Skriptá pre vnútornú potrebu GCM
148
1
Zoznam použitej literatúry a prameòov
1. Filipek Andrej: Cez symbolickú reè liturgických znakov
bližšie ku Kristovi; Dobrá kniha 2001; edícia Dialógy.
2. Gerèák František: Potulky Bibliou; Vydavate¾stvo Michala
Vaška – Ružová 22, Prešov; 1999.
3. Gerèák František: Poznaj a ver – Sviatosti; Vydavate¾stvo
Michala Vaška – námestie Krá¾ovnej pokoja 3, Prešov; 2002.
4. Sinka Tarsycjusz, CM: Liturgické symboly; Kòazský seminár
sv. Gorazda v Nitre; 1994.
5. Katechizmus Katolíckej Cirkvi; SSV; Trnava 1999.
6. Kódex Kanonického Práva; KBS, Bratislava, 1996
7. Sväté Písmo SZ a NZ ; Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda,
Rím 1995
Imprimatur: Mons. Marián Chovanec, pomocný biskup a generálny vikár
Biskupský úrad Nitra; è. 1360/2005; dòa 12.10.2005
2
Pre súkromnú potrebu GCM spracovala Mgr. Marta Èaèová, (sr. Juliána, Praem )
147
1.
Liturgia všeobecne a jej význam
Termín liturgia sa dnes všeobecne pou•íva, po prvý krát ho však pou•il
v roku 1558 Georg Cassander, belgický teológ a liturgista v latinskej forme
liturgica. Až v 18. storoèí bol termín a jeho odvodeniny použitý na všetky
liturgické èinnosti v Cirkvi. V stredoveku latinskí autori používali pri opisovaní
Božej služby v Cirkvi tieto aj termíny: cultus, celebratio, sacra, officium,
servitus, caeremonia....
Samotné slovo liturgia je zlo•ene z dvoch výrazov:
1. zo slova leitos od leos, iónske laos, to znamená ¾ud, ¾udový
2. zo slova ergon, to znamená úkon, skutok, èinnos
V Grécku sa slovom liturgia oznaèovali rozlièné skutky, èinnosti na poli
politickom i spoloèenskom. Postupným vývojom oznaèovalo akúko¾vek
èinnos obyvate¾stva, až sa napokon výraz používal len na oznaèenie
kultových èinností. Znamenal úctu prejavovanú božstvám, najèastejšie
v mystériách.
Septuaginta pojmom liturgia vyjadruje hebrejské termíny sheret – prièom
tento termín chápe výluène ako termín vyjadrujúci kultovú slu•bu a aboad,
služba levítov v chráme pri rozlièných obetách.
V NZ sa termín liturgia vyskytuje ve¾mi málo, len 15 krát. Najèastejšie
v liste Hebrejom a má tieto významy:
a)
b)
c)
d)
rituálny kult SZ (Lk 1, 3; Hebr 1,7; 9,21; 10,11)
verejná služba (liturgom sa nazýva vyberaè daní por. Rim 13,6)
verejný duchovný kult NZ (Sk 13,2)
materiálna pomoc, zbierka darov pre núdznych kresanov (Rim 15,27;
Flp 2,39; 2Kor 9,12)
e) nový kresanský kult (Hebr 8,2-6)
f) misijné úèinkovanie ap. Pavla (Flp 2,17)
Tento struèný preh¾ad rozlièných významov slova liturgia nás
neoprávòuje, aby sme tým zdôvodòovali spoloèenský charakter liturgie. Môže
nás udivova, že tento pojem neobsahuje špeciálne vlastnosti, ktoré majú
vzah ku kresanskému kultu. No napriek tomu pojem laeturgia, sa stal
146
3
terminus technicus na oznaèenie kresanského kultu, ktorý je zložitou
skutoènosou, zahròujúcou tak vnútornú, ako i vonkajšiu úctu k Bohu
a posvätenie èloveka.
Liturgia poèas cirkevného roku predstavuje jednu kresanskú pravdu za
druhou. Je teda školou viery.
Je však predovšetkým školou modlitby, lebo ponúka modlitbe obsah
a formu i základné predpoklady modlitby.
Pri pestovaní duchovného •ivota je školou askézy, èiže vnútornej
disciplíny, ale aj vonkajšej. Liturgia si vyžaduje vnútornú i vonkajšiu disciplínu
pri zbožnom vykonávaní posvätných obradov. Slávi sa v spoloèenstve.
Individualizmus tu nemá miesto. Úèas na liturgii odkrýva spoloèenské
cnosti a každému dáva pocit spolupatriènosti so spoloèenstvom.
V liturgii má svoje miesto aj umenie, hudba, spev. Napomáha to hlbšiemu
pozdvihnutiu duše k Bohu.
Ešte jeden pojem v súvislosti s liturgiou a to pojem liturgika. Je to
teologická veda o liturgii v Cirkvi, ktorá sa zaoberá dejinami, záväznou
formou, teologickou ideou, pastoraènou funkciou i asketicko-mystickým
obsahom jednotlivých cirkevných obradov.
Liturgia je zameraná na oslavu Najsvätejšej Trojice. Kristus je prítomný
ako prostredník Božieho života pre ¾udí a oslavy Boha ¾uïmi .
navyše aj o uzatváranie civilných manželstiev, ktoré sú z poh¾adu Cirkvi
neplatné a tým uzavreté spolužitie rovnako hriešne. Preto je potrebné èlenom
Cirkvi aj formou prikázania zdôrazni závažnos Božieho zámeru, v ktorom
má sviatostné manželstvo svoje nezastupite¾né miesto.
28.5 Piate prikázanie.
Podporova Cirkevné ustanovizne.
Ustanovuje, že veriaci sú povinní prispieva, každý pod¾a svojich
možností, na hmotné potreby Cirkvi. Konkrétne ide predovšetkým:
O apoštolát; starostlivos o Božie chrámy; o potreby farnosti;
o charitatívnu èinnos; katolícku tlaè a iné katolícke média; podpora
katolíckeho školstva; zúèastòovanie sa na brigádach vo farnosti; pomoc pri
udržiavaní èistoty chrámu a podobne.
Všetky prikázania je možné zachova nielen navonok, ale hlavne
pre svoju dušu aj užitoène, len ak vonkajšie akty bude sprevádza
vnútorný úmysel lásky, viery, obety a zmysel pre spoloèenstvo.
V tomto svetle je pochopite¾né tvrdenie Konštitúcie o posvätnej liturgii
(Sacrosanctum concílium), že liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje èinnos
Cirkvi, a zároveò je žriedlom, z ktorého plynie celá moc Cirkvi.
Èítaj Katechizmus Katolíckej Cirkvi (KKC): èlánky 1066 – 1075
Koniec!
4
145
a veèer nieèo zajes, zachovávajúc miestne zvyky, èo do kvality aj
kvantity. Zákon pôstu viaže od plnoletosti, teda od zavàšenia 18.
roku veku do zaèatia 60. roku veku.
28.3 Tretie prikázanie
Aspoò raz v roku sa vyspoveda a vo Ve¾konoènom období prija
Oltárnu sviatos.
Na jednej strane zabezpeèuje prípravu na Eucharistiu prijatím sviatosti
pokánia, na druhej strane vyžaduje minimálny poèet prijatia Pánovho Tela
a Krvi v súvislosti s ve¾konoènými sviatkami.
Sviatos pokánia je všetkým, ktorí po krste ažko zhrešili, je potrebná
k spáse a sú to povinní urobi nielen v hodine smrti, ale obèas aj poèas života
– aj z Božieho príkazu, nielen z cirkevného.
Nespåòa tento príkaz ten, koho spoveï bola svätokrádežná alebo
dobrovo¾ne neplatná a tým aj prijatie Eucharistie bolo svätokrádežné.
Prijatím viatika splní sa aj táto povinnos.
28.4 Štvrté prikázanie.
Uzatvára manželstvo pred tvárou Cirkvi.
Toto prikázanie ustanovuje, že veriaci sú povinní, pokia¾ sa rozhodli
ži v manželstve a spåòajú všetky cirkevné podmienky, uzatvára sviatostné
manželstvo v Božom chráme pred tvárou Boha a cirkevného spoloèenstva.
Cirkev týmto spôsobom reaguje na alarmujúcu situáciu v spoloènosti,
keï sa manželstvo ako inštitúcia èasto pokladá za prežitok a zaèína sa
presadzova trend rastúceho poètu tzv. manželstiev na skúšku, èiže vo¾ných
partnerských zväzkov bez uzatvárania manželstva a u veriacich párov ide
144
Vývoj liturgického života
Liturgický život sa vyvíja v úzkej spojitosti s rôznymi kultúrami, do
ktorých sa vte¾uje, obohacujúc sa nimi, a na druhej strane zas kultúry si
osvojujú z liturgie nepopierate¾né hodnoty. Môžeme hovori o dejinách
liturgie – èas a o zemepise liturgie – miesto, kultúry. Bude nás zaujíma nielen
vonkajšie správanie, ale aj vnútorné postoje úèastníkov liturgie.
Pri kolíske kresanskej liturgie stojí Ježiš Kristus ako osoba, jeho slovo,
jeho spásny èin, teda ohlasovanie blahozvesti, ktoré rázne preniklo do ¾udských
dejín, jeho umuèenie, smr a zmàtvychvstanie ako realizácia Božieho
krá¾ovstva, ktoré svoje zavàšenie dosiahne vo veènosti, ale aj udalos Turíc vyliatie Ducha Svätého. Ježiš sa vo svojom mesiášskom pôsobení zúèastòoval
na liturgii národa, z ktorého pochádzal. Zdôrazòoval súlad medzi úctou k Bohu
a láskou k èloveku (por. Mt 5,23).
Liturgia Ježišových uèeníkov bezprostredne po oslávení Syna èloveka
bola pamiatkou na to, èo Ježiš uskutoènil. Kresania sa riadili len príkazom:
„Toto robte na moju pamiatku.“
Je pozoruhodné, že prvotné kresanské spoloèenstvá nemali terminus
technicus na oznaèenie bohoslužby, ktorú slávili s takým zápalom.
Nachádzame tu termíny: lámanie chleba (por. Sk 2,42.46); požehnanie kalicha
(por. 1Kor 10,16); zhromaždenie (por. Sk 4,31; 13,44; 20,7; 1Kor 5,4; 11,17;
11,33; Hebr 10,25; Jak 2,2). Vyskytuje sa aj pojem leiturgia (Sk 13,2; Hebr
8,6; 12,28) na oznaèenie liturgickej èinnosti.
Eucharistia, t.j. lámanie chleba bolo srdcom prvokresanského
zhromaždenia, spoèiatku v spojení s hostinou - agapé. Základným prvkom
liturgie bolo ude¾ovanie krstu v mene Ježiša a neskôr aj v mene Otca i Syna
i Ducha Svätého. Spoloèenstvo prvotnej Cirkvi si bolo vedomé Ježišovej moci
odpúša hriechy, ktorú odovzdal Cirkvi.
Starokresanská liturgia bola spojená s láskou k blížnemu v každodennom
živote, ktorý mal by živou a svätou obetou na èes Bohu Otcovi. Kresania
mali jedno srdce (por. Sk 4, 32), milujúc všetkých. Prežívaná a uskutoèòovaná
liturgia bola kristocentrická, mala vyložene spoloèenský charakter, bola úplne
plná radosti a oèakávania Pánovho príchodu. Nemôžeme si nevšimnú aj prvok
5
pneumologický, ktorý je najzrete¾nejší v kresanských spoloèenstvách
pohanského pôvodu. Apoštol Pavol mu prenechal ve¾a miesta: „Ducha
neuhášajte, proroctvami nepohàdajte! Ale všetko skúmajte...“ (1Sol 5,1921). Keï sa koncom 1. storoèia objavujú heretici alebo pseudocharizmatici,
stretávame sa s dôraznejším vyžadovaním zachova èisté uèenie a poriadok
v liturgii. V tom smere sú dôležité listy apoštola Pavla Timotejovi.
Rok 313 sa pokladá za úradný zaèiatok verejnej èinnosti Cirkvi. Reskript
predovšetkým priznával slobodu Cirkvi a pre kresanstvo rovnoprávnos
s inými náboženstvami. V tom èase sa však hlásia k životu liturgie aj nové
prvky.
a) Príliv nových èlenov Cirkvi si vyžadoval budovy zodpovedajúce
sláveniu liturgie. V Ríme bola po prvý krát „bazilikou“ nazvaná budova,
ktorú postavil v roku 184 pred kristom na Forum Romanum cenzor Marcus
Porcius (Porciova bazilika). Pomenovanie „bazilika“ sa pre cirkevnú
stavbu po prvýkrát použilo v roku 303 a od èias Konštantína Ve¾kého
satakto nazývajú väèšie cirkevné stavby pozdåžneho tvaru (napr. Bazili
Božieho hrobu v Jeruzaleme).
b) Mení sa štýl slávenia liturgie. Liturgia si prisvojuje mnohé prvky
z ceremónii dvora, stráca domáci charakter z èias prednicejských, je
slávnostnejšia, bohatšia na ceremónie.
c) Cirkev sa postarala o rozvoj spevu. V tomto smere si nebrala príklad
z pohanských náboženstiev, ktoré používali rozlièné hudobné nástroje.
Sv. Augustín dosvedèuje, že spev hymnov a žalmov bol zavedený práve
v tom èase ako bezprostredná reakcia na zvyk východných cirkví. Z Milána
sa tento zvyk rozšíril na celú Cirkev.
d) Na druhej strane, ve¾mi rýchle šírenie kresanstva nebolo dobré pre
prehåbenie viery, a tak pozorujeme úbytok prijímajúcich Eucharistiu,
povrchnos v liturgii, na ktorú sa sažuje sv. Augustín. Pasívna úèas na
liturgických úkonoch, nedostatky v príprave na plnenie liturgických
funkcií spôsobili, že liturgiu preberali duchovní, a tak postupne došlo ku
klerikalizácii liturgie.
e) Do tohto obdobia zapadá aj rozvoj liturgie hodín, a to v spojitosti
s rozvojom monastického života, so vznikom mužských a ženských
mníšskych stredísk. Mení sa štruktúra slávenia liturgie v týchto
mníšskych strediskách a je odlišná od liturgie v sídle biskupa – v katedrále.
f) Ïalším charakteristickým prvkom je explózia liturgickej literárnej
tvorby. Vznikajú tak mnohé nové prefácie, kolekty, modlitby...
6
28.1 Prvé prikázanie
V nede¾u a prikázaný sviatok sa zúèastni na svätej omši.
Vyžaduje od veriacich, aby svätili nede¾u – deò Pána, v ktorom sa
pripomína Pánovo zmàtvychvstanie ako aj hlavné tajomstvá prikázaných
sviatkov. Zdrža sa práce (nako¾ko je to možné) a stretnú sa s Pánom
a spoloèenstvom veriacich pri Pánovom stole – sv. omši. Bližšie to rozoberá
3. Boží príkaz.
28.2 Druhé prikázanie
Zachova prikázané dni pokánia.
Zabezpeèuje zachovávanie obdobia askézy a pokánia, ktoré nás
pripravujú na liturgické sviatky a prispievajú k tomu, že získavame nadvládu
nad svojimi pudmi a slobodu srdca.
·
Skutky kajúcnosti možno kona rôznym spôsobom:
skutok zriekania sa; skutok zbožnosti; skutok lásky k blížnemu;
Jednoducho povedané: modlitba, pôst a pokánie.
Dni pokánia záväzné pre celú Cirkev:
·
Popolcová streda a Ve¾ký piatok – Ich podstatné zachovanie
zaväzuje pod ažkým hriechom
·
Jednotlivé piatky v roku – pokia¾ na piatok nepripadá prikázaný
sviatok – slávnos.
·
Zdržanlivos od mäsitých jedál zakazuje jes mäso; nie však vajcia,
mlieène produkty alebo èoko¾vek z tuku zvierat. Zákon viaže tých,
èo dovàšili 14. rok veku.
·
Pôst dovo¾uje iba jedno jedlo cez deò dosýta, ale nezakazuje si ráno
143
Èo sa týka zákonov, pápež a Magistérium Cirkvi v jednote s ním
vydávajú, majú na to právo na základe Ježišových slov v Evanjeliu na
viacerých miestach:
„ Kto vás poèúva, mòa poèúva, a kto vami pohàda, mnou pohàda. Kto však
pohàda mnou, pohàda tým, ktorý ma poslal.“ (Lk 10,16)
„ Veru, hovorím vám: Èo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a èo rozviažete
na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi
jednomyse¾ne prosi o èoko¾vek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“
(Mt 18,18-19) Toto právo Cirkev uplatòuje aj dnes. Poèet cirkevných zákonov nie je
vždy rovnaký. Mení sa pod¾a krajov, diecéznych zvyklostí a pod¾a
naliehavosti doby.
U nás poznáme a praktizujeme pätoro cirkevných prikázaní.
1. V nede¾u a prikázaný sviatok sa zúèastni na svätej omši.
2. Zachova prikázané dni pokánia.
3. Aspoò raz v roku sa vyspoveda a vo Ve¾konoènom
období prija Oltárnu sviatos.
4. Uzatvára manželstvo pred tvárou Cirkvi.
5.
Podporova Cirkevné ustanovizne.
g) S literárnym rozvojom je spojený zánik improvizácie pri modlitbách,
zjednocovanie a usta¾ovanie textov.
h) Zvláštnym prvkom v rozvoji liturgického života je zdôrazòovanie
historickosti kresanstva. Prejavuje sa v prehlbovaní vzahu k SZ; sakrálne
stavby; formovanie liturgického roku a nede¾a bola uznaná za deò
pracovného vo¾na (3. marca 321), zdržiavanie sa práce sa zdôrazòovalo
viac ako dôležitejší prvok slávenia nedele.
Rozvoj cirkevnej organizácie a vznik centralizácie v jednotlivých
metropolách vedie ku vzniku liturgických rodín.
Liturgické rodiny v západnej a východnej cirkvi.
Pod pojmom rítus chápeme kultický skutok, náboženské gesto, liturgickú
èinnos spoloèenského, opakovaného, presne urèeného významu, vïaka ktorej
sa dostávame do kontaktu s Bohom, pod jeho vplyv. Ustálený špecifický
súbor èinností (rítov) charakteristických pre danú oblas je základnom
pomenovania: byzantský, kóptsky, rímsky a i. rítus. Niekedy sa namiesto
tohto pojmu používa slovo „obrad“. Všeobecne sa hovorí o týchto liturgických
rodinách a do nich patriacich vetvách, rítoch, liturgiách:
LITURGIE VÝCHODU:
A. Antiochijská rodina
východosýrský typ
• Sýrsko-chaldejský rítus
• Sýrsko-malarabský rítus
• Sýrsko-nestoriánsky rítus
C. Alexandrijská rodina
• Kóptsky rítus
• Etiópsky rítus
B. Antiochijská rodina
západosýrsky typ
• Sýrsko-antiochijský rítus
• Maronitský rítus
• Arménsky rítus
• Byzantský rítus
LITURGIE ZÁPADU:
D. Jeruzalemský rítus
A.
B.
C.
D.
E.
F.
KKC: èlánky 1200 – 1206
142
7
Severoafrický rítus
Rímsky rítus
Ambroziánsky rítus
Galský rítus
Mozarabský rítus
Keltsko-írsko-anglosaský rítus
3. Liturgické symboly
Liturgické znaky, ktoré tvoria vonkajšok liturgických úkonov, vyžadujú
od úèastníkov vieru, aby v konkrétnom zhromaždení a v konkrétnej osobe
mohli splni svoju spásnu úlohu. Lebo nieèo iné vidíme a nieèo iné máme
vierou pochopi a za vidite¾nými znakmi nachádza. Symboly v sebe obsahujú
objektívny podstatný obsah, ktorý im nedal èlovek. Existujú dokonca i vtedy,
keï si ich èlovek vôbec neuvedomuje. Nabáda nás k tomu biblický opis
stvorenia, ktorý priznáva prvému èloveku schopnos chápa podstatu vecí:
„...èlovek nazval každú živú bytos.“ (Gn 2,19)
V každodennom živote si pomáhame rozliènými znakmi. Termín znak je
kategóriou používanou v rozlièných spojitostiach, preto nie je možné hovori
o jeho jednoznaènom význame. Znakom je vec, bytos, udalos, èinnos, slovo,
postoj, gesto alebo iný symbol. To, èo je znakom, má nieèo ako dvojakú èi
dokonca mnohorakú realitu. Znak slúži ako prostriedok, most medzi dvoma
svetmi, ako cesta k inej skutoènosti. Èlovek ako bytos hmotno-duchovná,
potrebuje symboly, aby si priblížil to, èo je duchovné. Mnohokrát hmlisté
tušenie bohatého obsahu symbolu mu viac povie ako slová, lebo symbol spája
do jedného všeobecného pojmu ve¾mi odlišné veci a reè iba èiastoène a len
postupne predstavuje to, èo symbol môže predstavi v jednom okamihu.
Znak je nato¾ko znakom nako¾ko nás otvára voèi tomuto obsahovému
systému a voèi realite, ktorú vyjadruje, a u¾ahèuje nám ma na nej podiel.
V znaku èlovek nachádza svetlo tajomstva, jeho odlesk, aj seba vo vzahu
k tomuto tajomstvu. Otvára sa voèi tomuto tajomstvu a je ním do urèitej miery
ovplyvòovaný. Znak totiž pozýva èloveka, aby sa zastavil pri tajomstve, aby
do toho tajomstva nazrel, aby nazrel do seba samého.
28. Cirkevné prikázania
Medzi ¾udskými ohlasmi sú niekedy otázky
a pochybnosti, èi pápež a Cirkev má právo
vyhlasova nejaké záväzné pravdy – dogmy, alebo
iné prikázania, ktoré viažu kresanov vo svedomí.
Cirkev je mystické telo Ježiša Krista, o èom
vyjadrenia sú aj v Novom zákone. Tiež je potrebné
ma na zreteli, že pod¾a slov Ježiša Krista v nej
prebýva on sám vo sviatostiach a osobitne
v Eucharistii. („ A h¾a, ja som s vami až do
skonèenie sveta.“ Mt 28,20)
V Cirkvi prebýva a vedie ju pod¾a Ježišových slov Duch Svätý.
„ A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešite¾a, aby zostal s vami naveky Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prija, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte,
veï ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“ (Jn 14,1618)
„ Ale Tešite¾, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, nauèí vás všetko
a pripomenie vám všetko, èo som vám povedal.“ (Jn 14,26)
„ Keï príde Tešite¾, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý
vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo.“ (Jn 15,26)
Druhy znakov:
1. prirodzené – (¾udské stopy v snehu – niekto pred nami; dym -prítomnos ohòa; ...)
2. dohodnuté – (dopravné znaèky; signalizaèné znaky; abeceda...)
3. miešané = liturgické – (dym kadidla - modlitba; kríž - kresanstvo; kostol – dom
„Keï príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovori
sám zo seba, ale bude hovori, èo poèuje, a zvestuje vám, èo má prís. On ma oslávi,
lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, èo má Otec, je moje. Preto som povedal,
že z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16,13-15)
Najèastejšie sa snažíme vybera symboly tak, že im dávame aspoò niektoré
vlastnosti prirodzených znakov. Preto platí, že každý symbol je znakom, ale
nie každý znak je symbolom.
Z uvedeného vyplýva, že Duch Svätý úèinkujúci v Cirkvi by nedovolil,
aby Cirkev prijala nieèo, èo je proti jej podstate a poslaniu danému jej
zakladate¾om – Ježišom, privies Boží ¾ud prostredníctvom prostriedkov,
ktorými disponuje, do Božieho krá¾ovstva.
8
141
Boží; voda - krst; hostia – prítomnos J. Krista; ...)
5. Osobná urážka – je to nespravodlivé porušenie cti èloveka urèitým
spôsobom prítomného (fyzicky alebo morálne)
Urážka sa môže dia rôznymi spôsobmi:
· slovne – slovami, ktoré ¾udia považujú za urážlivé
· úkonmi – zauchom, op¾úvaním, vyplazením jazyka, mimikou.
· pasívne – odmietnutím úkonov (znakov), ktoré vyjadrujú èes
a vzdanie úcty (pozdrav, podanie ruky ...)
Spravodlivos vyžaduje, aby nactiutàhaè napravil poškodenú poves
blížnemu, prípadne nahradil škody, ktoré blížny týmto utrpel.
6. Lichotenie (pochlebovanie, podlizovanie sa...) – každé slovo alebo
správanie, ktoré povzbudzuje a utvrdzuje druhého v jeho zlých skutkoch
a v jeho skazenom správaní.
Pochlebovanie je ažkým previnením, ak sa èlovek stáva spoluvinníkom
nerestí alebo ažkých hriechov. Túžba preukáza službu alebo priate¾stvo
neospravedlòujú dvojakos v reèi.
Pochlebovanie je ¾ahkým hriechom, ak vychádza z túžby by
príjemným, vyhnú sa nejakému zlu, uspokoji nejakú potrebu alebo dosiahnu
oprávnené výhody.
7. Chvastanie sa (vystatovanie) – je previnením proti pravde. To isté platí
aj o irónii, ktorá má za cie¾ zneváži niekoho tým, že zlomyse¾ne
zosmiešòuje niektorú èrtu jeho správania.
KKC dáva mnohé rady, ako pristupova k pravde, ako rešpektova
pravdu a uvedomova si, že právo na šírenie pravdy nie je absolútne. To je
dôležité správne chápa a triedi pravdy podávané spoloèenskými
masovokomunikaènými prostriedkami.
Jediné tajomstvo, ktoré nemožno poruši za nijakých okolností je
spovedné tajomstvo !!!
Do skupiny miešaných znakov patria aj liturgické znaky. Druhý vatikánsky
koncil hovorí, že: „vidite¾né znaky sa upotrebujú v posvätnej liturgii na
oznaèenie nevidite¾ných božských skutoèností urèil Kristus alebo Cirkev“.
Takýmto znakom dal Kristus moc, že duchovný úèinok, ktorý naznaèujú,
svojou prirodzenosou aj spôsobujú. A tak napr. voda, ktorá sa vo všeobecnosti
používa na umývanie neèistoty a na kúpanie, v krstnom obrade, z vôle samého
Krista, naznaèuje aj spôsobuje duchovné obmytie v mene Najsvätejšej Trojice.
Chlieb a víno, svojou prirodzenosou urèené na pokrm, sa premenením stávajú
telom a krvou Krista a v prijímaní sa stávajú duchovným pokrmom.
Obsahové okruhy liturgických znakov:
a) spomienkový (pripomína prípravné Božie pôsobenie v dejinách spásy)
b) uskutoèòujúci (realita spásy uskutoènená Kristom sa v Duchu Svätom stáva prítomnou
v liturgickej akcii)
c) eschatický (liturgické znaky ako pôsobenie zmàtvychvstalého Krista, dávajú reálnu
úèas tu a teraz v eschatickej = posmrtnej realite)
d) záväzný (konkrétna liturgická èinnos je výzvou k zaujatiu urèitého postoja
v každodennom živote, k pokraèovaniu zaèatého diela. Toto je zvl᚝ zrete¾né vo
sviatostných znakoch)
Hlavným cie¾om liturgie je posvätenie a spása èloveka a oslava Boha,
prièom jedno i druhé sa uskutoèòuje v Cirkvi: „Zapáèilo sa však Bohu
posväcova a spasi ¾udí nie každého osve, bez akéhoko¾vek vzájomného
spojenia, ale vytvori z nich národ, ktorý by ho opravdivo poznal a sväto mu
slúžil.“
Jednoducho povedané: posvätenie èloveka, oslava Boha a zjednotenie ¾udí
s Bohom i medzi sebou navzájom.
Pápež Pius X. chápal aktívnu úèas na posvätných obradoch ako
nevyhnutnú podmienku obnovy Cirkvi. Heslom jeho pontifikátu bolo Obnovi
všetko v Kristovi, èo mal v úmysle uskutoèni prostredníctvom liturgie, o ktorú
sa ve¾mi živo zaujímal. Liturgické úkony nie sú súkromnou èinnosou,
lež slávnosami Cirkvi. Každý má svoju úlohu v spoloèenstve zhromaždených
kresanov pod¾a rozdielnosti stavov, úloh a èinnej úèasti pod vedením
biskupov a kòazov.
KKC: èlánky 2464 – 2513
140
9
3.1 Symbolika prirodzených prvkov v liturgii
27.3 Hriechy proti cti a dobrej povesti
Svetlo
Ø symbol spojený s Kristom – Iz 9,1; Ž 104,2; Jn1, 4.9; Jn 8,12
Ø víazstvo nad hriechom
1. Nerozvážne posudzovanie (opovážlivos) – kto hoci aj mlèky bez
dostatoèného podkladu pripúša ako pravdivú nejakú morálnu chybu
blížneho.
Kadidlo
Ø symbol modlitby a obety Bohu – Lk 2, 1-12; Zjv 5,8; 8,3
Ø odháòanie zlých duchov
2. Posudzovanie – kto si utvoril v mysli pevný úsudok o hriechu blížneho
bez dostatoèných dôkazov.
Chlieb
Ø symbol spásy a požehnania – Ž 37,25; 132,15
Ø symbol radosti a vnútorného pokoja – Iz 30,23
Voda
Ø symbol oèistenia a života – Gn 2, 10-14; 2Kr 5,10-14
Víno
Ø symbol dezinfekcie a lieku – Ž 104,15
Ø symbol duchovných darov – Prís 9,2; Mt 26,28; Jn 2, 3-10
Olej
Ø symbol požehnania, lieku a posvätenia – Gn 28, 10-19; 1Sam 9,15-10,1;
Jak 5,14-15
Ø symbol Ducha Svätého – 1Kr 19,16; 1Sam 16,13
So¾
Ø symbol ochrany pred hriechom – 2Kr 2,19-22
Popol
Ø symbol smrti, pokánia – Gn 18,27
3. Ohováranie – kto bez objektívne platného dôvodu odha¾uje chyby
a previnenia blížneho osobám, ktoré o nich nevedia.
- kto nespravodlivo porušuje dobrú poves blížneho,
zjavovaním jeho skutoèných tajných chýb, alebo ktoré ohováraè považuje za
skutoèné.
- kto bezdôvodne rozpráva o chybách iných.
4. Osoèovanie – kto tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s pravdou, poškodzuje
dobré meno druhých a dáva príležitos k mylným úsudkom o nich.
- kto nespravodlivo porušuje dobrú poves blížneho
vedomým zjavovaním nepravdivých chýb o òom.
- kto na iného chyby vymýš¾a alebo ich zvelièuje a potom
ich o òom rozširuje.
Priamo ohovára a osoèuje ten, kto má aj úmysel pozbavova blížneho
dobrej povesti.
Nepriamo kto ten úmysel nemá.
Chyba blížneho môže by:
· tajná – nevie o nej nik, alebo len malý okruh ¾udí
· verejná – rozšírená verejne alebo v širokej uzavretej
spoloènosti
- právnicky verejná – rozsudkom sudcu
- skutkovo verejná – skutok bol spáchaný verejne
alebo tajne a potom bol rozšírený vo verejnosti
Pravdivé chyby blížneho je dovolené niekedy zjavi a niekedy je to aj
povinnosou. V kolízii dobier musí niekedy ustúpi nepravdivá dobrá poves
nad iným dobrom. Napr.: keby sa nehodný èlovek dostal do úradu, v ktorom
jeho tajný hriech by bol na škodu spoloènosti a spoloènému dobru.
10
139
Na druhej strane nie je vždy dovolené poveda pravdu a niekedy je
povinnos nepoveda pravdu. Napr.: Nie je dovolené rozpráva o chybách
iných, aj keï sú skutoènosou; nie je dovolené prezradi úradné tajomstvo,
lekárske, spovedné tajomstvo; nemusíme zvedavcovi a klebetníkovi poveda
všetko.
V urèitých situáciách pre dobro individuálne alebo spoloèné je prípustné
na otázku, kde sa dá, - mlèa alebo odmietnu odpoveï – je to tzv. utajovanie
pravdy.
Dar reèi mi slúži pre spoloèné dobro!
Muèeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; oznaèuje svedectvo,
ktoré siaha až po smr. (KKC § 2473)
4. Slávenie liturgie v Cirkvi
I.
II.
III.
IV.
V.
celebrant – kòaz, biskup
diakon – služobník, pomocník celebranta
lektor – ten, ktorý èíta Božie slovo (lekcie) pri sv. omši
veriaci – sväté spoloèenstvo na oslavu Boha
iné liturgické služby – akolyta, miništranti, žalmista,
komentátor, ceremonár, ...
Èítaj KKC: èlánky 1136 - 1144
2. Omyl – reè proti objektívnej pravde s neprekonate¾nou nevedomosou.
4.1 Gestá v liturgii
27.2 Právo na èes a dobrú poves
1. Èes – vnútorný dobrý úsudok o èloveku a jeho kvalitách (ènosti, nadanie,
múdros, vzdelanie, majetok, ...); vonkajšie svedectvo o jeho kvalitách.
2. Dobrá poves – verejné uznanie kvalít èloveka (pozri Mt, 7,1-4; Prís 22,1).
Keï je dobrá poves èloveka pravdivá, vtedy má na òu právo absolútne
a univerzálne. Aj màtvy má právo na dobrú poves.
3. Falošné svedectvo – ak sa nejaké tvrdenie, ktoré je v rozpore s pravdou,
vyjadrí verejne, nadobúda osobnú závažnos. Pred súdom sa stáva
falošným svedectvom.
4. Krivá prísaha – ak sa falošné svedectvo koná pod prísahou (viï 2.
prikázanie).
138
Spoloèné úkony a gestá majú zachováva s rovnakou úctou všetci úèastníci
liturgického zhromaždenia. Sú prejavom jednoty a spoloèenstva
zhromaždených veriacich, vyjadrujú myse¾ a duchovný postoj a tiež ich
ovplyvòujú.
Znamenie kríža
Ø Znak vykúpenia - je výsostne kresanským symbolom; spájanie
protikladov; znak prinášajúci zdravie a ochranu pred nešastím. Od 2.
storoèia robili prví kresania na èele katechumenom kríž na znamenie
príslušnosti ku Kristovi. Poènúc 4. stor., bol znak kríža zavedený ako
trvalý znak a bol chápaný ako vyznanie viery. Už v 8. stor. pri sv. omši
biskup žehnal seba samého na èele, èastejšie žehnal aj veriacich, zvl᚝
pri exorcizmoch. Od 8. stor. sa spomína znamenie kríža na ústach a od
12. stor. na èele, na ústach a na prsiach. Od 13. storoèia sa objavuje ve¾ký
kríž rukou od èela na pravé a potom ¾avé rameno, ako to robia veriaci
východného obradu aj dnes. Latinský (ve¾ký) kríž vstúpil do liturgie až
v 16. storoèí.
11
Státie
Ø Znak radosti z vykúpenia; prejav dôstojnosti a úcty voèi Bohu; prejav
slobody Božích detí. Je základným postojom v liturgii. Znamená aktívnu
úèas èloveka v liturgii a ochotu kona. je tiež prejavom vïaky
a oèakávania. Èlovek stojac pred Bohom v modlitbe sa otvára pre nebeské
veci a ako slobodná bytos sa vedome dáva Bohu k dispozícii.
podstate (èiže objektívnu pravdu). Napr. sub. pravda bola: Slnko obieha
okolo Zeme. Objektívna pravda je opaèná a nezávisí od tvrdenia subjektu.
Objektívna pravda existuje nezávisle od èloveka a od jeho poznania.
5. Pravdovravnos – ènos, ktorá vedie èloveka k tomu, aby vravel len
to, èo je pravdivé.
Sedenie
Ø Je postojom poèúvajúceho žiaka.: „Mária si sadla Pánovi k nohám
a poèúvala jeho slovo.“ (Lk 10,39). Zvyk sedie poèas èítania Biblie
a homílie siaha k poèiatkom kresanstva. Môže tiež znamena odpoèinok,
nemá však niè spoloèné s gestom žia¾u, ktorý bol typický pre staroveký
Východ, ako to spomína Ž 137, èi Náreky proroka Jeremiáša.
Predovšetkým je to postoj, ktorý u¾ahèuje sústredenie potrebné na
poèúvanie, prijímanie a rozjímanie Božieho slova. Okrem toho, ak pri
vysluhovaní sviatosti zmierenia kòaz sedí, vyjadruje tým súdny charakter
tejto sviatosti.
Pravdovravnos je v súlade s ènosou spravodlivosti, lebo èlovek má
právo poèu od druhého pravdu. Patrí právom medzi sociálne ènosti, lebo je
základom pre spoloèenské vzahy a správny spoloèenský život.
Pravdovravnosti je príbuzná vernos – morálna ènos, ktorá vedie
vô¾u k splneniu toho, èo s¾úbila.
K¾aèanie, pok¾aknutie
Ø Vyjadruje hlbokú úctu alebo ¾útos, kajúcnos. Tiež symbolizuje toho,
kto prosí. (Ezd 9,5; 2Kr 6,13; Mk 1,40; Mt 17,15). Sám Ježiš sa modlil
k svojmu Otcovi a k¾aèiac prosil o pomoc (Lk 22,41), podobne sv. Štefan
(Sk 7,60).
K¾aèanie pri modlitbe je prejavom: pokory, vrúcnosti, adorácie a úcty
1. Luhanie (lož, klamstvo, cigánstvo, klamanie) – je to:
Úklon
Ø Vo východnej liturgii nebolo známe k¾aèanie èi pok¾aknutie, ale poklona,
úklon. Je prejavom hlbokej úcty a oslavy. To isté znamená v západnej
liturgii, ktorá pozná trojaké úklony: 1. malý – úklon hlavy 2. stredný –
úklon v ramenách 3. hlboký – úklon celého trupu v pravom uhle, prièom
by sa mali konèeky prstov zložených rúk dotknú nôh v úrovni kolien, ak
predpisy nestanovia inak. Èas a charakter úklon urèuje vždy presne misál,
sakramentár alebo breviár.
12
27.1 Hriechy proti ôsmemu prikázaniu
·
·
·
·
·
·
·
nieèo povedané, èo sa nezhoduje s myšlienkami èloveka
je to reè proti myšlienke (iné v srdci, iné na jazyku)
je to reè proti subjektívnej pravde
reè, ktorá sa protiví právu poèúvajúceho na pravdu
falošná reè, ktorá poškodzuje dôveru medzi ¾uïmi
reè proti dobru, ktoré prináša pravda
nepravdivý výrok vyslovený s úmyslom klama
Druhy luhania:
· záujmové – prostredníctvom nepravdy získa prospech
· škodlivé – klamstvom chcie škodi blížnemu
· žartovné – prednesené na pobavenie v spoloènosti. Poèúvajúci teda vie,
že to nie je pravda, alebo sa to dozvedia dodatoène, aby im z toho nemohla
vzniknú ujma.
Klamstvo je hriechom samo o sebe, preto ho nikdy neslobodno
použi, ani kvôli úniku z najväèšieho nebezpeèenstva.
137
„Veï všetci sa prehrešujeme v mnohom. Kto sa neprehrešuje slovom, je
dokonalý muž, schopný udrža na uzde aj celé telo. Keï dávame koòom do úst zubadlo,
aby nás poslúchali, ovládame celé ich telo. H¾a, aj lode: hoci sú také ve¾ké a ženú ich
prudké vetry, malièké kormidlo ich riadi ta, kam chce kormidelník. Tak aj jazyk: je
to síce malý úd, ale honosí sa ve¾kými vecami. Pozrite, aký malý oheò akú ve¾kú
horu zapáli! Aj jazyk je oheò, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý
poškvròuje celé telo, rozpa¾uje kolobeh života a sám je peklom rozpálený. Èlovek
krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živoèíchov, no jazyk
nik z ¾udí skroti nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu. Ním
dobroreèíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zloreèíme ¾uïom, stvoreným na Božiu podobu.
Z tých istých úst vychádza dobroreèenie i zloreèenie. A nemá to tak by, bratia moji.
Vari prameò chrlí tým istým otvorom vodu sladkú aj horkú. Vari môže, bratia moji,
figovník rodi olivy alebo viniè figy? Ani slaný prameò nemôže dáva sladkú vodu.“
(Jak 3,2-12)
Èo poškvròuje èloveka – „ Potom zavolal k sebe zástup a povedal im: „Poèúvajte
a pochopte: Èloveka nepoškvròuje to, èo vchádza do úst, ale èo vychádza z úst,
to poškvròuje èloveka.“ Tu pristúpili uèeníci a povedali mu: „Vieš, že sa farizeji
pohoršili, keï poèuli, èo si povedal?“ On im odpovedal: „Každú rastlinu, ktorú
nezasadil môj nebeský Otec, vytrhnú aj s koreòom. Nechajte ich. Sú slepými vodcami
slepých. A keï slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“ Peter mu na to povedal:
„Vysvetli nám toto podobenstvo.“ On odvetil: „Ešte ani vy nechápete? Nerozumiete,
že všetko, èo vchádza do úst, ide do brucha a vyluèuje sa do stoky? Ale to, èo vychádza
z úst, pochádza zo srdca a poškvròuje èloveka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé
myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto
poškvròuje èloveka; ale jes neumytými rukami, to èloveka nepoškvròuje.“ (Mt 15,
10-20; por. Mk 7,15))
Jednoducho povedané, toto prikázanie nám prikazuje vravie pravdu.
Pravda je len jedna, ale môže ma rôzne prívlastky. Pod¾a toho je nieko¾ko
druhov definícii pravdy:
Pozdvihnutie oèí
Ø Prejav nasmerovania duše a mysle k Bohu. Modliaci sa v túžbe po Bohu
spontánne obracal svoj zrak hore. V starých liturgiách to bolo ponechané
na ¾ubovô¾u modliaceho sa. Toto gesto malo u¾ahèi uvedomenie si Božej
prítomnosti a dosiahnutie väèšej vrúcnosti v modlitbe. Tento zvyk sa
uchoval aj v dnešnej liturgii.
Bitie sa v prsia
Ø V kresanstve sa od poèiatku pokladalo za prejav pokánia, keïže srdce
sa považuje oddávna za sídlo vôle a citu, teda aj za sídlo hriechu, naèo
upozoròuje sám Ježiš: „Lebo za srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy
...“ (Mt 15,19). No srdce sa pokladá aj za symbol lásky a všetkého, èo je
duchovné: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého,
ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5). Preto, keï sa èlovek bije v prsia,
naznaèuje ako mýtnik v chráme (Lk 18,13) alebo ako zástupy, ktoré videli
ukrižovanie (Lk 23,48), že si uvedomuje svoj hriech, verejne ho vyznáva
a z celého srdca ¾utuje.
Bozk pokoja
Ø Bozk vznikol z dýchnutia, pri ktorom sa prejavovala duša ako prenášajúca
silu a darujúca život. Bozk je prejavom úcty a duchovnej oddanosti. Ve¾mi
èasto mal posvätný charakter i obsah. Tento úkon existoval v kresanskej
liturgii od samého zaèiatku. Bol prejavom nadprirodzenej lásky, bratstva,
pravovernosti, jednoty, pokoja a zmierenia, preto sa v liturgii sv. omše
uskutoèòoval pred svätým prijímaním. Jednotu s Cirkvou a Kristom
korunuje sväté prijímanie. Liturgia pozná aj bozkávanie vecí ako prejav
úcty – bozkáva sa oltár, evanjeliár ... Dnes je bozk nahradený znakom
pokoja = podanie si rúk.
4. Subjektívna – nedokonalé úsudky èloveka, èasto nesprávne, falošné –
spôsobené omylnosou a nemožnosou zachyti skutoènos v jej pravej
Gestá rúk
Ø Neodmyslite¾ným orgánom na vykonávanie rozlièných vonkajších
èinností je pre èloveka ruka. Pomocou nej môže nièi, vraždi, ale aj
uzdravova a požehnáva.
Prví kresania sa modlili ako pohania s predpaženými rukami , s dlaòami
obrátenými hore, èo vyjadrovalo ich oèakávanie pomoci zhora. Neskôr
s rozpaženými rukami, èo symbolizovalo Ukrižovaného Krista, ako
prostredníka medzi nimi a Bohom. To potvrdzujú aj obrazy
v katakombách.
136
13
1. Scholastická – Pravda je súhlas veci a rozumu.
2. Logická – keï si rozum tvorí správny úsudok o veciach; získavame
o veciach pravdivé poznanie.
3. Morálna – keï je reè v súlade s myslením hovoriaceho èloveka.
Dnes sa toto gesto roztiahnutých, mierne zdvihnutých rúk udržalo pri
recitovaní alebo speve niektorých modlitieb sv. omše.
Zvyk sklada ruky pri modlitbe pochádza z 13. stor. a je odvodený z obradu
prejavi úctu svojmu suverénovi, keï vazal dostával od svojho pána vonkajší
symbol investitúry. Tento obrad prešiel do liturgie kòazského svätenia pri
s¾ube poslušnosti svojmu biskupovi. Zloženie rúk dlaòami k sebe
s vyrovnanými prstami, so skríženými palcami pri modlitbe bolo symbolom
úpenlivej prosby v mene ukrižovaného Krista. Na Východe to isté vyjadrovali
ruky preložené cez prsia. Zložené ruky sú tiež symbolom ducha pokory
a dôvery v Boha.
Vkladanie rúk je najstarší liturgický obrad. Znamenalo buï poverenie
toho èloveka dôležitým poslaním, odovzdanie požehnania alebo odovzdanie
moci, Ducha Svätého, èi uvo¾nenie spod moci zlého ducha.
Prostrácia
Ø Ležanie dole tvárou k zemi bolo známe už v SZ (Gn 17,3; Joz 5,15).
V kresanstve toto gesto jestvovalo ako prejav súkromnej zbožnosti. Dnes
má toto gesto miesto pri diakonskej, kòazskej vysviacke, u reho¾níkov
pri skladaní doživotných s¾ubov poèas Litánií k svätým a fakultatívne na
zaèiatku liturgie Ve¾kého piatku. Je znakom hlbokej adorácie, pokánia
a úplnej odovzdanosti sa Bohu.
Procesia
Ø V zaèiatkoch kresanstva sa vzh¾adom na èas prenasledovania mohli
kona iba pohrebné sprievody. Po Milánskom edikte sa procesie stávali
èastejším zjavom v živote Cirkvi. Pod¾a symboliky prototypom všetkých
procesií bolo putovanie Izraelitov do zas¾úbenej zeme. Tento význam má
každá procesia, nezávisle od jej osobitného cie¾a:
Procesie môžeme rozdeli na:
I.
II.
III.
IV.
procesia ku ... alebo do... – dôraz je na mieste
procesia s ... – dôraz je na osobe, predmete úcty
procesia na ... alebo pre... – dôraz na vyprosovaní
procesie vo svätej omši: na vstup, na evanjelium, s obetnými
darmi, na sväté prijímanie.
14
27. Ôsme prikázanie
Znenie: Nebudeš krivo svedèi proti
svojmu blížnemu.
„ Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu
blížnemu!“ (Ex 20,16)
„ Otcom bolo povedané: »Nebudeš krivo
prisaha, ale splníš, èo si Pánovi prisahal.«“
(Mt 5,33)
Ôsme prikázanie zakazuje klama a prekrúca pravdu vo vzahu
k druhým.
Èo hovorí Biblia o pravde? Sväté písmo dosvedèuje, že: „Boh je prameò
všetkej pravdy; Jeho slovo je pravda; Jeho zákon je pravda;
„ Jeho vernos z pokolenia na pokolenie...“ (Ž 119,90)
„ Nech sa ukáže, že Boh je pravdivý a všetci ¾udia klamú, ako je napísané:
„Aby si sa ukázal spravodlivý vo svojich slovách a zvíazil, keï a budú súdi.““
(Rim 3,4)
V Ježišovi Kristovi sa zjavila celá Božia pravda. On je „plný milosti
a pravdy“ (Jn 1,14), je svetlo sveta“ Jn 8,12), je Pravda. Nasledova Ježiša
znamená ži v „Duchu Pravdy“. (Jn 14,17), ktorého posiela Otec v jeho
mene a ktorý nás uvádza do „plnej pravdy“. Ježiš uèí uèeníkov i nás
bezpodmieneènej láske a pravde:
„Vaša reè nech je áno - áno, nie - nie.“ (Mt 5,37)
Vonkajším prejavom zmýš¾ania je ¾udská reè. Jej reprezentantom je
jazyk. Jazyk je témou rôznych ponauèení:
135
4.2 Liturgické knihy
neprijate¾ným, ak je sprevádzaný násilnosami alebo ak sa mu urèujú ciele,
ktoré nie sú priamo spojené s pracovnými podmienkami alebo sú proti
spoloènému dobru.
Misál – texty k svätej omši pre celebranta
4. ڞerníctvo – požièiavanie za neprimeraný úrok.
Lekcionár – texty Svätého písma v 4 dieloch pri slávení sv. omše
Je to aj jav, keï verite¾ zneužíva biedu alebo bezvýchodiskové
postavenie toho, ktorý si pre nesplnenie podmienok nemôže požièa v štátnych
inštitúciách a žiada od neho ove¾a vyššie úroky ako sú bežné.
Spoloèné modlitby veriacich – prosby
5. Nièenie spoloèného majetku – ide o poškodenie a lebo znièenie spoloènej
veci (verejné priestranstvá, dopravné prostriedky, školské zariadenia
a pod.).
Spáchaná nespravodlivos si vyžaduje odškodnenie. Výmenná
spravodlivos vyžaduje vrátenie odcudzeného dobra. (Lk 19,8)
6. Ïalšie hriechy – vedomé si ponechanie požièanej veci; podvádzanie pri
obchodovaní; špekulácie pri ocenení; podplácanie; privlastnenie
spoloèného majetku; zlé a nekvalitné práce; daòový podvod; falšovanie
šekov a faktúr; prehnané výdavky a plytvanie; úmyselné poškodzovanie
súkromného alebo spoloèného majetku a vymáhanie odškodnenia; ...
7. Hazardné hry – alebo stávky nie sú samy osebe v rozpore so
spravodlivosou. Stávajú sa morálne neprípustnými vtedy, keï zbavujú
èloveka toho, èo mu je potrebné na uspokojenie jeho potrieb a potrieb
iných. Neèetne sa stavi alebo podvádza pri hre je morálne závažnou
vecou.
Siedme prikázanie zakazuje èiny alebo podujatia, ktoré z akéhoko¾vek
dôvodu, sebeckého alebo ideologického, obchodného alebo totalitného, vedú:
- k zotroèovaniu ¾udí
- k neuznávaniu ich osobnej dôstojnosti
- k ich kupovaniu, predávaniu a lebo výmene, akoby boli tovarom
Pontifikál – texty a modlitby k obradom sviatostí a svätenín. (napr. svätenie
diakona, kòaza, biskupa, zasvätenie panien, požehnanie opáta a opátky,
posvätenie olejov, posvätenie miest a predmetov...)
Rituál – predpisy k sláveniu sviatostí a svätenín. jestvujú aj partikulárne =
èiastkové rituály daných diecéz...
Knihy liturgických spevov
Breviár – kniha žalmov na posvätenie èasu pre kòazov, reho¾níkov a laikov
4.3 Vnútorné zariadenie chrámu
Katedra – kreslo pre celebranta
Oltár – je najdôležitejší; bohoslužba obety Kristovho Tela a Krvi
Ambona – kazate¾nica, úzko spojená s oltárom, bohoslužba slova
Svätostánok – uchovávanie konsekrovaných Hostií k poklone a pre chorých
(Tabernákulum)
Krstite¾nica – symbol znovuzrodenia z vody a Ducha Svätého
Spovednica – znak milosrdenstva a odpustenia Božieho
Obrazy – úloha oslovi veriacich a povzbudi v pravej viere
Organ – doprovod bohoslužobných spevov
Zvony – symbolizujú hlas Boží
Èítaj KKC: 1153 – 1162
KKC: èlánky 2401 – 2463; 2534 - 2557
134
15
4.4 Hudba a spev
Cirkevná hudba je predmetom osobitnej teologickej disciplíny. pod
pojmom „hudba“ sa v Cirkvi chápu všetky formy vokálnej a inštrumentálnej
hudby v liturgii, gregoriánsky spev, staršie i novšie formy viachlasnej cirkevnej
hudby, hudba organová, liturgický spev, spev ¾udu, ale aj ¾udové náboženské
piesne. Hudba a spev siaha k samej prirodzenosti èloveka, lebo je v òom
potreba prejavi svoje city rôznymi spôsobmi. Slúžia mu na to slová, ale tie
k priraïovaním k pojmom, ideám, strácajú silu svojej výrazovosti a spev
prispieval k èistejšiemu prejavu citu. Hudba a spev majú komunikaènú
funkciu.
V liturgii Izraelitov sa spomínajú rozlièné hudobné nástroje: harfa, citara,
lutna, magrepha – èosi ako organ (2Sam 6,5; Ž33,2; Ž43,4), cimbal (Ž 150,4),
trúba, p횝alka, roh (Lv 10,2; Joz 6,4; Dan 3,5), bubny a èinely (Sdc 11,34;
Ex 15,20; 1Krn 15,19). V synagógach sa hudobné nástroje nepoužívali, texty
Písma sa prednášali s vlastnou melódiou, ktorá bola rozdielna pre Tóru aj pre
Prorokov.
Spoloèenstvo veriacich v Krista bolo od poèiatku spoloèenstvom, ktoré
miluje spev. Kresania nasledovali Krista a apoštolov, ktorí sa nielen
zúèastòovali na spevoch v synagógach(Sk 16,25), ale aj „po Poslednej veèeri
zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu“ (por. Mk14,26). Liturgický
spev chápali ako prejav oslavy, vïaky, prosby, teda ako odpoveï na Božiu
spásu.
Spev je tiež prvkom ovplyvòujúcim utváranie spoloèenstva a jednoty. Ten,
kto spieva, vychádza zo svojej ulity, prehlbuje svoju jednotu so skupinou,
napomáha jednomyse¾nosti. Spev je prejavom radosti a lásky. „Milujúci
spieva.“ sv. Augustín
Èítaj KKC: 1156 – 1158; 1181 - 1186
6. Zmluva – súhlas dvoch alebo viacerých subjektov o prenesení vlastníctva.
Podmienky platnosti zmluvy: vhodný obsah; spôsobilé osoby, slobodný
súhlas a príèina zmluvy.
26.2 Hriechy proti vlastníctvu
Vedomé a dobrovo¾né porušenie vlastníckeho práva je hriechom,
nazývaným krivda alebo nespravodlivos.
Nespravodlivos – stála zlá vlastnos protiviaca sa ènosti spravodlivosti.
Krivda alebo neprávos- skutok, ktorým èlovek vykonal nespravodlivos.
Pozitívna – založi znièujúci požiar.
Negatívna – nezabráni požiaru, pokia¾ by to bolo v silách.
1. Krádež – tajné odcudzenie veci vlastníkovi, ktorý s tým odôvodnene
nesúhlasí. Odôvodnene nesúhlasí ten, kto zo žiadneho titulu sa nemusí
zrieknu svojho práva.
Tituly, pre ktoré sa vlastník musí zrieknu svojho práva:
· spravodlivos (tajné poškodenie...)
· pieta (manželka zomrie manželovi, ktorý sa nestará o rodinu,
peniaze na obživu)
· v krajnej núdzi (vtedy sú všetky veci spoloèné)
2. Lúpež – krádež spojená s použitím násilia alebo hrozby jeho použitia.
Pri krádeži vlastník nevie, že sa mu robí škoda. Pri lúpeži vie, alebo je pri
tom, ale nemôže tomu pre násilie zabráni.
3. Vykorisovanie – odopretie mzdy alebo jej spravodlivej výšky za
vykonanú prácu.
Spravodlivá mzda je oprávneným ovocím práce. Dohoda medzi
stránkami nestaèí na morálne ospravedlnenie mzdy.
Štrajk je morálne oprávnený, ak sa ukazuje ako nevyhnutný alebo aspoò
potrebný prostriedok na dosiahnutie primeranej výhody. Stáva sa morálne
16
133
– pod¾a toho, èi pri vrátení to musí by tá istá vec, alebo iná, toho istého
druhu. (chlieb, mlieko, kôò, auto). Užívaním znièite¾né
alebo neznièite¾né – chlieb, auto.
26.1 Spôsoby nadobúdania vlastníctva
1. Prvotné zaujatie - privlastnenie si vecí, ktoré nikomu nepatria (niekedy
v prériách).V našich podmienkach už neplatí.
2. Nájdenie – podobá sa prvotnému ale vec už mala alebo má vlastníka.
·
Poklad – ukrytá cenná vec, ktorej vlastníctvo nikto pre seba
nemôže dokáza. (poklad pod¾a prirodzeného poriadku patrí
tomu, kto ho našiel; ak na svojom pozemku – celý, ak na
cudzom – polovica; historický poklad podlieha štátnej
vrchnosti.)
· Opustená vec – vec, ktorú vlastník dobrovo¾ne zanechal,
alebo odhodil a prestal by jej vlastníkom. Veci opustené pri
prírodných katastrofach (povodeò, zemetrasenie ...) nemožno
poklada za opustené. vlastník ich nezanechal dobrovo¾ne.
· Stratená vec – nedobrovo¾ne zanechaná vec, preto ostáva
vo vlastníctve majite¾a, ktorý je neznámy.
3. Zve¾adenie hodnôt – keï vec nadobúda prírastkom alebo prídavkom
väèšiu hodnotu, ide o zve¾adenie hodnôt.
· prirodzené (plody úrody, potomstvo zvierat ...)
· pracovné (z kameòa socha, zo zlata prsteò, ...)
· zmiešané ( prirodzené + pracovné: zasiatie plodín alebo vysadenie
stromov na cudzom pozemku)
4. Práca – každá ¾udská èinnos pre ¾udskú spoloènos. Prácou nie je
èinnos zlodeja, vraha a podvodníka, lebo je škodlivá pre spoloènos a nie
je morálne dobrá. Neuvedomelá èinnos (v spánku, hypnóze) nie je prácou.
Práca je najdôležitejší spôsob nadobúdania vlastníctva.
5. Premlèanie – èlovek nadobúda urèité právo alebo sa oslobodí od
povinnosti a záväzkov (dane, vrátenie nájdenej veci, dlhy ...) na základe
užívania v neprerušenom èase, stanovenom cirkevným alebo obèianskym
zákonom.
132
4.5 Umelecké nároky na chrám
Chrám je svedkom Ježišovej prítomnosti medzi „svojimi“. Chrám je sám
o sebe miestom Božej prítomnosti, ale Boh je prítomný aj v zhromaždení.
Preto má by chrám otvorený pre každého, všetkých prijímajúci, pozývajúci
na spoloènú cestu do domu Otca.
Èlovek svoju umeleckú èinnos chápal ako zameranie sa na nekoneènú
Božiu krásu, preto aj Cirkev od poèiatku bola priate¾kou umení a usilovala sa
o to, aby tak samotné chrámy, ako aj ich zariadenie bolo na ozdobu Božích
služieb ako znak a symbol Božej nádhery a vznešenosti. Konštitúcia Druhého
vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii zdôrazòuje dva smery:
1. umelecké diela vyjadrujú nekoneènú Božiu krásu a dôstojnos
2. slúžia na úctu a oslavu Boha tým, že k nemu dvíhajú ¾udskú myse¾
Cirkev nechce ma za svoj žiaden umelecký sloh, ale pripúša umelecké
formy každého obdobia pod¾a svojrázu a podmienok jednotlivých národov
a požiadaviek rozlièných obradov. Nechce sa však zamera len na vonkajšiu
sladkú krásu slohu, ale hlavne na pravdivos zobrazenia právd viery a výjavov
zo Svätého písma.
Vývoj stavby a formy chrámu:
1) súkromné domy – slávenie Eucharistie
2) domy bohatších kresanov – chrámy – pomenovanie pod¾a vlastníka (napr.
chrám sv. Cecílie, chrám sv. Klimenta ...)
3) koniec 2 stor. – stavba prvých kresanských chrámov (Konštantín Ve¾ký
dal v samom Ríme postavi 40 kresanských chrámov).
4) neskôr prichádzajú stavby v slohu bazilík
Pomenovania druhov chrámov:
1) Farský kostol (pevnos)
2) Filiálny kostol
3) Katedrála
4) Bazilika (krá¾ovský palác)
minor a major (4-v Ríme)
5) Kaplnka; súkromné kaplnky
6) Oratória
17
4.6. Liturgické predmety.
26. Siedme a desiate prikázanie
Znenie: Nepokradneš!
Nebudeš túži po majetku svojho blížneho!
„Nepokradneš!“ (Ex 20,15)
„Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho
slúžku, ani vola, ani osla, ani niè, èo je tvojho blížneho!
(Ex 20,17)
„Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“
(Mt 6,21)
Siedme prikázanie neprávom bra alebo si ponecha majetok blížneho,
akýmko¾vek spôsobom spôsobova blížnemu škodu na majetku.
Desiate zakazuje túžbu po cudzom majetku. Tá je koreòom krádeže,
lúpeže a podvodu. Chamtivos podobne ako smilstvo, má pôvod
v modloslužbe, ktorá je zakázaná v prvých troch predpisoch Zákona. Desiate
prikázanie sa vzahuje na úmysel srdca; spolu s deviatym zahàòa všetky príkazy
Zákona. (Por. KKC § 2535)
„Kto miluje peniaze, nikdy nemá peòazí dostatok. Kto má rád nahromadený majetok,
nemá dos zisku.“ (Kaz 5,9)
Vzh¾adom na spoloèné dobro sa vyžaduje rešpektovanie Všeobecného
uèenia dobier a súkromného vlastníctva.
Predmetom vlastníctva je vec, ktorú môže èlovek právom vlastni. Sú to
hodnoty trojakého charakteru:
1. vnútorné – zdravie, schopnosti,. Èlovek nie je priamym vlastníkom, ale
správcom, užívate¾om. preto sa ich nemôže dobrovo¾ne zrieknu, ani ich
poškodzova.
2. zmiešané – èes a dobrá poves èloveka.
3. vonkajšie – Hnute¾né a nehnute¾né – pod¾a toho, èi ich možno prenies
na iné miesto èi už svojou povahou alebo zo zákona. Zástupné a nezástupné
18
131
a povedal: »Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja
v jednom tele«? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Èo teda Boh spojil, nech èlovek
nerozluèuje.“ Povedali mu: „Preèo potom Mojžiš rozkázal da priepustný list
a prepusti?“ Odpovedal im: „Mojžiš vám pre tvrdos vášho srdca dovolil prepusti
vaše manželky; ale od poèiatku to nebolo tak. A hovorím vám: Každý, kto prepustí
svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“
Dobrovo¾ná zdržanlivos - Jeho uèeníci mu povedali: „Keï je to takto medzi mužom
a ženou, potom je lepšie neženi sa.“ On im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo,
iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú ¾udia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili
zo života matky, iných takými urobili ¾udia a iní sa takými urobili sami pre nebeské
krá¾ovstvo. Kto to môže pochopi, nech pochopí.“ (Mt 19,4-12)
Medzi pokrstenými „platne uzavreté a (manželským úkonom)
zavàšené manželstvo“ nemôže by rozviazané nijakou ¾udskou mocou
a z nijakého dôvodu, iba smrou.
Odluka – manželov, pri ktorej však pretrváva manželský zväzok, môže by
oprávnená v niektorých prípadoch, predvídaných kánonickým právom.
Ak civilný rozvod je jediný možný spôsob, ako zaisti urèité legitímne
práva, ako je starostlivos o deti alebo ochrana majetku, môže sa tolerova
nie je morálnym previnením.
Rozvod – je ažkým previnením proti prirodzenému zákonu. Uzavretie nového
zväzku, aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväèšuje porušenie zmluvy:
manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza
v situácii trvalého a verejného cudzoložstva.
Môže sa sta, že jeden z manželov je nevinnou obeou rozvodu
vyhláseného civilným zákonom; takýto manželský partner sa neprehrešuje
proti morálnemu príkazu. Je ve¾ký rozdiel medzi manželským partnerom,
ktorý sa úprimne snažil by verným sviatosti manželstva a je nespravodlivo
opustený, a tým partnerom, ktorý svojou vinou nièí kánonický platné
manželstvo. (por. KKC § 2382-2386)
KKC: èlánky 2231-2400; 2514 - 2533
130
19
Únos – pozbavenie slobody nejakej osoby kvôli sexuálnej akcii.
Sexuálna zvrátenos – sexuálna žiadostivos iným smerom a spôsobom ako
u normálny ¾udí. Je to proti prírode.
Formy sexuálnej zvrátenosti:
v Pedofilia – sexuálne zameranie dospelého jedinca na diea.
v Gerontofilia – k starším ¾uïom.
v Fetišizmus a symbolizmus – vzrušenie nastáva poh¾adom, dotykom
na vec, ktorá patrí osobe, o ktorú má záujem (èasti bielizne, vôòa, vlasy
a pod.)
v Exhibicionizmus – sexuálna rados s obnažovania sa pred druhými.
v Sadizmus – sexuálnu rozkoš spôsobuje týranie, trápenie a ponižovanie
sexuálneho partnera.
v Masochizmus – h¾adanie sexuálnej radosti v tom, že znáša utrpenie,
bitku a celkové násilie od druhého.
v Narcizmus – zvrátená sexuálna láska k sebe samému.
v Homosexualita – sexuálna náklonnos k rovnakému pohlaviu.
25.2 Rozvody – áno alebo nie?
Pán Ježiš nástojil na pôvodnom úmysle Stvorite¾a, ktorý chcel, aby bolo
manželstvo nerozluèite¾né. Ruší ústupky, ktoré vkåzli do Starého zákona:
„ On odpovedal: „Neèítali ste, že Stvorite¾ ich od poèiatku ako muža a ženu stvoril
20
129
vzájomným intímnym darovaním sa manželov. ažko uráža dôstojnos tých,
ktorí sa jej zúèastòujú (herci, diváci, obchodníci...). Obèianske autority sú
povinné zabráni výrobe a rozširovaniu pornografických materiálov. Obchodne
to platí aj u erotiky. (KKC § 2354)
v kvalifikované – dokonalá sexuálna akcia, v ktorej okrem
ènosti èistoty sa porušuje ešte iná ènos.
Cudzoložstvo – oznaèenie manželskej nevery. Keï dvaja partneri, z ktorých
je aspoò jeden z nich zosobášený, nadviažu medzi sebou pohlavný styk, hoci
aj chví¾kový, dopúšajú sa cudzoložstva. A to aj vtedy, keï druhý partner
s tým súhlasí. (KKC § 2380).
Cudzoložstvo je urèitou nespravodlivosou. Kto sa dopúša
cudzoložstva, ten:
- nedodržiava svoje záväzky, porušuje znak zmluvy;
- narúša právo manželského partnera;
- ohrozuje ustanovizeò manželstva;
- vystavuje nebezpeèenstvu dobro detí, ktoré potrebujú trvalý zväzok
rodièov. (KKC § 2381)
Krvismilstvo – intímny styk medzi pokrvnými alebo príbuznými, ktorý
nedovo¾uje uzavrie medzi nimi manželstvo – zošvagrenými a pod.
Krvismilstvo nièí rodinné vzahy a znamená úpadok do živoèíšnosti.
Tu možno prida pohlavné zneužívania páchané dospelými na deoch alebo
dospievajúcich, zverených ich opatere. (KKC § 2388-2389)
Svätokrádežné smilstvo – telesné pojenie, ktoré poškvròuje Bohu zasvätenú
osobu (ak aspoò jedna má verejný s¾ub èistoty), miesto (hriech sa stane na
zasvätenom mieste) alebo vec (zneužitie posvätnej veci na sexuálny hriech).
Znásilnenie – sexuálna akcia proti vôli jednej stránky.(obyèajne je to žena).
Za znásilnenie sa považuje každý skutok, ktorý je proti vôli: fyzické násilie,
morálne násilie (strach), oklamanie, podvod, prís¾ub manželstva, styk
s nepríèetnou, spiacou a pod.
128
21
Vonkajšie dokonale hriechy proti èistote.
1. Chlipnos – nezriadená túžba po pohlavnej rozkoši alebo nezriadený
pôžitok z nej. Pohlavná rozkoš je nezriadená , ak sa vyh¾adáva pre òu
samú, oddelene od jej cie¾ov plodenia a spojenia, ktoré sú vlastné
manželskej láske. (por. KKC § 2351)
2. Onánia (masturbácia) – úmyselné dráždenie pohlavných orgánov
s cie¾om vyvola pohlavnú rozkoš. Je vnútorne závažne nezriadený èin,
pretože vedomé a dobrovo¾né používanie pohlavnej schopnosti mimo
normálneho manželského styku – nech by sa dialo z akéhoko¾vek dôvodu
– podstatne protireèí cie¾u. Treba bra do úvahy citovú nezrelos, silu
nadobudnutých návykov, stavy úzkosti alebo iné psychické èi spoloèenské
faktory, ktoré môžu morálnu vinu zmenši, ba redukova na najmenšiu
mieru. (por. KKC § 2352)
3. Smilstvo – delíme ho na:
v jednoduché – telesné spojenie slobodného muža a slobodnej
ženy mimo manželstva po vzájomnom súhlase. Okrem toho
je to aj ve¾kým pohoršením, ktoré kazí mládež. (por. KKC §
2353)
Konkubinát - pretrvávajúci stav smilstva jedného muža s jednou ženou,
ktorí väèšinou spolu bývajú a tak napodobòujú manželský stav. Priažujúca
okolnos – stála príležitos k hriechu.
Prostitúcia – pre všetkých prístupné smilstvo za peniaze alebo pre sexuálnu
rados. Je stálou príležitosou k hriechu a dáva ju aj iným.
Uráža dôstojnos osoby, èím sa znižuje na predmet pohlavnej rozkoše,
ktorú poskytuje. Ten, kto za rozkoš platí, ažko hreší proti sebe samému.
Prostitúcia je spoloèenskou pliagou.
Odda sa prostitúcii je síce vždy ažko hriešne, ale bieda, vydieranie,
spoloèenský tlak môžu zodpovednos za vinu zmenši. (por. KKC § 2355)
Pornografia – spoèíva v tom, že sa skutoèné alebo predstierané pohlavné
úkony oddelia od intimity partnerov, aby sa zámerne ukazovali iným osobám.
Pornografia uráža èistotu, lebo znetvoruje manželský úkon, ktorý je
22
127
„ Na to som a nechal na Kréte, aby si usporiadal, èo ešte treba, a po mestách ustanovil
starších, ako som ti prikázal; nech je každý z nich bez úhony, muž jednej ženy, má
ma veriace deti, ktoré nemožno obvini z neviazanosti a neposlušnosti. Lebo
biskup ako Boží správca musí by bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár,
ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý,
nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spo¾ahlivého slova pod¾a uèenia, aby
bol schopný aj povzbudzova v zdravom uèení, aj usvedèova tých, èo protireèia.“
(Tít 1,5-8)
v Panenstvo – alebo panenská èistota – pevná vô¾a navždy sa zrieknu
každej sexuálnej akcie v nikdy neporušenom èlovekovi (mužovi alebo
žene). Panenstvo ani manželstvo nie sú cie¾om sami pre seba, ale iba
prostriedkom ži kresanskú dokonalos.
v Snúbenecká èistota – snúbenci sú povolaní zachova èistotu
v zdržanlivosti. V tejto skúške majú objavi vzájomnú úctu a uèi sa
vernosti a nádeji, že dostanú jeden druhého od Boha.
Z predchádzajúceho nám vyplývajú dva základné ciele sexuality èloveka dané
Bohom:
1. Hlboká jednota muža a ženy v manželstve.
2. Podávanie (prenášanie) života.
25.1 Hriechy proti èistote
Vnútorné hriechy:
1. Neèisté myšlienky – myšlienky a predstavy nejakej veci zo sexuálnej
oblasti.
2. Neèistá zá¾uba – sexuálna rados z predstavy nejakej sexuálnej akcie,
ako by sa teraz vykonávala.
3. Neèistá rados – rados z minulých sexuálnych zážitkov. Ak minulý
zážitok nebol hriešny, nie je to hriech.
4. Neèistá túžba – je túžbou vykona nedovolenú sexuálnu akciu, hoci nie
dokonalú. Je to ako sám skutok.
126
23
5. Stupne liturgického slávenia a prikázané sviatky
Liturgia slávenia svätej omše je v Cirkvi rozmanitá, má svoje stupne
a špecifiká.
Najslávnostnejší deò týždòa je pre nás kresanov nede¾a. Je to deò Pána,
kedy si pripomíname zmàtvychvstanie Krista a zoslanie Ducha Svätého. Toto
sú tajomstvá viery, ktoré sa stali v nede¾u.
Liturgické slávenia majú nieko¾ko stupòov. V krátkosti si ich spolu
charakterizujme.
I. Slávnosti – najvyšší stupeò liturgického slávenia
1a2 èítanie - Evanjelium – Glória – Crédo – Prosby vlastné
II. Sviatky
1 èítanie – Evanjelium – Glória
III. Spomienky - svätcov
1 èítanie – Evanjelium
Záväzné spomienky: vtedy nie je možné túto spomienku liturgicky
vynecha, alebo zameni.
¼ubovo¾né spomienky: možnos výberu sv. omše
IV. Férie – všedné dni
1 èítanie – Evanjelium
V. Votívne omše
ku Krvi Kristovej. k Menu Ježiš, k Božskému srdcu, k Panne Márii, k sv.
Jozefovi, za dar lásky, za úrodu, za chorého, za dar pokoja, ...
Hanblivos – psychická dispozícia, ktorá èloveka èiastoène ochraòuje od
nedovolených sexuálny akcií a dovolené aby konal v patriènej intimite. je to
vrodený fenomén, ktorý môže by výchovou vyzdvihnutý až na úroveò ènosti
èistoty.
¼udskou zlobou môže by hanblivos potlaèená (nudisti, eroticky
a pornografický priemysel...) alebo prehnaná aj na oblasti, ktoré si hanblivos
nevyžadujú (chirurgické zákroky, potrebné lekárske vyšetrenia a pod.).
Èistota – morálna ènos, ktorou pod vedením rozumu usmeròuje telesnú
žiadostivos. Ènos èistoty ovláda city, myšlienky, poh¾ady, reèi, gestá a skutky
u všetkých ¾udí: u slobodných, manželov a vdov.
Druhy èistoty:
v èistota slobodných – doèasná úplná zdržanlivos slobodných, ktorí ešte
neuzavreli manželstvo.
v èistota vdovská – zdržanie sa každej sexuálnej akcie poèas vdovstva.
v èistota manželská – zdržuje sa všetkého nedovoleného, v rámci úloh
a cie¾ov manželstva.
Pod¾a spôsobu sa èistota rozde¾uje na:
v dokonalú – zdržuje sa od každej sexuálnej akcie.
v nedokonalú – zdržuje sa nedovolených úkonov.
Zvláštnym druhom dobrovo¾nej èistoty je:
v Celibát (bezženstvo, bezmanželstvo) – je to zvláštny Boží dar, skrze
ktorý sa nositelia posvätného stavu ¾ahšie a s nerozdeleným srdcom, viac
chcú podoba Kristovi, ktorý sa v panenskej neporušite¾nosti dal ¾uïom
(svojej neveste - Cirkvi). A tak kòaz, ktorý prezentuje Krista, má iba jednu
nevestu, ktorou je Cirkev, Boží ¾ud.
„ Diakoni nech sú muži jednej ženy a nech dobre vedú svoje deti a svoje domy.
Lebo tí, èo budú dobre kona svoju službu, získajú si dôstojné postavenie a ve¾kú
istotu vo viere, ktorá je v Kristovi Ježišovi.“ (1Tim 3,12-13)
24
125
25. Šieste a deviate prikázanie
Znenie: Nescudzoložíš!
Nepožiadaš manželku svojho blížneho!
5.1 Prikázané sviatky
Prikázané sviatky sú záväzné pre celú Cirkev. Zaväzujú každého kresana
k dôstojnému sláveniu, k èinnej úèasti na svätej omši a zachovaniu pracovného
pokoja, nako¾ko to podmienky života a povinnosti dovo¾ujú. Je ich je devä.
Delíme ich na:
„ Nescudzoložíš!“ (Ex 20,14; Dt 5,18)
I. Sviatky Pána – 4
„ Nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola,
ani osla, ani niè, èo je tvojho blížneho! (Ex 20,17)
„ Poèuli ste, že bolo povedané: »Nescudzoložíš!« No ja vám hovorím: Každý, kto na
ženu h¾adí žiadostivo, už s òou scudzoložil vo svojom srdci. (Mt 5,27-28)
Ø
Ø
Ø
Ø
Sexuálna stránka a rozdielnos pohlaví je od Boha – Stvorite¾a. (por. KKC §
2331-2333)
Sexualita èloveka nie je len na prenášanie života, ale aj na vytvorenie
najtesnejšieho spoloèenstva medzi mužom a ženou, ktoré má tvori základ
rodiny: „Muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú
jedným telom: (Gn 2,24). Z tohto spojenia pochádzajú všetky ¾udské pokolenia.
Sexuálna akcia – každá akcia v tejto oblasti od tzv. myšlienok (vnútorného
hnutia) až po dokonaný skutok, èi už pod¾a prírody alebo proti prírode.
Sexuálny pud – je volanie tela, ktorému len zdravý rozum, výchova, vô¾a
a pomoc Božej milosti môže urèi správny smer. Tento pud je jednou
z najprudších zmyslových emócií.
II.
Narodenie Pána – 25.12
Zjavenie Pána – 6.1
Nanebovstúpenie Pána – 40 dní po zmàtvychvstaní
Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi – štvrtok po slávnosti Najsvätejšej
Trojice
Sviatky Panny Márie – 3
Ø Bohorodièky – 1.1
Ø Nanebovzatie Panny Márie – 15.8
Ø Nepoškvrnené poèatie Panny Márie – 8.12
III.
Sviatky svätých – 2
Ø Sv. Petra a Pavla – 29.6
Ø Všetkých svätých – 1.11
Sexuálna rados – je prirodzeným Borím darom obom pohlaviam. Je
doplnkom sexuálnej akcie èloveka, nie jej cie¾om! Je odmenou za obety
prinesené v manželstve a rodine.
Sexuálna disciplína - je to dispozícia, ktorou si èlovek usporadúva pohlavnú
èinnos.
124
25
6. Liturgický rok
6.1 Vznik a význam liturgického roku
Verejný kult Boha sa nevyhnutne spája s presne urèeným miestom
a èasom. Dielo spásy sa uskutoènilo v èase a priestore a aktualizuje sa v liturgii.
Veriaci sa zhromažïujú, aby slávili posvätné tajomstvá spásy.
Už primitívne národy mali svoje posvätné miesta a èasy. To všetko malo
spojitos s prírodnými javmi roèného cyklu. Ve¾ký význam mali tie javy, ktoré
nejakým spôsobom ovplyvòovali èloveka: sejba, rovnodennos, mesaèný nov,
spln a pod. Rozvojom náboženskej kultúra pribúdali sviatky, ktoré boli niekedy
spojené s dôležitými historickými udalosami. Oba vplyvy sú badate¾né aj
v židovskom náboženstve.
Izraeliti slávili sviatky spojené so žatvou, sobotou, jubileá, ale aj pamiatku
vyslobodenia z Egypta, pobyt na púšti a iné.
Kresanstvo prevzalo zo židovstva schému stavby liturgického roku –
sedemdòový týždeò. V prvý deò týždòa vstal Pán Ježiš z màtvych a táto udalos
sa stala kulminaèným bodom týždòa – deò Pána. Nede¾a sa od poèiatku
kresanstva stala najdôležitejšou liturgickou slávnosou.
Pod¾a svedectiev Svätého písma sa Kristova smr a zmàtvychvstanie
odohrali poèas židovskej Paschy. Na 40. deò vstúpil po zmàtvychvstaní
Ježiš do neba (por. Sk 1,3) a na 50. deò zoslal Ducha Svätého (por. Sk 2,1).
Tieto dáta rozhodli o rozmiestnení slávenia spomínaných udalostí
v liturgickom kalendári. 3. storoèie prináša kristologické bludy, Cirkev si
zaèína viac všíma osobu J. Krista, èo sa prejavuje aj v liturgii.
Spomenuté udalosti zo života Krista a slávnos jeho narodenia sú
základnými piliermi liturgického cirkevného roka. Ostatné slávnosti sú
výsledkom historického vývoja. Kristovo mystérium vpísané do èasu a roèných
premien malo pôvodne rozlièné pomenovania: annua festa; Annus Domini;
kresanský rok; duchovný rok.
Samotné pomenovanie „cirkevný rok“ pochádza, zdá sa od protestantského
kazate¾a Jána Pomeria.
26
11. Úmyselná nenávis
Nenávis k blížnemu je hriechom, ak mu èlovek vedome a dobrovo¾ne chce
zlo.
12. Vojna
Je najhroznejším nièivým prostriedkom ¾udských životov. Je definovaná ako
„ boj množstva ¾udí proti vonkajšiemu množstvu ¾udí, za ktoré berie
zodpovednos verejná autorita, aby ním ochránila verejné dobro.“
Rozlíšenie vojny od:
Ruvaèky – vznikne medzi jednotlivcami alebo malými skupinami vo vnútri
štátu.
Obèianskej vojny – je medzi obèanmi vo vnútri štátu.
Súboja – boj jeden proti druhému na základe výzvy.
13. Trest bitkou
Môže ho uplatni len ten, kto má právomoc (zodpovednos) – verejná moc
môže tresta zloèinca, rodièia svoje nedospelé deti.
14. Trápenie a týranie zvierat
Vo vzahu èloveka a zvieraa platia urèité zásady:
o Zviera nie je ¾udskou osobou, preto èlovek nemá voèi nemu povinnos
lásky a spravodlivosti.
o Èlovek je správcom zvierat, preto ich môže použi len na dovolené
ciele.
o Právo èloveka nad zvieratami nie je neobmedzené. Preto je hriechom
zvieratá trápi, zabíja len pre potešenie a spôsobova im bolestnú
smr. Je to ¾ahký hriech, ktorý pre okolností sa môže sta ažkým.
(napr. sadizmus)
KKC: èlánky 2258-2330
123
8. Potrat (potrat; umelé prerušenie tehotenstva; výškrab = abortus)
Interupcia je úmyselný zákrok, ktorým sa priamo v živote matky nièí živý
plod.
¼udský život je potrebné absolútne rešpektova a chráni už od chvíle poèatia.
Treba mu prizna práva osoby, medzi ktorými je nedotknute¾né právo každej
nevinnej bytosti na život.
Liturgický rok má dve sviatoèné obdobia a jedno obyèajné: Narodenie
Pána a Ve¾ká noc. Obe obdobia majú zasa dve èasti: príprava a samotné
sviatky. Ostatných 33 alebo 34 týždòov tvorí cezroèné obdobie. V tomto
období „cez rok“ sa má ïalej prehlbova a prežíva Ježišovo dielo spásy.
Predpôrodná diagnóza sa nesmie rovna „rozsudku smrti!“ Ak je potrebné
lieèenie tak ho treba lieèi tak, ako každú inú bytos.
Formálna (vedomá a dobrovo¾ná, nie iba materiálna) spolupráca pri potrate
je ažký hriech. Cirkev trestá tento zloèin exkomunikáciou. „Kto zapríèiní
potrat, ktorý skutoène nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred
vyneseným rozsudkom, „samým èinom spáchania deliktu“ a za podmienok
stanoveným právom.
9. Eutanázia (en – dobrý, thanatos – smr)
Priama eutanázia:
o Spoèíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých,
chorých alebo umierajúcich – ale ¾udí. Je morálne
neprijate¾ná.
Nepriama eutanázia:
o Zanedbanie, ktoré zámerne zapríèiòuje smr, s cie¾om
skonèi boles, je vraždou
o Odmietnutie „lieèby za každú cenu“ – iba sa prijme fakt, že
smrti nemožno zabráni.
o Rozhodnutie má urobi chorý, ak je na to oprávnený
a schopný.
o Ani keï sa smr pokladá za ve¾mi blízku, nemožno oprávnene
preruši lieèenie, ktoré sa má zvyèajne poskytova chorej
osobe.
Adventné
obdobie
Obdobie
cez rok
Vianoèné
obdobie
Ve¾konoèné
obdobie
Obdobie
cez rok
Pôstne
obdobie
Èítaj KKC: 1200 – 1203; 1168 - 1173
6.2 Liturgické farby
10. Punkcia srdca – možno ju urobi z obavy, aby sa snáï màtvy neprebral
v hrobe, ale je dovolené ju urobi len vtedy, ak sú potvrdené bezpeèné
známky smrti. Pri pochybnostiach o známkach smrti by to bola priama
vražda.
V liturgii Cirkvi má aj farba svoj význam a funkciu. Používajú sa štyri
základné farby: zelená; fialová, èervená a biela. Len 2x do roka sa používa
farba ružová. Zlatá farba nahrádza všetky farby a používa sa pri
slávnostných liturgiách.
122
27
Biela farba:
Ø symbolizuje èistotu, nevinnos, svetlo, sviatoèné atmosféry
Ø liturgický odev bielej farby používame pri liturgiách slávnostného
charakteru.
Ø používa sa: obdobie Narodenia Pána; Ve¾ká Noc – okrem umuèenia Pána;
sviatky Panny Márie a svätých, ak neboli muèeníci
5. Únos a rukojemníctvo
Šíri sa tým teror a hrozbami robia neprípustný nátlak na obete. Terorizmus
sa bez rozdielu vyhráža, zraòuje a zabíja; závažne odporuje spravodlivosti
a láske.
Èervená farba:
Ø symbolizuje krv, boj, muèeníctvo, ohnivé jazyky v podobe ktorých zostúpil
na Turíce Duch Svätý
Ø liturgický odev èervenej farby sa používa na sviatky Zoslania Ducha
Svätého, pri sviatosti birmovania, sviatky spojené s umuèením Ježiša
Krista a sviatky svätých muèeníkov
6. Muèenie
Fialová farba:
Ø symbolizuje žia¾, ¾útos, pokoru, pokánie
Ø liturgický odev fialovej farby sa používa v období adventnom a pôstnom,
tiež pri pohreboch alebo výroèných sv. omšiach za zosnulých, na
spomienku za zosnulých (2.11)
Je to násilné vyhasenie ¾udského života nevinného èloveka iným èlovekom.
Zelená farba:
Ø symbolizuje nádej, znovuzrodenie, mlados, spravodlivos
Ø liturgický odev zelenej farby sa používa v nedele v období cez rok a všedné
(feriálne) dni obdobia cez rok
Ružová farba:
Ø symbolizuje zvláštnu rados
Ø liturgické rúcho ružovej farby sa môže a nemusí použi 3. adventnú a 4.
pôstnu nede¾u
Zlatá farba:
Ø symbolizuje slávnos
Ø liturgické rúcho zlatej farby je možné použi ako náhradu ktorejko¾vek
farby, zvl᚝ pri dominantných slávnostiach liturgického roka
Používa morálne násilie, aby sa potrestali vinníci, zastrašili protivníci alebo
ukojila nenávis, je v rozpore s úctou k ¾udskej osobe a k ¾udskej dôstojnosti.
7. Vražda
Priama vražda: - vrah mal úmysel zabi èloveka a jeho èinnos k tomu priamo
smerovala, èi už túto vraždu chcel ako koneèný efekt alebo ako prostriedok
k inému efektu. (Vražda strážnika, aby sa dostal do skladu).
Nepriama vražda: - èlovek nemal v úmysle zabi, ale konal nedovolenú
èinnos, ktorá mala za následok (ved¾ajší efekt) smr èloveka. (Zanedbanie
bezpeènostných predpisov, povinnej starostlivosti a pod.).
Kvalifikovaná vražda:
o
o
o
o
svätokrádežná vražda
otcovražda
manželovražda
vražda predstavených Cirkvi alebo štátu
Vrah a tí, ktorí s ním spolupracujú, páchajú hriech, ktorý volá o pomstu
do neba.
Obchodníci, ktorí svojimi úžerníckymi a obchodníckymi praktikami
vyvolávajú hlad a smr svojich blížnych, nepriamo páchajú vraždu, za ktorú
sú zodpovední
28
121
7. Vianoèný okruh
2. Samovražda
priama – èlovek svojim úmyslom smeruje ku skoncovaniu so svojim životom,
privlastòuje si najvyššiu právomoc nad ¾udským životom, ktorá prináleží jedine
Bohu. Ani v dobe prenasledovania nie je možno ¾ahkovážne vyh¾adáva
muèenícku smr.
nepriama – nepriamo si poškodzuje život èlovek takou èinnosou, ktorá sama
o sebe nie je zlá, ale je životu a zdraviu nebezpeèná. (napr. užívanie nikotínu;
alkoholu; kofeínu; ...) Èlovek nechce smr, ale koná èinnos, ktorá ju môže
spôsobi. Vystavuje sa tak nebezpeèenstvu života.
3. Zmrzaèenie
Je to odstránenie alebo vyradenie z èinnosti niektorého ¾udského ústroja, èím
už telo stráca celistvos.
priamo chcená amputácia, sterilizácia, transplantácia orgánu, bez ktorého by
darca zomrel
4. Trest smrti
Zloèinec – je ten, kto spácha zloèin hodný trestu smrti.
Na ochranu života a majetku svojich obèanov môže štátna vrchnos použi
aj trest smrti!
Musia však by splnené podmienky:
o
o
o
o
Musí to by zloèin hodný trestu smrti; navyše ho verejná
moc môže použi len vtedy, keï sa zloèin, škodlivý
spoloènosti, nedá inak odstráni.
Zloèin musí by pred súdom riadne dokázaný.
Musí by riadny súd, aby sa obvinený mohol bráni.
Odsúdenému má by poskytnutá možnos pokánia.
7.1 Adventné obdobie
Adventné obdobie má dvojaký význam:
v je èasom prípravy na príchod Božieho Syna medzi ¾udí
v èas, v ktorom si pripomíname oèakávanie druhého príchodu Krista
Z týchto dvoch dôvodov je toto obdobie èasom nábožného a radostného
oèakávania. Práve tieto dve myšlienky rozdelili advent na dve èasti :
v Prvá od zaèiatku adventu po 16 december je èas oèakávanie druhého
príchodu Krista
v Druhá od 17 decembra je prípravou na stretnutie sa s Kristom pri jasliach.
Od 9. storoèia boli pre druhú èas typické tzv. „Ó antifóny“. Napr. Ó
Múdros; Ó, Pane; Ó Emanuel... Každá z nich sa zaèínala na „Ó“. Prezrádzajú silnú
túžbu po Mesiášovi - Kristovi .
Ó antifóny sa uplatnili v breviári ako antifóny pred chválospevom
Magnifikát a v liturgii ich máme ako alelujové verše od 17.12 . do 23. 12. V
rímskej liturgii bol advent prijatý až v 6. storoèí a trval 2 týždne ako liturgická
príprava na slávenie Narodenia Pána. Za pápeža Gregora Ve¾kého (+604)
bol advent predlžený na 4 týždne. Aj napriek tomu, že liturgickou farbou
adventu je farba fialová, nikdy sa tento èas nechápal v zmysle pokánia a nikdy
sa neprestalo v tomto období spieva aleluja.
Do tohto obdobia spadá aj slávnos Nepoškvrneného poèatia Panny
Márie, ktorú slávime 8. decembra.
Typické zvyky a prvky pre toto obdobie: adventná svieca, veniec,
adventný kalendár, modlitba radostného ruženca, ...
Nie je dovolené lynèovanie – náhly trest smrti davom na mieste zloèinu bez
riadneho súdu.
120
29
24. Piate prikázanie
7.2 Slávnos Narodenia Pána
4. stor. – bludné uèenie Ária, ktorý odmieta Kristovo
božstvo. Hnutie zamerané proti arianizmu, malo ve¾ký
vplyv na nábožnos veriacich a aj samotnú liturgiu, ktorá
viac zdôrazòovala Ježišovo božstvo v modlitbách. Táto
pozornos bola popudom na zavedenie slávnosti
Narodenia Pána, prièom obsahom slávnosti bol Ježiš
Kristus, ktorý sa narodil ako pravý Boh a pravý èlovek,
ktorý sa narodil z Panny.
Biblia nedáva ani náznak, pod¾a èoho by mohol by
stanovený presnejší dátum tohto sviatku. Pod¾a niektorých je dátum 25.
december protiklad pohanského kultu Slnka. Cisár Aurélius stanovil tento
deò 25. 12. ako dátum narodenia neprekonate¾ného Slnka. Tomuto kultu
utvorili kresania protiklad narodenia Slnka spravodlivosti – Ježiša Krista.
Už rímska tradícia zo 6. stor. hovorí, že každý kòaz má slúži tri sv.
omše: o polnoci, na úsvite a cez deò.
Vývoj:
Pápež slúžil v Ríme jednu svätú omšu v deò Narodenia Pána – od 5. stor. sa
slúžila sv. omša o polnoci pod¾a vzoru Betlehema, kde sa slávila v o polnoci
v Bazilike Narodenia – tretiu sv. omšu slúžil pápež v Kostole sv. Anastázie,
muèenice, zrejme z úcty k byzantskému námestníkovi.
Typické zvyky a prvky pre toto obdobie: jaslièky – betlehémy (známe
od 5 stor. rozšírené od 13. stor. františkánmi), koledy (od 17 stor.), Betlehémci,
vianoèný stromèek s darèekmi (od 19. stor.), modlitba radostného ruženca, ...
7.3 Vianoèné obdobie
Znenie:
Nezabiješ!
„ Nezabiješ!“ (Ex 20,13)
„ Poèuli ste, že otcom bolo povedané: »Nezabiješ!« Kto by teda zabil, pôjde pred súd.
No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu
bratovi povie: »Hlupák,« pôjde pred ve¾radu. A kto mu povie: »Ty bohapustý blázon,«
pôjde do pekelného ohòa.“ (Mt 5,21-22)
¼udský život je posvätný. Jedine Boh je Pánom života od jeho zaèiatku
až do jeho konca. Nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokova právo
priamo znièi ¾udskú osobu.
Posvätnos, hodnota, dôstojnos a vznešenos ¾udskej osoby pramení
z toho, že èlovek bol zo stvorenstva postavený vyššie, lebo ako jediný z tvorov
zeme bol stvorený na Boží obraz. Privilegované postavenie mu dáva od
Boha nesmrte¾ná duša. Zabi zviera nie je hriechom, lebo nemá
nesmrte¾nú dušu.
24.1 Oprávnená obrana
Láska k sebe samému ja základným princípom morálnosti. Je teda
oprávnené presadzova rešpektovanie vlastného práva na život. Kto bráni
svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadi útoèníkovi smrte¾ný
úder.
Oprávnená obrana je vážnou povinnosou pre toho, kto je zodpovedný
za život iných.
24.2 Hriechy proti piatemu prikázaniu
Liturgická slávnos Nar. Pána trvá 8 dní – je to slávnos s oktávou. Má
svoje mnohoroèné dejiny. Samotná štruktúra je ve¾mi zvláštna.
1. deò: slávnos Narodenia Pána
2. deò: spomienka sv. Štefana – diakona, prvého muèeníka (od 4. stor.)
30
1. Škodenie si na zdraví
narkománia; alkoholizmus; nedostatoèné obliekanie sa; zbytoèné ponocovanie;
fajèenie.
119
Poslušnos – je to ènos, ktorou sa èlovek podriaïuje vôli
predstaveného (alebo pod¾a neho svoju vô¾u upravuje).
Úctivá Bázeò – prejavuje sa v rešpektovaní svojich rodièov, v slušnosti
a zdvorilosti, ktorá im prináleží vzh¾adom na ich spoloèenské postavenie,
zodpovednos a životnú skúsenos.
„ Múdry syn rád poèúva napomenutia, posmievaè však nedbá na výèitky.“
(Prís 13,1)
Povinnosti detí:
o
o
o
o
Úcta k rodièom spoèíva vo vïaènosti za život a umožnenie rás vo veku,
múdrosti a milosti. Úcta sa prejavuje pravou ochotou a poslušnosou.
Kým diea žije v dome svojich rodièov, má poslúcha každú ich žiados
pre ich vlastné dobro alebo pre dobro celej rodiny. Deti majú poslúcha
aj rozumné príkazy svojich vychovávate¾ov, ktoré im rodièia zverili (ak
je diea vo svedomí presvedèené, že daný rozkaz je morálne zlý, nemá sa
ním riadi).
Poslušnos voèi rodièom prestáva osamostatnením sa, ale neprestáva
úcta, ktorú musia ma k nim vždy.
Keï deti dospeli, majú zodpovednos voèi rodièom – poskytova hmotnú
a morálnu pomoc v èase núdze, choroby a opustenosti. Úcta k rodièom
sa týka vzahu k bratom a sestrám.
Povinnosti rodièov:
o
o
Výchova k ènostiam; dáva dobrý príklad; uvádza do tajomstiev viery –
nauèi ich modli sa a pomáha im odhali svoje povolanie Božích detí.
Keï sa deti stanú dospelými, majú povinnos a právo zvoli si svoje
povolanie a svoj životný stav. Ani pri ich vo¾be povolania ich nemajú
núti, ale naopak, pomáha im múdrymi radami, najmä vtedy, keï si
zamýš¾ajú založi rodinu.
KKC: èlánky: 2196-2257
118
3. deò: spomienka sv. Jána evanjelistu (od 4. stor.). V ten
deò sa svätí víno, èo je spojené s legendou zo 6. stor., pod¾a
ktorej pohanský kòaz chcel otrávi sv. Jána, ale on víno
požehnal, vypil a niè sa mu nestalo. Požehnanie vína je
známe od 13.stor.
4. deò: pamiatka sv. Neviniatok (známy od 4. stor. v liturgii
od 5. stor.)
Ïalšie dni oktávy sú venované ¾ubovo¾ným spomienkam Na nede¾u
v oktáve pripadá sviatok Svätej Rodiny. Ak nie je v oktáve nede¾a, slávi sa
30. decembra. Tento sviatok bol zavedený v 17. stor. ako spontánna reakcia
na demoralizujúce dôsledky 30 roènej vojny, ktoré najviac postihli rodiny.
Svätá Rodina sa stala príkladom rodinného života.
Posledným dòom oktávy Narodenia Pána je slávnos Bohorodièky
Márie, ktorá sa slávi 1. januára. Je to prejav úcty panenskej Matke, prièom
sa pripomína aj najsvätejšie meno Ježiš.
7.4. Slávnos Zjavenia Pána – 6. január
6. január bol v Egypte sviatkom zimného slnovratu
a sviatkom nového eónu. Kresania tento sviatok nahradili
slávnosou Epifánie – príchodu Krista, ktorý je skutoène
novým eónom, Novým èasom.
Okrem narodenia Krista slávili aj krst v Jordáne,
poklonu mudrcov z Východu a prvý zázrak v Káne
Galilejskej.
Keï aj kresanský Východ prijal slávnos Narodenia, došlo k rozdeleniu
obsahu: 25. 12. – tak na Východe ako aj na Západe sa slávilo Narodenie Pána
a 6. 1. na Východe krst Ježiša a na Západe poklona mudrcov.
Svätenie vody v Jeruzaleme je známe už v 6. storoèí. Zlato, kadidlo
a myrha sa zaèali sväti na prelome 15. a 16. storoèia. V novších èasoch sa
zaèala sväti aj krieda, ktorou sa znaèia dvere pri požehnaní príbytkov vo
vianoènom období. Na najbližšiu nede¾u po Zjavení Pána sa slávi sviatok
Krst Krista Pána – pod¾a nového kalendára je ukonèením vianoèného okruhu
sviatkov.
31
8. Ve¾konoèný okruh
23. Štvrté prikázanie
8.1 Pôstne obdobie
Pôstne obdobie je zamerané na Ve¾kú Noc; veï pôstna
liturgia pripravuje na slávenie ve¾konoèného tajomstva
jednak katechumenov rozliènými stupòami uvádzania do života kresanov,
jednak veriacich tým, že im pripomína krst, ktorý prijali a pobáda ich na
pokánie.
Pôstne obdobie sa zaèína Popolcovou stredou a trvá do Zeleného
štvrtka, do sv. omše Pánovej veèere. Nedele tohto obdobia sa nazývajú 1, 2,
3, 4, 5 pôstna. Šiesta nede¾a, ktorou sa zaèína Ve¾ký týždeò, sa volá Kvetná
nede¾a.
Pôst bol spoèiatku prípravným èasom na Ve¾kú noc a trval 40 hodín.
Zaèínal na Ve¾ký piatok, ale už v 3. storoèí pôst trval celý svätý týždeò. 40
denný pôst zaviedol Nicejský koncil v r. 325. Slávenie Ve¾kej Noci bolo
rozložené do troch dni: Ve¾ký piatok; Ve¾ká sobota a Ve¾konoèná nede¾a.
So zaèiatkom pôstu je spojený obrad posýpania hláv popolom. Tento
zvyk pochádza zo stredoveku, keï hriešnikom sypali hlavu popolom
v rámci kajúceho úkonu a vyviedli ich z kostola. Od 10. stor. sypali hlavy
popolom všetkým veriacim na znak, že každý má robi pokánie. Obrad
verejného pokánia èasom zanikol, ale posýpanie popolom zostalo ako trvalý
zvyk.
Pokánie pod¾a tradície v sebe zahàòa: modlitbu, pôst a almužnu. Pápež
Lev Ve¾ký hovorí: „ modlitbou si udržiavame nepoškvrnenú vieru, pôstom
nevinný život a almužnou ducha lásky.“
Znenie:
Cti svojho otca a svoju matku.
„ Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi,
ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20,12)
„ A bol im poslušný.“ Lk 2,51
„ Deti, poslúchajte svojich rodièov v Pánovi, lebo je to
spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s pris¾úbením: Aby ti dobre
bolo a aby si dlho žil na zemi.“ (Ef 6,1-3)
Štvrtým prikázaním sa zaèína druhá tabu¾a zákona. Boh chcel, aby sme
si hneï po òom ctili a poslúchali svojich rodièov, ktorým vïaèíme za život
a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní cti a váži si všetkých,
ktorých Boh pre naše dobro obdaril svojou autoritou.
Výslovne sa obracia na deti – ich vzah k otcovi a matke –
najuniverzálnejší vzah; týka sa príbuzenských vzahov (starých rodièov
a predkov); aj na povinnosti žiakov voèi uèite¾om, zamestnancom voèi
zamestnávate¾om, podriadeným voèi predstaveným; obèanom voèi štátu.
Stvorením muža a ženy Boh ustanovil rodinu. Èlenovia sú osoby, ktoré
majú rovnakú dôstojnos. Vzh¾adom na spoloèné dobro sú v rodine rozmanité
zodpovednosti, práva a povinnosti.
Kresanská rodina:
Kresanská rodina je spoloèenstvo viery; spoloèenstvo osôb, znakom
a obrazom spoloèenstva Otca a Syna v Svätom Ducha. Každodenná modlitba
a èítanie Božieho slova posilòujú v nej lásku. Taká rodina tiež vykonáva
evanjelizaènú a misionársku èinnos.
Pod¾a tradície pôst spoèíval v jedinom dennom pokrme, zdržiavaní sa
mäsitých pokrmov, vína a iného alkoholu.
Úcta – ènos, v ktorej dáva èlovek druhému to, èo mu patrí pre jeho
vznešenos a pre dobrá od neho prijaté.
Úslužnos – jej motívom je správcovstvo a ním sa líši od úcty. Rodièia
spravujú svoje deti, cirkevní a štátni predstavení svojich veriacich a obèanov.
32
117
Miesto urèené na sv. omšu:
Zadosuèini sa môže na každom mieste, dovolenom ordinárom: V kostole
a verejnej kaplnke; pod holým nebom; v súkromných kaplnkách biskupov,
kardinálov; na cintorínoch; v stálych kaplnkách na lodi; v súkromných
domoch, kde sa vysluhuje omša pri sviatosti pomazania chorých; celebrujúci
a posluhujúci aj v súkromných domoch.
Ospravedlòujúce príèiny od povinnosti úèasti na sv. omši:
1. Nemožnos:
fyzická - (vzdialenos do kostola – peši vyše hodiny) – rozhoduje kondièka,
choroba, staroba...
morálna – poškodenie cti (nedostatok obleèenia, tehotné slobodné dievèa..)
neodkladné cestovanie
prípadná škoda na majetku alebo strata mimoriadneho zisku
po noènej smene ak je ažko bdie a nie je iná svätá omša
chorí - ak by sa tým ich zdravotný stav zhoršil a keby pre chorobu rušivo
pôsobili na spoloèenstvo alebo ohrozovali ich zdravie
deti a jeden z rodièov, keï sa musia bᝠve¾kého nepokoja zo strany partnera
alebo rodièa
Pri pobytoch na dovolenkách a chatách, pokia¾ je možné treba sa
zúèastni sv. omše príslušného obradu. oslobodenie je len v prípade
neprekonate¾nej prekážky a vo vyššie uvedených prípadoch.
2. Služba lásky
služba chorým; spoloènosti (policajt, lekár, vodiè, strážca..); pomoc pri
živelných pohromách; prekazenie väèšieho zla; starostlivos o malé deti, ak
sa nedá pri nich vystrieda
3. Zvyk (pod¾a regiónov)
napr. matky mesiac po pôrode; vdovy mesiac po smrti manžela; ...
Pôst bol v staroveku dobrovo¾ný. Až stredovek zaviedol povinnos
posti sa. Pôst nás uèí sebaovládaniu, vnútornej disciplíne, pomáha napravi
krivdy, je dôkazom, že naše pôstne obrátenie je úprimné.
Krst je ïalšou hlavnou témou ve¾kopôstnej liturgie. Má svoje historické
zdôvodnenie, lebo práve pôst bol po dlhé stároèia bezprostrednou prípravou
katechumenov na krst. Aj obnovená liturgia upozoròuje na krst, keïže pôst
je èasom korigovania kresanského života.
O umuèení Pána hovorí v pôstnej liturgii iba Ve¾ký týždeò, hoci ¾udová
zbožnos prijala túto tému v celom pôstnom èase. Prejavom toho sú pobožnosti
Krížovej cesty (od 18. stor.), pôstne kázne (od 13. stor.), náboženské piesne,
ktoré sú známe už v dobe baroka (od 17. stor.) a modlitba bolestného ruženca.
Na piatu pôstnu nede¾u je napojený zvyk zaha¾ova obrazy a kríže.
Pôvodne sa kríže zaha¾ovali cez celý pôst, ale od 17. stor. sa to zachovalo len
v posledných dvoch týždòoch. Pôvodné kríže od 4. stor. boli bez tela
Ukrižovaného, bolo zdobené drahými kameòmi, v dobe románskeho slohu
vznikali kríže, na ktorých stál Kristus ozdobený krá¾ovskou korunou; boli
skôr prejavom víazstva, preto ich v èase umuèenia a potupnej smrti
zaha¾ovali. Kríže sa odha¾ujú až po obradoch Ve¾kého piatku a obrazy
pred zaèatím obradov Ve¾kej soboty.
Šiesta pôstna nede¾a je zaèiatkom Ve¾kého týždòa. V ten deò Cirkev
slávi slávnostný vstup Pána do Jeruzalema.
8.2 Ve¾konoèné trojdnie
Ako je v týždni najdôležitejšou slávnosou nede¾a, tak je v liturgickom
roku najdôležitejšia slávnos Ve¾ká noc. Paschou týždòa je nede¾a. Ve¾ká
noc je roènou Paschou. Umuèenie, smr a zmàtvychvstanie Ježiša Krista je
vnútornou silou viery kresanov, prameòom spásy a základom pre všetky
liturgické slávnosti.
KKC: èlánky 2168-2195
Tento najdôležitejší sviatok sa už aspoò od 4. stor. slávil tri dni. Nicejský
koncil r. 325, keï rozhodol, že Ve¾ká noc sa bude každoroène slávi v nede¾u
116
33
po prvom jarnom mesaènom splne. Èasový posun slávenia Ve¾kej noci môže
by 5 týždòov, od 22.marca do 25 apríla. Tomuto pohybu podliehajú aj ostatné
slávnosti: Nanebovstúpenie; Zoslanie Ducha Svätého; Najsvätejšej trojice,
Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi a Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
So slávením Ve¾kej noci sa spojilo rozdávanie ovocia vykúpenia
a sviatosou krstu boli katechumeni zaèleòovaní do Cirkvi. Spoloène s krstom
bola spojená aj sviatos birmovania a Eucharistie.
8. 3 Zelený štvrtok
Ospravedlòujúce príèiny sa dajú zhrnú do troch oblasti:
1. Práce súvisiace s Božím kultom
- dovolené - zvoni, nies zástavy ...)
- nedovolené – s bohoslužbou súvisiace len vzdialene (stava a ma¾ova
kostol ...)
- prostredné – ozdobova oltár, piec hostie, vymeta kostol, ... Všeobecne
sa majú urobi pred sviatkom.
2. Osobné a spoloèensky nevyhnutné práce – záchrana úrody; zamestnanie
v nede¾u ak zamestnávate¾ k nej núti a ažko by uživil rodinu; pracujúce
matky - nutné domáce práce; obrobenie záhradky – výnimoène.
Pomenovanie bolo prevzaté z germánskeho názvoslovia Gründonnerstag
(greinen – narieka).
3. Práce dovolené zákonitým zvykom – príprava jedál; obchody v nedele
pred sviatkami; výroèné jarmoky a pod..
V ten deò sa svätili oleje, známe pod¾a cirkevných otcov v kresanstve
od poèiatku. Biskup pre záverom eucharistickej modlitby svätí olej chorých
a po sv. prijímaní svätí olej katechumenov a konsekruje krizmu. Pomazanie
bolo znakom úzkeho spojenia s Kristom. Táto predpoludòajšia omša sa
pokladá za jeden z prejavov plnosti kòazstva biskupa a za znamenie úzkej
jednoty kòazov s biskupom. Tu si kòazi biskupstva verejne obnovia svoje
kòazské s¾uby.
22.2 Nede¾ná povinnos sv. omše
Veèerná sv. omša sa slávi pre celé miestne spoloèenstvo.
v Sväté prijímanie sa môže ude¾ova veriacim jedine pri
sv. omši, len chorým je dovolené ude¾ova ho po celý
deò.
v Obrad umývania nôh je známy v Ríme od 12. storoèia.
v Poèas Glórie zvonia všetky zvony a hrá organ, potom
všetko umåkne až do veèera Ve¾kej soboty
v Po sv. prijímaní v sprievode odnesie Sviatos do úschovy
mimo oltára. Prenášanie Sviatosti je ve¾mi starý zvyk,
známy od èias, keï nebolo bohostánku a po každej omši
sa odnášala Sviatos do sákristie. Na Zelený štvrtok má tento zvyk
symbolický význam – zajatie Pána Ježiša.
34
Táto povinnos pod¾a CIC nezaväzuje tých, ktorí nie sú pokrstení,
neužívajú ešte rozum a deti do 7 rokov, aj keï rozum už užívajú.
K splneniu príkazu staèí vonkajšia pozornos na sv. omši ( nespa, nerozpráva
sa..). Vnútorná pozornos sa vyžaduje k užitoènej úèasti na svätej omši.
Fyzická prítomnos na sv. omši:
Najideálnejší stav – vidie a poèu celebrujúceho kòaza poèas slúženia
sv. omše.
Povinnos splnia:
o aj tí, ktorí vidia alebo z úkonov vypozorujú priebeh omše, ale nepoèujú
o aj tí, ktorí poèujú, ale nevidia
o aj tí, ktorí sú trochu vzdialení, ale poèujú
o aj ve¾mi vzdialení, ale s množstvom tvoria morálnu jednotu (napríklad
na púti)
115
Ako prvý deò pripomína deò Kristovho zmàtvychvstania prvé stvorenie
ako „ôsmy deò“, ktorý nasleduje po sobote, znamená nové stvorenie, ktoré sa
zaèalo Kristovým zmàtvychvstaním.
Nᚠnázov „ nede¾a “ je pravdepodobne odvodený od slovného spojenia
„niè nerobi“. Èím je nede¾a pre týždeò, tým je Ve¾ká noc pre celý rok.
Nede¾né slávenie Pánovho dòa a Pánovej Eucharistie je stredobodom
života Cirkvi.
Slávením nedele sa zachováva prirodzený morálny predpis vpísaný
v srdci každého èloveka, ktorému sa prikazuje oslava Boha ako vïaka za
dobrodenia, ktoré sa týkajú všetkých.
Pred slávením nede¾nej liturgie sa uprednostòuje slávenie liturgie:
Narodenie Pána; Nanebovstúpenie Pána; Božie Telo; Bohorodièky;
Nepoškvrnené poèatie Panny Márie; Nanebovzatie P. M.; sv. Petra a Pavla;
Všetkých svätých.
Farnos je miestom, kde všetci veriaci môžu by zhromaždení na
slávenie nede¾nej Eucharistie.
Modli sa môže každý doma. Nikdy však sa nedokážeme modli tak
ako v kostole, kde sa jednomyse¾ne vysiela volanie k Bohu. Tu je nieèo navyše
a to spoloèenstvo, svornos a jednomyse¾nos, puto lásky a modlitby kòazov.
v Odnášanie plachiet, svietnikov a krížov sa v minulosti robilo
z bezpeènostných dôvodov, dnes má symbolický význam, lebo pripomína
utrpenie, vyzliekanie zo šiat. Preto sa v minulosti pri tomto akte recitoval
22 žalm.
8. 4 Ve¾ký piatok
Pod¾a známeho Egéria bol Ve¾ký piatok dòom, keï sa veriaci zhromaždili
v chráme postavenom na Golgote a klaòali sa
ostatkom Kríža. Bolo to pod¾a nášho poèítania èasu
ráno o šiestej. Na obed sa ¾ud zhromažïoval, aby do
tretej popoludní poèúval èítania zo Sv. písma o utrpení
Ježiša Krista; bol to prejav úcty voèi trpiacemu
Ježišovi.
Dne sa ve¾kopiatoèná liturgia koná popoludní,
najvhodnejší èas je okolo tretej hodiny, lebo pod¾a
Písma, vtedy Ježiš zomrel.
Liturgia Ve¾kého piatku má nieko¾ko èastí:
22.1 Nede¾ná povinnos nepracova
V nede¾u a v prikázaný sviatok sú veriaci povinný zúèastni sa èinne
celej svätej omši. (kdeko¾vek, kde sa slávi sv. omša v katolíckom obrade)
Ten, kto sa vedome a dobrovo¾ne nezúèastòuje slávenia sv. omše – dopúša
sa ažkého hriechu.
Kresania majú sväti nede¾u aj tým, že svojej rodine a blízkym
venujú èas a starostlivos, ktoré im ažko môžu venova v iných dòoch
týždòa. Nede¾a je aj dòom premýš¾ania, ticha, vzdelávania sa a meditácie,
èo všetko prospieva rastu vnútorného a kresanského života.
Záväznos príkazu nekona práce je ve¾ká a jeho porušenie v znaènej
miere je ažkým hriechom.
114
v
v
v
v
bohoslužba slova, ktorá je ukonèená slávnostnou modlitbou veriacich
slávnostná poklona krížu
sväté prijímanie
procesia k Božiemu hrobu
Boží hrob je ve¾mi starého dáta, bol známy v celej Cirkvi, dnes sa uchoval
len v krajinách strednej Európy. Vyloženie Najsvätejšej sviatosti v monštrancii
zahalenej bielym vélom v Božom hrobe je známe od 16. storoèia.
Typické znaky tohto obdobia sú: modlitba krížovej cesty; bolestný
ruženec; rôzne predsavzatia...
35
22. Tretie prikázanie
8.5 Biela sobota
Je dòom smútoèného ticha. Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma
o jeho utrpení a smrti. Svätá omša sa neslávi až do Ve¾konoènej vigílie. Sväté
prijímanie možno podáva iba ako viatikum. Ve¾konoèná vigília slávená
v sobotu po západe slnka už patrí k Ve¾konoènej nedeli.
8.6 Ve¾ká noc
Zaèína Ve¾konoènou vigíliou. Nadväzuje na židovskú Paschu.
Èasti Ve¾konoènej vigílie:
1. obrad svetla – požehnanie ohòa; príprava ve¾konoènej sviece; sprievod
a ve¾konoèný chválospev
2. liturgia slova – 7 èítaní zo SZ a 2 z NZ + príslušné žalmy a homília
3. liturgia krstu – krst, krst dospelých vysluhuje biskup požehnanie krstnej
vody, obnova krstných s¾ubov, litánie k všetkým svätým
4. liturgia Eucharistie – ako inokedy
5. na záver je procesia so zmàtvychvstalým Kristom a Monštránciou
Na plnšie prežitie tak bohatého obsahu
ve¾konoèného tajomstva je potrebný dlhší èas.
Preto už kresanský starovek predåžil slávenie
Ve¾kej noci na 50 dní. Symbolickým znakom
toho èasu je paškál. Nede¾né èítania sú zo
Skutkov apoštolov, ktoré opisujú život Cirkvi po
jeho zmàtvychvstaní.
Slávnos Nanebovstúpenia Pána sa slávi
na 40 deò po nedeli zmàtvychvstania. Táto
slávnos je známa už od 4. storoèia.
Slávnos zoslania Ducha Svätého sa pod¾a
záznamu Sk uskutoènila v èase slávenia
židovských Turíc, pre kresanov èas narodenia
Cirkvi – 10-tý deò po Nanebovstúpení.
36
Znenie:
Pamätaj, že mᚠsväti sviatoèné dni.
„ Spomni na sobotòajší deò, aby si ho zasvätil! Šes dní budeš pracova a tvori
všetky svoje diela, siedmy deò je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš
kona nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja
slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šes dní
Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, èo je v nich, v siedmy deò však odpoèíval.
Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.“ (Ex 20,8-11)
„ Zachovávaj sobotòajší deò, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh.
Šes dní budeš pracova a robi každú svoju prácu, ale siedmy deò je sobota, (to jest
odpoèinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš kona nijakú prácu ani ty, ani tvoj
syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj
dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka
mali podobný odpoèinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že
a Pán, tvoj Boh vyviedol odtia¾ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti
Pán, tvoj Boh, prikázal zachováva sobotòajší deò.“ (Dt 5,12-15)
Tretie prikázanie spomína posvätnos soboty a v tejto súvislosti Písmo
pripomína stvorenie: „ Lebo za šes dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko,
èo je v nich, v siedmy deò však odpoèíval. Preto Pán požehnal sobotný deò
a zasvätil ho.“ (KKC §2168-2169)
Božie konanie je vzorom pre ¾udské konanie. Ak Boh v siedmy deò
„ odpoèíva“, (Ex 31,17) aj èlovek by mal „presta pracova“ a necha aj iných,
najmä chudobných a podriadených, aby „ si oddýchli“. (Ex 23,12)
Židia slávili sobotu po babylonskom zajatí ako spomienku na deò, keï
dostal národ slobodu v Egypte. Pre Židov to bol deò, keï si mali viac
uvedomi prípravu na príchod Mesiáša. Sobota prerušuje každodenné práce
a umožòuje oddych. Je to deò protestu proti otroctvu a kultu peòazí.
Nede¾a sa pre kresanov stala prvým zo všetkých dní, prvým zo
všetkých sviatkov, dòom Pána.
20,1)
„Ježiš vstal z màtvych „prvého dòa“ v týždni“ (Mt 28,1; Mk 16,2; Lk 24,1; Jn
113
Krivá prísaha: je volanie Boha za svedka na potvrdenie vedomej nepravdy.
Je vždy ažkým hriechom.
Ve¾ká noc pre svoju dôležitos má dve oktávy:
1. malá oktáva – osem dní po ve¾konoènej nedeli
2. ve¾ká oktáva – osem týždòov po ve¾konoènej nedeli
Krivoprísažníkom je ten, kto pod prísahou úmyselne a dobrovo¾ne
tvrdí nepravdu. Prípadne urobí nejaký s¾ub s úmyslom nedodrža ho, alebo
kto nedodrží, èo s¾úbil pod prísahou. (por. KKC § 2152)
Typické znaky tohto obdobia sú: paškál, modlitba slávnostného ruženca,
namiesto Anjel Pána sa modlí „Raduj sa nebies Krá¾ovná...“
Prísaha:
o
o
o
o
Bra Boha za svedka, že to, èo hovorím, je pravda. Prisaha sa môže
slovami alebo úkonom (dotyk kríža, Biblie, zdvihnutie prstov)
Je to potvrdenie pravdovravnosti. jej poslaním je dosvedèi ¾uïom pravdu.
Je možné ju zloži iba na základe pravdy, rozvážnosti a spravodlivosti.
Ak ju žiadajú nezákonné obèianske autority, možno ju odmietnu.
Ak sa prísaha vyžaduje na ciele, ktoré sa protivia dôstojnosti ¾udskej
osoby alebo cirkevného spoloèenstva, musí sa odmietnu.
Druhy porušovania prísah:
o
o
o
falošná
nespravodlivá
neuvážená
Svätý Pavol èastejšie prisahal: „Veï Boh ... mi je svedkom ...“ Èo hovorí
Ježiš o prísahe?
O prísahe - A zasa ste poèuli, že otcom bolo povedané: »Nebudeš krivo
prisaha, ale splníš, èo si Pánovi prisahal.« No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte
- ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh,
ani na Jeruzalem, pretože je mestom ve¾kého Krá¾a, ani na svoju hlavu neprisahaj,
lebo ani jediný vlas nemôžeš urobi bielym alebo èiernym. Ale vaša reè nech je »áno
- áno,« »nie - nie«. Èo je navyše, pochádza od Zlého. (Mt 5,33-37)
Kresanské meno: Pánovo meno posväcuje èloveka pri krste a ten dostáva
svoje meno v Cirkvi. Môže to by meno svätca, ktorý poskytuje vzor lásky
a orodovanie. Krstné meno môže vyjadrova niektoré kresanské tajomstvo
alebo ènos. Rodièia, krstní rodièa a kòaz majú dba na to, aby sa nedávalo
meno, ktoré je cudzie kresanskému zmýš¾aniu.
KKC: èlánky 2142-2167
112
9. Obdobie „cez rok“
Okrem spomínaných sviatoèných okruhov ostáva ešte 33 alebo 34 týždòov,
ktoré nazývame obdobím cez rok. Obdobie cez rok zaèína v pondelok po nedeli
Krstu Pána a trvá do utorka pred popolcovou stredou. Potom je zrušené a znova
pokraèuje v pondelok po slávnosti zoslania ducha Svätého až po prvé vešpery
prvej odvetnej nedele. Každá nede¾a cez rok má svoju vlastnú charakteristiku,
ktorú jej vtláèajú liturgické texty, aby zdôraznili niektorú udalos spásy, jednu
zjavenú pravdu alebo mravnú zásadu.
9.1 Obetovanie a Zvestovanie Pána
V prvej èasti obdobia cez rok slávi Cirkev dva sviatky.
Sviatok Obetovanie Pána je prvý a slávi sa 2. februára. Obsahom sviatku
bola relácia sv. Lukáša. Hlavnou osobou tejto udalosti je Ježiš. Pomenovanie
Oèisovanie Panny Márie sa nachádza v Gelaziánskom sakramentári a práve
ono sa stalo príèinou nepochopenia, èi ide o sviatok Pána alebo Panny Márie.
¼udové pomenovanie Hromnice nemá v sebe niè z podstaty sviatku, je
odvodené od zvyku sväti sviece, ktoré majú pomenovanie hromnice
a prinášanie zapálených sviec domov je známe už od 8. storoèia. Je vlastne
nadviazaním na Simeonov chválospev, ktorý oslavuje Krista ako svetlo na
osvietenie pohanov. (por. Lk 2,32)
U nás sa hromnicou požehnávali horné veraje dverí; kládla sa do ruky
zomierajúcim a tiež sa vkladala do okna alebo pred obraz Panny Márie v èase
búrky.
37
Druhým sviatkom je slávnos Zvestovania Pána
25. marca., teda 9 mesiacov pred narodením Pána,
lebo zvestovanie je poèiatkom božsko-¾udského
života Ježiša Krista. Obsahom slávnosti je opis
zvestovania, ako ho zapísal Lukᚠ(Lk 1,26-38).
Liturgická slávnos je známa od 7. storoèia a cez celý
ten dlhí èas sa jeho obsah nezmenil. Pretože slávnos
niekedy padne do Ve¾kého týždòa, prenáša sa preto na pondelok po
Ve¾konoènej nedeli.
9.2 Sviatky pravdy viery – dogmatické sviatky
V druhej èasti obdobia cez rok – po skonèení ve¾konoèného obdobia – je
v liturgickom kalendári nieko¾ko sviatkov, ktoré patria medzi „pohyblivé“,
nemajú presný dátum. Obsahom týchto sviatkov je niektorá pravda viery –
dogma, a preto majú aj toto pomenovanie.
Slávnos Najsvätejšej Trojice sa v Cirkvi slávi vždy prvú nede¾u po
Zoslaní Ducha Svätého. Rím ve¾mi dlho neprijímal túto slávnos, až pápež
Ján XXII. v roku 1334 potvrdil túto slávnos pre celú Cirkev.
Slávnos Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi sa slávi v Cirkvi vo štvrtok
po slávnosti Najsvätejšej Trojice. Vážnos a smútok Zeleného štvrtka, keï
Ježiš ustanovil Eucharistiu, nedovo¾ovala slávnostné a radostné prežívanie
tejto skutoènosti. Sviatok Božieho tela je ovocím novej formy eucharistickej
úcty, ktorá vznikla ako reakcia na teologické spory o Kristovej prítomnosti
pri konsekrácii a na herézu Berengára o skutoènej prítomnosti Krista
v Eucharistii.
Najprv bolo zavedené pozdvihovanie hostie, a potom kalicha ako prejav
viery v skutoènú prítomnos Krista.
Bezprostredným dôvodom vzniku tohto sviatku boli videnia bl. Juliány,
augustiniánky z Mont-Cornillon v Belgicku. Na mesiaci videla èiernu škvrnu – ako
znak, že chýba sviatok na úctu Eucharistie, a tak po dlhých diskusiách pápež Urban
IV. v roku 1246 zaviedol pre Lièžsku diecézu osobitný sviatok Božieho tela, ktorý
neskôr ten istý pápež prijal do kalendára pre celú Cirkev a nariadil vytvori osobitný
omšový formulár.
38
Zloreèenie (maledictio)
Zvolávanie zla na iného èloveka za používania Božieho mena (bodaj =
Boh daj, aby a porazilo; ... aby a boh skáral, ...)
Rúhanie – je vnútorne alebo navonok vyslovované slovo výèitky,
nenávisti a provokácie proti Bohu
V dnešnej dobe sa bezdôvodné spomínanie Božieho mena stalo
„národným športom“ v médiach, domácnostiach, školách. Zvykne sa
podceòova a z¾ahèova. Tento jav sa stretáva s ve¾kou tolerantnosou, no
Boh hovorí jasne, tak ako v ïalších 9 prikázaniach. Boh dal ¾udstvu len 10
pravidiel, je preto nepravdepodobné, žeby to práve s týmto zákazom nemyslel
„tak úplne vážne“.
S¾ub:
o
o
Je to rozvážne a slobodné pris¾úbenie Bohu nejakého dobra možného
a lepšieho.
Je to vô¾a urobi nieèo viac a lepšie, alebo zrieknu sa nieèoho, èo ináè
èlovek nie je povinný.
Sväté písmo o tom hovorí na viacerých miestach; èítaj poznámky k: Lv
27,1; Nm 6,1; Nm 6, 9-12; Nm 30,2-3.
Rozdelenie s¾ubov:
o
Verejný – prijíma ho predstavený v mene Cirkvi verejne (manželský,
diakonský, kòazský, biskupský, reho¾ný ...)
o
Súkromný – urobil ho èlovek sám, bez zásahu Cirkvi a jej zástupcu,
ktorý by s¾ub prijal.
Iné delenie: jednoduchý, osobný, vecný, veèný, doèasný, podmieneèný
Pre platnos s¾ubu sa vyžaduje splni 3 podmienky:
1. užívanie rozumu
2. úmysel
3. skutok dokonale ¾udský (dobrovo¾ne za úèasti rozumu a vôle)
111
21. Druhé prikázanie
Znenie:
Nevezmeš Božie meno nadarmo.
Toto prikázanie vyžaduje uctenie si Božieho mena a jeho úctivým
vyslovovaním, vzdávaním chvály, plnením s¾ubov a dodržaním prísahy.
Zakazuje zneužívanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie
a všetkých svätých.
21.1 Hriechy proti 2. Božiemu príkazu.
Neúctivé vyslovovanie
Je to zbytoèné a bez patriènej úcty vyslovovanie Božieho mena. Najèastejšie
sa to stáva:
o v netrpezlivosti
o v rozèúlení
o v údive
o zo zlozvyku ako reèové úslovie
Bohorúhanie (blasphemia)
Snaha zneucti a potupi Boží majestát, Božiu èes a svätos Božieho
mena. Tiež to definujeme ako potupenie Boha.
Rozdelenie bohorúhania:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
Heretické – keï slová obsahujú herézu (Boh je krutý...)
Zloreèivé – keï sa Bohu praje zlo (Nech zhynie Boh...)
Potupné – keï sa o Bohu hovorí potupne, posmešne (Lk 23, 35-37)
Bezprostredné – priame zneváženie, zneuctenie Boha
Prostredné – zneucovanie Boha sprostredkovane (v anjeloch, svätých,
svätých veciach, ktoré majú nejaký vzah k Bohu)
Priame – s priamym úmyslom zneucti Boha
Nepriame – neúmyselne potupuje, ale vedome používa potupné slová
o Bohu
slovné – slovami
vecné – úkonmi, gestami
110
Autorom textov k sv. omši aj textov breviára je sv. TomᚠAkvinský. Prvý
pápež, ktorý hovorí o procesii, je Martin V. v roku 1429. Tento zvyk sa
udomácnil aj v Rakúsko-Uhorsku v 16. storoèí.
Slávnos Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nás zas uvádza do Ve¾kého
piatku, keï upozoròuje na Ježišovo prebodnuté Srdce. Upozoròuje na
skutoènos hriechu, potrebu zadosuèinenia a uskutoèòovania lásky, ktorá
priviedla Ježiša na kríž. Srdce Ježišovo je zároveò prameòom milostí. Tu
treba h¾ada poèiatok úcty, ktorá sa osobitne šírila v reho¾ných strediskách.
V 15. stor. sa tomuto kultu venovali kartuziáni a v 16. stor. jezuiti. Ale až sv.
Margita Mária Alcoque a jej spovedník sa zaslúžili o dosiahnutie úradného
slávenia vo Francúzsku a os roku 1856 pre celú Cirkev. Obsahom bola pôvodne
Kristova láska vyjadrená v Eucharistii, preto sa táto slávnos slávi v piatok
po oktáve Božieho tela.
Sviatok Povýšenia sv. Kríža je tiež sviatkom, ktorý nadväzuje na Ve¾ký
piatok. Na miestach umuèenia a zmàtvychvstania Ježiša Krista dal cisár
Konštantín postavi dva kostoly, ktoré boli posvätené 13. septembra 335.
V Kostole sv. Kríža sa od 4. stor. uchovávali relikvie sv. Kríža a èas tabu¾ky
s nápisom z kríža. O nájdení Kríža sv. Helenou, matkou Konštantína, hovorí
až sv. Ambróz okolo r. 395. Vo ve¾konoènej kronike asi z roku 629 sa hovorí,
že kríž bol nájdený 14. septembra 320.Cirkev slávi tento sviatok 14. septembra.
Slávnos Krista Krá¾a je najnovším sviatkom spomedzi
dogmatických sviatkov. Ustanovil ho pápež Pius XI.
v jubilejnom roku 1925. Nový liturgický kalendár dáva túto
slávnos na poslednú nede¾u obdobia cez rok aj celého
liturgického – cirkevného roku, aby tak zvýraznil pravdu, že
Kristus príde na konci èasov nebeskému Otcovi odovzdá veèné
krá¾ovstvo.
9.3 Prosebné a kántrové dni
Prosebné dni sú známe už v kresanskom staroveku. Medzi ne patria:
sviatok sv. Marka evanjelistu (25. apríl) a tri dni pred slávnosou
Nanebovstúpenia Pána – krížové dni. V tie dni sa konali procesie do polí so
spevom Litánií k všetkým svätým na vyprosenie dobrej úrody od Boha.
39
Procesia na sv. Marka je najstaršia a pravdepodobne ide o „pokrstenú“
pohanskú procesiu, kedy pôvodne pohania v procesii do chrámu bohyne
Robigo prinášali na obetu psa, aby si vyprosili ochranu obilia pred obilnou
hrdzou.
Pápež Gregor Ve¾ký vyzval veriaci ¾ud a všetkých duchovných mesta
Ríma, aby sa v ten deò zhromaždili v Chráme sv. Vavrinca muèeníka a odtia¾
sám viedol prosebnú procesiu za spevu prosieb, hymnov a duchovných piesní
do Chrámu sv. Petra apoštola, kde sa konala slávnostná bohoslužba.
Mladšieho dáta sú prosebné dni pred sviatkom Nanebovstúpenia, ktoré
sa prvýkrát spomínajú v Galii v 5. storoèí. U nás sa tieto prosebné procesie
uberali ku krížom postaveným v poliach, preto pomenovanie „krížové dni“.
Kántrové dni pozná rímska liturgia už v staroveku. Patrí sem streda,
piatok a sobota prvého týždòa Ve¾kého pôstu; v týždni po Zaslaní Ducha
Svätého; v týždni Povýšenia sv. Kríža a v treom týždni v advente. Každý
z týchto týždòov tvoril zaèiatok jednotlivých roèných období, preto sa nazvali
¾udovo kvartálne dni. Obe pomenovania sú odvodené od skutoènosti, že v tie
dni sa veriaci postili.
Nový liturgický kalendár o krížových a kántrových dòoch hovorí, že cirkev
vtedy prosí Pána za rozlièné potreby a tiež ïakuje Bohu. Patrièná autorita
môže rozhodnú, èi sa má zachova len jeden alebo všetky dni.
9.4 Úcta svätých
Zo svedectiev prvotnej Cirkvi je známe, že svätým sa nazýval každý
kresan. (Rim 1,7; 1Kor 1,2; Ef 1,1; Flp 1,1; Kol 1,2...). Teda vo Svätom
písme každý, kto patrí Kristovi, kto dostal nový život a je èlenom nového
Božieho ¾udu. Osobitným spôsobom si zaèali kresania uctieva tých zo
svojich radov, ktorí zomierali pre vieru, za vernos Kristovi – muèeníkov. Od
4. stor. je v Cirkvi známa úcta aj takých, ktorí nezomreli za vieru muèeníckou
smrou, ale celý život zasvätili Kristovi.
Ježiš žiada, aby sme ho nasledovali na ceste jeho lásky, ktorá sa bez zvyšku
odovzdáva bratom z lásky k Bohu.
Sviatok Narodenia Jána Krstite¾a 24. júna. Tento sviatok je všeobecne
známy už od 4. stor. a svoj pôvod má v evanjeliu, ktoré Jána Krstite¾a
40
Ø Hypnotizmus – druh spánku, v ktorom je médium vo ve¾kej sugestívnej
moci hypnotizéra. Môže sa použi len na dobrý cie¾. Hrozí tu
nebezpeèenstvo zneužitia èloveka ako média posthypnotickým rozkazom.
Ø Špiritizmus – je snaha vyvola duchov zosnulých ¾udí pre poznanie
tajomných vecí a vytvorenie podivných efektov.
Pokúšanie Boha: je to snaha slovom alebo skutkom skúša, èi Boh má
nejaké schopnosti a èi ich chce uplatni. (Pokúšanie Ježiša diablom na púšti).
Èlovek pokúša Boha:
o
o
z pýchy a predpojatosti (bez nutnosti a úžitku)
z nevery a provokácie ( „Neuverí, kým neuvidím zázrak.“)
Svätokrádež (sacrilegium) – sacrum = sväté; lego = beriem
Je to nedôstojné zaobchádzanie so svätou vecou. Svätá vec je Božou
alebo cirkevnou autoritou urèená na Boží kult a vyòatá z profánneho
(svetského) používania.
Svätokrádež môže by:
1. Osobná – je to poškvrnenie posvätnej osoby (v tom, v èom bola osoba
zasvätená bohu)
2. Miestna – zneuctenie posvätného miesta(kostol, cintorín...)
3. Vecná – nedôstojné zaobchádzanie s posvätnými vecami; nespravodlivé
privlastnenie svätých vecí; kúpa a predaj svätej veci proti cirkevnému
predpisu – svätokupectvo (simonia)
Názov simonia sa odvodzuje od Šimona èarodejníka, ktorý chcel od apoštolov
kúpi moc Ducha Svätého. (Sk 8,19; 2Kr 5; Nm 22-24)
„ Keï Šimon videl, že vkladaním rúk apoštolov sa ude¾uje Duch, ponúkol im peniaze
a povedal: „Dajte aj mne takú moc, aby každý, na koho vložím ruky, dostal Ducha
Svätého.“ Ale Peter mu povedal: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože
si si myslel, že možno Boží dar získa za peniaze!“ (Sk 8,18-20)
KKC: èlánky 2083 - 2141
109
Èarovanie: Snaha dosiahnu vonkajší úèinok nedosiahnute¾ný prirodzeným
spôsobom.
a. pomocou zlého ducha – èierna mágia
b. pomocou prirodzených prostriedkov – napr. magnetických alebo
hypnotických síl – biela mágia
Keï èlovek na poznanie vecí používa nevhodné, ale prirodzené
prostriedky (sklenená gu¾a, zrnka kávy ...), ktoré nemajú silu spôsobi žiadny
efekt, pritom vplyv zlého ducha sa úplne vyluèuje, nepovažuje sa to dnes
za hriech, na rozdiel od stredoveku, ale za priestupok proti rozumu –
hlúpos.
Kto pravidelne vyh¾adáva veštcov, ažko sa prehrešuje. Keï to urobí
raz - zo zvedavosti, ide o ¾ahký hriech.
Boh môže zjavi budúcnos svojim prorokom alebo svätým. Kresan
v otázke o budúcnosti sa má s dôverou vloži do rúk Božej Prozrete¾nosti.
Treba odmietnu všetky formy èarovania a veštenia.
Veštenie je proti Bohu tým, že chce rôznymi spôsobmi spozna
budúcnos alebo skryté udalosti a nedôveruje Bohu, preto je zlé.
¼udia, ktorí sú obdarení paranormálnymi darmi a užívajú ich
statoène – neprehrešujú sa.
Èarovanie ako vzývanie zlého ducha, kvôli dosiahnutiu urèitého
vonkajšieho efektu, je vždy ažkým hriechom.
predstavuje ako ve¾kého proroka, narodeného 6 mesiacov pre Ježišom. Celé
stároèia to bol prikázaný sviatok s bohatými zvykmi, ako napr. svätojánske
ohne.
Spomienka satia sv. Jána Krstite¾a 29. augusta, bol známy už v 5.
stor.. Od roku 1970 je povinnou spomienkou.
Slávnos sv. Jozefa, ženícha P. Márie, 19. marec. Základom úcty sv. Jozefa
je jeho osobná úèas na diele vykúpenia Ježiša Krista, keïže Jozef bol
manželom Márie a v oèiach ¾udí otec Ježiša. Liturgický kult bol známy najprv
na Východe od 8. stor. osobitný sviatok zasvätený Jozefovi tesárovi.
Osobitný sviatok zaviedli vo svojich kalendároch serviti a františkáni v 14.
stor. Oni urèili aj dátum 19. marec.
Slávnos sv. Petra a Pavla, 29. jún. Tento sviatok sa spomína už v roku
354.
Sviatok sv. archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela, 29. september.
Týchto troch archanjelov slávime od roku 1970 spoloène.
Slávnos Všetkých svätých, 1. november. Vo ve¾kých mestách ako Rím
alebo Antiochia neboli výroèné slávnosti každého svätca osobne možné, a tak
zaèali slávi spoloènú pamiatku svätých. Tieto výroèia nemali spoèiatku
ustálený dátum. V 4. a 5, stor. slávili ich sviatok vo ve¾konoènom èase. V roku
835 bol sviatok Všetkých svätých prenesení na 1. november.
Spomienka Všetkých zosnulých, 2. november. Zvyk venova jeden deò
modlitbám za zomrelých má svoje korene v kláštoroch. 2 november ako deò
modlitieb za zosnulých sa objavuje okolo roku 1000 v benediktínskom kláštore
v Cluny. Pápež Benedikt XV. vzh¾adom na poèetné obete I. svetovej vojny
dovolil v roku 1915 každému kòazovi v ten deò slúži tri sväté omše.
Vhodné prostriedky môžu ma moc od Boha: sviatosti, lieèivé rastliny
Nevhodné prostriedky: ak takú moc nemajú a poèíta sa pri nich so
zlým duchom
Parapsychológia: patrí do oblasti okultných vied. Jej praktiky smerujú
k vyvolaniu nadzmyslových a podivných javov.
108
41
9.5 Panna Mária v liturgii
V liturgickom roku si postupne všímame tieto udalosti
z jej života:
8. december - slávnos Nepoškvrneného poèatia.
Svojimi koreòmi siaha do 8. storoèia vo Východnej Cirkvi.
Kresanský Západ prijal tento sviatok medzi 9. a 11. stor..
Od roku 1854, po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom
poèatí, sa tento sviatok stal prikázaným sviatkom pre celú
Cirkev.
1. január - slávnos Bohorodièky Márie. V èase tvrdých
sporov týkajúcich sa osoby Ježiša Krista, Cirkev v roku
431na koncile v Efeze nazvala Pannu Máriu Theotokos –
Bohorodièka. V liturgických knihách od 8. storoèia
nachádzame v textoch urèených na 1. januára poèetné
zmienky, ktoré hovoria o materstve Panny Márie.
11. február - ¾ubovo¾ná spomienka Lurdskej Panny Márie. Od 11.2 do
16. 7 1858 sa Panna Mária 18x zjavila Bernadete Soubirusovej.
V sobotu po slávnosti Najsvätejšieho srdca Ježišovho je ¾ubovo¾ná
spomienka Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.
2. júl - sviatok Navštívenia Panny Márie – Levoèskej P. Márie. Nový
kalendár urèil tomuto sviatku dátum 31. máj, výnimku ma Slovensko,
vzh¾adom na úctu tejto udalosti zo života P. Márie v Levoèi už od 16. storoèia.
15. august – slávnos Nanebovzatia Panny Márie. Je to pod¾a všetkého
najstarší mariánsky sviatok v Cirkvi. V 5. stor. bol v Jeruzaleme sviatok Svätej
Bohorodièky a keï sa v 6. stor. sviatok rozšíril v Západnej Cirkvi, bol nazvaný
Usnutie Panny Márie. Od polovice 7. stor. ho pod týmto názvom prijal aj Rím
a od 8. stor. bol názov zmenený na súèasné znenie. Pápež Pius XII. v roku
1950 vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie s telom i dušou do neba.
42
Modloslužba (idololatria): falošný náboženský kult, ktorým namiesto
Stvorite¾a, ¾udia uctievajú tvorov, stvorené veci a výtvory ¾udských rúk.
Modla je všetko, èo vo svojom živote kladieme na prvé miesto, ktoré prináleží
výluène a jedine Bohu.
Modloslužba môže by:
Ø predstieraná – bez vnútorného súhlasu – napr. zo strachu pred smrou
Ø skutoèná – dobrovo¾ne spojená s úmyslom klaòa sa modle – buï sú
stvorené veci považované za boha; alebo vie, že vec nie je bohom, ale
robí to z nenávisti k Bohu alebo chce nieèo dosiahnu od diabla.
Každá modloslužba je ažkým hriechom, aj prestieraná, lebo ide o vonkajšie
zapretie viery, èo spôsobuje pohoršenie, prípadne zneistenie postoja slabších
vo viere. (Gn 28,18; Ex 20,4; ex 24,4; Nm 33,52)
Veštenie:
Ø Snaha èloveka pozna tajomné veci (prítomné, minulé i budúce),
nepoznate¾né prirodzeným spôsobom.
Ø Vzývanie zlého ducha kvôli poznaniu skrytých vecí, najmä budúcich.
Druhy veštenia
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
astrológia – z postavenia hviezd a planét
chiromantia – veštenie z ruky
snárstvo – pomocou snov
pythonizmus – pomocou duševne chorých
kryštalomantia – kryštálmi alebo z pohára èistej vody
geomantia – pomocou kamienkov, olova, prútikov
sortilegium – kartami, kockami
107
Klaòanie sa Bohu – adoratio
Adorácia je úkon, ktorým uznávame vznešenos niekoho, jeho vyššie
postavenie a našu podriadenos voèi nemu.
Úkony adorácie delíme na :
8. september – sviatok Narodenia Panny Márie. Sviatok je známy od
konca 5. stor., kedy bola v Jeruzaleme postavená bazilika Narodenia P. Márie,
dnes pod názvom Bazilika sv. Anny. Od 7. stor. sa slávil tento sviatok
v Byzancii a v Ríme, odtia¾ sa rozšíril na celú Cirkev.
12. september – sviatok Mena Panny Márie.
Ø vnútorné - úèas rozumu, vôle a citu
Ø vonkajšie – obeta, k¾aèanie, úklon ...
Kult latriae – klaòanie sa Bohu
Kult dulie – uctievanie niekoho ako Božieho priate¾a ( anjeli a svätí)
Kult hyperdulie – úcta – patrí Panne Márii, ktorá svojou hodnosou prevyšuje
všetkých svätých a anjelov.
Je ve¾mi dôležité správne rozozna pojem klaòanie, ktoré patrí len Bohu
a úcta, ktorá patrí svätým.
20.2 Hriechy proti prvému prikázaniu
Fanatizmus: zaslepená a nerozumná horlivos za to, èo je sväté. Prejavuje
sa vášnivosou a zaujatím, spojených s nenávisou voèi inovercom.
Bigotnos: pretvárka; vonkajšie náboženské obradníctvo, bez vnútorného
prežitia; farizejstvo.
15. september – slávnos Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky
Slovenska. Úcta Bolestnej Matky Ježiša sa opiera o Simeonovo proroctvo
v Lukášovom evanjeliu (Lk2,35) a zaèala sa rozvíja v stredoveku. Od 13.
storoèia ju šírili serviti. Hymnus Stabat Mater je tiež z konca stredoveku.
Pápež Benedikt XV. schválil úctu Bolestnej Panny Márie a ustanovil jej
sviatok. V roku 1814, na znak vïaènosti za šastný návrat z Napoleonovho
zajatia, pápež Pius VII. zvýšil liturgický stupeò sviatku a rozšíril jeho slávenie
na celú Cirkev.
Poèiatky úcty Bolestnej P. Márie na Slovensku siahajú do polovice 16.
storoèia. strediskom úcty sa stal kostol v Šaštíne, ktorý bol postavený v polovici
18. storoèia na mieste omnoho staršieho votívneho kostolíka. V roku 1928
prevzali správu kostola saleziáni a urobili z neho pútnické miesto.
7. október – povinná spomienka Ružencovej Panny Márie. Bola
ustanovená v roku 1572 ako prejav vïaènosti za víazstvo nad Turkmi v bitke
pri Lepante 7. 10. 1571.
21. november – povinná spomienka Obetovania Panny Márie. Za svoj pôvod
vïaèí legende, ktorá sa nachádza v apokryfnom evanjeliu pod¾a Jakuba asi
z roku 150. Pod¾a legendy, rodièia odovzdali Máriu do jeruzalemského chrámu
v treom roku jej života, aby dostala výchovu medzi chrámovými pannami.
Západná Cirkev pozná tento sviatok od 14. storoèia. Pápež Sixtus V. ho v roku
1585 zaviedol do kalendára pre celú Cirkev.
Povera (superstitio): pochybený kult pravého Boha
Ø prehnaného kultu: kladie dôraz na nepodstatné veci namiesto vnútorných
úkonov (poèet svieèok na oltári, presný èas modlitby, obradné umývanie,
...
Ø falošného kultu: kult pravého Boha, ale falošným spôsobom; pripisovanie
úèinnosti modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke,
bez oh¾adu na vnútorné dispozície. (falošné zázraky, zjavenia a relikvie,
106
43
20. Prvé prikázanie
10. Sviatosti
Celý liturgický život Cirkvi sa sústreïuje okolo eucharistickej
obety a sviatostí.
V Cirkvi je sedem sviatostí: krst; birmovanie èiže krizmácia;
Eucharistia; pokánie; pomazanie chorých; posvätný stav
kòazstva a manželstvo.
Tieto sviatosti ustanovil Ježiš Kristus. Ich podklad nájdeme vo Svätom
písme Starého i Nového Zákona.
Znenie:
Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš ma okrem mòa iných bohov,
ktorým by si sa klaòal.
Toto prikázanie zakazuje uctieva iných bohov, zakazuje poveru a neúctu
voèi Bohu.
Úctu Bohu prejavujeme modlitbou a adoráciou = klaòaním sa.
Sviatosti - sú vidite¾né znaky Božej milosti, ktorú nie len naznaèujú, ale
aj sprostredkujú.
Sviatosti – sú úèinné znaky milosti ustanovené Kristom a zverené Cirkvi,
ktorými nám ude¾uje Boží život. (KKC § 1131)
Sviatosti prinášajú ovocie v tých, ktorí ich prijímajú s potrebnými
dispozíciami.
Ježiš Kristus zanechal sviatosti ako znak svojej neustálej prítomnosti
v Cirkvi. Ustanovil ich ako vidite¾né znaky, ktoré naznaèujú to, èo spôsobujú
v duši èloveka.
Tridentský koncil (1545 – 63) v roku 1547 pevne stanovil poèet vyššie
vymenovaných sviatosti, ustanovených Ježišom.
20.1 Zachovanie prvého prikázania
Modlitba
Ø
Ø
Ø
Ø
Ø
Ø
Ø
pozdvihnutie mysle k Bohu
rozhovor s Bohom
prosba o veci, ktoré sú dovolené a vznešené
vnútorné zaoberania sa Bohom
je úkon rozumu a vôle a ostatných mohutností èloveka
dýchanie duše
dýchanie nadprirodzeného života
I. Pod¾a dispozície prijímate¾a môžeme sviatosti rozdeli na:
Každá modlitba by mala obsahova 4 prvky:
1. Sviatosti živých
2. Sviatosti màtvych
Sviatosti živých sa prijímajú hodne v stave milosti posväcujúcej, èiže
v duši èloveka rozhojòujú milos.
Ø
Ø
Ø
Ø
vzdávanie chvály Bohu
poïakovanie za dobrodenia
odprosenie za hriechy
prosba o ïalšie dobrodenia
Predmetom modlitby nemôže by morálne zlo.
44
105
Ènos – trvalá dispozícia èloveka kona dobro.
1. Božské ènosti – vliate – viera, nádej, láska.
2. Základné ènosti – získané – rozvážnos, spravodlivos, statoènos,
miernos.
Sviatosti „màtvych“ môže na prvý poh¾ad pomýli èloveka a to preto,
že sviatosti môže prija len èlovek v stave pozemského putovania, teda len
èlovek žijúci. Keï sme pred chví¾kou vylúèili fyzickú smr pre prijatie
sviatostí, ostáva nám sa už len zamera na druhú stránku èloveka – na rovinu
duchovnú.
Kto je teda „duchovne màtvy“?
Hriech – vedomé a dobrovo¾né prestúpenie Božieho zákona.
HRIECH
vedomé
·
·
·
dobrovo¾né
je urážkou Boha
neposlušnosou voèi Bohu
previnenie rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu.
Ø sviatos krstu a
Ø sviatos zmierenia (za urèitých okolností aj sviatos pomazania
chorých)
Ostatné sviatosti sú sviatosami živých, lebo slúžia na zve¾adenie
nadprirodzeného života a vyžadujú stav milosti a lásky k Bohu.
Všetky sviatosti v sebe obsahujú tri prvky:
1. Vecný úkon = matéria
2. Slovo ako formulu = forma
3. Osobu vysluhovate¾a, ktorý sviatos vysluhuje s úmyslom kona,
èo koná Cirkev
Delenie hriechov:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
prestúpenie
Na pochopenie musíme naèrie do uèenia Cirkvi o hriechu. Musíme
vychádza z podstaty hriechu. ažký hriech v nás „zabíja“ duchovný život,
odluèuje nás od Boha. Duchovne màtvy je potom ten èlovek, ktorý sa
nachádza v stave ažkého hriechu. Otázka by teda mohla znie: Ktoré
sviatosti môžeme prija hodne aj v stave ažkého hriechu? V tom prípade
nám ostávajú zo 7 sviatosti len 2.
¾ahké - všedné
ažké - smrte¾né
3 do neba volajúce hriechy
7 hlavných hriechov
6 proti Duchu Svätému
9 cudzích hriechov
Sedem sviatosti nie je svojim významom pre spásu èloveka jednotlivo
rovnocenných.
Najznámejšie v spoloèenstve Cirkvi z nich sú krst a Eucharistia. Tieto
dve sviatosti uznávajú aj protestantské Cirkvi – ako krst a Pánovu veèeru aj
keï nie v katolíckom chápaní.
Sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie sa nazývajú aj sviatosami
kresanskej iniciácie, èiže uvedenia do kresanského života.
Tieto pomenovania sú priliehavé najmä svojim obsahom v živote èloveka.
104
45
Krst – zrodenie pre nový, veèný život.
Birmovanie – posilnenie v živote s Kristom Duchom svätým.
Eucharistia – chlieb veèného života ako pokrm pre život duchovný.
Pojem „sviatos“, znamená „svätú vec“, „tajomstvo“. Je to spoloèný
názov pre 7 sviatostí, ktoré ustanovil Ježiš. Boh pozná èloveka. Vie, že je
založený zmyslovo. Reaguje a spúša abstraktné myslenie na popud
zmyslového vnemu. Preto Boh èlovekovi vychádza v ústrety, aby lepšie vnímal
milosti a volí pri stretnutiach znaky, všeobecne ¾udské a prístupné: voda, víno,
aby v Eucharistii vyjadril potrebu pokrmu pre život aj v duchovnom zmysle,
alebo vodu ako prostriedok na oèisovanie.
Sviatosti tvoria urèitý organizmus, v ktorom má každá sviatos svoje
životne dôležité miesto.
Aby sme pochopili význam Dekalógu pre nᚠosobný i spoloèenský
život, pokúsime sa ujasni si nieko¾ko morálnych pojmov:
Skutky – èiny na dosiahnutie cie¾a.
1. skutok èloveka – spoloèný so skutkami živoèíchov – konáme ich bez
úèasti rozumu a slobodnej vôle – napr.: spontánne: láska, nenávis,
fantázia,, biologické potreby vykonané v spánku, opilosti, pod vplyvom
drog a pod.
2. skutok ¾udský – skutok vlastný len èlovekovi. Je vykonaný za úèasti
rozumu a slobodnej vôle. Èlovek je za èin zodpovedný.
Morálnos ¾udského skutku závisí od 3. kritérií:
II.
Pod¾a úèinku môžeme sviatosti rozdeli na:
1. Sviatosti uvádzania do kresanského života
2. Sviatosti uzdravenia
3. Sviatosti služby spoloèenstvu
Pri sviatostiach pre ich platnos nezáleží na osobnej dispozícii
vysluhovate¾a (sprostredkovate¾a), pretože prvotným vysluhovate¾om je Ježiš
Kristus. Vysluhovate¾ je len „potrubím“ medzi prameòom milostí = Kristom
a prijímate¾om = èlovekom. Znaky používané pri sviatostiach potvrdzujú fakt,
že prostredníctvom tohto sveta dosahujeme spásu.
Prvotným a hlavným vysluhovate¾om je vždy sám Ježiš Kristus.
Sviatosti dávajú Cirkvi život a vzrast. Zahàòajú v sebe trojaký cie¾:
1. Posväcovanie èloveka
2. Budovanie tajomného Kristovho Tela
3. Vzdávanie úcty Bohu (Ef 2,19-22; 4,11-16)
Èasto môžeme poèu zlomyse¾né pripomienky neprajníkov viery: „Chodí
na prijímanie, ku sviatostiam a vôbec nie je lepší...“ ani to na òom nevidie!“
Preèo sa pôsobenie Ducha Svätého v prijímaní sviatostí neprejavuje rovnako
46
1. Predmet – dobro, ku ktorému vô¾a uvážene smeruje
2. Úmysel – smerovanie k cie¾u
3. Okolnosti – prispievajú k zvýšeniu morálneho dobra alebo zla ¾udského
skutku.
Zákony – nariadenia rozumu smerované na spoloèné dobro, vynesené
tým, kto je poverený riadením spoloènosti.
1. Zákon prírody – riadi bytie a èinnos organického a anorganického sveta
(gravitácia, kryštalizácia, ...) - vonkajšia oslava Boha.
2. Prirodzený zákon – povinnos uložená všetkým ¾uïom zachova mravný
poriadok.
3. Boží zákon – Dekalóg zo SZ – Evanjeliové rady z NZ ( plnos živej
lásky, ktorá je neustále nespokojná, že nedáva ešte viac.)
Svedomie – vnútorná norma mravnosti; Boží hlas v našom vnútri;
praktický úsudok o mravnej povahe ¾udského skutku.
Je okom duše, ale oko bez svetla je slepé , potrebuje svetlo a ním je Boží
zákon, ktorý je všeobecný a absolútne platný.
103
Tak by to malo by aj v dospievaní duchovného dieaa a chápania Božích
nariadení, èi doporuèení.
Boh vštepil do duše každého èloveka svoje pravidlá, èi je veriaci
alebo neveriaci. Hovoríme tomu prirodzený zákon. Ka•dý má v sebe
zakódované poznanie dobra a zla.
Každá spoloènos, èi spoloèenstvo potrebuje svoje pravidlá a zákony,
pod¾a ktorých sa riadi jednotlivec, èi skupina. Len také pravidlá spoloènosti
prinášajú pokoj a šastie, ktorých základom sú Božie zákony, èi rady.
u všetkých veriacich? Ako odpoveï si môžeme uvies prirovnanie k domu:
Slnko svieti na celý dom. Napriek tomu nie je v každej izbe rovnaké teplo a rovnako
teplo. Preèo? Odpoveï je jednoduchá. V jednej izbe sú okná otvorené dokorán,
v druhej sú síce okná otvorené, ale ve¾mi malé. Niekde sú sklá okien zafú¾ané až
hrôza, inde sú zatiahnuté závesy a podobne. Tak je to aj spôsobením Ducha Svätého
vo sviatostiach. Záleží od nás ako dary Ducha prijímame, ako sme pre ne otvorení
a prístupní.
10.1 Krátky poh¾ad na vývoj sviatosti – ich poèet:
„Každý je povinný smerova k dokonalosti z prikázaní,
nie je však povinný by dokonalý.“
(sv. Tomáš Akvinký)
„Cie¾om prikázania je láska vychádzajúca
z èistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery.“
(1Tim1,5)
DESATORO: formulácia katechetická
1.
Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš ma okrem
mòa iných bohov, ktorým by si sa klaòal.
2. Nevezmeš Božie meno nadarmo.
3. Pamätaj, že mᚠsväti sviatoèné dni.
4. Cti svojho otca a svoju matku.
5. Nezabiješ.
6. Nezosmilníš.
7. Nepokradneš.
8. Nebudeš krivo svedèi proti svojmu blížnemu.
9. Nebudeš žiadostivo túži po manželke svojho blížneho.
10. Nebudeš túži po majetku svojho blížneho.
DESATORO: formulácia Božia - èítaj: Ex 20,2-17; Dt 5,6-21
102
Ustálenie poètu sviatostí prechádzalo vývojom.
Ø medzi 2. a 3. stor. – Tertulián oznaèil sviatosti: krst a Eucharistia
Ø birmovanie sa dlho chápalo ako súèas krstu
Ø 7. stor. – Izidor Sevilský – 4 sviatosti – Eucharistiu chápe ako dve: sviatos
Kristovho Tela a sviatos Kristovej Krvi.
Ø 11. stor. – Peter Damiáni – 12 sviatostí
Ø 12. stor. – Sicard z Cremony – 7 sviatostí a ich poèet zdôvodòuje darmi
Ducha Svätého, ktorých je tiež sedem.
Poèet „sedem“ sa symbolicky zdôrazòuje tiež ako „svätý“ poèet. Èíslo
3 znamená božstvo a èíslo 4 celé stvorenstvo. 3+4=7 a sedmièka predstavuje
zjednotenie božského a stvoreného. Nieko¾ko miest zo Svätého písma s èíslom
„sedem“. Èíslo 7 sa vyskytuje vo SP 365-krát a odvodeniny èísla sedem 272krát.
Niektoré príklady:
·
·
·
·
·
·
7 darov Ducha Svätého (Iz 11,2-5; por. 1Kor 12,4-11)
7-ramenný svietnik (Ex 25,30; 37,16)
7 dní sviatok nekvasených chlebov (2Krn 30,21; Ex 23,15)
7 dní stvorenia (Gn 2,2)
2 x 7 rokov slúži Jakub za Ráchel (Gn 29,27)
7 peèatí na knihe, otvorenej Baránkom (Zjv 5,5)
47
·
·
7 dní obliehania Jericha (Joz 6,4)
7 úrodných a neúrodných rokov (Gn 41,29-30)
Niektoré mimobiblické sedmièky:
·
·
·
·
7 skutkov milosrdenstva
7 èností ( 3 božské a 4 kardinálne)
7 darov Ducha Svätého
7 hlavných hriechov...
Èítaj KKC: èlánky 1210 - 1212
11. Sviatos Krstu
Krst je vstupnou bránou do života v duchu, ako aj bránou k ostatným
sviatostiam.
11.1 Definícia krstu
·
·
Krst je sviatosou znovuzrodenia z vody a z Ducha Svätého. (Tít 3,5)
... je prvá a najpotrebnejšia sviatos, ktorou dostávame Boží život.
Krst – (lat. baptismus) – názov vytvorený pod¾a hlavného obradu.
Krsti – grécky baptizein, èo znamená „ponori“, „pohrúži“. „Ponorenie do
vody vyjadruje pochovanie katechumena v Kristovu smr, odkia¾ vychádza
skrze vzkriesenie s Kristom ako „nové stvorenie“ (2Kor 5,17; Gal 6,15).
Krst voláme darom, milosou, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom
neporušite¾nosti, kúpe¾om znovuzrodenia, peèaou...
19. Dekalóg všeobecne
Morálka, svedomie, zákon, hriech, sloboda, dobré
a zlé skutky, to sú najznámejšie pojmy z morálnej
teológie. Ako je to s ich uvádzaním do konkrétneho
súèasného života? Dnes sa vynárajú otázky: Èo je
morálne? a Má morálka dnes v 21. storoèí èo poveda
mladému modernému èloveku? Nie je to zbytoèný
archaizmus a prostriedok na ovládanie ¾udí alebo
výhovorka pre slabochov? Existuje vôbec hriech a zlo,
nie je to len výmysel? A èo svedomie? Žeby to bol zbytoèný prepych a brzda
slobodného života naplno bez obmedzovania?...
To sú èím ïalej, tým èastejšie otázky súèasnej populácie. Okolie dnešnej
doby nám hedonistickými propagandami v masmédiach a reklamách preniká
do duše všetkými pórmi nášho tela. Všetky sú zamerané na: slobodu,
demokraciu, úspech, super vzh¾ad, kariéru za každú cenu... Každý si dnes
vytvára svoje prikázania. Svoju morálku má dnešný politik, podnikate¾,
kriminálnik, èi veriaci. Na èo sú nám potom Božie prikázania?
Božie prikázania, èi už èlovek chce alebo nechce, majú univerzálnu
platnos. Sú platné pre každú dobu, pre každého èloveka a sú nemenné.
Boh dal najzákladnejšie pravidlá. Keï ich ¾udstvo dodržiava, je èlovek
šastný.
Zoberme si príklad: Èo je výsledkom „morálky egoistického
podnikate¾a“ vidíme v správach - vraždy, masakre, osirotené deti, nešastní
¾udia.
Keï si èlovek sám vytvára morálku vo väèšom meradle, vznikajú etnické
èistky, teroristické akcie, nepokoje, vojny. To je výsledok ¾udskej morálky
a ¾udských pravidiel života.
Boh nám nedal prikázania z pocitu nadradenosti ani aby nám bránil
v šastí. Dal nám ich z lásky a èlovek ich má s láskou prija a v láske plni,
aby sa vyhol nešastiu.
Rodiè a diea. Malé diea plní príkazy rodièa nevedome; väèšie možno
z povinnosti a zo strachu; dospelé, ak je rozumné, z lásky k rodièom a sebe.
48
101
Sväteniny neude¾ujú milos Ducha Svätého ako sviatosti, ale modlitbou
Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a spoluprácu s òou.
Požehnáva je povolaný každý pokrstený, pretože to vyplýva zo
všeobecného kòazstva. Preto aj laici môžu vykonáva niektoré požehnania
(rodièovské, požehnanie jedla v rodine, ...)
o
o
o
o
o
o
o
o
Èím viac sa požehnanie týka eklezialného a sviatostného života, tým
viac je sa jeho ude¾ovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom.
Takmer každé správne používanie hmotných vecí sa dá zamera na
posvätenie èloveka a oslavu Boha.
18.3 Kresanský pohreb
Medzi sväteniny patrí aj kresanský pohreb.
Kresan, ktorý umiera v Kristovi, sa vzdiali z tela a býva u Pána. Cirkev,
ktorá ako matka sviatostne nosila kresana vo svojom lone poèas pozemského
života, ho pri smrti odovzdáva do „Otcových rúk“. Služba Cirkvi tu má za
cie¾ vyjadri úèinné spoloèenstvo so zosnulým a ostatnému (na pohrebe
zídenému) spoloèenstvu ohlasova veèný život.
Obsahuje 4 základné èasti:
1. Privítanie spoloèenstva
2. Liturgia slova
3. Eucharistická obeta
4. Posledné rozlúèenie
11.2 Predobrazy krstu
o
o
o
o
o
o
o
o
·
·
·
·
·
100
vznášanie sa Božieho Ducha nad vodami (Gn 1,1-2)
Potopa a Noemov koráb (1Pt 3,20-21)
Obriezka (Kol 2,11-12)
Prechod cez Èervené more ( Kor 10,1-2)
Prechod cez Jordán (Joz 3,14)
7-násobné ponorenie Námana v rieke Jordán – oèistenie od
malomocenstva (Kr 5,14)
Predpoveï krstu u Ez 36,25; Iz 1,16; Iz 4,4; Zach 13,1;
Jánov krst (Mt 3,11; Sk 19,4; poznámky k Jn 3,22) Jánov Krst neude¾oval
milos; krst v Duchu mohol by až po vzkriesení a oslávení.
Všetky predobrazy krstu majú svoje zavàšenie v Ježišovi Kristovi ako
„Prvotnej sviatosti“:
·
KKC: èlánky 1667-1690
Darom, lebo sa dáva tým, èo pred tým nepriniesli niè.
Milosou, lebo sa ude¾uje vinníkom.
Krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode.
Pomazaním, lebo je posvätný a krá¾ovský.
Osvietením, lebo je jasom a svetlom.
Rúchom, lebo zakrýva našu pohanu.
Kúpe¾om, lebo obmýva
Peèaou, lebo je potvrdením Božej nadvlády.
Ježiš zaèal svoje úèinkovanie krstom
po svojom vzkriesení posiela apoštolov krsti: Choïte teda a uète všetky
národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,1920) Ježiš tu nezakladá „komunálne služby“ obyvate¾stvu, ale jasne hovorí:
choïte – uète – až potom krstite!
Krv a voda, ktoré tiekli z prebodnutého boku – znak krstu a Eucharistie,
teda sviatostí nového života
Ježiš vraví Nikodémovi: „ .... kto sa nenarodí z vody a Ducha, nemôže
vojs do Božieho krá¾ovstva ...“ (Jn 3,5)
Krst Petrov na Turice ako vybudovanie prvotnej Cirkvi (Sk 2,41)
Iné príklady: Sk 16,31-33; 2,41; 8,12-13; 10.48; 16,15; Kol 2,12)
49
11.3 História krstu
Zaèiatkom 2. stor.: príprava niekedy aj 3 roky. Bol zriadený
katechumenát – príprava na prijatie krstu, alebo celej kresanskej iniciácie
(krst, birmovanie, Eucharistia). Katechumen – kandidát na krst. Ude¾ovanie
krstu dva razy do roka – Ve¾ká Noc a Turice.
Ude¾ovali ho úplným ponorením do vody v potokoch, jazerách a mori.
Chorých kvôli zdravotným dôvodom krstili pokropením alebo
trojnásobným poliatím. Krst detí sa praktizoval aj v apoštolských èasoch a od.
3. storoèia platil už všeobecne.
11.4 Matéria sviatosti Krstu
Matériu môžeme rozlíši na:
·
·
Požehnania (liturgické):
Ø Požehnanie ¾udu – kòazské, arcipastierské – biskup, pápež. Pri úkone
požehnania pôsobí sám Kristus.
Ø Pokropenie svätenou vodou - aj ako úkon na zaèiatku sv. omše.
Pripomína nᚠkrst a Ježiša.
Ø Svätoblažejské požehnanie – s dvomi prekríženými sviecami – ochrana
pred chorobou hrdla a inými chorobami.
Ø Znaèenie popolom – popol je z bahniatok z kvetnej nedele
predchádzajúceho roka, posvätený kòazom. Je úkonom pokánia – túžba
po odpustení a obrátení.
Ø Požehnanie s Oltárnou sviatosou.
vzdialenú – pravá a prírodná voda
blízku – obmytie tela vodou fyzickým dotykom
Ø Jubilejné požehnania – výroèie sobáša, kòazstva...
Liatie vody sa obyèajne praktizuje na hlavu, ktorá reprezentuje celé telo.
Krstná voda musí prís do kontaktu s pokožkou, nemá sa teda krsti na vlasy,
èiapku, obväzy a pod., ale zvyèajne na èelo.
Ø Požehnania úrody na poliach – procesie do polí.
Krst sa má ude¾ova ponorením alebo poliatím pri zachovaní predpisov
príslušnej Konferencie biskupov.
Ø Požehnanie domovov, ...
·
·
Trojnásobné ponorenie alebo poliatie je symbolickým vyjadrením:
troch Božských osôb,
zotrvanie Ježiša 3 dni v hrobe.
Ø Požehnanie jedál – na Ve¾kú Noc.
Exorcizmy
Exorcizmy - Cirkev verejne a s autoritou žiada v mene Ježiša Krista,
aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého
ducha a vymanené z jeho moci.
11.5 Forma pri sviatosti krstu.
Formou sú slová vysluhovate¾a pri obmytí krstenca: M, ja a krstím
v mene Otca i Syna i Ducha svätého. Túto formulu ustanovil Ježiš Kristus
po zmàtvychvstaní, keï dával apoštolom poslanie.
50
Exorcizmus:
-
v jednoduchej forme – pri slávení krstu
slávnostný, tzv. „ve¾ký exorcizmus“ môže vykona len kòaz, a to
s dovolením biskupa.
99
Zasvätenia
11.6 Úèinky krstu
Zasvätením sa predmet alebo osoba odporúèa do zvláštnej Božej
ochrany.
Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich úèinok je v tom, že
zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické úèely.
1. robí nás Božími demi
2. zmýva z duše dedièný hriech
3. zmýva všetky osobné hriechy a tresty za ne
4. vzbudzuje v nás nadprirodzený život
5. vtláèa do duše nezmazate¾ný znak, preto sa prijíma
len raz v živote
6. zaèleòuje nás do Cirkvi
7. získavame úèas na krstnom Kristovom kòazstve
A. –zasvätenie osôb:
Medzi požehnania, ktoré sú urèené osobám (nesmú sa zamieòa so
sviatostnou vysviackou) – patrí: požehnanie opáta alebo opátky kláštora;
zasvätenie panien a vdov; obrad reho¾nej profesie a požehnania pre niektoré
cirkevné služby (lektori, akolyti, katechéti, ...).
B. – zasvätenie vecí:
Ako príklad požehnaní, ktoré sa týkajú predmetov a miest, možno uvies
obrad posvätenia alebo požehnania chrámu, kaplnky alebo oltára, požehnanie
svätých olejov, liturgických nádob a rúch, zvonov, kalichov, cintorínov, ....
(KKC § 1672).
Zneuctenie vecí a osôb je hriechom, zvaným svätokrádež.
Posvätným liturgickým úkonom sa vec vyèleòuje z bežného,
pozemského (profánneho) života a urèuje sa na Božiu službu.
Tradícia Cirkvi silno zdôrazòuje nevyhnutnos
krstu k spáse aspoò jeho náhradami: Sviatostný krst je možné v nutných
prípadoch nahradi:
1. krstom túžby
2. krstom krvi
Krst túžby – je dokonalá ¾útos spojená s túžbou prija sviatostný krst.
Nevtláèa do duše nezmazate¾ný znak.
Krst krvi – je muèeníctvo nepokrsteného kvôli vyznaniu kresanskej
viery alebo kresanskej ènosti. Tiež nevtláèa do duše nezmazate¾ný znak.
Potvrdením krstu krvi je tiež v niektorých èastiach Svätého písma:
(Mt 10,32; Mt 10,39; Mt 16,25; Jn 12,25).
Vysluhovate¾om svätenín je spravidla biskup. Niektoré svätenia môže
vykonáva aj kòazi.
Jednoduchým požehnaním kòaza sa svätia bežné náboženské
predmety: modlitebná knižka, ruženec, socha, obrazy svätých, krížik ...
Slávnostnejšia forma požehnania obsahuje – liturgickú modlitbu,
spojenú s kropením svätenou vodou na znak ochrany pred zlom.
11.7 Vysluhovate¾ sviatosti krstu.
Platne krstí každý èlovek, pokia¾ ho vysluhuje správnou formou Cirkvi.
Pod¾a osoby, ktorá krst vysluhuje rozlišujeme:
·
98
riadny vysluhovate¾ – osoby, ktoré prijali kòazské svätenie, èiže biskup,
kòaz a diakon.
51
·
mimoriadny vysluhovate¾ – v núdzových prípadoch riadny vysluhovate¾
prítomný, alebo je mu bránené slúži vyslúži sviatos krstu, môže platne
a dovolene krsti laik aj žena aj inoverec, pohan, èi heretik. Musia však
splni požiadavky 3 podmienok:
1. úkon vody – musí použi potrebnú matériu
2. slová – musí pozna formulu, ktorá sprevádza trojité liatie vody
3. potrebný úmysel – musí ma úmysel krsti ako krstí Cirkev
Krst dospelého nad 14 rokov má kòaz ponúknu biskupovi. Biskup má
právo zníži tento vek zo 14 až na dovàšených 7 rokov veku. Pri krste
dospelých sa zároveò zvyèajne vysluhuje aj sviatos birmovania, preto musí
biskup, pokia¾ nekrstí sám, delegova na tento krst a birmovanie
dotyèného farára, ktorý mu ten krst ohlási.
11.8 Prijímate¾ sviatosti krstu.
Krst je schopný platne prija každý nepokrstený èlovek a len èlovek
v stave pozemského putovania.
Pokrsti sa majú, pokia¾ to situácia dovo¾uje aj potratové plody ak ešte
žijú. Màtvy ¾udia ani ich plody sa nekrstia.
Krst u dieaa: krst detí je platný a dovolený. Záväzky vyplývajúce
z krstu, ktoré za nich zložili rodièia a krstní rodièia budú plnohodnotne plni
po nadobudnutí užívania rozumu.
Podmienky dovoleného prijatia sviatosti krstu u dieaa:
1. Aspoò jeden z rodièov alebo zákonných zástupcov s krstom súhlasí.
2. Musí by zdôvodnená nádej, že diea bude vychovávané v katolíckom
náboženstve.
18. Sväteniny
Latinský pojem scramentalia zaviedol Peter Lombard v 12. storoèí.
Cirkev ustanovila sväteniny na posvätenie používaných služieb, istých
stavov najrozliènejších okolností a na posvätenie používaných liturgických
predmetov. Obsahujú vždy modlitbu, ktorú èasto sprevádza stanovený znak,
ako je vkladanie ruky, znak kríža, pokropenie svätenou vodou. (KKC § 1668)
18.1 Definície:
Sväteniny sú:
·
posvätné úkony a znaky, ktorými nám Cirkev vyprosuje Božie požehnanie
a ochranu.
·
Cirkvou ustanovené znaky (úkony), na vyprosenie pomáhajúcej milosti
a hmotných dobier.
·
posvätné znaky, ktorými sa ako istým napodobnením sviatosti
naznaèujú najmä duchovné úèinky a na príhovor Cirkvi sa aj
dosiahnú.
·
Cirkvou ustanovené znaky, ktorých cie¾om je pripravi ¾udí na prijatie
ovocia sviatostí a posväcova rozlièné okolnosti života.
18.2 Rozdelenie svätenín
Sväteniny rozoznávame ako:
1. Svätenia (konsekrácie)
2. Požehnania
3. Exorcizmy
V nebezpeèenstve smrti dieaa katolíckych i nekatolíckych rodièov sa
krstí toto diea dovolene aj bez súhlasu, ba aj proti vôli rodièov.
52
97
-
ako aj to, že katolícka stránka potvrdí záväzky, s ktorými treba oboznámi
aj nekatolícku stránku – zachova svoju vieru a zabezpeèi krst a výchovu
detí v Katolíckej cirkvi. (KKC §1635)
V prípade pochybností èi bol niekto pokrstení, sa môže vyslúži krst
podmieneène. Pred krstnú formulu sa dodáva: „ Ak si nebol krstený ...“
4. jún 2001 – uznanie platnosti krstu evanjelickej cirkvi katolíckou.
17.8 Podstatné vlastnosti sviatosti manželstva
Nerozluènos – sv. Augustín ju prirovnáva k nestratite¾nému krstnému
charakteru s rozdielom, že je len relatívne neopakovate¾ný, t. j. poèas života
partnera.
Napriek tomu, že Starý zákon (Mojžišov) pripúšal rozvod (prepustenie
manželky), Ježiš v evanjeliu vyhlasuje nerozluèite¾nos, bez akýchko¾vek
podmienok a výnimiek: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú,
dopúša sa voèi nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za
iného, cudzoloží“. Mk 10,11-12. Alebo: „Èo Boh spojil, èlovek nech
nerozluèuje.“ (Mt 19,6).
Èítaj: KKC §1649 a §1650.
Krst u dospelého èloveka: aby mohol by dospelý pokrstený, musí spåòa
nasledovné podmienky.
1.
2.
3.
4.
5.
Musí prejavi vô¾u prija krst.
Musí by pouèený o pravdách viery.
Musí pozna povinnosti kresanského života.
Katechumenátom sa osvedèil v kresanskom živote.
Pred krstom má úprimne o¾utova svoje hriechy.
K hodnému prijatiu sviatosti sa vyžaduje aspoò viera - „Kto uverí a dá
sa pokrsti, bude spasený.“ (Mk 16,16) a ¾útos nad spáchanými hriechmi –
„Kajajte sa teda, obráte sa, aby sa zotreli všetky vaše hriechy.“ (Sk 3,19)
Povinnosti vyplývajúce z krstu:
Jednota – je vlastnosou, ktorá spoèíva v jednoženstve
a jednomužstve. Vernos a jednotu vyžaduje aj dobro detí, ktoré sú jedným
zo základných cie¾ov manželstva. Jednotnos manželstva má základ v tom,
že zobrazuje spojenie Krista s Cirkvou. Lebo Kristus nezaložil dve Cirkvi,
ale iba jednu.
·
·
·
povinnos apoštolátu
aktívna úèas na liturgii
samostatné vedenie modlitbových stretnutí a pobožností...
11.9 Krstní rodièia.
KKC: èlánky 1601 - 1658
Krstný rodiè môže by:
- jeden alebo dvaja
v v krajnom prípade môže by pokrstený aj bez krstného rodièa
v nekatolík sa má pripusti jedine spolu s katolíckym krstným rodièom a to
iba ako svedok
v matka ani otec krstenca nemôžu by zároveò krstnými rodièmi svojmu
dieau
96
53
v výmena, alebo dodatoèné zrieknutie sa krstného rodièovstva nie je možná
Podmienky a požiadavky výberu krstných rodièov:
1. vyberá si ho krstenec, rodièia, iní zákonní zástupcovia alebo ak tí chýbajú,
tak farár alebo vysluhovate¾ krstu
2. musí by na to schopný a ma úmysel plni túto úlohu
3. má ma zavàšený 16 rok života. Biskup môže urèi aj iný vek
4. nesmie ma uložený alebo vyhlásený žiadny kanonický trest
5. nesmie by rodièom krstenca
Priebeh sviatosti krstu:
·
·
·
·
·
·
·
·
vyslovenie exorcizmu – vyháòanie diabla
posvätenie krstnej vody
3x sa leje voda na hlavu ( oslava Najsvätejšej Trojice)
M, ja a krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého
pomazanie krizmou (pomazaný za Kòaza, Proroka a Krá¾a)
biele rúcho
svieca zapálená od paškálu
modlitba Otèe náš
KKC: èlánky 1213-1216; 1274
9. Kán. 1091: Pokrvenstvo
V priamej línii: medzi predkami aj potomkami zákonnými aj prirodzenými.
V boènej línii: až do 4. stupòa vrátane. (Deti bratrancov a sesterníc už môžu
platne a dovolene prija manželstvo. S dišpenzom aj bratranec a sesternica).
10. Kán. 1092: Švagrovstvo: je prekážkou v priamej línii.
11. Kán. 1093: Prekážka verejnej mravopoèestnosti.
12. Kán. 1094: Adopcia – zákonné príbuzenstvo v priamej línii.
v Neplatné manželstvo uzatvára ten, kto vykoná podvod (utajenie) na
získanie súhlasu vo veci, ktorá môže vážne narúša manželské
spolunažívanie.
v Manželstvo s podmienkou, vzahujúcou sa na budúcnos, nemožno platne
uzavrie.
v Neplatné manželstvo – pod nátlakom, zo strachu.
Za prirodzené manželstvo – sa považuje manželstvo nepokrstených
alebo pokrsteného z nepokrsteným.
V mnohých krajinách sa vyskytujú mnohé prípady miešaného
manželstva – medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom.
Prípad manželstiev s rozdielnosou kultu si vyžaduje ešte väèšiu
opatrnos. (KKC §1633)
Pod¾a práva platného v Latinskej ale aj vo východných cirkvách
miešané manželstvo, aby bolo dovolené potrebuje výslovné povolenie
cirkevnej vrchnosti.
V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnos manželstva vyžaduje
výslovný dišpenz od prekážky. Toto povolenie alebo tento dišpenz
predpokladá, že:
-
54
obidve stránky poznajú a nevyluèujú ciele a podstatné vlastnosti
manželstva
95
12. Sviatos birmovania.
ZNEPLATÒUJÚCE MANŽELSKÉ PREKÁŽKY:
Robia osobu nespôsobilou na platné prijatie manželstva (CIC kán. 1073)
1. Kán. 1083: Vek: Muž do 16 rokov a žena do 14 rokov veku nemôže
platne prija manželstvo
2. Kán. 1084: Impotencia: Impotencia (absolútna alebo relatívna) majúca
za následok neschopnos manželského pohlavného aktu. Sterilita nie je
prekážkou.
3. Kán. 1085:
Predchádzajúci platný manželský zväzok:
U civilne rozvedeného: sobᚠkatolíckej stránky:
a) s katolíckou stránkou v katolíckom kostole – platné!
b) s katolíckou len civilne = neplatné.
4. Kán. 1086: Manželstvo katolíckej stránky s nepokrstenou stránkou bez
dišpenzu je neplatné.
5. Kán. 1087: Kòazské svätenie – diakon, kòaz, biskup.
6. Kán. 1088: Verejný s¾ub doživotnej èistoty v reho¾nom inštitúte.
7. Kán. 1089: Únos – neplatné aj keby sa unesená stránka pre manželstvo
rozhodla pod vplyvom únoscu.
8. Kán. 1090: §1. Kto so zámerom uzavrie manželstvo s istou osobou
spôsobí smr jej alebo svojej manželskej stránke, neplatne sa pokúša prija
manželstvo.
§2. Tiež sa neplatne pokúša o manželstvo medzi sebou tí,
ktorí fyzickým, alebo psychickým nátlakom, spôsobili smr
manželskej stránke.
94
Ustanovenie sviatosti birmovania sa dá zo Svätého písma dokáza len
nepriamo. Naproti tomu už proroci predpovedali vyliatie Ducha : napr. Joel
2,28-29; Iz 44,3 a tiež do dosvedèujú Sk 2,17-18; Sk 1,5; Sk 2,1-4; Hebr 6,12 a tiež evanjelisti Ján 14,16-17; Lk 24,49;
Slovo „birmovanie“ pochádza podobne ako „konfirmácia“ z latinského
slova confirmatio a znamená posilnenie. Aby sa lepšie naznaèil dar Ducha
Svätého, èoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie voòavým olejom
(krizmou). Toto pomazanie objasòuje meno kresan – odvodené od Krista =
Christos = Pomazaný, ktorého Boh pomazal. Pomazanie sa používa v Západnej
aj Východnej Cirkvi. Názov confirmatio naznaèuje, že táto sviatos potvrdzuje
krst a posilòuje krstnú milos.
Pomazanie má v biblickej a antickej symbolike mnoho významov:
·
·
·
·
·
olej je znakom hojnosti a radosti
oèisuje (natieranie pred kúpe¾om a po òom)
robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov)
Je znakom uzdravenia, lebo hojí pomliaždeniny a rany
spôsobuje, že èlovek vyžaruje krásu, zdravie a silu
Všetky tieto významy pomazania olejom sa nachádzajú aj vo sviatostnom
živote:
1. Pomazanie pred krstom olejom katechumenov znamená oèistenie
a posilnenie.
2. Pomazanie chorých vyjadruje uzdravenie a posilu.
3. Pomazanie krizmou po krste, pri birmovaní a vysviacke je znakom
posvätenia. Kresania, èiže tí, èo sú pomazaní, birmovaním dostávajú vo
väèšej miere úèas na poslaní Ježiša Krista, aby celý život vydávali
„Kristovu ¾úbeznú vôòu“.
Týmto pomazaním dostáva znak, peèa Ducha Svätého.
55
12.1 Definícia sviatosti birmovania.
Formou tejto sviatosti je vzájomné akceptovanie (prijatie)
manželského súhlasu pred zástupcom Cirkvi a dvoma svedkami.
Birmovanie je:
·
·
·
pravá a osobitná sviatos, v ktorej dostávame Ducha Svätého na posilnenie
krstnej viery, plnšie spojenie s Kristom a na vydávanie svedectva
o Kristovi.
sviatos, v ktorej sa ude¾uje znovuzrodenému duchovná sila.
sviatos, v ktorej sa birmovanec skrze vkladanie rúk, mazanie a modlitbu,
napåòa Duchom Sv. k vnútornému posilneniu a odvážnemu vyznaniu viery.
Priebeh slávenia sviatosti birmovania:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
obnovenie krstných s¾ubov
vyznanie viery birmovancov
modlitba o vyliatie Ducha
pomazanie krizmou na èele
M prijmi znak Daru Ducha Svätého
poèas bodu 4 a 5 birmovný rodiè má pravú
ruku položenú na pravom ramene birmovanca
12.2 História sviatosti birmovania.
·
·
·
·
·
17.4 Forma sviatosti manželstva
v prvých storoèiach – krstil biskup a hneï aj birmoval
zväèšovanie poètov krstov – nemožnos biskupa na všetkých krstoch
Západ – prenecha biskupovi dovàšenie krstu - èasové oddelenie sviatosti
Východ – zachoval obidve sviatosti spojené – birmovanie ude¾uje kòaz,
ktorí krstí, ale aj on to môže robi iba krizmou (myron), ktorú posvätil
biskup.
definitívne oddelenie krstu od birmovania v rímskej cirkvi nastalo v 8
a 9 storoèí.
17.5 Úèinky sviatosti manželstva
1. Manželský zväzok – zaväzuje k celoživotnému spoloèenstvu muža
a ženy.
2. Sviatostná milos – ako sviatos živých spôsobuje rozmnoženie
posväcujúcej milosti. Posväcuje manželov a dáva im s pomáhajúcou
milosou nadprirodzenú silu k plneniu ich stavovských povinností.
17.6 Vysluhovate¾ a Prijímate¾ sviatosti manželstva
Manželstvo je jedinou sviatosou, kde tí, ktorí prijímajú sviatos,
navzájom si ju aj vysluhujú.
Je to z dôvodu, že podstatou sviatosti manželstva je výluène manželská zmluva.
Jeden vysluhuje sviatos druhému, kým druhý ju svojím súhlasom prijíma.
17.7 Podmienky platnosti udelenia
a prijatia sviatosti manželstva
v
v
v
v
obidvaja sú pokrstení
majú aspoò virtuálny úmysel kona to, èo koná Cirkev (súhlas)
nema rozluèujúce manželské prekážky
zachovanie Cirkvou predpísanej formy (pred zástupcom Cirkvi a 2
svedkami)
K hodnému prijatiu tejto sviatosti sa vyžaduje stav milosti (sviatos pokánia
a Eucharistie). Pod¾a názoru teológov nehodne prijatá sviatos ožije po splnení
známych podmienok získania milosti
Od roku 1992 je obèianskym zákonom zrovnoprávnený cirkevný sobᚠso
sobášom civilným, keï je cirkev riadne zaregistrovaná.
56
93
V NZ vystupuje do popredia prirovnávanie vzahu v manželstve so
vzahom medzi Kristom a Cirkvou. Ve¾mi pekne a èasto o tom hovorí sv.
Pavol apoštol vo svojich listoch.
v
v
v
v
v
v
Hlavné zásady manželstva od èias prvotnej Cirkvi:
povýšenie Ježišom na sviatos (Mt19,4)
uzatváralo sa pred tvárou Cirkvi (sv. Ignác Antiochijský +107)
prax jednoty a nerozluèite¾nos Cirkev jasne zavrhovala polygamiu –
pápež Inocent I. a sv. Augustín)
svätí otcovia odrádzali od manželstva s pohanmi
miešané manželstvá s pohanmi boli uznané, keï druhá stránka chcela ži
s pokrsteným partnerom a neohrozovala jeho spásu. Inak veriaca stránka
mohla uzavrie nové manželstvo (1Kor 7,12-16 Pavlovské privilégium)
presadzovaná manželská vernos
17.3 Matéria sviatosti manželstva
Vonkajším znakom sviatosti manželstva je manželská zmluva – s¾ub:
Obojstranné prehlásenie vôle snúbencov vyslúži si sviatos manželstva
spoèíva v slovách a znakoch.
Manželský súhlas: Hlavnými úèastníkmi manželskej zmluvy sú muž
a žena, pokrstení a slobodní uzavrie manželstvo, ktorí slobodne vyjadria
svoj súhlas.
By „slobodným“ znamená: nepodlieha prinúteniu, nema prekážky
zo strany prirodzeného alebo cirkevného zákona. (KKC § 1625).
Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok
manželstva. Ak súhlas chýba, manželstva nejestvuje (KKC § 1626).
12.3 Matéria sviatosti birmovania
Vidite¾ným znakom, èiže matériou je krizmácia. Pod krizmáciou
rozumieme položenie ruky biskupa na hlavu birmovanca a pomazanie krizmou
na èele.
Krizma – olivový olej zmiešaný s balzamom a posvätený biskupom
na Zelený štvrtok.
Olivový olej - predstavuje èistotu svedomia.
Balzam – naznaèuje vôòu dobrého života.
Mazanie olejom – krizmou: je prastarý symbol a má svoj pôvod v Biblii
– pomazanie krá¾ov a svätenie kòazov ( 2Sam 2,4-7; 2Sam 5,3-17 a i.).
Znamená posilnenie, oèistenie, splnomocnenie, silu a moc. Do 6. stor. sa
používal olej bez balzamu. Dnešné mazanie krizmou na èelo a vkladanie rúk
biskupa nariadil na doporuèenie Druhého vatikanského koncilu v roku 1971
pápež Pavol VI.
Vkladanie rúk biskupa: znamená privlastnenie, požehnanie
a splnomocnenie. Ako svedok Krista dostal birmovanec dispozíciu pre
svedectvo; šírenie viery slovom i skutkom a bráni vieru.
12.4 Forma sviatosti birmovania.
Formou sú slová sprevádzajúce krizmáciu: (Meno), prijmi znak daru
Ducha Svätého.
12.5 Úèinky sviatosti birmovania.
Úèinok spoèíva v osobitnom vyliatí Ducha Svätého, aké kedysi apoštoli
dostali v deò Turíc:
1. vzrast a prehåbenie krstnej milosti
2. rozmnoženie posväcujúcej milosti
92
57
3. zve¾adenie darov Ducha: múdros, rozum, rada, sila, poznanie,
nábožnos, bázeò pred Bohom.
4. pevnejšie zjednotenie s Kristom
5. zdokonalenie nášho zapojenia do Cirkvi
6. osobitná sila Ducha pre svedectvo viery – až po muèeníctvo
7. vtláèa do duše nezmazate¾ný znak – preto sa ude¾uje iba raz v živote
Podobne ako pri krste, aj pri tejto sviatosti poznáme v nutnom prípade
birmovanie túžby.
12.6 Vysluhovate¾ sviatosti birmovania.
skúšku“ v spoloènej domácnosti pre blízku príležitos k hriechu, v reholi už
daný spôsob života už zakusujú a rozhodnutie padne až pri doživotných
s¾uboch. Naproti tomu je to u snúbencov zložitejšie. Sviatostným s¾ubom sa
ocitnú rovnými nohami v doživotnom manželskom zväzku. Túto skutoènos
si málo ¾udí uvedomuje a aj ju podceòuje. Je preto ve¾mi dôležité pozna sa
dobre navzájom poèas priate¾stva a snúbenectva. Tiež je ve¾mi dôležité modli
sa už od skorej mladosti za dobrého partnera èi partnerku.
Zásnuby – zasnúbenie - je obrad, pri ktorom si mládenec a dievèa navzájom
s¾úbia manželstvo.
Zásnuby sú obdobím intenzívnej prípravy a spoznávania, uèenie chápa sa
navzájom, poèúva, prija jeden druhého. Výber partnera nie je náhoda
ani osud.
Riadny vysluhovate¾: biskup.
Mimoriadny vysluhovate¾: kòaz z vážneho dôvodu splnomocnený
biskupom. V nebezpeèenstve smrti môže vysluhova birmovanie kòaz, ale
musí ma krizmu posvätenú biskupom.
12.7 Prijímate¾ sviatosti birmovania.
Podmienky prijatia tejto sviatosti:
1. musí by pokrstený, ale nie pobirmovaný
2. musí by v stave milosti, vhodne pouèený a schopný obnovi krstné s¾uby
3. ak je schopný užívania rozumu, je tendencia posúva vekovú hranicu
skutoènej dospelosti. Na Slovensku je od 12-20 rokov veku
Birmovanie – kresanská zrelos – nezamieòa zrelos vo viere s dospelým
vekom prirodzeného vývinu.
Svätý Tomᚠpíše: „Telesný vek nepodmieòuje dušu. Preto èlovek aj v detskom
veku môže dosiahnu duchovnú dokonalos, o ktorej hovorí Biblia: „Veï
nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria poètom liet.“
(Múd 4,8). Preto mnohí v detskom veku vïaka sile Ducha Svätého, ktorú
prijali, udatne bojovali až po preliatie krvi za Krista.“
58
17.2 História sviatosti manželstva
Manželstvo v Biblii:
Svadobné zvyky pozostávajú z dvoch na seba nadväzujúcich èastí:
zásnuby a svadba. Na Blízkom Východe bolo zasnúbenie také dôležité ako
svadba. Bolo vlastne už jej zaèiatkom. Zasnúbená žena mala dodrža vernos
snúbencovi (Jozef chce prepusti Máriu, keï sa ukázalo, že poèala z Ducha
Svätého – Mt 1,19).
Manželku mladému mužovi vyberali spravidla rodièia, alebo nimi
poverení ¾udia (Izák a Rebeka–Gn 24,1-4). Len zriedka sa ženili proti vôli
rodièov ako to urobil napríklad Jakubov syn Ezau (Gn 26,34).Manželstvo je
naplnením stvorite¾ského zámeru Boha stvori èloveka muža a ženu.
Manželstvo v Biblii – SZ – sa považuje za jediný normálny stav, dokonca
tam nejestvujú ani výrazy „starý mládenec“ (stará dievka).
Zároveò zdôrazòuje monogamiu (Mojžiš, Izák, Noe, Jozef, a iní) a na
príkladoch polygamie je vidie, že prináša ažkosti a hriech (Jakub – Gn 29,3035; 30,1-25; Dávid – 2Sam kap. 11 a 13; Šalamún 1Kr 11,1-8+ v istom Zmysle
aj Abrahám – Gn 11).
91
12.8 Birmovný rodiè.
hodnotu a èasto ani trvácnos. Má by ako trojnohá stolièka: Muž – žena –
Boh.
Nevstupujem do manželstva len preto, že ja chcem by šastný, ale až
keï dospejem k chápaniu, že manželstvo je priestor, kde iného èloveka
(partnera) chcem urobi šastným. Je to výhodný zväzok, lebo napåòa aj moje
šastie. Ak nefunguje tento princíp, manželstvo sa môže sta klietkou, väzením,
z ktorého by h¾adal únik.
Zaèína by akousi módou, bra manželstvo ako taxík. Chví¾u sa s tebou
zveziem a ak sa mi to nebude páèi, zaplatím (v lepšom prípade) a jednoducho
vystúpim. A potom??!!.....
Je manželstvo väzenie, klietka, alebo – èo to vlastne je?
Èo o tom životnom stave hovorí uèenie Cirkvi?
17.1 Definícia sviatosti manželstva
ü Je to manželská zmluva, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou
celoživotné spoloèenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro
manželov, na plodenie a výchovu detí. Kristus ju povýšil medzi
pokrstenými na sviatos.
ü Je to sviatos, v ktorej dve osoby rôzneho pohlavia, spôsobilé pre
manželstvo, vstupujú do nerozluèite¾ného zväzku za úèelom plodenia
a výchovy potomstva a vzájomného posvätenia a dostávajú milos na
plnenie povinností tohto stavu.
Manželstvo má božský pôvod. Neustanovil ho èlovek, ale Boh.
Potvrdil ho Ježiš vo viacerých výrokoch a svojou úèasou na svadbe
v Káne.
Predstupòom manželstva po dvorení a chodení partnerov je
snúbenectvo. Je to zvláštny stav poznávania sa navzájom a spoznávania
rodinného zázemia svojho partnera. Zvláštny preto, lebo nemá obdobu. Snáï
sa trocha dá prirovna k noviciátu v reholi alebo príprave bohoslovcov
v seminári na kòazské poslanie. Aj keï snúbenci nemôžu ži „akoby na
90
ü každý birmovanec má ma pod¾a možnosti birmovného rodièa, ktorý sa
má stara, aby si pobirmovaný verne plnil povinnosti, súvisiace s touto
sviatosou
ü Cirkev doporuèuje, a je to užitoèní, aby birmovným rodièom bol jeden
z krstných rodièov, ak je to možné
ü birmovný rodiè má spåòa podmienky platné aj pre krstných rodièov
ü pri birmovaní, ktoré sa vysluhuje hneï po krste, nesmie by birmovným
rodièom iný, ako krstný rodiè.
KKC: èlánky 1285 - 1314
Opakujeme spoloène:
5.
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
1.
2.
3.
4.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
Obdoba krstu i Židov
Prvá a najpotrebnejšia sviatos
Iný názov pre Noemovu archu
Privodenie istých milostí sviatosou
Slová sprevádzajúce poliatie pri
krste
Riadny vysluhovate¾ krstu,
okrem biskupa
Ten, èo prijíma krst
Èas tela poliatia pri krste dieaa
Spoloèenstvo pokrstených
Výraz pre vodu a jej liatie pri
krste
Obdobie prípravy na krst
Kto môže prija sviatos krstu
Druh milosti získanej krstom
Spôsob obmytia vodou pri krste
Náhradný krst krstu vodou
Iný názov pre „nezmazate¾ný
znak“
Pomenovanie pre kandidáta krstu
Krst je: ________________
__________________________ .
59
11.
12.
13.
14.
15.
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
Spiritus po slovensky
V poradí tretí z darov Ducha Sv.
Sviatok Zoslania Ducha Svätého
Vysluhovate¾ birmovania
Pobirmovaný vydáva ...
o Kristovi
Svätí oleje na Zelený štvrtok
Sviatos, ktorá sa má prija pri
birmovaním
Slová, sprevádzajúce krizmáciu
Sviatos, ktorú birmovanie
završuje
Udalos 50 dní po Zoslaní Ducha
Svätého
Èlovek ènostného života,
svätoreèený
Meno,
znamenajúce
„Pomazaný“
Vecný úkon sviatosti
Prekážka hodného prijatia
sviatostí
podstatná súèas krizmy
Boh, ktorý stvoril èloveka, povolal ho aj k láske, ktorá je základným
a vrodeným povolaním každej ¾udskej bytosti a vrodeným povolaním každej
¾udskej bytosti. Lebo èlovek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám
„je Láska“. (1Jn 4,8.16).
Sväté písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého: „Nie
je dobre by èloveku samému.“ (Gn 2,18) Žena, „telo z jeho tela“(Gn2,23)
t.j. je mu rovná a ve¾mi blízka, je mu daná Bohom ako pomoc a tak predstavuje
Boha, od ktorého prichádza „pomoc“. (Gn 2,18) „Preto muž opustí svojho
otca a svoju matku a pri¾ne k svojej manželke a budú jedným telom“
(Gn 2,24). Sám Pán Ježiš potvrdzuje, že to znamená trvalú jednotu životov
obidvoch, keï pripomína aký bol od zaèiatku Stvorite¾ov plán: „A tak už nie
sú dvaja, ale jedno telo“. (Mt19,6)
Manželstvu je venovaná ve¾ká èas života, hovorí sa o òom vážne
i humorne, ale napriek tomu je to vážna inštitúcia chcená samým Bohom,
v ktorej sa èlovek slobodne rozhoduje pre jediného partnera na celý život.
Muž a žena sa stávajú jedným telom ako to graficky znázornil Max
Kašparù v knižke „Malý kompas viery“.
Forma sviatosti birmovania znie:
_____________________________
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
_____________________________
Znak, symbol panovníka
Symbol spásy
Sviatos prijatia Ducha Svätého
Duch Sv. je súèasou Najsvätejšej..
Slovo s významom „posilnenie“
Úkon pomazania krizmou
Olivový olej zmiešaný s balzamom
Prijímate¾ sviatosti birmovania
Voòavá súèas krizmy
Sviatostný charakter inak
____________________________ .
Z f¾aše sa utiec nedá, ani oddeli v spoloènej f¾aši jeden druh vína od
druhého. Je to realita spolužitia, kedy konèí za¾úbené h¾adenie si do oèí.
Niekto múdry povedal: „Manželstvo neznamená pozera si do oèí, ale h¾adie
tým istým smerom.“ Ten smer je ve¾mi podstatný, lebo aj keï obèas zídeme
z cesty, ale poznáme smer, dostaneme sa do cie¾a. manželstvo je dobrovo¾né
partnerstvo muža a ženy na celý život, keï však nie je prítomný Boh, nemá tú
60
89
17. Sviatos manželstva
13. Eucharistia
Manželské výroèia:
Sviatos Eucharistie je krá¾ovnou medzi
sviatosami, lebo je vrcholom a zavàšením
všetkých sviatostí. Je naplnením ostatných
sviatostí, pretože je osobným stretnutím sa so samým pôvodcom a darcom
všetkých milostí – s Ježišom Kristom.
1. rok: bavlnené
2. roky: papierové
3. roky: kožené
5. rokov: drevené
10. rokov: oce¾ové
15. rokov: kryštálové
20. rokov: porcelánové
25. rokov: strieborné
30. rokov: perlové
50. rokov: zlaté
75. rokov: diamantové
Nevyèerpate¾né bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých
pomenovaniach, ktorými sa oznaèuje. Každé pomenovanie poukazuje na jej
urèité stránky. Volá sa:
·
·
·
Narodili ste sa spolu a spolu zostanete naveky.
Budete spolu i keï biele krídla smrti zatienia dni vášho života.
Áno, budete spolu ešte i v tichej pamäti Boha.
Ale nech je aj vo¾nos vo vašom spoloèenstve,
aby vietor nebeský mohol previeva pomedzi vás.
Milujte sa navzájom, ale neurobte si z lásky putá:
nech je radšej rozvlneným morom medzi brehmi vašich duší.
·
·
·
·
·
Dávajte jeden druhému zo svojho chleba, ale nejedávajte z toho istého pecòa.
Spievajte a tancujte spolu a buïte veselí, ale doprajte jeden druhému, aby bol sám tak, ako
struny lutny sú každá osve, hoci sa všetky chvejú tou istou melódiou.
A stojte pri sebe, ale nie príliš tesne jeden pri druhom, lebo ståpy chrámu stoja každý zvl᚝
a dub a cyprus nerastú jeden v tieni druhého.
·
Eucharistia – vïakyvzdanie (Lk 22,19; 1 Kor 11,24; Mt 26,26; Mk 14,22).
Pánova veèera – ide o veèeru, ktorá Pán Ježiš slávil v predveèer svojho
umuèenia (1 Kor 11,20) a o Baránkovu svadobnú hostinu v nebeskom
Jeruzaleme.
Lámanie chleba - Ježiš použil chlieb, ktorý pri Poslednej veèeri dobroreèil,
lámal a dával... . Pod¾a tohto úkonu ho spoznali Emauzskí uèeníci.
Eucharistické zhromaždenie – Eucharistia sa slávi v zhromaždení
veriacich.
Pamiatka – lebo je pamiatkou Pánovho umuèenia a zmàtvychvstania.
Svätá obeta – lebo sprítomòuje jedinú obetu Krista Spasite¾a.
Svätá a božská liturgia – celá liturgia Cirkvi má v nej svoj stredobod
a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti.
Prijímanie – latinsky communio, lebo touto sviatosou sa spájame
s Kristom, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj sväté veci, anjelský chlieb,
chlieb z neba, „liek nesmrte¾nosti“, viatikum.
Svätá omša (Sancta Missa) – liturgia, v ktorej sa uskutoèòuje tajomstvo
spásy, sa konèí poslaním veriacich („Iïte v mene Božom.“), aby plnili
Božiu vô¾u vo svojom každodennom živote.
(Kahlil Gibran: Prorok)
88
61
13.1 Definícia Eucharistie.
Eucharistia:
·
·
·
·
·
·
Je prepodstatnenie chleba a vína na Kristove telo a jeho krv – opravdivo
a skutoène prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv
spolu s jeho dušou a s jeho božstvom.
Je sviatos, v ktorej Ježiš Kristus je opravdivo prítomný pod spôsobom
chleba a vína so svojim telom a krvou, aby sa obetoval nekrvavým
spôsobom nebeskému Otcovi a veriacim sa dával za pokrm duše.
Je Telo a Krv Pána Ježiša, pod spôsobmi chleba a vína.
Je umuèený a vzkriesený Kristus, prítomný medzi nami pod spôsobom
chleba a vína.
·
Poslušnos – vnútorná dispozícia neh¾ada vlastnú vô¾u, ale vô¾u toho,
ktorý ho poslal. Poslušnos má by apoštolská alebo hierarchická.
Podriadenos však neponižuje.
Èistota - celibát – dokonalá zdržanlivos pre nebeské krá¾ovstvo.
Oddanie sa Ježišovi a Cirkvi s nerozdeleným srdcom.
Chudoba - podriaïovanie všetkých dobier Najvyššiemu dobru - Bohu
a jeho krá¾ovstvu. Má sa zrieka zbytoèných vecí.
KKC: èlánky 1536-1589
13.2 Predobrazy Eucharistie.
Starý zákon:
·
·
·
·
·
·
·
·
strom života v raji (Gn 2,9);
obeta Melchizedecha (Gn 14,18);
manna na púšti (Ex 16, 31; Dt 8,3);
chlieb a víno, obeta prvotín zeme na znak vïaky Stvorite¾ovi;
nekvasené chleby – Pascha;
predkladané chleby v chráme;
obety Starého zákona (Ábel, Noe, Abrahám...);
ve¾konoèný baránok;
Nový zákon:
·
·
·
·
zázraèné rozmnoženie chleba (Mt 14,13-21; 15,32-39);
premenenie vody na víno v Káne Galilejskej (Jn 2,11);
podobenstvo o svadobnej hostine (Mt 22,2);
chlieb všedného dòa – úèas na Kristovom Tele (1 Kor 10,16).
62
87
považované všetkým veriacim za definitívne. Nie je to diskriminácia, ženy
dostávajú iné možnosti ...
Dovolene prijíma kòazskú vysviacku len ten:
1. kto je pokrstený a prijal sviatos birmovania
2. diakonom sa môže sta od 23. roku veku (spravidla po 5. roè. teologického
štúdia)
3. kòazom po dovàšení 25. roku veku s odstupom aspoò 6 mesiacov od
diakonského svätenia
4. trvalým diakonom sa môže sta len neženatý muž od 25. roku života;
ženatý po zavàšení 35. roku veku so súhlasom manželky
16.7 Úèinky sviatosti Posvätnej vysviacky
1. Rozmnožuje posväcujúcu milos.
2. Ude¾uje sviatostný charakter – vtláèa do duše nezmazate¾ný znak. Ten
spôsobuje, že sviatos kòazstva nemožno opakova a znemožòuje návrat
do laického stavu. Ostáva diakonom, kòazom alebo biskupom naveky.
3. Ude¾uje sviatostnú moc – duchovné moci pre svoj úrad.
Diakon - moc posluhova biskupovi a kòazovi pri slávení Eucharistie;
moc krsti, èíta pri svätej omši Evanjelium, prednáša homíliu; rozdáva sv.
prijímanie; sobáši, pochováva, venova sa rôznym charitatívnym službám;
predseda rôznym pobožnostiam, vysluhova sväteniny.
Kòaz – Vykonáva všetko to èo diakon + vysluhuje sviatos pokánia;
pomazanie chorých; slávi svätú omšu; Birmuje len so splnomocneným biskupa.
Biskup – je obsiahnutá plnos kòazstva, plnos apoštolskej právomoci.
Vysluhuje všetky sviatosti; sväteniny a náboženské úkony.
Kòaz má by vzorom cností a mravných zásad, viery, pokory pri
napåòaní evanjeliových rád:
Ježišove vyjadrenia o Eucharistii:
o
pokrm pre veèný život; chlieb života; chlieb z neba; živý chlieb, ktorý
zostúpil z neba; pravý pokrm a pravý nápoj; kalich – nová zmluva (Jn
6,27; Jn 6, 48-51; Jn 6,52-58; Lk 22,19).
13.3 História Eucharistie.
·
·
·
·
·
·
·
prví kresania – prijímanie pod oboma spôsobmi
biskup rozdával konsekrovaný chlieb a diakon víno
muži prijímali chlieb na holú ruku
ženy si museli ruku prikry šatkou
západná Cirkev neskôr prijíma hostie do úst
hostie si ¾udia brali do zásoby do príbytkov (prestalo to ukonèením
prenasledovania)
prijímalo sa na laèný žalúdok, okrem dní, kedy boli sväté omše veèer
(Zelený štvrtok).
Reformátori a Eucharistia:
Zavrhovali prepodstatnenie pri premenení a obetný charakter
Eucharistie.
Aj medzi nimi boli rôzne názory:
Martin Luther: Reálnu prítomnos Krista v Eucharistii vymedzil len na
slávenie Pánovej veèere.
Zwingli: Prijímaný chlieb a víno sú len symbolmi Kristovho tela a krvi.
Ján Kalvín: Popieral podstatnú prítomnos Kristovho tela a krvi, ale hlásal
prítomnos, èo do úèinku, že prostredníctvom chleba a vína Kristus v nebi
dáva silu, ktorá živí dušu – tzv. dynamická prítomnos Krista.
Prepodstatnenie = transsubstantiatio – premenenie jednej veci na druhú.
Táto premena nemá v prírode obdobu.
86
63
16.4 Forma sviatosti Posvätnej vysviacky
Prírodné premeny:
1. Premenia sa vonkajšie vlastnosti, ale nemení sa podstata. Napr.: premena
kusa mramoru na sochu.
2. Premení sa podstata aj vonkajšie vlastnosti. Napr.: spracovanie potravy
mikroorganizmami – kvasenie, hniloba...
Prepodstatnenie (Eucharistia) – celá podstata chleba a vína sa mení, ale
vonkajšie vlastnosti zostávajú nezmenené (vzh¾ad, chu,...).
Eucharistia
KONSEKRÁCIA
Okamžité pridruženie
CHLIEB
TELO
KRV
DUŠA
BOŽSTVO KRISTA
VÍNO
KRV
TELO
DUŠA
BOŽSTVO KRISTA
Forma diakonskej, kòazskej a biskupskej vysviacky je v slovách, ktoré
bližšie urèujú vkladanie rúk biskupa.
Forma tejto sviatosti bola definitívne ustálená pápežom Pavlom VI.
apoštolskou konštitúciou Pontificalis Romani Recognitio zo dòa 18. júna 1968.
16.5. Vysluhovate¾ Posvätnej vysviacky
Ø už od starokresanskej tradície právo a moc vysluhova všetky tri svätenia
má výluène biskup
Ø každý platne vysvätený biskup (v apoštolskej postupnosti) aj heretik aj
exkomunikovaný platne ordinuje
Ø diakonskú a kòazskú vysviacku ude¾uje platne a dovolene jeden biskup
Ø pre vyjadrenie spolupatriènosti k biskupskému stavu, dovolene vysluhujú
biskupské svätenie traja biskupi, - minimálne dvaja. Platne
a v mimoriadnych prípadoch aj dovolene ordinuje za biskupa aj jeden
biskup.
16.6. Prijímate¾ Posvätnej vysviacky
Príklad Maxa Kašparù:
Štátna tlaèiareò cenín vytlaèí pätisíc korunovú bankovku. Po vytlaèení, pokým
ostáva bankovka leža v tlaèiarni, jej hodnota sa rovná hodnote spotrebovaného
materiálu a práce – èiže výrobným nákladom, ktoré môžu by dajme tomu okolo pä
korún. Keï však táto bankovka prejde Národnou bankou Slovenska a dostane sa do
rúk ¾uïom, jej hodnota a kúpna sila sa už rovná sume vytlaèenej na bankovke. Bola
nieèím iným pred príchodom k ¾uïom a nieèím iným je po príchode k obèanovi.
Prenesme tento prípad na Eucharistiu a chlieb a víno. Pri predkladaní
darov (ofertórium), prinášajú veriaci kòazovi na oltár chlieb a víno. Na konci
premenenia kòaz už rozdáva nie chlieb a víno, ale telo a krv Kristovu
(nesmiernej hodnoty).
V každej èiastke pod obidvoma spôsobmi je prítomný celý Kristus.
Je celý a úplný v každej ich vidite¾nej èasti, takže lámanie chleba Krista
nedelí. (Príklad: zrkadlo – padne na zem – kúsky zrkadla – v každom kúsku
môžem vidie svoju tvár.) Je to trvalá premena dovtedy, kým trvajú spôsoby
chleba a vína.
64
Platne môže prija vysviacku jedine pokrstený muž.
·
·
·
·
Pod¾a svedectva SP 1Kor 14,34; Flp 1,1; 1Tim 2,11 aj pod¾a praxe Cirkvi
sa hierarchické moci ude¾ovali a ude¾ujú len mužom.
Prijímate¾ kòazstva v Latinskej cirkvi sa zrieka manželstva v prospech
spojenia sa s Kristom a v službe blížnym zamera sa na trvalé hodnoty
– èo je obsahom celibátu.
Táto sviatos sa ude¾uje iba kandidátom, ktorí sú ochotní slobodne
prija celibát a verejne osvedèia svoju vô¾u zachova ho z lásky
k Božiemu krá¾ovstvu a k službe ¾uïom.
K otázke svätenia žien dal rozhodne odmietavé stanovisko aj pápež Ján
Pavol II v Apoštolskom liste „Ordinatio sacerdotalis“ z 31.5.1994.
Vyhlásil, že uèenie o nemožnosti kòazskej vysviacky žien má by
85
dobre kona svoju službu, získajú si dôstojné postavenie a ve¾kú istotu vo viere, ktorá
je v Kristovi Ježišovi. (1Tim 3, 8-13).
Diakoni sa venovali najmä chudobným a chorým.
Služobné kòazstvo, sviatostné, èiže hierarchické sa podstatne
líši od všeobecného kòazstva – laického stavu osobitnou sviatosou
posvätného stavu.
Laik = jednotný èlovek, ktorý neprijal sviatos posvätného stavu
v žiadnom stupni.
13.4 Matéria sviatosti Eucharistie.
Pšenièný nekvasený chlieb (múka a voda). Víno – prírodné z vinièa
(nesladené, chemicky nejako neupravované).
Starý zvyk primiešavania vody do vína u Židov, Grékov, Rimanov, má
v kresanstve svoju vlastnú symboliku:
Ø z prebodnutého Ježišovho boku vytiekla krv a voda
Ø spojenie Kristovej Božskej a ¾udskej prirodzenosti
Ø mystické spojenie veriaceho ¾udu s Kristom (voda = ¾ud; víno = Kristus;
premieòa sa celá zmes).
Jednotlivé stupne služby:
13.5 Forma sviatosti Eucharistie.
1. ostariát (strážca dverí)
2. lektorát (predèítavate¾)
3. exorcistát (zariekate¾)
4. akolytát (služobník oltára)
Formou tejto sviatosti sú ustanovujúce slová Krista pri premenení:
„Toto je moje telo..., toto je moja krv,... toto robte na moju pamiatku!“ (1
Kor 11,23-27; Lk 22,19-20; Mt 26,26-28; Mk 14,22-34).
Stupne vysviacky:
13.6 Úèinky Eucharistie.
1. diakonát – diakon
2. presbyter – kòaz
3. episkopát - biskup
16.3 Matéria sviatosti Posvätnej vysviacky
Matériou diakonskej, kòazskej a biskupskej vysviacky je vkladanie rúk
biskupa na prijímate¾a svätenia.
Vkladanie rúk sa musí uskutoèni skrze fyzický dotyk rúk na hlavu
ordinanda (prijímania svätenia).
84
v Spojenie s Kristom – Jn 6,56-57.
v Jednota veriacich – symboly jednoty: chlieb – ako jednota mnohých zàn;
víno – ako jednota mnohých kvapiek (1 Kor 10,16-17).
v Zachováva, zve¾aïuje a obnovuje život milosti prijatý v krste.
v Posilòuje lásku a silu vôle – Tridentský koncil nazýva Eucharistiu
„protijedom“ ktorý chráni od ažkých hriechov.
v Posilnenie èností a darov Ducha Svätého.
v Odluèuje od hriechu – preto nás Eucharistia nemôže zjednoti s Kristom
bez toho, aby nás zároveò neoèistili od hriechov, ktoré sme spáchali
a neuchránila pred budúcimi hriechmi.
v Zotiera všedné hriechy a doèasné tresty za hriechy – posilòuje lásku, ktorá
v každodennom živote má skloò slabnú a táto oživená láska zotiera
všedné hriechy.
65
v Chráni pred budúcimi smrte¾nými hriechmi – Eucharistia nie je zameraná
na odpúšanie smrte¾ných hriechov, na to slúži sviatos zmierenia.
v Spôsobuje duchovnú rados – je zárodkom budúceho vzkriesenia a slávy.
13.7 Vysluhovate¾ Eucharistie.
Riadny vysluhovate¾ premenenia: kòaz a biskup.
Mimoriadny vysluhovate¾: neexistuje
Riadny rozdávate¾: diakon, kòaz a biskup.
Mimoriadny rozdávate¾: akolyta alebo iný veriaci, poverení diecéznym
biskupom; jednorázovo aj kòazom.
13.8 Prijímate¾ Eucharistie.
Ø Platne prijíma Eucharistiu môže každý pokrstený èlovek v stave
pozemského putovania (aj diea), ktorý je na to disponovaný (nemá ažký
hriech a má úmysel prija túto sviatos).
Ø Nesmú prijíma exkomunikovaní z Cirkvi; postihnutí kanonickým
trestom; tvrdošijne zotrvávajúci v zjavne ažkom hriechu.
Ø Prijímate¾ v stave ažkého hriechu si musí pred prijatím vykona sviatos
zmierenia.
Ø Prijímajúci má dodržiava „eucharistický pôst“ – jednu hodinu pred
prijímaním sa zdrža jedla a nápojov okrem èistej vody a liekov. Z toho
pôstu sú vyòatí chorí a opatrujúci chorých.
Ø Má povinnos aspoò raz do roka vo Ve¾konoènom období prija Oltárnu
sviatos.
Ø Hodne prijíma ten, kto prijíma v stave milosti posväcujúcej a so zbožným
úmyslom.
Ø Nehodne prijatá Eucharistia je svätokrádežou (1 Kor 11,27-29).
66
Z prvotnej Cirkvi sa zachovali niektoré oznaèenia spolupracovníkov
apoštolov aj keï neznamenajú to isté.
Napr. kòaz = presbyter – starší (Sk 14,23; 1Tim 3,1; Sk 20,17; Tít 1,5-7; Jak
5,14).
V poznámke k Sk 14,23 starší znamenajú predstavených cirkevných
obcí.
„Biskupstvo“ (episkopé) tu ešte neznamená biskupský úrad v dnešnom
význame. „Biskupi“, èiže strážcovia, dozorcovia, mali funkciu v miestnej
cirkvi, ale nie je nám dostatoène známe, èím sa líšili od „starších“, t.j.
presbytérov. Presné odlíšenie medzi biskupmi, staršími a diakonmi nastalo
až neskôr. (1 Tim 3,1 pozn.)
V Didaché, napísanom okolo roku 100 sa hovorí o miestnych
nosite¾och úradu – biskupoch a diakonoch, ktorí boli vyvolení cirkevnou
obcou.
V biskupovi pôsobí Kristus. Biskup teda negarantuje len jednotu, ale
aj tradíciu a kontinuitu s prvotnou cirkvou.
Jasne vyjadrená trojstupòovitos cirkevného úradu: episkopát
(biskup), presbyterát (kòaz) a diakonát (diakon), je v listoch sv.
Ignáca z Antiochie.
Požiadavky na diakonov zo Svätého písma:
Ustanovenie diakonov - v tých dòoch, keï poèet uèeníkov rástol, Helenisti
zaèali šomra na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy.
Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie uèeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme
my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite
spomedzi seba sedem osvedèených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu
ustanovíme ich. My sa budeme celkom venova modlitbe a službe slova.“ Táto reè
sa páèila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha
Svätého, ïalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu
z Antiochie. Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky. (Sk
6,1-6)
Diakoni - Takisto diakoni majú by cudní, nie dvojakí v reèi, ani príliš oddaní vínu,
ani žiadostiví mrzkého zisku, ale v èistom svedomí nech uchovávajú tajomstvo viery.
Aj ich treba najprv vyskúša; až potom, keï sa ukážu bez úhony, nech konajú službu.
Podobne aj ženy nech sú cudné, nie klebetné, triezve a verné vo všetkom. Diakoni
nech sú muži jednej ženy a nech dobre vedú svoje deti a svoje domy. Lebo tí, èo budú
83
kòaz. Kòaz berie èloveka z lona matky a nevypúša ho až kým ho nepoloží
do hrobu. Sú to slová, ktoré charakterizujú starostlivos kòaza o zverené
„oveèky“. Nemá vlastné deti, ale nie len deti ho nazývajú otcom.
16.1 Definícia sviatosti Posvätnej vysviacky
·
Je to sviatos, v ktorej sa pokrstenému mužovi skrze vkladanie rúk
a modlitbu biskupa ude¾uje duchovná moc a milos pre svoj úrad.
16.2 História sviatosti Posvätnej vysviacky
Jedným zo základných poslaní kòaza je sprítomòova obetu Ježiša
Krista na kríži nekrvavým spôsobom . slávenie sv. omše.
Biblický pôvod novozákonnej obety v starom zákone:
o
o
o
o
o
Kain a Ábel
obeta Noeho po potope na vrchu Ararat ako poïakovanie za záchranu
Abrahám a Melchizedech – obeta chleba a vína
krá¾ Dávid
prorok Eliᚠ– vrch Karmel ...
V èase starého zákona bol krá¾ alebo zároveò faraón aj najvyšším
kòazom, niekde až bohom. Prvým ve¾kòazom v èase Izraela bol urèený
Mojžišov brat Áron è dedili ju jeho synovia è celý rod Léviho bol
urèený na Pánovu službu (Nm a Lv).
Celý rad kòazov SZ smeruje k najvyššiemu ve¾kòazovi ako stredobodu
obety – Ježišovi Kristovi.
Druhý vatikánsky koncil pojednáva o kòazskom poslaní: „Kristus,
ktorého Otec posvätil a poslal na tento svet prostredníctvom svojich apoštolov
urobil úèastnými svojho povolania a poslania ich nástupcov, t.j. biskupov,
ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozlièných
stupòoch svojim pomocníkom v službe. A tak Bohom ustanovenú službu
konajú v rôznych stavoch tí, èo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kòazmi
a diakonmi....“
82
13.9 Úcta k Eucharistii a jej uchovávanie.
Kult Eucharistie:
Úctu prejavujeme pok¾aknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie
Pána. Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult poklony, ktorý patrí
sviatosti Eucharistie nielen poèas slávenia omša, ale aj mimo neho, tak, že:
o s najväèšou starostlivosou uchováva konsekrované hostie (svätostánok,
cibórium, veèné svetlo)
o vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali (monštrancia, adorácia)
o nosí ich v procesii na rados ¾udu zhromaždeného vo ve¾kom poète.
Eucharistiu je možné prija aj dva razy za deò za predpokladu, že
pri druhom prijatí je povinná úèas na celej svätej omši. (Svätá omša
zaèína prežehnaním sa a konèí závereèným požehnaním).
Oltár:
Je symbolom samého Krista, ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich
veriacich ako obe prinášaná za naše zmierenie a zároveò ako nebeský pokrm,
ktorý sa nám dáva.
Vonkajší postoj:
Gestá a odev na svätej omši má vyjadrova úctu, slávnostný ráz a rados, že
Kristus sa stáva našim hosom.
KKC: èlánky 1322 - 1405
67
14. Sviatos Pokánia (zmierenia).
16. Posvätná vysviacka
Boží život nosíme pod¾a apoštola Pavla
„v hlinených nádobách“. Sme vystavení
utrpeniu, bolesti a smrti. Tento nový život v Bohu
môže v nás zoslabnú, ba môžeme ho aj strati
hriechom. Ježiš ako lekár našich duší, ale aj tiel,
ktorý ochrnutému odpustil hriechy a vrátil aj
telesné zdravie, chcel, aby aj jeho Cirkev mocou
Ducha Svätého pokraèovala v jeho diele
uzdravovania. Toto je cie¾ dvoch sviatostí
uzdravenia: sviatosti pokánia a pomazania
chorých.
Podstatou sviatosti zmierenia je bolestné vedomie rozporu medzi
svätosou Boha a ¾udským zlyhaním., po ktorom nasleduje snaha o oèistenie.
Posledné dve sviatosti (posvätný stav a manželstvo) sú zamerané na
spásu iných. Prispievajú k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným.
Ude¾ujú osobitné poslanie v Cirkvi a slúžia na budovanie Božieho ¾udu.
Biblia uvádza mnohé príklady viny a odpustenia: Iz 27,9; Iz 6,7; Ž
130,4; Ex 32,30; Ex 29,36; Lv 11-16; a iné...Boli to verejné úkony pokánia
a zmierne obety. Ve¾a príkladov v Biblii je o osobnej ¾útosti, pokání, obrátení,
oèistení viny: krá¾ Dávid; mesto Ninive; Peter; lotor na kríži; Šavol; ...
·
·
·
·
·
·
·
·
·
·
·
·
·
·
·
Slovenský výraz „pokánie“ vysvet¾ujeme ako zmenu života
k lepšiemu. Ide o osobný èin obrátenia hriešnika.
V tejto sviatosti sa zameriame na spoveï.
¼udia, ktorí spoveï „zahodili“, pociujú potrebu túto medzeru nieèím
vyplni a tak h¾adajú „náhradu“ - psychológa, psychoterapeuta, guru, ba èasto
psychiatra, alebo si siahajú na život. Títo odborníci, majú svojimi metódami
nahradi kòaza a spoveï.
Michael Quist hovorí: „Keby nebola spoveï, museli by ju vynájs.“
a psychiater C. G. Jung hovorí: „Keby ¾udia viac k¾aèali v spovednici, menej
by ležali v nemocnici.“
Kòaz je èlovek ako každý z nás. A predsa, keï sa stáva kòazom už
nepatrí sebe ani urèitej skupine ¾udí. Kòaz v Latinskej cirkvi už nemá právo
na slová: moja rodina, moja žena, moje deti, ... Má všetko a niè. Má všetkých
a zároveò nikoho. Je medzi všetkými a napriek tomu je sám. Tento
posvätný stav je jeho radosou i odriekaním. Je to èlovek, ktorý je váženou
osobou, no zároveò osobou najviac posudzovanou a osoèovanou.
Kòazi sú èasto najvïaènejšou témou planých a prázdnych diskusií.
Každý má na kòaza voje výroky a predstavy o òom:
·
keï farár dlho káže, tak mu to pomaly myslí
keï pri kázni hovorí hlasnejšie, tak krièí
keï hovorí normálnym tónom, tak mu nie je rozumie
keï má auto, tak je sveták, keï ho nemá, tak nekráèa s dobou
keï chodí na návštevy, tak nikdy nie je doma
keï je vždy doma, tak je nespoloèenský a namyslený
keï prosí o milodary, tak je chamtivý a nenásytný
keï dôkladne spovedá, tak naahuje èas, zdržiava
keï spovedá krátko, tak nepoèúva, nemá na ¾udí èas
keï omšu zaèína presne, tak mu asi idú popredu hodinky
keï zaène omšu minútku neskôr, tak zdržiava celú farnos
keï opravuje kostol, tak zbytoène utráca a nerobí si svoju robotu
keï neopravuje niè, tak je lenivý a všetko necháva spustnú
keï je mladý, tak nemá skúsenosti
keï je starý, mal by už ís do dôchodku
A nakoniec vážny povzdych:
keï zomrie, tak niet nikoho, kto by ho nahradil
Sv. don Bosco hovoril: „Akých kòazov si vymodlíte, takých budete ma.“
Nikto nie je schopný preukáza ¾udstvu väèšie dobro, ako skutoèný
68
81
15.5 Vysluhovate¾ sviatosti Pomazania chorých
Táto sviatos pod¾a obsahu sa volá:
Platne a dovolene môže vyslúži túto sviatos kòaz a biskup.
·
15.6 Prijímate¾ sviatosti Pomazania chorých
·
·
Ø Má a môže prija každý kresan-katolík, ktorý je pre vážnu chorobu alebo
starobu v nebezpeèenstve smrti.
Ø Kresan môže prija sväté pomazanie zakaždým, keï upadne do ažkej
choroby, a tiež aj vtedy, keï už túto sviatos prijal a choroba sa mu zhorší.
Ø Odporúèa sa pred operáciou, aj keï sa vykonáva bežne, pretože každá
operácia má v sebe riziko smrti.
Ø Prija ju môžu aj ažko choré deti, ktoré užívajú rozum nato¾ko, že sviatos
im môže by posilnením.
Ø Môže sa prija aj hromadne, napríklad pri svätej omši
·
K hodnému prijatiu sviatosti pomazania chorých
je potrebný stav milosti.
V nutnom prípade staèí aj nedokonalá ¾útos.
·
sviatos obrátenia – návrat k Otcovi, od ktorého sa èlovek vzdialil
hriechom
sviatos pokánia - posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia
sviatos odpustenia – kòazovým sviatostným rozhrešením Boh ude¾uje
kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“.
sviatos zmierenia – dáva lásku Boha, ktorý zmieruje (2Kor 5,20; Mt
5,24).
14.1 Definícia sviatosti zmierenia.
Je to sviatos v ktorej:
·
·
nám Boh službou Cirkvi odpúša hriechy spáchané po krste
prostredníctvom kòaza odpúša hriešnikovi hriechy, spáchané po krste
od poslednej spovede
sa hriešnikovi odpúšajú hriechy spáchané po krste skrze kòazské
rozhrešenie, ak ich opravdivo ¾utuje, úprimne vyznáva a má vô¾u vykona
zadosuèinenie
14.2 Ènos pokánia.
15.7 Úèinky sviatosti Pomazania chorých
Osobitná milos tejto sviatosti má úèinky:
Ø udelenie milosti a spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné
dobro a pre dobro celej Cirkvi
Ø posilu, pokoj a odvahu kresansky znáša utrpenia choroby alebo stareckú
zošlos
Ø obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilòuje proti pokušeniam zlého ducha
Ø odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prija vo sviatosti zmierenia
Ø odstránenie trestov
Ø navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse
Ø príprava na prechod do veèného života
80
Slovo pokánie oznaèuje aj osobitne ènos, ktorou sa èlovek odvracia
od hriechov a robí za ne Bohu zadosuèinenie. Cie¾om pokánia je „nový
život!
Ènos pokánia sa navonok prejavuje vonkajšími skutkami:
o
o
vyznanie hriechov
konaním pokánia: modlitba, skutky lásky, pôst, almužna, umàtvovanie,
trpezlivé znášanie utrpenia, kajúce pobožnosti...(Tob 12,8; Mt 6,1-18)
Obrátenie a pokánie sú podmienkou spásy: „Ak sa neobrátite a nebudete
ako deti, nevojdete do nebeského krá¾ovstva.“ Mt 18,3
Ježiš nemá na mysli vonkajšie prejavy pokánia, vrecovinu a popol na
hlave, ale zmena srdca a zmýš¾ania. Túto podstatu vyžaduje aj SZ prorok
Joel 2,12-13.
69
Vnútorné pokánie kresana sa môže prejavova ve¾mi rozmanitým
spôsobom. Písmo a Otcovia zdôrazòujú najmä tri formy:
o
o
o
obrátenie vo vzahu k sebe samému
obrátenie vo vzahu k Bohu
obrátenie vo vzahu k blížnym
dôsledky prijatia tejto sviatosti: nosil do smrti kajúce rúcho; èasto nemohol
ani vykonáva prácu na svoju obživu; alebo musel chodi bosý, zdržiava sa
mäsitého pokrmu a pod.. Preto sa táto sviatos aj zo strachu pred týmito
záväzkami odsúvala až na záver života a to aj napriek riziku, že chorý zomrel
a nestihol túto sviatos prija. Bola chápaná ako rozsudok smrti.
15.3 Matéria sviatosti Pomazania chorých
Okrem úplného oèistenia, ktoré spôsobuje krst alebo muèeníctvo,
uvádzajú sa ako prostriedky na odpustenie hriechov:
o
o
o
o
o
úsilie zmieri sa so svojim blížnym
slzy pokánia
starostlivos o spásu blížneho
orodovanie svätých
èinorodá láska, èo „zakrýva množstvo hriechov“ (1Pt 4,8)
Najèastejšia cesta pokánia je
každý deò vzia svoj kríž
a nasledova Ježiša.
Kajúce dni a obdobia v liturgickom roku sú významné v kajúcej praxi
Cirkvi. Tieto obdobia sú osobitne vhodné na: na duchovní cvièenia, kajúce
liturgické pobožnosti, dobrovo¾né odriekania, pôst, almužna, ..... Úsilie
o obrátenie nie je len ¾udským dielom, ale je to snaha „skrúšeného srdca“,
ktoré milos priahuje a pohýna, aby odpovedalo na milosrdenstvo Boha,
ktorý nás prvý miloval. (Lk 15 kap.)
Svedèí o tom aj obrátenie apoštola Petra po trojnásobnom zapretí svojho
Uèite¾a. Ježišov milosrdný poh¾ad vyvoláva v Petrovi slzy ¾útosti a po
Pánovom zmàtvychvstaní trojnásobné vyznanie lásky (Pane, ty vieš, že a
mám rád! (por. Jn 21,15-18).
14.2.1 História sviatosti pokánia
Matériou je olej, pomazanie olejom a vkladanie rúk.
Pod olejom sa rozumie olivový olej posvätený biskupom na Zelený
štvrtok. V súrnom prípade môže by aj iný olej rastlinného pôvodu
(slneènicový, ¾anový...), posvätený presbytérom (kòazom) pred udelením
pomazania.
15.4. Forma sviatosti Pomazanie chorých
Forma spoèíva v slovách sviatostnej formuly, ktorá sprevádza
pomazanie:
„Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech
ti Pán pomáha milosou Ducha Svätého. Amen.
Amen.
A oslobodeného od hriechov nech a spasí a milostivo posilní.“
V rímskom obrade kòaz maže chorého olejom vlastnou rukou na èele
(rozum) a na rukách (èiny) – pretože sviatos zahàòa celistvú osobu a pritom
vyslovuje sviatostnú formulu.
V minulosti sa pomazanie ude¾ovalo aj 7dní po sebe a mazalo sa na 5
èastiach tela – zmysly: oèi, uši, ústa, nos a ruky; vykonávalo ju viacero kòazov.
Cirkev odpoèiatku zhovievavo vystupovala voèi kajúcim hriešnikom, ale
tvrdo – exkomunikáciou voèi zatvrdlivcom, ktorí neboli ochotný obráti sa
a kona pokánie. (2Sol 3,6; 1Kor 5,2-5)
V mimoriadnom prípade v súèasnosti postaèuje na èele alebo inej
zdravej èasti tela, prièom sa povie celá formula.
70
79
uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk (Mk 7,32-36; 8,22-25 ) blato
a umytie (Jn 9,6-15). Chorí sa ho snažia dotknú (Mk 3,10; 6,56) „lebo
vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6,19).
Tak sa nás Kristus naïalej „dotýka“, aby nás uzdravoval.
Vylúèenie z eucharistického spoloèenstva nasledovalo po hriechoch ako:
vražda; cudzoložstvo; krvismilstvo; odpadnutie od viery a modloslužba.
Celý tento represívny proces pozostával z 3 èastí:
Biblické texty, o ktoré sa opiera Cirkev od staroveku pri zdôrazòovaní
pomazania chorých sú:
1. Exkomunikácia – hriešnik vyznal svoj hriech èbiskup mu uložil pokánie
è vložil na neho ruky è hriešnik si obliekol kajúce rúcho a hlavu si
posypal popolom. Pokánie trvalo od 2 týždòov až 10 rokov. Mohlo by
však a j doživotné (napr. v Gálii v 3. stor. – ude¾ované za potrat).
Už v starej Cirkvi bolo zaužívané dvojaké pokánie:
Ø Mk 6,12-13: „Oni šli a hlásali, že treba robi pokánie. Vyhnali mnoho
zlých duchov, pomazali olejom ve¾a chorých a uzdravovali.“
Tajné – všetky ažké hriechy, keï spovedník nežiadal verejné pokánie,
rozhrešenie bolo udelení hneï po vyznaní.
Ø Jak 5,14-15: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech
sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou
uzdraví chorého a Pán mu u¾aví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa
mu.“
Verejné – len za 3 už spomínané hriechy (apostáza, vražda,
cudzoložstvo).
15.2 História sviatosti Pomazania chorých
Starovek – pri lieèení dôležitý telesný kontakt – vkladanie rúk; potieranie
blatom; slinou ... Ježiš túto právomoc dal 12 apoštolom. Uèeníci pri tom
používali olej, ktorý bol vtedy uznávaným lieèebným prostriedkom.
Verejné pokánie bolo dovolené len raz v živote, preto sa odsúvalo na
neskôr a prijímalo sa ako posledné pomazanie. Po druhý krát
spáchanom ažkom hriechu už cirkevné spoloèenstvo konalo za
hriešnika „len“ prosebné modlitby. V hodine smrti mu mohlo by
podané len tzv. posledné sväté prijímanie.
Tridentský koncil – vidí v tom predobraz sviatosti pomazania chorých.
Podobne o tom hovorí aj pápež Pavol VI.
2. Èas pokánia – obdobie, poèas ktorého musel kajúcnik napåòa biskupom
uložené pokánie.
Texty z 3. storoèia dosvedèujú prax vysluhovania tejto sviatosti, ktorá
sa vtedy neviazala výluène na kòaza a nevzahovala sa na nebezpeèenstvo
smrti.
Bola však táto sviatos ude¾ovaná olejom posväteným biskupom na
Zelený štvrtok podobne ako dnes a ude¾ovala sa chorým kedyko¾vek to
potrebovali.
Od 9. stor. sa zo sviatosti, ktorá prinavracala zdravie, stalo „posledné“
pomazanie.
Neskôr chápané nie ako posledná sviatos v poradí, ale ako sviatos
„zomierajúcich“.
Na prelome prvého tisícroèia sa chorým ude¾ovala ako súèas prísneho
pokánia. Chorý, ktorý prijal túto sviatos a ozdravel, celý zvyšok života znášal
3. Rekonciliácia – na konci èasu pokánia boli kajúcnici slávnostne prijímaní
spä do eucharistického spoloèenstva – najèastejšie na Zelený štvrtok.
Kajúcnici, ktorým pokánie bolo udelené na celý život, aj tí po znovuprijatí
do spoloèenstva ostávali tzv. „druhotriednymi“ kresanmi.
78
71
Od 3. storoèia delenie hriešnikov do 4 tried:
1. plaèúci – pri vchode do kostola so slzami v oèiach žiadali o modlitbu
2. poèúvajúci – možnos zúèastni sa na èasti bohoslužby
3. k¾aèiaci – mohli by v kostole, ale celú bohoslužbu museli k¾aèa
4. stojaci – mohli by na bohoslužbe, ale nesmeli pristúpi k sv. prijímaniu
Pokánie pobáda hriešnika, aby sa ochotne podujal na všetko; aby mal
v srdci ¾útos; v ústach vyznanie; v èinoch dokonalú poníženos alebo
plodné zadosuèinenie. (KKC § 1450)
Sviatos zmierenia pre platné a hodné vyslúženie má obsahova
nasledovné èasti:
1. Spytovanie svedomia – rozmýš¾am, aké hriechy som spáchal
2. ¼útos – boles duše nad spáchaným hriechom (¾útos dokonalá
a nedokonalá)
3. Predsavzatie nehreši – pevné rozhodnutie viac nehreši, vyhýba
sa hriechu a príležitosti k nemu
4. Vyznanie hriechov – vyznanie viny a ažkých hriechov, ich poètu,
druhu a dôležitých okolností. Vyznanie ¾ahkých hriechov nie je
nevyhnutné, ale dovolení a ve¾mi užitoèné.
Vyznanie hriechov kòazovi tvorí podstatnú èas sviatosti
pokánia. Tí, ktorí vyznajú všetky ažkí hriechy, odovzdávajú ich
Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. Tí však, èo vedome niektoré
hriechy zamlèujú, nepredkladajú prostredníctvom kòaza niè Božiemu
milosrdenstvu na odpustenie preto im nemôže by odpustené, lebo „nie
je èo odpusti“. Lebo ak sa chorý hanbí odkry lekárovi ranu,
medicína nelieèi, èo nepozná.
Úèinky pravidelnej spovede zo všedných hriechov:
o
o
o
o
pomáha nám formova svedomie
pomáha nám bojova proti nezriadeným náklonnostiam
pomáha nám lieèi sa s Kristom a ži pod¾a Ducha
pobáda nás by milosrdnými ako Boh
5. Zadosuèinenie – kajúce skutky udelené pri sviatosti pokánia na
odèinenie doèasných trestov a veèného trestu. Mnohé hriechy
spôsobujú škodu blížnemu a základná spravodlivos vyžaduje, aby
bola škoda nahradená. (napr. vráti ukradnuté veci; napravi dobrí
meno toho, koho sme osoèovali; ...).
72
15. Sviatos Pomazania chorých
Choroby a boles sú našimi
nerozluènými sprievodcami pri našom
putovaní životom. Objavili sa ako dôsledok
dedièného hriechu.“ Choroby nám pomáhajú
„brzdi sa“ v namyslenosti a v nezdravej
sebestaènosti. Tým, že nám pripomínajú našu
bezmocnos a možnos smrti, upriamujú nás
na hodnoty veèné. Majú svoj zmysel v živote
každého èloveka. Ježiš ich posvätil svojou smrou na kríži.
V chorých a trpiacich vidíme tvár trpiaceho Krista a každý skutok lásky
považujeme za službu samému Ježišovi: „Veru hovorím vám: Èoko¾vek ste
urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)
Choroba môže vies aj k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy
dokonca k zúfalstvu a vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobi èloveka
zrelším, môže mu pomôc rozlíši, èo je v jeho živote podstatné a zameral
sa na to. Choroba ve¾mi èasto podnecuje h¾adanie Boha a návrat k nemu.
15.1 Definícia sviatosti Pomazania chorých
Sviatos pomazania chorých je sviatos
Ø v ktorej Kristus pomáha chorému na tele i na duši;
u¾avuje v bolesti a posilòuje ho v slabosti.
Ø v ktorej vážne chorému veriacemu skrze mazanie
olejom a modlitbu kòaza, ude¾uje Božia milos
na spásu duše a èasto aj prirodzené zdravie tela.
Ø ktorá pomáha duši i telu chorého èloveka.
Ø ktorá ude¾uje osobitnú milos kresanovi, ktorý
prežíva stav ažkej choroby, alebo staroby
Choroba a smr sa javia ako úèas na Kristovom kríži, ktorá má základ
vo viere a krste. Ježiš žiada od chorých, aby verili (Mk 5,34; Mk 9,23). Na
77
Rozhrešenie odstraòuje hriech, ale nie všetky nezriadenosti, ktoré
hriech spôsobil.
14.8 Vysluhovate¾ sviatosti pokánia
Vlastníkmi odpúšajúcej moci Cirkvi vo sviatosti pokánia sú jedine
biskupi a kòazi.
Spovedník je viazaný aj za cenu obetovania života zachova spovedné
tajomstvo. (Ani slovom, ani nijako, èím by i len èiastoène mohol kòaz
prezradi kajúcnika).
Spovedné tajomstvo je povinný zachova aj tlmoèník, alebo èlovek,
ktorý spoveï nechtiac vypoèuje.
Niektoré ažké hriechy podliehajú exkomunikácii (potraty...), ktorá
je najprísnejším cirkevným trestom, ktorý nedovo¾ujú prijíma sviatosti
a vykonáva niektoré cirkevné úkony. Preto rozhrešenie od neho môže pod¾a
cirkevného práva udeli len pápež, miestny biskup alebo kòazi, ktorým
oni dali splnomocnenie. V prípade nebezpeèenstva smrti ktorýko¾vek kòaz,
aj keï nemá právomoc spoveda, môže rozhreši od každého hriechu a od
každej exkomunikácie. (KKC § 1463).
Spovedník nemá právo žiada mená spoluvinníka od kajúcnika.
14.9 Prijímate¾ sviatosti pokánia
Sviatos pokánia môže prija každý pokrstený èlovek, ktorý po
prijatí krstu alebo poslednej spovede upadol do ažkého hriechu alebo
¾ahkého hriechu.
Ø kto úmyselne zamlèí pri spovedi ažký hriech, pácha svätokrádež, prijíma
sviatos nehodne
Ø kajúcnik (penitent) si má právo zvoli spovedníka, zákonne schváleného
aj z iného obradu – gréckokatolíka
Ø je dovolené spoveda sa v urèitých špeciálnych prípadoch cez tlmoèníka
pri zachovaní predpisoch CIC kán. 983 § 2
o
o
o
o
o
Kòazské rozhrešenie:
tvorí tak isto podstatnú zložku tejto sviatosti. Je nie len znakom uistenia
a odpustenia hriechov Bohom, ale aj samotným sudcovským úkonom toho,
kto koná v mene Ježiša Krista.
nielen poukazuje na odpustenie hriechov, ale ich skutoène odpúša
ude¾uje sa len ústne a prítomným osobám
bez bezprostrednej ušnej spovede sa hromadné rozhrešenie môže udeli
len v mimoriadnych prípadoch – lietadlo sa rúti k zemi, potápa sa loï
púte a iné masové slávnosti nie sú dôvodom na hromadné rozhrešenie
14.3 Odpustky
Èo sú odpustky?
o
o
o
sú odpustením èasného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už
odpustené, èo sa týka viny
je to odpustenie èasných trestov za hriechy, ktorých vina už bola odpustená
aj pred Cirkvou aj pred Bohom
je to mimosviatostné odpustenie doèasných trestov, ktoré ostávajú po
odpustení viny a veèného trestu, ktoré ude¾uje cirkevná autorita z pokladu
Cirkvi pre živých aj pre zomrelých
Tresty možno prirovna k alkoholikovi, ktorý má pitím znièené zdravie,
ale následky (choroby) už nezmiznú aj keï prestane pi.
Pod¾a toho, èi sa zbavujeme doèasných trestov úplne alebo èiastoène,
rozoznávame:
1. Èiastoèné odpustky – môžeme ich získa viackrát denne a oslobodzujú
od èasného trestu len èiastoène
KKC: èlánky 1422-1498
2. Úplné odpustky – môžeme ich získa len raz za deò (druhýkrát za deò
len v hodine smrti) a oslobodzujú od èasného trestu za hriechy úplne.
76
73
Na získanie plnomocných odpustkov je potrebné vykona dobrý skutok
a splni 4 podmienky:
1. sviatostná spoveï
2. sväté prijímanie
3. modlitba na úmysel svätého Otca
4. má sa vylúèi zá¾uba k akémuko¾vek aj všednému hriechu
Odpustky je možné získa pre seba, ale možno ich obetova aj za duše
v èistci (zvl᚝ v „dušièkovej“ oktáve od 1.11poobede do 8.11 každý deò.)
Pokladnica Cirkvi, z ktorej èerpáme výhody milosti odpustkov – sú
zásluhy Krista, Panny Márie a svätých.
Generálna spoveï – zopakovanie všetkých alebo nieko¾kých spovedí
doterajšieho života. Doporuèuje sa ju vykona 3-4 krát v živote, pred nejakými
dôležitými udalosami v živote – svadba, kòazstvo, duchovné cvièenia...
14.4 Matéria sviatosti pokánia
14.6 Úèinky sviatosti pokánia
Navracia milos Božiu a spája nás s Bohom v dokonalom priate¾stve.
Cie¾om a úèinkom tejto sviatosti je:
Ø
Ø
Ø
Ø
Ø
Ø
znovuzmierenie s Bohom
zmierenie s Cirkvou
pokoj duše
znovuoživenie zásluh
odpustenie veèného trestu
odpustenie doèasných trestov
Veèný trest si zasluhujeme ažkým = smrte¾ným hriechom. Odpykáva
sa v pekle. Viacerými ažkými hriechmi si už trest neznásobujeme,
nepredlžujeme, lebo je nekoneèný – veèný. Dåžka doèasných trestov sa
hromadením všedných hriechov zväèšuje a rastie.
14.7 Ustanovenie sviatosti zmierenia
Pri sviatosti zmierenia ide skôr o quasi matériu, pretože ju tvoria akty
kajúcnika:
- ¾útos, vyznanie hriechov a zadosuèinenie.
Quasi – matériou sa nazýva preto, lebo nie je hmotnej podstaty. Akty
kajúcnika majú by usmernené na rozhrešenie.
Sviatos pokánia ustanovil Ježiš Kristus po svojom vzkriesení, keï
prišiel k apoštolom: „A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mòa poslal Otec,
aj ja posielam vás.“ Keï to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite
Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich
zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,20-23)
14.5 Forma sviatosti pokánia
Predsavzatie – je to pevné a úprimné rozhodnutie chráni sa hriechu a viac
nehreši.
Formou tejto sviatosti sú slová (formula) rozhrešenia, ktorá sa používa
v Latinskej cirkvi: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrou a zmàtvychvstaním
svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie
hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. – A ja a
rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
Rozhrešenie v spojení s aktami kajúcnika spôsobuje odpustenie
hriechov.
74
Spoveda sa máme:
1. úplne (zo všetkých smrte¾ných hriechov)
2. úprimne (tak, ako nám to diktuje svedomie)
3. zrete¾ne (tak, aby kòaz rozumel)
Rozhrešenie pri sviatosti pokánia kòaz odoprie:
Ø ak spovedajúci sa ne¾utuje svoje zlé skutky
Ø ak spovedajúci sa nechce, alebo nemá úmysel vykona zadosuèinenie
75
Download

VII.O - Gymnázium sv. Cyrila a Metoda