ZBORNÍK ŠVOČ 2014
UNIVERZITA SV. CYRILA A METODA V TRNAVE
FAKULTA SOCIÁLNYCH VIED
2014
1
Editor: prof. Mgr. Ladislav Macháček, CSc.
Názov: Zborník ŠVOČ 2014
Recenzenti: Ing.František Vojtech,PhD
Mgr. Gabriela Mezeiová, PhD.
Redakčné a zostavovateľské práce: PhDr. Michal Imrovič
Mgr. Filip Sekan, Mgr.Tomáš Funta
© Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave
ISBN 978-80-8105-574-4
2
OBSAH
Úvod
4
Michael Augustín
Postdemokracia v koncepcii Colina Croucha a fenomén politického
odcudzenia
5
Nikoleta Betáková
Globálna ekonomická kríza v kontexte diela
Immanuela Wallersteina
26
Kristína Dubajová
Zamestnanecké benefity na Slovensku
52
Adriana Erdélyiová
Analýza politickej participácie Rómov v Českej
a Slovenskej republike
79
Jaroslav Fabok
Občianska spoločnosť a nové formy verejnosti
v postmodernej spoločnosti
99
Tomáš Funta
Transparentnosť v územnej samospráve na Slovensku
123
Lucia Kučeráková
Právo na integráciu dieťaťa so zdravotným znevýhodnením v procese
vzdelávania a jeho dodržiavanie v Slovenskej republike
152
Filip Sekan
Efektívnosť regionálnej politiky Európskej únie
177
Lenka Šípošová
Chudoba ako globálny problém
189
Jakub Škoda
Občianska vojna v sýrii – politicko-historický kontext,
konzekvencie a implikácie konfliktu
218
3
ÚVOD
Na pôde Fakulty sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave sa dňa
31.3. 2014 uskutočnil 2. ročník medzifakultnej študentskej odbornej a vedeckej
konferencie (ŠVOK) pre mladých vedeckých pracovníkov - doktorandov a študentov v
magisterskom stupni štúdia. ŠVOK sa uskutočnila pod záštitou dekana Fakulty sociálnych
vied PhDr. Petra Horvátha, PhD. Predsedom hodnotiacej komisie bol prof. Mgr. Ladislav
Macháček, CSc., prodekan pre vedu a výskum.
Zámerom ŠVOK Fakulty sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metóda v Trnave je
poskytnúť potrebný priestor talentovaným študentom prezentovať svoje výskumné výsledky.
Cieľom ŠVOK na Fakulte sociálnych vied UCM je umožniť prezentáciu výsledkov našich
študentov v konfrontácii so študentmi iných univerzít.
Súťaž je realizovaná formou individuálnej tvorivej činnosti študentov pod odborným
dohľadom vysokoškolského pedagóga (konzultanta alebo školiteľa). Ako tému ŠVOK si
môže študent zvoliť aj tému diplomovej práce a odovzdať časť tejto práce, prípadne
spracovanie realizovaného výskumu k diplomovej práci. V oboch kategóriách sa môžu
prihlásiť aj riešiteľské skupiny (2 a viac osôb).
Pre tento ročník sme odporúčali nasledovné témy: Európska únia, NATO, OSN, Politické
myslenie, Politické systémy, Demokracia, Nacionalizmus, Konzervativizmus, Idealizmus,
Individualizmus, Kolektivizmus, Extrémizmus, Ľavicová politika, Sociálna politika, Volebné
systémy, Parlamentné voľby, Komunálne voľby, Prezidentské voľby, Referendá, Kampaň,
Ľudské práva, Menšiny, Náboženstvo, Politická komunikácia, Médiá a politika, Internetová
komunikácia, Marketing, Manipulácia, Medzinárodná politika, Medzinárodné vzťahy,
Bezpečnostné štúdie, Migračná politika, Multikulturalizmus, Globalizácia, Terorizmus,
Bezpečnostná politika SR, Verejná správa v SR.
Vyhodnotenie ŠVOK bolo rozdelené do dvoch kategórií - do magisterského a do
doktorandského stupňa. V rámci prvej kategórie získali:
1. miesto: Bc. Lucia Kučeráková s témou práce „Právo na integráciu dieťaťa so zdravotným
znevýhodnením v procese vzdelávania a jeho dodržiavanie v Slovenskej republike" (FSV
UCM)
2. miesto: Bc. Michael Augustín s témou „Postdemokracia v koncepcii Colina Croucha
a fenomén politického odcudzenia" (FF UKF Nitra)
3. miesto: Bc. Jakub Škoda s témou „Občianska vojna v Sýrii - politicko-historický kontext,
konzekvencie a implikácie konfliktu" (FSV UCM)
V PhD. kategórii bolo udelené druhé a tretie miesto:
2. miesto: Mgr. Tomáš Funta s témou „Transparentnosť v územnej samospráve na
Slovensku" FSV UCM (externý doktorand FSV UCM)
3. miesto: Mgr. Filip Sekan s témou „Efektívnosť regionálnej politiky Európskej únie" FSV
UCM (denný doktorand FSV UCM)
Všetky práce predstavené počas konania ŠVOK publikujeme v elektronickom zborníku na
CD nosiči. Ďakujeme všetkým, ktorí sa na jeho príprave zúčastnili (T. Funta, F. Sekan, M.
Imrovič).
Prof. Mgr. Ladislav Macháček, CSc.
Prodekan pre vedu a výskum FSV UCM v Trnave
Trnava, 30.05.2014
4
POSTDEMOKRACIA V KONCEPCII COLINA CROUCHA A
FENOMÉN POLITICKÉHO ODCUDZENIA
MICHAEL AUGUSTÍN
Abstrakt
Autor v práci vychádza z koncepcie postdemokracie C. Croucha s dôrazom na jednotlivé
aspekty súčasných politicko-spoločenských zmien v rámci občianskej spoločnosti, politických
strán a demokratického občianstva. Autor skúma problematiku občianskej participácie,
politického odcudzenia, jeho vplyv na fungovanie demokracie, problematiku legitimity, viery
a dôvery v demokratický politický systém. V závere práce autor zohľadňuje postdemokraciu
a politické odcudzenie v európskom kontexte, ponúka tak náhľad na rodiacu sa demokratickú
štruktúru Európskej únie.
Kľúčové slová: demokracia, legitimita, politické odcudzenie, občianska participácia,
postdemokracia .
Abstract
The author works with Colin Crouch´s concept of post-democracy emphasizing individual
aspects of the current political and social changes within civil society, political parties and
democratic citizenship. Author explores the issue of civic participation, political disaffection,
its impact on the functioning of democracy, the issue of legitimacy, trust and confidence in
the democratic political system. In conclusion the author takes into account the postdemocracy and the phenomenon of political disaffection in the European context, thus the
work also offers a view on the emerging democratic structure of the European Union.
Key words: civic participation, democracy, political disaffection, legitimacy, post-democracy
Úvod
Demokracia v súčasnosti prechádza významnými zmenami. Môžeme konštatovať
odliv
volebnej
účasti
(možno
s výnimkou
parlamentných,
v niektorých
krajinách
prezidentských volieb). Verejná mienka vyjadruje svoj názor na politiku plnú negativizmu,
skepsy, panuje názor, že politici sú skorumpovaní, politika je „špinavá“, preto sa treba od nej
držať ďalej. V niektorých krajinách možno pozorovať vzostup extrémnej pravice, ktorá je
indikátorom
dlhodobo
neriešených
sociálnych
problémov
(najmä
s menšinami
a prisťahovalcami). Prípadne sa tieto problémy stávajú zástupnými symbolmi pre iné
problémy (prisťahovalci ako príčina vysokej nezamestnanosti). Klesá dôvera v politické
5
strany i záujem angažovať sa v rámci straníckych štruktúr. S tým suvisí fenomén
kolektívneho života občanov vo forme združení, rôznych asociácií, organizácii i vznik nových
protestných hnutí.
Hoci sa politické rozhodovanie koncentruje na rozhodovanie v rámci jednotky
národného štátu, ekonomické dianie už dávno prekročilo jeho hranice a odohráva sa globálne.
Nadnárodným aktérom sa vďaka procesu globalizácie otvára prístup k ovplyvňovaniu
politického rozhodovania v rámci štátu, čím klesá akcieschopnosť národných štátov pohotovo
reagovať na ekonomické, bezpečnostné, environmentálne a iné výzvy. Čím ďalej, tým viac sa
ukazuje neudržateľnosť neoliberálnej paradigmy a aktuálnej konfigurácie kapitalistického
systému. Nové spôsoby komunikácie a šírenia informácii cez internet, pokles významu
tradičných masmédií, pokrok v oblasti nanotechnológií znovu otvára otázku bezpečnosti
a rekonštituuje konvenčné ponímanie privátnej sféry jednotlivca.
Kľúčovou fázou pri zostavovaní našej práce bol výber a zhromažďovanie literatúry,
pričom Colin Crouch a jeho koncept postdemokracie predstavuje pre nás východiskový,
fundamentálny zdroj pre štúdium súčasných javov demokracie a analýzu jeho diela PostDemocracy využívame ako odrazový mostík pre účely našej práce. Témou postdemokracie sa
v rámci našej publikačnej činnosti zaoberáme už dlhšie: v politologickom časopise Studia
Politica Slovaca sme v čísle 1/2013 publikovali analytickú recenziu na dielo Colina Croucha,
v novembri 2013 sme vystúpili na konferencii doktorandov a mladých vedeckých
pracovníkov Interpolis na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici s témou Postdemokracia
v Európskej únii (zborník z konferencie je t.č. v tlači). Táto práca tak dotvára mozaiku na
tému postdemokracie a pokúša sa syntetizovať doteraz zozbierané poznatky, pričom sme sa
snažili túto prácu obohatiť a rozšíriť o problematiku politického odcudzenia, na ktorú
nadväzujeme i v našej diplomovej práci Vyhliadky liberálnej demokracie do 21. storočia.
Tému postdemokracie a politického odcudzenia nevnímame ako dve separátne témy,
v skutočnosti ide o spojené nádoby, pri detailnejšom pohľade môžeme povedať, že problém
odcudzenia, cynizmu, občianskej apatie a pasivity je priamo zakódovaný v Crouchovom
koncepte. V závere práce pridávame európsky aspekt v nadväznosti na jednotlivé kapitoly,
aby sme zvýraznili skutočnosť, že zmieňované problémy presahujú hranice národných
teritoriálnych jednotiek zdieľajúcich podobný osud a stávajú sa naliehavou agendou
nadnárodných integračných zoskupení, akým je i Európska únia.
Veríme, že po Českej republike sa aj na Slovensku postupom času vytvorí trvalé a
otvorené fórum (vrátane pestrej publikačnej činnosti), na ktorom bude permanentne prebiehať
vedecká diskusia o smerovaní demokracie, tak ako tomu naznačuje započatá tradícia
6
konferencií na UPJŠ v Košiciach s názvom „Kam kráčaš demokracia.“ Dúfame, že aj naša
práca bude príspevkom do tejto diskusie a prispeje k pomerne mladému a formujúcemu sa
demokratickému diskurzu v rámci slovenských politologických kruhov, kde zatiaľ absentujú
systematicky zhromaždené syntetizujúce poznatky v tejto oblasti.
1. Postdemokracia
1. 1 Teoretický rámec konceptu postdemokracie
Dielo britského sociológa a politológa Colina Croucha (1944) a jeho koncept
postdemokracie uzrel svetlo sveta už na začiatku nového milénia, takže Colin Crouch sa
zvykne uvádzať ako prvý autor, ktorý operuje s pojmom postdemokracia. Jeho dielo PostDemocracy (2004) je zaujímavým čítaním nie len pre politológov, ale i pre sociológov
a ekonómov, pretože ako jediné svojho druhu komplexne reflektuje a analyzuje súčasnú
situáciu liberálnej demokracie a to z kľúčových aspektov, čím prináša vyvážený a celistvý
pohľad na súčasné výzvy demokracie.
Štyri roky predtým, ako vyšiel jeho bestseller, v diele Coping with Post-Democracy
Crouch prináša definíciu toho, čo nazýva postdemokracia: Hoci v post-demokracii existujú
voľby, na základe ktorých sa striedajú vlády, verejná predvolebná diskusia je úzko
kontrolované divadlo riadené súperiacimi tímami profesionálnych expertov v oblasti techník
presviedčania. Masa občanov sa správa pasívne, pokojne, dokonca apaticky a odpovedá len na
signály, ktoré k nej smerujú. V pozadí tejto volebnej hry je politika tvarovaná v súkromí
interakciou medzi zvolenými vládami a elitami, ktoré reprezentujú obchodné záujmy.1
Bernard Manin toto pasívne a reaktívne správanie masy popisuje pomocou metafory
pódia a publika vychádzajúc z jedného zo svojich troch ideál-typov, tzv. „audience
democracy“ (demokracia obecenstva).2 Iniciatíva v podmienkach volebného výberu patrí
politikovi, a nie elektorátu, ktorý len reaguje ako publikum, čím reaktívna dimenzia hlasu
voliča získava prevahu nad expresívnou povahou. Politici sa musia inštinktívne naučiť
kľučkovať medzi nejasnými štiepnymi líniami elektorátu počas volebnej kampane alebo
pomocou prieskumov verejnej mienky. Podľa toho, ako publikum reaguje na pôvodné
posolstvo politika, politik prispôsobí a vykoriguje toto posolstvo v závislosti od reakcie
publika. To všetko sa deje za žiary dobre nastavených reflektorov masových médií, v tieni
1
2
CROUCH, C. Coping with Post-Democracy. s. 2.
MANIN, B. The principles of representative government. s. 202.
7
ktorých nestoja politickí aktivisti a stranícki úradníci ako kedysi, ale mediálni experti; pod ich
rukami sa stvárňuje „mediálna figúra“ politického kandidáta.3
Ústredná Crouchova téza znie, že zatiaľ čo sú nástroje a formy demokracie naďalej na
svojom mieste – a dnes sú v niektorých ohľadoch skutočne posilnené – politika a vláda sa
čoraz viac dostáva späť pod kontrolu privilegovaných elít spôsobom charakteristickým pre
predemokratickú epochu.4 To môžeme vyjadriť na nasledujúcom abstraktnom modeli: časový
úsek 1 nazvime pred-X. Tento interval je charakteristický nedostatkom X. V časovom úseku
dva je zaznamenaný vysoký príliv X, v dôsledku čoho sa veci dotknuté touto zmenou menia
z ich pôvodného stavu 1. Tretím intervalom je post-X. Z toho vyplýva, že vzniklo niečo nové,
čo zapríčinilo zníženie dôležitosti X; niektoré veci sa následne budú odlišovať od časového
úseku 1 a 2. Hoci X tu stále zanecháva svoju jasnú stopu, niektoré veci sa začnú podobať na
tie, ktoré sú charakteristické pre interval č. 1.5
Tento abstraktný model si môžeme predstaviť aj na princípe paraboly, ktorý Crouch
predstavil v jednej zo svojich štúdií The parabola of working-class politics (1999).
V priebehu 20. storočia robotnícka trieda meniaca sa zo slabej, vylúčenej, ale počtom
vzrastajúcej spoločenskej sily dobýjala brány politického života, až sa za krátky moment,
krátko pred a po druhej svetovej vojne, ocitla v jej centre. V 40. a 50. rokoch bola politická
angažovanosť výsledkom úlohy verejnosti na povojnovej rekonštrukcii, v tomto období bol
entuziazmus pre demokraciu široko rozšírený. Počas vzmáhajúceho sa keynesianizmu,
masovej produkcie a masovej spotreby, kedy prosperita ekonomiky začala závisieť od širokej
vrstvy zarábajúceho obyvateľstva, obchodné záujmy sa naučili akceptovať určité limity
použitia svojej sily a kapacity a zároveň národné štáty boli schopné tieto limity garantovať. 6
S prichádzajúcou krízou keynesiánskeho systému význam robotníckej vrstvy začína klesať,
do popredia sa dostáva sektor služieb, obchodu a financií. Ľudia zostávali sklamaní, či
znudení z každodennej rutiny. Politické elity sa rýchlo naučili manipulovať. Začína klesať
participácia v politických organizáciach. Navyše, korupcia ako silný indikátor zdravia
demokracie naznačovala, ako sú politické elity cynické a odtrhnuté od verejnosti. 7
Postdemokracia nie je úplným popretím demokracie: voľby a politické strany fungujú
ďalej. V čase, keď voľby sprevádza „bavičský mumraj“ a politické strany sa stali firmami, je
dôležité, aby spoločnosť dokázala porozumieť svojmu vlastnému obrazu, to je katarzia, ktorá
3
MANIN, B. The principles of representative government. s. 220-224.
CROUCH, C. Coping with Post-Democracy. s. 4.
5
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 20.
6
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 5-8.
7
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 9-10.
4
8
očisťuje. Absencia verejného priestoru a nedostatok otvorenosti voči polemickým obrazom
spoločnosti je dôsledkom toho, že občania nie sú schopní vyjadriť svoj názor bez strachu
a verejne participovať.8
Aktívne demokratické občianstvo však možno vidieť v dvoch dimenziách: jednou je
pozitívne občianstvo, kde jednotlivé skupiny, združenia a organizácie rozvíjajú spolu
kolektívne identity, autonómne formulujú svoje požiadavky voči politickému systému.
Druhým rozmerom je negatívne občianstvo založené na predstave, že politika je záležitosťou
elít, na neustálom vinení a sťažovaní sa, jeho prívrženci potrebujú vidieť politikov
zodpovedajúcich sa za svoje činy a skladajúcich účty. Demokracia potrebuje obidva tieto
prístupy k občianstvu, dnes sa však väčší dôraz kladie na ten druhý, pričom tvorivú energiu
pre demokraciu predstavuje pozitívny prístup.9
1. 2 Nadnárodné spoločnosti ako kľúčový aktér postdemokracie
Globalizáca jasne prispieva k obmedzeniam kladeným na demokraciu, na systém,
ktorý má ťažkosti uplatniť sa na nadnárodnej úrovni. Kým dôsledky rastúceho významu
firiem a podnikov ako inštitúcií sú jedným z aspektov globalizácie, majú negatívne dopady
pre demokraciu.10
Vlády sa v súčasnosti vzdávajú zodpovednosti za poskytovanie verejných služieb,
výsledkom je privatizácia alebo odovzdanie časti podielu súkromným firmám alebo, ak
zostanú v rámci verejného sektora, žiada sa od nich, aby sa správali ako súkromné firmy.
Mienka, že štát nedokáže verejné služby spravovať dobre a že v privátnom sektore by boli
riadené efektívnejšie, prispieva k všeobecnej nedôvere. Úloha štátu je redukovaná do tej
miery, aby nerobil absolútne nič, s výnimkou garantovania trhovej slobody.11
Crouch nadnárodné spoločnosti nazýva „fantómovými firmami“ vďaka ich flexibilite,
schopnosti rýchlo meniť identitu; tieto firmy sa radi umiestňujú do sektorov, kde kapitál
prežíva vo svojej najväčšej mobilite, ako napr. vo finančnom sektore.12
Firmy však nie sú len organizácie, ale koncentrácia moci.13 A moc mediálneho
priemyslu má priamy vplyv na znehodnotení jazyka politiky a komunikácie, čo sú dôležité
komponenty zdravia demokracie. Rozhlas, tlač, televízia sú súčasťou komerčného sektora
8
KULAŠIKOVÁ, Z. K problematike vzťahu demokracie, volieb a legitimity moci. s. 275-276.
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 13-14.
10
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 35.
11
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 40-41.
12
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 35-37.
13
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 43.
9
9
spoločnosti, takže ich komunikácia musí byť modelovaná ako určitá forma obchodného
produktu. Spotrebiteľ zvíťazil nad občanom.14
V predemokratických časoch spoločenské elity, ktoré dominovali aj v ekonomickej
sfére si držali monopol na politický vplyv a pozície vo verejnom živote. Dnes, vlády závislé
na expertných vedomostiach vedenia korporácií a podnikov (a predovšetkým závislé od ich
finančných prostriedkov), nás čoraz viac posúvajú k vytvoreniu novej, kombinovanej
politicko-ekonomickej triedy.15
1. 3 Politické strany v postdemokracii
Tradičné väzby, ktoré existovali medzi stranou, členmi a voličmi, sa dnes vytrácajú.
Osobný kontakt s voličmi, ako i stranícky život sa stáva formálnou záležitosťou. Aktívni
členovia strán sú považovaní za záťaž a pravidelný kontakt s členmi, ale i s voličskou
základňou nahradila sofistikovaná marketingová stratégia. „Stranícky piár, reklamná zručnosť
a heslá zatláčajú do úzadia obsah politiky.“16
Sympatizanti politických strán ani samotní členovia nevidia zmysel angažovať sa
v straníckych štruktúrach, prestávajú ich finančne podporovať, čo automaticky strany nabáda
hľadať iný zdroj príjmov, pretože členské príspevky už nepostačujú na pokrytie bežných
nákladov, čo ústi do vytvárania klientelistických väzieb medzi stranami a podnikateľskými, či
lobistickými skupinami naprieč celým politickým centrom.17
Pre financovanie činnosti politických strán sa tu našla ešte jedna alternatíva: „Politické
strany se ocitly v situaci, kdy dobrovolná práce musela být nahrazována placenými službami,
na které se nedostávalo prostředků. Strany se poohlížely po náhradních zdrojích a nakonec je
našly u státu. Politické strany přijaly zákony o přímém financování stran ze státního rozpočtu
a udělaly tím první krok k vytváření vhodného prostředí pro vznik strany kartelu.“ 18 Podľa
autorov konceptu tzv. kartelových strán P. Maira a S. Katza je podstatou kartelovej
spolupráce politických strán vytváranie zákonných a iných opatrení, ktoré zabraňujú novým
stranám prienik do straníckeho systému a súčasné využívanie štátnych zdrojov pre svoju
existenciu.19
Crouch dokresľuje dnešnú situáciu ohľadom politických strán ešte jedným aspektom.
Ak si predstavíme vzťah medzi stranou a jej širším elektorátom ako viacero koncentrických
14
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 46-49.
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 51-52.
16
KRNO, S. Slovensko na prahu (za prahom) postdemokracie. s. 91.
17
KRNO, S. Slovensko na prahu (za prahom) postdemokracie. s. 92.
18
JARMARA, T. Evoluční přístup ke studiu politických stran: strana kartelu. s. 142.
19
JARMARA, T. Evoluční přístup ke studiu politických stran: strana kartelu. s. 136
15
10
kružníc zväčšujúcej sa veľkosti, kde najmenšia predstavuje predsednícke jadro s poradcami,
ďalšia parlamentných poslancov, ďalšia aktívnych členov, platený personál, lokálnych
predstaviteľov, menej aktívnych členov, ktorí príležitostné vypomáhajú napr. s kampaňou
a platia si členské až po sympatizantov, podporovateľov a voličov, tak tento model sa
v súčasnosti mení.20 Hoci v strede zostávajú lídri strany a profesionálni aktivisti, za nimi
nasledujú síce sympatizanti strany, ale pracujúci primárne za finančnú odmenu. Za nimi sú
čistí profesionálni najatí stranou, aby pre ňu pracovali, nemusia byť výhradne jej politickými
podporovateľmi. Tieto všetky skupiny prekrýva interakcia s lobistami pracujúcimi pre firmy,
ktoré majú záujem s vládou obchodovať, na oplátku finančne podporujú stranu.21 Takto si
politické strany prestávajú plniť dôležitú spoločenskú funkciu agregovania a artikulovania
záujmov širokých vrstiev obyvateľstva, komunikačných kanálov medzi politickou elitou
a voličskou základňou; žijú samy pre seba a pre svoj biznis svojím vlastným „firemným“
životom.
1. 4 Komercionalizácia a komodifikácia demokratického občianstva
Realita verených služieb a sociálneho štátu, ktorá sa rozvíjala počas 20. storočia, bola
fundamentálnou časťou demokratizácie politiky. Kvalita verejných služieb sa stala zásadnou
pre charakter a kvalitu sociálneho občianstva. Po celú dobu existencie kapitalizmu
koexistoval model občianstva po boku trhového sektoru a podstatné bolo nejakým spôsobom
odlíšiť záležitosti sociálneho občianstva od trhovej konkurencie a profitu. Tento predpoklad
bol zásadný pre ideu demokratického občianstva, pretože implikoval systém distribúcie a
tvorby rozhodnutí, ktorý nestelesňoval nerovnosti kapitalistickej zložky spoločnosti.22
(Crouch, 2004, s. 78-79)
Kapitalizmus postupom času rozširoval priestor svojej existencie zaťahovaním
väčšieho počtu sfér života človeka a spoločnosti pod svoju pôsobnosť. Cez tzv. proces
komodifikácie sú ľudské aktivity existujúce mimo trhového systému začleňované do neho.
Kapitalizmus, ktorý v premodernej Európe existoval hlavne v bankovom sektore a sektore
služieb, postupom času zvádzal zápas o hranice svojho vplyvu: často napríklad cirkev, či
robotnícka trieda sa snažili postaviť voči kapitalizmu, ktorý sa pokúšal dostať čoraz viac sfér
života do svojho zovretia. Tu došlo k ustanoveniu viacerých kompromisov: nedeľa a iné
náboženské sviatky boli viac či menej uchránené od pracovného týždňa, rodinný život zostal
20
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 70.
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 72.
22
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 78-79.
21
11
nekomodifikovaný rôznymi limitmi uloženými na pracovné vykorisťovanie alebo stiahnutie
vydatých žien z pracovného trhu.23
T. H. Marshall, britský socioĺóg, vo svojej práci Citizenship and Social Class (1950)
vyčleňuje tri dimenzie občianstva vzhľadom na fázy jeho vývoja v istej logickej nadväznosti
na kodifikáciu jednotlivých ľudských a občianskych práv: občianska dimenzia vznikla v 18.
storočí, politická v 19. storočí a sociálna dimenzia občianstva v 20. storočí.24
Dnes sa však medzi zástancami a kritikmi zásahov do spoločnosti diskutuje o tom,
aké sociálne práva okrem politických a občianskych môžu občania očakávať od svojho
štátu.25 Predstavitelia obchodnej lobby sa čoraz častejšie pýtajú, prečo by sa verejné služby a
sociálne politiky, za ktoré zodpovedá štát, nemohli stať dostupné účelom tvorby zisku ako
mnoho iných vecí. Veď keď akceptujeme komerčné reštaurácie a súkromných holičov, prečo
nie školy a zdravotnícke služby?26
Dnes je populárne uzatváranie verejno-súkromných partnerstiev o dodávaní služieb
privátnym sektorom, známe aj ako kontraktácia („contracting-out“). Podstatou kontraktácie
je, že zatiaľ čo za poskytovanie nejakej verejnej služby (školstvo, zdravotníctvo, rôzne
sociálne služby) nesie zodpovednosť verejná autorita (štát, samospráva), jej uskutočňovanie je
na pleciach súkromného sektora (podniku).
Objektom Crouchovej kritiky je problém so stanovením zodpovednosti, ktorý opisuje
na modeli trojuholníkového vzťahu: vláda – občan – súkromný dodávateľ verejnej služby.
Zatiaľ čo občan má spojenie cez volebný a politický systém s vládou (na národnej alebo
lokálnej úrovni), vláda má spojenie cez zmluvu so súkromným dodávateľom. Ale občan nemá
žiadne prepojenie (ani trhové, ani občianske) s dodávateľom, hoci službu využíva priamo on.
Od tej doby je vláda zodpovedná iba za politiku, nie za samotnú kvalitu poskytovania služby,
hoci zákazníkom u dodávateľa je ona.
27
Zákazníkom je z právnej roviny vláda, nie občan,
ktorú službu využíva a je jednoduché si predstaviť veľa situácií, kde záujmy vlády a občanov
nie sú identické.28
Okrem problému vyvodenia zodpovednosti pri netrhovom alebo polotrhovom
poskytovaní verejných služieb Marshall vo svojom diele Sociology at the Crossroads and
23
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 80-81.
MARSHALL, T. H. Citizenship and Social Class: And Other Essays. s. 10.
25
MACHÁČEK, L. Občianska participácia a výchova k občianstvu. s. 462.
26
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 79.
24
27
CROUCH, C. Commercialisation or Citizenship: Education Policy and the Future of Public Services.
s. 21.
28
CROUCH, C. Commercialisation or Citizenship: Education Policy and the Future of Public Services.
s. 3.
12
Other Essays z r. 1963 operuje s argumentom, že ľudia nadobudli práva k týmto tovarom
a službám na základe ich postavenia ako občania a nie pretože by si ich boli schopní kúpiť na
trhu. Rovnako ako sa stalo znakom demokracie, že právo voliť alebo právo na spravodlivý
proces si nie je možné kúpiť, tak nárok na niektoré služby sa stal podobným znakom, ich
zaobstaranie cez trh by mohlo znamenať zníženie ich občianskej kvality.29
Ľuboš Blaha spomína dánskeho sociálneho teoretika G. Espinga-Andersena, ktorý píše
o procese dekomodifikácie. Dekomodifikácia predstavuje mieru oslobodenia sa od trhových
síl: čím menej je jednotlivec riadený trhovými silami, tým viac možno hovoriť o jeho živote
ako o dekomodifikovanom. Znamená to, že jednotlivec a jeho potreby nie sú degradované na
špecifickú komoditu. K tomu však nepostačuje len formálna garancia ľudských a občianskych
práv, vrátane sociálnych práv, ale úloha štátu spočíva v zabezpečení reálnej alternatívy voči
závislosti od trhu.30
2. Politické odcudzenie
2. 1 Občianska apatia
Pred viac ako stopäťdesiatimi rokmi bol John Stuart Mill pri obhajobe rozšírenia
volebného práva presvedčený, že jestvuje spojitosť medzi právom voliť a záujmom o politiku:
politické diskusie sa míňajú účinku u tých ľudí, ktorí nedisponujú volebným hlasom; ale ak
nadobudnú volebné právo, začnú sa o politiku zaujímať.31
Keď boj za všeobecné volebné právo vrcholil, zvíťazil názor, že tí občania, ktorí
doposiaľ nemohli voliť, sa naučia voliť tak, že toto svoje právo budú opakovane a pravidelne
praktizovať. Tento proces učenia sa však osvedčil len do určitej miery a preto sa za zásadný
problém nezáujmu o veci verejné začala pokladať nevzdelanosť a chudoba.32 Aj v
starobylých Atenách bola predstava o občanovi nasledovná: občan musí byť schopný (t. j. vie
písať a čítať) a musí mať čas (t. j. disponuje určitým majetkom a nežije zo dňa na deň)
zaujímať sa o veci verejné. Negramotný a chudobný občan sa len veľmi ťažko stane dobrým
občanom.
V mnohých krajinách kontinuálne niekoľko desaťročí funguje politický pluralizmus,
pravidelne sa konajú slobodné voľby na základe všeobecného a rovného volebného práva.
V dôsledku úspešných sociálnych politík sa počas 20. storočia podarilo znížiť stupeň chudoby
a nevzdelanosti.
Ale
hodnotenie
politiky
29
CROUCH, C. Post-Democracy. s. 81.
BLAHA, Ľ. Späť k Marxovi? s. 29-30.
31
MILL, J. S. Úvahy o vládě ústavní. s. 116.
32
SARTORI, G. : Teória demokracie. s. 106.
30
13
a politikov,
postoje
občanov
voči
demokracii, demokratickým inštitúciam sa veľmi nezmenili a nezlepšili ani po porážke
komunistických režimov a triumfe demokracie v Strednej a Východnej Európe.
V starých i nových demokraciách u občanov prevláda apatia, nechuť a nezáujem
o politiku, nízka účasť pri voľbách (alebo ju dokážu zvýšiť extrémistické strany, prípadne
vyhrotené problémy, keď apatia prerastie do volania po alternatíve, ktorá zabezpečí zmenu
a vyriešenie problémov), nedôvera voči politickým inštitúciám a politickým predstaviteľom,
kritický postoj voči tomu, ako funguje demokracia a uskutočňuje sa politika. V spoločnosti je
naopak prítomné presvedčenie, že politické elity sa nezaujímajú o blaho svojich občanov, ale
o svoje vlastné záujmy a všeobecne vzniká pocit odcudzenia od politiky a politických
procesov.
Rad autorov (L. Lewin, G. Almond, S. Verba, L. W. Milbrath a i.) prišiel s teóriou, že
politická apatia občanov môže pozitívne a konštruktívne prispievať k stabilizácii a fungovaniu
demokratického systému.
Apatia ako regulátor môže prispievať k rovnováhe medzi vládnou mocou
vykonávajúcou účinnú vládu a vládnou schoposťou reagovať na požiadavky občanov. Inými
slovami, občania by sa mali politicky angažovať, ale nemali by byť do politiky príliš
vtiahnutí.33 Ak by sa všetci občania v politike angažovali a hlboko by sa zaujímali o obsah
každého politického rozhodnutia, znefukčnilo by to akékoľvek politické rozhodovanie. Apatia
občanov teda slúži ako regulátor medzi dvoma konfliktnými cieľmi.34
Po druhé, apatia slúži ako filter tým, že vyradí niektorých občanov z ovplyvňovania
rozhodovacích procesov. Demokratický systém môže prežiť i vďaka tomu, že najväčšie
množstvo nedemokratických postojov sa nachádza u najapatickejších vrstiev obyvateľstva, čo
očisťuje a vytrieďuje politickú činnosť od tých, ktorí nepodporujú demokratické normy
a hodnoty. Vieme si predstaviť, ako by ovplyvnilo stabilitu demokratického systému, ak by
v tomto prípade fungovalo aktívne občianstvo.35
Napokon, apatia ako výraz pasívneho súhlasu: je málo pravdepodobné, že sa prejaví
angažovanosť a záujem, ak politika funguje adekvátne a občania môžu vnímať politiku ako
okrajovú časť svojho života. Pokiaľ nie sú narušené ich základné záujmy, radi prenechajú
politické problémy niekomu inému.36
33
ALMOND, G. – VERBA, S. The Civic Culture: Political Attitudes and Democracy in Five Nations.
s. 343-344.
34
SVENSSON, P. Teorie demokracie. s. 147-149.
35
SVENSSON, P. Teorie demokracie. s. 149-150.
36
SVENSSON, P. Teorie demokracie. s. 150-151.
14
Ani vysoké ani nízke percento účasti občanov na voľbách alebo v politike samo o sebe
nič nevypovedá. Interpretácia apatie alebo miery angažovanosti závisí od faktorov, ktoré
určujú šance systému na prežitie a rozvoj.37 Od tých faktorov, ktoré v danej interpretácii
považujeme za stabilizujúce demokratický systém. V ďalších častiach práce sa budeme
stretávať so súčasnou prevládajúcou interpretáciou občianskej apatie, ľahostajnosti, nezáujmu
o politiku a poklesu občianskej participácie.
2. 2 Definícia a dvojaký vplyv politického odcudzenia
Politické odcudzenie [disaffection] môžeme definovať ako subjektívny pocit
bezmocnosti, cynizmu a nedostatku dôvery v politický proces, politikov a demokratických
inštitúcií, ale bez dopytovania politického systému.38
Politické odcudzenie však obsahuje dve subdimenzie, ktoré sú čiastočne nezávislé.
Prvú tvorí súbor postojov týkajúcich sa všeobecnej nedôvery respondenta v politiku a jeho
nedostatočné zapojenie do politického procesu, nazvime ju politická neangažovanosť alebo
politické odcudzenie „tout court“ (bez bližšej špecifikácie). Druhá subdimenzia pozostáva z
presvedčenia o nedostatku vnímavosti politických orgánov, inštitúcií a nedostatku dôvery
občanov v politické inštitúcie, môžeme ju pomenovať ako inštitucionálne odcudzenie.39
V skutočnosti môže politické odcudzenie ovplyvniť správanie rôznymi spôsobmi v
závislosti na politickom kontexte, v ktorom vzniklo. Pippa Norris predpokladá, že
v západných demokraciách nedostatok inštitucionálnej dôvery môže mať pozitívne dôsledky
pre transformáciu problematických inštitúcií.40 Niektorí vedci tlieskajú verejnej nedôvere
v zmysle madisonskej tradície: ostražitosť a nedôvera k vláde a k jej predstaviteľom poskytuje
potrebnú kontrolu činnosti vlády. Naopak, v nových demokraciách vysoká úroveň politického
odcudzenia nevedie k vyššej úrovni nekonvečného politického správania občanov, ale skôr
k nízkej miere politickej angažovanosti.41
Claus Offe píše o vplyve politického odcudzenia na životaschopnosť a stabilitu formy
demokratického systému, pokiaľ ide o jeho dôsledky. Tvrdí, že pokiaľ ide o normatívne
ideály odvodené od republikánskej tradície, má neblahé následky.42 Podľa jej predstaviteľov
je dobrý človek aj dobrý občan- politický živočích disponujúci občianskou ctnosťou, ktorá je
37
LIPSET, M. S. Political Man: The Social Bases of Politics. s. 219.
DI PALMA, G. Apathy and Participation. Mass Politics in Western Societies. s. 30.
39
TORCAL, M. – MONTERO, J. R. Political disaffection in comparative perspectives. s. 6-7.
40
NORRIS, P. Conclusions: The Growth of Critical Citizens and Its Consequences. s. 270.
41
TORCAL, M. – MONTERO, J. R. Political disaffection in comparative perspectives. s. 14-15
42
OFFE, C. Political disaffection as an outcome of institutional practices. s. 43.
38
15
predpokladom zmyslu pre hľadanie dobra pre všetkých vo verejných záležitostiach. 43 Inými
slovami: od občana sa očakáva, že bude svojou činnosťou aktívne štát kontrolovať, či robí to,
čo má a nekoná tak, ako nemá a pretvárať ho. Ak táto aktivita absentuje, ide o poruchu; stav,
ktorý je odklonom od ideálu. Naopak, nedôvera a určitá miera cynizmu, pokiaľ ide o politickú
triedu, jej členov a procedurálne postupy, môže byť považovaná za syndróm, ktorý pozitívne
posilňuje demokraciu, pretože aktivuje hľadanie ďalších alternatívnych metód mobilizácie
a reprezentácie, ako je napríklad vznik nových sociálnych hnutí. Offe si je však vedomý, že
šírenie nespokojnosti vytvára priestor a príležitosti, ktoré môžu byť zneužité antiliberálnymi
alebo antidemokratickými politkmi pre ich populistické projekty.44
2. 3 Odcudzenie a legitimita, viera a dôvera v demokraciu
Ak chceme hovoriť o politickom odcudzení, nemôžme obísť otázku legitimity
demokracie, hoci má s odcudzením dnešného typu len zdanlivú súvislosť. Predtým však ešte
vykonajme stručnú a jasnú terminologickú implikáciu. Legitimitu definujeme ako
oprávnenosť politického systému vystupovať ako politická moc. Legitimita sa preukazuje ako
podpora vyjadrená k politickému systému. Táto podpora vychádza z hlboko zakoreneného
emocionálneho a racionálneho presvedčenia subjektu o tom, že daný politický systém je
najvhodnejším politickým rámcom vládnutia, spravovania spoločnosti, či riešenia
konfliktov.45 Ak si vypomôžeme Kantovou dichotómiou Sein-Sollen, toto presvedčenie
(viera) sa môže vzťahovať na to, čo je (sein): súčasná konštelácia inštitúcií, procedúr
a realizácie politiky alebo sa môže upierať na to, čo má byť (sollen), teda na istú normatívnu
predstavu o tom, ako by daný jav mal vyzerať za istých ideálnych podmienok; táto viera
predpokladá existenciu určitého rámca základných princípov a hodnôt, podľa ktorých subjekt
hodnotí to, čo je (sein).
Pod konceptom politického odcudzenia si nepredstavujme krízu legitimity
demokracie. Politické odcudzenie je nezávislé od podpory demokratického režimu. Mnohé
demokratické štáty vykazujú vysokú mieru podpory demokracie a politického odcudzenia
zároveň. Pod podporou demokracie rozumieme presvedčenie, že demokratická politika
a demokratické inštitúcie sú najvhodnejším politickým rámcom vládnutia z komparatívnej
perspektívy.46 Claus Offe dopĺňa, že liberálna demokracia je spoľahlivo zakotvená
43
DAHL, R. A. Demokracie a její kritici. s. 27.
OFFE, C. Political disaffection as an outcome of institutional practices. s. 43.
45
DOGAN, M. Legitimita režimů a důvera v instituce: od klasické typologie k novým skutečnostem.
s. 111
46
TORCAL, M. – MONTERO, J. R. Political disaffection in comparative perspectives. s. 7.
44
16
v podporných postojoch občanov, ak tieto postoje sú podopreté racionálnymi argumentmi, či
dôvodmi pre individuálnu slobodu a zvrchovanosť ľudu a nevyvierajú len z akéhosi
emocionálneho návyku.47 Politické odcudzenie nemá tiež nič do činenia s aktuálnou úrovňou
popularity vlády alebo krátkodobými výkyvmi v postojoch, či hodnoteniach vládnej politiky
a jej rozhodnutí.48
Philippe Braud píše o demokracii ako o systéme vlády založenej na viere, ktorá dáva
zmysel jednotlivým demokratickým princípom, inštitúciám a procedúram. Tvrdí, že
sekularizovaná spoločnosť nemá iný prostriedok zdôvodnenia legitimity politickej moci ako
zdieľanie presvedčenia občanov, že ich vôľa je vyjadrená cez reprezentatov, ktorých si
slobodne zvolili. Toto elementárne „krédo“ je náboženskej povahy v tom zmysle, že
prekračuje zvyčajné míľniky racionalizmu popierajúc preukázateľnosť politickej skúsenosti
alebo reality a stáva sa tak konštitutívnym prvkom istého symbolického poriadku.49
Slavoj Žižek posúva túto ideu „demokratického náboženstva“ do paradoxnej
súvislosti, keď spomína svoju obľúbenú anekdotu. Raz významného dánskeho fyzika v oblasti
atómovej a jadrovej fyziky, Nielsa Bohra, navštívil jeho vedecký kolega a ten keď videl nad
dverami jeho vidieckeho domu konskú podkovu, povedal že nezdieľa poverčivú vieru, pokiaľ
ide o tento talizman na udržanie zlých duchov mimo domu. Bohr mu odvetil: „Ja v to neverím
tiež. Ale mám ju tam preto, lebo mi bolo povedané, že to funguje aj keď tomu človek neverí.“
Dnes demokraciu nikto neberie vážne, sme si vedomí jej skazeným a korupčným
charakterom, dokonca na ňom participujeme. Predpokladáme, že demokracia bude fungovať,
aj keď v ňu nebudeme veriť.50
V skutočnosti tí, ktorí neveria v možnosť naplnenia demokratických princípov,
zneužívajú nedostatky demokracie vo svoj prospech. Naučili sa fungovať v rámci
existujúceho koridoru demokracie tak, že im vyhovuje udržovať status quo, ktoré im
umožňuje, aby si svoje pozície ustrážili, aby mohli, obchádzajúc verejný záujem občanov,
napĺňať svoje privátne záujmy. Vo všeobecnosti, od našej viery nezávisí existencia určitého
vzdialeného fenoménu, ktorý sa nachádza mimo vplyvu ľudského indivídua. Neplatí to
v prípade, ak stav a existencia istého javu závisí a odvíja sa od tých, ktorý danú realitu
vytvárajú. Ak v nejaký princíp veríme, snažíme sa ho dôsledne a autenticky napĺňať svojím
konaním, čo umožňuje, aby daná realita zodpovedala alebo aspoň smerovala k určitému
normatívnemu rámcu figurujúcemu v našich predstavách o tejto realite. Tak sa viera
47
OFFE, C. Political disaffection as an outcome of institutional practices. s. 27-28.
TORCAL, M. – MONTERO, J. R. Political disaffection in comparative perspectives. s. 8.
49
BRAUD, P. Science politique 1. La démocratie politique. s. 218-219.
50
ŽIŽEK, S. First as tragedy, then as farce. s. 51.
48
17
v demokraciu stáva „conditio sine non qua“ kvantitatívneho a kvalitatívneho rozmeru
fungovania demokracie.
V kontexte legitimity demokracie sa ukazuje obzvlášť vhodné rozlišovať medzi vierou
a dôverou v demokraciu, pretože často dochádza k zamieňaniu týchto pojmov alebo k ich
synkretizovaniu. Občania sú dnes stále presvedčení, že koncept liberálnej demokracie stále
ponúka najlepšiu možnú cestu ako napĺňať ideály slobody, rovnosti a spravodlivosti, nechýba
im základná viera v isté hodnoty a princípy demokracie (sollen). To, čo je však dnes zdrojom
politického odcudzenia nie je kríza viery, ale len absencia a strata dôvery, napr.
voči politikom, v politické strany, v to, že voľby niečo môžu zmeniť. Strata dôvery zákonite
neznamená stratu viery.
Prešli sme skúmaním troch prvkov a ich vzájomných súvislostí: 1. vzťah odcudzenia
a viery v demokraciu (vzájomné od seba nezávisia); 2. vzťah viery v demokraciu
a fungovania demokracie (vzájomné od seba závisia); 3. vzťah odcudzenia a fungovania
demokracie (vzájomne od seba závisia a na tento vzťah sa sústreďuje naša pozornosť ďalej).
2. 4 Vplyv odcudzenia na fungovanie demokracie
Ako sme vyššie uviedli, politické odcudzenie nepramení z absencie legitimity
demokracie, takže v prípade politického odcudzenia sa nejedná o nejaké antidemokratické
správanie ani o nespokojnosť s demokraciou ako systémom, skôr ho môžeme charakterizovať
ako ustavičnú a dlhodobú nespokojnosť so spôsobom uskutočňovania politiky, so spôsobom
vládnutia, ktoré nezhliada na záujmy občanov, ale na súkromné záujmy jednotlivcov.
Oskar Krejčí správne poznamenáva, že realita v prípade politického odcudzenia je
zložitejšia a komplexnejšia, nepripisuje ju jednému, ale súčinnosti väčšieho množstva
rozdielnych faktorov: „Rovnako môže byť v pozadí volebnej pasivity spokojnosť so situáciou
a zdanlivá istota, že sa v zásade nemôže nič zmeniť. Odlišným dôvodom pasivity je nedôvera k
štátu, rezignácia na možnosť preraziť manipuláciu podmienok života – ide o plebejskú
odovzdanosť či o intelektuálne pohŕdanie politikou. Môže ísť o sklamanie z politického
vývoja, tradičnú nespokojnosť s politickými stranami či o stratu dôvery v možnosť svojím
hlasom politiku ovplyvniť. Nerozhodnutý volič v prostredí charakterizovanom rozporuplnou
propagandou stráca prehľad, čo je problém, ktorý rieši poklesom záujmu o voľby a svojou
neúčasťou. Všeobecne teda platí, že na klesajúcej volebnej účasti sa podpisuje sklamanie z
18
politiky. Zmysel volebnej participácie sa stáva sporným, keď rozhodujúce otázky vývoja nie sú
predmetom predvolebných debát a programov hlavných strán.“51
Petr Drulák hovorí o tzv. politike nezáujmu, ktorá „už není schopná najít
a uskutečňovat jakýkoliv další veřejný zájem..., která se omezuje na přivlastňování či
zneužívaní veřejných zdrojů a uspokojování osobních ješitností. Veřejnost se od
tragikomického představení politiky odvrací a reaguje bezradnou lhostejností.“52
Občianska nespokojnosť vedie k apatii naprieč všetkými formami politickej
participácie (v zmysle plošného poklesu masovej aktivity- menej ľudí pristupuje k voľbám,
menej ľudí protestuje, menej ľudí sa organizuje a združuje, menej ľudí sa angažuje v
politických stranách). Demokracia ako politický systém závisí od podpory zo strany občanov.
Toto fundamentálne presvedčenie občan realizuje v konkrétnych činoch, zvyčajne zahrnutých
pod pojmy ako občiansky aktivizmus alebo občianska participácia. „Občianska participácia
má nadindividuálny rozmer: odkazuje na angažovanosť jednotlivca vo verejnej sfére. Vďaka
nej sa človek potvrdzuje nie ako izolovaný jednotlivec, ale ako spoločenský aktér.“ 53
Demokracia vyžaduje aktívneho a zainteresovaného občana, de facto ho predpokladá a preto
má problém vysporiadať sa s občianskou apatiou a nezáujmom.
Aristoteles vo svojich politických predstavách vychádza z jednotlivca vo vnútri
spoločnosti: medzi jednotlivcom a spoločnosťou je vzájomný konštitutívny vzťah. Ak občania
vo verejnom priestore nepracujú na zveľaďovaní občianskych ctností, tak potom vlastnú
pospolitosť zbavujú moci a tá prechádza z demokratických štruktúr inde: hoci pospolitosť
zakladá demokratickú moc, prestáva byť jej suverénom. Politické odcudzenie zo strany
občanov má preto priamy vplyv na fungovanie demokracie. V súčasnosti sme v našich
podmienkach svedkami toho, že politické odcudzenie demokraciu znefunkčňuje.
Záver
Dôkazov, že žijeme v postdemokratickej epoche pribúda. Máme sklon myslieť si, že
demokracia, taká, ako ju poznáme dnes, sa za niekoľko posledných desaťročí nezmenila.
Učíme sa žiť so status quo, ktorý považujeme za úplne vlastný demokracii: o jednotlivých
symptómoch, ktoré sa dnes ukazujú, si myslíme, že tu vždy v menšej, či väčšej miere
existovali a je to tak úplne v poriadku. Tieto príznaky však demokracii nie sú vlastné, keďže z
princípu jej protirečia.
51
KREJČÍ, O. Volebná (ne)účasť – kríza demokracie?
DRULÁK, P. Politika nezájmu. Česko a Západ v krizi. s. 7.
53
BÚTOROVÁ, Z. – GYARFÁŠOVÁ, O. Občianska participácia : trendy, problémy, súvislosti. s. 450.
52
19
Zatiaľ čo na úrovni národných štátov sledujeme posun od demokratického
usporiadania k ich oslabeniu v postdemokratickom režime (charakteristický tým, že
nadnárodné korporácie, globálne finančné vplyvy a iné faktory obmedzujú možnosť
demokratického rozhodovania), na úrovni Európskej únie sa rodí plnohodnotnejšia
demokratická
štruktúra, čo môže signalizovať
potenciál prechodu zo súčasného
predemokratického modelu do demokratického stavu. Inými slovami: úloha demokracie sa
síce v národných štátoch oslabuje, v Európskej únii sa demokratická štruktúra ešte len začína
rozvíjať.54 Okrem lineárnej časovej priamky si môžeme tento proces predstaviť ešte na
jednom modeli. V podstate sme svedkami dvoch simultánnych, protichodne idúcich procesov
avšak s rozdielnymi rýchlosťami. Kým v národných štátoch získavajú väčší priestor
semidemokratické metódy vládnutia oveľa rýchlejšie, Európska únia len veľmi rozpačito a
pomaly hľadá efektívne demokratické nástroje spravovania. To vytvára určitú priepasť, či
medzeru. Táto priepasť je hniezdom niektorých negatívnych vplyvov, ktoré politickým elitám
prekĺzajú pomedzi prsty, pretože neexistujú mechanizmy, ktoré by ich efektívne regulovali.
Práve vďaka tejto „medzere“ majú na európsku integráciu dosah aktéri postdemokratickej
štruktúry ekonomickej globalizácie, takže v konečnom dôsledku Európska únia obsahuje tak
postdemokratické prvky, ako sa snaží o ich reguláciu demokratizačným procesom.55
Jürgen
Habermas
dokonca
varuje
pred
postdemokratickým
exekutívnym
federalizmom, ktorý so sebou prináša Lisabonská zmluva. Učinila svojím spôsobom “krok
späť”
posilnením
významu
intergovernmentálneho
rozhodovania
reprezentovaného
Európskou Radou bez posilnenia demokratických kontrolných mechanizmov pre občanov
EÚ.56
Že ku komercionalizácii občianstva skutočne dochádza, dokazuje i nedávne uznesenie
Európskeho parlamentu. Poslanci vyjadrili znepokojenie zo systémov zavedených vo
viacerých členských štátoch, ktoré umožňujú predaj štátneho občianstva, pretože sa nejedná
iba o občianstvo daného štátu, ale aj o občianstvo EÚ spojené s voľným pohybom a
bezpečnosťou. Bola to napríklad maltská vláda, ktorá nedávno prijala opatrenia na zavedenie
takéhoto systému priameho predaja maltského občianstva, z čoho automaticky vyplýva
priamy predaj občianstva EÚ. V uznesení sa uvádza, že spoločné hodnoty a výdobytky sú
neoceniteľné a nemožno k nim pripojiť cenovku a jednotlivé práva by sa nikdy nemali stať
54
HRUBEC, M. Spor o postdemokratický či predemokratický charakter Evropy. Úvod. s. 7-8.
HRUBEC, M. Od zneuznání ke spravedlnosti. s. 340-341.
56
HABERMAS, Jürgen. Europe's post-democratic era.
55
20
obchodovateľným tovarom pretože občianstvo EÚ znamená určitý vzťah k Únii a závisí od
väzieb určitej osoby s Európou a jej členskými štátmi alebo od osobných pút s občanmi EÚ.57
Diskurz politického odcudzenia a legitimity existuje na úrovni Európskej únie v
podobe diskusie o demokratickom deficite a demokratickej legitimite. Niektorí vedci
tvrdia, že EÚ netrpí nedostatkom demokracie, iní argumentujú, že EÚ má demokratický
deficit, ale riešenie existuje v podobe inštitucionálnej reformy, tretia skupina zdieľa názor, že
demokratický deficit nemôže byť v rámci EÚ skutočne vyriešený v krátkom časovom
horizonte, pretože EÚ nedisponuje sociálnym zázemím tak potrebným v demokratických
politických systémoch. To, čo môže byť riešením pre druhú skupinu vedcov, ako napr.
posilnenie právomocí Európskeho parlamentu, podľa tretej skupiny len zhoršuje podstatu
problému, pretože parlament trpí nedostatkom demokratickej legimitity, ak nereprezentuje
jeden ľud.58 To, čo predstavuje riešenie pre jedných, pre druhých v skutočnosti len prehlbuje
problém, tak ako ho definujú oni. Navyše, nie všetci odborníci sa hlásia k názoru, že EÚ
skutočne chýba demokratická legitimita, lebo ako niektorí tvrdia, predpoklad, že EÚ má
demokratický deficit vychádza z tendencie porovnávať EÚ s abstraktnými, ideálnymi
modelmi demokracie skôr, než s empirickým štúdiom fungovania politických systémov.59
Giandomenico Majone odmieta kritiku demokratického deficitu, pretože demokratický
deficit v EÚ sa ako taký mylne vzťahuje na legitimačné problémy “neväčšinových” inštitúcií,
teda tých, ktoré neboli navrhnuté, aby boli priamo zodpovedné voličom alebo zvoleným
reprezentantom, pričom im prisudzuje predovšetkým akýsi regulačný charakter.60 Majone túto
konšteláciu inštitúcií hodnotí pozitívne, európske inštitúcie sú zámerne skonštruované mimo
väčšinového princípu, ale pretože otcovia zakladatelia pochopili, že ekonomická integrácia
bez politickej je uskutočniteľná, iba ak politika a ekonomika zostanú od seba oddelené, čím
depolitizáciu EÚ hodnotí ako pozitívny jav, ako cenu, ktorú musíme zaplatiť, aby sme
zachovali národnú suverenitu nedotknutú.61 Podobne Andrew Moravcsik, predstaviteľ
liberálneho medzivládneho prístupu, neuznáva kritiku demokratického deficit, pretože podľa
neho je kontraproduktívne uvažovať o EÚ ako o štandardnej väčšinovej demokracii a
zrovnávať jej inštitúcie s inštitúciami členských štátov, keďže EÚ vidí len ako medzivládnu
formu.62 Existujúce európske konštitučné usporiadanie síce nie je práve veľmi úspešné, ale
57
Európske občianstvo je na predaj. Obyvatelia tretích krajín si ho vedia kúpiť!
JOLLY, M. The European Union and the People. s. 27.
59
JOLLY, M. The European Union and the People. s. 29.
60
MAJONE, G. ‘Europe’s “Democratic Deficit”: The Question of Standards’. s. 15.
61
MAJONE, G. ‘Europe’s “Democratic Deficit”: The Question of Standards’. s. 7.
62
MORAVCSIK, Andrew. What Can We Learn from the Collapse of the European Constitutional Project? s.
238.
58
21
určite žiadúcejšie, než politizácia cez demokratickú inštitucionálnu reformu.63 Existujúci
mechanizmus bŕzd a protiváh, nepriama demokratická kontrola cez národné vlády, rastúce
právomoci Európskeho parlamentu sú postačujúce, aby bol rozhodovací proces transparentný,
efektívny a citlivý voči požiadavkam občanov EÚ.64
Politické odcudzenie projektu európskej integrácie od občanov prebieha aj vďaka
tomu, že európske inštitúcie sa príliš uzatvárajú do seba a vystavujú sa riziku vnímania
verejnosťou ako projektu elít, odtrhnutého od skutočných problémov ľudí. Informovanosť a
takisto absencia vhodného a jednotného systému šírenia informácií, čo by prispelo k vzniku
jednotného verejného priestoru. Občianskej angažovanosti nie je nikdy dosť; nemôžme však
očakávať, že účasť na voľbách a občianska participácia sa automaticky zvýšia, keď
umožníme, aby občania mohli kandidovať a voliť svojich zástupcov do väčšieho počtu
úradov, bez toho aby v tom videli nejaký hlbší význam. Skôr je to otázka celoeurópskeho
výchovno-vzdelávacieho procesu, pozitívne orientovaného k vzájomnému zbližovaniu a
dlhodobého budovania kolektívnej európskej identity.
Jedna z najčastejších námietok proti myšlienke politickej integrácie EÚ je, že
Európska únia sa nemôže stať demokratickou entitou (napríklad v podobe federácie), pretože
nevznikol jeden európsky politický národ, ani európsky démos, teda nemožno zaviesť
demokraciu, ktorá sa bude opierať o európsky ľud; demokracia na úrovni EÚ bude
v skutočnosti stále sprostredkovaná iba cez národné štáty.65 Príklady USA, Švajčiarska a Indie
nám však hovoria, že politický národ sa môže utvoriť i v podmienkach veľkej etnickej, či
národnej rôznorodosti a dokonca sa to nemusí stať nevyhnutne predtým, ako vzniknú
politické inštitúcie nového, spoločného štátu.66
Momentálne
sa
európsky
integračný
project zmieta v mnohých neistotách a nevieme zodpovedať na mnohé otázky ohľadom jeho
budúcnosti. V mnohých veciach zohráva dôležitú úlohu čas, ktorý umožňuje dozrievať
jednotlivým dôležitým rozhodnutiam a to, čo by nám teraz určite nemalo chýbať je
trpezlivosť a vytrvalosť.
Zoznam použitej literatúry
ALMOND, G. – VERBA, S. The Civic Culture: Political Attitudes and Democracy in Five
Nations. 3. vyd. Newbury Park: Sage Publications, 1989. 392 s. ISBN 0-8039-3558-7.
BLAHA, Ľ. Späť k Marxovi? Bratislava: VEDA, 2012. s. 528. ISBN 978-80-224-1251-3.
63
MORAVCSIK, Andrew. What Can We Learn from the Collapse of the European Constitutional Project? s.
222.
64
MORAVCSIK, A. In Defence of the 'Democratic Deficit': Reassessing Legitimacy in the European Union. s.
605.
65
PEHE, J. Demokracie bez demokratů. Úvahy o společnosti a politice. s. 63.
66
PEHE, J. Demokracie bez demokratů. Úvahy o společnosti a politice. s. 63-64.
22
BRAUD, P. Science politique 1. La démocratie politique. Paris: Éditions du Seuil, 2003.
243 s. ISBN 2-02-059256-8.
BÚTOROVÁ, Z. – GYARFÁŠOVÁ, O. Občianska participácia : trendy, problémy,
súvislosti. In Sociológia [online]. 2002, roč. 42, č. 5, s. 447-491. [cit. 26. 01. 2014]. Dostupné
na internete:
<http://www.sav.sk/journals/uploads/05130915Butorova%20Gyarfasova2%20OK%20AF.pdf
>. ISSN 1336-8613.
CROUCH, C. Commercialisation or Citizenship: Education Policy and the Future of Public
Services. London: Fabian Society, 2003. 76 s. ISBN 0-7163-0606-9.
CROUCH, C. Coping with Post-Democracy. London: Fabian Society, 2000. 73 s. ISBN 07163-0598-4.
CROUCH, C. Post-Democracy. Cambridge: Polity Press, 2012. 135 s. ISBN 978-0-74563315-2.
DAHL, R. A. Demokracie a její kritici. Praha: Victoria Publishing, 1995. 349 s. ISBN 8085605-81-3.
DI PALMA, G. Apathy and Participation. Mass Politics in Western Societies. New York:
The Free Press, 1971. 288s. ISBN 0-02-907470-3.
DRULÁK, P. Politika nezájmu. Česko a Západ v krizi. Praha: Sociologické nakladatelství
(SLON), 2012. 323 s. ISBN 978-80-7419-115-2.
Európske občianstvo je na predaj. Obyvatelia tretích krajín si ho vedia kúpiť! In Európske
noviny
[online].
21.
01.
2014.
[cit.
31.
01.
2014].
Dostupné
na
internete:
<http://www.europskenoviny.sk/20/01/2014/europske-obcianstvo-je-na-predaj-obyvateliatretich-krajin-si-ho-vedia-kupit/>.
HABERMAS, J. Europe's post-democratic era. In The Guardian. [online]. 10. 11. 2011 [cit.
13. 03. 2014]. Dostupné na:
<http://www.theguardian.com/commentisfree/2011/nov/10/jurgen-habermas-europe-postdemocratic>. ISSN 0261-3077.
HRUBEC, M. Od zneuznání ke spravedlnosti. Kritická teorie globální společnosti a politiky.
Praha: Filosofia, 2011. 564 s. ISBN 978-80-7007-362-9.
HRUBEC, M. Spor o postdemokratický či predemokratický charakter Evropy. Úvod. In
HRUBEC, M. (ed.): Spor o Evropu: postdemokracie, nebo predemokracie? Praha: Filosofia,
2005. ISBN 80-7007-214-8. s. 7-19.
23
JARMARA, T. Evoluční přístup ke studiu politických stran: strana kartelu. In Slovenská
politologická revue [online]. 2011, roč. 11, č. 2, s. 136-155. [cit. 31. 01. 2014]. Dostupné na
internete: <http://spr.fsv.ucm.sk/rocnik-11/cislo-2/jarmara_studia.pdf>. ISSN 1335-9096.
JOLLY, M. The European Union and the People. Oxford: Oxford University Press, 2007. 276
s. ISBN 978–0–19–921307–8.
KREJČÍ, O. Volebná (ne)účasť – kríza demokracie? In Slovo [online]. 14. 06. 2006 [cit. 23.
01. 2014]. Dostupné na internete: <http://www.noveslovo.sk/node/16395>.
KRNO, S. Slovensko na prahu (za prahom) postdemokracie. In DOBIAŠ, D. – EŠTOK, G. –
ONUFRÁK, A. - BZDILOVÁ, R. (eds.): Sloboda-rovnosť-poriadok. Kam kráčas
demokracia. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2012. ISBN 978-80-7097979-2. s. 89-97.
KULAŠIKOVÁ, Z. K problematike vzťahu demokracie, volieb a legitimity moci. In
DOBIAŠ, D. – EŠTOK, G. – BZDILOVÁ, R. (eds.): Voľby 2012. Kam kráčas demokracia.
Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2013. ISBN 978-80-8152-030-3. s.
267-277.
LIPSET, M. S. Political Man: The Social Bases of Politics. Garden City, NY: Doubleday,
1960. 432 s.
MACHÁČEK, L. Občianska participácia a výchova k občianstvu. In Sociológia, roč. 34,
2002, číslo 5, s. 461-482. ISSN 1336-8613.
MAJONE, G. ‘Europe’s “Democratic Deficit”: The Question of Standards’. In European Law
Journal. [online]. 1998, vol. 4, no. 1, pp. 5–28. [cit. 13. 03. 2014]. Dostupné na internete:
<http://isites.harvard.edu/fs/docs/icb.topic162929.files/G_Democratic_Deficit/Majone.pdf>.
ISSN 1468-0386.
MANIN, B. The principles of representative government. Cambridge: Cambridge University
Press, 1997. 243 s. ISBN ISBN 0-521-45891-9.
MARSHALL, T. H. Citizenship and Social Class: And Other Essays. Cambridge: Cambridge
University Press, 1950. 154 s.
MILL, J. S. Úvahy o vládě ústavní. Praha: Svoboda, 1992. 239 s. ISBN 80-205-0267X.
MORAVCSIK, A. In Defence of the 'Democratic Deficit': Reassessing Legitimacy in the
European Union. In Journal of Common Market Studies. [online]. 2002 vol. 40, no. 4, pp.
[cit. 13. 03. 2014]. 603-624. Dostupné na internete:
<http://www.princeton.edu/~amoravcs/library/deficit.pdf>. ISSN 1468-5965.
24
MORAVCSIK, A. What Can We Learn from the Collapse of the European Constitutional
Project? In Politische Vierteljahresschrift. [online]. 2006, vol. 47, no. 2, pp. 219-241. [cit. 13.
03. 2014] Dostupné na internete:
<http://www.cesruc.org/uploads/soft/130311/1-130311161914.pdf>. ISSN 0032-3470.
NORRIS, P. Conclusions: The Growth of Critical Citizens and Its Consequences. In:
NORRIS, P. (ed.): Critical Citizens: Global Support for Democratic Governance.. Oxford:
Oxford University Press, 1999. ISBN 0-19-829568-5. s. 257-272.
OFFE, C. Political disaffection as an outcome of institutional practices? In: TORCAL, M. –
MONTERO, J. R (eds.): Political Disaffection in Contemporary Democracies. London and
New York: Routledge, 2006. ISBN-10: 0-415-34066-7. s. 23-45.
PEHE, J. Demokracie bez demokratů. Úvahy o společnosti a politice. Praha: Prostor, 2010.
296 s. ISBN 978-80-7260-234-6.
SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993. 512 s. ISBN 80-7115-049-5.
SVENSSON, P. Teorie demokracie.
Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury
(CDK), 1995. 287 s. ISBN 80-85959-02-X.
TORCAL, M. – MONTERO, J. R. Political disaffection in comparative perspectives. In:
TORCAL, M. – MONTERO, J. R (eds.): Political Disaffection in Contemporary
Democracies. London and New York: Routledge, 2006. ISBN-10: 0-415-34066-7. s. 3-19.
ŽIŽEK, S. First as tragedy, then as farce. London: Verso, 2009. 158 s. ISBN: 978-1-84467428-2
25
GLOBÁLNA EKONOMICKÁ KRÍZA V KONTEXTE DIELA
IMMANUELA WALLERSTEINA
NIKOLETA BETÁKOVÁ
Úvod
Immanuel Wallerstein je známy sociológ, geopolitik a jeden z autorov venujúci sa téze
o konci kapitalizmu. Rozmach tohto ekonomického smeru, môžeme vidieť vo vybraných
štátoch od konca druhej svetovej vojny, no jeho najväčší úspech zaznamenávame v súvislosti
s rozvojom globalizácie a v deväťdesiatich rokoch.
V posledných rokoch sme súčasťou ekonomickej stagnácie, ktorej počiatky mediálne
datujeme od roku 2008. Krachom Lehman Brothers banky prepukla hypotekárna kríza, ktorá
sa zmenila na finančnú, nasledovanú hypotekárnou krízou a v súčasnosti ju označujeme pod
pojmom globálna. Vo svojej práci chcem poukázať na fakty spájajúce existenciu finančných
problémov od konca sedemdesiatich rokov. Finančnú krízu, ktorej sme svedkami, nemôžeme
tak datovať len od roku 2008.
Prácu s touto tematikou som si vybrala na základe jej obsahového zamerania.
Zaujímam sa o politickú ekonómiu i keď viem, že v oblasti ekonómie mám exte medzery.
Podľa môjho názoru sú však tieto dva odbory neodmysliteľne späté. Sledovať fungovanie
ekonomiky nemožno bez politických štruktúr a naopak. Súčasný systém mi len potvrdzuje
túto informáciu.
Prácu rozdeľujem do jednej kapitoly, kde v prvej časti sa venujem
spracovaniu
Wallersteinovej koncepcie svetového systému. Charakterizujem pojmy ako svetová
ekonomika, svetový systém a kríza kapitalizmu, ktorú Wallerstein datuje priamo do
sedemdesiatich rokov. V druhej časti sa venujem pohľadu na súčasný ekonomický stav od
sedemdesiatich rokov dvadsiateho storočia zameraný primárne na ekonomiku Spojených
štátov amerických. V tejto časti sa snažím potvrdiť hypotézu, a to, či je možné datovať krízu
vo svetovom kapitalistickom systéme od sedemdesiatich rokov.
Cieľom práce je tak popísať existujúcu ekonomickú krízu z hľadiska najdôležitejších
udalostí, ktoré mali vplyv na jej expanziu. Zaoberám sa pádom brettonwoodskeho systému,
ekonomickým krízam v osemdesiatich a deväťdesiatich rokoch a taktiež ekonomike
Spojeným štátom americkým.
Na spracovanie témy využívam primárnu a sekundárnu literatúru Immanueala
Wallersteina k popísaniu jeho svetového systému. Taktiež využívam autorov ako Ilona
26
Švihlíková, či Noam Chomsky. Fakty, týkajúce sa ekonomických súvislostí, som získala
vďaka strenutiu s proferosom Šikulom z EÚ SAV.
1 Globálna ekonomická kríza v kontexte diela Immanuela Wallersteina
Ekonomickú krízu datujeme od roku 2008. V časovom horizonte sa však sledujeme
súvislosti, ktoré nám poukazujú na existenciu krízy v širšom časovom výreze.. „Práve
koncom 60-tych rokov 20.storočia, proces zhodnocovania kapitálu narazil na ekologickú
bariéru a z produktívnej priemyselnej výroby sa kapitál narazil na ekologickú bariéru
a z produktívnej priemyselnej výroby sa kapitál orientoval predovšetkým na parazitné
finančné a menové špekulácie.“67
1.1 Sveto-ekonomika a koniec kapitalizmu
Wallersteinovu tézu svetového ekonomického systému spája s myšlienkou o zániku
kapitalizmu. Svetový kapitalistický systém, alebo sveto-ekonomika je systém založený na
kapitalizme. Svetový systém „je tvorený svetovou ekonomikou, kde dominujú základné
obvodové vzťahy a politické štruktúry pozostávajúce zo suverénnych štátov v rámci
medzištátneho systému.“68 Kapitalistická spoločnosť je založená na postupnej úprave statkov,
služieb, vzťahov. Jadrom kapitalizmu je pre Wallersteina obeh a prepájanie rôznych
geografických oblastí obchodom. Ide teda o definovanie vzťahov k deľbe práci a na
rozdelenie sveta na jadro-periféria, kde dochádza k nerovnej výmene.69
Svetová ekonoika je zložená z viacerých menších systémov. Toto delenie tak
rozčleňujeme na jednotlivých aktérov, triedy, etniká a štáty na základe vertikálního delenia.
Na základe horizontálního delenia zase dochádza k diferenciácii na základe distribúcie moci.
V tejto súvislosti a aj za pomoci teorie závislosti, rozdeľuje štáty na jadro, perifériu a
semiperifériu. Doplnkom je vonkajší svet. Do skupiny jadra patria štáty, ktoré tvoria centrum
kapitalistickej ekonomiky. Disponujú technológiou, produktmi, efektívnou deľbou práce.
Dochádza tu ku kumulácii kapitálu a kontrolujú medzinárodný obchod. Snažia sa profitovať
z vlastnej produkcie.70 Patria sem štáty ako Francúzsko, Anglicko, ktoré patrili k veľmociam,
Spojené štáty americké. Periférne štáty sa nachádzazajú na hraniciach systémov a slúžia jako
67
Dostupné na: http://ioz.sk/wp-content/uploads/dopad-krizy-na-vyvoj-hospodarstva.pdf
Wallerstein, I.: The Rise of East Asia, or The World-System in the Twenty-First Century. Dostupné na:
http://www2.binghamton.edu/fbc/archive/iwrise.htm
69
Barša, P., Císaŕ O.: Anarchie a řád ve svétové politice. 229-230s.
70
Kalenda, J.:Světový systém a mezinárodní migrace: konceptualizace vzájemných vzťahů. Dostupné na:
http://www.sav.sk/journals/uploads/05130957Kalenda%20OK.pdf
68
27
zásobárne surovín. Často sú závislé na kľúčových krajinách. Radíme sem napríklad Angolu,
Afganistan, či Maroko.
Medzi centrom a perifériou dochádza k najväčšej diferenciácii. Centrá „môžu tiež
stanovovať ceny za poľnohospodárske produkty, ktoré vyvážajú periférne krajiny, bez ohľadu
na trhové ceny, či nútiť malých poľnohospodárov opustiť svoje polia, pretože si nebudú môcť
dovoliť platiť za prácu a hnojivá.“71
„Semiperiférne štáty pôsobia ako nárazníkové pásmo medzi jadrom a perifériou a majú
viacero druhov a inštitúcií, ktoré na ne nadväzujú.“72
Dôležitý faktor, ktorý je v súvislosti s kapitalizmom treba pripomenúť je potřeba
akumulácie kapitálu ktorá súvisí so schopnosťou dosahovať zisk. Wallerstein stotožňuje zisk
a nadhodnotu, ako rozdiel medzi cenou výrobku a jeho výrobnými nákladmi. Klesanie zisku
súvisí s vnútornými medzami, ako produkt dlhodobo rastúcich výrobných nákladov, bez
zvyšovania cien tovarov. Týmto spôsobom sa systém približuje prakticky k svojmu
vyčerpaniu.73 „To sa týka všetkých troch základných typov výrobných nákladov miezd, ceny
surovín, materiálov a strojov a odvádzanie daní.“74 Preto kapitalistická ekonomika postupne
dosahuje svoj vrchol. Rast tejto spoločnosti môžeme vidieť hlavne v priemyselnom odvetví.
Dá sa povedať, že samým rozvojom technológií. Rast však nie je stály a obdobie rastu je skôr,
či neskôr sprevádzané aj obdobím stagnácie. Preto, od roku 1945 máme možnosť sledovať
ekonomickú expanziu a hegemóniu Spojených štátov amerických, kde vrchol bol dosiahnutý
v sedemdesiatich rokoch. Od týchto čias však americká ekonomika plynulo prešla do stavu
stagnácie, vrcholiacej prehlbujúcou sa depresiou.75
Dôležitým bodom v analýze krízy kapitalizmu zohrávajú Kondratievové cykly.
Charakterizujeme ich ako fázy, ktorými sa sleduje ekonomický rast. Autorom je Nikolaj
Dmitri Kondratiev, ruský ekonóm. „Podľa jeho názoru, tieto vlny vznikajú na základe
radikálnych technologických zmien, ktoré vytvárajú nové vedúce oblasti podnikania.
Kondratievove cykly predpokladajú existenciu dlhodobých makroekonomických a cenových
cyklov s fázou rastu a poklesu s periódou 50 až 54 rokov.“76 Kondratiev vypracoval prvé dve
71
World-Systems Theory. Dostupné na: https://www.boundless.com/sociology/understanding-globalstratification-and-inequality/sociological-theories-and-global-inequality/world-systems-theory/
72
Ogidan, P., D.: Discuss the World Systems Theory Developed By Wallerstein And Relate It To Nigeria As
A Case Study. Dostupné na: http://greenthesis.wordpress.com/2012/10/23/discuss-the-world-systems-theorydeveloped-by-wallerstein-and-relate-it-to-nigeria-as-a-case-study/
73
Wallerstein, I.: World-System Analysis. An Introduction. 79-97s.
74
Barša, P., Císaŕ O.: Anarchie a řád ve svétové politice. 244s.
75
Wallerstein, I.: Zánik kapitalizmu? Dostupné na: http://noveslovo.sk/node/6978
76
Strickwerda, C.: From World-System to Globalization. Theories of Transnational Change and the Place of
United States.
28
fázy a identifikoval tretiu. Jeho koncepciu tak následne doplnil Alois Schumpeter. Prvá fáza
je obdobie uhlie a pary, nasleduje obdobie vzniku železníc, mechanizácia výroby spätá
s elektrinou. Tá bola nahradená rozvojom elektroniky. Posledná, nám známa fáza, je éra
rozvoju informačných a komunikačných technológií.77
Momentálne sa nachádzame v piatej fáze, ktorá upadá. „Svetová ekonomika
v posledných tridsiatich rokoch v porovnaní s predchádzajúcim obdobím stagnovala.“78 Toto
obdobie je charakteristické dvomi zlomami. Oba súvisia so Spojenými štátmi americkými.
Kým v prvom bode, ide o americkú hegemóniu a expanziu. V druhom nastáva jej úpadok.
Tento prelom býva spájaný s neúspechom Spojených štátov amerických vo Vietnamskej
vojne.79
Zlomom, vďaka ktorému môžeme datovať krízu kapitalizmu, bola revolúcia v
roku 1968. V tomto období tu taktiež dochádza ku zmenám vo vedení spájanými s koncom
legitimity liberalizmu a vznikom nových antisystémových hnutí.80
Teória závislosti vo Wallersteinovom podaní prehlbuje polarizáciu vzťahov vo
svetovom systéme vplyvom nerovnomernej výmeny. Zaostalosť periférií však nie je vo
všetkých smeroch rovnaká. Elity nachádzajúce sa v týchto krajinách majú prístup
k profitovaniu. Wallerstein sa pozerá na svet ako na celok, jednotný systém, ktorý sme si už
charakterizovali, preto odmieta tézu oddeleného nazerania na jednotlivé štáty. Apeluje, že
svet je natoľko prepojený, že nie je možné túto skutočnosť zanedbať.81
Wallerstein vidí budúcnosť v troch konfliktných líniách. Prvý vznikne medzi
Japonskom, Európou a Spojenými štátmi americkými. Tieto štáty charakterizuje ako hlavné
štáty sveto-ekonomického kapitalistického systému a hlavné konflikty tak budú prebiehať
medzi nimi.82
Druhý by mal prebiehať ako boj Severu proti Juhu, kde vidí angažovanosť Ruska,
Číny a boj s terorizmom, či islamským fundamentalizmom. Základným problémom v tomto
konflikte je prebiehajúca štrukturálna kríza kapitalistického systému. Podľa Wallersteinovho
názoru je to dôsledok kolonializmu existujúceho v súvislosti s týmto systémom.83
77
Strickwerda, C.: From World-System to Globalization. Theories of Transnational Change and the Place of
United States.
78
Wallerstein, I.: Zánik kapitalizmu. Dostupné na: http://www.noveslovo.sk/c/11522/Zanik_kapitalizmu
79
Svoboda, M.: Immanuel Wallerstein: Úpadek americké moci. USA v chaotickém svétě. Dostupné na:
http://antropologie.zcu.cz/immanuel-wallerstein-upadek-americke-moci-usa
80
Wallerstein, I.: Strukturní krize: nevypočitatelné faktory střednedobého výhledu. Dostupné na internete:
http://noveslovo.sk/node/1087
81
Holubec, S.: Sociologie světových systémů. Hegemonie centra, periférie. 19-78s.
82
Wallerstein, I.: Úpadek americkej moci. 243s.
83
Fernard
Braudel
Center:
Anglicans,
North
and
South.
Dostupné
na:
http://www2.binghamton.edu/fbc/archive/119en.htm
29
Poslednou líniou konflikt Davos verzus Porto Alergre. „V Davose sa koná od roku
1972 svetové ekonomické fórum, zatiaľ čo v Porto Alegre sa v roku 2002 stretlo po prvýkrát
svetové sociálne fórum.“84 Tieto dve hnutia, ako ich nazýva, predstavujú dve proti sebe
stojace strany. Davos bol založený v roku 1971 a jeho cieľom je zjednotiť kapitalistov,
predstaviteľov masovo-komunikačných prostriedkov, intelektuálov. Má prispievať k
zachovávaniu pôvodného vzhľadu a fungovanie systému pri uchovaní politických a
kultúrnych záruk vyšších vrstiev.85 Duch Davosu predstavuje zoskupenie bohatých: „ktorí sa
síce už nesnažia zachrániť globálny kapitalizmus, avšak zároveň z neho nejaké prvky
uchováva- hierarchiu, exploatáciu a polarizáciu.“86
Porto Alegre predstavuje opak. Je možné ho charakterizovať ako anti-systémové hnutie
vzniknuté za účelom rozvíjania intelektuálnej čistoty, mobilizácii ľudí, či snahu argumentovať
v existenciu dlhodobejších zmien. Má voľnú štruktúru a je len otázkou času, či dokáže
vyvinúť stratégiu boja.87
Svetový moderný systém sa nachádza v kríze. V kríze, ktorá má podľa
Wallersteinových predpokladov trvať viac než 25-50 rokov. Momentálne máme za sebou viac
než štyridsať rokov.88 Východiskom má byť transformácia systému na iný. Kapitalizmus nie
je schopný si udržať funkcie potrebné k akumulácii a maximalizácii zisku. Vzhľadom na jeho
dynamickosť, potrebuje stále nové formy zdrojov k prežitiu.89
Wallerstein hovorí o možnostiach nahradenia súčasného systému. Premýšľa
o možnosti zmene systému na nekapitalistický, pri zachovaní si jednotlivých prvkov
súčasného systému.90 Druhá možnosť, ktorú Wallerstein pripúšťa, je vznik spoločnosti, ktorá
by mala byť demokratická a relatívne rovnostárska. Sám však nevie, aké inštitúcie a aký bude
charakter novej spoločnosti, nakoľko taký systém predtým nebol. 91 „Prvá alternatíva môže
byť obhajovaná s poukazom k slobode väčšiny obmedzovať menšiny (demokracia), tak
84
Holubec,
S.:
Teorie
světových
systémů.
[online]
[cit.28.12.2013]
Dostupné
na:
http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2005070703
85
Steiger, Š.: Wallerstein: Agenda levice pro příštích 25 let. [online] [cit.14.12.2013] Dostupné na:
http://blisty.cz/art/40670.html
86
Dolejší, K.: Wallerstein, aneb návrat k utopii? [online] [cit.14.12.2013]
Dostupné na:
http://blisty.cz/art/57714.html
87
Wallerstein, I.: Politika levice ve věku přechodu. [online] [cit. 28.12.2013]
Dostupné na:
http://blisty.cz/art/10086.html
88
Wallerstein, I.: World-System Analysis. An Introduction. 77s.
89
Wallerstein,
I.:
Čo
príde
po
ideológii
rozvoja
a globalizácii?
Dostupné
na:
http://www.noveslovo.sk/c/13746/Co_pride_po_ideologii_rozvoja_a_globalizacii_
90
Alcoforado, F.: Long cycles of Kondratieff and the world economic crisis. [online] [cit.14.12.2013] Dostupné
na:
http://www.academia.edu/2587049/LONG_CYCLES_OF_KONDRATIEFF_AND_THE_WORLD_ECONOMI
C_CRISIS
91
Samalavicius,
A.:
New
world-system?
[online]
[cit.14.12.2013]
Dostupné
na:
http://www.eurozine.com/articles/2013-02-08-wallerstein-en.html
30
s poukazom k slobode menšiny (cnostných, vzdelaných, výkonných, atď.) riadiť väčšinu
(meritokracia). Druhá alternatíva je spájaná s ideálom vzájomného posilňovania slobody
väčšiny a menšiny.“92 Nový systém tak vznikne na princípe rovných práv a príležitostí, na
odstránení tried, skupín, či národov a ekonomika bude založená na skutočnom trhu.93
1.2 Sedemdesiate roky
Sedemdesiate roky sú pre mnohých známe svojím hippies obdobím. Málokto si však
uvedomí, že toto obdobie v sebe skrýva aj časť kríz, ktoré mali nesmierny vplyv na
formovanie nasledujúcich rokov a vlastne na celý svetový politický systém. Obdobie
sedemdesiatich
rokov
je
pre
Wallersteina
jedným
z najvýznamnejších,
ak
nie
najvýznamnejším bodom, od konca druhej svetovej vojny. Už menej sa hovorí o krízach a
obchodovaní so zlatom, ku ktorým prišlo. Práve sem radíme udalosti ako Vietnamská vojna či
kríza spätá so zlatom a následným pádom bretton-woodskeho menového systému.
Sedemdesiate roky môžeme začať rokom 1968. Ten je prezentovaný svetovou revolúciou,
ktorá mala poukazovať na nespokojnosť populácie so svetovým poriadkom. Nastali udalosti
ako kultúrna revolúcia v Číne, socializmus s ľudskou tvárou v Československu, ale aj
ekonomické udalosti v Mexiku, Senegale, Indii. Sprievodnými znakmi týchto nepokojov bol
odpor proti hegemónii USA a ZSSR. Druhou charakteristikou bolo sklamanie zo strany
ľavicových hnutí.94
Z ekonomických problémov, v tomto období sledujeme pokles ceny zlata o takmer 50%.
Tejto situácii predchádzal nárast ceny zlata o 458%, z 35 dolárov na 195,25 dolárov. Neskôr
sa tieto ceny znížili o spomínaných 50%.95 V podobnej situácii sa nachádzame teraz.
Ekonómovia porovnávajú stav zo sedemdesiatich rokov so súčasnosťou. „Od roku 1991 až po
rok 2011, kedy hodnoty zlata boli na vrchole, cena vzrástla o 650%, z 253 dolárov až na 1895
dolárov za uncu, nasledujúce dva roky sa hodnota menila nadol približne o 37%, a to na 1190
dolárov za uncu. Tieto výkyvy znížili ohodnotenie na 370%.“96 Opatrenia, ktoré pomohli
k záchrane a oživeniu systému, boli politika Ronalda Reagana v USA. Obdobnú situáciu
riešila Veľká Británia s premiérkou Margaret Thatcher. Stav sa zlepšoval, ale obnova
nenastala vo všetkých odvetviach. Táto dekáda však pre väčšinu štátov predstavovala zlé
92
Barša, P., Císaŕ O.: Anarchie a řád ve světové politice. 247s.
Wallerstein, I.: World-System Analysis. An Introduction. 77-78s.
94
Wallerstein, I.: Úpadok americkej moci. s.49
95
História sa opakuje: Obchodovanie so zlatom v roku 1976. [online] Dostupné na:
http://www.financnytrh.com/historia-sa-opakuje-obchodovanie-so-zlatom-v-roku-1976/a15019
96
História sa opakuje: Obchodovanie so zlatom v roku 1976. [online] Dostupné na:
http://www.financnytrh.com/historia-sa-opakuje-obchodovanie-so-zlatom-v-roku-1976/a15019
93
31
obdobie. „OPEC v priebehu tejto dekády dvakrát za sebou zdvihol cenu ropy a Sever postihla
stagflácia. Následný nárast cien dovozu do krajín Juhu, spolu s hlbokým prepadom hodnoty
ich vývozu v dôsledku stagnácie svetového hospodárstva, vytvorili akútne ťažkosti s platobnou
bilanciou vo všetkých týchto krajinách vrátane krajín tzv. socialistického bloku.“97
Sedemdesiate roky zahŕňajú obdobie pádu brettonwoodskeho systému a štrukturálnu
krízu. Švihlíková sa o tomto období vyjadruje ako o rokoch, ktoré predstavujú jasný zlom
v ekonomickej, ideologickej a praktickej politike. Končí sa zlatá éra sociálneho štátu
a dochádza k vzniku novej politicko-ekonomickej teórie, ktorá tvorí základ dnešnej
globalizácie.98 Celý brettonwoodsky systém bol postavený na tom, ako sa ekonomicky darilo
a nedarilo Spojeným štátom americkým. Výkon ekonomiky bol presunutý na finančné
inštitúcie na rozdiel od výroby. Sociálne ukazovatele, poukazujúce na životný štandard, začali
stagnovať a poklesli.99 Pád brettonwoodskeho systému znamenal devalváciu zlata a trhová
cena zlata mnohonásobne prevýšila jeho úradnú cenu. Kríza vyvrcholila rozhodnutím
americkej vlády zrušiť vymeniteľnosť dolára za zlato. Menové kurzy stratili základ a začali sa
udržiavať na základe trhových pomerov. Noam Chomsky pokladá pád brettonwoodskeho
systému za jednu z najvýznamnejších udalostí od roku 1945.
Za inú prekážku expanzie finančného sektora, okrem pádu bretton-woodu, bol
považovaný Class-Steagollový zákon derogovaný v deväťdesiatich rokoch Billom Cintonom.
Expanzia finančného sektora v spojení s globalizáciou mala za následok americkú závislosť
od vysokej spotreby, chronické zadlžovanie sa a utrácanie individuálnych úspor, čo bolo
umožnené prísunom kapitálu zo zahraničia vďaka nadvláde dolára.100 Čo však Class-Steagoll
zákon
predstavuje?
Class-Steagollov
zákon
zabezpečoval
oddelenie
obchodného
a investičného bankovníctva. Jeho zrušením sa umožnilo obchodovať v oblasti investičných
služieb a podnikať väčšie riziko v bankových operáciách a na trhu s cennými papiermi.101 Bol
to zákon prijatý v súvislosti s Veľkou depresiou v 30. rokoch. „Tento zákon mal zabraňovať
tomu, aby sa komerčné banky zapájali do rizikových investičných obchodov; oddelil teda
komerčné a investičné bankovníctvo v Spojených štátoch amerických.“102 Pomáhal k
zabraňovaniu rizikového miešania rolí bánk a umožnil tak jednoduchší prístup na burzu
97
Wallerstein, I.: Čo príde po ideológii rozvoja a globalizácii? [online] Dostupné na:
http://blisty.cz/art/33696.html
98
Švihlíková, I.: Globalizace a kríza. s.16
99
Chomsky, N.: Understanding the Crisis Markets, the State and Hypocrisy. [online] Dostupné na:
http://fpif.org/chomsky_understanding_the_crisis_markets_the_state_and_hypocrisy/
100
Foster, J., Magdoff F.: Velká finanční krize. s.100
101
Krugman, P.: Návrat ekonomické krize. 1. vyd. Praha: Vyšehrad, 2009. ISBN 978-80-7021-984-3, s. 144145.
102
Švihlíková, I.: Globalizace a kríza. s.48
32
cenných papierov, k podnikaniu a zohral dôležitú úlohu v uvoľnení pút dovtedy skrývanej
kríze.
Posledným neekonomickým faktom, ktorý je potrebný spomenúť je Vietnamská vojna.
Vojna vo Vietname bol ozbrojený konflikt, ktorý prebehol v rokoch 1964 až 1975. Jednalo sa
o vojnu medzi Severným a Južným Vietnam, no išlo skôr o porušenie statu quo medzi
Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom. Vietnam sa stal skôr symbolom porážky
USA, než potvrdením ich hegemónneho postavenia. Na tento konflikt doplatili USA hlavne
vo vlastnej ekonomike siahnutím do zlatej rezervy.103 Noam Chomsky, rovnako ako
Immanuel Wallerstein, sa o vojne vo Vietname vyjadril ako o intervencii zo strany Spojených
štátov amerických a ich boji proti nezávislosti Južného Vietnamu.104 V duchu šírenia
demokracie sa snažili pomôcť miestnemu obyvateľstvu nastoliť obdobný systém, ako vo
svojej krajine. Samému aktu predchádzal incident v Tonkinskom zálive. Americký
torpédoborec, hliadkujúci v tomto zálive, bol napadnutý severovietnamskými člnmi, ktoré si
ho zmýlili s juhovietnamskými člnmi. Americká vláda na to reagovala vyhrážkou Severnému
Vietnamu. Torpédoborec sa však dostal do silnej búrky, kde bol znovu napadnutý. Spojené
štáty americké tento fakt vyhodnotili ako napadnutie a tak prišlo k ich angažovanosti sa vo
vojne.105 „Celkovo zvrhli Američania na Vietnam 45 miliónov ton bômb a milióny litrov
chemikálií..“106 Bombardovanie zničilo infraštruktúru, vyžiadalo si veľa obetí a Američania
nerozumeli, prečo musia ich vojaci bojovať za niečo, čo sa ich výsostne nedotýka. Situácia sa
zmenila nástupom Richarda Nixona, kedy došlo k zmene americkej stratégie a
„vietnamizácii“ vojny. Spojené štáty americké nedokázali v tejto vojne hladko zvíťaziť aj
vďaka partizánskym bojom zo strany Severného Vietnamu.107 Samotný priebeh vojny mal
dopad na správanie americkej verejnosti. Pre americkú verejnosť to bol prvý väčší kontakt
s vojnou od ukončenia druhej svetovej vojny. Potrebné informácie, ktoré by mapovali situáciu
odohrávajúcu sa v juhovýchodnej Ázii, dostali voľný priechod až nezávislým spravodajstvom
a veteránmi, ktorí sa vracajú domov. Tí, v dôsledku vojny trpeli rôznymi chorobami a
fyzickými deformáciami, čo viedlo verejnosť proti odporu vojne všeobecne. Obrovskú úlohu
v správaní verejnosti v tomto konflikte zohrávali médií, ktoré poukazovali na nedostatky
americkej armády a slabú angažovanosť vládnych štruktúr na vytvorení relevantnej
103
Wallerstein, I.: The Eagle Has Crash Landed.[online] Dostupné na:
http://www.foreignpolicy.com/articles/2002/07/01/the_eagle_has_crash_landed
104
Chomsky, N.: Legacy of the Vietnam War. [online] Dostupné na:
http://www.chomsky.info/interviews/198210--.htm
105
Foner, E., Garraty A. John: Vietnam War. Gulf of Tonkin Resolution. [online] cit. 8.4.2014. Dostupné na:
http://www.history.com/topics/vietnam-war/gulf-of-tonkin-resolution
106
Rottman, G.: Bojovníci Vietkongu.
107
Kamas, D.: Válka ve Vietnamu. ss..65-74
33
stratégie.108 Vojna vo Vietname tak znamenala zlyhanie americkej politiky, odmietavý postoj
verejnosti k vojne a jeden z prvých determinantov vznikajúcej krízy.
1.3 Stratené dekády
Stratená dekáda označuje v tejto podkapitole štáty, na ktoré mal negatívny dopad prijatie
neoliberálnych opatrení. Ilona Švihlíková 80. roky charakterizuje ako počiatočné štádium
dominancie neoliberalizmu späté ruka v ruke s washingtonským konsenzom. Ten chápe ako
súbor praktík a pravidiel neoliberálnej politiky pod vplyvom Medzinárodného menového
fondu a Centrálnej banky, s cieľom transformovať rozvíjajúce sa štáty na politiku
monetárneho systému.109 Aj vďaka tomuto konsenzu, nastala recesia niektorých ekonomík a
ich neúspešná transformácia k neoliberálnemu zriadeniu. Dotýkalo sa to najmä štátov Južnej
Ameriky, Ruska, či vybraných štátov Ázie.
Poďme si pripomenúť jednotlivé štáty, ktoré sa dostali do stavu stagnácie, miestami až
recesie. Ako prvé si spomenieme Ázijskú krízu na čele s Japonskom. To momentálne patrí k
druhej najzadĺženejšej krajine po Zimbabwe. Zlý ekonomický stav bol dosiahnutý na základe
presýtenia ekonomiky a orientovaním sa na vnútorný trh, vnútornú spotrebu. Iným
determinantom, ktorý prispel k rozpínavosti krízy v Japonsku bolo poskytovanie úverov
s nízkou garanciou návratnosti.110 Zjednodušene, ide o poskytovanie pôžičiek bez kontroly, či
sú dotyční jedinci schopní tieto úvery splácať. Iným ukazovateľom Ázijskej krízy je
liberalizácia kapitálových tokov, ktorá priviedla „tigrov druhej vlny“ na pokraj kolapsu.111
Paralelu môžeme sledovať aj v situácii pred vypuknutím Mexickej krízy. Zadĺženosť krajiny
následne vyvolala neschopnosť splácať svoje dlhy. Pomohol jej fond pre menovú stabilizáciu
s pôžičkou vo výške 20 miliárd dolárov. Z prostriedkov Medzinárodného menového fondu
išlo vyše 18 miliárd dolárov. Samozrejme, pôžička bola podmienená splneným kritérií
a nariadení spätých s liberalizačnými podmienkami, aby Mexiko zvýšilo svoju dôveryhodnosť
na trhu.112 Rastúce úroky a dovozné ceny priviedli krajinu do recesie. Účinky mexickej
108
McLaughlin, E.: Television Coverage of the Vietnam War and the Vietnam Veteran. [online] Dostupné na:
http://www.warbirdforum.com/media2.htm
109
Švihlíková, I.: Ideologická bitva o minulost – bariéra pro hledání alternativ v České republike. [online]
Dostupné na: http://www.blisty.cz/art/64279.html
110
Cihelková, Holub, Jakš: USA-Japonsko-SRN. VŠE Praha 1994, s.86
111
Švihlíková, I.: Globalizace a kriza. s.36-37
112
SME: Mexiko rok po hospodárskej kríze. [online] Dostupné na: http://www.sme.sk/c/2137691/mexiko-rokpo-hospodarskej-krize.html
34
menovej krízy sa prejavili nielen v Mexiku, kde trpeli najchudobnejší, ale otriasli finančným
trhmi v takmer celej Latinskej Amerike.113 Najsilnejšie to pocítila Brazília a Argentína.
Situácia v Rusku bola snáď najhoršia. Takmer žiadna, či až nulová skúsenosť s trhovým
prostredím, podcenenie právnych dohôd, vplyv zahraničných síl a skok do trhového systému
viedlo k rozkrádaniu štátneho majetku a k vzniku nových zbohatlíckych štruktúr,
nezamestnanosti, vysokej miery korupcie a kolapsu ruskej ekonomiky.114 „Za ruskou krízou
stáli neprehľadné rozpočtové väzby, podporené priepastnými socio-ekonomickými rozdielmi
medzi jednotlivými regiónmi, daňová nedisciplinovať veľkých ruských spoločností, nemožnosť
financovať vnútorné zadĺženie ďalším emitovaním krátkodobých cenných papierov, pôsobenie
mafiánskych štruktúr v ekonomike a pokles cien ropy daných ázijskou krízou“.115 Ruská
ekonomika dostala tvrdú ranu, z ktorej sa dostávala len ťažko. Rozpad Sovietskeho zväzu
tomu nepomohol. Pozíciu Ruska degradoval na nižší level a krajina sa stala chudobnou,
zaostalou, neschopnou zaujať relevantné miesto v medzinárodnom systéme.
Iným dôležitým bodom je pripomenutie ropných šokov, ktoré prebehli v tomto období.
Pojmom „ropný šok“ môžeme laicky označiť prudký nárast cien ropy na svetových trhoch.
V našej súvislosti spomenieme dva, ktoré sa odohrali v osemdesiatich rokoch. V prvom rade,
ide o ropný šok z obdobia rokov 1973 a 1979, ktoré mali ekonomické a politické príčiny. „Pri
prvom šoku v roku 1973 vyhlásilo sedem arabských krajín produkujúcich ropu embargo na
dodávky ropy do USA, Portugalska, Holandska a Južnej Afriky. Dôvodom bol ich proizraelský
postoj pri tzv. Jom kippurskej vojne, kde sa predmetom sporov medzi Egyptom so Sýriou na
jednej strane a Izraelom stali Golanské výšiny.“116 Druhou príčinou ropného šoku bola
islamská revolúcia v Iráne a následný iracko-iránsky konflikt. Irán prestal dodávať ropu, čo
malo za následok zvýšenie jej ceny, rentability a začiatok ťažby v krajinách, ktoré dovtedy
neprichádzali do úvahy.117 Ropa je surovina, ktorú môžeme považovať za jeden z kľúčových
ukazovateľov ekonomického potenciálu krajín, či ich prosperite. Samozrejme, myslíme to
v kontexte rozvinutých krajín. Kto drží pomyselné kohútiky, dokáže hýbať a meniť
smerovanie systému. Preto sa štáty snažia získať do svojho vlastníctva čo najväčšie množstvo
tejto suroviny. Veľakrát však na úkor chudobných krajín s vymysleným dôvodom na
zasahovanie od ich suverenity.
113
SME: Mexiko rok po hospodárskej kríze. [online] Dostupné na: http://www.sme.sk/c/2137691/mexiko-rokpo-hospodarskej-krize.html
114
Švihlíková, I.: Globalizace a kríze. ss.33-35
115
Švihlíková, I.: Globalizace a kríze. s.36
116
Ješko, V.: Tri ropné šoky. Príde štvrtý? [online] cit. 9.4.2014. Dostupné na: http://finweb.hnonline.sk/triropne-soky-pride-stvrty-121113
117
Ješko, V.: Tri ropné šoky. Príde štvrtý? [online] cit. 9.4.2014. Dostupné na: http://finweb.hnonline.sk/triropne-soky-pride-stvrty-121113
35
Ďalším z determinantov, ktoré zohrávajú rolu na prehlbujúcej sa kríze kapitalistického
svetového systému je angažovanosť Spojených štátov amerických na misii v Iraku
a v Afganistane. Jedenásty september 2001 býva označovaný za jeden z najtragickejších dní
v histórií Spojených štátov amerických. V tento deň prišlo k útoku na Svetové obchodné
centrum a budovu Pentagonu. K útoku sa prihlásila teroristická organizácia Al-Káida
podporovaná islamským hnutím Taliban. Prezident, George Bush mladší, začal urýchlene
konať a dňa 15. septembra bola zvolaná konferencia v Camp Davide za účelom hľadania
vhodnej reakcie. Riešením bolo presunutie vojsk do Afganistanu za účelom zničenia AlKáidy a Talibanu.118 Ťaženie, s názvom Trvalá sloboda, nastalo 7. októbra 2001. Spojené
štáty americké sa spolu s „koalíciou ochotných“ snažili získať na svoju stranu Radu
bezpečnosti, čo sa im však nepodarilo. Preto ťaženie uskutočnili bez podpory OSN
s odôvodnením, že konanie bolo v záujme sebaobrany v boji proti zbraniam hromadného
ničenia.119 Toto tvrdenie sa však neskôr ukázalo ako mylné a mnohí vojaci, vracajúci sa
z Afganistanu, či neskôr z Iraku, poukázali na absenciu adekvátneho dôvodu, prečo ísť do
vojny. Ďalším dôvodom, ktorý deklarovala americká vláda a armáda, prečo vstúpiť do vojny
s Afganistanom a Irakom, bolo rozširovanie hodnôt demokracie. Demokracia však nie je vec,
ktorá sa dá preniesť z miesta na miesto. Ide o dlhodobý proces, ktorý má svoju štruktúru,
následnosť a sprievodnými faktormi môže byť aj neúspech nastolenia demokratických
myšlienok. Vezmime si v kontexte myšlienky demokracie späté s autorom Robertom Dahlom.
Ten demokraciu v našich podmienkach stotožňuje s pojmom polyarchia a poukazuje na pár
tvrdení, ktoré musia byť splnené k plynulému fungovaniu tohto zriadenia. Mimo iné ide
o rovné hlasovacie právo, účinnú participáciu, pochopenie založené na informáciách,
všeobecné volebné právo a konečnú kontrolu démosom. Nie že by ostatné faktory nezohrávali
dôležitú rolu, ale zameriame sa na posledný spomínaný, a to kontrolu démosom. Ako dokážu
voliči kontrolovať vládu a šíriť myšlienky demokracie, keď s ňou do žiadneho bližšieho
kontaktu neprišli? Podobne argumentuje aj Wallerstein. Ochota usporiadať voľby, ktorých sa
môžu zúčastniť rôzne politické strany alebo skupiny s možnosťou viesť verejný život síce
pokladáme za demokratické hodnoty, avšak, ako sa vyjadruje Wallerstein, ide o veľmi
obmedzenú demokraciu. Rovnako tak kontrola ľudom, ktorá má byť zabezpečená dozretím
vnútorných štruktúr v jednotlivých štátov a nie nastolením režimu zvonka.120
118
War in Afghanistan. [online] Dostupné na: http://www.historycommons.org/timeline.jsp?
timeline=afghanwar_tmln&afghanwar_tmln_us_invasion__occupation
119
Wallerstein, I.: Evropský univerzalismus. s.31
120
Wallerstein, I.: Evropský univerzalismus. s.33
36
Aby sme však prešli k dôvodu, prečo ťaženia v Afganistane a v Iraku dávame do súvisu
s krízou kapitalizmu. Ide predovšetkým o jasný neúspech zo strany Spojených štátov
amerických, ktoré nedokázali podať relevantný argument, ktorý by neskôr verifikoval ich
tvrdenia. Nastolenie pokoja a demokracie sa ukazuje ako neúspešné. V krajinách vládne
chaos. Avizovaný odchod vojakov sa neustále odkladá. „Ekonomická situácia väčšiny
občanov sa pravdepodobne zhoršila. Masívne vzrástlo násilie. Irak sa stal útočiskom pre
presne onen druh militantných moslimov, proti ktorým bola údajne namierená celá akcia
a ktorí pred intervenciou neboli reálne schopní v krajine pôsobiť.“121 Práve tieto faktory môžu
byť kľúčové pri nastávajúcich voľbách v Afganistane. Zlá ekonomická situácia, odpor voči
zahraničným vojakom, šírenie pocitu súdržnosti, násilie páchané na domácom obyvateľstve.
To je len zlomok, ktorý v spojení s pádnou argumentáciou dokáže zmobilizovať dav
a vyjadriť vo voľbách podporu nacionalistickým hnutiam pred demokratickými inštitúciami.
Preto situáciu v Afganistane a v Iraku môžeme konfrontovať so situáciou vo Vietname. Ako
sme už avizovali, neúspech Spojených štátov amerických vo vojne vo Vietname korešponduje
s doteraz sa vyvíjajúcou situáciou v krajinách Stredného východu. Paralely, ktoré máme
možnosť sledovať, sú nápadne podobné, či už vytvorenie pochybných zámienok k intervencii,
v dĺžke boja, počte obetí, v destabilizácii situácií v krajinách, či zmeny v mysliach verejnosti.
Preto je len otázkou času, s akou stratégiou Spojené štáty prídu a s akou rétorikou dokážu
operovať.
1.4 Hospodárska kríza v Spojených štátoch amerických
Súčasná ekonomická kríza je fenomén, ktorý v spoločnosti nemá obdobu. Dotýka sa nás
vo všetkých oblastiach života. Ekonomickú krízu si mnohí z nás spájajú s rokom 2006.
V tomto čase dochádza k javu, ktorý poznáme pod názvom prasknutie americkej bubliny. Za
hlavnú príčinu býva označovaná zlá monetárna politika Federálneho rezervného systému
a negatívny vývoj na trhu hypotekárnych úverov. Problémom sa stala neschopnosť
domácností splácať hypotekárne úvery. Znížil sa dopyt a začalo dochádzať k neschopnosti
splácať hypotekárne úvery.122 Americká banka sa snažila vyhnúť vznikajúcej recesii znížením
úrokových sadzieb, avšak situácia sa neustále zhoršovala. Zníženie úrokovej sadzby
hypotekárnych úverov tak vyvolávalo reakciu v podobe nakupovania nehnuteľností aj u tých
domácností, ktoré by na ne za iných okolností nemali dostatok finančných prostriedkov. Počet
121
Wallerstein, I.: Evropský univerzalismus. s.32
ZEMÁNEK, J.: Hypoteční krize v USA. Příčiny, průběh, následky. [online]. Dostupné na:
http://www.euroekonom.cz/analyzy-clanky.php?type=jz-usa-hypoteky2
122
37
predaných domov tak rástol rýchlejšie, ako mzdy obyvateľov. Podrobnejšie túto situáciu
vykresľuje tabuľka č.1.
Tabuľka č.1
2001
2002
2003
2004
2005
2001-2005
tisíce
908
973
1086
1203
1283
5453
skutočne predané nové rodinné
domy
908
926
945
964
980
4723
predané nové domy bez rastu
zadĺženia
0
47
Zdroj:
141
239
euroekonom.cz.
297
730
Dostupné
na:
bublina nových domov na trhu
http://www.euroekonom.cz/analyzy-
clanky.php?type=jz-usa-hypoteky2
„Hodnotu bubliny možno odhadnúť na približne 730 000 rodinných domov, ktoré by za
situácie bez lacných hypoték nikto nekúpil ani nikto nepostavil.“123 Problémy nastali pri
zvýšení úrokovej sadzby a spomalení rastu cien nehnuteľností. Týmto spôsobom bolo do
konca roku 208 zabavených okolo 60 000 nehnuteľností mesačne a viedlo to k hypotekárnym
ťažkostiam banky, čomu sa nevyhli ani iné inštitúcie.124 Ďalším dôležitým faktorom, ktorý
vplýval na krízu, je proces sekuritizácie. Ten charakterizujeme ako transformáciu menej
likvidných aktív na obchodovateľný dlhopis. „..je teda premena nelikvidných aktív (úverov)
na likvidné aktíva (cenné papiere).“125 Vystihuje ho snaha získať finančné prostriedky
k ďalšej činnosti.
Hypotekárna kríza sa začala presúvať do vyspelých ekonomík a postupne dochádzalo
k stagnácii rastu. Banky neboli schopné riešiť túto situáciu a čoraz častejšie žiadali o pomoc
iné inštitúcie. Krachom bánk tak dochádza k rozširovaniu situácie a k zmene názvu krízy.
Tento stav sa začína označovať ako finančná kríza. Finančná kríza nastáva predajom a kúpou
cenných papierov. Dochádzalo tak k presunu úrokových dlhov z banky na banku, vzniku
nedôvery a odmietaniu požičiavať si peniaze.126 Označenie finančná kríza však nie je
definitívne. V súčasnosti pracujeme s pojmom globálna ekonomická kríza alebo hospodárska
123
ZEMÁNEK, J.: Hypoteční krize v USA. Příčiny, průběh, následky [online]. Dostupné na:
http://www.euroekonom.cz/analyzy-clanky.php?type=jz-usa-hypoteky2
124
Wiedemann, A. Asset Backed Securities. True-Sale International [online] Dostupné z: http://www.true-saleinternational.de/fileadmin/tsi_downloads/ABS_Research/Doktorund_Diplomarbeiten/DA_WIEDEMANN_TSI.pdf
125
Sekuritizácia. cit. [online] Dostupné na: http://totalmoney.sk/slovnik/S/sekuritizacia/
126
Becker, J., Lesay,J.: Život na úver. ss.13-30
38
kríza, ktorá postihuje veľkú časť sveta. Po Spojených štátov zasiahla hlavne Európu, ktorá sa
z jej účinkov stále spamätáva. Kríza zasiahla práve tú časť sveta, ktorá prijala politiku
Medzinárodného menového fondu, FED-u i Centrálnej banky. Spoločnými znakmi
postihnutých štátov sú vysoké deficity na bežných účtoch, ktoré ich odsúvajú do pozície
periférnych štátov. Krízu však nehodnotíme len ako finančnú. „Z hľadiska politickej
ekonómie stojíme pred iným problém, a síce legitímnosti finančnej elity.“127
Prepuknutie finančnej krízy malo fatálne následky pre stovky tisícok domácností. Na
jej dôsledky najviac doplácajú tí, ktorí nestoja za jej vznikom. Rozširovanie ekonomickej
krízy malo za následok zvyšovanie nezamestnanosti v Spojených štátoch amerických. Z grafu
č. 3 máme možnosť vidieť rast nezamestnanosti v posledných desiatich rokoch v Spojených
štátoch amerických. Aj táto skutočnosť mala za následok nárast ľudí neschopných splácať
svoje dlhy, či zvýšený počet samovrážd.
Graf č.1
Zdroj: http://data.bls.gov/timeseries/LNS14000000
Vlády Spojených štátov amerických a iných krajín, sa preto snažila bojovať proti kríze
záchrannými balíčkami. Tie pozostávali z reformných opatrení z oblasti kapitálových injekcií
do bánk, nákupu aktív, či poskytovania záruk k dlhom.
V duchu monetárnej politiky, stabilizácia ekonomiky bola uskutočňovaná na báze
znižovania úrokovej sadzby. Znižovaním úrokových sadzieb sa banky dostali do krízy
likvidity a dopyt prevyšoval ponuku. V praxi to znamenalo, že banky v snahe získať peniaze,
predávali tovary pod cenu. Táto situácia nebola z dlhodobého časového horizontu udržateľná,
preto začalo dochádzať k bankrotom, stúpaniu nezamestnanosti, či spomaleniu rastu HDP.128
127
Kríza politickej ekonómie. [online] Dostupné na: http://www.quadrilio.com/2011/08/12/kriza-politickejekonomie/
128
ZEMÁNEK, J.: Hypoteční krize v USA. Příčiny, průběh, následky. [online] Dostupné na:
http://www.euroekonom.cz/analyzy-clanky.php?type=jz-usa-hypoteky2
39
Prvá snaha na riešenie ekonomického problému nebola schválená Snemovňou
reprezentantov. Išlo o balík v celkovej hodnote 700 miliárd amerických dolárov. Mala
predstavovať snahu o odkúpenie cenných papierov krytých hypotékami a inými nevhodnými
úvermi. Ďalšou ideou na riešenie tejto situácie bola snaha ochrániť budúce vklady
prostredníctvom vkladov garantovaných Federálnou spoločnosťou pre poistenie vkladov.
Poistenie sa zvýšilo zo 100 tisíc dolárov na 250 tisíc. „Trhy na tieto návrhy nereagovali
pozitívne, preto FED zvýšil záchranný balíček na 900 miliárd amerických dolárov zo 700
miliárd.“129
FED k ozdraveniu ekonomiky poskytol 800 miliárd dolárov prostredníctvom štátnych
dlhopisov. Šesťsto miliárd bolo určených k odkúpeniu cenných papierov, zvyšné peniaze na
úvery ku kúpe automobilov, či iné pôžičky. Iným opatrením bolo prijatie programu The
troubled asset relief program, v skratke TARP, ktorý spravuje americká vláda, FED a štátna
pokladnica. Cieľom tohto programu je uzdravenie amerického systému prostredníctvom
štyristo sedemdesiatpäť biliónov dolárov. Pôvodný plán však rátal s dotáciou vo výške
sedemsto biliónov. Peniaze boli určené k stabilizácii bankových inštitúcií, reštartu úverových
trhov či k oživeniu automobilového priemyslu.130
Rezervný systém ďalej nastolil politiku zabezpečovania likvidity od investorov,
nákupy dlhových nástrojov, akými sú cenné papiere alebo cenné papiere so spätným nákupom
aktív.131 Vláda Spojených štátov amerických prijala plán ARRA, ktorého cieľom bolo
vytvoriť viac pracovných miest, výstavbu ciest, železníc, či podporu vzdelávania. FED
koncom roku 2011 predpokladal udržanie základných úrokových sadzieb na úrovni 0-0,25%
až do konca 2014. Taktiež nevylučoval prijímanie iných, expanzívnych opatrení k podpore
ekonomiky.132
Čeliť kríze museli aj európske štáty. Problémy hlásilo najmä Grécko, Španielsko,
Taliansko, ale aj Írsko, či Slovensko. Protikrízové opatrenia bolo nutné, uskutočniť. Išlo
hlavne o finančné dotácie, ktoré mali pozdvihnúť ekonomiku jednotlivých členských štátov
Európskej únie. Tieto opatrenia môžeme vnímať pozitívne len do určitej miery vo vybraných
štátoch. Nemôžeme tvrdiť, že situácia je vyriešená, avšak môžeme konštatovať, že je
129
Kotlebová, Chovancová: Medzinárodné finančné centrá. s.340
U.S.
Department
of
the
Treasury:
TARP
Programs.
[online]
Dostupné
http://www.treasury.gov/initiatives/financial-stability/TARP-Programs/Pages/default.aspx#
131
Hoschek,
M.:
Kríza
a nové
výzvy
pre
FED
a ECB.
[online]
Dostupné
http://www.derivat.sk/index.php?PageID=1568
132
El-Moussawi, Ch. V hlavní roli ECB a FED. FIO banka [online] Dostupné
http://www.fio.cz/zpravodajstvi/odborne-clanky/108212-v-hlavni-roli-ecb-a-fed
130
40
na:
na:
na:
stabilizovaná. Na grafe č. 3 môžeme vidieť mieru nezamestnanosti v jednotlivých štátoch
Európskej únii a celkovú nezamestnanosť.
Graf č.2
Zdroj:http://www.investicne.sk/2013/10/01/graf-aktualny-vyvoj-nezamestnanosti-veurozone/#.UyIhpD95N39
Veľkú mieru v celkovej nezamestnanosti majú práve štáty južnej Európy. Slovenská
republika sa v týchto štatistikách udržuje na prvých priečkach. Obdobie recesie má za
následok vyčistenie trhu od nadbytočnej ponuky. V tejto súvislosti, v súlade s monetárnou
politikou, je potreba zníženia daní, predovšetkým z príjmu, podpora zvýšenia likvidity,
zamestnanosti a zväčšovanie dopytu. Situácia, podľa nášho názoru, je vo fáze stagnácie.
Oživenie ekonomiky nedokážeme potvrdiť v tak krátkom časovom horizonte. Prílev peňazí z
dotácií centrálnych bánk nedokáže zachrániť túto situáciu. Vznikajú čoraz priepastnejšie
rozdiely medzi jadrom a perifériou. Bohatší, bohatnú, chudobnejší sa stávajú čoraz viac
chudobnejšími. K tomuto faktu prispievajú príspevky, ktoré tvrdia, že: „Len 85 najbohatších
ľudí sveta vlastní rovnaký majetok, ako chudobnejšia polovica ľudstva.“133 Taktiež máme
možnosť vidieť, že: „Tristo päťdesiatosem globálnych miliardárov disponuje súhrnom
príjmov 2,3 miliardy najchudobnejších ľudí (čo je viac ako tretina svetovej populácie). Keby
sa tých 358 ľudí rozhodlo ponechať si každý asi tak päť miliónov, aby sa nejako pretĺkli
životom a zvyšok rozdali, v podstate by mohli zdvojnásobiť ročný príjem takmer polovice
ľudstva.“134 Vplyvom globalizácie sú však tieto rozdiely prehlbované. Stabilita systému je
vážne ohrozená. Preto je nutné prijať reformy, či poukázať na činy, ktoré nás doviedli do
133
Krčmárik, M.: Len 85 najbohatších vlastní to, čo 35 miliardy ľudí. [online] Dostupné na:
http://ekonomika.sme.sk/c/7073914/len-85-najbohatsich-vlastni-to-co-35-miliardy-ludi.html
134
Bauman, Z.: Globalizace, důsledky pro člověka. s.87
41
tohto stavu. Komunikáciou, ktorá by podtrhla neobmedzenú moc inštitúcií Davosu, by bolo
potrebné pozmeniť politiku, ktorá v súčasnosti vedie svet skôr k degradácii, než k rozvoju.
Charakterizovali sme ekonomickú krízu prezentovanú médiami v posledných pár rokoch.
Často býva označovaná synonymom nečakaná. Ako je teda možné, že Wallerstein dokázal
túto krízu predvídať a poukázať na jej ničivé účinky už v sedemdesiatich rokoch? Na
odhalenie jej príčin vzniku však nestačia len prístupy finančných analytikov, ale je potrebné
hľadať súvislosti v genéze až po súčasnosť. Je tak potrebné zamerať sa retrospektívu do 20.
rokov dvadsiateho storočia v súvislosti s vrcholiacou Veľkou hospodárskou krízou. V tejto
kríze šlo o rozpožičanie mnohonásobne väčšieho množstva peňazí.135 „Peniaze založené na
úsporách sa tým zmenili na peniaze založené na dlhu, čo vyústilo do dovtedy najväčšej
finančnej a hospodárskej krízy v dejinách.“136
Charakter súčasnej krízy sprevádzajú pojmy ako neoliberalizmus, či financializácia.
Dôsledky uplatnenia politiky neoliberalizmu sme si čiastočne popísali v súvislostiach
s prehlbujúcimi sa krízami v osemdesiatich a deväťdesiatich rokov dvadsiateho storočia.
Druhá spomínaná, financializácia, dostáva prejav v raste zadĺženia HDP datujeme ju k tomu
istému obdobiu.137 Šikula z Ekonomického ústavu SAV definuje krízu ako: „kvalitatívne nový
jav, v ktorom sa do krízy dostal aj samotný proces financializácie.“138 Financinalizácia je
charakterizovaná ako „posun ťažiska ekonomiky od produktívnych odvetví k finančníctvu.“139
Tretím sprievodným faktorom, ktorý popisuje momentálny stav je stagnácia. Tu počiatky
sledujeme od 60. rokov a jej prejavy máme možnosť sledovať už pár rokov a priepasť medzi
výkonom a potenciálnym rastom sa neustále prehlbuje. Kapitalistická ekonomika k svojmu
rastu potrebuje hľadať nové zdroje dopytu pre ponuku, ktorú vytvára. „Extrémne rastúca
nerovnomernosť príjmov
a distribúcie
bohatstva
vedie
k výraznému obmedzovaniu
spotrebného dopytu nízkopríjmových skupín obyvateľstva.“140 Laicky povedané, zvyšuje sa
ponuka, ktorú nie je naplno možné uspokojiť zo strany dopytu. Postupne tak začína vznikať
prebytok kapitálu, ktorý nemá žiadne uplatnenie. Riešením je obmedziť ponuku, alebo
rozšíriť dopyt. Ten je však možné rozšíriť len zabezpečením dostatočných finančných rezerv,
ktoré umožnia zvýšiť kúpyschopnosť obyvateľstva. Kúpyschopnosť môže byť zabezpečená
ponukou hypoték, alebo zvýšením mzdy. Z grafu č.2 však môžeme vidieť, že rast platov od
roku 1970 klesal.
135
Šikula,M.: Kritická miera rozporov civilizácie a globálna ekonomická kríza. s.732
Šikula,M.: Kritická miera rozporov civilizácie a globálna ekonomická kríza. s.733
137
Foster,J., Magdoff, F.: Velká finanční krize. 19s.
138
Šikula, M.: Kritická miera rozporov civilizácie a globálna ekonomická kríza. s.736
139
Foster,J., Magdoff. Velká finančné krize. 17s.
140
Šikula, M.: Kritická miera rozporov civilizácie a globálna ekonomická kríza. s.738
136
42
Graf č.3
Výdavky na platy a mzdy k
pomeru HDP
53
51
49
47
2005
2000
1995
1990
1985
1980
1975
1970
1965
1960
45
Zdrojrameň: Foster a Magdoff 132s.
Na tento fakt tak reagovala kúpyschopnosť obyvateľstva, čo sa odrazilo v klesajúcom odbyte,
čo vykresľuje graf č.3
Graf č.4
Využitie priemyslených kapacít v
USA
86
85
84
83
82
81
80
79
78
77
1970 1975 1980 1985 1990 1995 2000 2005
Zdroj: Foster a Magdoff 132s.
Pokles dopytu bolo potrebné vyplniť iným druhom dopytu, ktorý by vyrovnal situáciu
a priviedol korporáciám zašlý zisk. Kapitál bol tak presmerovaný do finančného sektora a za
pomoci informačno-komunikačných technológií, deregulácie a liberalizácie prišlo k extrémnej
expanzii finančných trhov. Svetové HDP vzrástlo o 52%. Začiatkom 80. rokov bol ročný
objem finančných operácií na úrovni 1-1,5bil. dolárov, v súčasnosti je bežný denný obrat
43
v tomto objeme.141 Tomuto faktoru prispel aj fenomén globalizácie. Tá dosiahla najväčší
rozmach v posledných rokoch dvadsiateho storočia. Aj vďaka jej zásluhe financializácia trhu
prebehla tak rýchlo, medzinárodný obchod sa stal každodennou záležitosťou a národné
ekonomiky mali čoraz väčšie problémy udržať si kontrolu nad svojimi ekonomikami.
„Globalizácia síce v istom zmysle prispela k efektívnejšej alokácií finančných zdrojov,
zníženiu transakčných nákladov a komfortu operácií, no neúnosne zväčšila asymetriu
a odtrhnutosť finančnej sféry od reálnej ekonomiky, vyvolala odbúranie jej kontrolných
mechanizmov, rastúce riziká kríz a ich devastujúce dopady na reálnu ekonomiku.“142 Všetky
spomínané faktory mali vplyv na vznik a priebeh ekonomickej krízy.
1.5 Kríza univerzalizmu
Na základe krátkeho sumáru môžeme vidieť, že súčasný stav nie je javom trvajúcim
posledné desaťročie. V súlade s Wallersteinovými myšlienkami môžeme charakterizovať
určité súvislosti s ekonomickou krízou. Do obdobia, v ktorom prišiel Wallerstein so svojím
prvým dielom, a teda 70. roky 20. storočia, datujeme aj prvé príznaky črtajúcej sa krízy.
Z vyššie uvedeného môžeme sledovať, že sedemdesiate roky síce prezentovali úspech a rast
Spojených štátov amerických, no absorbovali i pár negatív, ktoré predurčovali ďalší
ekonomický smer. Pád bretton-woodskeho systému, či stav stagnácie potvrdzuje
Wallersteinovu tézu. Situácii nepomáhajú ani krízy v osemdesiatich rokoch a nástup
financinalizácie. Kríza kapitalizmu tak dosahuje úrovne, z ktorej sa ťažko dostáva von.
Jedným z faktorov je pochopenie pravdy. Na základe kvanta informácií, ktoré máme možnosť
získavať, si jedinec čoraz ťažšie vytvorí pohľad na danú skutočnosť. Médiá informácie
skresľujú, zahmlievajú, dodávajú neúplné a v mnohých prípadoch aj neoverené. Z dostupných
zdrojov však môžeme cítiť, že niečo nie je v poriadku. Stav, v ktorom sa nachádzame, netrvá
len pomyselných pár rokov. Je to jav, ktorý sa do našej spoločnosti dostával postupnými
krokmi. V niektorých prípadoch dokonca skočil. Na základe dodaných informácií, môžeme
konštatovať prepojenosť Wallersteinovej idey s existenciou súčasnej krízy. Črtá sa nám však
otázka ako budeme ďalej napredovať?
V súlade s Wallersteinovou koncepciou, východisko vidíme vo vyvinutí novej
ekonomickej politiky. Odlišnej od tých, ktoré sme mali možnosť doteraz poznať. Ďalší autori
sa vyjadrujú k transformácii kapitalizmu. Máme možnosť však sledovať aj názory teoretikov
zo strany monetárnej politiky. Tí, prostredníctvom svojich inštitúcií, podávajú vyjadrenia,
141
142
Šikula,M.: Kritická miera rozporov civilizácie a globálna ekonomická kríza. ss.739-740
Šikula,M.: Kritická miera rozporov civilizácie a globálna ekonomická kríza. s.740
44
ktorými poukazujú na riešenia súčasného ekonomického stavu. Viacerí autori sa vyjadrujú
k transformácii systému obdobným spôsobom. Nie je možné zakrývať a prekrývať fungovanie
ekonomiky. Kríza, ktorej sme svedkami má najvážnejší dopad na rozvojové krajiny.
Záchranné balíčky, ktoré mali pomôcť ozdraviť systém nezaberajú. Keďže kríza bola vnímaná
ako stav s nedostatkom peňazí, FED reagoval ich prílevom do ekonomiky. 143 Niektorí autori
sa vyjadrujú negatívne k samému fungovaniu Federálneho rezervného systému. Joseph
Stiglitz, ktorý patrí k jedným ku kritikom fungovania FED-u, kritizuje prílev peňazí, ktoré „z
kvantitatívneho uvoľňovania neviedli k väčšej ekonomickej aktivite v USA, ale peniaze išli
tam, kde je najväčší zisk a zdá sa, že to je na vynárajúcich sa trhoch, ktoré práve zažívajú
boom.“144 Negatívny postoj zastáva taktiež k činnosti Svetovej banky a Svetovej obchodnej
organizácie. Tieto inštitúcie prispievajú skôr vyspelým štátom, než rozvojovému svetu.145
Súčasný stav preto nemôžeme brať na ľahkú váhu. Môžeme potvrdiť fakty, ktoré nám
ukazujú, že sme v období stagnácie. Dochádza k otváraniu pomyselných nožníc, ktoré
prehlbujú rozdiely medzi rozvojovými a zaostalými krajinami. Súčasný systém má problém,
ktorý nie je možné vyliečiť vlievaním nových peňazí, či zavádzaním úsporných opatrení.
Výsledkom je, že ekonomicky slabšie krajiny prehlbujú svoj dlh a stávajú sa ekonomicky
závislejšie.146
Je nutné prijať nové opatrenia, ktoré by dokázali nabudiť ekonomiky postihnutých
štátov a vytvorili nový systém. „Cestou z krízy by malo byť „pretvorenie globalizácie“ na
základe celosvetového súboru pravidiel pre finančné trhy, koordinovaného nasadenia zdrojov
na oživenie ekonomiky, pomoci rozvojovým a transformujúcim krajinám a ohľaduplnejšieho
prístupu k životnému prostrediu.“147 Je ťažké si v súčasnom svete vybrať tú správnu cestu. Či
už ruka v ruke s globalizáciou, ktorá je spojená s úpadkom hegemónie Spojených štátov
amerických, alebo snahou o individualitu, ktorá je oklieštená množstvom opatrení
vyplývajúcich z členstva v rôznych organizáciách.
Z geopolitického hľadiska môžeme súčasnú krízu charakterizovať ako krízu Západu.
Ekonomické prejavy recesie, ktoré sledujeme, sa dotýkajú hlavne Spojených štátov
amerických, Európy a Japonska. Kríza Západu však nefiguruje ako nový pojem. Ako prvý sa
ním zaoberá Oswald Spengler v práci Kríza Západu. Znaky, ktoré sú charakteristické pre
západnú kultúru sa dotýkajú hlavne prvkov individualizmu, slobody, rovnosti, ktoré nedokážu
143
Foster, Magdoff.: Veľká finančná kríza. ss.119-122
Pejko,M.: Stiglitz pre HN: Keď máte nižšie dane, tak podvádzate. [online] Dostupné na:
http://hn.hnonline.sk/ekonomika-a-firmy-117/stiglitz-pre-hn-ked-mate-nizsie-dane-tak-podvadzate-459885
145
Stiglitz, J.: Jiná cesta k trhu. Hledání alternativy k současné podobe globalizace. s.334
146
Chomsky, N.: Mocenské systémy. s.76
147
Šikula, M.: Kritická miera rozporov civilizácie a globálna ekonomická kríza. s.747
144
45
fungovať tak, aby zabezpečili napredovanie Západu. „Západ sa už dlhšiu dobu ocitá vo fáze
„prechodu“ do kvalitatívne inej fázy rastu, ale pretože spoločenské podmienky tomu
nevyhovujú, opakovane tento pokus zlyháva a je „prekrytý“ rôznymi bublinami, ktoré len
krátkodobo zastierajú pravý stav veci.“148 Práve západ je epicentrom kapitalizmu,
štrukturálnej krízy so svojimi hodnotami a tradíciami ho Wallerstein nazýva európsky
univerzalizmus. Ten sa svojimi myšlienkami snaží stať univerzálnym, a práve vďaka tomuto
boju dochádza ku prehlbovaním krízy. Zdôvodňuje ho ako obranu ľudských práv, či ako
hmotné vykorisťovanie zo strany silnejších, kde sú napádané zločiny jedných a ignorované
zločiny druhých. Univerzálne hodnoty sú považované za pravé, pretože sú jednoducho
prirodzené a prostredníctvom zjavení, ktoré sú postavené na určitej dávke autority, ktorú
prezentujú. 149„Nutnou súčasťou prehodnotenia tejto úlohy je pochopenie, ako boli tieto idey
pôvodne nastolené, kým a za akým účelom.“150 Európsky univerzalizmus vnímame ako časť
histórie Západného sveta, nie ako univerzálnu všade platnú pravdu. Je nutné si pripomenúť,
že koniec dejín nenastáva. V systéme existujú faktory, ktoré majú vplyv na jeho cyklickosť.
Nemôžeme tvrdiť, že spoločnosť je vnímaná lineárne. V tejto súvislosti môžeme aplikovať
Wallersteinovu kritiku univerzalizmu. Podľa nášho názoru, nie je reálne pokryť celý svet
jednou oficiálnou pravdou a presvedčiť ľudí o jej pravde. Z časového hľadiska to je nemožné.
Máme tak príležitosť vidieť, ako hodnoty spájané so Spojenými štátmi americkými nemožno
stotožňovať s inak zmýšľajúcimi krajmi sveta. Ide o zaujímavý úkaz, v ktorom v aplikovaní
Wallersteinových myšlienok na spájanie odborov, pojmov, vied pomocou rozhovorov
a diskusií máme možnosť sledovať vzájomnú prepojenosť odlišností jednotlivých kultúr a
vznik
akéhosi
orientalizmu.
Je
však
možné
stotožňovať
pojem
orientalizmus
multikulturalizmom? Pochybujeme. Orientalizmus bol formou pokrytectva, ktorého jadrom
tvrdení bolo, že i keby platilo uznanie „orientálnych civilizácií“ rovnako, ako uznanie
západnej, mali by stále jednu drobnú chybu. A to chýbanie čohosi, čo im umožňuje
pokračovať v „modernite“. Dalo by sa polemizovať, či to, čo týmto civilizáciám chýba, je
modernita, nakoľko ide o produkt postavený na pilieroch západnej tradície. Je preto potrebné
zamerať sa na vytvorenie univerzálneho univerzalizmu, ktorý je zameraný na odmietanie
sociálnej reality, zjednocovaní prírodovedeckej a humanitnej epistemológii do jedného celku
148
Švihlíková, I.: Globalizace a kríza. s.60
Wallerstein, I.: Evropský univerzalismus. ss.34-48
150
Wallerstein, I.: Evropský univerzalismus. s.11
149
46
a umožňuje sa pozerať na veci skúmavým pohľadom, predovšetkým na „ospravedlnenie“
intervencií silných proti slabým.151
Má vôbec niečo také šancu na úspech? Wallerstein sa vyjadruje o potrebe
partikularizovať univerzalizmus a univerzalizovať partikularizmus v dialektickej výmene,
ktorá by mala zabezpečiť objavenie nových syntéz, ktoré však budú aj tak spochybnené, budú
prispievať k rozptyľovaniu chaosu a výsledkom bude nutná bifurkácia.152 Je však možné
vytvoriť univerzálne hodnoty, rešpektujúce všetky partikularistické záujmy? Ak áno, existuje
možnosť ich pochopenia v duchu Kantovho imperatívu? Odpoveď na úspech môžeme vidieť
vo vyriešení samej štrukturálnej krízy. Ak postavíme našu koncepciu na páde kapitalistického
zriadenia, teda páde hegemóna USA a jeho ideových dogiem, následne by mala prísť iná
mocenská štruktúra, ktorá by dokázala zabezpečiť stabilitu vo svetovom systéme. V tejto
súvislosti sledujeme ekonomický rast štátov BRICS. Všetko sú to štáty odlišujúce sa kultúrou,
zvykmi, tradíciami a teda myšlienka multikulturalizmu by mala šancu na prežitie. Ak sa však
zameriame na transformáciu kapitalistického systému, potom transformácia musí byť veľmi
silná, aby dokázala prebudiť multikulturálne myšlienky. Za iných okolností môže prísť
k vzostupu nacionalistických hnutí a tendencií, ktoré podporujú vzájomnú odlišnosť kultúr
a vyzdvihujú tribalizmus a gradovanie myšlienky my verzus oni. Pre začiatok by sme sa tak
mali vrátiť späť k newtonovskému náhľadu na svet, spájať vedy, myšlienky, kultúry a hlavne,
komunikovať.
Záver
V práci sme sa venovali dielu teoretika Immanuela Wallersteina a snažili sme sa
prepojiť jeho koncepciu s faktami o ekonomickej situácii. Ide tak o iný pohľad na súčasnú
ekonomickú krízu. Poukázali sme na faktory, ktoré s nimi súvisia. Máme možnosť vidieť, že
obdobie, v ktorom sa nachádzame, môžeme označiť aj ako obdobie stagnácie. Významným
prvkom, ktorý dopomohol expanzii krízy je pojem financinalizácie. Tento faktor umožnil
presun smerovania ekonomiky od produktívnych smerov k finančnému. Rozpuk krízy možno
charakterizovať aj ako krízu vedenú zlou politikou Medzinárodného menového fondu a
Federálneho rezervného systému. Hypotézu sme verifikovali, nakoľko môžeme datovať
existenciu ekonomických problémov od sedemdesiatich rokov. Wallersteinovu tézu o kríze
kapitalizmu tak môžeme potvrdiť. Súčasný ekonomický stav sa tak dostal do obdobia recesie,
stagnácie a je potrebné nájsť nové možnosti pozdvihnutie jednotlivých ekonomík. Riešením,
151
152
Wallerstein,I.: Evropský univerzalismus. ss.72-74
Wallerstein,I.: Evropský univerzalismus. s.51
47
ako tvrdí Wallerstein a iní, ekonomickí teoretici, je transformácia kapitalizmu. V krajnom
prípade sa jedná o vytvorenie nového systému, ktorý by dokázal napumpovať ekonomiky.
Prácu sme postavili na ekonomickom podklade Spojených štátov amerických. Spojené
štáty americké ako symbol neporaziteľnosti trpia ekonomickými problémami, ktoré vrcholia
v súčasnom
období.
Dôležitým
faktorom
súvisiaci
s krízou
kapitalizmu
bol
pád
brettonwoodskeho systému, prepuknutie kríz v Rusku, Mexiku či v ázijských štátoch. Všetky
tieto udalosti mali enormný vplyv na súčasnú ekonomickú situáciu. Preto je potrebné nájsť
nový smer, ktorý by pomohlo dostať sa zo súčasnej situácie. Jednou z možností je
transformácia kapitalistického zriadenia, ktoré potrebuje reformy, aby dokázalo reagovať na
vzniknuté problémy. Ako utópia trochu vyznie vznik nového ekonomického smeru.
Z Wallersteinovho postoja môžeme hovoriť o vytvorenie systému, ktorý tu doteraz nebol
a nikto nevie, ako bude fungovať. Podľa nášho názoru by pre začiatok stačilo oživenie
ekonomiky prostredníctvom zamerania sa na jednotlivé národné ekonomiky. Nakoľko sme
však viazaní rôznymi medzinárodnými zmluvami, táto možnosť nie je jednoduchá. Taktiež by
bolo potrebné transformovať globalizáciu spätú s univerzalizmom a priznať si fakt, že to, čo
je dobré pre nás, nemusí byť dobré pre iných.
Použitá literatúra
Knižné zdroje
BARŠA, P., CÍSAŘ O.: Anarchie a řád ve světové politice. Praha: Portál. 2008. 560s. ISBN
978-80-7367-094-8
CIHELKOVÁ, HOLUB, JAKŠ: Japonsko-USA-SRN. PRAHA: Vysoká škola ekonomická.
1994.
CHOMSKÝ, N.: Mocenské systémy. Turany: Vydavateľstvo slovenských spisovateľov. 2013.
156s. ISBN 978-80-80616-90-8
FOSTER,MAGDOFF: Velká finanční krize. Příčny a následky. Praha: Grimmus. 2009. 160s.
ISBN 97-8809-028311-4
HOLUBEC, S.: Sociologie světových systémů. Hegemonie centra, periférie. 19-78s.
KRUGMAN, P.: Návrat k ekonomické krize. Praha: Vyšehrad. 2009. 176s. ISBN 97-88070219843
PICK,M.: Stát blahobytu, nebo kapitalizmus? Praha: Grimmus. 2011. 208s. ISBN
ROTTMAN, G.: Bojovníci Vietkongu. Praha:CPRESS. 68s.
ŠIKULA, M. : Kritická miera rozporov civilizácie a globálna ekonomická kríza. Ekonomický
časopis. č.8 2009
48
ŠVIHLÍKOVÁ, I.: Globalizace a krize. Praha: Grimmus. 2010. 291s. ISBN 978-80-8746101-3
STIGLITZ,J.: Jiná cesta k trhu. Hledání alternativy k současné podobe globalizace.
cesta k trhu. Hledání alternativy k současné podobe globalizace. 2003. Praha: Prostor. 408s.
ISBN 80-7260-0958
WALLERSTEIN, Immanuel.: The Modern World-System: Capitalist Agriculture and the
Origins of the European World-Economy in the Sixteenth Century. University of California
Press. 2011. 440s.
WALLERSTEIN, I.: World-System Analysis. An Introduction. Duke University Press. 128s.
ISBN 0822334429
WALLERSTEIn, I.:
Internetové zdroje
ALCOFORADO, F.: Long cycles of Kondratieff and the world economic crisis. [online]
Dostupné
na:
<http://www.academia.edu/2587049/LONG_CYCLES_OF_KONDRATIEFF_AND_THE_WO
RLD_ECONOMIC_CRISIS>
CHOMSKY, N.: Understanding the Crisis Markets, the State and Hypocrisy. In Foreign
Policy
[online]
2009
[29.03.2014]
Dostupné
na:
<http://fpif.org/chomsky_understanding_the_crisis_markets_the_state_and_hypocrisy>
CHOMSKY, N.: Legacy of the Vietnam War. [online] [23.03.2014] Dostupné na:
<http://www.chomsky.info/interviews/198210--.html>
DOLEJŠÍ, K.: Wallerstein, aneb návrat k utopii? [online] marec 2011. Dostupné na:
<http://blisty.cz/art/57714.html>
DOSSANI,S.: Understanding the Crisis Markets, the State and Hypocrisy. [online] 2009.
Dostupné
na:
<http://fpif.org/chomsky_understanding_the_crisis_markets_the_state_and_hypocrisy/>
Fernard Braudel Center: Anglicans, North and South. [online] august 2003. Dostupné na
internete: <http://www2.binghamton.edu/fbc/archive/119en.htm>
FONER, E., Garraty A. J.: Vietnam War. Gulf of Tonkin Resolution. In History. [online]
[02.04.2014]
Dostupné
na:
<http://www.history.com/topics/vietnam-war/gulf-of-tonkin-
resolution>
49
História sa opakuje: Obchodovanie so zlatom v roku 1976. [online] august 2013. Dostupné na
internete: <http://www.financnytrh.com/historia-sa-opakuje-obchodovanie-so-zlatom-v-roku1976/a15019>
HOLUBEC,
S.:
Teorie
světových
systémů.
[online]
júl
2005.
Dostupné
na:
<http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2005070703>
KALENDA, J.:Světový systém a mezinárodní migrace: konceptualizace vzájemných vzťahů.
október
[online]
2012.
Dostupné
na:
<http://www.sav.sk/journals/uploads/05130957Kalenda%20OK.pdf>
MCLAUGHLIN, E.: Television Coverage of the Vietnam War and the Vietnam Veteran.
[online]
2012
Dostupné
[26.03.2014]
na
internete:
<http://www.warbirdforum.com/media2.html>
OGIDAN, P., D.: Discuss the World Systems Theory Developed By Wallerstein And Relate
It To Nigeria As A Case Study. [online] október 2012. Dostupné na:
<http://greenthesis.wordpress.com/2012/10/23/discuss-the-world-systems-theory-developedby-wallerstein-and-relate-it-to-nigeria-as-a-case-study/>
PEJKO,M.: Stiglitz pre HN: Keď máte nižšie dane, tak podvázdate. [online] august 2011
Dostupné na internete: <http://hn.hnonline.sk/ekonomika-a-firmy-117/stiglitz-pre-hn-kedmate-nizsie-dane-tak-podvadzate-459885>
SAMALVACIUS, A.: New world-system? [online] august 2013Dostupné na internete:
<http://www.eurozine.com/articles/2013-02-08-wallerstein-en.html>
SME: Mexiko, rok po hospodárskej kríze. [online] December 1995. Dostupné na internete: <
http://www.sme.sk/c/2137691/mexiko-rok-po-hospodarskej-krize.html>
Situačná správa o sociálno – ekonomických dopadoch globálnej finančnej a hospodárskej
krízy na vývoj hospodárstva SR v roku 2009. [online] 2010. <Dostupné na: http://ioz.sk/wpcontent/uploads/dopad-krizy-na-vyvoj-hospodarstva.pdf>
STEIGER, Š.: Wallerstein: Agenda levice pro příštích 25 let. [online] máj 2008. Dostupné na:
<http://blisty.cz/art/40670.html>
STRICKWERDA, C.: From World-System to Globalization. Theories of Transnational
Change and the Place of United States.
SVOBODA, M.: Immanuel Wallerstein: Úpadek americké moci. USA v chaotickém svétě.
Dostupné na: <http://antropologie.zcu.cz/immanuel-wallerstein-upadek-americke-moci-usa>
ŠVIHLÍKOVÁ, I.: Ideologická bitva o minulost – bariéra pro hledání alternativ v České
republike. [online] júl 2012. Dostupné na: <http://www.blisty.cz/art/64279.html>
50
WALLERSTEIN, I.: Čo príde po ideológii rozvoja a globalizácii? [online] apríl 2007.
Dostupné na internete: <http://blisty.cz/art/33696.html>
WALLERSTEIN, I.: Globalization or the Age of Transition? A Long-Term View of the
Trajectory
of
the
World-System.
[online]
2000.
Dostupné
na:
<http://ross.mayfirst.org/files/wallerstein-globalization_0.pdf>
WALLERSTEIN, I.: Evropský univerzalismus. 2008. Praha: Knižnice sociologické aktuality.
93s. 978-80-86429-81-6
WALLERSTEIN, I.: Politika levice ve věku přechodu. [online] marec 2002. Dostupné na:
<http://blisty.cz/art/10086.html>
WALLERSTEIN, I.: States? Sovereignity? The Dilemmas of Caitalists in an Age of
transition? [online] október 2012. Dostupné na internete:
<http://www2.binghamton.edu/fbc/archive/iwsovty.htm>
WALLERSTEIN, I.: Strukturní krize: nevypočitatelné faktory střednedobého výhledu.
[online] január 2013. Dostupné na internete: <http://noveslovo.sk/node/1087>
WALLERSTEIN, I.: Úpadek americké moci. 2005. Praha: SLON. 268s. ISBN 80-86429-44X
Wallerstein, I.: The Eagle Has Crash Landed.In Foreign Policy. [online] 2002 Dostupné na:
<http://www.foreignpolicy.com/articles/2002/07/01/the_eagle_has_crash_landed>
WALLERSTEIN, Immanuel.: The Modern World-system. New York. 1974. [online].
Dostupné na internete: <http://sociology.emory.edu/faculty/globalization/theories01.html>
WALLERSTEIN, I.: The Rise od East Asia, or The World-System in the Twenty-First
Century.
1997.
[online]
Dostupné
na:
<http://www2.binghamton.edu/fbc/archive/iwrise.htm>
WALLERSTEIN,I.: Zánik kapitalizmu? [online] Január 2009. Dostupné na internete:
<http://noveslovo.sk/node/6978>
War
in
Afghanistan.
[online]
[02.04.2014]
Dostupné
na:
<http://www.historycommons.org/timeline.jsp?timeline=afghanwar_tmln&afghanwar_tmln_
us_invasion__occupation>
51
ZAMESTNANECKÉ BENEFITY NA SLOVENSKU
KRISTÍNA DUBAJOVÁ
Abstrakt
Cieľom práce „Zamestnanecké benefity na Slovensku“ je preskúmať spôsob motivovania
a poskytovania zamestnaneckých výhod ako prostriedkov motivácie zamestnancov
spoločnosti HPM Therm s.r.o. a na základe výsledkov hodnotenia identifikovať problémy
motivácie zamestnancov a navrhnúť spôsoby zlepšenia, poskytovania zamestnaneckých
výhod v spoločnosti. Práca je rozdelená do štyroch kapitol. Prvá a druhá kapitola je venovaná
teoretickým poznatkom v oblasti motivácie, odmeňovania a zamestnaneckých výhod. V tretej
kapitole predstavíme spoločnosť HPM Therm s.r.o. a zároveň preskúmame motivovanie
zamestnancov a zamestnanecké benefity poskytované touto spoločnosťou. V štvrtej kapitole
vyhodnocujeme výsledky výskumu, vyhodnocujeme dotazník a navrhujeme opatrenia na
zvýšenie úrovne poskytovania zamestnaneckých výhod a motivácie v spoločnosti.
Kľúčové slová: zamestnanecké benefity, zamestnanec, motivácia, daňové zvýhodnenie,
dotazníkové šetrenie
Abstract
The aim of the thesis „Employee benefits in the SR“ is to examine the way of motivation by
providing employee benefits as a mean od motivating employees in the HPM Therm Ltd. We
try to identify problems concering the motivation of employees and suggest ways to improve
the provision of employee benefits in the company. The thesis is divided into four chapters.
The theoretical principes of motivation, remuneration and employee benefits are to be find in
the first and second chapter of the thesis. In the trird chapter we introduce the HPM Therm
Ltd. and investigate the motivation of employees and employee benefits provided by this
company. In the fourth chapter we characterize a sample od employees which was being
tasted by questionnaire and personal interviews. This chapter is dedicated to the evaluation of
research result, evaluation od the questions od measures in order to enhance the level of
providing employee benefits and motivation in the company.
Key words: employee benefits, employee, motivation, tax preference, questionnaire survey
52
ÚVOD
Odmeňovanie v oblasti riadenia ľudských zdrojov neznamená len plat alebo mzdu, ktoré
poskytujú zamestnancovi organizácie. Moderné poňatie odmeňovania ponúka omnoho širšiu
škálu ako odmeňovať pracovníkov za ich prácu i za to, že sú zamestnancami danej
organizácie. Súčasťou odmeňovania je taktiež poskytovanie zamestnaneckých výhod.
Uplatňovanie a zdaňovanie zamestnaneckých benefitov je problematika, ktorá sa týka takmer
každého pracujúceho človeka. To je jedným z dôvodov, prečo som si túto tému práce zvolila.
Aj ja sa vo svojom budúcom profesijnom živote s najväčšou pravdepodobnosťou stretnem
s poskytovaním zamestnaneckých výhod od zamestnávateľa. Pomocou zamestnaneckých
výhod je pre spoločnosť jednoduchšie prilákať a najmä si udržať kvalitných zamestnancov,
ktorí tvoria veľmi dôležitú konkurenčnú výhodu na trhu. Organizácia by sa preto mala
zaujímať o to, ktoré zamestnanecké výhody sú príťažlivé, najviac žiadané a preferované
medzi zamestnancami.
Prácu som rozdelila do štyroch kapitol, kde prvá a druhá tvoria teoretickú časť, tretia a štvrtá
kapitola tvoria časť praktickú.
V prvej kapitole som sa zamerala na teoreticko-metodologické vymedzenie pojmov.
Sústredila som sa na zadefinovanie pojmu zamestnanecké benefity a priblíženie sa k tejto
problematike. Popísala som nevýhody a riziká plynúce z poskytovania zamestnaneckých
benefitov a následne som sa zamerala na jednotlivé druhy zamestnaneckých výhod.
Teoretická časť obsahuje aj zadefinovanie pojmu motivácia, ktorej je venovaná druhú
kapitola.
Tretiu kapitolu som venovala charakteristike spoločnosti HPM Therm s.r.o. Štvrtá kapitola
pozostávala z vlastného výskumu, ktorý bol výsledkom dotazníkového šetrenia. Cieľom
môjho dotazníkového šetrenia bolo zistiť, aké zamestnanecké benefity sú zo strany
zamestnávateľov ponúkané jednotlivým zamestnancom, a ktoré z nich zamestnanci využívajú.
V prílohe č. 2 môžeme vidieť, aké zamestnanecké benefity sú najčastejšie poskytované
v rámci SR.
ZAMESTNANECKÉ BENEFITY
„When people work in a place that cares about them, they contribute a lot more
than duty.“
(Preklad: Keď ľudia pracujú na mieste, ktoré sa o nich stará, prispievajú omnoho viac, než
vtedy, ak je ich práca len povinnosťou.)
Dennis Hayes
Zamestnanecké benefity znázorňujú širokú paletu rozmanitých pôžitkov, služieb, sociálnej
starostlivosti a zbožia, za ktoré by inak museli zamestnanci platiť. Zamestnávateľ ich
poskytuje spolu so mzdou za vykonanú prácu.
„Organizácie si v súčasnosti uvedomujú to, že sú pod tlakom silnejúcej konkurencie a to
znamená, že musia venovať značnú pozornosť výkonnosti svojich zamestnancov a súčasne si
týchto zamestnancov taktiež udržať. Z toho dôvodu si organizácie stále častejšie zaraďujú do
systému odmeňovania kategóriu tzv. zamestnaneckých výhod a služieb.“ (Frk V., Lukáč M.,
Frk B., 2004).
Zamestnanecké benefity sú obvykle stanovené tak, aby spĺňali štyri ciele:
1)
2)
3)
4)
konkurencieschopnosť voči ostatným organizáciám,
súlad so všeobecnými platnými normami,
nákladová efektivita,
prispôsobenie jednotlivým potrebám zamestnancov v čo najväčšej miere.
„Zamestnanecké výhody sú zložky odmeny poskytované k rôznym formám peňažnej odmeny.
Zahŕňajú také položky, ktoré nie sú priamo odmenou, ako je každoročná dovolenka na
zotavenie.“ (Armstrong, 2002, s. 555).
„Ide o nepriamu formu odmeňovania, a to peňažnú a tiež nepeňažnú. Ich skladba musí byť
v súlade s celkovou stratégiou odmeňovania a musí podporovať dosiahnutie jej cieľov. Ak je
tento predpoklad splnený, môžu zamestnanecké výhody pomôcť uspokojovať nielen záujmy
zamestnancov, ale tiež spoločenské a podnikové záujmy“. (Kachaňáková, 2001, s. 164).
„Zamestnanecké výhody (benefits) sú také formy odmien, ktoré poskytuje organizácia
zamestnancom iba preto, že sú zamestnancami. Na rozdiel od platu, mzdy a ďalších foriem
odmeňovania, obvykle nie sú viazané na výkon pracovníka.“ (Koubek, 2000, s. 274). Z toho
vyplýva, že organizácia poskytuje zamestnanecké výhody svojim zamestnancom aj preto, že
pre ňu pracujú, bez ohľadu na to ako dlho, na akom poste a aký výkon podávajú.
Podľa môjho názoru zamestnanecké benefity môžeme chápať ako tzv. druhý príjem
zamestnanca, ktorým má možnosť zvýšiť si svoj mesačný príjem. Zamestnanecké výhody sú
v súčasnosti chápané ako súčasť odmeny zamestnanca, ktorá nemusí byť závislá na
pracovnom výkone a väčšinou je vyplácaná v nepeňažnej forme. Zámerom zamestnaneckých
výhod je stimulácia a vedenie k vyšším výkonom, vedenie k lojalite voči firme a následné
znižovanie fluktuácie zamestnancov. Ich vyplácanie nie je závislé na počte odpracovaných
rokov, či na pozícii. Zamestnancom sú vyplácané rovnako. Firmy sa takto odlišujú od svojej
konkurencie. Zamestnanecké výhody majú význam nielen pre zamestnancov ale i pre
zamestnávateľov. Význam zamestnaneckých výhod pre zamestnávateľov je vidieť najmä pri
neustále narastajúcej konkurencii na trhu práce, pri výbere kvalifikovaných zamestnancov, pri
znižovaní fluktuácie a zvyšovaní celkového príjmu zamestnancov. Tvoria nezdaniteľnú časť
príjmu pre zamestnancov, ale pre zamestnávateľa tvoria odpočítateľnú položku zo
zdaniteľného základu.
„Zamestnanecké výhody sú adresné, na rozdiel od mzdy, za ktorú možno kúpiť čokoľvek,
a teda uspokojovať najrôznejšie potreby rozličným spôsobom a to na základe toho, kto mzdou
alebo platom disponuje. Zamestnanecké benefity sú poskytované s presnou predstavou
zamestnávateľa na to, na čo ju má zamestnanec použiť“. (Frk, 2006).
Dôležitý je význam pojmu nepeňažné plnenie. Tento pojem prelína nielen zákonom o daniach
z príjmu, ale aj vyhlášku o fonde kultúrnych a sociálnych potrieb. Musí byť tiež využívaný
v podnikovej kolektívnej zmluve či v štatúte sociálneho fondu. Za nepeňažné plnenie
poskytované od zamestnávateľa zamestnancovi môžeme považovať plnenie, ktorého celkové
náklady na činnosť sú uhradené zamestnávateľom a zamestnancovi sú poskytnuté v plnej
hodnote, alebo za cenu zníženú o príspevok zamestnávateľa, ak je tento príspevok nižší ako
celková cena. Hodnota nepeňažného plnenia je rozdiel medzi cenou alebo nákladmi, ktoré sú
hradené od zamestnávateľa z fondu a ich čiastkou, ktorá je hradená zamestnancom.
Formy zamestnaneckých benefitov
Čihovská, Hasprová a Matušovičová (2007) uvádzajú nasledovné formy zamestnaneckých
benefitov:
 dôchodkové systémy;
 služobné auto, benzín;
 osobné zabezpečenie;
 finančná pomoc;
 naplnenie osobných potrieb;
 iné zamestnanecké výhody (stravné lístky, príspevok na oblečenie, voľné parkovacie
plochy.
Typy zamestnaneckých benefitov















príspevky na stravovanie (stravenky, bufety, závodné jedálne);
príspevky na odborný rozvoj zamestnancov (zvyšovanie kvalifikácie);
príspevky na tuzemskú alebo zahraničnú rekreáciu;
príspevky na kultúru a šport;
príspevky na penzijné pripoistenie;
príspevky na životné poistenie;
príspevky na masáže, rehabilitáciu;
príspevok na nákup vitamínových prípravkov;
príspevok na očkovanie proti chrípke;
zvýhodnené pôžičky;
dary k životným a iným výročiam, k jubileu;
podpora pre nešťastie v rodine (dlhodobé ochorenie, živelné pohromy, nepriaznivá
sociálna situácia a pod.);
predaj tovaru alebo služieb firmy za nižšiu cenu, ako je obvyklá cena na trhu;
poskytovanie nealkoholických nápojov na pracovisku;
bezplatné poskytovanie služobného automobilu i pre súkromné účely (manažérsky
automobil);




zaistenie firemného autobusu alebo hradenie dopravy do zamestnania;
poskytovanie bezplatného ubytovania (prechodného);
poskytovanie zamestnaneckých akcií;
podpora priateľských medziľudských vzťahov na pracovisku.
Zamestnanecké benefity na Slovensku
Na Slovensku sa najčastejšie uplatňujú tieto výhody:
- vzdelávanie zamestnancov;
- nápoje na pracovisku zdarma;
- príspevok spoločnosti na dôchodkové sporenie;
- flexibilná pracovná doba;
- mobilný telefón pre súkromné účely;
- príspevok na stravu.
Tabuľka 1
Poskytované benefity na Slovensku v roku 2011
Vybrané nefinančné benefity
Percentá (%)
Vzdelávanie zamestnancov
27
Nápoje na pracovisku zdarma
25
Príspevok na dôchodkové poistenie
21
Mobilný telefón i pre súkromné účely
20
Príspevok na stravu nad rámec zákona
15
Dovolenka navyše
11
Predplatené športové a kultúrne aktivity
10
Služobný automobil i na súkromné účely
9
Príspevok na životné poistenie
4
Zdroj: Monster.sk
Tabuľka 1 znázorňuje, že na začiatku roka 2011 bolo najviac poskytovaných
zamestnaneckých benefitov týkajúcich sa vzdelávania zamestnancov. Ponúkalo ich celkom 27
% zamestnávateľov na Slovensku, ktorí sa zúčastnili dotazníkového šetrenia.
Výhody a nevýhody zamestnaneckých benefitov
Zamestnanecké benefity sú poskytované nad rámec dohodnutej mzdy medzi
zamestnávateľom a zamestnancom. Môžu sa vyskytovať vo viacerých formách a podobách.
Sú v súvislosti buď s postavením jedinca v spoločnosti, môžu a tiež vzťahovať k zamestnaniu,
alebo môže mať sociálny charakter.
K výhodám poskytovania zamestnaneckých benefitov patria:
(1) u zamestnávateľa:
- daňové úľavy, úspora mzdových nákladov;
- zvýšenie atraktivity podniku;
- zvýšenie motivácie a produktivity zamestnancov a väčšia konkurencieschopnosť
podniku.
(2) u zamestnanca:
- atraktívne benefity peňažného a nepeňažného charakteru nezaťažené daňovými
odvodmi (zdravotné a sociálne);
- ak je systém benefitov kvalitne a dobre prepracovaný, zamestnanec môže sledovať
zmeny možnosti čerpania výhod závislých na jeho výkone;
- množstevné zľavy, ktoré sú poskytované pre podnik ako celok
Nevýhody zamestnaneckých benefitov
Pojem zamestnanecké benefity (výhody) neskrýva len samé pozitíva. Opak je pravdou,
prinášajú aj mnoho nevýhod.
Medzi nevýhody zamestnaneckých benefitov patria najmä:
(1) u zamestnávateľa:
- náročná a zložitá administratíva správy benefitov;
- zamestnávateľ je povinný robiť prieskumy, aby zistil, aké benefity zamestnanci
najviac využívajú a aké benefity ich najviac motivujú k čo najlepšiemu výkonu;
- stanovenie mechanizmu poskytovania zamestnaneckých benefitov je pre
zamestnávateľov náročné, musí zohladniť veľmi veľa vecí a brať ohľad na štandardné
poskytované benefity (mobilný telefón, služobný automobil a pod.).
(2) u zamestnanca:
- zamestnanci si v niektorých prípadoch môžu pripadať ako diskriminovaní z toho
dôvodu, že sa cítia byť znevýhodnení oproti svojim kolegom, i keď sa im zdá, že
ovládajú rovnakú prácu;
- ak sú finančné príspevky vkladané do fondu a nedajú sa len tak utratiť, jedná sa
o veľkú nevýhodu predovšetkým u mladých zamestnancoch, ktorí si tento fond môžu
vybrať až po uplynutí pomerne dlhej doby;
- ak firma zle alebo nedostatočne informuje svojich zamestnancov o zamestnaneckých
benefitoch, môže dôjsť k tomu, že zamestnanci nebudú dobre informovaní a nevyužijú
možnosť čerpania benefitov, o ktoré by mali záujem.
MOTIVÁCIA ZAMESTNANCOV
„We know nothing about motivation. All we can do is write books about it.“
(Preklad: o motivácii nevieme nič. Všetko, čo môžeme robiť, je písať o nej knihy.)
Peter F. Drucker
Pojem motivácia je odvodený od latinského slova „movere“ t. j. pohybovať sa. Existuje
množstvo definícií motivácie, ktoré sa odlišujú formuláciou alebo spôsobom vyjadrenia, ale
všetky sú obvykle podobné obsahom, podstatou.
Daniel uvádza: „motivácia je tendencia zameraná na organizovanú činnosť.“
Alexy, Boroš a Sivák (2004) definujú motiváciu ako: „vnútorný stav, ktorý človek prežíva
ako chovanie, túžbu, prianie, úsilie, zámer, snahu, a pod.“
„Motivácia sa týka faktorov, ktoré ovplyvňujú určitý spôsob chovania ľudí. Existujú tri
zložky motivácie:
- smer – čo sa pokúša robiť určitá osoba;
- úsilie – s akou snahou sa o danú vec osoba pokúša;
- vytrvalosť – ako dlho sa o to človek pokúša.“ (Armstrong, 2002, s. 159).
Letovancová (2002, s. 123) uvádza: „Motivácia je súbor činiteľov, ktoré usmerňujú
prežívanie a správanie zamestnancov. Organizácie môžu svojim pôsobením výrazne
ovplyvňovať motiváciu zamestnancov. Nie je možné použiť len jeden spôsob pre všetkých
zamestnancov, dokonca ani jedného zamestnanca motivovať celý pracovný život rovnako.“
Mateides (2006) definuje motiváciu ako: „vnútorné hnacie sily človeka, ktoré usmerňujú jeho
konanie a prežívanie.“
„Motivácia je súbor hybných momentov v osobnosti a v činnosti, teda súbor toho, čo človeka
poháňa k vykonaniu určitej činnosti alebo mu bráni vykonať určitú činnosť.“ (Čáp, Mareš;
2001).
„V ľudskej psychike pôsobia určité špecifiká, nie uvedomelé vnútorné hybné sily, tzv.
pohnútky alebo motívy. Tie sa prejavujú navonok v podobe motivovanej činnosti
a motivovaného konania.“ (Bedrnová, Nový; 2002, s. 242).
Existujú i ďalšie členenia motívov:
- priame, vnútorné;
- nepriame, vonkajšie.
Vnútorné vychádzajú zvnútra človeka a patria k nim rôzne potreby, ktoré je možné uspokojiť
bez ohľadu na to, aké vonkajšie faktory tu vplývajú. Vonkajšie motívy vedú k uspokojeniu
iných potrieb, napr. peniaze ako motív vedú k uspokojeniu potreby jesť výmenou peňazí za
zbožie. (Tureckiová, 2004).
Motivácia prebieha dvomi základnými smermi a to:
- pozitívna motivácia – smerom v vykonávaniu činnosti s využitím odmien
alebo pochvaly;
- negatívna motivácia – smerom k potlačeniu činnosti súborom trestov a kritiky.
Motivácia a peniaze
„Peniaze predstavujú najobvyklejší spôsob odmeny. Peniaze poskytujú to, čo ľudia vo väčšine
prípadov chcú.“ (Armstrong, 2002, s. 169). Herzberg tvrdí, že účinnosť peňazí nie je vždy
rovnaká, pretože kým ich nedostatok vyvolá nespokojnosť, ich obstaranie nemá za následok
trvalú spokojnosť. Peniaze sú prostriedkom, ktorý umožňuje dosiahnutie viacerých cieľov
a naplnenie viacerých potrieb. Goldthrope dodáva, že mzda je dominantným motivátorom pri
výbere zamestnávateľa a spokojnosť so mzdou je jedným z najsilnejších pút k zamestnaniu.
„Peniaze sú vysoko motivačným nástrojom do chvíle, kým neuspokoja základné potreby.
Vnímanie peňažných odmien sa mení, mzda a prémie vnímame ako prirodzenú odmenu za
vykonanú prácu.“ (Urban, 2001).
Zdroje motivácie
Motivácia predstavuje hybnú silu, ktorá nás vedie k určitému správaniu, chovaniu a jednaniu.
Kde sa ale motivácia berie? Čo je jej zdrojom? Za zdroje motivácie sú označované tie
skutočnosti, ktoré motiváciu vytvárajú. To znamená skutočnosti, ktoré zakladajú dynamické
tendencie i zameranie (orientácie) ľudskej činnosti a ktoré určitým významným spôsobom
ovplyvňujú stálosť týchto tendencii.
Rozlišujeme päť nasledujúcich základných zdrojov motivácie, ktoré vytvárajú pre každého
človeka motivačný profil:
- potreby;
- návyky;
- záujmy;
- hodnoty;
- ideály.
Odmeňovanie zamestnancov a motivácia
Odmeňovanie zamestnancov má veľmi dôležitú úlohu pri motivácii zamestnancov. Odmena
už nie je vnímaná len ako finančné polepšenie, ale zahŕňa tiež ďalšie aspekty, ktoré sú pre
zamestnancov veľmi dôležité (možnosť kariérneho rastu, obsah práce, reputácia firmy,
možnosť vzdelávania a rozvoja, pracovné prostredie a i.).
Systém odmeňovania v organizácii tvorí:
 Stratégia odmeňovania
Stratégia odmeňovania stanovuje to, čo organizácia v dlhodobej perspektíve zamýšľa
urobiť v oblasti vytvárania a realizácie politiky, procesov, postupov odmeňovania a praxe,
ktoré podporujú dosahovanie ich podnikateľských cieľov. Organizácia môže mať
stratégiu, ktorá smeruje k udržaniu konkurencieschopných mzdových sadzieb.
 Politika odmeňovania
Politika odmeňovania poskytuje návod pre rozhodovanie a potrebné kroky. Organizácia
môže mať politiku, ktorá stanovuje, že úrovne peňažných odmien v organizácii budú
zodpovedať priemerným trhovým sadzbám.
 Prax odmeňovania
Prax odmeňovania tvoria štruktúry stupňov, metód a sadzieb, ako je hodnotenie práce
a programy, zásluhové odmeňovanie používané k realizácii politiky a stratégie
odmeňovania.
 Procesy odmeňovania
Procesy odmeňovania, ktoré tvoria spôsoby realizácie politiky a vykonávanie praktickej
stránky odmeňovania (napr. spôsob, ako sú uplatňované a využívané výsledky šetrenia a
taktiež ako manažéri riadia proces revízie a úpravy miezd).
 Postupy odmeňovania
Postupy odmeňovania, ktoré sú používané v záujme udržania systému a následnému
zabezpečeniu toho, že bude fungovať účinne, pružne a že bude prinášať zodpovedajúcu
hodnotu za vynaložené finančné prostriedky.
Štruktúra odmeňovania
Kachaňáková (2001) uvádza podľa autorov Liviana a Pražskej nasledovnú štruktúru
odmeňovania:
1.) Odmeňovanie peňažné – priame: t. j. základná peňažná odmena (plat, mzda) a doplnky
k základnej peňažnej odmene (prémie, provízie, odmeny, mzdové zvýhodnenia).
2.) Odmeňovanie peňažné – nepriame: vstup zamestnancov do kapitálu podniku,
príspevky na stravovanie, rôzne formy poistenia, úhrada telefónnych výdavkov a pod.
3.) Odmeňovanie nepeňažné – služobný byt, služobný automobil, poradenstvo pri
odchode do dôchodku, finančné poradenstvo a pod.
PRAKTICKÁ ČASŤ
V tejto časti bližšie popíšem spoločnosť HPM Therm s.r.o. a zamestnanecké benefity, ktoré
poskytuje svojim zamestnancom. Na základe dotazníkového šetrenia vyhodnotím jednotlivé
výsledky. Na záver navrhnem vlastné odporúčania a stanoviská.
Základné údaje o spoločnosti
Názov subjektu: HPM Therm s.r.o.
IČO:
36305286
Sídlo:
Moravské Lieskové 2, PSČ 916 42
Dátum vzniku:
Právna forma:
September 1998
Spoločnosť s ručením obmedzeným
Obrázok
Logo firmy
Zdroj: Interné dokumenty spoločnosti HPM Therm s.r.o.
Profil spoločnosti
Spoločnosť bola založená v septembri 1998. Na európskom trhu funguje 15. rok. Skúsenosti
manažmentu i značnej časti zamestnancov firmy HPM Therm s. r. o. s navrhovaním, výrobou
výmenníkov a konštrukciou siahajú až do roku 1982. Dnes môže HPM Therm hodnotiť. Môže
si povedať, že je dobrou spoločnosťou. Je známa doma aj v zahraničí, každým rokom
dynamicky rastie.
HPM Therm patrí medzi najväčších výrobcov vykurovacích zariadení na Slovensku.
Popredný výrobca vykurovacích a klimatizačných komponentov v Európe a je radený medzi
900 najväčších výrobcov výmenníkov tepla na svete. Spoločnosť za svoju históriu prijala viac
ako 12 tis. objednávok, vypracovala viac ako 2 600 ponúk a vystavila viac ako 8 000 faktúr.
Spoločnosť vyrába vo svojich vlastných výrobných priestoroch v Moravskom Lieskovom
s rozlohou takmer 4 000 m2 výrobnej a skladovej plochy. HPM Therm vlastní certifikát
systému manažérstva kvality podľa ISO 2001. Okrem výrobnej firmy v Moravskom
Lieskovom má spoločnosť obchodnú kanceláriu v Bratislave, ktorá je zameraná hlavne na trh
s výmenníkmi tepla Cu/Al najmä pre nemecky hovoriacich zákazníkov.
Spoločnosť exportuje takmer 70% na európsky trh. Zo spoločnosti odišli tisícky kamiónov,
nákladných áut a dodávok. Najviac z nich smerovalo na nemecký trh (takmer 70% exportu).
Ale výrobky sa dobre predávajú aj v Českej Republike, Rakúsku, Švajčiarsku, Francúzsku,
Anglicku, Maďarsku a Poľsku. Spoločnosť stále viac a viac aktivít vyvíja na presadenie sa
v Škandinávskych krajinách, Pobaltských štátoch, Ukrajine a Rusku. Práve na týchto trhoch
vidí obrovskú perspektívu a potenciál pre ďalší rast firmy.
Spoločnosť mala možnosť byť súčasťou takých veľkých projektov ako boli Aupark shopping
center, Apollo business center I, Apollo business center II, City business center, Rezidenčný
dom Brána (16 poschodí), hotel Danubia gate, atď.
HPM Therm s.r.o. si tiež uvedomuje význam a dosah ochrany pracovného prostredia
zamestnancov. Preto cestou preventívnych opatrení dbá na bezpečnosť práce, protipožiarnu
ochranu a kvalitu životného prostredia.
V priemere spoločnosť vytvára pracovné miesta pre 50 zamestnancov, z toho je 10 technicko
– hospodárskych pracovníkov. Väčšina z nich pracuje v odbore tepelnej techniky takmer celý
život.
A toto všetko spolu tvorí HPM Therm. Nie sú to len prvotriedne technológie, kvalitné
výrobky, spokojní zákazníci a bohatá história projektov, ktorých bola spoločnosť súčasťou.
Sú to aj hodnoty, ktoré sa snaží spoločnosť budovať.
Poskytovanie zamestnaneckých výhod
Všetky zamestnanecké benefity, ktoré poskytuje zamestnávateľ spoločnosti HPM Therm
s.r.o., sú čerpané zo sociálneho fondu. Čerpanie zo sociálneho fondu je upravené smernicou.
Sociálny fond je vytvorený k zabezpečeniu sociálneho rozvoja pracovného kolektívu
zamestnancov. Fond sa vytvára z hospodárskeho výsledku po jeho následnom zdanení.
Základný prídel predstavuje maximálne 2 % z ročného objemu mzdových prostriedkov
zúčtovaných k výplate v bežnom roku fyzickým osobám, ktoré sú v spoločnosti v pracovnom
pomere.
Podľa smernice spoločnosti HPM Therm s.r.o. poskytuje svojim zamestnancom tieto
zamestnanecké výhody:
 stravné lístky (stravenky);
 rekreácia;
 kultúrne, športové a spoločenské akcie;
 deň dovolenky navyše.
Za zamestnancov spoločnosti za pre účely tejto smernice považujú:
 osoby, ktoré sú v spoločnosti v pracovnom pomere;
 ženy, ktorú sú na materskej dovolenke, ak sú v pracovnom pomere;
 dôchodcovia, ktorí pri prvom odchode do stareckého alebo plného invalidného dôchodku
pracovali u zamestnávateľa.
Prehľad zamestnaneckých benefitov plynúcich z kolektívnej zmluvy
Z uzavretej kolektívnej zmluvy vyplýva, že zamestnancom sú poskytované tieto
zamestnanecké benefity:
 predĺženie dovolenky o jeden týždeň
Zamestnanci spoločnosti HPM Therm s.r.o. majú nárok na predĺženie dovolenky na zotavenie
o jeden týždeň, t.j. päť pracovných dní nad základnú výmeru stanovenú zákonníkom práce.
Zamestnanec má nárok na celkom päť týždňov dovolenky, t.j. 25 pracovných dní za
kalendárny rok. V prípade, že neodpracoval celý kalendárny rok, má nárok na pomernú časť
za odpracovanú dobu. Ak zamestnanec celú dovolenku nevyčerpal, má nárok na prenesenie
do nasledujúceho kalendárneho roku, avšak v maximálnej výške desať dní.
 Príspevok na stravovanie
Poskytovanie príspevku na stravovanie je zabezpečené jednotne stravovacími poukážkami.
Zamestnanec má nárok na jednu stravovaciu poukážku v hodnote 3, 30 eur za odpracovanú
zmenu. Dĺžka pracovnej zmeny musí byť minimálne 3,5 hodiny pri 7,5 hodinovej pracovnej
zmene a 4 hodiny pri osemhodinovej pracovnej zmene. Stravovacie poukážky nie je možné
poskytnúť zamestnancom, ktorí sa nezúčastnili pracovnej zmeny (ide napr. o zamestnancov
na dovolenke, v stave chorých a pod.) alebo sú vyslaní na služobnú cestu a v rámci zákona
o cestovných náhradách im je poskytnuté stravné alebo je im poskytnutá strava.
 Príspevok na penzijné pripoistenie
Medzi významné benefity patrí tiež poskytovanie príspevku na penzijné pripoistenie.
Príspevok zamestnávateľa je 5% z priznanej základnej mzdy zamestnanca, pomer príspevku
zamestnávateľa a zamestnanca je 1:1. Daný príspevok je hradený mesačnou zrážkou zo mzdy,
pričom zamestnanec za túto zrážku a jej odoslanie neplatí žiadny poplatok.
 Príspevok na životné poistenie
Spoločnosť HPM Therm s.r.o. prispieva svojim zamestnancom na súkromné životné
poistenie. Pomer príspevku zamestnanca a zamestnávateľa je opäť 1:1. Poistná zmluva je
uzatvorená medzi zamestnancom ako poistníkom a poisťovňou. Nie je možné mať poistenú
druhú dospelú osobu, ale je možné mať dohodnuté poistenie až pre 5 detí, a to do dosiahnutia
veku až 25 rokov. Dĺžka poistenie je minimálne 5 rokov a súčasne minimálne do roku,
v priebehu ktorom dosiahne poistený vek 60 rokov. Poistenie je poskytované maximálne do
veku 75 rokov poisteného.
 Zdravotné voľno
Každý zamestnanec spoločnosti HPM Therm s.r.o. môže čerpať až 5 dní zdravotného voľna
za rok s kompenzáciou mzdy vo výške 100%. Pokiaľ zamestnanec nevyčerpá za rok ani jeden
z možných piatich dní zdravotného voľna, bude mu do 31.3. nasledujúceho roku poskytnutá
nepeňažná odmena.
VLASTNÝ VÝSKUM
Cieľom výskumnej časti práce bolo preskúmať poskytovanie zamestnaneckých výhod
spoločnosťou HPM Therm s.r.o.
Určili sme si nasledovné ciele výskumu:
a) zistiť, aké zamestnanecké benefity poskytované spoločnosťou HPM Therm s.r.o.
zamestnanci preferujú;
b) zistiť aká je informovanosť a kvalita zamestnaneckých benefitov;
c) Zistiť, o aké zamestnanecké benefity by mali zamestnanci záujem,
Hypotézy výskumu
Pred začiatkom výskumu v spoločnosti HPM Therm s.r.o. sme si stanovili niekoľko hypotéz.
Hypotéza 1
Spoločnosť HPM Therm s.r.o. je jednou z najväčších výrobných spoločností v regióne. Na
základe toho predpokladáme, že využíva správnu formu motivácie.
Hypotéza 2
Predpokladáme, že spoločnosť využíva širokú škálu zamestnaneckých výhod na zvyšovanie
motivácie svojich zamestnancov.
Hypotéza 3
Predpokladáme, že zamestnanci sú v dostatočnej miere informovaní o zamestnaneckých
benefitoch, ktoré im poskytuje spoločnosť.
Výskum, ktorý sa týka spokojnosti s poskytovaním zamestnaneckých benefitov bol
zrealizovaný na základe dotazníka, ktorý je uvedený v prílohe č. 1.
Štruktúra dotazníka
Dotazník pozostáva z dvoch častí. V prvej časti sú základné údaje o zamestnancoch, ktoré
slúžia ako rozdeľovacie údaje. Zahŕňa sa medzi ne pohlavie, vek, pracovná pozícia, typ
pracovného úväzku a dĺžka zamestnania v spoločnosti HPM Therm s. r. o. Druhá časť
dotazníka je zameraná na zamestnanecké benefity. Dotazník obsahuje celkom 15 otázok.
Jedná sa najmä o otázky kvantitatívneho charakteru, ktoré sú v niektorých prípadoch doplnené
otázkami kvalitatívnymi.
Vyhodnotenie dotazníka
I.
časť – Základné údaje
1. Pohlavie
Rozdelenie opýtaných podľa pohlavia je nasledovné:
Ženy ............................ 10 %
Muži ............................ 90 %
2. Veková skupina
Zamestnanci boli rozdelení do 4 skupín, ktoré znázorňuje graf 1:
Veková kategória
Graf 1
8%
18%
38%
36%
do 29 rokov
30 - 39 rokov
40 - 49 rokov
50 rokov a viac
Zdroj: vlastné vypracovanie
Graf 1 znázorňuje vekovú kategóriu zamestnancov spoločnosti HPM Therm s.r.o. Najväčší
podiel respondentov tvoria zamestnanci vo veku 30 – 39 rokov. Predstavuje to 38% zo
všetkých opýtaných. Takmer rovnaký počet respondentov (36%) tvoria zamestnanci
v rozmedzí od 40 do 49 rokov. Naopak najmenší podiel opýtaných predstavujú zamestnanci
vo vekovej hranici do 29 rokov. Zamestnanci vo veku 50 rokov a viac predstavujú 18%
opýtaných.
3. Najvyššie dosiahnuté vzdelanie
Najvyššie dosiahnuté vzdelanie
Graf 2
4%
12%
základné
40%
vyučený/á
44%
stredoškolské s maturitou
vyššia odborná škola
vysokoškolské
Zdroj: Vlastné vypracovanie
Vyššie uvedený graf zobrazuje najvyššie dosiahnuté vzdelanie zamestnancov spoločnosti
HPM Therm s.r.o. Graf udáva, že najväčší počet zamestnancov má výučný list alebo
maturitné vysvedčenie. Len dvaja zamestnanci spoločnosti majú vysokoškolské vzdelanie
a šesť zamestnancov má len základné vzdelanie.
4. Pracovná pozícia
Pracovné pozície boli rozdelené na manažérske a ostatné (nemanažérske), z toho dôvodu, že
v oblasti zamestnaneckých benefitov nie je bližšie rozdelenie potrebné. Medzi respondentmi
sa nachádzajú zamestnanci najmä z nemanažérskych pozícií.
Manažérska pozícia – 10 %
Ostatné – nemanažérske pozície – 90 %
5. Na aký typ pracovného úväzku ste zamestnaný/á?
Rozdelenie zamestnancov podľa typu pracovného úväzku je nepatrne skreslené z toho
dôvodu, že 3 respondenti na túto otázku neodpovedali. Napriek tomu je jasné, že viac ako ¾
pracovníkov je zamestnaných na plný úväzok.
Typ pracovného úväzku
Graf 3
8%
6%
plný úväzok
polovičný úväzok
86%
nevyplnili
Zdroj: vlastné vypracovanie
6. Ako dlho ste zamestnancom spoločnosti HPM Therm s.r.o.?
Podľa toho, ako dlho sú respondenti zamestnaní v HPM Therm, boli zamestnanci rozdelení do
5 skupín, tak ako to zobrazuje graf 4:
Dĺžka zamestnania v spoločnosti HPM Therm s.r.o
Graf 4
10%
16%
1 - 3 roky
26%
4 - 6 rokov
7 - 9 rokov
28%
20%
10 - 12 rokov
13 - 15 rokov
Zdroj: vlastné vypracovanie
Najväčšiu skupinu respondentov nájdeme medzi zamestnancami, ktorí sú zamestnaní
v spoločnosti HPM Therm s.r.o. 7 až 9 rokov. Zamestnanci, ktorí tvoria o 2 % menej, teda 26
% zo všetkých opýtaných predstavujú druhú najväčšiu skupinku zamestnancov, ktorí svoje
pracovné miesto obsadili pred 1 až 3 rokmi. Najmenšie percento respondentov predstavujú
zamestnanci, ktorí svoju pozíciu zastávajú 13 až 15 rokov. Je očividné, že za 15 ročnú
existenciu spoločnosti sa na pracovných miestach vystriedalo viacero zamestnancov. Len piati
zamestnanci boli svedkami napredovania firmy v prvých troch rokoch od založenia
spoločnosti.
II. Časť – zamestnanecké benefity
7. Ste spokojná/ý so súčasnou ponukou zamestnaneckých benefitov?
Spoločnosť HPM Therm s.r.o. ponúka svojim zamestnancom pomerne malý balíček
benefitov. Tento balíček ponúka plošne, čo znamená, že všetci zamestnanci dostávajú
rovnaký balíček benefitov a môže dôjsť k tomu, že nebudú uspokojené potreby každého
zamestnanca. Keďže spoločnosť poskytuje pracovné miesta pre 50 zamestnancov a to mužov
i žien, je možné, že dôjde k nespokojnosti so zamestnaneckými benefitmi. Každý
uprednostňuje iné benefity, ktoré by chcel v budúcnosti využívať, avšak nemajú na výber
z viacerých možností, ale musia sa uspokojiť s výhodami, ktoré obsahuje balíček
zamestnaneckých benefitov. To, ako sú zamestnanci spokojní so súčasnou ponukou benefitov
zobrazuje graf č. 5.
Graf 5
Ste spokojná/ý so súčasnou ponukou zamestnaneckých benefitov?
0%
14%
48%
áno
skôr áno
38%
skôr nie
nie
Zdroj: vlastné vypracovanie
Z vyššie uvedeného grafu môžeme zistiť, že väčšina zamestnancov je s balíčkom benefitov
spokojná i napriek tomu, že zamestnanecké benefity majú pevne stanovené plošne, teda všetci
rovnakým dielom bez rozdielu. Len 14 % respondentov uviedlo, že so súčasnou ponukou
benefitov spokojní nie sú, ostatní opýtaní uviedli, že spokojní sú.
8. Nájde sa medzi zamestnaneckými benefitmi nejaký, ktorý ste behom posledného
roku nevyužili? Prosím uveďte dôvod.
Cieľom otázky č. 8 bolo zistiť, ktoré benefity nie sú veľmi využívané a z akého dôvodu. Bola
tu možnosť zaškrknutia viacerých odpovedí. Výsledky znázorňuje tabuľka 2. Najmenej
využívaným benefitom sú príspevky na šport, kultúru či zdravie, v minulom roku ich
nevyužilo 80 % respondentov. Dôvodom je nedostatočná ponuka týchto výhod v obci
Moravské Lieskové a v jej blízkom okolí. Zariadenia, v ktorých majú zamestnanci zľavy sú
často mimo ich dosah. Určite by bolo dobré, keby sa ponuka upravila a príspevky by sa
sústredili najmä do zariadení, ktoré sa nachádzajú v danej lokalite. Niektorí zamestnanci
o možnosti čerpať tieto benefity ani nevedeli. Za prekvapivé považujem to, že takmer
polovica opýtaných v minulom roku nevyužila príspevok na dovolenku. Tieto príspevky sú do
istej miery obmedzené, čiže hlavným dôvodom ich nečerpania je, že zamestnanci cestujú skôr
na individuálne zariaďované dovolenky, ako na dovolenky, ktoré ponúkajú cestovné
kancelárie. Pätina respondentov nečerpala v minulom roku ani zdravotné voľno. Kvôli
plneniu plánu je veľmi zložité ísť na maródku, nie ešte brať si zdravotné voľno. Taktiež
týždeň dovolenky navyše nie je možné vždy využiť práve kvôli nedostatku času. Príspevky na
životné poistenie alebo penzijné pripoistenie neboli využité napr. z toho dôvodu, že je
zamestnanec už viacero rokov poistný v inej poisťovni, alebo vôbec nemá penzijné
pripoistenie alebo životné poistenie (PP a ŽP).
Tabuľka 2
Nájde sa medzi ZB nejaký, ktorý ste minulý rok nevyužili?
Odpoveď
Percentuálny podiel (%)
Jeden týždeň dovolenky navyše
10
Príspevok na stravovanie
0
Príspevky na PP a ŽP
8
Zdravotné voľno
25
Príspevok na dovolenku
45
Príspevky na šport, zdravie a kultúru
80
Zdroj: Vlastné vypracovanie
9. Zaujímate sa o to, aké benefity sú poskytované zamestnancom v iných spoločnostiach?
Za zaujímavé som považovala taktiež to, či sa zamestnanec zaujíma o možné typy benefitov,
ktoré sú v ponuke v iných spoločnostiach. U opýtaných zamestnancov spoločnosti HPM
Therm s.r.o. je to približne pol na pol. O to, aké zamestnanecké benefity ponúkajú iné
spoločnosti svojim zamestnancom sa zaujíma 42 % zamestnancov, 58 % o toto zistenie
záujem neprejavuje.
Graf 6
Zaujímate sa o to, aké benefity sú zamestnancom poskytované v iných
spoločnostiach?
42%
58%
Zdroj: vlastné vypracovanie
áno
nie
10. Napadá Vás, aký ďalší benefit by spoločnosť HPM Therm s.r.o. mohla do balíčka
benefitov zaradiť?
Najčastejšia odpoveď na otázku č. 10 boli ročné príspevky na nákup elektroniky,
automobilový servis. Tieto odpovede neboli prekvapujúce z toho dôvodu, že väčšinu
zamestnancov spoločnosti predstavujú muži. Taktiež sa tu vyskytli aj odpovede ako napr.
príspevky na kozmetiku, masáže, kaderníka, či víkendové relaxačné pobyty. Tieto príspevky
by samozrejme ocenili ženy.
11. Ste o ponuke benefitov zo strany spoločnosti HPM Therm s.r.o. dostatočne
informovaná/ý?
Z uvedených odpovedí bolo možné zistiť, že spoločnosť HPM Therm s.r.o. svojich
zamestnancov o ponuke benefitov informuje dostatočne. 88 % opýtaných odpovedalo, že sú
dostatočne informovaní a len 12 % zo všetkých respondentov si myslia, že zamestnanci nie sú
informovaní dostatočne.
Graf 7
Ste o ponuke benefitov dostatočne informovaná/ý?
12%
áno
nie
88%
Zdroj: Vlastné vypracovanie
12. Akým spôsobom ste informovaná/ý o zamestnaneckých benefitoch?
V otázke č. 12 mohli respondenti zaznačiť viacero odpovedí súčasne. Z dotazníka som zistila,
že zamestnanci sú informovaní len dvoma spôsobmi a to na poradách alebo formou e-mailu.
Preto som navrhla riešenie k nedostatočnej informovanosti v časti diplomovej práce, kde som
sa zamerala na návrhy a riešenia viacerých problematík. Myslím, že viacerí z opýtaných by
uvítali oznam o benefitoch, ktorý by bol voľne prístupný na nástenke, okolo ktorej
dennodenne chodia a nemohlo by sa stať, že by prehliadli prípadné novinky ohľadom
benefitov.
13. Môžu zamestnanecké benefity využiť i členovia Vašej rodiny?
Na túto otázku odpovedalo kladne 37 respondentov. Predpokladám, že členovia rodiny
využívajú prevažne stravné lístky alebo kupóny rôzneho druhu, ktoré majú zamestnanci
k dispozícii. Z opýtaných odpovedalo 13 respondentov, že členovia ich rodiny nevyužívajú
žiaden z dostupných benefitov.
Graf 8
Môžu zamestnanecké benefity využívať členovia Vašej rodiny?
26%
Áno
74%
Nie
Zdroj: Vlastné vypracovanie
14. Súhlasíte s tým, že Cafeteria systém je lepší ako štandardný systém?
V otázke č. 14 mali respondenti na výber zo štyroch možností. Najviac opýtaných
odpovedalo, že považuje Cafeteria systém za lepší a výhodnejší ako štandardný systém.
Napriek tomu, že vo vyššie uvedenej otázke respondenti odpovedali, že sú spokojní so
súčasne ponúkanými zamestnaneckými výhodami, je vidno, že po objasnení pojmu Cafeteria
systém začali uvažovať o tom, čo je pre nich viac výhodné. Pojem Cafeteria znamená, že
zamestnanec sa môže slobodne rozhodnúť o tom, aké zamestnanecké benefity bude využívať.
Vyberie si tie, ktoré pokladá za najvýhodnejšie. Tie, ktoré preferuje a ktoré vo svojom živote
najlepšie využije. Či už sa jedná o benefity v oblasti športu, vzdelávania, stravovania,
cestovania, skrášľovania a pod. Každý zamestnanec uprednostňuje iné benefity. Zatiaľ čo
štandardný systém je taký, ktorý plošne pokrýva všetkých zamestnancov, teda sám
zamestnávateľ určuje, aké zamestnanecké benefity budú pridelené zamestnancom jeho
spoločnosti. Najmenej respondentov označilo odpoveď ´nie´. Odpovede opýtaných sú
zobrazené v grafe 9.
Je Cafeteria systém lepší ako štandardný systém?
Graf 9
3%
13%
Áno
Skôr áno
Skôr nie
84%
Zdroj: Vlastné spracovanie
Nie
Väčšina respondentov odpovedala na otázku, či je podľa nich Cafeteria systém výhodnejší,
ako štandardný systém, pri ktorom sa zamestnanecké benefity rozdeľujú plošne medzi
zamestnancov, že by jednoznačne uprednostnili Cafeteria pred štandardom. Len 3 %
opýtaných odpovedalo, že nad Cafeteria systémom neuvažuje ako nad výhodou a vyhovuje im
klasický spôsob rozdeľovania benefitov, ktorý určuje spoločnosť.
15. Považujete niektoré zamestnanecké výhody za zbytočné?
V grafe 10 môžeme vidieť ako respondenti odpovedali na vyššie uvedenú otázku. Väčšina
opýtaných odpovedala, že nepovažuje niektoré zamestnanecké výhody zo zbytočné, to
znamená, že im do istej miery vyhovuje balíček benefitov, ktorý im dáva ich zamestnávateľ.
Avšak našli sa aj takí, ktorí myslia, že niektoré zamestnanecké výhody sú zbytočné, pretože
ich využívajú málo alebo vôbec. Ide o kultúrne a spoločenské podujatia, akcie zamerané na
šport a turistiku. Taktiež sa v dotazníku vyskytovali odpovede, že respondenti nevyužívajú
kupóny, ktoré sa dajú využiť len v určitých mestách.
Považujete niektoré zamestnanecké výhody za zbytočné?
Graf 10
34%
Áno
66%
Nie
Zdroj: Vlastné vypracovanie
Návrhy riešení, doporučení
Z výsledkov dotazníkového šetrenia bolo zistené, že väčšina zamestnancov spoločnosti HPM
Therm s.r.o., čo sa týka zamestnaneckých benefitov, je celkom spokojná. Nachádzajú sa tu
však oblasti, ktoré sa dajú vylepšiť, a to predovšetkým zmena v systéme poskytovania
zamestnaneckých benefitov, rozšírenie ponuky zamestnaneckých benefitov, zmena lokality
využitia zamestnaneckých výhod, najmä v najbližšom okolí, resp. v Trenčianskom kraji. Nie
každý má možnosť cestovať cez celé Slovensko, aby mohol uplatniť kupón, ktorý je súčasťou
zamestnaneckých benefitov. Taktiež by zamestnanci uvítali Cafeteria systém, čo znamená, že
by si sami mohli zvoliť a vybrať zamestnanecké výhody, ktoré im najviac vyhovujú. Každý
zamestnanec má iné priority a preferuje iné zamestnanecké výhody, ktoré má možnosť
využiť.
Návrhy riešení k zvýšeniu spokojnosti zamestnancov
zamestnaneckých benefitov uvádzam nasledovné:
v problematike
poskytovania
 zavedenie Cafeteria systému;
 doplnenie systému zamestnaneckých výhod o poskytovaní penzijného pripoistenia;
 zvýšenie informovanosti zamestnancov spoločnosti o poskytovaní zamestnaneckých
výhod;
 možnosť výberu preferovaných benefitov hneď pri pracovnom pohovore.
S názorom, že Cafeteria systém by uprednostňovali zamestnanci spoločnosti viac, ako
doposiaľ zavedený fixný, alebo tiež nazývané i plošný systém, súhlasí väčšina zamestnancov
spoločnosti. Pri jeho zavedení by si mohol zamestnanec slobodne vybrať zamestnanecké
benefity, ktoré by mu najviac vyhovovali, a ktoré by vedel najlepšie využiť. Jednalo by sa
o efektívny systém, kde by mal každý zo zamestnancov svoj osobný účet zamestnaneckých
výhod s finančným limitom, alebo by každý zamestnanec disponoval s plánikom, ktorý by
jasne zobrazoval, ktoré výhody má k dispozícii, dokedy a kde ich môže využiť. Benefity by
boli časovo a finančne limitované. Pokiaľ by šlo o vouchery resp. kupóny na wellness pobyty,
kupóny určené pre ženy (kozmetika, kaderníčka...) a pre mužov (automobilový servis a pod.)
boli mi limitované počtom, ktorý môžu zamestnanci uplatniť v priebehu jedného
kalendárneho roka. Ako som už uviedla vyššie, zamestnanec by mal možnosť vybrať si také
benefity, o ktoré by mal najväčší záujem.
Z dotazníkového šetrenia bolo ďalej zistené, že zamestnanecká výhoda, ktorá zamestnancom
v ponuke chýba, je najmä penzijné pripoistenie. Ak by firma začala poskytovať v ponuke
zamestnaneckých benefitov i penzijné pripoistenie, prispela by k zlepšeniu vzťahov
zamestnancov k spoločnosti, ale i na zvýšenie ich sociálnych istôt. Výška stanoveného
príspevku na penzijné pripoistenie by sa mohla rozlíšiť napr. podľa funkčného postavenia v
spoločnosti, podľa toho či zamestnanec zastáva manažérsku pozíciu alebo nemanažérsku
pozíciu. Podstatné je to, že ako u zamestnanca tak i u zamestnávateľa, príspevok na penzijné
pripoistenie v akejkoľvek výške nepodlieha platbách poistného ani na sociálne, ani na
zdravotné poistenie.
Ďalej by som poradila spoločnosti HPM Therm s.r.o., aby informovali svojich zamestnancov
ohľadom zamestnaneckých benefitov aj inými spôsobmi, ako pomocou porady alebo formou
e-mailu. Vhodné by bolo použitie nástenky alebo rozdanie informačných letákov, ktoré by
prehľadne zobrazovali, aké benefity majú zamestnanci k dispozícii.
Ďalším a zároveň posledným návrhom je, aby sa budúci možný zamestnanec spoločnosti
mohol slobodne rozhodnúť. Aké benefity by preferoval, ak by sa stal riadnym zamestnancom
spoločnosti. Pri osobnom pohovore by odpovedal na niekoľko vopred navrhnutých otázok
a taktiež by sa rozhodol pre určitý počet benefitov, ktoré by chcel mať k dispozícii. Následne
by s prvou výplatou dostal i benefitový účet alebo leták s benefitmi, ktorý by udával podrobné
informácie o daných zamestnaneckých výhodách.
ZÁVER
Poskytovanie zamestnaneckých benefitov je súčasťou personálnej politiky firmy.
Zamestnanecké výhody sú jedným z účinných zamestnaneckých nástrojov. Prispievajú
k prilákaniu a následnému udržaniu kvalitných zamestnancov, k zvýšeniu ich lojality,
produktivity a motivácie. V mnohých prípadoch sa vďaka poskytovaniu benefitov dosiahne
i zníženie fluktuácie a s tým súvisiacich nákladov.
Za mimoriadne výhodné zamestnanecké benefity sa považujú tie, ktoré sú daňovým výdajom
na strane zamestnávateľa a na strane zamestnanca sú oslobodené od dane z príjmov fyzických
osôb a nie sú súčasťou vymeriavacieho základu pre odvod zdravotného a sociálneho
poistenia. Vo väčšine prípadov sa jedná o benefity s výhodnosťou buď pre zamestnávateľa
alebo pre zamestnanca. Vo všeobecnosti platí pravidlo, že ak je na jednej strane plnenia pre
zamestnávateľa daňovým výdajom, tak na strane druhej podlieha u zamestnanca dani
z príjmov fyzických osôb a je súčasťou vymeriavacích základov pre odvod poistného na
zdravotné poistenie a na sociálne zabezpečenie, alebo naopak.
Cieľom tejto práce bolo vymedzenie problematiky zamestnaneckých benefitov
poskytovaných firmou zamestnancom, ďalej navrhnúť optimálnu štruktúru zamestnaneckých
výhod, ktorá bude výhodná ako pre firmu, tak i pre zamestnancov.
V prvej časti práce, ktorá bola zároveň teoretickou časťou sme definovali problematiku
zamestnaneckých benefitov v podmienkach SR a analyzovali sme vybrané benefity, ďalej sme
sa zamerali na zadefinovanie pojmu motivácia. V druhej časti práce, ktorá predstavovala
praktickú časť sme aplikovali teoretické poznatky o zamestnaneckých výhodách konkrétne na
spoločnosť HPM Therm s.r.o. a ohodnotili sme benefity, ktoré svojim zamestnancom
poskytuje. Vlastný výskum obsahoval dotazníkové šetrenie, ktoré pozostávalo z 15 otázok.
Dotazník bol rozdelený na 2 časti. Prvá časť bola zameraná na základné údaje ako rozdelenie
respondentov podľa pohlavia. Zistili sme, že spoločnosť HPM Therm s.r.o. zamestnáva iba
10 % žien a 90 % mužov. Ďalej táto časť obsahovala členenie respondentov podľa vekovej
skupiny, zistili sme, že najväčšiu časť zamestnancov spoločnosti HPM Therm tvoria
zamestnanci vo veku od 30 do 39 rokov. Podľa dotazníkového šetrenia je najvyššie
dosiahnuté vzdelanie zamestnancov stredoškolské vzdelanie ukončené maturitou alebo
získanie výučného listu. V spoločnosti HPM Therm s.r.o. sú zamestnaní zamestnanci
najmä nemanažérskych pozícií, len 10 % respondentov zastáva manažérsku pozíciu.
Druhá časť dotazníkového šetrenia bola zameraná osobitne na zamestnanecké benefity.
Väčšina zamestnancov je spokojná so súčasnou ponukou zamestnaneckých výhod.
Najčastejšími odpoveďami na otázku, aké zamestnanecké benefity by zamestnanci uvítali
v balíčku výhod boli: príspevky na nákup elektroniky a automobilový servis. Pre
zamestnancov spoločnosti je výhodné, že niektoré zamestnanecké výhody môžu využívať aj
členovia ich rodiny. Väčšina respondentov by uprednostnila cafeteria systém pred
štandardným systémom. Za výhodnejšie považujú slobodný výber zamestnaneckých benefitov
a vyskladanie si balíčka zamestnaneckých výhod podľa svojich predstáv.
Zoznam použitej literatúry
ALEXY, J.: Manažment ľudských zdrojov a organizačné spracovanie. Bratislava: IRIS, 2004.
257 s. ISBN 80-89018-59-9.
ARMSTRONG, M.: Řízení lidských zdrojú. Praha: Grada. 2002. 856 80-247-00468-2.
BRANHAM, L.: Jak si udržet nejlepší zaměstnance. Praha: Computer Press 2004. 327 s.
ISBN 8025102237.
ČIHOVSKÁ, V., HASPROVÁ, M., MATUŠOVIČOVÁ, M.: Manažment ľudských zdrojov.
Bratislava, EKONÓM, 2007. 196 s. ISBN 978-80-225-2449-0.
DVOŘÁKOVÁ, Z.: Zaměstanecké výhody. In Práca a mzda, roč.LI, č.2/3, 2004. S.38-41. ISSN
0032-6208.
FRK,V. – LUKÁČ,M. – FRK, B.: Základy personálneho a sociálneho riadenia v organizácií.
Prešov: Akcent Print 2004. 188 s., ISBN 80-969274-0-X.
JANOUŠKOVÁ, J. – KOLIBOVÁ, H.: Zaměstnanecké výhody a daně. Praha: Grada
Publishisng, 2005, 113 s. ISBN 8024713640.
KACHAŇÁKOVÁ, A. – NACHTMANNOVÁ, O. – JONIAKOVÁ, Z.: Personálny
manažment. Bratislava: Iura Edition, 2008. 184 s. ISBN 9778-80-8078-192-7.
KLEIBL, J. – DVOŘÁKOVÁ, Z: Kafetéria jako nový způsob individualizovaného posytování
sociálních požitků firem. In: Sociologický časopis, roč. XXIX, 1993. č.2.
KOUBEK, J.: Řízení lidských zdrojů – základy moderní personalistiky, 3. vydání, Praha,
Management Press, 2001. ISBN 80-7261-003-3
NEMČÍK. S.: Zamestnanecké výhody v organizáciách. Prešov: FF PU 2009. 94 s.
Zákony
Zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde, ktorý bol zmenený a doplnený zákonom č.
280/1995 Z. z. a Zákonom č. 375/1996 Z. z.
Zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách – úplné znenie
Zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších
predpisov
Internetové zdroje
Sociálny
fond
[online],
13.
4.
2011
[cit.
2013.07.10].
Dostupné
z www:<http://www.podnikajte.sk/prevádzka-firmy/category/účtovníctvo/article/sociálnyfond.xhtml/>
DVOŘÁKOVÁ, Z.: Kafetéria systém a jeho účinné využívanie pri motivácii zamestnancov.
[online], 27.04 2008 [cit. 2013.07.22].
Dostupné http://www.hrportal.cz/?cid=102676&wa=WWW04E4+HR&odkud=ENHR
Aktivní politika zaměstnanosti. [online], 12. 12. 2007 [cit. 2013.07.10]. Dostupné
http://www.strukturalni-fondy.cu/jpd3/4-1-priority-1-aktivní-politika-zamestnanosti
Internetová stránka spoločnosti HPM Therm s.r.o. http://www.hpmtherm.eu/
http://www.cas.sk/clanok/230382/velky-prieskum-trhu-prace-ake-firemne-benefity-dostavajuslovaci.html [15. 08. 2012].
Príloha A – vzor dotazníka
Dotazník
Zamestnanecké benefity v podmienkach SR
Vážení zamestnanci spoločnosti HPM Therm s. r. o.,
Volám sa Kristína Dubajová, som študentkou Univerzity sv. Cyrila a Metoda. Obraciam sa na
Vás s prosbou o vyplnenie nižšie uvedeného dotazníka, ktorý je súčasťou mojej diplomovej
práce na tému Zamestnanecké benefity v podmienkach SR. Dotazník je anonymný, a preto
Vás prosím o jeho pravdivé vyplnenie. Odpovede Vám nezaberú viac, ako desať minút.
Cieľom tohto dotazníka je zistiť Vašu pracovnú motiváciu a spokojnosť s ponúkaným
balíčkom zamestnaneckých výhod.
Vopred Vám ďakujem za Váš čas a ochotu.
I. časť – Základné údaje
1. Pohlavie
 Žena
 Muž
2. Veková skupina
 Do 29 rokov
 30 – 39 rokov
 40 – 49 rokov
 50 a viac rokov
3. Najvyššie dosiahnuté vzdelanie
 Základné
 Vyučený/á
 Stredoškolské s maturitou
 Vyššia odborná škola
 Vysokoškolské
4. Vaša pozícia
 Manažérska
 Ostatné – nemanažérske pozície
5. Na aký typ pracovného úväzku ste zamestnaní?
 Plný úväzok
 Polovičný úväzok
 Iné (prosím uveďte): ....................................................................................
6. Ako dlho ste zamestnancom HPM Therm s.r.o.?
 Menej ako 1 rok
 1 rok – 5 rokov
 5 rokov – 10 rokov
 10 rokov – 20 rokov
 Viac ako 20 rokov
II.
časť – zamestnanecké benefity
7. Ste spokojná/ý so súčasnou ponukou zamestnaneckých benefitov (výhod)?
 Áno
 Skôr áno
 Skôr nie
 Nie
8. Nájde sa medzi zamestnaneckými benefitmi nejaký, ktorý ste behom posledného roku
nevyužili? (Prosím uveďte dôvod)
 Jeden týždeň dovolenky navyše
 Príspevok na stravovanie/stravenky
 Príspevok na penzijné pripoistenie a životné poistenie
 Zdravotné voľno
 Príspevok na dovolenku a rekreáciu
 Príspevky na šport, zdravie a kultúru
 Iné (prosím uveďte konkrétne)...................................................................................
............................................................................................................................................
............................................................................................................................................
9. Zaujímate sa o to,
spoločnostiach?
 Áno
 Nie
aké
benefity
sú
zamestnancom
poskytované
v iných
10. Napadá Vás, aký ďalší benefit by HPM Therm s.r.o. mohla do baličku benefitov
zaradiť?
 Áno (prosím uveďte aký): ..........................................................................................
 Nie, som spokojný
11. Ste o ponuke benefitov zo strany HPM Therm s.r.o. dostatočne informovaná/ý?
 Áno
 Nie
12. Akým spôsobom ste najčastejšie informovaný zamestnávateľom ohľadom
zamestnaneckých benefitov?
 nástenka
 www stránky
 porady
 email
 nie som informovaná/ý
 iným spôsobom (uveďte akým):...........................................................................
...................................................................................................................................
13. Môžu zamestnanecké benefity využívať i členovia Vašej rodiny?
 Áno
 Nie
14. Súhlasíte s názorom, že voliteľný systém zamestnaneckým benefitov tzv. Cafeteria
systém (kedy si zvolíte určité zamestnanecké benefit podľa vlastného výberu) je lepší
ako štandardný systém, kedy zamestnávateľ určuje druhy zamestnaneckých výhod
sám?
 Súhlasím
 Skôr súhlasím
 Skôr nesúhlasím
 nesúhlasím
15. Vnímate určité zamestnanecké výhody za zbytočné?
 Áno – uveďte ktoré: ......................................................................................
............................................................................................................................
 Nie
Ďakujem Vám za Vašu spoluprácu.
Príloha B – prehľad najčastejších benefitov ponúkaných firmami SR
Tabuľka 3
Čo ponúkajú firmy najčastejšie
Benefit
Podiel ľudí, ktorí dostávajú daný benefit
Flexibilný pracovný čas
24,00 %
Mobilný telefón na súkromné účely
21,00 %
Nápoje na pracovisku zadarmo
19,00 %
Vzdelávanie zamestnancov
18,00 %
Notebook aj na súkromné účely
15,00 %
Príspevok na stravu nad rámec zákona
12,00 %
Príspevok spoločnosti na dôchodkové
10,00 %
sporenie
Dovolenka navyše
9,00 %
Možnosť pracovať z domu
7,00 %
Služobné auto aj na súkromné účely
7,00 %
Firemné víkendové akcie
6,00 %
Uhradenie dopravy do práce
6,00 %
Uhradenie športových či kultúrnych aktivít
5,00 %
Nadštandardná zdravotná starostlivosť
3,00 %
Príspevok na zdravotné poistenie
2,00 %
Zdroj: Platy.sk
ANALÝZA POLITICKEJ PARTICIPÁCIE RÓMOV V ČESKEJ A SLOVENSKEJ
REPUBLIKE
ADRIANA ERDÉLYIOVÁ
ABSTRAKT
Cieľom práce je priblížiť čitateľovi pasívnu a aktívnu politickú participáciu Rómov
v Slovenskej republike a Českej republike. Teoretická časť sa zameriava na históriu Rómov
území Slovenskej republiky a na Území českej republiky. V práci sa ďalej zaoberáme
politickou participáciou Rómov v oboch krajinách. Práca je rozdelená do dvoch hlavných
kapitol a praktickej časti ktorej je naším cieľom priblížiť prehľad a názor majoritného
obyvateľstva krajiny prostredníctvom prieskumu ktorý sme uskutočnili, ktorého výsledky sú
publikované v praktickej časti práce. .
Kľúčové slová
Rómska menšina. Róm. Politická strana. Politická participácia. Slovenská republika. Česká
republika. Voľby. Slovensko. Česko. História.
ABSTRACT
The goal of our work is to get the reader closer to topic of Roma minority participation
in politics of Slovak Republic and Czech Republic. Theoretical part of this students work is
focused on history of Roma on territory of Slovak republic and Czech Republic. Second part
also focuses on political participation of Roma in Slovakia and Czech Republic. Theoretical
part of this work is divided in two main chapters and practical part. The aim of practical part
is to show to reader the opinion of majority population of both countries on situation of Roma
minority in country, on their opinion on political participation of Roma minority. Research
was made by questioner.
Keywords:
Roma minority. Roma. Slovak Republic. Czech Republic. Political participation. Elections.
History. Slovakia.
ÚVOD
Rómska menšina je najväčšia menšina v Európe, ktorá nemá vlastný štát, nevyznávajú
jedno náboženstvo, dokonca nie sú ani centralizovanou menšinou ale nachádzajú sa v podstate
v celej Európe. Preto ich správanie a politické záujmy v danej krajine sú dôležité pre politiku
danej krajiny , ale pre rómsku menšinu ako takú. Rómska menšina sa na území Európy začala
objavovať už v trinástom storočí a za obdobie ktoré tu žijú boli prijímané rôzne opatrenia
a regulácie ktoré sa týkali tejto menšiny.
V našej práci sme sa zamerali na analýzu politickej participácie rómskej menšiny
v Slovenskej a Českej republike. Vzhľadom na to že v oboch krajinách sa jedná o pomerne
veľkú menšinu, túto tému považujeme za dôležitú. Naším cieľom je zistiť ako je vnímaná
politická participácia rómskej menšiny obyvateľmi krajín. Cieľom analýzy je zistiť tiež
prehľad obyvateľov v politickej participácii Rómov či už aktívnej alebo pasívnej. Práca má
čitateľovi priblížiť stav skúmanej problematiky.
Pri písaní práce sa budeme opierať o dostupnú odbornú literatúru, ktorá sa venuje
danej problematike, využívať tiež budeme informácie z rôznych periodík, dokumentov,
dohovorov a tiež informácie zo štatistických úradov oboch krajín. V teoretickej časti práci
budeme využívať metódu vyhľadávania a zhromažďovania potrebných údajov a informácii,
ktoré budeme následne študovať a analyzovať, nasledovať bude syntéza a komparácia týchto
údajov. Pre praktickú časť využijeme dotazníkovú metódu, v ktorej prostredníctvom otázok
od všeobecných ku konkrétnym budeme získavať informácie od respondentov potrebné
k vyhotoveniu analýzy.
Práca je rozdelená do dvoch hlavných častí teoretickej a praktickej. Teoretická časť sa
v troch kapitolách bude venovať postaveniu rómskej menšiny od ich príchodu na územie
Československa po súčasnosť v jednotlivých krajinách. Praktická časť bude zameraná na
vyhodnotenie dotazníkov jednotlivo pre Slovenskú republiku a Českú republiku a následne
komparácii týchto dvoch krajín.
1. História Rómov na území Českej a Slovenskej republiky pred rokom 1989
Prvé zmienky o Rómoch v Európe sú z trinásteho storočia. Konkrétne na území dnešnej
Slovenskej a Českej republiky sa objavili v štrnástom storočí, z tohto obdobia totiž
pochádzajú prvé písomné zmienky o Rómoch, konkrétne richtár Ján Kunch sa zmienil
o Rómoch už v roku 1322.
V pätnástom storočí sa na území začali objavovať oveľa početnejšie skupiny Rómov. ,,Za
istý sa dá pokladať až rok 1417, kedy naším územím prešla skupina, ktorej cesta bola
80
pomerne podrobne zmapovaná aj v ostatných krajinách, ktorými prechádzala. Na jej čele stál
kráľ Sindel a vojvodovia Panuel, Michal a Ondrej. V roku 1417 sa táto viac ako tristo členná
skupina vydal od Budína do Košíc a ďalej potom cez Levice južným Slovenskom do
Bratislavy, kde sa rozdelila.“ (Prof. PhDr. Ctibor Nečas, 2002)
Rómovia boli vynikajúci remeselníci, venovali sa kováčstvu, oprave zbraní, výrobe
nábojov. Preto boli v období Tureckých nájazdov dôležití, dokonca sa priamo zúčastňovali na
vojne, preto sa ich výskyt zvyšoval. V tomto období dostávali od cisára Žigmunda
Luxemburského rôzne privilégiá.
Ján Zápoľský v šestnástom storočí zaviedol ,,funkciu šľachtických cigánskych vojvodov,
ktorých úlohou bolo hlavne vyberanie daní. Po moháčskej katastrofe v roku 1526, kedy
väčšinu Úhorska ovládli Turci, nemali Rómovia problémy adaptovať sa na nové pomery.
Služby (kováči, hudobníci, poslovia, katia, práca pre armádu a pod.) poskytovali tomu, kto ich
potreboval – šľachte, mestám, Turkom“ (JUROVÁ, 2002, s. 28)
Do druhej polovice osemnásteho storočia boli Rómovia prenasledovaní, následne
Mária Terézia zaviedla asimilačné opatrenia. Ich cieľom bolo aby Rómovia splynuli
s domácim obyvateľstvom. ,,Predovšetkým mali zanechať kočovný spôsob života, bolo im
zakázané držať kone a obchodovať s nimi, konzumovať mäso z uhynutých zvierat, mali sa
obliekať a pracovať na pôde ako ostatní obyvatelia, prípadne sa mali živiť iným poleným
remeslom a riadne odvádzať dane. Deti im mali byť odoberané a dávané na výchovu
sedliakom, školopovinné deti mali riadne navštevovať školu, odrastené mali ísť do učenia
k remeselníkom, prípadne do služby. Usadení Rómovia, podľa panovníčky z 13.novembra
1761 sa už viac nemali nazývať Cigáňmi ale novosedliakmi.“ (PULIŠ, 2002, s. 32)
Za vlády Márie Terézie boli niektoré asimilačné opatrenia nahradili obmedzeniami čo
malo viesť k ,,ústretovejšiemu prístupu k Rómom“. Jednalo sa napríklad o to, že Rómovia
síce dostali povolenie na pobyt na danom území, avšak akýkoľvek pohyb, presun Rómov
podliehal kontrole. Medzi ďalšie obmedzenia patrili napríklad jazykové obmedzenia, ako
zákaz používania rómčiny, ako už bola spomenutá prevýchova detí, zákaz nosiť tradičný
odev, museli pristúpiť na náboženstvo Uhorska, zakázané boli formálne inštitúcie ako
napríklad Vajda.
,,V osvietenskom prístupe pokračoval aj syn Marie Terézie, cisár Jozef II (1780-1790)
ktorý vo svojom nariadení z roku 1782 kládol dôraz na školskú dochádzku detí, vyučenie
rómskej mládeže, povinnú návštevu bohoslužieb a zlepšenie hygienických podmienok. V roku
1784 potom vydal ďalšie rozhodnutie, prvý pokus štátom riadeného rozmiestnenia Rómskych
81
rodín, podľa ktorého mali byť rodiny doteraz neusadených Rómov rozdelené podľa
dislokačných plánov do obcí.“ (Prof. PhDr. Ctibor Nečas, 2002)
Rómov na území bolo stále viac, po smrti Jozefa II, snahy o akékoľvek regulácie
utíchli. Do prvej polovice devätnásteho storočia sa počet Rómov na území takmer
zdvojnásobil. ,,V 19. storočí prevládal problém s potulnými Rómami, vydávali sa rôzne
nariadenia, ktoré však situáciu nevyriešili. Následne bolo poddaných viacero návrhov na
zmenu tohto stavu. Rómovia sa mali v krajine usadiť na stálom mieste, tam sa mali zlúčiť
s ostatným obyvateľstvom. Zárobkovo schopným Rómom malo byť umožnené vykonávať
živnosť, zárobkovo neschopní mali byť dostatočne zabezpečení. Mal sa celkom zakázať
podomový obchod, obchod s koňmi, akrobatické vystúpenia, čarodejníctvo. Rómske deti mali
navštevovať školu, odrastené mali ísť do služby. Rodinám, ktoré svoje deti zanedbávali, mali
byť odobraté. Vydávanie pasov pre Rómov sa malo obmedziť.“ (ERDÉLYIOVÁ, 2012, s. 18)
Pre prehľad o situácii Rómov v Uhorsku, bolo vytvorených niekoľko súpisov, ktoré
mali podať údaje ktoré mali slúžiť na prípravu a prijatie následných opatrení. Takýto súpis bol
vytvorený aj v roku 1893, súpis bol robený v jeden deň, aby sa predišlo tomu, že niektorí
ľudia budú do sčítania zarátaní dva krát. Pri sčítavaní sa zistilo že v roku 1893 žilo v Uhorsku
274 940 Rómov. Na základe súpisu sa zistilo že ,,postavenie Rómov na prahu 20. storočia sa
výrazne nezmenil. Patrili medzi najchudobnejšiu vrstvu obyvateľstva, mali nízku vzdelanostnú
úroveň, praktizovali tradičný spôsob života. Vládnuce kruhy im nevenovali pozornosť. Väčšiu
pozornosť im venovala tlač, ktorá ich často opisovala negatívnymi charakteristikami.
Ministerstvo vnútra vydalo nariadenie 15000/1916, ktoré bolo posledným pokusom zmeniť
život kočovných Rómov. Nariadenie sa snažilo o usadenie kočovných Rómov a ich zaradenie
do pracovného procesu.“ (ERDÉLYIOVÁ, 2012, s. 23)
V období prvej ČSR sa počet Rómov na území stále zvyšoval, pričom najväčší
problém spôsobovali Rómovia ktorí prichádzali ako kočovní z Maďarska a Rumunska.
Rómovia naďalej patrili medzi najchudobnejšiu vrstvu obyvateľstva žijúcu v nevyhovujúcich
podmienkach, nehygienických usadlostiach s čím súvisela zvyšujúca sa kriminalita a tiež
sťažnosti zo strany majoritného obyvateľstva. Zároveň bola však prvá ČSR v hospodárskej
kríze, čím sa situácia vyostrovala a sťažností na Rómov pribúdalo. A tak v roku 1921 minister
Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska vydal obežník v ktorom
v ktorom upozornil všetkých županov, že sa má voči Rómov postupovať naďalej ako doteraz,
zároveň však ,,konštatoval že pomery na Slovensku sú od pomerov v českých zemiach odlišné,
lebo tu je veľa Rómov usadlých, čo v českých zemiach vôbec nie je. Napriek tomu je potrebné,
82
aby sa zabránilo príchodu Rómov - cudzincov, hlavne maďarských príslušníkov a obtiažnych
cudzincov.“ (KOLLÁROVÁ, 2002, s. 44)
Dalo by sa povedať, že po vzniku prvej Československej republiky nezmenil. Naďalej
žili v nehygienických podmienkach, v jednoducho postavených obydliach. Naďalej mali
medzi Rómami významné postavenie vajdovia, ktorý v tomto období boli za svoju funkciu
platení. Vzhľadom na podmienky v ktorých žili často trpeli rôznymi infekčnými chorobami
ako napríklad týfus alebo TBC.
Po rozpade prvej Československej republiky boli prijímané zákony pod vplyvom
Nemecka, ktoré boli oveľa radikálnejšie. Získať štátne občianstvo bolo obtiažne, rozlišovalo
sa akým spôsobom života Rómovia žili, či mali zamestnanie, hodnotilo sa tiež či svojim
spôsobom života a verejným vystupovaním dosiahli úroveň na základe ktorej by mohli
občianstvo získať.
Ani v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa podmienky v ktorých Rómovia žili
nezmenili.
Naďalej
boli
jednou
z najchudobnejších
vrstiev
obyvateľstva,
žili
v nehygienických podmienkach, ktorým zodpovedal aj ich zdravotný stav. Počas druhej
Československej republiky sa spočiatku čakalo na to, že Rómovia sa začnú sami zapájať do
života krajiny a prispôsobovať sa, očakávania sa však nenaplnili a tak vláda vydávala nové
nariadenia na základe ktorých sa mali Rómovia zapájať do povojnovej obnove krajiny. To
však narážalo na viaceré prekážky, proces totiž mal spočívať v tom, že Rómovia sa do
procesu nemali zapájať ako špecifická etnická skupina ale ako občania mimo skupinu.
Problém tiež spočíval v tom, že začleňovanie Rómov zamestnávaním bolo v rozpore s ich
tradičným spôsobom života. (ERDÉLYIOVÁ, 2012)
,,Prekážkou zaradenia do spoločnosti bol tiež ambivalentný postoj úradníkov štátnej
správy v povojnovom období. Na jednej strane existovali prejavy neprimeranej tolerancie,
benevolencie až súcitu s dôsledkami ako prehliadanie a ospravedlňovanie priestupkov či
trestných činov, na druhej strane tu boli predsudky a formovanie represívnych opatrení,
prerastajúcich do perzekučnej politiky ako napríklad postrk (násilné usídľovanie) do
domovskej obce, v prípade bezdomovectva postrk z obce do obce, zavádzanie kočovných
legitimácii, zaraďovanie do táborov nútených prác.“ (PULIŠ, Rómske hlasy, 2002, s. 43)
Koncom päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa vláda snažila
riešiť situáciu ešte radikálnejšie. Keďže Rómovia naďalej žili v nevyhovujúcich
podmienkach, v chudobe, často s nízkou vzdelanostnou úrovňou, ÚV KSČ sa rozhodol
situáciu riešiť inak. Rozptylom Rómov z oblastí s vysokou koncentráciou tejto menšiny, do
pracovného procesu sa museli zapojiť všetci práceschopní Rómovia, mali sa zničiť osady
83
ktoré boli v devastačných podmienkach a tzv. ,,semeniskami“ chorôb a epidémií. V žiadnej
obci nemohlo byť viac ako 5% Rómov. Nariadenie sa týkalo hlavne oblasti východného
Slovenska. Ďalším problémom však bolo aj to, že inteligentní a vzdelaní Rómovia
automaticky odchádzali do zahraničia.
November 1968 znamenal zmenu aj pre Rómov. Ich reakcia na politiku rozptylu
a presunu na seba nenechala dlho čakať. V novembri prijalo Ministerstvo vnútra stanovy
Zväzu Československých Cigáňov v ktorých adresovali svoje požiadavky ako uznanie Rómov
ako národnosti, povoliť založenie Zväzu Cigáňov ČSSR, ktorý mal pôsobiť ako kultúrna
organizácia, žiadali povolenie na vydávanie mesačníka, ktorý by mal kultúrno-výchovnú
funkciu. Ďalšou požiadavkou aby bolo v novom volebnom zákone zakotvené to aby mohli aj
Rómovia svojich poslancov na všetkých stupňoch. Ministerstvo však zo všetkých týchto
požiadaviek prijalo len jednu a to činnosť Zväzu Cigáňov.
,,Vzhľadom na neúspech predchádzajúcej koncepcie riadenej asimilácie štátne orgány
prehodnotili dovtedajšie postupy voči Rómskemu etniku. Pre nasledujúce obdobie bola
vytvorená koncepcia všestrannej spoločenskej a kultúrnej integrácie Rómov a ich postupné
vyrovnanie s priemernou životnou a kultúrnou úrovňou ostatných obyvateľov. Z koncepcie sa
vytratili pojmy ako asimilácia, splynutie Rómov s ostatnou spoločnosťou v dohľadnom,
striktne určenom čase. Neobjavovali sa ani priame zákazy používania Rómčiny“
(ERDÉLYIOVÁ, 2012, s. 34)
V nasledujúcom období bol v presne stanovovaných časových harmogramoch
stanovované chatrče a osady na likvidáciu, boli zriaďované predškolské a školské zariadenia,
ktoré pre Rómske deti, čo však opäť podporovalo segregáciu. Do daných zariadení boli často
zaraďované aj deti, ktoré nespĺňali podmienky aby ich tam zaradili. Podnikom bolo
nariaďované presné počty Rómov ktorých musia zaradiť do pracovného procesu.
2. Politická participácia Rómov v Slovenskej a Českej republike po roku 1989
2.1 Politická participácia Rómov v Slovenskej republike
,,21.novembra 1989 vydal prípravný výbor Rómskej občianskej iniciatívy vyhlásenie,
ktorým sa prihlásil k celospoločenským zmenám a podporil ciele Občianskeho fóra
a Verejnosti proti násiliu. Druhého marca 1990 bola na ministerstve vnútra zaregistrovaná
84
ROI ako politická strana s celoštátnou pôsobnosťou, vzápätí bol na ustanovujúcom sneme
strany zvolený za predsedu JUDr. Emil Ščuka.“ (RYBOVÁ, 2002, s. 70)
Po roku 1990 vzniklo na Slovensku niekoľko nových politických strán:

Strana integrácie Rómov na Slovensku

Strana práce a istoty

Únia Rómskej občianskej iniciatívy

Strana demokratickej únie Rómov na Slovensku

Rómska občianska iniciatíva

Strana rómskych demokratov Slovenskej republike

Rómska národnostná strana

Strana Rómov Slovenska

Strana sociálnej demokracie Rómov na Slovensku

Demokratické hnutie Rómov v Slovenskej republike
,,Už prvých parlamentných voľbách po novembri 1989, ktoré sa uskutočnili 8. a 9.
Júna 1990, kandidovali rómske politické strany. Koalícia rómskych politických strán, ktorú
tvorila Strana demokratickej únie Rómov na Slovensku a Strana integrácie Rómov Slovenska,
však nezískala dostatočný počet hlaso pre stup do parlamentu. Napriek tomu mali Rómovia
v nasledujúcom období v zákonodarných orgánoch štyroch svojich zástupcov. Vďaka koalícii
Rómskej občianskej iniciatívy a Verejnosti proti násiliu sa stal poslancom federálneho
zhromaždenia Gejza Adam a poslankyňou SNR Anna Kopotoá. Vincent Danihel a Karol
Seman sa dostali do federálneho zhromaždenia ako zástupcovia Komunistickej strany
Slovenska (neskôr SDĽ)“ (RYBOVÁ, 2002, s. 76)
Obdobie 1990 – 1992 sa dá považovať za najúspešnejšie pre Rómov v oblasti ich
aktívnej politickej participácie pretože tomto období mali najviac zástupcov parlamente.
Do parlamentných volieb v roku 1992 kandidovali samostatne dve rómske politické
strany, Rómska občianska iniciatíva a Strana práce a istoty. V parlamentných voľbách v roku
1992 nevytvorila ani jedna z rómskych politických strán koalíciu s dominantnou politickou
stranou. Na kandidátkach niektorých strán sa však objavili aj Rómovia. Žiadna z rómskych
politických strán nezískala dostatočný počet hlaso na vstup do parlamentu.
V parlamentných voľbách v roku 1994 kandidovala samostatne len strana Rómskej
občianskej iniciatívy. Napriek tomu počas predvolebnej kampane bola finančne podporovaná
stranou HZDS. Rómovia sa objavili na kandidátkach niektorých politických strán ako
85
napríklad SDĽ, DÚ. Rómska občianska iniciatíva získala v týchto voľbách len 0,67% hlasov,
napriek tomu tento neúspech neviedol stranu k odolaniu vtedajšieho predsedu J.Kompuša,
naopak po voľbách bol vymenovaný do postu splnomocnenca vlády pre riešenie problémov
občanov.
Parlamentné voľby v roku 1998 znamenali zmenu postoju rómskych politických strán
a na rozdiel od predchádzajúcich rokov ani jedna nekandidovala samostatne. Tomto roku tri
najvýznamnejšie rómske politické strany, Rómska občianska iniciatíva, Rómska inteligencia
za spolunažívanie v Slovenskej republike, Strana ochrany práv Rómov na Slovensku niekoľko
krát rokovali o možnosti zjednotenia. ROI však dlhodobo úzko spolupracovala s HZDS, čo
situáciu komplikovalo. Strana ROI sa rozhodla pre spoluprácu so stranou SOPR, a nadviazali
spoluprácu so stranou HZDS. Strana RIS sa dohodla na predvolebnej a povolebnej spolupráci
so stranou SDK. Napriek tomu, že sa rómske politické strany rozhodli zmeniť taktiku ani
jeden rómsky politik sa do parlamentu nedostal.
Do parlamentných volieb v roku 2002 sa rómske dve rómske politické strany, Rómska
občianska iniciatíva a Politické hnutie Rómov na Slovensku ROMA rozhodli vstupovať opäť
samostatne. Strana RIS podpísala dohodu o spolupráci so stranou HZDS. (RYBOVÁ, 2002)
,,Politické hnutie Rómov na Slovensku ROMA zastrešilo tri rómske politické strany: Stranu
rómskej koalície (SRK), Rómsku občiansku jednotu (ROJ) a Stranu sociálnej demokracie
Rómov na Slovensku (SSRD). Hnutie ROMA vo svojom programe deklarovalo snahu zjednotiť
Rómov na Slovensku a uspieť vo voľbách do NR SR a do samospráv, participovať na riešení
problémov Rómov, dôsledne presadzovať rovnaké šance, rovnaké práva a rovnaké povinnosti
pre všetkých občanov SR, bojovať proti prejavom rasizmu, fašizmu, diskriminácie
a intolerancie a podporiť vstup SR do NATO a EÚ.“ (RYBOVÁ, 2002, s. 79) Strana vo
voľbách získala len 0,21% hlaso čo bolo ďaleko pod očakávaniami jej lídrov.
Strana ROI pred parlamentnými voľbami rokovala o spolupráci s viacerými
politickými stranami, ako napríklad SMER, SDKÚ, ANO. Napriek tomu sa strana nerozhodla
pre spoluprácu ani s jednou z nich, zastávala totiž názor, že majoritným stranám ide len o to
aby si rozdelili rómske hlasy. Strana o voľbách získala 0,29%, teda najnižší počet hlasov
v porovnaní s predošlými voľbami. (RYBOVÁ, 2002)
Decembrové komunálne voľby
roku 2002, o funkciu v miestnej samospráve sa
uchádzalo 777 Rómov, z ktorých dvaja sa uchádzali o post primátora, devätnásť na post
starostu, z ktorých až 10 bolo zvolených. V roku začiatkom roka 2003 sa prvý krát zišiel
Parlament Rómov v Slovenskej republike, hlavným dôvodom stretnutia bolo ujasnenie si
ďalšieho smerovania a postojov Rómov k ich situácii na Slovensku. V roku 2004 sa na
86
východnom Slovensku objavili nepokoje v súvislosti so zmenou sociálneho systému
v ktorých sa Rómovia aktivizovali, nejednotnosť Rómov sa však prejavila v protestných
akciách, kedy časť rómskych reprezentantov vyzývala obyvateľov k aktívnej účasti na
protestoch a druhá časť sa ich naopak snažila upokojiť. Obe strany sa však zhodli na tom, že
vtedajšia situácia Rómov je neúnosná a je výsledkom dlhodobej nečinnosti vlády, tiež sa
zhodli na tom, že vtedajšia splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity K. Orgovánová by
mala byť odvolaná. V roku 2005 stúpil do platnosti zákon 85/2005 na základe ktorého sa mali
všetky politické strany a hnutia zaregistrovať, doručiť na Ministerstvo vnútra SR vyhlásenie
o adrese sídla politickej strany alebo hnutia ktoré malo byť podpísané štatutárnym orgánom
alebo všetkými členmi štatutárneho orgánu. Z osemnásť dovtedy zaregistrovaných rómskych
politických strán tak urobili len dve, RIS a SRK. Nový zákon znamenal zánik aj pre najstaršiu
politickú stranu ROI.
,,V roku 2006 sa rómske politické strany, podobne ako zvyšok politickej scény na
Slovensku, pripravovali na júnové parlamentné voľby. Do nich vkladali rómski lídri opätovne
svoje nádeje a očakávali, že sa konečne podarí aspoň jednému zo zástupcov Rómov dostať sa
do parlamentu a mať možnosť zastupovať tam záujmy rómskej menšiny.“ (E.
Gallová−Kriglerová, 2007, s. 222)
V parlamentných voľbách žiadna z rómskych politických strán nekandidovala
samostatne. Rozhodli sa tak na základe skúseností z minulosti, kedy žiadna z rómskych
politických strán kandidujúcich samostatne nemala šancu na úspech. Rómske politické strany
teda nadviazali spoluprácu s majoritnými politickými stranami. Najviac Rómov sa nachádzalo
na kandidátke HZD, ktorá očakávala zisk väčšieho počtu hlaso vďaka rómskym voličom.
Strana však vo voľbách získala len 0,63% hlasov. Predstavitelia RIS, Alexander Patkoló
a Václav Kappel sa ocitli na kandidačnej listine strany ĽS-HZDS. Strana ROI Slovakia začala
spoluprácu so stranou Smer-SD. V prípade tejto spolupráce si strana ROI nesľubovala miesta
v parlamente skôr išlo o presadenie svojej agendy v štátnej správe. (E. Gallová−Kriglerová,
2007)
,,Čo sa týka parlamentných volieb v roku 2010 a následných predčasných
parlamentných volieb v roku 2012 bolo jasné, že samostatné rómske politické strany nemajú
šancu uspieť, Rómovia netvoria ani desatinu populácie na Slovensku. V roku 2010 sa o miesto
v parlamente uchádzala Strana Rómskej Koalície ktorá pod vedením G.Adama získala 6947
platných hlasov (0,27%). Predstavitelia Rómov sa objavovali aj na kandidátkach iných strán
napríklad na kandidátke strany Most – Híd sa objavil dlhoročný aktivista Inštitútu rómskej
verejnej politiky Peter Pollák. V roku 2012 sa o miesto v parlamente uchádzala Strana
87
rómskej únie na Slovensku, ktorá získala 2891 platných hlaso (0,11%) (Erdélyiová, 2012, s.
50)
Mimoriadne úspešné boli pre Rómov komunálne voľby v roku 2010 kde sa do kresla
starostu posadilo 23 Rómov.
Peter Pollák roku 2012 kandidoval za Hnutie obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti,
prvý krát v histórii Slovenska Rómsky kandidát skladal sľub poslanca NR SR a stal sa
splnomocnencom vlády pre rómsku problematiku.
2.2 Politická participácia Rómov v Českej republike
Nová ústava Českej republiky bola prijatá v decembri 1992. Podľa článku tri ústavy
Českej republiky je súčasťou Českého právneho poriadku Listina základných práv a slobôd.
Práva národnostných a etnických menšín Českej republiky sú obsiahnuté v tretej hlave Listiny
základných práv a slobôd článok dvadsaťštyri a dvadsaťpäť podľa ktorej ,,príslušnosť ku
ktorejkoľvek národnostnej alebo etnickej menšine nesmie byť nikomu na ujmu. Podľa článku
dvadsaťpäť občanom tvoriacim národnostné alebo etnické menšiny sa zaručuje všestranný
rozvoj hlavne právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo
rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku a združovať sa v národnostných
združeniach. Občanom patriacim k národnostným a etnickým menšinám sa za podmienok
stanovených zákonom zaručuje tiež právo na vzdelanie v ich jazyku právo používať ich jazyk
v úradnom styku, právo účasti na riešení vecí týkajúcich sa národnostných a etnických
menšín.“ (Poslanecká sněmovna parlamentu Českej republiky)
Rómovia v Českej republike boli charakterizovaní ako národnostná menšina a bolo im
ako ostatným menšinám pridelené právo žitia na území Českej republiky a šírenia svojej
kultúry. V roku 1994 boli práva Rómov spresnené, keď bola vytvorená nová inštitúcia Rada
pre národnosti vlády Českej republiky. (VERMEERSCH, 2007)
Rada bola pôvodne zriadená v súvislosti s prijatím zákona č.144/1968 Zb., o postavení
národností v Československej socialistickej republike. Podľa článku päť daného zákona sa
mali zriadiť orgány, ktoré budú zabezpečovať uskutočňovanie práv národnostných menšín.
Účinnosť daného zákona bola zrušená ústavným zákonom č.23/1991 Zb., ktorý uvádza
Listinu základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Po novembri 1989, Česká republika schválila Štatút Rady pre národnostné menšiny
uznesením zo dňa 13.marca 1991 č.72. Jeho platnosť bola zrušená novým uznesením vlády
z 11.mája 1994 č.259, o schválení Štatútu Rady pre národnosti Českej republiky. Jeho
88
platnosť zanikla uznesením vlády Českej Republiky 10.októbra 2001 prijatím uznesenia č.
1034, o zriadení Rady vlády pre národnostné menšiny, jeho súčastné znenie bolo schválené
vládou dňa 25.januára 2012. Posledná zmena štatútu sa viaže na uznesenie vlády z 3.júla 2013
č.530 kedy bola do Rady pozvaná Bieloruská a Vietnamská menšina.
Rada zastáva funkciu poradného a iniciatívneho orgánu vlády pre otázky týkajúce sa
národnostných menšín a ich príslušníkov. Súčasná rada je zriadená v zmysle § 6 zákona č.
273/2001 Zb., o právach príslušníkov národnostných menšín a o zmene niektorých zákonov,
v znení neskorších predpisov. (VLÁDA ČESKÉ REPUBLIKY)
,,V čele Rady stojí člen vlády, ktorého na návrh predsedu vlády menuje vláda. Rada
má dvoch podpredsedov, jedného za verejnú správu a druhého za národnostné menšiny.
Celkom má rada 30 členov, ktoré menuje vláda uznesením, sú nimi zástupcovia nasledujúcich
orgánov a organizácii :

zástupcovia ministerstiev na úrovni námestníka ministra (Ministerstvo financií, Ministerstvo
kultúry, Ministerstvo školstva, mládeže a telovýchovy, Ministerstvo práce sociálnych vecí,
Ministerstvo vnútra, Ministerstvo spravodlivosti Ministerstvo zahraničných veci),

zástupca Kancelárie prezidenta republiky, zástupca kancelárie ombudsmana splnomocnenec
Vlády pre ľudské práva;

zástupca Moravskosliezskeho kraja zástupcu odbornej verejnosti;

zástupcovia štrnástich národnostných menšín - Bieloruskej, Bulharskej, Chorvátskej,
Maďarskej, Nemeckej, Poľskej, Rómskej, Rusínskej, Ruskej, Gréckej, Slovenskej, Srbskej,
Ukrajinskej, Vietnamskej (jednotlivé menšiny majú v Rade jedného až dvoch zástupcu)“
(VLÁDA ČESKÉ REPUBLIKY)
V roku 1996 sa Rómski členovia Rady rozhodli riešiť každodenné problémy Rómskej
menšiny, ako je nezamestnanosť, diskriminácia, rasistické útoky. Koncom roku 1996 sa člen
Rady Ondřej Giňa riešiť situáciu založením ad hoc pracujúcej skupiny, ktorá by fungovala
popri Rade a riešila by rómsku problematiku. V roku 1997 sa pozornosť na rómsku
problematiku zvýšila čo viedlo k tomu, že Rada pre národnostné menšiny ďalší ministri na
požiadavku Václava Klausa zostavili skupinu expertov, ktorých úlohou bolo zmonitorovať
situáciu Rómskej menšiny v Českej republike. Dôležitú úlohu pri výskume zohral Viktor
Dobal, ktorý bol v danom období poslanec Českej národnej rady za OF a pracoval
s Rómskymi komunitami v Prahe od začiatku deväťdesiatych rokov. Správa o stave rómskej
menšiny, vytvorená Dobalom, neskôr známa aj ako Bartinkova správa bola dokončená
v Auguste v roku 1997. Bartinkova správa bola založená na prieskume situácie Rómskej
89
menšiny, diskrimináciu a vyhodnotenie krokov ktoré do danej doby boli s problémami
Rómskej menšiny podniknuté. (VERMEERSCH, 2007)
,,Význam tejto správy nebol len v tom, že prvý krát otvorene uverejnila údaje
o diskriminácii, nezamestnanosti a chudoby Rómskej menšiny, ale tiež kritizovala vládu v tom
že zlyhala v ochrane menšiny napriek prijatým zákonom“ (VERMEERSCH, 2007, s. 83)
Medzi navrhovanými riešeniami situácie bolo aj založenie novej inštitúcie ktorá sa
bude zaoberať výhradne problémami Rómskej menšiny. Krátko po správe bola založená
Medzirezortná komisia pre záležitosti Rómskej komunity. Komisia fungovala ako poradný
orgán, ktorý bol zložený z Rómskych aktivistov a tiež ministrov z rôznych rezortov.
,,Zavedenie nového orgánu v rámci štátnej správy znamenalo prípravu politických iniciatív
samostatne zameraných na zlepšenie situácie Rómov, zároveň odrážalo skutočnosť, že
Rómova sa stali samostatným predmetom vo verejnej politike. Od tohto času boli Rómovia
jednoznačne považovaný za menšinu, ktorá potrebuje osobitnú podporu a pomoc.“
(VERMEERSCH, 2007, s. 85)
Vláda pod vedením Václava Klausa sa v decembri 1997 dostala do krízy, kôli
problémom s financovaním strany ODS. V januári nasledujúceho roku do parlamentu zasadla
dočasná šesťmesačná vláda pod vedením Jozefa Tošovského, nezávislý politik a bývalý
guvernér ČNB. V tomto období začala fungovať aj Medzirezortná komisia, a spočiatku sa
zdalo že Rómski aktivisti sú so situáciou spokojní. Po demisii vlády Václava Klausa však
vysvitlo, že v úlohách a spôsobe fungovania Medzirezortnej komisie sú nejasnosti. Situáciu sa
pokúsil vyriešiť minister Vladimír Mlynář, ktorý bol predsedom Rady národnostných menšín
a zároveň Medzirezortnej komisie. Medzi nejasnosťami bolo napríklad kto by mal byť
zástupcom Medzirezortnej komisie. Podľa Mlynářa by daná osoba mala byť dôveryhodná tak
pre Rómskych aktivistov ako aj pre komisiu. Na danú pozíciu bola vybraná Monika
Horáková, mladá rómska aktivistka.
Hlavnou úlohou komisie bolo vytvoriť lepšiu politiku pri riešení rómskej problematiky
a reprezentovať Rómov. Čo sa týka reprezentácie Rómov, problém spočíval v tom, že bolo
potrebné aby členovia komisie konali ako zástupcovia Rómskych komunít, avšak zároveň
fungovali ako odborníci v danej problematike. Komisia bola kritizovaná za to, že nebola ani
reprezentatívna a ani dostatočne odborná pre pomoc pri tvorbe politiky. Mlynař reagoval na
kritiku vytvorením fóra, zloženého zo známych Rómskych osobností pôsobiacich mimo
komisie a snažil sa o spoluprácu medzi najvýraznejšími rómskymi aktivistami. Príkladom
stratégie bolo vymenovanie Emila Ščuku, prominentnej postavy medzi Rómskymi aktivistami
v Českej republike, za osobného poradcu Mlynářa.
90
Ďalšia kritika na komisiu spočívala v otázke, či bolo jej úlohou pripravovať politiku
v oblasti Rómskej problematiky pre vládu, problém totiž spočíval v tom, že komisia nemala
dostatočný vplyv na vládu. Mlynář sa snažil daný problém riešiť zameriavaním sa na
najdôležitejšie problémy. Okrem iného chcel aby sa do učebníc zaviedla Rómska história.
V roku 1998 parlamentné voľby vyhrala strana ČSSD pod vedením predsedu vlády
Miloša Zemana. Po dohode s opozíciou Medzirezortná komisia zostala ústrednou štátnou
správou pre Rómov. Nová vládala chápala Medzirezortnú komisiu ako symbolickú inštitúciu,
nie ako nástroj tvorby politiky. Vláda vymenovala na miesto presedu komisie ex disidenta
Petra Uhla, ktorý bol menovaný predovšetkým pre jeho záznam ako aktivistu pre ľudské
práva, a tak bol chápaný ako spojene rómskeho hnutia. V decembri 2001 bola Medzirezortná
komisia premenovaná na Radu vlády pre záležitosti Rómskej komunity a dostala sa pod
vedene člena vlády, ministra spravodlivosti Pavla Ryhetského, zatiaľ čo v rovnakej dobe boli
menovaní ďalší Rómski členovia do funkcie jeho zástupcu. Stále tu však bola otázka, či Rada
je naozaj viac reprezentatívna a či má väčší vplyv na tvorbu a vývoj politiky.
V roku 1999 medzirezortná komisia dokončila dokument predstavujúci koncepciu
Rómskej integrácie. V roku 2000 bol tento koncept prijatý vládou ako hlavná súčasť novej
stratégie Rómskej politiky. Základným prístupom novej Rómsko-štátnej politiky bolo, že
Rómovia spadajú do tzv. ,,minoritných práv“ , len pokiaľ sa jedná o záležitosti komunikácie
tradície, jazyka a kultúrneho rozvoja. Pokiaľ ide o ich socio-ekonomickú situáciu, Rómska
menšina bola považovaná za špecifickú. (VERMEERSCH, 2007)
,,V júli 2001 Český parlament prijal zákon 273 O právach príslušníkov národnostných
menšín, ktorý sa do istej miery odchyľoval od predchádzajúcich prístupov. Nová výzia Českej
vlády voči menšinám bola, že príslušníci národnostných menšín by mali byť vyzvaní, aby
rozvíjali svoju identitu, a v niektorých oblastiach, ako je vzdelávanie, by malo byť oficiálne
používanie ich jazyka, mala by sa podporovať menšinová kultúra, a členovia menšín by mali
mať garantované určité osobitné práva. Spolu s reformou prijatej v roku 2000, ktorá
znamenala zmeny v miestnej samospráve, tento zákon umožnil v mestách a regiónoch vznik
výborov pre národnostné menšiny v oblastiach, kde mali menšiny dostatočné percento podľa
sčítania ľudu. (VERMEERSCH, 2007, s. 88)
V roku 2004 sa zástupcovia Rómskej menšiny a známe Rómske osobnosti rozhodli
založiť Rómsky parlament v Českej republike, ktorého prvým predsedom sa stal Milan Ščuka,
ktorý bol zároveň komisárom pre ekonomiku a sociálnu oblasť Medzinárodnej rómskej únie.
Parlament sa skladal z deväťčlenného poradného zboru ktorý sa mal stretávať dva krát
mesačne a plénum parlamentu sa malo stretávať minimálne 3 krát ročne.
91
,,Parlament Rómov v CR založili pred mesiacom v Prahe účastníci konferencie
k medzinárodnému dňu Rómov, kedy sa do neho prihlásilo 30 subjektov z radov rómskych
organizácií aj osobností. Do parlamentu sa prihlásilo ďalších 86 subjektov, je v ňom teda
celkom 116 mimovládnych organizácií a rómskych osobností. Nový orgán by mal zastrešovať
rómske organizácie aj jednotlivcov a mal sa stať partnerom zákonodarcom, vláde ale i ďalším
inštitúciám. Mal zabezpečovať napríklad aj spoločný postup pri vyjednávaní peňazí na
vzdelávacie a iné projekty pre Rómov. O vznik zastrešujúcej organizácie usilovali Rómovia už
niekoľko rokov, ale nebolo schopný sa medzi sebou dohodnúť.“ (Rómové v České republice)
V predčasných voľbách do Poslaneckej snemovne v roku 2013 sa o kreslo uchádzalo
historicky najviac zástupcov rómskej menšiny.
3. Analýza politickej participácie Rómov v Slovenskej a Českej republike.
Na vykonanie analýzy sme si zvolili dotazníkovú metódu. Rovnaký dotazník bol
rovnaký pre respondentov zo Slovenskej a Českej republiky. Zložený bol z dvadsaťjeden
otázok a bol anonymný.
Dotazník vyplnilo celkovo sto ľudí, z ktorých bolo 35 mužov a 65 žien, na Slovensku
vyplnilo dotazník 62 ľudí a v Českej republike 38. Najviac participantov bolo vysokoškolsky
vzdelaných (49), dvadsaťdva participantov malo najvyššie dosiahnuté vzdelanie gymnázium,
šestnásť participantov bolo zo stredných odborných škôl a traja mali najvyššie dosiahnuté
vzdelanie základnú školu.
V Slovenskej a Českej republike vypĺňali respondenti rovnaký dotazník, zložený
z rovnakých otázok. Zo 100 opýtaných respondentov bolo zo Slovenskej republiky
šesťdesiatdva respondentov a tridsaťosem respondentov bolo z Českej republiky.
Prvých šesť otázok bolo všeobecných, pýtali sme sa na základné informácie
o respondentoch. Dotazník bol anonymný, takže sme sa respondentov nepýtali na meno.
Pýtali sme sa na vek, pohlavie, najvyššie dosiahnuté vzdelanie, kraj v ktorom respondent žije
a ako posledná zo všeobecných otázok bola mesto v ktorom žijete.
Ďalších pätnásť otázok bolo zameraných už na konkrétny prehľad a pohľad
respondentov na politickú participáciu rómskej menšiny v ich krajine, kraji a meste.
Vekový priemer respondentov zo Slovenska bol dvadsaťštyri rokov, v Českej
republike dvadsaťpäť rokov.
Druhá otázka sa pýtala na pohlavie respondenta, v Slovenskej Republike vyplnilo
dotazník tak isto ako v Českej republike viac mužov ako žien. V Českej republike vyplnilo
92
dotazník dvadsať žien a osemnásť mužov, v Slovenskej republike vyplnilo dotazník
štyridsaťpäť žien a sedemnásť mužov.
V tretej otázke sme zisťovali najvyššie dosiahnuté vzdelanie respondentov. V oboch
krajinách malo najviac respondentov ukončené vysokoškolské vzdelanie. Na Slovensku mali
ďalší respondenti ukončené stredoškolské vzdelanie, gymnázium alebo odbornú strednú
školu. V Českej republike sme mali aj dvoch respondentov ktorý mali ukončenú základnú
školu.
120,00%
100,00%
57,89%
80,00%
60,00%
40,00%
59,68%
20,00%
Česká republika
31,59%
Slovenská republika
5,26%
19,35%
20,97%
5,26%
0%
0,00%
Graf č.1: Otázka č.3: Najvyššie dosiahnuté vzdelanie
Ďalšia pre komparáciu dôležitá otázka v našom dotazníku bola otázka číslo sedem,
v ktorej sme sa respondentov pýtali či poznajú rómske politické strany ktoré pôsobia v ich
krajine. V tejto otázke mali väčší prehľad respondenti zo Slovenskej republiky. V Slovenskej
republike 75,80% respondentov nepoznalo rómsku politickú stranu alebo hnutie ktoré aktívne
pôsobí alebo pôsobilo v krajine. V Českej republike to bolo až 87,10% respondentov.
V deviatej otázke sme sa respondentov z oboch krajín pýtali na zástupcu/zástupcov
rómskej menšiny ktorý aktívne pôsobil/pôsobí v parlamente ich krajiny. V tejto otázke mali
opäť väčší prehľad respondenti zo Slovenskej republiky. V oboch krajinách bolo viac
respondentov ktorí nevedeli o rómskom poslancovi v parlamente. Konkrétne v Slovenskej
republike 64,52% respondentov nepoznalo žiadneho zástupcu a v Českej republike to bolo až
97,37% respondentov.
93
V desiatej otázke sme žiadali kladne odpovedajúcich respondentov oboch krajín aby
menovali zástupcu ktorého poznajú. V oboch krajinách vedeli uviesť meno všetci kladne
odpovedajúci respondenti. Pričom v oboch krajinách vedeli len o jednom poslancovi,
v Slovenskej republike všetci respondenti uviedli meno Peter Pollák a v Českej republike
respondent uviedol meno Karol Holomek.
V jedenástej otázke sme u respondentov zisťovali prehľad o veľkosti rómskej menšiny
v kraji v ktorom žijú. V oboch krajinách bol pomer respondentov ktorý mali a nemali prehľad
o situácii približne rovnaký. V Slovenskej republike odpovedalo 70,97% respondentov, že
nemajú prehľad o tom koľko percent Rómov žije v ich krajine. V Českej republike to bolo
73,68% respondentov.
V dvanástej otázke sme sa kladne odpovedajúcich respondentov z jednotlivých krajín
a krajov pýtali na konkrétne číslo. V oboch krajinách respondenti jednotlivých krajov
uvádzali údaje iné ako oficiálne štatistiky. Väčšinou uvádzali väčšie percento rómskej
menšiny v kraji ako oficiálny štatistický údaj sčítania ľudu v danej krajine. Dôvodom môže
byť, že pri sčítaní ľudu určité percento Rómov neuvádza svoju príslušnosť k rómskej menšine
a tak vznikajú odchýlky v údajoch.
V trinástej otázke sme sa respondentov pýtali na poslancov vo VÚC, otázka sa
konkrétne pýtala na Rómskeho zástupcu v kraji. Respondenti mali na výber z troch možných
odpovedí, áno, nie, neviem. Väčšina respondentov ako odpoveď uvádzala neviem. Len 3%
respondentov oboch krajín uviedlo odpoveď áno. V Slovenskej republike 45,16%
respondentov odpovedalo, že nemajú medzi poslancami VÚC Rómskeho zástupcu. 34,21%
respondentov zo Slovenska značilo odpoveď neviem. V Českej republike 51,61%
respondentov uviedlo že nemajú rómskeho poslanca v VÚC a 62,53% uviedlo odpoveď
neviem.
V nasledujúcej, štrnástej otázke mali títo kladne odpovedajúci respondenti uviesť
meno poslanca o ktorom majú vedomosť. Ani jeden respondent ani v jednej krajine však
meno uviesť nevedel.
V otázke číslo pätnásť sme sa respondentov pýtali na poslancov z rómskej menšiny
v mestskom/obecnom zastupiteľstve. V oboch krajinách viac ako deväťdesiat percent
respondentov uviedlo, že v mestskom zastupiteľstve nemajú poslanca z rómskej menšiny.
Respondentov ktorý v tejto otázke odpovedali kladne sme v nasledujúcej otázke žiadali
o uvedenie mena. Ani jeden respondent však meno uviesť nevedel.
94
100,00%
80,00%
60,00%
40,00%
20,00%
0,00%
92,11%
98,39%
Nie
Áno
1,61%
7,89%
Slovenská
republika
Česká
republika
Graf č.2: Otázka č.15: Máte v mestskom/obecnom zastupiteľstve Rómskeho poslanca?
V sedemnástej otázke sme sa respondentov pýtali na ich názor na politickú
participáciu Rómov v ich krajine. V sedemnástej otázke mali respondenti odpovedať áno/nie
podľa ich názoru na to či je participácia Rómov v ich krajine dostatočná, v nasledujúcej
otázke mali respondenti odôvodniť svoju odpoveď. V Slovenskej republike uviedlo 72,58%
respondentov, že si nemyslia že je politická participácia Rómov v ich krajine dostatočná.
V Českej republike odpovedalo 63,16% Rómov že si nemyslia že je politická participácia
Rómov v ich krajine dostatočná.
V osemnástej otázke sme požiadali respondentov a odôvodnenie ich odpovede.
Odpovede respondentov ktorí odpovedali, že si myslia, že politická participácia Rómov v ich
krajine je dostatočná, sa v jednotlivých krajinách líšili. Na Slovensku respondenti najčastejšie
odôvodňovali svoje odpovede tým, že Rómovia nemajú dostatočné vzdelania aby sa politicky
reprezentovali, ďalej uvádzali, že chýba jednotná Rómska organizácia ktorá by bola
dostatočne aktívna. V Českej republike respondenti uvádzali že z nízkou ba až nulovou
participáciou Rómov sú spokojní. V oboch krajinách sa vyskytli respondenti ktorých
odpovede boli proti rómske. Respondenti ktorí v predchádzajúcej otázke odpovedali, že si
nemyslia, že politická participácia Rómov v ich krajine je dostatočná sa väčšinou vo svojich
odôvodneniach v jednotlivých krajinách zhodovali. Respondenti väčšinou ako odpoveď
uvádzali, že chýba dostatočne výrazná osoba, sú málo ambiciózni.
V devätnástej otázke sme sa respondentov pýtali či si myslia že v politike ich krajiny
je Rómom venovaná dostatočná pozornosť. V oboch krajinách väčšina respondentov uviedla,
že si myslia, že im je venovaná dostatočná pozornosť.
95
100,00%
80,00%
60,00%
40,00%
20,00%
0,00%
41,94%
47,37%
Nie
58,06%
52,63%
Slovenská
republika
Česká
republika
Áno
Graf č. 3: Otázka č.19: Myslíte, že je Rómom v politike vašej krajiny venovaná dostatočná
pozornosť?
V dvadsiatej otázke sme sa respondentov pýtal, či by vo voľbách volil rómskeho
kandidáta. V oboch krajinách viac ako polovica respondentov odpovedala nie.
100,00%
52,63%
66,13%
Nie
50,00%
33,87%
47,37%
Slovenská
republika
Česká
republika
Áno
0,00%
Graf č. 4: Otázka č.20: Volili by ste vo voľbách Rómskeho kandidáta?
V poslednej dvadsiatej prvej otázke sme od respondentov žiadali odôvodnenie ich
predchádzajúcej odpovede. Respondenti ktorí odpovedali, že by Rómskeho kandidáta nevolili
svoju odpoveď najčastejšie v oboch krajinách odôvodňovali argumentmi ako nedôvera,
nedostatok kandidátov, nemajú im čo ponúknuť, preferujú kandidátov zastupujúcich
majoritné obyvateľstvo. Respondenti ktorí odpovedali, že vo voľbách by zvolili Róma svoju
odpoveď v oboch krajinách odôvodňovali tým, že pre nich nie je dôležité etnikum ku ktorému
kandidát patrí ale jeho politický program, dôveryhodnosť, zodpovednosť, férovosť.
Záver
Cieľom našej práce bolo priblížiť vývoj Rómskej populácie v Českej a Slovenskej
republike prierezom cez historické súvislosti a prístupu krajín, vládnych garnitúr a obyvateľov
k Rómom až po súčasný stav politickej participácie, pasívnej aj aktívnej rómskej menšiny
oboch krajín. V teoretickej časti sme na základe analýzy dokumentov, článkov, odbornej
96
literatúry a iných dostupných zdrojov zistili, že prístup k Rómom bol niekoľko storočí striktne
asimilačný, pričom sa potláčal ich tradičný spôsob života vrátane tradičnej kultúry ktorú mali.
Skúmali sme tiež stav politickej participácie Rómov v oboch krajinách po roku 1989. Pri
skúmaní podkladov sme zistili, že síce pokusy o aktívnu politickú participáciu Rómov
v krajinách je, ale vzhľadom na nedostatočnú aktivitu týchto strán sú málo známe čo sa nám
následne potvrdilo aj naším výskumom. V Slovenskej republike sme zistili, že najväčší
úspech mali rómski kandidáti v komunálnych voľbách, o čom svedčia aj výsledky posledných
komunálnych volieb na Slovensku kedy sa niekoľko Rómskych kandidátov stalo dokonca
starostami.
Vo výskumnej, praktickej časti práci sme zisťovali prehľad a prístup respondentov
k politickej participácii Rómov v jednotlivých krajinách. Naším cieľom bolo zistiť či je názor
respondentov v Slovenskej a Českej republike odlišný, či naň vplýva vzdelanie alebo to že
respondent žije v oblasti s vyššou koncentráciou rómskeho obyvateľstva. Výskumom sa nám
potvrdilo, že väčší prehľad o politických aktivitách Rómov majú respondenti zo Slovenskej
republiky. Predovšetkým ich prehľadom o aktívne pôsobiacom poslancovi Petrovi Pollákovi,
ale tiež existujúcich politických stranách. V ostatných otázkach ak napríklad, či si respondenti
myslia, že politická participácia Rómov je dostatočná, či by respondenti volili Rómskeho
kandidáta, alebo či je podľa nich Rómom v ich krajine venovaná dostatočná pozornosť mali
obyvatelia jednotlivých krajín takmer rovnaký názor.
Výskumom sme predovšetkým zistili, že politická participácia Rómov v oboch
krajinách je nedostatočná, chýba významná reprezentatívna osoba, ktorá by jednak mohla ísť
príkladom ostatným príslušníkom menšiny, zároveň by však mohla reprezentovať menšinu
pred majoritným obyvateľstvom a hlavne zastupovať záujmy menšiny.
Použitá literatúra
Knižné zdroje:
E. Gallová−Kriglerová, J. K. (2007). SLOVENSKO 2006, Súhrnná správa o stave spoločnosti.
Bratislava: Inštitút pre verejné otázky.
ERDÉLYIOVÁ, A. (05 2012). Bakalárska práca. Postavenie rómskej menšiny na území
Slovenska . Žilina, Slvenská republika.
Erdélyiová, A. (Máj 2012). Postavenie rómskej menšiny na území Slovenska. Bakalárska
práce . Trenčín.
JUROVÁ, A. (2002). Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: IVO.
KOLLÁROVÁ, Z. (2002). Súhrnná správa o Rómch na Slovensku. Bratislava: IVO.
97
PULIŠ, P. (2002). Rómske hlasy. Bratislava: IVO.
PULIŠ, P. (2002). Rómske hlasy. Bratislava: IVO.
RYBOVÁ, J. (2002). Rómske hlasy. Bratislava: IVO.
VERMEERSCH. (2007). The Romani Movement. New York: Berghahn Books.
Internetové zdroje:
Poslanecká sněmovna parlamentu Českej republiky. (dátum neznámy). Cit. 23. 12 2013.
Dostupné na Internete: Listina základných práv a slobôd:
http://www.psp.cz/docs/laws/listina.html
Prof. PhDr. Ctibor Nečas, D. a. (12. 02 2002). Rómové v Ćeské republice. Cit. 05. 03 2014.
Dostupné na Internete: Historie Romů na území České republiky:
http://romove.radio.cz/cz/clanek/18785
Rómové v České republice. (dátum neznámy). Cit. 28. 12 2013. Dostupné na Internete:
Romové mají svůj parlament, prvním předsedou se stal Milan Ščuka:
http://romove.radio.cz/cz/clanek/19923
Rómové v České republice. (dátum neznámy). Cit. 29. 12 2013. Dostupné na Internete:
Organizace zabývající sa romskou menšinou: http://romove.radio.cz/cz/clanek/19365#roi
VLÁDA ČESKÉ REPUBLIKY. (dátum neznámy). Cit. 23. 12 2013. Dostupné na Internete:
Rada vlády pro národnostní menšiny: http://www.vlada.cz/cz/ppov/rnm/historie-a-soucasnostrady-15074/
98
OBČIANSKA SPOLOČNOSŤ A NOVÉ FORMY VEREJNOSTI
V POSTMODERNEJ SPOLOČNOSTI
JAROSLAV FABOK
Abstrakt
V našej práci sa venujeme problematike zmien v prejavoch verejnosti v rámci
postmodernej spoločnosti. Práca obsahuje analýzu vybraných teoretických prístupov
k občianskej spoločnosti a verejnosti, ktorú koncipujeme na línii sociálnej zakotvenosti
jedincov smerujúcej od prístupov atomizmu k prístupom holistickým. Podobne analyzujeme
aj Habermasov prístup k pojmu verejnosti a občianskej spoločnosti. Ďalej pristupujeme
k analýze teoretických náhľadov na charakter postmodernej spoločnosti a s ňou súvisiacich
aspektov akými sú napríklad globalizácia či techologizácia, s ktorými sa spája zmena
vnímania časopriestorovej pozície jedincov. Problémom, ku ktorému v našej práci rovnako
pristupujeme, je problematika uchopenia pojmu verejnosť a jeho aplikácie na virtuálny
priestor.
Kľúčové slová: Občianska spoločnosť; Verejnosť; Postmoderná spoločnosť; Virtualizácia;
Kyberpriestor
Abstract
Our thesis is devoted to the issue of changes in manifestations of public within
postmodern society. The thesis includes analysis of selected theoretical approaches to civil
society and the public, which we design on the line of social anchorage of individuals and
which directs from atomism approaches to holistic approaches. Similarly, we analyse also the
Habermas approach to the concept of public and civil society. Later in the thesis, we analyse
theoretical views of the nature of postmodern society and related aspects such as globalization
and technologization, which are associated with an altered sense of space-time position of
individuals. The issue, to which our thesis is devoted as well, is the problem of grasping the
concept of the public and its application to virtual space.
Keywords: Civil society; Public; Postmodern society; Virtualization; Cyberspace
Úvod
Predložená práca si kladie za primárnu úlohu predstaviť niektoré aspekty týkajúce sa
premien a variácií v rámci prístupov k občianskej spoločnosti a verejnosti. Presnejšie
99
povedané, ide o predstavenie a zhrnutie najdôležitejších a najvypuklejších problémov, ku
ktorým pristupujeme v medziach prvých dvoch kapitol diplomovej práce s rovnakým názvom
a teda: „Občianska spoločnosť a nové formy verejnosti v postmodernej spoločnosti“. Prístup
k občianskej spoločnosti ako aj verejnosti úzko súvisí s mantinelmi demokracie, v ktorých sú
zahrnuté občianske práva ako aj aspekty, akými sú napríklad sloboda, rovnosť či rôzne
prístupy k spravodlivosti. Pri písaní práce sme si toho všetkého veľmi dobre vedomí a preto
sme sa zamerali prevažne na normatívne a teoretické prístupy k predloženej problematike.
Stotožňujeme sa so Strnadovou, keď píše, že „[z] hľadiska politológie a spoločnosti musíme
hľadať zásadné rozdiely medzi rôznymi prúdmi politického myslenia v názoroch na správne
usporiadanie spoločnosti.“ (Strnadová, 2008, s. 230) Tento bod je pre nás smerodajný a preto
sa nevyhneme ani filozofickým či teoretickým úvahám, doplneným najmä o úvahy týkajúce
sa normatívno-morálnych a politických razení v rôznych prístupoch k občianskej spoločnosti
a verejnosti či priamo k náhľadom na
ich nové formy v postmodernej a globalizovanej
spoločnosti. Naliehavosť riešenia našej problematiky je podmienená najmä rozširovaním
pôsobenia jedincov vo virtuálnom kyberpriestore, do ktorého rámcov sa presúva značná časť
rozvažovania verejnosti. Plne si uvedomujeme, že postmoderná spoločnosť so všetkými
aspektmi, ktoré so sebou prináša, do značnej miery ovplyvňuje prejavy verejnosti s čím súvisí
najmä vzostup jej nových foriem.
V našom prípade nejde o empiricko-analytickú prácu s dominanciou zakotvenia rôznych
druhov údajov a štatistík (výstupov) ale práve naopak, ide o prácu, kde zohrávajú dominantnú
úlohu faktory, ktoré predchádzajú výstupom politického systému. V prvom rade ide
o zobrazenie politiky v jej normatívnej a teoretickej podobe a zároveň aj o determinant
následnej politickej reality v jej empirickej podobe.
Prácu sme si rozdelili na dve základné časti. V prvej časti si najprv len v náznakoch
načrtneme historické premeny pojmu občianska spoločnosť a prístupy k nemu. Následne
prejdeme priamo k analýze teoretických prístupov k občianskej spoločnosti, v rámci
vybraných politických prúdov. V našom prípade sa konkrétne jedná o [1] (pravicovo)
libertarianistický, [2] liberálny, [3] komunitaristický a [4] neomarxistický prístup a náhľad
k občianskej spoločnosti. Ako poslednému bodu sa v tejto kapitole venujeme [5]
Habermasovmu prístupu k občianskej spoločnosti a verejnosti. V každom analyzovanom
teoretickom prístupe ide najmä o pohľad na sociálne zakotvenie jedincov vo vzťahu
k pospolitosti. V tomto zmysle môžeme hovoriť o hľadiskách, ktoré „obhajujú skôr
individuálne práva a slobody, alebo kolektívne hodnoty spoločnosti...“ (Hrubec & Brabec,
100
2007, s. 11) Ide sa o póly na jednej strane atomistických a na strane druhej holistických
stanovísk.
Druhú časť práce potom tvorí krátky pohľad na povahu prechodu k postmodernej
spoločnosti a rovnako na prístupy vybraných teoretikov k jej samotnej analýze. Nedeliteľnú
súčasť práce bude tvoriť náhľad na úlohu globalizácie v procesoch utvárania nových foriem
občianskej spoločnosti a verejnosti, respektíve v procesoch nového nazerania na riešenú
problematiku. Ako náhľady na povahu postmodernej spoločnosti tak aj náhľady na procesy
globalizácie nám poslúžia ako rámec, do ktorého je možné priamo zakotviť niektoré z nových
foriem verejnosti. Posledná časť práce bude venovaná zobrazeniu niektorých konkrétnych
prejavov a prístupov k novým formám verejnosti, ktoré sú úzko späté s predstavenými
predchádzajúcimi rámcami. Druhá časť práce je časťou empirickou, v ktorej sa zameriavame
najmä na konkrétne aspekty vizualizácie verejnosti s ktorou je spojená aj zmena
časopriestorového vnímania pozícií jedincov. Cieľom práce je teda poukázať na virtualizáciu
vzťahov v rámci verejnosti, respektíve na problematiku virtualizácie spoločnosti ako takej.
1 . Historický vývoj koncepcií občianskej spoločnosti
Každý koncept má samozrejme aj svoje historické pozadie, ktoré formovalo jeho
aktuálny stav respektíve prístupy k jeho skúmaniu a nazeraniu naň. Rovnako je to aj
s konceptom občianskej spoločnosti, ktorého chápanie prešlo v náhľadoch teoretikov určitým
vývojom. Základom každej definície občianskej spoločnosti je zamýšľanie sa nad postavením
a rolou občana v politickom systéme. „Počínajúc antikou až do konca 18. storočia
predstavoval pojem občianskej spoločnosti (latinsky: civil societas) synonymum pre politickú
spoločnosť či štát.“ (Müller, 2002, s. 24) Transformácia implicitného významu pojmu si
prešla rôznymi variáciami. Napríklad antický prístup kládol dôraz na prezentáciu občana ako
dokonalej politickej bytosti, ktorá je nútená potláčať všetky prirodzené ľudské vlastnosti ako
sebeckosť a iné necnosti v prospech obce. (Porovnaj: Strnadová, 2008) V stredovekej Európe
neskôr debaty o občianskej spoločnosti ustávajú. Feudálny systém uznáva status občana len
ako poddaného a úplne poslušného panovníkovi. Až v 17. storočí s príchodom teórií zmluvy
sa pojem občianskej spoločnosti znova objavuje v dielach teoretikov. Základné faktory,
spoluúčinkujúce pri návrate debát o občianskej spoločnosti v tomto období, by sa dali zhrnúť
do bodov: [1] oslabovanie autority cirkvi, [2] rozvoj raného kapitalizmu, [3] oslabovanie
absolutistických ríš a [4] nástup osvietenstva. (Porovnaj: Müller, 2002 / Barša - Císař, 2004 /
Strnadová, 2008) Neopomenuteľným faktorom v procesoch návratu občianskej spoločnosti do
debát teoretikov, respektíve o znovu rozvažovaní o jej mieste v politickom systéme, je faktor
101
desakralizácie moci v rukách panovníka. Ide o zlom, v ktorom panovník nedisponuje
absolútnou mocou v totalitnom zmysle, ale práve naopak, moc sa vo svojej podstate politizuje
a vďaka tomu mení pevnú hierachizáciu politického systému. Jednoducho povedané, ide
o demokratizáciu povahy štátu. (Porovnaj: Barša - Císař, 2004, s. 5)
Čo sa týka samotnej povahy „umiestnenia“ občianskej spoločnosti v rámci sociálnej
reality a politického systému ako takého, aj tu existuje pluralita pohľadov v teoretických
konštrukciách. Hegel chápal občiansku spoločnosť priamo ako priestor „medzi rodinou
a štátom, v ktorom jednotlivci a skupiny sledujú svoje zvláštne záujmy predovšetkým
prostredníctvom výroby a výmeny materiálnych statkov.“ (Barša - Císař, 2004, s. 12) Pre
iných teoretikov spočíval výraz občianskej spoločnosti v kritike neviazaného kapitalizmu.
Marx a Engels stotožňovali občiansku spoločnosť so súkromnou sférou trhu. Oba faktory boli
pritom podľa nich súčasťou množiny nástrojov „zotročenia a vykorisťovania pracujúcej
triedy“. (Porovnaj: Strnadová, 2008) V tomto období záujem o debaty okolo občianskej
spoločnosti opäť upadá a vynára sa až v počas prvej polovice 20. storočia a to najmä v dielach
ľavicových teoretikov ako sa to udialo v prípade neomarxistu Gramsciho (Barša - Císař,
2004) V tomto bode je v náznakoch viditeľné silné prepojenie jednotlivých prístupov k
občianskej spoločnosti s ich teoretickým zázemím. Teraz sa už pustíme priamo do krátkeho
zobrazenia najvýraznejších teoretických aspektov jednotlivých vybraných teoretických
smerov vo vzťahu k ich prístupom k občianskej spoločnosti.
1. 1. Pravicovo libertarianistický prístup k občianskej spoločnosti
Pri analýze pravicovo libertarianistického prístupu k občianskej spoločnosti sa
zameriavane najmä na jeho úzke prepojenie s politickým presadzovaním čo možno najväčšej
miery individualizmu. Vychádzame najmä z jeho dôrazu na prvky atomizovanej spoločnosti
s dôrazom na metodologický individualizmus, ktorý súvisí najmä s pred -spoločenským
chápaním podstaty indivídua (pred spoločenská konštrukcia Ega). Libertarianizmus stotožňuje
občiansku spoločnosť najmä s [1] presadzovaním negatívnej slobody, ďalej [2] s voľným
trhom a [3] snahou o čo najviac možné oslabovanie vplyvu štátu
na život občanov.
Jednoducho je možné povedať, že pravicový libertarianizmus predpokladá, že jedinec si
vytvára svoj vlastný „rebríček“ hodnôt úplne autonómne a vyžadoval by ich uspokojenie aj
keby nežil v tej – ktorej konkrétnej spoločnosti. Sloboda jedinca je v tomto prípade
dominantnou hodnotou, ktorá stojí nad všetkými ostatnými aspektmi týkajúcich sa sociálnej
reality. Sloboda v libertarianistickom zmysle je podobne najvyšším všeobecným cieľom, ku
ktorému sa je možné dopracovať prostredníctvom vlastníctva zdrojov. V takomto hľadisku
102
má vždy výhodu a prevahu dospelý, silný a zdravý atomárne definovaný jedinec, ktorý sa
snaží primárne o uspokojenie svojich potrieb. Tento postoj neskôr formuje aj pravicovo
libertarianistický prístup k občianskej spoločnosti.
Pravicovo libertarianistický prístup vo stotožňuje v čo najširšom chápaní občiansku
spoločnosť so sférou trhu. Trh sa v tomto náhľade stáva prizmou, cieľom a zároveň
prostriedkom občianskej kooperácie. Trh je zároveň najvyššou inštanciou, ktorej je ako
jedinej udelená autorita k zásahom do organizácie spoločnosti respektíve do prerozdeľovania
dobier v spoločnosti.
o pravicovom
alebo
Strnadová (2008) a Müller (2002) hovoria v tomto kontexte
kapitalistickom
redukcionizme
v rámci
mantinelov
občianskej
spoločnosti. „Kapitalistická verzia redukcionistického prístupu vychádza z predstavy
autonómneho trhu, ktorý si vystačí len s minimom politiky. V tejto verzii ide o známu
požiadavku minimálnej úlohy štátu ako nočného strážcu či obyčajnej polície.“ (Müller, 2002,
s. 72) Občania sú v takomto prístupe k občianskej spoločnosti priamo determinovaní trhom a
je možné zároveň povedať, že sa stávajú v určitom zmysle jeho klientmi.
Vráťme sa teraz k prístupu ku štátu ako k nočnému strážnikovi. Funkcie a právomoci
štátu sú v tomto prístupe okresané na „znesiteľné“ minimum, ktoré tvorí najmä sféra
zabezpečovania nutnej ochrany či primárneho poriadku. Avšak do politickej hodnoty, akou je
napríklad zabezpečenie rovnosti, by štát zasahovať nemal. Napríklad Hayek (1997) odmieta
princíp faktickej rovnosti všetkých ľudí, pričom tvrdí, že pre zabezpečenie rovnosti pred
zákonom je k ľuďom potrebné pristupovať rovnako ale s prihliadnutím k ich odlišnostiam.
Stavia sa kriticky k myšlienke vplyvu sociálneho prostredia na utváranie odlišností.
(Porovnaj: Hayek, 1997) Tento prístup vychádza z princípu a priornej rozdielnosti medzi
jedincami v rámci politického systému, ktorý hovorí o rozklade občianskej spoločnosti. Alebo
ako píše Strnadová, „[j]e to čistá procedurálna viera v slobodu jednotlivca a jeho individuálne
práva, interakciu občanov v rámci vzťahov súperenia a spolupráce a jej prospešnosť pre
spoločnosť, bez ohľadu na to, aký hodnotový náboj majú jednotlivé záujmy... S tým je
spojené aj to, že libertariáni sú proti akémukoľvek podporovaniu občianskeho združovania zo
strany štátu.“ (Strnadová, 2008, s. 162) O štáte ako o koncepcii „nutného zla“ sa vyjadruje
libertarián Nozick. „Minimálny štát je najrozsiahlejší štát, ktorý môže byť ospravedlnení.
Akýkoľvek rozsiahlejší porušuje ľudské práva.“ (Nozick, 1997, s. 205) Radikálne ohraničenie
štátu v Nozickovom podaní hovorí o nedostatočnej, respektíve o žiadnej miere jeho politickej
legitimity, spolu s radikálnou absenciou zastrešovania medziľudskej solidarity a vzájomnej
občianskej kooperácie či túžbe po združovaní sa. Redukcia chápania občianskej spoločnosti
pravicovo libertariánskych teoretikov na atomizované a separované oblasti dotýkajúce sa
103
dominantne medzí slobody a predstáv jedincov, hovorí priamo o nemožnosti resp. znemožnení
produktívneho participovania občanov v jej medziach.
1. 2. Liberálny prístup k občianskej spoločnosti
Liberálny prístup k občianskej spoločnosti vychádza z podobných myšlienkových
zdrojov ako prístup libertarianizmu. „U oboch sa je možné stretnúť s jasným individualizmom
v spoločenských vzťahoch a spoločenskou nesituovanosťou jedinca. Z toho plynie, že aj pri
liberalizme je tvar spoločnosti silno pluralitný a nedochádza k vytváraniu substitucionálnej
jednoty ohľadne ideálu všeobecného blaha. Občania sú autonómnymi nositeľmi
individuálnych hodnotových systémov...“ (Strnadová, 2008, s. 180) Jednoducho povedané,
v oboch prístupoch je badateľný apriórny dôraz na hodnotu individuality, ktorá zakaždým
stojí pred záujmom spoločnosti ako celku, respektíve pred záujmami jej ostatných členov.
Občianska spoločnosť je v rámcoch liberálnej spoločnosti okliešťovaná na sféru
skromných záujmov odohrávajúcich sa v prostredí trhu. Základ liberálneho chápania
občianskej spoločnosti a verejnosti môžeme nájsť už v dielach Smitha, Montesquieuho, J. S.
Milla či Alexisa de Tocquevill. Na týchto autorov neskôr nadväzujú liberálni teoretici ako
John Rawls či Ronald Dworkin. U súčasných liberálnych teoretikov, napr. u Rawlsa, je možné
badať príklon k deontologickému liberalizmu a egalitaristickým prístupom153. Deontologický
prístup t.j. zameranie sa na morálne požiadavky, hovorí o rozdielnych pohnútkach
libertariánov a liberálov v ich definíciách spoločenskej reality. Egalitárni liberáli pristupujú
k trhu omnoho kritickejšie a teoretici nachádzajúci sa v tomto spektre, sa liberalizmus
pokúsili oslobodiť „od ideológie laissez – fair“. (Porovnaj: Blaha, 2012) Ďalší dobre
badateľný rozdiel v oboch teoretických prístupoch tkvie v tom, že „[k]ľúčovým cieľom
liberálneho egalitarizmu sa... stal boj s plutokraciou, ktorá sa v rámci koncepcie voľného trhu
prejavuje tak v štáte, ako aj v prostredí fabrík a podnikov.“ (Blaha, 2012, s. 137)
Najvypuklejším faktorom liberálne chápanej občianskej spoločnosti je potreba odosobnenia
jedinca v rámci verejnej deliberácie. To znamená, že občan by mal ideálne prerozdeliť svoj
153
Rawls podobne stojí na vyváženom stanovisku medzi krajnými polohami individualizmu a
kolektivizmu, čo sa týka jeho chápania vzťahu jedinca k spoločnosti. (Hrubec - Brabec, 2007, s. 11)
104
hodnotový systém na hodnoty, ktoré vyznáva v súkromnej sfére a na hodnoty, ktoré
predstavuje v istom type konsenzu v medziach sféry verejnej. (Porovnaj: Strnadová, 2008)
V etickej a hodnotovej báze liberalizmu sa stretávame s tzv. etickým individualizmom,
ktorý hovorí o tom, že pre hodnotu ľudského života je najpodstatnejšie to, čo vo svojej
podstate dokáže jedinec sám vyprodukovať – hovorí teda priamo o produktoch indivídua ako
najvyššej hodnote. „Etický individualizmus tvrdí, že každý individuálny ľudský život je
v tomto zmysle posvätný.“ (Dworkin, 1997, s. 278) V rovnakom zmysle je najdôležitejšou
úlohou štátu vytvárať úspešnejší život pre svojich občanov. (Porovnaj: Dworkin, 1997)
Úlohou občianskej spoločnosti v tomto prístupe je utváranie určitého typu konsenzu v rámci
plurality názorov, no napriek tomu stále ostáva v platnosti etika autonómie, tak ako k nej
pristupuje morálny psychológ Jonathan Haidt (2013). V popredí konceptu etiky autonómie
stoja jedinci so svojimi špecifickými potrebami a prioritami, ktoré sa snažia v rámci možností
prioritne uspokojovať. (Porovnaj: Haidt, 2013)
V tomto bode sa pozrieme aj na primárne špecifiká liberálneho prístupu k verejnosti.
Základným znakom verejnosti v liberálnej spoločnosti je podľa Taylora samotná povaha
slobody, ktorá dovoľuje jedincom v modernej spoločnosti „bez prekážok vytvárať svoj názor,
a to ako individuálne, tak v procese výmeny názorov, v ktorom tieto názory, ktoré všetci
zdieľajú, tiež skutočne majú svoju váhu, to znamená, že tou či onou formou pôsobia na vládu
alebo ju dokonca kontrolujú.“ (Taylor, 1994, s. 20) V tomto prístupe je viditeľná určitá forma
moci, ktorou verejnosť disponuje. Táto moc sa skrýva v názorovom konsenze verejnosti,
pričom ide o moc nátlakovú alebo kontrolnú, ktorá môže byť nasmerovaná priamo voči moci
politickej.
1. 3. Prístup komunitarizmu k občianskej spoločnosti
Prístup komunitarizmu k občianskej spoločnosti sa výrazne líši od predchádzajúcich
dvoch rozoberaných prístupov. Táto odlišnosť tkvie najmä v dôraze na hodnotovú jednotu
spoločnosti, respektíve komunity vo všeobecnosti. Atomizmus je v tomto prístupe nahradený
kolektivizmom a hodnoty jedincov sú nahradzované hodnotami, ktoré sú vyznávané v rámci
hodnotového konsenzu spoločnosti. „Východiskom komunitaristov je konštatovanie, ktoré by
sme mohli nazvať „sociálnou tézou“. Podľa sociálnej tézy sú identity jednotlivcov (čiastočne)
definované ich príslušnosťou: ľudia sú členmi kultúrne formovaných spoločenstiev a sú
utváraný jeho smernicami a hodnotami. Svoje charakteristické ľudské schopnosti rozvíjajú
teda iba v spoločnosti.“ (Kis, 1997, s. 41) Sociálna téza stojaca na myšlienke pospolitosti je
do značnej miery postavená na kritike liberalizmu. Jej primárnou otázkou, ktorú si neustále
105
kladie, je morálne a etické umiestnenie jedinca v spoločenskej realite respektíve, ide o otázku
týkajúcu sa miery splývania subjektivity v kolektíve. Čo sa týka interpretovania samotných
základov spoločnosti „v spore“ medzi komunitaristami a liberálmi sa „[o]ntologické otázky...
zaoberajú tým, aké faktory uznáme za relevantné, ak máme vykladať život spoločnosti.“
(Taylor, 1997, s. 465)
Komunitarizmus zakladá svoje etické stanoviská na etike cnosti (Porovnaj: Strnadová,
2007) a podobne, na rozdiel od liberalizmu, ktorý stavia na etike práva, zdôrazňuje etiku
založenú na princípoch dobra. (Porovnaj: Taylor, 1997) V tomto zmysle hovorí Bauman
(2006[a]) o komunitarizme ako o filozofii slabých. Prekonanie atomizovanej spoločnosti
rovnako vypovedá o prekonaní egoizmu, ktorý tkvie v primárnom uspokojovaní svojich
potrieb. Filozofia slabých, respektíve ochrany slabých, v sebe v prvom rade obsahuje
vyrovnanie pozícií a posilňovanie egalitárnych princípov v spoločnosti. Bauman sa snaží
o rozvíjanie myšlienky „znovu zakorenenia vykorenených“ prostredníctvom komunity (lepšie
povedané prostredníctvom komunitného myslenia). Túto svoju ideu rozvíja na podklade
myšlienok Marxa a Engelsa, ktorí tvrdili, že moderný kapitalizmus „roztavil všetky pevné
látky“. (Bauman, 2006 [a], s. 28)
Útržkovito sme sa pozreli na komunitarizmus s prívlastkom filozofický, no okrem neho
rozoznávame aj komunitarizmus politický. „Zásadným cieľom programu politického
komunitarizmu je... prekonať ľahostajnosť a odcudzenie, ktoré prestupujú liberálne
spoločnosti, obnoviť tzv. občianske cnosti, schopnosť spolupráce, vzájomnej solidarity,
pomocou a záujmom o veci verejné.“ (Strnadová, 2008, s. 240) Výrazným faktorom typickej
praktickej komunitaristickej politiky je požiadavka „solidarity, dôvery a tolerancie.“
(Tamtiež, s. 249) Tieto aspekty stoja za komunitaristickým vysvetľovaním občianskej
spoločnosti, ktorá je chápaná ako priestor vzájomného zdieľania, ochrany a kooperácie – toto
všetko je možné iba a len v prípade, ak spoločnosť zdieľa určité spoločné postoje, hodnoty
a spoločnú morálku. Ochrana sa týka najmä potenciálnych nebezpečenstiev, ktoré so sebou
prináša existencia na trhu. Najdôležitejší aspekt spoločného zdieľania všetkých foriem vyššie
spomínaných hodnôt
tvorí členstvo. Členstvo je špecifickým výrazom preklápania
formálnych vzťahov postavených na báze zmluvy a a kooperácie v rámci trhu (t.j. výmeny)
do vzťahov neformálnych, a podobne smeruje k definícii spravodlivosti na báze daru
(Derrida, 2011). Takýto prístup k členstvu vylučuje univerzalizmus a zameriava sa na podporu
partikulárnych skupín operujúcich v spoločnosti. Jednoducho povedané, „[č]lenstvo je (tak
ako príbuzenstvo) zvláštnym vzťahom.“ (Walzer, 1997, s. 423) V neposlednom rade je
v komunitárnom
zmýšľaní
o občianskej
spoločnosti
106
zastúpený
aspekt
spoločného
zabezpečenia, ktorý jednoducho opisuje potrebu politického spoločenstva po zaistení svojich
členov. (Porovnaj: Walzer, 1997)
1. 4. Neomarxistický prístup k občianskej spoločnosti
Spolu s komunitarizmom patrí neomarxizmus do skupiny politických prúdov
stavajúcich do opozície k liberalizmu. Ako píše Blaha (2012), u oboch prúdov ide o kritiku
liberálnej neutrality. V prípade neomarxizmu sa jedná o prepisovanie definícií slobody už
nielen ako formálneho ľudského práva, ako je to v prípade liberalizmu. (Porovnaj: Blaha,
2012) Neomarxizmus sa spája najmä s politickými a filozofickými smermi západného
marxizmu – ide najmä o kritickú teóriu vychádzajúcu z Frankfurtskej školy. Kritická teória sa
pokúša obsiahnuť všetky oblasti spoločenskej reality, ide o holistickú analýzu spoločnosti.
V tomto kontexte Herbert Marcuse „[z]dôrazňuje, že absencia reflexie neuspokojivej
ekonomickej situácie v liberálnej teórii má svojho nástupcu v obyčajnej úprave liberálnych
princípov totalitných teórií, ktorá legitimizovala realizáciu nacistického štátu... Priznanie
dôležitosti ekonomických faktorov by však podľa Marcuseho nemalo znamenať ani redukciu
teórie na ekonomickú sociálnu vedu, ktorá je momentálne v zajatí pozitivistickej fixácie na
nežiaducu realitu, ani by nemalo viesť k ekonomickému redukcionizmu v praxi, ktorému
prepadli ľudoví komisári v Sovietskom zväze.“ (Hrubec, 2010, s. 100) Marcuse teda kritizuje
neustále apriórne udržovanú ekonomickú podstatu ľudských bytostí v rámci organizovania
spoločnosti.
Morálne vymedzenie neomarxizmu čerpá najmä z chápania jedinca v jeho
spoločenskej zakotvenosti, a hovorí o človeku ako o bytosti uzavretej v sociálnych a triednych
intenciách. Uholným kameňom marxistického prístupu k človeku, človeku aj ako
kooperujúcej bytosti v medziach občianskej spoločnosti, je sloboda.
Sloboda v tomto
prístupe si však vyžaduje oslobodenie od kľúčového zväzujúceho prvku, ktorým je
kapitalizmus (kapitalistický redukcionizmus, ktorý kladie dôraz na trh ako na jediný
relevantný prostriedok udržiavania vzťahov vo všetkých rozmeroch každodenného bytia). Iba
takýmto spôsobom je možné zabezpečiť skutočný potenciál slobody pre jedinca v rámci
sociálnych vzťahov, ktoré sú potrebné pre zabezpečenie chodu občianskej spoločnosti
a slobodnej verejnosti, kde je jedincovi umožnené rozvažovať v rámci slobodného prístupu
k informáciám.
U Marxa tvorí občianska spoločnosť súčasť ekonomickej základne, ide o „ľavicovo
redukcionistický“ prístup k občianskej spoločnosti. „Marx občiansku spoločnosť obmedzuje
iba na súbor výrobných síl a vzťahov.“ (Strnadová, 2008, s. 295) V tomto prípade ide
107
o ortodoxne marxistickú definíciu občianskej spoločnosti. Naproti takémuto prístupu stojí
prístup neomarxizmu, ktorý prichádza s umiestnením občianskej spoločnosti na úroveň
nadstavby. Nadstavbu tvorí sociálny a kultúrny priestor, čím dochádza k eliminácii
ľavicového ekonomického redukcionizmu v podaní Marxa. Pri tejto transformácii stál okrem
i. Gramsci, ktorý poukázal na to, „že politická moc nevyviera iba z ekonomickej základne,
ako si myslel Marx, ale že sa udržuje tiež vďaka sociálnym a kultúrnym praktikám,
zaraďovaným ortodoxnými marxistami do kategórie nadstavby.“ (Barša - Císař, 2004, s. 6)
Neskôr kritická teória „...postavila občiansku spoločnosť a predovšetkým verejnosť a verejnú
mienku do úlohy hlavnej autority v politickom rozhodovaní. Napadla ako ideologickú
manipuláciu liberalizmu, tak opatrovnícke a utlačujúce tendencie sociálneho štátu a volala po
neustálom zapojení kriticky rozvažujúcich občanov do kontroly utvárania politického vývoja
spoločnosti.“ (Strnadová, 2008, s. 37) V inom zmysle pokračujú kritici z pohľadu
neomarxistických pozícií v upozorňovaní na vzťahy jedinec – jedinec (resp. občan – občan)
na horizontálnej úrovni, ako determinované mechanizmami kapitalistického myslenia. Napr.
neomarxista Lukacs, ktorý hovorí o tovarovom styku ako o základnej forme spoločnosti.
Vzťahy medzi ľuďmi tak nadobudli charakter vecnosti: vzťahovanie jednotlivca k ostatným
má podobu tovarového vzťahu...“ (Hauser, 2012, s. 29) V kapitalizme je jedinec povinný
deliť svoju energiu „medzi súkromnú sféru občianskej spoločnosti a politickú komunitu.“ Je
determinovaný procesom odcudzovania od výsledkov svojej práce, ale aj samého seba od
ostatných jedincov. Jedinou možnosťou, ktorá vedie k jeho oslobodeniu, je potreba „prekonať
inštitúciu súkromného vlastníctva a občiansku spoločnosť samotnú.“ (Strnadová, 2008, s.
297)
1. 5. Habermasov prístup k občianskej spoločnosti a verejnosti
Podobne ako sme si zobrazili teoretické prístupy v predchádzajúcich podkapitolách, aj
Habermas prišiel so svojim vlastným prístupom k občianskej spoločnosti a verejnosti vo práci
„Štrukturálna premena verejnosti“ (Habermas, 2000). Habermasov prístup k rozoberanej
problematike je veľmi výrazný a považujeme ho za dôležitý, preto mu v práci venujeme
samostatnú podkapitolu. „Habermas sa zaoberá predovšetkým skúmaním pojmu verejnosť,
ktorý je podľa jeho názoru ústredný pre dôkaz štrukturálnej zmeny v spoločnosti.“ (Horster,
1995, s. 9) Pri snahe o ideové a teoretické zastrešenie Habermasových diel a prístupov
k skúmaniu sociálnej reality, môžeme povedať, že jeho myslenie prešlo „od neomarxistických
pozícií až ku kriticky liberálnemu pohľadu na spoločnosť a politický systém.“ (Strnadová,
2008, s. 320) Habermas nadväzuje a myšlienkovo sa zaraďuje k prúdu kritickej teórie
108
frankfurtskej školy. „Habermasov výklad vzniku, rozvoja a postupnej degradácie verejnej
sféry, publika a občianskej spoločnosti je súčasťou projektu kritickej teórie, ktorá chce
prepojiť normatívnu vedu s politickou praxou, a tak dosiahnuť praktických reforiem.“
(Tamtiež, s. 304) Verejnosť sa stáva „základňou“, prostredníctvom ktorej dochádza
ku zmenám v celej modernej spoločnosti a rovnako aj v politických štruktúrach a inštitúciách.
„Koncept verejnosti tak úzko súvisí s teóriou štrukturálnej diferenciácie modernej spoločnosti
do vzájomne prepojených, avšak odlišných sfér činnosti, vzťahov a logiky konania – sféry
politickej moci (štát, parlament, politické strany), ekonomiky a sféry sociálnej autonómie
(dnes nazývanej občianska spoločnosť), ktorá zahrnuje ako súkromnú sféru rodiny, tak sféru
dobrovoľného združovania.“ (Gümplová, 2007, s. 284-285)
Habermas hovorí o verejnosti ako o pojme, ktorý v sebe abstrahuje rôzne významy.
„Spôsob, akým používame slová verejný a verejnosť, svedčí o tom, že ich význam je
rozmanitý, často aj súperiaci. Pochádzajú z rôznych dejinných období, a pokiaľ ich
synchrónne aplikujeme na pomery panujúce v industriálnej vyspelej občianskej spoločnosti,
ktorej základom je sociálny štát, ich spojenie bude o to nejasnejšie... Sama verejnosť sa
prezentuje ako určitá sféra – proti súkromnej oblasti stojí oblasť verejná. Niekedy sa táto
oblasť prejavuje jednoducho ako sféra verejnej mienky, ktorá je priamo postavená proti
verejnej moci. Podľa okolností zaraďujeme k orgánom verejnosti štátne orgány alebo také
médiá, ktoré, ako napr. tlač, slúžia v publiku ku komunikácii“. (Habermas, 2000, s. 55-56)
Podobne upravuje aj svoj prístup k občianskej verejnosti, ktorú „je možné predne chápať ako
sféru súkromných osôb zhromaždených v publiku.“ (Tamtiež, s. 87) Čo sa týka verejnosti
politickej, jej hlavný znak tkvie v tom, že „iba v rámci spoločného záujmu súkromných osôb
ako súkromných vlastníkov, bola aj naďalej oprostená od konkurencie individuálnych
súkromných záujmov natoľko, že k rozhodnutiam vyhradením politickému kompromisu bolo
možné dospieť racionálnou politickou diskusiou.“ (Tamtiež, s. 301) Ak by sme si chceli
politickú verejnosť v Habermasovom chápaní jednoducho zadefinovať, potom môžeme
povedať, že o politickej verejnosti hovoríme vtedy, ak sa „diskusia týka aktivít štátu
a verejnej mienky... [ktorá]...ovplyvňuje politickú sféru štátu a parlamentu.“ (Gümplová,
2007, s. 284) Habermas kladie na jedinca, ktorý rozvažuje a pôsobí v rámci verejnosti, vysoké
požiadavky, ide o špecifický typ morálneho rozvažovania. Takýto prístup „[v]yžaduje
občanov, ktorí sa zúčastňujú verejnej diskusie a sú schopní ju morálne reflektovať... Znamená
to, že všetky myšlienky, ktoré vstupujú do diskurzu musia byť radikálne otvorené a schopné
svojej reflexívnej transformácie, čo ale nemá implikovať požiadavku na jej zjednotenie
a totožnosť.“ (Strnadová, 2008, s. 318)
109
2. Občianska spoločnosť v postmodernej spoločnosti
Predtým ako sa pozrieme na konkrétne prejavy a formy nových foriem verejnosti
v postmodernej spoločnosti, pokúsime sa v krátkosti zamerať na povahu prechodu od
spoločnosti modernej k spoločnosti postmodernej. V druhej časti úvodnej kapitoly pristúpime
priamo k zobrazeniu vybraných teoretických prístupov týkajúcich sa prístupov k
postmodernej spoločnosti ako k špecifickej situácii ovplyvňujúcej transformáciu mnohých
sociálnych faktorov.
Český filozof Michael Hauser začína svoju analýzu postmodernizmu vo svojej knihe
„Cesty z postmodernizmu“ keď hovorí, že „[n]a počiatku sedemdesiatych rokov sa odohrala
zmena v spôsobe myslenia, vypovedania a senzitivity.“ (Hauser, 2012 [a], s. 11) Základnými
bodmi pri analýze postmodernej spoločnosti sú v prvom rade [1] zmena, ktorú v sebe
implicitne postmoderná spoločnosť obsahuje spolu s určitou formou transformácie
spoločnosti a [2] prechod, ktorý naznačuje zanechanie jednej spoločenskej formy (resp.
štruktúry) v prospech inej spoločenskej formy. Podobne ako pri občianskej spoločnosti
a verejnosti, kde nie je možné uviesť jediný, univerzálny prístup k ich definíciám, nie je
možné ani postmodernizmus označiť za bezkonfliktný a jasný rámec prijímaný všetkými
teoretikmi. Ba práve naopak, koncept a vlastné chápanie postmodernej situácie je neustále
v dielach rôznych teoretikov predmetom debát. „Pri písaní o postmodernizme a postmodernite
narážajú autori na jeden problém, a teda že tieto výrazy neoznačujú jasne jednoznačnú realitu.
Teoretici sa do značnej miery nezhodujú na správnom používaní oboch spomenutých
výrazov.“ (Smart, 2008, s. 344)
Postmodernizmus môžeme označiť za situáciu, ktorá v myšlienkach mnohých teoretikov
nahradila situáciu modernú. V krátkosti si preto načrtneme povahu spoločnosti modernej.
Keller v tejto súvislosti hovorí o dvoch vlnách modernizačných teórií. Ide o [1] teóriu
modernizácie a [2] teóriu modernity. Teórie modernity predstavujú podľa neho „veľké a
pomerne abstraktné myšlienkové systémy...“, ktoré sa primárne snažili objasňovať povahu
modernej spoločnosti v protiklade k spoločnosti tradičnej ale rovnako sa snažili aj o popis
procesov, ktoré modernú spoločnosť ako takú kreovali. Naopak o teóriách modernizácie
hovorí ako o „politicky motivovaných projektoch, ktorých úlohou je zdôvodniť intervencie do
spoločnosti s cieľom podporiť v nej určité zmeny.“ (Keller, 2007, s. 18) Prístupy k moderne
a k modernej spoločnosti napovedajú najmä o ceste a určitom vývoji od smerom k. Ide
o určitý lineárny modernizačný vývoj, ktorého cieľom je nahradenie tradičných foriem
formami modernými.
110
Adresátom projektu modernity sa stal Človek ako nanovo definovaná bytosť.
„Renesancia vyzdvihla na čestné miesto slovo 'humanizmus', ktoré v sebe dopredu zhŕňa celý
program modernej civilizácie. V podstate išlo o zredukovanie všetkého na čisto ľudské
meradlá, o abstrahovanie všetkých princípov vyššieho poriadku a symbolicky by sme mohli
hovoriť o odvracaní sa od nebies pod zámienkou dobitia Zeme.“ (Guénon, 2002, s. 29) Vo
svojej podstate ide o postavenie človeka na piedestál, ktorý bol predtým obsadený Bohom.
Človek sa stal v procesoch odkúzlenia sveta entitou, ku ktorej smeruje všetka bytostná energia
spoločnosti. Jedným z týchto výrazných procesov sa stal „projekt“ osvietenstva. „Cieľom
osvietenstva v najvšeobecnejšom význame pokrokového myslenia od počiatku bolo zbaviť
ľudí strachu a učiniť z nich pánov. Dokonale osvietená zem však žiari v znamení triumfálneho
nešťastia. Programom osvietenstva bolo odkúzlenie sveta: Osvietenstvo chcelo rozložiť mýty
a obrazotvornosť nahradiť poznaním.“ (Adorno & Horkheimer, 2009, s. 17) Ako píšu Adorno
s Horkheimerom, cieľom osvietenstva bolo vyzdvihnúť poznanie. Slovom, poznanie musí
prekonať mýty a abstraktnú obrazotvornosť (na ktorej boli postavené vedomosti o fungovaní
a poriadku sveta), konkrétno musí zvíťaziť nad nekonkrétnym a zároveň fyzicky či analyticky
neuchopiteľným.
V medziach zlomu tradičnej spoločnosti sa končí podobne aj jednoduché chápanie
legitimizácie moci v spoločnosti. „V tradičnej spoločnosti sú tradície zdrojom ospravedlnenia
panstva. Polovičatosť jednoduchej modernity spočívala v tom, že sa neobišla bez tradícií,
ktoré zaštítili pred osvietenskou kritikou dôležité útvary sociálneho života ako národný štát či
patriarchálnu rodinu. V jednoduchej modernite platila samozrejmá totožnosť 'moderného' a
'západného' so všeľudským. Západná civilizácia sa nepovažovala za jednu z mnohých
partikulárnych tradícií, ale za pozitívne daný výraz univerzálnej podstaty človeka.“ (Barša Císař, 2004, s. 143) V momente, keď západná spoločnosť narazí na faktor globalizácie, je
nútená sa vnútorne sama so svojou podstatou vyrovnať. Naráža na fakt, že jej hodnoty nie sú
hodnotami univerzálne platnými pre všetky ostatné spoločnosti – buď sa s touto novou
situáciou vyrovná alebo sa začne vnútorne destabilizovať respektíve oslobodzovať od svojej
predchádzajúcej formy. Prehlbovanie aspektov globalizácie v súčasnom diskurze je ďalším
faktorom premeny spoločenskej reality. Premena modernej spoločnosti a jej prechod do
spoločnosti postmodernej zasahuje množstvo oblastí sociálnej reality.
V množine oblastí, ktoré prechádzali touto formou transformácie, sa nachádza aj
premena chápania a výzoru verejnosti spolu s novými masovokomunikačnými prostriedkami,
ktoré túto premenu sprevádzajú. Vychádzame zo základného predpokladu, že definície a
prejavy nových foriem verejnosti súvisia s jednotlivými aspektmi postmodernej spoločnosti
111
a to najmä s prejavmi, akými sú [1] rozvoj globalizácie (vytváranie globálnej spoločnosti –
globálnej občianskej spoločnosti), ďalej s [2] globálnym rozširovaním masových médií (napr.
internet, televízia atď.). Masové médiá tvoria arénu, v ktorej má verejnosť svoje pôsobisko.
Verejnosť je masovými médiami štruktúrovaná a v istom špecifickom zmysle ovládaná, preto
tvoria podstatný aspekt jej formovania. Rovnako to platí aj pre samotnú povahu postmodernej
spoločnosti, ktorej sa budeme venovať v ďalšej podkapitole a ktorá zároveň načrtáva kontúry
ohraničenia predmetu nášho problému.
V tomto bode sa pozrieme na niektoré konkrétne prístupy teoretikov k nazeraniu na
povahu postmodernej spoločnosti. Širokospektrálny a len veľmi náročne uchopiteľný obsah
pojmu postmoderná spoločnosť zachytáva v jeho základných mantineloch český sociológ
Miloslav Petrusek. „Určite, nič také ako postmoderná spoločnosť nie je, samotní
postmodernisti sa tomuto súsloviu vyhýbajú a nanajvýš sa obmedzujú na konštatovanie, že je
nutné rozlišovať medzi postmodernizmom ako súborom umeleckých praktík a 'prevratom
v estetickom vnímaní sveta' a postmodernou (či postmodernitou) ako novým, špecifickým
stavom ducha, ako osobitou senzibilitou, ktorá prevracia a mení životné štýly, obyčaje
a hodnotové systémy, a ktorá teda radikálne intervenuje do spoločenského života...“
(Petrusek, 2006, s. 290) Jednoducho, pre výklad povahy a podstaty postmodernej spoločnosti
neexistuje univerzálna forma, avšak môžeme hovoriť o určitých medziach, v ktorých sa snaha
o jej pochopenie a interpretáciu môže pohybovať. V rámci postmodernej situácie teda
nejestvuje pevný, jednoducho vyložiteľný a zároveň skúmateľný poriadok, naopak, jedná sa
o situáciu premenlivú, rušiacu – resp. meniacu starý poriadok - a z konzervatívneho uhľa
pohľadu do značnej miery chaotickú a neprehľadnú.
V konkrétnych prístupoch teoretikov samozrejme existujú rozdielnosti. Napríklad
v Lyotardovom chápaní ide o koniec veľký príbehov. Metanaratívne príbehy, ktoré podľa
neho patria do spoločnosti modernej, boli súčasťou moderného projektu univerzality.
V určitom zmysle, cieľ tohto moderného projektu nebol nikdy dosiahnutý. Nechajme však
teraz prehovoriť Lyotarda samotného. „Môj argument je ten, že moderný projekt (projekt
realizácie univerzálnosti) nebol opustený, zabudnutý, ale zničený, 'zlikvidovaný'. Bolo tu viac
spôsobov zničenia, viac mien, ktoré sú jeho symbolmi. Ako vzorové meno pre tragické
'nedokončenie' modernosti môže poslúžiť slovo 'Osvienčim'.“ (Lyotard, 1993, s. 29) Podľa
Baumana (2006 [b]) je o zmýšľaní modernity možné hovoriť ako o projekte v jednotnom
čísle. O modernite ako projekte s jasným cieľom a jasným programom. „Každé konkrétne
dnes čerpalo svoje zdôvodnenie zo všeobecného zajtrajška. Preto sa javilo ako defektné,
slabé, neduživé a nenaplnené, preto žilo nádejou a vierou v dokonalosť a naplnenie.“
112
(Bauman [b], 2006, s. 13) Úplné opačne je to so situáciu postmodernou. Ako píše Bauman,
„[c]hcelo by sa povedať, že najcharakteristickejším rysom nášho času je náhla popularita
plurálu – frekvencia, s akou dnes vystupujú v množnom čísle, v pluráli, tá substantivita, ktorá
sa kedysi objavovala len v čísle jednotnom, v singulári... Dnes žijeme projektmi, nie
projektom... Postmodernita je vlastne iba to isté, čo zánik projektu – super – projektu, takého
projektu, ktorý nepozná plurál.“ (Tamtiež)
Postmoderná spoločnosť so všetkými svojimi variáciami vypovedá rovnako aj o premene
povahy arény, v ktorej operuje verejnosť. Globalizácia v postmodernej spoločnosti tiež hovorí
o premene povahy priestoru, v ktorom sa verejnosť stretáva. Stretávanie prekračuje hranice
fyzického priestoru a preklápa sa do priestoru virtuálneho, ktorému sa v nasledujúcich
podkapitolách práce budeme venovať bližšie. Teraz sa v krátkosti pozrime na výrazný aspekt,
konkrétne aspekt virtuality a kyberpriestoru. Verejnosť stretávajúca sa najmä v rámci
kyberpriestoru, mení pohľad na seba prezentáciu a vystupovanie. Kyberpriestor je vlastným
výrazom premeny verejnosti v postmodernej spoločnosti. „Seba prezentácia užívateľov pred
ostatnými, aj keď užívatelia sú naďalej telesní, nie je nutne podriadená ich telesnosti alebo
ňou určená. Pretože sa účastníci interakcie nestretávajú osobne – napriek tomu však pri svojej
voľbe môžu prihliadnuť k možnosti osobného stretnutia... majú viac možností ako znázorniť
svoje telo než tí, ktorí sa stretávajú osobne.“ (Dean, 2004, s. 216) Ide o hru, v pravom slova
zmysle o hru s prvkom seba prezentácie určujúcim predstavu chápania telesnosti v priestore,
ktorý prezentáciu telesnosti obmedzuje resp. skresľuje. „Táto hra sa vykresľuje ako symptóm
širšieho
problému
najčastejšie
spájanému
s fragmentáciou,
postmodernizmom
či
dekonštrukciou.“ (Tamtiež) V ďalšom prípade ide priamo o pohľad na rozpojenie slov
a telesného. Deanová vo vzťahu k aspektu verejnosti dodáva, že „[r]ozpojenie slova a tela
však poukazuje skôr na nepoužiteľnosť teórie verejnej sféry v dnešnej technokultúre než na
patológiu kyberpriestoru.“ (Tamtiež, s. 217)
Podľa Hausera (2012 [b]) sa v súčasnosti transformácia občianskej spoločnosti deje
v procese premeny pasivity v aktivitu na základe kritiky neoliberalizmu. Človek (občan) pod
tlakom neoliberálnej politiky podľa neho prestáva byť konzumentom a stáva sa aktívnym
„bojovníkom“ za svoje práva. Hauser v tomto kontexte hovorí o čiastočnom rozklade
konzumnej spoločnosti. „Pasívum sa pomaly stáva aktívom. Deje sa tak preto, že väčšina ľudí
je vystavená stále väčšiemu ekonomickému a spoločenskému tlaku, ktorí prináša
neoliberalizmus. Nemajú veľa iných možností ako tomuto tlaku aktívne čeliť... Aktivizmus,
protestné iniciatívy, demonštrácie, stávky už nie sú ničím neobvyklým, ale sú obklopené
hmlou.“ (Hauser, 2012 [b], s. 28)
113
2. 2. Globalizácia, občianska spoločnosť a verejnosť
Globalizácia sa stáva jedným zo základných determinantov foriem občianskej
spoločnosti a verejnosti v medziach postmodernej spoločnosti. Preto jej interpretáciám, najmä
čo sa týka spojitosti s premenou verejnosti a občianskej spoločnosti, venujeme priestor aj
v našej práci.
Erazim Kohák (2004) rozlišuje tri bežné významy, ktorými je globalizácia typická,
respektíve, ktoré dodávajú typický „rytmus“ jej interpretáciám. Tieto významy sú, ako píše
Kohák, „úplne odlišné a hodnotovo rozdielne“. [1] Prvým významom v jeho podaní je aspekt
globálneho kultúrneho zbližovania, nasleduje [2] jav globálneho obchodovania, ktorý
sprevádza [3] „nadradenosť globálnych ekonomických nárokov lokálnym zákonom.“ (Kohák,
2004, s. 21) Pre potreby našej práce je dôležitý najmä prvý bod, Kohák tento bod označuje
ako „globalizáciu v prvom zmysle“. Globalizácia v prvom zmysle vypovedá o „postupnom
zbližovaní ľudských spoločností, ako k nemu úplne prirodzene dochádza s rozvojom dopravy
a komunikácií. Možnosť komunikácie s nízkou mierou meškania spolu s bezpečnou
prepravou a dopravou zjavne vytvára nielen možnosti výmeny tovarov, ale aj vzájomného
poznania a ovplyvňovania. Na prepojenej Zemi potom postupne vyrastá zdieľaná globálna
civilizácia.“ (Tamtiež) Všetky tieto základné významy tvoria dokopy istý druh špecifického
priestoru, v ktorom sa odohrávajú rovnako špecifické druhy vzťahov, stretnutí a interakcií.
Stretnutia v globálnom priestore fungujú najmä na báze viacsmernej výmeny informácií
v nefyzickom (virtuálnom) ale aj vo fyzickom rozmere. V rámci globálnej civilizácie si
jedinec môže utvoriť svoj názor na dianie v ktorejkoľvek časti sveta, bez toho aby na danom
mieste niekedy fyzicky bol – čas jeho prístupu k informáciám je otázkou rýchlosti pripojenia,
teda otázkou niekoľkých sekúnd. Explicitne to vyjadruje nórsky antropológ Eriksen, keď píše
o zrýchľovaní sa procesu komunikácie v priebehu od 19. storočia po situáciu dneška. „A
dnes? Netrpezlivosť sa dostaví zhruba pol minúty potom, čo na obrazovke počítača klikneme
na tlačidlo 'odoslať'.“ (Eriksen, 2005, s. 62) Senzitivita rýchlosti sa prehlbuje spolu
s „potrebou“ instantného utvárania názoru na základe často povrchných správ a informácií.
Hĺbkové rozvažovanie a premýšľanie o udalostiach stráca v prostredí neustáleho prísunu
nových informácií na dôležitosti. Ľuďom vo veľkej miere postačujú síce povrchné, ale na
druhej strane „vysoko kalorické“ informácie.
O nadnárodnej povahe občianskej spoločnosti a verejnosti vypovedá práve špecifická
povaha či forma informácií, no i samotné ich spracovávanie. Udalosti na ktoromkoľvek
mieste sveta ovplyvňujú ďalšie dianie na mieste vzdialenom pokojne aj tisíce kilometrov. To
sa týka aj prejavov občianskej spoločnosti v globálnom kontexte – globálnej občianskej
114
spoločnosti. Podľa Baršu a Císařa (2004) je globálna občianska spoločnosť konceptom
vyznačujúcim sa mnohými významovými konotáciami. „Termín globálna občianska
spoločnosť spravidla označuje mnohosť aktérov, ktorí dnes pôsobia v štruktúrach globálnej
politiky.“ (Barša - Císař, 2004, s. 176) Viacerí teoretici tento pojem chápu ako alternatívne
označenie iných pojmov (napr. „transnacionálna občianska spoločnosť“ či „svetová
komunita“). Iní jej rozumejú proste ako ľudskoprávnemu či environmentálnemu hnutiu alebo
jednoducho ako určitej forme nevládnej organizácie. Podľa iných je zas nemožné prenášať
koncept občianskej spoločnosti z národného štátu na globálnu, medzinárodnú úroveň a preto
uprednostňujú termín transnacionálna občianska spoločnosť. (Porovnaj: Barša – Císař, 2004)
Medzinárodná alebo globálna občianska spoločnosť sa v čoraz väčšej miere začala podieľať
na zvýrazňovaní prvkov globálnej demokracie, čo sa týka najmä oblasti ľudských práv.
Značnú úlohu v spomínaných procesoch zohráva mimo iného aj globalizácia médií.
„Globalizácia médií neustále vytvára sociálne hybridy. Najmä čo sa týka obdobia svetových
protestov mládeže proti vojne vo Vietname, globalizácia médií mala tiež neočakávané
politické dôsledky: prispela k rastu a pluralite rôznych veľkostí verejných sfér, z ktorých
niektoré sú globálne, a práve v nich sú ľudia svedkami sprostredkovaných sporov o tom, kto
dostane čo, kedy a akým spôsobom. Globálne mediálne konglomeráty vytvárajú globálne
produkty pre imaginárne globálne publikum: súčasne očakávajú všeobecné vyjadrenie súhlasu
s theatrum mundi (divadlom sveta).“ (Kean, 2003, s. 168-169)
2. 3. Kyberpriestor a nové formy verejnosti
V poslednej podkapitole sa pokúsime, na podklade predchádzajúcich teoretických
úvah, zobraziť niektoré z konkrétnych podôb nových foriem verejnosti. To, čo podmieňuje
transformáciu aspektu, ktorý sme si pre potreby práce nazvali „nové formy verejnosti“, sú
okrem mnohých iných spomínaných faktorov v neposlednom rade aj technické dispozície
spoločnosti. Aký vzťah však existuje medzi technikou a spoločnosťou? Pierre Lévy na túto
otázku odpovedá jednoducho: „Určitá technika sa vyvinie v určitej kultúre, a určitá
spoločnosť je podmienená svojimi technikami.“ (Lévy, 2000, s. 23) To predpokladá
vzájomný, obojsmerný vzťah medzí technikou a spoločnosťou, pretože technika je tá, ktorá je
kreovaná v určitej spoločnosti (vtláča jej svoj ráz) a zároveň spätne kreuje niektoré
spoločenské subkategórie. Technika v komunikačnom zmysle značí predovšetkým neustále
rozpínajúci sa viacdimenzionálny aspekt rýchlosti. Rozpínanie rýchlosti čo to napovedá
o rozpínaní „nového“ časopriestoru (alebo priestorov), ktorý nahradzuje ten predchádzajúci.
„Príznačným rysom nových priestorov globalizácie je ich rýchlosť, nestálosť a prechodnosť,
115
poprípade tiež neprehľadnosť premenlivých sietí vzťahov, ktoré sú rýchlo nadväzované a zase
rozväzované.“ (Suša, 2004, s. 244-245) Takáto transformácia so sebou prináša zmeny
v rôznych oblastiach spoločenského života. Ako píše Suša: „Informačno-technologická
globalizácia je tak činiteľom a predpokladom transformácie celej rady oblastí sociálneho
života.“ (Tamtiež, 2004, s. 245-246)
Vyššie popísanú zmenu sprevádza vývoj nových arén verejnosti spájaných s pojmami
ako nové média, kyberpriestor či virtuálny priestor. V nasledujúcej časti sa pokúsime priblížiť
ich významy. Nové médiá v sebe obsahujú široké spektrum aspektov spojených
s digitalizáciou, ktorá v sebe zahŕňa „internet, webové stránky, počítačové multimédiá,
počítačové hry, CD – Rom, DVD, virtuálnu realitu a špecifické komputerové efekty...
S novými médiami je spätý kyberpriestor, ktorý bol kolonizovaný zhora dolu obrovskými
mediálnymi konglomerátmi, ktoré kontrolujú internet...“ (Rosůlek, 2008, s. 132-133) Ak sú
aspekty nových médií a virtuálna presunuté na nadnárodnú úroveň, môžeme hovoriť o ich
snahe o kolonizáciu globálneho priestoru. „Globálna expanzia komunikácie znamená plynulé
prelievanie mediálnych obsahov cez národné hranice.“ Dôslednejšie môžeme hovoriť o tom,
že „[k]olonizácia života médií v postmodernom svete vytvára nové štiepne línie tiež vo vnútri
vyspelých spoločností.“ (Tamtiež s. 133-134) Virtuálny priestor poskytuje novú formu arény,
nový nefyzický priestor, ktorý zároveň umožňuje priamy kontakt medzi jedincami závisiaci
na ich preferenciách či jednoducho na ich aktuálnej voľbe – s kým, kde a kedy budú
diskutovať. „Virtuálne spoločenstvo sa utvára na základe podobnosti záujmov, znalostí,
zdieľania spoločných plánov, v rámci procesu spolupráce a výmeny, a to nezávisle na
zemepisných vzdialenostiach a na príslušnosti k inštitúciám.“ (Lévy, 2000, s. 113) V tomto
kontexte je potrebné zdôrazniť, že „médiá interaktívnej komunikácie, ako napríklad internet,
sú potenciálne využiteľné pre verejné ciele občianskej spoločnosti a pre demokratizáciu na
báze účasti občanov na rozhodovaní, pre rôzne hnutia zdola, nevládne organizácie,
svojpomocné siete občanov, alternatívne spoločenstvá životných štýlov, pre sociálnu aj
politickú solidaritu atď.“ (Suša, 2004, s. 256)
Tieto novo sformované arény fungujú svojim spôsobom ako priestory pre interakcie v
rámci verejnosti – formovanie verejnej mienky. Podľa Lévyho je možné operovať so
spomínanou arénou, ktorá umožňuje formovanie verejnej mienky pretože „[v]äčšina členov
virtuálnych spoločenstiev svoje príspevky podpisuje a čitatelia sú pozorní a schopní reagovať
pred zrakmi ďalších pozorných čitateľov. Z toho vyplýva, ako som už naznačil vyššie, že
virtuálne spoločenstvá nepodporujú nezodpovednosť spojenú s anonymitou, ba dokonca
objavujú nové formy verejnej mienky.“ (Lévy, 2000, s. 114-115) V medziach virtuálneho
116
priestoru funguje špecifický rytmus a špecifické pravidlá, ktoré dokážu zabezpečiť chod
takejto formy interakcií a stretávania sa. „Vyvstáva otázka, či dnes nemáme predpokladať
novú zmenu, nové skomplikovanie samotného pojmu 'verejný', pretože virtuálne spoločenstvá
kyberpriestoru ponúkajú kolektívnej debate omnoho otvorenejšie, rozsiahlejšie a prístupnejšie
pole pôsobnosti než klasické médiá.“ (Tamtiež, s. 115) Bezpochyby áno. Kyberpriestor so
sebou prináša množstvo aspektov, ktoré hovoria o špecifickej povahe mnohých aspektov
spájaných s aktuálnymi podobami verejnosti.
Jedným z mnohých prejavov senzibility postmodernej premeny verejnosti, je priama
interaktivita medzi jedincami (občanmi) a médiami. Tento bod hovorí virtuálnom priestore
a globalizácii, ktorá umožňuje priame mediálne zapojenie verejnosti do jej jednotlivých
procesov, ba priamo určuje mediálny obsah. Hovoríme o fenoméne občianskej žurnalistiky
(Barkai, 2012), kedy sa aj zo zdanlivo nezainteresovaných pozorovateľov stávajú aktívni
účastníci v procese vytvárania mediálneho obsahu, ktorý neskôr prispieva do arény
formovania názorov a postojov verejnosti. „Občianski žurnalisti sú jedinci bez novinárskeho
zázemia, ktorí zachytávajú udalosti a poskytujú správy a to buď pre masmédiá (napr. CNN
iReport) alebo pre alternatívne platformy ako sú Wikinews alebo Indymedia. V prvom rade je
cieľom dopĺňať staršie mediálne formy osobnou perspektívou priamych svedkov, pričom sa
jedná o politicky angažovaný akt, ktorého cieľom je spochybniť dominantný prúd opisu
reality,
podporovaný
hromadnými
oznamovacími
prostriedkami
a štátnych
správ.
V niekoľkých posledných rokoch je možné pozorovať vzostup nového typu občianskej
žurnalistiky – vysielanie okamžitých správ a komentárov na sociálnych médiách, tento vývoj
omnoho viac posilňuje participatívne pokrytie individuality.“ (Barkai, 2012, s. 85)
Masovokomunikačné prostriedky ako televízia či rôzne internetové portáli, umožňujú
jedincom priame zapojenie do obsahu vďaka technológiám – mobilným telefónom, tabletom,
notebookom a pod. s pripojením na internet – ktoré sú už nenahraditeľnou súčasťou bežného
života. V rámci viac rozmernosti spôsobu komunikácie predstavuje virtuálny priestor najmä
priestor, ktorý je naklonený komunikácii v reálnom čase. Vezmime si napríklad komunikáciu
prostredníctvom sociálnych sietí, akými sú Facebook, Twitter a pod. Komunikácia na týchto
a podobných sociálnych sieťach funguje na princípe akcie a reakcie – v tomto prípade
môžeme hovoriť o aspektoch, akými sú zdieľanie (v reálnom čase) a reakcie (komentár –
rovnako v reálnom čase). Tieto druhy interakcií do značnej miery vypovedajú o senzibilite a
predstave JA v postmoderných arénach verejnosti. Utvárajú svoje vzorce existencie,
pôsobenia, kooperácie a zdieľania – či pôsobia nové formy konsenzu. Ako to vyjadruje
Deanová, „[v] kybérii je množstvo rôznych druhov interaktivity.“ (Dean, 2004, s. 215)
117
Kyberpriestor
zachytáva
celú
množinu
rôznych
záujmov
a preferencií
účastníkov
stretávajúcich sa v medziach jeho arény. Tento faktor sa neskôr stáva determinantov jeho
vzťahu k verejnosti a občianskej spoločnosti čo otvára prístup k zadefinovaniu nových
politických možností (najmä v rámci debát o demokracii – jej povahy či poslaní
v postmodernej spoločnosti). Deanová tieto aspekty jednoducho zhŕňa,
keď hovorí, že
„pokiaľ môžeme dnešnú dobu označiť za vek informácií, potom koncepcie občianskej
spoločnosti ako priestoru stmeľovaného obehom informácií (čo je obmena komunikatívneho
jednania) môže celkom jednoducho vytvoriť nové politické možnosti.“ (Tamtiež, s. 206)
Posledným bodom, ktorým sa budeme v práci zaoberať, je premena chápania verejnosti
v rámci kyberpriestoru, ktorá je odlišná od racionálneho a priateľského náhľadu na verejnosť
u Habermasa a Benhabibovej. Tento pohľad nám prináša Deanová (2004) pri analýze
kybersalónov. Ide rovnako o dekonštrukciu pojmu verejnosti, ktorý podľa niektorých autorov
nepoužiteľný v kyberpriestore. Ako píše Lévy „[v]yvstáva otázka, či dnes nemáme
predpokladať novú zmenu, nové skomplikovanie samotného pojmu 'verejný', pretože
virtuálne spoločenstvá kyberpriestoru ponúkajú kolektívnej debate omnoho otvorenejšie,
rozsiahlejšie a prístupnejšie pole pôsobnosti než klasické médiá.“ (Lévy, 2000, s. 115)
Podobne Deanová zdôrazňuje nedostatočnosť pojmu verejnej sféry keď hovoré, že „v
okamihu keď sa pustíme do boja so spletitosťou nadnárodnej technokultúry v informačnom
veku, a ukazuje na politické a demokratické možnosti kybernetickej obce.“ (Dean, 2004, s.
197) Preto Deanová priamo navrhuje „hodiť cez palubu“ myšlienku verejnej sféry a prijať
model občianskej spoločnosti. Jej argumentom je väčšia celistvosť a kompatibilita občianskej
spoločnosti, pretože občianska spoločnosť „umiestňuje interakciu do médií, združení,
inštitúcií a procedúr tvarujúcich súčasnú politiku.“ (Tamtiež, s. 198) Verejná sféra sa naopak
podľa nej opiera najmä „o normy, ako je rovnosť, začlenenosť, verejnosť, racionalitu alebo
autenticitu, ktoré neprihliadajú k niekoľkým spravidla elitným sociálnym priestorom.“
(Tamtiež, s. 198)
Záver
Za hlavný cieľ práce sme si postavili pokus o priblíženie prvých dvoch kapitol našej
diplomovej práce. V tejto časti práce sa zaoberáme analýzou prístupov k občianskej
spoločnosti v rámci vybraných teoretických smerov. Tento náš teoreticko-analytický prístup
k problematike vypovedá o svojej dôležitosti aj v dnešnej situácii v spoločensko-vedných
disciplínach, ktoré sa pričasto spoliehajú len na empirické fakty, pričom teoretické základy
118
sociálnej a politickej reality im môžu unikať. V rovnakom kontexte vidíme zmysel a neustálu
potrebu dopĺňania vedomostí z oblasti politickej filozofie.
Prvá časť práce si kladie za úlohu popísať vybrané teoretické prístupy k občianskej
spoločnosti a verejnosti na základnej línii smerujúcej od príklonu k atomisticky pojatým
stanoviskám ku vzťahu občan – spoločnosť, a na strane druhej, sleduje prístupy prikláňajúce
sa k stanoviskám kolektivistickým. Naše stanoviská sa blížia stanoviskám kolektivistickým
resp. holistickým, preto v rámci práce nevylučujeme implicitný či explicitný príklon, alebo
naopak odklon, od niektorých analyzovaných teoretických prístupov v medziach ontologickej
roviny.
Predložená práca slúži najmä ako práca prehľadová, respektíve, snaží sa vo svojej
podstate zachytiť a zvýrazniť najvýraznejšie aspekty, ku ktorým sme sa dopracovali pri písaní
diplomovej práce. Druhá časť sa pokúša o základný či obrysový popis prejavov postmodernej
spoločnosti, ktorým sme sa v diplomovej práci venovali výraznejšie. Tento popis slúži v istom
zmysle ako forma, načrtávajúca niektoré prejavy zmien, ktoré so sebou prináša postmoderná
spoločnosť – alebo aby sme boli dôslední, jedná sa o popis zmien, tak ako ho prezentujú
vybraní teoretici postmodernej spoločnosti. Nekladieme si za úlohu predniesť celistvý zoznam
teoretických koncepcií, na to by rozsah práce nestačil, ide len o spomínaný základný náčrt,
ktorý nám umožňuje orientáciu v problematike. V neposlednom rade pristupujeme k popisu
povahy transformácie verejnosti v medziach zobrazených aspektov, akými sú globalizácia či
vzostup virtuálna / kyberpriestoru.
Kyberpriestor je v postmodernej spoločnosti verejnosťou využívaný najmä ako
prostriedok ku komunikácii a zjednocovaniu k politickému aktivizmu. Práve v tomto aspekte
vidíme dôležitosť analýzy prejavov verejnosti v kyberpriestore. Našu prácu vnímame ako
možný základ pre neskoršie analýzy zaoberajúce sa danou problematikou, najmä v zmysle
hľadania možností aplikácie virtuálnych prístupov k verejnosti v rôznorodých politických
procesoch, prípadne pri teoretických analýzach povahy a smerovania demokracie
v postmodernej spoločnosti.
Literatúra
ADORNO, T, W., & HORKHEIMER, M., (2009): Dialektika osvícenství. Praha:
OIKOYMENH, 2009. 247 s. ISBN 978-80-7298-267-7
119
BARŠA, P., - CÍSAŘ, O., (2004): Levice v postrevoluční době: Občanská společnost a nová
sociální hnutí v radikální politické teorii 20. století. Brno: CDK, 2004. 210 s. ISBN 80-7325033-0
BAUMAN, Z., (2006 [a]): Komunita – Hľadanie bezpečia vo svete bez istôt. Bratislava:
Slovak edition, 2006. 119 s. ISBN 80-8061-255-0
BAUMAN, Z., (2006 [b]): Úvahy o postmoderní době. Praha: SLON, 2006. 165 s. ISBN 8086429-11-3
BLAHA, L., (2012): Späť k Marxovi?, Bratislava: VEDA, 2012. 528 s. ISBN 978-80-2241251-3
DEAN, J., (2004): Kybersalony a občanská společnost: Přehodnocení veřejné sféry
v nadnárodní technokultuře, in. HRUBEC, M., a Kol., Globální spravedlnost a demokracie.
Praha: FILOSOFIA, 2004. s. 193 – 225 ISBN 80-7007-210-5
DERRIDA, J., (2011): Strašidlá Marxa. Bratislava: Európa, 2011. 176 s. ISBN 978-8089111-44-2
DWORKIN, R., (1997): Svoboda, rovnost a společenství. in. KIS, J., Současná politická
filosofie. Praha: OIKOYMENH. 1997. s. 273 – 299 ISBN 80-86005-60-7
ERIKSEN, T., H., (2001): Tyranie okamžiku. Brno: DOPLNĚK, 2001. 168 s. ISBN 80-7239185-2
GUÉNON, R., (2002): Krize moderního světa. Praha: HERRMANN & SYNOVÉ, 2002. 164
s.
GÜMPLOVÁ, P., (2007): Modernita a úpadek veřejné sféry: Koncept veřejnosti
a deliberativní politiky v díle Hannah Arendtové a Jurgena Habermase. in. ŠUBRT, J., a kol.,
Historická sociologie: Teorie dlouhodobých procesu. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007. s. 282 – 305.
ISBN 978-80-7380-061-1
HABERMAS, J., (2000): Strukturální přeměna veřejnosti. Praha: FILOSOFIA, 2000. 424 s.
ISBN 80-7007-134-6
HAIDT, J., (2013): Morálka lidské mysli: Proč lidstvo rozděluje politika a náboženství,
Praha: DYBBUK, 2013. 477 s. ISBN 978-80-7438-090-7
HAUSER, M., (2012 [a]): Cesty z postmodernismu. Praha: FILOSOFIA, 2012. 282 s. ISBN
978-80-7007-382-7
HAUSER, M., (2012 [b]): Kapitalizmus jako zombie: Neboli Proč žijeme ve světe přízraků.
Praha: Rybka Publishers, 2012. 362 s. ISBN 978-80-87067-62-8
120
HAYEK, F, A., (1997): Rovnost, hodnota a zásluha. in. KIS, J., Současná politická filosofie.
Praha: OIKOYMENH, 1997. s. 101 – 121 ISBN 80-86005-60-7
HORSTER, D., (1995): Jürgen Habermas: Úvod k dílu. Praha: SVOBODA, 1995. 103 s.
ISBN 80-205-0467-2
HRUBEC, M., - BRABEC, M., (2007): O egalitárním libertarianismu, in. VAN PARIJS, P.,
a Kol., Všeobecný základní příjem: Právo na lenost, nebo přežití?. Praha: FILOSOFIA, 2007.
s. 9 – 29 ISBN 978-80-7007-259-2
HRUBEC, M., (2010): Projekt kritické teorie společnosti: od Horkheimera a Marcuseho
k současnosti, in. DINUŠ, P., a Kol., Marx a spoločenské zmeny po roku 1989. Bratislava:
VEDA, 2010. s.87 – 108 ISBN 978-80-224-1131-8
KEANE, J., (2003): Global civil society? Cambridge: Cambridge university press, 2003. 220
s. ISBN 978-0-521-81543-7
KELLER, J., (2007): Teorie modernizace. Praha: SLON, 2007. 194 s. ISBN 978-80-8642966-3
KIS, J., (1997): Úvod. In. KIS, J., Současná politická filosofie. Praha: OIKOYMENH. s. 7 –
46 ISBN 80-86005-60-7
KOHÁK, E., (2004): Na okraj dvou slov: globalizace a demokracie, in. HRUBEC, M., a Kol.,
Globální spravedlnost a demokracie. Praha: FILOSOFIA, 2004. s. 21 – 27 ISBN 80-7007210-5
LÉVY, P., (2000): Kyberkultura, Praha: Karolinum, 2000. 230 s. ISBN 80-246-0109-5
LYOTARD, J., F., (1993): O postmodernismu – Postmoderní situace. Praha: FILOSOFIA,
1993. 208 s. ISBN 80-7007- 047-1
MÜLLER, K., (2002): Česi a občanská společnost: Pojem, problémy, východiska. Praha:
Triton, 2002. 251 s. ISBN 80-7254-232-X
NOZIK, R., (1997): Distribuční spravedlnost. in. KIS, J., Současná politická filosofie. Praha:
OIKOYMENH, 1997. s. 205 – 237 ISBN 80-86005-60-7
PETRUSEK, M., (2006): Společnosti pozdní doby. Praha: SLON, 2006. 464 s. ISBN 978-8086429-63-2
ROSŮLEK, P., (2008): Filozofie médií, in. STRNADOVÁ, L., & ROSŮLEK, P., a Kol.,
Politická filozofie: Významné osobnosti a témata. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008. s. 114 – 138
ISBN 978-80-7380-151-9
SMART, B., (2008): Modernita a postmodernit: I. část, in. HARRINGTON, A., a Kol.,
Moderní sociální teorie. Praha: Portál, 2008. s. 337 – 360 ISBN 80-7367-093-3
121
STRNADOVÁ, L., (2007): Komunitarismus. in. Rosulek, P., & kol., Politická filozofie:
Aktuální problémy. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007. s. 15 – 41 ISBN 978-80-7380-080-2
STRNADOVÁ, L., (2008): Současné podoby občanské společnosti: Kritická perspektiva.
Plzeň: Aleš Čeněk, 2008. 359 s. ISBN 978-80-7380-081-9
SUŠA, O., (2004): Informační technologie, globalizace, prostory moci, in. HRUBEC, M.,
a Kol., Globální spravedlnost a demokracie. Praha: FILOSOFIA, 2004. s. 241 – 259 ISBN
80-7007-210-5
TAYLOR, CH., (1994): Liberální politika a veřejnost. in. ZNOJ, M., a kol., Liberální
společnost. Praha: FILOSOFIA, 1994. s. 17 – 53. ISBN 80-7007-063-3
TAYLOR, CH., (1997): Liberály a komunitaristy. in. KIS, J., Současná politická filosofie.
Praha: OIKOYMENH. 1997. s.465 – 494 ISBN 80-86005-60-7
WALZER, M., (1997): Bezpečnost a blahobyt, in. KIS, J., Současná politická filosofie. Praha:
OIKOYMENH, 1997. s. 423 – 445 ISBN 80-86005-60-7
Elektronické zdroje
BARKAI, M. 2012. Revolution: Share! – The role of social media in Pro – democratic
movements. [online]. European Journalism Centre, 2012. 143 p. [cit. 2014.20.02] Dostupné na
internete: http://ejc.net/revolution_share. ISBN 978-90-819305-0-5
122
TRANSPARENTNOSŤ V ÚZEMNEJ SAMOSPRÁVE NA SLOVENSKU
TOMÁŠ FUNTA
Abstrakt
V príspevku sa venujeme problematike transparentnosti v územnej samospráve na Slovensku.
Konkrétne popisujeme návrh centrálneho menného registra platov, odmien a funkcií;
problematiku kumulácie mandátov a kontrolnú právomoc predsedu samosprávneho kraja vo
vecnej rovine. Cieľom príspevku je ponúknuť riešenia, ako prispieť k väčšej transparentnosti
na úrovni komunálnej, tak aj regionálnej. Pokúsime sa taktiež poukázať na precedens
rentierskej samosprávy a falošnej slušnosti a úprimnosti verejných funkcionárov. Považujeme
rentiersku územnú samosprávu na Slovensku za vhodný prípad, ktorému je potrebné venovať
zvýšenú pozornosť, aby sme dokázali lepšie pochopiť tomu kto a akým spôsobom zastupuje
záujem občanov v úrade.
Kľúčové slová: Rentierska územná samospráva. Finančná kontrola. Platy. Falošná slušnosť.
Abstract
The article wants to introduce the problem of transparency in territorial self-government in
Slovakia. Specifically, we describe the central nomenclative register of salaries, bonuses and
funcions; the cumulation of mandates and control competence of the chairman of territorial
self-government. The aim of this article is to offer solutions how to contribute to transparency
at municipal well as at regional level. We will try to describe the precedent of rentier selfgovernment and false fairness and honesty of public officials. We consider the rentier selfgovernment in Slovakia as a good example in order to understand who and how represents the
citizens interest.
Key words: Rentier self-government. Financial control. Salaries. False fairness.
123
ÚVOD
Tak ako v bežnom živote, rovnako aj v tom politickom sú verejní funkcionári motivovaní
rôznymi okolnosťami, ktoré vplývajú na ich správanie. Ide o osobné presvedčenie, morálne
kvality, kariérny postup, prestíž, pocit zadosťučinenia, prípadne ponúknutie vlastných
osobnostných kvalít spoločnosti. To, k čomu by mali hodnotovo neutrálni a morálne konajúci
verejní funkcionári vzhliadať, je lojálne zastupovanie potrieb občanov v úrade s ohľadom na
spoločenské blaho. Od úcty k hodnotám, národného cítenia a previazanosti jednotlivcov
s očakávaniami občanov závisí konečný produkt správy vecí verejných v štáte. Politika sa na
základe toho stáva prístupnou alebo vzďaľujúcou sa od občanov.
Ak sa politika vzďaľuje od občanov, automaticky sa aj politikom rozväzujú ruky
zodpovednosti a majú možnosť vytvoriť si vlastný zoznam hodnôt, ktorými sa v úrade budú
riadiť. Z toho dôvodu sme na Slovensku svedkami paradoxov ako je falošná slušnosť
a úprimnosť verejných funkcionárov, úradnej voľby, rentierskej rodiny v územnej
samospráve, nepoznateľnosti kandidátov občanmi, netransparentnosti pri nakladaní
s verejnými prostriedkami a pod.
V teoretickej časti príspevku sa pokúsime popísať vyššie spomenuté paradoxy, ktoré vytvorili
začarovaný kruh homogenity a nepriepustnosti úradov v územnej samospráve. Úradná rodina
a úradná samospráva sa stali základom pre rentierske správanie sa úzkej skupiny ľudí, ktorí
profitujú z občianskej pasivity. Svojou pasivitou dávajú občania návod verejným
funkcionárom, aby sa odpútali od zodpovednosti za výkon mandátu a vytvorili si vlastný
zoznam hodnôt, kde sa občan stáva dôležitým artiklom len v období volieb ako prostriedok
legitimizácie vládnutia.
V praktickej časti príspevku ponúkneme prehľad mesačných platov vybraných starostov,
primátorov a predsedov samosprávnych krajov za kalendárny rok 2013. Okrem toho sa
zameriame aj na počet funkcií verejných funkcionárov s pôsobnosťou v územnej samospráve
zozbieraných zo stránky Národnej rady Slovenskej republiky za kalendárny rok 2012
a pokúsime sa tak na piatich príkladoch ilustrovať odhodlanosť zastupovať záujmy a potreby
Slovenska všade tam, kde slovenským super-hrdinom sily stačia.
1. Falošná slušnosť a úprimnosť verejných funkcionárov
Slušnosť a úprimnosť verejných funkcionárov sa nachádza na pomedzí medzi záujmom
a nezáujmom občanov o dianie v politike. Pasivita občanov je dostatočným signálom pre
postranné úmysly jednotlivcov pri uprednostňovaní vlastných záujmov pred záujmami
spoločenskými. Individuálne obohacovanie sa je z psychologického hľadiska pochopiteľné,
124
nakoľko kumulácia majetku predstavuje predpoklad pre bezstarostný život v materiálnom
blahobyte. Nárast disponibilných zdrojov sa spája aj s určitým životným štandardom, ktorý si
na základe potrieb a uváženia vytvárame. Majetok je hodnota, ktorú nadobúdame zúročením
osobnostných kvalít, ktoré sú na pracovnom trhu žiadaným artiklom. Hodnota našich
schopností a zručností sa odvíja od počtu a kvality iných ľudí, ktorí ponúkajú svoje knowhow a pokúšajú sa uspieť rovnako ako my. Je na poskytovateľoch, prípadne konečných
spotrebiteľoch, akú hodnotu sú ochotní zaplatiť za to čo na trhu ponúkame. Čím dlhšie sa nám
darí udržiavať si dostatočnú konkurencieschopnosť, tým je to lepšie pre nás a naše
disponibilné zdroje. Čas sú peniaze a v tomto prípade čas strávený na vrchole žiadanosti je
hodnota vyjadrená finančne, akú dokážeme nadobudnúť. Je na každom jednotlivcovi, akým
spôsobom pristúpi k rozvoju vlastného potenciálu, k hospodáreniu s majetkom a k celkovému
vyskladaniu obrazu o sebe samom a svojej osobnosti. Platí nielen to, že finančné zdroje
môžeme investovať do seba a svojej budúcnosti, ale taktiež ich môžeme využiť na
nadobudnutie statkov, ktoré nám život spríjemnia. Je dôležité nájsť vyváženosť medzi
zahltením sa materiálnym blahobytom a materiálnym uspokojením únosnej miery štandardu
života, o to viac sa to týka služby verejnosti, aby sme sa dokázali vyhnúť jednostrannému
nasmerovaniu sa našich priorít na požitky plynúce z funkcie, ktorú zastávame. Od miery
zahltenia sa majetkom závisí kvalitatívny rozdiel medzi „predávaním kvalít svojej práce
a kvalitným (za)predaním sa.“154 Prvý prípad falošnej slušnosti a úprimnosti popisuje zápas
so sebou samým pri svedomitom alebo nesvedomitom výkone mandátu. Svedomie často krát
rozhoduje o tom, či sa naše slová stotožňujú s tým v čo veríme a od toho sa automaticky
odvíja aj to čo robíme. Rozlišujeme dva druhy ľudí: svedomitých a nesvedomitých155.
Svedomití ľudia sa snažia preklenúť to čo povedia s tým čo robia. V prípade, ak nedodržia to
čo sľúbili, majú výčitky svedomia. Práve výčitky svedomia chýbajú ľuďom, ktorí svedomie
nemajú a preto nepociťujú buď žiadne alebo len minimálne výčitky, ak povedia jednu vec
a urobia druhú. Ľudia bez svedomia si pravdepodobne ani neuvedomujú svoje správanie,
pretože sú myšlienkami zahľadení do seba a svojich potrieb. Okolie je pre nich len
prostriedkom na to, aby dosiahli čo potrebujú a uspokojili svoje potreby. Preto nesvedomitý
človek (kandidát) povie veci, ktoré chcú ľudia počuť nie pre to, že by mal v úmysle konať
Bližšie pozri: FUNTA, T.: Regionálne voľby do orgánov VÚC a ich špecifiká. 2014. Citované z príspevku z medzinárodnej vedeckej
konferencie: Regionálne voľby 2013 na Slovensku. Doposiaľ nie je zborník uverejnený.
155
Nesvedomití ľudia sú tí, s ktorými finančné skupiny spolupracujú pri slowsourcingu, tunelovaní verejných prostriedkov a poskytovaní
úplatkov. Finančné a iné záujmové skupiny vedia, že človek bez svedomia uprednostní vlastný prospech pred verejným blahom. Práve kvôli
tomu sú nesvedomití ľudia príčinou neúspechu správy vecí verejných. Bližšie pozri: FUNTA, T.: Insourcing vs. outsourcing vo verejnej
správe. [online]. [cit. 2014-13-03]. In: Recenzovaný sborník příspěvků z mezinárodní vědecké konference. Právní ROZPRAVY 2014
S PODTITULEM “PRÁVO, VĚDA, PRAXE“. Ročník IV., 3. – 7. února 2014, Hradec Králové, Česká republika. Dostupné na internete:
<http://www.vedeckekonference.cz/library/proceedings/pr_2014.pdf>.
154
125
s dobrými úmyslami, ale naopak sleduje týmto správaním vidinu moci, peňazí a prestíže.
Dôvera ľudí sa pre nesvedomitého kandidáta stáva akýmsi žolíkom v rukáve. Nesvedomití
ľudia si nasadzujú povestnú masku, aby tak zakryli svoje pravé úmysly. Preto bývajú ľudia
klamaní a oklamaní falošnou slušnosťou a úprimnosťou ľuďmi bez svedomia.
Verejnosť vidí na „pár minút“ slušných a úprimných verejných funkcionárov, pokým svieti
v štúdiu svetlo „on air“. Po jeho zhasnutí si títo ľudia zvesia masku a prestanú s pretvárkou
o úprimných úmysloch ich pôsobenia v úrade. Ľudia by boli nemilo prekvapení, keby poznali,
kto reálne zastupuje ich záujmy v hranom verejnom záujme. V tomto prípade ide
o zastupovanie záujmu vlastného a toho, kto je ochotný zaplatiť dosť na to, aby vo verejnom
funkcionárovi vzbudil sympatie pre vzájomné delenie sa o podiel z verejných prostriedkov
vyzbieraných od daňových poplatníkov.
Druhý prípad falošnej slušnosti a úprimnosti verejných funkcionárov predstavuje skryté
získavanie si podpory a preferencií u ovplyvniteľných a nerozhodnutých voličov. K tomu, aby
si kandidáti a najmä politické strany zabezpečili dostatočnú podporu voličov, využívajú
(za)platené prieskumy verejnej mienky. Čím viac núl obsahuje suma, ktorú je ochotný
kandidát alebo politická strana zaplatiť za prieskum verejnej mienky, o to lepšie sa
v prieskume prejaví podpora predplatiteľa/ov. Prieskumy verejnej mienky pôsobia
psychologicky na nerozhodnutého voliča, ktorý sa na základe preferencií jednotlivých
agentúr pravdepodobne priklonia k tomu, kto má šancu uspieť. Hlas pre niekoho, kto nie je
v prieskume zvoliteľný, je pre voliča zbytočným kandidátom (hlasom), preto radšej volič
uprednostní svoju druhú aj tretiu preferenciu, len aby jeho hlas neprepadol. Ďalším účinkom
(za)platených prieskumov verejnej mienky je nadsadenie kandidátov alebo politických
strán tak vysoko, že reálna podpora a podpora prezentovaná v prieskume verejnej mienky nie
je totožná. Na voliča tento spôsob nadsadenia pôsobí priam hypnotizujúco. Ak má niekto
40%-nú podporu, tak to nemôže byť náhoda a musím aj ja dať hlas strane alebo kandidátovi,
ktorú/ého chce „fiktívne“ voliť toľko ľudí. Takýmto spôsobom sa cez predplatné
v prieskumoch verejnej mienky zabezpečuje predvolebná (ne)zvoliteľnosť156 do Národnej
rady Slovenskej republiky, na post prezidenta, do orgánov v územnej samospráve
a pravdepodobne všade tam, kde peniaze dokážu pohnúť ľadmi, v tomto prípade číslami
v prospech predplatiteľa.
Predplatné na politológov, ekonómov, reklama pre spriaznené časopisy a média je
typickým príkladom dovoleného dopingu pre falošnú slušnosť a úprimnosť verejných
funkcionárov, ktorí si takýmto spôsobom naháňajú body a sympatie. Ako Daniel
156
Nezvolitelnosť pre toho, kto si ne(za)platí prieskum verejnej mienky.
126
Kahneman157 vo svojej knihe „Myslenie rýchle a pomalé“ poznamenal: myslenie ľudí
pracuje v kognitívnej jednoduchosti Systému 1 – ktorý vytvára nepretržitú predstavu o realite
a poskytuje nám najprirodzenejšie vysvetlenie skutočností, ktoré sa odohrávajú na základe
dostupných informácií a našich mentálnych možností a v Systéme 2 – kontrolný systém
nášho „Ja“, má možnosť intuíciu Systému 1 považovať za pravdivú alebo ju svojim
skúmaním preverí. Systém 1 nám ponúka pohľad na realitu, odpovede na otázky, ktoré práve
vnímame a je len na nás, či sa s týmto zjednodušeným odhadom stotožníme alebo využijeme
mentálne úsilie a preveríme správnosť našej intuície Systémom 2. Práve mentálne úsilie
predstavuje najväčšiu prekážku, ktorú sa niektorým ľuďom nepodarí prekonať pravdepodobne
počas celého života. Určitý spôsob života a myslenia, je výsledkom nášho návyku a pohodlia.
Menenie tohto stavu je také náročné a zdĺhavé, že človek sám od mentálneho vypätia (úsilia)
ustúpi skôr, ako by dosiahol zmenu myslenia.158
Predplatné na podsúvanie jednoliatych odpovedí slúži159 na manipuláciu s myslením
a s názormi ľudí, presne ako niekto potrebuje a (za)platí. Nakoľko je prínos informácií
dokonale vyskladaný a systematický, človek postupne v záplave informácií začne podsúvané
informácie preberať Systémom 1 ako pravdivé bez toho, aby „lenivý“ Systém 2 vykonal
dôkladnú analýzu toho, čoho sa Systém 1 domnieva. Preto sa naše myslenie stáva (z)hlukom
domnienok a prázdnych myšlienok. Ide o tretiu falošnú slušnosť a úprimnosť v tomto
prípade mentálne a vedomostne nadpriemerných ľudí, ktorí svoj dar predávajú podľa toho,
kto im v životnej promócií dá obálku s hodnotnejším prianím.
Úradná rodina v územnej samospráve je štvrtým prípadom falošnej slušnosti a úprimnosti
verejných funkcionárov. Tento prípad má dve podoby: a) úradná voľba rentierskych
kandidátov v komunálnych voľbách na základe toho, ktorí mi dávajú prácu alebo ktorí sú mi
rodinou a b) rentierske dosadzovanie úradnej rodiny160 do vopred dohodnutých pozícií
v obciach, mestách a samosprávnych krajoch.
a) Úradná voľba161 v komunálnych voľbách je špecifickým precedensom, ktorý nie je
zatiaľ preskúmaný a presahuje možnosti výskumu tohto príspevku. Domnievame sa,
že volebná účasť na úrovni 10-15 % v obciach a mestách dáva priestor pre úradnú
a rodinnú voľbu kandidátov do orgánov na komunálnej úrovni. Modelový príklad: do
Držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu v oblasti ľudských zdrojov.
KAHNEMAN, D. Myšlení - rychlé a pomalé. 2012.
Slúži na vytváranie kognitívnej jednoduchosti Systému 1 a minimálnemu zapájaniu mentálneho vedomia nášho Ja v Systéme 2. Preto
môžeme byť svedkami novodobej mentálnej naivity narastajúceho počtu ľudí, ktorí sú manipulovaní propagandou.
160
Otázna je odborná spôsobilosť týchto dosadených ľudí.
161
Úradnej voľbe sa plánujeme venovať v budúcnosti na základe porovnania počtu odovzdaných hlasov, počtu kandidátov (plus ich
rodinných príslušníkov) a zamestnancov úradu. Predpokladáme, že takto motivovaní ľudia pri nízkej volebnej účasti výrazne deformujú
konečnú podobu volebných výsledkov najmä na komunálnej úrovni.
157
158
159
127
zastupiteľstva orgánov mesta „x“ sa volí vo volebnom obvode „y“ 5 poslancov z 10
kandidátov. Vo volebnom obvode „y“ sa nachádza dve tisíc voličov, ktorí majú toľko
preferenčných hlasov, koľko sa má obsadiť mandátov. Pri 10% účasti v meste „x“ vo
volebnom obvode „y“ postačuje piatim úradným a rodinným kandidátom na zisk
všetkých piatich mandátov 101 hlasov. Mesto „x“ sa tak postupne stáva jednou veľkou
rentierskou rodinou, ktorá profituje z vlastnej súdržnosti a homogenity.
b) Prípad uvedený v príklade 4 a), t.j. úradná rodina popisuje vytvorenie súdržnej
a homogénnej rentierskej rodiny, ktorá sa do seba uzatvára a stáva sa odolnou voči
zásahom z vonku. Táto skupina kandidátov sa snaží udržať status quo, ktorý jej
poskytuje vhodné podmienky na dlhodobý úspech vo voľbách a taktiež účasť
v orgánoch obce, mesta a samosprávneho kraja. Ako modelový príklad pre rentiersku
rodinu môže poslúžiť voľba hlavného kontrolóra, ktorého vymenovanie do úradu je
v rukách komunálneho a regionálneho zastupiteľstva. Mať sympatie a patriť do
úradnej rodiny je hlavným predpokladom pre zisk funkcie ušitej na mieru s vopred
dohodnutým scenárom pro forma výberu víťazného kandidáta.
1.1 Návod na slušnosť a úprimnosť
Ak verejným funkcionárom voliči nedávajú návod na slušnosť, vytvoria si vlastnú predstavu
o slušnosti a tú sa snažia prezentovať čo najúprimnejšie. V tomto bode závisí na morálnych
kvalitách jednotlivých kandidátov, ktorí môžu preukázať silu vlastného charakteru alebo
naopak môžu sklamať dôveru občanov. V prípade, že verejní funkcionári nekonajú nemorálne
aj napriek nezáujmu verejnosti o veci verejné, je to prejavom dobrých mravov, ktoré daný
človek ponúka v úrade. Opakom morálneho správania je vlastný rebríček hodnôt
prospechárov a patologických klamárov, ktorí nadraďujú vlastné potreby nad záujem
spoločnosti. Obsah slov a skutočná hodnota hovoreného si v tomto prípade protirečia s ich
svedomím.
Ak nám neúprimnosť prináša osoh, je to predpoklad toho, že budeme konať nesvedomito.
S narastajúcim počtom nesvedomitého správania sa mení naše svedomie na prospechárske
a to vyúsťuje do konečnej podoby patologického klamania a neschopnosti hovoriť pravdu. Je
na občanoch, aby so záujmom pristupovali k výberu vhodných kandidátov do verejných
funkcií. Iba tak je možné vyhnúť sa nedostatkom a transakčným nákladom individuálneho
sebectva a ľahostajnosti zo strany prospechárov a patologických klamárov. Komunita bez
zastupovania potrieb občanov vo verejnom záujme sa začne trieštiť, hodnoty prospechárov
a patologických klamárov presiaknu do spoločnosti a zanechajú v komunite ľudí horkosť
128
falošnej slušnosti a úprimnosti, pričom najviac utrpí spoločnosť ako celok, ktorá doplatí na
individuálne zlyhania nesvedomitých jednotlivcov.
1.2 Rentieri v územnej samospráve
Ako sme vyššie uviedli, transparentnosť na komunálnej a regionálnej je spojená
s osobnostnými kvalitami kandidátov, ktorí sú do orgánov obcí, miest a samosprávnych
krajov (z)volení. Ak kandidáti z ľudu nedokážu pracovať zodpovedne a nedisponujú
morálnymi kvalitami, malo by to byť signálom pre občanov, aby vyjadrili svoj nesúhlas
s takýmto správaním. Pocit istoty verejných funkcionárov rastie priamoúmerne s nezáujmom
občanov. Je potrebné vystaviť stopku tejto svojvôli a pocitu istoty verejných činiteľov.
Z kontextu vyplýva otázka: Kto je to rentier? Rentier je ten, kto využíva získaný post na
osobné obohatenie sa, s minimálnym ohľadom na morálnosť rozhodnutí a na názory
verejnosti. Dostávame sa do stavu, kedy v mysliach verejných funkcionárov prevládne
nasledovné kladenie si uisťujúcej otázky vlastného ega: Keď už ma voliči zvolili, tak to
musím využiť naplno, čo ak sa opätovne do úradu nedostanem? Takú šancu si nemôžem
nechať ujsť a preto „vyryžujem“ čo to dá. A niektorí verejní funkcionári ryžujú mesačne v
skutku solídne. Ako budeme môcť vidieť na príkladoch starostov, primátorov a predsedov
samosprávnych krajov ich hrubý mesačný plat je v niektorých prípadoch vyšší ako bežný
ročný príjem zamestnanca v národnom hospodárstve. Nemáme na mysli štatistický priemer
platov upravený podľa potreby, ale opisujeme plat veľkej časti obyvateľov na Slovensku,
ktorých mesačný príjem je na úrovni 300-400 eur.
1.3 Nepoznaní a nerozpoznateľní kandidáti
Nepoznanie a nerozpoznateľnosť kandidátov patrí k základným problémom pri výbere
kandidátov voličmi. Voliči obdržia zoznam kandidátov na jednotlivé posty v územnej
samospráve a tým sa akoby poznávanie medzi kandidátmi a voličmi (s)končí. Kandidáti si
zaplatia bilbordy s ľahko zapamätateľnými frázami, v podobnom duchu si natrénujú verejné
prejavy, v ktorých ponúkajú to na čo verejnosť reaguje – boj proti korupcii, hodnoty
demokracie, ochrana životného prostredia a pod. Málokto má schopnosť zo základných
a obmedzených informácií, ktoré sa dostanú k voličom spoznať a rozpoznať reálnu hodnotu
kandidáta/ov. Informácie ako meno, priezvisko, titul, pohlavie, vek, politická príslušnosť
alebo nestrannosť, frázy z bilbordov sú často krát jedinými informáciami, s ktorými sa
občania oboznámia. Preto vítame akúkoľvek iniciatívu, ktorá podporí priblíženie kandidátov
voličom, aby si tí mali možnosť prezrieť stručný životný a politický príbeh kandidáta. O niečo
podobné sa pokúša iniciatíva Volím ľudí ako na regionálnej, tak aj na komunálnej úrovni.
129
Volič, ktorý má záujem poznať kandidátov bližšie, sa na jednom mieste www.volímľudí.sk
vie preklikať k požadovaný informáciám o prístupných kandidátoch. Vytvára sa tak
partnerstvo otvorenosti medzi voličom a kandidátom zastupujúcim záujmy komunity.
1.4 Odňateľnosť mandátu verejnému funkcionárovi počas funkčného obdobia
Vidíme v tomto spôsobe vyjadrenie občianskej nespokojnosti s plnením mandátu verejným
funkcionárom jednu z možností, ako preklenúť občiansku bezmocnosť medzi konaním volieb
- výkonom mandátu a konaním nových volieb. V prvom prípade (konanie volieb) si občania
vo voľbách do orgánov vo verejnej správe zvolia kandidátov nezávislých alebo zoskupených
v politických stranách a hnutiach. Následne (výkon mandátu) prebieha kolobeh hľadania
väčšinovej koalície a dohadovanie najvhodnejšej koaličnej dohody o spolupráci pri plnení
programu vládnutia. Počas výkonu mandátu sa tak občania stali chtiach-nechtiac vlastným
pričinením pasívnymi účastníkmi správy vecí verejných prostredníctvom svojich zástupcov.
De facto sa tak voľby stávajú jediným nástrojom pre občanov, ako vyjadriť nespokojnosť
nielen s vládnutím, ale aj s jednotlivými kandidátmi, ktorí sklamali ich dôveru. Bez podpory
občanov sa mandát stáva nelegitímnym, aj napriek tomu, že vládna väčšina vzišla
z legitímnych volieb, na čo sa politickí predstavitelia s radosťou odvolávajú – vy ste rozhodli,
my tu vládneme. Legitimita vládnutia bez podpory a spokojnosti občanov s vládnutím sa
premieňa na svojvoľnú okupáciu mocenských postov. Tento fakt si ale málokto z verejných
funkcionárov je ochotný priznať.
Na záver uvádzame nasledovné:
Dôležitosť komunálnej a regionálnej úrovne by sme nemali podceňovať. Dovolíme si tvrdiť,
že zdravá obec a mesto je základom pre prosperujúci región a fungujúce regióny sú dôležitou
súčasťou pre preraďovanie rýchlostných stupňov spoločenského blahobytu v štáte. Ak vieme
stavať na pevných základoch, je to predpokladom toho, že budeme úspešní nielen vo verejnej
správe, ale aj na medzinárodných trhoch.
2. Transparentnosť v územnej samospráve na Slovensku
V rámci oboch stupňov územnej samosprávy na Slovensku predkladáme základné požiadavky
finančnej transparentnosti. Tie by mali byť zakomponované jednotlivo v rámci novely zákona
o obecnom zriadení a zákona o samospráve vyšších územných celkov. Pre zvýšenie
transparentnosti nakladania s verejnými prostriedkami odporúčame nasledovné:
-
Zásada jeden mandát a dosť vo verejnej správe
-
Doplnenie zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (ďalej len
zákon o samosprávnych krajoch) o možnosť pre predsedu samosprávneho kraja podať
130
pri podozrení z porušovania finančnej disciplíny podnet Útvaru hlavného kontrolóra
na vykonanie kontroly a adresovať odporúčanie obciam a mestám s regionálnou
pôsobnosťou v danom kraji.
-
Priebežná finančná kontrola finančných operácií
-
Centrálny menný register príjmov, odmien a výkonu funkcií vo verejnej správe
2.1 Zásada jeden mandát a dosť vo verejnej správe
Považujeme za vhodné, aby vo verejnej správe nedochádzalo ku kumulácií (reťazeniu)
funkcií. Zásada jeden mandát a dosť alebo inak pomenovaná iniciatíva jeden plat stačí162, je
alfou a omegou pre plnohodnotné a dôstojné plnenie zvereného mandátu. Domnievame sa, že
verejná správa stratila na vážnosti z hľadiska pocty zastávať tento post a opak sa stáva
pravdou, keď kumulácia funkcií vedie k nadmernému obohateniu sa zopár jednotlivcami (viď
praktickú časť príspevku). Tí zastávajú dva a viac mandátov, čo z časového hľadiska
prirodzene vyvoláva pochybnosti o kvalitnom a plnohodnotnom výkone týchto funkcií. Slúži
ku cti, akú podporu a obľubu si vie jeden človek v očiach občanov získať163, ale v záujme
služby verejnosti by sa mal každý jeden verejný predstaviteľ, ktorý sa v týchto riadkoch
našiel, zamyslieť nad tým, akú hodnotu ponúka v podobe výsledkov a akú hodnotu prijíma
v podobe zárobku. V prípade, ak je hodnota výsledkov vyššia ako hodnota zárobku, skladáme
poklonu ich odhodlaniu pracovať pre dobro Slovenska všade tam, kde im sily stačia. Ak však
tomu tak nie je, žiadame od nich, aby sa vzdali nadbytočných mandátov a zotrvali len v jednej
funkcii. Samozrejme v tej najlepšie platenej, aby ich služba verejnosti bola náležite aj
finančne ohodnotená. Navyše tak uvoľnia miesto iným, menej alebo viac schopným ľuďom,
ktorí ponúknu vlastný rebríček hodnôt pre Slovensko. Veríme aj v tomto druhom prípade, že
ten najlepší z možných. Behanie s plným mešcom z úradu do úradu považujeme za znak
vyprázdnenosti hodnôt vo verejnej správe na Slovensku. Preto voláme po náprave.
2.2 Kontrolná právomoc predsedu VÚC
Doplnenie zákona o samosprávnych krajoch o možnosť pre predsedu samosprávneho kraja
podať pri podozrení z porušovania finančnej disciplíny podnet Útvaru hlavného kontrolóra na
vykonanie kontroly.
Dokument Jeden mandát stačí. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete: <www.lipsic.sk/2013/10/jeden-mandat-staci>.
Dokument MÉDIÁ: Traja župani v platoch preskočili premiéra. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.beblavy.sk/2013/10/media-traja-zupani-v-platoch-preskocili-premiera>.
162
163
131
Predsedovi VÚC by mala taktiež zo zákona vyplývať možnosť adresovať odporúčanie na
prijatie uznesenia obciam a mestám s územnou pôsobnosťou v rámci kraja na vykonanie
finančnej kontroly hlavným kontrolórom obce a Útvarom hlavného kontrolóra mesta.
Odporúčanie predsedu VÚC obec a mesto buď schváli alebo odmietne. Schválenie
odporúčania bude predstavovať podnet pre hlavného kontrolóra obce alebo Útvar hlavného
kontrolóra na vykonanie finančnej kontroly.
2.3 Priebežná finančná kontrola finančných operácií
Pod priebežnou finančnou kontrolou máme na mysli kontrolu nakladania s hmotným
a nehmotným
majetkom
počas
plnenia
zmluvného
vzťahu
medzi
zadávateľom
a dodávateľom. Ako vzor pre priebežnú finančnú kontrolu finančných operácií môže poslúžiť
Česká republika164. Súčasná práva úpravu zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole
a vnútornom audite rieši len kontrolu formálnych náležitostí splnenia predpísaného postupu
pri zadávaní zákaziek verejným obstarávaním. Navrhovaným priebežným dohľadom nad
tokom finančných prostriedkov a plnením zmluvných podmienok získame možnosť zasiahnuť
preventívne a zabrániť tak vzniku výraznejších škôd, ktoré by sme fakticky následnou
finančnou kontrolou len vyčíslili. Samotné závery výsledkov následnej finančnej kontroly
vykonané Najvyšším kontrolným úradom Slovenskej republiky (ďalej len NKÚ SR) za
príslušné kontrolné obdobia potvrdzujú naše slová o nedostatočnom preventívnom účinku
finančnej kontroly na Slovensku165. Žiadame taktiež, aby sa vrátil z exilu, teda pardon vyšiel
z anonymity predseda NKÚ SR a informoval verejnosť o kontrolných zisteniach verejne a bez
zbytočných obštrukcií pri výklade toho či a ako, kde a ako a či vôbec plynie predsedovi NKÚ
SR takáto povinnosť. Bez záujmu o riešenie či už kontrolných alebo iných nedostatkov,
budeme svedkami toho, ako NKÚ SR pravidelne hodnotí hospodárenie s verejnými
prostriedkami zásadne ako nehospodárne.
2.4 Centrálny menný register príjmov, odmien a výkonu funkcií v územnej
samospráve166
Platy a odmeny verejných funkcionárov v územnej samospráve budú verejne dostupné
v centrálnom mennom registri príjmov, odmien a výkonu funkcií, do ktorého budú zapojené
všetky orgány obcí, miest, mestských častí a VÚC na Slovensku.
Bližšie pozri: OCHRANA, F.: Zadávaní, hodnocení a kontrola veřejných zakázek. Ekonomická analýza. 2008.
Bližšie pozri: Dokument Správy o výsledkoch kontrolnej činnosti NKÚ SR. [online]. [cit. 2014-13-03]. Dostupné na internete:
<www.nku.gov.sk/spravy-o-vysledkoch-kontrolnej-cinnosti-nku-sr>.
166
Voláme po opätovnom oživení portálu „Politikaopen“. Bližšie pozri: Dokument Politikaopen. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete: <www.politikaopen.sk/pages/about>.
164
165
132
Popis na stránke bude nasledovný:
-
Menný zoznam poslancov, starostov, primátorov a predsedov VÚC a ich rozdelenie
podľa samosprávnych krajov
-
Curriculum vitae verejného činiteľa
-
Prehľad terajšieho funkčného platu a odmien167
-
Prehľad celkového zárobku predstaviteľov orgánov obcí, miest a mestských častí
a VÚC počas plynutia mandátu verejného funkcionára v územnej samospráve
-
Informácie o výkone ďalších mandátov vo verejnej správe + ich príjem z nich
-
Základné informácie o občianskom zamestnaní a o výkone mandátu verejného
funkcionára a pod.
Detailnejšia úprava závisí od dôkladného zváženia dostupnosti relevantných informácií, ktoré
si vyžiadajú občania svojimi pripomienkami.
Pokiaľ sa nedostaví želaná odozva k uverejňovaniu výšky príjmov, odmien a výkonu funkcií
zo strany verejných funkcionárov, odporúčame využiť 168 možnosť zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o slobode
informácií). V zákone o slobode informácií je v § 17 lehoty na vybavenie žiadostí ods. (1)
uvedené: „Žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu,
najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia
nedostatkov žiadostí (§ 14 ods. 2 a 3), ak tento zákon neustanovuje inak.“
Prehľad dostupných informácií o plate, odmenách a výkone mandátu/ov verejných
funkcionárov môže vyvolať pozitívnu odozvu pri kultivácií hospodárenia s verejnými
prostriedkami v územnej samospráve. Zastávame názor, že verejní funkcionári nie vždy
nadraďujú verejný záujem nad ten osobný. Vytvára sa tak precedens občiansko-správnej
svojvôle, kedy sa nekreujú dostatočne jasné mantinely pri správe vecí verejných. To môže
v mysliach verejných funkcionárov vzbudiť mylnú predstavu o správnosti vlastného úsudku
bez ohľadu na názor občanov, ktorí sú počas výkonu ich mandátu častokrát v úzadí.
Legitimita vládnutia by sa mala opierať o zodpovedný prístup v úrade, o dobré úmysly
a o preukazovanie osobnostných kvalít kandidátov nielen pred voľbami. Chyba, ktorej sa
väčšina verejných funkcionárov dopúšťa, je založená na vlastnej predstave toho čo pri plnení
svojho mandátu považujú sami za legitímne a nelegitímne - právo súdiť dobrú alebo zlú vládu
prináleží len a len občanom a nikomu inému. „Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 1
Ako modelový príklad predkladáme internetovú stránku mesta Prešov, kde sa nachádza menný zoznam poslancov mesta a ich výška
platov a odmien počas kalendárneho roka podľa jednotlivých mesiacov. Bližšie pozri: Dokument Prehľad o vyplatených odmenách
poslancov Mestského zastupiteľstva v Prešove za rok 2013. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.presov.sk/portal/?c=12&id =19815>.
168
Doposiaľ neoklieštenú možnosť.
167
133
v tejto súvislosti deklaruje, že štátna moc [aj tá samosprávna] pochádza od občanov, ktorí ju
vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. (...) ..štátna moc
pochádza od občana, ktorý je nositeľom všetkej moci.“169 Občania rozhodnú podľa vlastného
uváženia či sa správa vecí verejných približuje ich predstavám o dobrej a transparentnej
územnej samospráve alebo naopak dôjdu k záveru, že verejní funkcionári sú ľahostajní voči
požiadavkám občanov a verejný záujem im imponuje len potiaľ, pokiaľ im to vyhovuje pri
potrebe zaľúbiť sa a získať mandát na legitímne, ale ľahostajné vládnutie podľa vlastného
osobného úžitku. Na pokoru a urobenie si poriadku v tom čo naozaj chceme a čo reálne
robíme nie je nikdy neskoro, ako sa máme možnosť presvedčiť na nasledovnom príklade.
Ako príklad neprehľadnosti a nedostatočnej účinnosti zákona o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov (Zákon č. 357/2004 Z. z. o konflikte záujmov),
uvádzame prípad primátora Magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy
(ďalej len Magistrát mesta Bratislavy) Milana Ftáčnika. Ten okrem postu primátora
Magistrátu mesta Bratislavy „(...) v čase od 19. marca 2012 do 25. júna 2013 vykonával
funkciu člena a podpredsedu dozornej rady Komunálnej poisťovne, a.s., Vienna Insurance
Group.“ (...) „Svojej funkcie sa Ftáčnik po upozornení občanom 25. júna tohto roka [2013]
písomne vzdal. Súkromnej poisťovni potom 18. júla vrátil vyplatenú odmenu vo výške 5197,87
eura.“ Milan Ftáčnik na margo doriešenia celej udalosti dodal: „Rozhodnutie prijímam, určite
sa neodvolám, považujem vec právne za jasnú. Skutok sa stal."170
Na záver uvádzame nasledovné:
Voláme po väčšej transparentnosti a prehľadnosti príjmov verejných funkcionárov (aj
vedúcich zamestnancov), ktoré im plynú z mandátu/ov, ktorý/é vo verejnej správe zastávajú
a rovnako požadujeme aj prehľad iných príjmov, ktoré nadobúdajú ako verejne činné osoby
počas plynutia mandátu/ov (ďalej len iných príjmov). Verejní funkcionári a vedúci
zamestnanci žiaľ neprejavujú dostatok sebareflexie a ochoty pri oprávnenom dopytovaní sa
občanmi Slovenskej republiky ohľadne toho ako a či dochádza k transparentnému
vynakladaniu verejných prostriedkov rešpektujúc pri tom prvoradý verejný záujem občanov.
Preto ponúkame pomocnú ruku nepočujúcim, nevidiacim no rozprávajúcim verejným
funkcionárom, aby sa mohli podeliť - veríme, že s odhodlaním - s občanmi o výške ich
príjmov plynúcich z výkonu mandátu vo verejnej správe a iných príjmov. Pomyselnú
Bližšie pozri: OROSZ, L. – SVÁK, J. – BALOG, B. Základy teórie konštitucionalizmu. [online]. [cit. 2013-28-01]. 2011. s. 274.
Dostupné na internete: < books.google.sk/books?isbn=8089447546>.
170
Dokument M. Ftáčnik príde za členstvo v dozornej rade poisťovne o šesť mesačných platov. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete: <www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=11038411&p1=11050084>.
169
134
pomocnú ruku k navráteniu krívajúcej dôvery medzi občanmi a verejnými predstaviteľmi by
mohol opätovne vniesť nami predkladaný Centrálny menný register príjmov, odmien
a výkonu funkcií vo verejnej správe, ktorý sme predstavili vyššie. Veríme, že naše a ani
požiadavky občanov po väčšej transparentnosti neostanú nevyslyšané a otvorí sa verejná
diskusia o potrebe prijať nové a najmä efektívnejšie nástroje dohľadu nad prideľovaním
platov a tokom verejných prostriedkov nachádzajúcich sa vo verejnej správe. Prehľadnosť
a efektívnosť nakladania s verejnými prostriedkami považujeme za jeden z najzávažnejších
problémov vo verejnej správe, ktorý je potrebné v blízkej budúcnosti vyriešiť. Bez
dostatočnej verejnej kontroly nad tokom verejných prostriedkov, nemôžeme očakávať ani ich
dôsledné využívanie. To by si mal každý jeden občan uvedomiť ako prvoradé. Efektívnosť
vynakladania verejných prostriedkov priamoúmerne rastie a padá na ich záujme. Ak občania
neprejavujú dostatočný záujem o verejnú správu, nemôžu očakávať ani to, že verejní
predstavitelia budú s vážnosťou pristupovať k správe vecí verejných pri pohľade na verejný
nezáujem.
3. Praktická časť
V praktickej častí príspevku171 ponúkame prehľad platov a funkcií vybraných verejných
funkcionárov pôsobiacich na komunálnej, regionálnej alebo celoštátnej úrovni. Na
konkrétnych príkladoch sa pokúsime ilustrovať rentiersky výkon funkcie verejného činiteľa
popísaný vyššie. Domnievame sa, že odídenci a neúspešní kandidáti na celoštátnej úrovni si
vytvorili tobogán pre prezentáciu vlastnej užitočnosti, ktorú dávajú občanom a územnej
samospráve náležite zaplatiť. O to viac sa to týka rentierskych superhrdinov, ktorí behajú
s mešcom z úradu do úradu a vyberajú si pravidelnú mesačnú rentu.
Z toho nám vyplýva nasledovné:
Slúži ku cti každému verejnému funkcionárovi, že sa snaží zastupovať záujmy obce alebo
mesta. No na prvom mieste by si mal každý jeden verejný funkcionár položiť otázku: som
prínosom alebo záťažou pre obec alebo mesto? Domnievame sa, že v malých obciach sú platy
starostov a nielen tie, ale aj náklady spojené s chodom obecného úradu, finančnou kontrolou,
prípadne so
zabezpečovaním
predškolskej a školskej dochádzky záťažou a bránia
akémukoľvek budúcemu rozvoju obce. Z toho dôvodu odporúčame mysliacim a cítiacim
verejným funkcionárom, aby uprednostnili dobro svojej obce, pred pohodlným rentierskym
životom v úrade. Práve pocit dôležitosti rentierov pristrihuje krídla pre rozlet obcí, ktoré
Ako autor práce podotýkam: údaje zozbierané v praktickej časti vychádzajú primárne z uznesení, zvyšné nedostupné, prípadne neúplné
údaje bolo nutné vyžiadať od povinných osôb s využitím možností zákona o slobode informácií (infozákona).
171
135
zastupujú. Základom pri budovaní príbytku je zasadiť strom a postaviť dom, v prípade
starostov a primátorov je to trošku pozmenené - zasadí sa strom a o pár rokov v úrade vyrastie
hacienda. Dá sa zarobiť, keď sa chce. To je fakt. Niekto vie v tom chodiť lepšie a niekto
horšie, teda niekto úraduje, aby vykšeftoval a zarobil a niekto úraduje, aby niečo urobil.
Počet miest a obcí na Slovensku: 138 + 2890172
Počet zvolených poslancov do obecných, mestských, miestnych zastupiteľstiev za SR:
21 020 poslancov173 + 408 poslancov ôsmich zastupiteľstiev VÚC
Počet zvolených starostov obcí, primátorov miest, starostov mestských častí za SR:
2 907 starostov a primátorov174 + ôsmi predsedovia VÚC
Top kanonieri vo výške príjmov podľa oznámení verejného funkcionára NR SR
za rok 2012
Meno a priezvisko
Príjmy za rok 2012
verejného činiteľa
Celkový
priznaný plat
Z výkonu verejnej
Príjmy iné
funkcie
31 641 €
621 300 €
652 941 €
25 486 €
280 427 €
305 913 €
Ing. Peter Kažimír
38 263 €
248 800 €
287 063 €
JUDr. Robert Kaliňák
36 336 €
222 869 €
259 205 €
JUDr. Róbert Madej
25 249 €
126 280 €
151 529 €
Ing. Ján Počiatek
Ing. Tomáš
Malatinský,MBA
Dokument Počet obcí a miest na Slovensku za rok 2011. [online]. [cit. 2014-13-03]. Dostupné na internete:
<http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=2213>. Na stránke Štatistického úradu Slovenskej republiky je dostupný posledný údaj za rok
2011.
173
Údaje vyžiadané zo Štatistického úradu Slovenskej republiky.
174
Dokument Počet a podiel zvolených starostov obcí, primátorov miest, starostov mestských častí podľa jednotlivých politických strán,
koalícií politických strán a nezávislých kandidátov za SR vo voľbách do orgánov samosprávy obcí 2010. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete: <http://app.statistics.sk/kv2010/sr/tab3.jsp?lang=sk>.
172
136
Platové pomery predsedov samosprávnych krajov na Slovensku
za kalendárny rok 2013
Samosprávny
Meno predsedu
kraj
Plat v zmysle
Paušálna
Mesačný
§3, odst.2 a 3
náhrada v
plat
Odstupn
zákona
zmysle §7,
predsed
é
č.438/2001
ods.4 a 5
u
Z.z.
zákona č.
438/2001 Z.z.
Bratislavský
Trnavský
Nitriansky
Trenčiansky
Žilinský175
Banskobystric
ký
Prešovský
Košický
Ing. Bc. Pavol Frešo
Dr. h. c. Ing. Tibor
Mikuš, PhD.
Doc. Ing. Milan
Belica, PhD.
MUDr. Pavol
Sedláček
3 220 €
128,80 €
3 220 €
128.80 €
3 220 €
128,80 €
3 220 €
-
3 348,80
€
3 348,80
€
-
-
-
3220 €
násobok
platu
-
-
Ing. Vladimír Maňka
337,70 €
128,80 €
Peter Chudík
3 220 €
-
3 220 €
128,80 €
Trebuľa
€
3-
Ing. Juraj Blanár
JUDr. Zdenko
3 348,80
-
-
466,50 € 944, 78 €
3 220 €
3 348,80
€
-
Odpoveď nebola poskytnutá do 04.04.2014 predstaviteľmi Žilinského samosprávneho kraja. Žiadosť bola odoslaná povinnej osobe dňa
27.02.2014. Ani po opätovnej výzve povinná osoba na podanie nereagovala. Zvyšné údaje k platom predsedov samosprávnych krajov na
Slovensku boli taktiež vyžiadané od povinných osôb s využitím infozákona.
175
137
Platové pomery primátorov krajských miest na Slovensku
za kalendárny rok 2013
Výška platového
Mesto
Meno primátora koeficientu určeného
podľa § 4 ods. 1
Navýšenie platu
Mesačný
obecným
plat
zastupiteľstvom v
primátora
% podľa § 4 ods. 2
Bratislava
Košice
Trnava
Nitra
Prešov
Trenčín
doc. RNDr. Milan
Ftáčnik, CSc.
MUDr. Richard
Raši, PhD. MPH
Ing. Vladimír
Butko
doc. Ing. Jozef
Dvonč, CSc.
JUDr. Pavol
Hagyari
Mgr. Richard
Rybníček176
Banská
Mgr. Peter
Bystrica
Gogola
Žilina
Ing. Igor Choma
3,58-násobok
56,24%
4 503 €
3,58-násobok
50%
4323 €
3,19-násobok
66,50%
4 276 €
3,19-násobok
66%
4 263 €
3,19-násobok
34%
3 421 €
3,19-násobok
30%
3 339 €
3,19-násobok
25%
3 068 €
3,19-násobok
0%
2 568 €
V uznesení zo zasadnutia mestského zastupiteľstva v meste Trenčín konaného dňa 21. februára 2013, je uvedená výška schváleného
mesačného platu primátora mesta Trenčín 3261 €. Plat vo výške 3261 € bol priznaný zastupiteľstvom chybne podľa výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve (ďalej len NH) za rok 2011. Tá bola v roku 2011 podľa údajov Štatistického úradu
SR vo výške 786 eur. Následne po zistení pochybenia zastupiteľstvo opätovne prerokovalo výšku platu primátora mesta Trenčín a upravili
plat primátora podľa zverejnenej výšky priemerného platu v NH za rok 2012 (805 €). Plat bol následne prepočítaný na sumu 3339 €. Bližšie
pozri: Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Trenčín. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.trencin.sk/tmp/asset_cache/link/0000230202/Uznesenia%20MsZ_21022013.pdf>.
176
138
Platové pomery náhodne vybraných primátorov miest v Trnavskom samosprávnom
kraji za kalendárny rok 2013
Meno primátora
Mesto
Výška platového
Navýšenie platu
Mesačný plat
koeficientu v %
obecným
primátora
určeného podľa § 4 zastupiteľstvom v
ods. 1
% podľa § 4 ods.
2
Hlohovec
Peter Dvoran
2,89-násobok
70 %
3 956 €
Piešťany
Ing. Remo Cicutto
2,89-násobok
51,86 %
3 533 €
2,53-násobok
70 %
3 463 €
2,17-násobok
66,6 %
2 911 €
2,53-násobok
28 %
2 546 €
Skalica
Ing. Stanislav
Chovanec
JUDr. MIlan
Leopoldov
Galanta
Gavorník
Mgr. Ladislav
Maťašovský
Top kanonieri v počte mandátov podľa oznámení verejného funkcionára NR SR
za rok 2012
Meno
Názov vykonávanej verejnej funkcie
a priezvisko
Výkon inej
Počet
funkcie
verejných
verejného
funkcií spolu
činiteľa
Poslanec Národnej rady Slovenskej
republiky
Predseda výkonného výboru Fondu
Ing. Branislav
Bačík
národného majetku177
áno
4
Poslanec zastupiteľstva Žilinského VÚC
Poslanec mestského zastupiteľstva mesta
Žilina
Dokument Vymenovanie nového predsedu výkonného výboru FNM SR Ing. Branislava Bačíka (uznesenie vlády Slovenskej republiky č.
115 z 11.4.2012). [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete: <www.natfund.gov.sk>.
177
139
Poslanec Národnej rady Slovenskej
republiky
Poslanec zastupiteľstva
Banskobystrického VÚC
Primátor mesta Brezno
Podpredseda
Združenie miest
združenia a člen
a obcí Horehronia
rady
a Str. Rudohoria
Predseda
Klaster Horehronie
predstavenstva
Dalkia Brezno a.s.
Ing. Jaroslav
Člen predstavenstva
Združenie obcí
Demian
-
11
Ekológ
Nemocnica
s poliklinikou
Predseda správnej
Brezno n.o.
rady
Prvá rozvojová
vidiecka agentúra
Banskobystrická
Predseda dozornej
regionálna správa
rady
ciest a.s.
Stredoslovenská
Člen dozornej rady
vodárenská
spoločnosť a.s.
Poslanec Národnej rady Slovenskej
republiky
Ing. Augustín
Hambálek178
Trnavský
Podpredseda VÚC
samosprávny
Poslanec zastupiteľstva
kraj
VÚC
12
áno
Spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5
ods. 1 a 2 u. z. 357/2004: áno. Bližšie pozri: Dokument Oznámenie verejného funkcionára Ing. Augustína Hambálka. [online]. [cit. 2013-2801]. Dostupné na internete: <www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=HambAugu>.
178
140
Poslanec mestského
zastupiteľstva
Predseda komisie
Mesto Trnava
školstva
a vzdelávania
Člen mestskej rady
Fakultná nemocnica
s poliklinikou Skalica a.s.
Nemocnica s poliklinikou
Dunajská Streda a.s.
Člen dozornej
rady
Nemocnica s poliklinikou
sv. Lukáša Galanta a.s.
TT-KOMFORT, s r.o.
A.S.A Trnava spol. s r.o.
SMS TTSK s r.o.
Baskobystrický samosprávny kraj179
Poslanec Národnej rady Slovenskej
republiky
Poslanec zastupiteľstva Žilinského VÚC
Ing. Igor Choma
Primátor mesta Žilina
Predseda dozornej
Národná diaľničná
rady
spoločnosť a.s.
-
4
-
3
Poslankyňa Národnej rady Slovenskej
republiky
Phdr. Jana
Vaľová
Poslankyňa Prešovského samosprávneho
kraja
Primátorka mestského úradu Humenné
179
Bližšie nešpecifikované na stránke NR SR.
141
Platové pomery náhodne vybraných starostov obcí v Trnavskom samosprávnom kraji
na Slovensku za kalendárny rok 2013
Obec
Boleráz
Meno starostu
Ing. Pavol
Mackovčín
Výška platového
Navýšenie platu
Mesačný plat
koeficientu v %
obecným
starostu
určeného podľa § 4
zastupiteľstvom v
ods. 1
% podľa § 4 ods. 2
1,98-násobok
70 %
2 709,80 €
Špačince
Mgr. Július Zemko
1,98-násobok
48 %
2 359 €
Bučany
Šebestian Lančarič
1,98-násobok
31 %
2 088 €
Malženice
Miroslav Macko
1,98-násobok
25 %
1 993 €
1,98-násobok
20 %
1 913 €
Trakovice
Ing. Ľudovít
Tolarovič
Platové pomery náhodne vybraných starostov obcí na Slovensku za kalendárny rok
2013
Obec
Meno starostu
Výška platového
Navýšenie platu
koeficientu v %
obecným
Mesačný plat
určeného podľa § 4
zastupiteľstvom v
starostu
ods. 1
% podľa § 4 ods. 2
Halíč
Vladimír Rehanek
1,98-násobok
46,7 %
2 338 €
Zborov
Ján Lukáč
2,17-násobok
29 %
2 254 €
Slavošovce Ing. Štefan Bašták
1,98-násobok
40 %
2 232 €
Ing. Juraj Jedinák
1,98-násobok
38 %
2 200 €
1,98-násobok
18 %
1 881 €
Ing. Marek Nosko
1,65-násobok
42,64785 %
1 850 €
Ing. Ján Kalman
1,98-násobok
12,30 %
1 790 €
Kamienka
Telgárt
Muránska
Dlhá Lúka
Žemberovc
e
Mgr. Mária
Knižková
142
Čírč
Michal Didik
1,98-násobok
11,1%
1 771 €
Veľký Biel
František Czető
1,98-násobok
10 %
1 754 €
Pukanec
Ing. Ján Rievaj
1,98-násobok
0%
1 594 €
Buková
Miloš Herceg
1,65-násobok
0%
1 329 €
ZÁVER
Transparentnosť v územnej samospráve predstavuje neustále priepasť medzi očakávaniami
občanov a ochotou verejných funkcionárov spoločne komunikovať a spolupracovať. Je nutné
poznamenať, že pre komunikáciu a spoluprácu musia byť vytvorené vhodné podmienky. Na
pevných základoch sa oplatí stavať, o to viac pri správe vecí verejných a pri hospodárení
s verejnými prostriedkami. Na to, aby sa nám podarilo vytvoriť fungujúcu symbiózu medzi
občanmi a kandidátmi a kandidátmi medzi sebou, musíme namiešať vhodný ľudský koktejl
ochoty, spolupatričnosti a odhodlania. Od ľudského kapitálu sa odvíja budúce nasmerovanie
sa na cieľ alebo zamotanie sa v tom čomu chceme venovať pozornosť.
Ak je komunikácia a spolupráca nastavená na rovnakú vlnovú dĺžku, máme jasne vytýčený
cieľ a s odhodlaním pristúpime k tomu, čo si zaumienime, je jednoduché urobiť spoločne prvý
krok. Ten býva častokrát najťažší, ale keď sa nám podarí posunúť sa z miesta ďalej a máme
možnosť vidieť pri ohliadnutí sa za seba výsledky jednak individuálnej, tak aj skupinovej
práce, to samotné motivuje ľudí hľadať cesty a prekonávať prekážky ďalej. Preto opakujeme,
že tam kde chýba vhodný ľudský kapitál, nevytvorí sa ani základ pre komunikáciu, kde chýba
komunikácia, nie je možná ani spolupráca a bez spolupráce nedokážeme smerovať k cieľom
a dosahovať výsledky. Všetko so sebou súvisí, preto myslime pozorne, konajme dôkladne
a spolupracujeme úprimne a nie len strojene.
Prácu sme rozdelili na teoretickú a praktickú časť. V teoretickej časti sme sa zamerali na
transparentnosť v územnej samospráve, kde sme popísali: návrh centrálneho menného registra
platov, odmien a funkcií; problematiku kumulácie mandátov; priebežnú finančnú kontrolu
finančných operácií a kontrolnú právomoc predsedu samosprávneho kraja vo vecnej rovine.
Pokúsili sme sa taktiež poukázať na precedens rentierskej samosprávy, ktorej stavebným
kameň pozostáva z úradnej voľby, úradnej rodiny, predplatného na prieskumy verejnej
mienky
a politológov,
ekonómov
a iných
odborníkov,
ktorí
ponúkajú
návod
na
vytvorenie falošnej slušnosti a úprimnosti na Slovensku. Domnievame sa, že jednak voliči
rovnako ako aj kandidáti sledujú (i)racionálnu minimalizáciu nákladov a maximalizáciu
143
úžitkov. Na základe premiešania racionality a iracionality s ohľadom na osobný prínos
rozhodnutia upravujú voliči a aj kandidáti svoje správanie. Vytvára sa kalkul očakávaného
a možného úžitku zo zamýšľaného konania. V prípade verejných funkcionárov rentierska
rodina vytvára predpoklad pre dokazovanie vlastne výnimočnosti a užitočnosti, bez ohľadu na
značné náklady na platy starostov, poslancov obecných zastupiteľstiev, náklady spojené
s chodom obecného úradu a iných nákladov na údržbu a chod obecných škôl. Preto by sme
radi apelovali na kompetentných, aby nesledovali výlučne osobný prospech z výkonu
mandátu verejného funkcionára, ale aby skôr uprednostnili predsa len systematické riešenie
založené na vytváraní strediskových obcí. Úspora nákladov by sa týkala umelo udržiavaných
rentierskych pozícií starostov, poslancov, obecných úradov alebo škôl. Ak by sa nám podarilo
voliť namiesto 5-6 starostov len jedného spoločného strediskového, ak by sme nemali 20-30
poslancov, ale len 10-15, ak by sme nemuseli dotovať nerentabilné obecné úrady, školy a iné
obecné majetky, bolo by to predpoklad pre značnú úsporu nákladov. Práve popísané položky
ako platy starostov, poslancov, náklady spojené s obecným majetkom tvoria výraznú časť
rozpočtov, čo v konečnom dôsledku obmedzuje dôstojné smerovanie k všestrannému rozvoju
obcí, miest alebo regiónov. Pri takto nastavených podmienkach rentierskej rodiny sa
všestranný rozvoj týka výlučne len súkromného majetku starostov, poslancov a iných
spriaznených ľudí, ktorí profitujú z vlastnej homogenity a súdržnosti. Vzdať sa funkcie
a odpojiť sa od výdatného zdroja príjmov nie je po vôli väčšiny verejných funkcionárov a to
je viac ako logické. Viď napríklad platy starostov v praktickej časti, kde ročné náklady na
udržiavanie tejto funkcie sa pohybuje na úrovni 15 – 25 tisíc eur. Popravde ide len o jednu
z vyššie uvedených položiek, ktorá bráni rozvoju obcí. Ak sa nám nepodarí spraviť si
poriadky s osobnými záujmami rentierskych kandidátov, budeme len márne dúfať v rozvoj
regiónov ako takých a ak nám nefunguje komunálna a ani regionálna úroveň, nemôžeme
očakávať, že štátna správa bude obrazne mať palicu na všetky problémy. Situácia sa dá riešiť,
úspora nákladov je možná a problémy sú len dočasné v prípade ak nájdeme odhodlanie spojiť
sa za spoločný cieľ pri budovaní hodnôt na Slovensku vo verejnom záujme.
V praktickej časti sme pracovali s informáciami zozbieranými zo Štatistického úradu
Slovenskej republiky, uznesení obcí a miest a v niektorých prípadoch sme museli využiť
zákon o slobodnom prístupe k informáciám pre overenie a dopátranie sa k niektorým
chýbajúcim a nejasným informáciám. Na základe skúmania sa nám podarilo vytvoriť
tabuľkový prehľad výšky mesačných platov náhodne vybraných starostov, primátorov
a predsedov samosprávnych krajov za kalendárny rok 2013. Okrem toho sme na stránke
Národnej rady Slovenskej republiky zozbierali údaje piatich verejných činiteľov pôsobiacich
144
jednak v štátnej správe, ako aj v územnej samospráve. Prehľad funkcií piatich verejných
funkcionárov sme taktiež zapracovali do tabuľky, ktorá je súčasťou práce.
Domnievame sa, že nielen územná samospráva, ale verejná správa ako taká je podrobená
a podriadená záujmom verejných funkcionárov, ktorí si vo veľa prípadoch mýlia pojmy
s dojmami. Jedna vec je získať mandát a pracovať odhodlane pre dobro komunity a opakom je
postupné vytváranie a zakonzervovanie rentierskej samosprávy na Slovensku s jediným
úmyslom a tým je zisk a vlastný prospech z výkonu funkcie. Je len na nás, aby sme sa pohli
z miesta a začali veci riešiť.
POUŽITÁ LITERATÚRA
FUNTA, T.: Insourcing vs. outsourcing vo verejnej správe. [online]. [cit. 2014-13-03]. In:
Recenzovaný sborník příspěvků z mezinárodní vědecké konference. Právní ROZPRAVY
2014 S PODTITULEM “PRÁVO, VĚDA, PRAXE“. Ročník IV., 3. – 7. února 2014, Hradec
Králové, Česká republika. Dostupné na internete:
<http://www.vedeckekonference.cz/library/proceedings/pr_2014.pdf>.
FUNTA, T.: Regionálne voľby do orgánov VÚC a ich špecifiká. 2014. Citované z príspevku
z medzinárodnej vedeckej konferencie: Regionálne voľby 2013 na Slovensku. Doposiaľ nie je
zborník uverejnený.
KAHNEMAN, D. Myšlení - rychlé a pomalé. Brno : Jan Melvil Publishing, 2012. 542 s.
ISBN 978-80-87270-42-4.
OCHRANA, F.: Zadávaní, hodnocení a kontrola veřejných zakázek. Ekonomická analýza.
Praha : Ekopress, 2008. 153 s. ISBN 978-80-86929-46-0.
OROSZ, L. – SVÁK, J. – BALOG, B. Základy teórie konštitucionalizmu. [online]. [cit. 201328-01]. Bratislava : EUROKÓDEX, 2011. 544 s. ISBN 978-80-89447-54-1. Dostupné na
internete: < books.google.sk/books?isbn=8089447546>.
Dokument Správy o výsledkoch kontrolnej činnosti NKÚ SR. [online]. [cit. 2014-13-03].
Dostupné na internete: < www.nku.gov.sk/spravy-o-vysledkoch-kontrolnej-cinnosti-nku-sr>.
Dokument MÉDIÁ: Traja župani v platoch preskočili premiéra. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete: <www.beblavy.sk/2013/10/media-traja-zupani-v-platoch-preskocilipremiera>.
145
Dokument Jeden mandát stačí. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.lipsic.sk/2013/10/jeden-mandat-staci>.
Dokument Prehľad o vyplatených odmenách poslancov Mestského zastupiteľstva v Prešove za
rok 2013. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.presov.sk/portal/?c=12&id=19815>.
Dokument M. Ftáčnik príde za členstvo v dozornej rade poisťovne o šesť mesačných platov.
[online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=11038411&p1=11050084>.
Dokument Politikaopen. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.politikaopen.sk/pages/about>.
Dokument Počet obcí a miest na Slovensku za rok 2011. [online]. [cit. 2014-13-03]. Dostupné
na internete: <http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=2213>.
Uznesenia:
Uznesenie obecného zastupiteľstva obec Boleráz. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete: <www.boleraz.eu/crs/data/files/others/zapisnica_130418.pdf>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Špačince. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete: <www.spacince.sk/download_file_f.php?id=374822>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Bučany. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete: <www.bucany.sk/download_file_f.php?id=391752>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Malženice. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.malzenice.sk/sites/default/files/zapisnice_oz/2013/zápisnica%2024.4.13%20(1).pdf>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Trakovice. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.trakovice.sk/files/documents/uznesenia/2013/uznesenie%2002%202013.pdf>.
....
Uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Hlohovec. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<http://mesto.hlohovec.sk/download_file_f.php?id=380444>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Piešťany. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.piestany.sk/fileadmin/media/documents/obcan/samosprava/programy_zasadania_msz/
bod_21_0513.pdf>.
146
Uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Leopoldov. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné
na internete:
<www.leopoldov.sk/download_file_f.php?id=376206>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Galanta. [online]. [cit. 2013-28-01]. Bližšie pozri
uznesenie zo zasadnutia mestského zastupiteľstva mesta Galanta zo dňa 18.04.2013 2. časť
zip súboru. Dostupné na internete:
<www.galanta.sk/materialy-na-zasadnutie-mestskeho-zastupitelstva>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Skalica. [online]. [cit. 2013-28-01]. Bližšie pozri s.
224-226. Dostupné na internete:
<www.skalica.sk/images/mestosi/prilohy/program_MsZ_9.m%C3%A1j.pdf>.
....
Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Bratislava. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.bratislava.sk/MsZ/Archiv/MsZ_13_06_06/43_Plat_prim_2013.pdf>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Banská Bystrica. [online]. [cit. 2013-2801]. Dostupné na internete:
<http://eng.banskabystrica.sk/download_file_f.php?id=426309>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Košice. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.kosice.sk/includes/docuStore_getByID.asp?id=36782>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Nitra. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete: <www.nitra.sk/e107_files/files/mat_c._478-2012__Prerokovanie_platu_primatora_mesta_Nitry_podla_§_4_ods._4_zakona_c._2531994_Z.z._o
_pravnom_postaveni_a_platovych_pomeroch_starostov_obci_a_primatorov_miest.pdf>.
<www.nitra.sk/e107_files/files/Uznesenie_zo_43._zasadnutia_(mimoriadnej)_Mestskej_rady
_v_Nitre,_konaneho_dna_09._maja_2013.pdf?t=1368851735>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Prešov. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.presov.sk/file/20209/urcenie_platu.pdf>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Trenčín. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.trencin.sk/tmp/asset_cache/link/0000230202/Uznesenia%20MsZ_21022013.pdf>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Trnava. Bližšie pozri: Materiály k 14.
riadnemu zasadnutiu mestského zastupiteľstva mesta Trnavy 16. apríla 2013 (utorok) o 1300
147
h v konferenčnej sále trnavskej radnice. Následne treba stiahnuť materiály - 5. časť (ZIP
archív - 3,7 MB), konkrétne viz. materiál č. 12.1. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.trnava.sk/sk/clanok/dokumenty-mz>.
Uznesenie mestského zastupiteľstva krajského mesta Žilina. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.zilina.sk/dokumenty/DokumentyProgramyMZ_20130502080104.pdf>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Halíč. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.halic.sk/download_file_f.php?id=373425.http://www.bucany.sk/download_file_f.php?
id=391752>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Čirč. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.obeccirc.sk/resources/File/uzn_22013.pdf>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Biel. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.obecbiel.sk/Zapisnice/zapisnica10042013.pdf>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Žemberovce. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné
na internete:
<www.zemberovce.sk/download_file_f.php?id=386251>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Telgárt. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.telgart.eu.sk/dokumenty/oz/zapisnica_22042013.pdf>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Kamienka. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.obeckamienka.sk/resources/File/uznesenia_oz_zo_7_5_20130001.pdf>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Zborov. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.zborov.sk/dokumenty/uznesenia/Uznesenia__18.OZ.pdf>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Buková. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
<www.bukova.sk/files/zapisnica_zasadanie_130412.doc>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Slavošovce. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na
internete:
148
<www.slavosovce.sk/wp-content/uploads/2009/03/Z%C3%A1pisnica-27.06.2013.docx>.
Uznesenie obecného zastupiteľstva obce Muránska Dlhá Lúka. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.muranskadlhaluka.sk/dokumenty/zapisnica_29.06.pdf>.
Uverejnenie výšky platu starostu obce Pukanec v Pukanských novinách. [online]. [cit. 201328-01]. Dostupné na internete:
<www.pukanec.sk/get_news_files.php?id=19>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára Ing. Jána Počiatka na stránke Národnej rady
Slovenskej republiky. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=PociaJan>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára JUDr. Roberta Kaliňáka. [online]. [cit. 201328-01]. Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=KaliRobe>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára Ing. Petra Kažimíra. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=KaziPete>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára Ing. Tomáša Malatinskéhom MBA. [online].
[cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=MalaToma>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára JUDr. Róberta Madeja. [online]. [cit. 2013-2801]. Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=MadeRobe>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára Ing. Branislava Bačíka. [online]. [cit. 2013-2801]. Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=BaciBran>.
Dokument Vymenovanie nového predsedu výkonného výboru FNM SR Ing. Branislava Bačíka
(uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 115 z 11.4.2012). [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete: <www.natfund.gov.sk>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára Ing. Jaroslava Demiana. [online]. [cit. 201328-01]. Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=DemianJaroslav>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára PhDr. Jany Vaľovej. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=ValoJana>.
149
Dokument Oznámenie verejného funkcionára Ing. Augustína Hambálka. [online]. [cit. 201328-01]. Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=HambAugu>.
Dokument Oznámenie verejného funkcionára Ing. Igora Chomu. [online]. [cit. 2013-28-01].
Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=vnf/oznamenie&UserId=ChomIgor>.
Zákony:
Zákon č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov
Zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov
Zákon č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí
a primátorov miest v znení neskorších predpisov
Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov
(zákon o slobode informácií)
Zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite v znení neskorších predpisov
Zákon č. 357/2004 Z. z. o konflikte záujmov v znení neskorších predpisov
Odporúčaná literatúra:
Dokument Odporúčania protikorupčného minima 2012. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné
na internete: <www.slideshare.net/tis1/protikorupn-odporania-pre-nov-vldu-2012>.
Dokument Vláda I. Radičovej úspešne reštartovala boj proti korupcii. [online]. [cit. 2013-2801]. Dostupné na internete: <www.transparency.sk/vlada-i-radicovej-uspesne-restartovalaboj-proti-korupcii>.
Dokument Otvorená samospráva. [online]. [cit. 2013-28-01]. Dostupné na internete:
<www.transparency.sk/sk/temy/samosprava>.
Prílohy:
Dokument Vymenovanie nového predsedu výkonného výboru Fondu národného majetku
Slovenskej republiky. [online]. [cit. 2013-28-01]. <www.natfund.gov.sk>.
Prílohy:
Príloha A: Vymenovanie nového predsedu výkonného výboru Fondu národného majetku
Slovenskej republiky
150
Príloha A: Vymenovanie nového predsedu výkonného výboru Fondu národného
majetku Slovenskej republiky
Vymenovanie nového predsedu výkonného výboru FNM SR
Bratislava 12.4.2012
Vláda Slovenskej republiky dňa 11.4.2012 vymenovala do funkcie predsedu výkonného
výboru Fondu národného majetku Slovenskej republiky Ing. Branislava Bačíka (uznesenie
vlády Slovenskej republiky č. 115 z 11.4.2012).
Informáciu poskytol:
Ing. Miloslav Homola
riaditeľ Kancelárie predsedu výkonného výboru
Fondu národného majetku Slovenskej republiky
151
PRÁVO NA INTEGRÁCIU DIEŤAŤA SO ZDRAVOTNÝM ZNEVÝHODNENÍM
V PROCESE VZDELÁVANIA A JEHO DODRŽIAVANIE V SLOVENSKEJ
REPUBLIKE
LUCIA KUČERÁKOVÁ
Abstrakt
Naša práca je zameraná na tému dodržiavania práv dieťaťa so zdravotným znevýhodnením v
procese vzdelávania v Slovenskej republike, najmä čo sa týka prístup ku kvalitnému
vzdelaniu. Práca pozostáva z dvoch častí. Prvá časť je teoretická a rozoberáme v nej možnosti
premeny tradičnej školy na inkluzívnu, zdôrazňujeme potrebu podporných mechanizmov
inklúzie. Opierame sa najmä o medzinárodné dohovory, ktoré Slovenská republika
ratifikovala. Praktická časť pozostáva z prípadovej štúdie. V nej sme pomocou
semištrukúrovaných rozhovorov s aktérmi ovplyvňujúcimi edukáciu detí so zdravotným
znevýhodnením integrovaných v školách poukázali na stret paradigmy reálnej premeny
tradičnej školy a snahy reformovať tradičnú školu „zhora“ ( čiže nastoľovaním nariadení) .
Zistili sme výrazné nedostatky najmä absenciu podporných mechanizmov inklúzie, bez
ktorých nie je účinná, ba priam kontraproduktívna.
Abstract
The fundamental human right of education should ensure an access to an education that is
directed towards the full development of the human personality and therefore lead to a better
life quality. In our study, we focused on the topic concerning adherence, care and
implementation of the right of education for disabled children in the Slovak Republic.
Especially, we inspected the possibility to gain a good quality education, without
discrimination or exclusion. The study consisted of two parts. In the first part, based on the
international conventions ratified by the Slovak Republic, we inspected theoretically, a
transformation of the traditional school system into an inclusive education emphasizing the
necessity of support mechanisms. The second part is a practical one, and consisted of a case
study. The target group was represented by probands, who have an influence on the education
of disabled children integrated into the mainstream schools. Using the results of semistructured interviews, we wanted to point out the discrepancy between the effort to amend a
traditional school into an inclusive one and the real possibilities to implement this. We found
152
out a lack of the support mechanisms, which makes the transformation not just ineffective, but
counterproductive.
ÚVOD
„Negramotní v 21. storočí nebudú tí, ktorí nemôžu čítať a písať, ale tí, ktorí sa
nedokážu naučiť, odnaučiť a znova naučiť.“ ( Alvin Toffler)
V celej histórií ľudstva výchova a vzdelávanie tvoria svojský sociálny systém, ktorého
poslaním je plniť tri bazálne sociálno-rozvojové funkcie: ontogenetickú, sociogenetickú
a kontinuálnu, označovanú i ako kontinuálnu. Najmä v období zásadných sociálnych zmien
má mimoriadny význam kontinuálna a sociogenetická funkcia výchovy. Môžeme pomocou
nej urýchliť žiaduce zmeny a predchádzať problémom. Táto schopnosť je podmienená
vyspelosťou pedagogickej teórie v spolupráci s pedagogickou praxou reagovať na aktuálne
potreby a predpokladať nastávajúce tendencie. Pod pedagogickou praxou rozumieme rezort
školstva, celkový manažment sektora. (Tokárová, 2002)
V praktickej rovine sa edukácia v minulosti realizovala na základe aktuálnych
spoločensko-politických konsenzov doby. Líšili sa možnosti prístupu ku vzdelaniu na základe
pohlavia, či príslušnosti k určitej rase. Zaznamenávame i trendy v edukácií ako napr. globálne
vzdelávanie, integrované tematické vyučovanie, individuálny prístup ku vzdelávanému atď.
Rovnako prístup ku vzdelaniu osôb so zdravotným znevýhodnením sa postupne menil od
absolútneho vyčleňovania zo vzdelávania, cez segregované vzdelávanie až po integráciu do
klasických škôl. Terajší odhad ľudí so zdravotným znevýhodnením predstavuje v Európe
okolo 80 miliónov180, čo v prepočte znamená až 15%. Ide o heterogénnu skupinu obyvateľov,
ktorá v celosvetovom chápaní predstavuje najväčšiu minoritu. Kultúrne stereotypy
prisudzované ľuďom s postihnutím určujú vymedzený súbor kvalít, ktoré pramenia
z príslušnosti k danej sociálnej skupine a sú využívané na ich odlíšenie od iných sociálnych
skupín. (Nario- Redmond, 2010) Čiže špecifickou rolou pre jedinca so zdravotným
znevýhodnením predstavuje rola sociálne a ekonomicky vylúčeného pacienta, zatiaľ čo rola
živiteľa rodiny, sa vymyká z tohto stereotypu. Okrem fyzických bariér ľudia so zdravotným
postihnutím čelia najmä bariéram mentálnym, ktoré pramenia z nepoznania. Pritom zabúdame
na vysokú schopnosť adaptability jedincov, ako aj možnosti doby, keď fyzická zdatnosť už
nemusí byť hlavnou výsadou.
180
In: Zdravotné postihnutie by nemalo byť prekážkou. Európsky portál mládeže
153
„Prístup a kvalita“ tak znejú posolstvá zo svetovej konferencie o špeciálnom
vzdelávaní. Uskutočnená bola organizáciou UNESCO v roku 1993, konala sa v španielskej
Salamanke. Výstupy z konferencie zásadne naštartovali európsku ideu o inklúzií.( Petras,
Petrasová, 2013) Práve tá by mala byť premietnutá do všetkých oblastí jednotlivých politík.
Slovenská republika ako riadny člen EÚ sa zaväzuje spolupodieľať na budovaní Európy ako
konkurencie schopnej ekonomiky. Pri napĺňaní tohto cieľa sa špeciálny dôraz kladie na oblasť
vzdelávania ako aj celoživotného vzdelávania. Práve preto, by prístup ku kvalitnému
vzdelaniu mal byť umožnený aj všetkým minoritám.
Hlavným zámerom predkladanej práce je zistenie ako sa uplatňujú práva detí so
zdravotným znevýhodnením v oblasti prístupu ku kvalitnému vzdelaniu v reálnych
podmienkach slovenských škôl .
Práca je rozdelená na dve hlavné časti, teoretickú a empirickú. V teoretickej časti
rozoberáme základné východiská a pojmy vzťahujúce sa ku danej téme. Vzdelávanie nie je
realizované vo vzduchoprázdne, ale jeho úspešnosť ovplyvňujú viacerí aktéri, rovnako ako
ich schopnosť navzájom kooperovať. Venujeme sa vymedzeniu pojmu „inklúzia“ ako aj
pretavovaniu princípov tohto konceptu do podmienok slovenských škôl. Celosvetovo nejde o
nový pojem, no v našich podmienkach je termín „inklúzia“ používaný najčastejšie v súvislosti
s rómskou menšinou. Základný význam celého konceptu má iný odtieň. V práci rozoberáme i
základné práva ľudí so zdravotným znevýhodnením. V tejto časti sme pracovali najmä
s literatúrou z viacerých vedných odborov. Dôležitým informačným kanálom boli konzultácie
s pracovníkmi Občianskeho združenia Slovenská spoločnosť pre spina bifida a/alebo
hydrocefalus (ďalej SBaH) ako aj knižnica danej organizácie.
V empirickej časti je zaznamenaná analýza reálnej situácie dodržiavania práv a
prístupnosti detí so zdravotným znevýhodnením ku kvalitnému vzdelaniu. Použitou
metodikou bola prípadová štúdia. Hľadanie respondentov prebehlo najmä po línií SBaH. Pre
potreby komparácie boli vyhľadaní respondenti s relatívne podobným znevýhodnením, i keď
rešpektujeme jedinečnosť každého z nich. Kvalitatívna časť výskumu bola robená pomocou
hĺbkových rozhovorov s aktérmi, ktorí ovplyvňujú kvalitu edukácie. Rozhovory boli náročné
najmä v hľadaní korektných otázok, keďže daná téma je citlivá. I tak sa v rámci nich podarilo
získať cenné a otvorené odpovede.
1.TEORETICKÁ ČASŤ
V aktuálnom veku nových technológií a médií, kedy sa informácie šíria závratnou
rýchlosťou a ich dostupnosť je ľahká, vynárajú sa otázky súvisiace s prehodnotením
tradičného vnímania vzdelávania. Globalizačné ako aj unifikačné tlaky medzinárodných
154
spoločenstiev sa postupne prejavujú na národných politikách, i tých, ktoré sa dotýkajú oblastí
školstva.181 Nie je to len jednosmerný proces. Mnohokrát práve samotné štáty ústretovo
prijímajú zahraničné koncepty a inšpirujú sa vzdelávacími programami z iných krajín. Avšak,
nech zoberieme akokoľvek lepší vzdelávací program, model, či koncept a mechanicky ho
prenesieme do prostredia, v ktorom prebiehajú sociálne interakcie na iných úrovniach, tento
model môže byť úspešný, rovnako môže byť neúspešný s ďalekosiahlymi následkami.
Analogickým príkladom môže byť snaha prenášať modely riadenia nadnárodných korporácií
do krajín, ktoré neprechádzali rovnakým historickým vývojom, myslenie, hodnotová
orientácia ako aj motivácia sú odlišné. Bez úprav a prispôsobovania na základe reálneho
poznania, nemožno tieto koncepty riadenia prenášať. Podľa Burjana182 aktuálne v celej
Európe dominuje neoliberálna ideológia, ktorá pretkáva všetky sféry nášho života, školstvo
nevynímajúc. Súčasťou a zároveň jedným z jej znakov je prenášanie metód riadenia
z ekonomických podnikov do oblastí, ktoré sú vo svojej podstate „neekonomické“. Podľa
neho sa v školstve udomácnili čisto technokratické prístupy a manažment. Ministrov považuje
najmä za manažérov svojho rezortu, ktorí za svoju hlavnú úlohu pokladajú efektívne
narábanie so zdrojmi, tvorbu materiálov a prijímanie legislatívnych opatrení. Tento zúžený
manažérsky prístup je však spoluzodpovedný za najvážnejšie problémy súčasnej slovenskej
školy.
Škola
Základným elementom a nositeľom vzdelávania, ktorý prešiel rôznymi fázami vývoja
je škola. Jej tradičné vnímanie iba ako monopolného, hierarchicky usporiadaného
poskytovateľa informácií je spochybnené. Svedčí o tom aj štúdia „Novovynárajúcich sa
potrieb detí na Slovensku“183. Autori v nej pomenovávajú aktuálne fenomény v oblasti
detského života, ktoré sa začali prejavovať za ostatných 10 rokov. V prieskumnej štúdii
zaznamenávajú i zmenu statusu tradičných sprostredkovateľov výchovy, či neefektívne
vyučovacie procesy. Metodika štúdie sa snažila o komplexné nazeranie na tému potrieb
dnešných detí. Výskumy realizované len v striktných medziach jednotlivých vedných
disciplín totiž nemôžu obsiahnuť tak dôležitú a diferencovanú cieľovú skupinu ako sú deti
a mládež.
181
Príkladom môže byť časté vyjadrovanie sa aktuálneho ministra školstva o inšpiráciách z fínska a vnútorne
diferencovaných i keď navonok jednotných škôl ( In www.burianoskole.sk), porovnaj (www.noveskolstvo.sk)
182
BURIAN: In www.burianoskole.sk
183
IUVENTA, NDS: „Novovynárajúce sa potreby detí na Slovensku“
155
Ďalším z pozoruhodných výskumov, ktorý uskutočnil v Čechách184 kolektív autorov185
hľadá odpovede na otázky ako dnes školy plnia vzdelávaciu funkciu, či akú majú podobu.
Výskum sa zameriava na efekty pôsobiace na základnú školu, ktorú predstavujú výskumníci
ako celok. Práve preto školu vnímajú ako inštitúciu, ktorú ovplyvňujú a pretvárajú všetci
aktéri, podmienky, procesy či determinanty. „Ako explanačný rámec poslúžil sociologický
smer inštitucionalizmu, ktorý pôvodne presadzoval myšlienku, že školy ako tzv. skrotené
organizácie sa neriadia logikou efektívnosti, ale legitimity. Tým sa dostávajú mimo pôsobenia
trhových síl.“186Pod tlakom globalizácie, ako aj tržných mechanizmov sú podľa autorov
v súčasnosti školy vytrhnuté zo svojho pokoja. Ruka v ruke nové skutočnosti nesú so sebou
i nové problémy a otázky, s ktorými sa musí škola ako inštitúcia vyrovnávať. Významnou
nastolenou otázkou je vzťah medzi potenciálom školy vnútorne sa reformovať a snahami
o zmeny vzdelávania z vonka.
Slovenská škola a premena
Podľa Burjana187, šéfredaktora časopisu „Dobrá škola“ dnešné závažné témy
školského systému sú okrem iného problémami spochybnenej a zneistenej podstaty školy, jej
účelu, cieľov a funkcií, ktoré má v spoločnosti plniť. Autor v jednom svojich príspevkov
priam majstrovsky jednoducho popisuje stav aktuálneho školstva na Slovensku cez pojmy
„prehľad, dohľad, nadhľad, výhľad“. Výrazom prehľad myslí dobrý informačný systém
poskytujúci riadiacim pracovníkom prístup k informáciám. Pojmom dohľad označuje
zabezpečenie, aby všetky súčasti systému dodržiavali stanovené pravidlá. Nadhľad označuje
schopnosť vidieť systém v širších súvislostiach a výhľadom pomenúva potrebu vízie.
„Stručná diagnóza nášho školstva: prehľad dobrý, dohľad prehnaný, nadhľad slabý, výhľad
žiadny“.
Snahy reformovať školy zhora, resp. zvonka už dlhšiu dobu pretrvávajú i na Slovensku.
Zaznamenali sme rôzne reformné pokusy, či inovatívne prvky vzdelávania iniciované
neziskovým sektorom – od integrovaného tematického vyučovania, cez globálne vyučovanie,
až po nové etablujúce sa alternatívne školy ako napr. Waldorfská škola. Ako uvádza Hopkins
politické programy a dokumenty vyzývajú ku zvyšovaniu kvality vzdelávania a apelujú na
vnútornú premenu školy. Paradigma redefinovaných cieľov a funkcií na jej efektívnosť
a kvalitu, formulovanými na makroúrovni vzdelávacích systémov v rôznych politických
184
A možno z niektorých jeho výsledkov vychádzať i pri skúmaní slovenských škôl
Dvořák.D. a kol: Česká škola. Vícepřípadová studie.
186
Podľa Nadácie Kovalinkovej, vzdelávanie pre 21.storočie
187
BURIAN: In www.burianoskole.sk
185
156
dokumentoch, projektoch a reformných stratégiách nie je totožná s paradigmou reálnej
premeny školy (Hopkins, 2001).
Otázne teda zostáva, ako a kde nájsť prienik medzi nastoľovanými cieľmi z pohľadu
štátnej politiky a realitou v školských zariadeniach. Medzi cieľom a výsledkom je kľúčovým
premostením na úspešnú realizáciu nástroj, či kompetencia realizátorov edukácie. Bez
základného východiskového poznania však nemožno vytvárať adekvátne implementačné
metódy. Aktuálne na Slovensku absentuje celostný výskum na školách, ako aj spoločenská
diskusia. Jedná sa vždy len o čiastkové výskumy týkajúce sa ekonomických ukazovateľov,
pedagogických postupov, či inklúzie Rómov. Všetko v závislosti od dostupnosti financií.
Nakoľko čiastkové výskumy odrážajú skutočnú realitu na školách, vzhľadom na ukotvené
tradičné vzdelávacie postupy, vyučovacie metódy, historické, kultúrne, ako aj ekonomické
súvislosti pôsobí veľmi sporne. Prvé lastovičky a iniciatívy najmä z neziskového sektora, či
z dielne občianskych aktivistov už postupne badať. Rovnako ako aj tlak iniciatívnych rodičov.
Spoznaním reality, vytvorením vízie na reálnych podkladoch ako aj výstupoch
z celospoločenskej diskusie a nastavením proaktívnych opatrení, by sa postupne školstvo
mohlo vymaniť z pozície producenta mladých, ktorí nezodpovedajú požiadavkám trhu.
Predpokladom záujmu nachádzať konštruktívne riešenia zo strany politikov, je tlak vyvolaný
zo strany voličov.
Škola 21. Storočia
Organizácia Institute for the Future vydala zaujímavú „mapu mysle“ (Mind map),
podľa ktorej na základe holistického – celostného prístupu prebratého z environmentálneho
chápania sveta predkladá prognózy týkajúce sa budúcnosti edukácie a potrebu nového
nazerania na vzdelávanie.
Školu už nemožno chápať len z pohľadu tradičnej inštitúcie, ale cez jej interakciu s
prostredím. Najmä nové, čoraz dostupnejšie technológie sprístupňujú informácie a vytvárajú
nové hodnoty. Získanie nových vedomostí, sociálnych zručností a kompetencii prebieha
v rámci iných sfér života, čím dochádza k postupnej premene nazerania na školu ako na
statickú inštitúciu. Začína byť chápaná ako prostredie, v ktorom prúdia toky informácií.
Transformácia od vzdelávacej inštitúcie k prostrediu v ktorom prúdia informácie je náročná,
keďže vyžaduje komplexné prehodnotenie všetkých štruktúr a princípov, na ktorých doteraz
vzdelávanie fungovalo. (InstitutefortheFuture, 2014)188
188
Mind map dostupná na http://www.iftf.org/future-now/article-detail/future-of-learning-from-assigning-toenticing-with-content/
157
Etablovanie nových uhlov pohľadu a významných myšlienok v minulosti viackrát
prinášalo rozporuplné reakcie. Rovnako Váross, slovenský axiológ, spomína, že v histórií nie
je nová problematika zrodu a etablovania hodnôt do jestvujúcich hodnotových systémov, čiže
proces tvorby nových hodnotových štruktúr. Na takúto skutočnosť nazerá ako na jedinečnú
situáciu, ktorá je podmienená určitými procesmi, empirickou skúsenosťou či citovými
podnetmi. Tieto hodnoty nemusia byť striktne nové, len sa na ne nazeralo z iného zorného
uhla a iný bol aj ich proces presadzovania. Nový je teda proces, forma a metóda, ktoré sa na
zhodnocovanie využívajú. Dôležitý je i kontext, v rámci ktorého sa nové hodnotové orientácie
presadzujú v spoločnosti. ( In Smolková, 2003) Otázne je ako dlho trvá etablovanie nových
vízií, akým spôsobom sa udomácňujú a ako sa s nimi vyrovnávajú jednotlivé generácie. Či je
potrebné, aby sa generácie obnovili, alebo si staršia generácia privykne. Táto myšlienka je pre
nás z pohľadu nových prístupov vo vzdelávaní kľúčová. Núti nás zamyslieť sa, aké je
najvhodnejšie nastavenie premeny vzdelávacieho systému, rovnako aj reflektovať, aké
dopady majú jednotlivé nastoľované zmeny.
Inklúzia
Jedným z relatívne mladých prístupov nielen vo vzdelávaní, ale aj v celej ľudskej
spoločnosti je inklúzia. Tento pojem, resp. koncept sa v našom prostredí spája prevažne
s rómskou menšinou. U laickej verejnosti by sa dokonca dalo hovoriť o tom, že má skôr
negatívnu konotáciu, čo veľmi úzko súvisí s nepresnou interpretáciou celého konceptu.
Inklúzia neznamená násilné začleňovanie do spoločnosti, ale predstavuje spoločnosť otvorenú
a rešpektujúcu inakosť.
Pojem
inklúzia,
je
odvodený
z lat.
„inclusio“,
(angl.
„inclusion“,
nem.
„Inklusion/Einschluss“). Prekladaný do slovenčiny je ako „zahrnutie, pojatie“ (Horňáková,
2006). Tento termín postupne nahrádza zaužívanejší pojem integrácia, ktorý prekladáme ako
„spojenie, obnovenie celku“, je rovnako odvodený z lat. „integratio“(ang. „integration“, nem.
„Integration). Definovanie rozdielu medzi týmito synonymami je pomerne náročné.
Spoločným charakteristickým prvkom je, že predstavujú proces začlenenia segregovaných
osôb do spoločnosti. Výsledkom tohto procesu je začlenenie, čiže (znovu)obnovenie celku.
V tomto prípade si dovoľujeme upriamiť pozornosť na výsledok procesu, nie je priebeh.
Na rozdiel od integrácie termín inklúzia má „hlbší eticko-právno-politický rozmer“.
(Lechta, Janoško, 2010) Keďže daný pojem označuje interakciu človeka a spoločnosti na
rôznych úrovniach a poliach, nazeranie naň len z pohľadu jednej vednej disciplíny je podľa
nás prinajmenšom nepostačujúce. Práve interdiciplinárny pohľad a kooperácia jednotlivých
158
vedných disciplín, nielen sociálnych ale aj jazykovedných, by mohla viesť ku všeobecnému
diskurzu a prinavráteniu jeho pôvodnému významu slova. Inklúziu teda chápeme ako
koncept, ktorý vytvára priestor pre všetky prvky s dôrazným rešpektom na individualitu
a integráciu vnímame ako snahu jeden prvok včleniť medzi ostatné.
Naplnenie konceptu inklúzie, jeho cieľov a hlavnej idey môžeme rozdeliť do troch
tradičných základných kategórií nazerania na odstraňovanie segregácie v školách na
Slovensku189:
Pedagogicko – vedecký pohľad nám poukazuje na absenciu uspokojivých odpovedí na otázky
týkajúce sa školskej segregácie190, rovnako chýbajúce výskumy a odborné štúdie z prostredia
humanitných a sociálnych vied na Slovensku z danej oblasti. Odborníkom chýbajú ucelené
informácie, ponúkajú čiastočne zmapované pohľady, rozdielne pohľady, čím podporujú vznik
neúspešných iniciatív.
Politicko-právny pohľad - demonštruje skutočnosť, že jedným zo závažných deficitov tvorby
verejnej politiky je prevaha rozhodnutí politicky motivovaných nad odbornými. Absenciu
podpornej domácej legislatívy založenú na reálnych poznatkoch a možnostiach implementácie
nových prístupov, nemôžu nahradiť medzinárodné právne ustanovenia.
Ekonomický pohľad – sem zaraďujeme nielen financovanie normatívov pre školy, či
manažovanie projektov. Optimálnymi intervenčnými zásahmi a podporou kvalitného
vzdelania detí, z dlhodobého hľadiska môžeme predchádzať ich sociálnemu vylúčeniu ako aj
vylúčeniu z pracovného trhu, čím sú výrazným spôsobom eliminované výdavky štátu.
Podľa prof. Průchu, zakladateľa Českej asociácie pedagogického výskumu, v rámci
školskej pedagogiky inklúzia predstavuje najefektívnejší prostriedok pre potláčanie
diskriminačných postojov. Nástrojom by mala byť diferenciácia školského prostredia.
„Prostredníctvom zmeny klímy v škole a triede umožňuje deťom inkluzívne vzdelávanie,
začlenenie detí so špecifickými potrebami, vrátane detí s ťažkým postihnutím.“191. Rovnako
dodáva, že „ide o zmenu pohľadu na zlyhanie dieťaťa v školskom systéme, respektíve o
zlyhanie školského systému v prípade konkrétneho dieťaťa. Princíp inklúzie implikuje, že
bežné školy by mali vzdelávať deti bez ohľadu na ich fyzické, intelektuálne, emocionálne,
sociálne, jazykové, či iné podmienky.“192
189
RADA VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY PRE ĽUDSKÉ PRÁVA, NÁRODNOSTNÉ MENŠINY A RODOVÚ ROVNOSŤ.
2011. Analýza príčin školskej neúspešnosti žiakov pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného prostredia a
identifikovanie nástrojov na jej znižovanie.
190
Tamtiež
191
PRŮCHA, J., WALTEROVÁ, E., MAREŠ, J. 1998. Pedagogický slovník.
192
Tamtiež
159
Sporným faktom však ostáva, ako sú slovenské školy pripravené na integráciu, či
inklúziu. Prílišná horlivosť ako i nepripravenosť na integráciu žiakov so špeciálnymi
výchovno-vzdelávacími potrebami už neraz spôsobila opačný efekt, ako bol požadovaný.
Existuje stále možnosť poučiť sa z chýb a uvážene postupovať pri implementácií
inkluzívneho vzdelávania. (Horňák, 2010)
Vypočutie tých, ktorých sa to týka
Téme inkluzívnej pedagogiky sa už tri krát venovali mladí delegáti v Európskom
parlamente v rámci ich „vypočutia“. Toto podujatie organizuje Európska agentúra pre rozvoj
špeciálneho vzdelávania.193
Prvým v poradí, v roku 2003, za účasti mladých delegátov z 23 krajín, bolo podujatie,
ktoré nieslo názov Európske vypočutie mladých so špeciálnymi potrebami. Bolo hlavnou
akciou v rámci Európskeho roka ľudí so zdravotným postihnutím. O výraznú podporu sa
zaslúžili ministerstvá školstva a Európska komisia. Druhé vypočutie, ktorého cieľom bolo
zhodnotiť posun v inkluzívnom vzdelávaní sa konalo v roku 2007 za účasti mladých
delegátov z 29 krajín. V poradí tretie a zatiaľ posledné vypočutie sa konalo v roku 2011 za
účasti 88 ľudí z 31 delegácií. Výpovede mladých ľudí, o vlastných skúsenostiach, nezaťažené
o predsudky, či vzorce myslenia dospelého človeka môžu poslúžiť ako významný ukazovateľ
percepcie inkluzívenej edukácie v praxi. Za ostatné obdobia vyprofilovali spoločné okruhy a
faktory, ktoré vplývali na úspešnosť aplikácie inklúzívnej edukácie:
-
Mladí ľudia podčiarkovali význam kvalitného vzdelania a odbornej prípravy a ich
zásadnú úlohu pri uplatňovaní na pracovnom trhu, posilnení sociálnych vzťahov ako aj
celkovej príprave na život;
-
Zdôrazňovali prospešnosť inkluzívneho vzdelávania pre všetkých, opísali jeho
obohacujúce prvky ako odomknutie mysle a prelamovanie stereotypov;
-
Uznali inkluzívne vzdelávanie za právo, ktoré zahŕňa rovnaký prístup ku vzdelávacím
alternatívam, možnosť prijímať podporu potrebnú na maximálne využitie vzdelávať sa.
Špeciálne vyzdvihli právo na účasť o rozhodovaní o budúcom školskom zariadení, ako aj
právo participovať na všetkých rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú;
-
Prízvukovali súvzťažnosť medzi kvalitným vzdelaním a osamostatnením sa;
-
Upozornili na problémy – prístupnosť ( nielen fyzickú, ale i technickú a podpornú ),
postoje a odbornosť pedagógov;
193
SR je členom až od roku 2012 na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 682 z 2. nov.2011
160
-
„Tých, ktorí majú rozhodovacie právomoci žiadajú, aby zabezpečili vo všetkých
školách potrebnú fyzickú prístupnosť, primerané zdroje a podporu, čo zahŕňa asistentov
dostupných v triede, ktorí reagujú na všetky vzdelávacie potreby žiakov“.194
Právo detí so zdravotným znevýhodnením na integráciu v medzinárodných dohovoroch
a na Slovensku
Ak hovoríme o uplatňovaní ľudských práv, najmä rovnosti a prístupe ku kvalitnému
vzdelaniu a príprave na budúce povolanie, môžeme sa opierať o množstvo medzinárodných
dokumentov. Hoci mnohé z nich majú len odporúčací charakter alebo formu deklarácie,
niektoré výrazným spôsobom môžu podnietiť implementáciu podporných mechanizmov pre
uplatňovanie rovného prístupu ku vzdelaniu, nakoľko majú nastavené i kontrolné
mechanizmy. Dôležité je najmä nastavenie jednotlivých mechanizmov na reálne potreby
prijímateľov, keďže „hlavné negatívum vžitých mechanizmov štátnej pomoci je, že od osôb s
postihnutím očakávajú, že sa systému (ktorý im má pomôcť) prispôsobia, namiesto toho, aby
sa prispôsoboval systém týmto osobám“.195
Základom medzinárodnej úpravy fundamentálnych princípov ľudských práv, ako je
princíp rovnosti, slobody, nediskriminácie, ktoré majú význam i v kontexte zdravotného
postihnutia je Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá OSN dňa 10.12.1948.
Na podklade Všeobecnej deklarácie ľudských práv boli v roku 1966 prijaté
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Medzinárodný pakt o
občianskych a politických právach196. Obzvlášť prvý spomenutý dokument obsahuje niektoré
ustanovenia, ktoré majú pre osoby so zdravotným postihnutím veľký význam. Ide napr. o
zákaz diskriminácie, právo na vzdelanie, atď.
Na pôde OSN boli v roku 1993 prijaté Štandardné pravidlá pre vyrovnanie príležitostí
pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré musia štáty prijať, aby mohli byť odstránené
prekážky zdravotne postihnutých v uplatňovaní ich práv.
Dohovor o právach ľudí so zdravotným postihnutím, schválený valným zhromaždením
OSN 13. decembra 2006, je mimoriadny dokument, ktorý SR ratifikovala 25.októbra 2010.
Má povahu medzinárodnej zmluvy. Napriek tomu, že nedefinuje konkrétne osoby so
zdravotným postihnutím, v preambule sa opiera o „sociálny model postihnutia“. Rovnako
194
EURÓPSKA AGENTÚRA PRE ROZVOJ ŠPECIÁLNEHO VZDELÁVANIA.2012. Názory mladých na inkluzívne
vzdelávania.
195
HAMMARBERG, T.: Persons with disabilities have a right to be included in the community – and others must
respect this principle
196
Tieto Pakty vstúpili do platnosti 1976.
161
uvádza, že je porovnávacím štandardom pre budúce legislatívy. Zdôrazňuje rovnosť
a nediskrimináciu. Schopnosť Slovenskej republiky pretaviť záväzky a vytvoriť podmienky
na to, aby bol dohovor uplatňovaný v zmysle čl.33 je v našich reáliách otázna. V tomto
dokumente zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na vzdelanie. Na
účel uplatňovania tohto práva bez diskriminácie a na základe rovnosti príležitostí zmluvné
strany zabezpečia začleňujúci vzdelávací systém na všetkých úrovniach. Pridelenie asistenta
učiteľa zdravotne znevýhodnenému dieťaťu takto ukladá povinnosť štátu zabezpečiť práva
dieťaťa v súlade najmä s článkom 24.
Ďalším relevantným dokumentom je Dohovor o právach dieťaťa, ktorý u nás
nadobudol platnosť v r. 1991. Podstatné pre naše účely sú najmä 2 oblasti: požaduje, aby bola
dieťaťu venovaná špeciálna starostlivosť, čo sa týka všestrannej podpory jeho schopností v
súlade so zákonmi, s cieľom rozvinúť osobnosť dieťaťa po stránke fyzickej, intelektuálnej,
morálnej a sociálnej, pričom v čl. 5 stanovuje, že dieťaťu, ktoré je telesne, mentálne alebo
sociálne zaostalé, musí byť zabezpečené liečenie, výchova a špeciálna starostlivosť. Čl. 28
hovorí, že každé dieťa má právo na vzdelanie až do ukončenia školskej dochádzky, pričom
toto vzdelanie musí byť zamerané na rozvoj plného potenciálu dieťaťa. Čl. 29 uvádza, že má
smerovať k dosiahnutiu najvyššej možnej integrácie a individuálneho rozvoja čl. 23.
V rámci Rady Európy bol najskôr v roku 1950 prijatý Európsky dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ( vrátane dodatkových protokolov), ktorý však neobsahuje
jednoznačné vymedzenie práv v oblasti zamestnanosti. Preto bola v roku 1961 prijatá
Európska sociálna charta, ktorá v čl. 15 priamo stanovuje záväzky zmluvných strán voči
zdravotne postihnutým osobám, a to prijať zodpovedajúce opatrenia k poskytnutiu možnosti
odbornej prípravy týchto osôb pre výkon povolania, vrátane zapojenia špecializovaných
verejných alebo súkromných inštitúcii a prijať vhodné opatrenia k umiestneniu zdravotne
postihnutých osôb do zamestnania.197
„Zákaz diskriminácie plus pozitívna akcia rovná sa sociálna inklúzia“198 Týmito
slovami začína Madridská deklarácia v ktorej osoby so zdravotným postihnutím trefne
zhodnotili význam slova inklúzia. Špeciálna pozornosť by sa nemala venovať len prvej časti
vyhlásenia, ale celému výroku. Vo svojej vízii okrem nového vnímania zdravotného
postihnutia ako otázky týkajúcej sa aj ľudských práv, ponúkli i novú víziu oproti starej
doktríne majoritnej spoločnosti. Okrem iného podotkli potrebu rozhodovania samých za seba
v bode c) Od koncepcie založenej na rozhodovaní odborníkov v mene zdravotne postihnutých
197
198
Najmä pomocou podporných politík v oblasti zamestnávania
Madridská deklarácia
162
ľudí ...k právu na samostatné rozhodovanie a prevzatie zodpovednosti zdravotne postihnutých
ľudí a ich organizácií za záležitosti, ktoré sa ich dotýkajú.199
A ďalej i v bode g) Od
koncepcie bezdôvodnej segregácie pri vzdelávaní, v zamestnávaní a v ďalších oblastiach
života ... k integrácii zdravotne postihnutých ľudí do spoločnosti (hlavného prúdu).200
Ako vidíme, ľudské práva, nepovažujú osoby so zdravotným znevýhodnením za
nároky, ale vnímajú ich ako podporu pre sebarealizáciu, aby mohli čo možno najlepšie
plnohodnotne fungovať v spoločnosti. Slovenská legislatíva rovnako reaguje na celosvetové a
európske trendy v oblasti dodržiavania ľudských práv.
Pojem „diskriminácia“ je presne zadefinovaný v Zbierke zákonov č. 365/2004; ďalej
v zákone z 20. mája 2004 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( v praxi často označovaný ako
antidiskriminačný zákon). V tejto súvislosti je dôležité prízvukovať možnosť výberu
a dostupnosť vzdelávania na všetkých stupňoch štúdia. Rovnako ostáva na zváženie, či stačí
iba zákaz, alebo je na mieste uvažovať i nad pozitívnou motiváciou v rámci verejných
inštitúcií. Európske smernice totiž požadujú aktívny preventívny prístup členských štátov, aby
nedochádzalo k žiadnej diskriminácií.
Ak sa pozrieme na vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami
z pohľadu práv, väčšinou nájdeme v dohovoroch formulácie ako „prístup ku kvalitnému
vzdelaniu“. V podmienkach Slovenskej legislatívy o tom, či má byť dieťa integrované
rozhoduje
sieť
nezávislých
špeciálno-pedagogických
centier201,
zameraných
na
diagnostikovanie špeciálno-výchovných potrieb detí. Ústava Slovenskej republiky, čl. 38,
odst. 2) hovorí, že mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v
pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.
2. EMPIRICKÁ ČASŤ
Hlavným zámerom nášho výskumu je prostredníctvom analýzy súčasnej reality
identifikovať faktory, ktoré vplývajú na dodržiavanie práv detí a mladých so zdravotným
postihnutím v oblasti prístupu ku kvalitnému vzdelaniu. Pre tento účel sme formulovali
nasledovné výskumné hypotézy:
199
Madridská deklarácia
Tamtiež
201
Porovnaj www.statpedu.sk
200
163
H1:
Predpokladáme,
že
legislatíva
v oblasti
vzdelávania
výchovnovzdelávacími potrebami (ŠVVP) nie je nastavená
detí
so
špeciálnymi
proaktívne v súlade
s medzinárodnými dohovormi.
H2: Predpokladáme, že je vyvíjaný veľký tlak na školy, riaditeľov a učiteľov dosahovať ciele,
ku
ktorým
sa
Slovenská
republika
v oblasti
vzdelávania
detí
so
špeciálnymi
výchovnovzdelávacími potrebami zaviazala, napriek tomu, že nezabezpečuje podporný servis
potrebný ku napĺňaniu týchto cieľov.
H3: Predpokladáme, že osobná motivácia, angažovanosť a kooperácia aktérov vypĺňajú
legislatívne nedostatky v prístupe detí so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami ku
vzdelaniu.
TEORETICKO – METODOLOGICKÁ ČASŤ
Podľa Walterovej v kontexte školy ako živého organizmu a učiacej sa inštitúcie
spôsobujú zmeny predovšetkým aktéri, ktorí riešia spoločne zdieľané perspektívy a úlohy.
Paradigmu premeny školskej reality nestotožňuje s paradigmou politických dokumentov
a vzdelávací projektov. Tá sa utvára v odkrývaných rovinách reálnych javov a pochodov. Ba
aj iracionálne procesy ako emócie, adaptácia, ľudské chovanie vplývajú na zmeny školskej
reality. Získané komplexné súbory informácií obsahujú individuálne ako aj skupinové
dispozície, hodnoty a preferencie, ktoré prinášajú odpovede na rozmanité typy otázok.
Umožňujú konfrontáciu a korekciu hodnotenia riadenia, paritne ponúkajú možnosť utvárať
postoj k tlaku lobistických skupín v mozaike vzťahov vonkajších, či vnútorných. (Dvořák,
et.al 2010)
Vhodnú možnosť, ako popísať aktérov a ich vystupovanie v procese prechodu
tradičnej školy na inkluzívnu, pre nás predstavuje analýza súčasnej reality. Pripúšťa nielen
popisnú metódu inštitúcií, vzťahov, znakov a procesov, ale umožňuje i nazretie do rôznych
mechanizmov (ne)fungovania, či správania, ktoré by boli pred inými metódami skryté.
Metodiku, ktorú sme zvolili je prípadová štúdia.
Kvalitatívnemu výskumu predchádzalo štúdium odbornej literatúry, ako aj konzultácie
s pracovníkmi SBaH, keďže v oblasti spôsobu práce s konkrétnou vzorkou respondentov „ešte
stále na Slovensku existuje informačné vákuum“ (rozhovor č. 5). Významnou pomocou pri
analýze dokumentov boli poznatky a kompetencie, nadobudnuté za ostatných 8 rokov, okrem
iného i v SBaH. Samotný postup riešenia zahŕňal: návrh časového rámca výskumu, oslovenie
potenciálnych respondentov, skúšobný rozhovor. Neľahkou úlohou bolo vytvoriť systém
okruhov otázok potrebných pre zber informácií od respondentov z rozmanitého prostredia
a rozdielnej vekovej štruktúry. Konečný výber respondentov bol značne náročný, keďže téma
164
zdravotného znevýhodnenia detí a uplatňovania ich práv je pomerne citlivá. Nie všetci
potenciálni respondenti boli schopní hovoriť otvorene o svojich životných skúsenostiach.
Rovnako sme vyberali zámerne i školu, o ktorej máme referencie, že sa vedenie intenzívne
dlhodobo snaží o integráciu. Výpovede boli získavané osobnými rozhovormi a následne
prepisované, e-mailom, telefonicky.
Prepis všetkých rozhovorov je súčasťou príloh diplomovej práce autorky, ktorá
obsahuje aj ďalšie oblasti možností realizácie mladých so zdravotným znevyhodnením. Pre
uľahčenie pochopenia výberu respondentov predkladáme jednoduchú schému. A stručný
popis respondentov:
Schéma č. 1: vzťahové prelínanie respondentov:
1. rozhovor: Ing. Katarína Turčeková, občianska aktivistka – matka Barborky Turčekovej,
prváčky so zdravotným postihnutím, ktorá sa pohybuje na invalidnom vozíku
2. rozhovor: Mgr. Jana Beňušková, riaditeľka Základnej školy Veľká Okružná, Partizánske (
Ďalej ZŠ), ktorú navštevuje Barborka Turčeková.
3. rozhovor: doc. PaedDr. Jozef Božik PhD. – primátor mesta Partizánske
4. rozhovor: Dominik Drdul – študent 8-ročného gymnázia Angely Merricy, Trnava,
pohybujúci sa na invalidnom vozíku
5. rozhovor: Mgr. Terézia Drdulová, predsedníčka SBaH, špeciálna pedagogička –matka
Dominika Drdula
6. Ing. Martin Pagáč, pracujúci muž v personálno-poradenskej spoločnosti ako Researcher.
Občan so zdravotným postihnutím, pohybujúci sa na invalidnom vozíku.
7. Radoslav Herda – majiteľ spoločnosti, ktorá vydáva časopisy pre pacientov, projektový
manažér v OZ SLOVENSKÝ PACIENT, občiansky aktivista
165
VÝSLEDKY VÝSKUMU:
Výsledky
a
faktory
ovplyvňujúce
úspešnosť
integrácie
dieťaťa
so
zdravotným
znevýhodnením sme rozdelili do nasledovných okruhov:
A) LEGISLATÍVNY RÁMEC
V rámci výskumu boli zistené výrazné nedostatky implementácie jednotlivých článkov
Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, najmä v oblasti možnosti voľby a prijatia
účinných a primeraných opatrení, aby...
b) ... osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných
služieb
c) ... komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok
prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.
Prijatie dieťaťa do školy
Medzinárodný konsenzus, ako aj odborníci na Slovensku uprednostňujú integráciu
pred segregáciou a každý z relevantných dokumentov operuje „s právom na kvalitné
vzdelanie“. Napriek tomu legislatívna úprava prijatia dieťaťa so zdravotným znevýhodnením
do základnej školy(hoci patrí do danej spádovej oblasti) ponecháva rozhodnutie na
riaditeľovi. V prípade, že škola nemá vhodné podmienky, môže byť dieťa odmietnuté. „Čiže
ak nechcú prijať dieťa v škole, zákon202 dáva tú možnosť, lenže potom kde majú byť tie deti
prijaté. Podľa mňa musí ich voľaktorá bežná škola prijať, ktorá má na to podmienky... Už
neviem ktorý zákon203 to bol... ak je dieťa podpriemer stredného pásma, ... nesmie byť
zaradené do špeciálnej školy. To znamená, že musí byť zaradené do normálnej školy. Takže
potom kde majú ísť tie deti?“ ( rozhovor č. 1)
Na základe rozhovorov, bolo zistené, že dieťa so zdravotným znevýhodnením
predstavuje v prípade prijatia do školy potenciálnu záťaž v podobe administratívnej, odbornej,
či dokonca finančnej (viď. nižšie v prípade pridelenia asistenta učiteľa). Neplatí to však
v prípade prijatia do špeciálnej školy, kde sú iné nastavenia príspevkov. Absolventi
špeciálnych škôl však majú obmedzené možnosti ďalšieho vzdelávania ako aj uplatnenia
na pracovnom trhu.
202
203
Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní
Usmernenie školskej inšpekcie, interný dokument
166
Architektonické bariéry
Základná škola s materskou školou Okružná Partizánske prešla rekonštrukciou na
ktorú boli použité financie z Európskeho sociálneho fondu. Z podmienok podpory jasne
vyplýva, že škola musí byť upravená tak, aby boli odstránené architektonické bariéry.204 Na
presuny po podlažiach je aktuálne používaný schodolez - pomôcka, ktorú na vlastné náklady
zabezpečili rodičia. Gymnázium navštevované respondentom rovnako nie je bezbariérové.
ZŠ, ktorú v minulosti navštevoval tretí respondent dodatočne vybavili rampami.
Asistent učiteľa, podporný personál školy
Jednému respondentovi asistent učiteľa, počas navštevovania základnej školy
pridelený nebol. Podľa svojich vyjadrení ho ani nepotreboval, nakoľko škola dokázala
odstrániť architektonické bariéry. Aktuálne prideleného asistenta nemá žiačka základnej
školy. Gymnazista je na tom rovnako „Tak nakoľko mi s prestupom na strednú školu zanikol
aj nárok na asistenta učiteľa podľa legislatívy Slovenskej republiky. Všetky činnosti, ktoré
som z akýchkoľvek príčin nezvládal, zastrešovali dobrovoľníci.“ (rozhovor č. 4) Asistent
učiteľa pritom pre mnohých žiakov so zdravotným postihnutím ( nevidiaci, nepočujúci)
predstavuje elementárnu podporu: „Asistenta učiteľa môže robiť len pedagogiky vzdelaný
človek, tzn. vychovávateľ alebo učiteľ205. Keď vychovávateľ má strednú školu, musí mať
osmičku platovú triedu. My dostávame na asistenta učiteľa len sedmičku platovú triedu a len
na plat a bez odvodov. To znamená, že my im musíme ešte z nášho normatívu doplácať do
platu. Čiže ani toto nie je vyriešené...... Tieto financie dostávame z iných zdrojov ako z
normatívu.... Na schválených asistentov dostávame financie len na kalendárny rok, mimo
normatívu. Nie na školský rok.“( rozhovor č.2) Okrem týchto zarážajúcich zistení, ktoré
vytvárajú administratívnu záťaž na riaditeľov, a zriaďovateľov, aby doplácali na asistentov
učiteľa, legislatíva nepodporuje ani vytváranie pracovných miest, čo je v priamom rozpore
s cieľmi dokumentu Európskej komisie Európa 2020 o vytváraní podmienok pre zníženie
nezamestnanosti. „Napríklad dostávame na nich peniaze na 10 mesiacov, nedostávame na
čerpanie dovolenky.“ ( rozhovor č.2)
204
Zodpovedným orgánom za danú skutočnosť je miestny odbor školstva. Vynára sa zaujímavá otázka, koľko
z novo zrekonštruovaných škôl, na ktoré boli použité financie z Európskych fondov, na Slovensku spĺňa
podmienku odbúrania architektonických bariér
205
Okrem iného aj z toho titulu, že ovplyvňuje nielen dieťa, ale svojou prítomnosťou i vyučovací proces
167
Výrazný nesúlad jednotlivých politík štátu
Školský zákon206 podporuje asistentov učiteľa len na základnej škole. Základná škola
však neexistuje vo vzduchoprázdne. Systémové vzdelávanie je nastavené na kontinuálne
prechody medzi materskou, základnou, strednou, prípadne vysokou školou.
Aktuálna vyhláška školského zákona nepamätá ani na dieťa so zdravotným
znevýhodnením, ktoré nemá ukončenú povinnú školskú dochádzku a je prijaté na 8-ročné
gymnázium. Automaticky, stráca nárok na asistenta učiteľa. Niektoré VÚC vytvárajú priestor
i na poskytovanie týchto prostriedkov, avšak záleží to len od ich vlastnej iniciatívy.
Legislatíva nielen že mnohokrát nepodporuje potenciál detí a mladých so zdravotným
znevýhodnením. Rovnako nepodporuje ani rodiny týchto detí, či zamestnávanie ich rodičov,
ktorí už i tak musia čeliť výrazným zvýšeným výdavkom v rodinnom rozpočte. Zosúladenie
pracovného a rodinného života sa v tomto prípade javí ako sci-fi. Ako uvádza respondentka
o podpore dieťaťa v škole „ ...je tam formulka, že v prípade ak nemôže byť asistent učiteľa,
môže byť rodič.“ ( rozhovor č.1) Je to protichodné opatrenie, keďže jeden z hlavných cieľov
integrácie je socializácia dieťaťa a nadobudnutie zručností, na základe kooperácie
s kolektívom, čo v prípade prítomnosti rodiča nie je možné. Respondentka podotýka i ďalšiu
skutočnosť: „ ja mám momentálne opatrovateľský, ak by som chcela mať príspevok na osobnú
asistenciu, tzn. že by som išla do roboty vo voľnom čase je s dieťaťom osobný asistent. Tento
osobný asistent nesmie, byť v škole, NESMIE TAM BYŤ, pani riaditeľka by ho tam ani
nemohla pustiť...... Tak potom kto má byť s týmito deťmi. Tento štát na jednej strane chce, aby
sme všetci pracovali a boli sebestační, na druhej strane ti to neumožní. ( rozhovor č.1)
B) OSOBNOSŤ DIEŤAŤA SO ZDRAVOTNÝM ZNEVÝHODNENÍM
Všetci respondenti sú viac menej extroverti. Výrazným prvkom, ktorý u nich badať je
cieľavedomosť, odhodlanie niečo dokázať. Za všetkých rovnako hovorí výrok „za svoj
najväčší životný úspech by som povedal, že pokladám svoju samostatnosť, respektíve úroveň
na akej som ju zvládol....“ ( rozhovor č.4)
Zaujímavým zistením bolo, že respondenti neuvádzajú, priamu konfrontáciu
s diskrimináciou zo strany spolužiakov na základe zdravotného postihnutia. Uvádzajú iné
skutočnosti, pre ktoré boli so spolužiakmi v nezhode. Príkladom sú vlastné povahové črty
„...z počiatku ma prijímali veľmi otvorene ale keď prišlo k takému oťukávaniu sa, tak dosť
ľudí sa mi aj odcudzilo. Viackrát mojou vlastnou vinou. To znamená, že som mal isté veľmi
dobré povahová vlastnosti, ktoré ľudí priam priťahovali ( veľmi veľké úvodzovky, irónia).“(
206
Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní
168
rozhovor č.4)
Matka respondentky rovnako uvádza, že deti sú k jej dcére otvorené,
zohľadňujú jej znevýhodnenie, no berú ju ako rovnocennú, keďže bola integrovaná už od
škôlky a „.....pomáhať jej pomáhajú, ale keď sa im niečo nepáči, sú tam aj dievčatá aj
chlapci také vodcovské typy – neľutujú ju kvôli tomu, že je chúďatko... ale sa jej ani
nevysmievajú za to....“ ( rozhovor č.1) Podobnú črtu vo vyjadreniach badať i zo strany
tretieho respondenta „na prvom stupni som nevnímal žiadnu diskrimináciu, či už pozitívnu
alebo negatívnu. Na druhom stupni boli isté náznaky diskriminácie, spolužiaci neboli predo
mnou natoľko otvorení predpokladajúc, že by som mohol niečo povedať svojej mame, ktoré
bola našou triednou učiteľkou na druhom stupni. Avšak, toto neprikladám zdravotnému
postihnutie, skôr tomu, že som bol syn triednej učiteľky.“ (rozhovor č.6) Možno teda
konštatovať, že intaktné deti dokážu veľmi rýchlo prijať inakosť, ak sú s ňou v kontakte od
malička.
C) INTERVENCIA RODIČOV A LOBBING
A tak prvý rok bola integrovaná s asistentom učiteľa, tak že bol formou absolventskej
praxe a potom zaplatený z 2 % zo združenia, čo sme si pozháňali.... No a od toho druhého
roku nám mesto vyšlo v ústrety, že našli financie a vytvorili pracovný úväzok navyše, za
určitých okolností... (rozhovor č.1) I takéto skúsenosti plné neistoty opradené množstvom
úsilia majú rodičia detí so zdravotným postihnutím. Mnohí však nemajú predpoklady na to,
aby dokázali za svoje deti bojovať...určite, rodičia sa nechajú odbiť. Vidia, že dieťa má
potenciál ale koľkoráz si tí rodičia sami priznajú, že to psychicky nezvládajú...“(rozhovor
č.1)Nemožno sa ani čudovať, „keďže starostlivosť o dieťa so zdravotným postihnutím je pre
rodičov náročná služba... nemajú silu už ďalej lobovať za práva svojich detí... “ (rozhovor č.
5) V rámci lobbingu, okrem dôslednej analýzy od finančných dopadov cez preskúmanie
celkového systému, je potrebné zistiť „čo konkrétne bráni zmene (politická ochota, záujmy
skupín v danej oblasti, neatraktívnosť témy, zložitosť zákonnej zmeny)?“ (rozhovor č. 7) To si
vyžaduje množstvo času a práce i odborného náhľadu. Ak sa aj nájde politik, ktorý je
iniciatívny, môže sa stať, že rodičia nie sú schopní mobilizovať svoje sily a medializovať
svoju tému. O čom svedčí aj vyjadrenie respondentky „ako mi Jana Žitňanská povedala, ona
za nás bojuje už druhý rok, a teraz úplne sa tomu venuje.... aj keď ten politik niečo vybojuje,
ale nenájdu sa rodičia a nevyvolajú ten vonkajší tlak, že potom niekedy to zlyháva aj na tom.“
(rozhovor č. 1)207 Niekedy hoci vedia respondenti o svojich právach, hierarchické
207
Porovnaj Kažimír dáva, Čaplovič zaťato odmieta http://blog.etrend.sk/jana-zitnanska/kazimir-dava-caploviczatato-odmieta.html
169
byrokratické inštitúcie nedávajú možnosť ani získať relevantné informácie pre ich
uplatňovanie a nie všetci sú schopní apelovať na vyšších miestach „Je samozrejmé, že pokiaľ
by rodičia za mnou neprišli tak by som o tom nevedel.“ (rozhovor č. 3)
Iniciatíva rodičov a ich spolupráca so školou je jedným z výrazných elementov
napredovania dieťaťa. Ako respondentka uvádza: „Strašne sa vyžaduje pri týchto deťoch
pomoc rodičov, ktorá vo väčšine prípadov je nedostatočná, pretože rodič to ešte stále berie
tak, že keď dieťa má papier, tak my mu musíme dať úľavy a my ho musíme známkovať . To nie
je pravda. To dieťa má papier na to, že môže používať kompenzačné pomôcky.“ (rozhovor č.
2) Ďalej respondentka prízvukuje i potrebu ďalších podporných aktérov: „musí spolupracovať
rodiť, učiteľ predmetu, triedny učiteľ, špeciálny pedagóg. Pokiaľ jeden zo toho vypadne, tak
už je problém.“ (tamtiež)
D) PRIAMA SKÚSENOSŤ A VLASTNÁ MOTIVÁCIA
„Myslím si, že nie je problém odmietnuť integráciu, my máme aj deti, ktoré nepatria
do nášho obvodu, ale problém je popasovať sa s tým. A vidieť tie výsledky, to je najväčšia
radosť“ (rozhovor č.2) Jediný spôsob, ako odbúrať mentálne bariéry a podporiť inklúziu, je
možnosť nechať majoritnú spoločnosť prichádzať do kontaktu s minoritami. Toto tvrdenie
podporuje respondentka, ktorá hovorí „....možno že by sa dalo automaticky integrovať, aj
keby rodičia neboli takí iniciatívni, ale tie školy sa boja, lebo nemajú ešte skúsenosť
s integráciou, boja sa toho.“ (rozhovor č.1.) Potrebu kontaktu s minoritami pri budovaní
inkluzívnej spoločnosti vidíme nielen v prípade dospelých ale i detí, ktoré sa v rannom detstve
učia vytvárať si obraz o svete„... však tie deti keď vidia hendikepovaných a odmalička sú
naučení v tom, že sú takí istí ako ostatní a majú tie isté práva... a samozrejme by sme im
chceli aj tie povinnosti vštepiť“ (rozhovor č. 1) Osobnú skúsenosť vidia respondenti ako
hľadanie cesty k porozumeniu. Vidíme výraznú ústretovosť u vedenia školy, ako aj
u personálu, kde majú skúsenosti s prácou s deťmi so znevýhodnením „Myslím si, že každý
jeden učiteľ a každý jeden rodič, ktorý sa stretol vo svojom živote, niekde v rodine s takýmto
dieťaťom, ktorému bolo treba takto pomáhať, tak má úplne iný prístup k tomu dieťaťu ako má
ten, ktorý má bezproblémové deti.“ (rozhovor č. 2)
E) PODPORA INTEGRÁCIE
Integrácia, nie je len umiestnenie dieťaťa so ŠVVP do triedy, je to i zmena pre celý
chod vyučovacieho procesu. Na jej úspešný priebeh vplýva viacero dôležitých podporných
prvkov. V prípade ak absentujú, výsledky nemusia byť uspokojivé. Zistili sme, že chýbajú
informačné kanály pre realizátorov edukácie, najmä ak vieme, že „informácie sú kľúčom,
170
učitelia sú ako tí zlí, no kde majú získať podporu? Neexistujú žiadne metodické materiály,
žiadne školenia, kam by sa mohli orientovať.“ (rozhovor č.5) V prípade, že je u realizátorov
vnútorná motivácia, na Slovensku sa aktuálne podporným programom venuje málo kto,
„v Českej republike existujú akreditované školenia, kde môžeme načerpať skúsenosti.“
(rozhovor č.5) Zo strany rezortu školstva, spoločnosti, či médií „chýba akákoľvek motivácia
na prezentáciu, nezviditeľňujú sa ani školy, ktoré sú úspešné v integrácií a tie kde sa reálne
integrácia
uskutočňuje“
(rozhovor
č.5)
Chýbajú
informácie
z relevantných
viacdimenzionálnych výskumov, predkladané vedecké práce majú len teoretický rozmer
a dokumenty týkajúce sa integrácie / inklúzie len vymenúvajú, aké kompetencie by mal mať
inkluzívny pedagóg, či aká klíma by mala v škole byť. Kde však kompetencie nabrať,
v prípade, že absentuje tak základná zložka ako metodický materiál, či možnosť
celoživotného vzdelávania sa, zostáva nezodpovedané.
Významným činiteľom, ktorý ovplyvňuje kvalitu integrácie, je podporný servis, ktorý
je z dlhodobého hľadiska na školách poddimenzovaný.„Ja by som v každom prípade chcela
povedať, že v každej základnej škole, sa nachádza skoro toľko detí integrovaných ako tých
našich208... U nás špeciálny pedagóg je na pol úväzku, pracuje s deťmi ale má ešte vyčlenené
aj hodiny, kde robí dokumentáciu. Čiže ten špeciálny pedagóg by bol potrebný .....“ (rozhovor
č. 2) Ďalší respondent ponúka svoj postoj, že okrem legislatívneho formalizmu a prijímania
opatrení od okrúhleho stola ( z objektívnych i subjektívnych príčin), skôr vidí: „perspektívu v
tom aby sociálny pedagógovia a sociálny pracovníci v budúcnosti boli posilnení na
jednotlivých základných školách práve preto aby pri odhaľovaní byť nápomocní a stanovovať
objektívne potreby, ktoré základná škola z titulu riešenia sociálnych problémov má. Lebo tie
sociálne problémami, môžu byť ekonomické, zdravotné, edukačné atď.“ (rozhovor č. 3)
Významným prvkom pre podpory inklúzie na školách by podľa nás bola zmena systému
prípravy budúcich pedagógov, ktorí by v rámci nej absolvovali podstatnejšiu časť
absolventskej praxe, podpora supervízie, či terénnych odborníkov zameraných na podporu
implementácie inkluzívnych prvkov do škôl.
ZÁVER VÝSKUMU
H1:
Predpokladáme,
že
legislatíva
v oblasti
vzdelávania
detí
so
špeciálnymi
výchovnovzdelávacími potrebami nie je nastavená proaktívne v súlade s medzinárodnými
dohovormi a odporúčaniami.
208
Pozn. autora 333 žiakov a z toho momentálne 39 integrovaných, čiže cez 10%.
171
Hypotézu sa nám z viacerých hľadísk podarilo potvrdiť. Nielen že legislatíva nekorešponduje
s medzinárodnými dohovormi v oblastiach prístupu ku kvalitnému vzdelaniu, podpory
odstraňovania diskriminácie, zosúladenia
pracovného a rodinného života, predchádzania
chudobe najcitlivejším členom spoločnosti, dokonca vylučuje možnosť participácie na
občianskom živote.
H2: Predpokladáme, že je vyvíjaný veľký tlak na školy, riaditeľov a učiteľov dosahovať ciele,
ku
ktorým
sa
Slovenská
republika
v oblasti
vzdelávania
detí
so
špeciálnymi
výchovnovzdelávacími potrebami zaviazala, napriek tomu, že nezabezpečuje podporný servis
potrebný ku napĺňaniu týchto cieľov.
Hypotézu sme potvrdili, keďže na jednej strane existujú normy stanovujúce ciele integrácie,
na druhej strane stojí neefektívna finančná podpora. Absentuje základné poznanie reálií na
školách. Rovnako chýbajú metodické materiály, odborný a poradný servis. Neexistuje
možnosť ďalšieho vzdelávania v danej oblasti, či podpora od supervízorov.
H3: Predpokladáme, že osobná motivácia, angažovanosť a kooperácia aktérov vypĺňajú
legislatívne nedostatky v prístupe detí so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami ku
vzdelaniu.
Rovnako ostatnú hypotézu sa nám podarilo potvrdiť, na základe pozitívnych príkladov
z praxe, ktoré zaznamenali respondenti. Tí uznávajú, že kooperácia verejných inštitúcií,
neziskového sektora, zaangažovaných jednotlivcov či skupín vytvára pozitívne prostredie pre
realizáciu integrácie na rôznych úrovniach.
Pre zhodnotenie celého výskumu použijeme vyjadrenie respondentov, ktorý trefne
vyjadril ako formálne zatiaľ integrácia (ne)funguje„....my debariérizujeme mesto, alebo aspoň
jeho časť, ale nevšimneme si že cez päťprúdovku sa musí človek hrať na sebevraha, lebo sa
nedostane na ostrovček, samozrejme nie je nájazd. Veľakrát robíme veci len tak, aby boli
a aby sme mali čo najskôr pokoj a nemyslím si, že toto je celkom správny postoj. Tým pádom
sa nedá povedať, že naša slovenská spoločnosť by bola nejakým spôsobom inkluzívna i keď sú
také snahy. Čiže veľmi závisí od jednotlivca...“ (rozhovor č.4)
„V zahraničí na konferenciách som videla, jak sú schopní títo ľudia, že sú to politici, doktori,
že vedia komunikovať, prednášať... To ma tak veľmi posunulo.... že čo Barborke dovolíme, to
dokáže...“ (rozhovor č.1)
ZÁVER
Právo na kvalitné vzdelanie patrí medzi univerzálne ľudské práva, ktoré sú zakotvené
v mnohých medzinárodných dokumentoch. Niektoré z nich majú dokonca prednosť pred
172
zákonmi Slovenskej republiky, čo je dané aj Ústavou SR. Cieľom každej demokraticky
a sociálne cítiacej spoločnosti, by malo byť vychovávanie aktívnych občanov bez ohľadu na
to, ku ktorej minorite patria. Tento cieľ by mal byť premietnutý aj do reálnej praxe, nielen do
rovín uznávania medzinárodných dokumentov. Ako sa nám podarilo preukázať v práci,
aktuálne Slovenská republika zastáva skôr druhý postoj a nepodporuje tak rozvoj sociálneho
kapitálu svojich občanov.
V rámci výskumu sme postrehli zaujímavý fakt, že mladí ľudia so zdravotným
znevýhodnením sa stávajú ambicióznejší, ak je u nich rozvíjaná samostatnosť od ranného
veku, majú možnosť nadobudnúť zručnosti a kompetencie o ktoré sa môžu oprieť.
Identifikovali sme ako výrazný problém absenciu viacdimenzionálneho výskumu, ako
aj chýbajúcu popísanú realitu v slovenských školách, bez ktorých nemožno zavádzať
akékoľvek nové opatrenia. Podarilo sa nám zistiť, že aktuálne nastavenia v oblasti
vzdelávania detí a mladých so zdravotným znevýhodnením sú minimálne rozporuplné a plné
protichodných opatrení, ktoré sa netýkajú len financovania. Rovnako sme určili, že je
vyvíjaný výrazný tlak na školy, bez zabezpečenia podporného servisu. Tým myslíme nielen
financovanie asistentov učiteľa v školách, ale aj špeciálnych pedagógov. V dostupných
materiáloch sme mnohokrát natrafili na ciele v oblasti inkluzívnej pedagogiky, ktoré by mali
byť plnené, či už na základe medzinárodných dohovorov, alebo podľa teoretikov. V prípade
vytýčenia cieľov, chýba podporný servis, manuály a metodiky pre ich úspešné napĺňanie.
Integrácia vzhľadom na to, že sa týka individuálnych ľudských bytostí nemôže byť
daná tabuľkovo, mala by byť citlivá a nenásilná. Nie je to len legislatívny proces, ale je to aj
výsledok úsilia viacerých zainteresovaných strán. Dôležitú úlohu zohráva síce škola, ale
nemôžeme očakávať, že bez intervencie rodiča bude dieťa napredovať. Ako aj u detí intaktnej
spoločnosti, rovnako u detí so zdravotným znevýhodnením je potrebné mať na zreteli
pomyselný trojuholník partnerov integrácie, na ktorého vrcholoch sú umiestnené vzdelávacia
inštitúcia, rodič a dieťa.
BIBLIOGRAFICKÉ ODKAZY
BURJAN, V. 2012. Prehľad, dohľad, nadhľad a výhľad. IN: Burjan o škole. Úvahy
o výchove
a vzdelávaní.[online].[cit 2014-2-13]. Dostupné na: http://www.burjan oskole
.sk/?p=3304
DVOŘÁK,D., et. al. 2010. Česká základní škola. Vícepřípadová studie. Praha: Karolium,
2010. 312s. ISBN: 978-80-246-1896-8
173
EURÓPSKA AGENTÚRA PRE ROZVOJ ŠPECIÁLNEHO VZDELÁVANIA.2012. Názory
mladých na inkluzívne vzdelávania. [online]. Odense. Dánsko: Európska agentúra pre rozvoj
špeciálneho vzdelávania. ISBN: 978-87-7110-408-0. [cit 2014-20-2] Dostupné na
:
www.european-agency.org
EURÓPSKY KONGRES O ZDRAVOTNOM POSTIHNUTÍ. 2003. Madridská deklarácia
[online]. Madrid. [cit 2014-20-2] Dostupné na: http://www.nrozp.sk /
EURÓPSKY PORTÁL MLÁDEŽE. 2013. Zdravotné postihnutie by nemalo byť
prekážkou.[online].
Európske sociálne služby. Bratislava. [cit 2014-20-2] dostupné na:
http://europa.eu/youth/article/zdravotn%C3%A9-postihnutie-nemalo-by%C5%A5prek%C3%A1%C5%BEkou_sk
GROMA, M., ANDREÁNSKY, M., ANDREÁNSKA, V. 2009. Predpoklady úspechu v
podmienkach postihnutia. Teoretické a metodologické východiská výskumu. In: Zborník z X.
Mezinárodní konference k problematice osob se specifickými potřebami, 4. – 5. 3. 2009.
Olomouc, Vydavateľstvo:UP. ISBN 978-80-244-2492-7
HOPKINS, D.2001. School Improvement for Real (Education and Change Development).
London: RoutiedgeFalmer. 2001. ISBN 0415 230764 222
HORŇÁK,
L.
2010.
Rómovia
a
inkluzívna
pedagogika.
In
Lechta,
V.
(ed.):
Transdisciplinárne aspekty inkluzívnej pedagogiky. Ročenka časopisu Efeta, vyd. EMITplus
s. r. o., 2010, s. 207 – 215. ISBN 978-80-970623-2-3.
HORŇÁKOVÁ, M. 2006. Inklúzia – nové slovo, alebo aj nový obsah? In. Efeta, 2006, roč.
XVI, č. 1, s. 2-5. ISSN 1335-1397.
HUMENÍK, I., FRANKO, P.: Nový pohľad na realizáciu ľudských práv u zdravotne
postihnutých osôb? . In Právo a manažment v zdravotníctve, číslo 4/2012, ročník III,
ISSN1338-2071, str. 2 a nasl.
INSTITUTE FOR THE FUTURE.2014. FutureofLearning: FromAssigning to Enticing with
Content.
[online]. [cit 2014-20-2]dostupné na: http://www.iftf.org/future-now/article-
detail/future-of-learning-from-assigning-to-enticing-with-content/#sthash.lJ2UNPms.dpuf
LECHTA V., JANOŠKO,P. 2010. Koncept inkluzívnej edukácie – permanentná výzva pre
výchovno-vzdelávací systém In: Sborník příspěvku: Inovace činnosti SPC při posuzování
speciálních vzdelávacích potřeb detí žáku a studentu se zdravotním spostižením. UP
Olomouc. 2011
NARIO-REMOND, M. R. (2010). Cultural stereotypes of disabled and non-disabled men and
women: Consensus for global category representations and diagnostic domains. In British
174
Journal of Social Psychology [online]. ISSN0144-6665, [cit 2013-12-12], Dostupné na:
EBSCOhost, Academic Search Complete, AN 55328079.
NDS, IUVENTA.2010: Novovynárajúce sa potreby detí na Slovensku. Prieskumná štúdia.
IUVENTA- Slovenský inštitút mládeže.57s. ISBN- 978-80-8072-102-2
PETRAS J., PETRASOVÁ A. 2013 Tvorba inkluzívneho prostredia školy. Metodickopredagogické centrum. . [online]. ISBN 978 – 80-8052- 573-6 [cit 2013-12-12] Dostupné na:
http://web.eduk.sk/stahovanie/ucebne_zdroje/mv_2_Petras_Petrasova.pdf
PRŮCHA, J., WALTEROVÁ, E., MAREŠ, J. 1998. Pedagogický slovník. Praha: Portál.
1998. ISBN 80-7178-252-1.
RADA VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY PRE ĽUDSKÉ PRÁVA, NÁRODNOSTNÉ
MENŠINY A RODOVÚ ROVNOSŤ. 2011. Analýza príčin školskej neúspešnosti žiakov
pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného prostredia a identifikovanie nástrojov na jej
znižovanie.
[online]
Bratislava.
[cit.
Dostupné
2013-05-02].
na:
http://www.equity.eu.sk/download/riesenia_existuju.pdf
TOKÁROVÁ, A. 2002: „Paradoxy globalizácie, vzdelanie a sociálny rozvoj“ Sborník prací
Filozofické fakulty Brněnské Univerzity 2002 . [online]. ISSN 1211- 6335 [cit 2013-12-12]
dostupné na: http://www.phil.muni.cz/
VÁROSS M.: Úvod do axiológie. Bratislava. 1970. IN:
SMOLKOVÁ, E. 2003:
Environmentálne hodnoty v hodnotových systémoch. Bratislava: Filozofia. 2003. Roč. 58,č.7
ISBN 978-80-970494-2-3
UNHCR. 1948 Rezolúcia č 217(III) Všeobecná deklarácia ľudských práv. [online]. [cit 20132-12] dostupné na: http://www.dostojnost.eu/Vseobecna_deklaracia_ludskych_prav.pdf
UNHCR. 1989. Dohovor o právach dieťaťa. [online].
[cit 2013-2-12] dostupné na:
http://www.unicef.sk/dokumenty/materialy-nastiahnutie/advocacy/dohovor_o_pravach_dietata.pdf
UNHCR. 2006. Dohovor o právach ľudí so zdravotným postihnutím [online]. [cit 2013-2-12]
dostupné na: http://eea.osf.sk/Docs/publications/dohovor%20OSN.pdf
UNHCR.1966. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. .
[online].
[cit 2013-2-12] dostupné na: [online].
[cit 2013-2-12] dostupné na:
http://www.unhcr-centraleurope.org/sk/pdf/zdroje/pravne-materialy/medzinarodneutecenecke-pravo/medzinarodny-pakt-o-hospodarskych-socialnych-a-kulturnychpravach.html
UNHCR.1966. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. [online]. [cit 20132-12]
dostupné
na:
[online].
[cit
2013-2-12]
175
dostupné
na:
http://www.unhcr-
centraleurope.org/sk/pdf/zdroje/pravne-materialy/medzinarodne-uteceneckepravo/medzinarodny-pakt-o-obcianskych-a-politickych-pravach.html
ZÁKON NR SR č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [online]. [cit 2013-2-12] dostupné
na: http://www.minedu.sk/860-sk/zakony/
ZÁKON NR SR č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov [online]. [cit 2013-116] dostupné na: http://ec.europa.eu/
ZÁKON NR SR č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských
zariadení v znení neskorších predpisov. [online].
[cit 2013-2-17] Dostupné na
:http://www.zakonypreludi.sk/zz/2003-597
ZÁKON NR SR 390/2011, ktorým sa dopĺňa ZÁKON NR SR č. 317/2009 Z. z. o
pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch v znení neskorších predpisov.
[online].
[cit
2013-2-17]
http://ccv.upjs.sk/dokumenty/zakony/zakon_390_2011.pdf
176
dostupné
na
EFEKTÍVNOSŤ REGIONÁLNEJ POLITIKY EURÓPSKEJ ÚNIE
FILIP SEKAN
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá efektívnosťou ako základným predpokladom pri úspešnom čerpaní
prostriedkov prostredníctvom regionálnej politiky Európskej únie. Prvá časť sa venuje
vymedzeniu efektívnosti vo vzťahu k európskej regionálnej politike. Druhá časť sa zameriava
na komparáciu vybraných členských krajín v kontexte efektívnosti čerpania prostriedkov a
identifikuje hlavné premenné, ktorý tento proces limitujú.
Kľúčové slová: Efektívnosť, absorpcia, štrukturálne fondy, Európska únia, Litva, Rumunsko,
Abstract
Paper deals with efficiency as a fundamental basis of successful implementing finances
through regional policy of European union. The first part is devoted to the definition of
efficiency in relation to the European regional policy. The second section focuses on the
comparison of selected member countries in the context of efficiency in implementation and
identifies the main variables which limit this process.
Key Words: Efficiency, Apsorption, Structural Funds, European Union, Lithuania, Romania.
ÚVOD
Regionálna politika Európskej únie je založená na finančnej solidarite medzi jednotlivými
štátmi a regiónmi v EÚ. Prostredníctvom jej nástrojov sa snaží o hospodársky rozvoj
regiónov. Primárny dôraz je pritom zameraný na chudobnejšie a znevýhodnené regióny.
Nástroje regionálnej politiky sú štrukturálne fondy, ktoré majú za cieľ alokovať financie pre
chudobnejšie regióny.
S možnosťou čerpania financií z štrukturálnych fondov je spojené hodnotenie efektivity
využívania finančných prostriedkov. Schopnosť efektívne absorbovať prostriedky európskej
regionálnej politiky Európskej únie predstavuje dôležitý faktor vo vzťahu ku konvergencii
jednotlivých krajín v rámci Európskej únie a tým pádom k znižovaniu rozdielov medzi
jednotlivými regiónmi.
Príspevok sa zaoberá efektivitou absorpcie prostriedkov z eurofondov. Problematika
efektivity a efektívnosti čerpania financií zo štrukturálnych fondov je veľmi rozsiahla
a doteraz nebola zodpovedaná odpoveď na to, či sú európske fondy efektívne. Mojou
177
ambíciou nie je nájsť odpoveď na túto otázku, ale porovnať efektivitu absorpcie u dvoch
členských štátov z stredovýchodnej Európy, pričom jedna krajina vstúpila do Európskej únie
v roku 2004, zatiaľ čo druhá v roku 2007.
Prvá časť príspevku sa zameriava na vymedzenie efektívnosti a hospodárnosti a definovať
rozdiely medzi oboma pojmami, ktoré sú navzájom úzko späté. Druhá časť je praktickejšia.
Porovnáva efektivitu absorpcie v dvoch krajinách, Litve a Rumunsku a definuje prekážky,
ktoré obmedzovali efektívnejšie čerpanie eurofondov.
1. Vymedzenie pojmov
S čerpaním eurofondov je vo veľkej miere spojená efektivita ich čerpania. V slovenskom
jazyku sú efektivita a efektívnosť synonymá s prakticky rovnakým významom. V anglickom
jazyku oba tieto termíny majú iný význam a prekladajú sa ako rozdielne pojmy.
Pojem efficiency (efektívnosť) je často vnímaný ako hospodárnosť, teda to, či bol výsledok
dosiahnutý prostredníctvom minimálnych vstupných nákladov, resp. či bol za danej úrovne
použitých vstupov dosiahnutá maximálna možná úroveň výstupov. V praktickej rovine ide
o skúmanie jednak troch cieľov:
1 do akej miery došlo k naplneniu stanovených cieľov
2 či oblasť podpory smeruje k jeho naplneniu.
3 Či prostriedky na oblasť podpory boli využívané hospodárne
Pojem effectiveness (Účinnosť) predstavuje mieru úspešnosti pri dosahovaní stanovených
cieľov. Môže byť použitý nielen pre kvantitatívne výskumy (porovnanie tých dát, ktoré boli
dosiahnuté s tými, čo boli zamýšľané), ale aj pre kvalitatívne výskumy. Taktiež býva pojem
effectiveness používaný pre zhodnotenie dopredu zamýšľaných efektov spôsobených
konkrétnou aktivitou, to znamená do akej miery boli výsledky spôsobené hodnotenou
intervenciou a do akej miery prirodzeným vývojom. (ŽÍTEK-HALÁMEK- BĚHANCIBOCH, 2003)
Hodnotenie efektívnosti, hospodárnosti a účinnosti socio-ekonomických programov je
nevyhnutnou súčasťou čerpania prostriedkov z fondov a patrí medzi najdôležitejšie zásady
Európskej únie. Cieľom tohto hodnotenia je hodnotiť účinné a efektívne využívanie
prostriedkov Európskej únie prostredníctvom jej fondov, čím sa má zaručiť splnenie
stanovených cieľov. Medzi hlavné dôvody uskutočňovania hodnotenia využívania financií zo
štrukturálnych fondov patrí snaha o overenie, či takéto zásahy pomáhajú znižovať regionálne
rozdiely a zvyšovať konkurencieschopnosť. Druhým dôvodom je taktiež získanie spätnej
178
väzby z implementácie, čím by bolo možné prostredníctvom dosiahnutých výsledkov
skvalitniť a zlepšiť budúce programy.
Jednotlivé druhy hodnotenia možno rozdeliť na základe časového aspektu, teda podľa toho,
ktorej fázy programu sa týkajú. U štrukturálnych fondov sa hodnotenie projektu, resp.
programu člení do troch základných skupín: 1. predbežné hodnotenie 2. priebežné hodnotenie
3. následné hodnotenie.
A. Predbežné hodnotenie (ex ante) je charakteristické pre prvú fázu projektu. Prebieha
ešte pred vydaním rozhodnutia o prijatí projektu. Cieľom tejto fázy je 1. overiť
správnosť údajov v žiadosti o podporu; 2. overiť, či žiadateľ je oprávnený žiadať
o podporu; 3. skúmať, či očakávané výstupy realistické a či vybraná stratégia je
vhodná a prijateľná.
Táto fáza teda sa usiluje zaistiť vecnosť a premyslenosť daného projektu. Kontrola je
realizovaná prostredníctvom inštitúcie, na ktorú bol riadiacim orgánom delegovaná
kontrola projektu.
B. Priebežné hodnotenie (Interim) sleduje vývoj projektu od jeho začiatku až po jeho
ukončenie. Cieľom tejto fázy je zistiť, či konečný príjemca plní podmienky, ku ktorým
sa na začiatku projektu zaviazal a teda či sú finančné prostriedky z fondov EÚ
vynakladané reálne na projektové aktivity. Zameriava sa teda najmä na systém
implementácie a monitoring. Vychádza z informácii monitorovacieho systému a z exante hodnotenia. Na základe jeho výsledkov môže prísť k priebežným zmenám
v programe. V prípade, ak je projekt zložitý a má viacej etáp, môže byť realizovaná
viac než len jedna predbežná kontrola. Dokonca jedna etapa môže byť kontrolovaná
viac krát.
C. Následné hodnotenie (ex post) je realizované na konci projektu. Jej cieľom je overiť
dodržovanie
podmienok
po
ukončení
projektu
prostredníctvom
porovnania
konkrétnych zmlúv s výsledkami realizácie projektu. Táto fáza je zameraná na tie
faktory, ktoré vedú buď k efektívnej alokácii prostriedkov, alebo jej zlyhaniu. Okrem
iného má táto fáza za cieľ podať správu o účinnosti, efektívnosti a výkonnosti
intervencií a rozsah naplnenia cieľov, ktoré boli očakávané. Realizácia tejto fázy je
náročná na spracovanie ako aj z časového hľadiska. (Marek-Kantor, 2009)
179
Odborná literatúra zaoberajúca sa efektívnosťou regionálnej politiky, presnejšie povedané
efektívnosťou využívania štrukturálnych fondov Európskej únie je značne rozmanitá
a neexistuje jeden rovnaký pohľad na túto politiku. Nie je v nej žiadny konsenzus ohľadom
toho, či nástroje regionálnej politiky Európskej únie skutočne prispievajú k zníženiu
regionálnych disparít a tým pádom viesť ku konvergencii v rámci jednotlivých štátov
a regiónov v EÚ. (Ederveen et. Al., 2002)
Na jednej strane Európska komisia uznáva pozitívny účinok kohéznej politiky
prostredníctvom jej štrukturálnych fondov na jednak znižovanie rozdielov a disparít ako aj
zvyšovanie
príjmov
v regiónoch.
Narastá
okrem
iného
aj
konkurencieschopnosť
a produktivita daného regiónu najmä kvôli investovaniu časti štrukturálnych fondov do
infraštruktúry a ľudského kapitálu. (European Commission, 2001) Navyše, podľa niektorých
odborníkov majú štrukturálne fondy pozitívny vplyv kvôli tomu, že chudobnejšie krajiny
majú motiváciu dostihnúť bohatšie krajiny v zmysle konvergencie medzi jednotlivými
krajinami. Práve rast a konvergencia boli rozhodujúce premenné, ktoré boli ovplyvnené
v pozitívnom zmysle slova. (Beugelsdijk-Eijffinger, 2005) Na druhej strane niektoré štúdie sa
vyjadrujú s určitou skepsou voči účinku štrukturálnych fondov na znižovanie regionálnych
odchýlok a rast konkurencieschopnosti argumentujúc, že síce regionálna politika Európskej
únie má na spomenuté faktory vplyv, ten je však príliš marginálny. (Baldrin-Canova, 2001)
Dokonca podľa viacerých autorov prostriedky z fondov Európskej únie vedú k trhovým
deformáciám a že sú riešením skôr krátkodobého charakteru. Z dlhodobého hľadiska sú
dotácie z eurofondov nevhodným nástrojom, keďže vo väčšine prípadov nedosahujú
stanovené ciele a sú spojené s nízkou efektivitou. (Čamrová, 2007) Dokonca podobný postoj
ekonómov uvádza aj OECD:
„Ekonómovia vo všeobecnosti označujú dotácie ako neefektívne, drahé, spoločensky
nespravodlivé a environmentálne škodlivé. Kritizujú záťaž, ktorú znamenajú pre štátne
rozpočty a daňových poplatníkov.“ (OECD, 2005, s. 15) Aj napriek týmto negatívnym
hodnoteniam však dotácie zostávajú základným nástrojom európskej regionálnej politiky.
V tomto kontexte viaceré odborné štúdie uvádzajú, že európska regionálna politika má tzv.
podmienený pozitívny efekt, čo v praxi znamená, že závisí na špecifických charakteristikách
každého štátu, resp. regiónu. Prostriedky alokované z jednotlivých štrukturálnych fondov sa
riadia prostredníctvom súboru zákonných pravidiel a inštitúcii v tej ktorej krajine. To
znamená, že efektívnosť investovania a alokovania prostriedkov prostredníctvom regionálnej
politiky Európskej únie na „inštitucionálnej kvalite“ v každej krajine, ktorá čerpá financie
180
z fondov. Štáty s dobrou úrovňou inštitucionálnej kvality majú väčšiu šancu minúť alokované
zdroje ako s nízkou úrovňou inštitucionálnej kvality. (Ederveen et al., 2006)
2. Regionálna politika Európskej únie
Európska regionálna politika pozostáva z nasledujúcich komponentov:
1. Štrukturálne fondy, ktoré financujú sektorové a regionálne programy v členských
štátoch Európskej únie
2. Podmienky, ktoré musia byť splnené k tomu, aby mohol štát poberať financie
z európskych fondov.
Z praktického hľadiska sú štrukturálne fondy alokované prostredníctvom sektorových
programov riadených centrálne národnými vládami, zatiaľ čo regionálne programy sú riadené
regionálnymi administratívami a ich vládami.
Proces alokácie štrukturálnych fondov zahŕňa niekoľko aktérov. Po prvé, Európska komisia
rozdeľuje financie štrukturálne fondy medzi jednotlivé členské štáty používajúc nasledovné
kritéria: 1. populácia, regionálna a národná prosperita a úroveň nezamestnanosti. Potom, ako
Komisia určí sumu pre každý štát, národné vlády spolu s regiónmi zostavia programy pre
každý región a dohodnú sa pod vedením Komisie na finančnej alokácii v rámci týchto
programov. Po vypracovaní regionálnych programov stanoví orientačnú výšku finančných
prostriedkov, ktorú môžu jednotlivé regióny minúť v programovom období.
Významné zmeny v regionálnej politike je možné sledovať v 80. rokoch 20. storočia spojený
so vstupom Grécka, Španielska a Portugalska do vtedy Európskeho spoločenstva. Tieto tri
štáty boli v porovnaní s členmi Spoločenstva výrazne chudobnejší. Vzhľadom k tomu, že
spolu s Írskom, ktoré do vstupu týchto troch členov bol najchudobnejším štátom v Európskom
spoločenstve, mali z pohľadu hlasovacej sily dosť veľkú váhu k presadeniu zmeny
v prioritách regionálnej politiky a došlo k navýšeniu výdajov, ktoré mali byť určené na rozvoj
chudobných regiónov. (Baldwin - Wyplosz, 2008)
Limity, ktoré obmedzujú čerpanie štrukturálnych fondov je niekoľko. Odborná literatúra
medzi hlavné faktory identifikuje neadekvátny konceptuálny rámec. Jedným z dôvodov je
zložitosť hodnotenia vplyvu štrukturálnych fondov na proces konvergencie v rámci Európskej
únie z dlhodobého hľadiska, zvolenie vhodných indikátorov a taktiež meranie absorpčnej
kapacity z pohľadu eurofondov.
181
3. Efektivita absorpcie európskych fondov v konkrétnych krajinách
3.1.Rumunsko
3.1.1. Prístupová fáza do Európskej únie
Od začiatku deväťdesiatych rokov, teda od obdobia, kedy nastúpilo na vlnu nástupu
demokracie a trhového hospodárstva, sa Rumunsko vyznačovalo veľkou ekonomickou
nerovnováhou a častými krízami. Ekonomika krajiny neprosperovala v takej miere, v akej by
si predstavovala, mala veľké s exportom. Túto situáciu sťažoval aj fakt, že ekonomika bola
uzavretá a priemysel zastaraný, pričom zahraniční investori sa o krajinu zaujímali len
minimálne. Jedným z dôvodov bola, a stále aj je nerozvinutá cestná doprava, ktorá je dôležitá
pre transfer vyrobených produktov.
Tabuľka 1 HDP a nezamestnanosť v Rumunsku
1997
1998
1999
2000
Rast HDP (%)
-6,9
-5,4
-3,2
1,6
Nezamestnanosť
7,2
9,2
11,3
10,9
(%)
Zdroj: Karpová E.(2004). Vývoj ekonomik zemí střední a východní Evropy v letech 19912003.
V tabuľke č. 1 môžeme vidieť, že postupne od konca 90. rokov HDP na obyvateľa v krajine
klesal, pričom od roku 2000 bol viditeľný rast. Pokiaľ ide o nezamestnanosť, tá
nepredstavovala pre krajinu výrazný problém ani v druhej polovici 90. rokov.
Rumunsko bolo prvým štátom vo východnom bloku, ktorý nadviazal kontakty s Európskym
Spoločenstvom, keď v roku 1980 podpísalo „Dohodu o priemyslových výrobkoch.“ Oficiálnu
žiadosť k vstupu krajina požiadala v roku 1995. Od roku 1998 začala zo strany Európskej
komisie fáza hodnotenia, tzv. screeningu.
V pravidelnom intervale vydávala Správy
o pokroku, ktorých súčasťou bolo hodnotenie prijímania acquis. Okrem týchto hodnotení
Komisia krajine poskytovala aj doporučenia k problémovým oblastiam. Na summitu v Kodani
v roku 2002 bol určený dátum tzv. piatej vlny rozšírenia Európskej únie, ktorej súčasťou bolo
práve Rumunsko, a to konkrétne na 1.1. 2007.
Na konci roka 2004 Rumunsko uzavrelo všetky kapitoly v rámci vyjednávania a o rok neskôr
schválil Európsky parlament Zmluvu o pristúpení k EÚ, ktorú vedenie Rumunska slávnostne
podpísalo v Luxemburgu. Najväčšie problémy, ktoré krajina v prístupovom procese
182
zaznamenala, bola reforma justície a vnútra, spoločná poľnohospodárska politika a ochrana
spotrebiteľa. Taktiež Európska komisia poukazovala na nedostatočný boj proti korupcii,
podvody s dotáciami a netransparentnosť systému administratívy. (Hapenciuc-MorosanArionesei, 2013)
Spolu s Rumunskom v rovnakom čase vstúpilo aj Bulharsko. Hoci sa týmto rozšírením
rozšíril počet obyvateľov Európskej únie až okolo 30 miliónov, HDP EÚ sa zvýšilo len o 0,8
%. Za pozoruhodný ukazovateľ je možné považovať podporu samotného vstupu do EÚ medzi
rumunskou spoločnosťou. Ešte v roku 1999, teda v prvých rokoch prístupového procesu bolo
za vstup len 34 % Rumunov. O šesť rokov neskôr, v roku 2005 vstup do EÚ podporovalo až
86 % občanov krajiny, čo je markantný nárast.
3.1.2. Alokácia zdrojov EÚ a ich efektivita
Programové obdobie 2007-2013 bolo pre Rumunsko prvým obdobím, kedy mohlo poberať
prostriedky z európskych fondov. Európska komisia pridelila Rumunsku na toto obdobie
spolu 19,7 miliardy eur, čo v porovnaní so susedným Bulharskom predstavuje takmer tri krát
viac prostriedkov. Medzi hlavné priority, ktoré Európska únia adresovala Rumunsku bolo
zvyšovanie zamestnanosti, podpora ekonomického rastu a znižovanie regionálnych disparít.
Z pohľadu efektivity absorpcie eurofondov je na tom Rumunsko zo všetkých členských krajín
najhoršie. Prvý rok po vstupe do Európskej únie (2007) dokázala efektívne absorbovať len
21,7 % alokovaných prostriedkov. Pre porovnanie, krajiny strednej Európy, Maďarsko,
Slovensko, Česko a Poľsko v prvý rok členstva v EÚ v roku 2004 mala dvojnásobne vyššiu
efektivitu poberania financií z štrukturálnych fondov, keď dokázali absorbovať 42 %.
(Florina, 2010) Nízka efektivita absorpcie v prvý rok od vstupu do Európskej únie je logická,
keďže štáty nemali také skúsenosti s alokáciou. Rumunsko však aj naďalej pokračovalo
v tomto negatívnom trende. Dokonca v rokoch od 2007 do januára 2013 vyčerpala len 4 %
prostriedkov, ktoré boli určené pre nich. Okrem toho Komisia kritizovala nedostatočný boj
proti korupcii nedodržovanie právneho štátu. Ďalším faktorom, ktorý vo výraznej miere
ovplyvnil v negatívnom slova zmysle absorpciu štrukturálnych fondov, je ekonomická kríza,
ktorá viedla k bankrotu mnoho stredne veľkých podnikov. Veľký vplyv na nízku absorpciu
prostriedkov mal aj vysoké percento odmietnutých žiadostí pre spolufinancovanie. Pokiaľ ide
o štruktúru projektov predložené žiadateľmi, až 40, 06 % žiadateľov o prostriedky zo
štrukturálnych
fondov
býva
odmietnutých.
Jednak
tým
žiadateľ
stratí
možnosť
spolufinancovať svoj projekt (vo výške 50-85 %) z európskych fondov ako aj čas, ktorý
investoval do prípravy návrhu projektu a dodržaniu prísnych byrokratických postupov. Nízka
183
schopnosť inštitúcii riadiť proces alokácie je ďalším negatívom v efektivite. (HapenciucMorosan-Arionesei, 2013)
Okrem týchto obmedzení je možné identifikovať ďalšie, ktoré limitujú absorpciu
štrukturálnych fondov v Rumunsku (Cace-Cace-Nicolaescu, 2011):

Veľmi dlhá doba medzi podaním žiadosti a jej hodnotením, resp. schválením či
odmietnutím.

Prebujnená byrokracia

Nerešpektovanie deadlinov v podávaní projektov

Dlhá doba pre verejné tendre a podpisu kontraktu s podnikateľom.

Nedostatok skúseností s alokáciou štrukturálnych fondov na lokálnej úrovni.
Pre lepšiu absorpciu európskych fondov bude do budúcnosti potrebné zmena v alokácii
štrukturálnych fondov.
3.2. Litva
3.2.1. Prístupová fáza do Európskej únie
Príprava implementovania európskej kohéznej politiky sa datuje do roku 1996. Prípravný
proces môžeme rozdeliť do troch etáp: 1996-1998; 1999-2000; 2001-2003. Hlavnú
zodpovednosť za prípravu a postupné implementovanie kohéznej politiky bolo zverené do rúk
Ministerstva pre verejnú správu a lokálnych úradov, ktoré bolo zodpovedné územnoadministratívne záležitosti. V prvom období v rokoch 1996-1998 sa realizovali dve podstatné
záležitosti. Po prvé, regióny Litvy museli byť klasifikované podľa európskej stupnice NUTS.
Druhým bolo vypracovanie dokumentu o regionálnej politike. V druhom období 1999-2000
patrilo medzi hlavné otázky vymedzenie legislatívneho rámca pre národnú regionálnu politiku
a príprava pre správu programov predvstupovej pomoci (PHARE, SAPARD, ISPA). Posledné
predvstupové obdobie 2001-2003 bolo charakteristické rozshiahlou domácou zmenou
zahŕňajúcu programovanie štrukturálnych fondov a prípravy na ich vykonávanie. V tomto
období Európska komisia navrhovala vytvorenie centralizovaného modelu distribuovania
Európskych prostriedkov. (Liebert- Condrey- Goncharov, 2013) K tomuto riešeniu ju
ovplyvňovali najmä tri faktory:

Obmedzený počet administratívnych kapacít na regionálnej úrovni

Krátke trvanie prvého programového obdobia

Prísne požiadavky v zmysle alokácie štrukturálnych fondov
184
Implementovanie centralizovaného systému pre realizáciu európskej kohéznej politiky spolu
zahŕňalo trojstupňový komplex administratívneho systému: 1. Ministertsvo fiunancií, 2.
sedem ďalších ministerstiev a jeden vládny výbor, 3.šesť implementačných agentúr.
Vzhľadom k tomu, že viacero regionálnych projektov bolo vybraných centrálne bez
akéhokoľvek konzultovania s regionálnymi orgánmi, vytváralo to mezi oboma úrovňami
napätie. Pre programové obdobie 2007-2013 bol nakoniec schválený decentralizovanejší
prístup pre alokáciu eurofondov.
3.2.2. Alokácia zdrojov EÚ a ich efektivita
Litva vstupom do Európskej únie v roku 2004 začala poberať prostriedky zo štrukturálnych
fondov v programovom období 2004-2006. Na konci tohto obdobia bolo na tom s efektivitou
alokácie zdrojov Litva podobne ako ostatné krajiny stredovýchodnej Európy, čo
predstavovalo približne 45 % z celkového množstva prostriedkov určených pre Litvu. Po
implementovaní prostriedkov na akcelerovanie finančnej absorpcie (zjednodušenie postupov,
pravidelné monitorovanie finančného pokroku...) dosiahla úroveň alokácie na konci roka 2007
celkovo 57 %, pričom ešte v marci toho roku bola úroveň absorpcie 35 %. Celkovo slabá
miera absorpcie finančných zdrojov EÚ začala byť v tomto období pre litovskú vládu
kľúčovou otázkou. Viaceré projekty boli charakteristické príliš dlhou dobou na jej prípravu.
Obzvlášť to bolo vidieť pri projektoch z oblasti životného prostredia, kde od poskytnutia
pomoci k začatiu skutočnej fyzickej práce v niektorých prípadoch trvalo až štyri roky.
(Jurevičienė-Pileckaitė, 2013) Takéto meškanie bolo spojené s mnohými byrokratickými
požiadavkami, nedostatočnou spolupráce medzi Ministerstvom životného prostredia a obcami
a nedostatok kvalifikovaných pracovníkov pre prípravu veľkých investičných projektov. Preto
v nasledujúcom programovom období 2007-2013 sa snažili tento proces viac zefektívniť,
transparentniť a zjednodušiť. Celkovo bolo v tomto období peniaze alokované v rámci troch
programov:

Rozvoj ľudských zdrojov- 13,7 % z fondov. Podľa ministerstva financií Litvy je
dlhodobý rozvoj možný len v tom prípade investovania do znalostnej ekonomiky,
zručností obyvateľstva ako aj podnikania

Ekonomický rast- 45,7 % z fondov. Cieľom je podpora zlepšenia faktorov, ktoré
pomáhajú k ekonomickému rastu. Priority v rámci tohto programového bodu sú
zamerané na posilnenie vedy a výskumu v Litve a rozvoj prepojenia medzi vedou
a podnikateľskou sférou

Kohézna politika- 39 % z fondov.
185
V tomto období získala 6,8 miliardy eur, z ktorých dokázala minúť 6,7 miliardy eur (99,3 %),
čo ju radí na prvé miesto v efektivite čerpania štrukturálnych fondov. (Lithuania spends all
allocated funds, 2014) Ukazuje sa, že decentralizáciou alokácie zdrojov z Európskych fondov
viedla k efektívnej absorpcii prostriedkov.
ZÁVER
Regionálna politika Európskej únie patrí svojím objemom financií medzi najdôležitejšie
politiky EÚ. Po spoločnej poľnohospodárskej politike je dokonca druhá najvýznamnejšia
politika čo do počtu finančných prostriedkov. Vstupom krajín stredovýchodnej Európy do
Európskej únie sa museli prostriedky pre regionálnu politiku zvýšiť. Dôvodom bolo najmä to,
že regióny boli chudobnejšie nielen v porovnaní s regiónmi so západných krajín, ale veľké
rozdiely boli a sú často krát aj v rámci jednotlivých štátov. K znižovaniu týchto disparít majú
slúžiť práve financie zo štrukturálnych fondov.
Efektivita čerpania prostriedkov z eurofondov je kľúčovým faktorom nielen v implementácii
prostriedkov, ale aj ukazovateľom, či je momentálne nastavenie modelu alokácie zdrojov
správne a vhodné. Okrem tohto ukazovateľa vplývajú na výber eurofondov aj iné faktory.
Cieľom práce bolo analyzovať efektivitu absorpcie prostriedkov zo štrukturálnych fondov.
Ako praktické príklady slúžili krajiny Litva a Rumunsko. Obe krajiny slúžia ako exemplárne
príklady efektívnosti, avšak každá z iného pohľadu. Litva patrí medzi krajiny s najvyššou
efektivitou absorpcie štrukturálnych fondov. S Estónskom sú na prvých dvoch priečkach
z celej Európskej únie. Je však potrebné poukázať na to, že Litva v prvých rokoch nebola
v tomto smere taká úspešná, resp. patrila k priemeru v efektivite čerpania eurofondov.
Dôležitou zmenou v tomto smere bola decentralizácia modelu alokácie zdrojov. V skrátenom
programovom období 2004-2006 totiž Litva používala centrálny model, avšak po nátlaku
politikov z lokálnej úrovne implementovali decentralizovaný model, čo im napokon pomohlo.
Druhou krajinou je Rumunsko, ktorá je diametrálne odlišná od Litvy z pohľadu absorpcie
prostriedkov z fondov. V porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie je na poslednom
mieste. Z celkového objemu financií určených pre Rumunsko v programovom období 20072013 nestihla krajina minúť ani pätinu z prostriedkov. Príčin tejto slabej absorpcie je mnoho.
Jednak neefektívna byrokracia, dlhá doba schvaľovania projektov, alebo nedostatočná prax
v alokácii prostriedkov na regionálnej úrovni. Ukazuje sa, že Rumunsko, na rozdiel od Litvy,
186
musí v novom programovom období 2014-2020 zlepšiť mnohé veci, aby efektivita
implementácie štrukturálnych fondov bola na vyššej úrovni.
Použitá literatúra:
BALDRIN, M. – CANOVA, F. Inequality and Convergence in Europe´s regions:
reconsidering European regional policies. Econ Policy 16(32): 206-253.
BALDWIN, R., WYPLOSZ, CH. (2008): Ekonomie evropské integrace. 2.vyd. Grada
Publishing, Praha. 480 str. ISBN: 978-80-247-1807-1.
BEUGELSDIJK, M. - S.C.W. EIJIFINGER (2005): The Effectiveness of Structure Policy in
the European Union: An Empirical Analysis for the EU-15 in 1995-2001. Journal of Common
Market Studies, 43 (1), 37-51;
CACE, C. – CACE, S. – NICOLAESCU, V. Absorption of the Structural Funds in Romania.
Romanian Journal of Economic Forecasting. 2/2011. s 84-105.
ČAMROVÁ, L. (2007): Jak hodnotit efektivnost veřejných výdajů na povodně? Praha.
Katedra
institucionální
ekonomie
a IEEP.
Dostupné
na:
http://www.ieep.cz/editor/assets/working-papers/wp0107.pdf.
EDERVEEN, S. – GORTER, J. - de MOOIJ, R. – NAHUIS, R. (2002). “Funds and Games:
the economics of European cohesion policy”, CPB Special publication n.41.
EDERVEEN, S. - H. de GROOT – NAHUIS, R. (2006): Fertile Soil for Structure Funds? A
Panel Data Analysis of the Conditional Effectiveness of European Cohesion Policy, Kyklos,
59 (1), 17-42;
FLORINA, P. Absorption capacity of Structural Funds in Romania. Studies and Scientific
Researches Economic Edition Eo. 15, 2010.
HAPENCIUC, C.V. – MOROSAN, A. A. – ARIONESEI, G. Absorption of Structural FundsInternational Comparisons and Correlations. Procedia Economics and Finance 6 ( 2013 ) 259
– 272.
JUREVIČIENE, D. – PILECKAITÉ, J. The Impact of EU Structural Fund Support and
Problems of its Absorption. Business, Management and Education. ISSN 2029-7491.
KARPOVÁ, E. Vývoj ekonomik zemí střední a východní Evropy v letech 1991 až 2003.
Praha : Oeconomica, 2004. ISBN 8024508044.
LIEBERT, S. – CONDREY, S. E. – GONCHAROV, D. (Eds.) Public Administration in PostCommunist Countries. CRC Press. 2013. ISBN 978-1-4398-6137-0.
187
Lithuania
spends
all
allocated
funds.
In:
The
Baltic
Times.
Dostupné
na:
http://www.baltictimes.com/news/articles/34407/#.Uyc1rfl5Pql.
MAREK, D. – KANTOR, T. Příprava a řízení projektů strukturálních fondů Evropské unie.
Brno: Barrister & Principal. 2009. 215 s. ISBN 9788087029565.
ŽÍTEK, V. – HALÁMEK, P. – BĚHAN, M. – CIBOCH, J. Teoreticko-metodologická
východiska hodnocení regionálních rozvojových projektů. Brno: Masarykova univerzita,
2003. 125 s. ISBN 80-210-3291-X.´
188
CHUDOBA AKO GLOBÁLNY PROBLÉM
LENKA ŠÍPOŠOVÁ
Abstrakt
Cieľom práce je popísať chudobu ako globálny problém, priblížiť možnosti merania
chudoby, určiť vnútorné a vonkajšie príčiny jej vzniku. Základom práce je porovnať niektoré
ekonomické ukazovatele rozvojových krajín s krajinami EÚ, navrhnúť čiastkové riešenia na
zníženie chudoby. V prvej časti sa budeme venovať chudobe a jej rôznym definíciám,
zameriame na historické príčiny vzniku chudoby a porovnáme ich s aktuálnymi príčinami.
Bližšie ozrejmíme delenie chudoby, načrtneme názory autorov na danú problematiku a v
závere prvej kapitoly priblížime spôsoby merania chudoby. Druhá kapitola je praktická a jej
účelom je načrtnúť chudobu ako globálny problém. V tejto kapitole si stanovíme hypotézu,
ktorú sa budeme snažiť potvrdiť, resp. vyvrátiť.
Kľúčové slová: chudoba, príčiny chudoby, meranie chudoby, chudoba ako globálny problém,
nezamestnanosť.
Abstract
The meaning of this work is to describe powerty as a global problem, to narrow
options of poverty measurement, to find out inside and outside sources. The base of this work
is to compare some economical pointers of developing countries with EU member states,
suggest partial solutions to decrease poverty. In first part we will talk about powert and ist
various definitions, we will aim at historical causes which will be compared to nowadays
actual causes of poverty. We will take a closer look to poverty division, show opinions of
some authors about problematics and in the end of chapter one we will take a closer look at
various types of poverty measurements. Second part is practical and ist purpose is to show
poverty as a global problem. In this chapter we will announce a hypothesis which we will try
to either confirm or reject.
Key words: poverty, causes of poverty, measure poverty, poverty as a global problem,
unemployment
189
ÚVOD
Chudoba je jedným z najzávažnejších problémov globalizovaného sveta. Každá doba na ňu
pozerá z iného hľadiska, v súčasnosti je väčšinou je spojená s hranicou príjmu pod 1 USD za
deň na osobu. Aj keď sa snaží množstvo inštitúcií tento neduh vyriešiť, darí sa to veľmi
pomaly. Aktuálne je chudoba najčastejšie spomínaná v súvislosti s Afrikou, Južnou Áziou
a Latinskou Amerikou.
Práca je rozdelená do 2 kapitol. V prvej časti sa budem venovať chudobe a jej rôznym
definíciám, následne sa zameriam na historické príčiny vzniku chudoby a porovnám ich
s aktuálnymi príčinami. Bližšie ozrejmím delenie chudoby, načrtnem názory autorov na danú
problematiku. Na záver prvej kapitoly priblížim spôsoby merania chudoby.
Druhá kapitola je skôr praktická.
Čiastočne načrtnem chudobu ako globálny problém,
priblížim vonkajšie a vnútorné príčiny chudoby. V tejto kapitole si stanovím jednu hypotézu,
ktorú sa budem snažiť potvrdiť, resp. vyvrátiť. Porovnám z každého svetadiela jednu
rozvojovú krajinu v nasledujúcich ukazovateľoch: HDP, inflácia, nezamestnanosť, zahraničná
zadlženosť a podiel chudobných na národnej hranici chudoby. Následne porovnám tieto
rozvojové krajiny s vybranými štátmi Európskej únie, pričom niektoré ukazovatele budú
rovnaké, ako pri rozvojových krajinách. Odlišné budú len dva ukazovatele, a to – miera
ohrozenia chudobou a hrubý príjem na obyvateľa za rok. Po porovnaní budú nasledovať mnou
navrhnuté čiastkové riešenia chudoby v celosvetovom meradle. V úplnom závere tejto
kapitoly pre lepšie pochopenie priepasti medzi bohatstvom a chudobou uvediem dva aktuálne
grafy z denníka PRAVDA o koncentrácií svetového bohatstva a o podiele príjmu v niektorých
krajinách, ktoré idú jednému percentu najbohatších ľudí sveta
V januári tohto roka sa uskutočnilo v Davose Svetové ekonomické fórum, z ktorého do sveta
prenikli informácie, že takmer 85 percent svetového hospodárstva je v rukách 8,5 %
najbohatších ľudí sveta. Tento priepastný rozdiel medzi chudobnými a bohatými za
posledných 30 rokov ešte viac narástol. Zároveň tieto nelichotivé čísla sú výzvou pre zbytok
vyspelého sveta pomôcť pri riešení chudoby, nielen poskytovaním pomoci, ale najmä
aktívnym zapájaním chudobných do pracovného procesu.
1. CHUDOBA AKO POJEM
„Chudobným chýba všetko a nikto im nepríde na pomoc. Bohatým nechýba nič a každý sa
ponáhľa, aby im slúžil.“
Jean Paul Marat
190
Chudoba je v súčasnosti považovaná za jeden z najdôležitejších problémov
globalizovaného sveta. S ľudstvom sa spája oddávna, pričom v minulosti sa na ňu pozeralo
ináč ako v súčasnosti, hoci v tom období existovala vo väčšom rozsahu. Chudobní v
stredoveku boli predovšetkým ľudia z nižších vrstiev, hlavne príležitostní robotníci, drobní
roľníci, nádenníci; avšak chudobným sa mohol stať ktokoľvek. Najviac sa prejavovala v
nedostatku potravy, čo viedlo k vzniku hladujúcich a žobrákov.
Zaoberali sa ňou viacerí filozofovia v minulosti. Riešili sociálne postavenie ľudí, ktorí
trpeli hmotným nedostatkom a premýšľali o tom, ako toto postavenie zlepšiť. Dnes sa za
hranicu chudoby považuje život s príjmom menším než 1 USD na deň, ale podľa výskumov
vieme, že takmer tretina obyvateľov našej planéty žije s menej než dvoma USD na deň.
Globálna chudoba je problém, ktorým sa zaoberajú rôzne svetové organizácie. Preto z
pohľadu chudoby by sme mali vedieť, o ktorú časť sveta sa jedná, a či dolár je dostatočným
hodnotiacim kritériom na jej definíciu. Aj dnes, v dobe boja proti chudobe, žijú niektorí ľudia,
štáty ale aj celé kontinenty, na úkor iných.
V roku 2011 dosiahol počet obyvateľov našej planéty sedem miliárd. V 20. storočí
nastala prudká zmena v osídlení miest. Keď sa spätne pozrieme, v r. 1900 žilo v mestách iba
13 percent svetovej populácie, v r. 1950 to už bolo 29 % a v súčasnosti môžeme povedať, že
tento pomer dosiahol 50 %. Nárast je spôsobený tým, že mestá sú považované za ťažisko
ekonomického rozvoja. Na druhej strane sa prehlbuje príjmová nerovnosť v mestách viac než
na vidieku. Príčinou mestskej chudoby je obmedzený prístup na pracovný trh a legálne
bývanie. Chudobní v mestách sú nútení pracovať v prostredí šedej ekonomiky, prípadne v tzv.
neformálnom sektore.
1.1. Definície chudoby
Na chudobu existuje neskutočné množstvo definícii, z ktorých uvedieme len
niektorých autorov.
Plávková uvádza (2009, s. 116), že: „Chudoba je sociálny problém, ktorý sa objavil
spolu s veľkými disparitami v životnej úrovni obyvateľstva jednotlivých štátov.“ Následne
dodáva (2009, s. 117): „Chudoba teda predstavuje situáciu, keď jedinec alebo určitý sociálny
celok (skupina) nemôže zo svojich prostriedkov uspokojovať najnutnejšie životné potreby, a
preto potrebuje určitú sociálnu výpomoc od iných (soc. útvaru a pod.)“ Z ekonomického
hľadiska sa na chudobu pozerá ako na „situáciu, v ktorej príjem nestačí na pokrytie
existenčného minima.“
191
Botek (2009) poníma danú problematiku ako stav, keď ľudia nemajú dostatok
materiálnych prostriedkov, z čoho vyplýva, že nemôžu uspokojovať ani svoje základné
potreby.
Baylis a Smith (2001) skonštatovali, že najviac sú chudobou zasiahnuté ženy, pretože
je štatisticky dokázané, že za rovnakú prácu dostávajú menšiu mzdu v porovnaní s mužmi. Z
toho dôvodu majú aj menej finančných prostriedkov na zabezpečenie základných životných
potrieb.
V krajinách Európskej únie je akceptovaná definícia chudoby podľa Rady Európy z
decembra 1984. „Za chudobných sa označujú osoby, rodiny, alebo skupiny osôb, ktorých
zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú natoľko limitované, že ich vylučujú z minimálne
akceptovaného životného štýlu štátov, v ktorých žijú.“
Najviac sa mi pozdáva názor od Mátela a kol. (2011, s. 337), pričom uvádzajú, že aj
Deklarácia Svetového summitu o sociálnom rozvoji v Kodani (OSN, 1995, § 19) prehlasuje:
„Chudoba má rôzne prejavy zahrňujúce neexistenciu príjmu a produktívnych zdrojov
postačujúcich na zaistenie udržateľného živobytia, hlad a podvýživu, zlý zdravotný stav,
obmedzený alebo nejestvujúci prístup k vzdelávaniu a ďalším základným službám, zvýšenú
chorobnosť a úmrtnosť z ochorení, bezdomovectvo a nevhodné bývanie, škodlivé prostredie, a
tiež sociálnu diskrimináciu a vylúčenie.“
Celkovo teda môžem konštatovať, že chudoba predstavuje nedostatok vecí na
uspokojenie rôznych potrieb. Chudobným je ten človek, ktorý trpí hladom, nemá prístup k
pitnej vode alebo trpí podvýživou, nemá prístup k zdravotnej starostlivosti a k hygienickým
zariadeniam, má obmedzený, alebo žiadny prístup ku vzdelaniu, býva v neadekvátnych
životných podmienkach a v nezdravom prostredí. Znakom takejto sociálnej skupiny ľudí je
okrem iného aj vysoká úmrtnosť.
Podľa viacerých autorov je pojem chudoba považovaný za relatívny, a je odlišná v
rôznych súvislostiach. Za synonymum chudoby sa môže považovať pojem bieda. Finance &
Development (1992) nastoľujú otázky, na ktoré sa aj snažia nájsť dostatočne presnú odpoveď:

kto je chudobný? - určia sa hranice chudoby podľa príjmu, spojeného s minimálne
prijateľnou úrovňou výživy a každodenných potrieb, pričom každý, kto je pod touto
hranicou, sa považuje za chudobného.

prečo je chudobný? - určia sa príčiny, ktoré bránia znižovať chudobu, tieto sú v každej
krajine iné.

čo majú robiť politickí činitelia? - ide o realizáciu programov na zníženie chudoby,
stabilizácia a reštrukturalizácia ekonomiky.
192
1.2. Príčiny vzniku chudoby
Chudobu spôsobuje celý rad faktorov, ale medzi jej hlavné príčiny možno označiť
nevzdelanosť, choroby, nepriaznivú geografickú polohu alebo chudobu ako takú samotnú.
Chudoba ako moderný spoločenský jav je spojená s prudkým hospodárskym rozvojom
posledných dvoch storočí.
Ak hovoríme o chudobe ako o materiálnom nedostatku, musíme vývoj chudoby v dejinách
sledovať v spojitosti s rozširovaním ekonomickej prosperity. Zatiaľ čo dnes žije pod hranicou
biedy necelá polovica svetovej populácie a existujú hlboké rozdiely v úrovni bohatstva medzi
krajinami i jednotlivcami, pred necelými 200 rokmi bola chudoba všeobecným javom, s
výnimkou úzkej vrstvy zástupcov šľachty, kléra a bohatých obchodníkov a veľkostatkárov.
Regionálne rozdiely v príjmoch skoro neexistovali, a to ako v rámci štátov, medzi štátmi i
medzi jednotlivými svetadielmi.
V roku 1820 bol pomer príjmov na hlavu medzi vtedy najvyspelejšou
a najzaostalejšou ekonomikou sveta, teda Veľkou Britániou a Afrikou, v pomere štyri k
jednej. V roku 1998 narástol rozdiel v príjmoch medzi najbohatšou ekonomikou – USA a najchudobnejšou – Afrikou - na dvadsať k jednej.
Príčiny chudoby sa dajú vysvetliť aj z historického hľadiska. Jütte (1994) konštatuje,
že základnými predpokladmi vzniku chudoby v stredoveku boli predovšetkým:

nešťastia a katastrofy

cyklické udalosti

štrukturálne príčiny.
a) Nešťastia a katastrofy
Za jednu z hlavných príčin chudoby sa považovala v tých časoch nemoc. Išlo najmä o
mor, chrípku, epidémie, týfus, ktoré sa do 19. stor. vyskytovali periodicky. Tieto „nešťastia a
katastrofy“ postihovali predovšetkým najnižšie vrstvy ľudí, ktorí v 18. – 19. stor. žili v
preľudnených predmestiach a považovali sa za najchudobnejších. Ďalšou príčinou chudoby
boli vojny a s nimi spojený vznik invalidov, strata živiteľov rodín, požiare, ničenie majetku.
Ľudia, aby prežili, museli žobrať. Úrady a šľachta sa podujali riešiť situáciu zakladaním
charitatívnych spolkov, nemocníc pre vyslúžilých vojakov. Za príklad môžem uviesť aj
nedávnu udalosť v 20. storočí, a to 1. svetovú vojnu, po ktorej nastala svetová hospodárska
kríza (1929-1933). Ďalším príkladom je 2. svetová vojna, po ktorej skončení boli krajiny
Európy zdevastované. Európsky svetadiel sa musel pasovať s nespočetným množstvom
193
problémov – prvoradým problémom bolo, ako zabezpečiť základné životné potreby
obyvateľstva.
b) Cyklické udalosti
Predovšetkým vojny a populačný rozmach mali za následok, že bol nedostatok
potravín. Ceny potravín sa zvyšovali rýchlejšie, ako ceny ostatného tovaru. Vznikla situácia,
že veľa ľudí si potraviny nemohlo dovoliť kúpiť. Ich mzdy rástli pomalšie ako rast cien
potravín, znižovala sa ich životná úroveň a zároveň sa zvyšoval počet ľudí, závislých od
charity. Za hlavnú cyklickú udalosť chudoby sa považoval neustále sa opakujúci hladomor.
Počas stredoveku bola Británia zasiahnutá hladomorom a morom deväťdesiatpätkrát a
Francúzsko bolo postihnuté hladomorom sedemdesiatpäťkrát. V rokoch 1771-1772 nastal
hladomor, ktorý mal za následok v celom Rakúsko-Uhorsku smrť až približne jedného
milióna obyvateľov .
c) Štrukturálne príčiny
Odvíjali sa čiastočne od cyklických udalostí, pretože tie mali vplyv na samotného
jedinca, prípadne rodinu. Ak nastala smrť v rodine, malo to ťažký dopad hlavne na deti.
Chudoba však zasahovala aj neúplné rodiny. Z hľadiska štrukturálnych príčin existuje vzťah
medzi chudobou a profesiami. Hlavné rozdiely medzi profesiami možno vidieť predovšetkým
pri
porovnávaní
životnej
úrovne mäsiarov,
krčmárov, napr. s
tkáčmi
alebo s
poľnohospodárskymi robotníkmi. V preindustriálnej dobe boli za chudobných považovaní aj
vojaci, námorníci, služobníci a pod.
V 20. storočí dochádza k zmene podmienok, za ktorých vzniká chudoba. Mátel a kol.
(2011, s. 396) vo svojej knihe uvádzajú, že existujú tri teórie príčin chudoby:
a) chudoba ako dôsledok usporiadania ekonomického a sociálneho systému spoločnosti –
základom je existencia nerovnosti. Ľudia majú nedostatok príležitostí na prácu, nízke
mzdy, nedostatočnú kvalifikáciu, z čoho vyplýva, že na trhu práce sa zamestnajú len
veľmi málo, až ojedinele.
b) chudoba ako následok lenivosti, nedostatku pevnej vôle, nepredvídavosti a zlých
morálnych vlastností chudobných – ide o neochotu ľudí pracovať, pretože im stačí
sociálna pomoc od štátu -> strácajú pracovné návyky, sú toho názoru, že sa im viac oplatí
byť závislí od pomoci štátu, ako ísť pracovať za minimálnu mzdu. V tomto prípade sa u
194
takýchto ľudí prejavujú sociálno-patologické javy (alkoholizmus, gamblerstvo, iné
závislosti), úpadok morálky...
c) chudoba ako výsledok situačných faktorov – chudoba sa poníma ako „následok nešťastia“
alebo „životná nehoda“. Táto teória je postavená na základe, že chudobní ľudia sa
sústreďujú na určitom území a spôsob života im bráni sa vymaniť z područia chudoby. V
takýchto prípadoch sa chudoba dedí a prenáša sa generačne. Ako príklad môžeme uviesť
Afriku, kde sa medzinárodné organizácie (OSN, G8, Svetová banka) snažia aspoň
čiastočne pomôcť v boji proti chudobe podpornými balíčkami. Podľa posledných údajov
hladuje v Afrike viac ako 840 miliónov ľudí. Agentúra OSN so sídlom v Ríme poukazuje
na zlú situáciu najmä v Subsaharskej Afrike a Južnej Ázii, ktoré sú z hľadiska
zabezpečenia základných potravín na tom najhoršie.
Existuje ešte nasledujúce delenie príčin chudoby, ktoré uvádza Krebs a kol. (2007, s.
111):
a) rozdiely vo vlastnenom bohatstve - táto príčina je podľa môjho názoru diskutabilná,
pretože každý jedinec môže mať iný názor na vlastnené bohatstvo. Pre niektorých ľudí je
dôležitejšie morálne bohatstvo pred hmotným. V tomto kontexte však bohatým vynáša
ich majetok rozsiahle vlastnícke dôchodky, zatiaľ čo neexistencia takéhoto majetku na
strane chudobných im neprináša žiadne dôchodky. Oproti nasledujúcim dvom príčinám
sa dá povedať, že rozdiely vo vlastnenom bohatstve sú mnohonásobne vyššie.
b) nízke príjmy vyplývajúce zo zamestnania – nedostatočná kvalifikácia a vzdelanie. Je preto
dôležité dať každému rovnaké šance a umožniť prístup ku vzdelaniu. Nízke zárobky
vyplývajú aj z rozdielov v schopnostiach, pracovitosti, talente, osobných ambíciách - a
preto diferenciácia v zárobkoch z tohto dôvodu musí byť zachovaná. V niektorých
prípadoch môžu byť nízke zárobky ovplyvnené aj nepeňažnými stimulmi pri voľbe
profesie (byt). Ďalšou príčinou nízkych zárobkov je nemoc, rôzne handicapy,
diskriminácia v zárobkoch (muži, ženy, migranti a domáci pracovníci). Nízke zárobky
vytvárajú chudobu jednak priamo, ale následne aj nepriamo tým, že ľudia potom v
starobe majú nízke dôchodky a žijú na hranici chudoby.
c) nedostatok zamestnania, t.j. nezamestnanosť, ktorá bola odjakživa spájaná s chudobou.
Zvyšovanie podpory v nezamestnanosti však podľa autorov nie je vždy žiadúce. Podobne,
ako nízke zárobky, aj častá nezamestnanosť môže byť príčinou nízkych dôchodkov a tým
aj chudoby.
195
Obaja autori sa na vznik chudoby pozerajú z rôznych hľadísk. Kým Mátel a kol.
nazerajú na chudobu z pohľadu jednotlivca - nedostatok práce, nízke mzdy, neochota
pracovať, nemožnosť sa vymaniť z chudobného prostredia, Krebs a kol. poukazujú na
rozdiely vo vlastnenom bohatstve. Z toho potom vyplýva, že čím väčší majetok ľudia majú,
tým im prináša vyššie dôchodky. Chudobní, keďže nedisponujú prakticky žiadnym majetkom,
ktorý im nemá z čoho prinášať dôchodky, teda chudobnejú ešte viac. Tým sa ešte viac
roztvárajú pomyselné nožnice medzi bohatými a chudobnými.
Podľa môjho názoru nedostatok práce pre mladých ľudí v súčasnosti má za následok,
že ak po skončení školy nezískajú pracovné návyky, zvyknú si na záhaľčivý spôsob života a
budú bremenom pre štát. Spoliehajú sa na pomoc rodičov, štátu, pričom zabúdajú, že aj
poskytovanie sociálnych dávok v chudobe má svoje obmedzenia.
1.3. Delenie chudoby
Rozdelení chudoby existuje množstvo, preto uvediem len časť podľa niektorých
autorov. Podľa Krebsa a kol. (2007) sa za základné delenie chudoby považuje nasledujúce:
a) subjektívna chudoba – jedinec hodnotí sám svoje postavenie z pozície chudobného.
Hlavným aspektom je to, či sa daný subjekt cíti byť chudobným alebo nie. Nastáva tu
však rozpor v tom, že daný jedinec nemusí byť z pohľadu ostatných chudobný. Ide však o
nepresnú chudobu. Krebs uvádza nasledujúce porovnávanie faktorov, na základe ktorých
môže subjekt alebo rodina posúdiť, či sa cíti byť chudobnou:

čo si myslí, že by mal mať,

čo si myslí, že skutočne potrebuje,

čo chce dosiahnuť a pod.
b) objektívna chudoba – Krebs a kol. (2007, s. 109) uvádzajú, že tento druh chudoby je
vymedzený priamo z faktorov, ktoré nie sú závislé od tých, ktorí sa cítia byť
chudobnými, ale: „vychádzajú z analýz sociálnoekonomických informácii o súboroch
domácností. Chudoba je v tomto prípade stanovená „zvonka“ určitou autoritou,
spravidla štátom a rešpektuje i makroekonomické súvislosti.“
Botek a kol. (2009, s. 92) dopĺňajú Krebsovu chudobu ešte nasledujúcim delením
chudoby, pričom oboje delenia sú úzko späté a vzájomne sa dopĺňajú:
a) absolútna chudoba – princíp absolútnej chudoby spočíva v tom, že jedinec, prípadne
skupina ľudí si nedokáže zabezpečiť ani základné životné potreby. Tento druh chudoby
môže dôjsť až do stavu, keď je ohrozený život takto postihnutej osoby. Táto chudoba sa
196
označuje vo viacerých literatúrach synonymom bieda. Svetová banka ju definuje
nasledovne: „Absolútna chudoba je charakteristická ako absolútne zhoršovanie
postavenia najnižších dôchodkových skupín obyvateľstva; ako životná situácia, ktorá je
charakterizovaná podvýživou, negramotnosťou, chorobami, vymykajúca sa akejkoľvek
definícii ľudských podmienok dôstojného života.“ No dá sa konštatovať, že existuje aj vo
veľmi vyspelých ekonomikách sveta. Táto chudoba nemá presnú metódu zisťovania.
b) relatívna chudoba – využíva štatistické údaje na porovnávanie chudobných a bohatých.
Je to stav, keď jedinec alebo rodina uspokojujú svoje sociálne potreby na výrazne nižšej
úrovni, než je priemerná úroveň v danej spoločnosti.
Vo svojej definícii chudoby Krebs aj Botek používajú pojem absolútnej, alebo aj
subjektívnej chudoby, ktorá z pohľadu jednotlivca hraničí až s biedou. Ich názor na absolútnu
chudobu je zhodný, táto chudoba sa nedá presne merať, závisí od uspokojovania potrieb
jednotlivca. Naproti tomu relatívna – alebo aj objektívna - chudoba vychádza zo štatistických
údajov, ktoré sú stanovené v konkrétnom štáte na meranie chudoby.
Iný názor na delenie chudoby má francúzsky sociológ Serge Paugam (2005). Ten vo
svojom diele "Základné formy chudoby" hovorí o troch typoch chudoby, pričom jeho
definície sa úplne odlišujú od ostatných uvedených autorov:

chudoba integrujúca

chudoba marginálna

chudoba diskvalifikujúca.
a) Integrujúca chudoba
Táto chudoba bola príznačná pre Európu 19. storočia, no aktuálne sa s takouto
chudobou „pasujú“ krajiny tretieho sveta. Vyznačuje sa tým, že je ňou postihnutých viac
generácii po sebe a teda je chudobná aj daná spoločnosť, avšak vďaka tomu postihnuté
skupiny udržiavajú napr. silné rodinné a náboženské väzby.
b) Marginálna chudoba
Vznikla ako produkt hospodárskeho rastu. Sociálnym vzostupom populácie chudoba
sa neprejavuje až v takej veľkej miere, no ľudia, ktorí sú ňou zasiahnutí, nie sú schopní
"vďaka" svojmu hendicapu sa adaptovať na nové podmienky. Princípom marginálnej chudoby
je, aby si ňou postihnutí jedinci osvojili zručnosti, ktoré sú potrebné pre sociálnu integráciu.
c) Diskvalifikujúca chudoba
197
Došlo k nej v priebehu industrializácie spoločnosti. Vyznačuje sa dlhodobou
nezamestnanosťou (neexistuje predpoklad, že práca bude) – má za následok nestabilitu, zlú
sociálnu sieť a predovšetkým zlý alebo žiadny príjem.
1.4. Meranie chudoby
Pri meraní chudoby má podstatný vplyv príjem a spotreba, od ktorých sa odvíjajú
existenčné potreby jedinca. Poznáme tieto základné merania chudoby:
Meranie chudoby v kontexte príjmov
Odvíja sa od výšky príjmu. Vo vzťahu k priemernému príjmu – kritérium chudoby je
menej než 60 % priemerného príjmu na hlavu. Zákonná hranica chudoby je však v rôznych
krajinách stanovená v inej výške. Pomocou príjmov meriame chudobu nepriamo –
rozhodujúci je disponibilný príjem. Táto metóda znamená, že si stanovíme príjem,
nevyhnutný na uspokojenie minima základných životných potrieb. Predstavuje podiel na
priemernom čistom príjme v spoločnosti na osobu príp. domácnosť.
Meranie chudoby v kontexte spotreby a výdavkov
Ide o stanovenie nákladov na uspokojenie základných potrieb, t.j. statkov a služieb
(potrava, odev, bývanie), príp. iných nevyhnutných výdavkov. Týmto spôsobom meriame
spotrebu priamo. Je všeobecne dokázané, že čím nižší príjem domácnosť má, tým vyšší podiel
z tohto príjmu dáva na nevyhnutné potreby, najmä na potraviny. Opiera sa o rozbor
základných potrieb, ktoré predstavujú minimálny životný štandard. Čím nižší je podiel
výdavkov na potraviny z celkových výdavkov, tým je vyšší životný štandard a nižšia chudoba
a naopak.
Hranice chudoby
Absolútna aj objektívna metóda merania chudoby sa v praxi kombinujú a poskytujú
údaje pre stanovenie hranice chudoby. Tá je v každej krajine iná. Oficiálna hranica chudoby
sa vo vyspelých krajinách začala stanovovať začiatkom 60-tych rokov, v postkomunistických
krajinách (Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko…) až po roku 1990. Stanoviť
oficiálnu hranicu chudoby doporučila svojím členom EÚ v r. 1992. Napriek tomu nie je v
mnohých krajinách (Veľká Británia, Dánsko, Taliansko) celoštátne stanovená.
198
Krebs a kol. uvádzajú nasledovné (2007, s. 115): „Chudoba je vo vyspelých krajinách
spravidla spojená so štátnou pomocou chudobným a ako taká je financovaná aj najširšou
celospoločenskou solidaritou. Musí byť preto vedená snahou o účelné a zároveň aj efektívne
vynakladanie prostriedkov.“ Preto výška dávok v chudobe musí spĺňať dve podmienky – a to:
1.
zabezpečiť ľudsky dôstojné podmienky na život všetkým,
2.
zabezpečiť dostatočne výrazný rozdiel medzi príjmom z práce a sociálnych podpôr v
chudobe. Štedrá štátna pomoc prináša vyššie zaťaženie daňových poplatníkov a pri
vyšších dávkach nerieši chudobu dostatočne účinne.
Ako som už v tejto úvodnej kapitole načrtla, chudoba predstavuje celosvetový
problém. Väčšinou je spojená s nezamestnanosťou. V súvislosti s ňou najväčšiu pozornosť
treba venovať vzdelávacej politike, pretože nízkokvalifikovaní ľudia, resp. bez vzdelania,
nenájdu uplatnenie na trhu práce a tým rozšíria rady chudobných. Viaceré krajiny pristupujú k
stanoveniu sociálno-politických opatrení na riešenie následkov chudoby. Jedným z nich je
stanovenie minimálnej mzdy a minimálneho starobného dôchodku. No nielen štát, ale aj
neštátny sektor (charita, cirkev, obec, rôzne nadácie) – aj keď funguje na princípe
dobročinnosti a dobrovoľnosti - môže pomôcť pri riešení chudoby.
2. CHUDOBA V CELOSVETOVOM
MERADLE
V posledných desaťročiach, napriek tomu, že došlo k nárastu tovarových tokov v
medzinárodnom obchode, nie je chudoba na ústupe. Žije v nej takmer polovica obyvateľov
sveta, v niektorých rozvojových krajinách chudoba dokonca vzrástla. V tejto súvislosti je však
potrebné povedať, že aj samotné rozvojové krajiny majú svoj podiel viny na vlastnej
zaostalosti. Napriek tomu, určitú zodpovednosť za pretrvávanie chudoby v týchto krajinách
nesú aj vyspelé štáty, ktoré by v boji proti chudobe mohli urobiť oveľa viac. Dlhodobým
záujmom všetkých štátov by malo byť úsilie o zníženie chudoby v rozvojovom svete.
United Nations Development Programme (UNDP) používa pri hodnotení krajín z hľadiska
výšky životnej úrovne špeciálny ukazovateľ – index ľudského rozvoja (Human Development
Index – HDI), ktorý pozostáva z troch veličín:
d) HDP na obyvateľa,
e) úroveň gramotnosti,
f)
priemerná dĺžka života.
199
Tento ukazovateľ nevyjadruje mieru chudoby, ale naopak, výšku životnej úrovne. Poskytuje
pohľad na štát ako celok, ale nevyjadruje rozdiely vo výške životnej úrovne v rámci krajiny.
Preto asi najdôležitejším celosvetovým meradlom na zníženie hranice chudoby je zníženie
podielu počtu chudobných ľudí s denným príjmom pod 2 USD na osobu.
2.1
Chudoba ako globálny problém
Dnešný svet je charakterizovaný prudkým nárastom medzinárodných finančných tokov,
informačnej a ekonomickej prepojenosti jednotlivých štátov a vznikom globálnych
ekonomických inštitúcií (Medzinárodný menový fond, Svetová banka). Aj keď medzinárodná
výmena tovarov bola rozvinutá už pred prvou svetovou vojnou a po druhej svetovej vojne
dochádza len k jej oživeniu, k masívnemu nárastu dochádza až v 90-tych rokov 20. storočia, a
to najmä rozvojom informatiky a dopravy. Hönsch (2006, s. 73) je toho názoru, že
globalizácia bola v tomto období vnímaná „ako nový motor celosvetového ekonomického
pokroku.“ Rozvojové krajiny boli týmito medzinárodnými finančnými inštitúciami
presvedčované, že ekonomický rast dosiahnu len vtedy, ak svoju makroekonomickú politiku
založia na liberalizácii svojich trhov a na privatizácii. Mnohé rozvojové krajiny od tohto
očakávali, že týmto krokom porastie vzájomná obchodná výmena a následne sa tým zníži
počet ľudí, žijúcich v chudobe.
Globálna chudoba z hľadiska príjmu
Podľa Human Development Report (2003) - ide o rozvojový program OSN - podiel ľudí na
svete, žijúcich s príjmom nižším ako 1 USD na osobu za obdobie rokov 1990-1999 klesol z
29,6 % na 23,2 %. Na tomto poklese globálnej chudoby mal najväčší vplyv vysoký
hospodársky rast v Číne, ale v tomto období poklesol aj počet ľudí žijúcich v extrémnej
chudobe vo východnej Ázii. Zníženie chudoby však nenastalo vo všetkých krajinách, vo
väčšine krajín sa situácia nezmenila, v niektorých sa ešte aj zhoršila. Prehľad o počte ľudí
žijúcich v extrémnej chudobe v tom období poskytuje nasledovná tabuľka:
200
Tabuľka 1
Počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe s príjmom
menším ako 1 USD/deň (v PPP)
Región
1990 (v%)
1999 (v%)
1990 (v mil.) 1990 (v mil.)
Subsaharská Afrika
47,4
49,0
241
315
Východná Ázia a Pacifik
30,5
15,6
486
279
Južná Ázia
45,0
36,6
506
488
Latinská Amerika a Karibik
11,0
11,1
48
57
20,3
31
97
2,2
5
6
Stredná a východná Európa 6,8
a CIS
Blízky
východ
a severná 2,1
Afrika
SVET
29,6
23,2
1292
1169
SVET okrem Číny
28,5
25,0
917
945
Zdroj: Hönsch M., Globálna chudoba a hlavné príčiny jej pretrvávania, s. 74
Podiel počtu ľudí žijúcich v extrémnej chudobe za rok 1990 (v%)
Graf 1
29,6
2,1
47,4
6,8
Subsaharská Afrika
11
Východná Ázia a Pacifik
Južná Ázia
30,5
Latinská Amerika a Karibik
Stredná a východná Európa a CIS
45
Blízky východ a severná Afrika
SVET
Zdroj: vlastné vypracovanie
201
Podiel počtu ľudí žijúcich v extrémnej chudobe za rok 1999 (v%)
Graf 2
2,2
23,2
49
Subsaharská Afrika
20,3
Východná Ázia a Pacifik
Južná Ázia
11,1
15,6
Latinská Amerika a Karibik
Stredná a východná Európa a CIS
36,6
Blízky východ a severná Afrika
SVET
Zdroj: vlastné vypracovanie
Z tohto prehľadu vyplýva nepotešiteľný rast extrémnej chudoby za sledované obdobie
v krajinách strednej a východnej Európy a v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu (tu sa za
hranicu extrémnej chudoby považoval príjem 2 USD/osoba/deň), ako aj nárast počtu
chudobných v Latinskej Amerike a subsaharskej Afrike.
V Human Development Report (2003, s. 41) je uvedené, že podľa údajov UNDP „na svete
stále žije pod hranicou chudoby s denným príjmom menším ako 2 USD na osobu viac ako 2,8
miliardy ľudí, to jest 45 % svetovej populácie.“ Keď sa pozrieme na niektoré údaje bližšie,
zistíme, že:
- 1,2 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe,
- 1,1 miliardy ľudí je bez prístupu k čistej pitnej vode,
- 2,4 miliardy ľudí nemá prístup k základnej zdravotníckej starostlivosti,
- viac ako 10 miliónov detí zomiera každý rok na choroby, ktorým by sa dalo očkovaním
predísť, z toho 4 milióny sú novorodenci,
- cca 125 miliónov detí vôbec nechodí do školy (2/3 z nich sú dievčatá).
Sú to alarmujúce čísla, ktoré sú o to závažnejšie, že takíto ľudia majú problém sa vyslobodiť
z chudoby – naopak – do jej pazúrov vrhajú aj svoje rodiny, najmä deti. Tie zasa bez
vzdelávania roztáčajú pomyselnú špirálu chudoby, a tak namiesto toho, aby sa znižoval počet
chudobných, čísla sa neustále zvyšujú.
202
Životná úroveň z hľadiska indexu ľudského rozvoja
Tento ukazovateľ štatisticky využíva OSN. Vzhľadom na svoju štruktúru sa mení len
veľmi pomaly, od polovice 70-tych rokov stabilne stúpal hore. K spomaleniu došlo v 80-tych,
ale najmä v 90-tych rokoch min. storočia. Bolo to spôsobené šírením AIDS a tým hlavne
znížením priemernej dĺžky života a národného príjmu v krajinách subsaharskej Afriky
a bývalých krajinách Sovietskeho zväzu.
Súvislosť medzi ekonomickým rastom a znížením chudoby v rokoch 1990 – 2000 poskytuje
nasledovný prehľad:
Tabuľka 2
Súvislosť medzi ekonomickým rastom a znížením chudoby, 1990 – 2000
Priemerný
rast Zníženie chudoby
HDP/obyvateľa
Východná Ázia a Pacifik
6,4 %
14,9 %
Južná Ázia
3,3 %
8,4 %
Latisnká Amerika a Karibik
1,6 %
- 0,1 %
Blízky východ a severná Afrika
1,0 %
- 0,1 %
Subsaharská Afrika
- 0,4 %
- 1,6 %
Stredná a východná Európa a CIS
- 1,9 %
- 13,5 %
Zdroj: Hönsch M., Globálna chudoba a hlavné príčiny jej pretrvávania, s. 76
Z tabuľky vyplýva skutočnosť, že najväčšie zníženie chudoby nastalo v tých regiónoch, ktoré
dosiahli najvyšší rast HDP na obyvateľa. Hönsch (2006, s. 76) teda uvádza: „ekonomický rast
je základným predpokladom pre zníženie chudoby.“ Ale treba tiež povedať, že nie všetky
regióny s ekonomickým rastom dosiahli aj pokles chudoby. Teda ekonomický rast môže, ale
aj nemusí viesť k poklesu podielu chudobných ľudí.
Hlavné príčiny pretrvávania globálnej chudoby rozdeľuje Hönsch (2006) na vnútorné
a vonkajšie (medzinárodné). Vnútorné príčiny sú spôsobené samotnými rozvojovými
krajinami, ktoré majú na vlastnej zaostalosti svoj podiel. Podľa neho vznikajú v dôsledku:

neschopných a nedemokratických vlád, zlého hospodárenia, vysokej korupcie,

náboženských konfliktov a občianskych vojen (od konca 2. svetovej vojny bolo na svete
zaznamenaných viac ako 200 vojenských konfliktov, väčšinou v krajinách tretieho sveta),

odlevu kvalifikovanej pracovnej sily – tzv. únik mozgov,
203

šírenia pandémie HIV/AIDS – v krajinách subsaharskej Afriky je nakazených viac ako 5
% obyvateľstva,

orientácie rozvojových krajín na poľnohospodárske a primárne produkty s nízkou
pridanou hodnotou a nedostatočnou mierou technologických inovácií,

prírodných faktorov, ktoré tkvejú v geografickej polohe týchto štátov (nedostatok vody,
úrodnej pôdy, prírodné katastrofy a pod.).
Za vonkajšie príčiny pretrvávania globálnej chudoby môžeme označiť také, ktoré rozvojovým
krajinám spôsobuje svojím postojom vyspelý svet. Z pohľadu rozvojových krajín môžeme
povedať, že ide o diskriminačné opatrenia a medzi ne môžeme podľa Hönscha (2006) zaradiť:

nerovnomernú trhovú liberalizáciu – v podstate ide o to, že vyspelé krajiny bránia
rozvojovým prístup na svoje trhy (poľnohospodárstvo, textilný priemysel), ale na druhej
strane od týchto krajín požadujú otvorenie ich trhov pre svoje výrobky,

nevhodnú politiku Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu - tieto inštitúcie
za prísľub finančnej pomoci nútia rozvojové krajiny robiť také opatrenia, ktoré by
vyspelé štáty nikdy neprijali. Na druhej strane je ale pravda, že mnoho projektov bolo
úspešných a prispelo k rozvoju farmárskej výroby, prístupu k pitnej vode, gramotnosti aj
k nárastu exportu,

nedodržiavanie záväzkov rozvojovej pomoci – snahy vyspelých štátov zvýšiť výšku
oficiálnej rozvojovej pomoci krajinám tretieho sveta na 0,7 % hrubého národného
produktu (HNP) sú len formálnym gestom. Toto číslo vyplynulo z rozhodnutia Valného
zhromaždenia OSN v roku 1970, neskôr bolo viackrát potvrdené na rôznych
medzinárodných konferenciách. Napriek tomuto záväzku dostávajú rozvojové krajiny
nižšiu pomoc, ako v 90-tych rokoch minulého storočia. Iba niektorým krajinám sa
záväzok 0,7 % HNP darí naplniť (Nórsko, Švédsko, Holandsko, Luxembursko).
2.2
Porovnanie ekonomických ukazovateľov, stanovenie a vyhodnotenie hypotézy
V tejto podkapitole som pripravila porovnanie niektorých ukazovateľov vybraných
krajín. Údaje sú za rok 2010, nakoľko novšie čísla neboli k dispozícii. Krajiny som vyberala
tak, aby z každého svetadielu (okrem Európy – porovnanie v tabuľke 4) bol prítomný jeden
reprezentant. Zároveň som si stanovila cieľ, v ktorom overím nasledujúcu hypotézu:
„Predpokladáme, že v krajinách EÚ je menšia chudoba ako v krajinách 3. sveta.“ Na
204
overenie tejto hypotézy som použila štatistické a grafické metódy, ktoré sú nižšie
prezentované.
Tabuľka 3
Štát
Ekonomické ukazovatele vo vybraných krajinách sveta za rok 2010
Podiel
HDP na Miera
chudobných na obyvateľ
nezamest-
národnej hranici a v USD
nanosti v %
Inflácia v Zahraničná
zadlženosť v USD
%
na obyv.
chudoby v %
Honduras
60,0
2 026
4,6
4,7
548
Indonézia
13,3
2 946
7,1
5,1
Nigéria
54,7
1 222
21,1
13,7
50
Uruguaj
18,6
11 996
6,7
6,7
3 381
Austrália
x
37 644
5,2
2,8
x
747
Zdroj: Svetová banka, http://www.ruralpovertyportal.org/, vlastné spracovanie
Poznámka: x – údaj nie je k dispozícii
Z prehľadu je zrejmé, a to som už spomenula v predchádzajúcich častiach, že najväčší podiel
chudobných je v Afrike (v našom prípade Nigéria – 54,7 %) a v Strednej Amerike (Honduras
– 60 %). Tieto krajiny majú aj najnižší podiel HDP na obyvateľa. Na druhej strane lepšie
výsledky, čo sa týka podielu chudobných (18,6 %) aj HDP na obyvateľa, vykazuje Uruguaj
(Južná Amerika), ale zase má najvyššiu zahraničnú zadlženosť.
Ekonomické ukazovatele vo vybraných krajinách EÚ za rok 2010
Tab. 4
Štát
HDP
ohrozenia
obyvateľa v nezamestnanosti %
chudobou v USD
na Miera
Inflácia v Hrubý príjem
Miera
v%
za
rok
osobu v USD
%
Nemecko
9,1
35 900
7,1
1,0
56 655
Taliansko
11,6
30 700
8,4
1,4
37 721
Francúzsko
x
33 300
9,5
1,5
47 475
8,8
1,4
53 459
2,4
12 607
6,0
7 872
Švédsko
4,9
39 000
Poľsko
10,5
18 800
Rumunsko
18,2
11 500
11,8
8,2
Zdroj: http://www.euroinfo.gov.sk/, Svetová banka, vlastné spracovanie
205
na
V tejto tabuľke som vybrala štáty tak, aby tvorili zastúpenie podľa rozdelenia Európy.
Najmenej ohrozenými chudobou sú obyvatelia severnej Európy (reprezentant Švédsko),
s odstupom nasleduje Nemecko, Poľsko a Taliansko. Za Francúzsko údaje za sledovaný rok
neboli k dispozícii. Najviac ohrození chudobou sú obyvatelia juhovýchodnej Európy
(Rumunsko). HDP na obyvateľa je najvyšší vo Švédsku, s menšími rozdielmi nasleduje
Nemecko, Francúzsko a Taliansko. O polovicu nižší HDP na obyvateľa oproti Švédsku bol
zaznamenaný v Poľsku, Rumunsko nedosahuje ani tretinový podiel Švédska. Podobné
výsledky sú zaznamenané aj v ostatných ukazovateľoch, keď prvé štyri štáty vykazujú len
nepatrné odchýlky. Väčší rozdiel je však v hrubom príjme na osobu za rok v USD (prepočet
kurzom ECB 1,3362 EUR/USD k 31.12.2010), kde Taliansko zaostáva za vyspelejšími
krajinami EÚ. Najhoršie výsledky sú opäť spojené s Rumunskom, ktoré okrem vysokej
inflácie má aj najnižší hrubý príjem na osobu.
Pre lepšiu názornosť som údaje z tabuliek preniesla do nasledujúcich grafov. HDP na
obyvateľa, ako aj nezamestnanosť a inflácia, sú v grafoch porovnávané za všetky vybrané
krajiny z tab. 3 a 4. Grafy, vyjadrujúce pohľad na chudobu, sú spracované osobitne za krajiny
EÚ a vybrané rozvojové krajiny sveta.
HDP na obyvateľa v USD za rok 2010 vo vybraných krajinách z tab. 3
Graf 3
a4
HDP na obyvateľa v USD
30700
18800
11500
1222
2026
11996
2946
Zdroj: vlastné spracovanie
206
33300
35900
37644
39000
Inflácia v % za rok 2010 vo vybraných krajinách z tab. 3 a 4
Graf 4
Inflácia v %
13,7
4,7
1,4
1
6,7
2,8
2,4
1,5
1,4
6
5,1
Zdroj: vlastné spracovanie
Miera nezamestnanosti v % za rok 2010 vo vybraných krajinách z tab. 3 a 4
Graf 5
Miera nezamestnanosti v %
21,1
4,6
5,2
6,7
7,1
7,1
8,2
Zdroj: vlastné spracovanie
207
8,4
8,8
9,5
11,8
Podiel chudobných na nár. hranici chudoby u rozvojových krajín za rok 2010
Graf 6
Podiel chudobných na národnej hranici chudoby v
%
%
70
60
54,7
60
50
40
30
20
18,6
13,3
10
0
Honduras
Indonézia
Nigéria
Austrália
Uruguaj
Zdroj: vlastné spracovanie
Miera ohrozenia chudobou v % za rok 2010 vo vybraných krajinách EÚ
Graf 7
Miera ohrazenia chudobou v %
%
20
18,2
15
11,6
10,5
9,1
10
4,9
5
R
um
un
sk
o
oľ
sk
o
P
vé
ds
ko
Š
nc
úz
sk
o
Fr
a
Ta
lia
ns
ko
N
em
ec
ko
0
Zdroj: vlastné spracovanie
Zo štatistických ukazovateľov, uvedených v tabuľkách 3 a 4, ako aj z grafického vyjadrenia
vyplýva, že moja hypotéza o menšej chudobe v krajinách EÚ oproti rozvojovým krajinám,
bola potvrdená. Kým ohrozenosť chudobou v krajinách EÚ za sledované obdobie oscilovala
okolo 10 %-nej hranice (s výnimkou Rumunska), ostatné rozvojové krajiny Ázie a Južnej
Ameriky vykazovali vyšší podiel chudobných. Extrémne nepriaznivá situácia v počte
chudobných za sledované obdobie bola v strednej Amerike a Afrike. Štáty, ktoré som vybrala
za reprezentantov jednotlivých svetadielov do tohto môjho porovnania, nemusia vyjadrovať
celkový pohľad na chudobu za daný svetadiel, ale žiaľ, mala som obmedzený prístup k týmto
údajom, pretože nie každá krajina ich sleduje a zverejňuje.
2.3 Svetová banka a Medzinárodný menový fond
Pomoc rozvojovým krajinám poskytuje Svetová banka a Medzinárodný menový fond.
Obidve inštitúcie vznikli počas druhej svetovej vojny v r. 1944, pričom podľa Hönscha (2006,
208
s. 83) hlavným cieľom Svetovej banky malo byť „financovanie znovuvybudovania vojnou
zničenej Európy a Medzinárodný menový fond mal zabrániť opakovaniu svetovej
hospodárskej krízy. Stiglitz (2002, s. 12) vidí pôsobenie MMF v tom, že: „Mal poskytovať
pôžičky tým krajinám, ktoré čelili hospodárskej recesii a neboli schopné pomocou vlastných
zdrojov stimulovať zvýšenie agrárneho dopytu.“
Podľa Informačného centra OSN v Prahe je Svetová banka (SB) špecializovanou inštitúciou
Organizácie spojených národov. Usiluje sa o zlepšenie životnej úrovne ľudí prostredníctvom
podpory hospodárskeho rastu a rozvoja. SB poskytuje pôžičky a budovanie kapacít
vytváraním vhodného prostredia pre investície, pracovné príležitosti a udržateľný rast a
podporu chudobných ľudí a ich zapojenie do rozvoja.
Medzinárodný menový fond (MMF) je jednou z najvplyvnejších medzinárodných verejných
inštitúcií, ktorá presadzovaním programov štrukturálnych reforiem ovplyvňuje politické a
ekonomické rozhodnutia vlád v celosvetovom rozsahu, ale najmä v treťom svete. Je
považovaný za hlavného správcu svetového menového systému. Na rozdiel od Svetovej
banky, ktorá bola pôvodne navrhnutá ako pôžičková inštitúcia so zameraním na dlhodobý
rozvoj, MMF bol koncipovaný ako strážca menovej a kurzovej politiky.
Zakladatelia týchto inštitúcií ich založili na poznaní, že trh často nefunguje správne. To
podľa nich vedie k vzniku masívnej nezamestnanosti a nedostatku zdrojov na obnovu
ekonomík. Preto navrhovali zvýšenie dopytu prostredníctvom zvýšenia vládnych výdavkov,
zníženia daní alebo zníženia úrokovej miery. Od svojho vzniku sa však politika týchto
inštitúcii podstatne zmenila. Podľa J. Stiglitza (2002, s. 12-13), ktorý v r. rokoch 1997–2000
pracoval vo Svetovej banke ako hlavný viceprezident, „tieto inštitúcie poskytujú pôžičky
takmer výlučne vtedy, keď krajina znižuje vládne výdavky (deficit štátneho rozpočtu), zvyšuje
dane alebo zvyšuje úrokovú mieru, čo je presný opak toho, čo v čase hospodárskej recesie
robia vyspelé štáty.“ Od takýchto krajín sa potom očakáva, že budú plniť príkazy MMF.
Vplyv rozvojových krajín na hlasovaní MMF je len minimálny, pretože disponujú nepatrným
%-tom hlasov. Hlasovanie závisí od veľkosti vloženého kapitálu, takže prijatie podstatných
rozhodnutí je nemysliteľné bez súhlasu bohatých štátov. Ako konštatuje prof. D. C. Korten
(2001, s 175-176): „každý dolár, ktorým americká vláda prispeje Svetovej banke, prinesie
dva doláre pre amerických exportérov vo forme dodávateľských zmlúv“. Za takýchto
okolností existujú oprávnené pochybnosti o rozvojových cieľoch týchto medzinárodných
ekonomických inštitúcií.
Napriek vyššie spomenutým konštatovaniam je potrebné zdôrazniť, že viaceré projekty
Svetovej banky boli úspešné a priniesli pomoc či už farmárom, prístup k pitnej vode, zvýšenie
209
gramotnosti vo vidieckych oblastiach, zdravotnú osvetu a tým zníženie šírenia HV/AIDS,
očkovanie a iné. Potenciál rozvojovej pomoci Svetovej banky a MMF je obrovský, avšak
efektivita týchto projektov, ako konštatuje Stiglitz (2002), je na prekvapivo nízkej úrovni. V
roku 1992 interný tím Svetovej banky vo svojej správe prišiel podľa Kortena (2001, s. 175176) k záveru, že: „37,5 % projektov financovaných Svetovou bankou a dokončených v roku
1991, bolo v čase ich dokončenia neúspešných“. Zlyhania pri poskytovaní projektov nie sú
rozložené rovnomerne, pretože ako je spomenuté v správe SB, „ na 40 % neúspechov z
východnej Ázie pripadá 60–75 % neúspešných projektov v južnej Ázii a v Afrike. Z týchto
údajov vyplýva, že iba 41 % projektov financovaných Svetovou bankou má návratnosť, ktorá
odôvodňuje pôvodnú investíciu.“ Takéto konštatovanie, a to z vnútorného prostredia Svetovej
banky, je z môjho pohľadu zarážajúce. Dôležité je preto dať viac priestoru pri rozhodovaní
o pridelení pomoci samotným rozvojovým krajinám, hlavne čo sa týka vplyvu hlasovania.
2.4
Čiastkové riešenie chudoby
V predchádzajúcich častiach mojej práce som poukázala na problematiku chudoby, jej
vývoj a vplyv na obyvateľov. Na základe týchto poznatkov sa teraz pokúsim navrhnúť
čiastkové riešenia uvedenej problematiky v rozvojových krajinách. Podotýkam, že nie každý
musí s nimi súhlasiť, ale mne sa javia ako podstatné.
Investície do vzdelania
Investíciou do vzdelania a zároveň aj možnosťou adekvátneho finančného ohodnotenia
takýchto vzdelaných ľudí v rozvojových krajinách by sa dosiahol ekonomický prospech.
V súčasnosti mnoho vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí z rozvojových krajín (Afrika,
Ázia) po získaní vzdelania opúšťa svoju vlasť a zamestnáva sa vo vyspelých krajinách - ide
o tzv. odlev mozgov. Preto by malo byť v záujme týchto krajín vytvoriť podmienky pre
zotrvanie a zúročenie vzdelania takýchto ľudí v rodnej krajine. Podľa údajov Svetovej
organizácie pre vzdelanie, vedu a kultúru UNESCO žije na svete 775 mil. negramotných (r.
2012), pričom až 85 % žije v 41 krajinách sveta. Táto organizácia pri OSN si stanovila cieľ,
aby do roku 2015 klesol počet negramotných dospelých o 50 % a aby každé dieťa malo
základné vzdelanie. Už teraz sú tieto čísla ohrozené, pretože desiatky miliónov detí na svete
nechodí do školy. Tým sa im do budúcnosti odopiera možnosť slobodne sa rozhodovať,
pracovať a tým byť prospešným človekom pre spoločnosť.
210
Zamestnanosť
Jednou z podstatných príčin celosvetovej chudoby je nezamestnanosť. Pretože len
zamestnaný a aj adekvátne zaplatený človek si dokáže zabezpečiť základné životné potreby
pre seba a svoju rodinu. Tvorba nových pracovných miest pomáha znižovať chudobu a
naštartovať ekonomický rast. Vďaka globalizácii získali milióny ľudí na svete lepšiu prácu
a dnes žijú lepšie a dlhšie než v minulosti. Z hľadiska zamestnanosti je dôležité upriamiť
pozornosť na rozvojové programy, ktoré sú zamerané nielen na poľnohospodárstvo, ale aj na
priemysel. Vývoz hlavne afrických a ázijských krajín je orientovaný na poľnohospodárske
a primárne produkty (teda suroviny, polotovary), kým vyspelé štáty sa zameriavajú na
priemyselné výrobky s vyššou pridanou hodnotou.
Odstránenie ochranárskych opatrení
Ochranné opatrenia vo forme colných bariér uplatňuje väčšina bohatých krajín pri
dovoze. Ide hlavne o vyššie clá na poľnohospodárske produkty a polotovary – teda jediný
vývozný artikel rozvojových štátov. Podpísaním deklarácie krajín WTO v Dohe (Katar)
v roku 2001 mali byť odstránené všetky kvóty a colné bariéry na produkty, prichádzajúce
z najmenej rozvinutých krajín. Napriek tomu, ako to vyplýva zo Správy o ľudskom rozvoji za
rok 2003: „významnejšie zníženie ciel nastalo len v tých oblastiach, v ktorých to vyhovovalo
krátkodobým hospodárskym záujmom bohatých štátov.“ Ďalším ochranárskym opatrením sú
dovozné kvóty, ktoré znižujú konkurencieschopnosť výrobkov z rozvojových krajín a zároveň
zabraňujú týmto výrobkom prekročiť stanovený objem. Okrem toho subvencie, ktoré
poskytujú
vyspelé
krajiny
do
poľnohospodárstva,
ovplyvňujú
svetové
ceny
poľnohospodárskych produktov a tým znevýhodňujú rozvojové krajiny.
Poskytovanie mikropôžičiek na rozbeh podnikania
Obyvatelia rozvojových krajín majú minimálnu šancu na poskytnutie pôžičiek na
rozbeh podnikania. Preto by malo byť aj v záujme UNESCO ako organizácie OSN, príp.
ďalších finančných inštitúcií poskytovať určitú finančnú sumu na tento účel. V mnohých
prípadoch stačí malá suma na naštartovanie podnikania, ktorá pomôže chudobným aspoň
čiastočne sa odraziť od dna. Ďalšou z možností je podpora rodinného podnikania v oblasti
tradičnej remeselnej výroby v príslušných regiónoch.
Zvýšenie poľnohospodárskej produkcie
211
Potraviny, ktoré sa vyrobia vo svete, by mali stačiť na zasýtenie všetkých ľudí.
Napriek tomu takmer miliarda ľudí trpí hladom. Podľa organizácie OSN pre výživu a
poľnohospodárstvo FAO sa dnes asi 25 % svetovej agrárnej pôdy vyznačuje nižšou
úrodnosťou ako pred 30-timi rokmi. Najhoršie sú týmto javom postihnuté oblasti v Strednej
Ázii, subsaharskej Afrike a strednej časti USA. To v kombinácii s prírodnými katastrofami a
prudkým populačným rastom vytvára tlak na obnovu produktivity pôdy. Pôda v dôsledku
demografického vývoja sa stáva čoraz vzácnejšou komoditou, na ktorej pestovanie životne
dôležitých plodín je obmedzené. V dôsledku toho ceny základných potravín rastú a pre
väčšinu obyvateľov sú neprimerane vysoké. Napr. podľa EurActivu v Egypte v r. 1950 žilo
20 mil. ľudí, dnes ich žije až 80 mil., pričom tento štát je najväčším dovozcom pšenice na
svete. Preto v záujme zaistenia potravinovej bezpečnosti a aspoň čiastočného odstránenia
hladu by vlády týchto krajín mali vytvoriť také podporné mechanizmy, ktoré umožnia
roľníkom dopestovať viac potravín. Ide najmä o poskytnutie pôžičiek na nákup
poľnohospodárskych strojov, hnojív, zavlažovacích zariadení, chemickej ochrany proti
škodcom a pod.
Zdravotná starostlivosť
Vo väčšine rozvojových krajín je nedostatok zdravotníckych zariadení, lekárov
a zdravotníckych pracovníkov. Ľudia nemajú dostatočné vedomosti o základoch hygieny,
výžive, ako aj o možnostiach liečby a očkovania. S tým súvisí podvýživa, vysoká detská
úmrtnosť, nízky priemerný vek dožitia, šírenie infekčných chorôb – hlavne HIV/AIDS.
Rôzne humanitárne a charitatívne organizácie síce vysielajú dobrovoľníkov do postihnutých
oblastí, ale pokiaľ samotné krajiny nezmobilizujú svoje sily a budú len apaticky prijímať
pomoc zvonka, ťažko sa podarí zlepšiť životnú situáciu chudobných. Najväčší darcom
pomoci vo svete je EÚ. Podľa tlačovej správy Európskej komisie z 27.februára 2013 vďaka
tejto pomoci v rokoch 2004 až 2010 získalo prístup k pitnej vode 32 miliónov ľudí, viac ako
10 miliónov detí bolo zapísaných do základných škôl a viac ako 5 miliónov detí bolo
zaočkovaných voči osýpkam.
Vyššie zdanenie bohatých
Nárast veľmi bohatých ľudí na jednej strane, v porovnaní s veľkým počtom
chudobných je spôsobený aj tým, že bohatí ľudia využívajú možnosti, ako sa vyhnúť plateniu
daní v svojej krajine. Prenášajú sídla svojich firiem do daňových rajov, kde je zdanenie
212
omnoho nižšie. Preto jedným z opatrení na aspoň čiastočné odstránenie chudoby by malo byť
vyššie zdanenie príjmov aj majetku bohatých, tzv. milionárska daň.
Načrtla som len niektoré možnosti, vďaka ktorým by bolo možné v
celosvetovom meradle čiastočne odstrániť chudobu.
V januári tohto roka – v predvečer otvorenia Svetového ekonomického fóra v
Davose - obletela svet informácia britskej neziskovej organizácie, že: „osemdesiatpäť percent
najbohatších ľudí planéty vlastní majetok polovice svetovej populácie.“ Táto priepastná
nerovnosť v rozdeľovaní bohatstva svedčí o kríze globálneho systému ako celku. Ľudia dnes
hovoria o príjmovej nerovnosti spojenej s obrovským nárastom veľmi bohatých, stagnujúcimi
mzdami, zánikom strednej triedy a veľkým počtom ľudí v spodnej časti spoločenského
rebríčka. Dochádza k čoraz väčšiemu roztváraniu nožníc medzi bohatými a chudobnými, v
ľuďoch narastá pocit sociálnych krívd a nespravodlivosti. To môže viesť k sociálnym
nepokojom, ktoré budú smerovať proti vládam a bohatým. Potom stačí malá iskra, ktorá
dokáže rozdúchať regionálny konflikt. Preto je v záujme vlád a politikov hľadať také riešenia,
ktoré budú viesť k sociálne spravodlivejšiemu rozdeľovaniu bohatstva a zlepšenia životných
podmienok svojich obyvateľov.
Na ilustráciu ekonomickej nerovnosti vo svete uvádzam grafy, ktoré vyjadrujú
koncentráciu svetového bohatstva a zobrazujú podiel príjmov v krajine, idúcich malému
percentu najbohatších ľudí.
213
Graf 8
Graf 9
Zdroj: Lenka Buchláková, PRAVDA, 02.02.2014
Z grafu 8 vyplýva, že za sledované obdobie v každej krajine vzrástol podiel príjmov bohatých
- najvyšší nárast bohatých zaznamenali USA. Graf 9 zobrazuje priepastný rozdiel v príjmoch,
keď 68,7 % svetovej populácie vlastní iba 3 % svetového bohatstva a zase naopak – 8,4 %
ľudí vlastní až 83,3 % svetového bohatstva. Stredná vrstva sa prakticky vytráca, z 22,9 %
populácie sa na celosvetových príjmoch sa podieľa iba 13,7 %.
Európska únia pripravuje opatrenia, ktorými by bohatší prispievali viac do
národných rozpočtov.
V minulom roku pobúril bohatých Francúzov návrh prezidenta
Hollanda na zdanenie majetku milionárov vo výške 75 %, neskôr korigovaný tak, že toto
zdanenie sa bude od r. 2014 dotýkať iba ročných príjmov vyšších ako 1 milión EUR. Podobne
aj ostatné krajiny EÚ budú musieť pristúpiť k niektorým nepopulárnym krokom, ktoré
odporúča EÚ, napr:
-
vytvorí sa zoznam daňových rajov, voči ktorým sa budú uplatňovať sankcie,
-
vyššie zdanenie lepšie zarábajúcich ľudí a firiem,
214
-
zavedenie dane z finančných transankcií,
-
jednorázové zdanenie majetku, ktoré navrhuje MMF.
Zverejnili sme len niektoré návrhy na čiastočné zmiernenie rozdielov medzi bohatými
a chudobnými. Aj v USA, krajine s najvyšším počtom bohatých ľudí, prichádza prezident
Obama s riešením, ktoré predstavuje zvýšenie minimálnej hodinovej mzdy pre federálnych
zamestnancov a vytvorenie nového systému dôchodkového sporenia.
ZÁVER
V súčasnom globalizovanom svete sa čoraz častejšie skloňuje slovo chudoba. Nie je to
len nejaký abstraktný pojem, ale skutočná situácia vo svete, ktorá upiera takmer 45 %
svetovej populácie prežiť svoj život bez neustáleho strachu o zabezpečenie základných
životných potrieb. Preto som v mojej práci som upriamila pozornosť na tento problém, kde
som v úvodnej kapitole ozrejmila pojem chudoby cez rôzne definície, príčiny jej vzniku,
delenie a meranie.
V druhej časti som sa zamerala na hodnotenie chudoby v celosvetovom meradle cez
niektoré ekonomické ukazovatele, ktoré som pre lepšiu názornosť spracovala v grafickom
zobrazení. Spomenula som aj pomoc medzinárodných inštitúcií, a to Svetovej banky
a Medzinárodného menového fondu pri odstraňovaní celosvetovej chudoby. V závere tejto
časti
som navrhla niektoré čiastkové riešenia, ktoré z môjho pohľadu by mohli prispieť
k zníženiu chudoby.
Je zarážajúce, že v 21. storočí, keď svet po technickej stránke napreduje míľovými
krokmi, musíme sa prizerať tomu, ako v niektorých krajinách sveta ľudia zomierajú na
podvýživu, keď im chýbajú základné potraviny, nemajú prístup k pitnej vode, vzdelaniu,
zdravotnej starostlivosti.
Na záver mojej práce by som chcela vysloviť presvedčenie, že ciele, ktoré si stanovia
jednotlivé krajiny na odstránenie chudoby, sa podarí splniť.
215
POUŽITÁ LITERATÚRA:
Monografie:
1. BAYLIS, J., SMITH, S. 2001. The globalizacion of world politics. United States by
Oxford university Press Inc. New York. 667 s. ISBN 0-19-878263-2
2. BOTEK, O. 2009. Sociálna politika pre sociálnych pracovníkov. Piešťany: PN print,
2009. 112 s. ISBN 978-80-970240-0-0.
3. JENÍČEK, V. a kol. 2010. Globální problémy světa: V ekonomických souvislostech,
Praha: C. H. Beck, 2010. 324 s. ISBN 978-80-7400-326-4
4. JÜTTE, R. 1994. Poverty and Deviance in Early Modern Europe. Cambridge University
Press, 1994. 293 s. ISBN 0 521 41196 6
5. KLÍMA, K. a kol. 2006. Státověda. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk,
2006. 415 s. ISBN 80-86898-98-9
6. KORTEN, D. 2001. Keď korporácie vládnu svetu. Košice: Paradigma SK, 2001. 370 s.
ISBN 80-968603-0-5
7. KREBS, V. a kol. 2007. Sociální politika. 4. vyd. Praha: nakladateľstvo ASPI, 2007. 504
s. ISBN 978-80-7357-276-1
8. KRPEC, O., HODULÁK, V. 2011. Politická ekonomie mezinárodních vztahů. Brno:
Masarykova univerzita: Mezinárodní politologický ústav, 2011. 359 s. ISBN 978-80210-5481-3
9. MAREŠ, P. 1999. Sociologie nerovnosti a chudoby. Praha: Sociologické nakladatelství,
1999. 248 s. ISBN 80-85850-61-3
10. MÁTEL, A. a kol. 2011. Aplikovaná sociálna patológia v sociálnej práci. Brastislava:
VŠ ZaSP sv. Alžbety, 2011. 442 s. ISBN 978-80-8132-009-5.
11. PAUGAM, S. 2005. Les formes élémentaires de la pauvreté. Paris: P.U.F. 276 s. ISBN10: 2130517099
12. PLÁVKOVÁ, O. 2009. Kapitoly z hospodárskej sociológie. Bratislava: Vydavateľstvo
EKONÓM, 2009. 152 s. ISBN 978-80-225-2651-7
13. STIGLITZ, J. 2003. Poverty, globalization and growth: perspectives on some of the
statistical links. In: Human Development Report 2003 by the United Nations
Development Programme. New York: Oxford University Press, 2003.
14. STIGLITZ, J. 2002. Globalization and Its Discontents. London: Penguin Books, 2002.
304 s. ISBN 0-393-05124-2
216
15. ŠÍBL, D., ŠÁKOVÁ B. 2002. Svetová ekonomika: internacionalizácia, integrácia,
globali-zácia, interdependencia. 2. vyd. Bratislava: Sprint, 2002. 418 s. ISBN 80-8884898-9
16.
WORLD BANK. 2009. Global Development Finance Report. New York 2009
Internetové zdroje:
17. OSN. 1995. World Summit for Social Developmet. 1995. [online] [cit. 2013.11.03]
Dostupné na internete: <http://www.un.org/documents/ga/conf166/aconf166-9.htm>
18. Národná správa o ľudskom rozvoji – Slovenská republika 2000. [online] Bratislava:
Centrum
pre
hospodársky
rozvoj
[cit.
2014.02.12]
Dostupné
na
internete:
<http://www.cphr.sk/undp2000.htm>
19. Hönsch M. 2006. Globálna chudoba a hlavné príčiny jej pretrvávania. [online] Praha:
Ústav mezinárodních vztahů, 2006. [cit. 2014.01.19] Dostupné na internete:
<http://www.mezinarodnivztahy.com/article/view/214/0>. ISSN 0323-1844
20. Informační
centrum
OSN
v Praze.
[online]
Dostupné
na
internete:
<http://www.osn.cz/system-osn/specializovane-agentury/?i=120>
21. Inštitút
informatiky
a štatistiky.
[online]
Dostupné
na
internete:
<http://www.infostat.sk/vdc/pdf/pr8.pdf>
22. http://www.ruralpovertyportal.org/
23. Informačné
centrum
Úradu
vlády.
[online].
Dostupné
na
internete:
<http://www.euroinfo.gov.sk>
24. Svetová banka. [online]. Dostupné na internete: <http://data.worldbank.org/ >
25. EurActiv.
[online].
Dostupné
na
internete:
<http://www.aktuality.sk/clanok/220593/ceny-potravin-mozu-zrazit-svet-na-kolena/>
26. Tlačová správa Európskej komisie. Brusel. 27.2.2013. [online]. Dostupné na internete:
<http://europa.eu/rapid/press-release_IP-13-166_sk.htm>
Periodikum
27. Finance & Development. 1992. December 1992. 3 s.
28. BUCHLÁKOVÁ, L. 2014. Svet je na križovatke. Zmierni príjmové rozdiely? In
PRAVDA. ISSN 1335-4050. 2014, roč. 24, č. 27, s 1;10
29. ČORNÁ, T. 2014. Ak neskrotíme rozpínavosť kapitálu, celý systém skrachuje. In
PRAVDA. ISSN 1335-4050. 2014, roč 23, č. 20, s. 14-16.
217
OBČIANSKA VOJNA V SÝRII – POLITICKO-HISTORICKÝ KONTEXT,
KONZEKVENCIE A IMPLIKÁCIE KONFLIKTU
JAKUB ŠKODA
Abstrakt
Cieľom vedeckej práce ŠVOČ je pochopiť zložitú problematiku konfliktu v Sýrii a vysvetliť
predchádzajúci historický vývoj, ktorý viedol k búrlivým udalostiach Arabskej jari. Táto práca
predstavuje prípadovú štúdiu, ktoré hlavne analyzuje, systematizuje a definuje sýrskej prípad
zasadený do kontextu revolučných udalostí Arabskej jari. Od začiatku konfliktu v Sýrii bola
občianska vojna prezentovaná ako bipolárny manichejským boje medzi zlým autoritatívnym
režimom Bašára al-Asada a dobrými bojovníkmi za slobodu, ktorí bojujú za demokratickú Sýriu.
Ale realita je oveľa komplexnejšia a zložitejšia. Súčasná humanitárna kríza a neutíchajúci
heterogénny vnútroštátny konflikt nám prejudikujú dlhodobé dôsledky nielen pre túto krajinu,
ale i pre Blízky východ ako taký.
Kľúčové výrazy
Arabská jar, politický islam, islamizmus, demokracia, občianska vojna, Sýria
Abstract
The goal of the scientific thesis is to grasp complex issue of the conflict in Syria and explain
previous historical background, which led to the turbulent events of the Arab Spring. This
paper presents case studies that mainly analyzed thoroughly, systematize and define Syrian
case in the revolutionary events of the Arab Spring. Since the beginning of the Conflict in
Syria was civil war presented as bipolar Manichean struggle between bad authoritarian regime
of Bashar al-Assad and good freedom fighters, whose are fighting for democratic Syria. But
the reality is much more complicated and complex. The current humanitarian crisis and
undying heterogeneous national conflict is predicting long-term consequences not only for the
country but also for the Middle East itself.
Key words: Arab spring, political islam, islamism, democracy, civil war, Syria
218
Úvod
Obsahom práce Študentskej vedeckej odbornej činnosti (ďalej ŠVOČ) je prípadová štúdia
venovaná téme s názvom – Občianska vojna v Sýrii – politicko-historický kontext,
konzekvencie a implikácie konfliktu. Občianska vojna v Sýrii bola od počiatku západnými
médiami prezentovaná ako manichejský bipolárny boj medzi autoritatívnym a represívnym
režimom Bašára al-Asada a bojovníkmi za slobodu, ktorí vzhliadajú k novej a demokratickej
Sýrii. Realita je však omnoho zložitejšia a komplexnejšia. Súčasná humanitárna kríza
a neutíchajúci heterogénny vnútroštátny konflikt nám predikujú dlhodobé dôsledky nielen pre
túto krajinu, ale i pre Blízky východ ako taký, s možnosťou konzekvencií pre medzinárodný
systém. Práve preto sa nám naskytuje potreba analýzy tohto blízkovýchodného konfliktu,
ktorá nám napomôže pochopiť jeho korene a podchytiť dopady a vývoj v budúcich možných
scenároch v tomto regióne sveta. Tam kde mnohí očakávali jar, prišla krutá zima. Od začiatku
povstaní v roku 2011 až do dnes špirála napätia a násilia eskaluje, pričom politika prezidenta
Bašára al-Asada (ďalej Asad) a jeho vlády uskutočňovaním obmedzených reforiem, ktoré
ruka v ruke kráčali s gestami uplatňovania vojenskej sily proti demonštrantom a ozbrojeným
opozičným skupinám v konečnom dôsledku fatálne zlyhala a nezmiernila „hnev ulice“.
Násilie bolo pôvodne obmedzená na niektoré miesta (Homs), ale postupne sa rozšírilo do
veľkých miest, vrátane Damasku a Aleppa. Podpora opozície al-Asadovho režimu zo strany
majoritne sunnitského obyvateľstva geometricky stúpa a zbehnutia z ozbrojených síl a od
politických a podnikateľských elít narastajú. Sankcie zo strany západu a opatrná intervencia
medzinárodného spoločenstva neprinášajú želanú „úľavu“ mieru pre bežných Sýrčanov
(Sharp – Blanchard, 2012).
Pri zostavovaní práce (ŠVOČ) bola využitá metóda teoretického skúmania problematiky. Text
práce (ŠVOČ) je primárne zostavovaný na základe štúdia odbornej literatúry v prípravnej fáze
(formou tzv. aktívneho čítania). Po dôkladnom naštudovaní a zmapovaní rôznych uhlov
pohľadov
danej
(porovnávaniu)
problematiky
naštudovaného
sa
následne
materiálu
pristúpilo
(knižných
ku
objektívnej
publikácií,
komparácii
odborných
článkov
a internetových zdrojov). V práci budú predstavené argumenty podporujúce získané tvrdenia
ale zároveň i tie ktoré by ich mohli spochybniť. Nemenej dôležitou zložkou pri koncipovaní
práce bolo spracovávanie informácií s dôrazom na objektivitu a aktuálnosť práce (ŠVOČ)
v jej finálnej verzii. Štúdiom, vyhodnotením a analýzou dostupných materiálov a informácií
bolo pristúpené k formulácii nasledujúcej hypotézy:
219
H1: Nekompetentná politika a letargický rozhodovací proces Západných mocností (maj.
USA) bude mať za následok katastrofálnu deštrukciu Sýrie a geopolitický dopad na priľahlý
región.
V mesiaci marec 2014 presiahne dĺžka revolúcie tri roky a je čas bilancovať a pristúpiť
k analýze tohto konfliktu, ktorý môže byť katalyzátorom pre ďalekosiahlejší geopolitický boj.
Stane sa konflikt v Sýrii historickým míľnikom v dejinách blízkovýchodného regiónu
a nastane prerušenie kontinuity autoritatívnej „dynastie Asadovcov“? Pri analýze sýrskeho
konfliktu nie je možné vyhodnocovať súčasný stav bez jasného a komplexnejšieho poznania
určitých premenných, ktorými sú história, politické faktory, geopolitická mapa, interní
a externí aktéri, a v neposlednom rade i religiozita a etnická štruktúra dnešnej Sýrie. To sú
determinanty, ktoré sa aspoň z časti pokúsime načrtnúť.
Práca (ŠVOČ) pozostáva z dvoch častí, pričom v prvej sa čitateľovi snaží priblížiť fenomén
Sýrie prostredníctvom jej politicko-historického kontextu, charakteristiky daného režimu
a jeho oponentov a v neposlednom rade aktérov domácej politickej scény. Prvá časť je
zoradená v časovom slede od vzniku Sýrie až po priebeh občianskej vojny. V druhej časti
pristúpime k rozboru externých aktérov a pokúsime sa konflikt zasadiť do geopolitickej mapy
Blízkeho východu. V poslednej podkapitole sa autor pokúsi o skromné načrtnutie budúcich
scenárov, ktoré budú vytyčovať trajektóriu Sýrie i okolitých krajín.
V intenciách problematiky súčasnosti a minulosti Sýrie, ktorá bola načrtnutá na Politologickobezpečnostnom fóre – SECPOL 2012 na pôde Fakulty sociálnych vied, sa autor rozhodol
rozpracovať tézy a pokúsiť sa priniesť i svoje vlastné, a to na základe ich podloženia
dostupnou domácou i zahraničnou odbornou literatúrou. Sme názoru, že pohyblivé piesky
Blízkeho východu sú v neustálom víre historických zvratov, ktoré sú výsledkom výbušnej
zmesi rozmanitosti a komplikovaných faktorov, ktoré majú z času na čas tendenciu vzplanúť
do neslávne známej „špirály násilia“. Tento región sveta, ktorý je kolískou civilizácie, dal
vzniknúť trom monoteistickým konfesiám blízkovýchodného rítu (judaizmus, kresťanstvo,
islam), a je charakteristický nie len svojimi zásobami nerastného bohatstva, ale i dimenziou
konfliktov, ktoré nemôže ignorovať žiadny študent politických vied. Pri skúmaní a analýze
tohto významného teritória je často potrebné postupovať s citlivosťou a precíznosťou
archeológa, ktorý odkrýva zložitú prastarú mozaiku, ktorej celkový obraz v konečnej fáze
prekvapí i samotného bádateľa. A opäť ho uistí v poznaní, že Blízky východ je pre nás
Európanov stále jedna záhadná terra incognita.
220
1. Politicko-historické determinanty občianskej vojny v Sýrii
Po víťazstve nad Moslimskými bratmi v roku 1982, prezident Háfiz al-Asad (otec Bašára alAsada) razantne vyhlásil: „Oni sú odpadlíci. My bránime islam, náboženstvo a vlasť.“
(Kropáček, 1996:157). V tomto výroku Háfiza al-Asada, ktorý sám v roku 1982
nekompromisne potlačil opozičné sily možno badať paralelu so súčasnosťou, keď „dynastia
sýrskeho leva“ (lev – arab. ´asad) opätovne čelí povstaniu z radov vlastného ľudu. V kontexte
udalostí Arabskej jari, keď sa Blízkym východom prehnala vlna povstaní, ktoré spôsobili
revolučné spoločenské pohyby v mnohých arabsko-moslimských krajinách sa vynorili otázky
mocenského usporiadania sýrskej oblasti tzv. „úrodného polmesiaca“209 (arab. al-hilál alchasíb, sýrsko – palestínska oblasť). Revolučné pnutie sa v komparácii so Sýriou premietlo
relatívne pokojne v moslimskej severnej Afrike (Tunis, Egypt), no „zhubná atmosféra
povstaní“ otvorila v Sýrskej arabskej republike staré rany a vyústila do rozsiahleho konfliktu,
ktorého počiatky siahajú hlboko do minulosti. Národné štáty na Blízkom východe by mali byť
chápané ako produkt európskeho kolonializmu, ktoré často vznikali z pozície cudzích
mocností podľa logiky – „rozdeľ a panuj“. Po prvej svetovej vojne víťazné mocnosti
(Francúzi a Británia) vytýčili hranice, ktoré vôbec nerešpektovali etnické a náboženské
rozvrstvenie spoločnosti, ani predchádzajúce historické celky, ktoré existovali na danom
území. Z „Veľkej Sýrie“ tak vznikol nový neprirodzený štátny útvar, ktorý je etnicky
a nábožensky vysoko nejednotný a nestabilný štátny celok tvorený sunnitmi i šíitmi, a inými
náboženskými skupinami (Černý, 2012:389-390).
1.1 Asadovská Sýria: počiatky a charakteristika režimu
Sýria ako neveľká krajina čelila v 20. storočí častým prevratom, pádom vlád,
vojenským pučom a politickej neslobode. Po porážke Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne
bola v mandátnej správe Francúzka a formálnu nezávislosť získala v roku 1941 (faktickú
nezávislosť až v r. 1946 po stiahnutí francúzskych vojsk).
Nezávislá Sýria sa stala nestabilnou krajinou, kde si armáda častými pučmi zabezpečovala
podiel na moci a politický vplyv, ktorý sa ešte umocnil úzkym spojenectvom so stranou
Baas210 (Socialistická strana arabskej obrody), ktorá sa k moci dostala prevratom 8. marca
209
Oblasť Sýrie a dnešných moderných štátov Izraela, Palestíny, Jordánska a Libanonu býva taktiež označovaná
historickým názvom Levant.
210
Baas („Obroda“) je sekulárna panarabská strana kombinujúca ideológiu socializmu s arabským
nacionalizmom – politický smer tzv. baasizmus. Heslo strany je „Jednota, sloboda, socializmus“ (arab. Wahda,
Hurríja, Ištirákíja). Strana bola založená v roku 1947 v Damasku odkiaľ expandovala a delila sa na niekoľko
frakcií (Libanon, Jemen, Jordánsko, Irak, Sýria). Dominantné pozície si však vybudovala v Sýrii a Iraku, kde si
uzurpovala monopol na politickú moc. Do zvrhnutie Saddáma Husajna (2003) vládla v Iraku nepretržite od roku
221
1963 (Ježová – Burgrová, 2011). No konflikty sa nevyhli i samotnej strane, kde prebiehal
medzi civilnou a vojenskou zložkou zápas o moc. V novembri 1970 došlo k definitívnemu
rozkolu v rámci strany Baas a radikál Saláh Džadíd bol zosadený novým prezidentom
a regionálnym tajomníkom strany Baas Hafízom al-Asadom (Mendel, 1994).
Nástupom
Hafíza al-Asada211 (ďalej Asad st.,) k moci (16. novembra 1970 - 2000) sa začalo obdobie
konsolidácie pomerov a krajina sa začala meniť v lokálnu mocnosť, sebavedomý subjekt
nepodliehajúci vplyvom mocných arabských susedov, Egypta, Iraku, alebo Saudskej Arábie.
Prezident Asad st. zasadil sýrsky štát do ideologického a geopolitického rámca, ktorý tvoril
„syrocentrický“ arabský nacionalizmus (Gombár, 2001).
Popri vytváraní dokonalej aureoly moci a kultu osobnosti sa Asad st. sústredil hlavne
na budovanie mocenského postavenia sýrskych alawitov z ktorých vzišiel, koncentráciu
právomocí a kumuláciu moci do rúk prezidenta. Zahájil prísny kurz centralizácie verejného
života a hromadný nábor do strany. Došlo k vytvoreniu alawitských kádrov okolo prezidenta
a jeho brata Rifata, ktorý bol veliteľom Rôt obrany (alawitskej prétoriánskej gardy), kreovanie
významných
funkcií
straníckeho
aparátu
a štátneho
sektoru
taktiež
podliehalo
konfesionálnemu výberu z pomedzi lojálnych alawitov (Mendel, 1994). Masovú podporu
režimu zaisťovali odbory, roľnícky zväz a mládežnícke, študentské, ženské a ďalšie masové
organizácie. Štruktúra Asadovho režimu sa hlboko zakorenila už v rokoch 1970–1972, pričom
sa vytvorila mocenská pyramída pozostávajúca zo štyroch úrovní:
1. Prezident al-Asad, ktorý určuje generálnu líniu „vysokej politiky“ a sústreďuje vo svojich
rukách kľúčové oblasti ako bezpečnosť, spravodajskú činnosť, vojenské a zahraničnopolitické otázky.
2. Kasta vysokých dôstojníkov, mu´assasa (establishment) – velitelia elitných útvarov
a šéfovia bezpečnostných a spravodajských služieb tzv. „hadove oči a uši“. Majú
privilegované osobné a ekonomické postavenie. Tieto prominentné pozície generálov elitných
jednotiek a spravodajských organizácií tvorili zo 61,3 % alawiti.
3. Regionálne vedenie strany Baas. Regionálne vedenie nepredstavovalo mocensky významný
orgán, ale slúžilo konzultatívne, či post legitimizujúco.
1963. Hlavným sídlom strany je dnes Damask a jej formálnym predsedou je sýrsky prezident Bašár al-Asad
(Čejka, 2007: 35-36).
211
Hafíz al-Asad bol pragmatický prezident, ktorý sa inšpiroval násirizmom a gaullizmom, avšak nevládol
charizmou svojich vzorov, no i tak mal talent hrať mocenskú hru, nejednal impulzívne, bol trpezlivou silnou
osobnosťou, ktorá zaujala i amerického prezidenta Nixona. Na vrchole slávy si vyslúžil prezývku „damašská
líška“ (Gombár, 2001).
222
4. Ministri, vysokopostavení byrokrati, provinční guvernéri, predstavitelia masových
a profesijných organizácií. Na tejto úrovni bola povolená určitá sloboda názorov (Gombár,
2001).
Politický režim v Sýrii až tak úzko nesúvisí s náboženstvom, no svojou povahou má bližšie
skôr k režimom, ktoré do nedávna fungovali v strednej a východnej Európe. Politický systém
Sýrie preto možno stricto sensu charakterizovať ako autoritatívny prezidentský režim so
silnými znakmi klientelizmu a nepotizmu, ktorý je determinovaný paralelnou štruktúrou moci
tvorenou klanovými a rodinnými zväzkami (Gombár, 2001).
Podľa oficiálnej štatistiky z roku 2010 sa počet obyvateľov Sýrie odhaduje na 23,695,000.1
(Smith, 2012). Hranice, ktoré z veľkej časti vytyčovali západné mocnosti vytvorili na
suverénnom území Sýrie veľmi pestré zloženie populácie a to po etnickej i náboženskej
stránke. Spoločnosť tvorená komunitami je charakteristická silnou vnútornou solidaritou,
lojalitou a identifikáciou jedinca v rámci rodín, kmeňov a náboženských i etnických
spoločenstiev, ktoré ani režimom protežované sýrske vlastenectvo nedokázalo doposiaľ
potlačiť (Ježová – Burgrová, 2011). Hlavné etnické skupiny tvoria Arabi (90%), Kurdi –
takmer výhradne sunniti (9%), Arméni, Čerkesovia a Turkméni. Politicky a spoločensky je
však významná náboženská diverzita Sýrie, ktorá predstavuje zložitú konfesionálnu mozaiku
v zastúpení: sunnitský moslimovia (74%), alawiti (12%), kresťania - ktorí sú Arabi (10%),
drúzi (3%), Menšie počty ďalších moslimských siekt, židia, atď. (Smith, 2012). Niektoré
etnické skupiny, vrátane beduínov boli asimilované arabskou väčšinou. Kurdi, ktorí tvoria
druhé najpočetnejšie etnikum po Araboch žijú na severe pri hraniciach s Tureckom a Irakom.
Arménske etnikum sa delí na dve skupiny – ranných starousadlíkov, ktorí sú arabizovaní
a prisťahovalcov, ktorí prišli po prvej svetovej vojne (arménska genocída) a udržali si svoju
identitu a jazyk. Väčšina populácie praktizuje islam, pričom sunnitská vetva (3/4 populácie)
predstavuje majoritu na celom území okrem provincií (muháfazát) Suweida na juhu a Lattakia
na severe. Alawite (extrémna šíitská podsekta) obývajú prevažne provincie Lattakia, Homs
a Hamá. Väčšina drúzov žije v provincii Suweida, ďalší potom v Damasku, Allepu a Quneitre
(Sardar, 2010:307-308).
1.2 Vzostup opozície – „Korán verzus lev“
Už otec Bašára al-Asada si plne uvedomoval, že regionálne – konfesionálny aspekt vnútornej
politiky Sýrie nie je možné podceňovať. Jeho sen o veľkej Sýrii, ktorá však stála na vratkých
223
nohách náboženskej heterogenity a bolo potrebné režim mocensky legitimizovať v očiach
vlastného obyvateľstva (hlavne jeho sunnitskej majority).
Sekulárne zmýšľajúci prezident Asad st. od počiatku vlády (1970) čelil nepokoju sunnitskej
náboženskej väčšiny a preto sa odhodlal k ráznym politickým gestám. „Aby otupil ostrie
účelovej náboženské kritiky zo strany svojich protivníkov, vykonal púť do Mekky a
príležitostne dával najavo, že sa modlí a postí“ (Kropáček, 1996). Okrem toho 80
alawistických náboženských osobností vydalo formálne prehlásenie, že ich svätou knihou je
Korán. Takisto dosiahol od uznávaných autorít uznanie, že alawiti sú moslimovia. V
Libanone všeobecne vážený Músa as-Sadr potvrdil fatwou konfesionálnu jednotu alawitov so
šíitmi212. Keď v roku 1973 prebiehali polemiky o ústave, do ktorej plne sekulárneho textu
radikálni 'ulamá chceli presadiť článok o islame ako štátnom náboženstve, Asad st. našiel
kompromisné riešenie v ustanovení, že hlavou štátu musí byť moslim. No i tak v 70. rokoch
sa v kruhoch sýrskych opozičných skupín a významných osobností začala stupňovať kritika
alawistickej „lobistickej“ kádrovej politiky.
Nespokojnosť sekulárnych i nábožensky orientovaných vrstiev obyvateľstva a záujmových
skupín rôzneho druhu k sebe dokázala sústrediť najkonsolidovanejšia, najjednotnejšia
a najúdernejšia (i v politickom zmysle slova) fundamentalistická opozícia, ktorú
reprezentovala sýrska odnož sunnitského Moslimského bratstva (ďalej Bratstvo), (Mendel,
1994). Pokiaľ, čo alawitská komunita získala významné pozície v strane a v armáde,
sunnitská väčšina (asi 69%) ovládajúca výrobu a obchod sa iba bezmocne prizerala
znárodňovaniu zo strany baasistickej vlády, ktoré postihlo najmä sunnitských podnikateľov.
Napätie medzi režimom a fundamentalistickou opozíciou prudko vzrástlo od roku 1976, keď
sýrska armáda vstúpila do Libanonu a v začínajúcej občianskej vojne pomohla kresťanským
maronitom
proti
moslimsko-palestínskej
aliancii
(Kropáček,
1996:157-158),
čo
zradikalizovalo časť MB, ktorá sa začala orientovať na džihád. Spoločnosť sa začala ostro
štiepiť podľa náboženského pôvodu a konflikt sa odvíjal medzi dvomi koalíciami –
Moslimským bratstvom, ktoré poskytlo ideologickú platformu odporu a medzi vládnucimi
alawitmi. V širšom kontexte neskôr medzi sunnitskou väčšinou a stranou Baas (Mendel,
1994).
Radikálny stúpenci Moslimského bratstva začali používať taktiku „uder a zmizni“, ktorá
v sebe niesla vlnu individuálneho teroru miereného na členov strany Baas v podobe vrážd,
212
Hoci alawiti sami seba považujú za súčasť ší'itského islamu, väčšina sunnitov (ale i ší'itov) príslušníkov tejto
konfesie za moslimov neuznáva. Dokonca i významný islamský učenec Ibn Tajmíja (13. – 14. storočie) vydal
fatwu, ktorá označovala alawitov za neveriacich a modloslužobníkov, a posvätil vedenie džihádu voči tejto
komunite (Ježová – Burgrová, 2011:115).
224
teroristických útokov i pokusu o atentát na prezidenta Asada st. Odpoveď režimu bola
neúprosná a bol prijatý zákon 49, ktorý trestal smrťou členstvo v zakázaných organizáciách.
Odvetnými popravami členov Moslimského bratstva sa snažili bezpečnostné zložky potlačiť
sunnitskú opozíciu. Kresťanské komunity, drúzovia, Čerkesovia a Arméni vyjadrovali
podporu režimu, ktorý v tomto období bojoval o prežitie (Mendel, 1994: 198).
Vyvrcholením sýrskej krízy sa stal „boj o mesto Hamá“, ktoré bolo považované za tradičnú
baštu sunnitskej ortodoxie. Dňa 3. februára 1982 vyhlásili extrémisti z Hamá a Halabu na čele
so Sa´dom ad-Dínom v Hamá „ľudové povstanie“ a prevzali kontrolu nad mestom (Mendel,
1994). Režim mesto hermeticky uzavrel a vykonal „preventívny úder“ voči nepriateľom
i vlastnému obyvateľstvu, keď vojenským zásahom so zemou zrovnal celé historické centrum,
pričom postrieľané boli i celé rodiny. Vládne zdroje odhadli počet obetí z opozičných radov
na 20 000 až 30 000 (oficiálne štatistiky neexistujú, lebo do oblasti neboli pripustení
objektívni pozorovatelia), (Gombár, 2001).
Sýria sa fakticky dostala do stavu občianskej vojny. Nekompromisný zásah v meste Hamá bol
devastujúcim a odstrašujúcim príkladom, no na druhej strane znamenal vnútropolitické
upokojenie a koniec povstania (Gombár, 2001), pričom fundamentalistická opozícia bolo
pokorená a nútená prejsť do hlbokej ilegality. Ku čiastočnému uvoľneniu atmosféry medzi
režimom a Moslimským bratstvom došlo až v polovici 90. rokov v súvislosti s celkovou
liberalizáciou krajiny, keď prezident Asad st. vydal amnestiu nad 1200 stúpencami
Moslimského bratstva.
Od udalostí v Hamá dosiahol Asad st. takmer kompletnú kontrolu nad spoločnosťou, kde
vládnu „privilegovaní“ a pan-arabizmus sa stáva nástrojom na dosiahnutie regionálnej
hegemónie, pričom sám prezident sa pasuje do role „pána národov“ (Saleh, 2012). V rokoch
1983 – 1984 však dochádza k nástupnickej kríze z dôvodov ochorenia prezidenta Asada st.,
keď jeho brat Rifat videl sám seba ako prirodzeného kandidáta. No prezident sa dištancoval
od svojho mocného nepredvídateľného brata a nástupnícka otázka sa sústredila výhradne na
jeho prvorodeného syna Básila al-Asada (ďalej Básil). Básil bol dokonalým nástupcom,
pretože popri svojej popularite bol videný ako vzor čestnosti a sám pochádzal z radov armády
(bol letec podobne ako jeho otec), pričom v rokoch 1991-94 velil Republikánskym gardám
(opore režimu). No 21. januára 1994 sa pri automobilovej nehode zabil na svojom mercedese
neďaleko damaského letiska. Ihneď po smrti Básila Hafíz al-Asad povolal späť svojho
druhorodeného syna Bašhára, ktorý študoval medicínu v Londýne, aby sa pripravil ako jeho
dôstojný nástupca a stal „pánom národov“ ako jeho otec pred ním (Gombár, 2001; Saleh,
2012).
225
1.3 Príbeh Bašhára al-Asada: od revolúcie k občianskej vojne
„Ja nie som bábka západu. Nebol som ním vytvorený a neodídem na západ, ani do inej
krajiny. Sýria ma stvorila, musím v Sýrii žiť a musím v Sýrii aj zomrieť!“ Výrok Bašhára alAsada v jednom z rozhovorov pre ruskú televíziu. (Russian Today, 2012).
Bašhár al-Asad nebol vojak, nebol predurčený a vychovávaný ako nasledovník asadovskej
dynastie a už vôbec nevládol atribútmi „pestovaného“ štátnika ako jeho brat Básil. No i tak
tento intelektuál a lekár musel usadnúť na sýrsky trón a prevziať bremeno moci.
Začiatok vlády Háfizovho syna Bašhára al-Asada (2000) spočiatku priniesol nádej zmeny
k väčšej slobode prejavu, tlače a celkovej politickej otvorenosti (tzv. damašská jar).
K reformám síce prišlo, ale ako to už v arabskom svete pri striedaní autoritatívnych vládcov
býva, reformy zasiahli iba sféru ekonomickú, nie politickú (Ježová – Burgrová, 2011:106). Za
panovania Bašhára al-Asada (ďalej Asad) skutočne nastal nový vývoj vo vnútorných
procesoch krajiny ako reštrukturalizácia ekonomiky a privatizácia národných zdrojov, čo
malo viesť k nárastu bohatstva a rozvoju súkromného vlastníctva. V konečnom dôsledku
prišiel nový „feudalizmus“, ktorý všetko prepojil s režimom a navyše teraz oplýval ešte
väčšími výsadami, absolútnymi právami a politickou imunitou. Asad uzavrel manželstvo
politickej a ekonomickej exkluzivity. Sprievodným javom tohto vývoja sa stal vznik
„modernistickej“ ideológie, silne naklonenej najvyššej triede spoločnosti a nepriateľskej pre
širokú verejnosť, demokraciu, sociálno-kultúrne prejavy islamu a politický islam
(fundamentalizmus), (Saleh, 2012).
Dôležitým míľnikom na ceste k politickej nestabilite v Sýrii bola vojna v Iraku (2003), keď
do krajiny začali prúdiť vlny utečencov, ktorých počet bol v roku 2007 odhadovaný na 1,2
milióna. Tento nepriaznivý vývoj mal jasné konzekvencie: dopad na ekonomiku, následné
zvyšovanie cien potravín a nákladov na život všeobecne, vznikali problémy v oblasti služieb
a infraštruktúry (Al-Miqda, 2007:19). V roku 2006 sa stala viceprezidentkou Nadžáh
Attárová, prvá žena a nečlenka vládnucej strany Baas v tejto funkcii (Sardar, 2010:38).
Rok pred začiatkom povstania (2011) mal režim na druhej strane relatívne dobré výsledky
v ochrane slobody vyznania v porovnaní v niektorými krajinami v regióne, čo vyplýva z
reportu US State Department o náboženskej slobode vo svete z roku 2010, ale i ustanovení
sýrskej ústavy. Preto i napriek stupňujúcej sa kritike asadovho režimu zo strany opozície mu
nemožno odoprieť snahu o rovné zaobchádzanie so svojim obyvateľstvom, tlmenie
sektárskeho napätia a udržanie celistvosti krajiny, čo je jedným z dôvodov nároku na
legitimitu zriadenia (nezvládnutia sektárskych a etnických stretov možno demonštrovať na
príkladoch Iraku a Libanonu), (Smith, 2012).
226
Túžba po slobode často potrebuje vonkajší impulz, aby naplno vytryskla na povrch a zmenila
sa na skutočný revolučný zápal. Ako revolúcie zvrhávali autoritatívne vlády v Tunisku,
Egypte a potom viac násilne v Líbyi, začal sa črtať scenár „prekreslenia“ politickej mapy v
celom regióne. No reakcia jedného vodcu na tieto mimoriadne udalosti bola tak brutálna a
vytrvalá, že uvrhla svoju krajinu do stavu humanitárnej katastrofy a občianskej vojny. Touto
krajinou je Sýria, a ten vodca je prezident Bašár al-Asad. Konflikt začal 15. marca 2011 počas
celoštátnych demonštrácií, ktoré boli prirodzeným dôsledkom vlny protestov známej ako
Arabská jar. Demonštranti požadovali odstúpenie prezidenta Bašára al-Asada, rovnako ako
ukončenie takmer päť desaťročí trvajúcej vlády strany Baas.
Povstanie má svoje korene v protestoch, ktoré vypukli 03. Marca 2011 v južnom meste Deraa
po zatknutí a mučení niekoľkých tínedžerov, ktorí maľovali revolučné slogany na školské
steny. Potom, čo bezpečnostné sily začali paľbu do demonštrantov a niekoľkých zabili, ľudia
vyšli do ulíc. V júli 2011 už demonštrovali stovky tisíc ľudí v mestách po celej krajine. Vláda
dlho nečakala a použila vojenskú silu so snahou rozdrviť odpor (disent), tanky dorazili do
mesta Deraa už na konci marca 2011. V júli 2011 stovky tisíc ľudí protestovalo v mestách po
celej krajine. V apríli 2011, bola sýrska armáda opäť nasadená na potlačenie povstania a
vojaci dostali rozkaz začať paľbu do civilistov. Po mesiacoch vojenského „dohľadu“
a stupňujúcich protestov sa spočiatku nenásilné demonštrácie vyvinuli do ozbrojeného
povstania (al-Jazeera, 2012), pričom opozičné sily sa formovali z dezertérov sýrskej armády
(sunnitskej časti), ale i zahraničných islamských radikálov (džihádistov a bojovníkov alKáidy), ktorí sa tak isto zapojili do rodiacej sa občianskej vojny. Boje čoskoro dosiahli
hlavného mesta Damasku a Aleppa v roku 2012 a od tej doby krajina upadla do občianskej
vojny (BBC: Middle East, 2013).
Opozícia v politickom zmysle bola kreovaná v rámci Sýrskej národnej rady so sídlom
v Istanbule. Národná rada je rôznorodá, od Moslimského bratstva cez signatárov tzv.
Damaskej deklarácie a sýrske demokratické organizácie, ktoré reprezentujú Asýrčanov
a rôzne regionálne centrá (Lenč, 2012). V súčasnosti stojí na čele novej opozičnej skupiny
Moaz al-Khatíb. Tento muž je bývalý imám mešity v Damasku, ktorý bol mnohokrát
perzekvovaný a zatknutý, pričom prináša značnú dôveryhodnosť. Opozičná skupina ako nový
orgán bola vytvorená z veľkej časti na žiadosť USA, aby demonštrovala väčšiu jednotu
opozície, čo je dôsledkom americkej soft power213 v regióne (Husain, 2012).
213
Tento termín razil Joseph S. Nye v roku 1980. Soft power - „mäkká sila“ je schopnosť krajiny presvedčiť
ostatných, aby urobili to, čo chce bez použitia sily a nátlaku. Nye argumentuje , že úspešné štáty musia užívať
tvrdú aj mäkkú silu, teda schopnosť prinútiť iných, rovnako ako schopnosť utvárať svoje dlhodobé postoje a
227
Sýria sa dnes utápa v ozbrojenom konflikte medzi silami lojálnymi k prezidentovi Asadovi a
povstaleckými bojovníkmi bojujúcimi na strane opozície. Vzhľadom k tomu, že hlavné
nepokoje začali v marci 2011, štúdie po niekoľkých mesiacoch odhadovali počty obetí na
22.000 až 25.000 zabitých Sýrčanov (Sharp – Blanchard, 2012). Oficiálne zdroje v roku 2012
uviedli 42.000 mŕtvych, pričom boje sa odohrávali aj na predmestí Damašku a počet obetí
geometricky stúpal každým dňom (Husain, 2012).
Napriek medzinárodnému tlaku zo strany Ligy arabských štátov a OSN, ktorá
v Bezpečnostnej rade dňa 21. marca 2012 podporila mierový plán zostavený Kofim Annanom
volajúci po prímerí, humanitárnom prístupe a stiahnutiu bezpečnostných síl z mestských
oblastí, situácia v krajine naďalej eskalovala. Samotná Sýria zmietaná bratovražednými bojmi
sa stala akousi súčasťou ďalekosiahlejších konfliktov ako by sa mohlo zdať, pretože jej citlivé
geopolitické postavenie rozohralo mocenskú hru medzi západnými mocnosťami a Ruskom,
Spojenými štátmi a Iránom, a hlavne poukázalo na nejednotu medzi sunnitmi a šiitmi.
Zaujímavosťou sýrskej revolúcie je, že sa táto revolúcia stále dynamicky vyvíja. Dobrým
príkladom je oslavovanie konca nepokojov v Sýrii po misii Kofiho Annana, no pár hodín po
tom ako malo do platnosti vstúpiť prímerie, sa už objavovali videá o tom ako sýrska armáda
bojuje proti povstalcom. Aj predstavitelia arabských krajín dávali tomuto prímeriu veľmi
malú šancu (Lenč, 2012).
V auguste 2013 počet utečencov presiahol dva milióny Sýrčanov, ktorí utiekli cez hranice
krajiny do Libanonu, Jordánska, Turecka a Iraku, ako aj severnej Afriky (1,8 milióna za 12
mesiacov). Podľa agentúr OSN približne polovica utečencov sú deti pod 18 rokov. Ďalších
4,25 milióna ľudí bolo v Sýrii nútene vysídlených. Nechvalným znakom sýrskeho konfliktu sa
stali bombové útoky. Mnoho útokov cielených na strategické zariadenia režimu sa dávajú za
vinu "teroristom" inšpirovaných al-Kájdou. Opoziční aktivisti však tvrdia, že asadovské
bezpečnostné sily zinscenovali útoky v snahe zdiskreditovať rebelov a opozíciu. Avšak
džihádisti operujúci v Sýrii sa sami prihlásili k väčšine výbuchov. Temná skupina s názvom
front al-Nusrat sa priznala k dvojici samovražedných bombových útokov, ktoré v máji 2012 v
Damasku zabili až 55 ľudí. Podľa inšpektorov OSN sa masakrov dopúšťa nielen asadov
režim, ale i heterogénne zoskupenie opozície a hlavne sympatizantov prelinkovaných na alKájdu (BBC: Middle East, 2013). Samotné verzie udalostí, vychádzajúcich z krajiny sú
značne rozporuplné a protichodné, nad krajinou sa nachádza informační hmla. Dňa 21.
preferencie . Spojené štáty môžu dominovať medzi ostatnými, ale tiež vynikať v projektovaní mäkkej sily s
pomocou svojich firiem, nadácií, univerzít, kostolov a ďalších inštitúcií občianskej spoločnosti. Nye uznáva
limity mäkkej sily: inklinuje mať rozptýlené účinky na vonkajší svet a nie je ľahké dosiahnuť konkrétne
výsledky (Ikenberry, 2004).
228
augusta 2013 sa na niekoľkých predmestiach Damasku objavili zábery obetí u ktorých išlo o
podozrenie útoku chemickými zbraňami. Stovky boli zabití, pričom obe strany sa navzájom
obviňovali z incidentu. Vláda prezidenta Bašára al-Asada súhlasila, že zničí svoje chemické
zbrane (al-Jazeera, 2013) a do popredia sa nám natíska otázka, či je režim ešte schopný
ochrániť vlastné zariadenia, kde sú chemické zbrane uložené.
2. Sýrsky rébus – komplexnosť konfliktu a jeho geopolitický rozmer
Všetky arabské povstania (2011) sú značne zložité, ale „sýrsky prípad“ je vo svojej
komplexnosti unikátny, pretože je v centre rôznych historických bojov v regióne i mimo neho.
Tento brutálny konflikt nám znásobujú vonkajšie vplyvy: arabsko-izraelský konflikt,
súvisiaca otázka odolnosti proti imperializmu, regionálna rivalita medzi Saudskou Arábiou a
Katarom na jednej strane a Iránom na strane druhej, skutočné napätie a hra o geopolitickú
prevahu medzi Spojenými štátmi a Ruskom a zásadná otázka Hizballáhu214, ktorý si zaslúži
vlastnú kategóriu. Zvýšenie regionálneho sektárskeho napätia, ktoré generovala sýrska
revolúcia, tiež nabaľuje ďalšiu vrstvu k problematike. Môžeme konštatovať, že sýrske
povstanie je lokálnou (miestnou), regionálnou a medzinárodnou záležitosťou. Na zložitosti
nám pridáva i fakt, že väčšina síl (aktérov), ktoré chcú odstrániť (alebo odinštalovať) sýrsky
režim sú sami o sebe dominantné politické/ ekonomické sily, regionálneho a do značnej miery
medzinárodného charakteru a to: Spojené štáty, Saudská Arábia, Katar, a Izrael, (Haddad,
2012). To je v protiklade s povstaniami v Tunisku, Egypte, Bahrajne a Jemene, ktoré boli z
veľkej časti domácimi/ internými záležitosťami daných režimov, bez zásahu z vonka. Sýrske
povstanie nám implikuje externé faktory a aktérov, ktorí zásadne dokresľujú a ovplyvňujú
podobu a vývoj občianskej vojny v regióne. V snahe o analýzu komplikovaného sýrskeho
konfliktu sa nám na priblíženie situácie a čítanie v geopolitickej mape napomôžu jednotlivé
premenné a to: externý aktéri a náboženská polarizácia (sektárstvo/ sektárske napätie).
214
Hizballáh (arab. „Strana Božia“) je politická a radikálna organizácia libanonských ší'itov, ktorá vznikla v r.
1982 ako reakcia na izraelskú inváziu do Libanonu („Mier pre Galileu“). Centrum aktivít hnutia sa nachádza
v južnom a východnom Libanone (údolie Biká, Bejrút). Hlavným sponzorom je ší'itský Irán, ktorý sa snažil
prostredníctvom Hizballáhu šíriť hodnoty islamskej revolúcie (1979). Militantné krídlo Hizballáhu v 80. A 90.
rokoch podniklo celú radu násilných akcií voči Izraelu a sebevražedných útokov. Civilné krídlo však
prevádzkuje nemocnice, školy a sociálne aktivity rôzneho druhu. V 90. Rokoch sa postavil do čela organizácie
šejch Nasralláh a už v roku 2005 získal Hizballáh 23 (z 128) kresiel v libanonskom parlamente začlenil sa do
politického života. V roku 2006 prišla nová vlna radikalizácie hnutia zameraná na Izrael, ktorá prerástla do
vojenského konfliktu, zažehnaného za pomoci OSN. Hizballáh figuruje na zozname teroristických organizácií
USA (Čejka, 2007:75-76).
229
Snáď najdôležitejším externým aktérom v sýrskom konflikte sú tradičný intervent
v blízkovýchodných záležitostiach – Spojené štáty americké. Na pochopenie súvislostí
americkej „skrytej“ (anti)intervencie nám poslúži deskripcia strategických amerických
záujmov v Sýrii, ktoré sú práve neistým vývojom v stávke:
1. Prevencia užívania a šírenia sýrskych chemických zbraní. Ako sa konflikt stupňuje,
zbrane sa stávajú bezpečnostným rizikom pre sýrsky ľud, ale i okolité krajiny. Chemický
zbraňový arzenál zahŕňa: sarín, yperit a nervový plyn VX (agent VX). Režim síce deklaruje
ich zabezpečenie ale je tu reálna hrozba, že padnú do rúk teroristov, alebo skupín napojených
na al-Kájdu. Objem chemického arzenálu uloženého v Sýrii je jedným z najväčších na svete
(Pipes, 2013).
2. Zabránenie šírenia konfliktu do susedných krajín. Nielen sýrsky konflikt, ale tiež
zbrane, militantné skupiny a sektárske napätie sa „spill over“ efektom môže preliať do
susedného Libanonu, Iraku, Jordánska a Turecka cez čoraz viac porézne hranice Sýrie
(Assenburg, 2013).
3. Minimalizácia iránskeho úsilia rozdúchať konflikt v regióne. Iránske spojenectvo so
Sýriou umožňuje premietnuť iránsky vplyv do Levantu a podporiť Hizballáh v Libanone
a v menšom rozsahu palestínske militantné skupiny s destabilizujúcim dopadom na krajiny
v regióne.
4. Zabránenie „voľnému operovaniu“ al-Kájdou inšpirovanými skupinami v Sýrii. AlKájdou inšpirované skupiny údajne rastú v počtoch a stále sa zvyšuje ich podiel zapájania sa
do sýrskeho konfliktu. Tieto militantné formácie by sa mohli pokúsiť vytvoriť bezpečné
útočisko v niektorých častiach krajiny, ktoré nie sú úplne pod kontrolou režimu alebo
opozičných síl (David, 2014).
5. Zaistenie bezpečnosti Izraela215. Zvlášť v tomto bode musí byť americká zahraničná
politika veľmi opatrná, lebo potencionálny islamistický víťazi dominujúci v Damasku by
mohli byť viac antagonistický smerom k Izraelu. Avšak nový režim, ktorý by obmedzil svoje
vzťahy s Iránom a Hizballáhom a snažil sa byť partnerom Západu by mohol byť viac vnímavý
k mieru s Izraelom. Realitou však je, že izraelskí predstavitelia sú hlboko znepokojení
nestabilitou v krajine a bezpečnosťou chemických zbraní v Sýrii.
6. Ekonomické záujmy. Ako sme svedkami v Iraku, americký kapitál má veľký podiel na
obnove krajiny a politickej transformácii. Americká vláda tiež usiluje o podporu a zmiernenie
215
Americká blízkovýchodná politika, tradične spočíva na dvoch pilieroch a to izraelskej bezpečnosti a prístupu
k rope z Perzského zálivu (Kepel, 2006) a kooperácii so Saudskou Arábiou ako strategickým partnerom v oblasti
Perzského zálivu.
230
humanitárnej katastrofy a utrpenia. Spojené štáty sa zaviazali poskytnúť viac ako 100
miliónov dolárov na humanitárne aktivity v Sýrii i v susedných krajinách (Dalton, 2012:2).
Terajšia demokratická administratíva prezidenta Baracka Obamu kalkuluje s osudom
Sýrie veľmi opatrne, poučená vojnou v Iraku a Afganistane. Americkí „tvorcovia politiky“
(policy makers) si uvedomujú patovú situáciu v Sýrii a priama intervencia je priveľký risk,
ktorý by mohol ohroziť americké strategické záujmy v dlhodobom horizonte216. Neochota
k ráznej akcie má však niekoľko pádnych dôvodov:
 Alawitská minorita v Damasku bola značne nepriateľská voči americkým záujmom,
ale zvrhnutie al-Asada a jeho nahradenie radikálnymi sunnitmi, môže byť ešte horším
scenárom pre Washington.
 Poučenie z minulosti – partikulárnym záujmom Arabských štátov je boj voči Izraelu
a teda i ochota podpory radikálnym sunnitským skupinám. Spomienka na Afganistan,
kde sa podpora mudžáhedínom proti sovietskej okupácii (1980) obrátila proti
americkým záujmom a vyústila 11. septembra 2001 teroristickými útokmi.
 Obamova administratíva si nechce znepriateliť Rusov v otázke vojenskej intervencie v
Sýrii, pretože potrebuje Putinovu spoluprácu v Bezpečnostnej rade OSN ohľadom
iránskeho jadrového programu, ale aj sýrskeho chemického arzenálu.
 V neposlednom rade zabránenie ďalšej vojenskej intervencie bolo dôležitým bodom
prezidentskej kampane v roku 2008, ktorá zabezpečila víťazstvo Baracka Obamu.
 Prioritou číslo jedna je limitovanie iránskeho jadrového programu, preto
neprichádzalo do úvahy konfrontovať Teherán ohľadom Sýrie a tým ohroziť
rokovania (Katz, 2013:10-11).
Faktom je tiež, že americké vojenské kapacity nie sú neobmedzené a musia byť k dispozícii v
„hypotetickom strete“ s Iránom, alebo inde vo svete. Taktiež existencia veľkých
geopolitických hráčov ako Rusko a Čína, nielenže znamenala zablokovanie otvorenej
vojenskej intervencie v Bezpečnostnej rade OSN, ale sama o sebe tvorí komplikované
prekrytie strategických záujmov týchto mocností pretínajúcich sa v Sýrii (prístav Tartus,
ekonomické záujmy). V šachovej hre medzinárodnej politiky v Sýrii dalo Rusko
signifikantný mat nielen blokovaním rezolúcie BR OSN, ale posilnilo i svoju pozíciu
v geopolitickej hre so Západom. Už od roku 2011 Rusko poskytovalo svoje vojenské zdroje
216
Súčasný konflikt v Sýrii môže ohroziť americké záujmy bez ohľadu na to, ako sa to vyvinie. Preto musia
americký tvorcovia zahraničnej politiky pripraviť také stratégie, ktoré podchytia budúce scenáre vývoja
a implementujú politiky, ktorá pokryje risk.
231
(pravdaže sa nezapojilo priamo), no poskytlo i finančnú asistenciu pri stabilizácii sýrskej líry
a ekonomiky. Avšak najefektívnejšou úlohou Ruska bol boj na politických a diplomatických
frontoch. Prezident Vladimír Putin získal na kredibilite a legitimite doma i v zahraničí, keď
obhajoval Asadov režim, ktorý bojuje s „teroristami“. Hlavnými dôvodmi ruského záujmu je
nielen nezanedbateľný trh so zbraňami, strategický prístav Tartus, ale strata Sýrie môže
drasticky podkopať globálne geopolitické záujmy Moskvy, ktorá sa obáva domino efektu
zasahujúceho jej sféry vplyvu (bývalé Sovietske republiky, Irán). No politika Moskvy voči
Sýrii úmyselne predlžujúca konflikt, robí výsledok ešte ťažšie predpovedateľný (Nizameddin.
2013:12-13).
Vo svetle nečinnosti Spojených štátov vystupuje Izrael diametrálne odlišne. Nedávny útok
Izraela na sklady zbraní pri Damasku je žiarivý príklad rázneho zakročenia proti
prezidentovmu režimu. Izraelskí najvyšší predstavitelia operujú jednoducho, precízne
a konajú nekompromisne, keď ráznym útokom zničili dodávku veľkého množstva moderných
rakiet, ktoré boli určené pre Hizballáh. Sýria stáva bezpečným útočiskom pre al-Kájdu. Izrael
sa z spočiatku správal zdržanlivo a zdržal sa odplaty voči narušovaniu integrity jeho
pohraničných území, ale v januári a máji 2013 izraelské letectvo bombardovalo konvoj
prepravujúci taktické zbrane naviazané na libanonský Hizballáh, ktorý predstavuje konfliktný
bod medzi židovským štátom a asadovskou Sýriou (Assenburg, 2013:13). Niektorí americkí a
izraelskí stratégovia vidia sýrsku občiansku vojnu ako príležitosť k rozhodujúcemu
oslabovaniu Iránu a dúfajú, že porážka Sýrie v Levante by donútila Teherán prehodnotiť
otázku jeho jadrového programu, alebo aspoň pripravila pôdu na nové rokovania, čo sa
nedávno potvrdilo podpísaním novej dohody medzi Teheránom a Washingtonom (2013).
Očakávania sú také, že libanonský Hizballáh bude oslabený pádom prezidenta al-Asada a
politická zmena v Sýrii by viedla k odrezaniu hlavnej tranzitnej trasy pre dodávky zbraní
militantnému krídlu Hizballáhu217. Avšak voči Izraelu nepriateľský sunnitský režim môže
vytvoriť „zónu konfliktu“ na hraniciach medzi židovským štátom a Sýriou, preto sa Izrael
obáva scenáru pádu asadovho režimu.
217
V druhej polovici 80. rokov dochádza ku geopolitickej zmene pohľadu Sýrie na situáciu v Libanone a
konkrétne aj na pohľad na hnutie Hizballáh, ktoré bolo dovtedy so sýrskym režimom v kotradikcii. Asadovská
Sýriia bola striktne sekulárnou krajinou a nepodporovala hnutia založené na náboženskom základe (Hizballáh
v preklade: Strana Božia). Avšak dôsledkom porážky sýrskej armády Izraelom boli sýrske vládnuce elity
prinútené zmeniť svoj predchádzajúci pohľad na celkovú situáciu a nájsť vhodného spojenca proti izraelskému
tlaku v oblasti. Jediným vhodným spojencom bol v danej geopolitickej situácii Irán, čo malo za následok
akceptáciu existencie Hizballáhu a začiatok jeho neoficiálnej podpory, nakoľko Sýria stále podporovala aj hnutie
Amal. Takisto nemožnosť poraziť Izrael vojensky viedla sýrskych predstaviteľov k podpore hnutí, ktoré by proti
Izraelu bojovali aj inými prostriedkami ako je vojenská sila (Norton, 2007). Dnes bojujú vládne jednotky po
boku Hizballáhu proti sunnitkským radikálnym skupinám, ktoré operujú pri hraniciach s Libanonom.
232
Na druhej strane sa Iránske vedenie vidí v čele strategického a ideologického boja, ktorý má
očistiť a oslobodiť región od americkej a izraelskej hegemónie. Irán preto podporuje sýrsky
režim vojenskými poradcami, zbraňami, finančnými prevodmi a dodávkami energie. Zatiaľ,
čo sýrsky rebeli získavajú politickú, finančnú a logistickú podporu, rovnako ako školenia od
západných aktérov, ako sú Spojené štáty, Turecko, Spojené kráľovstvo a Francúzsko na
jednej strane a finančnú a vojenskú pomoc zo sunnitských štátov Perzského zálivu (Saudská
Arábia, Katar) na strane druhej. Irán v žiadnom prípade nechce prísť o jedného z mála
vojensko-politických spojencov v regióne, a preto hoci ho to ekonomicky vyčerpáva poskytne
Bašárovi al-Asadovi určité garancie ochrany (Asseburg, 2013).
Občianska vojna v Sýrii nám takisto prináša nové scenáre usporiadania Turecka, ktoré pod
taktovkou AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja, turecky: Adalet ve Kalkınma Partisi – pri
moci od roku 2002) značne intervenuje vo svoj prospech. Hromadiace sa turecká sila sa tak
postupne začína realizovať inde a hovorí sa okrem iného o "neo-otomanizme", akomsi
oživovaní tureckých imperiálnych ambícií na Blízkom východe v modernom háve (Čejka,
2011). Ankara sa na druhej strane obáva posilnenia autonómie Kurdského regiónu (ten
presahuje do Sýrie, ale hlavne toho v Iraku), čo by viedlo k nárastu separatistických ašpirácií
medzi vlastným kurdským obyvateľstvom, lebo práve tieto odľahlé nekontrolovateľné
končiny
poskytujú
bezpečné
útočisko
pre
PKK
(Strana
kurdských
pracujúcich,
kurdsky: Partiya Karkerên Kurdistan alebo PKK). Sýrsky režim do značnej miery stiahol
svoju prítomnosť od kurdskej oblasti v krajine, štruktúry kurdskej milície boli zriadené práve
tu. Ozbrojený boj medzi sýrskymi povstalcami a PYD (Strana demokratickej únie, kurdsky:
Partiya Yekîtiya Demokrat je stanou Kurdov v Sýrii), ako aj politické rozdiely medzi
arabskými a kurdskými zástupcami sýrskej opozície otvorili otázku autonómie, alebo dokonca
oddelenia "Západného Kurdistanu", čo by bol nežiaduci vývoj práve pre zmienené Turecko.
V tejto súvislosti sa turecká vláda zapojila do rokovaní s uväzneným vodcom PKK
Abdullahom Ocalanom a v apríli 2013 sa dohodli na prímerí, prišlo k stiahnutiu
bojovníkov PKK a komplexné reformy zamerané na zlepšenie postavenia Kurdov v Turecku,
čím sa turecká vláda takto pokúsila aspoň na čas eliminovať hrozbu iredenty (Matthees –
Seufer, 2013).
Regionálne pozície troch nearabských štátov – Iránu, Turecka a Izraela boli silne ovplyvnený
Arabskou jarou a najmä krízou v Sýrii, pričom vzťahy medzi všetkými tromi aktérmi boli
veľmi naštrbené a Izrael s Iránom sa ocitli na pokraji vojny. Takisto rozpor medzi Saudskou
Arábiou a Katarom v otázkach podpory jednotlivých frakcií rebelov, podkope pozície
opozičných síl. Katar podporuje sýrske Moslimské bratstvo, ktoré Rijád odmieta a vidí ako
233
potencionálny zdroj domácej nestability v Saudskej Arábii. Katar sa taktiež zdá byť menej
zaujatý nebezpečenstvom vyzbrojovania extrémistov v rámci opozície, ako je Džabhat alNusrat, Islamského štátu v Iraku a aš-Šamu. Saudská Arábia sa snaží zvrátiť Katarský vplyv
vnútri hlavnej opozičnej politickej skupiny, sýrskej Národnej koalície a údajne buduje vlastnú
"armádu islamu", zloženú zo štyridsiatich troch islamistických a salafistických povstaleckých
brigád (Sofer, 2013:9). Boj o dominanciu a budúci vplyv v Sýrii zo strany Kataru a Saudskej
Arábie môže expandovať ak sa oslabí vplyv Iránu v konflikte.
Jeden z najväčších britsko-amerických historikov a orientalistov Bernard Lewis povedal:
„Ľudia zo Západu až na pár výnimiek prestali považovať náboženstvo za svoju najdôležitejšiu
starosť, a preto nie sú ochotní pripustiť, že by pre niekoho iného mohlo stále tým
najdôležitejším byť. Pre pokrokovú modernú myseľ je jednoducho neprípustné, aby ľudia
bojovali a umierali kvôli obyčajnej odlišnosti ako náboženstvo“ (Lewis, 1997). Sýrska
občianska vojna však priniesla masívny nárast sektárskeho napätia a náboženskej
polarizácie, ktoré poznačili región už ako dôsledok irackej občianskej vojny. Preto sa nám do
našej geopolitickej mapy musí zapísať i tento aspekt konfliktu a jeho vnímanie ako
„sunnitského povstania“ (podporované sunnitskými monarchiami v Perzskom zálive a
Tureckom) proti alawitskému (odnož šiitskej vetvy islamu) režimu na čele s rodinou alAsadovcov. Alawiti tvoria pomyselnú chrbticu režimu a elitné zložky armády. Hlavná
konfliktná línia je vedená práve pozdĺž sektárskych línií medzi sunnitmi ovládanými
krajinami ako Saudská Arábia, Katar a Turecko, štátmi s prevahou šiitov ako Irán, Irak
a Sýria. Ako domácich podporovateľov môžeme označiť alawitskú minoritu, kresťanov
a Drúzov, vonkajších zástancov režimu, predstavujú – šíitský spojenci (Irán, Hizballáh a i šíiti
v Iraku). Geopolitickými rivalmi sú v Sýrii, ale aj v celom regióne sunnitská Saudská Arábia
a šíitský Irán, toto súperenie je sprevádzané partikulárnymi záujmami Kataru a Turecka, čo
destabilizuje
bezpečnostnú
architektúru
a absencia
akéhokoľvek
arbitra
(mediátora
v konflikte) ešte viac naštrbuje krehké nábožensko-etnické línie. Sektárske napätie a
polarizácia neveštia nič dobré pre budúcnosť Sýrie ani pre zložitú mozaiku spoločnosti
v regióne (viď dopad na Irak, Libanon), (Asseburg, 2013:16). V samotnej „sunnitskej
koalícii“, čo už samé o sebe je odvážne označenie, prebieha zápas o vplyv medzi Katarom
a Saudmi o vplyv medzi jednotlivými frakciami sýrskych rebelov a opozičných síl.
Nekončiaci krvavý konflikt v Sýrii a s ním spojené posilňovanie radikálnych džihádistov
zosobnených v posledných týždňoch hlavne v skupinách inšpirovaných al-Kajdou a na ňu
234
naviazanú skupinu Islamský štát v Sýrii a aš-Šamu (ISIS218, aš-Šam z arabčiny "Veľká Sýria",
čo predstavuje región začleňujúci okrem samotnej Sýrie aj Libanon, Palestínu a Jordánsko)
nám vzhľadom na rastúci význam aj ďalších radikálnych skupín (napríklad Džabhat alNusrat) naskytá otázku, kde sa podeli „dobrí chlapci“, ktorých Západ podporoval (Daniel,
2014). Chaos v Sýrii zanechal svoju stopu aj na Libanone, ktorý čelí prívalu sýrskych
utečencov, a aj s eskaláciou svojich domácich konfliktov, čo môže v krátkodobom horizote
destabilizovať túto konfesionálne rozdelenú krajinu a domov hnutia Hizballáh.
Konflikt je omnoho viac sektárskym ako kedykoľvek predtým a jeho elementárnym základom
je „geografia“, hovorí Andrew J. Tabler219. Sýria bola základným kameňom postotomanského projektu Blízkeho východu po Sykes–Picotovej dohode, ktorá predstavovala
tajný plán Francúzska a Veľkej Británie na rozdelenie sféry vplyvu v teritóriu Osmanskej ríše
po ukončení prvej svetovej vojny (Lewis, 1997). Mnohí hovoria, že konflikt v Sýrii vykazuje
podobné znaky ako 15 ročná vojna v Libanone a Sýria je v poradí ďalšou krajinou, ktorá
dopláca na svojvoľnú politiku Západných mocností. Medzinárodné spoločenstvo nemá
významné ekonomické záujmy v Sýrii, avšak skoro všetky susedné krajiny Sýrie predstavujú
strategických partnerov a spojencov pre Ameriku i Európu: Izrael, Jordánsko, Turecko, Irak i
Libanon.
Regionálna sektárska rivalita sa premieta v Sýrii v krvavom boji, ktorého predvoj tvoria sily
bezprostredne pochádzajúce z amerického zoznamu zahraničných teroristických organizácií.
Dnes, Hizballáh, jednotky Quds (IRGC, tajná zložka Iránskych revolučných gárd zameraná na
zahraničné operácie) a ďalšie iránskej šiitské milície bojujú po boku režimu Bašára al-Asada.
Na druhej strane stojí sunnitská opozícia tvorená salafistami a džihádistami (mnohí sú
mudžáhedíni na „penzii“ z Afganistanu), z ktorých časť tvorí pobočky al-Kájdy v Sýrii. Tento
sunnitský nesúrodý protipól režimu bojuje bok po boku (a často i proti sebe). V kurdských
oblastiach operujú bojovníci Strany demokratickej únie (PYD) napojení na Stranu kurdských
pracujúcich (PKK), (Tabler, 2014:6-7). Práve nárast aktivity a koncentrácia radikálnych
skupín a džihádistov na území Sýrie, ktorá sa stala bezpečným útočiskom, základňou pre
preskupenie síl a polom pôsobnosti predstavuje pre medzinárodné spoločenstvo kritickú
bezpečnostnú hrozbu do budúcnosti.
218
ISIS (Islamic State of Iraq and the Levant) – Islamský štát Iraku a Levantu (Laub, 2014). Bojovníci ISIS sa
do bojov proti sýrskemu režimu zapojili výraznejšie až počas minuloročného apríla, ale v nasledujúcich
mesiacoch dokázali získať podporu sýrskych (a zahraničných) džihádistických skupín a tiež ovládnuť významné
územia predovšetkým na severe krajiny. Počas jesene minulého roka potom v nimi dobytých oblastiach začali
vytvárať miestnu samosprávu riadiacu sa radikálnym výkladom islamského práva (Daniel, 2014).
219
Andrew J. Tabler je analytik v Programe na Arabskú politiku vo Washingtonskom inštitúte pre
Blízkovýchodnú politiku, so zameraním na Sýriu a americkú politiku v Levante.
235
2.1 Politologická predikcia budúcej trajektórie Sýrie
Táto podkapitola sa skromne pokúsi predikovať budúce scenáre vývoja konfliktu
a identifikovať najviac pravdepodobné trajektórie pre Sýriu. Na základe analýzy konfliktu a
štúdia dostupnej literatúry sa nám naskytajú štyri eventuálne scenáre: každý z nižšie
uvedených scenárov začína “spúšťacou” udalosťou, až potom nasleduje súbor možných
kľúčových faktorov (relevantní aktéri, zložky režimu a sýrska armáda, opozícia a vonkajšie
sily).
1. Náhla smrť Bašára al-Asada – sýrskej opozícii alebo al-Kájde sa podarí eliminovať
(zabiť) prezidenta Asada a nasleduje obdobie konfliktov. Opozícia zosadí Asada násilne
a prevezme kontrolu nad krajinou. Kľúčové udalosti , ktoré budú nasledovať:
 Zostávajúci členovia režimu si udržia kontrolu nad väčšinou štátnych inštitúcií, ale
neistota a zmätok po al-Asadovej smrti spôsobí čoraz väčšie napádanie pozícií režimu
zo strany opozície. Sýrska opozícia vyhlási víťazstvo, ale chýba jej koherentná
stratégia a kredibilita pre post-asadovskú tranzíciu (prechod) a stabilizovanie
vnútropolitickej situácie.
 Al-Kájdou inšpirované skupiny využijú obdobie neistoty a získajú ďalšie pozície v
kľúčových mestských centrách a budú pokračovať v útokoch proti lojalistom starého
režimu.
 V zmätku po al-Asadovej smrti, slabnúci režim stráca kontrolu nad chemickým
arzenálom a nemôže ďalej garantovať svoju ostražitosť, pretože sa koncentruje na
odvrátenie úplného kolapsy krajiny. Radikálne opozičné skupiny by mohli získať
kontrolu nad niektorými z chemických zbraní (Dalton, 2012:3-4).
 Napriek smrti prezidenta mocenská pyramída, štruktúra režimu a nepotistické kruhy
stále existujú a ich úplná porážka si môže vyžiadať dlhodobý časový horizont.
„Anarchia v Sýrii, zahraničné intervencie susedov, vyhliadka na prevzatie moci v Damasku
islamistami napojenými na al-Kájdu, nepriateľské akcie proti Izraelu na až doteraz pokojných
Golanských výšinách, a rozsievanie systému chemických zbraní teroristickým organizáciám.
Zvrhnutie Bašara al-Assada hrozí rekapituláciou scenáru odstránenia dlhoročných diktátorov
Iraku a Líbye v roku 2003 a 2011, ktoré viedli k rokom, či dokonca desaťročiam nestability a
násilia. Ešte horšie je, že tento výsledok by mohol oživiť inak už odumierajúcu kariéru
tureckého premiéra Recepa Tayyipa Erdoğana, ktorý je v súčasnej dobe už takmer porazený
vlastnými chybnými krokmi“ (Pipes, 2013). V tomto scenári sa občianska vojna stáva v skutku
násilná a sektárska. Pokračuje prenasledovanie a trpké konflikty medzi predstaviteľmi starého
režimu a frakciami opozície.
236
2. Riadený prechod – opozíciou vedená koalícia prevezme moc skrze riadenú tranzíciu.
Kľúčové udalosti:
 Väčšina štátnych štruktúr spočiatku zostáva zachovaná, ale ich schopnosť
a dôveryhodnosť v priebehu času slabnú.
 S pomocou Západu a sunnitských spojencov Sýrska slobodná armáda (FSA) a hlavné
milície dobyjú Aleppo a Damask. Vojenské opozícia zjednotí prebehlíkov
i dôveryhodnú časť byrokracie režimu, a vytvorí prechodnú vládu. Al-Kájdou
inšpirované skupiny sú marginalizované a prevážené stále viac jednotnou a
dôveryhodnou opozíciou, ktorej politická stratégia výslovne zahŕňa menšiny a
bývalých členov režimu.
 Sýrska prechodná vláda kontroluje chemické zbrane, s poradenstvom a podporou
medzinárodného spoločenstva.
 Konflikt nižšej intenzity pokračuje po dobu niekoľkých rokov, kým opozícia dosahuje
udržateľného politického prechodu. Prílev utečencov do susedných krajín poľavuje
a situácia sa postupne stabilizuje (Dalton, 2012:4; Landis – al-Azm – Zweir, 2014).
Bez ohľadu na to, ako dobre by sa opozícii darilo manažovať sýrsku politickú transformáciu,
štátne inštitúcie by boli veľmi oslabené. Strach a nedôvera medzi sýrskou populáciou by
pretrvávala. Tento scenár však stroskotáva na ideologickej rôznorodosti opozičných síl a
kontradikcii ich podporovateľov (Asseburg, 2013).
3. Asad sa udrží pri moci po devastujúcej občianskej vojne
Prezident al-Asad si s pomocou Ruska, Iránu a Číny uchová moc, ale konflikt má veľmi
negatívny dopad na civilné obyvateľstvo. Kľúčové udalosti :
 Rebeli držia okrajové územia v odľahlých oblastiach, ale Asad drví väčšinu opozície
a jeho kampaň, zahŕňa hromadné vraždy, popravy, mučenie a väznenie rebelov a ich
sympatizantov (Asseburg, 2013).
 Sýrske chemické zbrane sú v ohrození, ale nakoniec zostávajú pod kontrolou
a dohľadom režimu.
 Toky utečencov sa navýšili po tom ako Asad prenasleduje a perzekuuje rebelov.
 Irán zdvojnásobuje svoje úsilie o posilnenie Asadovych pozícií (Dalton, 2012).
Udržanie Asada pri moci, môže byť veľmi znepokojujúce, pretože sa odrazí na náraste
brutality konfliktov a humanitárnej kríze, ktorá bude narastať, pričom režim už nikdy nebude
taký silný ako predtým.
4. Sýria sa rozpadne pozdĺž sektárskych alebo regionálnych línií
237
V tomto scenári sa vyhrotí občianska vojna a v krátkodobom časovom horizonte padnú štátne
štruktúry. Sýria upadne do anarchie so značnými civilnými obeťami. Konflikt je čím ďalej,
tým viac sektársky a popravy v mene „odplaty“ sa stupňujú. Asad odíde, je zabitý alebo sa
stáva marginalizovaným aktérom, pričom zvyšky režimu sú prerozdelené medzi bojujúce
frakcie. Kľúčové udalosti:
 Opozícia nedokáže držať pohromade a nie je politicky homogénna. Rozdielne
povstalecké skupiny prevažne pôsobia nezávisle na sebe.
 Rebelské militantné skupiny neútočia iba na pozície režimu, ale bojujú medzi sebou
a manévrujú smerom k získaniu moci a teritória.
 Chemické zbrane sú v najvyššom riziku pádu do rúk extrémistov. Spojené štáty sú
nútené koordinovať medzinárodnú intervenciu s cieľom zabezpečiť alebo zničiť
chemický arzenál v Sýrii. Tento scenár je najrizikovejším pre americké záujmy
a v krajine sa vytvára nestabilné politické a mocenské vákuum.
 Tok utečencov a bojovníkov cez hranice turbulentne stúpa (Dalton, 2013; Landis – alAzm – Zweir, 2014).
Skupiny napojené na al-Kájdu budú ľahšie dobývať územia a zriaďovať „bezpečné útočiská“
na dezintegrovanom a nekontrolovanom území. Minority (Alawiti, Drúzi a kresťania) budú
čeliť zvýšenému sektárskemu násiliu, pretože v očiach radikálov (opozície) kolaborovali
s režimom. Etnické zlomové línie budú definitívne naštrbené a roztrieštené, čo vytvorí
priestor pre partikulárne záujmy jednotlivých etník (zoskupení) a ich snáh o vytvorenie
nezávislých územných celkov (Kurdi, islamisti), (Landis – al-Azm – Zweir, 2014).
Veľkým nebezpečenstvom, ktoré môže vyhrotiť situáciu a destabilizovať región je tzv. efekt
preliatia (z angličtiny: spill over effect). Centrálna poloha Sýrie v mape Blízkeho východu má
geo-strategickú dôležitosť a eskalácia konfliktu môže mať nedozerné následky pre celú
oblasť. Počet utečencov, ktorý rastie geometrickým radom vytvára enormný tlak na susediace
krajiny, najmä Libanon, Turecko, Jordánsko a Irak, ktoré čelia neželanému prílevu imigrantov
a v neposlednom rade i bezpečnostným rizikám. Poskytnutie primeraného bývania, zdravotné
služby a logistika vyčerpávajú miestne ekonomiky tiež vytvárajú napätie medzi miestnym
obyvateľstvom. Distribúcia konfliktu sa tak prelieva do Libanonu a Iraku a náboženské
nepokoje destabilizujú tieto štáty, ktoré sú sami o sebe nestabilnými a na pokraji občianskych
vojen. Obe krajiny sa totiž podieľajú na sýrskom konflikte vlády s opozíciou, a to rétoricky,
finančne a aspoň čiastočne vojensky (libanonský Hizballáh). Samotné Turecko, ako hostiteľ
Sýrskej národnej rady (SNC) a operačná základňa pre Slobodnú sýrsku armádu (FSA – Free
Syrian Army) je pod tlakom vojny. V reakcii na hrozby z toho plynúce v januári 2013
238
Turecko povolilo rozmiestnenie palebných batérií systému Patriot, ktoré NATO poskytlo na
ochranu pohraničných území a civilného obyvateľstva (Asseburg, 2013:14).
Čo sa týka prežitia režimu Bašára al-Asada každá minca a takmer každý príbeh má dve
strany, a tak je to i s príbehom Sýrie. Jedna strana príbehu má čo do činenia s tým, že vzbura
povstalcov "sa rýchlo rozšírila a má hlboké korene“. Na druhej strane príbehu odpor rebelov
a opozície má čo do činenia s nepopierateľnou skutočnosťou, že režim bol doteraz schopná
prežiť. Jedným z možných vysvetlení sú vnútorné rozpory a slabiny opozície, ktorý je verným
odrazom sýrskej spoločnosti: opozícia i spoločnosť trpia diverzitou a fragmentáciu
založených na etnických, náboženských, regionálnych, sociálno-ekonomických a iných
rozdieloch. Ďalšie vysvetlenie sa zameriava na medzinárodné spoločenstvo a nedostatok vôle
alebo schopnosti zasiahnuť v Sýrii. Tretie vysvetlenie poukazuje na to, že zdroje režimu sú
stále značne silné, a ak režim prežije, tak nielen kvôli slabosti svojich protivníkov, ale aj
preto, že momentálne nie je vytvorená klíma na jeho likvidáciu. Jeden zdroj sily tohto režimu
spočíva v podpore, ktorú čerpá z rád členov menšinových komunít, ktoré slúžia ako jeho
sociálnej základne. Patria medzi ne Alawiti (12% obyvateľov), Drúzi (5%) a väčšina
kresťanov (13%). Kurdi (10%), vrátane tých, ktorí žijú v oblastiach hraničiacich s Tureckom
a Irakom, sa z veľkej časti neobrátil proti vláde (Zaisser, 2013). Avšak čiastočné rozdelenie
Sýrie bude neodvratné, lebo al-Asad oslabený vleklou revolúciou nebude schopný
kontrolovať a ovládnuť pôvodné hranice režimu.
Vedľajší produkt údajného chemického útoku, posunul vpred obnovenie diplomatického
úsilia ukončiť vojnu. Tento rok v lete, sa Rusi dohodli so Spojenými štátmi, aby obnovili
rozhovory o budúcnosti Sýrie – Ženevu II. a okrem toho, Spojené štáty rokujú s frakciou
sýrskeho povstaleckého vedenia, podobne ako už dlho tlačia na al-Asadov režim, aby
zúčastniť sa mierových rozhovorov. Politický prechod na inkluzívnu prechodnú vládu, ako je
to z júna minulého roka uvedené v Ženeve II., zostáva chabou nádejou krajiny, pretože počet
obetí stúpa a číslo utečencov prekročilo dva milióny (Lemmon, 3013).
239
Záver
Bašár al-Asad po vypuknutí revolúcie pristúpil k zrušeniu výnimočného stavu, podobne ako
tomu bolo v Egypte, no i tak sa represie voči opozícii stupňovali. Líbyjský scenár „skrytej“
vojenskej intervencie na podporu opozičných síl zo strany západu nebol možný. Ochranná
ruka Iránu, ale i Číny a hlavne Ruska, ktoré považuje Sýriu za svoju výhradnú sféru vplyvu
(vojenská základňa v sýrskom prístave Tartus) boli dostatočným „zadržiavajúcim“ faktorom,
ktorý i napriek dodávkam zbraní (z oboch pomyselných aliancií) udržiava status quo doteraz.
Ako konflikt eskaloval verejná aj odborná debata sa zameriavala na nájdenie dostupných
riešení, ktoré by napomohli riešiť konflikt (otvorená pomoc rebelom, bezletová zóna nad
Sýriou), avšak Američania sa veľmi bolestivo poučili v Iraku220 a otvorenej intervencii musí
predchádzať skúmanie širšej škály možných dopadov (Dalton, 2012:1). Na druhej strane
existuje mnoho dôvodov pre americkú intervenciu, pričom číslo jedna by bolo určite
zmenšenie vplyvu Iránu v arabskom svete. No Irán vie, že ak by padol asadov režim,
znamenalo by stratenie najdôležitejšej základne a spojenca na Blízkom východe a
zásobovacej tepny pre bojovníkov Hizballáhu v Libanone. Prezident Asad však vidí Sýriu ako
poslednú baštu sekularizmu a o otvorenej intervencii cudzej mocnosti pochybuje. Odchod
striktne odmietol a vyhlásil: „Nemyslím si, že západ zasiahne, ale ak tak urobí, nikto nemôže
povedať, čo bude nasledovať“, povedal Asad. "Myslím, že cena za inváziu, keby sa to stalo,
môže byť vyššia ako si celý svet môže dovoliť" (Russian Today, 2012). Problémom Sýrie nie
sú len etnické a náboženské štiepne línie, ale externé a vnútorné politické sily, ktoré
intervenujú nie v prospech trpiaceho sýrskeho ľudu, ale pre zabezpečenie svojej politickomocenskej prevahy v krajine. Konferencia Ženeva II. sa stala bezzubou snahou OSN o zmier
v Sýrii a Generálny tajomník OSN, Pan Ki-mun povedal, že by bolo „neodpustiteľné“, aby
nevyužili túto príležitosť k ukončeniu konfliktu, ktorý stál už viac ako 100.000 mŕtvych a
vyhnala 9,5 milióna Sýrčanov z ich domovov. Americký minister zahraničným veci John
Kerry a jeho ruský náprotivok Sergej Lavrov vyvinuli zvýšenú iniciatívu po útoku
chemických zbraní na predmestí Damasku. Dňa 27. septembra 2013 prijala Bezpečnostná
rada OSN jednomyseľne rezolúciu 2118, ktorá požadovala zničenie alebo odstránenie
sýrskych chemické zásob (BBC: News Middle East, 2014). V intenciách hypotézy sa tento
krok sa javí pri každodenných správach o počtoch mŕtvych ako prázdne gesto, ktoré má byť
220
Gilles Kepel píše: „Problematická demokratizácia irackej spoločnosti sa neuberala rovnakou cestou, akou sa
vydala v Nemecku Alebo v Japonsku po roku 1945. Ostatne ani tou cestou, ktorú zvolil bývalý sovietsky blok po
páde berlínskeho múru. Po prvých týždňoch počiatočného nadšenia zo slobody sa ukázala realita. Okupácia
Iraku jednotkami Spojených štátov a ich spojencov trvala približne jeden rok, ktorého bolo treba k tomu, aby 28.
júna 2004 mohla byť vláda formálne odovzdaná novej irackej administratíve. Avšak nikde sa americká armáda
ešte nestretla s tak zúrivým odporom zo strany tých, ktorých práve oslobodila od tyranie“ (Kepel, 2006:178).
240
signálom navonok, že medzinárodné inštitúcie a organizácie fungujú a dohovory platia.
Pravda je však taká, že desaťročia nepozorného „neokolonializmu“, nečitateľnej,
nefundovanej až kontroverznej zahraničnej politiky diskvalifikovali Západ v hre mediátora
a tvorcu politiky na Blízkom východe. Nečinnosť a prehliadanie katastrofálneho konfliktu
v Sýrii môže mať z dlhodobého hľadiska drastické a devastačné následky a medzinárodný
presah. Humanitárna kríza, kumulujúce sa problémy prílevu utečencov, zakladanie
bezpečných útočísk radikálnych islamistov sú zatiaľ iba prvé príznaky tohto chorého regiónu.
Práve Sýria sa môže stať ďalšou „pandorinou skrinkou“ v regióne (po Afganistane, Iraku),
kde si Spojené štáty zvolili zlú stratégiu a podporili nevypočítateľné sily radikálov. Súčasná
absencia „vôle“ riešiť konflikt, môže vyústiť do horšej vojny ako sme boli svedkami v Iraku
a Afganistane.
Ako sa písalo v úvode pohyblivé piesky Blízkeho východu sú príliš premenlivé a predikovať
vývoj udalostí, čo i len mesiac dopredu by bolo prinajmenšom „unáhlené“. Preto sa tento
článok na základe predložených determinantov pokúša triezvo identifikovať súčasné i minulé
problémy Sýrie, ktoré ohrozujú autoritatívnu asadovskú dynastiu. Všetky zmienené faktory
ako náboženská a etnická heterogenita, korupcia a klientelizmus, ale i historické krivdy, ktoré
opäť ožili v pamäti utláčaných boli rozbuškou revolúcie. Nemenej dôležitým faktom bola aj
inšpirácia z úspechu revolúcií v iných arabských krajinách, čím revolúcia nabrala na sile.
Najväčšie očakávania demonštrantov tkveli v ekonomickom posilnení krajiny, odstránení
vrstvy privilegovaných, ale hlavne zvrhnutí sekulárne ladeného režimu a návrat k tradičným
hodnotám, návrat k islamu. Alawitský režim je radikálnymi džihádistami vnímaný ako
kacírsky a náboženská diverzita prehlbuje priepasť medzi jednotlivými aktérmi konfliktu. No
sýrska realita je dnes taká, že vo vnútri krajiny samotnej, prebiehajú procesu, ktoré sú v
rozpore s naším očakávaním i naším vnímaním. Stále sú tu veľké počty obyvateľov Sýrie,
ktorí uprednostňujú diktátorský a tyranský režim pred opozíciou, ktorá bojuje medzi sebou
a pácha podobné zločiny ako Asad samotný. Nenávistná a xenofóbna rétorika radikálnych
islamistov a sunnitského Moslimského bratstva voči kresťanom, šíitom a iným minoritám, ale
i al-Kájda operujúca blízko civilistov evokujú v Sýrčanoch strach z budúcnosti. Režim padá
pomaly, občianska vojna často trvá roky a počty jej obetí sú nedozerné, no starobylý sýrsky
národ a čaká na víziu Sýrie, ktorú musí niekto vytvoriť. Sýrie takej, ktorá nebude požierať
svoje vlastné deti a snáď i takej, kde tak často prepierané slovo demokracia zabezpečí
spolužitie a koexistenciu „všetkých“ v mieri.
241
Zoznam použitej literatúry
ASSEBURG, Muriel and WIMMEN, Heiko. “Civil War in Syria. External Actors and
Interests as Drivers of Conflict”.SWP Comments 43, Berlin: Stiftung Wissenschaft und
Politik, 2012;
COUNCIL ON FOREIGN RELATIONS.2011. The New Arab Revolt: What Happened, What
It Means, and What Comes Next. New York: Council on Foreign Relations. 2011; ISBN
0876095015
ČEJKA, M. 2007. Encyklopédia blízkovýchodného terorizmu. Brno: Vydala spoločnosť pre
odbornú literatúru – Barrister & Principal. 2007. 223 s. ISBN 978-80-87029-19-0
ČERNÝ, K. 2012. Svět politického islámu: Politické probuzení Blízkého východu. Praha:
Nakladatelství Lidové noviny NLN. 2012. 600 s. ISBN 978-80-7422-166-8
GOMBÁR, E. 2001. Dramatický půlměsíc: Sýrie, Libye a Írán v procesu transformace.
Praha: Karolinum, 2001. 215 s. ISBN 8024603705
JEŽOVÁ, M. – BURGROVÁ, H. (eds.), 2011. Současný Blízký východ. Brno: Barrister &
Principal. 2011. 232 s. ISBN 978-80-87474-45-7
KEPEL, G. 2006. Fitna: Válka v srdci islámu. Praha: UK Nakladatelství Karolinium. 2006,
ISBN: 80-247-1217-8
MATTHEES, Kevin ; SEUFERT, Günter. “Erdogan and Öcalan Begin Talks. A Paradigm
Shift in Turkey’s Kurdish Policy and a New Strategy of the PKK”. SWP Comments 43 Berlin:
Stiftung Wissenschaft und Politik, 2013
KROPÁČEK, L. 1996. Islámský fundamentalismus. Praha: Vyšehrad. 1996, ISBN 80-7021168-7
MENDEL, M. 1994. Islámská výzva. Brno: Nakladatelství Atlantis. 1994. 230 s. ISBN 807108-088-8
NORTON, R. A. 2007, Hezbollah. Princeton : Priceton University Press 2007 199 s. ISBN
978-0-691-14107-7
LEWIS, B. 1997. Dějiny Blízkého východu. Praha: Nakladatelství Lidové noviny. 1997,
ISBN 80-7106-191-3
SARDAR, Z. 2009. Encyclopaedia Britannica.: Islám. Náboženství, historie a budoucnost.
Brno: JOTA. 2009. 377 s. ISBN 978-80-7217-628-1
Elektronické zdroje
BBC: News Middle East, 2014. What is the Geneva II conference on Syria? 2014. [online].
[2014-03-10] Dostupné na internete: http://www.bbc.com/news/world-middle-east-19331551,
242
http://www.bbc.com/news/world-middle-east-24628442
CLAWSON, P. 2012. Post-Asad Syria: Opportunity or Quagmire? INSS: Institute for
National Strategic Studies. Strategic Forum National Defense University. 2012. [online].
[2012-20-10] Dostupné na internete: http://www.ndu.edu/press/lib/pdf/StrForum/SF-276.pdf
ČEJKA, M. 2012. Syrská revoluce očima Česko-Syrských občanů. Brno: Fakulta sociálních
studií Masarykovy univerzity – debata. 2012. 2012. [online]. [2012-20-10] Dostupné na
internete: http://blizky-vychod.blogspot.sk/2012/10/debata-o-situaci-v-syrii.html
ČEJKA, Marek. 2011. Potřebuje víc Turecko Izrael, nebo naopak? - Israel in need of Turkey
or vice versa? 2011. [online]. [2014-28-2] Dostupné na internete: http://blizkyvychod.blogspot.sk/search?q=Turecko
DALTON, G. Melissa. 2012. Asad Under Fire. Five Scenarios for the Future of Syria.
Washington, DC: Center for a New American Security.2012. [online]. [2014-03-10] Dostupné
na internete: www.cnas.org/.../CNAS_AsadUnderFire_Dalton.pdf
DANIEL, Jan. 2014. GP Briefing: Rozšiřování konfliktu v Sýrii do okolí? Global Politics.
2014. [online]. [2014-03-10] Dostupné na internete: http://www.globalpolitics.cz/gpbriefing/gp-briefing-rozsirovani-konfliktu-v-syrii-do-okoli
HADDAD, Bassan. 2012. As Syria Free-Falls . . . A Return to the Basics (Part 1). Jadaliyya.
2012.
[online].
Dostupné
[2014-03-10]
na
internete:http://www.jadaliyya.com/pages/index/7147/as-syria-free-falls-.-.-.-a-return-to-thebasics-(
HUSAIN, E. 2012. No Easy Answers in Syria. Council on Foreign Relations: Interview with
Ed Husain, Senior Fellow for Middle Eastern Studies. 2012. [online]. [2012-29-11] Dostupné
na internete: http://www.cfr.org/syria/no-easy-answers-syria/p29473
IKENBERRY, G. John. 2004. Soft Power: The Means to Success in World Politics
Foreign Affairs, The Council on Foreign Relations (CFR). 2004. [online]. [2014-03-10]
Dostupné na internete: http://www.foreignaffairs.com/articles/59732/g-john-ikenberry/softpower-the-means-to-success-in-world-politics
LEMMON, G. Tzemach. 2013. Part of Foreign Affairs Report: Syria in Crisis The Best Case
Scenario in Syria: The Obama Aministration Should Use Strikes to Get Talks. Foreign
Affairs.
2013.
[online].
[2014-03-10]
Dostupné
na
internete:
http://www.foreignaffairs.com/articles/139870/gayle-tzemach-lemmon/the-best-casescenario-in-syria?nocache=1
LANDIS, Joshua; AL-AZM, Amr; ZWEIR, Majwoob. 2014. Syria: A human tragedy. alJazeera:
Inside
Syria.
2014.
[online].
243
[2014-03-10]
Dostupné
na
internete:
http://www.aljazeera.com/programmes/insidesyria/2014/03/syria-human-tragedy201438153157493734.html
LAUB, Zachary. 2014. Al-Qaeda in Iraq (a.k.a. Islamic State in Iraq and Greater Syria). The
Council on Foreign Relations (CFR). 2014. [online]. [2014-03-10] Dostupné na internete:
http://www.cfr.org/iraq/al-qaeda-iraq-k-islamic-state-iraq-greater-syria/p14811
LENČ, J. 2012. „Quo Vadis Sýria?“. Trnava: FSV UCM, študentská konferencia SECPOL
2012.
al-MIQDA, Faisal. 2007. „Iraqi refugees in Syria“. Force Migration Rewiev. Iraq Special
Issue.
19-20.
[online].
[2011-2-8]
Dostupné
na
internete:
http://fmreview.org/FMRpdfs/Iraq/full.pdf
PIPES, Daniel. 2013. Forget Syria, Target Iran. The Washington Times. 2013. [online].
[2014-03-11] Dostupné na internete: http://www.danielpipes.org/13338/forget-syria-targetiran
SALEH, al-Haj Y. 2012. Syria´s revolution: Society, Power, Ideology. Heinrich Böll
Foundation. Perspectives: Political analysis and commentary from the Middle East. 2012.
[online].
[2012-20-10],
Dostupné
na
internete:
http://www.boell.de/downloads/03_perspectives_me_2012_syria_s_revolution.pdf
SHARP, J. – BLANCHARD M. 2012. Armed Conflict in Syria: U.S. and International
Response. Congressional Research Service. CRS Report for Congress. Prepared for Members
and Committees of Congress. 2012. [online]. [2012-20-10]
Dostupné na internete: http://www.fas.org/sgp/crs/mideast/RL33487.pdf
SMITH, B. 2012. The Syrian crisis. House of Commons Library - Section: International
Affairs and Defence Section. 2012. [online]. [2012-20-10]
Dostupné
na
internete:
http://www.parliament.uk/Templates/BriefingPapers/Pages/BPPdfDownload.aspx?bpid=SN06271
TYPOLTOVÁ, J – Filip TUČEK, F. 2012. Blízký východ, radikalizace a neschopnost Evropy.
Euro-Atlantic Quarterly. 2012. [online]. [2012-20-10] Dostupné na internete:
http://www.eaq.sk/interview/blizky-vychod-radikalizace-neschopnost-evropy
244
Russian Today. 2012. Assad to RT: 'I'm not Western puppet - I have to live and die in Syria'.
2012.
[online]. [2012-9-11] Dostupné na internete:
http://rt.com/news/assad-exclusive-
interview-syria-240/
al-JAZEERA. 2013. UN: Multiple chemical attacks likely in Syria. al-Jazeera: Middle East.
2013.
[online].
[2014-03-10]
Dostupné
na
internete:
http://www.aljazeera.com/news/middleeast/2013/12/un-chemical-weapons-syria-attacks20131212224042210713.html
al-JAZEERA. 2012. Syria: The People Awake. al-Jazeera: Programmes. 2012. [online].
Dostupné
[2012-9-11]
na
internete:
http://www.aljazeera.com/programmes/2012/03/20123111598441202.html
ZISSER, Eyal. 2013. Can Assad's Syria Survive Revolution? Middle East Quarterly. Spring
2013,
pp.
65-71.
[online].
[2014-03-10]
Dostupné
na
internete:
http://www.meforum.org/3529/assad-syria-revolution
Príloha
–
(Sharp
Blanchard, 2012)
245
Editor
prof. Mgr. Ladislav Macháček, CSc.
Zborník ŠVOČ 2014
Redakčné a zostavovateľské práce
PhDr. Michal Imrovič
Mgr. Filip Sekan
© Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave
ISBN 978-80-8105-574-4
246
Download

Zborník príspevkov 2014 - Fakulta sociálnych vied