ROČNÍK XIII. ČÍSLO
3
SEPTEMBER 2013
OBSAH
_____________________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
Slovansko-árijský kalendár /védický/
Viliam Judák: Historické a politické súvislosti misie
sv. Cyrila a Metoda medzi Slovanmi
5
12
PRIESTOR SLOVA
Igor Lautar: Podozrivá mlčanlivosť
Anton Blaha: Súboj Napoleona s Kutuzovovom a L.N. Tolstoj
Tigran Chalatian: Ako sa učí história na americký spôsob
17
25
29
KULTÚRA V TOKU ČASU
Nebojša Kuzmanovič: Stretávanie kultúr
Ivan Jackanin: Polarita ľudského bytia
Ex libris morušových listov prvej dámy poézie vojvodinských Slovákov
Anton Augustín: Slovensko-Slovinsko
Igor Thurzo: Dobrodruţstvo objavovania /recenzia/
37
44
46
47
48
ROZHOVOR
51
s Mariánom Vitkovičom: Európska únia nepreţije
ZAUJALO NÁS
Michal Čorný: Významné výročie v slovensko-ukrajinských vzťahoch 60
Ondřj Mrázek: Praţský Svet knihy
64
Ľudovít Števko: Kazateľ sociálneho náboţenstva
65
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2013
68
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XIII, číslo 3.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v septembri 2013
3
4
KORENE A TRADÍCIE
_________________________
____________________________
____
Slovansko – árijský kalendár /védický/
Védy obsahujú najstaršie hlboké
vedomosti o prírode a odráţajú
históriu ľudstva na Zemi počas
niekoľkých stovák tisícročí
Pôvod slova “kalendár”
Hovorí sa, ţe slovo ―kalendár‖ pochádza z latinského
―calendarium‖, čo v preklade doslovne znamená ―zápis dlhov‖,
―dlhová kniha‖. V starovekom Ríme vraj dlţníci splácali dlhy alebo
percentá z nich vţdy v prvých dňoch mesiaca, t.j. v dňoch tzv. kalend
/z latinského calendae – názov prvého dňa v mesiaci/. Gréci tento
názov nepoznali, preto Rimania o notorických neplatičoch ironicky
hovorili, ţe splatia dlhy na grécke kalendy, t.j.neznámo kedy alebo
nikdy. Toto slovné spojenie sa pouţíva v rôznych obmenách v
mnohých jazykoch dodnes.
Ak sa vrátime k latinčine, zistíme, ţe ―dlh‖ je po latinsky
―debitum‖, ―kniha‖ -‖libelus‖ alebo ―liber libri‖. Niektorí prvú časť
slova ―calendarium‖ - ―cale‖ prekladajú ako ―vyhlasovať‖, ale
preloţiť ―ndarium‖ alebo aspoň ―darium‖ nemoţno. Z toho je vidieť,
ţe calendarium nemá nič spoločné s pôţičkami, dlhmi, ani
percentami. Teda slovo ―kalendár‖ nepochádza z ―dlhovej knihy‖
Rimanov. /Mimochodom – viacerí historici na základe archeológie
tvrdia, ţe Rímska ríša vlastne nejestvovala.../ Moţno si slovo
―kalendár‖ svet poţičal od nás – Slovanov ?
Vo svete je dobre známy kalendár Číňanov, podľa ktorého na
daný moment ide rok 4694;starobylý kalendár Ţidov, ktorí
5
17.septembra 2013 oslávia svoj 5774. rok, všetci poznáme
gregoriánsky kalendár, ktorý pouţívame. Pribliţuje sa k roku 2014.
Podľa neho rátame letopočet od narodenia Krista. Jeho
predchodca pouţívaný napr. v Rusku -Juliánsky kalendár, tzv. starý
spôsob, tieţ nie je zabudnutý: katolíci oslavujú Vianoce 25.decembra
a v Rusku kaţdoročne 14.januára oslavujú tzv. Starý Nový rok, alebo
Nový rok podľa starého spôsobu. Okrem toho masovokomunikačné
prostriedky nám nezabúdajú pripomínať príchod Nového roka podľa
čínskeho, japonského a iných kalendárov. Ale málokto vie o takom
starobylom letopočte slovanských národov, ako bol Kalendár Koľady
Dar / Koľadov Dar – Koľada bolo meno Boha – Bieleho Hierarchu
medzi slovanskými Bohmi/.
Slovo ―koľada‖ sa prenieslo do pomenovania piesní, ktoré zneli v
v čase Koľady Daru – tradičného sviatku slovanských národov.
Slovenský Kračún je tieţ spojený s dňom zimnej rovnodennosti. Jeho
neoddeliteľnými atribútmi okrem piesní – kolied je obdarúvanie
koledníkov, odevy s maskami, je to sviatok Nového Slnka. Najviac
archaických zvykov si zachovali Bielorusi, čiastočne karpatskí
Rusíni, všeobecne ale všetci Slovania, hoci sa sviatok v novodobej
histórii spája s Vianocami. Koledy spievajú i Česi, Slovinci
kolednice, Bulhari kolady, dokonca i Albánci majú slovo kolende,
Francúzi chalendes, provensálci calendas a pod.
Objavujú sa i také pojmy ako škandinávsky alebo keltský
kalendár. Ale Kelti a Škandinávci sú slovansko-árijské plemená,
ktoré pri hľadaní pastvísk osídľovali nové zeme a sťahovali sa z
Východu na Západ pevniny. Dostávali svoje názvy od mien svojich
vodcov: Sarmati od knieţaťa Sarmata, Škandinávcov viedol Skand
atď.
Vieme o existencii mnohých kalendárov, ale o našom vieme
málo, takmer nič. Nevedno prečo historici a vedci o ňom mlčia.
Mlčia tieţ o významnom dátume, ktorý zrodil nový letopočet našich
predkov pred 7521 rokmi.
Slovanský kalendár Koľady Dar.
Starí Slovania mali niekoľko kalendárnych foriem letopočtov, ale
k nám sa dostali iba nemnohé. Medzi nimi najznámejšie je datovanie
od Stvorenia Sveta v Hviezdnom chráme.Toto datovanie moţno
nájsť v staroruských letopisoch napr. v Povesti nestálych liet/rokov/.
6
Treba zdôrazniť, ţe staré kaţdoročné zápisy o prebiehajúcich
udalostiach sa nazývali letopisy nie rokopisy. Pouţívanie slova ―leto‖
vo význame ―rok‖ sa napr. v ruštine zachovalo dodnes.Pri otázke na
vek sa pýtajú ―skoľko tebe let‖ a nie ―skoľko tebe godov‖
/rokov/...Aj v slovenčine máme ―letopočet‖, nie ―rokopočet‖, v
literatúre, najmä poézii, sa slovo ―letá‖ namiesto ―roky pouţíva
často. Napr.:
―...Šiel chlapec vo svet široký
a míňali sa LETÁ
a naučil sa vo svete,
ako sa voľne lieta...‖ / o M.R.Štefánikovi/
Mladé letá /Martin Kukučín/
Podľa tohto slovanského letopočtu máme teraz LETO 7521 od
Stvorenia Sveta v Hviezdnom chráme, ale treba vedieť, ţe to
neznamená stvorenie nášho sveta pred 7521 rokmi.
Stvorením Sveta sa v staroveku označovalo uzatvorenie mierovej
dohody medzi bojujúcimi národmi — medzi Veľkou Rasou /starými
Slovanmi/ a Veľkým Drakom /starými Číňanmi/ v deň jesennej
rovnodennosti, alebo v prvý deň prvého mesiaca LETA 5500 od
Veľkej Zimy /doby ľadovej/. Víťazstvo, ktoré dosiahli Slovania nad
Číňanmi, našlo svoj odraz v jednom veľmi známom obraze — Biely
víťaz na koni zabíja kopijou Draka. Po prijatí kresťanstva tento obraz
pravoslávni Rusi ―obliekli‖ jednému zo svojich ―svätých‖ Georgijovi Pobedonoscovi /Jurajovi Víťazovi/, hoci samotný obraz
ku kresťanstvu nemá ţiaden vzťah.
Slovanský kalendár Koľady Dar, ktorý začínal letopočet od
Stvorenia Sveta v Hviezdnom chráme, sa pouţíval v Rusku aţ do
konca 17.storočia, keď ho Peter Prvý v LETE 7208 zakázal. Peter
vydal Nariadenie, podľa ktorého všetky staré kalendáre, pouţívané v
ruských zemiach boli odstránené a namiesto nich bol zavedený
západoeurópsky kalendár od narodenia Krista. Podľa tohto kalendára
začiatok roka, Novoletie, sa preniesol z prvého mesiaca jesene na
prvý deň druhého mesiaca zimy.
Aký zmyslový obsah má 1.január? Podľa Juliánskeho kalendára
je 25. december dňom narodenia Krista. Z Biblie je známe, ţe
novorodenca na ôsmy deň po narodení podľa ţidovských obradov
obrezali, teda 1.januára. Takým spôsobom Peter Prvý prinútil svojich
poddaných sláviť začiatok nového kalendára a blahoţelať si
7
navzájom k obriezke Boha.Treba tieţ pripomenúť, ţe súčasný
odpočet rokov od narodenia Krista sa začal aţ v roku 532, keď ho
navrhol zaviesť rímsky mních Dionýz Malý. A napríklad za pontifika
Pavla IV. /zomrel v r. 1559/ sa v Benátskej republike hovorilo po
rusky a s veľkou mierou pravdepodobnosti sa pouţíval slovanskoárijský kalendár...
Peter Prvý tak nie iba zamenil starý kalendár novým, ale ukradol
ruskému národu 5508 rokov Veľkej Histórie a najal si cudzincov,
aby napísali novú. Ale boj kresťanstva so starodávnym slovanským
kalendárom Koľady Dar sa začal dávno pred Petrom. S prijatím
kresťanstva začali prispôsobovať Daarijský Krugolet Čisloboha
novej viere, adaptovali staré pohanské sviatky na kresťanské.
Deň Boha Velesa /mytologický slovanský Boh, ochránca domácich
zvierat a bohatstva/ sa stal Dňom Vlasja.
Deň Maslenicy — Mariony /jarný slovanský sviatok dokresťanského
pôvodu, lúčenie sa so zimou a vítanie jari/ sa stal Maslenicou a začal
sa oslavovať pred Veľkým Pôstom.
Deň Kupala /slovanská mytologická postava, deva rozdávajúca
kvety, sviatok bol sprevádzaný zberom liečivých bylín, kvetov,
obradmi s vodou a ohňom / sa zmenil na deň Jána Krstiteľa a ľudia
ho nazvali Ivan Kupala.
Deň Triglava / Svaroga-Peruna-Sventovita — slovanských Bohov:
Svarog v slovanskej mytológii Boh neba a nebeského ohňa, Perun Boh búrky a hlavný Boh pohanského panteónu, Sventovit-najvyšší
Boh slovanskej mytológie, Boh Bohov/ sa začal oslavovať ako
Trojica.
Deň Perúna dostal názov Deň Iľju Proroka...
Pred panovaním Petra Prvého všetky pokusy zakázať starodávny
kalendár boli neúspešné. Prijímanie rôznych prísnych opatrení za
porušenie navrhovaných zákazov vyvolali ľudové protesty a
povstania. Cár Ivan III., aby predišiel nepokojom, oficiálne uzákonil
právo ctiť vieru predkov a aj starodávny kalendár Koľady Dar.
Slovanský kalendár Koľady Dar je neobyčajne presný a vhodný
systém určovania letopočtu, najlepší zo všetkých jestvujúcich:
nepredbehol a nezaostal za celý čas svojho jestvovania ani na jeden
deň, pretoţe sa opiera o model Vesmíru, na centralizáciu zemskej osi
a na galaktickú orientáciu Zeme..
8
Teraz starobylý Daarijský Krugolet Čisloboga pouţívajú iba
Pravoslávni Slovania – Staroverci -Ingliingovia /nemýľte si ich s
kresťanmi!/ a Írsky Rád Druidov. Jeho korene sú v dobe, keď naši
predkovia – bieli ľudia obývali Severnú pevninu – Daariu / vyskytujú
sa i názvy Hyperborea, Arktida, Arktogea/. Odtiaľ je jeho názov
Koľady Dar predstavuje tri prírodné obdobia: Ouseň, Zima a Vesna.
Na kaţdé z nich pripadajú tri mesiace. Všetky obdobia tvoria
jednotný slnečný cyklus, nazvaný LETO.
V kalendári je Obyčajné LETO a Sväté LETO. Obyčajné LETO
má 365 dní, nepárne mesiace majú 41 dní a párne mesiace majú po
40 dní. Sväté LETO je o štyri dni dlhšie, všetky mesiace majú po 41
dní, spolu 369 dní.
15 Obyčajných a 1 Sväté LETO tvoria Kruh Liet. Tento cyklus je
spojený s významnými starobylými udalosťami. Práve 15 LIET
trvalo presídľovanie RODOV VEĽKEJ RASY z DAARIE do
RASSENIE /Daaria -severná pevnina, Rassenia – územie od Uralu
po Tichý oceán, dnes uţ známe ako Veľká Tartária/. 16. LETO naši
predkovia obţívali nové územia a vzývali slávu slovanským Bohom.
Na počesť udalosti presídlenia začali oslavovať Pascheť, čo v
súčasnom preklade z ázijských rún znamená ―Cesta, po ktorej išli
Bohovia‖. /Pascha je t.č.v Rusku Veľká noc. Sviatok sa zachoval, ale
obsah je absolútne zmenený./
V súčasnosti sa rátajú storočia. Slovania -Áriovia rátali Kruhy
Liet. Deväť Kruhov Liet – to je Kruh Ţivota /Krugolet Čisloboha/
alebo 144 LIET, čo označovalo minimálne obdobie ţivota ľudí na
tomto svete.
Naša Zem -Midgard / = stredná Zem/ sa otáča okolo Slnka
/pouţíval sa názov Jarylo/ otáčajúc sa okolo vlastnej osi a os sa
pomaly pohybuje v kruhovom kónuse. Severný pól opisuje v
priestore elipsu, ktorá je základňou kónusu. Os kónusu je zvislá v
pomere k obeţnej dráhe Zeme. Pohyb osi po kruhovom kónuse sa
vedecky nazýva precesia a naši predkovia ho volali Sutki Svaroga.
/Sutki od slovesa ―tkať‖, spojiť tkaním, slovo označuje spojenie dňa
a noci. Podobné slovo s rovnakým významom je i v bulharčine ―denonocište‖ - denonoc./
Novoletie /Nový rok/oslavovali prvý deň druhého mesiaca
Ouseni, t.j.na Deň jesennej rovnodennosti, keď bola zobraná úroda.
9
Týţdeň Slovanského kalendára mal 9 dní, názov kaţdého z nich
obsahoval poradie dňa v týţdni:
Ponedeľnik /po nedeli/ - deň práce,
Vtornik / vtoroj =druhý/ - deň práce
Tritejnik /tretí / - deň oddychu
Četverik /četyre=štyri/ - deň práce
Piatnica /piať=päť/ - deň práce
Seďmica /siedmy/ - deň oddychu, pôst
Osmica /ôsmy/ - deň práce
Nedeľa /niet diela = voľno/ - deň hostí
Pamiatka na starý deväťdňový týţdeň sa zachovala v rozprávkach.
Moţno ju nájsť u sibírskeho rozprávkára Petra Pavloviča Jeršova:
No, Gavryl, v tú sedmicu
zavezieme ťa v stolicu; /do hlavného mesta/
tam bojarom predáme,
peniaze rovnako podelíme.
/rozprávka Koňok-Gorbunok =Koník-Hrbáčik/
Hľa, osmica uţ prešla
a neďela podišla.
/ rozprávka Kamenná čaša/
Starobylý slovansko-árijský kalendár mal rúnickú formu
zobrazenia, t.j.názvy mesiacov, dátumov a názvy LIET sa zapisovali
rúnami. Rúna nie je ani písmeno, ani slabika -je to obraz.
Mnohé rúny majú minimálne tri informačné úrovne a iba zasvätení a
chápajúci ich môţu prečítať a pochopiť, čo je v nich skryté.
Mesiace sa volali ―sorokovniky‖ /sorok=štyridsať/, mali po 40
resp.41 dní.
Názvy mesiacov a ich obsah :
Ramchat -boţský počiatok -R - réci /oznamovať/
Ajlet -nové dary -A - az / človek/
Bejlet -pokoj vo svete -B - bogi / bohovia/
Gejlet -fujavice a zima -G - glagoliti /hovoriť/
Dajlet -prebudenie prírody- D - dobró /dobro/
Elet -sejba -E - eta /ukázať vzor/
Vejlet -vetry -V - védy /múdrosť/
10
Chejlet -dary prírody - Ch - chraň /zachovanie/
Tajlet -zakončenie -T - tverdo /koniec/
Spojením počiatočných písmen sorokovnikov a ich rúnického
významu dostaneme text:
― Oznamovali človeku Bohovia , hovorili dobro, aby túto múdrosť
zachoval do konca.‖
Ale v našich časoch cielená degradácia jazyka /k nej patria aj
reformy kalendárov/ vedú k postupnému stieraniu pamäti národa,
jeho dezorientácii v historicky-časovom i geografickom priestore, čo
prekáţa jeho moţnostiam budovať cestu do budúcnosti a zachovaniu
suverenity.
Thomas Cooper /1517-1594/, anglický biskup, teológ, lexikológ a
spisovateľ v roku 1548 napísal knihu Kronika sveta. O slovanskom
kalendári napísal: ―Slovanský kalendár ďaleko predčí všetky známe
kalendáre. Aj dnes by mohol byť platný. Ale nariadením ruského
cára Petra Veľkého bol upravený v súlade s gregoriánskymi
štandartami. Pritom historické udalosti odohrávajúce sa v Rusku
počas viac ako sedem tisícročí neboli nijako zafixované a nenašli
miesto v kalendári. Takmer všetky sa vytratili. Všetko staré Peter
rušil , nemal vo zvyku zachovávať.‖
Doktor Kolubijskej univerzity David Grüwer píše: ‖Nech by
Mayovia pozorovali hviezdy aj desaťtisíc rokov, nemohli by zostaviť
taký presný kalendár. Pôvod kalendára Mayov je nespochybniteľný –
pochádza od slovanského národa.‖
Mnohí analytici – výskumníci daného problému prišli k záveru, ţe
najstarší kalendár na zemi mali práve naši predkovia Slovania –
Árijovia. Rôznymi spôsobmi sa vládcovia Sveta pokúšali vymazať
významné historické udalosti a skutočnosti o ţivote Slovanov,
pretoţe ak by ľudia poznali pravdu o svojej minulosti, boli by hrdí na
seba a svojich predkov, ktorí nám cez tisícročia zachovali svoju
múdrosť, svoje vedomosti i svoj kalendár. A nikdy by si nedali
navliecť putá otroctva.
Pramene:abbreviator.ru/?p=5283
http://energodar.net/ved/kalendar.html
Spracovala Dagmara Bollová
11
Historické a politické súvislosti misie sv. Cyrila
a Metoda medzi Slovanmi
Viliam Judák
nitriansky diecézny biskup
Tohto roku si nielen Slovensko, ale celý slovanský svet, ba aj celá
kresťanská Európa s obdivom a úctou pripomína 1150. výročie
príchodu vierozvestov Konštantína Metoda na územie Rastislavovej
ríše. Z mnoţstva historiografických, cirkevných i lingvisgtických
reakcií na túto významnú udalosť v dejinách Slovanstva vyberáme
reakciu osobnosti najpovolanejšej – prednášku mons. Viliama
Judáka, nitrianskeho diecézneho biskupa, ktorá odznela na
konferencii v Ríme 26.2.2013 a ktorá syntetizujúcim spôsobom
najvýstiţnejšie reflektuje politické, cirkevné i kultúrne aspekty misie
menovaných
vierozvestov
a spolupatrónov
Európy.
Ţiaľ,
z priestorových dôvodov nemôţeme túto pozoruhodnú prednášku
uverejniť v plnom znení a tak naším čitateľom ponúkame aspoň výber
najpodstatnejších častí z nej, dúfajúc, ţe sme vystihli jej
fundamentálnu myšlienku a nenarušili zámer jej ctihodného autora.
Redakcia
Šíreniu kresťanstva u Slovanov sa venovala pozornosť najmä po
roku 796, kedy Karol Veľký porazil Avarov. Po zániku Avarskej ríše
(avarsko-franské vojny vypukli v r. 791) vznikli v Panónii výhodné
podmienky pre rozsiahlu misijnú prácu. Toto územie bolo priamo
začlenené aţ po Dunaj do Franskej ríše ako pohraničná marka. Aj
práve vytvárajúce sa knieţatstvá moravské a nitrianske sa dostali do
určitej závislosti od nej, nielen politicky, ale aj po náboţenskej
stránke.
V lete roku 796 zvolal Karolov syn Pipin vo vojenskom tábore na
brehoch Dunaja – ad ripas Danubii – synodu, na ktorej zhromaţdení
biskupi prerokovali problémy pokresťančenia slovanského
i avarského obyvateľstva v Panónii. Prizvaný bol aj aquilejský
patriarcha Pavlín. Rozsiahlu misijnú prácu mali rozvinúť aquilejskí
kňazi spolu s franskými misionármi.
12
V dôsledku týchto opatrení sa východoeurópske národy dostávajú
do kontaktu s organizovaným kresťanstvom. Iste aj politické zámery
tu zohrali určitú rolu. Pre Rím a Frankov to znamenalo rozšírenie
moci a vplyvu. Aj konkurencia medzi Východom a Západom, medzi
gréckou a latinskou Cirkvou sa zamiešala do misijnej horlivosti.
Panónia po konečnom víťazstve Frankov nad Avarmi prestala byť
jednotným územno-právnym celkom a bola aj v cirkevnom ohľade
rozdelená medzi bavorské biskupstvá.
Pasovská diecéza sa kryla s Východnou markou a pasovskí
biskupi si robili nárok i na Veľkú Moravu.
Byzantská cirkev tieţ mala svojich biskupov a arcibiskupov bez
titulu sídla, označených titulom národa, medzi ktorými mali
vykonávať svoju pastoračnú činnosť.
Franskí biskupi si uvedomovali určitý dosah ich pastoračných
úspechov, preto salzburský arcibiskup Adalvín, pripravil, ohľadom
pôsobenia arcibiskupa Metoda, pre kráľa Ľudovíta Nemca protestné
memorandum známe ako Conversio Bagoariorum et Carantanorum,
v ktorom obhajoval právo svojej diecézy na panónske územie.
V tomto spise sa nachádza aj vzácna správa o prvom písomne
známom chráme z tohto obdobia a jeho konsekrácii v Nitre vtedajším
salzburským arcibiskupom Adalrámom. Z historických súvislostí
vyplýva, ţe išlo o r. 827/828 .
Keď v r. 870 Ľudovít Nemec porazil Rastislava, salzburský
arcibiskup Adalvín, freisinský biskup Annon a pasovský Hermanrich
nechali priviesť Metoda do Regensburgu a uväznili ho v Ellwangene
aj napriek tomu, ţe spravoval územie, ktoré priamo podliehalo
Apoštolskej stolici. Metod bol prepustený aţ na zásah pápeţa Jána
VIII. v r. 873.
Pápeţ Ján VIII. z hľadiska vtedajšieho kanonického práva, ako to
vyplýva aj z listu Svätoplukovi Industriae tuae potvrdzuje, ţe Metod
bol arcibiskupom a apoštolským legátom s poslaním zriadiť
hierarchiu pre Panóniu a územie Veľkej Moravy.
Hoci územie Panónie a Moravy bolo christianizované rozličnými
misionármi (aj aquilejskými a salzburskými) formálne nepatrilo do
ţiadnej zo susediacich diecéz a nemalo určeného ani misijného
biskupa. Salzburské arcibiskupstvo však usudzovalo, ţe mu prislúcha
bezpodmienečné
právo
prvenstva
a k Metodovi
a k jeho
13
spolupracovníkom sa správalo ako k nebezpečným diverzantom.
Hovorí o tom uţ spomínaný dokument Conversio Bagoariorum et
Carantanorum. Nemalú rolu vo vzťahu franskej hierarchie
k slovanskej misii zohrala politika Ľudovíta Nemca.
Zámery jednotlivých slovanských knieţat a bulharského vladára
Borisa dať sa pokrstiť a prijať kresťanstvo ako štátne náboţenstvo
pre svoje národy (turecký a slovanský), otvárali zároveň konkurenciu
medzi Rímskou ríšou na Východe a obnoveným cisárstvom,
vyhláseným Karolom Veľkým na Západe.
V kaţdom prípade, nebola to jednoduchá situácia. No či uţ chceli
alebo nie, franskí misionári sa javili v slovanskom prostredí ako
prisluhovači germanizmu; bolo teda rozumné prenechať im na
Morave zásadný vplyv? Tieto skutočnosti si uvedomoval Rastislav,
ktorý ako pevné základy pre svoju ríšu sa usiloval získať štátnu
suverenitu a zvrchovanosť.
Keď sa Rastislav roku 846 stal veľkomoravským panovníkom,
zaistil si výbornou a nebojácnou vojenskou stratégiou proti Frankom
istú suverenitu a v roku 861 pripojil k svojej krajine časť Panónie,
ktorá zostala súčasťou Veľkej Moravy aţ do jej zániku. V tom čase
uţ váţne pomýšľal aj na zmenu archipresbyteriálneho systému cirkvi
na Veľkej Morave, ktorá mala misijný charakter a usiloval sa povýšiť
jednotlivé cirkevné obvody na biskupstvá s riadne konsekrovanými
biskupmi, ktorí by boli úplne nezávislí na bavorskom episkopáte
a ktorí by zároveň dali ríši a uplatňovali v jej správe právny systém,
bez ktorého nemohol v Európe existovať ţiadny štát. Od toho sa
potom mal odvíjať aj morálny a sociálno-ekonomický rozkvet štátu.
Preto, ţe si to Rastislav plne uvedomoval, uţ v roku 861 sa obrátil na
pápeţa Mikuláša I., aby mu poslal učiteľa a biskupa.
Toto Rastislavovo úsilie bolo doteraz málo ocenené a zhodnotené.
Pravdepodobne sa tak stalo preto, ţe sa tento Rastislavov zámer
nevydaril. Do istej upokojujúcej miery môţeme aj odpovedať na
otázku, prečo sa tak nestalo. Apoštolský Stolec mal záujem o toto
teritórium, o tom nemoţno pochybovať, ale pravdepodobne ho
chápal v kontexte bavorskej cirkevnej organizácie. Preto
Rastislavova ţiadosť bola pre Rím nečakaným prekvapením.
Rastislav však súril. Cítil, ţe je v najvýhodnejšej politickej
konštelácii, hoci Frankovia mu nedali nikdy pokoj. Rastislav vyslal
svoje posolstvo do Carihradu asi v jeseni roku 862 na dvor k cisárovi
14
Michalovi III. (842-867). Na cisársky dvor došlo pravdepodobne
koncom uvedeného roka a zostalo tam cez zimu na rozhraní rokov
862-863.
Byzantský cisár Michal III. ochotne vyšiel v ústrety
Rastislavovmu posolstvu, lebo v ňom iste videl aj vhodnú politickú
príleţitosť: mať spojenca v srdci Európy a tak rozšíriť svoj politický
vplyv smerom na Západ. Posolstvo knieţaťa Rastislava malo dva
ciele: v prvom rade politický, teda nadviazanie kontaktov so silnou
Byzantskou ríšou a cirkevno-politický, teda moţnosť získať od
Byzantíncov cirkevných hierarchov.
Misijné poslanie a titul arcibiskupa, udelený pápeţom Hadriánom
II. Metodovi, naznačuje, ţe táto mierová misia bola úspešná a po
striedavých zmiereniach protagonistov vyústila v nastolenie plnej
jednoty na koncile v Carihrade v r. 879-880. Rovnováha však bola
labilná a ďalšie dielo christianizácie na Východe medzi slovanskými
národmi prebiehalo konkurenčne medzi Rímom a Byzanciou. Bola to
však veľkolepá myšlienka, ktorá stála pri zrode cirkevných
a kultúrnych dejín mnohých slovanských národov! V krátkom čase
Konštantín a Metod dokázali zaujať obyvateľov Rastislavovho
územia kresťanskými myšlienkami a zvyklosťami, a uţ si vytipovali
medzi neofytmi tých, čo by sa mohli stať ich spolupracovníkmi
a jedného dňa ich nástupcami.
Arcibiskup Metod urobil ešte niečo navyše – vedome sa snaţil
uchrániť pred zabudnutím to, čo bolo misijným úspechom jeho
nemeckých predchodcov. Plne oddaný svojmu poslaniu rýchlo
pochopil, ţe centrálne územie Slovenov nie je Byzancia ani
Bavorsko a ţe má svoju vlastnú tvár. Snaţil sa teda o uchovanie
individuálnych čŕt kultúry Veľkej Moravy.
Metod ako Grék bol celým srdcom spojený s byzantským svetom,
avšak ako arcibiskup-misionár sa s rovnakou úctou postavil
k byzantskému i západnému modelu a zaviedol vlastný model
apoštolátu. Z tejto dvojitej výsadby rástla mladá rastlinka
slovanského kresťanstva.
Rastislav si asi uvedomoval, čo sa stane po oficiálnom pozvaní
a po príchode byzantskej misie na Veľkú Moravu, ak splní svoj
program a jeho plány. Vedel, ţe či chce, alebo nechce, Veľká
Morava sa stane priesečníkom kultúr, obradov a práv. Nemohol uţ
nerešpektovať prácu predošlých západných misionárov, nemohol uţ
15
zmeniť latinský obrad, ktorý uţ prijal veľký počet obyvateľov jeho
krajiny, nemohol uţ vymazať prozápadne orientovanú civilizáciu,
ale pre ďalší rozvoj a samostatnosť krajiny volil aj túto dualitu, teda
vplyv Byzancie. Chcel byť samostatný od politickej nadvlády
Franskej ríše i samostatný od cirkevnej jurisdikčnej moci bavorských
biskupov. Tušil, ţe aj národy na sever a východ od Slovenov budú sa
národne a štátotvorne emancipovať, čo sa stalo v nasledujúcom
storočí v Poľsku a na Rusi. Rastislav tak zohral v dejinách juţných
a západných Slovanov nezastupiteľnú úlohu.
Od čias, čo byzantskí misionári sv. Konštantín-Cyril a sv. Metod,
pripútali starých Slovenov ku kresťanskému Rímu a tým aj
k západnej kultúrno-náboţenskej orientácii, stala sa cyrilo-metodská
idea po celé naše dejiny druhou prirodzenosťou slovenského ţivota.
Stopy cyrilo-metodstva v našich dejinách upevňovali nás nielen
v jednote s Rímom, ale prehlbovali aj naše vedomie s vlastnými
dejinnými osudmi.
Od chvíle, keď pápeţ Hadrián II. roku 867 privítal v Ríme
Rastislavovu veľkomoravskú kresťanskú delegáciu na čele
s Konštantínom a Metodom, ktorí priniesli do Večného mesta
staroslovenské bohosluţobné knihy, a čo otec kresťanstva vyslovil
súhlas s touto liturgiou, vstúpil slovanský svet do dejín kresťanstva
a do dejín Európy. Prerástlo tak hranice Veľkomoravskej ríše
a začalo sa podieľať na európskom duchovnom dianí. A keď sa
Metod stal arcibiskupom a metropolitom novozriadenej moravskopanónskej cirkevnej provincie, vyrástol v strednej Európe – „pod
ochranou sv. Petra― – nový cirkevnopolitický faktor, ktorý museli
rešpektovať, pre vzťah k Rímu, aj oveľa väčšie štátne útvary tých
čias.
Na stavbe Európy je časť muriva aj naša – slovanská. Áno, pre
takúto hlbšie zjednotenú Európu mala značný prínos aj Cirkev
v slovanských krajinách. Zriecť sa toho znamená ľahkomyseľne sa
obrátiť chrbtom k týmto vzácnym hodnotám a byť falšovateľom
dejín.
Naozaj, Slovania majú veľa spoločného aj dnes. Chýbajú nám
však mosty. A na tento druh mostov eurofondy určite nedostaneme,
zdroje sú v nás.
Prednáška odznela po taliansky na
konferencii v Ríme 26.2.2013
16
PRIESTOR SLOVA
_________________________
Podozrivá mlčanlivosť
Všetky revolúcie, kontrarevolúcie a štátne prevraty v dvadsiatom
storočí na slovenskom a českom území sa bez výnimky vyznačovali
jednou spoločnou črtou – ich aktívni účastníci, a hlavne ich vodcovia
a celebrity po víťaznom zavŕšení svojho úsilia zaplavili novinový
a kniţný trh mnoţstvom memoárovej literatúry. Odhalili v nej samé
korene tohto svojho úsilia, formy podpory a pomoci svojich
zahraničných spojencov a hlavne fiktívnu či skutočnú váhu
a dôleţitosť svojho vlastného konania. Tak tomu bolo za prvej ČSR
po prvej svetovej vojne, za prvej Slovenskej republiky po 14. marci
1939, za druhej ČSR po roku 1945 a hlavne po víťazstve KSČ vo
februári 1948.
Jedinou výnimkou ( a veľmi nápadnou výnimkou!) z tejto záplavy
memoárovej a neraz aj výrazne chválenkárskej literatúry je
„demokratická revolúcia“ osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20.
storočia, ktorá viedla k víťaznému odstráneniu reţimov
komunistických strán v ZSSR a v jeho satelitných štátoch. Hlavní
aktéri tohto prevratu hlboko a zaťato mlčia nielen o pozadí
a hlavných silách týchto prevratov, ba s neuveriteľnou
„skromnosťou“ mlčia aj o podstate svojej osobnej účasti na tomto
konaní. A ak vôbec voľačo o tomto prevrate napíšu, ich „výpoveď“
sa kĺţe na samom povrchu udalostí a zväčša sa obmedzuje na osobné
chválenkárstvo akýmsi fiktívnym „disidovaním“ a „bojom proti
komunizmu“, ktorý by nebol viedol ani k pádu najbezvýznamnejšieho
tajomníka KSČ v najzapadlejšom okrese.
A tak sú občania týchto štátov, namiesto autentických a vecných
výpovedí hlavných aktérov demokratických prevratov, ešte aj dvadsať
rokov po ich víťazstve odkázaní na analýzy ako-tak informovaných
politológov a analytikov hlavne z Ruska, ktorí sú predsa len
najbliţšie k zdroju reálnych informácií.
17
Jedným z takýchto zdrojov v ostatnom čase je napríklad
internetový článok Igora Lautara s „rádioaktívnym“ titulom
„Zradcu Gorbačova k moci v Rusku priviedli Rotschildovci“, ktorý
uvádzame v skrátenej verzii. Jeho autor sa opiera nielen o analytické
dielo I.N. Panarina, ale aj o memoáre M. Tatcherovej, A. Jakovleva
a A. Zinojeva. Akokoľvek je táto výpoveď v našom prostredí hlbokého
mlčania o pozadí „neţných revolúcií“ šokujúca, jej faktografická
podstata stojí za zamyslenie.
-red.-
Zradcu Gorbačova k moci v Rusku priviedli Rothschildovci
O činnosti Gorbačova a o jeho príchode k moci píše vo svojej
knihe ―Generálny likvidátor ZSSR M. Gorbačov‖ profesor, doktor
politických vied Igor Nikolajevič Panarin:
―Hlavnú úlohu pri rozpade ZSSR zohral stavropoľský judáš
M.Gorbačov, ktorý bol uvedený do štruktúry moci v ZSSR pomocou
vonkajších — zahraničných síl. Za šesť rokov jeho vedenia
zahraničný dlh krajiny sa zvýšil 5,5 krát a zásoby zlata sa zmenšili 11
krát. ZSSR súhlasil s jednostrannými vojensko-politickými
ústupkami. M.Gorbačov spôsobil kolosálnu škodu svojej vlasti a jej
histórii. Ani jedna krajina na svete nemala nikdy takého vodcu. Preto
je potrebný Verejný súd nad judášom, aby bola vysvetlená príčina
jeho príchodu k moci a jeho zničujúca protištátna činnosť...‖.
―Keď sme dostali správu o blíţiacej sa smrti sovietskeho vodcu /išlo
o J.V.Andropova/, zamysleli sme sa nad tým, aby s našou pomocou
mohol prísť k moci človek, vďaka ktorému budeme môcť realizovať
svoje plány. Bolo to hodnotenie mojich expertov / a ja som vţdy
formovala veľmi kvalifikovanú skupinu expertov na Sovietsky zväz a
podľa potreby ju zabezpečovala doplňujúcou emigráciou expertov zo
ZSSR/. Tým človekom bol M.Gorbačov, ktorého experti
charakterizovali ako človeka neobozretného, sugestívneho a veľmi
ctiţiadostivého. Mal dobré vzťahy s väčšinou politickej elity a preto
jeho príchod k moci s našou pomocou bol moţný...‖ /Margaret
Thatcherová/.
Analýza udalostí , ktoré sa udiali počas návštevy Gorbačova v
Anglicku v decembri 1984 dokazuje, ţe ho tam čakali. Gorbačov bol
na čele nevýznamnej delegácie Najvyššieho sovietu. Boli v nej
predseda komisie pre energetiku Jevgenij Velichov, vedúci
18
informačného oddelenia ÚV KSSZ Leonid Zamjatin a Alexander
Jakovlev, ktorý sa stal v roku 1983 riaditeľom Inštitútu svetovej
ekonomiky a medzinárodných vzťahov Akadémie vied ZSSR.
Ústrednou témou svojej návštevy Londýna označil Gorbačov
odzbrojenie. Nemal k tomu ţiadne splnomocnenia Najvyššieho
sovietu. Napriek tomu ho prijala premiérka Veľkej Británie vo
zvláštnej predmestskej rezidencii určenej pre tých zahraničných
predstaviteľov ―s ktorými chcela premiérka stráviť čas vo zvlášť
dôleţitej a dôvernej besede‖, napísal o tom vo svojej knihe ―Gorbi a
Megy‖ Leonid Zamjatin . Alexander Jakovlev vo svojom interviev
pre noviny Komersant vysvetľoval, ţe úspech stretnutia s
Thatscherovou bol predurčený cestou Gorbačova do Kanady v máji
1983 a jeho stretnutím s kanadským ministerským predsedom
Trudeauom, kde ho tieţ čakali. Vtedy bol Gorbačov tajomníkom ÚV
KSSZ a nástojil na svojej ceste do Kanady, hoci pre štátne záujmy
nemala význam. Vtedajší prvý tajomník Jurij Andropov bol proti
tejto návšteve, ale potom súhlasil. V tom čase bol veľvyslancom
ZSSR v Kanade Alexander Jakovlev.
Počas stretnutia so ―ţeleznou lady‖, ako vtedy nazývali M.
Thatscherovú, sa stalo čosi neuveriteľné. Epizódu opisuje vo svojich
memoároch ―Tieň pamäti‖ účastník tohto stretnutia A.Jakovlev:
‖Rozhovory mali sondujúci charakter dovtedy, kým na jednom
zasadnutí v úzkom kruhu /bol som jeho účastníkom/ Michail
Sergejevič nevytiahol na stôl mapu Generálneho štábu so všetkými
znakmi utajenia, ktoré svedčili, ţe mapa je originál. Boli na nej
zobrazené smery raketových úderov na Veľkú Britániu. .. Premiérka
si prezerala anglické mestá, na ktoré mierili strely.Nastala pauza,
ktorú prerušil Gorbačov: ― Pani premiérka, s týmto všetkým treba
skončiť a čo moţno najskôr.‖ ―Áno‖,-odpovedala trochu rozpačite
Thatscherová‖.
Tento fakt nevyvracia ani Gorbačov v memoároch ―Ţivot a
reformy‖: ―Rozloţil som pred premiérkou Veľkej Británie veľkú
mapu, na ktorej boli označené v políčkach na tisíciny presne všetky
zásoby jadrových zbraní. A kaţdé z týchto políčok, hovoril som,
úplne postačuje na zničenie všetkého ţivota na Zemi. To znamená, ţe
nahromadenými jadrovými zbraňami moţno zničiť všetko ţivé
tisíckrát!‖
Je to neuveriteľné! Jakovlev i Gorbačov rozprávajú o fakte
vyzradenia údajov najvyššieho štátneho tajomstva ako o všednej
19
udalosti. Vzniká otázka: na základe čoho a kto poskytol Gorbačovovi
najtajnejšie materiály? Ako je moţné, ţe sa nebál odviezť ich do
Londýna?
Samotný fakt rozhovorov Gorbačova a Thatscherovej na základe
supertajnej mapy Generálneho štábu sa na prvý pohľad zdá
neskutočným. Predovšetkým preto, ţe podobná ―otvorenosť‖ mohla
stáť Michaila Sergejeviča nielen miesto, ale aj hlavu. V čase, keď bol
generálnym tajomníkom ÚV KSSZ Konstantin Černenko /po smrti
Andropova vo februári 1984/, pozícia Gorbačova bola dostatočne
vratká. Nominálne plnil iba povinnosti ―druhého‖ tajomníka, ktoré
dostal od Andropova. Okrem toho podľa nezverejneného príkazu
gen.tajomníka Černenka Generálna prokuratúra a Ministerstvo vnútra
ZSSR preverovali niektoré ―stavropoľské epizódy‖ činnosti
Gorbačova.
Ale mnohostupňová kombinácia MI-6 , pripravujúca príchod
Gorbačova k moci, trvala len sedem rokov a stála ―iba― niekoľko
desiatok vysokopostavených mŕtvol. Nebolo treba zapodievať sa
maličkosťami, keď v stávke bolo mnohé — ZSSR/veľmoc/,
jednopolárny svet z jednej strany a nejakých pár desiatok miliónov
dolárov z druhej strany pre extajomníka a „stavropoľského
pankharta― Gorbačova?
Samozrejme, od počiatku to bola komplexná operácia. Spojenie s
Londýnom sa uskutočňovalo kanálmi jeho ţeny Raisy – karaimky, zo
starého rodu obchodníkov s otrokmi z Chazarského chanátu. Svojho
času dosiahla odstránenie viacerých pracovníkov KGB, ktorí sa
pokúsili zverejniť a zdokumentovať jej spojenie s Londýnom.
Zaujímavé, ţe 24.apríla 2001 v novinách ―Zavtra‖ Alexander
Zinovjev, vyhnaný z Ruska a ţijúci na Západe vyše dvadsať rokov,
poukázal na nespochybniteľné plány na menovanie Gorbačova na
čelo ZSSR: ―Práve príchod Gorbačova k najvyššej moci a tzv.
perestrojka poslúţili ako rozhodujúce udalosti, ktoré uvrhli našu
krajinu do krízy a krachu... Bol to výsledok zasahovania zvonka.
Bola to grandiózna diverzná operácia zo strany Západu. Ešte v roku
1984 ľudia, ktorí sa aktívne podieľali na príprave rozpadu našej
krajiny, mi hovorili:‖Počkajte rok a na ruskom tróne bude sedieť náš
človek‖. A skutočne, na ruský trón posadili svojho človeka. Bez
Západu by sa Gorbačov nikdy nedostal na tento post...‖.
20
Áno, aj teraz Gorbačova spájajú s Londýnom tesné a priateľské
putá. A to, ţe svoje jubileum oslávil práve v Londýne, nevyvoláva u
nikoho pochybnosti o tom, kde sú jeho zákazníci, v čích záujmoch
pracoval a pokračuje v tom, zúčastňujúc sa podrývania národnej
bezpečnosti Ruska a vyhlasujúc „Perestrojku č.2―. V Londýne v
kráľovskej Albert-halle bol koncert, venovaný 80. výročiu narodenia
exprezidenta ZSSR, laureáta Nobelovej ceny za mier Michaila
Gorbačova. Ani jedna z oficiálnych osobností Ruska nebola v sále.
Bol iba veľvyslanec Ruska ako mlčiaci hosť – nepredniesol ani jedno
pozdravné slovo.
Jestvuje verzia, ţe Gorbačov s manţelkou boli zaverbovaní CIA
ešte v roku 1966 počas ich cesty do Francúzska. Spomínal to dobre
známy Z.Brzezinski, nachádzajúci sa na jednom z najvyšších postov
v USA. Treba poznamenať, ako upozorňuje I.N.Panarin, ţe samotný
Brzezinski bol sluţbou MI-6 začlenený do amerického establišmentu
a pracoval, ba pracuje dodnes v sluţbách Londýnskej City.
V krajnom prípade sa antisovietska činnosť Gorbačova začala
ihneď po jeho príchode k moci, čo poukazuje na jeho predchádzajúcu
prípravu. Dvojica Gorbačovových skutočne udivujúco často
cestovala po svete. Ešte keď bol prvým tajomníkom jedného z
najväčších ruských krajov –Stavropoľského a členom ÚV KSSZ v
septembri 1971 manţelský pár Gorbačovových navštívil Taliansko
akoby na pozvanie talianskych komunistov. Podľa výsledkov cesty
boli pravdepodobne vypracované ich psychologické portréty.
Spresňovali sa počas cesty Gorbačova na čele straníckej delegácie v
roku 1972 do Belgicka. Asi mu bola venovaná pozornosť aj počas
ciest do NSR /1975/ a do Francúzska /1976/.
Ale najbohatšiu informačnú úrodu mohli západní experti zoţať v
septembri 1977, keď manţelský pár Gorbačovových cestoval po
Francúzsku. Prišli tam na dovolenku na pozvanie francúzskych
komunistov. Potom v západných špeciálnych laboratóriách
psychológovia, psychiatri, antropológovia a iní odborníci na ľudské
duše sa na základe získaných informácií pokúšali určiť charakter
Gorbačovovcov a nájsť ich citlivé miesta.
Jestvuje predpoklad, ţe Gorbačova s Londýnom spájajú aj
obchodné záujmy, týkajúce sa pohybu narkotík. Ide o to, ţe keď sa
stal generálnym tajomníkom, zlikvidoval prípad tzv. Stavropoľského
narkotranzitu, v ktorom bol sám zamiešaný /vyšetrovacia skupina
bola rozpustená/. Takţe narkotické spojenia Gorbačova sú podľa
21
všetkého moţné. No a to, ţe Britské impérium bolo vţdy
organizátorom narkobiznisu vo svete, uţ dávno pre nikoho nie je
tajomstvom.
Je celkom moţné, ţe Gorbačova ulovila MI-6 nie iba vyuţijúc
jeho spojku-ţenu, jeho nekonečnú lakomosť a chorobnú ctiţiadosť,
veď Gorbačov mal ešte od čias pôsobenia v Stavropoľskom kraji
prezývku ―Miško-kufor‖, ale zrejme aj preto, ţe v MI-6 poznali jeho
účasť v narkobiznise . Veď M. Thatscherová mala obsiahly šanón s
kompromitujúcim materiálom na bývalého stavropoľského
kombajnistu, ktorý jej pripravil rezident kontrarozviedky KGB ZSSR
v Londýne a súčasne agent britskej rozviedky MI-6 /od roku 1974/,
plukovník Oleg Antonovič Gordijevskij, v ZSSR odsúdený na trest
smrti zastrelením. Ušiel do Londýna a neskôr ho Margaret
Thatscherová, keď uţ bola expremiérkou, v londýnskom klube
Carlton vyznamenala Radom Svätého Michala a Svätého Juraja... .
Podľa všetkého v narkotranzite bol zainteresovaný aj Ševarnadze,
ktorý bol tieţ spojený s Londýnom. Pozoruhodné je, ţe po odvolaní z
postu ministra zahraničných vecí ZSSR Ševarnadze tieţ ušiel práve
do Londýna. Takţe – rysuje sa zaujímavá reťaz: Anglický kráľovský
dom –M.Gorbačov – E.Ševarnadze.
Trocha histórie o Stavropoľskom narkotranzite.
Finančné prehrešky sovietskej
podielnictvo sa stalo predmetom
hospodárskej
elity,
ktorej
záujmu pracovníkov KGB, sa stávali stále očividnejšie. Ale
―hospodárov‖ prikrývali vysokopostavení stranícki činitelia. V roku
1982 sa ―výbor‖ váţne začal zaoberať krasnodarským a
astrachanským tajomníkom. Ale málokto vie, ţe tretím v tomto
zozname bol tajomník Stavropoľského krajského výboru KSSZ
Michail Gorbačov.
Ešte jedna záhada: na čele KGB Azerbajdţanu bol vtedy Gejdar
Alijev. Treba predpokladať, ţe všelikto vedel o stavropoľskej
minulosti Gorbačova a pokúšal sa mu prekáţať. Preto nie je náhodné,
ţe po príchode k moci Gorbačov takmer ihneď udrel na
azerbajdţanského čekistu. V októbri 1987 Gejdar Alijev, na znak
protestu proti politike Politbyra ÚV KSSZ a menovite generálneho
tajomníka M.Gorbačova, podal demisiu. Čo také mohli vedieť o
22
poslednom generálnom tajomníkovi ―kompetentné orgány‖? Čoho sa
tak bál Michail Sergejevič?
Juţný smer sa od istého času stal predmetom znepokojenia
bezpečnostných orgánov. Z republiky Afganistan, kde kontingent
sovietskych vojsk plnil ―internacionálnu misiu‖, spolu s rakvami
zahynuvších vojakov sa začali dodávať tvrdé narkotiká. Osobitné
nebezpečenstvo videli analytici KGB a MV ZSSR v tom, ţe tranzit a
šírenie narkotík prikrývali vysokopostavení dôstojníci silových
orgánov, ale aj predstavitelia straníckeho aparátu.
Zmapovať trasy tranzitných potokov sovietskych obchodníkov s
narkotikami sa pokúšal minister vnútra ZSSR Vasilij Fedorčuk, jeho
zástupca Vasilij Leţepekov a predseda KGB ZSSR Viktor Čerbikov.
Na
príkaz
Rady
ministrov
ZSSR
dali
riaditeľovi
psychofyziologického
laboratória
MV
ZSSR
Michailovi
Vinogradovovi úlohu – vypracovať metódu skrytého objavenia
pracovníkov silových orgánov, ktorí alebo uţívali narkotiká, alebo sa
s nimi nejako kontaktovali.
Ako polygón na overenie metódy zvolili republiky Tadţikistan,
Uzbekistan a Azerbajdţan.Špeciálna brigáda sa zúčastnila
kaţdoročnej preventívnej prehliadky pracovníkov orgánov vnútra.
Výsledkom bolo, ţe pracovníci milície týchto republík počnúc
generálmi a končiac vojakmi v 60 prípadoch zo 100 uţívali
narkotiká. Ale hlavné bolo to, prečo sa plánovala táto operácia, o
čom nevedel ani bezprostredný vedúci výskumu Michail
Vinogradov. Hlavné bolo potvrdiť, ţe všetky potoky narkotík zo
Strednej Ázie a Kaukazu sa od počiatku stretali v Stavropoľskom
kraji.
Aţ teraz sa vyjasnilo, prečo Michaila Gorbačova ―odsunuli‖ z
miesta prvého tajomníka Stavropoľského kraja na nevýznamnú
funkciu do úpadkového poľnohospodárstva. Chránili ho pred
úderom? Alebo naopak – posunuli ho pod represívny valec
―výboru‖? Veď v tom čase na neho čekisti nasmerovali pozornosť.
Gorbačova zachránil zázrak. Moţno povedať, ţe ten zázrak
vznikol ―pričinením rúk‖. Záhadné rýchle úmrtia dvoch generálnych
tajomníkov – Andropova a Černenka, ktorých mali v skutočnosti
ochraňovať a ―pestovať na rukách‖ lekári Štvrtej správy Ministerstva
zdravotníctva, dodnes nedávajú pokoj mnohým odborníkom a
historikom. Nech bolo akokoľvek, ale po príchode k moci Michail
23
Sergejevič okamţite rozohnal skupinu expertov MV ZSSR, ktorá sa
zaoberala škandálnym stavropoľským narkotranzitom. Niektorých
odvolal, iných poslal do dôchodku.
Ale juţný akcent v činnosti generálneho tajomníka sa len
zosilňoval. Nie náhodou Gorbačov vytiahol Gruzínca Ševarnadzeho,
posadiac ho na kľúčovú pozíciu – zahraničnopolitickú. Vymenoval
Eduarda Ambrosieviča Ševarnadzeho, ktorý dovtedy nemal nijaký
vzťah k diplomacii, ministrom zahraničných vecí. Ševarnadze z tylu
kryl chrbát Gorbačovovi a potom spoločne, nie bez vlastného
prospechu, zrádzali zahraničnopolitické pozície veľkej krajiny.
Zašli príliš ďaleko, mohli ich odhaliť prísahe verní
pracovníci tajných sluţieb...
V júli 1991 prezident ZSSR Michail Gorbačov a jeho americký
kolega George Bush podpísali v Moskve Zmluvu o strategických
útočných zbraniach . Prvý raz dve najväčšie jadrové mocnosti sveta
súhlasili za rovnakých podmienok zníţiť svoje jadrové arzenály.
Pozoruhodná poznámka: Významné stretnutie na Malte, december
1989. Generálny tajomník Michail Gorbačov a prezident USA
George Bush /starší/ podľa výsledkov stretnutia vyhlásili, ţe ich
krajiny uţ nie sú protivníkmi. A v predvečer historickej návštevy na
mori sa zdvihla silná búrka. Akoby sama príroda čomusi prekáţala,
pokúšala sa predísť akejsi strašnej tragédii. Ale čomu? Informovaní
ľudia rozprávajú, ţe počas rozhovorov sa na palube sovietskej lode
zjavil akoby pomätený americký novinár a čistým ruským jazykom
svojim kolegom povedal: ― Chlapci, je koniec vašej krajine...‖.
Je tieţ predpoklad, ţe len čo sa Radţif Ghándí stretol s
Gorbačovom a predloţil mu svoj plán strategického obratu ZSSR na
Východ a posilnenia spojenia ZSSR-India, Gorbačov svojim
chlebodarcom túto „nebezpečnú iniciatívu― ihneď oznámil. A jeho
chlebodarcovia prijali rozhodnutie o úplnom zničení rodiny
Ghándíovcov.
Menovanie Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka ÚV
KSSZ bolo prvou operáciou na uskutočnenie sovietskej
kontrarevolúcie. Gorbačova jednoducho kúpili: okrem prijatých a
jeho administráciou rozkradnutých kreditov vo výške 80 miliárd
dolárov, spomenieme ešte anekdotickú príhodu, keď Helmuth Kohl
ponúkol ZSSR 160 miliárd mariek za odchod sovietskych vojsk z
24
Nemecka a Gorbačov súhlasil so 16-timi miliardami...Ťaţko uveriť,
ţe mu ostatné peniaze nevyplatili.
Okrem tohto všetkého mu v západných médiách vytvorili
neuveriteľne kladný imidţ. Nespočetné univerzity a fondy dávali
Gorbačovovi vyznamenania, prémie, diplomy, čestné doktoráty. Čím
viac rozpredával svoju krajinu, tým viac ho chválili. V roku 1990,
―Na znak uznania jeho vedúcej úlohy v mierovom procese, ktorý
charakterizuje dôleţitú súčasť ţivota medzinárodného spoločenstva‖
Michailovi Gorbačovovi bola udelená Nobelova cena mieru. Michail
Sergejevič sa stal druhým a doteraz i posledným predstaviteľom
Ruska, ktorý bol odmenený týmto vyznamenaním. Prvým laureátom
Nobelovej ceny mieru sa stal v roku 1975 Andrej Sacharov a práve
Gorbačov umoţnil akademikovi vrátiť sa z politického vyhnanstva.
P.S. Pozoruhodné je, ţe RIA-NOVOSTI venovali vţdy veľkú
pozornosť M.S. Gorbačovovi a tieţ uverejnili rozsiahly článok
Michail Gorbačov – človek, ktorý zmenil chod histórie. Aj s
mnohými fotografiami. Informácia na zamyslenie.
Trvalá adresa článku – http://ru-an.info/news_content.php?id=2329
(krátené)
Igor Lautar
Súboj Napoleona s Kutuzovovom a L.N. Tolstoj
Anton Blaha
Napoleon Bonaparte stál na sklonku roka 1812 na výšine
Poklonnej hory nad Moskvou a so skúmavým, zamysleným
pohľadom víťaza sledoval horiace mesto. Napoleon vtedy spriadal
plány na dovŕšenie svojho triumfu a pokorenie celého Ruska. Po
dvoch storočiach od tejto udalosti si ho dokáţem predstaviť ako
sebavedomého vládcu, ktorému pod nohami leţala takmer celá
Európa. Dovtedy si podrobil Španielsko, Rakúsko, Prusko a
Taliansko. Napoleonovi sa uţ splnila prvá časť vojenského sna, stál
nad opustnou, nepriateľovi napospas Kutuzovovými vojskami
25
vydanou metropolou centrálneho Ruska a zostávalo mu ešte dobyť
sídlo cára Petrohrad.
Napoleon bol vo svojich začiatkoch revolucionár, dobyvateľ,
ktorý krutými prostriedkami nastoľoval v Európe burţoázne
poriadky. Mnohé po ňom zostalo, mnohé zaniklo. Dobyté územia sa
oslobodili, cisárova sláva vybledla, ale vtedy moderný spoločenský
poriadok zostal. Dôkazom toho je, ţe stále platí jeho občiansky
zákonník z roku 1804, alebo aspoň jeho hlavné zásady. Rovnako
platia aj princípy Ústavy z roku 1799 po pamätnom 18. brumairi, keď
sa ujímal moci a dal legislatívcom paradoxný príkaz na jej
vypracovanie: „Píšte krátko a nejasne.―
A tak bývalý jakobín, revolucionár, priateľ Robespierrea, člen
Výboru pre verejné blaho Napoleon sa stal tvorcom nielen
revolučných poriadkov, ale aj francúzskej monarchie, ktorú ešte
nedávno sám búral. Dovtedy ho obdivovala takmer celá Európa.
Z revolucionára sa stával postupne dekadent, najmä svojimi skutkami
a agresiami.
Keď som prišiel študovať do Bratislavy, boli v múroch kasární na
Vydrici pred ich zbúraním delostrelecké gule, doteraz neviem či
pravé, ktorými údajne z pravého brehu Dunaja Napoleonovi vojaci
ostreľovali mesto, ktoré mal úmysel podpáliť ako neskôr Moskvu.
Nakoniec u nás podpísal po slávnej víťaznej bitke pri Slavkove
v decembri 1805 tzv. Prešporský mier s porazenými mocnosťami
koalície. (Tie delostrelecké gule boli pravé a dodnes sa nachádzajú
vo fasádach viacerých historických budov Bratislavy, napríklad aj vo
fasáde veţe Starej radnice. Od 1. júna 1809 totiţ mesto zaţilo takmer
mesačné obliehanie vojskami Grande Armée, spojené zúrivým
delostreleckým ostreľovaním, pričom ľahlo popolom 143 domov
a zahynulo niekoľko sto obyvateľov mesta, ale obrana Bratislavy
odolala. Brány mesta sa obliehateľom otvorili aţ 14. júla na základe
prímeria po Rakúšanmi prehratých bitkách pri Wagrame a Znojme.
Pri odchode z Bratislavy navyše francúzski vojaci vyhodili do
vzduchu historický hrad Devín, ktorý bol vtedy uţ vojensky celkom
bezvýznamný. Zrejme za uvedené a ďalšie podobné „zásluhy“
Grande Armée o Bratislavu poprevratoví pravicovo-liberálni
správcovia mesta dali priamo na Hlavnom námestí postaviť
bronzovú sochu napoleónskeho vojaka – asi jedinú sochu okupanta
v demokratickej strednej Európe! – pozn. red.)
26
Keď spomenieme meno Napoleon, nemôţeme zároveň nevysloviť
aj meno knieţaťa Kutuzova, teda presne Michaila Illarionoviča
Goleniščeva-Kutuzova-Smolenského, lebo sú to dvaja aktéri vojen
v Európe na začiatku 19. storočia, najmä v pamätnom roku 1812, sú
to rozhodujúci účastníci vlasteneckej vojny, ktorej 200. výročie
vypuknutia sme si nedávno pripomenuli.
Kto bol Kutuzov? Cár Alexander o ňom po poráţke pri Slakove
v roku 1805 nechcel ako o veliteľovi ruských vojsk ani počuť. Dlho
hľadal zaňho náhradu. Nemohol sa zhodnúť s poradcami ani na
jednom mene. Napoleon túto cársku nerozhodnosť vyuţil a od
prekročenia hraničnej rieky Nemen v júni 1812 valcoval ruskú
armádu.
Prvým vojenským cieľom bolo dobytie Moskvy. V auguste si na
ceste k nej podmanil historický Smolensk, dôleţité centrum ruskej
kultúry, histórie a priemyslu. Nakoniec sa cár musel rozhodnúť.
Takmer z bezradnosti podpísal príkaz pre Senát na menovanie
generála pechoty knieţaťa Kutuzova za veliteľa všetkých ruských
armád.
Francúzsky cisár uţ Kutuzova poznal, veď ho porazil pri
Slavkove. Preto sebavedome pripravoval aj jeho konečnú poráţku
v Rusku. Pol presvedčený, ţe s Kutuzovom a jeho armádou si rýchlo
poradí.
Lev Nikolajevič Tolstoj zobrazil Kutuzova počas vlasteneckej
vojny vo svojom historickom veľdiele v inom svetle. Bol
presvedčený, ţe o výsledku bitky nerozhodujú len nariadenia, ale
nepostrehnuteľná sila, ktorá sa volá duch ruského vojaka. Tak
vlasteneckú vojnu a knieţa vnímal L.N. Tolstoj pri koncipovaní
štvordielnej románovej epopeje. Bojoval symbolicky nielen
s históriou, Napoleonom, ale aj Kutuzovom, aby verne zachytil
nesmrteľnú epochu tejto významnej udalosti Ruska i celej Európy.
Keď sa najsilnejšia francúzska armáda, poskladaná z vojsk
všetkých podmanených európskych národov, pohla smerom do
Ruska, mala 600-tisíc muţov. Často sa pýtame na pôvod tejto ničivej
a dobrodruţnej vojny, jej skutočné príčiny. Napoleon mal
predovšetkým prázdnu kasu, potreboval získať kontribúcie
a potrestať ruského cára za nedodrţiavanie blokády Anglicka.
27
Do ruskej expedície vstupoval Napoleon so sebavedomou
predstavou, ţe vojna potrvá len krátko. Vydal príkaz, aby vojskám
poskytli zásoby chleba na štyri dni, múky na dvadsať.
Moţno povedať, ţe vojnové ťaţenie Napoleona do Ruska malo
dva polčasy: po Moskvu a po Moskve, polčas vzostupu a polčas
pádu. Cestu do Moskvy presvecoval Napoleonovi Slavkov, a druhú
etapu, keď po Moskve slnko stemnelo a musel sa prebíjať naspäť
snehom, mrazom a nečasom, ktoré ho na spiatočnej ústupovej ceste
takmer pochovali.
Cisár nezostal dlho stáť na Poklonnej hore nad Moskvou. Mohol
pokračovať v útoku na cára v Petrohrade, ale na to uţ nemal dosť síl.
Nemohol zostať ani stáť v spustnutej a vyhorenej Moskve. S tým
všetkým počítal Kutruzov.
V lete 1812, na začiatku ťaţenia Grande Armée, videl Napoleon
pred sebou z Paríţa len Moskvu a Petrohrad. Teraz z podmanenej
a z horiacej Moskvy videl pred sebou uţ len Paríţ. Späť, späť, späť.
A radšej mier ako vojnu! Mier za akúkoľvek cenu, k tomu ho donútil
Kutuzov.
Po polčase ruského ťaţenia uţ bolo Napoleonovi jasné, ţe
Kutuzov sa zámerne vyhýbal priamemu boju, ustupoval, vyčerpával
ho v okrajových bitkách, mobilizoval proti nemu partizánov
a roľníkov, ktorí mu likvidovali vojakov, kone, a tak privádzal jeho
armádu do zúfalstva. Kutuzov mu vzal to najcennejšie z jeho armády,
vieru vo víťazstvo, všetko odhodlanie.
Kutuzov sa rozhodol donútiť Francúzov, aby ustupovali po tej
istej trase, ako dobýjali Moskvu, a zaútočiť na nich, aţ keď budú
celkom vyhladovaní, prejedení koniny, keď budú musieť ustupovať
po tej istej krajine, ktorú spustošili.
Cisárovi sa komplikovala situácia aj doma. Z tých, ktorí mali
zabezpečovať chod Francúzska, mnohí uţ cítili jeho blíţiaci
sa koniec. Minister zahraničia Talleyrand ho uţ zrádzal s Rakúšanmi,
Josef Fouché, minister polície, bol schopný slúţiť kaţdému
a kaţdého zradiť, aj cisára, dokonca platil ako agentku aj jeho
manţelku.
Zo suverénneho vládcu Európy sa stával postupne len „malý
kaprálik―, ako vojaci posmešne prezývali cisára. Ale nebyť tohto
28
súboja dvoch veľkých vojvodcov neboli by ani Lipska a ani
Waterloo, a nebolo by ani najslávnejšieho historického románu.
Knieţa Kutuzov vypudil cisára z Ruska a ďalej velil ruským
vojskám pri oslobodzovaní Európy a boji koalície s Napoleonom.
Sily mu však dochádzali. Bol z neho skutočne unavený, vyčerpaný
starec. Prechladnutie dokončilo 28. apríla 1813 vo večerných
hodinách v Banzlau (dnes Boleslavec) jeho ţivot. Aprílové slnko
zapadalo a s ním aj svetlo jeho ţivota. Zomrel na bojisku, nie na
úteku alebo v internácii ako jeho protivník. Nedoţil sa ďalšej
Napoleonovej poráţky v bitke národov pri Lipsku v roku 1813, ani
pri Waterloo 1815, hoci ich svojimi predchádzajúcimi víťazstvami
pripravil.
Potvrdilo sa, ţe kaţdá agresia raz bude potrestaná. Legendárny
čínsky stratég Sun-c´ nám a všetkým odkazuje: Najlepšia vojna je tá,
ktorá sa vôbec nezačala. A táto zásada má univerzálnu platnosť, či
ide o Afriku, Juhosláviu, Blízky a Stredný Východ alebo výbušný
Kórejský polostrov.
Ako sa učí história na americký spôsob
Tigran Chalatian
Motto: Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť, kto ovláda
súčasnosť, ovláda minulosť.
George Orwell
Koncentrované mýty o ruskej zlobe sa zahniezdili v teraz
písaných našich učebniciach histórie nie náhodou. Prakticky všetky
knihy na túto tému vyšli v Rusku na základe financovania zo
zahraničných grantov. Čo píšu „slobodné a nezávislé― učebnice
histórie v samotných Spojených štátoch amerických? Veľmi
zaujímavé veci! Veď koniec koncov menovite toto, ako meradlo
správnosti, nám predkladajú aj ruskí liberáli. Tigran Chalatian ţijúci
v Spojených štátoch amerických, si dal tú námahu preštudovať
29
americké učebnice histórie. Je moţné, ţe sa aj naše učebnice skoro
stanú podobnými? T. Chalatian o tejto téme priamo z USA uvádza:
Ţijem v Amerike a chcel by som sa s vami podeliť o svoje
skúsenosti, akým spôsobom sa vykladá Druhá svetová vojna v
Spojených štátoch amerických (SŠA). Prvá vec, ktorá mi napadá je,
ţe väčšina Američanov je presvedčených o tom, ţe menovite oni
prispeli rozhodujúcou mierou k poráţke nacistického Nemecka a o
úlohe Sovietskeho zväzu v tejto vojne majú iba hmlisté predstavy.
Mnohí si dokonca myslia, ţe Sovietsky zväz bojoval na strane
Hitlera.
Od ruských liberálov je moţné veľmi často počuť vyjadrenie: „Tu
na Západe uţ dávno povedali pravdu, odsúdili to i to, len my sme i v
tomto stále pozadu―. Veľmi mnohí v Rusku si ani nedokáţu
predstaviť, ţe iba celkom zanedbateľne malý počet Američanov si je
schopný osvojiť dokonca aj tie skreslené a ideologicky podfarbené
údaje o vojne i všeobecne o svetovej histórii. Základná masa iba
pasívne preberá jednostranné údaje a útrţky z médií a dokopy toho
vie o histórii veľmi málo.
No prejdime od všeobecných dojmov k faktom. Ako je moţné
falšovať históriu bez toho, aby sme sa dopustili priamej lţi? Proste
tak, ţe hovoríme iba časť pravdy. A účinok toho bude horší neţ
priama loţ. Napríklad, v knihe čítate: „Muţ v parku zavraţdil iného
človeka―. Stalo sa to? Stalo. Vaša reakcia je negatívna – dotyčný je
vrah! Sympatie k tomuto človeku necítite ţiadne, antipatií je veľa.
Oklamali vás? Nie, povedali vám len časť pravdy.
Plná pravda spočíva v tom, ţe ten muţ zabil človeka, ktorý sa
večer v parku pokúsil znásilniť a zabiť ţenu. Keď to zbadal, postavil
sa na ochranu dámy a v súboji s ozbrojeným násilníkom toho zabil.
Ako vidíme, bolo nevyhnutné „dodať― informácie a váš postoj k
tomu, čo sa odohralo, sa diametrálne zmenil. Teraz je tento muţ nie
vrahom, ale naozajstným hrdinom, ktorý vykonal to, čo by mal
urobiť kaţdý skutočný zástupca silnejšieho pohlavia.
A takýmto spôsobom sa píše história na Západe. Metódou
skresľovania a zamlčovania faktov sa aplikuje ideologická
objednávka.
Vezmime si napríklad učebnicu svetovej histórie pre 7. ročník
základnej školy, podľa ktorej sa učila moja dcérka Prentice Hall.
30
História nášho sveta. 2007 (Prentice Hall. History of Our World
2007). Na strane 623 (časť 4, kapitola 21) je priebehu vojny v roku
1943-45 v Európe venovaný celkovo jeden odsek. Tu je jeho plné
znenie:
„Víťazstvo v Európe. Po kampaniach v Severnej Afrike a Taliansku,
Spojenci otvorili západný front proti oslabeným Nemcom. Dňa 6.
júna 1944 lode spojencov so 156 000 vojakmi na palube pristáli v
Normandii, na severnom pobreţí Francúzska. Invázia v Normandii
bola známa ako Deň D, bola začiatkom masívneho pochodu
Spojencov na východ. Po šiestich mesiacoch spojené armády došli do
Nemecka. Nemecká armáda bola rozdrvená po poslednom pokuse
dosiahnuť úspech, známom ako Bitka v Ardénach, v decembri 1944.
Spojenci vyhlásili víťazstvo v Európe 8 mája 1945.―
Nuţ, takto jednoducho sa skončila vojna v Európe. V záujme
spravodlivosti je potrebné povedať, ţe o Bitke pod Moskvou i o
Stalingradskej bitke sú v knihe zmienky. No po tom, keď na
európske bojisko vstúpili Američania, na Rusov autori učebnice
zabudli. Niet mocných ofenzív Červenej armády v rokoch 19441945, niet dobytia Berlína. Sú len „oslabení Nemci―. Oslabení
náletmi strategického letectva Spojencov...
Teraz sa poďme pozrieť do miestnej kniţnice. Na polici je
dostatočne veľa kníh o Druhej svetovej vojne. Väčšinou opisujú
holokaust alebo bitky, ktorých sa zúčastnili Američania. Mnoho kníh
je venovaných útoku Japoncov na Pearl Harbour a udalosti známej
ako Deň D. Pre tých, ktorí nevedia: otvorenie Druhého frontu 6. júna
1944 sa v Amerike nazýva Deň D od vojenského termínu
označujúceho deň začiatku operácie.
To, mimochodom, nie je náhoda. Namiesto toho, aby sa hovorilo
o Druhom fronte, Američania dávajú prednosť pripomínať si „Deň
D: začiatok konca Nacistického Nemecka― (D-day: the beginning of
the end for Nazi Germany), „najdôleţitejšej bitky Druhej svetovej
vojny― v ich predstave. Ak pripomenieš Druhý front, zrazu sa vynorí
otázka: a kde bol Prvý front, a ktorý front bol dôleţitejší ? Preto jasne
a stručne: Deň D!
No vráťme sa do kniţnice, kde si na viditeľnom mieste všímam aţ
tri kusy kníh známeho amerického historika Stephena Ambrosa
„Spravodlivý boj. Ako bola vyhraná Druhá svetová vojna“, 2001
(Stephen E. Ambrose. The good fight. How World War II was won,
31
2001).
Anotácie na obale sú sľubné. Hovorí sa v nich, ţe „Stephen
E. Ambrose je jeden z najlepších historikov našej doby, ktorý napísal
skvelú chronológiu Druhej svetovej vojny pre mladých čitateľov...“.
A tak teda čítam zoznam hlavných udalostí vojny a omdlievam.
1939, 1. septembra. Nemecko napadá Poľsko, Druhá svetová vojna
sa začína.
1940, 27.septembra. Japonsko podpisuje tzv. Oceľový pakt.
1941, 5.novembra. Japonská vláda prijíma tajné rozhodnutie začať
vojnu so Spojenými štátmi
7. decembra. Japonsko vykonalo prekvapivý útok na
Americkú vojnovú základňu Pearl
Harbour na Havaji.
8. decembra. SŠA vyhlasujú vojnu Japonsku.
1942, 20. januára. Konferencia vo Wannsee.
18. apríla. Nálet na Tokio, Japonsko.
4. júna. Bitka o Midway, Japonci obsadili ostrovy Attu a
Kiska v blízkosti Aljašky.
7. augusta. Námorná pechota SŠA napadá Guadalcanal
drţaný Japoncami.
8. novembra. Operácia Torch (Fakľa), výsadok Spojencov v
Severnej Afrike.
A tak ďalej a tak podobne... O boji ZSSR s nacizmom tam
prakticky nenájdete ani slovo! To znamená, ţe odpovedajúc na
otázku, ako bola vyhraná Druhá svetová vojna, „jeden z najlepších
historikov našej doby― spokojne a bez akýchkoľvek výčitiek
svedomia rozpráva iba o bitkách a udalostiach, na ktorých sa
zúčastnili Američania. A v Amerike toto prijímajú ako normu.
Choďte na všeobecne známu stránku www.amazon.com, na ktorej sa
predávajú knihy. V základe tam o tejto knihe nájdete veľmi pozitívne
ohlasy čitateľov (vrátane reakcií pokorných platených sluhov).
S. Ambrosovi, jednému z najpopulárnejších historikov píšucich
knihy v SŠA patrí aj nasledujúci „vynikajúci― úryvok z nie menej
„vynikajúcej― knihy „Víťazi: Eisenhower a jeho chlapci – muţi
Druhej svetovej vojny“ («The Victors: Eisenhower And His Boys The
Men Of World War II»). Na strane 352 čítame:
„Na jar 1945 v rôznych častiach sveta bolo vidieť oddiely tuctov
mladých ľudí, ozbrojených a vo forme, vyvolávajúcich hrôzu v
ľudských dušiach. Či to bol oddiel Červenej armády... ...alebo
32
nemecký oddiel... ...alebo japonský oddiel... ...tieto oddiely znamenali
znásilnenia, masakre, rabovania, masívne deštrukcie, nezmyselné
vraţdy. Ale bola aj výnimka: oddiely Američanov, vzhľad ktorých
vzbudzoval ten najteplejší úsmev, ktorý bolo moţné vidieť na tvárach
ľudí a ktorý vlieval radosť do ich sŕdc...“
Nuţ, ak Ambrose nevidí rozdiel medzi Červenou armádou a
nacistami, čo sa dá robiť? A aký je postoj priateľov Angličanov? V
záchvate narcizmu sme na nich celkom zabudli. Opakujem, teraz sme
hovorili o jednom z najznámejších amerických historikov, ktorého
knihy nájdeme všade. Podarí sa nám vôbec v kniţnici nájsť
publikáciu, v ktorej je zaznamenaný aj prínos Sovietskeho zväzu k
víťazstvu vo vojne? Moţno. Tu je napríklad kniha vydaná v roku
2004. Margaret D. Goldstein: „Druhá svetová vojna v Európe―
(Margaret J. Goldstein: World War II inEurope).
V nej je na strane 17 publikovaná mapa Európy pod názvom
„Blitzkrieg Hitlera 1939-1941―. Ibaţe Sovietsky zväz je na nej
znázornený iba akosi nevýrazne a okrajovo. Pozriem sa pozornejšie a
vidím napísané: „Sovietsky zväz (spojenec Nemecka do júna 1941)―.
Hľa, takto jasne a bez výhrad. Takţe sa niet čo čudovať tomu, ţe o
prínose Sovietskeho zväzu pre víťazstvo vo vojne je aj tu toho veľmi
málo. No ale po júni 1941 sme uţ azda mohli byť povaţovaní za
spojencov Anglicka a SŠA. Takţe si na strane 86 nájdeme zoznam
hlavných bitiek.
Hlavné bitky Druhej svetovej vojny v Európe
Nemecký vpád od Poľska – 1.septembra 1939
Nemecký vpád do Nórska a Dánska – 9. apríla 1940
Nemecký vpád do Belgicka, Holandska a Francúzska – 10. mája
1940
Bitka o Britániu – od júla do októbra 1940
Nemecký vpád do Sovietskeho zväzu – 22. júna 1941
Bitky o Kyjev, Kursk, Leningrad, Moskvu, Sevastopoľ a Stalingrad –
jún 1941 do júna 1944
Japonci bombardujú Pearl Harbour – 7. decembra 1941
Bitka na El Alamejne – október aţ november 1942
Vpád Spojencov do Alţíru a Maroka – 8. novembra 1942
Vpád Spojencov do Tunisu a Líbye – február aţ máj 1943
Vylodenie Spojencov na Sicílii – 10. júla 1943
Bitka o Monte Kasíno, Taliansko – 4. januára aţ 18. mája 1944
Vpád Spojencov do talianska cez Anzio – 22. januára 1944
33
Vpád Spojencov do francúzska cez Normandiu (Deň D) – 6. júna
1944
Vpád Spojencov do Juţného Francúzska – august 1944
Bitka v Ardénach v Belgicku – december 1944
Nuţ tak, bez akéhokoľvek rešpektu k okolnostiam, všetky bitky
vojny sú hodené na jednu hromadu. No napríklad bitky o Budapešť
či o Berlín, i mnohé iné, tu nie sú vôbec. Preto prostému
Američanovi nikdy ani nenapadne ţe 80% nemeckej armády bolo
zničenej na východnom fronte. No, samozrejme, pamätáme – „po
bitke v Ardénach bola nemecká armáda rozdrvená―. Je potrebné
vyvolať dojem, ţe po tom, čo Američania prišli do Európy, menovite
hlavne oni bojovali s Nemcami.
Niekto by mohol povedať, ţe zámerne vyhľadávam samé
nesprávne knihy, ale sú, vraj aj lepšie. Moţno sú, no najprv je ich
potrebné hľadať a nájsť. Pravdu je moţné skladať po omrvinkách do
celku, no myslíte si, ţe sa tým bude zaoberať americký ţiačik, alebo
beţný americký občan? Lenţe ja ponúkam citáty z najpopulárnejších
publikácií. Napríklad, čo môţe byť populárnejšie, ako znamenitá
séria „Pre nezúčastnených― ( For Dummies) , ktorá po celom svete,
vrátane Ruska, vychádza v obrovských nákladoch:
Takţe vezmime knihu Keith D. Dicksonovej „Druhá svetová
vojna pre nezúčastnených― (Keith D. Dickson. World War II for
Dummies). Na obálke je upútavka, ktorá má pritiahnuť pozornosť
čitateľa: „ Prečítaj si príbeh o Hitlerovi, Pearl Harbour, Dni D a
Hirošime―. Táto upútavka je naozaj zaujímavá – jasne nám ukazuje,
čoho sa týkajú asociácie Američanov na svetovú vojnu. Preto sa uţ
ani nečudujem, ak sa uprostred desiatok váţnych udalostí vojny
nenájde miesto pre bitku o Moskvu, či pri Kursku. No zvláštnu
pozornosť si zasluhuje kapitola 23, strana 371 „Desať najsilnejších
vodcov Druhej svetovej vojny―.
Autor pristupuje k problému na pohľad seriózne: „Keď zostavuješ
takýto zoznam, vţdy sa stane aj to, ţe sa doňho nedostane niekto, kto
by si zaslúţil našu pozornosť... Ja som urobil výber na základe kvalít
osobného vodcovstva, ovládania vojnovej stratégie, schopnosti
osobnosti viesť a motivovať ľudí do boja, vkladu osobnej vôle k
dosiahnutiu národných záujmov. Aby sa predišlo veľkým sporom,
uvádzam zoznam mien v abecednom poradí“.
Nakoniec sa do desiatky dostali:
34
1. Winston S. Churchill: Navţdy Veľký (The Eternal Greatness)
(Anglicko).
2. Dwight D. Eisenhower: Neboj sa, buď šťastný (SŠA)
3. Douglas MacArthur: Prekliate torpéda! (SŠA)
4. George Marshall: Pravdivá oddanosť (SŠA)
5. Chester Nimitz: Pán morí (SŠA)
6. George S. Patton: Vojak do kaţdého počasia (SŠA)
7. Erwin Rommel: Púštna líška (Nemecko)
8. Franklin D. Roosevelt: Lišiak (SŠA)
9. Isoroku Yamamoto: Vojak samuraj (Japonsko)
10. Georgij Ţukov: Vodca más (ZSSR)
Je celkom pochopiteľný dôvod, prečo na rozdiel od iných kníh zo
série „Pre nezúčastnených―, túto knihu o Druhej svetovej vojne
nepreloţili do ruského jazyka. Zdá sa, ţe u nás akoby prebiehala asi
nejaká celkom iná Druhá svetová vojna. No skúste hádať, kto
povedal nasledovné slová:
„História nepozná väčšieho príkladu chrabrosti ako ten, ktorý
ukázali ľudia Sovietskeho Ruska... My a naši spojenci sme
nekonečne vďační a naveky zaviazaní armáde a ľuďom
Sovietskeho zväzu... Umenie a statočný bojový duch ruských
vojakov vyvoláva obdiv americkej armády... Rozsah a grandióznosť
ruského prínosu je možné považovať za najväčší vojenský výkon v
celej ľudskej histórii ...“
Tieto vyjadrenia najvyšších vojenských predstaviteľov SŠA som
našiel v známom americkom dokumentárnom filme „Prečo
bojujeme,
Zápas
Ruska―
(odkaz
na
wikipédiu
tu:
http://en.wikipedia.org/wiki/Why_We_Fight), reţiséra Franka Capru,
ktorý bol natočený v roku 1943. Prvá veta v citáte patrí Henrymu L.
Simsonovi, ministrovi obrany SŠA; druhá veta - Frankovi Knoxovi,
ministrovi námorníctva SŠA; tretia – náčelníkovi generálneho štábu
Georgeovi Marshallovi; štvrtá – generálovi Douglasovi
MacArthurovi , veliacemu americkým
silám v Tichom oceáne. Vtedy, v ďalekom roku 1943, keď Sovietsky
zväz prakticky osamotený bojoval s celou mocou nacistického
Nemecka a zachraňoval tým celý svet od hnedého moru, Američania
rozprávali celkom inak ako dnes...
35
Poznámka:
Na tvári slovenského čitateľa sa moţno objaví úsmev nad tým,
aký nevzdelaný a primitívne mysliaci je beţný Američan a aké
historické deformácie je schopný akceptovať. Náš úsmev však nie je
na mieste. Pokusy o prepisovanie histórie na americký spôsob
prebiehajú aj u nás na Slovensku. Psychologická vojna, vedená so
zámerom premeniť aj obyvateľstvo slovanského sveta na masu
nemysliacich a necítiacich idiotov, zúri aj u nás.
Z „najväčšieho vojenského výkonu v celej ľudskej histórii― (Douglas
MacArthur), ktorý počas vojny predviedli najmä slovanské národy
(hlavne) sovietskeho Ruska sa dnes umelo a násilne vyrábajú prehry.
Čo vtedy na východnom fronte nedokázali zbrane a vojská prakticky
celej kontinentálnej Európy, to majú teraz dodatočne uskutočniť lţivé
perá najatých pisárov. Z „nekonečnej vďačnosti a večnej zaviazanosti
armáde a ľudu Sovietskeho zväzu“ ( Frank Knox) dnes AngloAmeričanom nezostalo uţ skoro nič. Zo Slovanov, bývalých
vojnových spojencov, sa tak pomaly stáva „slovanský ľudský odpad―
– pojem známy zo slovníka nacistického Nemecka...
Dňa 9. mája 1945 však v Moskve na Červenom námestí pri oslave
Víťazstva vyslovil najvyšší predstaviteľ víťazného Sovietskeho
zväzu, Josif Vissarionovič Stalin slová, ktoré by sme si mali dobre
zapamätať:
„Odveký boj slovanských národov za svoju existenciu a svoju
nezávislosť sa skončil víťazstvom...“
Koľko toho zo vtedajšieho víťazstva sme si dokázali udrţať do
dnešných dní? Z hmotných statkov nám toho uţ veľa neostalo. Našu
historickú pamäť a vedomie nám však nemôţe zobrať nikto, ak sami
nebudeme chcieť inak...
ĽUDIA, BDITE !
(krátené)
Zdroj: http://newsland.com/news/detail/id/808281
36
KULTÚRA V TOKU ČASU
_________________________
Stretávanie kultúr
Nebojša Kuzmanovič
Branko a Štúr
Mnohé svoje časopisecké články Kovijanić uverejnil
v samostatných knihách alebo ako osobitné výtlačky a separáty.
Z nich uvádzame tie, ktoré sa vzťahujú na Branka, Njegoša a Vuka.
Spoločná niť, ktorá sa tiahne cez tie texty, je ich vzťah a spojenie so
Štúrom.
Prvý článok o tomto vzťahu, Branko Radičević a Ľudovít Štúr,
Kovijanić uverejnil v slovenskom jazyku roku 1933 v Turčianskom
Sv. Martine a ten istý text vyšiel po srbsky v Subotici roku 1935.
Tento článok je o Brankovej známosti so Štúrom a Štúrovej kritike
Brankových básní. Branko Radičević pred koncom ţivota uverejnil
svoje jediné dve knihy básní – roku 1847 lyrické a 1851 epické.
Kniha lyrických básní „otvorila novú epochu srbského lyrického
básnictva― a bola „ rozsudkom smrti pseudoklasicistickej školy ...,―
hovorí Kovijanić. Tú knihu Branko venoval srbskej mládeţi.
O Brankových epických básňach počas jeho ţivota nehovoril nikto
okrem Ľudovíta Štúra.
Podľa Kovijanića sa Štúr a Branko osobne poznali. Ich prvé
stretnutie bolo určite vo Viedni. Vidno to z Brankoých listov otcovi,
ako i z pamiatok Štúrovho ţiaka Jozefa Podhradského. Kovijanić
predpokladá, ţe sa zoznámili v roku 1844. Keďţe Štúr bol jedným
z najvýznamnejších, ak nie najvýznamnejší ideológ slovanstva toho
obdobia, jeho mienka bola veľmi uznávaná. Okrem toho, Štúr bol zo
strany Matice srbskej vymenovaný za dozorcu Kniţnice srbskej
37
mládeţe v Bratislave, v ktorej sa diskutovalo o literatúre a v ktorej
sa čítali nové literárne práce.
Štúrovým zameraním nebola len literárna kritika, ale zaoberal
sa aj ňou, takţe vo veľkej miere svojimi postojmi vplýval na srbskú
a slovenskú literárnu mládeţ. „Štúr nás zasvätil do písania kritiky―,
hovorí Podhradský. Jeho stanoviská boli klasicistické: vzorom bola
antická literatúra, najmä „hrdinská―, takţe medzi mládeţou
popularizoval Homéra a Horácia. Bol pod Heglovým vplyvom, s jeho
ideami sa zoznámil v Nemecku. Podľa neho literatúra a umenie majú
slúţiť idei a národu, čiţe slovanstvu. Zasadzoval sa za úplnú
ideologizáciu literatúry a bol proti „bajronovstvu―, emóciám, citom a
„erotike― v poézii. V slovenských mládeţníckych kruhoch sa v tých
rokoch dokonca čítalo Štúrovo vyhlásenie, „aby sa mládeţ v záujme
morálky chránila pred romantizmom a erotickým senzualizmom.―
„Slovanská poézia nebude ospevovať lásku, česť a vášne jednotlivca,
ale vznešené predmety: vieru a národ a bude slúţiť všeobecnému,―
hovoril Štúr. Tie jeho náhľady boli blízke stanoviskám „matičiarov―
– Jovana Hadţića a Teodora Pavlovića, ktorého Branko vo svojich
básňach satirizoval. Štúr bol aj osobným priateľom Hadţića, lebo
spoločne vystupovali v uhorskom parlamente: „popri tom, ohľadom
srbského pravopisu podporoval mienku Hadţića a nie Vuka alebo
Branka – podporoval etymologický pravopis, písanie starých
cyrilských znakov: jať, tučný jer, atď.―
Podľa Kovijanića Štúr – a moţno i Njegoš – „čítal Brankov Djački
rastanak ešte v rukopise.― Prvá Štúrova reakcia bola: „Pred ním je
veľká budúcnosť!― Avšak neskôr boli jeho postoje veľmi ostré, čo na
Brankovi zanechalo stopy. Počas roku 1846 sa Štúr a Branko stretli
niekoľkokrát. Štúr dobre ovládal srbčinu a Radičević „uţ dobre
rozumel češtinu―... „podľa vzoru českej hymny zloţil báseň Gde
sanak moj ...― a „po slovensky sa učil neskôr zo Štúrovej kritiky―,
hovorí Kovijanić opierajúc sa o texty Pavla Popovića, Svetozára
Vukovića, Dr. Milana Hodţu a M. Hurbana.
Štúr nemohol pochopiť Branka, lebo bol ideológom a bojovníkom
za národné práva a Branko bol „básnikom novej doby―, ktorú
charakterizovali intímnosť a individualizmus oproti kolektívnemu
duchu. Keďţe srbská bratislavská mládeţ bola pod Štúrovým
duchovným vplyvom, ohradila sa a odsúdila Brankove básne
venované srbskej mládeţi. Oni - v čase keď medzi nimi bol i
Svetozár Miletić – zverejnili text pod názvom Ohrada, text, ktorý sa
38
netýkal literárnych hodnôt. „Pri písaní Ohrady hlavné slovo mal
bezpochyby Miletić,― hovorí Jovan Djordjević; a keďţe Hadţić bol
Miletićovým mecenášom, dalo sa očakávať, ţe „sa mu cítil byť
zaviazaný―.
Podľa Kovijanića sú teda príčiny odsúdenia Brankových básní zo
strany srbskej mládeţe: Štúrove literárne názory a vojvodinská
príslušnosť bratislavskej srbskej mládeţe, keďţe súviseli, hlavne
materiálne, s Hadţićom, Pavlovićom a Rajačićom, ktorí boli
„hlavnými obeťami Brankovej kritiky.― Podľa neho ani sama Ohrada
nebola napísaná bez Štúrovho vplyvu a súhlasu. (1)
Vuk a Štúr
Prínos k osvetleniu srbsko-slovenských literárnych stykov
Kovijanič dal aj príspevkom o vzťahoch Vuka Karadţića a Ľudovíta
Štúra. Text pod názvom Vuk i Štur Kovijanić uverejnil roku 1964
v belehradskom časopise Savremenik.(2)
Najaktívnejší zástanca „politického zjednotenia Slovanov―,
Ľudovít Štúr, bol o tridsať rokov mladší od Vuka, lebo „keď Štúr
vstupoval do verejného ţivota, Vuk uţ bol čestným doktorom
filozofie, členom niekoľkých učených spoločností, slávnym
spisovateľom, známym v Európe,― hovorí Kovijanić. Vuk pestoval
priateľské styky s Kollárom a Šafárikom, boli rovesníci a práve
vekový rozdiel bol podľa Kovijanića prekáţkou, aby si Vuk a Štúr
nepísali a vo „svojej obrovskej korešpondencii Vuk spomína Štúra
iba na jednom mieste!―.
Roku 1837 Vuk navštívil Jednotu literárnu, Spolok slovenskej
mládeţe v Bratislave, v ktorom Štúr mal významnú úlohu. Vtedy sa
prvýkrát stretli. Pri tej príleţitosti Štúr píše:― Pri návrate nás navštívil
Mušický, synovec slávneho spisovateľa, a slávny Vuk Karadţić, tie
vynikajúce, horúce slovanské duše... .―
Počas štúdia v Halle (1838-40) Štúr od Nemcov ustavične
počúval chválospevy o Vukovi a srbskej ľudovej poézii. Štúr vtedy
písal o preklade Vukových srbských ľudových piesní do nemčiny,
ktorý urobila nemecká spisovateľka Talvi (Theresa Albertina Luisa
von Jakob, Volkslieder der Serben, Halle 1825). Štúr v praţskom
časopise Květy (VI) píše: „ Prekrásne piesne našich bratov Srbov si
zaslúţili páčiť sa aj iným národom ... niektoré piesne, ktoré viem
39
spamäti, si zasluhujú v preklade pochvalu.― To znamená, ţe uţ ako
študent Štúr ovládal i srbský i nemecký jazyk.
V rokoch 1842-50 Štúr často odchádzal do Viedne, kde sa
zoskupovali srbskí spisovatelia: Vuk, Branko, Djura Daničić a iní.
„Zdrţujúc sa vo Viedni, Štúr mohol vidieť Vuka kaţdý deň od 17. do
18. hodiny, v kaviarni Grlića kafana na Baumarkete...,― hovorí
Kovijanić. V roku 1845 sa stretli v Bratislave a 1846 vo Viedni, keď
Štúr okrem Vuka navštívil aj Njegoša. Počas roku 1848 sa stretli
viackrát vo Viedni a najmä počas Slovanského zjazdu v Prahe.
Keďţe aj Vuk aj Štúr boli chránenci knieţaťa Mihaila Obrenovića,
Kovijanić sa domnieva, ţe sa určite stretali u knieţaťa. Jednou
z takých príleţitostí bolo, keď knieţa Mihailo podporil slovenské
povstanie roku 1848. O tom Kovijanić hovorí:― Po návrate
z Rogašskej Slatiny, kde trikrát navštívil knieţa Mihaila, od ktorého
dostal 60 000 forintov v zlate na povstanie Slovákov, Štúr sa
v septembri zdrţal vo Viedni.― (3)
Najviac údajov o vzťahoch Vuka a Štúra Kovijanić nachádzal
v pozostalosti Jovana Boškovića, ktorému Štúr často písal. Z tých
listov sa dozvedáme, ţe si Vuk a Štúr navzájom zasielali knihy a Vuk
dokonca Štúrove knihy zasielal do Moskvy.
Evidentné je, ţe Vuk na Štúra zanechal veľký vplyv,
predovšetkým svojimi výskumami a prezentovaním národného ţivota
srbského národa. Vplýval naňho „svojím zdravím národným cítením
a slobodomyseľným duchom, najmä svojím obrovským revolučným,
bojom za uvedenie národného jazyka do literatúry a reformy
pravopisu,― píše Kovijanić. Z tohto textu sa dozvedáme, ţe sa
Vukom oduševňovali aj iní európski spisovatelia: Walter Scott,
Goethe, Puškin, Mickievič, Čelakovský, Zaleský, atď.. Mickievič,
ktorý o srbských ľudových piesniach prednášal v Paríţi na College
de France, porovnával nášho národného básnika s Homérom.
O tomto všetkom Štúr vedel, čo v ňom ešte viac vytváralo
oduševnenie pre Vukovo dielo.
Okrem prednášok o Vukovom diele pre svojich ţiakov (4), Štúr
o tom písal aj v knihe O ľudových piesňach a poviedkach plemien
slovanských (Praha 1853). Tú knihu venoval svoju mecenášovi
knieţaťu Mihailovi Obrenovićovi a do srbčiny ju preloţil Jovan
Bošković.
40
Keďţe bol pod silným Vukovým vplyvom, Štúr zo začiatku
prijímal fonetický pravopis, ale neskôr si konečne osvojil pravopis
etymologický. Na základe tohto Kovijanićovho textu je nám blízka
myšlienka, ţe národné obrodenie Slovákov a rozvoj slovenskej
literatúry v Štúrovom období, v polovici XIX. storočia, vo veľkej
miere prebiehal pod priamym vplyvom Vuka Karadţića a srbskej
literatúry. Tak sa Srbi odvďačovali Slovákom za pomoc, ktorú im
poskytli v školení Srbov na Slovensku, ako aj za pomoc, ktorú
Slováci poskytovali Srbom pri otváraní škôl vo Vojvodine.
Njegoš a Štúr
Vo svojej práci Branko Radičevič i Ljudevit Štur, uverejnenej
roku 1933 na Slovensku, Kovijanić na strane 5 uvádza:― O tom, aký
dojem títo dvaja znamenití ľudia, Štúr a Branko, nechávali na
veľkých ľudí v duchovnom ohľade ... najlepšie svedčia dve uvedené
básne geniálneho Njegoša.
Kovijanić potom uvádza Njegošove verše vybásnené na Brankovu
slávu, čo nie je sporné, ale predmetom literárneho sporu sa stala
Kovijanćova téza, ţe Njegoš tieto verše vybásnil na počesť Ľudovíta
Štúra.
V období od novembra 1846 do februára 1847 Petar Njegoš trikrát
pobudol vo Viedni s cieľom dozerať na tlačenie svojho diela Gorski
vijenac a nadviazať kontakty s ruským dvorom. Pri tej príleţitosti sa
zoznámil s horlivým slovenským vlastencom Ľudovítom Štúrom
a odovzdal mu rukopis básne, ktorá nemala názov. O tom stretnutí
medzi prvými písal Risto Kovijanić, opierajúc sa o Hurbanovu štúdiu
o Štúrovi a vzácne údaje mu roku 1933 poskytol slovenský profesor
a čestný český akademik Jozef Škultéty.
Štúr poznal Njegošovo dielo, lebo ovládajúc srbčinu „uţ mal
Njegošovo Ogledalo srpsko,― hovorí Kovijanić. O ňom mal vysokú
mienku, ktorú v jednom liste z novembra 1846 takto vyjadril:― Vo
Viedni sme pobudli 9 dní ... Boli sme totiţ u vladyku čiernohorského,
postavou obrovského, duchom zapáleného Slovana, a rozprávali sem
sa s ním dlhšie.―
Njegošovu báseň Štúr uverejnil v Orlovi Tatranskom, literárnej
prílohe Slovenských národných novín, 5. januára 1847 v čísle 51.
Báseň nemala názov, takţe redakcia časopisu dopísala: „Báseň Petra
Petroviča, vladyku čiernohorského.― Báseň bola uverejnená
41
v origináli, ale aj v preklade Štúrovho spolupracovníka Bohuslava
Nosáka s vysvetlením, ţe ju Njegoš „ráčil poskytnúť so ţiadosťou,
aby bola uverejnená v Orlovi.― Keďţe báseň nemala názov, literárni
historici nastolili otázku, či vznikla na slávu Štúra alebo nie?
U nás bola táto báseň prvýkrát uverejnená v časopise Glas
Crnogorca roku 1875 pod názvom Ljudevitu Šturu a neskôr
v Moskve roku 1887, ako aj v knihe Milana Rešetara Manje pjesme
vladike crnogorskoga Petra Petrovića Njegoša, Belehrad, SKZ,
1912. Keďţe Glas Crnogorca uverejnil iba 16 veršov tej básne
s poznámkou, ţe sa tu prvýkrát uverejňuje, dlho sa nevedelo, ţe
v origináli uţ bola uverejnená v Orlovi Tatranskom. Na Škultétyho
iniciatívu sa Kovijanić touto básňou zaoberal vo svojej práci
o stykoch Branka a Štúra (1933), kde vystúpil s tézou, ţe báseň bola
venovaná Štúrovi. Kovijanić sa domnieva, ţe tou mystickou silou,
ktorú Njegoš oslovuje, je Štúr: „U mračnome putovanju sljedujem ti
zublji svjetloj―, básni Njegoš.
Podľa Kovijanića „Štúra osobne nikto nepozdvihol tak vysoko,
ako to urobil Njegoš v tejto básni―. A ďalej, keďţe Njegoš oslavoval
Branka: „Njegoš mohol aţ po hviezdy vychváliť i Štúra, v tom čase
oveľa znamenitejšieho a slávnejšieho od mladého Branka―.
Táto Njegošova báseň vyvolávala veľkú pozornosť, takţe sa ňou
pred koncom svojho ţivota zaoberal aj náš známy filozof a etik Vuko
Pavićević. Pavićevićovu rozsiahlu prácu o tejto téme uverejnila
CANU vo svojom časopise Glasnik odjeljenja umetnosti pod názvom
Pitanje osnovnog motiva Njegoševa pjesme pod naslovom Ljudevitu
Šturu, 1979, kn. II.m,7-25. Z Pavićevićovej práce sa dozvedáme
o literárnej polemike, ktorá vznikla ohľadom tejto básne.
V sedemdesiatych rokoch, štyridsať rokov po vyslovení tézy, ţe je
báseň venovaná Štúrovi, Kovijanić píše novú prácu pod názvom
Njegoševa pjesma Šturu, v ktorej rozsiahlejšie odôvodňuje svoju
tézu.
V tejto práci, ktorú prečítal na vedeckom zhromaţdení v Cetinji
v októbri roku 1977 pri príleţitosti 50. výročia publikácie Istorijski
zapisi, Kovijanić znovu tvrdí, ţe je báseň venovaná Štúrovi a nie
slnku alebo bohovi slnka, Febovi. V prospech svojej tézy prikladá
tvrdenie, ţe Njegoš písal chválospevy nielen básnikom, ale aj
štátnikom, vojvodcom a politikom: Karadjordjovi, ruskému cisárovi
Nikolovi, ruskému nástupcovi trónu Alexandrovi, knieţaťu
42
Galicinovi, Nečajevovi, ale aj protivníkom: tureckému
a rakúskemu knieţaťu Metternichovi.
sultánovi
Podľa Kovijanića, Njegoš nedal názov tejto básni z politických
dôvodov. Báseň je namierená proti Rakúsko-Uhorsku, ktoré si
podmaňuje slovanské národy, a bojovníkom proti takému stavu je
Štúr. Aby sa to prikrylo, ale predsa naznačilo, Njegoš podľa
Kovijanića pouţíva alegórie a alúzie. Vzbúrenec, „aj keď skrytý,
predsa sa črtá,― hovorí Kovijanić.
Na tretiu otázku, ktorú v tejto práci poloţil: Kto dal názov básni
v časopise Glas Crnogorca roku 1875, Kovijanić dokazuje, ţe to bol
redaktor časopisu Simo Popović. Tento čiernohorský vojvoda, básnik
a štátnik, inak zo Sriemu, sa školil v Bratislave v rokoch 1865/6.
Počas pobytu v Bratislave Popović mohol v slovenskej alebo srbskej
druţine prečítať túto báseň. Uverejnenie tejto básne v čase
hercegovského povstania malo podľa Kovijanića funkciu
prebúdzania všeslovanskej solidarity, a preto jej Popovič dal
príleţitostný názov Ljudevitu Šturu.
Ak postupujeme podľa stratégie vzťah textu a kontextu, potom
zaiste môţeme prijať Kovijanićovu tézu, ţe subjektom Njegošovej
básne je Ľudovít Štúr. V polovici XIX. storočia, v čase najsilnejšieho
prejavovania slovanskej vzájomnosti, kultúra a najmä poézia mali
veľmi dôleţitú úlohu v tom procese, takţe i táto báseň môţe byť
povaţovaná za príspevok k slovanskej vzájomnosti.
Poznámky:
1. Kovijanić sa otázke odsúdenia Brankových básní venoval ešte
v jednom článku. Tak, píšuc o Markovi Popovićovi – Vukovarcovi,
Brankovom brantrancovi, Kovijanić hovorí: „Známe je, ţe sa srbská
bratislavská mládeţ verejne ohrdila od Brankovej Posvety a – pod
vplyvom Štúrových literárnych názorov – odsúdila hlavne Brankove
básne. Ako sa k tej otázke staval Brankov rodák Marko Popović, nie
je známe.―
Marko Popović, jeden z vydavateľov Slavjanky a jeden
z tajomníkov srbského ţiackeho spolku na Slovensku, študoval
v Bratislave v rokoch 1845-48. Bol jedným z najlepších priateľov
Svetozára Miletića, istý čas spolu i bývali a spolu odišli i do
revolúcie. Kovijanić predpokladá, ţe Popović vtedy zahynul, lebo ho
slovenský spisovateľ Viliam Paulíny – Tót opísal vo svojej poviedke
43
Škola a ţivot, ktorá bola uverejnená roku 1866. „Jestvuje jedna
slovenská poviedka, ktorej hlavný hrdina je Srb―, hovorí Kovijanić.
Z tohto textu sa dozvedáme, ţe Marko Popović, okrem toho, ţe bol
Brankovým príbuzným, bol aj vlastným strýcom Bogdana a Pavla
Popovićovcov. In: R. Kovijanić, Jedan Brankov rodjak (Marko
Popović), Letopis Matice srpske, Nový sad, január 1940, str. 95-100.
Tento text vznikol z prednášky, ktorú mal Kovijanić 12. decembra
roku 1939 v belehradskom Spolku pre srbský jazyk a literatúru.
2. Risto Kovijanić, Vuk i Štur, Savremenik zv. 10, Belehrad 1964,
str. 322-334.
3. R. Kovijanić, Knez Mihailo i Ljudevit Štur, Politika, Belehrad
11.08.1934. Slovenských povstalcov podporovala aj dynastia
Karadjordjevićovcov. O tom Kovijanić píše . „...a Hurban, ktorý
sa neviazal na Obrenovićovcov tak, ako Štúr, išiel do Belehradu a
Sriemskych Karloviec, odkiaľ aj on priniesol veľkú peňaţnú pomoc
pre
povstanie,
predovšetkým
od
knieţaťa
Aleksandra
Karadjordjevića a patriarchu Rajačića.―
4. Štúrov ţiak Jozef Podhradský vo svojich poznámkach na základe
spomienok uvádza Štúrovu analýzu básne Dioba Jakšiča. „Samotná
báseň je majstrovské dielo srbského ducha, aj Goethe by sa ňou pýšil.
Báseň nám predstavuje ľudový charakter srbskej ţenskej duše. Táto
báseň je verným obrazom jednej Srbky. Niekto z nás správne uhádol
ideu básne: Dobrotou pokoríš srdce človeka. Toto je skutočne idea
v tejto básni stelesnená―, analyzuje Štúr. Jozef Podhradský, Udrţenje
slovenske omladine u Poţunu pod Lj.Šturom, Brankovo kolo, 1904,
č 31-2.
Polarita ľudského bytia
Ivan Jackanin
Pripomíname si 100. výročie úmrtia ukrajinského spisovateľa
Mychajla Kocjubynského (1864-1913). V jeho tvorbe sa odzrkadľujú
vplyvy viacerých súdobých umeleckých úsilí. Neskôr nachádza
vlastný štýl. Zaujímajú ho etické a filozofické témy, v ktorých sa
často dotýka večných ľudských otázok – ţivota a smrti, aby zdôraznil
protikladnosť ľudskej existencie. Klasik ukrajinskej literatúry Ivan
44
Franko (1856-1916) o M. Kocjubynskom napísal, ţe má ďaleko od
„etnografického pozorovateľa― a jeho poviedky spĺňajú vysoké
estetické kritériá. V liste ukrajinskému literárnemu vedcovi
a prekladateľovi Mychajlovi Močulskému (1875-1940) M.
Kocjubynskyj píše: „Slovanské literatúry sa mi menej páčia.
V poslednom čase sa nadchýnam severskými spisovateľmi (Ibsen,
Hamsun a iní), ale aj Maeterlinckom ...― a ukrajinský spisovateľ Hnat
Chotkevyč (1877-1938) v jednom z listov M. Kocjubynskému
podčiarkuje jeho európskosť. M. Kocjubynskyj spoznával Európu,
cestoval po nej, viedol korešpondenciu so zahraničnými literárnymi
vedcami a prekladateľmi.
V období rokov 1910-88 česká prekladová literatúra predstavila
osem kniţných vydaní autorových diel. Na Slovensku si ako prvý
všíma jeho tvorbu František Votruba (1880-1953). Zmieňuje sa
o ňom v článku Ukrajinsko-ruská vydavnyča spilka, ktorý vyšiel
v Ľudových novinách (VII, 1903, č. 41). Kocjubynskyj sa spomína aj
v príspevku Ruský jazyk a hnutie ukrajinské, ktoré vyšiel v časopise
Prúdy (III, 1912, s. 257-265) a je podpísaný pseudonymom – Pavol
Kriţiak.
Prvé kniţné vydanie z tvorby M. Kocjubynského vychádza na
Slovensku v roku 1954 v Slovenskom vydavateľstve krásnej
literatúry pod názvom Poviedky. Preloţil a doslov napísal slovenský
prozaik, publicista, a prekladateľ z ruštiny a ukrajinčiny, autor diel
detektívnej literatúry Emil Bohdan Štefan (1920-2000), ktorý bol
v rokoch 1956-59 ústredným riaditeľom Slovenskej televízie a v roku
1968 emigroval do vtedajšieho západného Nemecka. V doslove
uviedol: „ ... vývin ukrajinskej literatúry zaslúţil si našu pozornosť
hlavne preto, ţe sa v nej navidomoči zračia totoţné inšpiračné
pramene a obdobné cesty a podmienky rozvoja a vzrastu ako
v našom písomníctve.― S odstupom takmer troch desaťročí vo
vydavateľstve Tatran (1981) vyšiel ďalší výber z tvorby M.
Kocjubynského pod názvom Tiene zabudnutých predkov v preklade
Juraja Andričíka ( ⃰1937).
Preklady diel M. Kocjubynského nám pribliţujú intelektuála,
novátora a svojho času nesporne jedného z najoriginálnejších
ukrajinských prozaikov.
In.: LT 17-18/2013
45
Ex libris morušových listov prvej dámy poézie
vojvodinských Slovákov
Viera Benková (1939) vstúpila do literatúry v druhej polovici
minulého storočia. Uţ svojím kniţným debutom, básnickou zbierkou
Májový ošiaľ (1966) vzbudila pozornosť čitateľskej a odbornej obce
a naznačila, ţe literatúra vojvodinských Slovákov získava výraznú
autorskú osobnosť. Zbierka poznačená básnickým senzualizmom
priniesla do poézie vojvodinských Slovákov dovtedy takmer
neznámy ţenský princíp zbavený akejkoľvek pejoratívnej
interpretácie či konotácie. Odvtedy básnickú tvorbu Viery Benkovej
charakterizuje neustále hľadanie nových a nových ciest a básnických
výrazov. Avšak napriek všetkým transformáciám básnického prejavu
môţeme u autorky identifikovať v podstate dve základné typologické
konštanty. Jednou je uvedený senzualizmus, ktorým akoby
nadväzovala na básnický prejav Jána Labátha, príznačný
predovšetkým pre jej prvé básnické zbierky Májový ošiaľ, Variácie
(1969), ale i Obrady (1971), Izoldin prsteň (1978), po srbsky Dan
medju ruţama (1979), Obelisk (1982), Ruţový jas (1986), Komorný
večer (1989). Tou druhou konštantnou je postupný prienik
reflexívnosti do jej veršov a čoraz častejší výskyt archetypálnych
a mýtických situácií Petrovca, Vojvodiny, resp. Dolnej zeme. Tým sa
autorka čoraz viac pribliţuje k tzv. bohušovskej poetike. Vrcholnými
prejavmi tohto typologického básnického prejavu Viery Benkovej sú
básnické zbierky Koráb istoty (1975), Heroica slovaca (1997) a Ţltá
krajina, čierne drozdy (2004).
Najnovší rukopis Viery Benkovej, resp. jej najnovšia zbierka
pokračuje v niektorých základných intenciách doterajšej autorkinej
tvorby. Avšak v ţiadnom prípade nemoţno hovoriť o tvorivej
zotrvačnosti či opakujúcom sa stereotype. Tak, ako vo väčšine
svojich zbierok, autorka opäť prináša plnohodnotnú poéziu, ktorá je
na jednej strane verná sebe a tradícii, z ktorej korení, a na druhej
strane je dostatočne tvorivá a objavná, aby sme ju mohli povaţovať
za autorkin ďalší nezameniteľný prínos do kontextu slovenskej
poézie – či uţ tej dolnozemskej, alebo celej slovenskej poézie.
Básnická zbierka Ex libris morušových listov ponúka poéziu
hodnú prvej dámy poézie vojvodinských Slovákov. Poéziu, čo nesie
autentickú pečať a kolorit kultúry, z ktorej sa rodí, ale zároveň
46
prekračuje rámec malej komunity dolnozemských Slovákov
a prihovára sa nám univerzálnym jazykom. Jazykom ľudským
a zrozumiteľným ďaleko za obzorom Panónskej níţiny.
(krátené)
In: LT 25-26/2013
SLOVENSKO-SLOVINSKO
Dňa 11.júna 2013 sa v galérii Slovenského rozhlasu na Mýtnej
ulici v Bratislave uskutočnila vernisáţ tematickej výstavy
slovenských výtvarníkov zdruţených v Spoločnosti voľných
výtvarných umelcov na tému Slovensko-Slovinsko.
Výstavy sa zúčastnilo dovedna 36 slovenských a 2 slovinskí
výtvarníci.
Po odbornom príhovore kurátora výstavy Vladimíra Tomčíka sa
„slovenskou slovinčinou― k prítomným prihovoril veľvyslanec
Slovinskej republiky Stanislav Vidovič. Vo svojom príhovore okrem
iného spomenul aj osudovú podobnosť našich bratských národov. Na
príklade našich najväčších básnikov P.O.Hviezdoslava a Franca
Prešenera demonštroval podobnosť a totoţnosť v tom, ţe obaja boli
povolaním právnici a obaja svojou literárnou tvorbou bojovali za
slobodu svojich národov. I keď ten náš básnický bard sa práve vtedy
narodil – 1849 – keď ten ich práve v tom roku ako 49-ročný zomrel.
Za blízku podobnosť povaţuje veľvyslanec Slovinskej republiky
Stanislav Vidovič aj to, ţe na ich štátnej vlajke je silueta najvyššieho
vrchu Slovinska TRIGLAV-u a na našej je symbolika troch pohorí
Tatier, Fatry a Matry /tá je toho času na území Maďarska/.
V závere svojho príhovoru vtipne nazval Slovákov severnými
Slovincami a Slovincov juţnými Slovákmi. A na dôvaţok doloţil:
„Dobre, ţe aspoň tie naše ţeny si zachovali svoje pôvodné
pomenovanie SLOVENKY.―
Z vystavených obrazov a plastík osobitnú pozornosť venoval pán
veľvyslanec
najmä obrazom pani Jarmily Veľkej, Zuzany
Botekovej-Augustínovej a dielu Alexandra Benceho, ktoré podľa
47
neho najvýstiţnejšie prezentovali tematiku výstavy SlovenskoSlovinsko.
Poznámka autora: Škoda, ţe to čo nás v súčasnosti spája aj
geograficky uţ nie je ani ich ani naše.
Ing. Anton Augustín
Recenzia
Karel Sommer, Jozef Julínek:
POLITIK A KNĚZ ALOIS KOLÍSEK
ARSCI, Praha 2012
Dobrodruţstvo objavovania
Alternatívou k mýtom je kritické hľadanie pravdy; jeho výsledok
nemusí vyzerať sympaticky. Vladimír Mináč hovoril o našej
plebejskej histórii; staval sme aj cudzie mestá, nerozrumili sme ani
jedno. Od Štúra počnúc sa ťahá niť našej demokratickej tradície;
zavše sa zdá, ţe skutočnú jej podstatu si málo uvedomujeme.
Presvedčený demokrat a veľká duchovná osobnosť Fedor Ruppeldt je
objaviteľom metódy prepojenia histórie a geografie pri skúmaní našej
demokratickej tradície a jej konkrétneho priemetu do krajiny a miesta
– v prípade Turca a Martina. Štúr i Ruppeldt boli vizionári.
Teraz je reč o osobnosti s hlboko demokratickým presvedčením
a dôsledným uplatnením tohto presvedčenia v ţivotnej praxi;
osobnosti s originálnym ţivotným programom, ktorá výrazne
zasiahla do slovenskej histórie a pritom je nám v podstate takmer
neznáma. Je to polovičný Slovák Alois Kolísek, ktorého ţivot a dielo
je témou recenzovanej knihy. Aktuálnosť pripomienky A. Kolíska
zdôrazňuje aj tohoročné 1150. výročie príchodu Konštantína
a Metoda, ich odkaz je ušľachtilý. Kolísek si veľmi váţil
a propagoval ich duchovné dedičstvo a o cyrilometodskej tradícii
napísal knihu.
Narodil sa 1.4.1868 v Protivanove na Morave v chudobnej rodine.
Študoval rímskokatolícku teológiu v Brne a neskôr v Ríme, kde
48
získal doktorát filozofie. Od roku 1898 pôsobil v Hodoníne ako
stredoškolský profesor.
Autori venujú značnú pozornosť politickému systému v RakúskoUhorskej monarchii, poukazujú na to, ţe vládnuca moc sa snaţila pre
vlastné záujmy a zabezpečenie lojality vyuţiť aj cirkevné štruktúry.
Táto situácia neuspokojovala viacerých českých kňazov, vrátane
Kolíska. (Na Slovensku takéto prepojenie malo priam katastrofálne
následky, maďarizácia v rámci všetkých cirkví bola veľmi tvrdá).
Podľa autorov podnetom týchto kňazov k opačnému zameraniu –
zblíţeniu s ľudom bola okrem iného sociálna encyklika Rerum
novarum. Vzhľadom na to, ţe Kolísek pochádzal z chudobnej rodiny,
mal prirodzené sklony pomáhať slabým a utláčaným. To ho zblíţilo
so Slovákmi, ktorí trpeli maďarizáciou. Útočiskom sa im stal
Kolískov byt v Hodoníne, hneď za hranicou Uhorska. Autori
spomínajú, ţe ho tam chodili navštevovať Svetozár HurbanVajanský, Ferdiš Juriga, Karol A. Medvecký, Milan Hodţa, Pavel
Blaho a iní. Nadviazal priateľské vzťahy s Andrejom Hlinkom.
Autori venujú pozornosť aj Hlinkovej kauze v súvislosti s tragédiou
v Černovej, jeho sporu s biskupom Párvym a väzneniu v Segedíne.
Hlinku pre jeho opozičné angaţované postoje postihol nielen svetský,
ale aj cirkevný trest. Kolísek sa zainteresoval do jeho veci a rozhodol
sa ho všetkými silami obhájiť. Trikrát cestoval do Ríma za vlastné
peniaze, do obhajoby zapojil aj olomouckého arcibiskupa
a intervenoval kde sa dalo. Napokon sa podarilo vrcholné vatikánske
úrady presvedčiť, aby zamietli obţalobu biskupa Párvyho proti
Hlinkovi, čo pápeţ Pius X. potvrdil. Na Kolíska však v Uhorsku
vydali roku 1908 zatykač.
Pričinením Kolíska z Hlinku stiahli cirkevný trest. Roku 1907
Kolísek umoţnil Hlinkovi prezentáciu názorov prostredníctvom ciest
po českých krajinách. Hlinka zoţal úspech a veľmi sa zblíţil
s českým prostredím. Na jednom z obrázkov v knihe je reprodukcia
titulnej strany z časopisu Český svět s fotografiou A. Hlinku spolu
s českými osobnosťami Karlom Kálalom a Adolfom Heydukom.
Svoj postoj v tomto smere A. Hlinka prejavil tesne po prevrate roku
1918, keď napríklad vyzdvihol zásluhy Čechov a T.G. Masaryka na
oslobodení Slovenska. Zjavne toto vtedajšie Hlinkovo presvedčenie
malo vplyv na jeho rozhodné vyhlásenie na pamätnej porade
24.5.1918 v Martine: „Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene,
ţe sme za orientáciu česko-slovenskú.― Aj takéto detaily ovplyvnili
slovenské dejiny.
49
V knihe sa dočítame o priateľstve A. Kolíska s R. W. SetonomWatsonom (pseudonym Scotus Viator) a ich spoločnej obrane
Slovákov a propagácii ich kultúry.
Po prevrate roku 1919 sa Kolísek presťahoval do Bratislavy,
prednášal na teologickej fakulte, ale bol mimoriadne aktívny aj
v mnohých iných oblastiach. V rokoch 1918 -20 bol poslancom
revolučného Národného zhromaţdenia. Bol čelenom Spolku
slovenských umelcov, Slovenskej ligy, Slovanskej besedy, Druţstva
Slovenského národného divadla a ďalších kultúrnych organizácií.
Bol členom Poradného zboru pre hospodárske otázky Slovenska a
priekopník Dunajských veľtrhov. Ako poslanec presadzoval štátnu
podporu pre Maticu slovenskú a Muzeálnu slovenskú spoločnosť,
mal na zreteli slovenské kultúrne dedičstvo. Zaoberal sa národopisom
– slovenským ľudovým umením, najmä ľudovými piesňami. Na túto
tému publikoval niekoľko štúdií. Autori uvádzajú príklady, ako mal
Slovensko rád a celkom sa s ním stotoţnil. Alois Kolísek zomrel
roku 1931 v Brne na následky otravy pokrmom na spiatočnej ceste
z púte do Lúrd. Pochovali ho na moravskom Hostýne. V Bratislave
má malý pomník v centre mesta na Františkánskom námestí.
Mimoriadne srdečný vzťah Kolíska a Hlinku s jeho skupinou po
čase ochladol pod vplyvom názorových rozdielov o formách
vzájomnej spolupráce Čechov a Slovákov.
Kniha predstavuje Kolíska ako svojráznu osobnosť, ktorá
sa nezmestí do nijakých zauţívaných schém. Akoby potvrdzoval
slová, pripisované W. Churchillovi, ţe demokracia je najhorší
systém s výnimkou všetkých ostatných, ktoré sme vyskúšali.
Kniha prezentuje svedomitú výskumnú prácu autorov. Vyskytujú
sa v nej však vecné chyby, ktoré treba opraviť: Vavro Šrobár nebol
evanjelik, ale katolík a nenarodil sa v Černovej ale v Liskovej.
Krajinské zriadenie nezaviedli roku 1927, ale 1928. Tieto drobné
chyby však nenarúšajú celkový prínos autorov knihy k zaujímavej
téme, na ktorej je stále čo objavovať a objasňovať.
Igor Thurzo
In.: LT 19-20/2013
50
ROZHOVOR
_________________________
Marián Vitkovič: Európska únia nepreţije
Pravica je mŕtva, Smer porazí len niekto zľava
Ľudovít Števko, Pavel Kapusta
Marián Vitkovič je absolventom Národohospodárskej fakulty
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ako vedecký pracovník
Ekonomického ústavu SAV sa zaoberal makroekonómiou, finančnou
vedou, menovou politikou, bol redaktorom ekonomického časopisu,
pôsobil na stáţach a učil na školách v Nemecku a Holandsku,
pracoval na ministerstvách financií a hospodárstva, zastupoval
Slovensko v OECD. O sebe hovorí, ţe patrí k prvým disidentom po
transformácii na Slovensku. Provokujúci ekonóm Marián Vitkovič.
Svetová hospodárska, finančná či dlhová kríza je témou našich
všedných dní uţ niekoľko rokov. Najmä o nej by sme sa chceli s
vami rozprávať. Zaujíma nás otázka, ktorú počujeme
najčastejšie: Potrvá ešte dlho?
Sme v piatom roku krízy, ktorá sa podľa mňa neskončí ani o ďalších
päť rokov. Ak sa aj náhodou skončí, tak moţno nejakou secesiou
európskej menovej únie alebo aj Európskej únie. Problém krízy
spočíva v tom, ţe je intelektuálne a politicky renesanciou
konzervativizmu vo svete, ktorá sa niekedy vydáva za
neoliberalizmus aţ feudálneho rozmeru. Kríza je vo svete fakticky 40
rokov, od pádu Nixona, keď sa začala demontáţ tzv. štátu blahobytu
alebo veľkej spoločnosti.
Dôsledky krízy sa však viditeľne prejavili aţ neskôr. Dá sa určiť
čas zlomu, keď sa vytvorili podmienky, aby kríza prerástla
únosnú hranicu?
Súčasná kríza je substanciou vývoja niekoľkých desaťročí, krízou
sociálneho štátu, je dôsledkom odstúpenia od uţitočnej bipolarity
sveta. Rozpad bipolarity v roku 1989 umoţnil svet ešte viac
globalizovať v rámci jednej vyhranenej ideológie. A tie bubliny, tie
asymetrie, ktoré vznikajú v makroekonomickom priestore, sa len
prehlbovali a umelo sa ţivili politikou nízkych úrokových mier,
51
politikou FED-u, politikou ECB, európskou menovou úniou,
rozširovaním EÚ.
Po 2. svetovej vojne nastal dosť výrazný hospodársky rozmach.
Čo zapríčinilo, ţe sme dnes svedkami hlbokej krízy?
Západné štáty boli po 2. svetovej vojne nútené uchýliť sa k štátnemu
kapitalizmu, pretoţe na východe existovala protiváha, hoci
nedokonalá, ale predsa existovala. Po roku 1989 však svet totálne
obsadili globálne sily, do veľkej miery zrušili sociálne štandardy a čo
je podstatné, zrušili národné hospodárske politiky. Svet sa stal pre
väčšinu pracujúcich ľudí, pre strednú triedu sociálne nestabilným
prostredím.
Krízy nie sú ničím novým, zaţili ich uţ generácie pred nami.
História sa opakuje?
Svet stojí tam, kde stál do roku 1914 po prvej veľkej vlne
globalizácie, len má iné javové formy. Od zjednotenia Nemecka,
zhruba od roku 1870 po rok 1914, bol voľný pohyb kapitálu, ale svet
napriek tomu alebo práve preto skončil v kríze, pretoţe neregulovaný
kapitál sa uţ nemal kam rozširovať.
Sú symptómy vtedajšej a dnešnej krízy rovnaké?
Rovnaké, ale v iných javových formách. Afrika bola vtedy
kolonializovaná, Čína bola bezvýznamná, ale mechanika sociálneho
pohybu je rovnaká.
V akej fáze sociálneho pohybu sme dnes?
Podľa môjho odhadu sme v polovici krízových procesov.
Krízové procesy sa usiluje zastaviť alebo aspoň zmierniť tak
Amerika, ako aj Európa. Počína si správne?
Politika kvantitatívneho uvoľňovania neznamená v USA, EÚ či v
Británii nič iného, iba poskytnutie likvidity bankám na istý čas, aby
umelo vylepšili svoju bilanciu. Reálna ekonomika sa však vyvíja
inak, kontraktuje tak či tak. Podľa bazilejských dohôd sa banky
dohodli, ţe zvýšia kapitálovú primeranosť, ţe vyčistia bilancie od
asymetrických obchodov, ţe dostanú finančný svet do nejakej
regulácie, aby bol transparentný. Je to však veľmi pomalé, postupne
sa termíny odsúvajú, najprv do roku 2013, potom 2014, 2016 aţ do
roku 2018.
Znamená to, ţe koniec krízového procesu sa stráca takmer v
nedohľadne?
52
Problémy, ktoré sa desaťročia kumulovali v dôsledku globalizácie
výroby ako zniţovanie nákladov, zvyšovanie produktivity pri
stagnujúcich mzdách, dislokácia výroby, vyuţívanie lacnej práce,
bohatnutie bohatých a ochudobňovanie chudobných, sa neodstránili a
pozície jednotlivých vrstiev spoločnosti sa nevyrovnali. Výsledkom
je mizerný dopyt, lebo ani stredná vrstva uţ nemá za čo kupovať.
Európa stavila na solidaritu. Skladáme sa na dlhy Grécka a
ďalších štátov, euro sa zatiaľ drţí. Neblýska sa na lepšie časy po
rozličných opatreniach hláv štátov eurozóny a Európskej
centrálnej banky?
Skrachované Grécko či Cyprus sú len epizódy. Nakoniec sa bude
musieť globálny koncept v tom prehnane integračnom európskom
vydaní rozpadnúť, pretoţe národné štáty nebudú schopné zabezpečiť
ani vonkajšiu finančnú stabilitu, ani vnútornú stabilitu medzi úzkou
vrstvou oligarchie a väčšinou, ktorá prakticky nič nemá.
Nemali by sme hľadať riešenie v integrovanom európskom
superštáte?
Nemám nič proti európskej integrácii, ale integrácia v Európe sa
mala skončiť zónou voľného obchodu. Ekonomická logika v EÚ je
porušená - nemôţete mať spoločnú menovú politiku s menou, ktorá
funguje ako zlatý štandard celého toho nesúrodého spolku, lebo je
nastavená na nemeckú, vlastne pruskú efektívnosť, moţno ešte
trochu na holandskú, rakúsku a severskú. A všetci ostatní musia
podliezať ceny práce a ceny čohokoľvek, aby sa priţivili ako
subdodávatelia nemeckej efektívnosti. Predstava, ţe Európska únia
preţije na úrovni blahobytu pred krízou s 27 krajinami, ktoré sú
diametrálne odlišné, patrí do ríše snov.
Ako to potom funguje v Spojených štátoch? Tam sú tieţ
odlišnosti medzi jednotlivými štátmi, ale spoločná mena je pre
nich výhodou...
Pouţívať príklad USA, ţe tam majú rôzne štáty rôzne rozpočty a
spoločnú menu, je historicky neporovnateľné. Fungovanie európskej
menovej únie by sme si ešte mohli predstaviť vtedy, keby reálne
fungovala čistá fiškálna únia. Ale takáto predstava je dosť iluzórna.
Nemecko zarába na tom, ţe je najvyspelejšie, ţe má svoj kapitál,
ktorý zarába po celej Európe aj inde, ţe naň pracujú slovenskí, českí,
poľskí, bulharskí a iní robotníci. Ak niekto v Európe navrhne a
presadí, ţe keď Nemecko zarába na lacných Slovákoch, Čechoch,
Rumunoch, Bulharoch, tak prijmeme väčšiu mieru solidarity,
53
prijmeme nejaký mechanizmus, ktorý tým krajinám pomôţe podľa
toho, aký je rozdiel medzi ich prispievaním do spoločného produktu
a tým, aké majú reálne mzdy a dôchodky - potom uverím, ţe model
menovej únie môţe fungovať. Ale bude to čistý transfer zo strany
Nemecka a moţno ešte v malej miere zo strany Rakúska, Holandska
alebo Fínska.
Je moţný takýto scenár?
Podľa mňa nie. Moţno časom, pri rozumnej národnej aj
celoeurópskej politike, ktorú nepredpokladám, by sa dobiehanie tzv.
vyspelých krajín EÚ mohlo urýchliť. Predstavovať si však dnes
jednotnú menu na úrovni nemeckej konkurencieschopnosti s
rovnakými regulatívami, ktoré majú tvrdé dôsledky na menej
konkurencieschopné štáty, je nezmysel na entú.
Ako by mala eurozóna naloţiť s neuralgickým bodom, akým je
Grécko? Nie sú to stratené investície?
Čítam kaţdý deň osem aţ desať hlavných ekonomických serverov na
svete a za posledné dva roky uţ pomerne veľa ekonomických autorít
napísalo, ţe doterajšie riešenie problému Grécka nemá zmysel.
Jednoducho, pokým Grécko nevystúpi z menovej únie, neprijme
vlastnú menu, nikdy sa so svojou ţobráckou ekonomikou nevyhrabe
z problémov. Mnohí to dokázali matematicky, modelovo, rovnicami,
a nikto si to nevšíma. Rozpráva sa len o konkurencieschopnosti,
udrţateľnosti, inkluzívnom raste, zelenom raste, rodovej rovnosti a
iných javových nezmysloch, ktoré nič neriešia.
Má Slovensko v Európskej únii nejaký hrací priestor?
Dodnes sme nedokázali spracovať európsky koncept, ktorý na nás
dopadá ako obrovská debna na malú myš. Nemáme na to ani
ekonomický rozmer, ani inštitúcie, ani vyprofilované politiky.
Jednoducho, dostali sme sa do niečoho, čo je stavané ako veľký
celok, v ktorom nie je pre nás hrací priestor. Proces prijatia eura bol
pre nás predčasný, neuvedomili sme si, ţe krajina sa musí
štrukturálne zmeniť, ţe musíme trochu dobehnúť Západ a aţ potom
sa uchádzať o Maastricht. Česi, ale najmä Poliaci to pochopili
napriek tomu, ţe majú omnoho väčšiu ekonomiku. Slovenské elity v
tomto procese zlyhali.
Ako je moţné, ţe u nás predstavuje produktivita práce 80
percent úrovne eurozóny, ale mzdy sú len na tretinovej úrovni?
Je tento nerovnováţny stav normálny?
Normálne to nie je, ale pánmi sú investori a keby sme od nich
54
poţadovali zvýšiť plat o päť percent, zutekali by, lebo sú od nás aj
lacnejšie krajiny, ktoré by im dali, ak by bolo treba, aj storočné
daňové prázdniny.
Nie je to absurdné?
Je. Keby ste povedali pred štyridsiatimi rokmi nejakému svetovému
ekonómovi, ţe produktivita práce má trvale predbiehať reálne mzdy,
povedal by vám, ţe ste blázon. Znamená to, ţe budete viac a viac
vyrábať, kapitál bude mať stále väčšie zisky, ale zamestnanci budú
mať menšie a menšie reálne mzdy. Istý čas to môţe fungovať, ale nie
stále a nie na celom svete. Dnešná realita je však taká.
Kam to povedie?
K zníţeniu dopytu a zníţeniu spotreby.
A následne ku kríze. Je politika nepoučiteľná?
Paralýza politiky, hospodárskej, priemyselnej či sociálnej je fatálna.
Svet sa z toho globálneho marazmu, z neexistencie agregátneho
efektívneho dopytu, nevie vyhrabať, lebo sa utápa v
neokonzervatívnych a neoliberálnych dogmách.
Je naša slovenská cesta podriaďovania sa globálnej politike
jediná moţná?
To nie je nijaká cesta. Nech sa minulý reţim volal akokoľvek, bol to
plánovací reţim, ktorý vybudoval predtým celé storočia
nepredstaviteľné aktíva. Tie aktíva mohli byť vybudované s rôznymi
chybami, ale krajina bola konštruovaná na určitý riadený
mechanizmus. Po roku 1989 všetci, ktorí sa mohli informačnými
kanálmi a politickými cestami dostať k tým aktívam, teda fabrikám,
podnikom a statkom, sa ich bez škrupúľ a väčších problémov
zmocnili. Dnes Slovensko nevlastní nič, iba dlhy. Štát sa zbavil
verejného priestoru, zbavil sa majetku, zbavil sa sieťových odvetví,
čo je strašné, lebo ak sa zbavíte sieťových odvetví, vydávate sa na
milosť a nemilosť silnejšiemu vonkajšiemu partnerovi, či uţ je to
Nemecko, Turecko alebo ktokoľvek.
Akú politiku môţe robiť štát v situácii, keď vlastne nič nemá?
Ale veď štát sa zbavil aj politiky. O politike rozhoduje v mediálnom
diskurze niekoľko privatizérsko-mafiánsko-politických zoskupení,
ktoré sa hrajú na to, akú ponuku treba dať voličom či parlamentnú,
prezidentskú alebo nejakú inú -izmovú. Je to vlastne kontrolovaný
proces vypúšťania pary, aby sa kotol so sociálnou polievkou
neprehrial, aby sa dotyční nejako ohradili vo svojich haciendách. To
55
nie je len o Miklošovi, ale o všetkých, čo dostali krajinu do nulovej
sociálnej mobility, kde mladí ľudia nemajú nijakú perspektívu. Je tu
obrovský rozdiel medzi víťazmi transformácie a porazenou väčšinou.
Vidíte na Slovensku politikov, ktorí by dokázali túto situáciu
zmeniť?
Takých politikov tu nevidím.
Naozaj sa nedá nič robiť?
Vţdy sa dá niečo urobiť, ale ak máte na mysli európsky kontext, tak
moţnosti sú minimálne. Ak aj nejaké boli, nevyuţili sa. Napríklad
mám problém s tým, keď nejaká vláda prijme akoţe progresívne
zdanenie a pritom určí len dve sadzby bez nejakej logiky. Kaţdý štát
na svete má pri progresívnom zdanení štyri-päť pásiem, čo je
prirodzené, lebo čím mám vyšší príjem, tým platím vyššie dane.
Okrem toho, prečo nemáme zavedené majetkové dane, tak ako v
Rakúsku a Nemecku, aby sa aspoň trochu zníţila koncentrácia
bohatstva?
Zato v penzijnom systéme máme druhý pilier. Má podľa vás jeho
zavedenie nejakú výhodu pre poisťovateľov, pre štát?
Druhý pilier bol zavedený politicky, samozrejme, s bakšišom a teraz
sa trochu okresáva. Pýtam sa, prečo ho u nás dávno nezrušili, tak ako
v Poľsku a Maďarsku? Celý svet od toho ustupuje. Vtip je v tom, ţe
na jednej strane vy budete mať náklady z toho, ţe tu existuje takýto
suplement, a na druhej strane politici vţdy dostanú svoju „kabelu". Tí
to akoţe okrešú a schvália stopätnástu novelu, ale nechajú to ešte ţiť.
Čiţe vy platíte dvakrát - ako budúci dôchodca, potom ako spotrebiteľ
povinne platiaci energomonopolom, povinne platiaci do poistných
systémov, povinne platiaci do zdravotníctva, ktoré cicajú rôzne
firmy, siete dodávateľov atď. atď.
Nemyslíte si, ţe sa situácia na Slovensku predsa len zmenila po
posledných parlamentných voľbách, keď vytvorila vládu
ľavicová strana Smer-SD?
Situácia na Slovensku je taká, ţe politika nie je relevantná ani
vpravo, ani vľavo. Chvalabohu, dopracovali sme sa aspoň k tomu, ţe
tu vládne jedna strana, čomu sa veľmi teším, pretoţe tá sa teraz
nemôţe vyhovárať, ţe pre malých koaličných partnerov nemôţe
dôsledne realizovať svoj program. Sociálna demokracia v Európe aj
u nás dnes fakticky neexistuje, hrá len takú hru - áno, my budeme
progresívne zdaňovať, my budeme redistribuční, budeme
zabezpečovať nejaké istoty, ale v princípe urobíme len malý krok
56
doľava, aby sme sa vymedzili vo vzťahu k neoliberálnym reţimom.
Diskurz v Národnej rade sa pohybuje v takom tesnom pravo-ľavom
priestore, ţe sa ani nemá ako ľavicovo prejaviť, pretoţe čokoľvek, čo
ide doľava, sa označí za boľševizmus, komunizmus, nacionalizmus,
bláznovstvo a podobne.
Tvrdíte teda, ţe Smer vlastne nemôţe robiť dôslednú ľavicovú
politiku?
Strana Smer to má veľmi dobre marketingovo zvládnuté, oveľa
lepšie ako vo svojom prvom volebnom období. Jednoducho, vie
vymedziť témy a ţiviť ich zdanlivo aj v spolupráci s pravicou, čo
však nie je podstatné - sú to placebo témy. Všetko sa odohráva
verejne, mediálne ako veľký boj medzi ľavicou a pravicou, lenţe
skutočný boj sa nekoná, pretoţe sa vedie v úzkej oligarchickozáujmovej sfére.
Pred pár rokmi sa pripravovala Stratégia rozvoja Slovenska do
roku 2020, na ktorej pracoval tím odborníkov. Čo zostalo z tých
akademických plánov?
Domáce akademické elity, ktoré kedysi napísali čosi ako víziu
Slovenska, to je dnes jedna katastrofa. U nás je akútny nedostatok
kritických intelektuálov, ktorí by povedali: Páni politici, teraz nejde o
to, či ste červení, modrí alebo zelení, ale uvedomte si, ţe tu máme
samodegeneračný mechanizmus - fiškálne, daňovo, verejne... Štát,
ktorý ide rokovať do Pittsburghu o udrţaní fabriky, na ktorej U.S.
Steel zarobil bez zdanenia 2,5 miliardy dolárov bez toho, aby ju
technologicky aspoň trochu posunul, nemôţe byť normálnou
krajinou. O pár mesiacov môţeme ísť vyjednávať do Rakúska v
záujme udrţania SCP Mondi Ruţomberok, potom môţeme ísť do
Wolfsburgu rokovať o Volkswagene. Kam sa ešte vyberieme? Štát,
ktorý nemá vertikalizovanú priemyselnú základňu a nemá vlastné
funkčné sieťové odvetvia, sa nemôţe dlhodobo rozvíjať.
Ako sa dá podľa vás z toho všetkého vybŕdnuť? Na jednej strane
zaţívame tlak Európskej únie, Medzinárodného menového fondu
a na druhej strane tlak domácej oligarchie…
Po prvé: musíme sa minimálne jedného z tých tlakov zbaviť, inak sa
nepohneme. Nemôţete všetkým vyhovieť a všetkých ţiviť. Po druhé:
treba sa vrátiť k centralizovanému riadeniu štátu, školstva,
zdravotníctva, treba urobiť vnútornú administratívnu reformu, zrušiť
VÚC, ponechať len 38 okresov, maximálne centralizovať verejné
obstarávanie, definitívne sa dostať späť k sieťovým odvetviam cez
57
reguláciu, nebrať európske smernice a normy ako písmo sväté.
Keby vás počuli ideológovia pravice, nazvali by vás
komunistom...
To ja neriešim. Pravica na Slovensku je pre mňa mŕtva, tá sa uţ
nepozviecha. Smer neporazí nikto sprava, porazí ho len niekto zľava.
Vývoj však nie je jednosmerná ulica. Tvrdím, ţe najväčším zločinom
posledných dvadsiatich piatich rokov transformačného vývoja je
debilizácia vzdelania po rozpade školského systému.
Pred Veľkou nocou chodili ľudia z pohraničných oblastí
Slovenska nakupovať kvalitnejšie potraviny do Rakúska a
lacnejšie do Poľska a Maďarska. Čo je príčinou anomálie, ţe
malý trh s potravinami na chudobnom Slovensku má menej
kvalitné potraviny, no vyššie ceny ako v bohatom Rakúsku?
To je dané tým, ţe na malom trhu sa marţe, fixné náklady rozloţia
inak ako na veľkom trhu. Nemáme výrobu domácich potravín, ktoré
by boli schopné konkurovať cenou, a v porovnaní s okolitými
krajinami máme vysokú DPH na potraviny. A keď hovoríme o
kvalite potravín, postup je jednoduchý: keď je slabší dopyt, urobí sa
špeciálna kvalitatívna edícia pre východné trhy a my jeme potraviny
z odpadkového koša EÚ.
Často sa v súvislosti s celosvetovou krízou skloňuje termín
otvorená ekonomika. Čo si myslíte, nie je tá naša slovenská
otvorenosť zhubná?
Štúdia Arnauda Costinota, momentálne najtalentovanejšieho
ekonóma na Harwarde dokazuje, ţe Slovensko je najviac
naddimenzovane otvorenou ekonomikou. To znamená, ţe ak sa svet
deglobalizuje a zavedú sa tarify a clá, tak sa Slovensko z malých
ekonomík prepadne najviac. Hovoria o tom čísla a fakty, ktoré
Costinot pozbieral za posledných 25 rokov. Dostali sme sa do stavu
dvojitých klieští, nechápeme, ţe vysoký vývoz pri 80-percentnej
otvorenosti ekonomiky je nezmysel, lebo vývoz ako taký nie je
garanciou ničoho. Pritom stále počúvame floskuly, ţe treba inovovať,
ţe nás spasí vývoz.
Je zaujímavé, ţe sa v médiách o podobných alternatívnych
názoroch nevedú nijaké diskusie...
V médiách na Slovensku nie sú okrem nešťastnej Hríbovej relácie
nijaké diskusie, pretoţe oligarchia, politika a médiá si uvedomujú, ţe
pootvoriť dvere iným názorom znamená uvoľniť rozbušku.
58
Čo bude podľa vás tou rozbuškou v Európe?
Myslím si, ţe kameň úrazu európskej menovej únie je v Taliansku,
lebo produktívnosť ekonomiky tejto krajiny za posledných dvadsať
rokov veľmi upadla. Rozbuškou, ktorá rozbije Európsku úniu, bude
podľa všetkého Taliansko. Nehovorím, ţe to bude zajtra alebo o dva
roky, ale kolaps talianskej ekonomiky sa uţ črtá a pád takej veľkej
ekonomiky EÚ nepreţije.
Aká perspektíva sa črtá v tomto scenári pre Slovensko?
Koniec druhej vlny svetovej globalizácie - prvá sa skončila v roku
1914 - môţe viesť k zásadnej politickej zmene zvnútra v tých
krajinách, ktoré naraz absolvovali tzv. reformný proces po zániku
centrálnej plánovanej ekonomiky. To je aj prípad Slovenska.
Kombinácia globálnych nerovnováh, ktoré majú na nás vplyv, a
vnútorného sociálneho pnutia je výbušnou zmesou. Na tomto mieste
pripomeniem slová Jána Čarnogurského, ţe moc leţí na ulici.
Situácia s mocou leţiacou na ulici sa môţe zopakovať, a to ani
nemusí prísť z Nemecka Lenin na obrnenom vlaku.
Mnohí ľudia nechápu, čo sa to v Európe vlastne deje. Cyprus,
pre našinca vyhľadávaná turistická destinácia, kde sa doteraz
dobre ţilo, bankrotuje…
Cyprus je krajina, ktorá má 140 miliárd úverov v eurách, z toho
väčšinu absolútne skrachovaných. Zároveň to kryje 68 miliárd
domácich vkladov, z čoho 38 miliárd majú Rusi a iní vkladatelia.
Cyperská ekonomika prakticky neexistovala, ţila len z toho, ţe bola
práčkou peňazí. Na tomto maličkom príklade jednej bezvýznamnej
exotickej a nafúknutej ekonomiky sme tu za týţdeň prešli celým
katalógom moţného chaosu, ktorý môţe nastať v prípade, ak sa
objaví podobný problém inde, napríklad v Taliansku. Zaţili sme
siahnutie na úspory, zaţili sme v priamom prenose oţivovanie
prezidenta po infarkte, zaţili sme schôdzku lídrov EÚ v nedeľu o
desiatej večer a zaţijeme kapitálové kontroly, ktoré sme nevideli v
Európskej únii dvadsať rokov. A ďalším bodom programu v
eurozóne môţe byť uţ len znovuzavedenie národných mien.
Slovo kríza je posledných pár rokov najčastejším slovom nášho
ekonomického slovníka. Keby ste ju mali stručne
charakterizovať, ako by ste ju nazvali?
Súčasná kríza je bojom oligarchie v spojenectve s centrálnymi
bankami a politikou o to, aby nenastala deflácia kapitálových aktív,
čiţe aby bohatí neschudobneli. O tomto to celé je.
59
ZAUJALO NÁS
_________________________
Významné výročie
v slovensko-ukrajinských vzťahoch
V ţivote národov existujú výnimočné udalosti, ktoré nadobúdajú
mimoriadny historický význam. K takýmto udalostiam bezpochyby
patrí vznik vlastného štátu. V tomto roku si Slovenská republika,
ktorá sa 1. januára 1993 etablovala na európskej a svetovej politickej
scény, pripomenula a oslávila 20. výročie svojho vzniku.
24. augusta 1991 sa vo východoeurópskom geopolitickom
priestore zrodil nový subjekt svetového spoločenstva Ukrajina, ktorej
parlament vyhlásil nezávislosť, potvrdenú ľudovým referendom 1.
decembra 1991. Ukrajina od svojho vzniku prejavovala podporu
a sympatie emancipačnému snaţeniu slovenského národa a ako prvá
uznala nezávislosť Slovenskej republiky a medzi prvými štátmi
nadviazala diplomatické vzťahy. Ukrajina sa stala naším východným
a súčasne najväčším susedným štátom. Bývalá československosovietska hranica sa zmenila na slovensko-ukrajinskú hranicu.
Slovenská republika pri svojom zrode deklarovala rozvíjať
priateľské vzťahy so všetkými susednými štátmi. Zostane historickou
skutočnosťou, ţe jedna z prvých oficiálnych zahraničných návštev
prezidenta mladej Slovenskej republiky pána Michala Kováča uţ
v prvom polroku existencie nového štátu viedla na Ukrajinu, kde bola
spolu s ukrajinským prezidentom Leonidom Kravčukom 29. júna
1993 v Kyjeve podpísaná prvá medzištátna Zmluva o dobrom
susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Slovenskou
republikou a Ukrajinou. Uţ samotný názov dokumentu je hlboko
symbolický, keďţe podčiarkuje osobitný priateľský charakter
vzťahov medzi slovenským a ukrajinským národom.
60
Dobré susedské vzťahy našich národov pramenia v hlbokých
historických a kultúrnych tradíciách. Hospodárske, kultúrne
a humanitárne kontakty siahajú do dávnej minulosti, formovali sa
stáročiami. Naše národy sú si blízke jazykom, kultúrou a v minulosti
kráčali podobnou cestou, často spolu bojujúce za slobodu, jazyk,
národnú ideu a suverénny štát. Z novodobej histórie je hodno
spomenúť spoločný boj proti fašizmu. Pri oslobodení našej vlasti od
fašistických okupantov v našej zemi od Dukly a Svidníka po
bratislavský Slavín je pochovaných mnoho červenoarmejcov Ukrajincov, ktorí poloţili svoje ţivoty za našu slobodu. V tejto
súvislosti je potrebné pripomenúť, ţe aj mnohí slovenskí vojaci, ktorí
boli fašistickou vládou vyslaní bojovať proti bratom Slovanom po
napadnutí Sovietskeho zväzu fašistickým Nemeckom sa dobrovoľne
vzdávali do zajatia alebo prechádzali k partizánom na území
Ukrajiny a Bieloruska. Najsvetlejším príkladom odvahy a hrdinstva
v boji proti fašizmu za slobodu slovanských národov sa stal kpt. Ján
Nálepka, veliteľ partizánskeho oddielu, ktorý padol na Ukrajine ako
hrdina v bojoch o mesto Ovruč v Ţytomyrskej oblasti 16. novembra
1943. V tomto roku si pripomenieme 70. výročie jeho smrti. Za
bojové zásluhy a rozvoj partizánskeho hnutia na Ukrajine, udelilo
Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR kpt. Jánovi Nálepkovi titul
Hrdina Sovietskeho zväzu. Je to jeden z najvýraznejších príkladov
verného priateľstva s Ukrajinou. Vzájomná úcta a súdrţnosť
Slovanov z minulosti ovplyvňuje naše vzťahy aj v súčasnosti. Stále
môţeme čerpať zo starej slovanskej múdrosti: „Váţ si viac priateľov,
ktorých máš, ako naháňanie tých, ktorých ešte nemáš a moţno ani
nebudeš masť!―
Práve vďaka tradične dobrým vzťahom našich národov po
nadobudnutí nezávislosti bolo moţné v krátkom časovom období
pripraviť prvú v histórii medzištátnu zmluvu medzi dvoma novými
štátmi. Signálom k tomu bol telefonát ukrajinského prezidenta pána
Leonida Kravčuka 1. marca 1993 pánovi Michalovi Kováčovi,
v ktorom mu gratuloval k zvoleniu za prezidenta Slovenskej
republiky a súčasne ho pozval na návštevu Ukrajiny. Prezidenti sa
dohodli, ţe pri príleţitosti štátnej návštevy sa podpíše medzištátna
zmluva. Nadšenie na oboch stranách bolo veľké, za necelé štyri
mesiace sa podarilo zmluvu pripraviť, aj keď ani slovenská ani
ukrajinská strana nemala v tejto oblasti veľké skúsenosti. V príprave
medzištátnej zmluvy významnú úlohu, ako dôleţitá kontaktná
inštitúcia, zohralo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Kyjeve na
61
čele s prvým slovenským veľvyslancom na Ukrajine pánom
Robertom Harenčákom. V tom čase zastupiteľský úrad Ukrajiny
v Bratislave ešte nebol otvorený.
Zmluva o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci
bola pripravovaná v optimistickej atmosfére začiatku deväťdesiatich
rokov. Zmluva vychádza z historických zmien v Európe a riadi sa
cieľmi a princípmi Charty OSN a všeobecne uznávanými zásadami
a normami medzinárodného práva. Zmluva vytvorila priestor pre
rozvoj spolupráce v oblasti hospodárstva, obchodu, vedy a techniky,
dopravy, spojov, ekológie, kultúry, školstva, športu a zdravotníctva.
Zmluva obsahuje aj starostlivosť v obidvoch štátoch o slovenskú
a ukrajinskú národnostnú menšinu.
Slovenská republika uzavrela svoju prvú medzištátnu zmluvu
nielen s najväčším susedom, ale aj s druhým najväčším štátom
v Európe. Ukrajina sa vyznačuje veľkým prírodným a ekonomickým
potenciálom. V druhej polovici 20. storočia patrila do prvej desiatky
najpriemyselnejších krajín sveta. Dominujúce postavenie mali
kozmické technológie – výroba kozmických rakiet a leteckej
techniky. V súčasnosti vlastní značnú banku unikátnych technológií
a vedeckých podkladov, realizácia ktorých otvorí nové moţnosti
pokroku.
Ukrajina disponuje mohutným poľnohospodárskym potenciálom.
Uţ v minulých storočiach bola známa ako obilnica Európy, na jej
území sa nachádza 1/3 svetovej rozlohy černozeme, ktoré sú
povaţované za najkvalitnejšie pôdy.
Slovenská republika uzavrela medzištátnu zmluvu s krajinou
s vyspelou vedou, kultúrou a vzdelaním. Osobitne vysokú vedeckú
úroveň si udrţuje v matematike, fyzike, génovom inţinierstve,
biotechnológií, biológií, náuke o materiáloch a ďalších. Svetoznáme
sú mená ukrajinských vedcov ako Mečníkov, Vernadskij, Paton,
Amosov a mnoho ďalších, a najmä zakladateľ a realizátor dobíjania
kozmu, konštruktér kozmických lodí Sergej Koroľov.
Ukrajina dala svetu takých velikánov ducha a kultúry ako filozof
Hrihorij Skovoroda, Taras Ševčenko, Ivan Franko, Lesja Ukrajinka,
Sosjura, Ryľskij, Malisko, Dzjuba a mnoho ďalších. Ukrajinu
preslávili vynikajúci umelci, operní speváci, výtvarní umelci a najmä
svetoznámy reţisér Olexander Dovţenko.
62
Ukrajina ako mierumilovný štát, sa ako prvá a jediná, dobrovoľne
vzdala svojho tretieho najväčšieho jadrového a raketového
vojenského arzenálu na svete, čím prispela k stabilizácii
medzinárodnej situácie v Európe i vo svete.
Ukrajina je dôleţitým a perspektívnym partnerom Slovenskej
republiky a preto je potrebné maximálne vyuţiť tie predpoklady
a podmienky, ktoré Slovensko vo vzťahu k Ukrajine má – spoločnú
hranicu, geografickú polohu, dopravné prepojenie, tradičné
hospodárske vzťahy ako aj jazykovú a kultúrnu príbuznosť
a slovanské povedomie a mentalitu.
Sme presvedčení, ţe slovensko-ukrajinská medzištátna zmluva aj
v nových podmienkach, keď SR ako členský štát EÚ sa nachádza
v schengenskom priestore, zostane naďalej ţivým dokumentom, na
základe ktorého sa budú vytvárať moţnosti nastolenia normálnych,
úctivých a ľudských vzťahov priateľstva, dobrého susedstva a
vzájomnej spolupráce.
Dňa 18. júna 2013 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy sa uskutočnilo
slávnostné zhromaţdenie k 20. výročiu podpísania medzištátnej
Zmluvy o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci
medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou, organizátormi ktorého
boli Slovensko-ukrajinská spoločnosť, Veľvyslanectvo Ukrajiny
v Slovenskej
republike
a Ministerstvo
zahraničných
vecí
a európskych záleţitostí Slovenskej republiky. Na tomto podujatí sa
zúčastnili predstavitelia politicko-spoločenského, kultúrneho,
vedeckého, podnikateľského a verejného ţivota, ako aj zahraniční
hostia a diplomati. S príhovormi vystúpili predseda Slovenskoukrajinskej spoločnosti Michal Čorný, radca Veľvyslanectva
Ukrajiny v Bratislave Vitalij Usatyj a riaditeľ teritoriálneho odboru
MZV a EZ Branislav Hitka. V kultúrnom programe na vysokej
úrovni vystúpili profesionálni speváci Vladimír Dobrík a sólista
opery SND Martin Mikuš v doprovode Rajmunda Kákoni a sólistky
Zakarpatského národného zboru z Uţhorodu Miroslava Kopinec
a Vasilina Holjanič. Na záver večera predseda Oblastnej organizácie
spisovateľov Zakarpatska Vasil Husti predstavil nové knihy
ukrajinskej spisovateľky Tetjany Lichtej vydané v rámci projektu
„Medzi Karpatmi a Tatrami.―
Slávnostné zhromaţdenie k 20. výročiu podpísania medzištátnej
Slovensko-Ukrajinskej zmluvy sa uskutočnilo na vysokej kultúrno-
63
spoločenskej úrovni a malo veľmi priaznivú odozvu medzi
účastníkmi podujatia.
RNDr. Michal Čorný, CSc.
predseda Slovensko-ukrajinskej spoločnosti
Praţský Svet knihy
Ondřej Mrázek
Taký sviatok slovenská literatúra v Prahe ešte nezaţila. Najväčší
český literárny festival bol v máji tohto roku od podlahy aţ po strop
Priemyselného paláca na holešovskom Výstavisku zasvätený
slovenskej literatúre.
Vystúpilo na ňom 42 slovenských básnikov a spisovateľov
spoločne s desiatkami spevákov a hudobníkov zo Slovenska. Svet
knihy bol vyvrcholením tohoročnej nebývalej invázie slovenskej
literatúry, z ktorej vzišlo viac ako 20 prekladov kníh slovenských
autorov do češtiny. Tento kultúrny počin je o to zásluţnejší, ţe vo
vzťahu Čechov k písanej slovenčine dosiaľ prevládala nadradenosť
a nezáujem.
Treba jasne a zreteľne povedať, ţe „českí intelektuáli sa tvária, ţe
majú slovenčinu v malíčku a vedia o nej všetko, čo stojí za to (veľa
toho podľa nich nie je ), ale v skutočnosti poznajú nanajvýš Tatarku
ešte zo socializmu a z kapitalizmu - Hvoreckého. Nič proti
Hvoreckého literárnemu marketingu, ale sú predsa desiatky
osobitejších a významnejších autorov. Ale Česi poznajú len mená,
nie ţeby to, nedajboţe čítali,― komentoval sarkasticky eufóriu
českého publika z oneskoreného poznávania koľko je na Slovensku
spisovateľov jeden z prítomných slovenských autorov, ktorý si však
neţelal byť menovaný.
Mimoriadne príjemná a vľúdna atmosféra vládla na scéne
venovanej deťom, ku ktorým sú v otázke lepšieho porozumenia
a zblíţenia Čechov a Slovákov upierané nemalé nádeje, ale zároveň
sú s nimi spájané obavy, ţe uţ pre ne bude slovenčina
nezrozumiteľnou cudzou rečou. A české deti sa nestačili diviť, keď
ich vtiahol do víru rozprávania majster modernej rozprávky Ján
64
Uličiansky, okúzlila výtvarníčka a ilustrátorka Sáša Švolíková alebo
láskavým humorom bavil herec Martin Matejka pri predstavovaní
dvojjazyčnej česko-slovenskej kniţky klasických slovenských
rozprávok „keby sa chceli náhodou naučiť po slovensky―.
Slovenský literárny ţivel sa nedal spútať iba stenami
a plachtovinou Priemyselného paláca, prenikol cez scénické čítania
a komponované programy do početných praţských divadiel,
zatrepotal motýlími krídlami v rozhlasovom programe Slovenská
literárna transfúzia, zavrtel sa v hudobnom klube Vagon, kde Lucia
Piussi pokrstila český preklad románu Láska je sliepka, ovládol
holešovické pohostinstvá a kaviarne i lavičky v neďalekej
Stromovke, mihol sa v novinách i v televízii.
Patrí sa pripomenúť, ţe na samom počiatku slovenského
literárneho cunami, ktoré sa na Česko vznieslo z inak pokojnej
hladiny rieky Morava, stáli zanietení a neoblomní redaktori a autori
brnianskeho vydavateľstva Veterné mlyny, ktorí pestrý karneval
slovenského literárneho prenikania podnietili a inšpirovali špeciálnou
edíciou prekladov slovenských kníh do češtiny s názvom Česi,
čítajte!
(krátené)
Kazateľ sociálneho náboţenstva
Zosnulý venezuelský prezident Hugo Chávez vytvoril základňu
pre socializmus 21. storočia
Ľudovít Števko
Podľa západného koristníckeho vnímania sveta najväčším
hriechom Huga Cháveza bolo, ţe vytvoril základňu pre socializmus
21. storočia a zmenil subkontinent Juţnej Ameriky na svoj obraz.
Venezuelský comandante v ňom postavil vedľa seba dvoch
revolucionárov: osloboditeľa Simóna Bolívara a ochrancu
chudobných Jeţiša Krista. Veriaci socialista Hugo Chávez Frías
vravieval, ţe „Kristus bol prvý revolucionár s posolstvom o sociálne
65
solidárnej spoločnosti a kto zrádza chudobných, zrádza Krista", čím
sa líšil od pravicovej politiky väčšiny kresťanských politických strán
Západu, vrátane nášho KDH.
Chávizmus prenikol za hranice
Naše najčítanejšie noviny sa predháňali v ohováraní chávizmu ako
špecifickej formy latinskoamerickej diktatúry bez toho, aby sa aspoň
pokúsili o zdôvodnenie svojho tvrdenia. Ako dôkaz diktátorského
reţimu vo Venezuele im postačila správa prevzatá zo zahraničných
agentúr, ţe sa na Chávezovom pohrebe zúčastnil Raúl Castro a
Alexander Lukašenko.
Pravdaţe, účasť tridsiatich hláv štátov, väčšinou z Latinskej
Ameriky, zostala nepovšimnutá, hoci práve táto správa má zásadnú
informačnú hodnotu, čo znamená pre Juţnú Ameriku tzv. chávizmus,
kto bol Chávez a jeho Movimente Bolivariano Revolucionario
(Revolučné Bolívarovo hnutie). Niektorým našim médiám a
pravicovým analytikom neprekáţa, ţe na juţnom americkom
subkontinente vládli po 2. svetovej vojne s podporou USA
mimoriadne kruté vojenské diktatúry, vraţdiace svojich odporcov po
tisícoch, ale prekáţa im ľavicový sociálny program charizmatického
Chávezovho vládnutia.
Chávizmus sa stal vo Venezuele sociálnym náboţenstvom, ktoré
zapustilo korene aj v ostatných krajinách Latinskej Ameriky od
Mexika po Argentínu. Nečudo, veď pred rokom 1998 bola veľmi
chudobná Venezuela v neokoloniálnej závislosti od USA ako zdroj
lacných surovín, najmä ropy.
Po nástupe Cháveza nastal obrat - extrémna chudoba klesla o vyše
72 percent, výdavky na obyvateľa v sociálnej sieti sa viac ako
strojnásobili a do roku 2009 vznikli vo Venezuele takmer 3 milióny
nových pracovných miest. Dnes je vo Venezuelskej bolívarovskej
republike minimálna mzda 300 dolárov, akú nedosahuje ani jeden
štát Latinskej Ameriky. Je napríklad takmer dvakrát vyššia ako
minimálna mzda v Bulharsku a Rumunsku.
Štrnásť rokov zázrakov
Z krajiny známej vysokou negramotnosťou obyvateľstva za
štrnásť rokov takmer vymizol analfabetizmus. Chávez zabezpečil
relatívny blahobyt najchudobnejších vrstiev, vytvoril absolútne
nezávislý štát a dokázal obmedziť vplyv USA v celom regióne.
66
Podarilo sa mu to tak, ţe znárodnil zahraničné ropné spoločnosti.
Vďaka obrovským zásobám ropy a nerastných surovín patriacim
štátu mohol na subkontinente budovať svoju prestíţ a vo vlastnej
krajine dotovať široké sociálne programy.
V tejto súvislosti je zaujímavé a príslovečne zaujaté komentovanie
istého pisateľa v denníku SME, ţe „mesiáš" typu Huga Cháveza sa
„pri moci dokáţe udrţať len vďaka tomu, ţe masy podpláca príjmami
z ropy". Nuţ, ak je podpora (podľa SME podplácanie) chudobných
vrstiev, investície do vzdelania a bezplatné zdravotníctvo prejavom
diktatúry chávezovského typu, čo je potom plánované drancovanie
prírodného bohatstva zahraničnými investormi, ktorí po smrti
milovaného bolívarovského prezidenta uţ začínajú krúţiť nad
venezuelskými ropnými poľami ako jastraby lačnejúci po koristi?
Väčšina národa za Chávezom právom úprimne smúti a v rozpore s
našimi mienkotvornými novinami sa dojemne a s úctou o tomto
veľkom muţovi Latinskej Ameriky vyjadruje brazílska prezidentka
Dilma Rousseffová, bolívijský prezident Evo Morales, ekvádorský
prezident Rafael Correa, ale aj francúzsky prezident Francois
Hollande a britský minister zahraničných vecí William Hague. Šéf
Organizácie Spojených národov Pan Ki-mun ocenil zásluhy Huga
Cháveza najmä preto, ţe odpovedal na výzvy a potreby
najzraniteľnejších Venezuelčanov.
Podľa mnohých svetových osobností znamenal tento muţ nádej
pre Latinskú Ameriku. Odpoveď na otázku, či sa táto nádej udrţí pri
ţivote, dnes uţ sotva dá americká CIA a jej doláre, ale venezuelský
ľud.
In: Extra plus 4/2013
67
JUBILEÁ
_________________________
Jubileá v 4. štvrťroku 2013
Slovník nemoţno dokončiť, moţno ho len prestať robiť
Október
- 6. októbra 1938 sa zišli v Ţiline z iniciatívy Hlinkovej slovenskej
ľudovej strany zástupcovia slovenských pravicových strán a prijali
Vyhlásenie o autonómii Slovenska v rámci Československa.
Praţská vláda toto vyhlásenie prijala a v ten istý deň menovala dr.
Jozefa Tisu za ministra pre správu Slovenska. 7. októbra vymenovala
ďalších štyroch ministrov – Matúša Černáka, Ferdinanda
Ďurčanského, Pavla Teplanského a Jána Lichnera - 75. výročie
vyhlásenia.
-7. októbra 1913 zomrel v Zemianskom Podhradí učiteľ,
bibliograf, redaktor a osvetový pracovník Ľudovít Vladimír
Rizner. Narodil sa 10. marca 1849 v Zemianskom Podhradí.
Študoval na lýceu v Bratislave, na gymnáziu v Modre a v Revúcej.
Učiteľskú skúšku zloţil v Trnave. Aţ do smrti pôsobil
v Zemianskom Podhradí. zaloţil viacero osvetových spolkov,
prispieval do časopisov. Jeho najdôleţitejším dielom je Bibliografia
písomníctva slovenského, v ktorej zachytil informácie o slovenskej
spisbe od najstarších čias do roku 1900. Pracoval na nej od roku 1876
a Matica slovenská ju vydala v 6 zväzkoch. Je najvýznamnejší
slovenský bibliograf. Prispel k poznaniu slovenskej vedy, literárnych
a kultúrnych dejín Slovenska. Venoval sa aj historiografii,
biografistike, folkloristike a zberateľstvu (piesne, hádanky, povery
a obyčaje). Písal aj verše pre deti a mládeţ – 100. výročie smrti.
68
- 9. októbra 1893 zomrel vo Viedni geológ , fytopaleontológ,
botanik a múzejný pracovník Dionýz Štúr. Narodil sa 2. apríla
1827 v Beckove.. Študoval na gymnáziu v Modre, na lýceu
v Bratislave a na polytechnike vo Viedni. Najskôr bol zamestnancom
múzea mincovníctva vo Viedni, potom vyštudoval banskú a lesnícku
akadémiu v Banskej Štiavnici. Od roku 1850 pôsobil vo Viedni ako
pracovník ríšskeho geologického ústavu, jeho riaditeľ a dvorný
radca. Geológ svetového mena, zakladateľ modernej stratigrafie
Slovenska. Napísal okolo 270 vedeckých prác, z nich sa vyše 25 týka
priamo Slovenska.. Geologicky zmapoval stredné Povaţie, Ponitrie,
Vysoké Tatry, horný tok Hrona a Váhu, okolie Smolníka a Gelnice.
Bol účastník slovenských národných podujatí. Pre chudobných
študentov zaloţil základinu. Člen mnohých prírodovedeckých
spoločností. Na medzinárodnej výstave v Londýne mu udelili zlatú
plaketu za geologické mapy i rytiersky kríţ Leopoldovho radu za
zásluhy o rozvoj geológie v ríši. Jeho meno nesie geologický ústav
v Bratislave a SAV udeľuje medailu D. Štúra – 120. výročie smrti.
- 15. októbra 1843 sa narodil v Bobrovci novinár, redaktor
a publicista Ambro Pietor. Zomrel 3. decembra 1906 v Martine.
Vyštudoval právo, pôsobil ako redaktor Národních listů v Prahe,
Pešťbudínskych vedomostí, Národných novín a Národného hlásnika.
Patril medzi najaktívnejších národnokultúrnych dejateľov. V broţúre
Nápor-odpor ukázal maďarizačné praktiky vlády. Za svoje
angaţované články bol prenasledovaný a väznený. Inicioval
zaloţenie spolku slovenských ţien Ţivena – bol jej tajomníkom
a redaktorom almanachov. Spoluzakladateľ mnohých kultúrnych
podnikov v Martine i v Turci – 170. výročie narodenia.
- 17. októbra 1933 sa narodil v Sokolciach tréner, hokejista
a pedagóg Ján Starší. Bol mnohonásobným československým
hokejovým reprezentantom. Pôsobil dlhodobo v Slovane Bratislava
a dva roky v Sparte Praha. Hral v čs. reprezentácii na 5
majstrovstvách sveta. Za jeho trénerského pôsobenia získalo ČeskoSlovensko titul majstra sveta i Európy (1976, 1977). Bol člen
Výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja, v roku
1999 zaradený do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie –
80. výročie narodenia.
69
- 18. októbra 1888 sa narodil v Liptovskom Mikuláši básnik,
prozaik a politik Martin Rázus. Zomrel 8. augusta 1937 v Brezne.
Evanjelickú teológiu absolvoval v Bratislave a Edinburgu. Krátko bol
kaplánom v Modre, farárom v Pribyline, desať rokov v Moravskom
Lieskovom a od 1930 v Brezne. Vytvoril priebojne demokratické
a humanistické literárne dielo. Prvé básnické zbierky sú ovplyvnené
vojnovými udalosťami. Sklamanie z povojnových udalostí v štáte
vyjadril v zbierke Kameň na medzi a Šípy duše. Vytvoril rozsiahlu
románovú koncepciu Svety a historické romány Júlia a Odkaz
mŕtvych. Obľubu si získali jeho detské romány Maroško a Maroško
študuje. Pokúsil sa aj o drámu. Bol prezieravý politik. Vyzýval na
národnú jednotu Slovákov bez rozdielu na politickú a náboţenskú
príslušnosť. Publicisticky presadzoval česko-slovenskú vzájomnosť,
ale odsudzoval čechoslovakizmus a centralizmus. Bol poslancom
Národného zhromaţdenia a predseda Slovenskej národnej strany.
Hlásal samostatný rozvoj slovenského národa a právo na autonómiu 125. výročie narodenia.
- 28. októbra 1863 zaloţili v Ţeneve dobrovoľnícku organizáciu
zdravotnej sluţby Medzinárodný Červený kríţ. Vznikol z podnetu
J. H. Dunanta. Zásady jeho činnosti sú uplatnené aj v Ţenevskom
dohovore na ochranu ranených a chorých za pozemnej alebo
námornej vojny (1949) a vychádzajú z nedotknuteľnosti a neutrality
zdravotníckych zariadení a personálu označených červeným kríţom
(alebo červeným polmesiacom, červeným levom, červeným slnkom).
V jednotlivých krajinách existujú národné organizácie Červeného
kríţa. V časoch mieru poskytuje Červený kríţ pomoc pri ţivelných
katastrofách. Medzinárodný Červený kríţ dostal v roku 1917
Nobelovu cenu za mier. - 150. výročie vzniku.
- 30. októbra 1943 zomrel v Martine maliar a spisovateľ Milan
Thomka Mitrovský. Narodil sa 1. júla 1875 v Martine. Maľbu
študoval v Prahe, Mníchove a vo Florencii. Ţil a tvoril vo Viedni
a od roku 1914 v Martine. Spoznal novoveké európske maliarstvo od
renesancie aţ po historizujúce a symbolické koncepcie 19. storočia.
Mnoţstvo času a tvorivých síl venoval skúmaniu tajomstva starých
majstrov. Portrétoval osobnosti, ku ktorým mal bliţší osobný vzťah.
Vytvoril mnoţstvo portrétov slovenských osobností – Škultéty,
Krčméry, Jesenský, Šoltésová, Vajanský, Smrek. Jeho figurálne
kompozície vznikali na námety literárnych diel alebo náboţenských
reálií. Sú to vlastne svojbytné ilustrácie, alegorické vyjadrenia – Don
Quijot, Hamlet, Faust, sv. František z Assissi, Cézar a Antonius.
70
Významnou zloţkou jeho tvorby sú kópie obrazov Botticelliho,
Leonarda, Rafaela, Tiziana, Murilla, Rubensa a i. Pod vplyvom Š.
Krčméryho venoval sa aj literárnej tvorbe. Známe sú jeho Listy
bratislavským felibrom a autobiografická próza Pani Helėne, za
ktorú dostal štátnu cenu. Posmrtne mu vyšiel výber z diela pod
názvom Viola d´amour – 70. výročie smrti.
November
- 2. novembra 1883 sa narodil v Mošovciach hudobník, hudobný
skladateľ, dirigent a pedagóg Fridrich Kafenda. Zomrel 3.
septembra 1963 v Bratislave. Pôsobil ako dirigent a učiteľ hudby
v mnohých európskych mestách. V československých légiách
v Rusku organizoval hudobný ţivot, dirigoval, hral a komponoval.
V rokoch 1922-1949 bol riaditeľom Hudobnej a dramatickej
akadémie v Bratislave. Ako profesor klavírnej hry vychoval
mnohých slovenských klaviristov.– 130. výročie narodenia.
- 2. novembra 1938 vo Viedni v zámku Belvedere zahraniční
ministri Nemecka a Talianska podpísali dohodu o „riešení
maďarsko-slovenského sporu o pohraničné územia― známu pod
názvom Viedenská arbitráţ. Ňou pririekli Maďarsku 10390 km2
územia Slovenska s 859 885 obyvateľmi, z ktorých bolo len 405 808
Maďarov. Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec,
Rimavská Sobota, Roţňava a Košice s okolím pripadli Maďarsku
a Slováci boli tam vystavení diskriminácii, odnárodňovaniu
i prenasledovaniu – 75. výročie.
- 6. novembra 1973 zomrel v Bratislave slovenský básnik a
prekladateľ, pracovník prezidentskej kancelárie a ministerstva
vnútra Valentín Beniak, pseudonymom Fra Makárius. Narodil sa
19. februára 1894 v Chynoranoch. Významný básnik, modernista,
oscilujúci medzi symbolizmom a avantgardou. Prekladateľ z
nemeckej, francúzskej, anglickej a maďarskej literatúry. V rokoch
1940 – 1945 predseda Spolku slovenských spisovateľov.- 40.
výročie smrti.
- 14. novembra 1913 sa narodila v Klenovci slovenská herečka
Mária Bancíková. Zomrela 7. januára 1962 vo Zvolene. Pôvodne
amatérka, výrazne sa presadila v profesionálnych súboroch.
Dvadsaťjeden rokov pôsobila v činohre Slovenského národného
divadla a jedenásť v bratislavskej Novej scéne. Bola výrazná herecká
osobnosť s vycibreným citom pre krásu javiskovej reči.
71
Nezabudnuteľná bola v hrách Marína Havranová, Sen noci
svätojánskej, Hernani, Veselé panie z Windsoru, Inkognito,
Dobrodruţstvo pri obţinkoch. Účinkovala aj v rozhlasových hrách
i vo filme. Učila na bratislavskom Štátnom konzervatóriu a z ruštiny
a češtiny prekladala divadelné hry. -100. výročie narodenia.
- 16. novembra 1993 zomrela v Mníchove (NSR) slovenská
sopranistka svetového významu Lucia Poppová. Narodila sa 12.
novembra 1939 v Záhorskej Vsi. Pochovaná je v Bratislave na
cintoríne v Slávičom údolí. Základnú školu vychodila v rodisku. Po
maturite začala študovať medicínu, ale po druhom semestri prešla na
Vysokú školu múzických umení v Bratislave – venovala sa štúdiu
spevu. V roku 1963 získala angaţmán vo Viedenskej štátnej opere.
Slávu si získala interpretáciou Kráľovnej noci v Čarovnej flaute. Jej
obľúbeným repertoárom boli postavy z opier W.A. Mozarta
a Richarda Straussa. Spievala nielen v Štátnej opere vo Viedni, ale aj
v Kolíne nad Rýnom, Mníchove, v milánskej La Scale, v Londýne,
v Zürichu, v Metropolitan Opere v New Yorku. Hrala aj vo filme
Jánošík I.-II. Nahrala veľké mnoţstvo opier a piesní.
Po
novembrových udalostiach 1989 jej zásluhou nadviazali umeleckú
spoluprácu medzi Bratislavou a Viedňou. Získala mnoţstvo ocenení
z celého sveta. Na jej pamiatku sa kaţdoročne koná v Bratislave
koncert Hommage ´a Lucia Popp – 20. výročie smrti.
- 16. novembra 1933 zomrel v Hormitos v Kalifornii podnikateľ,
novinár, vydavateľ a publicista Peter Víťazoslav Rovnianek.
Narodil sa 27. júna 1867 v Dolnom Hričove. Do USA odišiel v roku
1888. Bol vedúcou osobnosťou krajanskej tlače a spolkového ţivota
Slovákov v USA. Redaktor Amerikánsko-slovenských novín, prvý
predseda Národného slovenského spolku i neúspešný zlatokop.
Podnikateľ, básnik, prozaik i prekladateľ. - 80. výročie smrti.
- 22. novembra 1883 narodil sa v Turčianskej Štiavničke
robotnícky básnik Andrej Hvizdák. Zomrel 8. mája 1948 v Ţiline.
Vyšiel z robotníckeho prostredia – bol obuvnícky pomocník, neskôr
obuvník. Stal sa redaktorom Práva ľudu a Slovenských listov a
knihovníkom. Bol funkcionárom sociálnodemokratickej strany,
poslancom v parlamente i starostom Ţiliny. Predstaviteľ tzv.
robotníckej poézie na Slovensku – autor početných agitiek, básní
a piesní. Zostavil zbierku Slovenské kvety a nenotovaný spevník
Robotnícke piesne. Do tlače pripravil zborník vlastných
72
i preloţených básní Zborník humoristických i váţnych prednášok –
130. výročie narodenia.
- 25. novembra 1933 otvorili v Martine v priestoroch Slovenského
národného múzea Galériu slovenského výtvarného umenia.
Predstavovala vývinovo usporiadané dejiny slovenského umenia od
gotiky, renesancie, baroka po súčasnosť reprezentovanú dielami M.
Benku, M. Bazovského, F. Štefunka, J. Augustu, M. Galandu
a iných.. Tvorilo ju 30 olejomalieb z MS a SNM, 6 sochárskych diel
a ďalších 80 umeleckých diel z depozitu ministerstva školstva. Bola
predchodkyňou SNG zriadenou v roku 1948 v Bratislave – 80.
výročie vzniku.
December
- 7. decembra 1813 sa narodil v Selciach národnokultúrny
pracovník a mecén Andrej Caban. Zomrel 2. mája 1860
v Komjaticiach. Vyštudoval teológiu a pôsobil ako rímskokatolícky
kňaz najdlhšie v Komjaticiach. Vzdelaný národovec (ovládal 8 rečí),
obetavý a horlivý mecén. Zapájal sa do významných národných
podujatí – zakladal spolky miernosti, vymáhal povolenie spolku
Tatrín, bol jeho členom výboru a komisie pre jazykový výskum
a vydávanie učebníc. Podporoval banskobystrické gymnázium a iné
národné ústavy.
V časopiseckých príspevkoch odsudzoval
pomaďarčovanie a odrodilstvo – 200. výročie narodenia.
- 10. decembra 1928 sa narodil v Závaţnej Porube básnik, esejista,
spisovateľ pre deti a prekladateľ Milan Rúfus. Zomrel 11. januára
2009 v Bratislave. Po skončení štúdia na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave zostal na nej prednášať dejiny
slovenskej a českej literatúry. Patrí medzi najvýznamnejších
predstaviteľov modernej slovenskej poézie. Jeho básnický debut,
zbierka Aţ dozrieme zarezonovala v slovenskej poézii. Predstavil sa
v nej hĺbavý básnik s váţnym vzťahom k spoločnosti, svetu i k sebe.
V jeho tvorbe sa spája a podmieňuje slovo, obraz a výtvarné umenie
so silným sklonom k prírode. Vidíme to vo viacerých zbierkach
s fotografiami M. Martinčeka. Rúfusova Óda na radosť je úvaha
o zmysle ľudského ţivota. Silným inšpiračným zdrojom jeho básní
bola ľudová slovesnosť a slovenské rozprávky v tvorbe pre
dospelých i pre deti. Obľubu a nielen u detí si získali jeho
Modlitbičky a Nové modlitbičky. Získal mnoţstvo slovenských
i svetových ocenení, trikrát bol navrhovaný na Nobelovu cenu za
73
literatúru a roku 2009 dostal Pribinov kríţ I. triedy – 85. výročie
narodenia.
- 11. decembra 1993 ustanovili v Uţhorode strešnú organizáciu
slovenských spolkov a organizácií pod názvom Oblastná
kultúrno-osvetová
organizácia
Matice
slovenskej
na
Zakarpatsku. Má kriesiť a rozvíjať slovenskú kultúru, školstvo
a prehlbovať vzťah k slovenskej kultúre. Organizuje vystúpenie
speváckych a tanečných súborov na Zakarpatsku i na Slovensku i na
Matičnom svetovom festivale slovenskej mládeţe vo Vysokých
Tatraách. Podporuje výstavy tvorby umelcov, súťaţe ľudovej piesne
a rozličné tradičné oslavy – 20. výročie zaloţenia.
- 19. decembra 1863 sa narodil v Liptovskom Svätom Jáne
spisovateľ, redaktor, publicista a učiteľ Ján Čajak. Zomrel 29.
mája 1944 v Báčskom Petrovci. Ústredná osobnosť kultúrnej
a osvetovej aktivity dolnozemských Slovákov. redaktor Národnej
jednoty a mesačníka Náš ţivot, spoluzakladateľ slovenského
gymnázia v Petrovci, člen a funkcionár Matice slovenskej
v Juhoslávii. Literárne tvoril od roku 1903. Písal poviedky i román
Rodina Rovesných. Zaujímavé sú jeho zápisky z 1. svetovej vojny
Zápisky z rukojemstva. V Letopise Matice srbskej (1906) podal
prehľad súčasnej slovenskej literatúry – 150. výročie narodenia.
- 21. decembra 1923 zomrel v Brookline (USA) krajanský
pracovník, technik Albert Pavol Mamatej (Mamatey). Narodil sa
11. apríla 1870 v Kláštore pod Znievom. Základnú školu navštevoval
v Martine, vyučil sa za zámočníka. Pracoval v strojárskom podniku
v Budapešti, v roku 1893 odišiel do USA, bol inštruktorom –
dozorcom nad strojnými dielňami vysokej školy strojníckej. Uţ
v Budapešti bol funkcionár Slovenského spolku, v tejto práci
pokračoval aj v USA. Od roku 1909 sa venoval profesionálne
organizovaniu krajanského hnutia. Stal sa vedúcim činiteľom
Slovenského národného spolku a redaktorom jeho orgánu Národné
noviny. Inicioval zaloţenie Kruhu mládeţe i literárneho kola Maják.
Bol spoluzakladateľ i predseda Slovenskej ligy v Amerike. Vydal
slovensko-anglickú príručku
i mesačník Škola reči anglickej.
Významne sa angaţoval za národné oslobodenie Slovákov ako
spoluautor a signatár Clevelandskej dohody i Pittsburskej dohody.
V roku 1920 stal sa československým konzulom v Pittsburgu – 90.
výročie smrti.
74
- 25. decembra 1953 zomrel v Martine slovenský dramatik,
publicista a evanjelický kňaz Július Barč - Ivan. Narodil sa 1.
mája 1909 v Krompachoch. Pastoračnú činnosť vykonával krátko,
pôsobil v Matici slovenskej – tajomník SNK i šéfredaktor Národných
novín. Napísal 12 divadelných hier s filozofickým námetom – bol
predstaviteľom slovenského existencionalizmu.
S uvedením
viacerých hier mal problémy – hru Diktátor cenzúra nepovolila
a satirickú komédiu Masný hrniec zakázali. Najznámejšia je jeho hra
Matka, ktorá má svoju obdobu v próze Cesta ďaleká. Viaceré hry
majú motivickú príbuznosť s prozaickými útvarmi. V Martine bol
podpredsedom Slovenského spevokolu – 60. výročie smrti.
- 27. decembra 1973 prijala Slovenská národná rada nový
"normalizačný" Zákon o Matici slovenskej, ktorý Matici zobral
organizovanie členského hnutia. Jej miestne odbory sa stali „aktívmi
klubového typu― pri osvetových zariadeniach národných výborov,
ktoré im schvaľovali plány činnosti a zabezpečovali ich financie. To
malo za následok totálny úpadok členského hnutia. Z jej takmer 500
miestnych odborov preţilo iba 25. Rozvíjala sa len inštitučná zloţka
Matice. - 40. výročie prijatia.
Michal Eliáš
75
76
77
78
Download

Čítať ho môžete kliknutím na túto linku