždy uprednostňovali hlbinné geologické
úložiská a od určitého času sa táto metóda zbavovania sa VRAO stala
jediným spôsobom, nad ktorým sa v USA seriózne uvažuje. 38 Od roku
1985 si myšlienku geologických úložísk osvojila aj Organizácia pre
hospodársku spoluprácu a rozvoj (Organization for Economic Cooperation and Development, OECD). 39
Pokiaľ ide o EÚ, Zmluva o Euratome dala Komisii príležitosť
požiadovať od každého členského štátu, aby predložil opatrenia na
nakladanie s rádioaktívnym odpadom. 40 Zmluva však špecificky nehovorí o budovaní úložných zariadení. Preto je právo EÚ prijímať
zákony k tejto problematike sporné. 41 V roku 2002 Európsky súdny
dvor (European Court of Justice) rozhodol, že EÚ týmto právom disponuje, pretože „článok 37 (Zmluvy o Euratome) dal Spoločenstvu
kompetenciu rozhodovať v oblasti likvidácie rádioaktívneho odpadu
kvôli možnej kontaminácii životného prostredia iného členského
štátu.“ 42
Európska komisia sa vo svojom návrhu spoločných pravidiel
jadrovej bezpečnosti postavila za ukladanie odpadu do geologických
úložísk. Pokladajúc to za najvhodnejšie riešenie, Komisia požiadala
VYSOKO RÁDIOAKTÍVNY ODPAD A POLITIKA JADROVEJ
ENERGETIKY V EURÓPSKEJ ÚNII
každý členský štát, aby do roku 2008 rozhodol o polohe úložiska a do
roku 2018 ho spustil do prevádzky. 43 Návrh Komisie nebol schválený
a takéto požiadavky boli z nasledujúcich návrhov vyňaté a nahradené
nezáväzným rozvrhom. 44 V návrhu z roku 2008 sa otázka VRAO
a geologických úložísk takmer ani nespomína. Ide o kompromisný
text, ktorý predovšetkým vyzdvihuje význam a kompetencie národných regulačných orgánov (to značí, že členské štáty regulujú sami,
nie v rámci EÚ). 45 Nie je preto prekvapujúce, že európske orgány
nedospeli ku konečnému rozhodnutiu o geologických úložiskách.
Jednotlivé členské štáty sa tiež ešte nerozhodli.
Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (The International Atomic Energy Agency, MAAE) stanovila štyri kritériá, ktoré
musí konečné miesto uloženia spĺňať, aby bolo vyhovujúce: „dlhodobá geologická stabilita (v miliónoch rokov); […] nízky objem
a [minimálne] prúdenie podzemných vôd; […] stabilné geochemické
alebo hydrochemické podmienky v podloží; [a] dobré stavebné vlastnosti lokality umožňujúce vybudovanie úložiska.“ 46 Zabezpečiť
dodržanie týchto kritérií je však obtiažne, keďže „sa nikdy nedozvieme, či úložisko ‘fungovalo’.“ 47 Existuje totiž „neohraničená
neistota, týkajúca sa rizík konečného uloženia.“ 48 Pretože VRAO
zostáva po dobu niekoľko tisíc rokov viac rádiotoxické ako uránová
ruda, 49 je nemožné dnes odhadnúť, ako by úložiská v budúcnosti –
počas tak dlhého obdobia – mohli byť ohrozené prírodnými procesmi
alebo ľudskou činnosťou. 50 Práve toto je jedným zo zdrojov kontroverzie okolo konečných geologických úložísk.
Niektorí zastávajú riešenie, ktoré by skombinovalo povrchové
skladovanie a hlbinné úložiská do jedného dobre monitorovaného
systému s možnosťou premiestnenia VRAO v prípade potreby.
Takéto úložisko by bolo „zasypané a zapečatené, až keď by panovala
095
096
KAPITOLA ŠIESTA
dostatočná istota“ o jeho bezpečnosti. Aj potom by však bol uskladnený VRAO monitorovateľný. Alternatíva jeho presťahovania by
taktiež ostala, hoci by to bolo náročnejšie.51 Tento prístup sa odlišuje
od štandardných úvah o konečnom uložení VRAO. Tie totiž očakávajú,
že VRAO bude už po niekoľkých dekádach alebo storočiach úplne uzavretý geologickými formáciami. 52 Slabinou kombinovaného riešenia
je, že predpokladá ochotu a schopnosť budúcich generácii prebrať
zodpovednosť za úložiská VRAO a naďalej nad nimi vykonávať kontrolu. 53
Nemožnosť presne predpovedať budúcnosť predstavuje dilemu,
ktorá vyvoláva neľahké politické a spoločenské otázky. Ako príklad
poslúži prípad amerického úložiska v masíve Yucca Mountain v štáte
Nevada. Vedecké a technologické pojednania (ktoré nie sú stopercentne presné, kvôli vyššie spomínaným ťažkostiam) nie sú jediné
faktory, ktoré rozhodujú o osude VRAO. Štúdie ukázali, že oblasť Yucca Mountain je ohrozená tektonickou aktivitou, a že hydrochemické
podmienky tiež nie sú optimálne. Navzdory tomu je však úložisko
v Yucca Mountain jediným miestom, nad ktorým sa uvažuje. 54
Pravdepodobne za rozhodnutiami americkej federálnej vlády stojí
politika. Masív Yucca Mountain sa nachádza na federálnej pôde,
okolie je už i tak kontaminované z dôb testovania jadrových zbraní,
a štát Nevada so svojou malou populáciou je pre Washington slabým
politickým súperom. 55
Prípad nemeckého úložiska VRAO v soľných baniach v Gorlebene je v niektorých ohľadoch podobný. Nemecká vláda sa v roku
1977 rozhodla dať preskúmať vhodnosť lokality Gorleben pre konečné
uloženie rádioaktívneho odpadu. „Proces výberu lokality nikdy nebol
verejný“ 56 a Nemecko sa zaseklo na jednej možnosti (Gorleben) až
do roku 2000, kedy koalícia Sociálnodemokratickej strany Nemecka
VYSOKO RÁDIOAKTÍVNY ODPAD A POLITIKA JADROVEJ
ENERGETIKY V EURÓPSKEJ ÚNII
(SPD) a Strany zelených nariadila moratórium na prieskumné práce,
„aby získala čas na nové riešenie.“ 57 Osud Gorlebenu zostáva neistý,
podobne ako osud úložiska v masíve Yucca Mountain. Ďalší postup
môže byť jednak zostať pri vybranom mieste, porovnať ho s ďalšími
možnými lokalitami, alebo začať celkom odznova. Situácia je však
na mŕtvom bode. Politické dôvody už dlho bránia akejkoľvek zainteresovanej strane chopiť sa kormidla a presadiť svoje stanovisko. 58
Súčasná koaličná vláda (Kresťanskodemokratická únia, CDU a Slobodní demokrati, FDP) na čele s kancelárkou Angelou Merkelovou
v marci 2010 navrhla obnoviť prieskum v Gorlebene. 59
Táto lokalita, rovnako ako jadrová energetika ako taká, je však
v Nemecku „extrémne nepopulárna“ a akékoľvek rozhovory o Gorlebene čelia silnému odporu politickej opozície (obzvlášť Zelených). 60
Verejná mienka situáciu len ďalej komplikuje. V prvom rade nikto
nechce bývať v susedstve úložiska rádioaktívneho odpadu. Ďalej sú
tu občianske združenia a mimovládne organizácie, ktoré sú znepokojené netransparentnosťou výberového procesu v minulosti. 61 Preto
je nevyhnutné, aby bol výber lokality pre úložisko VRAO vždy transparentný, a to nie len v Nemecku, ale vo všeobecnosti. Verejná debata
je nutná, pretože bezpečné zbavenie sa VRAO je významným predmetom záujmu verejnosti. 62
Záver – VRAO a európska energetická politika
Rádioaktívny odpad predstavuje v očiach verejnosti závažný
problém. Existuje domnienka, že ak by sa uspokojivo vyriešila otázka
nakladania s VRAO, ľudia by väčšmi podporovali jadrovú energetiku. 63 Z prieskumu v roku 2001 je vidieť, že občania krajín OECD sú
najcitlivejší voči odpadu, nehodám a šíreniu jadrových zbraní, čo ich
robí neistých a skeptických voči jadrovej energii. 64 Výsledky Euro097
098
ZÁVER
barometra z roku 2002 však ukázali, že 51 percent respondentov
je ochotných akceptovať jadrovú energiu, ak by sa s odpadom zaobchádzalo bezpečne. 65
Najlepším spôsobom ako získať súhlas verejnosti s expanziou
jadrovej energetiky je transparentnosť a otvorenosť keďže (zatiaľ)
neexistuje spôsob ako VRAO zničiť. Toto tvrdenie potvrdzujú tak
prieskumy, ako aj prax v Holandsku alebo vo Fínsku, kde je výber lokality pre úložisko predmetom otvoreného dialógu s miestnymi komunitami. 66 Spojené kráľovstvo je tiež dobrým príkladom, aj keď z iných dôvodov. V národnom prieskume v roku 2002 si britská verejnosť
spájala rádioaktívny odpad s „pocitmi strachu a obrazmi smrti,
nebezpečenstva a katastrofy.“ 67 Takéto vnímanie občanov je v rozpore s rastúcou tendenciou vlády a jadrového priemyslu prezentovať
jadrovú energiu ako „riešenie problému klimatických zmien.“ 68 Briti
zažili niekoľko škandálov (ako napr. v závode Thorp v roku 2005),
preto síce veria vedcom a expertom, ale akonáhle sú ich argumenty
prepletené s „politickou a priemyselnou agendou,“ dôvera sa vytráca. „Vládne inštitúcie sú považované za nespoľahlivé, tajnostkárske
a neschopné vykonávať svoju povinnosť slúžiť verejnému záujmu.“ 68
Generalizovať však treba opatrne. Napríklad francúzska
verejnosť je zvyčajne prístupnejšia jadrovej energii, pretože tento
priemysel je vo významnej miere dotovaný štátom, a tiež tam existuje vysoká miera závislosti na energii vyrobenej v jadrových
elektrárňach. 71
Okrem ťažkostí so zovšeobecňovaním názorov občanov EÚ je
tu aj ďalší problém s verejnou mienkou. Ľudia sa síce obávajú rádioaktívneho dopadu, na druhej strane však nie sú ochotní platiť viac
za energiu, „aj keby bola vyrobená pomocou čoraz preferovanejších
[obnoviteľných zdrojov].” 72 Ak sa teda naozaj majú dosiahnuť ciele
zmierňovania klimatických zmien, jadrová energia musí nutne
zostať jednou z možností. Vlády však o tom musia presvedčiť voličov.
Dá sa predpokladať, že to bude veľmi náročná úloha, pokiaľ bude mať
verejnosť pocit, že vlády a jadrový priemysel neberú ohľad na zdravie
a bezpečnosť. 73
Potreba uzmieriť verejnú mienku a urgentné otázky energetickej bezpečnosti v EÚ je čoraz naliehavejšia, keďže niekoľko
členských štátov začína uvažovať o jadrovej energii ako o výhodnom
riešení – alebo aspoň čiastočnom riešení – energetickej medzery
a klimatických zmien. Keď sa pozrieme na plány integrovaného
európskeho energetického trhu, ekonómia je dôležitejšia ako strach
ľudí z rádioaktívneho odpadu. Pointou idey trhu s elektrinou je totiž
„zaistenie konkurenčných cien pre spotrebiteľov.“ O podiele elektriny z atómových elektrární na európskom trhu teda nerozhodnú
občania, ale členské štáty a ekonomická konkurencieschopnosť
jadrovej energie. 73 Nemožno vynechať ani imperatívy energetickej
bezpečnosti. Napríklad Francúzsko je relatívne (energeticky) nezávislé, pretože sa spolieha na vlastné jadrové elektrárne. 74 Paríž
preto môže slúžiť ako príklad pre krajiny, ktoré sa cítia ohrozené
závislosťou na nespoľahlivých dodávateľoch energie.
Európska komisia sa snažila získať podporu pre svoj návrh
Smernice Rady o pripravení komunitárneho rámca pre jadrovú
bezpečnosť (november 2008) ako krok k štandardom, záväzným pre
všetky členské štáty. Komisia argumentovala tým, že táto smernica
by prispela k bezpečnosti občanov EÚ a „dala by im právnu istotu.“ 76
Zahrnutie národných štandardov a medzinárodných pokynov
(najčastejšie z dielne MAAE) do legislatívy EÚ by malo zmierniť pochybnosti verejnosti o bezpečnosti jadrovej energitiky, a to obzvlášť
v nových členských štátoch, ktorých bezpečnostné opatrenia sú
099
100
ZÁVER
v západnej Európe vnímané ako zastarané. Ako už však bolo spomenuté, návrh smernice sa nezaoberal manažmentom rádioaktívneho
odpadu. Tento aspekt jadrovej energetiky sa ponecháva na národných regulačných orgánoch. Pokusy harmonizovať správu odpadu už
v minulosti zlyhali, preto Komisia považuje za istejšie problém odpadu vynechať, ak má mať smernica o jadrovej bezpečnosti aspoň
nejakú šancu na úspech. 77
Realita je taká, že jadrový priemysel má priveľký strategický
význam na to, aby členské štáty nechali EÚ sa starať príliš do ich
štandardov. Jednotlivé členské štáty riešia komplexné technické,
politické a bezpečnostné otázky rádioaktívneho odpadu radšej sami.
Napríklad Fínsko už má vlastné plány na dlhodobé úložisko VRAO
a neželá si „zásahy Komisie.“ 78 Francúzsko by síce chcelo viesť snahy Komisie o spoločné pravidlá, ale len preto, aby si udržalo vedúce
postavenie vďaka svojim skúsenostiam s jadrovými elektrárňami. 79
Pri uvažovaní o absencii kontroly EÚ nad programami správy
VRAO v členských štátoch nemožno nespomenúť princíp subsidiarity. Je to jeden z politických princípov Európskej únie, podľa ktorého
sa „rozhodnutia majú prijímať na čo najnižšej možnej úrovni“, na akej
môžu byť efektívne vykonané. Inými slovami, miestne a národné
orgány členských štátov by mali politicky rozhodovať, ak majú lepšie
vedomosti o pomeroch a okolnostiach v špecifickom prípade. Európska únia preberie iniciatívu len v otázkach, kde by rozhodovanie na
nižšej úrovni (národnej alebo miestnej) bolo neefektívne. 80
Nakladanie s rádioaktívnym odpadom je striktne regulované
už na národnej úrovni. Preto by niektoré členské štáty považovali
snahy Komisie riadiť túto problematiku za porušenie princípu subsidiarity. Vnímali by to ako zbytočnú reprodukciu štandardov MAAE,
alebo jednoducho ako pokusy EÚ zasahovať do oblasti, ktorá je lepšie
zvládnutá na úrovni členských štátov. 81 V každom prípade, „63 percent Európanov si myslí, že každá európska krajina, ktorá produkuje
odpad, by mala byť zodpovedná za vytvorenie vlastného úložiska
pre VRAO.“ 82 V roku 2009 Európska komisia sama zdôraznila, že
„uskladnenie jadrového materiálu, rovnako ako aj detekcia ilegálneho pohybu rádioaktívneho odpadu, je v prvom rade záležitosťou
národných vlád.“
Po tejto stručnej ukážke regulácie správy rádioaktívneho odpadu v EÚ a načrtnutí niektorých technických, bezpečnostných
a politických bariér, ktoré stoja v ceste optimálnemu riešeniu otázky
skladovania VRAO, možno vyvodiť dva závery. Po prvé, bez ohľadu
na problém s odpadom, krajiny ako Fínsko alebo Slovensko rozširujú
svoj jadrový priemysel. Integrovaný trh s elektrinou, potreba zaistiť
dodávky energie a spĺňať povolené kvóty emisií skleníkových plynov tlačia aj ďalšie členské štáty EÚ k tomu, aby prehodnotili svoj
doterajší negatívny postoj k jadrovej energii, a to aj napriek tomu, že
problém s VRAO zostáva kontroverzným. Preto sa zdá, že rádioaktívny odpad nebráni rozvoju jadrovej energetiky v EÚ, aspoň nie na
papieri.
Po druhé, aby sa jadrová energia mohla začať využívať vo väčšej
miere, musia najskôr vlády členských štátov presvedčiť občanov,
že sú pripravené zabezpečiť, aby VRAO nepredstavoval zdravotné
riziká, nekontaminoval životné prostredie, ani nepadol do rúk kriminálnym organizáciám, teroristom a šíriteľom jadrových zbraní.
Nepriaznivá verejná mienka a nevôľa miestnych komunít prijať
výstavbu úložísk v blízkosti ich obydlí sa dajú prekonať transparentným postupom pri výbere lokality, do ktorého môžu vstupovať
aj občania. Transparentnosť sa tiež musí zaručiť pri správe už existujúcich skladísk.
101
102
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
von Liechtenstein, H 2007. „From Russia with Gas: Forthcoming Political Disasters for Europe
in Energy Supply,“ Thomas Moore Institute. Retrieved October 24, 2008 from http://institutthomas-more.org/pdf/136_en_WP-ITM10Eng.pdf
Schneider, M 2008 (A) ‘World nuclear industry status report: Western Europe’, Bulletin of the
Atomic Scientists, September 2008. Retrieved October 20, 2008 from http://www.thebulletin.
org/web-edition/reports/2008-world-nuclear-industry-status-report/2008-world-nuclearindustry-status-re-1
Wood, S 2008 ‘Energy and Democracy: the European Union’s Challenge’, Current History, March
2008, vol. 107:707, pp. 133-8. Retrieved April 22, 2009 from ProQuest database.
von Liechtenstein 2007.
Goldberg, SM 2008 ‘Managing the global growth of nuclear energy: The world needs a strong
global nuclear economy’, Bulletin of the Atomic Scientists, September 2008. Retrieved October
20, 2008 from http://www.thebulletin.org/web-edition/roundtables/managing-the-globalgrowth-of-nuclear-energy#rt4308
Goldberg 2008.
Bickerstaff, K; Lorenzoni, I; Pidgeon, NF; et al. 2008 ‘Reframing nuclear power in the UK energy
debate: nuclear power, climate change mitigation and radioactive waste’, Public Understanding
of Science, vol. 17, pp. 145-69. Retrieved April 17, 2009 from SAGE Journals Online; p. 149
Bickerstaff 2008. Str.149.
‘Softly softly launch of nuclear safety rules may pay dividends’ 2008. Irish Times, December 2,
2008. Retrieved April 22, 2009 from ProQuest database.
Dempsey, J. 2008. ‘In Eastern Europe, a nuclear answer to energy dependence.’ International
Herald Tribune, October 29, 2008. Retrieved April 22, 2009 from ProQuest database.
‘German nuclear waste dump plans spark row’ 2010. PressTV, March 15, 2010. Presstv.ir. Re
trieved April
29, 2010 fromhttp://www.presstv.ir/detail.aspx?id=120902&sectionid=351020604
EurActiv 2008 ‘Brusel schválil Mochovce, odporúča viac bezpečnosti’ July 16, 2008.
Euractiv.sk. Retrieved April 27, 2010 from http://www.euractiv.sk/energetika/clanok/bruselschvalil-mochovce-odporuca-viac-bezpecnosti
Slovenská obchodná a priemyselná komora 2009 “Dostavba AE Mochovce: Bezpečnosť na
prvom mieste, 7. Júl 2009. web.sopk.sk.Získané: Apríl 27, 2010 from http://web.sopk.sk/view.
php?cisloclanku=2009070701
‘Waste management in the nuclear fuel cycle’ 2008, World Nuclear Association, August 2008.
Retrieved April 29, 2009 from http://www.world-nuclear.org/info/inf04.html
Dilger, F a R. Halstead 2003. ‘The Next Species of Trouble: Spent Nuclear Fuel Transportation
in the United States, 2010-2048.’ American Behavioral Scientist, vol. 46:6, pp. 796-811.
Retrieved April 17, 2009 from SAGE Journals Online; p. 797; also in: ‘Waste management in the
nuclear fuel cycle’ 2008
Dilger and Halstead 2003 a World Nuclear Association 2008.
Dilger and Halstead 2003: 797.
World Nuclear Association 2008.
Ibid.
Alvarez, R 2002 ‘What about the spent fuel?’ Bulletin of the Atomic Scientists, January/
February 2002, vol. 58:1, pp. 45-7. Retrieved March 13, 2009 from http://thebulletin.metapress.
com/content/q8012q476r038g41/; p. 45
Ibid:46.
Sailer, M 2008 ‘Nuclear waste repository case studies: Germany’, Bulletin of the Atomic
Scientists, August 29, 2008. Retrieved March 13, 2009 from http://www.thebulletin.org/
web-edition/reports/nuclear-waste-repository-case-studies
Alvarez, R 2002.
24
25
26
27
28
29
30
31
32
33
34
35
36
37
38
39
40
41
42
43
44
45
46
47
48
49
50
51
52
53
54
55
56
57
58
59
Hadjilambrinos, C 1999 ‘Toward a Rational Policy for the Management of High-Level Radioac
tive Waste: Integrating Science and Ethics’, Bulletin of Science, Technology &
Society, vol. 19:3, pp. 179-89. Retrieved April 17, 2009 from SAGE Journals Online.
van der Zwaan, B 2008 ‘Nuclear waste repository case studies: The Netherlands’, Bulletin of the
Atomic Scientists, May 19, 2008. Retrieved March 13, 2009 from http://www.
thebulletin.org/web-edition/reports/nuclear-waste-repository-case-studies
Ryland, D 2002 ‘The future of nuclear energy in Europe: Questions, problems and perceptions’,
Managerial Law, vol. 44:4, pp. 91-111. Retrieved April 22, 2009 from ProQuest database.
Mackalister, T 2009 ‘Nuclear Safety Fears: Trouble History: How secrecy helped breed risks’, The
Guardian, April 27, 2009. Retrieved May 1, 2009 from ProQuest database.
Axelrod, RS 2006 ‘The European Commission and Member States Confl ict over Nuclear Safety’,
Perspectives, issue 26, pp. 5-23. Retrieved April 22, 2009 from ProQuest database.
Zaitseva, L; Hand, K 2003 ‘Nuclear Smuggling Chains: Suppliers, Intermediaries and End-Users’,
American Behavioral Scientist, vol. 46:6, pp. 822-44. Retrieved April 17, 2009 from SAGE
Journals Online.
von Hippel, F 2007 ‘Managing Spent Fuel in the United States: The Illogic of Reprocessing’,
International Panel on Fissile Materials. Retrieved October 21, 2008 from http://www.fissile
materials.org/ipfm/site_down/ipfmresearchreport03.pdf; p. 4
Ibid.
van der Zwaan 2008 a Axelrod 2006.
Axelrod 2006 a von Hippel.
Ibid.
Axelrod 2006.
Dilger a Halstead 2003.
Ibid.
Hadjilambrinos 1999: 183.
Ibid.
Barnes, PM 2006 ‘The nuclear industry: A particular challenge to democracy in Europe?’ Mana
gerial Law, vol. 48:4. Retrieved April 22, 2009 from ProQuest database.
Ibid.
Axelrod 2006.
Ibid.
Ibid.
Irish Times 2008.
IAEA 2003, quoted in: MacFarlane, A 2003 ‘Underlying Yucca Mountain: The Interplay of
Geology and Policy in Nuclear Waste Disposal’, Social Studies of Science, vol. 33:5, pp. 783-807.
Retrieved April 17, 2009 from SAGE Journals Online; p. 787
Ibid:784.
60
72
Hadjilambrinos 1999:185.
Ibid.
Barnes 2006.
61
73
Ryland 2002.
Sailer 2008.
Ibid.
62
74
Hadjilambrinos 1999.
Ryland 2002.
Ibid.
63
75
Ryland 2002.
Barnes 2006.
Wood 2008.
64
76
Sailer 2008.
Ibid.
Irish Times 2008.
65
77
Hadjilambrinos 1999.
Ibid.
Ibid.
66
78
MacFarlane 2003.
MacFarlane 2003.
Axelrod 2006.
67
79
Ibid.
Bickerstaff 2008:153.
Ibid.
68
80
Sailer 2008.
Ibid:147.
McCormick 2005.
69
81
Ibid.
Ibid: 162.
Axelrod 2006.
70
82
Ibid.
Ibid:162.
Barnes 2006.
71
83
PressTV 2010.
Ryland 2002.
O’Brien 2009.
103
104
KAPITOLA SIEDMA KLIMATICKÉ ZMENY,
BEZPEČNOSŤ A GLOBÁLNE RIADENIE
Brian E. GREEN
Úvod
Odkedy vzdelanci, vedci a jednotlivé ekologické krízy varovali
svet pred ohrozením globálnej bezpečnosti rozširujúcimi sa škodami
na životnom prostredí, niektoré akademické diskusie obrátili svoju
pozornosť na cesty, ktorými by sa dali uplatniť modely globálneho
riadenia, prostredníctvom ktorých by bolo možné vyriešiť environmentálne problémy ako sú klimatické zmeny. 1 Niektorí politici
a učenci tvrdia, že aby bolo možné vyriešiť celý komplex globálnych
environmentálnych problémov, ktorým dnes čelíme, je nevyhnutné
vytvárať globálne riadiace štruktúry so skutočnými právomocami. 2
Na druhej strane, početní kritici zas tvrdia, že popisovaný rozsah
environmentálnych hrozieb, ako sú napríklad klimatické zmeny sa
preháňa a akýkoľvek pokus o vytvorenie globálnej autority, disponujúcej mocou presadiť ochranu životného prostredia, by bol nielen
zbytočný, ale bol by aj narušením národnej suverenity. 3
V tejto kapitole budem pojednávať o tom, že naliehavý charakter ekologických kríz — osobite problémov, týkajúcich sa okrem iných tzv. ropného zlomu (bod, za ktorým sa ťažba ropy už iba znižuje)
a klimatických zmien, si vyžaduje zavedenie silnejších globálnych
riadiacich mechanizmov. Poukážem na to, ako by tieto mechanizmy
mohli vyzerať a upriamovať pozornosť na energetické krízy, pričom
celú štúdiu zasadím do sociologického kontextu. Domnievam sa
totiž, že pohľad z hľadiska environmentálnej a politickej sociológie
môže byť využitý na zabezpečenie informácií pre analýzu a môže
pomôcť vymedziť pravdepodobnosť, či by mohli efektívne environ-
mentálne priateľské režimy skutočne vzniknúť.
Nedostatok energie a ekologický konflikt
Pojem „ekologický konflikt“ je pojem komplexný. Aké typy
konfliktov vôbec môžeme nazývať ekologickými? V prvom rade si
môžeme predstaviť konflikt, v ktorom dve krajiny bojujú o kontrolu
nad vzácnymi prírodnými zdrojmi, akým je napríklad ropa, ktorá je
životne dôležitá pre ich hospodárstva. V skutočnosti je však práve
tento typ konfliktu výnimočne zriedkavý. Vojny, ktoré medzi sebou
počas histórie viedli národné štáty, mali zvyčajne veľmi komplexnú
množinu príčin, kombinujúcu faktory ako politická ideológia, ego,
pôda, pracovné sily, obchodné práva, kultúra, imperializmus, atď.
a taktiež zahrňujúcu faktor akým je napríklad priamy prístup
k prírodným zdrojom ako sú vzácne kovy, kaučuk, fosílne palivá,
zverina, pôvodná flóra a fauna a potrava. Takže hoci je jednoduché
predstaviť si, že životné prostredie a prírodné zdroje by sa potenciálne mohli stať priamou príčinou budúcej vojny, pravdepodobnejšie
je, že budúce vojny medzi národnými štátmi vypuknú zo spletitej
palety dôvodov.
Napriek vyššie uvedenému môže kvôli klimatickým zmenám,
rastúcej populácii a spotrebe v kombinácii s rastúcim nedostatkom
fosílnych palív, vody a iných vzácnych zdrojov, narásť možnosť vzniku
vyslovene ekologického konfliktu. Počas zhruba posledných dvadsiatich rokov mnohí vedci túto tému skúmali a publikovali o nej štúdie,
v ktorých prezentovali obavy z ekologických konfliktov, narušenia
environmentálnej bezpečnosti, vzniku vojen o vodu, atď. 4 Výsledky
ich práce ukázali, že najpravdepodobnejšie typy ekologického konfliktu sa objavia na miestnych a regionálnych úrovniach, najčastejšie
105
106
KAPITOLA SIEDMA
v rámci štátov. Konflikty, ktoré sa odohrali, a ktorých vznik môže byť
v budúcnosti pravdepodobnejší, sa objavia medzi rôznymi skupinami
ako napríklad medzi farmármi a environmentalistami (príkladom je
povodie rieky Klamath v štáte Oregon, v USA), medzi dvoma miestnymi alebo štátnymi vládami, medzi environmentálnymi mimovládnymi organizáciami a korporátnymi záujmami, či medzi autochtónnym obyvateľstvom a obchodnými alebo štátnymi záujmami. 5
V prípade rysujúcej sa globálnej energetickej krízy a klimatických zmien spojených s globálnym otepľovaním by mohla možnosť
vážneho internacionálneho konfliktu o zdroje energie neustále
narastať. Politické problémy spojené s klimatickými zmenami, obchodovaním s ropou a s nukleárnou energetikou, budú takisto
predstavovať ohrozenie politickej stability a bez efektívneho globálneho riadiaceho mechanizmu by tieto problémy mohli viesť k ďalším
veľkým vojnám.
Zo všetkých bežných typov fosílnych palív predstavuje ropa
najväčšiu hrozbu pre medzinárodnú bezpečnosť. Ropa vo svojich
rozličných formách (surová ropa, nafta, benzén, atď.), môže byť
medzi jednotlivými štátmi dopravovaná loďou alebo potrubím,
často prekračujúc hranice a ovplyvňujúc politické a ekonomické pomery zainteresovaných krajín. Dokonca samotnými ropnými poliami môžu prechádzať hranice. Najznámejšie sú polia na hranici medzi
Irakom a Kuvajtom.
Keď je ropa transportovaná v tankeroch, potrubiach, vlakoch
a nákladných autách, je vystavená riziku možného úniku. Ten by mohol mať devastačný efekt na životné prostredie na mieste úniku ako
aj v celom regióne a mohol by viesť k sporom o vine a zodpovednosti
za odstránenie škôd. Najväčšie ropné katastrofy, ktoré sa objavili za
posledné desaťročia (vrátane nedávnej havárie v Mexickom zálive),
KLIMATICKÉ ZMENY,
BEZPEČNOSŤ A GLOBÁLNE RIADENIE
sa väčšinou týkali len jednotlivých krajín, no v niektorých prípadoch
(napríklad katastrofa v Perzskom zálive alebo havária tankeru Exxon Valdez) mali dopad na územie, či prírodné ekosystémy aj v inej
krajine, čím dávali dôvod pre vznik medzištátnych konfliktov.
Reálnymi hrozbami pre bezpečnosť sú okrem možnosti úniku
ropy aj jej nedostatok a z toho vyplývajúce súťaženie o zmenšujúce sa
zásoby. Keďže sa ľahko dostupné ropné polia postupne vyčerpávajú,
sú ropné spoločnosti nútené hľadať ropu v čoraz odľahlejších a politicky nestabilnejších oblastiach. Často si pritom trúfajú hlboko do
nedotknutých domorodých oblastí. Konflikty medzi lokálnymi skupinami a ropnými spoločnosťami sú stále častejšie, najmä v oblastiach ako Nigéria, Nová Guinea a Kolumbia. Kniha od autora Ala
Gedicksa „Resource Rebels“ predstavuje výbornú analýzu dopadov
a výziev, ktoré sú výsledkom, ako to autor pomenúva, „vypierania
zemegule” od ropy. Gedicks prichádza k záveru, že ak chce domáce
a autochtónne obyvateľstvo ubrániť integritu krajiny pre ďalšie generácie, musí k ropnému priemyslu zaujať stanovisko.
Nukleárna energetika môže v blízkej budúcnosti taktiež
predstavovať ohrozenie politickej stability a stať sa príčinou ekologických konfliktov. Nukleárna energia symbolicky reprezentuje
dva aspekty 21. storočia: úplné podmanenie si prírody ovládnutím
procesu štiepenia atómov na humánne účely a potenciálne riešenie
globálnej energetickej krízy, nakoľko jadrová energia prispieva
ku globálnemu otepľovaniu a emisiám skleníkových plynov len
v obmedzenej miere. Avšak výstavba, implementácia a plánované
odstavenie nukleárnych reaktorov môžu spôsobiť vážne rozpory.
Od ťažby štiepneho materiálu z obrovských povrchových baní, cez
umiestňovanie reaktorov (tzv. „the not-in-my-backyard“ problém,
v skratke NIMBY, t.j, nie-za-mojim-domom), až k uskladňovaniu rá107
108
KAPITOLA SIEDMA
dioaktívneho odpadu (opäť NIMBY), sú to všetko potenciálne politicky problematické aspekty nukleárnej energetiky.
Odvtedy, ako popularita nukleárnej energie po nehodách
v Three Mile Island a v Černobyle poklesla, stali sa výstavba
a plánované odstavovanie nukleárnych elektrární viac a viac spornými. Príkladom môže byť prípad jadrovej elektrárne Vermont Yankee
v Novom Anglicku, ktorú mali v pláne odstaviť, majiteľ elektrárne však
požiadal o dodatočné predĺženie prevádzkového obdobia. To vzbudilo búrlivý odpor miestneho obyvateľstva a viedlo ku konfrontácii
medzi majiteľmi elektrárne, obyvateľmi a štátnou vládou. Výstavba
nukleárnych reaktorov v Iráne je zrejme ešte lepším príkladom akými spornými sa môžu stať nové jadrové kapacity, v tomto prípade
z hľadiska globálneho spoločenstva. Napriek príkladom ako sú tieto,
mnohí vedci, politici a rovnako aj niektorí environmetalisti volajú
po výstavbe nukleárnych reaktorov ako časti našej snahy potlačiť
globálne otepľovanie. To by mohlo viesť k možnosti skutočných „ekologických konfliktov“, najmä v prípade, že by sa objavila katastrofa
s podobne negatívnymi dôsledkami, či dokonca ešte vážnejšími než
priniesol bol Černobyľ.
Potenciálnym základom pre určitú úroveň medzinárodného
konfliktu by sa tiež mohla stať širšia diskusia o klimatických zmenách
a globálnom otepľovaní. Doteraz žiadna krajina sveta nebola ochotná
plne akceptovať vinu a zodpovednosť za krízu spojenú s klimatickými zmenami. Aj tie časti sveta, ktoré vyvíjajú pozoruhodné úsilie na
spomalenie produkcie skleníkových plynov, ako napríklad Európska
únia, dosiahli v redukcii ich emisií len obmedzený úspech. A globálna
spotreba energie z fosílnych palív neustále rastie. Politické diskusie
v duchu „čo s tým robiť?“, priniesli len obmedzený pokrok a spolu
s nezhodami o závažnosti problému a povinnostiach každej z krajín
KLIMATICKÉ ZMENY,
BEZPEČNOSŤ A GLOBÁLNE RIADENIE
do istej miery vytvorili nové dimenzie v globálnej deľbe moci a ideologickej dynamike. Mnohí ľudia sa teraz napríklad pozerajú na Spojené štáty ako na „tých zlých“, pretože USA na jednej strane prispeli
k vypúšťaniu skleníkových plynov do atmosféry najviac, a na strane
druhej ponúkli relatívne málo v snahe o ich redukciu. Zároveň rozvojové krajiny, ktoré v ich úsilí rozvíjať sa spotrebujú obrovské
množstvá fosílnych palív, nie sú pripravené podvoliť sa pravidlám
alebo zákonom, požadujúcim spomalenie ich rastu. Táto množina
okolností odštartovala „hru o vine“ za klimatické zmeny a o to, kto
by s tým mal čosi urobiť. Hra môže pokračovať bez vážnych následkov do tej doby, kým sa nezmení ekonomické a geografické status
quo. Avšak v prípade reálnej globálnej ekonomickej depresie, alebo
po sérii vážnych svetových ekologických katastrof, by sa mohla „hra“
zmeniť na skutočné násilie. Bez fungujúceho účinného riadiaceho
mechanizmu by to mohlo viesť k politickej a sociálnej nestabilite vo
veľkom meradle.
Historický kontext úvah o globálnom environmentálnom riadení riešenia ekologických kríz
V štúdii, ktorú som publikoval spolu so Stevenom McGuirom
sme tvrdili, že jeden z hlavných problémov, týkajúcich sa medzinárodného práva je, že je výsledkom validácie a legitimizácie vlády mocných. 6
O medzinárodnom práve rozhodujú a vynucujú ho najmocnejšie krajiny sveta. Len niektoré medzinárodné právne normy sú skutočne
prediskutované a založené na demokratickej participácii všetkých,
ktorých sa zákon týka. Uplatňovanie tejto formy „realpolitik“, je do
určitej miery logické v otázkach, akými sú hospodárske zriadenie
alebo spoločenská morálka, ktoré sa zaoberajú tým o čom sa každý
z nás - respektíve v širšom ponímaní každý z národov - domnieva,
109
110
KAPITOLA SIEDMA
že bude najužitočnejšie pre neho alebo skupinu, ku ktorej prináleží.
Avšak zákony fyziky a prírody majú svoje vlastné pravidlá, preto nie
je rozumné vytvárať environmentálnu politiku založenú čisto na
záujmoch najvplyvnejších skupín. Najjednoznačnejšie to ilustrujú
práve politiky týkajúce sa klimatických zmien. Najmocnejšie krajiny
sveta zo svojej pozície môžu vystupovať proti politikám potláčajúcim
klimatické zmeny, berúc na zreteľ možné dopady na ich ekonomiky.
Avšak hrozby, ktoré klimatické zmeny predstavujú, zasiahnu na
Zemi každého a v niektorých prípadoch môžu mať výraznejší dopad
na chudobné krajiny. Diskusia teda nie je porovnateľná s debatou
o náboženstve, či ekonomických modeloch.
Ak sa chceme baviť o medzinárodných vzťahoch, je nutné
venovať pozornosť aj otázke národnej suverenity z historického
hľadiska a jej úlohy pri ich formovaní. Od čias, kedy bol v Európe
Vestfálskou zmluvou pevne zakotvený koncept národnej suverenity, väčšina krajín sveta považuje pojem vlastnej nedotknuteľnosti
za princíp určujúci predstavu národa o integrite. Začiatok Prvej svetovej vojny tento princíp presne demonštruje.
V Rakúsko-Uhorsku štát stál na moci Habsburgovskej monarchie. Atentát na Františka Ferdinanda spáchaný srbským nacionalistom Gavrilom Principom predstavoval to, čo by dnes mohlo byť
poľahky považované za akt protištátneho terorizmu. Monarchia
reagovala na atentát zoznamom požiadaviek voči Srbsku. Tie neboli
prijaté. Keď bolo následne Srbsko napadnuté, spojenci považovali konanie Rakúska za neospravedlniteľné narušenie jeho národnej suverenity. Tento pohľad na situáciu zohral dôležitú úlohu pri formovaní
spojeneckých aliancií, ktoré bojovali v jednej z najkrvavejších vojen,
aké svet kedy zažil.
O čosi neskôr, v období pred Druhou svetovou vojnou, bola
KLIMATICKÉ ZMENY,
BEZPEČNOSŤ A GLOBÁLNE RIADENIE
národná suverenita ešte silnejším ideálom než je dnes. V tom veku
ideológií sa krajiny sveta spájali jedna s druhou, aby získali výhodu
a svoju ochranu. Napriek skutočnosti, že svet tej doby bol poprepájaný relatívne silnými koloniálnymi väzbami, ktoré vznikali v období
od 16. do 19. storočia, nebol to vek, kedy by si vedúci predstavitelia
a obyvatelia sveta dokázali predstaviť problémy v takom “globálnom
kontexte” ako je tomu dnes. Zlyhanie Spoločenstva národov po Prvej
svetovej vojne ilustruje nedostatok oddanosti myšlienke globálneho
riadenia pred takmer storočím. Až Druhá svetová vojna primäla
národy sveta aby pochopili, že formálny poradný orgán s určitými
právomocami na globálnej scéne môže prispieť k stabilnejšiemu)
a menej konfliktnému svetu.
Príklad Prvej svetovej vojny je v kontexte súčasného diania
zaujímavý tým, že v dnešnom politickom prostredí by čosi také,
ako napríklad atentát na prezidenta USA, bolo určite považované
za dôvod vypovedania vojny. Spojené štáty považovali udalosti z 11.
septembra za legitímny podnet pre inváziu do Afganistanu a Iraku.
Pred inváziou do Iraku Spojené štáty predniesli zoznam požiadaviek
Saddámovi Husajnovi, ktorých nesplnenie sa stalo časťou zdôvodnenia invázie. Táto skutočnosť je v súlade s analýzou, ktorú som
vytvoril spolu s McGuirom, v ktorej tvrdíme, že princípy národnej
suverenity a medzinárodného práva platia pre bohaté a vplyvné krajiny Európy a západu, zatiaľ čo pre zvyšok sveta platia len nahodilo.
A tak, keď to tvrdenie aplikujeme na otázky spojené so životným
prostredím vidíme, že bohaté mocnosti sú do značnej miery ochotné
poprieť svoju zodpovednosť voči iným krajinám, opierajúc sa o svoju
suverenitu ako odôvodnenie ich opozície.
V prípade redukcie skleníkových plynov vedecká analýza ukazuje, že dramatický celosvetový pokles uhlíkových emisií by mohol
111
112
KAPITOLA SIEDMA
potenciálne odvrátiť extrémne globálne klimatické zmeny. Jedným
zo spôsobov ako dosiahnuť redukciu by bolo zníženie množstva
vypúšťaných emisií jednotlivých krajín sveta o určité optimálne
percento, napríklad o desať či dvadsať percent. Avšak tento model by
uložil nespravodlivé bremeno na plecia najchudobnejších krajín sveta. Tie po prvé významne neprispievajú ku globálneho otepľovaniu
a po druhé, boli by požiadavkou zredukovať spotrebu energie potrestané nespravodlivo. Z týchto a iných dôvodov väčšina doteraz
predložených návrhov navrhuje, aby bohatšie krajiny sveta znižovali
produkciu emisií razantnejšie, keďže ony prispeli k pôvodu problému
v omnoho väčšej miere ako chudobné krajiny a zároveň dokážu lepšie
absorbovať dopady redukcie na ich hospodárstva.
Oponenti tohto názoru tvrdia, že predstava, podľa ktorej by
hocijaká krajina (napríklad veľký spotrebiteľ energie ako sú Spojené
štáty americké) mala konať v záujme všetkých krajín, nie je v súlade
s princípom suverenity a vlastných politických záujmov. Preto politickí konzervatívci v Spojených štátoch ako aj v iných krajinách vystúpili proti Kjótskemu protokolu a rozhodnutiam, ktoré navrhovali
založiť a presadzovať mechanizmy, týkajúce sa znižovania produkcie skleníkových plynov. Globálne dohody, ktoré ukladajú akékoľvek
obmedzenia na správanie sa suverénnych krajín sú tak chápané ako
zásahy do slobody týchto krajín. Bez takýchto dohôd a zavedených
funkčných mechanizmov však nie je isté, či bude možné zaznamenať
skutočný pokrok v znižovaní produkcie skleníkových plynov.
Keď berieme do úvahy všeobecný charakter dohody uzavretej
po Druhej svetovej vojne, ktorá hovorila o tom, že krajiny sveta
sa musia zjednotiť a vytvárať inštitúcie ako OSN s cieľom predísť
masovému vyvražďovaniu a genocídam je prekvapujúce, že vyššie
spomínané tvrdenia ešte niekomu niečo hovoria. Hoci je zjavné, že
KLIMATICKÉ ZMENY,
BEZPEČNOSŤ A GLOBÁLNE RIADENIE
klimatické zmeny môžu spôsobiť podobné typy smrtiacich udalostí
– záplavy, hurikány, suchá, víchrice, snehové búrky, atď., vôľa spraviť
niečo viac než kreovať konvencie a prijímať nezáväzné rezolúcie je
nedostatočná. Dôvodom je, že zmeny, ktoré sú nutné na zastavenie
dopadov globálneho otepľovania, by mali výrazný vplyv na národné
ekonomiky. A hocičo, čo ovplyvňuje národné ekonomiky vo veľkom
meradle, či už ide o právne požiadavky na ekologické správanie, alebo
o finančné katastrofy spôsobené klimatickými zmenami, môže viesť
k násilnému stretu. Z týchto dôvodov je nutné sa s otázkou národnej suverenity a s obavami z ekonomických strát vysporiadať a začať
vytvárať politiky, ktoré budú mať zmysluplné dopady.
Perspektívy globálneho riadenia energetických politík
a ekologických konfliktov
Aby sme mohli na otázku možností vzniku efektívneho globálneho riadenia konfliktov týkajúcich sa energetiky a zdrojov aplikovať
sociologickú analýzu, je potrebné vziať do úvahy tak teóriu, ako i fakty. Z hľadiska teórie nám môže byť pri vytváraní náhľadu do problematiky užitočná perspektíva konfliktu. Analýza svetových systémov („world system theory“) ukazuje, že história medzinárodných
vzťahov je založená na presúvaní ložísk moci medzi ústrednými,
periférnymi a poloperiférnymi krajinami. 7 Akceptujúc túto perspektívu môžeme tvrdiť, že nakoľko sa ústredné krajiny snažia upevniť
a rozšíriť svoju moc a blahobyt, je kontrola nad globálnymi zdrojmi
dôležitým aspektom ich správania v medzinárodnej aréne. To sa dá
aplikovať na vojenské akcie v Iraku a Afganistane vedené Spojenými
štátmi. Mnoho kritikov týchto vojen tvrdí, že skutočným dôvodom
ich vojenskej prítomnosti v daných oblastiach je kontrola zdrojov
ropy a plynu na Blízkom východe a v centrálnej Ázii. Ak prijmeme
113
114
KAPITOLA SIEDMA
tento uzáver, mohli by sme tieto konflikty definovať ako „vojny
o zdroje“, alebo ekologické konflikty.
Berúc do úvahy skutočnosť, že vojna v Afganistane bola iniciovaná koalíciou OSN, dalo by sa povedať, že bola výsledkom „globálneho riadenia“. V tomto prípade však globálne riadenie vyústilo do
vojny medzi štátmi skôr, než by jej bránilo. Preto ak chceme tvrdiť,
že by sme prostredníctvom globálneho riadenia dokázali zabrániť
alebo efektívne manažovať ekologické konflikty, mali by sme najprv
zadefinovať, čo je to konflikt o zdroje. To je však, pochopiteľne,
veľmi zložité. Ak spätne tvrdíme, že vojny v Iraku alebo Afganistane
sú vedené kvôli zdrojom, a pritom vieme, že boli iniciované buďto
OSN alebo väčšími koalíciami, tak aký typ riadiacich modelov alebo
štruktúr by im v tom mohol zabrániť?
Teória environmentálneho konfliktu od Allana Schnaiberga
nám taktiež môže povedať niečo o pravdepodobnosti vzniku efektívnych mechanizmov globálneho riadenia, fungujúcich za účelom
vyriešenia našich spoločných energetických problémov a k prevencii
konfliktov. Povedané v skratke Schnaiberg tvrdí, že „pásová linka“
ako základná charakteristika kapitalizmu si vyžaduje, aby boli všetky
druhy „produktov“, vrátane spotrebného tovaru, služieb, kapitálu,
energie, atď., vyrábané a spotrebovávané v čoraz väčších a väčších
množstvách, inak by systém nemohol ďalej fungovať. Ak však zoberieme do úvahy základné zákony fyziky a „prírodné obmedzenia“, musíme sa dopracovať k záveru, že medzi aktivitami človeka
a prirodzeným zákonom existuje pretrvávajúci rozpor či napätie.
Ekonomická kríza, ktorej dnes čelíme spolu s environmentálnymi
krízami úbytkom druhov, únikmi ropy, vyčerpanými zdrojmi pre
rybolov, topením snežných pokrývok pohorí, atď., sú dôkazmi, že
Schnaibergove základné predpoklady sú správne. V každom prí-
KLIMATICKÉ ZMENY,
BEZPEČNOSŤ A GLOBÁLNE RIADENIE
pade trvalý rozpor spôsobený nikdy nekončiacou potrebou viac
produkovať a spotrebovávať bude zaiste viesť k výbušným medzizinárodným konfliktom o ubúdajúce zdroje, predovšetkým o energie.
Bez mechanizmov efektívneho riadenia na zvládnutie a prevenciu
takýchto konfliktov existuje vážna hrozba ďalšej regionálnej, alebo
svetovej vojny.
Čo sa týka analýz dát, týkajúcich sa ekologických konfliktov,
máme k dispozícii relatívne málo štúdií vytvorených sociológmi
a sociálnymi vedcami. Mnoho práce na tomto poli však urobili geografi. V štúdii o medzinárodných sporoch a spolupráci, týkajúcich sa
zdrojov sladkej vody sa mi v značnej miere potvrdili predpoklady, že
v súčasnosti vojny o vodu medzi krajinami prakticky neexistujú. 8 Ak
zoberieme do úvahy, že do definície „konfliktných udalostí“ spadajú
diplomatické hádky, vyhrážky, mobilizácie armád a ďalšie podobné
aktivity zistíme, že nedostatok vody a populačné tlaky môžu spolu
s inými faktormi zvýšiť pravdepodobnosť „konfliktu”, tento konflikt
však zvyčajne nie je násilný, len tzv. konfrontačný.
Jedna z hypotéz v mojej štúdii predpokladala, že medzi štátmi,
ktoré majú medzi sebou uzavreté dohody o vode, by malo byť menej
sporných interakcií. Avšak opak sa ukázal pravdou. V krajinách,
ktoré mali uzavreté bilaterálne (v niektorých prípadoch i multilaterálne) dohody o vode bolo rovnako pravdepodobné, alebo ešte
pravdepodobnejšie, že medzi nimi budú konfliktné interakcie v porovnaní s krajinami, ktoré takéto dohody nemali. Domnievam sa,
že to môže byť pravda, lebo krajiny s dohodami týkajúcimi sa vody
sú presne tie krajiny, ktoré trpia nedostatkom vodných zdrojov,
a teda tie krajiny, kde konfliktné strety pretrvávajú aj napriek platným dohodám. Skutočnosť, že štáty, ktoré sa navzájom delia o vodné
zdroje medzi sebou aj napriek platným dohodám neprestávajú mať
115
116
KAPITOLA SIEDMA
spory (hoci zvyčajne nie násilné), nasvedčuje tomu, že širšia globálna
množina riadiacich, či politických mechanizmov je potrebná.
S ohľadom na to, čo vieme zo sociologickej teórie a analýzy dát
nie je úplne zrejmé, do akej možnej miery je pravdepodobné, že sa
v nasledujúcich rokoch alebo desaťročiach objavia ekologické konflikty týkajúce sa zdrojov energie. Teoretická analýza predpokladá, že
konflikty sa môžu objaviť, ale vychádzajúc z obmedzeného množstva
dostupným zanalyzovaných dát sa zdá, že štáty našli spôsoby ako
sa vo väčšine prípadov vyhnúť otvorenej vojne o prírodné zdroje.
Pokiaľ ide o vyhliadky, či sa v blízkej budúcnosti objaví šanca
na vznik efektívneho globálneho riadenia ekologických konfliktov môžeme na základe toho, čo sme mohli doposiaľ pozorovať
konštatovať, že tieto šance sú nejasné. Mohlo by sa to stať realitou jedine vtedy, ak by ľudia a vedúci predstavitelia sveta dokázali
uvažovať o environmentálne hrozbách a konfliktoch ako o rovnako
vážnych problémoch, za aké považujú etnické násilie, genocídy, alebo
diktátorské režimy.
Keď sa vezme do úvahy, že životné prostredie akoby pri tvorbe
politiky a ekonomiky vlád hralo vždy úlohu piateho kola na voze, je
ťažké predstaviť si cestu a spôsob, ktorými by sa mohli mechanizmy
globálneho environmentálneho riadenia vyvíjať. Ak by sme však
dokázali dospieť ku globálnej zhode o závažnosti problémov, akými
sú nedostatok energetických zdrojov a klimatické zmeny (ale aj potravinová bezpečnosť, pokles rozmanitosti druhov, množstvo odpadu, atď.), mohlo by byť budovanie globálnych riadiacich štruktúr
jednoduchšie. Ak by sa napríklad národy sveta zaviazali, že vytvoria environmentálnu radu či snem, ktorých cieľom by bola prevencia a riešenie ekologických kríz, potom by bol hmatateľný pokrok
uskutočniteľný. Ak by každá krajina sveta delegovala do environ-
KLIMATICKÉ ZMENY,
BEZPEČNOSŤ A GLOBÁLNE RIADENIE
mentálneho snemu svojho zástupcu, bolo by možné dospieť tak ku
konsenzu, ako aj k pocitu, že o environmentálnych problémoch je
rozhodované demokratickou cestou.
V prípade nedávnej ropnej havárie v Mexickom zálive bol problém považovaný za problém spoločnosti BP a vlády Spojených štátov.
Keby však existoval oficiálny systém, ktorý by do každej takejto krízy
zaangažoval svetovú politickú a vedeckú komunitu, mohli by byť
takéto problémy vyriešené rýchlejšie a spôsobom, ktorý dáva hlas
každému štátu. Tým by sa znížila pravdepodobnosť, že by bola jedna
krajina ohrozená, respektíve by sa cítila byť ohrozená inou krajinou.
Tým istým spôsobom by mohla rada či snem preskúmať oblasti sveta, kde by sa mohli objaviť energetické a iné environmentálne krízy,
a následne vypracovať plán so spoločnými stratégiami na ich riešenie.
Príprava a navrhnuté stratégie by nemali žiadnym spôsobom ohroziť
suverenitu hociktorej z krajín, ale radšej by mali mať podobu, kedy
by boli do systému spolupráce zahrnuté nielen postihnuté strany,
ale aj ďalší zainteresovaní aktéri, čo by umožnilo vytvárať účinné
riešenia s priamym úžitkom pre miestne obyvateľstvo a planetárnu
biosféru. Príkladom toho, ako by sa taký systém mohol veľmi efektívne vysporiadať s konkrétnymi environmentálnymi krízami bola
Montrealská konferencia o látkach, ktoré narúšajú ozónovú vrstvu,
a ktorá viedla k Montrealskému protokolu. Celá debata o globálnom
otepľovaní je nepochybne komplexnejšia než záležitosť týkajúca sa
ozónu, čo by mohlo vysvetľovať, prečo je pokrok v riešení problému
s emisiami skleníkových plynov nedostatočný.
117
118
ZÁVER
Záver
Je až iróniou, že dosiaľ nebol v otázke celosvetových demokratických riešení globálnych energetických, či iných environmentálnych problémov dosiahnutý nejaký významný pokrok. Prakticky
všetky krajiny sveta do istej miery uznávajú, že demokracia je najlepší
spôsob ako vybudovať legitímny systém vedenia. Tento ideál však
v skutočnosti nebol aplikovaný ani v rámci OSN, ani na iných fórach
s rozhodovacími právomocami. Od chvíle, kedy sme začali skúmať
vesmír, si ľudstvo čoraz jednoznačnejšie uvedomuje, že všetci obývame malú, ohraničenú planétu s limitovaným množstvom zdrojov
a že zároveň disponujeme schopnosťou zničiť všetky jej časti. Iróniou preto je, že len pár ľudí sa aktívne postavilo za silnejšiu Organizáciu spojených národov, alebo za inú celosvetovú demokratickú
inštitúciu. Niektoré krajiny, vrátane Spojených štátov, využili OSN
a medzinárodné právo na legitimizáciu svojich aktivít (napríklad
prvá vojna v Perzskom zálive a vojna v Afganistane), a zároveň odmietajú autoritu medzinárodných agentúr nad ich vnútroštátnymi
záležitosťami. Súčasne mnohí ľudia podporujú nasadenie vojsk pod
hlavičkou OSN do boja v problémových oblastiach sveta, povedzme
v bývalej Juhoslávii, Rwande, Somálsku, a inde. Sme teda pripravení
prijať úlohu OSN alebo inej inštitúcie ako harmonizátora environmentálnych sporov? V súčasnosti to tak nevyzerá.
Na globálnej úrovni možno v sfére geopolitiky pozorovať
i ďalší nesúlad. Ten vychádza z toho, že poprední svetoví predstavitelia pomocou svetových ekonomických inštitúcií ako je Svetová obchodná organizácia, Medzinárodný menový fond a Svetová banka na
jednej strane podporujú integráciu svetových ekonomík a riešenia
ekonomických problémov na globálnej úrovni, pričom súčasne niektorí z nich využívajú antiglobalistickú rétoriku pri presadzovaní ich
domácej agendy. Administratíva Georga W. Busha napríklad zastávala kladný postoj k NAFTA (North American Free Trade Agreement),
k Svetovej obchodnej organizácii a k OSN, ktoré Amerike krylo chrbát
v Afganistane, ale vyslovila sa proti podpore Kjótskeho protokolu,
pretože by to bolo „zlé pre Ameriku“ a narúšalo princíp národnej suverenity. Tento typ dvojakého vyjadrovania slúži ako mechanizmus,
ktorý zabezpečuje moc a bohatstvo pre dané elity prostredníctvom
presadzovania globalistických politík, podporujúcich hromadenie
bohatstva a finančný rast na jednej strane a odmietania „zelených“
politík, ktoré by boli prospešné pre planétu a teoreticky by spomalili svetový ekonomický rast na strane druhej. Tento nesúlad ďalej
eskaluje rozkol medzi tými, ktorí spájajú zachovanie ich živobytia
výlučne s ekonomickým rastom a tými, ktorí registrujú hrozby spojené s environmentálnymi hrozbami ohrozujúcimi Zem a bezpečnosť
jej obyvateľov.
Napriek existencii prekážok pri zavádzaní efektívneho globálneho riadenia pri riešení energetickej krízy a iných potenciálnych
konfliktov o zdroje verím, že snaha o nájdenie riešení našich energetických problémov vedie k vyššej úrovni mieru vo svete. Európska únia
je toho výborným príkladom. Tej sa prostredníctvom mechanizmov
ekonomickej integrácie a kolektívneho rozhodovania v Európskom
parlamente, Európskej komisii a v Európskej rade podarilo vytvoriť
a implementovať niektoré z najpokrokovejších, na budúcnosť mysliacich klimatických a energetických politík na svete. Zatvorenie kohútikov so zemným plynom dodávaným do Európy z Ruska cez Ukrajinu v zime 2008-09 dosť jednoznačne poukazuje na zraniteľnosť
Európy v rámci globálneho systému ponuky a dopytu po palive.
Hoci sú takéto situácie typicky skôr politického než štrukturálneho
rázu, ambiciózna energetická politika EÚ má prinajmenšom možnosť
119
120
ZÁVER
priniesť požadovaný výsledok, ktorým je stabilizácia sociálnych
a ekologických systémov v Európe.
Ak sa nám bude dariť smerovať naše úsilie k nájdeniu legitímnych rozhodovacích mechanizmov o energetickej politike na svetovej úrovni je možné, že by sme mohli nájsť i riešenia niektorých
z najpálčivejších geopolitických problémov dnešného sveta. Pri
širšom využití veterných, vodných, solárnych, geotermálnych,
a iných zdrojov zelenej energie, pri znížení spotreby a zvýšení jej
efektivity, spoluprácou pri využívaní technológií a predchádzaním
konfrontáciám, by mohli byť vyriešené najväčšie problémy s energetickou bezpečnosťou. Prostredníctvom globálnej spolupráce pri
hľadaní riešenia ako sa vysporiadať s týmto zdanlivo neriešiteľným
problémom, by sme mohli dosiahnuť širšej globálnej podpory a uvedomenia si problému. Výsledky analýz sporov o zdroje vody ukázali,
že krajiny sú obvykle ochotné spolupracovať na vyriešení ekologických konfliktov, vyplývajúcich z jej nedostatku. V prípade energetickej bezpečnosti sa však zdá, že je to tikajúca časovaná bomba pripravená vybuchnúť, a ak s tým nebudeme ochotní niečo včas urobiť,
môže čoskoro explodovať.
1
2
3
4
5
6
7
8
see e.g. Nováček, Pavel 2001. Th ird Transition: Towards Sustainable Development and Global
Governance. Palacky University Press. Olomouc.
see e.g. Drexhage, John 2007. Climate Change and Global Governance: Which Way Ahead?
International Institute for Sustainable Development; and Morano, Marc 2009. “Flashback:
Gore: U.S. Climate Bill will Help Bring about Global Governance” Climate Depot website. Ac
cessed on 18 September, 2010. Available at: http://www.climatedepot.com/a/1893/FlashbackGore-US-Climate-Bill-Will-Help-Bring-About-Global-Governance
see e.g Groves, Steven 2009. “The ‘Kyoto II’ Climate Change Treaty: Implications for American
Sovereignty” in Special Report on Energy and Environment, Global Governance Issues and Co
penhagen Climate Change Conference. Accessed on 18 September, 2010. Available at
http://www.heritage.org/Research/Reports/2009/11/The-Kyoto-II-Climate-Change-TreatyImplications-for-American-Sovereignty
see e.g. Green, Brian E. 2002 Sharing Water: A Human Ecological Analysis of the Causes of Con
fl ict and Cooperation between Nations over Freshwater Resources. Dissertation completed at
Ohio State University. Available at: http://etd.ohiolink.edu/view.cgi?acc_num=osu1039201377;
Green, Brian E. 2005. “A General Model of Natural Resource Confl icts: the Case of International
Freshwater Disputes.” Slovak Sociological Review 37(3): 227-248, 2005; Homer-Dixon, Thomas
F. 1991 “On the Th reshold: Environmental Changes As Causes of Acute Confl ict.” International
Security 16(2):76-116; Shiva, Vandana 1991. Ecology and the Politics of Survival: Confl icts Over
Natural
Resources in India. New Delhi: Sage Publications and United Nations University Press.; Wolf,
Aaron 1999. “The Transboundary Freshwater Dispute Database Project.” Water International 24:
160-163.
Gedicks, Al 2001. Resource Rebels: Native Challenges to Mining and Oil Corporations.
South End Press.
McGuire, Steven and Brian E. Green 2004. “The Dark Side of Universal Justice: How Not to
Th ink About International Law.” Humanity and Society 28(4).
see e.g. Wallerstein, Immanuel. 1979. The Capitalist World-Economy: Essays. Cambridge Univer
sity Press. New York.
Green, Brian E. 2002 (see note 4 above) and Yoffe, Shira 2000. Basins At Risk: Confl ict and
Cooperation Over International Freshwater Resources. Dissertation completed at Oregon State
University.
121
122
V. KLIMATICKÉ REFLEXIE
Posledná časť tejto publikácie pozostáva z dvoch kapitol,
zaoberajúcich sa analýzou niektorých z mnohých dopadov, ktorými
emisie uhlíka a klimatické zmeny ovplyvňujú našu planétu a život na
nej. V prvej kapitole tejto sekcie hovoria spoluautorky Laura Trimajová a Lenka Kantnerová o postavení Európskej únie ako hráča na
medzinárodnej scéne, osobite v otázkach možných environmentálnych konfliktov spôsobených, alebo spojených s dôsledkami klimatických zmien. Autorky stavajú do popredia fakt, že hoci Európska
únia urobila pokrok v prijímaní progresívnej politiky ohľadom klimatických zmien, stále však v jej politikách absentujú jednoznačné
a účinné opatrenia smerujúce k nižšej pravdepodobnosti prejavenia
sa negatívnych sprievodných javov klimatických zmien, spojených
s politickými krízami, ktoré nastúpia v meniacom sa prostredí.
Kapitola sa venuje podrobnej analýze situácie v Darfúre, kde
pravdepodobnosť vplyvu negatívnych efektov klimatických zmien,
navyše v chudobnej oblasti s nedostatkom potravy a vody, ešte
vyhrocuje už beztak dosť napätú situáciu. Autorky naznačujú, že politickí hráči krajín EÚ by sa mali vyhnúť zneužívaniu stavu životného
prostredia ako alibi pre ich vlastnú nečinnosť a radšej by sa mali
snažiť o jednotu a spoluprácu v rámci Únie ako svetového lídra v politike potláčania klimatických zmien, a prostredníctvom rôznych iniciatív sa snažiť vyvinúť a podporiť spoluprácu v menej rozvinutých
regiónoch sveta, smerujúc k riešeniu a prevencii globálnej ekologickej krízy.
V poslednej kapitole prezentuje Lukáš Makovický pohľad na
klimatické zmeny z filozofickej perspektívy. Autor si kladie otázku
v kontexte „systémov významu a subjektivity,“ čím dáva odpoveď
na situáciu v otázkach životného prostredia a politiky. Makovický
naznačuje, že súčasné diskusie, týkajúce sa environmentálnych prob-
lémov a problematiky klimatických zmien vychádzajú z debaty, ktorá
podporuje trhom riadené vládnutie, „ktoré chráni trhové mechanizmy biopolitického obehu od všetkých foriem vonkajšieho rozvratu.“
Toto umožňuje danému „poriadku silne odolávať vnútorným problémom s trvalou udržateľnosťou,“ prostredníctvom udržania vlastnej formy vládnutia. Kapitola podáva vysvetlenie medzi politikou
„výstupov“ a politikou „vstupov“ a odvoláva sa na vplyvy sociálneho
a kultúrneho charakteru v rôznych situáciách politickej praxe. Makovický navrhuje na prelomenie ekonomickej cesty postavenej na
energii fosílnych palív, ktorá v posledných dekádach ovládla politiku,
využiť a zohľadniť tzv. „uhlíkové pasce“.
123
124
KAPITOLA ÔSMA VPLYV KLIMATICKÝCH ZMIEN NA
ESKALÁCIU OZBROJENÝCH KONFLIKTOV A ÚLOHA EÚ
AKO „ZELENÉHO GARANTA“
Lenka KANTNEROVÁ a Laura TRIMAJOVÁ
Úvod
Klimatické zmeny predstavujú jednu z najväčších environmentálnych, sociálnych a hospodárskych hrozieb, ktorým čelí celá
planéta. Vplyv klimatických zmien je možné pozorovať na zvyšujúcej
sa priemernej globálnej teplote vzduchu a oceánov, ako i na intenzívnom roztápaní ľadovcov, čo vzápätí vedie k zvyšovaniu hladiny
morí. Existuje niekoľko závažných dôsledkov klimatických zmien,
a to „redukcia ornej pôdy, rozširovanie nedostatku vody, zmenšovanie
zásob potravín a rýb, častejšie záplavy a predlžovanie období sucha“. 1
Je možné tvrdiť, že environmentálne problémy majú potenciál ovplyvniť medzinárodné vzťahy. Táto kapitola sa bude zaoberať
práve konfliktmi, ktoré sú určitým spôsobom prepojené práve
s klimatickými zmenami. Pokles poľnohospodárskej produkcie, ako
jeden z dôsledkov klimatických zmien, môže ešte viac znížiť potravinovú bezpečnosť rozvojových krajín, zvýšiť nedostatok potravín
a môže viesť k neudržateľnému rastu ich cien. Situácie podobné
týmto teda môžu viezť k vypuknutiu sociálnych konfliktov. Podľa
odhadov Organizácie spojených národov existuje po celom svete
300 potenciálnych konfliktov týkajúcich sa dodávok vody. Ďalším
politicky nebezpečným aspektom environmentálnych problémov je
spoločné zdieľanie prírodných zdrojov medzi viacerými krajinami. 2
Slabé, zlyhávajúce a nestabilné štáty sú, pokiaľ ide o otázky
životného prostredia, citlivejšie na konfliktné vzťahy. Napríklad aj
napriek skutočnosti, že USA a Kanada majú spoločné vodné zdroje, ako sú Veľké jazerá, vypuknutie vážnych konfliktov medzi nimi
prakticky neprichádza do úvahy. Na druhej strane krajiny, ako
napríklad India a Čína, vedú spor o rieku Brahmaputra. 3 V dôsledku
klimatických zmien a nedostatočnej rozvinutosti tieto krajiny bojujú s neschopnosťou uspokojiť potreby svojich obyvateľov. Rizikom
v týchto prípadoch je, že časom problémy týkajúce sa otázok
životného prostredia môžu viesť k frustrácii, a následnému napätiu
medzi rozličnými etnickými, ako aj náboženskými skupinami. 4
Cieľom tejto kapitoly je predložiť dva protichodné pohľady na
klimatické zmeny a ich priamy vplyv na konflikty o prírodné zdroje. Potom, ako budú odprezentované argumenty podporujúce oba
pohľady, bude vykonaná analýza konkrétneho prípadu občianskej
vojny v Darfúre a úlohy environmentálnej politiky Európskej únie
voči tejto konfliktnej oblasti. Z dôvodu, že EÚ oficiálne uznáva klimatické zmeny ako „threat multiplier“, čiže akýsi „násobiteľ hrozieb“
v Darfúre, kapitola bude taktiež analyzovať environmentálnu politiku EÚ vo vzťahu k sudánskemu prípadu. 5
Klimatické zmeny ako príčina konfliktov
Existujú dôkazy podporujúce myšlienku, že je možné pozorovať
spojitosť medzi klimatickými zmenami a konfliktmi. Štúdia Human
Ecology predstavuje analýzu 899 vojen, ktoré sa odohrali v Číne
v období medzi rokmi 1000 a 1911. Výsledky tohto výskumu poukazujú na fakt, že v tých prípadoch existovalo badateľné prepojenie
medzi frekvenciou konfliktov a zaznamenanými teplotnými zmenami. Vedúci autor tejto štúdie, David Čang z University of Hong
Kong vyhlásil: „Bola to oscilácia poľnohospodárskej produkcie spôsobená dlhodobými klimatickými zmenami, ktorá riadila historické
cykly vojny a mieru v Číne“. 6 Navyše, niekoľko popredných amerických vojenských predstaviteľov podporilo v jednej zo správ teóriu
125
126
KAPITOLA ÔSMA
o prepojení klimatických zmien s vojnami. Všeobecne upozorňujú na
hrozby národnej bezpečnosti, týkajúce sa globálneho otepľovania.
V správe predvídajú vojny spôsobené nedostatkom vody, hladomormi, väčším množstvom chorôb, či masami utečencov, ktorí budú
nútení vysťahovávať sa z dôvodu rastúcej hladiny morí. 7
Peter Brecke z Georgia Institute of Technology tvrdí, že teplotné rozdiely môžu znížiť produkciu plodín, čo môže mať tri následky – rastúce ceny potravín, väčšie riziko úmrtia v dôsledku hladu
a zvýšené sociálne napätie medzi sociálnymi skupinami. Výsledkami
týchto okolností by boli konflikty na vnútroštátnej, aj medzinárodnej scéne. Brecke a jeho tím pri svojej analýze použili globálne historické záznamy o cenách potravín, počte obyvateľov a o konfliktoch.
Tieto dáta následne porovnali s dlhodobými teplotnými záznamami
siahajúcimi až do roku 1400. Na základe tejto komparácie zistili, že
v porovnaní s predchádzajúcimi 250-imi rokmi vládlo medzi rokmi
1700 až 1800 takzvané „mierové obdobie“. Toto tvrdenie podporili
príkladmi z Európy a Číny. Vyššie uvedené storočné mierové obdobie
sa započalo pred koncom malej doby ľadovej, kedy sa začalo ovzdušie
výrazne otepľovať. To mnohí autori pokladali za dôkaz kauzálneho
vzťahu medzi zmenami v klimatických podmienkach a konfliktami,
respektíve mierom. 8
Podľa Petera Breckeho existujú dva faktory, ktoré spôsobujú
vojny. 9 Prvým z nich je spomínaná teplota, druhým je nedostatok
potravín. Tieto dva činitele sú silne prepojené, pretože v oboch prípadoch, či už extrémne vysoké, alebo nízke teploty priamo ovplyvňujú
produkciu potravín, čo spôsobuje konflikty. V priebehu sto rokov
mierového obdobia sa počasie oteplilo, avšak v polovici 18. storočia
boli konflikty znovuobnovené súbežne s poklesom teplôt. Na základe
tohto príkladu Brecke tvrdí, že existuje silná prepojenosť medzi
VPLYV KLIMATICKÝCH ZMIEN NA ESKALÁCIU
OZBROJENÝCH KONFLIKTOV A ÚLOHA EÚ
AKO „ZELENÉHO GARANTA“
teplotou, mierom a vojnou. 10 V dnešnej dobe klimatické zmeny
vedú k zvyšovaniu teplôt, a preto berúc do úvahy hore spomínané
výskumy, nedostatok vody a jedla budú viesť k viacerým konfliktom. 11
Kenneth Roth z Human Rights Watch tvrdí, že degradácia životného prostredia v krajine môže smerovať k nepokojom
a porušovaniu ľudských práv. Poznamenal, že: „ničenie životného
prostredia a porušovanie ľudských práv spolu úzko súvisia. Tí,
ktorí zneužívajú životné prostredie sa často uchýlia k represii proti
nevyhnuteľným protestom.“ 12 Okrem tohto tvrdenia Kenneth Roth
predpokladá, že mapa represie vo svete sa takmer dokonale shoduje
s mapou environmentálnej degradácie. 12
Klimatické zmeny ako nepriamy faktor
Protikladný pohľad na danú problematiku majú akademici,
ktorí vo svojich výskumoch argumentujú, že neexistuje spojitosť
medzi klimatickými zmenami a vojnami. Jan Egeland, bývalý
zástupca generálneho tajomníka OSN pre humanitárne záležitosti,
tento postoj vyjadril slovami: „Mnohí ľudí predpokladali, že klimatické zmeny spôsobujú narastanie konfliktov, avšak v skutočnosti
sme v poslednej dobe svedkami väčšieho mieru. Existujú náznaky,
že svet...má/mal niekoľko úspechov v indukovaní kooperácie namiesto konfliktu.’’ 14 Tvrdí, že dnešný svet je pokojnejší ako predtým,
pretože existuje veľa dôkazov, ktoré demonštrujú znižujúci sa počet
vojen. 15 Human Security Report 2005 (Správa o bezpečnosti ľudstva
2005) vznikol v spolupráci s niekoľkými výskumnými centrami. Táto
štúdia poukazuje na trendy vo svetovom násilí medzi rokmi 1990
a 2003. Výsledkom výskumu bolo zistenie, že od roku 1992 poklesli
ozbrojené konflikty o 40 percent, počet genocíd, občianskych vojen
a medzinárodných kríz sa taktiež podstatne znížil. Napríklad počet
127
128
KAPITOLA ÔSMA
medzinárodných kríz, ktoré viedli k vojnám, sa zredukoval o viac ako
70 percent v období medzi rokmi 1981 a 2001.
Profesor Andrew Mack, riaditeľ Human Security Center na
University of British Columbia vo Vancouvri uvádza, že: „v dnešnej
dobe má priemerná vojna tendenciu byť veľmi malá, s nízkou intenzitou konfliktu, vedená zle vytrénovanými vojenskými jednotkami,
ľahkými zbraňami, často veľmi krutá, s mnohými obeťami medzi civilistami – avšak celkový počet zabitých ľudí je oveľa, oveľa menší,
než v minulosti.” 16 Mack definoval niekoľko hlavných dôvodov poklesu počtu ozbrojených konfliktov: koniec kolonializmu, ukončenie
Studenej vojny a kolaps Sovietskeho zväzu. Avšak, za najdôležitejší
faktor vplývajúci na intenzitu a kvantitu ozbrojených konfliktov vo
svete považuje Mack vytvorenie OSN. 17
Ďalším argumentom, ktorý vyvracia predošlé tézy o prepojení
medzi klimatickými zmenami a vznikom konfliktov je fakt, že predikcie z pred 15-tich rokov, ktoré predpokladali vznik vojen kvôli
vode na Blízkom východe a inde vo svete, sa ukázali byť nepravdivé.
Mnohí teoretici a výskumníci sa domnievali, že spory o rieky Jordán,
Eufrat, Tigris a Mano budú dôvodmi konfliktov. S odstupom času
môžeme vidieť, že sa tieto predikcie nepotvrdili. Vysvetlením nie je
vágne tvrdenie, že predpovede sú nesprávne, ale že systém kooperácie dokázal úspešne a včas zabrániť eskalácii konfliktov. 18
VPLYV KLIMATICKÝCH ZMIEN NA ESKALÁCIU
OZBROJENÝCH KONFLIKTOV A ÚLOHA EÚ
AKO „ZELENÉHO GARANTA“
Darfúr
„Konflikt v Darfúre začal ako ekologická kríza, ktorá aspoň z časti
vyplývala z klimatických zmien“. (Pan Ki-Mun) 19
Genocída v Darfúre sa stala jednou z najkontroverznejších tém,
čo sa týka spájania dôvodov vypuknutia tohto konfliktu s klimatickými zmenami. Niektorí akademici vyjadrujú názor, že východiskovým
bodom genocídy bola zmena klímy, ktorá postihla miestne životné
prostredie. Na druhej strane existuje mnoho tých, ktorí sa s týmto
tvrdením nestotožňujú. Opätovne sa vynárajú argumenty podporované či už jednou, alebo druhou skupinou vedcov. Je však nutné vziať
do úvahy fakt, že k politickej a geografickej komplikovanosti Sudánu
ako celku a Darfúru zvlášť, sa pripojil aj rýchly pokles zrážok behom
sedemdesiatych rokov, ktorý spôsobil eróziu pôdy a úbytok úrodnej
pôdy v regióne Darfúr. 20 Amy Chilla, hovorkyňa projektu „Tents of
Hope“ na záchranu Darfúru uviedla, že „existuje (širší) pohľad na to,
ako zmeny v životnom prostredí ovplyvňujú rôzne regióny, preto je
dôležité vnímať Darfúr ako varovný príbeh“. 21
Teória o tom, ako môžu klimatické zmeny viesť ku genocíde
v Darfúre, je postavená na skutočnosti, že východiskovým bodom
sú konflikty medzi komunitami pastierov a farmárov, ktoré bojujú
o prístup k pôde, spolu s pokračujúcim nedostatkom zdrojov. Inými slovami povedané, v podmienkach limitovaných pôdnych zdrojov narastá súperenie primárne medzi africkými farmármi, ktorí
začali okupovať zostávajúcu ornú pôdu a arabskými pastiermi tiav,
ktorí stratili právo vstupu na pastviny. 22 To, čo sa deje v Darfúre, je
v politických a vojenských kruhoch zjednodušene vysvetľované ako
etnický konflikt medzi arabskými ozbrojencami, africkými rebelmi
a farmármi. Podľa Pan Ki-Muna je možné nájsť pramene darfúr129
130
KAPITOLA ÔSMA
skej genocídy v ekologickej kríze, ktorá bola spôsobená klimatickými zmenami. 23 Ki-Mun tvrdí, že niet pochýb o tom, že sa genocída
v Darfúre začala počas obdobia sucha:
Pred dvoma dekádami začali dažde v južnom Sudáne slabnúť.
Podľa štatistík OSN pokleslo priemerné množstvo zrážok
od začiatku 80-tych rokov približne o 40 percent. Vedci tento jav považovali najskôr za nepodarený vtip prírody. Ale
dodatočný výskum odhalil, že sa časovo zhodoval s nárastom
teploty v Indickom oceáne, ktorý prerušil obdobie monzúnov.
To naznačuje, že vysychanie subsaharskej Afriky je do určitej
miery spôsobené globálnym otepľovaním, vytvoreným človekom.24
Faris opísal vzťah medzi arabskými pastiermi a africkými
farmármi až do doby, kedy začali zrážky ubúdať, ako pokojný a vzájomne nápomocný. Avšak pod vplyvom klimatických zmien sa znížil
výskyt dažďov, čo zapríčinilo obdobie sucha, a to bolo východiskom
konfliktu medzi týmito skupinami. Rokom 2003 sa konflikt zmenil
na tragédiu, ktorá so sebou priniesla mnoho obetí. 25 Podľa tvrdení
Jeffreyho Sachsa, ekonóma z University of Columbia, vo svete
existuje mnoho prípadov podobných Darfúru. Spomenul napríklad
nepokoje v Somálsku, ktoré vyplynuli z podobnej kombinácie zlej
potravinovej a vodnej bezpečnosti. Ďalšie podobné prípady je možné
nájsť napríklad na Pobreží slonoviny a v Burkina Faso. 26
Nie je pochýb o tom, že darfúrska genocída mohla začať
v dôsledku klimatických zmien, ale na druhej strane sa nedá
jednoznačne povedať, že to bol jediný dôvod, ktorý viedol k masovému vyvražďovaniu. Prípad Darfúru sa začal ako ekologická kríza,
VPLYV KLIMATICKÝCH ZMIEN NA ESKALÁCIU
OZBROJENÝCH KONFLIKTOV A ÚLOHA EÚ
AKO „ZELENÉHO GARANTA“
avšak situácia je nepochybne komplexnejšia. Je nutné pozrieť sa na
doplňujúce skutočnosti, ako napríklad na pozície lokálnych vlád
a miestnych autorít, neschopnosť medzinárodného spoločenstva
reagovať, a mnoho ďalších. Zvaľovať krízu na klimatické zmeny by
sa dalo považovať za chabý pokus lokálnej vlády a medzinárodných
inštitúcií, ktoré neboli schopné efektívne zamedziť tomuto nešťastiu.
Environmentálna politika Európskej únie a Darfúr
Európsky komisár pre životné prostredie Stavros Dimas na
oficiálnej stránke delegácie Európskej komisie prehlásil: „Európska únia zohráva dôležitú rolu v tvorbe environmentálnej politiky. Environmentálne problémy, ako napríklad znečisťovanie
vzduchu a vody, klimatické zmeny a pokles biodiverzity nepoznajú
žiadne hranice, preto je kooperácia na úrovni EÚ nevyhnutná a je
dostatočne rozvinutá.“ 27 Toto silné politické prehlásenie implikuje,
že EÚ považuje ochranu životného prostredia za dôležitú aj v iných,
než len v členských krajinách. Avšak na poslednom zasadnutí Rady
pre životné prostredie v marci 2009 bol africký kontinent, a teda aj
darfúrská kríza v rozhovoroch zabudnutý. Rada prijala „[…] závery
k pozícii EÚ ku komplexnej klimatickej dohode post-2012 (a) potvrdila dočasný zákaz pestovania geneticky modifikovanej kukurice
v Maďarsku a Rakúsku, prostredníctvom zamietnutia návrhu
Komisie zameraného na odstránenie tohto opatrenia.“ 28
Ako súvisí európska environmentálna politika s bezpečnosťou
životného prostredia na miestach ako je Afrika? Aké politiky by
mohli mať pozitívny účinok na situáciu akou je kríza v Darfúre? Má
EÚ dostatok politickej moci (a vôle) zmeniť status quo v darfúrskej
katastrofe?
131
132
KAPITOLA ÔSMA
Význam emisií oxidu uhličitého
Agenda Európskej únie v oblasti životného prostredia je rozsiahla a pokrýva veľa tém, týkajúcich sa všetkých aspektov ochrany životného prostredia. Zdá sa však, ako by sa úsilie v boji proti
klimatickým zmenám v poslednej dobe zameriavalo predovšetkým
na redukciu emisií CO2. EÚ je „jediným regiónom vo svete, ktorý
určuje ceny za emisie uhlíka“ a vyžaduje, aby členské štáty z dlhodobého hľadiska postupne znižovali emisie CO2. 29 Vízie EÚ ohľadom klimatickej politiky boli navrhnuté eurokomisárom Stavrosom
Dimasom a zameriavajú sa najmä na znižovanie emisií prostredníctvom „transformácie Európy na vysoko energeticky výkonnú ekonomiku s nízkymi emisiami, schopnú vytvárať „zelené“ pracovné
miesta a schopnú do roku 2013 prijať spoločné stratégie EÚ s cieľom
prispôsobiť sa klimatickým zmenám.“ 30
Dimas navrhol víziu, v ktorej: 31
1. „Rozvinuté krajiny musia spoločne prevziať vedúcu úlohu pri
znižovaní emisií a zaviazať sa do roku 2020 kolektívne znížiť úroveň
emisií v porovnaní s rokom 1990 o 30 percent.
2. Rozvojové krajiny sa musia rovnakou mierou podieľať na redukovaní emisií a implementovať národné rozvojové stratégie na znižovanie vypúšťania uhlíka.
3. Rozvojovým krajinám musí byť poskytovaná finančná pomoc
na pokrytie adaptačným opatreniam voči klimatickým zmenám
(pochádzajúca zo zmesi verejných a súkromných zdrojov).“
Sieť zelenej diplomacie (Green Diplomacy Network)
Okrem týchto konkrétnych stanovísk k environmentálnej politike bola v roku 2002 založená Sieť zelenej diplomacie (Green Diplo-
VPLYV KLIMATICKÝCH ZMIEN NA ESKALÁCIU
OZBROJENÝCH KONFLIKTOV A ÚLOHA EÚ
AKO „ZELENÉHO GARANTA“
macy Network, GDN). Je to iniciatíva EÚ, ktorá „[…] je zameraná
na podporu integrácie životného prostredia do vonkajších vzťahov
pomocou vytvorenia neformálnej siete expertov na životné prostredie v rámci ministerstiev zahraničných vecí.“ 32 GDN je vykonávaná
predsedníctvom EÚ v spolupráci s Generálnym riaditeľstvom
Komisie pre vonkajšie vzťahy, čo z nej robí viac nadnárodnú politickú
iniciatívu, ako len výhradne otázku riešenia životného prostredia.
GDN sa tak zdá byť jednou z iniciatív, ktoré spájajú externé
vzťahy EÚ a potrebu (politickú vôľu) podpory environmentálnych
cieľov. Okrem toho úzko spolupracuje s agentúrami a programami OSN. GDN však stále pokrýva veľmi širokú oblasť otázok, ako
napríklad: biodiverzita, biobezpečnosť, boj proti rozširovaniu púští
v Afrike a manažment chemických látok. Jedna z najviditeľnejších
akcií bola vykonaná počas nemeckého predsedníctva v roku 2007,
kedy boli klimatické zmeny riešené vytvorením „medzinárodnej klimatickej architektúry po roku 2010“ 33 a požiadaním nečlenských
krajín, aby predložili svoje výsledky Medzivládnemu panelu pre klimatické zmeny (Intergovernmental Panel on Climate Change, IPCC).
V roku 2007 sa však pozornosť GDN presunula na päticu rozvíjajúcich sa ekonomík (Čína, Rusko, India, Brazília a Južná Afrika),
vďaka čomu zostali rozvojové africké krajiny a ich otázky týkajúce sa
klimatických zmien, takpovediac v režime „stand by“. Oficiálne vyhlásenia hovoria, že klimatické zmeny v krajinách tretieho sveta sa
opäť dostali do popredia počas slovinského predsedníctva 34 a GND
participovala i na Rámcovom dohovore OSN o zmene klímy v Kodani
v roku 2009.
Aj keď je GDN jednou z kľúčových agentúr spájajúcich vonkajšie
vzťahy EÚ spojené s environmentálnymi otázkami s ohľadom na
tretie krajiny, neexistuje v jej rámci žiadny oficiálny a konkrétny
133
134
KAPITOLA ÔSMA
prístup na riešenie humanitárnej a ekologickej katastrofy v Darfúre.
Ide teda o budúce ciele GDN: 35
1. organizovanie demarší s cieľom priniesť informácie do krajín
tretieho sveta,
2. výmena osvedčených postupov súvisiacich so zmenou klímy,
3. lepšie informácie o pozícií nečlenských krajín (čo znamená,
že misie EÚ v krajinách tretieho sveta budú získavať informácie od miestnych orgánov aby pochopili, čo sa momentálne deje
v týchto regiónoch - tento ciel by mohol zlepšiť situáciu v Darfúre),
4. proaktívne šírenie presných informácií o životnom prostredí.
Sieť zelenej diplomacie by sa mohla nakoniec stať efektívnym a významným nástrojom Európskej únie, prostredníctvom ktorého by bolo
možné ovplyvniť environmentálne politiky v menej rozvinutých krajinách, najmä pri pohľade na budúce ciele. V prípade Darfúru by teda
mohla slúžiť ako skvelá príležitosť pre otestovanie významu siete
ako takej. Avšak pre túto chvíľu je to stále veľmi „mladá“ iniciatíva,
a preto je príliš skoro hodnotiť GDN ako celok.
SIEŤ ZELENEJ DIPLOMACIE A SITUÁCIA V DARFÚRE
Sieť zelenej diplomacie (GDN) je jednou z hlavných agentúr, ktorá spája politiky medzinárodných vzťahov EÚ v oblasti životného prostredia s nečlenskými
krajinami Únie. GDN by sa mohla teoreticky stať silným nástrojom Európskej
únie na ovplyvňovanie environmentálnych politík menej rozvinutých krajín
s dôrazom na budúce ciele. Prípad Darfúr je príležitosťou otestovať možnosti
a schopnosti siete ako takej. Avšak v súčasnosti je GDN stále veľmi „mladou“ iniciatívou, z toho dôvodu je pomerne skoro hodnotiť ju. Budúce zámery GDN sú
nasledovné:
1) organizácia diplomatických demarší na sprostredkovanie informácií tretím
krajinám;
VPLYV KLIMATICKÝCH ZMIEN NA ESKALÁCIU
OZBROJENÝCH KONFLIKTOV A ÚLOHA EÚ
AKO „ZELENÉHO GARANTA“
2) ďalšia výmena dobrých postupov spojených s klimatickými zmenami;
3) lepšia informovanosť o pozíciách nečlenských krajín Únie (to znamená, že
misie Európskej únie v tretích krajinách by získavali informácie od miestnych
vedúcich predstaviteľov s cieľom pochopiť situáciu v týchto regiónoch, tento
zámer by mohol viesť k zlepšeniu situácie v Darfúre);
4) Aktívne šírenie presných a aktuálnych informácií o životnom prostredí.
(Zdroj: EUROPEAN COMMISSION EXTERNAL RELATIONS 2008. “Green Diplomacy”, Získané z: http://ec.europa.eu/external_relations/env/objectives.htm)
Strategické partnerstvo EÚ-Afrika
Summit EÚ-Afrika v roku 2007 vytvoril nový, dlhodobý rámec
pre vzťahy medzi oboma regiónmi. Jedno z ôsmich strategických
partnerstiev medzi EÚ a Afrikou sa sústreďuje i na klimatické zmeny. Toto partnerstvo je väčšinovo financované z Európskeho rozvojového fondu, zo Zverenského fondu EÚ-Afrika pre infraštruktúru
(nový nástroj) a z Európskej susedskej politiky. 36 V dokumente
o partnerstve EÚ-Afrika o klimatických zmenách Únia uznáva, že
najmenej rozvinuté krajiny budú klimatickými zmenami značne ovplyvnené. Cieľom tohto partnerstva je preto pomôcť africkým krajinám implementovať medzinárodné politické nástroje. Okrem toho
partnerstvo uvádza dve prioritné akcie: 37
1. vybudovať spoločnú agendu pre politiky klimatických zmien
a spolupráce,
2. spolupracovať na riešení problémov so znehodnocovaním pôdy
a rastúcim suchom, vrátane iniciatívy Zelený múr pre Saharu (Green
Wall for the Sahara Initiative).
Druhá iniciatíva sa zaoberá konkrétnymi krajinami, špeciálne
v africkom regióne, kde sa nachádza aj Sudán a Darfúr. „Boj proti
dezertifikácii s cieľom zlepšiť životné podmienky obyvateľov v Sa135
136
KAPITOLA ÔSMA
hare a pásme Sahel“ 38 je konkrétna iniciatíva nepriamo súvisiaca
s krízou v Darfúre. Od vytvorenia strategického partnerstva ubehol
rok a pol. Európsky parlament vydal vyhlásenie, že je nevyhnutné
vyčleniť viac finančných prostriedkov na Spoločnú stratégiu (Joint
Strategy) a rovnako tak je nevyhnutné vytvoriť aj nový finančný
nástroj, ktorý by pokrýval tieto výdavky.
Poslanci upozornili na „prílišný dôraz na úlohu štátu a sú znepokojení nízkou mierou účasti africkej občianskej spoločnosti.“ 39
Toto tvrdenie je podporené skutočnosťou, že v novembri 2008 africkí
ministri pre životné prostredie prijali spoločnú deklaráciu k riešeniu
„medzinárodných rokovaní o klimatických zmenách, vrátane dezertifikácie, degradácie pôdy a vody a k financovaniu, s cieľom zabrániť
odlesňovaniu a k zvýšeniu adaptačnej schopnosti.” 40
Európska únia koná v Afrike v súlade so všeobecnými pravidlami pri riešení environmentálnych otázok. Nezdá sa však, že by
existoval program alebo iniciatíva zo strany EÚ, ktoré by sa priamo
snažili vyriešiť krízu v Darfúre ovplyvňovaním lokálnych ekologických katastrof. Prípad občianskej vojny v Sudáne je vo všeobecnosti
považovaný za politickú krízu, ktorú je potrebné riešiť v rámci partnerstva EÚ-Afrika o mieri a bezpečnosti, a nie v rámci partnerstva
EÚ-Afrika o zmene klímy. Európska únia vníma darfúrsku krízu ako
politický a vojenský konflikt medzi etnickými (a náboženskými) skupinami. Preto sú aj opatrenia, ktoré prijala EÚ, zamerané na riešenie
konkrétnej humanitárnej krízy, ktorá sa vyvinula z konfliktu. EÚ
v roku 2005 zriadila civilno-vojenskú akciu AMIS (ktorá sa neskôr
premenovala na UNAMID) a v roku 2007 vymenovala osobitného
zástupcu pre Sudán. Tieto snahy však nie sú zamerané na riešenie
ekologickej krízy, ktorá pravdepodobne rozpútala celý konflikt.
ZÁVER
Záver
V poslednom desaťročí sa mnohé politické a akademické diskusie sústredia na dokazovanie súvislostí medzi klimatickými zmenami a ozbrojenými konfliktmi. Klimatické zmeny ovplyvňujú mnohé oblasti každodenného života, ako je produkcia potravín, dostatok
vody, topenie ľadovcov, zmena teploty, atď. Potraviny a voda, ako
základné životné potreby sú nevyhnutné pre primeranú kvalitu
života. Ľudia sa cítia byť ohrození, ak ich potreby nie sú napĺňané,
a preto môže byť východiskovým bodom pre analýzu ozbrojených
konfliktov v súčasnosti i budúcnosti zmena klímy.
Ale na druhej strane tvrdiť, že klimatické zmeny sú jediným
alebo najsilnejším dôvodom vojen by bolo obyčajné zjednodušenie
celej problematiky, nezodpovedajúce realite. V prípade Darfúru, klimatické zmeny mohli prispieť k začiatku krízy, ale nemožno tento
faktor použiť ako alibi pre nečinnosť politických elít. Problémy
s prísunom jedla alebo vody môžu vyvolať nepokoje, pretože je to
prirodzené správanie sa ľudí, ktorí sa cítia ohrození. Tvrdiť však, že
každá vojna alebo konflikt je spôsobený klimatickými zmenami, by
bolo príliš zjednodušené.
Neexistuje žiadny precedens, ktorý by hovoril, že zmena klímy
vedie k vojnám alebo ozbrojeným konfliktom, pretože v porovnaní
s minulosťou je svet v dnešnej dobe svedkom poklesu ich počtu. Klimatické zmeny môžu byť jedným z dôvodov pre rozpútanie násilia
v chudobných a slabých krajinách, akými sú napríklad africké rozvojové krajiny. Avšak, environmentálne problémy nemusia nevyhnutne
viesť k takejto eskalácii, o čom svedčí aj skutočnosť, že konsolidované
demokracie riešia svoje environmentálne problémy prostredníctvom
spoločného úsilia, alebo dialógu (napr. environmentálne problémy
v EÚ alebo v USA a Kanade).
137
138
ZÁVER
V Európskej únii sa otázkam životného prostredia venuje
pomerne veľká pozornosť. Zdá sa, že v roku 2010 je EÚ stále viac
zaujatá emisiami oxidu uhličitého a ich znižovaním. EÚ sa však
snaží prepojiť vonkajšie vzťahy a environmentálne otázky prostredníctvom konkrétnych iniciatív, akou je napríklad Sieť zelenej diplomacie (GDN), strategické partnerstvo EÚ-Afrika a ďalšie spoločné
deklarácie. Programy zamerané na kooperáciu v otázkach životného
prostredia medzi menej rozvinutými krajinami a EÚ sú na veľmi
dobrej úrovni (aspoň na papieri). Je tu však absencia konkrétneho
programu, ktorý by bol určený na riešenie krízy v Darfúre v zmysle
oboch, environmentálnych, aj politických politík. Darfúrska kríza
je vnímaná skôr ako bezpečnostná hrozba než len environmentálny
problém.
Na záver je možné položiť parafrázovanú otázku Jamesa
Kantera: „Mali by politici na riešenie klimatických zmien používať
hrozbu vojny ako súčasť ich bojových pokrikov?“ 41 Zvažovanie tejto
otázky predstavuje ďalší rozmer výziev spojených s klimatickými
zmenami.
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
European Commission. 2008. Climate Change and International Security: Paper from the High
Representative and the European Commission to the European Council S113/08. Page 3.
Accessed August 18, 2010.
Agence France Presse 2001. Water, the Looming Source of World Confl ict. Accessed online
March 2009. Available at: http://www.globalpolicy.org/security/natres/water/2001/0320cflt.
htm
Ramachandran, Sudha 2008. “India Quakes over China’s Water Plan.” Published in the Asia
Times Online. Accessed 19 September, 2010. Available at: http://www.atimes.com/atimes/
China/JL09Ad01.html
Janjić, Dušan 2010. “Energy security and ethnic confl ict – challenges in the Western Balkans.”
Published online by the Center for Contemporary Relations. Accessed 19 September, 2010.
Available at: http://www.contemporaryrelations.eu/1608/energy-security-and-ethnic-confl ict%E2%80%93-challenges-in-the-western-balkans/
Freire, Maria Raquel, Paula Duarte Lopes and Daniela Nascimento 2008. “The Securitization of
Environmental Policies: Gasping the Nexus? The Darfur Case.” Bologna Center Journal of Inter
national Affairs. Fall volume. 93-105. Accessed online.
Ibid.
Ibid.
Brahic, C. 2007. “War has historic links to global climate change.” New Scientist. Accessed online
January 2009. Available at: http://www.newscientist.com/article/dn12936
Ibid.
Ibid.
Ibid.
Roth, K. 2008. Human Rights and the Environment. Video accessed online January 2009. Avail
able at:: http://www.youtube.com/watch?v=JwNISdT86jA
Roth, K. 2008. Human Rights and the Environment. Video accessed online January 2009. Avail
able at:: http://www.youtube.com/watch?v=JwNISdT86jA
Egeland, J. 2008. War, Peace and Climate Change: A billion Lives in the Balance, Joan B. Kroc,
Distinguished Lecture Series. Accessed online January 2009. pg. 47 from: http://peace.sandi
ego.edu/documents/Programs/DLS/IPJ-DLS-Egeland-Booklet.pdf
Joan B. Kroc Institute for Peace and Justice 2008. Peace and Justice Compass, Volume 2(2).
Accessed online January 2009. pg. 4; from: http://peace.sandiego.edu/documents/reports/IPJ
Compass/IPJ_Summer2008.pdf
Ibid.
Ibid.
Egeland, J. 2008. pg. 46
Moon, Ban Ki 2007. “A Climate Culprit In Darfur.” The Washington Post. Accessed online
January 2009. Available at: http://www.washingtonpost.com/wp-dyn/content/
article/2007/06/15/AR2007061501857.html
See e.g. King, M. and M.A. Osman 2004. “Executive Summary” in Environmental Degradation
as a Cause of Confl ict in Darfur. University of Peace, Addis Ababa.
Ooko, Sam Aola 2008. “Darfur Genocide Tells of Climate Change as Recipe for Wars.” ECO
worldly, Accessed online January 2009. Available at: http://ecoworldly.com/2008/07/08/
darfur-genocide-tells-of-climate-change-as-recipe-for-wars/
Ibid.
Moon, Ban Ki 2007.
Ibid.
Faris, S. 2007. “The Real Roots of Darfur.” The Atlantic, Accessed online January 2009.
Available at: http://www.theatlantic.com/doc/200704/darfur-climate
Ibid.
139
140
27
28
29
30
31
32
33
34
35
36
37
38
39
40
41
Delegation of the European Commission to the United States 2008. “Environment.” Accessed
online January 2009. Available at: http://www.eurunion.org/eu/index.php?option=com_conten
t&task=view&id=46&Itemid=48
Council of European Union 2009. “2928th Council meeting – Environment.” Press release
accessed online January 2009. Available at: http://www.cortesclm.es/paginas/actualidad/
europa/7/boletin050/2928.pdf
European Parliament 2009. “Environment, Public Health and Food Safety.” Accessed online
January 2009. Available at: http://www.europarl.europa.eu/activities/committees/homeCom
.do?body=ENVI&language=EN
Dimas, S. 2009. “Visions of a Better Climate.” Breakfast policy briefi ng at the European Policy
Center, accessed online. Available at: http://europa.eu/rapid/pressReleasesAction.do?reference
=SPEECH/09/219&format=HTML&aged=0&language=EN&guiLanguage=en
Ibid.
European Commission External Relations 2008. “Green Diplomacy.” Accessed online January
2009. Available at: http://ec.europa.eu/external_relations/env/objectives.htm
Ibid.
Ibid.
Ibid.
European Commission Development and Relations with African, Caribbean and Pacific States
2007. “Africa-EU Partnership on Climate Change.” Accessed online January 2009. Available
at: http://ec.europa.eu/development/icenter/repository/EAS2007_action_plan_climate_
change_en.pdf
Ibid.
Ibid.
European Parliament Development and Cooperation 2009. “One year after Lisbon: the AfricaEU Partnership at work.” Press release accessed online January 2009. Available at: http://www.
europarl.europa.eu/news/expert/infopress_page/028-52373-082-03-13-90320090323IPR52362-23-03-2009-2009-false/default_en.htm
DG ENV 2008: “EU Environment Policy Brief”. Issue 21, November 2008. Accessed online
January 2009. Available at: http://ec.europa.eu/environment/news/brief/2008_11/
newsletter_11_2008.pdf
Kanter, J. 2008. “Rwanda as an example of the dangers of climate change.” New York Times.
Accessed online January 2009. Available at: http://greeninc.blogs.nytimes.com/2008/06/11/
rwanda-as-an-example-of-the-dangers-of-climate-change/
problémy, riešenia a reflexie
141
142
KAPITOLA DEVIATA PERSPEKTÍVA ÚLOHY EURÓPSKEJ
ÚNIE V POLITIKE GLOBÁLNYCH KLIMATICKÝCH ZMIEN:
SMEROM K BIOPOLITICKEJ KRITIKE „UHLÍKOVÉHO“
SUBJEKTU?
Lukáš MAKOVICKÝ
Úvod
Nie je potrebné vynaložiť veľa námahy, aby si človek spomenul
na film „Hviezdne vojny: impérium vracia úder“ z roku 1980 a scénu,
kde je Han Solo, stvárnený Harrisonom Fordom, „zabetónovaný“ do
karbonitového panelu a ako pasívny objekt sa stáva obeťou manipulácie priekupníka Jabba Hut. 1 Samozrejme, film priamo nevypovedá
ani o Európskej únii, ani o probléme globálneho otepľovania ako prejave klimatických zmien, ale daný obraz slúži ako podnetná predstava, rámcujúca nasledujúci argument.
Jeho cieľom je využiť výskumný rámec programu „kultúrnej politickej ekonómie“ 2 a slovami Michela Foucaulta obísť konštatovanie,
„že veci nie sú správne tak, ako sú. Ide o identifikáciu typov predpokladov, pohodlných, neopýtaných, neznámych stavov rozmýšľania, na
ktorých praktiky, ktoré akceptujeme, stoja.“ 3 To umožní provokáciu,
zhrnuteľnú v nasledujúcich bodoch:
- téma globálneho otepľovania nemôže byť analyzovaná mimo kontextu, v ktorom vznikla, to jest globalizácie, 4
- interpretácia globálneho otepľovania funguje v intímnej prepojenosti s režimom (presnejšie „zhlukom“ mikrorežimov a mikroprocesov) subjektivity, ktorý prešiel za posledných cca 50 rokov
radikálnou rekonfiguráciou,
- takýto „bioenvironmentálny“ režim umožňuje rekonfiguráciu
vzťahu, a tým pádom obsahu záležitostí súkromných a verejných,
čo umožňuje zároveň reguláciu súkromia „na diaľku“, a zároveň
otvára priestor pre politickú intervenciu,
- chápanie bioenvironmentálneho režimu v týchto súvislostiach je
podkladom pre identifikáciu jeho limitov.
Explicitným cieľom tejto kapitoly teda nie je diskusia o otázkach či
globálne otepľovanie (klimatické zmeny) existuje alebo neexistuje,
aký je rozsah zmien, ktoré so sebou prináša, či ide o prioritný alebo
sekundárny problém, alebo aké prostriedky je potrebné použiť na
primerané „globálne ochladenie“. V žiadnom prípade si nekladiem za
cieľ tvrdiť, že ide o nedôležité otázky, ale mojim cieľom je v duchu
vyššie uvedenej citácie Foucaulta poukázať na problémy týkajúce sa
kontextu, v ktorom sú tieto otázky kladené. Metafora karbonitovej
pasce teda slúži na zameranie našej pozornosti na systém vzťahov
a moci, ktoré zároveň „betónujú“ do nášho politického myslenia
morálne dilemy, ako napríklad voľbu medzi environmentálnou degradáciou a ekonomickým rastom.
Predtým, než sa táto kapitola pokúsi bližšie špecifikovať biorozmer témy globálneho otepľovania, pripomeňme si dielo talianskeho
politického filozofa G. Agambena, ktorý v jeho štúdii fašizmu a suverénnej moci Homo Sacer 5 zdôrazňuje, že suverénna moc, prameniaca z jurisdikcie, je podmienená biopolitikou, keďže suverénne
rozhodovanie o pravidle a výnimke (ktoré Agamben preberá z diela
Carla Schmitta) musí identifikovať, aký život mu je, a aký nie je podradený. Ak sa zamyslíme nad globálnou environmentálnou politikou vyplýva z toho, že tá nutne nekončí, či nezačína Kjótskym proto143
144
KAPITOLA DEVIATA
kolom alebo nedávnym Kodanským procesom, ale naopak, nemôže
existovať bez vedomia toho, čo presne sa táto (či už medzinárodná
alebo lokálna) právna iniciatíva snaží regulovať. Z tejto perspektívy
teda pramení (často v rámci liberálneho myslenia prezentovaný ako
dialektický) 6 vzťah medzi verejným a súkromným. Množstvo politických debát pramení práve z chápania, čo je čo. Pre mnohých, napr.
nasledovníkov F.A. Hayeka, je „súkromné“ čisto doménou slobodného trhu a „verejné“ administratívnym aparátom, ktorý je nutný,
ale zároveň nesmie obmedzovať súkromie v nadbytočnej miere.
Autori ako J.Habermas alebo H.Arendt naopak argumentujú koncepciou „občianskej sféry“, ktorá je nezávislá od administratívneho
aparátu, ale zároveň v nej prebieha demokratický dialóg. Spôsob
uvažovania o tejto dichotómii sa ďalej komplikuje s koncepciami
ako napríklad prístup k inštitúciám, či koncepciou ideológie. 7 Pre
diskusiu o koncepcií biomoci však treba poznamenať, že liberálne
uvažovanie, do ktorého spadá množstvo z uvedených autorov, je
postavené predovšetkým na hľadaní správnej konfigurácie medzi
autonómiou subjektu a autoritou (či už štátu alebo medzinárodných
a iných inštitúcii). Ak teda nájdeme vhodný typ a rozsah riešenia environmentálnych problémov, dostaneme sa k akémusi Hegelovskému
koncu dejín.
Jeden z popredných teoretikov ideológie a odborník na Hegela,
Slavoj Žižek 8 napríklad navrhuje vnímať problém environmentalizmu inak. Kým pre neho znamená príroda doménu náhodnosti, jej
postavenie ako protipólu ku kultúre z nej robí doménu racionálneho
vysvetlenia, čo systematicky znemožňuje pochopenie environmentálnych záležitostí ako domény emocionálnosti a morálky, akou je
napríklad poézia. Environmenalizmus je teda pre Žižeka ideológiou,
ópiom pre masy. Preto naopak navrhuje úplné odcudzenie sa od
PERSPEKTÍVA ÚLOHY EURÓPSKEJ ÚNIE V POLITIKE
GLOBÁLNYCH KLIMATICKÝCH ZMIEN: SMEROM
K BIOPOLITICKEJ KRITIKE „UHLÍKOVÉHO“ SUBJEKTU?
prírody a transformáciu ľudskej spoločnosti na racionálny, prekalkulovaný systém, čo pre neho znamená nájdenie „skutočna“ v prírode.
Inými slovami, Žižek chce, aby sa jeho publikum začalo cítiť vinné
v dostatočnej miere. Tak ako aj u iných autorov, ako napr. Simon
Dalby 9 , pozornosť je sústredená na umelú bariéru medzi kultúrou
(často identifikovanou ako sústava systémov industriálneho kapitalizmu) a prírodou, ktorá je organizovaná ako binárny vzťah (t.j. buď
jedno, alebo druhé). Otázkou teda nie je iba to, čo sa deje, ale zároveň
sa musíme spýtať ,, čo vlastne je „príroda“. 10 Foucaultovský prístup
nám tu umožní analyzovať systémy významu a subjektivity, ktoré informujú naše súčasné uvažovanie a naše súčasné odpovede na otázku, čo vlastne je environmentálna sféra. Akákoľvek „pravda“ (resp.
„režim pravdy“), totiž nemôže byť analyzovaná bez toho, aby sme zobrali do úvahy často veľmi komplexné systémy moci v rámci ktorých
a zároveň prostredníctvom ktorých, funguje. Naša pozornosť teda
musí byť nasmerovaná na priestor medzi zmyslovým poznaním a reflexívnym vedením, ktorý umožňuje „poriadok“ vo veciach. 11
Demonštrované prostredníctvom jeho diela ide o spôsob, akým
sa proces signifikácie historicky vyvinul a stratil východiskový bod,
12 pričom ten bol nahradený vedou kvantifi kácie. Je to teda len
s vekom osvietenstva, kedy sa rodí idea vedy ekonómie, aj keď môžeme
povedať, že praktiky trhovej výmeny existovali dávno predtým, než
vznikla koncepcia „ekonómie“, ktorá sa ich snažila špecifickým spôsobom reprezentovať. Interpretácia sociálneho usporiadania, ktorá
sa prezentuje ako politicky neutrálna, teda mohla postupne prebrať
väčšinu reprezentácii modernej subjektivity.
Podstatné však nie je až tak to, čo existuje, ale to, ako sa
o tom rozmýšľa. Foucaultov celoživotný záujem, prezentovaný jeho
štúdiami šialenstva, hygieny, sexuality, väzenia, humanitných vied
145
146
KAPITOLA DEVIATA
či rasizmu, presne súvisí s nechcenými následkami tranzície systémov myslenia (posunom z „klasického veku“ do „veku osvietenstva“), ktorý sa však do praxe dostal až v určitom krátkom období
v druhej polovici osemnásteho storočia. Študujúc Benthamov projekt
dokonalého väzenia, Panoptika, 13 Foucault upozornil na epistemické
a priestorové praktiky normalizácie, ktoré fungujú na úrovni individuálneho vedomia. Projekt Panoptika bol postavený na princípe,
ktorý znemožnil väzňovi vedieť, či je alebo nie je pozorovaný,
následne vedel iba to, že je pozorovaný bez ohľadu na objektívny
stav, či sa naňho strážca pozerá, alebo nie. To umožnilo Foucaultovi
načrtnúť obraz spoločnosti, v ktorej jednotlivci putujú z inštitúcie
do inštitúcie (školy, nemocnice, blázince, pracovné miesta), stávajúc
sa zároveň objektom vedenia (t.j. stávajú sa pozorovanými) a subjektmi, ktoré vedia (pozorujú ostatných). 14 Presne táto normalizácia,
snažiaca sa kódovať život do transparentných (kalkulovateľných)
termínov umožňuje jednak normalizáciu, ale zároveň produkuje
„nepriateľské“ formy života (mentálne chorých, homosexuálov, delikventov), ktoré je lepšie vidieť ako neplánované.
Cieľom moci je, inými slovami, od seba oddeliť chcené
(kalkulovateľné) od nechcených systémov obehu (napr. obeh zdrojov prostredníctvom trhovej výmeny možno nazvať chceným,
a zároveň obehy ako kriminálne ekonómie možno nazvať nechcenými) a zároveň maximalizovať chcené a minimalizovať nechcené. 15
Následkom je úzka súhra dvoch foriem moci – disciplíny a biomoci.
Tu sa dostávame k bodu, kde biomoc nemôže fungovať bez toho, aby
definovala a konštituovala to, čo presne znamená byť živou bytosťou,
nakoľko život je referenčným objektom, na ktorý sa vzťahuje.16
V tomto bode sa možno odpútať od Foucaulta, nakoľko artikulácia „seba“ v termínoch, čo to znamená byť živý/á a čo znamená byť
PERSPEKTÍVA ÚLOHY EURÓPSKEJ ÚNIE V POLITIKE
GLOBÁLNYCH KLIMATICKÝCH ZMIEN: SMEROM
K BIOPOLITICKEJ KRITIKE „UHLÍKOVÉHO“ SUBJEKTU?
slobodný/á, je nutnou podmienkou pre usporiadanie akéhokoľvek
liberálneho systému vládnutia. Stačí len zvážiť dôležitosť a dôraz
na ľudskú prirodzenosť, 17 ktorú vynakladá takmer každá zásadná
práca na tému vládnutia – spomeňme len mená ako Thomas Hobbes,
John Locke, Jean-Jacques Rousseau, John Stuart Mill, Adam Smith,
či napríklad Friedrich von Hayek. A je to presne charakterizácia
života, kde sa konfigurácia obehu, komplexnosti, náhodnosti, kapitálu, uhlíka a klimatických zmien stretáva v artikulácii environmentálnej politiky.
Autori ako Michael Dillon sa už po nejakú dobu snažili
zdôrazňovať, že procesy vládnutia spoločnostiam a procesy produkujúce globálny systém existujú v úzkej previazanosti s mikroprocesmi
vedenia a politických racionalít. 18 Rozdiel však je, že v prípade Lockea
alebo Rousseaua je ľudská prirodzenosť popisovaná v prevažne teologických termínoch; nemalo by nás teda prekvapiť, že vývoj moderných biovied a vízia života v termínoch genetiky, molekulárnej
biológie a informácií, spadajúca do domény „vied komplexných systémov“, slúži ako heuristický nástroj na chápanie politiky seba samých.
Dillon a Lobo-Guerro teda navrhujú, že vlastnosti živých
druhov, ktoré vystupujú do popredia, sú obeh, komplexnosť
a náhodnosť. 20 Zo života sa stáva neustály tok genetických informácii
(kódu), ktorý funguje v podobe nelineárnych systémov fungujúcich
na hranici medzi usporiadaním a chaosom. Zásah do dynamického
systému teda spôsobuje jeho dizagregáciu, rekonfiguráciu a adaptáciu, ale samotné komplexné systémy sú doménou náhodnosti,
a teda špecifických praktík ľudsky a environmentálne produkovaného
rizika a stávajú sa centrálnou technológiou vládnutia. Náhodnosť
teda nie je iba stavom vecí, ale princípom liberálneho vládnutia; to je
práve preto, lebo život je chápaný ako neustále sa formujúci.
147
148
KAPITOLA DEVIATA
Šírenie (kvantifikovateľného) rizika a (nekvantifikovateľnej)
náhodnosti je teda určujúcim pre liberálne vládnutie. Ak teda administrácia slobody je uprostred liberálneho projektu zoči-voči riziku
a bezpečnosti, nemalo by nás prekvapiť Foucaltove tvrdenie, že „sloboda nie je nič viac, než korelatívne fungovanie aparátov bezpečnosti.“
21 A to aj bez ohľadu na to, že jeho výskum priamo nepracoval so
súčasným vývinom biovied a ich úzkou súvislosťou s globalizujúcimi
sa technológiami vládnutia. Ľudské spoločnosti sú teda definované
peňažným, materiálnym a informačným obehom 22 a stávajú sa čím
ďalej tým citlivejšími na potenciálne rušivé procesy, ktoré vzchádzajú z hranice medzi slobodou a intervenciou v mene bezpečnosti.
Je ale čisto doménou biopolitiky, ktorá definuje, kde a ako
sa sloboda a jej obmedzenie v mene bezpečnosti stretávajú a rozchádzajú. Používajúc Deleuzeho slová, sledujeme dispozitív (aparát)
bezpečnosti, ktorý „organizuje svetlo, spôsob, ktorým osvetľuje,
zahmlieva a rozptyľuje, rozlišuje medzi viditeľným a neviditeľným
a stojí pri zrode predmetov, ktoré sú závislé na jeho existencii
a zároveň s ním miznú“ 23 a tento dispozitív je fundamentálne biopolitický. Definuje, ktoré riziká a hrozby pre život sú viditeľné, rozptýlené
v priestore a ktoré miznú. Argument teda je, že akékoľvek riziká hrozby, či už interné alebo externé, 24 presne ako globálne otepľovanie,
nie sú o nič menej biopolitické a sociálne, než ako sú skutočné.
Za účelom prepojenia tejto diskusie s témou globálneho
otepľovania, dve ďalšie tvrdenia musia byť objasnené. Po prvé, Newell a Paterson 25 boli dostatočne pozorní na to, aby poznamenali, že
tradičná teória medzinárodných režimov ako všeobecne zdieľaných
noriem zdieľaných štátmi ako štandardný teoretický rámec pre
analýzu medzinárodných environmentálnych politík, trpí modelom
PERSPEKTÍVA ÚLOHY EURÓPSKEJ ÚNIE V POLITIKE
GLOBÁLNYCH KLIMATICKÝCH ZMIEN: SMEROM
K BIOPOLITICKEJ KRITIKE „UHLÍKOVÉHO“ SUBJEKTU?
štátov ako koherentných racionálnych aktérov (alebo, ako Wolfers
pred šiestimi dekádami poznamenal, teóriami, ktoré chápu štáty ako
navzájom do seba narážajúce „biliardové gule“). 26 Toto uvažovanie
zahmlieva rolu, ktorú ekonómia a medzinárodné toky kapitálu hrajú
nielen pri artikulácii politík, ale zároveň aj pri smerovaní medzinárodných environmentálnych politík, súčasne smerom k (stávajú
sa predmetom debát) a smerom od (stávajú sa predmetom regulácie) fosílnych (uhlíkových) ekonomík. Príkladom môže byť Kjótsky
protokol, ktorý je mnohými kritikmi, či už sprava (Klaus, Lomborg), alebo zľava (napr. Dobson, Goodin, Eckersley), považovaný za
neefektívny a drahý. Fosílny priemysel podľa Newella a Patersona
využíva štrukturálnu moc svojho kapitálu, čo mu umožňuje obmeniť
a obmedziť dopad politík, nakoľko je pri procese ich formulácie prítomný od úplného začiatku.
Podobným spôsobom argumentuje aj Bernstein 27 zdôrazňujúc,
že liberálne environmentálne vládnutie [governance] je kompromis,
ktorý umožnil aj naďalej sa spoliehať na trhové ekonómie, na rozdiel
od ich chápania ako potenciálneho zdroja antropogénneho globálneho otepľovania. Výmenou za túto „obeť“ bola možnosť environmentalizmu vstúpiť do politického mainstreamu, čo by nebolo možné
v prípade, že by environmentalizmus zostal výhradne témou
„radikálneho“ zeleného myslenia.
Oba typy argumentácie upozorňujú na už zmienený dialektický
vzťah medzi uhoľnou ekonomikou a regulatívnou environmentálnou
politikou, aj napriek tomu, že nesúhlasia s úlohou, ktorú hrá štát voči
tomu, ako sú environmentálne politiky organizované. Naopak, argument, ktorý sa snaží táto kapitola prezentovať navrhuje, že tento
„dialektický“ vzťah nie je štrukturálny, ale biopolitický. 28
149
150
KAPITOLA DEVIATA
Po prvé, je až prekvapivé, akým spôsobom sa dejiny (resp. písané
dejiny) environmentálnej politiky etablovali v priebehu posledných
cca 50 rokov, čo je presne doba, počas ktorej sa druhá generácia kybernetiky a molekulárna biológia etablovali v smerovaní biovied. 29
Presnejšie aj napriek tomu, že sa dá tvrdiť, že životné prostredie bolo
de facto vždy zdrojom rizika pre ľudské spoločenstvá (či už v podobe
sucha, alebo zimy) rozdielom je, že artikulácia rizika nemôže byť
nezávislá od svojho subjektu, čiže nemôžeme uvažovať o riziku bez
toho, aby sme vedeli, čo alebo kto je presne ohrozený.
Po druhé, celkový „kompromis“, ktorý Bernsteinova kniha
o kompromise liberálneho environmentalizmu opisuje, je zrejme podstatne menej kompromisom, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Aj napriek argumentu, ktorý popisuje proces, ktorým sa normatívna
dynamika akceptujúca závislosť na trhových ekonomikách dostala
do súladu s normami zahŕňajúcimi obavy o životné prostredie, jeho
prístup sa nezaoberá epistemickými politickými problémami, na
ktoré sa Foucaultovské a podobné prístupy sústredia. Po prvé, tento
prístup sa len ťažko vysporiada s nechcenými biopolitickými následkami organizácie liberálnych environmentálnych spoločenstiev,
zároveň však jednoducho predpokladá mocenské štruktúry, ktoré
udržujú túto formu organizácie pohromade.
Ak sa teda náhodnosť stáva formatívnym princípom vládnutia
a kalkulatívne politické racionality formujú spôsob, akým je riziko
organizované, potom vládnutie postavené na trhových princípoch
slúži zároveň na ochranu trhových systémov biopolitického obehu pred akýmikoľvek typmi externých zásahov (najvýstižnejšie
to poníma koncepcia trhových externalít) 30 a zároveň umožňuje
takémuto usporiadaniu široko sa vyhýbať jeho interným problémom udržateľnosti tým, že ich definuje ako externé voči vlastnej
PERSPEKTÍVA ÚLOHY EURÓPSKEJ ÚNIE V POLITIKE
GLOBÁLNYCH KLIMATICKÝCH ZMIEN: SMEROM
K BIOPOLITICKEJ KRITIKE „UHLÍKOVÉHO“ SUBJEKTU?
organizačnej logike.
Centrálny spor je teda, ako už bolo naznačené, opísateľný ako
konzervácia určitého stavu životného prostredia, alebo zotrvanie pri
súčasnom type ekonomického vývoja. 31 To presne umožňuje použitie
neistoty ako základnej racionality vládnutia prostredníctvom socializácie jednotlivcov do rámcov kolektívnej morálky a zároveň
umlčovanie kritík prostredníctvom argumentu, že je potrebné nájsť
vhodnú „rovnováhu“ medzi rôznymi typmi neistôt a rizík. Presnejšie,
debaty o „rovnováhe“ alebo „kompromise“ medzi priemyselnou ekonomikou a životným prostredím by mali viesť k podozreniu, že metafora rovnováhy vskutku nahradzuje argument (ak vôbec nejaký je)
o tom, akým spôsobom by ich vzájomný vzťah mal byť usporiadaný.
A to je presne kríza „uhoľnej pasce“.
Ako na tom teda je na tejto úrovni úspešná po zvážení všetkých
uvedených problémov Európska únia?
Tradične orientovaná odpoveď postavená na jurisdiktívnej
úrovni samozrejme berie do úvahy legálnu reguláciu prostredníctvom Komunitárneho práva Európskej únie a jej snahy splniť podmienky definované Kjótskym protokolom. Argumenty na tému
charakteru verejnej politiky EÚ popisujú prístup EÚ k environmentálnym záležitostiam (a teda aj globálnemu otepľovaniu) ako „regulatívnu súťaž“ 32 alebo diskutujú model sieťového vládnutia [network
governance]. 33 Zdôrazňujú tak interventívne politiky, ktoré regulujú vnútorné sieťové / trhové prostredie, pričom na jednej strane
posilňujú súťaž na poli environmentálne prospešnej ekonomiky
a zároveň na druhej strane reprodukujú environmentálne prospešné
normy, ktoré majú kapacitu ovplyvniť ekonomiky prepojené s vnútorným trhom EÚ. Súčasný výskum však poukazuje na problémy na
tej istej úrovni. Špeciálne číslo časopisu Global Environmental Poli151
152
KAPITOLA DEVIATA
tics 34 analyzovalo komparatívne domáce politiky krajín stojacích za
ratifikáciou Kjótskeho protokolu. Na tejto úrovni krajiny ako napr.
USA, Kanada, Austrália a Európska únia (ako sui generis aktér) ukazujú rozličné motivácie, snahy a výsledky, súvisiace s (ne)implementáciou tých istých legálnych prostriedkov požadovaných protokolom,
zvlášť ak zvážime vzájomnú prepojenosť a zároveň rozdiely medzi
ich internými politickými a ekonomickými štruktúrami.
Na ďalšej úrovni je špecifická pozícia EÚ, kde debata o konvergencii politík ukázala, že aj napriek relatívne vysokým štandardom
environmentálnej regulácie možno nájsť zásadné rozdiely medzi
tým, čo autori identifikujú ako politické výstupy [output] a výsledky [outcome]. Kým prvé zahŕňajú politiky a nástroje mobilizované
v rámci jednotlivých politických programov (ako napr. politika globálneho otepľovania EÚ), druhé sa sústredia na konkrétne dôsledky
a úspešnosť splnenia stanovených cieľov. 35
Toto umožňuje autorom konštatovať, že aj napriek významnému plneniu medzinárodných záväzkov ako Kjótskeho protokolu štátmi Európskej únie na formálnej úrovni, ich často nepresné
a ambivalentné formulácie cieľov umožňujú použitie veľmi rozličných
politických výstupov v jednotlivých krajinách. Autorom to umožňuje
odvrátiť pozornosť od „tvrdých“ prostriedkov, ako je zákonná regulácia smerom k „mäkkým“ formám vládnutia, ktoré zrejme lepšie
vysvetľujú rolu Európskej únie ako aktéra v otázke globálneho
otepľovania, nakoľko sa zdá, že ide o niečo menej hmatateľné, čo drží
nadnárodnú politiku pohromade. 36
Ďalšia z diskusií poukazuje na to, že konvergencia environmentálnych politík je sprevádzaná rastúcou dôležitosťou ministerstiev
životného prostredia a špecializovaných agentúr v EÚ a jej blízkom
susedstve, ktoré sú lepšie pochopiteľné ako výsledky difuzívnej siete
PERSPEKTÍVA ÚLOHY EURÓPSKEJ ÚNIE V POLITIKE
GLOBÁLNYCH KLIMATICKÝCH ZMIEN: SMEROM
K BIOPOLITICKEJ KRITIKE „UHLÍKOVÉHO“ SUBJEKTU?
vzťahov, než medzinárodného tlaku, alebo preferencie multilaterálnej spolupráce. 37 Samozrejme, komplexný politický systém ako EÚ
nemôže byť chápaný ako celistvý racionálny aktér a jej environmentálne politiky v oblasti klimatických zmien ako unitárne kauzálne
činy, ale musia byť chápané ako „zhluky“ procesov, ktoré sú navzájom
prepojené „sociotechnickými“ 38 predstavami, ktoré často operujú
na úrovni samozrejmosti a každodennosti, možno práve v priestore
medzi empirickými poznatkami a reflexívnym vedením.
Nielenže tento priestor môže hýbať politickými procesmi,
ale tiež ako Busch a Jörgens nepriamo naznačujú, môžu viesť k hlbokej inštitucionalizácii a „depolitizácii“ (v tradičnom zmysle, ktorý
neberie technológiu ako politickú) politického priestoru, akým sú
napríklad špecializované agentúry. Ide o proces fungujúci v duchu
vyššie citovanej práce G.Agambena: kým je naša pozornosť sústredená na viditeľné jurisdiktívne (intervenčné) praktiky na povrchu,
značná časť „problémov“ sa deje na úrovni biopolitickej regulácie
subjektivity a mimo poľa viditeľnosti. Vzhľadom na procesy formulácie environmentálnej agendy, v ktorých priemyselné záujmy
rozhodne nemajú zanedbateľný vplyv, dynamika pozostáva z neustáleho presúvania váhy smerom k ochrane priemyslu a obnovovaniu tých dynamík „karbonizovaného“ rizika (s argumentom, „áno,
vieme, ale...“), ktoré sú zároveň zdrojom inštitucionálneho rastu
a konvergencie politík.
Na uzavretie tejto diskusie treba poznamenať, že v duchu tu
prezentovaného argumentu, čisto techický prístup ku globálnemu
otepľovaniu trpí rizikom nevšímania si politického rozmeru presne
tých otázok, ktoré sa snaží riešiť. Kritický kultúrny prístup môže
ponúknuť spôsoby dekódovania toho, ako tieto často sofistikované
prístupy k vedeniu problémov a hľadania prostriedkov na dosiahnu153
154
KAPITOLA DEVIATA
tie tých najlepších výsledkov môžu samotné ignorovať predpoklady
a široko akceptované „pravdy“, na ktorých stoja – práve ako cirkulácia, komplexnosť a náhodnosť.
Ak zohľadníme napríklad spôsob, akým záujmy priemyslu,
často sa snažiace zavrhnúť globálne otepľovanie ako „podvod“, alebo zabrániť použitiu radikálnych prostriedkov, čo zaviedlo politiku
práve do spomínanej „uhoľnej pasce“, snažiacej sa udržať úrovne
emisii spred r. 1990 a zároveň udržať súčasný biopolitický režim,
limity politickej dilemy súčasného liberálneho enviornmentalizmu
začnú byť viditeľné. A práve preto je potrebné diskutovať o tom, čo
ohraničuje možnosť/nemožnosť zmeny na neuhoľné ekonomiky, nie
len materiálne, ale aj politicky. A je to práve obmedzenosť politickej
voľby medzi rôznymi „kompromismi“, ktorá je luxus, ktorý si v dobe
globálnych turbulencii nemôžeme dovoliť.
PERSPEKTÍVA ÚLOHY EURÓPSKEJ ÚNIE V POLITIKE
GLOBÁLNYCH KLIMATICKÝCH ZMIEN: SMEROM
K BIOPOLITICKEJ KRITIKE „UHLÍKOVÉHO“ SUBJEKTU?
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
Star Wars: Episode V - The Empire Strikes Back, 20th Century Fox, 1980
Best, Jacqueline and Paterson, Matthew (eds.): „Cultural Political Economy“, London and New
York: Routledge, 2010
Foucault, Michel „Practicing Criticism“ in Michel Foucault “Politics, philosophy, culture:
Interviews and other writings 1977 – 1984“, 1988, New York: Routledge, Chapman & Hall, Inc.,
s. 154 (autorov preklad)
Termín „globalizácia“ je, samozrejme, problematícký a chápaný v rôznych súvislostiach.
Pre potreby argumentu, ktorý táto kapitola prezentuje sa chápanie globalizácie obmedzuje na
prácu Wendy Larner a Williama Waltersa Introduction: global governmentality in Larner,
W. And Walters,
W. (eds.) “Global governmentality: Governing international spaces”, London and New York:
Routledge 2004, popisujúca globalizáciu v termínoch „globálnej governmentality“ [global
governmentality / la gouvernmentalité globale]. Viď nasledujúci bod.
Agamben, Giorgio : “Homo Sacer: Sovereign Power and Bare Life”, Stanford: Stanford University
Press, 1998
Viď nižšie.
Weintraub,Jeff The Theory and Politics of the Public-Private Distinction, in Weintraub, Jeff and
Kuman, Krishan (eds.) Public and Private in Thought and Practice, University of Chicao Press, 1997
Žižek, Slavoj: „Slavoj Žižek talks about ecology“ in Examined Life, Zeitgeist Films, 2008
Dalby, Simon: „Ecology, Security and Change in the Anthropocene“ in The Brown Journal
of World Affairs, vol. XIII, issue 2, 2007
Luke, Timothy W. : „International or Interenvironmental Relations: Reassessing Nations and
Niches in Global Ecosystems“ in Alternatives, vol. 28, no. 3, 2004
Foucault, Michel „The Order of Th ings: An Archaelogy of the Human Sciences“, London and New
York, Routledge, 2009 [1970]: str..xxi-ii
Nie nepodobným spôsobom Derrida argumentuje, že v určitom momente začal diskurz
sociálnych vied (projektovaný ako abstraktná štruktúra vzťahov) popierať logické modely
z ktorých bol zložený; Derrida, Jacques: „Writing And
Difference“, Minneapolis: University of Minnesota press, 2001 [1978], s. 352-353, Pozri tiež
Foucault „The Order of Th ings“, kapitola 3, obzvlášť str. 70-76
Foucault, Michel : „Dozerať a Trestať “, Bratislava, Kalligram, 2004
Foucault: “The Order of Th ings”, s. 340
Foucault, Michel : „Governmentality“ in Burchell, Graham, Gordon, Colin & Miller, Peter (eds):
The Foucault Effect: Studies in Governmentality, Chi
cago: The University of Chicago Press, 1991
Dillon, Michael a Lobo-Guerro, Luis: „The Biopolitical Imaginary of Species-Being“ in Theory,
Culture & Society, vol. 26, no. 1, 2009
Nie je náhoda, že v určitom momente Foucault zdôrazňuje, že ľudská prirodzenosť a príroda sú
navzájom úzko súvisiace koncepcie. Foucault „The Order of Th ings“: s. 78
Dillon, Michael: „Sovereignty and Governmentality: From the Problematics of the ‘New World
Order’ to the Ethical Problematic of the World Order“ in Alternatives, vol. 20, no. 3, 1995
Kauff man, Stuart: „At Home in the Universe: In Search for the Laws of Self-Organization and
Complexity“, Oxford: Oxford University Press, 1995
Dillon a Lobo-Guerro: “The Biopolitical Imagery”, s. 10
Foucault, Michel: „Security, Territory, Population: Lectures at The Collège de France,
1977 - 1978“, Basingstoke: Palgrave Macmillan, 2007 (autorov preklad)
Dillon a Lobo-Guerro “The Biopolitical Imagery”
Deleuze, Gilles “What is a Dispositif?” in Deleuze, Gilles “Two Regimes of Madness”, New York,
Columbia University: Semiotext(e), 2007 s.344 (autorov preklad)
155
156
KAPITOLA DEVIATA:
24
25
26
27
28
29
30
31
32
33
34
35
36
37
38
Samozrejme, rozdelenie na interné a externé je samozrejme problematické, pretože vytvára
ilúziu duálnej ontológie, t.j. existencie vzájomne oddelených sociálnych priestorov a popiera
svoju vlastnú aktívnu rolu v procese organizácie života, či už ide o dichotómie ako globálne
lokálne, sociálne/prirodzené, súkromné/verejné, alebo našinec/cudzinec. Viď Derrida: Writing
and Difference a Dillon: Sovereignty and Governmentality. Táto kapitola, samozrejme,
nasleduje presne túto prácu, ktorá sa zaoberá sociálnymi praktikami, ktoré organizujú a
usmerňujú tieto vzájomné vymedzenia.
Newell, Peter & Paterson, Matthew: „A Climate for Business: Global Warming, State and
Capital“ in Review of International Political Economy, vol. 5, no. 4, 1998
Wolfers, Arnold: „The Pole of Power and the Pole of Indifference“ in World Politics, vol. 4, no. 1, 1951
Bernstein, Steven: “The Compromise of Liberal Environmentalism”, New York: Columbia
University Press, 2001
Pre úplnosť je ešte treba dodať, že táto analýza nevychádza z konceptu dialektického vzťahu,
(t.j. téza verzus antitéza sa eventuálne usporiadajú v syntéze, napr. ideálnej environmentálnej
politike), ale z dialogického uvažovania (téza a antitéza fungujú ako produktívny systém,
nespájajú sa v syntéze, ale historicky sa transformujú)
Stačí porovnať Stevis Dimitris: „The Trajectory of the Study of International Environmental
Politics“ in Betsill, M.M., Hochstelter, K. & Stevis, D. (eds.) „Palgrave Advances in International
Environmental Politics, London: Palgrave 2005 a Meyer John W., Frank, David J., Hironaka,
Ann, Schofer, Evan, Tuma, Nancy B.: „The Structuring of World Environmental Regime, 18701990“ in International Organization Vol. 51, No. 4, 1997 a ich históriu environmentalizmu
a Lily E. Kay: „The Mollecular Vision of Life: Caltech, The Rockefeller Foundation, and the Rise
of the New Biology“, New York & Oxford: Oxford University Press, 1993 s jej analýzou procesu,
ktorým sa molekulárne prístupy dostali do „mainstreamu“ v biovedách. Ako poznamenáva
jeden z argumentov jej štúdie, chápanie života v termínoch molekulárnej biológie je len jedným
z množstva potenciálnych vysvetlení (s.18). Odlišný prístup prezentuje Marks, ktorý
argumentuje, že prístupy „pevných“ vied popierajú kultúrne dynamiky, v rámci ktorých sú
vedecké praktiky ako také etablované. To mu umožňuje kritizovať genetický/biologický prístup
ako ašpirujúci vysvetľovať sociálne a kultúrne javy, ku ktorým nemá v skutočnosti autoritu sa
vyjadrovať. Marks, Jonathan: „Why I am Not a Scientist: Anthropology and Modern
Knowledge“, Berkeley: University of California Press, 2009
Samozrejme, tradičná defi nícia popisuje trhové externality ako „nechcené následky činnosti
jednotlivca na blahobyt ostatných“. Viaceré ekonomické prístupy navrhujú používanie
regulatívnych mechanizmov, či už zdanenia, alebo zavedením emisných stropov. Zároveň však
umožňuje uhoľnému priemyslu hrať centrálnu rolu vo formulácii verejných politík
prostredníctvom lobingu, konzultácii, či výskumu a vývoja.
Dalby, Simon: „Environmental Security“, Minneapolis: University of Minnesota press, 2002
Kelemen, Daniel R.: „Globalizing European Union environmental policy“ in Journal of European
Public Policy vol. 17, no. 3, 2010
Knill, Christoph & Tosum, Jale: „Hierarchy, networks, or markets: how does the EU shape
environmental policy adoptions within and beyond its borders?“ in Journal of European Public
Policy vol. 16, no. 6, 2009
Harrison, Kathryn & Sundstrom, Lisa McIntosh: „Introduction: The Comparative Politics of
Climate Change“ in Global Environmental Politics, vol. 7, no. 4, 2007
Diskusia v the European Journal of Public Policy, vol. 12, issue 5
Albrecht, Johan & Arts, Bas: “Climate Policy Convergence in Europe: An assessment based on
National Communications to the UNFCCC” in Journal of European Public Policy vol. 12, no.5, 2005
Busch, Per-Olof & Jörgens, Helge: “The international sources of policy convergence: Explaining
the spread of environmental policy innovations” in Journal of European Public Policy vol. 12, no.5, 2005
Walters, William: „The political rationality of European integration“ in Larner, W. a Walters, W.
(eds.) “Global governmentality”, s.161
problémy, riešenia a reflexie
157
158
REGISTER
Afganistan
111, 113, 114, 118, 119
Agamben, G.
143, 153
Agenda 2000
067, 069
Akčný plán EÚ o lesoch
026, 028, 029
Akčný plán pre biomasu
078
Alicante
039
Almeria
039
Amsterdamská zmluva
065
Analýza svetových systémov
113
Anglicko
054
Antarktída
053
Arendt, H.
144
Atómové elektrárne Mochovce
088
Austrália
152
Bangladéš
054
Bionafta
075, 076, 079, 080, 081
Bioenergia
074, 075, 080, 084
Biopalivá
074 - 084
Biodiverzita
023, 024, 026, 028, 030, 035, 062-3, 067-0, 131, 133
Biomasa
025-6, 029, 030-1, 034, 075, 077-8, 080-1, 083-4, 73, 76
Boutin, Dennis
064, 065
BP
117
Brahmaputra
125
Brazília
075, 077, 081, 133
Brecke, Peter
126
Bulharsko
029
Burkina Faso
130
Cardiff - integračný proces
066
CO2
019, 029, 030, 045, 048, 057, 060, 073, 082, 118, 131-2, 138
Černobyľ
108
Čína
054, 125-6, 133
Dalby, Simon
145
Darfúr
122, 125, 128-9, 130-1, 133-8
Degradácia krajiny
040, 046
Dezertifi kácia
038, 046
Dillon, Michael
147
Druhá ministerská konferencia o ochrane lesov v Európe
18
Ekologický konfl ikt
105, 107-8, 113-16, 120
Environmentálne mimovládne organizácie
045, 047, 106
Erózia
021, 039, 040, 048, 055, 063, 147
Etanol
075, 080-1
EU Emission Trading Scheme, EU ETS
058
Európska komisia
022, 024-7, 057, 064, 066, 077-9, 083, 084, 086-8, 094, 099, 100-1
Európska rada v Göteborgu
60
Európska únia
013-8, 022-9, 030-1, 033-5, 044, 048, 049, 052, 057-8, 062-7, 069, 073-5
077-9, 080, 082, 084, 089, 092-5, 098-9, 100-1, 108, 119-0, 120, 122, 124-5, 131-8, 142, 151-3
Európske spoločenstvo pre atómovú energiu
093, 094
Európsky súdny dvor
094
Filipíny
054
Finančný nástroj pre životné prostredie (LIFE+)
024
Fínsko
018, 087, 098, 100, 101
Foucault, Michel
142, 143, 145, 146
Francúzsko
045, 0094, 091, 093, 099, 100
Gedicks, Al
107
Georga W. Bush
119
Geotermálna energia
074-5
Golf
041, 042, 047
Grécko
045, 054
Greenpeace
043
Grónsko
053
Habermas, J.
144
Habsburská monarchia
110
Helsinská konferencia
018, 021, 023
Helsinská rezolúcia
023
Hobbes, Thomas
147
Holandsko
054, 091, 092, 098
Human Rights Watch
127
Human Security Center
128
Human Security Report 2005
127
Hviezdne Vojny
142
hydroelektrická energia
074
Chilla, Amy
147
India
054, 125, 133
Indonézia
054
Irak
106, 111, 113-4
Japonsko
054
Jatropha curcas
083
Južná Afrika
133
Kanada
124, 137, 152
Kanárskych ostrovoch
038
Katalánsko
041
Ki-Mun, Pan
128-9
Kjótsky protokol
025, 027, 057, 112, 119, 143, 149, 151-2
Klimatické zmeny
010-1, 013-021, 023-031, 033-5, 038, 040, 044, 047-8, 052, 053-9, 060, 062-3,
067, 070, 073-4, 077, 084, 086-7, 089, 098-9, 104-6, 108-9, 110, 112-3, 116,
122-9, 130-7, 142-3, 147, 153
Kolumbia
107
Konferencia o klimatických zmenách v Dánsku
055
Konferencia v Montreali
117
Kuvajt
106
Lesy
015, 017, 018, 022-6, 028, 029, 030
Locke, John
147
Lovelock, James
087
Mack, Andrew
128
Maďarsko
131
McGuire, Steven
109, 111
Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu
095
Medzinárodná plánovacia komisia pre potravinovú suverenitu
082
Medzinárodný inštitút vody v Štokholme
044
Medzivládny panel pre klimatické zmeny
053, 056, 133
159
160
REGISTER
Merkelová, Angela
088, 097
Mill, John Stuart
147
Mörner, Nils-Axel
056, 060
Murcia
039, 041, 043
NAFTA
129
Nedostatok vody
042, 044, 048, 115, 127
Nemecko
088, 096
Nigéria
107
NIMBY
107
Nová Guinea
107
Nukleárna energia
28, 073, 106-8
Odlesňovanie
027, 039, 040, 136
Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj
094
Organizácia pre potraviny a poľnohospodárstvo
075
Organizácia spojených národov
027, 039, 053, 056-7, 075-6, 112, 114, 118-9, 127-8, 130, 133
Poľnohospodárstvo 013-6, 022, 026, 028, 040, 046, 048, 058, 062, 063-9, 075-9, 80, 082-83, 124-5
Rádioaktívny odpad
086-9, 091-3, 096-9, 100-1, 108
Rakúsko
110, 131
Reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky
066
Ropa
105-6
Roth, Kenneth
127
Rousseau, Jean-Jacques
147
Rumunsko
029
Rusko
017, 087, 119, 133
Sachs, Jeff rey
130
Schéma Forest Focus
024
Schmitt, Carl
143
Schnaiberg, Allan
114
Sieť zelenej diplomacie (Green Diplomacy Network, GDN)
132
Slovensko
019, 088, 101
Smith, Adam
147
Smith, Zachary A.
047
Socio–ekonomická adaptačná kapacita
032
Spojené kráľovstvo
069, 087, 092
Spojené štáty americké
029, 057, 077, 112
Srbsko
110
Stála komisia pre lesy
022
Stratégia EÚ pre biopalivá
078
Sudán
129, 130, 135, 136
Španielsko
038-9, 040-5, 047-8, 054
Taliansko
045, 054
Tarragona
039
Th ree Mile Island
108
Tuvalu
054
UNFCCC
027
USA
012, 054, 091, 093-4, 206, 109, 111, 124, 137, 152
Valencia
041-3
Vanuatu
054
Vietnam
054
von Hayek, Friedrich
147
Vysoké Tatry
WTO
Yucca Mountain
Zelený múr pre Saharu
Zhang, David
Žižek, Slavoj
019
107
096-7
135
125
144, 145
161
Klimatické zmeny a environmentálna politika
v Európskej únii: problémy, riešenia a reflexie
editori: Brian E. Green a Veronika Střelcová
autori: Katarina Dzureková, Brian E. Green, Lenka Kantnerová,
Dana Mann, Zuzana Markoová, Lukáš Makovický, Monika
Mateičková, Miroslava Prekopová, Veronika Střelcová,
Laura Trimajová a Veronika Zimanová
jazyková úprava: Peter Ivanič
grafická úprava: Róbert Szabó
tlač:
Grifis s.r.o.
© Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj, Bratislava 2010
ISBN: 978-80-970163-1-9
Download

here… - Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj