Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Starý Zákon
a Evanjeliá
Pre súkromnú potrebu
GCM Nitra
1. roèník - kvinta
152
1
Náboženská výchova
2
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
151
Náboženská výchova
POUŽITÁ LITERATÚRA:
1. Otváral nám Písma: W. Trutwin/J. Maga a kol.; Vydal kòazský seminár
b. J. Vojtaššáka Spišská Kapitula; Spišské Podhradie, 1993
2. Sväté Písmo SZ a NZ: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1995
3. Ako k nám prišla Biblia: Meryl Doney; vydala SBS Banská Bystrica,
1998.
4. Bohatstvo inšpirovaných kníh – SZ: Edward Staniek (preklad z po¾štiny
do slovenèiny Mons. Dominik Bròák, asistent TI Nitra)
5. Nový Zákon – Biblia s aplikáciami pre život: Vydala Medzinárodná
biblická spoloènos – Slovensko, 1999; tlaèiareò Svornos.
Pre vnútornú potrebu spracovala Mgr. Marta Èaèová (sr. Juliána, Praem)
150
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Obsah
1. Úvod do Biblie – struèná charakteristika ..................................4
2. Pôvod, obsah a jedineèný charakter Biblie ................................6
3. Od papyrusu k modernému vydaniu ....................................... 10
4. Preklady Biblie .......................................................................... 13
5. Pentateuch ................................................................................ 16
6. Hexameron ................................................................................ 20
7. Pád prvých ¾udí a jeho následky ............................................. 25
8. Kainova bratovražda. ................................................................ 29
9. Biblické rozprávanie o potope. ................................................. 32
10. Parabola o babylonskej veži. ................................................... 36
11. Dejiny patriarchov – Abrahám. .............................................. 38
12. Izák .......................................................................................... 43
13. Patriarcha – Jozef ................................................................... 48
14. Historické zaradenie Mojžišovej doby. ..................................... 53
15. Štvornásobný obraz o Mojžišovi. ............................................ 55
16. Obsadenie Palestíny. ............................................................... 62
17. Doba sudcov. .......................................................................... 65
Kniha Jozue ............................................................................ 65
Kniha Sudcov: Koncepcia moci ............................................. 69
Prvá kniha Samuelova: Dráma Samuela a tragédia krá¾a . 71
Samuel .................................................................................... 72
Šaul ......................................................................................... 73
Druhá kniha Samuelova: Kajúci krá¾ Dávid ........................ 75
Prvá a druhá kniha Krá¾ov: Krá¾ Šalamún a ve¾ký prorok .. 81
18. Asýrske a Babylonské zajatie.................................................. 86
19. Proroci Izraela ......................................................................... 89
Proroci severnej ríše ............................................................... 91
Proroci Južnej ríše – Júdska .................................................. 93
20. Poexilová doba ........................................................................ 96
21. Tobiáš, Judit, Ester, Kniha Machabejcov ............................. 102
22. Múdroslovné knihy ................................................................ 107
23. Mnohorakos a jednota Nového zákona. .............................. 110
24. Evanjelium pod¾a Matúša (Mt) ............................................. 114
25. Evanjelium pod¾a Marka (Mk) .............................................. 118
26. Evanjelium pod¾a Lukáša (Lk) .............................................. 122
27. Evanjelium pod¾a Jána (Jn) ................................................. 126
Prílohy ......................................................................................... 129
Zoznam použitej literatúry .......................................................... 150
3
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
1. Úvod do Biblie – struèná charakteristika
Èo je Biblia?
Je to akási malá „knižnica“, v ktorej sa uchováva viacero spisov od
rôznych autorov z rozpätia viac ako desa storoèí, napísaných zväèša po
hebrejsky a po grécky.
Po literárnej stránke obsahuje:
Historické rozpravy, texty zákonov a kultových predpisov, básnické zbierky,
reèi a kázne náboženského obsahu, modlitby a piesne, múdro- slovné výroky,
apokalyptické výjavy, zbierky listov a pod.
Názov: Biblia z grec. tá biblía = knižoèky, spisky. Pre svoj mimoriadny
pôvod a bohatú myšlienkovú náplò si Biblia získala jedineèné miesto vo
svetovej literatúre a právom dostala meno „Kniha kníh .“
Túto skutoènos plnšie vyjadruje a potvrdzuje jej bežný názov Sv. písmo
(lat. Sacra Scriptura), ktorý naznaèuje aj to, že všetky spisy Biblie boli
napísané z vnuknutia Ducha Svätého a že v nich máme písomne zachytené
Božie zjavenie a Božie slovo, ktoré sa nám neporušene zachovalo aj
v ústnom podaní Cirkvi. „Posvätná tradícia a Sv. písmo sú spolu tesne
spojené a navzájom sa dopåòajú.“
Biblia nie je iba kniha v ktorej sa hovorí o Bohu, ale aj kniha, v ktorej
Boh hovorí ¾uïom, èlovekovi.
Okrem všeobecných názvov Biblia a Sväté písmo sa na oznaèenie biblických
spisov pod¾a ich zadelenia do dvoch skupín používa v slovenèine výraz Starý
zákon a Nový zákon. V iných jazykoch „Starý testament a Nový testament“
(z lat. testamentom = zmluva, z grec. diathéke a hebr. berít),t. j „Stará
zmluva a Nová zmluva“
Tento názov má podklad už u apoštola Pavla (por. 2Kor , 14) a od èias
Klementa Alexandrijského (asi 150-215 po Kr.) a Tertuliána (asi 155-225 po
Kr.) sa všeobecne zaužíval v Cirkvi.
V knihách SZ sa opisuje tá fáza dejín spásy, ktorá sa zaèala zmluvou
Boha s Abrahámom a vyvrcholila zmluvou Jahveho s Izraelom na vrchu
Sinaj. V knihách NZ sa hovorí o splnení Božieho plánu spásy novou,
definitívnou a veènou zmluvou Boha s celým ¾udstvom, ktorú uzavrel
sám Boží Syn, Ježiš Kristus, svojou krvou na spásu všetkých ¾udí. Druhý
4
149
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
vatikánsky koncil hovorí: „Boh, ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov
a je ich pôvodcom, vo svojej múdrosti zariadil, že sa NZ skrýval v SZ
a SZ sa vyjasòuje v NZ. Knihy SZ prevzaté ako celok do hlásania evanjelia
nadobúdajú a ukazujú svoj plný zmysel v NZ a zároveò NZ objasòujú
a vysvet¾ujú.“ (DV 16)
148
5
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
2. Pôvod, obsah
a jedineèný charakter Biblie
Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil
¾udí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje
schopnosti a sily, no On úèinkoval v nich
a skrze nich, aby napísali ako skutoèní autori všetko to, a len to, èo On sám
chcel.
Keïže teda všetko, èo inšpirovaní autori, èiže svätopisci tvrdia, treba
poklada za výrok Ducha Svätého, musí sa uzna, že knihy Písma bezpeène,
verne a bez omylu uèia pravdu, ktorú chcel ma Boh vo SP zaznaèenú na
našu spásu. SP je teda Božia kniha, Boží spis, lebo jeho pôvodcom,
autorom je Boh, lebo bolo inšpirované Duchom Svätým.
Inšpirácia – mimoriadny Boží vplyv.
Celé Písmo je Bohom vnuknuté. Termínom inšpirácia sa oznaèuje súhra
Božej a ¾udskej spolupráce vo chvíli, keï sa Božie slovo „stáva knihou.“
Božie zjavenie:
Pod¾a dogmatickej konštitúcie Dei Verbum (DV) je obsahom SP Božie
zjavenie, èiže Bohom zjavené pravdy, cez ktoré „chce Boh vyjadri samého
seba a veèné rozhodnutie svojej vôle o spáse ¾udí.“ Nevidite¾ný Boh sa vo
svojej ve¾kej láske prihovára ¾uïom ako priate¾om a s nimi žije, aby ich
pozval a prijal do svojho spoloèenstva. Håbka pravdy, ktorá sa odha¾uje
týmto zjavením o Bohu a o spáse èloveka nám žiari v Kristovi, ktorý je
prostredníkom a zároveò plnosou celého zjavenia.
Neomylnos (lat. inerrantia) SP spoèíva v tom, že v òom nie je nijaký
omyl ani klam, pokia¾ ide o uèenie, od ktorého závisí spása èloveka.
Po II. Vat. Koncile sa hovorí o „pravdivosti“ Písma. Neomylnos Písma teda
neznamená, že v Biblii, ktorá je Božím slovom, niet omylu z h¾adiska
historických, alebo prírodných vied, ale že SP bezpeène, verne a bez omylu
uèí pravdu dôležitú pre našu spásu. V tomto zmysle stojí za Bibliou
Božia autorita a má záruku neomylnosti (lat. infallibílitas), èiže nemôže
uvies do omylu alebo pomýli. A preto ani to, èo je nesprávne, alebo
nepresné pod¾a profánnych vied, neslobodno bra izolovane
a zjednodušene a poklada za „omyl“, ale treba to bra i posudzova
v celkovom rámci biblického posolstva (t.j. to, „èo Biblia uèí“) z h¾adiska
spásnej funkcie Božieho slova.
6
147
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Kanonickos (z gréc. kanón = norma, meradlo).
Všetky inšpirované spisy a ich èasti sú zozbierané v kánone, èiže v zozname
biblických kníh a preto sa nazývajú i kanonické.
Hlavné kritéria:
– ich apoštolský pôvod
– ich verejné používanie vo väèšine cirkevných obcí
– ich súlad s „pravidlom viery“ tradovaným od apoštolov a používaným
pri príprave na krst.
Kanonickos teda znamená, že dané spisy sú Božieho pôvodu.
Spisy SZ prevzala Cirkev od Ježiša Krista a jeho apoštolov v takom poète,
ako boli uvedené v gréckom preklade Septuaginty, „Sedemdesiatich“, kým
spisy NZ postupne zozbierala a vložila ich do zoznamu inšpirovaných kníh.
Tento zoznam bol už koncom 4. stor. úplný a v celej Cirkvi všeobecne známy
a prijatý. Na IV sesii všeobecného Tridentského koncilu 8. apríla 1546 ho
definitívne schválili a slávnostne zverejnili.
Vzh¾adom na èasový odstup prijatia knihy delíme na:
Protokanonické spisy (z gréc. prótos = prvý, prvotný).
To sú tie biblické knihy SZ a NZ, ktoré Cirkev hneï takmer bez námietok
alebo diskusii o ich inšpirácii prijala do kánonu SP.
Deuterokanonické spisy (z gréc. déuteros = druhý, druhotný).
To sú tie, ktorých kanonickos neuznávali hneï od zaèiatku a bez ažkosti
v celej Cirkvi. Sú to však inšpirované biblické spisy, a preto sú zaradené spolu
s „protokanonickými spismi“ do kánonu SP.
V SZ sú „deuterokanonické“ tie texty, ktoré vznikli v hebrejèine, ale sa
zachovali iba v gréckom preklade Septuaginty ako : Tob, Judt, Sir, Bar a 1
Mach, alebo boli napísané už po grécky ako: Múd a 2 Mach a niektoré
dodatky k: Dan a Est.
V NZ sú: Hebr, Jak, 2Pt, 2Jn, 3Jn, Júd a Zjv.
Autentickos a pseudonymita:
Autentickos (z gréc. authentikós = pôvodný, pravý).
Týmto termínom sa vyhlasuje, že daný spis alebo spisy naozaj napísal
autor, ktorému sa pripisujú.
Pseudonymita (z gréc. pseudonymos = s nepravým menom).
Za èias helenizmu to bol bežný spôsob písania. Spoèíval v tom, že anonymní
autori pripisovali svoje diela vynikajúcim historickým alebo náboženským
osobnostiam, aby takto zabezpeèili svojím literárnym výtvorom väèšiu autoritu
146
7
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
a prestíž. Úlohou biblickej pseudonymity, bolo zachova duchovné dedièstvo
vynikajúcich osobností alebo autorov a pokraèova v ich tradícii aj po ich
smrti.
Preto neskorší svätopisci ako pokraèovatelia prvotných autorov, právom
písali pod ich menom a s ich autoritou.
V tomto zmysle sa v Deuteronómiu niektoré reèi a predpisy pripisujú
Mojžišovi, hoci sú neskoršieho pôvodu. Takisto sa Dávidovi pripisujú aj tie
žalmy, ktoré nezložil, a Šalamún sa pokladá za autora knihy Múd a Sir.
Rozdelenie Biblie na hlavy a verše:
Palestínski Židia už v predkresanských èasoch rozdelili Tóru na 154
èastí (hebr. seder = odsek, sta) na èítanie pri náboženských obradoch,
každý týždeò jednu sta v období troch rokov.
Babylonskí Židia ju rozde¾ovali na 54 èastí (hebr. paraša = úsek, sta),
ktoré sa èítali pri sobotòajšej liturgii v období jednoroèného cyklu
Najstaršie rozdelenie Evanjelií je vo Vatikánskom kódexe (z 1 polovice
4. stor.): Matúš – 170 sekcii, Marek – 62, Lukᚠ– 83, Ján – 18. Jednotlivé
sekcie majú však rozliènú dåžku.
Dnešné rozdelenie Biblie na hlavy alebo kapitoly sa pripisuje parížskemu
profesorovi a neskoršiemu canterburskemu arcibiskupovi Štefanovi Langtonovi
(asi 1150-1228).
Celá Biblia je rozdelená na 1189 kapitol, z èoho je v SZ 929 a v NZ
260 kapitol.
Najdlhšou kapitolou je Ž 119 (176 veršov) a najkratšozu je Ž 117 (iba
2 verše) Najdlhší verš je Est 8, 9 (hebr. biblii 43 slov), najkratší je Jn 11,
35 (v gréckej osnove 2 slová).
Rozdelenie Biblických kníh
Tri skupiny kníh:
1. DEJEPISNÉ: SZ: 21 (Gn, Ex, Lv, Nm, Dt, Joz, Sdc, Rút, 1 a 2 Sam,
1 a 2 Kr, 1 a 2 Krn, Ezd Neh, Tob, Jdt, Est, 1a2 Mach.)
NZ: 5 (Mt, Mk, Lk, Jn, Sk)
2. POUÈNÉ: SZ: 7 (Job, Ž, Prís, Kaz, Pies, Múd, Sir)
8
145
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
NZ: 21 (Rim, 1 a 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol, 1 a 2 Tim, Tit, Flm,
Hebr, 1 a 2 Pt, 1,2 a 3 Jn, a Júd)
3. PROROCKÉ: SZ: 18 (Iz, Jer, Ez, Dan – ve¾kí proroci, Oz, Joel,
Am, Abd, Jon, Mich, Nah, Hab Sof, Ag, Zach a Mal– malí proroci)
NZ: 1 Zjv
144
9
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
3. Od papyrusu
k modernému vydaniu
Dnes máme možnos èíta Bibliu v mnohých vydaniach a moderných
prekladoch.
Existuje ve¾a druhov: lacné vreckové vydania, solídne zväzky, ktoré
sa odporúèajú pre ustálenú prácu, cenné reprezentaèné vydania odpoèívajúce
v knižniciach.
Cesta od rukopisu biblických autorov až k dnešnej forme Biblie bola dlhá
a zložitá. Medzi originálmi a dnešnými textami je rozdiel nieko¾kých storoèí.
Preto sa vynára otázka: „Môžeme naše texty kontrolova s originálmi?“ Odpoveï
však nie je uspokojivá. Originály Biblických kníh, tak ako ich napísali pôvodní
autori, sa už nezachovali. Tým zdie¾a Biblia osud väèšiny antických literárnych
diel, ktoré sa ešte i dnes èítajú. Ani od väèšiny staroorientálnych, gréckych
a rímskych autorov už neexistujú originály.
Väèšina biblických spisovate¾ov písala v celkom urèitej, originálnej situácii.
Obracali sa na urèité spoloèenstvo, na prorocké školy, na krá¾ovský dvor, na
¾udí Jeruzalema, na vyhnancov v babylonskom exile, na spoloèenstvo v Korinte
alebo kresanov v Ríme. Pritom mysleli na to, èo treba poveda vo vtedajšej
situácii, na ohlasovanie, na povzbudzovanie, na varovanie, èi napomínanie.
Nemysleli však na to, aby svojim textom dali formu, ktorá by bola uznávaná
aj po stároèiach, èi tisícroèiach. A keby aj chceli, nemali po ruke nejaký
trvanlivý materiál, prípadne bol taký drahý, že si ho biblisti sotva mohli dovoli
zadováži. Hoci dnes nemáme k dispozícii úplné originály, nemusíme sa bá,
že by sa v priebehu èasu text podstatne zmenil alebo sfalšoval. Istotu
môžeme získa porovnávaním od prvých vytlaèených Biblií z 15. stor. až
k najstarším rukopisom a odpisom, ktoré vedú až k samostatným
originálom.
Na aký materiál sa písala Biblia?
Staré národy mali rozlièné možnosti písania. Králi, vládcovia, zákonodarcovia
a kòazi vyjadrovali svoju vô¾u èasto písomne na železných tabuliach,
kamenných kvádroch, na kamenných stenách alebo silných ståpoch. Tak
sa uchovali antické tabule so zákonmi, stlpy so správami o víazstvách,
náhrobky a èestné tabule. Tieto písomné pamätníky sú najstálejšie.
Existoval aj menej nákladný spôsob písania, ktorý sa pestoval predovšetkým
v Mezopotámii u Babylonèanov a Asýrèanov. Tam radi písali na malé hlinené
tabu¾ky. Kým bola hlina ešte mäkká, dalo sa do nej ¾ahko s kovovým
10
143
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
alebo dreveným gríf¾om vyrýva znaky alebo písma. Tieto tabule, ktoré sa
usušili na slnku alebo vypa¾ovali v peciach, mali potom takmer neobmedzenú
trvanlivos. V najhoršom prípade sa mohli zlomi. V posledných desaroèiach
sa našli státisíce takýchto hlinených tabú¾. Archeológovia našli v Ninive alebo
v Mari celé knižnice s takýmito tabu¾ami. Na nich možno nájs text ve¾kých
básnických diel, ale aj poznámky zo všedných dní. (napr. malé kúpne zmluvy
alebo cenníky.)
Egypania mali inú metódu písania. Už v 3. stor. pred Kristom tam našli
spôsob, ako získa použite¾ný materiál z drene papyrusu, rastúceho na
brehoch riek a moèiarov. (Dreò nieko¾ko centimetrov hrubej byle pokrájali na
tenké plátky, ktoré vertikálne a horizontálne preložili cez seba tak, aby sa
spolu držali. Keï sa potom materiál vysušil a vylisoval, vznikli papyrusové
listy, ktoré sa vynikajúco hodili na písanie.). Na papyrus ako písací nástroj
používali rúrkovité perá alebo kovové grífle. Poznali už aj urèitý druh
„atramentu“. Získaval sa buï zo sadzí alebo za šavy dubienky. Jednotlivé
papyrusové listy sa dali zlepi do zvitkov na dlhšie texty.
Konce zvitku, ktorých normálna dåžka dosahovala 6 až 10 metrov, opatrili
palièkami, aby sa zvitky pri èítaní mohli pohodlne rozvíja a navíja.
Hoci bol papyrus tak ve¾mi praktický, mal aj svoj nedostatok: ¾ahko naberal
vlhkos a preto nebol ve¾mi trvanlivý. Do budúcnosti sa nemohli zveri žiadne
texty. Túto techniku, papyrus, uprednostòovali aj Izraeliti. Už prorok Jeremiáš
použil pre svoje varovanie papyrus. V Biblii môžeme èíta, že krá¾ tieto zvitky
roztrhal na nieko¾ko kusov a potom dal spáli. 36 kapitola v Jeremiášovej
knihe dáva jasnú predstavu o tom, ako vtedy Izraeliti èítali a písali. (Ve¾ké
èasti SZ a NZ boli pôvodne napísané asi na papyrus. Pre celý NZ bolo treba
asi 70 m, teda asi 10 zvitkov.)
Peržania poznali trvalejší materiál než papyrus. Používali zvieraciu kožu
= pergamen. V Pergamone, v Malej Ázii, vyvinuli už v 2. stor. pred Kristom
zvláštnu metódu preparovania týchto koží, ktoré sa stávali trvalými. Pergameny
sa už nerolovali, ale jednotlivé „listy“ sa ukladali na seba a spájali sa ako
naše knihy. Neskôr sa takto postupovalo aj s papyrusom.
Takéto dielo z pergamenových alebo papyrusových listov sa nazýva
KÓDEX. (pozri prílohu è. 1)
Príloha è. 7
142
V neskorších dobách Starej zmluvy používali pergamen aj Židia. Zdá sa, že
èasom sa používal, ako najèastejší písomný materiál. Takéto zvitky sa našli
v Kumráme. (Zvitok Iz má dåžku 7,34 m). V priebehu vekov však tieto
pergameny nahlodali zvieratá, klíma vybielila ich písmená, takže je
dnes už ve¾mi ažké rozlúšti ich.
Nestálos písacieho materiálu je jedným z dôvodov, že sa už originály
biblických autorov nezachovali. Je tu ešte jeden dôvod:
11
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Židia mohli pri svojich bohoslužbách používa len èisté, nepoškodené
odpisy. Ve¾mi dobre vyškolení pisári vynakladali nekoneènú námahu na
zostavovanie textu, ktorý sa mal používa v synagóge. Staré texty sa
väèšinou dostávali do „genizmy“, teda do akéhosi skladu synagógy. Po
nejakom èase sa zakopali na cintoríne. Tak sa staré texty nahradzovali
neustále novými.
Ve¾ká starostlivos, s akou Židia odpisovali sväté texty, sa ukazuje napríklad
v tom, že písmená nového zvitku sa poèítali a porovnávali s písmenami
starého. Chyby v odpise boli teda takmer vylúèené
Geniálny vynález.
Rozlúštenie starých rukopisov je ažké aj preto, lebo pisatelia používali
také grafické znaky, ktoré sa úplne odlišujú od nášho písma. Pritom tieto
hebrejské grafické znaky boli na svoju dobu moderné. Prvé pokusy o písanie
pochádzajú zo 4. stor. pred Kristom. Zdajú sa nám komplikované a nepraktické,
keïže používali obrázkové písmo, lepšie povedané, malé obrázky. Neskôr
hovoríme o takzvanom klinovom písme Sumerov, Babylonèanov, Asýrèanov
a Chcetitov. V tomto písme bolo potrebných nieko¾ko stoviek znakov, prièom
ich význam sám o sebe nebol celkom jednoznaèný.
K vzdelaným a vplyvným ¾uïom vo vtedajšej spoloènosti iste patrili
práve pisári (pozri prílohu è. 2)
Znaky písma, ktoré sa použili na skoncipovanie Biblie, neboli zïaleka tak
komplikované, ako klinové písmo a hieroglify. Totiž, uprostred, medzi
Mezopotámiou a Egyptom, kde tieto tvary písma prevládali, v Kanaáne vynašli
v 2. tisícroèí pred Kristom iné písmo, ktoré bolo modernejšie a praktickejšie.
Fenièanom, ktorí vtedy sídlili na sýrskopalestínskom brehu Stredozemného
mora sa ako prvému národu podarilo vyvinú abecedné písmo, ktoré si
vystaèilo len s malým množstvom znakov. Takto vznikla okolo roku 1000
pred Kristom abeceda, ktorá obsahovala len 22 znakov. Fénická abeceda
sa stala základom všetkých neskôr vyvinutých foriem písma. Toto písmo
však malo jednu zvláštnos: Obsahovalo len spoluhlásky, nie vokály, nemalo
žiadne samohlásky. Napísané
slová mali teda iba kostru zo
spoluhlások.
V období po Kristovi sa ve¾mi
cite¾ne vyskytoval nedostatok
samohlások, preto sa do
hebrejského písma zaviedli
samohláskové znaky. (Napr.: malý
bod pod spoluhláskou oznaèoval
„e“, malá èiarka „a“).
12
Príloha è. 6
141
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
4. Preklady Biblie
1. Sýrsky preklad:
Pred rokom 100 po Kr. bol SZ preložený do sýrèiny, ktorou hovoril ¾ud
usadený v okolí mesta Edesy, v dnešnom Turecku. Edeský biskup Rabbula
vyhotovil okolo r. 400 po Kr. preklad celej Biblie. Preklad dostal pomenovanie
Pešitta (všeobecný).
Misionári sýrskej cirkvi prenikli až hlboko do Indie a Èíny. Existujú
dôkazy o tom, že v r. 180 po Kr. sa v Indii používalo Matúšovo Evanjelium
v sýrèine.
2. Koptský preklad:
Prví kresania v Egypte hovorili koptèinou, teda predchodkyòou starej
egyptèiny. Biblia bola najskôr preložená do sahidského dialektu používanom
na juhu krajiny a neskôr do ïalších náreèí. Dnes už po koptsky nikto
nehovorí, ale koptèina sa naïalej používa v Egypte ako liturgický jazyk.
3. Arménsky a gruzínsky preklad:
Sýrski misionári prenikli na sever do Arménska. Èas Biblie bola preložená
do arménèiny už v 5. stor. Arméni potom priniesli evanjelium Gruzíncom
žijúcim na severe od nich a zo svojej Biblie vyhotovili preklad do gruzínèiny.
4. Gótsky preklad (germánsky):
Ostrogóti, zo severu Európy, Rimania ich nazývali barbarmi, prijali kresanstvo
už v 3. stor. Ich biskup Vulfila preložil bibliu v polovici 4. stor. Jej známy
odpis, ktorý dnes uchovávajú vo Švédsku, napísali striebrom a zlatom na
jemný purpurový pergamen.
5. Starosloviensky preklad:
V 9. stor. prišli na naše územie ako misionári solunskí bratia Konštantín
(Cyril) a Metod. Aby mohli Slovanom preloži Bibliu, zostavili pre nich abecedu,
nazývanú hlaholika. Neskôr Metodovi žiaci zostavili cyriliku. Starosloviensky
preklad sa dodnes používa v Pravoslávnej cirkvi.
140
13
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
6. Septuaginta:
Preklad textu 72 židovských znalcov do gréètiny.
7. Vulgáta:
Vytvoril ho sv. Hieronym. Trvalo mu to 21 rokov. Je dodnes najprekladanejším
vzorom. Preklad vydal v latinskom jazyku.
8. Neovulgáta
Urobený na základe hebrejskej, aramejskej a gréckej predlohy spisov. Vyšiel
tlaèou v roku 1979.
Od biblických jazykov k moderným prekladom (pozri prílohu è. 3)
Sloviensky a slovenské preklady:
Historické pramene dokazujú, že sv. Cyril a Metod postupne preložili do
staroslovienskej reèi celú Bibliu. Už v Carihrade Konštantín pre bohoslužbu
preložil lekcionár, ktorý na Ve¾kej Morave doplnil chýbajúcimi textami
z Evanjelií, Skutkov apoštolov a Žaltára, preloženého z gréckej predlohy
s oh¾adom na latinský preklad. Tieto èasti sa zachovali v Zografskom
a Mariánskom kódexe z 10. stor.. Po Cyrilovej smrti (r. 869), Metod so svojimi
žiakmi dokonèil okolo r. 881 preklad ostatných kníh SZ, okrem 1 a 2 Mach.
Týmto prekladom sa Slovania dostali medzi vtedy vyspelé európske
národy.
Prvý, doteraz známy preklad Biblie do slovenèiny je z 1. polovice 18.
storoèia. Jeho autorstvo sa pripisuje kamaldulskému mníchovi Romualdovi
Hadbavnému.
Preklad ostal v rukopise a bol urobený z Vulgáty do jazyka blízkeho
bernolákovèine. Tento spisovný jazyk bol uzákonený v roku 1787.
Prvý preklad SP, ktorý vyšiel aj knižne pochádza z pera ostrihomského
kanonika Juraja Pálkovièa (1763-1835). Pálkoviè ho prekladal na základe
rozhodnutia cirkevného snemu, ktorý sa pod vedením arcibiskupa Alexandra
Rudnaya konal v Bratislave r. 1822. Dielo vyšlo v bernolákovèine v 2 zväzkoch.
Ïalší nový preklad vyhotovil básnik, kòaz Ján Donoval (1864-1920), ktorý
preložil najprv Evanjeliá (1913) a potom aj ïalšie knihy NZ (1914). Knihy SZ
pripravovali viacerí prekladatelia.
14
139
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Prvý preklad celého SP Slovenskej Evanjelickej cirkvi a. v., vyšiel
v roku 1978.
Úplný preklad NZ vydal SSV v r. 1986 na základe Neovulgáty.
Najúplnejší preklad SZ a NZ vyšiel v Ríme 1995 doplnený úvodníkmi
od prof. Heribana
Sväté Písmo v živote Cirkvi a veriacich:
V dogmatickej konštitúcie II. Vatikánskeho koncilu Dei Verbum sa
poukazuje na význam a úlohu SP v živote Cirkvi a veriacich týmito slovami:
„Cirkev vždy mala a má SP spolu s Posvätnou tradíciou za najvyššie
pravidlo viery, lebo ono, Bohom vnuknuté a raz navždy napísané,
nezmenite¾ne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov
dáva zaznie hlasu Ducha Svätého. Preto všetka kazate¾ská èinnos Cirkvi,
ako aj sama kresanská nábožnos má sa živi a da vies SP. Veï
v posvätných knihách ide s ve¾kou láskavosou v ústrety svojím deom
sám Otec, ktorý je na nebesiach a rozpráva sa s nimi. A v Božom slove je
to¾ká sila a úèinnos, že ono je oporou a životnou silou Cirkvi a jej deom
posilou vo viere, pokrmom duše a èistým, nikdy nevysychajúcim prameòom
duchovného života.“ (DV 21)
„Preto posvätný cirkevný snem naliehavo a dôrazne vyzýva aj všetkých
veriacich, najmä reho¾níkov, aby si èastým èítaním SP nadobudli „vznešené
poznanie Krista Ježiša“ (Flp 3, 8).
„Veï, kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“ (sv. Hieronym).
Preto nech sa radi oboznamujú s posvätným textom jednak prostredníctvom
posvätnej liturgie, ktorá oplýva božskými výrokmi, alebo nábožným èítaním,
alebo pomocou iných na to vhodných prostriedkov a podujatí, ktoré sa dnes
všade chválitebne šíria so schválením a pod vedením Pastierov Cirkvi. Nech
však nezabúdajú na to, že èítanie SP musí sprevádza modlitba, aby sa
stalo rozhovorom medzi Bohom a èlovekom. Lebo: „Keï sa modlíme,
prihovárame sa Bohu a keï èítame Božie výroky, Boha poèúvame.“ (Sv.
Ambróz).“ (DV 25)
Príloha è. 5 C
138
15
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
5. Pentateuch
Názov:
Pentateuch je grécke slovo s pôvodným významom „pä puzdier“, do
akých sa po použití vkladali pergamenové alebo papyrusové zvitky prvých
piatich spisov biblie (Gn, Ex, Lv, Nm a Dt), ktoré Židia nazývajú „Tóra“ =
zákon, náuka. Tieto spisy sa èasto oznaèujú aj názvom „pä kníh Mojžišových“,
lebo izraelský národ pod¾a tradície dostal Tóru – zákon prostredníctvom
Mojžiša.
Obsah:
Pentateuch opisuje predhistóriu a najstaršie dejiny Izraela: od stvorenia
sveta po Mojžišovu smr pred zaujatím Kanaánu.
Už samotné názvy kníh naznaèujú ich obsah.
w Zaèiatky Božieho stvorite¾ského diela a dejín spásy opisuje kniha Genezis
(vznik, pôvod);
w východ Izraelitov pod vedením Mojžiša je témou knihy Exodus (odchod,
východ);
w kniha Levitikus podáva zákony o kultovej službe kòazov a levitov;
w v knihe Numeri (èísla) sa dvakrát spomína sèítanie Izraelitov, respektíve
poèet bojaschopných mužov;
w a v knihe Deuteronómium (druhý zákon) sa opakujú a dopåòajú
„Mojžišove“ zákony.
Autorstvo:
Pod¾a tradície bol autorom týchto spisov Mojžiš. Vedecké bádanie však
ukázalo, že Pentateuch vznikal postupne a celé toto dielo sa nedá pripisova
jedinému autorovi. Na vysvetlenie autorstva existuje nieko¾ko teórii.
Teória prameòov Pentateuchu.
Na základe analýzy textov sa zistili rozdiely v štýle, v slovníku, v pojmoch,
z èoho vidno, že pri redakcii Pentateuchu boli použité viaceré pramene
(dokumenty), ktoré obsahovali záznamy a správy, písomne alebo ústne
uchovávaných tradícií. Pentateuch sa tak zaèal chápa ako ve¾ká zbierka
utvorená z viacerých prameòov – dokumentov, ktorých ústne tradície siahajú
16
Príloha è. 5 B
137
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
do Mojžišovských èias (13. stor. pred Kr.) a niektoré až do obdobia patriarchov
(18. stor. pred Kr.).
(Treba však zdôrazni, že dnešní biblisti už nehovoria o „prameòoch –
dokumentoch“ Pentateuchu v zmysle nieèoho fixne napísaného, ale hovoria o
„tradícii“, èo je obsahovo širší výraz.)
Na základe tejto teórie hovoríme o štyroch základných prameòoch
Pentateuchu:
A: Jahvistický (J)
C: Deuteronomický (D)
B: Elohistický (E)
D: Kòazský (P)
A: JAHVISTICKÝ PRAMEÒ (J)
Jeho názov je odvodený na základe používania mena
JAHVE. Vznikol pravdepodobne okolo roku 950 pred Kr., ale
obsahuje ústne podania aj zo staršieho obdobia.
Charakteristické èrty:
1.
O Bohu má hlboko náboženskú, ale ve¾mi primitívnu,
až antropomorfnú predstavu: Boh myslí, rozpráva a koná
ako ¾udia, zjavuje sa im v ¾udskej podobe (por. Gn 3,8; 7,16).
2. Vyznaèuje sa živým opisom udalostí a ¾udských postáv (por. Gn 9, 1827). Rozprávania sú napísané príažlivým štýlom, ktorý nemá páru v celo SZ
(por. Gn 11,1-9).
3. Dejiny ¾udstva a vyvoleného národa chápe a vykladá ako dejiny spásy.
Jahveho opisuje ako Pána a Oslobodite¾a celého sveta.
4. Nekladie ve¾ký dôraz na mravné požiadavky, ale má ve¾mi jasnú predstavu
o hriechu. Etiku predstavuje v protikladoch dobra a zla.: Kainova zloba má
svoj protiklad v Ábelovej dobrote; mravná skazenos sveta a potopa má svoj
protiklad v Noemovej spravodlivosti; atï.
B: ELOHISTICKÝ PRAMEÒ (E)
Príloha è. 5 A
136
Nazýva sa pod¾a Božieho mena ELOHIM. Vznikol okolo r.
800-750 pred Kr., v prorockých kruhoch Eliáša a Elizea
v Izraelskom (severnom) krá¾ovstve. V knihách Pentateuchu
sa nachádza od Gn 15 po Nm 25.
17
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Charakteristické èrty:
1. Zdôrazòuje duchovnos a transcendenciu Boha, ktorého nemožno vidie,
ani si ho predstavi; preto Boh v tomto prameni nehovorí k èlovekovi priamo,
ale cez sny alebo anjela. (por. Gn 20,1-8; 22,11-18)
2. Naratívne state sa vyznaèujú zaujímavým a umeleckým opisovaním
deja a preto na èitate¾a pôsobia hlbokým dojmom (por. Gn 22).
3. Pod¾a tohto prameòa je vyvolený iba ten národ, ktorý sa zaviazal Bohu
osobitnou zmluvou. Preto tu vystupuje do popredia zachovávanie zmluvy. (por.
Ex 20, 22-23, 33)
4. Mravné požiadavky Božej vôle sú vyjadrené v Božom zjavení a v Zákone,
ktorý sa zakladá na Desatore. (por. Ex 20, 1-21)
C: DEUTERONOMICKÝ PRAMEÒ (D)
Názov má pod¾a rovnomennej knihy, lebo sa v skutoènosti
stotožòuje s dnešnou knihou Deuteronómium (D). Jej
podstatná èas pochádza z prvej polovice 7. stor. pred Kr.,
spísaná bola okolo 5. stor pred Kr. Obsahom tohto prameòa
sú „Mojžišove reèi“, ktorými bolo vyvolenému národu
pripomínané, že ho Boh miluje i napriek jeho nevernosti.
Charakteristické èrty:
1. Ve¾mi jasne a zásadne sa v òom zdôrazòuje monoteizmus a radikálne
sa odsudzuje akýko¾vek druh osobnej, èi kolektívnej apostázie (odpadlíctva),
modloslužobníctva (klaòanie sa cudzím bôžikom) Za ve¾ké nebezpeèenstvo
a nepriate¾a sa preto pokladajú okolité pohanské národy. (por. Dt 7, 1-11; 13;
17, 2-5; 20,16-18)
2. ¼ud je vyzývaný, aby zachovával zmluvu a zákon, lebo sú prameòom
Božieho požehnania, blahobytu a víazstvom nad nepriate¾mi. (por. Dt 4,1-40;
7,12-26)
3. Štýl reèi je naliehavý, snaží sa pohnú ¾udské srdcia k dôvere a láske
k Bohu, ako dôkaz vïaènosti za prijaté dobrodenia (por.Dt6). Preto sa èasto
poukazuje na Božie divy a zásahy v prospech vyvoleného národa (por. Dt 4,
32-40...)
4. Láska k Bohu a blížnemu sa objasòuje praktickými predpismi, uvádza
samotné Desatoro (por. Dt 5,6-21). Zdôrazòujú sa povinnosti voèi sociálne
slabým, cudzincom, otrokom, ale aj zvieratám a rastlinám. (por. Dt 6,4-9;
22,1-4.6n; 20,19)
Príloha è. 4
18
135
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
D: KÒAZSKÝ PRAMEÒ (P)
Vznikol v kòazských kruhoch v exilovom a poexilovom
období, asi v rokoch 570-450 pred Kr. Materiál tohto prameòa
môžeme nájs vo všetkých knihách Pentateuchu. Oznaèuje
sa pod¾a názvu kòaz t.j. presbytér písmenkom P.
Charakteristické èrty:
1. Zdôrazòuje sa v òom absolútna transcendencia Boha, ktorý zjavuje
svoju slávu ¾uïom najèastejšie v oblaku a dáva pozna svoju vô¾u prostredníctvom
Mojžiša, Árona a kòazov. Na oznaèenie Boha používa rôzne mená. Pre
prvotnú históriu ELOHIM, pre éru patriarchov El ŠADAJ (Všemohúci)
a v Mojžišovom èase JAHVE.
2. Štýl je všedný, stereotypný, schematický a monotónny. Ve¾ký dôraz
kladie na chronologické údaje, rodostromy, ktoré vymedzujú dôležité udalosti
izraelského národa.
3. Naratívne state chcú èitate¾om objasni pôvod teokracie, náboženských
nariadení, sobotného dòa, obriezky, Paschy, zmluvy a najmä božský pôvod
izraelskej bohoslužby a kòazstva (por. Ex 12, 25-31; Lv 23, 3-14; Nm 1-10;
17).
4. Z morálneho h¾adiska sa vyzdvihuje fakt, že „svätos“ pozostáva hlavne
v zachovávaní Božích prikázaní. Konkrétne požiadavky k svätosti sú zhrnuté
v Lv 17-26.
Príloha è. 3
134
19
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
6. Hexameron
Hex = šes
heméra = deò
Èlovek sa oddávna pýta: „Ako vznikol svet? Vesmír? Odkia¾ sa zobral
na zemi život?“ Dnešní vedci hovoria, že vesmír je vytvorený obrovskou
explóziou (Big Bang) , ktorá nastala asi pred 15 miliardami rokov. Touto
explóziou sa vytvorila hmota, vytvoril sa priestor a èas. Zem vznikla pravdepodobne
pred 4,6 miliardami rokov. Život na zemi v najjednoduchších formách asi
pred 570 miliónmi rokov. Avšak èlovek vznikol až pred 2 miliónmi rokov.
Zemi
r.
Vznik vesmíru
pred 15 miliárd r.
vznik Zeme
pred 4,6 miliárd r.
vznik života
pred 570 miliónmi r.
Èlovek na
pred 2 miliónmi
Èo nám hovorí Biblia?
Èítaj úryvok Gn 1, 1-20
Aby sme našli najsprávnejšiu odpoveï a pochopili úmysel autora „opisu
stvorenia“, musíme preniknú do chápania a predstáv ¾udí o svete, ktoré boli
bežné v ich dobe. Svätopisec, autor toho textu, nebol vedec, nemal dnešné
prístroje a našu techniku, aby mohol napísa vedeckú správu o vzniku sveta.
A keby aj mal, urèite by to vedecky nenapísal, pretože dôvod k napísaniu tejto
správy bol niekde inde. Slová z knihy Genezis, ktoré máme dnes možnos
èíta, boli približne v 6.-5. storoèí pred Kristom v kòazských kruhoch. Bola to
doba, ktorú celý Izrael prežíval ako dobu skúšky. Po znièení Jeruzalema
a odvleèení do Babylonského zajatia v roku 586 pred Kristom, Izrael prišiel
o chrám, teda o miesto kultu a tým bol ohrozený ich život viery. Strata
slobody, tvrdá práca, ne¾udské zákony, pozorovanie náboženského života
20
Príloha è. 2 D
133
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Babylonèanov, najmä mnohobožstvo a ich ve¾kolepé slávnosti, nahlodávali
dôveru zajatcov v Boha Izraelitov. V takejto situácii sa rodí nádherná biblická
modlitba, chválospev, ktorý vyjadruje ve¾kú vieru a dôveru v Boha Izraela.
Boh stvoril svet. On je Pánom aj nad slnkom a mesiacom. Boh dáva
stvoreným veciam mená, teda všetko èo stvoril je podriadené jedine jemu,
Stvorite¾ovi. On je Pánom nad všetkým a nik iný! Všetko èo Boh stvoril
je dobré, nestvoril niè zlé!
Svätopisec, pravdepodobne kòazský autor, pripisuje vznik celého sveta
jedinej príèine, Bohu, ktorý jediný je pôvodcom všetkých jestvujúcich vecí.
Text ve¾mi jasne hovorí proti všetkým pokusom zbožstvenia výtvorov vtedajšieho,
ale aj dnešného sveta. Preto sa nemôžeme èudova, že vychádzal z predstáv
o svete, ktoré v òom prevládali. Mal však aj iný zámer. Svojím chválospevom
chcel vzda Bohu Stvorite¾ovi, ktorý je nad všetkým, ktorý je mocnejší ako
všetci bohovia Babylonèanov.
Aké boli predstavy o vzniku sveta?
A/ babylonská – Enuma Eliš
B/ grécka – Kozmogónia
C/ perzská – princíp dobra a zla
Babylonská predstava – Enuma Eliš
Najskôr existovali odveké elementy:
Príloha è. 2 C
132
Absu – boh (mužs. rodu) oceánu sladkých vôd a Tiamat – boh (žens. rodu)
oceánu slaných vôd. Od týchto dvoch pochádzali ostatné božstvá. Medzi nimi
bola roztržka: boh podzemných sladkých vôd, Ea, zabil Absu. Keï to vidí
bohyòa Tiamat, túži po pomste a vytvára tábor, na èele ktorého stojí Kingu.
Proti nej stojí Marduk – boh slnka a rastlín. Marduk zabije Tiamat a rozdelí
ju na dve èasti. Z jednej èasti vyformuje nebo a klenbu, z druhej vyformuje
zem. Potom na zemi stvorí svet rastlín, zvierat a na konci aj èloveka. No skôr,
ako by stvoril èloveka, bola porada víazov. Po nej priviedli zajatého Kingu,
ktorého zabili a z jeho krvi vytvorili èloveka, ktorý mal slúži bohom.
21
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Grécka predstava : Hesiodos – Kosmogónia
Tento filozof vytvoril báseò o pôvode sveta a bohov. Zaèína pri samom
poèiatku vecí, pri prapôvodnom chaose, ktorý grécka tradícia chápala ako
prázdny priestor.
Najskôr bol chaos, potom vznikla zem. Z chaosu vznikli temno a noc, zo
zeme nebo, hory a more. Jeho teogónia je zároveò kozmogóniou – náukou
o pôvode sveta. Každý stupeò v podobách sveta ja spätý so zrodom
nejakého boha. Takýto prístup je typický pre celú mytológiu a pre myslenie,
ktoré vychádza z mýtu. (mýtické myslenie)
Perzská predstava
Najvyšší princíp – boh Servana Akarana, nekoneèný, bezhranièný èas.
Potom dvaja bohovia:
princíp dobra – boh Ormuz, princíp zla – boh Ahrima. Títo bohovia
bojujú proti sebe a medzi nich, do stredu, sa dostáva èlovek. Èlovek, žijúci
na tomto svete musí bojova proti zlu. Preto èlovek, ktorý robí dobré skutky,
vráti sa k Ormuzovi do neba a èlovek, ktorý koná zlo sa dostane do pekla.
Nakoniec však sily dobra predsa len zvíazia.
Poh¾ad na svet oèami Hebrejov
Zem je ako tabu¾a, je životným priestorom ¾udí; pod zemou sa nachádzajú
spodné vody podsvetia a miesto màtvych ,šeol; z tejto vody vyvierajú rieky,
ktoré prúdia do rozlièných morí na zemi; zem je podopieraná mocnými
ståpmi nad vodami podsvetia; tieto ståpy držia vrchy zeme; nad zemou ako
klenba sa klenie obloha, sú na nej zavesené hviezdy a ostatné nebeské
telesá; nad klenbou sú horné vody, ktoré môžu pada na zem v podobe
dažïa, ak boh otvorí priepusty, uvo¾ní mreže; slnko putuje po oblohe a veèer
sa ponorí do mora; v noci putuje podsvetím a ráno zaèína svoju novú pú;
pri potope sa spájajú všetky vody; nebo je sídlom boha a podsvetie sídlom
zlého, sídlom zla.
(pozri prílohu è. 4).
Biblický opis stvorenia sa podstatne líši od podobných opisov
v staroorientálnych tradíciach.
Jedine Boh existuje pred akýmko¾vek bytím a stvoril všetko, èo jestvuje
na zemi a vo vesmíre. Boh Jahve je Pánom nad celou zemou a babylonské
modly sú len bábky. Toto je ten Boh, ktorý stvoril nebo i zem, takisto aj
èloveka.
22
Príloha è. 2 B
131
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Na poèiatku
stvoril Boh nebo a zem.
Zem však bola pustá a prázdna,
Tma bola nad priepasou a Duch
boží sa vznášal nad vodami
ý
Slovo Boh / ELOHIM/ sa v prvom opise stvorenia opakuje35x.
Toto èasté opakovanie prezrádza, že autorovi nejde o kozmologickú informáciu
èi vedeckú správu, ale skôr o teologickú výpoveï.
1. deò
4. deò
2. deò
5. deò
3. deò
6. deò
Príloha è. 2 A
130
23
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Aké sú témy hexameronu?
Pán Boh je Stvorite¾ sveta. On je ukázaný ako ten, ktorý stvoril všetko
svojim všemohúcim slovom, ktorý všetko stvoril z nièoho. Boh chcel, aby
jestvovala zem, nebo a celé bohatstvo.
Boh je Stvorite¾.
Celý svet, ako jeho dielo, je ve¾mi dobrý.
Ïalšia pravda sa týka siedmeho dòa odpoèinku. Preto autor napísal, že
Boh si na 7 deò odpoèinul, aby ukázal èitate¾ovi, že má 6 dní pracova
a na 7 deò má odpoèíva a stretnú sa so samým Stvorite¾om. Je to
katechéza o siedmich dòoch v týždni a ich predurèení.
Èlovek je stvorený na obraz a podobu Boha z lásky. Preto muža a ženu
spája láska, no a to je celý èlovek. Èlovek v knihe Gn, to je muž a žena.
¼udstvo je zložené z dvoch èastí: mužov a žien. Tieto dve èasti sú spojené
láskou. Až v NZ je podaný k¾úè k pochopeniu tejto pravdy. Boh Otec a Syn
sa navzájom milujú. Sú spojení Láskou, ktorou je Duch Svätý. Èlovek je
stvorený tak, že môže milova. A vo vzájomnej láske tvorí jedno. Pred stvorením
èloveka predchádza akási porada Boha so sebou. Už z toho možno tuši, aká
bude hodnota èloveka.
Èlovek je vrcholom, korunou
a dôvodom
celého stvorenia.
,
bil
o
r
o u ré.
Tým, že je stvorený na obraz Boží,
, è dob
o
tk ¾mi
e
nie
je len súèasou prírody, ale
š
e
v
el to v
d
prevyšuje
ju skrze zvláštny vzah k
i
h v olo
Bohu. Má úèas na Božom
Bo ¾a, b
spravovaní a sláve. Môže a má
ah
vládnu nad svetom, ale nie nad
¾uïmi, pretože aj oni sú obrazom
Boha. Pohlavná sila je dar od Boha.
Je dobrá, ale je s òou spojená
zodpovednos.
Muž a žena sú rovnoprávni.
Príloha è. 1
24
129
Náboženská výchova
vAvšak najväèším zázrakom je zmàtvychvstanie a Ján rozpráva vzrušujúci
príbeh oèitého svedka o tom, ako našiel prázdny hrob. Ïalej zaznamenáva
rôzne prípady, keï sa Ježiš ukázal ¾uïom po svojom vzkriesení.
Ján, oddaný nasledovník Krista, predložil osobný mocný poh¾ad na
osobu Ježiša, veèného Božieho Syna. Až budeme jeho príbeh èíta,
rozhodneme sa uveri a nasledova Ježiša.
K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ:
„Uèeníci uvideli Ježiša vykona ešte ve¾a iných zázrakov okrem týchto,
o ktorých rozpráva táto kniha. Tie sú však zapísané preto, aby ste verili, že
Ježiš je Mesiáš, Boží Syn a aby ste vo viere v neho mali veèný život.“
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
7. Pád prvých ¾udí a jeho následky
Odkia¾ pochádza archa práce, neplodnos zeme, bolesti matky pri pôrode,
závislos ženy od muža, strach pred smrou? Veï všetko, èo Boh urobil bolo
dobré! Boh sám je dobrý, nemôže by predsa zodpovedný za utrpenie sveta.
Ako si vysvetli všetko zlo na svete? Kde je príèina? Kedy to všetko zaèalo?
Svätopisec dáva jednoznaènú odpoveï: všetko to zaèalo neposlušnosou èloveka.
Èlovek vo svojej pýche povedal bohu „NIE“ a tým zaèali na zemi dejiny hriech
(Jn 20,30-31)
SYMBOL: orol, pretože evanjelium zaèína vzletným, básnickým spôsobom
o Slove = Kristovi.
CHARAKTERISTICKÉ ÈRTY:
Od synoptických evanjelií sa Jánovo evanjelium líši štruktúrou, obsahom,
štýlom ako aj teologickým chápaním a výkladom Ježišových èinov a slov. Na
rozdiel od ostatných evanjelií, ktoré predstavujú Ježišovu èinnos v rámci
jedného roka (jedna Ve¾ká Noc, jedna cesta do Jeruzalema a hlavné úèinkovanie
v Galiley), Jánovo evanjelium ju rozvrhuje na tri roky. Ježišove zázraky
a reèi sa v òom rozvádzajú obšírnejšie a sú navzájom úzko späté. Namiesto
správ o Ježišovom detstve Ján kladie na zaèiatok svojho evanjelia prológ
s hlbokou úvahou o Logose = Slove, o jeho preexistencii, t. j. trvanie od
veènosti a inkarnácii, t. j. vtelenie Boha – Ježiša Krista. Príznaènou èrtou
Jánovho evanjelia je dramatickos, s ktorou predstavuje reakciu a nepriate¾ský
postoj Židov voèi Ježišovmu sebazjaveniu. V synoptických evanjeliách sa Ježiš
predstavuje ako ohlasovate¾ a sprostredkovate¾ božieho krá¾ovstva, v Jánovom
zjavuje sám seba, prièom kladie ve¾ký dôraz na svoj mimoriadny vzah
k Otcovi.
TEOLOGICKÝ VÝZNAM EVANJELIA:
Pod¾a závereèných a zároveò k¾úèových slov, adresovaných èitate¾om, posledné
evanjelium bolo „napísané“, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn a aby
v ste vierou mali život v jeho mene.“ Autorovi teda šlo predovšetkým o vieru
v Ježiša a o spásonosný význam tejto viery.
Èlovek má úèas na spáse svojou vierou, ktorá je spolu s láskou
základnou požiadavkou spásy.
128
Eden – znamená záhradu, úrodnú rovinu, nieèo ako oáza.
Vysadil ho na východe – východ pre Izraelitov vždy predstavoval hojnos
všetkého; pri rieke Eufrat...
Raj – toto slovo nie je hebrejské, objavilo sa až v gréckom texte. Oni
poznali iba výraz záhrada. Je obrazom neporušeného vzahu èloveka a Boha.
Strom – je dôležitý, dáva ovocie a chládok. V mytológii okolitých národov
je miestom prítomnosti bohov.
Strom života – /Gn 2,9/ je symbolom telesnej nesmrte¾nosti. Pisate¾ si
pomáha starým obrazom mýtu o Gilgamešovi, ktorý našiel rastlinu života.
Keby ju zjedol, žil by naveky, ale had mu ju ukradol. Epos pochádza asi z 3.
tisícroèia pred Kristom.
Strom poznania dobra a zla – o tomto strome sa nenašiel žiadny mýtus.
Nachádza sa len na tomto mieste SP. Èlovek musel by obdarený rozumom
a slobodou, keï mu Boh povedal, z toho stromu nejedz. Existoval takýto
strom? Je to obraz, ktorý nám hovorí, že èlovek si sám chcel urèova èo je
dobré a èo zlé. Chcel si da svoj vlastný mravný zákon.
25
Náboženská výchova
„Zo všetkých stromov raja môžeš jes. Zo stromu poznania
dobra a zla však nejedz! Lebo v deò, keï by si z neho jedol,
istotne zomrieš“.
Had – Aký bol had? Išlo tu o symbol. V rozprávaní o páde do
prvého hriechu predstavuje znak ¾stivosti, zákernosti, zla, smrti.
Skutoènosou však bolo, že èíhal na èloveka na každom mieste. Èasto krát
našli beduíni smr práve pod stromom, v tieni ktorého si chceli oddýchnu.
Proti uštipnutiu hadom sa však ubráni nevedeli.
Pokušenie a pád – Boh dovolil prarodièom jes zo všetkých stromov,
okrem jedného. Zo stromu „poznania dobra a zla“ im zakázal, aby èlovek
poznal a uznal, že i keï je vlastníkom všetkých stvorených vecí, predsa nie je
ich neobmedzeným pánom. Má si uvedomi, že pri užívaní stvorených dobier
je závislý na Bohu, lebo pozna a rozlíši, èo je dobré a zlé vie len Boh. Preto
je cesta k tomuto stromu zakázaná. To, èo je pre èloveka otvorené, je cesta
k stromu života. Boh tým sledoval ve¾mi vážny zámer. Prekroèenie tohoto
zákazu malo jeden výsledok, ažký trest: „Istotne zomrieš!“
Vesmír odpovedá „láskou“ na Božiu lásku, ale nedokáže to urobi
slobodne, je mu to dané. Boh chce, aby to èlovek robil tiež, ale slobodne.
Pokušenie – Taktika hriechu. Diabol nepokúša hneï. Má svoju psychológiu.,
ktorá spoèíva v konfúzii svedomia. Hriech vždy zaèína znechutením hodnôt vo
svedomí. Diabol zaèína polopravdou, prehnanou a falošnou otázkou: „Naozaj
povedal Boh: Nesmiete jes z nijakého rajského stromu !?“ V rozhovore sa
prejavuje ako znalec ¾udských sàdc. Prvý omyl urobila Eva pri vysvet¾ovaní
Božieho zákazu. Tvrdila, že nesmú jes zo stromu v strede raja a pozorný
èitate¾ vie, že v strede raja bol strom života, z ktorého Boh jes nezakázal. (Gn
2,9 – Gn 3,3) Týmto omylom robí Boha klamárom a tak je dielo Zlého, ktorý
zaèal dialóg nevinnou otázkou, dokonané. Dialóg so zlým vedie èasto
k podobnému omylu.
Hriech – Èo to bolo? Azda jablko, ako sa s tým èasto stretávame na
obrazoch? Azda Boh zakázal ¾uïom jes jablká?
(Jablko sa dostalo do obrazov o prvom hriechu
èloveka pravdepodobne v súvislosti s chybou v preklade
z latinèiny. Pretože to isté slovo malum má dva významy:
malum = zlo; malum = jablko. Rozdiel je iba v prízvuku.)
26
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
AUTOR: Pripisuje sa Jánovi. Posledná redakcia štvrtého evanjelia nepochádza
bezprostredne od Jána, ale treba ho poklada za pravého autora, lebo obsah
a uèenie spisu sa zakladá na svedectve Ježišovho uèeníka, ktorí mal popri
Petrovi popredné miesto medzi Dvanástimi a v prvotnej Cirkvi. Autorom bol
palestínsky Žid. Aramejské slová prekladá do gréètiny, presne a podrobne
uvádza zemepisné údaje a dôkladne pozná židovské zvyky a názory.
CIE¼: Autorovi išlo predovšetkým poukáza na dôležitos viery v Ježiša ako
v Božieho Syna a že kto v Neho verí, bude ma veèný život. Píše pre kresanov,
ktorí už mali základné poznatky o Ježišovi a jeho úèinkovaní.
DOBA VZNIKU: medzi rokom 90-100 po Kristovi.
OBSAH:
vJán zaèína Prológom. Už prvými slovami odha¾uje Kristovu totožnos:
„Kristus existuje od veènosti, je stále s Bohom Otcom a je to sám Boh. On
je tvoriace slovo, ktorým všetko vzniklo a trvá“. (1,1-2) Vo zvýšenej èasti
túto tematiku rozvíja.
vJán, oèitý svedok Ježišovho pôsobenia , si vybral len 8 zázrakov alebo
znamení. Vykres¾uje z v nich Ježišovu Božskú i ¾udskú prirodzenos a jeho
poslanie, ktoré prináša život. Týmito zázrakmi sú:
a) premenenie vody na víno (2,1-11)
b) uzdravenie syna krá¾ovského úradníka (4,46-54)
c) uzdravenie ochrnutého pri Betsaide (5,1-9)
d) nasýtenie 5000 ¾udí (6,1-14)
e) chodenie po vode (6,15-21)
f) vrátenie zraku slepému mužovi (9,1-41)
g) vzkriesenie Lazara (11,1-44)
h) po vzkriesení dal uèeníkom hojný úlovok rýb (21,1-14)
vKaždá kapitola vypovedá o Ježišovom božstve. A Ján pravú Ježišovu
identitu zdôrazòuje menami, ktorými ho nazýva: Slovo, Jednorodený,
Baránok Boží, Syn Boží, Pravý chlieb, Život, Vzkriesenie, Víno...Všetko
sprevádza veta „Ja som“. Keï Ježiš používa túto vetu, dosvedèuje tým, že
existoval pred stvorením sveta a že je pravý veèný Boh.
vJežiš hovorí: Ja som životodárny chlieb (6,35); Ja som svetlo sveta
(8,12;9,5); Ja som brána (10,7); Ja som dobrý pastier (10,11.14); Ja som
vzkriesenie a život (11,25); ja som cesta, pravda a život (14,6); Ja som viniè
(15,1).
127
Náboženská výchova
27. EVANJELIUM pod¾a JÁNA (Jn)
Prehovoril a náhle tu boli galaxie, nebo sa rozžiarilo hviezdami a planéty
zaèali obieha okolo Slnka. Slová budiace bázeò, slová presýtené
neobmedzenou a nespútanou mocou. Znova prehovoril a voda so zemou
sa naplnili rastlinstvom a tvorstvom, pobiehajúcim sem a tam, plávajúcim,
rastúcim a množiacim sa – slová skrývajúce v sebe èulý, dýchajúci a pulzujúci
život. Opä prehovoril a stvoril muža a ženu – bytosti schopné myslie,
hovori a milova. Tieto slová odkryli slávu jeho osobnosti ako Stvorite¾a.
Veèný, nekoneèný, neobmedzený – taký bol, je a vždy bude: Stvorite¾ a Pán
všetkého, èo existuje.
A potom prišiel v tele na malièké miesto vo vesmíre nazvané planéta
Zem. Mocný Stvorite¾ sa stal súèasou stvorenia, obmedzeného èasom
a priestorom, vystaveného starnutiu, chorobám a smrti. Avšak láska ho
nútila ís, a tak prišiel vyslobodi a zachráni stratených; prišiel a daroval
im veènos.
On je Slovo, on je Ježiš, on je Kristus!
Práve túto pravdu nám tu apoštol Ján predkladá. Jánovo evanjelium však
nie je iba opisom Kristovho života; je mocnou obhajobou jeho vtelenia;
presvedèivým svedectvom o tom, že Ježiš bol a je pravý Syn Boží, poslaný
z neba a jediný zdroj veèného života.
JÁN bol synom rybára Zebedeja a Salome. S bratom Jakubom patril medzi
prvých uèeníkov Pána. Boli tiež nazývaní „synovia hromu“, azda pre ich
prchké povahy a horlivos za Pána. Ján bol oèitým svedkom vzkriesenia
Jairovej dcéry, Ježišovho premenenia na vrchu Tábor a Ježišovej agónie
v Getsemanskej záhrade. Bol po Pánovom boku pri poslednej veèeri a umierajúci
Ježiš mu pod krížom zveril svoju Matku. Ján sa stotožòuje s anonymným
uèeníkom vo svojom evanjeliu výrazom: „iný (druhý) uèeník“ alebo „uèeník,
ktorého Ježiš miloval“.
Po Turíciach sa spolu s Petrom sa venoval misionárskej èinnosti, bol
s ním uväznený a neskôr bol s ním Cirkvou poslaný do Samárie. O jeho
ïalšom živote hovorí cirkevná tradícia, že sa usadil v Efeze, poèas Domiciánovho
prenasledovania bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos, kde aj zomrel
prirodzenou smrou na konci 1. storoèia.
126
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Následky – Eva zhrešila, vedela, že príkaz je ažký. Èo bolo pohnútkou jej
hriechu? Tradícia hovorí o zmyselnosti, žiadostivosti tela. Hriech èasto zaèína
nevinnou zvedavosou: „Aké to bude? Had hovorí, že to bude dobré. Boh
hovorí nejedz!“ Potom prechádza nedôverou voèi Božím zákonom. Tou
najväèšou pohnútkou je však pýcha, túžba po samostatnosti a nezávislosti
od Boha. („budete ako Boh“)
„Odteraz ja budem hovori, èo je dobré a èo zlé...!
... a výsledok? ...
„Spoznali, že sú nahí“ – obom sa otvorili oèi. Spoznali, že sú oklamaní.
Báli sa trestu, mali strach pred Bohom. Hriechom stratili voèi nemu dôveru.
Utekali, chceli sa pred Ním skry. Pred Bohom však nikto neuteèie. Ako
reagovali na Jeho výzvy vo svedomí? Výhovorky! Samé výhovorky! „Žena ma
naviedla... Had ma naviedol... To ona je na vine ... To on je na vine ...“
Zva¾ovali vinu jeden na druhého a nevedeli si ju prizna. Avšak až po
priznaní viny môže nasta ¾útos nad hriechom.
Dedièný hriech – bol vinou len pre našich prarodièov. U nás je tento
hriech v tom, že sme zbavení milosti, ktorú nám mali odovzda.
Boží prís¾ub – Protoevanjelium: Bohu na èloveku záleží, je stále pri òom,
aj po hriechu. Dáva mu novú nádej. Boh povedal diablovi: „Nepriate¾stvo
ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej
potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3, 15) To
je znamenie nádeje. Kristus je potomok, Mesiáš, ktorý prišiel v plnosti èasu,
aby zvíazil nad zlom a ¾udstvu umožnil vstup do „nového raja“. Izraeliti žili
z toho oèakávania celé generácie.
Preto sa tento verš volá blahozves = protoevanjelium.
Výkon trestu:
ŽENE: „Ve¾mi rozmnožím tvoje trápenia a archavos; v bolesti budeš rodi
deti, a hoci budeš po mužovi túži, on bude vládnu nad tebou.“
MUŽOVI: „Nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živi
po všetky dni svojho života. Tànie a bod¾aèie ti bude rodi a ty budeš jes
po¾né byliny. V pote svojej tváre budeš jes svoj chlieb, kým sa nevrátiš do
zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“
Takto si pisate¾ vysvet¾oval existenciu zla, tvrdej práce, bolesti
a utrpenia na svete.
27
Náboženská výchova
Hriech a vzahy:
Trest zasahuje vinníkov v ich hlavnom povolaní. Ženu ako matku, muža
ako robotníka. To však neznamená, že keby nespáchali hriech, nemala by
žena pôrodné bolesti a muž pot na tvári. Najväèší trest však bol, že stratili
spoloèenstvo s Bohom.
„On bude vládnu nad tebou“ – Stratou priate¾stva s Bohom nastal
posun aj vo vzahoch medzi ¾uïmi a medzi manželmi. Žena je vydaná mužovi
a muž zemi, ažkej práci.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
prostredí pod¾a Ježišovho príkladu a uèenia: „Ježišova cesta“ sa má sta
aj „cestou kresana.“
Proti pokušeniam je úèinná iba vytrvalos v dobrom a modlitba. Bez
ustaviènej modlitby kresan nemôže by verný. Preto Lukᚠpoukazuje na
Ježiša ako na vzor modlitby. Lukᚠzdôrazòuje osobu a pôsobenie Ducha
Svätého a zdôrazòuje, že rados je charakteristickou vlastnosou kresanstva.
Skúsenos raja a hriechu nie je poznaèená Duchom Božím. Adam a Eva
boli v rukách Božích, ale upadli do hriechu a zaèali sa bá.
Kristus zobral vinu Adama a Evy. Otèe, do tvojich rúk odovzdávam
svojho ducha.
Boh urobil šaty – znamená, že Boh nenechal èloveka napospas Zlému, ale
naïalej sa o neho stará. Dáva im šaty, teda dáva im pomoc svojou milosou.
Ïalšie verše naznaèujú, že „nešastnᓠsituácia poznaèená prvým hriechom
pokraèuje. Kainova bratovražda, divoká a výhražná pieseò Lamechova, Kainovho
potomka, manželstvo „synov božích“ (anjelských bytostí – preklad tohto miesta
je ve¾mi otázny), potopa, nehanebnos Noemových synov, povýšenectvo obyvate¾ov
Bábelu.
Je ve¾mi obdivuhodné, že napriek týmto hrozným, stále sa stupòujúcim
vinám, milosrdenstvo Božie pretrváva ïalej. Napriek všetkej struènosti 1 kap.,
je v nej skrytá „dobrá zves“.
28
125
Náboženská výchova
Èítaj si Lukášovo nádherne napísané a presné rozprávanie o živote
Ježiša, Syna èloveka a Syna Božieho. Potom chvá¾ Boha, že poslal pre
všetkých ¾udí záchrancu – nášho vzkrieseného a víazného Pána!
K¾úèové slová evanjelia pod¾a Lk sú:
„Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása so tvojho domu. Veï ty si bol jedným
zo stratených synov Abraháma a ja, Syn èloveka som prišiel h¾ada a zachraòova
stratených.“
(Lk 19, 9-10)
SYMBOL: býk, lebo svoje evanjelium zaèína opisom obety starozákonného
ve¾kòaza Zachariáša v chráme.
CHARAKTERISTICKÉ ÈRTY:
Toto evanjelium je najúplnejšie. Všeobecná slovná zásoba prezrádza, že
autor je vzdelaný. Èasto sa zmieòuje o chorobách a uvádza diagnózy. Lukáš
vyzdvihuje Ježišov vzah k ¾uïom, zdôrazòuje modlitby, zázraky, anjelov,
zaznamenáva inšpirované chválospevy ako Magnifikát; Zachariášov
chválosprev; Simeonov chválospev a dáva výsadné miesto ženám. Väèšina
udalostí, zaznamenaných vo veršoch 9, 51 – 18, 35, sa v ostatných evanjeliách
nenachádza.
TEOLOGICKÝ VÝZNAM EVANJELIA:
Ježiš je skutoèný Spasite¾ a Pán; jeho božská nadvláda nad zlým duchom
a nad ¾udstvom vyplýva z toho, že je Božím Synom.
Lukᚠpredstavuje Ježiša ako záchrancu stratených, zástancu
chudobných a sociálne opovrhovaných.
Vyzdvihuje osobitne pozornos, ktorú Ježiš venuje ženám (por.: 7,11-17
naimská vdova; 7,36-50 verejná hriešnica; 13, 10-17 zhrbená žena; 10,38-40
Mária a Marta; 8,2-3 uzdravené ženy ; 23,27-31 ženy plaèúce nad Ježišom...).
Zdôrazòuje aj dôležitú úlohu, ktorú mali ženy v Ježišovom detstve: Alžbeta;
prorokyòa Anna; a najmä jeho matka Mária.
Pod¾a Lukáša je Panna Mária ve¾kou vyvolenkyòou a ve¾kou veriacou.
Preto je aj osobitným vzorom pre veriacich.
Hlavnou úlohou kresana nie je oèakáva Pánov príchod, ale zapoji sa
do poslania Cirkvi a ži kresanstvo v každodennom živote a vo svojom
124
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
8. Kainova bratovražda.
Keï už Izreliti bývali v Kanaáne, prišli do
kontaktu s koèovným národom Kenitov. Keïže mali
nápadné tetovanie, boli drsní, nestáli a neuctievali
Jahveho, považovali ich za potomkov Kaina. Preto
Jahvista zabudoval do svojich dejín túto etiológiu.
Kaina a Ábela urobil demi Adama a Evy. Táto
èrta rozprávania je však ved¾ajšia, preto otázky
typu: „Boli Kain a Ábel jediné deti? S kým sa
oženil Kain?“ sa stávajú zbytoèné, nepodstatné.
Najdôležitejšia je tu výpoveï viery, že prvý hriech pokraèoval násilím
a vraždou. Až po strate priate¾stva s Bohom zaèal šikan a teror medzi ¾uïmi
na zemi. Tento narušený vzah má za následok súèasnú nenávis a vojny.
Najhorším následkom hriechu je hriech, Hriech rodí hriech. Tak získava
staré rozprávanie o rodokmeni neobyèajnú håbku. Rozprávanie je tiež svedectvom
starého nepriate¾stva dvoch rozlièných kultúr v tejto oblasti.
Ábel zastupuje pastierov, koèovníkov, teda nomádov.
Kain usadených ro¾níkov so vzahom k mestu. Koèovní nomádi pohàdali
mestským spôsobom života, videli v òom miesto nerestí, sídlo zla.
Kain = význam tohoto mena je dos nejasný. Znamená oštep, pod¾a
arabštiny kováè
Ábel = toto meno znamená opar, vánok, márnos, skrátka, nieèo nestále.
Tým chcel svätopisec naznaèi nestálos, zranite¾nos a smrte¾nos ¾udského
života.
Obaja bratia obetujú, každý prináša to najlepšie, èo má. Kain plody a Ábel
prvorodené zo stáda. „Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina
však a jeho obetu nezhliadol. Kain sa ve¾mi rozhneval a zamraèila sa
mu tvár.“ / Gn 4, 4-5 /
Môžeme sa pýta „Preèo?“ Je to ve¾mi èastá otázka. „Sme v jednej
triede, on má jednotku a ja päku. Preèo? To je nespravodlivé!“ Mnohí ¾udia
majú voèi Bohu výèitky: „Nevypoèul si nás. Nesplnil si, o èo sme prosili...“
Myslia si, že oni najlepšie vedia, èo potrebujú a kedy to potrebujú. Ak im
to „ich boh“ nesplní, èasto krát povedia: „Naèo potom chodi do kostola?“
29
Náboženská výchova
Ako však reagoval Kain? Nedokázal èaka a trpezlivo prija Božie rozhodnutie.
Za každú cenu chcel dosiahnu svoj cie¾, požehnanie a snáï aj stratený raj.
Búri sa, že Pán nekoná pod¾a jeho želania hneï a teraz. Je to pre neho tvrdé
a nepríjemné, Božie rozhodnutie prijíma ako bezprávie, ako nespravodlivos.
To je ve¾mi èastá ¾udská reakcia. Je to už iba krôèik k tomu, aby zobral
„spravodlivos“ do svojich vlastných rúk!
Kainova tvár sa zamraèila – bolo vidie, že je zlej vôle, že nieèo zlé
zamýš¾a. Pán sa snaží odvráti ho od jeho zlého úmyslu. Kain však zamietol
božiu výzvu vo svedomí a rúti sa do záhuby.
Zo závisti zabije svojho nevinného brata. / Ábel je nevinná obeta. V tejto
udalosti vidíme predobraz J. Krista / V tomto prípade už hriech prerastá do
sociálnej oblasti života. Aj po hriechu prichádza Pán ku Kainovi, výèitkami
vo svedomí chce pohnú jeho vnútro. On sa však nechce ku hriechu prizna.
Napokon uzná svoj hriech, ale neprosí o odpustenie.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
vZachariášovi a Alžbete sa mal narodi Ján, ktorý pripraví cestu pre
Krista.
vMária poène z Ducha Svätého a porodí J. Krista, Božieho Syna.
vOnedlho po Jánovom narodení nariadil cisár Augustus sèítanie ¾udu
a Mária s Jozefom museli putova do Betlehema, mesta Dávidovho. Tam
sa narodí Ježiš. Anjeli ohlasujú radostnú zves pastierom, ktorí sa
poponáh¾ali do maštale. Keï odišli, chválili Boha a všade túto novinu
ohlasovali.
vO 8 dní neskôr Ježiša obrezali a potom zasvätili Bohu v chráme, kde
Simeon a Anna potvrdili jeho totožnos ako Spasite¾a a Mesiáša.
vLukᚠnám dáva krátko nahliadnu do Ježišovho života v jeho 12 rokoch,
keï hovorí v chráme s uèite¾mi Zákona o teológii.
Ktoko¾vek ma nájde – zabije ma: akoby si zúfal. „Môj zloèin je väèší,
než by mi mohol by odpustený.“ Bratovrah sa bojí svojho zavraždenia,
bojí sa pomsty.
vNasledujúca zapísaná udalos sa odohrala o 18 rokov neskôr – èítame,
ako Ján Krstite¾ kázal na púšti. Ježiš prišiel za Jánom, aby sa pred
zaèiatkom svojej verejnej služby dal pokrsti.
Kain postavil mesto – symbol odporu, pýchy.“Už nepotrebujeme Boha,
vystaèíme si sami!“
vNa tomto mieste Lukᚠpopisuje Ježišov rodokmeò zo strany jeho
nevlastného otca Jozefa cez Dávida a Abraháma až k Adamovi, a tak
podèiarkuje jeho totožnos ako Syna èloveka.
Boh oznaèuje Kaina na èele znakom, ako výstrahu, že kto by ho zabil,
bude prekliaty. Tu naznaèuje, že nechce smr hriešnika, ale pokánie;
ukazuje, že iba On – Boh, je Pánom života a smrti.
A teraz malá úloha na zamyslenie pre teba:
Èo tvorí v tvojom živote oltár pre obetu Bohu?
Ako sa právaš, keï sa ti nesplní „dôležitᓠtúžba? Doplò k postave.
Doplò po jednom do kameòov. Kedy sa ti zdá obeta neprijatá?
Doplò k obiliu.
vPo pokušení na Judskej púšti sa Ježiš vrátil do Galiley a zaèal káza,
vyuèova a uzdravova. V tom èase vytvoril skupinu svojich 12 apoštolov,
keï najprv povolala Petra, Jakuba, Jána a Matúša.
vNeskôr Ježiš zveril uèeníkom úlohu a posla ich hlása zves o Božom
krá¾ovstve. Po ich návrate im odhalil svoje poslanie, svoju pravú totožnos
a èo to znamená, by jeho uèeníkom.
vJeho poslanie, by záchrancom sveta, Ho malo privies do Jeruzalema,
kde ho zavrhnú, budú muèi a ukrižujú.
vKeï Ježiš niesol svoj kríž na Golgotu, niektoré ženy nad ním plakali, ale
Ježiš im povedal, aby plakali sami nad sebou a nad svojimi demi.
vLukášovo evanjelium sa však nekonèí smutne. Vrcholí vzrušujúcim
rozprávaním o Ježišovom vzkriesení z màtvych,
vo tom, ako sa zjavil apoštolom
va o jeho s¾ube, že pošle Ducha Svätého.
30
123
Náboženská výchova
26. EVANJELIUM pod¾a LUKÁŠA (Lk)
Každé narodenie je zázrak a každé diea je dar od Boha. Avšak pred
skoro 20 storoèiami došlo ku skutoène zázraènému narodeniu, Boží Syn sa
narodil ako èlovek. S božským Otcom a ¾udskou matkou Ježiš vstúpil do
dejín ako Boh v tele.
Lukᚠpotvrdzuje Kristovo božstvo, skutoèný dôraz tejto knihy je však
na jeho ¾udskosti – Ježiš je Boží Syn, ale je tiež Syn èloveka.
LUKÁŠ = autor ; meno kresana, ktorý pod¾a starokresanskej pochádzal
z pohanstva, zo sýrskej Antiochie. Lukᚠbol lekár, èo potvrdzuje fakt, že
používa odbornú lekársku terminológiu svojich èias a bezpochyby opisuje
rozlièné choroby a uzdravenia. Ako lekár bol vedec a ako Grék mal zmysel pre
podrobnosti. Nie je teda nièím prekvapujúcim, že na zaèiatku listu sa zmieòuje
o svojom rozsiahlom výskume a vysvet¾uje, že predkladá správu o faktoch
(1,1-4). Okrem toho bol Lukᚠblízkym priate¾om apoštola Pavla a jeho
spoloèníkom na cestách, takže mal možnos hovori s inými apoštolmi, mal
prístup k ïalším historickým materiálom a bol oèitým svedkom zrodenia a rastu
prvej cirkvi. Jeho evanjelium a Kniha Skutkov apoštolov, sú spo¾ahlivé
historické dokumenty.
Lukᚠje jediný z evanjelistov, ktorý na spôsob starovekých spisovate¾ov
a dejepiscov uvádza svoje dielo prológom. Zmieòuje sa v òom o písomných
a ústnych prameòoch, o oèitých svedkoch, ktorých správy pozorne preštudoval,
kriticky zhodnotil a redakène spracoval. Základným prameòom je Markovo
evanjelium.
Nemieni poda Ježišov životopis, ale jeho posolstvo.
CIE¼: Lukᚠchce poda presné rozprávanie o živote Ježiša Krista a predstavi
Ho ako dokonalého èloveka a Spasite¾a. Urèil ho TEOFILOVI = „milovníkovi
Boha“, teda pohanom a ¾uïom na celom svete. Lukᚠpísal tento list z Cézarey
alebo Ríma.
DOBA VZNIKU: pravdepodobne medzi rokmi 80 až 90 po Kristov, viacerí
znalci sú za skorší èas. Možno to urèi iba približne.
OBSAH:
vLukᚠzaèína evanjelium príbehom o tom ako sa najprv Zachariášovi pri
prinášaní obety v chráme a neskôr Márii zjaví archanjel, aby im oznámil
narodenie ich synov.
122
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Proti komu ja bojujem bez príèiny?
Kedy sa cítim ako za mrežami? Trestaný?
Kedy sa ti zdá obeta prijatá?
Ako sa správaš, keï cítiš šastie a úspech v živote?
Pieseò o Lamechovi prezrádza, ako ¾udstvo bez Boha mravne klesá. Už
nejde o prísnu spravodlivos, ale o pomstu: svojvo¾ne bude vraždi aj pre
najmenšiu urážku a ublíženie na tele. Možno že Lamech po prvý krát držal
v ruke meè, èo mu ukoval jeho syn Tubalkain. No pyšný na svoju silu
a istotu prezrádza svoje ukrutné vnútro. Lamech je horší ako Kain. Kain
vraždil z nenávisti a závisti, Lamech sa vražedným úmyslom vychva¾uje. Lamech
sa vychva¾uje nad Boha, ktorý s¾úbil, že Kainovú smr potresce 7x.
Lamech bude pomsti krutejšie, krivdu potresce 77x. Tento Kainov rodostrom
je hrozný. Zaèína bratovraždou a konèí èlovekom, ktorý sa chváli vražednými
úmyslami skoro bezdôvodne.
31
Náboženská výchova
9. Biblické rozprávanie o potope.
Epos o Gilgamešovi
V 19. stor. objavil George Smith , mladý vedec, v Britskom múzeu v Londýne
medzi ve¾kým poètom tabuliek s klinovým písmom náhodou polovicu tabu¾ky,
na ktorej bola reè o nejakej lodi, ktorá sa nachádza na vrchu Nisir. Z tejto
lode bola vypustená holubica, ktorá sa vrátila, keïže vonku nenašla žiadne
miesto. Smith ihneï myslel na podobnos s biblickou rozpravou o potope.
Našiel ïalšie tabu¾ky, ktoré patrili k tomuto rozprávaniu – jednak medzi
asýrskym materiálom v múzeu ako aj pri vykopávkach, ktoré vykonal on sám
v nasledujúcich rokoch na asýrskej pôde, zvl᚝ v Ninive v 7. stor. pred
Kristom.
O èo ide v tejto básni?
Gilgameš, krá¾ z Uruku, je hlboko otrasený
smrou dlhoroèného priate¾a Enkidam, s ktorým
prežil mnohé dobrodružstvá a viedol mnoho
spoloèných bojov. Do vedomia mu teraz ve¾mi
bolestne prišla myšlienka o pominute¾nosti bytia
a tým aj jeho vlastnej smrte¾nosti. Pýta sa, èi jej
možno predís. Vydáva sa h¾ada nesmrte¾nos.
Nakoniec stretáva Utanapištima a jeho manželku,
ktorým ako jedným zo zástupu smrte¾ných bol
udelený podiel veèného života na spôsob bohov.
Utanapištim rozpráva Gilgamešovi, ako k tomu
došlo. Vie o jednom rozhodnutí nebešanov, predovšetkým boha nebies
Anu a pána zemí Enlila, ktorí vyhubia ve¾kou potopou všetko ¾udstvo.Motív
pre toto poèínanie je nejasný. Ea, boh vôd, však tento plán jemu,
Utanapištimovi, vyzradil a dal mu nasledujúcu radu:
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Ríša mala spoloèný jazyk, kvalitnú dopravu a komunikaèný systém a bola
zrelá poèu Ježišov odkaz, ktorý sa rýchlo šíril od národa k národu.
Z literárneho h¾adiska sa Markovo evanjelium vyznaèuje jednoduchým,
názorným štýlom, reèou a jednoduchou vetnou skladbou. Marek viac ako
ostatní evanjelisti opisuje city a dojmy konajúcich osôb, ba aj samého Ježiša.
(por.: 1,4 „z¾utoval sa nad ním...“; 1.43 „prísne mu pohrozil...“; 3,5 „s hnevom
si ich premeral ...“; 7,3 „vzdychol...“) a podèiarkuje Ježišovu ¾udskú stránku
(por.: 2,16 „je hladný a smädný“; 4,38 „je unavený a spí...“)
Marek venuje osobitnú pozornos Petrovi.
TEOLOGICKÝ VÝZNAM EVANJELIA:
Markovo evanjelium svojím opisom Ježišovho úèinkovania a osudu hlása,
že Boh skrze Ježiša zjavil svoju vô¾u spasi všetkých ¾udí. Ježišovým vystúpením
nastal èas spásy. Ježiš víazí nad zlom a nad vládou satana, odpúša hriechy,
ohlasuje Božiu vô¾u a buduje Božie krá¾ovstvo.
Od svojich poslucháèov vyžaduje bezpodmieneènú vieru a od svojich
nasledovníkov nezištnos, ochotu slúži a trpie.
Ohlasovanie Krista má v tomto evanjeliu také popredné miesto, že v òom
chýba akáko¾vek zmienka o jeho predkoch, narodení èi detstve. So zrete¾om
na nežidovských èitate¾ov, vysvet¾uje židovské zvyky a prekladá aramejské
slová (por.:3,17; 5,41; 7,11; 14,36; 15,22.34).
Text XI tabu¾ky
+Šerupacký muž, Ubaratutuov syn, dom strhni a loï si postav, život si
zachovaj! Z každého semena živého do lode uveï! A tá loï, ktorú postavíš,
nech má rozmery pod¾a miery: nech má rovnakú šírku i dåžku.
Po rozhovore medzi Utanapištim a Eom nasleduje opis stavby lode:
Slabí nosili asfalt, silní ostatné potrebné veci. Piateho dòa som zmeral
obrysy lode. Jedno jutro bola jej plocha, desa krát šesdesiat lakov do štvorca
32
121
Náboženská výchova
vstretol sa so Sýrofenièankou,
vuzdravil hluchonemého a
vnasýtil 4000 ¾udí.
vNakoniec nadišiel èas konfrontácie uèeníkov s Ježišovou skutoènou
totožnosou. Vedeli naozaj, kým je? Peter ho vyhlásil za Mesiáša, ale hneï
potom dal najavo, že Ježišovo poslanie nepochopil.
vPo premenení Ježiš ïalej uèil a uzdravoval, postavil sa proti názoru
farizejov oh¾adom rozvodu
va názoru bohatého mládenca o veènom živote.
vUzdravil slepého Bartimeja.
vUdalosti sa rýchlo priblížili k vyvrcholeniu. Posledná veèera,
vzrada Judáša,
vukrižovanie
va vzkriesenie sú dramaticky zobrazené spolu s viacerými príkladmi Ježišovho
uèenia.
„Marek predstavuje Ježiša, ktorý koná, slúži, obetuje sa
a zachraòuje.“
K¾úèovým veršom evanjelia pod¾a Mk je:
„Lebo ani Syn èloveka neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil a položil
svoj život ako výkupné za mnohých.“
(Mk, 10, 45)
SYMBOL MARKA: lev, lebo zaèína úèinkovaním Jána Krstite¾a na púšti.
CHARAKTERISTICKÉ ÈRTY:
Marek napísal svoje evanjelium ako prvý. Ïalšie evanjelia citujú všetky,
okrem 31 veršov z Marka. Marek zaznamenal viac zázrakov než ktoréko¾vek
iné evanjelium. Bolo písané v èase, keï v Rímskej ríši vládol cisár Tibérius.
120
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
bol okraj strechy. Navrhol som jej tvár, aj som ho nakreslil. Šiestimi strechami
som ju potom prikryl a rozdelil som ju tak na sedem poschodí. Jej vnútro som
rozdelil ešte na devä èastí, do jej prostriedku som zabil vodné kolíky, priniesol
som veslá a všetko potrebné som na òu naložil Pre ¾ud som rozkázal zabi pár
býkov, denne som dával zabíja ovce. Šava, olej, polievka, biele i sezamové
víno, to všetko tieklo ako voda v rieke. ¼ud slávil sviatok ako nový rok,... svoje
ruky som pomazal masou. Pri slnka západe bola loï hotová, no ažko sa dala
na vodu spusti; brvná jej museli položi zhora i zdola, kým sa z dvoch tretín
vo vode kúpala.
Teraz zaèína nakladanie majetku, zvierat, rodiny a remeselníkov: Všetok
majetok som na òu naložil celé moje zlato som na òu naložil, všetko zo živého
semena, èo som mal, som na òu naložil. Rodinu celú som na loï vyviedol, aj
celé jej príbuzenstvo, zver stepnú i drobné zvieratá stepné som na òu vyviedol,
aj všetkých remeselníkov. Básnik opisuje podrobne zaèínajúcu búrku a potom
pokraèuje: 6 dní a 7 nocí burácal južný vietor a potopa prikryla zem. A keï
siedmy deò prišiel, zastavil vietor vody, ktoré sa zrážali ako šíky vojska.
Utíchlo more, utíchla búrka i potopa. Podíval som sa von, všade vládlo ticho
a celé ¾udstvo bahno pohltilo. Ako strecha rovný pokrýval všetko moèiar.
Striešku som otvoril, na tvár mi padol lúè svetla, k¾akol som na koleno, horko
som zaplakal, po tvári tiekli mi slzy.
Brehy som oèami na obzore h¾adal. Za dvanáskrát dvojhodín ostrov sa
vynoril a moja loï pristala na hore ++Nisir.. Tá hora Nisir moju loï držala,
kolísa sa jej nedala. Ale keï prišiel deò siedmy, holubicu som vyslal, na
slobodu pustil. Vyletela von holubica, spä sa však vrátila, nebolo miesta, kde
by si sadla. Havrana som von vyhnal, na slobodu pustil. Vyletela von lastovièka,
spä sa však vrátila, nebolo suchého miesta, kde by si sadla. Havrana som von
vyhnal, na slobodu pustil. Vyletel havran a zazrel klesajúce vody, potravu
h¾adal, krákal, no spä sa nevrátil. Na štyri vetry pustil som všetko z lode
a bohom som ulial obetný nápoj.
Na vrchole hory priniesol som zápalnú obe; sedem a ešte raz sedem nádob
som postavil, nasypal som pod ne tàstie, cédrové drevo a myrhu. Voòali
bohovia vôòu a ako muchy sa okolo obete zhàkli. Po zostúpení a stretnutí
bohov nastupuje Enlil do lode, dotýka sa èiel Utanapištima a jeho manželky
a žehnajúc hovorí: „Doteraz Unatapištim bol iba èlovek, odteraz
Unatapištim a jeho žena nám bohom podobní budú!“
VYSVETLIVKY:
+ Šeruppak = prastaré babylónske mesto na Eufrate. Jeho legendárnym
krá¾om bol Ular – Tutu, od ktorého mal pochádza Utanapištim.
++ Nisir = vrch v dnešnom Kurdistane
33
Náboženská výchova
Kto porovná text Eposu o Gilgamešovi so správou o potope v Gn
6-9, bude ve¾mi prekvapený mnohými podobnosami.
+ Ako babylonskí bohovia chceli znièi potopou ¾udské pokolenie,
takisto aj Boh o¾utuje, že stvoril èloveka.
+ Tu aj tam zjavuje jednému èlovekovi (Unatapištim, Noe) boží plán,
obidvaja majú postavi loï, aby predišli katastrofe.
+ Obidva texty obsahujú presné údaje o mierach pri stavbe, obidvaja
opisujú nakladanie a potopu.
+ Na konci vysielajú obidve hlavné postavy holubicu a krkavca
+ Obidvaja zachránení prinášajú obetu, ktorej príjemná vôòa poteší
božstvo.
+ Nakoniec je Utanapištim obdarený nesmrte¾nosou, kým Noeho
požehnáva Boh. Boh s ním uzatvára zmluvu, ktorá sa vzahuje na celé
¾udstvo.
++ Je tu však jeden ve¾ký rozdiel. Biblia nepozná mnohých bohov, ale
iba jedného jediného Boha. Hlavným predmetom biblického
rozprávania o potope je vzah toho Boha k ¾uïom.
Ako chápa potopu?
Na našej Zemi bolo nieko¾ko ¾adových dôb a tiež medzi¾adové, keï sa
všetko topilo. Boli to obdobia ve¾kých bahnových záplav. Dá sa teda poveda,
že potôp bolo viacej. Exegéti predpokladajú, že v Biblii išlo o miestnu potopu.
Treba si však uvedomi, že biblické rozprávanie o potope je dejinami viery
a nie nejakým historickým rozprávaním o udalosti, ktorá sa stala. Potom nám
odpadnú aj všetky námietky, ktoré prichádzajú z historického poh¾adu. Otázky
o priestorovom rozsahu potopy, o mieste pristátia archy atï.. Taktiež sa stanú
zbytoènými otázky o vzájomnom spoloènom živote a potrave zvierat v arche.
Text chce jednoznaène poveda nieèo iné.
Nasleduje pravda: Na Zemi spravodliví žijú popri nespravodlivých. Spravodliví
trpia pre nespravodlivých. Dejiny Kaina a Ábela. Moc zla je zjavená v potope.
Èlovek tak zhrešil, keï porušil prirodzený zákon – ide o trest za hriechy
neèistoty – Boh ukázal ¾udstvu nesúhlas týmto spôsobom, aby aj nám ukázal
akým nešastím je hriech. Potopa bola historickou udalosou. Archeológia, keï
odkryla hrubú vrstvu nánosu a pod òou stopy ¾udského života, tak tvrdí, že
bola ve¾ká potopa.
Kataklizma to bola, avšak ažké oznaèi ju v èase, no inšpirovanému
autorovi o to nejde. Dlhé rozprávanie sa sústreïuje na dve témy: hriech ¾udí
a súd Boha. Biblický text zaèína aj konèí slovom, ktoré vyhlasuje potopu za
súd nad hriešnym ¾udstvom.
34
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
OBSAH:
Marek vynecháva narodenie J. Krista a zaèína svoje evanjelium kázaním
Jána Krstite¾a.
vPotom narýchlo spomenie Ježišov krst,
vpokušenie na púšti
va povolanie apoštolov
va vedie nás priamo k jeho verejnému pôsobeniu.
vVidíme Ježiša, ako èelí démonovi,
vuzdravuje malomocného,
vodpúša a uzdravuje ochrnutého muža, ktorého priniesli k nemu jeho
priatelia.
vPotom Ježiš povoláva Matúša a obeduje s ním aj s jeho pochybnými
spoloèníkmi. Táto udalos vyvoláva konflikt s farizejmi a náboženskými
predstavite¾mi, ktorí ho odsudzovali pre stolovanie s hriešnikmi a porušovanie
soboty.
vV 4. kapitole Marek uvádza príklad Ježišovho uèenia – podobenstvo
o rozsievaèovi a o horèiènom semienku;
va potom sa opä vracia k Ježišovým èinom.
v Ježiš utíšil búrku na mori,
v vyhnal démonov
va uzdravil Jairovú dcéru.
vKeï sa na pár dni Ježiš vrátil do Nazareta a zakúsil odmietnutie vo
svojom rodnom meste, poveril uèeníkov tým, aby všade šírili dobrú zves.
Odpor zo strany Herodesa a farizejov rástol a Jána Krstite¾a popravili.
vJežiš ale pokraèoval vo svojom pôsobení – nasýtil 5000 ¾udí,
119
Náboženská výchova
25. EVANJELIUM pod¾a MARKA (Mk)
Každý chce by víazom. Porazení sú tí, ktorí skonèia vždy inak, len nie
prví. Priamym protikladom sú Ježišove slová: „A kto by medzi vami chcel by
prvý, nech je sluhom všetkých. Lebo ani Syn èloveka neprišiel, aby ho
obsluhovali, ale aby on slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“
(10, 44-45)
Ježiš je ten najväèší – vtelený Boh, nᚠMesiᚠ– do histórie však
vstupuje ako služobník.
Toto je Markovo posolstvo. Napísal ho, aby povzbudil rímskych kresanov
a bez akýchko¾vek pochybností dokázal, že Ježiš je Mesiáš. Marek uvádza
rýchly sled živých obrazov Ježiša v èine – jeho skutoènú totožnos
odha¾uje tým, èo robí, a nie tým, èo hovorí. (Zaznamenal 18 zázrakov
a len 4 podobenstvá.) Predstavuje Ježiša ako muža èinu.
Ak èítame Marka, buïme pripravení kona, buïme otvorení Božiemu
pôsobeniu v svojom živote a budeme vyzvaní, aby sme slúžili Bohu tam,
kde sa práve nachádzame.
MAREK = autor evanjelia nebol jedným z dvanástich apoštolov, ale sprevádzal
apoštola Pavla na jeho prvej misijnej ceste.
Týmto menom sa v NZ oznaèuje Ján Marek (por. Sk 12,12.25; 15,37). Bol
synom zámožnej vdovy Márie, v dome ktorej sa zhromažïovalo prvé jeruzalemské
kresanské spoloèenstvo. Jeho prvé meno Ján sa používa zriedka, kým jeho
priezvisko Marek sa vyskytuje bežne. Okrem Pavla, sprevádzal aj Barnabáša
a neskôr Petra na misijných cestách. Pod¾a neskoršej tradície sa Marek stal
biskupom v Alexandrii a tam zomrel muèeníckou smrou. Pod¾a starokresanskej
tradície, Marek napísal evanjelium v Ríme, v ktorom podal svedectvo a kázanie
apoštola Petra. Mk evanjelium bolo základným prameòom, z ktorého èerpali
autori Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Je najstarším evanjeliom.
CIE¼: Marek chce predstavi osobu Ježiša Krista ako Mesiáša, Božieho
Syna; jeho dielo a uèenie, kde zázrakmi dokazuje svoju božskú moc. Píše pre
kresanov z pohanstva, aby ich povzbudil vo viere; aby ostali verní aj
v èase prenasledovania.
DOBA VZNIKU: Okolo roku 70 po Kristovi.
118
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Na zaèiatku znie:
„Pán o¾utoval, že stvoril èloveka na Zemi. Bol skormútený v srdci...“
Táto èas je z jahvistického prameòa. Nemôžeme to chápa doslovne. Chce
nám skôr pohnutými slovami poda vyjadrenie o Božom odpore voèi hriechu.
Výraz chce èitate¾a zjavne šokova. Ide tu o viac ako o jednorázový trest
potopy. So všetkou ostrosou sa chce zdôrazni, že smr ja zaslúženým
a spravodlivým trestom za hriech.
„Iba Noe našiel milos u Pána.“ V tomto verši vidíme, aká ve¾ká láska
je Boha k èloveku. V Noemovi dáva Boh ¾udstvu nový zaèiatok. I samotné
meno Noe, znamená „pokoj“, alebo „prinášajúci pokoj“.
„S tebou však uzavriem zmluvu...“ Boh uzatvára jednostrannú zmluvu.
Dáva láskyplnú záruku. Takto sa správa ku všetkým, ktorí prijímajú jeho
ponuku. Neskôr prídu také zmluvy s Abrahámom, s celým národom v oèakávaní
novej zmluvy, ktorú Boh uzavrie v plnosti èasu. (pozri: Mt 26,28; Hebr 9, 15)
Ak Boh požehnal Adama, tak teraz po potope požehnáva Noema, hlavu
nového ¾udstva a dáva mu nadvládu nad všetkým, èo žije na zemi. V týchto
slovách zakazuje jes krv alebo mäso, v ktorom by ostala všetka krv. Pod¾a
chápania starozákonného èloveka, krv bola sídlom duše. Duša však prináleží
Bohu. Preto beda tomu, kto preleje ¾udskú krv. Túto zmluvu Boh potvrdzuje
znamení, znakom, akoby peèaou.
Dúha bude znamením pokoja a Božieho milosrdenstva.
Neskôr pri Abrahámovi to bude obriezka (Gn 17, 11) a pri Sinajskej
zmluve pokropenie krvou obetných zvierat.
Na konci rozprávania stojí opä slovo Boha (8, 21 – 22 ), ktoré
takisto vychádza z hriechu. Boh predpokladá, že hriech bude jestvova
aj po potope. Ale Boh ho už teraz nechce viac tresta smrou.
V trvaní Bohom stanoveného stvorite¾ského poriadku; (semeno –
žatva), bude ¾udstvo zakusova Božie milosrdenstvo. Boh nebude
viac vykonáva súd nad èlovekom bezprostredne po hriechu. Takto
dostáva Izrael i my odpoveï na otázku, preèo Boh ihneï netrestá
každý hriech zaslúženou smrou. Boh ide vo svojej láske k ¾udstvu
až tak ïaleko, že sa zaväzuje zmluvou.
35
Náboženská výchova
10. Parabola o babylonskej veži.
Všetky rozprávania Biblie o hriešnych pádoch ¾udského praveku spásy
naznaèujú, že ¾udia stratili pôdu pod nohami, pretože si dali zlé ciele.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Ako dôkaz, že Ježiš je pris¾úbený Mesiáš, Matúš cituje SZ. Miesto Izraela
v dejinách spásy zaujala Cirkev, ako pravý Boží ¾ud, pozostávajúci zo Židov
i pohanov, postavená na skale, ktorou je Peter. O Petrovom primáte v Cirkvi
sa hovorí iba v Matúšovom evanjeliu. Ježiš je Syn Boží, definitívny zákonodarca
a uèite¾. Najväèším Božím príkazom je prikázanie lásky, ktoré prikazuje
milova nielen blížnych, ale aj nepriate¾ov.
1. Raj è strata è zlý cie¾ è ¾udská túžba by ako Boh. Tento hriech
Boh nemohol odpusti, lebo ho nik o odpustenie neprosil.
2. Porušenie hranice nedotknute¾nosti života u Ábela Kainom. Následkom
je strata Božieho priate¾stva, vlasti, životného pokoja.
3. Sexuálny neporiadok, (Gn 6, 1-5), z ktorej èlovek nezískal väèšiu plnos
života, ale stratu Božieho Ducha.
4. Posledný biblický prípad, v ktorom sa nám svätopisci snažia ponúknu
riešenie problému zla, je rozprávanie o babylonskej veži.
Autorom rozprávania je pod¾a biblických odborníkov opä Jahvista, teda
pravdepodobne uèite¾ na jeruzalemskej vysokej dvornej škole za krá¾a Šalamúna
(okolo r. 950 pred Kr.). Parabola tohoto svätopisca má tri základné pojmy:
a) jednota b) vzostup c) pomätenie
A: Formálne ide o jednotu reèi, v skutoènosti ide o jednotu ¾udí v plánovaní,
vlastne o nariadenú ideologickú uniformitu. Môže nám pri tom v ušiach
zaznie slogan: „Jedna ríša, jeden národ, jeden vodca.“ V tomto prípade išlo
o nacistickú, zloèinnú ideológiu. I tá, ako v Babylone, priviedla istých ¾udí
s patrièným terorom, k dosiahnutiu ve¾kých organizaèných, hospodárskych,
technických a mocenských cie¾ov. Ale za strašnú cenu... Ne¾udskos, neslobodu...
B: Vzostup chce dosiahnu Božej výšky; èlovek nechce zosta na zemi
èlovekom, ale modla pokroku ho má urobi nadèlovekom, mierou a stredom
všetkého, teda Bohom.
C: Už tieto ciele by vlastne museli vies mnohých ¾udí k odporu proti
nutným metódam násilia, teda k nejednote. Biblické rozprávanie oznaèuje za
autora zmätku Boha, a to nie ako trestu, ale ako výrazu jeho starostlivosti
o svet, o èloveka, rútiaceho sa do katastrofy.
K tejto záchrane pripája dobrý Boh nový plán spásy: Volá z rozptýleného
¾udstva Abraháma k požehnaniu, teda k ïalšej etape dejín spásy celého
36
117
Náboženská výchova
vV tom èase Ježiš rozpráva uèeníkom o svojej blízkej smrti a vzkriesení
a Peter vyhlásil, že Ježiš je „Kristus, Syn živého Boha!“
vTakmer na konci svojho pôsobenia Ježiš v triumfálnom sprievode vstúpil
do Jeruzalema. Odpor proti nemu však silnel a jeho smr sa blížila. Preto
Ježiš rozprával uèeníkom o budúcnosti, o tom, èo sa stane pred jeho
návratom a ako majú dovtedy ži.
vMatúš sa v závere svojho evanjelia sústreïuje na Ježišove posledné dni
na zemi – na Poslednú veèeru; jeho modlitbu v Getsemanskej záhrade;
Judášovu zradu; útek uèeníkov; Petrovo zapretie; na súdny proces pred
Kajfášom a Pilátom; na Ježišove posledné slová na kríži a jeho uloženie do
cudzieho hrobu.
vTu však tento príbeh nekonèí, pretože Mesiᚠvstal z màtvych – zvíazil
nad smrou a svojich nasledovníkov poveril, aby pokraèovali v jeho práci
a získavali uèeníkov vo všetkých národoch.
Keï toto evanjelium èítame, poèujeme jasné Matúšovo posolstvo:
„Ježiš je Kristus, Krá¾ krá¾ov a Pán pánov.“
K¾úèovým veršom evanjelia pod¾a Mt je:
„Nemyslite si, že som prišiel zruši to, èo bolo prikázané alebo predpovedané
v SZ. Naopak, neprišiel som to zruši, ale naplni.“
(Mt 5, 17)
SYMBOL MATڊA: èlovek, lebo zaèína rodokmeòom.
CHARAKTERISTICKÉ ÈRTY:
Mt evanjelium je plné mesiánskych výrazov: „Syn Dávidov“ sa používa
v celom Evanjeliu a starozákonných odkazov je 53 SZ citátov a 76 ïalších
odvolávok. Toto evanjelium nie je napísané ako chronologický záznam, jeho
zmyslom je poda jasný dôkaz, že Ježiš je Mesiáš, Spasite¾.
TEOLOGICKÝ VÝZNAM EVANJELIA:
Evanjelista Matúš predstavuje Ježiša ako Abrahámovho potomka,
pris¾úbeného Mesiáša, ktorého náboženskí vodcovia židovského národa už
hneï od zaèiatku zavrhli a prenasledovali, kým hriešnici a pohania ho prijali.
116
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
¾udstva. Abrahám, ktorý v neobmedzenej dôvere v boha opúša svoju vlas
a všetky ¾udské istoty, dostáva od Boha darom to, èo si chceli vzbúrenci
sami vydoby. Totiž: nové meno, novú vla i nové potomstvo.
Boh dal ¾udstvu cie¾ a úlohu, aby chránilo život a stvorenie. Tam,
kde ¾uïom nestaèia tieto ciele a oni sa snažia nezriadene dosiahnu
závratných výšin moci, slávy, pôžitku a majetku, nedosiahnú ve¾kos, ale
naopak, stroskotanie a zmätok. Rozprávanie o babylonskej veži nás uèí,
že nie sme rovní Bohu a upadneme do nešastia, ak si zameníme moc za
život.
Treba vidie, že všetky základné témy, ktoré sa týkajú existencie èloveka
na zemi, sú podané v týchto 11 kapitolách. Ich èítanie a pochopenie vôbec nie
je ¾ahké a jednoduché. Ale ak pristúpime k Bohu s pokorou, aby sme si
vypoèuli slová, ktoré nám chce odovzda, objavujeme, že sú to pravdy, ktoré
sa týkajú aj nás.
1. Boh je mojím stvorite¾om.
2. Svet, v ktorom žijem, je ve¾mi dobrý.
3. Som povolaný k láske.
4. Žijem vo svete spravodlivosti i nespravodlivosti.
5. Môžem by na strane Ábela alebo na strane Kaina.
6. Moja vô¾a môže by využívaná na zdokonalenie lásky
a na zásade neposlušností môže by využívaná,
zneužívaná na zlé.
7. Moje telo môže vies k takým hriechom,
ktoré si zasluhujú potopu.
8. Moja pýcha môže vies k stavbe babylonskej veže,
kde si s nikým nedokážem rozumie.
9. Božie Slovo je adresované mne.
A všetky tieto veci sú blízke môjmu srdcu.
37
Náboženská výchova
11. Dejiny patriarchov – Abrahám.
Nasvedèuje tomu fakt, že evanjelista:
Podobne, ako v pradejinách, aj tu nájdeme podania rôzneho druhu.
vnevysvet¾uje rôzne židovské osobitosti,
vneprekladá hebrejské slová,
vvyzdvihuje platnos celého zákona,
vpoužíva židovské výrazy.
1. Podania, ktoré èiastoène pochádzajú z èias, keï ešte Izrael nebol
národom.
Ørozprávania viazané na sväté miesta (Sichem, Hebron, Mamre)
Ørodinné rozprávania (Abrahám a Lót; Laban a Ezau; Izák a Jakub;...)
Øanekdoty a ¾udové povesti
Øzánik Sodomy a Gomory
Øso¾ný ståp a kamenná Lótova žena
Ømajstrovsky vyrozprávané príbehy o úskoènom Jakubovi a Rebeke.
2. Keï Izrael už bol národom.
Øostatné pasáže (Jozef a izraelské krá¾ovstvá.)
Najdôležitejší usporiadatelia starých podaní sú: jahvista, elohista a kòazstvo.
Jahvista: Zdôrazòuje Božie pôsobenie na patriarchov; spomínanie chýb,
tieòov a slabostí patriarchov. Milos prevyšuje ¾udskú vinu.
(napr. Gn 12, 10-12; Abrahám a Sára v Egypte.) Vidí však aj ve¾kos viery,
predovšetkým v pris¾úbeniach: Abrahámovi, Jakubovi, v ktorých poukazuje
na budúcnos.
Elohista: Rozpráva jednoduchšie a ¾udovejšie, poukazuje na Božiu
vznešenos. Boh už nekomunikuje bezprostredne, ale cez anjelov, snov a hlasov
z neba. (Ukazuje sa tu istá opatrnos v náboženskom myslení a vyjadrovaní,
Boh už nie je do udalostí zapojený priamo.)
Patriarcha – vzor, na ktorého má h¾adie Izrael, preto s hlbokým morálnym
cítením odstraòuje všetko, èo by im mohlo ublíži.
Kòazstvo: je viac uèením, než rozprávaním. Zdôrazòuje zmluvu; pôvod
obriezky už u Abraháma (Gn 17). Cez svoje èíselné údaje, ktoré sa nedajú
chápa doslovne, spája Abraháma s jeruzalemským chrámom.
38
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Hlavným prameòom Mt evanjelia je Mk evanjelium. Na rozdiel od Lukáša.
Mt prevzal od Mk takmer všetok materiál a vcelku zachoval postup a rozvrh
statí Mk evanjelia.
OBSAH:
vMatúš zaèína svoje evanjelium Ježišovým rodokmeòom. Ježiš ako potomok
Abraháma a Dávida má krá¾ovský pôvod, práve tak, ako to bolo predpovedané
v SZ.
vPotom píše o Ježišovom narodení a prvých rokoch, zdôrazòujúc návštevu
mudrcov u „krá¾a Židov“,
vútek rodièov pred vraždiacim Herodesom do Egypta a o ich návrate do
Nazareta.
vBerie nás so sebou na Jánov krst Ježiša, keï Boh vyhlásil, že „toto je
môj milovaný Syn, moja rados! Jeho som si vyvolil.“
vÏalej vidíme Ježiša, ako vzdoruje satanovi na púšti.
vPotom sa vracia do verejného života a hlása, že „krá¾ovstvo Božie prichádza.“
vPovoláva svojich prvých uèeníkov a uèí ich v kázni na vrchu.
vMatúš potom predstavuje autoritu J. Krista tým, že hovorí o jeho zázrakoch
uzdravenia chorých a posadnutých démonmi a dokonca vzkriesenia màtveho.
vAle Ježišova služba sa stretáva aj s opozíciou a kapitoly 12-15
zaznamenávajú nenávis a sužovanie farizejmi a cirkevnou vrchnosou.
vMatúš nám zaznamenáva Ježišove podobenstvá o krá¾ovstve nebeskom.
vV kapitolách 16-20 zaznamenáva uèenie o krá¾ovstve.
115
Náboženská výchova
24. EVANJELIUM pod¾a MATڊA (Mt)
Kolóna áut hlási príchod hlavy štátu. Okázala a slávnostná atmosféra
symbolizuje jeho postavenie a dôležitos. Èi je predstavite¾om od narodenia
alebo bol zvolený, prejavujeme mu úctu a rešpekt.
Židia oèakávali vodcu, ktorý im bol prorokmi pris¾úbený už pre stároèiami.
Verili, že tento Mesiᚠ= Pomazaný ich vyslobodí spod nadvlády rímskych
utláèate¾ov a založí nové krá¾ovstvo. Ako ich krá¾ nastolí spravodlivos a bude
vládnu na zemi.
Avšak mnohí prehliadli proroctvá, ktoré predpovedali, že tento Krá¾
bude tiež trpiacim služobníkom, ktorý bude odmietnutý a zabitý.
Nemôžeme sa preto èudova, že bolo iba tak málo tých, ktorí uznali Ježiša
za Mesiáša. Ako mohol by tento jednoduchý muž, uèite¾ z Nazareta, ich
Krá¾om?
Ale Ježiš bol a je Krá¾om celej zeme!
MATڊ, (Lévi) bol jedným z 12, Ježišom vyvolených apoštolov. Kedysi bol
opovrhovaným vyberaèom daní v Kafarnaume, ale tento muž z Galiley zmenil
jeho život. Nasledoval Ježiša poèas jeho pozemskej služby. Po Ježišovom
vzkriesení slúžil Kristovi až do svojej smrti – kázal, uèil, písal.
CIE¼: Matúš písal evanjelium svojim bratom Židom preto, aby dokázal
z ich vlastných Písem, že Ježiš je Mesiáš, veèný Krá¾, a aby vysvetlil Božie
krá¾ovstvo.
DOBA VZNIKU: Okolo roku 80 po Kristovi.
AUTORSTVO : Pod¾a staro – kresanskej tradície apoštol Matúš napísal
dnešné prvé kanonické evanjelium pre Židov v hebrejskej (t.j. aramejskej) reèi.
No pod¾a výskumov moderného bádania nie je prekladom z aramejèiny. Ide
o priame spracovanie tradíciou ustáleného, už v gréètine jestvujúceho materiálu,
teda už pôvodina bola napísaná po grécky.
Je isté, že autorom je po grécky hovoriaci kresan židovského pôvodu,
ktorý píše pre kresanov zo židovstva v Sýrii alebo Palestíne.
114
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Èo sa skrýva za èíslami
kòazských autorov?
Abrahámovi bola pris¾úbená jeho
vlastná krajina. Toto pris¾úbenie sa
pod¾a viery kòazov napåòa až vtedy,
keï pohyblivá Božia svätyòa, archa
zmluvy, bude nahradená pevným
chrámom.
V týchto èasových údajoch je
poèiatok spojený s cie¾ovým bodom.
1 200 r. je stonásobok dvanástky,
èísla dokonalej plnosti.
Bezprostredná príprava na stavbu
chrámu trvala 480 rokov, teda 12 x
40 rokov, èo vyjadruje dokonalos
vyvolenia.
Je pochopite¾né, že práve kòazstvo
Jeruzalema zdôrazòuje význam
chrámu. Tieto èísla nemôžeme
považova za podklad pre správne
historické datovanie, keïže sa
o skutoènos opierajú iba vo¾ne.
Hra èísel v prameni „P“
Abrahám má 75 rokov, keï
odchádza do Haranu (Gn 12, 4 ).
o 25 rokov neskôr: narodenie Izáka
(Gn 21,5).
o 60 r. neskôr: narodenie Izákových
synov (Gn 25, 26 ).
o 130 r. neskôr: usadenie Jakuba
v Egypte (Gn 47, 9 ).
Spolu 215 r. patriarchov v Kanaáne.
430 r. pobyt Izraela v Egypte
( Ex 12, 40 ).
Dvojnásobok èasu, ktorý strávili
Patriarchovia v Kanaáne
480 r. neskôr: Šalamún stavia
Jeruzalemský chrám.
1 200 r: od Abrahámovho narodenia
do stavby chrámu.
Vidíme teda, že Izrael spätne spoznával v dejinách patriarchov svoje
vlastné, jednotné, Bohom chcené pradejiny.
Rozprávania sa zachovali vïaka viere Izraela a až v druhom rade kvôli
historickému záujmu.
Svojim poh¾adom chcú udrža v bdelosti vieru v Božie konanie aj pre
prítomnos, aj pre budúcnos.
Božie oslovenie Abraháma – zaèiatok dejín spásy:
Po nešastí, do ktorého upadlo ¾udstvo svojou pýchou a snahou po moci
si Boh volá z národov jedného muža, aby s ním zaèal úplne nové dejiny.
Abrahám má:
Øzanecha svoju vlas
Øzrieknu sa starých priate¾stiev
Øpastvín
na slovo Boha odchádza
ØBoh žiada riziko úplne nového zaèiatku
39
Náboženská výchova
„Odíï zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského
domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba ve¾ký národ a preslávim
tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, èo a budú žehna,
a prek¾ajem tých, èo a budú preklína! V tebe budú požehnané všetky
pokolenia zeme!“ Gn 12, 1-3
tri pris¾úbenia:
• bude otcom ve¾kého národa;
• dostane podiel na Božom požehnaní (v prvom rade to znamená plodnos
a ochranu.)
• On a jeho potomci zaujmú krajinu Kanaán (Koneèné zaujatie Kanaánu
však nasledovalo až po odchode Izraelitov z Egypta.)
„ Abram“ = miluj otca /z babylónskeho: abu = otec; ramu = milova/
„ Abrahám“ = otec zväzku ¾udí /význam pre Izraelitov/
Novým menom zaèína preò aj nový dejinný úsek.
Božie volanie k Abrahámovi je posilnené slávnostným uzavretím zmluvy.
Boh vedie Abraháma v noci, pod oblohou plnou hviezd a s¾ubuje mu potomstvo,
ktoré má by tak poèetné, ako tieto hviezdy. Vo sne môže vidie budúcnos
Božieho ¾udu. (Gn 15). Kòazský spis tu vidí ten znak zmluvy, ktorý je záväzný
pre celý Izrael – obriezku.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
2.Kázeò apoštolov a uèeníkov Pána: Najprv staèí len spis SZ. NZ
nepotrebovali, lebo verili v skorý druhý príchod Krista. Vznikajú však kresanské,
cirkevné obce. Vynárajú sa nové otázky a problémy. Nariadenia SZ sa zaèali
predklada v Ježišovom duchu (o sobote, manželstve...) H¾adali styèné body,
ktoré boli poslucháèom zrozumite¾né. Neustále opakovanie danej veci spôsobilo
jazykové sformovanie tradovanej látky. Pribúdali uèeníci, veriaci a bolo treba
isté veci zaznaèi pre budúce pokolenia. Cirkvi nemohlo a nemôže záleža na
tom, aby každé Ježišovo slovo v evanjeliách bolo historický pravé. Pre òu musí
by jedine rozhodujúce, že je to teologicky oprávnené; že zodpovedá Ježišovej
vôli a Božiu pravdu vysvetlí.
3. Dielo evanjelistov: Prvý bol Marek; mohol sa oprie o ústnu tradíciu;
tiež mal predlohu menších písomných zbierok. Chápe svoj spis ako radostnú
zves pre Cirkev. Svojim evanjeliom vytvoril doteraz neznámy literárny druh.
Ježiš, o ktorom rozpráva evanjelium je zároveò ten Pán, ktorý to evanjelium
sám rozpráva. Okrem Mk píšu evanjeliá aj Matúš a Lukáš. Je v nich cíti
odlišný štýl, osobnú svojráznos so zámerom ohlasovania. Ve¾kos diela však
spoèíva v tom, že v 4 evanjeliách zachovali pri živote jedno Ježišovo
evanjelium.
(pozri prílohu è. 5)
Pritom sa odstraòuje predkožka na mužskom pohlavnom úde. Tento
úkon, ktorý pri ostatných národoch môže ma hygienické zdôvodnenie, tu
má hlbší význam. Na orgán, ktorý slúži pri odovzdaní života, pozerá sa tu
z h¾adiska zmluvy. Znak zmluvy prijíma len muž.
S obriezkou je nerozluène spojená Božia požiadavka, ktorá sa spomína
v Gn 17, 1: „Kráèaj predo mnou a buï úplne môj!“
Samotný obrad teda nestaèí! Hlavným obsahom takéhoto života je pre
Abraháma viera a poslušnos.
Skúška Abrahámovej viery a poslušnosti:
Tieto skutoènosti sú v rozprávaní o obetovaní Izáka, ktoré podáva elohistický
prameò. Sú jedny z najpôsobivejších! Toto rozprávanie by bolo nezrozumite¾né
40
113
Náboženská výchova
EVANJELIUM
Evanjelium = „dobrá zves“; „posolstvo spásy“.
vgrécko-rímsky svet – cisár božská vec a správy z cisárskeho domu boli
evanjeliom
vNZ nevychádza z tejto tradície, ale zo SZ. Proroci sa chápali ako Boží
poslovia. Mnoho krát uvádzali svoju reè takto: ... Toto hovorí Pán ... alebo
... Tak hovorí Pán..., alebo Toto je Slovo Pánovo ...
v„Aké nádherné sú nohy posla radosti! Ohlasuje mier, prináša radostnú
zves, ohlasuje spásu, k Sionu hovorí: „Tvoj Boh je krá¾om!“ Poslom
radosti je tu hlásate¾ slobody po utrpení v babylonskom zajatí.
vNZ zhàòa pod názov evanjelium Ježišovu zves. „Naplnil sa èas, priblížilo
sa Božie krá¾ovstvo. Kajajte sa a vete evanjeliu.“ (Mk 1, 15). V tom
spoèíva poukaz na minulos, budúcnos i prítomnos. V evanjeliu nachádza
starozákonná história spásy svoje naplnenie.
vBožie krá¾ovstvo: nie je to priestorová, ani svetská vláda, ale stav,
kde Boh vládne ako Krá¾.
vV obrátení èloveka sa uskutoèòuje skutoèné primknutie k Bohu. Obrátenie
sa deje nápravou krivdy; zastatím sa biednych, ukrivdených; nastolením
pokoja. Je plodom evanjelia.
TRI FÁZY TRADÍCIE
Ježiš sám nezanechal nijaké spisy. Slovom i skutkom sa prihováral
svojím súèasníkom bezprostredne. Ani svojim uèeníkom nedal nijaký príkaz
na písanie kníh. Napriek tomu vznikli po jeho smrti z ústneho podávania
evanjelia, èiže radostnej zvesti 4 písomne zostavené evanjeliá. Je to dlhý
vývinový proces a v òom rozoznávame: 3 fázy:
1.Ježišova história: Evanjeliá zachytávajú historický život od narodenia až
po nanebovstúpenie Krista. Je tu používaná slovná zásoba, ktorú si mohol
dovoli iba Boží Syn, kde Boha oslovuje Abba, Otèe. Tento reèový zvrat nemohol
by evanjelistami vymyslený. Uèeníci to nespisovali ako protokoly pre historické
použitie, pre neskoršie uverejnenie, èi pre fyzické potomstvo Ježiša. Až po
ve¾konoèných sviatkoch si uvedomili, èo zažili. Inak zaèali chápa po Zoslaní
Ducha Svätého spásny význam slov a skutkov Ježiša. Preto nie sú evanjeliá
„historickými“ spismi, èi reportážnymi správami. Majú skôr dve roviny:
Udalosti Ježišovho života – historický podklad
Ve¾konoèná udalos a Turíce – duchovný, teologický podklad.
112
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
bez dlhého rozprávania, ktoré ho predchádza. V òom sa hovorí o tom, ako
neskoro sa tento syn narodil, veï Abrahám musel na splnenie tohoto pris¾úbenia
èaka dlhé roky.
Jeho žena, Sára (znamená – krá¾ovná) nemohla pre starobu dúfa v narodenie
dieaa, preto pod¾a vtedajšieho zvyku, ktorý spomína aj Chamurapiho kódex,
poslala k svojmu mužovi slúžku Agar, aby dostala syna aspoò od nej. (Gn 16, 1n)
Agar porodila Abrahámovi syna Izmaela. Arabi v òom vidia svojho otca.
Boh však nepripustí, aby do jeho plánov zasahovali ¾udia .O krátky èas
prijíma Abrahám troch nebeských poslov, ktorí mu oznamujú narodenie Syna
z jeho ženy.
V obetovaní Izáka sa zraèí, akú neobmedzenú poslušnos a vieru vyžaduje
Boh. Izák nie je len milovaným synom, je zároveò jediný, kto spája Abraháma
s vyvoleným potomstvom. Na Izákovi teda nestojí iba otcovská láska, ale
celá jeho viera. Napriek tomu Abrahám poslúcha bezvýhradne. Na konci Boh
túto obetu nežiada. Ochotu k darovaniu považuje za nieèo väèšie, ako
samotný dar.
Dejiny Abraháma sú ve¾mi bohaté. Venujme pozornos trom udalostiam:
Povolanie, znamená odís do neznáma. To je to, èo ¾udia najèastejšie
Bohu vyèítajú, lebo oni by chceli vedie, èo bude zajtra, o týždeò, o rok
o desa rokov. Na ceste viery to nejestvuje. Na ceste dôvery v Boha je pripravenos
k okamžitému prispôsobeniu sa pokynom Boha.
Veèera možno bude a nebude. Boh v danom momente kladie
požiadavky a treba sa im okamžite prispôsobi. Boh vyvedie Abraháma
z krajiny v ktorej býval a vedie ho do za¾úbenej zeme. Nepovedal
Abrahámovi: Poèúvaj, zas¾úbená zem je v New Yorku. Nie. Abrahám
tiež nikdy Bohu nepoložil otázku: „Kde je tá zem? Kedy do nej prídem?“.
Myslím si, že do zas¾úbenej zeme prišiel práve v hodine smrti. Tá je
u Pána Boha.
Prís¾ub syna. ¼udský povediac, bola to na splnenie vec nemožná.
Abrahám je starý; žena je neplodná a tiež stará. Bude ma syna,
pretože to povedal Boh. Abrahám uveril. Èakal na toho syna. Vo chvíli
prís¾ubu už bol starý. Mal 75 rokov a èakal ïalších 25 rokov Abrahám
dokázal èaka. To je dokonalos viery. Mal 100 rokov, keï sa mu
narodil syn. Prís¾ub sa splnil. Bola to ve¾ká udalos v dejinách
Abraháma. Boh nesklame.
41
Náboženská výchova
Keï už syn dorastá a zachraòuje otca, vtedy Boh hovorí: Priate¾u,
mám k tebe prosbu. Prines mi svojho syna na obetu. A Abrahám sa
znovu na niè nepýta, o nièom s nikým nerozpráva, dokonca ani so
ženou, iba plní prosbu Boha – Priate¾a. A Boh v poslednom momente
zadrží ruku ozbrojenú nožom a hovorí priate¾ovi: „Teraz som poznal,
že Ma miluješ viac, ako svojho syna. Teraz som spoznal, že som pre
teba najdôležitejší.“ Zachránil otca aj syna.
Je tu ešte rád iných dôležitejších momentov, takých ako je krásna
modlitba Abraháma pri obrane Sodomy. Spoznajme v nej èloveka, ktorý
ako priate¾ rozpráva s Bohom, chce zachráni nešastných ¾udí.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Stredom a zmyslom dejín spásy je Ježiš Kristus. Na neho sa upriamujú
obidva zákony:
SZ ho oèakáva, NZ ho zjavuje.
SZ a NZ sú „jedna kniha“ – kniha Ježiša Krista.
Zoradenie 27 kníh NZ:
Poradie kníh v našich vydaniach Biblie nezodpovedá dobe ich vzniku.
Autorské údaje neznamenajú v každom prípade, že menovaný apoštol je
autorom dotyèného spisu. To nie je falšovanie, ale zvýraznenie autority.
Autorstvo nie je otázkou viery.
Ak napr. Peter a Pavol boli popravení v r. 64 (67?) v Ríme, tak nemohli
by niektoré listy napísané nimi samými. Napr.: 1 a 2 Tim, Tít, Žid = Hebr,
2Pt.
Pri výklade NZ postupujú v poslednom èase vedci od najstarších spisov NZ,
teda od Pavlových listov; potom nasledujú Evanjeliá synoptikov (Mt, Mk, Lk).
Synoptické znamená podobné. Potom nasledujú Lukášom spísané Skutky
apoštolov (Sk); na nich sa napájajú spisy pod Jánovým menom (1 Jn, a 2 Jn);
na konci sú Pavlovi pripisované, ale ním nezostavené listy, ako aj katolícke =
pastorálne listy. Pri podávaní môžeme takto postupova, pretože tak sa najviac
priblížime histórii vzniku.
My sa ale držíme poradia samotného NZ a zaèíname výkladom Evanjelií,
aby sme tak vyjadrili, že v našom podávaní pripisujeme hlavnú váhu
Evanjeliám.
II vatikánsky koncil v konštitúcii Dei Verbum = O Božom slove hovorí:
„Nikomu nemôže ujs, že medzi všetkými spismi, aj medzi tými, èo patria do
NZ, oprávnene prislúcha prednos evanjeliám. Lebo ony sú hlavným
svedectvom o živote a uèení Slova, ktoré sa stalo telom, naším Vykupite¾om.“
(DV 18)
Východiskovým bodom evanjelií je Ježiš Nazaretský.
S Ježišom sa otvorila nová budúcnos.
S Ježišom sa dá plnšie zvládnu život.
On chce, aby sme mali život v plnosti.
Evanjelium pokraèuje.
AKO? Tvojím životom.
42
111
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
23. MNOHORAKOS A JEDNOTA NOVÉHO ZÁKONA.
12. Izák
Ani NZ nie je jednotnou knihou. Pozostáva, podobne ako SZ z mnohých
spisov, ktoré: vznikli v rôznych dobách, obracali sa k rôznym adresátom
alebo sa pokúšali hovori v rozlièných situáciách. Preto aj tu máme rozdielne
literárne druhy: evanjeliá, listy, apokalypsa, modlitby, správy o zázrakoch,
podobenstvá, výroky jednotlivcov, zbierky reèí, slová odvolania, škriepky,
napomínania, kázne, liturgické formuly ...
O postave Izáka sa v Biblii hovorí málo. Zachovalo sa nám nieko¾ko
podaní i to sa týka viac Abraháma, jeho otca a Jakuba, jeho syna.
Túto rozmanitos nachádzame v celkove 27 knihách NZ. Zatia¾ èo SZ sa
rozvíjal vyše 1000 rokov, NZ potreboval viac ako storoèie, kým bol hotový vo
všetkých svojich èastiach.
Množstvo NZ tém žije z jedného:
Z osoby a úèinkovania Božieho Syna – Ježiša Krista; z viery v jeho
zmàtvychvstanie. Èo Ježiš povedal a urobil, to je v strede NZ.
Viera, že sa v òom zjavil Boh a že jeho život má pre svet nenahradite¾ný
význam, tiahne sa cez všetky novozákonné spisy.
Celý NZ sa chápe ako „dobrá zves“, ktorá chce oslobodi èloveka od
neoprávnených nátlakov. Ježiš stojí v neustálom zápase s mocnosami, ktoré
èloveka utláèajú: s malicherným vykladaním Zákona farizejmi; s démonickým
násilím; hladom, chorobou a smrou. Toto dianie oprávòuje sv. Pavla k takmer
revoluène znejúcej vete: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus.“ (Gal 5, 1)
Je to sloboda, ktorá sama sa vie viaza na normu lásky,
to znamená, že kto má správne rád svojho blížneho, tak svoju slobodu
využíva pre svoje, ale aj jeho dobro. Nesmie zabudnú, že ved¾a neho sú
tiež slobodní ¾udia.
NZ spisy èerpajú ve¾a zo SZ a tiež používajú èasto aj reè SZ, ktorá bola
vtedajšiemu svetu zrozumite¾ná. Dnes mnohé veci preto potrebujú vysvetlenie.
Napriek tomu však je možné to, èo je v NZ podmienené dobou (okolitý svet,
myslenie, reè, obraz sveta, iné problémy...) preloži tak, aby sme aj tejto èasti
Biblii rozumeli, prijímali a pod¾a nej formovali svoj život aj dnes.
110
Obetovanie Izáka
Idea „otca, ktorý neušetril vlastného syna“ je známa z NZ, ale i zo SZ.
Izákovo putovanie na vrch Moria, Izák nesúci na vlastných pleciach drevo, na
ktorom mal by obetovaný, je obrazom Kristovej obetnej cesty a jeho
sebaobetovania.
„Po týchto udalostiach“ (Gn 22,1). To nieje len prázdna fráza úvodu.
Chce poukáza na to, akú hodnotu má nasledujúca správa.
Pozrime sa však, èo sa stalo predtým:
Boh povolal Abrama, aby opustil svoju mezopotámsku vlas a on bez
odporu nasledoval jeho vô¾u. Vysahoval sa z bohatej krajiny, ktorej sociálna,
politická a náboženská kultúra bola väèšmi rozvinutá. Posvätný chrámový
úsek v Ure Chaldejcov, ktorý nám odkryli archeologické vykopávky ukázali, že
ve¾kosou prevyšuje rímske termy Caracallove a Diokleciánove. Z takejto krajiny
sa Abram vysahoval do nestálosti nomádskeho života, teda koèovanie medzi
Eufratom a Nílom do smrti. Odteraz nemal na zemi nijakej vlasti, okrem
svojho Boha.
Božie pris¾úbenia prichádzali jedno za druhým. Najpodstatnejšie bolo, že
cez Abraháma získajú požehnanie všetky národy zeme. K tomu sa pripojilo
pris¾úbenie pozemskej vlasti pre potomstvo (Gn15,18). Abrahám dostal prís¾ub,
že jeho potomstva bude raz ako nebeských hviezd na oblohe. Napokon sa
všetky pris¾úbenia stmelili v predpovedi, že Sára napriek všetkému vo vysokom
veku porodí syna, s ktorým Boh chce uzavrie veènú zmluvu. (Gn 17,19-21;
18,10) Toto posledné pris¾úbenie sa èoskoro plní. Abrahám proti prirodzenej
možnosti dostáva syna. Na òom spoèíva prís¾ub, že bude otcom takého
poèetného potomstva, že bude prostredníkom Božieho požehnania pre všetky
národy sveta. Slovom v tomto synovi je zakotvená všetka nádej Abraháma,
jeho potomstva a celého ¾udstva, èakajúceho požehnanie. Znova žije jeden
èlovek, o ktorom môže SP poveda ako o Noemovi: „Nádej sveta“ (Múd 14,6).
Toto je zmysel slov „po týchto udalostiach“.
43
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Potom prichádza najažšia skúška Abraháma: „Vezmi svojho syna, svojho
jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choï do krajiny „Moria“! Tam ho
obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ Tým bola
vyslovená nad¾udská požiadavka. Nádej na Božie požehnanie pre všetky pokolenia
spoèíva na tomto mladom živote a práve on má by znièený. Boh s¾úbil, že
požehná všetkých ¾udí cez Abrahámovho potomka, cez Izáka, nie cez
Izmaela. A práve táto nádej má by znièená na rozkaz toho istého Boha. Aké
plné protireèení?
Abrahám dostal rozkaz doslovne obetova svojho syna, ako zápalnú obetu
pre Pána na výšine, ktorú vidí pred sebou a predsa vraví: „Vy ostaòte tu
s oslom, ja a chlapec pôjdeme tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.“
(Gn 22,5)
Èo chcú poveda tieto slová? V SZ je nejedna záhada, ktorú rieši až NZ.
Pavol v liste Hebrejom bližšie opisuje, s akými citmi a myšlienkami obetoval
Abrahám svojho syna. Vraví: : „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keï bol
skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal pris¾úbenia a ktorému
bolo povedané: „Po Izákovi sa bude vola tvoje potomstvo.“ Usudzoval totiž,
že Boh má moc aj zmàtvych vzkriesi.““
(Hebr 11, 17-19)
NOVÝ ZÁKON
Izák má by obetovaný. Teda Boh mal iste spôsob a cestu, ako ho urobi
aj napriek Izákovej obetnej smrti otcom ve¾kého národa a sprostredkovate¾om
požehnania pre všetkých ¾udí.
Ani smr nemôže by pre Pána života neprekonate¾nou prekážkou.
Od sv. Pavla vieme, že Abrahám bol ochotný na obetu v presvedèení, že
Boh môže aj màtveho vzkriesi.
„Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho
syna Izáka; sám vzal oheò a nôž a takto šli obaja spolu.“ (Gn 22, 6)
Ve¾akrát a podrobne sa v Mojžišových knihách spomína zákon o obetách,
ale nikde sa nespomína nôž. To sa robí len tu, kde ide o obetovanie vlastného
dieaa. Táto podrobnos v opisovaní prípravy na obetu je vyhradená tomuto
miestu, oèividne preto, aby sa tým väèšmi zdôraznila desivá hrôza situácie.
Otec a syn sú sami. „Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: „Otèe!“
Èo sa teraz hovorí, je jediný rozhovor medzi otcom a synom, ktorý máme
v Genezis. Èo si povedali Abrahám a Izák, keï putovali na miesto, kde mal
otec obetova syna?
44
109
Náboženská výchova
Spisy, ktoré boli ovocím týchto úvah, nazývame pouèné, lebo podávajú
náuku o zmysle a cieli ¾udského života, najmä návod na to, ako si možno
zabezpeèi blažený a pokojný život na tomto svete.
Vo SP nie je mnoho kníh, ktoré by boli od zaèiatku do konca jednoliate.
Rozdelenie na prorocké, dejepisné = historické a pouèné nie je rozdelením,
ktoré by sme mohli vykona pomocou èiary. V historických knihách sú isté
prorocké partie, v prorockých sú isté historické faktá, napr. dejiny samého
Jeremiáša. Môžeme v nich nájs aj fragmenty s charakterom múdrosti.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Najhlbší dôvod predobrazovej sily Abrahámovej obety je v nasledujúcom:
V obetovaní Izáka aj v obetovaní Krista bol záhube zasvätený jediný,
na ktorom spoèívala nádej celého sveta, avšak toto zmarenie, sa stalo
v obidvoch prípadoch prameòom požehnania.
To, èo sa zdalo stroskotaním jedinej nádeje, sa v skutoènosti stáva
prameòom požehnania pre celé ¾udstvo.
Tieto knihy musia by dôkladne preèítané. V nich sa možno stretnú so
všetkými ¾uïmi. V prorockých knihách je potrebná viera v zjavujúceho
Boha. V pouèných knihách je obsiahnutý súbor tvrdení, ktoré prijíma každý
rozumný èlovek. Staèí dobrá vô¾a, aby sme objavili pravdu v nich obsiahnutú.
Mnohé spisy iných ve¾kých náboženstiev sa podobajú svojím charakterom
pouèným knihám, napr. Dialógy Konfúcia. (Konfúcius zozbieral skúsenosti
a múdros mnohých pokolení a podal ich vo forme dialógu.)
Svätý Otec nás vyzýva, aby sme objavili hodnoty aj v iných náboženstvách.
Tieto knihy sú skvelým mostom, ktorý umožòuje, aby sme sa dostali ku
knihám všetkých náboženstiev sveta, ktoré nemajú inšpirovaný charakter
a predsa obsahujú poklad životnej múdrosti.
Téma kníh:
vMúd; Sir; Kaz; Prís podávajú múdrosti a rady do bežného každodenného
života, zachytené pravdepodobne krá¾om Šalamúnom a inými pisate¾mi.
vŽ podávajú rôzne spôsoby modlitby v rôznych situáciach života, ktorých
hlavným autorom je krá¾ Dávid.
vJob poukazuje na hodnotu a dôležitos utrpenia v živote každého èloveka.
Podáva malý návod na riešenie a prijímanie utrpenia.
vVe¾p – autor tejto knihy ospevuje krásu a èistotu ¾udskej lásky, ak je
braná ako Boží dar. Má nesmiernu hodnotu a tu môžeme èerpa silu
k pestovaniu uš¾achtilej lásky dvoch ¾udí.
V poexilovej dobe rozoznávame 5 období židovských dejín v staroveku:
vPerzskú nadvládu (538-332)
vMacedónsku a Ptolemajskú nadvládu (332-198)
vNadvládu Seleukovcov (198-147)
vSlobodu za Machabejcov a Hasmoneovcov (1942-63)
vObdobie Rimanov (od r. 63 pred Kristom)
108
Jakub – Izrael
Meno Jakub znamená „nech Boh chráni“, ale aj „plížiaci sa pätou“,
„podvodník“.
Texty, ktoré tak názorne hovoria o kúpení si prvorodeného práva za
šošovicu a o vymámení otcovho požehnania prefíkanou Rebekou, znejú ako
ve¾mi svetské. Pisate¾ ironicky oznaèuje Jakuba za „bezchybného muža“ (Gn
25, 27) a hovorí o jeho neèestných èinoch. Výsledkom nie je pokojný život,
ale útek pred zlostným bratom do Mezopotámie. Vyzerá to, ako by tu išlo
o prefíkanos a šikovnos nomádov a nie o Božie konanie. Je udivujúce, že
Izraelský ¾ud predstavuje svojho praotca bez akéhoko¾vek idealizovania. Božia
vô¾a sa však neodkláòa od línie spásy ani chybami Jakuba.
Vo významnej scéne nebeského rebríka Pán s¾ubuje ochranu a blízkos.
(Gn 28, 10-20)
Po získaní práv prvorodeného, musí Jakub uteka. Na úteku má pozoruhodný
zážitok (Gn 28, 10-22) . Na starom kanaánskom posvätnom mieste Betel sa
mu vo sne zjavil Boh. Vidí „schody do neba“, vchod do neba, ktorý pravdepodobne
vyzeral podobne, ako stupòové veže v Mezopotámii. Na mieste, kde sa predtým
uctievali iní bohovia, Jakub dostal potvrdenie doterajšieho požehnania
a pris¾úbenia.
V strýkovi Labanovi nachádza Jakub protivníka seberovného ¾sou
a záludnosou. Než dostane za manželku milovanú Ráchel, musí sa oženi
s podvodne podstrèenou Liou, pracuje za to spolu 14. rokov. Jakub odpovedá
na tento podvod podvodom zo svojej strany. Nepoctivo sa obohatí na jeho úèet
(Gn 29-30) uteèie z jeho domu (Gn 31-32) so ženami a demi, so stádami
a pastiermi. Potom sa stretávame so situáciou, keï sa h¾adajú pohanské
45
Náboženská výchova
sošky, ktoré ukradla Ráchel. Tento podvodný èin skoro viedol ku krvipreliatiu.
Na pohraniènej rieke Jabok dohoní ešte raz Jakuba jeho minulos. Špehovia
hlásia, že jeho brat Ezau sa blíži so 400 ozbrojenými mužmi. Jakub sa snaží
uzmieri brata darmi zvierat, skláòa sa pred bratom, uznáva svoju vinu
a dostáva sa mu odpustenie. O jeho ïalšom živote v Kanaáne a Egypte
rozprávajú kapitoly 34-50.
Boj pri potoku Jabok patrí k najtemnejším starozákonným rozprávaniam,
obsahuje však dôležité posolstvo. Jakub, ktorý chcel to¾ko krát dosiahnu
plnos života ¾sou, stojí teraz na rozhraní života. Je prepadnutý neznámym
protivníkom: mytologicky by sa dalo poveda, že démonom rieky Jabok,
psychologicky svojím zlým svedomím, biblicky, že je to Pán; jeho anjel.
Tu sa ukazuje, ako Jakub, na naše prekvapenie, statoène bojuje. Nepoužíva
les a triky, vzdoruje protivníkovi húževnato. Boj konèí bez porazeného, iba
Jakub je poznaèený Božou mocou a tým èiastoène ochromený. Tu dostáva
i nové meno Izrael = ten, èo zápasil s Bohom.
Obrazné biblické rozprávanie má hlbší význam. Podloži ruku pod bederný
kåb bolo staroizraelskou formou prísahy. (Gn 32, 25) Krívajúci Jakub si bude
na každom kroku uvedomova prísahu, že má by verný a vierohodný. Už
nebude „podvodník, za pätou vytiahnutý, nepravý Ezau“, ale bojovník za Boží
poriadok. Ten, ktorému nepomohli k víazstvu žiadne lesti, je po statoènom
zápase vyhlásený za víaza.
Ako to zhrnú?
Zápas Jakuba s Bohom je centrálnou scénou. Prvý raz èlovek bojuje
s Bohom. To je stretnutie, kedy priate¾ zápasí s priate¾om. A z toho zápasu
Jakub vychádza víazne. Vtedy sa èlovek prvý krát pýta Boha na meno.
Dejiny Jakuba od zaèiatku sú dramatické: braèek, závis, podvod matky. To
všetko je také ¾udské. Páèi sa mu žena, slúži, dostane inú, nie tú, ktorú
miloval. Aby ju mohol ma, bude slúži ïalšie roky. Vychováva synov.
Ukazuje sa, že bratia predajú toho, ktorého on najviac miloval. To je ¾udské.
Èo nám to hovorí dnes? Jakub je verným obrazom èloveka „mimo raja“.
I dnešný èlovek chce èasto bojova o uznanie, nové postavenie a šastie
len svojimi silami a to bez oh¾adu na pravdivos a spravodlivos; bez
oh¾adu na Božie prikázania, teda na úèet iných. Èasto krát pod falošným
menom, v maskách, s klamstvom... To však nevedie k vytúženému cie¾u.
Naopak, èloveka to stále núti k úteku, privádza do bezvýchodiskovosti,
k strachu a k stratám. Jakub dosiahol vnútorný i vonkajší pokoj len tým,
že vedome opustil diabolský kruh nepoctivosti. Akoby nám svojím postojom
hovoril:
46
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
22. MÚDROSLOVNÉ KNIHY
Pre obdobie po babylonskom zajatí, je charakteristické úsilie zozbiera,
usporiada a v písomnej forme definitívne ustáli náboženské dedièstvo
Izraela, teda materiál tradície a roztratené písomné záznamy, z ktorých
postupne utvorili biblické knihy.
Preèo a ako vznikali múdroslovné
(sapienciálne, didaktické, pouèné) knihy?
vHlavným cie¾om tejto práce však bolo posilni židovské spoloèenstvo
v jeho povedomí vyvoleného ¾udu a oživi jeho nádej v ažkej situácii,
v ktorej sa ocitlo ako národnostná menšina, zaèlenená najprv do
rámca Perzskej a potom Gréckej ríše.
vKeïže v poexilovom období proroci pomaly zanikali, bolo treba h¾ada
Božie slovo a Božiu vô¾u v napísanom texte, v knihe. To si vyžadovalo
pestovate¾ov vedy, uèite¾ov, školy a potrebné vzdelanie. V tomto kultúrnom
prostredí sa vyvinul sapienciálny myšlienkový smer a písomníctvo. Zozbierali
múdroslovné dedièstvo minulosti a pokraèovali v úvahách o realite ¾udskej
existencie.
vPouèné knihy sú ovocím úsilia èloveka, ktorý h¾adal to, èo je dobré,
èo je pravdivé. V dlhých bolestných skúsenostiach objavoval hranice
medzi tým, èo je dobré a èo zlé. Skôr, ako sa ¾udia nauèili rozoznáva
medzi stromami ovocia dobrý na jedenie, medzi bylinami zeliny ako liek,
zaplatili za to ve¾kú cenu. Museli si zapamäta, ktoré rastliny sú otravné,
nebezpeèné a ktoré lieèia. Èlovek sa uèí múdrosti na základe svojich
skúseností a skúseností iných. Vlastne táto ¾udská múdros bola spísaná
a zachytená do istých Kníh. Boh vtedy vtlaèil pod tento text peèiatku
a dal im za pravdu. Odvtedy to nie je iba ¾udská múdros, ale i Božia!
Èiže je získaná pomocou svetla Božej múdrosti.
Preto sú tieto knihy inšpirované. Mohli by sme poveda, že keï Boh
budoval budovu Zjavenia, využil tieto knihy ako tehly pripravené ¾uïmi.
V momente, keï tieto tehly zaèlenil do budovy, získali novú hodnotu, hodnotu
inšpirovaných kníh.
107
Náboženská výchova
moc zjednotením všetkých zákonov, ktoré sa týkali podmanených národov.
Okrem iného zaèali otvorené prenasledovanie židovského náboženstva.
V priestore dejín sa prvý raz stretávame s podobným postihom ve¾kých
impérii. V 20 storoèí staèí spomenú germanizáciu alebo rusifikáciu na
území Po¾ska. Cie¾om týchto èinností je pohltenie druhého národa do ve¾kého
organizmu imperátora. Vtedy dochádza k prenasledovaniu.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
„Konaj aj ty podobne! Od Boha, ktorý nám dal meno, teda urèitú
charakterovú èrtu, si na ceste k plnosti života. Chodíš v zlom
zaèarovanom kruhu, ak chceš dosiahnu plnos života, vlastné šastie
klamstvom, okradnutím bratov, ak žiješ z podvodov na ich úèet. Ži
ako obrátený Jakub, bojovník za Božiu cestu!“
Knihy Machabejské nám ukazujú, ako sa treba zachova v takej situácii,
aby sme si neznièili svedomie.
Grécky krá¾, ktorý mal sídlo v Antiochii, vydal rad nariadení, ktoré útoèili
na židovskú tradíciu. Oplatí sa tieto rozhodnutia pozna.
„Dvadsiateho piateho dòa mesiaca obetovali na oltári, ktorý slúžil ako
oltár zápalných obiet. Ženy, ktoré dávali obreza svoje deti, usmrcovali
pod¾a rozkazu, nemluvòatá im vešali na krk, ich domy plienili a zabíjali
i tých, ktorí ich obrezali.“ (1Mach 1, 62-64)
To bola realizácia jedného zo zákonov. Každá matka, ktorá vykonala
obriezku, bola spolu s dieaom zavraždená. Vykonávali to zvratným spôsobom,
exekúcia bola verejná a obrezané diea jej zavesili na krk ako dôkaz. Tieto
knihy hovoria o udalostiach z stor. pred Kr. Keby sme dôkladne prezerali
dejiny spásy až po súèasnos, tak by sme objavili, že mnoho nariadení
nepriate¾ov Boha sa neustále opakovalo.
Známy je príbeh Matky a jej siedmych synov, ktorých jej hrozný katan
zabíjal pred oèami; citovo ju vydieral, ale ona ešte aj toho najmladšieho
povzbudzovala, aby sa radšej vzdal života, než by uvalil hanbu na rod zapretím
viery v Boha Izraela.
Objavujú sa tu novozákonné znaky viery:
napr.
RODOSTROM:
Adam a Eva
l i m
Kain Set + Ábel
i
Noe
l i m
Cham Sem Jafet
i
Tare
l
i
m
Náchor
Abram
Aran
i
l
m
i
Batuel
Izmael Izák Lót
l m
lm
Rebeka Laban
Ezau Jakub
l m
l m
Lia Ráchel
Jozef + 11 synov
l m
Efraim Manasses
vviera vo veèný život
vprinášanie obiet za màtvych
vbezprostredná príprava na príchod Mesiáša
106
47
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
13. Patriarcha – Jozef
Jozef bol vo všetkých svojich premenách pravým h¾adaèom a nálezcom
Boha. Nenechal sa rozdrvi ani šastím ani nešastím života. Vždy a všade
h¾adal Boha. Bol vždy viac synom Izraela, než synom Jakuba. O jeho
starších bratoch sa to však poveda nedá.
Jozef – blízky Bohu.
vmá prorocké sny
vsny majú v SZ dvojaký význam:
1. prázdna a márna fantázia
2. prorocké, ktoré zvestujú Božie posolstvo; prinášajú osvietenia.
A Ráchelin syn mával takéto sny už v útlej mladosti. Bol miláèikom
nielen pozemského, ale aj nebeského Otca.
Èítaj Gn 37, 1-11.
Medzi najznámejšie udalosti rozprávania o Jozefovi patrí scéna zvádzania
v Putifarovom dome. Málo kto si však všimne jeden z hlavných dôvodov
odmietnutia hriechu:
„Po týchto udalostiach žena jeho pána nechala na Jozefovi oèi a povedala
mu: „¼ahni si so mnou!“ On však odoprel a povedal žene svojho pána:
„Pozri, môj pán sa o niè vo svojom dome nebojí predo mnou a zveril na
mòa celý svoj majetok. Už ani sám nemá väèšej moci v tomto dome ako ja
a nevyhradil si niè predo mnou okrem teba, lebo ty si jeho žena. Ako by
som sa mohol dopusti takej ve¾kej krivdy a proti Bohu sa prehreši?!“
(Gn 39, 7-9)
Najhorším a najväèším nebezpeèenstvom, ktorého sa najviac bojí, nie je
strach pred pánom domu, muèením, väznením, èi smrou, ale to, že ide
o hriech proti Bohu. Je to èlovek uvedomujúci si Boha, mysliaci na Boha
aj v mravne napätej situácii, v najskrytejších èinoch, pri plnení aj
najobetavejších a najnebezpeènejších povinnosti. Táto láska je èosi skvelé
a ohromné, tým viac, že zažiarila v špine starého orientu. Jozef je
èlovek, ktorý všetko vidí vo svetle Božom, ktorý pozná svoju nemohúcnos,
ale jednako vie, že je všemohúci, keï Boh je v òom a s ním.
48
Kniha Ester je tajomnou knihou. Izraelèanka Ester ako súložnica zaujíma
pozíciu krá¾ovnej. Pozorne sleduje, ako je nastavená pasca na jej národ. Je
pripravené ve¾ké prenasledovanie Židov. V tejto situácii, posilnená Bohom,
s ktorým udržiava stály kontakt v modlitbe, rozhodne sa zmeni osud. Ako
krá¾ovná vie, kto pripravil celý tento plán. Vie, že už je pripravená šibenica,
aby obesili jej strýca. Èaká iba na príležitos, aby mohla prís a demaskova
toho, kto pripravil toto ve¾ké nešastie. Jej modlitba je vypoèutá.
V tejto knihe je po prvý raz výslovne reè o prenasledovaní Židov. Menej sa
o tom hovorí v knihe Tobiáš. Tento národ je stále prenasledovaný, posledné
prenasledovanie bolo poèas druhej svetovej vojny. Preèo a zaèo sú Židia
prenasledovaní, to sú otázky, na ktoré nie je ¾ahké odpoveda. Je to jedna
z najdôležitejších štruktúr Cirkvi. V prvých 3 storoèiach, pohania nerozlišovali
vždy kresanov od Židov a keï prenasledovali Židov, tak aj kresania dostávali
po hlave. To bolo v roku 90 v Ríme.
Máme tu teda 3 zaujímavé knihy. Boh nás v nich uèí vernosti, modlitbe
a otvára naše oèi na silu zla a metódy jeho pôsobenia. V Biblii je reè
dokonca o háreme, nepochopite¾nej inštitúcii pre našu európsku kultúru,
ale pre Východ to bolo èosi normálne. Biblia je pre ¾udí na celom svete, preto
sa netreba na nej pohoršova, lebo ak v nej Boh zjavuje metódy pôsobenia
zla, tak robí za tým úèelom, aby sme boli múdri vo chvíli, keï sa zlo objaví
a vedeli ho prekona.
MACHABEJSKÉ KNIHY.
Knihy sa nazývajú pod¾a mena príslušníkov židovskej rodiny ve¾kòaza
Matatiáša a neskôr celej dynastie, ktorá vládla v Judei od r. 166 do 37 pred
Kristom. Týmto spoloèným názvom sa oznaèujú 4 židovské spisy, ktoré podávajú
správy o helenizaènej politike Seleukovcov v Palestíne.
Úvahou nad 1 a2 knihou Machabejcov sa konèí stretnutie s historickými
knihami SZ. Obsahujú pomerne krátky úsek èasu okolo 40 rokov, medzi
rokom 175 a 135 pred narodením Krista.
Bola to pre Izraelèanov ažká doba.
Hoci sa už vrátili z vyhnanstva a bývali na území svojej vlasti, naïalej
však pociovali nadvládu Grékov. V tom èase sa Gréci rozhodli scentralizova
105
Náboženská výchova
v bojovej zrážke. Zápasia do konca. Situácia sa stáva tragická, lebo ak
nezahynú meèom, tak nedostatkom vody. Izraelèania prežívajú drámu, urèujú
poèet dní, v ktorých alebo dostanú od Boha vodu, alebo sa poddajú.
Kniha má symbolický rozmer. Holofernes je zosobnením moci, zla a násilia,
tak ako Goliáš. Holofernesa znièí zásah slabej ženy, ktorá je posilnená
Bohom a odtne Holofernesovi hlavu jeho vlastným meèom.
Z toho je záver, že dokonca najväèšia armáda sveta môže by porazená
pomocou slabého èloveka, ak je tento èlovek posilnený Bohom.
Kniha Judit bola chápaná v kresanstve vo vzahu k Matke Božej.
Mária je nielen najkrajšou Ženou sveta, ale ona ako Judit znièila hlavu
draka.
Kniha: ESTER
Ester = Hviezda
OBSAH v skratke:
Perzský krá¾ Asuer odvrhne krá¾ovnu Vasti,
ktorá sa nechce ukáza opitým ve¾možom ž nové
dievèatá z krajiny do háremu ž dostáva sa tam
aj židovka Ester ž rodièov nemá ž vychováva ju
strýko Mardochej ž je ve¾mi pekná a zatají svoj
pôvod. Strýko odmieta pokloni sa Amanovi, lebo
je pravoverný Žid ž prípis vyvraždi židov v mesiaci
adar ž urèený bol lásom = Purim ž zistí sa
sprisahanie ž Ester má zachráni národ pred
vyvraždením na popud strýka ž bojí sa ž naberá
odvahu v 3 dòovom pôste ž vstúpi ku krá¾ovi
bez pozvania ž riskuje vlastný život ž pozve
krá¾a na hostinu ž Aman stavia šibenicu pre
Mardocheja ž krá¾ chce odplati záchrancovi pred
sprisahaním ž odmenu vyberá Aman ž Mardochej
je vozený v koèi a každý sa mu má pokloni, aj
Aman ž potupa Amana ž trest Amana ž odvisol
na šibenici, ktorú chystal pre Mardocheja ž
záchrana a sloboda židovského národa.
Ester je perzské meno, znamená pravdepodobne hviezdu. Autor je neznámy
Žid. Spis vznikol asi v 3/2 storoèí pred Kristom v Mezopotámii.
104
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Jozefov príbeh, na rozdiel od iných rozprávaní o patriarchoch, je súvislou
novelou. (Gn 37, 1-50)
Jozef nerozpráva s Bohom, nebojuje s Ním, ale je vychovaný vo vernosti
Bohu. To je ïalšie pokolenie spravodlivého Ábela. Jozef je èlovek bez
škvrny, ako Abrahám. Verí Bohu aj napriek protivenstvám. Odpúša
bratom. Desivý príbeh o ve¾kosti èloveka, ktorý rastie v ažkých situáciách.
Žiadna situácia, ani väzenie, ani luxus, ani vydieranie Putifarovej ženy ho
nedokážu zlomi, lebo Boh je s ním a on je s Bohom. Za vernos Bohu aj
v týchto situáciách je zahrnutý zvláštnym požehnaním a poèas hladu sa
stáva záchrancom svojich bratov. Odpláca sa za zlo dobrom.
Kniha Gn sa konèí požehnaním starého Jakuba, pre všetkých jeho
synov, ktorí dajú poèiatok 12 pokoleniam vyvoleného národa.
Pokojne treba otvori knihu Genezis a poèúva, èo mi Boh hovorí, èo Boh
hovorí o ve¾kosti èloveka a o jeho slabosti. A ak dokážeme Boha poèúva
ušami srdca, objavíme, aká krásna je cesta viery, ktorú nám ukazuje
Abrahám a cesta vernosti a spravodlivosti, ktorú nám ukazuje spravodlivý
Jozef.
Ako hlboko dokáže padnú èlovek, ktorý si zasluhuje taký trest ako Kain,
Sodomèania a tí, ktorí zahynuli v potope.
Oplatí sa pozrie na NZ rozmer tejto knihy. Je v nej reè už v raji o predpovedi
Potomka Evy, ktorý znièí potomstvo satana, èiže v raji máme predpoveï
vyslobodite¾a zo zla. Potom tam máme spravodlivého Ábela, ktorý je typom
Krista. Ten totiž zahynie rukami závistlivých Židov, ako Ábel rukami závistlivého
Kaina. V dejinách Abraháma je dôležitá predpoveï potomstva, ktoré bude
vlastni zem. Ide o potomstvo veriacich ¾udí, ako aj predpoveï Syna, v ktorom
bude požehnaný celý svet. V obete Izáka, ktorú otec prináša Bohu, máme
obraz, v ktorom je predpovedaná Obeta na Golgote. Tieto dva pahorky sú
pomerne blízko. Morja, to je pohorie, na ktorom v èasoch Krista sa týèila
Jeruzalemská svätyòa. Do dnešného dòa je tam kameò, ktorý pripomína, že
tam Abrahám obetoval svojho syna. Pomerne blízko je Golgota, vrchol, na
ktorom Boh Otec prijíma Obetu svojho Syna. Dôležitou NZ témou je spravodlivý
Jozef, typ Spasite¾a. Závis bratov, ktorí ho vydali do rúk Egypanov, a potom
jeho odpúšajúca láska ako záchrana rodiny z ohrozenia pre smrou hladom.
Záchranca Egypta a záchranca rodiny. Krátky text požehnania Jakuba, ktoré
sa vzahuje na jeho syna, z ktorého vzíde potomok Ježiš Kristus. Jakub
predpovedá svojmu synovi Júdovi, že z neho vzíde Krá¾, ktorý bude spravova
celý svet.
49
Náboženská výchova
Rodinné vzahy mien knihy Gn:
manželia: Adam a Eva
synovia: Kain, Ábel, Set
manželia: Abrahám a Sára
syn: Izák
manželia: Abrahám a Ketura (manželka po smrti Sáry) = (6. synov)
Abrahám + Agar (egyptská slúžka Sáry) = Izmael
manželia: Izák a Rebeka
synovia: Ezau a Jakub
manželia: Jakub a Lia
synovia: 1.Ruben, 2.Simeon, 3.Lévi,4. Júda, 9.Izachar, 10.Zabulon
dcéra: Dina (1 dcéra + 6 synov)
Jakub + Bala (slúžka Ráchel) = 5.Dan, 6.Neftali
Jakub + Zelfa (slúžka Lii) = 7.Gad, 8. Aser
manželia: Jakub a Ráchel
synovia: 11. Jozef a 12. Benjamín
manželia: Jozef a Asenet
synovia: Manasses a Efraim
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
V tejto knihe je po prvý raz reè o anjeloch. Dovtedy bola len reè o anjelovi
Jahveho, o 3 mužoch, ktorí sa ukázali Abrahámovi. V tejto knihe archanjel
Rafael vystupuje ako hrdina.
Pri dnešných pokusoch nadviaza spojenie s bytosami nachádzajúcimi sa
v kozme, treba chápa myšlienky SP o anjeloch ako most, ktorý otvára
perspektívu poh¾adu na stranu bytostí, ktoré sú inteligentnejšie od nás a ktoré
sú chápané Bohom, ako nezištná služba pre èloveka.
Rafael slúži Tobiášovi.
Zo SP poznáme mená 4 ve¾kých anjelov: Rafael, Gabriel, Michal a Lucifer.
Dráma Lucifera je známa z iných spisov. Vieme aj to, že Kristus hovorí
o Anjeloch Strážcoch.
Mnohí ¾udia majú deformovaný poh¾ad na anjelov, preto im zaèali
ma¾ova krídla. Anjel vo SP je muž, ktorý nemá žiadne krídla, ale je
predstavite¾om iného sveta. Je silný, inteligentný a ak je to duch dobra, tak
vždy je na strane èloveka.
Kniha JUDIT
Judit = Židovka
OBSAH v skratke:
Obliehanie mesta Betúlie Holofernesom ž
odstavenie od vody a potravín ž starší mesta strácajú
nádej ž krásna vdova Judit sa odváži vstúpi do
nepriate¾ského vojenského tábora ž zhodí šaty
smútku a krásne sa vyoblieka ž postí sa a modlí ž
zapôsobí jej krása na velite¾a ž dáva si podmienku
každé ráno pred svitaním opusti so slúžkou tábor,
aby sa mohla modli k svojmu Bohu ž v deò slávnosti
opije Holofernesa v jeho stane ž jeho meèom mu
odtne hlavu ž ráno ju vynesie z tábora v taške ž nastokne na hradby
mesta ž tak múdros a krásu využíva pre dobro viacerých
Autor knihy je neznámy, ale urèite je to Žid, ktorý žil v Palestíne. Kniha
vznikla až koncom 2 storoèia alebo zaèiatkom 1. storoèia pred Kristom.
Hrdinkou tejto knihy je žena, vdova, ktorá býva v Betúlii, ktorá sa
bráni pred armádou Holofernesa. Izraelèania kladú odpor, hoci nemajú šancu
50
103
Náboženská výchova
21. KNIHY: TOBIÁŠ, JUDIT, ESTER
a KNIHA MACHABEJCOV
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Malá úloha na zopakovanie:
Vyh¾adaj v knihe Gn význam
jednotlivých mien. Vyplò èitate¾ne!
Adam______________________________
Doteraz sme sa zaoberali historickými (dejepisnými)knihami, ktoré môžeme
chápa ako dokumenty preto, že hovoria o dejinách konkrétnych ¾udí,
o konkrétnych miestach, o intervencii Boha v živote jednotlivca, národa,
o náboženskom postoji, o hriechu. Teraz berieme do rúk 3 knihy, ktoré
nemajú historický charakter a podobajú sa novelám, ktoré sú známe v našej
literatúre. Sú to rozprávania, ktoré inšpirovaný autor použil, keï chcel poda
èitate¾om ve¾ké hodnoty. Zakladajú sa na istých udalostiach, ale majú na
mysli hlavne didaktický rozmer. Máme v nich do èinenia s literárnym
prepracovaním udalostí, ktoré sa stali, ale historicky v nich nedokážeme ve¾a
zdôvodni. Dôležité je tiež uvedomi si, že udalosti, o ktorých hovoria, predchádzajú
èasy, o ktorých sa hovorí v knihách Machabejských.
Kniha TOBIÁŠ.
Tobiᚠ= Jahve je dobrý.
OBSAH v skratke:
Tobi ž odpoèíva pod odkvapom ž vrabèí trus ž oslepnutie ž
výèitky ženy ž odchod Tobiáša po peniaze do Mezopotámie ž sprievodca
Rafael ž múdre rady ž prepad ve¾rybou ž niektoré vnútornosti ž Sára
ž smr 7 mužov po svadobnej noci ž svadba s Tobiášom ž svadobná
noc v modlitbe ž prežitie ž návrat domov ž navrátenie zraku otcovi
Tobimu, keï mu oèi potrel Tobiᚠžlèou ve¾ryby.
Táto kniha je ve¾kou pochvalou vernosti Bohu v ažkej situácii. Starý
Tobiᚠvo vyhnanstve zastáva verný predpisom zákona aj napriek tomu, že
jeho krajania vykonali rôzne kompromisy. On je verný. Tobiᚠje ideálom
verného Žida. Túto udivujúcu vernos Boh skúša. Vernos èloveka je vyskúšaná.
Túto tému poznáme z knihy Gn, keï Boh mimoriadne drastickým spôsobom
skúša vieru Abraháma. Je to dôležitý postreh, pretože ktoko¾vek objavil ve¾kos
viery a pokúša sa ju zdokonali, musí by pripravený na skúšky. Èím je
väèšia viera, tým väèšie sú jej skúšky.
Kniha ukazuje víziu šastného manželstva a rodiny. Rady Tobiáša o živote,
ktoré dal synovi, nestrácajú dnes niè na svojej aktuálnosti. Pekné sú
modlitby mladých manželov.
102
Eva________________________________
Kain_______________________________
Ábel__________________________
Set___________________________
Noe___________________________
Abram_________________________
Abrahám_______________________
Sára___________________________
Izák___________________________
Izmael_________________________
Ezau___________________________
Jakub__________________________
Ráchel_________________________
Lia____________________________
Ruben_________________________
Simeon________________________
Lévi___________________________
Júda___________________________
51
Náboženská výchova
Izachar_________________________
Zabulon________________________
Dan____________________________
Neftali__________________________
Gad_____________________________
Aser____________________________
Jozef____________________________
Benjamín________________________
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Etapy obnovy náboženského života.
Tieto knihy tvoria uzatvorený celok. ukazujú etapy obnovy náboženského
života vo Vyvolenom národe. Sú to:
vnávrat k opravdivému kultu
vk zachovaniu Zákona Božieho
vmorálna obnova cez SP
Ak ide o osobný život, treba objavi, že ažké vonkajšie podmienky
nemôžu preškrtnú nábožensko – morálny život. Ten dokáže prejs ažkosami,
kto stojí pri oltári, kto nadviaže kontakt s Bohom skrze obetu; ten kto aj za
cenu odlúèenia vlastnej rodiny dokáže stᝠna strane Boha; kto dokáže
vzia do ruky SP a zobra vážne jeho požiadavky a koneène, kto si dokáže
vybudova bezpeèný dom. Táto posledná podmienka spoèíva v nájdení
druhého èloveka, ktorý dáva pocit bezpeèia, lebo ak niekto je sám, aj keby
zamkol všetky dvere, aj tak sa necíti bezpeèný.
Manasses________________________
Efraim___________________________
52
101
Náboženská výchova
mesta bezpeèní. Múry sú zárukou bezpeènosti. Dom je vtedy domom, keï sú
dvere zamknuté. Toto bolo tretím elementom budovania totožnosti národa.
Murovanie obranných múrov. Tí, èo ich stavali, narazili na obrovské ažkosti.
V jednej ruke mali kladivo na obrábanie kameòov a v druhej mali meè na
obranu, pretože stále boli ohrozovaní. Okolité národy nechceli pripusti, aby
národ Izrael zosilnel.
Opravdivé bratstvo.
Nehemiᚠobjavil ešte jeden bolestný vred, ktorý nivoèil národ a to triedne
rozdiely. To neboli bratia, lebo èasto jeden druhému za chlieb predávali deti.
V istom momente Nehemiᚠvyzval všetkých, aby si vzájomne odpustili
viny. Autorita toho èloveka bola taká ve¾ká, že všetci poslúchli. Urèili deò, keï
si odpustili všetky viny.
Nehemiᚠsi mohol dovoli takúto výzvu, lebo sám bol celé roky vodcom
národa a nevzal na svoje živobytie a na živobytie svojich ¾udí ani halier.
Vyznaèoval sa úplnou nezištnosou. Pretože jeho ruky boli èisté, nepoškvrnil
sa nikdy žiadnym peniazom, preto jeho autorita bola taká ve¾ká. Mohol
otvorene poveda: „Nikdy som nejedol chlieb za vaše peniaze.“ On i všetci
jeho ¾udia plnili spoloèenské funkcie nezištne.
Návrat k Biblii.
V knihe Nehemiᚠje ešte reè o jednom dôležitom elemente v obnove
morálneho zákona. Keï bola svätyòa hotová, Ezdrᚠpriniesol Tóru; Zákon
a zaèal èíta ¾udu. Morálna obnova sa uskutoèòuje poèúvaním Slova Božieho
skrze èítanie SP od rána do veèera. Celý národ poèúval, on èítal a vysvet¾oval
Pentateuch Mojžiša. 8 dní trvala duchovná obnova, ktorá sa skonèila
uzatvorením zmluvy s Bohom.
Treba si všimnú aj to, ako Nehemiᚠrobil poriadok v Božom dome,
v ktorom èas príbytkov premenili na bývanie akejsi dôležitej osobe. Keï
Nehemiᚠvošiel do toho príbytku, vyhádzal nábytok von oknom. Táto
scéna pripomína evanjeliovú udalos, keï Kristus s bièom v ruke bojoval
o èistotu svätyne. Na území svätyne nemôže by niè svetské. Tento rozhodný
postoj Nehemiáša skvele harmonizuje s požiadavkami, aké kladie Prorok
z Nazareta.
100
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
14. Historické zaradenie Mojžišovej doby.
Tóra je v prvom rade vyznaním viery, preto v nej nájdeme ve¾a podrobnosti
a úplne historicky presných informácii, ktoré zaujímajú historikov.
Nespomína sa len meno faraóna, ktorý utláèal Izraelitov, ani meno jeho
nástupcu, za vlády ktorého opustili Egypt. Nejasným zostáva umiestnenie
Èerveného mora, väèšina zastavení na púšti, dokonca aj umiestnenie
Sinaja. Nikdy sa nespomína èas udalosti a väèšinu èísel treba chápa
v prenesenom zmysle.
O biblických udalostiach nehovoria ani egyptské pramene. Nieje to niè
zvláštne, veï z ich poh¾adu muselo ís o ved¾ajšie udalosti, že egyptskou
krajinou prešla nejaká semitská skupina kmeòov a podaril sa jej prechod
cez more; a že zahynula malá skupina prenasledovate¾ov – to sa stávalo
èastejšie. Aj svet do ktorého utekali Izraeliti bol mimo ich záujmu.
V období rokov 1730-1580, keï so semitkými kmeòmi prišli do Egypta
možno aj predkovia Izraela, bola už vysoko rozvinutá stároèná kultúra. Najstaršie
pyramídy mali už takmer 1000 rokov. Vznešeným màtvym, ktorí zabalzamovaní
spoèívali v hrobkách, sa dávali cenné poklady. Nápisy informovali o slávnych
miestach Ve¾kých.
vVládcovia sa volali faraóni
vvlastnili najvyššiu kòazskú hodnos
vverili, že po smrti vystupujú do neba a tam dostávajú božskú úctu
vako poukaz božskosti sa budovali pyramídy.
O dåžke pobytu Izraelitov v Egypte podáva Biblia rozdielne údaje:
Gn 15,6 hovorí o štyroch generáciach
Gn 15,13 o štyristo rokoch: „A pán povedal Abramovi:“ Dobre si uvedom,
že tvoje potomstvo bude príšelcom v cudzej krajine, zotroèia ho a štyristo
rokov budú s ním zle zaobchádza“.
Ex 12,40 o štyristotridsiatich rokoch: „Izraeliti bývali v Egypte 430 rokov.“
Tým môže by vyjadrené, že Hebreji prichádzali do Egypta postupne.
Väèšina súèasných bádate¾ov dnes zastáva názor, že faraón, ktorý na
Izrael uvalil ažkú prácu, bol Ramses II. Pod¾a toho východ z Egypta sa
mohol uskutoèni za jeho nástupcu Mernephta. Na jednom z Mernephtových
53
Náboženská výchova
nápisov sa „Izrael“ spomína prvý krát písomne. No nápis sa týka kmeòov,
ktoré žijú v Kanaáne.
Predkovia Izraela žili na úrodnom území v Gossene; medzi: Nílskou
Deltou – Sinajským poloostrovom – Èerveným morom. Pre Egyptských vládcov
boli najprv vítaní.
vTvorili akýsi nárazník medzi obyvate¾mi pri Níle a kmeòmi Prednej Ázie.
Tieto kmene ustaviène útoèili zo severu a z východu.
vNeskôr ich použili pri žatve, v baníctve a pri mnohých stavebných prácach.
vEx 1,11 hovorí o ažkých nútených prácach pri stavbe zásobovacích
miest Pitom a Ramses.
Na základe týchto údajov a aj iných miest Biblie sa dá predpoklada, že nie
všetky kmene Izraela boli v Egypte. Ove¾a pravdepodobnejšie je, že tieto kmene
k plnej samostatnosti dospeli až v dobe sudcov v Kanaáne a zrástli s nimi
v jeden kmeòový zväzok „Izrael“. Zážitky izraelských predkov v Egypte použila
neskôr Biblia ako základ pre dejiny spásy celého Izraela. Jedineènos Izraela
teda nespoèíva v spoloènom slede generácii, ale v ich spoloènej viere
v Boha, ktorý zachraòuje, dáva zákony a vyvo¾uje si.
„...poï, pošlem a k faraónovi! Vyvedieš môj ¾ud, Izraelitov, z Egypta!“
(Ex 3,10)
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Druhá polovica knihy Ezd nám dáva nahliadnu do Ezdrášovej osobnosti.
Jeho poznanie Písma a Bohom daná múdros boli také vidite¾né, že ho krá¾
ustanovil vodcom druhej vlny navrátilcov, uèite¾om a duchovnou hlavou národa.
(7, 14-26)
Staros o rodinu
Ezdrᚠvykonáva mimoriadne drastické rozhodnutie, ktoré sa týka miešaných
manželstiev. Hovorím o tom preto, že táto vec je stále aktuálna a aj teraz je
v Cirkvi ve¾mi dôležitou vecou. V Dt Mojžiš rozhodne zjavil Božiu vô¾u, že Žid
si nemôže vzia pohanku za ženu, ani Židovka si nemôže vzia pohana za
muža. Jestvovala iba jedna možnos uzatvárania manželstiev: mohlo sa
tak sta v rámci Vyvoleného národa.
Aký bol motív toho zákazu? Pri uzatváraní miešaných manželstiev bola
vystavená nebezpeèenstvu viera. Dalo sa pripusti, že pohan mohol vzia
Židovku, ale musel prestúpi pred tým na židovskú vieru a v èase otroctva
vzniklo ve¾a miešaných manželstiev.
vEzdrᚠpripomína, že rozhodnutie Boha je dôležitejšie ako ¾udské
putá, preto sa treba rozís. Pohanské ženy treba prepusti a deti podeli
závislé od pohlavia: dcéry matkám a synov otcom. Rozhodnutie bolo prijaté.
prosia Ezdráša iba o to, aby predåžil termín usporiadania týchto záležitostí,
lebo on to žiadal vykona poèas nieko¾kých dní.
Ezdrᚠmá na mysli náboženskú èistotu a vernos Bohu. V tomto
zápase nepozná kompromis. Ak má by obnova národného života, tak od
samého koreòa. Žiadne ¾udské oh¾ady tu nemôžu vstúpi do hry.
V Cirkvi cez celé stároèia nebolo dovolené uzatvára miešané manželstvá
s neveriacimi. Dnes sú dišpenzy, ale vieme, že takéto manželstvo sa
spravidla konèí porážkou katolíkov. Najèastejšie sa stáva, že katolík pri
takom partnerovi vychladne, stráca citlivos svedomia i vieru.
NEHEMIÁŠ
Staros o bezpeènos.
Nehemiᚠ– èlovek, ktorý zaujímal vysoké postavenie na perzskom dvore.
Dostal od Boha nariadenie, aby sa vrátil a vybudoval múry Jeruzalema. Aký
je cie¾ tejto èinnosti? Pokia¾ neboli postavené múry, dovtedy neboli obyvatelia
54
99
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Prvá vlna: ZOROBÁBEL
42 000 Židov prišlo do Jeruzalema, ktorý bol v ruinách. Viedol ich Zorobábel.
Pozorujeme tu prvý dôležitý akt v boji o totožnos národa poèas okupácie.
Židia, hoci boli viac ako 50 rokov v babylonskom zajatí, neskôr v perzskom,
si uvedomili, že aj napriek tomu, že ich politická situácia je ažká, musia
zosta národom a to takým, ktorý pretrvá.
vPrvým znakom tejto národnej totožnosti bol kult Boha. Zorobábel, ktorý
ich priviedol, h¾adá na mieste svätyne základ oltára. Na týchto základoch
buduje nový oltár a aj napriek tomu, že okolo sú iba ruiny, na tomto
oltári prináša obetu. To je zaèiatok, nadviazanie kontaktu s Bohom.
To je prvý ve¾ký akt, ktorý rozhoduje o totožnosti národa.
vZavádza tiež slávenie sviatkov. Židia slávia sviatok Stánkov. Na tento
sviatok èas ¾udí, ktorí boli roky v otroctve, plaèú od radosti z návratu.
vChceli budova svätyòu. Mali dovolenie vládcu. Nebolo to však jednoduché
kvôli ostatným prisahovaným obyvate¾om, ktorí neboli Židmi, na území
Palestíny a odmietali svätyòu. Vedeli, že to by bolo srdcom a centrom ich
náboženského i národného života. Zaèali sa vážne ažkosti. Židia sa
odvolávajú na nástupcu krá¾a Kýra. Po mnohých rokoch, kedy bola stavba
zastavená, dáva perzský krá¾ Dárius príkaz h¾ada dokument Kýra.
vV roku 516 bola svätyòa postavená. Jeruzalem však nebol vybudovaný,
nebolo k tomu dovolenie. Najprv vybudovali svätyòu a až neskôr postupne
zaèali stava domy.
Druhá vlna: EZDRÁŠ
Ezdrᚠbol zbehlý v zákone; ve¾ký uèite¾ a kòaz. Prichádza zorganizova
spoloènos. Je to druhá etapa záchrany totožnosti národa.
vIde o to, aby Židia mali vlastnú administratívu a zvl᚝ súdnictvo,
aby neboli závislí od okupantov. Meno Ezdrᚠznamená „pomoc“. Celý
jeho život bol zasvätený službe a národu. Pod¾a tradície je autorom ve¾kej
èasti 1Kr a 2Kr, Ezd, Neh a Ž119. Stál v èele 120 èlenov rady, ktorá
zostavovala súbor spisov SZ. Svoje rozprávanie sústreïuje na Božie
pris¾úbenie, že sa vrátia do svojej zeme, ako to prorokoval Jeremiáš.
Toto posolstvo bolo jadrom Ezdrášovho života
98
15. Štvornásobný obraz o Mojžišovi.
Knihy Ex; Lv; Nm a Dt majú dlhú a ešte nie celkom ujasnenú dobu
vzniku. Tento ve¾ký celok vyrástol z malých zaèiatkov. Na zaèiatku bolo
pravdepodobne vyznanie viery zachránených z Egypta, ktoré mohlo by predlohou
aj pre Dt 26, 5-9.
Toto „spásno-dejinné Crédo“ Izraela siaha do doby patriarchov až po
vstup do zas¾úbenej krajiny. Vie o pobyte ¾udu v Egypte; o tvrdej otrockej
práci a napokon o záchrane mocnou Pánovou rukou. V priebehu dejín sa
toto vyznanie rozšírilo. Egyptské rany sú teraz názorné, rovnako Božie
záchranné skutky, predovšetkým jeho pomoc pri prechode cez more. Pridali
sa rozprávania a kmeòové tradície, zákony a kultové predpisy. Komplikovanú
koneènú podobu máme pred sebou v Mojžišových knihách. Vývoj ukazuje,
že ani tieto knihy netreba chápa ako opis dejín v dnešnom zmysle. Je to
vyznanie, ktoré vyrástlo z viery, ale má základ v Božom historickom
skutku. Bez Božej záchrany Izraela z Egypta by tieto knihy nejestvovali.
Je zaujímavé, že v tomto pôvodnom vyznaní viery sa Mojžiš nespomína.
Môže to ma teologický význam: záchrana sa má pripísa len Bohu. V neskoršej
dobe sa to však zmenilo. Zaèal záujem o postavu, ktorá mala ve¾ký podiel na
vyslobodení Izraela z Egypta.
Obraz a chápanie postavy Mojžiša, tak ako ho máme v Pentateuchu, sa
utvorila z rozlièných podaní a uvažovaní. Na zaèiatku knihy Ex je zaznamenané
podivuhodné detstvo a rozprávanie o príprave na faraónovom dvore. Pretože
v hneve zabil Egypana, musí ujs do Madiánu. Jedného dòa, keï pásol
v púšti ovce, zjavil sa mu v horiacom tàòovom kríku Boh. Spoznáva Božie
meno a dostáva poverenie vyslobodi svoj ¾ud. Tejto úlohy sa ujíma len
nedobrovo¾ne, lebo je spojená s ve¾kými ažkosami. Dôjde k boju s faraónom,
ktorý ani pri rôznych pliagach nesúhlasí s odchodom Izraela. Odpor faraóna
nakoniec zlomí udalos Paschy (prechodu Pána = smr všetkého
prvorodeného.) Nastáva východ z Egypta. Faraónova bojová skupina nedokáže
zabráni prechodu cez more. Biedne zahynie. Pre Izrael teraz zaèína putovanie
po púšti. Na Sinaji dostáva Desatoro = Dekalóg a iné zákony. Mojžiš tu
uzatvára zmluvu medzi Bohom a jeho ¾udom. Táto zmluva je èoskoro porušená.
Izrael tancuje okolo zlatého te¾aa. Boh ho prísne potrestá. Na konci
Mojžiš sprostredkuje obnovenie zmluvy.
55
Náboženská výchova
V priebehu ïalšieho putovania sa ¾ud proti Mojžišovi búri a nastane spor
o tom, èi do zas¾úbenej krajiny netreba vojs už pri Kadeši. Na Izrael je
uložené dlhé putovanie, až zaèína pochybova aj Mojžiš. Za trest nevstúpi
do zas¾úbenej krajiny. Jeho nástupcom bude Jozue.
Mojžiš „zomiera“ na vrchu Nebo, krátko pred tým, než Izrael vojde cez
Jordán do Kanaánu. Jeho hrob je neznámy.
Tento obraz o Mojžišovi nie je ani zïaleka taký jednotný, ako sa
javí. Dôvodom sú rozlièné politické a náboženské udalosti, kde bolo
potrebné takú ve¾kú osobnos, ako je Mojžiš interpretova primeraným
spôsobom, ak sa chcel zachova hlavný cie¾: Vyjadrenie jeho významu
pre súèasnos a nie zostavi jeho bibliografiu. Jeho ve¾kos sa nedá
obsiahnu jedným poh¾adom. Svoju úlohu zohrávajú ciele jednotlivých
prameòov Pentateuchu.
(Podobne zobrazujú rozlièné èrty Ježiša štyria evanjelisti.)
Jahvistický prameò:
vobraz Mojžiša je drsný, ostrý
vMojžiš je len nástroj, ktorým Boh suverénne disponuje
vzázraky nekoná Mojžiš, ale Boh sám
vMojžiš ustupuje všade do úzadia (Ex 3, 7-9; 16-20)
Elohistický prameò:
vstavia Mojžiša a jeho ¾ud do popredia; napr. nie sám Boh vyvádza ¾ud
z Egypta, ale Mojžiš dostáva poverenie od Boha (Ex 3, 10-12)
vstáva sa z neho ve¾ký divotvorca (svojimi znameniami dáva podnet
k najdôležitejším udalostiam – zázraèná palica.)
vMojžiš ako prorok (tento spis vznikol v prorockých kruhoch, preto ho
takto vyzdvihuje.) Nm 12, 6-8
Deuteronomický prameò:
vvidí Mojžiša ako proroka
vpôsobí tu nie zázrakmi, ale výluène svojím slovom
vBoh hovorí k ¾udu len cez Mojžiša (je to jediný prostredník medzi Bohom
a ¾udom) Dt 5, 23-31 Toto prostredníctvo znamená pre Mojžiša ve¾kú
archu. Je trpiacim prostredníkom, ktorý sa pre Izrael stretá s Božím
56
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Kronistické dielo – biblický poh¾ad.
Sem zaraïujeme: 1 a 2 Kroník, Ezdráš, Nehemiáš
Autora týchto kníh nazývame kronista. Žil okolo roku 350 pred Kristom
a pochádzal z triedy levitov. Aby pohol vtedajšiu náboženskú ¾ahostajnos
židov, predstavuje ideál Božieho krá¾ovstva na zemi: jeho stred je
v Jeruzalemskom chráme, oporný bod v krá¾ovi Dávidovi a jeho legitimných
nástupcoch a najvyšší prejav náboženského života sú bohoslužobné úkony,
hudba a služba levitov.
Vo ve¾kej miere na to použil materiál z predchádzajúcich biblických spisov,
hlavne z kníh Samuelových a Krá¾ov, ale aj z iných, dnes už nedostupných
prameòov, z pamäti Ezdráša a Nehemiáša.
Týmto dielom chcel kronista svojim súèasníkom jasne ukáza èím má
vyvolený Boží ¾ud by: spoloèenstvom viery, modlitby a vernosti
Abrahámovmu Bohu, ktorý si chcel z Dávidových potomkov vyvoli svojho
pomazaného, Mesiáša.
Ak bude vyvolený ¾ud poèúva Božie slovo ohlasované prorokmi, ak bude
verne zachováva Zákon, ktorý mu vysvet¾ovali kòazi ako Ezdráš, môže si by
istý, že ho bude Boh vždy požehnáva a chráni.
V r. 586 krá¾ Nabuchodonozor zrúcal Jeruzalem a odviedol Izraelèanov do
Babylonu. Taký bol zákon vojny. Zbúrali hlavné mesto, aby sa presídlení
obyvatelia nemali k èomu vraca. Zrúcali všetko do základov. Znièili celé
bohatstvo kultúry. Po 50 rokoch sa politická situácia zmenila, pretože Babylon
znièili Peržania. Ich krá¾om bol vtedy jeden z najvynikajúcejších vládcov,
akých dejiny poznajú, Kýros Ve¾ký, krá¾ perzský, ktorý zomrel v roku 538.
Podmanil si celý vtedajší svet. Vôbec mu nezáležalo na tom, aby nivoèil,
vraždil, rúcal. Disponoval skvelou armádou, prichádzal na hranice daného
štátu a diktoval podmienky pokoja, ktoré boli pomerne ¾udské. Urèil výkupné,
aké mali zaplati do jeho pokladnice a on im zaruèoval bezpeènos. Vojsko
danej krajiny zaèlenil do svojej armády. Najèastejšie podpisoval takéto dohody
a daný štát prechádzal pod jeho nadvládu. Beda bolo tomu štátu, ktorý sa
postavil na odpor.
Vybudovanie svätyne.
Pretože Izraeliti boli pod nadvládou Babylonèanov a Kýros si podmanil
Babylon, vedel, že má medzi týmito ¾uïmi svojich prívržencov. Vedel tiež, že
v izraelskom národe je mnoho vynikajúcich ¾udí, špecialistov, zvl᚝ v oblasti
obchodovania, ktorí zastávali dôležité miesta. Súhlasil, aby sa Izraelèania
vrátili do Jeruzalema a vybudovali si svätyòu.
97
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
20. POEXILOVÁ DOBA
Poznatky z dejín vyvoleného národa obyèajne konèia obdobím vyhnanstva,
exilom. Po òom sa, ako ostrovy mora nevedomosti, vynárajú iba obdivuhodné
èiny proroka Daniela a Makabejcov. Skutoène, obdobie od obnovy Izraela až
po Ježišov príchod je pre mnohých kresanov úplne bezvýznamné, akási
prestávka v Božom pláne, neznáme a nedôležité zakonèenie SZ doby.
Skutoènos je však úplne iná. Hlasy prorokov sa v tejto dobe prakticky
odmlèia, èo je pre veriacich nie malou skúškou, ale niektoré predsa ešte
doznievajú a to silne, najmä posledných menších prorokov Aggea, Zachariáša
a Malachiáša.
Predovšetkým však ide o obdobie, v ktorom kòazi a uèitelia Zákona
vedú k prehlbovaniu viery a formujú rôzne duchovné hnutia. Dochádza
tiež k rozhodujúcemu obratu v náboženskom postoji národa. Izraeliti sa
vracajú z vyhnanstva navždy vylieèení zo svojho predchádzajúceho sklonu
k modloslužbe. Nie preto, že by sa prestali stýka s pohanským svetom,
ale naopak, spoznali ho až prive¾mi zblízka vo svojom každodennom
živote. Ich myslenie a viera sa však už nedali pohlti okolitým prostredím.
„Prispôsobili“ sa mu v tom zmysle, že prehåbili svoje tradièné hodnoty.
Ešte prídu ve¾mi ažké chvíle skúšok, ale Izraeliti budú schopní hrdinsky
bojova za zachovanie vernosti myšlienkam monoteizmu a dedièstvu predkov.
Viera v dobe Ježišovej už nebude rovnaká, ako v dobe pred vyhnanstvom.
Bude to viera nová, pevná, oznaèovaná termínom „judaizmus“.
Vôbec teda nejde o dobu s oznaèením „epilóg“. Ide o takmer 6 storoèí, teda
dobu rovnako dlhú, ako strávil Izrael v Zas¾úbenej zemi pred vyhnanstvom.
Sú to storoèia, kedy SZ pripravuje priestor pre príchod NZ, ktorý
všetko obnoví, premení. Preto sa práve v tomto období formuje Biblia
dnešnej podoby.
Neprichádza iba ku koneènej úprave historických kníh, definitívnej úprave
Žalmov, ale je to obdobie zostavovania takmer celého zbytku ve¾kej èasti
prorockých spisov, kompletný súbor múdroslovných kníh, zostávajúcich
historických a posledná redakcia Tóry – Pentateuchu.
96
hnevom. Takto nemôže vojs do krásnej krajiny. No nikdy sa s Bohom
neháda. Vždy je plný pokoja a pokory, hoci v iných podaniach sa dá aj
unies hnevom. Napr. Ex 2, 12; Ex 32, 19
Kòazský prameò:
vmiestami je ve¾mi slávnostný
vúlohy, ktoré by mal spåòa Mojžiš sú zverené Áronovi napr. pri ranách.
Aj obetu prináša len Áron. Mojžiš je od toho všetkého oslobodený. Už nie
je nástrojom, divotvorcom, prorokom, èi prostredníkom.
vje vybraný, aby bol partnerom Bohu v rozhovore Ex 24, 15-18; Ex 34,
29-35. Ani tu sa neskrýva ¾udská stránka.
vtento spis pozná aj jeho ve¾ké zlyhania, pre ktoré nesmie vstúpi do
Kanaánu. Nm 20, 8 a Dt 32, 51
Všetky tradície sa zhodujú v tom, že nikto v SZ nedostal od Boha
také osobitné poverenie, ako Mojžiš. Toto naplnil poslušnou službou
a láskou k Bohu a k svojmu ¾udu, v spásno – dejinnej chvíli Izraela. Bez
Mojžiša by nebol Izrael.
Vyslobodenie z otroctva
Na zaèiatku knihy Ex 1, 8-22 sa spomína ve¾ká sociálna núdza. Faraón
vo svojej dobe takmer všemohúci pán, hodnotil ¾udí ako lacnú pracovnú silu.
Ve¾kolepé stavby, ktoré mali jeho politickému systému prepožièa úctu a trvanie,
nariaïuje stava diktátorským spôsobom. Keï sa otroci zaènú proti tvrdým
životným podmienkam búri, ich postavenie sa len zhorší: práca sa saží,
nešetrí sa ani ¾udský život. Situácia sa javí ako bezvýchodisková. No utláèaní
„volajú k Bohu“ (Ex 2, 23-25) Boh ich v tejto existenènej núdzi vypoèul.
Jeho pomoc je nutná. Na zaèiatku Boží vyslobodzujúci èin vyvádza Izrael
zo situácie, ktorá budila pochybnosti. Jeho záchrana je urèená utláèaným
¾uïom. Boh neskôr svoje sociálne požiadavky voèi Izraelu odôvodòuje slovami:
„Pamätaj, že si bol otrokom v Egypte.“ (Ex 20, 2)
Nikdy sa nedá dostatoène zdôrazni, že Izrael nemal pre svoje rozprávanie
o Bohu filozofický alebo náboženský dôvod. V dejinách zažil Boha ako
svojho záchrancu.
Boh vyslobodil svoj ¾ud z neúnosnej situácie. V popredí tu nie je milos
a odpustenie; svätos a budúca sláva. Na poèiatku je oslobodenie z úplne
existenènej núdze. Boh tu ukázal, že je proti vykorisovaniu, utláèaniu
a násiliu, keï ho z toho vyslobodil.
57
Náboženská výchova
Je pochopite¾né, že túto praskúsenos Izrael neskôr ukazoval vždy názornejšie.
Spomienka na udalosti a vïaènos oslobodených vytvorili texty, v ktorých
sa zlieva viera s dejinami. Práve mnohé zázraèné èrty svedèia o tejto vïaènosti.
Rozprávania o ranách; o prechode cez more; o zázrakoch v priebehu putovania
po púšti sa zhodujú v tom, že Boha hlásajú ako Záchrancu Izraela.
Aby faraóna pohol k prepusteniu Izraela, Boh dopúša na jeho krajinu rany.
Sú to:
1. krvavá voda v Níle 2. žaby 3. komáre 4. ovady 5. mor dobytka
6. vredy 7. ¾adovec 8. kobylky 9. tma 10. smr prvorodených.
Väèšina týchto úkazov nie je v Egypte zriedkavá ani dnes. Samotné
èervené sfarbenie Nílu sa dalo na niektorých úsekoch pozorova aj v tomto
storoèí – keï nastal silný úhyn rýb.
Iste nie je náhoda, že väèšina rán súvisí s Nílom. Boh sa ukázal silnejší,
ako najsilnejšia životná moc Egypta. Rany sú znameniami jeho moci. Aj keï
nemusí ís o zázraky v zmysle prekroèenia prírodných zákonov, predsa v nich
Izrael videl obdivuhodné Božie skutky.
Vrcholom Božieho oslobodzujúceho diela je záchrana v mori. Kým Izraeliti
bezpeène prechádzajú cez more, skupiny bojových vozov, ktoré ich prenasledovali,
hynú vo vodách. Táto záchrana bola pre Izrael vždy jeden z najrozhodujúcejších
Božích èinov. V Exode je o tom dos komplikovaná správa. Jednotlivé pramene
to opisujú svojsky. Tu je zjavné, že do opisov prenikli aj legendárne prvky,
ktorých cie¾om je vyjadri ve¾kos Božieho zásahu.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
V cisterne skoro príde o život. Prichádza však ku katastrofe, ktorú ohlásil.
Po jeden a pol roku, r. 586 je mesto dobyté a chrám vyplienený a zbúraný.
Èas obyvate¾ov je pozabíjaná, druhá èas je odvleèená. Väèšina vidieckeho
obyvate¾stva zostáva, medzi nimi aj Jeremiáš.
Po novej revolte, vzbure a zavraždení babylonského miestodržite¾a uteèie
jedna skupina do Egypta. Starého Jeremiáša zoberú so sebou, tam sa jeho
stopa stráca.
Jeremiášov osud je poznaèený hlbokým sklamaním z neúspechu svojho
ohlasovania.
Vyznaèuje sa pochybnosami o Bohu i o sebe samom. Nejaký èas pred
zánikom štátu sa zaèína boj proroka o osud jeho ¾udu, ktorý je vydaný na
zánik, ak sa nevráti k Jahvemu. Vášnivo karhá odpadnutie k cudzím
bohom a útoèí proti klamným istotám, opierajúc sa o chrám.
Všetky zvesti o trestoch, ktoré Jahve musí uskutoèni, sú iba hrozbou,
ktorú môže ovplyvni obrátenie sa. Ak sa Izrael obráti, trest sa odvolá, bude
zrušený. Jahveho ¾ud musí ži Božiu Tóru v jej celistvosti. Ak sa spolieha
iba na Božie vyvolenie a zabúda na Boží záujem o èloveka, prichádza
o svoju spásu. Prorok však ohlasuje aj spásu. Prvým zajatcom, ktorí sú
zúfalí a bez odvahy, píše list (Jer 29, 1-13), v ktorom im dodáva odvahy,
aby sa podvolili svojmu osudu a stavali na Jahveho pris¾úbení.
Proroci Perzskej provincie v Júdey
Aggeus, Zachariáš, Trito-Izaiáš, Malachiáš, Joel a Jonáš.
Aj pobyt na púšti je obdobím mnohých zázrakov. V odlúèenosti od sveta
Boh pripravuje svoj ¾ud na uzavretie zmluvy.
vÈas pobytu na púšti sa pre Izrael stáva èasom milosti. Božiu blízkos
pri ¾ude zdôrazòujú mnohé zázraèné udalosti. Izraela zachraòuje vždy zo
základnej núdze: hlad, smäd, ohrozenie nepriate¾mi, pochybovanie...
vPri Mára Boh ukázal Mojžišovi drevo, ktoré urobilo z horkej vody
požívate¾nú.
vV púšti Sin im posiela prepelice a živí ich mannou.
vPri Rafidim Mojžiš vyvedie vodu zo skaly
vJeho modlitba spôsobuje víazstvo nad Amalekitmi.
58
95
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
(por. 1, 10-17) Ve¾mi dojímavým príkladom je Pieseò o vinici (por. Iz 5, 1-7)
Pravdepodobne ju spieval pri jednej z niektorých veselých slávností Izraela.
Spieva v nej o láske muža k svojej vinici, ktorej je oddaný s takmer erotickou
láskou. Prekopal túto vinicu, pozbieral kamene a nasadil révu. Každá vinica,
ktorá je opatrovaná s takou starostlivosou, odmení sa bohatými strapcami
hrozna! V tomto prípade je však výsledok iný. Láska nie je opätovaná,
ženích žne nevïak, t.j. kyslé a plané hrozno.
Poèas Piesne si poslucháèi náhle uvedomili: Táto dôrazná pieseò hovorí
o Jahvem a Izraeli.
Jeremiáš
„Keï budete vola ku mne,
keï prídete a budete sa ku mne modli, vyslyším vás.
Budete ma h¾ada a nájdete ma; ak ma budete h¾ada celým svojím
srdcom....“
Jer 29, 12-13
Pochádza z kòazskej rodiny v Anatote (severne od Jeruzalema), mal možnos
zoznámi sa s históriou a tradíciami Izraela. Jeho vystúpenie spadá do
najkritickejšej doby izraelských dejín. Asýrska moc upadá, Palestínska sa
dostáva nakrátko pod vplyv Egypta. Okolo r. 628 je Jeremiᚠako mladý
muž povolaný.
Zo zaèiatku kritizuje sociálne a kultové
nedostatky a takto pod¾a možnosti pomáha
nepriamo pripravova krá¾a Josiáša (621).
Za jeho nástupcu Joakima zaèína nebezpeèná
politická situácia. Júdsko je vazalom Babylonèanov,
ale krá¾ vsadí na pomoc Egypanov a zastavuje
vyplácanie daní Babylonèanom. Je brutálnym despotom.
Jeremiᚠv tejto situácii varuje, napomína, žaluje a preto ho uväznia,
dokonca chcú znièi jeho život. Mesto však už v r. 598, krátko po obliehaní
padá. Chrám a palác sú vyplienené. Krá¾ovský dom a „horných 10 000“ je
odvleèených do Babylonu. (por. 2Kr 24, 24) Nabuchodonozor dosadzuje za
krá¾a Sedekiáša, ktorý pokraèuje v protibabylonskej politike, proti èomu
Jeremiᚠostro vystupuje.
Nakoniec Babylonèania ob¾ahnú Jeruzalem po druhý raz a pokúsia sa ho
vyhladova. Jeremiᚠje obvinený z vlastizrady a uväznený (37, 11-21).
94
Všetky tieto zázraky vyjadrujú jedno:
Všetko, èo Izrael potrebuje k životu, dostáva od Boha!
Napokon vo svojom jadre nie sú tieto rozprávania nepravdepodobnými.
Zrejme bolo drevo, ktoré odstraòovalo horkos vody.
Kàdle prepelíc ešte aj dnes pri svojom jarnom sahovaní z Afriky do
Európy križujú územie pri Èervenom mori.
Manna je vlastne výluèok vošiek, ktoré na tomto území žijú na stromoch:
manna = tamariška. Pri trávení potravy (listov) vyluèujú pre svoje larvy
sirupovitú tekutinu. Na suchom vzduchu tieto bielo – žlté kvapky kryštalizujú
až na ve¾kos hrachu a ako manna padajú na zem. Izraelitom to však nemohlo
slúži ako výluèný pokrm. Beduíni ich zbierajú a jedia ešte aj dnes.
No zostavovate¾om SP sú také vysvet¾ovania vzdialené. Nechceli a ani
nemohli vysvetli príèiny týchto nevšedných prírodných úkazov. Pripisovali
ich bezprostredne Bohu a chápali ich ako „znamenia“, ktorými im Boh
pomáhal.
Postava Mojžiša v podaní rôznych tradícií.
1. V dobe krá¾a Dávida a Šalamúna vyrastá v Jeruzaleme vysoká kultúra,
duch osvietenstva a humanizmu. Šalmunov krá¾ovský dvor je „liahòou múdrosti“.
Je to vrchol náboženských a politických dejín Izraela, ako aj vrchol literatúry.
Krá¾ovskí pisári vedú korešpondenciu, zriaïujú archívy. Kultúrna výmena
s okolitými krajinami podporuje rozvoj vlastnej literatúry. Takto vznikajú prvé
súvislé rozprávania o Šaulovi, Dávidovi a Šalamúnovi. (Sám Dávid bol hudobník,
ktorý skomponoval mnohé žalmy; Šalamún je pokladaný za autora èasti
Knihy Prísloví.)
2. V Šalamúnovej dobe sa tiež zbierajú staré tradície z obdobia patriarchov
(Abrahám, Izák a Jakub), Mojžiša a poh¾ad autora Jahvistu sleduje aj poèiatky
¾udského pokolenia, ktoré do znaènej miery ovplyvnili mytológie starých
orientálnych národov. Spracovanie týchto tradícií sa však vyznaèuje poh¾adom
na Jahveho, ktorý zachraòuje.
3. Po rozpade Šalamúnovej ríše sa deje podobné zozbieranie dokumentov
a ústnych tradícií aj v severnom krá¾ovstve, Izraeli. Autori – Elohisti sa
snažili predstavi minulos na ve¾kých postavách národa, aby tak pouèili
prítomnos. Vïaka nim sa nám v Pentateuchu zachovali obrazy Abraháma,
Mojžiša ako prorokov.
59
Náboženská výchova
4. V roku 621 prichádza k radikálnej zmene, k obnove. Bolo to v dobe
krá¾a Joziáša. V Jeruzalemskom chráme bol objavený deuteronomický
zákonník, ktorý sa stal podkladom k radikálnej reforme života. Postupne sa
dopåòal napomenutiami a dejinnými èasami a tak vzniklo ve¾ké dielo,
deuteronomická práca. Ve¾mi výrazne zdôrazòuje Božiu zmluvu, od ktorej sa
národ odklonil a napomína ho, aby nasledoval Božie príkazy zmluvy. Katastrofu
Izraela vysvet¾uje ako dôsledok porušenia zmluvy.
5. Osobitný význam pre Bibliu má aj kòazská tradícia, reformovaná
jeruzalemským klérom. Kòazi zdôrazòovali staré zvyky, obrady, význam chrámu
... Dôležitú úlohu zahrali aj v exile, kde poukazujú na zákony o sobote,
obriezke, pokrmoch a iné, ktorými sa odlišujú od pohanov. Za svojho predka
považujú Árona, „prvého kòaza“.
6. Tí, èo sa okolo r. 538 vrátili z exilu, priniesli si ako najvzácnejší
poklad práve sväté knihy. Tóra v tomto období dostáva poslednú úpravu
a jej znenie je také, ako prešlo do našej Biblie; ako zbierka 5 Mojžišových
kníh (Gn, Ex, Lv, Nm, Dt).
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Ozeáš
Je o nieèo mladší ako Amos a pochádza zo Severnej ríše. Pôsobil
pravdepodobne nieko¾ko desaroèí. Jeho èinnos spadá ešte do doby krá¾a
Jeroboama II., a konèí sa až krátko pred zánikom Severnej ríše r. 722. Bolo
to obdobie úpadku.
Aj Ozeᚠpranieruje nespravodlivos a chýbajúcu ¾udskos. Hlavná
obžaloba však smeruje proti modloslužbe, uctievaniu Bála.
Bálovo náboženstvo bolo od zaèiatku pre Izrael ve¾kým pokušením (por. Nm
25, 1n). O jeho zavedenie v Severnej ríši sa postaral krá¾ Achab a jeho
manželka Jezabel. V 8 stor. sa vyvinul synkretizmus = zmiešanie náboženstiev,
ako v oficiálnom uctievaní Jahveho, tak aj; a predovšetkým v súkromnom
náboženstve ¾udu. (por. Oz 4, 4-19)
A práve tu Ozeᚠútoèí. To, že Izrael prepadol bohom plodnosti Kanaánu,
považuje za „cudzoložstvo“ voèi Jahvemu. ¼ud sa opojil bohatými plodmi
krajiny a pri tom zabudol na darcu týchto darov. Preto že sa to stalo, nemôže
by ani hospodársky blahobyt trvalým. To „cudzoložstvo“ má následky vo
všetkých oblastiach života.
Proroci Južnej ríše – Júdska
Izaiáš
„Tvorcovia modiel sú nièomní všetci
a ich miláèikovia neprospejú.
Ich svedkovia niè nevidia
a niè nezvedia, aby sa zahanbili.
kto urobil boha a ulial sochu,
aby mu prospela?
H¾a, všetci jeho stúpenci sú v hanbe ...“ Iz 44, 3-4
„Starý zákon je pôda, z ktorej vyrastá Nový zákon. Ak sa oddelí NZ
od SZ, akoby ho odrezal od svojho základu, sám však nemá stálosti.“
60
Bol povolaný v roku, keï zomrel krá¾ Oziᚠ(739). Bola
to doba, keï sa vzmáhala asýrska ve¾moc a keï sa
vytvárali protiasýrske spolky. Pravdepodobne pochádzal
z kruhov vyššej vrstvy, mal prístup k dvoru a výborné
vzdelanie. V celku mal dobré výh¾ady a kariéru v politike
alebo v správe.
Podobne ako Amos, aj Izaiᚠútoèí na sociálne
ažkosti: vraždenie, podplácanie a chamtivos sú na
dennom poriadku súèasne s bohoslužbou a modlitbou.
„Je to nezluèite¾né a protikladné!“, narieka prorok.
93
Náboženská výchova
Takto bolo v krajine 450 prorokov Bálových a 400 Aštartiných. Proti takémuto
stavu vystupuje ostro Eliáš. Prichádza k tvrdému rozporu medzi nim a krá¾om
Achabom. Išlo o otázku: „Kto je záhubou Izraela? Pán alebo Bál?“. Poèas
ve¾kej štátnej akcie na Karmeli (1Krn 18, 17-40), na ktorú boli pozvaní
Baaloví kòazi, má padnú rozhodnutie. Tu položí prorok zhromaždeniu otázku:
„Dokedy budete poku¾háva na dve strany?“.
Potom zaènú Bálovi kòazi vzýva svojho boha, ale nedá o sebe znamenie.
Eliᚠmá pre nich iba tàpky výsmech. On sa modlí k Pánovi, svojmu Bohu.
Znova postaví Pánov rozvalený oltár, úpenlivo prosí o znamenie a jeho modlitba
je vyslyšaná. Oheò na zápalnú obetu padá z neba a tak dáva ¾udu jasne
najavo: „Pán je Boh“. Eliᚠdáva zabi Bálových prorokov ako trest za
modloslužbu, ako je požadovaný v Deutoronómiu 13;2; 7-12.
Krá¾ovná sa však necíti porazená (1Krn, 19, 1) a nariadi prenasledova
Eliáša. Preto sa prorok utiahne na vrch uzavretia zmluvy Horeb a tu spoznáva
Boha nie v mohutných prírodných javoch búrky, zemetrasenia èi ohòa, ale
v tichom a pokojnom vánku vetra.
Potom má Eliᚠpomaza dvoch mužov zakrá¾ov: Hazela v Damasku
a Jehua vo vlastnej krajine. Zároveò má povola Elizea za proroka.
Eliᚠhlboko ovplyvnil svojich súèasníkov i potomkov, preto je pochopite¾né,
že sa èoskoro okolo neho vytvorili legendy napr. motív o krèahu na olej
a hrnci na múku, ktoré sa nevyprázdòujú; prebudenie màtveho chlapca k životu;
prinášanie jedla prorokovi pomocou havranov; atï. Všetky sú výrazom úcty,
viery a oslavou Boha za to, že zázraène úèinkoval cez prorokov.
Amos
Je najstarším z tzv. prorokov – spisovate¾ov. Vystúpil v polovici 8 stor. pri
svätyni v Bét-Eli a hlavnom meste Samárii.
Bola to doba Jeroboama II., doba prekvitajúceho hospodárskeho rozkvetu,
v ktorej však prichádzali aj ažké sociálne nedostatky. Chudobní boli vydieraní
bohatými statkármi. Prebytky z úrody v dobrých rokoch boli uskladòované
a predávané v dobách sucha za premrštené ceny. Drobní ro¾níci takto postupne
upadali do právnej, hospodárskej a sociálnej závislosti.
Jeho posolstvo spoèíva predovšetkým v ostrých slovách odsúdenia:
napomína k právu a spravodlivosti a ohlasuje zánik.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Nájdi aspoò 7 podobnosti zo života Mojžiša s J. Kristom:
MOJŽIŠ
JEŽIŠ
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
„H¾a, prídu dni – hovorí Pán, Jahve – i pošlem na zem hlad, nie hlad
po chlebe a nie smäd po vode, ale po poèúvaní Pánovho slova.“ (Am 8, 11)
92
61
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
16. Obsadenie Palestíny.
Záver Pentateuchu a zaèiatok deuteronomického diela (spis od neznámeho
izraelského autora) o dejinách je Dt stredobodom „historických“ kníh SZ.
Tvorí spojivo oboch skupín, ktorých tematika sa tak rozprestiera od stvorenia
sveta až po exil.
Deuteronómium zaèína odchodom z Horebu (Sinaj): Izrael prichádza
z poroby do Zas¾úbenej zeme. Pred vstupom do krajiny má si však vypoèu
Božie nariadenia. Preto sa Mojžišovi v Dt do úst vkladajú programové reèi,
predovšetkým vyznanie Izraela „Poèúvaj Izrael... (6, 4);Dekalóg; mnoho
sociálnych i právnych nariadení a ustanovenia pre bohoslužbu.
Kým Pentateuch vznikol z vyznania chvály a vïaky Bohom oslobodených,
vïaèí bohaté Deuteronomické dielo za svoj vznik vyznaniu viny Izraela.
Deuteronomista sa v bolestiach odchodu z Babylonu pýta, ako mohlo
dôjs k tomu, že Izrael napriek Božiemu pris¾úbeniu skonèil tak úboho.
Jeho odpoveï je tvrdá: Vinný je sám Izrael, lebo porušil zmluvu s Bohom.
Keby Izrael dodržal zákon zmluvy, teraz by ešte mohol ži. A tak témou
tohto ve¾kolepého zobrazenia dejín spásy je vernos a nevernos Izraela
zmluve a Božím požiadavkám.
Dielo chce ukáza, že Boh stojí za svojím pris¾úbením, ale Izrael musí plni
požiadavky zmluvy. Ale vždy, keï Izrael zmluvu poruší, pošle Boh svoj súd.
A tak je exilová generácia naliehavo vyzývaná k obráteniu. Ale to, že Boh
ešte raz pošle svoju spásu, neodvažuje sa deuteronomista už viac tvrdi.
Mierou, ktorú dáva kniha Dt, sa hodnotia ïalšie dejiny siedmych
storoèí od zaujatia krajiny Kanaán až po exil (12.-6. stor). Dielo zhàòa
sedem biblických kníh:
Deuteronómium
Jozue
Sudcovia
1. a 2. Samuelová
–
–
–
–
1. a 2. Krá¾ov
–
Zákon ako základ
Zaujatie krajiny
Zaèiatky Izraela v Kanaáne
Samuel a zaèiatky krá¾ovstva:
Šaul a Dávid
Šalamúnovo krá¾ovstvo.
Rozpad ríše po asýrsku a babylonskú
katastrofu.
Ako poèiatky väèšiny národov, tak vznik Izraela leží v temnote dejín.
Pravdepodobne niektorí z predkov Izraela neboli nikdy v Egypte, ale žili vždy
v Kanaáne.
62
vpríznaèné je stále pripomínanie nosnej idey „pravých“ dejín Izraela; že
Izrael je prvorodeným synom svojho Boha
vkeï sa táto nosná idea vytráca z povedomia i èinov národa, vystupujú
proroci a ostro odsudzujú zmluvy s inými národmi
vodvolávajú sa na „slovo Pánovo“, aby národ priviedli k pravej viere
a vernosti Jahvemu
vIzrael odmieta poèúva slovo Pána a tak sa mu zaèínajú vyhráža trestom
exilu
Exiloví proroci
vv babylonskom zajatí nehovoria o národnej katastrofe z r. 587/6 pred
Kristom ako o historicko-politickej udalosti, ale vysvet¾ujú ju vo viere
v Boha, ktorý vyslobodil ¾ud z egyptského otroctva
vs¾ubujú ujarmenému národu, že Boh opä urobí divy exodu; dá im do
daru zem; zhromaždí ¾ud na Sione a vo svojom meste; dá im život, pokoj,
potomstvo...
Poexiloví proroci
vkniha Ezd a Neh, teda po roku 538 pred Kr., keï perzský krá¾ Kýros
daroval izraelským zajatcom slobodu a možnos vráti sa do vlasti
vobdobie politickej, hospodárskej a náboženskej znovuvýstavby krajiny
vproroci sa snažia hlavne o obnovu a návrat k autentickej viere v Boha
Izraela a náboženským tradíciam
vobnova pravého kultu v jeruzalemskom chráme a to v zmysle „druhého
exodu“ a v oèakávaní príchodu záchrancu – Mesiáša
V oèakávaní tohto dòa proroci v poexilovom období zanikajú, aby nechali
miesto pre Ježiša z Nazareta, „ktorý bol prorokom mocným v èine i v reèi
pred Bohom aj pred všetkým ¾udom.“ (Lk 24, 19; Hebr 1, 1-2)
Proroci severnej ríše
Eliáš
Je prvou postavou proroka o ktorom je zachované najobšírnejšie podanie.
Núti severnú ríšu k rozhodnutiu : „Pán alebo Bál?“. Už jeho meno je
programom: Eliᚠ= „Môj Boh je Jahve“.
Vystupoval za vlády krá¾a Achaba, v dobe kedy viera v Bála nadobudla
znaèný vzostup. Krá¾ova manželka Jezabel, princezná z Týru, pridržiavala sa
svojich fénických božstiev. Urobila Bálov kult oficiálnym náboženstvom dvora.
91
Náboženská výchova
vTitulom väèší proroci sa oznaèuje Iz, Jer, Ez a Dan preto, že ich
prorocké spisy majú väèší rozsah a písali ich na osobitných zvitkoch.
vDruhú skupinu tvoria menší proroci, ktorí v hebrejskej Biblii tvoria len
jeden spis a majú menší rozsah. (Spolu majú len nieèo cez 100 veršov.)
Prvých 6 (Oz; Joel; Am; Abd; Jon; Mich) zaraïujeme do doby rozkvetu
Asýrskej ríše, ïalších 3 (Nah; Hab; Sof) do doby úpadku Asýrskej ríše
posledných 3 (Ag; Zach; Mal) do doby po rozpade tejto ríše. Texty všetkých
malých prorokov boli v pôvodine hebrejské, našli sa z nich fragmenty
v Kumráme.
Úloha proroka.
Prorok na rozdiel od kòazov a krá¾ov nebol Bohom pomazaný; jeho
jedinou legitimáciou bol Božie volanie. Prichádzali èasto v neoèakávaných
chví¾ach, v ažkých zvratoch Izraelského ¾udu, robili si nárok na, že prijali
Božie slovo a že ho musia vo svojej dobe rozširova ïalej. Vo svojom
posolstve pripomínali národu a krá¾ovstvu s neporovnate¾ným dôrazom
požiadavky Zmluvy.
Neslýchanými výrokmi hrôzy ohlasujú Boží trestajúci súd, ktorý majú
nad Izraelom uskutoèni ve¾ké ríše. V dobe útrap mali pre svoj národ aj
slová útechy a nádeje.
Zrak Izraela obracajú na budúce Božie spásne konanie, ktoré ïaleko
prevýši starú zmluvu. Ale význam starej zmluvy sa nijako nestráca v ich
na budúcnos zameraných veštbách. Proroci sa stali ako poslovia Božieho
slova ve¾kými vystríhate¾mi a tešite¾mi Izraela. Vo svojej dobe sa stretali zväèša
s malým porozumením. Reènili a varovali; trpeli a zmåkli. Avšak ich posolstvo
žilo ïalej!
Èasto slová prorokov vyvolávali úèinok až v neskoršom èase. Tak Izrael
spoznával, že v slove prorokov ho postretlo Božie slovo, ktorému prislúchal
význam, ktorý siahal za okamih. Preto pojal slová prorokov do zbierky
svätých spisov.
Predexiloví proroci
vprebúdzajú izraelský národ k životu v èase, keï sa po zaujatí Palestíny
a spoloènom krá¾ovstve jeho dejiny rozdelili a vyvíjali v rámci dvoch
rozdelených krá¾ovstiev
90
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Iné skupiny sa mohli do Kanaánu postupne premiestòova už pred Mojžišom.
Niekedy pritom urèite došlo k vzájomným vojnovým stretnutiam s pôvodným
obyvate¾stvom.
Èasto sa však obsadenie územia odohralo pokojne, výmenou pastvín.
Posledná najväèšia prisahovalecká vlna prišla v èasoch Mojžiša. Postupne
obsadila pri nástupcovi Jozuem èasti krajiny. Postupne sa k nim pridávalo
miestne obyvate¾stvo, najprv krajiny východného Jordánu, potom
západojordánskych hôr. Došlo pritom k vojnových stretnutiam, ktoré viedli
k sociálnej, politickej a náboženskej nezávislosti kanaánskych mestských kniežat.
Vykreslenie v knihe Jozue zjednodušuje dejinný proces obsadzovania
krajiny. Vytvára dojem, akoby dvanás, z Egypta vychádzajúcich kmeòov
prekroèilo spoloène Jordán. V jednotlivých malých epizódach sa opisuje
„prisahovanie celého Izraela“.
Pre autora je Izrael oèividne jednotou, ktorej celé dejiny sú riadené
Bohom. Kde pôsobí Jahve, tam sa myslí celý Izrael.
Kniha Sudcov na rozdiel od knihy Joz ukazuje, že obsadenie krajiny
prebehlo len po ve¾kom úsilí. Dlho trvalo, kým sa celá krajina stala vlastníctvom
zväzku kmeòov. Najprv sa Izraelské kmene ocitli v tvrdých, èasto neúspešných
bojoch proti kmeòom a národom usadených v Kanaáne. Epizódy z tohto
skorého obdobia sa nachádzajú v knihe Sdc. Ukazujú ve¾ké ažkosti Izraela
pred dobou krá¾ov.
V spojitosti s politickým nebezpeèenstvom, ktoré znamenali pôvodní
obyvatelia, je aj náboženské nebezpeèenstvo.
Stále znova sa Izrael odvracal od Jahveho a prispôsoboval sa svojmu
náboženskému okoliu. Odvracal sa od Boha k bohom. Toto prispôsobenie,
hoci sa mohlo zda pochopite¾né, viedlo Izrael k protireèeniu vlastných nariadení.
Kanaán ve¾mi vplýval na Izrael svojou rozvinutou kultúrou. Vo ve¾kolepých
kamenných chrámoch si Kanaánèania uctievali svojich bohov, prièom sa
archa zmluvy, pre Izrael posvätná vec, vynímala iba poskromne.
Ešte väèšie nebezpeèenstvo predstavovalo zmyslovo – vidite¾né náboženstvo
Kanaánèanov. V kolobehu roka, v kvitnutí, dozrievaní, odkvitaní a zániku,
v stálom obnovovaní tohto prírodného diania spoznávalo toto náboženstvo
podoby bohov. Predovšetkým božskou èinnosou im bola plodnos krajiny,
zvierat a èloveka. Naproti tomu si Izrael nesmel urobi o svojom nevidite¾nom
Bohu žiaden obraz. Je pochopite¾né, že omamujúce sviatky a pompézny kult
63
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Kanaánèanov tvoril pre Izrael stále pokušenie. V krajine boli predovšetkým
uctievaní bohovia: Bál a Aštarta (Istar, Ašere, Anat). Sudcovia a proroci proti
týmto kultom nepretržite bojovali. Napriek tomu sa však dokázali udrža po
stároèia; aj po obsadení krajiny.
19. PROROCI IZRAELA
Boli zakázané až v èase krá¾a Jechoniáša v severnej (842-815) a za
Joziáša v južnej ríši (638-608).
Najvzrušenejšia èas SZ, pre ktorú nejestvovalo ani vnútri, ani mimo
Izraela nieèo porovnate¾ného, hovorí o prorokoch. Prorocké posolstvo je èasou
Božieho zjavenia a základnou zložkou biblického uèenia..
¼ahko zapamätate¾ná schéma – Sdc 2, 11-3, 3
Odklon od Boha – bieda, útlak – volanie o pomoc – povolanie záchrancu
– víazstvo nad nepriate¾mi – mier a pokoj – znova odklon od Boha – atï.
Ukazuje, že nevera voèi Bohu vedie k útlaku a biede. Žiadna bieda
neprichádza preto, žeby Boh zabudol na svoj ¾ud, ale kvôli nevere Izraela.
Ak sa však obráti, Boh je pripravený pomôc.
Kto je prorok?
Menom prorok sa oznaèuje v SZ ten, kto je povolaný (muž alebo žena),
aby najmä v kritických chví¾ach izraelského národa vystupoval v mene
Jahveho, Boha Izraela a autoritatívne, ohlasoval alebo tlmoèil jeho vô¾u.
Je to povolaný hlásate¾. Nevystupuje teda z vlastného popudu, ale z Božieho
povolania.
Prorok nie je veštec, ktorý si zakladá na svojich mimoriadnych vedomostiach
a na ich základe predpovedá budúcnos.
Vznik prorockých kníh.
Medzi povedaným a zapísaným slovom dnešných prorockých kníh prešli
celé stároèia. Výroky proroka obyèajne zbierali jeho žiaci. Usporadúvali ich do
urèitých tematicky súvisiacich blokov. K tomu sa pridali úvodné slová alebo
dodatky, èo aktualizovalo zves pre novú dobu a situáciu.
Prorokova zves však nemala význam iba pre oèitých svedkov a poslucháèov,
ale ako živé slovo musí by opakovaná aj v zmenenej historickej situácii
a teda i dnes.
Prorocké spisy sú v židovskom zákone druhou èasou SZ, ktorá pozostáva
zo spisov prorokov, rozdelených do dvoch skupín:
1. Skorší proroci, ku ktorým patria knihy Joz; Sdc; 1a2 Sam; 1a2 Kr.
2. Neskorší proroci: Iz; Jer; Ez; 12 malých prorokov. Kniha Bar v hebrejskej
Biblii nie je a kniha Dan je v nej zaradená medzi „Spisy“ (ketubím)
V našom kánone zvyèajne rozde¾ujeme prorocké knihy na väèších a menších
prorokov. Nie však preto, že by menší proroci nemali taký dôležitý význam,
alebo že by obsahovali menej dôležité posolstvo.
64
89
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Chronologická tabu¾ka Izraelského a Júdskeho krá¾ovstva.
17. Doba sudcov.
Spojené krá¾ovstvo: Šaul 1030-1010
Dávid 1010-970
Šalamún 970-931
KNIHA JOZUE
Rozdelené krá¾ovstvo
Izraelské krá¾ovstvo
Jeroboam I.
931 - 910
Nádab
910 - 909
Baeša (Bása)
909 - 886
Éla
886 - 885
Zambri
885
Omrí (Amri)
885 - 874
Achab
874 - 853
Achaziᚠ(Ochoziáš) 853 - 852
Jóram
852 - 841
Jehú
841 - 814
Joachaz
814 - 798
Jóaš (Joas)
798 - 783
Jeroboam II.
783 – 743
Zachariáš
743
Šalúm (Selum)
743
Menachém
743 – 738
Pekachiᚠ(Fekeiáš)738 – 737
Pekach
737 – 732
Hóšea (Osé)
732 – 724
Pád Samárie
722/721
Delí sa na dve èasti:
Júdske krá¾ovstvo
Roboam
Abiam
Ása
Jozafat
Jóram
Achaziᚠ(Ochoziáš)
Atália
Joas
Amasiáš
Oziáš
Joatam
Achaz
Ezechiáš
Manasses
Amón
Joziáš
Jóachaz
Joakim
Joachin
Sedekiáš
Pád Jeruzalema
931 – 913
913 – 911
911 – 870
871 – 848
848 – 841
841
841 – 835
835 – 796
796 – 781
781 – 740
740 – 736
736 – 716
716 – 687
687 – 642
642 – 640
640 – 609
609
609 – 598
598
598 - 586
586
Knihy Krá¾ov nepochybujú, že znièenie štátnej identity a krá¾ovstva je
Božím trestom za stále porušovanie zmluvy. Božia spravodlivos sa ukazuje
práve v tomto historickom súde. Izrael si je vinný sám. Avšak zbožným,
podnecovaným slovám prorokov ostávala aj v tejto noci utrpenia troška
nádeje, že Boh si spomenie znova na svoje pris¾úbenia, ktoré dal Abrahámovi,
Mojžišovi a Dávidovi.
88
a) dobytie Zas¾úbenej zeme a rozdelenie Kanaánu medzi jednotlivé pokolenia
Izraela
b) zakonèenie tvorí duchovný testament Jozueho.
Kniha hovorí o ve¾kom nástupcovi Mojžiša, keï kladie dôraz na dva
zásadné rysy jeho duchovného portrétu.
Prvým rysom je odvaha, ktorá spoèívala na prirodzených danostiach.
Bol to èlovek :
Lvýnimoène odvážny
Lkeï mal 40 rokov bol ako jeden z vyzvedaèov, ktorých poslal Mojžiš na
územie Kanaánu.
Lvie sa postavi pravde do oèí, keï tvrdí, že dá sa doby Kanaán
Lmá odvahu postavi sa proti mienke iných; všetkých. On ich zaklínal, aby
vykonali nariadenie Boha.
Ldokázal zdola tlak prostredia
Lako 80 roèný preberá úlohu Mojžiša a vstupuje do Zas¾úbenej zeme
Druhým rysom jeho osobitosti je rozvážnos, dôležitý
znak toho, kto vykonáva moc. Dokázal vo ve¾mi ažkých
situáciách zvíazi. Tak odvaha ako aj rozvážnos –
prirodzené ènosti, boli u neho doplnené Božím darom.
Prvá èas: Dobytie Kanaánu
1. Špionáž. Vyzvedaèi Izraela vstupujú na územie
Jericha, zastavia sa v dome prostitútky Rachaby. H¾adali
ich, lebo obyvatelia mesta Jericha rátali s útokom Izraelèanov, teda museli
pozorne sliedi, èo sa deje na hranici. Vedeli, že vyzvedaèi prekroèili hranicu,
h¾adajú ich v dome prostitútky, ale ona ich skryla. Poèkala tri dni, dala im
dôkladné inštrukcie a poslala k vyvolenému národu. Ešte predtým od nich
65
Náboženská výchova
získala uistenie, že pri dobytí Jericha sa jej niè nestane. S¾ubujú jej, že všetci,
ktorí sa zhromaždia v jej dome budú zachránení. Prikážu jej, aby vyvesila
v okne èervené znamenie vo chvíli útoku. Jozue prikáže zachova slovo
a vyzvedaèi dbajú o to, aby nikto nezranil tých, ktorých ona zhromaždila. Ba
èo viac, ona vstúpila do genealógie Krista. Rachab je prababkou Ježiša.
Dôležité je, aby sme videli to, ako Kristus už vo svojich predchádzajúcich
pokoleniach sa ujíma hriešnikov. Bola to pohanka.
2. Potom autor predstavuje zázraèný prechod cez Jordán.
Pripomína prechod cez Èervené More.
Kòazi zanesú do vody Archu Zmluvy, vody odteèú, celý ¾ud prešiel po
suchom dne na druhú stranu. Pravdepodobne sa to stalo poèas ve¾kej povodne.
Stáva sa totiž, že pri povodni Jordán podmyje také ve¾ké množstvo zeme, že
si vytvorí priehradu. V XIII st. Arabi opísali takýto prípad, keï na 24 hodín
voda v Jordáne odtiekla a vyššie zostala zaplavená oblas. Možno, že Boh
použil takéto prirodzené riešenie, ale to, že sa tak stalo v presne urèenom
èase, to je zázrak.
3. scéna : dobytie Jericha.
Tu sa dostáva k slovu výnimoèný strategický zmysel Jozueho. Psychologicky
rozohráva celú túto partiu ve¾mi dobre. Prikáže šes dní chodi okolo mesta
a èaká. Obliehaní v každom prípade pozorovali, s akým ve¾kým zástupom
majú do èinenia. To odvracalo ich pozornos, lebo súèasne najpravdepodobnejšie
podkopávali múry ich mesta. Na siedmy deò, keï pochodovali, Jozue nariadil
trúbi na všetkých trúbach aké mali a tiež krièa. Vtedajšia prax dobývania
pevnosti spoèívala v tom, že podkopávali múry a podkladali ich drevom. A keï
nanosené drevo malo zodpovednú dåžku, tak zapálili oheò. Drevo zhorelo
a múry sa rozpadli. Izraelèania dobyli Jericho.
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
je so svojou rodinou a dvorom odvleèený do Babylonu. Poklad chrámu
a paláca sa dostáva ako koris do cudzieho hlavného mesta. Júdsko sa
však ešte nestalo babylonskou provinciou. Nabuchodonozor dosadzuje Sedekiáša
ako izraelského krá¾a.
Ten vypovie poslušnos Babylonu a na úteku sa dostáva do rúk nepriate¾a.
Musí sa prizera, ako zabíjajú jeho deti; jemu vypichnú oèi a èoskoro nato
je zabitý. (2Krn 24, 18-25, 17)
Takto aj štát Júdsko spolu s Dávidovým krá¾ovstvom navždy stráca svoju
existenciu. Èas obyvate¾stva, predovšetkým elitná vrstva, je odvleèená
do Babylonu.
Zaèína sa pre òu babylonské zajatie. Odvleèení však nestrácajú svoju
identitu.
Napomenutia prorokov a Pánov Zákon im nedovolia, aby splynuli
s obyvate¾mi Babylonu. Väèšina národa nie je odvleèená, ale ostáva
v Palestíne.
Obe skupiny, Židov v Babylone, ako aj pozostalých v krajine otcov,
ve¾mi trápil ažký osud. Predovšetkým ich trápila otázka, èi Boh navždy
zrušil zmluvu medzi nimi, ktorú tak èasto a ažko porušovali. Tiež sa pýtali,
èi sa to z vyvolenia stalo definitívnym zavrhnutím.
Babylonské zajatie je jedným z najhlbších úsekov dejín Božieho národa.
Je to úsek dejín poznaèený politickou a náboženskou neistotou. Pod¾a úsudku,
by musel znamena tento pád koniec židovských dejín.
To, že židovstvo prežilo takú vážnu katastrofu svojich dejín a že bez vlasti
nezaniklo ako iné väèšie národy antiky, vïaèí silnému vedomiu Božieho
vyvolenia a vernosti Zákonu, ktorý sa vo vyhnanstve stával viac a viac mierou
jeho konania a života.
Jericho patrí k jedným z najstarších miest na svete, aké poznáme. Vykopávky
vykonané v 70-tich rokoch 20 stor. na mieste Jericha, ktoré po zrúcaní už
bolo vybudované, ukázali stopy mnohých miest, ktoré boli postupne stavané
na mieste predchádzajúcich miest. Vyrátali, že najstaršie mesto pochádza
spred 7 000 rokov pred Kristom, teda bolo jedným z ve¾mi starých miest na
území Palestíny.
Jericho bolo prekliate. Zásadne, ak sa nejaké mesto na území Kanaánu
bránilo, bolo prekliate. Iba zlato bolo potrebné doda do príbytku, a všetko
66
87
Náboženská výchova
18. ASÝRSKE A BABYLONSKÉ ZAJATIE.
DELENIE R͊E.
Ríša, ktorú Dávid vytvoril, sa po Šalamúnovej smrti hneï rozpadla. Keï bol
Roboam, syn Šalamúna korunovaný za krá¾a, ¾ud ho prosil o ú¾avu z daòových
bremien. On však dane zvýšil; vzbura 10-tich kmeòov; nový vládca Jeroboam
z kmeòa Efraimovho. Tak vznikla: Severná ríša = Izrael a Južná ríša =
Júdsko.
Prvých 60 rokov medzi sebou bojovali, èím sa ich sila vnútorne i navonok
oslabila a o to ¾ahšie pod¾ahli nepriate¾om.
K Izraelu patrilo 10 kmeòov. Jeho hlavným mestom bol najprv Sichem,
neskôr Samária. Neustále nebezpeèenstvo od Asýrèanov a neskôr zadåženie sa
poplatkami novoasýrskym vládcom. Príznaèná pre toto krá¾ovstvo bola modloslužba
a skutoènos, že ani jeden z 19 krá¾ov nebol bohabojným mužom.
V roku 722-21 dobyl Sargon II Samáriu, hlavné mesto Izraela. To bol koniec
severného štátu – Izraela. Elitná vrstva obyvate¾stva bola deportovaná do Asýrska,
kde strácala svoju identitu. V Samárii sa usadila cudzia elita, ktorá sa pomiešala
s usadlým obyvate¾stvom. (Tu je zrod samaritánskeho národa.)
Knihy Krá¾ov vykres¾ujú vcelku negatívny obraz izraelských panovníkov.
Poèas 2 storoèí (932-722) jeho existencie sa vymenilo 9 dynastií.
Júdska ríša zaberala 2 kmene: Benjamínov a Júdov. Hoci bola menšia,
disponovala pred Izraelom dvoma dôležitými prednosami:
1. Dávidovo krá¾ovstvo sa udržuje dedièským poradím.
2. Nachádza sa tu Jeruzalem a chrám, ktorý sa musel zda ako jediné
oprávnené miesto uctievania Boha.
Aj Júdsko bolo stále obliehané Asýrmi. Podarilo sa mu ujs pred
nebezpeèenstvom obratnou politikou, ktorému pod¾ahlo v 8 storoèí. Keï v roku
612 zvíazili Babylonèania nad novoasýrskou ve¾ríšou, nastalo pre Júdsko
nové ohrozenie babylonskými panovníkmi.
Rok 598 – Nabuchodonozor dobyje mesto Jeruzalem, aby potrestal
neopatrne vyzývavého krá¾a Joakima. Nový krá¾, jeho 18 roèný syn Joachin
86
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
ostatné muselo by znièené, ¾udí vyvraždili do koreòa, domy vypa¾ovali, zrovnali
so zemou a nebolo dovolené ich znovu vybudova.
Dos dôkladne je predstavený èlovek, ktorý vykonal svätokrádež, èiže
privlastnil si isté veci z Jericha. V nasledujúcej neve¾kej bitke Izraelèania
utrpeli porážku a bolo potrebné nájs toho, kto sa dopustil svätokrádeže, èiže
kto zhrešil. Lósom Boh ukazuje Achana. Ten sa priznáva, že v jeho stane
je zakopané zlato a tie veci, ktoré získal rabovaním. Boli to teda veci
prekliate. Zatvoria ho v tom stane s rodinou a kameòujú, takže na tom
mieste zostal z nahádzaných kameòov ve¾ký kopec.
Dobytie Zas¾úbenej zeme nespoèívalo vo vyvraždení všetkých. Boh to
neprikázal, vyvraždili iba tých, ktorí sa bránili a tých, ktorí ich napádali. Ale
boli i také mestá, také kmene, ktoré uzatvárali dohody s Izraelèanmi. Bolo
teda možné zauja Zas¾úbenú zem bez vojny. Nakoniec to malo svoje dôsledky.
V knihe je okrem iného predstavený aj pôvod Gabaonèanov, ktorí tvrdili,
že sú ¾udom putujúcim, že prišli zïaleka a nechceli sa prizna, že ich mesto
je na deò cesty. Priniesli suché chleby. Izraelèania im uverili a uzavreli s nimi
zmluvu. Neskôr sa ukázalo, že bývajú za medzou, ale pretože zmluva bola
uzavretá, museli ju zachova. To sú dôkazy, že nie vždy títo ¾udia boli
vyvraždení, ako si to mnohí èasto predstavujú.
Druhá èas:
vrozdelenie zeme Kanaán
vzaèiatok zapustenia koreòov; táto èas je dôležitá pre historikov
a topografov, ale nie pre nás
Testament Jozueho.
Zastavme sa pri testamente Jozueho, ktorý pripomína, že ak Izraelèania
budú verní Bohu, tak vtedy Boh bude s nimi. Ak však nebudú verní Bohu
a nezachovajú Boží zákon, èaká ich vyhnanie z tejto zeme. Text je dôležitý
z toho dôvodu, že Izraelèania po roku 1946 sa vrátili do Kanaánu a hovoria,
že je to ich zem. Možno im preèíta tento text a pripomenú: bola by vaša,
keby ste zachovali Boží zákon.
Je tu pekný list z Knihy Jozueho:
„Lebo ak sa zachováte ináè, ak totiž budete lipnú k zvyšku tých národov,
ktoré zostali medzi vami, a budete s nimi uzatvára manželstvá a mieša
sa s nimi a ony s vami, potom vedzte, že Pán, vᚠBoh, už nikdy nevyženie
67
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
tieto národy pred vami. Ba èo viac, stanú sa vám osídlom a pascou,
korbáèom na vaše boky a tàním vo vašich oèiach, až vymiznete z tej
krásnej krajiny, ktorú vám dal Pán, vᚠBoh.“
(Joz 23, 12-13)
V roku 930 po 40 rokoch moci, Šalamún zomiera. Mal dvoch synov:
Jeroboama a Roboama.
Jozue pripomína, že pred Izraelèanmi je námaha zachova Boží zákon.
Keby Židia zachovali Dekalóg tak, ako to chcel Boh, tak Palestína by bola
svetlom sveta. Všetky iné národy by sa prichádzali uèi od nich:
vporiadku
vblahobytu
Tak to chcel Boh!
vhospodárstvu
Prorok Eliᚠho stretáva a káže mu vzia 10 kusov pl᚝a roztrhnutého na
12 èastí a týmto spôsobom predpovedá, že iba jedno pokolenie zostane pri
Šalamúnovi. Má uistenie od proroka, preto uteká do Egypta a èaká na smr
Šalamúna.
Pretože nezachovali Dekalóg, dôsledky nás vedú až do Osvienèimu. To
sú dôsledky porušenej Zmluvy, zrady Dekalógu!!!
Po smrti otca sa ujíma vlády. Nemal však už niè z múdrosti svojho otca,
lebo tá sa nededí, možno ju iba dosta. Poslúchol menšinu a národ sa proti
nemu vzbúril. Jeroboam na to èakal, aby mohol prevzia moc.
ROBOAM
Novozákonné štruktúry.
Od toho momentu sa rozdelilo krá¾ovstvo na dve èasti.
Aké sú NZ ozveny tejto Knihy?
4. Pokora múdrosti
vprechod cez Jordán a vstup do Zas¾úbenej zeme, ktoré je chápané ako
symbol krstu. Naša „Zas¾úbená zem“ je obývaná ¾uïmi tohto sveta. Treba
ži v tomto svete, ale nie pod¾a zákonov tohto sveta.
vumenie spolupráce s ¾uïmi, ktorí Boží zákon nezachovávajú. V tej
Zas¾úbenej zemi mali ži Židia i pohania ved¾a seba. Izraelèania mali
s nimi spolupracova, ale nebolo im dovolené kona pod¾a pohanského
zákona. ¼ahšie im bolo kona pod¾a Izraelského zákona na púšti, lebo boli
sami. Úplne ináè sa žije, ak za hranicou sú Amalekiti, Moabiti, Kanaánèania.
Každý má vlastné zákony. Izrael uzavrel zmluvu s Bohom a musí kona
pod¾a Jeho zákona.
Podobne je to s kresanmi. kto je ateista, ten sa môže rozvies, ale ja
musím ži po kresansky, to je moja úloha. A nesmiem so závisou pozera
na to, že jemu sa tak ¾ahko žije.
Ja som uzavrel Zmluvu s Bohom a mòa zaväzuje jeho Zákon. Zas¾úbená
zem, ktorú dobyli Izraelèania, pripomína našu situáciu na zemi. Je stále
ohrozenie z vonku i z vnútra, a aj napriek tomu treba „tu a teraz“ zapusti
korene a treba prinies ovocie. Už máme vyhradené hranice, v ktorých
treba po kresansky ži. Dôležitý je prechod medzi Mojžišom a takým normálnym
životom.
68
JEROBOAM
Prvú knihu Krá¾ov treba preèíta pozorne. Máme v nej predstavených
dvoch povolaných ¾udí.
Prvé povolanie Šalamúna, ktorý ohlúpol v posledných rokoch svojho
života. Taký je èlovek, dokonca ani múdros mu nezaruèuje bezpeènos. Iba
pokorná múdros dokáže zvíazi nad všetkými protivenstvami.
Druhé povolanie hovorí o ažkom živote proroka Eliáša. Je to mimoriadne
sympatická postava, ako Ábel, spravodlivý Jozef, Samuel. To sú svetla
rozmiestnené na ceste dejín spásy. Je to pekná postava, verná Bohu. Je
delikátny, citlivý; z druhej strany bezoh¾adne tvrdý v rozhovore s falošnými
prorokmi.
Treba si dobre premyslie túto metódu nièenia národa èi náboženského
spoloèenstva pomocou falošných prorokov. Je to ve¾mi vážne nebezpeèenstvo.
Našastie Boh pomocou jedného verného proroka vyhráva vojnu so stovkami
falošných prorokov.
85
Náboženská výchova
Boh robí zo svätyne znamenie vzahu medzi národom a sebou samým. Od
10 kapitoly máme reè o zahranièných vzahoch Šalamúna. Je to prvý vládca,
ktorý buduje loïstvo, dovtedy ho Izraelèania nemali. Námorníci sa dostávajú
do rôznych zákutí zeme a privážajú bohatstvá. Šalamún objavil, že prístup
k moru je okno sveta. Udržiava ve¾a kontaktov so susednými krajinami, je
slávny svojou múdrosou. Pekné je zakonèenie 10 kapitoly, v ktorej autor
zhrnul túto základnú pravdu, že múdry je vždy bohatý. Je to oslavný
hymnus na tému múdros.
3. Zvetraná múdros.
Dramatická je 11. kapitola , ktorá je jedna z najväèších záhad v celom
SP. Tento mimoriadne múdry èlovek ohlúpol. To je paradox. Hovorí sa tu
o porážke Šalamúna, ktorej bezprostrednou príèinou bol kontakt so ženami
– pohankami. Keï nadviazal kontakty s rôznymi dvormi mocných tohto sveta,
udržiaval ich aj tým, že privádzal rôzne ženy. Mal ich viac, ako jeho otec
Dávid. Tu nejde o neèistotu. Vtedajšie zákony pripúšali možnos založi
hárem pre vládcu. Omyl spoèíval v tom, že Šalamún zaèína s nimi poèíta
a tolerova ich pohanské kulty. Tým samým dáva súhlas na modlárstvo.
Stáva sa ve¾kým pohoršením pre národ.
Ako k tomu došlo? Možno poveda so sv. Pavlom, že dal primát telu,
preto bol duch znièený. Ale zdá sa, že myšlienka autora Knihy Krá¾ov je iná.
Autor ukazuje, ako dokáže moc znièi múdros. Šalamún zneužil moc! Je
to hriech pýchy. Uveril tomu, že keï má moc, môže podceòova Boží zákon.
Príliš dlho mal moc a v istom momente uveril v seba. Keï sa èloveku všetci
klaòajú, tak dostáva závrat hlavy; a vtedy aj najmúdrejší môže ohlúpnu.
Preto Pán Ježiš hovorí: blahoslavení prenasledovaní, lebo ten, kto je
prenasledovaný, musí by stále bdelý a tak ¾ahko sa nedopustí omylu.
Šalamún je zavrhnutý Bohom. Je to ïalšia výstraha pre nás. Roky vernosti
Bohu, roky správneho využívania talentov, charizmatického stretnutia
s Bohom, mimoriadne bohatstvo srdca ... zavrhnutie.
Celý svet prichádza k Šalamúnovi, aby poèúval múdros, ktorú mu do
srdca vložil Boh. Mal tak vynikajúcu príležitos svedèi o jedinom pravom
Bohu. Zaèal dobre, h¾adal Božiu vô¾u a kráèal pod¾a Božích slov.
vúpadok
vchrámy pre božstvá
vmodloslužba v krajine
vodpad od Boha prináša Boží súd
84
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Jozue, to nie je Mojžiš. Mojžiš bol èlovekom, ktorý rozprával s Bohom
tvárou v tvár a vždy bezprostredne od Boha vedel, èo a ako treba robi.
Naproti tomu, Jozue vedel, èo treba robi vïaka zákonu!
A ako to treba robi, to si musel nacvièi.
Boh už pôsobí v skrytosti. Boh nezasahuje tak výrazne, ako za Mojžiša.
Jozue má v rukách zákon. Boh už nemusí hovori ve¾akrát, lebo Jeho Slovo
je napísané. Keby sa Jozue pýtal, tak Boh mu odpovie: A èo je napísané
v zákone?
Kristus mnoho ráz kladie túto otázku. Prítomnos Boha je skrytá v Božom
zákone. Èlovek bude súdený pod¾a tohto zákona.
Teraz Boh pôsobí v skrytosti. Keï èítame knihu Jozue, treba venova
pozornos tomu, že zásahy Boha sú èoraz viac skryté. Budeme to pozorova
cez stároèia v dejinách Izraela, až po Ježiša, Božieho Syna, ktorý prebýval
v Nazarete a takmer 30 rokov nikto nevedel, že uprostred nich býva
opravdivý Syn Boží. Tak dôkladne sa skryl. Ale z toho nevyplýva, že On
formuje všetko. Boh privádza vyzvedaèov k prostitútke, on rozhoduje po
jednaní Gabaonèanov. Je to dôležité preto, že treba vidie takto skrytého
Boha v dejinách Cirkvi, v dejinách národa i v našom živote.
KNIHA SUDCOV: Koncepcia moci
Bezprostredne po smrti Jozueho, nebolo jediného vládcu v Izraeli. Bolo 12
pokolení a každé pokolenie žilo svojím vlastným životom. Bola to Rada, ktorá
riešila sporné záležitosti. A ak bolo jestvovanie národa ohrozené z vonku, èiže
hrozila vojna, vtedy sa ktosi ujal vedenia. Kniha Sudcov hovorí o nieko¾kých
takých výnimoène ve¾kých ¾uïoch. Medzi nimi bola Debora, prorokyòa,
ktorá si vzala Baraka, preto, aby bojovala o jednotu rozptýlených pokolení.
Pekná pieseò víazstva Debory a Baraka bola zapísaná v 5. kapitole.
Potom máme Gedeóna, ktorý udivuje ve¾kou vierou. Prosí Boha o znamenie
a dostáva ho, aby sa ukázalo, že Boh víazí a nie on, nie Izraelèania. Boh
mu káže posla preè mnoho vojakov a s neve¾kým poètom sa priblížil do
tábora Madiánèanov. Používa novú techniku boja. Do prázdny džbánov vložili
fakle a každý z vojakov spolu s meèom si vzal trúbu. Obk¾úèili tábor v noci,
rozbili džbány, odhalili fakle a zaèali trúbi. V tábore nastala ve¾ká panika, že
samotní Madiánèania sa vraždili medzi sebou.
Kniha je dôležitá z poh¾adu na moc. Kto má ma moc a kto chce ma
moc.
69
Náboženská výchova
Joatamova bájka
V Písme Svätom sú bájky. Inšpirovaný autor knihy Sdc používa bájku.
Ukazuje v nej mechanizmus moci. „Keï to oznámili Joatamovi, šiel, postavil
sa na konèiar vrchu Garizim a zvýšeným hlasom im volal: „Poèujte ma,
Sichémèania, aby aj vás poèul Boh.
Išli raz stromy pomaza si krá¾a. I povedali olive: „Kra¾uj nad nami!“
Ale oliva im odvetila: „Môžem ja zanecha svoju tuènos, ktorú zvelebujú
bohovia i ¾udia, a ís sa povyšova nad stromami?“ Potom povedali figovníku:
„Nože, poï ty a kra¾uj nad nami!“ Ale figovník im odpovedal: „Môžem ja
zanecha svoju sladkos a tie svoje skvostné plody a ís sa povyšova nad
stromami?“ Povedali teda stromy vinièu: „Poï ty a kra¾uj nad nami!“
Viniè im však odvetil takisto: „Môžem ja zanecha svoj mušt, ktorý
obvese¾uje bohov i ¾udí, a ís a povyšova sa nad stromami?“ Povedali
všetky stromy bodliaku: „Poï ty a kra¾uj nad nami!“ Bodliak odpovedal
stromom: „Ak ma vskutku pomažete, aby som bol vaším krá¾om, poïte,
schovajte sa v mojej tôni! Ak nie, vyš¾ahne oheò z bodliaka a strávi
libanonské cédre.“ (Sdc 9, 7-15)
Bájka, ktorú používa Joatam, slúži na ukázanie mimoriadne dôležitej
pravdy, že hodnotný èlovek nepotrebuje moc. Ak je hodnotný, tak dokáže
vždy robi dobre, jemu moc nie je potrebná.
Hodnotný èlovek sa nikdy nebude o òu uchádza, ani po nej túži, lebo
jeho prácu a bohatstvo jeho srdca môžu využíva všetci. Naèo mu je ešte
moc? Ani oliva, ani figovník, ani iné kríky neprijali moc. Bodliak bez hodnoty
prijal moc a naraz zaèal vládnu pomocou trestu smrti. On má iba moc
a niè iné.
Autorovi ide o to, aby ukázal, ako koná mechanizmus ¾udí, ktorí túžia
po moci.
Pretože nemajú èím obohacova ¾udí, tak chcú ma moc a zdá sa im, že
moc ¾udí obohacuje.
A ak èlovek obdarený mocou nemá bohaté srdce,
tak môže ¾udí iba rani a nièi!!!
Aká je koncepcia moci?
vKto sám siaha po moci, stáva sa tyranom!
Takýchto ¾udí máme mnoho, tak z dejín, ako i v súèasnej chvíli.
70
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
vBol básnikom vysokej triedy a preto si mohol dovoli, aby zhromaždil
okolo seba ¾udí ve¾kého formátu, lebo sám nebol uprostred nich trpaslíkom.
2. Stavitelia svätyne
V tomto kontexte reformy kultúrneho života treba chápa rozhodnutie
o vybudovaní svätyne. Šalamún videl, že ak chce vies národ, tak ho musí
vies do svätyne. To je jediná múdra cesta. Zmobilizoval všetkých, aby
vybudoval svätyòu; stavia architektonickú vecièku. Šalamúnova svätyòa bola
pomerne neve¾ká.
My budujeme svätyne, aby sme zhromaždili do nich ¾udí, na Východe
v staroveku budovali svätyne iba pre Boha. Neboli ve¾ké, ved¾a však boli
nádvoria, na ktorých sa zhromažïovali ¾udia. Múry vyznaèovali hranice
svätyne.
Svätyòa bola vyložená cédrovým drevom a ono bolo pokryté zlatom. Bolo
to miesto pre Boha a znamením Jeho prítomnosti. Mobilizácia k stavbe
chrámu dokázala povznies všetkých na vyššiu úroveò.
Nejedna farnos žije iba preto, že sa ¾udia zmobilizovali, aby si postavili
kostol, celý náboženský život sa pozdvihol na vyššiu úroveò. Tak, ako to
bolo s Izraelom v èase Šalamúna.
Posvätenie svätyne bolo ve¾kou radosou. Netreba sa desi tým množstvom
zabitých baranov, teliat; vtedy nebola kríza. Hodovali najmenej týždeò, celý
národ sa zúèastnil tej hostiny. Nemyslíme si, že to všetko poèítali, aby to mohli
spísa, tým viac, že privádzali zvieratá na obetu.
Pekná je modlitba Šalamúna. Znovu ho vidíme ako èloveka ve¾kej múdrosti.
Prosí v nej o milos pre národ. Syn Dávidov, ktorý stojí na vrchole – ešte nikdy
nebol jeho národ v takej sláve – prežíva rados z ukonèenia diela, prosí
o odpustenie. „Pane, ak by sme dokonca odišli ïaleko od Teba, tak nás
vypoèuj v nebi!“ Vidíme mimoriadnu múdros, ktorá ráta s ¾udskou slabosou.
Boh odpovedá: Šalamún je charizmatik, podobne ako Dávid, Mojžiš èi
Abrahám. Svätyòa, v ktorej prebývam, bude odteraz rozhodova o osude
národa. Stane sa národným symbolom:
„Ak mi zachováte vernos, moja prítomnos v tejto svätyni bude
neporazite¾ná. Naproti tomu, ak nezachováte vernos, táto svätyòa sa
rozsype na rumy.“
83
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Treba poznamena, že spolu s touto knihou, s dejinami Dávida, vstupujeme
až do dejín spásy, dobre zapísaných do dejín sveta. Vieme, že Dávid zomrel
v roku 970 pred narodením Krista. Panoval 40 rokov.
v¼udia si volia èloveka a dajú mu moc!
Ak sú vo¾by èestné, vtedy si spravidla volia hodnotného èloveka, a on aj
napriek tomu, že to nechce, prijíma moc, vzh¾adom na spoloèné dobro.
1 a 2 kap. hovoria o rivalite o moc. V posledných rokoch života starého
Dávida, jeho synovia zápasili medzi sebou o prevzatie moci. Nakoniec však
Dávid zachováva slovo a za svojho nástupcu menuje Šalamúna. Prikáže
mu, aby sa tvrdo vysporiadal s celou opozíciou, s ktorou Dávid mal do èinenia
poèas svojho života. Môžeme by zaskoèení tým, že Dávid dodržal prísahu, že
nepomstil krivdy, zneváženia, do konca svojho života. Ale svojho syna zaviazal,
aby potrestal zlo. Šalamún trestá vodcov opozície smrou. Dávid prísahu
zachoval. Dožaduje sa od svojho syna, aby zúètoval s opozíciou, pretože iba
vtedy budú poèíta s mladým vládcom. V základe je to starozákonný prístup
– zlo v mene spravodlivosti musí by potrestané.
vBoh si volí èloveka a káže mu vykonáva moc!
Èlovek ju teda vykonáva z moci Božieho povolania.
Šalamún to robí múdrym spôsobom. Napr. vyzýva toho, ktorý urazil jeho
otca a zakazuje opusti Jeruzalem. Ak vyjde za mesto, zahynie. Dáva mu
šancu života pod podmienkou, že neopustí mesto. Utiekol mu jeden z jeho
otrokov a on odišiel za ním. Keï sa vrátil, krá¾ Šalamún mu pripomína
výstrahu a prikáže ho zabi.
1. Múdry prosí Boha o múdros.
V tretej kapitole máme peknú modlitbu o múdros. Je to jedna
z najkrajších modlitieb v SZ, ktorá svedèí o tom, že Šalamún už v tom
momente bol múdry. Múdreho èloveka totiž poznáme pod¾a toho, že prosí
o múdros.
Niet väèšieho pokladu na zemi, lebo dokonca aj láska, ak jej chýba
múdros, môže urobi ve¾a hlúposti.
Šalamún vo svojom mladom veku prosí o múdros a tak dokazuje múdros
svojho srdca. Bohu sa táto modlitba ve¾mi páèila. Je isté, že ak niekto prosí
o ten dar, tak ho aj dostane. Je to najväèší poklad.(Rozsudok dvoch
matiek; ...)
Ïalej vidíme Šalamúna ako reformátora. Ako múdry vládca sa rozhodol
pozdvihnú život svojho národa na vyššiu možnú úroveò:
vPrevádza reformu administratívy a hospodárstva. Šalamún sa vyznal
v ¾uïoch. Od zaèiatku vedel, komu da úrad.
vPotom uzavrel zmluvu pokoja s okolitými národmi. Záležalo mu na
dobrých susedských vzahoch.
vViedol vysokú úroveò kultúrneho života na svojom dvore; zhromažïoval
okolo seba najmúdrejších ¾udí.
82
PRVÁ KNIHA SAMUELOVA:
Dráma Samuela a tragédia krá¾a.
Ak by mal by autorom tejto knihy Samuel, tak urèite iba malej èiastky
1Sam, pretože je v nej opísaná jeho smr a udalosti po jeho pohrebe, ktoré
nemohol napísa sám. Vzh¾adom na jeho autoritu, knihy majú názov
Samuelove.
V Samuelovej Knihe je ïalej reè o koncepcii moci. Bijú sa tu medzi sebou
dve koncepcie:
a) charizmatickej moci – posledný predstavite¾ Samuel
b) monarchickej moci – prví predstavitelia Šaul a Dávid
Sám Samuel je na prechode medzi jednou epochou, keï v Izraeli vykonávali
moc charizmatici a tou druhou, keï ju preberajú králi.
Šaul tvorí negatívny podklad pre Dávida a poukazuje na to, ako môže by
moc zneužitá.
Dávid predstavuje ideálneho Božieho krá¾a.
Boh sám súhlasí so zmenou štruktúry moci. Od Mojžiša mali v Izraeli moc
charizmatici. K nim patril Jozue a všetci sudcovia. Bola to moc vykonávaná
pod¾a vzoru otca rodiny. Praktizovala sa už za èias Abraháma.
Táto koncepcia mala v rukách 3 moci:
vKrá¾ovskú – vynášali rozsudky, riešili problémy
vKòazskú – prinášali obety; robil to aj Samuel
vProrockú – používal ich Boh, aby cez nich odovzdával svoju vô¾u
národu.
71
Náboženská výchova
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Za èias Samuela došlo k rozbitiu tejto trojitej moci. Krá¾ prevzal vedenie,
prorok už nebude spravova národ.
OBSAH Samuelových kníh:
vod narodenia Samuela (1070 pred Kristom)
vpo smr Dávida (asi 970 pred Kristom)
vstredobodom udalosti sú životné príbehy a osudy troch hlavných postáv:
Samuela, Šaula a Dávida.
1. Samuel
Samuel je jednou z najkrajších postáv SZ. Ábel, Abrahám, Jozef Egyptský,
Mojžiš, Samuel ... Bol vyvolený Bohom, ešte ako diea. Máme teda do èinenia
s takým zamilovaným dieaom, ktoré ešte skôr, ako sa narodilo, bolo zasvätené
Bohu. Rodièia boli ve¾kého formátu. Otec Elkána mal dve ženy. Ve¾mi miloval
Annu, ktorá bola neplodná. Naproti tomu druhá žena Fenena mala deti
a z toho dôvodu sa povyšovala nad Annu, èím ju ponižovala. Skvele tu
vidíme medzi sebou bojujúce ženy; závis vzh¾adom na muža. Elkána presadzoval
Annu, Fenena to nemohla znies a preto ju otravovala. Anna bola osobou
hlboko nábožnou. Pri modlitbe dostala uistenie od kòaza Héliho, že jej prosba
bude vypoèutá. Porodí diea, ktoré dáva do služby Bohu. Boh ju požehnal, po
Samuelovi mala ešte troch iných synov a dve dcéry, èo bolo ve¾kou radosou
v rodine.
Kòazskú moc vykonával Héli. On strážil Archu Zmluvy. Héli mal dvoch
synov kòazov. Kniha hovorí, že títo dvaja skompromitovali SZ kòazstvo svojím
nemorálnym životom. Héli ako kòaz a ako èlovek bol poctivý, ale bol otcom
zlých synov. Autor súèasne zdôraznil, že úpadok náboženského života v Izraeli
je hlboký. Dôkazom je fakt, že Izraelèania si mysleli, že Boh musí bojova za
nich. Keï došlo k boju medzi Filištíncami, priviezli Archu Zmluvy a mysleli si,
že Boh ich musí ochráni. Zatia¾ èo Boh ich opustil, Archa Zmluvy sa dostala
do rúk Filištíncov.
Máme tu do èinenia s klasickým omylom v náboženskom živote, keï sa
èlovek pokúša chápa Boha ako sluhu. Bola to hrozná deformácia
náboženského života.
Samuel od dieaa bol vo svätyni, slúžil Bohu, prehlboval život modlitby
a dokonale prijímal každé slovo pochádzajúce od Boha. Autor poznamenáva,
72
Dávid, ako krá¾ je s ¾udom. Predstavený, ktorý je blízko podriadeným,
nechce vykonáva moc násilím, ale srdcom. Dávid je opakom Šaula, ktorý
tvrdou rukou, s odstupom spravoval podriadený ¾ud. Dávid je s ¾udom. Najlepšie
to ukazuje moment, kedy bosý spolu s ¾udom uteká pred synom Absolónom.
Dávid je praotcom Krista, biblickým typom Mesiáša, zvl᚝ ako milujúci
a odpúšajúci krá¾.
Po týchto úvahách lepšie pochopíme miesta Knihy, ktoré majú úzke
spojenie s Evanjeliom:
vsrdce plné odpustenia a ¾útosti nad hriechmi
vpozornos na dôsledky hriechu
vBoh je mimoriadne vážny v chápaní hriechu
vak matka bagatelizuje hriech u dieaa, spôsobuje mu krivdu
vhriech musí by potrestaný
vdobrovo¾ne prijatý trest za hriech je dôkazom ve¾kosti èloveka
vnejde o to, aby sme hriech nepáchali,
vale po hriechu vedeli si ho
vprizna, vyzna a ¾utova; zároveò nies jeho dôsledky
To je ve¾kos èloveka, ktorá ukazuje Krista v podobenstve o márnotratnom
synovi. Poslední budú prvými.
PRVÁ A DRUHÁ KNIHA KRÁ¼OV:
Múdry krá¾ Šalamún a ve¾ký prorok
Prvá a druhá kniha Krá¾ov tvoria uzatvorený celok.
1Kr obsahuje obdobie okolo 120 rokov od zaujatia moci Šalamúnom po
smrti krá¾a Dávida, okolo r. 853.
2Kr obsahuje obdobie znaène dlhšie, okolo 300 rokov a konèí pádom
Jeruzalema v roku 586 alebo 587.
Prvá kniha Krá¾ov sa delí na tri èasti:
1. Ukazuje múdreho vládcu vo vydaní Šalamúna.
2. Krátke poznámky s kronikárskym charakterom, ktoré sa týkajú rôznych
vládcov, až po krá¾a Achaba.
3. Oslavuje Eliáša, najväèšieho za SZ prorokov, strážcu Božieho zákona.
81
Náboženská výchova
To je vládca tichý a pokorný srdcom!
K Dávidovi prichádza velite¾ a hovorí: „vyjdeš k ¾udu, lebo sa od teba všetci
odvrátia.“ Generál ho prinútil k prijatiu triumfu. Dávid pochopil, že musí
zasadnú na trón.
A teraz je vyúètovanie; okrem iného prichádza na rad Semei, ktorý pred
chví¾ou hádzal kamene a blato, lebo sa mu zdalo, že sa Absolón dostane
k moci, že to už je Dávidov koniec. Semei prichádza a prosí o odpustenie. To
je vzrušujúca scéna, nad ktorou sa oplatí zastavi.
„Na to sa ozval Abisai, syn Sarvie, a spýtal sa: „Nemá Semei zomrie
za to, že preklínal Pánovho pomazaného?!“ Ale Dávid odpovedal „Nechajte
to, synovia Sarvie! Dnes ste mi na pokušenie! Dnes má niekto zomrie
v Izraeli? Èi neviem, že som dnes krá¾om nad Izraelom?“ Potom krá¾
povedal Semeime: „Nezomrieš!“ A krá¾ sa mu zaprisahal.“
(2Sam 19,22-24)
Je to krásne gesto Dávida. Odpustenie tomu, ktorý ho preklínal, dnes
som skutoène krá¾, lebo môžem odpusti. Úplne iné myslenie, ako myslenie
tohto sveta.
4. Medzi dobrotou a spravodlivosou.
Dávid je èlovek ve¾kého srdca. Všetkých hodnotí srdcom; miluje dokonca
nepriate¾ov; je to èlovek hriechu a slabosti, ale i èlovek pokánia. Prijíma
všetky dôsledky hriechu a dokáže sa s hriechom vráti k Bohu. To je ve¾kos
Dávida, ktorý ide s hriechom rovno k Bohu, neèaká na ¾útos v tom zmysle,
že som urobil svinstvo a Ty sa pozerᚠna to pomedzi prsty. Nie, on je múdry.
To niektorí súèasní kresania sa tak pozerajú. Ja môžem bezprostredne robi
zle, lebo Boh je milosrdný. Bijú sa v prsia, vyznávajú hriechy a všetko je
pod¾a nich v poriadku. To nie je tak. Hriech má a musí ma svoje dôsledky,
lebo ináè je to zábava = zahrávanie sa s Bohom a s Bohom sa zabáva =
zahráva nedá. Dávid prichádza s hriechom k Bohu. Objavujeme to v 51
žalme, v ktorom vyspieval: „Zmiluj sa Bože nado mnou.“
Dávid je èlovek mimoriadnej viery. V jeho živote niet momentu
pochybnosti. Jestvuje v òom hriech, ale ten hriešnik verí a žije v rukách
Božích. Jeho ¾útos a pokánie sa úzko spája s odpustením. Dávid dokáže
odpúša. Naproti tomu je prísny tam, kde sa niekto pokúša o lynèovanie. Tu
ako vládca urobil skúšku na výbornú. Nedopustil, aby si podriadení vymeriavali
spravodlivos na vlastnú päs, lebo vtedy vzniká anarchia. V tomto oh¾ade je
Dávid rozhodný. Ale tam, kde sa bezprostredne dotýkajú jeho, tam odpúša.
Toto je ve¾kos Dávida..
80
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
že nedovolil, aby žiadne slovo Božie padlo na zem. To je jeden z najkrajších
obrazov modliaceho sa èloveka. Už ako diea nadviazal kontakt s Bohom
a bol s Ním. A v tomto kontakte zostal do konca života. Zbožná matka, ktorá
sa vedela modli, i syn, ktorý sa uèil tomuto umeniu od nej, zdokonalil sa
v modlitbe vo svätyni. Bol mužom modlitby. Samuelovi synovia, tí už boli
celkom iní. Otec sa pokúšal uvies ich do služby národa a ustanovi ich za
sudcov v provinciách. Ukázalo sa však, že synovia èakali na úplatky a vynášali
nespravodlivé rozsudky. Keï to Izraelèania videli, prišli k Samuelovi a povedali:
Tvoji synovia nejdú tvojou cestou. Ustanov nám krá¾a. Samuel hrá otvorenú
hru a výrazne im hovorí, èo to znamená odís od tej cesty, ktorou ich vedie
Boh.
V 8. kapitole je jasne povedané:
„Toto bude právo krá¾a, ktorý bude nad vami panova: Vašich synov
vezme a postaví ich k svojim vozom a k svojim koòom a budú beža pred
jeho vozom. Vezme ich, aby ich ustanovil za velite¾ov nad tisíc mužmi a za
velite¾ov nad pädesiatimi, aby orali jeho oráèinu a žali jeho žeò, aby
zhotovovali jeho vojnový výstroj a výstroj jeho vozov. Vezme vaše dcéry,
aby pripravovali oleje, aby varili a piekli. Zoberie vaše najlepšie polia,
vinohrady a olivy a dá ich svojim sluhom. Z vášho zrna a vašich viníc
vezme desiatky a dá ich svojim komorníkom a svojim sluhom. Zoberie
vašich sluhov, vaše slúžky, najlepšiu vašu mládež a vaše osly a použije
ich na svoje práce. Z vašich stád vezme desiatok a vy sami mu budete
sluhami. A keï budete v ten deò stena pre krá¾a, ktorého ste si vyvolili,
Pán vás v ten deò nevyslyší.“ (1Sam 8, 11-18)
Vec je jasná, chcete ma krá¾a, tak ho budete ma a budete jeho otrokmi.
Taká je koncepcia moci tohto sveta. Chcete by podobní iným národom, budete
sa deli o osud poddaných. Monarchia sa úzko spája s poddanstvom. ¼ud sa
dobrovo¾ne odovzdáva do rúk vládcu a vládca bude ma nad ním plné právo.
Izraelèania sa napriek všetkému vyslovujú za to, že chcú ma krá¾a. Boh
dovo¾uje splni ich vô¾u. Zarmútenému Samuelovi hovorí: „Vypoèuj hlas
¾udu vo všetkom, èo ti povedia, veï nie tebou opovrhli, opovrhli mnou,
aby som nekra¾oval nad nimi.“ 1Sam 8,7 . Boh sám urèí èloveka, ktorého
Samuel pomaže. Je to Šaul.
2. Šaul
Samuel je hrdina Knihy, druhou postavou je Šaul, krá¾. V prvom prípade
máme dobrotivého otca, ktorý sa pokúša dobrotou a láskou vykonáva moc
73
Náboženská výchova
nad ve¾kou rodinou Vyvoleného národa. Šaul prichádza s berlou a korunou
ako prísny krá¾. Skutoène zvíazil nad Filištíncami, èo vzbudzuje rados. Ale
podlieha pokušeniu moci, ktoré spoèíva v plnení svojej vôle a nie Božej.
Boh mu po víazstve prikáže znièi všetko, èo bolo zaažené kliatbou a on to
nedodržal. Za túto neposlušnos je zavrhnutý a to nie ¾uïmi, ale Bohom.
Máme tu zaujímavý jav. Šaul zostáva v úlohe krá¾a napriek tomu, že ho Boh
zavrhol a nepožehnáva mu. Boh prikazuje Samuelovi, ktorý je už starcom,
aby vybral nového krá¾a. Vybraným je Dávid.
Sú teda dvaja pomazaní králi. Jeden bez Boha vykonáva moc a Dávid,
s ktorým je už Boh aj napriek tomu, že je chlapcom – bez moci. Sú to roky,
keï národ je v rukách krá¾a, ktorého zavrhol Boh. Izraelèania trpia všetky
predpovedané dôsledky, ktoré vyplývajú z toho, že ten, ktorý vykonáva moc,
nie je požehnaný Bohom.
Dávid sa pripravuje na vykonávanie moci tým, že trpí prenasledovanie zo
strany Šaula. Na zaèiatku všetko krásne a dobré, ale starosti sa zaèínajú
vtedy, keï Dávid skutoène zvíazí nad Goliášom. Je to dôležitá scéna
vzh¾adom na jej symbolický význam. Samozrejme, že tento súboj je historický,
ale je to symbol boja dobra so zlom. Zlo disponuje so všetkými dostupnými
prostriedkami.
Goliᚠ– mocný Filištinec – je ozbrojený od nôh po hlavu. Z ¾udskej
strany niet žiadnej šance, aby ho ktoko¾vek porazil. Dávid mu vychádza
v ústrety s prakom. Hovorí mu: ideš na mòa so štítom, meèom a kópiou
a ja idem v mene Pána zástupov.
Raz hodil kameò z praku Goliášovi do èela a nadutá pýcha a isté víazstvo
zla je porazené.
Táto scéna sa stále opakuje. Treba si ju hlboko premyslie, pretože
kto ide do boja s Bohom, ten môže porazi aj Goliáša.
Závis: Víazstvo posilòuje popularitu Dávida. Preto ho Šaul nenávidí.
Dostáva sa k slovu závis. Hovorí sa o tom, že závis je zvl᚝ hroznou vadou
u žien. Vo SP je štúdia závisti ukázaná hlavne na základe mužských èinností.
Závistlivý Kain, závistliví bratia Jozefa, teraz tu máme Šaula. Inšpirovaný
autor dáva podnetnú štúdiu tejto hlavnej chyby, ktorá sa zakorenila v srdci
èloveka, ktorý opustil Boha. Šaul išiel vlastnou cestou a preto musel podlieha
nejakej chybe. Je znamenitou vecou, že Šaul sa pokúša vtiahnu Dávida do
svojich vlastných rúk.
A to je paradox. Tento strašný krá¾ má fantastické deti.
vSamuel, je fantastický otec, ale mal synov, za ktorých sa hanbil vŠaul, ktorý je èierny charakterom, ale má skvelé deti.
74
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
3. Rodinné starosti Dávida
Kapitoly poènúc 13, hovoria o rodinných starostiach Dávida. Pod¾a zvyku
vládcov Východu, má nieko¾ko desiatok žien a teda ve¾kú rodinu.
vPrvá dráma v rodine: Dcéra Tamar z jednej ženy je znásilnená synom
Amnonom z druhej ženy. Hriech krvismilstva. Štúdia vášne, ktorá vedie
k hriechu, hovorí, že vášeò sa mení na nenávis. Amnon vyhodí túto svoju
znièenú sestru z príbytku. Tamar je rodná sestra Absolóna
vDruhá dráma v rodine: Absolón pripravuje pomstu a zavraždí Amnona.
Dávid ako otec prežíva tieto drámy ve¾mi bolestne. Je vládcom ve¾kého
národa, ktorý nedokáže zavládnu vo svojej rodine. Ale tak to predpovedal Boh,
že je to èas trestu za jeho hriech.
vTretia dráma rodiny: Je to vzbura Absolóna, ktorý bol odvolaný krá¾om
v Hebrone. Dávid uteká z Jeruzalema na Olivovú horu; uteká s celým národom,
nechce bojova s Absolónom. Prijíma to v duchu pokánia, ako trest. Uteká
bosý, plaèe – to je krá¾!? Dávid je divným krá¾om ¾udu. Krá¾om, ktorý sa delil
so svojím srdcom. Poèas úteku celý národ uteká za ním. Vojaci i velitelia sa
hanbia na tom úteku. Bolo možné pozbiera vojakov, napadnú Absolóna
a vyhra. Všetci boli na strane Dávida, ale krá¾ nevydal rozkaz do boja. Poèas
úteku sa stane divná udalos. Jeden z rodiny Šaula, Semei hádže do Dávida
kamene a preklína ho. Abisai, sprievodca Dávida hovorí – pôjdem a utnem
mu hlavu. Dávid s tým nesúhlasí. Povedal: „H¾a, môj syn, ktorý vyšiel
z mojich útrob, èiha mi na život, nuž o èo skôr to môže tento Benjamínec!
Nechajte ho preklína, lebo mu to Pán prikázal! Azda zhliadne na moju
biedu a odplatí mi dobrým za dnešné preklínanie.“ (2Sam 16, 10-12)
Je tu skvelý postoj dýchajúci NZ; tu nemá miesto zásada: „oko za oko
zub za zub.“ Nech preklína, Boh mu to dovolil.
Absolón je màtvy. Víazstvo – slávnos – triumf!? Krá¾ však plaèe!!!
Plaèe otec nad synom. Je to dramatický moment. Zdá sa, že ¾udia sa búria
proti Dávidovi. ¼udia skoro nikdy nemajú radi a nevážia si láskavého
predstaveného. Èím viac sa ho boja, tým je lepší. Môžu klia po kútoch, ale
on je dobrý. Najviac sú cenení ukrutní vládcovia. Celé dejiny sú také. Šaula
sa báli. Dávid zmenil taktiku, bolo v òom viac otca ako vládcu. Láskavos
predstaveného je chápaná ako slabos.
Láskavos a odpustenie je však možné pochopi len v duchu viery
a Evanjelia. Dávid uteká bosý; odpúša ako Kristus v tàòovej korune.
79
Náboženská výchova
Dávid sa po hriechu nachádza v ruke zla. Táto tlapa sa zaèína zatvára.
Venujme pozornos tomu, akým spôsobom je zavretá:
Žena èaká diea, môže ho vydiera poèas 20, 30, 50 rokov. Krá¾ môže ma
úplne zlomené srdce z toho dôvodu, že táto žena má jeho diea. To je jedna
porážka.
Do smrti Uriáša je zasvätený èlovek, ktorý ho priviedol k smrti. Je to jeden
z vojenských velite¾ov, to všetko je však dohoda v tajnosti. On oznamuje
krá¾ovi, že nariadenie bolo vykonané. Tento èlovek môže Dávida tiež vydiera,
nevedno dokedy.
A èo svedomie?!
Boh prikáže odhali zlo, vyzna hriech. Aby sa z tlapy zla vyslobodil,
musí hriech vyzna. Lebo ak hriech vyzná, už ho nebudú vydiera, ani
velite¾ nebude niè hovori, lebo všetci o tom vedia, ani žena nebude môc
robi výèitky.Priznanie sa, to je jedna podmienka, druhou je prijatie trestu,
ktorým je smr dieaa poèatého v hriechu, ako aj „Privediem na teba
nešastie z tvojho vlastného domu“.
Ty si znièil šastie a rodinný dom Uriáša, teraz uvidíš, ko¾ko nešastia sa
vyleje na tvoju hlavu v tvojom dome.
Dôsledkom hriechu je pokánie.
Dávid ako hriešnik, ihneï sa vydáva do rúk Boha. To je jeho ve¾kos.
Dávid prichádza s hriechom k Bohu, nejde k nikomu, ale k Pánovi. Prijíma
všetky dôsledky hriechu. Ako otec, pokúša sa zachráni diea. Robí pokánie,
myslí si, že Boh vzh¾adom na jeho pokánie mu ponechá toto diea. Syn však
zomiera. V tom momente, keï mu povedali, že diea nežije, Dávid vstal, umyl
sa, pomazal a prikázal, aby mu dali jes. Všetci sa tomu divili, pretože po
smrti mal plaka a ohlási smútok. On to robí opaène. Vysvet¾uje to krásna
výpoveï krá¾a: „Naèo by som sa postil? Môžem ho vari ešte vráti spä? Ja
pôjdem skôr za ním, ale on sa ku mne nevráti.“ (2Sam 12, 23)
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Dcéru Michol, ktorá autenticky miluje Dávida a syna Jonatána, ktorý
dorastá k tak ve¾kému priate¾stvu s Dávidom, že sa postaví na obranu Dávida
proti otcovi, ktorý ho prenasleduje. Ba èo viac, robí všetko preto, aby medzi
otcom a Dávidom nastalo porozumenie. Je to èlovek, ktorý v mene krásneho
priate¾stva sa pokúša privies otca k zmiereniu.
Autor predstavuje ažké dejiny Dávida, ktorý je prenasledovaný Šaulom.
Èoraz väèšia popularita, èoraz väèšie prenasledovanie. Poznamenáva tu scénu,
v ktorej hladný Dávid, keï utekal pred Šaulom, vtrhol do svätyne a jedol
predkladané, èiže sväté chleby, ktoré mohli jes iba kòazi.
Na túto scénu nadväzuje Kristus vo svojom Evanjeliu, keï hovorí
o zachovávaní soboty. Dávid si zachránil život, ale zaplatil za to vysokú cenu
kòaz, ktorého dal Šaul zabi.
Šaul u veštkyne.
Takto vyzerá boj dobra so zlom. Šaul si uvedomuje, že ho Boh opustil
a chce sa dozvedie, aká bude jeho budúcnos. H¾adá veštkyòu. Pretože
z knihy Dt vieme, že veštcov mali vyhubi, preto veštci mohli pôsobi len
potajomky. Kdesi však takáto veštkyòa bola. Šaul sa k nej dostal. Ide mu
o vyvolávanie duchov. V tejo knihe máme dôkladný opis vyvolávania duchov
(1Sam 28, 8-20).
To sú posledné hodiny Šaula. Na druhý deò prichádza k bitke, Šaul
zahynie a zahynú aj jeho synovia spolu s Jonatánom. Tak sa konèí 1Sam
kniha.
Judášova dráma potvrdzuje to isté. Judᚠmal skvelých vychovávate¾ov,
samého Krista, sväté prostredie, Najsvätejšiu Matku, s ktorou bol v blízkom
kontakte a ...
Písmo sväté – Božie Slovo – nás uèí kritickému prístupu k ažkým veciam
života.
DRUHÁ KNIHA SAMUELOVA:
Kajúci krá¾ Dávid
V tejto výpovedi je vyznanie viery v záhrobný život.
Boh prijíma pokánie Dávida a požehná ho nasledujúcim dieaom, ktoré
sa menuje Šalamún.
Požehnaním dáva Šalamúnovi (aj Dávidovi) pozna, že pokánie bolo
prijaté.
78
1Sam sa konèí smrou Šaula a Jonatána, 2Sam hovorí o dejinách
krá¾a Dávida.
Dávid bol v Hebrone povolaný za krá¾a Júdu. Naproti tomu syn Šaula,
Isboset, je povolaný za krá¾a Izraela. Kapitola 1-5 hovoria o rokoch, v ktorých
Dávid panuje nad Júdskom, prièom sa usiluje o zjednotenie krá¾ovstiev.
75
Náboženská výchova
1. Dva smútky
Úvod do Biblie - Starý Zákon a Evanjeliá
Tu napíš to proroctvo: 2Sam 7, 12-14.
Dôležitejšie udalosti z tohoto obdobia. Smútok nad Šaulom a Jonatánom,
jeho priate¾om.
Dávid prísne trestá všetky ne¾udské nièenia. Máme tu 3 konkrétne
scény:
1. Z bojového po¾a prichádza èlovek, ktorý podrobne rozpráva o posledných
momentoch Šaulovho života, ktorý sa pokúšal spácha samovraždu, avšak
poranenie, ktoré si spôsobil, nebolo smrte¾né a preto prosí, aby ho zabili.
Sluha zabije Šaula. Zato, že zabil skonávajúceho krá¾a, Dávid rozkáže
zabi jeho, lebo nikto nemá právo zdvihnú ruku na Božieho pomazaného.
Prísny trest!
2. Šaul mal skvelého vodcu Abnera, ktorý sa zorientoval, že by bolo
múdrejšie spoji krá¾ovstvá a pokúšal sa k tomu privies. Avšak bol potajomky
zavraždený. Dávid dostal o tom správu, že tento ve¾ký vodca bol usmrtený,
preto vyhlásil smútok.
Je to pekné vyznanie, v ktorom krá¾ hovorí, že Izrael potrebuje skvelých
vodcov, lebo on sám je mladý a neskúsený. Vie, že vražda je škoda, ktorú
utrpel celý národ.
3. Syn Šaula Isboset je zabitý. Tí, ktorí ho zavraždili si myslia, že Dávid
ich za to odmení a tu Dávid hovorí: „Zabili ste spravodlivého a preto
budete potrestaní trestom smrti.“
Tri konkrétne rozhodnutia, ktoré svedèia o tom, že mladý Dávid má
tvrdú ruku a nechce dopusti zbytoèné vraždenie, nièenie..
Kapitoly 6 a 7 hovoria o starostlivosti Dávida, ako krá¾a už zjednoteného
Vyvoleného národa o Boží kult. Dá privies Archu Zmluvy do
Jeruzalema, tancuje pred òou a sám sa zúèastní procesie. Ve¾ká rados!
Preto jeho žena Michol ním pohrdla. Bola mu verná, ale v momente, keï
Dávid zišiel do zástupu, pohrdla ním.
Jej otec Šaul predstavoval iný model vládcu – s odstupom , hrozného,
stojaceho ïaleko od davu. Naproti tomu Dávid bol èlovekom iného typu a inej
koncepcie moci.
Po privezení Archy, Dávid chce postavi svätyòu. Hovorí o tom 7 kap., keï
vtedy prichádza prorok Nátan, ktorý mu hovorí proroctvo, že z jeho domu
vzíde krá¾, potomok, ktorý postaví dom pre Boha.
76
Teda nie Dávid, ale jeho potomok postaví chrám. Toto proroctvo môže by
chápané vo vzahu k Šalamúnovi, ktorý postaví Bohu svätyòu, ale medzi
tým je tu reè o Ježišovi Kristovi, ktorý bude potomkom Dávida. Na toto
proroctvo nadväzuje archanjel Gabriel vtedy, keï P. Márii zvestuje narodenie
Syna Božieho.
2. Hriech Dávida
Kapitoly 11-12 hovoria o hriechu Dávida. Dávid mal by vo vojne, avšak
zostal v paláci. Namiesto toho, aby plnil Božiu vô¾u, plní vlastnú vô¾u.
Ihneï sa objavuje pokušenie a je ním žena vojaka Uriáša – Betsabe. Dávid
pácha cudzoložstvo.
Tento hriech by sa ešte dal vysvetli slabosou, ale Dávid sa to pokúša
zaretušova.
Tieto kapitoly si zasluhujú zvláštnu pozornos, pretože ukazujú
mechanizmus hriechu a cestu obrátenia.
Dávid sa dopustil hriechu a pokúša sa ho zotrie. Usiluje sa vytvori
zdanie, že diea nie je jeho. Zavolá Uriáša z boja. Avšak vieme, že bolo ažké
ukry, že jeho žena bola u krá¾a. Uriᚠvie, že tu ide o zakrytie nièomnosti
krá¾a, preto s tým nesúhlasí. Dávid sa 3x pokúša posla domov Uriáša a 3x
sa mu to nepodarí. Krá¾ k jednému hriechu pridáva ïalší, ove¾a ažší.
Celkom vedome sa rozhodne znièi Uriáša. Upovedomuje o tom velite¾a, aby
tak usporiadal vojenský útok, aby v òom Uriᚠzahynul. Tak sa aj stáva.
Jeden hriech priahuje za sebou ïalší. Tak pôsobí zlo.
Zasahuje Boh. Posiela proroka Nátana, ktorý plní ažké poslanie. Má
poveda vládcovi pravdu. Prorok to robí mimoriadne inteligentným spôsobom.
Hovorí krá¾ovi podobenstvo: 2Sam 12, 1-7a (èítaj!)
Boh mu dáva cez proroka Nátana inštrukcie, ako sa má zachova:
2Sam 12, 11-14 (èítaj!)
77
Download

učebnica bro•ura - Gymnázium sv. Cyrila a Metoda