Roč. XX. č. 78
EMPATIA
BULLETIN
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny.
Odbor poradensko-psychologických služieb.
Asociácia manželských a rodinných poradcov
a sociálnych pracovníkov SR v Bratislave.
Slúži na komunikáciu a informovanie o formách práce, úspechoch
i ťažkostiach na ceste pomoci človeku v náročných životných situáciách.
NIELEN PRE ODBORNÍKOV
Číslo 4
december 2013
Bratislava
Empatia 4/2013
2
Empatia 4/2013
OBSAH
EDITORIAL 4
MEDZI NAMI
PhDr. O. Kostelníková: Metafora
7
Mgr. M. Škultétyová: Čas smrti našich synov?
10
Soňa Sajenková: Svätý Valentín, slnovrat lásky
11
TÉMA
Mgr. Vladimír Hambálek: Profesionálna pomoc
13
PhDr. Juraj Žilinčík: Rozvodová a porozvodová devastácia
rodinných vzťahov
21
KAZUISTIKA
Mgr. Mária Vargová: Psychologická pomoc deťom
so syndrómom CAN
23
ROZHOVOR
Jean McLendon, Jay Lappin
28
PREČÍTALI SME
Zdeněk Vojtíšek, Pavel Dušek, Jiří Motl: Spiritualita v pomáhajících
profesích 2012, Portál, 231 strán (J. Kusá)
37
Blair Singer: Ovládněte svůj vnitřní hlas,
inCommunity 2012 (J. Kusá)
41
Zora Bútorová a kolektív: Štvrtý rozmer tretieho veku.
Desať kapitol o aktívnom starnutí (J. Kusá) 47
3
Empatia 4/2013
EDITORIAL
Akonáhle je prijaté poznanie, že aj medzi tými najbližšími sú stále
nekonečné vzdialenosti, môže sa rozvinúť nádherný život bok po boku,
pokiaľ sa im podarí milovať tú vzdialenosť medzi nimi, ktorá každému z nich
umožňuje vidieť toho druhého v plnej kráse oproti širému nebu.
R. M. Rilke
Milé kolegyne, kolegovia,
vážení čitatelia,
možno tí pozornejší z vás spozorovali, ako slovo prokrastinácia zaplavilo populárne časopisy, noviny, médiá vôbec a stáva sa súčasťou módneho slovníka
tých, ktorí sa zaoberajú dobrým fungovaním a prosperovaním svojím, alebo
svojich klientov. Každý kouč, každý líder, tím budovateľ, či sprievodca (možno
aj Bratislavou) používa popri empatii, traume, rekonsiliencii a pár podobných
odborných termínoch, ktorých zavádzanie do praxe si živo pamätám už aj slovo prokrastinácia, tak som rada, že som stihla odbornú knihu na túto pálčivú
módnu novinku predstaviť v minulom čísle. Aby sa nám nestalo, že nejaký čitateľ Empatie bude zaostávať za intelektuálnym módnym trendom a levelom,
teda úrovňou.
Vypadá to, že mimovoľným ziskom dlhej praxe je takmer stopercentná zmena slovníka, jeho obohacovaním, spresňovaním, či čo, pretože samozrejme
sme dávno vedeli, že najviac vyupratované zásuvky sme mali počas skúšok a
keď začínam písať Empatiu, aj okná sú umyté najskôr. Ale že je to prokrastinácia, že tie deti, ktoré sa zrovna nezbláznia z rozvodu rodičov sú resilientné... to
sú míľniky na ceste za poznaním.
Aj v tomto čísle sa pokúsim vás naďalej sprevádzať na tejto ceste, mám tu pri
ruke už kôpku kníh a horúca téma bude vnútorný hlas. Aj som oslovila ďalších,
u ktorých som videla nejaké knihy na stole, aby som na to nebola tak sama,
lebo vám hrozí veľmi subjektívne, úzko zamerané sprevádzanie. Týmto oslovujem vás všetkých: keď už nejakú knihu prečítate, nebuďte sebeckí, dajte na ňu
odporúčanie, prípadne rovno stručne povedzte, čo by z nej mali ovládať všetci
kolegovia, prípadne všetci ako-tak inteligentní ľudia.
Keď už som pri tom, píšte aj iné útvary a posielajte ich najradšej na moju
adresu (v tiráži), lebo keď to ide cez dva - tri počítače, niečo sa vždy zapatroší.
4
Empatia 4/2013
Viem, o čom hovorím, za chvíľu nalistujete Oľgy Kostelníkovej Metaforu, ktorú
postihol práve tento osud. Trochu to súvisí s tým, že som používala tri počítače,
ako som spomínala a nie všetko som uložila do všetkých... Už som urobila opatrenia, ale zasa, prekvapenie z nálezu bolo radostné. Navyše článok je rovnako
aktuálny a rovnako vítaný ako príspevok, som si istá, že aj vami.
Medzičasom sa píše aj iný rok, želám vám, aby bol dobrý, bohatý na tvorivosť, nápady, smiech a dôvody naň. Jedna z mnohých predpovedí tvrdí, že
má byť práve taký, pokiaľ si len nevyberiete inú predpoveď. Napríklad niečo
z politiky. Je to rok koňa, podľa čínskeho horoskopu a aké je to krásne zviera.
Milan Zacharovský vravel, keď nás učil prijatiu vlastných nedokonalostí, že aj
pánu Bohu sa nevydarilo všetko rovnako, čo sa mu však vydarilo sú práve kone
a jar.
My dobre vieme, že rok bude taký, aký si vystrojíme, ako nedávno ten vianočný stromček. Keď si naň zavesíme odhodlanie, neutuchajúci humor a optimizmus, kúsky trpezlivosti, pokory pred nevyhnutným, ako je plynutie času,
starnutie, málo peňazí a to všetko okolo. Aj dobrý žalúdok nezaškodí, aj odháňanie tých javov, ktoré našich susedov priam definujú, ako je závisť, pesimizmus, malosť a pomalosť, atď. Každý si vystrojte svoj stromček pre tento rok, na
jeho konci si môžeme povedať, čo bolo nevyhnutné, čo potrebné a čo nebolo
treba.
Tak a teraz ceruzka a papier, alebo akékoľvek farbičky a pracujte. Môžete
mi svoje stromčeky želaní, túžob, odhodlaní, rozhodnutí a pripomenutí aj poslať. Tri najkrajšie a najlepšie odmeníme, pravdepodobne dobrým a pekným
slovom. Koniec koncov máte šancu byť uverejnený a to je predsa česť. Mohla
by z toho byť aj poradenská technika (nakreslíte si červenou, čo nevyhnutne
budete tento rok potrebovať, zelenou, čo by prospelo, modrou, čo si želáte a
viete, že ťažko... a povešajte si to na stromček od hora až dole podľa priority).
To bol príklad bezuzdnej kreativity, ale ja som to už s klientkou skúsila a má na
nejaký čas vyupratované v sebe.
Už minulý rok som písala o tom, že som vášnivým zástancom želaní, predsavzatí, akokoľvek to nazvete do nového roka, do nového dňa, týždňa, alebo
akéhokoľvek úseku, lebo to dáva šancu, nádej, energiu, správny smer pri spojení so sebou a občas aj výsledky. Najnovšie vedci zistili, že samotné plánovanie,
predstava a silný túžobný pocit sa zapíše do nášho nervového systému, ako by
sme to prežili, to som už aj minule s úžasom spomínala v inej súvislosti. Ja som
presvedčená navyše, že každé zastavenie a zamyslenie je na prospech veci. Na
prospech našich životov. Eliminujeme tým niektoré keby v budúcnosti. Lebo
nikdy nie je neskoro, vždy môžem začať to, k čomu ma oslovuje môj vnútorný
5
Empatia 4/2013
hlas. Prinajhoršom to nedokončím, alebo nebudem spokojná, ale keď nezačnem, budem mať určite zúfalý pocit zmaru a straty. Tak len začnite. Želám si
spolu s vami dobrý pocit pri koncoročnej bilancii 2014.
A nedá mi, aby som sa nepodelila o výsledný pocit z tejto Empatie, potom, čo
som ju celú prečítala v jednom kuse: je to až neuveriteľné, ako sa veci postretávali, ako nájdete prelínanie, inšpirovanie, ako by autori sedávali na redakčných
poradách x krát. Alebo to len ja, ktorá si veci pamätám, pretože som niektoré
čítala trikrát, nachádzam súvislosti? Určite nie, sú tam.
Nech všetky krásne a dobré slová, ktoré ku vám prišli ako novoročné a sviatočné želania, otvoria vo vás tie správne časti, spôsobia patričné krásne skutky
a dobré životy, pre blaho vás samých i všetkých okolo vás. Iba spolu urobíme
svet lepším, ale bez každého z nás to nie je možné. Tvoj svet nikto bez teba
lepším neurobí.
Veľa úspechov
Jolana Kusá
¦
¦
¦
Stras putá, ktorými si sa nechal dobrovoľne zviazať. Nič ťa neobmedzuje.
Nie je nič, čo by si nomohol dosiahnúť. V živote nie je smútok. A tak to
zostane...
¦
¦
Clearwater
¦
Chceš vyhrať? Vybojuj ešte jedno kolo.
James J. Corbett (1866-1933)
¦
¦
¦
Naozaj prehrávaš až vtedy, keď si sa prestal snažiť.
6
Mike Ditka
Empatia 4/2013
MEDZI NAMI
TRI V JEDNOM: Metafora, príbeh a klarifikácia použiteľná
v poradenskej práci s párom, ktorý má problémy vo vzťahu/
rozvádza sa.
Autorka: Oľga Kostelníková
Stretnutie skupiny pre PaTPV, Poprad 2013
Ľudia oddávna vytvárali metaforické príbehy, ktoré dokážu v krátkosti povedať veľa o živote. Začal to azda Ezop svojimi bájkami, ale možno to bol niekto
oveľa skôr. Ponúkam vám jeden takýto príbeh o vzťahoch v rodine.
1.Predstavme si, že človek je ako strom. Keď strom rastie zo semienka, keď
sa zo zeme prederie na svetlo, založí prvý kruh dreva a každým rokom
pridáva jeden letokruh. Nie je to vidno na prvý pohľad, letokruh vidno iba
na priereze stromu, inak je skrytý pod kôrou, ale my vieme, že je tam. Ako
strom rastie nikdy nestráca predošlé drevo, ale prikladá vždy ďalšie Všetky
skúsenosti a zážitky ostávajú v dreve, tvoria jeho telo.
7
Empatia 4/2013
2.V jadre základného letokruhu sa nachádzajú základné atribúty človekastromu. Sú to základné potreby a základné živiny rastu. Sú tri: láska, sebaúcta,
rešpekt. Aby strom rástol a stal sa tým, čo sa má stať, nevyhnutne potrebuje
dostávať lásku – svetlo a teplo, čiže priazeň, radosť a prijatie, budovať
sebaúctu – dôveru vo vlastnú krásu/dobro, silu a schopnosti a vnímať rešpekt
od ostatných – dostávať priestor pre svoj spôsob rastu, kvitnutia a života. Sú
to základné korene každého stromu, z ktorých rastie kmeň, konáre, listy,
kvety a v dospelosti rastú plody.
3.Stromy rastú v drsnej prírode. Občas je málo slnka, fúka silný víchor,
prichádzajú búrky. Lásky nie je dosť, na sebaúctu fičí víchor a udierajú
blesky, namiesto rešpektu niekedy útočia cudzopasné imelá a utláčajú
ploty, ohrady, betónové plochy a krivia rast stromu. Našťastie, sú aj pekné
slnečné a teplé dni. Stromy sú nezmary. Rastú najlepšie ako sa dá. Neustále
hľadajú lásku, podporu sebaúcty a rešpekt. Ak jej nemajú dosť, nachádzajú
si náhrady, niekedy si aj vymyslia virtuálne slnko a virtuálny dáždik, lebo bez
toho sa žiť nedá. Konáre stromom rastú a stromy nevedia, že v ich dreve sú
po chýbajúcej láske sebaúcte a rešpekte skryté duté miesta a že v nich radi
bývajú červíky, napr. červík strachu, pochybností o sebe, červík pomsty ap.
Stromy na to nemyslia, ale neustále túžia nájsť, čo potrebujú: lásku, rešpekt,
sebaúctu.
4.Jedného dňa sa v oceáne stromov, v mori lesa, stretnú dva stromy, ktoré cítia,
že k sebe patria, vytvoria pár. Viete prečo? Pretože si vedia navzájom dať
lásku, podporovať jeden druhému sebaúctu a prejavovať rešpekt. Veria, že
teraz nastali zlaté časy, konečne našli možnosť ako dostávať to, čo potrebujú,
veria, že našli raj, kde bude stále dostatok lásky, rešpektu a sebaúcty.
8
Empatia 4/2013
Z ich vzájomného vzťahu dajú život novému stromčeku, ktorý sa hreje v ich
láske, rešpekte a rastie mu sebaúcta.
5 Jedného dňa sa však začnú ozývať duté miesta v dreve každého stromu,
ktoré tam vznikli v ich predošlom živote, keď ešte boli malé stromčeky.
Oslabujú drevo a červíky strachu, pochybností, viny, krivdy a pomsty znovu
vypustia svoje jedy... Slnko zastrie ťažký mrak, ktorý je produktom červíkov,
ale stromy myslia, že je to zlá vôľa... Vznikne mrak plný pochybností o tom,
že ten druhý strom nedáva dosť a tak, ako by ten prvý chcel, príde aj vietor,
ktorý druhému okmásal lístky a strhol nejaké kvety, medzi konármi láska,
sebaúcta a rešpekt oboch stromov to začína burácať, začína búrka. Namiesto
lásky chladné výčitky a studené odtiahnutie, namiesto rešpektu hromové
„Musíš, nesmieš...“, namiesto podpory sebaúcty ponižujúce: Ty si taký/á....!
Je to veľké sklamanie, strata raja, ktorá prináša veľkú bolesť a hnev. Každému
stromu sa zdá, že ho ten druhý zradil. Bolí to, že znovu chýba láska, nie je
dosť rešpektu a sebaúcta bolestivo dostáva rany. Ako to, že to nevyšlo, že
znovu nie je dosť živín pre dušu? Otvárajú sa staré rany, ktoré dostali stromy
ešte keď boli stromčekmi a teraz dúfali, že sa to nebude opakovať. Mali dobrú
vôľu, ibaže... staré rany zanechali jazvy a stromy ľahko strácajú schopnosť
dávať lásku a rešpekt, nie sú dokonalé, mýlia sa, niekedy sú vyčerpané. Ale
navonok to vyzerá, akoby si chceli robiť zle, akoby nedopriali druhému, čo
tak veľmi potrebuje... dutiny v dreve sú skryté a nikto o nich nevie, červíky
sa hostia, až im telá tučnejú, sú riadne vypasené... a ich jedy superjedovaté.
9
Empatia 4/2013
6.Blýska sa, hromy bijú, studený vietor fúka medzi stromami.
Čo sa deje s malým stromčekom, ktorý vyrástol zo spojenia dvoch stromov –
rodičov?
Zdá sa, že história sa opakuje. Odkiaľ on dostane lásku, podporu sebaúcty,
odkiaľ dostane rešpekt k svojim potrebám, túžbam? Musí si poradiť, musí
prežiť, vznikajú rany a duté miesta, červíky sa už hrnú...
Mohli by veľké stromy napriek vetru a búrkovým mrakom spomenúť na
to, že nad tým svieti slnko a búrku zastavuje práve rešpekt a úcta? Príjmu
snáď nejakého liečiteľa datľa, ktorý nájde duté miesta s červíkmi a ....???
Dokážu zistiť, že majú svojho datľa v sebe a dokážu sa liečiť??? Všimnú si
malý stromček medzi sebou?
¦
¦
Oľga Kostelníková,
Humenné
¦
Skoncoval som so všetkými skvelými činmi a smelými plánmi, veľkými
inštitúciami a slávnymi úspechmi. Zaujímajú ma tie drobné, neviditeľné,
milujúce ľudské sily, ktoré sa rozpínajú od človeka k človeku, prerastajú
puklinami sveta ako korienky, alebo ako voda, presakujú kapilárami, a ak
im dáme dosť času, roztopia i tie najtvrdšie pomníky pýchy.
Wiliam James
Čas zomierania našich synov?
Spoza skla pozerá na mňa z parte známa tvár: „Jeho srdce náhle dotĺklo....“
Spolužiak môjho syna. Dozvedám sa, že včera ráno sa ho deti pokúšali zobudiť,
ale márne. Mal 40 rokov a vysoké ambície.
Nie tak dávno rovnako náhle zomrel ďalší rovesník mojich detí. Išiel sa poobede „natiahnuť“ na chvíľu do izby. Jeho manželka už zachytila len jeho posledný výdych.
Je to náhoda? Alebo naozaj začínajú muži zomierať v polovičke svojho života?
Asi sa naozaj niečo deje. Môj štyridsiatnik si koncom minulého roka zobral
na pár mesiacov neplatené voľno. Veľmi som to nechápala, ale pri tom parte
10
Empatia 4/2013
som si uvedomila, že zjavne urobil múdry krok. Nebyť toho, možno …. Až ma
zamrazilo.
Tieto riadky píšem z dôchodcovského kresla, ktoré mi nedáva veľa možností
konať. Viem však tiež, že aj keby som sedela v kresle terapeutickom, tento druh
klientov by ma nevyhľadal – popri svojich aktivitách nemajú na seba čas.
Ba predsa – bol raz jeden taký! Poslal mi ho lekár kvôli psychosomatickej
problematike. Muž po tridsiatke, ženatý, jedno dieťa, zamestnaný. Snažil sa
zabezpečiť rodine čo najviac, preto po návrate zo zamestnania obliekal montérky a išiel do dielne opravovať autá. Ťahal to takto zopár rokov, kým nedostal
záchvat, pri ktorom sa vyľakal, že ide zomrieť. Našťastie to nebol infarkt. Strach
zo smrti ho však pri mne udržal dosť dlho na to, aby radikálne a definitívne
zmenil spôsob života. Naučil sa hovoriť „nie“ svojim známym s pokazenými
autami, naučil sa hrať so svojou malou dcérkou, prestal unikať do dielne pred
manželkinými výčitkami. S prekvapením zistil, že doma zavládla pohoda, pretože manželka viac potrebovala jeho prítomnosť ako jeho peniaze a tiež že sa
zaobídu bez mnohých vecí, ktoré predtým plánovali.
Jeden zo sta. Nie každý má takúto šancu. Neviem, ako sa dá zabezpečiť
šanca ďalším deväťdesiatim deviatim, ba ani tým deviatim. A tak aspoň bijem
na poplach.
Mgr. Škultétyová Marcela
Svätý Valentín, slnovrat lásky...:)
Naši dávni predkovia, ktorých dnes nazývame pohanmi vedeli osláviť život...
Každodenné rituály vďačnosti, obrady a oslavy, ktoré zaručovali šťastný život,
dobrú úrodu, zdravie, spokojnosť. Hoci z nášho pohľadu mali toho omnoho
menej a podľa niektorých možno strádali, ovládali niečo, čomu sme sa my
vzdialili na sto honov… Poznali radosť, vďačnosť, šťastie na tej najbizarnejšej a
zároveň najveľkolepejšej úrovni…
Napriek tomu, že terminológia týkajúca sa takýchto malých no významných
osláv sa zmenila na oveľa svetskejšiu a menej okultizmom zaváňajúcu, rituály
a obrady sú súčasťou nášho života. A to nemusíme patriť k nijakej sekte s morbídnymi praktikami, či mať diagnózu od psychiatra. Sú pre nás nepostrádateľné
11
Empatia 4/2013
rovnako ako potrava alebo spánok. Nehovorím teraz o národných, miestnych
čí lokálnych zvykoch a tradíciách. Skôr mám na mysli tie osobné, ktoré sme
si vytvorili úplne náhodou, no dodnes na nich lipneme. Romantický výlet na
obľúbené miesto s milovanou osobou, ktorý podnikáme každoročne, aby sme
spečatili minulosť, prítomnosť aj budúcnosť v jednom okamihu. Pečenie koláčikov s mamou a tiež našimi deťmi, spojenie troch generácií a export lásky od
sŕdc, cez končeky prstov až do maškŕt určených pre blízke duše:) Pohladenie
a rozprávka pred uložením svojho drobčeka – akt lásky a nehy, opakujúci sa
večer čo večer, budujúci základy niečoho, čo je navždy.
Ešte stále si myslíte, že rituály sú pre vás neznámou? Myslíte, že okrem narodenín, výročí, svadieb, promócií nie je dôvod na oslavu každý deň? A čo pre vás
znamená Valentín? Takmer každého z nás napadne tento sviatok, keď január
odovzdá svoju vládu februáru. Je to len deň v kalendári, alebo komerčný útok
na naše mysle a peňaženky?
Ak odmietate tento sviatok prežiť tradične, skúste si z neho urobiť vlastné
výročie. Nazvite ho trebárs SLNOVRATOM LÁSKY, VĎAKYVZDANÍM ZA BLÍZKOSŤ alebo ako chcete... Je na vás, aká bude veľkolepá vaša súkromná oslava
a čo bude jej náplňou. Nemusíte tento sviatok tráviť iba s partnerom. Buďte
s tými, ktorých ľúbite. Robte to, čo Vás naplní šťastím a spokojnosťou.
Dúfam, že vám nechýba kreativita a odvaha skúšať nové veci. Verím, že v sebe dokážete nájsť magickú a zázračnú silu meniť každodennú všednosť na sled
čarovných chvíľ, dní, mesiacov a nakoniec objavíte svoj úžasný život. Nezabúdajte na výnimočnosť a oslávte krásny 14. február.
S láskou
Soňa Sajeníková
Lučenec
¦
¦
¦
Úspech ti dá mnohé, nie však to veľké vnútorné čosi, ktoré dáva lásku.
12
Sam Goldwyn
Empatia 4/2013
TÉMA
Profesionálne spôsoby práce z pohľadu českej systemiky
Pomáhajúci profesionál? Život na hrane.
Existuje jeden pravdivý bonmot môjho materského oboru – sociálnej práce,
ktorý hovorí o tom, čo je sociálna práca: „Sociálna práca je to, čo robí sociálny
pracovník. Ostáva už iba zodpovedať, kto je sociálny pracovník.“ Ozaj, kto
je sociálny pracovník? Podľa definície ten, čo je vždy v dvojrole – pomáha
klientom sociálne fungovať a zároveň pomáha spoločnosti, aby vo všeobecnosti
„prežila“ podľa vlastných predstáv. Myslím, že výrok sociálna práca je to, čo
robí sociálny pracovník patrí všetkým pomáhajúcim profesiám (kouč je ten,
ktorý koučuje, mediátor ten, ktorý robí mediáciu...) a pokiaľ viem, každá z nich
(vrátane lekárov s ich niekoľko tisícročnou tradíciou) má mnoho otáznikov, ktoré sú spojené s ich vlastnou odbornou identitou. Veľa problémov vyvstáva z toho, že to, čo je očakávané, že má robiť pomáhajúci, má viacero interpretácií.
Spoločnosť, ktorú reprezentujú inštitúcie sformované do organizácií, očakáva
od psychológov, pedagógov, či iných gógov niečo, klienti (ľudia, ktorí sú v kontakte s pomáhajúcimi) často niečo iné a pracovník sám očakáva od seba (svojej
profesie a profesionality) možno ešte niečo tretie, úplne odlišné od toho, čo
chce jeho klient, alebo spoločnosť. A zrazu tu máme konflikt, alebo napätie.
Alebo priestor pre dialóg a porozumenie všetkých strán? Kto vie? Ako kedy, že?
Predpokladom je mať minimálne jasne v tom, kto som (ako napríklad kto som
ako psychológ v danej organizácii, pre ktorú pracujem), respektíve kým chcem
byť v danej role (pre klientov, kolegov a podobne).
Ako supervízor mám tú česť a privilégium rozprávať sa s tými, ktorí s presvedčením o svojej „odbornej“ pravde a tým aj s istotou svojho presvedčenia, ale
hlavne s dobrými úmyslami konajú (respektíve na druhých páchajú) „dobro“.
Chcú menej utrpenia. Chcú vidieť viac šťastných ľudí. Chcú, aby boli deti v bezpečí, zdravé rodiny, chcú bezdomovcov, ktorí sa nebijú a nechlascú, túžia po
mládeži, ktorá sa nefláka, ak sú riaditelia, chcú pracovníkov, ktorí pracujú a sú
motivovaní... chcú zmeny k lepšiemu. Niekedy reprezentujú svoje vlastné záujmy (napríklad rodičia), niekedy reprezentujú záujmy firmy pre ktorú pracujú
(napríklad manažéri), niekedy záujmy spoločnosti (napríklad sociálni kurátori).
Žijú život v záujme vlastnej idey, alebo v záujme toho, s čím sa stotožnili. Mnohí z nich si myslia, že vedia, čo je „lepšie“ a dokonca mnohí tvrdia, že vedia, čo
je pre klientov dobré. Pre človeka, pre jeho rodinu, pre spoločnosť. Neberiem
im tie presvedčenia. Napokon mnohé moje presvedčenia o normách toho, čo
13
Empatia 4/2013
je dobré a mnohé moje priania pre klientov občas viac, občas menej kriticky
zdieľam alebo mám totožné, ako tí, o ktorých píšem a ktorí o nich iných ľudí
viac či menej mocensky presviedčajú. Iba som prekvapený z toho, koľko energie berie týmto ľuďom (často pomáhajúcim profesionálom) ich frustrácia z toho,
že iní ľudia (ich klienti, alebo deti) nevidia svet ich očami. Časom sa tak stáva,
že ľudí, s ktorými sa stretávajú vidia ako nezodpovedných, neschopných, nespoľahlivých, alebo nevďačných. Je mi vtedy zrejmé, že v tom, čo si pracovník
predstavuje, že klient potrebuje môže byť obrovský rozdiel oproti tomu, čo
klient chce.
Pomoc = mať moc, ktorú eticky poskytujem
Predpokladám, že naša potreba pomáhať okrem iného úzko súvisí so zľutovaním, milosrdenstvom, či nádejou pre iných. Niekedy súvisí so súcitom (či už
v pozitívnom, alebo v negatívnom význame slova súcit), ktorý s druhými ľuďmi
máme a utrpením, ktoré vnímame, že je v rodinách, či medzi ľuďmi prítomné,
alebo si myslíme, že ho druhí nesú. My, ktorí sa definujeme ako pomáhajúci,
máme moc – a tak ju poskytujeme – pomáhame. Zdieľame s druhými našu moc
niečo môcť, nejak po-môcť, ponúkame, alebo im rovno niečo dávame (napríklad čas, starostlivosť, záujem). Ten, kto našu pomoc prijíma nie je schopný
(mocný) domôcť sa svojho. Ivan Úlehla prekne popisuje, že je bez-mocný, nemohúci a v istom zmysle si to priznáva, keďže pomoc hľadá. Priznať si bezmoc
a hľadať pomoc si vyžaduje prinajmenšom veľa odvahy a veľa nádeje. Nie je to
jednoduché. Ak žiadame o pomoc, sme v istom zmysle niečoho nie schopní a
odtiaľ je blízko k negatívnemu sebahodnoteniu, menejcennosti a podobne Ak
žiadame o pomoc (žiadať o pomoc poznáme mnohí osobne z vlastnej supervízie, alebo vlastnej terapie, či koučovania) sme oveľa krehkejší, zraniteľnejší.
Žiadosť o pomoc je tak čin ocenenia hodný. No problém nastáva vtedy, keď
nás nikto o pomoc nežiada a ľudia s nami – identitou pomáhajúcimi – trávia
čas, nie preto, že chcú pomoc, ale preto, že to, aby im bolo „pomáhané“, chce
niekto iný, pretože si myslí, že on, alebo naša spoločnosť majú právo na to, aby
boli týmto ľuďom poskytnuté nejaké služby, ochrana, či starostlivosť bez toho,
aby si to želali, čiže bez ich vôle. Často nejde o svojvoľné rozhodnutie, vždy
existuje legislatíva, ktorá k nám našich „klientov“ privádza, alebo očakávania
organizácie kde pracujeme a pre ktorú je klient z nejakého dôvodu klientom
(napríklad je v nemocnici, krízovom stredisku, alebo chodí do školy). Toto všetko, očakávania a záujmy rôznych strán môže byť jasné, explicitné, písomne, či
ústne naformulované, alebo nejasné, čo je častejší prípad, skôr tušené a nenaformulované. Každopádne sú aj situácie, keď si my sami myslíme, že by týmto
14
Empatia 4/2013
„klientom“ mala byť služba (či iné odborné úkony) poskytnutá, pretože sme
presvedčení, že to, čo budeme na človeku „páchať“ (dáme mu tabletku, dohovoríme mu, zmotivujeme ho...) je pre nás, alebo iných ľudí, respektíve spoločnosť, alebo konkrétneho človeka vhodné a užitočné (napríklad nezomrie, bude
sa správať podľa normy, pracovať podľa štandardu a podobne).
OK, mnohí klienti sú k nám poslaní. Prípadne, ľudia, s ktorými práve sme a
rozprávame sa s nimi, sa za klientov nepovažujú, pomoc nechcú, ale my sme
sa rozhodli, že im niečo chceme dať, predať, ukázať, presvedčiť ich, postarať
sa. Toto je tricky situácia, o ktorej idem písať. Nebudem túto situáciu definovať
slovom pomoc, ale kontrola, alebo ešte lepšie, ako to nazvali radikálne konštruktivistickí systemici – preberanie starosti. K tomu sa ešte dostanem. Teraz
späť k tej pomoci. Pomoc je pomocou, keď sme sa v rámci slobodného rozhovoru s druhými dohodli na tom, čo budeme spolu robiť, ako to budeme robiť a
aké máme kritériá, podľa ktorých posúdime, či ideme správnou cestou. Ešte je
dôležité vyjasniť si, čo to pre obe strany znamená, že sa s druhými dohodneme.
No a to najhlavnejšie, pomoc je pomocou iba vtedy ak niekto vysloví žiadosť
o pomoc. Z hľadiska mojej etiky si myslím, že je legitímne pomáhať tým, ktorí
pomoc žiadajú. To však neznamená, že keď sa s ľuďmi stretávam, vždy im iba
pomáham. Obrovský čas venujem tomu, aby sme sa dohodli na našej spolupráci. Pomoc definujeme ako niečo, čo robíme:
- na základe slobodnej dohody s klientom (slobodne tu znamená že dohodu
nerobíme pod nátlakom tretej strany), pričom
- klient o odbornú intervenciu žiada a my ju vieme zabezpečiť (vieme poskytnúť to, o čo nás žiada) a zároveň
- z oboch strán je to slobodné rozhodnutie (nielenže on to chce, ale aj my to
chceme klientovi poskytnúť).
Klient príde, ja sa s ním dohadujem o tom, čo chce, čo nechce, čo budeme
robiť, čo nie, vyjasňujeme si, prečo áno, čo tým získa, čo rozhodnutím stratí,
kto iný tým získa niečo... proste ide o to, ako, prečo, kedy, za čo, koľko atď.
V jazyku biznisu povedané, v hre je klientova objednávka, pracovníkova ponuka a spoločná dohoda (kontrakt). Nejdem sa rozpisovať o kontraktoch, bolo by
to na samostatnú kapitolu, alebo celú knihu. Kontrakt sa vytvára pri spoločnom
stretnutí dvoch a viacerých ľudí a vzniká z prieniku rôznorodých očakávaní,
potrieb, záujmov, predpokladov, nárokov, prianí, formálnych a neformálnych
noriem atď. Je našou úlohou, ak nie to všetko rovno zosúladiť, t. j. zosúladiť
potreby tých čo posielajú a tých, ktorí sú poslaní, tak aspoň pomenovávať (čo
je v hre) a ztransparentňovať (aby sme nehrali skryté hry na nevypovedané
očakávania).
15
Empatia 4/2013
Na konci dohadovania môže vzniknúť dohoda o pomoci, dohoda o spolupráci tak, ako o nej uvažujú českí systemici. Na základe takejto dohody, poskytujeme potom:
- Vzdelávanie: Klient niečo nevie a chce to vedieť, nemá vedomosti, zručnosti,
či skúsenosti, nemá poznanie, ktoré chce mať, my to, čo hľadá máme a poskytneme mu to. Najčastejšie vzdelávame, či obohacujeme druhého o vlastné poznanie (v širokom zmysle slova). Ako pracovníci si však musíme neustále
overovať, či je to naše vzdelávanie ešte stále pre klienta to, čo od nás chce,
či je mu prospešné, či robíme to, čo od nás očakáva spôsobom, ktorý mu
vyhovuje.
- Poradenstvo (v širokom zmysle slova): Klient je zaseknutý. Rieši problém, hľadá, čo by mu pomohlo, chce zmenu, hľadá obrázok, aká zmena by to mohla
byť a ako by sa k nej mal prepracovať, chce rozvinúť svoje možnosti. Pomáhame mu tým, že otvárame jeho potenciál, rozširujeme možnosti, pozývame
k tomu, aby hľadal zdroje, ciele, cesty k nim, riešenia problémov.
- Terapiu (rôzneho druhu) / prekonávanie (v neklinickom kontexte): Tu je kontakt v zmysle „pomôžte nám ukončiť naše utrpenie, či trápenie, respektíve
pomôžte nám zmierniť našu bolesť“. Pomáhajúci pracovník, odborník, profesionál (naschvál píšem veľa synoným) prispieva k takejto zmene – špecifickým
spôsobom intervenuje, ovplyvňuje ľudí / systémy na ich ceste od toho, že im
je zle k tomu, že im je lepšie.
- Sprevádzanie / podporovanie: Tu existuje ťažkosť, ktorú nejde zmeniť. Klient
neočakáva zmenu toho, čo je dané, ale niekoho, kto mu na základe svojich
schopností pomôže to, čo klient sám nesie, to, čo on žije, zvládať, alebo
znášať. Klient hľadá niekoho, kto má odvahu nezľaknúť sa, stáť pri ňom, kto
má silu ľudsky hovoriť aj o veciach, ktoré sú nezmeniteľné. Takto pomáhajúci
stabilizuje systém, respektíve je priamou oporou inému človeku.
To znamená, že podľa dohody s klientom, môžem ako odborník – kouč,
mediátor, školský psychológ, sociálny pracovník... iná identita pomáhať, alebo
spolupracovať tým, že poskytujem vzdelávanie, či poradenstvo, že ich sprevádzam, alebo liečim, respektíve umožňujem prekonať ťažkosti (ak sa vám zdá
slovo liečba príliš zdravotnícke). Ľahko sa to napíše, ťažko dohodne. Proces,
ktorý nás vedie od prvého stretnutia k tomu, aby sa utvoril slobodný kontrakt,
je strastiplný z rôznych dôvodov. Klient napríklad niečo deklaruje, že chce, no
o pár chvíľ to už radšej nechce (je v ambivalencii voči nám, alebo našej ponuke,
či práci). Iným problémom je, že klient sa rozhodne pre našu službu a deklaruje
to, no zamlčí, že robí rozhodnutie iba pod nátlakom (napríklad inej strany), čo
sa pre javí tým, že je „odrazu“ v odpore. Pod zjavným môže byť skryté. Klient
16
Empatia 4/2013
má na to, aby sa tak správal iste dostatočne dobré dôvody, ktoré je v procese
spolupráce dôležité rozpoznať, akceptovať – uznať, oceniť a nájsť ich zmysel,
respektíve hodnotu. To má vplyv na jeho následnú úprimnosť. Byť empatický
ku klientovým, často nepochopiteľným rozhodnutiam a správaniu nielenže pomáha vzájomnému vzťahu, ale v konečnom dôsledku aj nám – netrápime sa,
pretože veríme klientovi a vieme, že (slovami Virginie a Waltera*) robí v každom okamihu najlepšie čo vie a keby vedel inak, robil by tak.
(Virginia Satirová, Walter Zahnd)
No a čo druhá strana mince?
Pod kontrolou, alebo preberaním starosti rozumieme spolu so systemikmi tie
odborné spôsoby práce a postupy, ktoré ako odborníci uplatňujeme, pričom
sme sa na nich s klientom nedohodli, klient nám k našej práci nedal súhlas,
respektíve klient o to, čo s ním robíme, nepožiadal. Rozhodli sme sa my, alebo
sme prijali rozhodnutie o klientoch, ktoré urobili naši nadriadení, či iní ľudia
za vlastné. Kontrola sa má robiť profesionálne. Od pomoci je odlíšená tým,
že je jasne postavená na záujmoch iných ľudí a nie toho človeka, o ktorého
sa ako odborníci staráme. Môžeme síce počuť keci, že je to v klientovom najlepšom záujme, alebo iné bla bla o tom, čo je dôležité. Ak sme pravdiví, tak
zistíme, že kontrola je vždy o tom, že niekto iný predpokladá, čo je ten „dobrý
záujem“ klienta za klienta samotného. Pri kontrole ide vždy o záujem rodiča,
školy, manažéra, spoločnosti, ktorá je niekým, alebo niečím reprezentovaná
(napríklad normami). Tieto subjekty môžu tvrdiť, že konajú pre blaho, čestné
je však priznať si, že uplatňujú svoju moc. No, ale aj uplatňovanie moci môže
byť za istých okolností zmysluplné a užitočné. Kontrola môže byť napríklad formou socializácie, alebo resocializácie. Kontrola je často obsiahnutá v rámcoch
vedenia ľudí, ich riadenia, výchovy a vzdelávania (vtedy, ak sa ľudia učia to,
čo nepovedali, že sa chcú učiť, alebo sa učia spôsobom, ktorý si nezvolili). Ak
ľudí kontrolujeme, do značnej miery preberáme zodpovednosť za výsledky a
konanie toho, koho kontrolujeme. Existuje niekoľko spôsobov, akými môžeme
ľudí profesionálne kontrolovať:
- Opatrovanie. V tomto prípade musíme urobiť veci za druhých, pretože nie
sú kompetentní ich urobiť sami. My stanovíme ciele, ktoré majú naši klienti
dosiahnuť, my určíme cestu a spôsoby ako ich dosiahnuť, oni by mali urobiť
to, čo im my povieme, že majú urobiť.
- Dozor. Dohľad. Ak vidíme druhých ako kompetentnejších, môžeme im stanoviť ciele (t.j. to, čo by malo byť na konci istého obdobia) a na stanovených kontrolných bodoch zisťujeme, či to, čo robia garantuje dosiahnutie
stanovených cieľov. Predstavte si kompetentného manažéra, ktorý zadá cieľ
17
Empatia 4/2013
a dôveruje svojim podriadeným, že ho dosiahnu. Priebežne s nimi ich prácu konzultuje a kontroluje postup. Myslím si, že aj výchova detí má mnoho
prvkov dohliadania. V sociálnej práci využívajú dohľad najmä kompetentní
kurátori, ktorí určili rodine cieľ (napríklad kvôli bezpečiu detí, alebo iných
v spoločnosti) a dohliadajú, či ide všetko tak, ako má.
- Presviedčanie. Veľmi kompetentných ľudí, ktorým naozaj viac dôverujeme,
no chceme ich stále kontrolovať, stačí motivovať. Nedávame im žiadne ciele.
Tie si stanovujú klienti. Nedohliadame na to, či sú kroky na ceste splnené.
Zaujímame sa o postoje, hodnoty a pracujeme s presvedčeniami klientov, či
názormi, aby sme mali istotu, že sú dostatočne motivovaní. Okrem skúmania
motivácie si berieme na starosť to, aby si sami stanovovali úlohy, ciele, aby
sami išli po ceste, ktorú si zvolili.
- Vyjednávanie je pre systemikov poslednou možnosťou kontroly. Vlastne je
presne na pomedzí pomoci a kontroly. Klient je pre nás už úplne kompetentným partnerom. Plne mu dôverujeme, že si vie vybrať to, čo je preňho dôležité. My, odborníci, iba trpezlivo a profesionálne zisťujeme, čo sú jeho ciele
a čo potrebuje, aby ich naplnil. Ako pomáhajúci ešte nepočujeme klientovu
objednávku. Ešte sme nepočuli to, v čom mu môžeme byť užitoční. V dialógu
s ním rozvíjame príležitosti pre pomenovanie a vyslovenie objednávky, pre
spoločné pochopenie klientových prianí. Zároveň objasňujeme svoje poslanie, roly, možnosti a limity.
Ak preberáme starosť, či kontrolujeme, začíname tým, že sme transparentní
a pomenúvame záujmy, ktoré svojou činnosťou sledujeme. To je charakterizované tým, že v rozhovore prebehla diskusia o tom, že „...podľa názoru tej a tej
osoby potrebuješ to a to zmeniť“. Na konci diskusie zaznela otázka: „Môžeme
na tom pracovať?“ Tento postoj dáva klientovi dve možnosti – prijať to, alebo
odmietnuť. Odmietnutie vedie podľa Ivana Úlehlu (1999) zvyčajne k zosilneniu
aktivity tých, ktorí chcú od klienta zmenu. Práve pre tento dôvod s nami mnohí
klienti sedia. Rozhodli sa, že bude pre nich výhodnejšie byť s nami (ošetrovateľmi, sociálnymi pracovníkmi, vychovávateľmi, manažérmi, trénermi soft skills...).
Podľa systemikov by malo byť naše konanie v kontexte kontroly transparentné
– nemali by sme o ňom rozprávať ako o pomoci (žiadne „my vám pomáhame“).
Naše konanie s „klientmi“ by malo byť užitočné – to znamená, že o tom čo
je užitočné síce rozhodujeme my, kontrolujúci pracovníci a naše kritériá užitočnosti. Do našich kritérií by sme mali zahrnúť aj perspektívu klienta, či jeho
preferencií, nielen kritériá podľa nás jeho šťastnej budúcnosti a noriem spoločnosti. Za výsledky svojej kontroly nesieme aj zodpovednosť – nevyhovárajme
sa, ak sa nevieme postarať, dohliadať, presviedčať, či vyjednávať/dohodnúť sa,
18
Empatia 4/2013
na „klientov“, keď nie sú klienti. My sami a nie naši klienti volíme ako, kedy a
prečo kontrolujeme. Podľa Úlehlu kontrola tiež lieči. Čím?
- Transparentnosťou – ak preberáme zodpovednosť je na mieste, aby „klient“
o tom vedel, aby poznal naše motívy, povinnosti a možnosti. Cieľom nie je
utláčať „klienta“, ale jednať s ním férovo. To vytvára predvídateľnosť, stabilitu
a tým časom, možno aj dôveru, ktorá vedie k pootvoreniu dverí a blízkosti.
- Posilňovaním „klientovej“ vôle rozhodovať – všade, kde to je možné je užitočné pozývať „klientov“ k tomu, aby sa slobodne rozhodli (aj v kontexte väznice
je možné ponúkať slobodu voľby v jej obmedzeniach, „ryžu, alebo zemiaky“,
„byť v skupine, alebo sám“, „hovoriť, alebo mlčať“). „Klientom“ dávame najavo, že nás ich pohľad zaujíma a sme pripravení ho brať vážne – všade kde
sa rozhodneme, že sa vážne brať dá (napríklad manažér sa zaujíma o to, ako
by rozhodli podriadení, niekedy ich návrhy zohľadní, aj keď rozhoduje sám
a je vo svojom rozhodnutí a možno aj dôvodoch, ktoré viedli k rozhodnutiu,
transparentný).
- Posilňovaním „klientovej“ autonómie. Aj v kontextoch, ktoré nevytvárajú pre
ľudí slobodu môžeme brať vážne to, čo, kto tí druhí sú, po čom túžia, čo
potrebujú, čo cítia a prežívajú. Môžeme zohľadňovať a akceptovať ich jedinečnosť, svojbytnosť a samostatnosť. Môžeme k nim byť empatickí, súcitní,
môžeme ich vidieť pozitívne.
Na záver časti o preberaní starosti vás spolu so systemikmi pozývame k otázkam, ktoré pomáhajú reflexii profesionálneho konania v kontexte kontroly
- Činí zásadné rozhodnutia o klientovi pracovník sám, alebo ich činí odborný
tím? Hovorí sa, že viac hláv, viac rozumu.
- Je zrejmé, kto najviac tlačí na zmenu? Prečo? Aké sú motívy a priority pracovníkov? Často chceme od klientov zmenu pod tlakom iba preto, že by nás stálo
veľa síl pomáhať mu.
- Sú zachytené a v návrhu riešenia pre klienta využité spôsoby, ktorými klient
svoj život zvláda a pomáhajú mu? Aké klientove potreby a priania boli zistené
a ako boli do návrhu toho, čo spolu s klientom budeme, zahrnuté? Niekedy
chceme aby klient niečo robil a o to, čo mu pomáha sa nezaujímame, nepoznáme ho.
- Ako sme zabezpečili aktívny podiel klienta, alebo jeho blízkych na rozhodovaní o ňom a jeho situácii? Akým spôsobom, ak si to klient želá, sme zabezpečili niekoho, kto za neho hovorí, kto je jeho „obhajcom“? Je tento človek
členom tímu, ktorí o klientovi rozhoduje? Niekedy nedáme druhým ľudom
žiadnu moc, často zo strachu.
- Je navrhované riešenie, alebo rozhodnutie naozaj tou najmenšou, naozaj ne19
Empatia 4/2013
vyhnutnou, či nutnou zmenou smerom k dosiahnutiu nášho cieľa, alebo cieľa
spoločnosti? Ide o najjemnejšiu z alternatív? Inak povedané, patrí každý, kto
niečo ukradol hneď do polepšovne, respektíve má byť každý kto nezvláda
svoju prácu vyhodený, alebo sú aj jemnejšie alternatívy kontroly.
- Je navrhnuté riešenie možné kontrolovať? Ako? Kedy? Je možná revízia?
- Ak je zabezpečené, aby klient rozumel tomu, čo sa bude diať, čo „musí“ a
prečo? Ako hľadáme a ako využívame ostrovčeky pomoci? Ako klienta v kontexte kontroly zkompetentňujeme, splnomocňujeme?
- Ako si overujeme, či neexistuje iná alternatíva ako tá, pre ktorú sme sa rozhodli?
Čo dodať?
Myslím si, že pomoc a kontrola sa dejú neustále. Nie sú to iba formalizované
spôsoby profesionálneho konania. To, či druhým otvárame priestor, alebo ho
zatvárame, sa deje v kontakte, či vo vzťahoch neustále. Najčastejšie v rozhovore. Často sa stáva, že to, čo povieme, je za hranicou toho, čo náš klient od
nás ešte unesie. Naše koučovacie otázky, či reflexie môžu byť nepatričné, za
hranicou želanej intimity, naše „vzdelávanie“, či odozvdávanie informácií je
často preťažujúce, náš záujem o to, kým človek je a aké má zdroje príliš naliehavý. Robíme to, k čomu nemáme kontrakt. Ani si to neuvedomujeme. Niekedy vôbec nie sme transparentní a navrhujeme to, čo má s nami klient podstúpiť
(cvičenie, experiment, rada... ) bez toho, aby rozumel tomu, prečo. V týchto
momentoch (a mnohých iných) kontrolujeme a nevieme o tom, kontrolujeme a
nemáme ku kontrole mandát. Chcem vás teda pozvať k tomu, aby ste si všímali,
nakoľko ste v bežnej komunikácii (nielen v štýloch a formách práce) s klientmi násilní, či vyžadujúci, hrubo direktívni, ale zneschopňujúci. Ako zatvárate
priestor. O tomto, aj o nich snáď inokedy. Nejde o to byť dokonalí, ale o to, ako
sa, napriek takmer nemožnosti, vzájomne porozumieť a neubližovať si.
Mgr. Vladimír Hambálek
OPPS Bratislava
20
Empatia 4/2013
ROZVODOVÁ A POROZVODOVÁ DEVASTÁCIA
RODINNÝCH VZŤAHOV
Som čoraz častejším svedkom smutného, priam „typizovaného“ príbehu. Jeho scenár mi pripadá zarážajúco banálny a zároveň obludný:
1)Nešťastný manželský partner dospeje k presvedčeniu, že jeho (ich) utrpenie
môže ukončiť len rozvod.
2)Dá si poradiť, ako naformulovať návrh na rozvod. Smernica je: návrh musí
byť presvedčivý v dokazovaní, že rozvrat manželstva je dôkladný a nezvratný.
Tomu zodpovedá účelový výber uvádzaných skutočností a spôsobu ich
podania. Zraňujúci účinok na zraneného opúšťaného partnera je zákonitý.
Ten sa mobilizuje k hľadaniu pomoci, ako sa účinne brániť napísaným
nehoráznostiam.
(Dve vystresované ľudské bytosti, z nich aspoň jedna hlboko zasiahnutá
zradou a zneistením o svojej hodnote ženy, či muža, sa pripravujú na hru,
ktorá sľubuje hrozby a straty, ak si odmyslíme neraz iluzórnu nádej na
oslobodenie sa z dusnej a explodujúcej atmosféry spolužitia. Tie hlavné
hrozby sa týkajú detí. Obava, že bude poškodený ich vzťah s nimi, je silne
znepokojivá.)
3)Vstup na súdnu pôdu zvýši úroveň ich stresu. Súdne zvyklosti sľubujú vojnový
stret. Pôjde v ňom o veľa. Ak nemali doteraz posilu právneho poradcu, je najvyšší
čas ho zaangažovať. Vyhliadka, že narazia na advokáta, ktorý ich povzbudí k
hľadaniu dohody, nie je veľká. Typicky nastupuje advokát klasického typu, teda
súťaživý, ktorý spoľahlivo pozná recept ako vyhrať nad protivníkom.
4)Toto je kritický bod. Oslabení a zneistení partneri vidia v sebaistom advokátovi
oporu, vzdávajú sa svojej rodičovskej zodpovednosti a nechajú sa neuvážene
ovplyvniť k nekonštruktívnym krokom, ktoré vedú k stupňovaniu nepriateľstva.
Ak by im zdravý rozum hovoril, že majú urobiť korektný a ohľaduplný krok voči
rodičovskému partnerovi, právny poradca im presvedčivo povie, že nemusia;
aby to bolo právne nenapadnuteľné, stačí, keď ...
5)Vzájomná dôvera je zlikvidovaná. Každý krok toho druhého je presvedčivo
vnímaný ako zjavný alebo skrytý zlý úmysel. Nepriateľstvo je pevne usadené
vo vzťahu. Bojovanie samotné sa stáva zmyslom. Utrpenie detí z vojnového
stavu zvládajú partneri pomocou mechanizmov popierania a potláčania
alebo nekompromisne z neho obviňujú toho druhého.
6)Dlhotrvajúca vojna, ktorá ničí rodinné vzťahy a zdravie rodičov i detí, býva
niekedy okorenená škodlivou asistenciou psychológov, ktorých vyhľadá
jeden z rodičov alebo i ten druhý, s cieľom získať dôkazový materiál
21
Empatia 4/2013
proti druhému rodičovi. Môže uspieť a presvedčiť psychológa o zhubnom
vplyve druhého rodičia na psychické zdravie dieťaťa (veď rôzne symptómy
aktuálneho psychického poškodenia dieťaťa sú nepochybné) a počítajúc so
súčinnosťou orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a súdu verí, že dosiahne
predbežné opatrenie obmedzujúce kontakt „škodlivého“ rodiča s dieťaťom.
Zlé sa môže stať veľmi zlým, veľmi zlé neznesiteľným ...
Milí kolegovia, ak vám tento príbeh, ktorý môže mať rôzne variácie, nepripadá vymyslený, možno budete súhlasiť so mnou, že by sme mohli niečo podnikať pre to, aby sa ďalší a ďalší neinformovaní manželia/rodičia a deti, ich
rukojemníci, nestávali jeho obeťami. Ak už nemáme kapacity, aby sme si mohli
dovoliť propagovať poradensko-psychologické služby, ktoré by partneri využili
skôr, ako napíšu návrh na rozvod, mohli by sme urobiť niečo pre spropagovanie
varovaní a návrhov, ktoré by im pomohli ochrániť sa pred najhorším.
¦
¦
Juraj Žilinčík
¦
Keď slepý nesie chromého, obaja postupujú napred.
švédske príslovie
Jedným z najkrajších zadostiučinení v živote je, že kedykoľvek sa úprimne
snažíme pomôcť inému, pomáhame i sami sebe
Ralph Waldo Emerson
Láskavosť je jedna z vecí, ktoré sa rozdávajú najťažšie. Obvykle vám ju totiž
každý vráti.
M. Ortman
22
Empatia 4/2013
KAZUISTIKA
Psychologická pomoc deťom so syndrómom CAN
Dieťa sa rodí do sveta bezbranné a úlohou človeka je ho chrániť. Ak túto úlohu nemôžu alebo nedokážu splniť rodičia, deti potrebujú pomoc blízkej osoby,
ktorá dokáže túto rolu zastať. Ak napriek snahe dieťa chrániť, ono zažije násilie,
je potrebné vyhľadať odborníka, ktorý bude dieťa a jeho rodinu sprevádzať
ťažkým obdobím.
Práca psychológa s deťmi je postavená predovšetkým na vzťahu a tak hoci sa
všemožne snažíme „nebrať si prácu domov“, vzťah s dieťaťom sa týka aj psychológa a sú prípady, ktoré sa dostávajú pod kožu. Vytváranie diadyckého vzťahu
medzi dieťaťom a psychológom sa podobá v mnohých ohľadoch samotnému narodeniu dieťaťa a základným úlohám, ktoré dieťa po narodení musí absolvovať.
Priblížim Vám prípad osemročného chlapca, budem mu hovoriť Adam a naše
spoločné tri úlohy.
Prvá úloha
Prvá úloha, ktorú dieťa v spolupráci s dospelými musí absolvovať – je získať
dôveru v okolitý svet. Po narodení hlavnú úlohu zohráva matka, ktorá dieťa
„presviedča“, že sa oplatilo narodiť a dieťa vidí odlesk sveta v očiach matky. Aký
vzťah má matka ku svojmu dieťaťu, taký vzťah bude mať dieťa k sebe samému
a aký svet mu sprostredkuje, v taký bude dieťa veriť. Vo vzťahu so psychológom
získavanie dôvery znamená ukázať dieťaťu, čo je dovolené (ale aj čo nie). Sprevádzať dieťa aj vtedy a najmä vtedy, keď vyjadruje aj negatívne emócie. Neučiť
ho tieto emócie pred nami skrývať, ani potláčať, ani ich smerovať voči sebe.
Úlohou psychológa je presvedčiť, že sa dieťaťu oplatilo prísť do jeho pracovne,
ale aj to, že svet môže byť krásny, nie bolestivý – ako by ho malo dieťa vidieť
prostredníctvom matky po narodení. V prípade detí, ktoré boli poznačené násilím v ranom veku, je táto fáza mimoriadne náročná. Je v nej veľa ambivalentných emócií. V každom prípade môže nadväzovanie dôverného vzťahu podobného diáde trvať niekoľko mesiacov a vyžaduje si maximálnu emocionálnu
investíciu zo strany psychológa, trpezlivosť a pozornosť pre každé slovo, detail.
Moja pracovňa je herňa, v ktorej sa nachádzajú hračky, drevené kocky, bábiky, drevený domček, oblečenie a nábytok pre bábiky, zvieratká, autíčka, vojačikovia, indiáni, suchý bazén a iné hračky. Zároveň musí dieťa pochopiť, že
pracovňa, či herňa je oddelená od bežného života. Je potrebné vytvoriť miesto,
ktoré bude iné, ako miesto, kde inak trávi svoj voľný čas. Pracovňa musí poskyt23
Empatia 4/2013
núť priestor pre emócie, pocity a priania, ktoré inak nie sú v súlade s konvenciami a sú v rozpore so všetkým, čo ho doteraz učili.
Do mojej pracovne vstupuje Adam. Myslím, že bol zvedavý, čo u mňa iné
detičky robievajú. Vnímal, že väčšina ich chodieva ku mne rada, často sa pýtajú, kedy bude rad na nich, prihovárajú sa. Keď prišiel ku mne prvý krát, mala som informáciu, že dieťa je nepočujúce a trochu obavy, ako bude vyzerať
naša spoločná práca. Dieťa stálo vo dverách pracovne. Gestami naznačovalo, že v žiadnom prípade nemám zatvárať dvere. Okrem pozitívnej skúsenosti
sprostredkovanej inými deťmi som bola ďalší dospelý človek. Skúsenosť s nimi
bola prevažne negatívna, respektíve spôsobovala bolesť, stres a chaos. V prvých
momentoch bola úzkosť a nedôvera taká silná, že so mnou Adam nebol ochotný ostať sám v miestnosti. Prvé stretnutia trvali iba niekoľko minút. Adam vošiel
do dverí poobzeral sa a vstúpil iba pár krokov dovnútra. Poobzeral si hračky a
znova odišiel. Pri ďalších stretnutiach hračky chytil do ruky, neskôr prešiel až na
koniec miestnosti. Strávil v mojej pracovni približne 30 minút. Ďalšie stretnutie si sadol pod môj stôl. Opýtala som sa ho, či si môžem prisadnúť, prikývol.
V prípade zlého zaobchádzania s dieťaťom nie sú rešpektované jeho hranice,
preto je potrebné dieťaťu poskytnúť priestor pre vytváranie intímneho priestoru, ktorý si dieťa samo určí a dospelý ho prekročí iba so súhlasom dieťaťa. Sedeli
sme spolu pod stolom počas celého stretnutia. Veľmi dôležitá pre moju prácu
bola spolupráca s vychovávateľmi, ktorí zaznamenávali mnohé prejavy Adama
– spánok, príjem potravy, komunikáciu a podobne. Spoločne sme zistili, že
Adam reaguje na zvuky. Nejde teda o nepočujúce dieta, ale pravdepodobne
ide o selektívny mutizmus. Okrem toho sa v správaní dieťaťa vyskytoval exhibicionizmus, afektívne záchvaty, plač bez zjavnej príčiny a stavy, ktoré pripomínali absencie (zahľadenie sa, neprítomnosť na niekoľko sekúnd). Naše spoločné
zoznamovanie a utváranie vzťahu trvalo asi tri mesiace. Adamko našiel záľubu
v suchom bazéne a vydával radostné zvuky, keď sa „čľapkal“ v guličkách. Tieto
zvuky sa časom premenili do slov a viet. Prvé vety, ktoré dieťa povedalo, boli:
„...to máš za to, ty suka, že si to dovolila...“ Bolo to prelomenie ľadov a dieťa a
ja sme mohli spoločne podstúpiť ďalšiu úlohu.
Druhá úloha
Druhou úlohou v živote dieťaťa je zasýtiť sa. Matka poskytuje fyzické sýtenie,
ale aj sýtenie emocionálne. Táto potrava (či fyzická alebo emocionálna) upevňuje vzťah medzi dieťaťom a matkou a je najmä zdrojom pozitívnych emócií.
V prípade vzťahu psychológa ide o sýtenie emocionálne, no zároveň aj o reparáciu doterajších skúseností, teda nesprávneho zasýtenia. Dieťa sa značne
osmelilo a dôvera, ktorá medzi nami bola mu poskytla priestor bezpečne vy24
Empatia 4/2013
jadriť agresiu, ktorú v ňom zanechávalo zlé zaobchádzanie s ním. Táto fáza sa
javila byť nekonečná. Dieťa používalo všetky vulgarizmy najskôr ich adresovalo
fiktívnej postave, neskôr aj mne, nakoniec osobe, ktorej sa to priamo týkalo
(matka, otčim, strýko). Dieťa v bežných sociálnych situáciách normálne komunikovalo. Mnohokrát bolo správanie dieťaťa veľmi deštruktívne, tieto emócie
bolo potrebné nechať plynúť, no usmerniť, aby dieťa po svojom vyčíňaní nepociťovalo perzekučnú úzkosť, či pocity viny. Pred každým stretnutím sme si
pripomenuli pravidlá – neublížiť mne ani sebe, nezničiť vybavenie miestnosti
a trvanie stretnutia 50 minút. Nevedomý materiál, ktorý mi dieťa poskytovalo
bol dobre prístupný. Manipulácia s hračkami mala v sebe agresívny náboj, so
sexuálnym podtónom. Hračky – najskôr kocky a lego trel o seba, búchal nimi o
seba, neskôr pre tieto hry využívaj zvieratká a napokon používal bábiky. Tieto
prejavy môžeme interpretovať ako sexuálne aktivity, ktoré zo začiatku nemôžu
byť znázornené priamo. V kresebnom prejave bolo množstvo falických symbolov, postavy boli vždy v akomsi „púzdre“. Často kresbu, ktorú vytvoril začiernil.
Kreslil biele ruky (biele preto, lebo ich nie je vidno a tak ani nemôžu ublížiť).
V kresbe boli prítomné motívy charakteristické pre zneužívané dieťa a k fyzickému týraniu sa pridružilo aj podozrenie na sexuálne zneužívanie. V tomto
období nesmieme hodnotiť rodičov, nech nám je ich počínanie akokoľvek nepochopiteľné, či dokonca zavrhnutia hodné. Dieťa je súčasťou svojich rodičov
a keď zavrhneme rodičov, zavrhujeme dieťa a potvrdzujeme tak jeho negatívny
obraz o sebe.
Napriek vyjadreniu agresie a deštrukcie neprišiel žiaden trest, vzťah bol stále bezpečný a pevný. Toto obdobie je náročné aj pre všetkých, čo sa o dieťa
starajú. Prejavy ako enkopréza a enuréza sa môžu zhoršiť, lebo dieťa sa začína
postupne uvoľňovať. Dieťa môže mať zvýšenú potrebu prijímania potravy a
jeho správanie môže byť sprevádzané výbuchmi zlosti. V prípadoch hrubej patológie v anamnéze dieťaťa je často potrebné vyhľadať pomoc pedopsychiatra a
psychologickú starostlivosť doplniť o medikamentóznu liečbu.
Tretia úloha
Ďalšou úlohou je odpojiť sa od matky, v prípade psychologickej starostlivosti
od psychológa. Dieťa sa odpája zo vzťahu pomocou vlastných výtvorov, vlastných rozhodnutí a často aj vyjdrením agresie, ktorá ale v tomto prípade znamená boj o moc, presadzovanie si svojej vôle.
Oddelenie musí podstúpiť aj psychológ, aj vychovávatelia, ktorí do dieťaťa investovali množstvo emócií a energie, pretože zariadenie na výkon rozhodnutia
súdu je vždy iba dočasným riešením pre dieťa.
25
Empatia 4/2013
V prípade Adamka môžeme rekapitulovať – dieťa do krízového strediska prišlo s podozrením na týranie. Týranie bolo potvrdené, navyše prvky sexuálneho zneužívania v kresbe podnietili vyšetrovanie v tejto veci. T. č. je odsúdený
nevlastný otec Adamka a vyšetrovanie stále prebieha. Dieťa prišlo s diagnózou
– nepočujúci, ktorú brali za fakt aj v škole, kam Adamko chodil, no po troch
mesiacoch dieťa začalo komunikovať. Najskôr so psychologičkou, neskôr so
známymi ľuďmi a neskôr aj s neznámymi. Spoločné úlohy psychologičky a dieťaťa boli splnené. Dieťa sa z krízového strediska dostalo do pestúnskej rodiny.
Mali sme možnosť komunikovať s pestúnkou a vysvetliť jej mnohé prejavy a
dávať návody, ako ich zvládať a mali sme možnosť zdôrazniť potrebu psychologickej starostlivosti aj v neskoršom období. Dieťa dokáže spoločensky prijateľne fungovať. Odovzdali sme ho do náručia inej osoby a budeme dúfať, že
táto osoba dokáže identifikovať potreby dieťaťa a vyhľadať pomoc v neskoršom
období.
Mgr. Mária Vargová, psychologička KS Maják Nádeje
Obrázok č. 1: Postava v „obale“
26
Empatia 4/2013
Obrázok č. 2: Skrýša
Obrázok č. 3: Biele ruky okolo domu
27
Empatia 4/2013
ROZHOVOR
Jean McLendon
Jean McLendon, LCSW, LMFT, bola prezidentkou siete
Virginia Satir Global Network a teraz je riaditeľkou
výcvikových programov Satirovej systémov, čo je
stredisko pre terapiu a koučovanie v Severnej Karolíne.
S Virginiou Satirovou viedla asi dvadsať rokov výcviky a
publikovala niekoľko článkov a kníh. Učila na Fakulte
sociálnej práce Univerzity Severnej Karolíny a The NIMH
Staff College a slúžila ako špecialistka pre Whole Systems Design Graduate
Program na Univerzite v Seattli. Jean veľa cestuje a aplikuje Satirovej rastový
model v rôznych kontextoch, situáciách, krajinách a kultúrach.
Jay Lappin je štrukturálny rodinný terapeut, ktorý pracoval
na psychologicko-výchovnej klinike pre deti vo Filadelfii
pod vedením Dr. Salvadora Minuchina. Je redaktorom
časopisu Psychotherapy Networker, členom dozornej rady
Minuchin Center for the Family a má súkromnú prax. Je
riaditeľom rodinnej terapie v CENTRA, Comprehensive
Psychotherapy & Psychiatric Associates, Marlton, NJ &
Philadelphia, PA. Kontakt na neho je [email protected]
Ten, kto sleduje hodiny
JayLappin: Tak, Jean, prvé, čo sa ťa chcem spýtať, je, čo môže rodinná terapia
Virginie Satirovej ponúknuť novým terapeutom? Čo sa môžu mladí terapeuti,
ktorí vstupujú do tejto oblasti, naučiť z tohto modelu?
JeanMcLendon: No, ja si hovorím, čo sa môžu skúsení terapeuti naučiť
z tohto modelu? Noví terapeuti, ktorí ešte neboli v miestnosti s klientom alebo
pacientom, alebo majú len málo skúseností, nemajú veľmi kontext alebo
rámec, ako čo len byť v terapeutickej interakcii. Nedávno som počula, že
mladá terapeutka sa pýta, či je správne mať v miestnosti hodiny a ak áno, či
ich má vidieť len ona alebo aj klient? Uzemnilo ma, že to niekoho, kto práve
študuje, zaujíma. Nie som celkom spokojná s tým, ako som jej odpovedala,
lebo som bola zaskočená jej otázkou. Teoreticky som presvedčená, že všetky
otázky sú dobré, ale táto ma donútila sa zamyslieť, čo sa táto osoba naučila o
význame autenticity a spojenia. Pracujeme totiž „s“ klientom, nie „pre“ klienta,
28
Empatia 4/2013
alebo „na“ klientovi. Myslím, že obava za tou otázkou, je: „Nechcem, aby si
môj klient myslel, že len sledujem hodiny a že ma nezaujíma to, čo mi hovorí”
alebo niečo také. Ale hodiny nedajú klientovi ani takú, ani onakú správu, alebo
ak si z toho utvorí nejaký záver, nemáte nad tým kontrolu. Moje sedenia trvajú
45, 50 minút a celkom určite chcem, aby moji klienti mali rovnaký prístup
k hodinám ako ja. Prečo nie? Takže povedať niečo ako: „Keďže máme čas len
45 minút, mám tu hodiny. Obaja ich môžeme sledovať, ak bude treba” alebo
„Mám tu hodiny. Dám vám vedieť, keď sa bude blížiť 45 minút” je rozumné,
je to prejav starostlivosti a môže to byť užitočná informácia. Virginia sa veľmi
snažila, aby boli klienti teraz-a-tu, v miestnosti, hovorili, čo si myslia a boli
zúčastnení. Tak by mohla povedať niečo ako: „Nechcem, aby vám prekážali
hodiny. Môžeme ich otočiť ciferníkom ku mne”. Alebo „Chceli by ste tiež vidieť
na hodiny?” Ale diskutovať o tom, či je správne mať hodiny v pracovni, alebo či
je správne, ak klient vie, že máte hodiny? Obávam sa, že je v takejto technickej
diskusii, respektíve súčastou takejto diskusie je mnoho skrytých presvedčení o
ľuďoch a o komunikácii, ktoré študentom neumožňujeme otvorene preskúmať.
JL: Pre mnohých mladých ľudí, ktorých supervidujem, je psychoterapia do
veľkej miery business model a s príchodom terapií založených na dôkazoch,
sa ľudia čoraz viac prikláňajú týmto smerom. Takže niektoré z ľudských
prvkov, ktoré priniesla Virginia, sú v konflikte so snahou „zvíťaziť nad časom” a
s tendenciou napchať čo najviac ľudí do jedného dňa a mať čo najpodrobnejší
manuál postupov. A ak si chcete zabezpečiť finančné prostriedky na výskum,
musíte sľúbiť niečo „založené na dôkazoch”. Ale jedno z čítania prác o Virginii
a sledovania jej práce po celé roky viem, že jej spojenie s ľuďmi sa vôbec
nedalo spracovať do príručky. Taká bola ľudská a v kontakte s druhými. Ako
učíš prácu s ľuďmi dnes, v kontexte terapií založených na dôkazoch?
JM: Veľmi by som bola rada, keby si sa ma to spýtal tak o štyri alebo päť rokov,
pretože teraz neviem, ako prístupy založené na dôkazoch integrovať. Učím
rodinnú terapiu podľa Satirovej na Univerzite Severnej Karolíny v programe
ambulantnej liečby pacientov závislých na drogách a je to úžasne efektívne a
na univerzite sú schopní zaobstarať finančné prostriedky, aby som to mohla
ďalej učiť, pretože výsledky sú pozitívne. Ale ešte nerobíme výskum. Pred rokmi
som mala supervíznu skupinu a robila som rodinné mapy, čo je podľa mňa
základ práce v modeleSatirovej, pretože skúsenosti z pôvodnej rodiny sú, ako
to ja rada hovorím, prvý doktorát, ktorý v živote získame. Moje rodinné mapy
nevyzerajú celkom ako genogramy, alebo aspoň nie ako tradičné mapy — sú
farebné, trochu chaotické, viac obrázkové. Je to vizuálna pomôcka pre klienta
a pre mňa, aby sme vyhodnotili skutočnú naráciu toho, odkiaľ pochádza a
29
Empatia 4/2013
v čo dúfa, s čím sa teraz v živote zaoberá. Farby nemusia niečo znamenať, ale
bývajú tam veľmi silné červené cikcakovité čiary nedzi ľuďmi, aby naznačili
konflikt alebo bodkované čiary s veľkými odstupmi medzi bodkami, aby ukázali
veľmi slabý vzťah, alebo čiary, ktoré ukazujú koniec vzťahu. Ak ide o pár,
komentáre partnerky sú jednou farbou a komentáre partnera druhou. Je to
proste rôznofarebné.
Rodinné mapy robím ako súčasť supervízie, pretože som tiež presvedčená, že
miesto, kde naraážame do steny, my, terapeuti má tiež korene v našej pôvodnej
rodine. Vieš, zaujíma ma čo sú základné obranné štruktúry a spôsoby, ako sa
chránime? Udržujeme si ich po celý život a hoci na nich môžeme pracovať, je
to ako gravitácia — vždy je prítomná. Sú záludné, ak si ich neuvedomujeme.
Mimochodom, klinická psychologička s titulom PhD o ktorej otázke o hodinách
sme sa už rozprávali, sa o dva týždne vrátila a ja som dúfala, že všetci spravili
rodinné mapy a táto mi hovorí: „Urobila som ju, ale nepamätám sa, ktorá farba
sa na čo používa.” Pomyslela som si: „Nuž, teda, to niečo o tebe vypovedá,
Jean. Nie si veľmi dobrá učiteľka.“
Terapia mokrým kokršpanielom
JL: Pripomína mi to starý článok Franka Pittmana, ktorý sa volal „Terapia
mokrým kokršpanielom”. Napísal ho, keď robil výskum v Denveri o domácej
pohotovostnej službe, ktorá mala zabezpečiť pobyt pacienta mimo nemocnice.
Príbeh je skoro taký, ako si povedala. Táto žena má problémy. Idú k nej domov,
ona leží na zemi a odmieta vstať. Nechce hovoriť a oni sa snažia spomenúť si
na všetky tie múdre strategické pohyby, aby ju zdvihli a aby chodila a nemusela
ísť do nemocnice. Rodinný pes je vonku a prší, tak manžel vpustí psa. Pes je
premočený. Vojde dnu, otrasie sa a všetka voda a blato strieka na ženu. A
ona sa posadí a povie: „Och, do pekla, dobre, tak nepôjdem do nemocnice.
Budem sa s vami rozprávať.” Frankova pointa bola v tom, či to znamená, že
musíme mať mokrých kokršpanielov na celú našu robotu, na všetko čo s ľuďmi
robíme, aby ľudia ostali doma a nešli do nemocnice?
JM: Myslím, že to je výzva. Ľudia sledújú tých z nás, čo máme skúsenosti — a
najmä v Satirovej modeli, kde pracujeme rýchlo v situácii teraz-a-tu, či už je
to pomocou sochania alebo hľadania spôsobov externalizácie internej ťažkosti
spôsobom, ktorý je užitočný pre konkrétnych klientov. To, čo robíme, vyzerá
ako metóda, ale je to spôsob práce, spôsob robenia niečoho na základe veľmi
silného systému presvedčenia o ľuďoch.
JL:Čo myslíš,že byVirginia povedala dnešným terapeutom o tom, ako používať
seba a svoje „Self“ v terapii? Pretože vlastne hovoríš o použití seba a svojho
30
Empatia 4/2013
vnútorného poznania, napríklad poznania svojich obranných mechanizmov,
ktoré môžu brániť ľuďom spojiť sa s ostatnými členmi rodiny životodarnejším
spôsobom.
JM: Myslím, že by dala najavo svoju vieru v silu pozitívneho spojenia a podpory
synergie, ktorá zvyšuje tvorivú dostupnosť zdrojov medzi ľuďmi. Ona vedie ľudí
a ukazuje takú interakciu, ktorá pomáha ľuďom dať sa do pohybu a po prvý
krát to zažiť a potom sa začať učiť, ako to robiť. Jeden z terapeutov závislostí,
s ktorým som pracovala, sa spýtal: „Ako vieš v prístupe Satirovej, kedy je práca
hotová a môžeš ju ukončiť?” Nenávidím to slovo, ale povedala som: „Nuž, nie
je na tom nič zlého, ak budeš pokračovať v Satirovej modeli po celý život, ak si
to môžeš dovoliť, pretože ide stále o rast a liečenie.” Je to trochu luxus a väčšina
z nás sa nerozhodne minúť na to peniaze, ale som presvedčená, že vždy možno
ďalej rásť.
Stať sa ľudskejším
JL: Čo sú ďalšie základné princípy tohto modelu?
JM: V istom zmysle je to edukačný model, ktorý má za cieľ pomáhať ľuďom
vytvárať také vzťahy, ktoré ich podporujú v zmysle emocionálneho, telesného,
psychického a duchovného zdravia. Ide aj o to, aby ľudia prevzali zodpovednosť
za seba a za svoje rozhodnutia. Je to akési psychosociálne vzdelávanie, ktoré má
za cieľ tvorbu emocionálne, telesne, psychicky i duchovne zdravých vzťahov. Tak
často vídavam pri práci spármi, že ona si myslí, že „Keby on len robil X, ja by som
mohla robiť Y.“ Aby sme dostali ľudí k tomu, aby uvoľnili svojho partnera, svojich
rodičov a nerobili ich zodpovedných za to, čo oni sami cítia a ako sa rozhodujú,
je veľmi dôležité pomôcť im, aby prišli na to, akú zmenu musia sami urobiť. Tak
sa snažím o čo najvyššie zvýšenie sebaúcty, kongruencie, zodpovednosti za seba.
To všetko pomáha ľuďom, ako povedala Virginia, stať sa ľudskejšími.
JL: Pamätám si na jednu vec, čo často hovorievala: „Rodina je mikrokozmos
sveta.” Že ak vieš, ako vyliečiť rodinu, vieš, ako vyliečiť svet. A Sal Minuchin
v raných časoch rodinnej terapie povedal, že by sme mohli zmeniť svet, keby
sme vedeli zmeniť zakaždým jednu rodinu. Ale nedávno mi povedal: „Mýlili sme
sa.” A myslel tým to, že skutočne musíš rozmýšľať aj v rámci väčších systémov,
pretože kontext je obrovský, najmä keď zo štrukturálneho hľadiska pracujeme
s mnohými rodinami, ktoré sú chudobné. Kontext, v ktorom žijú a ako s nimi
pracujú úrady, má obrovský vplyv na štruktúru rodiny a na uvedomovanie si
všetkých týchto cieľov. Mohly by si povedať trochu viac o tom, ako preniesť
prácu Virginie do väčšieho kontextu? Viem, že si sa veľmi zapájala do toho aby
si väčšie systémy osvojili tieto princípy.
31
Empatia 4/2013
JM: To je jedna z príčin, prečo ma Satirovej model pôvodne tak priťahoval.
Vlastne sú dve príčiny. Jedna je to, že Virginia rozprávala o bytí a o tom, čo
znamená byť ľudský takým spôsobom, ktorý mi dával dokonalý zmysel aj
z hľadiska môjho vnútorného prežívania, ale ja som nepočula nikoho o tom
hovoriť. A po druhé, zdalo sa mi samozrejmé, že hovoril ao ľuďoch v kontakte
s inými ľuďmi, ale nerobila rozdiel medzi sedením rodinnej terapie a výboru,
cirkevnej rady alebo kongresu, pretože v zásade delila vesmír na tri časti
— dokázala brať veľmi komplikované veci a robiť ich veľmi jednoduchými.
Povedala, že s týmto sa máte zaoberať: sebou v danom momente času,
„druhým“, nech už o to je ktokoľvek a kontextom, v ktorom vzťah spočíva.
Nerozlišovala medzi sedením rodinnej terapie alebo výboru, cirkevnej rady
či kongresu. Teda, ako vytvoríme najpodpornejší kontext pre seba pre toho
druhého? No, opýtajte sa kohokoľvek, akejkoľvek skupiny na planéte: „Aké
správanie vám uľahčí učenie sa a radosť a pocit, že môžete byť produktívni a
aktívni? Aké správanie vám v tom bráni?” A samozrejme zistíte, že ľudia nemajú
radi, keď ich niekto zhadzuje. Ľudia nemajú radi, keď ich niekto preruší. Ľudia
majú radi, keď niekto ocení ich názor, dokonca aj keď s ním nesúhlasí. To
je základ. A predsa, choďte do niektorého z týchto kontextov a uvidíte ľudí,
ktorých niekto zhadzuje, ignoruje, vylučuje, ponižuje, zahanbuje, strápňuje.
Nie sú vítaní. Asi po dvoch týždňoch môjho prvého mesačného pobytu
s Virginiou som raz prišla skoro ráno, ešte pred raňajkami a zaklopala som na
dvere. Bola som taká vzrušená. Apovedala som: „Virginia, mám to. Myslím, že
som na to prišla.” A ona odpovedala: „Čo máš na mysli?” A ja som povedala:
„No, to, o čom si hovorila, všetko je to o univerzálnosti emocionality.” A ona
na to: „Áno” a ďalej si česala vlasy alebo čosi. Ale pre mňa to bolo také veľké,
pretože všetko začalo dávať zmysel v tom kontexte bytia plne ľudským. Aké
sú naše základné potreby v danom momente, aby sme sa cítili v kontakte so
skutočnou hodnotou, našou jedinečnosťou a zdrojmi, ktoré máme v sebe a
ktoré môžeme vyjadriť vo vzťahu s druhým človekom. Mne nestačí len vedieť, že
som cenná ľudská bytosť. Na určitej úrovni to musím vyjadriť. Musím sa ukázať
svetu a robím to pomocou svojich vzťahov. Tak, je dôležité, ako sa prejavujeme
v rozličných kontextoch v rozličných kultúrach. Virginia hovorila o význame
mieru medzi ľuďmi. Ísť do sveta pracovať vo väčšom kontexte medzi kultúrami,
to je mier medzi nimi. Pracovala som s človekom, ktorý vykonal obrovský kus
práce, vrátane Virginiinej práce, s ľuďmi vo svete IT. Niekoľko rokov sme robili
spolu 7-dňové leadershipworkshopy a 95% účastníkov boli ľudia z IT.
Satirová pre technikov
JL: Bolo tých95% aj mužov?
32
Empatia 4/2013
JM: No, povedala by som, že aspoň 85%. Čo bolo pre mňa veľmi odlišné,
pretože väčšinou učím terapeutov a pomocné profesie, kde je 85% až 90%
žien.
JL: To muselo byť niečo, taký rozdiel v rodovom kontexte.
JM: Bolo to úžasné. Mali iný štýl učenia. Asi po 5 rokoch som ich začala zapájať
do ročného rozvojového programu na báze Satirovej. Jedna terapeutka z
Floridy prišla a postavila sa a trochu placho vykoktala, že keby bola vedela,
že bude v tomto výcviku s neterapeutmi, s IT ľuďmi, že by sa neprihlásila. A ja
som si pomyslela: „Jean, bola si dosť naivná”. Ale ona sa prihlásila aj v ďalšom
roku, pretože to bolo také obohacujúce a to mi potvrdilo, že ľudia môžu byť
veľmi odlišní, ale napokon sme si veľmi podobní. Ľudská bytosť je ľudská bytosť.
Môžeme používať rozdielne slová, môžeme sa ináč obliekať, môžeme inú
farbu, ale naše základné vnútornosti sú rovnaké.
Pozitróny a negatróny
JL: A teraz možno dokáže reštartovať svoj iPhone.
JM: Bezpochyby, áno. Bolo to užitočné na mnohých úrovniach. Satirová,
ako ja, mala pocit, že môže zmeniť svet zmenou rodiny za rodinou, ale
JerryWeinberg, počítačový vedec, ktorý píše a prednáša o psychológii
počítačového programovania, mi raz povedal, že organizácie sa menia tak, že
sa zmení vždy jeden jednotlivec za čas, čiže človek za človekom. A ja si myslím,
že je to pravda. Sú veci, ktoré možno vykonať formálne na úrovni riadenia a
s pomocou intervencií vedúcich, ktoré menia kontext a robia ho ľudskejším, ale
je to v určitom zmysle naozaj pravda, mení sa to po jednom človeku. V rodine
je to tiež po jednom človeku. A ja môžem iba komunikovať a byť v kontakte
s jedným človekom v jednej chvíli. Moje oči sa dívajú do tvojich očí a ak sú
v miestnosti aj iní, moje oči sa môžu stretnúť len s jednými očami naraz. Virginia
to robila prekrásne. Čistý kontakt s ľudskými bytosťami v jednom momente,
s druhým človekom v druhom momente. A práve tá energia, ktorá vychádza
z kongruencie medzi dvomi ľuďmi, im pomáha posunúť sa a zmeniť kontext.
Kongruencia vnáša do prostredia to, čo nazývam „pozitróny”; inkongruencia
do neho vnáša „negatróny”.
JL: Môžeš o tom povedať viac?
JM: Nuž, vymyslela som tieto dve slová, ale každý vie, čo znamenajú. Pozitróny
sa spájajú s tým, čo chápem ako pozitívny tranzový stav z pôvodnej rodiny a to
je stav, kam patrím, kde sa cítim bezpečne, hodnotne. V negatívnom tranzovom
stave z pôvodnej rodiny sa necítim hodnotná, videná, počutá, poznaná
alebo pochopená a vysielam negatróny, defenzívnu inkongruenciu. Keď sme
33
Empatia 4/2013
v pozitívnom tranze, cítime sa energeticky ináč. Keď poviem poslucháčom:
„Bola by som rada, keby ste teraz na chvíľu zavreli oči a usadili sa tak, aby to
odrážalo vonkajší svet, aký pre vás je, keď sa cítite menejcenne, alebo keď sa
cítite nevidení a nepochopení”, ich telo sa veľmi pokrúti. Hlavy sú dolu. Plecia
zhrbené. Niekedy niektorí zatnú päsť. Telo reaguje. Preto to považujem za stav
tranzu. Nie sú to len myšlienky alebo pocity, ktoré máte, ale aj to, čo sa deje
vo vašom tele.
JL: Keď ľudia vystúpia z toho silného telesného zážitku, čo obvykle hovoria?
JM: No, je im to veľmi známe. Nie je to cudzie. V istom zmysle je to akoby
druhá prirodzenosť. Dovolím im preháňať, aby si to mohli lepšie uvedomiť.
Ale keď ostanete naladení na svoje telo, vaše telo vám to povie tiež: „Teraz sa
necítim veľmi hodnotne. Čo mám urobiť vo vzťahu k sebe alebo k iným ľuďom,
aby som sa dokáazala vyladiť?”
JL: Keď to hovoríte, myslím na to, ako Virginia predbehla svoju dobu tým, čo
sa teraz nazýva praktiky všímavosti (mindfulnesspractices). V tom čase sa to
považovalo za akési objímanie stromov, machu, nevedecké čosi, ale v týchto
dňoch je to všade a stále sa objavujú vedecké štúdie o ich účinnosti. Môžeš
povedať niečo o tom, v čom sa podobá alebo líši Virginiin prístup od toho, čo
dnes poznáme ako praktiky všímavosti?
JM: No, už vtedy sme vedeli, že to nie je blud. Tí, čo sme chodili do
terapeutického výcviku v rokoch ‘60tych, ‘70tych a ‘80tych, sme sa učili
zážitkovo, takže sme vedeli, čo funguje a čo nie. Vedeli sme, že zážitková práca
a symbolická práca pravej hemisféry mozgu nás môže priviesť na miesta, kam
sme sa nemohli dostať pomocou lineárnych, didaktických učebných metód.
Terapeuti sa tiež učili používať sami seba. Ako sa dostanem do priestoru, kde
som otvorená, plne prítomná, plne sústredená a dostupná pre rodinu alebo
klienta, s ktorým som? Poznali sme hodnotu toho a keď sme to využívali s
klientmi, poznali tú hodnotu aj oni. Vedecký svet alebo akademici, ktorí
nepoužívali zážitkové modely to možno nepoznali, ale výskum to chvalabohu
potvrdil. Dnešná práca so všímavosťou už nie je nič nového, ale ja si myslím,
že je to vynikajúci spôsob ako sa terapeuti môžu dostať do toho miesta v sebe,
ktoré je otvorené, sústredené a pokojné, aby sa tak mohli pripraviť na stretnutie
s niekým, kto príde za nimi, kto nie je v stave pokoja, ale v stave agitovanosti
a možno s pocitom ohrozenia. Spomínam, si že Virginia povedala, že cítiť,
že potrebujete pomoc a požiadať o ňu, je možno jednou z najvyšších foriem
kongruencie. Ľudia teda prichádzajú s týmto. Možno nedokážu povedať:
„Naozaj mám strach z toho, že idem za vami porozprávať sa. Nepoznám vás.
Som zvyknutý robiť veci po svojom”, ale jednoducho viem, že pravdepodobne
34
Empatia 4/2013
prichádzajú v stave určitej agitovanosti a že nechcem túto agitovanosť zväčšiť.
Nechcem pridať svoju úzkosť k ich úzkosti. Nechcem, aby sa ich úzkosť stala
mojou, takže, keď sa dostanem do pevného vzťahu so sebou a ostanem tam,
tak sa stanem mocnejším zdrojom pre svojich klientov.
Missionimpossible
JL:V týchto intenciách by si mohla povedať niečo viac o tom, ako sa má terapeut
starať sám o seba? Pretože vieme, že existuje vec, ktorá sa nazýva zástupná
traumatizácia. Byť s ľuďmi na tom mieste s tou energiou je pre terapeuta veľmi
vyčerpávajúce. Ako si satirovci obnovujú energiu, aby mohli ďalej pomáhať
klientom?
JM: Myslím, že najdôležitejšia vec v tomto modeli podľa mňa je, že každý,
kto ku mne príde, má vnútorné zdroje na katalyzáciu a posun smerom k rastu
a ľudskosti. To mi uľahčuje situáciu. Nemusím im to dávať ja. Nemusím im
dodávať odvahu. Nemusím im dodávať zvedavosť. Nemusím im dodávať pocit
alebo schopnosť starať sa o seba alebo o niekoho iného. Vidím, že noví terapeuti
chcú dávať tieto zdroje klientovi, ako keby ich klient nemal. Ak neverím tomu,
že klient má všetky potrebné zdroje, musím prevziať obrovskú zodpovednosť a
bremeno a to je nesplniteľná úloha (missionimpossible). Myslím, že preberanie
zodpovednosti mladých terapeutov unavuje. Ľudia, ktorí sa nenaučia s týmto
zaobchádzať, nevydržia dlho v našom povolaní. Prejdú na nejaký úrad alebo
niečo podobné. Zaujímavé je, že niektorí ľudia — neviem, či sa takí narodili
alebo ako sa to stalo, bolo by to dobre — jednoducho majú väčšiu odolnosť
vo svojom systéme hraníc. Ale opäť hovorím, som presvedčená, že v tej miere,
v akej vidíte a poznáte a veríte v zdroje klientov, v takej sa mení bremeno a
vyčerpanosť, ktorá vzniká z toho, že ste dlho terapeutom. Z hľadiska zástupnej
povahy bytia s traumou, traumou iných ľudí, celý deň, myslím, že supervízia je
ohromný zdroj, kde môžu terapeuti získať podporu. A samozrejme terapeuti
majú svoje traumy, takže si musia dávať pozor na to, aby sa nespustili a
neignorovali ich, ak sa sputia, vo svojom vlastnom procese. Ďalším zdrojom
je mať aj iný život, než len ako terapeut. Myslím, že sa ľahko môže stať, že
terapeuti podľahnú lichôtkam alebo zvodom prejvavov vďaky od niektorých
klientov, takže je naozaj dôležité, aby sme mali aj vzťahy s ľuďmi, ktorí nie sú
terapeuti a ktorí nie sú našimi klientmi. To nás ukotvuje a občerstvuje. A ešte
by som povedala, že si myslím, že je naozaj dôležité, aby terapeuti v nejakej
forme pravidelne telesne cvičili, pretože si myslím, že z tela sa musí táto energia
tiež vybiť. Celý deň sedíte a počúvate a v určitej hodine dňa musíte poriadne
precvičiť telo, aby sa zapotilo.
35
Empatia 4/2013
JL: Tak, takže svižná prechádzka lesom, prebehnúť sa so psom?
JM: Absolútne. Odporúčam aj mať psa vo svoje pracovni.
JL: Ako ko-terapeuta!
JM: Absolútne. Zavrčal iba na troch ľudí.
JL: Dnes?
JM: Dodnes, doteraz zavrčal iba na troch. A vďakabohu sa vie veľmi rýchlo
prispôsobiť. Pracujem ako terapeutka vyše 45 rokov a ľudia hovoria: „Nechcete
to už nechať tak? Nie ste ešte unavená?” A môžem vám povedať, vďaka modelu,
ktorým pracujem sa necítim vyčerpaná. Nie som unavená. Nie som vyhorená.
Problémom pre mňa je, že ma ľudia stále zaujímajú. A hoci rada chodím do
lesa a rada pracujem v záhrade, som spokojná s touto prácou a má to pre
mňa význam. Beriem to ako privilégium. Cítim, že je to zaujímavá práca. Som
dostatočne platená. A je to radosť. A som absolútne presvedčená, že to nie je
preto, kto som, ale moje presvedčenia a samostný model mi sadol a aktivuje
moju ľudskosť veľmi pozitívnym spôsobom. Takže, keď sa dostanem do pozície,
v ktorej môžem vstúpiť do sveta niekoho a on sa pridá ku mne na tejto ceste,
oboch nás to obohatí. Nemyslím, že existuje niečo lepšie.
JL: Súhlasím. Máme to šťastie byť v profesii, v ktorej sme. A myslím, že by ste
mali pokračovať a ďalej robiť to, čo robíte, pretože už len to, že som vás dnes
počúval, mi dodalo energiu a nádej. A dáva mi to pocit, že ak budeme na tom
spoločne pracovať, tak to môžeme objaviť všetci. Veľmi pekne ti ďakujem, Jean,
za tvoj čas. Bolo to výnimočné.
JM: Rado sa stalo, Jay.
Preložil PhDr. Ivan Valkovič
¦
¦
¦
Kráčaj cestou dúhy, kráčaj cestou piesne, a uvidíš krásu vsade okolo seba.
Z každej temnej hmly ťa vyvedie duhová cesta.
36
NAVAŽSKÁ PIESEŇ
Empatia 4/2013
PREČÍTALI SME
Zdeněk Vojtíšek, Pavel Dušek, Jíři Motl: Spiritualita
v pomáhajících profesích.
2012, Portál, 231 strán
Kniha je veľmi vítaným príspevkom k téme spiritualita, ktorá sa vynoruje občas
ako módna, ale nie je ukotvená vo vedeckých disciplinách, ani v praktických príručkách pomáhajúcich profesií. Navyše je na Slovensku citlivou témou, spadajúcou
pod domnelú správu náboženstiev a cirkví. Je to téma, ktorú roky sledujeme, pamätníci si môžu nalistovať články a preklady v rokoch 2006, 2007 v Empatii o to
viac vítam charakter tejto publikácie.
Hneď prvá kapitola na päťdesiatich stránkach analyzuje pojem spiritualita v jeho historickom vývine, v rôznych konotáciách, odhaľuje, čo spiritualita nie je a
prináša model spirituality, ktorý autor považuje za komplexný a užitočný. Prináša citáty z viacerých relevantných publikácií, čo by spolu s uvedenou literatúrou
mohlo posunúť aj u nás prebiehajúce diskusie na odbornú úroveň, ktorá by mala
byť rešpektovaná.
Spiritualita je pojem pôvodne náboženský – spiritualis – duchovný. Vyjadruje
hlavne vnútorný život človeka, iniciovaný pôsobením Ducha a predchnutý Bohom,
jeho duchovný život. Podoba Boha, jeho meno sa náboženstvo od náboženstva líši,
ale pôsobenie je podobné.
V druhej polovici 20. storočia sa pojem spiritualita rozšíril mimo náboženstvá
hlavne s hnutím New age, ktoré spojilo pojem spiritulity s vnútorným zážitkom a
praktickým používaním, ktoré rozširovalo schopnosti človeka. Poznamenávam, že
v celej histórii civilizácie možno nájsť pojem spiritualita aj v sekulárnom zmysle,
napríklad u starých Grékov.
Spiritualita by nemala byť idealizovaná, pretože už mnohokrát bola zneužitá
k rôznym druhom fanatizmu a totality. Spiritualita sa v publikácii definuje ako zložka osobnosti, ktorá sa vytvára vnímaním posvätnosti, rozvíja sa vo vzťahu k posvätnosti a rôznymi spôsobmi tento vzťah vyjadruje.
S Pavlom Říčanom môžeme tvrdiť, že spiritualita tvorí u ľudí, aspoň u niektorých
integrujúce centrum motívov, postojov, citov aj kognitívnej orientácie. V poslednej
verzii Maslowovej pyramídy potrieb je potreba transcendencie, presahu, hlbokého
prežitia toho, že človek je súčasťou väčšieho celku – ľudstva, prírody, zeme, vesmíru. Je možné predpokladať, že spiritualita je obecnou charakteristikou človeka a je
v rôznej miere prítomná, ak nie u všetkých, aspoň u väčšiny ľudí, definuje Říčan.
Túto rôznu mieru sa pokúsil vyjadriť americký psychológ R. Emmons zavedením
kategórie spirituálna inteligencia už v roku 2003. Spirituálna potreba prisúdiť zmysel tomuto svetu a vlastnému životu je v rôznych životných obdobiach a situáciách
odlišná, ale ako pripomína Viktor Frankl, je niečím fundamentálne ľudským. Byť
37
Empatia 4/2013
človekom odkazuje na niečo za ním samým, čo už nie je ním samým – na niečo
alebo na niekoho: na zmysel, ktorý má byť naplnený, alebo na bytie blížneho, ktorého stretáva. Pomaly sa aj psychológovia dohodli, že spiritualita je asi inherentnou
dimenziou ľudskej psychiky, súdiac z toho, že sa vynoruje a je rozvíjaná aj mimo
organizovaného náboženstva.
Problémov so spiritualitou a jej uchopením je veľa, jednak je zaťažená emóciami,
predsudkami a hodnotiacimi súdmi, ale hlavne je veľmi neurčitá. V nasledujúcich
častiach knihy je seriózna analýza spirituality a jej rôznych interpretácií s cieľom,
aby sa neurčitosť pojmu zredukovala. Páči sa mi nasledujúca úvaha o posvätnom,
lebo za dotyk posvätného je považovaný aj napríklad ten zážitok na brehu mora,
keď máme pocit hmatateľného úžasu, splynutia a rešpektu... mnohí z vás to poznajú, ako aj iné zriedkavé zážitky tohto druhu. Lebo každý máme svoj oceán, svoje
Kilimandžáro, svoju vŕbu pri potoku, lavičku v parku, dúhu, detský úsmev, čokoľvek, pri čom sa rozplynieme do vesmíru. Aj sa ľudovo vraví – rozplynúť sa šťastím,
úžasom... to práve sú stavy, spojené so spiritualitou.
Na základe vzťahu k posvätnému autor identifikoval sedem druhov, alebo rovín
spirituality a to sa mi už zdá konkrétne, užitočné a použiteľné aj v psychologickej
praxi,
Spiritualita je komplexná kategória.
Jej prvou rovinou sú predpoklady, postoje, ktoré človek zaujíma k svetu, k človeku, k vesmíru, teda základná svetonázorová a antropologická orientácia. Druhou
rovinou sú obrady a rituály, ktoré môžu byť individuálna i skupinové a obsiahnu
všetko od náboženskych obradov, cez osobné rituálne úkony ako meditácie, jóga,
po svätyne ako chrámy, miesta, na ktorých sme niečo zažili, predmety ako kamienky a mušle, od toho mora, talizmany.
Treťou rovinou sú posvätné normy a hodnoty, primárne dané „odinakiaľ“, dôležitejšie ako všetky, ktoré vznikli ľudskými dohodami, niekde sú základom práva,
na druhom mieste tie konsenzuálne zmluvy, písané i nepísané obecné zákony ľudskosti.
Inšpiráciou obradov a zdrojom koncepcií jednotlivých náboženstiev a rôznych
učení sú mýty, legendy, životopisy hrdinov, eposy, čo tvorí štvrtú rovinu spirituality,
piatou sú zážitky z dotykov s posvätným, akokoľvek osobitým, šiestu rovinu tvorí
príbeh tvorby, udržovania, obnovovania spoločenstva, postaveného na spomenutých rovinách spirituality, ktorú majú členovia spoločentva rovnakú, či podobnú a
siedmym spôsobom spirituality je tvorivosť.
Zaujímavá a podstatná je negatívna definícia: spiritualita nie je len názor, presvedčenie, či intelektuálny koncept. Nejde len o rozumové vysvetlenie sveta, tým
menej o dogmy, náuky, ale aj o zážitky, emócie, vyvolané zážitkami, o osobne
dôležité príbehy, mravné úsudky a mnoho iného.
Spiritualita má ale aj iný rozmer, vôľový, vyžaduje si vnútorné zaujatie voči tým
posledným veciam, najdôležitejším pre osobnosť. Toto zaujatie je mierou spirituality.
38
Empatia 4/2013
Zaujatie môže prestúpiť všetky roviny spirituality a formuje osobnosť človeka, charakter nasmerovanie; nie je výnimkou, že desatoro dodržujú neveriaci dôslednejšie
ako kresťania, že človek veľa obetuje vede, službe iným, nasledovaniu, vzorom.
Spiritualita je identifikovateľná v skutkoch. Tu sa dostávame na hranicu, za ktorou
vznikajú fanatizmy rôzneho druhu, od náboženského, cez športové, ezoterické,
zdravej výživy, politické. Spiritualita sama o sebe nie je ani pozitívna ani negatívna,
ide o to, ako ju človek použije. Je mocnou motivačnou silou a energiou.
Zdroje spirituality sú ďalšou podstatnou témou, ktorá objasňuje ako vznikla historicky i individuálne. Najznámejšou formou je religiozita, menej obecne je známe,
že existuje aj religiozita bez spirituality, mechanická, formálna. Sekulárnym prejavom spirituality bol napríklad aj komunizmus, alebo národný socializmus. Nie
darmo doteraz hovoria, a je to aj akceptované, komunisti o tom, že až do konca
šesťdesiatych rokov verili v myšlienku komunizmu, podobne ako Hitler fascinoval
svojich ideou národného socializmu. Oddanosť určitej idei ovládne človeku celý
život, podobne ako sekta, alebo iný fanatizmus.
Spirituálny život jednotlivca tiež nebýva rovnako rozvíjaný vo všetkých rovinách,
vedec, básnik, maliar nemusí mať rozvinuté rituály, mýty, hrdinov, napríklad. Spirituálnym môže byť človek v jednej, viacerých, či všetkých rovinách. V záverečnej
poznámke k prvej kapitole autor objasňuje, že spiritualita, ako časť osobnosti tvorí
významný nástroj pomoci v psychológii a ďalších pomáhajúcich disciplínach.
Druhá kapitola hovorí práve o práci so spiritualitou pri pomoci ľuďom, o nástrahách a rizikách s tým spojených. V pomáhajúcich profesiách je predovšetkým
dôležité, aby sme nezaradili človeka stereotypne do nejakej kategórie – kresťan,
ateista, pretože človek vo svojej jedinečnosti môže čerpať svoje spirituálne zaujatie
z bohatstva tradícií, postojov a foriem viery. Vždy máme do činenia s konkrétnou
ľudskou bytosťou. Pomáhať možno ľuďom rozvíjať jednotlivé úrovne spirituality, ak
to potrebujú a môže im to pomôcť liečiť problémy. V kapitole pojednáva o pomoci
pri problémoch so samotnou spiritualitou, ktorú môžu mať tak veriaci, ako neveriaci, kresťania po rozvode, keď boli sobášení v kostole a podobne. K týmto problémom na najbližšie pastorálne poradenstvo, niekedy ale naráža na hranice vlastných
dogiem a psychologické, alebo filozofické poradenstvo môže sprevádzať človeka
ďalej. Vznikli rôzne poradne psychospirituálne, autor ich radí medzi konfesijné,
pretože majú svoj rámec východísk a na pevnej pôde stojí až pri nekonfesijnom poradenstve pri problémoch so spiritualitou, ktorá je vlastne obsiahnutá v poradenstve
a psychoterapii implicintne, pretože sa takmer vždy dotýkame celého spôsobu života klienta, vrátane duchovnej dimenzie. Preto by mala byť spiritualita poradcov a
psychoterapeutov súčasťou supervízie. Psychoterapiu nie je predsa možné oddeliť
od otázky hodnôt a zmyslu života, smerovania, posledných vecí. Bez reflektovania
tohto svojho rozmeru môže byť poradca utajeným a nezrozumiteľným misionárom
svojich duchovných entít.Tiež je užitočné mať základné znalostí o religionistike,
kontakty na konfesijné inštitúcie a vyjasnené vzťahy s nimi.
39
Empatia 4/2013
Tretia kapitola je venovaná vybraným teoretickým podnetom, čím sa myslí predstavenie osobností ako Wiliama Jamesa, amerického filozofa a psychológa, ktorý je
známy ako pragmatik. Pragmatizmus je definovaný mierou, akou naše presvedčenie dopadá na prax našeho života. Náboženstvo je celková reakcia človeka na život,
ateizmus je rovnako náboženstvom ako iné druhy. Odhalil vzťah medzi náboženstvom a temperamentom. Náboženstvo zdravej mysle je optimistické a radostné
(Emerson), kdežto náboženstvo chorej mysle je melancholické – (Tolstoj, Dostojevskij), čo nijako negatívne nehodnotí, iba popisuje.
Má dojem, že niektorým ľuďom je dané od prírody, aby sa trápili ťaživými vecami
aj za tých druhých.
K ďalším osobnostiam, ktoré sú predstavené, patrí W. C. Smith, s pojmom osobná
viera, o ktorom sa vedú vášnivé diskusie. Považuje ju za záväzok, osobné zaujatie
za to, čo považuje človek za dobré, či pravdivé. Oddanosť konaniu v tomto zmysle
je daná príklonom jeho srdca k niečomu záväznému a tým je človek vlastne uskutočňovaný taký, aký má byť. Poradenstvo s týmto pístupom môže byť nekonfesijné,
pretože každý človek má kapacitu pre vieru a potencionalitu pre jej rast, vrátane
zmeny. Ďalej je zmienený G. W. Allport, s koncepciou zrelosti spirituality, J. W
Fowler, F. Oser ako kapacita na duchovný vývoj, otázky viery, stupne viery, čoho
prínosom je vedomie, že spiritualita, duchovný život, prechádza viac, či menej odhadnuteľným vývojom.
Na strane 100 nájdeme kapitolu o počúvaní, ktoré je stotožnené s prijatím – nehodnotiace počúvanie. Hodnoteniu a posudzovaniu je venované dosť priestoru,
pretože sme na pôde hodnotiacich noriem. Nasleduje práca s negatívnymi emóciami, ktoré nastupujú hneď, ako nedodržím normy, sklamem, zlyhám. Koncentrácia
na príbeh, techniky dobrého počúvania, čo by sme robiť nemali. Od štvrtej kapitoly
sledujeme ťažkosti so spiritualitou, venované sú sektárstvu, sebevraždám a otázkam
smrti a zomierania.
Tieto kapitoly sú bohaté, s kazuistikami ale považujem ich za špecifické, kým
predošlé kapitoly boli všeobecné. Preto o nich iba stručne. V kapitole o sektách nájdeme detailný model poradenstva pri závislosti na sekte – člena rodiny alebo klienta. Podobne Otázky suicídia (s. 152) poskytnú orientáciu v teoretickom prehľade
uchopenia samovraždy i v postupných krokoch a zásadách pomoci. Obsahuje mýty
a omyly o sebevražde, vrátane toho, že pomáhať má len prísne odborne vyškolený
odborník. Nie, pomôcť môže blízky človek, i akýkoľvek empatický a pokorný odborník, ktorý je nablízku. Na str. 175 každému poradí ako a čo nerobiť. Ťažké na
tom je, že radí, netrvať na pravidlách, ktoré platia pre iné situácie, byť flexibilný,
pružný, intuitívny.
Na záver sa venuje rôznym typom spirituálnych zážitkov od tých mystických až
po tie každodenné. Duchovný život sa odohráva v drobných krokoch na ceste k sebapoznaniu a poznaniu druhých ľudí. Toto každodenné úsilie vedie tiež k zmeneným stavom vedomia, ale sú tak pomalé a postupné, že si ich ani neuvedomujeme.
40
Empatia 4/2013
Ale je to cesta osobnostného rastu. Inakosť druhého môžeme vnímať ako obohatenie, tým si uchováme dôstojnosť klienta pre seba i pre neho.
Posledná kapitola je venovaná smrti a umieraniu. Pomerne často je citovaný Yalom, takže koncepcia nám nie je úplne nová a neznáma (Yalom: Pohled do slunce),
je užitočná pre neveriacich, kým Tomáš Halík, tiež výdatne citovaný pre veriacich
poradcov a terapeutov.
Je to jniha na ujasňovanie si vecí vo vnútri seba. Som presvedčená, že kým ju
prečítate, bez ohľadu na to, čo si budete pamätať, si urobíte v sebe to, čo práve
potrebujete, na čo ste dozreli. Keď ju budete čítať za roky, bude to zasa ďalší krok.
Rastová kniha.
¦
¦
PhDr. Jolana Kusá
¦
Jadro ľudskosti vyrastá z desaťtisícov obyčajných dobrých skutkov, ktoré
vymedzujú naše dni.
S. J. Gould
Blair Singer: Ovládněte svůj vnitřní hlas.
2012, PRAHA, InComunity, strán 187.
Na každej bolestivej križovatke vášho života ste niečo získali. Dostávate sa bližšie
k človeku, ktorým máte byť. Kladenie odporu tomu, kým skutočne ste, vytvára tú
bolesť.
Autor je dlhoročný kouč, tréner všetkých možných zručností, vedúcich k zvládnutiu úloh v práci, ale i v živote, teda osobného rozvoja, potrebného na ceste
k úspechu v živote každého z vás. Necháva na vás, čo považujete za úspech, za
cieľ. Tvrdí, že táto kniha je určená predovšetkým vašej duši, ktorá sa už dlho krčí
vo vás a je pripravená vzlietnuť k nebesiam. Táto kniha jej k tomu pomôže. Kto by
si to neželal?
Základnou stratégiou, ako vraví, je schopnosť vystúpiť zo seba, zo svojej hlavy,
prestať sa vnímať ako výsledok aktivity objektívnej reality a tých ostatných okolo nás
a vnímať tento zápas ako svoj vlastný. Odkedy toto urobíme, stávame sa vedomými
bytosťami a vykročíme na cestu počúvania a ovládania svojho vnútorného hlasu. Tí
ostatní zostanú nevedomými.
Pretože, ako tvrdí, všetko, čo leží medzi mnou a tým, čo chcem, leží medzi mojim pravým a ľavým uchom.
41
Empatia 4/2013
Akonáhle sme schopní prijať svoje možnosti i obmedzenia, svoje chyby a problémy, stávame sa miesto obete príčinou a získavame slobodu. V každom z nás je
mnoho hlasov a mnoho možností. Je úlohou každého z nás nájsť to, čo nás ženie
na ceste životom a čo nás brzdí a vysomáriť sa v tom, akú cestu si pre seba želáme.
Najväčší hriech je nechať náš život unášať ako drevo prúdom divokej rieky. Nie sme
predmet, máme živé schopnosti. Je potrebné sa pozrieť nielen na to, ako sa cítime,
ale aj čo máme za sebou. Človek sa bezpochyby rodí ako dobrý a s čistým srdcom,
nakoľko si tieto kvality uchová, je už na ňom, ako i schopnosť sledovať túto mieru,
dávať jej hodnotu a význam.
Tento prístup sa mi páči, ako i komplexnosť, ktorá tvorí schému pohľadu na seba
a svoju úspešnosť a hlavne spokojnosť. Cez financie, vlastné telo, rodinu, sociálne
vzťahy, prácu a kariéru až po vlastný pocit zo seba, to je sieť, cez ktorú sa na seba
podľa autora pozeráme. Že má peniaze na prvom mieste, to pochopíme z jeho
profesionálneho miesta vo svete, učil ľudí, ako byť bohatými a zdravými, miesto
chudobnými a chorými. Tvrdí, že každý z nás je naprogramovaný k tomu, aby vytvoril niečo skvelého a ja mu rada verím. Moja životná skúsenosť mi vraví, že veľkým
problémom u mnohých ľudí býva aj to, že ľudia nevidia svoje skvelé skutky, svoje
výhry a úspechy. Vidia chyby, omyly a neúspechy a strácajú aj posledný kúsok odvahy a radosti. Ide iba o to, objaviť to, čo práve ja mám urobiť a pustiť sa do toho.
Máme v sebe hlbokú neistotu, pretože sme sa naučili, že na všetko musíme nájsť
správnu odpoveď a keď ju nemáme, sme v strese. Pravda je však taká, že vnímame,
cítime, vytvárame vzťahy, spájame udalostí, ľudí, okolnosti, vidíme vzory, modely.
Nikto nás to nemusel učiť, dávno sme to vedeli, to je skutočná inteligencia.
Napriek tomu, keď máme pochybnosť o správnej odpovedi, vnútorný hlas v nás,
začne vyvádzať a my sme v ťažkom strese. Neveríme, že sa dokážeme vysporiadať
s väčšou komplexnosťou, hoci je to naprosto samozrejmé z hľadiska ľudstva i jednotlivca. Dnes je cesta na mesiac pomaly banalitou a v dobe našej mladosti sme
jasali, keď sa tam dostal prvý človek. To, čo ste dnes schopní urobiť ľavou zadnou,
by ste ešte pred pol rokom, dajme tomu nezvládli. Len si to priznajte.
Predviedla som vám ukážku cesty, po ktorej vás autor bude viesť. Je príjemná
a sugestívna, učí vás okrem iného sa od iných, úspešných ľudí inšpirovať, nie im
závidieť. Ale hlavne dodáva odvahu a učí ako pracovať so sebou, aby som si sám
naďalej tú odvahu vytváral. Máte sen, ale zdá sa vám nedosažiteľný. Radšej budete
upratovať skrine, umývať okná (prokrastinácia), ako by ste sa do toho mali pustiť.
Ide len o to, prekonať ten hlások vo vašej hlave, že sa to nepodarí, je to neúmerná
námaha a k čomu to bude dobré – a začať.
Ak nemáte okolo seba dosť ľudí, je to preto, že si ich dosť nevážite a nepreukazujete im dosť vďačnosti. Ak nie ste dosť zdravý, nie je to o tom, že nemáte radi sami
seba dostatočne? Fungujete ako magnet, ktorý priťahuje veci, ktoré tam dovnútra
dávate. To je dnes už skutočne rozšírený prístup, a napriek tomu nie je ľahké ho
prijať. Celé je to o vlastnej vnímanej hodnote, o sebaúcte. Každý má čo ponúknuť,
42
Empatia 4/2013
aj keď má pocit, že to tu už je, či bolo. Každý má jedinečný spôsob, jedinečný prejav ako to dať svetu a iným.
Druhá kapitola sa zaoberá tým, čo to vlastne je ten vnútorný hlas? Je to niečo, čo
máme všetci. Je to tá podvedomá časť na hranici nášho vedomia, ktorá je za istých
okolností prístupná, hovorí k nám, keď nastanú tie pravé okolnosti. Sú tam uložené
skúseností, hlasy našich rodičov a ľudí, ktorých sme stretli, ktorí nás vychovávali a
formovali a je niekedy ťažké prekliesniť sa cez ich hlasy, k tomu vlastnému. Sú tam
hlasy aj z prítomnosti, vraví sa, že sme priesečíkom šiestich ľudí, s ktorými sa najčastejšie stýkame. Nájsť svoj hlas môže byť umením, pomôže, keď si uvedomíme,
že nepatríme len sebe, ale vesmíru, niečomu čo nás presahuje (spiritualita). Veriaci
vedia svoje. Nikto pochybujúci, nemôže urobiť chybu, keď nájde svoju cestu v službe iným.
Najdôležitejšie je rozlíšiť, čo sú hlasy iných ľudí v nás a čo je náš hlas. Preto žiaden
poradca, hodný toho pomenovania, neradí, iba sprevádza klienta na ceste k jeho
vlastným hlasom a jeho ceste. Aj kouč by to mal vedieť rešpektovať, hoci často
skĺzava na kratšiu cestu rozumných rozhodnutí, ktorá sa ale môže ukázať ako poriadna okľuka. Najdôležitejšie je pomôcť nájsť, kedy človek prestal sledovať vlastný
vnútorný hlas. Často sedíme na zadnom sedadle v aute vlastného života a necháme
riadiť iných, pretože počúvame hlasy iných, že sú múdrejší, skúsenejší a myslia to
s nami dobre.
Spomínam si na klientov, kde manžel tvrdil, že keď on má pravdu v 80% a ona
len v 20% je samozrejmé, že on riadi život jej i detí aspoň na to uvedené percento.
Manželka tomu dosť dlho verila, potom tolerovala a potom začala bojovať o svoju
slobodu, svoj hlas, svoj život. Jej manžel sa nedal, neuhol jej z cesty a tak zbalila byt,
deti a odsťahovala sa na druhý koniec republiky tajne a bez diskusie. Z čírej nutnosti
a bezmocnosti. Manželovi trvalo, kým pochopil a ešte viac, kým prijal a toleroval jej
nárok na vlastný život.
Ďalej autor celkom pragmaticky pojednáva o tom, ako sme svoj vnútorný hlas
vytvorili a ako ho môžeme meniť, ako to máme vo vlastných rukách. Je to stále tá
istá pieseň o sebaúcte, neohliadaní sa na to čo si o nás myslia ľudia, akokoľvek nám
na nich záleží, poznaní a rešpektovaní pravdy svojho života.
Nasledujúca kapitola je o využití vnútorného hlasu. Pretože všetci ho máme v sebe a keď ho vedome nepoužívame, motá sa nám pod nohy aj v situáciách, kde je
prebytočný. Napríklad, keď nevieme prijať kompliment, alebo sa len rozhodujeme,
či prejsť na druhú stranu ulice. Najlepší profesionáli sú najviac introspektívni. Kladú
si otázky: robím správnu vec? Prečo tak tlačím na toho človeka? Znova sa obviňujem? Rovno v procese práce si na ne odpovedajú a korigujú svoje správanie. Aj s pochybnosťami je potrebné konať, nie stáť na mieste. Nepotrebujeme zapustiť korene.
Nakoniec uvádza niektoré princípy, ktoré nám identifikovanie svojho vnútorného
hlasu uľahčia. Tak napríklad: nemusíš povedať všetko, čo ťa napadne, nemusíme si
ani myslieť zlé veci, keď sa naučíme prijímať i odmietať svoje myšlienky a formulo43
Empatia 4/2013
vať si dobré zámery, tým sa myšlienky usmernia a našimi sa stanú iba tie kompatibilné s dobrými zámermi. Môžeme sa stávať nielen efektívnejšími, ale aj etickejšími
ľuďmi. Keď budete vyslovovať, ja som už raz taký, musíte dodať aj to, že takým byť
aj chcete. Lebo svoj vnútorný hlas sami spravujete a riadite. Tým za to, kým ste,
preberáte zodpovednosť.
Pokiaľ budete schopní zlepšovať svoju schopnosť klásť otázky, vyhodnocovať,
vyjadrovať vďačnosť a dokonca presmerovať, či eliminovať svoje vnútorné hlásky,
potom budete riadiť svoj život, ktorý naberie hlbší zmysel. (str. 57) Tomu sa hovorí
spravovanie svojho vnútorného hlasu.
Štvrtá kapitola sa volá sebadôvera vs. odpor. Prestaňte odkladať svoje sny. Prokrastinácie, odkladaniu toho, čo chceme robiť sa naučíme najlepšie prostredníctvom schopnosti posúdiť hodnotu. Vaša sebaúcta a sebavedomie je v poriadku zvyčajne, kým sa pohybuje v zóne komfortu. Akonáhle však vykročíte do neznáma,
chcete rozšíriť svoju skúsenosť, urobiť niečo nové, vystrčí hlavu odpor a silou mocou
vám bráni sa pohnúť.
Na stránkach 60-61 popisuje podrobne, ako sa z fázy, kto som – dostať do fázy,
kým by som sa mohol/la stať. Uisťuje nás, že v každom z nás je skrytá potenciálna
veľkosť a každodenne to množstvo ľudí dokazuje tým, že prekonajú sami seba a
stanú sa skvelými v niečom – vede, dobrovoľníctve, rodičovstve, chudnutí, riadení
svojho života. Prekonať sám seba nie je niečo mimoriadne, je to každodenný spôsob rastu každého z nás. Iba niekedy je viac viditeľný.
To, čo stojí medzi nami dnes a medzi tým, kam by sme sa chceli a mohli dostať, dostáva podobu pochybností, znevažovania svojich schopností, odkladania,
ale vždy je to odpor. Poznáte tie skvelé argumenty, ktoré je schopný vymyslieť. Ako
prvá daň, ktorú si vyberie je vaša sebadôvera. Oberá vás o to, aby ste artikulovali,
dali svetu ten dar, ktorý ste mu prišli dať svojim životom.
Pokiaľ cítite teraz frustráciu z toho, že ste nenaplnili svoj potenciál, predstavte si,
aká bude vaša frustrácia o desať rokov, o dvadsať, keď si budete hovoriť, prečo som
to neurobil/a, škoda, že som sa dal/a odradiť, teraz je už neskoro... mimochodom
nikdy nie je neskoro, vraví nám autor do duše. Väčšina ľudí zlyhá, pretože sa vzdajú
toho, čo skutočne chcú v prospech toho, čo chcú v túto chvíľu, vraví autor a tým
sformuloval heslo úspešných, s pevnou vôľou, cieľavedomých. To je ten dôvod,
prečo ste prišli na tento svet: niečo vykonať, nie len zaplniť priestor, vravía autor na
str. 74 a to sú priamo motivačné, kazateľské, duchovné strany. Presviedčajú vás, že
máte niečo, kvôli čomu sa oplatí zdvihnúť zadok a vstávať z postele, aby ste mohli
robiť to, čo ste prišli dať tomuto svetu a čo vás navyše teší a baví. Tak poznáte vlastnú sebarealizáciu.
Piata kapitola hovorí o vzkriesení hrdinu v nás, umení predať seba sám sebe,
robiť to, čoho sa tak trochu bojím, čo sa mi zdá ťažké hneď a čím najčastejšie. Stále
sa mi do toho čítania tlačí otázka a čo prirodzená lenivosť? Áno je v detskej časti a
náš dospelý by mal nad ňou zvíťaziť, ale ozaj? Presviedča nás, že ozaj, aj ako na to.
44
Empatia 4/2013
Techniky na prekonanie pochybovačných vnútorných hlasov a budovanie sebadôvery je najmä na stranách okolo 80. Dobrým argumentom sa mi zdá, akí sme veľkí
a výkonní, keď musíme, v časovom strese, krízovej situácií. Rovnako dobre to vieme
vždy, keď chceme. Najjednoduchšia cesta je pustiť sa do toho hneď. Teraz. Veruže
dopíšem túto recenziu, vravím si cvične.
Dobrá metóda ako prekonať vnútorné hlásky odporu je pohrúženie sa do niečoho, oddanie sa dielu. Keď už ste v tom, v akcii, prekonáte všetky prekážky. Jediné,
čo k tomu potrebujete, aby ste začali, je sebadôvera a na strane 84 vás učí kroky,
ako sa s ňou spojiť:
- nedajte sa odradiť nepohodlnou cestou k tomu, čo je pre vás dobré,
- opakujte tie situácie, v ktorých potrebujete viac sebadôvery, cvične i reálne,
- nacvičujte si prekonávanie námietok, ktoré brzdia váš pokrok – pred zrkadlom,
s kamarátkou, so psom...
- ponorte sa do úlohy, či príležitosti, ktorá je pred vami. Čím ste hlbšie, tým viac
odporu ste prekonali a už vás to baví a teší.
- modelujte osobnosť, ktorú rešpektujete a ktorej sebadôvera vám imponuje. Keď
budete cvičiť, porastie vaša energia a vyhráva vždy ten s najväčšou energiou.
Šiesta kapitola je jednoduchá, vraví vám buďte sami sebou, autentickí. Vtedy ste
najproduktívnejší a najefektívnejší. Čo nám bráni? Strach a hanba, obava, že nás
nikto nebude mať rád takých, akými sme. Ale, viete, každý je nejaký. Veľa ľudí má
trému pred veľkým výkonom, snúbi sa v nej strach a nízka sebadôvera. Nevieš, nie
si dostatočne pripravený, pohoríš. Keď vieme, že je to náš vnútorný hlások, vieme ho aj vypnúť. Akonáhle sa začneme porovnávať, akoby sme sa rozsekli na dve
polovice, alebo aj viac častí. Tým zablokujeme aj svoje schopnosti. Môžeme byť
kýmkoľvek, kto je v našom vnútri, teda nie úplne kýmkoľvek.
Určite však môžete byť sám sebou a potom idú veci ľahšie a vy ste šťastnejší. Nemôžeme sa snažiť potešiť iných, stačí potešiť seba a to ostatné nastane.
Máme štyri základné prekážky rastu, ktoré musíme prekonať, nikdy nie je na
škodu si ich znova zopakovať: robiť si starosti s tým, čo si myslia druhí, nedovoliť si
osláviť akékoľvek víťazstvo, nedovoliť si poďakovať za každý kompliment, ktorý ku
vám priputuje a nedovoliť si tie veci, v ktorých ste skutočne dobrí.
… Najradšej by som to písala ako báseň, ktorú sa treba naučiť, ale snáď aj toto
zvýraznenie postačí.
Siedma kapitola hovorí: dodržujte sľuby voči sebe. Bez tvrdých faktov o realite,
vysokej miery každodennej zodpovednosti k vlastným cieľom a predsavzatiam nie
je možné čokoľvek dosiahnuť. Prostriedkom na meranie zodpovednosti je kontrola
– na prvom mieste kvantitatívna – čísla, množstvá, realita dnes a na druhom mieste
je chovanie, ktoré sa riadi základnými pravidlami cti, ako choď načas, nikdy sa
nevzdávaj pred cieľom, nájdi si tím, spoločenstvo, ktorému sa budeš dobrovoľne
45
Empatia 4/2013
zodpovedať, dodržuj vlastné pravidlá. Pokiaľ nie si zodpovedný vo vlastnom živote,
dostavia sa následky.
Táto kapitola bola tiež primárne určená obchodníkom, ale je aplikovaná aj na výchovu detí a sebavýchovu. Veď si spomeňte, ako často nám hovoria klienti: ale on,
prípadne aj ja, nemá, nemám pevnú vôľu. Tak táto kapitola je o ceste k niečomu
takému, priamo o budovaní charakteru. Až na druhom mieste je v tomto prípade
náš pocit, teda správať sa tak, ako to cítime. To lenivé dieťa v nás je schopné zmariť
všetky dobré predsavzatia a potom sa cítime ako deti, ktoré neposlúchajú toho
dospelého v sebe. Snáď nechcete život prežiť ako dieťa?
Väčšina ľudí sa nechce pozerať do zrkadla, netúži po kritickej spätnej väzbe.
Akoby tak mali šancu utajiť svoje nedostatky pred svetom, keď ich utaja pred sebou.
Autor odporúča zaviazať sa k zodpovednosti sebe, ale aj niekomu, kto bude tvoriť
akúsi policajnú zložku, kontrolného rodiča, možno práve preto, že takto sme sa
naučili zodpovednosti v detstve. Náš reflexný tím nám pripomenie, keď my zabudneme. Môže to byť rodina, priateľka, ale s našim súhlasom, lebo kritika v rodine je
citlivá vec. Pripomína nám to, lebo bola poverená, lebo jej na nás záleží. Aj tak to
nie je pohodlné, veď si spomeňte na tie pokusy o redukciu váhy, o zdravý životný
štýl. Možno aj to, ako vás pochváli vždy, keď to ide, zaváži. Každý by mal mať a aj
má vlastný kódex cti, ktorý ho chráni pred samým sebou, pokiaľ je samotný kódex
v poriadku.
Byť zodpovedný znamená:
- Byť ochotný sa pozrieť do zrkadla a priznať si chyby i úspechy. Prijať ich.
- Byť vďačný za to, čo máme.
- Zaviazať sa k dobrým skutkom a činom, ktoré urobíte teraz a po zbytok života.
Aspoň raz týždenne si skontrolujte, ako vám to ide a keď sa vám znova bude
chcieť povedať nechce sa mi, nech to urobí niekto iný, kódex cti vám to nedovolí.
Nasledujúca kapitola je snáď ešte dôležitejšia, pretože hovorí ako prekonať vlastné obmedzenia, ako budujeme sebaobraz, sebaúctu, cez sebaideál. To si treba
znova a znova opakovať.
Potom nasledujú veľmi praktické kapitoly: ako riešiť štyri dôvody, prečo ľudia
neuspejú. Tie vám ešte prezradím. Strach z toho všetkého, čo sme už spomínali,
je prvý a známy dôvod. Vyčerpanie je druhým, menej známym dôvodom. Okrem
zdravia a kondície je potrebné mať k dispozícií vlastnú životnú silu. Tá sa nám
v priebehu života vyčerpáva, jednak nezdarmi, jednak množstvom drobným úloh,
ktoré na seba berieme, napríklad žena na materskej je na konci dňa vyčerpaná
k smrti, pretože to množstvo úloh je proste príliš.
Ako získať naspäť životnú silu je tajomstvom života. Najmocnejšia sila je vďačnosť,
aj ženy si ňou výdatne pomáhajú, iba svet by im mohol tiež byť vďačnejší.
46
Empatia 4/2013
Neschopnosť víťaziť, kvôli nízkemu sebavedomiu, skoro sa vzdávať, sú ďalšie dva
dôvody, prečo ľudia nedosiahnu to, čo chcú, ako i diskusia o tom, ako ich eliminovať.
Desiatu kapitolu tvorí 21 techník ako ovládnuť vlastný vnútorný hlas. Tu snáď nájdete všetko, čo vám doteraz chýbalo k tomu, aby ste dosiahli, čo ste už tak dlho odkladali, čo si želáte iba v duchu, všetko, čo tvorí obsah toho, kým v skutočnosti ste.
S touto knihou sa vám nemôže stať napríklad, že nedodržíte svoje želania, predsavzatia, keď budete želania brať za svoje, nie za nejakej tajuplnej bytosti, s odvahou a zodpovednosťou. Nie je to ľahká kniha, treba si z nej vyberať a byť trpezlivý,
ale dôležitá.
¦
¦
PhDr. Jolana Kusá
¦
Každý chce ísť do neba, ale nikto nechce zomrieť.
¦
¦
B. Singer
¦
„I toto prejde.“ Tieto slová ma naučila moja babička ako vetu, ktorá sa dá
uplatniť vo všetkých životných situáciach, keď je niečo obzvlášť príšerné, keď
je niečo úplne desivé, keď je niečo skvelé a úžasné, nádherné a plné šťastia,
opakuj si tieto slová. Dodajú ti zmysel pre perspektívu a pomôžu ti vyťažiť čo
najviac z dobrého a pokojne prijať aj zlé.
Claire Rynerová
Zora Bútorová a kolektív: Štvrtý rozmer tretieho veku. Desať
kapitol o aktívnom starnutí.
Bratislava 2012, IVO. 366 strán
Aj na Slovensku, podobne ako v celom civilizovanom svete sa potichu odohráva
zásadná zmena: ľudia žijú a budú žiť dlhšie, obyvateľstvo starne.
Spoločnosť musí zobrať túto skutočnosť veľmi vážne, ak má zvládnuť sociálne,
ekonomické a kultúrne úskalia populačného starnutia, inak sa bude zhoršovať kvalita života nielen staršej populácie, ale celej spoločnosti. K tomuto krédu sa hlásia
47
Empatia 4/2013
autori publikácie, ktorými sú Zora Bútorová, Jarmila Filadelfiová, Bernardína Bodnárová, Peter Guráň, Sylvia Šumšalová, väčšinou známi autori zo sociológie rodiny,
gender, vekových skupín a iných aktuálnych otázok súčasnosti. Ďalším odkazom,
ku ktorému sa autori hlásia, je kniha Juhani Ilmarinena: Ako si predĺžiť aktívny
život, ktorá vyšla v roku 2008 v slovenčine.
Kniha je voľným pokračovaním publikácie On a ona na Slovensku, rešpektuje
gender prístup a obsahuje výsledky výskumov, zameraných na starnutie, prípravu
na dôchodkový vek, prežívanie nástupu do dôchodku, porovnanie očakávaní a reality na základe hĺbkových rozhovorov a iných techník. Časť autorov sa podieľala na
projekte Stratégiia aktívneho starnutia Centra vzdelávania Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a kniha obsahuje aj tieto výsledky. Je v najlepšom slova zmysle
syntézou najaktuálnejších sociologických poznatkov a analýz o starnutí.
Na prvý pohľad zaujímavú obálku tvorí obraz Ester Šimerovej-Martinčekovej
Chodci, o ktorom napísala Zuzana Bartošová, ktorá ho navrhla, pre knihu malú
štúdiu, čo je tiež nevšedný počin. Celú knihu lektorovala bývalá ministerka práce,
sociálnych vecí a rodiny Helena Woleková, čo je ďalšia záruka kvality.
Ešte je potrebné podotknúť, že celá kniha má punc ľudskoprávnehi prístupu. Aj
preto je už v prvej kapitole, ktorá má názov Spoločenské postavenie a rola starších
ľudí Slovensku, postavená otázka: ako hodnotíte postavenie a šance starších ľudí
na Slovensku v porovnaní s mladšími, s výsledkami viac ako smutnými. Až 73%
občanov považuje postavenie a šance starších za omnoho, alebo trochu horšie, ako
u mladých. Rozdiel v údajoch pri tej istej otázke po dvoch rokov má zhoršujúcu
sa tendenciu. V okolitých krajinách sú údaje tak zhruba polovičné, tretina, alebo
štvrtina ľudí považuje starších ľudí za znevýhodnených. Znamená to, že v spoločenskom vedomí Slovenska má značnú silu negatívne stereotypne vnímanie starších
ľudí a negatívne uvažovanie o nich, z čoho vyrastá agizmus. V praktickom živote sa
agizmus manifestuje diskrimináciou na trhu práce, v zdravotníctve a ďalších službách, prejavmi pohŕdania, neúcty, vyhýbania sa, zasahuje do rodinných interakcií. Akokoľvek dokazujú štúdie a výskumy, že sú to mýty, naďalej je podceňovaná
nielen skúsenosť, zručností a zdravie starších ľudí, ale aj ich ich morálna hodnota a
sociálna dôležitosť.
Táto skutočnosť vytvára v spoločnosti značné napätie a je nevyhnutné jej riešenie.
Potešiteľné je, že v normatívnej oblasti sme na tom lepšie: až tri štvrtiny obyvateľstva si myslí, že najviac úcty si zaslúžia sedemdesiatnici a šesťdesiatnici. Možno
by sa z týchto postojov dalo vyjsť ako z potenciálneho zdroja na zmenu prístupu
k staršej generácií.
Okrem vnímania staršej generácie sa autori zaoberajú aj pripravenosťou staršej
generácie bojovať o zmenu svojho postavenia a o vnímanie podporných inštitúcií.
Z tých sa na prvom mieste umiestnila občianska spoločnosť, teda občianske združenia najmä starších ľudí a potom náboženské spoločenstvá. Ale aj média, regionálna
a miestna samospráva, sú vnímané pozitívne na rozdiel od vlády, zamestnávateľov.
48
Empatia 4/2013
Samotní starší ľudia neobhajujú dostatočne svoje práva, ani ich nepoznajú, o tom
je presvedčených tri štvrtiny respondentov. Pri celkovej občianskej pasivite a zmenách, ktoré starších ľudí skôr vydesili, sa niet čo diviť. Ale taktiež sa s tým nemožno
zmieriť a to najmä u samotných príslušníkov spomínanej vekovej skupiny.
Druhá kapitola je venovaná demografickým údajom o starnutí populácie, indexom starnutia podľa regiónov a podobným údajom. Tretia kapitola je venovaná
zdraviu v tomto veku, s podtitulkom starnutie musí byť zdravšie. Zdravie, fyzická,
psychologická a sociálna funkčná kapacita je základom tej stavby, ktorú budujeme zapájaním ľudí tretieho veku do najrozličnejších aktivít, vrátane pracovného
procesu. Dozvedáme sa tu, alebo si opakujeme dĺžku života v porovnaní s inými
krajinami, chorobnosť, príčiny, (kardiovaskulárne ochorenia a nádory na prvých
miestach suverénne), stav zdravotníctva, vnímanie a opatrovanie vlastného zdravia.
Vnímanie vlastného zdravia je zvlášť zaujímavá kapitola. Pomaly nemáme zdravých
ľudí. Kategória, o ktorej hovoríme má 80-90% vážnejšie zdravotné problémy, viac
ženy, hoci muži na ne zasa viacej zomierajú.
Isté je, že nemáme na piedestále zdravého optimistického staršieho pána, či dámu, ale uvzdychanú chuderu a chudáka. Časť tých zdravotných ťažkostí by sa dala
určite považovať za menšie, málo obmedzujúce, má teda subjektivný charakter a
potenciál na zmenu.
Štvrtá kapitola (Bútorová) si všíma, ako ľudia na Slovensku vnímajú vlastné starnutie, kam umiestňujú prah staroby, prečo sa cítia niektorí ľudia toho istého veku
mladší a iní starší, aká je ich veková sebaidentifikácia. Asi nikoho ani neprekvapí,
že ľudia na Slovensku starnú najrýchlejšie v EU, cítia sa starými už od 57,7 roka, čo
je suverénne najnižší vek v celej EU. V Holandsku napríklad považujú za začiatok
staroby 70,4 roka. Hranicou začiatku staršieho veku (koniec stredného) je 53 rokov
u mužov a dokonca len nejaké promile nad 50 rokov u ženy. A to sa takto zaradili aj ženy samotné. Kým už v sebaidentifikácii to neplatilo, akoby ženy síce starli
rýchlejšie, ale na mňa sa to nevzťahuje, viac žien sa dlhšie cíti byť v strednom veku,
ako v starom. Všeobecne sa ale skôr ako priemer EU tiež cítime staršími a starými.
Piata kapitola je venovaná otázkam okolo odchodu do dôchodku, veku, stratégie
odchodu do dôchodku, sociálna politika, pracujúci dôchodcovia, ako jeden z modelov aktívneho starnutia.
Aj tu sú výsledky prieskumov alarmujúce: vek, vhodný na odchod do dôchodku
považujú respondenti u mužov necelých 60 rokov a u žien necelých 56 rokov, čo je
hlboko pod reálnym uzákoneným vekom, najmä u žien. Rozdiel medzi očakávaním
a realitou takmer sedem rokov u žien je významný pre ich naladenie a spokojnosť.
Rozdiely sú najmä podľa vzdelania. Kým manuálne pracujúci si želajú skôr odísť do
dôchodku naraz, vzdelanejší postupne, s možnosťou úväzku, alebo občasnej práce
na dohodu.
Šiesta kapitola je najobsiahlejšia, všíma si postavenie vekovej skupiny 45-64 rokov na trhu práce, ich nezamestnanosť, vnímanie svojich obmedzení a šancí, profilu
49
Empatia 4/2013
starobných dôchodcov vo veku 55-64 rokov. Ukázalo sa napríklad, že pracujúci
dôchodcovia muži si cenia zamestnanie ako možnosť plniť rolu živiteľa, kým ženy
si vážia skôr spoločenské postavenie, odvodené od zamestnania, finančnú nezávislosť, so vzdelaním pribúda ocenenie sebarealizácie, možnosť uplatnenia vzdelania
a schopností.
Siedma kapitola ukazuje ako vnímajú šance na zamestnanie bežní ľudia a aké
skúseností udávajú zamestnávatelia. Ukazuje, kde vidia silné a slabé stránky zamestnávatelia, gender rozdiely v diskriminácií na trhu práce i to, ako antidiskriminačný postoj má malú podporu verejnosti. Keď je nedostatok práce, mladší by mali
mať prednosť, to si v súčasnosti myslí o 10% viac ľudí ako v roku 2005 a taktiež o
15% menej si myslí, že prístup k pracovným príležitostiam by nemal podliehať kritériu veku. Letmý pohľad na grafy ukazuje, že iba polovica ľudí i zamestnávateľov si
myslí, že ľudia by mali mať rovnakú šancu na prácu bez ohľadu na vek.
Ôsma kapitola sa zaoberá spôsobom života ľudí tretieho veku, predstavami verejnosti, očakávaniami budúcich dôchodcov i tým, ako ich títo napĺňajú a čím je odlišná realita. Poberanie dôchodku začína u žien v 58 rokoch a u mužov v 60,8 roka.
U pracujúcich dôchodcov je pritom rozdiel viac ako pol roka oproti nepracujúcim,
ktorí začínajú poberať dôchodok skôr. Zaujímavých údajov, trendov a rozdielov
medzi pohlaviami je viac ako dosť.
Deviata kapitola sa venuje súkromnému životu starších ľudí, rodinnému stavu,
príjmovej a sociálnej situácii. Dokumentuje, koľko času vynakladajú na platenú a
neplatenú prácu, akým aktivitám sa venujú i to, ako sú spokojní so svojim životom.
Zaujali ma rodové rozdiely: to, že muži vynakladajú viac času na platenú prácu a
ženy na neplatenú, najmä na domáce práce je známe, ale že sa tento rozdiel vekom stupňuje je zvláštne. Vo vekovej skupine 60-64 je ten rozdiel 15 hodín. Ženy
pracujú v domácnosti 22 hodín týždenne a muži len 7 hodín. Ešte v skupine 50-54
ročných bol ten rozdiel iba 6 hodín. Zdá sa, že pracujúce dôchodkyne zároveň
trénujú na domácu pani na plný úväzok, ktorou sa v dôchodku viac-menej stávajú.
Aj v mimopracovných aktivitách sú markantné rozdiely: muži viac času venujú
športovým a pohybovým aktivitám, ženy zasa domácim prácam, vnúčatám, starostlivosti o dospelých členov rodiny, vzdelávaniu a samovzdelávaniu a náboženským
aktivitám. Tie zaťažené ženy – domácimi prácami, vnúčatami, starými rodičmi, či
inými potrebnými členmi rodín, si nájdu viac času a chuti na vzdelávanie a osobnostný rozvoj, čo im slúži ku cti a signalizuje dobrú správu pre kvalitu rodín, ktoré
ženy riadia a zabezpečujú.
Nepracujúci dôchodcovia viac pozerajú televíziu, pracujú na záhrade a venujú
sa vnúčatám, pracujúci dôchodcovia, po odchode do dôchodku sa im začínajú podobať. Pracujúci dôchodcovia najmä s vyšším vzdelaním si nájdu viac času na udržiavanie svojej telesnej i duševnej kondície, ako i na nagažovanie sa vo verejnom a
politickom živote. Partnerský život sa javí ako veľké plus v živote tejto vekovej sku-
50
Empatia 4/2013
piny a zvlášť u nepracujúcich dôchodcov tvorí najväčší podieľ na ich spokojnosti so
životom. Ako odlišne na tom bude súčasná mladá generácia, žiada sa povzdychnúť.
Desiata kapitola Koncept aktívneho starnutia vo vedomí spoločnosti syntetizuje
to množstvo získaného materiálu a aktivít k Roku aktívneho starnutia: 2012. Pojem
aktívne starnutie sa skloňoval vo všetkých pádoch, málo sa však zdôraznila potreba
vytvárať kontinuálne podmienky na udržanie možnosti zamestnať sa a zotrvať v zamestnaní aj vo vyššom veku, udržať si pracovnú schopnosť a kondíciu sústavným
vzdelávaním, na čom by mal participovať štát so zamestnávateľmi. Málo sa hovorilo
o potrebe prekonávať stereotypy v prístupe k starším ľuďom a málo sa tiež zdôrazňovala nevyhnutnosť prevzatia aktívnej zodpovednosti za vlastné starnutie každým
jedným človekom, aby sa necítil byť nejakým štátnym objektom, ale subjektom
vlastného života. Pasivita, pesimizmus, defenzívnosť završujú dielo ľudského života,
ktorý sa takto rozvíjal v predošlých etapách. Staroba nie je len obdobie po šesťdesiatke.
Proces aktívneho starnutia sa v priebehu roka 2012 dostal do povedomia ľudí
cielenými aktivitami tak, že kým v roku 2011 ovládala tento pojem necelá pätina
populácie, na začiatku roka 2013 to boli takmer tri pätiny, čo je síce mierny pokrok,
ale nie dostatočná úroveň informovanosti. Aby sme sa dopracovali k aktívnemu
starnutiu, máme čo robiť a táto publikácia jasne vyznačuje cestu. Je neoceniteľným
zdrojom informácií a inšpirácie pre starších, starnúcich i tých, ktorí si myslia, že
sa ich to ešte netýka a pre odborníkov zo sociálnej, zdravotnej oblasti a určite i
všetkých tých, ktorých sa dotýka kvalita života u nás, od narodenia až po – aktívnu
starobu. Je v nej ukrytá skutočne veľká práca, suplujúca aj chýbajúce štátne odborné výskumy a analýzy.
¦
¦
PhDr. Jolana Kusá
¦
Porovnal som účty so svojim priateľom, ktorý od sveta očakáva všetko a je
sklamaný, keď snáď niečo nie je tak dobré, ako by mohlo byť, a zistil som,
že zastávam opačnú krajnosť. Nečakám nič a prekypujem vďačnosťou za i
najmenšie dobro.
51
Ralph Waldo Emerson
Empatia 4/2013
REDAKCIA
Editori:
PhDr. Jolana Kusá
PhDr. Ivan Valkovič
Redakčná rada: PhDr. Zuzana Mardiaková, PhDr. Eva Černičková,
Mgr. Vladimír Hambálek, Mgr. Ľubica Tománková,
PhDr. Ľudmila Skalská
EMPATIA NA INTERNETE
http://www.psychologia.sk/empatia
E-mail:
[email protected]
[email protected]
Adresa: Špitálska ul.č. 8
812 67 Bratislava
Tel.: 02/2045 5826, 2045 5945, 2045 5946
Fax: 02/2045 5556
Reg. č.: 1474/96/6
ISSN: 1335 8624
52
Download

EMPATIA - Psychologia.sk