Kto je ako Boh.
Kaţdoročne 29. septembra preţívame
v našej
farnosti
slávnosť sv. Michala
Archanjela, patróna
a ochrancu
našej
farnosti. Umelecké
diela nám poväčšine
predstavujú sv.
Michala
Archanjela
ako bojovníka,
ktorý poráţa satana
leţiaceho
pri
jeho nohách. Hoci
tento spôsob
stvárnenia je veľmi
výstiţný,
Sväté písmo sa
nesústreďuje na
vonkajšiu
podobu
anjela,
ale
predovšetkým na
jeho
poslanie, podľa
ktorého
dostáva
určité
alebo niečo, nepostavil vo svojom ţivote na roveň
a moţno i ponad Boha.
meno. Všetky mená anjelov, ktoré nachádzame vo
Svätom písme, obsahujú slovo „El“, čiţe ukazujú na
vzťah k Bohu, ktorý im dáva moc, a ktorému slúţia.
jednoduchšie a výhodnejšie. Prechádzame okolo
takýchto ponúk na ulici, vidíme ich v televízii, na
internete, v iných ľuďoch, sú aj v nás samých,
v našich túţbach.
Samotné meno Michal (Micha - El) – kto je
ako Boh, nás uţ samotným svojím významom
pozýva, aby sme akosi mimovoľne povedali – nik.
Nikto sa predsa nemôţe rovnať s Bohom. Núti nás
uvaţovať a navádza na skúmanie a spytovanie si
svedomia. Vedie k uvaţovaniu či som niekoho,
Zlo, ktoré sa satanovi, nepriateľovi človeka,
podarilo priniesť na zem vťahuje ľudí do hriechu
a obrátenia sa proti Bohu. Mimo nás i v nás samých
neustále prebieha tento boj o našu spásu. Boj
v ktorom sa môţeme prikloniť a rozhodnúť pre veci
tohto sveta, svoju pýchu, pohodlnosť, alebo
pre dôveru Bohu, ochotu ţiť podľa toho, čo mi radí,
pre obetavú lásku. Kaţdý deň sme
vystavení pokušeniam vyhnúť sa
pravde a ísť za niečím
čo sa vidí
byť
Tento boj vnímame vţdy, keď si spytujeme
svedomie, keď kľakáme k sviatosti zmierenia
a vyznávame svoje hriechy prosiac o odpustenie
a zmierenie. Cirkev, ako naša starostlivá matka, sa
kaţdý deň za nás modlí. Neustále nás ochraňujú
naši anjeli stráţcovia.
Satan nemohol zvíťaziť nad Bohom, lebo
Kto je ako Boh. Nemôţe zvíťaziť ani nad nami, ak
s Boţou pomocou prijmeme všetky prostriedky,
a pomoc, ktorá sa nám v tomto boji ponúka. Nech
nám patrón našej farnosti svätý Michal Archanjel
pomáha pochopiť a ţiť podľa pravdy, ţe iba Boh je
tým najväčším dobrom, s ktorým sa ţiadne iné
rovnať nemôţe. Prosme ho o pomoc a ochranu v
boji proti všetkému, čo nám chce zastúpiť Boha.
Páter Peter Galik
75. výročie posvätenia kostola sv. Michala
V stredoveku patrila Karlova Ves, ktorá sa vtedy
nazývala Suchá Vydrica, podľa potoka, ktorý ňou
pretekal , pod mestečko Devín. Najstaršie písomné
pamiatky
pochádzajú
z čias
známeho
bratislavského richtára Jakuba , ktorý tu obnovil
osady, vypálené v prvej polovici 13.st. Tatármi ,
zaloţil vinice a postavil mlyny. V r. 1635 sa toto
územie stalo vlastníctvom rodu Pálffyovcov a to aţ
do roku 1932 , kedy „Slovenská krajina zakúpila
devínsky hrad“ ( Katolícka jednota roč. XIII , č.9 ,
s.17 ). Aj cirkevne tvorili Devín a Karlova Ves jednu
farnosť, o čom svedčia aj matriky, ktoré sú spoločne
vedené od r. 1700. Štátne matriky boli zavedené aţ
od 1.10.1895 a odvtedy sa rozlišuje krstný list od
rodného
listu.
V r. 1825 mal Devín 1513 obyvateľov, z čoho bolo
1498 katolíkov a Karlova Ves mala 118 obyvateľov
( Schematismus Strigoniensis MDCCCXXV ) .
Devínsky kostol bol postavený v r. 1397. V Karlovej
Vsi, ktorá v r. 1857 mala 182 obyvateľov, sa ešte
existencia kaplnky nespomína , ale v schematizme
z r. 1863 uţ je uvedená, moţno teda predpokladať,
ţe bola postavená práve v tomto období. Karlova
Ves mala vtedy 194 obyvateľov.
Bola
to
neskorobaroková kaplnka sv. Jána Nepomuckého
s polkruhovou apsidou a mala drevenú veţičku. Na
priečelí bola plastika sv. Petra a Pavla. Pred ňou sa
nachádzal obecný cintorín a v ňom skupinka
vysokých ihličnáčov, ktorá nahradila pôvodné
listnáče, ktoré vidieť na fotografii z r. 1920. Bol som
ešte chlapec, tak si nepamätám, či to boli smreky
alebo
jedle.
V r. 1899 mala Karlova Ves 342 obyvateľov, v r.
1905 to bolo 356 , v r. 1914 bolo 518, v r. 1921:
642 a v r. 1930 uţ 963 obyvateľov.
Prelomovým sa stal pre Karlovu Ves rok
1935. Uskutočňovala sa prestavba kaplnky sv. Jána
Nepomuckého na jednoloďový kostol. Moţno
predpokladať, ţe svoj vplyv tu uplatnil aj ThDr
Ferdinand Juriga, ktorý od r.1930 býval v Karlovej
Vsi.
Výstavbu zabezpečoval Spolok svätého
Michala pre výstavbu kostola. Dekanom a hlavným
bratislavským farárom vtedy bol apoštolský
protonotár a kanonik
Dr. Ľudovít Okánik,
provinciálom františkánov bol P. Mansvetus
Olšovský a po jeho smrti ( 26.4.1935) P. Bruno
B“ohm a devínskym farárom P. Rudolf Smutný.
Spolok sv. Michala poţiadal Krajinský úrad
v Bratislave o povolenie verejnej zbierky milodarov
na novostavbu kostola, Apoštolská administratúra
v Trnave ţiadosť odporučila a zbierka bola
povolená. Pôţičku v banke vybavil Dr. Okánik
a občania svojimi milodarmi , prácou a obetavosťou
umoţnili výstavbu kostola . Apoštolský protonotár,
dekan a farár mesta Bratislavy vo svojom príhovore
veriacim ( Bratislavský katolík, roč. I., č.2 , s. 2 ,
z júna 1936) konštatoval: „ Karlova Ves, patriaca
k Devínu, pre elektrické spojenie stala sa
predmestím Bratislavy. Mala maličkú kaplnku. Dnes
tam staváme pekný kostol nákladom Kčs 150.000. , zaviedli sme kaţdú nedeľu a sviatok riadne sluţby
Boţie a dňa 28.júna v nedeľu dopoludnia o 9.
hodine posvätíme nový stánok Boha všemohúceho
ku cti sv. Michala archanjela. Príďte, drahí veriaci,
aby ste svojou prítomnosťou oduševnil týchto
chudobných Karlovešťanov, ktorí nielen ţe cez
stoletia si zachovali svoj rodný slovenský jazyk,
neopustili dedictvo otcov, ale aj s ohromnými
obetami a prácou umoţnili postavenie chrámu
Boţieho. 28. júna (nedeľa) je veľkým katolíckym
sviatkom katolíckej Karlovej Vsi.“ Fotografie z tejto
slávnostnej
chvíle
Karlovešťanov sa nám
nezachovali (ak snáď predsa, prosíme majiteľa
o poskytnutie ku skenovaniu) . V súvislosti
s posviackou kostola sa v tlači spomínali aj
chýrečné karloveské jahodové hody ( Slovák,
26.6.1936,s.2) Zachovala sa nám vzácna fotografia
zo slávnosti Boţieho Tela, kde v pozadí vidieť
kostol sv. Michala s lešením. Obdobie od
posvätenia kostola aţ do tragického roku 1950 je
nerozlučne spojené s kňazmi rádu sv. Františka,
ktorí tu vysluhovali všetky bohosluţby a sviatosti.
A vzájomné vzťahy boli naozaj veľmi dobré,
neváham povedať priamo rodinné. V pamäti nám
zostali mená P. Akurs Jakšic, P. Kazimír Jozef
Finta, P. Rufín Ladislav Finta, P. Mansvét Pavol
Drobný a provincial františkánov P.Celestín Alojz
Lepáček. Spomínam si na nich ako dlhú dobu
pôsobiaci miništrant. Pôvodný oltár bol drevený a
sakristiu tvoril priestor za oltárom, oddelený
závesom. Po obvode lode boli obrazy zastavení
Kríţovej cesty, ktoré namaloval Karlovešťan Rudolf
Haulík v r. 1935. Dlhoročnou dôstojnou výzdobou
kostola bol obraz sv. Floriána, patróna hasičov od
toho istého autora z r.1936 z príleţitosti posviacky
prvej
motorovej
striekačky
Dobrovolného
hasičského zboru v Karlovej Vsi, nesúcej meno
“Rudolf” podľa vtedajšieho predsedu DHS. Po
obvode obrazu sú na ráme mosadzné pliešky s
vyrytými menami Karlovešťanov, spolkov a
organizácií, ktorí vo verejnej zbierke prispeli na
zakúpenie striekačky. Vo veţi kostola sú dva zvony.
Menší je z roku 1796 a odlial ho príslušník
významnej zvonolejárskej rodiny v Bratislave Ioann
Christelli. Vačší zvon je darom Karlovešťanov
Mathiasa Lučaniča a Františka Mullera. Odlial ho v
r. 1860 bratislavský zvonolejár Carl Fohr. Stred
kostola zdobili zástavy s ktorými zboţní
Karlovešťania chodili na púte cez Lamačské lúky a
Záhorskú Bystricu do Mariatálu. Na slávnosť
Boţieho Tela boli cesty, ktorými prechádzala
procesia, vyzdobené zelenými ratolesťami a na
štyroch miestach v obci boli urobené poľné oltáriky.
Sarnicki a po ňom P. Witold Adamczyk, ktorý sa do
vedomia starých Karlovešťanov zapísal tým, ţe
zrušil konanie Veľkonočného Trojdnia, čo nás veľmi
mrzí. Po jeho odchode nastúpil do funkcie správcu
farnosti P. Lucián M. Bogucki.
Slávnostnú atmosféru dotvárala dychová hudba,
hasičský zbor, druţičky s kvetmi a mnoţstvo
miništrantov.
Karlova Ves bola filiálkou Devína. Dňa
22.11.1938 sa nemecké jednotky preplavili na
člnoch z Petrţalky a obsadili Devín. Dekrétom
Apoštolskej administratúry v Trnave bola Karlova
Ves ako filiálka prefarená k fare sv. Martina v
Bratislave dňa 25.nov.1938.
Zloţité
40 ročné obdobie “socializmu” bolo
naplnené snahou štátu o likvidáciu Cirkvi.
Niekoľkokrát bola snaha aj o likvidáciu kostola sv.
Michala pod rôznymi zámienkami, najčastejšie v
súvislosti výstavbou a budovaním novej cesty.
Obyvatelia Karlovej Vsi pretrpeli všetky útrapy,
avšak pevne zotrvali na svojom postoji a ubránili
svoj kostol.
Karlova Ves bola aţ do roku 1992 filiálkou,
najprv farnosti Devín a potom Farnosti sv. Martina.
Zakladacou listinou arcibiskupa trnavského a
metropolitu Slovenska Mons. Jána Sokola sa dňom
1.júla 1992 stala samostatnou farnosťou sv.
Michala Archanjela. V tom čase uţ bola sídliskom s
22 131 obyvateľmi, piatimi základnými školami a
gymnáziom. Prvým správcom farnosti bol P. Jozef
Kaman a od 15.9.1992 P. Libor Škriputa. V r.1993
sa začala výstavba kostola na Dlhých dieloch, ktorý
po ukončení bol 8.9.1995 zasvätený Narodeniu
Panny Márie a od 1.1.1996 bola z farnosti sv.
Michala
Archanjela vyčlenená nová farnosť
pomenovaná podľa kostola Narodenia Panny Márie
a jej správcom sa stal P. Libor Škriputa . V auguste
1995 prišli do farnosti v Karlovej Vsi minority z
Poľska P. Marek Tokarczyk a P. Kristián Ţmuda.
4.2.1996 bol do funkcie správcu farnosti uvedený P.
Marek Tokarczyk. Dňa 29.11.1996 provinciál
minoritov zriadil v Karlovej Vsi kláštor a prvým
gvardiánom sa stal P. Marek Tokarczyk. V
septembri 1999 arcibiskup Sokol posvätil pozemok
na výstavbu kostola, pastoračného centra a
kláštora, v júni 2000 sa začala výstavba kostola sv.
Františka a po ukončení 9.3.2002 nový kostol
posvätil. 9.11.2003 sa uskutočnila posviacka
novostavby kláštora. Po odchode P. Mareka , ktorý
bol veľmi obľúbený, sa stal farárom P. Peter
Pri 75 ročnom jubileu posviacky kostola sv.
Michala Archanjela treba poďakovať v prvom rade
našim otcom a predkom, ktorí kostol budovali a
postavili ho na naozaj dobrách základoch, takţe
vydrţal cez všetky nepriazne doby. Súčasne však
Stalo sa:
- v dňoch 26. – 27. apríla 2011
vykonal
provinciálny
minister
krakovskej provincie minoritov, páter
Jaroslav Zachariasz, provinciálnu
vizitáciu Bratislavského kláštora,
- v utorok 3. mája 2011 bratia
zhromaţdení na kustódialnej kaptule
v Brehove zvolili za svojho nového
vyššieho predstaveného P. Tomáša
Lesňáka. Jeho voľbu ihneď potvrdil
generálný minister rádu P. Marco
Tasca,
- 8. 5. 2011 sa konala biblická
katechéza na tému: "Od Jeţišovho
zmŕtvychvstania
po
Jeho
nanebovstúpenie",
- 14. 5. 2011 sa uskutočnilo prvé
sväté prijímanie pre deti Spojenej
školy sv. Františka z Assisi,
- 21. 5. 2011 mali prvé sväté
prijímanie deti ZŠ na Tilgnerovej
ulici,
- Mons. Ján Formánek, generálny
vikár
bratislavskej
arcidiecézy,
posvätil školskú kaplnku v Spojenej
škole sv. Františka z Assisi pri
svätej omši v stredu 18. mája 2011,
kaplnka
je
zasvätená
blahoslavenému Jánovi Pavlovi,
- v dňoch 21. – 28. 5. 2011 sa
konala
farská púť karloveských
farníkov pri príleţitosti 70. výročia
mučeníckej smrti sv. Maximiliána
Mária Kolbeho; účastníci navštívili
Wieliczku,
Kraków,
Kalwariu
Zebrzydowsku,
Wadowice,
Oswiencim, Czenstochowu, Licheń,
Gdańsk,
Warszawu,
a Niepokalanów,
- v nedeľu 29. mája prijali br.
Vladimír
a br.
Janko
v Brne
ministérium lektorátu, čo je sluţba,
ktorú Cirkev po stáročia udeľuje
kandidátom na kňazský stav,
treba poďakovať obetavým a
nebojácnym občanom, vďaka
ktorým preţil aj nepriazeň ľudskej
zloby a ideológie spoločenského
zriadenia, ktorým stál kostol v
ceste viac duchovne neţ fyzicky.
Keď sa začalo hovoriť o zbúraní
kostola, bolo potrebné veľké
úsilie veriacich občanov, aby sa
tomu zabránilo. Pre skupinu tých
najsmelších a odhodlaných na
čele s Dr. Kaveckým to
znamenalo chodenie z jedného
úradu na druhý, z kancelárie do
kancelárie, od referenta k inému
referentovi a mnohé dvere
boli
veru
nepriedyšne
zatvorené. Nakoniec bolo
potrebné zmeniť taktiku a
celá rekonštrukcia sa z
iniciatívy pani Talajkovej
uskutočnila utajene a to
napriek veľkému rozsahu
prác, ale vďaka obetavej
práci občanov, ktorí si brali
dovolenku,
aby
mohli
pracovať v kostole, ukončila
sa vo veľmi krátkej dobe šesť
týţdňov. Kostol bol uzavretý
a niektoré práce sa robili v
noci. Nedá sa vymenovať
všetkých, čo sa zúčastnili, ale
spomeňme
aspoň
pána
Bohunského Jána, pána
Bilického,
Palka
Kostolanského, stolára pána
Adámka,
Ing.
Porazíka,
elektrikára Joţka Ţembu, ktorý
urobil
zadarmo
celú
elektroinštaláciu, Ondreja a Jána
Tkáčovcov,
ktorí
urobili
ozvučenie, ďalej Imriša Kuchára,
Mariána Talajku a jeho mamičku
Máriu Talajkovú, ktorá to všetko
organizovala a zabezpečovala.
Osobitne treba poďakovať aj
miestnemu
JRD
a
jeho
vtedajšiemu predsedovi Antonovi
Gazárekovi, najmä za dopravné
prostriedky a podporu.
Veľký kus práce odviedli v
duchovnej oblasti kapláni Dómu
sv. Martina. Práci s mládeţou sa
obetavo venoval otec Ján
Riecky.
Rozšírili
sa
rady
miništrantov, robili sa púte do
Marianky
a
iné
podujatia
mladých.
Zasiate
semeno
vzklíčilo a prinieslo bohatú úrodu
kňazských a reholných povolaní.
Z tých miništrantov sa stali kňazi,
ktorí uţ dosiahli významné
postavenie : Beňo Kosnáč, Ján
Tkáč, Ondrej Tkáč, Richard
Bóna, Pavol Gajdoš, Patrik Mock
a najmladší Jozef Bartkovjak. Do
reholných radov vstúpilo asi šesť
dievčat .Táto aktivita samozrejme
nebola
po
vôli
vtedajším
mocipánom a otcovi Jánovi bol
odobratý štátny súhlas na
pastoráciu. Treba spomenúť i
ďalších
svätomartinských
kaplánov – boli to najmä pátri
Michal Kurucár, Ľudovít Mello,
Juraj Lupták, Fidel Ďurčovič,
Jozef Krupa, Eugen Daniš, Peter
Prochas a ďalší. Naša horúca
vďaka, spolu s úprimnou prosbou
o ďalšie ţehnania a ochranu,
však
patrí
predovšetkým
dobrotivému Pánu Bohu , ako aj
našej Nebeskej Matke a nášmu
patrónovi
sv.
Michalovi
Archanjelovi.
Vojto Tóth
Pod ochrannými krídlami sv. Michala Archanjela
V našej farnosti sme nedávno
oslávili krásne výročie - 75 rokov
od posvätenia kostola sv.
Michala Archanjela. Z hľadiska
dejín je to chvíľka, pre jednotlivca
celý ţivot. Roky plynú, ľudia sa
menia,
ale
tichá
pokorná
modlitba vyslovovaná úprimne
veriacim srdcom ostáva. A koho
vhodnejšieho si povolať na
pomoc ako svätého Michala?
Málokto sa dnes, v našej rýchlej
dobe, zamyslí nad tým, akým
skvelým patrónom je nám práve
sv. Michal Archanjel. A nielen
nám tu v Karlovej Vsi, lebo
farnosti
a kostoly
zasvätené
tomuto najväčšiemu spomedzi
všetkých anjelov sú rozosiate po
celom Slovensku.
Slovo anjel pochádza z gréckeho
„angelos“, čo znamená „posol“.
Anjeli sú Boţí poslovia, ktorí
k ľuďom
prichádzajú
v
najdôleţitejších
okamihoch
histórie. Poznáme mená len
niektorých. Najväčším z anjelov
je podľa tradície sv. Michal. Uţ
od čias apoštolov je povaţovaný
za ochrancu Cirkvi. Nazýva sa aj
knieţaťom,
ba
vodcom
nebeských vojsk, ktorého si ctia
zástupy
anjelov.
Archanjel
Gabriel sa zjavuje v proroctvách,
oznámil príchod Jána Krstiteľa
a zvestoval
Panne
Márii
narodenie
Vykupiteľa.
A
archanjel Rafael je povaţovaný
za
anjela
prinášajúceho
uzdravenie. V minulosti sme si
sviatok
kaţdého
z nich
pripomínali samostatne, ale od
roku 1969 sa slávia spoločne
29.septembra.
Slovenský národ je uţ stáročia
v úprimnej viere oddaný Pánu
Bohu. Veľká úcta patrí aj Panne
Márii a sv. Jozefovi. Po nich je
asi najviac uctievaný sv. Michal
Archanjel. Vzývame ho ako
ochrancu
pred
nebezpečenstvami ohrozujúcimi
dušu i telo. Meno Michal po
hebrejsky značí: Kto je ako Boh?
Je to bojový výkrik dobrých
anjelov v boji proti Satanovi
a jeho
spoločníkom.
Podľa
svätého Písma je sv. Michal
vodca nebeského vojska, ktorý
bojoval proti „drakovi“, čiţe
padlým anjelom a zvrhol ich na
zem. Spomína sa v Knihe
proroka Daniela, či v knihe
Zjavenia apoštola Jána. Sv.
apoštol Júda v jednom zo svojich
listov odkazuje na starú ţidovskú
tradíciu, v ktorej archanjel Michal
ukryl Mojţišov hrob. Satan ho
odhalil a chcel zviesť ţidovský
národ na hriech tým, ţe by sa
Mojţišovi začali klaňať ako
svojmu hrdinovi. Podľa ďalšieho
apokryfného spisu sv. Michal
takisto stráţil telo prvej ţeny Evy.
Sv. Michal Archanjel je patrónom
katolíckej Cirkvi, v boji proti
pokušeniam
a diablovi.
Kresťanská tradícia mu pripisuje
tieto štyri úrady - Bojovať proti
Satanovi. Zachraňovať duše
veriacich
z
moci
Satana,
osobitne
v
hodine
smrti.
Ochraňovať Boţí ľud (Ţidov v
Starom zákone, kresťanov a
Cirkev v Novom
zákone).
Sprevádzať duše ľudí zo sveta
pred Boţí súd.
Počiatky úcty k sv. Michalovi
siahajú
aţ
do ranných
kresťanských čias. Traduje sa
viacero udalostí, pri ktorých sa
zjavil a pomohol k víťazstvu
nad pohanmi alebo ochránil
pred nebezpečenstvom. Sv.
Michal Archanjel je obhajcom
Boţieho ľudu pred Bohom.
Zobrazuje sa často ako
bojovník alebo rytier v brnení.
- dňa 4. 6. 2011 – sa v našej farnosti
vysluhovala sviatosť birmovky –
vysluhoval bratislavský arcibiskup,
metropolita
Mons.
Stanislav
Zvolenský,
- 11. 6. 2011 sa uskutočnila
diakonská vysviacka br. Martina
Kollára – svätil spišský biskup Mons.
Fratnišek
Tondra,
- 13. 6. 2011 sme boli svedkami
vysvätenie
sochy
sv.
A.
Paduánskeho vo vstupnej časti
kostola sv. Františka,
- kaţdoročné duchovné cvičenia
v našej farnosti sa konali v dňoch
21. - 23. 6. 2011; tento rok k nám
zavítal P. James Mariakumar, SVD.
- na začiatok letných prázdnin,
v dňoch 1. – 3. júla 2011 sa neveľká
skupina karloveských farníkov pod
vedením pátra Luciána odhodlala na
splav Malého Dunaja na úseku od
Eliášoviec po Madarasz,
- v utorok 28. júna 2011 vo farnosti
sv. Michala Archanjela oslávili
karloveskí
farníci 75. výročie
posvätenie svojho kostola sv.
Michala Archanjela,
- v dňoch 3. 7. do 10 7. 2011 sa
konal farský
detský tábor na
Duchonke,
- v sobotu 16. 7. 2011 odštartovala
uţ piata cyklopúť z Bratislavy do
Gdaňska.
V rukách má kopiju a váhy a šliape po drakovi. Sv.
Michal je patrónom vojakov,
obchodníkov,
parašutistov,
policajtov,
námorníkov,
pekárov,
lekárnikov, sanitárov, krajčírov, sklenárov, maliarov,
zlatníkov,
zlievačov,
zamestnancov
bánk,
rádiomechanikov, chudobných, a zomierajúcich. Ale aj
cintorínov, patrónom pri búrke a zlom počasí
a patrónom dobrej smrti. O tom, ţe sa slovenský ľud
často utiekal k tomuto patrónovi svedčí mnoţstvo
kostolov, ktoré sú mu zasvätené. Na internete sa mi
podarilo nájsť 62 kostolov zasvätených sv. Michalovi
Archanjelovi. Sú v týchto obciach a mestách
–
Ardanovce, Bánov, Banská Bystrica – Fončorda,
Bardejov, Bíňovce, Bratislava – Čunovo, Bratislava –
Karlova Ves, Brekov, Cabaj – Čápor, Cífer, Čeláre,
Demandice, Dobrá Niva, Dolný Hričov, Drţkovce,
Gánovce, Gbely, Hlohovec, Chrenovec – Brusno,
Jablonové, Jasenica, Jasov, Košice - Poľov, Krajné,
Krušetnica,
Lančár, Lastovce, Levice,
Liesek,
Liptovský Michal, Ľubiša, Malé Kosihy, Mierovo,
Michal nad Ţitavou, Michal na Ostrove, Modrová,
Naháč, Nemčiňany, Nemšová, Neded, Nitra Draţovce, Pobedim, Prievaly, Sebechleby, Sedliacka
Dubová, Selice, Skalica, Stará Bystrica, Šarišské
Michaľany , Šindliar, Turčianske Teplice, Turie,
Urmince, Vaďovce, Valaská Belá, Veličná, Veľké
Rovné, Veľké Uherce, Vyhne, Závada, Závod a Zlaté
Moravce. Určite to nie je kompletný zoznam. Takisto
som nemenovala kaplnky a gréckokatolícke kostoly.
Keby sme mali moţnosť popátrať v písomnostiach
jednotlivých farností, isto by sme našli i dôvody týchto
zasvätení. Pre zaujímavosť uvediem, ţe v minulosti
bol sv. Michal ochrancom miest na prechodoch z
jedného kraja do druhého. Na takomto pomedzí sa
kedysi nachádzali aj Veľké Uherce, a preto svoj kostol
(postavený v 14st.) zasvätili práve sv. Michalovi
Archanjelovi. V období vojen proti Turkom bol sv.
Michal patrónom bojovníkov proti osmanskej porobe.
V tom čase mu bol zasvätený napr. aj Kostol sv.
Michala Archanjela v Leviciach. Ani v dnešnej, u nás
relatívne mierovej, dobe nestráca náš patrón nič zo
svojho významu. Veď nástrahy diabla a jeho
nasledovníkov na nás číhajú stále, len moţno v
rafinovanejšej a skrytejšej podobe, neţ by sme čakali.
A práve preto neustále potrebujeme mať po svojom
boku sv. Michala Archanjela, ochrancu a pomocníka
v bojoch i pri šírení Boţieho kráľovstva na zemi.
Modlitba k sv. Michalovi
Sv. Michal archanjel, bráň nás v boji, buď nám
ochrancom proti zlobe a úkladom diabla. Pokorne
prosíme, nech mu Boh ukáţe svoju moc. A ty, knieţa
nebeských zástupov, Boţou mocou zaţeň do pekla
satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší
potulujú po svete. Amen
Michaela Važanová
Spoločenstvá farnosti: Neokatechumenátna cesta
Kiko Argüello (nar. 1939), španielsky umelec a
bohém, objavil v polovici 60. rokov 20. storočia,
v období svojej existenciálnej krízy, vo svojom vnútri
Boha. Po svojom obrátení sa rozhodol venovať svoj
ţivot Jeţišovi a objavil ho v chudobných. Skúsenosť
so svojou kuchárkou, ktorú našiel plakať kvôli jej
ťaţkému ţivotu s muţom alkoholikom, Kika priviedla
do chudobnej madridskej štvrte Palomeras. V jej
barakoch našiel svoju ďalšiu cestu, z ktorej sa zrodila
Neokatechumenátna cesta. „Keď sa človek rozhodne
žiť medzi najbiednejšími, buď stratí vieru a stane sa
z neho partizán typu Che Guevara, alebo sa stíši pred
Kristom a posvätí sa.... Charles de Foucauld mi dal
návod, ako to urobiť, žiť mlčky ako Ježiš v Nazarete;
pri nohách Krista, uprostred týchto chudákov“
(rozhovor s K. Argüellom v: P. J. Cordes: Znamenia
nádeje. Bratislava, Nové mesto, 1998). V roku 1964
bola zaloţená Neokatechumenátna cesta. Kiko
Argüello a Carmen Hernándezová, povzbudení
vtedajším
madridským
arcibiskupom,
šírili
spoločenstvá Cesty vo farnostiach Madridu,
Španielska a v roku 1968 šírili katechézy v Ríme.
"Neokatechumenátna cesta sa zrodila medzi biednymi
ako ovocie II.vatikánskeho koncilu", píše sa v úvode
oficiálnej
stránky
spoločenstva
(http://www.camminoneocatecumenale.it/new/default.
asp?lang=en&page=storia). V súlade so svojím
štatútom je Neokatechumenátna Cesta „v sluţbe
biskupov ako spôsob diecéznej realizácie uvedenia do
kresťanského ţivota a permanentnej výchovy vo viere,
podľa ustanovení II. vatikánskeho koncilu a
Učiteľského
úradu
Cirkvi“.
Neokatechumenát je nástroj v sluţbe biskupov na
znovuobjavenie kresťanského ţivota pokrstených
dospelých,
1. ktorí sa vzdialili od Cirkvi,
2. ktorí neboli dostatočne evanjelizovaní a
katechizovaní,
3. ktorí túţia po prehĺbení a dozrievaní svojej
viery,
4. ktorí pochádzajú z kresťanských vyznaní, ale
nie sú v úplnej jednote s katolíckou cirkvou.
Neokatechumenátna cesta je aj na uvedenie do
kresťanského ţivota pre nepokrstených.
V spoločenstve sa neokatechuméni stávajú dospelými
vo viere tým, ţe rastú v pokore, jednoduchosti, chvále
a podriadení Cirkvi.
Významnou udalosťou pre Neokatechumenátnu Cestu
bolo vydanie dekrétu a schválenie jej Štatútu (29. júna
2002), ktorý vypracovala Pápeţská rada pre laikov v
spolupráci s viacerými dikastéraimi Sv. Stolice.
Učiteľský úrad cirkvi schválil Štatút na dobu piatich
rokov “ad experimentum“ a roku 2008 dekrétom
schválila Pápeţská rada pre laikov definitívny šatút
Neokatechumenátnej cesty. Neokatechumenátna
cesta pracuje verne vnútri Cirkvi ako prostriedok
katechézy pokrstených v duchu obnovy po Druhom
vatikánskom koncile a ako súčasť novej evanjelizácie
Jána Pavla II.
Každý má svoju osobnú históriu, akým spôsobom sa
prepracováva k viere a mne vyhovuje to, čo som
našiel v neokatechumenáte, lebo nič také som
nepoznal, keď som začal hľadať. Keď sa moja dcéra
začala pripravovať na krst ako druháčka, začali sme
chodiť do kostola, do úplne cudzieho prostredia pre
mňa v tom čase (...) a v tom čase, keď sa ona
pripravovala na krst, bežali katechézy. A čo bolo pre
mňa najdôležitejšie, pretože som nechodil na všetky
katechézy, bola liturgia zmierenia, katechéza
o hriechu a sviatosti zmierenia a keď tam hovorili, že
teraz s presbyterom vstúpi Ježiš Kristus, tak som sa
obzrel, že kde je... A skutočne som tam zažil také
pozvanie k zmiereniu, aj som to tak prežil osobne.
Keďže som sa ešte len pripravoval na sviatosti,
rozhrešenie
som
nedostal,
ale
zažil
som
milosrdenstvo – že tam naozaj prišiel Ježiš Kristus do
liturgie zmierenia. Ja som potom ostal sám doma a na
druhý deň po tej liturgii zmierenia, keď som sa pozrel
von oknom a videl som, že je panelákový dvor plný
odpadkov, tak som sa vybral – a ako som sa ja cítil,
že sa chcem veľmi očistiť, tak som tam nazbieral dve
vrecia odpadkov. To bol dôležitý zážitok, tam som
zažil to, že Boh existuje a je to osoba. (R.B.)
Neokatechumenát je pilierom farnosti, duchovného
rozvoja
jej
členov, predovšetkým katechézy
pokrstených – je teda znovuobjavovaním viery.
Jezuita Jozef Kyselica vo svojej práci Obnova farnosti
cez neokatechumenát (Dobrá kniha, 1998) popisuje
jednotlivé etapy neokatechumenátu. Činnosť Cesty vo
farnosti začína úvodnými katechézami vo farnosti.
Vedú ich katechetisti z prostredia mimo farnosti a
trvajú zvyčajne dva mesiace, dvakrát týţdenne. Majú
kerygmatický charakter, jej časti sú zamerané na
predstavenie Cesty, dialog pripravujúci kerygmu –
ohlasovanie Jeţiša Krista, pokánie a Boţie slovo.
Končia konvivenciou, spolupreţívaním kandidátov na
spoločnom stretnutí. Druhou súčasťou prvej etapy –
kerygmy - je predkatechumenát. Členovia si v ňom
počas dvoch rokov overujú vieru počúvaním Boţieho
slova, Eucharistiou v čase nedeľnej vigílie, mesačnou
bohosluţbou pokánia a spoločným zdieľaním. Etapa
kerygmy končí prechodom do katechumenátu,
dvojročným stupňom pokory, zostupu do vlastnej
skutočnosti s dôrazom na biblické dejiny spásy a
zrieknutie sa dobier. Druhou etapou je pokrstný
katechumenát s dôrazom na ţivot spoločenstva,
jednoduchosť vzťahu k Bohu a iným a uvedením do
modlitby (ţalmy, Krédo a Otče náš), záverečná je
etapa vyvolenia a obnovenia krstných sľubov.
Neokatechumenát tvoria spoločenstvá (20-50 členov);
dnes vo viac neţ 100 krajinách sveta existuje 40 000
spoločenstiev, zdruţujúcich okolo milióna členov.
Najpočetnejšími sú komunity Neokatechumenátnej
cesty v Taliansku (10 000 spoločenstiev), Španielsku
a Brazílii.
Počiatky Neokatechumenátu na Slovensku siahajú do
obdobia druhej polovice 70. rokov 20. storočia a
spájajú sa s kňazmi M. Šášikom, J. Kyselicom, A.
Slaninkom, J. Ďuricom a J. Garajom. Prvé
spoločenstvá vznikali v Preseľanoch a Lefantovciach,
neskôr v Stupave, Vrbovom, Vrútkach a Ţiline. Dnes
podľa stránky kbs.sk existuje na Slovensku pribliţne
50 spoločenstiev v 25 farnostiach
„V neokatechumenáte sa hovorí o princípe trojnožky:
tak ako je kríž (ktorý používa Neokatechumenát) na
troch nohách; sú to rovnocenné prvky: liturgia, Božie
slovo a spoločenstvo. Kiko Arguello, zakladateľ
Neokatechumenátnej cesty, mal vnuknutie od Panny
Márie – vytváraj malé spoločenstvá, ktoré budú žiť
v jednote a láske ako svätá rodina z Nazaretu. Preto
je tam Panna Mária s Ježiškom – Panna Mária je tým
znakom Cirkvi, pretože nosila Ježiša. Aj Cirkev nosí
Ježiša vo svojom spoločenstve. Vidím, že nie sme
ideálni, chyby sa stále objavujú, stále vidíme, akí sme
slabí, ako padáme, ale dôležité je, že sa stretávame
v spoločenstve a môžeš tam prísť úplne vyprahnutý
a stretneš tam brata alebo sestru, ktorá ti svedčí
o tom, že Ježiš Kristus žije. Mne sa tam darí
pravidelne chodiť, ale preto, že to potrebujem, že je
pre mňa dôležité, že prídem do spoločenstva v stredu.
Navyše som dostal ten dar, že sa na mňa na vstupnej
konvivencii (pozývanie po katechézach, kde sa počas
troch dní veľa hovorí o Eucharistii a kde spoločenstvo
nastupuje na cestu a začína sa stretávať vo farnosti
samo, bez katechistov; spolužitie – con vivere) obrátili
s tým, že spoločenstvo potrebuje kantora – liturgia má
svoje spevy; každé spoločenstvo má svoj jazyk,
ktorým je hudba, ktorá má svoje korene v hebrejskej
a španielskej hudbe, neskôr pribudli ďalší autori,
talianski (neokatechumenát sa rozšíril najmä v Ríme).
Je vždy liturgia slova v týždni, kedy je pripravená
z nejakej témy a liturgia je poprekladaná (úvodný
spev, úvody k čítaniam, reakcie na slovo, pieseň po
každom čítaní, ktorá je sama Božím slovom – sú to
texty buď zo žalmov alebo z kníh Starého zákona).
Každá pieseň môže byť odpoveďou na Božie slovo
a vždy je to vyspievaná modlitba.“ (R. B.)
Kaţdá
krajina,
kde
sú
neokatechumenátne
spoločenstvá, má tzv. národných katechistov. Na
stránke KBS, kde sú predstavované spoločenstvá
(http://www.kbs.sk/?cid=1141988197), je uvedené, ţe
za neokatechumenát na Slovensku sú zodpovední
Rakúšania, manţelia Wolfgang a Betty. Do skupiny
národných katechistov je pridelený vţdy kňaz (v
súčasnosti je to Slovinec Janez) a potom nejaký
seminarista, pretoţe jedno z ovocí neokatechumenátu
je, ţe je niekoľko desiatok seminárov Redemptoris
Mater, kam vstupujú chlapci z neokatechumenátu pre
presbyterát.
Ovocím Neokatechumenátnej cesty je aj jej misijný
charakter, ktorý podporujú misijné semináre
Redemptoris Mater (pribliţne 75 na všetkých
kontinentoch sveta s 1 500 seminaristami) a misijné
rodiny. Pápeţ vysiela rodiny na misie (teraz sú zo
Slovenska v Plzni, Keni a vo Švédsku). Aj zakladateľ
Kiko cítil volanie a išiel na predmestia Madridu, medzi
úplne zabudnutých bezdomovcov, prostitútky a táto
skúsenosť plodí aj toto, ţe tam, kde uţ farnosť
neexistuje, tam je poslané spoločenstvo alebo rodiny.
Ľudia sa pozerajú na to, ako misionári ţijú – majú také
isté problémy, ale úplne inak ich preţívajú, lebo je tam
Boh.
„Bolo odporúčané katechistami chodiť ohlasovať,
chodiť po uliciach; a to je istá skúsenosť. Tam som si
vybudoval pozíciu, že najprv ja musím uveriť, že ma
Boh miluje, a potom je veľmi jednoduché povedať
komukoľvek, že Boh miluje aj teba. Raz ročne sa koná
pouličná evanjelizácia, kde je počas niekoľkých nedieľ
odporúčané chodiť po uliciach a oslovovať tam ľudí,
alebo aj ísť po domoch. Boh využije aj všetky slabosti
človeka aj všetky silné stránky človeka, aby si ho
pritiahol; aj mnohé afekty – človek sa chce ukázať
pred niekým v spoločenstve – využije Boh na dobré.“
(R. B.)
Na základe prepisu rozhovoru s Robertom Birom,
členom Neokatechumenátnej cesty: Karol Kasala
Spomienky na farskú púť
Viacerí farníci sa ma pýtali na
tohoročnú farskú púť, ktorú viedol
správca farnosti P. ThLic. Lucián
Mária Bogucki OFM Conv. Púť
bola zameraná na 70.
výročie mučeníckej smrti
svätého
Maximiliána
Kolbe. Uskutočnila sa
v dňoch 21.-28.mája 2011.
Výhodou pre tých, ktorí sa
nemohli zúčastniť alebo
tam mali svojich blízkych
bolo, že naše putovanie
mohli priebežne sledovať
na internetovej stránke
www.minoriti.sk
,
kde
každý deň boli čerstvé
reportáže, ktoré priamo
v autobuse alebo inokedy
zase v nočných hodinách,
písali JUDr Soňa Gáťová
a Margita
Ondrášková.
Spomínali sme však aj na
nezabudnuteľnú
farskú
púť
Karlova Ves – Rím v roku 2009,
ktorú viedol P. ThLic. Tomáš
Lesňák OFM Conv. Navštívili sme
vtedy pútnické miesta v Taliansku:
Padova, Osimo, Loreto, Lanciano,
San Giovani Rotondo, Monte Sant
Angelo, Manopello, Ortona, R í m ,
Assisi a vďaka obetavosti RNDr.
Karola Kasalu,CSc. Máme peknú
pamiatku na DVD. Píšem to teda
aspoň stručne pre
tých, ktorí nemajú
internet.
V sobotu 21.mája
2011 si karloveskí
pútnici privstali, aby
uţ pred 6 hod. boli
pred Cirkevnou školou
sv. Františka, kam pre
nás prišiel autobus.
Po
poţehnaní
a dobroţičeniach
odprevádzajúcich sme
sa vydali na cestu
a našou
prvou
zastávkou
na
občerstvenie
bola
Ţilina. Odtiaľ uţ náš autobus
zamieril k hraničnému prechodu do
Poľska. Všetko prebiehalo hladko
a tak sme si iba spomenuli aké
problémy boli pri cestovaní v čase
totality. Prvou zastávkou v Poľsku
bola Wieliczka , kde sme s českou
sprievodkyňou Eliškou absolvovali
prehliadku Soľnej bane. Tvorí ju
tritisíc podzemných komôr a
banských priestorov, spojených
chodníkmi o dĺţke 300 km. Soľ sa
tu ťaţila od 13.storočia. Turistická
trasa tvorí iba fragment medzi I.
podlaţím v hĺbke 64 m a III.
podlaţím v hĺbke 135 m. Medzi
najkrajšie miesta patrí kaplnka sv.
Kingi
,
soľankové
jazierka
a unikátne banské komory so
zachovaným zariadením. Všetky
sochy sú zo soli. Prehliadka trvá
asi 3 hodiny. Od r. 1978 je
súčasťou svetového kultúrneho
dedičstva UNESCO.
Cieľom prvého dňa našej cesty
bolo
Sanktuárium
Boţieho
milosrdenstva
v Krakowe
–
Lagiewnikach. Je to moderný,
krásne
vybudovaný
komplex.
Svätú omšu sme mali v Slovenskej
kaplnke. Potom nás sestrička zo
Slovenska podrobne oboznámila
s históriou tohto pútnického miesta
a ţivotom
svätej
Faustíny
Kowalskej . Ubytovaní sme boli
priamo v areáli, takţe sme mali
dostatok času ešte večer na
modlitbu a prehliadku sakrálneho
priestoru a v nedeľu ráno sme
v tom pokračovali. Počasie bolo
krásne a pohľad z vyhliadkovej
veţe úţasný. Po raňajkách sme išli
na kráľovský hrad Wawel, ktorý bol
sídlom poľských kráľov v 14. – 16.
st.
Potom
sme
absolvovali
prehliadku
Krakowa
na
vyhliadkových autíčkach, čo bolo
pekné
a súčasne
príjemné.
Ďalším cieľom potom bola Kalvaria
Zebrzydowska, kde sme mali sv.
omšu a pomodlili sme sa aj pri
Milostivom
obraze.
Bila
tu
príleţitosť aj na ochutnávku
typických poľských jedál. Ďalšou
zastávkou na našej ceste boli
Wadowice, rodisko Jána Pavla II.
Jeho rodný dom je v súčasnosti
v rekonštrukcii, ale pozreli sme si
katedrálu. Cieľom druhého dňa
našej púte boli Harmenţe, kde
sme
boli
ubytovaní
vo
františkánskom kláštore a ešte
večer sme absolvovali podzemné
múzeum
s výstavkou
o koncentračno
m tábore očami
väzňa, ktorý to
preţil.
Tretí deň –
23.5.2011 sme
po sv. omši,
v kostole
zasvätenom
Nepoškvrneném
u počatiu Panny
Márie, išli do
koncentračného
tábora
Oswiecim,
najprv do tábora
Auschwits, kde sme si uctili
pamiatku sv. Maximiliána Kolbe,
ktorý zahynul v cele číslo 18
v bunkri
hladu.
Potom
sme
navštívili druhý oswiecinský tábor
Brezinky – Birkenau, kde zahynula
sv. Edita Steinová.
Odtiaľ sme pokračovali v ceste do
národnej
mariánskej
svätyni
Čenstochová. Večer sme sa
zúčastnili obradu zahalenia a ráno
odhalenia
milostivého
obrazu
Panny Márie. Potom sme mali sv.
omšu, raňajky a vydali sme sa na
ďalšiu cestu. Zástavkou bolo
rodisko sv. Maximilána Zdunska
Vola. Prezreli sme si jeho rodný
dom, v ktorom je múzeum a farský
kostol, v ktorom bol pokrstený,
birmovaný a slúţil svoju prvú sv.
omšu v Poľsku. Večer sme prišli
do Mariánskeho pútnického miesta
Licheň,
ktorého
moderná,
veľkolepá katedrála je zasvätená
Bolestnej Panne Márii. Uţ pri
pohľade
z diaľky
sme
boli
šokovaní a náš obdiv vrcholil pri
prehliadke vnútorných priestorov
katedrály.
Je
to
najväčšia
katedrála v Poľsku. Iniciátorom
stavby
tohto
grandiózneho
sakrálneho komplexu bol miestny
farár dp. Eugen Makulski. V r.
2005 bola katedrála povýšená na
baziliku
minor.
Kalvária
je
vybudovaná ako umelý kopec
z kameňov dovezených z rôznych
krajov. Pri jazierku nás zaujala
socha sv. Petra, ktorý bol
v spodnej časti tela znázornený
ako rybár a v hornej časti ako
apoštol s kľúčmi. Večer sme sa
zúčastnili
zakrytia Milostivého
obrazu Matky Boţej. Naša ďalšia
cesta potom viedla aţ na pobreţie
Baltického mora do prístavného
mesta Gdansk.
V Gdansku sme boli ubytovaní
v historickej
budove
starého
minoritského kláštora. Vo štvrtok
ráno sme sa vydali do Gdanských
lodeníc , ktoré štrajkom v r. 1970
zohrali
významnú
úlohu
v novodobých dejinách boja za
slobodu. Monumentálny pomník
tvoria
tri
vysoké
kríţe
z nehrdzavejúcej ocele s kotvami ,
ktoré sú symbolom viery a nádeje.
V historickom centre nás na Dlhom
trhu
zaujal
Dvor
Artuša,
Neptunova fontána, radnica, Zlatá
brána s 8 sochami ľudských
vlastností a na opačnom konci trhu
Zelená
brána
so
zbierkami
Národného
múzea.
Pozoruhodnosťou
starého
prístaviska bol stredoveký ţeriav,
ktorý bol v minulosti najväčší
v Európe. V gotickej katedrále
v mestskej časti Oliwa sme si
vypočuli
organový
koncert.
Navštívili sme aj Sopoty, známe
festivalmi populárnych piesní, ale
keďţe sa práve ţiaden nekonal,
aspoň
sme
sa
prešli
po
historickom móle a tí odváţnejší aj
vyskúšali vodu Baltiku, ale iba „po
kotníky“, lebo bola studená.
Popoludní sme potom absolvovali
plavbu
na
starej
pirátskej
plachetnici „Čierna perla“. Pred
nami sa týčil pamätník hrdinom
Westerplatte, kde 1.sept.1939
začala 2.svetová vojna. Mesto
Gdansk bolo cez vojnu zničené na
90% . Cestou z prístavu sme
navštívili kostol sv. Brigity, ktorý
bol tieţ značne poškodený a teraz
je v rekonštrukcii. Svätú omšu sme
mali večer v minoritskom kostole
Najsvätejšej Trojice, ktorý bol cez
vojnu
tieţ
poškodený
pri
bombardovaní.
A nastal siedmy deň a my sme
sa
z Gdanska
presunuli
do
Warszawy. Naša prvá cesta viedla
do kostola sv. Stanislava Kostku,
kde pôsobil Juraj Popieluzsko,
kňaz,
mučeník
pre
vieru.
V podzemí kostola je múzeum, kde
sú
otriasajúce
dokumenty
o mučení
a zavraţdení
J.
Popeluzsku. Nad vchodom do
kostola je vytesané jeho ţivotné
heslo: „Nad zlom treba zvíťaziť
dobrom“. Pešiu prehliadku centra
mesta nám trochu komplikovalo
uzavretie
niektorých
častí
v súvislosti s návštevou prezidenta
B.
Obamu
a návštevu
prezidentského paláca sme museli
vynechať. Naša ďalšia cesta
potom viedla do pútnického
kláštorného
mestečka
Nepokalanov, kam sme prišli
večer.
Sobota
28.5.2011
patrila
prehliadke Nepokalanova, ktoré
v r. 1927 zaloţil Maximilián Kolbe.
Zasvätené
je
Nepoškvrnenej
Panne Márii. V r. 1933 tam ţilo
700 rehoľných bratov, teraz tam
ţije a pracuje 150 minoritov.
Múzeum je umiestnené v jednej
z pôvodných budov. Je to jediný
kláštor, ktorý má aktívny hasičský
zbor a hasičské múzeum. Je tu
moderná tlačiareň Mariánskych
časopisov. Uctili sme si pamiatku
mučeníckej smrti sv. Maximiliána
Kolbe a vydali sme sa na cestu
domov. Šťastlivo sme všetko
zvládli a plní hlbokých dojmov sme
sa vrátili domov.
Vojto Tóth
Za mrakmi je slnko
Onedho, v septembri, bude osem rokov odvtedy, čo
Slovensko po tretí raz navštívil dnes uţ blahoslavený
pápeţ Ján Pavol II., aby v Bratislave
v Petrţalke
vyhlásil
14.
9.
2003
dvoch
blahoslavených, a to biskupa Vasiľa Hopku a rehoľnú
sestru Zdenku z rehole sestier sv. Kríţa. Pre sestru
Zdenku určil deň slávenia jej spomienky na 30.
august. A práve v tento deň, pripadajúci v tomto roku
na sobotu, sa stretlo asi 700 pútnikov v areáli
nemocnice v Podunajských Biskupiciach pri kostole sv
Kríţa o 16. hodine na sv. omši, ktorú celebroval J.E.
arcibiskup Stanislav Zvolenský spolu s viacerými
kňazmi. Pri nej boli prítomné aj rehoľné sestry sv.
Kríţa, mnohé pôsobiace v nemocnici, a pri príprave
miesta konania aj členovia Rádu maltézskych rytierov.
Medzi pútnikmi boli aj viacerí z našej farnosti.
Prečo spomínam účasť našich farníkov? Málo
kto si uţ pamätá, ţe myšlienka uskutočniť púť k sestre
Zdenke vznikla u nás, v klube Zdruţenia kresťanských
seniorov Slovenska Karlova Ves
/vtedy ešte
Zdruţenie kresťanských dôchodcov/. Mala to byť púť
členov a sympatizantov bratislavských klubov nášho
Zdruţenia do Podunajských Biskupíc k hrobu sr.
Zdenky, pochovanej v spoločnom hrobe 11 sestier
rehole sv. Kríţa. Tieto boli pred likvidáciou starého
cintorína v Trnave exhumované a následne sem
prenesené a pochované /čítaj A. Habovštiak, Sestra
Zdenka-hrdinská ţena v utrpení,
i svetlom, SSV Trnava, 2001/.
in
Boli
soľou
Prvú takúto púť náš klub v Karlovej Vsi po
dohode s predstavenými Inštitútu milosrdných sestier
sv. Kríţa v Trnave uskutočnil k hrobu sr. Zdenky 31.
júla 2000. Najprv sme si jej pamiatku umučenia a
smrti uctili sv. omšou v kostole sv. Kríţa v nemocnici,
ktorú celebroval P. Peter Sarnicki, OFM Conv.,
správca fary v Karlovej Vsi, po nej odznela prednáška
p. PhDr. Antona Habovštiaka o sr. Zdenke a potom
sme sa odobrali do blízkeho cintorína. Tam pri jej
hrobe sme sa modlili najmä za jej skoré blahorečenie.
Spolu s väčšou skupinou sestier sv. Kríţa, bolo nás
spolu asi 150 pútnikov, sme sa rozhodli zaloţiť
tradíciu pútí na výročie jej smrti. Takéto púte sme
organizovali kaţdý rok aţ do roku 2003, kedy sv.
omšu celebroval postulátor jej procesu blahorečenia
o. Stanislav Zvolenský, dnešný bratislavský
arcibiskup. A potom v septembri 2003 sr. Zdenku
blahorečil Svätý Otec pri svojej tretej návšteve
Slovenska a určil pamiatku slávenia na 30. augusta.
A odvtedy sestry sv. Kríţa konajú púť kaţdoročne
v tento deň, ale aj kaţdý mesiac na jej pamiatku
zasväcujú sv. liturgiu na jej pamiatku. Na výročnej sv.
omši, tak ako tento rok, prichádzajú pôtnici aj z nášho
klubu v Karlovej Vsi.
Pripomeňme si aspoň v krátkosti, aký bol
piebeh ţivota sestry Zdenky, vlastným menom Cecílie
Schelingovej. Narodila sa 25.decembra 1916 v Krivej
na Orave ako desiate dieťa z jedenástich v rodine
Pavla a Zuzany rod. Pánikovej. Detstvo preţívala
v tradičnej
hlbokoveriacej
roľníckej
rodine
s príkladným ţivotom pracovitých rodičov rodičov
v početnej rodine. Ako trinásťročná sa stretla
s rehoľnými sestrami z Kongregácie sv. Kríţa, ktoré
pozval do jej rodnej obce miestny farár Viktor Milan,
aby mu pomáhali formovať duchovnú tvár dediny. Ako
15ročná
v r.
1931
vstúpila
do
kláštora
a v provinciálnom sídle Kongregácie v Podunajských
Biskupiciach absolvovala ošetrovaťeľský kurz, po ňom
dvojročnú zdravotnícku školu a vstúpila do noviciátu.
30.1.1937 zloţila sväté sľuby a zvolila si rehoľné
meno Zdenka. Najprv pôsobila ako ošetrovateľka
v Humennom do roku 1942, potom ako laborantka
a neskôr ako asistenka na rtg oddelení v Štátnej
nemocnici na Miczkiewiczovej ulici v Bratislave u prof.
K.Ondrejičku.
Jej
sluţbu
pre
nemocných
charakterizuje jej kaţdodenná osobná modlitba:
„Pane, duša moja stojípred tebou ako krásny jarný
deň, plný kvetu, vône a jasu. Čo urobíš s tou jarou,
Pane? Pošleš kruté sparné dni, ţe odpadnú kvety,
zmizne vôňa, umĺkne spev? Nuţ, Pane, staň sa vôľa
tvoja. Len jedného ma chráň: Netresci ma tak, aby tá
krásna jarná krajina mojej duše mala ostať navţdy
krajinou síce kľudnou, ale bez snahy, bez práce, bez
skúšok, bez pokroku, krajinou mŕtvou, Tebe a mojim
blíţnym.“ Netrvalo dlho a jej „programové vyhlásenie“
sa naplnilo začiatkom roku 1950. Nad Cirkvou sa
začali zbiehať chmáry ťaţkých časov. Na programe
politickej moci bola likvidácia všetkého, čo súviselo
s náboţenským ţivotom na Slovensku. Pri svojej
sluţbe
v nemocnici
pomohla
uniknúť
z rúk
bezpečnosti vyšetrovanému a mučenému kňazovi,
preto ju 29.2.1952 zatkli. Nasledoval pobyt vo
väzeniach, hodiny vyšetrovania s násilným vydieraním
a mučením, aby sa priznala a vyzradila domnelých
spolupáchateľov. Čo vytrpela počas štvormesačného
vyšetrovania, neprezradila ani spoluväzeňkám. Ale na
súdnom pojednávaní v Bratislave 17.6.1952 bolo
vidieť vychudnutú a telesne zničnú ţenu, ktorá však
mala jasné myslenie. Priznala, ţe poskytla pomoc pre
záchranu kňaza, ale nik jej nepomáhal. Vinná sa
necíti.
Odsúdili ju na 12 rokov straty slobody. Svoju
„vinu“ si odpykávala v Ilave, Rimavskej Sobote, Brne,
Pardubiciach a v Prahe na Pankráci vo väzenskej
nemocnici. Tu sa stretla s pani Helenou KordovouWildovou, ktorá súhlasila s opatrovaním väzenkyne po
operačnom zákroku. Ona sama bola po ťaţkej
operácii, ale s opatrovaním väzenskej pacientky
súhlasila. Zoznámili sa, aţ keď sestru Zdenku priviezli
v bezvedomí na celu. Boli spolu na cele a a aţ po
čase pani Helene Zdenka rozpovedala, ţe jej museli
odoperovať pravý prsník. Prezradila viac z metód
vyšetrovania, aj to, ako utŕţila hrozné údery do pŕs.
Zviazali jej ruky, strhli z nej šaty a vytiahli ju na skobu
v plafóne. Potom ju bili gumovými obuškami, kým
nestratila vedomie. Keď prišla k vedomiu po obliatí
vodou, mučenie opakovali. Koľko razy to bolo, sestra
nevie, ale prebrala sa vtedy aţ na svojej cele
doráňaná a zakrvavená. A tá hrozná operácia bola
dôsledkom týchto mučení. Dostala totiţ rakovinu na
prsník a zároveň rýchlo strácala zrak. Ale sestra
Zdenka utrpenie prijímala s odovzdanosťou. Do
svojho Zápisníka si zapísala: „Boh nám vţdy dá toľko
odvahy, koľko trpíme. Nič ma nezastraší, ani vietor, čo
prihnal husté mraky. Moja dôvera vtedy rastie, lebo
viem, ţe za mrakmi je moje milované Slnko.“
O svojich mučiteľoch nehovorila nikdy zle.
Váţila si ţivot, ale bola zmierená s tým, ţe si ju Pán
príde vziať. Pani Helenke raz povedala: „Kaţdý deň je
pre mňa krása. Ako som len rada, keď zazriem slnko,
hoci aj odtiaľto spoza mreţí.“ Aţ raz, asi po troch
týţdňoch spoločného pobytu s pani Helenkou, odviedli
sestru Zdenku, ktoré jej len stihla povedať:
„Zanechávam ti pokoj Jeţiša, mne uţ iba on ostáva
a ten môj dlh... Ty raz budeš slobodná! Príď potom na
môj hrob a poloţ naň kyticu bielych ruţí. Veľmi ich
mám rada.“ Sestra Zdenka bola 15. apríla 1955
z väzenia prepustená, väznitelia nechceli, aby
zomrela ako mučeníčka. Vrátila sa cez Pardubice
a Bratislavu /navštívila v sprievode sestier svoje
pracovisko v štátnej nemocnici/ do Trnavy, kde jej
sestry vybavili pobyt v nemocnici na očnom oddelení
/mala
tuberkulózu
očí/,
ale
po
záchvate
nepravidelného dýchania bola preloţená na
onkologické oddelenie. Tu sa podarilo vybaviť jej
stretnutie so zostarnutou matkou a sestrou Rózou, ale
po niekoľkých dňoch odovzania sa do vôle Boţej
v nedeľu 31. júla 1955
ráno
zomrela v
tridsiatomdeviatom roku svojho ţivota. 2. 8. ju uloţili
do hrobu na starom cintoríne v Trnave, po likvidácii
cintorína v októbri 1979 ju preloţili spolu s ďalšími
exhumovanými desiatimi sestrami do spoločného
hrobu v Podunajských Biskupiciach. A v septembri
2003 bola vyhlásená za blahoslavenú.
Bratislava
má
teda
u seba
ďalšiu
blahoslavenú, čo by si mali stále viac uvedomovať
najmä jej veriaci. Bola to mladá ţena, v tomto roku po
55 rokoch po smrti by mohla ešte aj ţiť, mala by 96
rokov.
Je
mučeníčkou
hrozného
obdobia
komunistickej hrôzovlády, ktorá nenávidela Cirkev
a jej veriacich prenasledovala, zatvárala, mučila, ale aj
zabíjala.
Nezabúdajme na tieto časy, aby sa nevracali,
ani na ľudí, ktorí trpeli. Blahoslavená sestra Zdenka,
oroduj za nás, aj za celé Slovensko!
Ivan Kravjanský, čestný predseda ZKS
Zážitok z dovolenky v Turecku:
Manţelka sa opaľovala na pláţi a naša takmer 10
ročná dcérka Magdalénka ma poprosila, aby som s
ňou zašiel do detského pláţového bufetu, pretoţe
bola hladná.
Keď sa uţ “napchávala”, pozrela sa šibalsky na mňa a
povedala: “Oci, vieš, ja večer Pánu Bohu vôbec
nezávidím.”
“To však nebráni tomu, aby náš Boh bol s nami, tu a
všade inde,” pokojne som vysvetľoval ďalej.
“Chceš mi teda povedať, ţe Pán Boh je tu aj teraz s
nami?” zvedavo zdvihla obočie a uprela na mňa svoje
hnedé očká.
Pozrel som sa váţne na ňu a pritakal som: “Jasné, je
tu, pozerá sa na nás a počúva.”
“Prečo?” spýtal som sa jej.
“Pretoţe si musí kaţdý večer vypočuť obrovské
mnoţstvá rozličných prosieb a musí si ich aj
zapamätať,” odvetila mi.
“No, ale on tie prosby počúva neustále,” poučil som ju.
“Ako to, ţe neustále?” spovedala ma malá mudrlantka
ďalej.
“Vieš,” povedal som jej, “naša Zem sa stále točí okolo
svojej osi a tak neustále na jednej polovičke je deň a
na druhej noc, takţe v kaţdej chvíli sa niekde ľudia
ukladajú na odpočinok a mnohí z nich sa aj modlia,”
vysvetľoval som jej s úsmevom a uzavrel som to
slovami: “Tak je to, aj keď sa večer modlíš ty”.
“Aj tu v Turecku?” pokračovala vo výsluchu.
“Prirodzene, ţe aj tu v Turecku,” súhlasne som
prikývol.
“Ale veď si mi hovoril, ţe Turecko nie je kresťanská
krajina, ţe sú tu väčšinou ľudia vyznávajúci islamské
náboţenstvo!”
“To mi hovoríš, ţe je tu okolo, ţe je pod stolom aj za
tým pultom, aj za mnou alebo za tebou?” skúšala ma
ďalej.
“Presne tak, je tu, je všade, je v nás a nielen, ţe
počuje a vidí, ale vie, aj čo si myslíme.”
Nasledovala chvíľa ticha, potom sa Magdalénka na
stoličke schúlila, stiahla si šiltovku úplne do očí a
skoro šeptom mi povedala: “Ja sa hanbím….”
“Čoho sa hanbíš?” spýtal som sa.
“Ţe som hovorila také veci a On ma počul! Mám veľký
hriech?”
“Nemáš,” upokojoval som ju. “Pán Boh je tu a tak
videl, ţe si sa zahanbila a ţe ťa to trápi. A určite sa
mu páčilo aj to, ţe si ho poľutovala, akú má ťaţkú
prácu,” chlácholil som ju ďalej.
“Tak to je fajn,” uzavrela debatu a pustila sa opäť do
jedla.
Vladimír Š.
Kontakt: Farský časopis Sv. Michal, Kláštor minoritov, Nám. sv. Františka 4, 841 04, Bratislava, e-mail: [email protected]
Redaktori: Páter Peter Galik, Karol Kasala, Vladimír Šimko, Vojto Tóth, Ivan Kravjanský, Michaela Važanová
Grafika a zalomenie: AQ (http://awytchca.webs.com)
Download

Časopis - Farnosť sv. Michala