DUCHOVNÝ DEJEPIS INDICKÁ DUCHOVNOSŤ KOLONIALIZMUS MORMÓNI
Štvrťročník pre uvedenie
duchovných hodnôt do života
Krása je očistenie
od všetkého zbytočného
Číslo 17
leto 1998
K str. 48: Pre sv. Pavla poznanie (gnosis) je svätodušným zážitkom, z ktorého duša èerpá všetku
svoju silu viery, nie zo slepej poslušnosti vonkajšej autority.
2
Z OBSAHU:
— KEDY NASTANE NA SLOVENSKU
SPOLOČENSKÝ ZMIER?
Prečo nemôže spoločnosť fungovať bez duchovného
obsahu - str. 3
— DUCHOVNÍ KOSMOS
Vesmír atómov alebo vesmír bytostí? - str.7
— KOĽKO VÁŽILA KNIHA MORMON
Podivuhodné udalosti
okolo vzniku mormónskej cirkvi - str. 10
— TAJOMSTVO GRÁLU 2.
Začiatok cesty - str. 16
— ĽALIA
Duchovný význam kvetín - str. 19
— VÝCHODOEURÓPSKE POŇATIE UTRPENIA
Amerikanizmus a Slovanstvo
ako protikladné kultúry - str. 20
— AKO SA POZNÁ,
ŽE UŽ SKONČILA NOC A ZAČAL DEŇ
Múdrosť, ktorá sa rozpráva - str. 21
— AJŇAHÍTA V PŘÍTOMNOSTI MAZDOVĚ
2. perla ze staré Perzie - str. 22
— INDICKÁ DUCHOVNOSŤ A ANTROPOZOFIA
Most medzi Západom a Východom - str. 23
— DEJINY AKO ODZRKADLENIE
DUCHOVNÝCH DEJOV A SKUTOČNOSTÍ
Duchovný dejepis 2. - str. 31
— OBJAVIL KRIŠTOF KOLUMBUS AMERIKU?
Ako bola Amerika úmyselne utajená
a potom znovuobjavená Európanmi - str. 38
— SKRYTÉ POSLANIE ZÁPADOEURÓPSKEHO
KOLONIALIZMU
Odovzdanie duše vedomej svetu
ako úloha Západnej Európy - str. 41
— GNÓZA A KRESŤANSTVO
Láska k poznaniu
v prvých storočiach po Kristovi - str. 46
Vážení priatelia!
omyslite si len, koľko
životných síl vyplytváme tým, že pracujeme
jeden proti druhému.
Prečo sa napríklad politici nevedia medzi sebou dohodnúť? Rozumieme tomu? Alebo sa
azda nazdávame, že ak budeme zbožne “dúfať”, želať si, aby sa dohodli,
že sa tak raz stane? Alebo bude táto
krajina krvácať večne kvôli vnútorným rozbrojom?
Lebo tak ako doteraz – sa nemôžu
dohodnúť nikdy. Uvedomme si, prečo je to tak! Každá strana hovorí iným jazykom, medzi ktorými neexistuje prekladový slovník: čomu jedna
hovorí “okradol”, tomu druhý povie
“revitalizoval”; čo je u jedného “demokraciou”, to je u druhého “uzurpovaním moci” atď. Tu nie je žiaden
spoločný menovateľ, žiaden ujasnený spoločný vzťažný hodnotový systém, žiadna vyššia perspektíva, zmysel, žiaden hodnotový sever, vzhľadom na ktorý by rôzne strany mohli
hodnotiť veci zo spoločného stanoviska.
Rôzne slová a pojmy sa používajú
bez toho, že by mali nejaký konkrétny myšlienkový obsah, ale len ako
abstraktné heslá, s ktorými sa sugestívne šermuje. Verejná scéna je plná
nesprávnych, subjektívnych, zmätených názorov, dohadov, tápania; žabie perspektívy a skupinovo-egoistic-
3
ké záujmy sa trieštia jeden o druhý
ako vlny na mori; a politici a voliči
plávajú v týchto vodách sem a tam
ako ľudia, ktorí nemajú kompas ani
Severku, ktorí nemajú naprosto žiaden hodnotový a názorový pevný
bod, podľa ktorého by sa mohli orientovať.
Keď napr. burzoví špekulanti priviedli indonézsku menu k 80%-nej
devalvácii, takže z večera na ráno obohrali jeden celý národ takmer
o všetko – je to “krádež”, alebo “slobodné podnikanie”? A ako majú Indonézania teraz chápať obsah pojmu
“demokracia”, keď sú prakticky celkom vylúčení z rozhodovania o svojej krajine, lebo majiteľom každého
kúska zeme budú zahraničné koncerny?
Na verejnej scéne sa nikdy nič nedostane k podstate, ale zostáva skoro vždy len na úrovni hry so slovami; kde sa niekto pokúsi ísť k podstate, a povedať niečo hlbšie, národ
mu už nerozumie; a ak povie, čo všetko treba zmeniť, aby sme sa dostali
na správnu cestu, nebudú ho voliť;
ale určite dajú prednosť kriklúňom,
čo od občana nič nežiadajú, a predsa
mu všetko sľubujú, lebo dav nedokáže rozoznať ani to, keď sľuby, čo
dostáva, sú od začiatku nesplniteľné.
No ako už povedal Niccolo Machiavelli: “široké ľudové vrstvy sa uspokoja práve tak so zdaním ako so skutočnosťou. Ba často sa oduševnia
skôr pre veci zdanlivé ako skutočné.”
Dnes vzniká dokonca čosi ako
“kult osobného názoru”, kde stále
väčší počet ľudí sa domnieva, že to,
na čo verejná scéna čaká, sú ich “osobné názory”, dojmy, dohady; a cítia
sa oprávnení presadzovať nejaký názor len z toho titulu, že sú samostatné
fyzické osoby, celkom bez ohľadu na
to, či je ten názor podložený skutočnosťou alebo nie. Pribúda ľudí, ktorí
veria, že životná orientácia jednotlivca aj celej spoločnosti je len vec nejakej čisto subjektívnej voľby, a potom
dohody či sebapresadenia, asertivity; ktorí nechápu, že život má svoje
objektívne, duchovne-reálne vývojové zákonitosti, a tak aj celé spoločenské dianie; ktorí nechcú zakladať na
4
skutočnom poznaní týchto zákonitostí, ale na diletantskom skúšaní a slepom politickom dobrodružstve.
Preto tak zdôrazňujeme, že duchovné hodnoty existujú objektívne a sú poznateľné; že existuje spôsob výchovy a sebavýchovy, ako
kultivovať ľudskú dušu až k objektívnemu poznaniu duchovných
skutočností, ktoré sú podstatou
sveta; a že miera neporiadku a konfliktu v spoločnosti v konečnom dôsledku nezávisí od žiadnych súborov
opatrení a mechanizmov – ale je priamo úmerná miere straty zmyslu pre
duchovné hodnoty.
Skúste však upozorniť na to, že
existuje spôsob, ako možno pracovať
na tom, ako túto duchovnú prázdnotu,
toto hodnotové vákuum nad Sloven-
K náprave nestačia dobré
zákony, ak sú ľudia skazení
zlými zvykmi.
Niccolo Machiavelli
skom zaplniť niečím všeobecne platným – koľko hlasov sa ozve proti tomu! Jedni prehlásia, že žiaden duchovný obsah nepotrebujeme, pretože ho už máme (cirkevnú tradíciu);
a druhí tiež, že ho nepotrebujeme, lebo je zbytočný; lebo vraj to rozhodujúce, z čoho musíme vychádzať, a čoho sa držať, je aj tak tzv. “realita”,
t.j. čo majú ľudia v peňaženke a pod.
Každé slobodné úsilie objektívne
preskúmať naše hodnotové orientácie
a urobiť v nich trocha poriadok a jasno – cirkev odsúdi ako “opovážlivosť”, ako útok na svoj monopol v
duchovnej oblasti; veda ako “nemožnosť”, ako úsilie, ktoré musí nevyhnutne zostať subjektívne a nevedecké; a pragmatici ako zbytočnosť a
“naivitu”.
Zo všetkých strán sa ozvú hlasy:
vraj, kto sa odváži rozhodovať, čo je
v živote správnejšie? Pritom im vôbec nevadí, že oni sa už o tom odvažujú rozhodovať denno-denne (a nie
len za seba, ale aj za ostatných); že
každému z nás nezostáva nakoniec
nič iné, ako o tom denno-denne rozhodovať.
Všeobecne prijímaným názorom
sa stáva, že Spravodlivosť, Pravda,
Krásno a vôbec všetky duchovné
hodnoty ako také buď objektívne
neexistujú, alebo sú nepoznateľné;
takže keď sa niekto ešte odváži poukázať na niečo očividne nesprávne
a falošné, býva okríknutý väčšinou,
že to je len jeho “osobný názor”, a názorov je veľa.
A duchovná veda práve neznamená rozprávať si hrôzostrašné historky
o duchoch, o zázračných zjaveniach,
o tom, že niekde straší; duchovná veda znamená ujasňovať si, že tu
existujú objektívne zákony života,
princípy, ktoré musíme vo svojom
vlastnom záujme rešpektovať, ak
nemáme na to všetci doplatiť; a že
objektívne zákony neexistujú len
v hmotnej prírode, ale aj v osude
jednotlivcov a celých krajín.
Ak dnes počujeme ministrov
a poslancov v televízii a v rozhlase
ako ukončujú debatu slovami: “ťažko
povedať, čo je spravodlivé” – tak tu
ide o skutočné popieranie duchovného sveta, s tými najdeštruktívnejšími
účinkami na základy spoločnosti.
Lebo k duchovnému svetu sa nehlásime alebo ho nepopierame nejakými formálnymi vyhláseniami o “viere” alebo “neviere” – ale práve konkrétnymi postojmi k princípom a hodnotám. Veľmi by nás zaujímalo, ak
Spravodlivosť neexistuje, podľa čoho potom súdi justícia? Podľa zákonov? A podľa čoho prijíma parlament
zákony, keď je “ťažko povedať, čo
je spravodlivé”? Je to vlastne otvorené priznanie, že sa tu už nič vyššie
neuctieva; že naše zákony nie sú,
a nie sú ani myslené tak, že by mali
byť premietnutím bohyne Spravodlivosti do pozemského časopriestoru
– ale sú len výsledkom mocenskopolitického spolkárčenia, lobbovania. V takom prípade si však – spolu
s Niccolom Machiavellim – povedzme rovno, že zmier v spoločnosti
nenastane nikdy, pretože: “kedykoľvek jednu stranu zvrhnú, alebo sa
odstráni rozbroj, povstane druhá,
lebo v štáte, ktorý sa udržuje len mo-
censkými spolkami, a nie zákonmi,
musí sa víťazná strana vnútri rozdvojiť.”
Sledujme len vývoj v zákonodarstve, kam smeruje: K stále väčšiemu
množstvu zákonov a predpisov. Paradoxne, tento prudký nárast počtu zákonov nie je indikátorom skvalitňovania právneho vedomia, ale skôr jeho úpadku, zániku dobrých zvykov;
lebo “kde ľud robí dobrotu bez zákonov, tam netreba zákony. Ak však
prestane tento dobrý zvyk, hneď sú
potrebné zákony” (Machiavelli).
Tendencia je taká, že tam, kde kedysi
stačil jeden paragraf, ktorý vystihoval podstatu, princíp medziľudského
vzťahu – tam dnes je treba celú kapitolu, ktorá dáva návody, čo robiť
v jednotlivých konkrétnych prípadoch. Lebo dôvera v to, že by ľudia
chápali nejaký čistý princíp, duch zákona, je stále menšia – a tak nepriamo úmerne tomu musí na objeme
naberať litera. Noviel zákonov je stále viac a sú stále podrobnejšie – no
ešte ani nie sú prijaté a už sú hlasy,
že sú ešte stále málo podrobné – lebo
o každom, i tom najmenšom manévrovacom priestore, čo zákon ponecháva, sa automaticky očakáva, že sa
bude zneužívať.
Podstatou tohto procesu je to, že
stále viac sa stráca dôvera v ľudské
myslenie, v objektívny charakter
myšlienkového procesu vôbec;
vo svedomie, v to, že ľudským bytostiam je daný zmysel pre Pravdu, ktorý
buď majú, alebo ho môžu potenciálne
rozvinúť. Tendencia je taká, že štát
sa má stále menej a menej opierať
o duchovnú schopnosť jednotlivca
rozlíšiť dobro od zla, falošné hodnoty
od pravých – toto má byť práve z celého chodu spoločnosti podľa možnosti eliminované, ako “nespoľahlivý, subjektívny, osobný faktor” –
a má to byť nahradené pevnými a čo
najpodrobnejšími legislatívnymi a úradnými mechanizmami. Inými slovami: stále menej dôvery sa má vkladať v ľudské vyššie, duchovné
schopnosti, alebo v ich výchovu,
v ľudský zmysel pre Pravdu, Krásno
a Dobro, v onoho Krista v nás – naopak, tento má byť z celého chodu štá-
tu metodicky eliminovaný, ako “nespoľahlivý” faktor.
V dôsledku toho sa prijímajú neustále zákony ad hoc; za každým novým javom sa pridá jeden paragraf
alebo odsek, ktorý tento spoločenský
jav zakazuje alebo upravuje. A výsledkom toho celého môže byť len
nasledovné:
1) Množstvo zákonných predpisov a úprav kombinatoricky rastie;
2) Nepreberné množstvo zákonov
prijatých ad hoc, na konkrétnu vec,
si nevyhnutne začína navzájom protirečiť; a priority medzi nimi sa začínajú určovať náhodnými pravidlami,
lebo niet jednotiaceho, vyššieho
zmyslu, princípu, z ktorého by tieto
zákony prýštili a ku ktorému by sa
dali spätne vztiahnuť;
Bez vyššej idey neobstojí vo
svete ani človek, ani národ.
Dostojevskij
3) Jednoduchý, poctivý človek,
ktorý nemá čas študovať právnickú
knižnicu, začína byť touto spleťou zákonov šikanovaný, handicapovaný,
brzdený vo svojej tvorivej iniciatíve;
takže nemôže urobiť už takmer nič,
aby sa pri tom nedostal na pokraj zákona, ale musí žiť v neustálom strachu, že by mohol byť – bez ohľadu
na dobrý úmysel – kedykoľvek za
niečo odsúdený;
4) Šéfom podsvetia, ktorí majú
dosť peňazí, aby si zaplatili celé tímy
právnikov, padne právnická džungľa
najmenej nevhod. Naopak: práve oni
si v takej džungli vždy nájdu cestičku, ako obchádzať zákony, ľahšie
a rýchlejšie.
Je strašné dívať sa, akých negatívnych a deštruktívnych vecí sa ľudia dožadujú – a cítia sa ešte v práve!
– len preto, že to litera zákona umožňuje alebo zatiaľ nezakazuje. Tento
problém treba vziať vážne, ako morálno-duchovnú negramotnosť, a čo
je potrebné, to je druhá alfabetizácia.
Pochopme: ak chceme ono morálno-duchovné jadro človeka, ono Je-
zuliatko v nás, celkom vynechať zo
spoločenského života, vyhlásiť za
celkom “neoficiálne”, za “neplatný
argument” v rozhodovacom procese
– tak potom ani geometrický nárast
justície a polície (spolu s príslušnými
nákladmi) nebude stačiť za úpadkom
mravov. Lebo taký zákon alebo
predpis, z ktorého je celkom vyžmýkaná duchovná substancia,
a ponechaná len mechanická kostra, je vždy dvojsečný: ak na jednej
strane zabraňuje niečomu zlému, tak
na druhej strane zabraňuje aj niečomu dobrému. Jednoduchým príkladom toho nech je márny pokus o jazykový zákon; lebo ak ľudia nebudú
mať cit pre jazyk a lásku k nemu, nikto neskreše slovenčinu do takých formálnych pravidiel, ktoré by na jednej
strane zabránili niečomu negatívnemu, aby pri tom na druhej strane nemuseli ísť do väzenia aj naši najlepší
spisovatelia a básnici.
Sledujeme jednu veľkú fatamorgánu, ak si myslíme, že existuje nejaká konečná množina mechanických
predpisov a nariadení, ktorá dobre
upraví život spoločnosti; alebo že celková účinnosť akéhokoľvek zákonodarstva môže presiahnuť mieru vnútornej cnosti a kvality národa, lebo
“k náprave nestačia dobré zákony,
ak sú ľudia skazení zlými zvykmi”
(Machiavelli). Zvýšený tlak na dodržiavanie zákonov pri konštantnej
miere cnosti v národe sa mení len na
útlak, ktorý ubíja v ňom všetko zlé
spolu so všetkým dobrým.
Z dlhodobého hľadiska je pre
budúci osud národa rozhodujúca
len jediná vec: jeho duchovná
úroveň. Všetko ostatné je len chvíľkové zdanie.
Preto každý, komu ide o niečo
viac, ako len o číre biologické vegetovanie, “existovanie”, od robotníka
pri stroji až po predsedu vlády, by mal
začať pochopením, že štátnou úlohou
číslo jeden nie je jednostranne glorifikovať hrubý domáci produkt – ale
sústrediť sa na otázku morálno-duchovnej výchovy národa. A pretože
dospelého človeka sa nedá vychovávať proti jeho vôli, mení sa táto výchova na sebavýchovu. A táto výcho-
5
va a sebavýchova sa musí a môže opierať len o skutočné pochopenie širších a hlbších súvislostí, o také rozšírenie poznávacieho obzoru, ktoré
má dopad na morálnu bytosť človeka;
nie o zbožné apely na súcit a falošnú
“humanitu”. Musí byť zamerané na
kultiváciu duchovných kvalít
a schopností človeka tak, aby dokázal riešiť všetky choroby sociálneho
organizmu od princípu – a nie iba na
charitu, ktorá odstraňuje vždy len
následky, aj to len symbolicky; pričom jeden a ten istý človek sa možno
podieľa na tvorbe celospoločenského
zla viac, než svojou charitou napraví.
Na to treba vytvárať atmosféru, aby
sa úsilie o sebapoznanie a mravné
sebazdokonaľovanie pociťovalo ako
nanajvýš dôležitý, potrebný a reálne
možný cieľ.
Vznešenú úlohu takejto výchovy
nespĺňa ani dnešné vysoké školstvo,
lebo výuka na univerzitách za posledné storočia nabrala len technicko-informatívny charakter, bez nejakého
morálno-hodnotového vyústenia.
Len slabo ju spĺňa aj cirkev, kde duchovný život ustrnul v štádiu všeobecných a málo účinných apelov na
súcit a “dobro”, ktoré majú na stále
väčšiu časť obyvateľstva stále menší
vplyv. Príkladom takej metódy sebavýchovy, pri ktorej poznanie sa premieňa na morálnu silu, je Sophia,
náš časopis a letné školy.
Avšak onen trend k úplnej eliminácii duchovného rozmeru zo všetkých spoločenských štruktúr, tá tendencia k mechanizácii spoločenského života, je v priamom protiklade
k tomu, čo robíme; a v priamom protiklade k tomu, čo od nás žiada terajší
duch času, Michael; ako aj v protiklade k tomu, čo vyžaduje duch národa. Práve ono morálne jadro človeka,
ktoré je zdrojom neohraničeného potenciálu do budúcnosti, ktoré je naším jediným a najväčším pokladom,
zlatou hrivnou, zakopávame stále
hlbšie do zeme. S jedným celým rozmerom ľudského bytia, v ktorom práve leží budúcnosť Slovenska a Slo-
vanov, sa v štátnom plánovaní vôbec
nepočíta ako s faktorom. Naopak,
stále frekventovanejším slovným
zvratom sa stáva “hľadanie mechanizmov”. Len čo sa objaví dajaký
problém, tu počujeme len “na to si
musíme vytvoriť mechanizmy”, “na
ono ešte nemáme vytvorené mechanizmy” a pod.; ako keby človek ako
taký, ako človek, v tom nehral vôbec
žiadnu rolu, ako keby sa práve od neho vôbec nič nežiadalo, ako keby to
celé bolo len záležitosťou dômyselných mechanizmov. Pritom mechanizmus môže byť vždy zásadne len
dočasným a núdzovým riešením,
kým sa neobnoví tá cnosť, ktorej
nedostatkom daný spoločenský neduh vznikol.
Napodobňujúc anglo-americké
národy, ktoré sú však celkom inak
založené a uspôsobené, sa pokúšame
o čisto extenzívny, intelektuálnotechnický rozvoj; nevediac, že pre
Slovanov nie je vôbec plánované, aby
sa im darilo na západný spôsob; že
títo dostali danosti a sú určení na práve opačný, intenzívny rozvoj, na “rast
dovnútra” (viď. Dostojevskij a protikladný prístup americkej a slovanskej kultúry k utrpeniu, na str. 20).
Slovania nebudú nechaní na pokoji,
kým sa nenaučia pretaviť svoje špecifické danosti do základov svojrázneho kultúrno-spoločenského poriadku.
Vidno, že ešte ani koalícii, ktorá hovorí o vlastnej, tretej ceste, nie je jasné, o čo tu ide, lebo sa pokúša všetko
riešiť začínajúc od kapitálu (ale
hmotného, a nie duchovného); a fandí si, že budeme súťažiť so Západom
na čisto ekonomickej báze; nevediac,
že práve v tej oblasti to máme vopred
prehraté, ak pri tom nedokážeme zužitkovať aj faktory celkom iného druhu, akých sú práve západné národy
neschopné.
Je ťažkou chybou myslieť si, že
tu nejaký rozmer ľudského vnútra
možno nechať zanedbaný, ležať ladom, že práve v “širokej slovanskej
duši” môže zostať dajaké trvalé vákuum, nezaplnený priestor, a že sa nezaplní nejakým leninizmom, alebo
iným izmom, ktorý bude mať potom
živelný, nezvládnuteľný a iracionálny charakter. Zdá sa však, že naši vedúci činitelia, ale nie len oni, sa domnievajú, že to, čo tu vysvetľujeme,
pre nich neplatí; že môžu ignorovať
veľké zákony života, a že to, čo tu
v Sophii robíme, je len nejaká “súkromná zábava”, že si tu vytvárame
len nejakú “sektu”, v ktorej pestujeme len nejaké “osobné presvedčenie”. Nie my sme naivní, keď hovoríme o potrebe postaviť morálnopoznávací (seba)výchovný proces na
prvé miesto dôležitosti, pred peniaze
– ale ten, kto sa domnieva, že spoločnosť môže úspešne fungovať bez
duchovného obsahu. To je skutočná
naivita, myslieť si, že tú konkrétnu
duchovnú substanciu, ktorá je miazgou spoločenského života, možno nahradiť len abstraktnými heslami o cyrilo-metodejskej tradícii, alebo všeobecnými a málo konkrétnymi apelmi
na ľudský súcit a “humanitu”.
Lebo ak by sme to nemali považovať za nevedomosť a naivitu, ale
predpokladať, že niektorí z tých, čo
sa práve pokúšajú ten duchovný rozmer zo spoločnosti eliminovať, vedia, čo činia, že to je totiž najrýchlejší
spôsob ako doviesť národ do zúfalstva a bezvýchodiskovej situácie
a potom ho manipulovať, museli by
sme to kvalifikovať ako zločin hraničiaci s čiernou mágiou. Chceme sa
preto dívať na Slovensko radšej ako
na dospievajúceho mládenca alebo
dievčinu, ktorému musí byť ešte veľa
odpúšťané. Veď keby sme neverili,
že na území tejto malej krajiny je zakopaný poklad, keby sme nemali dôveru, že dokáže to, čo pred ňou žiadna iná, keby sme ju nemali zo všetkých najradšej, dávno by sme sa odsťahovali do zahraničia, a nechceli
by sme s touto krajinou zdieľať všetko, čo ju ešte stretne, dobré aj zlé.
S vierou a láskou, Sophia
Ak sa objasní, na čom sa zakladá pravá mravnosť, potom sa stane jasným všetko ostatné. Konfucius
6
11. pøednáška z cyklu Úvod do anthroposofie
Duchovní kosmos
Jan Dostal
Pohled na zářící hvězdné nebe pokud má člověk dnes tu šťastnou
příležitost, aby je spatřil tak, jak je
to možné na horách nebo ve volné
přírodě - může v dnešním člověku vyvolat zcela protichůdné pocity: od
úžasu nad majestátem vesmíru a krásou hvězdného světa až po úzkostnou otázku: co znamená toto věčné
mlčení nekonečných světů, které nás
obklopuje, jaký mají smysl myriády
plynových koulí a mrtvých těles, které vznikly podle astronomů jakýmsi
“velkým třeskem”, aby se nakonec
opět do sebe zhroutily v tepelné smrti? Co jsem já, nepatrné zrnko v nekonečných dálavách? Jaké je moje místo v nich?
Na jedné straně pocity obdivu,
inspirující citlivé duše básníků a umělců, na druhé straně pocity prázdnoty a odcizení ze světa, který nedává
žádnou odpověď na problémy vnitřního života člověka.
Rudolf Steiner vyjádřil kdysi tuto
základní situaci dnešního člověka
průpovědí, kterou věnoval Marii
Steinerové:
“Sterne sprachen einst zu Menschen,
ihr Verstummen ist Weltenschicksal;
des Verstummens Wahrnehmung
kann Leid sein des Erdenmenschen.
In der stummen Stille aber reift,
was Menschen sprechen zu Sternen;
ihres Sprechens Wahrnehnung
kann Kraft werden des Geistesmenschen.”
Hvězdy hovořily kdysi k lidem,
jejich oněmění je světovým osudem;
vnímání jejich oněmění
může být bolestí pro pozemského
člověka.
V němém tichu ale zraje,
co mluví lidé ke hvězdám;
vnímání jejich mluvy
může se silou stát duchovního
člověka.
Ano, hvězdy kdysi hovořily k lidem a člověk slyšel jejich mluvu a
rozuměl jí. Hvězdný svět mu nebyl
ničím cizím, neboť se s ním cítil bytostně spojen. Zážitek tohoto spojení
nedovedl vyjádřit jinak než imaginacemi, obrazy mýtů, v nichž žila sytější skutečnost než v abstraktních
představách a teoriích, které si později - po oněmění této mluvy - o vesmíru vytvářel.
Bohové starých Indů, Babyloňanů, Keltů a Slovanů oživující a zbytostňující přírodu a vesmír, nebyly
výsledkem spekulací, nebo výplodem
fantazie, ale výrazem zážitků, které
člověk měl, když se svým vědomím
spojoval s okolním světem. Obrazy,
jimiž tyto zážitky vyjadřoval, jsou
sice podle oblastí a kultur různé, ale
jejich zdroj je týž: intimní vztah člověka se světem, od něhož se necítil
ještě tak oddělen, jako je tomu dnes.
Zeus, Démétér, Poseidón, Apollón, Afrodíté, Pallas Athéna, Árés byly pro starého Řeka skutečné duchové
bytosti, jejichž působení prožíval v
sobě i kolem sebe ve sluncem prozářené atmosféře své země.
Slunce, Měsíc a hvězdy nebyly
pro naše slovanské předky pouhými
tělesy, ale nebeskou rodinou, k níž
patřil a do níž se vracel, když odcházel z pozemského života. Příroda kolem něho: hory, řeky, stromy, oblaka, větry, oheň, nebyly pouhými přírodními úkazy, projevy přírodních
sil, nýbrž projevem množství bytostí, které přírodu oživují a působí v ní
i morálně, tj. přátelsky nebo nepřátelsky k člověku.
Člověk Starého zákona uctíval
sice Hospodina jako jediného Boha,
zároveň však věděl, že mezi ním a
hospodinem není žádná propast, ale
množství bytostí, které ho s ním spojují: andělé, archandělé, cherubíni,
serafíni; některé archanděly rozlišoval dokonce i jménem - Michael,
Gabriel, Rafael, Uriel. Šlo vlastně do
jisté míry o tytéž bytosti, které “pohané” znali jako bohy, v tomto případě však spíše chápané jako řády, hierarchie. Vědomí o nich se pak zvláště
výrazně zachovávalo v židovské esoterice - kabbale.
Nejinak je tomu v nejstarší křesťanské tradici, kde se andělské bytosti objevují nejen v evangeliích, ale i
v epištolách, zejména Pavlových, a
to v řadě jmen, jako trůny, kyriotetés,
archai, exusiai, které svědčí o tom,
že Pavel měl obsáhlé znalosti o hierarchiích a mluvil o nich s takovou samozřejmostí, že musel předpokládat
podobné vědomosti i u svých posluchačů a čtenářů.
Není proto divu, že plný výčet a
popis hierarchických bytostí se za-
7
choval u intimního žáka Pavlova Dionysia Areopagity, který byl původně zasvěcencem eleusinských
mystérií a spojoval proto v sobě staré
mysterijní tradice s křesťanským impulsem. Jeho spisy se proto staly základem křesťanského učení o hierarchiích a inspirovaly jak theology, tak
i umělce po celý středověk. Podle něho se andělský svět člení na tři velké
sféry: první, druhou a třetí hierarchii,
z nichž každá je opět trojnásobně odstupňovaná, takže mezi člověkem a
božskou trojicí je celkem devět hierarchií, v nichž se božská trojice zrcadlí a skrze ně působí.
V nejvyšší, první hierarchii jsou
to: Serafíni, Cherubíni a Trůny, které
jsou obrazem Boha Otce.
V druhé hierarchii reprezentující
Boha-Syna, jsou to:
Kyriotetés (lat. dominationes “panstva”)
Dynameis (lat. virtutes - “síly”)
Exusiai (lat. potestates - “mocnosti”)
V nejnižší, třetí hierarchii pak:
Archai (lat. principatus - “knížata”)
Archangeloi - “archangeli”
Angeloi - “angeli”
V nich se projevuje Duch Svatý,
osvěcující a vedoucí člověka.
Jména těchto hierarchických bytostí jsou pak vzývána jak ve východním, ortodoxním kultu, tak i v západní římsko-katolické mši. Učení o
hierarchiích prohloubil myšlenkově
zvláště Tomáš Akvinský, zvaný Doctor Angelicus, protože jeho současníci cítili, že Tomáš svým čistým, moudrostí naplněným životem dosáhl
sjednocení své bytosti s bytostí anděla, který ho v jeho zřivém myšlení
inspiroval. To prožíval středověký
člověk ještě jako realitu, nikoli jako
pouhou představu vlastní fantazie.
Zdůrazňoval to ze svého zření i Dante
v 28. zpěvu Božské komedie, v němž
se odvolává na svědectví Dionysia
Areopagity: “že takovou pravdu na
zemi vám člověk zvěstoval, se nedivte, vždyť jemu odhalil ji někdo, jenž
TABUĽKA HIERARCHICKÝCH BYTOSTÍ
slovensky
grécky
latinsky
hebrejsky
opisne
SERAFOVIA
SERAPHINI
SERAFIM
DUCHOVIA LÁSKY
CHERUBOVIA
CHERUBINI
CHERUBIM
DUCHOVIA HARMÓNIE
TRÓNY
TRONI
ARALIM
DUCHOVIA VÔLE
PANSTVÁ
KYRIOTETES
DOMINATIONES HAŠMALIM
DUCHOVIA MÚDROSTI
SILY
DYNAMEIS
VIRTUTES
MALACHIM
DUCHOVIA POHYBU
MOCNOSTI
EXOUSIAI
POTESTATES
ELOHIM
DUCHOVIA FORMY
PRAPOČIATKY
ARCHAI
PRINCIPATUS
DUCHOVIA ČASU
ARCHANJELI
ARCHANGELOI
ARCHANGELI
DUCHOVIA NÁRODOV
ANJELI
ANGELOI
ANGELI
STRÁŽNI DUCHOVIA ĽUDÍ
ji zřel i s mnohou jinou pravdou
těchto výšin”.
Vědomí o duchovnosti přírody a
vesmíru se udržovalo v esoterii rosikruciánů: jejich alchymistické pokusy neměly v podstatě jiný cíl, než
ukázat cestu, jak k němu dospět. To
bylo jejich “čtení v knize přírody” a
“hledání kamene mudrců”, jak jsme
o tom hovořili v poslední přednášce.
Vývoj přírodovědného myšlení v
novověku, jimž se člověk plně oddělil od spojení s duchovým světem a
postavil na vlastní nohy, zatlačil představy o andělích a jiných duchových
bytostech do říše dětských pohádek
a nehistorických legend. Ba ani novodobá theologie si neví s učením o
andělech v podstatě rady a odsouvá
je do kategorie překonaných představ. Pouze někteří básníci a umělci,
kteří čerpají své inspirace z tradic nebo z vnitřních prožitků, zachovávají
alespoň citové spojení s bytostmi, jež
přesahují obyčejné lidské vědomí. V
některých případech tu přitom nejde
o pouhé obrazy a metafory, nýbrž o
reálně osobní zážitky citlivých duší,
jak lze tušit např. z některých básní
Rainer Maria Rilkeho nebo Christiana Morgensterna.
Vědomí dnešního člověka je sice
otupeno materialistickou civilizací,
jež cele ovládla jeho myšlení, ale na
druhé straně právě v důsledku toho,
jak člověk proniká stále hlouběji do
tajemství hmoty a odhaluje v mikrokosmu i makrokosmu působení vyšší
inteligence než je lidská, vynořují se
CELKOVÝ PŘEHLED
člověk
zvíře
rostlina
minerál
JÁ
AT
ET
FT
VYŠŠÍ DEVACHAN
JÁ
NIŽŠÍ DEVACHAN
ASTRÁLNÍ SVĚT
FYZICKÝ SVĚT
8
JÁ
JÁ,
AT, ET, FT
AT, ET, FT
AT
ET, FT
před ním znepokojivé otázky: jsem
opravdu jedinou inteligentní bytostí
ve vesmíru? Je stupeň vědomí, jehož
dosáhl ve svém vývoji člověk, vrcholem možností? Jestliže zjišťuje, že
jsou tři kategorie bytí - minerální,
rostlinné, zvířecí - pod ním, končí tato stupnice člověkem nebo je možné
předpokládat či tušit další vrstvy bytí
nad ním, které zasahují do jeho života
i osudu “seshora”, stejně jako jej
pronikají přírodní říše zezdola?
Jestliže si člověk v opravdovém
úsilí o sebepoznání uvědomí, že není
pouze bytostí tělesnou s nějakými
vitálními a psychickými funkcemi,
ale především bytostí duševní a duchovní, která je ve své fyzické schráně pouze na čas svého pozemského
života inkarnována, pak si musí dát
na poslední otázku jednoznačně kladnou odpověď.
Nebude ji ovšem hledat pouze v
náboženské tradici, i když je možno
z této oblasti stále ještě čerpat inspirace, a ještě méně ji bude hledat ve
spekulacích materialistické vědy, která při svém pátrání po mimolidské inteligenci je schopna vytvářet v jakési
novodobé mythologii - pouze groteskní postavy “mimozemšťanů”, jimiž
se to hemží v četných sci-fi románech. Cestou poznání vnitřní podstaty kosmu, přiměřenou vědomí dnešního člověka, tj. bez extází, mediálních experimentů či halucinogenních
pomůcek, je duchovní věda, která
vychází z člověka, z jeho vědomé a
bdělé práce na sobě samém, k pravému sebepoznání, v němž je vlastně i
klíč k poznání okolního světa. Duchovní věda neočekává, že její poznatky budou přijímány slepou vírou
jako dogmata - stačí je pouze bez
předpojatosti nechat na sebe působit,
zkusit s nimi žít a sám o ně usilovat.
Zkušenost R. Steinera, tvůrce du-
chovní vědy, ukazuje, že takto docílené poznání, pokud je očištěno od
všech zkreslujících subjektivních
prvků, se nezastavuje pouze u obecných charakteristik a abstraktních
pojmů, nýbrž je zcela konkrétní.
V této udivující konkrétnosti prohlubuje R. Steiner nejen tradiční učení o hierarchiích a elementárních bytostech, nýbrž podává obraz přírody
s jejími říšemi, obraz země, planet a
vesmíru v jeho pravé duchovní podobě, která je člověku poznatelná právě
proto, že je stejné podstaty, že z tohoto duchovního kosmu sám pochází
a jej v sobě nosí.
Protože anthroposofie není nějakým uzavřeným náboženským nebo
filozofickým systémem, ale cestou
poznání, kterou může na sobě vyzkoušet i příslušník jiných myšlenkových směrů, pokud chce na sobě opravdivě pracovat, přináší kromě
poznatků, na této cestě získaných, i
praktické návody, jak po této cestě jít, jak rozšířit své vědomí a
tlumočené poznatky si ověřit.
Ve vztahu k poznání přírody vedou tyto návody k
soustředění na konkrétní přírodní jevy, jako
např. modrá obloha,
zeleň rostlinstva, bělost zasněžené plochy, kovy, krystaly,
rostliny, zvířecí zvuky atd., a to tím
způsobem, že necháme na sebe tyto
jevy působit tak, až zmizí smyslový
dojem a objeví se morální zážitek,
který sám o sobě se v přírodě nejeví,
ale je v její duchovní podstatě.
Tímto způsobem je možno postupně pronikat do tajemství přírody
a vesmíru. Prvním velkým poznatkem, jejž je možno na této cestě učinit, je něco, co je vlastně prastarou,
dnes již zapomenutou zkušeností lidstva:
Svět, jak se jeví pouze našim
smyslům a rozumu na nich závislým,
je máyá, velkou iluzí, danou současným stupněm našeho vědomí - iluzí,
která jako Isidin závoj zastírá pravou
skutečnost - vnitřní prostor světa
(Weltinnenraum), jak to nazval R. M.
Rilke. A tento vnitřní prostor není
prázdný, tato skutečnost je bytostná:
všechno, co nás obklopuje jako pozemská hmota, hory, řeky, moře, oblaka, hvězdy, není v pravé podstatě
nic jiného než bytosti na nejrůznějších stupních vědomí. To, co se jeví
přírodovědcům jako abstraktní přírodní zákony a přírodní síly, jsou ve
skutečnosti projevy konkrétních bytostí různých řádů, vytvářených a
řízených vyššími hierarchiemi.
To je to, co prožíval ve svém jasnozřivém snu v Beth-El starozákonní
Jakub jako nebeský žebřík, po němž
vystupují a sestupují andělé a podávají si zlatá vědra. V jeho imaginaci
se odráží skutečnost, že náš vesmír
není ničím jiným než vesmírem bytostí.
Podívejme se nyní z tohoto hlediska na tři přírodní říše, k nimž patří
svou tělesností i člověk jako říše čtvrtá. Na první pohled se mezi nimi projevují stupňové rozdíly, které nejsou
ničím jiným než stupni vědomí. Již v
jedné z
předcho-
PÁVÍ KRÁĽ. ROZPRÁVKOVÉ OBRAZY
ZVIERACÍCH KRÁĽOV SÚ VLASTNE IMAGI-
NATÍVNE OBRAZY SKUPINOVÉHO JA ZVIE-
RAT, DUCHOVNEJ BYTOSTI, KTORÁ RIADI
JEDNOTLIVCOV SVOJHO DRUHU.
zích přednášek se hovořilo o bytostných článcích člověka:
fyzické tělo - s celou jeho složitou
organizací kostí, svalů, krevního oběhu, dýchání, orgánů a pod;
étherné (životní) tělo - nadsmyslový organismus, jenž oživuje fyzické tělo, dává mu růst, rozmnožovat
se a je v podstatě za všemi jeho organickými procesy;
astrální (duševní) tělo, které je
nositelem pudů, žádostí, instinktů,
sympatií, antipatií a dalších duševních hnutí;
já - vlastní duchovní článek člověka, představující střed jeho bytosti,
jeho individualitu.
Čím se vlastně člověk liší od ostatních přírodních bytostí a říší?
Především tím, že všechny čtyři
jeho bytostné články jsou navzájem
spojeny ve fyzickém světě. Jeho individualita je imanentní. To mu dává
nejen jeho odlišnou vzpřímenou postavu, nýbrž i bdělé vědomí se schopností individuálního myšlení, cítění
a chtění, jimiž se projevuje a vyvíjí
ve fyzickém světě.
Také bytosti ostatních přírodních
říší mají všechny uvedené články, liší
se však od člověka tím, že pouze některé jsou spojeny na fyzické úrovni, zatímco ostatní jsou mimo ni a působí vlastně zvenčí. Jejich individualita je transcendentní. U zvířat jsou
ve fyzickém světě spojeny pouze tři
články – fyzické tělo, étherné tělo
a astrální tělo – zatímco jejich já nikoli individuální, ale skupinové žije odděleně v astrálním světě. To
se odráží ve vědomí zvířete, které je
spíše snové, instinktivní, pudové. Určitá nevědomá moudrost, která se
projevuje v chování zvířete, vychází právě z jeho skupinové
duše, která působí na jednotlivá zvířata svého druhu z
nadsmyslového světa.
Zvířecí jedinci se mají
k tomuto skupinovému já jako jednotlivé
prsty na téže ruce.
Pojem orla, jelena,
lva, ovce, vlka, o něž
vedli ve středověku pře scholastici,
není vlastně ničím jiným, než naším
myšlenkovým odrazem nadsmyslové
reality - skupinového já příslušného
druhu. V tom měli realisté, kteří si
ještě zachovali něco ze starého vědomí, pravdu, zatímco nominalisté,
kteří v těchto pojmech spatřovali jen
výtvory našeho myšlení, byli od
nadsmyslového vnímání již zcela
odděleni a předznamenávali tak další vývoj vědomí.
Staré pravdy se však udržovaly
díky některým duchovním bratrstvům, např. v pohádkách. Obraz
zvířecího krále, např. hadího, jeleního a pod., je vlastně imaginativním odrazem skupinového já, jež řídí
jedince svého druhu; hrdina, který
rozumí řeči zvířat, je člověk, jenž je
schopen proniknout svým vědomím
do astrálního světa a komunikovat se
skupinovými dušemi zvířat, které se
tu projevují jako inteligentní bytosti. S touto skutečností souvisejí i to-
9
temová zvířata některých přírodních
kmenů, např. u Indiánů; nebo obrazy
bohů se zvířecími hlavami, např. ve
starém Egyptě. Všechny podobné
kulturní jevy svědčí o této staré duchovní zkušenosti lidstva, dnes již
ztracené a proto nechápané.
Jak je to v tomto směru s rostlinami?
Rostlina jako živá bytost má ve
fyzickém světě pouze fyzické a étherné tělo, kdežto astrální tělo a já působí na rostlinu zvenčí - astrální tělo
z astrálního světa a skupinové já z
nižší sféry duchového světa (tzv. nižší
devachan). Toto seskupení bytostných článků rostliny má za následek,
že rostlina žije na zemi ve vědomí
spánku. Má rovněž pocity, ale ty jsou
mimo viditelnou rostlinu, v astrální
atmosféře země. (Spící člověk má
rovněž odděleno AT a já od ET a FT.)
Jak dosvědčují záznamy etnografů, ještě naši předkové věděli, že
rostlina cítí bolest, je-li vytržena se
země i s kořeny (asi jako když se
vytrhne vlas z hlavy) - naproti tomu
trhání, sekání a odřezávání je spojeno
spíše s příjemnými pocity (asi jako
při stříhání vlasů). Rašení rostlin na
jaře je pro jejich astrální bytost usínáním, vadnutí na podzim naopak
probouzením. Pronikne-li něco z
vnější astrality do rostliny, stává se
jedovatou. To jsou alespoň některé
základní rysy rostlinného světa ve
vztahu k jeho bytostným článkům.
Konečně minerály mají ve fyzickém světe pouze fyzické tělo - proto
se nám jeví jako něco neživého, jako
součást anorganické přírody. Všechny vyšší články minerálu jsou mimo
jeho smyslově viditelnou podobu a
obklopují ji jako aura: étherné tělo v
astrálním světe - tam je možno pozorovat jejich život, růst a vývoj, např.
u krystalů; astrální tělo je v nižší duchovní sféře - tam má minerální svět
své pocity: např. pocit slasti při roztloukání kamene nebo při rozpouštění
soli ve vodě, zatímco tuhnutí, krystalizace (krystalů, zemské kůry, ledu)
je provázeno pocitem bolesti. - I minerální říše má svá skupinová já,
která žijí ve vyšším devachanu, odkud vyzařují k zemi z různých směrů
- odtud různé modifikace minerálních
substancí.
Dokončenie v budúcom čísle
10
Ko¾ko vážila kniha Mormon?
Podivuhodné udalosti
okolo vzniku mormónskej cirkvi
Emil Páleš
Možno aj pri vašich dverách už za- sveta tí, čo dodržiavali (mormónske)
zvonili – dvaja starostlivo upravení evanjelium, do pozemského tí, čo nemladí muži v oblekoch, nakrátko prijali Krista, no boli poctiví a do
ostrihaní, so širokou kravatou a vidi- podzemského sveta hriešnici.”
teľnou menovkou: mormóni.
Pýtali sme sa, čo by nám ešte
“Cirkev Ježiša Krista svätých pos- mohli povedať o svojej viere.
ledných dní” založil v roku 1830 Jo- “Boh má dokonalé fyzické telo”,
seph Smith a má vraj v súčasnosti vy- vyhlásil jeden z nich. Za tým nastala
še 9 miliónov vyznavačov na celom chvíľa ticha, lebo sme nevedeli, čo si
svete. Hlavným strediskom tejto cir- máme pri tomto výroku predstaviť
kvi je Salt Lake City v štáte Utah a ako ho chápať. A tu nás napadla
v USA, kde mormóni tvoria
otázka:
vyše 60% obyvateľstva.
- “Ak má Boh dokoVďaka mormónom
nalé fyzické telo, je to
má tento štát vynikamuž alebo žena?”
júcu povesť v oblas-“Musíme sa
ti verejného zdraporadiť”, hovoria
votníctva, vzdelámormónski mivania a sociálnej
sionári, a chvíľu
starostlivosti. Morsa medzi sebou
móni sú známi
polohlasne rozako čestní, príjemprávajú. Potom
ní a pracovití ľusa obracajú opäť
dia. Veľký dôraz
k nám a jednokladie mormónska
myseľne odpovecirkev na rodinu
dajú:
a rodinné vzťahy. Pre
- “ Je to muž”.
mormónske rodiny je
Opäť chvíľa ticha. Dícťou poslať svojich syvame sa na seba. Vtom
nov na dva roky do zahranás napadá ďalšia otázka:
ničia ako misionárov.
- “Ak má Boh dokonalé
JOSEPH SMITH
Tak zazvonili dvaja slušne
fyzické telo, a je muž, je to
oblečení, zdvorilí mladí ľudia aj černoch alebo beloch?” Naši hostia
pred našimi dverami na siedmom sa opäť radia. O chvíľu sa obrátia
poschodí paneláku jedného bratislav- k nám a hovoria:
ského sídliska a oslovili nás plynulou
- “Nevieme”.
slovenčinou: “Môžeme vojsť a porozÚprimnosť dvoch mládencov, ktoprávať sa s vami o biblii?”
rí sedeli pred nami, nás dojala. Boli
Nebolo treba robiť na nás žiaden nám vyložene sympatickí. O Bohu by
nátlak, aby sme mohli bez okolkov sa totiž naozaj dalo povedať, že má
prejsť hneď k veci: k základom mor- dokonalé fyzické telo. Ak vieme, že
mónskej viery. Usadiac sa na pohov- fyzické telo človeka je vytvorené tak,
ke v obývacej izbe vysypali na stôl že je obrazom dvanástich znamení
vrecúško so skladačkou z fareb- zverokruhu, tvorí týchto dvanásť praných obrázkov a šípiek zaliatych v ce- vzorov (znamení) na nebi niečo ako
lofánovej fólii a začali vykladať. nebeské, duchovne-fyzické telo BoO duši: “Duša sa pred narodením na- ha-Otca. Naši dvaja mormónski michádza s ostatnými dušami v duchov- sionári však očividne nevedeli, o čom
nom svete (prvý obrázok). Potom žije rozprávajú; predstavovali si Boha až
na zemi (šípka, druhý obrázok). Po príliš ľudsky, doslova – inak by na
smrti ide do jedného z troch svetov otázku o pohlaví a farbe pleti Boha(tri šípky a obrázky): do nebeského Otca vôbec neboli pristali.
Založenie cirkvi
Začiatkom 19. storočia – keď sa
tam prisťahovala rodina J. Smitha –
bol kraj Oneida v štáte New York dejiskom jedného náboženského zápalu
za druhým: presbyteriáni, metodisti,
baptisti, perfekcionisti, milleriti, spiritualisti. Kazatelia náboženských
hnutí viedli plamenné reči a zatracovali jeden druhého... Smithova rodina
sympatizovala najprv s metodistami,
potom s presbyteriánmi...
Štrnásťročného Josepha Smitha
kvárila náboženská neistota a rozkoly
tak veľmi, že sa rozhodol v modlitbe
požiadať o vedenie zhora. Tu sa mu
zjavil “Boh” a bolo mu povedané, že
všetky vierovyznania sú falošné a že
jemu bude zjavené pravé náboženstvo.
V noci z 21. na 22. septembra 1823
sa izba v Smithovom drevenom zrube
naplnila svetlom a zjavil sa mu anjel
“Moroni”: hovoril o skrytej knihe, vyrytej na zlatých doskách; v nej mali
byť zachytené štyritisíc rokov staré dejiny hebrejských kmeňov, Jereditov
a Nefitov, ktoré sa najprv v 19. a potom v 6. storočí pred Kristom mali preplaviť v akýchsi dutých drevených
plavidlách na americký kontinent.
Ježiš vraj po svojom zmŕtvychvstaní
pôsobil medzi týmito Židmi v Amerike a založil tu cirkev. Smithovou úlohou bolo túto knihu vykopať a preložiť. Táto sa potom stala svätou knihou
mormónov, najväčšej a najúspešnejšej
“kresťanskej” denominácie, aká vznikla na území Spojených štátov, pod
menom “Kniha Mormon”.
Nechceme sa tu teraz zaoberať
samotným náboženským obsahom
knihy Mormon, ani takými technickými detailami ako je ten, že sa Jerediti
údajne plavili v ôsmich dutých vodotesných a vzduchotesných drevených
plavidlách, podobných sudom alebo
kmeňom stromov, nevidiac von, bez
akejkoľvek navigácie, aj so svojimi
stádami, hydinou, včelími úľmi, 340
dní z Arabského poloostrova k brehom Ameriky – lebo by to viedlo k
ďalekosiahlym diskusiám, ktoré by
zrejme končili tým, že to bol zázrak
Boží. Chceme tu teraz poukázať aspoň na jednu-dve ťažko oddiskutovateľné skutočnosti, ktoré mali byť
súčasťou udalostí okolo vzniku mormónskej cirkvi a ktoré nás nútia
k zamysleniu, ako je to vlastne s mormónskym zmyslom pre realitu a ich
schopnosťou kritického myslenia.
Ko¾ko vážila kniha
Mormon?
Joseph Smith mal vykopať zo zeme zlaté dosky knihy Mormon pod
kopcom zvaným Cumorah, neďaleko
obce Manchester v štáte New York
27. septembra 1827. Do roku 1830
knihu “preložil” a vydal v angličtine.
V českom preklade1 má kniha Mormon 530 strán; na každej strane približne 400 slov a 2000 písmen. Týchto
530 strán tvorí však v skutočnosti len
jednu tretinu pôvodnej knihy Mormon; lebo Smith preložil iba jednu tretinu zlatých dosiek, a zvyšné dve tretiny zostali nepreložené. Celá kniha
Mormon by teda v češtine, slovenčine
alebo angličtine bola mala obsahovať
okolo 580 tisíc slov a 3.3 milióna zna-
MORMÓNSKY CHRÁM V SALT LAKE CITY
kov na 1590-tich stranách.
Na jednej z dosiek, ktorú Smith
obkreslil, vidíme, že obsahuje len zo
25 znakov. Joseph Smith tvrdil, že ide
o egyptské, chaldejské, asýrske a arabské hieroglyfy. Už toto sa ukazuje
hneď ako dvojnásobná nepravda, pretože po prvé: znaky, ktoré Smith nakreslil, nemajú so žiadnym známym
egyptským ani chaldejským hieroglyfickým písmom nič spoločné; a po
druhé: je nepochopiteľné, prečo by Židia, ktorí prišli r. 590 pr. Kr. z Jeruzalema do Ameriky, mali zapisovať
svoje dejiny staroegyptskými hieroglyfmi, keď už doma používali svoje
vlastné, starohebrejské abecedné písmo s 22 písmenami?
Predpokladajme však, že títo Židia
z nejakých absurdných dôvodov opäť
začali písať nejakým ideografickým
písmom, v ktorom každý znak by zodpovedal v slovenčine jednému slovu.
Keby na každej doske bolo 25 znakov, ako to Smith nakreslil, potom
kniha Mormon musela byť vyrytá na
23.200 doskách. Merná hmotnosť zlata je 19,3 kg.l-1. Ak tieto “dosky” boli
hrubé len 1 mm a veľké aspoň 5x10
cm, museli tvoriť stĺpec zlata vysoký
23 metrov a vážiaci 22 ton!
Avšak Smith udáva presné rozmery knihy Mormon: zlaté platne boli 15
cm široké, 20 cm vysoké a kniha bola
hrubá 15 cm. Kniha Ether, ktorá má
v preklade 30 strán, bola napísaná na
24 doskách. To znamená, že jedna zlatá doska obsahoval približne 11/4 strany súčasného prekladu. Celá kniha
Mormon musela byť teda napísaná na
636 doskách o rozmere 15x20 cm, popísaných z oboch strán.
Predpokladajme, že na všetkých
doskách (okrem tých, ktoré Smith obkreslil), bolo nejakou veľmi jemnou
technikou vyrytých toľko znakov, koľko zodpovedá slovenskému textu o
500 slovách. Aby sa 636 zlatých listov zmestilo do hrúbky 15 cm, nemožno hovoriť o “doskách”, ale o zlatých
listoch hrubých 0,23 mm.
Nech má teda kniha Mormon rozmery 15x20x15 cm. Má teda objem
4,5 dm3. Pri mernej hmotnosti zlata
19,3 kg.l-1 musela vážiť: 87 kg! Ako
odniesol Smith knihu Mormon domov? Ako sa mu podarilo vytiahnuť
ju z úzkej kamennej schránky v zemi?
Pri vykopaní knihy bol sám a nesmel
ju – pod hrozbou smrti – až do roku
1829 nikomu ukázať.
Čitateľ asi vie, aké ťažké je 50- kilogramové vreco cementu, hlavne keď
ho človek nemá za čo chytiť. 90-kilogramová činka, pravda, pre kulturistu
nie je veľký problém. Ale skúste zo
zeme zdvihnúť 90-kilogramový malý
hladký kovový kváder, ktorý nemá
žiadnu rukoväť, takže ho nemáte za
čo chytiť a musíte ho uchopiť vlastne
len otvorenými dlaňami a prstami!
Pre Josepha Smitha to očividne nebol žiaden problém: Na početných maľbách, na ktorých kľačí pred
Moronim a preberá od neho knihu
Mormon, Smith drží 90-kilogramový zlatý blok pred sebou na vystretých rukách, a to tak, že ho ani nedrží zospodu, ale oboma dlaňami len
zboku a zospodu len oboma malíčkami! Na ďalších obrázkoch má knihu položenú na pravom kolene a jed-
11
JOSEPH SMITH PREBERÁ KNIHU MORMON. 90-KILOGRAMOVÝ BLOK ZLATA DRŽÍ
JOSEPH SMITH NÁM UKÁZAL DOSKY ,
NA MALÍČKOCH OBOCH RÚK ALEBO HO MÁ POLOŽENÝ NA KOLENE
ABY SME POTVRDILI SVETU, ČO SME VIDELI.
nou rukou v nej listuje.
Alebo nebola kniha Mormon zo
zlata, ale z nejakého iného, ľahkého
kovu, ktorý sa zlatu len podobá? Nie!
Lebo Moroni vystríhal Smitha, že
“Satan sa ho bude snažiť uviesť do
pokušenia tým, že sa bude snažiť
primäť ho, aby si dosky jednoducho
prisvojil a tak zbohatol”. Zlatníci by,
samozrejme, nezaplatili za žiaden
ľahký kov.
Napadne nás, že Smith asi prenášal
knihu po častiach, na viackrát. Lenže
ani to nie! Smith sám hovorí, že “iba
tretinou kovových platní bolo možné
listovať, zatiaľčo zostávajúce dve tretiny boli spojené do jedného celku
a boli akoby zapečatené”.2 Väčšina
kovových platní sa teda nedala od
seba vôbec oddeliť.
Načo vlastne Smith vliekol tých
druhých 60 kg zlatého plechu spod
kopca Cumorah domov, a načo mu ich
Moroni vôbec dával, keď sa do nich
nesmel ani pozrieť?
A nielen to. Musíme sa pýtať, prečo tú knihu vôbec vliekol domov,
a nenechal ju celú tam. Celá kniha
Mormon bola totiž aj tak napísaná pomocou channelingu: Smith ju začal
prekladať v apríli 1829 tak, že si tvár
zakryl klobúkom a v tme vnútri klobúka sa mu zjavovali jeden po druhom
hieroglyfy a anglický preklad vedľa
nich. Zlaté platne boli zbytočné; lebo
Smith aj tak diktoval svojmu spoločníkovi – Oliverovi Cowderymu – obsah knihy rovno z klobúka.
a pravdepodobné, že Smith mal vízie,
o ktorých hovorí. Také a podobné videnia majú ľudia aj dnes. Smith mal
však aj ten veľký problém, že mu tieto vízie nikto nechcel veriť. Posmievali sa mu, že sa pomiatol, alebo ho obviňovali z lži. Mladý Smith bol však
pevne presvedčený, že ony videnia
mal. V tejto situácii Smith zúfalo potreboval nejaký hmatateľný, pozemský
dôkaz, na ktorý by sa mohol odvolať,
a ktorý by sa už nedal klasifikovať len
ako “mámenie zmyslov”. Tým dôkazom mala byť podivuhodná zlatá kniha plná starobylých hieroglyfov.
Existovala však táto kniha skutočne fyzicky, alebo len astrálne, vo videní? Prvé dva roky Smith presvedčoval ľudí len tým, že tvrdil, že má
knihu doma, ale nesmie ju nikomu
ukázať. Až v júni 1829 ju údajne ukázal trom a potom ôsmim najbližším,
verným nasledovníkom. Okrem týchto jedenástich mužov knihu Mormon
nikto nikdy nevidel. Títo spísali miestoprísažné vyhlásenie, že knihu Mormon videli a s týmto “svedectvom dôveryhodných mužov” potom Smith
presvedčoval ostatných. Po skončení
prekladu si vraj anjel Moroni od Smitha knihu hneď vyžiadal naspäť, aby
“ju uchoval pre ďalšie generácie”, takže Smithovi nezostal vôbec žiaden dôkaz, že nejakú knihu kedy vlastnil.
Podobný “dôkaz”, ktorý nikto nesmel vidieť, mal Smith aj na to, že
jeho hieroglyfy sú skutočne egyptské,
chaldejské a asýrske a ich preklad je
12
Existovala kniha
Mormon len astrálne?
Ako to teda bolo so vznikom knihy
Mormon v skutočnosti? Vieme si
predstaviť, s akým vysvetlením by tu
asi vyrukovala materialistická psychológia: Smith dýchal vnútri klobúka, a mal vidiny, pretože vdychoval
vzduch presýtený oxidom uhličitým.
Je známe, že vdychovanie vydýchaného vzduchu, presýteného oxidom
uhličitým, spôsobuje vidiny. Väzni si
niekedy dávali na hlavu deku, aby mali “pekné sny”. Takýmto spôsobom
mnohí súčasní psychológovia stále
ešte vysvetľujú rôzne náboženské zážitky, ako i zážitky prahu smrti: zástava srdca - odkysličený mozog - vidiny. Hoci toto vysvetlenie je už dávno
neudržateľné, lebo sa ukazuje, že pacient pri zážitku prahu smrti vníma
skutočné udalosti, ktoré sa okolo neho
odohrali, kým ležal v bezvedomí na
resuscitačnom lôžku.
Nemyslíme si, že príčinou Smithových videní by bolo odkysličenie
mozgu. Niektorí hovoria, že Smith
knihu zostavil sám, pričom si požičal
nejaké podnety z iných kníh. Iní sa
zase domnievajú, že ide o beletristické dielo, románovú novelu spisovateľa Solomona Spauldinga, ktorý
zomrel skôr, ako bola kniha publikovaná. Toto však nevysvetľuje Smithov subjektívny zápal a hnaciu silu za
celým hnutím. Je skutočne možné,
správny. Písomné potvrdenie na to mu
mali dať profesori Anthon a Mitchell
z kolumbijskej univerzity. Toto potvrdenie mu však vzápätí vzali a roztrhali,
takže ho nemohol nikomu ukázať. Anthon to popieral. Bodaj by nie! Veď
v tom čase (1822-1832) sa práve Champollion ešte pasoval s lúštením egyptských hieroglyfov; a mezopotámsky
klinopis vôbec ešte nebol rozlúštený.
Senzačné správy o tom, že kľúč k tajomným egyptským hieroglyfom sa už
našiel, však zrejme práve v tej dobe už
obleteli svet.
Samotný spôsob, akým Smith v júni 1829 predviedol knihu trom svedkom, svedčí skôr o tom, že kniha Mormon fyzicky neexistovala: V tom čase
sa predsa kniha musela nachádzať
u Smitha doma – veď intenzívne pracoval na jej preklade. Spomínaní traja
muži sa však nešli pozrieť na knihu
Mormon k Smithovi domov, ale išli ju
hľadať niekam do lesa. Tu si na jednom mieste kľakli a začali sa modliť,
aby smeli uvidieť zlaté dosky. Pretože
sa nemodlili dosť vrúcne, stále nič nevideli. Nato sa jeden z nich – Harris –
vzdialil, lebo mal pocit, že nie je dosť
čistý, a kvôli nemu nemôžu knihu vidieť. Potom zvyšní dvaja uvideli anjela,
ktorý im zlaté dosky predviedol. Harris
medzitým odišiel na vzdialené miesto,
kde sa ešte vrúcnejšie modlil – a uvidel
tam nakoniec zlaté platne aj on!
Dva dni po tomto videní v lese však
ďalších osem svedkov podpísalo miestoprísažné vyhlásenie, že držali zlaté
platne v ruke a listovali v nich.
Navyše, jeden z tých troch mužov
bol Oliver Cowdery, ktorý predsa knihu Mormon musel vidieť denne už od
apríla 1829 – veď pomáhal Smithovi
pri prekladaní ako zapisovač! A predsa
v júni 1829 prosí Smitha, aby aj on Cowdery - smel byť medzi troma vyvolenými, ktorí knihu Mormon uvidia.
Ako to? Cowdery ani ostatné pisárky
knihu nevideli. Joseph Smith diktoval
preklad spoza závesu! A hneď po skončení prekladu si Moroni vyžiadal zlaté
platne naspäť.
Kde urobil Smith chybu? Nemal
chemické tabuľky. Nevedel, aké je zlato ťažké. Ľudia totiž – aj keď to znie
neuveriteľne – skutočne nevedia, aké
je zlato ťažké. Zlaté tehly v ruke nikto
nedržal – ale vždy len ľahké, niekoľkogramové prstene a retiazky – a pritom si človek neuvedomí, že zlato je
napr. až dva a pol krát ťažšie ako železo
(rFe = 7,86 kg.l-1). Že zlato je dokonca
ešte o polovicu ťažšie ako ortuť (rHg =
13,5 kg.l-1). Železné predmety nám pripadajú ťažké, povie sa “ťažký ako
železo”; a ortuť už mimoriadne ťažká.
Tá istá kniha Mormon, keby bola zo železných platní, by však vážila iba 35 kg;
a z ortuti stále ešte len 60 kg. Zo zlata
však bezmála 90 kg.
Podobných faktických prehmatov je
historka okolo Josepha Smitha plná.
Smith nevedel po hebrejsky. Po slovách,
ktoré Smith označil za hebrejské a uviedol ich preklad, dnes znalci hebrejčiny márne pátrajú v hebrejských slovníkoch.
V “úplnom a večnom evanjeliu”
knihy Mormon sa napríklad tvrdí, že Židia po príchode do Ameriky v 6. st. pr.
Kr. našli na americkom kontinente kone. Smith mal medzery nielen v chémii
a jazykovede, ale aj v archeológii a dejepise. Nevedel, že v predkolumbovskej
Amerike neexistoval kôň. Pôvodné americké kone vyhynuli už v pleistocéne,
v dobe ľadovej, pred vyše 10.000 rokmi. Koňa potom doviezli do Ameriky
až Španieli. Smith zrejme nevedel, že
typický obraz amerického indiána na
koni vôbec nie je typicky indiánsky, ale
je záležitosťou len posledných 200 rokov indiánskej histórie, potom, čo sa indiáni naučili jazdiť na koňoch od belochov.
To, že mohlo toľko miliónov ľudí
Smithovi tieto historické táraniny zhltnúť, je možné len vďaka neuveriteľnej
nevzdelanosti Američanov o ich vlastnej histórii. Vidí sa nám, že teraz mormóni skúšajú aj naše IQ, keď chodia
po Bratislave od domu k domu a presvedčujú Slovákov, že udalosti okolo
vzniku mormónskej cirkvi sú pravdivé.
Chyby vo veènom
evanjeliu
Èo na to hovorí
Erich von Däniken
Ako to teda bolo? Nech to už bolo
akokoľvek, ilustrácie počiatkov mormónskej histórie, na ktorých J. Smith
drží 90-kilogramový kus zlata na dvoch
prstoch ako pierko, sú len fantazijnou
predstavou mormónskych umelcov.
Všimnime si pri tejto príležitosti, že
ani Erich von Däniken, ktorý inak tak
rád váži a premeriava rozmery všelijakých kameňov, tentokrát nevzal do ruky
kalkulačku aby si prerátal rozmery a váhu knihy Mormon. Vo svojej knihe
Kniha
Abrahámova
V roku 1835 sa v Ohiu konala
výstava štyroch egyptských múmií a niekoľkých papyrusov.
Smith ohlásil, že niektoré z týchto
papyrusov napísal Abrahám za
svojho pobytu v Egypte a spolu
so svojimi nasledovníkmi ich odkúpili. Smithov preklad “Knihy
Abrahámovej” sa stal súčasťou
jednej svätej písomnosti Mormónov zvanej “Drahocenná perla”.
Zlaté platne knihy Mormon už
nie sú k dispozícii na ďalšie štúdium. Avšak “Knihu Abrahámovu”, o ktorej sa pôvodne myslelo,
že zhorela pri požiare v Chicagu
v r. 1871, objavilo metropolitné
múzeum v New Yorku a darovalo
ju mormónskej cirkvi. Predáci
mormónskej cirkvi fotokópie papyrusov slávnostne odovzdali
svojmu najkvalifikovanejšiemu
egyptológovi – Dee Jay Nelsonovi. A výsledok Nelsonovho skúmania? Papyrusy sú v skutočnosti
úryvkom Egyptskej knihy mŕtvych z rímskeho obdobia a nemajú s Abrahámom ani so Smithovým prekladom nič spoločné.
Na rôznych miestach jednoduché
znaky, ktoré v slovenčine znamenajú “jazero” alebo “tento” Smith
preložil dvadsiatimi, tridsiatimi
alebo aj päťdesiatimi slovami.
Napriek tomu, že traja najvýznamnejší žijúci egyptológovia
publikovali výsledky, ktoré potvrdzujú Nelsonov preklad, Nelson
sa na vedení cirkvi nedovolal
pravdy. V roku 1975 z Cirkvi Ježiša Krista svätých posledných
dní odchádza so slovami: “Publikované preklady bohate dokazujú falošnosť knihy Abrahámovej.
Nechceme mať nič spoločné s náboženskou organizáciou, ktorá
učí lži.” 7 A v otvorenom dopise
mormónom o Knihe Abrahámovej dodáva: “Hovoríte, že keď ju
čítate, vaše srdcia horia, a to je
dôkazom jej autentičnosti... Pochybujete azda o tom, že srdcia
starovekých Egypťanov nehoreli
pri čítaní Knihy mŕtvych o nič
menej vrúcne? A ako často som
to isté počul hovoriť moslimov.”.7
13
V KNIHE MORMON SA PÍŠE , ŽE NE6 ST. PR.
KR . NAŠLI V AMERIKE KONE . S MITH
NEVEDEL, ŽE V PREDKOLUMBOVSKEJ
AMERIKE NEEXISTOVAL KÔŇ, LEBO KONE
FITI PO SVOJOM PRÍCHODE V
VYHYNULI NA AMERICKOM KONTINENTE
UŽ V DOBE ĽADOVEJ.
“Strategie bohů” píše: “Netuším, kdo
toho mladého muže v noci z 21. na 22.
září 1823 navštívil... Byl to snad nějaký Indián, který věděl o existenci
prastarých desek?... Nezasvětil do tajemství Josepha Smithe bílý hledač
pokladů, který potřeboval partnera?
Nebo narazil mladý muž na poklad
sám a příběh o nebeském zjevení si
vymyslel, aby se udělal zajímavějším?
Neznám ani jednu odpověď, ale jedno
pokládám za jisté: Joseph Smith vlastnil vyryté zlaté desky!” 2 A uverejní
vo svojej knihe práve ten obraz, na
ktorom Smith drží knihu zľahka medzi prstami!
Däniken venuje mormónskej histórii celú prvú polovicu svojej knihy.
Interpretuje ju – ako inak, než ako
vždy všetko vo svojich knihách – ako
zásah mimozemšťanov. V prvej kapitole sa ešte Dänikenovi nezdá čudné,
že mimozemšťania dávajú Jereditom
návod na stavbu takých primitívnych
plavidiel, v ktorých sa mali hodiť do
mora a plaviť do Ameriky. V “svietiacich kameňoch”, ktoré Jerediti dostali,
aby nemuseli byť vnútri 340 dní potme, vidí Däniken techniku mimozemšťanov: “V jaké kouzelnické dílně
bylo vyrobeno umělé osvětlení pro
jereditskou flotilu?” V tretej kapitole
potom už hovorí o tom, že Ezechiel
sa premával s mimozemšťanmi medzi
Kanaánom a Peru na raketopláne.
Chrám prorokovaný Ezechielom je
podľa neho chrám v Chavíne de Hu-
antar, v Peru, lebo sa vraj na Šalamúnov chrám podobá. A Chavínsku kultúru podľa Dänikena založili americkí
Židia, o ktorých hovorí Smith. Nevadí
mu vôbec, že pre chavínsku kultúru
a ich chrám bolo napr. charakteristické uctievanie okrídlených polymorfov
(kombinácií človeka, jaguára, vtáka
a hada) – a že v Židovskom myslení
a umení nič také neexistovalo a existovať nemohlo, lebo hneď prvé Mojžišovo prikázanie zakazovalo “Nebudeš mať iných bohov... Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby vecí, ktoré sú
hore na nebi, ani dole na zemi, ani
tých, ktoré sú vo vodách a pod zemou.
Nebudeš sa im klaňať...” (2M 20:35). Däniken naopak z reliéfov v Chavíne de Huantar spätne vyvodzuje, že
polymorfné zvieratá boli pravdepodobne aj v Šalamúnovom chráme
v Jeruzaleme, ktorý medzitým zbúrali, a ktorý sa podľa neho na chrám
v Chavíne podobal... To, že tu tieto
chavínske reliéfy existovali už pred
rokom 590, je podľa neho omyl vedcov, lebo rádiouhlíková metóda je nespoľahlivá... atď.
A predsa čítame na obálke českého
vydania Dänikenovej knihy: “Není
pochyb o tom, že se knihy Ericha von
Dänikena a jeho závěry, k nimž dospívá na základě solidních vědeckých
poznatků, čtou jedním dechem. Zdaleka nejde o nadšeného diletanta, jak
se kdysi u nás tvrdilo, ale o odborníka
hluboce poučeného, který si navíc
všechny objekty, jež zkoumá, doslova
ohmatá vlastníma rukama... Je autorem dvaceti knih, které se dočkali
vydání ve všech světových jazycích
a dosáhly celkového nákladu přes
padesát milionů výtisků.” 2
Kto bol anjel Moroni?
Ak teda bola kniha Mormon prijatá mediálne, z astrálneho sveta, od
nejakých duchovných bytostí, zostáva odpovedať si na otázku: aké to boli
duchovné bytosti? Dôveryhodné
určite nie. Lebo z apokalyptických
predpovedí anjela Moroniho, ktoré sa
mali naplniť “ešte než zomrie súčasná generácia” (1823), sa skoro nič nenaplnilo. V očakávaní blízkeho konca sveta Smith aj nazval svoju cirkev
“Cirkvou svätých posledných dní”.
Duchovné pozadie mormónskej
cirkvi vytušíme, keď vezmeme do úvahy širšie súvislosti a udalosti doby
jej vzniku. V 19. storočí sa náhle vyrojila celá plejáda apokalyptických
cirkví, založených vizionármi. História cirkvi adventistov siedmeho dňa
začína proroctvom druhého príchodu
Krista a konca sveta na marec 1843.
Adventisti si boli takí istí, že rok predtým už popredali domy a už ani nesiali, ale vychádzali na vyvýšené miesta očakávať Krista na oblaku. Keď neprišiel, pôvodca tejto predpovede,
William Miller sám našiel vo svojom
neomylnom výpočte chybu a opravil
ho na marec 1844. Potom na október
1844...
Zakladateľ cirkvi svedkov Jehovových, Charles Taze Russel oznámil
koniec súčasného sveta a začiatok Božieho kráľovstva na zemi na rok 1874.
O rade neúspešných predpovedí svedkov Jehovových o konci sveta na roky
1874, 1914, 1921, 1975 sme podrobne písali v Sophii 7, 1995.3
Pôvodne očakávali mormóni
vzkriesenie mŕtvych a začiatok apokalyptických udalostí najneskôr v roku
1891. Posledný z termínov, ktoré
ohlásili, je rok 2000. Pred dvoma rokmi, v r. 1996, nehlučne vypršal posledný termín, kedy adventisti očakávali vstávanie z hrobov, príchod Krista
a svet zničujúcu vojnu (Armageddon).
A svedkovia pred nedávnom odsunuli
svoj posledný termín, ktorým mal byť
rok 1999, tentokrát už do neurčita.4 Je
neuveriteľné, že tieto cirkvi, napriek
tomu, že toľkokrát utrpeli so svojimi
predpoveďami také hrozné fiasko, stále existujú a majú najmenej po 4 alebo
6 miliónov stúpencov.
Zdá sa, že vznik týchto cirkví, ako
aj ich upätosť na predpovede konca
sveta, súvisí s udalosťami, ktoré sa odohrávali v duchovnom svete okolo
polovice 19. storočia, a o ktorých sa
zmieňuje aj Rudolf Steiner. Archanjel
Michael bojoval s určitou skupinou
duchovných bytostí, ktoré ním boli
zvrhnuté na zem a začali pôsobiť medzi ľuďmi. Jednou z charakteristických čŕt týchto bytostí je, že nedokážu
nadviazať žiaden objektívny vzťah
k pozemskej, fyzickej hmote; nechápu
Kto samostatne nemyslí, je obyčajne pod sugesciou druhého, ktorý myslí za neho. Nechať si
kýmkoľvek brať svoje myšlienky je otroctvo oveľa ponižujúcejšie, ako niekomu odovzdávať
svoje telo.
Lev Nikolajevič Tolstoj
14
KRESBA JEDNEJ ZO ZLATÝCH PLATNÍ
SMITH TVRDIL, ŽE
SÚ TO EGYPTSKÉ, CHALDEJSKÉ A ASÝR-
A ZNAKY , O KTORÝCH
SKE HIEROGLYFY
jej zmysel, permanentne predpovedajú
jej zánik a pokúšajú sa ľudstvo predčasne odinkarnovať z fyzickej sféry.
Na nepriamu súvislosť s Michaelom poukazuje aj to, že Moroni sa
Smithovi zjavuje pravidelne koncom
septembra, teda v čase, keď pôsobenie
michaelských síl vrcholí, v čase sviatku sv. Michala: “v ročnom kolobehu
existuje obdobie, kedy Michaelovo
poslanie vystupuje obzvlášť do popredia, kedy sa odohráva boj Michaela
s drakom.” 5 Už v prvej polovici 19.
storočia začína pôsobiť určitá časť
slnečných mocností pod vedením
Michaela, ktorý sa r. 1879 stáva vedúcim duchom času. Staré duchovné
sily sa v prítomnosti nového, väčšieho
svetla stávajú tieňom, tzn. tmavnú,
ťažknú, padajú. Určitým vyvrcholením
tohto pôsobenia bol rok 1848, kedy sa
celou Európou preliala vlna túžby po
slobode a odstránení monarchistických
režimov. Posolstvo bezvýhradného nasledovania duchovnej autority, v čase,
keď s ním prichádza Moroni, je z hľadiska celosvetového vývoja práve najmenej aktuálne. Stojí v priamom protiklade k nastupujúcemu michaelskému
impulzu, ktorý smeruje k duchovnej
samostatnosti človeka a nezávislému
mysleniu.
Bytosti, o ktorých hovoríme, doteraz pôsobia medzi nami, a iniciujú
stovky skupinových hnutí. V stále nových, moderných formách, predsa narážame v súvislosti s nimi stále na tie
isté charakteristické črty: nabádanie,
aby bol človek “dobrý”, avšak slabé
myslenie, naivita, neschopnosť dať
myšlienky do súvislosti s faktickou realitou, odtrhnutosť od reality, očakávanie skorého konca sveta, nekritické
nasledovanie vnuknutí atď. Tu
príslušníci ukrajinského Bieleho bratstva rozdávajú v uliciach Prahy a Bratislavy posledné požehnania pred koncom
sveta na jar 1993 – tu svetová
učiteľka Nancy Clarková nám
príde na Slovensko udeliť poučenie, že fyzická sféra zanikne najneskôr v roku 2015.
Nechceli by sme, aby rozoberanie
rozličných mylných predstáv zaberalo
v Sophii príliš veľa miesta; ani spôsobovať bolesť tým, čo si na nich založili svoju emocionálnu istotu, viac ako
je to nevyhnutné. Keď však vidíme, ako
ľudstvo a ľudia okolo nás vynakladajú
celé svoje životy a miliardové hodnoty
na propagáciu nezmyslov – zatiaľčo
skutočne dôležitým a naliehavo potrebným veciam sa nevenuje skoro žiadna
pozornosť, považujeme za potrebné na
to aspoň čas od času krátko a vecne poukázať. Pravá láska nespočíva v tom,
že sa budeme vyhýbať povedať druhému človeku neprikrášlenú pravdu, a utvrdzovať ho v omyle, aby sme mu nespôsobili nepríjemné pocity, prípadne neboli v jeho očiach zlí. Ľudia by si
mali naopak navzájom pomáhať dospieť v týchto otázkach k čím jasnejšiemu pohľadu, aby sa ten obrovský potenciál idealizmu a dobrej vôle, ktorý
je teraz viazaný falošnými učeniami
v sektách, uvoľnil na nejaké skutočne
užitočné účely.
Pred uverejnením tohto článku sme
požiadali Mormónsku cirkev na Slovensku o dialóg, v ktorom by sme smeli
položiť otázky týkajúce sa nejasných
miest mormónskej vierouky. Mormóni
nevyužili možnosť bližšie objasniť
a obhájiť svoje učenie.
Kniha Mormon. Arthur Gaeth, Praha, 1933.
2
Erich von Däniken: Strategie bohů.
Naše vojsko, Praha, 1996.
3
Dominik Filipp: V zajatí strážnej
veže. Dejiny predpovedí svedkov Jehovových. Sophia 7, 1995.
4
Zmena v učení svedkov Jehovových.
Sophia 9, 1996, str. 46.
5
Valentin Tomberg: Sedem prednášok
o duchovnom vývoji človeka 1. Sophia
10, 1996.
6
Svědectví proroka Josepha Smitha.
Cirkev Ježiša Krista svätých posledných
dní. Propagačná brožúra.
7
Henry Roop: The Mormon Papers.
Downers Grove, InterVarsity Press, 1977.
8
Ronald Enroth: Průvodce sektami
a náboženstvími. EELAC, Praha, 1994.
1
Popiera mormónska
vierouka knihu
Mormon?
V rozpakoch stoja radoví členovia mormónskej cirkvi nad tým,
prečo sa v niektorých svätých písomnostiach mormónov tvrdí, že
Mária a Jozef splodili Ježiša “rovnako prirodzene, ako sa rodia naše
deti”, keď v samotnej knihe Mormon sa píše, že Mária bola panna
(Alma 7:10). Alebo nad tým, prečo
sa učí, že Boh sa vyvinul z človeka,
keď v knihe Mormon sa píše, že
Boh je “jediný, večný a nemenný”
(Alma 11:29). “Najpresnejšia
a najpravdivejšia zo všetkých
kníh”, ako Smith nazval knihu
Mormon, popiera mormonizmus.
Vodcovia cirkvi menili mormónsku vierouku priebežne a prispôsobovali ju pozemským okolnostiam. Od r. 1830 urobili vo svojej svätej knihe vyše 3900 zmien.8
Joseph Smith napr. prorokoval,
že mormónsky pozemok v Missouri sa stane novým Sionom, kde sa
zhromaždia národy, a “ešte v tejto
generácii” tam bude stáť chrám.
R. 1833 svoje proroctvo ešte utvrdzuje: “Sion nebude odstránený zo
svojho miesta... A hľa, nie je iné
miesto, okrem toho, ktoré som určil.” Avšak už v r.1838 museli mormóni Missouri opustiť a utiecť najprv do Illinois a potom do Utahu.
Pôvodne mormónska cirkev posväcovala mnohoženstvo. Aj samotný Boh-Otec, ktorý bol vraj kedysi obyčajným smrteľníkom, mal
byť polygamne ženatý. Smithov
nástupca, Brigham Young mal 26
žien, a keď zomrel, zanechal po sebe 17 vdôv a 56 detí. V druhej polovici 19. storočia prijal americký
kongres zákon proti polygamii
a polygamia sa stala trestná. A cirkev dostala nové zjavenie, ktoré
oznamovalo členom, že každý, kto
praktizuje mnohoženstvo, musí byť
exkomunikovaný.
Pôvodne sa do najvyššieho neba
(a kňazských rádov) nemohli dostať černosi, len ako služobníci. 8 Až
do 9. júna 1978, keď bolo treba vysvätiť chrám v Brazílii, ku ktorému
významne prispelo aj obyvateľstvo
farebnej pleti.
15
Tajomstvo Grálu 2:
Začiatok cesty
Zdeněk Váňa
Pokračovanie zo Sophie 16
eltské povesti sú výrazom toho, že v tomto prostredí sa skrývalo hlboké porozumenie pre tajomstvo
Grálu. Preto mohol
odtiaľ prísť hrdina,
ktorý Grál našiel. Týmto hrdinom bol
Parsifal, ku ktorému teraz obrátime
pozornosť vo svetle povesti, ako ju
zaznamenal Wolfram von Eschenbach. Predovšetkým treba zdôrazniť,
že Parsifal - ako je to u každej rýdzej
povesti - bol historickou postavou.
Wolfram však neopisuje jeho vonkajšie osudy, aj keď sa to tak na prvý
pohľad javí, ale jeho mystickú biografiu, ku ktorej použil imaginatívny
jazyk keltskej múdrosti. Parsifalova
individualita však pritom prerastá
úzke národné prostredie, báseň má
kozmopolitického ducha, ktorý napr.
u Chrestiena chýba.
Dobu, kedy Parsifal žil, Wolfram
dokonca nepriamo udáva, keď uvádza, že to bolo 11 generácií pred ním,
t.j. v 2. polovici 9. storočia. Grálska
cesta bola pravda nastúpená už
16
predtým, t.j. v 8. storočí, kedy Titurel
stavia hrad a chrám Grálu. Podľa R.
Steinera boli žiaci tejto novej grálskej
cesty všetci nazývaní “Parsifalovia”,
t.j. tí, ktorí prechádzajú údolím.
Napriek tomu však žil aj jeden určitý Parsifal, ktorého vývoj povesť
opisuje.
V čom pozostávala táto grálska
cesta? Jej žiaci si uvedomovali, že
stará cesta sebavykúpenia umŕtvovaním zmyslov môže síce viesť k
preduchovneniu človeka a k jeho
oslobodeniu od pozemskej spútanosti, ale necháva pritom Zem nepremenenú. Pri grálskej ceste však šlo práve
nielen o vlastnú premenu, ale aj o
premenu a vykúpenie sveta. V tom
sa prejavuje prvok manicheizmu, ktorý patrí k skrytým koreňom tejto cesty - rovnako ako napr. aj u raného
katarstva. K tejto otázke sa ešte neskôr vrátime.
Ako každá duchovná báseň, napr.
Danteho Božská komédia, má aj
Wolframov epos zákonitú, prísne na
počte založenú stavbu. Nedá sa tu nič
vypúšťať alebo prehadzovať, ako sa
často deje pri rôznych voľných prerozprávaniach a spracovaniach. Jeho
16 kapitol je vystavaných priamo architektonicky, čo naznačuje už popis
mesta Patelamunt na začiatku 1. kapitoly, ktoré má 16 brán, t.j. rovnako
ako má báseň kapitol. Kto je schopný
prijať s patričnou sviežosťou a nadšením ich obrazy a stále znovu o nich
meditovať, prebudí v sebe príslušný
duševný orgán a získa silu k pochopeniu tajných zákonov osudu - karmy.
O aký orgán ide, naznačuje podivuhodná skutočnosť, že 8 brán Patelamuntu oblieha biele vojsko a osem
brán vojsko čierne. Ide o duchovnú
realitu, o orgán poznania, ktorým je
16-lístkový lotos v hrdle, ktorého
osem článkov je temných a patria k
minulému vývoju s temným inštinktívnym vedomím (vodca čierneho
vojska Eisenhart je mŕtvy!), osem
ostatných treba vyvinúť z jasného
bdelého vedomia, a to známou osemdielnou Budhovou cestou (vodca bie-
leho vojska sa volá Friedebrand podnecovateľ mieru). Pokiaľ sa ich
podarí uviesť do pohybu, oživí sa a
prejasní aj osem starších síl.
V dobe, kedy Wolfram skladal
svoje dielo, sa pravda nepoužívali
termíny jogy alebo dnešnej duchovnej vedy; existencia duševných orgánov a ich úloha pri poznaní však bola
známa.
Úmysel, ktorý sledoval svojim
dielom, vyjadril Wolfram v úvode
takto (preložené voľne v próze):
“Keď sa srdce človeka prebudí z
otupenosti (tumbheit) k pochybnostiam (zwifel), potom sa jeho duša
sťahuje do seba samej. Mužná myseľ
sa potom pociťuje zároveň v hanbe i
ozdobená - ako zakliaty vták - straka, ktorá sa zdá byť napoly holubicou, napoly havranom. Kto je však
takto zakliaty, smie dúfať, že raz dosiahne istotu duše (saelde), keď v
ňom prebývajú tak nebeské sféry, ako
aj priepastné hlbiny.”
Naznačuje tak tri stupne vývoja,
ktorými prechádza Parsifal: od tuposti k pochybnostiam a cez tieto potom
k saelde - k duševnej istote, či božskej blaženosti. Je to vlastne vývoj
každého usilujúceho sa človeka a
ľudstva ako celku.
Je pozoruhodné, ako tieto tri stupne zodpovedajú trom základným duševným stavom, ako o nich hovorí
indická Bhagavadgíta:
tumbheit - tamas - temnota, otupenosť;
zwifel - radžas - stav medzi svetlom a temnotou, pochybnosť;
saelde - sattva - stav svetla, osvietenia, istoty, blaženosti.
Je to opäť doklad toho, ako určité
duchovné poznatky vznikajú nezávisle od seba v rôznych kultúrnych oblastiach, bez toho, aby bolo možné
pomýšľať na nejaké vzájomné
ovplyvnenie. Zdroj poznania je ten
istý, len jeho vyjadrenie sa líši podľa
príslušnej kultúrnej tradície.
V otupenosti a temnote (tamas) žije človek, pokiaľ je oddaný len teles-
nosti. Ak sa pozdvihne z púheho telesného vegetovania, ocitá sa v pochybnostiach intelektu, v polosvetlom, polotemnom stave radžas. Aj
tento stav však musí prekonať a
vystúpiť k istote a k svetlu poznania
- saelde, sattva. Tak vedomie ľudstva
postupuje od matného snenia k pochybnostiam myslenia a hľadá istotu
v poznaní: najprv v prírodných vedách, ktoré sa musia rozšíriť do duchovnej vedy, ak má byť poznanie
úplné.
Aj Parsifal ide touto cestou. Najprv sa zjavuje ako “čistý snílek”,
ktorého nevinnosť však neochráni
pred pádom do viny. Potom ho zachvátia pochybnosti, takže sa zrieka
Boha. Napriek tomu však nakoniec
dosahuje saelde - v okamihu, kedy
smie po druhýkrát vstúpiť do hradu
Grálu. Je to mocný vývoj, ktorým má
vlastne prejsť každý človek - každý,
kto sa naozaj usiluje, ide Parsifalovou
cestou, stáva sa Parsifalom.
Hybnou silou tohto vývoja je
stálosť - staete - bytostná vernosť,
cnosť, ktorú prepožičiava Saturn,
najpomalšia zo všetkých planét. Túto
saturnskú silu stálosti musí získať
každý hľadač Grálu, ak chce dôjsť k
cieľu:
“Povesť, ktorú obnovujem
zvestuje veľkú vernosť,
ženy pravé ženstvo,
muža pravú mužnosť,
ktorú tvrdý kameň nikdy neohne.”
Ide tu teda o vnútornú morálnu
cestu, ktorou sa dajú dosiahnuť určité
sily a schopnosti, vedúce ku Grálu.
Nestačí však Grál len nájsť, ale treba
sa tiež naučiť pred ním správne stáť
- preto musel Parsifal vstúpiť do hradu Grálu dvakrát.
Obráťme sa však teraz už k vlastnému príbehu. Zoznámime sa zatiaľ
len s jeho troma úvodnými kapitolami - ostatnými sa budeme zaoberať
v ďalšej prednáške.
1. kapitola
Prvá kapitola rozpráva o Parsifalovom otcovi Gamuretovi. Jeho otec
Gandein z Anschau zomrel, dedičstvo preberá Gamuretov brat Galoes.
Gamuret odmieta jeho ponuku, aby
sa o dedičstvo delil s ním a rozhoduje
sa, že bude slúžiť najmocnejšiemu
mužovi sveta - bez ohľadu na to, či
je kresťan alebo pohan. Pretože sa
dozvedel o moci kalifa Barucha, obracia sa k nemu. Má so sebou šestnásť mužov, jeho erbom je otcovský
panter (znak Štajerska, jedného z
centier neskorších templárov). V Afrike však prijíma Baruchov erb - kotvu, ktorá vyjadruje duševnú vlastnosť, ktorá mu chýba: nie je schopný
zakotviť, jeho túžba po dobrodružstve ho ženie z miesta na miesto, neustále sa chce “učiť od života”, chýba mu však stálosť - staete.
Zúčastní sa boja o Patelamunt,
kde získa ruku čiernej pohanky Belakane. Ale ani tá ho nedokáže udržať
- rada by sa stala kresťankou, nemá
však k tomu príležitosť. Gamuret sa
vracia z Afriky opäť do Európy nepodarilo sa mu získať silu kotvy a
vracia sa opäť k starému erbu. Belakane porodí po jeho odchode čiernobielo škvrnitého syna Feirefiza.
Rozprávanie zapadá do druhej tretiny 9. storočia. Krajina Anschauwe
nie je však Anjou, ako by sa na prvý
pohľad zdalo, lebo Anjou malo v znaku ľaliu a nie pantera ako Štajersko.
Týmto názvom sa však chce skôr vyjadriť, že ide o skupinu ľudí, ktorí
chcú postúpiť od prostej viery k duchovnému videniu (Anschauung),
čiže o nositeľov duchovného kresťanstva.
Ako väčšina mien v povesti aj
meno Belakane je hovoriacim menom. Ukazuje na pelikána - v stredoveku symbol Kristovej obete (pelikán živí údajne mláďatá vlastnou
krvou).
Podľa Basilia Valentina bol pelikán obrazom 4. stupňa zasvätenia:
1. havran - obraz žiaka, ktorý
žije ešte v temnote a pozná duchovné svetlo len zo štúdia;
2. páv - obraz pestrých imaginácií, zároveň však nebezpečie duchovnej pýchy, do
ktorej je možné na tomto
stupni upadnúť;
3. labuť - obraz inšpirácie, kde zaznieva harmónia sfér,
božské slovo, zároveň s odumieraním všetkému pozemskému
(viď labutia pieseň);
4. pelikán - obraz intuície a sily
sebaobetovania, kedy oheň poznania
dáva silu šíriť duchovné svetlo do
temnoty.
V postave Belakane sa tak objavuje náznak cieľa zasvätenia. Ale opäť
sa stráca, pretože Gamuret sa márne
usiluje o jeho základný predpoklad:
vernosť a stálosť, vytrvalosť - staete
mu chýba.
Získanie tejto duševnej vlastnosti zostalo vyhradené až pre Parsifala.
2. kapitola
Ako v prvej kapitole stál v popredí človek, ktorý “sa chce učiť od
života” - Gamuret, zameraný len na
prežívanie vonkajšieho sveta, v 2. kapitole sa objavuje jeho protipól človek, ktorý sa učí tým, že je “v samote odkázaný sám na seba” - Herzeleide.
Gamuret sa dozvedá, že jeho brata zabil rytier Orilus. Tým sa stáva
dedičom kráľovstva Anschau. Ožení
sa s Herzeleide, mladou vdovou, ktorej prvý manžel Kastis zomrel bezprostredne po svadbe. Herzeleide usporiadala turnaj ktorého víťaz sa mal
stať jej manželom a vládcom oboch
jej krajín - Waleis a Norgals. Tým sa
stal Gamuret.
Po prvýkrát je tu zmienka o Artušovi a o čarodejníkovi Klingsorovi,
ktorý mu ulúpil jeho matku.
Príbeh potom dostáva ďalší obrat.
Gamuret sa dozvie, že jeho priateľ
Baruch bol prepadnutý dvomi bratmi. Opúšťa Herzeleide a ponáhľa sa
Baruchovi na pomoc. Sprevádza ho pritom jeho mladý priateľ Schionatulander. Gamuret v boji padne a pochovajú ho s
poctami, kresťanským spôsobom.
Herzeleide sa
o jeho smrti
dozvedá v sne
- Gamuret
bol zabitý
vďa ka
č ar á m
jeh o
sú -
17
pera Ipomidona. Potom sa opisuje
bolesť opustenej Herzeleide, ktorá 14
dní po Gamuretovej smrti porodí - v
utrpení a žiali - Parsifala.
Gamuret predstavuje tragédiu človeka, ktorému sa v jeho úsilií nepodarilo vystúpiť k vyššiemu ja. Zostal
len na úrovni nižšieho ja, zmietaného
žiadosťami a vášňami, ktoré vedú k
smrti. Usiloval sa o múdrosť Orientu
(Belakane) aj o vnútornosť kresťanstva (Herzeleide), nepodarilo sa mu
však spojiť ich do vyššej syntézy ezoteriky. Získal si síce lásku kresťanov
aj pohanov, nie však staete. Až jeho
syn Parsifal mal dovŕšiť to, na čo Gamuret nebol schopný.
3. kapitola
Tretia kapitola opisuje začiatok
Parsifalovej cesty. Herzeleide ho vychováva v samote, bokom od všetkej vtedajšej kultúry - v obave,
aby sa nestal rytierom ako jeho
otec. Vyrastá v nevedomosti o
svete. Zámerne sú zanedbávané jeho rozumové sily, takže
jeho vzťah k svetu je nevedomý a detinský. Dochádza tak
k zadržaniu vývoja, ktoré nie
je bez významu pre duchovnú
cestu - znamená zadržanie určitých duševných síl, ktoré sa potom môžu intenzívnejšie prejaviť
vo vnútornom vývoji.
Je pozoruhodné, akým spôsobom
poučuje Herzeleide Parsifala o Bohu.
Na jeho otázku “čo je Boh” odpovedá
“je jasneší než deň”. Boh je teda bytosťou svetla a Parsifal sa má chrániť
od bytostí temnoty. Presvitá tu staroperzské učenie Zarathuštrovo, obnovené v manicheizme. Človek je postavený medzi svetlo a temnotu, medzi Boha a jeho protivníka. Práve u
Máního bol tento staroperzský zážitok preniknutý od 3. storočia kresťanstvom a ovplyvňoval v tejto podobe východ i západ a mal v stredoveku svoje pokračovanie v katarských obciach.
Obrat v Parsifalovom živote spôsobí stretnutie so štyrmi rytiermi z
Artušovej družiny. Ich výzbroj a výstroj ho oslní tak, že sa tiež rozhodne
stať rytierom. S ťažkým srdcom ho
Herzeleide vyprevádza - dáva mu
úmyselne zlého koňa a šaškovský
oblek a k tomu rôzne životné ponaučenia. Po jeho odchode umiera so
18
zlomeným srdcom.
Stretnutie so svetom znamená pre
Parsifala stretnutie s vinou, hoci v
úplnej nevedomosti. Dvom ženám
spôsobí veľké utrpenie.
Najprv Ješute, Orilovej manželke,
ktorú zastihne spiacu v stane. Pretože
ho matka poučila, že krásne ženy
treba uctiť bozkom, pobozká ju a prebudí. Podľa ďalšej matkinej rady potom žiada od Ješute náramok. Pretože
má hlad, zje všetky zásoby v stane,
bez toho, aby si Ješutu ďalej všímal.
Tá je na smrť vyľakaná a potom padne u svojho manžela do podozrenia
z nevery. Plný hnevu ju núti k pokániu - musí ísť za ním na starej mitrhe
a oblečená v handrách.
Aj druhé stretnutie je tragické. Na
S INŠPIRÁCIOU SÚVISÍ ČÍTANIE PÍSMA
HVIEZD, KTORÉ MÁ SVOJ OBRAZ VO VEN-
CI DVANÁSTICH CNOSTÍ.
ďalšej ceste uvidí obraz piety: Sigune
s mŕtvym ženíchom Schionatulanderom v lone. Tento mladý priateľ
jeho otca zomrel vlastne za Parsifala, lebo ho usmrtil Orilus, ktorý hľadal Parsifala a chcel sa zmocniť jeho
dedičstva. Sigune podľa hlasu spozná
syna Herzeleide, ktorá bola jej vychovávateľkou a oznamuje mu jeho
pravé meno: Parsifal, čo sa tu prekladá “inmitten durch” (stredom cez).
Je to vlastne meno duchovnej sily
svetla, ktoré preniká temnotou (opäť
manichejský motív). Toto meno je tajomne vpísané v písme hviezd na veľkonočnej oblohe, keď sa v úzkom
mesačnom kosáku objavuje temná,
ale predsa len presvitajúca hostia. Je
to tieňom prenikajúce svetlo, t.j. duchovné svetlo, ktoré tak píše na nebi
slovo “Perce-val”.
S čítaním písma hviezd, t.j. s inšpiráciou, súvisí druhý motív, o ktorom Sigune rozpráva Parsifalovi.
Jedného dňa chytila psa svojho strýca, zvaného Gardevias (= stráž stopu), ktorý mal dvanásť stôp dlhú
štvorfarebnú šnúru (Brackenseil), na
ktorej bol pod perlami skrytý tajomný nápis z drahokamov. Sigune začala nápis čítať, ale pes jej unikol skôr,
ako ho dočítala. Preto poslala Schionatulandera, aby jej psa chytil - skôr
mu nemôže patriť, pokým nápis nedočíta. Schionatulandera však na ceste usmrtil Orilus. Nápis obsahuje
množstvo pokynov, ktoré vrcholia v
popise venca dvanástich cností obrazu dvanástich súhvezdí (písma
hviezd). Je to vlastne cesta zasvätenia srdca (12-lístkový lotos),
ktorou sa má uberať Parsifal a
ktorá vrcholí v dosiahnutí
pravej Minne - duchovnej
lásky:
“Dvanásť kvetov si uvi do
venca, ak kráčaš ku dňu pocty. Prvým kvetom je čistá kázeň, druhým cudnosť, tretím
miernosť, štvrtým vernosť,
piatym umiernenosť vo všetkých veciach. Dvojaká nemiernosť vrhá do nebezpečia neresti:
chtivosť v jedle a pití a v láske, oboje je smrťou duše a tela. Šiestym kvetom je pozornosť a starostlivosť, siedmym stud, ôsmym skromnosť, deviatym vytrvalosť, desiatym pokora - na
tú zabudol Lucifer, stráž preto dobre
stopu, aby si nebol zapudený k nemu
do pekiel. Trpezlivosť je jedenástym
kvetom a dvanástym láska. Stráž teda
dobre stopu. Posledný kvet ťa vedie
k spevu anjelov.”
Je to teda cesta do duchovného
sveta, k čítaniu písma hviezd, ktoré
má svoj obraz v dvanástich cnostiach.
Skutočnosť, že pes unikne Sigune
skôr, než mohla nápis dočítať, sa stáva mnohým - dosiahnutie inšpirácie
nie je ľahké. V prípade Sigune a Schionatulandera sa stáva tragédiou - Sigune sa usiluje skôr o poznanie duchovného sveta, než o pozemskú lásku. Psa i šnúry sa zmocní Schionatulanderov vrah Orilus. Ješute však posiela šnúru späť Sigune: jej poznanie
duchovného sveta bolo vykúpené stratou pozemskej
lásky.
V histórii Sigune a Schionatulandera sa však
skrýva ešte hlbší obraz. V kresťanskej podobe tu
ožíva mystérium Izidy a Ozirisa v 3. poatlantskej
kultúre. Mlčanlivá Sigune, podobne ako egyptská
Izis, je obrazom ovdovelej ľudskej duše, ktorá stratila vedomie ducha. Podobne ako Parsifal so Sigune, stretáva sa s ňou každý hľadač ducha a môže sa
tak dozvedieť svoje pravé meno - ako to bolo u Parsifala, ktorý ho až do toho času nepoznal.
Onen pes Gardevias, bdelý strážca, ukazujúci
cestu k čítaniu hviezdneho písma, bol Sírius, svätá
“psia” hviezda starého Egypta, pri ktorej prisahal
aj Sokrates. Bola v nej prežívaná tajomná brána do
nebeských sfér, strážená bdelým strážcom. To isté
prežívali Gréci v podobe psa Cerbera, strážiaceho
vstup do podsvetia.
Pre Parsifala je to však ešte veľmi vzdialený cieľ.
Putuje ďalej k svojmu tretiemu stretnutiu - s červeným rytierom Itherom. Tento rytier ulúpil v Artušovej družine zlatý pohár a žiada Parsifala, aby si niektorý z Artušových rytierov poň prišiel. Parsifal
príde k Artušovi, odovzdá Itherov odkaz a detinským
spôsobom prejavuje prianie stať sa rytierom a vlastniť výzbroj červeného rytiera. Artuš privolí na príhovor rytierov, Parsifal sa vráti a v súboji Ithera premôže - vráti Artušovi pohár a sám sa stane červeným
rytierom.
S červeným rytierom sa stretáva vlastne každý
človek pri pohlavnom dozrení, kedy sa svojím vedomím norí do krvi ako nositeľky žiadostí a vášní a
kedy sa od materskej astrality odpútava vlastné astrálne telo - to naznačuje výzbroj a výstroj červeného
rytiera, ktorú si Parsifal oblieka namiesto šaškovského šatu od matky. Nie každému sa však podarí
prekonať silami nevinnosti červeného rytiera sám v
sebe, ako to bolo v Parsifalovom prípade a zachrániť
tak zlatý pohár múdrosti, ktorému hrozí odcudzenie.
Po dosiahnutí tohto vývojového medzníka môže
začať Parsifalova výchova - výchova, ktorá ho učiní
spôsobilým pre život v pozemskom svete. Odchádza ku Gurnemanovi, ktorý sa stane jeho učiteľom
spoločenskej a rytierskej výchovy, zbaví ho starých
návykov a oddelí ho od matkinho vplyvu. Vedie ho
tak k samostatnosti a k vonkajšiemu konvenčnému
životu. Dá mu mnoho dobrých rád, ale tiež jednu
osudovú: potlačovať zvedavosť a neklásť zbytočné
otázky.
Táto rada sa stane, ako ďalej uvidíme, príčinou
jeho zlyhania pri prvom príchode do hradu Grálu.
Svetská výchova je síce pre život na Zemi nevyhnutná, ale pre dosiahnutie vlastného zmyslu a cieľa
pozemského života nestačí. K tomu musí dospieť
každý svojou vlastnou cestou, podľa iných zákonov, než aké dáva svet - aj za cenu omylov a utrpenia.
Parsifal je zatiaľ len na začiatku tejto cesty - na
stupni “tumbheit” (tamas), nevedomosti, ako každý,
kto sa na cestu poznania len vydáva. Ako táto cesta
vedie ďalej sa pokúsime opísať v budúcej prednáške.
Duchovní význam kvìtin:
Alma Excelsior
Lilie
Lilie v sobì
obsahuje obraz hexagramu. Proto, že jest to
symbol hvìzdy Kristovy,
ob sahuje mys téri um “Zvìstování” neposkvrnìného, logogenetického Poèetí z Ducha svatého.
Výstupný trojúhelník oznaèuje produchovnìlé, Svatým duchem osvícené Já, jež stoupá k Bohu v dokonalé Lásce a pokoøe; oddává se Bohu v plném sebevzdání
a pøijímá božskou Vùli za svou. Tak v lilii zní slova:
staniž se mi podle “Slova” Tvého (Bože).
Druhý sestupný trojúhelník vyjadøuje oteckou sílu
Boha, jenž proniká lidství a tvoøí takto Boholidství.
“Slovo” to jest “Logos” sestupuje do Marie a tak “Slovo
tìlem stalo se v ní.”
Tímto mystériem mluví k nám lilie velmi jasnì.
Mnoho kvìtin má také šest lístkù, ale jejich uspoøádání
není tak výraznì seskupené do hexagramu. Dále bývají
stejné, kdežto u lilie jsou vždy tøi listy v trojúhelníku
zcela odlišné. Pøi výstupném trojúhelníku jsou lístky
zašpièatìlé; pøi sestupném jsou zaokrouhlené a leží
vždy v trojúhelníku.
Bílá lilie má šest tyèinek a jeden trojdílný pestík.
Šest tyèinek symbolizuje šest planetárních sil, které
pùsobí pøi stavbì tìla dítìte. Sedmý, pestík je trojdílný
jako Slunce jest trojdílné; Slunce zevní, fotosféra èili
chromosféra a korona. Tak vidíme, jak hluboký má
význam kabbala lilie, jež jest pratypem kalichovitých
kvìtin. Duchové Slunce ji pøinesli na Mìsíc, z nìhož
pùsobí svými mystickými silami k zemi a na zemi.
Bílá lilie symbolizuje vrcholný vývoj druhé cesty Kristovy, jest typem lilie lunární. Pùvodní sluneèní lilie
jest lilie zlatá.
Bílá lilie jest symbolem panenské èistoty, pokory a
logogenese. Jest symbolem osvícené duše Mariiny, která
pøijala božskou Vùli a Lásku a dala ze sebe zroditi
Kristu. Jest tedy symbolem znovuzrozené lidské duše,
jež se znovuzrodila v Kristu z vody Poznání a z ohnì
Lásky. Jest dále symbolem zrození logogenetického.
Kdo pøijal Loga, v tom “Slovo Svìta, Logos, Kristus”
se stalo tìlem.
19
Východoevropské pojetí utrpení
Valentin Tomberg
řed pár lety se významný americký
filmový časopis obrátil na své čtenáře a
vyzval je k soutěži o
nalezení nových myšlenek využitelných pro filmy. Mezi mnoha podmínkami, které museli dodržet, byla zejména jedna, jejíž porušení by znamenalo nepoužitelnost jakékoliv myšlenky. Byla jí podmínka “happy ending”, tedy šťastného konce. Každý
filmový příběh, měl-li si udržet naději na úspěch, musel skončit šťastně.
Jinak by nevyhověl vkusu amerického publika. Obdobný americký časopis vypsal podobnou soutěž, ovšem
tentokrát šlo o sběr příběhů, pravdivých příběhů! Nejen, že příběhy musely být pravdivé, museli mít navíc
opět šťastný konec. Americký čtenář
totiž nesnese story, jež, ač pravdivá,
končí nešťastně.
Tyto příklady poodhalují vztah
Američanů k utrpení. Podle nich je
utrpení něčím, co nemá právo na
existenci, co by mělo být ze života vypuštěno. A pokud se ještě objevuje,
pokud ještě obchází všechny temné
stránky života, je to proto, že civilizace není dostatečně rozvinutá. Nicméně jednou přijde doba, kdy pokrok
civilizace utrpení ukončí. Pak budou
všechny lidské bytosti materiálně v
bezpečí. Všichni budou buď zdraví,
anebo budou ve své nemoci úplně
osvobozeni od bolesti pomocí anestetik, narkotik a podobně. Zároveň se
budou těšit dlouhému životu. Do doby, než tohoto bude dosaženo, by se
měl člověk stydět za bolest jako za
nutné nižší životní procesy v těle. Přítomnost utrpení totiž nemá význam,
je něčím ostudným.
Tento pohled rozpracovává americký autor Prentice Mulford (18341891) v podobě, jež je praktickým
důsledkem popření utrpení. V jeho
dvou dílech: Skandál umírání a Skandál žití, přisuzuje skandální charakter nejen utrpení, ale i jeho extrémní
20
formě, smrti. Možnost zbavení se
bolesti a smrti vidí v silném úsilí koncentrace na “pozitivní” a v kompletním ignorování utrpení. Tohle prosazování absolutní “pozitivity”, díky
němuž má být utrpení odstraněno, je
hluboce vsazenou motivací Američanů a klíčem k tajemstvím Ameriky.
Jenže jedním z tajů existence je skutečnost, že vše podstatné má někde
F JODOR M ICHAJLOVIČ D OSTO K AŽDÉ UTRPENIE SA MÔŽE
PREMENIŤ NA OBEŤ, NA BOLESŤ ZRODENIA VYŠŠIEHO ČLOVEKA.
JEVSKIJ:
svou polaritu. Každá bytost má svůj
pravý opak, každá ideologie svou
protiideologii, každá kultura svou
opačnou kulturu. Tudíž i amerikanizmus má v lidství svůj protipól. Současně se vznikem této americké kultury, se objevila v jiném koutě Země
její opačná stránka. Tou je kultura
rozvíjející se ve východní Evropě.
Rusismus a amerikanizmus jsou
protilehlými póly. A jen stěží se tato
protilehlost projeví jasněji jinde, něž
v jejich koncepci utrpení. Neboť jak
je utrpení v Americe popíráno, tak je
v Rusku potvrzováno. Výraz “moudrosti utrpení” můžeme nalézt v díle
vynikajícího představitele ruské spirituality, Fjodora Michajloviče Dostojevského.
Velké Dostojevského literární dílo
přináší určité úhly pohledu. Všechna
jeho díla jsou prostředkem, jak představit lidstvu, živě a jasně, určité
pravdy, zakořeněné hluboko v jeho
duši. Všechny tyto pravdy, jež Dostojevskij lidstvu prezentuje, nejsou
pouhým jeho přesvědčením. Dal
spíše do slov moudrost ukrytou v
hlubinách ruské lidové duše a tím
pozvedl tyto pravdy do vědomí. A
ony obsahují specifické pojetí utrpení a viny.
Utrpení je pro něj něco, co by nemělo být přehlíženo. Je hodnotné a
každý, kdo trpí, něco ze svého trápení
získá. Přidává to člověku na hodnotě.
V Bratrech Karamazových klečí stařec Zosima před Dmitrijem Karamazovem v momentě, kdy si uvědomí,
jaká utrpení na Dmitrije čekají. Svatý
muž klečí před neukázněným, vášnivým mladíkem, neboť chová hlubokou úctu před jeho budoucím utrpením.
V tomhle úžasném Zosimově činu
se skrývá ještě něco. Je to vyjádření
vděčnosti všeho lidstva za veškeré
Dmitrijovo utrpení. Celé lidstvo je
choré a tahle společná choroba vyúsťuje v krizi u určitých jedinců,
prostřednictvím nichž je břímě odnímáno ostatním. Právě tak, jako se
u nádoru soustřeďuje jed z celého organizmu na jedném místě, aby tak
ulehčil organizmu jako celku, tak
každý trpitel - ano, i ten, jenž je ovládán temnými silami zla, kdo je zlu
propadlý - představuje místo uvnitř
lidstva, kde se jed koncentruje pro
dobro všech. Z toho důvodu byla
Zosimova vděčnost na místě. Dmitrij
vynáší napovrch “jedovatou záležitost” Karamazových.
A tak je to s veškerým utrpením.
Utrpení je jen málo kdy pouze “osobním problémem” jednoho člověka.
Týká se celého lidstva.
Toto je také první teze Dostojevského pojetí utrpení:
Každý trpitel trpí za všechny.
Existuje však jeden druh utrpení,
které je zasloužené, takové, které je
uloženo jako trest, nebo je výsledkem
pobloudění. Pak se jedná o utrpení,
které - jako porodní bolesti - ohlašuje
počátek něčeho nového. Osoba trpí
kvůli svému zločinu, nebo kvůli velikosti toho, co prochází její duší. Najdeme rozdíl mezi utrpením způsobeným hořkou usazeninou v poháru
vášně a mezi bolestí z oběti něčeho
nižšího, aby se to vyšší mohlo rozrůst.
Dostojevskij ukazuje, jak se tyto
dva typy utrpení mohou stát jedním.
Ukazuje jak může být každý trest
vlastně transformován do porodních
bolestí vyššího života. Každý trest je
nespravedlivý, je mučednictvím, až
do té doby, než člověk spozná svou
vinu. Jakmile ji však uvidí, probudil
se k vyššímu životu a pak trest již není více trestem, ale spíše procesem
bolestivého zrození vyššího člověka.
Spravedlnost může existovat pouze
tehdy, je-li vina známa a trest je svobodně přijat. Pokud k tomuto ovšem
dojde, vkládá se do věci vděk duchovního světa. Pak je spravedlnost
prozářena světlem, které začíná vyzařovat z nitra člověka. Jako se měsíc
ztrácí ve dne ve slunečním svitu, který vždy září v hlubinách lidství.
Druhá teze tedy může být formulována jako:
Každý trest může být přeměněn v
oběť, v bolest zrození vyššího člověka.
Takového poznání je možné dosáhnout pouze tehdy, má-li člověk
hluboký pocit sounáležitosti všech
lidí, jednoty lidstva. Z toho vychází
další základní vhled Dostojevského,
že každý zločin má ve svém pozadí
mnohem více viníků, než bychom si
mohli myslet. Celek je zodpovědný
za každou svou část, takže, například,
PRAVÉ
všichni bratři Karamazovi byli vinni
vraždou jejich otce. Dmitrij to chtěl
udělat (ačkoliv to neudělal). Ivan o
plánu věděl a nezabránil mu. Aljoša
nebyl schopen tomu zabránit, taková
byla jeho vina. Vražda sama byla vykonána rukou lokaje Smerdjakova,
ovšem síly, jež rukou hýbaly, patřili
ostatním.
A tak je tomu v každé společnosti.
Je mnoho vinných tam, kde jeden
hřeší. V budoucím vývoji svědomí je
nutné, abychom do sfér svého svědomí nebrali jen své vlastní činy, ale
i činy ostatních. Svědomí se může
rozpínat, může se probudit do své úplné velikosti, pokud si člověk uvědomí následující: jsi členem celku.
Živý prožitek této skutečnosti nás
vede k poznání třetí teze nabízené
Dostojevským:
Za zločin jednoho člověka nesou
vinu mnozí.
Předpokládáme-li, že lidstvo je
celek, nejen fyzicky, ale i morálně, a
pokud z toho vyvozujeme, že utrpení
a vina jednotlivce se týká celku, nabízí se otázka: jak je to se světlem, dobrem, pravdou? Pokud se temno,
bolest a hřích týkají všech, nemusí
snad totéž platit o štěstí, blaženosti,
dobrotě? Nezahrnuje jednota lidstva
také jednotu všeho, co se daří?
Při pokládaní si této otázky směrujeme svou pozornost k Dostojevského nejvýznamnějšímu, nejústřednějšímu vhledu. Ptáme se totiž vlastně na povahu té síly, jež dokáže uvnitř
transformovat trest v oběť, jež tvoří
hodnotu utrpení a umožňuje všem
nést vinu všech.
Tato síla je k dispozici právě tak,
jako je všudypřítomné utrpení a vina.
Tato síla, která činí každé utrpení svaté, která může proměnit každý trest
v oběť, která je sluncem svědomí,
světlem “které osvítilo každého člověka, jenž přišel na svět” - tato síla
je Kristus. Kristus není pro Dostojevského ani dogmatem, ani ideálem. Je
opravdu přítomen kdekoliv je utrpení
pociťováno tak, že si přejeme před
ním pokleknout, kdekoliv trest znenadání, díky zázraku vnitřní proměny, začne zářit jako oběť za všechny
HODNOTY ŽIVOTA MÔŽETE NAJLEPŠIE ODHALIŤ VTEDY , KEĎ
VEĽMI TRPÍTE, NIE V ZABEZPEČENOM POSTAVENÍ.
DŽIDDU KRIŠNAMURTI
Guru se zeptal svých žákù, jak
se pozná, že už skonèila noc a zaèal
den.
Jeden soudil: “Když v dálce
uvidíte zvíøe a poznáte, jestli je to
kráva, nebo kùò.”
“Ne”, pravil guru.
“Když vidíte v dálce strom
a poznáte, jestli je to margóza nebo
mangrovník.”
“Zase špatnì”, zhodnotil guru.
“Podle èeho tedy?”, byli zvìdaví
žáci.
“Když se podíváte do tváøe
kteréhokoli muže a poznáte v nìm
bratra, když se podíváte do tváøe
kterékoli ženy a poznáte svou sestru. Když se vám tohle nepodaøí,
je stále noc, a• je slunce na nebi
kdekoli.”
Anthony de Mello
lidi. Když padne světlo na ukryté
sklony tvé vlastní duše, které tě činí
spoluzodpovědným za věci a činy, od
nichž by ses jinak okamžitě odvrátil
- pak je Kristus přítomen. A to je i
poslední, nejústřednější tezí Dostojevského “moudrosti utrpení”.
Veškeré utrpení může být prožíváno jako dech Ducha Kristova do
lidské duše.
Dostojevského vztah k utrpení je
pro Rusko charakteristický tak, jako
je Mulfordův vztah k němu (jako k
něčemu nesmyslenému) charakteristický pro Ameriku. Neboť tak, jako
je pro Ameriku přirozené utrpení
popírat, je pro Rusko přirozené jej
potvrzovat. “Šťastný konec” je pro
ruský duchovní život - a to dokonce
i pro ruský osud - právě tak cizí, jako
je pro americký duchovní život cizí
ruská tendence k sebe-trýznění. Dostojevského díla nekončí nikdy
“happy endem”, avšak skrze mračna
utrpení a vášní, jež obestírají jeho
hrdiny, prozařuje často světlo té Bytosti, která je klíčem k ukrytému
mystériu potvrzení utrpení.
21
jòahíta sedìla na
svaté skále svých
pøedkù na úpatí
hory Mano, kde
pásla krávy a
ovce. Její myslí
táhly opìt výjevy,
jejichž byla svìdkem,
když žila se svým otcem v daleké zemi. Ale
nádhera, vystavovaná tehdy na odiv,
se jí nezdála být hodná dalšího pøemýšlení: Její bystré oèi nespatøovaly
v celé té lidské honosnosti nic víc než
šalbu a pøedstírání, jalový tlach a pozlátko. Žasla nad nespravedlivou
marnivostí svìta a pokrytectvím lidí
a pochybovala o jejich zdravém rozu-
tì jsou smìšné, stejnì jako naše osvìtlování tvého díla v pøírodì, jehož pøíklad vnuká úctu, ale jehož skuteènost
zùstává hádankou, takže pøi vší naší
výmluvnosti tì prostì nazýváme Mazdou a nejsme schopni nièeho více –
leda toho, že se ztrácíme v oceánu tvé
lásky, uvìdomujíce si vdìènì, že jsme
s tebou zajedno, že je nám dopøáno
býti tvými spojenci v nekoneèném
prostoru a vìèném èase.
Budu ti vždy pøinášet obì vhodnou slyšení, obì ze všech nejposvátnìjší: Budu peèovat o tvùj dobytek a
zavlažovat tvá pole, budu zøizovat
prùplavy a orat pùdu, budu stavìt
prostorné stáje, budu peèovat o domy
a zkrášlovat lidská obydlí, budu po-
dický hlas, který doufala uslyšet, zùstal nìmý?
Její nìžná mysl byla ranìna až do
hloubi srdce; její hruï se neklidnì
zvedala a proud slz se rozléval po jejích rùžových tváøích.
Veškerá lidská výmluvnost by nebyla sto vylíèit, co její duše pociovala.
Pouze spøíznìný duch mohl obsáhnout Ajòahítiny myšlenky, a kráèeje
neviditelnì po jejím boku, mohl pocítit
a pochopit její hluboké mlèení.
A takto silnì po jejím boku kráèel
duch Dobré Myšlenky. Ajòahíta ho
ihned poznala a ve chvíli znovu nabyla svùj královský postoj a tiše zašeptala:
“Dobrý Duchu, budiž s tebou mír
Ajňahíta v přítomnosti Mazdově
mu. Její srdce nalezlo mír, teprve když
si vzpomnìla na svìdectví moudrých
oné vzdálené zemì, že èlovìk se objevil
na zemi teprve nedávno. Jedna myšlenka znepokojila však vzápìtí její
mysl: rozhovor, který kdysi vyslechla
na královském dvoøe, a který se týkal
oné doby, kdy Bùh hovoøil s èlovìkem
a inspiroval proroky a básníky, aby
zaznamenávali jeho slova a konali
jeho jménem zázraky.
“Je-li tomu tak,” zvolala Ajòahíta, “pak poprosím Pána nebe a zemì,
aby se mnou rozmlouval a zjevil mi
velké tajemství života a jeho úèel.”
Zasunula prut do prstence svého
pásu, opøela bradu o hùl a vzhlédla
k azurové obloze, oživující nesmírnost
výšin. Její tváø se rozjasnila a její rty
se rozevøely k modlitbì:
“Ó, Ty vìèný, Ty Jediný, jehož pøítomnost ozaøuje všechen prostor a projevuje se nesèíslnìkrát, jehož dokonalá díla vyvstávají bez konce na všech
stranách, a v každém èase, miriady
hvìzd zvìstují tvou nádheru v noci
a Khoršed, svìtelný posel, se svými tisíci a desetitisíci tryskem pádícími oøi
ti vzdává poctu ve dne. Vody pìjí o
tvé slávì, velehory velebí tvé nejsvatìjší jméno, dobytek na tisíci vršcích
mluví o štìdrosti, obilí na poli a zemské plodiny sklánìjí své hlavy pod
tíhou tvého požehnání. Ano, tys tak
veliký, že všechny naše pokusy popsat
22
Perla druhá
slušnì vykonávat své životní povinnosti a budu je konat dobøe; ba lépe
než dobøe, abych mohla být stále pamìtlivá úèelu svého života zde na
zemi, - který je takovýto: Jsem na této
zemi, abych ji zušlechtila, abych promìnila pouš v ráj, v ráj, jež by mohli obývat Bùh a jeho spojenci.
Kéž by proto všechny vìci prospívaly míru. Takové je mé pøání. Tak se
staò!”
Pøehlížeje své denní dílo, obrátil
Khoršed majestátnì svou záøící tváø
k Ajòahítì.
Celá zemì na chvíli ztichla; i dobytek pøestal pøežvykovat, zatímco ovce
nechaly klesnout svá víèka a obrátily
svùj pohled dovnitø, vzpomínajíce na
své zapomenuté bytí.
Když pak Khoršed pomalu sestoupil do krajin za horskými štíty, dobytek se dal na cestu domù a pouze tu a
tam odpovídala zatoulaná ovce pastýøské flétnì.
Na pravém rameni bièík a v levé
ruce hùl, zamìøila Ajòahíta své kroky
domù.
I když vypadala hrdì, cítila se
pokoøena, nebo úèinek, který oèekávala od své chvaloøeèi, se minul cílem.
Pán Pánù vystavil sice pøírodní
jevy na odiv s velkou dokonalostí, ale
co jí to všechno bylo platné, když melo-
a sláva tvému poselství!”
Dobrý Duch se sklonil hluboko
k zemi, naèrtávaje tam znamení køíže, a tichým, sotva slyšitelným hlasem
pravil:
“Ajòahíto, což nevíš, že Pán je s tebou? A je s tebou i v této chvíli, kdy
ho nejménì oèekáváš.
“Ajòahíto,” promluvil velitelský,
a pøece mìkký a jemný, otcovsky nìžný
hlas. “Tvé vzývání se mi líbilo, nebo
odpovídalo povaze vìcí; tvá øeè byla
vybraná a lahodila uším, ale mìj na
pamìti, že nikoli slova, nýbrž duch,
nikoli øeè, nýbrž vìdomí srdce urèuje
myšlenku a její moc.
A že výrazy øeèi, i tehdy když jsou
v souzvuku s rozjímáním srdce, jsou
jen dýmem hoøícího kadidla.
Setrvávej proto ve své prostotì a
tajemství nebes a zákony pøírody pøed
tebou vyvstanou ve svìtle pochopení.
Slyšel jsem tvé modlitby a s nimi i
tvou nevyslovenou myšlenku – myšlenku, která je mi dobøe známa.
Ale mou pøítomnost nelze vyzývat
k tomu, aby uspokojovala dìtinské
pøedstavy; tajemství života se odhaluje zralému vìdomí a k vývoji vìdomí
je tøeba èasu.
Ani v této chvíli to nejsem já, kdo
s tebou rozmlouvá. Je to rozvíjející se
jiskra božského pøíbuzenství, která ti
odhalí poklad mého království, až
dozraje èas.”
Indická duchovnos• a antropozofia
Zdenìk Váòa
Pokiaľ ešte v 19. storočí bol duchovný život Indie do veľkej miery
zastretý rúškom tajomstva a ostával
nanajvýš predmetom vedeckého štúdia - religionistiky, filozofie, literárnej histórie a jazykovedy, došlo v 20.
storočí a najmä v jeho posledných desaťročiach v tomto smere k prenikavej zmene.
Netušené duchovné bohatstvo tejto obdivuhodnej krajiny sa stalo nielen cieľom početných hľadačov ducha, ale do Európy a do Ameriky začali prúdiť mnohí guruovia, svámiovia, mahatmovia a rôzni duchovní
učitelia, aby západnému ľudstvu, vyčerpanému bezduchým materializmom, alebo duchovne vyprahnutému
cirkevným kresťanstvom, ponúkli
duchovné dary, voňajúce exotikou,
hĺbkou svojej mystiky, sľubujúce duševné a telesné ozdravenie a pritom
v niektorých smeroch aj na počudovanie blízke poznatkom západnej vedy, dosiahnutým celkom inými prostriedkami.
Tento vývoj sa začal už koncom
minulého storočia, najmä po založení
Teozofickej spoločnosti, ktorá síce
vznikla r. 1875 v Amerike z prostredia západnej ezoteriky, ale čoskoro
sa temer úplne orientovala na Východ - s výnimkou nemeckej sekcie,
ktorú od r. 1902 viedol Rudolf Steiner a ktorá si zachovala dôsledne
kresťanskú podobu. Navonok to bolo
vyjadrené i vytvorením teozofického
centra v indickom Adyare.
Pôsobili tu však aj iné zdroje.
Vďaka Romainovi Rollandovi sa západný svet zoznámil s obdivuhodným svätcom z minulého storočia Ramakrišnom,1 jedným z prvých hlása-
teľov náboženského univerzalizmu a
s jeho žiakom Svamím Vivekanandom, ktorý svojimi prednáškovými,
možno povedať i misijnými cestami
na Západ, i svojimi knihami, ktoré
sa prekladali do všetkých jazykov
vrátane češtiny, vyvolal veľký ohlas
v celom západnom svete, ktorý sa
jeho zásluhou začal zoznamovať i s
rôznymi formami jogy. Jeho úspešným pokračovateľom v tomto smere
bol v 20-tych rokoch Yogananda,
známy najmä svojou Autobiografiou
jogína. 2 Spomeňme, ako i u nás silno
zapôsobil básnik a mysliteľ Rabíndranáth Thákur, nositeľ Nobelovej
ceny za literatúru. Akým hlbokým
dojmom pôsobila politická etika Mahátmu Gándhího, vychádzajúca z indickej spirituality - a rad ďalších, o
ktorých tu bude ešte reč.
V tejto prednáške by som sa chcel
pokúsiť odpovedať na otázku, aký
význam má pre západnú kultúru toto
intenzívne stretávanie sa s Východom a či má západný duchovný život
možnosť oproti tomuto prílivu východných vied a mystiky niečo primerané ponúknuť.
Odpoveď musíme hľadať v dvoch
smeroch: v minulosti, pri koreňoch
indickej duchovnosti v období Véd,
Upanišád a Bhagavadgíty – a potom
v jej súčasných významových reprezentantoch a v ich konfrontácii so Západom.
Pozrime sa najprv na korene.
Minulosť zahŕňa predovšetkým
védske obdobie, datované medzi 15.
- 6. storočie pred Kristom a tzv. epické obdobie medzi 6. st. pred Kristom
až 2. stor. po Kristovi, kedy vznikli
eposy Mahábharátam, Rámayánam,
Bhagavadgítá, ako aj filozofické
školy, najmä védanta a joga.
V tomto rámci nie je samozrejme
možné podávať nejaký podrobnejší
výklad myšlienkovo tak bohatej epochy, a preto si všimneme iba isté symptomatické javy, tendencie a prvky.
Predovšetkým treba zdôrazniť, že
historické datovanie týchto javov sa
týka iba obdobia, kedy začalo byť
písmom zaznamenávané to, čo sa po
stáročia, ba tisícročia tradovalo iba
ústne - tak to bolo zvykom na počiatku všetkých veľkých kultúr.
V tomto smere zaujíma práve India celkom zvláštne miesto, lebo stojí
celkom na počiatku poatlantského
vývoja ľudstva a predstavuje akúsi
jeho duchovnú kolísku. V onej mýtickej dobe bol človek svojím vedomím ešte silnejšie spätý s duchovným
svetom ako s pozemskou skutočnosťou, ktorá sa mu javila len v zahmlenej podobe ako máyá - ako niečo
menej skutočné, až klamné.
Hoci v nasledujúcej, praperzskej
kultúre došlo vďaka Zarathuštrovmu
učeniu k zásadnému obratu, zachovala si India svoju prvotnú náladu,
svoj základný postoj k svetu aj do
neskoršieho obdobia, ba v podstate
až dodnes.
Najstaršiu vrstvu indickej religiozity predstavuje trojica Véd či sväté
troj-vedenie: Rigvéda - najdôležitejšia zbierka hymnov, Sámavéda liturgická zbierka a Jadžurvéda, obsahujúca obetné formuly. Neskôr k
nim bola pripojená ešte štvrtá, Atharvavéda, ktorá svojou mágiou a šamanizmom prezrádza vplyv domáceho
neárijského praobyvateľstva Indie.
Každá z týchto svätých Véd má tri
23
R AB ÍNDRANÁTH T H ÁKUR : K EĎ
ŠRÍ AUROBINDO GHÓŠ: NAŠA JOGA,
PRÍDE SMRŤ A POŠEPKÁ MI: “TVOJE DNI
TO NIE JE ŽIADNE ZNOVUPREŠĽAPÁVANIE
V LÁSKE, NIE LEN V ČASE.”
DOBRODRUŽSTVO!
časti, vlastné mantry či hymny, bráhmany - náboženské predpisy a najmä
upanišady, v ktorých je obsiahnutá
duchovná náuka a filozofia.
Je pozoruhodné, ako sa táto trojica - posvätná trojka - opakuje aj v
iných smeroch: trojo obetných zvolaní: bhúr, bhuvah, svah - oslovujúce
tri svety: pozemský, vzdušný (astrálny) a nebeský. S nimi súvisia aj tri
princípy prírodného a duševného bytia v neskoršej filozofii:
sattva - svetelný element, myslenie;
radžas - emotívny element, cítenie;
tamas - temný element, chcenie;
a tri tvorivé slová (= logoi) Brahmanu ako najvyššieho bytia:
V týchto postavách presvitá vedomie božskej Trojice, chápané dokonca ako Trojjedinosť, pretože ide o tri
aspekty toho istého neosobného božstva - Brahmanu. Tomu zodpovedá i
posvätná slabika AUM. Podobne je
tomu aj u ostatných bohov, ktorí tak
pripomínajú kresťanské hierarchie, v
ktorých sa najvyššie trojjediné božstvo zrkadlí.
Vrcholom indickej múdrosti je
poznanie vzťahu Átmanu a Brahmanu cestou jogy. Rovnako ako v starom Grécku, kde nápis na Apollónovom chráme v Delfách vyzýval k
sebapoznaniu - gnothi se auton - aj
indický duchovný žiak stál pred výzvou “átmánam viddhi”, teda “poznaj
svoje pravé ja”. K tomuto vyššiemu
ja potom vystupoval po troch stupňoch:
1) z bdelého vedomia ja vo fyzickom tele (vaisvánara) k vedomiu vo
vitálnom, teda éterickom tele (taidžasa) - v terminológii antropozofie:
k imaginácii;
2) k vedomiu v astrálnom tele
(pradžná) - teda k inšpirácii;
3) k vedomiu ja v ja, teda čistého,
pravého ja (turíya) - k intuícii, v
ktorej sa spájal s kozmickým Ja Brahmanom v poznaní “Átman Brahman” alebo “tat tvam asi” - to si ty.
Skôr ako poznával, možno povedať, že toto tajomstvo vdychoval, lebo cítil, že je svojím dychom spojený
SÚ SČÍTANÉ”, ODPOVIEM JEJ: “ŽIL SOM
sat - čisté bytie;
čit - myseľ, myšlienková podstata;
ánanda - slasť tvorivej lásky.
Predovšetkým sa však tento princíp prejavuje ako tri hlavné božské
bytosti:
Brahma – tvorivý, otcovský princíp;
Višnu - vlastný tvorivý a udržujúci
(tri kroky, ktorými tvorí tri svety);
princíp Syna, ktorý zostupuje v avatárach (vteleniach) na zemi, v akomsi
náznaku Kristovej obete;
Šiva - v ktorom sa bytie opäť zduchovňuje, a to v dvoch aspektoch - posväcujúcom a uzdravujúcom, ale tiež
ničiacom pozemské formy (Rudra).
24
STARÝCH CHODNÍKOV, TO JE DUCHOVNÉ
PARAMHANSA JOGANANDA : LÁSKA
VŠETKO PREMIEŇA.
so svetom, s jeho duchovnou podstatou - odtiaľ duchovné praktiky jogy,
ako ich prehľadne zhrnul pred 2 000
rokmi Patandžali. Vtedy ale viedla
táto cesta jogy pomerne bezpečne k
cieľu, pretože človek najmä na Východe nebol ešte tak pevne spätý so
svojím fyzickým telom a jeho dych
nebol ešte taký zmaterializovaný ako
je to dnes.
Podobne ako v Starom Egypte a
Prednej Ázii, dosahoval aj indický
žiak zasvätenie v mystérijnom spánku. Svedčí o tom Káthaka-upanišada,
kde brahmánsky mladík Načiketas,
t.j. “ten, ktorý nemyslí rozumom”,
teda to isté ako “čistý prostáčik Parsifal”, musí stráviť tri dni a tri noci v
obydlí boha smrti Yamu, aby sa od
neho dozvedel najvyššie tajomstvo
jogy. Ako je známe, zasväcovací
spánok bol spánok podobný smrti, pri
ktorom sa od fyzického tela sčasti oddelilo i telo éterické, do ktorého sa
potom vtláčali zážitky duchovných
skutočností tak, že si ich žiak celkom
zachoval i po prebudení. Odtiaľ obraz
boha smrti Yamu. Dekadentnou podobou tejto starej zasväcovacej praxe
je fakírske pochovávanie za živa.
Základom západnej kresťanskej
cesty poznania je podľa R. Steinera
meditácia, ktorá nikde nebola tak intenzívne pestovaná ako práve v indickej joge. Rozdiel je v tom, že v Indii
sú dychovým cvičením prebúdzané
životné sily v dolnom človeku a odtiaľ potom vedené do sféry mysliacej
hlavy, zatiaľčo západná meditácia vychádza z vystupňovania myslenia k
imaginácii, inšpirácii a intuícii, pričom dych hraje menej významnú úlohu - u západného človeka nemôže
mať vzhľadom na jeho tesnejšie spojenie s fyzickým telom rovnaký účinok ako na Východe.
Avšak aj v Indii bola kedysi známa cesta poznania od centra myslenia
k centru životnému, ako o tom svedčí
slávna slnečná strofa Rigvédy III.
62:10, tzv. Gayatrí mantra: “Tat
savitur varenyam bhargo devasya
dhímahi dhiyo yo nah pračodayát”
(nech meditácia o božskej moci duchovného slnka dovedie našu myseľ
k cieľu).
Celkovo môžeme pozorovať, že
všade tam, kde má joga vzťah k duchovným slnečným silám, sú jej meditácie blízke západným a smerujú k
rovnakému cieľu - k uchopeniu pravého ja.
Západná cesta vedie k tomu v spojení s Tým, ktorý o sebe hovorí: “Ja
som cesta, pravda a život.” V staroindickej mystike a filozofii je tento
zážitok ešte celkom neurčitý a zahmlený. S bytosťou Kristovou tu súvisí Višvakarman, staviteľ sveta, ktorého meno vlastne znamená “ten,
prostredníctvom ktorého všetko učinené je”, teda v podstate božské Slovo - Logos, inšpirujúce siedmich rišiov, praučiteľov indickej kultúry. Božská bytosť Kristova, zostupujúca na
zem, ku svojmu vteleniu, sa vtedy
ešte vznášala vo výšinách duchovného kozmu a až Zarathuštra ju vnímal
v duchovnej aure slnka ako Ahura
Mazdu a predvídal jej budúce vtelenie.
Ak tu nie je možné zachytiť mystérium Kristovo, potom sa tu prejavuje tušenie mystéria Ježišovho, a to v
postave Krišnu, ktorý vystupuje ako
duchovný učiteľ v Bhagavadgíte,
vedúcej k vedomiu nesmrteľného ja
človeka i ako hrdina mnohých ľudových legiend. Podľa R. Steinera ide
o akési predvtelenie či inkorporáciu
(t. j. čiastočné vtelenie) ľudskej bytosti Ježišovej, ako ju opisuje Lukášovo evanjelium, v ktorom sa tiež objavuje rad charakteristických indických motívov, predovšetkým budhistických. Táto bytosť potom ostáva
spojená s Kristom ako jeho ľudská
duševná schránka, v ktorej sa zjavuje
Pavlovi v jeho zážitku pred Damaš-
kom. Nie je ale možné hovoriť o totožnosti Krišnu s Kristom ako to tvrdí
Prabhupáda, duchovný učiteľ Spoločnosti pre uvedomovanie si Krišnu
(Haré Krišna) - v tom prípade ide o
kontamináciu, zavádzajúcu podobnosť mien.
O priblížení sa k zážitku Krista
možno však hovoriť u jogasútier
Patandžaliho, ktoré kladú dôraz na
morálnu a duchovnú stránku meditácie, ako aj na meditatívne vyžarovanie lásky ku všetkým bytostiam, čo
sú zásady nadčasového významu.
Najvyššie božstvo je tu označované
ako Íšvara - Pán, čo je osobnejšie a
možno povedať označenie “vzťahujúce sa viac k ja” než Atman alebo
celkom neosobné Brahman. Zatiaľ čo
sférou vedomia starého Inda bol neosobný svetový éter, cieľom jogy bol
vlastne zážitok ja, ku ktorému viedol
i Krišna, a preto bol označovaný
PRVÝM
ZNAMENÍM LÁSKY JE,
KE Ď LÁ SKA NIČ NEŽ IADA , K EĎ
VŠETKO DÁVA.
TO
JE SKUTOČNÁ
ZBOŽNOSŤ, ZBOŽNOSŤ LÁSKY .
BOH
ČI
JE MILOSTIVÝ , NA TOM VIAC
NEZÁLEŽÍ; JE BOH, JE MOJA LÁSKA.
SWAMÍ VIVEKÁNANDA
rovnako ako Íšvara. Tento “Pán v ja”
bol vlastne učiteľom jogy a inšpirátor ľudstva, lebo - ako hovorí 26.
sútra - “čas Ho neobmedzuje”. K tomu treba pripomenúť výrok Rudolfa
Steinera, že “elementom bytia Kristovho je plynúci čas”, zatiaľ čo naše
vedomie žije v priestore a pociťuje
preto čas ako niečo obmedzujúce.
Zážitok Íšvaru - Pána v ja - má
sprítomniť posvätná slabika ÓM
(AUM), vyjadrujúca pritakanie, podobne ako hebrejské AMEN.
Najvyšším cieľom jogy je kaivalyam, t. j. život v čistej sfére ja. Ide
teda v podstate o mystickú cestu,
odvrátenú od všetkého pozemského
a pôsobiacu v čisto duchovnej sfére.
Starý Ind je pra-mystikom ako
perzský Zarathuštra bol pra-mágom
- v starej mágii, ako je hlásaná v
Aveste, ide o premenu hmoty na
ducha ako o posvätnú pozemskú úlohu. V tomto zmysle stál Zarathuštra už bližšie kresťanskému impulzu
ako Indovia, ktorí sa usilovali jednostranne o odpútanie od všetkého pozemského.
V starej Indii vznikol tiež budhizmus, nábožensko-filozofické hnutie,
ktoré síce na čas Indiu ovládlo, bolo
z nej však vytlačené, ale i tak sa stalo
svetovým náboženstvom, rozšíreným
po väčšine krajín ázijského kontinentu.
Ak sa predbudhistická duchovnosť Indie Kristovi iba približovala,
potom môžeme považovať Budhovo
učenie súcitu a lásky za predsieň impulzu Kristovho a Budhu samotného
za jedného z jeho veľkých predchodcov a pripravovateľov. Nejde tu iba
o určité vonkajšie podobnosti, ktoré
si povšimla i historická veda, a ktoré
obvykle vysvetľuje pôsobením budhistických misionárov v Prednej Ázii
a Egypte za kráľa Ašoku v 3. storočí
pred Kristom (vznik rádu Therapeutov a Esejských). Nejde tu ani o nápadne zhodné motívy v opisovaní narodenia a života Budhovho a Ježišovho v Lukášovom evanjeliu, ktoré
nemožno vysvetliť nejakými vonkajšími vplyvmi, lebo spis Lalitavistára,
ktorý obsahuje toto rozprávanie, a
Lukášovo evanjelium, vznikli približne v rovnakom čase - tieto podobnosti vyplývajú z určitých duchovných zákonitostí a stretávame sa s
nimi i v živote kresťanských a budhistických svätcov (napr. Františka z
Assisi).
Ide tu predovšetkým o štyri vznešené pravdy o utrpení, jeho príčine a
jeho prekonaní na osemdielnej ceste,
o učení súcitu a lásky ku všetkým
živým bytostiam, ktoré sa naplňuje
práve pri mystériu na Golgote. Preto
R. Steiner hovorí: “Kristus prišiel
preto, že Budha mal pravdu.” Pred
Kristom nebolo vlastne možné iné
vykúpenie ako cestou Budhovou.
Príchod Krista tu potom znamená
metamorfózu vzťahu k utrpeniu - nie
únik pred utrpením, ale jeho dobrovoľné prijatie ako obeť k vykúpeniu
celého ľudstva.
Na to pripravoval Budha pôdu,
ako o tom svedčí napr. jeho výrok v
spise Itivultaka: “Ako mesiac prežiari lesk hviezd alebo ako slnko, keď
vyjde na jeseň, na konci obdobia
dažďov, na bezoblačnom nebi, zaženie všetku temnotu a svieti a leskne
sa a žiari. Práve tak prežaruje láska
a vykúpenie srdca všetku vonkajšiu
činnosť a svieti a leskne sa a žiari”.
Budha sám predvídal platnosť
svojho učenia na čas 500 rokov, čo
25
je práve do mystéria na Golgote odvtedy je podľa R. Steinera jeho
bytosť ezotericky spojená s kresťanstvom a spolupôsobí pri uskutočňovaní Kristovho impulzu. Navonok sa
to odráža i v premene budhizmu práve v čase Kristovho príchodu na mahájánový budhizmus, ktorému už
nejde iba o obyčajné sebavykúpenie
z kolobehu rodenia sa, ale o vykúpenie celého ľudstva, zatiaľ čo pôvodné
hínájánové učenie stuhlo skôr v abstraktnú teóriu, ktorá už nezodpovedá novému stupňu vývoja.
Na tomto mieste sa treba zamyslieť nad cieľom Budhovho učenia a
cesty - nad podstatou nirvány.
Nirvána nie je ničotou - sféra
ničoty je iba akýmsi medzistupňom
vedomia, ktoré musí dosiahnuť určitý
nultý bod, vyprázdnenie, či vyvanutie
obyčajného vedomia, aby bolo možné pozdvihnúť sa na vyšší stupeň (od
imaginácie k inšpirácii). R. Steiner
ju charakterizuje ako oslobodenie sa
od všetkého pozemsky osobného, vyhasnutie túžby po ňom (tanhá) a
priblíženie sa k najvyššej duchovnej
sfére, pre ktorú európske jazyky nemajú príslušný pojem. Budha sám
používa obraz čistého horského jazera, v ktorom je vidno všetko až na
dno - nič, v ktorom je obsiahnuté
všetko, túžba po večnosti a odvrátenie sa od všetkého, čo nie je večné.
Tomuto zážitku sa môžeme priblížiť, keď na seba necháme pôsobiť
v hlbokom tichu majestát hviezdneho
neba, keď sa otvoríme dychu večnosti, ktorý k nám vanie z hlbín nočného
neba a keď sa zároveň pokúsime zachytiť, čo k nám z týchto závratných
hlbín a diaľav akoby v materinskom
teple hovorí. Pritom si musíme predstaviť, že to všetko vlastne nie je mimo nás, ale v nás, v našej hlave a srdci
a že sme na túto skutočnosť vlastne
zabudli, pretože nám ju zastrelo svetlo nášho každodenného vedomia nirvána nie je nič iné ako pohasnutie
tohto denného svetla a prežívanie
mystéria noci, v ktorom sa končí pozemské opätovné vtelovanie.
V kresťanskom zmysle prežíval to
isté napr. Novalis vo svojich Hymnách noci - ako posvätenie noci vo
vnútornom priestore duše. Vo svojich
Mariánskych piesňach privádza
Novalis tento materinsky teplý a
zároveň panensky čistý zážitok noci,
ako ho starí Egypťania prežívali v
26
podobe Izis, darkyne života a lásky,
ku kresťanskej Márii, a to na novom
stupni vedomia - stupni ja. I tu nájdeme motív oslobodenia od pút zrodu, vyhasnutie túžby a svetského zhonu v krištáľovo čistých vlnách poznania. Toto mystérium noci je zároveň
mystériom lásky, v ktorom ja dosahuje svoj cieľ.
V mahájánovom budhizme, v
ktorom sa odráža už pôsobenie Kristovho impulzu, je potom nirvána chápaná ako oslobodenie od nútených
znovunarodení, ktoré však vykúpený
teraz berie na seba dobrovoľne, zo
slobodnej lásky k ľudstvu a k zemi,
aby ich pomohol doviesť k cieľu ich
vývoja, t. j. k zduchovneniu a znovuspojeniu s božským duchovným svetom. To je parinirvána - vykúpenie
Zeme a celého ľudstva, ktoré mal už
sám Budha na mysli, keď pri svojom
odchode naznačoval možnosť obetoMUSÍTE
SA POKÚSIŤ SPOJIŤ VO
VAŠOM ŽIVOTE VEĽKÝ IDEALIZMUS S
VEĽKOU PRAKTICKOSŤOU.
MUSÍTE
BYŤ PRIPRAVENÝ VSTÚPIŤ HNEĎ DO
HLBOKEJ MEDITÁCIE, A V NASLEDUJÚCEJ CHVÍLI BYŤ PRIPRAVENÝ ÍSŤ
OBRÁBAŤ POLE.
SWAMÍ VIVEKÁNANDA
vania nirvány z lásky k Zemi. To sa
však v jeho prípade neuskutočnilo,
pretože to jeho žiaci (Ánanda) nepochopili. K uskutočneniu došlo iným
spôsobom, až pri mystériu na Golgote, ktorým sa do Zeme zasialo semeno premeny, ktoré má postupne ožívať vo všetkých ľudských dušiach.
Obráťme teraz pozornosť od toho,
čím nás oslovuje duchovnosť starej
Indie, k súčasnosti.
Ako som sa zmienil už v úvode,
ku stretnutiu Západu s Indiou došlo
už v minulom storočí, v 20. storočí
však nadobudlo na intenzite, ktorá
ďaleko prekonáva minulé snahy kresťanských misionárov o pokrstenie
tzv. “pohanov” v Ázii. Spôsobila to
hlboká morálna a duchovná kríza pretechnizovanej, materialistickej západnej civilizácie, ktorá, ako na to poukazuje indický filozof a niekdajší
prezident Indie, Sarvápali Radhakrišnan, stratila pôvodné náboženské pravdy, čo ju doviedlo k morálnej bezuzdnosti a mravnej anarchii.
Táto strata je dôsledkom vnútorného, i keď nevedomého zážitku prahu, na ktorom sa dnes západné ľudstvo nachádza a ktorý sa prejavuje vo
všetkých životných oblastiach.
Človek by mal dnes rozvíjať duchovnú schopnosť imaginácie, ale
namiesto toho ho fascinuje televízia,
film, videotechnika; mal by sa svojím vedomím pozdvihovať do duchovného kozmu, ale namiesto toho
posiela rakety na Mesiac a planéty;
mal by prenikať do vlastného vnútra
kvôli skutočnému sebapoznaniu, ale
namiesto toho preniká iba do svojho
telesného organizmu, aby tu fotografoval životné procesy a mikrosvet
buniek. Tradičné hodnoty stratili svoju silu a príťažlivosť, najmä pre mladú generáciu, a pretrvávajú väčšinou
len ako prázdne formy minulosti.
V tejto situácii sa zreteľne prejavuje duchovná prevaha Východu,
ktorý si zachoval tradičné formy svojej spirituality na stupni životaschopnosti a často obdivuhodnej prispôsobivosti západným pomerom, najmä
náladám hľadajúcej mládeže.
Odtiaľ možno pochopiť úspechy
hnutia transcendentálnej meditácie,
hnutia Haré Krišna, jogy, sekty Bhagvánovej, Munovej, Sai Bábovej alebo hnutia New Age, ktoré je do značnej miery infiltrované východnou
mystikou v podivuhodnej symbióze
s vymoženosťami materialistickej vedy a civilizácie.
Tieto javy sú pochopiteľné, a v logike dejinného vývoja k nim zrejme
muselo dôjsť, aby si dnešný človek
uvedomil tieto polarity Východu a
Západu a hľadal ich vyrovnanie. Aby
sa naučil rozlišovať skutočné hodnoty od zavádzajúcich, aby oprávnená
túžba po prekonaní materializmu a
prekročení prahu neskončila v novej
slepej uličke.
Na tomto mieste nie je možné zaoberať sa podrobne všetkými skupinami a prúdmi, ktoré však majú napriek niektorým odlišnostiam niektoré podstatné rysy spoločné, a to tak
negatívne, ako i pozitívne.
Spoločnou tendenciou väčšiny
hnutí, ktoré prichádzajú z Indie na západ, je úsilie o akýsi blažený stav v
raji pri úplnom rozpustení vlastného
ja, popretí telesnosti a sveta, ktoré
vedú dušu k rozplývaniu sa v extáze.
Symptomatickým príkladom za
všetky môže byť hnutie nedávno
OSHO RADŽNÍŠ: “ODOVZDAJTE SA
– A JA OBSTARÁM VŠETKO OSTATNÉ.”
zomrelého Bhagvana Šrí Radžníša.
Nemecký novinár časopisu Stern,
Jorg Andress Elten opisuje vo svojom knižne vydanom denníku svoje
zážitky v Bhagvánovom ášrame v
Púne, ktoré zreteľne osvetľujú podstatu jeho duchovného školenia.
Žiaci sedia okolo svojho gurua pri
skupinovej meditácii. Bhagvan sa
uprene zahľadí na Eltena a prikáže
mu zavrieť oči. Potom pritlačí palec
medzi jeho oči (na “tretie oko”) a druhou rukou zodvihne jeho ruky. Elten
má pocit prúdenia jemnej, teplej energie. Vidí sa na lúke plnej rozkvitnutých jarných kvetov. Mimovoľne
začne hlbšie dýchať a kývať sa dopredu a dozadu. Cíti sa veľmi dobre a
praje si, aby tento stav zotrval. Prebudí ho až Bhagvanov hlas, ktorý ho
volá späť. Vracia sa ako omámený na
svoje miesto a natiahne sa na zemi.
Bhagván mu dôrazne oznamuje, že
je teraz osudovo rozhodnuté, že jeho
miesto je odteraz uňho.
Z tohto prijímacieho ceremoniálu
je celkom zrejmé, ako je sugestívne
ovplyvnená vôľa západného človeka,
ktorý si uvedomuje prázdnotu svojho intelektuálneho života a túži po
existenciálnych zážitkoch a skúsenostiach. Ocitá sa v prostredí, ktoré
nepozná, kde sa cíti byť svojou dušou vydaný neznámym silám. Je tak
vlastne hypnotizovaný ešte pred samotnou hypnózou magickým nimbom guruovým, ktorý tlmí, ba vymazáva jeho vedomie. Vlastné chcenie
a chápanie je celkom umlčané a jeho
miesto zaujíma chcenie guruovo.
Každý jeho výrok, hoci celkom ne-
SATJA SAI BABA: JE
ĽAHKÉ ROBIŤ
TO, ČO SI PRAJEME; ALE JE ŤAŽKÉ KONAŤ
TO, ČO JE PROSPEŠNÉ.
zmyselný, je potom považovaný za
prejav najvyššej múdrosti.
To, čo Elten v Radžníšovom ášráme prežil, nazýva “strojom na ničenie
ega”, t. j. obyčajného, každodenného
ja, ale nie aby vystúpil k svojmu pravému, vyššiemu ja, ale aby vytvoril
prázdnotu, do ktorej potom vstúpi
skupinové ja Radžníšovej obce: “Pokúšame sa vytvoriť nového človeka”,
hovorí Bhagvan, “bytosť bez ja, bez
ctižiadostivosti, bez túžby po úspechu
v tomto svete. Pokúšame sa vytvoriť
človeka, ktorý chce tancovať, spievať
a milovať, urobiť zo života sviatok
radosti. A nezabúdajte, že iba vedomé zbavenie sa všetkých foriem rozumu môže byť tvorivé. Keď zmizne tzv.
rozum či duch a je tu iba číra prázdnota, nedotknutá nijakou myšlienkou,
potom z tejto panenskej ničoty vystupuje tvorivá sila. V tejto prázdnote
rozkvitá potom tisíce kvetov. To je
záhrada, o ktorej hovorí Hakim Sanai, súfijský mystik - rajská záhrada
Hadiqua. Túto záhradu sa pokúšam
zasadiť. Urobiť svoje telo a svoj rozum živnou pôdou, z ktorej môžu
rozkvitnúť zlaté kvety vo vás. To nie
je útek pred realitou - tu sa do reality
utiekame.”
O akú “realitu” ide, pochopil Elten počas svojho pobytu v Púne. Jeho
iniciatíva vyžadovala totálne podrobenie sa Bhagvanovi, nahradenie
vlastného ja mediálnym ja Bhagvanovým. Elten píše: “Postupne som
začal chápať pravidlá hry v styku s
Majstrom:
1) Nič mu nesmieš navrhovať.
ŠRÍ RAMANA MAHARIŠI: P ÁTRANIE
PO VLASTNOM JA JE NAJCNOSTNEJŠIE
A NAJOČISTNEJŠIE ZO VŠETKÝCH OČIST-
NÝCH SKUTKOV.
2) Musíš počkať, až čo ti Majster
povie, že máš robiť.
3) Nijaké otázky “prečo?”
4) Musíš dôverovať a poslúchať,
nech je to čokoľvek.
5) Bhagvan má vždy dobrý dôvod,
keď ti niečo radí.
6) Bhagvan nemôže s tebou pracovať, keď sa podľa východnej tradície nestaneš “zrnkom prachu pri
Majstrových nohách”.
Extatické zážitky rajskej blaženosti sú tu teda možné iba za cenu
smrti vlastného ega. Aj Majster sám
je pri tom vlastne “človekom bez ja.
Jeho sila spočíva v tom, že strhol závory medzi sebou a stvorením a že sa
môžu v ňom či prostredníctvom neho
prejavovať bez zábran sily kozmu”.
Majster je tu akýmsi médiom, prostredníctvom ktorého môžu prúdiť
anonymné sily do žiakov a vyvolávať
v nich extatické, orgiastické skupinové zážitky, plné rajských kvetov.
To vedie nakoniec k tomu, že žiak
stráca schopnosť orientovať sa svojím úsudkom v realite. “Spolu s ja
mizne pomaly aj potreba rozlišovať
medzi dobrým a zlým”, hovorí Elten.”Všetko je O. K., lebo všetko je
časťou existencie. Ak je zrušená dualita, odpadáva kritika”.
Zdržali sme sa trochu pri tomto
príklade, pretože je typický pre mnoho ostatných, aj keď používajú aj iné
metódy. Napr. na Západe veľmi rozšírená tzv. transcendentálna meditácia Mahárišiho, ktorá používa (či
skôr zneužíva) meditačné praktiky k
27
SWAMÍ VIVEKÁNANDA: “AK NIEKTO
SNÍVA O EXKLUZÍVNOM PREŽITÍ SVOJHO
NÁBOŽENSTVA A ZNIČENÍ OSTATNÝCH,
Z HĹBKY SRDCA HO ĽUTUJEM.”
oblažujúcim pragmatickým účelom
rovnako za cenu popretia ja.
Obráťme teraz pozornosť k niektorým pozitívnejším javom modernej indickej spirituality, ktoré sú prejavom poctivého úsilia o vyrovnanie
sa medzi Východom a Západom.
Do popredia tu vystupuje najmä
idea náboženského univerzalizmu a
z neho vyplývajúcej tolerancie medzi vyznávačmi jednotlivých náboženských hnutí.
Jedným z prvých, kto vystúpil s
touto ideou, a to nie len zo špekulácie, ale z vlastného zážitku, bol Ramakrišna, ktorý uctieval Boha síce v
podobe bohyne Kali, ale zároveň hlásal, že všetky náboženstvá sú pravdivé vo svojej podstate a v úprimnosti
ich stúpencov. “Každý hľadá tú istú
Podstatu, ktorá je iba jedna, aj keď
nesie rôzne mená. Nech každý ide
svojou cestou. Ak si praje úprimne,
vrúcne poznať Boha, nech je pokojný - uskutoční Ho...”
Sám to potvrdil tým, že sa pokúšal
postupne žiť určitý čas ako budhista,
ako mohamedán i ako kresťan, so
všetkými príslušnými predstavami i
pravidlami náboženskej praxe. V
každom prípade dosiahol určité zážitky, priznáva však, že zo všetkého
najsilnejšie pôsobilo naňho kresťanstvo a stálo ho veľké úsilile, aby sa
vrátil opäť ku svojej Kali.
28
R OMAIN ROLLAND: Z
VELEBNEJ
ALEJE DUCHOVNÝCH HRDINOV... VYBRAL
SOM DVOCH MUŽOV, KTORÍ MA UCHVÁTILI, PRETOŽE S NEDOSTIŽNÝM PÔVABOM
A SILOU USKUTOČNILI TÚTO SKVELÚ SYMFÓNIU VESMÍRNEJ DUŠE. JE TO – RAMAKRIŠNA A
VIVEKÁNANDA.
To dokazuje okrem iného pravdivosť slov R. Steinera, že “Kristus
pôsobí vo všetkých svetových náboženstvách, aj keď pod rôznymi menami”.
Filozoficky obhajuje idey univerzalizmu a tolerancie Sarvápali Rádhakrišnan, keď hovorí, že “všetky
náboženstvá tryskajú z posvätnej
pôdy ľudskej mysle a sú oživované
tým istým duchom”. Je ale presvedčený, že všetky náboženstvá pochádzajú z Východu, vrátane kresťanstva, kým západná kultúra sa mu javí
ako jednostranne intelektuálna, racionalistická: no západný duchovný
život posudzuje iba podľa jeho vonkajších foriem. Prehliada pritom, že
kresťanstvo ako náboženstvo ja mohlo byť plne uchopené práve na Západe, ktorého vývoj smeroval k osobnosti, k individualite - zemepisná kolíska v Palestíne nie je vyslovene východná, lebo je na rozhraní troch
kontinentov, kde sa prelínali kultúry
Východu a Západu. Tvorcom kresťanstva je tu Ježiš ako prorok a duchovný učiteľ, božská bytosť Kristova mu ostáva nedostupná a jeho religiozita ostáva preto v podstate panteistická.
Snaha o duchovné porozumenie
Š RÍ RAMAKRIŠNA: VIDÍŠ
MNOHO
HVIEZD NA OBLOHE V NOCI, NO NEMÔŽEŠ
ICH NÁJSŤ, KEĎ VÝ JDE SLNKO; MÔŽEŠ
POVEDAŤ, ŽE CEZ DEŇ NA OBLOHE NIE
SÚ HVIEZDY ?
TAK, ČLOVEČE, LEN PREBOHA V DŇOCH SVOJEJ
IGNORANCIE – NEHOVOR, ŽE BOH NIE JE.
TO, ŽE NEVIDÍŠ
medzi Východom a Západom, ono
“spoločenstvo ducha”, ako ho proklamoval S. Rádhakrišnan, preniká do
oveľa hlbšej vrstvy v diele najväčšieho indického mysliteľa a duchovného
učiteľa 20. storočia - Šrí Aurobinda
(1872 - 1950). V mnohom ohľade sa
javí Aurobindo podobným staviteľom mostu na Východe ako Rudolf
Steiner na Západe. Vo svojej filozofii i vo svojej vnútornej ceste spája
originálnym spôsobom západné myslenie s indickou mystikou, do ktorej
prenikol, hoci bol vychovaný na Západe, kde žil 20 rokov, oveľa hlbšie
ako ktokoľvek pred ním. V mnohom
pripomína ruského filozofa Vladimira Solovjeva, ktorý svoje mystické
zážitky tiež vyjadroval západnou pojmovou rečou.
Vo svojom učení “integrálnej jogy” vychádza síce zo starej indickej
tradície a dotvára ju v syntézu, zároveň jej však vtláča prvky, ktoré ju približujú západnému vedomiu.
Je to, po prvé, prvok evolúcie, ktorý statické a nepohyblivé indické nazeranie, chápajúce napr. reinkarnáciu
ako večný kolobeh, nepozná. V tom
je jeden zo styčných bodov s antropozofiou, v ktorej poznaní skutočnosť reinkarnácie dostáva až v spo-
jení s vývojom človeka, s jeho duchovným rastom, svoj pravý zmysel.
Po druhé je to úplný rozchod s indickým prezieravým postojom k hodnote pozemského života. S tým súvisí
i jeho monizmus, hľadajúci prejav
ducha v zmyslovom svete. Stredom
jeho nazerania sa stáva Zem a pozemský život človeka. To je vlastne i prelom k modernému vedomiu ja a k
prežívaniu Boha, ktorý ho približuje
k západnému ezoternému kresťanstvu. O tom svedčia napr. tieto jeho
slová: “Odriekať sa života nemôže
byť pre nás cieľom života, ani zavrhovať svet, ktorý bol pre tento život
stvorený. Usilujeme sa realizovať
svoju jednotu s Bohom, táto realizácia však pre nás zahŕňa plné a absolútne uznanie našej jednoty s ľuďmi;
tieto dve veci nemôžeme od seba
oddeľovať. Aby sme použili kresťanský jazyk: Syn Boží je tiež Synom
človeka a obidva elementy sú nutné,
aby dokonali bytie Kristovo... Cieľom
mojej jogy je transformovať život tak,
aby doňho vnášala svetlo, silu a blaženosť božskej pravdy a jej dynamických istôt”.
Cieľom Aurobindovej integrálnej
jogy je teda spojenie s Bohom, avšak
nie v transcendentne, ako je to v klasickej joge, ale tak, že božský Duch
zostupuje do ľudského vedomia a
premieňa ho - Aurobindo tu používa
pojem transformácia, ale presnejší
by tu bol kresťanský pojem transsubstanciácia, ktorá sa môže uskutočniť
v človeku ako sila premeny práve
vďaka Kristovmu impulzu. Nejde tu
tiež o staré sebavykúpenie, ale o vykúpenie celého ľudstva a Zeme.
Transformácia sa uskutočňuje v
troch stupňoch: psychickom, spirituálnom a supramentálnom, ktoré
zodpovedajú stupňom západnej cesty
očisty, osvietenia a zasvätenia, ako
ich formuluje Rudolf Steiner.
Príznačné pre Aurobindov postoj
je, že jeho ášram v juhoindickom
Pondichéry sa nestal nejakou kláštornou inštitúciou, ale svetským komplexom s medzinárodnou univerzitou, s remeselníckymi dielňami, poľnohospodárskou výrobou, divadlom,
hudobnou sieňou, knižnicou, laboratóriami, športovištiami a pod. - Vznikol tu akýsi kultúrny ostrov, ktorý sa
v mnohom podobá švajčiarskemu
Dornachu, švédskej Järne a ďalším
antropozofickým centrám.
Treba povedať, že naozaj významní predstavitelia duchovného života súčasnej Indie nepodnikajú misionárske cesty na Západ, aby okázalým spôsobom, väčšinou komerčne
koncipovaným, šírili svoju múdrosť
medzi nevedomými barbarmi modernej civilizácie, ale zostávajú vo svojom prostredí, ktorého mentalita najlepšie zodpovedá ich učeniu.
Chcel by som tu upozorniť ešte
aspoň na dve osobnosti, ktoré sa stretli s veľkým ohlasom aj na Západe.
Jednou z nich je Šrí Rámana z juhoindickej Arunáčaly, o ktorom písal
najmä známy anglický hľadač ducha,
Paul Brunton, ktorého spisy sú sčasti známe aj u nás. Ramana síce vychádza z tradičnej védantickej školy
jogy, obohacuje ju však originálnou
praktikou sebaanalýzy, sústredeného
sebaspytovania, kto som ja, kto je
táto bytosť, ktorá žije v tomto tele,
hovorí tieto slová, má tieto city, myslí
tieto myšlienky atď. - v koncentrovaTISÍC
PEKIEL BY SOM PREŠIEL
RÁD, KEBY SOM MOHOL POZDVIHNÚŤ
MOJICH KRAJANOV, PONORENÝCH V
NEVEDOMOSTI, A BYŤ MUŽOM IN-
ŠPIROVANÝM JOGOU ČINU.
SWAMÍ VIVEKÁNANDA
nom očakávaní odpovede - až k zážitku vedomia vyššieho ja (átmanu).
Hovorí síce pritom, rovnako ako ostatní učitelia jogy, o zničení nižšieho
ja, jeho technika však v skutočnosti
vedie k jeho premene ako sa o ňu
usiluje západná prax antropozofie.
O mimoriadnych Ramanových
schopnostiach svedčí okrem iného
jeho zmienka, že od r. 1909 došlo k
významnej zmene v aure Zeme, k
ojedinelej udalosti, ktorá bude pôsobiť počas mnohých generácií - túto
udalosť označil Rudolf Steiner už v
r. 1910 ako počiatok zjavenia Krista
v éterickej sfére Zeme.
Pozoruhodným zjavom je doposiaľ žijúci Satja Sai Baba, známy divotvorca z juhoindického Tamilnádu,
ktorý už od detstva udivoval okolie
svojimi schopnosťami materializácie, tvorenia hmoty z ničoho alebo
jej premieňania. On sám však tieto
veci neoceňuje, považuje ich iba za
svoje “vizitky” a aj keď vychádza
rovnako z indickej duchovnej tradície, redukuje všetku zložitosť jej
náuk a škôl na všeobsiahle posolstvo
lásky - ako najvyššej sily, ktorá tvorí
a udržuje všetko vo vesmíre v rovnováhe. Povedané jeho slovami: “Je
iba jeden boh, ktorý je vševedúci, je
iba jedna kasta, kasta ľudstva, je iba
jeden jazyk, jazyk srdca, je iba jedno
náboženstvo - náboženstvo lásky.”
Alebo: “Vesmír je telom Božím. Všetko stvorenie je jeho odevom. Miluj
Boha a uvidíš Boha v každom stvorení.”
A musíme mu dať tiež za pravdu,
keď hovorí: “Najlepší guru je Boh v
tebe. Boh je v srdci každej ľudskej
bytosti, čerpaj odvahu a inšpiráciu z
Neho. Je to guru, ktorý má najväčší
záujem o tvoj pokrok.”
Alebo vo vzťahu k etike: “Povinnosť bez lásky je poľutovaniahodná. Povinnosť s láskou je žiadúca.
Láska bez povinnosti je božská.”
Ak necháme na seba pôsobiť
prosté múdrosti týchto výrokov,
nemôžeme sa ubrániť dojmu, že ide
v podstate o učenie, inšpirované zo
sféry Kristovej, aj keď je vyjadrené
rečou primeranou kultúrnemu prostrediu. Znovu sa tu celkom prejavuje duch náboženského univerzalizmu
a úsilie o pochopenie pravdy každého
náboženstva.
Kresťanským rysom jeho pôsobenia, pre tradičnú indickú spiritualitu
neobvyklým, je podobne ako u Aurobinda prenášanie učenia lásky do sociálnej praxe: zakladanie nemocníc,
útulkov, kultúrnych a vedeckých zariadení, škôl, vrátane piatich univerzít atď. - teda podobných aktivít, aké
rozvíja antropozofia, aj keď samozrejme tu v indickej podobe.
Ak sa teraz v závere pokúsime
zhrnúť naše úvahy a odpovedať na
otázku, aký význam má dnešné stretnutie Západu s Východom, reprezentované predovšetkým Indiou a či je
možné vybudovať most medzi obidvomi duchovnými kultúrami a nájsť
ono “spoločenstvo ducha”, ako ho
požadoval S. Rádhakrišnan, potom si
musíme uvedomiť tak svetlú, ako i
temnú stránku tohto osudového stretnutia.
Pozitívnym rysom je predovšetkým skutočnosť, že konfrontácia oboch kultúr prispela k prebudeniu Západu zo zajatia bezvýchodiskového
materialistického nazerania, do ktorého upadol v posledných storočiach
29
vďaka jednostrannému vývoju intelektuálneho poznania, viazaného na
zmysly. Indická duchovnosť tu ukázala možnosti prenikania za jeho hranice do sveta príčin.
Po druhé to bola vyspelá meditačná technika ako nástroja poznania
i duchovnej sebarealizácie či už v
najrôznejších formách jogy alebo
iných praktikách, na Západe zabudnutých alebo zanedbávaných.
Po tretie, prenikla do vedomia západného človeka v plnej intenzite
skutočnosť reinkarnácie a karmy, v
Indii overená nepretržitou tisícročnou skúsenosťou, na Západe existujúca len zastreto a postupne znovu
objavovaná jednotlivcami (v 18. storočí Lessing, v 19. storočí Purkyně).
Spolu s týmto nesporným prínosom však prichádzali aj niektoré negatívne javy, vyplývajúce z rozdielnosti telesnej i psychickej konštitúcie
východného a západného človeka,
ktorá bráni tomu, aby sa určité praktiky prenášali bez uváženia z jedného
prostredia do druhého.
Ako sme už naznačili v jednej z
minuloročných prednášok, rozhodujúcim kritériom je tu rozdielne vedomie ja a vzťah k fyzickému telu. Túto
skutočnosť dobre vystihuje postreh
Rabíndranátha Thákura, ktorý vo
svojich filozofických esejách Sádhaná (známych u nás aj z českého prekladu) nachádza príčinu rozdielnosti
západného a východného myslenia v
tom, že prvé vyrástlo už od starého
Grécka v múroch miest, zatiaľčo druhé v lesnej samote prírody. Mýli sa
však v tom, keď trvalé spojenie s
prírodou považuje za prednosť Východu - to spôsobilo naopak jeho nehybnosť, zatiaľčo západné oddelenie
sa od prírody a božských síl v nej
pôsobiacich, dalo impulz k novému
vývoju, vedúcemu cez všetky peripetie odlúčenosti, utrpenia a intenzívneho prežívania síl zla k perspektívam
ďalších vývojových stupňov človeka.
Západný človek je preto svojím vedomím hlbšie ponorený do fyzického
tela, čo je na jednej strane jeho zdanlivá nevýhoda – lebo tak je výraznejšie oddelený od duchovného sveta a
viac uväznený sám v sebe – na druhej
strane mu to však dáva silnejší pocit
vlastnej individuality a slobodnej
ľudskej osobnosti s vyhraneným vedomím ja, ktoré sa nedá tak ľahko
potláčať ako je to na Východe, kde
30
je spojenie s fyzickým telom voľnejšie.
S tým súvisí i vzťah ku kresťanstvu, ktorý možno označiť, na rozdiel od všetkých naozaj východných
náboženstiev za náboženstvo “ja
som”, a ktoré sa rozšírilo práve na
Západe, pre ktorý cesta k Duchu
nemôže viesť cez potlačenie alebo
dokonca zničenie ja, ako to proklamujú niektoré radikálne východné
sekty (Radžníš, Maháriši a d.), ale cez
jeho postupnú očistu a premenu. Každá iná cesta vedie naspäť, proti smeru
vývoja, k atavistickým, mediálnym
alebo extatickým stavom, ktoré by
sme plným právom mohli označiť
ako luciferské zvody.
Vzhľadom na uvedené kritérium
je príznačné, že India nedospela ani
vo svojich najpoprednejších duchovných predstaviteľoch, akým je nesporne Aurobindo, ku skutočnému
pochopeniu mystéria na Golgote. Je
to pochopiteľné, pretože kresťanstvo
poznávali iba v jeho cirkevnej, dogmatickej podobe, skôr v jeho abstraktnej, racionalistickej teológii a
nie v jeho ezoterike, ktorá až jedine
umožňuje preniknúť k jeho pravej
podstate. Určitou prekážkou tu je i
učenie o opakujúcich sa avataroch,
božských vteleniach či skôr inkorporáciách hierarchických bytostí vo
významných duchovných učiteľoch
(za takého božského avatara prehlasuje napr. sám seba aj Sai Baba),
ktoré nie sú totožné s jednorázovou
udalosťou vtelenia božskej bytosti
Kristovej v človeku Ježišovi, ktoré
dalo základný impulz k vývoju ľudstva a Zeme. Preto tiež mystérium
zla, utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, ktoré je s Kristovým impulzom
nerozlučne spojené a stojí v popredí
náboženského zážitku Západu, zostalo indickým mysliteľom v podstate
uzavreté. Ich samádhi je únikom pred
utrpením a smrťou pozemského života, návratom do rajského stavu,
kedy ľudské ja bolo ešte neodlíšenou
súčasťou božského vesmíru a splývalo s ním - preto v indickej spiritualite chýba prvok vývoja (s výnimkou Aurobinda).
Naproti tomu západná cesta je
cestou Parsifalovou - údolím smrti a
vedomým spojením sa s ňou v zmysle “in Christo morimur” v ústrety k
zmŕtvychvstaniu, k opätovnému spojeniu s božským svetom, ale na vyššej
rovine ako tomu bolo v minulosti, pri
zachovaní vedomia individuality. To
vyjadruje Pavlovo “nie ja, ale Kristus vo mne”, kde práve ono “vo mne”
naznačuje, že nejde o vyhasnutie vedomia ja, ale o jeho umocnenie v spojení s Kristom, božským Ja ľudstva.
Náznaky tejto cesty, ktoré sú zrejmé
tak v starej joge, ako i v Ramanovej
meditácii, treba len doviesť dôsledne
do konca.
Rovnako je treba pochopiť i to,
že sila lásky, ktorá je hlavným motívom posolstva Satja Sai Bábua, môže naozaj plne vyžarovať iba zo slobodného ja a nie je iba vystupňovanou emóciou bezvýhradnej podriadenosti, ako je to na ceste bhakti-jogy.
“Láska je múdrosťou, premenenou
v ja”, ako hovorí Rudolf Steiner, a
preto cesta pre západného človeka,
ktorú odporúča, vedie zhora dolu, od
hlavy k srdcu, ktoré je svätyňou pravého ja - a nie zdola nahor, prebúdzaním nevedomých životných síl v dolnom človeku, ako to učí radža joga,
pre západného človeka veľmi nebezpečná, alebo priamym prebúdzaním
srdcového nadzmyslového orgánu,
ako to robia iné druhy jogy - s obchádzaním hlavy, a tým i plného vedomého prežívania.
Stretnutie s indickou múdrosťou
by teda malo byť pre západného človeka predovšetkým podnetom, aby si
celkom uvedomil zmysel svojho doterajšieho vývoja, svoju súčasnú duchovnú situáciu a jej ďalšie perspektívy.
Pre východného človeka by toto
stretnutie malo byť mementom, aby
sa prestal obracať stále do minulosti
a aby svoju obdivuhodnú duchovnú
silu sústredil ku skutočnému pochopeniu prítomného Krista, s ktorým
teraz spolupôsobia aj tie bytosti, ktoré uctieva ako Krišnu alebo ako Budhu, aby si skutočne uvedomil hlbokú
súvislosť západnej kresťanskej ezoteriky s ezoterikou východnou.
Most medzi oboma svetmi je treba
budovať z obidvoch brehov. Iba tak
môže vzniknúť “spoločenstvo ducha”, o ktoré sa usilujú veľkí duchovní predstavitelia Západu i Východu.
Karel Weinfurter: Ramakrišna.
Světec z Dakšineswaru. Sophia 8, 1995.
2
Paramhansa Jogánanda: Životopis
jogína. Aquamarin, Praha, 1996.
1
Duchovný dejepis 2:
DEJINY AKO ODZRKADLENIE
DUCHOVNÝCH DEJOV A SKUTOÈNOSTÍ
Pokračovanie zo Sophie 16
k máme nahliadnuť
do skrytých súvislostí dejín, musíme si uvedomiť, že dávno
predtým, ako tu bol
tento svet vnímateľný zmyslami, tu bol
svet Ducha; že na tomto svete nie je
nič, čo by nemalo svoj pôvod v duchovnom svete; že všetko sa, takpovediac, zrodilo z lona duchovných bytostí. A že aj keď tento
hmotný svet dostal určitú relatívnu, zdanlivú samostatnosť,
určitú (avšak presne vymedzenú) slobodu ísť svojou vlastnou cestou, predsa je stále od
sveta Ducha závislý, a je jeho
súčasťou.
Všetky pozemské, hmotné formy sú udržované pohromade len určitými duchovnými silami, sú prejavom určitej formy vedomia, ktorá stojí za nimi. To,
čo nazývame prírodnými zákonmi, teda javy, u ktorých
pozorujeme, že sa pravidelne
opakujú, u ktorých konštatujeme, že majú určité inherentné formotvorné sily, pôvod
ktorých nám však zostáva tajomstvom – povedzme kvitnutie a rast rastlín, morfogenéza
embrya a živočíšnych orgánov,
kryštalické vlastnosti hornín,
sklon prvkov k určitým charakteristickým chemickým väzbám, až
po fyzikálne interakcie v jadre atómu – tu všade ide o to, že hmota je
uchopená určitými formotvornými silami, určitou formou vedomia, ktoré
znižuje jej entropiu, ktoré ju usporadúva.
Rozdiel medzi spoločenskými
a prírodnými javmi a formami je teraz v tom, že na spoločenskom dianí
sa podieľajú duchovné bytosti najnižšej, tretej hierarchie spolu s člove-
Emil Páleš
kom; zatiaľčo za prírodným dianím
stoja bytosti vyšších (t.j. prvej a druhej) hierarchie a človek na ňom zatiaľ nemá žiaden (bezprostredný) podiel.
Za svetelnými procesmi stoja
napr. mocnosti; panstvá a sily sú tvor-
cami rastlinných foriem; tróny formotvornými silami kryštalických
štruktúr, ale napr. aj pôvodcami gravitačnej interakcie a pod. Za výnimočných okolností môžu niektorí
ľudia vstúpiť do vzťahu aj s týmito
vysokými bytosťami, a v istej (veľmi
obmedzenej) miere ovplyvniť určité
fyzikálne javy, takže v takom prípade
hovoríme potom o “zázraku”. Vo všeobecnosti to však človeku nie je dané,
aby svojou vôľou ovplyvňoval také
vysoké bytosti.
Ponajprv je totiž človek, so svojím bežným duševným životom, len
vo vzťahu k tretej, najnižšej hierarchii anjelov, ktorá je človeku najbližšie. Táto pozostáva opäť z troch
chórov: anjelov, archanjelov a archeov, kniežat. Tieto tri chóry sa
na spoločenskom dianí zúčastňujú takto:
Anjel je činný v tom, pôsobí do toho, čo nazývame ľudskými pocitmi, ľudskou
predstavivosťou. Pôsobí teda
v tom, čo je u človeka osobné,
individuálne, intímne; je, ako
sa hovorí, strážnym duchom
jednotlivých ľudí. Vedomie
anjela je v astrálnej sfére, a tu
pracuje s jednotlivými astrálnymi útvarmi, predstavami
tak, ako my vo fyzickej sfére
pracujeme a narábame s fyzickými predmetmi okolo
nás.
V duši má potom človek
dva druhy predstáv: čisté, ideálne pocity a predstavy, ktoré
mu sprostredkuje anjel, a ktoré
prežíva vo svojom vnútri ako
svoje svedomie, svoj zmysel pre
krásno. Človek však tvorí rôzne
myšlienky a obrazy aj sám. A tie
sú viac alebo menej v zhode s tým,
čo vo svojom vnútri vníma ako
krásne a pravdivé. A tu teraz príde
na to, že ak človek vytvára predstavy a myšlienky v súlade s myšlienkami svojho anjela, tieto myšlienky
sa navzájom podporujú, posilňujú.
Tvorí sa v ňom a narastá určitá
vnútorná sila, ktorá vyžaruje aj
navonok, ako sila osobnosti, ako
morálna autorita, takže slovo alebo
prítomnosť takého človeka má moc
ovplyvniť dianie.
31
SOCIALIZMU
SA PODARILO ÚČINNE
PRIMÄŤ ĽUDÍ K “DVOJAKÉMU MYSLENIU”,
K TOMU, ABY SAMI V SEBE DOBROVOĽNE
POTLÁČALI VLASTNÉ MYŠLIENKY A PO-
SLÚCHALI – ALE TAKÍTO ĽUDIA SA STALI
VNÚTORNE NETVORIVÍ, NEVYNALIEZAVÍ,
NEINICIATÍVNI, PASÍVNI.
Keď však vytvára myšlienky
a predstavy v protiklade k tomu,
čo sám vníma ako pravdivé a krásne, v protiklade so svojím svedomím, tieto myšlienky sa navzájom
rušia, oslabujú. Taký človek je vnútorne zviklaný, slabý, neistý, je v rozpore sám so sebou.
Pravda, tento človek môže riešiť
svoju vnútornú neistotu a konflikt
tým, že – namiesto toho, aby sa mu
stal podnetom k zmene života a postojov – sa voči nemu vnútorne otupí,
prehluší svoje svedomie, zbaví sa výčitiek, a pokračuje ešte intenzívnejšie v presadzovaní svojich deformovaných predstáv, zámerov, vášní.
Odreže sa od svojho anjela a za tú
cenu nadobudne opäť určitú akcieschopnosť a rozhodnosť. Stane sa dovnútra o niečo hrubší, a navonok bezohľadnejší. Tým však smeruje k tomu, že postupne nebude mať žiadnych skutočných priateľov, ale len
kumpánov, s ktorými má (v danej
chvíli) spoločné záujmy. Dostáva sa
do akejsi odrezanosti, kukly, izolácie
z morálneho rádu univerza. Tu môže
so svojimi spoločníkmi ďalej uskutočňovať svoje plány, a ovplyvňovať
udalosti - z pozemských síl, ktoré majú nadobudnuté (napr. peniazmi, alebo kvantitou, fyzickou silou, ak sa
spojí veľký počet takých ľudí) – ale
je len otázkou času, kedy sa tieto
ohraničené pozemské sily vyčerpa-
jú, a kedy tieto duše – súc vnútorne
otupené a neschopné prijímať nové,
čerstvé sily a impulzy z duchovného
sveta a neschopné duševného sebazdokonalenia a vývoja – zaostanú
beznádejne na nejakej vedľajšej koľaji vývoja, a svet sa poberie okolo
nich bez povšimnutia ďalej svojou
cestou.
Na tomto napr. stroskotal socializmus: podarilo sa mu síce so svojou
organizáciou celkom účinne primäť
ľudí k “dvojakému mysleniu”, 25 k tomu, aby sami dobrovoľne potláčali
impulzy svojho svedomia a poslúchali, ale takíto ľudia sa stali vnútorne netvoriví, nevynaliezaví, neiniciatívni, pasívni.
Je teda každá osobná snaha prilepšiť si bezprostredne navonok za
cenu potlačenia svojho svedomia podobná križovatke, na ktorej volíme
vstup do slepej ulice; je zaplatená zaostávaním vlastného vnútorného vý-
Priateľstvo je dcérou
cnosti. Zločinci sa môžu
spriahnuť, ale nie spriateliť.
Goya
voja, ktoré z dlhodobého hľadiska
povedie aj k strate vonkajších výhod.
Niečo analogické, ako pre jednotlivca, platí však pre celé národy. Tak
ako anjeli sú niečo ako strážni duchovia ľudí, sú archanjeli strážnymi
duchmi národov. “Duch národa” – to
nie je len nejaká abstrakcia, je to skutočná bytosť. A tak ako anjel pôsobí
v pocitoch a predstavivosti človeka,
je archanjel činný vo sfére ľudských
myšlienok, v tzv. nižšom mentále.
Má teda do činenia s niečím všeobecnejším, čo sa netýka len jednotlivca,
ale sa týka celých skupín. Je strážcom
myšlienkového bohatstva národa
a jeho poslania. Pôsobí, takpovediac,
nie len do duše jednotlivca, ale do
duše celého národa.
Tretí anjelský chór, anjelské kniežatá, pôsobia v tom, čo je ešte všeobecnejšie, čo nie je spojené len s týmktorým národom, ale je charakteristické pre celú dobu, bez ohľadu na
národy. Pôsobia ako tzv. duchovia času. Sú inšpirátormi a strážcami celých svetodejinných období.
Obyčajný človek však nemá
k svojmu archanjelovi, ba ani k anjelovi vedomý, ale len podvedomý,
polo-vedomý vzťah. Bežný človek
vníma svojho anjela len pod prahom
svojho vedomia, ako akési neurčité
vnútorné poryvy a pohnútky, a k
o niečo vedomejšej komunikácii
s ním sa pozdvihuje len v aktívnom
duchovnom živote, v modlitbe a pod.
Podobne archanjel pôsobí do duše ľudí tak, že pôsobí do podvedomia, do
ešte hlbšieho podvedomia ako anjel.
Takže pozorujeme výsledok jeho
pôsobenia v charaktere ľudových
piesní, tancov, rozprávok, umeleckých remesiel, obyčajov, ktoré však
nevznikli cieľavedome, ale sú len
akosi “inštinktívne” vydobyté z hĺbok národnej duše, pričom jednotliví
ľudia si nie sú schopní pôvod a príčinu týchto rozdielov medzi národmi
nejako vedome ujasniť.*
Okrem toho pôsobí duch národa
v jazyku (cez éterické telo). Ľudovít
Štúr takmer tušil tieto veci, keď hovoril o tom, že “duch národa sa prejavuje v jazyku”. Ak totiž ide o to,
aby mohol duch národa niečo, čo je
v podvedomí ľudí, preniesť do vedomia, a privodiť tak nejaké zmeny,
musí si nájsť človeka, ktorý sa dokáže uschopniť k tomu, aby s ním dokázal aspoň do určitej miery vedome
spolupracovať. Aby mohol nejaký
človek prijímať nezakalene podnety
od takého vysokého anjelského chóru
ako sú archanjeli, musí vystúpiť vnútorne až na stupeň inšpirácie.** Tzn.
musí mať nielen do veľkej miery prečistené a prekonané všetky osobné
vášne (astrálne telo), ale musí začať
prepracovávať aj svoje telo éterické.
Musí to byť človek, ktorý sa vzdal
osobných ambícií, každého sebectva,
musí takrečeno “padnúť do lásky”
s dušou národa, musí sa so svojím národom spojiť tak vrúcne, že prevezme na seba aj jeho karmu, musí prežívať osudy svojho národa ako svoje
vlastné. Musí to byť človek, pre ktorého svieca jeho života a nádejí planie alebo zhasína spolu s nádejami
jeho krajiny. Takou osobnosťou v dejinách Slovenska bol Ľudovít Štúr.
On dokázal postaviť svoj osobný
život vo svojom živote na druhé
miesto, aj svoju lásku k Adéle Ostro-
* O pôsobení jednotlivých národných duší pozri Emil Páleš: Duchovná úloha Strednej Európy a Slovanstva. Sophia, 1995.
** Stavy a stupne vedomia pozri v Sophii 14, 1997: Čo je médiumita. O rozdiele medzi slnečnou a mesačnou jasnovidnosťou.
A Sophiu 11, 1996: Duchovne-duševné princípy v človeku.
32
lúckej, a neoženil sa nie preto, že by
bol proti ženám a ženitbe, ale preto,
že bol takpovediac už ženatý s jednou
nesmierne krásnou nebeskou devou
– slovenskou národnou dušou – s ňou
trpel, plakal a radoval sa, s ňou chcel
buď žiť alebo zomrieť. Nie zadlho po
onom veľkom sklamaní nádejí Slovákov v revolučnom roku 1848 Štúr
aj zomrel.
Takou osobou vo Francúzsku bola
Johanka z Arku, panna z Orleansu,
ktorá s takou veľkou odvahou a vernosťou sa predsa tak ponáhľala
s oslobodením svojej milovanej vlasti, Francúzska, lebo vedela, že umrie
ešte skôr, ako sa dožije dvadsiateho
roku svojho života. V ešte oveľa horšej situácii, ako slovenská, bola ruská
národná duša na začiatku tohto storočia, keď nenašla nikoho lepšieho,
a musela sa uchýliť k pokusom využiť aj také morálne pochybné osobnosti akou bol Rasputin.
Prečo sa ujala štúrovská slovenčina, a nie napr. Kollárova čeština, či
“českoslovenčina”? Kollárova myšlienka všeslovanskej vzájomnosti má
pravda tiež svoje duchovné pozadie.
Bude aktuálna v budúcnosti, v 6. poatlantskom kultúrnom období, kedy
sa arché Slovanov stane duchom času. Kollár si však neuvedomil, že aktuálnejším, bezprostrednejším cieľom archanjela Slovenska bolo Slovensko najprv sformovať ako osobitý národ. Inak by sa Slovensko mohlo
vo všeslovanskom zväze nanajvýš tak
rozplynúť, stratiť v ňom svoju osobnosť, neprinieslo by však doň žiaden
osobitý vklad; nesplnilo by svoju špecifickú úlohu, ktorá bola preň zamýšľaná, a nemohlo by so svojím vkladom vstúpiť ako slobodný subjekt do
kruhu ostatných slovanských národov až raz vyvrcholí čas, a Slovanstvo ako celok precitne ku svojej posvätnej úlohe.
Kollár upozorňoval na to, že Slováci, sami osebe, by mohli – ako sa
vtedy zdalo – byť prislabí na to, aby
vytvorili a presadili svoj vlastný jazyk a svoju identitu, ale s oporou
a v spoločenstve s Čechmi by sa im
to podarilo skôr, čo bola vskutku
pragmatickejšia úvaha, ako Štúrova.
Kollár si však neuvedomil, že zvláštna úloha a samostatnosť slovenského národa bola v tom čase už hotovou
vecou v duchovnom svete, daná ako
cieľ vyššími hierarchiami, a že bolo
Ľ UDOV ÍT Š TÚR : “VZDOR
PROTI
PRAVÉMU DUCHU DOBY NIE JE ÚSPEŠNÝ .
TOU
ISTOU MIEROU , AKO VZDOROVITÝ
ČLOVEK ZAPIERA DUCHA DOBY , ZAPIERA
DUCH DOBY JEHO.”
o ňu treba bojovať práve o to horlivejšie, že z nej dovtedy bolo uskutočnené tak málo (a bolo sa treba o to
pokúsiť aj za cenu, že by sa to hneď
nebolo podarilo) – čo vycítil Štúr počas svojho pôsobenia medzi mládežou na bratislavskom lýceu.
Kollárove úvahy, akokoľvek dobre myslené, boli ignorovaním jednej
archanjelskej bytosti. Kollárove myšlienky boli logické, ale nachádzali sa
takpovediac iba v jeho hlave, nemali
svoj protipól v kozmickom myslení
archanjelov. Štúr, so svojím myslením zo srdca, bol naopak tejto archanjelskej bytosti slovenského národa bližšie. Preto sa štúrovská slovenčina “ujala”, lebo vyšla v ústrety niečomu, čo žilo v podvedomí národa
ako síce neuvedomená, ale objektívna realita.
A v tom je práve to tajomstvo: ak
chceme, aby nám duch času v tom,
čo robíme, dal za pravdu, musia
byť naše činy a myšlienky, takpovediac, zakorenené v objektívnej
realite duchovného sveta nad nami.
Alexander Ve¾ký
Obráťme teraz náš zrak k azda
najslávnejšiemu vojvodcovi v dejinách, k onomu 22-ročnému mladíkovi, ktorý takmer za jeden rok “dobyl
celý svet” 26 – k Alexandrovi Veľké-
mu. A pokúsme sa v duchu vcítiť do
významu oných podivuhodných udalostí, ktoré sa vtedy odohrali. Augusta a Honzák vyrozprávali Alexandrov
príbeh týmito slovami:
“Když makedonský král Filippos II.
zahynul dýkou vraha (336 př. n. l.),
zanechal svému ani ne dvacetiletému
synovi Alexandrovi zemi... a veliké
plány. Ke cti Alexandra je třeba přiznat, že je naplnil měrou, o které se
jeho otci ani nesnilo...
Nelze vypočítávat všechny války,
natož bitvy, které v příštích letech
Alexandros svedl, aby se stal sjednotitelem a pánem téměř celého tehdejšího světa. Starý dějepisec, chtěje vysvětlit jeho veliké činy, říká: “Pojala ho touha.” Ano, celý život ho hnala
touha dosáhnout všeho, co člověk dosáhnout může, a pokusit se i o to, co
se zdá nemožné. Když se rozhodl naplnit plány svého otce a připravoval
vojsko na tažení do Persie, vydal celou státní hotovost, většinu královských statků a ještě nadělal astronomické dluhy. Když se ho ptali, co mu
vlastně zbylo, odpověděl: “Naděje!”...
Roku 334 př. n. l. se s 35 000 vojáky vydal dobýt perskou veleříši
a vlastně celý svět...
Perskému králi Dáreiovi III. nestálo za to táhnout kvůli hrstce útočníků do boje. To měli vyřídit jeho satrapové – správci pohraničních provincií... Alexandrovi se však podařilo zabít perského vrchního velitele,
králova zetě Mithridata... Zatímco na
perské straně vyvázlo snad jen několik desítek mužů, Makedonci ze svých
elitních oddílů ztratili pouhých 25
vojáků.
Alexandros táhl dál Malou Asií,
dobýval jedno město za druhým a nenalézal rovnocenného soupeře...
Se samotným králem králů Dáreiem III. se setkal poblíž městečka
Issu. Údajně 600 000 mužů stálo proti Alexandrovým 30 000. Ten však
přesto zahájil bitvu přímo z pochodové formace a zanedlouho perská
armáda přestala existovat...
Dáreios III. pochopil, že jeho říši
hrozí smrtelné nebezpečí, a nabídl
Alexandrovi královské výkupné: třetinu říše (země na západ od Eufratu),
10 000 talentů ve zlatě, bohatství jako
z orientálních pohádek...Alexandros
vzkázal Dáreiovi, že se nespokojí
s částí říše, když může mít celou.
33
RÍŠA ALEXANDRA MACEDÓNSKEHO. TAK, AKO V ČLOVEKU, KEĎ SA V ŇOM V UR-
ČITOM VEKU ZRODÍ DUŠA ROZUMOVÁ, MUSÍ ŇOU PRENIKNÚŤ TRI SVOJE NIŽŠIE ČLÁNKY
– PRESNE TAK ALEXANDER PRENIKOL S NOVÝM, ARISTOTELOVSKÝM IMPULZOM ÚZEMIA
PREDCHÁDZAJÚCICH TROCH POATLANTSKÝCH KULTÚR: EGYPTA, PERZIE A INDIE.
V následujícím roce, jen tak mimochodem, připojil Alexandros ke
své říši i Egypt a 1. října 333 př. n. l.
došlo k rozhodující bitvě s Peršany
u Gaugamél. Alexandros stál v čele
své dosud největší armády: velel
40 000 mužům pěchoty a 7 000 jezdcům. O tom, jaké byly síly jeho odpůrce, se zprávy velmi rozcházejí –
od 40 000 až po neuvěřitelný milión
pěšáků, kolem 40 000 jezdců a stovky
válečných vozů... Stejně jako u Issu
se perská linie zhroutila v okamžiku,
kdy se dal Dáreios III. na útěk. Na
bojišti zanechal více než 100 000
mrtvých. Již nic nestálo na cestě do
Persepole...
Alexandrovi druhové byli přesvědčeni, že jsou na konci cesty, na
vrcholu úspěchu. Hluboce si mýlili.
Alexandra “pojala touha” dobýt celou Asii...
Makedonské vojsko táhlo zemí,
kterou oko Evropana ještě nespatřilo.
Šli velehorami, pouštěmi, bažinami,
cestou sváděli těžké bitvy a zakládali
nová města – samé Alexandrie. Dorazili do Indie, k řece Biás, kde Alexander čekal východní hranice Asie
– břehy Oceánu, konec světa. Když
se dozvěděl, že teprve ve vzdálenosti
mnoha denních pochodů teče řeka
Ganga a za ní se rozkládá nezměrná
říše, chtěl jít dál. Ale jeho vojáci byli
k smrti vyčerpáni a odmítali udělat
byť jen jediný krok směrem na východ. Děsila je zdejší krajina, džungle plná podivných zvuků a nebezpečí.
A tak se poprvé a naposledy dal na
ústup...
Začátkem června 323 př. n. l.
v Babylóně onemocněl horečkou a za
několik dní, 13. června, skonal. Ten,
34
který v žádné bitvě nebyl poražen,
snad největší vojevůdce všech dob,
který dobyl území, jehož hranice byly
od sebe vzdáleny 4 500 km, ten, jemuž
za života byly prokazovány božské
pocty, podlehl v 33 letech obyčejné
nemoci – malárii.” 26
Každý absolvent základnej vojenskej služby zrejme vie, že v súčasnej
vojenskej taktike existuje napr. pravidlo, podľa ktorého sa jednotke neoplatí útočiť, pokiaľ nemá aspoň trojnásobnú početnú prevahu, lebo brániť sa je ľahšie ako útočiť. Ak sa
chceme držať “racionálnych úvah”,
vie niekto vysvetliť, akým činom
Alexander zaútočil proti presile
dvadsať Peržanov na jedného Macedónca a zvíťazil takmer bez strát? Je
toto azda niečo samozrejmé? Je to
niečo, čo by sa dalo “rozumne” predpokladať?
Alexander so svojou armádou,
pravda, používal relatívne novú, dovtedy neznámu bojovú taktiku: zomknuté rady kopijníkov, tzv. falangu,
a mal okrem toho “nesporné osobné
schopnosti”. Dobre. Ale čo to je zase
za vysvetlenie? Či nie je práve to, že
Alexander a jeho ľudia boli o toľko
šikovnejší, tvorivejší, tým nanajvýš
zaujímavým faktom, ktorého pôvod
stojí za to vypátrať?
Alexander už ako 33-ročný zomrel, a jeho ríša sa v rukách jeho hašterivých nástupcov hneď po jeho smrti
zase rýchlo rozpadla. Táto obdivuhodná postava so svojím neuveriteľným úspechom sa v dejinách objavila
tak rýchlo ako blesk, a rovnako rýchlo sa aj stala minulosťou. Alexandrova “svetová ríša” netrvala ani celých
10 rokov! Aký to malo význam?
Začnime sa, vážení čitatelia, teraz
učiť dívať na dejiny takým spôsobom, že sa budeme pýtať po zmysle
udalostí; že budeme hľadať príčinu
v nejakom vyššom cieli, alebo nevyhnutnosti, s ktorou boli spojené; začnime si zvykať na to, že takéto veci
sa nedejú len tak, pre nič za nič.
Cíp Alexandrovho tajomstva poodchýlime vo chvíli, keď obrátime
pozornosť úplne iným smerom: Kto
bol Alexandrovým učiteľom, komu
bol Alexander jedným z najmilších
žiakov, s kým si počas vojenských
ťažení dopisoval? Tým učiteľom bol
Aristoteles!* A učiteľom Aristotelovým? Platón! A jeho učiteľ? Sokrates! Sokrates – Platón – Aristoteles!
Vskutku hviezdna konštelácia veľkých duchov v pozadí mladého vojvodcu! Ak máme pochopiť tú zvláštnu okolnosť v pozadí Alexandrových
výprav, musíme si uvedomiť, že v
osobe Aristotela vyvrcholil určitý duchovný vývoj, zrodil sa úplne nový,
dovtedy neznámy spôsob uvažovania
o svete: V Aristotelovej logike, v jeho kategóriách, fyzike atď. sa zrodila po prvý raz tzv. duša rozumová;
v ňom, ako v najväčšom duchu starého Grécka, dozrelo semiačko toho,
čo bolo úlohou celej 4. poatlantskej
kultúry, celej grécko-latinskej epochy, čo Grécko ako národ malo dať
svetu, spôsob uvažovania, ktorý sa na
ďalších 2000 rokov mal stať základom ľudskej kultúry. Predtým, 3. poatlantská kultúra, egyptsko-chaldejská, prepracovávala predovšetkým
dušu pocitovú; pred ňou praperzská
kultúra astrálne telo; a ešte predtým
indická kultúra telo éterické (viď.
napr. prepracovanie dychu v jogickej
pranájáme).** Vzťah týchto predchádzajúcich kultúr k svetu a životu
bol založený na úplne iných základoch, na mytologickom, obraznom
vedomí, na jasnovidných zážitkoch,
v žiadnom prípade nie na rozumovom uvažovaní o prírode.
Ale práve tak, ako v človeku,
keď sa v ňom v určitom veku zrodí
duša rozumová, musí z tejto rozumovej duše, svojím ja, preniknúť
* Z rozprávkového bohatstva, ktoré
pripadlo Alexandrovi po víťazstve nad
perzským kráľom, si ponechal len jedinú skrinku: vložil do nej Iliadu, ktorú
dostal od Aristotela.
** Vyobrazenie siedmich poatlantských kultúr pozri v Sophii 15, str. 51.
a prepracovať všetky tri svoje nižšie schránky; menovite, musí sa naučiť zo svojej myšlienkovej rozvahy
ukázniť a ovládnuť svoj pocitový
život, podriadiť jej impulzívne sklony, vášne a temperament svojho astrálneho a éterického tela; presne tak
Alexander prenikol s novým, aristotelovským, gréckym impulzom
práve tie územia, ktoré sa zhodovali s územiami predchádzajúcich
troch poatlantských kultúr: Egypta, Perzie a Indie.
Lebo čo bolo to, čo skutočne zostalo po Alexandrovej smrti? “Starověký svět před a po Alexandrovi
byl jiný. Západ a východ navázaly pevné spojení, řecká kultura se rozšířila do oblastí Předního východu a ovlivnila i Indii
a Čínu... Navíc Alexandra provázeli učenci, kteří zaznamenávali všechny nové, neznámé
a zajímavé věci a události a seznamovali s nimi ostatní. Obyčejné válečné tažení se tak změnilo na počátek nové epochy starověké civilizace nazývané obdobím helénismu.” 26
Mestá, ktoré Alexander všade na svojich cestách zakladal –
Alexandrie – sa stali ohniskami
rušnej intelektuálnej a kultúrnej
výmeny, centrami novej, helénskej kultúry. Z nich najvýznamnejšia bola potom Alexandria
egyptská, Alexander ich však založil
po celej strednej Ázii zo dvadsať či
tridsať.
Tak môžeme konečne Alexandrov
ojedinelý čin pochopiť ako pozemský obraz kozmickej zákonitosti, deja, ktorý sa v jednotlivom človeku
odohráva povedzme okolo 28-30-teho roku života, a ktorý sa vo svetovom organizme ľudstva musel odohrať podobným spôsobom.
A význam všetkých týchto udalostí začíname ešte len tušiť, keď začneme uvažovať tým smerom, o čo iný
osud by asi stihol Kristovo posolstvo,
keby mu Alexander tri storočia predtým neskypril pôdu; o koľko tažšie
by sa asi Kristov impulz dostával
z izolácie “národne ohraničenej židovskej sekty”, keby Alexander nebol tak významne prispel k prekonaniu etnicko-kultúrnej izolovanosti
a k onej čulej duchovnej výmene medzi národmi, vrátane židovského,
gréckeho, a ostatných.
Alexander uskutočňoval svoj sen,
a zároveň šíril kultúru svojho učiteľa.
To bolo to iné. Rozprávkové bohatstvo perzského šacha na mladého vojvodcu zjavne neurobilo veľký dojem.
A predsa: v “Dejinách Európy” čítame, že cieľom Alexandrových výprav
bolo “otvoriť Orient gréckym obchodným podnikaniam”, “dať perzské zlato do obehu”, “podnietiť výrobu” a výsledkom jeho činov malo
byť, že by sa “utvoril spoločný trh”.2
Smutné svedectvo o tom, ako západoeurópski historici nedokážu dejiny
ľudstva pochopiť nijak inak, než
SV. JANA Z ARKU: “MILUJEM CIR-
KEV A CHCELA BY SOM JEJ SLÚŽIŤ, ALE...
NAŠEMU PÁNOVI CHCEM SLÚŽIŤ PREDOVŠETKÝM.”
v zmysle svojho vlastného duševného založenia – totiž vidieť hybnú silu
všetkého v Zlatom teľati!
Hoci hneď v nasledujúcej vete popierajú, že by výsledkom Alexandrových výbojov bol býval spoločný trh
alebo nejaký výnosný obchod pre
Grécko, a dávajú nám za pravdu
v tom, že to jediné, čo sa rozšírilo,
bola grécka kultúra: “Hoci sa grécka
kultúra rozšírila, politickú a hospodársku moc Hellada stratila.” 2 (str.
58) Človek stratí všetky slová, keď
musí v úvode takej knihy čítať, že by
“sa mala považovať za prototyp školskej učebnice dejín Európy”. 2
Johanka z Arku
Keby o skutkoch Johanky z Arku
neexistovali toľké bezpečné a spoľahlivé svedectvá zachované v pôvodných listinách a kronikách, ako
azda o žiadnej inej historickej osobnosti stredoveku, historici by jej príbeh určite vykázali do ríše legiend
a bájí.* Toto 17-ročné dievča vstúpilo do boja medzi dvoma mocnosťami
– a celkom zvrátilo priebeh storočnej
vojny medzi Anglickom a Francúzskom.
“Situácia, v ktorej sa krajina
nachádzala, nebola nikdy taká
strašlivá. Francúzsko takmer
prestalo existovať ako slobodná
krajina”, 27 píše André Maurois
o situácii vo Francúzsku na
sklonku storočnej vojny v roku
1425. Z francúzskeho kráľovstva
zostal len malý kus zeme medzi
Seinou a Loirou, aj to bez kráľa,
lebo nástupníctvo kráľoviča Karola VII. bolo spochybnené, francúzska šľachta rozdelená, na juhu vo vojne s Burgundskom, a na
severe zo situácie najviac ťažil
anglický kráľ Eduard III., ktorý
si už privlastnil nielen celé severné Francúzsko, ale – s pomocou
samotnej francúzskej kráľovnej
Izabely – si nasadil na hlavu aj
francúzsku korunu.
V roku 1429 Eduard obliehal
poslednú veľkú baštu francúzskeho
odporu – Orléans. A tu k 17-ročnému dievčaťu, neveľmi vzdelanému
ale zbožnému, ktoré sa od svojich
štrnástich rokov rozprávalo s anjelmi, opäť pristúpil archanjel Michael,
a oznámil jej, že teraz je najvyšší čas,
aby konala.
Keď sa jej otec, roľník, dozvedel,
že jeho dcéra chce zachrániť Francúzsko, vyhlásil, že by bol radšej, keby sa bola utopila. Kráľovič Karol si
chcel vystreliť z “pastierky” prichádzajúcej na kráľovský dvor tým, že
sa skryl medzi veľmožmi oblečenými rovnako bohato ako on, aby ho nespoznala a aby ju zosmiešnil. Johanka však – vedená svojimi “hlasmi
z neviditeľna” – pristúpila nevšímajúc si všetkých ostatných rovno k nemu a neohrozeným hlasom zvolala:
“Milostivý kráľovič! Volám sa Johanna a som vyslaná Bohom, aby
* Pozri Sophiu 6 a 7, 1995: Život
a smrť Johanky z Arku.
35
NICCOLO MACHIAVELLI:
ĽUDIA MUSIA PRI SVOJOM
KONANÍ, KEĎ IDE O DÔLEŽITÉ
VECI, MAŤ NA ZRETELI DOBU
A PODĽA TOHO SA ZARIADIŤ.
KTO PRE ZLÚ VOĽBU ALEBO
A SEBAKLAM U PÚŠŤA DO
PRE SVOJU POVAHU NEKRÁČA
PODUJATÍ PROTI DUCHU ČA-
S DOBOU, V KTOREJ ŽIJE, JE
SU A SKONČÍ NEŠŤASTNE .
ČASTO SOM SA PRESVEDČIL,
ŽE ŠŤASTIE ALEBO NEŠŤASTIE ĽUDÍ ZÁVISÍ OD TOHO, ČI
POVÄČŠINE NEŠŤASTNÝ , LEBO
V Š E TK O , Č O P O DNIK NE ,
STROSKOTÁ A OBYČAJNE SA
ZLE SKONČÍ.
KŇAZ JÁN MALIARIK: “NÁRODU
SLOVENSKO-POĽSKO-ČESKÉMU: BUDETE
KONEČNE UŽ TERAZ – VÄČŠÍ OHĽAD BRAŤ
NA BOHA... VIACEJ SI VÁŽIŤ NEBESKÝCH
MOCNOSTÍ... NEŽ MOCNOSTÍ TOHOTO
MÁRNEHO SVETA??”
som Vám zvestovala, že budete pomazaný a korunovaný v meste Remeši
a že ste pravým kráľom Francúzska!”
Zo sály, kde mala byť zosmiešnená,
vychádzala v priebehu niekoľkých
okamihov s veľkým psychologickým
víťazstvom.
Čím chcela táto neplnoletá “pastierka” poraziť anglického kráľa?
Svojou fyzickou silou? Bohatými vojenskými schopnosťami a skúsenosťami? Bohatstvom? Mocou? Urodzeným pôvodom? Vychytralosťou svojho rozumu? Čo mala táto panna také,
čo nemali ostatní? Ona nemala nič,
ale moc svojej čistoty a viery; na jej
strane nebol nikto – ale na jej strane
bol Boh! A tak nemohla, než vyvolať
záchvaty smiechu v radoch nepriateľa, keď v máji 1429 “s plnou důvěrou, ač sama tak slabá, vyzvala mocnou anglickou armádu k odchodu
z Francie: “Králi anglický i vy, vévodo Bedfordský, který se nazýváte regentem Francie, vydejte Bohem seslané Panně klíče od všech dobrých
měst, jež jste Francii zabrali a znásilnili...”” 27
Skoro však malo zavládnuť zdesenie v tábore Angličanov pred víťaznou pannou, ktorá - keď vztýčila svoju
vyšívanú zástavu s archanjelom Gabrielom a Michaelom vztyčujúcimi
k nebu ľaliu – takmer v letku dobývala jedno mesto za druhým, jednu pevnosť za druhou, až kým 17. júla neoslobodila Remeš a nepriviedla kráľa
ku korunovácii. (Remešským arcibiskupom patrilo výhradné právo pomazať kráľa.)
36
ČLOVEK SA TIEŽ KLAME
VO VECIACH, KTORÉ SA TÝ KAJÚ JEHO, A NAJMÄ V TOM,
ČO SI TÚŽOBNE ŽELÁ ; PRETO SA Z NETRPEZLIVOSTI
NAOPAK JE TO
JE ICH KONANIE V SÚLADE
S ĽUĎMI , KTORÍ IDÚ S DU-
S DOBOU, V KTOREJ ŽIJÚ,
CHOM ČASU.
ALEBO NIE.
Akým obdivuhodným spôsobom
sa v tejto osudovej chvíli Francúzska
malo naplniť staré proroctvo, že “Žena uvedie Francúzsko na kraj priepasti – ale panna ho spasí!” Keď pozorujeme francúzsku národnú dušu,
vidíme, že má osobitný vzťah k pravzoru ženstva, k onej duchovnej bytosti, ktorá je nazývaná nebeskou Ľaliou. Stopy čoho do dnešných čias
možno zachytiť v “imidž” Francúzov,
či už v dobrom, napríklad v príslovečnej galantnosti Francúzov k ženám, alebo v zlom, dajme tomu, že
Paríž mal po celé roky imidž akéhosi
centra a vzoru rozkošníckeho spôsobu života a prostitúcie.
Bola to jedna a tá istá sila, ktorá, ak sa znečistila, zvrhla, mohla
Francúzsko zničiť – ktorá však čistá Francúzsko zachránila. Kráľovná Izabela totiž v záchvate nenávisti
a zlomyseľnosti spísala listinu, podľa
ktorej jej syn Karol VII. nebol legitímnym následníkom trónu, ale len
pankhartom; a dvorania, vzhľadom na
kráľovnin nie práve najcudnejší spôsob života, mali dosť dobré dôvody
tomu veriť. Tým zbavila Francúzsko
jeho hlavy. Čistá panna však Francúzsko zachránila. Vrátila Francúzsku
kráľa, a Francúzom sebadôveru.
S pannou Orleánskou sa francúzska
národná duša vtelila vo francúzskom
národe. Odvtedy sa začali cítiť Burgunďania, Gaskoňci, Normanďania,
Lotrinčania, Provensálčania atď. predovšetkým ako Francúzi, a Francúzsko sa stalo jednotné.
Ak máme pochopiť ozajstný význam tohto nezvyčajného zásahu vyšších hierarchií do dejín, musíme to
opäť urobiť na základe poznania nadzmyslových skutočností: Európa je
duchovný organizmus. Je to bytosť,
ktorá má svoju úlohu, svoje poslanie
– a jednotlivé národné duše tvoria jej
jednotlivé orgány.
V západnej Európe severné krajiny (najmä Anglicko) reprezentujú
dušu vedomú. Stred – Francúzsko –
tzv. dušu rozumu a srdca (nem. Gemütsseele). A juh – Taliansko, Španielsko – pocitovú dušu. Na začiatku
15. storočia hrozilo, že duša vedomá,
ktorá sa práve začala rodiť v Anglicku okolo r. 1413, by bola úplne zatlačila dušu rozumu a srdca spolu s vymazaním Francúzska z mapy Európy.
To by z duchovného hľadiska znamenalo, že by sa západná Európa stala
organizmom, ktorý by mal len hlavu
a nohy, ale mal by vytrhnuté srdce
a pľúca, takže by nemohol viac plniť
svoju funkciu. Preto museli strážni duchovia Európy nájsť cestu, ako tomu
zabrániť.
Kiež by si z toho dnešní politici
dokázali vziať príklad do dnešných
vzťahov medzi západnou a východnou Európou! Východná Európa sa
nikdy nesmie stať so západnou Európou totožná – lebo to by znamenalo,
že Európa by sa stala len trupom s od
pása odrezanými nohami a okýptenými rukami; ani západná Európa sa
nesmie stať “Euroamerikou”, lebo to
by znamenalo, že by bola popravená,
sťatá, že by totiž trup bol oddelený
od hlavy, a zostala len hlava.
Ak chcú títo politici, aby v očiach
dejín neupadli do bezvýznamného zabudnutia, mali by prestať uskutočňovať fantazmagórie, ktoré vznikajú
len v ich hlavách – a začať sa učiť vychádzať z toho, a budovať na tom, čo
je dané zhora, vyššou vôľou a večnými zákonmi!
Kiež by si z dejín dokázali vziať
príklad a porozumeli vznešeným slovám, ktoré predniesol Krišna Ardžunovi na bojisku v predvečer boja piatich Pánduovcov proti sto Kuruovcom, ako odpoveď na pochybnosť,
ktorá strana je silnejšia a vyhrá: “Nezáleží na tom, kto je silnejší; zvíťazí
tá strana, na ktorej strane je Boh!”.
Nezáleží na tom, či je krajina veľká
alebo malá, bohatá alebo chudobná
a pod. Zvíťazí tá strana, na ktorej strane je Boh! Toto by si malo celé Slovensko, aj so svojimi predstaviteľmi
zapísať – ako hovoria Arabi – ihlou
do kútika oka!
u toho dobrí bohovia musia “dopustiť”, aby sa mu jeho nepriateľ zviditeľnil a stal hmatateľným v hmotnej podobe a vytrhol ho z duchovného podriemkavania skôr, ako sa
duchovný spánok premení na duchovnú smrť.
V januári 1934, teda v čase, keď
sotvakto mohol tušiť niečo o budúcej
nacistickej a boľševickej okupácii
Československa alebo o tom, že Hitler prehrá vojnu, a už vôbec nie o tom,
Preèo to Boh “dopúša”?
ako budú vyzerať hranice novej,
povojnovej Európy – vyzval kňaz Ján
Tu by sa daktorý čitateľ mohol ešte
Maliarik (1869-1946) z Veľkých
spýtať: A čo niektoré mierumiLevár Hitlera, aby “upustil od
lovné indiánske kmene, ako Iroúmyslu začať vojnu, inak že utrpí
kézovia, ktoré svorne nažívali –
porážku a východná hranica Nea predsa osud dopustil, aby boli
mecka sa potom posunie, a budú
vyhladené!? Čo nebol Boh na
ju tvoriť rieky Odra a Nisa.” 28
ich strane? Nebola ich vec spraAký posmech musel Maliarik
vodlivá? Či, prečo nebol Boh,
zožať, aj od vlastných, keď pozdajme tomu, na strane Čechov
val Hitlera do kúpeľov v Trena Slovákov hneď od začiatku
čianskych Tepliciach na rozhoa neochránil ich pred nemeckou
vor a chcel mu udeliť “otcovské
a potom sovietskou okupáciou?
poučenie”! A predsa tento “obyČlovek, ktorý sa takto pýta,
čajný”
farár z Veľkých Levár dal
robí jednu obrovskú chybu, ktofleka
všetkým
politickým takrej sa musíme dokonale zbaviť,
tikom
a
futurológom.
Duch času
ak chceme čo-to vôbec pochopiť
dal doslova a do písmena za
zo zámerov vyšších hierarchií.
pravdu jemu, a nie Hitlerovi!
Pripisuje totiž svoje vlastné,
A keď ho až do r. 1939 nikde
osobné pohnútky Bohu a dunevypočuli, napísal na adresu
chovným bytostiam. My by sme
národov slovenského a českého:
chceli žiť príjemne, bez problé“Ak sa nechcete nechať vychomov, v pokoji a blahobyte, v
vávať otcovsky, budete vychová“prosperite” – to je naša predvaní otčimovsky: Rusi a Nemci
stava o “najvyššom dobre” –
vás budú vychovávať!”
a preto si myslíme, že takto by
Ale o tomto duchovne veľo našom “najvyššom dobre”
kom človeku, o tomto “obyčajmali zmýšľať aj duchovné bynom” farárovi z Veľkých Levár,
tosti. Hierarchické bytosti však
ktorého sa jeho vlastná cirkev
majú úplne iné meradlá na “dobro” a “zlo”; majú úplne iné
SEDEMBOLESTNÁ PANNA MÁRIA, KTORÚ EXOTE- zriekla, ale ktorému samy nehľadisko, než hľadisko osob- RICKY ZA PATRÓNKU SLOVENSKU PRIRIEKLA KATOLÍCKA besá dali za pravdu, ktorý hovoného egoizmu. Nedívajú sa na CIRKEV, ZNAMENÁ EZOTERICKY – PANNU SOFIU. BO- ril o tom, že existuje akési “duveci z hľadiska toho, či sú nám LESŤ, PREŽITÁ ZMYSLUPLNE, SA V BUDÚCOM VTELENÍ chovné centrum slovenského,
českého a poľského národa”,
“príjemné” alebo “nepríjem- PREMIEŇA NA MÚDROSŤ.
v
mene ktorého tieto národy nané”, ale hodnotia ich z hľadispomínal;
o tomto človeku, ktorý pre
nia,
ale
svojou
zahľadenosťou
do
príka pokroku vedomia.
Obyvatelia niektorých ostrovov v jemných a sebeckých stránok života Slovensko doslova hladoval a odrieKaribskom mori alebo v Polynézii si pri troške blahobytu zabúdajú na svoje kal si všetko možné – dodnes Slovenmožno žili príjemne ako “v raji”, ale poslanie, na službu vyšším hodnotám, sko nič nevie, ani sa oňho nezaujíma.
v čase, keď Európa vstúpila do veku čím hrešia proti Svätému Duchu a po- Ale najvytrvalejším a najvernejším,
duše vedomej, boli už o celé dve kul- trebujú čas od času tvrdú ruku, aby no takmer osamoteným žiakom a protúrne obdobia pozadu. To by zname- ich zburcovala k nejakej duchovnej pagátorom kňaza Jána Maliarika je
nalo, že by tieto duše úplne stratili aktivite alebo aspoň k akému-takému Čech, Moravan, inžinier Otmar Dokrok s vývojom ľudstva, ktorý by už hrdinskému činu zoči-voči útlaku. ležal z Brna, ktorý vydáva vlastným
v budúcnosti nedokázali dobehnúť – Človek alebo národ, ktorý nie je nákladom Maliarikove knihy, ktorý
a preto museli byť zo svojho “rajského ochotný si neustále uvedomovať zachránil Maliarikove rukopisy pre
stavu” vyrušené. Americké obyvateľ- svojich skutočných, vnútorných ne- slovenský archív, a chodí na Slovenstvo skostnatelo, skryštalizovalo vo priateľov, ktorými sú hierarchické sko Slovákom prednášať o tom, akého
svojich tradičných formách a nebolo bytosti zla a duchovia retardácie, mravne veľkého človeka tu mali, ako
samo zo seba schopné ďalšieho vývoja.
Tou “ťažkou karmou” primitívnych národov ako Papuánci, austrálski Aborigináli a pod., ktorú si museli
tak “nespravodlivo odtrpieť”, nebolo
nič iné ako to, že zaostali za vývojom,
ich duchovná pasivita.
Nie nepodobne, aj keď na úplne
inej úrovni, je to aj s našimi mierumilovnými, “holubičími” národmi slovenským a českým, ktoré síce nenapádajú svojich susedov ako Nemci,
ani nekolonializujú svet ako Angliča-
37
si ho nevšímali, ako mu nepomohli, ako ignorovali hlas osudu, ktorý im v rozhodujúcich chvíľach národných dejín dal
možnosť vybrať si svoju budúcnosť.
O patrónke Slovenska
Čo povedať o duchovnej úlohe Slovenska? Má aj Slovensko nejaký svätý cieľ a ideál, akým je pre Francúzov Ľalia?
Alebo je Slovensko ako jediné spomedzi všetkých národov
bez poslania, bezo zmyslu?
Patrónka Slovenska, ktorú mu pririekla katolícka cirkev,
je sedembolestná panna Mária. Takýchto patrónov a podobné
symboly cirkev v minulosti nerozdávala len tak náhodne, ale
robilo sa to na základe hlbšieho pozorovania národných charakterov. Panna Mária – exotericky, znamená ezotericky –
pannu Sofiu. Panna, ktorá porodila, v najtemnejšom období
roka – panenská duša, v ktorej sa rodí Kristus, zrod polnočného
slnka. Uprostred zvierat – v astrálnom tele, sa rodí vyššie ja.
Panna Mária, ktorá zaujala po Kristovom nanebevstúpení miesto uprostred dvanástich apoštolov – to je vonkajší obraz Sofie
a dvanástich cherubov (znamení).
A prečo sedembolestná? Prežitá bolesť, ale prežitá zmysluplne, sa v budúcom vtelení u človeka premieňa na
múdrosť. Ak sa dívame na sklonku života do tváre človeka,
ktorý veľa trpel, ale tak, že dokázal dať svojmu utrpeniu zmysel, že sa uňho nepremenilo na zatrpknutosť, vidíme, ako sa
toto utrpenie v rysoch jeho tváre znenáhla mení na duchovnú
hĺbku, na hlbokú životnú múdrosť, na duchovné teplo pravej
lásky životom ošľahanej duše. Slovenská národná duša sa
má stať pannou Sofiou! To je ten svätý cieľ: nie vychytralosť
rozumu, intelektualizmus, ale múdrosť, ktorá “vidí srdcom”.
Archanjeli, duchovia národov
Zapamätajme si teda zatiaľ aspoň toľko, že je to druhý anjelský chór, archanjeli, ktorý má do činenia s duchovným
vedením národov. Bol to – podľa legendy – archanjel Gabriel,
ktorý sa po prvý raz zjavil Mohamedovi, keď sa bol uchýlil do
samoty na hore Hírá. Boli to archanjeli Michael a Gabriel, čo
viedli – podľa jej vlastných slov – Johanku z Arku. Bol to
amšaspant-archanjel, ktorý po prvý raz oslovil Zarathuštru,
a poveril ho jeho poslaním, a s ktorým sa potom Zarathuštra
zhováral ešte šesť krát.
Na konci našich úvah o duchovnom dejepise sa prepracujeme k hlbším poznatkom, ktoré nám umožnia pochopiť, prečo
bol islam inšpirovaný u Arabov, prečo po roku 600, a prečo
práve Gabrielom. Identifikujeme konkrétnu duchovnú bytosť
v pozadí Alexandra Veľkého; v pozadí renesancie ako aj krízy
Európy v 14. storočí. Najprv si však musíme povedať niečo
o siedmich vedúcich archanjelských bytostiach, ktoré sa
striedajú ako tzv. menší duchovia času; o tom, čo je pre každú
z nich charakteristické a o tom, ako za posledných 5 000 rokov
pôsobili v dejinách ľudstva.
V budúcom čísle: Sedem archanjelov, ktorí sa striedajú ako
duchovia času. Archanjel Gabriel a renesančná prírodná veda.
Mesačný boh Sín a dejiny Židov.
George Orwell: 1984
Pavel Augusta, František Horák: Jak se žilo ve starověku. Albatros, Praha, 1989.
27
André Maurois: Dějiny Francie. Lidové noviny, Praha, 1994.
28
Ján Maliarik: Heilig-ernstes Weisheits- und Liebesaufruf an
die ganze Erdenmenscheit. Otmar Widhalm, Brno, 1933-4.
25
26
38
Objavil
Krištof Kolumbus Ameriku?
Zo školských lavíc nám zostala zafixovaná predstava, že Krištof Kolumbus v roku 1492 objavil pre Európanov dovtedy neznámy kontinent – Ameriku. Obraz
o janovskom moreplavcovi, ktorý dospel na základe
poznatku o guľatosti Zeme a výpočtu jej obvodu
k myšlienke, že na západ od Atlantiku musí byť pevnina – musel však trpko bojovať so zadubenými,
v stredoveku zaostalými cirkevnými hodnostármi,
ktorí si mysleli, že Zem je rovná doska a na kraji oceánu svet končí – potvrdzujú aj filmové spracovania...
Toto je, takpovediac, verzia pre tých, čo hodlajú zostať
na povrchu, čo sa chcú uspokojiť so zdaním, s májou,
pre akýsi náš pocit sebauspokojenia, falošnej sebaistoty, že máme všetko pod kontrolou, že rozumieme
našim dejinám.
Tento pocit sebaistoty sa rýchlo stráca, len čo človek vstúpi do múzea v Istanbule a vidí tam na stene
vo vitríne visieť mapu z predkolumbovských čias, na
ktorej sú zakreslené obe Ameriky aj Antarktída.
Zakladateľ Novej Akropolis, prof. Jorge A. Livraga
k tomu píše: “Novši e hypotézy vysvetľujú, že
osobnosť, ktorú by sme mohli nazvať “Cristo-Phoros
Columba” (čo by voľne preložené mohlo znamenať
“ten, ktorý nesie Krista a svetlo Svätého Ducha”)
a ktorú my poznáme pod menom Krištof Kolumbus,
mohol viesť svoju loď a svoje karavely s templárskymi
krížmi na plachtách po morských cestách, už niekoľko
storočí známych zasvätencom z týchto bratstiev, opierajúc sa o navigačné karty a mapy počasia z dôb
Ptolemaiovcov a Rímanov, ako je kópia z 15. storočia,
ktorá sa nachádza v múzeu Topkapi v súčasnom Istanbule známa ako “mapa Piris Reis”, kde je zobrazená nielen Amerika, ale aj... Antarktída!”29
Súčasná historická veda a archeológia už vedia,
že Kolumbus Ameriku neobjavil, ale od čias Kolum-
bovej plavby sa existencia kontinentu na Západe len dostala do povedomia širokej verejnosti. Odvážni fénickí plavci už v 5. st. pr. Kr. brázdili
vody Atlantického oceánu, a podľa
mnohých gréckych autorov dosiahli
aj krajiny na západe. Dvadsať storočí
pred Kolumbom sa Kartáginec Himilcon plavil morom rias, ktoré sa
porovnáva so Sargasovým morom,
a možno sa doplavil k brehom Strednej Ameriky. Nemáme dôkaz, ale
legendy amerických indiánov hovoria o “bradatých ľuďoch s bielou pleťou”, ktorí vraj už Olmékov naučili
niektorým technikám metalurgie.
V Brazílii boli viackrát objavené nápisy vytesané do kameňa, ktoré sa
pripisujú Féničanom (veď zo Zeleného mysu na ostrov sv. Pavla a odtiaľ do Brazílie to nie je dlhšia plavba
ako z Írska na Island).
U Strabóna sa zachovali správy
o gréckom moreplavcovi a matematikovi Pyteasovi, ktorý sa v 4. st. pr.
Kr. doplavil pravdepodobne na Island, a odtiaľ sa vydal na cestu, ktorá
neskôr priviedla Írov a Vikingov
k brehom Ameriky.
Neúnavnými, po dobrodružstve
túžiacimi objaviteľmi krajín na západe boli Kelti. “V oceáne na západ
od nás je 150 ostrovov, a každý
z nich je dva alebo tri razy väčší ako
Erin (Írsko)”, hovorí víla v poéme,
ktorá podnietila hrdinu Brana a po
ňom Maelduina k plavbe. Keltskí námorníci neustále hľadali tajomné
mestá, zázračné ostrovy, “krajinu
večnej mladosti”, “planinu šťastia”,
“krištáľový ostrov”, “ríšu víl” a podobné rajské miesta, ktoré keltská
tradícia napospol situovala za obzor
na západ. Texty pod názvom “Cesty
alebo plavby svätého Brandana”
tvoria akúsi kresťanskú syntézu pozoruhodných výprav keltských moreplavcov, ktoré uskutočnili írski
mnísi v 6.-10. storočí. Pololegendárna “Brandanova výprava” patrila
k najčítanejším textom v stredovekej
Európe. Sv. Brandan mal údajne
priniesť kresťanstvo do Ameriky už
v roku 535. Rukopisy opátstva
v Stratforde a v Conway v krajine
Galov sa odvolávajú na mnoho plavieb, ktoré vykonal galský vodca
Madowc. Takže Európania po svojom príchode do Ameriky našli v No-
vom svete kmene “bielych indiánov
s modrými očami”, ktorých prítomnosť si nevedeli vysvetliť: ako napr.
Mandanov na Mississipi, alebo Tuscarori vo Virgínii, ktorí dokonca rozumeli galštine!
Bezpečne dokázané je, že Vikingovia osídlili niektoré pobrežné oblasti Severnej Ameriky už okolo roku
1000. Už pred rokom 1000 sa vyhnanec Erik Červený uchýlil do vikingských osád v Grónsku; a v r. 982
sa vydal na námornú výpravu so 400
kolonistami a dobytkom ďalej na západ, aby našiel krajinu, ktorú vraj ako
prvý uvidel muž menom Gunnbjörn,
a usídlil sa tam. Davisov prieliv, ktorý oddeľuje Baffinov ostrov od
Grónska, nepredstavoval pre nórskych moreplavcov žiadnu prekážku.
Nórske ságy popisujú ostrovy Helluland, Markland a Vinland na západ
od Grónska.
V 11.-13. storočí boli Grónsko
a Island riadnou súčasťou kresťanskej Európy, s pevnými kultúrnymi,
náboženskými a obchodnými stykmi. Zachovali sa základy veľkých
fariem, kostolov a kláštorov. V roku
1112 sa grónsky biskup Gnupsson
zúčastnil na plavbe do Vinlandu.
V roku 1266 kňaz menom Arnaldr,
sprevádzaný niekoľkými Vikingami,
spoznal Baffinov ostrov a nadviazal
styky s tamojšími Eskimákmi. Nedávno nórsky učenec Helge Ingstad
nezvratne dokázal, že Vinland bol
severný výbežok ostrova Newfoundland pri východných brehoch Kanady, kde odkryli pozostatky nórskeho
osídlenia. Schledermann objavil
útržky látky, klince, nástroje a vikingskú sošku na Ellesmerovom ostrove.
Okolo roku 1350 sa tisíce Nórov
odsťahovalo z Grónskych osád
smerom na západ
a grónske osídlenie z neznámych
príčin takmer zaniklo. Zostali len osihotené skupiny, správa o príchode poslednej islandskej lode
do Grónska je z roku 1408. Pri archeologických vykopávkach sa však
našli telá mužov a žien v oblečení,
aké sa nosilo v Európe v období
Ľudovíta XI., t.j. okolo roku 1480.
Ako to teda vlastne bolo s Krištofom
Kolumbom?
Zdá sa, že Kolumbova výprava
nebola len bláznivým dobrodružstvom osamoteného, nepochopeného
človeka, ale predchádzala jej zrelá
a dôkladná úvaha. Sebaistota, s ktorou vraj Kolumbus sľúbil svojim námorníkom, že ho smú sťať, ak do
troch dní neuvidia zem, mala oveľa
pevnejšie základy. Dvadsať rokov sa
Kolumbus pripravoval na plavbu,
a zaujímal sa o početné výpovede
moreplavcov, ktorí sa plavili k tajomným krajinám na západe a snažil
sa stretnúť v prístavoch s tými, čo
absolvovali cesty do neznáma. Poznal historické správy o Pytheovi,
vedel o výprave svojich janovských
rodákov, bratov Vivaldiovcov, ktorí
sa roku 1291 nalodili na dve galéry
s pevným úmyslom preplaviť sa cez
oceán a prísť do “Indie”. Roku 1477
sa vybral do Gallway v Írsku. Nevieme presne, čo sa tam dozvedel od
drsných morských vlkov, no iste počul rozprávať o Branových, Maelduinových a Brandanových plavbách.
S pomocou írskeho sprievodcu sa
dostal aj na Island. Tu sa pravdepodobne stretol s biskupom Magnusom
Eyjolssonom, opátom helgafellského
kláštora. Práve v tomto kláštore boli
zredigované a uschované najstaršie
kroniky, týkajúce sa Grónska a Vinlandu. Strávil niekoľko rokov na
Azoroch, Madeire, Kanárskych ostrovoch a na ostrovoch Zeleného mysu. Na všetkých týchto miestach zozbieral správy a dôkazy súvisiace
s existenciou krajín na západe. Ukázali mu kmene stromov, neznáme
druhy rastlín a predmety, ktoré priniesli morské prúdy. Ľudia na Azoroch tvrdili, že
cudzie bárky a telá
dvoch mužov ne-
39
známej rasy stroskotali na pobreží
a že prišli od západu...
Krištof Kolumbus vedel, tak ako
všetci najpokrokovejší myslitelia jeho doby, medzi nimi aj príslušníci
katolíckeho duchovenstva, že Zem je
guľatá. Avšak tak, ako všetci jeho
súčasníci, podceňoval vzdialenosti.
V roku 1477 vyšlo v Benátkach dielo istého Eneu Silvia Piccolominiho,
vášnivého astronóma a vedca, ktorý
vždy bojoval za to, čo bolo ešte len
hypotézou. Kolumbus si preštudoval
a cenil túto knihu. Silvio Piccolomini
nebol nikto iný ako Pius II., ktorý bol
pápežom v rokoch 1458-1464!
Ako to teda vlastne bolo s nevzdelanosťou a zadubenosťou cirkevných
predstaviteľov, ktorí “nechceli veriť”
v existenciu krajiny na západe? Len niekoľko mesiacov
pred odchodom Krištofa Kolumba vymenoval pápež Alexander VI. práve nového
grónskeho biskupa!
Opäť nás tu trocha dôslednejšie pozorovanie histórie
privádza do bodu, kde si
s úprimnosťou k sebe musíme priznať, že nerozumieme
už vôbec ničomu. A bez porozumenia skrytých, duchovných skutočností, ktoré sú
rozhodujúce pre svetodejinný
vývoj, tomu ani porozumieť
nemôžeme. Nevdojak sa nám
v duši vybavujú Goetheho
slová, že “dejiny, tak ako sa
podávajú, sú len bájka”.
Nórski moreplavci, ktorí boli vo
vodách celého severného Atlantiku
ostrieľanými morskými vlkmi, prichádzali na svojich drakkaroch priamo do Ríma, na sväté púte. Vatikánska stolica bola tá prvá, ktorá najlepšie vedela o existencii obrovského kontinentu na západe! Tak prečo
potom to spiatočníctvo a popieranie?
Práve preto! Pretože vedeli nielen
o existencii kontinentu na západe, ale
aj o kvalite éterických síl, ktoré na
tomto kontinente vyžarujú zo zeme
(každé miesto má svoje špecifické
vyžarovanie) a o ich dlhodobom
účinku na ľudskú psychiku. Vedeli
o tom, čo sa v súčasnej antropozofickej terminológii nazýva “ahrimanským pokušením”, čo by sme v bežnej reči mohli nazvať “pokušením
40
materializmu”. Vedeli o oných silách, pod vplyvom ktorých sa ľudská túžba po duchovnom zlate, po
duchovnom slnku – Kristovi, vložená do každej duše, mení na posadnutosť pozemským zlatom, na druh
šialenstva, akému potom skutočne
prepadli Španieli a Portugalci pri
hľadaní bájneho El Doráda, aké
opísal Jack London vo svojich románoch o zlatokopoch na Aljaške. Posadnutosť, ktorá po výmene zlata za
papierové bankovky – doláre, pokračuje v Spojených štátoch dodnes.
Rudolf Stei ner sa zmieňuje
o tomto úmyselnom prerušení stykov
medzi Amerikou a Európou v súvislosti s pôsobením írskych zasvätencov, ktorí od 4. a 5. storočia pracovali
na príprave nadchádzajúcej, piatej
poatlantskej epochy v Európe: “Čo
vtedy urobili, aby sa toto do istej
miery ešte naivné obyvateľstvo Európy ochránilo, izolovalo od určitých
škodlivých vplyvov? Usmernili vývoj tak, že námorná plavba, ktorá
kedysi existovala medzi severnými
krajinami a Amerikou, bola postupne potlačená... veci sa zariadili postupne tak, že európske obyvateľstvo
na Ameriku nakoniec celkom zabudlo, že vzťahy s Amerikou vymizli...
Menovite z Ríma bol vývoj usmerňovaný tak, že z určitých dôvodov sa
spojenie s Amerikou celkom stratilo... Na tom mali významný podiel
írski mnísi... V starších časoch tu boli
z Ameriky celkom určité vplyvy; ale
práve v období, keď začínala piata
poatlantská epocha, mali sa veci mať
tak, aby európske ľudstvo nebolo
Amerikou ovplyvnené... aby verilo,
že žiadna Amerika nejestvuje. Až
s nástupom piatej poatlantskej epochy bola Amerika (znovu) objavená...” 30
Vidíme teda, že ohnisko poatlantského kultúrneho vývoja ležalo až do konca epochy vývoja
duše pocitovej (747 pr. Kr.) na Východe, v Ázii. Potom sa presunulo
do stredu, do Grécka, do Európy.
Ale až s nástupom epochy duše
vedomej (15. st.) pristupuje k vedúcemu kultúrnemu vývoju ako
faktor Amerika. Ojedinelé a veľmi
pomalé styky medzi Európou a Amerikou v prvých storočiach stredoveku
nepredstavovali žiadne nebezpečie. V posledných storočiach pred Kolumbom
boli však tieto styky násilím
zbrzdené, správy o Amerike
cieľavedome stiahnuté. Európa (a jej kresťanský vývoj)
mala, takpovediac, až do 15.
storočia “nárok” byť uchránená od vplyvu Ameriky;
lebo onomu pokušeniu, ktoré
čakalo na americkom kontinente, jednoducho nemohla
odolávať duša pocitová, ani
rozumová, ale len duša vedomá, a aj tá len vtedy, keď
chce, keď sa o to zo všetkých
síl usiluje. Tu máme zároveň
odpoveď na to, prečo koloniálne zlato zruinovalo ekonomiku Španielov a Portugalcov, no
nie ekonomiku Anglicka a Nizozemska. Toto “spiatočníctvo” katolíckej
cirkvi sa vo svetle hlbších poznatkov
ukazuje ako čin, ktorý vyplýval
z poznania hlbších zákonov vývoja
ľudskej rasy. Možno táto interpretácia dejín nie je “dokázaná”, v každom prípade však dáva zmysel. Zatiaľčo oficiálna verzia dejín nedáva
zmysel žiadny.
Emil Páleš
29
Jorge A. Livraga: Esoterní interpretace “jara”. Nová Akropolis, 1, 1997.
30
Rudolf Steiner: Individuelle Geistwesen und ihr Wirken in der Seele des
Menschen (Individuálne duchovné bytosti a ich pôsobenie v duši človeka). Rudolf Steiner Verlag, Dornach, 1992.
Skryté poslanie západoeurópskeho kolonializmu
Emil Páleš
CHRÁM ĽUDSTVA. ÚLOHOU KAŽDÉHO
KULTÚRNEHO OBDOBIA JE VYBUDOVAŤ
– NOVÝ , VYŠŠÍ STUÚLOHOU CHALDEJSKO-
JEDNO POSCHODIE
PEŇ VEDOMIA.
EGYPTSKEJ KULTÚRY BOLO ROZVINÚŤ
DUŠU POCITOVÚ, GRÉCKO -LATINSKEJ
DUŠU ROZUMOVÚ, ANGLOSASKO-GERMÁNSKEJ DUŠU VEDOMÚ. ÚLOHOU SLOVANOV
BUDE VYVINÚŤ DUCHOVNÉ JA.
“O 19. storočí sa často hovorí ako
o veľkom veku európskej expanzie
alebo “imperializmu”; a jednou
z hlavných tém dejín 20. storočia
bola antikoloniálna reakcia národov
Ázie a Afriky.” 14 Najväčšou koloniálnou mocnosťou bola Veľká Británia.
V roku 1914 patrila k britskému impériu jedna pätina rozlohy zemskej
pevniny a jedna štvrtina obyvateľov
zemegule.
V súčasnom vedomí je kolonializmus zapísaný najmä ako “čierna
škvrna na svedomí západnej Európy”, ako niečo, čo sa azda radšej ani
nemalo stať. Lenže, je to všetko? Na
prahu novoveku nastala z malého poloostrova – Európy – odrazu expanzia, ktorá za krátky čas dokonale rozvrátila tradičné spôsoby života a spoločenské usporiadania v celom zvyšku sveta! Na 300 rokov sa dejiny sveta dostali do vleku dejín západnej Európy; takže napr. každé vyhlásenie
mieru alebo vojny medzi Anglickom,
Francúzskom, Španielskom atď. sa
odzrkadľovalo až do posledného kúta
sveta v bojoch medzi indiánskymi a
černošskými kmeňmi alebo indickými kniežatstvami, ktoré boli spojencami buď tej alebo onej strany. Nemajú tieto ďalekosiahle udalosti aj
nejaký hlbší význam? Naozaj “nič
neznamenajú” a všetko, čo k nim
treba dodať je, že sa “nemali stať”?
“Dopustil Boh” zase nezmyselné
utrpenie národov? Odídeme opäť
z dejín bez poučenia? Sme si istí, že
tým história pred nami nevyslovila
niečo významné, na čo opäť v budúcnosti doplatíme, keď budeme k tomu
hluchí? Prečo kolonializmus? Prečo
vtedy? A prečo západná Európa? Prečo Anglicko?
Veľkí duchovia času, tzv. prapočiatky alebo anjelské kniežatá, sa
striedajú každých 2160 rokov; kaž-
dý platónsky mesiac inšpirujú jednu novú kultúru, jedno kultúrne
obdobie. Úlohou každého kultúrneho obdobia je vyvinúť a uviesť do života nejaký ďalší, nový stupeň vedomia; nové duševné a duchovné schopnosti človeka, a postaviť tak – obrazne povedané – jedno nové poschodie
na duchovnom chráme ľudstva.
Vývoj sa pritom odohráva tak, že
nová forma vedomia sa najprv vyvinie na jednom konkrétnom mieste,
u nejakého národa alebo okruhu národov, ktoré majú na to zvláštne predpoklady, ktoré boli práve na túto úlohu už dlho vopred pripravované, kde
boli na tento účel sústredené všetky
sily. Z tohto národa, z tohto miesta sa
potom nové kultúrne výdobytky postupne rozšíria, odovzdajú celému
ostatnému svetu, ktorý si ich tak môže osvojiť oveľa ľahšie a rýchlejšie,
než keby na každom mieste Zeme
muselo vznikať to isté nezávislým
vývojom. Ide tu teda o princíp, ktorý
Rudolf Steiner nazval “spirituálnou
ekonómiou”; o akúsi “deľbu duchovnej práce” medzi národmi.
Z tohoto dôvodu sa ohnisko vedúceho kultúrneho vývoja ľudstva
v dejinách systematicky posúva. Vidíme, že prvou poatlantskou vedúcou
kultúrou bola India; po nej Perzia; v
2. a 3. tisícročí pr. Kr. sa kultúrny
predvoj presunul do Mezopotámie
a Egypta; potom nasledovalo kultúrne obdobie grécko-latinské. V súčasnosti dominuje kultúra anglosaskogermánska a na svoju úlohu viesť 6.
poatlantské kultúrne obdobie sa pripravujú Slovania.*
Akonáhle sa duchovia času vystriedajú, stáva sa aktuálnou nová
úloha, úloha vytvoriť stupeň a druh
vedomia, ktoré sa od predchádzajúcich líši tak zásadne, že ten istý národ, ktorý plnil predchádzajúcu kultúrnu úlohu, sa so svojím vyhraneným duševným založením a schop-
* Ľudovít Štúr si uvedomoval, že poludnie národov súvisí vždy so skrytým, vyšším duchovným poslaním, ktorým sú poverené, a ktoré im dodáva skrytý život; a že v striedaní duchov času je určitý poriadok. Preto píše na adresu striedania germánskej
a slovanskej kultúry: “...život našich (slovanských) kmeňov... bol menej silný, menej oprávnený tam, kde sa dostal do bezprostrednej blízkosti väčšmi oprávneného života skrývajúceho v sebe svetové poslanie a musel sa mu prispôsobiť a podriadiť, slovom:
v predchádzajúcej dobe nebol vhodný čas pre náš život. Nie všetko rastie rovnako rýchlo a nie všetko kvitne v prírode súčasne,
každý tvor a každý národ má pod božím slnkom svoj čas, a lipa kvitne až vtedy, keď dub už dávno odkvitol!” 86
41
BRITSKÉ IMPÉRIUM V ROKU 1920.
nosťami stáva nevhodným na plnenie
nadchádzajúcej úlohy – a ohnisko
kultúry sa presúva inde, k inému
okruhu národov, ktoré disponujú duševnými vlastnosťami pre danú úlohu
práve vhodnými, ktoré boli práve
v smere týchto vlastností po stáročia
dejinami – t.j. zážitkami, ktorými museli prejsť – na to pripravované a vychovávané.
Úlohou egyptsko-chaldejskej
epochy napr. bolo vyvíjať tzv. dušu
pocitovú. Grécka kultúra tu v tom čase už bola, ale bola nevýznamná, bola
vo vleku egyptskej kultúry. Bola “čakajúcou kultúrou”, ešte neprišiel jej
čas. Egypt a Mezopotámia ovplyvňovali celý vtedajší kultúrny svet.
Situácia sa zmenila po r. 747 pr.
Kr. (dátumy sú len orientačné), kedy
sa grécky arché stal duchom času.
V grécku sa zrodil úplne nový, dovtedy neznámy spôsob uvažovania
o svete a organizácie spoločnosti,
ktorý dal Grékom na niekoľko storočí
očividnú prevahu nad všetkými ostatnými národmi. Alexander Veľký (za
obdivuhodných okolností, aké sme
opísali na str. 33) oplodnil týmto helénskym impulzom celý Blízky
a Stredný Východ. Grécku kultúru
prevzali aj Rimania, a prostredníctvom Ríma celý Západ. Gréčtina a latinčina sa stali medzinárodnými jazykmi; rímske právo, grécka filozofia, školstvo a ďalšie výdobytky ducha sa stali základom európskej civilizácie na najbližšie jedno či dve tisícročia.
Potom románska kultúra znenáhla odovzdáva štafetu anglosasko-germánskej. Dnes vidíme, že angličtina
sa stala svetovým jazykom; dolár
svetovým platidlom. Francúzsko
a Taliansko stratili svoje kultúrne
prvenstvo. Milovníci frankofónie si
42
ťažkajú, že francúzštinu sa už nikto
neučí; že do francúzštiny prenikajú
anglicizmy. Spojené štáty zasahujú
v rôznych častiach sveta ako “svetový policajt”, ako keby im celý svet
patril. Coca-colu, tranzistor s rockovou hudbou, McDonalda alebo akčné
filmy nájdeme v tých najzastrčenejších a najodľahlejších miestach ako
symbol toho, ako anglo-americká
kultúra aj pakultúra prenikajú do
všetkých kútov sveta. Nedá sa povedať, že by dnes slovanská alebo nie-
Každý národ má svoj čas
pod Božím slnkom, a lipa
kvitne až dub už dávno odkvitol.
Ľudovít Štúr
ktoré iné kultúry prenikali do všetkých kútov sveta tak, ako kultúra anglo-americká.
V čom spočíva podstata týchto
zmien? Okolo r. 1413 sa v západnej,
ale najmä v severozápadnej Európe
rodí nová forma vedomia: tzv. duša
vedomá. Zatiaľčo duša pocitová sa
vo svojom prežívaní opiera predovšetkým o astrálne telo, povedzme
o určitý kolektívny svet predstáv,
opiera sa duša rozumová podobným
spôsobom najmä o éterické telo; a v
duši vedomej sa človek ponára a svojím prežívaním spája oveľa silnejšie
než dovtedy so svojím telom fyzickým. Zatiaľčo sa teda človek, u ktorého prevláda duša rozumová, cíti
prostredníctvom svojho éterického
tela spojený so svojím národom, cíti
sa predovšetkým ako člen, článok
svojho národa, obce (polis), spoločenstva, cirkvi atď. – v duši vedomej
sa človek po prvý raz prebúdza
v plnom rozsahu k slobode a k zod-
povednosti ako jednotlivec. Cíti sa
predovšetkým ako osobnosť, samostatný jednotlivec, zodpovedný sám
pred sebou – a až potom ako člen
spoločenstva, národa a pod.
Nevyhnutným dôsledkom toho
v náboženskej oblasti je požiadavka
náboženskej slobody jednotlivca,
čo v dejinách znamenalo – reformáciu. Bod, od ktorého sa odvinul protestantizmus, bolo nadradenie autority svedomia jednotlivca nad autoritu
neomylnosti cirkevnej hierarchie.
Vystúpenie Johna Wycliffa a hranica,
na ktorej zhorel Jan Hus (r. 1415)
bola zároveň hranicou nástupu epochy duše vedomej. Reformáciu teda
nevyvolali “hlad, vojna a epidémie
a poverčivosť”, ako sa to tvrdí v “Dejinách Európy”2 na str. 232! “Hlad,
vojny a epidémie” tu boli aj predtým
aj potom a vo všetkých krajinách –
ale reformácia sa uskutočnila práve
v 15. a 16. storočí a zvíťazila v anglosaských krajinách – v Anglicku, Nizozemsku, Nemecku a v Škandinávii
– zatiaľčo v románskych a ostatných
krajinách, ako napr. vo Francúzsku
sa naopak presadila protireformácia
a opäť upevnilo katolíctvo!
Druhým, politickým dôsledkom
nástupu duše vedomej je nahradenie absolutistických monarchií
parlamentnými systémami. Teda
nová forma organizácie spoločnosti.
Angličanom sa podarilo tento prechod úspešne uskutočniť už v rokoch
1649-1688, a to bez dlhotrvajúcej
občianskej vojny. Podobne v Nizozemsku. Anglická “Bill of rights”
(listina práv) vyhlásená r. 1689 zaručila osobnú slobodu jednotlivca,
a podriadila moc kráľa moci zákonov
a parlamentu. V 17. st. v Anglicku
a v Nizozemsku panovalo ovzdušie
slobody a tolerancie, takže sa sem
sťahovali všetci hugenoti, kalvíni
a Židia (kvôli náboženskej slobode),
ako aj rozliční myslitelia, aby tu mohli publikovať svoje myšlienky (medzi nimi aj náš Ján Ámos Komenský).
Tretím dôsledkom, ktorý súvisí so
zmeneným vzťahom duše vedomej
k fyzickej hmote a svetu vôbec, je aktívny, bádavý, objaviteľský, experimentálny, činorodý, podnikavý
a prakticky vynaliezavý duch, ktorého jedným dôsledkom je napr. priemyselná revolúcia, ktorá tiež vyšla
z Anglicka, a na druhej strane popri
15
10
francúzska republika
20
absolutizmus vo Francúzsku
25
parlamentná revolúcia v Anglicku
nantský edikt
30
mil. km2
5
rok
1600
1700
1800
1900
francúzske kolónie
britské kolónie
VÝVOJ KOLONIÁLNEHO PANSTVA
inom aj zámorské objavy: “Európska expanzia do iných častí sveta začala objavnými plavbami, ktoré znamenali revolúciu v dejinách ľudstva... Hoci bola Európa zaostalejšia ako arabský, indický alebo čínsky Orient, práve ona sa paradoxne
pustila objavovať svet. Arabskí námorníci sa už dávno plavili po Indickom oceáne. Mocné flotily čínskeho
admirála Čeng-che ho zas brázdili
v rokoch 1405-1433. A potom vlastne
nevedno, prečo tento námorný ruch
ustal a pole sa uvoľnilo Európanom.” 2 Epochu zámorských objavov
r. 1415 otvorili Portugalci objavovaním a obsadzovaním pobrežných oblastí Afriky a priľahlých ostrovov:
1418 Madeiry, 1427 Azorských ostrovov atď. Najväčšou koloniálnou
mocnosťou všetkých čias, skutočným
pánom morí, sa však mala stať Veľká
Británia. Prečo?
Lebo tak, ako Alexandrova výprava logicky nasledovala a skryto súvisela so vznikom Hellady, tak aj teraz, z logiky zmyslu dejín, sa musel
nájsť nejaký spôsob, ako rozšíriť impulz novovzniknutej duše vedomej
do celého ostatného sveta. Skrytým
poslaním západoeurópskeho kolonializmu bolo sprostredkovanie
duše vedomej národom sveta!
Znie to paradoxne, ale práve tie
národy, ktoré sa ako prvé dokázali
prepracovať k pojmu osobnej slobody a dôstojnosti jednotlivca, akoby
dostávali nejaké neviditeľné požehnanie sprvu “vziať slobodu” iným ná-
SKRYTÝM POSLANÍM ZÁPADOEURÓPSKEHO KOLONIALIZMU BOLO SPROSTREDKO-
VANIE DUŠE VEDOMEJ NÁRODOM SVETA. PODOBNE AKO ROZŠÍRENIE GRÉCKEJ DUŠE
ROZUMOVEJ BOLO POSLANÍM ALEXANDROVÝCH VÝPRAV.
rodom, aby sa tieto od nich nakoniec
naučili, čo to skutočná sloboda je.
“Kým väčšina európskych panovníkov smerovala po tridsaťročnej vojne k absolutizmu, v Nizozemsku a vo
Veľkej Británii sa presadilo parlamentné zriadenie.” 2 A hľa – vidíme,
že Anglicko a Holandsko sú práve tie
dve krajiny, ktoré jediné založili po
350 rokov trvale prosperujúce a ničím neohrozené koloniálne panstvá!
V rovnakom čase, keď v Anglicku
zvíťazil parlamentný systém, t.j. po
r. 1650, vstúpila Británia do dejín ako
koloniálna mocnosť, a odvtedy sa
rozloha britského koloniálneho impéria nepretržite prudko zväčšovala,
takže po r. 1750 mala už Británia
najviac kolónií zo všetkých, a posledných sto rokov koloniálnej éry dokonca dvakrát toľko kolónií ako všetci ostatní dohromady.
Úplne inak sa veci odvíjali vo
Francúzsku. V 17. storočí, keď vo
Francúzsku svitali zore ekonomickej,
politickej a náboženskej slobody, vybudovalo Francúzsko svoju prvú koloniálnu ríšu. V r. 1598 bol napr. prijatý nantský edikt, ktorým sa vo Francúzsku začala uplatňovať náboženská
sloboda. V r. 1685 ho však Ľudovít
XIV. zrušil a rozhodol sa, že bude
vládnuť celkom sám. Francúzsko začalo opäť smerovať k absolutizmu:
monarchia je daná Božou vôľou, osoba kráľa posvätná. V priebehu nasledujúceho storočia Francúzsko takmer
o všetky koloniálne územia prišlo.
Francúzom patrili najrozsiahlejšie
územia v Severnej Amerike, ktoré po
r. 1750 stratili v prospech Anglicka.
Francúzske a portugalské pobrežné
kolónie v Indii prepadli taktiež Anglicku. V dejepisných učebniciach sa
to vysvetľuje tým, že Britom sa podarilo ovládnuť kľúč ku koloniálnemu svetu: námorné cesty. Lenže,
nadržiavalo snáď more Angličanom?
Posielalo búrky na francúzske lode
a potápalo ich? Či nemalo Francúzsko dvakrát takú veľkú rozlohu ako
Británia a populačnú prevahu, nemalo rovnakú možnosť zmocniť sa námorných ciest?
Francúzi sa pasovali s ideou slobody ešte bezmála dvesto rokov potom, čo mali Angličania svoju parlamentnú revolúciu už dávno za sebou.
Republikáni a roayalisti neustále bojovali medzi sebou, raz nadobúdali
vrch jedni, raz druhí. Periodické pokusy o nastolenie republiky vždy
viedli k takému chaosu, že ľud si
opäť želal návrat cisárstva. Poslednou fázu cisárstva prechádzalo Francúzsko v rokoch 1853-1870 za vlády
Napoleona III. Myšlienková nesloboda v tom čase nútila francúzsku duchovnú elitu emigrovať, takže napr.
Victor Hugo sa vyjadril, že “bude
zdieľať exil so slobodou až do konca
– až sa vráti ona, vráti sa aj on.”
Francúzsku sa definitívne podarilo prekonať monarchiu a nastoliť republiku až v r. 1870. A čo vidíme?
V rokoch 1871-1914 Francúzsko vybudovalo svoju druhú koloniálnu ríšu
o rozlohe 12 miliónov km2! Musíme
43
si všímať takéto zdanlivo nesúvisiace
veci, ktoré spolu súvisia, ak chceme
preniknúť do skrytých súvislostí dejín!
Španielom a Portugalcom sa takmer celé koloniálne impérium rozpadlo v rokoch 1810-1825. Dôvod,
ktorý sa uvádza v historických štúdiách je ten, že boli v tom čase zaneprázdnení obranou vlastnej krajiny
proti napoleonským intervenciám
a preto im nezostal čas a prostriedky
na zachraňovanie kolónií. Lenže, Holandsko, ktoré okolo r. 1600 utvorilo
konfederáciu nezávislých republík,
muselo tiež bojovať o svoju existenciu proti intervencii – a predsa v tom
istom čase vzrástlo koloniálnej panstvo Holanďanov z nuly na 1,2 mil.
km2! A v r. 1642 si Holanďania opäť,
ešte raz museli vybojovať svoju nezávislosť proti španielskej intervencii – a plocha Holandských kolónií
sa opäť – v tom istom čase – zdvojnásobila na 2,5 mil. km2! Odvtedy sa
holandská Východoindická spoločnosť stala vzorom prosperujúcej koloniálnej obchodnej spoločnosti. Tak
v čom je rozdiel? Rozdiel je v tom,
že Holanďania a Španieli bojovali za
dve opačné veci. Holanďania bojovali za existenciu svojej mladej parlamentnej konfederácie. Španieli bojovali za monarchistické Španielsko.
Holanďania sa svojimi opakovane
vybojovanými bojmi len užšie spájali s duchom času; Španieli sa mu
po r. 1800 práve vzdaľovali. Anglická národná duša sa s duchom
doby pevne spojila už v r. 1688.
Avšak Francúzsko sa od vlády
“kráľa slnko”, Ľudovíta XIV., XV.,
XVI., Napoleona dostávalo s duchom doby do stále väčšieho rozporu.
Týmto nie sú nijako “z neba”
ospravedlnené krutosti a zlé zaobchádzanie, ktorého sa Západoeurópania
dopúšťali v koloniálnych panstvách.
Európania sa totiž v Novom svete
a inde ocitli zoči-voči veľkému pokušeniu beztrestne uplatniť svoje
neresti a zlé sklony, akému bolo len
veľmi ťažko odolať. Musíme však
pochopiť, ako to v dejinách reálne
chodí, a prečo. Nevyhnutné bolo len
toľko, aby ostatné kontinenty dostali možnosť prísť do styku s európskou dušou vedomou. Európska
expanzia sa teoreticky mohla odohrať
aj inak, jemnejším spôsobom – ale
44
len teoreticky. Prakticky by to totiž
vyžadovalo značne vyšší, ušľachtilejší stupeň vedomia na oboch stranách – u Európanov aj domorodcov.
Uvedomme si napr., že keď Angličania pred 300 rokmi prišli do Afriky alebo Austrálie, nemohli pri najlepšej vôli chápať domorodé obyvateľstvo ako rovnoprávnych občanov
britského impéria, lebo rovnaké práva by museli znamenať aj rovnaké
povinnosti, čoho domorodci neboli
v žiadnom prípade schopní. Nejeden
kresťanský misionár sa pokúšal nažívať s miestnymi ako s “rovnoprávnymi bratmi v Kristu, ktorí si navzájom vážia jeden druhého” – a skončil
v polievke kanibalov.
Západoeurópania nevymysleli
otroctvo, ale prispôsobili sa a prebrali systém, ktorý bol Afrike zavede-
MAJSTER JAN HUS. HRANICA,
NA
KTOREJ ZHOREL JAN HUS, BOLA ZÁROVEŇ HRANICOU NÁSTUPU EPOCHY DUŠE
VEDOMEJ.
ný. Boli to sami africkí vládcovia,
ktorí zaobchádzali s mužmi a ženami
ako s majetkom, ktorý možno napr.
darovať, ktorí chytali svojich bratov,
predávali ich Európanom a neuveriteľne na tom bohatli. Otroctvo bolo
tak v čiernej ako aj v moslimskej
Afrike niečím samozrejmým. Pojem
osobnej slobody a dôstojnosti človeka, len z toho titulu, že je človek, neexistoval. Existoval len pre niektorých, urodzených. Uvedomme si
však, že také niečo neexistovalo do
konca stredoveku vlastne ani v Európe. Ľudia boli “poddaní” a “patrili” kráľovi. Európania sa naopak ako
prví zaslúžili o zrušenie otroctva
v Afrike. Turecký sultán napr. zrušil
obchod s otrokmi až v r. 1873 na nátlak anglickej koruny. Na Madagaskare, ktorý bol nezávislou domorodou republikou, skončilo otroctvo až
v r. 1898 intervenciou Francúzov.
Angličania a Francúzi totiž už dávno
nepotrebovali otrokov. Vymysleli
oveľa lepší, účinnejší spôsob ekonomického neokolonializmu, pre seba
výhodného obchodu, na ktorý domorodci opäť dobrovoľne pristupovali.
Nech mi to moji milí čierni priatelia odpustia, ale Európania mohli
“vziať” Afričanom slobodu len preto, lebo dovtedy nikdy neboli vo svojom vnútri skutočne slobodní. Až príchodom Európanov, v kontraste s európskou kultúrou sa však táto nesloboda zviditeľnila a začala udierať do
oka. Európania totiž spravidla všade
postupovali tak, že nadviazali spoluprácu s nejakou domorodou menšinou, ktorá si práve chcela zabezpečiť
privilégiá na úkor svojich bratov,
a tým zdanlivo dodávali legitimitu
svojmu konaniu. Avšak u krajín, ktoré sa jednotne postavili na odpor, ako
napr. Afganistan v r. 1842, alebo
Vietnam v rokoch 1946-1968, tam si
ani Anglicko, ani Francúzsko, ani
najmocnejšia krajina sveta – Spojené
Štáty so svojou ultramodernou technológiou nepomohli – a nezostávalo,
než priznať krajine jej nezávislosť.
“Sáhibovia”, ktorí sa chovali povýšene k indickým sluhom a pod., to
všetko spôsobovalo psychologické
utrpenie, ktoré prispievalo k urýchlenému dozrievaniu duší. Je to tak,
že história častokrát paradoxne vychováva národy pomocou protikladu.
Vezme národom slobodu, aby im ukázala, čo to skutočná sloboda je, a že
si ju treba vybojovať. S vnútorne slobodnými ľuďmi sa totiž žiadna kolónia robiť nedá. Tých možno len všetkých zabiť (ako to bolo čiastočne u
indiánov) – alebo uznať ich nezávislosť. Duch slobody a osobnej dôstojnosti sa však práve vďaka útlaku
urýchlene prenášal z utlačovateľov
na utlačovaných. Domorodá inteligencia, ktorá vyštudovala na európskych univerzitách, čoskoro viedla
svoje národy do boja za nezávislosť
(viď. napr. Mahátma Gándhí). Koloniálny systém vyvrcholil vlastne až
v 2. pol. 19. st. – a v 1. pol. 20. st. sa
už koloniálne impériá začali rozpadať. Do r. 1960 v Afrike povznikalo
zo 40 nových štátov, ktoré sa teraz
usilujú o parlamentnú demokraciu.
Ich duša vedomá sa urýchlene sformovala a precitla práve v konflikte
a na odpore proti kolonizátorom.
Keby sme si živo uvedomili, aký
obrovský pokrok vedomia nastal
napr. v Afrike v posledných storočiach, museli by si Európania a Afričania padnúť do náručia so slzami
v očiach: jeden prosiac o odpustenie
za to, že spôsoboval utrpenie a poníženie svojmu bratovi – a druhý
z vďaky za to, že mu bolo spôsobované utrpenie, ktoré ho vytrhlo z dovtedajšieho pasívneho a zaostalého
spôsobu života.
Keby sa ostatné krajiny boli chceli učiť od Európy dobrovoľne, aktívne, bolo by sa všetko mohlo – teoreticky – zaobísť bez násilia. Takto
však museli tieto krajiny najprv trpko
pocítiť prevahu európskej kultúry na
vlastnej koži, museli prežiť vlastnú
bezmocnosť, neschopnosť a rozpad
svojich kráľovstiev, aby si konečne
uvedomili, že je tu niečo, čo sa musia naučiť.
Typickým príkladom bolo napr.
čínske cisárstvo, ktoré sa bezmála až
do prelomu storočí pokladalo za pupok sveta, za vrchol svetovej kultúrnosti, zavrhovalo všetky ostatné kultúry ako podradné, a niekoľko storočí
vôbec odmietalo rokovať s Britániou
ako rovný s rovným. V r. 1793 napr.
cisár Čchen-lung odpovedá na pokus
anglického kráľa Juraja III. o nadviazanie diplomatických stykov v takom duchu, že “čínska civilizácia je
nadradená, nepotrebujú
žiadne anglické výrobky, nebudú
ČCHIEN-LUNG A JUIII. ČÍNSKY CISÁR
ODMIETOL PONUKU BRIT-
RAJ
SKÉHO MONARCHU NA
UŽŠIE DIPLOMATICKÉ
A KULTÚRNE STYKY A VYZVAL BRITÁNIU, ABY SA
PODROBILA “NEBESKÉMU VLÁDCOVI”.
O POL
STOROČIA NESKÔR BOLA
Č ÍNA
Z IZOLÁCIE VY -
TRHNUTÁ NÁSILÍM.
sa učiť žiadne barbarské jazyky, anglickému vyslancovi nebude dovolený
voľný pohyb po krajine, a anglická
koruna – ak chce dobre obísť – mala
by vyjadriť svoju čo najpokornejšiu
poníženosť a poslušnosť pred čínskym dvorom.” Nie zadlho mal namyslený a od reality odtrhnutý čínsky cisár pocítiť, čo je to prevaha diel
anglického loďstva.
Tajomstvo sily Európy spočívalo v účinnej organizácii moderného
štátu, založeného na individuálnej
iniciatíve, slobode a zodpovednosti
jednotlivca. Tento druh štátu mal
oproti absolutistickým autokraciám,
v ktorých jednotlivec bol len pasívnym, poslúchajúcim kolieskom hierarchického stroja, neporovnateľnú
prevahu. Technický náskok bol len
jedným z aspektov tejto celkovej
prevahy. Ostatné kontinenty sa oproti
vynaliezavému, slobodnému a samostatnému duchu Európanov jednoducho nedokázali účinne zorganizovať
a zmôcť na odpor, takže sa Európanom s relatívne minimálnymi prostriedkami a malým počtom mužov
podarilo ovládnuť celý svet.
Pokrokovo zmýšľajúci vládcovia,
ako napr. sultán Mahmúd II., si uvedomovali, v čom spočíva tajomstvo
sily Európy; preto sa pokúsil po vzore Európanov zreorganizovať svoj
štát. Pokúsil sa odstrániť nerovnosť
medzi jednotlivými kategóriami obyvateľstva, aby mohol zaviesť povinnú
vojenskú službu pre všetkých, uľahčiť vyberanie daní, zabezpečiť právo
na osobnú bezpečnosť, ochranu majetku, voľného obchodu, zrušiť monoSULTÁN M AHMÚD II. SI UVEDOMIL,
V ČOM SPOČÍVALO TAJOMSTVO EURÓPY ,
A POKÚSIL SA ZREORGANIZOVAŤ SVOJ
ŠTÁT. OBYVATEĽSTVO SA VŠAK PROTIVILO ZMENÁM. 75 ROKOV POTOM
BOLA OSMANSKÁ RÍŠA ZNIČENÁ.
poly a privilégiá a pod. Jeho reformátorský štát sa však stal ešte despotickejší ako štáty jeho predchodcov, lebo
musel presadzovať zmeny, ktoré sa väčšine obyvateľstva nepáčili. Nechceli
a nevedeli si predstaviť, že by napr.
kresťania alebo židia mali mať rovnaké postavenie ako moslimovia a pod.
V priebehu nasledujúcich sto rokov po tomto neúspešnom pokuse
Mahmúda II. priviesť svoju krajinu
k slobode dobrovoľne, bola Osmanská ríša porazená na hlavu. Turecko
bezmála prestalo existovať ako samostatná krajina. A to si turecká národná duša už zapamätala, lebo sa
odvtedy stala predvojom islamských
krajín v učení sa od európskej kultúry
a vidíme, ako sa dodnes snaží napr.
o členstvo v Európskej únii a i.
Zoberme si však aj my z tohto
dejinného diania teraz dve ponaučenia pre súčasnosť a budúcnosť našich, slovanských krajín. Po prvé, treba si jasne uvedomiť, že rôzne formy západoeurópskeho a amerického zamatového neokolonializmu
budú vo východnej Európe pokračovať dovtedy a len dovtedy, kým
Slovania neprevezmú od Anglosasov dušu vedomú. Bez ohľadu na
akékoľvek reči a formálne opatrenia
politikov – západoeurópske krajiny
si vždy nájdu spôsob, ako si zabezpečiť vo východnej Európe hegemóniu – až dovtedy, kým sa Východoeurópania od nich nenaučia, nepreberú určité duševné vlastnosti a schopnosti, v ktorých sa im musia vyrovnať. Poslanie západoeurópskeho
imperializmu – v akejkoľvek forme
– je totiž odovzdať dušu vedomú
ostatným národom. Tým začína
a tým aj končí. Čas, kedy skončí, nezávisí od Západoeurópanov, ale od
nás – ako rýchlo sa budeme učiť.
Slovanské krajiny stále ešte nemajú dušu vedomú riadne vyvinutú.
45
Slovákom, nehovoriac o Ukrajincoch alebo o Rusoch, stále nie sú jasné určité základné veci, ako napr. to, že kde sa
človek sám nechopí iniciatívy a nepostará sa o nejakú vec,
tam sa tá vec sama nespraví ani ju nikto nespraví za nás,
a ak áno, tak potom len vo svoj vlastný prospech. Kde
Angličan alebo Američan víta zodpovednosť ako príležitosť k osobnému postupu a rastu, tam Slovák sa snaží zodpovednosti za rozhodovanie zbaviť, prehodiť ju niekam
inde.
Naši ľudia stále nerozumejú napr. tomu, že sloboda
a zodpovednosť sa nedajú oddeľovať. Na jednej strane
všetci chceme mať slobodné voľby a demokraciu – na druhej strane počuť široké vrstvy obyvateľstva hovoriť, že
ich politika nezaujíma, že jej nerozumejú, že je to panské
huncútstvo a pod. Ako môže niekto chcieť rozhodovať
o predmete, o ktorý sa nezaujíma a ktorému nerozumie?
Taký človek môže svoj politický názor potom len prevziať od niekoho druhého, takže v skutočnosti nakoniec
tak či tak nevolí on, ale niekto druhý – čo otvára obrovský
priestor pre politické manipulácie. V krajinách, kde nie
je vyvinutá duša vedomá, môžu existovať len demokracie zdanlivé. Demokracia nevzniká formálnym prijatím
demokratických zákonov a inštitúcií – ale len dozretím
obyvateľstva na určitý stupeň vedomia, ktorý je predpokladom toho, aby dokázali tieto demokratické inštitúcie skutočne využívať.
Ak teda táto a nasledujúce slovenské vlády chcú skutočne niečo urobiť – ako hovoria – pre demokraciu, musia
popri nevyhnutných krátkodobých ekonomicko-politických
opatreniach mať ako prvý a najrozhodujúcejší cieľ pred
očami kultúrno-duchovné pozdvihnutie národa, musia
hľadať a podporovať cesty, ako účinne prispieť k výchove,
sebavýchove, skvalitneniu vedomia priemerného Slováka.
Lebo len tým, a ničím iným sa blížime k demokracii.
A druhé ponaučenie z dejín, ktoré si musíme vziať
všetci do budúcnosti: Aby pri nasledujúcom striedaní duchov času, kedy slovanská kultúra začne vyvíjať nasledujúci nový článok duševne-duchovnej bytosti človeka –
duchovné ja – sa tomu svet nestaval na odpor, alebo s nepochopením, ale naopak tento slovanský impulz od začiatku podporoval, chránil a spolupracoval s ním. V nadchádzajúcom tisícročí sa bude v kruhu slovanských národov
– zoči-voči globálnym výzvam – rodiť opäť celkom nový
spôsob prístupu k svetu a organizácie života, ktorý sa bude
opierať a bude umožnený vývojom ďalších, nových duševných vlastností a schopností človeka.
Vezmime si, vážení čitatelia, už tentokrát poučenie
z dejín a výjdime novému arché v ústrety cieľavedome –
ako spolupracovníci Svätého Ducha a nie ako vzbúrenci
proti Nemu – aby sa na jednej strane zmiernilo nadchádzajúce utrpenie Slovanov na minimálnu možnú mieru a na druhej strane, aby niektoré západné národy nemuseli
o niekoľko storočí – v zmätku a bezmocnosti nad neriešiteľnosťou svojich problémov – trpko pocítiť, čo znamená prevaha “morálnej technológie” a nemuseli precitnúť z nejakého falošného sna o vlastnej nadradenosti, ako
sa to stalo čínskemu cisárovi.
Dejiny Európy. Mladé letá, Bratislava, 1995.
The Times Atlas of World History. Hammond, 1994.
86
Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti. Slovenský
inštitút medzinárodných štúdií, Bratislava, 1993.
2
14
46
GNÓZA A KRESANSTVO
Zdenìk Váòa
Téma dnešnej prednášky do určitej miery nadväzuje
na prednášku prednesenú na začiatku roka (Na počiatku
bolo Slovo - úvod do logosofie). Objavia sa tu myšlienky
už vtedy citovaných starovekých mysliteľov, tento raz
ale z iného aspektu, ktorý je však na počudovanie dnes
rovnako aktuálny ako náuka o logu - tvorivom božskom
Slove.
Pojem gnóza (z gréckeho gnosis - poznanie) sa totiž
dodnes objavuje na stránkach teologických spisov, či už
katolíckych alebo protestantských, a to takmer zhodne v
zmysle niečoho, čo odporuje pravej viere alebo je aspoň
podozrivé z herézy. V tomto smere sa zachádza dokonca
tak ďaleko, že za gnózu v negatívnom zmysle sa označuje razom každé slobodné úsilie o duchovné poznanie a
každé ezoterické učenie, ba i každý filozofický smer, nezávislý od cirkevných dogiem.
Preto sa nemožno čudovať, že sa tu stretávame s názormi, že i antropozofia je moderná gnóza a že Obec kresťanov je akousi novognostickou cirkvou.
Tento postoj je doznievaním skutočnosti, že v prvých
storočiach po Kristovi zvádzali cirkevní otcovia fanatický boj s duchovným hnutím gnostikov, ktoré malo svoje
korene v starej mystérijnej kultúre a usilovalo sa chápať
Krista ako kozmickú bytosť, ktorej príchod bol v starých
mystériách očakávaný. Takéto prežívania Kristovej bytosti sa v oficiálnej cirkvi, ktorá sa utápala v mocenských
bojoch o dogmy na konciloch, postupne stávalo niečím
celkom cudzím, lebo jej pozornosť sa sústreďovala predovšetkým na pozemské Kristovo zjavenie.
Cirkevné predstavy o gnóze boli okrem toho ovplyvňované jej úpadkovými zjavmi v 3. a 4. storočí, proti
ktorým viedli cirkevní otcovia, počínajúc Ireneom a končiac Eusebiom a Epifaniom, oprávnený boj, mylne ho
však spájali so staršou gnózou z 1. a
2. storočia, ktorá patrí k prvým vrcholom kresťanského myslenia a
ktorú v jej podstate nechápali. Mýlili sa tiež v presvedčení, ktoré väčšinou doteraz zdieľa cirkevné teologické nazeranie, že tu bola od počiatku
akási pravoverná cirkev, ktorá sa síce
utvárala v jednotlivostiach postupne,
ale v priamočiarom vývoji od raného
kresťanstva, pričom sa od nej oddeľovali rôzni heretici a sektári, zvedení
diablom k pýche a chorobnej ctižiadostivosti.
Táto myšlienková schéma, ktorú
má na svedomí najmä cirkevný historik Eusebius zo 4. stor., sa dodnes nekriticky preberá a prenáša i na súčasné duchovné hnutia, pokiaľ sa odlišujú od autority cirkevnej dogmy.
V skutočnosti neboli názorové
rozdiely kresťanov prvých dvoch storočí ešte tak protikladne vyhranené
a detailnejšie historické štúdium naznačuje, že to, čo bolo z hľadiska Ríma označované za ortodoxiu, sa v
onej ranej fáze nachádzalo skôr v
menšine. V čase, kedy cirkev nepredstavovala ešte mocenského činiteľa,
predkladajúceho k vereniu pravdy
zjavenia, nestáli viera a poznanie, t.j.
gnóza, v takom nezmieriteľnom protiklade. V tomto smere sa dlho zachovávala veľká tolerancia.
Ku skutočnému pochopeniu toho,
čo sa odohrávalo v dušiach prvých
kresťanských mysliteľov, ktorí sa
hlásili ku gnóze, nestačí však iba vonkajšie historické štúdium. K tomu sa
treba vcítiť do ich sŕdc a pochopiť
ich z ich stupňa vedomia. Až potom
si môžeme uvedomiť, čo nás s týmito
dávnymi duchovnými bratmi prípadne spája, na čo môžeme nadviazať a
čo je z hľadiska dnešného stupňa vedomia už prekonané, a preto neopakovateľné.
Pôvod gnózy je pre historickú vedu dodnes záhadou. Len súvislosť s
mystériami, predovšetkým egyptskými, predoázijskými a gréckymi sa zdá
byť nepochybná. Práve tak je zrejmá
i pojmová reč gréckej filozofie, najmä platónskej, avšak so silným imaginatívnym zafarbením, ktoré dosť
sťažovalo pochopenie cirkevným otcom, ktorí proti gnóze bojovali. Už
Ireneus (U 202) sa sťažuje, že každý
gnostik hlása niečo iné - v mylnom
presvedčení, že ide o myšlienkový
systém, zatiaľčo gnostikom išlo na-
pospol o obrazné vyjadrenie cesty
poznania.
Je tiež isté, že všetky nitky sa zbiehajú do egyptskej Alexandrie, ktorá
ako významné centrum antickej
vzdelanosti zatieňovala i Rím, ktorý
bol skôr centrom politickým - spomeňme len jej slávnu knižnicu, obsahujúcu vo svojom čase - okolo milióna zvitkov, a ktorá prestála dva požiare: za Caesarovho ťaženia r. 47 pred
Kristom a požiar z roku 491, založený úmyselne kresťanmi, kým bola nakoniec celkom zničená arabskými dobyvateľmi v 7. storočí (vzácnymi
zvitkami sa kúrilo šesť mesiacov v
alexandrijských kúpeľoch). Z juhu tu
pôsobila staroegyptská kultúra s mystériami Izidinými, zo severu grécka
filozofia spolu s eleuzínskymi mystériami, ktoré sem boli prenesené za
Ptolemaiovcov a z východu židovská
duchovnosť, na čele s Filónom Alexandrijským, ktorý takto hlboko ovplyvnil kresťanské myslenie.
Práve u Filóna Alexandrijského,
o ktorom sme tu hovorili už v súvislosti s logosofiou, nájdeme silné
gnostické prvky, ktoré svedčia o
predkresťanskom pôvode. Filón sám,
hoci žil medzi rokmi 20 pred Kristom až 50 po Kristovi, sa o Kristovej
udalosti nikdy nedozvedel, jeho myslenie ho však zrkadlilo tak silno, že
ho kresťanskí myslitelia pokladali temer za svojho.
Pozoruhodné je, že Filón vychádza síce zo Starého Zákona, všetko
dianie v ňom však chápe ako niečo
mystérijné; Mojžiš nie je preňho iba
zákonodarcom, ale zasvätencom, hierofantom, za ktorým idú tí, ktorí sú
schopní poznania. Táto cesta poznania vedie od pokorného vzývania
Boha k postupnému odpútavaniu sa
od zmyslového vnímania, z viditeľného do neviditeľného priestoru, ktorý je pre normálneho človeka temnotou, prázdnotou, v ktorej je však možné prežiť znovuzrodenie v duchu
(viď podobnú scénu s Nikodémom
v tretej kapitole Jánovho evanjelia).
Predpokladom tejto cesty je trpezlivé
cvičenie, mlčanlivosť a odvaha, cieľom potom vstup do večného sveta
Otcovho. Túto cestu poznania nazýva Filón “cestou kráľovskou” - v
zmysle slov Num. 20, 17: “Daj, aby
sme išli cestou kráľovskou, nech sa
neodchyľujeme ani napravo, ani naľavo, pokiaľ nedôjdeme k tejto hore”.
K tomu Filón dodáva: “Cieľom cesty je poznanie Boha, vedenie o Bohu.” V tom naplno zaznieva téma,
ktorá sa potom tiahne ako červená niť
myslením, čo sa vyvíjalo v Alexandrii: gnosis - ako poznanie božského
sveta nad svetom zmyslovým.
Musíme však uvážiť, že v čase
pred inkarnáciou Kristovou nebolo
duchovné prežívanie s plným pozemským vedomím ešte možné. Vedomie
a prežívanie sa navzájom vylučovali. Pre duchovné prežívanie bola
možná iba extáza - výstup s potlačením pozemského svetla rozumu. Takto prežívali i starozákonní proroci.
Čo bolo však vtedy celkom prirodzené, je u dnešného človeka už nežiadúcim atavizmom. Svetlo obyčajného vedomia muselo najskôr zhasnúť,
aby mohlo zažiariť svetlo božské tak to prežíval i Filón.
Toto videnie božského svetla bolo
potom preňho totožné s vyšším
vedením.
Toto vyššie vedenie, pri ktorom
orgánom poznania je “duchovné
oko”, nie je nikdy konečné. Iba abstraktný mysliteľ by sa mohol domnievať, že pravým poznaním sa svet
stáva chudobnejším na tajomstvá, lebo tým, že človek vystupuje vyššie a
získava vyšší prehľad, objavuje za
každou odhalenou záhadou ďalšiu, a
tak údiv, ktorý je na samom začiatku
cesty poznania, sa ďalším putovaním
iba stupňuje. Tohto putovania je duša
schopná preto, že má v sebe niečo
božského: “Lebo ako by mohla duša
poznávať Boha, keby ju neobdaril
dychom ducha a nedotýkal sa jej
podľa jej schopností ?” Táto poznateľnosť Boha je potom možná cez
tú časť jeho bytosti, ktorú Filón nazýva Synom - Logom.
Z týchto myšlienok je zrejmé, ako
blízko bol Filón, hoci Žid, Kristovej
bytosti a ako vnímal, hoci v utlmených lúčoch, jeho svetlo. To je možné
doložiť radom ďalších jeho výrokov,
napr. keď tvrdí, že človek môže postúpiť od videnia Boha vo svojom
ďalšom vývoji až k tomu, že sa sám
stane “synom Božím”. Pripomeňme
v tejto súvislosti slová Kristove v
Jánovom evanjeliu “či nie je napísané vo vašom zákone: Povedal som
vám: Bohovia ste?”
Niet divu, že neskoršia rabínska
učenosť sa pokúšala jeho dielo zamlčať a že jeho spisy sa zachovali len
47
vďaka kresťanským mysliteľom, najmä gnostického smeru.
Za prvých kresťanských gnostikov
by sme mohli označiť do istej miery
už evanjelistu Jána a apoštola Pavla.
Pojem poznanie (gnosis) a viera (pistis) sa u obidvoch objavujú s úplnou
samozrejmosťou vedľa seba. Určité
náznaky nájdeme už v Matúšovom
evanjeliu (13:11), kde sa rozlišuje
znalosť tajomstva kráľovstva Božieho
od podobenstva. Najmä však v Pavlových listoch, o ktoré sa gnóza predovšetkým opierala a ktorých výroky
cirkevní kritici gnózy neseriózne zamlčovali.
Keď Pavol hovorí napr. v 2. liste
Timoteovi (1:12) “viem, komu verím”, potom je priorita poznania - u
Pavla daná predovšetkým zážitkom
pri Damašku - celkom zrejmá. Rovnako jeho nevyčerpateľnosť, naznačená v liste Efežanom (3:19): “poznávať lásku Kristovu, prevyšujúcu
všetko poznanie”. Poznanie je tu svätodušným zážitkom, z ktorého duša
čerpá všetku svoju silu viery, nie zo
slepej poslušnosti vonkajšej autority.
Lebo: “To je večný život, že poznávajú Teba ako jediného pravého Boha
a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.” (Ján 17:3)
Ako sme už uviedli, centrom kresťanskej gnózy sa stala egyptská Alexandria, kde v 2. storočí po Kristovi
pôsobili všetci poprední kresťanskí
gnostici: Basileides, Valentinus, Klement Alexandrijský a Origenes.
Najstarší z nich bol Basileidés,
pôvodom zo Sýrie, ktorého učiteľom
bol Petrov tlmočník Glaukias, v Alexandrii pôsobil okolo r. 130, teda iba
30 rokov po smrti evanjelistu Jána.
Vo svojom učení sa opieral o nezachovaný spis “Podanie Matúšovo”,
ktorého titul sa našiel v gnostickej
knižnici v Nag Hammádí (v starovekej Chénoboskion). Bol vôbec prvým, kto napísal komentáre k evanjeliám - 24 kníh, ktoré sa bohužiaľ nezachovali. Vieme o nich iba z neskorších citátov.
Východiskom Basileidovho zážitku je “ničota”. Dôsledne ide cestou
tzv. apofatickej teológie (od apofanai
= vylučovať, zbavovať), ktorá zbavuje božstvo všetkých vlastností - tým
istým spôsobom uvažoval už Dionýzius Areopagita, stredovekí mystici, ba
aj indická filozofia o Brahmane: “Boh
nie je, nie je nikdy, nie je nikde” - čo
48
znie ateisticky, v skutočnosti to však
iba znamená, že všetky pojmy, prevzaté z viditeľného sveta, na popis
Božskej bytosti nestačia. Boh je i mimo pozemského bytia - t. j. “nie je”,
je mimo priestoru – “nikde” i mimo
času – “nikdy”. Na toto mefistofelovské nič však gnóza odpovedá
spolu s Faustom: “v tvojom nič dúfam nájsť všetko!” Zodpovedá to tiež
biblickému stvoreniu z ničoho.
Pre gnostika nebol však pojem
ničoty výrazom špekulatívnej teológie, ale prejavom vnútornej cesty:
cvičením vnútorného pokoja vstu-
V SRDCI
PÔSOBÍ PRAVÁ CIRKEV.
poval do mlčania (sígé), pri ktorom
sa ocitol v priepasti (bythos), v ktorej
však mohol vnútorne prežiť Otca a
vytušiť, ako vznikal svet.
Zo zážitku trojnosti človeka - telo,
duša, duch - ktorý bol pre gnostikov
niečím celkom samozrejmým, vyplýva i predstava o trojnosti sveta: svetového Ducha, svetovej Duše a svetového Tela. Pretože ťažisko gnostického prežívania bolo vo sfére Ducha,
fyzická telesnosť sa pociťovala ako
niečo protikladného, ako puto, zatiaľčo duch pôsobil ako oslobodzujúci plameň. Z toho tiež vznikla predstava, ktorá sa udržala aj u neskorších
paulikiánov a bogomilov, že viditeľný
svet nie je dielom Otcovým, ale nižšieho demiurga – “vládcu tohto sveta”
(archonta), ako je nazývaný v evanjeliu. Očividne sa v tom odráža aj rozdiel medzi čisto duchovným stvorením sveta, ako ho opisuje 1. kapitola
Genesis a pozemským stvorením v
podaní 2. kapitoly Genesis.
Z toho tiež vznikol pre gnostikov
problém predstaviť si skutočné vtelenie a smrť Kristovu - odtiaľ ich doketizmus, predstava o zdanlivej telesnosti a zdanlivej smrti Spasiteľovej.
Podľa Basileida iba pozemská časť
Ježišova podliehala utrpeniu a patrila svetu hmoty, zatiaľ čo jeho duševná
schránka patrila svetovej Duši, reprezentovanej potom planetárnou sférou
(slnečná bytosť Kristova), duchovná
časť potom pochádzala z ríše svetového Ducha. V tom sa zrkadlí - napriek doketickému omylu - tušenie tajomstva bytosti Kristovej: syna človeka (Ježiša), Krista ako slnečnej bytosti, a syna Božieho ako bytosti z
najvyššej duchovnej sféry božskej
Trojice.
Oporou pre koncepciu zdanlivého
tela bola pre gnostikov 7. kapitola Jánovho evanjelia, kde sa hovorí o miznutí a náhlom objavovaní sa Ježišovom, jav, ktorý však možno vysvetliť
aj projekciou nadzmyslových schránok, známou tak vo východnom, ako
i v západnom okultizme. Pohľad
gnostikov bol však zameraný predovšetkým na duchovnú bytosť Kristovu, ktorú prežívali ako bytosť kozmickú. Tento zážitok neskoršia cirkev
na svoju škodu stratila. V gnostickom
myslení doznievalo však ešte staré
zrenie, ktoré pre tajomstvo vtelenia a
smrti - možno povedať - ešte celkom
neodumrelo.
Najväčšou postavou gnózy bol
Valentinus, ktorý pôsobil najskôr v
Alexandrii, medzi rokmi 136-165 v
Ríme, kde bol skoro zvolený za biskupa, odišiel však odtiaľ a založil školu na Cypre. Z jeho spisov sa zachovali iba zlomky kázní, hymnov a listov, najmä však citáty jeho odporcov,
predovšetkým Irenea z čias okolo r.
180, v jeho piatich knihách “Proti
kacírom”, ktorých názory si však prispôsoboval na svoju vlastnú mieru,
aby im mohol ľahšie oponovať - prax
zaužívaná v rôznych polemikách
dodnes. Neskorší kritici, ako Tertullianus z 3. stor. a Epifanius zo 4. stor.
čerpajú práve z kníh Ireneových.
Valentinus vyvolal hnutie, ktoré
zasahovalo na východ až do Sýrie,
Malej Ázie a Mezopotámie a na západ až do Španielska a Galie. Medzi
jeho žiakov patril Markos, ktorý sám
založil v Alexandrii svoju školu, Ptolemaios a v Ríme Herakleón, ktorý
sa stal prvým autorom podrobného
komentára k Jánovmu evanjeliu; na
východe to boli najmä Axionikos a
Bardesanés.
Pôvod Valentinovej gnózy nie je
známy. On sám uvádza inak neznámeho “apoštolského muža” menom
Theodas, ktorý mu mal toto učenie
sprostredkovať. Azda je tu určitá súvislosť s niektorými apokryfnými
spismi, najmä s tzv. Tomášovým
evanjeliom, ktoré obsahuje rad Ježišových výrokov gnostického zafarbenia.
Jeden zo zlomkov Valentinových
sa zaoberá problémom pozemskej telesnosti človeka, ktorá bola gnostikmi pociťovaná ako niečo trápne - najmä skutočnosť rozkladu a vylučovania častí potravy sa považovala za
urážku duchovného človeka. Valentinus však pochopil, že to súvisí s tým,
že telesnosť človeka vôbec je podrobená procesu rozkladu, ktorý vyplýva z toho, že človek vo svojej nezdržanlivosti prijíma viac a niečo iné, ako
potrebuje k udržaniu zdravia. V
Ježišovi však vidí človeka, ktorý bol
schopný potravu úplne asimilovať:
“Stálym sebazapieraním vo všetkých
veciach dosiahol Ježiš božstvo. Jedol
a pil zvláštnym spôsobom, bez plytvania. Jeho moc zdržanlivosti bola taká
veľká, že sa potrava v jeho tele nerozkladala, pretože ono samo nebolo podrobené rozkladu.” Spoznal teda, že
vláda smrti vo svete súvisí s týmto
rozkladom, pôsobiacim v človeku.
Kristus však priniesol do sveta silu
zmŕtvychvstania a človek, ktorý sa
týmito silami prenikne, pôsobí proti
rozkladu a smrti a stáva sa tak nositeľom nového stvorenia.
Pre Valentinov spôsob myslenia je
príznačné, že odmietal učenie, prichádzajúce iba zvonku, z nejakého cirkevného učilišťa. Pravým zdrojom
poznania je preňho srdce, orgán jasnozrivého myslenia, ktoré dnešný človek stratil, aby namiesto neho rozvinul mŕtvy intelekt hlavy. V srdci tiež
pôsobí pravá cirkev, ktorá je niečím
nadzmyslovým, s čím sa človek stre-
táva v nadpozemských sférach.
Hippolytos rozpráva, ako Valentinus zbadal vo svojom duchovnom videní novonarodené dieťa. Na otázku
o jeho pôvode mu dieťa odpovie:
“Som Logos”. - Logos ako dieťa, ktoré sa práve narodilo, je mu fyzickým
zjavením bytosti, ktorá predtým žila
v duchu, a je tak znamením toho, že
všetko, čo sa deje na Zemi, má svoj
zdroj v duchovnom svete.
S Valentinom sa spája učenie o eónoch - duchovných bytostiach, ktoré
vládnu postupne nad každou epochou, ba i nad každým dňom (každý
deň má svojho anjela). Každý eón je
iným variantom svetelnej sily, čas a
priestor sú ich činy.
V eónoch sa tiež odohráva stvorenie. Z nevýslovného Božstva sa najskôr polarizuje pradvojica: Bythos
(priepasť) a Sígé (mlčanie). Najvyššie božské tajomstvá sa Valentinovi
zjavujú v polaritách mužského a ženského princípu. Ku svetelnej priepasti
nevýslovného Božstva patrí – ako
jeho ženská duša – Mlčanie, nazývané niekedy aj Ennoia (sebauvedomenie). Mlčanlivá božská priepasť potom myslí seba samú a tak sa objavuje ďalšia dvojica: Nús (pramyšlienka)
a Aletheia (pravda). Ďalšou fázou je
tretia dvojica: Logos (Slovo) a Zoé
(život) - myšlienka sa vyslovuje v slove, ktoré je naplnené božským životom.
V týchto troch dvojiciach sa odráža božská Trojica: v prvej otcovský
princíp, v druhej Duch Svätý a v tretej sféra Boha-Syna. Z nej potom pochádza štvrtá dvojica: Anthrópos
(človek) a Ekklésia (cirkev). Ide o duchovný praobraz človeka, ktorý v sebe zhŕňa obraz božskej Trojice a o duchovný praobraz spoločenstva - teda
ešte nie o pozemskú cirkev.
Uvedené štyri dvojice tvoria u Valentina prvú osmu (ogdoas) eónov, z
ktorých potom vznikajú ďalšie. Až po
30. eóne sa začína viditeľný, zmyslový svet. Je pozoruhodné, že o eónoch, ako o duchom nesených svetových periódach hovorí i Nový Zákon, napr. Pavlova epištola Židom
(1:2 a 11:3): “Boh stvoril prostredníctvom Syna eóny”.
Treba zdôrazniť, že takáto tzv.
kozmogónia bola pre gnostikov predovšetkým duševnou cestou, pri ktorej sa odpútavali od všetkého hrubo
materiálneho. Túto cestu potom v sebe niesli ako náladu, bez toho, že by
lipli na jednotlivých pojmoch. Odtiaľ
i tzv. rozpory v spisoch, nájdených v
Nag Hammádí, hoci tamojšia knižnica predstavovala jeden celok a patrila zrejme jedinému vlastníkovi. Práve táto skutočnosť uvádzala do zúfalstva cirkevných kritikov, ktorí v gnostických spisoch márne hľadali nejaký jednotný systém.
Príznačné je, že títo kritici nikdy
necitovali Pavlove listy, pretože uňho
nájdeme vyslovene gnostické miesta,
napr. v 1. liste Korinťanom (2:6-8):
“Múdrosť potom hovoríme medzi
dokonalými, ale nie múdrosť tohto
sveta, ani archontov tohto eónu (kniežat sveta), ktorí hynú. Ale hovoríme
tu múdrosť Božiu (theú sofia), skrytú
v tajomstve, ktorú Boh vyznačil už
pred všetkými eónmi, aby sa nám
zjavil k sláve (doxa). Nijaký z archontov tohto eónu túto múdrosť nespoznal. Keby ju poznali, neboli by ukrižovali Pána zjavenia”.
Takéto citáty boli silnou zbraňou
gnostikov, ktorí sa naviac lepšie vyznali v novozákonnej literatúre ako ortodoxní cirkevní autori 2. storočia po
Kr. Musíme si pritom uvedomiť, že v
tomto čase nejestvoval ešte Nový
Zákon v dnešnej podobe. Popri štyroch evanjeliách tu boli rôzne apokryfy ako Egyptské evanjelium, Hebrejské evanjelium, či Tomášovo
evanjelium, ktoré neboli považované
za niečo menej významného. Gnostici boli tiež prvými autormi komentárov k evanjeliám. A je tiež pozoruhodné, že prvý “kánon”, t. j. zoznam kníh, obsahujúcich čisté učenie,
neobstaral cirkevný otec, ale “kacír”
Markión, zakladateľ jednej z gnostických škôl v 2. stor.
Predstavitelia ranej kresťanskej
gnózy svoje hlboké poznatky neodvodzovali iba z litery Písma, ale zo
svojho videnia, a ak ho potom našli i
v Písme, zjavovala sa im skutočnosť,
ktorú videli svojím duchovným okom.
Chápali tak evanjelium nielen ako
opisovanie pozemského diania, ale
súčasne aj ako obrazy vyšších skutočností.
To je poňatie, ktoré v podstate platí
vlastne dodnes. Rano kresťanská gnóza tu predstavuje iba prvý pokus o
takýto výklad.
Dokončenie v budúcom čísle
49
Dotlaè Sophie èíslo 5!
Jesenné stretnutie
spolupracovníkov Sophie
Milí priatelia,
v dňoch 17. – 20. septembra 1998 usporiadame na chate Avia, v Dierovej pri Kraľovanoch
stretnutie, na ktoré Vás
srdečne pozývame.
Toto stretnutie nie je
chápané ako “ kurz”;
účastník nemá nárok na
žiaden “kurzovný program” – preto ani neplatí
žiadne “kurzovné” prednášajúcemu, ale len svoju
stravu, ubytovanie a organizačné náklady – ale má byť priateľským stretnutím ľudí, ktorých spája
spoločný cieľ v Duchu. Je určené pre
tých, čo sú rozhodnutí aktívne sa podieľať na cieľoch, ktoré sme si v Sophii
vytýčili; a jeho zmyslom je umožniť,
aby sa títo ľudia smeli stretnúť navzájom a s vydavateľmi tohto časopisu
a nadviazať osobné kontakty. Na stretnutí sú vítaní tak tí, ktorých už osobne
poznáme, ako aj tí, s ktorými sa ešte
nepoznáme, ale sú našimi čitateľmi
a majú vôľu zapojiť sa do toho, čo robíme. V takom prípade nech sa prihlásia listom, v ktorom sa sami predstavia;
alebo cez osobné doporučenie priateľov, ktorí s nami spolupracujú už dlhší
čas.
Počas troch dní v prírode, v lese
a pri ohni sa pokúsime – v duchu Sokratových dialógov – priblížiť k posvätným tajomstvám Zeme a kozmu; a vychádzajúc z múdrosti po veky inšpirovanej zasvätencom sa pokúsime vybudovať mosty až k tomu, ako a čo
konať v súčasnej spoločenskej situácii,
aby to bolo plodné nie len z krátkozrakého hľadiska osobného a skupinového
egoizmu, ale z hľadiska svetových
cieľov vyslovovaných vyššími bytosťami do budúcnosti. Toto stretnutie má
prispieť k zvýšeniu vnútornej istoty
a jasnosti každého z nás; a priateľstvá
tu nadviazané majú byť tehličkou do
základov novej kultúry, kultúry založenej na pravdivejších hodnotách, ktorá
– bez akejkoľvek nadnesenosti – musí
a má prísť, pretože je potrebná.
Tešiac sa na stretnutie s Vami
redakcia
50
Vážení čitatelia,
viacerí z Vás vyjadrili želanie dokúpiť si Sophiu číslo 5, jar 1995, ktorá
je už takmer 3 roky vypredaná, a obsahovala kľúčové články týkajúce sa
astrológie: Svetlo na astrológiu. Osud,
slobodná vôľa a životný
pl án. Sedem stromov
a sedem planét. Súvislosť
planét s kovmi a ich liečebné účinky.
Ak máte o toto číslo
záujem, môžete si ho teraz predplatiť spolu s ostatnými (nezabudnite vyznačiť na zadnej strane
poukážky). Dotlač vykonáme akonáhle sa nazbiera aspoň 500 záujemcov.
V prípade, že by sa
týchto 500 záujemcov –
čo nepredpokladáme – nenazbieralo do
konca roka, a dotlač by sa nemohla
uskutočniť, prirátame Vašich zaplatených 50.- Sk automaticky k predplatnému na budúce čísla.
A ko si obj edn a ť
So phiu
Časopis Sophia i knihy z vydavateľstva Sophia sa objednávajú prostredníctvom poštovej poukážky typu C. Na
prednú stranu poukážky vypíšte sumu,
ktorú posielate a na zadnú stranu, do kolónky správa pre prijímateľa napíšte, za
čo túto sumu platíte.
Na Slovensku plaťte poštovou poukážkou typu C na adresu: Sophia, P. O.
Box 47, 830 03 Bratislava 33. Predplatné je 50.- Sk za číslo, 200.-Sk na rok.
V Čechách poštovou poukážkou typu C na adresu: Sophia, P. O. Box 185,
690 02 Břeclav 2. Predplatné je 50.Kč + 15 Kč poštovné za číslo, t.j. 260,Kč na rok.
Zo starších čísel je možné si objednať ešte čísla 1, 5, 9, 10, 11, 12, 13, 14,
15, 16 v cene 50,- Sk (50.- Kč + 15.- Kč
pošt.) za číslo.
Knihy, ktoré od nás môžete dostať:
Í Rudolf Steiner: O poznávaní vyšších svetov. Osem meditácií. Štyri cnosti.
195 Sk/Kč;
Í Rudolf Steiner: Z kroniky Akaša.
195 Sk/Kč.
Í Rudolf Steiner: Tajné učení Rosikruciánů. 199 Sk/209 Kč.
P.O. Box 151, 810 00
Bratislava 1 ¯ Vydáva: Vydavateľstvo
¯Šéfredaktor: RNDr. Emil Páleš, CSc.¯Redakčný kolektív: RNDr.
Erich Šašinka, Mgr. Peter Marman,
Zdena Djuračková ¯Redaktorka vo
Viedni: Sylvia Mikolajová ¯Redaktor v Čechách: Ing. Karel Funk¯Grafická úprava: Zdislava Sýkorová, Emil
Páleš & Marcel Hason¯Výtvarníčky:
Mgr. Zdislava Sýkorová, Viera Nagyová, Monika Kabeleová ¯ Redakcia:
Hattalova 12A, 831 03 Bratislava, tel:
5252033, utorok a štvrtok 9.00-15.00
¯objednávky na predplatné časopisu
(vrátane starších čísel) vybavuje redakcia¯správa nadácie: RNDr. Jitka
Tereková¯Čestný člen redakcie: jeho
excelencia Karan Singh, maharadža z
Džammu a Kašmíru ¯ Tlač: FIDAT
¯ Vychádza približne 4-krát do
roka¯ Náklad: 3000 ks ¯Cena jedného výtlačku: 50.- Sk/Kč ¯ Ročné
predplatné: 200.- Sk/260 Kč (vrátane
poštovného)¯ Rozširujú súkromné
kolportérske siete a knihkupectvá
¯Registračné číslo: MK SR 659/92
¯ email: [email protected] ¯
Internet: http: //www. sophia.sk/
Bankové spojenie: Nadácia Sophia,
Čs. obchodná banka, Lehockého 3,
812 25 Bratislava; č. ú.: 202113003/
7500. Zo zahraničia: Acc. No.: 0211300000/7500, Swift: CEKOSKBX
@ Prvá strana obálky: Johfra: Leo
(Znamenie Leva) @ Štvrtá strana
obálky: Evelyn de Morgan: The Storm
Spirits (Duchovia búrky) @ Grafiky:
na strane 7, 9, 41, 51 : Zdislava Sýkorová @ 31, 46, 48: Viera Nagyová
@16, 17, 18, 19, 23: Monika Kabeleová @ 2, 37: Anna May McCallum
@ 35: Igor Strinka @ 3: Nadežda
Antipova @ Gotické a secesné ornamenty a iniciály od starých autorov
V budúcich číslach:
Život mezi smtí
a novým zrozením
Duchovná farmakognózia:
Rytmické rastliny a ľudské
srdce. Ako rozpoznávať liečivé rastliny voľným okom
Když èervená se s bílou spojí
a lev s orlem spolu na trùn usednou,
když meè najde ruku svoji
a cesta k slunci oèištìna bude promìnou,
když láska kruh støíbrný ve zlato promìní
a ve støedu zaleskne se èíše,
pak silou srdcí slunce zazáøí
a zachránìna bude naše øíše.
Daniela Èechurová: Cesta za sluncem. Mýtus moderního èlovìka.
51
Tvá řeč je prostá, můj Mistře, nikoli však těch, kteří mluví o tobě.
Rozumím hlasu tvých hvězd a mlčení tvých stromů.
Vím, že se mé srdce otevře jako květ, že můj život byl
napojen u skryté studně.
Tvé zpěvy přilétají jako ptáci ze smutného kraje sněhu stavěti
si hnízda v mém srdci, na jeho dubnovém výsluní, a já spokojně
čekám na radostnou roční dobu.
Rabíndranáth Thákur
Download

duchovný dejepis indická duchovnosť kolonializmus mormóni