MILAN HRABOVSKÝ
Anticiganizmus a antisemitizmus
V rasových a rasistických konštrukciách.
Rukopis posúdili a recenzovali:
Mgr. Irena Bihariová
RNDr. Ľubomír Popovič, CSc.
Publikácia vychádza v spolupráci s organizáciou Ľudia proti rasizmu.
http://www.rasizmus.sk/
Publikácia neprešla jazykovou úpravou.
Copyright © Milan Hrabovský, 2012
Vydal: Ľudia proti rasizmu, Bratislava 2012
Prvé vydanie. (e-book).
Počet strán 66.
ISBN 978-80-969250-3-2
2
3
Motto:
„Naučte sa hodnotiť rôzne presvedčenia nie na základe ich vierohodnosti,
ale podľa toho, koľko môžu napáchať škody.“
(Nassim Nicholas Taleb, The Black Swan, 2010)
4
Venujem Aničke
νυνὶ δὲ μένει πίστις, ἐλπίς, ἀγάπη, τὰ τρία ταῦτα· μείζων δὲ τούτων ἡ ἀγάπη.
ΠΡΟΣ ΚΟΡΙΝΘΙΟΥΣ
5
Obsah
Predslov ...................................................................................................................................... 8
Úvod ......................................................................................................................................... 11
Anticiganizmus ....................................................................................................................... 20
1.1.
Pojem Cigáň .............................................................................................................. 21
1.2.
Pojem Róm ................................................................................................................ 22
1.3.
Nacizmus a Robert Ritter – Zigeunerforschers ......................................................... 23
1.4.
Anticiganizmus .......................................................................................................... 31
Antijudaizmus a antisemitizmus ........................................................................................... 32
2.1.
Antijudaizmus ............................................................................................................ 33
2.2.
Religiózny antijudaizmus .......................................................................................... 34
2.3.
Kresťanský antijudaizmus ......................................................................................... 36
2.4.
Antisemitizmus .......................................................................................................... 38
Antisemitizmus a anticiganizmus ......................................................................................... 43
Otázky a riešenia .................................................................................................................... 50
Poďakovanie ............................................................................................................................. 55
O autorovi ................................................................................................................................. 56
Literatúra .................................................................................................................................. 57
Poznámky ................................................................................................................................. 61
6
7
Predslov
„To, že o probléme viete, neznamená veľa – zvlášť ak sú v hre záujmy
ďalších skupín a inštitúcie, ktoré slúžia iba sebe samým.“
(Nassim Nicholas Taleb: The Black Swan, 2010)
Táto štúdia vznikla z podnetu organizácie Ľudia proti rasizmu, ktorá ma jedného
zimného večera pozvala na diskusný večer týkajúci sa problému anticiganizmu a
antisemitizmu. Zbierajúc zdroje a podklady pre diskusiu som si uvedomil, že k takejto
„komparácii“ existuje minimum zdrojov. Isté disjecta membra sa dali nájsť roztrúsené
v rôznych príspevkoch, článkoch a štúdiách. Na druhej strane, k samotným problémom
anticiganizmu a antisemitizmu je literatúry ďaleko väčšie množstvo. Dokonca sa dá
povedať, že analýza anticiganizmu sa rozvíja pomerne rýchlo.
K problému antisemitizmu existuje obrovské množstvo literatúry. Svoje zdroje som
čerpal z anglických, nemeckých a okrajovo talianskych štúdií. V českých a slovenských
prekladoch sú dostupné podľa mňa „základné“ diela napríklad filozofky Hannah
Arendtovej (Původ totalitarizmu I-III., Oikoymenh, 1996), sociológa Zygmunda Baumana
(Modernosť a holokaust, Kalligram, 2002), bádateľa Waltera Laqueura (Měnící se tvář
antisemitizmu, Lidové noviny, 2007), judaistu Kurta Schuberta (Dějiny Židů. Historie,
Náboženství, Antisemitizmus, Svoboda, 2003), historika Roberta S. Wistricha (Hitler
a holokaust, Slovart, 2002) a historika Roberta N. Proctora (Rasová hygiena, Academia,
2009). Dôležitá je štúdia historičky Petry Rybářovej (Antisemitizmus v Uhorsku v 80.
rokoch 19. storočia, Pro historia, 2010), výborný učebný text historičky Kataríny Hradskej
a Slávky Molnárovej (Židovské dejiny a kultúra, Nadácia Milana Šimečku, 2006),
významná kniha historika Eduarda Nižňanského (Nacizmus, holokaust, Slovenský štát,
Kalligram, 2010), judaistu Jaroslava Franeka (Judaizmus, Archa, 1993) a predovšetkým,
dosiaľ nedocenená, skvelá štúdia bývalého dekana Evangelické teologické fakulty
Univerzity Karlovej Josefa Smolíka (Křesťanství bez antijudaismu, Oikoymenh, 2002).
K problému anticiganizmu bolo potrebné mobilizovať viac síl a času. Čerpal som
z príspevkov výborného zborníka Rómovia a Druhá svetová vojna (Nadácia Milana
Šimečku, 2006). Prínosné boli texty Jean-Paula Liégeoisa (Rómovia, cigáni, kočovníci,
Rada Európy, 1995), Katrin Simhandl (Western Gypsies and Travellers, Hague, 2004) a
prednášky Gernot Haupta („Anticiganizmu“ a teológia oslobodenia Rómov, Trogir, 2008).
8
Dôležité boli publikácie Iná realita (Open Society Foundation, 2011) a School as Ghetto
(Roma Education Fund, 2009) a štúdie lingvistu Iana Hancocka. Výdatne som čerpal aj
z výročných správ European Network Against Racism. Ako kľúčový zdroj pri oboch
témach som použil excelentnú knihu sociológa Gordona W. Allporta (O povaze předsudků,
Prostor, 2004).
Pri písaní som čelil rôznym prekážkam a problémom. Za prvé, podľa mojich
informácií
takáto
štúdia
nebola
v slovenských
podmienkach
dosiaľ
napísaná.
Predpokladám preto kritické odozvy, ktoré umožnia ďalšiu analýzu anticiganizmu
a antisemitizmu. Gordon W. Allport sa domnieval, že predsudky vznikajú v prvom rade
z toho, že o svojich „pravdách“ odmietame diskutovať; že nám nezáleží na „celku života“;
že najprudšie výpady robíme vtedy, keď cítime, že argumenty druhého skutočne nahlodali
naše poznanie o „mojej pravde“. Dúfam, že táto štúdia prispeje k hľadaniu „celku života“.
Za druhé, napriek už veľkému počtu historických štúdií o probléme holokaustu na
Slovensku,
si
Slovensko
slovami
teológa
Miroslava
Kocúra
„holokaust
ešte
nevyrozprávalo“. V prípade holokaustu Rómov ešte nezačalo ani šeptať, nieto ešte
rozprávať. Pokiaľ sa v západných krajinách (napríklad Francúzsko, Nemecko, Rakúsku)
začína odohrávať „boj o pamäť“ (Lipstadtová) s popieračmi holokaustu, Slovensko –
v dôsledku spomínaného „ticha“ – čelí popieraniu nepripravené. Neustále je potrebné
sprostredkovať aspoň „základné idey“ nacistického vraždenia, čo výrazne spomaľuje
hlbšie a dôkladnejšie uchopenie problému anticiganizmu. V tejto štúdii som preto dal
veľký priestor nacistickej konštrukcii „cigáňa“ (Zigeuner), od ktorej sa odvíjali
nasledujúce represívne až vraždiace mechanizmy nacistického režimu.
V dôsledku plynulejšieho čítania textu som nedával pojem „rasa“ do úvodzoviek,
i keď je tento pojem, na základe mnohých štúdií, vyhlásený za neobjektívny a nevedecký.
Záujemcov o tento problém odkazujem na moju monografiu Rasová mytológia (Kalligram,
2011). Taktiež som pristúpil k tomu, že odkazy uvedené rímskou číslicou (I.) odkazujú na
doplnok textu priamo pod čiarou a odkazy uvedené arabskou číslicou (1.) odkazujú na
citovaný text nejakej publikácie a knihy – umiestnil som ich na koniec tejto štúdie,
nakoľko nie sú relevantné pre plynulosť čítania.
Pokiaľ existuje nejaká kniha, ktorá ma natrvalo ovplyvnila (a ovplyvňuje) je to už
spomínaná kniha Gordona W. Allporta O povahe predsudkov. Samotný autor, podľa
9
očitých svedectiev, bol človek nesmierne pokorný a neustále hľadal vo vlastných
tvrdeniach náznaky predsudkov, stereotypov a nesprávnej argumentácie. Gordon W.
Allport tvrdil, že naša práca na tomto svete je byť hľadačom hodnôt. Ale len v dvoch
prípadoch sa človek nesnaží generalizáciou chrániť vlastné mentálne pole. Prvý prípad je
vzácna nezaujatosť (ktorá môže pochádzať z príkladu nezaujatých rodičov alebo okolia).
Niektorí ľudia proste nemajú sklon škatuľkovať a generalizovať. Sú schopní korigovať
svoje názory. Je im podozrivá každá nálepka, kategória a paušálne tvrdenie. Uvedomujú si
zložitosť ľudskej povahy. Neargumentujú z pozície „veľkých celkov“ ako „Pravdy“,
„Autority“, „Politiky“ – obmedzujú sa na pozíciu „obyčajného“ konkrétneho prípadu.
A druhý prípad je vlastný záujem. Takýto ľudia sa chcú poučiť na vlastných chybách. Vo
vlastnom záujme odmietajú zovšeobecňovať a túžia jednať na základe presnejších
predpokladov. Skromne dúfam, že pri čítaní tejto štúdie čitateľ aspoň okrajovo zhliadne, že
som sa snažil dostáť ideálu pána Allporta.
Chcel by som poďakovať organizácii Ľudia proti rasizmu, že ma v ten chladný
zimný večer pozvala na diskusiu. Donútilo ma to premýšľať v iných súvislostiach
a kontextoch, ktorých výstupom je táto štúdia.
v Bratislave, máj 2012
Milan Hrabovský
10
Úvod
„You slipped into your darkness, now all that remains
Is my love for you brother, lying still and unchanged
To them that threw you away, you ain't nothin' but gone
My gypsy biker's coming home.“ 1
(Bruce Springsteen: Gypsy Biker, Magic, 2007)
Anticiganizmus a antisemitizmus sú formy nenávisti, ktoré sa upriamili na dve, v
dejinách opakovane prenasledované a zraniteľné menšiny – Rómov a Židov I . Obe anti
môžeme popísať ako vytváranie negatívnych predsudkov väčšiny (majority) na skupiny,
ktoré sa identifikujú ako Rómovia a Židia. Taktiež v oboch prípadoch vidíme paradoxný
fakt, že anticiganizmus útočí aj na tých, ktorí sa za Rómov nepovažujú, rovnako ako
antisemitizmus útočí na tých, ktorí sa nepovažujú za Židov. Preto sa domnievam, že tieto
dve anti by sme mali považovať za mytologické systémy. 2
Mýtus sa na povrchnej úrovni chápe ako rozprávanie o bájnych hrdinoch
alebo bohoch. Avšak presný význam slova mýtus pochádza z gréckeho μυθηνειν
(mythénein) – rozprávanie. Toto „rozprávanie“ umožňuje budovať súvislý, kontinuálny
obraz sveta. Mýtus (rozprávanie) dokáže každé indivíduum zaradiť do nemenných,
dejinných príbehov. Čo to znamená v prípade Rómov a Židov? Poukazuje to na
skutočnosť, že mytologický systém navždy uzatvára danú skupinu do historického príbehu,
z ktorého niet úniku. Človek s istou farbou pleti dokáže za istých sociálnych okolností
uniknúť z pasce fyzického výzoru, ale nedokáže preklenúť spojitosť s vlastnou históriou,
skupinou či svojim pôvodom. Nedokáže uniknúť z pasce vlastného dejinného príbehu,
veľkého rozprávania (mythénein). 3 Takže bez ohľadu na farbu pleti, výšku vzdelania či
odmietanie sa identifikovať s istou skupinou, daný človek nedokáže uniknúť z
„cigánskeho“ alebo „židovského“ príbehu, rozprávania (mythénein), kam ho radí
mytologická imaginácia majority. 4
Anticiganizmus a antisemitizmus sú tak príkladom „väzniacich ideológií“.
Ideológia, tak ako ju chápe sociológ Anthony Giddens, je zdrojom symbolickej moci,
pretože pomáha vytvárať súbor myšlienok, názorov, ktoré sa aplikujú na akýkoľvek
Prijímam prístup historika E. Nižňanského, ktorý píše slovo „Žid“ s veľkým písmenom, nakoľko považuje
Židov za národnosť, ktorá sa prostredníctvom sionizmu stala národom. (NIŽŇANSKÝ Eduard, 2010, s. 182)
I
11
predmet záujmu.
5
Ak sa tieto myšlienky a názory (idey) spoja s „rozprávaním“
(mythénein), dochádza k tomu, že daná skupina, bez ohľadu na jej skutočný spôsob života,
bez ohľadu na jej snahu, navždy zostane väzňom zlovestného príbehu (rozprávania), ktorý
sa vôkol nich vytvoril a z ktorého niet úniku.
Problémy vytvára aj spojenie „rasový extrémizmus“. Už samotné spojenie „rasový
extrémizmus“ kladie pred nás rôzne problémy týkajúce sa adekvátnej definície. Samotný
pojem extrém pochádza z latinského exter (smerujúci von, vonkajší, cudzí), ktoré
prechádza do extremus (okrajový, najvzdialenejší). 6 Extrémizmus je tak útok na „niečo“,
čo je vymedzené ako vonkajšie, okrajové, vzdialené. Ak k pojmu extrémizmus pridáme
slovo rasa, získame konanie smerujúce k skupinám (rasám), ktoré sú vnímané ako
okrajové, vonkajšie, „cudzie“. Rasový extrémizmus preto vystupuje ako duálny systém,
konajúci proti skupinám (rasám), ktorých rasová teória vymedzila v podobe „okraju“ voči
dominantnej skupine (rase). V rámci tohto bodu dochádza k mnohým nedorozumeniam.
Rasový extrémizmus využíva dva základné módy: a) samotný pojem rasy, ktorý sa chápe
ako prepojenie vonkajšieho výzoru s náhodne vybranými vnútornými vlastnosťami, ktoré
sa, čo je dôležité, generalizujú na celú rasovú skupinu (napríklad: farba pleti sa náhodne
prepája s lenivosťou, pričom sa vlastnosť lenivosť generalizuje na celú skupinu s danou
farbou pleti); b) a spomínaný duálny systém, kde jedna skupina túži dominovať nad druhou
s cieľom diskriminovať ju až k brachiálnym útokom. Avšak dominancia nemusí byť
definovaná sociálnou skupinou, etnicitou, ani farbou pleti. Z tohto dôvodu neexistuje
„biely“, „čierny“ alebo „rómsky“ rasizmus. Existuje len dominancia, ktorá využíva rasu
a duálny systém na presadenie nejakého konania. „Biely“ rasizmus je preto „iba“ rasizmus,
kde takzvaná biela skupina (alebo jednotlivci) využije rasu a duálny systém na presadenie
svojich záujmov a konania. Akákoľvek skupina môže využiť rasu a duálny systém na
násilné konanie.
Ak sme vyššie popísaný extrémizmus definovali cez „objekt“, na ktorý útočí,
čelíme rôznym komplikáciám 7. Ak budeme za „objekt“ považovať napríklad „štát“ (alebo
demokraciu a ľudské práva), teda ak „objektom“ útoku nie je „okrajovo“ vymedzený
objekt, pravdepodobne nemôžeme hovoriť o extrémizme. Irena Bihariová z organizácie
Ľudia proti rasizmu upozorňuje na: „vymedzenie extrémizmu, ktoré vychádza primárne
práve z povahy konania a až sekundárne z objektu – objekt potom skôr špecifikuje to,
o aký druh extrémizmu ide a pomáha bližšie uchopiť kvalitatívne aspekty tohto konania“.
Samozrejme, pravicový extrémizmus nedefinuje iba „rasový zámer“. Extrémizmus, zvlášť
12
pravicový, neútočí iba na „rasovo“ vymedzené skupiny. Svoju animozitu rozširuje aj
k inakosti (odlišnosti), ktorá môže byť definovaná kultúrne alebo nábožensky (napr.
moslimovia) alebo sexuálne (LGBT komunity). Táto štúdia sa však zamerania na
najčastejší prejav pravicového extrémizmu, a to rasovú nenávisť. Zároveň treba upozorniť,
že pravicový extrémizmus sa nevyčerpáva a nekončí na rasovej nenávisti. Rasizmus je iba
jednou z jeho zložiek – pravicový extrémizmus usiluje o celkovú deštrukciu
demokratického zriadenia, nastolenie autoritatívneho režimu či odmietnutie univerzálnych
ľudských práv.
Na prvom mieste je potrebné uviesť dôležité upozornenie právnika Daniela Mila, že
„rasistický extrémizmus je vyvrcholením, najextrémnejšou formou rasizmu.“ 8 Rasový
extrémizmus alebo nacizmus boli (a sú) najhoršou aplikáciou rasizmu, ale nie sú rasizmom
„ako takým“. Nacizmus napríklad využíval aj antisemitizmus alebo antikomunizmus, tak
ako rasový extrémizmus nezavádza iba duálny rasový systém, ale útočí aj na členov
„vlastnej rasovej skupiny“, pokiaľ s cieľmi extrémistov nesúhlasí. Preto je dôležité, okrem
etymologického výkladu, skúmať extrémizmus aj cez sociologický pohľad. V tomto
prípade nám môže pomôcť rozdelenie extrémizmu na „mäkký“ a „tvrdý“. V prípade
„mäkkého“ extrémizmu sa jeho užívatelia uchyľujú k nežiaducemu konaniu s cieľom
presadiť humánne a ušľachtilé záujmy (napríklad ekologický aktivisti, ochrancovia
zvierat). 9 Inou formou extrémizmu je presadenie nehumánnych a amorálnych cieľov avšak
v rámci možností daného právneho poriadku (napríklad volebné víťazstvo NSDAP v roku
1933. Ide o zneužívanie demokratických inštitútov ako volebné právo, občiansku
participáciu a politické práva – s cieľom ich neskoršej likvidácie). 10
„Tvrdý“ extrémizmus je považovaný za anti-systémový postoj útočiaci proti
demokratickému zriadeniu, s cieľom nahradiť ho systémom autoritatívnym, diktatúrou
alebo totalitarizmom. 11 Podstatným pre „tvrdý“ extrémizmus je fakt, že svoje ciele
dosahuje
protizákonnými
a neľudskými
spôsobmi
(napríklad
vraždenie).
Pokiaľ
k „tvrdému“ extrémizmu pripojíme pojem rasy, potom má byť výsledný anti-systém
konštruovaný cez rasové kategórie. II
Uvedené definície naznačujú, že samotný pojem extrémizmus je do istej miery
vágny a náročne uchopiteľný. Ako udáva Cas Mudde, koncepty ako socializmus,
V tejto štúdii sa nebudeme venovať iným prejavom extrémizmu ako sú ľavicový, náboženský a politický
extrémizmus. Zaujíma nás pravicový extrémizmus s dôrazom na „rasový záujem“, pričom budeme analyzovať aj
príbuzné pojmy, ktoré sa opakovane miešajú s pojmom rasy ako etnikum, národ, etnicita.
II
13
komunizmus, fašizmus, majú dlhú históriu. To neplatí v prípade pravicového extrémizmu.
Z tohto
dôvodu
sa
pristupuje
k definícii
pravicového
extrémizmu
deskriptívne
a vymenúvajú sa jeho hlavné vlastnosti: členská organizácia, politické ciele, taktika,
sociálna štruktúra voličov, osobnosť aktérov a ich voličov a ideológia. Za najprínosnejšie
definovanie sa považuje uchopiť pravicový extrémizmus cez jeho konkrétny prejav. 12
Je preto dôležité upozorniť, že takmer všetky definície vymedzujú pravicový
extrémizmus cez jeho prejavy. Často sú spomínané prejavy ako rasizmus, xenofóbia,
nacionalizmus alebo autoritárstvo. 13 Medzi príčiny pravicového extrémizmu sú radené
spoločenské a ekonomické problémy, znechutenie politikou, medzinárodný vývoj,
charakteristika spoločnosti, obrana národnej identity, ohrozenie vlastného postavenia. 14
Afinita k pravicovému (rasovému) extrémizmu sa vykladá ako problém individualizácie
alebo atomizácie života, a s tým spojenými javmi neistoty, napätia a nestability.
V prípade extrémizmu rovnako čelíme faktu zavádzania moralizujúcich pojmov,
ktoré istým spôsobom znemožňujú kritickú argumentáciu. Označiť extrémizmus napríklad
za „zlo“, alebo „chorobu“ atď., bráni v argumentácii proti extrémizmu. V „programe“
extrémistov opakovane nachádzame výzvu riešiť aktuálne a pálčivé problémy spoločnosti.
Extrémistické skupiny sa vyhlasujú za ochrancov pokoja, bezpečia alebo ochrancov
obyčajných ľudí (nie nadarmo oscilujú v ich jazyku slová ako robotnícka, práca, národ,
bezpečie, zneužívanie systému atď.).
Obávam sa, že pristupujeme k extrémizmu nesprávne. V ich „programe“, z pohľadu
ich priaznivcov a možných členov, nenájdeme nič „zlé“. Domnievam sa, že z tohto dôvodu
niektoré témy, ako averzia voči Rómom, preniká v podobe tichého súhlasu cez širšie
spektrum, než iba cez extrémistické skupiny. Pri zbežnom pohľade na extrémistický
„program“ môže mať nejaký človek odôvodnenú otázku: ako môže byť „zlom“ zaistenie
bezpečia, hľadanie istoty, ochrana národa alebo dodržiavanie tradícií? Nič nehovoriace
a príliš dramatické slovo „zlo“ vytvára nedôveru voči politikom, výskumníkom
alebo aktivistom, pretože vyvoláva dojem, že neusilujú o všeobecne platné hodnoty.
Domnievam sa, že extrémizmus je morbídna hypertrofia preudo-ochrany
spoločnosti, ktorá sa rozhodla rázne a násilne vyriešiť všetky najpálčivejšie problémy
spoločnosti. Extrémizmus sa objavuje v plnej intenzite, keď demokratické a vzdelávacie
inštitúcie a volení zástupcovia nerobia doslova nič. Keď korupcia hltá peniaze rozvojových
14
programov a marginalizované skupiny tak stále zostávajú na okraji záujmu a v pasci
sociálneho vylúčenia. Extrémizmus sa objavuje, keď občania strácajú úctu a vážnosť
k politickým reprezentantom a občianskym aktivistom. Avšak, v tomto prípade musíme
upozorniť, že uvedené fakty zároveň tvoria „obrannú argumentáciu“ (Bihariová)
extrémistov. Poukázaním na tieto fakty sa pokúšajú zakryť svoj skutočný zámer:
deštrukciu systému a vytvorenie nového systému založeného na rasových kategóriách.
Korupcia alebo nefunkčnosť demokratických inštitúcií ponúka extrémistom vytúženú
legitimitu. Nemajú záujem na odstránení korupcie alebo zlepšení demokracie, ale na
vytvorení nového represívneho systému. Naznačené problémy nechápu ako objektívny a
skutočný problém, ktorý preniká celou spoločnosťou, ale usilujú sa tieto problémy
pripísať, v ich chápaní, jednej konkrétnej rasovej (etnickej) skupine. Zdanlivo úprimné
hodnoty patriotizmu, slušnej spoločnosti alebo štátu bez korupcie končia na skutočnosti, že
ohrozenie týchto hodnôt prisudzujú nejakej rasovej skupine. Možno práve v tomto bode
leží skutočné nebezpečenstvo extrémistov. Pod maskou budovania „lepšej spoločnosti“
usilujú iba o definitívne vylúčenie (až zničenie) konkrétnej skupiny, nech už je definovaná
triedne, etnicky alebo rasovo. Z tohto dôvodu sa extrémizmus objavuje aj vo funkčných
ekonomikách s nízkym indexom korupcie. Funkčný a fungujúci štát preto nezabraňuje
objaveniu sa extrémistov. Extrémistov poháňa vlastná intencia (zámer) bez ohľadu na
existenciu reálnych spoločenských problémov.
Ako trefne poznamenal Gordon W. Allport bezpečie ostatných začína byť
ohrozené, ak sa objaví samozvaná skupina, ktorá sa rozhodne kategoricky brániť vlastné
hodnoty. Extrémizmus hlása patriotizmus, hrdosť na tradície, kultúru, predkov až „rasu“.
Až z tejto platformy podceňujú alebo priamo napádajú tých, ktorí tieto hodnoty údajne
neakceptujú či nerešpektujú. Vzývanie na násilie by sme mali dekódovať ako výzvu na čin.
V atmosfére, keď zodpovední nekonajú, keď absentuje adekvátna legislatíva, keď prevláda
názor, že sudcovia a policajné zložky nestoja na strane občanov sa násilie stáva, bohužiaľ,
úplne bežným prostriedkom.
Biológ Tomáš Sluka preto upozorňuje, že bez ohľadu na neopodstatnenosť
používania termínu rasa, rasovo motivované zločiny a rasizmus existujú. Z tohto dôvodu je
treba vážne brať do úvahy aj pragmatický pohľad na pojem a koncept rasy. Páchateľ by sa
mohol obhajovať proti obvineniu z rasovo motivovaného činu tým, že rasy neexistujú,
a tým nemôže byť za takýto čin de facto obvinený. Problém spočíva v tom, že rasovo
motivovaný skutok sa stal, pretože páchateľ považuje existenciu rás za skutočnú. Ide
15
o predpoklad (zámer) jeho správania (intencie) – ideológie.
15
A práve skúmanie
nacistického rasizmu poukazuje na prítomnosť intencie, ktorá je opakovane prehliadaná.
V rámci historiografie existujú dve dôležité interpretácie nacizmu a samotnej úlohy
Adolfa Hitlera. V roku 1981 ich označuje historik Tom Mason ako intencionalistov
a funkcionalistov. 16 Už samotné slovo intencia (zámer, úmysel) naznačuje, že zástancovia
tohto názoru (napríklad historici E. Jäckel, A. Hillgruber, K. Hildebrand) predpokladajú
priame spojenie medzi Hitlerovým svetonázorom (kniha Mein Kampf) a nacistickou
vnútornou a zahraničnou politikov: „Strašné výsledky tretej ríše môžu byť v prvej línii
vysvetlené pomocou Hitlerovej osoby, ideológie a vôle.“ 17 Naopak funkcionalisti (slovo
funkcia ako pôsobenie, činnosť) tvrdia (napríklad historici M. Broszat, H. Momsen), že:
„Sám diktátor bol aspoň čiastočne zajatcom síl, ktoré nevytvoril, ale ktorým sa stal
nástrojom.“ 18 Funkcionalisti naznačujú, že nacistický režim hierarchicky, postupne po
fázach, funkcionalisticky, viedol k daným dôsledkom. Funkcionalisti však prehliadajú
samotnú intenciu Hitlera a rozpory medzi jednotlivými zložkami režimu. Avšak práve tieto
rozpory predstavovali bázu pre rozvíjanie Hitlerových predstáv.
Medzi príčinami pravicového extrémizmu, ktoré sme uviedli vyššie, tak absentuje
rozmer intencie rozhodujúcich aktérov (napríklad politikov, populistov, demagógov atď.),
ktorí môžu dynamizovať problém rasového extrémizmu (v spoločnosti) z vlastnej pozície a
bez ohľadu na aktuálne dianie v spoločnosti. Trefne k tomu poznamenal historik Paul
Veyne: „Hitler sa sústredil na zavádzanie svojich rasistických ideí do praxe, lebo práve to
ho v skutočnosti zaujímalo zo všetkého najviac.“
19
Práve táto intencia, osobné
presvedčenie aktérov o význame rasy, je jeden z najdôležitejších faktorov, neustále
opomínaným, v prípade skúmania rasových extrémistov.
Niektoré analýzy 20 naopak spájajú znovu objavovanie sa rasového extrémizmu za
prejav neistých spoločenských okolností. Naznačujú, že primárne sú spoločenské
podmienky a rasový extrémizmus prichádza ako sekundárna reakcia na tieto podmienky.
Tým sa rasový extrémizmus „redukuje“ na „pasívny vírus“, ktorý napáda hostiteľa v čase
„oslabenej imunity“. Podobne naznačuje aj filozof Ernst Cassirer (1874−1945):
„V extrémne náročných podmienkach človek skúša odhodiť toto bremeno [slobody]. Tu
vstupuje totalitárny štát a politický mýtus. Nové politické strany sľubujú, minimálne, únik
16
z tejto dilemy. Potláčajú a ničia úplný pocit pre slobodu; ale v tom istom čase oslobodzujú
človeka od jeho celej osobnej zodpovednosti.“ 21
Pri analýze intencionalizmu a funkcionalizmu sme naznačili, že gradácia rasového
extrémizmu nemusí vychádzať primárne zo spoločenských podmienok. Opakovane čelíme
faktu, že rasový extrémizmu môže vychádzať od jednotlivcov, ktorí môžu do danej
spoločnosti vnášať idey rasizmu z vlastnej pozície. Problém intencie konkrétnych
jednotlivcov poukazuje na fakt, že zámerom je prinášať napríklad myšlienky „bielej
nadradenosti“ útočiacej proti „parazitom“ ohrozujúcich „dominantnú rasu“. Zreteľnou
súčasťou celého modelu, ako uvádza Allport je myšlienka izolacionizmu a ochrany danej
spoločnosti pred nežiaducimi „vonkajšími vplyvmi“. 22
S tým súvisí aj objavenie sa takzvaného „nového rasizmu“. Pokiaľ „klasický
rasizmus“ považoval rozdiely medzi rasami za problém „dedičnosti“, „nový rasizmus“
útočí na „nekompatibilné skupiny“. 23 „Nový rasizmus“ a jeho zástancovia (i keď si tohto
faktu nemusia byť vedomí), vychádzajú z fráz typu „Ja nie som rasista, ale....“, čím chcú
poukázať
na
averziu
voči,
podľa
nich,
„nekompatibilným skupinám“.
Pojem
„nekompatibility“ však naznačuje, že dané skupiny sú nositeľmi „odlišnosti“, ktorá im
„rasovo
bráni“
zdieľať
sociálny,
ekonomický
a kultúrny
poriadok
definovaný
„kompaktnou skupinou“. Nebezpečenstvo „nového rasizmus“ spočíva v tom, že intenciu
(zámer) vylúčiť túto skupinu nezdieľajú iba pravicoví extrémisti, ale preniká širokou
spoločnosťou.
Gordon W. Allport uvádza, že pokiaľ sa príslušník ostrakizovanej minority nemôže
napríklad zamestnať, jeho úroveň klesá až do stavu, keď je považovaný za „nižší“ druh.
Sociológ Myrdal uvádza „princíp kumulácie“, kde zvýšenie úrovne ostrakizovanej
minority znižuje predsudky majority a táto skutočnosť následne zvyšuje úroveň členov
danej minority.
Tento bod osvetľuje neustále obviňovanie rôznych bádateľov, aktivistov
a výskumníkov z „hájenia záujmov“ zraniteľnej menšiny. Avšak pokiaľ hypotéza
„väzniacej ideológie“ platí, tak je to práve majorita, ktorá by si mala uvedomiť (náročne
prijateľný) fakt, že skutočné riešenie prináša až odmietnutie „väzniaceho príbehu“.
Bádatelia, aktivisti či výskumníci si nezakrývajú oči pred mnohými problémami, ale
správne poukazujú na to, že riešenie prináša opustenie rasovej terminológie, nie jej
17
zavádzanie. Rasová terminológia bráni v reálnych riešeniach, ktoré by mohli priniesť
prospech celej spoločnosti. Treba neustále zdôrazňovať, že bádatelia, aktivisti či
výskumníci nepopierajú, že existujú mnohé spoločenské a ekonomické problémy. Kritika
rasizmu neznamená obhajobu nijakej skupiny, ale znamená pochopenie, že zo
začarovaného kruhu uvedených problémov nie je možné vyjsť cez rasizmus, rasové pojmy,
a rasové kategórie.
Kde vôbec (rasové) predsudky korenia? Allport podáva „paradoxné“ vysvetlenie.
Vychádza z teórie filozofa Spinozu, ktorý vravieval, že „kvôli láske človek zmýšľa
o druhom lepšie, ako sa patrí“. Láskyplný predsudok je prioritnejší ako neznášanlivý.
Človek musí nadhodnotiť veci, ktoré miluje, aby mohol „zhodiť“ ich opak. Skôr ako sa
objavuje kritika prichádza nadhodnotenie, sebeláska, hrdosť, patriotizmus, kategorická
obhajoba vlastných hodnôt. Najprv máme radi sami seba a svoj spôsob života, a až potom
a z tejto platformy kritizujeme a nenávidíme „iné“. Ceníme si vlastný spôsob života
a útočíme na to, čo ho údajne „ohrozuje“. Takto dokáže niekto nenávidieť Židov, i keď sa
s nijakým nestretol, pretože v jeho mentálnom svete neadekvátne nadhodnocuje nejakú
myšlienku, napríklad kresťanstva. Dokáže nenávidieť bohatých a bankárov, pretože v jeho
mentálnom svete neadekvátne nadhodnocuje myšlienku skromnosti a chudoby. Dokáže
nenávidieť Rómov, nakoľko v jeho mentálnom svete neadekvátne nadhodnocuje
myšlienku „rovnosti šancí“, „začlenenia“ alebo „pracovitosti“.
Ďalším dôležitým Allportovým zistením bolo, že každému násiliu predchádzajú
verbálne útoky. Vrchný veliteľ Osvienčimu Rudolf Höss povedal, že práve neustála
verbálna indoktrinácia ho presvedčila, že „za všetko“ môžu Židia. Lingvista Victor
Klemperer jeho knihe The Language of the Third Reich (Jazyk Tretej ríše, 2000) uvádza,
že slová použili nacisti ako „malé dávky arzénu“, ktoré „prenikli mäso a krv ľudí cez
jednotlivé slová, idiómy, vety, ktoré boli na ich uvalené v miliónových opakovaniach
a prijaté mechanicky a nevedome... kým nevytvorili z viet a slov jedovatú zmes.“ 24
Napríklad slovo „Židia“ sa opakovane nahrádzalo slovom „nákaza“, kým sa táto skupina
mechanicky a nevedome nespájala len s daným novým významom.
Práve od verbálnych útokov je malý krok k násiliu. Pred násilím takmer vždy
prichádza a) dlhé verbálne odsudzovanie nejakej skupiny, pretože to pripravuje pôdu, aby
sa o členoch danej skupiny prestalo uvažovať v ľudských súvislostiach; b) obdobie zjavnej
18
diskriminácie; c) vonkajší tlak ako nestabilná politická situácia alebo nespokojnosť
s vlastnou životnou úrovňou; d) incident a nakoniec násilie.
Toto zistenie je dôležité. Zvlášť v našej dobe viac menej anonymných
internetových komentárov. Často sa jedinec zodpovedný za verbálne osočovanie obhajuje
„vlastným názorom“ , alebo „neškodnosťou“ tvrdeného, údajnou „polemikou“ a „inými
argumentmi“. Avšak verbálne osočovanie zostáva stále, tým čím je – osočovaním.
Neexistujú nijaké „argumenty“ pre osočovanie a nenávistné obviňovanie.
19
PRVÁ ČASŤ
Anticiganizmus
„The aim of science is not to open the door to
everlasting wisdom, but to set a limit to everlasting error.“ 25
(Bertold Brecht: Life of Galileo, 1940)
20
1.1.
Pojem Cigáň
„In earlier literature it had been accepted that the first mention in
Byzantium of Gypsies, under the name atsinganoi is from 1054, in which
they are described as sorcerers and evildoers who visited the Emperor
Constantine IX Monomachus, poisoning the wild animals that were
entering the emperor's gardens by using magic.“ 26
(Dimitrina Petrova: The Roma: Between a Myth and the
Future, 2004)
Pôvod mena cigáň pochádza z byzantského Grécka 11. storočia z pojmu ατσίγγανοι
(atsinganoi, latinsky adsicani, v preklade ako neurčitý, nedefinovateľný). Prvý krát sa
objavuje v texte The Life of Saint George the Athonite (Život svätého Juraja, 1062)
uchovaného na hore Athos. Text hovorí o atsinganoi ako o čarodejníkoch, teda ľudí akejsi
zlej povesti. 27 Svojim zjavom a kočovným spôsobom života sa odlišovali od usadených
populácií. Boli obvinení, že sú žobráci, zlodeji, špióni a neprijali ich ako rovnoprávnych
občanov. 28 Pojem atsinganoi prechádza do rumunčiny (Tigan), turečtiny (Cingene),
maďarčiny (Cigány), nemčiny (Zigeuner), taliančiny (Zingaro), portugalčiny (Cigano),
španielčiny (Cíngaro), francúzštiny (Tzigane), ruštiny (цыган), angličtiny (Tzigane),
slovenčiny (cigáň), češtiny (cikán), poľštiny (cykan) III
A tu nastávajú problémy. Práve v týchto jazykoch sa pojem cigáň, pre názov
etnickej skupiny, mieša s prídavným menom s výrazne negatívnym sfarbením ako lhář
(čeština), cigániť, klamať (slovenčina), podvodník (poľština). V niektorých jazykoch tak
nastáva závažný problém, že istú skupinu ľudí je možné označiť takým pojmom, ktorý
automaticky navodzuje predsudok, stereotyp a odmietavé, záporné pomenovanie. Rovnako
anglické to gyp znamená klamať, oklamať, a pojem zinganar (v benátskom nárečí)
znamená šikovne klamať. V Rumunčine tigan vyjadruje lenivý naničhodník. Bulharské
ciganin vo význame špinavý, zlý, zločinec. 29 Túto terminologickú dvojznačnosť často
využívajú rôzne hnutia negatívne naladené proti Rómom. Ako dokazujú prípady, ktoré
riešila organizácia Ľudia proti rasizmu, výroky proti Rómom, kde sa používa pojem cigáň
Francúzsky výskumník J. P. Liégeois však upozorňuje, že pojem atsinganoi mohol popisovať inú skupinu
kočovníkov. Historické výskumu nedokázali v danom období skutočnú prítomnosť Rómov. (LIÉGEOIS JeanPierre, 1995, s. 20)
III
21
je takmer nemožné legislatívne zachytiť, nakoľko sa dané hnutia obhajujú, že hovorili
o klamároch a podvodníkoch, nie o Rómoch.
1.2.
Pojem Róm
„Jazykovedný ústav Ľ. Štúra v roku 1990 zaujal stanovisko k pomenovaniu
Róm, rómsky a takúto formu písania etnického pomenovania doporučil aj v
príručke slovenského pravopisu. Toto pomenovanie sa používa v
oficiálnych vládnych a rezortných materiáloch, v dennej tlači to nie je ešte
rešpektované a dodržiavané, takisto znevažujúce vyjadrenia na adresu
Rómov s neadekvátnym pomenovaním zaznievajú neraz z nacionalisticky
orientovaných politických kruhov.“
(Anna Jurová: K otázkam pôvodu a pomenovania Rómov,
2007)
Pojem Róm je slovo pochádzajúce z rómskeho jazyka vo význame „človek“,
„muž“, „manžel“. 30 Rómovia sami seba nazývajú Manuš (človek) Romani-chals, Didikais
alebo Romanichels. 31 Avšak pojem Róm sa v niektorých jazykoch (angličtina) vníma ako
názov jednej etnickej skupiny (hlavne z Východnej Európy a Balkánu) odlišnej od inej
(napríklad Sinti). Pojem Gypsy bol použitý v Angličtine v roku 1600 ako gypcian
(Egyptaň).
32
Táto chybná interpretácia vychádza z toho, že Rómovia prichádzali
z Balkánu, z lokality nazývanej „malý Egypt“.
33
Lingvistické a genetické skúmanie
lokalizuje pôvod Rómov do Indie do regiónu Pandžáb (okolo roku 250 pred n. l.). Ian
Hancock napísal, že na spojitosť Rómov s Indiou sa prišlo v roku 1760, keď sa pri
náhodnom počúvaní indických študentov zistilo, že sanskrit je podobný rómčine. 34
V roku 1971 sa v Londýne zjednotili mnohé združenia Rómov a vytvorili spoločnú
medzinárodnú organizáciu – Svetovú rómsku úniu. V roku 1978 sa v Ženeve konal druhý
kongres a schválil nový názov organizácie – Medzinárodná rómska únia. V roku 1981 sa
konal tretí rómsky kongres v nemeckom meste Göttingen a účastníci sa dohodli, že na
označovanie tejto etnickej skupiny sa má používať termín Rómovia. 35 Pojem Róm má tak
stierať jednoznačne negatívne sfarbenie slova cigáň.
22
1.3.
Nacizmus a Robert Ritter – Zigeunerforschers
„Was war sein Lebensweg, auf dem er schon als Schuljunge die
Berufungsidee äußerte, Anwalt für Kinder werden zu wollen, und auf dem
er später als einflussreicher „Zigeunerforscher“ in die innersten Kreise
der rassenpolitischen Machtzentrale in Berlin geriet?“ 36
(Schmidt-Degenhard: „Robert Ritter (1901-1951). Zu Leben
und Werk des NS-„Zigeunerforschers“, 2008)
Sociálny darvinizmus
Od vedy sa v 19. storočí očakávalo, že vyrieši mnohé sociálne problémy (chudoba,
choroby atď.). Najzásadnejšie tento vývoj ovplyvnila kniha anglického prírodovedca
Charlesa Darwina (1809−1882) On the Origin of Species by Means of Natural Selection (O
pôvode druhov, 1859). Podľa Darwina sa ľudia vyvíjali tisícky rokov a rôzne ľudské
skupiny sa vydali odlišným vývojom v dôsledku faktu, že sa inak prispôsobili (adaptovali)
na miestne prostredie. Darwinova kniha mala obrovský vplyv a samozrejme rôzne výklady
na to, ako sa mala jeho teória uplatňovať v praxi. Vzniká tak teória sociálneho darvinizmu.
Tento pojem po prvý krát použil v roku 1880 Emil Gautier v knihe Le Darwinisme sociale
(Sociálny darvinizmus). Sociálny darvinizmus sa pokúsil použiť Darwinovu teóriu o prežití
„najschopnejšieho“ (survival of the fittest) na ľudskú spoločnosť. Tvrdil, že tak ako
v prírode aj v spoločnosti lepšie prispôsobení (adaptovaní) jedinci zvíťazia a tí druhí
(„slabí“ a „neschopní“) prehrávajú. Dôsledky tejto teórie známej ako eugenika (z gréckeho
ευ–dobrý; γενος–rodiť) sám Darwin odmietol. Sociálny darvinizmus tvrdil, že potreba
starať sa o chorých, handicapovaných alebo bezvládnych (teda „neschopných“) je „proti
prírode“ a zachováva pri živote „slabých“ a vedie k degenerácii ľudstva.
Sociálny darvinizmus môžeme rozdeliť na dve hlavné línie: anglosaskú a nemeckú
líniu. Anglosaskú líniu „zakladá“ filozof Herbert Spencer (1820−1903) v jeho knihe
Progress: its Law and Cause (O zákone a príčine pokroku, 1857). Spencer tvrdil, že pre
spoločnosť je dôležité podporovať „prežitie najschopnejších“, 37 čo znamenalo sociálne
„najsilnejších“. Spencerove myšlienky rozviedol Francis Galton (1822−1911), ktorý
presadzoval, aby sa prestala podporovať dobročinnosť a sociálna starostlivosť o slabých
a handicapovaných, pretože sa tým (údajne) udržujú pri živote „menej schopní“, a tým
údajne dochádza k zhoršeniu „kvality“ spoločnosti. Galton v roku 1883 prvý krát používa
23
pojem eugenika v jeho knihe Inquiries into Human Faculty and Its Development
(Skúmanie ľudských vlôh a ich rozvoj, 1883), v súvislosti s „kultiváciou rasy“. 38 V roku
1904 zakladá Galton Spoločnosť pre eugenickú osvetu, ktorá si kládla za cieľ sterilizáciu
duševne chorých, slabých, chudobných a hendikepovaných.
V roku 1912 Londýnska univerzita usporiadala prvý Medzinárodný eugenický
kongres. Medzi čelných účastníkov patril nemecký vedec Alfred Ploetz (1860−1940),
americký eugenik a biológ Charles Davenport (1866−1944), vynálezca Alexander Graham
Bell (1847−1922), rektori Harvardskej aj Standfordskej univerzity a prvý lord admirality
Winston Churchill (1847−1965). Kongres riešil otázku ako zabrániť rozmnožovaniu
„menejcennej“ populácie a podporiť rast „kvalitnej“ populácie. USA získali obdiv ako
prvá svetová mocnosť v oblasti sterilizácie mentálne postihnutých. Štát Indiana v v roku
1907 uzákonil zákon o sterilizáciách, a rovnako aj Kalifornia, Nevada, Connecticut, Iowa,
New Jersey, New York, Kansas, Michigan, Severná Dakota a Oregon. 39
Anglosaská línia poukazovala na trend začínajúceho 20. storočia, že spoločnosť
treba radikálne premeniť, nakoľko enormne rýchly rozvoj priemyslu vytvoril vysoké
množstvo chudobných ľudí. Spoločnosť sa mala prebudovať na novom rasovom
(„biologickom“) usporiadaní, aby zažila nový rast a prosperitu. To znamenalo prestať
podporovať tzv. slabých a hendikepovaných (cez eugeniku a sterilizácie) a umožniť rast
tzv. silných a zdravých. Anglosaská línia a jej teórie sociálneho darvinizmu a eugeniky sa
niesla v znamení „zlepšenia“ celej spoločnosti smerom k údajnému bohatstvu, prosperite,
sile a zdraviu.
Odlišný vývoj zaznamenal sociálny darvinizmus v Nemecku. V Nemecku používa
termín sociálny darvinizmus (sozialdarwinismus) prvýkrát S. R. Steinmetz v roku 1906. 40
Cieľom nemeckého sociálneho darvinizmu nebolo „ozdraviť“ celú spoločnosť, ale
ospravedlniť istý politický systém a „chrániť“ určitú skupinu privilegovaných.
Prívržencom nemeckej línie sociálneho darvinizmus sa stal zoológ Ernst Haeckel
(1834−1919). Svoje myšlienky predostrel v roku 1899 v knihe Welträtsel (Záhady sveta).
Najdôležitejším sociálnym darvinistom v Nemecku sa stáva biológ a eugenik Alfred Ploetz
(1860–1640), ako prvý zavádza pojem rasovej hygieny (Rassehygiene). Alfred Ploetz sa
stáva hovorcom „novej biológie“. 41 Ploetz varoval pred lekárskou starostlivosťou o
„slabých“, pretože sa tým ohrozuje „biologické zdravie rasy“. Hlásal tézu, že ak sa budú
množiť „podradné“ indivídua rýchlejšie ako „nadaní“ jedinci, spoločnosť môže byť
24
zaplavená „masami podradných typov“. 42 Už pred Prvou svetovou vojnou, v roku 1907,
zakladá Ploetz a popredný nemecký rasový hygienik Weimerskej republiky Fritz Lenz
(1887–1976) tajný Nordický kruh (Ring der Norda). Ploetz zároveň ako sedemdesiatročný
vstupuje do nacistickej strany. 43
Nemeckí sociálni darvinisti sa však domnievali, že myšlienku prežitia
najschopnejšieho nie je možné dlhodobo udržať kvôli vplyvu demokratických, liberálnych
a humanistických hnutí. Tvrdili, že sociálny darvinizmus je možné použiť len v takom
politickom zriadení, ktoré nebude týmto myšlienkam klásť prekážky. Nemeckí sociálni
darvinisti preto odmietli anglosaskú líniu stojacu na princípe liberalizmus a voľného trhu
(súťaže). Údajná degenerácia ľudského druhu sa mohla zastaviť len silným štátnym
zásahom (politickými opatreniami). Nacisti vyčítali anglosaským eugenikom, že neberú do
úvahy „nordickú otázku“. Nacisti tvrdili, že „židovsko-demokratické“ a „klerikálne“ kruhy
potlačili otázku rasovej hygieny pod názvom eugenika a domnievali sa, že tento omyl v ich
Rassenhygiene odstránili. 44 Následne sa tak priklonili k rasovej hygiene chápanej ako
„ochrana“ konkrétnej rasy, nie celej spoločnosti. Pred nemeckými sociálnymi darvinistami
však stála otázka ako objaviť kladné a záporné vlastnosti rasy. Alfred Ploetz v roku 1904
zakladá Archiv für Rassen und Gesellschaftsbiologie (Archív pre rasovú a sociálnu
biológiu), kde začal skúmať „biologické“ základy rasy. V roku 1905 vytvára Gesellschaft
für Rassehygiene (Spolok pre rasovú hygienu). Rasová hygiena sa začala stávať pevnou
súčasťou nemeckých lekárskych vied. Po Prvej svetovej vojne sa začína spolok rýchlo šíriť
od iných nemeckých miest. V roku 1935 sa v rámci Spolku pre rasovú hygienu objavuje
„dôležitosť židovskej otázky“ pre nemeckú rasu.
Významným rozmerom nemeckej línie sa stáva dôraz na to, že v otázke rasovej
hygieny treba rozlišovať „cenné a bezcenné“ rodové línie v spoločnosti. Rasová hygiena sa
mala sústrediť na ten rozmer „biologického zdravia rasy“, ktorý viedol k „zdravým, silným
a schopných“ jedincom. Z tohto dôvodu prijali nemeckí sociálni darvinisti s nadšením
Hitlerov sľub, že v základoch nacistickej politiky bude rasová otázka. Boli to nemeckí
vedci a lekári, ktorí vytvorili rasovú hygienu, celá rada výskumných ústavov existovala
dávno pred nástupom Hitlera k moci, v roku 1932 bola rasová hygiena bežne prijímaná
súčasť kurzov na lekárskych fakultách a univerzitách. 45
Vedecké elity tej doby združené okolo psychiatrie, genetiky, psychológie
a antropológie ponúkli a uviedli do chodu idey a konceptualizácie, z ktorých sa vytvárali
25
techniky sociálneho inžinierstva (social engineering) nacistickej rasovej hygieny. Hovorili
o „osudovej otázke“ (Schicksalskamp) odstrániť z Volk a Reich „neplodné prvky“ štátnych
nepriateľov (Staatsfeinden), takzvané „protirasy“ (Gegenrassen), čo sa stalo veľkou
ambíciou karieristu Roberta Rittera, ktorý svoj výskum začlenil do rasovo teoretického
Weltanschauung. 46
Priorita rasy
V tejto situácii „rastú príležitosti“ detského lekára Roberta Rittera, ktorému nástup
nacizmu ponúkol zrýchlenie kariéry. Ritter začal skúmať tzv. „dedičných asociálov“
v nemeckých regiónoch. „Objavuje“ kategóriu tzv. „utajených slabomyseľných“ (getarnten
Schwachsinns) a vytvoril tak pre nacistov psychiatrickú „skupinu“, pre ktorú odporučil
„rasovo hygienické“ opatrenia. Konštruuje vedecko-rasistický pohľad na človeka.
47
Táto
kategória ohrozovala akúsi kolektívnu existenciu, ktorú nacisti v kontexte „novej biológie“
považovali za „vitálnu (životnú) rasu“ (Vitalrasse). „Vitálna rasa“ predstavovala kvázi
biologickú skupinu ponúkajúcu reprodukčný potenciál, čo znamenalo nadradenosť rasy
nad spoločnosťou. Išlo o závažný fakt. Národ a spoločnosť boli len „dodatkom“
k rasovému organizmu. Rasa sa stala nielen „biologickým“, ale aj ideovým princípom
nacistickej politiky. 23. novembra 1937 prehlásil Adolf Hitler v Ordensburg Sonthofen:
„Nie smiešne malé kmene, krajiny, štáty, dynastie..., ale iba rasy môžu fungovať ako
vládcovia sveta. Avšak rasou – aspoň v plnom a uvedomelom zmysle slova – sa najprv
musíme stať.“ Podľa Hitlerovho výnosu z 9. augusta 1941 Hitler zakazoval používanie
termínu „nemecká rasa“, pretože by to viedlo k „obetovaniu rasovej idey ako
takej v prospech obyčajného národnostného princípu a k deštrukcii dôležitých pojmových
predpokladov celej našej rasovej a ľudovej politiky“. 48
Nacizmus je tak exemplárne, a čo nie je dodnes dostatočne zdôrazňované,
jednoznačné prvenstvo rasovej otázky pred štátom a národom. Spoločenské dôsledky
vyplývajúce z tohto princípu znamenali pre „dedične nespôsobilých“ (Erbuntüchtigen)
zákaz existencie. 49 Tento strach z „degenerácie ľudu“ (Degeneration des Volkes) vytvorilo
prenesenie rasovej hygieny až do legislatívnej praxe „Tretej ríše“. 50 Nacistický štát sa
rozhodol „chrániť“ tzv. genetické zdravie (Erbgesundheit) a rasovú čistotu (Rassereinheit)
identifikovaním skupín, ktoré mali byť „cenné“ (wertvoll), a ktoré menejcenné
(Minderwertigkeit). Na úrovni štátnej politiky to znamenalo vytvorenie akejsi organickej
jednoty rasy definovanej pseudobiologickými kritériami s cieľom „hygieny“ rasy,
26
„hygieny“
spoločenstva
–
teda
prenasledovanie
(Verfolgung)
až
vyhladenie
(Vernichtung). 51 „Hygiena“ rasy neznamenala nič iné ako vraždenie tých, ktorý nezapadali
do predstavy „cenných“. Samozrejme celé vraždenie zahaľoval kvázi odborný a „vedecký“
slovník. Nacisti túžili „chovať“ (Züchtung) akési telesné a duševné vlastnosti rasového
organizmu.
Slovník nacistov, ako poukázal Victor Klemperer, sa usiloval prepísať sociálne
a spoločenské vzťahy do akejsi „zoológie“, kde sa ľudská bytosť mení na ľudský materiál
(Menschenmaterial) zložený z kostí, lebky a mäsa.
52
Dodnes takýto jazyk môže
priťahovať, nakoľko ponúka istú „mystifikáciu“, skrytosť až tajuplnosť, avšak preniknutie
pod túto vonkajšiu fasádu ukazuje surový a hrubý jazyk vylučovania, diskriminácie až
zabíjania. Už len v pojme eutanázia sa ukazovala ilúzia „dobrej smrti“, nakoľko malo ísť
o „odstránenie cudzích rás“ (Fremdrassiger), teda vzývanie na vraždenie.
Rasová hygiena však nebola konštruovaná iba počas nacistického režimu. Jej
inštitucionalizáciu musíme hľadať už vo Weimarskej republike. Od roku 1890 až 1933 sa
rasová hygiena etablovala ako veda (Wissenschaft) – dedičstvo medicínskych výskumov.
V tomto období vzniká Deutschen Gesellschaft für Rassenhygiene (Nemecká spoločnosť
pre rasovú hygienu), ktorá mala za cieľ skúmať dedičnosť v rasových termínoch. Do
popredia sa dostávajú pojmy a koncepty ako dedičná choroba, psychický chorí
a kriminálnici. Svojvoľná aplikácia Darwinových teórií, predovšetkým „prírodného
výberu“ (natürlichen Selektion), znamenala v podaní rasových hygienikov „ochranu“
spoločenstva pred „nespôsobilými“ (Untüchtigen). 53 Rasoví hygienici sa síce odvolávali na
„prírodu“, avšak aktívnym prvkom v „selekcii“ sa neskôr stal samotný nacistický štát.
Masové vraždy nacistického režimu vychádzali z akejsi „politickej nutnosti“, avšak
samotné chápanie politiky už nieslo jednoznačné črty „zoopolitiky“ – „biopolitiky“. Štát
definovaný Hitlerom v Mein Kampf mal preto „vyrábať“ organizmus telesne (biologicky)
a mentálne „podobných“ bytostí. 54 V tomto bode môžeme vidieť neskoršiu úlohu Roberta
Rittera, ktorý prijatím myšlienok rasovej hygieny stanovil, že anti-sociálne skupiny (kam
zaradil Rómov), sú skupiny anti-biologické. Nacisti prijatím chápania, že sociálne je to isté
ako „biologické“, mohli akúkoľvek skupinu vyhlásenú za anti-sociálnu považovať za
ohrozenie „biologického zdravia“ nacistickej spoločnosti. Anti-sociálnosť sa dostala na
rovnakú úroveň ako „dedičná choroba“.
27
Robert Ritter
Zásadnú prácu pri definovaný cigáňov zohral už spomínaný doktor psychológie a
„odborník“ na „kriminálnu biológiu“ (Kriminalbiologie) Robert Ritter (1901−1951). IV
Ritter pracoval s hypotézou, že cigáni (Zigeuner) pochádzajú z Indie, a teda majú „árijský
pôvod“. Rómovia pochádzajú zo severnej Indie, ktorú opustili pred takmer 1 000 rokmi,
migrovali do Európy cez Malú Áziu na Balkán a okolo 15. storočia prichádzajú do strednej
Európy. Netvorili však jednotný národ, ale viacero kmeňov, kde každý mal vlastného kráľa
a dialekt.
55
Z hľadiska nacistických rasových teórií znamenal indický pôvod dôkaz
„árijského pôvodu“, a teda odkaz na „vyššiu rasu“. Pre nacistov preto predstavovali
Rómovia rasovú dilemu: na jednej strane pôvod Rómov znamenal, že patria k „nadradenej
árijskej rase“, na druhej strane narážali na zakorenené predsudky, stereotypy a negatívny
obraz Rómov. 56
Nacistickí „odborníci“ ako Robert Ritter popierali etnografické a antropologické
údaje, aby dokázali, že Rómovia nepatria k „árijskej rase“. Nemecký eugenik Hans F. K.
Günter (1891–1968) stanovil, že cigáni (Zigeuner) si ponechali črty z nordickej vlasti,
avšak v dôsledku kočovného života „zmiešali svoju krv“, čím stratili svoju „čistotu“. 57
Napriek tomu existovali rozpory, pretože rasové teórie neumožňovali Rómov „odstrániť“.
Riešenie prináša Ritter a vyhlasuje cigáňov (Zigeuner) za „asociálny prvok“. Podľa Rittera
sa cigáni (Zigeuner) krížili s „menejcennými rasami“ a došlo tak k „bastardizácii“
(Zigeunerbastardproblem). 58 Ritter „vynašiel“ teórie o „dedičnom sklone“ ku kriminalite.
Rómov rozdelil na „čistých“ a „zmiešaných“. Tým pre nacizmus definoval cigáňov
(Zigeuner) ako rasovú kategóriu podľudí (Untermenschen), ktorí ohrozujú zdravie
nemeckej populácie a národa (Volksgemeinschaft). Podľa Rittera mali cigáni „nekvalitnú
krv“, a tým stratili svoj „árijský pôvod“. Cigáňov považoval za „primitívnych ľudí“,
neschopných adaptovať sa pre „civilizovaný život“. V
Preto Ritter stanovil, že deväťdesiat percent cigáňov (Zigeuner) nebolo čistými
„cigáňmi“. Táto „nečistota“ a kríženie, podľa nacistickej rasovej teórie, spôsobovala sklon
Po vojne sa Ritter stáva detským psychológom vo Frankfurte. V roku 1948 s ním začal proces, ktorý bol
v roku 1950 uzatvorený pre „nedostatočné dôkazy“. Ritter umrel v roku 1951 na psychiatrickej klinike
v Hohemark na komplikácie s vysokým tlakom. Existujú teórie aj o spáchaní samovraždy.
V
Nariadenie Ministerstva vnútra z 18. júna 1940, za Slovenského štátu, označilo za cigáňov všetkých, ktorý
majú oboch rodičov cigáňov, kočovali (nemali stále bydlisko) a vyhýbali sa práci. (NEČAS Ctibor, 2006, s. 41)
Slovenská definícia „cigáňa“ sa priklonila k nacistickému vymedzeniu „asociál“, ktorý, ako sme naznačili, stál
na rasovom základe.
IV
28
k „asociálnemu“ a kriminálnemu chovaniu. Odporučil sterilizáciu a uzavretie do kolónií. 59
Podľa nariadenia Heinricha Himmlera zo dňa 16. júla 1937 sa mala „cigánska otázka“
riešiť rasovo. Dňa 21. septembra 1939 usporiadal Reinhard Heydrich (1904–1942) poradu
v Berlíne ako previesť „konečné riešenie cigánskej otázky“. Nakoniec Adolf Eichmann
(1906–1962) navrhol , aby sa „cigánska otázka“ riešila spolu so „židovskou otázkou“, čím
začali deportácie do koncentračných táborov. 60
Prístup nacistov k Rómom a Židom nazýva historik Götz Aly „totálnym
biologizmom“. Kým vraždenie Židov pripravoval rasový antisemitizmus, slovami
nacistického ministra propagandy Goebbelsa „Židia sú vši na tele civilizovaného ľudstva,
musíme ich nejako vyhubiť“ 61, vraždenie Rómov sa nieslo v podobnom duchu. Vraždenie
Rómov ukazuje na fakt, že nacisti nepovažovali „nadradené rasy“ (Herrenrasse) za
„biologicky“ rovné. Kľúčovým faktom pre nacistov bolo „miešanie krvi“. Ak niektorí
členovia Herrenrasse miešali svoju krv s „nižšími rasami“, boli hodnotení ako
„menejcenní“ (ako v prípade Rómov). Kým Rómovia sa vnímali ako ohrozenie „krvi“
Herrenrasse, Židia sa považovali za úhlavného nepriateľa, za „protirasu“ (Gegenrasse) 62,
pričom negatívny status Židov vytvoril religiózny, náboženský, antijudaizmus. Vraždenie
Rómov sa nieslo v duchu ochrany „krvi“, v zmysle ohrozenia „socializmu dobrej krvi“
(Sozializmus des guten Blutes). Rómovia zaradení medzi „asociálov“ (asoziale Personen)
tvorili najmenej „hodnotnú“ skupinu, ktorá mala byť deportovaná a zlikvidovaná. 63 Tento
fakt nepochopíme, ak si neuvedomíme, že nacisti rozlišovali medzi „užitočnými“ a
„neužitočnými“ jedincami. „Užitoční jedinci“ mali tvoriť základ „zdravej rasy“ a
„podradné indivíduá“ ako chorí, slabí, handicapovaní, Rómovia alebo Židia mali túto rasu
ohroziť. Ochrana „biologického zdravia rasy“ – „rasová hygiena“ (Rassenhygiene) –
znamenala
likvidáciu
„chorých
rás“.
64
Totálny
biologizmus
uprednostňoval
„nadradených“, doslova „vysoko cenných“ (Höherwertige) pred „menejcennými“
(Minderwertige). 65
Ritterové výskumy „potvrdzovala“ Eva Justinová (1909–1966), nemecká
antropologička a psychologička. Pracovala ako asistentka Roberta Rittera v Výskumnom
ústave
pre
rasovú
hygienu
a populačnú
biológiu
(Rassenhygienische
und
Bevölkerungsbiologische Forschungsstelle). V jej dizertácii (Lebensschicksale artfremd
erzogener Zigeunerkinder und ihrer Nachkommen, 1943), ktorú písala pod patronátom
Eugena Fishera, etnológa Richarda Thurnwalda a samotného Roberta Rittera skúmala tzv.
29
„detských cigánskych miešancov“, pričom po skončení jej „výskumu“ boli deti poslané do
Auschwitz. Po vojne pracovala znovu s Ritterom. Umiera v roku 1966 na rakovinu.
Vo svojej dizertácii si stanovila za cieľ objasniť otázku asociálov (Asozialenfrage)
a menejcenných a vylúčiť „primitívne genotypy“ (Erbgutes) v nemeckom národnom tele
(Volkskörper).“ 66 Naznačila, že pri inej cudzej rase (Fremdrasse) – Židoch – existuje
kritérium jednoznačného rasového zaradenia, pri cigáňoch (Zigeuner) neexistuje, a preto je
potrebné zvážiť ich pôvod (Abstammung), spôsob života (Lebensweise) a celkový fyzický
výzor (korperlichen Merkmale). 67 Na základe Ritterových záverov vyhlasuje cigáňov
(Zigeuner) za asociálnu skupinu, ktorá sa nedokáže sociálne, a teda rasovo, zaradiť do
národného celku. Z tohto dôvodu je dôležité mať na zreteli, že nacistické teórie
používaním pojmu sociálne nereferovali na sociálne kategórie (ako napríklad úroveň
vzdelania, majetku, postavenia), ale na „biologické“ vlastnosti danej skupiny.
Preto
Justinová vzýva na zastavenia všetkých vzdelávacích programov a odporúča riešenie cez
policajnú väzbu (polizeiliche Verwahrung). Zdôrazňuje, že „cigánsky problém
(Zigeunerproblem) nie je porovnateľný so „židovským“. Židia vystupujú ako jednoznačne
identifikovaná „protirasa“ (Gegenrasse), pričom cigáni (Zigeuner) ohrozujú národné
spoločenstvo (Volk) „skrytejšie“ ako „miešanci, bastardi“ (Mischlingen). Justinová preto
navrhuje začať so sterilizáciami a deportáciami. 68
Nacisti dôsledne používali pojem cigáň (Zigeuner), nakoľko sa s týmto slovom
spájali jednoznačne negatívne súvislosti. Nacisti vydali proti Rómom zákony podobné
antisemitským norimberským zákonom, čím z Rómov vytvorili minorité fatale (osudovú
menšinu) bez práv a ochrany. Rómovia boli zaradení do rasovej kategórie podľudí
(Untermenschen). 69 Pojem cigáň sa využil ako rasová kategória „rasovo menejcenných
ľudí“ a v roku 1942 dochádza k deportácii Rómov v zmysle „kriminálnej a rasovej
prevencie“ do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau v sekcii B−II. Birkenau. Ako
označenie dostávajú čierny trojuholník (označenie „asociálov“) a vytetované Z (Zigeuner)
na ľavé predlaktie. Genocída rómskeho obyvateľstva počas Druhej svetovej vojny býva
označovaná ako zabudnutý holokaust – Porraimos alebo Porrajmos (Baro porrajimos –
„Veľké požieranie“). VI
Martin Fotta upozorňuje, že v slovenských rómskych dialektoch sa tento výraz spája s „vyprázdňovaním
čriev“ a má tak aj iný, pejoratívny nádych. Tento termín sa používa hlavne v textoch Nerómov, ale pomaly sa
stáva medzinárodne akceptovaným. (FOTTA Martin, 2006, s. 16)
VI
30
Po Druhej svetovej vojne a vraždení Rómov tak treba brať do úvahy tieto rasové
a negatívne súvislosti pojmu cigáň.
1.4.
Anticiganizmus
„Anticigánizmus (Antiziganismus, Antigypsyism) patrí spolu s
antisemitizmom k najtrvácnejším zdrojom predsudkov v európskej kultúre.“
(Martin Fotta: Rómsky holokaust a Európsky Anticigánizmus,
2006)
Anticiganizmus definuje Gernot Haupt (2008) ako mechanizmy vytláčania,
diskriminácie v rôznych historických epochách, ktoré operujú v štyroch variantoch:
extrémna forma (volanie po vyhubení až nacistické vraždenie – porrajamos); forma
v zmysle vyhnania, vypovedania, odsunu, vyhostenia; forma represívna ako predsudky,
bariéry pri zamestnaní, vylúčenie zo spoločnosti (chudoba), až násilná asimilácia. Jediná
adekvátna forma je podľa neho integrácia, pri zachovaní si rómskej identity.
Martin Fotta píše, že anticiganizmus sa tvorí od 19. storočia, kedy vzniká
romantický obraz o Rómoch ako o „autentických“ Rómoch, proti predstave „asociálnych“
Rómov.
70
Tieto predstavy sa naplno prejavili v „definíciách“ Roberta Rittera.
Anticiganizmus sa preto používa a skúma predovšetkým v súvislosti s vraždením Rómov
počas nacizmu (porrajamos).
Martin Fotta upozorňuje, že to bol „lovec nacistov“ Simon Wiesenthal (1908–
2005), ktorý začal zbierať dokumenty o vraždení Rómov. Wiesenthal osobne apeloval na
nemeckého kancelára Helmuta Kohla, aby spomenul, v rámci spomienky na oslobodenie
koncentračného tábora Bergen-Belsen v roku 1985, tragédiu Rómov vo svojom prejave. 71
Simon Wiesenthal napísal: „Mnoho Židov zabudlo, že prežili katastrofu, ktorej bol
vystavený aj iný národ s nimi. Napriek tomu majú k nemu dnes predsudky – sú to Cigáni.
Neukázali sme pre nich pochopenie ako pre spolutrpiteľov.“ 72
31
DRUHÁ ČASŤ
Antijudaizmus a antisemitizmus
„Až s príchodom Hitlera k moci sme si vlastne uvedomili, že sme Židia. Predtým sme
o niečom takom vôbec nepremýšľali a nepraktizovali sme žiadne náboženské obrady.“
(Tom, Schrecker; Matej Mináč - Patrik Pašš: Lotéria života Nicholasa Wintona, 2008)
32
2.1.
Antijudaizmus
„Znamením doby“, od ktorého sa teológia a cirkev už nemôžu ďalej
dištancovať, je v našom storočí vyhladzovanie Židov za druhej svetovej
vojny.“
(Erich Zenger: První zákon, 1999)
Nenávisť proti Židom, proti judaizmu, proti náboženstvu a istému spôsobu života
(antijudaizmus) VII začal dávno pred vstupom kresťanov do dejín. Judaizmus odmietol
náboženské a spoločenské predstavy väčšiny (majority) a vyznával svoje chápanie života.
Tým proti sebe Židia vyvolali vlnu obvinení a prenasledovania. Antijudaizmus, ako už
prezrádza pojem, je negatívny, záporný, odmietavý (anti – z latinského proti) postoj,
konanie, názor, stanovisko, zmýšľanie alebo presvedčenie proti judaizmu. Preto aby sme
pochopili, čo vlastne znamená antijudaizmus, je dôležité vysvetliť pojem judaizmus.
Judaizmus ako širší termín označuje celý kultúrny, sociálny a náboženský systém
ľudu Izraela − ,,židovskú kultúru“. V náboženskom zmysle je judaizmus vyznanie
inšpirované Tórou a vierou v jedného Boha (monoteizmus), Stvoriteľa a Vládcu celého
tvorstva, z ktorého Božej vôle boli zjavením na Sinaji dané židovskému ľudu Desatoro
prikázaní – Tóra a predpisy. Judaizmus je však obecne popisovaný ako spôsob života a nie
ako ,,náboženstvo“. Práve táto zvláštna povaha judaizmu, ktorá kladie dôraz na jedinečný
spôsob života tvorí vnútorný obsah povahy antijudaizmu. Útoky proti judaizmu,
vychádzajúce z nepochopenia židovskej viery a tomu prislúchajúcemu spôsobu života, sa
stali znakom celých dejín nenávisti, útokov a zásahov proti Židom. Židia nasledovali
Abraháma a teda boli iní a na svojej odlišnosti aj trvali. Boli nútení konvertovať alebo sa
vzdať svojej viery. Židia v celých svojich dejinách trvali na svojom spôsobe života.
Odmietali predstavy majority, a tým zasiali početné obvinenia, že odmietajú okolitú
spoločnosť, dokonca, že odmietajú celú predstavu sveta, istého chápania vesmíru,
založeného na antickej a neskoršej kresťanskej predstave o vládcoch (bohoch) a vládcovi
(Bohu), spravujúcich svet. Nacisti Židov vyhlásili za nepriateľov sveta (Weltfeind), proti
ktorým je nutné chrániť národ a vôbec celé chápanie sveta.
VII
Pojem prvý krát použil francúzsky literárny krúitik a žurnalista Bernard Lazare (1865–1903), aby odlíšil
stáročnú náboženskú opozíciu proti judaizmu. (RYBÁŘOVÁ Petra, 2010, s. 16)
33
Antijudaizmus je útok proti náboženstvu (judaizmu) a s tým spätým spôsobom
života. Útok proti judaizmu nie je formovaný iba z pozície kresťanstva (kresťanský
antijudaizmus), ale z pozície každého náboženstva, ktoré neprijíma judaizmus (religiózny
antijudaizmus).
2.2.
Religiózny antijudaizmus
„Židia boli obviňovaní z nepriateľstva, pretože odmietali splynúť s okolím
a v bežnom živote dodržiavali odveké rituály a odmietali prevládajúce
náboženské zvyklosti. Tým sa postupne vytváral obraz židov ako ľudí, ktorí
vyvolávajú konflikty a vyraďujú sa z ľudského spoločenstva.“
(Jana Hradská, Slávka Molnárová: Židovské dejiny a kultúra,
2006)
Už Tóra („Zákon“, päť kníh, ktorých autorstvo je pripisované Mojžišovi; súčasť
Tenaku), svätá kniha judaizmu, opisuje ťažkú situáciu Židov pod nadvládou Egypťanov.
Židia slúžili v Egypte ako otroci (Exodus 1,8-14). Egyptský kráľ zaviedol zabíjanie
židovských detí (synov) a mali zakázané vyznávať svoje náboženstvo (Exodus 5,1-11).
Prvé útoky proti Židom tak poukazujú nie len na zákaz judaizmu (uctievanie a slávenie),
ale rovnako proti samotnému životu Židov. Dôvodom, ako sa môžeme dočítať, bol strach
(Exodus 1,10) a nepoznanie vnútorného obsahu judaizmu (Exodus 5,2). Tieto dva základné
princípy antijudaizmu − strach a neznalosť – tvoria dodnes základné motívy nenávisti proti
Židom. Kritik alebo človek, ktorý nenávidí Židov, veľmi často vie málo alebo takmer nič
o judaizme a židovskom spôsobe života.
Dôležitou a zásadnou udalosťou pre antijudaizmus bola vražedná iniciatíva
Hamana, tak ako to popisuje biblická kniha Ester. Haman, miestodržiteľ kráľa Ahasvéra,
vzbĺkol hnevom, keď mu jeden Žid nepreukázal úctu a nepoklonil sa mu (Ester 3,2).
Haman sa rozhodol vyvraždiť všetkých Židov. Židov pred záhubou zachraňuje Ester.
V knihe Ester sa popisuje nenávisť voči Židom na základe faktu, že boli odlišní, riadili sa
vlastnými princípmi, ich náboženstvo a spôsob života boli „nezrozumiteľné“. Z knihy
Ester môžeme dedukovať ďalšie antijudaistické argumenty, ktoré sa neskôr stanú súčasťou
„klasického“ repertoáru: Židia mali iné zákony, nerešpektovali daných kráľov a vladárov a
neprinášali „žiadny úžitok“.
34
Jeruzalemský Chrám patril v starovekom Jeruzaleme za centrum náboženského
života Židov. V literatúre o antijudaizme a antisemitizme sa málokedy zdôrazňuje aký
obrovský význam mal Chrám pre ľud Izraela. Útok na Chrám alebo jeho znesvätenie
vnímali Židia ako útok na ich náboženstvo a celý spôsob života. Chrám pre Židov
predstavoval sväté miesto („dom svätyne“, „vyvolený dom“ ), symbol židovskej jednoty
a zdroj nesmiernej úcty. V Tóre (Exodus 25,8) sa nachádzal príkaz: „Nech mi urobia
svätyňu a ja budem prebývať medzi nimi.“ 73 Centrálnym bodom Chrámu bola svätyňa
s archou zmluvy. Prvý Chrám postavil kráľ Šalamún (950 pred n. l.). Po babylonskej
invázii prvý Chrám zničil kráľ Nabukadnezar (586 pred n. l.). Toto zničenie Chrámu
označujú Židia ako churban (skaza, zničenie) a je to deň národného smútku. Po návrate
z babylonského zajatia bol na pôvodnom mieste postavený druhý Chrám (538−515 pred n.
l.), ktorý neskôr Herodes rozsiahle prestaval. Práve tento Chrám zničil rímsky vojvodca
Titus v roku 70, počas vojny so Židmi. Kryštalizuje sa osudový precedens, ktorý bude
naďalej pretrvávať v nasledujúcom antijudaizme, a to je masívna mobilizácia a zanietenie
Židov pre kolektívny odpor, ak pociťujú, že ich náboženstvo je ohrozené a dochádza
k znesväteniu Chrámu a Tóry. Toto obdobie náboženskej mobilizácie Židov vytvorilo
široký repertoár pre antijudaistickú nenávisť. Na Židov sa začalo poukazovať ako na ťažko
ovládateľných náboženských reakcionárov, bez ohľadu na fakt, že Židia iba chránili
základné princípy svojho náboženstva a života. Židia boli obvinení z xenofóbie, čím
spustili lavínu nevraživých obvinení, ako o spoločenstve, ktoré odmieta jednať s inými,
a tými čo pociťujú nenávisť proti celému ľudstvu.
Už grécka predstava mesta (polis), tak ako predstava neskoršieho rímskeho
chápania mesta (civitas) ukazovala, že každé mesto malo svojho božského patróna,
zakladateľa. Tento patrón bol znázornený sochou, ktorej sa pripisovala veľká úcta.
Judaizmus však odmietal znázorňovanie Boha (kniha Exodus), čím sa radikálne postavil
proti vtedajším predstavám. Judaizmus odmietol náboženské a spoločenské predstavy
väčšiny (majority) a vyznával svoje chápanie života. Tým proti sebe Židia vyvolali vlnu
obvinení a prenasledovania.
Helénsky svet zrodil mýtus o židovskej nenávisti k zvyšku sveta. Gréci začali
odmietať judaizmus v podobe predstavy privátneho židovského boha, ktorý sa údajne
dohodol so svojimi ľuďmi na zničení ostatných. Religiózny antijudaizmus tak znamená, že
národy vyznávajúce mnohobožstvo (polyteizmus), odmietli predstavu židovského spôsobu
života a uctievania, ako niečoho „zlovestného“, odmietavého a „odporného“. Židia, od
35
tejto chvíle, spojení s víziou „súkromného boha“, začali byť vnímaní ako fanatický národ.
Ich oponenti (ako napríklad Diodóros Sicilský, Apollónios Molón, Lýsimachos, Apión)
zapísali do dejín prvé a neskôr neustále používané antijudaistické argumenty, že Židia sú
„nečistí“ a „bezbožní“, neschopní asimilácie, nenávidiaci ľudstvo; ktorí boli pre lepru,
slepotu, zmrzačenia a mor vyhnaní z Egypta, pričom ustanovili sviatok slávenie soboty ako
dôsledok núteného odpočinku vychádzajúci z početných chorôb. Taktiež odpor voči
politickej moci, sociálna a náboženská samostatnosť Židov, spolu s nepochopením
základných obsahov viery a zásad judaizmu, vyvolávala prudké reakcie. Tieto znepokojivé
pnutia predznamenávajú celkovú podobu výhrad antijudaizmu. Okolitý svet nepochopil
rituálne, náboženské a stravovacie návyky Židov, ktoré bránili Židom podieľať sa na
bežnom živote spoluobčanov – v sobotu s nimi nemohli uzatvárať obchody, mali zakázané
vstupovať do iných chrámov, čo zapríčinilo mnohé ďalšie obvinenia.
2.3.
Kresťanský antijudaizmus
„Už keď v roku 1938 horeli synagógy, videli – a predsa nevideli! Keď boli
Židia odvlečení z dedín a miest, videli – a predsa nevideli! Po storočia
trvajúca slepota kresťanov bola smrteľná – pre Židov!“
(Erich Zenger: První zákon, 1999)
Antijudaistické predsudky korenia v jadre kresťanského učenia, v kérygme
(κηρυγμα). VIII Ležia na báze pašiového príbehu, v ktorom dochádza k ukrižovaniu Ježiša
7F
Nazaretského. Bázou pre obvinenie sa stalo Matúšove evanjelium, kde sa Židom pripisuje
zodpovednosť za ukrižovanie Ježiša Nazaretského: „Krv jeho na nás a naše deti.“ (Matúš
27,25) Dôležitý je obrat, ktorý nastal. Vina nespadá len na tých Židov, ktorých v deň
Ježišovho odsúdenia zhromaždili v Jeruzaleme, ale na všetkých Židov. 74 Vzniká téza
91F
o kolektívnej vine. Zároveň sa vytvára, v počiatkoch formovania cirkvi , obvinenie Židov
IX
X
8F
9F
z toho, že ukrižovali samotného Boha. Kresťanské chápanie Ježiša Nazaretského ako
Krista (Χριστος − christos – pomazaný) 75 , zapríčinilo útok na Židov, ktorí Ježiša
92F
Nazaretského ako Boha neprijali. Mesiáš (‫ משׁיח‬− mašiach) je podľa judaizmus osoba
zasvätená svätým olejom k úlohám stanovených Bohom (nemôže ísť teda o samozvanca).
Kérygma: (v Grécku a Ríme) vyhlásenie úradným hlásateľom; zvestovanie o kráľovstve Božom, hlásanie
dobrej správy (evanjelia).
IX
Tejto „viny“ na ukrižovaní boli Židia zbavení v roku 1961.
X
Už na začiatku 2. storočia prenikajú do spisov cirkevných otcov pseudoteologické argumenty. Neskôr počas
scholastiky a reformácie dochádza k jednostrannému, christologickému výkladu Starého zákona.
VIII
36
Ide o kráľa alebo veľkňaza. Mesiáš má prichádzať z kráľovského domu Dávidovho, je
kombináciou proroka, kráľa, sudcu a veliteľa, ktorý vráti Izraelu zem izraelskú a zaháji
konečné vykúpenie celého sveta. Židovské poňatie Mesiáša hovorí o tom, ktorý zachráni
svet pred vojnami a utrpením a povedie ľudstvo k všeobecnému bratstvu pod otcovstvom
Boha. 76 Mesiáš, hebrejsky pomazaný (mašiah), bol preložený do gréčtiny ako Christos,
teda Kristus. Vykúpenie, ktoré má Mesiáš priniesť, znamenalo pre Židov rímskej doby –
jednoznačne – oslobodenie spod rímskej nadvlády. Ježiš ho nepriniesol, teda nebol
Mesiáš. 77
Kresťanstvo prijalo tézu, že odmietnutím Ježiša Nazaretského ako Boha sa Židia
dobrovoľne vzdali prísľubu božieho vyvolenia. Dokonca, Ježišovým ukrižovaním údajne
potvrdili Židia svoje zavrhnutie. Božie vyvolenie tak prešlo na kresťanskú cirkev.
Kresťanská teológia je od začiatku formovaná svojim vymedzením sa voči tým, ktorí
podľa jej náuky neprijali skutočného Boha. 78 Antijudaizmus v kresťanskej variante
vytvoril obraz negatívneho – protikladu – vzhľadom na náboženské zavrhnutie, na
zavrhnutie božie. Katolícky teológ Jan-Heiner Tück konštatuje, že cirkevný antijudaizmus
má teologické príčiny, je sporom o dedičstvo. 79 V tomto období sa kryštalizuje teória
o náhrade (substitúcii) Starého zákona Novým, z dôvodu, že Židia omietli Kristom
prisľúbené zasľúbenie. Rovnako naznačuje iný katolícky teológ Hans Urs von Balthasar,
že „Antisemitizmus, ktorý tu pramení spočíva v tom, že na zemi nemôžu existovať dva
vyvolené národy.“ 80 Základom je substitučná teória. Izrael bol nahradený cirkvou. Taktiež
sa katastrofa zničenia Chrámu v roku 70 medzi kresťanmi vnímala ako „trest Boží“ za
ukrižovanie Mesiáša. Kresťania chápaním Ježiša Nazaretského ako Mesiáša, tvrdili, že
kráľovstvo Božie bolo predané im. Obvinenie z neprijatia Mesiáša zasiahlo jadro
kresťanského učenia a Židia sú tak prakticky dodnes obviňovaní z neuznania Ježiša ako
Mesiáša a z viny na jeho ukrižovaní: Židia ukrižovali Boha a Krista a nesú za to kolektívnu
zodpovednosť (vinu).
Antijudaizmus sa stáva antisemitizmom, keď sa nevyzýva na konvertovanie Židov,
ale na ich vylúčenie. Keď už Židia nie sú ,,potrební“ pre spasenie sveta, už nezáleží na tom
či majú alebo nemajú správnu vieru – záujem nebude venovaný ich konvertovaniu, ale
prevládlo presvedčenie, že sú údajne od prírody vnútorne skazení. Antijudaizmus je útok
proti tejto odlišnosti a inakosti. Antijudaizmus útočil na to, že Židia si vybrali cestu starých
tradícií a nariadení ako protiklad pohanského sveta a ich voľba sa vnímala ako pýcha
a kritika iných životných hodnôt. 81 Perzekúcie útočili na kultúrnu a náboženskú odlišnosť
37
Židov, a práve v tomto fakte môžeme vidieť odlišnosť od súčasného antisemitizmu.
Pohanský svet vyčítal Židom, že sú nepriatelia bohov, kresťanský svet nepriatelia Boha
a neskorší antisemitizmus rovno nepriatelia sveta. Antijudaizmus odoprel religióznu
existenciu Židov, pričom zasial teóriu o božom zavrhnutí a súde Izraela.
Antijudaizmus má v sebe potenciál hrozby, a to i v prípade, keď sa javí
antisemitizmus zažehnaný. Hlavným tvrdením je, že antijudaizmus vytvára obraz
negatívne druhého. Obraz, v ktorom sa druhý zredukuje a zároveň zmení na protiklad.
Obraz vytvárania negatívneho – protikladu sa odohráva v religióznych pojmoch. Nakoľko
samotné pojmy „negácie“ a „zla“ sú religiózneho pôvodu.
2.4.
Antisemitizmus
„Lháři se sešli za zavřenými dveřmi. A řekli si medzi sebou: Nyní do
války.“
(Carl Sandburg: Klamári)
Historik Robert S. Wistrich prichádza v roku 2001, v jeho knihe Hitler and the
Holocaust (v slovenčine: Hitler a Holokaust, 2002), so známou tézou, že antisemitizmus je
„najdlhšia trvajúca nenávisť“. Nenávisť je pojem psychologický a Wistrich ponúka akýsi
„psychologický výklad“ antisemitizmu. Podobne argumentuje historik Brian Klug, že:
„Antisemita sa domnieva, že vie kto je „Žid“. 82 Rovnaký prístup zvolil historik Walter
Laqueur, ktorý skúmal problém antisemitizmu cez nenávisť, ktorá mohla mať rôzne
príčiny. 83 Taktiež sa títo autori zhodnú pri zdôraznení úlohy religiózne motivovaného
antijudaizmu. Nenávisť ako istá psychologická konštitúcia tak súvisela s nenávisťou voči
tým, ktorí údajne ukrižovali Ježiša Nazaretského, chápaného kresťanmi ako Mesiáša, Syna
Božieho. Pápež Benedikt XVI. v knižných rozhovoroch s novinárom Peterom Seewaldom
Salz der Erde. Christentum und katholische Kirche an der Jahrtausendwende z roku 1999
(Soľ zeme. Kresťanstvo katolícka cirkev na prelome tisícročia, 2005) povedal:
„Dôležitá okolnosť, že vyhladzovanie Židov Hitlerom malo tiež antikresťanský charakter
nesmie byť zamlčované. Avšak nemení nič na tom, že za to boli zodpovední pokrstení
ľudia. I keď bola SS zločinecká organizácia ateistov a sotva v nej boli veriaci kresťania,
boli pokrstení. Nedá sa poprieť, že kresťanský antisemitizmus k tomu do istej miery
38
pripravil pôdu. Bol rozšírený vo Francúzsku, Rakúsku, v Prusku, vo všetkým zemiach, a na
tento základ sa potom dalo naviazať.“ 84
Preto môžeme povedať, že prevažujúca väčšina rôznych štúdií osciluje vôkol
kategórií nenávisti a antijudaizmu.
Antisemitizmus je problematický už ako pojem, pretože nevymedzuje oblasť, na
ktorú útočí. Pojem antisemitizmus bol použitý nemeckým žurnalistom Wilhelmom
Marrom (1819–1904) v roku 1879 a mal nahradiť starší termín „Juden hass“ (z nemčiny:
Juden-Židia, hassen-nenávidieť, neznášať), ktorý sa spájal s kresťanským antijudaizmom.
Mal sa stať termínom vedeckým, bez emócií. Židia v ňom nemali byť výslovne menovaní.
Historik Walter Laqueur tvrdí, že pojem antisemitizmus nevynašiel Wilhelm Marr, pretože
sa používal už o dvadsať rokov skorej v dobových encyklopédiách. 85 Wilhelm Marr tento
pojem iba spopularizoval. Wilhelm Marr tvrdil, že nie je správne Židov napádať ako tých,
ktorí ukrižovali Krista. Útok mal podľa neho smerovať proti „židovskému duchu“, a podľa
Wilhelma Marra „ohavnému“ dopadu na nemeckú kultúru a život. Encyklopédia
Holokaustu považuje termín antisemitizmus, použitý Wilhelmom Marrom, za spoločný
symbol pre nenávistné odmietanie kozmopolitizmu, liberalizmu, pacifizmu, slobodnému
obchodu atď., tieto trendy boli pripisované práve Židom. Pojem rýchlo nadobudol rasový
podtón, keďže označoval istú skupinu, na ktorú bolo možné umelo naliepať rôzne
negatívne postoje.
Funkciou pojmu antisemitizmus bolo poukázať, že Židia neboli nenapádaní pre ich
odmietanie kresťanstva, ale preto, že boli údajne nositelia „rasovej choroby“ (rassische
krankenheit), neschopní asimilácie a ich ,,podstata“ bola údajne produktom ,,rasovej
kultúry“, a teda nebezpečná pre nemeckú kultúru a život. „Rasová choroba“ mala byť
dôsledkom úmyslu Židov „miešať a znižovať hodnotu krv“ prostredníctvom klamstva,
podvodu, „parazitovania“, materializmu, monoteizmu a svetových financií na získanie
vlády nad svetom. Týmto spôsobom videli prví antisemiti „židovského ducha“, ktorý bol
protikladný ku germánskej kultúre a jej dedičom „árijskej rase“, ktorá podľa antisemitov
vytvorila celú kultúru a civilizáciu. Exemplárne tento rozmer antisemitizmu popisuje
Manifesto della razza (Manifest o rase) v bode 9, ktoré prezentovali talianski fašisti v roku
1938: „Židia reprezentujú jednotnú populáciu, ktorá sa v Taliansku nikdy neasimilovala,
39
pretože je tvorená z neeurópskych rasových základov, absolútne odlišných od základov,
ktoré majú pôvod v Taliansku.“ XI
Pojem antisemitizmus bol synonymom pre rasovú židofóbiu, odlišnú od
náboženskej nenávisti k Židom. Pojem antisemitizmus však spôsobil politické problémy
samotným nacistom, nakoľko pojem „semitizmus“ útočil na nacistických priaznivcov
v arabskom svete. Nacistický ideológ Joseph Goebbels radil, aby sa pojem využíval čo
najmenej a uprednostňoval pojem antijüdisch. Nepresnosť pojmu antisemitizmu sa ukazuje
aj v tom, že radikálni antisemiti ako Wilhelm Marr, Paul Lagarde, Eugen Dűhring
a skladateľ Richard Wagner už neverili v kresťanstvo, ale neboli ani „vedeckí“ rasisti –
nakoľko ucelená rasová teória v tom období neexistovala. 86
Pojem antisemitizmus prevzal antijudaistickú nenávisť voči Židom v podobe akýchsi
„duchovných“, „religióznych“ nepriateľov, ktorých vytvoril kresťanský antijudaizmus
a primiešal k nim prichádzajúce rasové teórie, čím týchto „religióznych“ nepriateľov
premenil na „fyzicky“ („biologicky“) merateľnú a fyzicky vnímateľnú skupinu „škodcov“.
Antisemitizmus skonštruoval „Židov“, ako tých, ktorých bolo podľa antisemitov a rasistov
potrebné zničiť ako chorobu a vírus. Z tohto dôvodu mnohí antisemiti odmietali
náboženské útoky proti Židom, ako napríklad zneužívanie povery o rituálnych vraždách
a tvrdili, že problém Židov je „vedecký“, „biologický“, a neskôr pod vplyvom nacistických
teoretikov Rassehygiene ako problém „hygienický“. Antisemitizmus sa stal mocným
nástrojom a ako povedal Hitler v roku 1938 juhoafrickému ministrovi zahraničných vecí
Oswaldovi Pirowovi, že „nie národný socializmus, ale antisemitizmus“ bol tou
myšlienkou, ktorú sa mu podarila vyviesť za hranice. 87
Možno tu vidieť pôvod nenávisti antisemitu, ktorý dokáže nenávidieť Žida, bez
ohľadu na to, či ho niekedy vidiel alebo či na danom území Židia žijú. V rámci tradície
antijudaizmu sa zachoval a zdedil obraz ,,Žida“, už pevne oddeleného od reálnych ľudí.
„Pojmový Žid“ bola pôda, kde sa stretávali najrozličnejšie vzájomne nesúvisiace
protirečenia. Stal sa tajomným subjektom. Vizualizoval následky prekračovania prijatých
hraníc, dôsledky nezačlenia sa, dvojzmyselnosť, anomáliu a úchylku. „Pojmový Žid“ prijal
definície opačného usporiadania skutočnosti – chaosu a skazy. 88 „Pojmový Žid“ sa stal
synonymom nejednoznačnosti. „Pojmový Žid“ mohol neskôr prijať definície ,,biologickej
XI
„Gli ebrei rappresentano l'unica popolazione che non si é mai assimilata in Italia perché essa é costituita da
elementi razziali non europei, diversi in modo assoluto dagli elementi che hanno dato origine agli Italiani.“
Manifesto della razza. L'Università degli Studi di Milano 2011.
40
sémantiky“ v podobe ,,slizu“, ,,choroby“ ,,hmyzu“ či ,,moru“. Tento prechod z diskurzu,
ktorý bol definovaný religióznou a spoločenskou odlišnosťou antijudaizmu, sa diskurz
preniesol do nejednoznačnej úrovne, ktorá ponúkala rámec na označenie neznámeho,
odlišného, schopného nasať akékoľvek protiklady − do antisemitizmu. Podstatou
antisemitizmu je vytvorenie ustáleného obrazu o údajných rozličných negatívnych až
nebezpečných vlastnostiach Židov, ktorý si v sebe antisemita nosí ako „kŕčovito
zafixovanú“ zdeformovanú podobu istej skupiny. 89
Antisemitizmus 18. a 19. storočia mení paradigmu pohľadu na Židov. Od
cirkevného antijudaizmu, ktorý je možné vykladať ako spor o dedičstvo sa odlišuje
osvietenský ideologický antisemitizmus súvisiaci s nacionalizmom: „Žid ako občan bol
rovnoprávny, ako Žid ale neznamenal nič.“ 90 Francúzski filozofi vylučovali Židov, pretože
sa domnievali, že ich povaha je Európe cudzia. Zostával v nich predsudok, cez ktorý
nazerali na Židov ako na uzavretý, fanatický kmeň. Na jednej strane umožnilo osvietenstvo
emancipáciu Židov, na druhej strane pomohlo sekularizácii antisemitizmu. Osvietenstvo
vytvorilo predstavu o Židoch, už nie vnímaných v podobe náboženskej skupiny, skôr ako
uzavretá, cudzia, výlučná spoločnosť, netúžiaca vzdať sa svojej zvláštnej povahy. Táto
zmena pohľadu sa ukázala ako fatálna. Na takýto typ spoločnosti sa hodila každá teória
sprisahania. V tomto prípade už čelíme ateistickému antisemitizmu, ktorý prekračuje
antijudaizmus nakoľko priamo zavrhuje teologické súvislosti dedičstva. 91
Druhým dôvodom bola národná integrácia. Židia boli vnímaní ako „cudzí kmeň“.
Nacionalizmus
mieril
práve
proti
Židom
kultúrne
a jazykovo
asimilovaným,
emancipovaným a nahradzoval postupne miznúce hradby stredovekého geta novou
stenou. 92 Vznikalo pevné prepojenie nacionalizmu s antisemitizmom. V 19. storočí sú
Židia vnímaní ako cudzinci. „Národ“ chápal Židov za konkurenciu, štát v štáte. Židovská
ukotvenosť v nejakej krajine nespôsobila ich náboženskú premenu. Židia sa snažili klásť
dôraz na vlastné náboženstvo, na ich vlastný postoj k životu, ktorý zahŕňal mnohé odlišné
zvyky, odievanie, alebo praktizovanie náboženských prikázaní. Ruka v ruke s premenou
spoločnosti, keď moc peňazí začala meniť mapu sveta a peniaze sa stali synonymom
pohŕdania, morálneho odsúdenia, sa otvára geto. Kým Židia ostávali uzatvorení v gete,
peňažná moc vytlačená na okraj (pod pohrdlivým názvom úžera
XII
) stenala pod
Kresťanstvo zakazovalo, aby si kresťania požičiavali na úrok (Lukáš 6). Nakoľko rôzne edikty zakázali
Židom vlastniť pôdu, nehnuteľnosti, vstupovať do rôznych remesiel a profesií, zostalo im to, čo bolo zakázané
kresťanom – požičiavanie na úrok. Židia však pred súdom nemali rovnaké postavenie ako kresťania
XII
41
autoritatívnym odsúdením. Neskôr sa moc peňazí presunula do centra (pod prestížnym
názvom kapitál) a keď sa Židia objavili v uliciach centra mesta, začala si táto moc
nárokovať na autoritu a rešpekt spoločnosti. 93
Židia boli videní ako agenti kapitalizmu, obchodu, špekulácie a vykorisťovania.
Moderný antisemitizmus sa nakoniec zmenil na politickú zbraň, ktorá umožňovala,
prostredníctvom
útokov,
obvinení
a agresie,
odstrániť
neželanú
hospodársku
a intelektuálnu konkurenciu.
a neschopnosť vracať peniaze sa obrátila ako obvinenie, ohováranie a nenávisť. Obraz Žida sa zmenil na
„démonického úžerníka“. (POTOK Chaim, 2002, s. 353)
42
TRETIA ČASŤ
Anticiganizmus a antisemitizmus
οὐκ ἔνι Ἰουδαῖος οὐδὲ Ἕλλην, οὐκ ἔνι δοῦλος οὐδὲ ἐλεύθερος, οὐκ ἔνι ἄρσεν καὶ
θῆλυ· πάντες γὰρ ὑμεῖς εἷς ἐστε ἐν Χριστῷ Ἰησοῦ
ΠΡΟΣ ΓΑΛΑΤΑΣ 94
43
Komparácia
„Cigán je v prvom rade synonymom klamára, falošného človeka.
Označovanie Žid bolo zase synonymom skúpeho, prospechárskeho
človeka, prípadne "obchodníka" či "krčmára". Nachádzame tu i
opozíciu "Žid – kresťan.“
(Eva Krekovičová: Zwischen Toleranz und Barrieren. Das
Bild der Zigeuner und Juden in der slowakischen Folklore,
1998)
Akákoľvek
porovnanie
anticiganizmu
a antisemitizmu
hrozí
nepríjemným
nedorozumením tzv. „komparatívnou viktimizáciou“ alebo „pretekom v krutosti“. Fakt je,
že počas obdobia nacizmu mali byť Rómovia aj Židia definitívne vyvraždení ako
„nepriatelia árijskej rasy“. Nasledujúca komparácia má za cieľ zdôrazniť práve istú
podobnosť v mechanizme (spôsobe), akým sa na Rómov a Židov nazeralo. Zámerom je
poukázať na to, akým spôsobom daná majorita konštruovala svoj predsudok na Rómov
a Židov ako neprijateľné menšiny, ktorých prítomnosť si medzi sebou neželala – až k aktu
vraždenia.
Americký lingvista Ian Hancock tvrdí, že predsudky proti Rómom stáli (a stoja) na
štyroch pilieroch: neboli kresťania, vyzerali inak ako vtedajší obyvatelia Európy, nemali
vlastný štát a mali osobitú, uzavretú kultúru. 95 Tieto štyri kategórie kopírujú rovnako
predsudky proti Židom. Prejavy antisemitizmu v modernej podobe na Slovensku
vychádzali z antijudaizmu (obvinenie z bohovraždy), nacionalizmu (strach z maďarskej
asimilácie) a hospodárskej (silné pozície Židov v ekonomickom živote). XIII Pokiaľ ide o
Rómov išlo o strach z „cudzieho živlu“ (xenofóbia) a strach z odlišnosti (vzhľad, reč,
kultúra, najmä zvyky). Dôležitý rozdiel spočíval v legislatívnej oblasti.
XIV
Kým
protižidovské opatrenia boli z ideologického hľadiska nové a uvádzali ich do praxe
XIII
Po vytvorení samostatného slovenského štátu (14. marec 1939) sa „židovská otázka“ stala kardinálnym
bodom slovenskej politiky. V roku 1940 sa prednosta Ústredného hospodárskeho úradu Augustín Morávek
vyjadril, že konečným cieľom odstránenia Židov zo spoločenského a hospodárskeho je vylúčiť Židov z priestoru
Slovenska.
XIV
Mesiac po založení štátu prichádza zákon 36/39 o obmedzení počtu židovských advokátov. Zákon 74/39
vylúčil Židov z verejných služieb. Zákon 184/39 znížil počet židovských lekárov na 4 percentá. Zákon 230/39
zbavil Židov všetkých vojenských hodností. Zákon 113/40 zaviedol prvý arizačný zákon. Dynamiku
vylučovaniu dodali Salzburské rokovania 28. júla 1940 medzi predstaviteľmi Nemeckej ríše a Slovenskej
republiky. Na Slovensku bol založený inštitút na vylučovanie Židov – Ústredný hospodársky úrad, ktorý mal
odstrániť Židov z hospodárskeho a sociálneho života, pričom široká právomoc úradu nemala obdobu v žiadnej
inej krajine ovládanej nacistami - ani v samotnom Nemecku.
44
profesionálne organizované gardy; proticigánske opatrenia boli sporadické a opatrenia mali
na starosť žandári. Židov z práce vyhadzovali, Rómov obviňovali, že sa jej vyhýbajú.
Protižidovské opatrenia sa zamerali na krádež majetku, zmocnenie sa podnikov, živností,
domov, pôdy, cenných papierov, šperkov. XV U rómskych obyvateľov nebola možná takáto
korisť, a preto sa opatrenia radikalizovali na rasovom základe. 96 Vyhláška Ministerstva
vnútra č. 217/1940 (Úradné noviny, 22. 6. 1940) stanovila definíciu „cigánskej rasy“ už
v roku 1940, kým rasová definícia Žida bola prijatá o rok neskôr, v septembri 1941,
v židovskom kódexe (Nariadenie č. 198/1941 zo dňa 9. septembra 1941 o právnom
postavení Židov). Historik Ivan Kamenec upozorňuje na dôležitý fakt, že následkom
zvyšujúceho sa násilia na Židoch sa začalo bežné obyvateľstvo prikláňať na stranu Židov
(angažovali sa cirkevné kruhy, politici, ľudia Židov skrývali), avšak pri Rómoch
prichádzalo iba k pomoci drobných ľudí, všeobecne osud Rómov takmer nikoho
nezaujímal. XVI 97
Rómovia aj Židia sú menšinovou skupinou, ktorá bola „stále na ceste“, nesplývali
s ostanými kultúrami, všade boli hostia, skôr či neskôr prenasledovaní a vyháňaní. Taktiež
obe skupiny prekonali násilné asimilácie, a napriek mnohým rokom prenasledovania
a vraždenia si zachovali svoje zvyky a spôsob života. Kým Židov obdobie kresťanského
antijudaizmu nútilo k násilným krstom a obdobie osvietenstva nútilo k prijatiu nejakej
národnej identity a vzdaní sa svojho židovstva, Rómov v každej epoche nútili k násilnej
asimilácii, ktorá ich mala „vymazať“ ako Rómov. Obe skupiny čelili násilnej skutočnosti,
že daná majorita ich odmietala prijať ako menšinu. Geológ a klimatológ Václav Cílek
naznačil, že vytvorenie kompaktnej masy „spôsobuje na takmer podvedomej úrovni
nenávisť voči tým menšinám, o ktorých si právom alebo omylom myslíme, že by počas
krízy „ťahali za iný povraz“, teda sa chovali inak ako väčšinová spoločnosť, a tým ju
ohrozili.“ 98
Predsudky o Rómoch a Židoch sú tvorené hlavne z pozície majority. To znamená,
že dochádza k procesu, keď sa nejaká umelá predstava pripisuje nejakej skupine ľudí.
Veľký počet vládnych byrokratov a úradníkov dostalo do rúk židovské obchody a továrne. Masy túžili po
majetku, ktorý zostal po násilnom vyhnaní Židov. Rabovali sa zapečatené židovské domy. Na upokojenie
slovenských más pohoršenými „nespravodlivým rozdeľovaním majetku“ sa uskutočňovali lacné verejné dražby
fotoaparátov, rádií, áut, šperkov, oblekov, kníh, kožušín a iných cenností.
XVI
Z výpovedí Rómov vieme, že sa o Židoch vyjadrovali pochvalne: Židia mali kovlo jilo (citlivé srdce), mali
k Rómom väčšiu úctu ako gádžovia, Židia vykupovali od Rómov ich výrobky, Rómovia často krát pracovali na
usadlostiach vlastnené Židmi, rómske ženy chodili počas šábesu upratoval a kúriť do židovských rodín,
nechávali Rómov nakupovať na úver, nechávali im mäso, ktoré zostalo po košerovaní. (HÜBSCHMANNOVÁ
Milena, 2006, s. 104–105)
XV
45
Rómovia a Židia tvoria menšinu. V tejto situácii nastupuje istá psychologizácia, kedy
dominantná skupina pripisuje neexistujúce vlastnosti celej menšine. Poukazuje to na
skutočnosť, že dominantná skupina má proste moc (financie, média, vplyv atď.) nad
tvorbou predsudkov.
Anticiganizmus má dve hlavné podoby: na jednej strane sú Rómovia vykresľovaní
ako romantickí, slobodní, nespútaní, ktorí majú „hudbu v krvi“. Avšak práve tento
pozitívny predsudok je hlavným motívom pre neskoršie obvinenie Rómov z „neschopnosti
sa prispôsobiť“, z „asociálnych sklonov“. Mnohé pozitívne predsudky o Rómoch môžu
založiť dôvody pre ich neskoršie odsúdenie.
Dôležitým faktom antisemitizmu je, že si obvinenia vzájomne protirečia: niekto
nazve Židov napríklad „uzavretými“, niekto „vtieravými“. Ako píše americký psychológ
Gordon W. Allport (1897−1967). „Dochádza proste k tomu, že ľudia, ktorí nemajú Židov
[Rómov, M. H.] v láske, prikývnu na všetky stereotypy, ktoré by mohli ich antipatie
ospravedlniť, nech už sú zlučiteľné alebo sa navzájom vylučujú.“ 99 To poukazuje na fakt,
že ľudí s predsudkami nezaujímajú skutočné vlastnosti danej skupiny, ide im o akékoľvek
potvrdenie ich predsudku a nenávisti. 100 Napríklad, ak nejaký Žid dosiahne úspech,
hovoríme aký sú „Židia šikovní“, ale vôbec nás nenapadane túto predstavu zmeniť, ak sa
tak nestane. Podobná situácia funguje pri Rómoch: úspešný Róm nemení predsudok
o Rómoch ako „lenivých“. Je to jasný príklad selektívneho predsudku, ktorý sa nezaujíma
o fakty a realitu.
Argumentovať proti predsudkom je náročné. Človek s predsudkom vyberá, pre
neho, pár „vhodných“ vlastností, a tie aplikuje na celú skupinu (generalizácia). Gordon W.
Allport definuje etnický predsudok: „antipatia, ktorá vychádza z chybnej a strnulej
generalizácie. Môže byť namierená proti skupine ako celku, alebo proti jedincovi, pretože
je príslušník tejto skupiny.“ 101 Problémom je, že daný človek nemení svoj predsudok,
i keď sa ukáže, že „nefunguje“. Dôvody môžu byť rôzne. Jedným z dôvodom je teória
„obetného baránka“.
Pojem „obetný baránok“ má pôvod v Tretej knihe Mojžišovej (16,20−22), kde sa
opisuje proces prenosu hriechov ľudí na obetné zviera. Ľudia sa tak cítia „očistení“ a bez
viny. Princíp „obetného baránka“ neodlišuje medzi faktom duševným (vina, hriech)
a fyzickým (nevinnosť danej osoby, iba jej zneužitie a pripísanie domnelej viny a hriechu).
46
Tento proces voláme projekcia: vlastný hnev, strach, problémy, úzkosť (duševno)
projektujeme – vnášame – na nejaký fyzický objekt, na druhých ľudí (fyzično). „Obetný
baránok“ nemusí byť, ako píše Allport, „čistý ako ľalia“, ale zvaľujeme na neho viac viny,
než je možné logicky zdôvodniť. 102
Menšiny túto rolu „obetného baránka“ zohrávajú z dôvodu, lebo sú presne
vymedzené (rasovo, jazykovo či nábožensky), a tým aj údajná vina a hriech získavajú
jasné (fyzické) ohraničenie. Rasový, jazykový alebo náboženský faktor ponúka taktiež až
vizuálnu (fyzickú) znázorniteľnosť pripísanej viny a hriechu. „Fyzická uchopiteľnosť“
abstraktných kategórií viny a hriechu do hmotného objektu uľahčuje popísanie „obetného
baránka“. Hriech a vina sú však teologické výrazy. Samotný pojem hriechu (grécky:
αμαρτια – hamartia; latinsky: peccamen) znamená „zblúdiť v myslení“, „ísť chybne“, „zísť
z testy“, ktorá smeruje k Bohu. 103 Pojem viny (grécky: αιτια – aitia, παραπτωμα –
paraptóma, latinsky: culpa) vyjadruje „príčinu odchýlenia“, 104 dôvod, obžalobu, chybný
krok. Hriech a vina sa dostávajú do nášho jazyka následkom dlhodobej náboženskej
skúsenosti Západu. Tieto teologické, náboženské pojmy, pomenúvajú sféru, ktorá je
fyzicky neuchopiteľná. Týkajú sa psychického prežívania, alebo v prípade veriaceho
človeka − duše a svedomia. Práve možný konflikt v psychickom prežívaní, ktorý sa
vedome neprizná, môže smerovať k tomu, že sa vnútorný pocit viny a hriechu prenesenie
na náhradný objekt – „obetného baránka“. XVII
Iným dôvodom pre neschopnosť zmeniť svoj predsudok je reakcia na frustráciu
(pocit úzkosti, sklamania). Zdravou reakciou na frustráciu je prekonanie prekážky, ktorá sa
pred nás stavia. Opakom je agresia a obvinenie vonkajších činiteľov. 105 Klasickým
príkladom je frustrácia Hitlera na jeho osobný kariérny neúspech, ktorá smerovala
k obvineniu vonkajších činiteľov (v jeho prípade Židov). Tragické je, že Hitler po nástupe
k moci (1933), volal po tom, aby sa všeobecná frustrácia Nemcov (porážka v Prvej
svetovej vojne, vojenské reparácie, zlá ekonomická situácia) nasmerovala na vonkajších
„vinníkov“, bez ohľadu na fakt, že Prvú svetovú vojnu vyvolalo aj Nemecko. Simon
Wiesenthal naznačil: ,,Čo udržalo pri živote Hitlera je nenávisť, ...ani Eichmann, ani
Stangl, ani Mengele, dokonca ani Hitler alebo Stalin – sa nenarodili ako zločinec. Niekto
ich musel nenávisti naučiť.“ 106
Z výpovedí Rómov sa dochoval prípad, keď roľníci neďaleko Zvolena v roku 1944 rozkradli sklad po
nemeckej armáde. Nemci sa však vrátili a roľníci falošne obvinili Rómov. Nemci Rómov nahnali do dvoch
chatrčí a zmasakrovali ich granátmi. (HÜBSCHMANNOVÁ Milena, 2006, s 106)
XVII
47
Častým dôsledkom predsudku je nenávisť a agresia. Filozof Aristoteles upozornil
na to, že hnev smeruje k jednotlivcovi, ale nenávisť k celej skupine. 107 Rovnako medzi
analýzami predsudkov voči nejakej skupine často chýba kategória odporu, hnusu, averzie.
Kniha Adolfa Hitlera (1889−1945) Mein Kampf poukazuje, v početných pasážach, že jeho
nenávisť vytváral odpor a pocit znechutenia: ,,Neskoršie mi bolo niekedy zle zo zápachu
týchto nositeľov kaftanov. K tomu musíme ešte prirátať ich špinavé oblečenie a málo
hrdinský prejav... Začal som ich pomaly nenávidieť.“ 108 Taktiež antisemitizmus Himmlera
a iných členov nacistického kabinetu bol spočiatku konvenčný a postupne sa radikalizoval
pod dojmami čítania antisemitskej literatúry. 109 Nacisti vyhlásili Židov za „rozkladný
prvok“, príčinu chaosu“, „chorobu“ a „vši“. 110 Rómovia boli „asociálne osoby“, údajne
neschopné sa prispôsobiť a ohrozovali „krv árijskej rasy“. Práve terminológia, ktorá
produkuje pojmy spojené s emóciami hnusu, znechutenia alebo odporu, často krát vedie
k vražednej nenávisti, nakoľko tieto emócie zbavujú ich nositeľov ľudskosti, ľudských čŕt
a menia ich na „hmyz“, „nákazu“, na „ľudský materiál“ (nacistický Menschenmaterial).
Filozofka Hannah Arendtová (1906−1975) napísala, že pred tým ako dôjde
k vražednej nenávisti je potrebné zničiť pohľad na druhého ako na morálnu bytosť. 111
Druhý (v našom prípade Róm alebo Žid) už nebude nositeľom morálnych vlastností ako
napríklad dobrý charakter, usilovnosť, inteligencia, čestnosť atď. Ďalším spôsobom je
zničiť jedinečnosť druhého. Druhý už nebude jedinečnou bytosťou, ale bude patriť do
nejakej skupiny s „nízkou prirodzenosťou“, bude zredukovaný na exemplár akéhosi
„zvieraťa“.
112
Ide o aspekt dehumanizácie, ktorá ponúka legitimizujúci mýtus pre
ospravedlnenie násilného konania proti Rómom a Židom. A proti tým, ktorí už
nevystupujú ako ľudské bytosti je možné páchať čokoľvek.
V prípade anticiganizmu a antisemitizmu vidíme príklad vytvorenia falošnej
a umelej skupinovej identity pripísanej zvonka danej skupine. Človek, ktorý má predsudky
voči Rómom a Židom, takmer nikdy nevidí, že zdroj jeho predsudkov leží v tom, že celej
skupine pripisuje negatívne vlastnosti. „Človek s predsudkami vždy, takmer vždy tvrdí, že
príčinou jeho postoja je nejaká údajná odlišnosť. Zdá sa, že nikdy neuvažuje o možnosti
tolerovať – tobôž nie mať rád – ľudí z cudzích skupín, ktorí sú (podľa jeho názoru)
nechápaví, klamliví, agresívni, či dokonca páchnu, a to ani v prípade, že cíti náklonnosť
k podobne nesympatickým príslušníkom vlastnej rodiny alebo okruhu priateľov.“ 113
48
Nacistické výskumu sa zamerali na Židov ako na „predmet“ výskumu, popisovali
ich takmer ako neživé veci. Podobná situácia vládne pri výskume Rómov. Sú popisovaní
jazykom odstupu, medzery, dištancie.
49
ŠTVRTÁ ČASŤ
Otázky a riešenia
„Ak si urobíte názor na základe nedostatočných dôkazov, budú sa vám zložito
interpretovať neskoršie dodatočné informácie , ktorú mu protirečia, a to i vtedy, ak sú
zjavne presnejšie. Stačí si uvedomiť, že ľudia zachádzajú s myšlienkami ako s majetkom
a je pre nich ťažké sa s nimi rozlúčiť.“
(Nassim Nicholas Taleb: The Black Swan, 2010)
50
Riešenia
„Múry nič neriešia, sú prostriedkom a prejavom segregácie a to je
to, čo nechceme. Spoločnosť by sa nad týmto mala zamyslieť
komplexnejšie, pričom to nie je len problém peňazí, ako by sme si
nahovárali. Je to problém, ktorý je hlbší v našej mentalite. Tie múry
sú bohužiaľ v našich hlavách, v našej mentalite. Fyzický múr je už
len dôsledkom.“
(Rudolf Chmel, 2010)
V tejto časti sa sústredíme iba na odporúčania, ktoré považujeme za kľúčové.
Rozhodne táto kapitola nevyčerpáva všetky možnosti, práve naopak – kritická diskusia by
mala stanoviť ďaleko väčší repertoár odporúčaní.
Riešenie anticiganizmu a antisemitizmu hádže rukavicu predovšetkým politickému
a legislatívnemu riadeniu štátu. Štát má vo svojej kompetencii zákonodarstvo, školstvo,
policajné a vyšetrovacie orgány a verejné média. Slovenská ústava má vo svojich článkoch
zakotvenú obhajobu práv jednotlivca. Rôzne zákony nemusia priamo chrániť práva
menšín. Zákonník práce môže tvrdo postihovať tých, ktorí uprednostňujú pri prijatí do
zamestnania ľudí na základe farby pleti, a nie na základe ich schopností a vzdelania. Rôzne
zákony nedokážu odstrániť diskrimináciu, ale dokážu jej klásť vážne bariéry.
V rámci vzdelávania je dôležité nevzdelávať iba žiakov, ale rovnako samotných
pedagógov. Na tento prípad upozorňuje Gordon W. Allport, ktorý popisuje situáciu, keď sa
na amerických školách začal zavádzať multikulturalizmus. Časté boli reakcie, že „tu“ daný
problém neexistuje a „prečo pchať deťom do hlavy takéto veci?“ Táto skúsenosť rovnako
odhalila, že zástancovia ľudských práv boli popisovaní ako „podvratné živly“. 114 Preto sa
vzdelávanie musí stať osobnou vecou pedagógov a nemali by mať pocit, že ide o záležitosť
vnucovanú „zvonka“.
Ďalším riešením sa ukazuje silný mediálny zákon. Zámerom legislatívy sa má stať
postihovanie správ a výrokov, ktoré generalizujú predsudok na jednu skupinu. Dôležitú
úlohu majú aj masmédia, ktoré by nemali zdôrazňovať individuálne prečiny jednotlivcov
za skupinovú stigmu. (Rada Európy) Občan slovenskej republiky ktorý vykradol obchod
v Británii, nepoukazuje na to, že všetci Slováci sú zlodeji. Opäť, lepšie ako masová
propaganda sa ukazuje zameranie sa špecifický problém, ktorý jasnejšie odhalí daný
51
problém. V tejto súvislosti sa odporúča aj ráznejší zákon o predvolebnej kampani, ktorý by
nemal umožniť kampaň vedenú s cieľom vyvolávania agresie, násilia a nenávisti voči
jednej skupine, predovšetkým voči ľahko zraniteľnej menšine.
Vo sfére vzdelávania je dôležité, aby sa vznikajúce predsudky chápali ako
súkromná vec ich nositeľa, aby nebolo možné, aby sa predsudky stávali dôvodom pre
ohrozenie života iných ľudí. Vzdelaný človek by mal pochopiť, že jeho predsudky sú
zapríčinené rôznymi príčinami (generalizácia, jeho hnev, strach, frustrácia atď.) a nemal by
z konfliktov, ktoré v sebe prežíva, obviňovať druhých. Vzdelaný človek by mal usilovať
o múdrosť, o schopnosť kriticky vnímať svoje predsudky.
Problémom je, že mnoho ľudí vníma nejaký predsudok a diskrimináciu za „veky
nemennú“ a domnieva sa, že vyhovuje všetkým zúčastnením. Ľudia so silnými
predsudkami často popierajú, že nejaké majú. Iným problémom je, že aj ľudia bez
predsudkov často zatvárajú oči pre krivdami a predsudkami, aby nenarušili vlastnú
pohodlnosť.
115
Opakovanou prekážkou sa stáva, že človek s vyšším spoločenským
statusom prehliada, že vyrastal v ústretových podmienkach, s menšími prekážkami
a odmieta vidieť náročnosť zaradenia sa do spoločnosti pre rôzne menšiny a odstrkované
skupiny. Neprijíma vlastné predsudky a tvrdí, že „každý má rovnakú šancu“. Svoje postoje
mení až pri nejakej zásadnej situácii, ktorá zasiahne jeho vlastný život, ako sa to stalo
napríklad počas Veľkej hospodárskej krízy (1927). Pred touto krízou existovali početné
skupiny, ktoré presadzovali názor, že úspech, blahobyt a dobré pracovné miesto je
dôsledkom šikovnosti a inteligencie. Kríza však zlikvidovala pracovné miesta a priviedla
do krachu mnohých ľudí. Často krát sa spoločenský status odvíja od priaznivých
spoločenských a ekonomických podmienok, než od šikovnosti a inteligencie.
Najvážnejší problém sa ukazuje v tom, že oponenti rasovej terminológie bývajú
označovaní za akúsi „druhú stranu“; za tých, ktorí údajne nevidia problematické prejavy a
konanie vychádzajúce z prostredia minority. Bývajú považovaní za „útočníkov“ na
majoritu, jej hodnoty a kultúru. V extrémnom prípade sú sami považovaní za „rasistov“.
Čelíme preto faktu, že samotní bádatelia, výskumníci alebo aktivisti zlyhávajú
v ozrejmovaní ich skutočných cieľov. Antropologička Margaret Meadová upozorňuje, aby
sa ku každému rasovému a etnickému substantívu, kdekoľvek je to možné, pridávalo aj
adjektívum. Hovoriť o čiernom vojakovi, rómskom učiteľovi atď. znamená, že niektoré
ďalšie klasifikácie sú rovnako dôležité ako rasové a etnické 116 ; s konečným cieľom
52
postupne adjektívami nahradiť substantíva. XVIII V médiách alebo rôznych predsudkoch
majority vidíme, že k danej rasovej alebo etnickej kategórii takmer vždy pridajú
adjektívum negatívne.
Gordon W. Allport však naznačil, že neexistuje jeden jediný spoľahlivý recept.
Úplná akceptácia ľudských práv je formou utópie. Umelé pokusy o urýchlenie situácie
však nemusia mať úspech. Môže sa objaviť „bumerangový efekt“. Opozícia sa obrní proti
prijatým opatreniam, a treba si uvedomiť, že žiadne opatrenie nefungujú u fanatikov. 117
Pokiaľ niektoré média „uprednostňujú“ kategórie ako „nezamestnaný Róm“, cieľom je použiť proti takýmto
kategóriám adjektíva ako (rómsky) učiteľ / učiteľka, (rómsky) doktor / doktorka. Etablovaný sociálny status
znižuje váhu negatívnych adjektív.
XVIII
53
54
Poďakovanie
Na prvom mieste sa chcem poďakovať mojej manželke, za jej lásku, trpezlivosť,
pochopenie a dlhé rozhovory, ktoré mi, tak často, pomáhali zaujať k textu kritický odstup.
Bez jej tolerancie k hodinám môjho písania a mojej duševnej neprítomnosti, by nebolo
možné sa venovať nijakému hlbšiemu výskumu.
Ďakujem Anine Botošovej za nekončiacu podporu, za prečítanie rôznych verzií
tejto štúdie a podnetným diskusiám, v ktorých som bol uvádzaný do, mnohokrát, smutnej
reality súvisiacej s písaním tejto štúdie.
Veľa vďaka patrí Irene Bihariovej za nesmierne cennú kritiku, za ochotu a námahu,
ktorú vynaložila, aby text tejto štúdie bol vôbec možný.
Ďakujem Mirkovi Matulovi za jeho podporu a priateľstvo, ktoré ma sprevádza
a ktoré si veľmi vážim.
Takmer za všetko, čo som sa o rasizme naučil, ďakujem Eduardovi Nižňanskému.
Patrí medzi tých pár vynikajúcich a kritických učiteľov, ktorých je česť spoznať. Zároveň
mu ďakujem za vzájomne výborné diskusie a priateľstvo, ktoré mi neustále preukazuje od
nášho prvého stretnutia.
Moje poďakovanie smeruje aj k Martine Janíkovej, ktorej podpora mi neustále
umožňuje venovať sa vlastnému výskumu.
Nakoniec sa chcem poďakovať Ľubovi Popovičovi, tak zásadnému človeku pre môj
život. Uvedomujem si, že tieto krátke slová nijako nedokážu opísať moju vďaku.
(Petrovi Matulovi, in memoriam: chýbaš tu a často na teba myslíme)
55
O autorovi
Na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave absolvoval štúdium filozofie. V roku
2003 získal štipendium nadácie Sasakawa Young Leader Felowship Found a v roku 2005
štipendium Nadácie Milana Šimečku zo štipendijného programu Gisely Fleischmannovej
za prácu v oblasti antisemitizmu a antijudaizmu. V roku 2010 mu bol udelený titul PhD.
V roku 2011 mu vyšla vo vydavateľstve Kalligram monografia Rasová mytológia. Na
Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského prednáša dejiny rasizmu,
antisemitizmu a holokaustu. Publikuje aj na blogu: http://hrabovsky.blog.respekt.ihned.cz/
Korešpondencia:
Mgr. Milan Hrabovský, PhD.
Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.
Mlynské luhy č. 4.,
821 05 Bratislava.
E-mail: [email protected]
56
Literatúra
ALLPORT W. Gordon. O povaze předsudků. Praha: Prostor 2004.
ALY Götz. „Konečné řešení“. Praha: Argo 1998.
ARAD Yitzhak. Belzec, Sobibor, Treblinka. Praha: BB/art 2006.
ARENDTOVÁ Hannah. Původ totalitarizmus I.−III. Praha: Oikoymenh 1996.
ARISTOTELES. Rétorika. Praha: Rezek 1999.
BALTHASAR von U. Hans. Aktualita tématu „Církev ze Židů a pohanů“. In: Communio,
15. ročník, 1/2011, s. 31-38.
BARTOŠ František. „Pravicový extremismus: operacionalizace jevu, konstrukce škály a
výsledky empirického výskumu.“ Sociológia 2011 43 (5), s. 550–583.
BAUMAN Zygmunt. Modernosť a holokaust. Bratislava: Kalligram 2002.
BÍLKOVÁ Hana – HANČIL Jan. Antisemitsmus v posttotalitní Evropě. In: Antisemitismus
v posttotalitní Evropě. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Franze Kafky, 1993, s. 103 – 110, s.
23-24.
BREITMAN Richard. Architekt „konečného řešení“, Himmler a vyvraždění evropských
Židů. Praha: Argo 2004.
BRIAN KLUG: ,,Antisemitism is best defined not by an attitude towards Jews but by
a definition of „Jew“. It is process of turning Jews into „Jews.““EUMC (European
Monitoring Centre on Racism and Xenophobia), Manifestation of Antisemitism in the EU
2002 – 2003, RAXEN.
BURLEIGH Michael - WIPPERMANN Wolfgang. Rasistický stát. Praha: Columbus 2010.
CASSELL LATIN DICTIONARY. New York: Macmillan 1959.
CASSIRER Ernst. The Myth of the State. New Haven and London: Yale Univerzity press
1974.
CÍLEK Václav. Estetika ptačího hejna. Respekt, Ročník 23, 12.-18. prosinec 2011, s. 8687
CLAYOVÁ Catrine, LEAPMAN Michael. Panská rasa. Praha: Columbus, 1996.
DOSEFTEI Alin. Names of the Romani People. 2007. [cit 10-11-2011]. Dostupné online z:
http://desicritics.org/2007/12/24/012125.php
FOTTA Martin : Dilemy okolo názvov. In: VAGAČOVÁ, I., FOTTA, M.,: Rómovia
a Druhá svetová vojna. Bratislava : Nadácia Milan Šimečku, 2006, s. 15-16.
FOTTA Martin. Rómsky holokaust a Európsky anticigánizmus. In: Romano nevo ľil, 2006.
[cit 10-12-2011]. Dostupné online z:
http://2006.rnlweb.org/modules.php?name=News&file=article&sid=4816
57
FREDRICKSON M. George. Rasizmus – stručná historie. Brno : B/B art 2003.
GALTON Fracis. Inquiries into Human Faculty and Its Development. London: Macmillian
and Co 1883.
GIDDENS Anthony. Sociologie. Praha: Argo 1999.
HARPER Douglas. Online Etymology Dictionary. 2001−2012.
HAUPT Gernot. Tvorcovia pokoja v prostredí nepriateľskom voči Rómom. Prednáška na
výročnom stretnutí Medzinárodného katolíckeho výboru pre Rómov (CCIT) 28. – 30.
marca 2008, Trogir / Chorvátsko.
HITLER Adolf. Mein Kampf. Pohořelice: Otakar II. 2000.
HRABOVSKÝ Milan. Rasová mytológia. Bratislava: Kalligram 2011.
HÜBSCHMANNOVÁ Milena. Je opravdu třeba tolik utrpení? Úvahy nad vzpomínakmi
slovenských Romů na druhou světovou válku. In: VAGAČOVÁ, I., FOTTA, M.,:
Rómovia a Druhá svetová vojna. Bratislava : Nadácia Milan Šimečku, 2006, s s. 102–107
JUSTIN Eva. Lebensschicksale artfremd erzogener Zigeunerkinder und ihrer
Nachkommen. Inaugural-Dissertation Zur Erlangung des Doktorgrades genehmigt von der
Mathematisch-Naturwissenschaftlichen Fakultat der Friedrich-Wilhelms-Universität zu
Berlin, 1943.
KAMENEC Ivan. Holokaust na Slovensku – porovnanie osudov rómskych a židovských
obyvateľov. In: VAGAČOVÁ, I., FOTTA, M. Rómovia a Druhá svetová vojna. Bratislava:
Nadácia Milan Šimečku, 2006, s. 96-100.
KLEMPERER Victor. The Language of the Third Reich. London: The Athlone Press 2000.
LAQUEUR Walter. Měnící se tvář antisemitizmu. Praha: Nakladatelství Lidové noviny
2007.
LEVY Alan. Simon Wiesenthal a jeho případy. Praha: Mladá fronta 1996.
LÉVY Bernard-Henri. Sartrovo století. Brno: Host 2003.
LEWIN Abraham. Pohár slz. Praha: Academia 2008.
LIÉGEOIS Jean-Pierre. Rómovia, cigáni, kočovníci. Bratislava: Rada Europy 1995, s. 165–
166.
MAGDOLENOVÁ Kristína. (ed). So vakeres? Bratislava: RPA 2005.
MANN B. Arne. Najstrašnejšia kapitola. In: Multi-kulti 2012. [cit 10-12-2012]. Dostupné
online z: http://www.multikulti.sk/studie/najstrasnejsia_kapitola.html
MAREŠ Miroslav. Pravicový extremismus a radikalismus v ČR. Brno: Barrister &
Principal Centrum strategických studií 2003.
MILO Daniel. Rasistický extrémizmus v Slovenskej republike. Bratislava: Ľudia proti
rasizmu 2005.
58
MINÁČ Matej – PAŠŠ Patrik. Lotéria života Nicholasa Wintona. Bratislava: Trigon
production s. r. o., 2008.
MUDDE Cas. „Right-Wing Extremism Analyzed. A Comparative Analysis of the
Ideologies of Three Alleged Right-Wing Extremist Parties (NPD, NDP, CP'86)“. European
Journal of Political Research 1995, 27, s. 203–221.
NEČAS Ctibor. Pronásledovaní Cikánů v období slovenského státu. In: VAGAČOVÁ, I.,
FOTTA Martin. Rómovia a Druhá svetová vojna. Bratislava : Nadácia Milan Šimečku,
2006, s. 39-45.
NEWMAN Ja'akov - SIVAN Gavri'el. Judaizmus od A do Z. Praha: Sefer 2004.
NIŽŇANSKÝ Eduard. Nacizmus, holokaust, Slovenský štát. Bratislava: Kalligram 2010.
PETROVA Dimitrina. The Roma: Between a Myth and the Future. European Roma Rights
Centre, 2004. [cit 10-12-2011]. Dostupné online z:
http://www.errc.org/cikk.php?cikk=1844
POTOK Chaim. Putovaní. Dějiny Židů. Praha: Argo 2002.
PROCTOR N. Robert. Rasová hygiena. Lékařství v době nacismu. Praha: Academia 2006.
RADA EURÓPY: Dosť! Dosť! Prekonaj predsudky – spoznaj Rómov! Úrad vlády
Slovenskej republiky.
RICKMANN S. Anahid. „Rassenpflege im völkischen Staat“: Vom Verhältnis der
Rassenhygiene zur nationalsozialistischen Politik. Bonn: Solingen 2002.
RYBÁŘOVÁ Petra. Antisemitizmus v Uhorsku v 80. rokoch 19. storočia. Bratislava: Pro
historia 2010.
SANDBURG Carl. Ocel a Dým. Praha: Mladá fronta 1960 (preložil Jiří Kolář a Jaroslav
Jech)
SEEWALD Peter. Křesťanství na přelomu tisíciletí. Praha : Portál 2005..
SCHMIDT-DEGENHARD Tobias. Robert Ritter (1901–1951), Zu Leben und Werk des
NS-„Zigeunerforschers“. Tübingen 2008.
SCHUBERT Kurt. Dějiny Židů. Historie, Náboženství, Antisemitizmus. Praha: Svoboda
2003,
SIMHANDL Katrin. Western Gypsies and Travellers – Eastern Roma: The Creation of
Political Objects by the Institutions of the European Union. Paper presented at the Fifth
Pan-European Conference The Hague 2004.
SMOLÍK Josef. Křesťanství bez antijudaismu. Praha: Oikoymenh 2002.
SOFSKY Wolfgang. Řad teroru: koncentračný tábor. Praha: Argo 2001.
SOUČEK B. Jozef. Řecko-český slovník v Novému zákonu. Praha: Kalich 2003.
SPENCER, Herbert. Progress: Its law and cause. In: Humboldt Library of Popular Science
Literature, No. 17, Vol. II. New York: J. Fitzgerald & Co., 1882.
59
TRENCHARD C. Warren. Complete Vocabulary Guide to the Greek New Testament.
Michigan: Zondervan 1992.
TŰCK Jan-Heiner. Kto se Vás dotkne, dotkne sa zřítelnice mého oka. In: Communio, 15.
ročník, 1/2011, s. 63-77.
VEYNE Paul. Věřili Řekové svým mýtům. Praha: Oikoymenh 1999.
WIESENTHAL Simon. Spravedlnost, nikoli pomstu. Ostrava: Sfinga 1994.
WISTRICH S. Robert. Hitler a holokaust. Bratislava: Slovart 2002.
ZENGER Erich. První zákon. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství 1999.
ZMARZLIK Hans-Günter. Der Sozialdarwinismus in Deutschland als geschichtliches
Problem. In: Vierteljahrshefte für Zeitgeschichte, 11. Jahrg., 3. H. (Jul., 1963), s. 246–273.
60
Poznámky
„Vkĺzol si do vlastnej temnoty, teraz všetko, čo zostáva je moja láska k tebe brat môj, ležiac
pokojný a nezmenený pre tých, ktorí ťa vyhodili, nie si ničím, len zatratený, môj rómsky
motorkár vracajúci sa domov.“
1
2
HRABOVSKÝ Milan. Rasová mytológia. Bratislava: Kalligram 2011.
3
HRABOVSKÝ Milan, 2011, s. 107.
4
HRABOVSKÝ Milan, 2011, s. 36.
5
GIDDENS Anthony. Sociologie. Praha: Argo 1999, s. 376.
6
CASSELL LATIN DICTIONARY. New York: Macmillan 1959.
Za túto kritiku a upozornenie na uvedené komplikácie ďakujem riaditeľke organizácie Ľudia
proti rasizmus Mgr. Irene Bihariovej.
7
MILO Daniel. Rasistický extrémizmus v Slovenskej republike. Bratislava: Ľudia proti
rasizmu 2005, s. 5.
8
9
MILO Daniel, 2005, s. 13.
10
MILO Daniel, 2005, s. 13.
11
MILO Daniel, 2005, s. 13.
12
MUDDE Cas. „Right-Wing Extremism Analyzed. A Comparative Analysis of the
Ideologies of Three Alleged Right-Wing Extremist Parties (NPD, NDP, CP'86)“. European
Journal of Political Research 1995, 27, s. 203–221.
13
BARTOŠ František. „Pravicový extremismus: operacionalizace jevu, konstrukce škály a
výsledky empirického výskumu.“ Sociológia 2011 43 (5), s. 550–583.
14
BARTOŠ František, 2011, s. 203–221.
Mgr. Tomáš Sluka pôsobí na Piaristickom gymnáziu Jozefa Braneckého v Trenčíne.
Aktuálne spolu pripravujeme štúdiu o rase z hľadiska biológie a filozofie. Som mu vďačný za
odborné a erudované komentáre ku konceptu rasy.
15
NIŽŇANSKÝ Eduard. Nacizmus, holokaust, Slovenský štát. Bratislava: Kalligram 2010, s.
203
16
17
NIŽŇANSKÝ Eduard, 2010, s. 203.
18
NIŽŇANSKÝ Eduard, 2010, s. 203.
19
VEYNE Paul. Věřili Řekové svým mýtům. Praha: Oikoymenh 1999, s. 118.
MAREŠ Miroslav. Pravicový extremismus a radikalismus v ČR. Brno: Barrister &
Principal Centrum strategických studií 2003.
20
21
CASSIRER Ernst. The Myth of the State. New Haven and London: Yale Univerzity press
1974, s. 288.
61
22
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 433.
23
MUDDE Cas, 1995, s. 203–221.
24
KLEMPERER Victor. The Language of the Third Reich. London: The Athlone Press
2000.s. 14.
„Cieľom vedy nie je otvoriť dvere k nekonečnej múdrosti, ale stanoviť hranicu nekonečným
chybám.“ Vlastný preklad.
25
„V skoršej literatúre sa prijalo, že prvá zmienka o cigáňoch v Byzancii, pod menom
atsinganoi je z roku 1054, v ktorej sú popísaní ako čarodejníci a zločinci, ktorí navštívili
Cisára Konštantína IX. Monomacha, otrávili divé zvieratá, ktoré vstúpili do cisárových záhrad
použitím mágie.“ Vlastný preklad.
26
27
SIMHANDL Katrin. Western Gypsies and Travellers – Eastern Roma: The Creation of
Political Objects by the Institutions of the European Union. Paper presented at the Fifth PanEuropean Conference The Hague 2004.
28
BURLEIGH Michael - WIPPERMANN Wolfgang. Rasistický stát. Praha: Columbus 2010,
s. 117.
LIÉGEOIS Jean-Pierre. Rómovia, cigáni, kočovníci. Bratislava: Rada Europy 1995, s. 165–
166.
29
30
HARPER Douglas. Online Etymology Dictionary. 2001−2012.
31
LIÉGEOIS Jean-Pierre, 1995, s. 34.
32
HARPER Douglas, 2001−2012.
33
DOSEFTEI Alin. Names of the Romani People. 2007. [cit 10-11-2011]. Dostupné online z:
http://desicritics.org/2007/12/24/012125.php
34
HANCOCK Ian, 2005, s. 17.
35
LIÉGEOIS Jean-Pierre, 1995, s. 12.
36
„Aká bola jeho životná cesta, na ktorej už ako žiak vyjadroval myšlienky odvolania, chcel
byť obhajcom detí a na ktorej sa neskôr dostal, ako vplyvný „výskumník Cigáňov“, do
najvnútornejšieho kruhu rasovej politiky v mocenskej centrále v Berlíne?“ Vlastný preklad.
37
SPENCER Herbert. Progress: Its Law and Cause. New York: Humboldt Library 1882.
38
GALTON Fracis. Inquiries into Human Faculty and Its Development. London: Macmillian
and Co 1883, s. 24
39
CLAYOVÁ Catrine, LEAPMAN Michael. Panská rasa. Praha: Columbus, 1996, s. 24.
40
ZMARZLIK Hans-Günter. Der Sozialdarwinismus in Deutschland als geschichtliches
Problem. In: Vierteljahrshefte für Zeitgeschichte, 11. Jahrg., 3. H. (Jul., 1963), s. 246–273.
41
SCHMIDT-DEGENHARD Tobias. Robert Ritter (1901–1951), Zu Leben und Werk des NS„Zigeunerforschers“. Tübingen 2008, s. 7.
62
PROCTOR N. Robert. Rasová hygiena. Lékařství v době nacismu. Praha: Academia 2006,
s. 26.
42
43
PROCTOR N. Robert, 2006, s. 33, 36.
44
PROCTOR N. Robert, 2006, s. 37.
45
PROCTOR N. Robert, 2006, s. 46–47.
46
SCHMIDT-DEGENHARD Tobias, 2008, s. 8.
47
SCHMIDT-DEGENHARD Tobias, 2008, s. 16-17.
48
ARENDTOVÁ Hannah. Původ totalitarizmus I.−III. Praha: Oikoymenh 1996, s. 560.
49
SCHMIDT-DEGENHARD Tobias, 2008, s. 26.
50
RICKMANN S. Anahid. „Rassenpflege im völkischen Staat“: Vom Verhältnis der
Rassenhygiene zur nationalsozialistischen Politik. Bonn: Solingen 2002, s. 6.
51
RICKMANN S. Anahid, 2002, s. 5.
52
KLEMPERER Victor, 2000, s. 27, 138.
53
SCHMIDT-DEGENHARD Tobias, 2008, s. 11.
54
SCHMIDT-DEGENHARD Tobias, 2008, s. 48.
55
ARAD Yitzhak. Belzec, Sobibor, Treblinka. Praha: BB/art 2006, s. 159.
56
ARAD Yitzhak, 2006, s. 159.
57
ARAD Yitzhak, 2006, s. 159.
58
BURLEIGH Michael - WIPPERMANN Wolfgang, 2010, s. 122.
59
MANN B. Arne. Najstrašnejšia kapitola. In: Multi-kulti 2012. [cit 10-8-2012]. Dostupné
online z: http://www.multikulti.sk/studie/najstrasnejsia_kapitola.html
60
BURLEIGH Michael - WIPPERMANN Wolfgang, 2010, s. 124.
61
ALY Götz. „Konečné řešení“. Praha: Argo 1998, s. 222.
62
ALY Götz, 1998, s. 224.
63
ALY Götz, 1998, s. 224.
64
PROCTOR N. Robert, 2006, s. 26.
65
ALY Götz, 1998, s. 227.
66
JUSTIN Eva. Lebensschicksale artfremd erzogener Zigeunerkinder und ihrer Nachkommen.
Inaugural-Dissertation Zur Erlangung des Doktorgrades genehmigt von der MathematischNaturwissenschaftlichen Fakultat der Friedrich-Wilhelms-Universität zu Berlin, 1943, s. 5.
67
JUSTIN Eva, 1943, s. 35.
68
JUSTIN Eva, 1943, s. 119–121.
69
SOFSKY Wolfgang. Řad teroru: koncentračný tábor. Praha: Argo 2001, s. 131.
63
FOTTA Martin. Rómsky holokaust a Európsky anticigánizmus. In: Romano nevo ľil, 2006.
[cit 10-12-2011]. Dostupné online z:
http://2006.rnlweb.org/modules.php?name=News&file=article&sid=4816
70
71
FOTTA Martin, 2006.
72
WIESENTHAL Simon. Spravedlnost, nikoli pomstu. Ostrava: Sfinga 1994, s. 409.
73
NEWMAN Ja'akov - SIVAN Gavri'el. Judaizmus od A do Z. Praha: Sefer 2004.
LAQUEUR Walter. Měnící se tvář antisemitizmu. Praha: Nakladatelství Lidové noviny
2007, s. 48.
74
75
SMOLÍK Josef. Křesťanství bez antijudaismu. Praha: Oikoymenh 2002, s. 9.
76
NEWMAN Ja'akov - SIVAN Gavri'el, 2004.
77
SMOLÍK Josef, 2002, s. 83.
78
SMOLÍK Josef, 2002, s. 37.
TŰCK Jan-Heiner. Kto se Vás dotkne, dotkne sa zřítelnice mého oka. In: Communio, 15.
ročník, 1/2011, s. 63-77.
79
BALTHASAR von U. Hans. Aktualita tématu „Církev ze Židů a pohanů“. In: Communio,
15. ročník, 1/2011, s. 31-38.
80
SCHUBERT Kurt. Dějiny Židů. Historie, Náboženství, Antisemitizmus. Praha: Svoboda
2003, s. 22.
81
82
BRIAN KLUG: ,,Antisemitism is best defined not by an attitude towards Jews but by
a definition of „Jew“. It is process of turning Jews into „Jews.““EUMC (European Monitoring
Centre on Racism and Xenophobia), Manifestation of Antisemitism in the EU 2002 – 2003,
RAXEN.
83
LAQUEUR Walter 2007.
84
SEEWALD Peter. Křesťanství na přelomu tisíciletí. Praha: Portál 2005, s. 175.
85
LAQUEUR Walter 2007, s. 26.
86
LAQUEUR Walter 2007, s. 27.
87
LEWIN Abraham. Pohár slz. Praha: Academia 2008, s. 19.
88
BAUMAN Zygmunt. Modernosť a holokaust. Bratislava: Kalligram 2002, s. 70-71.
RYBÁŘOVÁ Petra. Antisemitizmus v Uhorsku v 80. rokoch 19. storočia. Bratislava: Pro
historia 2010, s. 9.
89
90
TŰCK Jan-Heiner, 2011, s. 63-77.
91
TŰCK Jan-Heiner, 2011, s. 72.
BÍLKOVÁ Hana - HANČIL Jan. Antisemitsmus v posttotalitní Evropě. In: Antisemitismus
v posttotalitní Evropě. 1. vyd. Praha: Nakladatelství Franze Kafky, 1993, s. 103 – 110, s. 2324.
92
64
93
BÍLKOVÁ Hana - HANČIL Jan, 1993, s. 80.
94
„Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste
jeden v Ježišovi Kristovi.“ (Galatským 3,28)
95
HANCOCK Ian, 2005, s. 15.
96
KAMENEC Ivan. Holokaust na Slovensku – porovnanie osudov rómskych a židovských
obyvateľov. In: VAGAČOVÁ, I., FOTTA, M. Rómovia a Druhá svetová vojna. Bratislava:
Nadácia Milan Šimečku, 2006, s. 96-100.
97
KAMENEC Ivan, 2006, s. 100.
98
CÍLEK Václav. Estetika ptačího hejna. Respekt, Ročník 23, 12.-18. prosinec 2011, s. 86-87
99
ALLPORT W. Gordon. O povaze předsudků. Praha: Prostor 2004, s. 219.
100
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 220.
101
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 41.
102
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 267– 269.
103
TRENCHARD C. Warren. Complete Vocabulary Guide to the Greek New Testament.
Michigan: Zondervan 1992.
104
CASSELL LATIN DICTIONARY. New York: Macmillan 1959.
105
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 368−369.
106
LEVY Alan. Simon Wiesenthal a jeho případy. Praha: Mladá fronta 1996, s. 26.
107
ARISTOTELES. Rétorika. Praha: Rezek 1999, s. 118.
108
HITLER Adolf. Mein Kampf. Pohořelice: Otakar II. 2000, s. 50−55.
BREITMAN Richard. Architekt „konečného řešení“, Himmler a vyvraždění evropských
Židů. Praha: Argo 2004, s. 29.
109
110
WISTRICH S. Robert. Hitler a holokaust. Bratislava: Slovart 2002, s. 12.
111
ARENDTOVÁ Hannah, 1996, s. 610.
112
ARENDTOVÁ Hannah, 1996, s. 614.
113
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 115.
114
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 514.
115
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 219.
116
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 20.
117
ALLPORT W. Gordon, 2004, s. 520.
65
MILAN HRABOVSKÝ
Anticiganizmus a antisemitizmus
v rasových a rasistických konštrukciách.
Prvé vydanie. (e-book).
Publikácia neprešla jazykovou úpravou.
Vydala v roku 2012 organizácia Ľudia proti rasizmu.
Počet strán 66.
http://www.rasizmus.sk/
ISBN 978-80-969250-3-2
66
Download

Anticiganizmus a antisemitizmus