Miroslav Č á r s k y
Z KYTICE ĽUDOVÝCH
KROJOV
Z kytice ľudových
krojov
Miroslav Č á r s k y
Niet jediného kraja v našej vlasti, ktorý by priam nekypel svojráznosťou ľudovej kultúry.
Špecifikácia jednotlivých územných oblastí sú navonok charakterizované nárečím, zvykmi,
tancami, piesňami, architektúrou a krojom. Z tohto kultúrneho bohatstva minulosti je popri
piesňach najviac udržovaný pri živote ľudový odev – kroj.
V prepestrej kytici slovenských krojov má svoje zvláštne postavenie Záhorie. Na jeho
území ohraničenom riekou Moravou, Bielymi a Malými Karpatami v dnešnej dobe dožíva
niekoľko desiatok typov ľudových krojov. Pôvodne jednoduché a účelné kroje šité
z podomácku vyrábaných textílií sa postupom času menili, doplňovali o jednotlivé už iba
dekoračné súčiastky. Súčasne s týmto sa menila i výzdoba krojov. Kroj prijíma výrobky
špecializovaných remeselníkov, rozvíja sa výšivkárstvo. Tieto zmeny sú prvotne podmienené
meniacim sa sociálnym postavením ľudu, druhotne pod vplyvom iných odevných kultúr
(šľachtické odevy, vojenské rovnošaty, importované textílie). Rozvoj výšivkárstva dosahuje
vrchol koncom XIX. a začiatkom XX. storočia. V tomto období sa vytvárajú profesie žien –
vyšívačiek, ktorých finančný príjem je zabezpečovaný len prostredníctvom zhotovovania
a vyšívania jednotlivých súčiastok krojov. K tomuto časovému obdobiu môžeme konštatovať,
že nebolo jedinej súčiastky ľudového kroja – vonkajšej alebo spodnej (intímnej), ktorá by
nebola zdobená výšivkou či čipkou. Dokonca i čižmy nosené k ženskému kroju sú prešívané
farebnými bavlnkami. Na čepcoch, šatkách, zásterách, stužkách a košeliach môžeme
dokumentovať umelecké nadanie tvorcov – žien Záhoria, ako i vysokú techniku, zručnosť,
bohatú kompozičnú fantáziu, vtipnosť vo vynaliezavosti umocnenú citovou harmóniou.
Technika, bohatosť a krása výšiviek na Záhorí prv než dosiahla jedno z popredných miest na
Slovensku, prešla taktiež svojím špecifickým vývojom.. Najčastejšie techniky používané pri
výzdobe krojov sú výšivky krížikom, na plno, stonkovým stehom (pod nitku), vyrezávanie,
tylangrová práca, gatry a výšivka striebornou alebo zlatou niťou (výšivka šíkom). Vzory
výšiviek tvoria rastlinné motívy umiestnené centrálne (prucleky) alebo sa periodicky
opakujúce (zástery). Veľmi zriedkavo sa vyskytujú zvieracie motívy v podobe vtákov.
Geometrické vzory sa vo výzdobe krojov skúmaného regiónu už vôbec nevyskytujú, ale
veľmi častý výskyt týchto vzorov je u posteľovín.
V prvých desaťročiach nášho storočia sa na doplnenie celkového dojmu výšivky a kroje
začínajú používať farebné „korálky a brinkáče“. Je to obdobie kedy je prekonávaný
kulminačný bod. Postupom času pracné výšivky bavlnkami sú vytláčané menej náročnými
výšivkami ovsíkmi. Zároveň s týmto sa do krojov dostávajú lacné efekty v podobe zrkadielok,
plieškov či maľovaných stúh. K úpadku krojov prispieva i používanie syntetických textílií, či
nových netypických strihov.
Z krojov Záhoria najhonosnejší, najnákladnejší a najviac vyšívaný (pre niektorých
i najkrajší) je sviatočný a príležitostný ženský kroj z Jablonice.
Záhorie sa severným územím okresu Senica dotýka oblasti Myjavska. Kroj tohto regiónu
je úplne protikladný s krojmi Záhoria. Ostáva až do dnešných čias prísne strohý a jednoduchý.
Tento dvojfarebný kroj (modrá a biela farba textílií) ako výzdobu prijal iba biele čipky,
z ktorých je zhotovený u ženského sviatočného kroja obojok a čepiec. Jednoduchosť a farebná
zladenosť tohto typu kroja vytvára okúzľujúce čaro a príťažlivosť u každého pozorovateľa.
Čistota jednotlivých typov krojov Záhoria je podmienená niekoľkými vzájomnými
činiteľmi. Ako najdôležitejšie sa môžu uviesť vzory a umiestnenie výšiviek, textílie a strihy.
Pri štúdiu ľudového odevu sa môžeme spoľahlivo opierať o
dobové fotografie
zbierky, etnograf. odd. múzeí
súkromné vlastníctvo krojov
ústne svedectvá
Určitým vodítkom môžu byť i folklórne skupiny pôsobiace v skúmanom regióne a ťažiace
z jeho historického odkazu. Musíme si však uvedomiť, že toto vodítko je len o r i e n t a č n é.
Odev týchto súborov je viac či menej nepresný a skreslený. Táto nečistota kroja je vo väčšine
prípadov spôsobená následkom finančnej politiky zriaďovateľov, keď sa na zhotovenie krojov
používajú náhradné netypické textílie so skromnou či vôbec žiadnou výšivkou. Určité
skreslenie nastáva i účelovosťou novo – zhotovených krojov, t. j. pre aký účel je kroj
folklórnou skupinou používaný (tanečníci, speváci, hudobníci atď).
Ľudový odev na Záhorí vo svojich vývojových fázach keď prešiel postupom stáročí od
jednoduchej účelnosti až po reprezentatívnu honosnosť, ako nositeľ kultúrneho odkazu našich
predkov, dokázal diferencovať nielen jednotlivé centrá spoločenského styku, ale i triedne
i spoločenské postavenie obyvateľstva. Dokonca v niektorých lokalitách i príslušníkov
náboženských spolkov.
Myslím si, že je povinnosťou každej generácie zaznamenať a uchovať tento miznúci odkaz
života a cítenie nášho ľudu, ktorí v ťažkých životných podmienkach vytvoril a zanechal po
sebe toto nevšedné a prekrásne dedičstvo.
Jablonický kroj
Jablonický kroj
Gbelský typ kroja
F. N i t r i a n s k ý
(1940)
Starý ľudový kroj sa nenosí. Zaniknul asi pred 50 rokmi (1890). Dnes je zachovaný ako
vzácna pamiatka a používa sa ho len pri divadelných predstaveniach a slávnostiach. Jeho
popis:
a) Mužský
Muži nosili modré súkenné nohavice s našívanými do vzoru sostáv, šnôrkami, cez
nohavice sa vkladal veľký vyšívaný ručník. Košele boly šité z rôzneho bieleho súkna, maly
široké rukávy s úzkou výšivkou na konci, u krku maly úzke vyšívané lemovky, ktoré maly
v predu dve vyšité plátené stuhy. V predu na prsiach maly vyšité venčeky. Na košelu sa
obliekal „zlatohlavový pruclek“, ktorý sa v predu zapínal na jeden alebo dva gombíky.
Kolom krku sa nosila hodvábna na suk uviazaná „polúvka“. Na hlave maličký čierny okrúhly
klobúčik, vyzdobený kolom dokola stuhami a veľkým pérom. Ku kroju sa nosili vysoké
lemované čižmy, z ktorých visely dlhé hodvábne strapce. V zime ešte muži nosili haleny
a baranice.
Kroj mužský všedný: nohavice aj košele konopné, boty – slovenské (slovenčáky), zástery,
kabát.
b) Ženský
Ženský kroj: Ženy nosily viac naškrobených sukieň, na spodku biele, na vrchu kvetované
z rôznych látok, na pr. merínové, kašmírové v rôznych barvách. Zástera bola biela obyčajne
z tylu „tilangrový fertoch“ alebo z barevného kašmíru vyšívané. Rukávce boly biele, vyšívané
na konci rukávov. Cez rukávce sa obliekal „zlatohlavý kvetový pruclek (lajblík)“, ktorý sa
uzatváral šnorovačkou. Kolom krku uvazoval sa široký čipkový „krézl“. Na predu bol kroj
vyzdobený vyšívanými alebo kvetovanými stuhami. Ku kroju sa nosily čižmy a na hlavách
„auzendrové“ do zadu uviazané ručníky. Ženy maly krásne vyšívané čepce, na ktorých nosily
riedke tylové ručníky. Za nepriaznivého počasia obliekaly kacabaje alebo kvetové veľké
ručníky (halinky).
Kroj ženský všedný: konopný rubáš a rukávce, sukne tmavé, kacabaje, modré úzke zastery,
auzendrové ručníky, pod nimi červená obálenka.
Miesto starého kroja užíva sa kroj sedliacky. Ženy: sukňa sviatočná je obyčajne hodvábna,
všedná je barevná, nosia sedliacke „gaze“ alebo blúzy podľa mestského strihu. Súčiastky sú
kupované v mestských obchodoch. Z domácich látok konopných šijú „rubáče“ a traslavice.
Kroj dostávali chlapci i dievčatá, keď vychodili zo školy. Teraz muži obliekajú sa po mestsky,
pánsky. Najskôr sa začal mestský šat nosiť do kostola.
Doslovný prepis z „Pamätnej knihy veľkej obce slovenskej Gbely“ vedenej gbelským
učiteľom F. Nitrianským a uloženej v Okresnom archíve v Skalici.
Gbelský typ kroja
Mgr. Lenka Gronská
(2000 ?)
Súčasti ženského odevu
Spodnou súčasťou ľudového ženského odevu bol rubáč, ktorý sa obliekal na holé telo.
Rubáč bol ušitý z hrubého konopného plátna a skladal sa z dvoch k sebe prišitých dielov,
z vrchného dielu – obléčka a spodného dielu dosahujúceho až pod prsia – široko nariasenej
sukne. Obléčko pevno obopínajúc hrudník bolo často krát vyzdobené krížovou výšivkou
geometrickým alebo jednoduchým kvetovým motívom. Rubáč sa upevňoval ne ramenách
jednou šnôrkou – trz. Plecnicou, prišitou vždy uprostred vpredu a v zadu. Plecnica bola vo
väčšine jednoduchá – cez jedno rameno, niekedy však i dvojitá – cez obe ramena. Rubáč
nahradili neskoršie dve až tri spodné sukne – škrobenice, z bieleho bavlneného silne
naškrobeného plátna.
Na rubáč si ženy obliekali taclové rukávce z bieleho bavlneného plátna raglánového strihu,
vpredu na zapínanie malými fialovými či žltými gombíčkami. Asi 10cm od kraja rukávcov
bol našitý lem – tunel, ktorým bola prevlečená šnôrka. Zaviazaním tejto šnôrky sarukávce
stiahli nad lakeť, čím spodná ich časť vytvorila volán – tzv. tacle. Rukávce sa však nosili iba
k sviatočnému kroju. Vo všedný deň ich vystriedala biela plátená košelka s rovnými
nenariasenými rukávmi.
Na rukávce si slobodné dievčatá pripevňovali čipkový krézl a vydaté ženy strapcovú
pouovičku – púuku. Púlka bola trojrohá vlnená šatka, ktorú si gbelské ženy prehadzovali cez
ramená – okolo krku, na prsiach prekrížili a rohy zastrčili za pás. Farbu mávali červenú,
cyklámenovú, zelenú a staršie ženy nosili púlky väčšinou čierne.
Ďalšiu odevnú vrstvu tvorila sukňa, zástera alebo fjertoch a lajbl. Sukní bolo niekoľko
druhov. K sviatočnému kroju ženy obliekali sukňu kašmírovú - červenú, potisnutú drobnými
červenými kvetmi. Na nedeľnú omšu bola vhodná sukňa štofová z bavlneného plátna alebo
modrá barvenícka. V zimnom období dávali ženy prednosť sukni teplejšej – dámentuchovej –
vlnenej, obyčajne kockového vzoru. Najobvyklejšie a teda aj najčastejšie obliekané boli sukne
modré barvenické. Nové sa nosili v nedeľu a staršie , obnosenejšie vo všedný deň. Bavlnené
plátno na tieto sukne si gbelské ženy vozili farbiť do Sobotišťa k habánskym barveníkom.
Sukne barveníci zafarbili buď jednoducho na modro, alebo ich potisli drobným vzorkom.
Obyčajne boli vzory bodkové, dvoj bodkové, kvetinkové alebo čiarky.
Sukne boli široko nariasené, okrem prednej časti s rázporkom, ktorá bola hladká. Dĺžka
sukní bola do pol lýtok a pod nimi bol vidieť ešte okraj rubáča. Od päťdesiatych rokov 20.
storočia začali v súlade so všeobecným trendom i gbelské ženy svoje sukne skacovať.
Predná časť sukne sa zakrývala širokou viac polovou zásterou – fjertochem.
K sviatočnému kroju – k červenej kašmírovej sukni, patril modrý glotový fjertoch, zdobený zo
troch strán drobnou, viac farebnou kvetinovou výšivkou. V nedeľu si ženy oblikali fjertoch
buď kotuové (názov podľa podobnosti farby medeného kotla) alebo modré barvenícke. Platila
zásada, že k modrej barveníckej sukni patril vždy modrý barvenický fjertoch, nový v nedeľu
a starší vo všedný deň. K práci si ženy niekedy miesto fjertochu uväzovali jedno pólovú
modrú barvenícku zásceru.
Na rukávca alebo na košelku sa obliekal v lete jedno farebný lajbl – vestička do pásu, bez
rukávov, vpredu na šnorovanie. K sviatočnému kroju patril lajbl kašmírový alebo brokátový,
podšitý zospodu plátnom, inak sa nosil lajbl šochový.
Na sviatok a do kostola sa gbelské ženy zdobili taktiež stužkami. Jedna sa pripínala na lajbl
na šnorovaním a druhá sa uväzovala okolo pásu.
V zime nahradili lajbl gaže a kacabaje. Gaže boli krátke ženské kabátiky s dlhým úzkym,
na ramenách nabratým rukávom. Do pásu boli priliehavé a od pásu mali v zadu odstávajúci
hladký šosík. V predu sa zapínali obyčajne na šesť gombíkov. Gaže sa šili hlavne zo zamatu.
Neskoršie sa začali šiť taktiež zo štofu, popelínu a plátna, kedy spolu s plúskama
a tabulovýma halinkama začali postupne v ľudovom odeve nahradzovať rukávce a košelky.
Gaže sa taktiež pre zimné obdobie podšívali vlneným súknom a vtedy sa im hovorilo
kacabaje.
K ženskému odevu patrili taktiež teplé, vlnené, štvorcové, na trojuholník preložené
vlňáčky, ktoré sa prehadzovali cez ramená a v daždi i cez hlavu.
Veľkú pozornosť venovali gbelské ženy úprave hlavy. Dievčatá a slobodné ženy chodili
prostovlasé, vydaté ženy si na hlavu buď čepiec a plénu alebo auzentrák či obyčajný ručník.
Sedliacky čepiec tvorilo poskladané dienko a čelenka, oboje z tylangru. Čelenka sa po celej
ploche podšívala bielym plátnom a bola ozdobená viac farebnou výšivkou s kvetinovým
motívom. Na okraji čelenky bola prišitá široká, naškrobená, jemná biela čipka. Cez čepiec si
ženy prehadzovali štvorcovú, na trojuholník zloženú plénu z bieleho jemného materiálu,
obyčajne z tylu. Pléna sa uväzovala napevno dozadu na zátylku.
Iným typom čepca bol čepiec trúbelový, ktorý bol určený pre veľké sviatky. Do tohto
čepca bola začepená taktiež pri svadbe nevesta, ktorá ho ako symbol vydatej ženy nosila
v nedeľu do kostola, často krát rok i dva po svadbe. Cez čepiec sa opäť uväzovala dozadu
pléna. Názov čepca sa odvodzoval od širokých bielych, na husto nazbieraných čipiek
vytvárajúcich tzv. trúbele.
Vo všedný deň si ženy zakrývali hlavu buď auzentrákem – červeným, potisnutý drobnými
kvetmi, štvorcovým, na trojuholník zloženým šátkem alebo obyčajným ručníkom.
V nedeľu do kostola si ženy pokiaľ si nechceli dať čepiec, uväzovali ručníky kašmírové,
zdobené v spodnom rohu drobnou kvetinovou výšivkou. Uväzovanie ručníkov – šatiek bolo
väčšinou v zátylku – na uši. Jedine staré ženy mali ručníky uviazané pod bradou.
Väčšinu materiálov na zhotovenie odevov gbelské ženy získavali z domácich zdrojov,
avšak plény, púlky a kašmír si dávali voziť kupcami z Viedne.
K ženskému kroju patrili i čierne harmonikové čižmy, majúce vo spodnej časti nad
kotníkom štyri až päť záhybov. Nohy sa do čižiem omotávali onučkami. Neskoršie sa začali
nosiť taktiež čierne šnorovacie strevíce, siahajúce nad kotníky. Na nohy sa pritom navliekali
čierne punčoch – štrumpandle, nad kolenami stiahnuté do gumy.
Súčasti mužského odevu
K sviatočnému mužskému kroju patrila biela košeľa z bavlneného plátna, pončového
strihu s úzkym stojáčikom u krku a dlhými rovnými rukávmi stiahnutými do manžety.
V predu uprostred bol kratší rozparok, ktorý sa zapínal na malé, drobné biele, ale i farebné,
napríklad fialove či žlté gombíky. Zdobenie košele sa sústreďovalo okolo tohto rozparku, po
ploche náprsenky, sámečkovaním a bielimi čipkami.
Ku košeli sa obliekala vlnená súkenná vesta bez rukávov – pruclek a nohavice. Mladí,
slobodní muži nosili nohavice a prucleky modré, starší muži čierne. Nohavice mali vpredu
dva rozparky ozdobne olemované harasovou šnorkou . Cez rozparky bol prevlečený menší
biely, obyčajne ozdobne vyšívaný ručníček. V páse upevňoval nohavice dlhý, dvakrát
opásaný remeň. Nohavice sa zastrkovali do vysokých čiernych kožených klincovaných
čižiem.
Vo všedný deň, na každodennú prácu však muži dávali prednosť jednoduchej nezdobenej
konopnej košeli opäť pončového strihu a rovným volným gaťám, stiahnutým v páse šnorkou.
Cez gate si uväzovali modrú barvenickú jedno polovú zásceru. Ku gaťam, dole obyčajne
rozstrapeným, sa obúvali v lete kožené pantofle a v zime vlnené súkenné papuče.
V zimnom období sa na cestu do kostola prehadzovali cez ramena gbelskí muži dlhé
súkenné haliny s veľkým štvorcovým golierom alebo po kolena dlhé slovenské kožuchy. Na
hlavu si nasadzovali čierne homolovité baranice alebo malé čierne klobúky – širáky.
Súčasti detského odevu
Deti sa do jedného roku nosili v perince, kde mali ruky pevne pritiahnuté k telu, aby im podľa
ľudovej povery rovno rástli – zamotávali sa do duchen a zaväzovali povijákem. Oblečenú
mali bielu plátenú košieľku a biely plátený čepček. Keď vyrástli z duchének, chodili dievčatá,
ale i chlapci až do piatych rokov v štofových, tabuľových šatách, ktoré boli dlhé do pol lýtok
alebo až po kotníky a mali buď krátky alebo dlhý rukáv. V zime sa deťom cez šaty
prehadzoval teplý vlňáčik. Odev starších detí bol obdobný odevu dospelých.
Gbely. Na fotografii z roku 1920 Viktória
Kocáková rod. Kurinová v kroji vydatej
ženy. Toto ľudové oblečenie z Gbelov nie je
zatiaľ popísané a zdokumentované.
D o ž í n k y v G b e l o c h.
Fotografia z rozmedzia rokov 1935 - 1940.
Súčasti gbelského kroja (foto: Ing. M.Čársky)
Ženské čepce
Lajbl vydatej ženy
Detail ženskej sviatočnej zástery
Holíčsky typ kroja
Miroslav Čársky
Holíčsky typ kroja patrí do skupiny krojov Záhoria, takže o ňom platia všetky
zovšeobecnenia, ktoré sú napísané v úvodnej časti . Bol nosený obyvateľmi Holíča, Kopčian,
Trnovca, Kátova, Vrádišťa, Prietržky, Mokrého Hája, Radošoviec, Duboviec, Popudinských
Močidlán, Chropova, Koválovca, Oreského a Lopašova. Je typ kroja, ktorý bol rozšírený na
takom veľkom území ako žiadny iný typ kroja na celom Záhorí. Nesporne k tomu prispelo
samotné historické postavenie mesta Holíča ako hospodárskeho a politického centra panstva
Holíč i ako bývalé letné sídlo rodiny Habsburgov. Pri tomto type kroje je však potrebné
i podotknúť, že mal svoj podtyp – radošovský, líšiaci sa drobnosťami od základného typu.
Pre holíčsky typ kroja sú charakteristické niektoré súčasti, ktoré sa u iných typov
nevyskytujú alebo vyskytujú v pozmenenej podobe. Je to napríklad:
angaláš – u ženského kroja skladaná stužka v kombinácii s čipkou nosená okolo hrdla
strapčák –noška – chomút - šatka s dlhými strapcami nosená okolo hrdla miesto angaláša
polúvka – u mužského kroja trojrohová šatka so strapcami.
Ďalej je to umiestnenie a veľkosť výšiviek a taktiež i použitý textilný materiál na
jednotlivé súčasti kroja. K holíčskému ženskému kroju sa nosili barvenícke sukne
(modrotlačové). Podľa vzoru aký bol na nich vytlačený mali i svoje meno (tiež jedna
z charakteristík tohto typu). Boli to: hleď na mňa, hadečková, rozmarínková, mlynková,
halúzková, richtárka, hviezdičková, ocelková, hornádlová, očenášková, mesiačková, pantlová,
coknová a rybičková. Aké to boli vzory už dnes asi ťažko zistíme. Okrem týchto barveníckych
sukeň sa nosili i sukne kondrážky z čierneho súkna a asi v 1/3 od zdola s našitou
tmavomodrou širokou zúbkovanou stužkou. Sukňa kondrážka bola nosená k príležitostnému
kroju (nevesty) tak ako sukne batistky, ktorým sa hovorilo i turecké (biely batist s ružičkovým
vzorom).
Svoje pomenovanie mali i prucleky – živôtiky:
1. Vyšívaný
2. Zlatohlavový alebo i bakoňový
3. Brinkáčový
V určitom období sa nosil i životek – živôtik s našitou kovovou striebornou čipkou na
ružovej alebo žltej lesklej látke obšitý modrou stužkou a podšitý konopným plátnom. Strihom
sa podobá živôtikom z hornatých oblastí Slovenska (so špicou vzadu). Podobné pomenovanie
ako prucleky mali i čepce vydatých žien vyšívaný, brinkáčový ovsíkový a gargula. Pozornosť
si zaslúži tzv. zásednícky čepec, ktorý nosila zásednica – kmotra k obradnénu svadobnému
kroju. Bol to najnákladnejší a najbohatšie vyšívaný čepiec (výšivka zlatou a striebornou
niťou). Často krát takýto čepiec dostávala nevesta do daru od svojej kmotry. Čepiec
k holíčskemu kroju sa nosil tak, že čipka nad čelom bola formovaná do tzv. srdiečka, čo
u ostatných typov krojov nie je . Ďalším charakteristickým znakom holíčského kroja je
veľkosť a umiestnenie výšivky na ženských zásterách a farebne vyšité šlice – faldy, ktorých
na každej vrchnej strane zástery muselo byť sedem a museli mať svoje farebné poradie.
V rozmedzí 15 – 20 cm od spodnej časti zástere býva umiestnená po celej šírke nie veľmi
široká pásová výšivka farebnými bavlnkami (krížikom alebo na plno). Spodné rohy zástery
sú obšité bavlnkami a v rohoch je výšivka tou istou technikou a stým motívom ako pásová
výšivka.
Pre mužský sviatočný holíčsky kroj boli charakteristické čierne čižmy s vykrojenou sárou
do srdiečka a s koženým gombíkom vpredu. Ďalej to bola biela plátená košeľa so širokými
voľnými rukávmi a s bohatou výšivkou. Košeľa, ktorá bola bez goliera sa pod hrdlom
zaväzovala širokou vyšívanou stužkou z toho istého materiálu z akého bola ušitá košeľa.
Okolo hrdla sa nosila uviazaná už spomínaná polúvka – trojrohá hodvábna šatka s dlhými
viazanými strapcami. Na hlave sa nosil malý čierny klobúčik s farebnou (najčastejšie modro
fialovou prelamovanou stužkou). Holíčski mládenci nosili za klobúčikom pierko zhotovené
z jabloňového kvetu a niekoľkých vetvičiek rozmarínu. Ku kroju patril ešte farebný brokátový
pruclek, na ktorý sa pripínali vyšívané stužky, súkenné nohavice a vyšívaný ručník. Pod
súkennými nohavicami sa nosili plátené spodky.
Remeselnícke kroje nosené v Holíči sa od sedliackych líšili jednoduchosťou, menej
nákladnými výšivkami a čepcom gargulou, ktorý nosili ženy remeselníkov.
Na dobových fotografiách holíčsky sedliacky sviatočný kroj
Holíčsky ženský sedliacky sviatočný kroj v porovnaní so strapákom (noška – chomút)
a s angalášom
Holíčsky ženský remeselnícky kroj
Holíčsky kroj – fotografia z roku 1985
Na fotografiách z obdobia rokov 1920 – 1930 kroj z Vrádišťa. U ženy ide o sedliacky
sviatočný príležitostný (nevesta) kroj.
Súčasti holíčského kroja (foto: Ing. M. Čársky)
Obálenka nosená pod čepcom
Vyšívaný ženský čepiec
Detail spodnej časti ženskej zástery
Vyšívaný ženský čepiec
Brinkáčový ženský čepiec
Detail spodnej časti ženskej zástery
Detail vrchnej časti ženskej zástery - šlice
Ženský pruclek predná časť
Ženský pruclek zadná časť
Ženský pruclek - bakoňový
Mužský pruclek – predná časť
Mužský pruclek – zadná časť
Kopčianske
kroje
Bedrich S u c h ý
(1936)
Dieťa v perinke je previazané vyšívaným „povijákom“. Keď už sedí a hlavne keď už
chodí, dostane „gargulu“. Je to čepčok z kvetovaného brokátu a hovorí sa „bakoňový“,
v predu na okrajoch sú „necky“, je to tyl so stužkou spolu na harmoniku poskladaný. Gargula
sa so širšou kvetovanou stuhou zpredu do zadu zaväzuje.
Ďalej dieťa nosí „kaboš“, je to vlastne kažmírová blúzička a zapína sa vzadu pestrými
sklenenými gombičkami. K tomu nosí sa sukienka „s puntíkom“, je barvenický modrý kartú
bielo puntíkovaný. Sukienka je nabraná a na široké priliehajúce sedlo cez prsia našitá. Toto
sedlo sa sa vzadu na „haklíky“ zapína. Ku kabošu a puntíkovej sukienke dievčatká nosia
zásterku, chlapci nie.
Dievčatá – školáčky nosia na hlave šiatok hodvábny alebo vyšívaný biely – tylový.
Blúzička – zvaná „geleta“ – siaha len po pás a rovným strihom pevne prilieha na telo. Látka je
rôzna. Rukávy majú „dudy“ – malé bufničky – a v pokračovaní sú úzke. Geleta sa na predku
zapína farebnými sklenenými gombičkami. Okraje pri zapínaní, dolný okraj a rukávy
v zápästí sú prešité farebnými „portami“ raz alebo viac raz. Na spodnom okraji je našitý
„kanír“ – plissé.
Sukňa je barvenícka modrá, v páse nabraná a šnúrkou sa zaväzuje. Je červenou stuhou
podšitá a asi pol cm na vrch preložená.
Zásterka je bledomodrá barvenícka, hore naberaná, dole a hlavne rohy bohate vyšívané.
Motívy sú: poľné kvietky, klasy, kohútiky, holubičky a podobne. Zaväzuje sa na šnúrku a cez
túto sú našité široké stuhy, ktoré sa vzadu zaväzujú a konce visia zároveň sukien.
Najparádnejšie nosia sa dorastajúce dievky.
Na hlave nosia „rožky“. Je to skladne uviazaná „auzendrová“ červene kvetovaná šatka na
„rožek“ v predu, takže tvár vyzerá malá – ako v čepci. Aby „rožky dobre sedeli, pod šatku
nasadí sa „obálenka“, ktorá dodáva šatke pevnú formu.
Kacabaja. Je to halenka z hodvábu, kažmíru, kytičkového zamatu, ktorá prilieha a vzadu
dole končí štyrmi „šoškami“, na spôsob vĺn a nie na spôsob vejáru. Kacabaja zapína sa vpredu
na „haklíky“ – sponky. Šošky sú so spodu podšité modrým alebo červeným kažmierom a pri
vlnovitej forme vidno od spodu farebné záhyby. Rukávy sú úzke. Okraje pri zapínaní, spodný
okraj, rukávy sú portami prešité ako pri gelete.
Sukňa je zamatová, hodvábna, batistová, súkenná kvietkovaná alebo jednofarebná,
organtínom podšitá, aby záhyby skladania boli pevné a trvalé. Spodný okraj je červene –
modre – podšitý a na vrch na pol cm prehnutý. Pod túto sukňu oblieka sa tri až päť
škrobených sukieň, s ktorých jedna sa ešte „podkaše“, aby postava bola čím širšia. Na bielych
spodných sukniach sú našité „krepliny“ - zubaté vlnovky – alebo krajky – čipky. Pri
sebamenšom nahnutí biele „krepliny“ sa pri toľkých sukniach pekne vynímajú. Na spodku
nosí sa „rubáč“ z konopného domáceho plátna a na harmoniku poskladaného. Rubáč pesahuje
sukne päť až desať cm a na toto presahovanie hovorí sa „slanina“ – tá má suaninu. Bohatší
majú širšiu „suaninu“. Sukne siahajú pod kolená.
Zástera je čierna glotová, bledomodrá kažmierová a bohate vyšívaná. Na zástere vynikne
umenie výšivkárske. Po stranách sú široké kvetované stuhy, končiace striebornými strapcami
a viažu sa vpredu, konce visia cez celú dĺžku sukne.
V lete, alebo keď sa ide za družičku, nosia sa rukávce, miesto kacabaje.
Rukávce sú veľké bufňvé, biele vapérové alebo batistové s vyšívaným okrajom a sú
stužkou nad lakťom previazané. Rukávce sú dvojité, aby bufne boli veľké a sa nekrčili. Na
krk berie sa „angaláš“. Je to nákrčník, ušitý s 4-6 sm širokých „neciek“. V prostriedku je
prišitá plisovaná stužka, ktorá je pošitá „brinkáčmi“ – to sú kovové lesklé lupienky. Tiež
okraje neciek sú pošité brinkáčmi a sklenenými „gorališami“ – perličkami.
Miesto „angalášu“ nosí sa tiež „vole. Vole je naširoko uviazaná hodvábna strapcová šatka
okolo hrdla. Pod šatku vkladá sa organtín alebo papier, aby nafúknuté vole dobre a pevne
sedelo. V tomto 10-15 cm širokom okruhu hlava sedí ako v manžete. Cez vole prepadáva na
každé rameno široká biela kvetovaná stuha a vzadu do pol chrbáta dve stužky.
Družice nosia vence z umelých kvetov. Pod veniec treba napred pripraviť vlasy. Vlasy sú
hladko česané s cestičkou v prostriedku, vzadu rozdelia sa na 12 dielcov a každý diel sa
ôsmimi prameňami spletá. Týchto 12 ôsmidielnych vrkôčikov vzorkovite sa v tylu složí
a ozdobnými ihlicami pripevní. Okolo týchto pletencov umiestni sa menší zelený venček.
Hlavný veniec leží na temeni hlavy a konce oboch vencov zviažu sa vzadu širokou
kvetovanou stuhou na „mašlu“, konce stúh siahajú až do pol sukní v tom prípade, keď niet
„vole“.
Pruclek. Cez rukávce oblečie sa „pruclek“ brokátový – tiež ho volajú „zlatohlavový“. Cez
prsia je široké šnurovanie a široká kvetovaná stuha na mašlu uviazaná.
Sukne sú hladké alebo kvetované. Zásterka hodvábna bez vyšívania. Sukní oblieka sa
viacero, aby dievča bolo široké. K muzike miesto bielych spodných škrobených sukien,
obliekajú sa pekné vrchné sukne, ktoré sa behom muziky vymieňajú – spodnejšia príde na
vrch, - aby „dievka“ netancovala stále v jednej sukni. Výmena stane sa niekde v kúte alebo za
vrátami.
Nevesta nosí „kolondrášku“, je to čierna zamatová sukňa s dvomi modrými stuhami na
spodnom okraji našitými a viaže sa širokou kvetovanou stuhou vpredu. Rukávce sú rovnaké.
Pruclek je však s modrého hodvábu, striebrom vyšívaný na rozdiel od družíc, ktoré majú
pruclek brokátový. Pruclek u nevesty sa volá tiež „životek“.
V zime miesto rukávcov a prucleku nosí sa „špenzr“. Je to čierna zamatová priliehajúca
halienka. Hore má bufne a dole úzke rukávy. Vzadu sú „šošky na spôsob vejáru, na rozdiel od
šošiek vlnovitých. Zástera je hodvábna so širokou kvetovanou stuhou vpredu viazanou.
Nevesta má na hlave „pentlík“. Sú to zvlášť naviazané široké rôznofarebné stuhy vo
viacerých prameňoch a pripevnené vzadu na venci. Miesto rozmarínového venca nosí veniec
myrtový, prepletaný s bielymi umelými kvetami. Na krku „vole“ je previslé zelenými
stuhami, na rozdiel od družíc, ktoré majú biele kvetované stuhy.
Vydaté ženy.
Mladšie nosia na hlave čepce, ktoré dostali pri svadbe darom. Zásednícky čepec je
vyšívaný „šíkom“, zlatou a striebornou niťou na plátne, alebo je tylový biele vyšívaný.
Lacnejšie čepce sú „brinkáčové“, našívané s brinkáčmi a perlami. Pod čepiec nosí sa
„obálenka“, aby dodávala hlave pevný tvar. Čepiec pozostáva z „latky“ cez temeno hlavya z
„denka“ cez tylo a celý je vyšívaný. Na latke do predu sú našité široké krajky, ktoré sú
podložené inými tvrdými zlatými krajkami, aby sa neklopili.
Staršie ženy nosia cez čepec bielu šatku, uviazanú dopredu na „rožek“. Babky nosia na
hlave tmavé šatky, barvenické sukne nad členky a modré nevyšívané zástery. V zime nosia
ženy gelety, kacabaje, a cez tie ešte veľký vlniak.
Bohatšie roľnícke ženy nosia v zime kožuchy. Sú biele, hladké barančinové, so širokým
liščím límcom a so širokou liščou obrubou po stranách zapínania, na spodnom okraji a na
rukávoch. Vpredu rožky sú vyvrátené a vidno barančinový vlnený rub. V zadu vo výške pasu,
sú dva kožené strapce. Vpredu veľké kožené gombičky na zapínanie. Kožuch zakrýva úplne
boky a dosahuje do pol sukieň. Ku kožuchu nosí sa čepiec a na ňom „plachetka“. Plachetka je
biela tylová šála, konce sú vyšívané a spadajú na ramená. K tomu čierna kvietkovaná sukňa
z kažmieru alebo zamatu a biely tylový vyšívaný „fjertoch“ – zásterka.
Ku kroju nosia sa čižmy. Sú vysoké pod kolená, čierne s pevnou holeňou sárou
a podkovkami na vysokom úzkom opätku.
Starenky nosia „jojky“. Sú to vysoké boty s mäkšou holeňou, s rovnou podošvou až cez
pätu, bez opätku, len s veľkou podkovkou. Horný okraj je červenou kožou lemovaný.
Deti často nosia ku kroju „strevíce“ – botky a dievky polobotky.
Od krojov sedliackych líši sa kroj „remeselnícky“. Je jednoduchší a skromnejší. Rozdiel
pekne vidieť u nevesty, ktorá má iný čepiec. Mužovia kroj nenosia.
Čepiec remeselnícky menujú „gargulou“. Podobá sa sedliackej detskej gargule, ako už
uvedené. Vpredu sú „necky“, denko je „šilingrovanéô – krúžkované na tyle. Vzadu nosia dve
až 20 cm široké hladké biele alebo krémové stuhy. Vole a angaláš sa nenosí a miesto toho
okolo krku je „krízl“. Krízl je krajka so stuhou spolu naskladaná. Sukne sú dlhšie, zástera je
bez vyšívania a stuhy sa viažu do zadu, na rozdiel od sedliackych do predu. Čižmy sa nenosia,
vždy len strevíce a polobotky.
Šatenie mužov.
Tí najmladší chlapci nosia napred sekienky, potom nohavičky sošité s kabátkom na
zapínanie vzadu a malý čierny klobúčik.
Školáci už nosia kroj. Dospelí mládenci nosia čižmy s tvrdou holeňou hore vykrojenou
a modrou portou lemovanou. V predu je modrá rozeta s modrým strapcom až k nartu
siahajúcim. V poslednej dobe lemovanie a starpec vystáva. Opätok je vysoký, užší,
s podkovkou.
Nohavice sú bledomodré súkenné, priliehajúce, pripevnené podvlečeným remeňom, takže
remeňa nevidno. Vpredu je tmavomodré šnúrovanie pekných symetrických vzorcov. Vpredu
v prostriedku je „lacl“, hore úzky a navlieka sa na remeň. Okraje lacla sú portou lemované,
ktorá porta prechádza v uvedené šňúrovanie. Za lacl zastrkuje sa veľký „váperový“, na
trojuhoľník zložený biely vyšívaný šátok (od frajerky). Okrajové vyšívanie je krúžkované do
vzoru sŕc a v rohu je veľký vzor troch sŕdc.
Košela je biela, so širokými dlhými rukávmi v zápästí, biele vyšívanými. Nad lakťom je
„stínkom“ vyšitý pások. Na krku je „obojek“ a košela zaväzuje sa snúrkou. S vrchu naviaže
sa širšia vyšívaná biela stuha.
Cez košelu oblečie sa „pruclek“ brokátový – bakoňový. Vzadu siaha len do pol chbta
a vpredu tiež do pol pŕs. Okraje sú „kreplinou“ lemované.Vpredu sa pruclek zapína – lebo
strany sú široko od seba – ale len hore a dole sa sviaže šnúrkou, trebaže po jednej strane sú
barevné sklenené gombičky a na druhej strane dierky. Vrchné konce pod krkom prepnú sa cez
prsia širokou kvetovanou hodvábnou stuhou, ktorej obidva konce po pravej strane visia až cez
koleno, konce sú strieborným strapcom ukončené. Na krk uviaže sa „polúvka“, je to hodvábna
strapcová bledozelená úzka viazanka.
Na hlave je malý čierny klobúčik – „širák“, otočený prepletane širokou hodvábnou modrou
a červenou stuhou a konce stúh vzadu málo previsujú. Za širákom je rozmarínové vysoké
„péro“ s naviazanými dlhými stužkami až na zameno siahajúcimi. Pierko je ešte prepletané
s umelými kvietkami a perličkami. Takéto „péro“ nosí sa na svadby, k muzikám a k odvodu.
Je aj nižšie pierko a miesto dlhých stúh je ukončené menším širokým „kosírkom“. Perá
dostávajú mládenci od svojich „frajírek“ k významnejším sviatkom.
V zime cez pruclek nosí sa bledomodrá „kabaňa“ s dlhými úzkymi rukávmi a zdobená je
striebornými guľatými gombíčkami.
Vo všedný deň nosí sa širák bez pentlí, biela konopná košela so širokými rukávmi,
„traslavice“ konopné biele široké gate až po členky. Traslavice viažu sa prevlečenou šnôrou
a nemajú „rozporka“, takže v prípade menšej „nutnosti“ jedna nohavica sa hore vysúka.
V zime sa zastrčia do čižiem, v lete nosia sa „pantofle“. Traslavice nosia sa tiež miesto
spodkov do nohavíc.
Starešina nosí bielu vlnenú „halenu“, červeno lemovanú, so širokým námorníckym
límcom. Rukávy sú dlhé a široké. Halena prehadzuje sa cez ramená, takže prázdne rukávy
vždy visia dolu. Halena gombíkov nemá a okraje zachycujú sa rukami a siaha až do pol bot.
Pod halenou je obyčajný „cajkový“ kabát. Na nohách boty alebo „jojky“.
V zime muži nosia kožuchy. Kožuch je biely, hladký barančinový, siahajúci nad kolená.
Límec je úzky, čierny, barančinkový, v predu okraje a rukávy sú čiernou barančinkou
lemované. Vzadu sú dva kožené strapce a vpredu dva kožené gombíky.
Rukavice sa vôbec nenosia. Ruky zastrčia za kožuch, za halenu alebo kabát. Ženy berú
v zime na ruky, keď idú do kostola, preloženú šatku. V tuhej zime mužovia berú do práce
„palečnice“.
Doslovný prepis z publikácie Bedrich Suchý : Kopčany pri Morave, Opis, zvyky, kroje
Slovenské kníhkupectvo v Bratislave, 1936
Unínsky typ kroja
Miroslav Čársky
Jedným z viacerých typov ľudového odevu okresu Skalica je unínsky typ kroja. Bol
rozšírený a doteraz je príležitostne používaný v obciach Unín a Radimov. Pre kroj týchto
dvoch vedľa seba ležiacich obcí je platné členenie uvedené v úvodnej časti.
Ženský letný sviatočný - príležitostný sedliacky kroj patrí medzi najnákladnejšie
a najpracnejšie zhotovované kroje. Tvoria ho tieto súčasti:
RUBÁČ
ušitý z podomácku utkaného konopného plátna, skladal sa z dvoch častí
(vrchnej a spodnej navzájom zošitých)
RUKÁVCA
boli v minulosti zhotovované z najjemnejšieho plátna vyrábaného doma,
v neskoršej dobe z MOLU. Široké krátke rukávy siahajúce po lakte sú
ukončené širokou čipkou.
ŠKROBENICE ktoré bývajú tri alebo štyri sú naskladané na spodnej časti je prišitý
ŠTIKERAJ (2 až 3 cm široká hustá čipka). Škrobenice museli presahovať
dĺžku sukne práve o šírku štikeraju.
SUKŇA
farebná z KAŠMÍRU alebo BROKÁTU, skladaná s jemnými zúbkami na
spodnej časti. V strede dĺžky sukne po jej obvode je prišitá biela široká
stužka.
LAJBL
so šnorovaním na HAKLÍKY (háčky). K unínskému typu kroja sa
nosili dva druhy lajblov
1. Zlatohlavový – zhotovený z brokátu, častokrát doplnený výšivkou alebo korálkami
2. Vyšívaný – a) bavlnkami
b) šíkom – zlatou alebo striebornou kovovou niťou
c) ovsíkami, tzv. BRINKÁČOVÝ
d) kombinovanou technikou
Na jednofarebnej látke rôzneho druhu (podľa doby vzniku), sú na chrbátovej
časti výšivky s rastlinnými motívmi. Na tejto časti je i prišitý jeden alebo dva
ŽGOLKY (oklasky kukurice obšité plátnom) pre lepšie uviazanie škrobeníc
a sukne, okolo pásu.
ZÁSTERA čierna, štorcová, vyšívaná vo všetkých štyroch rohoch a širokou pozdĺžnou
Pásovou výšivkou na plno s rastlinnými motívmi. Zástera sa priväzovala
okolo bokov dvomi stužkami o dĺžke až 2 m s mašľou vzadu. Zvláštnosťou
okrem dĺžky stužiek a uväzovania do bokov je i to, že stužky boli prišité
k zásterám 10 až 15 cm od horných rohov smerom k stredu. Novšie zástere sa
uväzujú šnôrkami a okolo pásu sa ovíja samostatná stužka s mašľou vzadu.
Zástere nosili iba slobodné dievčatá.
ČIPKY
okolo hrdla uväzované vpredu, na ktorých boli dve dlhé stužky zviazané do
mašle.
ČIŽMY
čierne, tvrdé, prešívané žltou niťou na vyššom opätku s podkovičkou.
TYLANGR týlová šatka s výšivkou v troch rokoch, ktorú nosili slobodné dievčatá. Neskoršie sa popri tylangri nosili na hlave VOŠTICHL, hodvábna šatka v ojedinelých prípadoch v jednom rohu s výšivkou na plno.
Rozlišovacími znakmi medzi slobodnými dievčatami a mladými vydatými ženami
z unínskeho typu kroja je to, že slobodné nosili na hlave šatku a vydaté ženy čepiec, čo je
vlastne rozlišovacím znakom u všetkých typov krojov. Ďalším znakom bolo u slobodných
nosenie štvorcovej zástere s veľkoplošnou výšivkou na plno, zatiaľ čo vydaté ženy nosili
pozdĺžny FJERTOCH so skromnou výšivkou (i keď sa vyskytujú fjertochy s obdobnými
bohatými výšivkami ako na zásterách) a obšitý čipkou. Uväzovanie bolo do pásu šnôrkami
prišitými v horných rohoch fjertochu. Farba bola príbuzného odtieňa ako farba sukne.
Nosenie čepca si vyžadovalo okrem úpravy vlasov (boli zapletené do jedného vrkoča
a okrútené okolo hlavy) i ďalšie pomocné doplnky ako je OBÁLENKA (zhotovená z kôry
stromu), GARGULA (kúsok plátna alebo hodvábu chrániaci čepiec proti zašpineniu od
vlasov) a HARASKY (širšie šnôrky žltej a rúžovej farby okrútené okolo hlavy). Na tylové
denko čepca sa pripínajú dve mašle zo širokých stužiek a to biela, na ktorú sa pripína ešte
červená. Po bokoch týchto širokých stužiek siahajúcich pod pás sa pripínajú ešte dve stužky
VISÁKY, siahajúce až po dĺžky sukne.
K čepcom vydatých žien môžeme poznamenať, že okrem symboliky o spoločenskom
postavení ženy boli i znakom majetnosti celej rodiny. Čepce vyšívané šíkom, t.j. zlatou
a striebornou niťou so širokou čipkou vpredu boli v minulosti finančne veľmi nákladné
a mohli byť znakom iba dobre hospodársky prosperujúcich rodín.
V prechodných ročných obdobiach slobodné i vydaté ženy nosili miesto rukávcov
a lajbla JUPKU a GANÍROM, na chrbáte s niekoľkými skladanými záhybmi čo bola ozdoba
ako ŠOŠKY na KACABAJI nosenej v zime.
Mužský letný sviatočný – príležitostný sedliacky kroj má o niečo menej súčastí ako ženský.
Tvorili ho:
ŠIRÚCH
malý, guľatý, čierny klobúčik s úzkou strieškou. Ako ozdobu mal striebornú
šnôrku so štyrmi pármi strapčekov. Za širúchom slobodný mládenci nosili biele
KOSÍRKY (kohútie perá z chvosta).
KOŠELA
z bieleho plátna bez goliera s uväzovaním pod hrdlom širokou vyšívanou
stužkou na mašľu. Pôvodná košeľa unínskeho typu mužského kroja mala
rukávy bez vyšívania ukončené manžetou. Po roku 1945 preniká sem zo susedných typov krojov košeľa so širokými rukávmi bez manžiet ukončené
bohatou výšivkou.
LAJBL
malý živôtik z brokátu, na ktorý sa pripína široká ale krátka stužka obšitá
čipkou. Dĺžka a šírka tejto stužky je charakteristická pre popisovaný typ kroja.
STRAPČÁK sa nazýva hodvábna šatka s doma háčkovanými strapcami uväzovaná okolo
hrdla.
SÚKENNÉ GATE modrej farby, na predu a po bokoch s čiernym šujtášovým našívaním.
V razporku gatí slobodní mládenci nosili bielu vyšívanú šatku RUČNÍK zložený do trojuholníka.
SPODKY
nohavice z tenkého plátna nosené pod súkennými gaťami
ČIŽMY
nosené ku kroju boli čierne, tvrdé.
Muži v prechodnom a zimnom období nosili HUŇU z bieleho súkna siahajúcu do
polovice lýtok so širokým štvorcovým golierom, ktorý sa za nepriaznivého počasia prehodil
cez hlavu. Medzi slobodnými mládencami a ženatými mužmi bola rozdielnosť v nosení
niektorých súčiastok kroja, či vlastne ozdôb ako sú kosírky a vyšívaný ručník, ktoré ženáči
nenosili. Oproti tomu však nosili úzku dlhú zásteru z modrého plátna s rastlinným vyšívaním
vo všetkých štyroch rohoch farebnými bavlnkami na plno a na spodnej časti s úzkou pásovou
výšivkou. Spodná časť mužskej zástere bola ukončená vystrihovanými zubami o veľkosti 2 –
2,5 cm.
Zástera sa uväzovala okolo pásu dlhými stužkami mašľou vpredu. Stužky neboli prišité
v horných rohoch, ale niekoľko centimetrov od nich smerom k stredu, takže tieto boli voľné
ako u zásterí slobodných dievčat.
V skúmanej lokalite žilo v minulosti niekoľko málo zemianskych rodín, ktoré sa svojím
životom a hospodárskymi pomermi vôbec nelíšili od ostatných obyvateľov. V duchu života
svojej doby bola však u nich snaha zvýrazniť aspoň navonok rozdielne spoločenské
postavenie, ktoré sa premietlo predovšetkým do spôsobu obliekania. Všedný pracovný odev
sedliakov a zemanov bol rovnaký. U mužov konopná košeľa bez goliera so zaväzovaním na
šnôrku pod hrdlom a širokými rukávmi, konopné široké nohavice, tzv. GACE, okolo pásu
modrá zástera s vystrihovanými zubmi na spodnej časti. Na nohách boli obuté PANTOFLE
alebo čižmy. Ženský pracovný kroj tvoril rubáč, sukňa z lacného plátna, biele rukávce bez
akýchkoľvek ozdôb, modrá zástera opásaná okolo bokov, na spodnej časti s vystrihovanými
zubmi. Podľa ročného obdobia chodili bosé, v pantofliach, botách alebo čižmách. Sviatočný
zemiansky kroj sa v Uníne a Radimove nezachoval až do dneška. So zánikom tejto
spoločenskej vrstvy obyvateľstva zanikajú i jej vonkajšie spoločenské prejavy, ku ktorým
patrí okrem iného i spôsob obliekania. Môžeme ho rekonštruovať iba na základe ústneho
podania obyvateľov spomínaných obcí. Podľa tohto svedectva, ženský sviatočný zemiansky
kroj tvoril rubáč, škrobenice, rukávce, sukňa veľmi drobno skladaná (asi 1 cm) bez našitej
stužky, lajbl so zapínaním na gombíky nosený na sukni a bez akéhokoľvek vyšívania. Okolo
pásu bol šnôrkami uviazaný fjertoch taktiež bez vyšívania. Hrdlo a časť ramien zakrýval
široký stojatý KRÉZL zhotovený so širokej skladanej stužky, na ktorý sa vzadu pripínala
mašľa. K tomuto kroju sa nenosili čižmy, ale dvojševové boty na šnorovanie. Slobodné
dievčatá nosili na hlave tylagr, vydaté ženy nosili čepiec podobne ušitý ako detský čepiec
GARGULA. Na jar a na jeseň sa miesto rukávcov a lajbla nosila jupka ale bez ganíru a v zime
kacabaja s dvomi šoškami vzadu zatiaľ čo kacabaja k sedliackemu kroju mala po dvoch
šoškách i na bokoch.
Súčasti unínského kroja (foto: Ing. M. Čársky)
Vyšívané čepce
Ženský čepiec vyšívaný striebornou niťou
Mužský brokátový lajbl
Ženské lajble
Ženská zástera – detail spodnej časti
Ženská zástera
Ženská zástera – detail vrchnej časti
Vyšívaná šatka
Download

Z KYTICE ĽUDOVÝCH KROJOV