2. časť knihy
Volanie z prastvorenia
J
án, sluha Boží vás volá ľudia, tak ako vás už volal, keď ešte žil v tele na
zemi. Čiňte pokánie, lebo kráľovstvo Božie sa priblížilo.
A opäť volal, keď už neputoval po zemi. Zvestoval vám, čo Boh mu
zjavil, čo smel vidieť novým zrakom svojho ducha. Mali ste sa z toho poučiť,
mali ste to prijať, aby sa vás život stal lepším. Ale vy ste slova neprijali tak,
ako boli povedané. Vykladali ste z nich a krútili ich a obracali tak dlho, až ste
im sami už nerozumeli. Čo bolo tak jednoduché, to ste zamotali, čo vám malo
pomáhať nahor, z toho ste urobili slučku, ktorá vás ťahala nadol.
Teraz volám naposledy. Prinášam vám Božie zjavenie tak, ako som ho
priniesol viac než pred tisícimi rokmi. Ak mu budete rozumieť, ak ho prijmete,
môže sa stať, že ešte niektoré duše nim budú zachránené. Kde sa tak nestane,
tam sa musí naplniť váš osud, ľudia. Sami ste to na seba uvalili a nikto iný.
Teraz počujte, čo vám má povedať Ján:
Milosť Božia s vami a mier Toho, ktorý jest a ktorý bol a ktorý príde, tak
som vás zdravil vtedy. Dnes smiem povedať:
Milosť Božia s vami Toho, ktorý jest a ktorý bol a ktorý prišiel a dlie vo
vašom strede. Milosť buď s vami, milosť trojjediného Boha. Vy, ktorí toto
1
čítate, sila Pána vás naplňuj, aby sa vaše duše otvorili v tejto hodine zo
všetkých najposlednejších.
Ja J á n bol som človekom, tak ako vy. Boh však daroval mi nadmieru
milosti, že som smel slúžiť jeho večným Synom. Potom som opustil zem, a
smel som vystúpiť na Patmos, blažený ostrov hore vo Svetle. Nie aby som tam
užíval všetky blaženoste, ale aby som dokorán otvoril oči svojho ducha tak,
aby smel som vidieť deň IMANUELOV, súd Pána. Toto videnie nebolo
darované mne, ale vám ľudia, aby ste bez prípravy nevbehli do záhuby.
A počul som zvuky pozaunou, silné a mocné, že mohli prebudiť ležiacich
v hrobe. A jeden hlas prehlušoval kovový zvuk a volal:
Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný. Počiatok a Koniec, Pravečný
Všemocný. Ja som ten: Ja som! Bez mňa nič nie je.
Ján počuj ma! Čokoľvek uvidíš, napíšeš do knihy a pošleš do siedmich
svetadielov, aby čítali a mohli sa stať múdrymi.
Ale mená siedmich svetových obcí sú: Ephesus, Smyrna, Pergamos,
Thiatira, Sardes, Philadelphia a Laodicea.
Pre nich počuj, pre nich sa dívaj a pre nich píš...
Ja ale som sa obrátil, aby som videl, kto tak mocne so mnou hovorí. Tu som
uvidel sedem vysokých svietnikov žiariacich zlatom. To boli obrazy siedmich
obcí, každý bol iný. Sedem svietnikov stálo v polkruhu. Uprostred pod nimi
stál však Syn Človeka odetý v dlhom bielom rúchu, opásanom zlatým pásom.
Vlasy a fúzy zdali sa byť striebrobiele, Jeho oči svietili ako plamene a
vychádzala z nich žiara, ktorá ožarovala všetky svetadiely. Jeho tvár žiarila ako
slnko. Z Jeho úst však vychádzal ostrý, dvojsečný meč. V ruke držal sedem
hviezd, pastierov siedmych svetových obcí. Akonáhle som Ho uvidel, tu padol
som vzývajúc k zemi. Sila, ktorá z neho vychádzala, bola tak veliká, že som
ležal u Jeho nôh ako mŕtvy. On ale, pokynul mi pravicou a hovoril: „Neboj sa,
ja som Večný, Ja som živúci, Ja som živý a prítomný, od večnosti do večnosti.
Ja mám kľúče pekla a smrti, aby som zviazal, čo je prekliate, aby som
rozviazal, čo sa obráti. (Imanuel).
Píš, čo som kedysi povedal siedmym obciam. Čo som k nim kedysi zvolal, to
hovorím i dnes. Píš…
A hviezda v ruke Večného, ktorý bol pastierom svetadielu Smyrny, jasnejšie
zažiarila. A hlas hovoril:
Poznám tvoje činy a tvoju pokoru, Smyrna, najsvetlejšia zo všetkých
svetových obcí. Zdáš sa byť chudou, a si nesmierne bohatou preto, pretože
plníš vôľu Pána, tvojho Boha. Tiež nad tebou bude víriť svetový súd, ale
nestrachuj sa. Protivenstvo príde, ale nemôže ti ublížiť. Nestrachuj sa ani, i keď
budeš trpieť. Zostaň vernou až k smrti, potom dám ti korunu života. Ten, kto
prekoná, buď zachránený, ten nemá sa stať korisťou duchovnej smrti.
Chvejúc sa, zaplápolala hviezda pastiera Pergamosu a mocný hlas hovoril:
Ja viem, pastier svetovej obce, ako sa namáhaš, aby si zachránil ešte tých
niekoľkých, ktorí doteraz lipnú na mne.
2
Lucifer založil svoju ríšu vo vašom strede, a jeden po druhom sa stávate jeho
korisťou. Modloslužba a všelijaké falošné učenia rozširujú sa medzi vami. Po
Večnom sa pýtajú len nemnohí z vás. Ale pre týchto niekoľkých a pre tvoju
námahu a vernú starostlivosť nemá byť Pergamos úplne zničený. Kto vytrvá,
jeho ducha nasýtim a obohatím novou silou. Obdrží však nové meno, ktoré
nikto ešte nepočul. Toto jest napísané v knihe života a nikdy nebude vymazané.
Kľudne plápolala hviezda pastiera z Pergamosu. Božia dobrota darovala mu
mier.
Hviezda Thyatiry stala sa jasnejšia a hlas hovoril:
Thyatira, poznám teba. Viem, že všetka tvoja sila vznikla z viery a lásky.
V trpezlivosti si slúžila. Prinášaš ovocie. Ale Lucifer oslepil niektorým z vás
oči tak, že na pozemskú múdrosť sa dívajú ako na božskú a ako takú ju
vzývajú. Tróni medzi vami ako krásna žena, ktorá by si vás mohla všetkých
podmaniť, priťahuje váš rozum k sebe a učí vás pestovať ho a zveličovať. Tí,
ktorí našli zaľúbenie v jej slovách, stali sa jej deťmi. Nechávajú svoj mozog
jasnejšie žiariť a učinili ho pánom nad sebou. Ale Ja prídem k súdu. Žena a
všetci tí, ktorí k nej prislúchajú, budú uvrhnutí do priepasti, aby zhynuli.
Vy však, ktorí ste ju nepočúvali, máte byť ušetrení. Podržte čo máte, dokiaľ
neprídem.
Kto odolá a vydrží až do konca, ten obdrží silu a zostane bojovníkom Svetla.
Sila, ktorú som obdržal od svojho otca, k tomu má mu pomáhať.
Hviezda svetovej obce Sardes svietila len celkom slabo. Hlas však hovoril:
Sardes, poznám i teba. Ty sa domnievaš, že žiješ a predsa si mŕtva.
Rozpomeň sa predsa, čo si i ty obdržala. Tvoje telo žije a tvorí, tvoj duch je
však mŕtvy. Prebuď sa. Ak sa neprebudíš, priblíži sa k tebe súd, až ho budeš
najmenej očakávať.
Sú však niektorí medzi vami, ktorých duch sa udržal doteraz bdelým. Pre
týchto niekoľkých bude i vám zoslaná pomoc. Oni obdržia biely odev a ich
mená nebudú vymazané z knihy života. Chcem spomenúť ich mená pred
svojím otcom.
Pastier Philadephie zažiaril. A hlas hovoril:
Ja som ten, ktorý drží kľúče všetkého diania a kráľovstva nebeského. Tam,
kde ja otvorím, tam nikto viac nemôže uzavrieť. Ja som ti otvoril dvere nahor,
Philadelphia.
Máš len nepatrnú silu, ale podržala si moje slovo, a nezaprela si moje meno.
Nad tebou je otvorený vstup ku Svetlu. Všetci, ktorí sa domnievali, že majú
nárok na život vo večnosti preto, pretože kedysi náležali k vyvolenému národu,
majú poznať, že ťa milujem pre tvoju lásku a vernosť. Chcem ťa ochrániť pred
pokušením, ktoré bude predchádzať súdu, pretože ty si ochraňovala moje
slovo.
Viď, prídem skoro. Podrž, čo máš, aby nikto neodňal od teba tvoju korunu.
Kto odolá, toho učiním stĺpom mojej novej ríše. Stane sa uhoľným kameňom,
ktorý smie pomáhať niesť stavbu v mene Božom a v mene mojom.
3
Skoro bez svetla ležala hviezda pastiera z Laodicey v ruke Vznešeného. A
hlas hovoril:
I tvoje diela poznám, Laodicea. Ach, kiež by si bola studená alebo horúca.
Pretože si ale vlažná, máš byť vyvrhnutá. Domnievaš sa, že si bohatá a sýta a
že nič nepotrebuješ. Nevieš ako si biedna, úbohá a nahá. Pomaž si svoje oči,
aby si prehliadla a aby si mohla uvidieť, že nie si skoro nič. A potom príď ku
mne a vezmi zlato odo mňa, ktoré sa stane v ohni Božieho dopustenia rýdze,
čistou opravdivou vierou a nechaj si dať biele rúcha, ktoré prikryjú tvoju
nahotu. Buď usilovná a čiň pokánie. Budem musieť s tebou tvrdo zachádzať,
než sa naučíš riadiť svoje pokánie podľa mojej vôle. Koho milujem, toho
trestám a káram.
Poponáhľaj sa však, nie je ti dané príliš mnoho času. Viď, stojím už predo
dverami a klopem. Ten, kto začuje môj hlas a otvorí mi dvere, k tomu vojdem a
obnovím s ním zmluvu.
Posledná hviezda vzplanula: Pastier obce Ephesu. A hlas hovoril:
Poznám tvoje diela Ephesus. Viem, že si nebol unavený, aby si pracoval
v mene mojom. Trpezlivo sa niektorí z vás namáhali, aby odmietali klamárov a
opovrhovali zlými. Ale pomysli predsa, Ephesus, odkiaľ si spadol. Čiň pokánie
a pracuj ako kedysi. Rozpomeň sa na všetko, čo ti Božia milosť dala. Ako si to
spracoval? Čiň pokánie a konaj diela ako kedysi, lebo prídem k súdu a
prevrhnem tvoj svietnik. Potom budeš vymazaný. Kto však odolá, tomu dám
ovocie života z raja Božieho.“
Hlas umĺkol a ja som napísal všetko, čo som počul. Potom som sa rozhliadol
okolo seba a hlas, ktorý na začiatku ku mne hovoril ako zvuk pozaunu, zavolal
ma opäť:
Pristúp bližšie, smieš vidieť, čo sa bude diať.
Tu bol môj duch vynesený nahor a ja som uvidel v najvyšších výšinách
Stolicu ako nádherný trón, na ktorej sedel jeden, ktorý bol vôľa Božia, formou
učinený z Božej večnej vôle. (Imanuel). Jeho hlava žiarila ako drahocenný
Jaspis a lúče, ktoré z neho vychádzali, lomili sa v lúčoch, ktorými bol
zaplavovaný z hora, takže to okolo Stolice vypadalo ako nekonečná
mnohofarebná dúha.
Pred Stolicou stálo sedem archanielov, napohľad ako kamenné stĺpy.
Ztavovali sa v čistej službe, stále sa obnovovali, čisto a jasne.
Vôkol v kruhu stálo dvadsaťštyri stolíc, na ktorých sedelo dvadsaťštyri
najstarších v belostných odevoch a s korunami večného života na hlavách. Zo
Stolice však vychádzali ustavičné hlasy, hrmenie a blesky, nesúce myšlienky
vôle Božej do vesmíru.
Pred Stolicou bolo rozprestreté celé stvorenie ako priehľadné sklenené more.
Vpredu boli štyri zvieratá so šiestimi krídlami. Všetky ich oči duchovné, ako
tiež i bytostné, boli otvorené. Dívali sa stále vôkol, nemali kľud, vo dne ani
v noci, velebiac Boha a hovorili:
Svätý, svätý, svätý je Boh a Pán všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde.
4
Prvé zviera vyzeralo ako lev, plné sily a krásy. Druhé sa podobalo býku,
tretie človeku a posledné orlu pripravenému k letu.
A zvieratá neustávali chváliť Boha, až celé stvorenie bolo naplnené
chválospevom. Dvadsaťštyri najstarších pripojilo sa k nim, padli na kolená a
položili svoje koruny k nohám toho, ktorý sedel na Stolici a hovoril:
Pane, Ty jediný si hoden prijať česť a cenu. Ty si stvoril všetky veci. Tvojou
vôľou sú učinené formou a žijú.
V tom ten, ktorý sedel na Stolici, pozdvihol pravicu, v ktorej držal knihu, a
ktorá bola zvonka i zvnútra popísaná a zapečatená siedmimi pečaťami. Všetky
oči sa upierali na knihu, lebo všetci vedeli, že to bola kniha života. Veľký anjel
pristúpil pred ostatných a zvolal mocným hlasom:
Kto je hoden otvoriť túto knihu a zlomiť jej pečate?
Nastalo však veľké ticho. Nikto zo všetkých nebies ani zo všetkých
svetadielov nemohol otvoriť knihu, než jedine Ten, ktorý ju držal vo svojej
ruke. Pojala ma veľká úzkosť. Čo sa bude diať, ak bude musieť kniha zostať
uzavretá? Začal som sa chvieť a vo svojom vnútri som volal k Bohu. Tu sklonil
sa jeden z najstarších ku mne a hovoril:
Nestrachuj sa. Viď, obeť je prinesená, pečate smú byť otvorené, večný Syn
Boží, ktorý sa znížil k ľudstvu v milujúcom zľutovaní, aby nebolo stratené pre
všetku večnosť, získal si právo rozlomiť pečate. Nevinný ako baránok bol
vedený na porážku.
Medzitým, čo so mnou hovoril, rozjasnilo sa pred Stolicou, na ktorej trónila
vôľa Božia. A ja som uvidel obraz baránka v nevinnosti a nežnosti. Premenil sa
však a Ježiš, večný Syn Boží stál v kruhu najstarších a zvierat. A moja úzkosť
zmenila sa v jasot a chválospev.
On vzal knihu z ruky vôle Božej a vysoko ju pozdvihol.
V tom padli zvieratá i najstarší na kolená a vzývali ho.
Zo zlatých čiaš dvíhal sa vonný dym ako modlitby, ktoré stúpali k Božiemu
trónu. Zvuky hárf zaznievali a naplňovali všetko ľúbozvukom a najstarší
spievali nový žalm.
Pane, Ty jediný si hoden vziať knihu a zlomiť jej pečate, lebo si vzal ťažobu
na seba. Uzavrel si novú zmluvu medzi Bohom a ľuďmi. A pre túto zmluvu
tiekla krv Tvoja na zemi.
Zo všetkých strán prúdilo sem tisíce anjelov a stavali sa dozadu za stolice
najstarších, hlasno volajúc:
Baránok, ktorý z lásky a zmilovania vylial svoju krv, je hoden všetkej veleby.
Jeho jest sila a múdrosť, moc a česť.
Volanie anjelov rozliehalo sa nad prastvorením až dolu k pozdejšiemu
stvoreniu. A všetko tvorstvo sa pripojilo a volalo:
Tomu, ktorý sedí na Stolici, večnej vôli Boha a Pána a Tomu, ktorý sa nechal
zavraždiť ako baránok, buď česť a chvála, velebnosť a uctievanie od večnosti
do večnosti.
5
Štyri zvieratá zvolali hlasito: Amen – a začali sa modliť s najstaršími a so
všetkými anjelmi.
Potom nastalo veliké ticho. Všetci vzhliadali na Ježiša, ktorý uchopil jednu
z pečatí a zlomil ju. Jedno so zvierat zvolalo velikým hlasom:
--- Príď! --A hlas dunel ako rachotenie hromu skrze všetko stvorenie.
Priklusal snehobiely kôň. Jeho jazdec niesol korunu a luk. Víťazstvo bolo
s ním. Išiel dolu do úrovní, kde ľudskí duchovia zápasili, aby im neuhasil
plameň svetla.
Ježiš odstránil druhú pečať a opäť zahlaholilo volanie ako rachot hromu:
--- Príď! --Tu sa prihnal bližšie druhý kôň s rozšírenými nozdrami, na ňom sedel
jeden, ktorý mal ohnivočervený plášť a zvieral obrovský meč, z ktorého sršali
blesky. Kamkoľvek prišiel, vyšľahla nenávisť. Zabíjal mier a zahrdúsil
zľutovanie. A tiež on šiel dolu k ľuďom, aby opäť boli medzi sebou nesvorní
a vzájomne sa vraždili.
Opätovne zaznieval hromový hlas a Ježiš zlomil tretiu pečať.
Tu prišiel jazdec na vranom koni a v čiernom šate. Držal v ruke váhy, aby
zvážil a odmeral, čo je ľuďom nevyhnutne potrebné. Jednému mal dať,
druhému odoprieť, podľa toho, či ich skutky boli dobré alebo zlé. Vzbudí
drahotu a hlad a vztiahne svoje ruky len nad poznamenanými Pánom.
Ježiš uvoľnil štvrtú pečať. Hromový hlas opätovne zaburácal stvorením.
Tu prišiel jeden na plavom koni, bledý a sivý ako bol i on sám. Bola to smrť
a bola jej daná moc odstrániť štvrtý diel ľudstva. Za ním zúrila svorka jej
pomocníkov: Cholera, vojna, hladomor, a všetci neblahí duchovia, ktorí ničili
ľudstvo.
Teraz boli i oni poslaní dole.
Opäť nastalo ticho. Kľudne zlomil Ježiš piatu pečať.
V tom prišli okolo všetci tí, ktorí radostne položili svoj život pre vieru v Boha
a v Ježiša Krista.
Boli odetí v bielych rúchach a bolo im prikázané čakať na tých, ktorí ešte
prídu. V poslednom súde budú ich odporcovia podľa Božej prípovede
odsúdení.
Teraz odstránil Ježiš šiestu pečať.
Tu sa hlboko dole začala zem otriasať akoby s ňou bolo zatrasené a hory a
moria sa presunuli. Slnko sa zatmelo, všetka žiara zmizla. Mesiac svietil však
krvavo, takže na všetko ľudstvo padla hrôza. Hviezdy padali na zem a vietor
burácal súčasne zo všetkých štyroch strán.
Králi na zemi a mocní a veľkí začali sa chvieť a nariekať. Schovali sa do
rozsadlín a jaskýň, ale nebolo im to nič platné. Udalosti boli príliš mocné. Tu
zvolali:
Kto obstojí pred zrakom Toho, ktorý tróni na sudcovskej Stolici? Kto sa môže
ukryť pred spravodlivým hnevom Božím? Hory, padnite na nás. Skaly, prikryte
6
nás, aby nás Syn Boží nemohol viac uvidieť. Deň súdu prišiel na zem, budeme
žať, čo sme nasiali. Beda nám. V tomto besnení živlov Bohom nariadenom
náhle zaznel hlas: Neškoďte zemi ani moru, dokedy nespečatíme služobníkov
Božích na ich čelách.
A štyria anjeli postavili sa na štyroch stranách zeme, zadržali vetry tak, že
neburácali, dokiaľ Boh nenechal dokončiť svoje dielo.
Bolo to stoštyridsaťštyritisíc ľudských duchov, ktorých si Boh vyvolil za
služobníkov svojho Syna. Oni mali niesť na svojich čelách znamenie Večného
a mali zostať ušetrení všetkých hrôz, ktoré víria nad zemou. Potom mali jeho
večnému Synovi, jeho Vôli, pomáhať budovať novú ríšu.
Prichádzali teraz zo všetkých národov odetí do bielych šatov s palmovou
ratolesťou v rukách. Velebili Boha pre jeho velikú milosť, že boli vyvolení
k službe a radostne zvolali:
Sláva tomu, ktorý sedí na Stolici a nášmu Bohu, ktorý tróni na večnosti a
Ježišovi, ktorý sa v zľutovaní sklonil k ľudstvu. Sláva buď večnej Trojjedinosti
od večnosti do večnosti.
A anjeli, a najstarší a zvieratá zvolali:
„ Amen.“
A sklonili sa pred večnou vôľou Božou. Dlhú dobu bolo počuť len chválu a
vďaky, znenie hárf a jasot.
Jeden z najstarších sa ku mne naklonil, oslovil ma a hovoril:
Kto sú tí, ktorí smú nosiť biele odevy? Kto ich sem priviedol?
Ja som to však nevedel a prosil som ho, aby mi to povedal.
On tak učinil a hovoril:
Sú to tí ľudskí duchovia, ktorí prešli velikými útrapami a vnútornými bojmi,
ktorí sa snažili uchovať si čisté duše vo viere v Boha a v Ježiša. Sú to tí, ktorí
poznali večnú vôľu Božiu, ktorá teraz príde k súdu. A pre toto ich poznanie sú
im ich hriechy odpustené, nebudú ani hladní ani smädní po slove Božom, lebo
ono zostane u nich naveky. Žiarou nevyprahnú, ani chladom nestuhnú, pretože
sa budú zachvievať vo večných zákonoch Božích.
Boh nechal zotrieť všetky slzy z ich očí, lebo ich duše budú pozdvihnuté
z pozemských bolestí a strastí preto, pretože Boh ich vyvolil za služobníkov
svojmu svätému Synovi. Vo veľkom šťastí a blaženosti budú dňom i nocou
slúžiť.
A On sám, Ten, ktorý sedí na Stolici, bude uprostred nich. Bohatými nad
všetky ľudské pojmy sú tí, ktorí smú slúžiť Večnému Synu Božiemu.
Dlhý čas bolo opäť ticho, ticho plné očakávania a predtuchy niečoho
neblahého.
A Ježiš nadvihol trochu knihu a odtrhol poslednú pečať.
V tom pristúpilo sedem archanielov držiac vo svojich rukách pozauny. Pred
Stolicou bol postavený oltár, ku ktorému pristupoval iný anjel, nesúc zlatú
kadidelnicu. Vhodil do nej množstvo vonného kadidla a dym stúpal k Bohu –
zobrazeniu modlitieb všetkých.
7
Ten, ktorý sedel na Tróne, nepatrne pokynul. Na to anjel znovu vzal kadidlo,
položil naň oheň z oltára a vysypal to dolu na zem. Blesky sa kmitali, hrom
burácal a zem sa zachvievala vo všetkých svojich základoch. Sedem anjelov
pozdvihlo k Trónu svoje pozauny a dlhý, tiahly tón, ako bedákanie tiahlo sa
všetkým stvorením. Na zem dopadlo krupobitie premiesené krvou a ohňom a
tretí diel stromov a rastlín zhorel.
A tu žhavo ku mne vystupovalo: Sedem pozaunou – sedem bied! Ľudstvo, čo
si si pripravilo svojou nekajúcnou zatvrdnutosťou.
A opäť vyšlo znamenie od Toho, ktorý sedel na Stolici, a tretí anjel zatrúbil
na pozaún, že sa to rozliehalo vo všetkých nebesiach. Tu padla dole hviezda a
prúdy a vodstvo na zemi sa stalo horké ako blen a ľudia umierali, akonáhle
toho okúsili.
Na pokyn Večného zatrúbil na pozaún štvrtý anjel. Slnko sa zatmelo, mesiac
stratil svoju žiaru, hviezdy vybledli, takže noc i deň boli rovnako temné.
A hlas jedného anjela mocne hlaholil: Beda, beda, beda tým, ktorí sú na zemi.
Ešte traja anjeli pozdvihnú svoje pozauny a bedy sa stanú neznesiteľnými. Ale
v súde sa nedá zadržať to, čo si ľudskí duchovia sami na seba uplietli. Jedno po
druhom sa musí naplniť.
Opäť Večný pokynul a piaty anjel pozdvihol svoj pozaún, ktorého tiahly tón
zaliehal do všetkých stvorení. Temnoty dostali vládu nad zemou, z hlbín
vynorili sa zvieratá ako kobylky a pokrývali celú zem.
Mali však príkaz nezožrať ani trávu, ani byliny, ale napádať len ľudí a trápiť
ich. Tých však, ktorí nosia na svojich čelách Božie znamenie nemajú
znepokojovať.
Zvieratá vo svojich jemnohmotných formách boli ohyzdné. Mali panciere,
s ktorými rachotili, chvosty ako škorpióny, s ktorými bodali, krídla, ktoré ich
všade zaniesli, tváre ako ľudské masky a ostré zuby.
Po určitý čas majú trápiť ľudstvo. Súženie má byť tak veliké, že si ľudia
budú priať, aby smeli zomrieť, ale práve toto nebude im dopriate. Musia
pocítiť všetko súženie, aby sa naučili poznávať, Koho preklínali a Koho od
seba odvrhli. Pánom všetkých týchto zvierat bol Lucifer.
A opäť anjel mocne zvolal:
Jedna beda prešla ale prídu ešte dve!
Šiesty anjel pozdvihol pozaún. Tu hovoril hlas Toho, ktorý sedel na Stolici:
Uvoľni tých štyroch služobníkov Božích!
Tu boli uvoľnení štyria anjeli, ktorí boli pripravení na deň, rok a hodinu, aby
na Boží rozkaz usmrtili tretinu ľudstva. S obrovským zástupom jazdcov vtrhli
na zem a rozdúchali oheň, dym a síru, usmrcujúc tretí diel tých, ktorých
nezahubila smrť.
Ale na zemi boli ešte takí, ktorí sa nechceli kajať zo svojich špatných činov,
ktorí nevzývali Boha a nechceli sami uznávať jeho zákony.
Zhora prišiel vznešený anjel, silný a nádherný na pohľad. Jeho odev ho
zahaľoval ako oblak, lúče, ktoré vychádzali z jeho hlavy, ligotali sa dúhovými
8
farbami a jeho tvár svietila ako slnko. Jeho nohy, podobné ohnivým plameňom,
ktoré vyšľahovali, stravovali sa a predsa sa vždy obnovovali v službe
Večnému.
Postavil sa nad celým pozdejším stvorením, lebo obdržal od svojho Pána nad
ním moc. Potom zvolal mocným hlasom, až sa to rozľahlo nad všetkým
stvorením ako sedem rachotiacich hromov. Čo volal bolo tak mocné, že sa
všetko pred ním zachvelo.
Bolo mi veľmi úzko, cez to však som chcel zaznamenať, čo som započul
v dunení hromov, keď ku mne zhora zaletel mäkký hlas:
Ukry v sebe, čo si počul. Nepíš, čo anjel hromovou ozvenou volal nad
stvorením. Ďakoval som zo svojej duše Bohu, že to nemusím písať, ale vo mne
je to napísané pre všetku večnosť.
Anjel sa vysoko vztýčil, pozdvihol svoju ruku a prisahal k trojjedinému
Bohu, z ktorého Vôle všetko vzniklo, že hriešnemu ľudstvu neostal už čas
k pokániu. Akonáhle siedmy anjel zatrúbi, na svoj pozaún, dospeje všetko ku
koncu. Potom sa dokoná všetko, čo bolo stanovené Božími zákonmi. Všetka
zhovievavosť má svoj koniec.
Anjel držal v ruke knižočku, a ja som začul opäť hlas zhora, ktorý ku mne
hovoril:
Choď a vezmi anjelovu knižku k sebe.
Pristúpil som k mocnému anjelovi a prosil som ho, aby mi dal knižočku a on
hovoril:
Vezmi si ju a osvoj si jej obsah. Nedopraje ti viac pokoja, hoci spočiatku sa ti
to bude zdať ľahké.
Vzal som knižočku z rúk anjela a prijal ju celú a jej obsah sa mi zdal
spočiatku ľúbezný a ľahký. Keď som ju však celú pochopil, tu ma uchvátila
zloba, a anjel hovoril:
Viď, to, čo si teraz prijal, musíš teraz opäť predávať ďalej. Musíš znova
hlásať všetkým ľuďom a všetkým pohanom, čo si kedysi už zvestoval.
Anjel mi dal do ruky prút a poručil mi: Vymeraj chrám Boží, svätyňu a
najsvätejší. Preddvorie však nemeraj, lebo od tejto chvíle nebude už preddvoria
v chráme Božom.
Božie mesto a Boží chrám budú na zemi prenechané pohanom. A oni ich
zničia pre ľudskú neveru. A anjel zvestoval ďalej.
Dvaja svedkovia všemohúcnosti Božej putujú po zemi v ľudskej podobe
prosto a bez okázalostí. Sú však ako večné zelené olivové stromy a ako planúce
pochodne pred vznešenosťou Pána, ako to už zvestoval prorok Izaiáš. (Parsifal
– Abdrushin a Mária. Nie však Mária z Nazaretu.)
Syčivo vystreľujú temnoty tu i tam proti nim, ale nemôžu ich napadnúť. Boh
a Pán udelil im moc nad všetkým bytostným, ktoré v dobe ich putovania po
zemi dľa ich vôle môže ľudstvu spôsobovať akékoľvek trápenie, tak ako za
čias Mojžišových nad Egyptom. Prinášajú svetlo a pravdu Všemohúceho Boha,
ale ľudia ju nechcú počuť. A keďže všetky útoky na nich boli bezvýsledné,
9
temnoty sa opäť zhromaždili. Ako mocné zviera dvíha sa z hlbín, bojujú proti
nim a zdanlivo ich premáhajú. Oni budú zviazaní a ponechaní ako mŕtvi.
(Mŕtvi znamená tu byť vyradení morálnou vraždou – ohováraním.) Pravečný
Boh skláňa sa ku svojim deťom a volá ich, aby pre tento čas vystúpili k nemu
nahor.
Avšak ľudia, ktorí idú okolo bez kajúcnosti a viery, oslavujú vnútri víťazstvo
a triumfujú vnútri nad tým, že zabili pravdu a lásku a zem oslobodili od
spravodlivosti. Stala sa nepohodlnou tým, ktorí ju nechceli uznať.
Ale práve v dobe, ktorú Večný vopred stanovil, obaja svedkovia vychádzajú
zo všetkého napádania neporušení. Žijú! A hrozné zdesenie prepadá tých, ktorí
proti nim svedčili a tých, ktorí z toho radostne jasali.
Zem sa však chveje a človeku bude veľmi úzko. Tak prešla i šiesta beda nad
ľudstvom. Dľa slov anjelových medzi šiestou a poslednou nie je časového
rozpätia.
Vôľa Boha, ktorá tu sedela na Tróne, aby súdil ľudstvo, pokynula a posledný
anjel zatrúbil na pozaún. Prenikavo zaznelo to všetkými stvoreniami a všetko
tvorstvo zadržalo dych, lebo nadišiel koniec všetkých vecí.
Z neba zaznievali hlasy:
Teraz sa stali ríše všetkých svetových častí vlastníctvom nášho Pána Syna
Človeka a Ježiša, Syna Božieho. On, Syn Človeka, bude teraz panovať v celej
večnosti tak, ako to už činil od večnosti.
A najstarší sa zdvihli zo svojich stolíc, padli na kolená a modlili sa.
Pane, všemohúci Bože, ktorý si a ktorý si bol, od večnosti do večnosti.
Ďakujeme Tebe, že si teraz vyslal celú svoju silu a že si sa neobmedzene
uviazal na svoje panstvo.
Teraz si zničil všetkých tých, ktorí boli proti Bohu a proti Tebe. Súdil si
všetkých, ktorí Teba neuznali. Zviazal si odporcu, ktorý zničil zem. Tým ale,
ktorí Teba poznali, bude teraz daná ich odmena. Stanú sa Tvojimi služobníkmi
a ich duše budú naplnené blaženosťou.
Zatiaľ, čo sa najstarší takto modlili, videl som, ako hore vo vesmíre chrám zo
všetkých najsvätejší otvoril svoje brány dokorán. Svetlá a lúče padali dole na
miesto, kde Večný uzavrel novú zmluvu s ľudstvom, že boli istejšími, než za
čias v arche Noemovej. A lúče tvorili spojenie nahor a anjeli vystupovali po
nich nahor i nadol.
Ale na pozdejšie stvorenie padalo krupobitie, blesky sa križovali a hrom
burácal, zem sa chvela, akoby bola otriasaná večnými silami a myšlienky vôle
Božej vírili ako zvučné hlasy nad celou zemou.
A bol mi ukázaný obraz:
Na nebi zjavila sa ženská postava v zázračnej kráse. Vychádzali z nej svetelné
lúče, akoby slnko bolo jej šatom. Stála v kosáku mesiaca, ktorého matný svit
halil jej nohy. Na hlave mala korunu zo siedmich drahokamov, ktoré žiarili ako
hviezdy. Z prostredného, najnádhernejšieho kameňa tryskali lúče, utkávajúce
10
zlaté zahalenie okolo dieťatka, ktoré radostne sa usmievajúc, vystupovalo z jej
lona. Toto dieťatko bolo však Pánom svetov, o ktorom vyprávali proroci.
Teraz sa to pohlo i v hlbinách. S funením a mručaním približoval sa netvor
majúci sedem hláv, pretože si chcel privlastniť sedem častí svetov. Na každej
zo svojich hláv mal korunu, pretože si bol istý, že dosiahne svojho cieľa a stane
sa kráľom tejto časti pozdejšieho stvorenia, ak práve zrodené dieťatko zmizne.
Preto sa protivník vrhol vpred, aby na svojej ceste priniesol zmar všetkému,
s čím sa stretol. Chcel zničiť dieťatko.
(Ženská postava je prakráľovná Elizabeth. Parsifal pri tom ako dieťa, je
obraznou ukážkou započatia jeho úlohy vo velikej očiste svetov. Detstvo
ukazuje počiatok zvláštnej úlohy Parsifala, lebo len v ňom je dieťaťom, aby
skúsenosťami v prežití dozrel v muža pre všetko to, čo musí premôcť, aby
splnil zasľúbenie. Je to tiež len dielo, ktoré Lucifer, netvor, už od počiatku
usiloval v dieťati zničiť a tým znemožniť splnenie, pri ktorom on sám so
všetkým svojím falošným pôsobením bude Parsifalom spútaný.)
Chlapec bol však vzatý k Bohu, k svojmu Večnému Otcovi, aby u neho
zostal tak dlho, až zviera bude premohnuté. Kráľovná nebies šla do svojich
záhrad.
Opätovne sa blížil šum, ale tento krát to bolo čisté znenie a treskot plný
jasotu. Archaniel Michael dostavil sa so svojimi vernými zástupmi anjelov
k boju, ktorý mu Boh nariadil. Uchopil netvora, ktorý svojho času privolal
svoje temné tlupy. A svetlo a temnoty bojovali proti sebe. Svetlo,
prichádzajúce od Boha, zvíťazilo.
A Lucifer, ktorý vzal na seba podobu netvora, bol zvrhnutý zo všetkých
nebies so svojimi neblahými zástupmi. Spadol do pozdejšieho stvorenia a
nejaký hlas volal:
Beda vám, vy ľudské deti. Lucifer prišiel dole medzi vás naplnený hnevom a
zlobou. Je mu dopriaty len krátky čas k splneniu jeho chtíčov. Beda vám, ak
nebudete statoční.
Nebesia šumeli jasotom nad pádom neblahého.
Akonáhle netvor spozoroval, že ho už nič nemôže udržať hore, pokúšal sa
prenasledovať vznešenú postavu ženy. Ona však unikla akoby krídlami nesená
do výšin, ktorých nemohol viac dosiahnuť. Strekol po nej jedovatými slinami a
špinou, ohováraniami a hnusnou lžou, avšak zem pohltila všetko skôr, než sa
mohlo k spanilej priblížiť. Tu si netvor vo svojom hneve predsavzal od terajška
opanovať a premôcť všetko, čo stálo v akomkoľvek spojení s kráľovnou
nebies. (Vymazal postupne v ľudstve vedomosť o nej, až úplne zmizla.
Poslušnou otrokyňou a pomocníčkou v hrdúsení pravých cností stala sa mu
ľudská žena.)
Pristúpil som na okraj mora, na svetlý piesok, aby som sa podíval, čo sa tam
deje. Tu sa z vĺn vynorilo zviera, majúce sedem hláv a desať rohov a na rohoch
malo koruny.
11
Práve tak, ako služobníci Boží nesú na svojich čelách napísané večné meno
z knihy života, tak malo i ono zviera na každej zo svojich hláv napísané meno
kliatob. Táto podívaná bola strašlivá.
Zviera bolo Antikrist, ktorý vzišiel zo semena Luciferovho. Bolo strakaté ako
pardál, pretože jeho odevom bola lož. Jeho nohy mali silu medvedích labý.
Dostatočne silné, aby ho uniesli, práve tak aby mohol zničiť všetko, čo sa
postaví na odpor. Jeho tlama bola ako tlama leva, aby mohla zhltnúť všetko,
čo môže dosiahnuť.
Ak bol ranený v boji, jeho rany sa okamžite zahojili a ľudstvo obdivovalo sa
zvieraťu a klaňalo sa Luciferovi, ktorý zvieraťu dal velikú moc. Veľmi sa
obdivovali a hovorili:
Kto sa vyrovná Antikristu? Kto sa odváži vystúpiť proti nemu? Zvestuje nám
divuplné veci, ktoré ľudské ucho doteraz nepočulo. Jeho rozum je vyšší než
všetko ostatné.
A ľudia verili všetkému, čo zviera vypovedalo. To bol začiatok rúhania sa
Bohu, rozširovania lži o Večnom a medzi ľuďmi nebolo nikoho, kto by sa bol
vzoprel, mimo malý zástup tých, ktorých mená boli napísané v knihe života a
ktorí boli služobníci Všemohúceho.
Ostatní sa ale rúhavo smiali a verili zvieraťu a zabudli na večné zákony
Božie. Už nevedeli, že ten, kto tasí meč, mečom zahynie a ten, ktorý duše púta,
že bude sám spútaný na večnosť.
Železné sú zákony Božie: Čo človek zaseje, to tiež zožne. Zatiaľ čo som ešte
v úžase hľadel na zviera, uvidel som, ako zo zeme vylieza iné zviera, majúce
len dva rohy, takže sa mohlo považovať za baránka.
Avšak akonáhle začalo hovoriť, tu som poznal, že i ono je netvor, práve taký
hriech, ktorý opanoval a prenikol celú zem. Nafukovalo sa, zväčšovalo,
zavádzalo ľudí a učinilo z nich služobníkov Antikrista.
Nariadilo, aby ľudia vztýčili obrazy Antikrista. Obrazom mala byť daná moc
hovoriť k ľuďom a im pomáhať.
Beda však ľuďom, ktorí sa na ne spoľahnú.
Tento druhý netvor ukázal ľuďom, že svojim myslením a konaním môžu
dosiahnuť znamenia na svojej pravej ruke. Toto znamenie, podľa ktorého sa
vzájomne mohli poznávať, zaväzovalo tých, ktorí patrili Antikristu.
Nebola k tomu treba žiadna zručnosť, prevádzať pozemské obchody k úžitku
a zištnosti tomu, kto niesol znamenie zvieraťa na svojej ruke.
Kto však bol úplne podrobený druhému zvieraťu, hriechu, tomu sa na čele
objavila temná škvrna, takže duchovnému zraku bol ľahko poznateľným.
V tomto znamení sa pohybovalo číslo zvieraťa, totiž 666 –
šesťstošesťdesiatšesť.
Kto má oči k videniu, a ducha Božieho, ten pozná tiež v tomto čísle
nekonečnú múdrosť Božiu, lebo je to tiež číslo človeka, ktorý vyzýval
k pokániu proti hriechu. Teda, že tiež toto číslo, tak ako každé iné číslo, nesie
zreteľne v sebe svoje jasné a temné stránky.
12
Videl som stáť Syna Božieho, Ježiša, Lásku Božiu, na vysokej Hore, a u
neho tých stoštyridsať štyri tisíc, ktorí boli vyvolenými služobníkmi
Pravečného. Všetci mali na svojich čelách napísané jedno večné meno. Všetci
očakávali Pána svetov, ku ktorému ich mal Ježiš priviesť.
Z hora, zo všetkých nebies zaznievali nadpozemské zvuky. Znelo to o chvíľu
ako hučanie povodne, o chvíľu opäť ako rachot mocného hromu a do toho
zaznievali tóny nebeských hárf.
Nová pieseň stúpala nahor k Pánovi svetov, ktorý sedel na Stolici uprostred
najstarších a zvierat. Nikto iný sa nenaučí tejto piesni, chválospevu
trojjedinosti, než oných stoštyridsať štyri tisíc ktorí nesú na svojich čelách
Božie znamenie.
Nekonečné Božie zľutovanie, Božská láska a starostlivosť vytrhla ich nahor
zo zástupu ostatných ľudí, naučila ich poznať svoje hriechy a oslobodiť sa od
nich. Hoci sú vždy ešte ľudskými duchmi, sú cesto pred Božími očami čistí pre
svoje čisté chcenie a pre svoje verné služby. Keď som pozoroval tento zástup,
uvidel som, ako nádherný anjel priletel dole z neba a ktorý smel ľudstvu
zvestovať nový zväzok s Bohom. A hlasito zvolal:
Bojte sa Boha a vzdávajte mu česť! Modlite sa k Pánovi svetov. Čujte ľudia,
nadišiel čas súdu!
Ihneď za nim priletel druhý anjel, práve tak vznešený, volal ešte hlasnejšie:
Teraz sa zrútilo útočisko hriechu na zemi, ktoré všetkých ľudí zaviedlo a
zaplietlo do osídiel, kde boli ako opití vínom a neschopní svojich zmyslov!
Ale tretí anjel, ktorý letel za oboma, volal zo všetkých najhlasnejšie:
Kto vzýva Antikrista, ale príme jeho znamenie do ruky alebo na čelo, ten
pocíti hnev Boží z čaší, ktoré Boh dá vyliať na zem. Dňom i nocou nenájde
viac kľudu, lebo teraz bude vedieť, Koho vzýval a Čie znamenie nosí, ale
nebude to môcť učiniť neplatným.
Bude sa trápiť a jeho výkriky budú stúpať nahor ako dym a tiež tak ako dym i
on sa rozplynie a bez úžitku pominie.
Tu však vyčkávajú tí, ktorí nesú na svojich čelách Božie znamenie a
zachvievajú sa v Božích prikázaniach a sú blažení vo viere vo večnú
Trojjedinosť.
Hlas z neba volal ku mne:
Píš! Blahoslavení mŕtvi, ktorí v Pánu teraz zomrú!
Ich diela ich nasledujú a oni smú vo vyšších ríšach na nich tvoriť ďalej. Smú
ďalej slúžiť Pravečnému. Všetky boje sú už za nimi, smú pracovať v kľude a
mieri a práca im bude šťastím a blaženosťou.
A ja som písal. Keď som však mal napísané, pozrel som nahor. Tu som
uvidel plávať biely oblak. Na oblaku sedel na zlatom tróne Syn Človeka, lúče a
jagot vychádzali z neho. Lúče sa vzájomne spojovali do tvaru kríža, takže to
vypadalo, že on jest večná Pravda.
Na hlave mal zlatú korunu všetkých korún, jeho ruka uchopila kosák, ktorý
vysielal modré blesky do vesmíru.
13
V tom pristúpil ku mne anjel, z chrámovej brány a zvolal:
Pane, nastala doba žatvy. Daj kosákom znamenie a žatva na zemi začne!
A Ten , ktorý trónil na oblaku, uderil kosákom, že vydal jasný tón a budil
ozvenu vo všetkých stvoreniach. Prišli zástupy anjelov a na zemi začala žatva.
Z chráma však vystúpil ešte jeden anjel, ktorý mal košík aký používajú
vinári. Obdržal rozkaz uderiť košom na vinicu zeme a zožať hrozná.
Ale ako už Syn Boží zvestoval, boli to špatné hrozná, ktoré boli vhodené do
lisu hnevu Božieho, aby boli zničené a prázdne klasy, ktoré anjel vládnuci
ohňu vrhol do planúceho ohňa.
Potom mi bol ukázaný obraz zo všetkých najnádhernejší:
Sedem anjelov stálo a držalo vo svojich rukách sedem posledných strastí,
ktoré mali dokončiť súd.
Opäť som uvidel stvorenie rozprestreté ako priehľadné sklenené more, pod
ním plápolali plamene zničenia. Ale na okraji stvorenia, na sklenenom mori
stáli ti, ktorí zostali víťazmi nad Antikristom a jeho obrazom a jeho znamením
a jeho počtom.
Oblečení do bielych rúch držali v rukách harfy a spievali k chvále Božej.
Spievali žalm Mojžiša, muža Božieho a chválospev ku cti Boha.
Pane, všemohúci Bože, Tvoje diela obstáli v Pravde a spravodlivosti. Celý
svet sa Teba bojí a velebí Tvoje najsvätejšie meno. Ty jediný si svätý, Ty
jediný si Pán, Ty trojjediný Boh. Zo všetkých koncov sveta budú prichádzať a
vzývať Teba, lebo Tvoje cesty ležia zjavne pred očami všetkých ľudí. Teraz
vidia, ako Tvoja dobrota a milosrdnosť viedla ich až do konca!
Za tohoto chválospevu bol chrám hore vo svetle opäť otvorený a anjeli
siedmych strastí z neho vyšli. Zlaté pásy spínali ich biele rúcha a zlaté obrúčky
ich vlasy.
Lev, stojaci pred Stolicou najvyššej Vôle Božej, sa pozdvihol a dal siedmim
anjelom sedem zlatých čaší, naplnených až po okraj Božím hnevom.
Sila vychádzajúca z týchto čaší bola tak veliká, že celý chrám bol ňom
naplnený. Zdalo sa, akoby bol zahalený dymom. Nikto nemohol doňho vstúpiť,
dokedy čaše hnevu neboli vyprázdnené.
Z chrámu prenikal sem mocný hlas a volal:
Vy služobníci Boží, nadišiel čas, aby ste vyliali čaše Božieho hnevu. Choďte
a učiňte tak.
Tu sa vzbúrila krv všetkých ľudí, nesúcich znamenie Antikristove. Všetko
ich zlé snaženie sa ich dotklo a na ich telách sa utvorili hnusné, hnisavé vredy
tak, že sa zvíjali v bolestiach.
Potom pristúpil druhý anjel a vylial svoju čašu na more. More sa rozvlnilo a
rozbúrilo a bolo červené ako krv. Všetok život v mori zahynul.
Keď ale tretí anjel vylial svoju čašu do prúdov a prameňov, tu sa i tieto vody
premenili na krv. A bytostný strážca všetkého vodstva hlasito volal a hovoril:
Pane Bože, Ty večný, ako si spravodlivý. Si svätý od večnosti do večnosti.
Tvoje zákony sa naplňujú. Ľudia nechávali tiecť krv a krv nechávaš teraz tiecť
14
i Ty. Prelievali krv svätých a prorokov a krv majú teraz piť. Nezaslúžili si nič
lepšieho.
Jeden anjel od oltára Božieho zvolal:
Áno Pane, Tvoje súdy sú pravdivé a spravodlivé.
Teraz vyprázdnil štvrtý anjel svoju čašu do stredu slnka. To vzplanulo ako
oheň nadol k zemi, že ľudstvo skoro vyschlo. Keď sa však domnievali, že
žiarou zahynú, rúhali sa Bohu. Dobre vedeli, že On má v moci všetky strasti,
ale nepriznali si to a ešte rúhavo volali. Preklínali Ho a nečinili pokánie.
I piaty anjel vyprázdnil svoju čašu, práve nad trónom Antikrista, na ktorom
sedel vo velikej nádhere. Všetko svetlo na zemi zhaslo a bola samá tma.
Úzkosť a strach zmocnil sa ľudí, pre svoje vredy trpeli strašnou žiarou
nevýslovné muky. Zvíjali sa a škrípali zubami, ale medzi tým sa rúhali Bohu.
Cestu k pokániu doteraz nenašli.
Šiesti anjel vylial svoju čašu a najsilnejšie prúdy vyschli. Netvor a Antikrist a
tretie zviera, hriech, radili sa medzi sebou. Výpary ich dychu zhustili sa
v postavy a podobali sa žabám. Boli to nečistí duchovia, ktorí opätovne
vychádzali vábiť ľudstvo, zvolávať mocných a kráľov, ku dňu zúčtovania.
Mienili však Bojovať proti Bohu.
Ale deň Boží prišiel však ako zlodej v noci, kedy bol najmenej očakávaný.
Blaho tomu, kto bdie a vie o prítomnosti Pána, že odetý môže mu vykročiť
oproti.
A teraz pristúpil ešte siedmi anjel a vylial obsah svojej čaše do vzduchu. A
hlas z hora zvolal:
„Dokonané jest“!
Myšlienky trojjediného Boha prebiehali nad stvorením ako zvučné hlasy, že
ich hrmot bol väčší než je rachot silnej búrky. Blesky sa križovali bez ustatia a
zem sa chvela tak, ako nikdy. Mestá boli zničené, ostrovy sa prepadli v mori a
hory zmizli. Z neba ale padali dole krúpy na bedákajúce ľudstvo a zabili toho,
koho zasiahli. Ale ľudia nevzali si to ešte k srdcu. Rúhali sa Bohu i v siedmej
strasti a nečinili pokánie.
Jeden zo siedmich anjelov, ktorí vyliali sedem čaší Božieho hnevu, pristúpil
ku mne a hovoril:
Poď, chcem ti ukázať súd nad ženou, ktorá založila svoju ríšu nad všetkými
zemami. Všetci králi na zemi boli jej poddaní a pili z jej zdroja, až spití,
nemohli už nič rozoznať.
A v duchu ma viedol na púšť. Tu sedela žena bujných vnadou, nafúkaná a
sebavedomá na šarlátovo červenom zvierati, ktoré malo sedem hláv, a desať
rohov, na ich čelách boli napísané mená rúhania.
Žena bola najnádhernejšie odetá. Purpur ju halil, akoby bola kráľovnou.
Učinila sa však sama vládkyňou nad zemou, pomocou zvieraťa. Zlato,
drahokamy a perly navešala na seba, aby nikto nemohol vidieť jej nahotu.
15
Zlatý pohár v jej ruke bol až po okraj naplnený zlobou, lžou a hanbou. Cez
jej čelo tiahol sa široký nápis: Babylon, matka všetkých nečistôt a všetkých
ohavností na zemi.
Bola spitá krvou, ktorú dala preliať na zemi, krvou všetkých svedkov
Ježišových.
Veľmi som sa zľakol, keď som uvidel ženu, a nemohol som pochopiť, kto by
bola.
Anjel utešuje ma, hovoril:
Prečo sa bojíš? Chcem ti vysvetliť tajomstvo, ktoré sa ti javí okolo ženy a
okolo zvieraťa so siedmimi hlavami, nesúcimi desať rohov.
Zviera bolo, teraz už nie je, ale vynorí sa opäť z priepasti. Potom však musí
zájsť do zatratenia. Keď sa tak stane, všetci tí, ktorí nie sú zapísaný v knihe
života, budú udivení a zdesení. Budú sa chvieť, až spozorujú, že zviera, na
ktorom viseli, bolo vhodené do večného rozkladu.
Rozumieš teraz tomu, čo vidíš? Zviera, ktoré si už videl bojovať proti vojsku
Michaela je knieža rozumu, Lucifer. Žena však, ktorú nesie, je pozemská
múdrosť.
Predala sa mu za to, že ju osvietil všemožným poznaním a pomáhal jej
ovládnuť pozemskú ríšu.
Hlavy a rohy, to sú veľkí zeme, ktorí používali svoju moc, aby bojovali proti
Ježišovi a proti Bohu zo všetkých najvyššiemu. V tom sú zajedno, hoci by sa
najradšej vzájomne rozcápali. Budú sa vzpierať proti trojjedinému Bohu a Boh
ich nechá nejaký čas činiť, čo sa im ľúbi.
Potom sa však pozdvihne Ten, ktorý sa menuje Vôľa Božia (Imanuel) a
zavolá k sebe svojich povolaných a vyvolených. Zvrhne ženu zo zvieraťa tak,
že všetci tí, ktorí chcú bojovať proti Bohu, musia ženu pošliapať.
Jej nádhera sa premení na zdrapy, jej naučené veľké poznanie, jej zdanlivá
chytrosť, bude z nej strhnutá, aby jej nahota ležala roztrhaná na zemi pred
zrakom všetkého ľudstva. Zviera však spúta.
A iný anjel vznášal z hora nadol. Žiarilo z neho také svetlo, až sa rozjasnila
zem. Volal mocným hlasom:
Viďte, veľký Babylon, ríša rozumu a ľudského poznania na zemi padla. Bola
útočiskom všetkých nečistých myšlienok všetkej vystatovačnosti a
sebavzhliadania sa, všetkej domýšľavosti a vlastného chcenia, vlastného
poznania a lží. Opriadla všetkých ľudských duchov, veľkých práve tak ako
malých. Opila kráľov tak, že verili jej vlastnému poznaniu a namýšľali si byť
rovnými Bohu. Obchodníkov učinila vypočítavými a ľstivými, že vernosť a
spravodlivosť pred nimi utiekla. Podrobila si všetky národy až na malý zástup,
ktorý obklopuje teraz Syna Človeka.
A opäť jemný, zvučný hlas z hora hovoril:
Odstúp od nej, môj ľud, ty zástup mojich verných. Nemaj nič do činenia
s ňou, aby si sa nestal nečistým akýmkoľvek dotykom. Jej hriechy sú známe
16
vo všetkých nebesiach. A Boh spomenie jej rúhanie. Vyhni sa jej, lebo kto
v súde bude nájdený po boku zločinca, musí s ním zahynúť.
Opätovne volá hlas k zástupu bojovníkov:
Uchopte ju a naložte s ňou tak, ako ona činila. Nechajte ju poznať, že ovocie
sadby sa vyrovnáva. Tam, kde však bolo podložené zrniečko sadby, tam vzíde
viac ovocia. Musí teda tiež obdržať mnohokrát viac, než zasiala. Nechajte ju
pocítiť žiaľ, a utrpenie, lebo žiaľ a utrpenie priniesla tým, ktorí na nej viseli.
Stala sa obrazom hriešnej zemi, ktorá musí byť teraz v súde zničená. Ešte je
hrdá, cíti sa byť ešte kráľovnou a nepozoruje, akou úbohou a nahou sa stala.
Ale jej strasti doľahnú na ňu v jeden deň: hlad, žiaľ, smrť odrazu s ňou pohnú,
lebo Boh a Pán je silný a spravodlivý sudca.
Tí však, ktorí k nej prislúchajú, králi a mocní, kupci a všetky falošne vedené
ľudské duše, zdesene uzrú, ako žena, ľudské poznanie, bude súdená. A oni
budú plakať a bedákať, lebo teraz poznali, že všetko to, čo dostali od ženy, je
nič. Ba omnoho menej, než nič, lebo ich duše budú prenechané skaze.
Doteraz však nevidia, že budú spolustrhnutí rovnakým súdom, pretože
opustili Boha, rúhali sa mu, a že ľpeli na žene.
Svetlý anjel pozdvihol veliký kameň a hodil ho do mora, až vysoko
vystreklo. Nato kameň klesol na dno a viac nebol videný.
A tu anjel zvolal:
Viď, taký bude koniec Babylonu, nadutého ľudského poznania. Jediným
úderom bude zničený a viac ho nebude. Jeho pustý rev, ktorý ho naplňoval,
onemie, práve tak, ako ješitný tón, ktorý sa z neho ozýval. Falošné svetlo, ktoré
z neho svietilo, zhasne.
A sním zájdu všetci, ktorí na ňom viseli.
Z hora zaznievali hlasy veľkého zástupu: Aleluja!!
Chvála a sláva, česť a zbožňovanie buď Bohu, nášmu Pánovi!
Spravodlivé a pravdivé sú jeho súdy. On zničil falošným ľudským poznaním
pokazený svet, potrestal ho tým, v čom zhrešil.
A ako z druhého zboru prichádzala odpoveď:
Aleluja! Vzývanie tých, ktorí sú Jeho bude stúpať nahor k Bohu ako zápalná
obeť od tejto chvíle až na veky.
Tu som videl, ako dvadsaťštyri najstarších spolu s štyrmi zvieratami padli na
kolená pred Stolicou a vzývali Vôľu Božiu, ktorá na nej sedela. Blažene volali:
Amen! Aleluja!
Tu hovoril Ten, ktorý sedel na Stolici:
Chváľte Boha a Pána vy, jeho služobníci a všetci, ktorí sa ho obávate, malí i
veľkí.
Tu vyvolení služobníci Boží odpovedali a ich hlasy zaznievali ako hučanie
vôd a dunenie hromu:
Aleluja. Vôľa Božia, všemohúca, ovládla svoju ríšu. Náš Pán jest kráľom
všetkého stvorenia. Pánom všetkých svetov.
17
Sme šťastní a blažení, že mu smieme slúžiť. Jemu chceme vzdávať česť, Jeho
slávny čas sa priblížil, povstane nová ríša na zemi. Drahocenne bude
pripravená. Opravdiví a spravodliví musia byť všetci tí, ktorí smú pomáhať na
jej výstavbe.
Potom bude z nej vychádzať žiara, a planúť až k nebesiam. A jeden anjel
pristúpil ku mne a hovoril:
Píš! Blažení tí, ktorí sú povolaní k novému zväzku s Bohom. A ďalej
zvestoval anjel:
Toto sú pravdivé slová Božie, opatruj ich.
Tu som padol na kolená k jeho nohám a vzývajúc ho, ďakoval mu, ale on
brániac mi, hovoril:
Nečiň tak. Jedine Boha smieš vzývať. Ja však som tiež služobník Boží, tak
ako ty. Všetci sme bratia v novom zväzku. My všetci žijeme slovami
Ježišovými a Toho, ktorý je náš Pán. Podívaj sa tamto.
A prst anjelov ukazoval nahor. Díval som sa. Nebo nad nami sa otvorilo ako
zlatá brána a vychádzali z neho plamene a svetlá, že všetko bolo naplnené
nebeským svetlom až dole k pozdejšiemu stvoreniu.
Z tejto žiary vyšiel snehobiely kôň v divuplnej kráse. Na ňom sedel Ten,
ktorý súdi zem a svet v spravodlivosti a ktorého meno je Vernosť a Pravdivosť.
Áno, verný a pravdivý je Pán, jeho činy sú Spravodlivosť.
Jeho oči podobné plameňom, ktoré prenikali všetko, na čo sa podívali silnou
žiarou a pred nimi nemohlo obstáť nič nečistého. Na jeho hlave spočívala
koruna všetkých svetov. Na jeho čele jest napísané meno všetkých mien, ktoré
nikto neodváži sa vysloviť, lebo jest to ON SÁM. (Imanuel.)
Bol odetý do bieleho rúcha, menuje sa Slovo Božie. Za ním na bielych
koňoch nasledovali nebeské voje, oblečené v bielych rúchach z nádherného
plátna.
Jeho slová však boli ako ostrý meč, ktorý vychádzal z Jeho úst, lebo on
prišiel súdiť všetkých, ktorí neveria v trojjediného Boha a nepoznali Jeho
pravdu. S železnou palicou bude spravovať tých, ktorí sa dobrovoľne nesklonia
pred Jeho žezlom.
Z Jeho odevu a z Jeho pásu jagalo sa meno: Kráľ kráľov a Pán pánov.
On však išiel oproti netvorovi, aby učinil koniec jeho panstva. Lebo netvor
zhromaždil okolo seba všetkých mocných a kráľov zeme, a všetkých falošných
prorokov a učencov, všetkých, ktorí nosili na svojich praviciach znamenie
zvieraťa. Oni chceli bojovať proti Kráľovi svetov. Ale Svetlo zvíťazilo nad
temnotami. Lucifer a zviera, ktorému dal moc, boli uchopení a živí uvrhnutí do
zatratenia, do bahna, ktorému sami dali vzniknúť svojim vlastným konaním.
Ostatní však boli usmrtení mečom Toho, ktorý sedel na koni. Jeho slovo
učinilo im koniec.
A bol mi ukázaný opäť iný obraz:
18
Videl som jedného prichádzajúceho z neba, ktorý bol naposledy ako anjel,
ale bol viac než služobník Boží. Kráľovsky kráčal k priepasti, v ktorej ležal
Lucifer. Jemu bola daná moc nad všetkým. On mal kľúče k priepasti a otvoril.
(Parsifal, časť Imanuela, ktorá v ňom pôsobí.)
Niesol dlhý reťaz a zviazal ním Lucifera na tisíc rokov. Hodil ho opäť do
priepasti a zavrel a zapečatil vchod. Ten však, ktorý má moc nad všetkým,
učinil tak podľa Vôle Božej, lebo On sám bol Božou Vôľou.
On si prial, aby Lucifer nerušil a nemal vplyv na novú ríšu tisíc rokov.
Ľudský duch od neho nestiesňovaný mal sa zúčastniť výstavby ríše. Mali
dokázať, že boli preniknutý opravdivým poznaním.
Všetci, ktorí kedysi stratili život pre Slovo, všetci svedkovia Ježišoví, ktorí
verne pre neho svedčili a všetci, ktorí niesli znamenie svojho Pána na svojich
čelách a nepošpinili sa znamením zvieraťa na ruke i čele, tí všetci smeli žiť so
Synom Človeka , a pomáhať mu na jeho vznešenom diele. Ostatní však,
ktorých duch bol už dlhý čas mŕtvy, neboli živúcimi a museli zahynúť.
Blažene tým, ktorí mali podiel na ríši Syna Človeka. Nad týmito nemá
duchovná smrť žiadnu moc.
Akonáhle sa však naplní tisíc rokov, bude Lucifer oslobodený zo svojich pút
a okov. Vyjde znova, aby zvádzal svet a ľudského ducha. A s ním prídu jeho
nečistí duchovia, ktorí sú mu podriadení.
Ak sa však služobníci Najvyššieho na zemi uchovajú čistými, nezíska si už
Lucifer nad nimi žiadnu moc. A zhora prídu ozbrojené zástupy, aby im
pomohli v boji a Lucifer bude opäť zviazaný a zatratený. Teraz však už
naveky.
A opätovne som videl velikú, jasnou Stolicu a Toho, ktorý na nej sedel, Pána
a sudcu všetkých svetov. Pred jeho žiariacou tvárou ustúpilo všetko späť, čo
nemohlo obstáť v súde.
A ja som videl, ako ľudský duchovia pristupovali pred Jeho súdnu Stolicu.
Veľkí a malí, vysokí a nízki, oni všetci museli sa objaviť, aby prijali svoj
rozsudok.
A knihy bolo otvorené, na nich boli napísané myšlienky, slová a činy
každého jednotlivca a každý jeden obdržal to, čo si sám pripravil. Večná
spravodlivosť nepozná odchýlenie jazýčkov na váhe.
Bude však prinesená tiež kniha života, v ktorej sú zaznamenané mená
služobníkov Všemohúceho.
A pred Stolicu musia predstúpiť tiež všetci, ktorých duch ležal v smrteľnom
spánku, zatiaľ čo ich telá boli ešte činné. A oni budú predaní večnej smrti. Zo
všetkých úrovní prídu duchovné bytosti s výšin a z ríše temnôt. Všetci obdržia
mzdu, ktorú si sami získali.
Čie meno však nebolo zaznamenané v knihe života, ten bude vrhnutý do
rozkladu, aby prestal existovať pre všetky časy. To je duchovná smrť, ktorá je
horšia, než pozemské odumretie.
19
Potom som uvidel nové nebo a novú zem, lebo všetko staré zmizlo, a stalo sa
nové. Očistené bolo pozdejšie stvorenie od všetkého temna, a od všetkej
kliatby hriechu.
A ja Ján, ktorý vám toto všetko oznamujem, videl som povstať sväté mesto
Božie, nový Jeruzalem, podľa obrazu toho, ktorý je v nebi. Krásne a nádherne
bol vyzdobený k prijatiu večného Syna Božieho, nášho Pána.
Ten, ktorý sedel na stolici, hovoril ku mne radostným hlasom:
Viď, obydlie Božie medzi ľuďmi. On Syn Človeka, Syn Večného Boha bude
bývať medzi nimi. Oni budú Jeho národom a On sám, Imanuel, bude ich
Bohom a Kráľom.
Blažený bude národ. Všetky slzy budú osušené, smrť nebude viac strašná, ale
bude im otvárať dvere do ríše svetla. Žalosť a starosti a bolesti nebudú mať u
nich viac miesto, lebo všetko sa stalo nové a staré zmizlo.
Opäť prehovoril Ten, ktorý sedel na Stolici:
Ján, napíš čo ti porúčam. Všetky tieto slova sú pravdivé a isté.
Viď, učiním všetko nové. Teraz je všetko dokonané. Ja som od večnosti do
večnosti, počiatok a koniec. Vo mne sa uzaviera všetko dianie.
Chcem dať smädným zo studničky živej vody. Majú piť a byť nasýtení.
Kto sa sám prekoná, ten získa toto všetko, ja budem jeho Bohom a kráľom a
on bude mojim služobníkom.
Kto však zlyhá a bude neveriacim, a nepozná ma, kto pokračuje v hriechoch
a pácha zločiny, jeho údelom bude žiaľ, a zatratenie a rozklad. To je
najhroznejšia duchovná smrť.
Potom pristúpil jeden ku mne zo siedmich anjelov, ktorí vyliali v súde nad
svetom nádoby Božieho hnevu a hovoril ku mne:
Poď a podívaj sa, čo ti chcem ukázať!
A on ma viedol v duchu na vysokú Horu a ukázal mi nové mesto, svätý
Jeruzalem, ktorý Boh nechal vystavať podľa obrazu z hora.
Mesto bolo preniknuté celé vznešenosťou Božou. Lúče, ktoré z neho
vychádzali, podobali sa jagotu najdrahocennejších drahokamov a najjasnejších
jaspisov.
Okolo mesta sa tiahla veľká stena, ktorá mala dvanásť brán. U brán malo
stráž dvanásť anjelov a na bránach boli napísané mená vyvolených učeníkov
Ježišových.
Anjel, ktorý so mnou hovoril, mal merací prút, aby mne mohol ukázať, ako
veliké je sväté mesto. Jeho diaľky, šírky a výšky boli všetky rovnaké. Bolo
vystavené zo štyroch hrán.
(Sväté mesto je splnenie vo svetlých výšinách, nie na zemi.)
Jeho steny boli z jaspisu, a ono samo bolo z rýdzeho zlata tak tenkého, a
priehľadného ako sklo. Plochy stien boli ozdobené drahokamami: jaspisom,
zafírom, chalcedónom, smaragdom, sardonixom, hyacintom a ametystom.
Dvanásť brán boli perly a ulice mesta rýdze zlato.
20
A díval som sa okolo, ale nevidel som v meste chrám, lebo celé mesto je
chrámom Božím preto, že ich kráľ, večný Boh sám v ňom býva. Ono
nepotrebuje k svätosti svetlo slnečné ani mesačné, lebo ho osvetľuje
vznešenosť Božia.
Všetci, ktorí ho smú dostihnúť, putujú v rovnakom svetle Božom, ktoré
preniká z hora ich duše. Králi zeme odkladajú svoje koruny a idú do mesta
vzývať Boha.
Brány mesta nebudú nikdy uzavreté, lebo nič obyčajné alebo hriešne sa
k ním nemôže priblížiť. Len tí, ktorí sú zapísaní v knihe života môžu nimi
prechádzať a vychádzať. Čistá radosť bude naplňovať duše všetkých, lebo ich
Kráľ je s nimi.
A anjel ukázal mi prúd živúcej vody, krištáľovo jasné prúdila ďalej a mala
svoj vznik u trónu Božieho.
Po oboch stranách prúdu stáli stromy života. Dvanásťkrát do roka prinášali
ovocie a ich lístie malo liečivú moc. Potom nebude na zemi nič, čo by nemohlo
vystúpiť do svätého mesta nášho Kráľa. Jeho trón bude vztýčený uprostred
mesta a Syn Boží Ježiš u neho.
Lebo On a Syn Boží Ježiš jedno sú, práve tak Ježiš a Večný Boh jedno sú a
Imanuel jest jedno s Bohom. Viďte, vy ľudia, Božské tajomstvo trojjediného
nášho Boha ako bol od počiatku a trvá na veky. Zmĺknite a modlite sa...
On, sám Kráľ, bude u ľudí, oni budú smieť dívať sa do Jeho Božskej tvári a
Jeho meno bude žiariť z ich čiel.
Nebudú potrebovať žiadnu pozemskú múdrosť, lebo Boh, ktorý dlie
uprostred medzi nimi ich osvieti tak, že všetko môžu vedieť a všetko dokázať
Jeho menom. Bude im vládnuť od terajška až na večnosť.
A večná Vôľa hovorila ku mne:
Toto všetko je zaručená pravda. Boh a Pán poslal svojho anjela, aby ti
ukázal, čo sa musí stať. Tvojim prostredníctvom chce to zvestovať ľudstvu
Viď, ja prídem skoro. Blažený je ten, ktorý slová predpovedi v tejto knihe si
osvojí a podľa nich sa bude riadiť.
Tak hovoril všemohúci Sudca a svetov Vládca ku mne k J á n o v i. Toto
všetko som počul a videl. S vzývaním padol som k nohám anjelovým, ktorý
toto všetko mi ukázal.
Ale anjel, brániac mi, hovoril:
Nie mňa, smieš vzývať, Boha samotného pros. Ja som služobník Boží ako ty,
a brat všetkých tých, ktorí slová tejto knihy, ktoré si zaznamenal, prímu.
Potom hovoril anjel:
Nezapečaťuj proroctvo v tejto knihe, lebo čas naplnenia je blízko. Musí sa
všetko naplniť tak, práve tak, ak sú ľudia zlí, nečistí, skromní alebo svätí.
Nechaj ich stále ísť ich započatou cestou, ak sa nechcú obrátiť. Oni zožnú to,
čo si zasiali.
A opäť zvolal ten, ktorý sedel na stolici:
21
Viď, prídem skoro. Prinesiem súd a každému jednotlivcovi dám mzdu za
jeho dielo.
Ja som Stvoriteľ a Sudca, Počiatok a Koniec, Prvý a Posledný. Blahoslavení
tí, ktorí sa pridržia mojich prikázaní, takže môžu vojsť bránami do nového
mesta, že môžu ovocie života pojedať.
Posielam teba Ján, aby si svedčil vo všetkých svetových obciach. Ja som
Prapôvod všetkého stvoreného, Svetlo z Boha.
Kto toto počuje, ten hovorí:
Príď!! A kto tu je smädný, ten príde a vezme vody života.
Ja Ján dosvedčujem, že som napísal pravdivo tieto slova, ktoré som smel
počuť. Kto však z vlastného k nim niečo pridá, ten bude žať strasti, o ktorých
stojí písané v tejto knihe, preto, že svoj rozum postavil pred Božie svetlo.
A tak, ak niekto z týchto slov niečo odníme, tomu bude jeho diel na ovocí
večného života a vo svätom meste odňatý.
Ako svedok a Boží posol volám:
*
A m e n, Pán Ježiš, príď skoro...
So všetkými tými, ktorí slová tejto knihy
prímu, buď milosť trojjediného Boha.
A M E N.
*
Ježiš bol skutočne prítomný na našej Zemi.
Jeho žiarenie pôsobilo v Márii a osobne bol
prítomný pri slávnosti na Hore Spásy, ako je o
tom zmienka v II. diele, Márii z Magdaly str.
111
22
Dotatok.
Zjevení Janovo
Jestliže vy selžete, zřítí se svět.
Lucien Siffried
slova vyslovil Pán. Abychom je pochopily v jejich nesmírné
Tato
vážnosti, musíme se ponořit do citu. Neboť jedině v citu můžeme prožít
nevýslovnou zodpovědnost, kterou Pán na nás vložil těmito závažnými slovy.
Rozum si s tím neví rady, není to jeho obor. Rozum si s tím neví rady, není to
jeho obor. Bude se jen snažit vyzvednou nás na stupeň bezmezné domýšlivosti,
protože ve svých suchých bezživotných závěrech je schopný zjistit jenom
skutečnost, že přece jen asi musíme být neobyčejně důležití jestliže všechno
záleží jen na nás.
Máme dnes společně procítit a prožít proč Pán takto mluvil. Abychom
s toho vyvodili důsledky a nalezli cestu, která nás dovede k vítězství. Nyní
nadešel čas odhalení, nebo rozluštění dávného zjevení Janova. Čas je zde a
s ním i hodina splnění. Kruh všeho dění jest uzavřen. Vždy selhávající lidský
23
duch bude nyní s neúprosnou přísností volán k zúčtování před ostré oko
Všemoudrého, Všemohoucího. Lidský duch, který splnění své úlohy vždy
rouhavě zmeškal, protože se nesnažil žít silou nejčistšího chtění, bojovat o
poznání účelu svého bytí a svého cíle ve stvoření, musí se nyní zodpovídat před
Ním, před Synem Člověka. Rozluštění zjevení Janova jest veliké splnění. Je to
rozlomení sedmi pečetí knihy Života. Jest to přerušení mlčení, které Pán uložil
Janu Křtiteli. Až do hodiny splnění, která připadá přesně na světovou vteřinu
k níž dnes dospělo veškeré tkaní ve stvoření. Kniha Života, jenž byla
zaslíbením, leží otevřená před námi. Jest to Poselství Svatého Grálu – Ve
Světle Pravdy.
Zvláštnost řeči, jenž jsou líčeny obrazy Janem Křtitelem viděné, zaručovala
jim pro nemožnost porozumění určitou nedotknutelnost. Abychom mohli
sledovat vysvětlivky o odhalení zjevení, musíme mít nejdříve nové vědění o
Slově a čísle.
Řeč je zachvívajícím se a znějícím zákonem Slova a čísla. Má v sobě vlastní
život. Zákon stvoření k nám mluví řečí a skrze řeč. Zákon čísla nebo slova
obsahuje v sobě sílu života. A zprostředkuje nám psaním a mluvou skrze slovo
a číslo záření, barvu a tón.
Tak je také každý nositel jména jménem samotným. Získal si své jméno
působením zákonů. Každým hnutím svých citů, myšlenek, svými slovy a činy
vytváří si nová vlákna, která s tím, co již dříve bylo natkáno, tvoří pro něj
tkanivo, jenž musí při svém příštím pozemském bytí nosit. Tak povstane
jméno, které vyjadřuje přesně to, co si člověk v zákoně vytváří. Jméno nemůže
proto být pouhou náhodou. Protože rodiče si získali stejné jméno týmž
způsobem, tvoří pro stejnorodou duši, která se jim může přiblížit, vhodnou
příležitost k inkarnaci.
I křestní jména mohou být dávána a volena jenom podle zákona. Navrhnouli však rodiče, nebo někdo jiný s okolí jméno jenž jest správné, je vždy toto
jednání vázáno na zákon, protože toto není dotčeno žádným příbuzenstvím,
nebo uvažováním a osobním přáním.
Lidé, kteří nosí stejné křestní jméno i příjmení a mají ještě i stejný den
narození, musejí přesto jít různými cestami, protože v úvahu přicházejí i
vedlejší křestní jména, která se připojují ke křestním jménům hlavním. I rok
narození se převádí do záchvěvů čísel.
Jméno skrývá v sobě proputovanou cestu jak posledního pozemského bytí,
tak i celého dosavadního bytí vůbec. Nese v sobě to, co nositel jména podle
zákona prožíval schopností čistého chtění svého ducha již před zrozením a to
až k hodině, kdy pozemsky dostal jméno. Jméno je tedy spoluvytvářeno
nitkami, které si dříve každý sám zvolil pro tkanivo svého osudového koberce.
Jméno tudíž vyjadřuje a představuje náš vlastní přinesený osud.
Ukazuje cestu i způsob, jakým jest nositel jména schopen rozuzlit nebo
zhoršit svůj osud, to jest neodvratné následky dřívějších svobodných
24
rozhodnutí své vůle. Ukazuje cestu, po níž se musí opět ubírat dále, když ze
svobodné vůle bude přijímat spravedlivé plody dřívějších činů s jásotem,
radostně, lhostejně, oddaně, stísněně, mrzutě, s reptáním nebo dokonce
s obžalobou. Tato nová cesta povede ho pak vzhůru nebo dolů, vždy podle
povahy jeho nového, svobodného rozhodnutí.
Zákony čísel přinášejí jménu, tedy nositeli jména skrze živoucí spojení
s vlákny, která si nositel jména sám natkal a jejich stejnorodými shromaždišti
rozuzlení a zvratná působení. Ve vědomém prožití těchto spravedlivých
skutečností přichází „jméno“, tedy člověk sám, poznáním pojmu „osud“
k pravému poznání života! Toto spočívá jedině v poznání BOHA, protože On
Sám jest život.
V čísle jména nese člověk schopnosti, které čekají na svůj vývoj; v čísle
jména nese různá pouta ducha a vůle, sklony k chybám a slabostem, stejně jako
i k náklonnostem.
S tímto, jak my říkáme charakterem, může v novém životě využít svůj
vlastní zákon, nebo-li svůj vlastní osud, jak si jej sám vytvořil. Může své
dřímající ušlechtilé schopnosti probudit a uplatnit, čímž chyby a slabosti
zakrní. Může však také obráceně svobodným rozhodnutím pro zlý směr
přivolat ze stejnorodých shromaždišť taková zesílení, že se v něm všechno
dobré a ušlechtilé udusí.
Může tedy vyžít a rozuzlovat vždy jenom takovým způsobem, jak
v okamžiku prožití stojí svým chtěním v zákoně. Čistým chtěním staví sebe do
zákona života, do vůle Boží, která je zákonem samotným – zlým chtěním staví
se však proti vůli Boží.
A zlé chtění začíná již při lhostejném nebo oddaném přijímání osudových
ran, která mají přivodit prožití, ne teprve při stísněném, mrzutém a žalujícím
přijímání, nebo takovém, jenž vznáší dokonce obžalobu.
Z d e jest bod, kde začneme klopýtat, kde nás rozum brzdí v poznávání.
Rozum totiž říká, jak může být hovořeno o svobodné vůli, jestliže jsme
vždycky vázání na následky svých dřívějších činů? Nemohu přece tyto
následky svobodným aktem své vůle zneškodnit. Jak pak se mohu osvobodit,
jestliže stále na mne dopadají vždy nové rány osudu a já nemohu přece ani
vědět, kdy tyto skončí. Při nejlepší vůli, nemohu poznat svobodnou vůli, když
dokonce i mé myšlení je vázáno na druh zpětného působení. Jsem přece
podroben svému osudu, jsem mu zcela vydán.
A právě tato čistá strnulost rozumu je to, jenž nás vždy znovu spoutává.
Takovýto pochod myšlení vede rychle dolů.
V přednášce „Člověk a jeho svobodná vůle“, podává nám Pán o tom prvé
podrobné vysvětlení, takže každý vážně hledající nabude v tom žádoucí
jasnost.
Vůle však musí být napřed osvobozena, dříve než může působit. Může se
však osvobodit jenom tehdy, jestliže rány, které člověka postihnou, považuje
25
za spravedlivé následky svého, svobodným rozhodnutím utkaného jednání a
jestliže tuto skutečnost „smět na vlastním těle prožívat“ poznává jako
jedinečnou příležitost velebit dokonalost Stvořitelovou v účincích Jeho
neúplatných zákonů.
Zde započalo již nové svobodné rozhodnutí. Čím větší radost převládá nyní
v tomto prožití, tím svobodnější stane se vůle, která pak s jásotem roztrhne
všechny řetězy, které jí dosud od jásotu zdržovaly.
Svobodná vůle působí na cit. Cit jest pákou, která okamžitým vytvořením
odpovídající živé formy vybavuje sílu, jenž pak rozbije pouta, vytvořená
rozumem.
Musíme se proto ú p l n ě z m ě n i t . Musíme vytvořit jiné základy pro své
myšlení. Jenom čisté myšlenky formují a vysílají. Jenom takové se udrží, které
jsou zasvěceny uctíváni Boha, našeho Pána a plné odevzdanosti do služby
JEMU a Vznešeným PANÍM.
Dny budou pak již touto novou činností zcela vyplněny.
A již opět vsunuje se do věci rozum a říká: „Nemohu se přece po celý den
vznášet v oblacích. Máme přece stát oběma nohama na půdě skutečnosti! Kdo
má pak konat tĚch mnoho prací, které tolik naléhají? A k nimž jsme pŘece tak
hnání?“
Zde máme opět tentýž příklad, jak byl před chvílí uveden. Rozum opět váže
vůli!
Proč nemohu vyřizovat práci ještě mnohem snadněji, změním-li úplně svou
bytost a stanu-li se novým. Budu-li vše vykonávat s největší a nejčistší radostí,
jsa naplněn díkem? Budu-li vše konat ke cti Boží? A prožiji-li co nejhlouběji
slova: P ř í b y t e k BOŽÍ na zemi?!
Teprve potom může spočinout požehnání na mém konání!
Teprve potom budeme ve vůli PÁNĚ vědomě formovat své okolí v rajskou
nádheru, která vyzařuje a přitahuje stejnorodé. Nemohou již vyvstat nebo být
přitahovány myšlenky, jenž vyjadřují starosto o příští, protože Svatá Hora jest
„příbytkem Božím na zemi!“
Naše služba záleží tedy v udržování naších myšlenek v čistotě!
Tím formujeme vědomě svůj nový osud, svůj vlastní osud ve splnění úlohy,
která jest naším životním účelem a k jejímuž splnění byla nám poskytnuta
milost inkarnace. Pak sloužíme ve správném smyslu, protože se stáváme
průkopníky ve velikém dění, a n e č e k á m e již na rozvíjející se dění jako
dosud; nečekáme na ně proto, ježto jsme poznali, že tato dnešní čekala na nás a
na to, až se konečně sami staneme částmi tohoto živého dění.
Doba čekání již skončila. Nyní máme již být hotovi! Jestliže nejsme ještě
hotovi a připraveni, je to naše vlastní vina. Naše místa zaujmou jiní, kteří
SLOVO poznali s p r á v n ě , tak jako i poslání PÁNA.
26
Jan směl vidět Zjevení v době, kdy ještě dřímala, a pro budoucí dobu
určena, odpočívala v klínu budoucnosti. Okolnost, že všechna vlákna, všechny
průplavy slov a čísel vyúsťují v prapůvod v BOŽÍ Vůli, umožňují této vůli
přehled o veškerém průběhu neodvratitelných zvratných působení, která
probíhají po kolejích svobodných rozhodnutí. Takovéto obrazy směl Jan vidět,
aby je předal lidem k poznání a pro výstrahu.
Viděl mocnou karmu lidí, která se musela rozlít na celé lidstvo pro vraždu
na Synu Božím, a která by byla přivodila zničení světa, kdyby IMANUEL –
Syn Člověka ve své nepochopitelné lásce, na prosbu zavražděného Spasitele,
neobdržel od BOHA OTCE dovolení, před soudem ještě jednou zvěstovat
Slovo, aby zachránil ty, kdo chtějí dobro.
Jan mohl tedy spatřovat všechno to, co si lidstvo tehdy samo vytvořilo.
Viděl také možnost milosti. Líčil, co musí lidstvo postihnout, tedy nejzazší
důsledky.
Avšak nemohl tehdy vidět, že povolaní, kteří v tehdejší době a také již dříve
v díkuplné radosti složili slib věrnosti, že JEMU budou při splnění s jásotem
sloužit, selžou.
Nemohl též vidět, že PÁN pro naše selhání bude muset opustit
hrubohmotnost, aby dokončil své dílo v důstojnější úrovni, kde jej obklopuje
věrná služba.
Jan nemohl také kdysi vidět, co jsme jako povolaní dosud formovali
propůjčenou nám zvýšenou silou a co ještě dnes trvale formujeme, jak
nevýslovně to MARII a IRMINGARD ztěžujeme, aby zde ve hmotnosti
dokončily JEHO dílo.
To vše nemohl vidět, protože to v době jeho zření ještě nebylo zformováno
a proto také ještě nevstoupilo v život.
Jestliže se nad touto skutečností klidně zamyslíme, musíme se zhrozit.
Neboť rozdíl mezi nejmenším rozsahem Zjevení s děsivou skutečností dneška
jest tak ohromný, že přicházející dění musí se rovnat téměř zničení.
Jenom tak můžeme vyciťovat SLOVO PÁNĚ a jen tak chápat tíhu vlastí
odpovědnosti.
Jan mluví o židech a pohanech.
Židé jsou ti vyvolení a povolaní, kteří byli k zasvěcení a složení slibu
věrnosti vyzdviženi na ostrov Patmos v čistě duchovním, aby jednou směli být
v čisté službě v JEHO blízkosti. Byli v této vysoké službě připravováni
v největší péči. Všichni nosí v sobě poznání, protože jsou silnými vlákny
spojeni se Světlem. Všichni přišli během uplynulých let nějakým způsobem do
styku se SLOVEM a měli se, následujíce toto duchovní volání, v určitou dobu
u NĚHO hlásit. Přišli však jen nemnozí. A ti nemnozí, kteří přišli, se
v převážné většině ani nenamáhali, aby JEJ také správně poznali. Jejich duch
nechal se pro spoutanosti vůle zaujmout temnem, takže již nemohli vynaložit
potřebnou silu, aby se probudili k pravé službě.
27
Pohané naproti tomu jsou lidští duchové, kteří pro svůj vývoj musejí
uzrávat v pozdějším stvoření, kteří tedy postupují od nevědomého
k vědomému. Mají být na svém putování hmotností vedeni Židy, čili
povolanými.
Nyní přicházíme k pozorování působení stvoření!
Ve Zjevení, kapitole 21, verš 16, jest řečeno: „Položení pak města toho
čtveřhranné jest, jehož dlouhost tak veliká jest jako i širokost. I naměřili toho
města tou třtinou dvanácte tisíců honů dlouhost pak jeho, i širokost, i vysokost
jednostejná jest.“
Ve slovech „dlouhost pak jeho, i širokost i vysokost jednostejná jest“, je
vyjádřena forma krychle. „Dvanácti tisíci hony“ jest míněno rozdělení města
na dvanáct dílů, jež jsou také základem napodobeniny obrazu nebeského
Jeruzalema. V čísle dvanáct spočívá také výstavba nové říše.
Každá ze dvanácti hran krychle je rozdělena na 12 polí. Každé pole, čili
kužel paprsků vede do středu krychle, takže vznikne 144 svazků paprsků a tím
6 pyramid paprsků. 144 učedníků usiluje v čisté službě k PÁNU, ke středu,
k SYNU ČLOVĚKA!
Obraz může být ještě poněkud rozšířen. Uprostřed stojí trigon Světla:
IMANUEL – MARIA – IRMINGARD! Vůle, láska a dokonalost, v čistotě!
Pod trigonem, sílu Světla předávaje dále, stojí bílý rytíř. Skrze něho proudí síla
z Čistoty do kruhu dvanácti rytířů, 144 apoštolů a učedníků, kteří opět stojí
v nejužším zachvívání s povolanými a tito všichni dohromady dávají číslo
144.000 zasvěcených z Patmosu.
Pozdější stvoření je napodobeninou nebeského města, do něhož byl ponořen
duch těch 144.000, aby tento živoucí krystal přitahoval všechno, co usiluje
k Světlu. Tak jsou hradby města živým valem 144 tisíc vyvolených, to jest
oněch „stočtyřicetčtyřiticíce loktů dle lidské míry.“
Číslo celé stavby je 12 a spočívá v počtu základů hradeb, jež jsou opět
dvanácti hranami krychle stvoření. „Drahokamy“ znamenají 12 základních
barev.
Verš 21 nám říká:
„Dvanácte pak bran dvanáct perel jest, jedna každá brána je z jedné perly; a
ulice a rynk města zlato čisté jako sklo, kteréž se naskrze prohlédnouti může“.
Dvanácti perlami je 12 ctností, které tvoří vstupní brány do svatého města.
Zlatými ulicemi města jsou zářivé paprsky Světla, jež doprovázejí ctnosti ze
Svatého kadlubu směrem k branám. Každá ctnost jest jednou ze základních
barev, která jest též vyjádřena barvou pláště dotyčného rytíře. „Sklo, které se
naskrze prohlédnouti může“, jest světle se třpytící krystal, ve kterém zazáří
nově očištěné město, Jerusalem, nevěsta beránkova. Význam slov „krystal“ pak
jest: „Kristus ve všehomíru“.
Také oněch dvanáct pokolení dětí Israele, o kterých mluví verše 5, 6, 7 a 8
kapitoly 7, týkají se povolaných z Patmosu. Jsou rozděleni ve 12 krát 12 tisíců.
28
Pokolení znamená ctnost a schopnost. Každým z těchto 12 pokolení se táhne
jedna hlavní ctnost, které vycházejíce z practností z věčných Božských hájů,
vysílají svoje paprsky prostřednictvím prastvořených a stvořených na rytíře,
apoštoly, učedníky a povolané k lidským duchům. V překrásné rozmanitosti
těchto podstat je vytvářena jako celek dokonalost, která ve věčném vlastním
koloběhu usiluje opět k dokonalosti, aniž by kdy mohla dosáhnout dokonalosti
vyšší úrovně, jenž je opět jiného druhu.
Oněch stočtyřicetčtyřitisíc je ponořeno do pozdějšího stvoření jako
obrovský krystal, který svou čistotou jako veliký magnet přitahuje lidské duchy
podle povahy a podstaty jejich ctností a schopností, a přivádí je ke Světlu.
Tuto velikou magnetickou přitažlivou sílu prastvořených pociťujeme jako
touhu po Světle. Čím více tedy, jako u kovu přitahovaného magnetem, jehož
čepy jsou čisté, očišťujeme denně své duše ode všeho, co nás strhuje dolů, tím
více může nás také síla prastvořených přitahovat a námi současně prochvívat,
protože překážky jsou odstraněny. Staneme se sami krystalem, skrze nějž síla
působí přímo na hledající, aniž by nám bylo nutno vylovit byť i jen jediné
slovo nabízení, nebo ucházet se. Jsme v přímém spojení se stvořenými, tito
opět s prastvořenými. Následkem toho jsou zavěšeny na každém z nás miliony
lidských duchů, kteří naším vlastním osvobozením a odpoutáním ode všeho
nízkého budou osvobozeni. Selžeme-li však, jsou miliony duší ztraceny. Jakož
i my sami jsme ztraceni. V tom spočívá strašlivá odpovědnost, kterou neseme.
Nechť se tedy nyní v nejposlednější vteřině dokoná průlom našeho ducha aby
zaslíbená říše tisíce let mohla přijít a aby Oko Páně spočinulo také ze
zalíbením na tom tvoru, který až dosud činil vše aby se postavil proti Jeho vůli.
Aby se nesplnilo, co Pán pro nás výstražně zvolal – Jestliže vy zklamete, zřítí
se svět. –
Modleme se:
P A N E . Od této chvíle,
budeme všechno své myšlení
mluvu i konání formovat jen
dle Tvého živoucího Slova.
Všemu co nás potká položíme
na základ vědění o neúplatnosti
Tvých dokonalých zákonů.
Prosíme Tě, propůjč nám k tomuto
předsevzetí pomoc Tvé svaté Síly.
AMEN
29
Download

Zjavenie Jana.sk.pdf