Občianske združenie Múzy.sk | www.medziriadky.sk
www.
.sk
S finančnou podporou
Projekt podporili
P OÉZIA | ZÁKLADNÉ ŠKOLY
P OÉZIA | D O 26 ROKOV
1. miesto Lenka Baranovičová (1999) ............... 1
2. miesto Nina Kollárová (1990) .....................23
2. miesto Natália Timaniková (1999)................ 2
2. miesto Jana Piknová (1989) .........................23
3. miesto Miroslava Valčáková (1999) .............. 3
3. miesto Monika Hojdanová (1992) ..............24
P RÓZA | ZÁKLADNÉ ŠKOLY
3. miesto Radomír Oravec (1992) ...................26
1. miesto Nicol Hochholczerová (1999)............ 4
P RÓZA | D O 26 ROKOV
2. miesto Lenka Baranovičová (1999) ............... 6
1. miesto Dominika Moravčíková (1992) ........27
3. miesto Samuel Ondrija (1999) ...................... 8
2. miesto Radovan Potočár (1993) ..................35
P OÉZIA | S TREDNÉ ŠKOLY
3. miesto Ria Gehrerová (1992) ......................40
3. miesto Katarína Vargová (1992) ..................44
1. miesto Barbora Plutová (1997) .................... 11
1. miesto Adam Štefunko (1997) .................... 11
D RÁMA
2. miesto Anna Puchovská (1996)................... 12
1. miesto Peter Kováč (1995)...........................49
3. miesto Alfréd Onderko (1995) .................... 13
2. miesto Mário Drgoňa (1994) ......................53
P RÓZA | S TREDNÉ ŠKOLY
1. miesto Kristína Pechová (1996) .................. 15
2. miesto Lenka Roskošová (1995) ................. 16
3. miesto Denisa Olivová (1995) ..................... 20
3. miesto Radka Komžíková (1994) ................56
Poézia | Základné školy |
1. MIESTO
LENKA BARANOVIČOVÁ (1999)
10.12.2013 ( DIALÓG)
keď zistíš kto som
povedz mi to
zhorelo proso
zmrzlo žito
nie som ten istý
ako včera
opadnú listy
zomrie zviera
na čo sa zmením
o hodinu?
ukradneme dubom listy
ženám vlasy
námorníkom rádiové signály
a vôbec všetko čo je zvlnené
a rozdáme to ľuďom
s nedostatkom fantázie
v kostnej dreni
ostatní si nikdy nepriznajú
že naša hranatá minerálka
chutí lepšie než ich
obyčajná
XXX
zrútia sa steny
sny sa minú
vtedy sa vzopäl Víchor s hnedou hrivou
plastový koník zraneného dievčaťa
a pršalo až bolo podozrivo
a ešte padal sneh no to sa neráta
všetko sa stratí
v nenávratne
uhlíky hriali menej ako pivo
niekto sa pohol v lesnom ihličí
pred rokmi Darwin definoval život
odvtedy všetko spolu hraničí
skúšam sa vrátiť
málo platné
„Čím sme to boli,
čím sa stali
a čo nás bolí,
čo nás páli?“
pýtaš sa mreží
na plagáte...
je lepšie nežiť,
je smrť priateľ?
BÁSEŇ O SYRE ( VENOVANÉ NICOL)
Ježiš bol bábka vyrobená z látky
namiesto srdca iba záplata
a jeho život bol vraj príliš krátky
dnes v jeho tele žijú vtáčatá
tak spoznávame svoje sivé matky
pokryté prachom na povale v truhlici
krídla sa rýchlo menia na lopatky
ak nechceš vyhrať veľký svet ťa nezničí
raz pôjdeme na minerálku
s hranatými bublinkami
sľubujem že nikdy neprekonám
ENVIROmentál
SENTImentál
Ementál
a ďalšie syry
ktoré pomaličky zrejú
v tvojich ceruzkách
1
| Základné školy | Poézia
2. MIESTO
NATÁLIA TIMANIKOVÁ (1999)
XXX
Uvažujem, no jedna vec mi stále nejde do
hlavy.
Ako to, že môj pohľad naň sa vždy zmení na
pátravý?
Vidím za ním farby, sny, také dokonalé
obrazce...
Povedzte mi rovno, čo to okno odo mňa stále
chce?
P RED OKNOM – ZA OKNOM
Stále pred ním stojím.
Vidím ho. Ono mňa nie.
Kľačím pred ním. Ani sa nehne.
Viem, že mi bráni...
Vo všeličom.
Malý kovový kľúčik.
Nedovolí mi nadýchnuť sa.
Takmer cítim slobodu.
Ona mňa nie.
Ochutnávam jej vôňu.
Aj ona ma chce.
Škrabkám po jej obale.
Iba prstíček.
Spriesvitnievam.
LEN ICH CHYŤ
vnúčatá štyroch živlov
a ich neustáli spojenci
snažia sa byť letcami
a neprestajne naháňať
jesenné listy
nikdy im to nemôžem dovoliť
tiež vedia plachtiť hladinou
a pomaly padať ku dnu
ale ani to im nie je po vôli
vedia sa škvariť v ohni
a ohýbať sa v tanci iskier
padať k zemi
a splynúť s ňou
aby sa raz mohli vrátiť
toto je umenie dievčenských strún
2
XXX
šály vedia tancovať
aj ten môj
sa krokom vianočného valčíka
dostal až na strom
fúka
to nič
zima mi štrikuje
nový
krajší
belší
chladnejší
boľavejší
požierajúci
dusiaci
kričiaci
fúka
aj chlad vie tancovať
vetry hrajú duet
ohýbajú stromy
sneží
ani neviem kedy
ani neviem ako
sa moje obavy
schúlili
do lietajúceho šálu
VRAJ
Vraj je to len dážď.
Nie je.
Vraj sú to len kvapky.
Nie sú.
Povetrím lietajú koráliky.
Roztrhnuté.
Popretkávané dúhou.
Nestíhajúce sa obzerať.
A za nimi sa besne rútia
veľvyslanci tmy.
Búrka hrá sólo.
Poézia | Základné školy |
3. MIESTO
MIROSLAVA VALČÁKOVÁ (1999)
MALIAROVI
ťahmi štetca
opísal všedné ráno
nádoba s vyschnutou vodou
čaká na neh(b)o
aj dvere ho vítajú
no človek sa už nevráti
aj tak sa bojím
že keď prídeš
pohltíš ma celú
to slnko
z minulých prázdnin
si zasadil
príliš hlboko
do môjho vnútra
XXX
XXX
som uzavretá
v tmavej knihe
a predsa som ťa zazrela
cez slnečné lúče
kvôli tebe som dovidela
aj na druhú stranu
no nikdy som sa nedozvedela
či si videl ty mňa
S POVEĎ
moja duša
nesmelo otvára ústa
neodpovedáš
ani očami
iba tvoje vlasy
poletujú
sem a tam
počuť hlasy
akoby smiech
padal
zhora
inde
slzy kvitnú
na nebeských
machoch
liečia z nespavosti
zmiešané
myšlienky
nikdy
nedorozprávajú
pointu
XXX
chýbaš mi
chcem ťa
ochutnávať
tvoje ruky
úsmev
ktorý mi namaľuješ
aj náš nemý rozhovor
si obliekol
do žltého trička
3
| Základné školy | Próza
1. MIESTO
NICOL HOCHHOLCZEROVÁ (1999)
KRESLENIE
„Aký je?“
„Silný a kyslý. Dal som veľa citrónu...“
„Nevadí, len ho nevylej, akosi ti tá termoska tečie...“
„Ale nie, to je iba kúsok zaslzená...“
„Ukáž, ja ju rozveselím.“
•
Klzisko je umelecká škola, na ktorej sa kreslia iba elipsy.
Obrázok:
Preletí popri tebe, je ti sotva po stehná, korčuľuje ako hokejista, na chvíľku sa zapotácaš, nazveš ho
Modrý šíp, a vtom sa zapotáca on, padne, šmýka sa po ľade, maže kresby – a to sa už stával slávnym.
Obzrieš sa za mnou; dnes sa maľuje úsmevom.
•
Ukradnem ti čiapku; budeš sa mi snívať.
•
Ďalší obrázok:
Mama stojí pri mantineli, drží dieťa pod pazuchami, aké dieťa - iba zelenú čiapku v zelenej vetrovke v
zelených šuštiakových nohaviciach s korčuľami, ktoré sa volajú pekne – kačičky – a zelená guľa sa
kymáca, raz dopredu, dozadu: „Mama, ja už nechcem!“, a mama hystericky:
„Pánabeka, stoj už...nehmýr sa, bolia ma kríže, ako ti mám dať takto rukavice?! Nie, ešte nejdeme
domov, otec príde až o polhodinu, no tak, čo robíš, ešte trošku, ešte na druhú stranu, poďme, budeme
sa ešte korčuľovať, dobre, nepáči sa ti to...?“
A dieťa (ako z iného obrázka):
„Mama. Upokoj sa!“
Ako vyzerá odrazu matka: inak.
•
Vieme hovoriť o všeličom.
Naprávame si pri mantineloch korčule; sme cestovatelia v téme.
•
Deväť hodín. Stretli sme sa a ty hovoríš:
„Stravovanie podľa lunárneho kalendára, to je také, že čím tenší je Mesiac, tým menšiu zješ porciu...“
Chýbajú mi detské lístky; vo vrecku šušťali ako obal od čokolády.
•
4
Próza | Základné školy |
Sedím vedľa teba, kývam nohami, rozmŕzam, ešte si len uvoľňuješ šnúrky na korčuliach.
Ako si ma namaľoval: jednu ponožku mám modrú s bodkami, druhú žltú s pásikmi.
V číslach:
Za hodinu sme spravili päťdesiattri kôl, z toho všetky spolu.
•
„Ako bolo...?“
„Perfektne!“
„Som rád – čo budeme ešte robiť...chcel som postaviť snehuliaka, ale nie je sneh...“
„Poďme nakŕmiť kačky.“
Rieka ešte nezamrzla; kačky sme nakŕmili dobrým pocitom.
USPÁVANKA
„Spíš?“
„Uhm.“
„Tak, dobrú noc.“
„Že neviem.“
„Čo nevieš?“
„Zaspať...bolí ma chrbát...“
„Vymeníš si so mnou?“
„Chrbát? Radšej len pár slov...“
„Veľa alebo málo?“
„Veď ty vieš...“
„Dobre, poviem ti, počúvaš?
Som...kocúr, obtieram sa ti o nahú nohu, pozerám na teba, skáčem ti do lona, naťahujem si končatiny.
Pradenie je kúsok medzi tichom a šepkaním - diera na tvojom svetri som ja.
Ráno ťa nájdem v mlieku.
Som...kopyto koňa.
Ticho v slame.
Sen o jablkách.
Pauza.
A som...vtáčie perie, také, čo sa lepí na chodníky, umelé z náušníc, pávie vo vázach – krása po záruke.
Fúkni a budem perie z vankúšov.
A ešte...komár na ramene. Nevidíš ma, nepočuješ, som atóm letnej horúčavy, pijeme cez slamky, a ty si
ma všímaš – vliezam ti do ucha...
Aj...slimačia ulita – úkryt pre posledných. Odkedy sa bojím, že na mňa väčší stúpia, nosíš ma vo vrecku.
5
| Základné školy | Próza
A slnečnica - modelka.
Sedela som pre van Gogha; chutiť budem tebe.
A som aj sneh na podokenici, zotieraš ma, topím sa ti na dlani, na čisté biele miesto kladieš čaj. Za
koľko vychladne? Tri minútky. Medzitým si pôjdeš po papuče – zima je úsmev na dovolenke.
A...zábudka, to je sesternica nezábudky...
...soľ v slze, smrteľný chrúst, vzdušný bozk, rybka v akváriu, višňová kôstka, duch gaštanových
panáčikov, melónová šťava, kamienok v topánke, a ty si...ty si...ach, dokelu, teraz odrazu neviem...ty
si...
Spíš?“
„Uhm.“
2. MIESTO
LENKA BARANOVIČOVÁ (1999)
BUBLIFUK, PES A VECI Z TEHÁL
DLHO PRED: VŠETKO BUDE O MNE
Predstav si svet. Na konkrétnych miestach musíš z rovnice vynechať chlorofyl. Veľké priestory
bez listov, buriny a mrkvovej vňate. (Zeleninová polievka nebude, prepáč.) Chýbajú celkom dve farby;
tá druhá je biela.
Popros mozog, aby zo spodnej zásuvky vyhrabal zaprášený čas, utri ho do handry a choď zavesiť
na borovicu. Plus voda, plus vietor, plus chlad pod hrudným košom, myšlienková konštrukcia: koniec
januára.
Neskôr to bude o človeku. Rozoberieme jeho zvyky a voľnočasové aktivity. Bude to o
vzpriamenom, mysliacom človeku, ktorý je schopný byť sám svojím slnkom. Celé to bude o človeku,
teda aj o tebe, ale predovšetkým o mne.
Nech ťa upokojí, že dobré veci ešte len prídu. Šťastie sa objaví v regáloch. Bude cirkulovať medzi
okennými tabuľkami. Plávať v pohári nakrájané na kocky. Matka ťa ním nakojí. Ale no, pi pomalšie,
nechceš predsa, aby ti zaskočilo.
Áno, príde šťastie, aj spravodlivosť, aj krása a ak budeš poslúchať, od Ježiška dostaneš slobodu
slova. Sú veci, na ktorých sa musíš smiať.
Včera plus dvesto sedemdesiat, podčiarknuté, zrátané, výsledok nasledovný: Narodím sa na
konci októbra. Čo si myslíš, že si o tom myslím? Môj názor na veci, ako je život, vlastne ani neexistuje.
Som tu, na okraji červenej tmy. Na nič sa nepýtam a je mi dobre.
6
Próza | Základné školy |
NIEKEDY POČAS: JE TO O NÁS
Mám dom. Je z pálenej tehly a natreli sme ho nabielo. Na stene je napísané: "Nemyslite si, že
niečo potrebujem".
Nápis má pravdu, no dvakrát alebo trikrát som už niečo chcela. Všetci chceme, ty tiež, ale aj tak
nedostaneš, lebo my sme tu pre svet, nie svet pre nás. A tam niekde je pes zakopaný.
Presnejšie, za záhonom s fialkami. Bol to kríženec ovčiaka a náhody. Zrazilo ho biele auto z
pálenej tehly s odkazom na kapote: "Videl som nápis na stene". Na tej našej? Bolo to pekné auto, škoda
len, že nemalo rado zvieratá.
Poviem ti tajomstvo. Nie je ťažké rozmýšľať o ľuďoch pozitívne, najmä vtedy, keď s nimi
nemusíš byť. Sú nepokojní, duchaplní ako cintorín, aktívni, dokonca až rádioaktívni, majú sťažnosti a
pripomienky a požiadavky a komplexy, keď si namočíš vlasy do polievky. Sú slnkom sami sebe, od
nikoho nežiadajú svetlo a pre nikoho nesvietia. Zatvárajú sa do súkromných zrkadlových sál, aby ani lúč
nevyšiel nazmar.
My sme dvojhviezda, Sirius čiže spaľovať - všetko, čím nás v snahe o pomoc zvnútra podopreli,
až kým sa to nezmení na škaredý plastový dym. Seba navzájom len hriať. Pomaličky sa obchádzame a do
zákrytu sa počas bežného ľudského života dostaneme dvakrát. To je dosť, dvakrát spoznať niečí strach.
Nie všetko krásne musí byť dobré. Raz sme išli na ryby. Mŕtve rameno bolo živé. S trochou
fantázie pripomínalo koralový útes. Vo vode pokojne mohli namiesto ostriežov plávať tropické diskusy.
Návnada im nechutila, múčne červy možno obsahovali nesprávny druh obilia. Slnko menom
Sirius A sa usmialo a začalo rybkám sľubovať, že na brehu to bude stáť za to. Ešte aj mydlové bublinky
majú všetky farby dúhy. Takúto návnadu obyvatelia úžitkovej hádveó zožrali aj s navijakom a celým
zvyškom
udice.
Modré
diskusy
začali
samy
vyskakovať
von.
Nebolo to dobré, ale krásne áno. Rovnako ako farebná bublifuková škvrna na hladine, ktorú zospodu
svojím dychom nafukovali maličké kôrovce, až kým sa nerozliala po celom mŕtvom ramene a neutopila
všetky ostrieže.
KRÁTKO PO: O ĽUĎOCH TO NEBÝVA
Môžeš všetko. Narodiť sa na konci októbra, alebo hoci v máji. Ísť do obchodu a vybrať si z
regálu konzervu plnú šťastia. Pozorovať štyri drozdy plavé, ako si sedia na vedení, až kým ich odtiaľ
nevyženie čajka z útesov.
Môžeš vymyslieť svet. Na konkrétnych miestach nakresliť listy, burinu či mrkvovú vňať. Keď ju
vystrihneš z obrázku, môžeš si navariť zeleninovú polievku. Do tej si potom môžeš namočiť vlasy a
zabávať sa na komplexoch afektovaných komiksových panáčikov. Nikto ti nezabráni chytať rybky na
sľuby, dobromyseľne prebodávať priateľov konštrukciami z plastu alebo si kúpiť bieleho tehlového psa s
vetou na chrbte: "Žiadny nápis si nevidel."
Majú pripomienky, ale neodsúdia ťa; si slobodný, lebo na tebe nezáleží. Aj vtedy, keď si myslíš,
že minimálne pre teba je tvoj život podstatný, mýliš sa. Morálne hodnoty i dobrý pocit sú zbytočné. Ide
tu len o krásu.
Sirius A horel rýchlo, lebo chcel, aby sa jeho svetlo dostalo až do zrkadlových sál. Zo žltého
klbka napokon zostal iba kameň. Bolo to zvláštne. Guľa z vodíka a hélia väčšinou nemáva srdce. No
bolo tam, v jeho vnútri, obyčajný šuter! Definitívne chladný, malý a ľahučký.
7
| Základné školy | Próza
Gravitácia bola zrazu smiešne slabá, a tak sme sa od seba začali pomaličky vzďaľovať. Asteroid
zhorel v atmosfére istej planétky, na ktorej bolo všetko bublifukovo farebné a jednoduché. Chuť síce za
veľa
nestála,
ale
na
pohľad
bolo
všetko
v
poriadku.
Čo máš robiť, keď prichádzaš o slnko a nedá sa s tým urobiť vôbec nič? Je to jednoduché. Zves z
borovice mokrý čas, vysuš ho, opatrne vylešti a odlož do spodnej zásuvky pre svoje deti. Nech si aj ony
užijú tú srandu.
30.1.2014 ( POÉZIA V PRÓZE)
vyber oči nahraď ich sklenenými guľôčkami aké si raz dostal na Vianoce a vymieňal s kamarátmi
pridaj dlhé vlasy možno o niečo tmavšie ako keď mala dvanásť nedokresľuj žiadne náramky šupiny ani
pierka a práve takáto L. na matike cítila v sebe severák a rozmýšľala prečo sneh za niekoľkými vrstvami
skla vyzerá ako kúsky natrhaného polystyrénu alebo vlastne čohokoľvek iného bielej farby a sedela vľavo
vzadu a nie na stoličke ako ostatní ale hore na lavici aj zub ktorý jej vytrhli bol vľavo vzadu a hore a
bolelo ju koleno tiež ľavé nie však hore ani vzadu ale celé zima jej bola už od fyziky možno to bol trest
za to že sa pohádala s učiteľom lebo nechápal že rovina z troch bodov je nudná zo štyroch je predsa
oveľa krajšia a z piatich je už úplne de luxe potom zazvonilo chvíľu znudene triedila huby a nejaké
zvláštne vegetariánske mäso ktoré jej naložili na tanier keď sa ten zhluk umelých chemikálií rozpustil v
omáčke rozhodla sa že pôjde domov a vonku bolo fajn ale napriek tomu že mala fialové rukavice jej bola
taká zima až ju rozboleli kĺby v prstoch samozrejme na ľavej ruke dosť ju to vydesilo ale ako neskôr
zistila chladil ju len ten jej pocitový severák vrátila sa teda do školy a o dva mesiace na prelome marca a
apríla prišlo obdobie dažďov mraky boli sivé lenže takým dobrým spôsobom a keď odchádzali poslala s
nimi na západ aj všetko zlé a išla konečne domov
3. MIESTO
SAMUEL ONDRIJA (1999)
LAKTE
Na ženu mala príliš svalnaté ruky a bledú tvár. Červenkasté pery jej stískali prepadnuté líca a špicatá
brada. Dlhé kučeravé vlasy mala zopnuté vo vrkoči. A pravé ucho mala väčšie ako ľavé.
Prekrížila si nohy a odpila si zo šálky.
„Je mi nejako horúco,“
Omrzelo ju ticho.
„Aj mne,“
Zopakoval som.
Cigaretu držala hlboko medzi prstami a neručila, že mi nezničí nový koberec. Bola provokatérka, lebo
vždy, keď som jej uhol pohľadom, vydýchla sivý dym a náročky ho priviala ku mne.
Mala krásne biele dlane a malé prsia.
Vzápätí sme sa rozosmiali ako dvanásťročné deti, ani sme nevedeli prečo.
„Skús si obliznúť lakeť,“ navrhla.
„Nedokážem to,“
„Len to skús,“
8
Próza | Základné školy |
Po chvíli sa na tom zabávala.
„Moja mama to dokáže,“
„Nemožné,“
„Je v tom šampiónka a vyhráva súťaže,“
„Si blázon,“
„Nie, ty si,“
V skutočnosti som sa jej chcel dotknúť. Nemal som však guráž, aby to vyzeralo nevinne.
***
„V pondelok hrá mamka hentam v krčme,“ rozopla si žltý kabát a posadila sa na mäkkú stoličku,
vyhriatu po tučnom chlapovi s veľkým pivným bruchom a dvoma bradami.
„Dúfam, že ty nebudeš mať dve brady,“ stislo jej hrdlo.
„Pokiaľ nebudeš mať ty vrásky na čele, tak nie,“
Na chvíľku sa zahľadela von oknom.
„Vedel si, že v Bruneji sa musí pozerať gynekológ na pacientku cez zrkadlo?“
Zaskočila ma.
Kde je Brunej? Na Marse?
„Nečudujem sa im,“
Pohľad na nahé telo brunejskej ženy musel stáť za nič.
To Zitine však stálo za veľa. Tušil som, na čo by som narazil, keby som ju pošteklil po chrbte alebo
zašiel k jej oblým bokom. Alebo ku krku a potom by som schádzal nižšie a nižšie. Bol by to veľmi
príjemný pocit.
„Niekedy som uvažovala, že sa od mamky naučím oblízať si lakeť,“ pokračovala znova.
Tik-tak.
„Môže sa mi to však vyplatiť,“ klipla očami a zhíkla. „Čo keby som si vykĺbila rameno?“
Tik-tak. Tik-tak.
„Bola by to veľmi silná bolesť,“
Tik.
***
Zitina mama mala dlhý popraskaný jazyk. Podobala sa na Zitu, minimálne špicatou bradou
a prepadnutými lícami. Sedela za prázdnym stolom a cmúľala cukrík. Vyzerala, akoby sa pripravovala na
výhru.
„Tušil som, že bude mať hnedé vlasy,“
„Čo sa ti o nej snívalo?“ uškrnula sa Zita.
„Mal som len zlé tušenie, že prehrám,“
„Prehráš,“ uistila ma. Opäť bola provokatérkou.
Pokývol som plecami.
„Budeš najskôr druhý,“ cekla, „z dvoch,“
Často sme sa smiali ako dvanásťročné deti. Mali sme pritom hlboké jamky na lícach a drobné oči.
Drobné oči predsa nevidia, čo ich netrápi. A hlboké jamky sú pravdovravné. Ako zvyčajne ma štipla do
stehna a ja som sa ocitol na mäkkej stoličke, na ktorej minulý týždeň sedela ona a vravela mi
o brunejských gynekológoch.
***
Za dlhým stolom sme sedeli asi ôsmi.
Ja, nejaký muž, nejaká žena, ďalšia žena, Zitina mama, opäť nejaký muž a vycivený chlapec.
Vyzerali sme ako nejaká porota. Porota v cirkuse, alebo tak nejako. Možno na nejakom predstavení.
Sotva ako na maturitných skúškach. Na to sme boli príliš odhodlaní.
9
| Základné školy | Próza
A napriek tomu nemožní.
Pravou nohou som klopal nervózne do rytmu a potichučky som sa vzdával. Tak potichu, aby si ostatní
naokolo nezačali myslieť, že som farizej. Aj Zita by mi mohla naklásť do klamárov a luhárov
a „Chlapsdvomabradami“ zo mňa mohol vytriasť dušu a prisadnúť ma!
Zitina mama však zaslúžene zožala najväčší úspech. Dopočul som sa, že som vraj bol veľmi rozhodený,
preto sa mi nepodarilo ohnúť rameno a natiahnuť krk.
„Stuhnuté svaly si pred vystúpením stačí pomasírovať a ohriať horúcou vodou,“
„Ja som ale nemal príležitosť tak urobiť,“
„Nevadí, hlavne, že si zdravý,“
Zitina mama bola rovnaká provokatérka ako jej dcéra.
Aj Zita povedala, že som sa mohol viacej snažiť. Tik.Hoci mi od začiatku neverila. Tak.
„Bol si celkom dobrý,“ V úvodzovkách.
Tik-tak. Tak-tik. Tik. Tak.
Ozvala sa víťazka. Nebola v rozpakoch. Neboleli ju ani ramená. A jazyk mala vždy dlhý a popraskaný.
„Na svete sme len šiesti, ktorí si vieme oblízať lakeť,“ predniesla Zitina mama. Usmievala sa do davu
a úkosom si pripomínala svoju výnimočnosť.
„Jak to robíte, teta?“ ozval sa vycivený chlapec. Okolo očí mal červené fľaky. Asi plakal a teraz sa
nazdával, že sa dokáže trochu upokojiť.
„Ani mača netuší, ani srna,“ zasmiala sa.
„V poriadku,“ zvesil plecia chlapec. Tváril sa odmerane.
„Ale mami, veď prezraď, že si kedysi bola vojačkou,“
„Hej, len tam som bola pilotkou, nie lakťolízačkou,“
Opäť smiech.
Ten chlapec musel byť vydesený.
Dve pevné ženy a ich božský smiech. Och!
***
Okolo Zity sa neskôr začali túlať viacerí muži. Vrátane mňa. Sedela mi na kolenách a vnímala môj
pulz, pričom sa vyhýbala ďalekosiahlym úvahám o tom, prečo je bez trička a v krátkej sukni.
„Pokiaľ chcete vedieť niečo o laktiach, stačí nám zaklopať na dvere,“ Zita sa načisto trúsila v únave.
„Štúrova ulica 58,“ Hlava jej padala na moje rameno a vrúcny pohľad mi opätovala zakaždým, keď som
ju nechal skĺznuť z kolien.
Postupne si všetci začali privykať na sliepňavé svetlo v miestnosti a ich pohľady matneli. Po niekoľkých
minútach som zostal hore iba ja a moje obidve lakte. Nevyčítal som im, že prehrali, ani že ma zradili.
Každopádne mi zostávalo nakresliť si na čelo kosoštvorec, aby som sa cítil ako zrkadlo, ktoré má hľadieť
na brunejské ženy ako na otvorené dvere. Stačilo si predstaviť obyčajný vietor ako sa ovíja okolo
vlastného goliera a pritom fučí, kričí, zúri a prosí o pomoc.
Lakte mi boli blízke a napadlo mi, že najlepším útekom je zrkadlo.
Môj príbeh končí a ja sa strácam v brunejských uliciach, kde ma naháňajú zlostné mamičky. Na laktiach
držím okrúhle zrkadlo a tvárim sa, že brunejská džungľa mi je neznáma.
10
Poézia | Stredné školy |
1. MIESTO
BARBORA PLUTOVÁ (1997)
S YMFÓNIA
RÝCHLA ČASŤ – ALLEGRO
Na jar sa topíš
v pribúdajúcom slnku.
S každou novou pehou
zadržíš dych
a predstavíš si,
aké by to bolo
znova držať jeseň
pevne v rukách.
Kým sa znova nadýchneš,
ruže na stole stihnú
zvädnúť.
POMALÁ ČASŤ – ADAGIO
Muži z tvojich kníh
ťa chodia v noci
tajne objímať.
Každý ti na tvár nakreslí
nový riadok
pre dospelejšie metafory.
odkedy vieš,
že ani vesmír nie je
sám.
Knihám na poličke
začali opadávať
listy.
Už začínaš tušiť
dvojitú čiaru
za posledným taktom.
P.S.
Klavirist(k)a
Medzi bielou a čiernou
je len jeden poltón
a nekonečno
osudových.
Prstami hľadá(m)
hluchých Beethovenov.
Poslednú pomlčku
si nechá(m)
pre vlastné rekviem.
1. MIESTO
ADAM ŠTEFUNKO (1997)
Ráno sa zobudíš
o noc
chladnejšia.
KEĎ STRETNEŠ MORSKÚ PANNU
TANEČNÁ ČASŤ – SCHERZO
Po snoch sa surfuje
alebo sa v nich pláva.
Vravela si, že chodníky
sú notové osnovy,
ktoré nakreslilo mesto
pre ľudí,
aby náhodou nenašli
vlastný rytmus.
Potom by nemalo komu kradnúť
kroky.
Preto vždy chodíš
v trojdobom takte
a venuješ mestu ešte jeden valčík
navyše.
1
Lietadlo, ktoré maľuje oblohu,
ukazuje smerom nahor,
keď máš zaklonenú hlavu.
Keď sa pozeráš rovno,
uvidíš vlny alebo si ponorený vo vode.
To podľa toho, či surfuješ
alebo plávaš.
2
RÝCHLA ČASŤ – ALLEGRO
S malými prstami sa ti behá najveselšie,
ale stále nevieš, či ryby dokážu rozprávať.
Prestala si počítať hviezdy,
Preto sa chceš naučiť dýchať aj vo vode.
11
| Stedné školy | Poézia
3
2. MIESTO
ANNA PUCHOVSKÁ (1996)
Niekedy si morská panna potrebuje
vysušiť svoje vlasy.
Š KORICOVÉ RÁNA
Vyjde z vody a behá po piesku.
Vtedy sa ju snažíš uchmatnúť.
Večer, keď už má vlasy suché,
prehodí si ich dopredu
a začne na ne hrať.
Zvedavý
tajne sa k nej priblížiš.
4
Morská panna má vo svojej izbe plagáty, fotky
a ústrižky z novín.
Vyberieš si z pohľadníc mesto,
v ktorom si ešte nebol.
Pri pohľade na mesto snívate,
ako by to v ňom mohlo vyzerať,
keby ste tam spolu išli.
5
Zvykol si sa prehrabávať v lístí.
Zistil si, že stromy sú z kostí
a piesok je opadaná pokožka:
zanechal si v ňom portrét,
ktorého stálosť klesá s každým prílivom
tak, ako ti z tváre miznú kvapky piesku.
Dnes, tak ako zajtra, surfuješ
alebo plávaš.
V zrkadle zisťuješ,
že ti narástol jeden morský vlas.
Večer, keď si suchý,
skúšaš doň brnknúť.
12
dnes ti fúknem do pomalého prebúdzania
štipku škorice
a pokým ešte zakuklený spíš,
obtiahnem rúžom ryhy na tvojich roztvorených
dlaniach
rozviažem ti šnúrky na zívajúcich topánkach
a povytriasam z košele uväznené dažďové
kvapky
pošepnem ti,
aby si nezabudol spočítať každý môj vlas
a zapamätal si čajové kvapky na rozrušených
perách
iba v slamenom klobúku
nakrájam jablká a nevyberiem jadierka
položím ich na modrý tanier vedľa krabičky od
cigariet
vyhodím záložky z rozhádzaných kníh a otupím
hroty na ceruzkách
otvorím okná
nech vietor odveje späť do noci ich horkosladké frázy a slová
a zostane len jemná
ranná
rosa
UZLY
sedím so skríženými nohami na pružnom lane
a vpletám si vlasy do hrboľatých vlákien
votkať sa celá do línie času a súčasne vytvoriť
časové anomálie
čím viac sa opieram o pevné uzly
tým viac ma obklopujú tenkými povrázkami
hebkými na dotyk,
ale mokrými po spretŕhaní
Poézia | Stredné školy |
mám
nitky okolo prstov a očí,
zviazané mihalnice a vylámané nechty
3. MIESTO
ALFRÉD ONDERKO (1995)
NEPOŠKVRNENOSŤ
v striedaní nárazov s odlivom
katatonicky vtláčam brušká
do tvrdohlavých paží
ako v gréckej tragédii čakám
či príde katarzia
alebo sa vrátim späť do svojich zauzlení
VAN GOGHOVI
cez zelené očko na prsteni pozorujem
tvoju naleštenú škrupinu
trikrát zaklopem
či si ešte tu
či máš ešte dostatok farieb
obtiahnem ťa vírivým rukopisom van Gogha
a rozhrniem tvoje žlté závesy
aj tak pod lampovým svetlom nenájdeš
nové ťahy štetca
VÁZA
Kostnatým prstom vypína
rádioaktívnu nostalgiu z 96,2 FM
Rezistencia uprostred?
Zhora zateká až vzniká Nová
Európafrikázia na stene
– vízia raniť maršmelou
narazením na ražeň raniť
pekne po americky
Nechať trpieť
izolovať a brať na vedomie
len tri zo štyroch
– druhá polovica subjektu č.2
totiž absolútne nestojí za zmienku
VYSOKO CENENÉ KLIŠÉ
Pred 150 rokmi by
si mi
rovnakým
spôsobom
pár kvapiek horúceho vzduchu mi steká
po chrbte
až mám pocit, že moje kvetované šaty rozkvitnú
a začnú ma objímať ako secesnú vázu
prázdnu letargiu neprelomí žiadna hlúpa fráza
už nemám energiu
možno mi pomôže káva
darovala
kúsok svojej duše
→ pred 150 rokmi by táto
klišé
genitívna metafora
zožala nesmierny úspech
futuristickú víziu
čo obehla vtedajšiu
dobu
13
| Stedné školy | Poézia
A dnes je to len
nasadzujú potápačské masky
na tváre
nehybných figurín
a smejú sa
z ich bezbrannosti.
obyčajná
2D statická snímka
→ pri 1D by som ťa ani
nespoznal
Aj napriek tvojmu
obscénnemu
úškrnu
A potom úplne spokojne
skapú
a tie postavy nechajú
topiť sa
na dne Atlantiku,
Jadranského mora,
alebo kdekoľvek inde.
Akoby naschvál zabudli pribaliť šnorchle.
veci strácajú
význam
→ alebo možno ľudia
D EFINÍCIA
Chlieb konzumný – 0,69 €
Vajíčka M, 10 ks – 0,99 €
Maslo čerstvé, 125 g – 0,79 €
Vodka Jemná 40 %, 0,7 l – 5,19 €
a
Nová Kia Ceed už od 12 290 €
Ak si toto všetko
môžete dovoliť
ste slobodný/-á
No ak si toto všetko
nemôžete dovoliť
a nejaká žena alebo nejaký muž
vás práve preto
práve poslal dočerta
ste paradoxne tiež slobodný/-á
BYŤ NA TOMTO SVETE
Ta – – ta – – ta – – ta...
Je to ako stáť
na svetelnej križovatke
v slepom čreve
s celou jeho zbytočnosťou
Dávať zvukové znamenia
nevidiacim a ignorantom
Neplatené nadčasy
nonstop
nemať nárok na dovolenku
nikdy PN
Nie prievozník
cez Acheron za jeden obolos
Pracovať zadarmo
Brať ako poslanie
Ta-ta-ta-ta-ta-ta-ta-ta...
UNIFORMNÉ KONCE
Všetky nakoniec skončili,
alebo ešte len skončia,
ako staré roztrasené babičky,
čo už asi ani nemyslia,
len parafrázujú svoje niekdajšie
idey,
14
Próza | Stredné školy |
1. MIESTO
KRISTÍNA PECHOVÁ (1996)
ORECHY
“Zabíjaš? A kedy bude svadba?“ Sused hompáľa rukou v ktorej ma biely kýbeľ.
Len sa naňho usmeje, nerada hovorí.
Príliš sa zahnala a tvrdé časti jej tak odskakujú do záhybov šiat.
Zelené, tvrdé telíčka.
Musí triafať presne, aby ich len neomračovala. Chce sa pomrviť prstami vo vnútornostiach.
Na nohách ma červené fliačky. Keď chodí cez vysokú trávu, osypávajú sa jej lýtka.
Mieri k starkým, nie je to ďaleko a tak vydrží celý čas utekať. Vie, že sa dedko občas pozerá
z okna či už ide. Často máva odreté kolená kvôli tomu, ako sa snaží byť preňho najrýchlejšia.
Teraz mu sedí na kolenách a pozerajú na mapu Slovenska. Robievajú to vždy v nedeľu.
Najradšej z celej mapy má škvrnu od atramentu. Presakuje cez 27 strán, niekde už pri konci vyzerá ako
jazero pri Prievidzi. Všetky cesty sú na nej žlté a dlhé. Keď Miška odíde, babka vezme vareškou všetky
rezance z mapy a dá ich do polievky.
Babka ma v obývačke hodiny s teplomerom. Vždy ukazoval rovnako vysoko. Televíziu a lampu s
dlhými strapcami. Miška si berie hrebeň z kúpeľne, a učesáva jej vlasy. Občas pristrihne prstami. Lampa
je s ňou spokojná a šťastne pohojdáva strapcami. Miška si dáva peniaze do kasy a prepitné do vačku.
Ponúka sa horúcou čokoládou z babkinho porcelánu. Nechtami otvára výklenok, šmuhy na skle by ju
mohli prezradiť. Hladí koberec, stúpa po ostrovčekoch.
Zostáva na obed. Babka jej nakladá z vývaru, rezance z mapy jej uchádzajú po okrajoch.
Dedko si bol zobrať do špajze zaváraninu. Vždy sú to maliny. Ku každému jedlu pohár
zaváraných malín. Verí, že mu tie poháre predlžujú život.
Miške tiež chutia. Odmieta ponuku načať si vlastný a loví ďalej v dedkovom.
Z lyžice sa jej odráža zafarbený jazyk.
Cestou naspäť trhá stromom listy. Nazrie susedom s novou strechou do dvora. Nie je tam auto.
Takže poobede sa môže hrať celá ulica na ich dvore. Nikto ich nevyženie. Tí s novou strechou si tam
ešte minulé leto nanosili za tatru piesku.
Miška je rada ,keď sú preč a piesok takto pár krát do mesiaca využíva.
Zatvára za sebou bráničku, poskáče po krtincoch na priedomí.
Otvorená mraznička ochládza vzduch. Mama v nej robí miesto pre ríbezľovú dreň.
Námraza s mäsom robia nepríjemné zvuky.
Miška podíde k plastovým pohárom a ochutnáva s prstom, ktorý si neumyla.
Mama je vždy pri práci nervózna. Mračí sa a má pevnejší stisk. Miška si myslí, že nervozita je
živá. Má viac končatín, šupinaté telo a veľké oči, ktoré ľahko nájdu vhodné plecia. Otec ich má široké
opálené a tak sa občas stane, že nervozita skočí aj naňho. Miška to všetko vidí, aj z iných izieb, dokonca
cíti ten prelomový bod keď nastane skok.
Občas sa bojí, keď zacíti postupujúce šteklenie nad lakťom.
Otec má pre ňu bojovú úlohu. Do ruky jej dáva kľúč.
V pivnici odhŕňa vianočné ozdoby, zaváraniny a porcelán od babky. Prstami nahmatáva vrecko.
Nechápe, prečo otec dáva najnovšie veci úplne dozadu. Berie tĺčik opretý o stenu, zamyká. Na malý
stolík v predzáhradke pokladá otcovo nové vrecko. Musí pri tom stáť, aby videla, keby jej nejaký ušiel.
Uvoľňuje šnúrku, tĺčik drží vysoko.
Kotúľajú sa von, jeden nalepený na druhého niektorí obrátení na chrbte.
15
| Stredné školy | Próza
Miška rozdáva smrteľné rany. Chce otca prekvapiť svojou šikovnosťou. Od sústredenia sa až
zalizuje a skáče z jednej strany stola na druhu. Mŕtvi to vzdávajú, ležia pripučení o drevo.
Stôl je z obývačky, primerane veľký, a Miška vysypala vrecko prudko. Nemôže byť všade.
Potrebovala by niekoho na pravo, z tadiaľ jej uchádzajú najviac. Je koniec. Musí pozbierať
utečencov zo zeme.
„ Teraz je tá najlepšia časť, už len sa v tom premrviť a jadierka povyberať. A nezabudni mi zo
svadby zákusky poslať“.
Sused s bielym kýbľom odchádza. Možno sa chcel pridať. Miška bola taká nezdvorilá, že sa ho
nepýtala.
Z domu počuje klopanie na sklo. Otáča sa. Otec sa mračí, rukou ukazuje na ňu na pomyselné
hodinky na rukách. Potom zmizne za záclonou a Miške oťažie ruka. Odhrnie si vlasy, šteklia ju nad
lakťom a smutne pozrie vpravo.
2. MIESTO
LENKA ROSKOŠOVÁ (1995)
P RÍĎ ZAJTRA
Čoraz viac nocí nespím, pretože mávam strach, že sa ďalší deň neprebudím.
Počas všedných dní prežívam zabehnutým tempom. Najmä v stredy si uvedomujem, ako sa
pomaly strácam a ako mám zakaždým väčší problém nájsť sa. Voľakedy premýšľam, že to tak má
byť.
Dnešné ráno nie je nevšedné. Košeľu na spanie skladám trikrát, prvý ju iba distingvovane
zhužvem a odhodím, druhý ju vyprášim a preložím napoly a nakoniec košeľu pod niečo schovám.
K rannej káve s mliekom si natriem dva sucháre maslom a jeden, čo sa mi zlomil, odložím späť do
škatuľky.
Možno pred rokom mi známi darovali krycí púder na tvár a riasenku.
„Veď ja sa nemaľujem.“
„Neboj, začneš to potrebovať.“
Teraz, po uplynutí možno roku, stojím pred priveľmi osvetleným zrkadlom, ktoré mi zaberá
polovicu steny nad umývadlom v kúpeľni. Pri očiach mi presvítajú modré žilky. Unavenejšie,
sklesnutejšie, chorlavejšie. Načiahla som sa do kozmetickej taštičky pre púder a nešikovne si ním
prekryla tvár, napodobňujúc scény z filmov, kde to pôsobí jednoducho a príťažlivo, kým som sa
nezmenila na odtieň 13- kompaktný, jemný.
Do práce mi ide takmer priamo autobus číslo 93. Pobehla som si naň a hneď, ako som sa
oprela o červené tyče na držanie v priestore pre kočíky, vylovila som z kabelky zrkadielko. Nebola
som kompaktne jemná, ako som očakávala, tak som sa radšej dívala na oblečenie spolucestujúcich.
Skoro vždy mi zmení náladu.
16
Próza | Stredné školy |
Fotograficky si spomínam na to, ako sme s otcom kupovali moje prvé ženské rifle. Mala
som trinásť, širšie boky a dobrý zadok. Chcela som čierne. Bolo na nich napísané, že pri praní môžu
farbiť. Prať oddelene. Vybrala som jedny vyzývavo úzke a predviedla sa v nich pred kabínkou.
„Dobre. Kilo, dve schudneš a budú dobré.“
„Sú mi dobré už teraz.“
„Ale lepšie budú, keď kilo, dve schudneš.“
Dnes mám niečo málo po osemnástke. Tie rifle nosím ako trojštvrťové a padajú mi na
bokoch. S každým otvorením dverí autobusu mi cez lýtka prebehne chladivý vzduch skorej jari a
drží sa na silónkových podkolienkach s očkom na pravej nohe. Cítim, ako si ma ľudia prezerajú.
Viem, že sa rozprávajú o mne a to zadné dvojsedadlo sa smeje, pretože je na mne čosi zábavné.
Rovnako sa uškrnul pán práve nastupujúci na Zochovej. Spolucestujúci mávajú podivný vkus.
Podaktorí nosia šaty fádne, v ktorých vyzerajú pristaro a podaktorí šaty kuriózne. Tí ostatní si ma
premeriavajú akosi viac a odvracajú pohľad po mojom. Vystúpila som o zastávku ďalej a zrýchlila
do práce, kde budem doobeda sama a nik sa nebude dívať. Hoci napokon sa díval.
„Dnes nemáš školu doobeda?“
„Nie. Dnes rozhodne nie.“
Počas všedných dní prežívam zabehnutým tempom, ktoré ma svojou monotónnosťou nudí.
Popri práci, dnes baliac tisícdevätstosedemdesiatjeden produktov do fólie, premýšľam, pretože
môžem. Zakaždým dospejem k rovnakému záveru. Teším sa na zajtra.
Mám obrovskú chuť rozprávať. Jednako ma prechádza vždy, keď prídem medzi ľudí. V
autobuse 93 je okolo šiestej večer osôb nad kapacitu a o to pomalšie sa vlečieme SNP-čkom ponad
Dunaj. Nastupovala som medzi poslednými, aby sa o mňa opierali iba dvere a nevyhnutní
spolucestujúci. Žena, ktorá sedela najbližšie, mala skvelý šál s motýlikmi v decentných farbách. Na
chvíľu som si predsavzala, že ho chcem. Pomaličky prichádza vhodná zastávka. Otáčam sa chrbtom
k spolucestujúcim a opieram dlane o dvere, aby som sa zbytočne nešúchala o ostatných. Moment
pred vystupovaním sa na mňa odzadu natlačil pán bez saka a neustále sa prisúval bližšie.
Pokračoval i po tom, ako som sa už ja nemohla sunúť ďalej. Cez tenký baloniak som cítila jeho
vlhkú a horúcu košeľu, z ktorej mi nepovedome prišlo nevoľno. Na boku ma ľahko otláčali hodinky
a tikala spolu s nimi pri poslednej červenej na križovatke. Muž sa rozbehol k autobusu, ktorý
zatvoril dvere sekundy dozadu, a ja som neostala čakať, či mu ešte otvoril. Pridala som do kroku,
ako som zistila, že sa zotmieva. Cez sídlisko chodím iba za svetla, obzvlášť počas jari. Dokým sa
okolo pouličných lámp nezačnú rojiť drobné mušky.
Počas koncov všedných dní dlho ležím v posteli a nesnažím sa zaspať. Dnešný deň
znamenal nič. Riešim to isté a voľakedy premýšľam, že to tak má byť. Utešujem sa zajtrajškom,
možno bude trošku odlišne. Avšak dnes už asi nespím. Môžu byť dve hodiny nad ránom a bojím sa,
že ak by som teraz zaspala, tešiac sa na nasledujúce ráno, tak sa už nezobudím. Mám strach. Keď
17
| Stredné školy | Próza
privieram oči, mávam pocit, že je stále väčšia tma. Čo ak by už bola len tma? Triasla som sa od
zimy a radšej sa otočila na bok, chrbtom ku stene, za ktorou netuším, kto je. Ako malá som musela
spať na pravom boku a ak som sa v noci prebrala na chrbte či naopak, zababušila som sa do periny
a nechala oči otvorené, dokým nezačalo svitať. Myslela som si, že inak ma voľakto odnesie a ja sa
už nebudem môcť vrátiť k tomu, čo mám rozrobené a zabudne sa na to, čo mám dokončené.
Odmalička som chcela, aby bol na mňa niekto hrdý a aspoň raz mi to povedal. Z prvej
výplaty som kúpila masku na spanie a zriedka pomáha. Asi je okolo pol štvrtej nad ránom. Už dlho
ma čosi pobolieva pri každom pohybe. Už približne rok sa bojím, že sa mi voľačo stane.
„Veď si mladá a zdravá. Nemôžeš sa zapodievať každou blbosťou.“
„Je to tvoja vina, ak máš zdravotné problémy. Ja som ti to vravel už vtedy, keď si s tým
začala.“
A potom sa zvyčajne objaví jeden človek, dvaja, traja, pred ktorými sa snažím tváriť, že ma
moje všedné dni bavia, pretože im na tom záleží. Do raňajok som driemala s rukou pri prsiach, aby
som sa presvedčila, že stále žijem.
Najkrajšie na ráne je slnko. Príde očakávane a vylieza entých tieniacich bytoviek. Obliekla
som si prvé ženské rifle,za ten čas vyšúchané na bežných miestach, zažltnuté tričko s detskou
potlačou, ktoré na mne začalo visieť, a nastúpila som do otcovho auta. Smiem s ním jazdiť
sporadicky, čiže vtedy, keď tatko nie je doma. Odmalička som chcela, aby bol na mňa niekto hrdý a
aspoň raz mi to povedal. Možno zajtra. Počkala som na vhodnú príležitosť a prešla do stromu.
Bez oprášenia a s potrhanými ženskými riflami na bežných miestach som vyšla a pousmiala
sa na prichádzajúce alarmy dvoch áut. Pod jedným sa pýtali, či som v poriadku a pod druhým, ako
sa to stalo. „Bola to moja vina a vedela som to aj vtedy, keď som prechádzala do protismeru.“
ČASOMIERA
Západný vietor fúka pomedzi holé členky nôh v krátkych ponožkách do ulíc. Kamila a
Renáta dnes odcestovali dovolenkovať na Balkán so svojimi mužmi, mimo sezóny. Ja som ostala na
Slovensku, pretože sme tento rok kúpili umývačku riadu. Vietor zo západu má dnes poobede
zosilnieť, hlásili.
Okolo šiestej k večeru zazvonil telefón, ale nestihla som ho zodvihnúť, Milan bol ešte v
práci, chodieva domov čosi málo po televíznych správach. Asi volali baby z dovolenky. Vrátila som
sa plne k vareniu večere a pustila rádio. Povedali mi, že zajtra bude pekne.
Podvečer ubiehal rýchlo, pri pohári portského a s vyloženými nohami na vyšúchanej strane
sedačky. Starneme nad zaprášeným koberčekom v obývačke, trúsiac každý deň po práci omrvinky
zo slaných tyčiniek.
18
Próza | Stredné školy |
„Dnes sme ešte zdraví.“
Poháre z vína som odložila do umývačky a fľašu dala do rohu balkóna, vedľa ostatné.
Vystiedali sme sa v kúpeľni. Milan šiel prvý a ja ihneď za ním. Potom sme si spoločne umyli zuby,
keďže ja som akurát vychádzala z vane a Milanovi sa už nechcelo čakať. Smiali sme sa.
Dni bežia príliš rýchlo, keď už dávno nechodíme spať najskôr dve hodiny po jedle.
Okolo šiestej k večeru zazvonil telefón, tak som k nemu rýchlo utekala a odbehla od novín,
na ktoré som ráno nemala čas.
„Prosím?“
Ráno bolo ozaj pekne, ako hlásili v rádiu. Vstala som do sobotňajšieho jarného prievanu od
pootvoreného okna. Milan sa prebúdza zakaždým skôr. Necítila som zimu, len miestami štipľavý
vánok. Inokedy by som povedala, že svieži, avšak teraz v ňom bolo viac rosy, napriek tomu, že
nebolo najskoršie ráno. Jar iba začala, no prvé kvety už odkvítali. Bolo pekne. Na večer ale
spomínali lokálne búrky z prvého tepla a ešte, že vraj takto o menej ako týždeň má byť nov.
„Zomrel otec.“
Vrátila som sa k rozčítaným novinám a vyčkávala, kým sa zotmie absolútne. Milan si
prisadol ku mne, na vyšúchanú stranu sedačky. Obaja sme pozerali do novín a dohodli sa, že
budeme pri sebe, kým sa nezotmie absolútne.
Podľa hodiniek, po pár minútach začala ohlásená búrka. Bez prekvapenia, za zatvoreným
balkónom a všetkými oknami. Cez zatiahnuté žalúzie blikali blesky. Starneme pri zatvorených
oknách, keď vietor teraz fúka západný a ja som už veľká na to, aby som nahlas počítala sekundy do
hromov.
Bez pohárov od večerného vína som vstala a zapla umývačku. Baby mi poslali smsky, že aj
ja by som mala prísť a ako im je ľúto, že nie som s nimi.
„Nabudúce.“
Milan sa ma dotýkal za driek a odprevádzal do spálne. Chvíľu ma hladil a objímal. Búrka
utíchala a potichu som rátala kvapky, dopadajúce na parapet, do hromov.
„Milujem ťa.“
„Milujem ťa.“
Dakedy je potrebné odrátať padajúce kvapky. Čakajúc som sa schúlila do cúvajúceho
mesiaca.
19
| Stredné školy | Próza
3. MIESTO
DENISA OLIVOVÁ (1995)
D ESAŤ
Jeseň 03
Počasie od posledného piatku akosi zosychravelo, no nám bolo jasné, že práca sa ešte neskončila.
Bolo treba popratať okolo domu a zaviesť zemiaky pánu V.
Kým som zametala popadané lístie a sestra hádzala zemiaky do dedovho fúrika, babka
pozorovala z okna a krútila hlavou nad našou fantáziou.
„Kam zase vláčia tie kamene?“ dedo v tom asi nemal jasno.
„Myslím, že to sú zemiaky. Nech ich sa hrať, aspoň nám pozametajú lístie okolo jablone.“ Babka
nám vždy rozumela. Bola to predsa babka.
Jeseň 13
Terigala som sa s obrovským kufrom, ktorý skôr ťahal po schodoch mňa, než ja jeho až na tretie.
Už tretíkrát.
Prvý týždeň na intráku po prázdninách býva najťažší(aj keď máš po dvoch rokoch v balení už
určitý systém). Odhadujem to tak na desať kíl.
Izba je po dvojmesačnej pauze pustá, nijaká. Nechcem tu bývať, nechcem tu mať vlastný
minibytík a sama si v ňom každý štvrtok povinne zametať.
Sestra mi pomohla preložiť jedlo do cestovnej minichladničky a ja som sa znova terigala na
tretie.
„Načo si sem vláčiš toľko vecí?“ otec mi v niektorých veciach pripomínal deda.
Dali sme si s našimi veľký obed. Za hodinu som ich odprevadila k autu. Cítim sa osamelá,
prázdna, zmenšená. Mini.
Zima 03
Je zima. Ešte väčšia než na jeseň. Sedím pri okne s čajom v ruke. S nádejou. Keď túto zimu
nenasneží, budem urazená až do budúceho roku.
S kamoškami zo sídliska sme mali dôležitú prácu. Vytiahli sme sane a zaparkovali ich k najväčšej
kope neporušeného snehu. Z toho sa najlepšie tvarovali rôzne prsia a dievčenské predstavy penisov. Na
saniach bolo fixkou napísané plasticka chyrurgia JaO. J. a O. ma prsiami zo snehu premieňali na ženu.
Alebo na chlapca. Alebo na chlapca s prsiami. Ja som netvarovala. Nikdy mi to nešlo.
Zima 13
Snažím sa čo najviac vpiť teplo domova. Na víkend doma. Za oknami je tiež pomerne teplo.
Pozorujem a dúfam, že tento rok ani sneh nenapadne.
Spravím si ďalšiu kávu. Mama už minútu loví na balkóne predsviatočné perníky (babka nám
vždy rozumela). Cítim chlad, pomerne. Spod trička mi presvitajú bradavky. Jem perník ku káve a som
vďačná, že ich babka napiekla. Mne pečenie nikdy nešlo.
Jaro 03
Vonku je tak na krátke tričko. Bez mikiny. Kráčam zo školy s mikinou na sebe. Je mi príšerné
horko. Otec nerozumie, prečo sa tak týram. Ja nerozumiem prečo mám väčšie brucho ako moje
spolužiačky.
20
Próza | Stredné školy |
Oco ma pustil na jeho počítač. Našla som si novú zábavku v retušovaní fotiek. Nesmierne ma to
bavilo, aj keď prvé pokusy mali miesto dúhovky nové farebné gule s bodkou uprostred a tiene pod
očami nenápadne rozmazané dostratena. Mohla by som to robiť navždy.
Naši odišli do práce. Aj ja by som chcela chodiť do školy popoludní. Teším sa, že som sama
doma, možno zavolám J. aby prišla ku mne. Zapnem počítač, zahráme sa.
Jaro 13
Je za dverami. Nedočkavo klope, ja si sťahujem výstrih čo najnižšie. Otvorím a vysvetľujem, že
mám ešte prácu s fotkami pre pána V. Nerozumie, prečo sa s tým toľko rozčuľujem a pýta sa, či ma
moja práca nebaví. A prečo som ho zavolala, keď mám robotu, a či, a prečo...
Peniaze sa hodia, keď si študent. Preto. Nemám rada samotu, keď sú naši preč. Preto.
Je mi príšerné horko. Vypnem počítač, zahráme sa.
Leto 03
Babka s dedom dali postavať nový bazén. Nie je veľký, ale zaplávať sa v ňom dá. Dedo griluje na
dvore klobásky.
Som u nich na prázdninách, celý týždeň! Opaľovať sa asi nebudem, veď pohľad na tučné dievča
v plavkách nie je príjemná vec. Radšej si dám ďalšiu klobásku.
Leto 13
Za mestom postavali nové kúpalisko. Je veľké, no zaplávať sa tam nedá. Hlava na hlave. Radšej
sa opaľujem u babky na dvore. Dedo griluje klobásky pre ostatných. Pre mňa kuracie mäso. Nechápe,
prečo si nedám s nimi. Ukážem mu kocky na bruchu, spokojne sa usmejem. Je mi príjemne.
D VAJA
Vymaľoval si si steny na čierno. Ako v dome hluchého. Vážne to tak cítiš, alebo máš priveľmi
rád Goyu?
Už s prvým krokom od dverí počuť zo zafajčenej izby temnú hudbu a ja mám pocit, že som
práve vstúpila do podsvetia. Nedvihneš sa zo svojho kresla, iba mierne pootočíš hlavou, no ja viem, že sa
tešíš. Chvíľu sa ti zadívam na kútik úst. Na ten zdravý. Ochrnutú časť tváre zakrýva tieň maliarskeho
stojana.
Zbožňujem keď tvoríš. Mňa. V izbe je príjemné teplo, príjemné šero. Iba stojaca lampa v rohu
vrhá mäkké tiene. Mäkké, ako tvoje ruky, keď mi prechádzaš vankúšikmi po šiji. Nežne, ako pri
milovaní. Potom jemné dotyky rovnako jemne prenášaš na plátno. Dokonale sa vpíjam do tvojho
sfumata. Trpezlivo pózujem, niekedy zaspím.
Chodí vždy v nedeľu o piatej, presne. Jej spoločnosť mi nevadí. Príde, na nič sa nepýta, nič nehovorí.
Mám rád ticho.
Nedeľa. Znovu v tvojom podsvetí. Si asi jediný, pri ktorom mi netreba hovoriť. Akoby sme sa
poznali roky. Ticho prerušované nehlasnou hudbou v pozadí ešte viac umocňuje tmavá izba s mäkkými
tieňmi. Tam vždy sedíš, asi premýšľaš nad svojou maľbou. Farby sú aj v koberci, asi ich už odtiaľ nikdy
nikto nedostane. Ako teba z tohto bytu.
Ležím na pohovke priamo pred stojanom. Nevadí mi dve hodiny bez pohnutia ležať. Upokojuje
ma myšlienka, že sem tam prídeš, a dotkneš sa ma končekmi prstov. Trpezlivo čakám, kým budeš
maľovať prsia.
21
| Stredné školy | Próza
Je výnimočná. Nezaujíma ju, čo sa stalo. Čo mám s tvárou a prečo nechodím von. Mlčky príde,
mlčky odíde. Akoby sa chcela na dve hodiny úplne stratiť zo sveta.
V zadymenej izbe špinavej od farieb je pohovka, na ktorej ležiavam vždy čistá. Neviem si ťa
predstaviť pri inej činnosti ako maľovaní.
Náš vzťah, ak to možno takto nazvať, je úplne niekde inde, ako doteraz. Ako s inými.
Nepreháňam, ak si myslím, že si mi bližšie, než ja sama sebe. Všetko sa odohráva v pohľadoch, v
nenápadných gestách. Medzi štyrmi očami, medzi štyrmi stenami.
Keď som potreboval modelku na nedeľné podvečery, na inzerát neodpovedala. Zazvonila pri dverách
presne o piatej.
Po pár nedeliach si mal hotovo. Už sa nedočkám viac dotykov. Bála som sa, čo bude ďalej, či ťa
ešte uvidím. Neopýtala som sa. O siedmej sa za mnou zabuchli dvere.
Cítim prázdno. Musím ho vyplniť. Možno maľovaním, možno písaním.
Začnem: Vymaľoval si si steny na čierno. Ako v dome hluchého...
...zaspím o piatej.
Zobudím sa o siedmej. Cítim prázdno a trpkú bolesť v ľavej časti tváre. Musím na to prestať
myslieť. Možno pri maľovaní, možno pri písaní.
Uškrniem sa zdravým kútikom úst a začnem:
Chodí vždy v nedeľu o piatej, presne...
22
Poézia | Do 26 rokov |
1. MIESTO - NEUDELENÉ
2. MIESTO
NINA KOLLÁROVÁ (1990)
VYROVNÁVANIE
x
po písaní o tebe
si vrývam nechty do rúk
aby ma nebolo vidieť
až kým neostane
papier vyrovnaný a biely
x
čakám ťa kým
nezožltnú všetky okná
XXX
pod šatami
skrývam druhé telo
čas sa odmeriava presne
iba pitím čaju
aj ulice sú nahé
iba v najsilnejšom lete
medzi jednotlivými dotykmi
rúk a nádoby
rozmýšľam
vtedy ma nevidíš
x
chvíľu predtým
než sa celkom zotmie
otláčam ti prstom
slová z novín
na telo
skúšam koľko sa
ich čiernych zmestí
ešte chvíľu
a z úst mi vyletia
x
ráno
si plachý
bojím sa na teba dýchať
stále čakám
že v knihách
čo po tebe čítam
budú odkazy
aby ticho ostalo
ráno
neodpovedám
čo sa dá povedať slovami
a na čo stačí
nadýchnuť sa
2. MIESTO
JANA PIKNOVÁ (1989)
XXX
za záclonou deň
na tvojom brehu
po kvapkách
kráľovstvo
zaslúžené po prašných cestách
ako do dnešnej tlače
na stole horúce kakao
a slepé ráno
v ktorom škrieka netopier
BLUES PRE MODRÉ OČI
žmúriš
keď sa bubliny vznášajú
s posledným hriechom
umytým z rúk
keď dozrejú
zmenia sa na slnko
23
| Do 26 rokov | Poézia
LIST
I
nevoláš
a ozvena má šesť hrán
je ako dom
v ktorom sneží
keď ti vŕzgajú slová
pod nohami
nie si na vine
len si
II
občas je ťažké
vyčleniť sa z jamiek tvojho úsmevu
v strmých záhradách
kde po nociach šumíš
a voniaš
po včerajších topoľoch
ktoré už dávno vyrástli
z otcovej role
a ceruzkových čiar
na zárubni
3. MIESTO
MONIKA HOJDANOVÁ (1992)
ATRAMENTOVÉ
RYBY
navliekam ulitu
keď to už
vonia na dážď
-vonia slanovečer si
vyžmýkam včerajšok
pijem z mláky
slov
sú v nej
ryby
a
opitý atrament
po celej sobote
-zafarbí
ma celú
domodra
-navliekam ulitu
prším
OD HLAVY PO PÄTY
od
kvap
ká
va
jú
mi
vlasy
ste
káš
po
mne
na
hej
asi
od
24
Poézia | Do 26 rokov |
pa
ria
sa
ne-sú-hlasy-ne
mé
kto
ré
ne-sú hlasy
až
keď
tvo
je
le
to
dá si
tiež
dá
do
le
pr-ši-plášť
MOKRÁ
KVAPkám.
v pred-sieni je prievan,
zavesená
na vlas-Och!
v ňom
schnem:
kmiTÁM
tu - tam
TU! - tam
kým ma
rozHOJDÁva a a a
spievam
(falošne)nech vetrá sa mi
hlava a a a
plné vetra,
pľúca sLOVá,
roz-dý-cha-vam
a možNO o o
st-Ále!
e xxx istuJem
o
-kým sa nevyPARÍM
všetka
So o o m
ešte?
ŠESŤ
keď mi ešte káva nechutila,
mama pri mne spala
a nikto sa nečudoval,
keď som si krivo ostrihala vlasy
drobné minúť na:
-zmrzlinu
-cigaretu zo žuvačky
-prsteň vo vajci,
zakrývať si oči
pri bozkávacich filmoch,
mať strach z Akty X
a o deviatej
vypnúť telku
Musieť p o č ú v a ť.
kričať: "Ooociii!"
keď ma dačo
bolí,
keď sa v noci
bojím,
keď sa
v
noci
bo-jím
sama
p o d d e k o u.
a pľ Ú ca
25
| Do 26 rokov | Poézia
3. MIESTO
RADOMÍR ORAVEC (1992)
MANUÁLY
(voľný cyklus)
Obklopujúce
I. Všeobecne
nemôcť nevedieť nedokázať
nechcieť nesmieť nemať
nemyslieť nevidieť necítiť
nepočuť nechutiť nebolieť
nebyť
II. Muži
diéta proteíny svaly kult
zahustiť vlasy implantácia vyholenie
tetovať rameno chrbát lýtko
holiť tvár pazuchy ohanbie
dieťa po štyridsiatke
parfém víno jedálenský stôl
nohavice tričko košeľa boxerky
stereotypy prípustné
III. Ženy
diéta správna životospráva ploché bruško kult
vybieliť vlasy zuby obočie chĺpky nad perou
tetovať očné linky členok šiju
holiť nohy pazuchy ohanbie
dieťa po tridsaťpäťke
parfém pivo kuchynská linka
sukňa legíny blúzka nohavice
stereotypy výpustné
IV. Deti
mierna diéta vyvážená životospráva kult iných
ostrihať vlasy prepichnúť uši vyrovnať zuby
rozdeliť pozície podľa bábik áut
neskôr meniť mierniť pozície
vyčleniť sa byť prienikom
kraje sú nesprávne stred je nesprávny
určovať a stierať hranice
sebaurčenie dezintegrácia princezné a kovboji
vtĺkať stereotypy potom ich odsudzovať
26
V. Dodatok
dookola odnegovávať
opakovať späť
Próza | Do 26 rokov |
1. MIESTO
DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ (1992)
VLČIA VES
Žijeme v krásnom kraji na pohraničí. Žiadna asfaltka, príjazdová cesta z betónových panelov a
medzi domami štreka alebo blatový chodník. Desať minút peši do najbližšej dediny, štvrťhodina autom
do mesta. Žiadna pošta, úrad, kostol. Jedna krčma.
Otec ma naučil, že byť spokojný znamená vedieť, čo treba urobiť, kedy a akým náradím. Rýľovať
po daždi, údiť tvrdým drevom. Neprobovať somariny, netárať nadbytočne, nečakať nič od nikoho. Iba
jedlo od zeme, peniaz od majstra a decko od ženy. Aj to všetko si musí každý sám urobiť a potom sám
spravovať.
Sestra Iňa si dovliekla chlapa z Ameriky. Má meno Jathan, volajú ho Jat. Našim to pripomína
zemiakové džatky, preto mu ich mama uvarila, keď sa prvý raz dovalil pred náš dom na bielom Volve.
Iňa sa prebrodila blatom v ihličkách, Jat sa zohol k autu. Ostrý kameň na štreke mu prepichol gumu.
„To nič to, chalan môj, opravíme.“
Otec priniesol kotúč hrubej lepiacej pásky, Jat šermoval rukami, „No, no.“
„Odnes ho Iňa dovnútra, no veď, povedz mu nech si dušu vymení až po hlavnej, lebo si ju
cestou späť nebodaj zase napichne. Ja prifúkam, neboj sa nič.“
Iňa Jata vyprevadila do domu a mamka ho vzala do laty. Hodila mu poldecák k tanieru a
dolievala pomedzi to, ako prežúval džatky.
Všetci sme veľmi hrdí na Iňu. Našla si robotu až v Bratislave a aha, koho lapila. Američana, ba
podnikateľa. Cudzinci nám pomaly lezú do nosa, ale keď už, vieme si ich oceniť.
Mama pobehuje medzi stolom a sporákom, prihadzuje, dolieva, vypytuje sa hlasno, aby aspoň
čosi chalan porozumel, kope do kocúra, čo sa jej pletie pod nohy, „zmizni, ty nie si dôležitý.“
Po zotmení sa k stolu pridal otec, obaja bratia a ja som priebežne umývala poháre.
„Budeš s nami bývať v tomto dome?“ Otcovi oči blčali samou láskou a Jat nechápal.
„Tu, doma, jesť, piť, spať, ha?“
„Ne ne, nene,“ Jat rukami do vzduchu nakreslil dom. „Kúpim. Miesta na dom. “
„Postavíme si svoj. Kúpime pozemok niekde tuná.“ Iňa zružovela a chytila si Jata za ruku.
„Malé.“ doložil Jat. „Víkend.“
„Jaj ták,“ otec nechal ústa otvorené a zaujato sa oprel o sedadlo. „Fajne, fajne.“
Jat prikyvoval, podával si ruku s otcom po každej preloženej vete a po každom poldecáku.
Keď prešla polnoc, Iňa nechala chlapov a išla spať, lebo som navrhla, že sa o nich postarám.
Keď odišla spať aj mama, Jat a otec si už celkom dobre rozumeli.
„Postavíte, všetko v porádku, z dreva, z kameňa, aj zo skla pre mňa za mňa, ja vybavím, máme
pozemky my, tuná, v lese...“ otec podvihol z kredenca knižky o varení a vyhrabal lesnícky katalóg. „Ni,
tuná,“ roztvoril a pobúchal prstom po obrázku. „Pozemok, miesto pre dom.“
„Moj?“ Jatovi niečo napadlo a zalistoval vo svojom hrubiznom slovníku. „Po-vo-le-nie.“
Slovo doplnil papierom, čo vyhrabal z koženej kabely.
„Cheche,“ otec si zasadol a pobúchal ho po pleci. „Také lajstro netreba tu, synak.“
Jat stále šušťal papierom. Otec mu ho vzal a potrhal na kusy. „Ech, netreba. Nič, rozumieš?“
„Nič...“
„Tu postavíš na kraji lesa, nikto nevidí, nikto nepočuje. Chápeš? Tu nie ako u vás tam. Tu
východná Európa, kamaráde. Chápeš ma?“
„Európa...“ vyslovil Jat pomaly a ešte pomalšie prikývol.
Otec sa zachechtal a hrubo ho bachol po pleci, aby rozptýlil neistotu. „Tu si sami panujeme, tu
netreba nič. Tu je v hore. Tu neni zákon.“
27
| Do 26 rokov | Próza
„Neni zákon.“
„Tak! Pripime na to! Ex!“
Môj muž Števo je pilčík. Tichý, slušný, tunajší. Sotvakedy ho vidno v inom ako v kombinéze s
oranžovými slúchadlami a prilbou. Nepije nefajčí. Je jasnozrivý. Keď som ostala tehotná, vedel to skôr
ako ja. Všetko vie skôr ako ostatní.
„Nevrav to nikomu,“ radila moja mama, „je skoro, možno sa ti pustí skôr ako sa to bude
poznať.“
Ale dieťa sa držalo. Povedali sme to celej rodine v deň, kedy Jat znova prišiel na návštevu a otec
sa začal so susedom handrkovať o lesné pozemky.
Mám dvoch bratov. Milan a Ondro. Sú jágri, starajú sa o lesy a spravujú dreváreň, jediný
podnik v osade, okrem krčmičky. Obaja plakali a kvapkali mi na brucho roztopené maslo a vosk pre
šťastie.
Jat s Iňou na mesiac zmizli. Keď sa znova objavili, za Jatovým autom prišiel kamión so
stavebninami. Otec šiel s fajkou v ústach pešo po lesnej štreke a ukazoval kamiónu, kam zabočiť. Zastal
pri svojom pozemku, čo bol napoly nášho suseda, ale on ho prepustil, nechápem prečo. Je to krásne
miesto s brezovým hájom, rastú tu suchohríby, kyselka a medvedí cesnak. Otec vie veľa veci záhadne
zariadiť.
S bratmi sme dobehli na to miesto vykladať cementové vrecia a strešné krytiny. Do večera
Ondro navozil drevené hranoly. Na druhý deň chlapi začali kopať. Jat bol nakoniec rád, že ustúpil od
nápadu montovanej drevostavby z prefabrikovaných panelov, a dal na Inin názor, že najlepší bude
štýlový zrub zo smrekovej guľatiny.
Z mesta prišiel developer so synom učňom, ktorý mu nosil lajstrá, prilbicu a vercajg. Títo dvaja
majú firmu na stavbu luxusných zrubov.
„To vieš ako, to chce dneska každý inak,“ mudroval developer, „zvonka chajda s krivou
guľatinou, maľovka jak z Čičmian, zvnútra kasíno s výrivkou, blikačky a kovová tyča na striptíz. To
neni jednoduché zrobiť, to iba my také vieme.“
Občas pri robote nadhodil, že tuná na hraniciach sa to hmýri pašerákmi. Bratia mu to vždy
zahovorili.
„Chce to múr.“ vymyslela Iňa. „Z kameňa. Vysoký. Budem sa na ňom v lete opaľovať.“
Developer mal za to, že k chalupe sa nehodí.
„Keď už pre nič iné, kvôli zveri.“
„Bojíš sa vlkov?“ smiala som sa. „Chodia ku každému domu u nás, je to normálne.“
„Viete, u nás sú iné vlky, tomu nemôžete rozumieť,“ vysvetlila Iňa developerovi a pre istotu sa
prežehnala. „Hovorí sa,“ nahla sa k nemu a stíšila hlas, „ že niektoré vlky sa narodia ako muži. Tu u nás
v osade.“
„Nechápem tomu.“
„Svorky si obzerajú domy a vyzerajú miesto pre svoje deti.“
„Iňa sa preto bojí všetkých detí, a ani nechce mať,“ podotkla som.
Pacla ma po ruke. „Prestaň. Neverím hovadinám, ale ujo, keby ste niekedy večer tie vlky videli...
Akoby niekoho kontrolovali. Alebo strážili. Už rozumiete? Nedivte sa, že sa bojím, keď ma celé detstvo
mama strašila povedačkami.“
Prišlo to na mňa, keď som tlačila fúrik s tehlami. Milan s developerom pribehli od
rozostavaného múra.
„Ej ci pána, že ju vy darebáci vôbec nechávate lopotiť.“
Dobehol aj Ondro, otec a Jat. Myslela som len na to, že Števo je v hore s koňom a vráti sa až
večer. Mobil si nenosí, tam kde chodí nie je signál.
28
Próza | Do 26 rokov |
„Naložte ju,“ otec pritlačil fúrik blízko ku mne, až mi udrel do členkov. Jat vykladal tehly a
hádzal na zem. Trafil po labe susedovo psisko, čo sa na stavbu chodilo túlať a plietlo sa pod nohy.
Developer ho zodvihol a hodil do vykopanej pivnice. „Nedávajte ju tam, neborku, to koryto je zasraté
od malty.“
Bratia ma naložili. Z osady dobehla mamka. „Ty si bledý jak smrť,“ povedala Jatovi, „horšie ako
keby to bolo tvoje, cheche.“ Mne šmarila do lona uterák.
„No ja neviem.“ Developer sa silno potil a učeň mu vo vedre omáčal vreckovku. „Zavolajte
radšej sanitku, pozrite na ňu.“
Otec povedal, že skôr než by prišla sanitka do týchto kútov, dôjdeme do mesta autom.
„Ja veziem,“ zakrákal Jat a rozbehol sa do osady.
Ondro rydlom odškraboval z rohov fúrika maltu, akoby na tom záležalo. Developer pokračoval
vo výčitkách. „U nás stavbárov sa hovorí- safety first.“
„A u nás sa hovorí,“ spustil Milan, „čo má ruky čo má nohy, robiť bude, kým na tých nohách
stojí, tu nemáme čas na také vynálezy.“
„Ja ju kľudne odrodím, keď na to príde,“ povedal Ondro, „Pár razy som odrodil konicu, nič na
tom neni.“
Vo fúriku ma odtiahli kus po štreke. Na križovatke štreky a betónovej cesty stálo Jatovo Volvo.
Iňa vystúpila a rozplakala sa.
„Aj na teba sa varí voda,“ chechtala sa mama.
Števo prišiel večerným autobusom v kombinéze, v bagandžiach a so slúchadlami na krku. Sadol
si ku mne a vzal umytého syna na ruky. Vo vlasoch mal piliny, na mihalniciach drobné kvapky.
Otec otvoril slivovicu a rozdal poldecáky, čo potiahol v krčme pod nemocnicou.
„Zmiznite,“ zastonela som. „Alebo sa chcete pozerať, ako ležím vo vlastnej krvi? Choďte chliapať
vonku.“
Ostala som sama so Števom.
„Teraz bude všetko inak,“ vravím. „Počul si?“
„Ja som počul.“
„Teraz máme dieťa.“
Prikývol, a bol rád.
Neprešiel ani mesiac, a už ma otec požiadal. Jat dostaval chajdu a nainštaloval si satelity, aby
mohol chytať svoje BBC.
„Ja ti neviem, kamaráde,“ pohoršoval sa otec, „to u nás také tanieriská iba Cigánom trčia z
balkóna. Bol si niekedy ve Vrútkach? Ani nekci.“
Na kolaudácii ma zatiahol do izby, ktorú Iňa veľkolepo nazvala biliardový salónik.
„Musíme zrobiť zopár prešmykov, súri to.“
Prešmykmi otec nazýva presuny tovaru cez poľské hranice. Najviac prešmykov organizuje cez
čučoriedkársku sezónu.
„No čo ja s tým.“
„Potrebujeme troch aby sa to vyplatilo. Ja sa už nemôžem vláčiť cez horu s tými nohami,“
zdvihol nohavicu a ukázal svoj diabetický opuch. „No tak, pôjdeš s bratmi.“
„Nech ide Iňa!“
Jat vošiel do salónika. Otec rýchlo ukázal na vlčiu kožu natiahnutú na stene. „Skade?“
„Kúpili.“
„Kamaráde, u nás si vlastného zastrelíš.“ pobúchal Jata po pleci, až mu z úst vypadla oliva, ktorú
práve zapil s martini. „Che, ty fajnovečka.“
Nenámahala som sa opakovať, že ak bude s Jatom hovoriť takými okrasami, nikdy sa
nedorozumejú. Vrátila som sa do obývačky a vytrhla Ini malého Janka z náruče.
29
| Do 26 rokov | Próza
„Myslím,“ zašomrala som, „že už rastú čučoriedky.“
„Prepáč, ale mala by si ísť ty. Nie som to ja, čo potrebujem peniaze.“
Fľochla som na ňu, ona sa len usmievala. „Niekedy si pôjdem s vami naoberať. Ale cez hranice sa
mi nechce.“
Zahrajte mi tichúčko, javorové husle. Nech mi ten môj synáčik na chvílenku usne.
Brala som ho pred zotmením na potok a spievala mu. Slnko sa ešte zrkadlilo na vlnkách, keď
som preskakovala po kameňoch. Musela som si tieniť prstami, aby som videla Milana, čo na mňa pískal
od kôlne za bystričkou. Za sebou ťahal káru s kartónovými škatuľami a z nahrubo ušúľanej cigarety sa
mu trúsili dymiace kusy tabaku. Zaliezol s károu dovnútra a Ondro privrel vráta. „Malého odlož k
mamke na verandu, preberá fazuľu.“
Keď som sa vrátila od verandy, bratia vybalili samopaly zo škatúľ. Zrátali. Jednotlivé časti zabalili
do plastových vriec a nahádzali na kôpky.
Kopala som do naukladaných polienok, do starej vane fľakatej ako krava kvôli poodliepanému
laku, do stolnej cinkulárky. Ondro nachystal čučoriedkárske vaky. „Ukľudni sa Iveta. Ja to nechápem,
mesiac po pôrode a furt sa jedošíš jak olej na panvici.“
„Sa jej divíš, bojí sa o to decko,“ zamyslel sa Milan. „Čučoriedky rastú poredšie. Rozmrazíme
minuloročné, nasypeme do vrchu.“
„Vy ste sa zbláznili!“
Pripomenuli mi, ako otec vytiahol môjho Števa zo sračiek, keď pri love nechtiac zastrelil
ožratého idiota z osady. Nevedel o ňom, až neskôr sa našiel. Otec nejakým zázrakom všetko pozametal
ako by sa nič nestalo.
„Števo ma zahluší, keď to zistí.“ uvažovala som. „Dohodli sme sa, že už nebudem.“
„Ten by nehlušil ani komára, keby mu sal z hrdla... Iba ak omylom, že, “ Milan sa rozkročil na
polene a zadupal ohorok. „Sestrička...“
Zbohom ostávajte, héj, mamičkine prahy, čo vás prekráčali moje biele nohy.
Milan prehovára k Ini: „Pýtam sa ťa po tretí krát- Hlávku sťať, alebo vienok sňať?“
So Števom sa letmo dotýkame pod obrusom. Šúchame o seba obrúčky. Jat sedí na stoličke
uprostred parketu. Otec si dolieva drienkovicu a tlačí koláče. Mama plače, sused zo stola kŕmi psa.
„Hlávku sťať, hlávku sťať, hlávku sťať!“
„Nu dobre!“
Milanovi padajú svetielkujúce omrvinky z cigarety. Hrdzavú sekeru si poklepáva o koleno.
„Ale ja sa ťa pýtam ešte raz, a posledný krát.“ zaručí a čepeľou jej podvihne bradu. „Hlávku sťať,
alebo vienok sňať?“
Jat sa ošíva. Nemá cit pre také divadlo. Ľudia z osady búchajú príbormi do tanierov. Američania
sa nechápavo vyškierajú.
„Radšej vienok sňať!“ kričí Iňa nakoniec a zúfalo sa skláňa. Ondrej jej z hlavy zhodí venček a
uviaže čepiec.
Bratia vymysleli sprostý vtip. Hodinu po polnoci tradične uniesli nevestu a nechali Jata
panikáriť. Ktosi mu prezradil, že to je tradícia a Iňa najskôr bude v krčme alebo na kdesi pri potoku. Jat
šiel hľadať do krčmy a tam ho zdržal nastražený otec, ktorý objednal šampanské pre štamgastov a Jata
nadojil svojou domácou chabdzovicou. Bratia ma medzitým zavolali k potoku a navliekli mi Inine
svadobné šaty. „Sranda musí byť aj keby tatka vešali,“ trúsil Milan pomedzi zhužvanú cigaretu v zuboch
a uviazal mi korzet.
Keď sa Jat dotackal, sedela som na lávke a bosými nohami v pančuchách čmárala po vode.
„Pánboh požehnaj, cudzinče!“
„Ingrid!“
30
Próza | Do 26 rokov |
Podala som mu ruku a pomohol mi vstať. Chcel ma bozkať, ale pred tvár som natiahla závoj.
Ústami pristál na látke. Spoznal ma po smiechu. Posvietil si i-phonom. „Fuck.“
„Poď so mnou.“
Za ruku som ho dovliekla do kôlne. Milan stál pri dreve a svietil olejovou lampou. Ondro sa
zadkom opieral o stôl s vercajgom. „Takže takto, kamaráde,“ spustil, „Nie si sprostý, čosi si pochodil a
vieš jak sa podniká. Časom zistíš, že táto drevárňa čo tu je nezarobí ani hovno.“
Vzal do ruky kombinačky a naprázdno cvakal. „Len aby si vedel. Tuná si žijeme po svojom. A
tak to aj ostane, jasné?“
Jat sa napriamil a prikývol. „Hm...dóbre.“
Milan sa k Jatovi priplichtil odzadu. Pritisol si jeho hlavu uchom k sebe. „Staraj sa nám o
sestričku.“
S dieťatkom preveseným na predku a čučoriedkárskym vakom na chrbte som sa cez leto vláčila
spolu s bratmi. Števovi som nemusela hovoriť, rozumel tomu, nehádal sa.
Keď čučoriedky začali koncom augusta poriadne rásť, Iňa si na ruky s umelými nechtami a
zlatými prsteniskami natiahla chirurgické rukavice a vybrala sa s nami do lesov.
Naša rodina má tradíciu v zbere čučoriedok. Nepoužívame hrebene, nikdy. Láskyplne oberáme
rukami. Trvá to dlho, ale nemusíme potom triediť konáriky a bobule popučené v zuboch hrebeňa.
Jat bol šikovný. Rýchly a čistotný. Jeho kýbeľ skonfiškoval Ondro a napchal si ho do vaku, aby
podeň neskôr založil rozloženú zbraň. Na jedenie a mrazenie ostal len kýbeľ od Ini. Zbytok sa použil na
ďalšiu výpravu.
Otec cestou zo svahu podotkol, že je čas malému Janíčkovi prepichnúť ucho. Starý zvyk v našej
osade. Chlapcom sa prepichuje lalok vo vrchnej časti ľavej ušnice a do diery sa navlečie strieborná
náušnica s korálkou. Aj bratia ju majú.
„Chcú mi ho ocajchovať ako ovcu.“ sťažovala som sa Ingride.
„Aj ty budeš teraz jak ovca?“ odpovedala. „Každým rokom samodruhá.“
Števo to zasa vedel skôr ako ja.
V novom roku v apríli som povila druhého syna. Bratia na traktore orali otcove pole a ja som im
ukazovala, kade otáčať. Zrazu som cítila, ako sa mi zospodu zmáčali sukne. Ondro vypol motor,
zoskočil z traktora a cez roľu ma preniesol. Lakťami skrčil všetky látky a plodová voda padala rovno do
zeme.
„Požehnala si nám roľu, sestrička.“
Odložil ma do machového chumáča na kraji potoka a zapískal na Milana. Spolu založili čistý
madrac na kovovú posteľ, čo roky ležala v pivnici na vyhodenie, dotrepali ju ku mne, naložili ma,
zdvihli za rohy a prečvachtali sa cez potok do kôlne. Tam ma chceli odrodiť, aby nešpinili domové izby.
Kým ma Milan ratoval, Ondro si vytiahol navonok fľakatú vaňu a nastrúhal do nej dechtové mydlo.
Spoza potoka dopratal záhradnú hadicu, napustil si teplej vody priamo z bojlera v pivnici a prilial fľašu
liehu. Vykúpal sa a vydrhol náradie. Obliekol sa do pyžama, zatvoril za sebou vráta a pustil sa do
roboty.
Pupočnú šnúru prestrihol kombinačkami z vercajgu. Dieťa mi hneď položil na hruď a vráta zase
otvoril. Nadýchala som sa čerstvého vzduchu a rozpoznala postavu Jata oproti prudkému svetlu, ako
prichádza s uterákmi a škatuľkou liekov na bolesť.
„Čo vyguľuješ oči na mňa?“
Ondro vzal škatuľku a odhodil ju na zem. „Zdravé decko nebolí.“
Rukou pokynul Milanovi, aby vzal uteráky.
Jat na mňa zagánil, asi zhrozený z toho, že na holých prsiach utišujem špinavé, čerstvé dieťa,
nohy mám zatlačené v gumákoch ufŕkaných od role a pod hlavou podloženú pneumatiku.
31
| Do 26 rokov | Próza
Ondro sa rozhovoril, ako pri tom vŕzgali pružiny starej postele. Rozhodil ruky polepené krvou a
Jat ustúpil.
„Hnusím sa ti?“ Vystrel ruku k nemu a rozčapil prsty. „To je život, čo tu mám.“ Plesol ho po
líci. Jat slabo zastonal. Odišiel z kôlne so stopou života na tvári.
Ešte pol roka po dokončení zrubu Jat s otcom po víkendoch dokončovali kamenný múr okolo
pozemku. Susedov túlavý pes stále behal po stavbe a vo chvíli, keď sa nikto nedíval, spadol do koryta s
cementovým betónom, utopil sa a zatvrdol. Otec to zistil náhodou, keď do zmesi rýpol lopatou a narazil
na telo.
Učesal sa, vyvoňal, vzal fľašku chabdzovice a vybral sa k susedovi. Mňa vzal so sebou, a ja som
vzala kočár s deckami, aby sme dobre zapôsobili. Obe deti už dostali náušnicu s korálkami, podľa
tradície starší bielu a mladší žltú, tak, ako aj moji bratia majú. Farby sú dané, postupne od nastaršieho.
Siedmy syn by dostal čiernu.
„Ták, kamaráde,“ otec sa vyvalil na verandovej terase a zopäl ruky. „Ten tvoj pes, taká pucôľa,
akože sa volá?“
Sused sa naľakal. „Čo si mu spravil?“
„Nič, sám si skočil do betóna. A jako naschvál teraz baby namiešali poriadne s cementom,
inokedy robia hovno riedke.“
Sused si tvár položil do dlaní. „Tak ja som ti kus pozemku prepustil pre ženícha, bez slova, bez
papiera, nič som nekcel za to...Všetci mi pomreli, iba ten pes mi ostal. Choď mi z očú.“
Otec sa postavil a spolu sme zišli z verandy. Sused sa ešte vystrčil cez zábradlie, a zakričal: „Ten
zámorský ježibábeľ ti len smolu prinesie, to ti hovorím! Pozri si na dcéru, jak ti pri ňom dopadla! Čo je
deň dlhý, sedí na peniazoch.“
„Ty prašina!“
Zasmiala som sa, otec sčervenel. Zohol sa k zemi, aby si vybral jednu z harabúrd, čo sa
povaľovali na dvore. Schmatol vyfučanú loptu a hodil ju do verandy.
„A nemám pravdu?“ kričal sused. „Ona mužovi spravuje majetky, a predala mu kus z pozemku,
čo si jej tak veľkoryso dal, kus našej zeme, veď aj teba by predala, keby mohla! A tvoji synovia? Kdeže
majú nevesty? Vláčia sa po bordeloch a toj mi jeden v noci ošťal plot.“
„Varujem ťa,“ otec zodvihol gaučovú pružinu. „Nažeň si papuľu naspäť do ohrádky, lebo inak...“
„Bojíš sa, že to poviem Ivete?“
Pozrela som na otca, otec zbledol.
„No áno, milená,“ sused prešiel k schodkom a dal ruky v bok. „To tvoj otec zastrelil v hore toho
chalana, a nepriznal sa. Rozmýšľaj, veď je cukrovkár, už napol slepý. Nedal by som mu ani hrable do
ruky, nie to pušku.“
„Ideme!“
Otec schmatol kočár a predieral kolesami vlhkú zeminu, akoby to bol rýľ.
Vojdem do záhrady ku grilu. Števo kliešťami otáča klobásy.
„To otec ho zastrelil!“ schmatnem ho.
„Ja viem.“
Na poslednom prešmyku v roku mi decko sčervenelo a dostalo horúčku. Stále som brávala
staršieho a mladšieho nechávala doma s mamkou. Nikdy predtým sa to nestalo. Pišťala som, bila bratov
do pŕs. „Páli ako pec, musíme nájsť pomoc!“
Colnica bola bližšie ako domov, a o hodne. Keby sme putovali po ceste, mohli by sme zavolať
otcovi, aby po nás prišiel autom. Ale my sme to vzali krížom cez hory a po hrebeňoch. Signál sme
nemohli chytiť. „Ja vás kašlem, idem na colnicu. Možno tam majú nejaké lieky... odtiaľ zavoláme
pohotovosť!“
32
Próza | Do 26 rokov |
„Iveta...to nemôžeme.“
Udrela som Milana päsťou. „Skús mi brániť, a pôjdem vás všetkých udať!“
„Dobre, kľud, kľud,“ Ondro sa nadýchol a so zdvihnutým prstom rozmýšľal.
Milan si sadol pod strom a zapálil si. „Zahrabeme ich.“
Colníci povedali, že to nemusí byť tak vážne. Vaky s čučoriedkami sme naukladali do rohu
kancelárie. Jeden policajt chcel vidieť čo sme naoberali.
Milan zdvihol ruku. „Prosím...“
„My nepoužívame hrebene,“ povedala som roztraseným hlasom. Bola už jeseň, čučoriedky vo
vakoch boli z mraziaku.
Colník zo dve ochutnal. „Fuj jaké sú kyslé! To kde ste zberali?“
„Ja neviem jak vy voláte tu tie hory,“ zamrnčal Milan. „Nám sú akurát, na koláč s cukrom.“
Pirule z ich lekárničiek zabrali. Dieťa stíchlo, schladlo a zaspalo.
„Zmiznime,“ pošepol mi Milan.
„Zotmelo sa.“
„Do rána budú tie čučoriedky na kašu, a budú smrdieť! Už sú viac ako deň rozmrazené, to nie je
dobré.“
Prechádzala som sa a opakovala si, že colníci sú sprostí, na nič neprídu. Sadla som si k dieťaťu a
hladila ho po hlavičke. „Tak dobre. Padáme.“
Vyšli sme navonok a Ondro zavolal otcovi, aby po nás prišiel na colnicu. Otec sa toho nápadu
naľakal a vykrúcal sa. Že nemá detskú sedačku a to by musel ísť po diaľnici, nemá ani známku.
Vzala som Ondrovi mobil a zasipela: „Ak dostaneš pokutu, tak si ju len zaslúžiš! Všetko sa to
stalo kvôli tebe.“
Ondro ma držal za rukáv, Milan naznačoval, aby som stíšila hlas, nech ma nie je počuť k
colníkom.
„Áno? A čo decko?“ pokračoval otec. „Vieš jak je to nebezpečné bez sedačky? Ak sa s ním
zapásuješ, a ťukneme do auta pred nami, tak ho udusíš, videl som to v telke.“
„Ty nemáš súdnosti! Ty... ty si zabil človeka, otec! Nič nerobíš, aby si to odčinil!“
Milan a Ondro spozorneli. Nechápali.
„Lepšie bude, ak pôjdete cez kopce.“ povedal otec po chvíli. „Chalaniská ju poznajú aj po
slepiačky. Krížom cez hory budete doma skoro akoby ste boli šli autom.“
„Sviniar!“
Vypla som ho a hodila sa na zem. Bratia sa postavili a obliekli si vetrovky.
„Zostaň s malým.“ povedal Milan. „My vezmeme vaky a spravíme si oheň. Prespíme a ráno po
teba prídeme.“
Povedala som, že bez nich neostanem. Od colníkov som odkúpila lieky, spacáky a trochu jedla.
„Tak vy chcete ísť naspäť v noci...“
„Nebude prvý raz,“ povedal Ondro. „Chodíme si cez deň, v noci, ako príde.“
Snažili sme sa vyzerať ako väčší divosi, než sme.
„Pssst...“
Ondro ma zobudil potiahnutím za ucho, ako to robieval, keď sme boli malí.
Oheň takmer dohorel. Z pahreby stúpal dym a zbytky tepla. Niečo ma vyrušilo. Blízkosť
niečoho neznámeho, nepredvídateľného. Bol to pach, alebo sotva postrehnuteľné zvuky pohybu po
hnilom lístí.
„Čo to je?“ zašepkala som.
Stisol mi ruku. „Dobre sa pozri.“
V tme sa dali rozoznať sotva čitateľné siluety.
„Obkolesili nás.“ povedal. „Nerob rýchle pohyby. Zobuď Milana.“
33
| Do 26 rokov | Próza
Milan ležal pri mne z druhej strany. Pritisla som sa k jeho hlave. Privalila som ho telom, aby sa
pri prebudení netrhol.
„Nedívajte sa dookola,“ pokynul Ondro. „Ľahnite si na chrbát a rátajte hviezdy.“
Pozrela som na známe súhvezdia. Na krku som cítila pravidelné slabé teplo z dychu dieťaťa.
„Čo...čo chcú?“
„Čakajú...“ povedal Milan.
„Na čo?“
„Kebych ja vedel.“
Pri každom zašelestení ma zavalil pot a čakala som, kedy mi nad hlavou zjaví papuľa a blčiace
oči.
„Pane bože. Ja to nevydržím...“
„Musíš, inak je po nás.“
„Keby tie zbrane...“
Pašujeme zbrane, nie náboje. Na ľudí sa dá blafovať s nenabitou zbraňou. Nie na zviera.
„Iveta.“ Z Ondrovej strany. „Skús zaspať.“
„Čože?“
„Musíš.“
„Sú stále bližšie...“
„To sa ti zdá.“
„Spi.“
Snívalo sa mi, ako som sa prebudila. Vedľa mňa z oboch strán ležali miesto bratov vlky. V tom
sne som to očakávala. Akoby nimi boli aj predtým, len tak možno nevyzerali.
Niektorí muži sú od vlkov, hovorí sa u nás v osade.
Možno to zariadila svorka, aby sme ostali na noc v lese. Možno si ich chce vziať späť. Alebo ich
len znovu vidieť. Preskúmať. Zvážiť ich duše.
„Zmizli,“ vyslovil Ondro.
Vyšlo slnko.
Iňa ohŕňala nosom. „To už budeš rozťahaná jak staré gate.“
Tretie dieťa sa malo narodiť v lete. Jata sa už nedalo vídať, a ak, bol zalezený v dome alebo
zapadol v krčme medzi štamgastov. Boli obdobia, kedy sa neholil a neumýval, vláčil sa medzi domami a
krajom lesa v starých montérkach, v ktorých pred rokmi robieval na chalupe. Ja som sa prestala baviť s
otcom. Za mamou chodievam. Keď sa objaví otec, ponáhľam sa preč.
Iňa v čomsi po otcovi zdedila umenie vybavovať pochybné záležitosti. Zaumienila si, že na štreke
k zrubu bude rampa. Vybavila domu stavebné povolenie, vybavila všetky pokuty a vybavila aj rampu a
výstrahu o súkromnom pozemku.
Bratia si mysleli, že to bola Jatova robota. V noci vyšplhali na strechu a prestrihali mu drôty na
anténu s internetom a kábelovými televíznymi stanicami.
Zdá sa mi, že sa v čomsi zmenili, odkedy sme spali v lese. Na správaní ani výzore to nevidno.
Možno sa zmenilo len to, že ja to o nich viem. Mala som to dávno pochopiť, nie sú v ničom podobní
otcovi, nie sú podobní nikomu.
Keď sa dozvedeli o Ininých čachroch, vytiahli ju v noci z posteli, zobrali do kôlne a posadili na
cinkulárku. Ja som s nimi bola tiež a rehlila sa na nej, ako sa pred nimi trasie.
„Pamätáš, ako si si vybrala čepiec namiesto sekery?“
„Čo chcete? Peniaze?“
„Vybrala si si,“ zdôraznil Milan a vypľuj jej dym do tváre. „Tak sa chovaj ako žena a nie decko.“
„Vy zločinci!“
Upravila sa a vstala. „My nie sme ako vy. A ostatní v osade.“
34
Próza | Do 26 rokov |
„Ale budete,“ zasmial sa Ondro. „Alebo zdechnite.“
Jat sa rozhodol nechať ocajchovať. Prišiel za bratmi sám od seba. Mama mu dala náušnicu po
svojom dedkovi. Navliekla na ňu bielu korálku, lebo Jat je prvý a jediný syn. Ucho som prepichla
nastreľovacou pištoľou uňho na gauči, kým bola Iňa v meste. Schválne som počkala, kým sa vráti.
Aby Jata nedesila, zobrala ma do biliardového salónika, strelila mi facku a povedala, že odkedy
som neprestajne tehotná, nemám rozumu. „Ty mi závidíš, čo? Ja mám Jata, a ty si sa vydala cez ulicu, za
autistu čo smrdí konským hnojom.“
Uchopila som bielu biliardovú guľu, poťažkala ju a šmarila do sklenej vitríny s kryštálovými
labuťami a podobnými svinstvami.
„Preboha nie!“
Priečky vitríny sa postupne prepadali, kým som nevystrieľala všetky gule.
Iňa sa postavila do rohu izby a bezmocne mávala rukami.
„Ty si šialená!“
„Nie. Ja som matka.“
Zobrala som tágo a zhodila ním vlčiu kožu zo steny.
2. MIESTO
RADOVAN POTOČÁR (1993)
ZOZNAM
(NEVIEM)
Začalo sa to, keď som si celý život zbalil do batohu a na chrbte ho odniesol do Indie. O tom im
nepoviem. Po troch mesiacoch sa vraciam s tým istým batohom a tým istým životom. Ani to im
nespomeniem.
V každom vrecku mám ešte niekoľko mincí a bankoviek, ktoré si celou cestou prepočítavam a
presúvam z vačku do vačku. Pomáha to proti nude i pomäteniu. Sám sebe som cestovnou taškou,
bankovým prevodom aj psychiatrom.
Keď buchne bránička, babka podopretá z oboch strán barlami klopká von z domu, objímame sa
a ja spúšťam; rodičia sú na dovolenke, mne bolo doma dlho, zostanem tu pár dní, prišiel som na
prázdniny, rodičom volať nebudeme, rušili by sme. Babka chápe a prikyvuje s takou odovzdanosťou, až
sa začínam cítiť previnilo.
Volá na dedka, je pri zajacoch. Dedko nepočuje. Klopkáme k nemu.
Podávame si ruky a dedko ma oslovuje úplne cudzím menom. Pýta sa na syna a manželku.
Zostali doma, ale majú sa dobre, ubezpečujem ho. Babka na mňa najprv babkovsky veselo žmurká, no
keď ma dedko oslovuje dvoma ďalšími menami, klopí zrak ako nešťastný psík.
So psíkom klopkáme do domu. Ďalšie otázky nedostávam. V tomto dome mám desať rokov. Že
sa tu zjavujem po celej večnosti, berie babka s rovnakou samozrejmosťou ako to, že dvadsaťročné vnúča
k nim prišlo na prázdniny.
Dedko berie so samozrejmosťou aj všetko ostatné.
Na záchode splachujem letiskové štítky z batohu. V azylovom dome neskôr dostávam dve teplé
jedlá a posteľ. Žiadne otázky. Azyl.
ŽENU
35
| Do 26 rokov | Próza
Otázky na mňa vyťahovala, akoby sa ich krátko predtým učila naspamäť. Mal som pätnásť rokov
a netušil som, ako odpovedať.
„Čím chceš byť?”
„Mám rada Green Day. Máš rád Green Day?”
„Kde na svete by si chcel žiť?”
Nevedel som si predstaviť, čo jej o mne moji rodičia nahovorili. Naši otcovia nás na oslave
zatvorili do izby a pri káve v obývačke už určite rozoberali našu svadbu, manželstvo aj deti.
Môj otec a mama si to predstavovali asi takto: Zmaturujem na gymnáziu a vyštudujem za lekára.
Ak nie za lekára, tak za právnika alebo inžiniera. Nájdem si dobrú prácu a ožením sa. S dobrou ženou.
Budeme mať dve deti a byt v meste. Neskôr dom. Podrobný plán som nosil zašifrovaný kdesi pod
kožou od narodenia. Celé som si to uvedomil práve vtedy, zatvorený v izbe s dievčaťom a jeho
otázkami. Svoj neviditeľný zoznam museli do mňa rodičia vytetovať, kým som bol celkom maličký,
nepamätám sa na to.
Dievča sa nevzdávalo.
„Aké jazyky sa v škole učíš?”
Bola pekná, podľa univerzálnych kritérií, no ja som mal chuť vyraziť dvere a utiecť. Rozprávať sa
s ňou o škole bolo jediné východisko.
„Angličtinu a ruštinu.”
Vysvitlo, že u nich mali angličtinu a nemčinu, ale popri tom práve začala chodiť na ruštinu. Zo
všetkých troch rečí má vraj najradšej ju. Ďalej pokračovala s otázkami o jazykoch, možno si myslela, že
sa tak rýchlejšie dostaneme k bozkávaniu, a potom sa mi otočila chrbtom.
„Kresli mi na chrbát písmená. Ruské, z azbuky. A budem hádať.”
Neuhádla A, B ani V. Chvíľu som rozmýšľal, či to nerobí naschvál a nečaká, že ju opravím.
Možno.
Rozhodol som sa, že to pekné dievča ani neopravím, ani nepobozkám. Previnilo som sa necítil,
no keď sme sa z izby dostali, neskutočne mi odľahlo.
STAŤ SA MUDR./JUDR./ING.
Bolo to pred rokom. Svojich rodičov som vtedy videl naposledy.
Vzduch v izbe sa menil na bahno. Ja a mama sme sedeli za stolom, otec okolo nás krúžil ako osa
a opakoval to isté dookola, ja to nechápem, ja to nepochopím, ja to nechápem, ja to nepochopím. To
bzučanie počujem doteraz.
„Potrebujem si dať nejaký čas pauzu.”
Ja to nechápem, ja to nepochopím, ja to nechápem, ja to nepochopím.
„Jednoducho potrebujem nejakú zmenu, na rok zo školy vypadnúť, robiť niečo iné, chápeme sa,
nejako odbočiť, žiť.”
Krúži a bzučí ďalej.
„Budem pracovať. To sa vám musí páčiť. Či? Nájdem si zamestnanie.”
Skončili sme.
(NEVIEM)
Začíname. Raňajky, volajú ich frištuk, sú u starých rodičov rituál. Maličké náboženstvo. Mám
pocit, že aj keby som tu zostal navždy, každé ráno by muselo vyzerať rovnako.
Babka: Krája chlieb. Pripravuje vajcia a párky.
Dedko: Poldeci nalačno.
Babka a dedko: Káva. Lieky.
36
Próza | Do 26 rokov |
Frištukujeme. Po jedle sa babka odklopkáva k drezu a umýva riad, dedko zostáva pri stole a
načahuje sa po ceruzku a kúsok papiera. Robí si zoznam. Zapisuje si veci, ktoré má na dnešný deň v
pláne. Šepká si.
Zajace.
Pošta.
Zadok - maľovať.
Drevo.
Dopíše zoznam a vstáva, hovorí, že dnes je vonku naozaj pekne a dá sa toho stihnúť veľa, isto
mu pomôžem a zvládneme všetko. Vyká mi. Psík pri riadoch sa na mňa pokúša preniesť odľahčujúci
úsmev. Nefunguje to.
Kým vyjdem von, dedko už stojí pri zajacoch. Neskôr vysvitne, že k ďalším bodom zo zoznamu
sa nedostane.
Hneď ako si ma všimne, začína s podrobným opisom práce. Vodu dolieva priebežne. Ráno
prikrmuje čerstvou ďatelinou, ale nehádže ju zajacom celú, to sa nedá; z rastliniek odtrháva lístky a
králikom ich ukladá na kôpky. Najtenšie stebielka necháva. Nie je čas, vysvetľuje.
Zajace majú frištuk. Ničia dedkove kôpky, lístky ďateliny vypadávajú z klietok a na zemi o
každý z nich bojujú sliepky. Z celého detstva mi chýbajú najviac. Aj tie zajace, aj tie sliepky, aj frištuky.
Dokázal som to každé prázdniny. Nástup ihneď po frištuku. Sliepky sa naučili pod mojou
paličkou zoradiť a stáť v takmer dokonalom rade. Disciplína. Zajace sa nič podobné nikdy nenaučili,
podriemavali vo svojich klietkach, spali s otvorenými očami a počúvali. Rozprával som im o svete za
králikárňou a pridával vymyslené príbehy. Občas pokyvkali hlavami.
Sliepky poslúchali a zajace počúvali. Tak dobre to nedokázal nikto iný. Ani vtedy, ani neskôr.
Skôr ako dedko dokončí kôpkovanie, na čosi si spomenie, zahadzuje ďatelinu na zem (sliepky
kolabujú) a tlačí ma od králikárne k domu.
„Keď vás tu mám”, hovorí mi, „môžeme sa do toho pustiť. Potrebujeme to namaľovať celé.
Budeme musieť aj z rebríka.”
Stojíme pred zadnou stenou domu. Tesne pod strechou sa udržali zvyšky omietky, no kúsok nad
zemou sa cez celý múr natiahla puklina. Z čiernej praskliny vypadávajú kusy hliny.
Zadná stena je otočená k domu susedov. V dome susedov nebýva nikto. Pomreli. Celý dom
susedov vyzerá ako zadná stena dedkovho domu.
Kým dedko cupká popri stene tam a naspäť, stojím na mieste, a rozmýšľam, či nám hlinený
domček pri maľovaní nespadne. Na jazyku mám konflikt (podmurovať, omietnuť), ale dedko ma
predbehne.
„Nemáme vápno ani štetky. Nakúpiť treba, maľovať dneska nebudeme.”
Vyviazol som.
PRÁCU
Vedel som, že z toho nevyviaznem nikdy.
Odišiel som zo školy a začal som si hľadať prácu, dni sa mi medzitým rozpadli na nesúvisiace
úlomky a stravovací režim na pivá a sladkosti, potom som nastúpil, dostal som miesto v reklamnej
agentúre a dni sa mi opäť poskladali, každý bol rovnaký, zlievali sa do jedného a nikdy nekončili, začal
som vstávať na ôsmu a každý deň kráčať po tej istej ulici, v práci dvíhať telefóny ľuďom, s ktorými som
sa nechcel rozprávať a byť milý na klientov, ktorí mi išli na nervy, každý deň som hovoril a písal o
veciach, ktoré som nikdy nevyskúšal a v reklame ich každému vrelo odporúčal; v práci som spoznal
kolegu, s ktorým sme si rozumeli, vo všetkom, začal ma presviedčať ma, aby sme odišli, zbalili sa a ten
nekončiaci deň uťali, cestovali, možno Ázia, žili bez plánu, krútil som hlavou, nesúhlasil som, to
nepôjde, medzitým sa mi strava postupne ustálila na rannej káve, obede, poobednej káve a dvoch
večerách, tých káv bolo pomedzi viac, možno závislosť, začínal som si pripadať dospelo, dovtedy to
37
| Do 26 rokov | Próza
neprišlo ani s prvým pitím, prvým sexom, prvou trávou, ani prvým zamestnaním, od pitia som si časom
úplne odvykol a na kávu si úplne navykol, závislosť, dospelosť, dúfal som a stále to neprichádzalo,
pripadal som si ako maličký zatúlaný chlapček, chúďatko, dúfal som, že niekto príde a nahlas zatrúbi
alebo zaznie gong a potom mi to oznámia, si dospelý, máš super život, žiješ preto a preto a tvojím
životným krédom je toto a toto, nič také ale neprichádzalo, prichádzali len ďalšie a ďalšie dni, vlastne
jeden, čo to táram, bol to len jeden deň posekaný nocami na kúsky a mne zo všetkého najviac vtedy
chýbali tie zajace a sliepky.
ŽENU
Bola pekná. Podľa univerzálnych kritérií. Vyššia a štíhla, s tmavými vlasmi a modrými očami.
Otcov typ, povedal by som.
Odkedy nás otcovia na oslave zatvorili do jej izby, v jednej miestnosti sme sa spolu už sami
neocitli. Niekedy sme sa na seba usmiali v škole alebo si zamávali na ulici. Niekedy som odbočil.
Do vinárne som sa dostal, fatálnym nedopatrením. Pozvanie som prijal so samozrejmosťou, s
ktorou som sa dlho nevedel zmieriť. Témy nám došli krátko po prípitku. Rozprávať sa s ňou v tej
vinárni o víne bolo jediné východisko.
Hovorila o bukete, sviežosti a trieslovine a v pohári pritom točila vínom celú večnosť. Iritovala
ma. Ďalšiu večnosť ho potom ovoniavala a niekoľko ďalších večností prevaľovala v ústach. Kým ho
prehltla, sformuloval som niečo o kyslosti.
„Kyslé dosť.”
Čašník priniesol novú fľašu, nalial nám na ochutnanie, striedavo hádzal pohľadom na mňa a na
ňu, po čase nás odhalil a ďalej pozeral iba na ňu. Nepáčila sa jej teplota. Čašník sa usmial, spod kože mu
pri tom vystúpila úžasne hranatá sánka, a zvrtol sa po inú fľašu, chladnejšiu.
Naspäť bol okamžite. Pri stole medzitým prebehla ďalšia večnosť.
Predtým, ako nám nalial, jej celú fľašu podal, na, vyskúšajte, táto je dokonalá už na dotyk, a
znovu sa usmial, ja som si ale namiesto čeľuste všímal jeho žilnatú ruku, začínala sa mi točiť hlava, bola
to naša druhá fľaša, podávala mi ju cez stôl, chyť, aká je, ale ja som sa nechcel dotknúť ani fľaše, ani jej
prstov, ale žíl na jeho ruke.
Nedotkol som sa.
STAŤ SA MUDR./JUDR./ING.
India sa skončila dotykom.
S kolegom sme sa zbalili krátko predtým, ako sa z mojich spolužiakov stali bakalári. Namiesto
bakalárskej práce som si našiel prácu v Dillí, učiteľ angličtiny, učili sme obaja, bolo to strašné, ale potom
sme začali cestovať, veľa, dlho a ďaleko. Viedol nás kolega, ale kam ideme, poriadne nevedel ani on.
Každý deň pritom dával dokonalý zmysel.
Začiatkom leta mi napísala mama. Dozvedela sa o mne. Bojí sa o mňa a mám to skončiť. Ja som
sa zo všetkého najviac bál toho, že sa to celé raz skončí. A celé sa to aj skončilo. Dotykom.
Sedeli sme vonku, v noci, niekde v horách, sami. Obloha bola takmer dokonalá. Využil som to.
„Ak zavrieš oči, budeš počuť zvuky, ktoré si si dovtedy nevšimol. Sústreď sa a počúvaj. Skús to.”
Skúsil to. Bol som neskutočne nervózny.
Pomaly som sa k nemu priblížil, zadržal som svoj dych, na tvári pocítil ten jeho, a perami som sa
ho dotkol na ústach. Kolega otvoril oči a odtiahol sa. Veľmi som túžil, aby ma udrel, začal kričať alebo
sa zamračil. Nič. Mlčal. Pozeral na mňa, akoby som ho práve opľul.
Keď sme z Indie odchádzali, od mora práve prichádzal monzún.
38
Próza | Do 26 rokov |
ŽENU
Nie.
(NEVIEM)
Môj tretí azylový deň. Frištukujeme.
Keď dojeme, babka umýva riad a dedko si plánuje deň.
Zajace.
Pošta.
Zadok - maľovať.
Drevo.
Hneď po frištuku sa usádzame v obývačke, babka nalieha, zatvára do nej mňa aj dedka, zajace
počkajú, sadnite si.
„Nalaď nám to voľáko,” hovorí babka a rukou capká po škatuli televízora ako po hlave mačky.
Kým rozbaľujem, dozvedám sa, že ho dostali od mojich rodičov na Vianoce, vtedy ho vybalili z
papiera a zabalený v škatuli dočasne uložili za starý televízor. Ja im to definitívne provizórium teraz
rúcam, niekoľkotonový televízor skladám na zem a nový staviam na jeho miesto, dedkovo sklamané
šomranie ignorujem, obraz je to naozaj biedny, a s pocitom, že spúšťam urýchľovač častíc alebo staviam
raketoplán, ho káblami spájam so svetom.
Návrh, aby sme starý televízor šupli na povalu, odmietam. Babka a dedko zhromažďujú všetko,
čo by sa im mohlo v najbližších desiatich životoch hodiť, ale televízor na povalu nevynesiem. Zostane na
zemi, dočasne.
Ladím. Keď sa mi nedarí chytiť päť najobľúbenejších babkiných staníc, stará mama sa mení na
bojové plemeno.
Mám nápad, ako situáciu zachrániť, bežím po batoh a zo samého dna vyťahujem kľúč. USB kľúč
potom zasúvam do LCD televízora (skratkami starkých nezaťažujem) a prehrávam im pesničky, ktoré by
mohli poznať.
„Toto nepoznám,” šteká babka.
„To hrá!” vykrikuje dedko.
Neskôr sa začína vypytovať, čo všetko na kazete mám a či mu dokážem pustiť aj cimbalovku
alebo Grúňa. Krútim hlavou, no pohotovo vysvetľujem, že pokiaľ budem mať počítač a prístup k
internetu, možné je všetko. Ak by som bol podomovým predajcom, práve by mu pribudol počítač, wifi
aj internet v mobile. Aj mobil.
„Tak to tam všetko daj. A aj Ervisa Persilho, toho Američina,” dodáva dedko sprisahanecky.
Babka mlčí. Vyzerá sklamane, podvedene, zarazene, oklamane, naštvane a urazene.
„To je úžasné,” drgá do nej dedko, „teraz si môžeme prehrávať, čo sa nám zachce.”
Stojím pred televízorom a mám chuť prehrať si niečo iné, cítim sa, akoby každý môj deň už
niekto predo mnou prežil a akoby mne všetko iba prehrávali v 3D kvalite a HD rozlíšení, akoby som
sedel za neviditeľným sklom a pozeral sa na život, ktorý sa už raz stal a nič sa v ňom nemôže zmeniť.
Tak.
„A ozaj, aj moravské ľudové tam daj. A Persilho nezabudni. Ja ti asi napíšem zoznam.”
(NEVIEM)
Naše ďalšie spoločné ráno. Chlieb, vajcia, párky, poldeci, káva, lieky, riad, ceruzka, papier,
plány.
Zajace.
Pošta.
39
| Do 26 rokov | Próza
Zadok - maľovať.
Drevo.
Po frištuku dedko nejde za zajacmi, ale rovno ma ťahá za dom. Stena stojí.
„Keď vás tu mám„”, hovorí mi, „môžeme sa do toho pustiť. Potrebujeme to namaľovať celé.
Budeme musieť aj z rebríka.”
Dedko cupká popri stene tam a naspäť, prezerá si ju a chvíľu nič nehovorí; ja stojím na mieste a
čakám. Neprotestujem.
„Ale počkať,” zastavuje sa, „treba nám veci. Vápno, štetku, aj dve, a valček, s tým sa dobre robí.”
Tesne predtým, ako začnem rozmýšľať, hovorím, že pôjdem do obchodu. Dedko sa teší a tľapká
ma pleci. Schyľuje sa k objatiu. Tyká mi.
Vraciam sa dovnútra, počkám na autobus do mesta a v duchu si to všetko opakujem, vápno, dve
štetky a valček, s vreckom vápna sa mi pocestuje úžasne; do toho babka pridáva kávu, olej, cukor a
vegetu, prerušujem ju a sadám si za stôl: ceruzka, papier, napíšem si lístok.
Spravím si zoznam a pôjdem do obchodu.
3. MIESTO
RIA GEHREROVÁ (1992)
MÔJMU DEDOVI PUKLO SRDCE
Stalo sa to asi pred rokom a nikto vtedy nesmútil. Ľudia si u nás po pohrebe pokojne posadali za
stoly a rozprávali sa o všetkom, len nie o dedovi. Kľučkovala som medzi nimi a nosila na stoly horúce
voňavé klobásy, z ktorých sa parilo. Mama v kuchyni už nakladala zákusky na papierové tácky. Punčové
a tvarohové s polenými marhuľami.
„Dedo by sa tešil, že to takto dobre dopadlo,“ povedala babka, keď všetci odišli a ona utierala
čerstvo umyté taniere. Po niektorých ešte pomaly stekali saponátové bublinky.
„Naozaj, pekný pohreb,“ prikývla mama.
Potom dlho nič nepovedali. V dome sme zostali celkom samy. Sedela som vedľa nich a chlebom
z misiek vytierala horčicu, čo zostala po hosťoch. V ten deň sme sa od seba takmer nepohli. Spolu sme si
pozreli správy, a potom sme dlho hrali karty. Nakoniec sme zaspali v maminej spálni. Ja s mamou na
posteli a babka sa zložila na gauč. Celú noc chrápala, cítila som, ako mi ten drsný zvuk rozvibroval
hruď.
Bola už jeseň, no dom bol i tak nahriaty od vysokého slnka, hustý vzduch v izbe sa dal len ťažko
dýchať, ale ani jedna z nás počas celého večera neotvorila okno. V izbe sme boli v bezpečí, vdychovali
sme výdychy zvyšných dvoch.
***
Na druhý deň som odišla. Domov sa vrátim najskôr o mesiac, keď budú prázdniny, možno skôr,
ak ochoriem, a možno ani nie. Možno neskôr, na Vianoce, o pol roka, o rok.
Nikdy.
Cestovala som takmer pol dňa. Stále sa mi však zdalo, že sa od nášho domu vzďaľujem rovnako
ťažko a pomaly ako žuvačka od topánky, že moja ruka sa ešte pevne drží zeleného zábradlia, čo vedie
povedľa našich schodov, a potom do chodby s veľkým zrkadlom, rovno, až k našej izbe so zavretými
oknami.
Vo vlaku bolo až príliš sviežo, v kupé, kde som sedela, som zlostne zabuchla okno. Sedeli tam so
mnou ešte dvaja mladí chlapci, trocha sa ma báli. Títo by mi už iste hovorili teta, aj keď som od nich
sotva o päť rokov staršia.
40
Próza | Do 26 rokov |
Už v štrnástich mi deti na ulici hovorili teta, keď som si nasadila okuliare a mamine sandále.
„Čo sa stále tváriš tak vážne?“ spýtala sa ma raz mama. Hneď na to dodala: „V mrazničke sú
nanuky, daj si, ak chceš.“
A ja som si dala, zbožňovala som praskanie čokolády na nanukoch. Strčila som si ho vždy čo
najhlbšie do hrdla a zadnými zubami celkom rozdrvila kraje nanuku.
„Len, prosím ťa, nikomu neukazuj, že takto ješ nanuky,“ zopla babka ruky dokopy.
Aspoň ju budú mať chalani v škole radšej, zapojil by sa dedo, keby tu sedel s nami.
Zasmiala som sa.
Nechcelo sa mi odísť.
***
Druhého septembra, ešte predtým, než som odišla, zastavila som sa na gymnáziu, kde som
maturovala. Chcela som ešte posledný raz vidieť Borisa, ako bude vítať deti a znova čítať ten istý
príhovor, ako každý rok.
Boris je vysoký, rovnako krásny, ako bol môj dedo. Akoby ho vystrúhali z jedného kusu dreva.
Vždy keď sme sa pozdravili, odlietali z neho piliny, tvarovala som z neho muža, hoci som mala iba
sedemnásť. Vymýšľala som si hlúpe výhovorky a úlohy, len aby som sa s ním stretla.
„Budeš to vedieť?“ spýtal sa, keď mi vysvetľoval, ako sa vypisujú prihlášky na vysokú školu.
„Jasné, nejako sa vynájdem,“ pokrčila som plecami, zadýchaná od vzrušenia, že sme sami. „Veď
už som stará krava, tak to musím zvládnuť,“ dodala som.
Boris celý ožil, z môjho starnutia sa tešil ako malé dieťa, aj keď podľa slušnosti mal v tej chvíli
protestovať proti mojim slovám. Neurobil to, pretože by tým urazil nás oboch.
***
Boris mal ženu, jedno malé dieťa.
A mňa.
Hoci podľa správnosti mal iba vlastnú ženu. Mňa nemal ešte nikdy.
Boris bol krásny chlap. Dobrý, s veľkým srdcom, aké mal aj môj dedo. Ak doň vstúpim, možno
praskne. A možno už som v ňom. A Boris v mojom. Držíme sa za ruky a nemáme ako otvárať okná,
vzduch je nasýtený.
My nie.
***
„Každá ho chcela,“ zasmiala sa babka, keď lúskala fazuľu a spakruky si z čela utrela vlasy.
Zostala jej na ňom špinavá šmuha, no mne sa s ňou páčila, a tak som jej nič nepovedala.
„Bol to krásny chlap,“ povedala o chvíľu. Celý deň nad ním premýšľala, hovorila iba po
kúskoch.
„Dedo mal rád ženy,“ začala zasa, „ale veď mal aj široké srdce,“ sama si odpovedala.
***
Pozerám na Borisa spoza školskej brány. Už je to rok, čo som sem takto nazerala naposledy.
Sústredene špúli pery, aby sa nepomýlil, neartikuluje však veľmi dobre, a tak mu málokto rozumie. Aj
tak nikto nepočúva.
Potlesk. Boris sa pozrie smerom ku mne. Neisto zodvihne ruku, zaváha. Možno som sa zmenila.
Po skončení ceremónie ma oslovia prváci, asi pätnásťročné deti z dediny, ktoré ma poznajú z
ihriska a predsa mi vykajú.
„Nebláznite, tykajte mi,“ hovorím im a pritom sa snažím zazrieť Borisa, ktorého pristavila
slovenčinárka a snaží sa ho nalákať na nahé koleno v sukni s rozparkom.
Vidím, že sa od seba pomaly vzďaľujú, Boris takto vždy ukončuje konverzácie. Učiteľka
nedobrovoľne odchádza z jeho blízkosti. Boris smeruje ku mne.
Vystrašené deti si začínajú šepkať, že sa k nám blíži nejaký učiteľ. „Tento je isto prísny, že?“
stihne sa ešte spýtať jeden chlapec.
41
| Do 26 rokov | Próza
„Najprísnejší,“ prikývnem. To už ale Boris stojí vedľa mňa, deti si takmer nevšíma. Pozdravíme
sa, deti sa pridávajú k pozdravu, Boris po nich prebehol pohľadom: „Jedna z našich najlepších
študentiek,“ povie a ja sa cítim ako víťazný pohár v sklenej vitríne, nemám čo povedať. Všetci sú ticho.
Boris sa snaží vyzerať milo, nakoniec ale iba necitlivo nadhodí: „Nemáte byť teraz v triedach?“ A
vyplašení prváci sa zhrozia a pýtajú sa na cestu, utekajú, pri odchode si opäť šepkajú.
„Prečo ste na nich taký zlý?“
„Musím si nejako na začiatok vybudovať rešpekt,“ odpovie, ale znie to smiešne. Je odo mňa vyšší
takmer o celú hlavu.
Má oblečenú svoju najlepšiu košeľu, vyhrnuté rukávy, je krajší ako minulý rok. Krásny ako môj
dedo.
***
„Skutočne som nevedel, či si to ty,“ odomkol zborovňu a vošiel. Nasledovala som ho.
Potom sa ma pýtal na školu, ja jeho tiež. Do zborovne prichádzali učitelia, zdravili ma, pýtali sa
rovnaké otázky ako pred chvíľou Boris. Chcela som odísť. Pozrela som na hodinky a vyhovorila sa na
autobus.
„Odprevadím ťa,“ vystrelil Boris zo stoličky, „aj tak mám cestu okolo.“
Zopár učiteľov sa na seba prekvapene pozrelo, zamávali mi na pozdrav.
***
„Kedy odchádzaš?“ spýtal sa.
„O dva týždne.“
„Môžem ťa niekam pozvať?“
„Kam?“
„Na zmrzlinu? Na čaj? Kávu? Piješ kávu?“
„Pijem.“
„Výborne!“
„Ale teraz ste na rade vy.“
„Som na rade?“ nechápal.
„Dnes som vás prišla pozrieť ja, teraz vy.“
„Kam mám prísť?“
„K nám domov. Kávu máme.“
Tak veľmi som si ho vtedy chcela vziať domov. Stála som na poslednom schode, obaja sme sa
držali dreveného zábradlia, Boris sa prstom dotkol môjho palca.
„Máš vlastnú izbu?“ Bola to celkom nevhodná otázka, no predsa sa ju spýtal. Akoby si myslel, že
sa môže v noci skryť v mojej izbe a nadránom z nej ujsť. Akoby sa mohol skryť pred mojimi dvoma
mamami a ešte pred jednou mamou – svojou ženou.
„Prídem,“ povedal nakoniec, „povedala si, že doma potrebujete zapojiť tlačiareň.“
Aj keď má Boris už takmer štyridsať, výhovorky mu idú stále veľmi dobre. Keď videl, že sa
smejem, zaradoval sa aj on, neisto zavlnil plecami, chcel ma objať, ale zdržal sa.
„Príď hocikedy.“
„Prídem ešte dnes.“
„Dnes?“
„Vezmem ťa domov!“
„Boris,“ povedala som mu prvý raz menom, ale on už bežal po schodoch naspäť do zborovne,
aby si cez seba prehodil ľahké sako a zhrabol zo stola kľúče od auta.
***
Boris otvoril dvere, z auta sa vyvalila hrozná horúčava. Chvíľu sme pri ňom teda postávali, pýtal
sa ma, akú doma máme kávu. „Popradskú,“ odpovedala som.
42
Próza | Do 26 rokov |
Keď Boris otvoril dvere na aute a ja som do neho prvý raz vložila svoju nohu, mala som pocit,
akoby sme sa už milovali, akoby sme boli celkom nahí, sami, v aute so zatvorenými oknami a slabou
ventiláciou.
V poslednej chvíli som sa strhla: „Mám nastúpiť?“ spýtala som sa, aby som sa uistila, že to všetko
malo byť takto, a nijak inak.
„Myslím, že áno,“ povedal pomaly, „ale potom sa budeme musieť milovať.“
***
Boris bol vtedy asi najkrajší muž na svete. Z čela si zotrel kvapky potu a napravil si sedadlo.
Prešla som mu rukou po tvári, Boris privrel oči a dotkol sa môjho brucha, ktoré sa od ľaku celkom
stiahlo.
„Myslím, že som ešte stále zamilovaný.“
***
Kávu sme si nakoniec kúpili v automate na železničnej stanici.
Takto o dva týždne tu budem stáť znova, a potom až na Vianoce.
„Teraz si na rade ty?“ spýtal sa, drevenou paličkou si premiešal extra cukor.
„Mám prísť k tebe domov?“ skúsila som, ale vzápätí mi po chrbte prebehol mráz. Aj tak by som
k nemu nikdy nešla. Všade by som cítila jeho ženu. A dieťa. Dieťa by som zacítila na kilometer. Voňajú
príkro, ako škoricové koláče.
„Malý je do tretej v škôlke.“
Ako veľmi som vtedy podcenila Borisove veľké srdce.
***
Boris sa bežal osprchovať a cestou do škôlky ma vyhodil na polceste k môjmu domu. Vlasy mal
po bokoch opäť mokré, trocha od vody, trocha od vzrušenia, chcela som sa ich dotknúť, a potom bez
pohnutia ležať na posteli a plytko dýchať.
Boris krásne voňal. Aj jeho vlasy a ruky.
Jeho vlhké čelo bolo len dôkazom toho, že žije.
***
„Nechoď,“ povedala babka, keď sa so mnou znova lúčila.
Mama ma len objala a podala mi tašku.
Boris v tej chvíli sedel v čakárni u doktorky so svojím dieťaťom. Nádcha, možno chrípka. Videli
sme sa len na päť minút, keď nechal svoje dieťa na starosti svojej sesternici, ktorú stretol aj s podobne
starým synom v čakárni. Vraj ho potrebujú v škole kvôli nejakým papierom – vybaví to a hneď sa vráti,
bude preč maximálne pol hodinu, chlapci sa zatiaľ pohrajú.
„Rozlúčime sa, keď ťa sem prídem na Vianoce privítať,“ povedal, za rohom ma pobozkal a pevne
stisol, odišiel k autu. Kráčal rýchlo, robil obrovské kroky, neobzeral sa, nedýchal.
***
Môjmu dedovi puklo srdce.
Od lásky.
Môj dedo zomrel najlepšie ako vedel.
Najlepšie, ako sa dá.
43
| Do 26 rokov | Próza
3. MIESTO
KATARÍNA VARGOVÁ (1992)
S KETCH
Mesiace som podvedome zatínala zuby. Vždy som si to uvedomila až vo chvíli, keď ma rozbolela
sánka a v stoličkách mi začali pulzovať nervy. Čím viac som sa snažila uvoľniť, pootvoriť ústa, povoliť
stisnutie, tým viac mi zuby ťahalo k sebe. Mesiace som poriadne nespala, prevaľovala sa v posteli, fajčila
na balkóne a od únavy nad ránom zvracala len penu. Bola som taká chudá, že mi koža tesne obťahovala
kosti.
***
Miriným domovom je Boris. Mira teraz študuje v Rumunsku, večne na uliciach prekračuje psy
a s domácimi sa vie zatiaľ rozprávať len o počasí. Je tak sama, že sa občas musí prechádzať celé hodiny
po Bukurešti, aby smútok vychodila. Do toho jej zvykne zavolať Boris, a ona vtedy váha, či zdvihnúť,
hovory zo Slovenska sú predsa drahé a Boris nemá veľa, nemal by míňať na hlúposti, nemal by míňať na
mňa, myslí si Mira. No aj tak zdvihne, a Boris sa jej spýta, čo robí, Mira odpovie, že sa prechádza a
potom sa prechádzajú spolu, hoci Boris je v Bratislave a Mira v Bukurešti, prechádzajú sa a ona vie, že sa
za Borisom po tomto polroku vráti, možno začnú spolu aj žiť. Boris je jej domov.
Dorota je doma v Bratislave. V jej malom byte v centre mesta, ktorý si sama zariadila. Celé
týždne bolo byt cítiť farbami, maľovala steny, brúsila a lakovala nábytok, dokonca si kúpila aj montérky
a ochranné okuliare, vyzerala v pracovnom rozkošne. Dorota miluje svoj byt, je to jej hniezdo, ktoré si
sama postavila, je to miesto, kde sa cíti v bezpečí. Idem domov, hovorí, keď sa v noci vracia, a nemyslí
to len tak, ako frázu, myslí si to naozaj.
Môj domov si nosím v sebe. Mám ho uložený v priehlbine tesne pod srdcom, je dobre ukrytý
pred svetom, ešte nechcem a nedovolím, aby mi doň niekto vstupoval, aby sa mi doň niekto nasťahoval.
Žiadny muž ani žiadne miesto. Chcem si ho nosiť v sebe, kým budem vládať, pretože raz oťažie, ako
kameň ma pritiahne k mestu alebo osobe, a ja sa nebudem viac môcť pohnúť. To ma najviac na svete
desí.
Mira a Dorota sú moje najlepšie kamarátky, ale Mira je v Bukurešti, tak s ňou len občas volám
cez Skype, jej tvár je zrnitá a namiesto jej hlasu znie len praskot. Naposledy som zachytila len, si strašne
chudá, Zoja, potom zašumenie a nakoniec nás prerušilo. Druhýkrát som jej nezdvihla, lebo ja viem, že
som schudla, všetko oblečenie na mne visí, moja mama si myslí, že som anorektička, vždy, keď sa za ňou
vrátim, tlačí do mňa segedínsky guláš. Nepotrebujem to počúvať ešte aj od Miry.
A teraz aj Dorota, čo sa s tebou deje, si úplne vystresovaná, pery máš dohryzené do krvi, Zoja. A
ja nechcem prezradiť. Tak Dorota len jednoducho povie: možno by si mala zmeniť prostredie.
***
Cestovala som strašne dlho, vlakom, pôvodne to mala byť pokojná šesť hodinová cesta,
predstavovala som si, ako za oknom prvýkrát uvidím more, ako si budem čítať a keď mi stŕpnu nohy,
prejdem sa po vlakových uličkách a dám si kávu v reštauračnom vozni. No pri pobreží zaliala koľajnice
voda. Železnica je postavená len pár metrov od mora, takže keď začnú zúriť búrky, hladina sa
nebezpečne zdvihne a zničí trať. Musela som štyrikrát prestupovať, s mojou obrovskou batožinou, ja
som teraz príliš chudá aj na zdvíhanie kufrov, silnejší vietor ma ohne v bokoch ako papier. Nikto mi
nepomohol, ani jeden muž, všetci okolo mňa len preleteli, mne praskalo v kolenách a do očí sa mi tlačili
slzy.
***
44
Próza | Do 26 rokov |
Môj dom smrdí ako pleseň a pivo. Moja izba ako múzeum. Steny sa rosia, v nose sa ti vzduch
zmení na kvapôčky vody a vlasy sa ti ihneď zvlnia. V celom dome je neporiadok, škatule od pizze,
ohorky z cigariet zahasené v pohároch, zalepené koberce od vyliatych káv.
Bol podvečer, keď som otvorila dvere svojho nového domu, a v obývačke pod spacákom driemal
Sketch.
Okrem toho, že smrdí náš dom a moja izba, smrdí aj Sketch, Sketch je môj spolubývajúci, ktorý
v dome žil zjavne pridlho sám, Sketch páchne ako ryby, pracuje v prístave. Strašne sa zľakol, keď som
ním zatriasla, aby sa zobudil, museli mu oznámiť, že prídem, no on sa tváril, akoby o ničom nevedel,
akoby som bola vnútri neprávom. Dlho chodil po dome, šomral niečo so zvláštnym prízvukom,
ktorému porozumiem až o čosi neskôr, a ukazoval na jednotlivé veci. Na krb, na chladničku zatvorenú v
skrini, na kohútik, na vchodové dvere. Skúšala som ho prosiť, nech mi to zopakuje, pomalšie, ale on
nado mnou len mávol rukou, skončil v obývačke, sadol si za stôl a ušúľal si cigaretu. Zapálil si a o
minútu sa rozozvučal požiarny alarm. To sa stáva vkuse, povedal, vyliezol na stoličku a s cigaretou v
kútiku úst alarm vypol.
V tomto mestečku zatvárajú všetky obchody o piatej, tak som sa v tú noc zakryla Sketchovým
spacákom. Pod spacákom som mala oblečené ešte štyri vrstvy, aby som sa od chladu v izbe netriasla.
Opäť som nespala, ale bála som sa vyjsť z postele aj z izby, Sketch mi trochu naháňal strach.
Možno preto bol prenájom taký lacný, lebo k domu dostanete aj Sketcha a všetok jeho bordel, najmenej
v živote teraz potrebujem bordel, myslela som si.
***
Sketch vstáva do práce o piatej ráno, stavia lode, alebo ich opravuje, možno sa na nich plaví,
zachytila som len slovo lode. Keď sa zobudí, chvíľu vybrnkáva na bendžo nezmyselné melódie, potom
spustí v obývačke požiarny alarm rannou cigaretou, nahlas nadáva, navlečie si montérky, ktoré vyzliekol
predošlý večer v obývačke, vyjde a zabuchne dvere.
Hneď v prvý deň som zašla na nákup, kúpila som si periny, obliečky a čistiace prostriedky, a
kým bol Sketch v práci, upratala som celý dom. Napínalo ma, keď som umývala šálky s plesnivým
zvyškom od kávy a oškrabávala z tanierov zaschnutý kečup.
Trvalo sedem hodín, kým som dostala dom do normálneho stavu, no stále páchol ako pivo.
Sketch ho v obývačke totižto varí, vlastne nevarí, iba tam pivo kvasí vo veľkej plastovej nádobe.
Keď sa vrátil a uvidel uprataný dom, nepotešil sa, ani nenahneval, povedal len: upokoj sa trošku,
dievča. Bola to jeho prvá veta, ktorej som rozumela celej. Sketch ma volá dievča, lebo moje meno
prepočul a najprv ho veľmi nezaujímalo. O pár týždňov mi príde list zo Slovenska, na obálke bude
napísané Zoja, Sketch to prečíta ako Zodža a poteší sa, že konečne vie, ako sa volám. Vtedy ma už bude
mať rád.
***
V dome je opäť taký neporiadok, ako predtým, ale ja som začala chodiť do práce a večer sa
nevládzem ani pohnúť, nieto ešte upratovať. Kúpila som si ojazdený bicykel, ktorému škrípu brzdy,
každé ráno polhodinu šlapem do kopca, aby som sa dostala načas do práce. Práca má účinky aspoň na
môj spánok, večer spokojne zaspím a zobudí ma až požiarny alarm. Týždeň som prosila Sketcha, aby
chodieval fajčiť von alebo aspoň do kuchyne, kde alarm nie je, no on sa tváril, že môjmu
východoeurópskemu prízvuku nerozumie, aj to vravel, nerozumiem tejto východnej angličtine, dievča,
upokoj sa. Spočiatku ma to urážalo, prízvukovala som, že som zo strednej Európy a že môj prízvuk bol
najlepší v triede na vysokej, ale Sketch stále opakoval, upokoj sa, tak som to postupne vzdala.
45
| Do 26 rokov | Próza
Pracujem v reštaurácii ako čašníčka, zo začiatku som nerozumela, čo si ľudia objednávajú, no už
som sa naučila jedálny aj nápojový lístok naspamäť. A aj tak si všetci objednávajú buď rybu s
hranolčekmi alebo hovädzí burger. Keď mám poobednú smenu a zatváram, môžem si vziať zvyšné
hranolčeky a nedojedenú polievku so sebou. Ak sa práve šéf nepozerá.
Už viackrát som takto doniesla jedlo Sketchovi, upečené hovädzie mäso, ktoré si nikto
neobjednal, či rybu, čo mala priveľa kostí na to, aby sa podávala zákazníkom. Sketch ma má odvtedy o
čosi radšej.
Ryby nosí domov občas aj on, ale nikdy som sa ich neodvážila zjesť, podozrievam ho, že sú to
zdochliny z prístavu.
Ani ja, ani Sketch nemáme peniaze, tak vymyslel, že si kúpime sliepku. Vajcia sú strašne drahé a
ja ich môžem jesť od rána do večera, kúpime si sliepku, na farme pri meste nestojí ani libru, ušetríme
veľa peňazí, povedal a boli sme dohodnutí.
***
Znova ma začali trápiť nočné mory. Zaspím pokojne ale budím sa spotená, s krikom alebo s
plačom. V snoch som často v Bratislave, rutinne opakujem rôzne činnosti a mám sklený pohľad,
väčšinou sa na seba pozerám z výšky. Niekedy sa topím v Dunaji – unášajú ma spodné prúdy, plávajú
popri mne Sketchove mŕtve ryby a ja nemôžem dýchať.
Dôvod, prečo som Dorote vtedy neodpovedala, čo je so mnou, je, že to neviem. Niečo sa
zmenilo, zo dňa na deň, a ja som nešťastná.
Ráno po sne o Dunaji ma nezobudí alarm, ale búchanie kladiva. Sketch v záhrade stavia kurín.
Dnes má voľno, no len pred chvíľou začalo svitať. Pre čosi tiež nemôže spávať a ja sa ho na to nikdy
neopýtam.
Vyjdem pred dom v pyžame, sadnem si v záhrade na lavičku a ubalím si cigaretu zo Sketchovho
tabaku. Potom mu pomáham zatĺkať klince. Po celý čas mlčíme, Sketch trochu spieva, lebo nemá rád
úplné ticho.
Poobede ideme za mesto na farmu, dlho sa po nej prechádzame, slnko svieti a vonku je cítiť jar.
Sketch mi dovolí hladkať zvieratá a ani veľmi nešomre. Potom vyberáme kuriatko. Všetky sú takmer
rovnaké, teperia sa natlačené v jednej ohrádke, skáču si po hlavách, nahlas pípajú a ja vravím, pozri, aké
sú vydesené, vezmime si všetky. Sketch ma zastaví a potom vyberáme, ktorá budúca sliepka bude naša,
on vyberá väčšie a ja zase celkom maličké, nakoniec privolí na môj výber a my si ho v škatuľke
odvážame.
***
Vybrala som chorľavé kuriatko. Už cestou domov prestane pípať a nechodí po škatuľke, ale len v
rohu ťažko dýcha. Celú noc pri ňom so Sketchom v obývačke presedíme, mierime naň stolovou
lampou, aby mu nebola zima. Sketch chodí fajčiť von, aby sa kuriatko nenadýchalo dymu. Po polnoci
od vyčerpania zo strachu zaspíme s hlavami na stole a keď sa o druhej ráno zobudím, kuriatko je mŕtve.
Zobudím Sketcha. Sketch nadáva a zúri, mali sme vziať to staršie, vravel som ti to! Potom zakúri v krbe
doskami, ktoré nepoužil na kurín a kuriatko spopolní. Pozeráme sa, ako škatuľa horí a popri tom pijeme
Sketchove domáce pivo. Chutí ako pokazené a myslím, že má oveľa viac percent, než ozajstné pivo.
Sketch namieta, že to je ozajstné pivo. Do rána sa strašne opijeme.
Vychádza slnko a Sketch sa so mnou chce vyspať. Hladí ma po stenách a vraví mi, že by som
bola krásna, ak by som nebola taká vychrtlá. Ja som už príliš opitá na sex, Sketch tiež, tak sa len
podoprieme a vyjdeme do mojej izby, spadneme do postele a ja sa do nej pozvraciam.
***
Z nášho druhého kuracieho pokusu celkom iste rastie kohút. Zhruba v čase, keď Sketch hrá na
bendžo, kohút Sketch kikiríka. Áno, Sketch pomenoval kohúta po sebe. Hneď ako sme si boli istí, že
46
Próza | Do 26 rokov |
kuriatko prežije, vyberali sme mu meno. Vtedy sme už vedeli, že to asi sliepka nebude. Chcela som, aby
sa volal Barabáš. Sketch to nevedel vysloviť a potom prehlásil: ja nikdy nebudem mať deti, nikdy
nebudem mať syna, ktorý by sa mohol volať po mne, tak mi dovoľ pomenovať po sebe aspoň tohto
kohúta.
Ako sa vlastne voláš naozaj? spýtala som sa.
No Sketch.
A ty chceš deti, dievča? pýta sa ma o pár hodín neskôr. Varím polievku, Sketch sedí na linke,
pozoruje ma a hrá na bendžo. Varím hráškovú polievku, ktorú ma naučila mama, len voda, hrášok,
bujón a dve vajcia, celkom mi to ide, tak experimentujem a pridám o vajíčko viac, aby bola hustejšia.
Nechcem.
No jasné, si primladá na deti, hovorí Sketch do melódie.
Pri varení sa cítim úplne dospelá, podám varechu Sketchovi, miešaj! prikážem a vyberám opraté
veci z práčky.
Nielen teraz. Nikdy nechcem deti.
Viem. Si primladá, aby si nejaké chcela.
Sketchove veci, hoci sú opraté, stále páchnu ako mokrý chlap.
Už sa teším, kedy budeme mať domáce vajíčka, prehlási Sketch.
Vieš, že kohúty neznášajú vajcia, však?
Čo? To fakt?
***
Sketch berie mňa a kohúta Sketcha na výlet. Požičia si od kolegu auto a ideme asi dvadsať
kilometrov na opustenú pieskovú pláž, Sketch je presvedčený, že kohút chce vidieť more. Držím kohúta
cestou na rukách, lebo mi ho zakáže dať do škatule, a už takmer dospelý kohút Sketch mi doďobe ruky.
Každým dňom je agresívnejší a Sketch je na neho hrdý, že sa vie brániť.
Je veľmi skoro ráno a na pláži nie je nikto. Máme plný kufor jedla. So Sketchom sme včera
dostali výplatu. Na okraji pláže je postavený nákupný vozík z Asdy a pod ním spravené ohnisko. Košík
zjavne slúži ako gril. Som nadšená, no Sketch nado mnou zase len mávne rukou, tu všetci kradnú
košíky, grilujú na nich, alebo z nich spravia doplnok do záhrady.
Kohútovi Sketchovi ani na chvíľku nenapadne utiecť, človek Sketch mu na zem vysype zrno a
on sa celé doobedie zabáva tým, že ho vyďobáva spomedzi zrniek piesku.
Grilujeme párky a klobásky, jeme syr a pijeme lacné víno, Sketch iba trochu, aby mohol
šoférovať. Opaľujeme sa, driememe. Fajčíme cigarety a Sketch mi rozpráva vtipy, ktorým nerozumiem.
Smejem sa, aby mal radosť. Smejem sa, lebo som šťastná.
Naplno sa smejem, rehocem a v tej chvíli sa Sketch na mňa otočí a pobozká ma normálnym
zamilovaným nežným bozkom. Chutí ako klobása. Kohút Sketch do ticha vydáva zvláštne zvuky.
Som zmätená, odtiahnem sa a posadím. Sketch, neuraz sa, ale ty nie si veľmi príťažlivý muž.
Celý život smrdíš ako ryby a tabak, hovorím položartom.
Ale Sketch sa urazí: čo ty chceš, dievča? čo ty vlastne chceš a načo toto robíš?
Čo robím?
No, toto! Rozhodí rukami, berie pod pazuchy kohúta, ten ho nahnevane ďobe do predlaktia, vo
vrecku hľadá kľúče od auta, nastupuje a odchádza. Ja bežím za autom, som pomalá, zúfalo kývam za
odchádzajúcim autom.
Doriti, Sketch! Doriti s tebou! kopem do piesku.
O pätnásť minút Sketch pricúva späť na pláž, pomôže mi pobaliť zvyšné jedlo a nepovie ani
slovo.
47
| Do 26 rokov | Próza
***
Už dva týždne nám pískajú radiátory. Pískajú tak silno a tenko, až mi ide vybuchnúť hlava.
Fénujem sa, kým ma nezačne páliť pokožka na hlave. Vysávam celý dom, dokonca povysávam aj pod
sedačkou. Snažím sa ten otrasný hluk prehlušiť.
Radiátory sú to jediné, čo v našom dome vydáva nejaký zvuk. A ešte kohút. Človek Sketch celé
dni mlčí, nehrá na bendžo a fajčiť chodí ku kurínu, kde čosi šepce kohútovi.
Sketchova prítomnosť mi zvláštne chýba, snažím sa s ním všemožne uzmieriť. Varím rôzne jedlá
a potom mu nechám porciu pri mne na stole. Sketch okolo mňa prejde, akoby nič, jedlo si ani
nevšimne. Až keď odídem a zatvorím sa do izby, Sketch sa priblíži k jedlu ako divé zvieratko, ktoré si
chce človek skrotiť, a rýchlo jedlo zje.
Väčšinou je moje jedlo také hnusné, že by som sa ani nečudovala, ak by ho ignoroval úplne.
Z toho, ako mlčí a ako je v dome ticho, sa idem zblázniť, tak jeden večer idem do írskeho baru.
Je tam akurát noc talentov, ibaže ani jeden hudobník talent nemá, s každou pesničkou je to horšie a
horšie. Popri tej hroznej hudbe sa pri mojom stole striedajú starí chlapi, najmladší má cez štyridsať a
snažia sa ma zbaliť. Rozmýšľam, či vyzerám až tak zúfalo. Pred polnocou sa unavená a trochu opitá
vrátim domov. Sama si v hlave poviem, že sa musím vrátiť domov. Až ráno si uvedomím, čo to vlastne
znamená.
A keď sa vrátim, vojdem do Sketchovej izby, prederiem sa horou špinavého oblečenia na
podlahe, vleziem k nemu pod perinu a zaspím pri ňom.
***
Kohúta nám udusila líška. Sketch ho našiel ráno zahrdúseného v záhrade. Ja som našla Sketcha
plakať v obývačke, alarm prenikavo pískal a prehlušoval Sketchove slzy.
Pozbierali sme zvyšky kohúta a spopolnili sme ho rovnako ako moje chorľavé kuriatko. Nepili
sme, iba fajčili, a keď v krbe ostal iba popol, vzali sme ho, nasadli na najbližší autobus a odviezli sa na
pláž, kde sme s kohútom Sketchom boli kedysi grilovať. Rozsypali sme jeho popol do mora, sedeli sme v
piesku a tvárili sa strašne vážne, až mi to v jednej chvíli začalo byť smiešne, trhalo mi kútikmi. Sketch si
to všimol, chvíľu sa mračil a potom sa začal smiať aj on.
Vyzliekli sme si šaty, vbehli do mora a tancovali vo vode ako šialení.
***
Telo sa prvýkrát po dlhej dobe uvoľní na toľko, že mi pri zaspávaní mimovoľne trhá
končatinami. Čeľusť povolená, neškrípem zubami. Noc bez snov. Spím spokojne. Už si ani nepamätám,
kedy som sa vyspala naposledy.
Zobudí ma o piatej zvuk bendža. Alarm. Nadávky. A buchnutie dverí pri odchode.
Sketchov ranný rituál.
Všetko je v poriadku a ja zaspávam znova.
48
Dráma |
1. MIESTO
PETER KOVÁČ (1995)
S TRATENÉ DUŠE V
MALOM MESTE
(divadelný scenár)
Postavy:
Jack
Clémentine
Antonia
Prostredie:
Malý byt
1. obraz
Jack:
Antonia:
Clémentine:
Tri postavy stoja vedľa seba. Medzi nimi je dostatočný priestor, hľadia do prázdna. Sú
zúfalé, smutné, vyčerpané.
Čo človek teraz nemá, jedného dňa nájde.
Čomu človek nerozumie, jedného dňa pochopí.
Po čom človek túži ani nepotrebuje.
Ich hlasy sa pretínajú v jeden. Vytvárajú šum stratených duší.
2. obraz
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
/Antonia sa prebúdza po ťažkej noci. Pomaly vstáva zo zeme v malom byte. Na zemi leží
dopitá fľaša alkoholu, pretiera si spánky, masíruje tvár a hlavu. Prediera sa do kuchyne,
kde si naleje pohár vody. Znova sa zvalí na zem a stoná.
Clémentine leží blízko nej, pomaly si sadá. Usmieva sa a pozerá na Antoniu.
Antonia si ju všimne./
/vystrašene/ Kto ste?
Neprehnala si to trošku s tým pitím?
Kto ste?
Tak kto som, hej? /Postaví sa a naleje si vodu/ To už by si, Antonia, mohla vedieť.
Ach, bože... kto, do čerta, ste? A čo sa dialo minulú noc?
No... minulú noc sa dialo všeličo.
Prestaňte a odpovedzte mi.
Pozri sa, Antonia. Ja nemôžem za to, že máš opicu a si podráždená. Aj tak sama dobre
vieš, čo sa dialo.
Predstavte si, že neviem!
Naozaj nie? Nuž, v skratke – bola si opitá, vrhla si sa na mňa so slovami: „Môj byt je
len desať minút odtiaľto.“ Teda skôr to znelo: /opito/ „Môj byt je len desať minúť
odtiaľto.“ A už sme bežali, no skôr teda potácali sa k tebe do bytu. Teší ma, ja som
Clémentine. /podá jej ruku/
/ignoruje ju/ Vrhla som sa na teba?
Viac-menej.
Tak viac, alebo menej?
Skôr viac.
A potom... ako vravíš, sme prišli do bytu? A... čo sme robili?
Ako vravím, všeličo...
/Postaví sa, prejde ku lekárničke a vytiahne tabletku, ktorú prehltne/ To sa občas proste
stane. Že človek trafí takto vedľa.
49
| Dráma
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Trafí takto vedľa? Nie si zvyknutá prinášať si ľudí do postele?
Nie som zvyknutá prinášať si ženy do postele.
Ale veď občas človek predsa potrebuje aj poriadny orgazmus a skutočný prežitok.
Ale to je hnus! Ja si to so ženou neviem ani predstaviť! Zle mi je z toho.
Ty naozaj nie si lezba?
Nie, preboha, nie, nikdy, fuj. Nie som!
Hm, tak to je potom smutné.
Čo je smutné?
Ako sa tomu brániš. Chľast z teba úplného hlupáka nerobí. A ty, ty si lezba.
Nie som!
Ale si.
Ja, mám to rada s chlapmi! Už len pomyslenie, že to robím so ženou, prevracia môj
žalúdok!
To je tou opicou. Teraz ti prevracia žalúdok aj pomyslenie na mužov.
Čo všetko sme robili?
Neboj, zas až tak veľa sme toho nerobili. Najprv sme sa bozkávali, potom...
Nie, vlastne... nechcem to vedieť. Je mi to jedno. Odíď z môjho bytu, prosím.
/Zoberie zo zeme svoju kabelku. Kráča ku dverám./
Počkaj, stoj... prečo... prečo neležíme v posteli? Prečo sme oblečené?
Hm, možno sme sa obliekli, a potom si ľahli na zem. A možno o všetkom klamem.
Clémentine odíde a Antonia zostane v byte sama.
3. obraz
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
50
Antonia sedí za stolom a pozerá si porno časopis so ženami. Pomaly sa začne rukou
hladkať a prechádzať medzi nohy. Rozopne si nohavice v tom vojde do domu Jack.
Vy ste k bytu?
/začne sa zapínať, upravovať, časopis zahodí na zem/ Čo tu robíte? Kto ste?
To isté sa môžem spýtať aj ja vás. Ak som vás vyrušil, tak pokojne pokračujte.
Ako ste sa dostali do vnútra?
Cez dvere.
Ale... /nadýchne sa a zastaví, upokojí sa/ Tak poporiadku, kto ste?
Jack, teší ma. Nový nájomca.
Nový nájomca? Ale v tomto byte bývam ja!
Skutočne? Tak to je zvláštne.
A máte papiere?
Papiere? Myslíte o prenájme? No samozrejme, aj kľúč mám.
Aj kľúč máte..? Musela sa niekde stať chyba. Do čerta, čo mám teraz robiť?
Asi nič. Ak chcete, odídem, ale nemám kde spať a posledné peniaze som dal za
prenájom tohto bytu. Ďalšie mi prídu až tak o týždeň, ale dovtedy mám ledva na
jedlo.
Antonia pozerá do prázdna, Jack sa otáča, odchádza.
Zostaňte.
Nebude vám to vadiť?
Bude, ale na ulicu vás nepustím.
Ja som na ulicu zvyknutý, nemusíte sa o mňa báť.
Proste zostaňte tu, kým sa to nevyrieši.
A ako sa voláte?
Antonia.
Dráma |
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Antonia, pekné meno. /podíde ku časopisu, ktorý leží na zemi, zdvihne ho/ Ach, škoda.
Vy ste lezba?
/spozornie/ Čože? Nie, nie, ja nie som lezba! Dajte to sem. /vyšklbne mu časopis z ruky
a hodí ho preč/ To som...
To ste?
To som... a čo je vám do toho? Nemusím vám nič vysvetľovať.
Nemusíte, samozrejme. Takto si ale budem myslieť, že ste lezba a hanbíte sa za to.
A čo, možno som, chceli ste ma pretiahnuť? Keď ste ma videli? Plánovali ste, ako ma
postupne zbalíte, budeme flirtovať a ja sa poddám a skončíme v posteli? Viete čo, nie,
lebo ja som lezba. Áno, vzrušovalo ma to, a možno keby ste sem nevtrhli, zažila by
som na tých nahých ženských orgazmus.
Nie ste tak trochu frustrovaná vo svojom živote? Chlapi vás ovládajú, manipulujú
s vami, možno sa ich bojíte? Tak meníme štandardy a prechádzame na ženy?
A keby aj? Vadí vám to, že? Pekný chlap, vidí peknú ženu a zrazu... nič. Nepriťahuje
ju. Lebo jej sa páčia ženy.
Mne je to jedno. Len nemal som dlho sex, to je celé. Chcel som objať, pocítiť teplo,
pomilovať sa a bolo by. Ale je mi jedno, že ste na ženy, tak si buďte, predsa sa určite
nájde žena aj pre mňa. /zodvihne časopis zo zeme a podá ho Antonii/ Dokončite... sa.
Idem sa prejsť.
Nechoďte. Ja naozaj nie som lezba. Alebo... ja neviem. Neviem. Prosto neviem. /zloží
sa na stoličku/
Vidím, že som prišiel celkom v zlú dobu.
Sadnite si ku mne.
/prisadne si k nej na stoličku/
Zas cítite, že máte šancu?
Je to prirodzené.
/Nakloní sa k nemu, objíme ho, začne hladkať/
Do bytu vtrhne Clémentine, je mokrá, spotená.
/vystrašene, roztržito/ Antonia, Antonia. Pomôž mi. Prosím.
Preboha, Clémentine, si v poriadku?
Pomôž mi. /zloží sa na zem/
Kto to, preboha, je?
Čo jej je?
Je sfetovaná, povedal by som.
Sfetovaná?
Verte mi, všeličo som zažil. Kto to je?
Priateľka. Bude v poriadku?
No jasné, nechajte ju ležať, za chvíľu sa preberie. Stáva sa vám často, že vám niekto
vbehne len tak do bytu?
V poslednej dobe sa to stáva zvykom. Asi by som mala odísť preč.
Odísť. O tom veľa ľudí pekne rozpráva. O ich živote inde. Mám rád tie ich krásne
kecy, keď ľudia hovoria o svojich nových začiatkoch. Škoda, že skoro nikto sa
skutočne nezdvihne a neodíde. Môžeme odísť spolu, ak chcete.
Spolu?
No, ja a vy. Ale ak chcete, môžeme zobrať aj vašu kamarátku.
Kam by ste chceli ísť?
Do veľkomesta! Zažiť nočný život, pouličných umelcov, svetlá v noci. Neznášam toto
miesto.
Nudí vás?
51
| Dráma
Jack:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Antonia:
Clémentine:
Jack:
Antonia:
Jack:
52
Všetko zlé, to mi robí toto mesto. Išli by ste so mnou? Mali by sme skvelý život, ak
by sme chceli.
/preberie sa, ešte stále otrasená/ Antonia?
Clémentine, čo sa stalo? /podíde k nej, chytí ju za ruku/
Nezaplatila som im, ublížia mi.
Kto ti ublíži?
Nezaplatila som im za dávku. Nemala som na ňu.
Ach, bože.
/pozrie na Jacka/ Kto je to?
To je chyba. Teda chcem povedať, omylom mu prenajali môj byt. Chvíľu bude bývať
so mnou.
Je to celkom pekný chlap. Páči sa ti?
Clémentine, povedz mi prosím, čo sa stalo tú noc, keď som sa prebudila s tebou
v byte? Povedz mi to prosím, povedz mi presne ako to bolo.
Nič sa nestalo. Vôbec nič. Našla som ťa opitú v bare, išli sme k tebe. Chcela som, ale
bola si tak strašne na mol, že si zaspala na zemi. Ľahla som si vedľa teba. Ľúbim ťa,
Antonia. Z tých krátkych momentov, čo som ťa videla, ľúbim ťa.
Váu.
Poď, sadni si. /pomôže Clémentine na stoličku/
Tak ak chcete, môžeme si to rozdať v trojke.
Keby som teraz tak mohla byť na chvíľu sama.
Chcete byť sama?
Nie, stojte, kde ste. Vlastne nie, vy choďte, choďte preč. Ale vráťte sa, za chvíľu!
Váš byt, zatiaľ. /odíde/
Prečo si mi klamala o tej noci?
Prečo? ... Lebo po tebe túžim.
Veľa som odvtedy premýšľala, nad sebou. Vieš o tom? A... ja neviem, je to poriadne
komplikované. Všetko. A pritom tak jednoduché, keď sa to všetko točí okolo toho
jedného, našich túžob. Ale priznať si, že by som sa s tebou vyspala? Nikdy. Hnusila
by som sa sebe. Prepáč, nedokážem to. Asi by si mala nakoniec začať túžiť po niekom
inom.
Ja túžim po veľa ženách. Aj naraz. A potom ich dostanem a ony zas odídu. Všetko je
to môj denný stereotyp. Túžba, získanie, túžba, získanie... A s tebou? Túžba a nič.
Ako to ublíži egu. Znervózňuje ťa to?
Nie, ani nie. Chápem tomu.
Musím utiecť, preč. Nemám im ako zaplatiť za tie drogy. Je to veľa peňazí a oni sú
príliš nebezpeční...
Chceš požičať?
Myslíš, že to pomôže? Zaplatím im to, ale prídem tam znova. Môj denný stereotyp.
Túžba, získanie. Nič viac neviem. Len túžiť! A pritom, nič z toho skutočne
nepotrebujem. /vzlyká/ Chcem byť novinárka. Vždy som chcela byť... prečo sa mi
táto túžba nesplní?
Tak skús niekde poslať svoj životopis.
Tu? V tomto meste? Sú tu jedny noviny, ktoré sú hrozné. Ale inde ich majú aj desať
v jednom meste!
/príde/ Som späť, dúfam, že stačilo. Bol som na cigaretu a je tam zima. V tejto štvrti
byť v noci len pred bytovkou je naozaj nebezpečné!
Odídeme Jack? Do toho veľkomesta? Aj s mojou kamarátkou?
Do Londýna?
Dráma |
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Jack:
Antonia:
Pokojne aj tam.
Ach, ako mám rád tieto krásne kecy.
Zamkni.
Zamknúť?
Zamkni dvere. Vieš, aby sem nikto iný už nemohol vtrhnúť.
/zamyká dvere/
Teraz sme zamknutí a spoločnosť nás nevidí. Môžeme robiť, čo len chceme. /vyberie
deky a paplón, dá ich na zem. chytí Jacka za ruku a položí ho na deku, tak isto aj
Clémentine/ Spoločnosť nás nevidí. Čo si vravel o tej trojke, Jack?
4. obraz
Jack:
Antonia:
Clémentine:
Tri postavy stoja uprostred malého bytu, sú spútané dokopy. Nesnažia sa ujsť, sú zmierené
so svojím osudom.
Čo človek teraz nemá, jedného dňa nájde.
Čomu človek nerozumie, jedného dňa pochopí.
Po čom človek túži ani nepotrebuje.
Ich hlasy sa pretínajú v jeden. Vytvárajú šum stratených duší.
2. MIESTO
MÁRIO DRGOŇA (1994)
S TRACH
ON- Muž, nie príliš starý, mierne zarastený, veľký a zavalitý. Zápasník či boxer. Oblečený bežne.
HLAS- Nahratý a zo záznamu cez reproduktory pustený či naživo zo zákulisia hovorený mužský hlas.
Predstavuje jeho otca.
KOMENTÁTOR ZÁPASU- Hlas komentujúci priebeh zápasu a pod.
Priestor je šatňa. Na javisku klasická šatňová skriňa, lavica. V skrini boxerské trenírky, športové tenisky,
uterák, boxerské rukavice, fľaša s vodou. Na skrini hodiny. Visí tu i boxerské vrece. Tma. Ozve sa
komentátor...
KOMENTÁTOR- Dámy a páni, vážení diváci či poslucháči, o chvíľu sa odohrá najočakávanejší zápas
tohto roka! Obháji si náš šampión titul, či nie? To uvidíme už čoskoro...Informácie z kuloárov vravia že
náš majster už prichádza do šatne, pripraviť sa na asi najťažší zápas svojho života!
V šatni sa rozbliká neónka, vojde on, z vrecka vyberie proteínovú tyčinku a hodí ju na lavicu. Ide ku skrini,
otvára ju. Začne sa vyzliekať až do trenírok, oblečenie skladá a ukladá do skrine. Rozpráva si akoby sám pre
seba, spomína na minulosť. Hecuje sa takto pred zápasom. Počas nasledovného textu si oblieka boxerské
trenírky, šnuruje si tenisky, pripraví si na lavicu uterák a boxerské rukavice a fľašu s vodou. Popri obliekaní
sa, sa otočí smerom do hľadiska, no stále si vraví pre seba.
53
| Dráma
ON: Doma boli hádky často. Krik. Sestra sa bála. Ja som sa bál. Vždy keď sa to začalo, vzal som ju do
izby a zakryl jej uši. Ona plakala. Ja som sa snažil držať. Som predsa starší brat. Musím sa tak aj správať.
Dám na ňu pozor. Ochránim ju. Neboj sa, vravieval som jej chlácholivo keď som ju držal v objatí. Bál
som sa tiež. Tváril som sa však že nie. A keď to ona videla, bola pokojnejšia.
Už prezlečený si sadne na lavicu, stále smerom ku hľadisku. Zadumaný si vezme tyčinku, začne ju odbaľovať,
je.
ON: Bol som nasratý. Hrozne nasratý. Nasratý že sa bojím ja, nasratý že sa bojí mama. Že strach ovláda
moju malú sestru. Bol som nasratý, že sa bojí celá rodina okrem otca. Že on je pôvodcom strachu. Že
on sa vlastne nemá čoho báť.
Doje, hodí obal na zem.
ON: Pretože jeho verná, intelignentná a schopná manželka vždy zaplatí všetky účty, vždy sa o všetko
postará....
Odpľuje si. Berie fľašu s vodou, dá si poriadny hlt. Začne sa rozvičovať, naťahovať svaly a rozhýbavať kĺby.
Do toho rozpráva.
ON: A on? Nič. Bohvie kde predrbal všetky tie zasrané peniaze. Čosi prechľastal. Niečo určite aj
napožičiaval. Toto je jeho chyba. Vždy pomohol všetkým, len nie vlastnej rodine. Všetci boli prednejší.
Nepamätám sa kedy sa o mňa staral. Občas mi dal nejaké peniaze.
Ľahá si na brucho, začne robiť brušáky. Rýchlo. Rozpráva.
ON: Ale to bolo všetko. Starosť o psychiku dieťaťa? Nulová. Nikdy sa so mnou nesnažil sa porozprávať.
Fučí,dychčí.
ON: A on mi bude hovoriť, že mi chcel dať slobodu tak, ako mu ju dali jeho rodičia, ktorí tiež neboli
schopní sa oňho duševne a psychicky starať.
Prestane robiť brušáky, chvíľu leží, zhlboka dýcha. Vstáva.
ON: Za tie srance čo u nás doma boli, môžu aj oni. On si ale myslel, že keď mi ukáže tri fotky z parku
ako ma kočíkoval, je všetko ošetrené a zahojené, tváril sa ako starostlivý otec.
Ponaťahuje sa.
ON: Čo však sledoval, boli moje úspechy, či už školské, alebo záujmové... Aby sa potom v tom
zasranom Nemecku, kam chodil zarábať na to, aby sme mohli pristaviť podkrovie, všetkým chválil
akého má úžasného šikovného syna.
Odpije si z vody, vychrstne ju na zem. Začne klikovať.
ON: Bol som tam. Trištvrtina ľudí ma brala a mala rada iba za to, že som jeho syn. „To je jeho syn!“
Veselé výkriky, smiech. Ten chlap o mne furt rozprával. Aký som super, talentovaný bla bla bla...a pri
tom o mne vedel veľké hovno. Nevedel nič. Vôbec nič. Nemá tušenia čo sa vo mne odohrávalo keď som
ho u susedov našiel opitého. Keď som to zbadal, s plačom som chcel odísť. A on na to...
54
Dráma |
HLAS: Poď sem, ty kokot!
ON: Príkladná ukážka výchovy dieťaťa, však? A čo som cítil keď po mame vrhol mosadzný svietnik? A
keď rozbil tanier a vrhol sa po nej s najvačším črepom ale nakoniec sa porezal sám? Nesralo ho to. Kričal
som, plakal, prosil. Oci prestaň! Prestaň prosím ťa!
Prestane klikovať, sadne si, Vydýcha sa ,žačne robiť strečing.
HLAS: Neprestanem!
ON:Jeho krv sme nechali zaschnutú na podlahe, aby debil na druhý deň videl čo urobil. Neveril. Nič si
nepamätal. A čo si nepamätám sa predsa nestalo...
Postaví sa, utrie sa uterákom, dáva si boxerské rukavice. Popritom textuje. Ide ku boxerskému vrecu, začne
jednoduchými, klasickými údermi. Postupne zvyšuje intenzitu úderov i hlasu.
ON: Potom ale prišiel deň kedy odišiel makať do Nemecka na dlhú dobu. Doma bol kľud. Istý čas.
No a potom sa odtiaľ vrátil a prestal teda na pár dní radikálne chlastať. Snáď tri dni ležal na posteli v
hosťovskej izbe a triasol sa, potil. Bohvie či sa aj nepošťal. Raz, po veľkej hádke sa zas zdvihol z domu so
slovami.
ON, HLAS: Idem sa obesiť!
ON: Tri dni sme ho nevedeli nájsť, kým sme zistili, že celý čas bol u svojho bratranca žijúceho o tristo
metrov ďalej. Tri dni ho nebolo. Tri dni vypnutý telefón... Inokedy sme ho zas ožratého ako dogu našli
u jeho mamy. Plakal, soplil, ospravedlňoval sa. To bolo jeho. Samé prepáč a ja som nechcel. A ešte sa
veľmi rád ľutoval. Naozaj rád, to bolo jeho...Raz som počul mamu ako telefonuje so svojou mamou.
Mohol som mať štrnásť, pätnásť rokov. Veľmi plakala. Z toho rozhovoru som vyrozumel, že otec má
milenku. Tváril som sa však že nič netuším. Zasa krik. Zasa strach sestry. Mojej malej, milovanej sestry.
Môj strach o mamu. Bál som sa o ňu keď plakala noci do vankúša, keď ju plač zachvátil natoľko že sa
nevedela nadýchnuť. Bál som sa o ňu keď zo zúfalstva, smútku a nervov kľačala pri záchodovej myse v
kúpeľni a dávila.
Prestane boxovať, dá dolu rukavice, utiera sa, dlhá pauza, ticho, fučí, dýcha, napije sa, vodu vychrstne,
potom vypije, pozrie sa na hodiny. Zazvoní zvonec do ringu. Prehodí si uterák cez plecia, cez rameno
rukavice, rozhliadne sa po šatni a odchádza.
KOMENTÁTOR: Dámy a páni, náš šampión už nastupuje do ringu, udrží si dnes titul majstra, alebo
nie? Sledujte alebo počúvajte s nami najočakávanejší zápas tohto roka! Súper poctivo čaká. Zápas je
odštartovaný, šampión sa napriaha, pravý hák na súpera, súper leží! Neuveriteľné, ne-u-ve-ri-teľ-né!
Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť štyri, tri, dva, jedna...! Náš šampión si obhájil titul, je to úžasné, je
to neuveriteľné, jednou jedinou ranou, skolil súpera, počúvajte nás aj zajtra, kedy vám prinesieme
exkluzívny rozhovor s našim majstrom!
Tma.
55
| Dráma
3. MIESTO
RADKA KOMŽÍKOVÁ (1994)
Domáce vzlyky
POSTAVY :
Nina Žilavská (31) - je tehotná, žije s manželom Robom, synom Hugom v rodinnom dome ďaleko
od rodnej dediny, kam chodí len málo, rada sa tam však vracia; s mamou (i keď ju vidí len málo)
má blízky vzťah, Nina má pocit, že po tom, čím si mama prešla ju musí Nina chrániť, aby sa už
mala iba dobre
Miroslav Molnár (51) - Ninin otec, človek, ktorý sa stále cíti mladý, je roztopašný, skôr veľké
dieťa, ktoré sa nedokáže poučiť; príliš veľa sľubuje aj keď svoje sľuby nie vždy dokáže dodržať, z
čoho plynú sklamania, no Miroslav sa dokáže vynájsť; aj keď to tak na prvý pohľad možno
nevyzerá, jeho manželka je preňho alfou a omegou celého jeho života
Anna Molnárová (50) - Ninina mama, manželka Miroslava Molnára; Anna miluje svoju rodinu a
záhradu, pretože je to posledné, čo na svete má a prečo sa jej oplatí mať neustále úsmev na tvári, je
milá, trpezlivá a schopná odpúšťať i mnohonásobnú neveru, pretože svojho manžela napriek
všetkému ľúbi a vie, že on ľúbi ju
Robo Žilavský (34) - Ninin manžel
Hugo Žilavský (5) - Ninin a Robov syn
Maja (31) - Ninina kamarátka z rodnej dediny
Mária (51) - Majina mama, Miroslavova milenka
PROSTREDIA :
Dom Žilavských - kuchyňa, obývačka, balkón, dvor
Dom Molnárových - dvor, záhrada, chodba, kuchyňa, Ninina niekdajšia izba
Máriin dom- dvor, obývačka
Ulica, na ktorej sa nachádza obchod aj Máriin dom
Obchod
Priehrada
Priehrade priľahlý les
Nemocnica - priestor pred nemocnicou, vestibul, čakáreň na pôrodnici
1. Obraz - INT - kuchyňa/ obývačka Žilavských - deň
Žilavskí majú kuchyňu a s obývačkou prepojenú - v obývačke sedí Robo, sleduje futbalový zápas.
Malý Hugo sa pri otcovi hrá, skladá stavebnicu. Nina stojí pri kuchynskej linke, v jednej ruke drží
varechu a mieša obsah hrnca, z ktorého sa parí, druhou rukou si strapatá Nina prejde po spotenom
čele, aby z neho odhrnula vlasy. Popri miešaní polievky pozrie na Roba - ten je plne zaujatý
sledovaním futbalu.
NINA
Mohli by sme ísť na týždeň - dva k našim.
56
Dráma |
ROBO
Pšt!
Nina pozrie z Roba na televíziu, kde sa muži v bielych dresoch závratnou rýchlosťou približujú k
bránkam, komentátor nestíha lapiť dych. Nina sa vráti k vareniu. Z televízie sa ozve hlasné nadšené
kričanie, ktoré oznamuje, že niekto strelil gól. Robo nadšene vyskočí zo sedačky.
ROBO
Gól!
Hugo prekvapene pozrie na otca, na televíziu a zase späť na otca. Postaví sa od stavebnice a začne
pojašene skákať.
HUGO
Gól, gól!
Nina sa pousmeje a odstaví hrnce zo sporáka. Vypne digestor a zloží zo seba zásteru. Robo prejde z
obývačky do kuchyne za Ninou, ktorá je otočená ku kuchynskej linke a utiera pracovnú dosku.
Robo svoju ženu zozadu objíme tak, že sa jej dotýka tehotenského bruška.
ROBO
Aj toto bude futbalista!
Povie hrdo a pobozká Ninu na krk. Nina sa zasmeje, vymaní sa z Robovho objatia a odloží utierku.
NINA
Tak pôjdeme?
Robo si zatiaľ vyberá polievkovú lyžicu a načrie ňou do hrnca. Odchlípne z polievky a popáli si
jazyk.
ROBO
Kam?
NINA
K našim. Na dva týždne. Už sme dávno neboli. A malý by sa vyhral, kým je vonku pekne.
Robo odloží lyžicu do drezu a ledabolo mykne plecom. Nina sa usmeje, pobozká ho, do kuchyne
dobehne malý Hugo.
2. Obraz - EXT - brána pred domom Molnárových - deň
V prednej záhradke Anna kontroluje pomaly dozrievajúce hrozno, prezerá krátke rady viniča. Anna
je staršia dáma, už na dôchodku, no o svoju záhradu sa vzorne stará - na záhrade to poznať a vidieť,
že i Anna sa tu cíti dobre. Auto Žilavských zaparkuje pred domom Molnárových. Anna vyjde z
brány, Nina vystúpi z auta, ženy sa objímu a na starkú sa vrhne Hugo.
ANNA
Ako si narástol! Len vychudnutý si akýsi! Starká ťa vykŕmi, neboj nič.
Anna brnkne Hugovi po nose a ten na ňu vycerí štrbavé zuby do širokého úsmevu.
ROBO
Dobrý, mamina.
57
| Dráma
Začne z kufra auta vykladať tašky, Nina mu pomáha. Zavrú auto a všetci kráčajú smerom k
vchodovým dverám rodinného domu.
3. Obraz - INT - chodba - deň
Anna, Robo, Nina a Hugo vchádzajú do domu, vyzúvajú sa. Všetci z tenisiek, Anna z gumák.
ANNA
Zložte si veci, ja vám naberiem, robila som sviečkovú.
Nina s Robom berú tašky, aby ich odložili do jednej z miestností. Anna s Hugom idú do kuchyne.
4. Obraz - INT- kuchyňa - deň
Hugo po príchode do kuchyne veselo zasadne na jednu zo stoličiek. Anna vyberá z kuchynskej
linky taniere a postupne ich ukladá na stôl. Do miestnosti prídu Nina s Robom.
NINA
Otec je kde?
Robo si sadá za stôl, Nina vyberá z príborníka príbory a spolu s mamou ukladá na stôl.
ANNA
Išli s ujom Jožom na ryby.
HUGO
A toho psa mi kúpil?
Dospelí prekvapene pozrú na Huga.
HUGO
Sľúbil mi psa, ešte minule.
ANNA
Ten toho nasľubuje.
Nina si sadne vedľa Roba, Anna položí na stôl veľký hrniec a postupne všetkým naberá.
5. Obraz - EXT - dvor - podvečer
Obloha naberá oranžovú farbu, dedina je pokojná, tichá. Nina s mamou sedia na lavičke, Hugo sa
premáva po dvore na starej kolobežke.
Spoza hustého krušpánu ženy započujú buchot brány. Vzápätí sa spoza kríkov vynorí Miroslav Annin manžel. V jednej ruke drží dva kvety, v druhej vedro.
HUGO
Starký! Starký, kde mám toho psa?
MIROSLAV
Všetko bude! Teraz máš tu, aha, rybu, utekaj oca zavolať, budeme pitvať!
58
Dráma |
Hugo natešene uteká do domu zavolať otca. Miroslav podá jeden kvet Nine, druhý Anne.
NINA
To jej nosíš tie kvety ešte stále?
MIROSLAV
Stále.
Miroslav sa zahľadí na Ninine brucho. Pristúpi k nej, sadne si vedľa a načiahne ruku. Dotkne sa jej
bruška.
MIROSLAV
Už viete, čo to bude?
NINA
Krumpeľ. Malý a strašne pokrčený.
Anna aj Miroslav sa nahlas zasmejú. Z dverí sa vynorí Robo s Hugom. Robo nesie všetko, čo budú
na pitvanie ryby potrebovať - nože, misu s vodou.
ANNA
Vari nechcete tomu chlapcovi ukazovať pitvanie!
HUGO
Ja už som predzajtrom pitval aj žabu! Aj červíka!
ANNA
Predvčerom?
Anna s úsmevom pozrie na Huga a ten prikývne. Následne Anna výhražne pozrie na Roba a Mira.
Nina sa na Anninej starostlivosti zasmeje a pohladí ju po pleci. Muži sa odoberú o čosi ďalej od
Niny a Anny - za roh domu. Hugo natešene poskakuje.
NINA
Má päť rokov, mňa to kedy otec učil? Tri som mala.
Anna pokrúti hlavou a nahlas povzdychne.
ANNA
Čo máte zajtra na pláne?
NINA
Chlapci chcú ísť ráno na hríby. Ja pôjdem na priehradu, dávno som tam nebola. Maja je doma či v
Anglicku?
ANNA
Doma, veru. Pomáha mame so stánkom.
6. Obraz - EXT - dvor - podvečer
Miro vyťahuje z vedra sumca. Drží mu oči, aby sa veľmi netrepal.
59
| Dráma
HUGO
Ten je óóóbrovský!
Robo Hugovi postrapatí vlasy a Miro sa zasmeje. Položí sumca na pripravenú drevenú podložku a
päsťou ho silno udrie medzi oči. Hugo ohromene hľadí na starého otca.
HUGO
Starký, ty si silák!
7. Obraz - EXT - priehrada - ráno
Nina kráča krátkou lesnou cestičkou k priehrade. Užíva si túto cestu, pozoruje prírodu vôkol seba,
vdychuje čerstvý vzduch. V diaľke vidieť veľkú vodnú plochu a jeden stánok. Čím je Nina bližšie,
tým viac z prostredia priehrady vidí - polorozpadnuté drevené mólo, rybárov. V priehrade sa však
nikto nekúpe, ľudia ležia na karimatkách na brehu a slnia sa. Nina dôjde až k stánku, kde stojí žena
otočená chrbtom. Nina zakašle. Žena sa otočí a keď zbadá Ninu, začne natešene pišťať a vybehne
zo stánku, obehne ho a Ninu objíme tak, ako jej to Ninine bacuľaté brucho dovoľuje.
MAJA
Ty mestská žena, čo robíš v tejto diere?
NINA
Čerpám sily pre krumpeľ.
Nina, naznačujúc o koho ide, pozrie na svoje brucho.
MAJA
Sama si krumpľa. Bože, Nina, dva roky ťa nevidím a zrazu si zase oplodnená.
NINA
Tehotná, ty ťava. Naleješ mi vodu?
Maja vlezie do búdky a nalieva Nine za pohár vody. Vezme pohár a podá ho Nine. Nina pohár na
ex vypije.
NINA
Cítim sa ako tuleň v púšti.
MAJA
Vyzeráš tak.
Nina sa zasmeje a pokrúti hlavou.
NINA
Dík. Sú veci, ktoré žena vždy rada počuje. Čo tu ešte robíš a nezostala si v tom Anglicku?
MAJA
Prirástla mi táto diera k srdcu, čo ti budem...
NINA
Takže chlap.
60
Dráma |
Maja prikývne a ukáže na pohár pred Ninou.
MAJA
Dám ti ešte?
Nina prikývne a Maja sa načiahne po novú fľašu minerálky, nalieva do pohára. Nina sa zatiaľ
obzerá okolo seba, po ľuďoch aj horách. V diaľke, niekoľko desiatok metrov od priehrady, vidieť
vychodenú lesnú cestičku vedúcu k prameňu. Zapozerá sa na to miesto, zazrie tam akéhosi muža,
zazdá sa jej, že je to otec. Zaostrí na to miesto, vidí otca, ako kráča smerom k prameňu, pred ním
akási žena, tej už však vidí len chrbát, nevie ju rozoznať. Nina znervóznie, Maja jej podá vodu.
Nina vypije vodu a začne sa zberať.
NINA
Pôjdem ja...
MAJA
Kam? Teraz si prišla.
NINA
Cikať.
Nina rýchlym krokom kráča smerom k lesnej cestičke, kde zazrela otca. Veľa ľudí sem nechodí,
cesta je síce vychodená, no kríky sú takmer všade, Nina sa nimi doslova prediera. Pôsobí trochu
komicky. Keď príde nakoniec, uvidí otca, ako bozkáva polonahú Majinu mamu - Máriu. Vynorí sa
spoza kríkov.
NINA
Otec!
MIROSLAV
Nina!
MÁRIA
Kriste!
Nina sa na oboch pozerá prekvapene, s otvorenými ústami, rýchlo sa otočí a prediera sa kríkmi zase
späť k priehrade. Miroslav za ňou beží, Mária ostane, oblieka sa.
MIROSLAV
Ninuška!
Nina ho ignoruje, so zaťatými zubami si derie cestu preč.
MIROSLAV
Veď stoj, mám svoje roky!
NINA
Pubertálne. Vidím.
Nina sa namosúrene otočí, akurát v momente, kedy ju Miroslav takmer dobieha, takže v momente
Nininej prudkej otočky do nej takmer narazí. Nina mu prstom silno poklopká do hrude.
NINA
To preto mame nosíš kvety každý deň. Výčitky, čo? Tieto tvoje rybačky.
61
| Dráma
MIROSLAV
Nina, nebuď ako decko.
NINA
Ty buď veľký! Ale vieš čo? Vieš čo? Aj ja budem! Nepoviem mame nič, nech nie je v depkách. Ale
skončíš s týmito... ježiš, no fuj. Týmto!
Nina sa vzápätí opäť otočí a odchádza preč z lesa, z priehrady, preč z tohto miesta. Kráča
nahnevane, Maji len z diaľky zamáva, tá na ňu nechápavo hľadí a obráti sa smerom, z ktorého Nina
vyšla. Tam stojí bezradný Miroslav a hľadí na odchádzajúcu dcéru.
8. Obraz - INT - Ninina niekdajšia detská izba - večer
Nina a Robo ležia v posteli. Robo jej nežne hladká bruško. Nina zamyslene hľadí do prázdna.
NINA
Vedel by si mi byť neverný?
Robo na Ninu začudovane pozrie.
ROBO
To čo ti napadlo?
NINA
Vedel?
ROBO
Asi nie.
NINA
Asi?
ROBO
Nevedel.
Robo jej do vlasov vsadí bozk.
9. Obraz - INT - Nina niekdajšia izba - ráno
Robo ešte spí. Nina stojí pred zrkadlom - má oblečené voľné letné šaty a hľadí na svoj odraz v
zrkadle.
NINA
Si silná žena, Nina. Silná. (pozrie smerom k svojmu bruchu, potom späť sama sebe do očí) a nielen
fyzicky!
Nina si hrdo uhladí šaty, vezme kabelku a uteká von.
10. Obraz - EXT - dvor - ráno
Nina vybieha z domu, ponáhľa sa. Na dvore Anna zastriháva krušpán, Miroslav sa pokúša pomôcť
Hugovi udržať na obojku kvičiace prasa.
62
Dráma |
NINA
Ježiši, čo robíte?
HUGO
Starký mi sľúbil toho psa, ale nezohnal ho.
Anna sa zasmeje, Nina pozrie na otca a pregúľa očami. Ide smerom k bráne, vychádza von.
ANNA
Kam sa tak ponáhľaš?
NINA
Na čerstvé pečivo.
11. Obraz - EXT - dvere pred domom Márie - ráno
Nina netrpezlivo klopká na masívne drevené dvere rodinného domu. Po chvíli vyjde Mária. Keď
zbadá Ninu, ostane zaskočená.
NINA
Maja je doma?
MÁRIA
Už bývam sama, Ninuška. Majka býva s Peťom Javorovým.
NINA
Smiem?
Mária pootvorí dvere a Nina vojde dnu.
12. Obraz - INT - obývačka Máriinho domu - ráno
Nina sa postaví chrbtom k priestoru, čelom k Márii. Tá na ňu so zmrašteným čelom ustarostene
hľadí a Nina si hryzie do pery.
NINA
Skončite to a ja nikomu nič nepoviem.
MÁRIA
Ninočka...
NINA
Už nie som malá Ninočka, teta.
MÁRIA
Veď vidím. Nečerti sa príliš, bábätku uškodíš.
NINA
O to sa vy nestarajte.
MÁRIA
63
| Dráma
Ninočka, ja ale tvojho ocka ľúbim.
NINA
No zbohom. Maji povedzte, nech vám odpojí telenovely. Škodí vám to.
MÁRIA
Ale prečo ma urážaš, Ninka? Veď sa ti pekne snažím povedať, že mám tvojho otca ozaj rada.
NINA
Ja mám rada mamu. Tá už trpela dosť, nemyslíte?
O starkú s rakovinou sa starala osem rokov a vy jej ešte pridávajte.
Mária sa zahanbene zahľadí do zeme. Nina sa zhlboka nadýchne a ide smerom k dverám.
NINA
Dovidenia.
Mária sa za ňou ešte otočí, akoby jej chcela ešte niečo povedať, no keď vidí neprístupnú Ninu
kráčať preč od jej domu, len pokrúti hlavou. Nina po chvíli zájde v dedinskom obchode.
13. Obraz - EXT - dvor - deň
Robo, celý zafúľaný, v garáži opravuje Mirovu starú babetu. Nina má oblečené staré vyťahané
tričko a pomáha mame v záhrade oberať zo stromu marhule, na ktoré dočiahne. O strom je opretý
rebrík a Anna sedí na konári a oberá vrchnejšie plody.
NINA
Voľakedy som sedávala hore ja.
ANNA
A ja som sa o teba zdola bála.
NINA
Ja sa o teba nebojím, ty všetko zvládneš.
Anna sa mlčky usmeje a podá Nine marhuľu.
ANNA
Vyskúšaj túto, vyzerá dobre.
Nina sa s chuťou zahryzne do mäkkého oranžového ovocia.
NINA
Obdivujem ťa, mami, vážne.
ANNA
Neboj, aj ty raz budeš vedieť rozoznať, ktorá je najlepšia.
Nina pokrúti hlavou a nahlas sa zasmeje. Do dvora vojde Miro s Hugom. Hugo drží v ruke vôdzku
a tvári sa smutne, so sklonenou hlavou ide dovnútra, na každý schod hlasno dupne, s buchotom
zatvára dvere. Anna zlezie z rebríka.
ANNA
64
Dráma |
Čo sa stalo, preboha?
MIROSLAV
Učil Benyho aport.
NINA
Benyho?
ROBO
To prasa.
MIROSLAV
Nevrátilo sa.
NINA
Svine sa asi nevracajú.
Nina vezme z košíka jednu krajšiu marhuľu a vyberie sa dovnútra za Hugom.
14. Obraz - INT - Ninina niekdajšia izba - deň
Hugo skleslo sedí na posteli a hľadí si na topánky, búcha si špičkami o seba. Nina podíde k nemu,
sadne si vedľa a ponúka mu marhuľu. Hugo odmietavo pokrúti hlavou.
HUGO
Myslíš, že sa vráti?
NINA
Asi nie.
HUGO
Možno len chcel byť slobodný. Pani učiteľka povedala, že niektoré tvory potrebujú byť slobodné.
NINA
Možno.
Hugo sa oprie o mamu, ona ho tuho objíme a pobozká ho na malú hlávku.
15. Obraz - INT - obchod - deň
Malý dedinský obchodík je plný, do vravy ľudí sa pridáva hluk starších hučiacich chladiacich
boxov a chrčiaceho rádia. Nina ukladá do košíka jogurty, mlieko. Platí pri pokladni.
16. Obraz - EXT - pred obchodom -deň
Nina vychádza s nákupnou taškou, vyberie sa smerom domov, cestou však musí prejsť aj popri
Máriinom dome. Pri vychádzaní z obchodu si hľadí pod nohy, dáva pozor, aby sa nepošmykla na
schodoch, akonáhle prejde na rovnú cestu, zapozerá sa pred seba. Pred Máriiným domom zazrie
otca, ako vchádza do dvora, búcha na vchodové dvere. Nina na chvíľu zastaví, pozerá tým smerom,
neverí vlastným očiam. Nahnevane zatne zuby a ponáhľa sa k Máriinmu domu.
65
| Dráma
17. Obraz - EXT - pred Máriiným domom -deň
Nina silno trieska na dvere. Z dverí vybehne Mária.
MÁRIA
Čo hor.... (zasekne sa) Nina.
NINA
Ste vy vôbec normálni?!
MÁRIA
Nina, mám svoj vek, pochop, tvojho otca mám naozaj rada.
NINA
A mama?! (spýtavo pozrie na otca) Ježišikriste, to fakt nevieš byť verný? (pozrie z otca na Máriu)
Nemyslite si, teta, toto tu už bolo, milenka. naposledy z mesta, ešte keď chodil do roboty, že áno?
(pozrie opäť na otca). To nie je osudová láska na staré kolená, to je normálne chrapúnstvo.
Hovorím, povedzte Maji, nech vám odpojí tie hovadiny a....
Nina sa zastaví a rukou sa oprie o stenu. Pozrie pod seba, na mláčku plodovej vody. Zdesene uprie
zrak z podlahy na Máriu a otca.
18. Obraz - INT - nemocnica - deň
Miroslav stojí pred automatom na návleky. Pchá doňho mince, ktoré mu automat neustále vracia a
on ich stále nervóznejšie vkladá zase späť. Začne do automatu trieskať, no návleky nie a nie
vypadnúť. Miroslav do automatu kopne a cez sklenené dvere vyjde von. Zapáli si cigaretu a
nervózne pofajčieva.
19. Obraz - EXT - pred nemocnicou -deň
Miroslav fajčí. Z dverí lekárne nachádzajúcej sa hneď vedľa nemocnice vyjde Anna a podá
Miroslavovi jeden pár návlekov.
ANNA
Automat je mimo prevádzky. A zahas to, lebo budeš aj ty.
Anna ide dovnútra, Miroslav vonku fajčí, Anna si za sklenenými dverami navlieka návleky a kráča
hore schodmi.
20. Obraz - INT - pôrodnica - deň
Priestor medzi čakárňou a pôrodníckym oddelením je oddelený dverami s otvorom uprostred. Anna,
Robo a Hugo stoja na jednej, Nina na druhej strane dverí. Bledá Nina v rukách drží perinku s
bábätkom a skrz otvor ukazuje dieťa rodine. Robo zoberie na ruky Huga, aby mohol lepšie vidieť.
HUGO
Naozaj vyzerá ako krumpeľ.
Robo Huga zloží a postrapatí mu vlasy.
66
Dráma |
ROBO
Prinesiem niečo z obchodu?
Nina odmietavo pokrúti hlavou.
ANNA
Mne prines, Robko, kávičku zdola, prosím ťa. Zober aj malého, nech sa prevetrá.
Robo vezme Huga za ruku a spolu odídu dole schodiskom. Nina zatiaľ odnesie dieťa a vráti sa späť
k mame, k dverám s okienkom. Šuchce sa, kráča pomaly, pooperačný stav jej to inak nedovoľuje.
Anna trpezlivo čaká, Nina vyjde z dverí, mama ju podoprie a spolu si sadnú na otrhané stoličky.
Nina si nervózne hryzie peru.
NINA
Pozri, mami, ja som ozaj nechcela, ale nejde to inak. Musím ti niečo povedať skôr, než by ti to
povedal niekto iný.
Anna chytí Ninu za ruku.
ANNA
O otcovi viem, Ninka.
Nina preglgne guču, nechápe. Sťažka vydýchne a spýtavo na mamu hľadí.
ANNA
Veď nie som slepá, Nina. Ani ľudia nie sú, koľko bolo rečí... (mávne rukou) Nezaujímajú ma. Vy
ma zaujímate. Ty, Robko, tieto naše krumple a tvoj otec. Čo už mám na svete okrem vás?
NINA
Mamina, ale veď ti klame! Podvádza ťa, spáva s inými ženami!
ANNA
Už viac než desať rokov. A kam sa vždy vráti s kvetom?
NINA
Mami...
ANNA
Jemu hladká ego, že ho všetky chcú, mne zas to, že aj tak chce nakoniec vždy mňa. A ľúbim ho,
ešte stále.
Nina pokrúti hlavou, na tvári má zvláštne trpký úsmev. Od schodov počuť kroky, zjaví sa
Miroslavovu tvár, postupne ho vidieť celého.
ANNA
Nehovor mu, že to viem.
Miroslav vojde do čakárne. Zbadá Annu a Ninu, na chvíľu sa vo dverách zarazí, no napokon sa
odhodlá a príde k žene a dcére. Nina sa postaví, mlčky a pomaly sa zase odšuchce cez dvere na
oddelenie, aby ukázala syna aj otcovi. Anna Miroslava hladí po ramene. Miroslav nemo hľadí na
spiace dieťa a na Ninu.
Zo schodov sa ozýva Hugove rozprávanie, počuť kroky. Hugo vtrhne do čakárne skôr než Robo,
67
| Dráma
keď uvidí súrodenca, pregúľa očami.
MIROSLAV
Majú rovnaké nosy. Molnárovské!
HUGO
Veď je celý pokrčený, ja mám lepší nos!
Všetci sa smejú na Hugovi, zo schodov opäť započuť kroky. Do miestnosti dobehne Maja.
MAJA
Dobrý, čauko, ahoj, tulenica, doniesla som ti pomaranče, to sa ževraj do nemocnice zvykne.
Maja Nine do okienka vyloží kilové balenie pomarančov v sieťke.
MAJA
Prepáčte, rodinka, môžem vám Ninu na chvíľu ukradnúť?
ANNA
Ale áno, Majka, my už aj tak pôjdeme. Ahoj, Ninka, držte sa.
Robo cez okienko pobozká Ninu a ešte raz sa pozrie na dieťa. Chytí Huga za ruku a spoločne so
starými rodičmi odchádzajú z čakárne.
MAJA
Mama mi hovorila, čo sa stalo. Strašne ma to mrzí, Nina.
NINA
Už je to asi v pohode.
MAJA
Hej, mama sa správa ako trinástka. Sedí doma, prežiera sa kávenkami, plače pri telenovele a tvrdí,
že všetci chlapi sú rovnakí.
NINA
Nuž...
Nina mykne plecom.
MAJA
Tak som sa prišla ospravedlniť za ňu. Ozaj mi to je ľúto.
Nina chápavo mlčky prikývne a kútikom úst sa pousmeje.
MAJA
Bože, aký je len škaredý.
NINA
Ty si škaredá.
MAJA
To sa tak hovorí, keď nechceš bábo urieknuť. Ty si v tom meste rýchlo zabudla na dedinské
povedačky...
68
Dráma |
Obe sa zasmejú. Dieťa sa začne Nine v perinke mrviť, naťahovať, mrnčať, až sa celkom zobudí a
začne kričať.
NINA
Ideme my obedovať. Ahoj. A dík za pomaranče.
21. Obraz - EXT - balkón - deň
(o 10 rokov)
Nina stojí na balkóne a fajčí cigaretu. Hugo a -už dávno nie krumpeľ- Adam si z garáže vyberajú
bicykle. Pred bránou zaparkuje Žilavských auto, z ktorého vystúpi Robo. Nina na svojich troch
mužov pozerá z balkóna a odklepkáva popol do popolníka. Robo z auta vyberá ešte nejaké veci kufor, papiere a kvet pre Ninu. Všetko nesie dovnútra.
22. Obraz - INT - kuchyňa/ obývačka - deň
Nina schádza po schodoch dolu a Robo vchádza dovnútra. Zloží si veci, pobozká Ninu a dá jej kvet.
Ona pobozká manžela späť, vezme kvet a priloží ho do vázy k ďalším siedmym.
KONIEC
69
Download

Občianske združen Občianske združenie Múzy.sk