Škola viery a kresťanského života, 2. ročník – 12.11.2011
Sviatosti uzdravenia
Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i nášho tela, on, ktorý odpustil hriechy ochrnutému a vrátil mu telesné
zdravie, chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy aj vo
svojich vlastných údoch. To je cieľom dvoch ozdravujúcich sviatostí: sviatosti pokánia a pomazania chorých
(KKC 1421).
1. SVIATOSŤ POKÁNIA A ZMIERENIA
Pán Ježiš svojim učeníkom povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené,
komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22-23). Odpustenie hriechov spáchaných po krste sa udeľuje v
osobitnej sviatosti, ktorá sa nazýva sv. obrátenia, pokánia alebo zmierenia, spoveďou (KKC 1485-1486).
Sviatosti sú vrcholom. Pokánie je široká oblasť a celoživotný každodenný proces. KKC hovorí o tejto sviatosti
v jedenástich článkoch, ale až šiesty začína hovoriť o samotnej sviatosti. Predchádzajú mu články ako
„Obrátenie pokrstených“, „Vnútorné pokánie“, „Rozličné formy pokánia v kresťanskom živote“.
Musíme si uvedomiť veľkosť Božieho daru, ktorý sa nám dáva vo sviatostiach uvádzania do kresťanského
života, aby sme pochopili, do akej miery je hriech neprípustný pre toho, kto si „obliekol Krista“. Avšak nový
život, prijatý pri uvádzaní do kresťanského života, neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti, ani
náklonnosť k hriechu, ktorú tradícia nazýva žiadostivosťou. Táto u pokrstených zostáva, aby sa za pomoci
Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života. Je to boj obrátenia sa pre dosiahnutie svätosti a
večného života, ku ktorému nás Pán neprestáva pozývať (KKC 1425-1426).
Kristova výzva k obráteniu neprestáva zaznievať v živote kresťanov. Toto druhé obrátenie je nepretržitou
úlohou celej Cirkvi, ktorá „zahrňuje vo svojom lone hriešnikov“, a ktorá „svätá zároveň a vždy potrebujúca
očistenie sa ustavične oddáva pokániu a sebaobnove“ (KKC 1427).
Ježišova výzva k obráteniu a pokániu sa netýka predovšetkým vonkajších skutkov, „vreca a popola“, pôstov
a umŕtvovaní, ale obrátenia srdca, vnútorného pokánia. Bez neho skutky pokánia zostávajú neplodnými a
klamnými; vnútorné obrátenie naopak pobáda k vyjadreniu tohto postoja vo viditeľných znakoch, úkonoch
a skutkoch pokánia. Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie celého
nášho srdca k Bohu, skoncovanie s hriechom, zavrhnutie zla spolu s odporom ku zlým skutkom, ktorých sme
sa dopustili. Zároveň zahrnuje túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s
dôverou v pomoc jeho milosti. Srdce človeka je ťažkopádne a zatvrdnuté. Je potrebné, aby Boh dal človekovi
nové srdce. Obrátenie je predovšetkým dielom Božej milosti, ktorá spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú
k nemu (KKC 1430-1432).
Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Sväté písmo a cirkevní
Otcovia zdôrazňujú predovšetkým tri formy: pôst, modlitbu a almužnu, ktoré prejavujú obrátenie vo vzťahu
k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným (KKC 1434). V každodennom živote sa obrátenie
uskutočňuje prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, vykonávaním a obranou spravodlivosti a
práva, vyznaním svojich vín bratom, bratským napomínaním, revíziou života, spytovaním svedomia,
duchovným vedením, prijímaním utrpení, vytrvalosťou v znášaní prenasledovania pre spravodlivosť. Vziať
svoj každodenný kríž a nasledovať Ježiša je najistejšou cestou pokánia (KKC 1435).
KKC uvádza ako prameň každodenného pokánia eucharistiu, čítanie sv. Písma, modlitbu, využívanie
liturgických období (pôst, piatky) (KKC 1436-1438).
Postup obrátenia a pokánia obdivuhodne opísal sám Ježiš v podobenstve o "márnotratnom synovi", ktorého
stredobodom je "milosrdný otec" (Lk 15,11-24) (KKC 1439).
Hriech je predovšetkým urážkou Boha, prerušením spoločenstva s ním. Súčasne postihuje aj spoločenstvo s
Cirkvou. Preto obrátenie prináša zároveň Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a
Škola viery a kresťanského života, 2. ročník – 12.11.2011
uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia (KKC 1440). Kto zhreší, uráža Božiu česť a jeho lásku, svoju
dôstojnosť človeka, ktorý je povolaný, aby bol Božím synom a poškodzuje duchovné zdravie Cirkvi, ktorej
každý kresťan má byť živým stavebných kameňom. Vo svetle viery nejestvuje väčšie zlo ako hriech a nič
nemá horšie následky pre samého hriešnika, pre Cirkev a pre celý svet (KKC 1487-1488).
Hriechy odpúšťa iba Boh. Pretože Ježiš je Boží Syn, sám o sebe hovorí: "Syn človeka má na zemi moc
odpúšťať hriechy" (Mk 2,10) a túto božskú moc aj vykonáva: "Odpúšťajú sa ti hriechy!" (Mk 2,5;Lk 7,48).
A naviac, mocou svojej božskej autority udeľuje túto moc ľuďom, aby ju vykonávali v jeho mene. Kristus
chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a konaním znakom a nástrojom
odpustenia a zmierenia, ktoré nám on získal za cenu svojej krvi. Vykonávanie moci rozhrešenia zveril však
apoštolskému úradu (KKC 1441-1442).
Tým, že Kristus Pán dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, dáva im tiež moc
zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Slová "zväzovať" a "rozväzovať" znamenajú: koho vylúčite zo svojho
spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho opäť prijmete do svojho spoločenstva, aj
Boh ho príjme do svojho. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom (KKC 1444-1445).
Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí
po krste upadli do ťažkého hriechu a tak stratili krstnú milosť a ranili kresťanské spoločenstvo. Im sviatosť
pokánia ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravodlivenia (KKC 1446).
V priebehu storočí sa konkrétna forma, ktorou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Krista, veľmi menila
(KKC 1447). Napriek všetkým zmenám, ktorými prešli v priebehu storočí (stanovené) predpisy (disciplína) a
slávenie tejto sviatosti, môžeme v nej spoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné
prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie
hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha skrze Cirkev, ktorá prostredníctvom biskupa a
jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, za hriešnika
sa tiež modlí a koná s ním pokánie. Takto je hriešnik uzdravený a znova plno zapojený do spoločenstva
Cirkvi (KKC 1448).
Rozhrešenie: Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a
zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa
rozhrešujem od Tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (KKC 1449).
Pokánie zaväzuje hriešnika, aby dobrovoľne uskutočnil všetky jeho časti: aby mal vo svojom srdci zármutok,
v ústach vyznanie, v správaní hlbokú poníženosť a aby vykonal plodné zadosťučinenie (KKC 1450). Sviatosť
pokánia sa skladá spolu z troch úkonov kajúcnika a z rozhrešenia zo strany kňaza. Úkony kajúcnika sú:
ľútosť, spoveď alebo vyznanie hriechov kňazovi, predsavzatie vykonať zadosťučinenie a skutky
zadosťučinenia (KKC 1491).
Ľútosť je bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť (KKC 1451).
Ľútosť (skrúšenosť) má byť inšpirovaná dôvodmi, ktoré pochádzajú z viery. Ak sa ľútosť rodí z lásky voči
Bohu, nazýva sa „dokonalou“. Ak sa zakladá na iných dôvodoch, nazýva sa „nedokonalou“ (KKC 1492).
Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa
ešte nespovedal a na ktoré si spomenie po starostlivom spytovaní svedomia. Cirkev veľmi odporúča
spovedať sa aj zo všedných hriechov, hoci to samo osebe nie je nutné (KKC 1493). Pravidelne sa vyspovedať
z našich všedných hriechov nám totiž pomáha formovať si svedomie, bojovať proti zlým náklonnostiam,
nechať sa uzdraviť Kristom a napredovať v duchovnom živote (KKC 1458).
Podľa prikázania Cirkvi každý veriaci, ktorý dosiahol vek užívania rozumu, je povinný aspoň raz do roka sa
úprimne vyspovedať z ťažkých hriechov, na ktoré sa pamätá. Kto si je vedomý, že sa dopustil ťažkého
hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu bez prijatia sviatostného rozhrešenia, hoci by aj pociťoval
veľkú ľútosť (iba ak by mal vážny dôvod na prijímanie a nebolo by mu možné sa vyspovedať). Deti sú
povinné pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu (KKC 1457).
Spovedník uloží kajúcnikovi vykonať určité úkony „zadosťučinenia“ alebo „pokánia“, aby tak napravil škodu,
ktorú spôsobil hriechom a obnovil spôsoby správania, ktoré má mať Kristov učeník (KKC 1494). Rozhrešenie
pozbavuje hriechu, ale nehojí všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik, zbavený hriechu, musí
ešte znovu nadobudnúť plné duchovné zdravie (KKC 1459).
Škola viery a kresťanského života, 2. ročník – 12.11.2011
Biskupi a kňazi, ktorí vďaka svojej vysviacke majú moc odpúšťať všetky hriechy v mene Otca i Syna i Ducha
Svätého (KKC 1461).
Duchovné účinky sviatosti pokánia sú:
- zmierenie s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získa milosť;
- zmierenie s Cirkvou;
- odpustenie večného trestu zaslúženého za smrteľné hriechy;
- odpustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ako následkov hriechu;
- pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha;
- vzrast duchovných síl pre kresťanský boj (KKC 1496).
Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom (KKC 1468).
Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, za ktorým nasleduje rozhrešenie, ostáva jediným riadnym
prostriedkom na zmierenie s Bohom a s Cirkvou (KKC 1497).
Odpustkami veriaci môžu získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú
následkom hriechu (KKC 1498).
Sviatosť pokánia je liturgickým úkonom. Riadnymi zložkami slávenia sú: pozdravenie a požehnanie kňaza,
čítanie Božieho slova na osvietenie svedomia a vzbudenie ľútosti, povzbudenie ku kajúcnosti; spoveď, ktorou
sa priznávajú hriechy a vyznávajú sa kňazovi; uloženie a prijatie pokánia; kňazovo rozhrešenie; chvála so
vzdávaním vďaky a prepustenie s kňazským požehnaním (KKC 1480).
2. SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH
„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom
mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví. A ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak
5,14-15) (KKC 1526).
Svätým pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev porúča chorých trpiacemu a oslávenému
Pánovi, aby ich pozdvihol a zachránil. Ba ich aj povzbudzuje, aby boli na osoh Božiemu ľudu tým, že sa
dobrovoľne pridružia ku Kristovmu utrpeniu a jeho smrti (KKC 1499).
Choroba a utrpenie vždy patrili k najťažším problémom, ktoré človek skusuje v tomto živote. V chorobe
človek spoznáva svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá nemoc nám dáva tušiť
smrť. Nemoc môže viesť k úzkosti, k uzatváraniu sa do seba, niekedy až k zúfalstvu a revolte proti Bohu.
Môže tiež pomáhať človekovi v dozrievaní: pomáha mu poznávať v živote nepodstatné a obracať sa k
tomu, čo je dôležité. Nemoc veľmi často donúti hľadať Boha a navrátiť sa k nemu (KKC 1500-1501).
Kristov súcit s nemocnými a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že
"Boh navštívil svoj ľud" (Lk 7,16) a že sa celkom priblížilo Božie kráľovstvo. Ježiš nemá moc iba uzdravovať,
ale aj odpúšťať hriechy: prišiel uzdraviť celého človeka, jeho dušu i telo. On je ten lekár, ktorého potrebujú
chorí. Jeho súcit s trpiacimi ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožní: "Bol som chorý a navštívili ste ma" (Mt
25,36).
Sviatosť pomazania nemocných sa udeľuje osobám ťažko chorým tak, že sa pomažú na čele a na rukách
olivovým alebo iným náležite posväteným rastlinným olejom, pričom sa len jeden raz hovorí: "Týmto
svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen.
A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen (KKC 1513).
Pomazanie chorých je liturgickou oslavou v spoločenstve, ktorá sa môže uskutočniť v rodine, v nemocnici
alebo v kostole, a to pre jedného nemocného alebo pre celú skupinu chorých. Je veľmi vhodné, aby sa
slávilo v rámci Eucharistie, pamiatky na Pánovu Veľkú noc. Ak to okolnosti umožnia, môže sláveniu
sviatosti predchádzať sviatosť zmierenia a po nej môže nasledovať sviatosť Eucharistie (KKC 1517).
Škola viery a kresťanského života, 2. ročník – 12.11.2011
Vhodný čas prijať sväté pomazanie nepochybne nastáva vtedy, keď sa veriaci začína nachádzať v
nebezpečenstve smrti následkom zranenia, nemoci alebo staroby.
Keď kresťan upadne do ťažkej choroby, môže dostať sväté pomazanie vždy, dokonca aj vtedy, ak ho už
prijal, ale nemoc sa zhoršuje.
Iba tí, ktorí prijali sviatosť kňazstva (biskupi a kňazi) môžu udeľovať sviatosť pomazania nemocných. Aby ju
mohli poskytnúť, potrebujú olej posvätený od biskupa, ale v prípade nevyhnutnej potreby si vysluhovateľ
môže olej posvätiť aj sám (KKC 1528-1530).
Účinky tejto sviatosti:
Zvláštny dar Ducha Svätého: Prvou milosťou sviatosti je milosť posilnenia, pokoja a odvahy premáhať
ťažkosti, ktoré súvisia s ťažkou chorobou alebo so stareckou krehkosťou. Táto milosť je darom Ducha
Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokúšaniu diabla, proti malomyseľnosti a
úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc ako prispenie Ducha Svätého má viesť nemocného k uzdraveniu
duše, ale aj tela, ak je to Božia vôľa. Dôležitý je tu tiež prísľub: „Ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“
(Jak 5,15).
Zjednotenie s Kristovým utrpením: Milosťou tejto sviatosti nemocný prijíma silu a dar vnútornejšie sa
zjednotiť s Kristovým utrpením: stáva sa akoby zasväteným, aby prinášal ovocie svojich bolestí
pripodobnením k Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie ako následok dedičného hriechu dostáva
nový zmysel: utrpenie sa stáva účasťou na Ježišovom spásnom diele.
Milosť Cirkvi: Nemocní, ktorí prijímajú túto sviatosť, dobrovoľne sa pridružia ku Kristovmu utrpeniu a jeho
smrti, aby boli na osoh aj Božiemu ľudu. Keď Cirkev slávi túto sviatosť, oroduje za nemocného v spoločenstve
svätých. A nemocný zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za
ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.
Príprava na poslednú cestu: Ak sviatosť pomazania nemocných je určená všetkým, ktorí trpia chorobami a
veľkými slabosťami, ešte silnejší je dôvod udeliť ju tým, ktorí sa už chystajú z tohto života odísť. Preto ju
Cirkev nazvala aj sacramentum exeuntium (sviatosťou odchádzajúcich). Pomazaním nemocných sa končí
naše pripodobnenie smrti a zmŕtvychvstaniu Krista tak, ako sa začalo krstom. Úplne ukončuje sväté
pomazania, ktoré vyznačujú celý život kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život; birmovné
pomazanie nás posilnilo pre zápasy v tomto živote. A toto posledné pomazanie nás vyzbrojuje na konci
pozemského života akoby silnou hradbou vzhľadom na posledné boje pred vstupom do Otcovského domu
(KKC 1520-1523).
Otázky na opakovanie:
1. O ktoré slová Písma sa opiera ustanovenie sv.
zmierenia?
2. Ako súvisí sv. zmierenia s iniciačnými sv.?
3. Čo je to vnútorné pokánie?
4. Aké sú prejavy vnútorného pokánia?
5. Ako znejú slová rozhrešenia?
6. Aké sú úkony kajúcnika?
7. Čo je ľútosť? Aká má byť?
8. Prečo je dobré spovedať sa aj zo všedných
hriechov?
9. Kto má moc v mene Krista odpúšťať hriechy?
10. Aké sú duchovné účinky sviatosti pokánia?
11. Aké sú zložky slávenia sviatosti pokánia?
12. Aké slovo Písma hovorí o pomazaní chorých?
13. Komu a ako sa udeľuje pomazanie chorých?
14. Vymenuj a vysvetli účinky pomaz. chorých?
Domáca úloha:
1. Napíšte, aké názvy má sviatosť zmierenia a prečo (KKC 1423-1424)?
2. Ako sa v histórii vyvíjala forma sv. zmierenia (1447)?
3. Preštudujte si text o odpustkoch (www.nj.sk) a napíšte stručne (max. A5), aká je podstata učenia Cirkvi
o odpustkoch!
4. Opíšte priebeh slávenia sviatosti pokánia a jeho možné spôsoby podľa KKC 1480-1484!
5. Zapíšte si biblické citáty, ktoré hovoria o chorobe a Kristovi ako lekárovi (KKC 1502-1511)!
6. Čo je viatikum (KKC 1524-1525)?
Podnety na modlitbu:
Ak chcete, čítajte si postupne text z KKC 1425-1439; proste Pána, aby vám ukázal konkrétne veci z vášho
života, v ktorých máte konať pokánie a obrátiť sa; počúvajte ho a modlite sa za to. Boh vám žehnaj!
Download

Sviatosti uzdravenia