Prológ
K
eď som po prvý raz počul o Johnnym, boli sme práve v newyorskom Queense, v Ozone Parku sme sedeli
v podniku, ktorému sme hovorili Ohnisko. Bolo leto roku
1968, krátko po atentáte na Bobbyho Kennedyho. Mal som
dosť rozumu, aby som sa na tú vraždu nevypytoval šéfa, Dominica, s ktorým som bol v Ohnisku. No domyslel som si,
že to bola práca mafie – podobne ako v prípade jeho brata.
Ešte sa nestalo, že by si mafia na takúto robotu najala Araba,
ale v tom roku sa prihodili už aj väčšie šialenosti. V mestách
sa rozhoreli požiare – na uliciach prepukli rasové nepokoje,
potom sa ozvali študenti a nakoniec aj policajti. Zdalo sa, že
požiar zachvátil celú krajinu. Možno preto všetky mafiánske
podniky, do ktorých sme vtedy chodievali, akoby boli pomenovali pyromani.
Nad barom v Ohnisku bola klietka, kde sa tanečnice vlnili
v rytme pesničky Born to be wild od skupiny Steppenwolf či
Good lovin od Rascals. Hipisácku hudbu tam síce zvyčajne
nepúšťali, ale Rascals boli Taliani a Born to be wild bola
po akcii priam ideálna pesnička.
Dominic práve zoširoka rozprával o istom chlapíkovi,
ktorého nazýval Veľký Funzi Tarricone. Funzi patril do ro-
klub u sinatru kb.indd 19
3.2.2014 15:38
20 S a l P o l i s i
diny Colombovcov, rovnako ako my. Všetci mu hovorili
Funzi, volal sa totiž Alphonse. A Veľký preto, lebo ako
inak by ste nazvali chlapa, ktorý meria vyše metra deväťdesiat? Funzi bol skrátka gorila, nevynikal bystrosťou, ale
aspoň sa vedel krotiť.
Pred rokom sme so strýkom Tonym a s priateľom Sonnym zorganizovali bankovú lúpež. Krátko pred ňou sa Sonny rozhodol predať jeden zo svojich cadillacov. „Funzimu
zazvonil telefón a Sonny mu povedal, že má problém s autom,“ rozprával Dominic. „Funzimu to moc nepáli, a tak
mu poradil, aby si zavolal mechanika. Fakticky si myslel, že
keď má Sonny problém s autom, potrebuje mechanika. Lenže išlo o to, že Sonny predal auto dílerovi a ten s ním spravil
to, čo díleri robievajú: predal ho ďalej. Problém bol v tom,
že predavač povedal kupcovi, aby dal auto skontrolovať, či
v ňom nie sú ploštice, pretože patrilo grázlovi menom Sonny Franzese. Prisámvačku, Sonnyho nazval grázlom. Ibaže
tomu idiotovi netrklo, že aj kupec je náš človek. Len čo sa
Sonny o všetkom dozvedel, zavolal Veľkému Funzimu, nech
sa s predavačom trochu pozhovára. Funzi bol akurát s niekoľkými chlapmi z Faticovej bandy z rodiny Gambinovcov.
Vzal teda dvoch bitkárov so sebou. Jeden bol Chlapček Willie, Indián, a druhý náš Johnny, ktorý si o sebe myslel, že je
div nie Al Capone. Keď prišli do bazára, porozprávala sa
s predavačom bejzbalová pálka. Odvtedy mohol ten posratý
díler obchodovať akurát tak na vozíčku.“
O týždeň neskôr som bol s Dominicom v Plameni, čo
bol ďalší podnik pomenovaný podľa metódy, ktorou mafiáni s obľubou riešili problémy – podpaľačstva. Plameň bol
na pomedzí Queensu a Brooklynu, patril Gambinovcom
a posedávalo tam niekoľko gangstrov z tejto vplyvnej rodiny. Dominic ukázal na jedného z nich a povedal, že to je
klub u sinatru kb.indd 20
3.2.2014 15:38
K l u b U S i n a t r u 21
ten chalanisko, čo má rovnakú chuť do práce ako Capone.
Johnny. Od baru, kde som stál, som toho veľa nerozoznal.
Videl som len, že je to typický drsniak so širokými plecami
a s vlasmi ulízanými dozadu ako gangster z päťdesiatych rokov. Ešte som sa dozvedel, že si vo federálnej väznici už čosi
odsedel za únos. A to bolo všetko, viac som sa tým nezaoberal a Johnny mi vyfučal z hlavy.
V lete roku 1968 som mal dvadsaťtri rokov, a aj keď som
mal v trestnom registri záznamy už od strednej školy, v rodine Colombovcov som bol stále bažantom. Až o niekoľko
rokov som si vyslúžil mafiánsku prezývku a bol zo mňa Sally Ubatz – Šialený Sally. Ubatz je brooklynská skomolenina
slova upazzo, čo po taliansky znamená „šialený“.
K divokej historke, pri ktorej som si vyslúžil túto prezývku, sa dostanem neskôr. No keby mi vtedy Dominic alebo
niekto iný povedal, že ten Johnny, obyčajný pešiak u Gambinovcov, posadnutý Alom Caponem, sa jedného dňa nielenže stane hlavou tejto rodiny, nielenže bude najmocnejším
mafiánskym bosom v Amerike, ale že prepíše dejiny mafie
a bude svetoznámym kriminálnikom, pomyslel by som si, že
to oni sú upazzo.
Keby niekto predvídal, akú raketovú kariéru Johnny urobí, určite by som o tom vedel. Bol by som vedel aj o tom, keby
niekto predvídal, že budem Johnnyho pozorovať z prvého
radu a budem s ním zapletený v osobnej dráme. Tá sa začala
v deň, keď ho v roku 1972 prepustili z väzenia, a trvala celých tridsať rokov, až pokým si ho predčasne nevzala smrť,
keď si odpykával doživotný trest.
S Johnom Gottim som sa zoznámil štyri roky po spomínanom večere v Plameni. Vtedy totiž začal chodiť do klubu
klub u sinatru kb.indd 21
3.2.2014 15:38
22 S a l P o l i s i
U Sinatru. Bol to nový hazardérsky brloh, ktorý som vlastnil
spolu s Dominicom a jeho mladším bratom Joeym.
John i ja sme mali vášeň pre hazard a trávili sme spolu
veľa času. John síce zbožňoval kartové hry, ale bol mizerný hráč pokeru a vyhrával len výnimočne. Zato bol skvelý
v stolových hrách. Dlhé hodiny sme sedávali pri Scrabble
a Monopoloch, zvyčajne sme hrali aj s Lišiakom Jerothom,
mladým chalanom, s ktorým sa John poznal od detstva a neskôr sa stal mojím najlepším priateľom a komplicom. Hrávali sme buď v mojom klube, alebo v neďalekom Berginskom
loveckom a rybárskom klube, ktorý patril Gambinovcom.
Na Scrabble a Monopoly sme uzatvárali stávky a John skoro vždy vyhral. Bol tiež veľmi dobrý šachista. Keď sme sa
bližšie spoznali, chodievali sme spolu do môjho klubu alebo
do niekoľkých ďalších obľúbených podnikov, na konské preteky, na futbal, opekačky a hrávali sme softbal na výročných
piknikoch jeho bandy. Keď vyrástli naše deti, hrali v tom istom juniorskom futbalom mužstve.
Hoci John patril do inej rodiny ako ja, spoločne sme plánovali akcie. Za starých čias by bolo bývalo niečo také nemysliteľné, no aj vďaka klubu U Sinatru sa stierali donedávna neprekročiteľné hranice medzi členmi jednotlivých rodín.
V klube sa stretávali chlapi z takmer všetkých newyorských
rodín, čo by bosovia ešte pred niekoľkými rokmi neboli dovolili za žiadnych okolností.
S Johnom som sa často rozprával o tom, ako fungovala
mafia kedysi a ako sa veci zmenili. Vyrástol v rovnakej štvrti
ako ja – v Brooklyne vo východnom New Yorku. Pochádzali
odtiaľ aj Johnovi hrdinovia Al Capone a Albert Anastasia,
a práve tam bol obchod s cukrovinkami Polnočná ruža, kde
sídlila prvá mafiánska organizácia Vražda, a. s., ktorá mala
v náplni práce odstraňovanie nepohodlných ľudí. John zbož-
klub u sinatru kb.indd 22
3.2.2014 15:38
K l u b U S i n a t r u 23
ňoval staré mafiánske historky, a tých som vďaka strýkovi
Tonymu poznal na tucty. Strýko Tony patril ku gangstrom
zo starej školy, pracoval pre Joa Profaciho. Vyrastal som
na jeho historkách o tom, ako za prohibície pašovali alkohol, ako prví bosovia Profaci, Lucky Luciano, Frank Costello, a najmä Arnold Rothstein, chlap, ktorý si kúpil výsledok
finále bejzbalovej ligy, vládli New Yorku a žili si ako králi.
John aj ja sme odmalička snívali o tom, že budeme patriť
do sveta, o ktorom mi v detstve rozprával strýko Tony. John
bol odo mňa o päť rokov starší a patril do skupiny Charlieho
Fatica, jedného z kápov v rodine Gambinovcov. Ja som mal
vtedy len dvadsaťšesť rokov a ešte som len musel dokázať,
čo je vo mne. No obaja sme mali rovnaký cieľ – zaujať pevné
miesto v spoločenstve gangstrov a stať sa uznávanými členmi
našich mafiánskych rodín.
V čase, keď som sa spriatelil s Johnom Gottim, teda v roku
1972, bola newyorská mafia na vrchole, čo sa týka bohatstva, moci a popularity. Bol to rok výmeny stráží – do čela
sa tlačili príslušníci novej generácie, a staré štruktúry, ktoré
boli pri moci desiatky rokov, im nedokázali vzdorovať. K veľkým zmenám nemalou mierou prispel film Krstný otec, ktorý v marci prišiel do kín a zásadne ovplyvnil spôsob, akým
verejnosť vnímala moc a vplyv mafie. Ten film z nás urobil
romantických hrdinov, a tak ho zbožňoval každý, kto mal
niečo spoločné s organizovaným zločinom. Len čo nejaká
ženská zbadala gangstra, nemyslela na nič iné, len ako ho
dostať do postele. V tú jar sme boli na Krstnom otcovi v kine
s mojím najlepším kamarátom Lišiakom Jerothom a naším
kumpánom Tommym DeSimonem. Boli sme z neho takí
nadšení, že hneď po odchode zo sály sme museli niečo vy-
klub u sinatru kb.indd 23
3.2.2014 15:38
24 S a l P o l i s i
viesť, aby sme oslávili život, aký sme práve videli na plátne.
Väčšina ľudí, ktorí sa živili poctivou prácou, ani len netušila,
v čom všetkom má mafia prsty a aký má ohromný vplyv, kým
nevidela Krstného otca alebo nečítala rovnomennú knihu
od Maria Puza, podľa ktorej bol nakrútený. Rok pred natočením Krstného otca vyšla ďalšia kniha, ktorá ľuďom predostrela fakty o mafii – Cti otca svojho od Gaya Talesa o Joovi
Bonannovi, bosovi rodiny Bonannovcov.
„Sme väčší než U.S. Steel.“ Túto vetu z Krstného otca si
zapamätal hádam každý. Vo filme ju vyslovil Hyman Roth,
postava, ktorá mala predstavovať Meyera Lanského. Lansky
bol židovský mafián a mozog, ktorý za starých čias riadil
operácie bosa všetkých bosov Luckyho Luciana. V odpočutom rozhovore s manželkou Lansky v skutočnosti povedal
„sme väčší než General Motors“.
Pravda však bola taká, že mafia zarábala viac než obidva
megapodniky dokopy. Vlastne viac než takmer desiatka najväčších amerických firiem. Začiatkom sedemdesiatych rokov mala podľa Talesa americká mafia, do ktorej rátal dvadsaťštyri rodín po celej krajine vrátane piatich najmocnejších rodín so sídlom v New Yorku, ročný obrat okolo štyridsať miliárd dolárov. Toľko nezarábali General Motors, U.S.
Steel, Standard Oil, Chrysler, Ford, IBM, AT&T, RCA a General Electric dohromady.
Organizovaný zločin nebol hocaký biznis – bol to najväčší
biznis v Amerike. A podobne ako jeho dnešné legálne obdoby, fungoval len s drobnými alebo žiadnymi vládnymi zásahmi a neplatil žiadne dane.
Jediné peniaze, ktorých sa mafia musela vzdať, išli
na úplatky pre vyššie či nižšie postavených priateľov. Nebolo lacné podmastiť všetkých politikov a vládnych úradníkov,
sudcov, právnikov, prokurátorov, policajných dôstojníkov,
klub u sinatru kb.indd 24
3.2.2014 15:38
K l u b U S i n a t r u 25
vyšetrovateľov, detektívov a policajtov, ktorí boli na výplatnej listine.
No vďaka chamtivosti a skorumpovanosti ľudí, ktorých
daňovníci platia za to, aby im slúžili a chránili ich, mohli
nespočetní zločinci v radoch mafie beztrestne páchať tie
najhoršie zločiny – od vrážd v temných uličkách po verejné popravy vrátane najveľkolepejšej vraždy v dejinách,
atentátu na prezidenta – a bohatnúť na nich. Tí takzvaní
dobrí chlapci nám dali najvzácnejší dar, aký si mohol želať zločinec, počnúc pouličným grázlom až po váženého
dona: dovolili, aby nám to prešlo.
Žiaden šéf mafiánskej rodiny v roku 1972 nezarábal viac peňazí, neovládal väčšie impérium a nešéfoval mu bezohľadnejšie
ako muž, ktorého jedného dňa nahradil náš Johnny Gotti.
Keby mali filmoví producenti zobraziť skutočného krstného otca, nikdy by do roly dona Corleoneho neobsadili Marlona Branda. Vyhľadali by obskúrnu postavičku, ktorá by
hrala Carla Gambina – drobného, neškodného starca po sedemdesiatke, ktorý by sa napohľad nevyšmatlal ani z domova dôchodcov.
Napriek ohromnému bohatstvu a moci bol otec rodiny
Gambinovcov v každom ohľade skromný a nenápadný. Zatiaľ čo niektorí jeho predchodcovia žili v honosných palácoch s výhľadom na Central Park či vo vidieckych sídlach
v štýle feudálnych zámkov, Carlo Gambino s manželkou
a deťmi býval v malom dome s priemerne veľkým pozemkom
na obyčajnej ulici v tuctovom americkom mestečku, ktoré
ničím nevybočovalo z množstva podobných. Massapequa
v štáte New York ležala kúsok od diaľnice. Každé ráno sa zo
skromného obydlia dal odviezť do skromnej kancelárie v ne-
klub u sinatru kb.indd 25
3.2.2014 15:38
26 S a l P o l i s i
označenej tehlovej budove v južnom Brooklyne. Do takého
auta by si nesadol žiaden z bosov zaťažených na cadillacy či
lincolny – on sa vozil v posratom oldsmobile.
Keby ste aj náhodou Gambina stretli na ulici, určite by
ste mu nevenovali druhý pohľad. Jeho jedinými poznávacími
znameniami boli orlí nos, okrúhly klobúk a tajomný úsmev,
ktorý mal večne na perách. Joe Bonanno o Gambinovi napísal, že „vyzeral ako veverica, bol servilný a úlisný“.1 Samozrejme, kým sa to odvážil napísať do knihy, najprv si počkal,
až bude Gambino ležať v hrobe.
Na prisťahovalca, ktorý sa v USA ocitol v roku 1921 ako
devätnásťročný mladík bez jediného centa, sa Gambinovi
darilo. Do roku 1972 velil štvortisícovej armáde nohsledov
a spoločníkov. Šéfoval obchodnému konglomerátu, ktorý by sa mohol smelo porovnávať s akýmkoľvek dnešným
hedžingovým fondom: zarábal na lodnej, leteckej a kamiónovej doprave, v stavebníctve, odevníctve, odvoze a skladovaní odpadkov. Mal pod palcom odbory. Ďalšie ohromné
sumy mu odvádzali dvadsiati štyria kápovia, ktorí dohliadali
na podnikanie Gambinovcov v oblasti hazardu, úžerníctva či
vydierania. Ich gangy pouličných násilníkov mali na svedomí
novinové titulky o lúpežiach, bitkách a vraždách, no keďže
úradníci držali nad nimi ochrannú ruku, hrozili im len symbolické alebo žiadne tresty.
Najziskovejším segmentom Gambinovho podnikania bol
jednoznačne obchod s drogami. Don Corleone v podaní
Marlona Branda síce vyhlasoval, že obchod s drogami je príliš špinavý pre bosov, ktorí dbajú na prísne normy cti a rešpektu, avšak skutočný krstný otec začal do Ameriky dovážať
Joseph Bonanno: A Man of Honor: The Autobiography of Joseph Bonanno.
St. Martin’s Press, New York, 2003.
1
klub u sinatru kb.indd 26
3.2.2014 15:38
K l u b U S i n a t r u 27
heroín už v roku 1948. Lucky Luciano vtedy na osi Turecko
– Sicília – Marseilles – New York vybudoval pašerácku sieť
známu ako Francúzska spojka.
V prvých desiatich rokoch mali o tvrdé drogy záujem najmä najnižšie sociálne vrstvy, bohémi a černosi z get. Zmena
nastala v šesťdesiatych rokoch, vojna vo Vietname vytvorila podmienky na masový dopyt po drogách. Do roku 1972
v nej položilo život päťdesiatpäťtisíc amerických chlapcov.
Štvrť milióna zranených a nespočetné množstvo traumatizovaných veteránov s radosťou zaplatilo sto dolárov za gram
svinstva, ktoré dokázalo utlmiť bolesť.
Takú dojnú kravu organizovaný zločin nepoznal, odkedy
sa v roku 1933 v Amerike skončila prohibícia. Zákaz predaja alkoholu predstavoval pre mafiu zlatú baňu. Predaj alkoholu bol dokonalý zločin, bezchybný nelegálny obchod.
Tovarom bol čarovný elixír, po ktorom každý túžil, a dopyt
bol bezhraničný. Mafia bezo zvyšku ovládala ponuku, podplácala policajtov, aby sa vyhla riziku, a nechávala si celý
zisk. Pašerákov alkoholu mali pritom všetci radi – počestná
verejnosť, jej volení zástupcovia a dokonca aj policajti –, pretože vďaka nim sa stále točilo pivo a v domácich sekretároch
stále boli plné fľaše.
Prohibícia bola zlatá hus, ktorá zrodila mafiu. Drogy boli
jedom, ktorý ju zabil. Poctiví ľudia nechceli mať nič spoločné s látkami ako heroín, ktoré človeku brali dušu. Hviezdy
ako Bogart, Cagney či Edward G. Robinson ste nevideli hrať
vo filme o nádhernom živote priekupníkov s drogami. Drogoví díleri sa považovali za zločinecký odpad a priťahovali
obrovský záujem policajtov – až taký, že sa nedal vykúpiť peniazmi. Tovar z Francúzskej spojky preto Gambino a ostatní
donovia distribuovali prostredníctvom spriaznených gangov,
ktoré však nepatrili k mafii a ich účasť na obchodovaní s dro-
klub u sinatru kb.indd 27
3.2.2014 15:38
28 S a l P o l i s i
gami bola prísne tajná. Vedeli o nej len vysokopostavení členovia zainteresovaných rodín.
S ľuďmi na spodných priečkach zločineckej pyramídy sa
bosovia o zisky nedelili. Štruktúra mafie zodpovedala obrátenému lieviku – hotovosť prúdila od pouličných pešiakov
nahor ku kápom, odtiaľ k vyššie postaveným šéfom a napokon k samotnému bosovi, nikdy nie naopak. Vrcholoví predstavitelia mafie boli presvedčení, že čím menej toho pešiaci
vedia o peniazoch, z ktorých nevideli ani cent, tým lepšie.
Americký Kongres v roku 1956 schválil zákon, podľa ktorého každý, koho usvedčili z obchodovania s drogami, mal
dostať najmenej dvadsať rokov za mrežami bez možnosti
podmienečného prepustenia. Vtedy sa bosovia naozaj vyľakali. Uvedomili si, že aj najlojálnejší pešiaci zabudnú na sľub
mlčanlivosti, omertu, a zradia svojich krstných otcov, ak im
bude hroziť, že tretinu dospelosti strávia v chládku.
Nasledujúci rok sa stretli členovia Komisie, celoštátnej
organizácie čelných predstaviteľov organizovaného zločinu, aby sa pozhovárali o novom prísnom zákone proti drogám. Pamätné zasadnutie sa konalo v mestečku Apalachin
neďaleko Binghamtonu v štáte New York. Carlo Gambino,
najnovší člen Komisie, sa stal hlavou rodiny len niekoľko
týždňov predtým vďaka tomu, že pri pamätnom atentáte
odstránil krstného otca vlastnej rodiny Alberta Anastasiu.
Gambino navrhol, aby sa s hrozbou nového protidrogového
zákona vyrovnali jednoducho: trestom smrti v mafiánskom
štýle. Znamenalo to, že koho policajti prichytia pri dílerstve
drog, treba zlikvidovať guľkou do hlavy.
V čase apalachinskej konferencie priemerný pešiak k drogám ani nepričuchol. O pätnásť rokov však už bolo všetko
inak. Viem to, pretože vtedy som sa k obchodu s herákom
dostal aj ja. A práve keď to začalo vynášať, vláda pritvrdila.
klub u sinatru kb.indd 28
3.2.2014 15:38
Download

Prológ - Bux.sk