ZBORNÍK
Občianske združenie Múzy.sk | www.muzy.sk
POÉZIA
O
| ZÁK
KLADNÉ ŠKO
OLY
POÉZ
ZIA | D O 26
6 ROKOV
Veeronika Greššová (1996) ................................ 1
Vaanessa Jóriovvá (1999).................................... 1
Doominika Len
nická (1996)) ............................... 2
Michaela Majeerčáková (19997) ......................... 3
Baarbora Plutová (1998) ................................... 4
Miroslava Ščiggulinská (19998) .......................... 5
Em
mma Tomkoová (1998).................................. 5
Lenkka Dzobová (1989) ................................. 44
Oľgaa Gluštíkováá (1987) ................................ 45
Marttin Hatala (11988) ................................... 46
Ninaa Kollárová (1990)
(
.................................. 47
Juliana Košútováá (1987) ............................... 48
Mateej Makovickký (1991) .............................. 49
Jana Moreková (1988)
(
.................................. 49
Vlad
dimír Ondáš (1984) ................................ 50
Peterr Prokopec (1988)
(
.................................. 51
PRÓZA
R
| ZÁKLLADNÉ ŠKOLLY
Naatália Fašánkková (1995)................................ 7
Vaanessa Jóriovvá (1999).................................... 8
Zu
uzana Rudnaayová (19966) ............................ 10
Diiana Turiansska (1994) ................................ 13
POÉZIA
O
| STREEDNÉ ŠKOLYY
Peter Lenárt (1992) ....................................... 21
Michal Molnáár (1993) .................................. 21
Iveeta Neuschloová (1992) ............................... 22
Raadomír Oravvec (1992) ................................ 23
Ivaana Uhrinovvá (1991).................................. 24
PRÓZ
ZA | D O 26 ROKOV
Zden
nko Fajčák (1986)
(
.................................. 53
Zuzaana Garaiováá (1985) ............................... 58
Máriia Klapákováá (1989) ............................... 61
Mateej Makovickký (1991) .............................. 62
Iva Polczik
P
(1988) ......................................... 65
Lenkka Suchá (19986) ...................................... 71
Soňaa Uriková (1988) .................................... 74
R
| STREEDNÉ ŠKOLYY
PRÓZA
Monika Boškoová (1991) ................................ 25
Peter Cyprich (1993) .................................... 28
Veeronika Čop
páková (19900) ........................... 30
Ria Gehrerováá (1992) ................................... 34
Michaela Jaššoová (1990) ................................ 37
Peter Lenárt (1992) ....................................... 40
Kaatarína Varggová (1992) ............................... 41
Za pomoc a podporu ďakujeme
ď
štu
udentskej on
nline televízii mc2 a cestovnej agentú
úre YachtTraavel.
Poézia | Základné školy |
VERONIKA GREŠOVÁ (1996)
JAHODY
Leto prinášajúce vášeň.
Chuť
zápasiaca medzi
rozohneným býkom
a nežnosťou lenivého rána.
Len aby ich vždy bolo dosť.
XXX
smiech
je iba bábka
odraz
tvojich zelených očí
pohľad slepca
na prechádzke s nádejou
zmysel ľudskej
krásy
GAŠTAN
Posolstvo jesene.
Rodíš sa spolu
s maliarovou
paletou.
Si ako človek.
Jemný a láskavý.
Drsný i pichľavý.
No najmä
nevyspytateľne
guľatý.
VANESSA JÓRIOVÁ (1999)
MAMA
Celý svet sa mi točí
okolo mamičkiných očí.
Ako dve jasné perličky
žiaria oči mojej mamičky.
Z pier jej vychádza jemný hlas :
„ Ľúbim deti, ľúbim vás.“
MAMA
KVET
Oko prírody.
Ľúbi?
Neľúbi?
Ľúbi, ľúbi, ľúbi!
Chcem sa na svet pozerať
tvojimi nepárnymi lupeňmi.
Usmieva sa usmieva,
veľmi milá dáma.
Odkiaľ ju len poznám ?
Je to moja mama.
Vlásky má jemné,
ako steblo trávy.
A je múdrejšia viac,
ako všetky naše hlavy.
XXX
želám si teba
krvavé slnko
v mojom objatí
srdce zo žuly
roztopené
tvojím pohľadom
láska na dlani
A v jej hlásku,
jarný potok žblnkoce.
s ňou sú aj
v lete Vianoce.
A v jej očiach
diamant žiari.
Je to pravda,
alebo sa mi to marí ?
1 | Základné školy | Poézia
Na hlave má korunu,
aj keď nie práve zlatú.
S ňou nie je dôvod
volať o ratu.
NA TOM NAŠOM POLI ...
Na tom našom poli
obilie sa zelení.
A to zlaté obilie
na chlebík sa premení.
Naša zlatá mamka,
ako všetky mamičky,
urobí nám z neho
obložené chlebíčky.
Pridáme tam zeleninu,
masielko a vajíčko.
Syr a šunku aj salámu,
tej však iba máličko.
Na tom našom poli
rastie repka cukrová.
Teraz práve dozrela,
už je pre nás hotová.
Pomelie sa na cukor,
mamka si ho kúpi.
Z cukru spraví koláče.
Nie sme na ne skúpi.
ČÍM SOM SA STALA
Stala som sa mamičkou
plyšového macka.
Zrazu vážne ochorel,
bolela ho labka.
Stala som sa lekárkou
v peknom bielom plášti.
Povedala som mu :
„ Dieru v labke máš ty“
2 Stala som sa krajčírkou,
s ihlou v ruke zručnou.
No labku macíkovi nezašijem
veru niťou tenkou.
Stala som sa zrazu dcérou,
Čo prosí svoju mamku.
priši, priši prosím macíkovi
odtrhnutú labku.
DOMINIKA LENICKÁ (1996)
DEŇ
Deň k lopúchu pripnem,
pre tvoje modré oči to robím,
aby videli iba zelené noty
a vždy vraveli iba zelené vety.
Deň k maliarskemu plátnu postavím,
pre tvoje uši to robím,
aby počúvali iba ťahy štetcom
a nepočuli trávu rásť.
Deň k bledomodrej riave posadím,
pre tvoj nos to robím,
aby voňavou fantáziou žil
a nikdy viac sa nestratil.
Deň k poslednému dňu dotlačím,
pre nás oboch to robím,
aby nedeľná chvíľka poézie
bola súzvukom dlane a dlane.
HODINY
Hodiny na stene tikajú deň,
ktorý sa pokazil v piatok
keď zo srdca spadol mi srieň.
V tápavom golieri začína svitať
a naše sochárske náčinie vrčať
na poposúvané zásuvkové sny,
ktoré po daždi narástli o stopäť viet.
Poézia | Základné školy |
Vieme my opadané ovocie plátať,
aby všetky látky na dlani nestihli plakať
na nekonečné malinové pole,
ktoré, také uslzené
zamklo sa do palca
a bol koniec odstavca
v nás.
Hodiny zdobia naše prsty,
ktoré celkom nečinné,
začínajú klávesy dobiehať
na malom sivom
koliesku,
ktoré iba tik-tak
nestíha
konať.
BEŽÍM
Bežím náhle ulicou,
popletená dúhou.
V jej farbách zazrela som seba
a možno aj teba.
V tvojom prachu pomýlená,
na trinástej strane knihy
čítam oneskorené slová
o nás.
Čo tam popísané je,
je tajná násobilka.
A iba my vieme,
že všetko pravdivé
je na strane sedem dvanásť sedem.
RANNÉ SLNKO ZÍVA
Ranné slnko ráno na oblohe zíva,
nepomáha žiadna pomádová víla.
Nakreslený mesiac nemo hlavou točí,
nepomôžu veru ani jeho oči.
Hviezdičkové trio na husličkách buble,
slzotvorná hudba možno spraví dobre.
Orosená kométa práve k slnku letí,
žeby ona vedela, čo slniečku škodí?
Sojčí škrekot počuť zdola pomaly,
nik nezistí, či sa sojkám pískať oplatí.
A keď ranný dážď slnku vlasy umyl
na pravé poludnie mu to zívanie rozbil.
SCHODY
Schody sú z lesklého skla,
po ktorých kĺzavo a každé ráno
ťahám svoje nenápadné kroky
a vždy čakám na motýlie brieždenie.
V jeho tieni sa vždy ukryjem,
na durové mólo napíšem párne vety
a pomaly, náhlivo a s rýchlosťou vetra
pomaľujem všade gumové rovnice a zlomky.
Na chemických poučkách získam rovnováhu,
žiadnemu schodíku to ale nepoviem
aby ani jedna prachová bublinka nemala
perom prepichnuté stredné ucho.
MICHAELA MAJERČÁKOVÁ (1997)
NEDOČKAVÁ
ticho
slnku odrastá žltá
príď
a roztoč všetky kolotoče
z oblakov
udieraj na veselé klávesy
a vyry mi do dlane
mandľové lúče
VERÍM
aj keď sa mi strácaš
ako list vo vetre
potkýnam sa
o tvoju lásku
padám
vstávam
lebo viem
že ťa vždy nájdem
na poslednej strane
obľúbenej knihy
3 | Základné školy | Poézia
CHUDOBA
LETO
plač gaštanov
pantomíma prázdnych rúk
bosé obrysy
hranica ľadu
divadlo sveta
nikto netlieska
slobodná vôňa
vo vzduchu
lupene kvetov
napísali pieseň
na rozlúčku škole
teplé noci
zapaľujú jahodové zore
zlaté hlavy klasov
sa pokorne skláňajú pred horúčavou
óda na radosť
XXX
múdrosť mi sadla na nos
ako snehová vločka
včera
všimla som si to až dnes
škoda
roztopenú myšlienku
už nemožno zmraziť
GAŠTAN
aký záhadný plod
nesie v sebe
hravosť detí
i dlhovekosť stromu
JESENNÁ NÁLADA
lepím stromom
listy na konáre
myslím na vietor
v hlave
došlo mi lepidlo
schovávam sa úsmevu
za chrbát
BARBORA PLUTOVÁ (1998)
XXX
okno sa pozerá
do sveta
pichľavého
ako jesenné ráno
žalúzie neznesú pohľad
na teba
patríš do klubu
zabudnutých
vyschnutý strom
4 XXX
V konároch vpísaný kríž
dlhovekosti.
Miesto pre orchester.
Opakujúci sa život.
Láska vrytá do kôry.
Strom.
Niekedy sa naň podobám.
XXX
Jesenným pohľadom krájam
nebeskú belobu.
Opadané listy plačú
za strateným letom.
Vietor sa snaží strhnúť stromom
zvyšky zlatých šiat.
Len vrabce sa tešia
z odchádzajúcich lastovičiek.
Poézia | Základné školy |
MIROSLAVA ŠČIGULINSKÁ (1998)
LETO
sú malé farebné vtáčiky.
Najpresnejší budík.
Cink – čviri.
Čviri – cink.
Každé ráno
neobyčajný orchester
spievajúci z neexistujúcich nôt
pozýva nás do nového dňa.
DÁŽĎ
oblaky naplnené smútkom
plačú a plačú
nevedia prestať
mám plné dlane
slnka
požičiam ho oblohe
EMMA TOMKOVÁ (1998)
XXX
XXX
Narodil sa veľký mrak.
A spolu s ním strach.
Dážď je mokrý nepriateľ.
Vyháňa ľudí z ulíc
k bylinkovým čajom.
A potom im nemo závidí.
Cez slamku pije vlastný smútok.
Odchádza s poslednou kvapkou.
Cestou domov
visia na konároch
veselé obrazy.
Smejú sa na mňa
a opäť miznú
do iného sveta.
Sladká sloboda.
Piatok popoludní.
KONIEC ŽIVOTA
HARMÓNIA
Čaj s citrónom
každý deň v podvečer.
A med
na ústach mojej mamy.
Naša kuchyňa.
Miesto na zemi,
ktoré ma nikdy nesklame.
Umierajúci svet.
Stena medzi bielou a čiernou.
Smrť si už vyberá
svoju obeť.
Svetlo zhasína.
Naokolo smútok.
V srdci prázdno.
Bodka.
ŠŤASTIE
XXX
je biele pierko,
ktoré nosia malí kučeraví anjelici
vo vrecku.
Hrajú skrývačky
na belasých obláčikoch.
Schovávajú sa do beloby.
Kto ich nájde,
pošteklia ho
pierkom.
Šťastie
prechádzajúce sa
po chodníku záhrady.
Obzerá si kvitnúce stromy.
Je neviditeľné.
A predsa ho má každý
rád.
5 | Základné školy | Poézia
HRA
Poďme sa hrať!
Napríklad na nepár.
Smeješ sa?
Vypadla si.
Nehnevaj sa.
Robme niečo iné.
Pozri, priletel motýľ bez krídel.
Odtrhni kvet bez lupeňov
a pošli ho ďalej!
Že už dosť?
Dobre, milá fantázia.
Harmónia má predsa len
krajšie a veselšie oči.
XXX
Nafúkanec.
Pokreslená tvár.
Veselo mi vyplazuješ jazyk.
Aj tak idem s tebou von.
Si môj kamarát.
Zelený balónik
z narodeninovej oslavy.
6 Próza | Základné školy |
NATÁLIA FAŠÁNKOVÁ (1995)
JESENNÝ BETÓN
Možno niektorí hovoria, že život v paneláku je nuda. Že nič nevidíš, že prežiješ celú existenciu
medzi štyrmi múrmi. Že niet nad ranný pohľad žltých polí a opadaných, hnedých listov zo stromov
nahrabaných na kôpke. Majú pravdu. Možno. Ja ako „panelákové“ dieťa si chcem obhájiť svoje vysoké
štvorstenné budovy. Chcem si obhájiť susedov, ktorý dupú nad hlavami, chcem si obhájiť činžiakovú
jeseň. Som milovníkom prírody, veď kto by nebol, je to naša živiteľka. Mám rada hory, polia, všetko
dedinské. Ale naučila som sa vnímať aj čaro betónu. Keď sa pozriete na ihrisko pod domom o štvrtej
hodine poobede, tak každý pondelok, stredu a piatok uvidíte tie isté deti v tých istých bundách
a čiapkach. Fľaky od blata vidíte na tom istom kolene. Napríklad taká Veronika. Nevideli ste hádam
panelákovejšie dieťa. Každý sa jej zdraví len :“Ahoj, Veronika“ už päť rokov. Vždy má zablatené pravé
koleno na tých ružových semišových nohaviciach s Tomom a Jerrym. Pred obchodom je zatrávnená
plocha. Na jeseň vyzerá ako mravenisko. Všetky deti sa tam chodia hádzať do lístia. Strácajú zmysly a na
celom sídlisku cinká ich smiech. Príroda je krásna. Ale stereotyp „môjho sveta“, moje bytovky a smiech
detí sú pre mňa rovnako cenné. Jednoducho milujem môj teplý jesenný betón.
RODODENDRON
Bolo raz jedno malé dieťa. Čitateľ by chcel určite vedieť, či to bolo dievča, či chlapec. Či bolo
plavovlasé, alebo malo uhľovočierne vlasy. Jednoducho, chceli by o ňom vedieť všetko. Ale načo je to?
Dieťa rástlo v zdraví... Ale ani to nie je podstatné! Podstatné sú jej dve lásky. Zamilovalo sa do divadla
a do rododendronov. Divadlo je pochopiteľné, veď kto, čo k nemu aspoň raz nepričuchol, ho nemiluje?
Zaujímavá bola jej láska k rododendronom. Ak neviete, čo to je, nepozerajte sa na Google, alebo do
slovníka cudzích slov. Nájdete to tam... A práve preto to nehľadajte. Budete sa cítiť presne ako to dieťa.
Od malička milovala rododendron. Nevedelo, čo to je. Netušilo. Hudobný nástroj? Zviera? Živočíšny
druh? Detská skomolenina, ktorá vzniká pri neúspešných pokusoch rodičov naučiť dieťa hovoriť?
Nevedelo to. Nevedelo to dlho. A predsa to milovalo. To slovo v nej vzbudzovalo nádej, že v tomto
svete, na ktorom sa každý mračí, dokáže niekto povedať niečo smiešne, bez toho, aby musel mať zmysel
pre humor. Je to slovo, ktoré keď počuje dvojročné dieťa, zachichoce sa, lebo mu jednoducho pripadá
smiešne. Slovo rododendron sa nenachádza v žiadnej skupine humoru. Nepatrí pod anglický ani pod
americký humor. Je to jednoducho rododendron. A teraz, prosím, prestaňte čítať, zavrite oči
a predstavte si rododendron. Presne tak, ako to urobilo dieťa. Hotovo? A teraz sa pozrite, čo je
rododendron. Odhalím vám to. Je to kvet. Iste si predstavíte červenomodrý exotický kvet plný
pupákov, s veľkými listami... Nie, je to obyčajný zelený kvet, ktorý môžete vidieť v každej záhradke.
Možno je dieťa za hlupáka. Vy, čo to čítate, si možno ťukáte na čelo, ako mohlo byť také hlúpe, že vy
predsa rododendron poznáte. Ale pre dieťa to bolo niečo magické. Pocit, že obyčajná vec má
najneobyčajnejšie pomenovanie na svete. A možno aj práve preto jej došlo, že niet obyčajných vecí.
Všetko je neobyčajné. Nemé tváre ľudí v autobuse, výklady plné gýča, ale aj strihanie nechtov. Ale
nejdem brať robotu Žárymu, ten všednosť vychválil už dosť. Radšej vám poviem ešte jedno tajomstvo.
To dieťa, ktoré miluje divadlo a rododendrony, to o ktorom je celý tento príbeh, som vlastne ja.
7 | Základné školy | Próza
VANESSA JÓRIOVÁ (1999)
ZMÄTOK NA DVORE
Naša suseda má malý domček so záhradkou, kde chová rôzne zvieratká. Na dvore jej pobehujú
sliepky, kačky, psy, mačky a zajkovia. Preto jej domček voláme „ malá susedina farma“.
Tento príbeh sa začal v pekný slnečný jarný deň. Vtáčiky nás prekvapili svojou jarnou piesňou.
V záhrade vykvitli kvietky nádherných farieb a hriadky sa už začali zelenať. Aj na dvore vládla jar. Malé
kuriatka pyšné, páperisté gulôčky, nasledovali svoju mamu. Malé kačičky sa už čľapkali vo vode.
Bezmocné mačiatka sa túlili k mamke, šteniatka radostne štekali a behali okolo svojej mamičky.
A samozrejme, v králikárni sa to len tak hemžilo zajačikmi.
Ticho sme zaklopali aj so sestričkou na bránku. Otvorila nám suseda, ktorá nás s úsmevom
pozvala ďalej. Najviac som sa tešila na malé zajačiky.
Suseda nás viedla po chodníčku z oboch strán lemovaným hroznom. S vŕzganím otvorila
bránku. Milovala som ten zvuk, pretože aj doma som ho neraz počula a vedela som, že je suseda na
dvore a kontroluje zvieratká. Boli sme v ohrade, kde boli sliepky, kačky, a veľká drevená králikáreň.
Nedočkavo som naťahovala krk, aby som videla tie malé chumáčiky, ale boli schované. Suseda videla
moju nedočkavosť, opatrne otvorila dvierka a po chvíľke vybrala malého zajačika s čiernou srsťou
a dlhými uškami. Podala mi ho opatrne do rúk. Na tele mal slamu, jemne som ho oprášila a pritúlila
som si jeho jemné telíčko k lícu. A práve vtom okolo nás prebehla vyplašená sliepka. Kotkodákala
a mávala krídlami. Od ľaku som skoro zajačika pustila na zem. Sliepka odbehla k husiam, ktoré zmätok
na dvore očividne rozčúlil. Začali hlasno gágať a nebezpečne sa k nám približovať. Zdalo sa mi, že je to
husie vojsko. A zrejme aj chceli zaútočiť, lebo suseda na nich čosi zakričala a rozbehla sa k nim.
Nanešťastie dvere králikárne nechala otvorené a preto zajačica vyskočila vrtko von. Suseda ju chcela
chytiť ale zajačica bola rýchlejšia. O chvíľu to tam vyzeralo ako na bojisku. Všetky zvieratká pobehovali
sem a tam, sliepky kotkodákali, kačky vyplašene mávali okolo seba krídlami a špliechali vodu z jazierka
na všetky strany. Šteniatka štekali, ale mala som pocit, že sa im tento zmätok páči, lebo pobehovali sem
a tam a veselo vrteli chvostíkmi. Jedine mačiatka sa vyplašene túlili ku svojej mamičke. Kocúr skákal
okolo nich, ako by ich chránil. Očami som hľadala susedu, ktorá sa rozbehla za zajačicou. Zajačik
v mojej ruke bol v bezpečí. Okolo nás opäť prebehla sliepka, ktorá celý tento zmätok vyvolala. Vtom sa
za mnou ozvalo tlmené vrčanie. Čo sa deje ? Čo to za mnou stojí ? Našla som odvahu a pomaly sa
otočila so zavretými očami. Keď som ich otvorila, s úľavou som vydýchla. Bol to len pes, ktorý sa
pokúšal tento zmätok vyriešiť. Po chvíli sa všetko naokolo upokojilo. Suseda vrátila zajačikov na
miesto. Bola z toľkého zmätku unavená a tak nás pozvala na čaj a dobré domáce koláče, ktoré pre nás
napiekla. S chuťou sme sa pustili do jedenia a smiali sa pri spomienke na náš zážitok.
DUCH
Jednej noci sa mi sníval strašidelný sen. Bol o duchoch. Uprostred noci som sa prebudila celá
vystrašená. Bojazlivo som sa obzerala okolo seba a potom som čosi zbadala.
Na miesto, ktoré osvetľoval mesiac, vrhalo čosi tieň. Bol to čísi obrys. Najprv som nevedela,
komu alebo čomu patrí, ale pri spomienke na môj sen sa ten tieň zmenil na strašidlo. Zavrela som oči
a paplón vytiahla až na hlavu. Zrazu niečo buchlo, po chvíľke ticha som začula kroky. V čase
najväčšieho napätia sa rozštekal môj psík Maxík. Keď štekot stíchol pomaly som nabrala odvahu
a vykukla spod paplóna. Na moje veľké prekvapenie záhadný tieň zmizol. To bol určite duch z môjho
sna, pomyslela som si. Pocítila som, že potrebujem navštíviť jednu miestnosť, ale práve teraz ? Bála som
sa, čo i len pohnúť. Keď som konečne nabrala odvahu, vstala som z postele. Zrazu sa ozvalo slabé
chrapčanie. Čosi za mnou zašramotilo. Mykla som sa a s búšiacim srdcom som skočila bleskurýchle do
8 Próza | Základné školy |
postele. Schovala som sa pod paplón celá ustrašená a chcela som čo najskôr zaspať. O chvíľu som opäť
zaspala a mala nepokojné sny.
Keď som sa zobudila, v izbe vládlo šero. S príchodom zimného rána ma strach opustil. Pozrela
som sa na okno. Chýbala tam ozdoba dreveného Mikuláša. Vtom sa mi v hlave vyjasnilo a záhada
s duchom sa vyriešila. Ten tieň nebolo nič iné, iba tieň Mikuláša, ktorého osvetľoval mesiac. Buchot
spôsobila padajúca ozdoba. Môj psík sa na buchot zobudil a vyšiel z košíka. To boli tie kroky, ktoré som
počula. Max sa rozštekal. Keď som sa v tú noc potom pozrela na ten tieň už tam nebol, pretože ozdoba
už bola spadnutá na podlahe. Maxík sa vrátil do košíka, kde pomaly usínal, pomrvil sa a začal chrapkať.
Jeho chrapkanie boli tie zvuky, ktoré som počula neskôr.
Nočná záhada bola týmto vyriešená. Tento zážitok som vyrozprávala rodičom. Tí sa tomu
s chuti zasmiali. Ponaučenie z toho zážitku je nielen pre mňa ale myslím si, že aj pre iných – večer nikdy
nejedz sladkosti, budeš mať krásne sny.
NEOBYČAJNE OBYČAJNÝ DEŇ
Bývam v malej obci Diakovce. Možno by ste povedali, že sa tam skoro nič nedeje, ale nie je to
tak. A o jednom zážitku Vám napíšem.
Tak pekne poporiadku : Jedno zimné ráno som sa zobudila veľmi unavená. Zívla som ako hroch
v zoologickej záhrade. Včera bol Silvester a ja som bola hore až do druhej hodiny v noci. Toto bolo
prvé ráno v roku 2010. Do izby vbehol môj psík Max, šteniatko yorkshirského teriéra. Max bol
nádherný. Poskakoval a veselo krútil chvostíkom. Pozeral na mňa dôvernými veselými čiernymi očkami
akoby mi hovoril „Vstávaj z postele, chcem ísť von !“ To ma prinútilo vstať z teplej postele, hoci sa mi
ani trochu nechcelo. Zdvihla som ho zo zeme a pritúlila si ho. „ Čau Maxinko“, povedala som a rukami
mu prečesala čiernu srsť, ktorá miestami prechádzala do striebornej. Maxík zastrihal uškami. Položila
som ho na zem a rázne povedala „ Sadni !“. Šteniatko sa však na mňa len nechápavo pozrelo a ďalej
krútilo veselo chvostíkom. Chytila som mu labky a začala som s ním tancovať. Už je nový rok, spievala
som. Maxík zavrčal, nepáčilo sa mu moje tancovanie. Pustila som ho, on mi vlhkým jazýčkom olízal
nos. „ Ideme von ?“ Rozbehol sa ku dverám a nedočkavo čakal, kým som sa obliekla. Pripla som mu
postroj a vyšla s ním von. Vonku bola nepríjemná zima. Mráz mi štípal líca, sneh neľútostne bičoval
okná. Triasla som sa ako osika, ale Maxík okolo mňa skákal a vôbec si zimu nevšímal. Bola som úplne
zaujatá hrou, keď sa za bránou ozvalo silné „bum !“. Niekto hodil petardu. Zvuk bol taký nečakaný
a silný, že sa Maxík vystrašil a ani neviem ako, vyvliekol sa z postroja a rozbehol sa k plotu. Nevšímal si
ma. Utekal k doskám, ktoré boli opreté o plot. Dlho netrvalo a pod nimi zmizol aj chvostík šteniatka.
Odhrnula som dosky. Nakukla som pod ne. V plote sa vynímala diera. Hneď mi bolo jasné, že utiekol.
Vyplašila som sa. „Kde je ?“ „Kde ho mám hľadať?“ Vyšla som na ulicu. Maxík tam nebol . Slzy som
mala na krajíčku „Čo teraz?“
Pátranie po mojom psíkovi sa začalo. Hľadala som možné stopy v snehu, ktoré by mi ukázali,
kadiaľ psík utekal. V čerstvo napadnutom snehu som našla hneď niekoľko stôp. Jedny boli malé
a hlboké. Druhé zaujímavé. Každá štvrtá stopa bola zvláštna, akoby sa zviera ledva dotklo zeme. Komu
asi tak patria ? V hlave som mala mnoho teórií, ale ani jedna tá stopa sa nepodobala na Maxíkovu. Už
sa ma trochu zmocňovala panika, keď sa zrazu za mnou ozvalo haf, haf. Bol to Maxík, ktorý ku mne
pribehol a ako keby sa ani nič nestalo, pobehoval okolo mňa a zničil všetky stopy, ktoré som sledovala.
S radosťou som si ho vzala na ruky a pritúlila. V tom momente som si všimla hrdzavého kocúrika,
ktorý patril našej susede. Mal poranenú labku a kríval. To vysvetľuje tie druhé záhadné stopy. Moje
pátranie sa teda úspešne skončilo.
Možno si myslíte, že to bol iba obyčajný deň. No pre mňa bol neobyčajný a nezvyčajný. Ako by
som mohla mať obyčajný deň, keď mám také šteniatko ako je Maxík!
9 | Základné školy | Próza
ZUZANA RUDNAYOVÁ (1996)
KOLÍSANIE
Raz sem, raz tam... Kolísanie. Vietor, pán času, bez záujmu fúka do konárov starého smreku
a pomaly ohýna tie najvyššie, najtenšie, najstaršie konáre... Niečo padá na zem, na popadané ihličie
a v spomalenom obraze sa tá vec rozbíja na tisícky maličkých čiastok. Počuť cinknutie a následne veľký
buchot. V pozadí sa ozýva šum lístia a ihličia...
Starec sa prebral. Otvárajúc oči si pomaly, nejasne spomínal na posledný sen. Pamätal si strom.
Veľký starý strom. No čím sa tuhšie snažil spomenúť si na niečo zo sna, tým si to menej pamätal. Až
kým nevedel, že to bol presne taký istý sen ako minule, ako každú noc... Sen o kolísaní.
Starec bol chorý. Už dlhé roky mal bolesť v kolenách. Pre svoj mrzácky výzor nemal žiadnych
priateľov. Ale povedal si, že nepotrebuje mať pri sebe takých ľudí, čo ostatných posudzujú len podľa
toho, ako vyzerajú a ani nerozmýšľajú nad tým, že človek môže byť hocijako odpudivý navonok, vo
vnútri je nádherný. Preto jeho jediný verný spoločník pri všetkých útrapách bol Pán Boh. Starec veril
v jeho existenciu a často aj celé noci strávil modlením sa. Viera ho držala nad hladinou... No spoločnosť
mu v dlhej chvíli robila aj bakuľka, ktorú si sám zhotovil. Často sa povrávalo, že keď ju starec vyrábal,
nevložil do nej len svoj talent, ale aj dušu, či... cit. Vytvoril si ju v dlhej chvíli zo smrekového dreva.
Bola to asi najnáročnejšia práca, do akej sa kedy pustil. Bol totiž rezbár.
Starec sa pomaly posadil na okraj postele, založil si okuliare a porozhliadal sa. Zatvoril oči...
silno vydýchol a postavil sa. Krivkajúc prešiel na gánok a pozeral na padajúce vločky studeného snehu.
Biele, krehké tanečnice ho príjemne chladili na starých rukách. Fúkal zimný vánok, ktorý ohol...
vrcholky smrekov na záhrade. Zvláštne. Kolísanie... Vo vzduchu bolo niečo cítiť. No starý pán si nič
nevšimol. Ani zvláštne ticho, ticho ako po vojne. Ticho, ktoré neveští nič dobré.
Vzápätí starec prechádzal cez sneh do svojej dielne, kde v jeho rukách ožívalo i to najtvrdšie
drevo. Teraz premýšľal, ako asi bude vyzerať jeho ďalšie dielo... Vybral si vhodný materiál, poťažkal
drevo a vybral vyhovujúci kus... vhodnej veľkosti, hmotnosti. Proste vhodné na novú abstraktnú sošku,
ktoré starec tak rád vyrezával. Spod jeho hoci starých, ale šikovných rúk vyšlo mnoho siluet ľudského
tela, ktoré vedel tak verne vyobraziť... No dnes to musí byť niečo špeciálne. Nevedel prečo, ale dnes
chcel spraviť niečo nové. Nevedel ani, či to bude soška. Niečo, čo predtým nikdy nerobil. Niečo, na čo
by nikto nikdy nezabudol a čo by ho vždy ľudom pripomínalo... keď už nebude na tomto svete. Starec
sa postavil k rezbárskemu stolu, chytil do rúk dláta... drevo... a začal pracovať. Drevo sa zaokrúhľovalo,
triesky a nadbytočné zvyšky dreva lietali naokolo, myšlienky mu pracovali a čas sa krátil... Z obyčajného
kúska dreva sa pomaly vytváralo čosi, do čoho tento človek vlial dušu. Pri tomto vyrezávaní, si starec
spomenul na krásne chvíľky v jeho dlhom živote...
...Na tvári sa mu objavil šibalský úsmev, keď ju znovu uvidel. Mal ju rád už od šiestich rokov. Stále
ju prenasledoval ako nejakú korisť a striehol na pravú chvíľu, keď môže vyjsť z úkrytu... ...Teraz zobral do
ruky svoje prvé drevo, tvárička sa mu zvraštila od potláčanej námahy a vzápätí sa mu po lícach rinuli slzy,
pretože sa porezal. Jeho prvá rana od dláta. Keby len vtedy vedel, že nebude aj posledná, možno by sa nikdy
nestal tým, čím nakoniec bol....
...Cesta do Francúzska. Tešil sa, ako nikdy v živote. Na skoro dospelej
tvári sa mu pohrával úsmev. Paríž, Eiffelova veža, Louvre. To, po čom vždy túžil každý umelec... ...Prvé
dielo dokončené. Prvé ozajstné dielo... Krásna soška ženy s plnými bokmi, dlhými vlasmi, ktoré jej padali na
širšie plecia. Žena nemala tvár ale aj tak bola krásna...
No chvíľky v jeho živote neboli vždy pekné. Na ceste životom mal starec aj hrboľčeky a kopce,
ktorými sa predieral. Raz hore, raz dolu... kolísanie...
Vyrezávanie mu prinášalo radosť, rovnako ako každé nové dielo. Nové dielo... heh.
Veď každý deň niečo robil a nie vždy mu to prinieslo radosť. Niekedy sa mu nad jeho prácou aj
pustila nejaká tá slza, keď mu dielo niečo pripomenulo. Nejakú spomienku... Či už peknú alebo nie...
10 Próza | Základné školy |
A diel – bolo ich čoraz viac. Sošky, abstraktné obrazy, drevené busty a veľa iných...
No teraz pracoval na oveľa krajšej veci. Vlastne krajšej ako čokoľvek, čo kedy vytvoril. Nevedel presne,
aký to bude mať zmysel, ani ako to bude na konci vyzerať, ale vedel, že to bude jedinečné. Čas pracoval,
čas sa krátil...
Drevo sa zaokrúhlilo a vytvorilo dva nádherné, hladké poloblúky spájajúce sa v jedno. Ešte
posledné úpravy. No predmetu aj tak niečo chýbalo. Ale čo? Vtom si starec spomenul na sen.
Kolísanie... Konáre ohnutých smrekov a štebot vtáčkov.
Ruka sa mu mihla a dláto už zanechávalo v dreve jemnú rytinu. Z jednej bolo desať a možno aj
viac... Vytvorili obrazec. Nádherný, jedinečný obrazec... Dielko bolo dokončené! Keď sa starcovi
poslednýkrát mihla ruka nad drevom, keď sa ho poslednýkrát dotkol, vtedy sa pomaličky zviezol na
zem. Na čerešňovú podlahu vystlanú jemnými, čerstvými pilinami z posledného diela... V momente keď
sa starcovi zatvorili oči, a keď poslednýkrát vydýchol, z jeho upracovaných rúk na zem vykĺzol jeden
predmet... jedna skrinka. Opracovaná a vyhladená skrinka s rytinou na vrchu. S vyobrazenými
najvyššími konármi smrekov... Pri dopade na zem sa veko povolilo a zo skrinky vypadlo malé drevené
srdce. Posledná pamiatka na šikovného starca, ktorý umrel pomaličky. Ako keď sa dláto zaryje do dreva
a niekto zhora naňho tlačí, kým nedôjde ku koncu. Tam sa dokončí čiara i život. Na tom mieste piliny
spadnú zo stola a opustia drevo, ako duša človeka opustí telo. Tam je dielo dokončené. Tak je
dokončený i život. A tí, čo žili usporiadane ako starec, zomrú šťastní, bez strachu. Bez strachu
z kolííísania.....
OOPS...
Pod nohami mi zavržďal piesok, ešte vlhký od slanej vody, keď som bosá vystúpila na trblietavú
pláž posiatu odrazmi tisícich hviezd. Spravila som krok vpred a vstúpila do vody. Na okraji nesiahala ani
po členky. Bola chladná, no nevšímala som si to.
Za obzorom zhasínajúce slnko vítalo noc. Detské bájky... žiadna romantika.
Kráčala som po brehu a sprevádzal ma len šedý mesiac v splne i jeho dvojča krútiace sa na
hladine mora. Dnes som si všímala také veci, malé detaily, čo ešte snáď nikdy. No myseľ som mala
prázdnu. Ako keď stlačíte tlačidlo RESET a všetko je vymazané, zabudnuté a... preč.
Spomienky, zážitky, pocity. Nič, iba prítomnosť. Ale bez myšlienok.
Kroky mi pomaly tíchli a na obzore rástli strmé skaly – skoro trvalý pobyt kaskadérov. Dnes aj
môj.
V ústraní ležala osada. Rybárska osada. Vošla som do ulíc pospájaných sieťami, udicami a iného
rybárskeho náčinia. Ulice však boli prázdne. Vznášal sa tu len pach rybaciny.
Znelo to tak absurdne, aby v tak technicky pohnutých časoch stále existovalo niečo také
primitívne ako osada. Svetlá sviečok, voda v studniach alebo proste z neďalekého prameňa. Také
detinské. Kráčala som ku koncu osady. Chalúpky redli, až predo mnou stáli len piesok a útesy.
Zastala som a pohľad nahor mi spôsobil závrat. Na chvíľu som si ešte sadla do piesku a dívala
som sa na krásnu panorámu nočnej oblohy, mesiaca a nádherného ligotajúceho sa mora.
A už som sa driapala – len tak to môžem nazvať – na najstrmší úsek útesu.
Každý centimeter, každá sekunda boli dôležité. Stačila jedna chyba, jeden zlý krok, čo i len
jedno maličké zlyhanie by spôsobilo katastrofu. Nedovolila som si ani jeden pohľad dolu.
Konečne som vyšla hore a rýchlo, prerývane som predýchala námahu. Postavila som sa a prešla
k okraju skaly. Ešte krajšia panoráma. Obzrela som sa do vnútra previsu, zložila som si z bedier šatku
a zostala som len v plavkách.
Zastala som na okraji skaly a pripravila sa. Skala bola drsná a pokrytá jemným pieskom
a skalkami. Nádych a výdych boli teraz podstatou bytia. Zavrela som si oči...
11 | Základné školy | Próza
V tej chvíli som už len cítila morský vietor bijúci do mojej hrude a do skoro ženského tela ešte
teplého od slnka a letnej horúčavy. Pocit beztiaže som cítila po končeky prstov na bosých nohách.
Dĺžka sa skracovala, hĺbka klesala...
Posledný nádych znamenal tiež prvý nádych a posledný výdych vôbec nebol posledný...
V prvom okamihu, keď moje telo narazilo na silné prúdy vĺn, stŕplo od bolesti.
Striaslo ma zimou a sila vody mi nedovolila otvoriť oči. Námaha bola zbytočná.
Nebola som schopná pohybu a hlbiny mora ma ťahali ku dnu. Z poslednej vôle a sily som pohla
rukami a nohami, pootvorila som oči a plávala na hladinu.
Nádych, výdych, nádych a výdych...
Sústredila som sa len na jas mesiaca a odraz útesov. Svetlo tmavlo, oči sa mi zatvárali, obraz
matnel. Vyplávala som na hladinu, ale tvary prírody som už nevidela. Vzdialený hukot vĺn a škrek
vodných vtákov tíchol a ja som už nebola v tom nádhernom obraze nočného mora prítomná.
Stály tlkot srdca narúšalo ticho. Také strašné ticho, na aké moje uši neboli zvyknuté. Kde je
vôňa mora, vôňa soli? Kde je šum vĺn a škrekot čajok? Namiesto nich len také strašné ticho. Vo vzduchu
sa vznášal len pach chlóru.
KVAPKA SLZY
Po líci mi stiekla kvapka. V tom lejaku by aj tak nikto nespozoroval, že tá „ moja“ kvapka je
slaná a nespadla len tak z nejakého búrkového mráčiku, ale pramení kdesi vo mne a vyviera pod
viečkom oka. Vlastne , aj keby nepršalo, sebeckí ľudia dnešného mestečka Oltenia, by ani neboli
schopní vnímať niekoho iného okolo seba. Strach medzi ľuďmi bol priam až hmatateľný. Akoby to
nebolo už pár desaťročí, od kedy sa z hrôzostrašného hradu niekoľko stoviek metrov za posledným
domčekom mesta ozvali výkriky hrôzy a strachu. Ľudia chodia dodnes po uliciach ako bez duše. Húfy
ľudí sa hrnú do tovární a pritom nikto s nikým neprehodí ani pol slovka. Ľudia chodia na nákupy, do
škôl a škôlok , na preliezačky, no i tá najbližšia rodina medzi sebou ledva prehovorí. Dá sa povedať, že
istý gróf Drakula nám poriadne rozhádzal zaužívaný život. Ale na neho som predsa nechcela myslieť. Je
dosť dobré, že pár minút pred aninatonechcempomyslieť, dokážem takto myslieť.
Prečo vlastne plačem? Že by som sa bála? Prečo si nahováram, že som silná, keď nie som?
Plačem, lebo sa bojím. Plačem, pretože mám už všetkého plné zuby. Plačem, lebo mi je smutno za
Annou. Plačem, lebo som opustená, lebo nie som dostatočne silná, lebo som sama, lebo nemám kam
ísť, lebo sa bojím toho, čo sa chystám spraviť, lebo nemám odvahu, lebo, lebo ... aaaaach....
Naozaj sa veľmi bojím. Pravý dôvod nie je samota , opustenosť, rozhodnutia, slabosť či smútok.
Pravý dôvod je strach. Strach zo smrti. Aj vy by ste sa báli, keby ste mesiace žili len na korienkoch
rastlín, lebo váš manžel odišiel za prácou a o pár dní ste sa dozvedeli, že ho zavalilo v bani – v preklade
to znamená, že vás nemá kto živiť. Báli by ste sa, keby vaša trojročná dcérka zomrela na maláriu, hoci ste
pre ňu urobili, čo ste mohli. Zomreli by ste od strachu, čo sa s vami stane, keď vás bez všetkého vyhodili
z vašej malej chajdičky za mestom. Nikomu ste nezavadzali. Nestarali ste sa do nikoho. A predsa. Našiel
sa niekto, komu ste prekážali. Niekto, kto mal pocit, že narúšate jeho osobný priestor. Ako vravím.
Čistá sebeckosť. Fuj!
Zachádzam do tmavej uličky olemovanej len pachom čohosi zaplesnutého a zatuchnutého.
Prišlo mi zle. Z neďalekej krčmy sa ozývajú neveselé zvuky. Bitka?
Na konci uličky na mňa nečakalo vôbec nič. Zopár kontajnerov. Ale okrem toho? Nič! Tak načo
som sem vôbec prišla? Som vôbec dosť silná?
12 Próza | Základné školy |
DIANA TURIANSKA (1994)
BOB
Na schodoch sa znovu ozvali náhlivé kroky. Dvere na izbe sa rázne otvorili a dnu vkročila osoba
ženského pohlavia. Chlapec sa najprv zľakol natáčok na jej hlave, no hneď na to si uvedomil, že už
dávno mali spať.
,,Prečo tu ešte nie je zhasnuté?" opýtala sa nie príliš nahnevaným hlasom, no snažila sa, aby
z neho vyžarovala autorita.
,,Mami..." chlapec nedopovedal. Myslel si, že na neho bude kričať. No jej momentálny postoj
ho milo prekvapil. ,,Prečítaš nám niečo na dobrú noc?"
Žena nadvihla obočie. Vedela na čo chlapec naráža, keď používa množné číslo, no stále sa tomu
bránila. Vedela, že ho to skôr či neskôr prejde. Ale vedela aj o posmeškoch jeho kamarátov, ktorých
tento dočasný stav obišiel. Nepáčila sa jej predstava, že má pod strechou štvrtú osobu - aj keď bola
imaginárna.
,,Mne a Bobovi."
Žena si povzdychla. ,,Jasné, tebe a Bobovi," prikryla svojho syna a z nočného stolíka vzala jednu
knižku.
Otvorila ju na mieste, kde bola záložka a chlapec si teatrálne odkašľal: ,,Mami?" veľavýznamne sa
na ňu zahľadel a čakal na jej reakciu.
Ozval sa ďalší povzdych zo ženinej strany. Dobre vedela, čo sa od nej očakáva. ,,Bob?" zavolala
do priestoru. ,,Poď si k nám prisadnúť, prosím." unudene zatiahla a zanovito hľadela do zeme. Po chvíli
jej dal chlapec zvolenie k čítaniu. Bob už ,,sedel na posteli".
,,A tak stratený, no zato odvážny jednorožec zastal pred obrovským zámkom. Do zámku viedla
len..."
,,Bobovi sa tá rozprávka nepáči," prerušil ju chlapec v čítaní. ,,Vraj je príliš... Dievčenská."
,,Patrik," oslovila ho pokojne, no vôbec na to nemala náladu, ,,možno by ti mal teda čítať Bob."
Postavila sa a vrátila knihu na miesto.
,,Prepáč."
Keď videla žiaľ v chlapcových očiach pohlo to s ňou, no neposadila sa späť. ,,Aj tak je už veľa
hodín. Radšej sa vyspi. Dobrú noc," pri dverách sa na neho usmiala a v duchu nadávajúc na Boba vyšla
z izby.
,,Bob, zase sme na čítanie ostali sami," prerušil ticho Patrik. Zhasol lampu a vrátil sa späť do
postele. ,,Dobrú noc, Bob," zaželal svojmu kamarátovi a počul ako mu odpovedal.
Bob sa znovu po dlhom čase ukázal medzi priateľmi v meste, z ktorého pochádzal. Bolo to
mesto pre imaginárnych kamarátov, tak ako bol on.
,,Ahoj, Bob, kamoš."
,,Bob, čo ty tu?"
,,Bob, mladý spí?"
So všetkými sa poriadne zvítal. Odpovedal na rutinné otázky o tom ako sa má a ako sa má
Patrik. ,,Keby ste len vedeli!" začal sa im sťažovať. ,,Nedá mi oddýchnuť. Je to samé Bob hento, Bob
tamto, Bob znovu hento, ... Malé deti vedia byť naozaj otravné." začal sa smiať spolu s hŕstkou jeho
poslucháčov.
Spomedzi davu sa vynoril starý zatrpknutý muž v stredných rokoch. ,,Veď počkaj, keď dopadneš
tak ako väčšina z nás. Žiadne priateľstvo netrvá večne," pohrozil mu rukou, zatiaľ čo sledoval pobavené
pohľady ostatných. ,,Ani vy sa potom nebudete smiať!"
13 | Základné školy | Próza
Posmešky sa tým len znásobili. Oči sa mužovi začali sfarbovať do červena, ako sa snažil zadržať
slzy.
,,Nemyslím si. Mne sa to nikdy nestane. A keby aj, konečne si trochu oddýchnem. Deti boli, sú
a budú." otočil sa mu chrbtom a rozhodol sa ďalej ho ignorovať. Posadil sa za barový pult a objednal si
to, čo obvykle.
,,Ahoj Bob," vyrušil ho hlas a zároveň aj cudzia ruka na jeho pleci. Prestal piť a otočil sa.
,,Nazdar Gazoo," odzdravil svojho starého kamaráta. Objednal mu jednu pintu a čakal na to, až
začne rozhovor.
,,Nevieš, čo to starému sadlo na nos?" spýtal sa Gazoo, nahlas chlípuc z pohára.
,,Nie, ja presne viem, čo mu je. Konečne mu došlo, že mu vybralo meno nesprávne dieťa. Veď
ten chlap sa volá Sendvič, preboha!"
Gazoo sa nútene usmial. Jeho kamarát nezvykol byť takýto. Vedel, že reči starého blázna k nemu
doľahli, aj keď si to možno neuvedomoval.
,,Pozri sa, Marek má už vyše štyridsať rokov a stále sme najlepší priatelia."
,,Čo, myslíš si, že ma Patrik opustí a takto sa ma snažíš utešiť? Kto, že bola tvoja učiteľka
utešovania?" opýtal sa ironicky.
,,Nie. Mojou pointou je, že by si Sendviča..."
,,...cha!" Bob sa po vyslovení toho mena piskľavo zasmial.
,,...nemal brať príliš vážne. Predsa len, keď má raz niekto najlepšieho kamaráta, neopustí ho len
tak. Myslím, že Sendvič začal byť bláznivý už vtedy, keď sa spolu priatelili."
,,Nie, myslím, že jeho ,,najlepší kamarát" odišiel na strednú a rozhodol sa ísť bez Sendviča."
,,Tak či tak, neznepokojuj sa tým."
,,Musíme sa o tom stále rozprávať?"
,,Vlastne ja už musím ísť." Gazoo sa postavil a dopil svoj nápoj. Kývol Bobovi na pozdrav a začal
sa predierať davom zabávajúcich sa ľudí, ktorí si ešte stále robili posmešky zo Sendviča. Ten radšej
odišiel domov.
Bob sa vrátil späť k svojmu nápoju a snažil sa užiť si zvyšok noci. Kým sa Patrik nezobudí a on
sa premiestni späť do jeho izby.
,,Dobré ráno, spiaca krásavica.“ Snažil sa Bob začať deň so žartom. Patrik sa konečne prebúdzal,
a tak ho čakal ďalší náročný deň, ktorý musí stráviť ako najlepší ,,najlepší kamarát“ na svete.
Patrik sa posadil na posteli a vypol svoj budík. Pretrel si oči. Zliezol z postele a začal sa obliekať.
,,Haló, pán Školopovinný, povedal som vám dobré ráno!“ skúsil to Bob znovu. Ale Patrik bol
ako hluchý. Zišiel dolu na raňajky a Bob sa samozrejme hnal za ním.
,,Dobré ráno.“
,,Dobré ráno, mami.“
,,Aha, takže svojej mame dobré ráno popraješ, ale svojmu najlepšiemu kamošovi nie?“ rozčuľoval
sa Bob. Nešlo mu to do hlavy. Žeby sa na neho Patrik hneval?
Patrik sa onedlho pustil do raňajok a jeho mama si sadla oproti nemu.
Bob vyskočil zo stoličky a teatrálne okolo seba začal rozhadzovať rukami. ,,Au! Patrik! Ona ma
prisadla!“ rozkričal sa malý, fialovo-zelený mužíček menom Bob. Patrikova mama si sadla presne na
neho. Pamätal si časy, keď na ňu kričal Patrik namiesto neho, keď sa stala rovnaká vec. Ale to bolo vtedy.
,,No tak, Patrik, neignoruj ma. Spomeň si na mňa.“ Dobiedzal do chlapca. Keď si ho Patrik
nepredstavoval vo svojom živote, bolo to, akoby tam ani nebol. A toto mu on predsa nemôže urobiť!
Bob sa nakoniec posadil o stoličku ďalej. Prstami poklepkával po stole, kým ostatní raňajkovali
a po zvyšný čas len v zhone behali okolo, aby stihli prísť včas do práce alebo školy.
14 Próza | Základné školy |
,,Nech sa ti darí v škole, zlatko.“ Mama dala Patrikovi pusu na líce a odprevadila ho von
z domu. O chvíľu vyšla taktiež aj so svojím manželom. Bob sa nechal ovládnuť depresiou. Keby z neho
bol aspoň človek – užil by si mať celý dom pre seba.
,,Som doma!“ rozľahol sa po dome hlas zo vstupnej haly. Patrik o chvíľu zistil, že rodičia ešte nie
sú doma. Vtedy si na niečo spomenul: ,,Bob?“ zakričal a čakal na odozvu.
Fialovo-zelený panák o chvíľu zišiel dolu schodmi. Na hlave mal teplý obklad a bol v pyžame.
,,Je ti aspoň trochu lepšie, Bob?“ spýtal sa Patrik starostlivo. Vedel, že ráno zabudol na svojho
kamaráta, a preto sa teraz tváril, akoby bol celú tú dobu chorý.
Bob zakašľal a zachrípnuto mu odpovedal: ,,Nikdy mi nebolo lepšie,“ sarkasticky sa pousmial
a s hlasným kašľom sa vrátil späť do izby. Patrik za ním o chvíľu vybehol aj so šálkou čaju.
Bob nebol s touto pretvárkou ani trochu spokojný. No musel sa podriadiť mysli chlapca. ,,Ako
bolo v škole?“ opýtal sa predstierajúc záujem.
,,Veď vieš, ako vždy. Nuda. A bez teba ešte väčšia.“
Bola vari moja chyba, že som tam nebol? pomyslel si Bob.
Patrik si začal robiť domáce úlohy a Bob mu pomáhal. Už znovu bolo všetko tak, ako má byť.
Nikto nikoho nezanedbával.
,,Prečo sa vlastne učíš, keď je piatok? Väčšinou si to nechávaš na nedeľu večer.“ Bob sa začal
točiť na kolieskovej stoličke a vydával pri tom smiešne zvuky, aby pobavil chlapca.
,,Zajtra sem príde pár mojich kamarátov.“ odpovedal mu chlapec neprítomne. ,,A pozajtra
taktiež.“
Nastalo ticho. Po pár minútach ho Patrik znovu prerušil: ,,Možno pôjdeme stanovať!“
s rozžiarenou tvárou sa obrátil k Bobovi.
,,Môžem ísť s vami?“ opýtal sa, no už dopredu sa pripravoval na odpoveď. Bolo mu jasné, že to
bude buď on alebo oni.
Chlapec sa na neho znovu zadíval, zatváril sa vážne, no skôr ako stihol odpovedať, z obývačky sa
ozvali zvuky pochádzajúce z televízora, čo znamenalo, že rodičia sú už doma.
,,Patrik?“ do izby vošla mama. Vôbec ju neprekvapilo, že bol doma a nie niekde vonku
s kamarátmi. S tými čas mimo školy netrávil vôbec. ,,Čo robíš?“
,,Učím sa,“ usmial sa na ňu a zamával na ňu perom, ktoré zvieral v ruke, akoby to mal byť dôkaz
toho, čo povedal.
Patrikova mama sa rozhliadla po izbe. Tvárila sa bezstarostne, no v duchu vedela, že sa snaží
nájsť nejaké stopy po prítomnosti Boba. No zjavne bolo všetko v poriadku. Otočila sa na odchod
a dvere boli už skoro zatvorené.
,,S Bobom ideme cez víkend stanovať,“ zavolal za ňou ešte chlapec.
Najprv chcela zabuchnúť dvere, no potom ju niečo napadlo. Vrátila sa späť do izby: ,,Vás dvoch
samých nikam nepustím,“ povedala rázne. Jej syn predsa nebude stanovať sám niekde na záhrade.
Medzitým Bob hľadel prekvapene na chlapca. Žeby ho chcel naozaj zobrať s nimi?
,,Neboj sa, nebudeme sami,“ rýchlo sa jej snažil vysvetliť situáciu, aby mu to náhodou
nezakázala. ,,Budú tam aj ostatní chalani z triedy.
Helena nadvihla obočie. Nezdalo sa jej to, no zajtra uvidí či jej Patrik klame alebo nie. Len
mykla plecami.
,,Helena, poď rýchlo sem, máme v nákupných taškách mravce!“ ozval sa priškrtený hlas
Patrikovho otca z prízemia.
,,Och, kedy tvojmu otcovi konečne vysvetlím, aby nekládol nákupy na zem, keď sa začne
rozprávať so susedmi?!“ hodila ešte jeden podozrivý pohľad na Patrikovu izbu a konečne zišla dolu,
obzrieť situáciu.
15 | Základné školy | Próza
Pri chlapcoch sa na chvíľu rozhostil ticho. Patrik začal znovu písať a Bob si nezúčastnene hľadel
na nohy.
,,Takže...?“
,,...takže?“
Ozvali sa obaja naraz a takisto sa obaja naraz rozosmiali. Keď s tým prestali, nastala ďalšia trápna
tichá chvíľka.
,,Samozrejme, že môžeš ísť s nami,“ Patrik na zdôraznenie svojich slov až prehnane rýchlo kýval
hlavou na znak súhlasu. ,,Ja som s tebou počítal.“
,,To bude skvelé spoznať konečne tvojich kamarátov!“ prehlásil Bob nadšene. ,,Nikdy k tebe
nechodia. Možno to bude dokonca oveľa väčšia zábava, ako keď sme sami dvaja.“
,,Bolo len treba ísť na nich postupne. Najprv som tam vôbec nezapadol. No postupne som sa
čoraz častejšie zapájal do ich rozhovorov... A bolo to!“ Patrik mu húževnato vysvetľoval, ako to bolo.
Tváril sa ako ten najväčší znalec na medziľudské vzťahy.
No Bob dobre vedel ako to bolo. Veď s ním denno-denne chodil do školy. A takto to nebolo
vôbec. Som zvedavý, ako si im vysvetlil tie momenty, keď si sa rozprával sám so sebou. Alebo ak teda chceš –
so mnou. Nič z toho Bob však nahlas nepovedal. Len sa usmial na chlapca a uštedril mu pochvalu za
,,perfektnú adaptáciu v kolektíve“.
Niekto pri dverách stlačil zvonček, ktorý sa rozozvučal po celom dome. Patrik s Bobom sa
snažili naučiť novú kartovú hru, kým čakali na ostatných.
,,Už sú tu!“ Patrik vyskočil na nohy a hnal sa dolu schodmi.
Pri dverách ho predbehol otec. S hlasným ,,Už sú tu!“ sa mu vsunul do cesty a otvoril dvere.
Patrikova nálada razom poklesla. Boli to otcovi kolegovia z práce. Ten sa s nimi zvítal, rozlúčil
sa s Helenou a odišiel z domu.
Patrik znovu vybehol hore schodmi. ,,Kam išiel otec?“ opýtal sa, keď sa cestou zastavil u mami
v spálni.
,,S pár kolegami, ktorí si myslia, že sú poľovníci do lesa.“
Patrik na ňu trochu nechápavo hľadel.
,,Povedal, že keď niečo chytí, donesie to domov. Aj tak jediné, čo si myslím, že chytí bude
kliešť,“ poslednú vetu si zamrmlala pre seba, keď Patrik vyšiel zo spálne a vrátila sa späť k rozčítanému
časopisu.
Zvonček bolo znovu počuť asi o polhodinu neskôr. Tá návšteva už bola naozaj pre Patrika.
,,Mami, my už ideme!“ Patrik si ešte vybehol po stan a ostatné veci, ktoré boli určené na zábavu.
,,Bavte sa!“
,,Počkajte, už idem!“ z izby na nich zavolal Bob. Rozbehol sa za nimi, no dvere mu zavreli pred
nosom. ,,Ho-hó, naozaj podarený vtip. Dobre, už presne viem, čo vám vyvediem v stane,“ hrane sa
začal smiať a vyšiel von. Rozhliadal sa okolo seba, no nikde ich nevidel. Nevravel Patrik, že pôjdu na
záhradu? opýtal sa sám seba a zašiel teda za dom. Hneď ich tam všetkých piatich zbadal. Práve sa snažili
rozložiť stan, aj keď do večera bolo ešte ďaleko. Nevedel, že sa celý deň chystajú stráviť v stane.
Dobehol za nimi a postupne sa im každému prihováral. Nikto ho však nevnímal. ,,Patrik! No
tak, Patrik. Pamätáš si, že som mal ísť s vami?“
,,Päť fliaš s rumom visí na stene. Päť fliaš s rumom visí na stene. Keď jedna fľaša spadne, štyri fľaše
s rumom visia na stene...“ ozýval sa hlasný spev táborníkov, ktorí sa vracali k stanu. Bol už večer a oni
boli na obhliadke okolia. Túlali sa síce len po susedných sadoch a lúkach, no z každej túlavej mačky
alebo zajaca si spravili nebezpečnú šelmu, ktorá sa im snažila zabrániť v tom ísť ďalej.
Bob sedel celý ten čas v stane a ľutoval sám seba. Ani sa mu nechcelo vrátiť medzi jeho ostatných
imaginárnych kamarátov. Pred všetkými sa toľko vystatoval, až to nakoniec zariekol.
16 Próza | Základné školy |
Z tmy bolo vidno len päť bateriek, ktorými si ich majitelia svietili na cestu.
Chlapci sa zmorený dlhým dňom vrátili do stanu. Pre Boba tam žiaľ už neostalo miesto. Posadil
sa teda vonku pred stan a rozhodol sa tam počkať aspoň dokým nezaspia. Už sa s nimi ďalej ani
nepokúšal komunikovať.
,,Viete, chalani,“ začal Patrik. Zhasol svoju baterku, ktorá svietila ako posledná a on mal
spomedzi všetkých najviac energie. ,,vy ste moji najlepší...“
,,...Patrik nehovor to!“
,,...kamaráti,“ zívol si a snažil sa zaspať, aby nasledoval príklad ostatných.
Bobove námietky nepomohli. Jeho farba sa začala pomaly vytrácať, až kým úplne nevybledla. Za
ňou sa vytratil aj on – celkom preč z Patrikovho života.
,,To je už nás osud.“
,,Varovali sme ťa.“
,,Už s tým nič nenarobíš.“
,,Máš ešte nás,“ majiteľ tohto hlasu sa pustil do chrapľavého smiechu. Vedel, že to ako útecha
nebolo nič platné. Jemu sa kedysi totiž stalo to isté s jeho ľudským kamarátom.
,,Prídu iní.“
,,Možno.“
,,Chlapec jednoducho vyrástol.“
,,Nemôžeme to už radšej nechať tak?“ vybuchol Bob a postavil sa na odchod. ,,Jednoducho sa
vrátim do svojho bytu, konečne sa poriadne vyspím a zajtra sa tu stretneme. Znovu,“ vzdychol si a so
zvesenými plecami vyšiel vonku na upršanú ulicu.
Dokonca ani farebný dážď, ktorý padal len v ich svete, mu nevrátil zdravú farbu. Ešte stále bol
bledý.
Doma sa hneď zvalil na posteľ a hľadel do stropu. Hlavou mu vírilo veľa scenárov, ktoré sa mali
stať namiesto tohto jedného. Znovu si vzdychol a počítajúc ovečky nakoniec zaspal.
,,Bob? Bob!“
Bob pomaly otvoril oči. Prebudil sa len kvôli hlasu, ktorý znel blízko jeho ucha. Nad ním sa
skláňalo kučeravé dievčatko a netrpezlivo čakalo kým sa prebudí.
,,Ahoj, Erika,“ Usmial sa na dievča a posadil sa na posteli. ,,Len nepovedz, že dnes je zase treba
ísť do škôlky,“ zasmial sa a Erika zvonivým hlasom spolu s ním.
,,Nie, len že mama urobila na raňajky palacinky, a tak myslím, že by si si mal dať skôr ako ti ich
Tomáš zje.“
,,Hej, to nie je fér!“ ozval sa chlapčenský hlas z dvier. Tomáš tých dvoch práve prišiel
skontrolovať, kde sú tak dlho. Opieral sa o zárubňu a lišiacky sa usmieval.
,,Len ak ich nezjem skôr ako on,“ vykríkol odrazu Bob a hnal sa do kuchyne. Keď sa tí dvaja
spamätali, so smiechom sa rozbehli za ním.
Pri raňajkách bolo ozaj veselo. Rovnako tak ako každý deň, už po celý rok.
Erika si Boba vysnívala presne pred rokom. V novej rodine, v lepšej rodine, nikto neutláčal jeho
existenciu. Ako dieťa na neho mala právo. Navyše sa mu vďaka nej znovu vrátila pôvodná fialovo-zelená
farba.
Bob vedel, že keď malá vyrastie, znovu na neho zabudne a on sa znovu popáli, no o to viac si
užíval každú minútu strávenú s jeho novou najlepšou kamarátkou.
17 | Základné školy | Próza
STRÁŽNIK
Tak na to proste nemysli. Kto by sa už len chcel vlámať práve sem a... a privlastniť si jeden z nových
najšpičkovejších modelov, ktoré sa na trh dostanú až o pár mesiacov?
,,Pfff!“
Nepravdepodobné! Sústreď sa na telku!
Pán Langer, nočný strážnik pracujúci vo vysoko rozpočtovej firme, ktorá sa na trhu presadila len
nedávno, svoju pozornosť opäť upriamil na malú televíznu obrazovku pred sebou. V jednej z mnohých
nočných talk show, opäť z niekoho urobili latentného homosexuála. Keby tak fungovali gombíky na tej
starej bedni, hneď by som to prepol! Rozhorčoval sa v duchu. No je pravda, že ako nočný strážnik v službe
nemáte veľmi veľa možností ako zabíjať čas. Najmä, keď sa musíte sústrediť a aspoň občas sledovať kopu
malých obrazoviek napojených na kamery vo vnútri budovy.
,,Sofia?“ na televízore stiahol zvuk, a tak sa na chvíľu v celej budove rozhostilo hrobové ticho.
Skúsil sekretárku zavolať ešte raz, no stále sa nič nedialo. ,,Výborne, už odišla!“ ironicky zatiahol
a červený v tvári sa vybral smerom k zamestnaneckej kuchyni. Do kávovaru nalial vodu a čakajúc na jej
zovretie, masívnymi prstami do rytmu klopkal po pulte. O chvíľu bola voda dostatočne teplá. Dokončil
prípravu kávy a vrátil sa späť k rozpozeranému programu, v ktorom sa momentálne rozoberali najnovšie
filmové novinky.
,,Jozef! JOZEF!“
V tom momente sa Jozefovi Langerovi celá scenéria rozplynula pred očami. Krásna pláž so
západom slnka a niekto ho zobudil práve vo chvíli... Rozhodol sa, že bude k sebe úprimný. Zobudil sa
práve vo chvíli, keď sa z vody vynáral svalnatý blondiak a pohadzujúc svojimi zvodnými kučerami si to
mieril rovno k nemu. No pohľad do Sofiinej nenamaľovanej tváre ho rozrušil ešte viac. Čo tá ženská
doma vlastne robí? Česala sa aspoň? Bolo prvé, čo ho napadlo.
,,Jozef, zobuď sa skôr, ako príde Marinákov syn. Veď vieš, akí sú obaja. Najmä, keď si mal už
dávno nastaviť úsporný režim.“
,,Marinákov syn? A čo je s Marinákom?“ Marinák bol hlavou celej firmy. On ju založil a on
vedel o všetkom, čo sa v nej dialo. Už len preto, že neveril svojim zamestnancom a špehoval ich vždy,
keď na to mal čas.
,,Šiel na služobnú, veď o tom vieš.“
,,Na služobnú? Marinák? Lietadlom?“
,,Áno, čím iným? Preboha, čo je to s tebou?!“
Jozefovi sa na tvári objavili kvapky potu. Nebezpečne sa zaknísal na stoličke a z vrecka si
vytiahol mobilný telefón. Sofiu zaujímalo, čo to robí, no bola príliš lenivá pýtať sa. Vrátila sa k svojej
vlastnej práci.
Zatiaľ, čo si Jozef obliekal kabát, mobilný telefón si pohadzoval v rukách a čakal, kým to jeho šéf
zdvihne. V duchu ho netrpezlivo súril a úporne sa snažil spomenúť si na niečo z toho, čo ho tak
vystrašilo. Bol to ten sen o Marinákovi a lietadle.
,,Prosím?“ z druhého konca linky sa konečne ozval mužský hlas.
,,Pán Marinák?“ netrpezlivo sa pokúšal vykoktať tú zlú správu. ,,Ste... Ste už v lietadle?“
Na druhom konci linky bolo chvíľu ticho. ,,Na letisku. Mám letieť o hodinu.“
Jozefa to upokojilo. Hlas sa mu ustálil a na chvíľu sa zastavil uprostred chodníka pred firmou,
kam pred chvíľou vyšiel. ,,Nenastupujte do toho lietadla!“ cítil sa ako v nejakej akčnej dráme.
,,Čože...?“
,,...počujete ma?“
,,...o čom to vravíte?“
18 Próza | Základné školy |
,,Vravím, aby ste nenastupovali do toho lietala! Verte mi. Zrúti sa dolu. Spadne... spadne niekde
nad Stuttgartom.“ Snažil sa mu to, čo najpodrobnejšie vysvetliť, za čo najkratší čas. Šéf ho napäto
počúval – nevedel si zvoliť dostatočne vhodnú a adekvátnu reakciu. ,,Včera večer. Mal som službu. Mal
som sen. Snívalo sa mi o vás a o tom lietadle.“
Na hodnú chvíľu zavládlo úplné ticho. Jozef čakal na šéfovo rozhodnutie. Pre toho to nebolo
práve najľahšie – veriť nejakému starému bláznovi, ktorého vôbec nepozná?
,,Ja... Musím ísť,“ bolo jediné, čo povedal, kým zložil telefón. So srdcom až kdesi v krku si
Marinák znovu priložil telefón k uchu a čakal. Dve pípnutia a zdvihla to Sofia: ,,Áno, pán Marinák?“
,,Sofia, preložte môj let na zajtra. V rovnakú dobu. A dopredu informujte Nemcov o mojom
neskoršom príchode. To rokovanie budú musieť preložiť.“
,,Áno, pane.“
Spojenie sa znovu prerušilo. Marinák si mobil strčil naspäť do vrecka saka a tvár si zaboril do
dlaní. Zabije toho Langera, ak si z neho spravil dobrý deň a on zmešká tak dôležité jednanie.
Kufre pevne stisol v rukách a vychádzajúc von z letiskovej budovy, vytočil Taxi službu.
,,Takže on mu vážne volal?“
,,Ja ti neklamem. Mám to z prvej ruky.“
,,Páni!“
,,Ten bude mať tak veľký malér.“
,,Nie je možné, aby sa to lietadlo ozaj zrútilo.“ celý zvyšok firmy cez obed debatoval len
o príhode s lietadlom. Vedel to už každý a každý sa chcel rozprávať len o tejto horúcej novinke.
,,Pozrite, tam ide!“ Roman ukázal smerom k dverám, cez ktoré práve vchádzala Sofia.
,,Spýtajte sa jej.“
,,Spýtajte sa jej na to.“ všetci poháňali najsmelejšieho kolegu spomedzi seba. Ten sa
s preafektovaným úsmevom postavil a kývnutím pokynul Sofii, aby s k nim pridala. Tá sa zvedavo
postavila k ich stolu, a keď zistila, o čo im ide, posadila sa.
,,Vážne to urobil?“ opýtal sa niekto.
,,Myslíš, že by som si niečo také vymyslela? Šéf by ma zabil,“ snažila sa ich presvedčiť o tom, že
si nevymýšľa. Veď konečne to je ona, ktorá prišla s nejakou novinkou.
,,Pravda, ale teraz zabije Jozefa.“
,,Marinák musí byť naozajstný hlupák, keď mu uveril...“
,,...Debil!“
Po vyslovení nadávky sa z druhého konca stola ozval prenikavý ženský smiech.
,,On...“
,,Ticho! Peter ide,“ prekričal ich všetkých niekto. Všetci sa otočili k dverám, kde zbadali
Marinákovho syna. Naraz všetci zmĺkli. Peter vyzeral tak, akoby mu bolo všetko jedno alebo
jednoducho o ničom nevedel.
Iba Jozef mal zo seba dobrý pocit a spokojnosť z neho priam sršala. Za volantom síce mal, čo
robiť, aby nezaspal, no prihlúplo sa usmieval a každú chvíľu pohľadom bočil k displeju mobilu.
Po príchode domov sa hneď uložil do postele. Oľga ešte nebola doma, povie jej to všetko, až keď
večer príde.
Toto nie je možné! Takúto hlúposť mi povedať a ja jej ešte naletím! rozhorčoval sa Marinák
v duchu. Asi hodinu už čakal pred televízorom na večerné správy. Doteraz vysielali samé nepodstatné
veci, ktoré aj tak určite nikoho nezaujímajú.
Naložil si plný tanier jedla, no chuť ho prešla hneď ako zaznela úvodná znelka správ. Teraz sa
dozvie celú pravdu. Predsa ak havaruje slovenské lietadlo, určite toho budú hneď plné správy.
19 | Základné školy | Próza
Otrávene hľadel na celé dediny zničené kvôli tornádu – nič také ho momentálne nezaujímalo.
Kvôli Langerovi príde o možnosť celkom ľahko zarobiť peknú kopu peňazí pre firmu.
Po desiatich minútach usúdil, že nič o žiadnej havárií nebude. No mýlil sa. Hneď ako sa
postavil, že si odskočí na záchod, moderátorka vyhlásila nečakanú správu, ktorú sa práve dozvedeli.
Marinákovi spadol celý tanier s jedlom na zem.
,,Jozef!“
,,Dobré ráno, Jozef...“
,,...ty si syn Šťasteny...“
,,...ako si sa niečo také dozvedel...?“
,,...stoj, Jozef!“
Volali po Jozefovi všetci jeho kolegovia, keď sa ráno ukázal v práci. Marinák si vzal druhé
lietadlo, ktoré, ako bol presvedčený, už určite nespadne. Ukázalo sa totiž že Jozef mal s lietadlom
pravdu. Skutočne spadlo niekde nad Nemeckom. Zahynulo veľa pasažierov, no Karol Marinák medzi
nimi našťastie nebol.
Jozef za sebou zabuchol dvere a ocitol sa v Sofiinej kancelárii.
,,Sofia.“ oslovil ju namiesto pozdravu a podišiel bližšie k nej. Čakal či pre neho niečo nemá.
,,Šéf ti tu skoro ráno zanechal list.“ Z pracovného stola vybrala zalepenú obálku a podala ju
Jozefovi. ,,Vážne sme všetci hrozne prekvapení tým, čo sa stalo. Niektorí si dokonca začínajú myslieť, že
si nejaké médium alebo čo,“ stíšila hlas a naklonila sa k nemu bližšie. ,,Si?“ opýtala sa ho priamo, no ten
len pokrútil hlavou.
,,Nechápem, čo to niektorých napadá.“ Takmer rozčúlene vyšiel z miestnosti. Nevedel či sa tešiť
z toho, že si o ňom celá firma povráva ako o hrdinovi a zároveň médiu alebo či predsa len nebol oveľa
lepší život, keď si ho takmer nikto nevšímal.
V aute otvoril obálku od Marináka. Do lona mu vypadol malý papierik, ktorý ako neskôr zistil
bol šek na tučnú sumu peňazí. Druhý papier, list, si nechal na neskôr, doma si ho prečíta. Šliapol na
plyn a hnal sa ulicami mesta s úsmevom na perách.
,,A povedal ti Marinák, prečo ťa vyhodil?“ pýtala sa doma Jozefa jeho manželka. Dosť ju to
rozrušilo, možno viac ako jeho samotného.
,,Nie, ani slovo. Len mi dal ten šek...“ rukou ukázal na stôl, kde bol šek pohodený. ,,Hneď zajtra
ho pôjdem vybrať a pokúsim sa nájsť si novú prácu.“
,,Nečakaj, že to bude ľahké. Najmä nie v tvojom veku.“ manželka poslednýkrát zalomila rukami
a vyšla z miestnosti. Mala v pláne trochu sa upokojiť pri cigaretách.
Jozef si nahlas vzdychol a do odpadkového koša vyhodil list od Marináka. Na konci listu bolo
zdôvodnenie jeho prepustenia:
Bude najlepšie, keď si do pondelku zbalíte svoje veci. Samozrejme, že sa budete musieť zaobísť bez
odporúčania. Vašou náplňou práce ako nočného strážnika je starať sa o bezpečnosť firmy počas noci a nie
spať.
S ľútosťou, váš bývalý zamestnávateľ,
Ing. Karol Marinák.
20 Poézia | Stredné školy |
PETER LENÁRT (1992)
MICHAL MOLNÁR (1993)
K
NÁVRAT
MOSTU
Krik zhodeného mravca
Počujem ešte ako zajtra
Pre robotníkov z ďalekohľadom
stále nemám výčitky
Bolo nám krásne
ležať na ceste
Škoda že
Nie je
TUNEL NA KONCI SVETLA
Blondíny môjho života
Dupali mi v hlave,
náhle
V záplave slín
Bez povrchnosti
poobkladal
som zem penou
Rýchly príval snov
Otvoril mi dlane
A potom Kolesá
Zobrali ma späť
K žltým vlasom
Zajtra to bude presne deň,
čo sa v našich uliciach
hneď po tvojom
mene mlčí
a nič nevonia po pečení.
Jeden letný hriech
mení stred hmyzieho dňa
na mesto
a mňa na tvojho tak akosi neznámeho.
Len na ihrisku je žena
a dve myšacie spomienky,
ešte stále schopné
vyťahať ma
za uši.
DAŽDE
Vraciam sa k tomuto
motívu –
kvapky, rôzne hrany
tvojho ja
asi neznášajú
moje košele.
Keď nazbieram dosť vody
(tak na jeden starý, slaný klobúk)
hladina mnou trasie
v nádeji na pretekanie,
akoby si opäť
nepozorne polámala cigaretu.
Len občas trochu zabolí,
ako strašne,
strašne dlho
už voniaš iba v klobúkoch.
21 | Stredné školy | Poézia
NA HOJDAČKE
POSLEDNÁ VEČERA
Zahryzneš do starej broskyne
a šťava ti po rukách
letí smerom k nebu.
Tma nalámala chlieb
na dvanásť
beznádejných dielov.
Ježiš
siahol po najmenšom.
Vidina rána
rozlámala jeho dielo.
Vzala
o chvíľu vrátila silu.
Keď sa oprel o strom
nahmatal v ňom ženu.
Bolia ju zuby –
teba nie.
Smeješ sa
a vieš,
že sa to nepatrí.
Potom si svoje vlastné
odrieš o kôstku
a zatváriš sa znechutene –
všetko je také
nespravodlivé,
špinavé a zlé,
že sa už nikam
nezmestíme
a akoby sme začínali
bolieť.
IVETA NEUSCHLOVÁ (1992)
OSLAVA
Čí je to plač?
Čí je ti smiech?
Čí hlad?
Noc
Stavia most.
Prejdi.
Si tu len ty
Si môj hosť.
MIMO DOBRO
Prehnala som to s túžbou.
Mimo dobro
kričala z pekla.
Prehryzla som koľajnicu
rozkročila
svoju pochabosť.
22 REZA
Nemám život .
Vrátila som ho.
... do knižnice.
neprečítaný.
Pár stránok
som si vytrhla...
pre istotu.
Jedným slovom...
Bezbrannosť.
Druhým slovom...
Strach...
a do tretice...
nádej?
Poézia | Stredné školy |
RADOMÍR ORAVEC (1992)
HARMONIKÁR
Poludním
znie
hra slepého harmonikára
hádže medené mince
z kabáta
vyťahujúc vyšúchaný
svet
Okamih
keď sa lámu slová
v škatuľke
s úzkosťou
páliac minulosť
/...v zhrdzavených ústach omieľam prach
nasucho..../
Niekedy
na chvíľu
pretáčam ručičky
dopredu (i naopak)
Prejdením po črepinách
na /h/rane
nájdeš odlesky
a kópie
vrastajúce do teba
zmiznú
s posledným výkrikom
V kruhu
prekračujem Rubikon
už sa nedá oddeliť žilnatina
z listov...
SVETLO V ULITE
Prázdne námestie
na zemi zhrdzavené mince
/vz/duch sa rozhorieva
vytvárajúc osudy
a /bá/snenie
sa rozplýva v súmraku
hudba dohrala...
Keď spadneš
z hĺbky do povrchnosti
vtlačíš
ruky do ľadu
/...od strachu.../
vrstviac pocit
mimovoľne
Smútok rozleptáva rany
kmitajúc tŕňmi
dokola
PRECITÁM...
Pocit
keď sa oči prepadávajú do tmy
ako praskajúce bubliny
a namiesto sĺz
dopadajú zrná
/..z trosiek múrov sa ozývajú spomienky.../
Snenie
keď malíčkom
tvárniš
podvečer
roztekajúci sa do zajtrajška
/...v štrbinách hľadám túlajúce sa hlasy.../
V zrkadle
stagnujúce tiene
/...ako ty.../
hryzú tmu
a svetlo dokopávajú
do ulity
/...v kútiku.../
Nastav ruku k osudu
načúvaj súzvukom farieb
dopredu
***
/...nenechaj v sebe rásť nože.../
23 | Stredné školy | Poézia
IVANA UHRINOVÁ (1991)
XXX
Včelár
iba o nič väčší
ako včely.
Bez krídel,
sám,
zlepený
sladkým medom.
XXX
Pohľad na zrýchlené
kroky ulice
prelomil deň
v chrbte.
Opäť dokrívam
do rána
a zabudnem
na čas.
XXX
Utápam slzy v úsmeve.
Asi to bude
životná filozofia
šťastného blázna
so slanou chuťou
v ústach.
24 Próza | Stredné školy |
MONIKA BOŠKOVÁ (1991)
CESTA ZA SPOMIENKAMI
Nezvyčajné ráno. Prázdna ulica a množstvo oblakov na oblohe. No nezdalo sa, že bude pršať.
Aspoň že tak. Artur práve nastupoval do auta, no mal menší problém. Nevedel, kam si zase položil
kľúče.
„Tie prekliate kľúče!“ zašomral si sám pre seba a potom sa poobzeral dookola, či ho náhodou
niekto nepočul. Už dosť susedov si o ňom myslelo, že je blázon, a nepotreboval, aby si to mysleli ďalší.
Keď sa mu ich konečne podarilo vyloviť zo zadného vrecka, bolo už pol ôsmej, čo predstavovalo
jeho desaťminútové omeškanie. Pokrútil hlavou a sadol si za volant. Ešte sa pozrel von zo zaprášeného
okienka a zbadal postavu stojacu pri kuchynskom okne. Nasadil si hrubé okuliare a zaostril. Za závesmi
sa mihla postava jeho ženy. Položil ruku na volant, naštartoval a pridal plyn. Skôr, než vyšiel z ulice, si
ešte rýchlo vybalil jeden cukrík, vložil si ho do úst a pritom sa pozrel na ruku. Na ruky si nehľadel rád.
Boli zasypané mnohými stareckými škvrnami a on si nerád pripúšťal svoj vek. Už tridsať rokov mu na
nej chýbala obrúčka. No nepamätal si, ako o ňu prišiel. Vedel však, že to bolo po jednej hádke s ženou.
Neuveriteľne ho nahnevala, tak odišiel spať do hotela neďaleko stanice. Odvtedy ju nemal. Niekedy sa
všetkými svojimi silami snažil spomenúť si, kde ju mohol dať, no pamäť mu už dlho neslúžila.
Pohľadom sa vrátil k oknu a vedel, že urobil dobre, keď s ňou zostal. S milovanou manželkou.
Život bez nej by si už asi ani nevedel predstaviť.
Marta často premýšľala, prečo mu ešte dovolí šoférovať. Vedela, že ani ona nie je najmladšia, ale
predsa... Má o desať rokov menej a určite je na tom zdravotne lepšie. Dokonca ešte nenosí okuliare, čo
je v jej veku dosť nezvyčajné. Všetky jej priateľky ich už nosia pár rokov.
Zbadala, že ju uvidel, tak mu rýchlo na rozlúčku zakývala a zahrnula závesy. Otočila sa a chcela
ísť naspať do postele, no nemohla. Vedela, že nebude môcť spať, ak bude takáto nervózna, tak si uvarila
len čaj a sadla si za stôl. Vtom zazvonil telefón a Marta sa strhla. Pomaly prešla k poličke.
„Prosím,“ ozvala sa potichu, lebo netušila, kto by mohol o tomto čase volať.
„Ahoj, mami. Dáš mi, prosím ťa, otca? Vieš, chcel by som s ním dnes poobede zájsť na ryby.“
Mareka naozaj nečakala. Nevedela, čo mu má zo strachu povedať, tak mlčala.
„Mami? Si tam?“ opýtal sa po chvíli.
„Ja... Áno, som... Tvoj otec odišiel, ale nepovedal mi, kam ide, ani kedy sa vráti.“
„Predpokladám, že ste sa zase hádali.“
„Možno trochu... Včera... Bola som poriadne nahnevaná... Iba som mu spomenula, že ja som na
rozdiel od neho obrúčku nestratila. Vieš, aký je.“
„Viem, aká si ty. Nemohla si ho už nechať tak? Vieš, že sám nevie, kde ju stratil, a už si nato ani
nespomenie.“
„Ale nemôžem zato, že len tak odišiel a nič mi nepovedal.“
„A ty si mu to dovolila? Vieš predsa, že už nemôže chodiť von sám. No výborne. Idem ho
hľadať. Dúfam, že nešiel autom.“
Na druhej strane bolo opäť ticho.
„Mama... To hádam nie!“ a položil. Narýchlo sa obliekol, umyl a vyšiel von. Sadol si do auta a
preháňal sa ulicami.
Začalo pršať. Ľudia sa poskrývali za dáždniky alebo vôbec nevychádzali. Artur zastavil na tretej
križovatke a poobzeral sa okolo. Vôbec si to tu nepamätal. Popravde si nepamätal takmer nič z cesty.
Skúsil sa spýtať okoloidúceho na miestny hotel, no ten o nijakom nevedel. Blúdil tu už dve hodiny.
Nahnevaný sa chcel vrátiť domov. Lenže mal problém. Nevedel ako. Zmätený vystúpil z auta a
poobzeral sa okolo seba. Nevidel nič povedomé, tak si radšej sadol naspäť. Aspoň nezmokne. Hoci
25 | Stredné školy | Próza
nechcel pred ženou vyzerať ako blázon, veľmi na výber nemal. Musí jej zavolať a požiadať ju, aby poňho
s Marekom prišli.
„Ahoj, mami. Je niečo nové? Nevolal ti otec?“ vysypal zo seba narýchlo Marek, keď zastavil na
pumpe, aby si kúpil fľašu minerálky.
„Nie, nikto mi nevolal... Mám strach... Nemala by som to ohlásiť polícii?“ zašepkala potichu,
akoby sa to bála vysloviť.
„Nie, ešte je priskoro... Nič by neurobili,“ povedal, „buď pokojná, je v poriadku.“
„Ja viem, len mám strach.“ No nebola si až taká istá. Zložila, aby Marek nemusel počuť jej plač.
Zo zadného vrecka nohavíc vylovil kľúče, preukaz do knižnice a zopár mincí. Zastavil sa na
okraji cesty a hľadal blízku telefónnu búdku. Z pomyslenia nato, že by tu mal stráviť noc, ho striaslo.
Prešiel krížom cez cestu. Počkal pár minút, kým pán v hnedej košeli ukončí rozhovor o návšteve na
budúci týždeň. Aspoň že mal so sebou tých pár mincí. Rozmýšľal, kde by si asi v túto hodinu rozmenil
peniaze.
Takéto miesta nemal rád. Špinavé, pokreslené a plné nechutných slov, ktoré niekto vyryl na
vnútro búdky. Nikdy nemal chuť začítať sa do odkazov, ktoré tu nechávali väčšinou mladí. Raz dokonca
pristihol aj postaršieho pána, ako kľúčmi zanecháva stopu na dverách búdky. Pohľadom sa uprel na pár
odkazov. Väčšina z nich bola rovnakého typu. Zavolaj na číslo - a pod tým niekoľko číslic. Janka +
Maroš. Zdenka, milujem ťa. Budem tu 16.3. Vulgarizmy rôznych typov, nekonečné vyznania lásky a
výpovede, kto sa s kým vyspal. Iba sa nad tým pousmial a predstavil si sám seba vo veku, keď on sám
robil takéto hlúposti.
Bolo to všetko trochu divné . Mal pocit, že tú búdku pozná. Že je jej súčasťou, aj keď nevie, ako
by mohlo byť také čosi možné. Pokrútil nad sebou hlavou.
„Asi som naozaj blázon, ako o mne tvrdia ostatní,“ zašomral si. Číslo domov vyťukal na
prvýkrát, čo mu bolo zvláštne. Keby to skúsil ešte asi raz, už by si ho nepamätal. Priložil si slúchadlo k
uchu. Zazvonilo iba raz, keď náhle položil.
Pri zazvonení sa mykla až tak, že na seba vyliala kávu, ktorú si práve urobila. Vedela, že by ju
kvôli vyššiemu tlaku a neskorej hodine nemala piť, no nemohla si ju odpustiť. Vybehla k telefónu, no
ten už viackrát nezazvonil. Tak veľmi si vyčítala včerajšiu hádku. Čo ak náhodou... Radšej na to ani
nechcela pomyslieť.
„No tak, otec, kde si? Dúfam, že si neurobil nič hlúpe,“ povedal si sám pre seba, keď vedel, že ho
nikto nepočuje. Odkašľal si a spýtal sa pár ľudí, či tu nevideli starú fordku, ktorú šoféroval starší pán.
Kladnej odpovede sa nedočkal.
Arturovi pohľad padol na pár ošúchaných, ale ešte stále dobre vyrytých slov: Bol som tu. Pozrel
sa za búdku a pred sebou mohol jasne prečítať názov hotela. Malého, zabudnutého, z ktorého stien sa už
odlupovala farba, a on vedel, že ho našiel. Konečne má, čo chcel. Ale vedel, čo chce? Nevedel, iba tušil,
že tam má ísť.
Predtým, ako tam vkročil, si ešte posedel hodinu v aute. Nevedel sa rozhodnúť, či tam má ísť.
Bál sa. Po prvom kroku to už šlo ľahšie. Vystúpil , zamkol dvere a vykročil. Bolo už dosť neskoro, ale v
hoteli sa stále svietilo. Dúfal, že bude aspoň jedna izba voľná.
Pri otváraní dverí sa rozozvučal zvonček. Roztriasli sa mu ruky, no neodbočil. Vkročil rovno
dovnútra, zavrel za sebou dvere a pozrel na mladé, trochu výstredné dievča, čo stálo pár metrov od
neho.
„Čo si prajete, dedo?“ ozvalo sa, jednou rukou vytiahlo nejakú knižku a druhou si natiahlo
žuvačku v ústach.
„Ja... Myslel som si, že som dobre v hoteli. Prepáčte.“ A chystal sa odísť.
„Však aj ste. Je pravda, že to tu nevyzerá najlepšie... Ale aká cena, taká kvalita.“
„Máte niečo voľné? Veľmi sa mi tu nechce zostávať, ale asi budem musieť,“ povedal úprimne,
možno trochu drzo, ale nemienil sa pretvarovať. Tento hotel naozaj nebol taký , aký si ho pamätal.
26 Próza | Stredné školy |
„Veď vás ani nikto nežiada, aby ste tu zostali, dedo. Máme niečo voľné... Teda, takmer všetko.
Veľa ľudí nám sem nechodí. Odvtedy, ako si to tu kúpil nový majiteľ, hotel iba chátra.“
„Aha. Tak chcem izbu... Keď sa tu tak pozerám, dúfam, že nie na viac ako jeden deň.“
„Myslíte si, že bude z čoho vyberať? Pozrime sa na to... Ako pre vás... Izba na druhom poschodí
so spoločnou kúpeľňou na konci chodby... Iné nemáme. Tak čo, chcete či nie?“
„Ak t o nebude príliš drahé.“ Posunul k nej bližšie ruku so zvyšnými peniazmi. Pozrela naňho,
trochu nadvihla obočie, prerátala zvyšok peňazí a chvíľu sa naňho pozerala.
„No dobre, dedo. Tu sú kľúče. Už viete, kam máte ísť.“
Artur pomaly vyšiel po schodoch, našiel svoju izbu, odomkol dvere a zacítil dosť nepríjemný
zápach . Zažal svetlo a poobzeral sa dookola. Celý nábytok izby tvorila iba jedna obyčajná posteľ,
stolička a malá skrinka na veci. Keďže nemal žiadnu batožinu, nepotreboval ju. Sadol si na posteľ a
zakašľal. Bolo mu trochu zima a stále nevedel, prečo tu vlastne je.
„Asi už na to neprídem,“ pokrútil hlavou a rozmýšľal, ako asi pôjde zajtra domov. Zavolá
Marekovi. Ten poňho príde.
„Dúfam, že sa o mňa neboja...“ toto boli jeho posledné slová predtým, ako si ľahol a unavený
zaspal.
Marek bol hore celú noc. Sedeli spolu s mamou v kresle a pozerali na dvere. Ráno zavolajú na
políciu.
Keď sa v noci prebral, chvíľu mu trvalo, pokiaľ si spomenul, kde vlastne je. Vstal z postele,
otvoril dvere a prišiel až na koniec chodby. Tam našiel špinavé, ale aspoň ešte funkčné záchody. Ako si
umýval ruky, myslel na svoju ženu... Čo by on robil, keby sa len tak jedného dňa vytratila? Musí sa jej
ospravedlniť.
Práve keď sa chystal zhasnúť a vrátiť sa do izby, všimol si ďalšie vyryté odkazy na stenách.
Klasika. Pomyslel si. Nič nové sa v nich neskrývalo. Hádam iba mená tých, ktorí sa rozhodli tu stráviť
noc tak ako on. Ani nevedel, prečo si ich číta. Nad niektorými sa iba pousmial a prešiel ďalej. Pohľadom
prišiel až k rámu zrkadla, pod ktorým bola maličká šípka.
„Tú šípku som už niekde videl,“ povedal sám pred seba a sklonil zrak. Pod zrkadlom bola malá
skrinka na hygienické potreby. Otvoril ju a bolo to tak ,ako čakal - bola prázdna. Ale niečo mu sále
nedovoľovalo odísť.
„No tak, Artur, mysli. Vieš, že si tu už bol,“ pobádal sám seba.
Jemným pohybom sa ju snažil posunúť, no nepovolila. Z vrecka nohavíc vytiahol zväzok kľúčov.
Vybral ten najväčší a začal ním prechádzať po škáre za skrinkou. Bol už takmer na konci, keď na niečo
narazil. Silnejšie mykal kľúčom, až náhle vypadlo to, čo hľadal. Vedel, že sem nešiel nadarmo. Tak, ako
teraz, sa ešte domov nikdy netešil.
Vstav veľmi skoro. Dievča mu ešte stihlo ponúknuť raňajky, no on odmietol. Iba sa rýchlo
poďakoval a s úsmevom na perách odišiel. Nastúpil do auta a domov išiel rýchlejšie, ako mu to predpisy
dovoľovali. Ani nevedel, ako našiel cestu späť.
Keď dorazil, pred domom stáli dve policajné autá. Traja policajti sa práve rozprávali s jeho
ženou, jeden rozoberal udalosti s Marekom. Nikto si ho nevšimol, keď k nim kráčal po chodníku.
Ako prvý ho zazrel policajt, ktorý sa náhodou otočil jeho smerom. Prišli výkriky radosti, silné
objatia a dlhé vysvetľovanie, čo celú noc robil. Keď sa zavreli dvere za posledným policajtom a aj
Marekom, Artur sa začal záhadne usmievať . Z vrecka vytiahol starú, trochu ošúchanú a špinavú
obrúčku. Obrúčku, ktorú pred toľkými rokmi stratil. Dával pozor na to, aby to jeho žena videla.
Nastokol si ju na prst a povedal:
„Teraz je to už navždy,“ a silno ju objal.
27 | Stredné školy | Próza
PETER CYPRICH (1993)
MUŽ A SVETLO
Nikde nikoho. Ani v najvzdialenejšom kúte nekonečného priestoru nebolo iného človeka.
Zavrel oči, pretrel si ich, aby sa uistil, že sa mu to nesníva. Na tvári mu zračila veľká neistota. Nevedel,
kde je, ako sa sem dostal, čo tu robí. Nevedel ani, či vôbec žije. Niekoľkokrát sa uštipol, stále silnejšie a
silnejšie, žiadnu bolesť však nepocítil. Vyšklbol si vlas, zahryzol do jazyka. Nestalo sa nič. Po chvíli
tápania v tme uvidel v diaľke svetlo. Naslepo sa pohol k nemu. Pochopil, že sa stal súčasťou ničoho.
Ak toto má byť raj, pomyslel si, tak optimizmus je nedostatok informácií. Všetky splnené i
nesplnené túžby, úspechy, radosti, každý jeden pocit bol povrchnejší ako jeho správanie. Tma
potvrdzovala jeho tušenia. Na okamih sa usmial, no tma ostala tmou. Jeho odhodlanie prejsť cez
prázdnotu a dostať sa k svetlu udupalo aj výčitky z pokryteckých úškľabkov a fráz, ktoré ho sprevádzali
celý život. Posledná košeľa vážne nemá vrecká, tak ako sa sem tie výčitky dostali?
Iba keby...
Zobudil sa na trieštivú bolesť hlavy. Mútnym pohľadom sa obzeral dookola a snažil sa spoznať
miesto, kde bol. Pomaly spoznával vlastný byt, v zrkadle spoznal aj seba, svoju unavenú tvár a
nerozčesané dlhé vlasy. Pomalým krokom prešiel do kúpeľne. Osprchoval sa, oholil, nagéloval vlasy a
obliekol si oblek. Takto ho poznali ľudia, ako vkusného, optimistického muža, hoci to vôbec ten istý
človek, ktorým bol ráno.
Cestou do práce stretol na schodisku suseda. Po frázach typu: „ako sa máš“ alebo „prežite pekný
deň“ si podali ruky a šli po svojom. Vonku ho už čakala kolegyňa, ako každé pracovné ráno. Za tých pár
minút v aute iba nadávali na pomery v práci, na cestných pirátov, na skazenú mládež – hoci najviac ich
štvalo, že do nej už nepatrili.
Robota mu šla od ruky, zvykol si pracovať v tichu, nerozptyľovať sa zbytočným táraním s
chlapmi, s ktorými si nemal čo povedať. Iba na obede zavše prehodil pár viet so šéfom, čím si získal
obľúbenosť a pomerne rýchly kariérny postup.
Najkrajšou časťou dňa bol večer. V tichu vlastného bytu si vychutnával Bachove fúgy,
Händelove oratóriá či Vivaldiho Ročné obdobia. Každý druhý deň chodil nakupovať a prejsť sa nočným
mestom. Pred spaním ešte zavolal rodičom, či sú v poriadku, a sestre, aby počul veselý džavot jej detí.
Jediné, čo ho v poslednej dobe trápilo, boli nočné mory a bolesti hlavy. Na nočný stolík položil
pohár vody a niekoľko Ibalginov.
Niekde za ním začala hrať hudba. Prvé pochmúrne tóny dopadli na jeho dušu. Nenásytne
zožierala jeho vnútro a nechávala klíčiť pochybnosti o svetle. Začal utekať, ale svetlo sa nepribližovalo.
Nemohol zniesť hudbu usmrcujúcu všetky parafrázy radosti, ktoré v živote mal, zúfalo potreboval ticho,
v ktorom sa narodil a v ktorom sem aj prišiel. Bezmocný padol na zem. Schúlil sa do klbka a zakryl si
uši dlaňami. Tónová mašinéria zaplnila celý priestor, šialené kreatúry zlosti a beznádeje postupne silneli,
až odrazu – prestali. V ničote sa rozhostilo zradné ticho.
Oťapený vstal. Musí ísť ďalej, za svetlom. Musí sa stretnúť so životom. Opustiť tmu stereotypu,
kde neznáme ostávalo neznámym a známe ešte menej známym. Jedinou odpoveďou bolo svetlo, cúvnuť
do tmy sa nedalo. Pomalým tempom pokračoval v ceste, až kým nestratil vedomie.
Každý deň jeho života bol vopred určený na zánik. Nekonečné migrény a mlčanie ho vzdialili do
samoty, preč od ľudí, ktorých potreboval, preč od civilizácie, ktorou pohŕdal. Detské sny vystriedali
dospelé kompromisy. Ľudia z okolia mali dosť vlastných starostí, nechcel im prikladať ešte tie svoje.
28 Próza | Stredné školy |
Jeho život plynul vlastným smerom. On s ním mal pramálo spoločné, so životom ho spájal iba
pravidelný, zťažkaný dych.
Dve zvonenia.
„Čakala som, že sa ozveš skôr,“ povedala s láskou v hlase.
„Prepáč, nechcel som ťa tak skoro obťažovať...“ odpovedal mužský hlas.
„Obťažovať?“ Ticho sa zasmiala. „Veď sme priatelia... Stalo sa niečo?“
S povzdychom odvetil: „Nič, na čo by som si nezvykol.“
„Prečo to hneď neriešiš?“ kontrovala žena.
„Problémy sa riešia, kríže sa nesú.“
Žena chvíľu mlčala. Potom začala vysvetľovať: „Z kríža sa nedá zostúpiť. Ty máš možnosť zmeniť
svoj život. Sloboda je k ničomu, ak ju nevyužiješ na robenie rozhodnutí. Ja ti tvoj život nezmením, ani
nikto iný, ak ho ty sám nebudeš chcieť zmeniť. Urob prvý krok. Ozvi sa mi, keď ti budem môcť
pomôcť. Urob prvý krok. Môžeš mať pri ňom strach, ale nesmieš sa báť. Ďalej pôjdem s tebou. Drž sa.“
Ozvalo sa krátke pípnutie o ukončení hovoru s dĺžkou volania.
Večer toho istého dňa zavolal sestre. Dlho sa s ňou zhováral o všeličom možnom. Nakoniec si
dohodli stretnutie, keď im skončí robota. S dobrým pocitom a plným zásobníkom liekov zaspal.
Jeho sen bol opäť tmou. V jednej veci sa však zmenil – namiesto zadúšajúcej hudby počul sestrin
hlas. Svetlo sa zdalo byť bližšie než kedykoľvek predtým.
Ráno na schodoch podal ruku susedovi, pomohol mu vyniesť nákupné tašky až k bytu. Vďačne
prijal poobedňajšie pozvanie na čaj, dokonca upiekol aj malý koláč pre jeho rodinu.
V noci sa zobudil do šera. Vedľa neho stál sused. Chytil ho pod rameno a pomohol mu prejsť
tichom, až pokiaľ sa neozval sestrin hlas.
S kolegyňou sa pred každým ranným stretnutím objal. Začal jej hovoriť viac o sebe, živo sa
zaujímal o problémy a radosti jej rodiny.
V noci, keď sa rozlúčil so susedom, prišla, aby mu pomohla prejsť ďalší úsek cesty.
Chlapom v robote kúpil po zmene pivo. Nakoniec všetci išli do domu jedného z nich pozrieť si
futbal a podebatovať. Rozišli sa neskoro v noci v dobrej nálade.
Postupne do snov pribudol aj jeho šéf, sestrine deti a susedova rodina.
Dve zvonenia.
Začal: „mala si pravdu.“
„V čom?“ prekvapene sa ozvala.
„V tvojich radách, aby som sa nebál urobiť prvý krok. Ono... to pomáha, skutočne,“ zahabkal.
Úprimne sa zasmiala: „a čo si čakala? Myslel si, že to nevyriešiš, ak si to ty sám skutočne chcel?“
„Neveril som, že to pôjde tak ľahko. Mala si pravdu v tom, že realita môže byť krutá a že som
pred ňou zatváral oči na vlastné riziko. Ja som jednoducho potreboval nakopnúť.“
Nežne dodal: „ďakujem ti.“
Dohodli sa, že sa cez víkend stretnú.
Jeho snom bola polotma. Ako kráčal, stretával všetkých, ktorí zaplnili jeho deň. Keď sa lúčil so
všetkými, bol len pár krokov od svetla.
Život mu dal ešte jednu šancu.
Otvoril oči.
29 | Stredné školy | Próza
VERONIKA ČOPÁKOVÁ (1990)
PREPÁČ
Zavčas rána vyrazili do Navarty.
,,Jasné, keď nevedia, ako ďalej, pošlú nás do očistca,“ mrmlal si Rupo do okna vlaku. Pozrel na
Jala, ten spal. Naschvál mu uštedril perom medzi rebrá.
,,Závidíš, že nemôžeš zaspať, či čo?“ Jalo zasyčal a nevedel, či ho bolelo medzi rebrami alebo oči
od toho jasného svetla.
,,Keď si vedela, že tie peniaze vzali, prečo si sa ich rovno neopýtala, na čo im boli? Jasné, že ti
klamali. Sú to asi ešte stále deti,“ zamyslený otec hľadel do šálky čaju.
,,Prečo ich vzali?“ opýtali sa nezávisle jeden druhého.
,,Tie knihy skvele radia pri výchove detí, ale často sa nedá predpokladať, ako človek zareaguje,“
matka vstala a pobozkala otca na čelo.
Chlapci si pozbierali svoje tašky a vystúpili z vlaku. ,,Nemohla tá babka bývať ďalej?“ sťažoval si
Rupo.
,,Buď ticho! Veď nesieš jednu tašku a nemáš ani plné dutiny,“ žrali sa.
Veronka, babička chlapcov, nežije už dobrých pár rokov, dom však vyzerá, ako keby sa oň stále
niekto staral. Tašky zhodili hneď pri dverách. Inštinkty ich navábili rovno do kuchyne, boli poriadne
vyhladovaní. Zapli vodu a elektrický spínač. Mamka ich poriadne nabalila a prvé, na čom sa chlapci
zhodli, boli párky.
,,Olúp ich! Vieš dobre, že to neznášam!“
,,Tiež by si sa už mohol poľudštiť,“ Rupo nechápavo krútil hlavou nad svojím bratom.
Z tých všetkých vecí, na čom sa kedy dohodli, bolo, že obaja majú radi Veronkinu izbu.
Veronku, vždy usmievavú starenku, poznal v dedine každý. Šibalským úsmevom zamotala nejednému
hlavu. Po dedkovej smrti si však nikoho nevzala. ,,Škrííííííp,“ otvorili dvere a začali sa smiať, lebo presne
napodobnili ten škripot. Takéto okamihy si tí dvaja vôbec necenili.
Vlny tepla sa lenivo preliezali cez okná izby. Porozhliadali sa po izbe a všetko bolo presne na
svojom mieste. Dookola obrazy nezabudnuteľnej dvojice Laurela a Hardyho, nad kozubom obrovský
Veronkin portrét a na posteli mnoho ručne vyšívaných vankúšikov. Skočili na posteľ a len tak ležali.
,,Rupo? Rozmýšľal si niekedy, prečo má babka nad tým kozubom svoj portrét?“ opýtal sa.
,,Nie, asi to bol pekný kvietok,“ hádal Rupo.
,,Narcis. Narcis sa vraví takému človeku... .“
Cez obed opäť zaútočili na nevinnú obeť- chladničku. Slanina a kečup mali zasýtiť ich brušká až
do poobedia, pretože na misii s názvom ,,očista“ dostali úlohu na záhrade obcvakať kríky. Jalo vzal
nožnice na kríky a sadol si, pretože to vyzeralo na dlhšie.
,,Čo ty tu chceš vysedieť zlaté vajce?“
Rupo bol uštipačný, pretože niesol motorovú pílu. Jalo priznal, že mu to nenapadlo, a tak vstal
od kríkov a ospravedlnil sa: ,,Dámy, vašu frizúru dnes dokončí odborník Rupo.
Jalo sa prechádzal okolo domu, ktorý zvonku dýchal prázdnotou, no zároveň hýril životom
zvnútra. Predsa sa zmenil. Pár puklín v omietke už potrebovali opraviť. Keď naschvál zväčšoval jednu z
nich, všimol si na zemi starý pivový vrchnák. Usmial sa, lebo vedel, že nech bola Veronka akoukoľvek
dámou, pivo zbožňovala nadovšetko. Ešte chvíľu ten vrchnák stláčal v dlani, keď si všimol veľký čierny
kríž na jeho spodnej strane. Jalo pribehol k Rupovi a opýtal sa:
,,Pamätáš, ako nám babka rozprávala o tajnom poklade?“ Rupo nemusel dlho premýšľať, no
vedel, že je to len obyčajná rozprávka, ktorú im rozprávala babka, aby skôr zaspali. Videl však bratove
iskričky v očiach a nemohol mu povedať nie:
,,Keď dokončíme, čo sme začali, môžeme sa do toho pustiť.“
30 Próza | Stredné školy |
Keď prebudili záhradné ohnisko z pasivity, spálili v ňom odpílené prúty. To, že sa blížil obed,
neodkladne hlásili žabky v žalúdkoch. Chlapci sa rozhodli využiť oheň, teda pahrebu, na pečenie
zemiakov. Na pahrebu si ale museli ešte počkať, tak sa vrátili naspäť do domu, lebo mali pocit, že sa im
slnko snaží vrátiť všetky slnečné lúče, ktoré chlapci v Navarte zameškali.
V kuchyni pripravovali tvaroh s kyslou smotanou, cibuľou, uhorkami a vybrali vhodných
kandidátov na pečenie. Keď to mali všetko pokope, na Jalovej tvári vibrovali myšlienky o poklade.
,,Nespomenieš si, čo presne nám to babka vravievala?“
Rupo vylovil z pamäti vetu: „Nikdy nešti proti vetru!“
,,Nie tú! Haháá, Žltého cisára nechajme na pokoji. Nie, mám na mysli niečo so stromom alebo
obrazmi. Neviem teraz.“
,,Na žiaden strom a ani obrazy si nepamätám.“
Smutný Jalo si sadol a v duchu sa rozlúčil s pokladom.
,,Čo sedíš? Zemiaky sa samé neupečú,“ Rupo zmenil tému.
Chlapci postavili altánok, aby popri zemiakoch neboli upečení aj oni sami. Pahreba bola
pripravená a zemiaky už vyvaľovali brušká. Na stole čakala miska s dressingom.
,,Hmm, vieš, babke sa nikdy nepáčilo, ako spolu vychádzame.“
,,Veď vtedy sme boli deti.“
,,Naši nás majú za ne doteraz.“
,,Možno vedela, ako to s nami dopadne,“ dodal Jalo.
,,Ešte raz?“ Rupo nerozumel.
,,No myslel som to tak, že ak by sme nevzali tie peniaze, tak o seba ani nezakopneme.“
,,No hej, ale tak, snáď sa našim ten výlet bude páčiť,“ obaja sa uškrnuli.
Rozprávali sa tak dlho, že zemiaky stihli chytiť uhlíkový bronz. Najedli sa do prasknutia, no
upratať sa im ešte nechcelo. Mamka im teraz chýbala viac ako predtým. Jalo ešte s plnými ústami vyletel
zo zeme:
,,Obrazy v babkinej izbe! Poďme sa na ne lepšie pozrieť.“
V izbe nevedeli, kde začať. Na troch stenách tri obrazy a nad kozubom Veronkin portrét.
,,A sme tu, čo teraz?“ Rupo dosť pochyboval o nejakom mostíku, ktorý mal súvisieť s obrazmi.
Vošli vľavo.
,,Vieš o tom, že sme vošli vľavo práve preto, že to máme ako muži zakódované? Vošli sme tak,
lebo si chránime srdce- ľavú stranu ako niekedy rytieri.“
,,To máš z tých múdrych kníh? Vychádzaj zo života, Jalo, ak by toho rytiera chcel niekto
napadnúť s tým, že sa ho chystá zabiť, tak si postojom nijako nepomôže!“ Rupo nebol knižný nadšenec.
Jalo si domyslel, že nikto a dokonca ani knihy, nemajú čo poučovať samého Rupa Veľkého
Prvé tri obrazy neukazovali nič zvláštne, typické pózy dvoch komediantov. Vlastne, všetky
obrazy znázorňovali situácie, v ktorých si robili napriek.
,,Počuj, Jali, nenapadlo ti, že my dvaja sa im často dosť podobáme?“
,,To je ono!“ skríkol Jalo.
,,Čo? Myslel som, že budeš odporovať,“ zasmial sa Rupo.
,,No, nemám veľmi čím. Veď je to pravda. Babka aj naši rodičia si odjakživa ani nič iné neprajú,
ako to, aby sme boli spolu za dobré,“ Jalo zosmutnel.
,,Ty , pozri sa na Veronku, to ako má založené tie ruky?“
,,No vbok,“ Jalo nepochopil, kam tým mieril.
,,Všimni si jej pravú ruku. Kamsi ukazuje. Poďme k tej stene.“
Starenka ukazovala na obraz, na ktorom Laurel strká ruku do štrbiny stromu plnej včiel, pričom
Hardy puká od smiechu. Rupo sa srdečne zasmial.
,,Á, tu to máme, náš mostík,“ Jalo víťazoslávne odfúkol.
,,Na záhrade máme taký strom,“ Rupo naň ukázal z okna.
31 | Stredné školy | Próza
Zavreli za sebou vchodové dvere a kráčajú k záhrade. Vytipovaný strom, lipa, je krásny, práve
kvitne. Hrdo sa pýši svojou korunou.
,,Má aj štrbinu?“ Rupo zvedavo obskakuje strom.
,,Mám ju!“ dychčí Jalo.
Ich ruky sa obili pred štrbinou ako baranie hlavy. Rupo, ako starší brat, prenecháva tú česť
bratovi.
,,Je tam niečo, nejaké vrecúško,“ Jalo ho vytiahne.
Stoja ticho.
,,No tak ho otvor konečne! Veď odpadnem od zvedavosti.“
,,Nie, ja som ho vytiahol, ty ho otvor,“ Jalo povzbudil brata.
Bratia si sadnú na slnkom vyhriatu zem. Rupo otvára vrecúško a vytiahne starostlivo zapečatenú
obálku.
,,Nemôžem tomu uveriť, Rupo, chcem ti povedať, že ... .“
,,No, nechaj začať mňa,“ prerušil ho Rupo.
,,Viem, že často sa správam k tebe tak, že máš dôvod myslieť si, že ťa nemám rád. Je mi to ľúto.“
Jalo počul to, o čom pochyboval, že sa toho vôbec dožije.
,,Tak to už otvorme,“ dohodli sa.
,, Milí chlapci, ak ste našli túto skrýšu, dopátrali ste sa najväčšieho pokladu, a to najsilnejšieho
puta, puta rodiny. Som na vás hrdá. S láskou, babička Veronka.“
POČKÁM ŤA V BUDÚCNOSTI (ESEJ)
„Keď budem veľká, budem mať tak veľa párov topánok, že nebudem môcť zavrieť skriňu. Keď
budem veľký ja, kúpim si super rýchle auto, ktoré by mi každý závidel...“
Každý máme tajné sny a vieme aj, že sa ich musíme poriadne držať, pretože ak máme ciele, a
teda sny, máme možnosť to niekam poriadne ďaleko dotiahnuť. Vraví sa: „ Koľko ľudí, toľko chutí.“
Sme výnimoční a málokedy sa stane, že sa nájde v rade ľudí aspoň dvojica, ktorá by mala rovnaké ciele.
Čo tak: „ Koľko snov, toľko hodnôt“ ? Čo je teda na nás tak odlišné? Sú to hodnoty. Hodnoty, ktoré si
počas nášho života ukladáme do políc rebríka.
Tomuto rebríku sa podobá aj náš život. Rastieme od krpčeka až po samostatného jedinca, ktorý
sa snaží vytĺcť z neho čo najviac. Keď postupne začíname liezť po štyroch, a lezieme ďalej, príde čas,
kedy hodnôt pribúda, no políc je stále rovnako. Sadá na ne prach a my nevieme, či je treba spraviť s tým
niečo. Vtedy zasahujú naši rodičia. Držia nás za ruku a vodia, ukazujú, upozorňujú. Všelijaké hodnoty
tou cestou vstrebeme, iné necháme brázdiť svet ďalej. Snažíme sa ich rozoznávať už v škôlke. Myslíme
na pekné hračky a postieľku, ako prváčik základnej školy na pekné školské pomôcky, na strednej škole
sú to už prvé lásky a neskôr si uvedomíme, že hodnoty treba učesať, pretože čas vysokej školy, pracovnej
kariéry, manželstva a rodičovstva predstavuje etapy života, kedy by sme už nemali natrafiť na uzlíky vo
vlasoch.
Príroda si svoje zlaté vlasy češe, na rozdiel od nás- vychovávaných, sama, aj keď vonkajším
vplyvom musia čeliť obe strany. Sama však vie, kedy sa majú začať topiť ľady, aby sa prvé puky, symboly
života, ukázali svetu. Postupne z pukov vykuknú krásne kvety. A keď splnia svoje poslanie, prinesú
cenný majetok, vedia, čo ich čaká neskôr. Listy opadnú a čakajú na bielu inovať.
Takej čerešni sa podobáme aj my. Aj my po narodení otvárame očká a chceme vidieť, čo za svet
nás to víta. V jari si vychutnávame okamihy detstva a mnohému sa učíme. Po prvých slovách chceme
stále viac a viac. Sami kráčame, zaväzujeme si šnúrky. Chceme byť odlišní od zvierat, naučíme sa čítať i
písať. Pár ich vie aj bicyklovať, korčuľovať a lyžovať, a tak nechceme za nimi zaostávať ani my. Učenie
prináša, okrem iného, aj chyby a modriny. Modriny, ktoré bolia na duši alebo tie farby meniace
32 Próza | Stredné školy |
mráčiky na tele. Ešte netušíme, že modriny na kolene alebo lakti, nie sú tou najhoršou vecou, ktorá sa
nám môže prihodiť. Nevieme, že vetou ,, Do svadby sa to zahojí“ sa z nás dospelí milo vysmievajú, že
svet sa kvôli našim problémom nezrúti. Pritom ale vedia, že detský svet netreba podceňovať, a že presne
tak, ako majú problémy oni, tak ich môžu mať aj deti. My však vieme, že sme jarou života a mnoho od
nás závisí...
Nosíme akési poslanie. Hľadanie tohto poslania predstavuje zložité hľadanie samého seba, a
preto musíme byť šikovní, aby nás nezastihli tuhé mrazy zimy.
V lete kvitneme. Milujeme študovanie a študujeme milovanie. Bez pochýb je to najkrajšie
obdobie života. Sme mladí, máme pred sebou vysoko postavenú latku a hľadáme spôsoby, ako ju zdolať.
Chceme byť čo najvyššie a mať sa čo najlepšie. Mať sa dobre zdravotne, fyzicky a psychicky. Fyzickú
pohodu hladkáme dobrým vzdelaním a vysnívaným povolaním. Čo poteší viac, ako zabezpečená
budúcnosť s kopou vymožeností, ako napríklad vedomie, že neslúžime peniazom alebo bytu, ale to
všetko slúži nám?
Tak napríklad prvomájový bozk pod čerešňou od milovanej osoby by tú radosť určite znásobil.
Teplo pri srdci tom svojom a navyše teplo srdca svojej polovičky zachytávajú najkrajšie chvíle života.
Pochopíme významy slov dávať a dostávať, a tak láska zaslúžene patrí do jednej z najvyššie položených
políc rebríka. Ťažko sa žije len z lásky, preto netreba zabúdať ani na tú fyzickú pohodu.
Počas leta zažívame búrky a krupobitia. Stane sa, že je všetka úroda zničená, stane sa, že sa nám z
beznádeje rozkotúľa po líci aj boľavá slza. Vtedy netreba strčiť hlavu do piesku, zľaknúť sa. Ďalšia vysoko
položená polica skrýva rodinu. Tá nám pomôže, keď už nevieme, ako ďalej alebo sa nevieme zozbierať z
úplného dna, keď sme chceli prekážku podliezť. Rodina nám pomôže vstať a prekážky preskočiť.
Všeličo sme už zvládli a ľavou- zadnou zvládneme aj to, čo príde. Čo príde? To, na čo myslíme.
Za to, či sme zdraví, úspešní alebo obľúbení, si často krát môžeme my sami. Myslieť pozitívne radia
nielen psychológovia, ale aj všetci tí, ktorí poznajú tajomstvo úspechu, obyčajní ľudia. Nech sa deje
čokoľvek, rebríček mladých by nemal byť ochudobnený ani o tento poklad.
Mrazy zimy nemusia znamenať bodku za životom v jeseni, keď sú naše listy plné zážitkov a
skúseností. Naše konáre už nerobia tieň len svojej polovičke, ale ak sa podarí, tak aj svojim púčikom a
púčikom ich púčikov. Vidíme život žiť. Aj z nás, rodičmi poučených, sa stanú rodičia, ktorí raz budú
takisto chcieť utrieť prach. Sme si vedomí, že sa to raz dávno podarilo im, a tak chceme odovzdať
bohatstvo ďalej. Ak prach nebráni ukladaniu hodnôt, môžeme si povedať, že sme si viedli dobre, police
boli zaplnené správne a potenciál neostal niekde za nami.
Hodnoty nás vedú životom tým správnym smerom. Na nás mladých záleží, akými chceme byť,
či si zvolíme neporiadok alebo jasný smer.
33 | Stredné školy | Próza
RIA GEHREROVÁ (1992)
TIK TIK
Pozriem na hodiny. Už tu mal byť. Zase sa bude vyhovárať. Počkám ešte päť minút...
...desať...
...pätnásť...
Mala by som ísť domov, ale stále čakám, že vybehne kdesi spoza rohu. Mám zlý pocit, že sa
obídeme...
No tak ale o hodinu sa určite nemohol náhodou seknúť! Odchádzam!
...a možno si cez víkend zabudol prestaviť hodinky...
V ruke stískam mobil. Je celý spotený. Nezavolal. Zavolám ja.
„Ahoj, ja tu stoj...“
„Kto volá?“ prerušil ma ženský hlas.
Štetka!
Čosi sa mi deje s viečkom...
–––Deň–––
To čosi je tik. Lezie mi trochu na nervy. Spolieham sa na to, že len tak prejde.
Ten hajzel sa stále neozval. Fakt, že ma to nasralo! Kúpim si woodoo bábiku.
NIE! Nebudem sa hnevať. Vraj to pôsobí autodeštruktívne.
V kúpeľni máme veľké uchytané zrkadlo. Je príliš obrovské na to, aby sa ho niekomu chcelo
umyť.
Vždy, keď si umývam zuby kontrolujem, či mi nenarástlo čelo. Dnes tuším aj narástlo. Keď
budem ako Belohorcová, možno si niekoho nájdem. Ale dovtedy budem mať smolu na hentakých
všelijakých nemastných-neslaných... tých.
–––Týždeň–––
Ten tik v oku ...!!! ACH!!! Na internete som našla, že je to zo zadržiavaného hnevu a stresových
situácií. Ale nehovorte!! A vraj môže trvať aj osem týždňov. Ak hej, tak si vystrelím oko.
–––Deň–––
Včera som tomu hajzlovi rozkopala kontajner a vysypala ho do kanála.
Tik prestal... A aj čelo mi znova narástlo. Možno mi rastie mozog. Možno.
–––Deň–––
Dostala som pokutu za výtržníctvo. Za všetko môže ten tik!
34 Próza | Stredné školy |
PRASNIČKA
Pod tou najhuňatejšou dekou na svete mi práve začínal dochádzať kyslík. Odhrnula som teda jej
roh a zo spoteného čela som si zotrela vlasy.
A vtedy to začalo. Mužské otázky.
„Si holíš nohy?“
„Čo? Prečo sa pýtaš?“
„Len tak.“
Dobre teda, urobím chlapcovi po vôli. Zasvätím ho do tajov ženskosti.
„Nie, opaľujem si ich ako to robia prascom.“
„Veď, ty sprostá. Nie si prasa...iba taká...svinka.“
„Aha, takže svinka.“
„Taká prasnička.“
Priznávam, na jar mala moja koža ružový nádych. Leto už bolo dávno...
„Nevolaj ma tak...“
„Nebudem.“
Zacítila som iba tuhý stisk (a chrupnutie mojich dolámaných rebier).
Všade bolo hlúpe tupé ticho. Vonku nefúkal vietor a počuť bolo iba trúbenie kamiónov. U nás
vždy pobehuje dosť túlavých psov na to, aby sa vám aspoň jeden s radosťou zahryzol do predného
nárazníka.
Ten človek vedľa mňa mal zavreté oči. Nereagoval. Hádam žije.
„Spíš?“
„Teraz? Či?“
Toto nie je práve môj najobľúbenejší „humor“.
Otvoril oči.
„A holíš si tie nohy?“
„Nie, také mám normálne.“
„A vieš, že som si to myslel?“
Ja viem, ja viem. Klamať sa nemá. Ale darmo, hovorí sa predsa, že lož má hladké nohy.
NA SEVERE
A tak som si tu sedela a...
„A za muža má nejakého Taliana,“ teta Erika rozhodila rukami a z tváre si odhrnula peroxidom
odfarbené vlasy.
„Čo ty sprostá! Podľa teba sú všetci Taliani! Hento je cigáň! Počuješ? Čistokrvný romálec!
Nebude robiť ani za toho otca! Aby sa mi Janulka moja vláčila s tým... tým...“
„Juro, sú tu deti!“ skríkla po ňom žena. Zatiaľ iba preventívne.
Pozerala som na jeho obrovskú červenú tvár. Rád si vypil. Jeho žena Elvíra ho volala
ochlastanec, ožran alebo pijavica.
V pivnici schovával starú mastnú bundu, ktorú si v čase osobnej krízy často obliekal. Pripadal si
vtedy ako poriadny gazda. Na dvore choval zo päť sliepok, ktoré špinili, kade chodili, a pri plote (viacmenej na susedovom pozemku) bola o starú vyschnutú lipu reťazou priviazaná osemročná krava.
Pri stole sa strhla hádka. Jedni si Dezidera zastávali, druhí nie. Dosť sa nadávalo. Deti medzitým
posielali preč. Vraj nech sa idú prebehnúť popod horu. Žiadne z nich neodvrávalo, veselo sa smiali a
rozbehli sa k starej čiernej borovici.
35 | Stredné školy | Próza
Veľa som toho nenahovorila. Vlastne som ústa otvárala len vtedy, keď som jedla. Tu sa nedá
robiť nič iné, len jesť. A tak som začala pomarančovým džúsom, prebojovala som sa cez grilované kura,
zeleninový šalát, guláš, chlebíčky a skončila som kdesi-čosi s pukancami na kolenách.
Celý čas sa na mňa z druhého konca stola pozeral Igor. Bola to nejaká moja nevlastná rodina.
*
Vek: cca taký ako ja
Postava: dosť pri sebe (podľa babky taká, akú má muž mať)
Zjav: dedinčan, ako sa patrí (t.j. chlapec s učňovkou, ktorý vie, že sa ožení s niekým v okruhu
10 km a budú si žiť tak, ako sa patrí a ako by sa malo)
Vierovyznanie: kresťan - katolík (nemal na výber)
Politické názory: KOTLEBA 14!
Stav: nezadaný (babka mi ho chce „dohodiť“)
Zaujíma sa o: ženy (aj keby bol gay, tak by ho presvedčili, že je na ženy)
Obľúbené výroky: Slovákom som a Slovákom zostanem.
*
Keď sme sa už konečne chystali preč, teta Erika mi do rúk tisla sedemdecový pohár s mäsovou
polievkou. Vraj na cestu, keby sme boli hladní. Už sa vidím, ako po ceste chlípem polievku! Ledva sme
sa vytrepali z obývačky a môj nenažraný bratranec pri plote hodil šabľu. Rozoznala som v nej lentilky
(ešte celé!) z kakaového rezu. Tuším sa tam črtala aj poleva z punčového zákuska. Už neviem.
Schádzali sme dolu kopcom k nášmu autu. Tešila som sa domov. Konečne pokoj. Tieto nútené
návštevy ma neuveriteľne vyčerpávajú. Vedľa mňa kráčal drobný starý muž. Tiež akási rodina. Kto si má
zapamätať všetky tie mená, keď babka má desať súrodencov? A to ešte všetci žijú! O pár rokov to už
bude možno jednoduchšie.
Videla som, ako babka drgla do Igora a ten sa rozbehol dole kopcom. Kým ku mne dobehol, na
čele sa mu vytvorili kropaje potu. Chcel ma zdvihnúť na ruky a preniesť cez prah bráničky, ale precenil
svoje sily.
„Ty kokos! Tak s týmto som nepočítal.“
„Tak to ani ja.“
„Čo máš sto kilov, preboha?“
„Polovicu!“ povedala som urazene. Už mi naozaj liezol na nervy! No môžem ja za to, že to veľké
na jeho rukách nie sú svaly ale masť?!
Zakričala som posledné dovidenia a konečne sa zavrela do nášho auta. Cez okno som ešte videla,
ako babka čosi vysvetľuje Igorovi. Nakoniec iba mávla rukou smerom k nám. To isté som urobila aj ja...
O KOZE A O VOZE
"Ste muž v najlepších rokoch. Prečo ste si vybrali práve mňa?" medové vlasy jej padali do očí,
ktoré pri pohľade do slnka detinsky zatvárala.
"Ste krásna, Verona. Milujem tento svet, túto lúku, slnko... milujem vás," nerád sa díval ľuďom
do očí. Obrátil teda hlavu smerom k pasúcej sa koze. Steblá trávy sa pohupovali v teplom vánku a
narážali jej do vemena. Pozrel Verone do výstrihu. Ach, keby len vedela, že jej klame. Pán z mesta a
zblázni sa do vidiečanky? Nie. Príbeh Popolušky podľa neho neexistoval.
"Viete, ľudia začali ohovárať. Mama ma súri, aby som sa rozhodla. Áno, alebo nie?"
"Dávate mi ultimátum, slečna?" Verona sa začervenala a odskočila o pár krokov dopredu.
Odtrhla fialový kvet a zastrčila si ho za ucho.
36 Próza | Stredné školy |
"Muži si neradi domýšľajú. Mohli by sa totiž mýliť. A ešte tak v ženskej spoločnosti... Berú to
ako katastrofu! Takže, hmm... Nerada chodím okolo horúcej kaše. Pýtam sa vás teda. Chcete si ma
vziať, Norbert?"
"Nepochybne, áno," vzal jej ruku a priložil na ňu husté čierne fúzy nad hornou perou. Trochu
to mľasklo, ale obaja boli spokojní. Z púpavy jej na prst uviazal núdzový snubný prsteň.
"A kde budeme bývať, moja pani?"
"No predsa u nás. Rodičia už dávno chceli bývať v meste a vy ste im to minule navrhli, pamätáte
sa?" pamätal sa veľmi dobre. Všetko šlo podľa jeho plánov. Spokojne zdvihol jeden kútik úst.
"Ako len chcete. Ak budem s vami, nebude mi chýbať absolútne nič," jeho oči znova zablúdili k
dobre živenej koze.
ˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇ
Hustá tma zatláčala obom oči hlboko dovnútra.
"Niečo som počul. Idem sa pozrieť, či sú zvieratá v stajni vporiadku."
"Ale ja som nič nepočula."
"Pššt! Počúvaj. Počuješ?" navliekol si na pásikavé pyžamo kožený kabát a na nohy si rýchlo nazul
rozčaptané topánky. Po pamäti vybehol z izby, ako najrýchlejšie vedel. Verona ešte chvíľu natŕčala uši,
či naozaj niečo nezačuje. Tmou sa však šírila iba ozvena vŕzgajúcej dlážky z čerešne.
Pootvoril dvere na maštali a veľkou mozoľnatou rukou pohladil prasa po tvrdých štetinách.
Obišiel ohradu so sviňami a zastavil sa pri malých kozľatách. Začali zmätene mékať a otierať sa mu o
nohy.
"Kde máte mamičku, maličké?" porozhliadol sa. Dnu cez deravé okná presvitalo mesačné svetlo.
Jeho oči si konečne privykli na tmu. Stará koza ležala v kúte a dívala sa na neho. Nohy mala uložené
pod sebou a sem-tam zavrtela chvostom. Prišiel k nej a chytil jej do rúk prednú nohu. Z bielej srsti jej
odlúpil kus zaschnutého blata. Rukou ju hladil od chvosta až k hlave a pevne chytil za rohy. Jeho oči
dostali zvláštnu iskru. Hlavou mu čosi preletelo. Prečo by Pán Boh dával koze rohy na také prijateľné
miesto, keby nás odsudzoval?
MICHAELA JAŠŠOVÁ (1990)
O TETE SOTENEJ A JEJ (ZDANLIVO) NEKONEČNEJ LÁSKE K ORANŽOVEJ LOPTE
Bola raz jedna Jožka. Ale nebola to obyčajná Jožka. Bola to Jožka Sotená.. To meno myslím,
hovorí za všetko. Sotená bola človek, nie príliš skromný... A tvrdila o sebe, že je človek láskavý a dobrý..
Mala skoro dva metre a najradšej zo všetkého naháňala oranžovú guľu s čiernymi čiarami. Tú guľu
potom, keď ju chytila hádzala do oooobrovského koša...ale nikdy v živote sa jej do koša nepodarilo
trafiť. Teda aj keď sa jej to podarilo guľa z neho vždy vypadla. Sotená nechápala prečo. Preto doma, vo
svojom tajnom laboratóriu ešte tajnejšie každý večer robila matematické výpočty. Nikdy jej nič
nevychádzalo. Jednoducho preto, že vždy zabudla odrátať obsah diery v tom koši. Ona totiž vôbec
netušila že tam ta diera vôbec je. A keďže (ako som už spomínala) nebola príliš skromná.. aj keby to
vedela nepriznala by si, že sa mýli. Tak sa pri každom naháňaní tej oranžovej gule (hovorili tomu zápas)
rozčuľovala a hnevala (samozrejme nie sama na seba.. na to jej chýbala skromnosť), že nevie prísť na to,
prečo lopta vždy vypadne. Keď do koša trafila všetci sa tešili a ona hlúpa hlúpučká nechápala prečo. A to
ich vrieskanie a skákanie a tlieskanie a potľapkávanie po chrbte ju rozčuľovalo ešte viac. Tak sa jedného
dňa rozhodla, že prestane chodiť naháňať oranžové gule... Ale nedalo jej to. Nedokázala bez naháňania
oranžovej gule žiť. Potom si uvedomila prečo. Zistila, (už bez matematických výpočtov vo svojom
tajnom laboratóriu) že sa do oranžovej gule zaľúbila. Fakt bez srandy. Išla teda do lekárne a kúpila si
37 | Stredné školy | Próza
lieky proti kašľu. Brala ich trikrát denne, každých osem hodín po dobu jedného týždňa. Samozrejme
nepomáhali a tak išla do lekárne ešte raz a pýtala si lieky proti láske. Lekárnička na ňu začudované
pozrela:
„Hovoríte... Lieky proti láske??“
Neubauerova, natešená, že konečne zistila ako sa zo svojej choroby vyliečiť, nadšene prikývla.
Lekárničke spadli okuliare nižšie na nos.. chytila pero a napísala na papier: +421904 854 xxx. Povedala
Neubauerovej:
„Zavolajte na toto číslo, ten pán určite tie lieky bude mať. U nás sú už, bohužiaľ vypredané.“
Neubauerová od radosti ani nestihla poďakovať, vybehla z lekárne a bežala k prvej telefónnej
búdke. Vytočila číslo a na druhej strane sa ozvalo:
- Chalóóó? Pchosííím? Tu doktoch Mikuláš Hchuška. Kto je tam?
- Dobrý deň! Tu je Jožka Sotená. Zháňam lieky proti láske a v lekárni mi povedali, že vy ich
máte.
- Pchoti vcháskam, chovochíte??
- Áno, proti láske hovorím. - odpovedala, lebo počula čo počuť chcela.
Doktor Mikuláš Hruška tiež počul, čo počuť chcel.. Teda.. čo si myslel, že počul a tak Sotenú
objednal na stredu, dvadsiateho štvrtého októbra o šiestej hodine rannej. Vraj jej musí odobrať krv.
Neubauerová poďakovala (tento krát nezabudla) a zložila slúchadlo.
Doktor Mikuláš Hruška bol veľmi slávny a uznávaný psychiater a taktiež dobrý známy
pracovníčky lekárne. To Sotená samozrejme nevedela, inak by mu určite nezavolala. Ona totiž, ako
veľmi neskromný človek (dalo by sa povedať, že najneskromnejší na svete), by si nikdy nepriznala, že
pomoc psychiatra potrebuje.
Do dvadsiateho štvrtého októbra musela Sotená čakať ešte sedem dní. Čakala teda veľmi
netrpezlivo, ale zato svoju netrpezlivosť dosť šikovne skrývala (za noviny, keď sedela v parku a niekto
išiel okolo, alebo za strom, ak bola práve v lese, alebo za skriňu, keď bola práve doma v izbe). V prvý
deň sa ešte čakalo dosť ľahko, veď nečakala tak dlho. Druhý už trošku ťažšie, ale predsa nie ťažko, veď
nečakala dlho. Tretí deň sa jej začalo čakať ťažšie ako trošku ťažšie, ale ešte stále nie ťažko, veď nečakala
dlho. Štvrtý deň sa veru Sotenej začalo čakať ťažko. Predsa len už čakala dlho. Piaty deň sa Sotenej
čakalo ešte ťažšie ako ťažko, lebo musíte uznať, už naozaj čakala dlho. V šiesty deň tesne po polnoci to
už Sotená nevydržala, prehľadala celý dom, vyhádzala papiere zo všetkých zásuviek v dome a konečne po
dlhom hľadaní našla papierik s telefónnym číslom doktora Hrušku. Vytočila číslo a v telefóne sa ozval
jeho unavený hlas:
- Chalóóó? Pchosííím? Tu doktoch Mikuláš Hchuška. Kto je tam?
Sotená ani nečakala, kým doktor Hruška dohovorí a povedala mu všetko, čo mala na srdci. Že
to čakanie už dlhšie nevydrží a či by nemohla prísť o deň skôr. Doktor dlho, predlho rozmýšľal, no
nakoniec sa zľutoval a povedal:
- Dobche teda, pchídte dnes o šiestej chodine channej, odobechiem vám kchf a vyšetchím fás.
Sotená poďakovala, zložila slúchadlo a utekala do kúpeľne. Napustila do vane vodu, vysypala do
nej celý balíček soli do kúpeľa a vliezla dnu. Kúpala sa asi pol hodiny, potom vyliezla, poutierala sa,
obliekla do slávnostných šiat, učesala sa, vybrala zo skrinky zubnú kefku a pastu a začala si umývať zuby.
Lenže pasta jej spadla zo zubnej kefky rovno na slávnostné šaty. Sotená bola celá nešťastná, že si nemôže
zobrať svoje najlepšie šaty, ale keďže sa už nemohla dočkať, prezliekla sa do iných, iba o trochu menej
slávnostných šiat. Zuby si pre istotu neumývala ešte raz, lebo sa bála, že by si zašpinila svoje menej
slávnostné šaty a musela by zobrať iné, ešte menej slávnostné šaty. Keďže bolo už päť hodín, vyšla z
domu a vydala sa na cestu k doktorovi Hruškovi. Urobila zopár krokov, ale spomenula si, že vlastne
nevie, kde ordinácia doktora Hrušku je. Vrátila sa teda domov, našla lístok s jeho telefónnym číslom,
vytočila ho a v telefóne sa ozvalo:
- Chalóóó? Pchosííím? Tu doktoch Mikuláš Hchuška. Kto je tam?
38 Próza | Stredné školy |
- Dobrý deň doktor Hruška. Viete.. je to trochu trápne.. ale ja som sa vás zabudla opýtať, kde
vlastne vaša ordinácia je. - povedala, a trochu nesmelo sa zachichotala.
- Óó.. samozchejme... sabudol som fám to povedať. Moja ochdinácia je na Ovocnej ulici, číslo
dva.
Sotená znova poďakovala a zložila slúchadlo. Bolo pol šiestej. Vyšla z domu trochu nervózna,
lebo si myslela, že bude meškať, ale zase to veľmi šikovne skryla (keď prechádzala parkom za noviny, v
lese za strom.. ale za skriňu už nie, lebo cez svoju izbu neprechádzala). Cesta bola síce dlhá, ale Sotená
bola šikovná (to sa musí uznať) a tak, keď prišla na miesto, bolo o päť minút šesť. Potešila sa, že to stihla
a zapísala sa. Bola prvá, teda nemusela dlho čakať. Sestra otvorila dvere do čakárne a keď videla, že v nej
okrem Sotenej nikto nie je povedala:
- Prosím slečna, ráčte vstúpiť.
Sotená teda vošla a povedala:
- Dobrý deň.
- Vy ste slečna Sotená?
- Áno, prosím.
- Pán doktor Hruška vás už očakáva. Nech sa páči.
Vošla teda do ďalšej miestnosti, kde sedel nízky chlapík s dlhou sivou bradou a smiešnymi
okuliarmi. Na krku mal uviazaného červeného motýlika s bielymi bodkami. To bol doktor Hruška.
Sotenej sa zdal veľmi smiešny a keďže smiech sa jej nikdy nedarilo zadržať, zvalila sa na zem a
rozrehotala sa ako kôň. Doktor Hruška, keďže bol skúsený psychiater, si niečo začal zapisovať do svojho
poznámkového bloku. Popritom jedným očkom pozeral na Sotenú a mrmlal si popod nos:
- Achá.. uhm.. anóóó...
Keď Sotenú smiech trochu prešiel, postavila sa, oprášila si svoje druhé najslávnostnejšie šaty a
vystvetlila doktorovi prečo prišla.
- Achá? To ste fy? Nuš, sadnite si, odobechiem fám kchf.
Sotená si sadla, doktor krv odobral a položil skúmavku do stojana.
- Ták a techas sa postafte, otfochte ústa a pofecte: áááá.
- Áááá.. – odpovedala poslušne Sotená.
- Dobché.. a techas fám zmechiam kchfný tlak.
Ako povedal, tak aj urobil. Potom Sotenej predpísal recept na nejaké lieky pre psychiatrických
pacientov. Samozrejme jej povedal, že sú to lieky proti vráskam, či proti láske, či čo to od neho vlastne
chcela. Sotená pekne poďakovala (teda najkrajšie, ako vedela) a chystala sa odísť, no v tom si spomenula,
že ju k doktorovi Hruškovi poslali vlastne preto, že v lekárni liek nemali.
- Alééé.. lekárni mi povedali, že lieky proti láske nemajú. Preto ma poslali za vami.
- Nefadíí.. objednáme.. a dáme poslať do lekárne. Keď tam dnes pôjdete, určite ich už budú
mať.
- Tak skoro?
- Samozchejme. Keď ich objednám ja.
Doktor Hruška to povedal preto, lebo mu tiež chýbala skromnosť, ale aj preto, lebo vedel, že to
nie sú tie lieky, ktoré chcela Sotená, ale lieky pre psychiatrických pacientov. Ale to už všetci okrem
Sotenej vieme. Nemusím to opakovať a aj tak to opakujem. Strašné.
- Pchídte dvadsiateho štvchtécho nofembcha pchosím.
Sotená sa začudovane a bez štipky slušnosti opýtala:
- Načo preboha?
- Na kontcholu pchedsa. Či lieky naosaj sabechajú ako majú.
- Áá, samozrejme. Prídem, pán doktor. Dovidenia.
39 | Stredné školy | Próza
Vyšla z ordinácie a zapísala si dátum ďalšej kontroly do diára. Nedočkavo utekala do lekárne.
Samozrejme neutekala rýchlo. Len tak nenápadne. Vtedy, keď ju nikto nevidel. Vošla dnu, zazvonil
zvonček. Pracovníčka lekárne vyšla zo skladu a pozdravila:
- Dobrý deň. Čo si želáte?
- Dobrý deň. – odpovedala Neubauerová a bez ďalších zbytočných slov predložila recept a
preukaz poistenca.
Pracovníčka lekárne recept zobrala do rúk, pozrela na Sotenú spoza okuliarov a odišla do skladu.
Prišla s dvoma škatuľkami liekov, jednu z nich položila na pult, a na druhú písala a nahlas hovorila:
- Dvakrát denne jednu tabletu. Ráno a večer.
Neubauerová zaplatila, poďakovala a povedala:
- Dovidenia.
Vyšla z lekárne na ulicu a pobrala sa domov. Na ceste stretla psa, ale ten jej ani nepozdravil ako
obvykle, lebo bol natiahnutý na ceste.
Asi ho prešiel parný valec, pomyslela si. Chvíľu nad ním stála a smútila, že ho nikdy viac neuvidí
živého, ale potom si spomenula na svoju milovanú oranžovú guľu a pokračovala v ceste. Potom si
spomenula, prečo vlastne bola u lekára a snažila sa myšlienky na oranžovú guľu rýchlo zahnať. Bolo pol
druhej a ona rozmýšľala o tom, ako je možné, že bola u lekára tak dlho. Rozbehla sa domov, vošla do
svojho tajného laboratória a pokúsila sa na to prísť vďaka matematickým výpočtom. Čuduj sa svete.. aj
sa jej to podarilo. Nebudem sa tu zaoberať tým, aké všelijaké výpočty musela urobiť, aj tak to nikoho
okrem nej nezaujíma. Ťažko povedať, či vôbec niekoho tento príbeh zaujíma. Možno nie a ja by som
mala prestať písať. Ale možno áno a tak musím písať ďalej.
Teda. Keď sa jej to podarilo vypočítať, zase si napustila plnú vaňu vody (vodou teda nešetrila
nikdy) a vysypala do nej ďalší balík soli. Ležala vo vani, až kým voda nevychladla. Potom vyliezla a
uvarila si obed. Po celom dni strávenom v meste dosť vyhladla. Uvarila si špagety (nič iné totiž uvariť
nevedela) a zjedla ich toľko, koľko by človeku s normálnym žalúdkom už začalo vychádzať aj cez uši.
Pozrela sa na hodinky. Bolo pol šiestej. Povedala si, že to je už večer a tak zobrala prvú tabletku od
doktora Hrušku. Zapila ju pohárom vody a odišla na tréning (tak volali naháňanie lopty vtedy, keď sa
všetci netešili a nepotľapkávali ju po chrbte, keď trafila do koša). Z tréningu sa vrátila o pol ôsmej,
natešená, že tabletky od doktora Hrušku naozaj fungujú.
Ťažko povedať, čo sa so Sotenou dialo potom ako začala pravidelne užívať lieky, lebo od tej
chvíle nevyšla z domu. Ale sľubujem, až raz vyjde, ihneď zapíšem, ako vyzerá, ako sa správa a či sa
zmenil spôsob jej chôdze (naozaj vtipný). Dovtedy len všetci dúfajme, že neprišla na to, čo jej v ten deň
doktor Hruška predpísal, a že sa z toho nezbláznila.
PETER LENÁRT (1992)
BEZ OBLEKU
Sedím za stolom a sledujem bublinky v minerálke. Nehýbu sa mrchy. Závidím im. Ony už
dávno vedia aké je ich miesto tam v plastovej fľaši, zatiaľ čo ja sa k tomu môjmu stále len tackám pod
váhou svojich túžob. Vstanem, vylejem minerálku do umývadla a napijem sa čaju. Je teplý a horký,
chutí ako čerstvá spom ienka na deň strávený v objatí. Vnútro vám zaplaví radostné teplo, no hlavu
zaplní hukot a do očí sa tlačia slzy, viete totiž, že už je preč. Otvorím okno a pozriem sa na zem, od
ktorej ma delí osem poschodí. Dosť veľká výška na to, aby ma mohlo desiť ako veľmi ma láka odovzdať
svoje telo gravitácií. Asi dve sekundy zvádzam ťažký boj so svojím podvedomím, až sa mi konečne
podarí odpútať oči od zeme a tak ako vždy, vydesene utekám od okna k Windows-u. Keď sa počítač
40 Próza | Stredné školy |
naštartuje, s úľavou si pustím druhú vetu Dvořákovej symfónie č. 9 v e-mole. Potom si v nejakom
internetovom obchode popozerám výber oblekov a hoci si žiadny nekúpim, zlepší mi to náladu. Chvíľu
ešte bezcieľne blúdim po sieti, no potom znova zistím, že je zbytočné listovať v knihe plnej odpovedí,
keď nepoznám svoje otázky. Ľahnem si na posteľ, zadívam sa do stropu a spomínam na chvíle, v ktorých
bolo šťastie skutočné ako jej koža. Vyžívam sa v tom a neznášam to, tak ako všetko, čím premrhávam
čas určený na budovanie svojej budúcnosti. Asi po polhodine sa postavím, znova sadnem za počítač a
napíšem pár nezmyselných riadkov, aby som zabudol na to prázdno v hlave. Funguje to. Uprostred
písania sa rozhodnem, že je čas ísť na záchod. Prídem do tej správnej miestnosti. Zdvihnem dosku.
Rozopnem nohavice. Vyberiem náradie. Močím. Prúd dopadá na hladinu vody v záchode, čím vznikajú
bublinky. Mrchy...
KOTÚČ
Pot mi kvapká na nohy a s vypätím síl sa snažím dať si dole premáčané tričko. Ruky však dnes
dostali zabrať viac ako sú zvyknuté, preto z pomsty vyhlásili štrajk a odmietajú sa zdvihnúť. Po
niekoľkominútovom súboji sa mi podarí vyzliecť a konečne môžem zo seba zmyť nepríjemne lepkavý
pot. Vlažná voda mi steká po unavenom tele. Hlavu mi zaplavuje zvláštny euforický pocit.
Rozpomínam sa na filmovú romantiku vodopádov. Hlavou mi prebleskne nepríjemná pravda. Kričím
„do cenzúra! ja to môžem cenzúra! na ktorú cenzúra som sem liezol? Cenzúra!“ Po chvíli sa ukľudním
a snažím sa nájsť racionálne riešenie. Šatne sú prázdne a aj keby neboli, pochybujem, že by niekto mal
dva uteráky. Po chvíli sa rozhodnem. Zoberiem si od záchodu ešte celkom objemný kotúč toaletného
papiera. Modlím sa, aby sem nikto neprišiel a hlavne, aby tu nemali kamery. Vlasy si utierať nebudem,
vonku je už celkom teplo a bývam blízko. Rozvíjam kotúč. Utieram sa. Tenký papier rýchlo vlhne a na
koži ostávajú malé biele útržky, príliš početné na to, aby sa dali ručne odstrániť. Nakoniec sa mi podarí
ako - tak usušiť bez toho, aby ma pri tom niekto vyrušil. Vyzerá to, že Boh má zmilovanie s chlapmi
utierajúcimi sa do toaletného papiera. Ponížený, ale spokojný, že už to mám za sebou, prídem ku
skrinke. Otvorím ju. Vytiahnem vešiak, stiahnem z neho veci a začnem sa obliekať. Keď už som hotový
človek, vyberiem tašku a uložím do nej sprchový gél a v tom, „Do cenzúra! Cenzúra! Cenzúra ! Cenzúra!
Ja to môžem cenzúra!“ V skratke – zistím, že uterák bol v taške…
KATARÍNA VARGOVÁ (1992)
POSTAVÍM TI DOM
Postavím ti dom. Splním tvoje želanie. V nedeľu začnem, a v tú ďalšiu ho budeš môcť
skolaudovať. Rozbiť o dvere fľašu šampanského. Alebo radšej bieleho vína. Ako budeš chcieť.
Prinesie mi to pokoj, dlho hľadaný, najmä stavanie stien z pálených tehál, ktoré nevypálim, lebo
to neviem. Zlepím ich prachom, lebo ti je najbližší. Osadím do nich okná, pre presvetlenie interiéru a
dvere, aby si mohol kedykoľvek odísť. Nakoniec zakryjem dom strechou, aby ti nenapršalo na koberce,
viem aký si na ne citlivý. Každý deň ich vysávaš (potom ich ešte poprehŕňaš rukami.). Tak ich ochránim
plechovou strechou, šedou, čierny plech nemajú a ja nebudem mať za šesť dní čas nastriekať ho farbou.
Šesť dní, lebo siedmy sa má oddychovať, to nás naučili už dávno, spája sa mi to s čiernou knižočkou v
ruke a bielou blúzkou. A zo škridlí byť strecha nemôže, hlavne nie zo škridlí.
Budeš mi vďačný, možno sa aj usmeješ, kútiky vybehnú smerom hore a ponúkneš mi kávu,
pozývam ťa, Dáška(meno mi vymyslíš sám. sadne mi ako uliate.). Kuchyňu ešte nebudeš mať zariadenú,
41 | Stredné školy | Próza
tak pôjdeme po ňu do centra a vezmeme si ju so sebou, ja čokoládové macchiato a ty presso bez mlieka,
sadneme si do obývačky na zem. Nemáš tam žiaden gauč, iba ten koberec, nepolej ho, Dáša, prosím ťa,
nečistí sa ľahko. Nepolejem ho, dám pozor, ako vždy na tvoje veci, ako na teba.
Spýtam sa ťa, tak ako si to tu zariadiš, klasicky či moderne, akou farbou vymaľuješ steny? Pokrčíš
plecami, mala by si už ísť a zastav sa niekedy. Takýto si vďačný.
Päť týždňov spolu neprehovoríme, najhorších päť týždňov v mojom živote. Budú bolieť, budú
štípať a budem mať z nich teplotu. Občas ťa zazriem ako ťaháš kusy nábytku do auta, zabalené niekedy
v kartónových krabiciach, inokedy iba v priesvitných obaloch. Nech sa nezašpinia. Raz ťa uvidím ako si
rozkladáš v parku svoj maliarsky podstavec a maľuješ neexistujúci párik na lavičke na plátno.
Prestavujem si tam nás dvoch, ty asi nie. Dáš ho zarámovať v Rámovaní a maliarskych potrebách.
Zavesíš ho nad posteľ?
Na bielu techniku nebudeš mať peniaze, v kuchyni bude svietiť iba linka(na mieru robená, zo
surového dreva), tak sa vezmeme, bez akýchkoľvek otázok. Vlastne, jednu otázku nám položia, každému
jednu, obaja prikývneme, ja dodám tiché áno. Pôjde to podľa plánov, biela technika a svadobné dary
proste idú dokopy, dobre si to vymyslel, pochválim ťa a ty zdvihneš pohár so šampusom, štrngneme si,
zase by si tam mal radšej biele víno. O polnoci rozbijeme džbán a pozametáme ho, aby sme mali šťastie,
to je v manželstve najdôležitejšie. Preto som nechala zrno pre vtáky na balkóne v našom dome, v našom,
krásne to znie, nech si postavia hniezdo a spravia ho šťastným. Šťastie sa dá predsa len kúpiť. Prenesieš
ma cez prah, bude už svitať, mňa a v mojom náručí svadobné koláče, ktoré do rána zjeme. A budeme sa
smiať všetkým svadobčanom, ako mohli nato skočiť, a kúpiť nám umývačku riadu aj chladničku.
Chladničku moji a umývačku riadu tvoji rodičia.
Zasadím do záhrady strom, postav dom, zasaď strom, na rýmy ešte verím, na tie ako posledné.
Vyhĺbim jamu, pol metra krát meter, dočítam sa, že to je správna veľkosť pre jamu, jamu na zasadenie
stromu. Vložím ho do nej, celkom maličký, slivku alebo čerešňu, (zabudnem), aby sme mali v lete
skutočné ovocie. Porýľujem zeminu a vytvorím si záhon, s ružami, nie, to je príliš patetické, s tulipánmi.
Miluješ predsa Holandsko, isto ťa to poteší. Kúpim aj záhradného trpaslíka, prehlásiš, že taký gýč v
záhrade mať nebudeš a rozbiješ ho kladivom. Kúsky sadry potom namaľujeme dúhovými farbami a
rozložíme ich k záhonu. Zašpiníme si spolu ruky, spolu si ich aj poumývame. Usmeješ sa. Prvýkrát
poriadne.
Už bude náš dom skoro ako rodinný, len ty za rodinu považuješ aspoň troch(v presnom
zložení), tak ti porodím dieťa. Neznášam deti, to ich žvatlanie a slintanie, ale takto budeme naozaj
rodina, dokonale spojení. Porodím ti syna, dáš mu meno Šimon, vraj to znamená poslušný, a ty máš rád
veci pod kontrolou. Neposlušné dieťa je nočná mora.
Naučíš ho chodiť a rozprávať bez mojej pomoci, budem sa len z diaľky pozerať, ale Šimon ma
raz osloví mama a ty povieš áno, je to tvoja mama. Podídem bližšie, naučím ho bicyklovať a ty mu
namontuješ na bicykel pomocné kolieska. Budeme ako rodina.
Nakupovať budeme chodiť spolu, medzi našimi rukami sa bude hojdať Šimon, oci, zdvihni ma
vyššie. Nebudeme ho rozmaznávať, tak keď ukáže v obchode tretí týždeň po sebe na hračku, zľahka ho
klepneš po prstoch a vysvetlíš mu to. Zdrobneninami. Rozkošne.
Rozhodneš sa naučiť ma variť, nakúpime všetko potrebné na slepačiu polievku a rezne. Nedeľný
obed zvládnem na štvrtý pokus. Spravíme z nedeľného obedu spod mojich rúk zvyk. Lebo zvyk je
železná košeľa. Spýtam sa ťa, čo to porekadlo znamená. To nie je porekadlo, Dáša.
42 Próza | Stredné školy |
Jedného dňa ma pobozkáš, keď už Šimon vyrastie a odíde z domu, hľadať šťastie do sveta (nech
si ho hľadá, a nech ho nájde.). Nekupuj ho ako ja kedysi, Šimon. A nestrať sa.
Pobozkáš ma o sekundu dlhšie, ako si mal vo zvyku, a ja viem, že tá sekunda je dôležitá,
najdôležitejšia na svete, lebo tá v bozku rozhoduje. Spojíme si postele v spálni, spravíme z nich
manželskú, tak to vyslovíš, nie dvojlôžko, ale manželská posteľ. Budeme spolu piť víno a potom sa
pomilujeme, v spoločnej posteli, budem šťastná a keď zdvihnem mame telefón, začervenám sa ako
školáčka, a cudne si zakryjem holé prsia. Akoby ma mohla vidieť.
Začneš ma vodiť po meste za ruku, ale tak inak ako predtým, inak ako keď si si ma bral, inak
ako keď nám medzi rukami visel Šimon. Krajšie, budem ťa cítiť. Ako súčasť seba. Zapadneme do seba,
všetko kúzlo sa objaví v tej chvíli, keď zostarneme a iní sa budú rozvádzať. My sa budeme zvádzať, zase
uverím na rým, či slovnú hračku.
Vezmeš ma na svoje obľúbené miesta, porozprávaš mi o svojom detstve, aj keď ja to všetko už
budem vedieť. Prečítam si tvoje denníky hneď, keď sa nasťahujem. Ktorý chlapec si píše denník? Ktorý
muž si ho píše? Povieš mi všetko, dokonca aj toto mi povieš, povedal by som ti všetko, Dáša, keby si
chcela. Povedal by som.
Zostarneme v náručí toho druhého, z jedného dňa na druhý, tak jednoducho, ako keď som,
kedysi(vtedy ešte len tebe), postavila dom. Zostarneme a bude to úplne prirodzené, prirodzená súčasť
života, ale stane sa to rýchlo, lebo obaja nemáme radi, keď sa niečo naťahuje. Ako smrť, porozprávame
sa o smrti, chcem umrieť v hluku hudby, hlavne nie v tichu, to by bola tá najhoršia smrť. Chcem umrieť
v posteli, alebo na tom koberci, a chcem byť s tebou, bez teba nič nie je ono. A hlavne nech sa to stane
zbrklo a náhodne. Ty len povieš, neznášam slovo zbrklo, je také zbrklé, presne také je, akoby ho niekto
narýchlo vymyslel, akoby pospájal písmená a dal im význam. Ale tie písmená o tom nevedia. Usmejem
sa. Nie prvýkrát.
Prestaneš mi voňať. Zrazu. Tvoja vôňa sa vytratí, zmizne. Uvedomíš si to. Srdce mi začne
rýchlejšie biť a stratím všetok pokoj, ktorý som pri zliepaní tehál kedysi našla. Nakúpim tehly(pálené.).
Skúsim ich zlepiť, ale už to nepôjde.
Bezradne si sadnem do kúta, kolená pritlačím k hlave.
Chladnička sa pokazí a rozmrazí sa všetko mäso na nedeľu.
Šimon sa vo svete stratí. Stratí aj telefónnu kartu.
Denníky zhoria v krbe(sám si ho vymuroval. pred rokmi.).
Slivka v záhrade zhnie. Zabije ju imelo, pod ktorým sme sa cez Vianoce bozkávali.
Koberce zožerú roztoče. Zožerú a vyvrátia v záhrade do záhonu tulipánov.
Vtedy začnem kričať, plakať a hnevať sa, ty umierať.
Dom sa rozpadne, plech zo strechy mi doreže ruky.
Ujdeš do lesa ako ranené zviera.
Nikdy viac ťa neuvidím. Začnem mlčať. Umriem sama a v tichu.
43 | Do 26 rokov | Poézia
ako pichne zem
ďalší zatlačený
človek.
LENKA DZOBOVÁ (1989)
XXX
Pod pohármi od vína
má stôl ráno
veľa úst.
Ochkajú,
zvracajú nepokoj.
(Nejaké dieťa
vždy poobede
vymetalo kúty.
Iba jeho
rohov
sa bálo.)
Vety, čo schrastaveli
okolo pier,
teraz svrbia.
Tlačil,
až sa mu z prstov urobili
lyžice.
Nabral si
Muž
z prvého ko l i e ska
vyberá
l o ž.
z každého rožku trošku
prachu a
Zvyšné
si rozkrúti na zápästí.
jeden pravý uhol
vložil medzi prsty.
o o o
loto
kolotoč
Čínskymi paličkami
vyjedol deťom lentilky
Počíta, koľkokrát sa
obrátia.
z očí. Ostali mu slepé
milosrdenstvá.
Dookola do kola, okolo sto
la la la
Potom si umyje
zažmúrené päste.
Aj dnes
mlčky
ruší
svoje
kruhy.
XXX
Keď bol čert malý,
zatláčal ukazovákom
dva malé hrbolčeky,
čo mu vyrazili.
Nebolelo to,
len občas pichlo,
44 V kúte už nebolo
kam
ukryť protirečenie.
XXX
Vyvrásnila sa.
Akoby si okamih
robil o ňu nechtom zárez
po každom ďalšom
dospievaní.
Loď stratená
v zreničke
krúži, vyhýba sa
slnečným črepom, čaká
na príliv.
Spomienky
k nej napínajú
zvetrané dlane,
Poézia | Do 26 rokov |
nechajú si veštiť
svoju cenu. Potom
našpúlia krikľavé pery
a predajú sa,
dnes ako artistky,
spánku pod perinou.
Nepočujú
rybie ústa zo sna
sliniť slané vlny.
XXX
Keď Žan čaká, všetky
otázniky sa
menia na hady.
Množia sa a liahnu
zo sivých vajec.
Čriepky zo škrupín mu režú do
bosých predtúch,
ovíjajú sa ako slučky,
vešajú ho
na klinec.
Vtedy je úplne bdelý.
Inokedy sa Žana vráti
o čosi skôr.
Žan spí v kresle
schúlený do bodky.
Na líci mu
zaschol výkrik.
Žana rukávom
očistí jeho tvár.
Potom
z kúta za kreslom
pozametá škrupiny
a postaví na kávu.
OĽGA GLUŠTÍKOVÁ (1987)
MEDONOSNÁ
Skaderela si ako zrumenený vinič
a akosi prilipla ku povrázkom
/naviazaným
len aby sa nezabudlo,
že aj v tebe sa vinie uzlík/
odteraz sa budeš hadiť
deväťmesačnými vrkočmi
začesávať každý
tridsaťdňový prameň
a pripínať...
lebo dieťa sa do matky vopína
ako sponka do vlásočníc
naťahaných z medu
(venujem mojej priateľke - budúcej mamičke Zuzke)
...
XXX
Prišiel za mnou cintorín
na nohách od kríža
a pohrozil
že už búšia
srdcia holubov vo zvonoch
keď sa básňami prežehnávam
o náhrobný kameň
- svoj ...
SPLN
Popolnočný mesiac
ako hanblivý belások
olízal tmu
45 | Do 26 rokov | Poézia
JABLČNÁ
XXX
Tvoje lístie zhrdzavieva zo slín
a kútikmi očí
upadáva
keď sa myšlienkovo hompáľam
na konci každej tvojej vet(v)y
a s chuťou jablka pod viečkom
snažím sa iba vyslziť
spadnutím do objatia
Tvojho posledného
slova
...
ruka
má dva konce
a ty mi núkaš ten kratší
a myslíš
že to nevidím
nie len preto
robím to isté
PRI STOLE
zmysel života
v cudzích rukách
MARTIN HATALA (1988)
22:47
šťastie leží
na lavičke
a smrdí
lacným vínom
obuté má iba šľapky
a na oboch pätách má hnisavé rany
krátke lano
od čašníčky
ku
obyčajným
zlomným nechtom
ryjú hlbšie
ako pero
radšej
mlčím
snáď je lepšie
starať sa len o vlastné nohy
RÁNO
KOŠÉR VODKA
staré hity vrieskajú na celú
spoločnosť a sú naše
ticho
gauč má dve tváre
uprostred hnijú
rady priateľov
privoniavam ku fľaši
a viem
prečo sa mi dvíha žalúdok
chytáš ma za ruku
a dávaš si dole tričko
akoby tam bolo
niečo nové
46 ráno mám na jazyku sen
začína smrdieť
ako vo výlevke
už len štyri steny ostali
biele
rozmýšľam
či ešte verím na
noc
Poézia | Do 26 rokov |
NINA KOLLÁROVÁ (1990)
TICHO V ÚSTACH
rozmažem ti hlinu
po ústach
aby si bol muž
očami vediem blesky
na tvojom tele
túžim po mlčaní
štípe ma tvoj hlas
opri ma o strom
noc nám bude dýchať
na päty
a potom znežnie
ako ráno chytené do siete
ktosi mi zašliapne
vlasy do trávy
xxx
deň sa plní
ozvena sa túli
pomedzi dlane
si napnutý
ako líška
chceš aspoň tušiť
moje myšlienky
ruky sú brána
ani po zaklopaní
nepustia dovnútra
xxx
zem si ma ticho pamätá
poskladáš mi nohy
pevný kruh
cítiš aj vzduch medzi
prstami
snívam sa ti
ostávajú vyfúknuté
myšlienky
vypaľuješ vo mne biele miesta
xxx
je tesná jar
vzduch zastane
a nepovedz ľuďom
že poznám každé
slovo v tvojom výdychu
xxx
ticho spí v ústach
na ľavú stranu
si položím tvoje ruky
zimomriavky končia
na bruchu
všetko je obrátené
si príliš blízko
zrazu nemám svet
po stopách
sa späť už nevrátiš
xxx
každý kopec má svoje
bruško
ktosi dotykom hľadá
jar
zelená okolo ako
nenarodené dieťa
pocit sa zjaví na dlani
sklenená guľôčka
chytá všetko svetlo
a potom páli
na cestu domov
ostáva sklo vo vlasoch
xxx
všetko sa deje v inej rovine
telo zabúda
na pálenie po daždi
chcem zúžiť dni
na priestor medzu perami
47 | Do 26 rokov | Poézia
TICHO V ÉTERY
ako keď zbieraš
po prebdenej noci
moje vlasy z vankúša
do každej jamky na tele
položíš ústa
tak nejako chutí smútok
keď sa nedelí
na stenu vyryješ čiaru
ďalšie prebudenie za nami
JULIANA KOŠÚTOVÁ (1987)
BEZ BIELEJ
vezmi bielu niť a najjemnejšiu ihlu
prepichni perníkovým mackom hlavu
a ozdob nimi stromček
to je už toľko hodín?
dúfam že pustia najnovší dokument
ako to s tým Kristom naozaj bolo
uhm
vyzri von či napadal sneh
sneh nesvieti - slnko padá
tráva rastie zo zvyku
preto sa nebudeme modliť?
b656
v lete spíme bez pyžama
v izbe plnej kníh
kolien, kľúčnych kostí
čo skôr si vybrať
ak sú znamienka galaxie
vďaka Ti za tieto dary
nepoznáme sa až tak dobre
aby sme už išli spať
48 dobrý večer
chcem vám ponúknuť moje svedectvo
mám 56 rokov
bola som vychovaná
podľa božích zásad
vydala som sa
kvôli sexu
lebo
lebo som si uvedomila že
bez toho nemôžem žiť
a teraz
ja nie som šťastná
(ticho v étery)
to som potrebovala
povedať verejne
KEĎ SVETLO KLESÁ NADOL
tvoje ruky skrývajú svetlo ktoré sa dá zväčšiť
v tlčúcom tichu som malými pohybmi som s
ohňom
made in India perfect combination
use it to connect to the inner spirit napísali iní
iný napísal čakám na znamenie
odobrala som kúsok mne a kúsok tebe
netrvalo dlho a jediné čo ostalo
okrem kríža od rodičov je najtichšia vôňa
najtichšie tlenie keď dym mieri do očí
v miznúcich netvaroch som svedkom
čo čaká kedy padne popol
keď svetlo klesá nadol ostáva
do dna nasiaknuté ticho a
budúci popol ako posledný dedič
myslím na to čo bude keď dohorí keď nebude
vôňa čo dýcham nech ti je znamením
čítam neskôr lebo vzduch čaká a
jediný ostane
Poézia | Do 26 rokov |
VEČERNÁ OTÁZKA
radšej mi nič nesľubuj
prosím ťa
nemám na to nervy
keby si bol normálny
čosi by si navaril
postaral sa o oheň
nezavoláš, nenapíšeš
účty neplatíš
o deťoch nehovorím
neviem
načo ťa vlastne mám
akoby si ani nebol
Kriste, Pane, čo odo mňa vlastne chceš
MATEJ MAKOVICKÝ (1991)
DETERMINIZMUS. TAKMER.
s každodennou
(ruskou ľudovou)
ruletou
podpíšem zmluvu
vytetujem si drobným písmom
na konček prsta
že rozprávky asi potrebujú
drakov
dobre vymyslené chyby
(plus dve deci suchého bieleho)
sa opakovaním
stávajú deťmi
matky
múdrosti
a opodstatnené
spájajú
a neskôr rozťahujú
kútiky
ďalšie listy
v kalendári
sú tam naschvál
a niekto má
vo vrecku
dýku
...A BOLA ZIMA.
Keď dych
zamŕza v pľúcach
a piruety
na hodinkách
čakajú na
chladný napätý
svit
modli sa ku svojej múze
a strč si svoje štvorlístky
dole z útesu
Alfy a omegy sa
kĺžu do extrémov
stabilným
šmykom
s maximálnym trením
snažia sa
hriať
ako orientálne slnko
ŽIVOTNÉ MÚDRO
Jedna lastovička na obzore
ešte nemusí robiť blitzkrieg.
Ale verte štatistike.
JANA MOREKOVÁ (1988)
XXX
Prechádzam si vrstevnice
mojej krajiny .
Kopce zerodovali, mapy ostali.
Dermorytina.
V riekach tejto krajiny je dosť atramentu,
na jednu mortografiu.
49 | Do 26 rokov | Poézia
XXX
Obzerám sa za Tebou
a mením sa na Lothovu ženu.
Tvojou ženou som nikdy nebola.
Veď voda sa odparí.
Bude zo mňa pekný soľný stĺp.
Stojím na ceste
a zavadziam
si.
Budem použiteľná
len na súčiastky.
Kto bude chcieť,
nech si kus odsekne,
do svojej rany.
XXX
Sychravo sa smeješ
Odlietajú
z teba triesky
do mojich krajín
Nebolí to
len z nás ubúda
pomaly
smiech
čo trhá struny
Mierne pásmo
je za nami
už roky
je november
Pamätám sa
ako som si z tvojich listov vyrábala vejáre
VLADIMÍR ONDÁŠ (1984)
KAM ODLIETAJÚ TVOJE KRÍDLA MA ZIMU?
dotýkaš sa ma
ruka otvárajúca klavír
prst čo udrie na strunu
nemilosrdne
so zatvorenými očami
nepočuješ moje stonanie
50 a keď ma berieš do dlane
noc čo skryla našu partitúru
ťa odhaľuje
(ticho hrá v pozadí)
človek – chcel byť anjelom
neskrývaš prekvapenie
si dojatý
až kým nezistíš
že ja som ty
POSLEDNÝ POHĽAD VPRED
skôr ako ste vy
ja som
začnem nosiť sandále
pozerať sa do očí
tisíckam okoloidúcich
áut
len nie žene
oproti mne
myslíš si
že máš na mňa vplyv
ale to je len
moja alergia
POZERÁŠ SA NA MŇA TAK ÚPRIMNE
ja barla opilcov
strážkyňa zvieracích tajomstiev
ja
pokrytá nánosmi času
zvykám si
na bolesť krížov
v mojom svete
sa raduješ každú noc
objímaš moje tiene
myslíš si
že to nemôžem cítiť?
skláňam si k tebe hlavu
nosím ti kvety
deň čo deň
ako poďakovanie
Poézia | Do 26 rokov |
za jedno jediné
objatie
PETER PROKOPEC (1988)
MALÁ JESEŇ
je mi len ľúto
tvojej pokrčenej fiatky
POZNÁTE OTCA
keď sme sa videli
naposledy
bolo to v trolejbuse
bezstarostne si pískal
v ruke stískal nahryznuté jablko
( nechutilo ti? )
a zväzok kľúčov
možno si nimi štrngal
tam hore (na Golgote)
a možno si ich potiahol
svätému Petrovi
XXX
je noc
a ani ja
sa už nikam neponáhľam
a kam aj
na kríž?
je noc
ty prechádzaš stanicou
so šedinami
dôstojne
jediný osamelý boh
široko ďaleko
odpusť mi
že nemám cigaretu
a neviem
čo mám urobiť
zveril si predsa
svoj život
dobrote kontajnerov
tak odo mňa
nečakaj zázraky
Založené rohy na rieke
aby si sa vedel vrátiť
k správnej strane –
tam rybárov spoznáš
podľa udíc z hodvábu & ornamentov
nabodnutých na háčikoch –
ryby žiadne
len obloha občas vyskočí
a pustí šupinu –
výdych slnka
v malej jeseni
S OKRAJMI PLNÝMI LESOV
Pili vodu z hladiny –
hlbšie bola tma už celkom suchá
s okrajmi plnými lesov
a nazývali to prebúdzanie –
uprostred miesta
kde je sneh najhrubší
skoky bielych zajacov tak skrehnuté
že sa lámali na sklo
LUKOSTRELEC
Na prstoch
zachytávajú sa hladiny a pritom
ešte včera
neboli pľúca prevlečené
uchom vody len
tiché ach
kĺzalo sa po podnebí
a vietor sledovala
z luku vystrelená obloha
DO HRDZAVÉHO ZAMATU
Tiene bonsajov
ako hlavy vydychujú
nové stromy obraciaš sa k nim
a vonku prší
51 | Do 26 rokov | Poézia
stále prší obloha schúlená
do hrdzavého zamatu
iskrí sa
z brzdiacich vtákov
PARTE
Dotkni sa noci v nokturne –
zamatu
ako keď zo sliviek
zaživa stiahnu kožu
a neucítiš žiadne telo
žiadnu tvár
žiadnu
žiadnu prítomnosť
len kroky
prekvapujúce sneh
vlastnou belosťou
Parte I.
Prázdna je fľaša
v ktorej priniesli vodu
a pod stolom
rozsypané dno nesie
pár kameňov & pár prúdov Steny
dom
dom mimo stien
a ďalšie
ďalšie cesty – kontinenty
tenšie než dlane
Parte II.
Ležíš v posteli –
obloha zovretá
do snehovej gule
rozbila ti okno
a tie črepy –
nesúmerné kusy skla –
sú tvoja
vysoká teplota
Tvorí ťa pot
a rukou
zakrývaš miestnosť
52 Próza | Do 26 rokov |
ZDENKO FAJČÁK (1986)
DOLJA
A dávaj si prosím ťa pozor, a nefuč pri tom tak ako minule, naši nás vtedy počuli, ráno som im
musela klamať, že sme cvičili pilates, to ste si pekne popreťahovali kĺby, nie? pýtali sa, zatiaľ čo mne
vyprsklo granko z nosa, jasne, budem opatrný a ani nepípnem, sľubujem, hladkal ju Teo po stehnách
a neúspešne sa snažil rozopnúť jej podprsenku, to je tá nová z Kenvela čo si si kúpila? má asi nejaký
špeciálny systém rozopínania, nemám do nej náhodou naťukať pinkód? ty si mal už toľko pokusov, že
by ti už bolo treba pukkód, nadvihla sa a odháčkovala si push-upku, Teove chlípne ústa sa prisali na jej
bradavky, Deana ho hladila po dlhých, hrubých vlasoch, ruky mu zdvíhali jej sukňu nahor, pomaly, ako
keď vysokozdvižný vozík vysúva svoj náklad dohora, ale daj si naozaj pozor, pripomenula mu, hoci jej
živočíšnosti a nucleusu accumbensis, mozgočasti zodpovedajúcej za príjemné pocity, to bolo jedno,
chvíľu sa ešte predohrali, bozky za ucho, jemné vrýpanie nechtov do roztrasenej kože a na odľahčenie
jedna slabá, sadistická facka na líce, potom nasledovala krátka, prirážaná penetrácia, po ktorej si obaja
zapálili zápalky, cigarety by v byte príliš smrdeli.
Dúfam, že si sa riadil podľa mojich pokynov, neboj, odnieslo si to vzduchoprázdno, v to teda
verím, vieš, nerád by som si to o deväť mesiacov fičala stodvadsiatkou na splašenej sanitke, naozaj sa
nemáš čoho obávať, zapálil si Teo ďalšiu zápalku, a keby aj, nezabúdaj, že každá spermia je svätá,
pamätáš si predsa tú pesničku z filmu montyho pytóna, Every sperm is sacred, every sperm is good, začal si
pospevovať, no umlčali ho Deanine ruky, ktoré sa rozmysleli uškrtiť ho, ty idiot, ziapala nad ním, ak sa
mi tam dolu udomácni nejaký votrelec, zoberieš si ma, rozumel si? rozumel, rozumel, zachrčal Teo,
lapajúc po dychu.
Ty idiot, skríkla na Tea jeho mama, okamžite niekde odíď za hranice! keď zistí, že si sa ňu
vykašľal, určite si to nechá vziať a všetko bude v poriadku, mami, nemôžem, cítil by som sa jak tá
najväčšia sviňa, s Deanou sa vezmeme sa, blázniš, taký mladý? škriekala mama, ale veď ho nechaj,
naliehal na ňu Teov otec, nám sa stalo presne to isté, nech si aj on skazí život jak ja, to už asi bude
dedičné, zvládneš to Teo, určite vám pomôžeme, ďik, oci.
V akom že si to mesiaci? snažila sa prebrať k životu zamdleného otca Deanina mama,
v siedmom, hm, tak je to už na šmyky-šmyky neskoro, ja ho zabijééém! oživol otec, keď sa mi dostane
pod ruky, chytím ho za tie vlasiská a otrieskam o stenu! pokoj dedko, tíšila ho Deanina mama, daj si na
rameno nikotínovú náplasť a zavolaj do firmy, že tvoj budúci zať má o tú uvoľnenú pozíciu záujem, ja
zájdem do svadobného salónu a spýtam sa, koľko tá celá sranda bude stáť, a ty, milá Bohorodička,
presvedčíš Tea aby sa ostrihal a napísal si profesijný životopis, už je na čase prestať s tým vaším
poflakovaním! ďik, mami.
Svadba bola taká typická, slovenská - veľa nudy a chlastu. Najprv požehnanie v rodičovskom
dome, potom cesta do kostola, výmena obrúčok z mačacieho zlata, cesta autom s bábikou na kapote,
ostužkovaný autobus so svadobčanmi, „etnologické“ rozbíjanie taniera, mladý mladú neľúbi!, prípitok s
vermútom z pohára, čo má vrchný okraj nechutne pocukrovaný, slepačia polievka s rezancami,
družbovský tanec, ďalší prípitok, tentoraz nevesta a ženích štrngajúci si osobitne s každým hosťom,
hlavné jedlo, oľé, doňeš totu červenú maľinovku, vraví družba a nalieva spuchnutému kameramanovi,
ktorému sa už trasie videokamera v rukách, už nepite toľko! varuje všetkých Deanina mama, ideme sa
fotiť, pred fotografickým salónom si každý kvapká do očí roztok, na sviatočných fotkách predsa nechcú
mať červené oči, vrátia sa do objednanej sály, brigádujúci čašníci roznášajú holubky, nestíhajúc nosiť
vodku zo skladu, tancovačka na Jájájá koko džambo, jájájé... Koko džambóóóó, ľudský vláčik pasujúci sa
53 | Do 26 rokov | Próza
za boky, jede, jede mašinka, kouří se jí z komííínka, únos nevesty do natrieskanej diskokarčmy, kde
Deane jeden spitý magor cigaretou prepáli požičané svadobné šaty, znovu návrat do sály, redovy še
začina, redovy še za-čí-na, najbližšia rodina a tí, čo majú deti, sa po polnoci pomaly vytrácajú, Teo vyjde
s fľašou napoleona a krabicou so zákuskami von, prišli ho pozrieť bývalí spolužiaci, dnu niekto občas
spadne na zem, zábava sa pomaly končí, už iba jeden na mol sťatý hlúčik mladíkov vyrevuje Ňiť lepši na
švééce jak mladej nevéésce, Deana je unavená, byť v treťom mesiaci a poskakovať s každým pripitým
bratrancom, to dá veru zabrať, odoberú sa do domu Teových rodičov, budú tam bývať dovtedy, kým si
nenašetria na vlastný byt, najprv si ale musia kúpiť auto, Deanu treba voziť na rôzne vyšetrenia,
ultrasonografiu, amniocentézu a ultrazvuk, ktorý im prezradí, že schúlené dieťa v maternici je v
poriadku a že sa tu s ním majú ešte párkrát ukázať, posledné stretko by malo nasledovať o dvadsaťosem
týždňov.
O dvadsaťpäť týždňov si to prášili na novej fiatke do fakultnej nemocnice, ešte deň a Deana,
nositeľka chromozómu XX, by už odišla ležať na pôrodnicu, udomácnenému votrelcovi sa však už cnelo
za vybájneným svetom, XX dostávala striedavé kontrakcie, hrozilo, že plodová voda sa čoskoro vyleje
z nádrže, napriek tomu sa XX necítila na rodenie, veď počkajme, snáď je to iba zlé trávenie, vravela
Teovi, nositeľovi chromozómu XY, ani sama neviem, či už je čas, vyjde to dnes zo mňa, nevyjde, hútala
si, no XY už zvieral v rukách kľúče od auta a napochytro jej do príručnej cestovnej tašky balil zubnú
kefku a papuče, čo vyzerali jak dve ružové jednorožce,.
Zastavili pred špitálom, XY pomohol XX von z auta, mám ísť, nemám ísť, nevedela XX, čím
privádzala XY do stavu nepríčetnosti, možno to mám od toho lososa z konzervy, čo ak bol pokazený?
nakoniec si povedala, že ak už je tu, tak prečo nezájsť dnu, aspoň si poobzerá nemocničnú architektúru,
nadýcha sa rozprášených antiseptík a pasterizovaných rezacích nástrojov, pred vchodom však zastane
a spýta sa XY, či sa teda nevrátia, fakt sa na pôrod necíti, a navyše jej v telke ide seriál, Fernando by sa
mal v dnešnej časti priznať Fernande k svojej láske ku Amande, ako môžeš pozerať také kraviny, odsekol
XY, ty si nikdy nebol tehotný, takže sa nečuduj, dobre, ale ak sa vrátime, tak nabudúce pôjdeš pešo,
osopil sa na ňu, načo XX odpovedala chachá-úškľabkom a vstúpila dnu.
Dobrý, prajete si, prehodil chlapík na príjme bez toho, aby zdvihol svoj zrak od krížovky, nórsky
dramatik na päť, no, moja manželka dostala predčasné kontrakcie, ahá, a čo jej je, venezuelské sídlo na
sedem, neviem, ale podľa krvavých stôp zapríčinených uvoľňovaním sliznice usudzujem, že asi dostala
štikútku, počúvaj ma ty ignorantský magor, moja žena bude rodiť, tak konečne vstaň od toho
poondiateho stola a skús zohnať nejakého doktora, prepáčte pane, autor citátu b..z.c, hneď sa vám
venujem.
O chvíľu si po XX prišli sestričky, čo mali akurát v ten podvečer službu, pomohli jej na vozík,
napojili na infúziu, odtiahli do prezliekarne, navliekli na ňu zelený plášť a modrú čiapku, podobnú tej
na kúpanie, a trielili si to s jej monopostom po chodbách sťa na grand prix v Hungaroringu, rodidlá sa
jej medzitým začali sťahovať oveľa rýchlejšie, čo dávala XX aj patrične najavo, prosíme doktora
Grenobla, aby sa okamžite dostavil do pôrodníckej sály, začula nad sebou, dívajúc sa na mihajúce sa
žlté, podlhovasté svetlá na strope, doktor Grenobl, to znie ako meno lekára, čo pod hlavičkou Svetovej
zdravotníckej organizácie predáva ľudské orgány z Bangladéša do Nového Zélandu, prebehlo jej mysľou,
opakujem, doktor Grenobl, dostavte sa prosím do pôrodníckej sály, super, asi si to teraz rozdáva
s nejakou laborantkou z imunologického oddelenia v televíznej miestnosti, a sme tu, buchli s vozíkom
sestričky do otáčavých dverí, nebojte sa, za chvíľu sa tu dostaví zvyšný personál, snažili sa ju upokojiť
a prehlušiť jej hlasité stony, prerývané odzátkovanou plodovou vodou.
XX sa ocitla v obklopení zložitých prístrojov, čo vyzerali ako malá prenosná jadrová elektráreň,
vyzerá to tu jak vo filme montyho pytóna, samé EEG, CT a AVV, už tu chýba len mašinka, čo robí
„pínk“, nebral situáciu vážne XY, prestaň s tým svojím monty pytónom, to on nás sem doviedol,
54 Próza | Do 26 rokov |
pamätáš si? zajačala na neho, sestričky vyložili nohy XX nahor a chodidlá jej vsunuli do operadiel,
maternicová brána sa začala pomaly otvárať, kde je ten prekliaty doktor, revala, naozaj tu nemôžem
zostať? nástojil na svojej prítomnosti XY, bohužiaľ, musíte odísť na chodbu, neskôr vás zavoláme,
odvetila mu hlavná sestra a pichla veľkú injekciu epiduralu do zadku XX, dobre, a teraz si ľahnite na
chrbát, počkajte, pomôžem vám, dvere sa rozleteli a do miestnosti vošiel doktor Grenobl, uväzujúc si
opasok, XX sa zhrozila, jeho lekársky plášť totiž nemal bielu, ale čiernu farbu, čo je toto do pekla,
pohrebníctvo? zahromžila, prepáčte mi, ospravedlňoval sa Grenobl, dole v práčovni to trochu pomiešali,
a viete, naše zdravotnícke zariadenie si nákup nových plášťov nemôže dovoliť, nebojte sa, všetko
prebehne v poriadku, prajete si prirodzený pôrod? spýtal sa jej tónom, ktorý by sa viac hodil do kaviarne
než do finančne poddimenzovaného zdravotníckeho zariadenia, samozrejme, zafučala, zhlboka dýchať,
zhlboka dýchať, spomenula si na pasáž z knihy „Všetko pre budúce mamičky“, áááá...úúúhh,
áááá...úúúhh, pošvový vchod sa začal rozťahovať, otvorená na sedem centimetrov, žiadne výrazné
komplikácie, hlásila vrchná sestra, prichádzajú ďalšie kontrakcie, musíte poriadne zatlačiť, raz, dva, tri,
božéééé, ááááááááááááá...
Aj jej mama tak revala, vravel Deanin otec Teovi, obaja sedeli v čakárni, starý prišiel hneď ako
mohol, hneď po tom, čo ho Teo zalarmoval, do hodiny by mal prísť zostatok rodiny, Teovi sa triasli
nohy, bol hrozne nervózny, prečo sa len nechal Deanou presvedčiť aby prestal s fajčením, vraj to škodí
tehotným ženám, ako by to neškodilo aj tým neoplodneným? teraz by mu cigareta padla naozaj vhod,
Deanin otec ho ponúkol nikotínovou náplasťou, keď neprší, tak nech aspoň kvapká, vlepil si ju pod
mokrú košeľu, stále to nebolo ono, potrebuje mať niečo v ústach, zamieril preto k automatu na
sladkosti, hodil dnu pár centov a vybral si cukríky Slávia, ktoré v detstve potajme kradol babke
z komódy, automat sa však zasekol, Teo do neho párkrát kopol, nič, cmúľavé slávie zostali za
pokazenou, sklenenou komódou, nemusí ti dnes všetko vyjsť, pokúsil sa o slovnú hračku svokor, Teo si
sadol a pustil sa do čítania desať rokov starých magazínov o zdraví, nemohol sa sústrediť, čakárňou sa
ozývalo ááááááááááááá, veru hej, presne tak ručala moja stará, keď z nej vychádzala Deana, ponúkol Tea
svokor ďalšou náplasťou.
Maternicové steny sa prudko sťahujú, ich pôsobením vypudia dieťa omotané placentou von, bez
zbytočných fanfár a uvítacích príhovorov ho chcú zabaliť do prikrývky, no v tom vrchná sestra vykríkne,
práve vyšlý plod má totiž na chrbte dve prirastené krídla, nadýchne sa a zatrepoce nimi, dvoma kosťami,
čo z neho vychádzajú, vzlietne, veď načo čakať na prvé kroky, keď si môže zalietať, neplače, smeje sa,
vyzerá ako anjelik! díva sa na neho zospodku Deana, po vyčerpanej tvári jej stekajú slzy šťastia a hrdosti,
ách, keby to videl Teo, to je určite jeho robota, to sa mu určite spravilo z toho dymu, z tých marsiek, čo
Teo tajne fajčil, ale naozaj sa podobá na anjelika, malého puttiho, čo kreslili všetci tí raffaelovia,
corregovia či carravagovia, doktor Grenobl však až taký nadšený nie je, za tridsať rokov služby sa mu nič
podobné nestalo, to je v rozpore s vedeckou skutočnosťou! okamžite ho dajte dole! rozkazuje ohúreným
sestričkám, badajúc, že nie sú schopné nijakej akcie, sám sa zmocňuje placenty, trčiacej z
poletujúceho dieťaťa nadol a búchajúcej do zmätených hláv nemocničného personálu, drží ju pevne,
podobá sa na malého nespratníka, čo uviaže chytenú muchu o špagátik a pobehuje s ňou po dvore, dieťa
sa rehoce a strihá blanatými krídlami, pod ktorými sa črtá jemné páperie, bźźźźź,bźźźźź, keby mohlo,
vyletí cez zatvorené okno a vstúpi na nebesá, veď jeho mamu nenazvali Bohorodičkou len tak, pre nič za
nič, Grenobl je však silnejší, vezme si do rúk odsávačku a navíja na ňu placentu, presne ako drobizg
v parku keď ťahá dole šarkana, malý putti v tej chvíli začne brutálne vrešťať, do sály vbehne Teo,
nedokáže uveriť tomu, čo vidí, to bude asi ten recesívny gén, o ktorom čítal v knihe „Všetko pre
budúceho otca“, keď sa to dozvedia média, môže na tom trhnúť poriadny balík, Grenobl položí puttiho
na operačný stolík a prestrihne mu placentu, robí to umne a zručne, akoby prestrihával slávnostnú
pásku na otvorení novej plavárne.
55 | Do 26 rokov | Próza
Čerstvo vypľuté dieťa kričí a silno sa rozkašle, zadúša ho, dýcha všetkými farbami dúhy, XX sa
strachuje o jeho život, Grenobl sa ho snaží zachrániť, nevie, čo mu je, zdá sa, že mu niečo uviazlo
v krku, doktor chrbtom dlane po hrdle jemne buchne, putti zo seba vychrlí guču zdeformovaného
embrya, jeho strateného dvojčaťa, čo na ultrazvuku nebolo vidieť, pochutnal si na ňom ešte v maternici,
už pred svojím prvým vystúpením sa zbavil nepohodlnej konkurencie, šoumen, tohle díte bude teda
šoumen, to je normálne, aj ostatné druhy cicavcov majú tendenciu požierať svojich maternicových
súrodencov, zvyšuje sa tak ich šanca na prežitie, skonštatuje sucho Grenobl a guču odhodí do vreca
s nálepkou „nemocničný odpad“, zaviaže puttimu krídla, čo spravíme s tými krídelkami, spýta sa
Grenobl XX tónom, akoby boli v nejakej reštike, tá sa pozrie na XY, chce aby jej poradil, nech aj on
vysloví svoj názor na budúcnosť malého Rafaela, áno, také mu dajú meno, naozaj sa podobá na anjelika
z majstrovho obrazu Sixtínskej Madonny, pamätá si naňho z kahanca, čo raz zazrela v obchode „všetko
za tridsať deväť“, a čo nám radíte vy, pán dochtor? podať mu voľajaké fajnové večné uspávadlo
a pochovať na zámku Wawel, zašomral si, no nik ho nepočul, navrhujem uspať ho a chrbticové
aeroprírastky chirurgicky oddeliť od zvyšku tela, XX sa pozrela na XY, čo ty na to, mucko? XY však
neodpovedal, rozmýšľal nad speňažením svojho potomka, XX to videla v jeho očiach, videla v nich
matné odlesky malých mincí, eurové kôpky rastúce každou cirkusovou show, ich pribúdanie vydávalo
cengajúce tóny, nie, ona si nepraje, aby jej Rafaelko skončil niekde v obludáriu, v nejakom beštiári,
dobre, pán dochtor, spravte s ním to, čo sami uznáte za vhodné, XY na ňu hodil nepríjemný pohľad, je
to aj moje dieťa, nie? áno, spolovice, mucko, z tej menšej, viem, na čo si pred chvíľou myslel, za
žiadnych okolností nevydám Rafaelka do rúk lovcom senzácií, ver mi, bude to tak lepšie pre všetkých,
dobre, pán doktor, je váš, zajachtal zahanbene XY.
Grenobl bol rád že má voľnú ruku, takto nemusí čeliť možnej žalobe, s puttim si to vyrieši
neskôr, už by sa patrilo zavinúť ho do chemicky nezávadnej prikrývky a ukázať ho právoplatnej mame,
dá pokyn sestričke a ona tak učiní, jemu už za chvíľu „padla“, nadčasy sa mu robiť neoplatí, chce ísť
domov a dozvedieť sa, či sa dnes už Fernando konečne prizná Fernande k svojej láske ku Amande,
sestričke ešte nakáže, aby puttiho od XX potom vzala, dala do inkubátora, veď potrebuje predsa trochu
vzmužiť!, a nakoniec nech nezabudne vypísať jeho zdravotnú kartu, Grenobl si dá dole oslintané rúško,
otáčavými dverami vyjde von, zbadajúc laborantku z imunologického oddelenia skontroluje čas na
hodinkách, chytí sa za opasok a očami jej pokynie smerom k televíznej miestnosti.
3350 gramov a 51 centimetrov, čo sa škľabilo na XX a XY, si z ich ňuňuňu a ťuťuťu nič
nerobilo, iba občas zašklbalo krídelkami, bude z neho archanjel Michal či serafín David, bude z neho
tenisový rozhodca alebo podávač loptičiek, predpovedali mu budúcnosť rodičia, skvelú budúcnosť,
ktorá je po pôrode dopriata každému novonarodencovi, a ktorá trvá len taký krátky okamih.
Rafael bol vyňatý z Deaninho zovretia, hlavná sestra mu zmerala jeho horizontálny obvod hlavy,
do zdravotnej karty, spisovej zložky, ktorá ho bude sprevádzať po celý život, si zaznačila polohu záhlavia,
počet matkiných tehotenstiev, potratov, podľa Apgarovej, a vyplnila aj ostatné povinné kolónky, nato
ho šupla do inkubátora, napojila na neho rôzne hadice a trubice, zatvorila nad ním príklop a na
monitore sa ukázala Rafaelova prvá, zakrivená sínusoida života.
Do pôrodníckej sály zrazu vstúpia tri prapodivné stareny. Ich vzdušné, vysoké postavy sú
zaodeté do bledých, priehľadných rúch. Majú biele guľaté tváre, šije im zdobia drahocenné šperky zo
striebra a diamantov. Na hlave sa lesknú snehobiele šatky, tvár je zahalená do lekárskeho rúška.
Nemocničné predpisy predsa platia pre všetkých. Aj pre tri Sudičky.
Oči sa im iskria a každá z nich v rukách drží sviecu. Nenáhlivým krokom kráčajú k Rafaelovi.
Nikto si ich nevšíma, pre všetkých v miestnosti sú neviditeľné. Teda takmer pre všetkých.
56 Próza | Do 26 rokov |
Stanú si k inkubátoru a tretia, najstaršia a najmocnejšia Sudička, položí sviecu na jeho sklenené
veko. Chytí ostatné dve za ruky a vzápätí sa spolu okolo Rafaela roztancujú.
Keď dokrepčia - kvôli opuchom a kŕčovým žilám na nohách sa už nezvŕtajú tak ako voľakedy prostredná Sudička si vezme sviecu späť, zatiaľ čo malí putti na nich po celý čas so záujmom gáni.
Obstúpia ho.
Prvá, najmladšia, s tučnými lícami a troma bradami, vytiahne zo zásterky klbko s niťou a začne
priasť:
„Toto chlapča bude žiť večne!“ – razantne vyhlási.
Druhá, tá napravo so zvrašteným obočím a citrónovým úsmevom, jej však klbko vytrháva z rúk.
Našponuje niť a voľným okom si ju premeriava. Ona presadzuje skon do dvoch dní.
Tretia, tá v prostriedku s najhlbšími vráskami a výrazným barytónom, však nesúhlasí ani
s jednou zo svojich osudových kolegýň:
„Chlapča sa už pri svojom narodení ukázalo ako veľký zabávač. Bude teda žiť tak dlho, pokým bude
zabávať svoje okolie.“ – vyriekla ortieľ a paznechtom prerezala natiahnutú niť.
Sudičky sa hádali aj pre ostatné veci. Nevedeli sa zhodnúť na tom, či Rafaelko bude bohatý
alebo chudobný, zdravý alebo chorý, múdry alebo hlúpy, pekný alebo škaredý, milý alebo nevraživý,
sebecký alebo ohľaduplný, skromný alebo namyslený, čestný alebo bezcharakterný, usilovný alebo
lenivý, odvážny alebo zbabelý, zvedavý alebo ľahostajný, sebavedomý alebo podceňovaný, poslušný
alebo nespratný, výrečný alebo zadumaný, obľúbený alebo zatracovaný, dobrý alebo zlý, pohotový alebo
chlpatodekový, západnícky alebo slavjanofilský.
Prekárali sa aj nad tým, koľko lásky, šťastia, sklamania, trápenia a dáždnikov zabudnutých v
emhádečke sa mu v živote dostane.
Treba povedať, že najhlavnejšie slovo pri výbere Rafaelovho osudu mala tretia, najmúdrejšia a
služobne najstaršia Sudička. Jej verdikty boli práve tie konečné, na jej rozhodnutia sa už nedalo odvolať
na vyššie súdne inštancie.
A je za potreby podotknúť, že toho dňa, keď sa kríženec XX a XY vyliahol, nemala práve
najlepšiu náladu, že už ráno pri vstávaní si skoro vyvrtla obe členky, pri raňajkách sa jej z rúk vyšmykla
soľnička a tá rozbila sklo v kúpeľni, nebol to práve jej najšťastnejší deň, dokonca cítila, že stará reuma sa
jej znovu vracia. Preto tie náhlivé, nejasné a nepresvedčivé závery.
Keď skončili s veštením, pobrali sa Sudičky uvítať ostatných novoprišelcov, veď aj im bolo treba
dopriať osud, ešte dobre, že v posledných rokoch už neprevláda taký babyboom, aspoň nemáme toľko
roboty, jak sme mali dakedy, ľapotali pri odchode.
Bohorodička driemala. Teo jej utieral pot z čela. Deanin otec naprával peľasť na lôžku.
Rafael, vytrhnutý z maternice, predestinovaný troma geriatrickými babizňami, zastrihal
zviazanými krídlami a naposledy si tak užil svoj zvláštny recesívny dar.
Obklopený studeným vákuom, čo vyplňovalo vnútro inkubátora, zavretý do pípajúceho
skleníka, odcudzený všetkým živým tvorom naokolo, zatváral očičká a zavše zamľaskal.
Spalo sa mu sladko, veď pôrodná trauma bola ešte v nedohľadne.
A insomnia sa dostaví až neskôr. Oveľa neskôr.
No to už bude Dolja v plnom prúde.
57 | Do 26 rokov | Próza
ZUZANA GARAIOVÁ (1985)
NALEJME SI VÍNA
Nebaví ma život...(koľajnice zaškrípali)...
....ale nebojte sa žiadne vykoľajené vlaky, puzzle s motívom môjho tela, skoky z mosta, výplachy
žalúdka, či pobyt na psychiatrickom oddelení v mojom (chorobo)spise nenájdete (nejaké stránky v ňom
síce chýbajú, ale to si nevšímajte....).
Otázka teda znie: Ako sa nestať obeťou vlastného života?
Moja odpoveď: Dôležité je mať v zásobe kamošku, ktorá je na tom podobne ak nie horšie ako
vy, slintajúceho psa a aspoň štipku humoru. Všetko dobre zamiešame a inkubujeme vo svojej vyfučanej
duši minimálne polhodinu. Potom sa zhlboka nadýchneme (bez kazajky či resuscitácie) a v kalendári si
oboma rukami odškrtneme jeden z predposledných dní.
Prečo ten dramatický úvod? Kamoška je momentálne vo Francúzsku (a myslím, že sa jej celkom
darí), štvornohá potvora slintá na Slovensku a tá štipka humoru...dnes hlásia tuším víchricu.
Toľko aktuálne správy o počasí. Zalejme si rannú kávu a prečítajme si, čo píšu bulvárne plátky:
„Slobodná 24ročná a už je stará dievka!“
„Študuje na matematicko-fyzikálnej fakulte, no radšej píše básne!“
Titulka bez tváre, status, ktorý možno povýšiť na epitaf.
O kom je reč?
Volajte ma Júlia.
Pochádzam z rodiny, kde sa nehovorí o láske, čo je myslím si v dnešnej dobe celkom bežné a v
úvodzovkách normálne. Takže niečo zaujímavejšie. Mám dvojča. Naša fyzická podoba sa začína dva
metre nad hlavou a psychická končí pri nechtoch (moje sú viac obhryzené).Toľko moje rodinné zázemie
(je veľmi stručné viem, viac možno keď dospejem...).
Prejdime teraz radšej ďalej, tj. k mojej (ne)sľubne vyvíjajúcej sa kariére mladého vedca.
Na jej začiatku stáli laboratórne potkany.
Ja a hlodavce - vrieskam na stole.
Vyberať im pečen? Nikdy!
„Jula, však čo robíš, odstrihni mu tú hlavu!“
„Prepáčte musím si odbehnúť na toaletu – asi som dostala potkaniu chrípku“.
Čo to znamená? Môj pokles v spoločenskom rebríčku – od vraha k mäsiarovi.
„Jula, vezmi to srdce a odváž ho!“
Vážilo 6 gramov a ešte bilo....
K čomu všetkému to viedlo? K mojej diplomovke, k červenému diplomu (je mi na vracanie),
pokrok pre vedu (chytá ma záchvat smiechu).
Bola som tak blízko, vezmem titul a padám od čísel ku slovám.
Skutky a správne rozhodnutia? Niečo mi to hovorí, no asi som chýbala na ulici, keď sa
nepreberali v škole.
Šla som na doktorantúru. Prečo? Kríza! - finančná...mladého veku...
Hra na vedca teda pokračuje. S menším rozdielom - stala som sa vegetariánkou. Od potkanov
prechádzam ku mrkvám – “karotenoidy božské molekuly“. Fantu mám rada, oranžová je prudko teplá
farba, možno tentokrát to s tou biofyzikou nebude vyzerať až tak beznádejne (presviedčam sa o opaku na Slovensku, momentálne v Nórsku).
„Júlia je tu možnosť, že by ste šli na trojmesačnú stáž do Trondheimu, súhlasíte? “
„Pravdaže“.
58 Próza | Do 26 rokov |
„Jedná sa však o tri mesiace počas zimy, na Vianoce samozrejme môžete prísť domov (ak si to
zaplatíte)“.
Nórsko, ja a tri najchladnejšie mesiace? Bez problémov. Cez leto mám len dva prsty fialové,
spávam v roláku a v Afrike vypínam klímu.
Tak a som tu – už celý týždeň a štyri dni. Za ten čas som slnko videla asi dve hodiny.
Tma na raňajky, tma na večeru - moja temná stránka sa hlási na pôrodnú sálu.
„Zmerajte jej teplotu“.
„Zatiaľ žiadne omrzliny, je len trochu podchladená v oblasti srdca“.
Chcelo by to nejaký ten termostat v ľudskej podobe.
„Hansen, Jurgen, kdeže ste?“
Zatiaľ sa hlásia len chlapci arabského pôvodu.
Myslím, že nepochodia, ani jedni ani druhí. Žiaden rasizmus!
To len môj obraz v zrkadle a sloboda, ktorá túži po chvíľkovom uväznení.
Komplikovaná povaha v znamení barana. Bilancia - doposiaľ žiaden vážny vzťah.
V podstate som ešte panna, ktorá sa kurví s platonickou láskou v srdci (a on to tuší...).
...
Raz, keď budem veľká, budem primabalerína, v 30tke odídem do dôchodku, budem mať dom
na pláži, v rukách mojito, v ústach kubánsku cigaru a Elvis mi každý večer pred spaním zaspieva "I love
u too ...".
DVE TRUBKY A JEDEN MYĽENEC
Rozprávka je krátky prozaický, zriedkavo - veršovaný útvar, spravidla vymyslený príbeh, ktorý
má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov. (www.wikipedia.org)
Kde nehorelo, tam zaiskrilo ...
„Požiar!“ ozvalo sa zrazu vo dverách. Žiaden strach, to je len pán Fúzatý a jeho akčný nástup na
scénu. Takto akčne prichádza vždy na začiatku semestra, aby oboznámil študentov ako sa treba zachovať
v prípade, že sa v ich blízkosti vyskytne nechcený požiar.
„V záujme nielen svojho zdravia sa snažíme nepanikáriť, zachovať si chladnú hlavu...“.
(dosť ťažká úloha...zachovať si chladnú hlavu v miestnosti kde teplota stúpa nad bod strachu). V
každom prípade úvodná prednáška s názvom požiarna ochrana má asi svoje opodstatnenie, špeciálne na
pôde školstva (viď. Večerná modlitba študenta).
Osobná poznámka za okraj: Fúzatí ľudia majú náchylnosť (samo)vzbĺknutia.
Kebyže fajčím, tak si asi zapálim – žiadna provokácia, len sa snažím zapadnúť (do kontextu, keď
už nie do kolektívu).
Prečo mi nikto nepovedal, že si treba obliecť kockovanú košeľu? (spytuje sa slečna v ružovom).
„Máš tu volné?“.
„Hej“.
„Ja som Lucia“.
„Zuzana“.
„Aký máš odbor?“
„Fyziku“.
59 | Do 26 rokov | Próza
„Ja tiež“.
„Vymeníme si čísla ?“.
„Jasné, v pohode“.
Dve skoro ženy (jedna z mäkkej Detvy, druhá z tvrdej Kolty) prichádzajú do veľkej Bratislavy,
študovať čo? Fyziku? Zarážajúca reakcia známych je úplne prirodzená. Neprirodzené bude, že ju s nimi
zdieľam aj ja samotná. Kým ale oni žasnú nad genialitou mojej hlavy ja žasnem nad prstovými
ponožkami – to je vynález.
1,2,3...
Kto je pri telefóne?
Tu ponož...Zuzana.
Úlohy sú teda rozdelené, pekne sa usaďte, začíname:
„Si panna?“ – spýtala sa ma pri našom druhom stretnutí (a nemyslela na znamenie zverokruhu).
„Som baran“.
Ľudia narodení v znamení barana nemyslia toľko na budúcnosť, ale žijú skôr pre prítomnosť.
Vlastné omyly len veľmi ťažko priznávajú. Napriek vlastnej zraniteľnosti slabosť nikdy nepriznávajú a
bránia sa veľkým citovým prejavom. V detstve sa často stáva, že majú určité problémy s chápaním
sexuality. Sefer Jecira označuje toto znamenie ako kráľa nad rečou.
(www.vestba.eu)
Pre Boha...ja som kurva.
A kto je do prdele Sefer Jecira? Netuším, no pre istotu mu vzdajme úctu minútou ticha.
............................................................
Ja inak nezvyknem nadávať, ani kávu nepijem, nefajčím (túto časť s (ne)fajčením možno ešte
zopakujem....pre istotu). V podstate som celkom slušné dievča.
Má toto v podstate slušné dievča aj nejaké zlé vlastnosti ?
Má.
Som dosť neschopná (povedala bez zaváhania).
Áno áno, neváham, uvedomujem si to a takto verejne sa priznávam, že ten požiar v úvode by
som nikdy nedokázala uhasiť a vôbec...všeobecne zachrániť život v mojich silách bohužiaľ nie je (viď.
Moje slzy na jej hrobe).
Preto prosím neumierajte, neumierajte v mojej blízkosti.
Bojím sa smrti.
"Strach zo smrti je následkom strachu zo života. Človek, ktorý žije naplno, je pripravený zomrieť
kedykoľvek." (Mark Twain)
Bojím sa života.
Hmm, takže pozemský strach bude tou odpoveďou na otázku prečo vyberám kukuricu a hrášok
z rizota, fazuľovú polievku jedávam bez fazule, v kabelke mám večne rozhádzané mince, pozerať so
mnou filmy je zdraviu nebezpečné, moje kroky do autoškoly sú vzdialené na kilometre, plávam len pri
brehu a s hlavou na hladine....
Je toho veľa, za všetko myslím hovoria moje nechty...každý mesiac čerstvo obhryzené.
Čo s takouto diagnózou?
60 Próza | Do 26 rokov |
Ak zavrhnem možnosť umelých nechtov, vidím len jediné riešenie ...vystreliť ma do vesmíru!
„Dve tequily poprosíme“. - povedalo dievča v znamení vodnára.
Vodnár je symbolom anjela, ktorý vylieva na svet svoju osobnosť. Skutočne, ľudia narodení v
tomto znamení majú v tvári niečo čisté, anjelské. Má ušľachtilé ideály, nové a moderné videnie reality a
najčastejšie diskutujú o spravodlivosti a plytkosti ľudskej spoločnosti Neznášajú nízke jednanie ľudí, a
preto si vyberajú okruh svojich priateľov podľa toho, či majú „narovnanú chrbticu“ (www.vestba.eu)
(a slečna v ružovom sa ihneď vystrela).
To dievča, ktoré pod bundou skrýva anjelské krídla, nie je nik iný ako Lucka.
A čo vraví náš starý neznámy Sefer Jecira? Vodnára charakterizuje ako kráľa nad chuťou.
„Pozývam ťa na kofolu a na lángoše“.
„Dobre, ale od zajtra sa stravujeme už len zdravo“.
„Jasne a na narodeniny si upečieme tortu z brokolice“.
A žili šťastne v symbióze ...
Priateľ je ten, ktorý Ťa odprevádza so slzami na líci, keď odchádzaš (Zuzana Garaiová).
Všetko najlepšie Lucik Ti želá Tvoja Trubka.
MÁRIA KLAPÁKOVÁ (1989)
OSY
Teta Vlasta s ujom Dušanom k nám chodievali na návštevu dvakrát do mesiaca. Prišli vždy v
sobotu, keď sme boli doma všetci. Na privítanie ma teta vyťahala za líca a stláčala mi ich, kým mi
nevyšli slzy. Ujo Dušan mi zas dával hlasné, mokré bozky, ktoré som si utierala do rukáva.
S mamou sme pre nich vždy chystali chlebíčky s uhorkovými očami a ústami z
paradajkových mesiačikov. Mama upiekla aj koláč, lebo ujo Dušan zbožňoval sladkosti. Posledný kúsok
nechával zo slušnosti na tanieri, aby sme si nevšimli, aký je pažravý.
Ujo Dušan jazdil kamiónom do Ruska a zakaždým mi odtiaľ priniesol plnú škatuľu cukríkov.
Pchala som si ich do úst po piatich. Boli strašne tvrdé a vo vnútri mali lepkavú ovocnú náplň. Hrýzla
som ich, až kým mi nezalepili zuby. Teta Vlasta sa smiala, že sa s ujom lepíme na sladké ako osy. Keď
naposledy odchádzali, teta sľúbila, že nám nabudúce prinesie zeleninu zo svojej záhrady. Z cukríkov sa
vraj kazia zuby.
Minulú sobotu k nám teta Vlasta prišla sama. Pohladkala ma po vlasoch a zatvorila sa s mamou
v kuchyni. Chcela som vedieť, čo sa stalo, ale poslali ma do svojej izby. Keď teta odišla, mama mi
povedala, že ujo Dušan k nám teraz dlho nepríde. V škatuliach vraj namiesto cukríkov prevážal ruský
alkohol.
61 | Do 26 rokov | Próza
KVETKA
Spomenula si na deň pri rieke.
„Hanko, daj sem to mača.“
Znova videla, ako teta Kvetka strká mačatá do vreca.
„Nebudem ja živiť takú háveď.“
Prešla bližšie k brehu a hodila vrece do rieky.
Pestrú chemlónovú dečku hodila do sporáka a šťukla gombíkom na zapaľovači. Pozorovala, ako
sa umelé vlákna scvrkávajú a krútia. Červená, žltá, modrá. Všetky farby sa za sekundu zoškvarili.
Prebehla do jedálne a zo sklenenej vitríny povyberala sväté obrázky.
Tetiných anjelikov hádzala po jednom do ohňa. Sledovala, ako sa ich ružové tváre strácajú v
plameňoch. Predstavovala si, čo by teraz spravila teta Kvetka, keby ju videla. Určite by povedala, že so
zapaľovačom sa hrať nesmie. A nech sa nepozerá do ohňa, lebo sa v noci počurá. Keby potom zbadala
zhorené veci, hneď by s krikom bežala žalovať babke.
Posledný prázdninový týždeň odcestovala teta navštíviť svojho syna. Pozval ju do Bratislavy, aby
videla, ako jej pápež kýva z bieleho auta. Kúpil aj lístky do opery na Predanú nevestu.
Tetine sliepky a muškáty zostali celý týždeň na starosť susedovej vnučke Hanke. Keď teta Kvetka
odchádzala, dala jej kľúč od bránky aj domu. Ešte raz zopakovala, že kvety treba poliať v pondelok a vo
štvrtok a sliepky nakŕmiť vždy ráno aj večer. Dve hrste zrna, aby príliš rýchlo nestučneli.
Áno, sliepky a muškáty. Veď preto dnes prišla. Vyšla na dvor, z kohútika pustila vodu
a postavila pod neho plastové vedro. Kým sa plnilo, sadla si na záhradný stôl a počítala vianočné gule,
vytlačené na igelitovom obruse.
Zacítila ťažký zápach. Zodvihla hlavu a uvidela, ako sa z Kvetkinej kuchyne valia kúdoly sivého
dymu. Zoskočila zo stola a vyľakane sa rozbehla sa k bránke.
Cez okraje vedra začala pretekať voda.
Teta Kvetka sa z Bratislavy musela vrátiť skôr. Telefonovala Hankina babka, že jej nejakí
chuligáni podpálili dom. Koncom septembra odišla späť za synom. Na operu bude môcť teraz chodiť
častejšie.
MATEJ MAKOVICKÝ (1991)
ÚSPECHY SÉRIOVÉHO SAMOVRAHA
„Keď vo svojom živote očakávaš zmenu, tak nepríde, ale počká si ťa v najbližšej tmavej uličke,
kde po tebe skočí, udrie ťa kladivom do zubov, sodomizuje ťa a keď ležíš na zemi a krvácaš z análu, tak
sa na teba vymočí. Proste spraví všetko pre to, aby si si to neužil.“
Tieto slová, a vlastne všetky možné múdrosti, ktoré Železný Peter za svoj krátky a príjemne
alkoholický život povedal, mi víria v hlave. Peter bol vtipný človek. Skutočná studnica múdrosti.
Odkedy si so širokým úsmevom vystrelil mozog z hlavy, tak sa jeho výroky začínali potvrdzovať čoraz
častejšie. Teraz tu stojím na streche, pre tú srandu, balansujem... a bilancujem.
***
Sedeli sme pri tretej fľaške červeného a filozofovali sme, ako vždy. Nie také trápne výmeny
pseudointelektuálnych múdrostí, toto bolo skutočné, elitistický čierny humor. Alebo červený humor a
to víno bolo čierne, neviem presne.
62 Próza | Do 26 rokov |
„Počúvaj, nemáš niekedy pocit, že na tomto svete nemáš čo robiť, lebo ostatní všetko urobia za
teba?“
Čierno-červené víno je nebezpečnou drogou a po ňom vám na myseľ chodia takéto veselé témy.
Tá trpká kyslosť, ktorá sa vám rozlieva po chuťových pohárikoch, vás pevne pripúta... len, aby vám
rozpustilo tú masu, ktorú skrývate v lebke a vypálilo vás na jednosmerný trip, temný ako tieň o polnoci.
Fantaskný pocit, ničiť si život takým príjemnym spôsobom. Odpovedal som.
„Kríza individuality, človeče. Si bezzubou súčiastkou mašinérie a nikto o teba ani len
nezakopne.“ Nikdy som po toľkom alkohole nevedel poriadne hovoriť, vždy zo mňa vypadlo nejaké
klišé.
„Nezakopne o teba nikto, kým niekomu nepodrežeš krk na ulici,“ povedal Železný Peter.
„Už ani vraždenie ľudí nie je niečo, nad čím by sa ostatní pozastavili.“
„To by sme mohli využiť. Populácia starne, ľudia žijú dlhšie. Začneme vraždiť dôchodcov a
demografi sa len potešia,“ rehotal sa Peter a ja s ním.
To sme dopadli. Masovými vraždami ku zlepšeniu štatistík. Dostatočný dôvod otvoriť si ďalšiu
fľašu a zlikvidovať pár ďalších mozgových buniek.
***
Vietor zavýja ako nahlas pustené rádio a ja stojím na streche. Pozerám sa dolu na chodník a
uvažujem, aký zvuk by to vydalo, keby som skočil a dopadol priamo na betón. Asi také chutné
zamľaskanie. Keby šiel v tom momente okolo nejaký slepec, tak si možno pomyslí, že sa len niekto
nevhodne správa pri stole. Fúka. Začína mi tu byť zima, ešte to mi chýbalo. Tak poďme, rýchlo, nech to
mám z krku, začnime si rekapitulovať život a prechádzať všetky chyby, čo som kedy urobil. Zrazu mi
zazvoní mobil. Som žiadaný.
„Prosím.“
„Dobrý deň, tu je Horváth z telekomunikačnej spoločnosti Xylophonica. Máte na mňa pár
minút času? Nezdržím vás dlho,“ povedal automaticky hlas, dobre artikulujúc.
„Bohužiaľ, momentálne pácham samovraždu, zavolajte neskôr.“
Ticho. To milého pána Horvátha odnaučí od pracovnej rutiny a preberie ho to do normálneho
života. Stlačím červené slúchadlo a uvažujem, či tentokrát fakt skočím. Alebo či ma bude pán Horváth
otravovať ďalej. Možno by som ho mohol strašiť, keď budem hotový.
***
Štvrtá fľaška dlho nevzdorovala a nálada bola čím ďalej, tým blatistejšia. S Petrom sme sedeli pri
vínku pravidelne, dva krát v týždni, a už sme to ťahali asi päť rokov. Človek by čakal zmenu... alebo
skôr nie, ak má úctu ku svojmu konečníku. Na druhej strane, je to asi lepšie, ako päť rokov disperzie v
mnohofarebnom alkohole. Peter si prehrabol svoje dlhé čierne vlasy, odpil si a so zakalenými očami
upretými niekam do rohu veľavravne mlčal. Vraždenie dôchodcov sme odložili na neurčito. Najbližšie
dva dni malo totižto pršať a my sme nechceli zachraňovať štatistiky mokrí a prechladnutí.
„Čo myslíš, ako dlho tu ešte budeme sedávať pri víne?“
Železný Peter si zapálil ďalšiu cigaretu a povedal len: „Kým nedorazí budúcnosť.“
Ten chlap by mohol napísať knihu, mal plnú hlavu výborných myšlienok. Bohužiaľ mal v
jednom momente aj plnú hlavu olova. Olovo zadržiava radiáciu a zároveň aj tvorivého ducha, tak sa
zdá.
„Neupijeme sa k smrti ešte skôr, ako dorazí?“
„Mne už to víno ani nechutí. Ale keby chutilo, bolo by to celkom príjemné,“ usmial sa Peter.
„Tak to aby sme zrýchlili tempo. Alebo začali hľadať budúcnosť sami.“
63 | Do 26 rokov | Próza
„To sa môžeme rovno obaja zabiť. Konvenčným spôsobom.“
Odpil som si a štvrtá fľaška padla za vlasť. V takom momente sa samovražda zdá ako celkom
dobrý nápad.
***
Prechádzam sa po okraji strechy a trochu sa divím, že si ma stále nikto nevšimol. Skočím a
všimnú si. Pomaly zapadá slnko, gýčovito, ako vždy, už by som si mal švihnúť. Zvláštne, že ma vždy
napadol aspoň jeden dobrý dôvod, prečo ešte chvíľku počkať. Vždy. Vtedy, keď som držal žiletku nad
svojim predlaktím, som sa zrazu zamiloval do svojich ciev a radšej som sa oholil. Dokonca sa mi
podarilo neporezať. Keď som si umyl tvár a pozrel na seba do zrkadla, tak som skonštatoval, že
nevyzerám zle a že by som mohol ísť večer niekam na drink a zbaliť nejakú príjemne hlúpu odfarbenú
blondínu. Aj vtedy, keď som stál na brehu rieky s putami vo vrecku, som si povedal, že dnes proste
nemám náladu a šiel som domov čítať Durkheima. Vtedy, keď som si kúpil lacnú whisky a tri balíčky
ibalginu a rozložil nákup na stôl, som si povedal, že aspoň budem mať čo ponúknuť návšteve a prípadne
pomôcť slečnám, ktoré v kuse bolí hlava. Človek by povedal, že suicidálne tendencie u mňa vyplavujú
endorfíny. Ani cvičiť nepotrebujem.
Teraz tu stojím a hrám sa s gravitáciou a nervami. Dvadsaťšesť rokov, veľký ako štátny dlh, s
trojdňovým strniskom, sklonom k cukrovke a obezite, s prepitou pečeňou, zafajčenými pľúcami,
ustupujúcimi kútikmi a bez ilúzii. Rodina ma nezaujíma, mám stálu známosť so svojou pravačkou. Nič
za sebou, nič pred sebou. A stále nemám odvahu skočiť, napríklad preto, lebo stále kdesi vzadu v hlave
očakávam, že ak zídem dolu, tak ma prepadne budúcnosť a ja budem šťastný, až kým nepomriem.
Endorfíny sa mi vyplavujú a ja spomínam na to, ako sa Železný Peter zastrelil.
***
„Peter... spáchal... samovraždu.“
Túto stručnú novinu mi v to ráno po telefóne oznámila jeho sestra. Mala slzy v hlase a
predpokladám, že aj v telefóne. Bolo to dva dni po tom, ako sme vlastnými hrdlami porazili päť fľašiek
červeného. Príliš ma to neprekvapilo, Železný Peter bol muž činu a odkedy som ho poznal, nikdy
nerozmýšľal, keď si niečo vzal do hlavy. Valil sa ako tank, cez mŕtvoly, aj preto si vyslúžil svoju
prezývku. Druhým dôvodom bola jeho pečeň, ktorá si ten prívlastok zaslúžila. Nezanechal list na
rozlúčku, len svoje skrátené dvojmetrové telo na podlahe a farebnú dekoráciu na stene. Susedia počuli
výstrel.
Keď som automaticky vyslovil formulku o úprimnej sústrasti a položil telefón, zapálil som si
jednu na jeho počesť. Nešiel som do práce, veď komu bude chýbať nejaký úradník, lacná byrokratická
štetka so skrátenými šľachami. Stiahol som asi pol krabičky cigariet a šiel si kúpiť žiletky, nech
nezostanem v tieni svojho kamaráta. Boli sme predsa nerozlučná dvojica, už vtedy, keď sme sa ako
šesťroční bicyklovali na ceste pred domom. Romantika.
Pohreb bol na druhý deň veľmi dehonestujúci. Zopár posmutnelých ľudí si prišlo porovnať, kto
má lepší prací prostriedok na pranie čierneho oblečenia. Neskôr som sa doma tak skvele oholil a šiel
som von piť a loviť, ako som už spomínal. Neúspešne. Odvtedy sa každý druhý týždeň pokúšam spáchať
samovraždu. Rovnako neúspešne.
***
64 Próza | Do 26 rokov |
Takže je zo mňa sériový samovrah. Takýto titul je dôvodom na depresiu. Rekapituláciu mám
teda za sebou, už sa stmieva, tak vytiahnem sedmičku červeného a švajčiarským nožíkom s vývrtkou
deflorujem korok, alebo čo za náhradu teraz používajú. Prikladám fľašu ku mierne presušeným perám.
„Na tvoje, Železný Peter. Aj keď zdravie už asi nepotrebuješ.“
Mám slinu a o pár minút je fľaša prázdna. Recyklujem ju hodom dolu zo strechy. Začnem sa
rozprávať sám so sebou.
„Dnes je fakt pekný večer. Je tu jar, krása. Síce dnes vyzerám strašne a už teraz som trochu
pripitý, ale zídem dolu a nájdem si nejakú slečnu. Šlapku. Nech mám istotu. Veď ide jar, mám na to
morálne právo.“
Pozriem sa dolu zo strechy. Vidím siluetu postavy ležiacej na chodníku a niekoľko ľudí okolo
nej. Zdá sa mi to, alebo niekto ukazuje sem hore na mňa? Usmievam sa. Pôvodne som to nemal v
pláne, ale keď už na mňa vyvíjajú takýto sociálny tlak. Nemôžem predsa odmietnuť.
„Kto neskáče, nie je sériový samovrah. Hop, hop, hop.“
Nohy sa mi odlepia od špinavej strechy a ja sa snažím trafiť.
***
Fľaška rozbila hlavu sedemdesiatročnej babičke, ktorá sa vracala domov z kostola a ja som
potom trafil jedného šedivého pána. Všetci sme podľahli zraneniam v nemocnici, možno aj preto, lebo
sanitka prišla trochu neskôr. Pokazil som si kariéru sériového samovraha, upravil som demografické
štatistiky a budúcnosť ma neprinútil zohnúť sa pre mydlo. Trvalo to, kým sa mi niečo podarilo, ale ja
som vedel, že to príde. Bol som predsa životný optimista.
IVA POLCZIK (1988)
EU PH ORIA
.....za celý postkoitálny fragment časovej kostry , stál za prežitie jeden deň. Prechod do
nevedomia. Maximálne vlastniť svet. Euphoria......
Ocitla som sa na modrých kvetoch. Šteklili mi zadok . Niektoré mali tvrdé hlavy. Poklopce.
Moje poklopce. Spredu som si na ne pravidelne ľahíňala. Najčastejšie v copiate. Asi to bolo. Poobede
12:20 pm. Stojím pred budovou. V ruke držím román. Študentky si pred trojhodinovou cestou vlakom
menia vložky. Len ja pretekám. Na každej strane presiaknutej kvapkami krvi z nástojčivých túžiacich žíl
polnočných polnocí písaných po polnoci v noci pred nočnou. Fialovela moja závisť nevyvolať ti
vzrušenie. Šplhám sa. Do mužov. Nebeské poklopce.Vyzliekla som sa pred ňou a na nohách mi zostali
turistické topánky. Ďalší vrchol. Všade sa s ňou šplhám!Nič opačné! Prehla som sa smerom k pohlaviu a
sledovala som ju, či ťa ňou vystraším. Netrúfala som si odhadnúť...V pravom okne smerom odľava , v
tmavej chodbe , na štvrtom poschodí som pocítila sviežosť . Spravili mi fotku. Dávno predtým, než som
si myslela, že mi patrí. Nič nevieš. Ona nič nevie. Raz jej vypchám ruky a schovám si tam perá. Tebe
samému odpadnú. Lebo si sa jej nedotkol Budeš mať zo mňa ujmu. Z nej. Možno. Určite. Sedel si na
stole a máš sivý sveter. Posledný, ktorý si pamätám. Keby som aspoň mohla vypíliť ruky, hodiť ich do
tašky a položiť si ich v noci ku krku. Tvoje chápadlá. Ale nie. O ničom nevieš. A ona vlastní teba. Mohli
sme sa vlastniť. Som namyslená necitlivosť.Posledný pokus. Nezhorím. Ak nestuhneš, vypadnem.
Navždy. Kráčam k poslednému schodu a na oči si pokladám červené rámy. Som turistická šľapka a
červený rám. Zložila som zo seba všetko. Karmický dlh. Nič viac. Na tej chodbe je esencia. Tvorí ju
vôňa starých antikvariátových kníh. A ya. Ya. Yááá-somár s červenými rámami. Cítim kovovú kľučku.
65 | Do 26 rokov | Próza
Anestézia. Stískam ju a čakám, kedy mi popáli karmické čiary. Na dlani. Brušká palcov. Zvláštne.
Nehoria. Nepresakuje. Skladám z tváre okuliare. Dioptrie. Svetu odolné šošovky. A nikto tam nie je!Iba
senilný antikvariát. Hľadám ťa pod regálmi, v knihách, za sebou. Nervózniem. Spadnem na zem a
prosím si čierny magický kabát. Vesmír mi ho pošle spolu s nohavičkami. Nenechám tam zo seba nič.
Otváram okno a sedím na parapete. S holubom nadávame na svet. Darujem mu zapaľovač s nahou
ženou, nech sa pokúsi zamilovať do človeka. Ja som to nezvládla. Je to kurevsky nemožné.Želám si ,aby
ma zabil prievan. Aby si otvoril . Užitočná smrť. Nič. Zatváram ho. Šúpe sa. Zatváram dvere. Nešúpu
sa. Odpadá kľučka. Na chodbe zvoní. Otupený sluch. Tisíce klarinetov. Au. Žltý papierik. „
Ospravedlňte prosím..“ dnes tam nebol. Nebude. Nie je tu. Tu. Nikdy nebol. Tam. Tu. Nikdy.
Nemám topánky. Časom sa zmenili na lodičky na vysokom podpätku, lebo som sa na chvíľu zbláznila ,
aby som sa navždy nezbláznila. Cez tie dvere som prešla posledný krát. Osvienčimská brána. Doteraz
mám na zápästí žiletkové číslo. Totálna hviezda. Bez cípov. A tu niekde začala. Nevedela som, že je
nevedomá. Ona musela prísť, lebo by som sa skutočne zabila. Osnovala som ju. Premenila ma na
skulptúru, na ktorú som denno-denne nahadzovala plastelínu, ktorá mi vytvarovala dokonale ideálne
telo. Nová Eva. Začala som od duše. Nebolo ta ťažké. Iba ma to skôr nenapadlo. Vložila som jej do
centra papierik s vlastnosťami, aké mi diktovala idealita. Postupne zvlhol a rozpustil v nej grafémy.
Moje grafémy.Musel zmiznúť a ja som musela zmiznúť preč. Staré karmické dlhy sa museli modifikovať
na tekutiny, ktoré zmyjem lacným saponátom na okraji vedomia.
Vesmír mi dal nevedomie. Deň po tom, ako som sa vrátila. Nebolo spôsobené psychotropnými
látkami. Bola osudová. Mala som vlastný čas na prípravu, ktorá vytvorila iného človeka. S krásnym
pohlavím. Bez večných šplhaní . Navždy s lodičkami. V strede akejsi bielej izby s fialovými oknami som
si robila vlastnú sochu. Pravidelne som na ňu príležitostne pľula. Milovala som sa s ňou. Stískala som jej
ruky. Moje nové chápadlá pre iných. Možno len pre seba. Trvalo to jeden deň. Lebo ráno, pred pol
piatou, kedy sa ľudom najviac sníva, bola hotová. Dofajčila som večný špak, rozkázala platni a čakala
som , kým mi vyvrie káva. Bola som nevedome unavená. Žiaden vedomý čas. Asi bol večer.Bolo ráno.
Prechádzam naboso k izbe a je tam. Maximálne nadpozemsky vybičovaná idelita , umocnená biliónmi
odrazov slasti, aké si ľudský človek nevie uchopiť vedomými zmyslami. Emanácia. Orgasm. Okamžite
som ju vedela zmilovať. Venovala som jej niekoľko pús. Spotili ma. Hanbila som sa pred sebou. Ona –
som bola ja. Veľa času som pred ňou stála nahá a fúkala som je cigaretový dym do tváre. Objala som ju .
Bola som v nej. Ya som to. Orgasm.Ya-esencia vybičovanej dokonalosti, ktorá nepotrebuje tvoje meno.
Mala som na rukách hodinky. Pozemský vedomý čas. Nevedomky sa krátil. Strašne mi v nej bolo
krásne. Nevedela som, čo všetko si mám urobiť, aby som si to niesla v kuse so sebou. Pred nimi.
Objímala som jej vnútornosti, plávala som v kolenných čakrách. Lipla som na srdci. Sedela som jej v
medzimozgu na bielej hmlistej stoličke a čítala som pri nej Snílkov.Vtedy som lietala. Zozadu som jej na
krk fixkou napísala “ľúbim ťa“. Nech si to aspoň raz uvedomím.! Objala som ju, lebo som sa s ňou
musela spojiť. Niekto popisuje stav prechodu z vedomia nepopísaťeľne, neuchopiteľne , ležatá
osmička...Ja som ju opísala ako symbiózu navždy neodmocnenú zmocneným prežívaním na nekonečnú.
Moja stanica. Ya. Nehnehraničnosť.Trvalo , kým sme sa zrástli. Potom prišla. Vystúpili sme spolu do
ulice. Ešte chvíľu som sa hanbila. Nie. Nehanbila. Namýšľala som si. Mala som na sebe všetko červené.
Výška- Ty po členky. Príťažlivosť-nevynašli takú..Esencia-vysoká....Charizma- večný ideál. Jeden deň
bolo všetko ideálne. Napadlo by niekoho, že si otvorím ošúpané okno, vyberiem ho spomedzi kníh a
položím ho na posteľ v strede akvária?Nie! Moja esencia nie je On. Je to nadčlovek. Vždy ma bude
chcieť, chcel, chce...Vesmír ho práve pre mňa vytvára. K spojeniu príde poobede. 14:O2pm-v botose. V
ruke držím čiernu šálku s bielou kávou. Pery produkujú šľahačkovú flegmu. Omáčam ich do nej.
Rozpúšťa sa. Ženy mi závidia nohy. Sú surdlhé. Preplietam ich cez elektrické vedenia. Zvádza ma
jaslovský komín. V pare toxických foriem vytvára špirálu astrálnej túžby. Dobré znamenie. Každého
poznám, lebo všetko vidím. Ako sa holia, ako sa chcú, ako podvádzajú. Pri prsiach mi lietajú čajky.
66 Próza | Do 26 rokov |
Anticipačky. Bude to Livingston. Môj racek. Žiadne poklopce. Sedím na posteli . Červená skulptúra. O
minútu príde. Šaliem. Otváram. Je to on. Potvrdená idiognómia. Chytí ma za ruku a ideme preč. Je to
posledné, čo zažijem, lebo cítim, že zomieram. Má na sebe košeľu. Je nahý. Má neforemne krásne prsty.
Na nohách. Palce na rukách nemá. Sme dokonalí, lebo sme to tak chceli. Ležíme na jahodovom víne.
Špiní mi bielu blúzku. Prezliekam sa. Obaja fajčíme. Za chvíľu sa nám strácajú zmysly. Ponáhľame. V
nevedomí je pupok popolník a nad ním stojíš ty a za tebou je vedomý svet tak neschopný uniesť krásu,
lebo by sa posral. Mám horúci krk, po ktorom steká esencia. Nepotrebujú potomkov, lebo oni sami sú
originály. Žiadne zbytočné karmy. Inteligenti. Na košeli nemáš gombíky , ale biele čajky, ktoré do mňa
pomaly letia. Dúhovky v centre bytia. Tvoje oči. Prenikavý jas harmonickej deštrukcie. Už zatváram
oči. Prikladáš mi na ne okuliare s diskovým princom. Som tarot. Teraz som ideál. Kráľovná pohárov.
Eso. Maximálne nevedomá. Prikryješ ma zbytkom cholé a ja sa strácam. V mentalite.Ty už nie si.
Neviem, kto to bol. Nestihla som mu napísať knihu. Ani nebol. Bola. To bola ona. Euphoria. Možno
ani nemal penis.
Dopočúvala som pieseň. Dvojcentimetrový čip zaznamenávajúci hudbu som schovala do roláku
pri krk. Aby dohrial. Ešte si spodnou perou pridržiaval šálku.Bol si v nej, ale ja som nebola schopná ti ju
dať do tvojich vedomých rúk, práve preto , že sú vedomé. Ja som nevedomá euphoria. Škoda, že si si to
nevšimol. 14:25 pm v coschvrte mi ide vlak. Ani fajčiť ma nenapadlo. Tak silný mravec si !!! A to , čo
stálo nado mnou, si bol ty. Bohužiaľ , vďakabohu ty! Nič krajšie už v živote neunesiem.
E-Extasy
U-Utopia
P-Preconscious
H-Holotropy
O-Orgasm
R-Reinkarnation
I-Ideality
A-Adam
To si. Minimum časti z uvedeného celku. Je laden a zajtra sa zase nestretneme.
PLNÁ PRÍTOMNOSŤ
Osem vlakov, jedno kupé, strašne nepreniknuteľný colpond , 7:08 sekúnd. Spala som s
okuliarmi na tvári. Bezružovosť. Sú červené. Moje topánky nesmerujú. Bočia. Stojím na vlakovej stanici
a pijem kávu ,železný vzduch, bez zrniečok a šedej smotánky , sledujem nenásytne čas a prudko sa
potím vášňou sedieť, sledovať stromy, vlaky, mužov, zahryznúť si do tvarohu rozpúšťať ho v slinách,
zapiť ho druhou kávou zapáliť si, nadchnúť ich, vychutnať, časom zničiť. Na stanici vyfotiť čas,
pocítenie aktuálnosti ,aby som si uvedomila prežívanie , ktoré dnes končí. Podlaha nie je nečistá. Medzi
dňami, pohnútkami, môj pud , ktorý to chce , prechádzanie pomedzi ľudí, kupujem noviny , nasadím
okuliare , fajčím, dymujem čakáreň a kávu vymiešavam bielou tekutinou . Premiešam ju proti smere
hodinových predlaktí , pofúkam po milimetroch povrchu a po prvých troch riadkoch ju vypijem celú.
Zabil, bola, nová vlna. Čapíky zeleného oka s červenými okrajmi prebodnú svetlo, ktoré si žiada celú
bytosť. Trochu krvi po lyžičke. Neprotestujem! Chvíľkové podvedomé spomienky, nárazový únikový
východ z prítomnosti a pokrčený umelohmotný pohárik farby capuccina v koši. Okuliare s fľakom ,
pokrivené ponožky a vlasy vo vetre. Útek cez prvý vchod, strašne veľa schodov,schodiská, nepotím sa,
dýcham , bitie srdce a bytostná rýchlosť kúpiť si lístok a preznásilnovať vlakové stanice nanovo. Dostať
sa na začiatok do mesta mestom a zatvoriť sa! Nadýchnuť a vydýchnuť , skontrolovať čas a dať si
tabletku, zapiť šťavou, predtým potrepať. Životu nebezpečné, robiť to v opačnom poradí. Pokračujem.
Sedieť tam, kde je tma, nevyjsť z nej , túliť sa do vlastnej sedačky, natiahnuť si nohy , vyjsť , nadýchnuť
67 | Do 26 rokov | Próza
sa, počkať si na zvuk, oznamujúci odchod, odísť , nájsť ďalšie východy smerom k západnej časti mesta ,
kde ležíš v nevedomom spánku poliatym slasťou. Pozrieť sa von , pocítiť svetlo na hlave, zostrujúca
energia, ubehanosť , život , energia, melancholé a nebudúcňovať v kombinácii s plusquam(perfekt)ným
životom. Utekať na ďalšiu ožiarenú električku, urobiť ten istý úkon , dať si na čelo okuliare , prejsť nimi
po vlasoch , uznať v spodnom odraze , že vyzerám žensky a odfotiť momentálne fragmenty pozadia
slepých cestujúcich. Potom nohavičky.Spraviť si z vlasov uzol. Počúvať ju a zase sa posadiť. Sem- tam si
spomenúť na rádio. Neriadi ma. Dnes. Prítomnosť. Vystúpiť , cvaknúť si obrazovkou nohy a milovať
ich hnedý odtieň.
Vôbec netušiť , v ktorej posteli , a na ktorej ulici snívaš. Túžiť po ďalšom kelímku od kávy do
ruky, po druhej a potom zase a zase, a kedykoľvek ma napadne , lebo mám chuť utiecť. Nájsť ju ,
sledovať minútu a dve sekundy , ako sa prelieva do kelímku, ako na jeho spodku vidím rozpúšťajúci sa
karamel s orieškovou príchuťou a ten zvuk, ktorý zatvára veko. Škorica- šľahačka. Potom prvé teplo,
omnoho prenikavejšie ako prvé mužské ruky, pohľady , postrehy okolia, nekontrolovateľný čas ,
poškriabanie pravého členku, dotyk kože na kožu ,šteklenie a účet. Žiaden nedostatok, veľa všetkého,
pocit podráždenia vyvolaný dňom, ktorý poskytuje strašne dobrú kávu na inom mieste s inou vôňou.
Neprenikám, prenikla som. Okuliare na tvári , zlatistá pokožka bez starostí a známky jedinečnosti v
jednom celku s kelímkom. Je môj život, lebo je v ňom všetko , čo si myslím. Aktuálne vypitie kávy je
porovnateľné s aktuálnym spojením z lásky, s tým, čo si myslíš , lebo práve teraz o tom viem, a nemýlim
sa. Rýchle kroky, krásne ženské boky v priliehavých sukniach , moderné topánky s presvitajúcimi
vnútornosťami , nadýchnutie , zaostrenie na zorný uhol vlastného pohľadu a ďalšie pozastavenie so
zatvorenými očami, ohromiteľná krása sledovať nebo a vás. Potom sa vyžiť na tráve, zotrvať s okuliarmi
na čele a vyfotiť si ich. Ležať , otvoriť , zatvoriť , túžiť, netúžiť , vyliať si kávovú penu na nohy ,vysušiť
negatívy, filmovo sa zasmiať a potom uhasnúť v pravom bdení. Vypnúť orgány a navodiť si podvedomé
čistoty. Vysaponátovať. Vidieť tmu a nevidieť nič. Neuvedomiť si zvuk, ale bytie ako také , robiť to ,
čakať , kým sa tento čierny obraz vderie dopredu k mojim stredom, vrcholom , hranám až sa zostrí a ja
som schopná otvoriť ich , zakryť okuliarmi a vypadnúť nanovo. Pretočiť os vnímania , zaostriť inam a
hľadať tam, kam ma zanesie prúd vedomia. Nevedomá som bola, podvedomá pred stotinou sekundy,
teraz sa deje všetko vedomé. Všetko, čo robím je správne a vedomé. Nezabudnem! Nepremýšľať! Ulica s
jedným prechodom, čokoládový zmrzlinový ľad, beznohé motýle a dlhá ulica bez ľudí. Zase naboso, bez
kávy , priechody večnosti, kráčanie , šúchanie , dýchanie , zastávka, nevyčítať si!, dusenie, trysky, hrudné
kosti, paže, dvanásť centimetrov od ucha , noty , ty a práve zatváram oči. Lebo nespíš. Stál si tam. Už
netúžim. Coshvrt 12: 05. Fotka. Nevystavujem. Po sklamaní. Konečne! Tu si! Nepustím.
Ibaže..Vydychujem. Vraciam sa naspäť. Pokoj.Zase pražím vyliahnuté vajíčka na jedinej panvici v
mojom minulom byte.
PRIENIKY
Aké zvláštne je ocitnúť sa na stanici, a sledovať si zamrznuté prsty. Pekne röntgenovať kosti.
Všetko som robila v absolútnom tichu a v presvedčivosti, že mi ani nič iné nepatrí. Neučila som sa žiť,
ja som konečne žila. Patrili mi isto-iste veci, ktorých som nebola schopná sa za žiadnych okolností
vzdať. Môj jesenný kockovaný kabát s červeným vzorom, ktorý som nosila s prechodmi na jar, lebo sa
mi nesmierne páčil , a ľutovala som leto, kedy som ho nemohla nosiť, lebo vtedy bolo treba sa
odhaľovať. A to mi nebolo príjemné. Z mesta, v ktorom som celý čas iba čakala, som musela rýchlo
odísť. Zostala mi ešte káva. Mala som ju vždy rada. Nosila som ju všade v kelímkoch. Z domu som si
vzala iba farebnú dózu s kvetinami, v ktorej bola. A vždy, trikrát do týždňa, som si kupovala krabičku
cigariet. Občas nejaké knihy. To boli moje istoty, nič iné som nebola schopná si poistiť ďalej. Niekedy
to bol sneh pod nohami, pár aforizmov vymyslených cestou domov , to sa dialo cez víkendy a niekedy v
68 Próza | Do 26 rokov |
piatok, v sile pominuteľnosti , som sa rozhodla, že jednoducho domov neprídem. Neodišla som na vlak.
Zavolala som im, že budem doma a budem písať. Kúpila som si džús a vodku. Hrialo ma. Mala som na
sebe červený sveter a fajčievala som pri okne. To boli momenty, z ktorých som mala obrovské potešenie.
Zostala som tak aj vtedy , keď všetci odišli a mimo mojej izby s červenými tapetami , v byte nebol nikto.
Ani domáca si neprišla pre peniaze. Nechali ma tam samú. Tak som si bola v markete oproti kúpiť
vodku a pomarančový džús. Zapálila som si sviečku a snažila som sa meditovať. Vyrušoval ma sneh ,
lebo krásne sa sypal. Vôbec si nemyslím, že som chcela veľa, práve naopak, až príliš málo. Neviem to
popísať. To bol len momentálny pocit. Vyprchal. Ako všetci „povrchní“. Vonku sa hrali deti. Niekto
podišiel ku vchodu a zatvoril dvere . Akosi mi patril. Nevedela som to presne , ale vedela som, že to
bude muž. Chvíľu stál predo dvermi a potom sa rozhodol vstúpiť. Mal kľúče. Neviem , kto mu ich dal,
ale nesmierne mu patrili. Otvoril si ich a odložil si tašku na stolík. Nepotreboval sa príliš predvádzať.
Bol tichý. Čupla som si k stolíku pri okne a sledovala som pohyby. Bála som sa , lebo som sa chvíľami
spochybňovala , že som tam nahá. Vážne som si to myslela. To by si on mohol myslieť , že ho chcem,
možno by sa do mňa zamiloval , splynuli by sme , a ja by som potom prestala po všetkom túžiť. Presne
tak by to mohlo byť. Zamkol dvere izby, v ktorej bol , a potom pustil vodu. Chcela som vyjsť a
zamknúť za sebou dvere , odísť z bytu , posadiť sa na lavičku v parku, zapáliť si a potom urobiť znovu to
isté, ale nič také som neurobila, lebo práve vtedy , keď som si chcela vziať svoj károvaný kabát, on
otvoril dvere. Mal na sebe modrý župan a tváril sa, že ma pozná. V minulosti sme o sebe nevedeli.
Stretli sme sa teraz. Nevedela som , čo sa ho mám spýtať, tak som čakala, kým sa ma niečo spýta on, ale
on to asi tiež čakal, kým ja urobím to, čo očakávam od neho a tak sme , ja v čupe, on postojačky ,
pozerali po sebe a čakali sme, kým niekto z nás niečo vysloví.
„Urobím kávu“ povedala som. „Tak fajn, ale nesladím si , len som smotanou“- povedal on.
Utrel si vlasy, hodil uterák na radiátor a odišiel do druhej izby. Aj odtiaľ mal kľúče. Bála som sa, že ma v
noci zabije. Prinajmenšom znásilní. Nebavili sme sa spolu. Ja som sa ho chcela spýtať , prečo je so mnou
v byte , ale čakala som, že sa to spýta on, ale on sa nepýtal, ani ja som to nerobila , a preto sme obaja
uznali za vhodné, zbytočne nevyzvedať. Predišli sme trápnostiam a už tri dni sme sa zdravili bez
zoznámenia. On nevedel, kto som ja a asi o to nemal záujem a ja som bola na tom podobne. I keď ja
som záujem mala. Keď som si vyčítala, prečo by som ho mala mať , tak som ho odrazu nemala. Tak
nejako som si to myslela. A možno som sa mýlila ,ale na omyly som bola príjemne zvyknutá. Snažila
som sa nepripúšťať si ich dopady. Tie boleli. On mal krásne červené papuče, a ja som ich vždy ráno
videla pri raňajkách, ktoré sme robili každý individuálne. Sledovala som ich cez uško kanvice. Občas si
bol zobrať z kuchyne kávu, ktorú som si narobila na celé poobedie , ale určite nič nenaznačoval, a ja
som si preto nemusela zbytočne myslieť, že sa vzájomne snažíme o niečo. Nikto a nič. Zdalo sa mi, že
okolie ma konečne rešpektuje. Potvrdený fakt o dva dni pozadu, keď prišla do jeho izby nejaké
blonďavá žena. Možno to bola sestra. V noci kričala , potom som počula facku a ráno sa ma spýtal, či je
možné, že láska vyhasla a odporučil mi, nikdy sa nezamilovať, lebo práve ona neposkytuje večnosť.
Veľmi ťažko sa to chápe, ale asi som mu rozumela. Nemala som za sebou nič a predsa všetko. Zamiešali
sme si kávy, odporučil mi nové hudobné platne a určite si vtedy nemyslel, že by ma to opantalo. Cez
víkend ma rodina pozvala na obed. Prislúchalo mi to, lebo som už tri dni nič nejedla, ale mama sa to
nemala dozvedieť. Nechcela som výčitky. On bol v nedeľu ráno doma. Prvý vstal, urobil nám kávu,
dokonca nechal pol hodinu pred raňajkami roztopiť maslo a mňa to ohurovalo. Pustil včerajšie
spomínané platne a začal čítať knihu. Sedel pri radiátore. Nepozeral sa mi do očí. Zhasol.
„ Nechcel by si sa dnes so mnou prejsť vlakom a ísť k mojim rodičom k obedu? Neviem,
nepoznáme sa“ povedal. „Ja som Emma. Ja som Johan. Si hladný?“ Uvidíme..
Sedeli sme v teplom kupé. Moja hrubá podrážka sa roztápala na železných kvádroch horka. Mal
pekný sivý sveter a vlasy tak akurát. Nikdy som mu nevidela do očí . Až teraz. Hoci skoro celú cestu
spal, určite bol unavený, ale sem-tam , keď tak spal, pozrel sa na mňa a mne to bolo príjemné. Mal
69 | Do 26 rokov | Próza
tuším modré oči. Necestovali sme dlho. Mala som na sebe dlhý sveter po kolená a cítila som sa dobre.
Mal uhrančivé oči. Cítila som vážny záujem vyvolaný vlastnou sugesciou.
„Teraz vystúpime!“ , chytila som ho za ruku a potiahla som ho po schodoch k sebe.
„Je mi zima!“- povedal.
„Zvykneš si!“
„A keď si nezvyknem?“
„Tak mi nedôveruješ!“
„Ľudia si ešte veria?“
„Ja neviem, neuvažujme, pozri aký je ten sneh tvrdý, ako hrá, chceš , aby hral?“
„Ja neviem, ja si myslím, že je to jedno.“
„Tak to má byť, nepremýšľať, malo by nám to byť všetko jedno.“
„Presne tak. Po ničom inom ani netúžim.“
Nepoznali sme sa, ale obaja sme mali pocit, že sa poznáme. Nedržali sme sa za ruky, nedýchali
sme rovnako a páčili sa nám odtlačky topánok, ktoré sme prechodievali každú zimu, v tých istých
časoch. To bolo to pekné. „ Vieš na čo budem spomínať, keď zomriem?“ povedal. „Na moje odtlačky
topánok a na sneh.“
Vystúpili sme pár schodov, potom sme sa oprášili a zaklopala som im na dvere. Otvorili mi ,
privítali nás a usadili v kuchyni. Mama nečakala, že s niekým prídem. Ani ja som to nečakala. Mame sa
páčil. Postupne sa páčil aj mne. Nerátala som s ničím. Mal pekné vlasy. Sedel oproti mne a nakladal si
omáčku. Pridal si ryžu. Mal gaštanové vlasy , celkom pri krku, a páčil sa mi. Čoraz viacej som cítila, že
sa takto budeme stretávať častejšie. V minulosti mi diagnostikovali naivitu. Slabé odvolanie, ja viem.
Nikto sa ho nepýtal na nič, lebo všetci naokolo vedeli, že je ideálny a že som si vybrala správne. Ich
pohľady mi ho vnukli a keď som videla, ako mu mama podáva po káve dezert, preistila som sa v tom, že
asi sa najbližší večer pokúsim s ním vyspať a zistiť, či by sa ku mne hodil. Bolo by to príjemné súladiť
dvojako, nad ničím nepremýšľať , vziať si kúsok pre vlastné potešenie , a možno mu časom porodiť deti.
Ale bolo nezmyselné veriť, že by to bol práve on, lebo v minulosti mi diagnostikovali naivitu. Keď sme
odchádzali, vedela som , že mám vstupenku do nebies ,lebo mame sa páčil. Všetko, čo sa páčilo mame,
bolo správne. Ale neodbilo to moju naivitu. Vlak nám meškal, prestalo snežiť a automat , tentokrát na
čaj, bol dočasne mimo prevádzky. Sedel odo mňa asi pol metra , krčil si v podpazuší ruky a niečo mi
našepkávalo držať hubu. Potom sa otočil, práve vtedy, keď som sa uprisahala k tomu, že sa za ním
neobzriem, ale zmohli ma pudy , ja som sa obzrela a on sa na mňa pozeral. Minutú, dve, potom tri a
ďalšie časy, až som nadobudla pocit, že možno niečím silne trpí, aj by sa chcel vyrozprávať , ale nejde to.
Čo ak prekonal ujmu ? To sme potom dvaja. Nerozprávali sme sa ani v kupé. To si spal. Potom bola
jar, ja som mala na sebe zase ten príšerný návykový kockový kabát a automat na čaj, na tom mieste, na
tej stanici už nebol. Niekto ho odstránil. Sedela som tam sama, ty si odišiel , bez vysvetlenia a tešila som
sa, že sa vrátim na to miesto, kde som ťa čakávala v červenom svetri.
Chvíľu som žila s umelým mužom, to ma omrzelo, lebo som si pripadala choro, a to sa k môjmu
peknému veku nepatrí, potom som sa potkla o ďalšie dva kúsky, ktoré nedokázali unášať moju citlivosť ,
a teraz sa vraciam k tej istej kanvici od kávy , ktorá bola dlhý čas mimo nás. My sme neboli prevádzka.
Ty si mi nedal žiadnu šancu, ale rovno si ma v tichosti odstavil. Pre niekoho strašná hlúposť, ale vždy aj
keď teraz cez jeseň, či je jar, alebo zima, prechádzam vlakovou stanicou, stále si myslím, že vystúpiš z
vlaku a vypitveš mlčanlivosť. Podáš mi svoje vnútornosti a ja si z nich už vyveštím.
Tak som začala fajčiť, dolu, pod budovou, a po pár razoch, prišiel jeden muž, ktorý mi
šarmantne pripálil. Dóza od kávy a on zostali. Odteraz som si istá a nepotrebujem tarot.
70 Próza | Do 26 rokov |
LENKA SUCHÁ (1986)
KAURI
Tak skoro ráno nebol okrem nás na pláži ešte nikto. Sedela na brehu, ukrytá pod jedným z tých
dovolenkových klobúkov, širokých žltohnedých klobúkov pripomínajúcich klobúky plávok. Namiesto
chodidiel mala len dva kopčeky piesku. Sledovala, ako pred ňou more ustupuje a na pobreží po ňom
ostávajú farebné sklíčka, trsy chalúh, rozdrvené telá mušlí.
Všimla si ma, keď som ich hádzal do konzervy k ostatným.
„Kauri,“ vstala a vzala mi z rúk ulitu s jemnými zúbkami uprostred.
„Kauri, máte šťastie,“ dodala.
„Prečo?“ nechápal som, aký je medzi nimi rozdiel.
„Čím menšia, tým cennejšia,“ vysvetlila a vrátila mi ju. Opatrne som si mušľu vložil do vrecka.
V to ráno sme popri brehu prešli až k Farebným útesom. Rozprávala mi o tom, že kauri majú
v niektorých kmeňoch hodnotu mincí. O tom, ako sa domorodci pomocou krehkých morských tiel
rozprávajú, posielajú správy, jednou mušľou odmietajú a šiestimi vyznávajú lásku.
Šaty sa jej pri chôdzi vlnili a sandále, ktoré držala celou cestou za remienky v ruke, o seba
klopkali. Pripomínali zvuk, aký vydávajú kastanety. Jej bledé paže posiate perličkami z poludňajšej
horúčavy, ukryté pod jedným z tých dovolenkových klobúkov, širokých žltohnedých klobúkov
pripomínajúcich klobúky plávok, odrážali zablúdené svetlo perleťovým odleskom.
Keď sme sa vracali späť k našej pláži, zastavili sme sa pri chlapcovi s mušľami. Vyblednuté lastúry
mal porozkladané na novinovom papieri. Pod ostrým slnkom sa začínali drobiť. Ostali z nich len
prázdne schránky, ozveny morského príboja. Napriek tomu som ich na jej prosby všetky kúpil. Sadli
sme si na skaly a ona ich ponárala do vody, aby sa opäť leskli ako predtým. Keď sotva počuteľne šepkala
do ich dutín, pripomínali ľudské uši. Zvuk sa v nich odrážal a trieštil. Napokon ich z útesu hádzala
naspäť do mora.
„Dávaj pozor, šmykneš sa!“ vzal som ju za ruku.
Vzápätí sa však naklonila tak prudko, že sa mi jej vlhká dlaň vyšmykla zo zovretia. Našťastie som
ju stihol chytiť za šaty. Takmer som jej pritom roztrhol perlový náhrdelník.
„Zbláznil si sa?“ Vyskočila na mňa, akoby si vôbec neuvedomovala, čo sa jej mohlo stať.
„Náhrdelník!“ chytila sa naľakane perál.
„Mohla si spadnúť!“ kričal som na ňu rozzúrený. „Čo je s tebou?“ triasol som ňou.„Počúvaš ma
vôbec?“
Zaujímal ju len náhrdelník.
„Uvoľnili sa, vidíš?“ prechádzala prstami po vlasci a stláčala prázdne miesto medzi perlami.
Nevnímala ma.
Pokúsil som sa ju upokojiť: „Veď je celý, pozri“. Mlčala. Neprehovorila ani po zvyšok cesty.
Po spoločnom dni mi v ruke ostali len nepatrné kúsky perlete.
Na pláži sme sa stretávali celý týždeň tak, ako v to prvé dovolenkové ráno. K tomu, čo sa stalo,
sa ani jeden z nás nevracal.
Nevedel som, v ktorom hoteli býva, nechcela, aby som ju odprevádzal a nikdy som sa na nič
nepýtal. Nechcel som, aby sa medzi nami niečo pokazilo. Uvedomil som si, že sa teším na jej
rozprávanie tak, ako na zvuk klopkajúcich sandál a perleťovú pokožku voňajúcu soľou.
Raz v noci som jej na pláži nechal odkaz. No ráno som namiesto nej našiel v piesku jediné kauri.
Trávil som na pláži celé hodiny a do hotela som sa vrátil až večer kvôli silnejúcemu vetru.
Sledoval som, ako mi do okien strieľajú dažďové guľky, ako sa na mori zdvíhajú vlny, ktoré sa pri
brehoch trieštia o skaly a rozzúrená voda pení. V tú noc som veľa nenaspal. Napriek tomu som sa skoro
71 | Do 26 rokov | Próza
ráno vybral na pláž znova. Všade bola kopa naplaveného dreva poprepletaného chaluhami. Cestou po
brehu som nenatrafil ani na jednu neporušenú mušľu. Namiesto nich som našiel v piesku sedieť ju.
Klobúk mala úplne potrhaný a na bledom tele jej svietili drobné sinky.
„Ty si bola celú noc vonku?“
Neodpovedala.
„Nechceš vedieť...“ otvorila dlaň a odhalila kauri, ktoré som jej v predošlú noc nechal na pláži.
„Teraz to nie je dôležité.“ Pomohol som jej vstať a vzal som ju k sebe do hotela. Zatiaľ čo sa
osprchovala a oddýchla si, zbehol som k stánkom pred hotelom a kúpil jej nové šaty a klobúk. Bez neho
som ju azda ešte nevidel. Neustále sa bála, že jej slnko spáli perleťovú pokožku.
Cestou späť som kúpil bagety a croissanty.
Našiel som ju na terase. Sedela pri bielom stolíku, zamyslene pozerala na more a jednou rukou
brnkala po šnúre od sušiaka. Klobúku i šatám sa potešila. Hneď sa išla do kúpeľne prezliecť. O chvíľu
sedela opäť na terase a zúrivú noc jej pripomínali len malé sinky.
„Daj si.“ položil som pred ňu pečivo s marmeládou.
„Ďakujem.“ pokrútila odmietavo hlavou.
„Tak teda kávu?“ spýtal som sa.
„Vodu.“
Usmial som sa: „Nebolo tej vody na dnes dosť?“ neodpustil som si poznámku.
Otočila sa späť a ďalej nerušene pozorovala more.
Zrazu mi prišlo všetko hlúpe. To, ako som pre ňu pri prvom stretnutí kúpil mušle sa mi teraz
zdalo patetické. Rovnako naivné ako čakanie na nové ráno, aby som znova mohol počúvať jej
rozprávanie a klopkanie sandál. Nerozumel som sám sebe. Prečo som jej na pláži nechal odkaz, keď sa
už vraciam domov?
„Kedy odtiaľto odchádzaš?“ Chcel som sa jej opýtať aj to, kam vlastne pôjde, no na viac som sa
v tej chvíli nezmohol.
„A ty?“ otočila sa ku mne.
„Zajtra.“ preglgol som a nasilu si strčil do úst kus bagety. Cítil som sa trápne, akoby som ju
klamal. Celú situáciu som len zhoršil. Začal som jej rozprávať, čo ma doma čaká. Podráždená domáca,
ktorá sa mi ponúkla, že mi bude polievať kvety a určite pritom nezabudla strčiť oči do všetkých šuflíkov.
V práci samé vybavovačky a nakopené papiere.
„Mohol by si tu ostať,“ zašepkala.
Rozosmiala ma. Všetko si predstavovala tak jednoducho.
„A čo práca. Čo by som tu robil?“
Zatvárila sa urazene. Bránil som sa.
Opýtal som sa jej, prečo mi potom na pláži nechala iba jedno kauri. Chytila ma za ruku. Jej dlaň
bola vlhká, tak ako vtedy, na Farebných útesoch.
„A chcel by si tu ostať?“ pozrela sa na mňa spýtavo.
„Keby som tak mohol...“ prehodil som bez rozmýšľania.
Vstala, nečakane ma objala a pobozkala. V hlave mi hučalo ako v mušliach, ktoré sme kúpili na
pláži v prvý deň.
Balkónové dvere sa za nimi ticho zabuchli. Na nočnom stolíku, okolo mušle, ktorú mu na pláži
nechala ako odpoveď, porozkladala do kruhu ďalších šesť ulít. Jej paže sa okolo neho jemne vlnili.
Potom ho pritiahla k sebe a celá ho svojím vláčnym lesklým telom prikryla. Na obliečkach po ňom
ostali len kúsky perlete.
Na pláži sa objavila s ranným prílivom. Sedela na brehu, ukrytá pod jedným z tých
dovolenkových klobúkov, širokých žltohnedých klobúkov pripomínajúcich klobúky plávok. Namiesto
72 Próza | Do 26 rokov |
chodidiel mala len dva kopčeky piesku. Sledovala, ako pred ňou more ustupuje a na pobreží po ňom
ostávajú farebné sklíčka, trsy chalúh a rozdrvené telá mušlí.
Rozopla náhrdelník a navliekla na vlasec ďalšiu perlu.
Čakala, kým niekto opäť nevysloví želanie.
IVANKA
Keď mala Tanka päť rokov, hrávala sa s Tonkom na mamičku a otecka. Kým ona piekla
pieskové bábovky a zametala drevené prahy plástového domčeka, musel Tonko strážiť gumenú Ivanku.
Tanka ho neprestajne napomínala, aby dával pozor, nech mu nespadne. Mohla by si pri tom
rozbiť hlavu a stratiť aj druhé očko. Tonko preto jednou rukou kopil piesok, z ktorého staval hrad
a druhou držal Ivanku pevne za nohu.
Na tanieri ostali nezachránené medové kvapky stečené po chlebe. V duchu k nim dokreslila
medové mraky, medové slnko, medový kvet, napísala I- van –ka.
V úli to bzučalo zúrivými telefonátmi o najnovšom architektonickom zázraku a piskľavým
leštením vitrínok.
Keď mala Tanka viac rokov, prestal sa s ňou Tonko hrať. Plástový domček zametala iná Tanka
a iný Tonko sa mal postarať o gumenú Ivanku. Hrala sa radšej na obchod, predávala škatuľky od liekov,
lesklé cukríkové obaly, plastové fľaše od mlieka. Každý deň všetko zoradila nanovo od najmenšieho po
najväčšie, poutierala nasadaný prach.
Ivanke v hlave hučalo ako v úli.
Neplytvať vodou, nejesť v obývačke.
Udržiavať čistotu.
Nechytať sklenený stôl, sklenené tabule, sklenené vitríny. Nepridŕžať sa zábradlia.
Nedotýkať sa – krehké. Nedotýkať sa – drahé. Nedotýkať sa.
Pre neho platí, leštiť plásty pod dozorom.
Keď mala Tanka dvadsať rokov, začali sa s Tonkom opäť hrávať.
Ústa prisali na plást.
Odvtedy Tonko znova stavia pieskové hrady a Tanka pečie dookola pieskové bábovky.
Robia to pre seba.
Ivanka je tam, akoby tam ani nebola.
Ivanka sa už nemôže ani prizerať. Prestali ju držať za nohu.
Ostala ležať v plástovom domčeku.
PROVENCE
Ležíme vo vani. Vo fialovej vode, ktorá pripomína ametyst. Alebo fialky, že R.? Vďaka štyrom
lyžiciam farebnej soli voniame levanduľovo. Pritláčam o tvoje telo špongiu, voda sa po ňom rozlieva
a zaplavuje chĺpky. Položím nohy na okraje vane a ty pozoruješ moje zakrpatené malíčky, necht, ktorý
som si včera zastrihla až do krvi. Ochutnám, či si slaný naozaj.
Predstav si R., že sme v Provence. Prechádzame sa po fialových poliach, držíme sa za ruky aby
všetci vedeli, že patríme sebe. Pôjdeme tam v lete, čo povieš? Vtedy je tam vraj najkrajšie. Mohli by sme
73 | Do 26 rokov | Próza
si spraviť cestu po juhu Francúzska. Nemuseli by sme prespávať v hoteloch, stačí privát. A nechodili by
sme v kuse po reštauráciách. Jasné, že budú nejaké syry, víno, ale ostatné si zoberieme z domu.
Budeme si užívať. Okolo nás cudzinci a my, stále spolu. Výlety do miest, vínne pivnice, ulička
s harmonikárom, verklikár na námestí a zopár kostolíkov, ktorých mená zabudneme s nasledujúcimi
dňami. Večer prechádzka po dedine, pár slov s domácimi rukami-nohami, milovanie v našej izbe s
obrázkami levanduľových polí a zberačov. Vieš si to predstaviť R.?
Telo ti zatiaľ vychladlo. Znova namáčam špongiu a pritlačím ju o plecia. Prúd vody sa vlní, stáča
okolo prilepených chĺpkov. Ponorím hlavu do fialova. Počúvam, ako mi tlmeným hlasom vysvetľuješ,
prečo v lete do Provence nepôjdeme. Si ďaleko odo mňa. Zavriem oči a čakám, kým sa vo vode štyri
lyžice farebných slov nerozpustia.
Potom sa spolu znova rozprávame, na hlave mi robíš kohúta a smeješ sa z mojich malých nôh.
Hráme búrku na mori a fialová voda sa prelieva odtokom, akoby žiadne Provence ani nebolo. Je mi
chladno, umyješ ma R.?
Z nafarbených vlasov padá do fialovej sivá šampónová pena. Spievaš mi pritom dookola tú istú
pesničku. Umyješ ma a zabalíš do uteráka. Nevonia ako ja. Súriš, aby som sa šla obliecť. Sľubuješ, že
o pár mesiacov, keď skončíme školu, sa už budeme milovať v našej izbe. Na steny si zavesíme obrázky
levanduľových polí a zberačov. A raz možno pôjdeme aj do Provence. Ale teraz nesmiem trucovať, však
R.? O chvíľu sú doma Vaši.
SOŇA URIKOVÁ (1988)
PARA
„No tak, hýbte sa, dočerta!“ zreval tréner a dorastenci sa ihneď dali do rýchlejšieho poklusu.
Richard zaťal zuby a s vypätím síl pridal aj on. Dnes sa necítil dobre a neskorý október
s neustávajúcimi dažďami a vetrom mu tiež nepomáhal. Na kopačky sa mu lepili kusy blata a trávnika,
ktoré mu ťažili nohy.
Zastal. Mal pocit, že studený vzduch mu onedlho roztrhne priedušky. Pri pomalom
predýchavaní sledoval ako sa k nemu blíži nazlostený tréner.
„Máš rozumný dôvod na to aby si tu postával?“
„Ťažko sa mi dýcha, tréner,“ odpovedal Richard pokorne.
„Tak odtiaľto vypadni a prihlás sa do krúžku priateľov šachovnice. Rozumel si?“ pozrel tréner na
Richarda, pripravený vykrútiť mu krk, ak by aj naďalej zostal postávať v strede ihriska.
„Rozumel,“ hlesol Richard a tréner spokojný so sebou odišiel buzerovať hlúčik futbalistov
opierajúcich sa o bránku.
Richard sa zohol, aby si mohol vytiahnuť žlté podkolienky ešte vyššie na tepláky, zakasal si do
nich mikinu, a čiapku, ktorú mal už aj tak padnutú hlboko do čela, stiahol si ešte nižšie. Všetky tieto
opatrenia však boli márne, lebo priedušky ho bolieť neprestali a chladný severák dobiedzal doňho aj
naďalej.
Znenazdajky sa pri ňom pristavil kamarát Milan a predstierajúc, že aj on si zapráva ľahučký dres,
schuti si zanadával.
„Najradšej by som ho..., debila. On sám by ani za toho boha nezabehol polovicu z toho, čo my.
Cha, pozri! Synkovi nepovie ani slovko! Hajzel! Aha, Doga už zatína päste.“
„Kde ho vidíš?“
74 Próza | Do 26 rokov |
„Tam,“ ukázal Milan rukou smerom ku lavičke. Doga bol vyhlásený bitkár s najväčšou zbierkou
červených kariet v histórii klubu. Synko zase prchký a jediný trénerov syn. „Zase sa po tréningu pobijú.“
„Nie že sa medzi nich znovu zapletieš,“ vystríhal Richard priateľa. On iba zdvihol obočie
a uštedril mu slabý buchnát do chrbta. Potom si vzdychol.
„Jeden je sprostý a druhý mi prebral babu... Aj tak by som nemal byť na čej strane.“ Richard sa
usmial a potom aj Milan, lebo si obaja všimli ako tréner vyberá mobil z vrecka a telefonuje manželke,
aby ho prišla zobrať a odviezla domov.
„Tréning skončil, zlatíčka,“ zasmial sa Richard a vykročil k šatniam.
„Čo som ti ja za zlatíčko?“ skríkol naňho Milan, vyskočil mu na chrbát a smejúci sa Richard ho
chytil pod kolená a niesol dnu.
Doga so Synkom sa pobili, stalo sa to však ešte vonku, na mokrom trávniku. Takže keď onedlho
prišli všetci do šatne, boli zablatení nielen od behu a tréningu, ale aj od toho ako sa ich snažili od seba
oddeliť.
Richard zatiaľ skočil pod horúcu sprchu, aby sa očistil i zahrial. Milanovi to trvalo dlhšie, lebo
mu volal otec ohľadom rybačky, na ktorú mali na ďalší deň ísť aj s Richardom. Takže práve keď ten
vychádzal zo sprchy, Milan si začal vyzliekať dres a vtedy sa dohrnuli aj ostatní chalani z mužstva.
S nimi vstúpil do šatne aj ruch a zhon. Vyzliekali si špinavé oblečenie, hádzali ho na kopy po
celej miestnosti. Niektorí sa škriepili, iní si strieľali z Dogu, ktorému z pravého obočia cícerkom tiekla
krv.
Richard rýchlo prešiel ku svojej skrinke a šikovnými pohybmi si popod uterák obliekol boxery.
Potom nasledovali ostatné kúsky oblečenia. Všetko robil bezmyšlienkovite a rýchlo, aby nepremeškal
ani minútu. Dnešný dres ledabolo hodil do športovej tašky, natiahol na seba bundu, šál si oviazal okolo
krku a baretu zobral len do ruky. Kývol na pozdrav Milanovi, ktorý posunkom naznačoval Richardovi,
aby naňho počkal. Ten mu však iba znovu zakýval a už bol von zo šatne.
Prebehol cez niekoľko chodieb a schodísk, popri vitrínke úspechov klubu, pozdravil vrátnika
a vykročil z budovy. Pridal do kroku, obehol asi štvrtinu štadióna a potom k nemu zahol bližšie.
Zoskočil z nízkeho múrika a zašiel za betónový výstupok, spoza ktorého bol výhľad do podzemných
spŕch.
Jeho spoluhráči práve začali prichádzať- tí hanblivejší s malými uterákmi okolo bokov, no
väčšina z nich bola len tak, bez ničoho. Richard sa potešil, že stihol dobehnúť včas a sadol si na malý
nepohodlný výčnelok.
Milan mal zo všetkých najlepšiu postavu, atletickú a súmernú, a k tomu ešte krásne modré oči.
Aj Doga bol podľa niektorých dievčat veľmi príťažlivý, no Richarda odpudzovala jeho agresívna povaha.
Richard mal svojim spôsobom všetkých tých chlapcov rád. Dokonca aj arogantného Synka. Ten práve
vošiel do spŕch a opovrhujúcim pohľadom pozeral po spoluhráčoch.
Richard zrakom sledoval Milana, ktorý prešiel cez celú miestnosť so spoločnými sprchami.
Niektorému z chlapcov, reagujúc na stupídnu narážku, ukázal vztýčený prostredník a prešiel do rohu,
kam Richard nemal naňho výhľad. Nahnevalo ho, že sa tak ponáhľal a teraz neuvidí nič. Vždy sa takto
pod nejakou zámienkou vykradol a potom Milana čakal pred štadiónom, aby spolu mohli ísť domov.
Postavil sa z výčnelku, kľakol si ku oknu a pomaly pritlačil tvár ku špinavej okennej tabuli.
Teraz mal znovu možnosť vidieť Milana- jeho polodlhé vlasy, široký chrbát, svalnaté lýtka a stehná
a malý zadok.
Richard si už dávno uvedomil ako veľmi ho teší, keď môže pozorovať Milana. Ako sa oblieka,
ako behá, tancuje či sa sprchuje. A znovu si spomenul ako dnes naňho vyskočil, ako bol rád, že ho má
tak blízko pri sebe. K žiadnemu inému chalanovi a tobôž nie dievčaťu necítil to, čo k nemu.
Postupne si začal spomínať na mnohé momenty, keď bol s ním tak rád, neuvedomujúc si, že
Milan nikdy k nemu nebude cítiť niečo podobné. Keď behával za dievčatami a krútila sa mu z nich
75 | Do 26 rokov | Próza
hlava, nespával celé noci a premýšľal o tom, ktorá z nich je krajšia, Richard sa mu iba posmieval
a v duchu si hovoril, že Milan je ešte mladý a búria sa mu hormóny.
Aj teraz opúšťal prítomnosť, akoby ho para, vychádzajúca niekoľkými špárami cez okná,
odnášala niekam preč. Neuvedomoval si ani pukanie okna, o ktoré sa opieral, a ešte aj keď sa rozbilo
a kusy skla dopadli na kachličky, tisícinu sekundy akoby bol stále v tranze.
Keby boli v sprchách dievčatá, asi by začali prenikavo vrešťať, pobehovať hystericky sem a tam,
niektoré duchaplné by našli východ. Lenže teraz sa tu sprchovalo dvadsať chlapcov, prekvapených,
pohoršených a vzápätí nazúrených.
Richard však už nič z toho nevnímal. Len bežal preč, bežal ako najviac vládal, kašľať na
priedušky! Môže mu to odtrhnúť rovno celé pľúca! Aspoň by nikdy nevidel pohľady všetkých tých, ktorí
boli v sprchách, tých, čo sa o tom dozvedia rýchlosťou blesku, ale najmä Milana. Ten ho už ťažko
niekedy zoberie na rybačku.
76 
Download

Zborník 2010 (PDF)