UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
Fakulta managementu
Katedra ekonómie a financií
Teoretické základy hospodárskej politiky
Vedúci diplomovej práce:
Ing. Zuzana Stoličná
Diplomant:
Bc. Tomáš Páleš
Bratislava 2005
ČESTNÉ VYHLÁSENIE
Vyhlasujem, že diplomovú prácu som vypracoval samostatne a použil som
len uvedenú literatúru.
2
ABSTRAKT
PÁLEŠ, Tomáš: Teoretické základy hospodárskej politiky (diplomová práca). –
Fakulta managementu Univerzity Komenského v Bratislave; Katedra ekonómie a
financií. – Školiteľ: Ing. Zuzana Stoličná. – Bratislava : FM UK, 2005. – 104 s.
Cieľom diplomovej práce bolo s použitím súčasnej odbornej literatúry vysvetliť
podstatu a význam hospodárskej politiky, funkcie štátu v ekonomike a poskytnúť
základné teoretické vysvetlenie vybraných aspektov hospodárskej politiky. Práca je
rozdelená na tri kapitoly a obsahuje 46 obrázkov. Prvá kapitola sa venuje
hospodárskej politike vo všeobecnosti a vybraným problémom alokačnej a
distribučnej funkcie štátu. Druhá kapitola vysvetľuje teóriu makroekonomickej
stabilizácie v uzavretej ekonomike, pričom vychádza najmä z neoklasickej syntézy.
Posledná kapitola je zameraná na teoretické základy hospodárskej politiky
v otvorenej ekonomike, konkrétne model IS-LM-BP, režimy výmenného kurzu a
zahranično-obchodnú politiku. Práca ukazuje, že základom ekonomiky by mal byť
trhový mechanizmus, ale zásahy štátu sú potrebné na nápravu neefektívností a
zlyhaní trhu.
Kľúčové slová: Hospodárska politika. Teória. Funkcie štátu. Verejné statky.
Externality. Paretovo optimum. Redistribúcia. Konkurenčná politika. Neoklasická
syntéza. Výmenné kurzy. Zahranično-obchodná politika.
3
PREDHOVOR
Diplomová práca teoreticky objasňuje základy fungovania trhového ekonomického
systému a jeho regulácie štátom. Táto oblasť je vzhľadom na svoju šírku, zložitosť a
dôležitosť rozpracovaná vo veľkom množstve literatúry a je naďalej objektom
intenzívneho výskumu. Mojím cieľom bolo zorientovať sa v problematike a
zrozumiteľne vysvetliť základy súčasného teoretického poznania.
Tému som si zvolil zo záujmu o hlbšie pochopenie súčasnej ekonomiky a
spoločnosti. Pri písaní som využil vedomosti získané štúdiom na Fakulte
managementu UK, dostupnú odbornú literatúru zahraničných i domácich autorov i
internet.
Rád by som sa poďakoval vedúcej diplomovej práce Ing. Zuzane Stoličnej a prof.
Ing. Ľudovítovi Korčekovi, DrSc. za podporu a usmernenie.
4
OBSAH
ÚVOD ................................................................................................................................... 6
1
1.1
1.2
1.3
1.4
1.5
1.6
1.7
1.8
HOSPODÁRSKA POLITIKA A JEJ ÚLOHA V EKONOMIKE ......................... 8
Pojem hospodárska politika........................................................................................... 8
Ciele, nástroje a subjekty hospodárskej politiky ........................................................... 9
Funkcie štátu v ekonomike a hospodársko-politické koncepcie ................................. 15
Prepojenie súkromného a verejného sektora ............................................................... 20
Doplňujúce poznámky o verejných statkoch a externalitách ...................................... 21
Efektívnosť a spravodlivosť ........................................................................................ 26
Ochrana efektívnosti konkurenčného prostredia ......................................................... 35
Slabé stránky hospodárskej politiky a pravidlá versus diskrécia ................................ 40
2
TEORETICKÉ ZÁKLADY MAKROEKONOMICKEJ STABILIZÁCIE
V UZAVRETEJ EKONOMIKE ...................................................................................... 41
2.1 Output a dôchodok ...................................................................................................... 41
2.2 Spotrebný a investičný dopyt ...................................................................................... 42
2.3 Trh kapitálu a krivka IS ............................................................................................... 45
2.4 Finančný trh a krivka LM............................................................................................ 46
2.5 Model IS-LM............................................................................................................... 52
2.6 Produkčná funkcia a trh práce ..................................................................................... 52
2.7 Všeobecný model neoklasickej syntézy ...................................................................... 56
2.8 Fiškálna a monetárna politika vo všeobecnom modeli neoklasickej syntézy ............. 57
2.9 Investičná pasca a pasca likvidity................................................................................ 61
2.10 Nepružné ceny a nominálne mzdy .............................................................................. 64
2.11 Anticyklická hospodárska politika .............................................................................. 66
2.12 Phillipsova krivka a antiinflačná politika .................................................................... 67
3
TEORETICKÉ ZÁKLADY HOSPODÁRSKEJ POLITIKY V OTVORENEJ
EKONOMIKE ................................................................................................................... 73
3.1 Výmenný kurz a menový trh ....................................................................................... 73
3.2 Platobná bilancia a vonkajšia rovnováha .................................................................... 75
3.3 Model IS-LM-BP......................................................................................................... 77
3.4 Monetárna expanzia pri pružnom výmennom kurze ................................................... 81
3.5 Fiškálna expanzia pri pružnom výmennom kurze....................................................... 82
3.6 Monetárna expanzia pri pevnom výmennom kurze .................................................... 83
3.7 Fiškálna expanzia pri pevnom výmennom kurze ........................................................ 85
3.8 Špekulatívny pohyb kapitálu a menová kríza.............................................................. 86
3.9 Voľba režimu výmenného kurzu ................................................................................. 87
3.10 Zahranično-hospodárska a zahranično-obchodná politika .......................................... 93
3.11 Nástroje obchodného protekcionizmu......................................................................... 97
4
ZÁVER ..................................................................................................................... 101
5
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ................................................................ 103
5
ÚVOD
Teória hospodárskej politiky vzišla z ekonomickej teórie, aby sa pokúsila
odpovedať na otázku, ako môže štát ovplyvniť a zlepšiť fungovanie ekonomického
systému. Ekonómovia uznávajú, že trhový mechanizmus, ktorý je základom
ekonomiky, vykazuje neefektívnosti a zlyhania v oblasti alokácie zdrojov,
distribúcie dôchodkov a bohatstva a v makroekonomickej stabilite. Liberálne
orientovaní ekonómovia tieto problémy vnímajú ako menej vážne, menej početné,
menej napraviteľné štátom a odporúčajú menší počet a intenzitu štátnych zásahov
do trhovej ekonomiky, kým intervencionisticky orientovaní ekonómovia vidia
v trhu mnoho závažných nedostatkov, ktorých náprava sa nezaobíde bez silného
vplyvu štátu.
20. storočie zažilo extrémy oboch prístupov – do 30-tych rokov vo svete
prevládala koncepcia slabej angažovanosti štátu v ekonomike („laissez faire“ čiže
„nechať tak“), potom sa vplyv štátu výrazne posilnil až predimenzoval a v mnohých
krajinách sa dokonca zaviedlo centrálne riadenie ekonomiky (komunistické režimy),
čo pretrvalo do 70-tych resp. 80-tych rokov. V súčasnosti sa vlády môžu opierať o
veľa pozitívnych a negatívnych skúseností s hospodársko-politickým liberalizmom
a intervencionizmom ako i o ekonomickú teóriu a teóriu hospodárskej politiky,
ktoré sa v uplynulom období vyvinuli.
Tieto znalosti sú však do istej miery potrebné aj pre manažérov v súkromnom
sektore, ktorí sa musia vedieť orientovať v širšom ekonomickom systéme, v ktorom
pôsobia ich firmy a ktorého súčasťou je aj štát. Vývoj makroekonomických veličín
ako inflácia, úrokové sadzby alebo rast HDP a zásahy štátu v oblasti hospodárskej
súťaže, štátne zákazky, zdaňovanie, dotácie, zahranično-obchodné bariéry,
výmenné kurzy atď. vplývajú na činnosť a úspech súkromných firiem a manažéri sa
im musia efektívne prispôsobovať, využívať ich, predvídať a prípadne sa pokúšať aj
ovplyvniť (lobbingom) štátne opatrenia. Znalosť ekonómie a hospodárskej politiky
je užitočná aj pre súkromných investorov pri ich rozhodovaní o zložení svojich
portfólií v zmysle použitých investičných nástrojov a výberu firiem, odvetví a
krajín, aby dosiahli čo najlepšiu kombináciu výnosnosti a rizikovosti.
6
Cieľom tejto práce je s použitím súčasnej odbornej literatúry vysvetliť podstatu a
význam hospodárskej politiky, rozobrať funkcie štátu v ekonomike a podať
základné teoretické vysvetlenie vybraných aspektov hospodárskej politiky,
predovšetkým makroekonomickej stabilizácie.
V prvej kapitole sa zaoberám hospodárskou politikou vo všeobecnosti,
vysvetľujem jej ciele, nástroje, subjekty, funkcie a základné hospodársko-politické
koncepcie a tiež bližšie rozoberám niektoré mikroekonomické aspekty hospodárskej
politiky súvisiace s ekonomickou efektívnosťou a sociálnou spravodlivosťou
(teoretické základy efektívnosti a sociálnej spravodlivosti v tzv. ekonómii
blahobytu,
problém
verejných
statkov
a
externalít,
ochrana
efektívnosti
konkurenčného prostredia).
Druhá kapitola je venovaná makroekonomickým teóriám, ktoré v súčasnosti
tvoria základ pre stabilizačnú hospodársku politiku. Tieto teórie vysvetľujú, ako
môže vláda ovplyvňovaním agregátneho dopytu riešiť problém nezamestnanosti a
inflácie v prostredí uzavretej ekonomiky. Jadro výkladu tvorí neoklasická syntéza,
ktorá spája keynesovskú teóriu efektívneho agregátneho dopytu s neoklasickou
teóriou produkcie (agregátnej ponuky). Táto syntéza predstavuje základný rámec
uvažovania v hlavnom prúde súčasnej makroekonómie. Neoklasickú syntézu občas
dopĺňam poznámkami o novších teóriách, ktoré vznikli v druhej polovici 20.
storočia (monetarizmus, teória racionálnych očakávaní).
Napokon tretia kapitola podáva teoretické základy hospodárskej politiky
v otvorenej ekonomike. Zaoberá sa makroekonomickou stabilizáciou v otvorenej
ekonomike, vrátane voľby režimu výmenného kurzu, a tiež vysvetľuje dôvody
štátnej intervencie v medzinárodnom obchode a analyzuje niektoré základné
nástroje obchodného protekcionizmu.
7
1
HOSPODÁRSKA POLITIKA A JEJ ÚLOHA V EKONOMIKE
1.1 Pojem hospodárska politika
Východiskom pre hospodársku politiku je ekonomická teória – ekonómia. Pod
teóriou sa vo všeobecnosti rozumie určitý systém myšlienok: definícií, premís
(axióm a predpokladov) a výpovedí (záverov). Ekonómia je teória, ktorá sa zaoberá
otázkami súvisiacimi s produkciou a distribúciou ekonomických statkov (hmotných
i nehmotných produktov), čiže tým, ktoré ekonomické statky produkovať, ako ich
produkovať (respektíve ako alokovať zdroje – produkčné faktory – pri ich
produkcii) a ako ich distribuovať za účelom spotreby alebo využitia pri ďalšej
produkcii. Ekonomické statky sú tie statky, ktoré sú ľuďmi žiadané, ale sú
k dispozícii iba v obmedzenom množstve a zvyčajne sa musia produkovať
z obmedzených zdrojov (práce, kapitálu, pôdy). Ekonómia popisuje a vysvetľuje
ekonomický proces (ekonomické správanie a dianie), na základe jeho pochopenia sa
ho usiluje aj predvídať, a napokon sa ho snaží aj aktívne ovplyvniť s cieľom riešiť
ekonomické problémy v spoločnosti, zvyšovať ekonomický výkon a spoločenský
blahobyt. A tu sa dostávame k pojmu hospodárska politika.
Pod pojmom hospodárska politika sa zvyčajne myslí činnosť, ktorú vykonáva
štát, aby ovplyvnil ekonomický a sociálny vývoj (ekonomiku a spoločnosť ako
celok alebo jej časť) v súlade s určitými cieľmi, pričom používa určité nástroje.
Pojem hospodárska politika sa však používa aj v zmysle teoretickej disciplíny
(teórie hospodárskej politiky), ktorá skúma túto činnosť, čiže skúma, aké sú
hospodársko-politické ciele, ako sa stanovujú, akými nástrojmi je možné ich za
rôznych okolností dosahovať a akú úlohu hrajú subjekty (nositelia) hospodárskej
politiky. Hospodárska politika ako teória teda musí vychádzať z ekonomickej
teórie, ale musí zohľadňovať aj inštitucionálny rámec čiže spoločenské prostredie,
v ktorom sa vydávajú a realizujú hospodársko-politické rozhodnutia.1 V podstate je
prienikom medzi ekonómiou a politológiou. V tejto práci sa zameriam hlavne na jej
ekonomické aspekty.
1
URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1. vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 9-11.
8
1.2 Ciele, nástroje a subjekty hospodárskej politiky
Teraz si bližšie rozoberieme tri kľúčové prvky v definícii hospodárskej politiky:
jej ciele, nástroje a subjekty.
Čo sa týka cieľov, môžeme identifikovať ich určitú hierarchiu.2 Vrchol hierarchie
predstavuje základný strategický cieľ: maximalizácia spoločenského blahobytu pri
daných obmedzeniach zdrojov a produkčných technológií. Tento cieľ je však veľmi
„teoretický“ a nie je jasné, ako ho v praxi uskutočniť. K jeho rozvinutiu prispela
tzv.
teória
alebo
ekonómia
blahobytu
(welfare
economics)
formuláciou
spoločenskej funkcie užitočnosti (blahobytu) a hranice úžitkových možností
spoločnosti, na ktorej by sa spoločenská funkcia užitočnosti mala maximalizovať.
Základným problémom však ostáva, ako prakticky zostrojiť túto funkciu, keďže jej
konštrukcia
predpokladá
zistenie
funkcií
užitočnosti
jednotlivých
členov
spoločnosti a ich kvantitatívnu agregáciu.
Na nižšej, konkrétnejšej, úrovni sa formulujú ciele, ktoré sa považujú za
základné spoločenské hodnoty, ktoré majú filozofické, politické, právne, ale
i ekonomické aspekty: sloboda, rovnosť, spravodlivosť, solidarita, sociálne
zabezpečenie,
pokrok.
Ešte
stále
však
nie
sú
dostatočne
operabilné
(kvantifikovateľné a kontrolovateľné), takže napokon sa dostávame na najnižšiu
úroveň hierarchie, ktorú tvoria tradičné ciele hospodárskej politiky. Pri tejto
hierarchii cieľov predpokladáme, že napĺňanie cieľov na nižších úrovniach povedie
k napĺňaniu vyšších, abstraktnejších, cieľov a napokon k dosiahnutiu čo najväčšieho
spoločenského blahobytu. Hierarchiu cieľov hospodárskej politiky môžeme
znázorniť ako pyramídu (obr. 1).
Medzi tradičné ciele patria najmä nasledovné štyri, ktoré majú zabezpečiť
najvýznamnejšie aspekty vnútornej a vonkajšej makroekonomickej rovnováhy, čiže
ide o makroekonomické ciele:
1. Vysoká zamestnanosť.
2. Cenová stabilita.
3. Ekonomický rast.
2
URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1. vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 14-15.
9
4. Vonkajšia rovnováha.
Maximalizácia
spoločenského
blahobytu
Základné spoločenské
hodnoty
Tradičné ciele hospodárskej politiky
Obr. 1: Hierarchia cieľov hospodárskej politiky.
Zdroj: URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1.vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 15.
Práca zaujíma citlivé miesto medzi produkčnými faktormi. Pracovné dôchodky
tvoria výraznú väčšinu celkových dôchodkov v ekonomike a práca tiež predstavuje
príležitosť sebarealizácie a sociálneho kontaktu, preto nedostatočná alokácia práce
(nezamestnanosť) má vážne ekonomické, sociálne a psychologické dôsledky.
Vysoká zamestnanosť by v ideálnom prípade zodpovedala plnej zamestnanosti
respektíve nulovej nezamestnanosti v tom zmysle, že pôvodné plány ponuky
a dopytu po práci by boli vyrovnané a teda trh práce by bol v stave rovnováhy
a každý, kto má záujem pracovať pri vyplývajúcej rovnovážnej mzde, by mal
zamestnanie. (Plná zamestnanosť teda neznamená, že zamestnaní musia byť všetci;
môže existovať dobrovoľná „nezamestnanosť“.) V reálnej ekonomike je ale
rovnováha plánov ponuky a dopytu na trhu práce narúšaná existenciou
nerovnovážnych reálnych miezd, nedostatočným efektívnym dopytom na trhu
statkov (ktorý núti výrobcov znižovať výrobu a zamestnanosť), a k tomu sa
pridávajú javy, ktoré znižujú ponuku práce, ako demotivácia pracovať v dôsledku
príliš vysokých daní z príjmov alebo príliš vysokých sociálnych podpor a frikčné,
štrukturálne, sezónne a geografické prekážky pri hľadaní zamestnania. Mnohé
z týchto javov môže hospodárska politika zredukovať alebo odstrániť. Existuje však
určitá dlhodobo pretrvávajúca miera nezamestnanosti (nazývaná aj prirodzenou
mierou nezamestnanosti), ktorá sa prakticky odstrániť nedá. Tvorí ju najmä frikčná
10
a štrukturálna nezamestnanosť. Frikčná nezamestnanosť je dôsledok toho, že
človeku zvyčajne istý čas trvá, kým si nájde vhodné zamestnanie, a štrukturálna
nezamestnanosť vyplýva z dočasného nesúladu medzi pracovnou kvalifikáciou
jednotlivcov a štruktúrou ekonomiky, v ktorej sa chcú pracovne uplatniť (to sa
prirodzene stáva pri vývoji ekonomiky, ktorý je sprevádzaný štrukturálnymi
zmenami). Frikčnú a štrukturálnu nezamestnanosť môže vláda znížiť opatreniami na
trhu práce (informačné prepojenie tých, ktorí hľadajú a tých, ktorí ponúkajú prácu,
podpora presťahovania sa, podpora rekvalifikácie a pod.), ale istá reziduálna
nezamestnanosť vždy ostane (čo môže byť niekedy aj užitočné, napríklad pri
frikčnej nezamestnanosti môže byť užitočnejšie, ak si človek istú dobu hľadá
vhodnú prácu, ako keby ihneď zobral prvú pracovnú príležitosť, kde by sa horšie
uplatnil). Cieľ vysokej zamestnanosti teda znamená udržanie ekonomiky na
najnižšej udržateľnej (prirodzenej) miere nezamestnanosti. Tiež je dôležité
rozlišovať medzi krátkodobou a dlhodobou (chronickou) nezamestnanosťou, ktorá
je obzvlášť nežiaduca, keďže postupne znižuje schopnosť nezamestnaného zaradiť
sa do pracovného procesu.
Pod cenovou stabilitou sa zvyčajne rozumie mierne rastúca cenová hladina. Príliš
vysoká inflácia má na spoločnosť negatívne dôsledky. Jedným dôsledkom je
náhodná redistribúcia dôchodkov a bohatstva v dôsledku zmien relatívnych cien
statkov a výrobných faktorov (niektoré ceny vzrastú viac, iné menej). Strácajú
napríklad veritelia a získavajú dlžníci, ak sa znižuje reálna úroková miera (ceny
statkov rastú, ale nominálna úroková miera je zafixovaná), alebo môžu strácať
zamestnanci a získavať zamestnávatelia, ak sa znižuje reálna mzda (ceny statkov
rastú, ale nominálna mzda je zafixovaná). Redistribúcia v dôsledku potenciálnej
inflácie sťažuje uzatváranie dlhodobejších kontraktov. Ďalším negatívnym
dôsledkom vysokej inflácie je znižovanie ekonomickej efektívnosti, keďže inflácia
deformuje cenové signály a tým spôsobuje zmätok a neefektívne rozhodovanie,
demotivuje ľudí držať peniaze, lebo ich kúpna sila sa znižuje, a núti firmy
vynakladať dodatočné náklady na prispôsobenie sa inflácii (zabezpečenie nových
katalógov, cenoviek, prispôsobenie automatov a pod.). Teoreticky by teda bolo
najvhodnejšie udržiavať infláciu na nule, ale v praxi by to bolo ťažko
11
uskutočniteľné, lebo by si to vyžadovalo znížiť niektoré mzdy (ak niektoré mzdy
rastú, iné musia klesať, aby priemerná mzdová hladina ostala stabilná). Keďže
nominálne mzdy bývajú nepružné smerom nadol, príliš vysoké reálne mzdy by
nútili firmy obmedziť zamestnanosť a produkciu. Pri nulovej inflácii tiež vzniká
riziko deflácie, kde by sa tento problém ešte zintenzívnil a tiež by mohli príliš
vzrásť reálne úrokové sadzby (i keby nominálne sadzby klesli na nulu), čo by
demotivovalo investície. Mnoho ekonómov odporúča cieľ udržiavať nízku
a predvídateľnú mieru inflácie.3
Ekonomický rast by mal byť rovnomerný, dostatočne veľký a dlhodobo
udržateľný.
Znamená
to
nízkoinflačný
rast
reálneho
HDP
pri
vysokej
zamestnanosti, neklesajúcu resp. rastúcu životnú úroveň (HDP a spotreba na
obyvateľa) a dostatočnú výšku úspor a investícií (akumulácie kapitálu) a technický
pokrok (zvyšovanie produktivity).
Napokon vonkajšia rovnováha sa interpretuje ako pomerne vyrovnaná obchodná
a platobná bilancia a pomerne stabilný menový kurz.
Treba dodať, že tieto ciele bývajú často konfliktné a je ťažké dosiahnuť vo
všetkých dobré výsledky. (Dočasný) konflikt existuje napríklad medzi vysokou
zamestnanosťou a nízkou infláciou (znižovanie inflácie pri nezmenenom raste
nominálnych miezd vedie k zvyšovaniu reálnych miezd, čo núti firmy obmedziť
zamestnanosť – Phillipsova krivka), konflikt sa môže vyskytnúť medzi
ekonomickým rastom a vonkajšou rovnováhou (vyššie dôchodky zvyšujú dopyt po
importe a tým oslabujú obchodnú bilanciu) alebo medzi krátkodobým a dlhodobým
rastom (spotreba verzus úspory). Preto sa stanovovanie mixu cieľov zvyčajne
nezaobíde bez kompromisov. „Šokové riešenia“ sú založené na krátkodobom
nepríjemnom obetovaní jedného cieľa za cenu rýchleho dosiahnutia iného cieľa.
Tieto štyri makroekoenomické ciele môžeme graficky znázorniť ako tzv.
magický štvoruholník. Veličiny, v ktorých sú vyjadrené jednotlivé ciele, je vhodné
nanášať na osi v takých smeroch, aby veľkosť štvoruholníka zodpovedala
úspešnosti v dosahovaní cieľov, čo umožňuje rýchle vizuálne ohodnotenie
úspešnosti celkovej hospodárskej politiky.
3
SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D.: Ekonómia. 16. vyd. Bratislava : Elita, 2000, s. 608.
12
B 3
0
-3
U
5
10
0 15
15
10
5
I
3
G 6
Obr. 2: Príklad magického štvoruholníka.
Vysvetlivky:
U – priemerná ročná miera nezamestnanosti (v %),
I – priemerná ročná miera inflácie (v %),
G – priemerný ročný rast reálneho HDP (v %),
B – priemerný podiel salda bežného alebo obchodného účtu platobnej bilancie na
nominálnom HDP (v %).
Medzi ďalšie dôležité operabilné ciele hospodárskej politiky patria napríklad
sociálne a ekologické ciele, udržiavanie efektívneho konkurenčného prostredia,
štrukturálna adaptabilita ekonomiky (voči rôznym dopytovým či ponukovým
šokom, vedecko-technickému rozvoju, zahraničnej konkurencii), riešenie problému
externalít, zabezpečovanie verejných statkov a podobne.
Stručne sa ešte zmienim o nástrojoch a subjektoch hospodárskej politiky.
Nástroje hospodárskej politiky sú operácie a ekonomické premenné, ktoré má
vláda pod svojou priamou alebo nepriamou kontrolou a ktoré používa na
dosiahnutie zvolených cieľov. Tieto nástroje môžeme rozdeliť podľa ich účelu do
skupín (politík), ale niektoré sa používajú aj vo viacerých politikách (napríklad
príjmy a výdavky verejného rozpočtu):
• rozpočtová a fiškálna politika4 (príjmy a výdavky verejného rozpočtu),
• monetárna (menová) politika (peňažná zásoba, úrokové sadzby, …),
4
Pod fiškálnou politikou sa zvyčajne rozumie využívanie štátneho rozpočtu na makroekonomickú
stabilizáciu a vykonáva ju vláda, kým rozpočtovú politiku vykonáva ministerstvo financií (LIPTÁK, J.:
Verejné financie. 1. vyd. Bratislava : Súvaha, 1999, s. 111-113).
13
• dôchodková politika (priama regulácia cien a miezd),
• zahranično-hospodárska politika (clá, kvóty, medzinárodné dohody, …),
• sociálna politika (transferové platby, subvencie niektorých súkromných statkov
ako lieky, potraviny, vzdelávanie, regulácia trhu práce, …),
• konkurenčná politika (ochrana konkurenčného prostredia),
• štrukturálna politika (sektorové dotácie, daňové a úverové zvýhodnenia,
ochranné clá, podpora informovanosti na trhu práce, podpora rekvalifikácie,
výskumu a vývoja, …).
Subjekty (nositeľov) hospodárskej politiky môžeme rozdeliť do dvoch skupín:
1. Subjekty hospodársko-politického rozhodovania: tieto majú zo zákona právomoc
vydávať a realizovať hospodársko-politické rozhodnutia. Sú to vláda, parlament,
súdy (čiže inštitúcie, medzi ktoré je štátna moc rozdelená na výkonnú,
zákonodarnú a súdnu zložku) a centrálna banka. Vláda vykonáva a parlament
schvaľuje mnohé hospodársko-politické rozhodnutia, súdy sa angažujú pri
zabezpečovaní zákonných pravidiel trhu vrátane ochrany konkurenčného
prostredia a centrálna banka vykonáva menovú politiku (ktorá by mala byť
nezávislá od vlády).
2. Subjekty hospodársko-politického vplyvu: toto sú inštitúcie a osoby, ktoré majú
možnosť vplývať na rozhodovacie subjekty. Patria k nim politické strany,
záujmové či nátlakové skupiny (lobbing), veľké podniky, médiá, vedecké
inštitúcie, odbory, zväzy zamestnávateľov. Tieto subjekty môžu byť pre štát
zdrojom cenných informácií, ale vzniká nebezpečenstvo, že záujmy tých
segmentov obyvateľstva, ktoré nie sú efektívne organizované, budú štátom
zanedbané na úkor záujmov organizovaných skupín. V extrémnom prípade môže
dôjsť aj k podplácaniu či vydieraniu predstaviteľov rozhodovacích subjektov.
Rozhodovanie spomenutých národných subjektov býva v súčasnosti čoraz viac
obmedzované medzinárodnými (OSN, MMF, SB, WTO) a nadnárodnými
inštitúciami (inštitúcie, ktoré preberajú časť suverenity národných štátov, napríklad
inštitúcie Európskej únie).
Na záver tejto podkapitoly dodávam, že všetky tieto subjekty sú súčasťou
inštitucionálneho prostredia hospodárskej politiky, ktorého základom je trhový
14
systém (decentralizované ekonomické rozhodovanie podnikov a domácností) a
demokracia.
1.3 Funkcie štátu v ekonomike a hospodársko-politické koncepcie
Uvedené ciele, nástroje a subjekty sa uplatňujú v troch základných funkciách
štátu v ekonomike: alokačnej, distribučnej a stabilizačnej.
V rámci alokačnej funkcie má vláda (štát) za úlohu korigovať alokačné zlyhania
a neefektívnosti trhu, ktoré sú mikroekonomického charakteru. Konkrétne ide najmä
o nasledovné problémy:
• Nedokonalá konkurencia. Pokiaľ nastane na trhu príliš veľká koncentrácia
ekonomickej sily v jednej firme (monopol) alebo niekoľkých firmách (oligopol),
môže byť toto postavenie zneužité obmedzením výroby a zvýšením cien alebo
plytvaním zdrojov, v dôsledku čoho stráca celá spoločnosť. Vláda sa snaží túto
situáciu
riešiť
protimonopolnou
politikou.
Ďalší
problém
nedokonalej
konkurencie je nedostatočná informovanosť ekonomických subjektov, čo môže
viesť k zavádzaniu spotrebiteľa, šíreniu nepravdivých informácií o konkurentoch
a pod.5
• Verejné statky. Tieto statky sa vyznačujú tým, že na rozdiel od súkromných
statkov
pri
nich
neexistuje
priame
prepojenie
medzi
producentom
(predávajúcim) a kupujúcim. Ide napríklad o služby armády, polície, verejné
osvetlenie, diaľnice. Akonáhle sa takýto statok alebo služba poskytne jednému
spotrebiteľovi, nemožno zo spotreby vylúčiť iných spotrebiteľov (a ani by to
nebolo žiaduce, lebo mnohí spotrebitelia môžu využívať ten istý statok naraz bez
toho, aby sa navzájom obmedzovali). Kým trhový (cenový) mechanizmus
v súkromnom sektore dokáže efektívne alokovať súkromné statky, pri alokácii
verejných statkov zlyháva. Alokáciu verejných statkov teda musí vykonávať štát
(verejný sektor), pričom je trhový mechanizmus alokácie nahradený politickým
mechanizmom. Politický mechanizmus rozhodne, aké množstvo celkových
zdrojov spoločnosti sa využije na produkciu verejných statkov, aký bude mix
5
Viac o konkurenčnej politike na s. 30.
15
verejných statkov a aj či tieto verejné statky budú produkované pod kontrolou
vlády (v štátnych podnikoch) alebo súkromnými podnikmi, od ktorých ich vláda
bude kupovať. Produkcia týchto statkov sa financuje z verejných financií (daní,
poplatkov a pod.), prípadne z úverov štátu.
• Externality. Toto sú externé náklady (negatívne externality) alebo externé úžitky
(pozitívne externality) vyplývajúce z produkcie alebo spotreby niektorých
súkromných statkov. Externality vplývajú na širšiu spoločnosť, nielen na toho,
kto statok produkuje alebo spotrebúva, napríklad znečisťovanie životného
prostredia pri výrobe (negatívna externalita pri výrobe) alebo pozitívny vplyv
vzdelaného človeka na spoločnosť (pozitívna externalita zo vzdelávacích
služieb). Vláda (opäť prostredníctvom politického mechanizmu) určí, aké sú
celkové (interné čiže súkromné plus externé čiže verejné) náklady a úžitky
súkromných statkov generujúcich externality, a cez poplatky, subvencie a iné
nástroje (pokuty, zákazy, patenty) zabezpečí primeraný (spoločensky žiaduci)
objem ich produkcie.6
• Nespravodlivá diskriminácia na trhu práce. Tento jav je nielenže sociálne či
morálne nespravodlivý, ale aj ekonomicky neefektívny, pretože narúša efektívnu
alokáciu práce. Vláda ho rieši antidiskriminačnými zákonmi.
Do alokačnej funkcie vlády by sme mohli zaradiť aj zabezpečovanie základného
právneho rámca pre fungovanie trhu (pravidiel trhu), ktorý zahŕňa právo
súkromného vlastníctva, pravidlá pre obchodné kontrakty, práva a povinnosti
zamestnancov a zamestnávateľov, pravidlá vzniku, fungovania a zániku firiem,
pravidlá hospodárskej súťaže atď. Nakoniec, ak má ekonomika efektívne fungovať,
je potrebná vysoká úroveň vnútornej a vonkajšej bezpečnosti, ktorú zabezpečujú
najmä polícia, armáda a zahraničná politika vlády.
Distribučná funkcia vlády slúži na zabezpečenie sociálnej spravodlivosti čiže ide
o sociálnu politiku. Trhový systém distribuuje dôchodky (výnosy z produkčných
faktorov) a bohatstvo (majetok) na základe vlastníctva produkčných faktorov a ich
cien na trhu faktorov. Čiže ten, kto vlastní a poskytne produkčné faktory (kapitál,
pôdu, pracovné schopnosti), dostane príslušné výnosy (dôchodky). Vlastníctvo
6
Viac o riešení problému externalít a verejných statkov na s. 16.
16
faktorov však môže byť výsledkom takých náhodných príčin ako talent, šťastie,
dedičstvo a ich oceňovanie zasa závisí od celkovej ponuky a dopytu po faktoroch
(ktorý zas závisí od dopytu po produktoch, ktoré daný faktor vyrába). Trhová
distribúcia dôchodkov a bohatstva neberie dostatočný ohľad na potreby ľudí a preto
zvyčajne nie je považovaná za sociálne spravodlivú a vláda pristupuje k ich
redistribúcii. Využíva na to nástroje verejného rozpočtu: príjmy (dane, sociálne
odvody)
a
výdavky
(transferové
platby
ako
dávky
nezamestnaným,
práceneschopným, dôchodcom, a subvencie napr. potravín, zdravotnej starostlivosti
a bývania pre nízkodôchodkové skupiny obyvateľstva). Aby dane spĺňali aj
redistribučnú funkciu, vyberajú sa na základe schopnosti platiť a delia sa na priame
(zdaňovanie dôchodkov a majetku) a nepriame (ktoré sa vyberajú od firiem, ale
zaťaženie sa formou zabudovania daní do cien statkov presúva na konečného
spotrebiteľa, čiže zdaňujú spotrebu.) Sociálne odvody sa určujú najmä na základe
pracovných dôchodkov, pričom sa zrážajú nielen z nich, ale predstavujú tiež
náklady pre zamestnávateľov, ktorým tým znižujú zisky.
Stabilizačná funkcia má zabezpečiť vnútornú a vonkajšiu makroekonomickú
rovnováhu. Trhový systém má tendenciu zlyhávať aj na makroúrovni, čo sa
prejavuje makroekonomickými patológiami ako nezamestnanosťou, infláciou,
hospodárskymi cyklami, nerovnomerným alebo pomalým ekonomickým rastom i
vonkajšou nerovnováhou (deficity obchodnej a platobnej bilancie, fluktuujúce
menové kurzy). Príčiny tejto nestability sú komplexné, predpokladá sa napríklad
významná rola nesprávnych či nedostatočných informácií a psychologických príčin,
ktoré vedú k nerovnovážnym cenám na trhu a k nesprávnym, príliš optimistickým
alebo pesimistickým očakávaniam u spotrebiteľov a investorov. Pri obchodnej a
finančnej interakcii medzi národnými ekonomikami môže dojsť k vonkajšej i
vnútornej nerovnováhe otvorenej národnej ekonomiky. Vláda môže túto
nerovnováhu korigovať stabilizačnou makroekonomickou politikou (v prípade
vyrovnávania hospodárskych cyklov sa používa názov anticyklická politika) čiže
fiškálnou a menovou politikou, prípadne aj dôchodkovou politikou (priama
regulácia cien a miezd), reguláciou finančných trhov. Na stimuláciu dlhodobého
rastu môže vláda stimulovať súkromné úspory (napr. znížením daní z kapitálových
17
príjmov), zvýšiť štátne investície (napr. do infraštruktúry), zvýšiť podporu
vzdelávania, vedy a výskumu. Na zmiernenie vonkajšej nerovnováhy ako i
negatívnych dôsledkov vonkajších vplyvov na vnútornú rovnováhu vláda používa
protekcionistické a liberalistické nástroje zahraničnohospodárskej politiky.7
Je zrejmé, že tieto tri funkcie sa prelínajú, pretože na dosiahnutie svojich cieľov
všetky využívajú príjmy a výdavky štátneho rozpočtu. Napríklad zvýšenie
výdavkov na verejné statky (alokačná funkcia) má makroekonomicky expanzívny
vplyv (stabilizačná funkcia) a môže ovplyvniť aj rozdelenie dôchodkov
(redistribučná funkcia), ak sa zvýši daňová sadzba alebo sa zmení daňová štruktúra
kvôli financovaniu prírastku verejných statkov. Preto v praxi dochádza ku
konfliktom medzi funkciami (respektíve ich cieľmi) a rozhodovanie o rozpočte sa
nezaobíde bez stanovenia priorít a kompromisov.
Existujú rozdielne názory na to, do akej miery a v ktorých oblastiach by mala
vláda do ekonomiky zasahovať. Počas histórie hospodárskej politiky sa
vykryštalizovali tri základné hospodársko-politické koncepcie, čo sú systémy
ekonomických i filozofických myšlienok a názorov, ktoré orientujú subjekty
hospodárskej
politiky pri
výbere
cieľov
a
nástrojov.
Ide
o
liberálnu,
intervencionistickú a tradičnú marxistickú koncepciu.
Liberálna koncepcia je najstaršia (označuje sa aj ako konzervatívna). V 19. a 20.
storočí pred Veľkou hospodárskou krízou (1929-1933) vychádzala z klasickoneoklasickej ekonomickej teórie, potom na začiatku 80-tych rokov 20. storočia sa
vrátila
v modifikovanej
forme
ako
neoliberalizmus
(neokonzervativizmus),
teoreticky podopretý monetarizmom, novou klasickou teóriou (teóriou racionálnych
očakávaní) a ekonómiou strany ponuky. Podľa liberálnej koncepcie je trhový
mechanizmus v podstate stabilný (automaticky vytvára trhovú rovnováhu) a
efektívne alokuje zdroje. Táto „neviditeľná ruka trhu“ zosúlaďuje individuálne
záujmy súkromno-hospodárskych subjektov (podniky maximalizujú svoje zisky a
domácnosti svoje funkcie užitočnosti) a tým zabezpečuje celospoločenský blahobyt.
Možnosť dosiahnuť individuálne záujmy vlastnou činnosťou motivuje individuálnu
iniciatívu, výkon a zodpovednosť. Zdôrazňuje sa význam individuálnej slobody;
7
Makroekonomickou stabilizáciou sa zaoberám v 2. a 3. kapitole.
18
hospodárske subjekty slobodne rozhodujú o svojich ekonomických plánoch (pri
obmedzeniach zdrojov a technológií). Úloha vlády je minimálna (v extrémnom
prípade ide o filozofiu „laissez-faire“), predovšetkým by mala uplatňovať alokačnú
funciu (ochrana rámcových podmienok pre fungovanie trhu, zabezpečenie vnútornej
a vonkajšej bezpečnosti, zabezpečenie verejných statkov, ochrana konkurenčného
prostredia, prípadné opatrenia na ochranu životného prostredia). Sociálna politika
(distribučná funkcia) by mala byť obmedzená a makroekonomická politika by mala
spočívať najmä na menovej politike orientovanej nie na úrokové sadzby, ale na
peňažnú zásobu. Nie trhový mechanizmus, ale makroekonomické zásahy vlády
majú tendenciu destabilizovať ekonomiku, preto by sa mali minimalizovať. Vláda
by sa nemala snažiť vyrovnávať hospodárske cykly, ale sa riadiť dlhodobými
pravidlami, čím sa stabilizujú očakávania a trh (konštantný rast peňažnej zásoby,
vyrovnaný štátny rozpočet). Byrokracia a regulácia trhu by mali byť obmedzené.
Prioritnými makroekonomickými cieľmi sú cenová stabilita a vonkajšia rovnováha.
Intervencionistická (reformná) koncepcia vznikla v 30-tych rokoch 20. storočia
po Veľkej hospodárskej kríze, ktorá otriasla dôverou ekonómov a spoločnosti
v stabilitu trhu. Vychádza z keynesovskej teórie (podľa britského ekonóma Johna
Maynarda Keynesa), ktorá bola po 2. svetovej vojne rozšírená na neoklasickú
syntézu. Táto koncepcia dominovala v hospodárskej politike do konca 70-tych
rokov, ale jej princípy sa uplatňujú aj v súčasnosti. Vláde prisudzuje významnú
úlohu pri korekcii zlyhaní a neefektívností trhu, vrátane makroekonomickej
stabilizácie. Všetky tri spomínané funkcie vlády považuje za dôležité. Trh je
nestabilný, následkom čoho vzniká nezamestnanosť, inflácia a hospodárske cykly,
štrukturálna adaptabilita ekonomiky je nedostatočná, ekonomický rast je neistý.
Vláda má odstraňovať krátkodobé nerovnováhy a cykly reguláciou agregátneho
dopytu, pričom ťažisko je na fiškálnej politike a monetárna politika ju podporuje.
Inflácia sa má tlmiť aj priamou reguláciou cien a miezd (dôchodkovou politikou).
Trhová distribúcia dôchodkov a bohatstva je nespravodlivá a treba ju korigovať
sociálnou politikou. Prioritnými makroekonomickými cieľmi v tomto období bola
vysoká zamestnanosť a neskôr aj hospodársky rast. Intenzívne uplatňovanie
fiškálnej expanzie však viedlo k pretrvávajúcim rozpočtovým deficitom, rastúcim
19
verejným dlhom a k inflačným tendenciám. V 70-tych rokoch boli tieto inflačné
tendencie prudko zosilnené ropnými šokmi, ktoré zdvihli hladinu nákladov, a
vznikla stagflácia čiže inflácia koexistujúca s útlmom ekonomickej aktivity. Tento
problém sa manipuláciou agregátneho dopytu nedal vyriešiť, čo napokon viedlo
k odklonu od intervencionistickej politiky a k presadeniu sa už spomínaného
neoliberalizmu.
Tradičná marxistická koncepcia považuje trhový mechanizmus za úplne
neschopný riešiť ekonomické a sociálne otázky, preto ho vylučuje a ekonomické
rozhodovanie centralizuje do rúk vlády (príkazová ekonomika). Táto koncepcia sa
uplatňovala v komunistických krajinách, kde pri rastúcej komplexnosti ekonomiky
napokon prakticky zlyhala.
1.4 Prepojenie súkromného a verejného sektora
Keďže v zmiešanej národnej ekonomike existujú dva základné sektory –
súkromný (ktorého subjektami sú firmy a domácnosti) a verejný (ktorého subjektom
je štát) – a obidva sú prepojené tokmi peňazí, produktov a faktorov, je užitočné toto
prepojenie schematicky objasniť. Obr. 3 zjednodušene znázorňuje peňažné toky
(šípky s plnými čiarami) vnútri súkromného sektora a medzi súkromným a
verejným sektorom a tok verejných statkov od verejného sektora do súkromného
(šípka s prerušovanou čiarou).
Najprv sa pozrime na peňažné toky v súkromnom sektore. Domácnosti získavajú
dôchodky predajom svojich produkčných faktorov firmám (čiara 1). Trh faktorov
predstavuje trh práce, podnikateľskej činnosti, pôdy a kapitálu; dôchodkami sú
mzdy, zisky, renty a úroky. (V tejto schéme je trh kapitálu zobrazený ešte aj
osobitne, aby sa dali prehľadnejšie znázorniť toky úspor, investícií a úverov pre
štát.) Domácnosti časť svojich disponibilných príjmov minú na spotrebu produktov
(čiara 2) a zvyšok usporia (čiara 3). Časť úspor sa premení na súkromné investičné
výdavky čiže úvery, ktoré financujú súkromnú produkciu investičných statkov
(čiara 4). Firmy predávajú spotrebné a investičné statky a získavajú za ne tržby
(čiara 5).
20
DOMÁCNOSTI
9
1
3
2
Trh faktorov
4
Trh kapitálu
6
1
8
Trh produktov
11
FIRMY
5
7
10
9
ŠTÁT
Obr. 3: Prepojenie súkromného a verejného sektora.
Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New
York : McGraw-Hill, 1989, s. 16.
Do kolobehu súkromného sektora vstupuje štát. Príjmy do verejného rozpočtu
tvoria dane, sociálne odvody, poplatky atď. (čiara 6) a na financovanie prípadného
rozpočtového deficitu si štát požičiava na kapitálovom trhu (čiara 7). Na strane
rozpočtových výdavkov sú transferové platby (čiara 8), dôchodkové výdavky za
používanie faktorov pri produkcii v štátnych podnikoch a inštitúciách (čiara 9) a
výdavky na nákup alebo subvencovanie produktov od súkromných firiem (čiara 10).
Napokon schéma znázorňuje tok verejných statkov, ktoré štát poskytuje
obyvateľstvu (čiara 11).
1.5 Doplňujúce poznámky o verejných statkoch a externalitách
Z ekonómie je známe, že objem produkcie je spoločensky efektívny (žiaduci)
vtedy, keď sa marginálne (hraničné) náklady na produkciu statku (čiže náklady na
produkciu dodatočnej jednotky statku) rovnajú marginálnemu úžitku (v peniazoch
vyjadriteľnému) z tohoto statku (čiže z jeho dodatočnej jednotky). Zvyčajne platí
zákon klesajúcich výnosov, z ktorého vyplýva rastúca krivka marginálnych
21
nákladov
(krivka
ponuky
statku)
a
zákon
klesajúceho
marginálneho
(psychologického) úžitku, z ktorého vyplýva klesajúca krivka marginálneho
(peňažného) úžitku (krivka dopytu po statku). S rastúcim objemom produkcie a
spotreby statku rastú marginálne náklady a klesá marginálny úžitok, pozitívny
rozdiel medzi marginálnym úžitkom a marginálnymi nákladmi sa znižuje a napokon
v bode prieniku kriviek dopytu a ponuky sa eliminuje. Nižší alebo vyšší objem
produkcie ako v tomto bode je preto nežiaduci. Ak ide o súkromný statok
v prostredí dokonalej konkurencie, cenový mechanizmus nastolí rovnováhu ponuky
a dopytu.
Verejné statky sa od súkromných líšia tým, že ich spotreba je nerivalitná (jeden
statok môžu spotrebúvať viacerí spotrebitelia bez toho, aby spotreba jedného
spotrebiteľa obmedzovala spotrebu druhého) a nevylúčiteľná (keď sa statok raz
poskytne, nikoho nemožno vylúčiť zo spotreby). Z rivalitnej spotreby súkromného
statku vyplýva, že celkovú krivku dopytu po súkromnom statku dostaneme
horizontálnym sčítaním individuálnych kriviek dopytu, kým celkovú krivku dopytu
po verejnom statku dostaneme vertikálnym sčítaním individuálnych kriviek dopytu
(obr. 4).
SÚKROMNÝ STATOK
Cena
VEREJNÝ STATOK
Cena
D1+2
S
E
F
D1
O A
B
D2
C
E
J
I
D1
D1+2
S
D2
H
Množstvo
O
G
Množstvo
Obr. 4: Dopyt po súkromnom a verejnom statku.
Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New
York : McGraw-Hill, 1989, s. 46.
Efektívny objem produkcie súkromného statku je OC a verejného statku OG. Pre
obidva typy statkov platí, že pri efektívnom objeme sa marginálne náklady rovnajú
marginálnemu úžitku celkového dopytu, avšak pri súkromných statkoch platí, že
22
marginálne náklady (OF) sa rovnajú marginálnemu úžitku každého spotrebiteľa,
kým pri verejných statkoch sú marginálne úžitky vo všeobecnosti rozdielne (OH a
OI) a ich súčet sa rovná marginálnym nákladom (OJ). Za súkromný statok teda
každý spotrebiteľ zaplatí cenu OF, pričom prvý spotrebiteľ si kúpi množstvo OA a
druhý OB, kým za verejný statok by mal prvý spotrebiteľ zaplatiť cenu OH a druhý
cenu OI, pričom každý spotrebúva celé vyprodukované množstvo OG.
V dôsledku nevylúčiteľnosti a nerivality spotreby vzniká prípade verejných
statkov tzv. problém čierneho pasažiera (free rider problem) – jednotliví
spotrebitelia si uvedomujú, že keď je statok poskytnutý, môžu ho spotrebovať bez
toho, aby zaň museli platiť, a preto svoje krivky dopytu (individuálne ohodnotenia
úžitku) neprejavia tak, ako ich prejavujú v prípade súkromných statkov. Každý by
chcel statok užívať a spoliehal by sa na to, že ho zaplatia druhí, takže napokon by za
statok nezaplatil nikto (alebo možno iba niektorí) a produkcia by sa nezrealizovala
(alebo by sa zrealizovala v príliš malom množstve). Individuálne dopyty po
verejných statkoch preto zisťuje štát, nie trhovým, ale politickým mechanizmom, a
statky sa financujú povinným platením daní štátu. Politický mechanizmus je
založený na hlasovaní obyvateľov (voľbách), pričom sa rozlišuje priame hlasovanie
(referendum), kde všetci oprávnení obyvatelia priamo rozhodujú o určitej verejnej
otázke, a nepriame hlasovanie, kde obyvatelia volia svojich zástupcov (poslancov),
ktorí potom v záujme svojich voličov rozhodujú o konkrétnych verejných otázkach.
(Vzhľadom na množstvo komplexných verejných otázok, ktoré treba riešiť, sa
priama
demokracia
využíva
iba
vo
výnimočných
prípadoch.)
Politický
mechanizmus je nedokonalý a schopný iba približne zrealizovať vôľu ľudu (pričom
pri zastupiteľskej demokracii vznikajú ďalšie komplikácie), avšak je to najlepší
mechanizmus na alokáciu verejných statkov, aký máme k dispozícii. Je predmetom
skúmania teórie verejnej voľby.
Politický mechanizmus je potrebný aj pri riešení problému externalít čiže
efektov, ktoré vznikajú pri spotrebe alebo produkcii niektorých súkromných statkov
a ktoré automaticky zasahujú širšiu spoločnosť, nielen priamych spotrebiteľov a
producentov. Trhový mechanizmus opäť zlyháva, pretože ľudia dobrovoľne nebudú
23
platiť za spotrebu externých úžitkov a producenti dobrovoľne nebudú zohľadňovať
externé náklady (škody), lebo by potom museli obmedziť produkciu a svoje zisky.
Pozitívne externality (napríklad zo vzdelania alebo z očkovania proti nákazlivej
chorobe) štát rieši tak, že zistí (hlasovaním), ako si občania cenia externé úžitky
statku, čím sa odhalí krivka dopytu po týchto externých úžitkoch, vertikálne sa sčíta
s krivkou dopytu po interných (súkromných) úžitkoch a tým dostaneme krivku
celkového dopytu po danom statku.
Cena
DI+E
S
DI
C
D
E
DE
O
A
B
Množstvo
Obr. 5: Riešenie pozitívnych externalít.
Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New
York : McGraw-Hill, 1989, s. 49.
Na obr. 5 DI, DE a DI+E predstavujú dopyty po interných, externých a celkových
úžitkoch statku. Optimálny objem produkcie je OB čiže tam, kde sa pretínajú krivka
ponuky a krivka celkového dopytu. Trhový mechanizmus osamote by viedol
k produkcii iba nedostatočného množstva OA (pri trhovej cene OD). Štát zabezpečí
optimálnu produkciu tak, že producentovi vyplatí z verejných zdrojov subvenciu vo
výške EC za každú vyprodukovanú jednotku. Cena statku na trhu potom klesne na
OE.
Pokiaľ je dopyt po interných (súkromných) úžitkoch statku nulový, jedná sa o
verejný statok, a pokiaľ je dopyt po externých (verejných) úžitkoch nulový, jedná sa
o (čisto) súkromný statok. Je zrejmé, že krivku interného dopytu DI sme získali
horizontálnym súčtom individuálnych kriviek interného dopytu a krivku externého
dopytu DE sme získali vertikálnym súčtom individuálnych kriviek externého
dopytu.
24
Negatívne externality (napríklad znečisťovanie životného prostredia pri výrobe
elektriny) spoločnosť takisto ohodnotí politickým mechanizmom, čím sa odhalí
krivka marginálnych externých nákladov, potom sa vertikálne sčíta s krivkou
marginálnych interných nákladov producenta a tým dostaneme krivku celkovej
ponuky statku.
Cena
D
SI+E
C
SI
D
E
O
SE
A
B
Množstvo
Obr. 6: Riešenie negatívnych externalít.
Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New
York : McGraw-Hill, 1989, s. 51.
Na obr. 6 SI, SE a SI+E predstavujú internú, externú a celkovú ponuku statku.
Optimálny objem produkcie je OA, určený prienikom kriviek dopytu a celkovej
ponuky. Keby bola alokácia ponechaná iba na trhový mechanizmus, objem
produkcie by bol príliš veľký – OB (pri trhovej cene OD). Štát zabezpečí optimálnu
produkciu tak, že vyberie od producenta poplatok vo výške EC za každú vyrobenú
jednotku. Cena statku na trhu potom vzrastie na OC. Vyzbierané poplatky môže
použiť napríklad na financovanie vývoja environmentálne čistejších technológií.
Na záver tejto podkapitoly ešte dodám, že obmedzený priestorový dosah
externalít a úžitkov verejných statkov je dôvodom pre geografickú fiškálnu
decentralizáciu, čiže o riešení týchto verejných problémov a o ich financovaní by
mali rozhodovať tí obyvatelia, ktorých sa to týka, v rámci územne vymedzených
administratívnych jednotiek. Na centrálnej úrovni vlády (na celospoločenskej
úrovni) by sa malo rozhodovať iba o problémoch, ktoré zasahujú celú spoločnosť,
ako je napríklad ochrana ovzdušia pred znečisťovaním, alokácia verejných statkov
s celospoločenským dosahom (armáda, kozmický výskum), sociálna politika a
25
makroekonomická stabilizácia. Tento princíp decentralizácie rozhodovania je
známy aj ako princíp subsidiarity.
1.6 Efektívnosť a spravodlivosť
Na začiatku tejto kapitoly som napísal, že ekonómia sa zaoberá otázkami
súvisiacimi s produkciou a distribúciou ekonomických statkov. Aby riešenie týchto
otázok prinieslo čo najväčší úžitok spoločnosti, malo by byť efektívne a sociálne
spravodlivé.
Taliansky ekonóm Vilfredo Pareto vyslovil všeobecne uznávanú definíciu
efektívnosti ekonomiky: ekonomický systém je efektívny (optimálny) vtedy, ak nie
je možná zmena (v produkcii alebo distribúcii), ktorá by zlepšila postavenie
niekoho bez zhoršenia postavenia iných. Pre takýto systém sa používa aj výraz
paretovsky efektívny (optimálny). Teória blahobytu ďalej sformulovala tri
podmienky,
ktorých
súčasné
splnenie
zabezpečí
paretovskú
efektívnosť.
Rozoberieme si ich na príklade jednoduchého ekonomického systému obsahujúceho
dva produkčné faktory (K, L), dva súkromné statky (X, Y) a dvoch spotrebiteľov
(A, B).
Prvá podmienka: efektívnosť produkcie (alokácie faktorov). Produkcia je
efektívna vtedy, keď marginálna miera technickej substitúcie (marginal rate of
technical substitution – MRTS) medzi dvoma faktormi K, L pri produkcii statku X
sa rovná marginálnej miere technickej substitúcie pri produkcii statku Y: MRTSKLX
= MRTSKLY.
Vyprodukovaný objem každého statku je funkciou oboch faktorov: X = X(K, L),
Y = Y(K, L). Vychádzajúc z týchto produkčných funkcií môžeme nakresliť tzv.
izokvanty. Izokvanta je čiara, ktorej body sú všetky kombinácie množstiev faktorov
K a L, ktoré vyprodukujú rovnaký objem statku. Na obr. 7 vidíme niekoľko
izokvant pre statky X a Y (qX1,…, qY1,…), pričom počiatok súradnicového systému
pre izokvanty statku X je v OX a statku Y v OY.
26
OY
C
Množstvo
faktora K
·
·
qY1
qY2
·
B
D
qY3
A
·
qX3
qX2
qX1
OX
Množstvo
faktora L
Obr. 7: Alokácia faktorov.
Predpokladáme, že každá izokvanta je spojitá a konvexná (čiže MRTSKL =
dK/dL je klesajúca, inými slovami: relatívna produktivita faktora klesá s rastúcou
alokáciou tohoto faktora – čím je niektorý z faktorov väčšmi alokovaný
v produkčnom procese, tým menej druhého faktora je treba na nahradenie jednotky
prvého faktora bez toho, aby sa zmenil objem produkcie statku). Tiež
predpokladáme, že čím vzdialenejšia je izokvanta od príslušného súradnicového
počiatku, tým väčšiemu objemu produkcie zodpovedá. Na obrázku je dané určité
disponibilné množstvo faktoru K a L a my máme nájsť efektívne kombinácie ich
rozdelenia medzi produkciu statku X a produkciu statku Y (tiež predpokladáme, že
žiadna jednotka faktora sa nemôže použiť pri produkcii oboch statkov). Príkladom
neefektívneho rozdelenia faktorov je bod C, pretože môžeme urobiť napríklad
nasledovnú zmenu: znížime množstvo faktora K pri produkcii statku X a nahradíme
ho takým množstvom faktora L, aby sme zostali na tej istej izokvante statku X, čiže
dostaneme sa napríklad do bodu D. Lenže potom nám ostane taká kombinácia
faktorov pre produkciu statku Y, že ho môžeme vyrobiť viac ako pôvodne v bode
C. Preto je bod C neefektívny. Efektívne alokácie faktorov sú iba v tých bodoch,
v ktorých sa izokvanty jednotlivých statkov dotýkajú, čiže marginálne miery
technickej substitúcie sa rovnajú (napríklad body A a B). V efektívnych bodoch
nemôžeme vykonať také prerozdelenie faktorov, ktoré by umožnilo zvýšiť objem
produkcie jedného statku pri nezmenenom objeme produkcie druhého statku.
Všetky efektívne vyprodukované kombinácie množstiev statkov X a Y (pri daných
27
disponibilných množstvách faktorov a produkčných technológiách) môžeme
graficky znázorniť ako hranicu produkčných možností ekonomiky (krivka CD na
obr. 8). Ak ekonomika vyprodukuje kombináciu X a Y pod touto hranicou,
produkuje neefektívne. Oblasť za hranicou je pre ekonomiku momentálne
nedosiahnuteľná.
Druhá podmienka: efektívnosť distribúcie. Distribúcia je efektívna vtedy, keď
marginálna miera substitúcie (marginal rate of substitution – MRS) medzi dvoma
produktmi X, Y pre spotrebiteľa A sa rovná marginálnej miere substitúcie pre
spotrebiteľa B: MRSXYA = MRSXYB.
Táto podmienka vychádza z konceptu užitočnosti čiže miery individuálneho
uspokojenia, ktoré spotrebiteľ získa spotrebou statku. Formálne môžeme zapísať
funkcie užitočnosti spotrebiteľov A a B: UA = UA(X, Y), UB = UB(X, Y). Na
základe funkcií užitočnosti môžeme zostrojiť tzv. indiferenčné krivky. Indiferenčná
krivka je čiara, ktorej body sú všetky kombinácie množstiev statkov X a Y, ktorých
spotreba prináša spotrebiteľovi rovnakú celkovú užitočnosť. Na obr. 8 je
nakreslených niekoľko indiferenčných kriviek spotrebiteľov A a B (iA1,…, iB1,…),
pričom počiatok súradnicového systému pre indiferenčné krivky spotrebiteľa A je
v bode A a spotrebiteľa B v bode B.
Analogicky ako v prípade izokvánt predpokladáme, že každá indiferenčná krivka
je spojitá a konvexná (čiže MRSXY = dX/dY je klesajúca, inými slovami: relatívna
užitočnosť statku klesá s rastúcou spotrebou tohoto statku – čím viac spotrebúva
spotrebiteľ niektorý statok, tým menej druhého statku je treba na nahradenie
jednotky prvého statku bez toho, aby sa pre spotrebiteľa zmenila celková
užitočnosť). Tiež predpokladáme, že čím vzdialenejšia je indiferenčná krivka od
príslušného súradnicového počiatku, tým väčšej užitočnosti zodpovedá. Na hranici
produkčných možností sme si zvolili bod B, ktorý predstavuje kombináciu
množstva AF statku X a množstva AE statku Y, a máme nájsť efektívne možnosti
ich distribúcie medzi spotrebiteľov A a B (keďže ide o súkromné statky, ich
spotreba je rivalitná a preto žiadnu jednotku statku nemôžu spotrebovať obaja
spotrebitelia). Bod G je príkladom neefektívnej distribúcie, pretože môžeme statky
prerozdeliť medzi spotrebiteľov napríklad tak, že sa presunieme do bodu I –
28
užitočnosť pre spotrebiteľa A sa tým nezmení, ale užitočnosť pre spotrebiteľa B sa
zvýši. Distribúcia daných množstiev statkov je efektívna iba v bodoch, kde sa
indiferenčné krivky jednotlivých spotrebiteľov dotýkajú, čiže marginálne miery
substitúcie sa rovnajú (napríklad body H a I). V efektívnych bodoch nemôžeme
vykonať takú redistribúciu statkov, ktorá by zvýšila užitočnosť pre jedného
spotrebiteľa a nezmenila užitočnosť pre druhého. Čiara týchto efektívnych bodov
(krivka AB) sa nazýva aj kontraktačná krivka.
Množstvo
statku X
D
B
F
iB1
iA3
·
G
iB2
·
H
·
I
iA2
iB3
iA1
A
C Množstvo
statku Y
E
Obr. 8: Hranica produkčných možností a distribúcia súkromných statkov.
Pri (paretovsky) efektívnej distribúcii nie je potrebné poznať hodnoty užitočnosti
(kardinálnu užitočnosť, čo je problematická koncepcia, keďže nie je jasné, v akých
jednotkách by sa mala merať a ako porovnať hodnoty individuálnej užitočnosti
medzi rôznymi spotrebiteľmi); stačí poznať poradie preferencií každého
spotrebiteľa v podobe indiferenčných kriviek (ordinálna užitočnosť).
Tretia podmienka: efektívnosť kombinácie statkov. Túto podmienku spomeniem
iba stručne. Kombinácia vyprodukovaných statkov je efektívna vtedy, keď
marginálna miera substitúcie medzi statkami X a Y pre spotrebiteľa sa rovná
marginálnej
miere
produktovej
transformácie
(marginal
rate
of
product
transformation – MRPT) medzi týmito statkami: MRSXY = MRPTXY. MRPTXY
vyjadruje, o koľko jednotiek musíme znížiť produkciu statku X, aby sme mohli
zvýšiť produkciu statku Y o jednotku, pričom sa pohybujeme po hranici
29
produkčných možností (je to absolútna hodnota smernice dotyčnice hranice
v určitom bode čiže dX/dY). Bod B na obr. 8 je efektívnou kombináciou statkov X
a Y iba pre tie body na kontraktačnej krivke AB, v ktorých MRSXY sa rovná
MRPTXY v bode B. Týchto bodov môže byť aj viacero alebo žiadny (napríklad bod
H, ale bod I nie). Ostatné body kontraktačnej krivky nie sú paretovsky efektívne,
lebo zmenou produkcie, ktorou sa naplní aj tretia podmienka efektívnosti, je možné
zvýšiť užitočnosť jedného spotrebiteľa bez zmeny užitočnosti druhého.
Všetky riešenia, ktoré sú paretovsky efektívne (spĺňajú všetky tri podmienky)
môžeme znázorniť ako hranicu úžitkových možností (krivka UU‘ na obr. 9). Na
vertikálnej osi sú nanesené užitočnosti spotrebiteľa A (nie ich hodnoty, ale poradie
indiferenčných kriviek) a na horizontálnej osi užitočnosti spotrebiteľa B. Na tejto
hranici sa nachádza napríklad kombinácia užitočností spotrebiteľov, ktorá je v bode
H na obr. 8. Podobnú hranicu by sme mohli zostrojiť aj pre ekonomiku so
súkromným a verejným statkom.
Index
užitočnosti
spotrebiteľa A
U
·
P
iS1
iS3
·
·
B
Q
iS2
U’
Index
užitočnosti
spotrebiteľa B
Obr. 9: Hranica úžitkových možností a voľba distribúcie.
Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New
York : McGraw-Hill, 1989, s. 84.
Otázka teraz znie, ako zabezpečiť túto efektivitu v praxi? Teoreticky by sme si
mohli predstaviť vševedúceho plánovača, ktorý na základe disponibilných zdrojov,
produkčných funkcií a funkcií užitočnosti členov spoločnosti naplánuje produkciu
a distribúciu, ale v skutočnosti takého plánovača nepoznáme. Prvá fundamentálna
poučka ekonómie blahobytu však hovorí, že funkciu plánovača – v prípade
súkromných statkov – môže úplne nahradiť mechanizmus dokonale konkurenčného
30
trhu: každý rovnovážny výsledok dokonale konkurenčnej ekonomiky je paretovsky
optimálny
(leží
na
hranici
úžitkových
možností
ekonomiky).
Dokonale
konkurenčná ekonomika je určitý ideálny prípad, keď na každom trhu (statku
i faktora) existuje veľa predávajúcich a kupujúcich, všetci sú dokonale informovaní,
neexistujú transakčné náklady, statok či faktor na každom trhu je homogénny
a v dôsledku toho žiaden učastník trhu nemôže ovplyvniť cenu statku či faktora –
musí akceptovať ceny, ktoré vzniknú pri nastolení rovnováhy na všetkých trhoch.
Akceptujúc kolektívne určené ceny sa každá firma (producent) snaží maximalizovať
svoj zisk pri danom technologickom obmedzení a každá domácnosť (spotrebiteľ) sa
snaží maximalizovať svoju funkciu užitočnosti pri svojom dôchodkovom
obmedzení. Možno dokázať, že každý producent v snahe maximalizovať svoj zisk
bude alokovať faktory čo najúspornejšie, v dôsledku čoho v prípade našej
jednoduchej ekonomiky položí marginálnu mieru technickej substitúcie dK/dL
rovnú prevrátenému pomeru cien týchto faktorov PL/PK. Keďže všetky ceny sú
dané, marginálne miery technickej substitúcie pri oboch statkoch sa vyrovnajú,
naplniac tak prvú podmienku paretovskej efektívnosti. Ďalej každý spotrebiteľ,
v snahe maximalizovať svoju užitočnosť, minie svoj dôchodok na nákup takej
kombinácie statkov, že svoju marginálnu mieru substitúcie dX/dY položí rovnú
prevrátenému pomeru cien týchto statkov PY/PX, čím sa marginálne miery
substitúcie oboch spotrebiteľov vyrovnajú a naplní sa tak druhá podmienka
paretovskej
efektívnosti.
Nakoniec
platí,
že
každý
producent,
v snahe
maximalizovať svoj zisk, vyrobí také množstvo statku, že marginálne náklady na
produkciu statku MC sa budú rovnať cene statku P. Keďže však sklon hranice
produkčných možností dX/dY je rovný –MCY/MCX, marginálna miera produktovej
transformácie MCY/MCX = PY/PX bude rovná marginálnej miere substitúcie,
naplniac tak aj tretiu podmienku paretovskej efektívnosti.
Čiže na dosiahnutie efektívnej produkcie a distribúcie súkromných statkov je
vhodné použiť dokonale konkurenčný trh, kým pri efektívnej produkcii a distribúcii
verejných statkov sa zo známych dôvodov nezaobídeme bez politického
mechanizmu.
31
U problému distribúcie však ešte nie je vyriešená otázka sociálnej spravodlivosti,
keďže efektívna distribúcia častokrát nebýva považovaná za spravodlivú. Na obr. 9
vidíme, že napríklad bod U je efektívny, ale zrejme nespravodlivý, lebo celá
ekonomika prináša úžitok iba spotrebiteľovi A. Na dosiahnutie sociálnej
spravodlivosti nám už Paretovo optimum nepomôže, lebo musíme zvýšiť užitočnosť
jedného spotrebiteľa na úkor druhého; musíme použiť funkciu spoločenského
blahobytu respektíve spoločenské indiferenčné krivky (iS1, ...) a nájsť jej
dosiahnuteľné maximum. Spoločenská indiferenčná krivka je čiara, ktorej body sú
všetky kombinácie užitočností spotrebiteľov, ktoré spoločnosť považuje za rovnako
dobré. Blahobyt spoločnosti sa maximalizuje v bode B (bliss point), keďže ten leží
na najvyššej dosiahnuteľnej indiferenčnej krivke. Ak trhový mechanizmus privedie
ekonomiku napríklad do bodu P, vláda by mala redistribuovať dôchodky
a bohatstvo tak, aby ju presunula do bodu B, alebo by mohla redistribuovať
produkčné faktory, keďže podľa druhej fundamentálnej poučky ekonómie blahobytu
každý
paretovsky
optimálny
výsledok
je
možné
dosiahnuť
adekvátnou
redistribúciou faktorov a následne nechaním dokonale konkurenčného trhu, aby
nastolil rovnováhu.
Je diskutabilné, aký tvar by mala mať funkcia spoločenského blahobytu,
lebo existujú rôzne názory na to, čo je spravodlivé. Vo vyspelých krajinách sa
uznáva, že by mala existovať určitá spodná hranica blahobytu jednotlivca, pod ktorú
by spoločnosť nemala nikoho nechať klesnúť, a ďalej ponechať distribúciu
prevažne na trhový mechanizmus, inak by sa príliš znížila ekonomická aktivita
a následne i blahobyt. Avšak i nad spodnou hranicou blahobytu by mal mať
jednotlivec právo dostávať určité transferové príjmy, ktoré by zohľadňovali
napríklad jeho minulé zásluhy (prípad starobných alebo invalidných dôchodkov)
alebo ochotu pracovať (prípad dávok v nezamestnanosti).
Ďalší problém redistribúcie je, že znižuje efektívnosť ekonomiky, ako na to
upozorňujú predstavitelia ekonómie ponuky. Náklady redistribúcie sú:
1. administratívne (na strane príjmov i výdavkov verejného rozpočtu);
2. náklady firiem súvisiace s plnením daňovej povinnosti: daňové účtovníctvo,
vypĺňanie daňových priznaní, najímanie daňových poradcov atď.;
32
3. v dôsledku
zdaňovania
zníženie
ekonomickej
aktivity
(reálneho
HDP
a zamestnanosti) ako i zníženie dlhodobého ekonomického rastu (v dôsledku
poklesu úspor a investícií);
4. v dôsledku prijímania transferových platieb zníženie motivácie k práci;
5. v dôsledku zvýšenia daňových sadzieb zvýšenie ilegálneho vyhýbania sa
plateniu daní.
K bodu č. 3 by som ešte dodal, že so znížením ekonomickej aktivity pri
zdaňovaní je spojené tzv. nadmerné daňové bremeno alebo mŕtva strata, čo je
peňažne vyčísliteľný blahobyt, ktorý spoločnosť stráca (obr. 10a to znázorňuje na
príklade jednotkovej produktovej dane t).
Cena
Daňové
príjmy
(a)
S1
K
O
t
S0
C
E
F
(b)
L M
Daňová
sadzba
D
Množstvo
A
B
0%
100%
Obr. 10: Problémy zdaňovania: (a) nadmerné daňové bremeno, (b) Lafferova
krivka.
Pri zisťovaní nadmerného bremena je užitočné použiť koncept spotrebiteľského a
producentského prebytku. Spotrebiteľský prebytok pred zdanením je plocha zdola
ohraničená úsečkou EM a zhora krivkou dopytu D, a vyjadruje peňažný úžitok,
ktorý spotrebitelia získavajú z toho, že za celé množstvo OB platia cenu OE, ktorú
sú ochotní zaplatiť iba za poslednú jednotku statku, kým za predchádzajúce
jednotky sú ochotní zaplatiť viac. Podobne producentský prebytok pred zdanením je
plocha zhora ohraničená úsečkou EM a zdola krivkou ponuky S0, pretože
producenti sú ochotní predať predchádzajúce jednotky statku za nižšie ceny, ako je
OE. V dôsledku zdanenia sa krivka ponuky posunie do S1 (cena statku na trhu sa
zvýši o jednotkovú daň t), čím klesne spotrebiteľský i producentský prebytok. Časť
tejto straty je vykompenzovaná daňovým príjmom štátu (LKCF), ale zvyšok
33
spoločnosť stratila – a to je nadmerné bremeno KLM. Nadmerné bremeno je tým
vyššie, čím vyššia je cenová elasticita dopytu a ponuky (čím prudšie reaguje dopyt a
ponuka na zmenu ceny). Obrázok 10b znázorňuje možný tvar známej Lafferovej
krivky, ktorá odzrkadľuje skutočnosť, že nad určitou daňovou sadzbou sa
ekonomická aktivita znižuje natoľko, že aj pri rastúcej daňovej sadzbe príjmy do
štátneho rozpočtu klesajú.
Vráťme sa ešte k obr. 9. Ak trhový mechanizmus doviedol ekonomiku napríklad
do bodu P, spoločnosť sa bude snažiť vykonať redistribúciu pozdĺž hranice
úžitkových možností do bodu B. Ale keď uvážime zníženie efektívnosti v dôsledku
redistribúcie, počas redistribúcie ekonomika klesne pod pôvodnú hranicu
úžitkových možností a najlepší možný výsledok získa v bode Q. Napriek určitej
strate efektívnosti je však bod Q žiaducejší ako pôvodný bod P, lebo Q leží na
vyššej spoločenskej indiferenčnej krivke.
Sociálnu
nerovnosť
môžeme
znázorniť
v zmysle
nerovnosti rozdelenia
dôchodkov a majetku (bohatstva) medzi ľuďmi alebo domácnosťami formou
Lorenzových kriviek (obr. 11). Dôchodková Lorenzova krivka zobrazuje, koľko
percent celkového dôchodku vlastnia jednotlivé kvantily ľudí, majetková Lorenzova
krivka zasa ukazuje rozdelenie celkového majetku (hodnoty čistých aktív
spoločnosti).
(b)
(a)
Dôchodok
100%
Majetok
100%
80%
80%
60%
60%
40%
40%
20%
20%
Ľudia
0% 20% 40% 60% 80% 100%
Ľudia
0% 20% 40% 60% 80% 100%
Obr. 11: Lorenzove krivky: (a) dôchodková, (b) majetková.
Čím je Lorenzova krivka vypuklejšia, tým väčšia je nerovnosť rozdelenia, a ak
by Lorenzova krivka bola totožná s uhlopriečkou štvorca, rozdelenie by bolo úplne
egalitárne. Medzi rozdelením dôchodkov a majetku je súvislosť: väčší majetok
generuje väčšie dôchodky. Nerovnosť v rozdelení majetku býva však typicky väčšia
34
ako nerovnosť v rozdelení dôchodkov, čo sa dá vysvetliť rýchlejšou akumuláciou
majetku u ľudí s vyšším dôchodkom, lebo majú vyšší sklon k úsporám (usporia
vyšší podiel svojho dôchodku).8
1.7 Ochrana efektívnosti konkurenčného prostredia
Konkurencia (medzi firmami) je mechanizmus, ktorý motivuje firmu robiť
efektívne ekonomické rozhodnutia, neustále sa zlepšovať, inovovať a prispôsobovať
sa zmenám v dopyte, aby mohla dosiahnuť svoje ciele, ako sú udržanie sa na trhu,
zvýšenie trhového podielu, maximalizácia zisku a podobne. Súťaženie medzi
firmami na trhu je motorom efektívnej produkcie, distribúcie, hospodárskeho rastu a
vývoja, z čoho benefitujú spotrebitelia čiže celá spoločnosť. Dokonalá konkurencia,
ako som ju opísal v predchádzajúcej podkapitole, je však teoretický koncept,
ktorému sa blíži situácia iba na málo skutočných trhoch (napríklad na trhu pšenice).
Väčšinou nie sú splnené všetky podmienky pre dokonalú konkurenciu, čo dáva
firme určitú kontrolu nad cenou jej produktu. Keď sa však v takej situácii firma
snaží maximalizovať zisk, vedie ju to k produkcii menšieho outputu, než je
spoločensky žiaduce, čiže klesá efektívnosť i blahobyt (vyčísliteľný ako mŕtva
strata), ako to znázorňuje obr. 12.
Cena
MC
F
C
J
E
H
G
MR
O
A
B
D
Množstvo
Obr. 12: Maximalizácia zisku pri nedokonalej konkurencii a mŕtva strata.
8
URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1. vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 111.
35
Dopyt po produktoch firmy zapíšeme ako funkciu P = P(Q), kde P je cena a Q je
množstvo požadované pri cene P, a výrobné náklady firmy vyjadruje funkcia C =
C(Q). Firma vyrobí také množstvo Q, pri ktorom maximalizuje svoj zisk π:
π (Q) = P(Q)Q − C (Q)
dπ
= MR − MC = 0
dQ
MR = MC
Čiže marginálne výnosy MR sa budú rovnať marginálnym nákladom MC. Krivka
MR bude vždy ležať pod krivkou dopytu, lebo
MR =
dP
Q+P
dQ
a keďže krivka dopytu je klesajúca, jej derivácia dP/dQ < 0. Podľa obrázka č. 12
bude teda firma produkovať množstvo OA a predávať ho pri cene OC. Ale keďže
spoločensky optimálny objem produkcie by bol OB (pri cene OE), spoločnosť má
mŕtvu stratu, ktorej peňažnú hodnotu znázorňuje plocha trojuholníka FGH. Okrem
toho bude bohatstvo rozdelené väčšmi v prospech producenta, ktorý získava časť
spotrebiteľského prebytku (CEJF). Pri dokonalej konkurencii by bola krivka dopytu
po produktoch firmy horizontálna na úrovni trhom určenej ceny, ktorú každá firma
musí akceptovať, a potom by sa marginálny výnos rovnal danej cene a objem
produkcie by bol určený prienikom krivky dopytu a krivky marginálnych nákladov
(čo je krivka ponuky) – mŕtva strata by nevznikla. Ďalším nebezpečenstvom
obmedzenej konkurencie môže byť, že firma „zaspí na vavrínoch“, čiže poľaví
v efektivite a nebude sa usilovať o ďalšie zlepšovanie, ale pokiaľ neexistujú bariéry
vstupu na trh, takáto stratégia nie je udržateľná.
Ekonómia rozlišuje tri základné typy nedokonalej konkurencie: monopol (kedy je
na trhu iba jedna firma a bariéry vstupu), monopolistická konkurencia (podmienky
na trhu sú rovnaké ako v prípade dokonalej konkurencie, ale firmy vyrábajú
diferencované produkty, preto majú určitú kontrolu nad cenami svojich produktov)
a oligopol (na trhu je niekoľko firiem, produkt môže byť homogénny alebo
diferencovaný a existujú bariéry vstupu).
36
Príčinami koncentrácie trhovej sily do rúk jednej či niekoľkých firiem môžu byť
vnútorný rast firmy a porazenie konkurentov v boji o zákazníkov, zlučovanie
konkurentov (získanie významnej kontroly v inej firme, fúzie, akvizície) alebo
rôzne bariéry vstupu na trh. Medzi bariéry vstupu patria:
•
Nízky dopyt trhu vzhľadom na náklady. Na obr. 13a vidíme, že dopyt celého
trhu najefektívnejšie uspokojí jedna firma (prirodzený monopol), lebo
požadovaný objem produkcie leží na klesajúcej časti krivky priemerných
nákladov AC (situácia rastúcich výnosov z rozsahu – economies of scale).
Menšie firmy by mali vyššie priemerné náklady a vyššie ceny, takže by nemohli
konkurovať veľkej firme. Na obr. 13b je už dopyt trhu relatívne väčší, takže na
trh sa zmestí niekoľko firiem (oligopol).
Cena
Cena
D (celý trh)
D (celý trh)
AC
(1 firma)
(a)
AC
(1 firma)
(b)
Množstvo
Množstvo
Obr. 13: Dopytovo-nákladové podmienky pre (a) prirodzený monopol, (b) oligopol.
Zdroj: SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D.: Ekonómia. 16. vyd. Bratislava : Elita, 2000, s. 166.
• Výnosy z diverzifikácie výroby (economies of scope), čo znamená, že priemerné
náklady na jeden výrobok sú menšie, ak sa výrobok vyrába spolu s iným
výrobkom. Preto sú diverzifikované firmy efektívnejšie a keďže sú aj väčšie,
mávajú lepší prístup ku kapitálu (nižšie náklady na kapitál).
• Zneužitie ekonomickej sily veľkými firmami: bránenie vstupu novým firmám
prinútením
svojich
dodávateľov
alebo
odberateľov
(distribútorov)
k exkluzívnym alebo zvýhodneným zmluvám, dočasný predaj produktov za
stratové ceny (predátorské oceňovanie).
• Ďalšie bariéry vstupu: silná značka etablovaných firiem; skúsenosti, ktoré
možno nadobudnúť iba dlhším zotrvaním v odvetví; exkluzívny prístup
37
k technológiám (obchodné tajomstvo alebo patent); potreba vysokého vstupného
kapitálu.
Zmyslom konkurenčnej politiky vlády je odstraňovať neefektívnosť a stratu
blahobytu zapríčinenú nedokonalosťou konkurencie, a to (1) odstraňovaním alebo
redukciou príčin koncentrácie trhovej sily (tam, kde je to vhodné), (2) reguláciou
firiem s veľkou trhovou silou a (3) bojom proti nekalej súťaži.
Do prvej skupiny opatrení môžeme zaradiť kontrolu fúzií a akvizícií (na jednej
strane treba zvážiť ich pozitíva čiže synergické efekty zlučovania a na druhej strane
problém obmedzenia konkurencie) a zákaz zneužívania trhovej sily na vytváranie
vstupných bariér. Na kvantitatívne vyjadrenie koncentrácie trhu (odvetvia) sa
používajú ukazovatele ako štvorfiremný podiel (súčet trhových podielov štyroch
najväčších firiem) alebo Herfindahlov-Hirschmanov index (HHI):9
N
HHI = 10000∑ wi
2
i =1
kde wi je trhový podiel (podiel tržieb) i-tej firmy a N je počet firiem na trhu. HHI
nadobúda hodnoty medzi 0 a 10 000. Pri monopole je HHI rovný 10 000 a čím je
konkurenčné prostredie fragmentovanejšie, tým je HHI nižší. Pri zisťovaní
koncentrácie trhu treba poznať jeho definíciu v zmysle definície produktu (vrátane
blízkych substitútov) a geografického vymedzenia, aby sme vedeli, ktoré firmy si
relevantne konkurujú.
V rámci druhej skupiny opatrení vláda môže regulovať ceny trhovo silných
firiem tak, že firma nebude vyrábať množstvo maximalizujúce jej zisk, ale
spoločensky optimálne množstvo (ako pri dokonalej konkurencii). Vláda teda
dohliadne na to, aby firma predávala za cenu OE (obr. 12). Cenová regulácia môže
byť dosť problematická, lebo vláda musí správne odhadnúť krivku dopytu a
nákladov, inak by sa mohlo stať aj to, že v snahe znížiť cenu ju stanoví pod úrovňou
OE, čím na trhu vznikne nedostatok, alebo dokonca pod úroveň AG, čím sa
produkcia obmedzí ešte väčšmi ako bez regulácie. Vláda tiež musí zohľadniť
priemerné náklady firmy, lebo ak regulovaná cena klesne pod priemerné náklady,
9
BAYE, M. R. – BEIL, R. O.: Managerial Economics and Business Strategy. Burr Ridge : Irwin, 1994, s.
245-247.
38
firma bude v strate a odíde z trhu.10 Vláda by si mala tiež uvedomovať, že firmy
potrebujú určité mimoriadne (monopolné) zisky na pokrytie minulých investícií do
výskumu a vývoja a na to, aby boli ochotné pokračovať v nákladnej a rizikovej
inovácii. Vynálezy je potrebné chrániť patentami, ktoré firme umožnia dočasné
monopolné zisky. V praxi sa stáva, že vláda sa rozhodne namiesto cenovej regulácie
prevziať firmu do štátneho vlastníctva a priamo ju riadiť (napríklad v prípade
takých prirodzených monopolov, ako sú rozvod vody, plynu a elektriny).
V prostredí oligopolu musí vláda dávať pozor, aby nevznikli kartelové dohody,
keďže tento typ konkurenčného prostredia motivuje ich vznik. Čím je firiem na trhu
menej, čím majú vyváženejšie podiely, podobnejšie technológie a nákladové
štruktúry a homogénnejší produkt, tým sú navzájom závislejšie.11 Rozhodnutie
jednej firmy vyvoláva reakciu u druhej. Nekooperatívne správanie môže viesť
k cenovým vojnám o zákazníka, kedy firmy znižujú ceny v reakcii na znižovanie
cien konkurentov, takže si napokon všetky uškodia. Alebo ak jedna firma zvýši
cenu (v snahe o zvýšenie zisku) a druhá firma naopak zníži, dopyt sa môže presunúť
natoľko, že prvá firma si zhorší postavenie a druhá zlepší. Navzájom závislé firmy
sú preto motivované ku kartelovým dohodám o spoločnom zvýšení cien (price
fixing) a obmedzení produkcie a môže vzniknúť situácia, pri ktorej sa konkurujúce
firmy správajú ako jeden monopol, ktorý maximalizuje zisk celého trhu. Od
kartelových dohôd treba odlišovať formy povolenej spolupráce medzi firmami
(spoločný výskum a vývoj, zdieľanie kapitálu, technológií, materiálnych či
ľudských zdrojov), lebo tieto prinášajú úžitok spoločnosti.
Tretia skupina opatrení predstavuje boj proti rôznym formám nekalej súťaže.
Tieto praktiky poškodzujú spotrebiteľov a konkurentov, zneužívajúc nedokonalú
informovanosť: klamlivá reklama, klamlivé označovanie produktov, podplácanie,
šírenie nepravdivých informácií o konkurentoch, ohrozovanie zdravia spotrebiteľa a
podobne.
10
BAYE, M. R. – BEIL, R. O.: Managerial Economics and Business Strategy. Burr Ridge : Irwin, 1994, s.
491-493.
11
URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1. vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 36.
39
1.8 Slabé stránky hospodárskej politiky a pravidlá versus diskrécia
Ekonomická teória a ani empirický výskum (ekonometria) nedokážu presne
predvídať vývoj ekonomiky, účinok hospodárskej politiky na ekonomiku, veľkosť
účinku a jeho načasovanie. V praxi hospodárskej politiky sa vyskytujú oneskorenia
(lags) – od poznávacieho (recognition lag – obdobie medzi vznikom poruchy
v ekonomike a jej zistením), cez rozhodovacie a implementačné (decision and
implementation lag – obdobie medzi zistením poruchy a prijatím respektíve
implementáciou hospodársko-politického rozhodnutia, ktoré môže zahŕňať zdĺhavý
legislatívny proces) až po efektové (effect lag – obdobie medzi implementáciou
rozhodnutia a dosiahnutím operatívneho medzicieľa respektíve konečného cieľa).
Komplexita
ekonomiky,
nedokonalá
informovanosť
vlády,
nedokonalosť
hlasovacieho mechanizmu, časové oneskorenia, vplyvy silných záujmových skupín
a osobných záujmov politikov na hospodársko-politické rozhodovanie – to všetko
sú faktory, ktoré oslabujú efektívnosť hospodárskej politiky pri jej úlohe zvyšovania
blahobytu spoločnosti. Z týchto dôvodov niektorí ekonómovia navrhujú obmedziť
možnosti rozhodovania vlády stanovením fixných alebo do istej miery flexibilných
pravidiel pre hospodársko-politické rozhodovanie.12 Fixné pravidlá sa jednoducho
formulujú, ale sú rigidné a nepripúšťajú spätnú väzbu, čo je nevýhoda v neistom
prostredí. Flexibilné pravidlá zohľadňujú viacero situácií, ktoré môžu v budúcnosti
nastať a pre každú určujú čo najlepší zákrok, môžu však byť príliš komplikované a
nákladné. Zástancovia intervencionizmu uprednostňujú málo obmedzujúcich
pravidiel a flexibilné pravidlá pred fixnými, kým tí, ktorí predpokladajú inherentnú
stabilitu súkromného sektora (flexibilné ceny a mzdy, zdravé očakávania
hospodárskych subjektov), odporúčajú pravidlá, a čím sú si stabilitou trhu (a
neschopnosťou vlády) istejší, tým fixnejšie. Medzi známe pravidlá patrí napríklad
Friedmanovo pravidlo konštantného rastu peňažnej zásoby alebo v medzinárodnej
hospodárskej politike fixný výmenný kurz a maastrichtské fiškálne a menové
kritériá (pre účasť v Európskej menovej únii).
12
SAYER, S: An Introduction to Macroeconomic Policy. London : Butterworths, 1982, s. 201.
40
2
TEORETICKÉ ZÁKLADY MAKROEKONOMICKEJ
STABILIZÁCIE V UZAVRETEJ EKONOMIKE
V prvej kapitole sme si ujasnili, že vláda má v ekonomike tri základné funkcie:
alokačnú, distribučnú a stabilizačnú a tiež sme si priblížili niektoré problémy
súvisiace s prvými dvoma funkciami. V tejto kapitole sa budeme zaoberať
makroekonomickou stabilizáciou v prostredí uzavretej ekonomiky (autarkie),
konkrétne
riešením
problému
nezamestnanosti
a inflácie.
Výstavbu
makroekonomických základov hospodárskej politiky začneme definíciou dvoch
základných agregátnych veličín: outputu a dôchodku.
2.1 Output a dôchodok
Pod pojmami output a dôchodok budeme mať na mysli agregátne veličiny čiže
veličiny, ktoré sa týkajú ekonomiky ako celku.
V teoretickej analýze si môžeme predstaviť, že v ekonomike existuje iba jeden
homogénny statok, a množstvo tohto statku, ktoré sa vyprodukuje v priebehu
jedného obdobia (napr. roka), nazveme output. Pod nominálnym outputom budeme
myslieť peňažnú hodnotu outputu čiže output vynásobený cenovou hladinou (cenou
homogénneho statku).13
Dôchodok je odmena za poskytovanie produkčných faktorov v ekonomike
v priebehu jedného obdobia. Opäť ide o reálnu veličinu (vyjadrenú v jednotkách
statku), kým nominálny dôchodok je peňažná hodnota dôchodku.
Output a dôchodok sú si kvantitatívne rovné, čo môžeme dokázať z definície
zisku: zisk sa rovná tržby z predaja statkov mínus náklady na produkciu statkov.
Tržby v celej ekonomike za jedno obdobie sú vlastne nominálny output a náklady
sú nominálne odmeny za poskytovanie práce, kapitálu a pôdy. Zisk je nominálna
13
V praxi nominálnemu outputu zodpovedá veličina nominálny hrubý domáci produkt (HDP), ktorý sa rovná
hodnote všetkých finálnych statkov vyprodukovaných v ekonomike v priebehu roka. Pod reálnym HDP sa
rozumie hodnota týchto statkov vyjadrená v cenách zvoleného referenčného (základného) roka. Cenová
hladina sa v praxi vyjadruje cenovým indexom. Najvšeobecnejším cenovým indexom je deflátor HDP, ktorý
sa vypočíta ako podiel nominálneho HDP a reálneho HDP.
41
odmena za podnikateľskú činnosť. Všetky tieto odmeny tvoria dôchodok, z čoho
vyplýva rovnosť outputu a dôchodku. Output i dôchodok budeme označovať Y.
2.2 Spotrebný a investičný dopyt
V keynesovskej teórii je objem outputu (resp. dôchodku) určený, aspoň
v krátkom období, úrovňou kúpyschopného (efektívneho) agregátneho dopytu
(požadovaného množstva všetkých statkov za obdobie). V súkromnom sektore
uzavretej ekonomiky má agregátny dopyt Yd dve základné zložky: spotrebný
a investičný dopyt.
Yd =C+I
Spotrebný dopyt C predstavuje dopyt domácností po spotrebných statkoch čiže
statkoch, ktoré sa spotrebujú v bežnom období, kým investičný dopyt I je dopyt
firiem po kapitálových statkoch čiže statkoch, ktoré poskytujú úžitok počas dlhšej
doby ako produkčný faktor (budovy, stroje, zariadenia) ako i prípadná zmena stavu
zásob.
Spotrebný dopyt C je rastúcou funkciou dôchodku Y:
C = C (Y )
(+)
Hypotéza, že spotreba závisí od bežného dôchodku, sa nazýva hypotézou
absolútneho dôchodku (na rozdiel od monetaristickej hypotézy permanentného
dôchodku, ktorá zohľadňuje aj minulé a predpokladané budúce dôchodky14).
Ostatné faktory, ktoré môžu ovplyvňovať spotrebu, zanedbáme. V neoklasickej
teórii sa hlavný vplyv na spotrebu pripisuje úrokovej sadzbe, pričom pri rastúcej
úrokovej sadzbe spotreba klesá, pretože sa stimulujú úspory, avšak predpokladáme,
že substitučný a dôchodkový efekt zmeny úrokovej sadzby sa budú zhruba
kompenzovať (substitučný efekt znamená, že pri zvýšení úrokovej sadzby sa zvýši
motivácia sporiť, kým dôchodkový efekt túto motiváciu znižuje, pretože dôchodok
subjektu sa zvýši aj bez zvýšenia úspor).
14
Permanentný dôchodok môžeme chápať ako priemerný dôchodok počas života človeka, čiže je to veľmi
stabilná veličina. Ak spotreba závisí od permanentného dôchodku, ako tvrdia monetaristi, potom je oveľa
stabilnejšia, lebo zmeny bežného dôchodku ju veľmi neovplyvnia a odstránia sa tiež multiplikatívne efekty,
ktoré zosilňujú výkyvy agregátneho dopytu a outputu (pozri s. 41, 53).
42
Keynes ďalej formuloval tzv. fundamentálny psychologický zákon, čo je
hypotéza, podľa ktorej pri zvýšení spotrebiteľovho dôchodku spotrebiteľ svoju
spotrebu zvýši menej, než bol prírastok dôchodku (a zvyšnú časť zo zvyku
usporí).15 Marginálny sklon k spotrebe c1 = dC/dY preto nadobúda hodnotu väčšiu
než nula, ale menšiu než jedna. V našej analýze budeme pre zjednodušenie
predpokladať, že marginálny sklon k spotrebe je konštantný a spotrebnú funkciu
teda zapíšeme v lineárnom tvare:
C = c0 + c1Y
kde konštantu c0 nazývame autonómna spotreba. Autonómnu spotrebu môžeme
interpretovať ako objem spotreby pri nulovom outpute, za predpokladu, že
spoločnosť má dostatok zásob kapitálu, ktorý môže spotrebovať v období, keď nič
nevyrobila, alebo si požičia zvonka.16 Toto by bola extrémna a neudržateľná
situácia. Hodnotu c0 by sme preto mohli tiež interpretovať len ako priesečník
priamky spotrebnej funkcie so zvislou osou, pričom pre veľmi nízke hodnoty
dôchodku daný lineárny tvar spotrebnej funkcie stráca zmysel (pokiaľ autonómna
spotreba nie je rovná nule).17
Keďže dôchodok sa vždy rozdelí medzi spotrebu a úspory (S):
Y =C+S
môžeme vypočítať aj funkciu úspor (nespotrebovaného dôchodku):
S = −c0 + (1 − c1 )Y alebo skrátene S = S (Y )
(+)
kde (1-c1) je marginálny sklon k úsporám (dS/dY).
Investičný dopyt I chápeme ako dopyt po hrubých (brutto) investíciách, ktorý sa
skladá z čistých (netto) investícií (prírastok kapitálu a prípadne aj stavu zásob) a
obnovovacích investícií (reinvestícií), ktoré nahrádzajú opotrebovaný kapitál.
Keď firma zvažuje nový investičný projekt, musí porovnať výnosnosť projektu
s úrokovou sadzbou na trhu. Ak chce firma investovať vlastné peniaze, trhová
úroková sadzba predstavuje alternatívny výnos, a ak si firma potrebuje požičať
15
KEYNES, J. M.: The General Theory of Employment, Interest, and Money. San Diego : Harvest/HBJ,
1964, s. 96-97.
16
BLANCHARD, O: Macroeconomics. 2.vyd. Upper Saddle River : Prentice-Hall, 2000, s. 45.
17
FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita,
1995, s. 120-121.
43
peniaze na investíciu, úroková sadzba predstavuje náklady na kapitál. V každom
prípade firma podnikne projekt iba vtedy, ak jeho výnosnosť nie je menšia ako
úroková sadzba.
Výnosnosť projektu, ktorú Keynes nazval hraničnou efektívnosťou kapitálu a
ktorá sa vo finančnom manažmente nazýva aj vnútorná miera výnosnosti (IRR,
internal rate of return), sa definuje pomocou nasledovného vzťahu:
CF0 =
CFn
CF1
CF2
+
+ ... +
2
1 + IRR (1 + IRR)
(1 + IRR) n
kde CF0 je počiatočná hodnota investície a CF1, CF2, …, CFn sú čisté peňažné
príjmy (cash flows), ktoré podľa očakávaní budú v budúcich obdobiach plynúť
z projektu. Keďže však prídu až v budúcnosti, treba zohľadniť ich časovú hodnotu
diskontáciou. Na diskontáciu sa používa nominálna trhová úroková sadzba (i) a
pokiaľ je rovná IRR, počiatočná hotovosť, ktorú firma vloží do projektu (CF0) sa
bude rovnať časovej hodnote budúcich čistých príjmov. Firmy budú spočiatku
uskutočňovať najvýnosnejšie projekty a potom tie menej výnosné, až kým IRR
neklesne na hodnotu i (obr. 14), čím dostaneme investičný dopyt za bežné obdobie.
Hraničná efektívnosť
kapitálu IRR
Trhová úroková
sadzba i
Investičný
dopyt I
Investičné projekty
Obr. 14: Určenie investičného dopytu.
Investičný dopyt I preto negatívne závisí od trhovej úrokovej sadzby i:
I = I (i )
(-)
Táto investičná funkcia zohľadňuje aj vplyv očakávaní firiem: pokiaľ sa zvýšia
očakávané príjmy z investičných projektov CF – v dôsledku vyššej produktivity
kapitálu, vyššieho očakávaného dopytu po produktoch firmy alebo aj očakávanej
inflácie (tá zvyšuje nominálne zisky) – zvýši sa hraničná efektívnosť kapitálu IRR
44
(čiara na obr. 14 sa posunie nahor) a pri danej úrokovej sadzbe sa zvýši aj
investičný dopyt.
2.3 Trh kapitálu a krivka IS
V keynesovskej teórii ako i v neoklasickej syntéze sa output určuje na trhu
kapitálu, kde sa stretáva ponuka kapitálu (úspory) a dopyt po kapitáli (investície).
Rovnováhu úspor a investičného dopytu zapíšeme ako
S (Y ) = I (i )
čo je rovnica krivky IS („investment = savings“). Na krivke IS ležia všetky
kombinácie Y a i, ktoré predstavujú rovnováhu na trhu kapitálu (obr. 15a, b).
i
I(i)
(a)
(b)
i
i1
·
·
B
A
i2
IS
S(Y1) S(Y2)
S, I
Y1
Y2
Y
Obr. 15: (a) Trh kapitálu, (b) krivka IS.
Ako o chvíľu uvidíme, úroková sadzba je určená finančným trhom, a preto ju trh
kapitálu musí akceptovať. Tým pádom je investičný dopyt daný a ak sa trh kapitálu
nachádza v nerovnováhe, musia sa prispôsobiť úspory a s nimi output (investičný
dopyt „ťahá“ úspory a output). Napríklad v bode A je output príliš nízky, čiže
investičný dopyt prevyšuje úspory, a preto sa musia zvýšiť úspory a output. V bode
B je situácia a prispôsobenie sa opačné.
Uvedená rovnica krivky IS je ekvivalentná rovnosti agregátneho dopytu Yd a
dôchodku Y, pretože Yd = C + I a Y = C + S, takže krivka IS sa dá zapísať aj
nasledovne:
Y = c0 + c1Y + I (i )
Y=
c0
1
+
I (i )
1 − c1 1 − c1
45
V tomto tvare je explicitne vyjadrený output, ktorý sa pri danej úrokovej sadzbe
stanoví na kapitálovom trhu. Z tejto rovnice tiež vidíme, že zmena investičného
dopytu dI sa premietne do zmeny outputu dY, ktorá je väčšia ako dI:
dY =
1
dI
1 − c1
kde výraz 1/(1-c1) sa nazýva investičný multiplikátor a jeho hodnota je vždy väčšia
ako 1. Multiplikačný efekt nastáva preto, lebo keď zvýšenie investícií o dI vyvolá
spočiatku rovnaké zvýšenie outputu a dôchodku, zvýši to zároveň spotrebu o c1dI,
čím sa output a dôchodok ďalej zvýši o c1dI, a to povedie k ďalšiemu zvýšeniu
spotreby a outputu o c12dI atď. Na konci multiplikatívneho procesu bude preto
zvýšenie outputu dY rovné
dY = dI + c1 dI + c1 dI + ... =
2
1
dI
1 − c1
(ide o súčet nekonečného geometrického radu s kvocientom c1<1).
Na obr. 15 vidíme, ako nárast investícií pri poklese úrokovej sadzby (z i1 na i2)
vyvolá multiplikovaný nárast outputu (z Y1 na Y2). Ak by sa investície zmenili
v dôsledku zmeny v očakávaniach firiem (čiže nie v dôsledku zmeny úroku), krivka
IS by sa vodorovne posunula o vzdialenosť dY. Investičný dopyt je teda kritickým
faktorom ovplyvňujúcim output (a zamestnanosť) a nestabilita investícií sa
multiplikatívne premieta do nestability celej trhovej ekonomiky.
2.4 Finančný trh a krivka LM
V keynesovskej teórii i v neoklasickej syntéze sa úroková sadzba určuje na
finančnom trhu, ktorý rozdeľujeme na trh peňazí a trh cenných papierov. Na trhu
peňazí sa stretáva ponuka peňazí s dopytom po peniazoch a na trhu cenných
papierov ponuka cenných papierov s dopytom po nich. Budeme predpokladať, že
hospodárske subjekty držia svoj majetok (naakumulované úspory) iba v dvoch
formách: ako peniaze a ako cenné papiere. Držba peňazí má tú výhodu, že sú
likvidné, čiže sa dajú použiť pri transakciách a v podstate sú bezrizikové (pokiaľ
zanedbáme možnosť ich znehodnotenia v dôsledku inflácie), avšak nevýhodou je,
46
že neprinášajú výnos. Cenné papiere zasa nie sú likvidné, prinášajú výnos a sú aj
rizikové (výnos je neistý, kolíše). Jedným z faktorov, ktorý vplýva na rozhodovanie
subjektov o rozdelení svojho majetku medzi peniaze a cenné papiere, je práve
úroková sadzba, a zároveň ich rozhodovanie o rozdelení majetku, v interakcii
s ponukou peňazí (daným množstvom peňazí v ekonomike), vyúsťuje do určenia
rovnovážnej úrokovej sadzby.
Na trhu peňazí považujeme ponuku za exogénnu a budeme sa ďalej zaoberať
dopytom. Základné vysvetlenie peňažného dopytu v neoklasickej syntéze poskytuje
Keynesova teória preferencie likvidity. Keynes rozdelil dopyt po peniazoch na tri
zložky: dopyt z transakčného motívu, z motívu opatrnosti a zo špekulačného
motívu.
Transakčný motív vyplýva z funkcie peňazí ako všeobecne uznávaného
prostriedku výmeny a meradla hodnoty, čím významne zjednodušujú transakcie.
Príjem a výdaj peňazí pri transakciách je oddelený určitým časovým obdobím a
počas tohto obdobia subjekt drží peniaze, čím vyvoláva transakčný dopyt po
peniazoch. Tento dopyt sformulovala už pred Keynesom kvantitatívna teória peňazí
(súčasť klasicko-neoklasickej teórie) vo forme tzv. cambridgeskej rovnice:
M T = kPY
d
(1)
kde MTd je nominálny transakčný dopyt po peniazoch, k je priemerná doba držania
peniazu, P je cenová hladina statkov a Y je reálny dôchodok. Pokiaľ subjekty držia
každý peniaz v priemere iba zlomok roka (k), potom na pokrytie ročného
nominálneho dôchodku PY stačí množstvo peňazí kPY. Táto rovnica je
v modifikovanej forme známa aj ako Fisherova rovnica množstva, v ktorej je
k nahradené výrazom 1/v, kde v je rýchlosť obehu peňazí (velocita) čiže počet ráz,
keď peniaz v priebehu roka zmení držiteľa. Priemerná doba držania peniazu
respektíve velocita závisia od platobných zvyklostí v ekonomike a považujeme ich
za konštantné. Reálny transakčný dopyt po peniazoch (nominálny dopyt vydelený
cenovou hladinou) zapíšeme ako rastúcu funkciu reálneho dôchodku:
LT = LT (Y )
(2)
(+)
47
Peňažný dopyt z motívu opatrnosti vyplýva zo snahy subjektov držať viac peňazí
než len na bežné transakcie, aby mohli uhradiť prípadné nepredvídané výdavky.
Taktiež závisí pozitívne od dôchodku (pretože s rastúcim dôchodkom sa očakáva
rast nepredvídaných výdavkov), ale aj negatívne od úrokovej sadzby, ktorá
predstavuje alternatívne náklady držby peňazí (ušlý výnos):
LO = LO (Y , i )
(3)
(+) (-)
Napokon špekulačný dopyt po peniazoch je založený výlučne na alternatívnych
nákladoch držby peňazí. Ak subjekt očakáva, že mu držba cenných papierov
prinesie kladný výnos, rozhodne sa držať všetok svoj majetok vo forme cenných
papierov (s výnimkou transakčnej a opatrnostnej hotovosti). Pokiaľ však očakáva
stratu z držby cenných papierov, všetok majetok bude držať vo forme peňažnej
hotovosti.
Uvažujeme cenný papier s fixným príjmom a nekonečnou dobou splatnosti
(perpetuitný dlhopis).18 Jeho majiteľa nezaujíma iba pravidelný fixný príjem
(kupón), ale aj zmena kurzu (ceny) dlhopisu, preto celkový očakávaný výnos
z cenného papiera zapíšeme ako
RCP =
e
C
kurz e − kurz
+
kurz
kurz
(4)
kde C je kupón, kurz je súčasná cena cenného papiera a kurze je cena, ktorú subjekt
očakáva v budúcnosti (kurz v čase príjmu kupónu). Čiže celkový očakávaný výnos
je súčtom kupónového výnosu a očakávaného výnosu (alebo straty) zo zmeny
kurzu. Aby subjekt kúpil cenný papier, musí očakávať, že RCPe bude kladný, čím zo
(4) dostávame nasledovnú podmienku nerovnosti:
C > kurz − kurz e
(5)
Keďže ide o perpetuitný dlhopis, jeho kurz má hodnotu:
kurz =
C
C
C
+
+ ... =
2
1 + i (1 + i )
i
kde i je súčasná úroková sadzba. Nerovnosť (5) teda zapíšeme ako:
18
Mohlo by ísť aj o dlhopis s konečnou dobou splatnosti (anuitu), potom však treba rátať so zmenou jeho
kurzu v dôsledku plynutia času.
48
C>
C C
−
i ie
kde ie je očakávaná úroková sadzba. Po úprave napokon dostaneme:
ie
i>
= ik
1+ ie
kde ik znamená kritickú úrokovú sadzbu. Na obr. 16a vidíme, že špekulačný dopyt
individuálneho subjektu po peniazoch je nulový, ak úroková sadzba na trhu je
vyššia ako kritická sadzba ik. V opačnom prípade subjekt drží iba peniaze, lebo
očakáva, že držba cenných papierov by mu spôsobila stratu. Subjekty však vo
všeobecnosti nemajú rovnaké očakávania budúcej úrokovej sadzby ie a teda aj ich
kritické sadzby ik sú odlišné. Predsa však, čím bude úroková sadzba na trhu nižšia,
tým viac subjektov ju bude vidieť ako nižšiu než kritickú a bude presúvať majetok
z cenných papierov do peňazí, čím celkový špekulačný dopyt po peniazoch
v ekonomike bude postupne rásť (obr. 16b). Preto špekulačný dopyt po peniazoch
môžeme zapísať ako klesajúcu funkciu úrokovej sadzby:
LŠ = LŠ (i )
(6)
(-)
i
(a)
i
(b)
ik
LŠ
LŠ
Obr. 16: Špekulačný dopyt po peniazoch: (a) individuálny, (b) celkový.
Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :
Elita, 1995, s. 135.
Podľa Keynesovej teórie preferencie likvidity teda celkový reálny dopyt po
peniazoch môžeme súčtom funkcií (2), (3) a (6) zapísať ako rastúcu funkciu
dôchodku a klesajúcu funkciu úrokovej sadzby:
L = L(Y , i )
(+) (-)
Teóriu preferencie likvidity dopĺňajú ďalšie teórie a modely, z ktorých stručne
uvediem dva.
49
V Baumolovom-Tobinovom modeli transakčného dopytu po peniazoch19 subjekt
dostane dôchodok na začiatku obdobia a potom ho postupne míňa v priebehu celého
obdobia. Keďže nepotrebuje držať celý dôchodok v peniazoch, časť dôchodku vloží
do cenných papierov, z ktorých mu plynie výnos (riziko zanedbáme). Zvyšok
dôchodku si ponechá v peniazoch a keď ich všetky minie pri bežných transakciách,
časť cenných papierov predá a tým obnoví počiatočnú hladinu svojej hotovosti a
cyklus pokračuje. Čím je priemerná hladina jeho transakčnej hotovosti vyššia, tým
väčší je ušlý výnos z cenných papierov (alternatívne náklady držby peňazí), avšak
zároveň tým menej ráz potrebuje konvertovať cenné papiere na peniaze, čiže tým
menšie sú jeho transakčné náklady na konverziu cenných papierov (brokerské
poplatky, stratený čas). Subjekt preto drží v priemere takú zásobu peňazí, ktorá
minimalizuje jeho celkové náklady. Transakčný dopyt po peniazoch preto závisí
nielen od dôchodku (pozitívne), ale aj od úrokovej sadzby (negatívne), pretože pri
zvýšení úrokovej sadzby sa zvýšia alternatívne náklady držby peňazí a subjekt
v snahe minimalizovať celkové náklady zníži svoju držbu peňazí.
Tobinov model špekulačného dopytu po peniazoch20 ponúka alternatívne (a
realistickejšie) zdôvodnenie držby peňazí zo špekulačného motívu. Na rozdiel od
Keynesovho vysvetlenia individuálny subjekt drží z dôvodu špekulácie portfólio,
ktoré vo všeobecnosti obsahuje peniaze aj cenné papiere. Subjekt sa snaží
maximalizovať svoju užitočnosť, ktorá pozitívne závisí od očakávaného výnosu
portfólia (čo motivuje subjekt držať v ňom cenné papiere) a negatívne od
rizikovosti portfólia (čo motivuje subjekt držať v ňom peniaze). Ak sa zvýši
úroková sadzba, zvýši sa aj očakávaný výnos z cenných papierov a subjekt
pravdepodobne zvýši podiel cenných papierov v portfóliu, takže jeho dopyt po
peniazoch klesne. Táto reakcia ale nie je istá, lebo subjekt sa môže rozhodnúť
užívať si vyšší výnos aj pri nezmenenom (či dokonca zníženom) podiele cenných
papierov v portfóliu, pričom sa mu nezvýši (či dokonca zníži) riziko. Definitívnu
reakciu môžeme zistiť až po zadaní konkrétnej funkcie užitočnosti subjektu.
19
Pozri REVENDA, Z. a kol.: Peněžní ekonomie a bankovnictví. 3. vyd. Praha : Management Press, 2000, s.
419-422.
20
Pozri FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :
Elita, 1995, s. 218-227.
50
Rovnováha na trhu peňazí (a zároveň i rovnováha na trhu cenných papierov)
nastane vtedy, keď sa daná ponuka peňazí (v reálnom vyjadrení M/P) bude rovnať
dopytu po peniazoch (obr. 17a):
M
= L(Y , i )
P
Táto rovnica je rovnicou krivky LM („liquidity = money supply“) a znázorňuje sa
v priestore i/Y (obr. 17b), čiže všetky kombinácie i a Y, ktoré ležia na krivke LM,
predstavujú rovnováhu na finančnom trhu.
i
(a)
i2
(b)
i
L(Y2,i)
i1
M/P
·
·
LM
B
L(Y1,i)
M/P
(ponuka)
A
Y1
Y2
Y
Obr. 17: (a) Trh peňazí, (b) krivka LM.
Ak sa finančný trh nachádza v nerovnováhe (mimo krivky LM), rovnováha sa
dosiahne jedine prispôsobením sa úrokovej sadzby, pretože output je pre finančný
trh daný (output je určený trhom kapitálu). Napríklad v bode A (obr. 17b) je
úroková sadzba príliš vysoká, čiže ponuka peňazí prevyšuje dopyt po peniazoch, čo
znamená, že na trhu cenných papierov je previs dopytu, v dôsledku čoho sa zvyšuje
kurz cenných papierov a klesá úroková sadzba (tá je v inverznom vzťahu voči
kurzu). Dopyt po peniazoch rastie, až kým sa nedosiahne rovnováha. V bode B je
situácia opačná: existuje previs dopytu po peniazoch, čiže úroková sadzba je príliš
nízka, takže záujem subjektov o cenné papiere je príliš nízky (previs ponuky na trhu
cenných papierov), klesá kurz cenných papierov, úroková sadzba stúpa a dopyt po
peniazoch klesá, až sa dosiahne rovnováha.
51
2.5 Model IS-LM
Spojením kriviek IS a LM dostaneme model IS-LM. Priesečník týchto dvoch
kriviek je jediná kombinácia outputu a úrokovej sadzby, pri ktorej existuje
simultánna rovnováha na kapitálovom i finančnom trhu. Ekonomika má tendenciu
konvergovať k tomuto bodu. V reálnom prostredí sa však úroková sadzba
prispôsobuje oveľa rýchlejšie ako output, preto môžeme očakávať, že ekonomika sa
bude takmer vždy nachádzať na krivke LM, ale môže pretrvávať aj dlhšiu dobu
mimo krivky IS. Model IS-LM teda ukazuje, ako sa zo strany agregátneho dopytu
určí output (v krátkom období čiže predtým, než zareaguje cenová hladina). Tento
model býva kritizovaný kvôli tomu, že krivky IS a LM sú nestabilné21; krivka IS sa
často posúva v dôsledku meniacich sa očakávaní firiem (hraničnej efektívnosti
kapitálu) a krivka LM zasa v dôsledku meniacich sa očakávaní finančných
investorov (preferencie likvidity), čo znižuje praktickú užitočnosť modelu.
i
LM
IS
Y
Obr. 18: Model IS-LM: určenie outputu a úrokovej sadzby.
2.6 Produkčná funkcia a trh práce
Zatiaľ
sme
analyzovali
agregátny dopyt,
ktorý
je
v krátkom období
determinantom outputu, keďže agregátna ponuka sa mu prispôsobí. V dlhšom
období však zareagujú ceny a mzdy a ekonomika má tendenciu vracať sa na úroveň
určenú agregátnou ponukou (s výnimkou situácií ako investičná a likviditná pasca a
dlhodobo nepružné ceny). Strana agregátnej ponuky nás zaujíma aj kvôli úrovni
zamestnanosti, lebo na nej prebieha alokácia práce.
Úroveň outputu na strane ponuky je daná neoklasickou produkčnou funkciou:
21
FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita,
1995, s. 144.
52
Y = Y (N )
(+)
kde N je množstvo využitej práce (odpracovaných hodín). Funkcia zohľadňuje aj
využitie ostatných produkčných faktorov (kapitálu a pôdy) a úroveň produktivity
(technológie a organizácie), ale tieto premenné považujeme v bežnom období za
konštantné.22 Platí pritom zákon klesajúcich výnosov, podľa ktorého ak rastie
použitie jedného faktora (práce) pri nezmenenom množstve ostatných faktorov,
output síce rastie, ale čoraz pomalšie (klesá hraničná produktivita práce dY/dN),
ako to znázorňuje obr. 19. Dôvodom je, že najskôr sa práca používa tam, kde
prináša najväčší výnos, alebo aj skutočnosť, že práca sa pri produkcii spája s inými
faktormi, čo je však čoraz ťažšie, ak množstvo ostatných faktorov ostáva
nezmenené.
Y
N
Obr. 19: Produkčná funkcia.
Množstvo využitej práce N sa určuje na trhu práce, kde sa stretáva ponuka práce
s dopytom po práci. Aj analýzu trhu práce prevzala neoklasická syntéza
z neoklasickej teórie.
Ponuka práce je založená na maximalizácii čistého úžitku pracovníka. Na jednej
strane práca prináša pracovníkovi mzdu, za ktorú si môže kúpiť statky, a teda
získava úžitok zo spotreby statkov, ale na druhej strane sa musí vzdať voľného času.
Strata úžitku z voľného času (strasť z práce) teda znižuje pracovníkov úžitok.
Obr. 20a znázorňuje funkciu úžitku zo spotreby statkov U(Y): je rastúca, ale
konkávna, pretože podľa prvého Gossenovho zákona sa dodatočný úžitok zo
spotreby statku (dU/dY) s rastúcou spotrebou znižuje. Toto sa premietne do funkcie
úžitku z práce U(N) (obr. 20b).
22
Čo sa týka kapitálu, jeho hladina sa v bežnom období zvyšuje v dôsledku (čistých) investícií, ale
predpokladáme, že tento prírastok sa využije pri produkcii až v nasledujúcich obdobiach.
53
U(Y)
(a)
U(N)
(b)
Y
N
Obr. 20: (a) Úžitok zo spotreby statku, (b) úžitok z práce.
Obr. 21a zasa znázorňuje funkciu úžitku z voľného času U(VČ) a jej
premietnutie do funkcie strasti z práce S(N) (čím dlhšie pracovník pracuje, tým má
menej voľného času, pričom stratený hraničný úžitok z voľného času sa zvyšuje –
obr. 21b).
U(VČ)
(a)
(b)
S(N)
VČ
N
Obr. 21: (a) Úžitok z voľného času, (b) strasť z práce.
Aby pracovník maximalizoval svoj čistý úžitok z práce, ponúkne toľko práce, že
si vyrovná hraničný úžitok z práce s hraničnou strasťou (N1 na obr. 22a). Ak sa
teraz zvýši reálna hodinová mzda w/P, jeho dôchodok (a spotreba statkov) bude pri
každom množstve práce vyšší ako pôvodne, preto sa krivka úžitku posunie nahor
a pracovník maximalizuje svoj čistý úžitok odpracovaním vyššieho počtu hodín N2.
Na základe tohto môžeme zostrojiť krivku ponuky práce (obr. 22b)23:
 w
N s = N s 
 P
(+)
Dopyt po práci je založený na maximalizácii zisku firmy. Firemný zisk π
zapíšeme ako rozdiel tržieb a nákladov:
π = PY – wN – úroky za kapitál – renty z pôdy
kde wN sú nominálne mzdové náklady. Predpokladáme dokonalú konkurenciu, čiže
ceny a mzdy sú pre firmu dané. Zisk je funkciou jednotlivých produkčných
23
Pri vysokej reálnej mzde môže nastať rast významu voľného času, čím by sa zvýšila strasť z práce a došlo
by k posunu aj krivky strasti nahor. Potom by sa ďalším rastom reálnej mzdy mohla ponuka práce znížiť
(krivka ponuky by sa stočila doľava), ale túto situáciu nebudeme uvažovať.
54
faktorov, takže firma alokuje jednotlivé faktory tak, aby derivácia funkcie zisku
podľa každého faktora bola rovná nule. Položením derivácie podľa N rovnú nule
dostaneme optimálne (zisk maximalizujúce) množstvo práce:
∂π
∂Y
=P
− w = 0 =>
∂N
∂N
w ∂Y
=
P ∂N
Keďže hraničná produktivita práce ∂Y/∂N je s rastúcim N klesajúca, rastúcemu
dopytu po práci Nd bude zodpovedať klesajúca reálna mzda:
 w
Nd = Nd 
P
(-)
(a)
U2(N)
w/P
(b)
(w/P)↑
Ns
U1(N)
S(N)
N
N
N1 N2
Obr. 22: Ponuka práce.
Obr. 23 znázorňuje nastolenie rovnováhy na trhu práce, kde sa stretáva
agregovaná ponuka práce všetkých pracovníkov a agregovaný dopyt po práci
všetkých firiem. Úroveň zamestnanosti N* predstavuje plnú zamestnanosť. Je to
optimálny stav, pretože každý, kto chce pri danej reálnej mzde pracovať, má prácu
(ostatní sú dobrovoľne bez práce) a tiež firmy majú požadované množstvo práce.
Ak je reálna mzda príliš vysoká alebo príliš nízka, zamestnanosť bude ohraničená
nízkym dopytom alebo ponukou (N1), pričom rozdiel N*-N1 predstavuje
nezamestnanosť.
V prípade
príliš
vysokej
reálnej
mzdy
by
sme
mohli
nezamestnanosť definovať aj ako rozdiel N2-N1, ktorý predstavuje neuspokojenú
ponuku práce (nedobrovoľne nezamestnaných). Pokiaľ je reálna mzda pružná
a neexistujú prekážky pri hľadaní práce (frikčné, geografické, inštitucionálne
a pod.), trh práce sa bude nachádzať v optimálnom stave. Prispôsobenie reálnej
mzdy prebieha nasledovne: ak je reálna mzda príliš vysoká, niektorí neuspokojení
uchádzači o prácu budú ochotní pracovať aj za nižšie mzdy, čo potlačí mzdu nadol
55
na rovnovážnu úroveň. Pri príliš nízkej mzde zasa niektoré neuspokojené firmy
budú ochotné platiť vyššie mzdy, čo potlačí mzdu nahor na rovnovážnu úroveň.
w/P
Ns
(w/P)*
Nd
N1
N*
N2
N
Obr. 23: Trh práce.
2.7 Všeobecný model neoklasickej syntézy
Teraz môžeme pospájať jednotlivé trhy a vzťahy do uceleného modelu (obr. 24).
V kvadrante I sa nachádza model IS-LM (kapitálový a finančný trh), z ktorého
vyplýva agregátny dopyt. V kvadrantoch II a III sú trh práce a produkčná funkcia –
z nich vyplýva agregátna ponuka. Kvadrant IV predstavuje trh statkov – tu sa
stretáva agregátny dopyt AD s agregátnou ponukou AS a určuje sa output a cena.
Kvadrant V znázorňuje vzťah medzi reálnou mzdou w/P a cenou P; je to hyperbola,
ktorá sa bude posúvať pri zmene nominálnej mzdy w. Klesajúci sklon krivky
agregátneho dopytu si zaslúži bližšie vysvetlenie. Na krivke AD sa nachádzajú také
kombinácie ceny a outputu, pre ktoré je model IS-LM v rovnováhe. Ak klesne cena
P (napr. z P0 na P*, v dôsledku previsu ponuky), zvýši sa reálna peňažná zásoba
M/P a na finančnom trhu dôjde k poklesu úrokovej sadzby (krivka LM sa posunie
z pozície LM0 doprava), čo vyvolá zvýšenie investičného dopytu a teda aj
celkového agregátneho dopytu (z Y0 do Y*). Tento efekt zmeny reálnej peňažnej
zásoby na agregátny dopyt prostredníctvom úrokovej sadzby sa nazýva Keynesov
efekt. Okrem toho pri zmene reálnej peňažnej hotovosti pôsobí aj Pigouov efekt:
zvýšením reálnej peňažnej hotovosti sa zvýši spotrebný dopyt C (ktorý posúva
krivku IS doprava), čím sa taktiež zvýši celkový agregátny dopyt. Kým Keynesov
efekt znamená, že hospodárske subjekty použijú prebytočnú reálnu hotovosť na
nákup cenných papierov, pri Pigouovom efekte ju použijú na zvýšenie spotreby
statkov. Avšak Pigouov efekt sa v neoklasickej syntéze považuje za pomerne
56
slabý24 (na obr. 24 som posun krivky IS zanedbal). Vo všeobecnom modeli
predpokladáme, že ceny a mzdy sú pružné, takže sa prispôsobia tak, že nastolia
rovnováhu na trhu práce i statkov a ekonomika bude produkovať output Y*, ktorý
zodpovedá plnej zamestnanosti N*.
LM0
i
LM
I
IS
Y
P
V
P0
P*
w/P
II
AD
Y
Nd
N*
Ns
IV
AS
*
Y(N)
Y
III
N
Obr. 24: Všeobecný model neoklasickej syntézy.
Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :
Elita, 1995, s. 146.
2.8 Fiškálna a monetárna politika vo všeobecnom modeli neoklasickej
syntézy
Na ovplyvnenie veľkosti agregátneho dopytu vláda používa dve základné
skupiny nástrojov: fiškálnu a monetárnu politiku.
Pri fiškálnej politike vláda nakupuje statky (vládne výdavky G) a tieto nákupy
financuje daňami (prípadne ďalšími poplatkami) T a úvermi.25 Zvýšenie vládnych
výdavkov vyvolá zvýšenie agregátneho dopytu a zvýšenie daní zase znižuje
agregátny dopyt, lebo sa znižuje disponibilný dôchodok domácností (Y-T) a tým sa
znižuje ich spotreba. Agregátny dopyt pri zahrnutí verejného sektora má preto tvar:
24
FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita,
1995, s. 210-213.
25
Ak vláda uskutočňuje transferové platby, tieto zvyšujú disponibilný dôchodok a preto ich môžeme
považovať za záporné dane.
57
Y d = c0 + c1 (Y − T ) + I (i ) + G
a dôchodok domácností (output) sa rozdelí na spotrebu, úspory a dane:
Y = C + S +T
Ak vláda agregátny dopyt zvyšuje, hovoríme o expanzívnej politike, ak ho
znižuje, o reštriktívnej. Zmena agregátneho dopytu vyvolá rovnakú zmenu outputu.
Keďže krivka IS predstavuje rovnosť agregátneho dopytu a outputu, nastane posun
krivky IS. Vo všeobecnosti zmena vládnych výdavkov dG vyvolá zmenu outputu
dY, ktorá je väčšia ako dG; pôsobí tu, podobne ako pri zmene investícií,
multiplikatívny efekt (pritom zatiaľ predpokladáme, že sa nemení úroková sadzba,
čiže dY je rovné vodorovnému posunu krivky IS). Aký veľký je multiplikatívny
efekt? Pre jednoduchosť predpokladajme, že dane sú exogénne (nezávislé od
dôchodku alebo spotreby) a vláda sa rozhodne zvýšiť výdavky o dG a dane o kdG
(k je konštanta). Output na začiatku má veľkosť
Y1 = c0 + c1 (Y1 − T ) + I (i ) + G
a po fiškálnej zmene
Y2 = c0 + c1 (Y2 − T − kdG ) + I (i ) + G + dG
Pri nezmenenej úrokovej sadzbe bude zmena outputu dY = Y2 – Y1 rovná
vodorovnému posunu krivky IS:
dY = Y2 − Y1 = c1 (Y2 − T − kdG ) + dG − c1 (Y1 − T )
dY =
1 − kc1
dG
1 − c1
(7)
Čím viac sa nárast vládnych výdavkov financuje úvermi, tým väčší je
multiplikatívny efekt, čiže tým silnejšia je fiškálna politika. Pri čisto úverovom
financovaní (k = 0) je fiškálny multiplikátor rovný 1/(1 – c1), čo je číslo väčšie než
1. Pri čisto daňovom financovaní (k = 1) multiplikátor klesne na 1. Ako však vidieť
z modelu IS-LM, zmena outputu vyvolá zmenu úrokovej sadzby, takže nastolením
rovnováhy v IS-LM sa časť zmeny dY zo (7) eliminuje.
Vo všeobecnom modeli sa ekonomika nachádza v stave plnej zamestnanosti a
vláda nemôže manipuláciou agregátneho dopytu ovplyvniť veľkosť outputu. Na
obr. 25 vidíme následky fiškálnej expanzie: krivka IS sa posunie doprava, avšak na
58
trhu statkov potom vplyvom previsu dopytu stúpa cena26, čím sa znižuje reálna
peňažná zásoba M/P a krivka LM sa posúva nahor. Na trhu práce sa zvýši
nominálna mzda, aby vykompenzovala nárast cien a zachovala reálnu mzdu na
rovnovážnej úrovni.
LM1
i
LM0
IS1
IS0
Y
P
AS
P1
w1
w0
AD1
P*
w/P
Y*
Nd
N*
Ns
AD0
Y
Y(N)
N
Obr. 25: Expanzívna fiškálna politika vo všeobecnom modeli.
Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :
Elita, 1995, s. 177.
Záver: fiškálnou expanziou sa output nezmenil, zvýšila sa však cenová hladina a
úroková sadzba. Zároveň sa zmenilo zloženie outputu: vládne výdavky G vytlačili
časť súkromnej spotreby C a časť súkromných investícií I (crowding-out effect).
Investície klesli v dôsledku vyššej úrokovej sadzby a spotreba v dôsledku
zvýšených daní (dC = – c1dT).
Pri monetárnej politike vláda (presnejšie centrálna banka) mení ponuku peňazí M
v ekonomike. V praxi na to používa predovšetkým tieto tri nástroje:
1. Operácie na voľnom trhu. Centrálna banka nakupuje alebo predáva cenné
papiere (väčšinou obchoduje s komerčnými bankami, prípadne aj s nebankovými
26
Pokiaľ by cena ostala krátkodobo nepružná, predpokladáme, že firmy dočasne rozšíria produkciu, aby
uspokojili zvýšený dopyt zákazníkov (hoci by museli platiť pracovníkom za nadčasy a dočasne upustiť od
maximalizácie zisku).
59
subjektmi). Ak cenné papiere nakupuje, emituje tým do obehu peniaze (zvyšuje
peňažnú zásobu), pri predaji cenných papierov naopak peniaze z obehu sťahuje.
2. Povinné minimálne rezervy. Centrálna banka stanovuje určitý minimálny podiel
z vkladov obyvateľstva v komerčných bankách, ktorý komerčné banky musia
držať ako rezervu, čiže ho nemôžu použiť na poskytovanie úverov. Ak centrálna
banka tento podiel (minimum reserve ratio) zníži, komerčné banky budú môcť
poskytnúť viac úverov a peniaze z týchto úverov sa skôr či neskôr premenia na
bankové vklady a dochádza tým k multiplikácii vkladov v ekonomike. Vklady
tvoria bezhotovostnú zložku peňažnej zásoby27, čiže zvýši sa peňažná zásoba.
Pri zvýšení povinných minimálnych rezerv sa peňažná zásoba znižuje.
3. Diskontná sadzba. Toto je úroková sadzba, za ktorú centrálna banka požičiava
peniaze komerčným bankám. Ak ju centrálna banka zníži, vzrastie záujem o
diskontné úvery, čiže do obehu sa dostane viac peňazí. Zvýšenie diskontnej
sadzby znižuje rast peňažnej zásoby.
Ak centrálna banka ponuku peňazí zvyšuje, hovoríme o monetárnej expanzii,
v opačnom prípade o monetárnej reštrikcii. Veličina M figuruje v rovnici krivky
LM a preto pri zmene M sa krivka LM posúva: pri zvýšení peňažnej zásoby sa
znižuje úroková sadzba, takže krivka LM sa posúva nadol, pri znížení peňažnej
zásoby zase nahor. Pokles úrokovej sadzby následne zvyšuje investičný dopyt a tým
celý agregátny dopyt a output; nárast úrokovej sadzby naopak. Na obr. 26 vidíme
monetárnu expanziu v kvadrante IS-LM; reakcie vo zvyšku modelu sú analogické
reakciám na obr. 25. Krivka LM sa pri zvýšení peňažnej zásoby posúva z pozície
LM0 do LM1, avšak zvýšenie agregátneho dopytu na trhu statkov tlačí nahor ceny,
čím sa reálna peňažná zásoba znižuje a krivku LM posúva späť. Keďže na konci
tohto procesu sa krivka LM nachádza v pôvodnej polohe, reálna peňažná zásoba
M/P musí byť rovnaká ako pred začatím monetárnej expanzie. Čiže cenová hladina
vzrástla práve toľkokrát, koľkokrát sa zvýšila (nominálna) peňažná zásoba.
Zvýšenie množstva peňazí v konečnom dôsledku nemá vplyv na output (poučka o
neutralite peňazí), iba zvýši ceny (a nominálne mzdy).
27
Peňažná zásoba M sa skladá z hotovosti v obehu (mince, bankovky) a z vkladov. Pod vkladmi sa myslia
predovšetkým šekovateľné vklady, čiže tie, ktoré sa môžu používať na transakčné účely a ich výnos je
nulový resp. zanedbateľný.
60
Mimoriadne inflačné účinky by mala kombinácia fiškálnej a monetárnej
expanzie, napr. pri financovaní vládnych výdavkov emisiou peňazí.
i
LM0
IS
Y*
LM1
Y
Obr. 26: Expanzívna monetárna politika (kvadrant IS-LM všeobecného modelu).
Vo všeobecnom modeli neoklasickej syntézy by fiškálna a monetárna politika
mohla byť úžitočná pri potláčaní inflácie. Agregátny dopyt AD na obr. 25 sa môže
posunúť vpravo aj v dôsledku procesov v súkromnom sektore (napr. nárast
investícií v dôsledku optimistických očakávaní firiem alebo zvýšenie spotreby
v dôsledku zvýšenia sklonu k spotrebe – toto by posunulo krivku IS vpravo; nárast
optimizmu finančných investorov by zas zvýšil dopyt po cenných papieroch, čím by
zrazil úrokovú sadzbu a krivku LM posunul nadol). Ak nárast dopytu nie je
sprevádzaný zvýšením produkčnej kapacity ekonomiky (posunom krivky AS
doprava), nastane zvýšenie cien. Vláda resp. centrálna banka by však mohla stlmiť
nárast agregátneho dopytu reštriktívnou politikou a tým zabrániť inflácii.
Teraz do modelu zahrnieme niektoré príčiny nestability súkromného sektora,
ktoré ekonomike bránia dosiahnuť stav plnej zamestnanosti a uvidíme, ako v týchto
prípadoch môže pomôcť expanzívna hospodárska politika.
2.9 Investičná pasca a pasca likvidity
Tieto dve situácie majú pôvod v očakávaniach hospodárskych subjektov. Na obr.
27 je znázornený prípad investičnej pasce. Firmy majú také pesimistické očakávania
o budúcom vývoji ekonomiky, že nie sú ochotné zvýšiť investície ani pri výraznom
znížení úrokovej sadzby, preto je krivka investičného dopytu na kapitálovom trhu
úplne neelastická voči úrokovej sadzbe (vertikálna) a krivka úspor s ňou splynie.
Keďže investície nereagujú na zmenu úrokovej sadzby, nezmení sa ani agregátny
dopyt a output, čiže krivka IS bude tiež vertikálna. Agregátny dopyt vyplývajúci
61
z modelu IS-LM sa ustáli na hodnote Y0, ktorá môže byť nižšia ako hodnota Y*
zodpovedajúca
plnej
zamestnanosti,
čiže
ekonomika
uviazne
v stave
nezamestnanosti.
(a)
i
i
(b)
IS
LM
I0= S(Y0) S(Y*)
S, I
Y
Y*
Y0
Obr. 27: Investičná pasca: (a) Trh kapitálu, (b) model IS-LM.
Na obr. 28 zase vidíme situáciu pasce likvidity. Úroková sadzba na finančnom
trhu klesla na úroveň i0, pri ktorej hospodárske subjekty nemajú ďalej záujem
zvyšovať svoju držbu cenných papierov, pretože očakávajú (zo špekulačného
motívu), že v budúcnosti bude úroková sadzba rásť a obávajú sa kurzových strát
(alebo vnímajú cenné papiere ako príliš rizikové z iných dôvodov). Ak sa zvýši
ponuka peňazí, subjekty sú ochotné plne ju absorbovať (absolútna preferencia
likvidity), čiže nevyvíja sa tlak na zníženie úrokovej sadzby; krivka dopytu po
peniazoch sa stáva horizontálnou. Horizontálny úsek krivky peňažného dopytu sa
premietne do horizontálneho úseku krivky LM: subjekty držia takmer celú peňažnú
hotovosť zo špekulačného motívu, takže zmena dôchodku prakticky nemá vplyv na
dopyt po peniazoch a úrokovú sadzbu. A keďže i0 nemusí byť dostatočne nízke na
zabezpečenie investícií a dopytu zodpovedajúceho plnej zamestnanosti, ekonomika
môže opäť uviaznuť v stave nezamestnanosti.
(a)
i
i0
i
L(Y,i)
(M/P)s
M/P
(b)
IS
LM
i0
Y0 Y*
Y
Obr. 28: Pasca likvidity: (a) Trh peňazí, (b) model IS-LM.
Pri oboch pasciach bude teda krivka agregátneho dopytu AD vertikálna na úrovni
Y0 (obr. 29). Na trhu statkov sa nachádza previs ponuky, ktorý ako zvyčajne tlačí
62
ceny nadol, avšak v tomto prípade sa poklesom cien agregátny dopyt nezvyšuje:
klesajúce ceny síce zvyšujú reálnu ponuku peňazí M/P, ale v prípade investičnej
pasce posun krivky LM nadol nemôže zvýšiť dopyt a v prípade likviditnej pasce sa
krivka LM vo svojom horizontálnom úseku nemôže posunúť nadol ani nahor. Do
určitej miery by situáciu možno zlepšil Pigouov efekt, ktorý vplyvom rastúcej
reálnej peňažnej hotovosti stimuluje spotrebný dopyt čiže posúva krivku IS vpravo,
ale ako bolo už povedané, tento efekt je slabý. Keďže firmy nebudú produkovať
viac, než môžu predať, agregátna ponuka sa prispôsobí agregátnemu dopytu a
zamestnanosť bude na úrovni iba N0. Na trhu práce pôvodná krivka dopytu po práci
prestáva platiť, resp. platný ostane iba jej úsek pri zamestnanosti menšej ako N0; na
úrovni N0 bude Nd vertikálna: zníženie reálnej mzdy nezvýši dopyt po práci, pretože
firmy nie sú schopné predať väčšie množstvo produkcie. (Na obr. 29 má reálna
mzda rovnakú výšku ako pri plnej zamestnanosti, ale mohla by byť aj vyššia alebo
nižšia). Pri tomto type nezamestnanosti, ktorý je spôsobený nedostatočným
dopytom po statkoch (tzv. keynesovská nezamestnanosť, na rozdiel od klasickej
nezamestnanosti, ktorá je spôsobená príliš vysokou reálnou mzdou), by znižovanie
reálnej mzdy mohlo situáciu ešte zhoršiť, pretože distribúcia dôchodku by sa
posunula v prospech vlastníkov firiem a keďže o vlastníkoch firiem sa predpokladá,
že majú nižší sklon k spotrebe ako bežní pracujúci, znížil by sa celkový spotrebný
dopyt C a krivka AD by sa posunula ešte väčšmi doľava.28
P
AD=AS
w/P
N
Y0 Y*
d
N0
N*
Y
Y(N)
Ns
N
Obr. 29: Investičná pasca alebo pasca likvidity.
Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :
Elita, 1995, s. 153, 157.
28
SAYER, S: An Introduction to Macroeconomic Policy. London : Butterworths, 1982, s. 102.
63
Ako môže vláda priviesť ekonomiku do stavu plnej zamestnanosti? Pri týchto
pasciach je monetárna politika neúčinná, lebo ako som uviedol, zmena reálnej
peňažnej zásoby nemôže cez úrokovú sadzbu ovplyvniť agregátny dopyt.29 Fiškálna
expanzia by však bola veľmi účinná; krivka IS aj AD by sa posunuli vpravo, pričom
by sa naplno prejavil multiplikačný efekt: zvýšenie outputu by bolo práve také ako
v rovnici (7). Takže vládnou spotrebou by sa stimulovala aj súkromná spotreba
(crowding-in effect). Investície by sa pri nezmenených očakávaniach nezmenili,
hoci mohlo by sa stať, že zlepšením ekonomickej situácie sa zlepšia aj očakávania
firiem na kapitálovom trhu resp. finančných investorov na trhu cenných papierov,
čím by sa pasce mohli eliminovať.
2.10 Nepružné ceny a nominálne mzdy
Ak sú ceny alebo mzdy nepružné, číže nereagujú na previsy plánovaných ponúk
alebo dopytov, ekonomika opäť nemôže dosiahnuť rovnováhu pri plnej
zamestnanosti. Felderer a Homburg30 uvádzajú viacero možných príčin nepružnosti
cien a miezd: kontrola cien štátnymi úradmi (napr. dopravné tarify, poplatky za
rozhlas a televíziu), slušnosť (na rokovaní sa dohodne cena alebo mzda, ktorá sa
považuje za „slušnú“, ktorá však nemusí vyprázdňovať trh), moc na trhu (tlak
odborov, silných obchodných partnerov, maximalizácia zisku pri nedokonalej
konkurencii), náklady spojené so zmenami cien (nové cenníky, kalkulácie) a ceny a
mzdy stanovené v zmluvách na určité obdobie. Predstavitelia teórie nerovnováhy
(napr. Clower, Malinvaud) zasa vysvetľujú, ako sa aj z pomerne pružných cien a
miezd môžu stať nepružné: ak hospodárske subjekty akceptujú krátkodobo
nerovnovážne ceny a mzdy, čím sa zníži produkcia a zamestnanosť, nerovnováhy
29
Kvôli týmto prípadom je v keynesovstve uprednostňovaná fiškálna politika pred monetárnou. Monetaristi
naopak považujú monetárnu politiku za účinnejšiu, pričom podľa nich zvýšenie reálnej peňažnej zásoby
vedie k zvýšeniu agregátneho dopytu ani nie tak cez úrokovú sadzbu (čo je pri pasciach neúčinné), ale cez
zvýšenie spotrebného dopytu.
30
FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita,
1995, s. 159-160.
64
na trhu statkov a práce sa vzájomne upevnia, takže cenová a mzdová dynamika sa
oslabí alebo úplne stratí.31
Nepružné ceny. Na obr. 30 klesol agregátny dopyt (krivka AD sa posunula
doľava), avšak cena ostala „zamrznutá“ na úrovni P*. Agregátna ponuka sa
prispôsobí zníženému dopytu a bude sa vyrábať iba množstvo Y0; na trhu práce
vznikne nezamestnanosť podobne ako pri investičnej či likviditnej pasci. Vláda
môže ekonomiku vrátiť späť na plnú zamestnanosť posunutím krivky agregátneho
dopytu doprava fiškálnou alebo monetárnou expanziou. Prípadne by mohla použiť
dôchodkovú politiku (priama regulácia cien a miezd príkazmi alebo rokovaniami so
zástupcami zamestnávateľov a zamestnancov), t.j. priamo znížiť cenu statkov.
AD2 AD1
P
P
Obr. 30: Nepružné ceny.
AS
*
*
Y0 Y
Y
Nepružné nominálne mzdy. V tomto prípade krivka agregátnej ponuky AS
nebude zvislá (obr. 31), pretože pri znížení ceny pod P* a nezmenenej nominálnej
mzde sa zvýši reálna mzda, čo obmedzí dopyt firiem po práci a následne aj
produkciu. Pri zvýšení ceny nad P* sa krivka AS stáča doľava, pretože tu je už
reálna mzda príliš nízka a zamestnanosť bude ohraničená ponukou práce. Aj keď sú
ceny pružné, output pri plnej zamestnanosti Y* sa vo všeobecnosti nemusí
dosiahnuť – output bude daný priesečníkom krivky ponuky AS a krivky dopytu
AD1 čiže Y0. V situácii znázornenej na obr. 31 by vláda mohla použiť dôchodkovú
politiku a znížiť nominálne mzdy, alebo posunúť krivku AD vpravo fiškálnou či
monetárnou expanziou (obrázok znázorňuje riešenie fiškálnou expanziou – krivka
IS1 sa v dôsledku fiškálnej expanzie posunie do IS2 a krivka LM1 sa v dôsledku
rastu cien posunie do LM2).
31
FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita,
1995, s. 289-343.
65
LM2
i
LM1
IS2
IS1
Y
P
P*
AD2
AD1
AS
w/P
Y0
Nd
N0
N*
Y*
Y
Y(N)
Ns
N
Obr. 31: Nepružné nominálne mzdy a fiškálna expanzia.
Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :
Elita, 1995, s. 185.
2.11 Anticyklická hospodárska politika
Pre trhovú ekonomiku je charakteristické, že sa vyvíja v cykle, v ktorom sa
striedajú fázy expanzie (zvýšenie outputu a zamestnanosti) a recesie (pokles). O
príčinách týchto cyklov existujú rôzne teórie. Napríklad v rámci modelu
neoklasickej syntézy môžeme predpokladať, že sa striedajú optimistické očakávania
firiem, finančných investorov a spotrebiteľov s pesimistickými, čo vyvoláva výkyvy
agregátneho dopytu a outputu. Optimizmus by mohol byť stimulovaný napríklad
novým vynálezom alebo inováciou, ktorej využitie prinesie vysoké zisky, takže
produkcia rýchlo rastie (a tiež spotreba a nákup cenných papierov). Keď sa však
produkcia rozšíri, pôvodná konkurenčná výhoda vyplývajúca z inovácie sa stráca,
mimoriadne zisky klesajú, môžu nastať problémy s odbytom, tovar sa hromadí
v skladoch a očakávania sa menia na pesimistické. Expanziu vystrieda recesia, ktorá
pretrvá, až kým nepríde nejaký nový pozitívny stimul.
Fázy recesie sú pre spoločnosť škodlivé a preto by sa vláda mala snažiť vývoj
ekonomiky stabilizovať anticyklickou hospodárskou politikou: vo fáze recesie
zvyšovať agregátny dopyt a vo fáze expanzie ho zase tlmiť, takže v ideálnom
66
prípade by sa cyklus eliminoval. Keynesovci odporúčajú v recesii zvyšovať vládne
výdavky a znižovať dane aj za cenu vysokého rozpočtového deficitu, pretože v čase
expanzie zníženie výdavkov a zvýšenie daní by malo viesť naopak k rozpočtovému
prebytku, čo vláde umožní splatiť úvery.32 Táto anticyklická funkcia štátneho
rozpočtu je do istej miery zautomatizovaná tzv. anticyklickými stabilizátormi, ako
sú progresívne dane a sociálne odvody na strane príjmov a podpory
v nezamestnanosti, sociálne dávky a pod. na strane výdavkov. Uvedené príjmy
v čase expanzie automaticky rastú a výdavky klesajú; pri recesii sa správajú opačne.
Monetaristi sa stavajú proti využívaniu diskrecionárnej (zámernej) fiškálnej
politiky na vyrovnávanie hospodárskeho cyklu, poukazujúc na časové oneskorenia
medzi prijatím rozhodnutia o fiškálnom zásahu a prejavením sa účinku tohto
zásahu, takže diskrecionárne opatrenia ešte zvyšujú nestabilitu ekonomiky (pričom
monetaristi považujú súkromný sektor za pomerne stabilný). Zakladateľ
monetarizmu Milton Friedman odhaduje toto oneskorenie na približne štvrtinu
cyklickej periódy.33 Uskutočňovanie fiškálnych zásahov vopred, aby zaúčinkovali
v pravý čas, zase naráža na problém neistoty pri predikcii vývoja ekonomiky.
2.12 Phillipsova krivka a antiinflačná politika
Analyzovali sme prípady, v ktorých ekonomika dosiahla stav plnej zamestnanosti
buď automaticky (v prípade pružných cien a miezd a bez pascí) alebo zvýšením
agregátneho dopytu zo strany štátu. Na trhu práce však existujú určité prekážky,
ktoré znemožňujú dlhodobé udržanie ekonomiky v stave plnej zamestnanosti. Ako
som spomenul už v podkapitole 1.2, ide o frikčné, štrukturálne a geografické
prekážky, prípadne o zníženie motivácie pracovať v dôsledku vysokých podpor
v nezamestnanosti či vysokých daní z pracovných príjmov. Na obr. 32a je vplyv
týchto faktorov znázornený posunutím krivky ponuky práce doľava; krivka Ns1 je
pôvodná plánovaná ponuka práce a Ns2 je „efektívna“ ponuka práce, ktorá sa
32
Túto predstavu sa v praxi zjavne nepodarilo zrealizovať, keďže vo vyspelých krajinách dlhodobo
pretrvávajú rozpočtové deficity.
33
FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita,
1995, s. 257.
67
prejavuje na trhu (Ns2 je strmšia ako Ns1, pretože vyšším hodnotám pôvodnej
ponuky práce bude zodpovedaťvyššia strata práce v dôsledku frikčných a pod.
problémov). Ak je reálna mzda pružná a nie sú problémy s odbytom, zamestnanosť
sa ustáli na hodnote N1. V prípade, že odbory majú veľkú moc, reálna mzda môže
byť pod ich vplyvom udržiavaná na príliš vysokej úrovni (napr. (w/P)2) a
zamestnanosť môže ešte väčšmi klesnúť (na N2). Rozdiel medzi plnou
zamestnanosťou N* a N1, resp. medzi N* a N2 predstavuje tzv. prirodzenú
nezamestnanosť. Táto nezamestnanosť dlhodobo pretrváva a cez produkčnú funkciu
sa premieta do prirodzenej úrovne outputu (Y1 resp. Y2 – obr. 32b).
w/P
(a)
P
N s2
(b)
N s1
(w/P)2
(w/P)1
(w/P)*
Nd
N2 N1 N*
AD
N
Y2 Y1 Y*
Y
Obr. 32: (a) Prirodzená nezamestnanosť, (b) prirodzený output.
Manipuláciou agregátneho dopytu vláda nemôže dlhodobo zvýšiť output nad
jeho prirodzenú úroveň; to by vyžadovalo redukciu uvedených prekážok na trhu
práce. Krátkodobo je však možné output zvýšiť aj expanziou agregátneho dopytu,
pretože v krátkej dobe môžeme predpokladať, že krivka AS nie je zvislá, ale
rastúca. Jedným dôvodom jej rastúceho priebehu, ako už bolo uvedené, môžu byť
krátkodobo fixné nominálne mzdy, zatiaľ čo ceny sú pomerne pružné (obr. 31); ako
druhé vysvetlenie môžeme uviesť Friedmanovu myšlienku peňažnej ilúzie
zamestnancov. V tomto prípade sú ceny aj nominálne mzdy pružné, ale keď rastie
cenová hladina, zamestnanci si to hneď neuvedomia. Podnikatelia naproti tomu
budú môcť predávať svoje produkty za vyššie ceny a budú zvyšovať nominálne
mzdy, avšak zvýšia ich menej, než sa zvýšili ceny, takže reálna mzda poklesne a oni
budú ochotní zvýšiť zamestnanosť. Zamestnanci si však budú myslieť, že ich reálna
mzda vzrástla, takže zvýšia ponuku práce34 (v prípade tejto peňažnej ilúzie je možné
34
GONDA, V.: Monetárna teória : J. M. Keynes versus M. Friedman. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 96.
68
pretiahnuť krivku AS aj za úroveň outputu zodpovedajúceho plnej zamestnanosti).
V oboch zdôvodneniach rastúcej krátkodobej krivky AS vychádzame z toho, že
nominálne mzdy sa určujú na základe nesprávnych očakávaní zamestnancov o
vývoji cien. Po určitom čase si však zamestnanci zrejme uvedomia zmenu cenovej
hladiny a nominálne mzdy sa skorigujú, aby sa obnovila reálna mzda
zodpovedajúca prirodzenej miere nezamestnanosti. Output sa teda vráti na svoju
prirodzenú úroveň a dlhodobá krivka AS bude vertikálna na tejto úrovni.
Pre tvorcov hospodárskej politiky je dôležité vedieť, ako zamestnanci tvoria
očakávania o cenách. Budeme uvažovať tzv. adaptívne očakávania, t. j. očakávania
budúcich cien tvorené na základe minulých a prítomných cien. Najprv uvediem
prípad, keď zamestnanci predpokladajú nulovú infláciu, čiže očakávajú, že cena Pt+1
v čase t+1 bude rovná súčasnej cene Pt:
Pt +1 = Pt
e
(8)
Na začiatku sa ekonomika nachádza v bode 1 a output je na prirodzenej úrovni
Yn (obr. 33a). Ceny sú na úrovni P1 a zamestnanci predpokladajú, že tak aj zostanú.
Vláda teraz expanzívnou politikou posunie krivku AD doprava a ekonomika sa
dostane pozdĺž krátkodobej krivky AS do bodu 2. V tomto bode si zamestnanci
uvedomia, že ceny vzrástli na P2 a keďže teraz budú do budúcnosti očakávať ceny
P2, vynútia si zvýšenie nominálnej mzdy35 proporcionálne zvýšeniu cien, aby sa
obnovila reálna mzda zodpovedajúca prirodzenej zamestnanosti: krivka AS sa
posunie do AS2. Ak sa agregátny dopyt nezmení, ceny ďalej vzrastú na P3, opäť
nastane korekcia očakávaní a nominálnej mzdy a nakoniec sa krivka AS posunie až
do AS3 a ekonomika skončí v bode 3, späť na prirodzenom outpute, ale so zvýšenou
cenovou hladinou. V bode 3 je cena taká, ako bola očakávaná, a tlak na zvyšovanie
nominálnej mzdy pominie. Obr. 33b znázorňuje tieto udalosti v priestore P/u, kde u
(mieru
nezamestnanosti)
definujme
ako
percentuálnu
odchýlku
úrovne
zamestnanosti od plnej zamestnanosti N*.
35
V prípade krátkodobo nepružných (kontraktačne viazaných) miezd si zamestnanci mohli nárast cenovej
hladiny uvedomiť aj skôr, ale úprava nominálnej mzdy mohla nastať až v bode 2. Vynútenie si vyššej mzdy
závisí aj od vyjednávacej sily zamestnancov, ktorá zrejme porastie so zvyšujúcou sa zamestnanosťou.
69
(a)
P
(b)
AS3
AD2
AD1
3
P
AS2
AS1
P3
P2
P1
P4
P2
P1
2
1
3
2
1
Y
Yn
Pe=P4
Pe=P2
Pe=P1
un
u
Obr. 33: Dočasné vychýlenie ekonomiky od (a) prirodzeného outputu, resp. od (b)
prirodzenej miery nezamestnanosti.
Na základe týchto úvah môžeme teraz zostrojiť Phillipsovu krivku, čo je
inverzný vzťah medzi mierou cenovej inflácie π (percentuálnou zmenou cenovej
hladiny) a mierou nezamestnanosti u (podľa A. W. Phillipsa, ktorý v roku 1958
empiricky objavil negatívnu koreláciu medzi infláciou a nezamestnanosťou).
Najnižšie položená krivka na obr. 34 je Phillipsova krivka zostrojená na základe
očakávaní nulovej inflácie (rovnica (8)). Na začiatku je ekonomika v bode 1 (nulová
inflácia, prirodzená nezamestnanosť). Z obr. 33 vidíme, že keď vláda zvýši
agregátny dopyt (napr. centrálna banka zvýši peňažnú zásobu), nezamestnanosť
klesne a ceny vzrastú, čiže nastane inflácia, ale ak potom vláda prestane zvyšovať
agregátny dopyt, po istom čase sa obnoví prirodzená nezamestnanosť a inflácia sa
vráti na nulu. Ak chce vláda udržať nezamestnanosť na nižšej ako prirodzenej
úrovni (napr. u0 na obr. 34), musí ďalej zvyšovať agregátny dopyt, aby ceny ďalej
rástli proporcionálne s nominálnymi mzdami – čiže inflácia pretrvá (na úrovni π1).
Po určitom čase strávenom pri pretrvávajúcej inflácii (a pri reálnych mzdách
pretrvávajúcich
pod
úrovňou
reálnej
mzdy
zodpovedajúcej
prirodzenej
zamestnanosti) však zamestnanci zrejme prestanú očakávať nulovú infláciu. Do
adaptívnych očakávaní budúcich cien zabudujú pretrvávajúcu infláciu:
Pt +1 = Pt (1 + π t )
e
resp. π t +1 e = π t
(9)
Tým sa rast nominálnych miezd zrýchli a (analogicky ako na obr. 33b) Phillipsova
krivka sa posunie nahor. Nová Phillipsova krivka bude založená na očakávaní
inflácie π1. Ak vláda nezmení rýchlosť rastu agregátneho dopytu (centrálna banka
nezmení rýchlosť rastu peňažnej zásoby), Phillipsova krivka sa posunie ešte vyššie
70
a ekonomika napokon skončí v bode 3 (analogicky ako na obr. 33b). V tomto bode
sa nezamestnanosť ustáli na prirodzenej úrovni, ale v ekonomike bude pretrvávať
inflácia π2.36 Ak chce vláda nezamestnanosť opäť znížiť, bude musieť zrýchliť rast
agregátneho dopytu (centrálna banka bude musieť zrýchliť rast peňažnej zásoby),
ale efekt na nezamestnanosť bude opäť iba dočasný. Voľba medzi infláciou a
nezamestnanosťou je teda iba dočasná; dlhodobá Phillipsova krivka je vertikálna na
úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. V dlhej dobe vláda riadením
agregátneho dopytu nemôže ovplyvniť úroveň nezamestnanosti, iba veľkosť
inflácie.
π
π2
π1
0
3
2
u0
1
un
πe=π2
πe=π1
u
πe=0
Obr. 34: Krátkodobé Phillipsove krivky a dlhodobá (vertikálna) Phillipsova krivka.
Je diskutabilné, ako dlho trvá prispôsobenie očakávaní a návrat ekonomiky na
prirodzenú úroveň. Predstavitelia teórie racionálnych očakávaní (nová klasická
teória) tvrdia, že táto doba je veľmi krátka, prakticky neexistujúca, pretože podľa
nich zamestnanci nemajú adaptívne, do minulosti sa pozerajúce očakávania (rovnica
(9)), ale racionálne, do budúcnosti sa pozerajúce, očakávania. Čiže ak vedia o tom,
že vláda chystá expanziu agregátneho dopytu, vopred si vyžiadajú adekvátne
zvýšenie nominálnej mzdy37, aby reálna mzda po očakávanej expanzii bola na
úrovni
zodpovedajúcej
prirodzenej
nezamestnanosti.
V tom
prípade
sa
zamestnanosť a output ani krátkodobo neodchýlia od prirodzenej úrovne a
Phillipsova krivka bude aj v krátkej dobe vertikálna. Krátkodobá výchylka by bola
možná iba pri neočakávanom zásahu vlády (alebo neočakávanom šoku na strane
dopytu alebo ponuky pochádzajúcom zo súkromného sektora).
36
Prirodzená miera nezamestnanosti sa nazýva aj NAIRU (non-accelerating inflation rate of unemployment).
Pri NAIRU je inflácia taká, ako bola očakávaná, a tlak na zrýchľovanie rastu miezd (a zvyšovanie inflácie)
pominie.
37
Noví klasici, tak ako i monetaristi, tvrdia, že nominálne mzdy sú pružné.
71
Od toho, ako sa tvoria inflačné očakávania, závisí, aká nepríjemná bude pre
spoločnosť antiinflačná politika (dezinflácia), lebo reštrikcia rastu agregátneho
dopytu zvýši nezamestnanosť nad prirodzenú úroveň a čím dlhšie potrvá
prispôsobenie inflačných očakávaní a posun krátkodobej Phillipsovej krivky nadol,
tým dlhšie bude ekonomika v stave zvýšenej nezamestnanosti. Obr. 35a znázorňuje
dezinfláciu pri adaptívnych očakávaniach. Ekonomika je na začiatku na prirodzenej
úrovni pri inflácii π1 (bod 1). Dezinfláciu zvyčajne vykonáva centrálna banka.
Centrálna banka spomalí rast peňažnej zásoby (monetárna reštrikcia) a ekonomika
sa tým posunie pozdĺž Phillipsovej krivky z bodu 1 napr. do bodu 2. Centrálna
banka potom udržiava nezamestnanosť na zvýšenej úrovni u0, zatiaľ čo sa
Phillipsova krivka postupne posúva nadol v dôsledku prispôsobujúcich sa
očakávaní. Po znížení inflácie na cieľovú hodnotu π4 centrálna banka upraví
agregátny dopyt, aby sa obnovila prirodzená úroveň nezamestnanosti.
Na obr. 35b sa zníženie inflácie dosiahne ihneď a bez zvýšenia nezamestnanosti;
zamestnanci tu totiž majú racionálne očakávania. Ak centrálna banka oznámi, že má
v úmysle znížiť infláciu na úroveň π4 a zamestnanci jej dôverujú, ich očakávania sa
hneď znížia na úroveň π4 a Phillipsova krivka sa hneď posunie nadol.
Dôveryhodnosť vyhlásení centrálnej banky a vlády hrá významnú rolu pri
ovplyvňovaní inflácie i zamestnanosti.
π
π
(a)
1
π1
π2
(b)
π1
2
π3
π4
π4
un
u0
u
un
u
Obr. 35: Antiinflačná politika pri (a) adaptívnych, (b) racionálnych očakávaniach.
72
3
TEORETICKÉ ZÁKLADY HOSPODÁRSKEJ POLITIKY
V OTVORENEJ EKONOMIKE
V poslednej kapitole najprv rozšírime makroekonomickú analýzu na prostredie
otvorenej ekonomiky (model IS-LM-BP a režimy výmenného kurzu) a potom si
vysvetlíme podstatu zahranično-hospodárskej politiky, so zameraním sa na
zahranično-obchodnú politiku.
3.1 Výmenný kurz a menový trh
Mena je zákonom upravená forma peňazí na určitom území. Mena domácej
ekonomiky sa vo všeobecnosti bude líšiť od zahraničnej meny a výmenný kurz
vyjadruje pomer ich vzájomnej výmeny. Definujme výmenný kurz E (nazývaný aj
ako nominálny výmenný kurz) ako počet jednotiek domácej meny, ktorý sa dá
vymeniť za jednotku zahraničnej meny:38
počet jednotiek domácej meny
E=
1 jednotka zahraničnej meny
(10)
Výmenný kurz je teda cena zahraničnej meny vyjadrená v jednotkách domácej
meny. Ak E rastie, hovoríme, že domáca mena oslabuje (depreciuje), ak E klesá, že
domáca mena posilňuje (apreciuje). V prípade režimu fixného kurzu centrálna
banka udržiava kurz konštantný, ak sa však kurz predsa len zmení, nárast E sa
označuje termínom devalvácia a pokles E termínom revalvácia.
Výmenný kurz sa určuje na menovom trhu, kde sa stretáva ponuka meny
s dopytom po mene, ako je znázornené na obr. 36. Na tomto obrázku sa na
horizontálnej osi meria množstvo domácej meny a na vertikálnej osi cena domácej
meny (1/E). Krivka ponuky S predstavuje ponuku domácej meny, ktorá je však
zároveň dopytom po zahraničnej mene. Podobne krivka dopytu D predstavuje dopyt
po domácej mene, ktorý je zároveň ponukou zahraničnej meny.
38
Niekedy býva výmenný kurz definovaný obrátene: počet jednotiek zahraničnej meny, ktorý sa dá vymeniť
za jednotku domácej meny.
73
Cena domácej
meny, 1/E
1/E2
1/E1
D2
D1
A
S
B
Q1 Q2
Množstvo domácej meny, Q
Obr. 36: Menový trh.
Ponuku a dopyt na menovom trhu vytvárajú tri základné typy subjektov:
medzinárodní
obchodníci
s tovarmi
a
službami
(exportéri
a
importéri),
medzinárodní investori a centrálne banky.39 Domáci importéri vytvárajú ponuku
domácej meny, aby získali cudziu menu, ktorou zaplatia za importy. Aj zahraniční
exportéri môžu stáť na strane ponuky domácej meny, ak prijali platbu v domácej
mene a potom si ju premieňajú na svoju (zahraničnú) menu. Zahraniční importéri a
domáci exportéri zasa vytvárajú dopyt po domácej mene. Domáci investori
vytvárajú ponuku domácej meny, aby si mohli kúpiť zahraničné aktíva, a keď si
výnosy zo zahraničných aktív premieňajú do domácej meny, vytvárajú dopyt po
domácej mene. Zahraniční investori naopak. Ak na menovom trhu nepôsobia
centrálne banky, hovoríme o režime pružného (flexibilného, voľne pohyblivého)
výmenného kurzu.
Povedzme, že na obr. 36 tvoria ponuku S a dopyt D1 iba obchodníci a investori;
ich pôsobením bude výmenný kurz rovný E1. Ak chce domáca centrálna banka
posilniť domácu menu na E2, zasiahne tak, že zvýši dopyt po domácej mene na D2,
čiže bude kupovať domácu menu za zahraničnú. Konkrétne musí nakúpiť domácu
menu v objeme AB, pričom stratí zo svojej zásoby zahraničnú menu (devízové
rezervy) v objeme AB/E2. Ak centrálna banka vykonáva takéto zásahy (devízové
intervencie) s cieľom udržať výmenný kurz na konštantnej hodnote, hovoríme o
režime pevného (fixného) kurzu. V praxi sa vyskytuje aj režim riadeného floatingu,
kedy centrálna banka nechá kurz plávať vo vymedzenom fluktuačnom pásme. Ak
39
Veľkou skupinou na menovom trhu sú aj arbitrážisti, tí však neovplyvňujú celkovú ponuku a dopyt.
Arbitrážisti vymieňajú meny v snahe profitovať z rozdielnych hodnôt výmenného kurzu na priestorovo
oddelených trhoch. Ich činnosť vedie k vyrovnávaniu hodnôt kurzu na menových trhoch.
74
centrálna banka udržiava kurz na hodnote nižšej, ako by bol určený iba
obchodníkmi a investormi (prípad na obr. 36), hovoríme, že domáca mena je
nadhodnotená. V opačnom prípade je domáca mena podhodnotená.
3.2 Platobná bilancia a vonkajšia rovnováha
Platobná bilancia krajiny je záznam všetkých ekonomických transakcií medzi
domácimi a zahraničnými subjektmi v danom období (roku). Platobná bilancia teda
ukazuje, ako jednotlivé typy subjektov na menovom trhu prispeli v danom období
k celkovej ponuke domácej meny a k dopytu po domácej mene. Je rozdelená do
troch základných častí: bežný účet, kapitálový účet a účet zmeny devízových rezerv
centrálnych bánk, plus štatistická chyba:
BEŽNÝ ÚČET:
Export tovarov a služieb
(+)
Import tovarov a služieb
(-)
Obchodná bilancia (čistý export)
Prílev dôchodkov a transferov
(+)
Odlev dôchodkov a transferov
(-)
Bilancia bežného účtu
KAPITÁLOVÝ ÚČET:
Prílev kapitálu
(+)
Odlev kapitálu
(-)
Bilancia kapitálového účtu
ZMENA DEVÍZOVÝCH REZERV CB:
Zahraničná mena v domácej CB
úbytok (+)
prírastok (-)
Domáca mena v zahraničných CB prírastok (+)
úbytok (-)
Bilancia zmeny devízových rezerv
ŠTATISTICKÁ CHYBA
75
Znamienko + značí príjem platby (dopyt po domácej mene), znamienko - výdaj
platby (ponuka domácej meny). Tovary sú hmotné statky, služby sú nehmotné
statky
(napr.
služby
zahraničným
turistom,
študentom,
bankovníctvo,
poisťovníctvo). Pod dôchodkami sa myslia investičné príjmy (úroky, renty, zisky,
dividendy) a transfery sú platby bez ekonomickej reciprocity (medzinárodná
pomoc, príspevky organizáciam, prevody miezd a penzií). Kapitál sa zvyčajne delí
na priame, portfóliové a ostatné investície (vrátane domácej a zahraničnej
hotovosti). Ide o finančné transakcie, z ktorých sú zvyčajne iba niektoré spojené
s pohybom reálneho fyzického kapitálu (pohybom kapitálových statkov na bežnom
účte). Devízové rezervy sú aktíva vo vlastníctve centrálnej banky (cenné papiere,
vklady) denominované v cudzej mene; ich zmena nastáva pri devízových
intervenciách centrálnej banky. Každá transakcia vstupuje do platobnej bilancie
dvakrát, ale s opačnými znamienkami (napr. import tovaru financovaný prílevom
kapitálu sa zaznamená so znamienkom - do bežného účtu a tá istá suma sa objaví na
kapitálovom účte so znamienkom +), preto musí byť súčet bilancií na bežnom a
kapitálovom účte a zmeny devízových rezerv rovný nule. V praxi sa však zvyčajne
nepodarí zistiť údaje o všetkých transakciách, takže uvedený súčet sa môže
odchyľovať od nuly a vykazuje sa s opačným znamienkom ako štatistická chyba.
Už v podkapitole 1.2 som spomínal, že jedným z hlavných tradičných cieľov
hospodárskej politiky je udržiavať vonkajšiu rovnováhu. Pojem vonkajšia
rovnováha má viacero aspektov: pomerne vyrovnaný bežný účet alebo obchodná
bilancia, pomerne vyrovnaná platobná bilancia a pomerne stabilný výmenný kurz.
Veľký deficit bežného (alebo obchodného) účtu je nebezpečný z toho dôvodu, že je
financovaný prebytkom na kapitálovom účte, čiže krajina sa zadlžuje zahraničiu a
môže mať problémy so splácaním dlhu. Veľký prebytok na bežnom alebo
obchodnom účte je zase sprevádzaný deficitom kapitálového účtu, čiže krajina
požičiava do zahraničia a vystavuje sa riziku, že dlžníci nebudú schopní plniť svoje
záväzky. Pod nerovnováhou platobnej bilancie sa rozumie situácia, keď súčet
bilancií na bežnom a kapitálovom účte je rôzny od nuly, čiže došlo ku zmene
devízových rezerv. V súvislosti s nerovnováhou platobnej bilancie môže vzniknúť
problém, keď (domáca) centrálna banka financuje deficit na bežnom alebo
76
kapitálovom účte, lebo tým stráca devízové rezervy, ktorých zásobu má obmedzenú.
Ak vyčerpá svoju zásobu devízových rezerv, nebude môcť intervenovať na
menovom trhu v záujme posilnenia domácej meny. Devízové intervencie môžu mať
tiež neželaný vplyv na domácu peňažnú zásobu, lebo pri nákupe zahraničnej meny
centrálna banka emituje do obehu domáce peniaze (čiže vlastne vykonáva
monetárnu expanziu podobne ako pri operáciach na voľnom trhu doma) a pri
predaji zahraničnej meny sťahuje domáce peniaze z obehu (monetárna reštrikcia).
Napokon je potrebná aj určitá stabilita výmenného kurzu, aby sa zredukovala
neistota
medzinárodných
obchodníkov
a
investorov
a
tým sa
podporil
medzinárodný pohyb statkov a kapitálu.
3.3 Model IS-LM-BP
Model IS-LM-BP vznikol rozšírením modelu IS-LM pre podmienky otvorenej
ekonomiky. Zahŕňa teda vplyvy medzinárodného obchodu, pohybu kapitálu a
devízových intervencií centrálnych bánk. Je známy aj ako Mundellov-Flemingov
model. Podobne ako model IS-LM, tento model určuje agregátny dopyt a v krátkej
dobe, teda predtým, než sa na trhu statkov prispôsobia ceny, určuje aj output.
Do krivky IS musíme zabudovať čistý export (obchodnú bilanciu). Začnime tým,
že zadefinujeme nominálnu hodnotu agregátneho dopytu v otvorenej ekonomike
(dopytu po všetkých statkoch vyprodukovaných v domácej ekonomike):
PY d = PC + PI + PG + PX − EP *Q
kde X označuje zahraničný dopyt po exportoch domácej ekonomiky vo fyzických
jednotkách a Q domáci dopyt po importoch vo fyzických jednotkách, čiže tú časť
domáceho spotrebného, investičného a vládneho dopytu (C, I, G), ktorá nie je
dopytom po domácich statkoch, a preto ju treba odčítať. E je nominálny výmenný
kurz, ako bol definovaný v (10), a P* je cenová hladina v zahraničí. Vydelením
nominálneho dopytu domácou cenovou hladinou P dostaneme dopyt v reálnom
vyjadrení:
Yd =C + I +G + X −
EP *
Q
P
77
kde výraz EP*/P sa nazýva reálny výmenný kurz a je to vlastne pomer zahraničnej
cenovej hladiny vyjadrenej v domácej mene a domácej cenovej hladiny.
Ďalej identifikujme, od akých veličín a ako závisí funkcia čistého exportu NX:
 EP * *  EP *  EP * 
NX = X 
, Y  −
Q
, Y 
P
P
P




(+)
(+)
(-)
(11)
(+)
Export rastie s rastúcim reálnym výmenným kurzom, pretože pri zvýšení reálneho
kurzu zahraničné statky zdražejú vzhľadom na domáce statky, takže sa zvýši dopyt
po domácich statkoch. Tiež predpokladáme, že pri zvýšení zahraničného outputu
(dôchodku) Y* vzrastie zahraničný dopyt po všetkých statkoch čiže aj po tých, ktoré
sa produkujú v domácej ekonomike. Rovnaké dôvody vysvetľujú, že funkcia
importu závisí negatívne od reálneho výmenného kurzu a pozitívne od domáceho
outputu. Zo vzťahu (11) však nie jasné, ktorým smerom ovplyvní zmena reálneho
výmenného kurzu celkový čistý export. To bude závisieť od konkrétneho tvaru
funkcií exportu a importu, avšak empirické výskumy ukázali, že čistý export závisí
takmer vždy pozitívne od reálneho výmenného kurzu40 a toto preto budeme
predpokladať aj v ďalšej analýze. Vzťah (11) môžeme zjednodušiť na:
NX = NX ( EP * / P, Y , Y * )
(+)
(12)
(-) (+)
Krivku IS dostaneme opäť z rovnosti agregátneho dopytu Yd a outputu Y.
Predpokladajme zároveň, že čistý export závisí lineárne od domáceho outputu.
Krivka IS bude mať teda takýto tvar:
Y = c0 + c1 (Y − T ) + I (i ) + G + a − bY
kde v koeficiente a je zahrnutá závislosť čistého exportu od reálneho výmenného
kurzu, zahraničného outputu a rôznych ďalších faktorov, a konštanta b sa nazýva
sklon k importu. Output môžeme vyjadriť explicitne:
Y=
1
(c0 + c1T + I (i ) + G + a )
1 − c1 + b
Vidíme, že investičný multiplikátor má tentokrát veľkosť 1/(1-c1+b) čiže je menší
ako v uzavretej ekonomike. V dôsledku toho bude krivka IS v otvorenej ekonomike
40
V tom prípade závislosť exportu a importu od reálneho výmenného kurzu spĺňa tzv. MarshallovuLernerovu podmienku. Pozri KRUGMAN, P. R. – OBSTFELD, M.: International Economics : Theory and
Policy. 4. vyd. Reading : Addison-Wesley, 1997, s. 483-485.
78
strmšia ako v uzavretej (pokles úrokovej sadzby zvýši investície a output, ale
prírastok outputu sa čiastočne zníži nárastom importov), čo zníži silu monetárnej
politiky. Taktiež fiškálny multiplikátor bude menší ako v uzavretej ekonomike, čo
zníži silu fiškálnej politiky.
Krivka LM ostáva rovnaká ako v uzavretej ekonomike. Pohybovať ňou však bude
nielen monetárna politika, ale aj devízové intervencie centrálnej banky, pretože tie,
ako bolo vysvetlené vyššie, majú taký vplyv na domácu peňažnú zásobu M ako
operácie s domácimi cennými papiermi.
Napokon krivka BP („balance of payments“) je množinou všetkých kombinácií
úrokovej sadzby a outputu, ktoré zabezpečujú rovnováhu platobnej bilancie čiže
súčet bežného účtu CA a kapitálového účtu KA rovný nule. Rovnicu krivky BP
môžeme zapísať nasledovne:
CA( EP * / P, Y , Y * ) + KA(i − i * , E e / E ) = 0
(+)
(-) (+)
(+)
(13)
(-)
Funkcia bilancie bežného účtu CA je rovná funkcii čistého exportu NX (12) plus
čistého prílevu dôchodkov a transferov (ktorý budeme brať ako daný). Bilancia
kapitálového účtu KA závisí pozitívne od rozdielu medzi domácou úrokovou
sadzbou i a zahraničnou úrokovou sadzbou i*, a negatívne od očakávanej zmeny
nominálneho výmenného kurzu Ee /E (keď investori očakávajú, že hodnota domácej
meny poklesne (Ee↑), investovaním v domácej mene očakávajú kurzovú stratu, kým
investovaním v zahraničnej mene kurzový zisk, preto nastane odlev kapitálu).
Z rovnice (13) vyplýva, že ak sa zvýši domáca úroková sadzba, na zachovanie
rovnováhy platobnej bilancie je potrebné zvýšiť domáci output (zvýšenie bilancie
kapitálového účtu sa musí vykompenzovať znížením bilancie bežného účtu), preto
má krivka BP v priestore i/Y rastúci priebeh (obr. 37). Oblasť nad krivkou BP
predstavuje prebytok platobnej bilancie čiže súčet bilancií na bežnom a kapitálovom
účte väčší ako nula (vychádzajúc z ľubovoľného bodu na krivke BP, ak sa zvýši
úroková sadzba, zvýši sa bilancia kapitálového účtu, resp. pri znížení outputu sa
zvýši bilancia bežného účtu). Oblasť pod krivkou BP je zasa v deficite platobnej
bilancie, čiže súčet bilancií na bežnom a kapitálovom účte je menší ako nula.
Z rovnice (13) môžeme tiež usúdiť, ktorým smerom sa bude krivka BP posúvať pri
79
zmene premenných iných ako domáca úroková sadzba a domáci output. Posun
krivky BP vľavo resp. dohora bude spôsobený zníženou konkurencieschopnosťou
domácich produktov vo svete ((EP*/P)↓), zvýšením očakávaného nominálneho
výmenného kurzu (Ee↑), zvýšením zahraničnej úrokovej sadzby (i*↑) a znížením
zahraničného outputu (Y*↓).
i
Prebytok
platobnej
bilancie
BP
Deficit
platobnej
bilancie
Y
Obr. 37: Krivka BP.
Sklon krivky BP závisí pozitívne od sklonu k importu (citlivosť importu na
zmenu domáceho outputu) a negatívne od mobility kapitálu (citlivosť bilancie
kapitálového účtu na zmenu úrokového diferenciálu). V literatúre sa venuje
pozornosť obzvlášť mobilite kapitálu. Kapitál je tým mobilnejší, čím ochotnejší sú
investori presúvať investície medzi domácou ekonomikou a zahraničím a čím ľahšie
a rýchlejšie to môžu vykonať (stupeň rozvoja finančných trhov, konvertibilita
meny, prítomnosť oficiálnych reštrikcií na pohyb kapitálu). Ak je kapitál dokonale
mobilný, znamená to, že aj malý pokles domácej úrokovej sadzby vyvolá taký
masívny a rýchly odlev kapitálu, že ho pokles outputu (a s tým spojený prírastok
bežného účtu) nebude môcť vykompenzovať, čiže platobná bilancia sa ocitne
v deficite. Pri dokonalej mobilite kapitálu bude teda krivka BP horizontálna a bude
závisieť iba od pohybu kapitálu. Jej rovnica je v takom prípade identická s tzv.
nekrytou paritou úrokovej sadzby:
1 + i = (1 + i * ) E e / E
ktorá vyjadruje neprítomnosť príležitosti investičnej arbitráže: výnos investície
v domácej ekonomike (ľavá strana rovnice) je rovný výnosu, ktorý domáci investor
získa v zahraničí, vrátane očakávaného kurzového zisku alebo straty po konverzii
investičného príjmu späť do domácej meny (pravá strana rovnice). Keď platí parita
úrokovej sadzby, investorom je ľahostajné, či svoj kapitál umiestnia v domácej
80
alebo v zahraničnej ekonomike a kapitálový účet bude vyrovnaný. Dokonalá
mobilita kapitálu sa predpokladá pri modelovaní vyspelých ekonomík s rozvinutými
finančnými trhmi.
Druhým extrémom je úplná nemobilita kapitálu napr. v dôsledku nekonvertibility
meny, oficiálneho zablokovania pohybu kapitálu alebo veľmi veľkého rizika
investovania v inej krajine. V takom prípade by bola krivka BP vertikálna a určená
iba pohybom tovarov a služieb (rovnováha platobnej bilancie by bola identická
s rovnováhou bežného účtu). V ďalšej analýze budem uvažovať všeobecný prípad
rastúcej krivky BP, ktorá však bude menej strmá ako krivka LM (čiže kapitál bude
pomerne mobilný).
V rámci modelu IS-LM-BP teraz rozoberieme dôsledky monetárnej a fiškálnej
politiky41 pri pružnom a pevnom výmennom kurze a tiež problém špekulatívneho
pohybu kapitálu a menovej krízy. Vo všetkých týchto prípadoch budeme pritom
považovať veličiny P, P*, i*, Y* za konštantné a s výnimkou špekulatívneho pohybu
kapitálu bude konštantný aj Ee. Budeme uvažovať malú otvorenú ekonomiku –
malú preto, aby sme mohli zanedbať jej vplyv na ekonomické premenné ako output,
úrokové sadzby a ceny v zahraničí (vo zvyšku sveta).
3.4 Monetárna expanzia pri pružnom výmennom kurze
Pri pružnom výmennom kurze centrálna banka nezasahuje na menovom trhu, a
preto je platobná bilancia v rovnováhe a ekonomika sa nachádza na krivke BP.
Odchýlka od rovnováhy platobnej bilancie (a od krivky BP) môže nastať iba
dočasne, keď sa na menovom trhu vyskytne previs ponuky alebo dopytu. Táto
nerovnováha platobnej bilancie sa však automaticky odstráni prispôsobením sa
výmenného kurzu. Ak je v rovnováhe aj kapitálový a finančný trh, ekonomika sa
nachádza v priesečníku kriviek IS, LM a BP. Predpokladajme, že na začiatku sa
ekonomika nachádza v bode 1 (obr. 38) a centrálna banka sa rozhodne zvýšiť output
monetárnou expanziou.
41
Pôjde o príklady expanzívnej politiky, ale reštriktívna politika by viedla jednoducho k opačným
výsledkom.
81
i
IS1 IS2
LM1
LM2
BP1
BP2
1
3
2
Y
Obr. 38: Monetárna expanzia pri pružnom výmennom kurze.
Krivka LM1 sa v dôsledku zvýšenia peňažnej zásoby posunie do LM2. Spolu
s ňou sa ale musí posunúť nadol krivka BP, lebo ekonomika sa dostala do deficitu
platobnej bilancie (previs ponuky domácej meny) a domáca mena preto oslabila.
Ekonomika ale neostane v bode 2, pretože oslabením meny sa zvýši čistý export a
krivka IS sa posunie doprava. Ekonomika napokon skončí v bode 3. Zhrnieme
hlavné výsledky ohľadne vnútornej a vonkajšej rovnováhy:
1. Output sa zvýšil, čiže monetárna politika je účinná. Či je účinnejšia ako
v uzavretej ekonomike nie je vo všeobecnom prípade jasné, pretože hoci
v uzavretej ekonomike nenastane posun krivky IS v dôsledku oslabenia meny,
krivka IS je v uzavretej ekonomike menej strmá.
2. Vplyv na bilanciu bežného účtu vo všeobecnosti nie je jasný, lebo sa zvýšil
output aj výmenný kurz.
3. Mena oslabila.
Rovnaký výsledok ako monetárna expanzia by mala devízová intervencia, pri
ktorej by centrálna banka nakupovala devízy za domácu menu.
3.5 Fiškálna expanzia pri pružnom výmennom kurze
Predpokladajme, že ekonomika sa nachádza v bode 1 (obr. 39) a vláda sa
rozhodne zvýšiť output fiškálnou expanziou. Krivka IS sa posunie doprava z IS1 do
IS2 v dôsledku zvýšenia vládnych výdavkov (alebo zníženia daní) a krivka BP sa
posunie nahor, aby sa zachovala, resp. obnovila rovnováha platobnej bilancie. Mena
82
posilnila, čo zníži čistý export a krivka IS sa preto čiatočne posunie späť doľava, do
IS3 (v skutočnosti sa krivka IS do pozície IS2 kvôli posilneniu meny vlastne ani
nedostane). Ekonomika sa ustáli v bode 3. Hlavné výsledky fiškálnej expanzie sú:
1. Output sa zvýšil, ale menej než v uzavretej ekonomike. Fiškálna politika je slabo
účinná.
2. Bilancia bežného účtu sa zhoršila, lebo sa zvýšil output a výmenný kurz sa
znížil.
3. Mena posilnila.
i
IS1
IS3 IS2
LM
2
3
BP2
BP1
1
Y
Obr. 39: Fiškálna expanzia pri pružnom výmennom kurze.
3.6 Monetárna expanzia pri pevnom výmennom kurze
Ak centrálna banka udržiava výmenný kurz na konštantnej úrovni, musí
intervenovať
na
menovom
trhu,
takže
platobná
bilancia
bude
obvykle
v nerovnováhe a ekonomika sa bude nachádzať mimo krivky BP. Predpokladajme
však, že na začiatku je platobná bilancia vyrovnaná a ekonomika sa nachádza
v bode 1 (obr. 40). Keď centrálna banka vykoná monetárnu expanziu, krivka LM sa
posunie doprava, z LM1 do LM2. V bode 2 sa platobná bilancia nachádza v deficite
a aby centrálna banka zabránila oslabeniu meny (posunu krivky BP nadol), musí na
menovom trhu kupovať domácu menu za zahraničnú. V dôsledku toho však znižuje
domácu peňažnú zásobu a krivka LM sa posúva späť. Centrálna banka bude musieť
nakupovať domácu menu dovtedy, kým na menovom trhu pominie tlak na oslabenie
meny, čo však bude až vtedy, keď sa ekonomika bude nachádzať opäť na krivke
BP. Až vtedy sa zvýši dopyt obchodníkov a investorov po domácej mene natoľko,
že výmenný kurz zostane na danej úrovni aj bez potreby intervencie. Krivka LM sa
83
teda nakoniec vráti do pôvodnej polohy a ekonomika sa vráti do bodu 1. Ako dlho
bude trvať návrat krivky LM, závisí od medzinárodnej mobility kapitálu; čím je
kapitál mobilnejší, tým intenzívnejšia bude musieť byť devízová intervencia a tým
rýchlejšie sa krivka LM vráti späť. V praxi sa využíva aj tzv. sterilizovaná devízová
intervencia: centrálna banka vykoná monetárnu expanziu alebo reštrikciu na
domácom finančnom trhu, ktorá zabezpečí, že peňažná zásoba ostane nezmenená
napriek devízovej intervencii. V našom prípade by to znamenalo, že centrálna banka
zastaví návrat krivky LM monetárnou expanziou a predĺži tým situáciu deficitu
platobnej bilancie. Prirodzene, čím je kapitál mobilnejší, tým menej efektívna je
sterilizácia. A čím dlhšie platobná bilancia ostane v deficite, tým viac devízových
rezerv centrálna banka stráca, čo si zrejme všimnú investori a v obave z budúcej
devalvácie zvýšia očakávaný výmenný kurz Ee, čím ešte väčšmi poklesne ich dopyt
po domácej mene.
i
IS
LM1=LM3
BP
1=3
2
LM2
Y
Obr. 40: Monetárna expanzia pri pevnom výmennom kurze.
Zhrnieme hlavné výsledky:
1. Output sa dočasne zvýšil, potom sa však vrátil na pôvodnú úroveň. Monetárna
politika je v dlhšej dobe neúčinná.
2. Bilancia bežného účtu sa dočasne zhoršila kvôli zvýšeniu outputu, potom sa
vrátila na pôvodnú úroveň.
3. Zásoby devízových rezerv centrálnej banky sa zmenšili. Čím dlhšie centrálna
banka sterilizovala devízovú intervenciu, tým viac rezerv stratila.
84
3.7 Fiškálna expanzia pri pevnom výmennom kurze
Predpokladajme, že na začiatku je platobná bilancia vyrovnaná a ekonomika sa
nachádza v bode 1 (obr. 41). Vláda teraz zvýši agregátny dopyt a krivka IS sa
posunie doprava, do IS2. Ekonomika sa tým presunie do bodu 2, kde je prebytok
platobnej bilancie. Aby centrálna banka zabránila posilneniu domácej meny, musí
ju na menovom trhu predávať za zahraničnú. Tým však zvyšuje domácu peňažnú
zásobu a krivka LM sa posúva doprava až do polohy LM2, kedy sa obnoví
rovnováha platobnej bilancie (bod 3) a tlak na posilňovanie meny pominie.
(Centrálna banka môže krivku LM posunúť aj klasickou monetárnou expanziou.)
IS2
i
LM1
IS1
LM2
2
1
BP
3
Y
Obr. 41: Fiškálna expanzia pri pevnom výmennom kurze.
Hlavné výsledky sú:
1. Output sa zvýšil, čiže fiškálna politika je účinná. Je rozhodne účinnejšia ako pri
pružnom výmennom kurze, ale nie jednoznačne účinnejšia ako v uzavretej
ekonomike. V uzavretej ekonomike síce fiškálna expanzia nemusí byť
sprevádzaná zvýšením peňažnej zásoby, ale fiškálny multiplikátor je väčší, čiže
krivka IS sa posunie ďalej.
2. Bilancia bežného účtu sa zhoršila, kvôli zvýšeniu outputu.
3. Ak centrálna banka zvýšila peňažnú zásobu devízovou intervenciou, jej zásoby
devízových rezerv vzrástli.
85
3.8 Špekulatívny pohyb kapitálu a menová kríza
Pri špekulácii investor očakáva pomerne rýchlu zmenu hodnoty svojho aktíva a
snaží sa ju využiť (ak ide o očakávaný výnos) alebo sa jej vyhnúť (ak ide o
očakávanú stratu). Mena je tiež aktívum, ktorého výnos sa mení v dôsledku zmeny
výmenného kurzu. Ak investori očakávajú napr. pokles hodnoty určitej meny, budú
požadovať vyššie zúročenie investície v tejto mene, aby vykompenzovalo
očakávanú kurzovú stratu. Ak sa úroková sadzba v tejto mene dostatočne nezvýši,
investori začnú presúvať svoj kapitál z tejto meny do nejakej inej, čím zvyšujú
ponuku pôvodnej meny, alebo znižujú dopyt po nej a výsledkom je jej oslabenie až
na takú úroveň, že očakávaná kurzová strata (vzhľadom na už oslabenú menu) bude
dostatočne vykompenzovaná úrokovým výnosom. Špekulatívny odlev kapitálu a
s tým spojené oslabenie meny môžu nastať aj vtedy, keď investori očakávajú
zhoršenie investičných podmienok v danej krajine (zvýšené politické alebo
ekonomické riziko).
Špekulatívny pohyb kapitálu destabilizuje výmenný kurz a v prípade režimu
pevných kurzov alebo riadeného floatingu môže vyvolať menovú krízu (neudržanie
výmenného kurzu a prípadne opustenie tohto kurzového režimu). Na obr. 42 začali
investori očakávať devalváciu, čiže vzrástol očakávaný výmenný kurz Ee, napr.
preto, že ekonomika sa nachádza v recesii a investori začali mať obavy, že centrálna
banka menu devalvuje v záujme stimulovania ekonomiky. V dôsledku nárastu Ee sa
krivka BP posunula nahor (z BP1 do BP2) a ekonomika (bod 1) sa ocitla v oblasti
deficitu platobnej bilancie. Ak by centrálna banka nezasiahla, domáca mena by
devalvovala (krivka BP by sa čiastočne vrátila nadol a krivka IS by sa posunula
vpravo v dôsledku zvýšenia čistého exportu). Na obr. 42 však centrálna banka udrží
daný výmenný kurz devízovou intervenciou, pri ktorej stráca devízové rezervy a
znižuje domácu peňažnú zásobu (posun krivky LM do LM2), čím ekonomiku tlačí
do ešte hlbšej recesie. Problém vznikne, keď centrálna banka nemá dostatok
devízových rezerv alebo keď sa rozhodne, že už ďalej ekonomiku tlmiť nebude;
vtedy mena devalvuje. V opačnom prípade, keď investori začnú očakávať
revalváciu meny, sa krivka BP posúva nadol a ak chce centrálna banka udržať
86
výmenný kurz, musí zvyšovať peňažnú zásobu. Tu problém s nedostatkom
devízových rezerv samozrejme nevzniká, ale príliš silná expanzia môže
vyvolať infláciu, čo takisto môže centrálnu banku prinútiť k opusteniu pevného
kurzu a v tomto prípade k revalvácii.
i
IS
BP2
(Ee↑)
BP1
2
1
LM2
LM1
Y
Obr. 42: Devízová intervencia pri špekulatívnom útoku.
3.9 Voľba režimu výmenného kurzu
Vláda malej otvorenej ekonomiky sa musí rozhodnúť, či svoju menu nechá voľne
plávať vo vzťahu k zahraničným menám alebo ju voči nejakej zahraničnej mene
zafixuje, prípadne si môže zvoliť nejakú kombináciu týchto režimov (plávanie
kurzu v rámci fluktuačného pásma alebo posuvný kurz). Za krajný prípad režimu
pevného kurzu môžeme považovať menovú úniu, kedy dve alebo viaceré krajiny
nahradia svoje národné meny spoločnou menou a prijmú jednotnú monetárnu
politiku (ide akoby o pevný výmenný kurz v pomere 1:1 medzi rovnakými
menami). V tejto podkapitole uvediem niektoré základné hľadiská, podľa ktorých
môžeme identifikovať výhody a nevýhody pevných a pružných kurzov.
1. Účinnosť makroekonomickej politiky.
Ako sme videli, pri pevnom kurze je monetárna politika neúčinná a fiškálna
politika účinná v ovplyvňovaní outputu, kým pri pružnom kurze je monetárna
politika účinná a fiškálna politika slabo účinná. Z hľadiska účinnosti politiky je
zvyčajne preferovaný pružný kurz, pretože pri pružnom kurze je stále možné použiť
aj fiškálnu politiku (i keď so slabším účinkom) a monetárna politika sa vysoko cení
87
napr. pre jej flexibilitu v porovnaní s fiškálnymi zásahmi, ktoré bývajú ťažkopádne
kvôli náročnosti ich plánovania a odsúhlasovaniu v legislatívnom procese.
Pri pevnom kurze je hospodárska politika neúčinná v ovplyvňovaní inflácie,
pretože . v krajinách, ktoré majú zafixovaný výmenný kurz, úrovne inflácie
konvergujú. Vyplýva to z teórie parity kúpnej sily (purchasing power parity, PPP),
podľa ktorej má reálny výmenný kurz EP*/P tendenciu konvergovať v dlhej dobe
k jednotke,
pretože
vtedy sú
statky v oboch
krajinách rovnako cenovo
konkurencieschopné. Ak je reálny kurz napr. väčší ako 1, pre hospodárske subjekty
je lacnejšie nakupovať statky domácej ekonomiky ako zahraničnej, čím sa zvýši
dopyt po domácich statkoch a zníži dopyt po zahraničných statkoch. Ak je
nominálny kurz E pružný, potlačí ho to nadol; ak je pevný, potlačí to domácu
cenovú hladinu P nahor a zahraničnú cenovú hladinu P* nadol. V oboch prípadoch
prispôsobenie potrvá, až kým reálny kurz neklesne na jednotku – vtedy budú
domáce aj zahraničné statky rovnako žiadané a tlak na zmenu cien či nominálneho
kurzu pominie. Keď reálny výmenný kurz konverguje k jednotke, nominálny
výmenný kurz konverguje k pomeru domácej a zahraničnej cenovej hladiny
(absolútna PPP):
E=
a
percentuálna
zmena
nominálneho
P
P*
kurzu
je
približne
rovná
rozdielu
percentuálnych zmien cenových hladín čiže inflácií (relatívna PPP):
e ≈ π −π *
Rozdiel medzi domácou a zahraničnou infláciou vedie k zmene nominálneho kurzu
a naopak, ak domáca centrálna banka udržiava nominálny kurz konštantný (e = 0),
vedie to k vyrovnaniu domácej inflácie so zahraničnou.
Ak je v krajine vysoká inflácia a vláda resp. centrálna banka ju chce znížiť, avšak
nemá dôveru obyvateľstva, môže byť výhodné vzdať sa možnosti ovplyvňovať
infláciu. Ak sa centrálna banka zaviaže udržiavať pevný kurz so stabilnou
(nízkoinflačnou) zahraničnou menou, môže to znížiť domáce inflačné očakávania a
domáca inflácia sa tak zníži s menšími stratami outputu a zamestnanosti.
88
Ak však centrálna banka bude držať pevný kurz a zvýši sa inflácia v zahraničí,
potom sa cez mechanizmus PPP (nárast reálneho kurzu) zvýši domáci čistý export,
nastane i monetárna expanzia v dôsledku devízových intervencií proti posilneniu
domácej meny, krivka agregátneho dopytu sa posunie doprava a keď zareagujú
ceny, zvýši sa inflácia aj v domácej ekonomike, čiže dôjde k „preliatiu“ inflácie. Pri
pružnom kurze by sa inflácia nepreliala, pretože domáca mena by posilnila a reálny
kurz by sa nezvýšil.
Niektoré krajiny používajú tzv. posuvný kurz (crawling peg), čo je pevný kurz,
ktorý je však pomerne často devalvovaný, napr. kvôli pretrvávajúcemu inflačnému
diferenciálu.
K parite kúpnej sily je treba dodať, že má obmedzenú platnosť, pretože sa týka
iba cien statkov, s ktorými krajina medzinárodne obchoduje, a ani pre ne neplatí
úplne, pretože neberie do úvahy transakčné náklady v medzinárodnom obchode a
obchodné bariéry a je založená na čisto cenovej konkurencii.
2. Stabilita výmenného kurzu.
Keď je výmenný kurz stabilný, znižuje sa kurzové riziko pre medzinárodných
obchodníkov, investorov a prípadne aj migrujúcich pracovníkov, resp. znižujú sa
náklady na menový hedging (zabezpečenie sa pred zmenou výmenného kurzu
formou forwardových, futuritných alebo opčných kontraktov). Stabilný výmenný
kurz teda podporuje medzinárodný obchod a pohyb faktorov a z tohto hľadiska je
výhodnejší režim pevného kurzu. Pri pevných kurzoch však môže nastať menová
kríza umocnená špekulatívnym pohybom kapitálu a keď centrálna banka minie
devízové rezervy, devalvácia môže byť dosť drastická.
3. Asymetrické šoky.
Asymetrický šok je zmena na strane agregátneho dopytu alebo ponuky, ktorá
zasiahne iba jednu krajinu alebo oblasť, iné nie. Asymetrické šoky sa vyskytujú tým
viac, čím majú krajiny rozdielnejšie štruktúry ekonomiky a čím menej sú
zosynchronizované ich hospodárske cykly. Taktiež, čím je ekonomika krajiny
diverzifikovanejšia, tým je menej pravdepodobné, že sa u nej vyskytne nejaký
závažný šok. V prípade, že domácu ekonomiku zasiahne asymetrický šok, pružný
výmenný kurz pôsobí ako automatický stabilizátor (tlmič šoku), kým pevný kurz
89
spôsobí prehĺbenie šoku. Na obr. 43 vidíme, čo sa stane, keď klesne agregátny
dopyt po statkoch domácej ekonomiky (konkrétne jej čistý export), ak táto
ekonomika udržiava so zahraničím (a) pevný kurz a (b) pružný kurz.
IS1
i
i
LM2
IS2
LM1
IS3
IS1
LM
IS2
BP2
BP1
3
1
1
BP1
BP2
3
2
2
(a)
Y
(b)
Y
Obr. 43: Pokles čistého exportu pri (a) pevnom kurze, (b) pružnom kurze.
Na začiatku sa ekonomika nachádza v bode 1. Pokles čistého exportu posunie
krivku IS z pozície IS1 doľava do IS2. V prípade pevného kurzu sa krivka BP
zároveň posunie trochu nahor, pretože znížením čistého exportu sa jej pôvodná
poloha ocitne v oblasti deficitu platobnej bilancie. Pri pevnom kurze musí teraz
centrálna banka kupovať na menovom trhu domácu menu, aby zabránila jej
oslabeniu, čím sa znižuje peňažná zásoba a krivka LM sa posunie do pozície LM2.42
Ekonomika sa tak dostane až do bodu 3, kde je output znížený nielen pôvodným
poklesom čistého exportu, ale aj v dôsledku devízovej intervencie. Naproti tomu
v prípade pružného kurzu domáca mena oslabí, čo zvýši čistý export a krivku IS
posunie čiastočne späť (do IS3), kým krivka BP sa posunie nadol, až sa všetky tri
krivky pretnú v bode 3. Pružný kurz teda stlmil pokles čistého exportu a outputu.
Okrem toho môže centrálna banka menu ďalej oslabiť devízovou intervenciou a
tým pokles čistého exportu a outputu úplne eliminovať.
V prípade symetrického šoku, ktorý postihne domácu ekonomiku ako i celú
oblasť, na ktorú je domáca mena zafixovaná, by situácia vyzerala podobne ako na
obr. 43b. Krivka BP by sa posunula nadol – jednak preto, lebo domáca mena
(spoločne s ostatnými menami v oblasti pevného kurzu) oslabila voči menám mimo
42
Ak je krajina súčasťou menovej únie, posun krivky LM nahor nastane v dôsledku odlevu peňažnej zásoby
do ostatných krajín, ktoré používajú spoločnú menu.
90
oblasti pevného kurzu, a jednak v dôsledku poklesu úrokových sadzieb v oblasti
pevného kurzu. Krivka IS by sa čiatočne vrátila doprava v dôsledku oslabenia
domácej meny voči menám mimo oblasti pevného kurzu. Krajiny v oblasti pevného
kurzu by sa zároveň mohli dohodnúť, že devízovými intervenciami simultánne
oslabia svoje meny voči menám mimo oblasti, čím by svoje ekonomiky vrátili na
pôvodnú úroveň outputu bez toho, aby narušili vzájomné výmenné kurzy.
Symetrické šoky v režime pevného kurzu by nemali spôsobiť väčšiu škodu ako
v režime pružného kurzu.
V súvislosti so stabilizujúcim účinkom pružného kurzu však musíme uviesť
varovnú poznámku. Oslabenie meny zvýši ceny importov, čo spôsobí problémy, ak
je domáca ekonomika na importoch silne závislá. Ak importy tvoria významnú časť
spotrebného koša, klesnú reálne mzdy zamestnancov a tí budú požadovať zvýšenie
nominálnych miezd, a ak importy tvoria významnú časť vstupov do domáceho
produkčného procesu, ďalej sa zvýšia produkčné náklady. Čiže nastane inflácia
tlačená nákladmi a pokles agregátnej ponuky a outputu, čo redukuje pôvodný
stabilizačný účinok pružného kurzu.
Čo môže pomôcť ekonomike v režime pevného kurzu, u ktorej asymetrický šok
vyvolal pokles outputu a zamestnanosti? Jednou možnosťou by bolo čakať, kým
poklesnú ceny a nominálne mzdy, čím by sa ekonomika vrátila na prirodzenú
úroveň outputu. Tento proces by však bol dosť zdĺhavý, keďže ceny a mzdy bývajú
v krátkej dobe nepružné, hlavne nadol.
Monetárnu expanziu vláda použiť nemôže, ostáva jej fiškálna expanzia, ktorá
však môže viesť k vysokému rozpočtovému deficitu (čiastočná fiškálna expanzia
nastane
automaticky
pôsobením
rozpočtových
stabilizátorov).
Problém
rozpočtového deficitu by bol zmiernený alebo odstránený systémom fiškálneho
federalizmu v oblasti s pevným kurzom (resp. v menovej únii). Fiškálny
federalizmus však môžeme očakávať až na veľmi vysokom stupni integrácie krajín,
pretože ide o redistribúciu dôchodkov a bohatstva medzi krajinami: vyžaduje si to
objemný nadnárodný rozpočet, cez ktorý by sa presúvali dane a sociálne odvody
z prosperujúcich krajín do ekonomických vládnych výdavkov a sociálnych
transferov v postihnutých krajinách.
91
Nezamestnanosť v krajine postihnutej asymetrickým šokom by zmiernila
mobilita pracovnej sily medzi krajinami oblasti pevného kurzu alebo spoločnej
meny: časť pracujúcich by opustila krajinu v recesii a našla zamestnanie v niektorej
prosperujúcej krajine. Mobilitu pracovnej sily môžu vlády zvýšiť odstránením
oficiálnych bariér pohybu osôb, ale psychologické, kultúrne a jazykové bariéry
budú pravdepodobne pretrvávať.
Keďže výhody pevného kurzu rastú s intenzitou ekonomického prepojenia krajín,
domácu menu je vhodné zafixovať na menu hlavného obchodného a investičného
partnera alebo v prípade diverzifikovanejších medzinárodných ekonomických
vzťahov na menový kôš (vážený priemer viacerých mien). Voči ostatným menám
potom domáca mena pláva. V 20. storočí sa okrem toho používalo niekoľko
systémov na zafixovanie výmenných kurzov medzi viacerými krajinami:
• Zlatý štandard, pri ktorom každá mena bola konvertibilná za zlato v určitom
pevne stanovenom pomere a z týchto pomerov potom vyplývali pevné výmenné
kurzy medzi menami. Hlavnou slabinou tohto systému je, že peňažná zásoba
závisí od zásoby zlata.
• Fixovanie všetkých mien na jednu centrálnu menu, čím sa všetky meny
zafixovali aj navzájom; toto bolo základom bretton-woodskeho menového
systému, kde centrálnou menou bol americký dolár. Slabinou takéhoto systému
je asymetrická pozícia krajiny s centrálnou menou voči ostatným krajinám, ktorá
môže byť zneužitá. Centrálna krajina totiž môže bez obmedzenia používať
monetárnu a fiškálnu politiku, lebo nemusí intervenovať na menovom trhu;
ostatné krajiny intervenujú, aby udržali svoje meny v pevnom kurze voči
centrálnej mene (ktorá slúži ako devízová rezerva v centrálnych bankách) a tým
prispôsobujú svoje makroekonomické politiky makroekonomickej politike
centrálnej krajiny.
• Fixovanie všetkých mien na umelú menu, ktorá je váženým priemerom (košom)
všetkých mien, čím sa všetky meny zafixovali aj navzájom; toto bol prípad
európskeho menového systému a umelej meny ECU. V takomto systéme je
väčšia
symetria
a
preto
je
potrebná
multilaterálna
koordinácia
92
makroekonomických politík zúčastnených krajín, pri ktorej sa však strácajú
hlasy malých krajín.
Nakoniec ešte uvediem dodatočné výhody a nevýhody menovej únie
v porovnaní so systémom pevného kurzu. Dodatočné výhody sú:
• Úplné odstránenie kurzového rizika (hrozby devalvácie alebo revalvácie) a
špekulatívnych útokov.
• Úplné odstránenie nákladov na konverziu meny.
• Zostrenie cenovej konkurencie, pretože zákazníci nebudú musieť prepočítavať
ceny, a tak ich ľahšie porovnajú.
• Spoločná mena prehlbuje politickú integráciu krajín.
A dodatočné nevýhody menovej únie sú:
• Úplné prenechanie monetárnej politiky nadnárodnej centrálnej banke, čiže
vzdanie sa aj možnosti aspoň krátkodobo ovplyvniť peňažnú zásobu sterilizáciou
devízových intervencií.
• Používanie spoločnej meny predstavuje veľkú bariéru pre výstup z menovej
únie.
• Únia môže obmedziť národné fiškálne politiky stanovením limitu na rozpočtový
deficit a vládny dlh, aby nadnárodná centrálna banka nemusela zachraňovať
niektorú príliš zadlženú národnú vládu tlačením spoločnej meny, čo by
spôsobovalo inflačné tlaky v celej menovej únii.
• Jednorazové náklady na zavedenie spoločnej meny (prepočty cien, miezd,
informačné opatrenia firiem pre zákazníkov, zamestnancov, partnerov, adaptácia
software a hardware).
3.10 Zahranično-hospodárska a zahranično-obchodná politika
Zahranično-hospodárska politika je tá časť hospodárskej politiky, ktorá reguluje
ekonomické vzťahy domácej ekonomiky so zahraničím čiže medzinárodný pohyb
statkov (tovarov a služieb) a mobilných faktorov (kapitálu a práce). Zahraničnoobchodná politika je podmnožinou zahranično-hospodárskej politiky, ktorá reguluje
93
medzinárodný obchod čiže pohyb statkov, jeho objem, teritoriálnu a komoditnú
štruktúru.
Ak vláda nezasahuje do medzinárodných tokov statkov a faktorov, resp.
odstraňuje prekážky ich pohybu, hovoríme o liberálnej zahranično-hospodárskej
politike, v opačnom prípade o protekcionistickej zahranično-hospodárskej politike.
Vo svete sa postupne presadzuje liberalizmus, ktorý sa uplatňuje jednak na
multilaterálnej, takmer celosvetovej úrovni (odstraňovaním obchodných bariér
v rámci Svetovej obchodnej organizácie naraz medzi všetkými jej členskými
krajinami) a jednak na bilaterálnej a regionálnej úrovni (v rámci integračných
zoskupení, v ktorých sa ešte intenzívnejšie liberalizuje pohyb statkov i faktorov a
kvôli užšej prepojenosti ekonomík sa prehlbuje aj koordinácia hospodárskych
politík).
Z ekonomickej teórie vyplýva, že voľný (bezbariérový) medzinárodný obchod je
pre všetky zúčastnené krajiny výhodný. Ekonomické prínosy voľného obchodu
môžeme rozdeliť na statické a dynamické.43 Statické prínosy vznikajú vo forme
zvýšenia reálneho HDP krajiny v dôsledku efektívnejšej alokácie produkčných
faktorov po jej otvorení sa zahraničiu, pričom zdroje a produktivita (technológie)
krajiny ostávajú konštantné. Tento jav sa vysvetľuje tým, že obchodujúce krajiny
využívajú svoje komparatívne výhody v produktivite (Ricardova teória) a
v dispozícii zdrojov (Heckscherova-Ohlinova teória). Každá krajina sa teda zameria
viac na produkciu tých statkov, v ktorých má komparatívnu výhodu (relatívne
vyššiu produktivitu alebo relatívne vyššiu dispozíciu zdrojov, ktoré sú špecifické
pre ich produkciu alebo intenzívne využívané pri ich produkcii), čiže dokáže tieto
statky vyprodukovať relatívne úspornejšie (lacnejšie) ako druhá krajina. Dynamické
prínosy vznikajú v dôsledku rozšírenia zdrojov alebo zvýšenia produktivity krajiny,
čiže podporujú ekonomický rast a rozvoj. Uskutočňuje sa to zvyšovaním zásoby
kapitálu a produktivity cez import kapitálových statkov či už výmenou za export
iných statkov alebo prílevom priamych zahraničných investícií, cez import licencií,
v dôsledku zvyšovania vlastných úspor (ktoré sa zvýšia pri zvýšení reálneho HDP)
43
HUSTED, S. – MELVIN, M.: International Economics. 2. vyd. New York : HarperCollins College
Publishers, 1993, s. 146-148.
94
a v dôsledku zosilnenia konkurencie medzi firmami. Významnú rolu môžu hrať aj
úspory z rozsahu produkcie, ktoré sa delia na interné (zníženie priemerných
nákladov, keď firma rozšíri svoju produkciu) a externé (zníženie priemerných
nákladov, keď sa zvýši produkcia a veľkosť určitého priestorovo koncentrovaného
odvetvia ako celku, pretože potom odvetvie podporuje existenciu špecializovaných
dodávateľov, priťahuje viac kvalifikovaných pracovníkov a podporuje výmenu
poznatkov medzi firmami v odvetví44). Úspory z rozšírenej produkcie sa uplatnia,
keď sa firme alebo odvetviu zvýši odbyt vďaka možnosti exportovať.
Hoci krajina ako celok vďaka medzinárodnému obchodu získava, medzinárodný
obchod jej spôsobuje aj určité problémy, a to je príčinou, prečo vlády obmedzujú
cezhraničný
pohyb
statkov,
konkrétne
importov.
Jedným
problémom
je
redistribúcia dôchodkov: otvorením sa ekonomiky strácajú vlastníci faktorov, ktoré
sú špecifické pre produkciu alebo intenzívne využívané pri produkcii statkov, ktoré
konkurujú importom. Ceny45 importovaných statkov sú totiž nižšie ako ceny
rovnakých statkov produkovaných doma pred otvorením sa ekonomiky (to je
dôsledok komparatívnych výhod krajín), preto domáci producenti musia tiež znížiť
svoje ceny, čo ich vedie k obmedzeniu produkcie. V ekonomike potom vzniká
dočasný prebytok faktorov, ktoré sú špecifické alebo intenzívne pre produkciu
importu konkurujúcich statkov, a preto dôchodky týchto faktorov klesajú. Vlastníci
týchto faktorov budú presadzovať zavedenie importných bariér. Naopak, vlastníci
faktorov, ktoré sú špecifické alebo intenzívne pre produkciu exportovaných statkov,
získavajú. Tieto statky totiž môžu producenti predať v zahraničí za vyššie ceny ako
doma pred otvorením sa ekonomiky, čo ich motivuje zvýšiť produkciu. Dočasný
previs dopytu po faktoroch špecifických alebo intenzívnych v exportných
odvetviach následne zvyšuje ich dôchodky. Vlastníci týchto faktorov budú
presadzovať liberalizáciu zahraničného obchodu. Keďže však, ako som spomenul,
celkový dôchodok krajiny zapojením sa do medzinárodného obchodu vzrastie,
získavajúce faktory získajú viac, ako strácajúce faktory stratia. Optimálna politika
44
Teória A. Marshalla o externých výnosoch z rozsahu, pozri KRUGMAN, P. R. – OBSTFELD, M.:
International Economics : Theory and Policy. 4. vyd. Reading : Addison-Wesley, 1997, s. 147-150.
45
Presnejšie povedané, ide o relatívne ceny statkov čiže hodnoty statkov vyjadrené v jednotkách iných
statkov.
95
by teda bola umožniť voľný obchod a redistribuovať časť prírastku dôchodku od
získavajúcich faktorov k strácajúcim, aby sa mal každý lepšie. V praxi by však taká
redistribúcia mohla byť ťažko uskutočniteľná, a tak zavedenie určitých importných
bariér môže byť schodnejším riešením. Uvedené štrukturálne zmeny v ekonomike
často spôsobujú štrukturálnu a frikčnú nezamestnanosť, pretože pracovníci
prepustení z odvetví konkurujúcich importu musia hľadať uplatnenie v rastúcom
exportnom sektore, čo im zaberie určitý čas a môže si vyžadovať rekvalifikáciu, a
kontrakcia importu konkurujúceho sektora môže byť rýchlejšia ako expanzia
exportného sektora. Problém nezamestnanosti aspoň dočasne postihne všetkých
pracujúcich uvoľnených z importu konkurujúceho sektora čiže vrátane tých, ktorých
práca je intenzívne využívaná v exportnom sektore a v konečnom dôsledku budú
benefitovať z voľného obchodu. Udržiavanie importných bariér teda ochráni krajinu
pred dočasnou nezamestnanosťou, resp. ich postupné znižovanie môže zmierniť
nepríjemnosti štrukturálnej adaptácie. Ďalším argumentom pre protekcionizmus je
potreba dočasnej ochrany nových, rozvíjajúcich sa odvetví pred zahraničnou
konkurenciou. V týchto odvetviach by krajina mohla v budúcnosti dosiahnuť
komparatívne výhody a tieto odvetvia môžu tiež stimulovať ekonomickú aktivitu
v ďalších odvetviach a byť zdrojom prelievajúcich sa technologických poznatkov.
Krajina tiež môže mať záujem chrániť a udržať si odvetvia ako poľnohospodárstvo
a zbrojárstvo, ak ich považuje za strategické z bezpečnostno-politického hľadiska.
Nakoniec môže byť obmedzenie importu motivované aj snahou vlády znížiť deficit
obchodnej alebo platobnej bilancie.
Čo sa týka medzinárodného pohybu mobilných faktorov (kapitálu a práce),
základné vysvetlenie príčiny ich pohybu je v tom, že faktor sa pohybuje z krajiny,
kde má nižšiu cenu (investičný výnos, reálnu mzdu), do krajiny, kde zarobí viac.
Toto zároveň znamená, že faktor sa pohybuje z krajiny, kde je nízko produktívny
(napr. v dôsledku jeho hojnosti), do krajiny, kde je vysoko produktívny (napr.
v dôsledku jeho vzácnosti), čiže medzinárodný pohyb faktorov napomáha ich
efektívnejšej medzinárodnej alokácii a zvyšovaniu svetového reálneho HDP. Tiež
redukuje komparatívne výhody krajín v dispozícii zdrojov a nahrádza tak
medzinárodný obchod. Podobne ako medzinárodný obchod však spôsobuje aj
96
redistribúciu dôchodkov, pretože cena faktora sa zvyšuje v krajine, kde ho ubúda, a
znižuje sa v krajine, kde ho pribúda. Toto je citlivým problémom v prípade migrácie
pracovnej sily a môže to motivovať vládu (pod tlakom ohrozených skupín
pracovníkov), aby zaviedla imigračné bariéry.
3.11 Nástroje obchodného protekcionizmu
Oficiálne obchodné bariéry sa zvyčajne delia na clá (tarify) a netarifné bariéry.
Clo je daň, ktorú vláda uvaľuje na importy alebo exporty (dovozné alebo vývozné
clo). Podľa spôsobu výpočtu existujú tri základné druhy cla: (1) špecifické, ktoré je
fixným poplatkom za každú jednotku tovaru; (2) valorické, ktoré je určitým
percentuálnym podielom z predajnej ceny tovaru; a (3) kombinované, ktoré
obsahuje elementy špecifického i valorického cla. Medzi netarifné bariéry patria
najmä dovozné kvóty a autolimitácie vývozu (kvantitatívne obmedzenia obchodu),
obmedzenie konvertibility domácej meny, politika verejného obstarávania
preferujúca domáce firmy a rôzne byrokratické bariéry, ale aj nástroje pro-exportnej
politiky, ktorými vláda umelo zvyšuje export svojej krajiny, čím deformuje voľný
obchod a znižuje jeho celkový úžitok: exportné dotácie (špecifické alebo valorické
platby za export tovaru), daňové úľavy, subvencovanie úverov a poistenia pre
exportérov, umelé oslabovanie domácej meny. Ako netarifné importné bariéry
môžu pôsobiť aj technické, bezpečnostné a zdravotné štandardy na tovar a slabá
ochrana práv duševného vlastníctva.
Na záver tejto kapitoly uvediem analýzu troch základných protekcionistických
nástrojov: importného cla, kvóty a exportnej dotácie, pričom budem predpokladať
prostredie dokonalej konkurencie.
Obr. 44 znázorňuje účinky importného cla uvaleného domácou krajinou na určitý
tovar. Pred zavedením cla sa cena tovaru na svetovom trhu rovnala PW a domáca
krajina importovala množstvo Q4-Q1 (resp. zahraničie exportovalo množstvo Q8Q5). Po zavedení cla vo výške t domáca cena tovaru vzrástla na PH a zahraničná
cena klesla na PF (všetky ceny sú prerátané na jednu menu). V dôsledku zvýšenia
domácej ceny domáca produkcia vzrástla (z Q1 na Q2) a domáca spotreba klesla (z
97
Q4 na Q3), čiže domáci import klesol (na množstvo Q3-Q2). V zahraničí bol dopad
na produkciu a spotrebu opačný. Pomocou konceptov producentského a
spotrebiteľského prebytku môžeme peňažne ohodnotiť nárast peňažného blahobytu
domácich producentov a pokles peňažného blahobytu domácich spotrebiteľov. Ich
rozdiel je negatívny a táto domáca strata sa rovná súčtu plôch a+b+c. Avšak clo
predstavuje príjem do domáceho štátneho rozpočtu a teda zvyšuje blahobyt domácej
spoločnosti o b+d. To, či je výsledný efekt na domáci blahobyt pozitívny alebo
negatívny závisí od porovnania negatívneho efektu a+c a pozitívneho efektu d. Ak
však uvažujeme malú domácu ekonomiku, jej schopnosť znížiť zahraničnú cenu
bude veľmi slabá, takže v tom prípade bude plocha d príliš malá na to, aby
vykompenzovala negatívny efekt a+c. Čistý dopad na zahraničný blahobyt je
jednoznačne negatívny – plocha e, avšak pokiaľ je domáca ekonomika malá, pokles
zahraničnej ceny a plocha e budú zanedbateľné. Vidíme, že zavedením cla poklesol
medzinárodný obchod a svetový blahobyt. Ak by bolo clo t rovné rozdielu domácej
a zahraničnej autarkickej ceny, medzinárodný obchod by sa úplne zastavil
(prohibitívne clo).
(a)
P
P
(b)
DF
XS
PH
a b c
d
SH
t
Q1 Q2 Q3 Q4
SF
PW
PF
DH
(c)
P
e
MD
Q
Q
Q5 Q6 Q7 Q8
Q
Obr. 44: Importné clo uvalené domácou krajinou. (a) Domáca krajina, (b) domáci
dopyt po importe a zahraničná ponuka exportu, (c) zahraničie.
Obr. 45 znázorňuje účinky kvóty q na import do domácej krajiny. Jej účinok na
medzinárodný obchod a ceny je analogický účinku cla. Účinok na domáci a
zahraničný blahobyt však môže byť odlišný, a to závisí od toho, či z rozdielu medzi
domácou a zahraničnou cenou budú profitovať domáce alebo zahraničné subjekty.
Pokiaľ licencie na dovoz tovaru do domácej ekonomiky získajú domáce subjekty
98
(importéri), analýza domáceho a zahraničného blahobytu bude rovnaká ako na obr.
44, s tým rozdielom, že oblasť, ktorá pri cle zodpovedala príjmu do domáceho
štátneho rozpočtu, bude príjmom domácich importérov. Môžeme si predstaviť aj
situáciu, že domáca vláda tieto licencie predá na dražbe, takže profit z cenového
rozdielu bude príjmom do domáceho štátneho rozpočtu tak ako v prípade cla. Obr.
45 znázorňuje situáciu, keď z cenového rozdielu profitujú zahraničné subjekty
(exportéri alebo zahraničná vláda). V tom prípade domáca krajina zaznamená
pokles peňažného blahobytu rovný ploche a, kým dopad na zahraničie nie je vo
všeobecnosti jednoznačný. Súčet plôch b+c+d predstavuje pokles blahobytu a
plochy c+e sú prírastkom blahobytu vďaka zisku z cenového rozdielu. Ak však
uvažujeme malú domácu ekonomiku, potom pokles zahraničnej ceny bude
zanedbateľný a blahobyt zahraničia sa zvýši. Zavedením kvóty poklesol
medzinárodný obchod a svetový blahobyt.
(a)
P
P
(b)
DF
XS
PH
a
SF
PW
PF
SH
q
Q1 Q2 Q3 Q4
DH
(c)
P
e
b c d
MD
Q
Q
Q5 Q6 Q7 Q8
Q
Obr. 45: Kvóta na domáci import. (a) Domáca krajina, (b) domáci dopyt po importe
a zahraničná ponuka exportu, (c) zahraničie.
Napokon sa pozrime na obr. 46, ktorý znázorňuje účinky exportnej dotácie
vyplácanej domácou vládou exportérom (domáca krajina je tentokrát v role
exportéra tovaru). Dotácia má výšku s a spôsobí nárast domácej ceny na PH a pokles
zahraničnej ceny na PF. V dôsledku zvýšenia domácej ceny domáca produkcia
vzrástla (z Q3 na Q4) a domáca spotreba klesla (z Q2 na Q1), čiže domáci export
vzrástol (z Q3-Q2 na Q4-Q1). V zahraničí bol dopad na produkciu a spotrebu opačný.
Čo sa týka peňažného blahobytu, v domácej krajine čistý blahobyt jednoznačne
poklesol: výdaj zo štátneho rozpočtu ABCD je iba čiastočne kompenzovaný
99
kladným rozdielom medzi prírastkom producentského prebytku a úbytkom
spotrebiteľského
prebytku
(plocha
a).
Naproti
tomu
v zahraničí
došlo
k jednoznačnému zvýšeniu peňažného blahobytu (plocha b). Vyplácaním exportnej
dotácie sa síce zvýšil domáci export daného tovaru, avšak zvýšenie exportu nad
úroveň určenú voľným obchodom je neefektívne. Svetový blahobyt poklesol.
(a)
P
P
(b)
DH
·· ··
A
PH
s
B
a
D
Q1 Q2
XS
SH
PW
b
C
Q3 Q4
(c)
P
PF
SF
MD
Q
Q
DF
Q5 Q6
Q7 Q8
Q
Obr. 46: Dotácia na domáci export. (a) Domáca krajina, (b) zahraničný dopyt po
importe a domáca ponuka exportu, (c) zahraničie.
100
4
ZÁVER
V práci som sa pokúsil načrtnúť komplexnosť hospodárskej politiky a objasniť
podstatu niektorých jej základných aspektov.
Teória hospodárskej politiky je prienikom medzi ekonomickou a politickou
vedou a zaoberá sa vplývaním štátu na ekonomický systém, čo je systém produkcie
a distribúcie ekonomických statkov. Základom ekonomického systému je trh
(súkromný sektor), ktorého fungovanie je poznačené určitými neefektívnosťami a
zlyhaniami. Štát (verejný sektor) môže zlepšiť fungovanie ekonomiky v rámci troch
základných funkcií: alokačnej, distribučnej a stabilizačnej. Treba mať však na
pamäti, že vzhľadom na zložitosť ekonomiky, obmedzenosť teórie a empirického
výskumu a ďalšie problémy ani zásahy štátu nie sú dokonalé a niekedy môžu
spôsobiť viac škody ako úžitku.
Ekonomika je efektívna vtedy, keď nie je možné vykonať zmenu, ktorá by
zlepšila postavenie niekoho bez zhoršenia postavenia iných. Dokonale konkurenčný
trh dokáže zabezpečiť efektívnu produkciu a distribúciu súkromných statkov
negenerujúcich externality. V skutočnosti je však konkurenčné prostredie viac či
menej nedokonalé a štát by mal konkurenčnou politikou odstraňovať neefektívnosti
plynúce z tejto nedokonalosti. Efektívne poskytovanie verejných statkov a
súkromných statkov s externalitami sa nezaobíde bez rozpočtovej politiky štátu.
Trhová distribúcia dôchodkov a bohatstva nebýva považovaná za sociálne
spravodlivú a štát by mal preto v rámci sociálnej politiky vykonávať ich
redistribúciu. Veľkosť a spôsob redistribúcie treba zvoliť tak, aby čo najviac zvýšila
spoločenský blahobyt, pretože redistribúcia na jednej strane zvyšuje spoločenský
blahobyt v dôsledku zvýšenia sociálnej spravodlivosti, na druhej strane však
spoločenský blahobyt znižuje spôsobením poklesu ekonomickej efektívnosti.
Pri makroekonomickej analýze som vychádzal najmä z teórie neoklasickej
syntézy. Ukázalo sa, že trhová ekonomika potrebuje makroekonomickú reguláciu
štátom v prípade, že je nestabilná, čiže nedokáže (vôbec alebo dostatočne rýchlo)
sama dosiahnuť vnútornú a vonkajšiu rovnováhu.
101
Nezamestnanosť môže byť spôsobená takými chybami trhového mechanizmu,
ako sú investičná a likviditná pasca, nepružnosť cien a nominálnych miezd. Túto
nezamestnanosť môže štát odstrániť fiškálnou a, s výnimkou pascí, aj monetárnou
expanziou. Avšak dlhodobé zníženie nezamestnanosti pod prirodzenú úroveň
riadením agregátneho dopytu nie je možné; na to je potrebné odbúrať prekážky na
trhu práce.
Znižovanie
inflácie
vo
všeobecnosti
povedie
k dočasnému
zvýšeniu
nezamestnanosti. Straty vo forme zvýšenej nezamestnanosti zásadne závisia od
inflačných očakávaní zamestnancov a od flexibility nominálnych miezd. Čím
rýchlejšie sa inflačné očakávania prispôsobujú aktuálnej úrovni inflácie, resp. čím
presnejšie ju predvídajú, a čím ľahšie sa dajú upravovať nominálne mzdy, tým
rýchlejšia bude dezinflácia a tým menej sa zvýši nezamestnanosť. Na tvorbu
inflačných očakávaní má vplyv aj dôveryhodnosť vyhlásení vlády (resp. centrálnej
banky).
Efektívnosť makroekonomickej politiky pri ovplyvňovaní outputu a inflácie
v otvorenej ekonomike závisí od režimu výmenného kurzu, pričom pevný kurz na
ňu kladie celkovo väčšie obmedzenia ako pružný kurz. Tieto obmedzenia sú však
menej dôležité, ak krajinu nepostihujú asymetrické šoky. Pevný kurz znižuje
kurzové riziko, čím podporuje medzinárodný obchod a investície.
Voľný medzinárodný obchod je výhodný pre všetky obchodujúce krajiny, avšak
spôsobuje aj problémy, kvôli ktorým ho vlády obmedzujú protekcionistickými
opatreniami.
102
5
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
BAYE, M. R. – BEIL, R. O.: Managerial Economics and Business Strategy. Burr
Ridge : Irwin, 1994. ISBN 0-256-12326-8
BLANCHARD, O: Macroeconomics. 2.vyd. Upper Saddle River : Prentice-Hall,
2000. ISBN 0-13-017395-9
COPELAND, L. S.: Exchange Rates and International Finance. 2. vyd.
Wokingham : Addison-Wesley, 1994. ISBN 0-201-62429-X
FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1.
vyd. Bratislava : Elita, 1995. ISBN 80-85323-87-7
GONDA, V.: Ako napísať a úspešne obhájiť diplomovú prácu. 4. vyd. Bratislava :
Elita, 2003. ISBN 80-8044-076-X
GONDA, V.: Monetárna teória : J. M. Keynes versus M. Friedman. 1. vyd.
Bratislava : Elita, 1995. ISBN 80-8044-003-4
HONTYOVÁ, K. – LISÝ, J. – SATKOVÁ, B.: Základy ekonómie a ekonomiky.
Bratislava : Ekonóm, 1999. ISBN 80-225-1224-9
HUSTED, S. – MELVIN, M.: International Economics. 2. vyd. New York :
HarperCollins College Publishers, 1993. ISBN 0-06-501096-5
KEYNES, J. M.: The General Theory of Employment, Interest, and Money. San
Diego : Harvest/HBJ, 1964. ISBN 0-15-634711-3
KRUGMAN, P. R. – OBSTFELD, M.: International Economics : Theory and
Policy. 4. vyd. Reading : Addison-Wesley, 1997. ISBN 0-673-52497-3
LIPTÁK, J.: Verejné financie. 1.vyd. Bratislava : Súvaha, 1999. ISBN 80-8872721-9
MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice.
5. vyd. New York : McGraw-Hill, 1989. ISBN 0-07-044127-8
REVENDA, Z. a kol.: Peněžní ekonomie a bankovnictví. 3. vyd. Praha :
Management Press, 2000. ISBN 80-7261-031-7
SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D.: Ekonómia. 16. vyd. Bratislava : Elita,
2000. ISBN 80-8044-059-X
103
SAYER, S: An Introduction to Macroeconomic Policy. London : Butterworths,
1982. ISBN 0-408-10779-0
URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1.vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994.
ISBN 80-85865-01-7
VINCÚR, P. a kol.: Hospodárska politika. Bratislava : Ekonóm, 1996. ISBN 80225-0776-8
Zdroje z internetu:
FONSECA, G. L. – USSHER, L.: The International Macroeconomy.
(http://cepa.newschool.edu/het/essays/keynes/international.htm)
FONSECA, G. L. – USSHER, L.: The Paretian System : II Efficiency.
(http://cepa.newschool.edu/het/essays/paretian/paretoptimal.htm)
WEERAPANA, A.: Lecture 6: The Balance of Payments Accounts.
(http://www.wellesley.edu/Economics/weerapana/econ213/econ213pdf/lect21306.pdf)
WEERAPANA, A.: Lecture 13: Comparing Exchange Rate Systems.
(http://www.wellesley.edu/Economics/weerapana/econ213/econ213pdf/lect21313.pdf)
WEERAPANA, A.: Lecture 16: The European Monetary Union.
(http://www.wellesley.edu/Economics/weerapana/econ213/econ213pdf/lect21316.pdf)
WEERAPANA, A.: Lecture 17: Optimal Currency Areas.
(http://www.wellesley.edu/Economics/weerapana/econ213/econ213pdf/lect21317.pdf)
104
Download

PDF