ČASOPIS
ÚSTAVU ETNOLÓGIE
SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED
Vydáva Ústav etnológie SAV
Ročník 61 / 2013
1
61 • 2013
OBSAH
EDITORIAL
POTANČOK, Vladimír: Editorial
•5
ŠTÚDIE
ROCHOVSKÁ, Alena, MAJO, Juraj: Domáce
je domáce, alebo už sa to pestovanie
v dnešnej dobe neoplatí? (Domáce hospodárenie – stále dôležitá súčasť životných
stratégií domácnostíi slovenského postsocialistického vidieka)
•7
KREKOVIČOVÁ, Eva, PANCZOVÁ, Zuzana:
Obraz nepriateľa v počiatkoch slovenskej
politickej karikatúry. Vizuálne stereotypy
v časopise Černokňažník v rokoch 1861 –
1910
• 31
WIESNEROVÁ, Vendula: Frakce a sítě kooperace v LGBTQ hnutí
• 55
MATERIÁLY
BUČKA, Peter: Telovýchova a šport obyvateľov Slovenska židovského pôvodu • 74
ROZHĽADY – SPRÁVY – GLOSY
BEŇUŠKOVÁ, Zuzana: Jubileum Zuzany
Profantovej
• 84
Ocenenia pre Oľgu Danglovú a Mojmíra
Benžu (Vladimír POTANČOK)
• 85
Medzinárodná cena z Maďarska pre Soňu
Švecovú (Vladimír POTANČOK)
• 88
HRUSTIČ, Tomáš: Dve strany tej istej mince:
ekonomické praktiky Rómov medzi štátom a trhom. Workshop Európskej nadá-
cie pre vedu (ESF) v Lisabone, 20. – 23.
septembra 2012
• 88
CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: Výstava Konopná
nostalgia v priestoroch Múzea mesta Bratislava
• 91
NÁMEROVÁ, Andrea: Výstava Tajemství Langobardů v Kyjove
• 94
RECENZIE – ANOTÁCIE
Zuzana Profantová (Ed.): Od folklóru k literárnemu folklorizmu (Štúdie k dejinám
a teórii folkloristiky) (Viera GAŠPARÍKOVÁ)
• 97
Anna Kováčová, Tünde Tušková, Alžbeta
Uhrinová (Eds.): Materiálové príspevky
ku kultúre a spôsobu života v Dabaši-Šáre
(Hana HLÔŠKOVÁ)
• 99
Jiří Novotný, Milena Secká, Kateřina Sedlická, Jiří Woitsch (Eds.): Český lid Etnologický časopis 1946 – 2000 Bibliografie (Juraj ZAJONC)
• 100
Gabriela Dudeková a kol.: Medzi provinciou
a metropolou. Obraz Bratislavy v 19. a 20.
storočí (Peter SALNER)
• 102
Jan Rychlík: Češi a Slováci ve 20. století. Spolupráce a konflikty 1914 – 1992 (Igor
THURZO)
• 106
Dragana Radojičić: Dialozi za trpezom, antropološka monografija o kulturi ischrane
(Rastislava STOLIČNÁ)
• 107
Tihana Petrović Leš: Lepoglavsko čipkarstvo
(Juraj ZAJONC)
• 109
3
Zdena Krišková: Etnokulturálne kontexty výroby modrotlače. Modrotlačiarska dielňa
v Hranovnici (Nora BARÁTHOVÁ) • 112
Ivana Kontriková Šusteková: Ako sme si hľa-
dali domov... Adaptácia migrantov z Kysúc v Radošinskej doline v 2. polovici 20.
storočia (Daniela RAJNIAKOVÁ) • 113
CONTENTS
EDITORIAL
POTANČOK, Vladimír: Editorial
•5
ARTICLES
ROCHOVSKÁ, Alena, MAJO, Juraj: “Home
Grown Is Home-Grown”, or is growing no
longer worth it? (Home food provision –
still an important part of the life strategies
of households in post-socialist rural Slovakia)
•7
KREKOVIČOVÁ, Eva, PANCZOVÁ, Zuzana:
The Image of the Enemy at the Beginnings
of Slovak Political Caricature. Visual stereotypes in the journal Černokňažník
from 1861 to 1910
• 31
WIESNEROVÁ, Vendula: Fractions and Networks of Cooperation in the LGBTQ
Movement
• 55
RESEARCH REPORTS
BUČKA, Peter: Physical Education and
Sport of Slovak Inhabitants of Jewish
Origin
• 74
NEWS
BEŇUŠKOVÁ, Zuzana: Zuzana Profantová’s
Jubilee
• 84
Awards for Oľga Danglová and Mojmír
Benža (Vladimír POTANČOK)
• 85
International Prize from Hungary for Soňa
Švecová (Vladimír POTANČOK)
• 88
HRUSTIČ, Tomáš: ESF Exploratory Workshop:
The Two Sides of The Coin: Gypsy Economies Between the State and the Market,
Lisbon, September 20-23, 2012
• 88
CSÜTÖRTÖKYOVÁ, Dita: The Hemp Nostal-
4
gia Exhibition at the City Museum, Bratislava
• 91
NÁMEROVÁ, Andrea: The Secrets of the Longobards Exhibition in Kyjov
• 94
BOOK REVIEWS/REVIEW ESSAYS
Zuzana Profantová (Ed.): Od folklóru k literárnemu folklorizmu (Štúdie k dejinám
a teórii folkloristiky) (Viera GAŠPARÍKOVÁ)
• 97
Anna Kováčová, Tünde Tušková, Alžbeta
Uhrinová (Eds.): Materiálové príspevky
ku kultúre a spôsobu života v Dabaši-Šáre
(Hana HLÔŠKOVÁ)
• 99
Jiří Novotný, Milena Secká, Kateřina Sedlická, Jiří Woitsch (Eds.): Český lid Etnologický časopis 1946-2000 Bibliografie
(Juraj ZAJONC)
• 100
Gabriela Dudeková a kol.: Medzi provinciou
a metropolou. Obraz Bratislavy v 19. a 20.
storočí (Peter SALNER)
• 102
Jan Rychlík: Češi a Slováci ve 20. století.
Spolupráce a konflikty 1914 – 1992 (Igor
THURZO)
• 106
Dragana Radojičić: Dialozi za trpezom, antropološka monografija o kulturi ischrane
(Rastislava STOLIČNÁ)
• 107
Tihana Petrović Leš: Lepoglavsko čipkarstvo
(Juraj ZAJONC)
• 109
Zdena Krišková: Etnokulturálne kontexty výroby modrotlače. Modrotlačiarska dielňa
v Hranovnici (Nora BARÁTHOVÁ) • 112
Ivana Kontriková Šusteková: Ako sme si hľadali domov... Adaptácia migrantov z Kysúc v Radošinskej doline v 2. polovici 20.
storočia (Daniela RAJNIAKOVÁ) • 113
1
61 • 2012
E D I TO R I A L
Prvé číslo 61. ročníka časopisu Slovenský národopis je po niekoľkých tematicky zameraných číslach z roku 2012 po dlhšom čase opäť „voľné“, to znamená, že uverejnené príspevky nespája nijaká spoločná problematika, iba obdobie vzniku. Napriek tomu
sa nazdávam, že ich čítanie môže byť pre odborníkov i laikov zaujímavé a inšpirujúce.
Sme veľmi radi, že sa do nášho časopisu rozhodli prispieť aj kolegovia, ktorí nie sú
etnológmi alebo kultúrnymi antropológmi, no riešia podobné problémy a robia to na
vysokej úrovni. Reč je o príspevku Aleny Rochovskej a Juraja Maja z Katedry humánnej geografie a demografie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ich štúdia Domáce je domáce, alebo už sa to pestovanie v dnešnej dobe neoplatí? rozoberá domáce hospodárenie na slovenskom vidieku a opiera sa údaje z pomerne
široko koncipovaného terénneho výskumu v piatich regiónoch Slovenska (Záhorie,
Orava, stredné Považie, Gemer a Zemplín). Autori výpovede informátorov roztriedili
na základe teórie Burawého, Krotova a Lytkinovej na dve základné skupiny, podľa toho, či pristupujú k hospodáreniu aktívne alebo pasívne a do akej miery využívajú alebo nevyužívajú niektorý zo štyroch základných zdrojov: materiálne zdroje, zdroje
zručnosti, sociálne vzťahy a občianske zdroje, prípadne ich kombináciu. Samozrejme,
že pri tom všetkom bolo potrebné brať do úvahy transformáciu socialistického poľnohospodárstva po roku 1989, rozvoj trhovej ekonomiky, rozšírenie obchodných reťazcov či prihraničný obchod. Kombinácia rôznych faktorov prináša aj rôzne typy stratégií
prežitia slovenských domácností na vidieku – viac podrobností sa dozviete v samotnej
štúdii.
Ďalším príspevkom, ktorý vznikol v spoluautorstve, je štúdia Evy Krekovičovej a Zuzany Panczovej Obraz nepriateľa v počiatkoch slovenskej karikatúry, ktorý sa opiera
o analýzu karikatúr uverejnených v slovenskom humoristicko-satirickom časopise
Černokňažník v rokoch 1861 – 1910. Obraz „toho druhého“, v tomto prípade hlavne
„nepriateľa“ a „zradcu“ v podobe Maďara, „maďaróna“ alebo Žida, je v karikatúrach
uverejnených v Černokňažníkovi tvorený pomocou univerzálnych vizuálnych stereotypov, ale aj niektorých špecifických prostriedkov, typických pre čas a miesto vzniku
týchto obrázkov. Zaujímavé je aj porovnanie dvoch fáz vývoja časopisu s ohľadom na
obsah a stvárnenie karikatúr, ktorý súvisel so spoločensko-politickým vývojom v Rakúsko-Uhorsku. K štúdii je pripojené veľké množstvo ikonografického materiálu, ktorý pomôže čitateľovi urobiť si presný obraz o tom, ako takéto dobové karikatúry vyzerali a ako narábali s etnickými stereotypmi vo vizuálnom stvárnení.
5
Autorkou tretej štúdie s názvom Frakce a sítě kooperace v LGBTQ hnutí je Vendula
Wiesnerová, súčasná doktorandka Ústavu etnológie SAV. Na základe zúčastneného pozorovania v prostredí LGBTQ komunity v Španielsku poukazuje na rôzne sociálne i politické aspekty vývoja tohto hnutia v posledných rokoch. Okrem angažovaného občianskeho aktivizmu sa tu stretávame aj s rôznymi druhmi štiepenia a kryštalizovania
názorov, ktoré však túto agendu nebrzdia, skôr naopak, posúvajú ju dopredu tým, ako
si oficiálni predstavitelia hnutia „prisvojujú“ myšlienky a nápady prichádzajúce z prostredia rôznych frakcií.
V aktuálnom čísle Slovenského národopisu nájdete aj ďalšie zaujímavé články – materiálom Petra Bučku o histórii židovskej telovýchovy na Slovensku počnúc a správami,
recenziami výstav a recenziami kníh končiac. Novinkou je uverejňovanie krátkych medailónov autorov štúdií, ktoré by čitateľovi malo pomôcť zorientovať sa v tom, kto je
kto. Snahou redakcie je začať od tohto kalendárneho roka uverejňovať Slovenský národopis v plnotextovej verzii aj na internetovej stránke Ústavu etnológie SAV, čo by malo uľahčiť šírenie a propagáciu v ňom obsiahnutých vedeckých informácií.
V L A D I M Í R P O TA N Č O K ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
6
EDITORIAL
1
61 • 2013
ŠTÚDIE
DOMÁCE JE DOMÁCE, ALEBO UŽ SA TO PESTOVANIE
V DNEŠNEJ DOBE NEOPLATÍ?
(Domáce hospodárenie – stále dôležitá súčasť
životných stratégií domácností
slovenského postsocialistického vidieka)
ALENA ROCHOVSKÁ, JURAJ MAJO
Mgr. Alena Rochovská, PhD., Katedra humánnej geografie a demografie, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 842 15, Mlynská dolina, Bratislava, e-mail: [email protected]
Mgr. Juraj Majo, PhD., Katedra humánnej geografie a demografie, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 842 15, Mlynská dolina, Bratislava, e-mail:
[email protected]
This paper presents the ways by which households and individuals construct everyday livelihoods and negotiate forms of poverty in the rural areas in Slovakia. Based on
the recent research the agricultural strategies adopted by households and individuals
were examined. We attempt to embrace the ways how they link informal and formal
economic activities, and how they are constituted differently within households in
post-socialist environment. In the research we have used a multi-methods approach,
and in this paper, the results from semi-structured interviews are presented.
Our theoretical concept is based on a Burawoy’s theory of four different categories of
assets: material, skill, social and citizenship assets. In our research question we have
focused at more details considering the use of land and gardens, as an important part
of material assets. These are the sources of wider household production, they generate domestic products which can be in consequently an important part of everyday
livelihood of household as well as a source of exchange and redistribution among networks of relatives and friends.
Key words: household strategy, livelihoods, assets, land, post-socialism, poverty
Kľúčové slová: stratégie domácností, živobytie, zdroje, pôda, postsocializmus, chudoba
Ú VO D
Slovensko možno nielen v historickom, ale aj v kultúrnom a spoločenskom pohľade
považovať za rurálnu krajinu. Rurálnosť sa prejavovala nielen v hospodárskom zameraní krajiny, ale v mnohých prípadoch bola zastúpená v politike, literatúre či v celom
spektre umenia. Napokon, stereotyp rurálneho Slovenska je v mnohých krajinách dodnes živý, prevažne aj pod vplyvom toho, že za tradičnú slovenskú kultúru je takmer
výlučne nominovaná rurálna kultúra.
7
Vidiecky charakter slovenskej krajiny potvrdzujú aj štatistické ukazovatele. Veď ešte na začiatku socializmu žili vo vidieckych sídlach viac ako tri štvrtiny obyvateľstva
Slovenska1 (Korec, 2005: 46) a pokles vidieckeho obyvateľstva nastal až v súvislosti so
socialistickou urbanizáciou, ktorá si vyžadovala rýchly, koncentrovaný a usmerňovaný prílev pracovných síl do miest lokalizácie priemyslu. Podľa Danglovej (2006: 49) má
Slovensko dodnes agrárny charakter a Slováci majú hlboko zakorenené dedinské povedomie. K tomuto charakteru prispieva aj vysoký podiel obcí s počtom obyvateľov
menším ako 500. Rurálny svet sa na Slovensku prevažne nemenil prirodzeným tempom, ale masovým, v súlade so socialistickým plánovaním, so všetkými kultúrnymi
a spoločenskými dôsledkami na obsah pojmu mesta a mestskej kultúry. Takáto nedôsledná a rýchla modernizácia vyvolala podľa Podobu (1996: 21) situáciu, že Slovensko
je v druhej polovici 20. storočia síce industrializovanou krajinou, sídelne do určitej
miery rurálnou, avšak mentálne a kultúrne rurálnou spoločnosťou. Buchta (2003: 128)
dokonca pre procesy, ktoré na slovenskom vidieku začali prebiehať od 50. rokov 20.
storočia, používa názov rurálny exodus. Prudký rozvoj miest odčerpal značný počet vidieckeho obyvateľstva a vidiek začal sociálne a ekonomicky upadať. Podľa Buchtu
viedla zároveň takáto akcelerovaná urbanizácia k ruralizácii miest. Väzby na vidiecky
priestor sa v prípade mestského obyvateľstva prejavovali napríklad v rodinno-príbuzenských vzťahoch medzi novoprisťahovanými jednotlivcami a rodiskom, resp. lokalitou vysťahovania a väzba v podobe doplnkového zdroja potravín (ovocie, zelenina, mäso) z pridomového hospodárstva (Falťan, 2010: 11).
Nielen industrializácia, ale najmä združstevňovanie vyvolalo množstvo kultúrnych
zmien, ktoré sa odohrali na vidieku. Podľa Kanderta (2004: 233) bolo združstevňovanie chápané obyvateľmi ako násilný zákrok štátu do obyčajného overeného dedinského
života. Slavkovský (1995: 371-372) chápe kolektivizáciu ako diskontinuitu vo vývoji
poľnohospodárskeho družstevníctva. Táto kultúrna zmena bola zo začiatku zlá a často spojená so zhoršením ekonomickej situácie, v 70. rokoch 20. storočia však dedinčania túto zmenu už oceňovali. Ako dôsledok vzniku družstiev dochádza podľa výsledkov výskumu Kanderta k niekoľkým zásadným kultúrnym zmenám, mení sa najmä
vzťah k ochrane majetku, rodinné samozásobiteľstvo a tradičné hodnoty. Cambel
(2005: 105) uvádza, že v počiatočných rokoch združstevňovania na južnom a juhovýchodnom Slovensku vstupovali do družstiev najmä tí, ktorým bola v rámci pozemkovej reformy pôda pridelená (bezzemkovia, nemajetní repatrianti). Nestihol sa u nich
vytvoriť dostatočne silný vzťah k majetku, získať potrebné skúsenosti a nemali k dispozícii dostatočne veľký vstupný kapitál na jeho zveľaďovanie.
Dôsledky politických rozhodnutí a socioekonomických procesov viedli k strate roľníckeho charakteru vidieckych sídiel a k ich transformácii na sídla obslužno-obytného
typu. Zároveň sa výrazne zvyšuje životná úroveň väčšiny obyvateľov vidieka, čo sa najmarkantnejšie prejavilo na prestavbe vidieka, v konečnom dôsledku spojeného so stratou jeho pôvodného architektonického charakteru. Z dnešného pohľadu ide o uzavretú, špecifickú etapu transformácie vidieka pod vplyvom štátnej politiky tzv. „zbližovania
mesta a vidieka“ (Podoba, 2005: 400).
Odpoveďou na zmeny v sociálnej štruktúre vidieka bola potreba redefinovania statusu jednotlivca v rurálnej spoločnosti s cieľom zachovania dovtedajšieho sociálneho
a kultúrneho statusu nielen v rámci širšej rodiny, ale aj celej rurálnej komunity. Zvláštnosťou slovenského a zároveň stredo- a východoeurópskeho priestoru je, že táto po1 Podiel vidieckeho obyvateľstva klesol z 89,9% v roku 1869 na 43,3% v roku 1991.
8
ŠTÚDIE
treba redefinície rurálneho sveta prišla nespojite. Kontinuita dedených a akomodovaných stratégií sa prerušila nástupom kolektivizácie v 50. rokoch 20. storočia a na nasledujúcich štyridsať rokov vytvorila systém založený na regulácii zhora a so snahou nivelizovať sociálne vrstvy deformoval na slovenskom vidieku to, na čom slovenský
vidiek dlhé roky stál – na sociálnej polarite a svojských stratégiách na zachovanie a zveľadenie vlastného statusu. Inak povedané, sociálne hranice v rámci vidieckych komunít,
ktoré sa historicky diferencovali na úzke zoskupenie bohatých sedliakov a stredných
roľníkov, veľkú skupinu tzv. poľnohospodárskeho proletariátu a malého roľníctva,
a ktoré nedokázalo skorigovať ani niekoľko pozemkových reforiem v 20. rokoch 20. storočia (Cambel, 2005: 124), sa mali postupnou kolektivizáciou a spoločným hospodárením zmenšiť.
Po roku 1990 zaznamenal rozvoj slovenského vidieka niekoľko významných zmien,
ktoré mali dosah na viacero oblastí tamojšieho sociálneho, ale aj komunitného, rodinného či individuálneho života obyvateľa vidieka. Najvýraznejšie sa na slovenskom vidieku prejavili štruktúrne zmeny v zamestnanosti, spôsobené rozpadom tradičných foriem socialistického spoločného hospodárenia a následnou reorientáciou na súkromný
sektor, alebo prechodom do iných sektorov hospodárenia, resp. sa na vidieku objavil
dovtedy novoetablovaný fenomén nezamestnanosti, čo pod jej dlhodobým vplyvom
často viedlo k strate sociálnych, pracovných návykov, zručností a neraz poznačilo, či
dokonca traumatizovalo existujúce vzťahy v rámci komunity a rodiny. Ako konštatuje
Buchta (2003: 132), vidiek sa reálne sociálne diferencoval. Začali sa objavovať stále väčšie sociálne nerovnosti a postupne sa vytrácali bariéry vertikálnej sociálnej mobility.
U značnej časti vidieckeho obyvateľstva sa začali objavovať postoje sociálnej degradácie, pocity sociálneho poklesu, určité náznaky sociálnej marginalizácie a všeobecnej
nedôvery k politickým elitám. Početnosť a intenzita týchto pocitov sa zvyšujú s tým,
ako sa zvyšujú rozdiely v sociálno-ekonomickom postavení jednotlivcov.
Živobytie a stratégie domácností v postsocializme
Do roku 1989 zdieľali krajiny socialistického bloku napriek hraniciam a vnútorným
rozdielom spoločnú marxisticko-leninskú ideológiu, implementovanú cez silnú a všadeprítomnú byrokraciu. Od roku 1989 nastúpila každá krajina na svoju vlastnú cestu
k trhovému hospodárstvu a občianska spoločnosť krajín sa začala rozlišovať. Problémami, ktorým museli transformujúce sa krajiny čeliť, boli ekonomický úpadok, zvyšujúca sa nezamestnanosť (najmä u ľudí s nižším vzdelaním), inflácia, pochybné výsledky privatizácie, všeobecný pokles životnej úrovne a sociálna polarizácia (Bridger,
Pine, 1998; Sik, 1994; Sokol, 2001). Krajiny vstúpili do obdobia transformácie z rozličných štartovacích pozícií, z dôvodu nerovnakých historických, geografických a politicko–ekonomických podmienok. Rozdiely boli po r. 1989 prehĺbené vďaka rozdielnemu programu, ktorý prijala každá krajina v programe trhovej reformy (Bridger, Pine,
1998). Netreba hádam ani zdôrazňovať fakt, že tak ako medzi krajinami, tak aj medzi
jednotlivými regiónmi vo vnútri krajín sa prehĺbili rozdiely a spoločnosť v nich sa diverzifikovala, menil sa status aj identita jednotlivcov i skupín, a to najmä v dôsledku
polarizácie pracovných príležitostí (Smith, 2002).
Výrazné zmeny, ktoré nastali v období transformácie, zákonite zmenili ekonomické
myslenie ľudí, ktorých konanie ovplyvňovala snaha čo najlepšie sa vyrovnať s týmito
zmenenými podmienkami. Súbor činností, ktoré smerujú k naplneniu základných podmienok živobytia, sa nazývajú životné stratégie, Bridger a Pine (1998) ich vo svojich
Alena Rochovská – Juraj Majo
9
prácach označujú aj ako stratégie prežitia. Stratégie definujú ako spôsoby, ktorými sa
domácnosti (a jednotlivci) vyrovnávajú s ekonomickou núdzou, vyvolanou transformáciou. Zdôrazňujú, že stratégie prežitia nie sú ekonomicky najracionálnejšími rozhodnutiami podľa modelov ponuky a dopytu. Pokiaľ ale ide o kultúrny význam, lokálne vedomosti a pochopenia kontextu lokálnych vzťahov a sietí, ide o rozhodnutia, ktoré
sú vykonané podľa najlepšieho vedomia jednotlivcov a sú vždy ovplyvnené objektívnymi i subjektívnymi podmienkami. Slavkovský (2005: 2) rozumie pod pojmom „životné
stratégie“ cieľavedomé aktivity jednotlivca alebo domácnosti, ktorými sa má dosiahnuť
v spôsobe života, aký členovia domácnosti vedú, stav považovaný v hodnotách spoločenstva za najoptimálnejší. Skúmanie životných stratégií sa stalo jedným z najzaužívanejších prístupov pri študovaní zmien prebiehajúcich v období transformácie spoločností
v post-socialistickom priestore (napr. Sik, 1994; Bridger, Pine 1998; Clarke, Varshavskaya, Alasheev, Karelina, 2000; Piirainen, 1997; Burawoy, Krotov, Lytkina, 2000; Wallace, 2002; Neef, 2002; Pavlovskaya, 2004; Smith, Stenning, 2006; Smith, Jehlička, 2007;
Stenning, Smith, Rochovská, Świątek, 2010 a ďalší), pričom na príkladoch stratégií domácností autori reflektujú prebiehajúce celospoločenské zmeny. V tomto zmysle možno považovať práve domácnosť za miesto prieniku spoločenských ekonomických a sociálnych procesov. Podľa Azudovej (2001: 150) vystupuje domácnosť cez ekonomické
a spotrebné aktivity nie ako pasívny odraz výsledku ekonomiky, ale ako aktívny prvok,
ktorý hrá determinujúcu rolu zdrojov spoločensko-ekonomického pohybu.
Typ stratégie, ktorú domácnosť pri svojom živobytí používa, často determinuje zaradenie domácnosti do stratifikačného systému spoločnosti. Piirainen (1997, vo Wallace 2002: 279) na základe tohto predpokladu rozoznáva tri druhy stratégií: trhovo
orientovanú stratégiu, pri ktorej domácnosť využíva kombináciu nových (trhových)
a starých (formálnych, aj neformálnych) typov hospodárenia a vedie k objavujúcej sa
strednej triede. Druhou je tradičná obranná stratégia, pri ktorej fungovanie domácnosti závisí najmä od formálneho zamestnania v štátnom hospodárstve, ktoré je kombinované s neformálnymi ekonomickými aktivitami, pričom vedie k statickej pracujúcej triede. Posledný, proletársky typ stratégie formuje chudobou zasiahnutú triedu.
Pri nej sa domácnosť alebo jednotlivec spolieha výlučne len na oficiálne štátne hospodárstvo.
Aj podľa Burawoy a kol. (2000: 46) zohráva výber stratégie kľúčovú úlohu pri formovaní výsledného sociálneho statusu domácnosti. Autori rozoznávajú dve základné
životné stratégie: obranné a podnikateľské. Obrannými stratégiami chápu všetky aktivity, ktoré domácnosť podnikne na „prevenciu“ pred chudobou a žiadna z týchto stratégií nevyužíva prostredie trhu. Podstatou týchto stratégií je rozmiestnenie rizika na
viacero produktívnych aktivít a zdieľanie zdrojov medzi rodinou a domácnosťami.
Tiež je v tomto prípade dôležité zostať v kontakte s trhom pracovnej sily, aj keby boli
mzdy nízke alebo nepravidelne platené. Formálne zamestnanie totiž často predstavuje pre domácnosť základňu na získanie príležitostnej práce alebo práce v neformálnom sektore ekonomiky. Medzi obranné stratégie patrí napr. starostlivosť o záhradu
a pestovanie vlastného ovocia, zeleniny, príp. iných potravín, chov zvierat a podobne.
Nemenej dôležitým zdrojom financií pri obranných stratégiách sú peniaze prijímané
od štátu vo forme penzie, podpory v nezamestnanosti, príspevku v sociálnej núdzi
a pod. Druhou skupinou stratégií sú tzv. podnikateľské stratégie, pri ktorých sa domácnosti pokúšajú vstúpiť na trh a investovať svoje zdroje a energiu do obchodu alebo drobnej výroby. Tento druh stratégie je z dôvodu premenlivosti trhu veľmi riskantný, najmä keď podnikatelia investujú všetko do jednej aktivity. Niektorí z tých, čo sa
10
ŠTÚDIE
držia tejto stratégie, sa stále snažia držať aj nejakej inej práce (aj keď slabo platenej)
ako formy istoty.
Ešte jeden dôležitý aspekt vystupuje v súvislosti s výberom stratégií, a síce samotný
spôsob alebo proces výberu stratégií živobytia. Warde (1990: 502) v tejto súvislosti rozdeľuje stratégie na silné a slabé. Pod definíciou silných stratégií chápe to, že domácnosti si skutočne nájdu čas a stratégie naplánujú. Naproti tomu slabá definícia stratégie hovorí, že stratégia určitého druhu je vyvodená z výslednej činnosti domácnosti.
Týmto spôsobom môže byť fakt, že domácnostiam sa podarilo zorganizovať rozličné
zdroje formálnej a neformálnej práce, braný do úvahy ako dôkaz použitia stratégie, či
už bola vedome plánovaná alebo nie. K tomuto vysvetleniu sa prikláňame aj my, pretože väčšina stratégií nie je vedome plánovaná. Sú to, jednoducho povedané, rozhodnutia, ktoré človek v danom období pod vplyvom daných okolností príjme podľa svojho najlepšieho uváženia. Domácnosti uplatňujú stratégie bez toho, aby si to členovia
domácnosti uvedomovali a vedome tieto stratégie vymýšľali. Skutočnosť, že domácnosť dokáže organizovať rozličné zdroje formálnej, neformálnej a domácej práce, môže byť braná ako dôkaz používania stratégií, či už sú plánované alebo nie.
Vidiecka domácnosť a jej zdroje
Väčšina štúdií sa pri skúmaní životných stratégií a zdrojov nezaoberá primárne činnosťou jednotlivca, ale činnosťou domácnosti, ktorej je súčasťou. Kľúčovou analyzovanou jednotkou je teda domácnosť, v rôznorodom prostredí krajín, krajov, príp. okresov
s nižším príjmom je práve domácnosť tým miestom, kde sa stratégie jednotlivcov stretajú. Napriek tomu je ale jasné, že domácnosti musia byť umiestnené aj chápané v širších vzťahoch a súvislostiach, „uhniezdené“ v rozličných geografiách, vrátane ďalších
domovov, pracovných miest, smerovaní spoločenstva, obytného domu, ulice, rodinného domu, napríklad vo vzdialenejšej lokalite, miest, práce v zahraničí a pod. (Smith,
Stenning, 2006: 13). Takže na domácnosť sa pozerá ako na „uzol v mnohovrstvovej pavučine, alebo ako na centrum mnohých sietí a vzťahov: ekonomických, sociálnych
a technologických“ (Wheelock, Oughton, 1996: 156). Viac ako len centrum analýz je domácnosť miestom vstupu, akési pootvorenie dverí, ktoré nám umožňuje mapovať širší
priestor živobytia a porozumieť konštruovaniu a používaniu zdrojov v tomto živobytí.
Základná definícia chápe domácnosť ako skupinu rodinných príslušníkov, ktorí bývajú pod tou istou strechou, spolu stolujú a majú spoločný základ výroby a spotreby
Táto definícia je v podstate v súlade so základným chápaním rodiny ako jednotky spotreby, výroby a sociálnej reprodukcie (Torsello, 2005: 111). Treba si však uvedomiť, že
aj keď je domácnosť často stotožňovaná s rodinou, počet rodinne nepreviazaných domácností rastie. A keďže je domácnosť z vyššie uvedených dôvodov predmetom častých ekonomických a sociálnych analýz, termín domácnosť by sme mali vnímať za natoľko všeobecný, aby zahŕňal rozmanitosť rozličných foriem rodiny, ale tiež členov
domácnosti, ktorí nie sú príbuzní. Dôvodom, prečo je pri jednotlivých analýzach jednotkou skúmania domácnosť, je aj fakt, že napriek tomu, že záujmy a stratégie jednotlivých členov domácnosti môžu byť individuálne, každá prijatá stratégia jednotlivca
zahŕňa aj ostatných členov domácnosti, a preto je stratégia domácnosti výsledkom
spoločnej zhody. V podobnom zmysle argumentuje Sik (1988 v Pahl 1988): domácnosť
sa stala jednotkou analýz, pretože je to práve domácnosť, čo definuje ekonomické ciele, robí dôležité rozhodnutia ako tieto ciele napĺňať a (do určitej miery) má aj silu organizovať prácu svojich členov.
Alena Rochovská – Juraj Majo
11
Pri skúmaní a hodnotení hospodárenia domácností Burawoy a kol. (2000) využívajú systém teórií ‘assets’, čiže zdrojov.2 Autori vo svojom výskume zasadenom do ruského kontextu identifikujú štyri hlavné kategórie zdrojov, ktoré „sú odvodené jednak
z transformácie na trhové hospodárenie, ale aj ako dôsledok sovietskej minulosti“. Prvými sú materiálne zdroje (‘material assets’), čiže byty, autá, chaty, ktoré zabezpečujú
domácu produkciu. Druhými sú „zdroje zručností“ (‘skill assets’), medzi ktoré patrí
vzdelanie, odborná hodnosť, fyzické zručnosti, ktoré môžu byť využiteľné na trhu práce, ale takisto rozvinuté pri hospodárení domácnosti. Tretia a štvrtá sústava zdrojov sa
viac vzťahujú na výmenu a redistribúciu. Sociálne vzťahy (‘social assets’) odkazujú na
väzby rodinných príslušníkov a priateľov, od ktorých sa môžu jednotlivci, prípadne domácnosti dovolávať pomoci alebo ku ktorým sú viazaní. Spolu tvoria hospodárstvo
darčekov a pomoci. Poslednými sú občianske zdroje (‘citizenship assets’), tie, ktoré
môže poskytovať štát vo forme dôchodkov, detských prídavkov, rôznych typov sociálnej podpory a podobne (Burawoy a kol., 2000: 47).
Napriek rozdielom medzi jednotlivými typmi zdrojov, všetci autori používajúci tento termín sa zhodujú v tom, že jednotlivé zdroje nepracujú jednotlivo, ale navzájom
spolu súvisia a pôsobia vo vzájomných kombináciách. Zdroje, ako napríklad pôda, by
boli zbytočné bez zručností, sociálnych väzieb a ďalších materiálnych zdrojov potrebných na zabezpečenie práce na pozemkoch. Naproti tomu iné zdroje sa vzájomne posilňujú – domácnosti so silnejšími sociálnymi väzbami budú pravdepodobnejšie lepšie
vedieť, kde a ako sa domáhať občianskych zdrojov a pod.
Nielen zdroje pôsobia vzájomným podporovaním sa alebo vylučovaním jeden druhého, aj stratégie domácností rozvíjané na ich základe môžu stáť v rozpore tak často,
ako môžu byť vzájomne koherentné. Dôležité je tiež to, že zdroje nemôžu byť oddelené od vzťahov, ktoré im dodávajú význam (DFID, 2001, v Stenning a kol., 2010: 64).
Všetky tieto zdroje a stratégie teda pôsobia vo vzájomných kombináciách a vždy sú využívané v širokom sociálnom, ekonomickom a politickom kontexte, majú svoje priestorové aj časové vyjadrenie. Diverzita typov hospodárenia v kombinácii s rôznorodým
prostredím a ďalšími súvislosťami podľa Beallovej a Kanjiovej (1999: 3) komplikuje
identifikáciu používaných zdrojov, ktoré jednak umožňujú rozličné stratégie, alebo
k nim nútia.
P O Ľ N O H O S P O D Á R S K A P Ô DA – NA J V Ý Z NA M N E J Š Í M AT E R I Á L N Y
Z D ROJ D O M Á C N O S T Í Ž I J Ú C I C H NA V I D I E K U ?
Vidiecka spoločnosť na Slovensku bola počas dlhého obdobia vývoja výraznejšie závislá od materiálnych podmienok a zdrojov ako v súčasnosti. Nedostatok alebo neexistencia vhodných materiálnych podmienok spôsobovala vo vidieckej komunite zmeny,
či už v podobe pauperizácie vidieckeho spoločenstva, dočasných či trvalých migračných presunov v rámci širšieho okolia alebo aj vzdialenejších regiónov. Najčastejšie sa
uvedené zmeny v roľníckom spoločenstve vyskytovali v horských oblastiach Sloven2 Podľa prekladových slovníkov sa slovo asset prekladá ako „prínos“, „aktívum“ alebo „zisk“. My za najvýstižnejší v našom kontexte považujeme preklad assets ako „zdroje“, ktoré vystihujú hodnotu, užitočnosť a prínos rozličných materiálnych aj nemateriálnych „vecí“ v súvislosti s hospodárením domácností.
V niektorých spojeniach môže byť slovo ‘asset’ chápané a prekladané aj inak, napríklad za ‘social assets’
považujeme sociálne vzťahy a väzby, ktoré ale tiež môžu predstavovať významný zdroj hospodárenia domácnosti (pozn. autorov).
12
ŠTÚDIE
ska (najmä Kysuce a Orava), ktoré slovenská tradícia pomenovala ako jedny z najchudobnejších regiónov Slovenska. Skutočne, málokedy bývali ako chudobné označované
nížinné lokality, preto sa aj nepoľnohospodárske zdroje obživy najviac vyvinuli v hornatých oblastiach Slovenska, ktoré im vtlačili neopakovateľnú súčasť ich vlastnej identity. Hoci bolo Slovensko vo svojej podstate silne agrárnou krajinou, jej súčasťou sa tak
stali aj iné spôsoby obživy (murárstvo, podomový obchod, baníctvo, olejkárstvo, drotárstvo a pod.).
Podstatou života v našej krajine bola po stáročia pôda. Entita, ktorá zabezpečovala
obživu pre súčasné aj nasledujúce generácie, jej vlastníctvo bolo zdrojom sociálneho
statusu a z neho vyplývajúcich výhod pre ďalšie aspekty života. Takisto jej zveľaďovanie a stav bol prejavom zručnosti a šikovnosti jej vlastníka, a preto stála v hierarchii
hodnôt na prvom mieste. Starostlivosť o pôdu bola prvoradejšia ako starostlivosť o dom
a vlastné materiálne, ale i duchovné pôžitky. Rozširovanie vlastníctva pôdy, nielen dedením, ale aj ženbou či vydajom, prípadne odkúpenie pôdy od zadĺžených susedov bolo v minulosti považované za jediný spôsob rastu poľnohospodárskej produkcie a živobytia rodiny, kým konzervatívny roľník nebol prístupný technickým novotám či
celkovej modernizácii vidieka (Cambel 2005: 125). Ako vo svojej práci dokazuje D. Torsello (2005: 5), pôda predstavovala fenomén, ktorý napomáhal vytvárať a udržovať pevné puto medzi príbuznými posilňovaním vzájomnosti, reciprocity, rozdelenia úloh
a dôvery. Významné postavenie pôdy v živote roľníka predstavovalo jej postavenie ako
určovateľa a meradla hodnôt - hodnota jednotlivca a rodiny sa merala podľa veľkosti pôdy, ale aj schopnosťou viesť hospodárstvo a pracovným výkonom na ňom (Slavkovský,
2002: 120). Dôležitosť vlastníctva je teda omnoho viac ako len čiste ekonomická. Slovami D. Kaneffovej „relatívne neutrálny pojem ,pôda‘ dosahuje politický, historický a sociálny význam ďaleko za hranicami svojej ekonomickej funkcie“ (Kaneff, 1998: 30).
Dokonca aj v oblastiach, kde obyvateľstvo nachádzalo živobytie v iných, neroľníckych zamestnaniach, sme svedkami toho, že pôda predstavovala istotu, ktorá aj v čase
hospodárskych kríz a viac či menej trvajúceho úpadku remesla predstavovala zaručený a ťažiskový zdroj obživy. Príkladom je tradičné garbiarske mestečko Brezová pod
Bradlom. Rozvoj garbiarstva v tomto meste napredoval nerovnomerne, miestami predstavoval istý dlhšie trvajúci zdroj obživy, inokedy, najmä v dôsledku hospodárskych
kríz, zasa menší. Napriek tomu zostávalo vlastníctvo pôdy dominantné a ani obdobia
prosperity nepresvedčili tamojších garbiarov o neopodstatnenosti vlastníctva pôdy
(Číčelová, 2001: 62). Podobný prípad dôležitosti a istoty zabezpečenia v pôde predstavovali rodiny podomových obchodníkov (Šusteková, 2007: 115), kde muži obyčajne
odchádzali do sveta na jar po dokončení sejby, vracali sa nakrátko domov na sušenie
sena a žatvu. Previazanosť s pôdou bola teda silná aj v prípade nových a zdanlivo jednoduchších možností obživy. Rodina opúšťala pôdu len v prípade migrácie, spočiatku
na Dolnú zem, neskôr do zámoria, kde však väčšinou pracovali ako robotníci, prípadne remeselníci. Najmä v prípade trvalého vysťahovalectva na severoamerický kontinent sa ukázalo pretrhnutie vzťahu k pôde ako najvýraznejšie. V mnohých prípadoch
absentovala akákoľvek poľnohospodárska práca, nakoľko sa imigranti uplatňovali v robotníckych a baníckych pozíciách. Fenomén hodnoty pôdy tak v nových podmienkach
strácal pre slovenského jednotlivca a rodinu význam, čo sa napríklad prejavilo aj v premenách či zániku domácich folklórnych zvyklostí a povier súvisiacich s poľnohospodárskou činnosťou (Bielik, 1980: 82).
Alena Rochovská – Juraj Majo
13
Vzťah pôdy a človeka v súčasnej domácnosti – výsledky empirického
výskumu
Podľa Wallaceovej (2002: 281) sa práve v spoločnostiach s rozsiahlymi sociálnymi
zmenami, keď domácnosti zostávajú v zložitej situácii vyššieho rizika a neistoty, stratégie domácnosti stávajú dôležitejšími. Domácnosti sú nútené byť aktívnejšie a čerpať
z rôznych zdrojov, aby prosperovali alebo aspoň prežili. Takéto okolnosti možno podľa Wallaceovej nájsť v postkomunistických krajinách a za určitých podmienok aj v prostredí postfordizmu.
Slovensko prechádza zložitými spoločenskými zmenami už viac ako dve dekády.
Dopady celospoločenskej transformácie, výrazne ovplyvnené neoliberálnymi politikami orientovanými na zodpovednosť jednotlivca, nachádzajú svoj zreteľný obraz v zmenenej sociálnej situácii domácností (napr. Stenning a kol., 2010; Rochovská, Kotrasová,
2010). Výrazne sa zvýšili sociálne nerovnosti, pretrváva, dokonca narastá problém
chudoby (podľa EU SILC 2010 bolo rizikom chudoby ohrozených 12 % obyvateľov Slovenska, viac ako 650 tisíc osôb, čo znamená v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi nárast miery rizika chudoby). Domácnosti sa prispôsobujú týmto zmeneným podmienkam rôznymi spôsobmi, dochádza k diverzite stratégií každodenného života vo vzťahu
k praktikám produkcie a spotreby. V tomto kontexte sa javí výskum životných stratégií
v slovenských domácnostiach v súčasnosti ako mimoriadne aktuálny.
Našou úlohou v tomto príspevku je odhaliť a identifikovať tieto stratégie, pokúsiť sa
charakterizovať špecifiká hospodárenia domácností na slovenskom (postsocialistickom) vidieku najmä na základe výsledkov trojročného výskumu v slovenských domácnostiach. V súlade s predpokladom pretrvávajúcej dôležitosti pôdy pre vidiecku
domácnosť sa bližšie zameriame na vzťah k pôde a jej využívanie, poľnohospodárske
aktivity domácností (význam samozásobiteľstva a jeho premeny) a ich úlohu pri utváraní a udržiavaní živobytia v domácnostiach.
Ako dokazujú viacerí autori, samozásobovanie službami alebo potravinami patrí
v našich podmienkach k bežným súčastiam hospodárenia rodín. Prežíva ešte z čias
rodinného hospodárstva, ale tvorí bežnú súčasť vidieckeho spôsobu hospodárenia aj
v súčasnosti. Najmä vo vidieckom prostredí sa v minulosti náklady na potraviny značne redukovali samozásobiteľstvom, záhumienkovým hospodárením, výdavky za určité práce, napr. pri výstavbe domu, znižovali výdatným prispením rodinnej a susedskej
výpomoci (napr. Filadelfiová, Guráň, 1997; Danglová, 1997).
Nepochybujeme, že výraznú úlohu pri výbere životných stratégií zohrávajú regionálne špecifiká ovplyvnené prírodnými podmienkami, ale aj ekonomickou situáciou
a jej časovou variabilitou. Ako príklad možno uviesť región Oravy s charakteristickými
podmienkami: polohou, georeliéfom, tradíciami, pretrvávajúcim vlastníctvom strojov
a mechanizmov, ale najmä rozsiahlych plôch pôdy, ktorú „je obyvateľom ľúto“ nechať
ležať úhorom, ale aj pomalším a menej efektívnym združstevňovaním v socializme,
v ktorom možno pozorovať špecifické stratégie najmä v súvislosti s využívaním poľnohospodárskej produkcie. Avšak komplikované a často latentné rozdiely vo vytváraní
a udržiavaní životných stratégií v jednotlivých regiónoch v tejto štúdii neanalyzujeme,
ale prinášame pohľad na slovenský vidiek ako celok.
Domácnosti, ktoré sme navštívili počas nášho výskumu, boli z piatich rôznych regiónov Slovenska, ich výber nebol primárne zameraný na špecifický charakter poľnohospodárskych aktivít v tej ktorej lokalite, ale mal odrážať variabilitu stratégií každodenného prežívania v období zložitej ekonomickej situácie. Pre potreby tohto článku
14
ŠTÚDIE
nás ale viac ako lokalita budú zaujímať sociálne a demografické charakteristiky domácností. Veková štruktúra, veľkosť domácnosti, počet generácií žijúcich v rámci jednej domácnosti, formálne aj neformálne ekonomické aktivity jednotlivých členov, ale
najmä prístup domácnosti k zdrojom sú dôležitými premennými, ktoré ovplyvňujú výber stratégií domácnosti.
Nasledujúce príklady, ktorými sa pokúsime poukázať na diverzitu životných stratégií slovenských vidieckych domácností, vzišli zo stovky štruktúrovaných rozhovorov
vykonaných v období rokov 2009 – 2011 v piatich regiónoch3 (Závod a Moravský Svätý
Ján; Novoť a Oravská Jasenica; Lazy pod Makytou, Lysá pod Makytou, Záriečie, Mestečko a Dohňany; Muráň a Muránska Dlhá Lúka; Papín, Zubné a Pichne). Ide o užší výber z 506 domácností, ktoré sa v týchto rokoch zúčastnili na rozsiahlom výskume životných stratégií na slovenskom vidieku. Výroky sú hlasmi členov týchto domácností
z viacerých generácií a demografických štruktúr - rozprávajú o živote a životných skúsenostiach na vidieku, hospodárení a zmenách, ktorými hospodárenie, ako aj celkovo
vidiek v súčasnosti prechádza.
Reflexia spoločensko-politických zmien a ich dopadov na vidiek
Základným predpokladom účinného využívania pôdy je vzťah k nej a ekonomicko-spoločenské dimenzie tejto komplikovanej rovnice. Človek, ktorý takmer celý život prežije vo vidieckom prostredí, citlivo vníma všetky premeny a intenzívne porovnáva predchádzajúci stav so súčasným. Je nespochybniteľné, že významným zlomom v slovenskom poľnohospodárstve bol rok 1989. Najmä v súvislosti s neskôr prebiehajúcou
transformáciou poľnohospodárskych družstiev časť vidieckej populácie reflektuje tieto zmeny veľmi citlivo. V mnohých obciach sa totiž obyvateľstvo s ich existenciou stotožnilo a stali sa dôležitým prvkom lokálnej identity. Neraz však prechod k súkromnému vlastníctvu nesplnil očakávania a vedúci pracovníci sa neraz k zverenému majetku
stavali s rozličnou mierou zodpovednosti, resp. nezodpovednosti (Danglová, 2004: 132).
... potom prišiel ten cirkus, čo volali revolúcia, potom sa všetko zmenilo, družstvá začali krachovať, ste videli ako to upadá z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac. Že nikto sa o to nestará, že každý sa snaží len si zobrať čo najviac a ísť preč a bolo to o ničom
(M, 1948, Muráň, dôchodca).
Na dobrej prosperite mnohých JRD sa podieľala transformáciou zasiahnutá celá generácia roľníkov, neskôr družstevníkov. Táto generácia, ktorá prešla v 50. rokoch 20.
storočia frustráciou spôsobenou kolektivizačným procesom, sa z nej vymanila zásluhou tvrdej práce poháňanej prísľubom lepšieho života svojich potomkov. Ťažko sa jej
teraz zmieruje s faktom, že práca jej rúk a mozgov bola obetovaná v záujme transformačných procesov 90. rokov 20. storočia, ktoré nemali ambíciu rehabilitovať roľnícky
stav v životaschopnej podobe na súčasné podmienky. Neposkytovali ani životaschopnú alternatívu, aby sa výsledky snaženia celých generácií vidieka zhodnocovali bez
ekonomických pádov, bez straty jeho životných istôt (Kadlečík, 2007: 60-61).
V staršej, ale aj v strednej generácii tak etapa transformácie v mnohom zosilnila pocit nostalgie a prehĺbila nedôveru k novému spoločensko-politickému systému. Na zá3 Závod a Moravský Svätý Ján sú obce na Záhorí; Novoť a Oravská Jasenica – Orava; Lazy pod Makytou, Lysá pod Makytou, Záriečie, Mestečko a Dohňany sú obce na strednom Považí; Muráň a Muránska Dlhá Lúka sú na Gemeri a Papín, Zubné a Pichne sú obce ležiace v severnej časti Zemplína.
Alena Rochovská – Juraj Majo
15
klade výskumu Búrikovej (2004) najmä u starších pretrváva silná nostalgia za socializmom, ktorý je hodnotený ako obdobie relatívneho dostatku, sociálnych istôt a rovnosti. Joose (2007: 250) uvádza skúsenosť naznačovania výraznej línie medzi formou spolupráce v komunizme a teraz. Kým v socializme sa za spolupatričnosťou skrýval motív
spoločného blaha a dobra, v súčasnosti sú to záujmy jednotlivca.
... málo majú toho ľudia. Dakedy sa napríklad vyháňali kravy na pašu, keď som bol
chlapec, takých 20 kusov, teraz len dve tri kravy keď niekto má (M, 1963, Muránska
Dlhá Lúka, pracovník v doprave),
... jedna krava je ešte v dedine. Aj minule som išla s deťmi po dedine a hovorila som
im, nech si ju poriadne obzrú, lebo o taký rok alebo dva deti nebudú vedieť ako vyzerá
živá krava. Máme pieseň Húsky moje, húsky, tak vysvetľujem rukami, nohami, zubami
všetkým, ako to je s tými húsatkami odmalička, oni si to nevedia predstaviť, pretože oni
to už nevidia... (Ž, 1954, Zubné, učiteľka ZŠ),
Ja neviem, no skoro v podstate robil každý a musel robiť každý. Jasné, že sa kradlo,
jasné, že boli flákači, ale museli robiť. U nás, keď by človek tak pospomínal sú takí, čo
vlastne od toho 89. nerobia. Načo? Je sám, ja keď som ešte robila, tak som mala ešte menej než on a mal všetky výhody, sociálky a ja neviem čoho. Takže načo by robil? Dostane
sociálku, dostane na bývanie príspevok, dostane, ja neviem, vianočný príspevok a ešte
sa bude rozčuľovať, že má málo (Ž, 1969, Lazy pod Makytou, invalidná dôchodkyňa),
Ale nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. My počítame, že k lepšiemu to nepújde. Lebo vidíte, že ten svět speje k záhube. Vraždy na dennom poriadku. Teraz syn
zabil mamu, syn zabije otca, starú babku a takto, ja nevim no...
Žena: Ja povim, že blahoslavení komunisti (M 1952, Ž 1953, Moravský Svätý Ján, vodič a invalidná dôchodkyňa).
Nové politické zriadenie prinieslo nápravu aj vo vlastníckych vzťahoch poľnohospodárskej pôdy. Návrat súkromného vlastníctva poľnohospodárskej pôdy však najmä
pod vplyvom novej organizácie pracovného času (odchádzka za prácou, neistota stáleho zamestnania), ale aj z dôvodu veľkej časovej a finančnej investície a oslabenia
vzťahu k tomuto typu práce väčšinou nepriniesol očakávané oživenie vzťahu k poľnohospodárskej práci a pôvodnej tvári slovenského vidieka. Hoci po transformácii vlastníctva sa javilo, že sa začalo opäť uvažovať o pôde ako materiálnej hodnote, tento pocit
však komplikovali napríklad nedotiahnuté vlastnícke pomery, vznikajúce konflikty na
rôznych úrovniach, ale aj závisť voči tým, ktorí chceli súkromne hospodáriť (Danglová, 2004: 75-77). Očakávalo sa tiež, že po rozbití socialistického agrokomplexu sa slovenský roľník prebudí zo štyridsaťročnej letargie, ktorá bola len určitým vybočením
z vývoja, a vráti sa k pôvodnému individuálnemu hospodáreniu na pôde (Danglová,
Námerová, 1999: 324).
... aj to je už na ústupe. Napríklad tuto za nami cez ulicu, tam boli zhruba dva lány,
asi 10 ha pôdy družstva a o tú pôdu bol boj, dnes tam chce pestovať už len málo ľudí
(M, 1966, Muráň, živnostník).
Skúmané domácnosti, ktorých výpovede nám umožňujú lepšie pochopiť zmeny na
16
ŠTÚDIE
slovenskom vidieku, sme rozdelili na dve skupiny. Prvú skupinu tvoria domácnosti,
ktoré majú aktívny vzťah k pôde, s rôznou intenzitou ju využívajú na získavanie základných rastlinných a živočíšnych produktov, či už na spotrebovanie v užšom alebo
širšom kruhu rodiny, priateľov a susedov, alebo sú tieto produkty využívané na finančné zhodnotenie a príspevok do rodinného rozpočtu. Zvláštnu kategóriu v aktívnom prístupe k pestovaniu tvorí novo sa etablujúca skupina jednotlivcov a rodín, ktorá od tejto formy hospodárenia nie je závislá, dokonca si je vedomá finančnej
stratovosti, ale považuje ju za formu aktívneho trávenia voľného času a súčasť oddychu
v rámci spôsobu života na vidieku. Domácnosti v tejto kategórii by sme mohli zaradiť
do skupiny malých hospodárstiev (Danglová, Námerová, 2004: 327). Na jednej strane
reprezentuje staršiu generáciu jednotlivcov a ich potomkov, ktorí boli počas kolektivizácie poškodení a pôda je pre nich hodnotou rodinného dedičstva. Pôda predstavuje
pre tieto rodiny vítaný zdroj príjmov popri zamestnaní, obhospodarujú ju prevažne
vlastnými silami a je pre ne charakteristický nízky až nulový stupeň komercializácie
produktov. Druhú skupinu tvoria vidiecke domácnosti s pasívnym prístupom. Poľnohospodársku alebo lesnú pôdu majú vo vlastníctve, ale ju z rôznych príčin nevyužívajú. Sem môžu byť zahrnuté aj domácnosti, ktoré aktuálne ešte vykonávajú poľnohospodárske práce, avšak vedome sa tejto činnosti venujú s postupne sa zmenšujúcou
intenzitou a vidinou skorého konca. Neraz to súvisí s tým, že právny a administratívny
presun reštituovanej pôdy prebehol rýchlo, avšak na jej využitie chýbali prostriedky
a podmienky. Okrem nevlastnenia strojového vybavenia boli často v dvoroch rodinných domov prestavané alebo úplne zbúrané hospodárske stavby (Michálek, 2002: 52).
Odhaľovanie týchto príčin, či už pasívneho alebo aktívneho prístupu domácností
k pôde nám umožňuje identifikovať stratégie živobytia domácností na vidieku, odhaľovať spôsoby, akými sa domácnosti vyrovnávajú s nepriaznivou sociálnou situáciou,
ale aj sledovať formovanie skupín obyvateľov s rozdielnym statusom a ich špecifický
postoj k domácej poľnohospodárskej produkcii.
1) DOMÁCNOSTI S AKTÍVNYM PRÍSTUPOM
K POĽNOHOSPODÁRSKEJ ČINNOSTI
Keď je financií málo...
Napriek tomu, že drvivá väčšina respondentov označila domáce pestovanie z finančného hľadiska ako neefektívne, našli sa aj takí, ktorí označili domácu poľnohospodársku produkciu za finančne výhodnú. V chudobných domácnostiach s nízkymi
príjmami je často považovaná domáca produkcia za potrebnú. Práca v záhrade predstavuje akúsi ďalšiu prácu, iné zamestnanie, výsledky ktorej sú práve domáce poľnohospodárske produkty. V domácnostiach, kde už nie je možné zlepšiť životnú situáciu
zvýšením príjmu (najmä v regiónoch s nízkymi mzdami a limitovanými možnosťami
zamestnať sa), nastupuje znižovanie spotreby (kupujú sa iba produkty, ktoré nemožno dopestovať). Je to typický príklad tzv. obranných stratégií (Burawoy a kol., 2000:
48), keď je riziko rozmiestnené na viacero produktívnych aktivít, ani jedna však nevyužíva prostredie trhu (v zmysle podnikateľských aktivít).
Keby bol ten plat lepší, tak sa tu nebudem trápiť s pestovaním a pôjdem si kúpiť. Tu
sa musí človek snažiť, nasadiť si niečo lebo ísť do Humenného všetko kupovať, to je zbytočné (M, 1955, Papín, invalidný dôchodca),
Alena Rochovská – Juraj Majo
17
Ešte tú mrkvu, ten zemiak človek doma má, rozumiete, sám si pomôže. Prasiatko
sme zabili, tiež sme si pomohli, nekupujem tak mäso, len si dokúpim stále trošku, ale
už mi netreba tak veľa. Že dá sa prežiť. Nie žiť, ale prežiť (Ž, 1968, Zubné, krčmárka).
Za výhodný je považovaný najmä fakt, že produkty dopestované doma nie je potrebné kupovať. Veľkú úlohu pri hodnotení finančnej výhodnosti zohráva aj to, že netreba platiť ľudí zúčastňujúcich sa na práci nevyhnutnej pri domácej produkcii, všetko
zvládajú členovia domácnosti, prípadne recipročne v rámci širších sociálnych sietí.
A na druhej strane aj ušetrím na tom, že máme svoju zeleninu na pol roka alebo na
trištvrte roka potom zabezpečenú. To je ďalšia vec, určite (Ž, 1978, Oravská Jasenica,
technička),
Áno, tým si práve vypomáhame, že zeleninu si pestujem tu, zemiaky si pestujem vzadu a to už je pomoc. Tohto roku sme museli kupovať zemiaky, lebo nebol úrodný rok,
takže asi meter zemiakov sme kupovali, ale zeleninu nie, tej máme dosť. A minulého roku sme ani zemiaky nekupovali (Ž, 1966, Papín, nezamestnaná),
Zemiaky nekupujem, ani zeleninu. Len sem tam. Väčšinou aj cibuľu mám, aj cesnak
na celý rok (Ž, 1968, Zubné, krčmárka).
Iba vo výnimočných prípadoch bola považovaná domáca poľnohospodárska produkcia za nevyhnutnú. Tieto prípady predstavovali skôr „extrémne“ príklady, napríklad domácnosti s veľmi nízkym príjmom alebo domácnosti úplne závislé od štátnej pomoci, ktoré nemali nijaké iné dostupné zdroje na zvýšenie svojho príjmu; nemali
možnosť získať formálne zamestnanie, nemali dostatočné zručnosti alebo zdravie pre
neformálne možnosti zárobku, navyše často mali slabo rozvinuté sociálne siete. Na
druhej strane disponovali inými zdrojmi, najmä mali dostatok času na prácu v záhrade, ktorý im umožnil získať domáce produkty. Pre tieto domácnosti predstavovala domáca produkcia nevyhnutnú súčasť živobytia.
Ty brďo, to si ani neviem predstaviť (bez produktov zo záhrady). Nie, nedokážeme všetko
poplatiť len z toho, čo dostaneme od štátu, už míňame finančnú rezervu, čo máme. Ešte kým
je rezerva, je rezerva, ale potom uvidíme, že čo (Ž, 1955, Muráň, invalidná dôchodkyňa),
Tak pomôžeme si tým, lebo mäso nekupujeme skoro vôbec, len raz za čas. Proste máme to pole a máme ešte dosť času, tak chováme (Ž, 1968, Zubné, kuchárka).
„Neoplatí sa to, ale domáce je domáce“
Hoci sa veľká väčšina domácností zhodla, že z hľadiska samozásobovania nemožno
hovoriť o veľkom finančnom zvýhodnení, napriek tomu v mnohých domácnostiach
stále pretrváva. Pre tieto domácnosti je práca na poli alebo v záhradách súčasťou životného štýlu, pričom u niektorých nevychádza len z ekonomickej nevyhnutnosti, ale
aj z predchádzajúceho návyku na prácu v poľnohospodárstve, najmä živočíšnej výrobe (Danglová, 1997: 15) a po generácie sa dodržujúcich a dedených tradícií.
Nie je to hobby, no tak bolo zaužívané, tak gazdovali, tak aj my gazdujeme. Tak sme
si zvykli, či ja neviem (Ž, 1968, Zubné, kuchárka).
18
ŠTÚDIE
Do práce na záhrade je zapojená celá rodina. Foto: archív autorov.
Napriek finančnej nevýhodnosti mnohé domácnosti považujú za veľmi dôležité produkty dopestované vo vlastnej záhrade alebo zvieratá dochované „doma“ kvôli kvalite
produktov. Finančná alebo časová náročnosť domácej poľnohospodárskej produkcie je
vyvážená vlastnými, kvalitnými produktmi.
Domáce je domáce. Človek sa aj narobí, ale darmo si to prepočíta, že je v tých supermarketoch dajako lacnejšie. Dá sa len tomu veriť, čo si človek vypestuje. Že žiadna umelina tam, nič. Tu máme svoje hnoje zo statkov, tam žiadne liadky alebo umelé hnojivá
nie sú (M, 1963, Muránska Dlhá Lúka, baník),
Tak, určite to nevyváži, že keby sme to zobrali v peniazoch, ale vyváži to celkom možno čosi iné. A to znamená kvalitu, to sa nedá porovnať. Ja cítim chuť mäsa, ja cítim
chuť mlieka, masla a čudujem sa ľuďom, aj tu ľuďom, že si nevážia to, čo sa dá urobiť
sám pre seba (Ž, 1975, Novoť, žena na materskej dovolenke),
Lacnejšie je kúpiť si to kura v obchode, ale zase tá domáca polievka je vždycky inakšia ako... Ja som bola tak doma naučená, že sme chovali. A je to kvalitnejšie (M, 1954,
Lúky, invalidný dôchodca),
Zemiaky sadíme zo 6 vriec, musím si najať to zasadenie, traktorom. Iba na záhrade
sadíme ručne. A zasa sú ešte výdavky na hnojivá, treba sa starať. Ale zas už potom máme svoju kapustu, zeleninu (Ž, 1962, Novoť, zdravotná sestra).
Alena Rochovská – Juraj Majo
19
Susedská výpomoc pri obrábaní poľa. Foto: archív autorov.
Neplatená, ale vítaná práca
Najmä staršia generácia, zvyknutá na prácu na poliach, udržuje domáce hospodárenie živé. Využíva tak ako jeden z najdôležitejších vstupov svoj čas, ako tzv. neplatenú
prácu. Starší členovia domácností takto často pomáhajú „mladým“ s produkciou zemiakov, mlieka. Jednak predstavujú pracovnú silu, niekoho, kto je stále doma, čo je
v prípade starostlivosti o živé zvieratá nevyhnutnosťou. V takýchto domácnostiach sa
tiež často varí, pričom vzniká odpad, ktorý slúži ako krmivo pre zvieratá. Vtedy sa
chov (najčastejšie sliepok a ošípaných) oplatí. Hoci by sa takýto chov z finančného hľadiska neoplatil alebo len veľmi málo, pre mnohých starších členov domácnosti predstavuje starostlivosť o zvieratá zmysluplné vyplnenie času.
Sliepky chováme, to pre mamu, má 80 rokov, tak aby sa mala aspoň s kým porozprávať cez deň. Aby bola nútená chodiť a tak (M, 1966, Muráň, živnostník),
Sliepky máme, u nás to babka akosi má stále, aby mala čo robiť, lebo ona bez toho...
A je dobré to vajíčko. A takisto kúpime sem tam brojlerov a prechováme ich so žihľavou
a tak a to mäso je úplne iné (Ž, 1944, Lúky, dôchodkyňa).
Veľmi dôležitú úlohu zohrávajú aj širšie sociálne vzťahy, ktoré sa na vidieku stále
udržujú ako veľmi silné a vďaka ktorým mnohé aktivity domácej poľnohospodárskej
produkcie pretrvávajú. Je to najmä pomoc pri sezónnych prácach (so senom, so zemiakmi), výmena produktov (hnoj...). Táto reciprocita funguje a zabezpečuje pretrvávanie tradície domácej produkcie.
Ó bože, všetko pestujem. Paradajky, papriku, uhorky vo fóliovníku a v záhrade mrkvu a tak. Hnoj, to mi dovezú susedia, ja im dám jedno vínko, teraz porýľujem, porobím
si všetko (M, 1928, Novoť, dôchodca),
20
ŠTÚDIE
Oplatí sa mi pestovať, lebo sama si rýľujem, aj keď som invalidná, pretože berú aj
5 až 7 eur za zoranie. Keď to dám rozrobiť na jar, takisto 5 eur. Poriadkovať, ohrnúť, za
všetko sa platí. Za služby sa proste platí, tak by sa mi to vôbec nevyplatilo, skôr by sa mi
vyplatilo potom už hotové. Lebo musíte za záhradu daň platiť a keď ja tieto služby mám
zaplatiť, tak potom nemusím mať ani záhradu (Ž, 1954, Papín, invalidná dôchodkyňa),
Tak áno, musíte kupovať zrno, ale keďže pole má v prenájme družstvo, dostávame
nejaké naturálie, sestra nič nechová, tak tá mi dáva zrno, taká vzájomná výpomoc
(Ž, 1955, Muráň, invalidná dôchodkyňa).
Hoci v rámci rodiny sú tieto väzby stále veľmi silné, všetci respondenti sa zhodujú
v tom, že vzťahy sa v porovnaní s obdobím pred rokom 1989 veľmi zmenili k horšiemu.
Ľudia už nemajú toľko času a každý myslí najmä na seba. Kým v socializme ľudia pracovali v zamestnaní počas dňa kratší čas ako v súčasnosti, mali následne viac času zúčastňovať sa na obecných brigádach a zvyčajne aj viac času na posedenie a rozhovor
napríklad v krčme. V post-socialistickom období majú ľudia menšie možnosti plánovania voľného času, nakoľko sú mnohí z nich vzhľadom na spoločenskú situáciu nútení
hľadať spôsoby ako vyžiť (Torsello, 2008: 518). V porovnaní so západnými krajinami
však aj v kontexte presadzovaného kolektivizmu v období do roku 1989 možno hovoriť
o postupnom náraste individualizmu. Spája sa to s poklesom záujmu o komunitný život aj vzhľadom na to, že podstatnú časť dňa trávi jednotlivec mimo svojej obce (týka
sa to najmä zamestnania a vzdelávania). Rovnako aj voľnočasové aktivity už nie sú napĺňané výlučne v obci a komunite, ale stávajú sa viac vecou individuálneho výberu bez
predchádzajúceho ideologického usmerňovania (Falťan, 2009: 14).
V minulosti boli vzťahy lepšie, ako sú teraz. Teraz je väčšia závisť, už je to teraz na dedine ako v meste skoro. Že pomaly ani suseda nevidím. Voľakedy, keď sme sa zobrali
alebo keď sme boli mladší, tak tá ulica aj žila, aj v dedine to bolo inakšie. Teraz to už
je... Už ste prakticky jak na činžáku. Každý zavretý doma, len sem tam niekto vyjde
(Ž, 1965, Závod, žena na materskej dovolenke).
Aj tu zrejme platí, že reťaz je taká silná, ako je jej najslabší článok. Individualizácia
vo vidieckom prostredí ide ruka v ruke s narastajúcimi sociálnymi rozdielmi. Vidiecka
spoločnosť sa začala diferencovať, ľudia disponujú rôznymi zdrojmi, ktoré rôznym
spôsobom využívajú pri každodennej spotrebe, poľnohospodárskej produkcii, zabezpečovaní si bývania a pod. Keď napríklad dom staval každý svojpomocne, čo bolo pre
vidiecke obce typické, bola pomoc susedov, kamarátov a rodiny samozrejmá. Keď sa
sociálne nerovnosti začali zväčšovať, mnohí si dali dom postaviť firme a tak vypadli zo
zoznamu tých, ktorí môžu pomôcť. Migrácia za prácou tiež veľmi zmenila spôsob života ľudí na dedine a zasiahla nielen do rodinného života, ale aj do života spoločenstva
obce.
Životný štýl, relax
Najmä v domácnostiach, kde sú členovia domácnosti zamestnaní, záhradka predstavuje formu trávenia voľného času, relax. V súvislosti s formálnym zamestnaním
(najmä ak je dobre platené) ju nemožno považovať za stratégiu pre zlepšenie živobytia, ale ako súčasť vidieckeho životného štýlu, kde relaxačný pobyt v záhrade prináša
pridanú hodnotu v podobe zeleninových a ovocných produktov, ktoré sú samozrejme
Alena Rochovská – Juraj Majo
21
doplnené kúpeným tovarom. Napriek tomu, že sa pestovanie „neoplatí“ z finančného
hľadiska, pre ľudí práca v záhrade predstavuje dôležitú súčasť života.
Ale záhradku mám preto lebo ja si tam poobede oddýchnem, je tam ticho, pasia
(M, 1953, Muráň, učiteľ),
Lebo tú mrkvu, čo ja vypestujem, tak štyrikrát väčšiu majú v obchode a štyrikrát lacnejšiu ako moja, ale je to relax (M, 1953, Muráň, učiteľ).
Aj malá záhradka pri dome často zabezpečí, že v letných mesiacoch je v nej možné
niečo nájsť. Pestovanie nepredstavuje zdroj obživy počas celého roku, nie je možné robiť si dlhodobé zásoby, ale na pár mesiacov si človek má po čo zájsť do záhrady.
Nepestujeme. Teda mám takú záhradku, čo je akože koníček. Máme tam mrkvu, aj
zeleninu aj zemiaky, ale to nestačí (M, 1966, Muráň, živnostník),
Je to výhodné vyjsť ráno z dverí a zobrať si zeleninu a uvariť si. Nejaké zásoby to extra nie, lebo aj na zemiaky len také políčko v podstate obrábame. Takže nerobíme si z toho nejaké extra zásoby, ale celé leto z toho máme čo jesť (Ž, 1972, Muránska Dlhá Lúka,
učiteľka).
Nadväznosť na iné zdroje
Domáca produkcia pretrváva často aj preto, že nadväzuje na prítomnosť iných zdrojov, ktoré sú vo vlastníctve domácnosti. Môže to byť blízkosť trávnatých plôch, ktoré
je možné kosiť a potom zužitkovať pri chove hovädzieho dobytka. Pestovanie zemiakov je často spojené s chovom ošípaných. Stroje vo vlastníctve domácnosti sú tiež často argumentom, prečo sa v obrábaní pôdy pokračuje. Rovnako dôležitú úlohu môže
zohrávať štruktúra domácnosti: starí ľudia, ktorí boli celý život zvyknutí starať sa o záhradu alebo chovať kravy, prítomnosť detí, ktoré sa starajú o zajace. Odpadky z kuchyne vo viacčlenných domácnostiach, kde sa každý deň varí, slúžia pre sliepky alebo svine.
Tak kŕmime ich tým, čo ostane, napríklad malé zemiaky, alebo kukurica sa vypestuje, takže je ich čím kŕmiť. Keby sme nepestovali, tak by sme ani nechovali (M, 1955, Papín, invalidný dôchodca),
Viete čo, nebolo treba kosiť záhradu, husi a kačky všetko vypásli, tak som povedala,
že sa to oplatí. Oplatiť sa to oplatí (Ž, 1955, Muráň, invalidná dôchodkyňa).
Aktivity domáceho hospodárenia často tvoria uzavretý kruh, ktorý keď sa poruší,
domáce hospodárenie ukončí. Ak domácnosť chová kravy, potrebuje pre ne produkovať seno, čiže kosiť lúky. Kravy zase produkujú hnoj, ktorý je možné zužitkovať pri
pestovaní na poliach. Časť vyprodukovaných zemiakov slúži ako krmivo pre kravy.
Jedna aktivita teda neoddeliteľne nadväzuje na druhú. Akonáhle nie je možné v niektorej z týchto nevyhnutných činností pokračovať, s hospodárením sa končí.
Je to nevýhodné. Chovať sa už určite neoplatí lebo aj tomu sa musí dať niečo zjesť.
A dajme tomu zemiaky, no šak sú a zase by sa muselo viacej a určite len z tých zemia22
ŠTÚDIE
kov sa nevychová nič, takže by sa muselo aj siať a keď si to tak človek zoberie, aj postreky v prvom rade, to je strašne drahé, potom hnojivá a aj tie pohonné hmoty, na traktor, kombajn (Ž, 1969, Lazy pod Makytou, invalidná dôchodkyňa),
Nie. Tie naše ročníky ešte chovajú, ale veľa nie. Ale už ubudlo. My sme mali kedysi aj
kravu, ale odkedy muž ochorel, tak už nie (Ž, 1955, Muráň, invalidná dôchodkyňa).
2 ) D O M Á C N O S T I S PA S Í V N Y M P R Í S T U P O M
K POĽNOHOSPODÁRSKEJ ČINNOSTI
Podstata vidieka sa mení a ľudia s ním tiež
Ako vidno z uvedených citátov, iba výnimočne respondenti uvádzali finančné zvýhodnenie ako pridanú hodnotu z chovu alebo pestovania. Vo všetkých prípadoch to, že
domácnosť produkovala, nadväzovalo na existenciu iných zdrojov domácnosti a zabezpečovanie nevyhnutnej práce členmi domácnosti. Naopak, domácnosti, ktoré v rámci domáceho hospodárenia neprodukovali, veľmi pravdepodobne niektorými dôležitými zdrojmi nedisponovali.
K zmenám v domácom hospodárení dochádza aj zmenami v štruktúre domácnosti.
Domácnosti, z ktorých sa mladí ľudia odsťahujú, postupne ustupujú od chovu domácich zvierat a iba malá časť mladých, ktorí zostávajú žiť na vidieku, sa domácej živočíšnej produkcii venuje. Živočíšna výroba vyžaduje starostlivosť 365 dní v roku – kým
sú starí ľudia, má sa kto starať, mladí nevedia, nechcú alebo nemajú čas – je viazaná na
prítomnosť členov domácnosti, ktorí sú stále doma.
Ľudia to obrábajú, ale už nie ako kedysi. A ja osobne to nepovažujem za potrebné.
Pretože vtedy sa napríklad toľko sadilo, pretože ľudia tým kŕmili dobytok, ktorý chovali. Teraz keď ročne spotrebujem nejakých 50 kíl zemiakov, tak to si kúpim, nebudem
kvôli tomu sadiť (Ž, 1962, Revúca, referentka).
Nie je na to čas, chýba vzťah, zdravie
V mnohých domácnostiach priniesla zmenená spoločenská situácia celkovú zmenu
životného štýlu. Časovo náročné formálne zamestnanie je často prekážkou udržiavania živého tradičného hospodárenia.
Nemám k tomu nejako vzťah. Nie som z takej rodiny ako manžel, kde svokor doteraz
chová hovädzí dobytok. Aj my sme to mali, ale to sme museli chodiť hrabať seno a sprotivilo sa mi to, naozaj mám k tomu taký odpor. Ja som povedala, že nič nebudem chovať. A mám strach zo zvierat, bojím sa sliepky. Psa máme, toho sa akurát nebojím ísť
kŕmiť (Ž, 1979, Oravská Jasenica, učiteľka v ZŠ),
Každý rok zmenšíme tú záhradu o kúsok a zväčšíme trávnik. Ale môžem vám povedať, že s trávnikom je tiež dosť roboty. Ale vždy skrátime tú záhradu, lebo už nevládzeme toľko obrobiť s radosťou, už je to jednoducho drina (Ž, 1934, Záriečie, dôchodkyňa).
Nemá kto pestovať, nie je pre koho
Ako sme už naznačili, pri domácom hospodárení sú dôležité fungujúce sociálne siete, kde členovia domácnosti, prípadne širšieho vidieckeho spoločenstva spoločne praAlena Rochovská – Juraj Majo
23
Veľká časť polí zostáva neobrobená. Foto: archív autorov.
cujú a navzájom si vymieňajú produkty. Od nich potom často závisí, či domácnosti
v hospodárení pokračujú alebo to nechajú. Takisto invalidita alebo choroba niektorého
z členov domácnosti, ktorý hral dôležitú úlohu pri domácom hospodárení, hrá dôležitú úlohu. Často sa pre chorobu pretrhne sled navzájom súvisiacich prác a s gazdovaním sa končí. Niekedy môže hospodárenie zastaviť aj odchod člena domácnosti za prácou mimo región (muži, ale aj ženy často odchádzajú aj na niekoľko týždňov).
To ovocie máme, mrkvu, petržlen, to máme len teraz, celkom sme obmedzili, celkom
málo už sadíme, neni mi treba. Tu mám vedľa nevestu, tá ma najradšej len z obchodu,
takže sa jej ani nesnažím niečo dať. Tá ani zemiaky nechce naše, ona len z obchodu. No
tak ale čo narobím (Ž, 1947, Lysá pod Makytou, kontrolórka).
Neoplatí sa pestovať či chovať
Mnohé domácnosti, najmä tie, ktoré musia dôslednejšie zvažovať pomer príjmov
a výdavkov, na domáce hospodárenie, pozerajú ako na stratégiu a veľmi dôsledne posudzujú finančnú výhodnosť, resp. nevýhodnosť takejto produkcie. Po prepočítaní potrebných vstupných nákladov často s domácim hospodárením končia a potraviny nakupujú v lacnejších hypermarketoch, prípadne dovážajú z Poľska alebo Ukrajiny (tam,
kde to vzdialenosť umožňuje).
Lebo veď teraz dostanete všetko lacné v tých hypermarketoch, v lete aj v zime (M, 1953,
Muráň, učiteľ),
Nepestujeme, lebo mama už na to nemala nervy, tak zrušila všetko. To je malé a to
sa ani neoplatilo, to už si človek kúpi v obchode. A aj tak z tej záhrady nič nebolo dva
roky po sebe, tak sme to nechali tak (Ž, 1968, Lazy pod Makytou, nezamestnaná),
24
ŠTÚDIE
... už ľudia prichodia na to, že ani to gazdovanie sa príliš neoplatí. Aj my máme polia, ale nechali sme to neobrobené, lebo v takých miestach to máte, že traktorom tam nepoorieš, koňa treba prenajať v dedine, to by si za oranie dal viac ako tam (Ž, 1955,
Oravská Jasenica, robotníčka).
Podobne ako pri rastlinnej produkcii sa z hľadiska financií neoplatí chovať ani domáce zvieratá. Vysoké vstupné náklady, či už finančné alebo časové spôsobujú, že sa
od chovu vo väčšine domácností ustupuje. Chýbajúce iné zdroje (seno pre hovädzí dobytok, obilie pre ošípané...) a s tým súvisiaca nevyhnutnosť platiť za všetky nevyhnutné vstupy na chov ho robí nevýhodným.
Ešte prasa čaká na zabitie a koniec. Už to vzdávame. Ani nám netreba tej bravčoviny, už sme starí. Nevyplatí sa nám to. Keď si vezmem, koľko dám za zrno a zráta sa,
koľko to stojí, tak sa to neoplatí. Nie je človek na tom ziskový. V minulosti nás bolo aj
viac, tak aj odpadu bolo viac, že sa to využilo. Aj zemiaky sme sadili, ale dnes už je to
piaty rok, čo zemiaky nesadíme. Keď sme si všetky náklady prerátali, vyšlo to na 5 tisíc
a za to si my dvaja veľa zemiakov môžeme kúpiť (M, 1942, Novoť, dôchodca),
Ale veď už sa to ani neopláca chovať. Šak mama je tiež hore doma na dôchodku, má
čas, má priestory, ale keď máte všetko na to kúpiť, tak to si rovno môžem kúpiť to mäso. Aj keď teda to domáce je iné, samozrejme, že je to chutnejšie (Ž, 1973, Záriečie, pracovníčka v školstve),
Podľa mňa sa viac oplatí kupovať. Lebo keď niečo chováte, tak sa tomu musíte venovať. Podľa mňa sa to dnes neoplatí, akurát, že viete, že to je bio, viete čo jete. Ale ja zas
nie som taký mäsový typ, aby sa mi to oplatilo. Radšej si sem tam kúpim čisté kuracie
prsia a mám pokoj (Ž, 1962, Revúca, referentka),
Nechováme, práveže všetko sme odstavili. Už nemusíme byť ani na dedine. Potom tí
vnúčence ani nebudú vediet čo sú sliepky, ani králiky, ani nic. My sme aj rozmýšľali, že
by sme dom predali a išli niekde na bytovku bývať. Ale vnučka najstaršia hovorí, že čo
ste sa zbláznili? A čo ja pôjdem na prázdniny na balkón? (M 1952, Ž 1953, Moravský
Svätý Ján, vodič a invalidná dôchodkyňa).
Tie domácnosti, ktoré boli po desaťročia zvyknuté na „svoje“ a iba neochotne sa prispôsobujú týmto trendom, často situáciu riešia tak, že si kúpia hotové zvieratá, ktoré
potom doma spracúvajú (prasa, sliepky).
Nie, mali sme prv prasa, ale už vlani sme kúpili len také stokilové a to sme dochovali. A kupujeme na Morave kurence, veľké také na zabitie, ešte ich doma tri týždne pochovám a potom ich zabijeme. A sliepky na vajíčka máme a zajacov veľa (M, 1954, Lúky, invalidný dôchodca).
Domácnosti s limitovaným príjmom naozaj strategicky zvažujú náklady na chov
a pestovanie a porovnávajú ich s inými alternatívami. Najmä tí s najnižším príjmom nakupujú tam, kde je cena najnižšia. Domáca produkcia, ktorá vyžaduje veľké vstupné
investície, je nahradzovaná nákupmi v lacných hypermarketoch, u podomových predavačov alebo v zahraničí (v prihraničných obciach domácnosti deklarovali nákupy
v Poľsku, na Ukrajine, prípadne na Morave). Cena je rozhodujúca.
Alena Rochovská – Juraj Majo
25
Chodí sem taký Poliak do dediny, zeleninu, zemiaky predávať, tak keď nám chýba,
tak si od neho kúpime. Je to také lacnejšie. Alebo keď je na mlieko v obchode akcia, tak
kúpim celý kartón. Mám aj kamarátku v Jednote, tak tá mi zavolá, keď majú niečo, či
nepotrebujem a odloží mi (Ž, 1982, Muráň, žena na materskej dovolenke).
Neoplatí sa predávať
Rodiny dávajú prednosť skôr rýchlym a krátkodobým riešeniam vzniknutej situácie,
ako síce dlhodobo perspektívnejším, ale v danom prostredí menej známym a nevyskúšaným aktivitám. Rovnako sú skeptické aj k rozvíjaniu aktivít typických pre obec v minulosti, najmä poľnohospodárska malovýroba, chov, remeslá a pod. (Filadelfiová, Guráň 1997: 86). Ľudia pracujú na pozemkoch najmä pre vlastnú spotrebu. Predávať tovar
sa im neoplatí, lebo chov je v takom množstve, že stačí len pre vlastnú spotrebu, prípadne sa podelí v rámci rodiny.
Nie, lebo teraz predám a o pol roka si pôjdem kúpiť za 200 korún a predám za 130?
Nie (Ž, 1955, Muráň, invalidná dôchodkyňa).
ZÁVER
Životné stratégie prezentované širokým spektrom autorov vo väčšine výskumov
predstavujú stratégie uplatňované pri zlej ekonomickej situácii domácnosti, v časoch
veľkých zmien a nestability. Pahl (1988: 251) priniesol do tohto stereotypného ponímania problematiky myšlienku, že rozhodnutia prijímané v stratégiách4 nemusia byť
len produktom abstraktných síl, ako napríklad kapitalizmu, ale môžu byť tiež následkom aktívneho výberu v tom zmysle, že ľudia môžu preferovať napríklad pestovanie
zeleniny a ovocia ako kreatívnu aktivitu pre vlastné potešenie, a nielen z dôvodu núdze. Stratégie tiež nemusia byť len metódou na prežitie, ale aj spôsobom ako zlepšiť
spoločenský status domácnosti. Táto myšlienka poukazuje na to, že stratégie domácností by mali byť skúmané tak, aby bolo jasné, čo ľudí viedlo k ich uplatňovaniu. Preto
sa ako najlepšou metódou výskumu okrem dotazníkov ukázalo interview, ktoré umožnilo rozprávať sa s ľuďmi o jednotlivých dôvodoch.
Skúmanie denných skúseností domácností a vplyvu meniaceho sa vidieckeho prostredia na výber a používanie životných stratégií vyžaduje upustenie od makrogeografického rozsahu analýz a zameranie sa na mierku domácností.
Vidiecka populácia sa výrazne odlišuje od mestskej populácie v systéme rodinného
hospodárenia. Nižšia kúpyschopnosť sa prejavuje vo zvýšenom samozásobiteľstve,
v kombinácii rôznych druhov príjmov, v značnej remeselnej a individuálnej zručnosti
často spojenej s vysokým podielom vzájomných výpomocí, vo vysokej miere sociálnej
kontroly atď. Uvedené fenomény naznačujú budúce možné rozvinutie určitých vývojových trendov, ktoré sa môžu navzájom rôzne kombinovať, niektoré aktivity sa môžu
zvýrazňovať na úkor potláčania iných, a tak môžu vytvárať široký a diferencovaný vejár vidieckej society.
S postupnou diferenciáciou spoločnosti narastá aj variabilita životných stratégií,
ktoré domácnosti využívajú pri zabezpečovaní živobytia v každodennom živote.
4 Podobný koncept využila Pavlovskaya (2004) pri skúmaní tzv. mnohonásobného hospodárenia (“multiple economies”), ktoré zahŕňalo formálnu prácu, neformálnu ale platenú prácu, neplatenú prácu v domácnosti, pomoc bez nároku na odmenu, pomoc v rámci rodinných, priateľských a susedských vzťahov a pod.
26
ŠTÚDIE
Výsledky výskumu potvrdili veľkú variabilitu životných stratégií spojených s poľnohospodárskou pôdou. Spoločným menovateľom sú zdroje, ktorých existencia, prípadne nedostatok predstavujú nevyhnutnú súčasť rozhodovania. Keďže pri tomto výskume išlo o domácnosti žijúce na vidieku, existencia poľnohospodárskej pôdy bola na
rozdiel od situácie v domácnostiach žijúcich v mestách (Stenning a kol., 2010) skôr samozrejmosťou. Možno povedať, že najvýznamnejšiu úlohu pri výbere stratégií domácností zohrávala prítomnosť iných zdrojov, sociálne siete sa javili ako jedny z najvýznamnejších. Jednak predstavujú zdroj nevyhnutnej pracovnej sily pri domácom
hospodárení, ale tiež odbyt pre spotrebu dopestovaných produktov.
Rozhodovanie sa o domácej produkcii ako životnej stratégii podlieha mnohým, vzájomne sa ovplyvňujúcim faktorom. Hoci samozásobiteľstvo by sa mohlo javiť dôležitým najmä pre sociálne slabšie rodiny, nemožno jednoznačne povedať, že chudobné
domácnosti budú automaticky využívať poľnohospodársku produkciu na zlepšenie
svojej situácie, prípadne zvýšenie príjmu. Často im chýbajú zdroje (finančné, materiálne) na nevyhnutné vstupy, nemajú dostatočne bohaté sociálne siete, aby zabezpečili
prácu na pozemkoch alebo im to nedovoľuje čas, ktorý trávia v slabo platenom, formálnom zamestnaní a nezvyšuje na intenzívnejšie obrábanie pôdy. Omnoho pravdepodobnejší sa ukazuje fakt, že domácnosti bez finančných problémov budú postupne
meniť poľnohospodársku pôdu na trávnaté plochy a produkovať potraviny iba v rámci
relaxu. Pri rozhodovaní sa zohráva nemalú úlohu aj zloženie domácnosti, prítomnosť
detí, prípadne starších členov, ktorí v mnohých prípadoch zastupujú kľúčovú rolu,
z hľadiska produkcie aj spotreby. V súvislosti s hospodárením nemožno určite vynechať pretrvávanie tradícií, kontinuitu ktorých môže pretrhnúť akákoľvek zmena, či už
v zložení domácnosti (choroba, úmrtie starších členov domácnosti, odchod detí z regiónu), v zmene zamestnania (migrácia za prácou, časovo náročné zamestnanie) a pod.
Poznámky:
1. Uvedené zistenia v príspevku sú čiastočným výsledkom výskumného projektu
„Jedno miesto-veľa svetov: geografická variabilita životných stratégií“, ktorý bol podporovaný Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0579-07.
2. Výskum prebiehal v rokoch 2009 – 2011 avšetky rozhovory boli vedené členmi výskumného tímu vyššie menovaného projektu.
3. Článok vznikol aj vďaka finančnej podpore grantovej schémy VEGA na základe
zmluvy č. 1/0709/11.
LITERATÚRA
Azudová, Ľ. (2001). Sociálno-ekonomická pozícia domácností v tranzitívnych spoločnostiach. Ekonomický časopis 49(1), 158-184.
Beal, J., Kanji, N. (1999). Households, Livelihoods and Urban Poverty. Theme Paper 3,
International Development Department,
University of Birmingham.
Bielik, F. (1980). Slováci vo svete 2. Martin: Matica slovenská.
Bridger S., Pine F. (1998). Surviving Post-Socia-
lism: Local Strategies and Regional Responses in Eastern Europe and the former Soviet
Union. London: Routledge.
Buchta. S. (2003). Slovenský vidiek na konci
dvadsiateho storočia. Sociológia, 2, 125-140.
Burawoy M., Krotov P., Lytkina T. (2000). Involution and destitution in capitalist Russia.
Ethnography 1(1), 43–65.
Búriková, Z. (2004). Consuming Socialism: Domesticated Socialist Shops in the Slovak Vil-
Alena Rochovská – Juraj Majo
27
lage. In: A. Cashin, J. Jirsa (Eds.), Thinking
together. IWM Junior Visiting Fellows’ Conferences, XVI/2, Wien.
Cambel, S. (2005). Päťdesiate roky na slovenskej dedine. Najťažšie roky kolektivizácie.
Prešov: Universum.
Clarke, S., Varshavskaya, L., Alasheev, S., Karelina, M. (2000). The Myth of the Urban Peasant.
Work, Employment & Society 14(3), 481-499.
Číčelová, M. (2001). Rodina v garbiarskom prostredí (Brezová pod Bradlom v prvej polovici 20. storočia). Etnologické rozpravy 8(1),
55-69.
Danglová, O. (1997). Podoby chudoby vo vidieckom prostredí južného Slovenska. Slovenský národopis 45(1), 5–25.
Danglová, O. (2004). Dekolektivizácia a stratégie prežitia v postsocialistických poľnohospodárskych družstvách. Slovenský národopis 52(2), 122-140.
Danglová, O. (2006). Slovenský vidiek. Bariéry
a perspektívy rozvoja. Bratislava: Ústav etnológie SAV.
Danglová, O., Námerová, I. (1999). Roľník,
družstevník, agropodnikateľ. Sociológia 31(4),
323-340.
DFID (2001). Sustainable livelihoods Guidance Sheets. In: Stenning, A., Smith, A. Rochovská, A., Świątek, D. (2010). Domesticating neo-liberalism. Spaces of economic
practice and social reproduction in post-socialist cities. Wiley-Blackwell.
EU SILC (2010). Indikátory chudoby a sociálneho vylúčenia. Sekcia sociálnych štatistík
a demografie. Získané z: http://portal.statistics.sk/files/eu-silc-2010_indikatory_chudoby.pdf
Falťan, Ľ. (2009). Historické kontexty vývoja sídelnej štruktúry Slovenska – sídelno-priestorová a sociálno-kultúrna rovina. In: Gajdoš, P.; Moravanská, K.; Falťan, Ľ. Špecifiká
sídelného vývoja na Slovensku. Typologická
analýza sídiel. Bratislava: Sociologický ústav
SAV, 9-26.
Falťan, Ľ. (2010). Vidiecke sídla ako súčasť sídelnej štruktúry - komplementarita alebo
dichotomický protiklad? In: V. Ira, P. Podolák (Eds.), Sídelná štruktúra Slovenska (Diferenciácie v čase a priestore). Geographia
Slovaca 27, 2010, 5-18.
Filadelfiová, J., Guráň, P. (1997). Vidiecka rodina 90. rokov: hodnoty a stratégie. In: I. Ra-
28
ŠTÚDIE
dičová (Ed.), Vieme čo odmietame a vieme
čo chceme? (Životné stratégie občanov Slovenska). Bratislava : S.P.A.C.E., 60-94.
Joose, S. (2007). Talking about cooperation:
continuity and change in a rural community in Slovakia. Sociológia 39(3), 245-258.
Kadlečík, D. (2007). Kolektivizácia poľnohospodárstva a jednotné roľnícke družstvo ako
sociálny jav na slovenskej dedine v druhej
polovici 20. storočia. Slovenský národopis
55(1), 33-66.
Kandert, J. (2004). Každodenní život vesničanů středního Slovenska v šedesátých až
osmdesátých letech 20. století. Praha: Nakladatelství Karolinum.
Korec, P. (2005). Regionálny rozvoj Slovenska
v rokoch 1989 - 2004: Identifikácia menej rozvinutých regiónov Slovenska. Bratislava: Geografika.
Kaneff, D. (1998). ‘When ‘‘Land’’ Becomes ‘‘Territory’’: Land Privatisation and Ethnicity in
Rural Bulgaria’. In: S. Bridger & F. Pine
(Eds.), Surviving Post-Socialism: Gender,
Ethnicity and Underclass in Eastern Europe
and the Former USSR. London: Routledge.
Michálek, J. (2002). Etnologické aspekty zániku rodinného modelu hospodárenia na pôde
na Slovensku. In: Z. Škovierová (Ed.), Tradícia a spoločensko-politické zmeny na Slovensku po 2. svetovej vojne. Bratislava: Stimul, 45-55.
Neef, R. (2002). Aspects of the informal economy in a transforming country: the case of
Romania. International Journal of Urban
and Regional Research 26(2), 299-322.
Pahl, R. E. (1988). Some remarks on informal
work, social polarization and the social
structure. International Journal of Urban
and Religion Research 12(2), 247-267.
Pavlovskaya, M. (2004). Other Transitions: Multiple Economies of Moscow Households in
the 1990s. Annals of the Association of American Geographers 94(2), 329-351.
Piirainen, T. (1997). Towards a new social order in Russia. Transforming structures and
everyday life. Aldershot, Sydney, Singapore: Dartmouth. In: Wallace C. (2002). Sociology 36 (2), 275-292.
Podoba, J. (1996). Niekoľko poznámok k diskontinuitám vo vývoji slovenského poľnohopodárstva a etnologického myslenia. Slovenský národopis 44(2), 212-224.
Podoba, J. (2005). Perspektívou Norberta Eliasa: Stabilita a zmena hodnotových systémov
v období neskorého socializmu. Slovenský
národopis 53(4), 398-412.
Rochovská, A., Kotrasová, M. (2010). Neoliberalizmus a pracujúci chudobní v kontexte
Slovenska a EÚ. Geografické informácie, 14,
110-119.
Sik, E. (1988). Reciprocal exchange of labour
in Hungary. In: R. Pahl (Ed.), On work: historical, comparative and theoretical approaches. Oxford: Blackwell, 527-547.
Sik, E. (1994). From the multicoloured to the
black and white economy: the Hungarian second economy and the transformation. International Journal of Urban and Regional
Research 18(1), 46–70.
Slavkovský, P. (1995). Dve diskontinuity vo vývine slovenského poľnohospodárstva. Slovenský národopis 43(3), 371-377.
Slavkovský, P. (2002). Agrárna kultúra Slovenska. Premeny v čase. Bratislava: VEDA SAV.
Slavkovský, P. (2005). Životné stratégie ľudí spätých s poľnohospodárskou prvovýrobou na
Slovensku v 20. a 21. storočí. Slovenský národopis 53(2), 119-134.
Smith, A. (2002). Culture/economy and spaces
of economic practice: positioning households in post-communism. Transactions of
the Institute of British Geographers. New Series 27(2), 232-250.
Smith A., Stenning A. (2006). Beyond household economies: articulations and spaces of
economic practice in postsocialism. Progress
in Human Geography 30(2), 190-213.
Smith, J., Jehlička, P. (2007). Stories around
food, politics and change in Poland and the
Czech Republic. Transactions of the Institute of British Geographers 32(3), 395–410.
Sokol, M. (2001). Central and Eastern Europe
a decade after the fall of state socialism: regional dimensions of transition processes.
Regional Studies 35(7), 645-655.
Stenning, A., Smith, A., Rochovská, A., Świątek, D. (2010). Domesticating neo-liberalism.
Spaces of economic practice and social reproduction in post-socialist cities. Chichester, West Sussex: Wiley-Blackwell.
Šusteková, I. (2007). Kysuckí podomoví obchodníci v 1. polovici 20. storočia. Etnologické rozpravy 14(2), 109-130.
Torsello, D. (2005). Neviditeľné základy dôvery. Domáca produkcia, práca a výmena na
slovenskej dedine. Slovenský národopis
53(1), 5-19.
Torsello, D. (2008). Trust, Kinship and Civil Society in a Post-socialist Slovakian Village. Sociológia, 6, 514-529.
Wallace, C. (2002). Household Strategies:
Their Conceptual Relevance and Analytical
Scope in Social Research. Sociology, 36(2),
275-292.
Warde, A. (1990). Household work strategies
and forms of labour: conceptual and empirical issues. Work, Employment and Society
4(4), 495-515.
Wheelock, J., Oughton, E. (1996): The household as a focus for research. Journal of Economic Issues 30(1), 143-159.
O AU TO RO C H
JURAJ MAJO (*1981, Bratislava) vyštudoval humánnu geografiu a demografiu na
Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení doktorandského štúdia v Bratislave
a Segedíne a obhajobe doktorandskej práce Etnicita, rodina a priestor. Vybrané geografické súvislosti v roku 2010 pôsobí na Katedre humánnej geografie a demografie
ako odborný asistent. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje najmä geografii a demografii religióznych a etnických skupín, niektorým aspektom kultúrnej
geografie, ako aj historickej demografii a počítačovej tvorbe máp, najmä s historickým obsahom. Je autorom a spoluautorom monografií Historicko-demografický lexikón obcí Slovenska 1880 – 1910 (2012), Historický atlas Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku (2011) ako aj Populačný vývoj Slovenska na prelome tisícročí – kontinuita či
nová éra? (2009). Autorsky sa podieľal na monografii dolnozemskej slovenskej obce
Alena Rochovská – Juraj Majo
29
Pitvaroš a Pitvarošania (2007 a 2008). Je tiež autorom a spoluautorom viacerých vedeckých prác publikovaných doma a v zahraničí.
ALENA ROCHOVSKÁ (*1971, Trnava) je absolventkou Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorej v roku 2005 obhájila titul PhD v odbore
humánna geografia s dizertačnou prácou zameranou na problémy chudoby na Slovensku. V rokoch 2005 – 2006 pracovala na katedre geografie na univerzite Queen
Mary, University of London ako vedecká pracovníčka. V súčasnosti pôsobí na katedre Humánnej geografie a demografie PRIF UK, vo svojej výskumnej a pedagogickej
činnosti sa venuje sociálnej geografii, najmä problematike sociálnych nerovností
a postsocializmu a kvalitatívnym metódam v geografickom výskume. Je hlavnou riešiteľkou a spoluriešiteľkou viacerých výskumných projektov: Jedno miesto – veľa svetov: geografická variabilita životných stratégií v slovenskej spoločnosti (2008 – 2012),
Social Exclusion, Spaces of Household Economic Practice and Post-Socialism (2005 –
2007) a autorkou a spoluautorkou viacerých monografií publikovaných doma a v zahraničí: Domesticating neo-liberalism. Spaces of economic practice and social reproduction in post-socialist cities (Willey Blackwell, 2010), The emergence of a working
poor: labour markets, neoliberalization and diverse economies in post-socialist cities
(Zed books, 2008), Periférnosť a priestorová polarizácia na území Slovenska (2008),
Feministické geografie (2006).
30
ŠTÚDIE
1
61 • 2013
ŠTÚDIE
OBRAZ NEPRIATEĽA V POČIATKOCH
SLOVENSKEJ POLITICKEJ KARIKATÚRY
Vizuálne stereotypy v časopise Černokňažník
v rokoch 1861 – 1910
EVA KREKOVIČOVÁ, ZUZANA PANCZOVÁ
Doc. PhDr. Eva Krekovičová, DrSc., Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64 Bratislava, Slovakia, [email protected]
Mgr. Zuzana Panczová, PhD., Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64 Bratislava,
Slovakia, [email protected]
The goal of this work is to follow both the persistence and the concrete transformation of ethnic and ethic-related stereotypes and their public representations in the processes of Slovak nationalism in the multinational Hungarian Kingdom in the second
half of the 19th century and the first decade of the 20th. In our article we focused on
the visual form of depicting representatives of collective (especially ethnic) identities. We worked on the assumption, that this visual form occupies a specific position
in the process of spreading stereotypes and fixing them over time. Especially rewarding objects of investigation for such research are caricatures. As the source material
we chose political caricatures published in the popular Slovak humour magazine of
this period, Černokňažník [The Wizard]. Through this caricatures we study images of
„enemies“(especially in role of „traitor“ or „alien“) in the eyes of Slovak national patriots. In this sense we pay special attention to the figure of the Jew and „maďarón“ –
Slovak term for someone who was (sometimes only supposedly) not „native“ Hungarian, but who was defending Hungarian political interests directed against Slovak national emancipation.
Key words: visual stereotypes, caricatures, political caricatures, images of enemy,
images of Slovaks, Jews and Hungarians, discourse of hatred
Kľúčové slová: vizuálne stereotypy, karikatúry, politické karikatúry, obrazy nepriateľa, obrazy Slovákov, Židov a Maďarov, diskurz nenávisti
„Kreslený humor je tajná reč, ktorú sa ľudstvu podarilo prepašovať z babylonskej katastrofy... Mimoslovné posolstvá, zašifrované do obrazov, kde je slovo skôr na prekážku, sú adresované intuícii, podvedomému vnímaniu... Ako univerzálna morzeovka
hľadá v človeku to spoločné, ventiluje averzie, pocit nespokojnosti, ale aj túžby a predstavy.“
(Kornel Földvári)1
1
Földvári, 2006: 15 a 18.
31
Ú VO D
Podstatou karikatúry je zobrazenie osôb a javov prostredníctvom takej deformácie,
ktorá dá lepšie vyniknúť pointe zamýšľanej satiry.2 Zrod umenia karikatúry možno
v európskych podmienkach datovať azda ešte do čias antiky, pričom veľký rozmach
a popularitu postupne nadobúda v Anglicku 18. storočia. Do podoby prepojenia výtvarného umenia a politickej publicistiky sa postupne rozvíja najmä vo Francúzsku
v prvej polovici 19. storočia. V roku 1830 začína v Marseille vychádzať renomovaný
ilustrovaný humoristický časopis La Caricature nasledovaný časopisom Charivari
[ovad]. Aj ich popularita inšpirovala vznik ilustrovaných humoristických časopisov
v ostatných európskych krajinách, vrátane Strednej Európy. Mimochodom, prvý satirický časopis vydaný na území dnešného Maďarska v roku 1847 bol podľa francúzskeho vzoru nazvaný Charivari. Neskôr pribudli Nagytükör [veľké zrkadlo], Kakas Márton [kohút Martin] a Üstökös [kométa], v roku 1860 začína vychádzať veľmi populárny
Bolond Miska [bláznivý Miško] (neskôr premenovaný na Bolond Istók). Česká karikatúra mala vo svojich počiatkoch v 50. a 60. rokoch 19. storočia šťastie na viacerých významných výtvarníkov – v Šotkovi (satirická príloha Národních novin vydávaných Karlom Havlíčkom Borovským) pôsobil Hippolyt Soběslav Pinkas a v časopise Brejle
Bedřicha Mosera Karel Purkyně.3
Účinnosť karikatúr v satirických časopisoch však znamenala nielen popularitu u čitateľov, ale aj nevôľu u tých, ktorí sa stávali jej terčom. Napriek tomu, že tu bola kritika spoločenskej a politickej situácie zasadená do humornej polohy, takmer všetky spomínané časopisy vychádzajúce na území habsburskej monarchie boli v čase potlačenia
revolúcie 1848 – 1849 alebo následne v období bachovského absolutizmu onedlho po
ich prvom vydaní cenzúrou zakázané. Isté uvoľnenie nastáva až v 60. rokoch, avšak
v porovnaní s našimi susedmi sa v slovenskom jazykovom prostredí časopisy s politickou tematikou rodili oveľa zložitejšie. Tomu zodpovedala aj početnosť a úroveň týchto
časopisov, z ktorých najznámejším a najúspešnejším sa napokon stal Černokňažník
(1861 –1864, 1876 – 1910).4 Vďaka nemu vzniká slovenská politická karikatúra ako súčasť prezentácie a propagácie príslušných foriem slovenského nacionálne orientovaného ideologického diskurzu.
Politickú karikatúru považuje Kornel Földvári za „najsprofanovanejšiu odnož žánru“, ktorá je „skôr utilitárnou publicistikou ako plnokrvným umením“, a práve počiatky tej slovenskej, spadajúce do 19. storočia, ju podľa Földváriho napokon voviedli
z hľadiska estetiky do slepej uličky. Podľa neho totiž „Ak je voľná karikatúra elegantný
šerm kordom, tu sa skôr úmornými údermi tĺčika ideológie rozdrobuje hlušina“.5
Avšak práve vďaka tomu sú karikatúry v Černokňažníku cenným zdrojom poznania
rukolapných ideologických obrazov, a to predovšetkým rôznych typov obrazov a stereotypov nepriateľa.6 Tie boli zároveň súčasťou nielen dobových, ale z veľkej časti aj
univerzálnych ideologických systémov zdieľaných v širokom časovom a geografickom
priestore.Vychádzame z predpokladu, že v porovnaní s inými formami stereotypov
a obrazov má práve ich vizualizovaná forma v procese šírenia i ukotvenia v čase špeci2
3
4
5
6
32
Etymológia slova karikatúra sa vzťahuje na taliansky výraz caricatura – preháňanie, prehnané
nakladanie, odvodené od východolatinského carricare – nakladať, preťažovať. Rejzek, 2001: 265.
Jánošov, 1961: 116.
Obrázok titulnej stránky prvého čísla Černokňažníka, pozri obr. 1.
Földvári, 2006: 47-48.
Priliehavým zobrazením „priateľov“ Slovákov je napríklad obr. 2.
ŠTÚDIE
fickú pozíciu.7 „Vizuální představy totiž poskytují nejsnadnější přístupná znázornění
jiných kultur. Mentální obrazy zformované na základě viděných obrazů pak působí na
vznik velmi stabilních stereotypů (např. typický indián, typický Žid).“8 Plnia zároveň
funkciu ľahko prenosného kultúrneho kódu, ktorý sa neviaže na jazykové bariéry.
V karikatúre sú postoje voči zobrazovaným skutočnostiam veľmi zreteľné, spravidla
zreteľnejšie ako v niektorých iných žánroch, pretože tým, že jej podstatou je (zvyčajne komické) preexponovanie vonkajších čŕt tak, aby sa odhalili vnútorné morálne
a psychologické kvality zobrazovanej postavy, ponecháva sa tu úplná voľnosť symbolickému a emotívnemu vyjadreniu a šíreniu postojov. Politické karikatúry pritom
využívajú aj štandardizované postupy, overené stratégie a medzinárodne používané
symboly (napríklad figúry symbolizujúce alebo personifikujúce konkrétne národy:
nemecký Michel alebo Michl ako domased – obvykle fúzatý muž fajčiaci fajku v dlhej
špicatej nočnej čiapke, obutý v drevákoch – príp. ako mešťan v cylindri a dlhom kabáte; francúzska Marianne – mladá žena v úlohe revolucionárky, symbolizujúca hodnoty
revolúcie 1789 a francúzskej republiky; britský John Bull – tučný, veselý muž v cylindri
a pod.).
V príspevku budeme sledovať tie stereotypy a obrazy, ktoré sa viažu na etnicitu v kontexte vzájomného stretu dobových foriem nacionalizmu vo viacnárodnom Uhorsku
v druhej polovici 19. a prvej dekáde 20. storočia. Zaujali nás predovšetkým spôsoby vymedzovania obrazov „iných“ a „cudzích“ voči „svojim“ s dôrazom na „zradcu“, „odrodilca“ a „nepriateľa“ Slovákov, kam z hľadiska frekventovanosti v časopise Černokňažník spadajú najmä obrazy Žida, Maďara a „maďaróna“.9 V politicky a ideologicky
exponovaných konfliktoch nami sledovaného obdobia vstupujú tieto obrazy jednoznačne do diskurzu pracujúceho s kategóriou nepriateľa, pričom v konkrétnej časovej
etape sa zároveň stávajú súčasťou stratégií diskurzu nenávisti.10
Sledované obrazy maďaróna-Žida, maďaróna-Slováka v karikatúrach zároveň predbežne potvrdzujú tézu o zástupnosti predstaviteľov „cudzích“, ktorú napr. český lingvista Štěpán Balík konštatoval na príklade etnických obrazov v anekdote.11
ČASOPIS ČERNOKŇAŽNÍK Za prvý a z hľadiska popularity najúspešnejší satiricko-humoristický časopis vďačíme
Viliamovi Paulínymu-Tóthovi. Bol jeho zakladateľom a hlavným redaktorom v rokoch
1861 – 1864, zároveň autorom väčšiny článkov aj ilustrácií.12 Mal totiž veľmi obmedzené
finančné zdroje, ktoré mu nedovoľovali platiť väčší počet kvalitných korešpondentov,13
a ktoré boli navyše priškrcované aj v súvislosti so silnejúcou cenzúrou tlače.
7
8
9
10
11
12
13
Dotsch, 2011.
Uhlíková, 2005: 13.
Tzv. „maďarón“ bol stelesnením zradcu, prisluhujúceho Maďarom v Uhorsku v ich maďarizačnej politike. Vo verbálnej i vizualizovanej podobe sa tu vyskytuje vo viacerých podobách. Jednak ako maďarónSlovák a maďarón-Žid. Slovenský maďarón mal buď podobu reprezentanta predstaviteľov vyššej a nižšej
šľachty vtedajšieho Uhorska, ktorých rody pochádzali z územia dnešného Slovenska, alebo človeka,
ktorý sa narodil slovenským rodičom. Špecifickú zložku maďarónov tvorili tiež Židia, ktorí tomuto
obrazu dodávajú ďalšie vrstvy z plejády antisemitských stereotypov.
Kolosov, 2004.
Balík, 2011.
Okrem neho tvorili základný obsah Černokňažníka príspevky G. K. Zechentera-Laskomerského a Jonáša
Záborského.
Spomedzi ostatných dopisovateľov možno spomenúť Ladislava Paulínyho (strýko V. Paulínyho-Tótha),
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
33
Aj tak sa Černokňažník v prvom roku vydávania stal najčítanejším zábavným periodikom v slovenskom jazyku s 900 predplatiteľmi.14 Postupne však počet predplatiteľov
klesal, napokon v roku 1864 musel Paulíny-Tóth pre finančné problémy vydávanie časopisu zastaviť. Práve ilustrácie a karikatúry boli veľmi nákladné, keďže sa zhotovovali prostredníctvom drevorytov. O znovuzrodenie Černokňažníka sa zaslúžil v roku
1876 Gustáv K. Zechenter-Laskomerský a Juraj Čajda. Tu vo víre spoločensko-politických zmien dochádza aj k novému spôsobu interpretovania etnických vzťahov, vyhrocujú sa obrazy nepriateľov národa, no zároveň sa časopis pokúša o zvýšenie estetickej
úrovne ilustrácií a karikatúr za pomoci renomovaných českých umelcov (Mikoláš
Aleš, Karel Krejčík).
Karikatúry v Černokňažníku prezentujú mimoriadne širokú škálu zobrazení inakosti, súvisiacich s dobovým politickým dianím vo svete, ale aj s gendrovými, vekovými, národnostnými, regionálnymi, sociálnymi či názorovými odlišnosťami obyvateľstva Uhorska a blízkeho okolia.15 K najčastejším etnickým stereotypom Černokňažníka patria tie,
ktoré nachádzame vo vizualizácii Slováka („svojho“) a Maďara („iného“,16 prípadne „nepriateľa“). Stelesňuje ich figúra slovenského „Jana“ a maďarského „Pištu“. Sú to figúry
známe zo slovenských, ako aj z maďarských karikatúr. „Jano“ je v slovenských karikatúrach predovšetkým príslušníkom nižších vrstiev (štíhla postava), sedliakov (v tradičnom kroji, s oholenou tvárou a dlhými vlasmi).17 Môže vystupovať tiež ako drotár, pastier oviec, pltník, potulný spevák či žobrák. V symbolickej podobe prezentuje chudobný,
pracovitý, nezriedka vykorisťovaný, prípadne spevavý ľud. V konkrétnom aj symbolickom autoobraze Slovákov sa však často zdôrazňuje ich regionálna diferencovanosť. Premieta sa jednak v kroji, jednak v konkrétnych regionálnych figúrkach typického obyvateľa
horného Trenčianska, Kysúc, Šariša, Liptova (klobúk so širokou strechou) či rázovitého Detvanca (s vrkočmi a malým klobúčikom). Mimochodom, aj v maďarských satirických časopisoch sú pri heteroobraze Slováka zdôraznené znaky odkazujúce na tradičný odev pastierov, avšak veľmi populárny bol hlúpy výraz tváre (niekedy dokonca
degradovaný do podoby opice, čo by v súlade s tézami izraelského sociálneho psychológa Daniela Bar-Tala mohlo implikovať dehumanizáciu ako krajný typ delegitimizácie18
konania a záujmov tejto figúry, teda „Ne-človeka“). (obr. 4)
14
15
16
17
18
34
Jozefa Miloslava Hurbana, Daniela Bacháta, Sama Chalupku, Samuela Tomášika, Samuela Godru,
bratov Petra Bellu a Jána Pravdoľuba Bellu, a ďalších. Napríklad Peter Bella sa okrem iných ilustrácií
podieľal aj na pravidelnej rubrike o rébusoch a hádankách. Do nej prispievala tiež jedna z mála ženských
dopisovateliek, A. Launerová z Krupiny (Jánošov, 1961: 124-125).
V životopisnej spomienke na V. Paulínyho-Tótha komentuje J. M. Hurban počiatky vydávania Černokňažníka nasledovne: „Kto sa nepamätá na ten všeobecný jasot a zadosťučinenie, aké každé číslo
prinášalo utláčaným Slovákom? V spoločnosti i v súkromí každý siahol najprv po čerstvo vydanom
Černokňažníku. ... Rozšírenie bolo neočakávané; odoberali ho nielen národovci, ale aj maďaróni, ba aj
Maďari si predplácali Černokňažníka pre ilustrácie.“ (Hurban, 1877/1973: 95)
Tento problém však presahuje rámec príspevku.
V slovenčine, češtine i nemčine sa v rámci kategórie „others“ (angl.) či „obcy“ (poľ.) rozlišuje kategória
príslušníkov iných skupín ako „naša / naši“. Sú to: „iný / iní“ (nem. der / die Andere) a „cudzí“ (der
Fremde). Aj keď medzi „inými“ a „cudzími“ nie je ostrá hranica, tieto skupiny reprezentujú inklinovanie
k dvom pólom vnímania inakosti. „Inému/iným“ sa spravidla pripisujú viaceré vlastnosti a spôsoby
správania sa, odlišné od „našich“, čím sa ich inakosť demonštruje a zdôrazňuje (napr. obraz Rómov
v slovenskom folklóre), postoj voči nim však nie je jednoznačne nepriateľský. Naproti tomu kategória
„cudzích“ sa viaže na pocity ohrozenia „svojich“ a inklinuje k negatívnym stereotypom „cudzieho“, ku
ktorým patria: horší, škaredší, nečistý, nebezpečný, majúci nadprirodzené schopnosti, sexuálne
potentnejší a ďalšie (Krekovičová, 1998: 71-72).
V maďarských pendantoch Černokňažníka označovaného ako Janó.
Delegitimizáciou rozumie Bar-Tal „kategorizáciu skupín do extrémne negatívnych sociálnych kategórií,
ktoré sú vylúčené z ľudských skupín, ktoré sú považované za konajúce v rámci hraníc prijateľných
ŠTÚDIE
Slovenský heteroobraz Maďara - „Pištu“ karikatúry naproti tomu vykresľujú najmä
ako šľachtica, resp. tučného zemepána s dlhými fúzmi v typickom odeve uhorských
šľachticov (tzv. díszmagyar). Na rozdiel od Slováka, ktorý bol bosý alebo v krpcoch,
Maďari nosia vždy čižmy s ostrohami. Aj medzi nimi však – hoci zriedkavo – nachádzame ďalšie, konkrétne figúrky symbolického „Pištu“ či pastiera svíň, rozširujúce regionálne a sociálne podoby obrazu Maďarov. V starších karikatúrach (1861 - 1864)
možno konštatovať zo strany slovenských, ako aj maďarských časopisov zdôrazňovanie sociálneho charakteru etnických stereotypov (Slovák v pozícii nižšej sociálnej
vrstvy). Predovšetkým od roku 1876 však Maďar v Černokňažníku nadobúda ďalšiu
dimenziu v obraze Maďara „nepriateľa“ (zlostný, kričiaci, panovačný, Slovákov ohrozujúci, obr. 4). K frekventovaným figúram patrí tiež obraz Žida ako typického reprezentanta „cudzieho“. Je zaujímavý tým, že sa v najväčšej miere mení v súvislosti s meniacimi sa rolami, ktoré prezentoval v konkrétnych karikatúrach a ktorými odkrýval
a modifikoval charakter „cudzieho“.
Obraz Žida
Spôsob, akým sa v tomto období v časopise interpretovali etnické auto- a heteroobrazy, sa odvíjal od dobových reálií, ako aj od povahových a svetonázorových charakteristík redaktorov a prispievateľov. Ak sa pozrieme na obrazy Maďara, Žida alebo aj
Róma / Cigána, ktoré neskôr v slovenských nacionalistických ideologických schémach
nadobúdajú úlohu agresorov alebo prisluhovačov nepriateľov slovenského národa, či
v prípade Rómov demografickej hrozby, v Paulínym redigovanom časopise sa nekladie
veľký dôraz na tieto typy nepriateľa. Zaujímavý je v tomto zmysle jeden z odkazov v rubrike Listáreň: „Poslednú báseň upotrebiť nemôžeme. Černokňažníkova úloha je slobodomyseľne písať, teda nie proti židom, ale za emancipáciu a urovnoprávnenie v š e t k ý c h vier a národností.“19 V tom istom roku nachádzame aj správu nasledujúceho
znenia: „Pán Leopold Popper, izraelita z Hlinníka“ prispel bezúročnou pôžičkou
ôsmim dedinám na kostolné zvony a chystá sa prispieť aj na vznik Matice slovenskej.
„Veru čas je svrchovaný, aby sa v Okolí slovenskom už raz aj Izraelite k národnosti a ľudu prihlásili. My Slováci, v utlačenosti kolegovia jejich, jim bratskú podávame pravicu.“20 Karikatúry Žida sa v Černokňažníku objavujú len zriedka, aj to iba v pomerne
neutrálnom vyobrazení stereotypu majiteľa pálenice (obr. 5). Žid je tu zobrazený v súlade s tradičným vizuálnym stereotypom v dlhom kabáte, pruhovaných nohaviciach
s dlhou rozdvojenou bradou, v úslužnom zhrbenom postoji pri stretnutí so zákazníkom.
a) Žid ako zradca národa a maďarón
Citeľná zmena tohto postoja však nastala pri zmene redakcie v obnovenom vydávaní Černokňažníka (1876 – 1910), keď ho redigoval G. K. Zechenter-Laskomerský a neskôr Juraj Čajda.21 Tu sa už od počiatku objavujú karikatúry Žida ako príživníka zvýhodňovaného a profitujúceho na úkor kresťanov (obr. 6). Tento zlom v obraze Žida
noriem a hodnôt. Delegitimizácia môže byť považovaná za popretie ľudskosti kategorizovaných
skupín.“ (Bar-Tal, 1989: 170) O dehumanizácii ako o type delegitimizácie bližšie Bar-Tal 1989: 172. Pozri
obr. 3 z maďarskej tlače: „Tót nem zember“ predstavuje skomoleninu (výsmech z neznalosti „správnej“
maďarčiny) aj v slovensky hovoriacom prostredí dobre známej maďarskej parémie „Tót nem ember“
Slovák nie je človek ]. Pozri Erdélyi, 1862.
19 Černokňažník 1(8), 1861, 104.
20 Černokňažník 1(15), 1861, 3.
21 Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (1824 – 1908) bol lekár, spisovateľ a záujemca o rôzne príro-
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
35
súvisel aj so sklamaním z vývoja národnostnej politiky v Uhorsku, najmä v súvislosti
s nespokojnosťou s nenaplnením kolektívnych práv menšín v „národnostnom zákone“
(zák. čl. 44/1868). To u slovenských národovcov ostro kontrastovalo so skutočnosťou,
že rok predtým Židia vďaka liberálnej vládnej politike získali tzv. „emancipačným zákonom“ (zák. čl. 17/1867) občiansku a politickú rovnoprávnosť s majoritou. Skutočnosť, že vláda prijala „emancipačný zákon“ o rok skôr ako zákon „národnostný“, vnímali proslovenské elity ako prejav toho, že jej viac záleží na Židoch ako na iných
nemaďarských národoch22 ( obr. 7).
Tieto tendencie sa v polovici 70. rokov ďalej vyostrujú. V dôsledku hospodárskej krízy po roku 1873 došlo v Uhorsku k všeobecnému nárastu antisemitizmu, pričom v slovenských podmienkach bol tento antisemitizmus čoraz viac prepojený s protimaďarskou rétorikou a obrazy Žida sa rôznymi spôsobmi miešajú s karikatúrami maďarónov.
V rokoch 1874 - 1875 boli totiž v dôsledku iniciatív zvolenského podžupana Bélu Grünwalda v duchu boja proti panslavizmu zrušené tri slovenské gymnáziá a Matica slovenská.23 Vtedy sa tu začínajú objavovať karikatúry, ktoré Židom prisudzujú úlohu maďarských prisluhovačov pri páchaní národných i sociálnych krívd, ktoré postihli
slovenský národ.
Značná časť asimilovaných Židov sa v tomto období snažila splynúť s majoritou,
resp. dosiahnuť status príslušníkov preferovanej maďarskej národnej identity prostredníctvom pomaďarčovania mien a deklarovania maďarskej národnosti,24 čo sa stalo podnetom vzniku obrazu židovského maďaróna.25 Ako však upozorňuje P. Rybářová, v prostredí maďarskej publicistiky, a to rovnako liberálnej ako konzervatívnej
antisemitskej, sa naopak množili aj obvinenia Židov z germanizácie spoločnosti alebo
z toho, že sú ľahostajní voči aktivitám maďarizačných spolkov.26
b) Žid ako rituálny vrah
Vyvrcholenie antisemitských nálad v Uhorsku nastáva začiatkom 80. rokov v súlade
s celouhorskou verejnou mienkou popudenou údajnými židovskými rituálnymi vraždami
v Tiszaeszlári (dnešné Maďarsko).27 V politickej rovine sa antisemitský diskurz naplno
inštitucionalizoval vznikom Krajinskej antisemitskej strany. Tá sa, neraz s úspechmi,
22
23
24
25
26
27
36
dovedné odbory. Rovnako ako V. Paulíny–Tóth, aj on sa zúčastnil ako slovenský dobrovoľník na revolúcii
1848 – 1849, bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a neskôr Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Juraj
Čajda (1844 – 1913) bol slovenský novinár, herec a režisér, ktorý bol už počas gymnaziálneho štúdia
vylúčený za panslavizmus, a aj neskôr sa venoval kritickej politickej publicistike a satire. Bol priateľom
známeho českého maliara Mikoláša Aleša, ktorý sa stal autorom množstva karikatúr pre časopis
Černokňažník.
Rybářová, 2010: 38.
V centre jeho záujmu bolo totiž úsilie o jednotný maďarský národ a boj proti panslavizmu – a ten mal byť
šírený práve v spomínaných inštitúciách. Ako uvádza P. Rybářová, „rozmach antisemitizmu poslúžil maďarským nacionalistom ako argument, že
asimiláciou sa Židia vyhnú antisemitským provokáciám. Zdá sa, že takéto upozornenie sa neminulo
účinkom, pretože práve v prvej polovici 80. rokov dosiahol počet Židov s pomaďarčenými menami
dočasný vrchol.“ (Rybářová, 2010: 42)
V Černokňažníku je tejto téme venovaný napríklad fejtón: „Recept pre rozmnoženie Maďarov. Vezmi
ktoréhokoľvek žida, pokrsti ho civilne a daj mu meno ,Tuhutmássy‘ alebo podobné; takto pripraveného
pošli do Ruska, aby si tam vzal za ženu židovku, ktorá má bratskú reč finskú; nový párik udomácni v Maďarorságu a výsledok bude nad všetko očakávanie.“ (Černokňažník 5(3), 1880, 24)
Rybářová, 2010: 41-42.
V apríli roku 1882, v období blížiacich sa veľkonočných sviatkov, zmizlo v obci Tiszaeszlár 14-ročné
dievča Eszter Solymosi. Medzitým sa rozšírila fáma, že ju má na svedomí miestny židovský „šachter“
(šochet) – teda ten, ktorý rituálne zabíjal zvieratá pre ortodoxných Židov (alebo vykonával nad takýmto
zabíjaním dozor). Fáma vznikla na pozadí populárnych a stáročiami tradovaných predstáv o rituálnych
vraždách, ktorými Židia získavajú krv kresťanov (najmä kresťanských detí a panien) na rituálne účely.
ŠTÚDIE
pokúšala uchádzať aj o slovensky hovoriacich voličov – zaujímavým svedectvom uhorského antisemitského propagandistického diskurzu agitujúceho medzi Slovákmi je Slovenský obrázkový antisemitský kalendár na rok 1886, ktorý vyšiel v Budíne roku 1886.
Obraz Žida vtedy v súdobej uhorskej antisemitskej tlači dostáva rasistický tón a karikatúry majú krvilačný, beštiálny rozmer esenciálneho nepriateľa kresťanov. V Černokňažníku je tento obraz azda najdramatickejšie rozvinutý už v roku 1880 prostredníctvom balady slovenského národovca Svetozára Hurbana-Vajanského Assecuratio vitae.
Žid v nej v temnom lese zúrivo hľadá kresťanskú obeť, zabije nevinného kresťanského
pútnika.
Tu ukrutným nožom začne
rezať v telo hanby znak,
rozlútený krvilačne
semitický vlkolak.28
Aj keď priamo na údajnú rituálnu vraždu v Tiszaeszlári v Černokňažníku odkazujú
len dva fejtóny,29 motív židovského „šachtera“ sa stal pravdepodobne aj vplyvom obvinení v tiszaeszlárskom prípade v tomto období populárnou figúrou – nachádzame ho
tak v spomínanom Antisemitskom kalendári, ako aj v samotnom Černokňažníku (obr.
8 a 9).
c) Žid ako zbabelec a chamtivec
Objavuje sa tu však aj viacero ďalších vizualizácií dobových antisemitských motívov, ktoré boli spoločné pre slovenskú, ako aj maďarskú tlač. Príkladom je antisemitský stereotyp Žida ako zbabelca a zradcu, ktorý nemôže byť vlastencom, hrdinom, a teda ani správnym vojakom: „Však žid nikdy neprelieval krev za vlasť, národ, slobodu. Či
ste už čítali volačo o židovských hrdinoch? Žid len ,liferuje‘, klame krajinu a za dobrý
peniaz príjme aj zástoj vyzvedača.“ 30 V Černokňažníku sa na túto tému objavujú karikatúry budúcej neschopnej maďarskej armády pozostávajúcej zo samých Židov, alebo
karikatúra, z ktorej je zrejmé, že Žid sa môže prispôsobiť jazykom i odevom, no vo
vnútri živí vlastné záujmy31 (obr. 10). Obraz Žida v súvislosti s vojnou je navyše v súlade so stereotypom o chamtivosti zasadený aj do obrazu toho, kto vojny financuje a na
nich profituje.
28
29
30
31
Okrem šachtera bolo zo spoluúčasti obvinených i ďalších 14 miestnych Židov, pričom obžaloba sa
opierala len o výpoveď jedného očitého svedka, 5-ročného židovského chlapca, ktorého hodnovernosť
však bola neskôr spochybnená tým, že bol odlúčený od rodiny a vystavený manipulatívnym vypočúvacím metódam. Medzitým sa v krajine rozpútala veľká antisemitská kampaň aj na politickej úrovni,
vedená G. Istótzym a G. Ónodym, čo viedlo k viacerým lokálnym protižidovským násilnostiam. Keď sa
o dva mesiace telo dievčiny našlo – bolo nájdené v rieke Tisza – vznikli rôzne verzie znaleckých posudkov, ktoré spočiatku rituálnu vraždu pripúšťali, no napokon ju definitívne vylúčili a v auguste 1883
boli všetci obvinení uznaní za nevinných. Súdny proces mal veľkú odozvu aj za hranicami krajiny,
vyvolal prudké vášne vo verejnej mienke a medzi stúpencami antisemitizmu sa stal jedným z dôkazov o
židovskom sprisahaní siahajúcom do najvyšších spoločenských a politických kruhov. (Rybářová, 2010:
51-53)
Hurban-Vajanský, 1880: 49.
Fejtón „Nôta Eslára v žalári“, kde narieka židovský šachter nad stratou slobody (Černokňažník, 1882,
7(9), 71) a „Proroctvá na rok 1883“, kde sa píše: „Estera Šoľmoši ani tohto roku sa nenavráti k matke.“
(Černokňažník 8(1), 1883, 5)
Slovenský obrázkový antisemitský kalendár, 1986: 44.
Rovnako zmýšľali aj slovenskí konzervatívci. Napríklad S. Hurban-Vajanský zastával názor, že „Rozpŕchnutí medzi národami všade sú živou negáciou národnosti; obývajúc rozličné vlasti sú živou negá-
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
37
d) Žid ako nepravý šľachtic
Osemdesiate roky 19. storočia sa niesli aj v znamení najväčšieho nárastu prideľovania šľachtických titulov novozbohatlým židovským rodinám, čo sa vysvetľuje ako spôsob, akým si premiér Tisza zabezpečoval ich finančnú a politickú podporu. Toto zrovnoprávnenie Židov a ich povyšovanie do šľachtického stavu sa stalo terčom kritiky
premiéra ako židovského prisluhovača zo strany slovenských, ako aj maďarských konzervatívnych kruhov. Najzreteľnejšie to vyjadrovala propaganda Krajinskej antisemitskej strany: „Kresťania! Čítajte žobrákov na cestách, čítajte hroby a kríže na hrobitovoch, potom čítajte židov v kaštieloch a palácoh a vyneste výrok!“32
Aj v Černokňažníku je táto skutočnosť vizuálne reflektovaná karikatúrami „nepravého príslušníka vyšších vrstiev“. Deje sa to buď kombinovaním údajných židovských fyzických znakov (veľký ohnutý nos) a krstných mien33 s napodobeninami vonkajších
znakov „lepších vrstiev“ (odev, účesy a spôsoby – pozri obr. 11), no kvôli účinnejšiemu
satirickému kontrastu sa účelovo využíva aj obraz ortodoxného Žida. V prípade karikatúry ortodoxného židovského šachtera ako člena Hornej snemovne uhorského parlamentu (viď obr. 12) je to síce v rozpore s realitou,34 no tento obraz odhaľuje predovšetkým vnútorný charakter daného výjavu. Zdôrazňuje sa tu opäť najmä presvedčenie, že
akokoľvek sa asimilovaní Židia i liberálni politici snažia, Žid ostane vždy „len“ Židom
a medzi nobilitu nepatrí.
e) Špinavý, páchnuci, škaredý Žid
K tomu sa pridávajú ďalšie, všeobecné atribúty „cudzieho“, akými sú špinavosť alebo zápach (obr. 13). V stereotypoch aj v obrazoch cudzieho je dôležitým výrazovým
prostriedkom ich kontrast s autoobrazom. Kontrast „špinavý Žid - čistý kresťan“ opäť
názorne vyjadruje výrok v Slovenskom obrázkovom antisemitskom kalendári: „Boh
vaších otcov, dedictvo vaších dietok vás prosí aby ste jarmo hnusného, špinavého,
kmínskeho židovstva zo seba striasli... Sem sa teda pod zástavu našu svätú, zástavu
antisemitizmu, čistého kresťanstva.“35 Kontrasty sú, samozrejme, hojne využívané aj
v obrazoch postavených na etnických antagonizmoch. V karikatúre zosmiešňujúcej
uhorskú liberálnu politiku sú Slovák a Srb v role obetí vykreslení v typickom pozitívnom obraze ako mladí, pekní, krojovaní mládenci, príslušníci nižších (roľníckych)
vrstiev, v ostrom kontraste so spupným tučným a kričiacim Maďarom a škaredým falošným (bohatým) Židom v meštianskom odeve, schovávajúcim sa za Maďarov chrbát
(obr. 14).
f) Žid – záletník
Kritika liberálnej politiky, ktorá prinášala postupnú sekularizáciu inštitúcií dovtedy
vyhradených len najvplyvnejším kresťanským cirkvám (v roku 1894 bola uzákonená
možnosť uzavretia civilného manželstva, bolo zákonom uznané židovské nábožen-
32
33
34
35
38
ciou vlastenectva... Možno jich naučiť maďarsky, ale zo žida nebude práve tak Maďar jako nebude z neho Slavian.“ Citované podľa Rybářová, 2010: 78.
Slovenský obrázkový antisemitský kalendár, 1886: 44.
Krstné mená sú prevzaté z hebrejčiny, no vždy sú upravené do pre Slovákov komickej, domáckej formy:
Šmúľo (Izmael), Srúľo (Izrael), Šlojmo (Šalamún) atď.
Predseda židovskej komunity v Pešti Ignác Hirschler bol blízkym priateľom ministra kultu a školstva
baróna J. Eötvösa a stal sa prvým členom komory uhorských magnátov. Bol to však predstaviteľ reformovaných, asimilovaných Židov, podobne ako ďalší štyria Židia sediaci v tejto komore a asi 50 poslanci,
ktorí boli v období od vyrovnania po pád monarchie poslancami Dolnej komory parlamentu. Ortodoxní
Židia boli politicky pasívni a nikdy v parlamente nefigurovali. Pozri Rybářová, 2010: 32. Viac o tomto kontraste pozri aj Krekovičová, 2005: 75.
ŠTÚDIE
stvo, ako aj možnosť vystúpiť z cirkvi), sa v Černokňažníku opäť obrátila predovšetkým proti Židom ako skrytým strojcom sekularizácie spoločnosti, ktorí rozvracajú tradičnú kresťanskú morálku (obr. 15).36 V Černokňažníku z roku 1899 sa objavuje ilustrovaný príbeh o potrestaní záletného Žida, ktorý zvádzal peknú Marku, no bol
odhalený a na výstrahu patrične zbitý.37 Obraz židovského záletníka poznáme aj vo
folklóre, napr. z piesní,38 kde nadväzuje na atribút „cudzieho“ ako sexuálne potentnejšieho, a teda vzbudzujúceho pocit ohrozenia. (Výskumy obrazu Žida vo folklóre potvrdzujú motív trestu v českých a moravských piesňach s touto tematikou,39 naproti tomu v slovenských textoch motív trestu predbežne nebol zaznamenaný.)
g) Stereotyp údajného židovského sprisahania s cieľom ovládnutia sveta
Židia sa napokon ukazujú byť univerzálnymi strojcami zla v krajine. Ku koncu storočia sa v Černokňažníku v karikatúrach, ktoré sa týkajú vzťahov medzi Maďarmi, Židmi a Slovákmi, často objavujú názory, že práve Židia sú skutočnou hrozbou pre krajinu. V jednej karikatúre to autor názorne vyjadril prostredníctvom obrazu uhorskej
vlasti, z ktorej svorne utekajú Maďar, Slovák, Sikul aj Rumun, aby sa zachránili pred
„chazarskou záplavou“40 (obr. 16).
S L OV E N S K Í M A Ď A RÓ N I
Podobne ako bol Černokňažník Paulínyho-Tótha najmä spočiatku pomerne tolerantný a ústretový voči Židom ako etniku, rovnako mal ambície nachádzať spoločnú
reč s Maďarmi: „Hlavná úloha Černokňažníkova bude: zlú vôľu rozháňať, mysle rozjatrené tíšiť a zvlášte medzi Maďarom a Slovákom dobrý pomer udržiavať, aby Nemec
k jich skaze netlustnul ale sa kam diaľ viac riedil. Krem toho sprostých ľudí poľutujeme, nestydatých pokúšeme, nad neskromnými zaplačeme, ale zlých už len aj my vyprášime.“41 Aj keď rodičia V. Paulínyho-Tótha boli národovci a on sám bol súčasťou štúrovskej generácie, zároveň dlhé roky študoval a pracoval v maďarskom prostredí, kde
sa oženil a mal veľa priateľov. Jozef Miloslav Hurban v tejto súvislosti spomína: „Iba
jedno bolo vtedy hádankou triezvejšie zmýšľajúcim národovcom, ktorí nepoznali
vývin Paulinyho ducha, totiž to sympatické správanie Černokňažníka k novému maďarskému ruchu, ktoré nebolo bez veľkých nebezpečenstiev pre budúcnosť a tak ľahostajne sa malo k vážnej minulosti. Pauliny bol z mnohých strán súkromne interpelovaný, on však od svojej obľúbenej myšlienky neustupujúc, na interpelácie neodpovedal
a hnal sa bezhlavo len za svojím cieľom spriateliť oba národy, maďarský a slovenský.
36 Odpor voči zväzkom medzi kresťanmi a Židmi bol v antisemitskej publicistike vyjadrený rôznymi príbehmi opisujúcimi tragické dôsledky takéhoto prekračovania noriem „prirodzeného poriadku“. V Slovenskom obrázkovom antisemitskom kalendári je táto téma námetom fiktívneho príbehu o manželstve
kresťanky a Žida. Počiatočnú lásku nahrádza v ich vzťahu prehlbujúce sa odcudzenie a odpor prameniaci
z odlišnej viery a morálky. Kríza narastá počas výchovy ich detí a vrcholí umieraním ich syna, ktorý
„zomrel jako žil, ani jako kresťan ani jako žid v ruke kríž, kdežto rty jeho ,Adonaj‘ mrmlali.“ (Slovenský
obrázkový antisemitský kalendár, 1886, 18: 42)
37 Černokňažník 24(1), 1899, 4.
38 Bližšie Krekovičová, 1998: 77-79.
39 Uhlíková, 2009.
40 Ide o narážku na teóriu o chazarskom pôvode Židov v Európe, ktorá bola a stále je populárna v antisemitskom diskurze. Jej cieľom je ukázať, že európski Židia v skutočnosti nemajú nič spoločné s „vyvoleným“ národom. Pozri aj Panczová, 2010: 96-97. 41 Černokňažník, 1861, 1(1), 1.
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
39
1. Titulok prvého čísla časopisu Černokňažník z 8. 3. 1861. Černokňažník 1(1), 1861, 1.
2. PRIATELIA SLOVÁKOV. Slováci sa už od dávna preto dobre majú, že priateľov troch predobrých starodávnych znajú; Židák, Nemec, potom Maďar, to priatelia naši, ti nám voždy
pomáhali, keď sme boli v kaši; nech nám teda dlho žijú tí naši patróni, lebo my ich radi
máme, nech nás zase oni! Černokňažník 5(4), 1876, 29.
40
ŠTÚDIE
3. A kis Sámsonok. Tótok: Goddam izs zatraczeni! Dütsünk ki Kossuth Lajost! Nekunk van
nagy zelensig! Zakarta csinyalnyi belülünk magyar zembert, – pedig van megirva: „Tot nyem
zember!“ [Malí Samsoni. Slováci: Nech je prekliaty, zatratený! Vyvaľme Lajoša Kossutha!
Máme veľkého nepriateľa! Chcel z nás urobiť maďarského človeka – je predsa napísané:
„Slovák nie je človek!“]. Bolond Istók, 17. 8. 1902, s. 6.
5. ŽID NECH PÁLI PÁLENÉ. („Ilustrácie
maďarskej ústavy...“ Žid nech páli pálené,
cigáň nech klince kuje a kňaz nech patrónovi ruku bozkáva...) Černokňažník 1(38),
1861, 3.
4. Heteroobraz maďarského „Pištu“. Černokňažník 5(4), 1880, 27.
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
41
6. PRÍČINA UPADNUTIA. – Izák, thy thak chrubý pred tým, a teraz tak chudý, posri, jako mne slúší! – Majn Icikleben, u vás ešte neni ten frflucht [z nem. verflucht – prekliaty, pozn. aut.] Rušenec;
f moji tetyni [v mojej dedine - pozn. aut.] šecko f Rušenci, a preto ja tak upadnul. Izák, ty si bol taký
hrubý predtým a teraz si taký chudý, pozri ako mi to sluší! – Majn Icikleben, u vás ešte neni ten
frflucht ruženec; v mojej dedine je všetko v ruženci, a preto som ja tak upadol. Černokňažník 1(2),
1876, 15.
7. PREVRÁTENÝ SVET. Kedysi v arabskej púšti. Teraz v Maďarorságu. Černokňažník 5(7),
1880, 53.
42
ŠTÚDIE
8. Slovenský obrázkový
antisemitský kalendár na
rok 1886, titulná strana.
9. HOTOVOSŤ, NÝPFELKELÝŠ, ANEBOŽTO LANŠTURM, aký vystaví obec Hliník (pri Bytči
v Trenčianskej) keď anno x pôjdeme na toho Rusa. K. Krejčík, Černokňažník 11(3), 1886, 21.
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
43
10. ŽIDOVSKÝ PATRIOTIZMUS. Bože, cara chrani silnoj deržavný ... carstvuj na strach
vragam. [Bože, chráň cára, silný, mocný … panuj na strach nepriateľom.] (Úryvok piesne
„Боже, Царя храни!“, ktorá sa v roku 1833 stala oficiálnou hymnou cárskeho Ruska.) Lieb’
Vaterland magst ruhig sein denn fest und treu stehet die Wacht am Rhein. [Milá otčina buď
pokojná, veď pevne a verne stojí stráž na Rýne] (Úryvok piesne „Die Wacht am Rhein“, ktorá
bola od roku 1871 neoficiálnou hymnou nemeckého cisárstva.) Allons enfants de la patrie, le
jour de gloire est arrivé. [Poďme, deti vlasti, nadišiel deň slávy.] (Úryvok francúzskej hymny
„La Marseillaise“.) E nagy világon a kévül nincsen számodra hely. [Vo veľkom svete vonku
niet miesta pre teba] (Úryvok piesne „Szózat“, ktorá sa spolu s oficiálnou maďarskou hymnou
spieva na národných slávnostiach.) Kde je gšeft, tam som aj ja. Ubi bene, ibi patria. [Kde je
obchod, tam som aj ja. Kde je dobre, tam je vlasť.]. M. Aleš, Černokňažník 12(1), 1887, 5.
44
ŠTÚDIE
11. V KORYTNICI. Icik Károli: Kellner! Ešte jednu čiernu! (K sebe: Však Rifka písala, že sú
dobré výhľady na „žatvu.“) Šmúľo Esterházi: Kellner! Pre mňa ešte jednu viržinku! (K sebe:
Však to duplovaná krieda doma zaplatí). V TEPLICIACH. Rifka (k dcére): Ale Reginka, čo ma
ustavične prebúdzaš s tou píšťalkou? Regina: Ale mamá, keď si ma nedala učiť v hre na
fortepiano, hrám na čo viem; vzdelaná dáma má byť predsa muzikáliš? Černokňažník 7(6),
1882, 51.
12. OBRAZ NOVEJ TISOM ZREFORMOVANEJ SNEMOVNE UHORSKÝCH MAGNÁTOV ak totiž
i ten povestný rabín daktorými zadnými dvermi dostane sa do nej. K. Krejčík, Černokňažník
10(4), 1885, 29.
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
45
13. TIEŽ KUS MAĎARSKEJ LÁSKY. Nejač,
fene edemeg! Dós ťa derehnem, a preca nemóžem ťa očistálni, huncút židó teremtette!
– A taky sababraný šak len nemóžeš medzi
maďar mágnášok, azebatta! K. Krejčík,
Černokňažník 10(6), 1885, 48.
15. CIVILNÝ SOBÁŠ V MAĎARORSÁGU.
Matrikár: V mene maďarského národa
choďte a rozmnožujte národ maďarský.
M. Aleš, Černokňažník 20(11), 1895, 85.
46
ŠTÚDIE
14. DVAJA BOJOVNÍCI ZA SLOBODU
A NEZÁVISLOSŤ NÁRODOV. Ten predný:
Európa, Ázia, Afrika, Amerika, Austrália!
Fel, fel [hor sa, hor sa – z maď.] a napred!
Elore Ángliuš és Burkuš! [Napred Angličania a Prusi! – z maď.] Abcúg panslávia!
[Odchod panslávia! – z nem.] Éljen a sabad
Bulgária! [Nech žije slobodné Bulharsko! –
z maď.] Ten druhý: Ty si len kričat, ale
dobre, lepši kričat! Jach thu auch kričat:
Vivat konstitúcio, liberalismus! (k sebe:
un ä bisle gšeftele! [a trochu obchodov –
z jidiš]) – Éljen! [Sláva – z maď.] Smrt na
panslávi!“ M. Aleš, Černokňažník 11(10),
1886, 77.
16. Maďar, Slovák, Sikul a Rumun utekajú z Uhorska pred „chazarskou“ záplavou z Poľska
a Ruska. Maďar (k Slovákovi a Rumunovi): Poďme bračekovci, kým nás tá kazárska záplava
nezahrdúsi. Černokňažník 27(7), 1902, 53.
17. PEDAGOGICKÉ POKUSY. Černokňažník
3(16), 1863, 128.
18. PODARENÝ SYN. Černokňažník 3(9),
1863, 72.
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
47
19. FEMKA V PRÁCI. (Azebatta tót lapecekje! Keď to nešlo ani od lavy pre veliká zamastená
lobúky a vlas, ani od noha pre veliká zablatená bačkor, feneedemek – musáj to ísť takto, –
lebo sožráj a pomaďarisuj vás musím, azebatta!) M. Aleš, Černokňažník 18(7), 1893, 53.
25. SITUAČNÁ KOMÉDIA V MAĎARORSÁKU. Harangfy Šamu: Oraim! Messié! Májne Herren!
Siňoríni! Phánové! [Páni! – z maď./ franc./ nem./ tal.]– Nur herrajn! [Len vstúpte! – z nem.]–
Herrajn špacíren! [Vchádzajte dnu! – z nem.]– Noch nicht dágewesen! [Ešte ste tu neboli! –
z nem.] Uvideli najprvší gauklíri sveta! Teššík bešétalni! [Prosím vstúpte!– z maď.]! – Len jeden
wekerlík (pravdepodobne posmešný názov koruny. Koruna ako spoločná mena bola v Rakúsko-Uhorsku zavedená v roku 1892. Názov wekerlík je odvodený od A. Wekerleho, ministerského
predsedu Uhorska v rokoch 1892 – 1895. – pozn. aut.) – len dvacat babky (babka – ľudový názov
denára; pozn. aut.) vstupné! – Antré vú, messié! [Vstúpte, páni! – z franc.]– Toto moji najšikovnejši hazafiaš [vlasteneckí – z maď.] aekvilibristi a komedianti v celom svete! – Nevídali ešte –
a za taký bagatel – edj [jeden, z maď.] wekerlík! – Teššik bešétalni! Nur herrajn, kýrem alášan!
[Len dnu, prosím ponížene! – z nem./maď.]
M. Aleš, Černokňažník 20(7), 1895, 53.
48
ŠTÚDIE
20. Barón Béla Radvanszky ako pltník Belo Radvanský prevážajúci majetok Matice slovenskej do
„Pešťbudína“. K. Krejčík, Černokňažník 10(6),
1885, 41.
21. István Rakovszky ako drotár „Štefan
Rakovský“. K. Krejčík, Černokňažník 10(5),
1885, 33.
22. Mihály Zsilinszky ako potulný muzikant
„Mišo Žilinský“. K. Krejčík, Černokňažník 10(7),
1885, 49.
23. Gabriel Baross ako podomový predavač
„slovensko-maďarskej kolomaže“. K. Krejčík,
Černokňažník 10(4), 1885, 25.
24. Béla Grünwald ako chudobný slovenský žobrák
prosiaci od K. Tiszu peniaze Matice slovenskej.
K. Krejčík, Černokňažník 10(3), 1885, 17.
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
49
Ani jednou čiarou ilustrácie, ani jedným slovom neurazil Maďara ako takého, udierajúc iba tyranov, ktorí brali slobodu národom, šľahajúc fanatikov, hlupákov a podvodníkov, rozličných renegátov, odpadlíkov a odrodilcov, ktorí sa stavali medzi národy a štvali jeden proti druhému... Odvtedy (po odovzdaní Memoranda uhorskému snemu –
pozn. aut.) Černokňažník obrátil svoje ostrie aj proti Maďarom...“42 Toto protimaďarské „ostrie“ však v Černokňažníku nevyužíval často (napokon, v roku 1872 sa rozhodol
kandidovať do uhorského snemu za liberálnu stranu K. Tiszu, ktorá mu bola sympatická podporou snahy o česko-rakúske vyrovnanie, ako aj myšlienkami liberalizmu odsudzujúceho akékoľvek formy šovinizmu43). Jednoznačne tu prevažovali motívy odsudzujúce odrodilstvo, násilnú maďarskú asimiláciu a cenzúru tlače, nie útoky voči
Maďarom ako etniku.44 V roku 1863 sa tu napríklad objavuje karikatúra, ktorá satirickým spôsobom komentuje násilné propagovanie rakúsko-uhorského patriotizmu. Rakúsko-uhorská identita učiteľa je znázornená kombináciou stereotypných znakov maďarskej identity: dlhé fúzy, díszmagyar, čižmy s ostrohami a figúry nemeckého
Michela: dlhá špicatá čiapka. Slovák je zobrazený v úlohe malého žiaka v tradičnom
slovenskom odeve. Učiteľ chlapca surovo bije a hovorí: „Uvidím či nevbijem do teba
kus náklonnosti ku mne.“ (obr. 17)
Iný typ autoobrazov „odcudzeného“ Slováka predstavuje karikatúra zobrazujúca
syna chudobného obuvníka oblečeného v drahom meštianskom odeve, ktorý sa hanbí
za svoj pôvod. Obrázok zdôrazňuje sociálnu, nie však etnickú dimenziu „odrodilca“45
(obr. 18).
Podobne ako židovský maďarón, aj obraz slovenských maďarónov sa objavuje predovšetkým v obnovenom vydaní Černokňažníka. Úzko súvisí s heteroobrazom Maďara
ponímaného ako „nepriateľa slovenského národa“. Zatiaľ čo v karikatúrach Žida-maďaróna je základnou myšlienkou odhaľovanie židovského jadra (fyzického i ideového)
zdanlivo asimilovaných uhorských občanov v zmysle prepájania (zástupnosti) dvoch
heteroobrazov, v polovici 80. rokov sa v Černokňažníku objavuje séria karikatúr zobrazujúcich kategóriu maďarónov - „odpadlíkov“ hlásiacich sa k maďarskej národnosti alebo podporujúcich etnickú maďarizáciu Uhorska, no pritom sa usudzovalo, že sú
slovenského pôvodu, resp. boli za takých považovaní zo strany slovenských „národovcov“.
Ide o konkrétne postavy vtedajšej kultúrnej, vedeckej a politickej scény v Uhorsku,
šľachticov, ktorých rody pochádzali z územia Slovenska (o čom svedčilo aj ich priezvisko), no ktorí sa angažovali v prospech ideí jednoty uhorského národa. V tomto období sa totiž s podporou uhorskej vlády začínajú posilňovať aj inštitucionálne základ42 Hurban, 1877/1973: 95.
43 Paulínymu-Tóthovi sa táto kandidatúra na jednej strane vyplatila, lebo bol zvolený ako zástupca
kulpínskeho okresu, no vo svojich nádejách sa cítil byť čoraz viac sklamaný.
44 O definitívnej zmene tohto postoja svedčí Hurban tvrdiac, že v roku 1875 po sporoch na evanjelickom
generálnom konvente mal Paulíny-Tóth vyriecť tieto slová: „Mne je srdečne ľúto, že som tak dlho nosil
v srdci klamnú domnienku, že Maďar je lepší ako slovenské renegátstvo. Majstrom slovenského odrodilstva je maďarský národ. Srdečne ľutujem, že som skôr nepočúval rady priateľov!“(Hurban 1877/
1973: 106). 45 Zriedkavosť týchto obrazov v počiatkoch vychádzania Černokňažníka mohla vyplývať aj z určitej opatrnosti V. Paulínyho-Tótha, aby neodradil potenciálnych čitateľov z radov slovenskej šľachty – v liste
G. K. Zechenterovi z marca 1861, v ktorom ho informuje o svojom časopise, čo mal o pár dní prvýkrát
vyjsť a prosí ho o spoluprácu, píše: „Ja týdenník takýto považujem za lädolom, na ktorom sa zamrznuté
city našej aristokracie slovenskej, lámať majú, aby mostom osvety národnej neškodili, ba i sami kroz
takéto šeplety k čítaniu slovenských kníh pomaly privykali... Sprvu perse pravdaže i jim trochu po srsti
písať musíme, aby sme jich hneď počiatkom našim nenastrašili.“ (Jánošov, 1961: 121)
50
ŠTÚDIE
ne na realizovanie projektu jednotného uhorského politického národa. Po zatvorení
slovenských gymnázií a Matice slovenskej nasledovalo od začiatku 80. rokov 19. storočia zakladanie kultúrno-osvetových a vzdelávacích spolkov na územiach nemaďarských národností, ktoré mali navyše za cieľ propagovať medzi nimi uhorské vlastenectvo, a často aj urýchľovať ich etnickú asimiláciu. Na Slovensku pôsobili spolky
v rámci jednotlivých žúp, no najvýznamnejší z nich, tzv. Felvidéki magyar kozművelődési egyesület [Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok], skrátene FMKE, založený v roku 1882, mal pôsobnosť až na území 10 slovenských žúp. Jeho hlavnou úlohou
bolo pôsobenie medzi slovenskou mládežou - zriaďoval napríklad detské opatrovne,
kde sa komunikovalo v maďarskom jazyku, čo malo za cieľ urýchliť asimiláciu detí
slovenského pôvodu. V slovenskej verejnosti i v zahraničí bola kritizovaná najmä humanitárna akcia presúvania chudobných deti z Horného Uhorska do maďarských rodín na Dolnej zemi, ktorá bola interpretovaná ako najvypuklejší prejav násilného pomaďarčovania. V roku 1885 bol s vládnou podporou založený aj Magyarországi tót
közművelődési egyesület [Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok], skrátene
MTKE], ktorý mal nahradiť vedeckú, kultúrnu a osvetovú činnosť zakázanej Matice
slovenskej, avšak na báze idey jednotného uhorského politického národa, pričom bol
spolufinancovaný práve z verejných peňažných zbierok určených pôvodne pre Maticu slovenskú.46
Založenie a činnosť týchto spolkov sa medzi slovenskými národovcami stretla s veľkým odporom, čo sa v Černokňažníkovi pretavilo do vzniku ženskej figúry „FEMKY“ /
Femky, ktorá – pravdepodobne v úlohe protikladu voči Matici slovenskej – vystupuje
v podobe bosorky, macochy, prípadne ohyzdnej ženy požierajúcej Slovákov či slovenské deti (obr. 19).
Spomínaní predstavitelia týchto spolkov, príslušníci uhorskej šľachty rodom pochádzajúci z Horného Uhorska, boli „demaskovaní“ tým, že okrem poslovenčenia mien sa
vizualizovali prostredníctvom typických stereotypov Slováka ako chudobného drotára,
pltníka, podomového obchodníka a tuláka, ako pracujú v prospech svojich spolkov. Neobsahujú nijaké atribúty stereotypu Maďara (uhorský slávnostný odev alebo aspoň čižmy s ostrohami, ako to vidno v iných karikatúrach maďaróna). Boli to konkrétne
karikatúry baróna Bélu Radvánszkeho, predsedu FMKE, ako pltníka prevážajúceho
majetok Matice slovenskej do „Pešťbudína“ (obr. 20), spoluzakladateľa FMKE Istvána
Rakovszkého ako drotára (obr. 21), tajomníka MTKE Mihálya Zsilinszkého ako potulného muzikanta (obr. 22) a Gabriela Barossa, spoluzakladateľa MTKE, ministra verejných prác a dopravy, v karikatúre podomového predavača „slovensko-maďarskej kolomaže“ (obr. 23). V tejto sérii karikatúr sa navyše nachádza aj už spomínaný Béla
Grünwald (obr. 24), zvolenský podžupan, ktorý bol slovenskými vlastencami vnímaný
ako jeden z najväčších „maďarizátorov“ a nepriateľov slovenského národného hnutia,
no o ktorom bolo známe, že je čiastočne slovenského pôvodu.47 Je pritom zaujímavé, že
niekoľko rovnakých motívov, aj keď so zmeneným ideovým posolstvom, nachádzame
neskôr napr. v maďarskom humoristickom časopise Borsszem Jankó [Janko Hraško.
Ako uvádza vo svojej štúdii Roman Holec, konkrétne postava G. Barossa bola aj v ma46 Podrimavský, Hapák, 1992: 622-623.
47 Rodičia Bélu Grünwalda mali z etnického hľadiska nemecký a slovenský pôvod. Otec, Augustín Grünwald bol hospodárskym správcom na panstve Coburgovcov v Antole, jeho matka bola Slovenka, rodným
menom Májovská. Je preto pozoruhodné, že vo svojej práci A Felvidék [O Hornom Uhorsku] dospel
v rámci protislovenských úvah až k názoru, podľa ktorého Slováci predstavovali menejcennú rasu.
(Slovenský biografický slovník, 1987: 238)
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
51
ďarských časopisoch vždy zobrazená v slovenskom kroji a často niesla aj iné znaky slovenských stereotypov (drotár, pltník, podomový obchodník).48 Avšak kým v Černokňažníku má tento jeho obraz príchuť zrady na Slovákoch, v karikatúrach maďarských
časopisov ho Slováci ako ministra poslúchali na slovo.
Typickými predstaviteľmi maďarónov však boli v očiach slovenských národovcov
uhorskí zemania, početní príslušníci nižšej šľachty, ktorí žijúc v malých slovenských
mestách a obciach zdôrazňovali svoj uhorský patriotizmus dôsledným hlásením sa
k maďarskej kultúre. Podobne ako židovskí, aj slovenskí maďaróni boli zo strany národovcov terčom odsudzovania a posmechu ako tí, čo kvôli materiálnemu prospechu
a spoločenskému postaveniu zrádzajú svoj pôvod. V Černokňažníku sa nachádzajú početné fejtóny a kratšie humorné scénky, ktoré napodobňujú ich skomolenú maďarčinu
alebo ich snahu pomaďarčovať názvy miest a obcí a pod. Z hľadiska vizualizácie maďarónov je okrem už spomínaného uhorského odevu zaujímavá aj forma náznaku, keď
sa ako podstatný identifikačný znak maďarónstva v jednotlivých figúrach objavujú
jazdecké čižmy s ostrohami (obr. 25).
ZÁVER
Vizualizácia obrazov a stereotypov „cudzích“ a „iných“ v procesoch prebiehajúcich
v Uhorsku 19. – začiatku 20. storočia v podobe, v akej ich reflektuje časopis Černokňažník, prináša dobový proslovensky angažovaný pohľad na zložitú problematiku
presadzovania jednotlivých ideologických konceptov „národa“ / „národov“ a jeho /
ich záujmov. Dôležitú úlohu „spúšťača“ eventuálnych konfliktov v týchto procesoch
všeobecne zohráva – opodstatnený alebo umelo vyvolaný – pocit ohrozenia. Z hľadiska záujmov slovenských elít vystupujú popri Slovákoch do popredia tiež ďalšie etniká. Medzi protivníkov angažujúcich sa v narastajúcom ideologickom konflikte sa
postupne zaraďujú Maďari a Židia. Na jednej strane si všetky tri kľúčové obrazy uchovávajú – v súlade s historickými stereotypmi a princípom stereotypizácie obrazov –
dlhodobo pretrvávajúce špecifické znaky „typického“ Slováka, Maďara či Žida. Tieto
znaky sa premietajú najmä v symbolických vrstvách obrazov príslušníkov etnických
(v prípade Židov etno-konfesionálnych) kolektivít. Obdobia historických zlomov prinášajú – ako je všeobecne známe – príležitosť na poodhalenie viacerých, na prvý pohľad skrytých vrstiev kolektívnych reprezentácií. S dynamikou prebiehajúcich procesov zároveň dochádza k modifikovaniu obrazov a ich preskupovaniu tak v rámci
mechanizmu zástupnosti jednotlivých „cudzích“, ako aj k vzniku nových, niekedy aj
celkom protichodných vrstiev obrazu. Černokňažník reflektuje tieto zmeny začiatkom druhého obnoveného vydávania časopisu v roku 1876. Zmeny súvisia s vyostrovaním nacionálneho slovensko-maďarského konfliktu a zasiahli všetky tri sledované
obrazy: Maďara, Slováka i Žida. Maďar nadobúda podobu nepriateľa Slovákov. Z tých
napomáhačov Maďarov, ktorí nemajú čisto maďarský pôvod, vyrastie obraz slovenského maďaróna, zradcu slovenského národa. Slováci sú zase zo strany Maďarov obviňovaní zo zrady voči Uhorsku, z panslavizmu. Práve na príklade obrazu maďaróna
(slovenského a židovského) dochádza zároveň k presúvaniu obrazu medzi na prvý pohľad jednoznačne stanovenými kategóriami „my“ (autoobraz) a „oni“ (heteroobrazy).
V prípade slovenského maďaróna ide posun od „my“ k „nie my“, ale tiež k „nie oni“,
48 Holec, 2009: 52.
52
ŠTÚDIE
u židovského maďaróna dochádza k posunu od „oni“ („cudzí“) ku „nie oni“ („horší
ako oni“).49
Špecifikované obrazy „seba“ a „cudzích“, „iných“, vizualizované prostredníctvom
politických karikatúr v Černokňažníku predstavujú najmä v období po roku 1876 inštrumentalizované formy reprezentácií prebiehajúce v rámci tzv. „diskurzu nenávisti“.50 Zdôrazňujú obraz nepriateľov, ktorí konajú proti záujmom deklarovaným ako
„naše“ (v tomto prípade etnicky/národne slovenské). Prináležia nielen k „iným“ etnickým / národným / etnokonfesionálnym kategóriám (Maďari, Židia), ale tiež k „vlastnému“ etniku / národu, kde sú považovaní za zradcov.
Táto štúdia vyšla vďaka podpore grantu VEGA2/0014/11 s názvom
Rómovia v majoritnej spoločnosti: výskum modelov vzájomného spolužitia.
L I T E R AT Ú R A
Balík, Š. (2011). Fenomén Žida v polštině a češtině a také v polských a českých židovských
anekdotách v kontextu literatury I. pol. 20.
století. (Doktorská dizertačná práca, Jihočeská univerzita České Budějovice.)
Bar-Tal, D. (1989). Delegitimization: The extreme case of stereo-typing and prejudice. In: D.
Bar-Tal, C. Graumann, A.W. Kruglanski, W.
Stroebe (Eds.), Stereotyping and prejudice:
Changing conceptions. New York: SpringerVerlag, s. 169-188.
Csáky, M. (1999). Úvod. In: M. Csáky, E. Mannová (Ed.), Kolektívne identity v Strednej Európe v období moderny. Historický ústav SAV
– Academic Electronic Press, s. 7-20.
Cingerová, N. (2010). Opozícia my-oni ako konštitučný prvok diskurzu. (Rukopis.)
Dotsch, R. (2011). Pictures in our heads: Visual
stereotypes affect social categorization. Získané dňa 30. 8. 2012 z http://dare. ubn.kun.
nl/bitstream/2066/ 83189/1/83189.pdf.
Erdélyi, J. (1862). Válogatott magyar közmondások. Budapest.
Földvári, K. (2006). O karikatúre. Koloman Kertész Bagala.
Holec, R. (2009). Biedny, nešťastný, utláčaný
Jano. Ako videla Slovákov maďarská karikatúra pred rokom 1918? História, 9(3-4), 49-54.
Hurban, J. M. (1973). Viliam Paulíny-Tóth a jeho doba. Náčrtky životopisné a povahopisné. (Pôvodné dielo vydané 1877.) In: E.
Chmel (Ed.), J. M. Hurban: Životopisy a články. Bratislava: Tatran, s. 56-107.
Hurban-Vajanský, S. (1880). Assecuratio vitae.
Černokňažník, 5(7), 49.
Jánošov, J. (1961). Sto rokov „Černokňažníka“.
In: Otázky novinárstva. Martin: Matica slovenská, s. 115-144.
Kolosov, S. A. (2004): Manipulativnyje strategii
diskursa nenavisti. Kritika i semiotika 7, Novosibirsk 2004. Dostupné na: http://
www.philology.ru/linguistics2/kolosov04htm
Krekovičová, E. (1998). Zwischen Toleranz und
Barrieren. Das Bild der Zigeuner und Juden
in der slowakischen Folklore. Frankfurt a. M.:
P. Lang.
Krekovičová, E. (2005). Mentálne obrazy, stereotypy a mýty vo folklóre a v politike. Bratislava: Ústav etnológie SAV – Eterna Press.
Panczová, Z. (2010). Konšpiračné teórie ako naratívny fenomén. (Doktorská dizertačná práca, Ústav etnológie SAV, Bratislava.)
Plous, S. (2003). The psychology of prejudice,
stereotyping, and discrimination: An overview. In: S. Plous (Ed.), Understanding Prejudice and Discrimination. New York:
McGraw-Hill, s. 3-48. Získané dňa 8. 4. 2012
z http://www.understandingprejudice.org/
apa/english/
Podrimavský, M., Hapák, P. (1992). Slovenské
národné hnutie v období zvýšeného národ-
49 Termíny „my“ – „nie oni“, „nie my“; „oni“ – „nie my“, „nie oni“ vychádzajú zo semiotiky, konkrétne z aplikácie „Greimasovho semiotického štvorca“, bližšie Cingerová, 2010: 5-6 (Podľa Voli, 2003: 72).
50 Kolosov, 2004.
Eva Krekovičová – Zuzana Panczová
53
nostného útlaku v rokoch 1875 - 1890. In: M.
Podrimavský (Ed.), Dejiny Slovenska (zv. III,
s. 616-664). Bratislava: Veda.
Rejzek, J. (2001). Karikatura. In: Český etymologický slovník (s. 365). Praha: LEDA.
Rybářová, P. (2010). Antisemitizmus v Uhorsku
v 80. rokoch 19. storočia. Bratislava: Spoločnosť Pro Historia.
Slovenský biografický slovník (1987). Grünwald,
Belo. (zv. 2, s. 238-239). Martin: Matica slovenská.
Slovenský obrázkový antisemitský kalendár na
rok 1886 (1886). Budapest: Tiskom Imra Bartalitsa.
Uhlíková, L. (2005). Kulturní stereotypy v et-
nologii a v dalších společenských vědách.
In: L. Tyllner, Z. Uherek (Ed.), Kultura – společnost – tradice. Soubor statí z etnologie, folkloristiky a sociokulturní antropologie. Praha: Etnologický ústav AV ČR, s. 9-33.
Uhlíková, L. (2009). Smutné počtení – obraz žida v moravském folklore. In: I. Přibylová, L.
Uhlíková (Ed.), Smích a pláč. Náměšť nad
Oslavou: Městské kulturní středisko, s. 115124.
Volli, U. (2003). Semiotik. Einer Einführung in
ihre Grundbegriffe. Tübingen-Basel.
P ra m e ň
Černokňažník 1861 – 1864; 1876 – 1910.
O AU TO R K Á C H :
EVA KREKOVIČOVÁ (*1949, Bratislava) ukončila štúdium etnografie a folkloristiky
na Univerzite Komenského v Bratislave a doktorandské štúdium v dnešnom Ústave
etnológie SAV v Bratislave, kde pôsobí od roku 1975, na tému Funkcia a život piesne
v súčasnom dedinskom prostredí. Výskumné témy: teória a metodológia etnológie, etnomuzikológia, pieseň, identita, menšiny, stereotypy a obrazy, kolektívna pamäť.
Monografie napr.: Zwischen Toleranz und Barrieren. Das Bild der Zigeuner und Juden
in der slowakischen Folklore. (Frankfurt/Main u. ä.: Lang 1998); Mentálne obrazy, stereotypy a mýty vo folklóre a v politike (Bratislava 2005); (Eds. spolu s G. Kiliánovou
a E. Kowalskou): My a tí druhí v modernej spoločnosti. Konštrukcie a transformácie
kolektívnych identít (Bratislava 2009).
ZUZANA PANCZOVÁ (*1978, Žilina) absolvovala magisterské štúdium v kombinácii
história-etnológia na Univerzite Komenského v Bratislave a doktorandské štúdium na
Ústave etnológie SAV v Bratislave (svoju dizertačnú prácu venovala téme Konšpiračné teórie ako naratívny fenomén. Diskurzívna analýza žánru). Od roku 2007 pracuje
na Ústave etnológie SAV, zameriava sa na štúdium tradičných i súčasných naratívnych žánrov s dôrazom na analýzy naratívnych foriem šírenia skupinových ideológií
(fámy, súčasné povesti, konšpiračné teórie). Je spoluautorkou monografie Folklór
a komunikácia v procesoch globalizácie (Bratislava 2005), a zároveň autorkou viacerých vedeckých štúdií a kapitol v monografiách.
54
ŠTÚDIE
1
61 • 2013
ŠTÚDIE
FRAKCE A SÍTĚ KOOPERACE V LGBTQ HNUTÍ 1
VENDULA WIESNEROVÁ
Mgr. Vendula Wiesnerová, Ústav etnológie, Slovenská akadémia vied, Klemensova ul. 19,
813 64 Bratislava, e-mail: [email protected]
The aim of the article, which processes the results of ethnographic research, is to interpret, with the example of the emergence and disappearance (transformation) of
the Alternative Bloc network, the significance and functioning of fractions and networks of co-operation on the meso-mobilisation level in the LGBTQ movement in
Spain. The study takes its departure from a characterisation of the movement as an
ideologically polarised non-unified whole. Within that context, active fractions criticise the official politics of the state-supported Federation of LGBTQ Organisations
and by means of protest campaigns, based on co-operation between ideologically related platforms of social movements in internationally supported networks, demand
civic rights for all irrespective of sexual or gender identity. Even despite the disunity
and antagonistic character of the protest actions, the newly-emerged networks cooperating on an international level have had a positive impact on the orientation and
continuity of the entire LGBTQ movement in the country. Key words: activism, fractions, LGBTQ, meso-mobilisation, networks, social movement
Klíčová slova: aktivismus, frakce, LGBTQ, meso-mobilizace, sítě, sociální hnutí
Ú VO D
V roce 2005 byl ve Španělsku schválen důležitý a dlouho očekávaný zákon o manželství a adopci pro osoby stejného pohlaví, v roce 2007 jej následovalo schválení zákona o genderové identitě. Úspěch španělského LGBTQ2 aktivismu je pozoruhodný
1
2
Předkládaná studie je upravenou částí nepublikované diplomové práce, která se detailně zabývá současnou situací vyplývající z působení nově vznikajících frakcí a sítí kooperace v LGBTQ hnutí ve Španělsku
(Wiesnerová, 2010). Děkuji oběma recenzentům / recenzentkám za podnětné připomínky, které byly
cenným přínosem pro finální podobu textu.
LGBTQ je zastřešující termín odvozený z anglického Lesbian-Gay-Bisexual-Transsexual-Queer označující původně gay a lesbické hnutí, které postupně vytvořilo společně působící platformu. Kategorie queer
je novým dodatkem k původní zkratce LGBT, která je dodnes užívána některými organizacemi ve Španělsku. V textu proto nadále užívám obě zkratky, jak původní LGBT (označující hlavně oficiální část
hnutí), tak i novou LGBTQ, jíž označuji především nezávislou část frakcí a sítí kooperace.
55
zejména tím, že dosažení legislativy bylo výsledkem hnutí, které v rámci svého vývoje
bylo vždy charakteristické diverzitou a ideologickou nejednotností. Tato nejednotnost
v posledních letech vyústila ve vytváření frakcí a nových sítí kooperace v rámci nezávislého LGBTQ spektra (Wiesnerová, 2012). Jelikož frakcionalismus je obvykle chápán
jako výsledek mocenských a ideologických bojů signalizující úpadek hnutí (Schwartz,
2002: 157), výzkumný cíl objasnit a interpretovat vliv nově vzniklých frakcí a sítí kooperace na efektivitu prosazování požadavků LGBTQ aktivismu je logickým vyústěním
snahy porozumět současnému lokálnímu kontextu z etnografické perspektivy.
Ve své studii jsem se zaměřila především na formování, aktivismus a celkový význam sítí kooperace tvořených opozičními nezávislými sdruženími v rámci již existujícího hnutí v zemi, tj. na meso-mobilizační úrovni. Tato nezávislá seskupení ve své
práci označuji jako LGBTQ frakce, jelikož nejvýznamnější z nich byly založeny lidmi,
kteří se původně aktivně podíleli na státem podporované oficiální LGBT politice v rámci tzv. Federace LGBT organizací (FELGTB,3 dále v textu jako Federace), s níž však postupně přestali souhlasit a založili proto vlastní aktivní seskupení.4 Zmíněná seskupení jsou zejména od roku 2007 důležitou půdou, která zásobuje státem podporovanou
LGBT platformu (v textu dále označenou za tzv. dominantní) novými idejemi a výzvami v podobě kritiky současné politiky a formy organizace.
Mým cílem bylo aplikovat teoretické závěry Suzanne Staggenborg (2002) o důležitosti meso-analýzy ve výzkumu sociálních hnutí a závěry Mildred Schwartz (2002),
která zdůrazňuje pozitivní vliv frakcí na kontinuitu politických hnutí, tj. hnutí, jejichž
pevnou součástí je ideologie.5 Ve své práci ilustruji, že důležité změny ovlivňující celkovou podobu, strukturu i orientaci hnutí se dějí na tzv. meso-mobilizační úrovni, tj.
v rámci již existujícího hnutí. Nově vzniklá nezávislá sdružení a jimi zakládané sítě
kooperace v rámci současného LGBTQ kontextu ovlivňují jak individuální účast (mikro-úroveň), tak i dlouhodobé procesy (makro-úroveň), jímž jsou například změny
v politice LGBTQ hnutí. Nové myšlenky a kritické postoje prosazované širšími sítěmi,
jež se v současnosti mobilizují především na principu sociální nejistoty (precariedad),
mají významný dopad na oficiální politiku dominantní části hnutí, která je vedena
úspěchem těchto akcí k integraci nových idejí do svého programu. Ukazuje se tak, že
i přes nejednotnost a antagonistický postoj mají nově vznikající sítě frakcí a nezávislých sdružení působících i mimo španělské území významný vliv na orientaci státem
podporované politiky i na celkový ideový charakter globálního LGBTQ hnutí. Antagonismus sil totiž nemusí nutně vést ke zničení a zániku jednoho z křídel, ale k vzájemnému ovlivňování a udržování sil, jehož výsledkem je transformace či přímá adopce
a následná integrace opozičních myšlenek a postojů do oficiální politiky hnutí.
3
4
5
56
FELGTB, Federación estatal de lesbianas, gays, transexuales y bisexuales.
Ne všechna seskupení hlásící se k sítím založeným frakcemi je možné za frakce označit. Některá z nich
mají charakter nezávislých sdružení působících v širším kontextu sociálních hnutí: feministická, antikapitalistická, ekologická či jiná sdružení mobilizující se v sítích na společném principu sociální nejistoty (precariedad).
Termín ideologie zde užívám bez jakýchkoliv hodnotících konotací, tj. jako určitý systém postojů, idejí
a hodnot úzce propojený s politikou sociálních hnutí. K problematice konceptu ideologie ve výzkumu
sociálních hnutí viz Oliver, Johnston (2000).
ŠTÚDIE
M E TO DY A Z P R AC OVÁ N Í DAT
Předkládaná studie je výsledkem terénního výzkumu, v němž bylo aplikováno zúčastněné pozorování jako klíčová metoda pro sběr dat. Výzkum probíhal v Madridu
v období září 2007 - březen 2009. Mým cílem bylo získat vstup do aktivních LGBTQ organizací a neformálních sdružení hlásících se ke společnému zastřešujícímu termínu
LGBTQ hnutí.
Zúčastněné pozorování probíhalo ve dvou hlavních centrech LGBTQ aktivismu
v Madridu. Od října 2007 do února 2008 jsem pravidelně navštěvovala centrum organizace COGAM,6 která je významným členem státem podporované Federace LGBT organizací. Centrum pořádá pravidelná setkání skupin pro veřejnost, kde jsem měla
možnost realizovat zúčastněné pozorování. Toto zhruba pětiměsíční období mi pomohlo získat důležitou představu o fungování organizací sdružených pod Federací i o jejich společné politice, ačkoliv se mi nepodařilo získat do organizace jiný vstup než
skrze veřejná setkání.
Druhým důležitým centrem bylo nezávislé sdružení soustředěné kolem tehdy nově
fungující LGBTQ sítě kooperace Bloque Alternativo por la Liberación Sexual (BALS).7 Tato síť nezávislých LGBTQ sdružení, jíž se říkalo Alternativní blok, zaměřovala svůj aktivismus na kritiku současné oficiální politiky Federace, zejména na jejich propojenost
s politickou stranou (PSOE)8 a na komerční charakter pravidelných pochodů zvaných
Orgullo.9 Nezávislé sdružení usilovalo o nehierarchickou strukturu a transparentnost
a od ledna 2008 mi bylo umožněno realizovat zúčastněné pozorování již jako jeho aktivní členka.10 Kromě zařazení do skupinových emailů mi byl umožněn i vstup do archivu
dokumentů spojených s jeho fungováním. Díky úzké spolupráci prostřednictvím skupinové emailové komunikace jsem měla přístup k důležitým datům souvisejících s organizací i těch kampaní, jež se měly odehrát po mém odchodu z terénu.11
Data byla sbírána v souvislosti se stanovenými výzkumnými cíli sledující vliv nově
vzniklých sdružení a frakcí a jimi zakládaných sítí kooperace na strukturu a fungování existujícího LGBTQ hnutí v zemi. Má pozice mi umožnila vhled do méně viditelné
části nezávislého LGBTQ spektra, kde jsem se jako aktivní členka sítě Alternativní blok
rozhodla realizovat celou zbývající část svého výzkumu. Mou snahou bylo zaměřit se
na nejednotný charakter španělského LGBTQ hnutí a získat důležitá data ze společných organizačních setkání, veřejných a protestních akcí i z méně dostupných dokumentů (audiovizuálních nahrávek, archivních dokumentů sítě, článků, letáků).
6
7
COGAM, Colectivo de Lesbianas, Gays, Transexuales y Bisexuales de Madrid.
BALS, Bloque Alternativo por la Liberación Sexual (Alternativní blok pro sexuální svobodu), byla síť fungující ve Španělsku v letech 2006 – 2008 jako nejznámější síť kooperace vytvořená LGBTQ frakcemi
a podporována nezávislými sdruženími z dalších komunit sociálních hnutí.
8 Strana PSOE, Partido Socialista Obrero Espan
~ol, má poměrně širokou voličskou základnu mezi gay a lesbickými aktivisty a aktivistkami a někteří její vlivní představitelé a představitelky jsou i členy Federace.
Spolupráce LGBT aktivistických organizací zejména s levicovými politickými stranami má ve Španělsku
svou tradici a není neobvyklá (viz Platero, 2007). V listopadu 2008 se v Madridu zformovala nová strana
Izquierda Anticapitalista, jejímž cílem bylo kandidovat ve volbách do Evropského parlamentu v červnu
2009 jako součást širšího bloku European left po boku francouzské New Anticapitalist Party. Významná
část jejich volebního programu byla věnována LGBTQ právům a návrhům novelizace zákona o genderové identitě schváleného ve Španělsku v roce 2007. Viz Izquierda anticapitalista (2008).
9 Orgullo (česky hrdost) je pochod, jenž je v Čechách a na Slovensku označovaný jako tzv. Pride. Jelikož
je Orgullo název akce, v textu jej ponechávám v původním znění.
10 Název sdružení pro účely studie nikdy neuvádím v původním znění, v textu je nadále označováno jako
madridské nezávislé sdružení.
11 Až do konce roku 2010.
Vendula Wiesnerová
57
Původní data byla zpracována jako tematický narativ, jak jej definuje Emerson,
Fretz a Shaw (2011: 202-206). Prostřednictvím kódování dat z terénu bylo mým cílem
identifikovat hlavní analytická témata v souvislosti s koncepty a teoretickými východisky stanovenými pro můj výzkum a zorganizovat je do rámce „koherentního příběhu“
(ibid.: 202). Pro účely této studie jsem se však zaměřila výhradně na prezentaci konkrétních zjištění, jejichž cílem je interpretovat otázku vzniku sítí kooperace na mesomobilizační úrovni v rámci LGBTQ hnutí, jejich aktivismu, podmínek existence (mesomikro vazby) a vlivu sítí kooperace na celkový charakter LGBTQ hnutí v zemi
(meso-makro úroveň).
TEORETICKÁ VÝCHODISKA A KONCEPTY:
STRUKTURÁLNÍ PROCESY UVNITŘ HNUTÍ Z POHLEDU MESO-ANALÝZY
Suzanne Staggenborg ve své eseji „The ‘meso’ in social movement research“ vysvětluje existenci několik úrovní analýzy v rámci teorie sociálních hnutí (mikro, meso,
makro), které lze vzájemně kombinovat (2002: 124), přičemž se sama přiklání k postupu od analýzy meso-úrovně k analýze meso-mikro a meso-makro vazeb. Činí tak
v souladu s přísupem Neila Smelsera (1997), který chápe sociální hnutí vyloženě jako
tzv. meso-fenomén (meso phenomena, jak cituje Staggenborg, 2002: 125), či kolektivu
autorů McAdam, McCarthy a Zald (1988: 729), kteří považují meso-úroveň za místo
„skutečné akce“ (jak cituje Staggenborg, 2002: 125). Meso-úroveň je proto možné pojmout za jakéhosi prostředníka strukturálních a mobilizačních procesů ovlivňující
všechny úrovně najednou. Zaměření se pouze na mikro či makro úroveň nám totiž neumožní porozumět okolnostem vzniku, transformace, či zániku konkrétních vnitřních
sítí a protestních kampaní v rámci již existujícího hnutí (Staggenborg, 2002: 128).
Na základě dlouhodobého pobytu v terénu jsem přesvědčena o tom, že analýza současného španělského LGBTQ kontextu z perspektivy vzniku vnitřních (meso) sítí kooperace frakcí a nezávislých sdružení nabízí přesnější zachycení fluidního charakteru
LGBTQ hnutí a jeho dynamické povahy, než například zaměření se pouze na úroveň
aktéra (mikro) či na dlouhodobé cíle a politickou orientaci hnutí (makro úroveň). Podoba, či spíše amorfnost hnutí a jeho součástí, lze-li vůbec nějakým způsobem uchopit, je dynamicky proměnlivá v procesu jeho vývoje, neboť nemá žádné pevně vymezené hranice (Whittier, 2002: 289). Znalost meso-mobilizačních a strukturálních
procesů, tj. uvnitř existujícího hnutí, je proto klíčová pro pochopení jak individuálních
motivací (mikro úroveň) na jedné straně, tak i změn v politické orientaci a dlouhodobějších snah (makro úroveň) na straně druhé (Staggenborg, 2002: 128) a umožňuje
nám lépe pochopit propojenost vnitřních světů hnutí s jejich externím kontextem
(Whittier, 2002: 296).
P O L I T I K A L G B T Q H N U T Í A P R I N C I P S O C I Á L N Í N E J I S TO T Y
Původní gay a lesbické hnutí se objevilo jako revoluční hnutí prosazující sexuální
osvobození a rozmanitost. Zejména však z důvodu pandemie HIV v osmdesátých letech 20. století gay a lesbická politika změnila svou strategii a začala naopak zvýrazňovat normalizující podobnosti s širší společností (Bernstein, 1997). Tato proměna
vedla k transformaci hnutí za sexuální svobodu na hnutí, které usiluje o dosažení poli58
ŠTÚDIE
tických cílů skrze uplatnění tzv. etnického modelu v rámci politiky identity sexuálních
menšin (Seidman, 1993), kdy tato asimilační politika, založená na prosazování kolektivní identity,12 je vedena snahou vytvářet „kvazi-etnické požadavky“ (quasi-ethnic
claims, Gamson, 1995). Výsledkem této politiky je ovšem homogenizace skupin lidí,
kteří mají mnohdy, ať již politicky či jiným způsobem, málo společného (Bernstein,
2002: 87). Problém takto vzniklých kategorií pak tkví ve skutečnosti, že jsou uchopovány jako dané, čímž je nadále konstruována nerovnost mezi všemi, kteří nezapadají
do jejich normativních rámců (Valocchi, 2005: 752). Pevné kategorie identity totiž vytvářejí možnosti nejen pro politickou moc, ale i pro útlak (Gamson, 1995: 391).
Odtud je vedena kritická výzva queer teorie, jež vznikla v rámci diskurzů postrukturalismu a feministických teorií a prosadila se v nejprestižnějším akademickém prostředí, zejména v historických a humanitních vědách v 90. letech 20. století (Gamson,
1995; Namaste, 1994; Stein, Plummer, 1994). Přijímání a aplikace queer teorie v LGBTQ
prostředí problematizuje koncept identity a komunit na nich postavených a přináší
s sebou alternativní formy mobilizace i kritiku dosavadní politiky identity hnutí. Hlavním principem je dekonstruktivistický potenciál, který se v sociálních hnutích založených na identitě projevuje „jako úsilí dekonstruovat skupinové kategorie a udržovat je
navždy nestabilní“ (Gamson, 1995: 393).
LGBTQ hnutí je tudíž nutné analyzovat v souvislosti s konkrétními cíli, o něž usiluje a politickými strategiemi, které k dosažení svých cílů volí. Ty však nemusí být vždy
jednotné. Nově vznikající frakce v rámci španělského LGBTQ hnutí usilují o silnější
propojení s ideologicky příbuznými komunitami i mimo oblast LGBTQ a to zakládáním sítí kooperace na širší platformě, jež je nejen výrazně ovlivněna kritickými východisky queer teorie, ale i levicovou ideologií a ostrou kritikou kapitalismu (viz Wiesnerová, 2012). Jednotícím prvkem těchto nově vzniklých sítí, které se angažují v společných
kolektivních akcích a protestech, je snaha získat práva pro všechny skupiny, jež jsou
účastníky akcí považovány za sociálně slabé. Takto zformované hnutí tudíž uplatňuje
požadavky nejen v souvislosti s LGBTQ otázkami, ale i ve jménu imigrantů, žen (zejména kvůli dodnes chybějící španělské legislativě zajišťující právo na potrat) a všech,
kteří se ocitají v současnosti na prahu sociální nejistoty. Společným jmenovatelem, na
němž se toto hnutí formuje, je v rámci LGBTQ aktivismu nově uplatňovaná kategorie
„sociálně nejistých“ (španělsky precarios), která má v zemích jihozápadní Evropy již
dlouhou tradici.13 Interpretace vzniku nových sítí kooperace i mimo oblast LGBTQ
v souvislosti s uplatňovanou kategorií sociální nejistoty umožňuje nový pohled na mobilizaci a fungování nezávislého spektra současného nadnárodního LGBTQ hnutí,
jehož aktuálním cílem je zejména depatologizace transsexuality (po vzoru boje za depatologizaci homosexuality v 60. a 70. letech 20. st.) a ostrá kritika kapitalismu a konsumerismu.
12 Politikou identity zde rozumím strategie obvykle vedoucí k požadavku uznání ve formě legislativy, která staví na tvrzení, že to, co je všem gayům a lesbám společné je neměnná a od narození daná stejno-pohlavní touha, jež je základem pro vytvoření osobní a společně sdílené identity.
13 Termín je odvozen z francouzského precarité a je používán již od 80. let 20. století. Svou důležitost v aktivismu sociálních hnutí nabral na počátku 21. století v souvislosti s ohrožením sociálních jistot (Neilson, Rossiter, 2005), ekonomickou krizí a vysokou nezaměstnaností posledních let (Jakonen, Peltokoski, Tolvanen, 2012). Ke kategorii „sociálně nejistých“ v španělském LGBTQ kontextu viz Wiesnerová
(2012).
Vendula Wiesnerová
59
H N U T Í JA KO S Í Ť
Ve své práci vycházím z definice hnutí jako sítě (Diani, 1992), neboť mou snahou je
ilustrovat skutečnost, že hmatatelné výsledky španělského LGBTQ aktivismu nejsou
důsledkem jednotně aplikované politiky identity, ale právě naopak: španělská síť organizací a seskupení hlásící se k zastřešujícímu termínu LGBTQ je dynamicky fungujícím a ideologicky polarizovaným agregátem organizací, nezávislých sdružení, jednotlivců i neformálních skupin, kterou nejlépe charakterizuje diverzita a postojová
pluralita. Mým cílem je proto vyhnout se uchopování LGBTQ hnutí jako komunity, neboť užívání termínu komunita v tomto kontextu bývá problematické. Ačkoliv se jedná
v souvislosti s výzkumem sociálních hnutí o koncept,14 jenž je považován za užitečný,
protože umožňuje zachytit diverzitu meso-struktur hnutí (Staggenborg, 2002: 126),
pro účely mé práce jej nepovažuji za příliš vhodný. Může totiž vést k tzv. grupismu
(groupism), jenž Brubaker charakterizuje jako tendenci brát za samozřejmost existenci „vnitřně homogenních, externě vymezených skupin“ (2004: 8).
Mario Diani definuje sociální hnutí jako síť či množství sítí „neformální interakce
mezi pluralitou jednotlivců, skupin a/nebo organizací angažovaných v politickém či
kulturním konfliktu na bázi společně sdílené kolektivní identity“ (1992: 13). Kolektivní identita je v souvislosti s LGBTQ hnutím podobně komplikovaný koncept jako komunita. Brubaker poukazuje na problematičnost konceptu kolektivní identity, jehož
obsah není jednoznačný: tento termín naznačuje, že mezi všemi účastnicemi a účastníky existuje určitá „stejnost“ (sameness; 2004: 34) a pocit sounáležitosti (2004: 46).
Předpokládaná stejnost a pocit sounáležitosti mohou dále implikovat existenci kolektivně sdíleného a emočně nabitého sebe-porozumění, které ovšem již opomíjí existenci jiných, více otevřených forem propojenosti na principu určitých společných rysů, či
volnějších vztahů, jejichž smyslem je vyjádřit podporu a solidaritu (2004: 46-47).
V případě LGBTQ hnutí není možné tuto kolektivní identitu chápat jako identitu sdílenou všemi účastníky a účastnicemi. Jedná se především o nutný zastřešující termín,
pod kterým je takový agregát mobilizován a rozpoznáván. LGBTQ hnutí bývá nejednotné, což vyplývá i z definice jeho názvu.15 Ve své studii proto analyzuji LGBTQ hnutí jako širokou síť organizací, nezávislých seskupení, neformálních skupin (popř. dalších forem) a jednotlivců sdružených na principu jistých společných jmenovatelů,
které umožňují definovat konkrétní společné zájmy či požadavky.
S Í T Ě KO O P E R AC E A F R A KC E
V rámci takto charakterizované široké sítě organizací a různých typů seskupení
i jednotlivců pak mohou vznikat tzv. sítě vztahů důvěry (networks of relationships of
trust, della Porta, Diani, 2006), které zajišťují množství příležitostí a především vývoj
sítí neformální komunikace, vzájemné interakce a podpory (della Porta, Diani, 2006:
94). Sítě tohoto typu nazývám ve své studii sítěmi kooperace, neboť nejlépe vystihují
podstatu jejich vzniku. Ve své analýze se pokusím ukázat, že i tyto sítě jsou tvořené seskupeními, mezi nimiž existuje nejednotný postoj. Mohou se tedy dále štěpit, zanikat
či transformovat v sítě jiné, například adopcí či transformací původní agendy.
14 K definici konceptu Social movement community (SMC) viz Buechler (1990: 42-43).
15 Z definice zastřešujícího termínu LGBTQ vyplývá, že vždy hovoříme o všech v názvu zmíněných kategoriích.
60
ŠTÚDIE
Chápeme-li hnutí jako množství sítí, je potřeba dále specifikovat její další stavební
části. Obecná definice sítě,16 vhodná pro účely této studie, charakterizuje síť jako množinu uzlů vzájemně propojených určitým typem vztahu, přičemž uzlem se rozumí
jakýkoliv propojovací bod tvořený ať již konkrétním aktérem17 (např. organizací) či
událostí, která takové přímé či nepřímé spojení aktérů (organizací, seskupení a jednotlivců) umožní (Diani, 2003: 6-7). Koncept sítě tedy může označovat dva typy sítí: celé
hnutí ve formě všech organizací, seskupení i jednotlivců hlásících se ke společnému
zastřešujícímu termínu (zde LGBTQ), mezi nimiž však nemusí nutně fungovat vzájemná komunikace; či pluralitu struktur vztahů fungující uvnitř takovéto sítě, tj. na její
meso-úrovni. Tento druhý typ sítě v textu označuji jako tzv. (vnitřní) sítě kooperace.18
Čím širší a rozsáhlejší je struktura hnutí, tím je těžší udržet shodu a jednotu s ohledem na sdílené požadavky a zájmy. Na meso-úrovni tak v důsledku nesouhlasu s existující strukturou takové platformy může docházet ke štěpení a vzniku opozičních frakcí, které mohou výrazně ovlivnit jak mikro, tak i makro-strukturální úroveň hnutí
a celkově hrát roli tzv. „vyzyvatelů“ (challengers, Schwartz, 2002). Ve své studii o politických hnutích Mildred Schwartz ukazuje důležitost existence frakcí v souvislosti
s udržováním a zajišťováním kontinuity celého hnutí. Frakce definuje jako seskupení
„odmítající současné vedení, taktiky či interpretace zásadních přesvědčení“ (2002:
157) na nichž se hnutí mobilizuje. Ačkoliv může formování frakcí budit dojem nejednotnosti a rozdrobenosti, existence opozičních sil má za určitých podmínek na životaschopnost hnutí pozitivní efekt (ibid.).
Ve své analýze nově vzniklých nezávislých seskupení fungujících v sítích kooperace v rámci širšího LGBTQ kontextu ve Španělsku se zabývám právě touto stránkou
frakcionalismu. Mým cílem je blíže popsat, jakým způsobem fungování frakcí na meso-mobilizační úrovni již existující aktivní LGBTQ platformy pomáhá udržovat hnutí
prostřednictvím vytváření sítí kooperace, které prosazují transformaci oficiální politiky hnutí v zemi a přinášejí s sebou alternativní způsoby porozumění (nejen) genderovým a sexuálním (ne)identitám. Děje se tak i přes skutečnost, že vznik frakcí je často
považován za důvod úpadku hnutí signalizující vnitřní spor, jenž je často způsoben
ideologickým antagonismem odmítajícím současné vedení (Schwartz, 2002: 157). Propojenost aktérů v širších sítích kooperace, které jsou zakládány na jiných společných
jmenovatelích než je oficiální politika LGBT identity (v tomto případě sociální nejistota) s sebou přináší povědomí o politických příležitostech, zdroje, ideje i inspiraci z jiných oblastí sociálních hnutí a celkově tak obohacuje vývoj, podobu i orientaci celého
hnutí (Staggenborg, 2002: 130-134).
E M P I R I C K Á Č Á S T:
F R A KC E A S Í T Ě KO O P E R AC E V L G B T Q H N U T Í V E Š PA N Ě L S K U
Podnět pro meso-mobilizaci v rámci hnutí, například vznik protestní kampaně nebo
sítě, často přichází jako reakce na tzv. „kritickou událost“ (critical event, Staggenborg,
16 Ke konceptu sítě viz Diani (2004); ke struktuře sociálních hnutí viz Whittier (2002).
17 Slovo aktér zde používám jako koncept. Uvádím jej pouze v mužském rodě, neboť zahrnuje všechny formy seskupení (organizace, sítě kooperace, opoziční frakce, neformální skupiny, podpůrná sdružení
z ostatních komunit sociálních hnutí aj.), nikoli jednotlivce.
18 Označení celkového hnutí jako sítě se pro lepší čitelnost textu snažím vyhnout častějším použití termínu
hnutí či platforma, ačkoliv se osobně přikláním k tomu, že slovo síť by bylo výstižnější. Neustálé rozlišování v textu mezi sítí (jakožto celým hnutím) a sítí kooperace (vnitřní sítí) by však mohlo být matoucí.
Vendula Wiesnerová
61
1993). Takto vzniklé kampaně pak mohou být podporovány frakcemi, organizacemi či
sdruženími, která často přesahují původní platformu sociálního hnutí (v případě této
studie oblast LGBTQ) (Staggenborg, 2002: 127). Spojují se pak s dalšími sítěmi z jiných
oblastí sociálních hnutí v širší shluky, které jsou ovšem i nadále jistým způsobem organizované a propojené skrze participaci svých účastníků a účastnic19 (Whittier, 2002:
289). Vznikají tak sítě důvěry a kooperace za účelem mobilizace a vyjádření vzájemné
podpory (della Porta, Diani, 2006: 94). Současná nezávislá LGBTQ seskupení ve Španělsku kooperují v širších sítích s kolektivy a organizacemi i mimo oblast LGBTQ, které se hlásí zejména k antikapitalistickým, feministickým a ekologickým postojům.
Společným jmenovatelem pro propojování bývá podobnost požadavků a ideologických východisek, která jsou obvykle explicitně zmíněna v manifestu či názvu konkrétního sdružení nebo sítě. Pokud jde o historii španělského LGBTQ kontextu, až do 80.
let všechna gay a lesbická sdružení působila v ilegalitě po boku levicových stran v tzv.
anti-frankistickém hnutí (Llamas, Vila, 1999: 217-221). Mobilizace sociálních hnutí tak
byla vždy levicovou ideologií do jisté míry inspirována či přímo s ní spojena.
Označuji-li termínem LGBTQ hnutí množství organizací, seskupení a jednotlivců
fungujících na španělském území, pak se tato platforma (síť) dá rozdělit na dvě větší
oblasti působení v souvislosti s orientací jejich politiky. Současnou dominantní částí je
státem podporovaná Federace (FELGTB), působící v zemi oficiálně od roku 1992, která pod sebou sdružuje množství dalších organizací, s nimiž úzce spolupracuje na celém území Španělska. Tato Federace je kritizována významnou částí nezávislého
LGBTQ spektra, které je tvořeno sdruženími označujícími se za autonomní, tzn. státem finančně nepodporované. Hlavním bodem jejich kritiky je spolupráce Federace
s vedoucími politickými stranami a tudíž i potenciál prosadit legislativní změny, jakými byly např. schválené zákony o sňatku mezi osobami stejného pohlaví (2005) a zákon o genderové identitě (2007). Znění těchto zákonů však nemá absolutní podporu
celé LGBTQ platformy v zemi. Nezávislá seskupení vytvářejí tzv. vnitřní sítě kooperace a podpory s kolektivy fungujícími v širším kontextu sociálních hnutí a jejich prostřednictvím spouštějí internetové kampaně a celosvětové protestní akce za účelem demonstrace nesouhlasu se zněním nejen těchto zákonů, ale i s celkovou oficiální
politikou identity, která je považována za nedostatečnou.
Frakce a nezávislá seskupení kooperující s antikapitalistickými, feministickými,
ekologickými a ideologicky příbuznými sítěmi sociálních hnutí kritizují dominantní
politiku Federace za to, že se vzdala protestního cíle původního gay a lesbického aktivismu20 a postupně jej vyměnila za podporu konzumní společnosti a politickou moc.21
Smyslem zakládání sítí kooperace v širším kontextu sociálních hnutí je získat podporu
pro šíření požadavků této nezávisle fungující části španělského LGBTQ spektra, mezi
19 V teorii sociálních hnutí je v těchto případech uváděn koncept tzv. „rodiny sociálních hnutí“ (social movement family, della Porta, Rucht, 1995).
20 Záměrem prvního Orgullo pochodu ve Španělsku bylo protestovat proti Zákonu o sociální hrozbě a nápravě (La ley de la peligrosidad y rehabilitacion social, LPRS) z roku 1970 (Vázquez, 2001: Los an
~os 70,
ods. 4-10), který zakazoval „homosexuální skutky“ (Platero, 2007: 207) a byl nástrojem represe.
21 Tehdy vládnoucí strana PSOE premiéra Zapatera prosadila v roce 2005 zákon, jenž modifikoval Čl. 44
Občanského zákoníku přidáním odstavce o zrovnoprávnění sňatku mezi osobami stejného pohlaví
a s tím související adopce, dědictví, bydliště, daňových výjimek, důchodů a rozvodu (Platero, 2007: 218).
Federaci bylo nezávislými sdruženími vytýkána kromě komerční podoby současného Orgullo pochodu
i spolupráce s PSOE, jejíž snaha získat si podporu mezi LGBTQ voliči za příslib prosazení sňatků mezi
osobami stejného pohlaví nebyla v rámci LGBTQ platformy jednotně přijata. Schválená podoba výsledné legislativy tak nebyla výsledkem konsenzu celého LGBTQ aktivismu v zemi a vedla k další kritice ze
strany frakcí. K problematice zákona z roku 2005 viz Patero (2007).
62
ŠTÚDIE
něž patří především požadavek občanských práv pro všechny bez ohledu na sexuální
orientaci či identitu. Mobilizace těchto sítí se neděje na základě politiky identity, ale
strategického hledání společných jmenovatelů, jimiž je v současnosti především sociální nejistota (precariedad). Cílem těchto sítí proto není (pouhé) prosazení zákona
pro určitou sexuální menšinu, ale především kritika politiky identity prosazované
Federací, která v samotném LGBTQ hnutí vytváří neprostupné hranice, zejména v souvislosti s řešením pouze gay a lesbické otázky. Nezávislá seskupení, podporující dekonstrukci pevně vymezených kategorií sexuální a genderové identity, kritizují v souvislosti s nově schválenými zákony i stát, jakožto vykonavatele moci nad lidmi, které
patologizuje pod kategorií transsexualita, jež je považována za duševní poruchu vyžadující psychiatrickou diagnózu a monitoring (viz Wiesnerová, 2012).
V Z N I K S Í T Ě KO O P E R AC E NA M E S O - M O B I L I Z A Č N Í Ú ROV N I
NA P Ř Í K L A D U A LT E R NAT I V N Í H O B L O K U
Síť Alternativní Blok byla založena frakcí a dalšími nezávislými LGBTQ sdruženími
za účelem veřejného protestu proti postupům oficiální LGBT politiky Federace. Byla
zformována dohodou během španělské celostátní konference LGBT organizací Encuentros Estatales na jaře 2007 několika členy a členkami organizací, které tou dobou ještě
fungovaly v rámci Federace, jež byla organizátorem této každoroční akce. Cílem Alternativního bloku bylo sjednotit seskupení jak v rámci Federace tak i mimo ni v širší síť,
která by fungovala nezávisle na státních subvencích i vlivu politických stran, a mohla
se zaměřit na méně populární či přímo kritické oblasti, v nichž bylo hnutí nejednotné.
Iniciativa pro vytvoření sítě vzešla od zástupců dvou členských organizací působících
v Madridu. Další zakládající aktéři nebyli z LGBT kruhů, patřili však do stejné rodiny
sociálních hnutí: jednalo se o feministické seskupení a dvě další sdružení fungující
v širší madridské síti sociálních hnutí zvané Rompamos el Silencio (RES).22 Později se
k nově vzniklé síti přidala ještě další nezávislá LGBTQ sdružení ze Španělska a Portugalska.
Cílem Alternativního bloku bylo vyjádřit prostřednictvím protestní akce nesouhlas
s masivní komercializací akce Orgullo EuroPride 2007 a upozornit na ztrátu původního
protestního charakteru akce. Zakladatelé Alternativního bloku upozorňovali především na skutečnost, že každoroční pochod by měl být odkazem na Stonewallské nepokoje23 z roku 1969 a rovněž připomínat záměr prvního Orgullo pochodu ve Španělsku,
jenž se konal 28. června 1978 a měl výrazně protestní charakter. Zástupci a zástupkyně nově vzniklé sítě mobilizující se na principu sociální nejistoty kritizovali zejména
důraz na kapitalistické a patriarchální hodnoty spojené s komerční podobou akce, jejichž následkem je udržování nerovnosti nejen v oblasti genderu a sexuality, ale ve
všech oblastech společnosti (BALS, 2007: Este a~
n o especialmente varios aspectos nos
preocupan, ods. 1).24
22 Prolomujeme ticho (překlad ze španělštiny autorka).
23 Stonewallské nepokoje je označení pro událost, jež vyvolala policejní razie v noci z 27. na 28. června
1969 v newyorském podniku Stonewall Inn v Greenwich Village. Místní gay komunita se policii postavila na odpor a tato série násilných protestů, jež je považována za počátek „osvobození gayů“ v historii
(Rupp, 1999/2001: 137), je připomínána každoročními pochody hrdosti, tzv. Pride Parades, které jsou
organizovány po celém světě obvykle na konci června.
24 Jedná se o kritiku výsledků identity politiky, kdy prosazování práv pro kategorii „homosexuálů“ (či řešení pouze „gay“ otázky) zneviditelňuje zbytek LGBTQ spektra, především ženy, trans* a genderově neVendula Wiesnerová
63
A K T I V I S M U S S Í T Ě : P RO T E S T N Í A KC E NA M E S O - M O B I L I Z A Č N Í
Ú ROV N I
Ačkoliv může LGBTQ hnutí navenek jevit dojem, že je ve svých postupech, požadavcích a dlouhodobých cílech (makro-úrovni) jednotné, na vnitřní (meso) úrovni celé platformy se často odehrává boj jednotlivých organizací a neformálních skupin, což
je důsledek dynamického charakteru celé sítě, jež je často v médiích i veřejností přehlížen a homogenizován.25 Sítě kooperace, vznikající na meso-mobilizační úrovni ve
formě internetové protestní kampaně před důležitou událostí a vrcholící demonstrací,
mobilizují organizace, seskupení a jednotlivce na principu společného kritického postoje. Smyslem formace vnitřních sítí kooperace proto obvykle bývá podpořit kritický
hlas, který je v rámci oficiální politiky dominantních organizací marginalizován. Cílem
není dosáhnout uznání pro konkrétní menšinu, ale vyjádřit nesouhlas s určitou situací a postupně připravit půdu pro realizaci změny.
Síť Alternativní blok se do podvědomí španělského LGBTQ hnutí a veřejnosti zapsala svou první a zároveň nejvýznamnější protestní akcí, uspořádanou v rámci oficiálního pochodu Orgullo EuroPride 2007. Aktivisté a aktivistky Alternativního bloku čekali
na vhodný okamžik pro tzv. kritickou událost (Staggenborg, 1993), která jim umožnila mobilizovat několik set lidí pro specifickou kampaň a dala příležitost ukázat svůj postoj širšímu publiku.
Jak je detailně popsáno v záznamu protestní akce na blogu sítě Rompamos el Silencio (RES, 2007), členové a členky Alternativního bloku oblečeni do trik s nápisem
„Orgullo je protest!“ (Orgullo es protesta!) se skupinou bubeníků a dalšími účastníky
a účastnicemi se přidali ke zhruba dvoumilionovému davu pochodujících v rámci akce
Orgullo EuroPride 2007, pořádané organizacemi COGAM-FELGTB. Po pár hodinách se
hloučku Alternativního bloku, rozpoznatelného podle stejných trik s protestním nápisem, podařilo dostat před jedno z hlavních vozidel se známou hudební kapelou. Získáním strategického místa v průvodu si Alternativní blok zajistil možnost zastavit pochodující dav na rohu dvou hlavních ulic Alcalá a Gran Vía. Roztažením růžových
deštníků před čelním sklem vozidla zabránili autu v dalším pohybu vpřed a vytvořili
uprostřed davu místo pro protestní akci. Během několika vteřin rozprostřeli na zemi
před vozidlem rozsáhlou plachtu rozdělenou na části, která odkryla nápis „Naše práva
nejsou obchod“,26 posadili se kolem zataraseného vozidla a tímto způsobem demonstrovali svůj nesouhlas s komerčním charakterem Orgullo EuroPride 2007 akce. Na
konci protestní akce jedna z členek Alternativního bloku vytáhla megafon a zahájila
další kampaň nazvanou Týden sociálního boje (La semana de la lucha social), organizovanou madridskou sítí sociálních hnutí Rompamos el Silencio, která spojila své síly
s Alternativním blokem za účelem vyšší mobilizace lidí.
Další z podobných fúzí se odehrála následující rok pod neobvyklým názvem Orgullo Trans-mari-bollero Anticapitalista.27 Tehdy již rozpadající se opoziční LGBTQ síť
konformní jedince. Komercionalizace LGBT akcí v rámci tržní společnosti pak znevýhodňuje všechny
ty, kteří se ocitají na prahu sociální nejistoty. Těchto lidí je v souvislosti s vysokou nezaměstnaností způsobenou ekonomickou krizí posledních let v současném Španělsku stále víc.
25 V médiích je LGBT hnutí často označováno pouze jako hnutí / komunita homosexuálů či gayů a leseb.
26 Nuestros derechos no son negocio (Překlad autorka, viz poznámka pod čarou 21.)
27 Název akce Trans-Mari-Bollo Antikapitalistické Orgullo není snadné přeložit. Termín trans-mari-bollo je
španělská alternativa k anglickému queer i samotnému LGBTQ zastřešujícímu termínu. Cílem je zahrnout všechny sociálně nejisté, jimž je akce určena. Společným jmenovatelem je tedy princip sociální
nejistoty a ideologická propojenost obou kooperujících sítí, které akci organizovaly. K termínu trans-mari-bollo viz Wiesnerová (2012).
64
ŠTÚDIE
kooperace Alternativní blok spojila síly s další sítí nazvanou zkráceně Antiropné fórum
(Encuentro Social Alternativo al Petróleo, ESAP), jež vznikla v Madridu za účelem vyjádření protestu proti zasedání Světového ropného kongresu (WPC) v červnu roku
2008. Ačkoliv mnoho přihlížejících v ulicích potřebovalo čas na pochopení nejednotných sloganů28 na transparentech aktivistů procházejících centrem města, akce byla
považována za úspěšnou. Podle členů Alternativního bloku by byla účast mnohem
menší, byla-li by akce označena pouze za alternativní LGBTQ pochod. Ten by totiž byl
„jen“ konkurencí pravidelnému Orgullo pochodu pořádanému Federací za účasti finanční podpory státu. Spojení Alternativního bloku a Antiropného fóra však nabídlo
novou platformu pro ideologické propojení obou sítí a oběma jim umožnilo zvýšit
účast na protestní kolektivní akci, což bylo hlavním smyslem celé kampaně této fúze
(BALS, 2008).
PODMÍNKY EXISTENCE SÍTĚ: ÚČAST
A KO O P E R AC E J E D N O T L I VC Ů ( M E S O - M I K RO Ú ROV E Ň )
I přesto, že radikální protestní akce mohou vyvolat rozkol uvnitř hnutí (zejména
z pohledu oficiálních organizací, které mají důvod považovat aktivismus sítě za kontraproduktivní), meso-strukturální mobilizace v rámci hnutí může mít vliv na formování vazeb obou typů členů a členek hnutí: současných i nově příchozích, kteří jsou
osloveni úspěchem nově vzniklých sítí a zaměřením jejich protestních kampaní. Touto cestou se tedy nejen síť zviditelňuje, ale formují se i nové vztahy a získávají důležité
kontakty v rámci celoplošně existující LGBTQ platformy. Neúspěšné akce, či akce
s nízkou podporou mohou mít naopak ten důsledek, že jsou vzájemné spojenecké
vztahy v síti rozvolňovány či transformovány. Pro úspěšnou existenci sítě kooperace
i nově vzniklé frakce jsou účast a podpora jednotlivců a spojeneckých sil klíčovým
komponentem. Právě na úrovni jednotlivců a jejich účastí se meso úroveň významně
prolíná s mikro úrovní a osud všech frakcí a sítí kooperace na meso-mobilizační úrovni, tj. v rámci hnutí, výrazně závisí na meso-mikro vazbách: vzájemné kooperaci co
nejvyššího možného počtu všech jednotlivců i členských sdružení. Kde není účast
a kooperace, tam dlouhodobě nemůže existovat ani síť.
Kvůli událostem na Orgullo EuroPride 2007 sklidil Alternativní blok ostrou kritiku
od oficiálních organizátorů akce (COGAM-FELGTB) a zejména ti, kteří byli osobně
spatřeni na místě demonstrace, byli tímto způsobem dále stigmatizováni odmítáním
spolupráce. Po této protestní akci tudíž síť trpěla citelným nedostatkem podpory zejména ze stran zakládajících členských sdružení, přestože akce byla považována zakládajícími členy a členkami Alternativního bloku za úspěšnou. To se odrazilo i na nízké
účasti původních spojeneckých sdružení a skupin na následujících organizačních setkáních sítě, jejichž cílem bylo projednávat budoucí kroky a strategie.
Následující rok se v rámci setkání Alternativního bloku měla projednat možnost organizace další protestní akce. Přestože z původní sestavy se setkání zúčastnili zástupci a zástupkyně jen dvou zakládajících sdružení, i v tak malém počtu nedošlo ke konsenzu v otázce, zda má opětné uspořádání protestní akce význam. Od jedné z členek
madridského nezávislého sdružení, Sol, zazněl názor, že organizovat akce jménem sí28 Například No más sangre por petroléo (Již žádná krev kvůli ropě) a Liberación sexual sin consumismo
(Sexuální osvobození bez konzumu).
Vendula Wiesnerová
65
tě již postrádá smysl, protože nikdo z ostatních členů už na setkání nechodí a celá síť je
teď v podstatě řízena jen námi. Nemá tedy moc smysl organizovat akce jménem sítě.29
Vyjádřila tak skutečnost, že síť jako taková už v podstatě neexistuje: i v jejím rámci došlo k jisté formě štěpení a formování nezávislých celků,30 které dále organizují akce na
vlastní pěst. Následné rozpuštění celé sítě kooperace Alternativní blok proto bylo logickým důsledkem ztráty konsenzu i podpory původních spojeneckých sil, jejichž zájem o spolupráci výrazně utichl po ostré kritice ze strany Federace.
V rámci organizování protestních akcí se může stát, že důležití spojenci se ukážou
být nestabilní anebo projeví svůj nesouhlas se současným stavem sítě či frakce
(Schwartz, 2002: 168) a stanou se z nich nespokojení oponenti. Jindy jen jednoduše
přestanou mít zájem spolupracovat. Meso-mobilizace a formování opozičních sil
a vznik či zánik nových sítí je však i přesto kompatibilní s kontinuitou a životaschopností hnutí jakožto celku (makro-úrovní): ačkoliv jejich existence může mít rušivý dopad na veřejný obraz celého hnutí, nově vzniklé sítě a frakce s sebou přinášejí vlnu nových emocí, myšlenek a zdrojů, které následně mohou oslovit další množství nových
aktérů a spojenců (ibid.).
V L I V F R A KC Í A S Í T Í KO O P E R AC E NA KO N T I N U I T U H N U T Í
( M E S O - M A K RO Ú ROV E Ň )
Frakce tvořící opozici mohou reprezentovat způsoby, jimiž se hnutí adaptuje na vynořivší se problémy v novém prostředí, což ovšem nemusí nutně vést k vyřešení a harmonizaci odlišností mezi oficiální částí hnutí a jeho nezávislou opoziční částí (Schwartz,
2002: 163). V této části je mým cílem interpretovat způsoby, jakými právě oficiální dominantní část hnutí (reprezentována zejména Federací LGBT organizací) pod vlivem
úspěchu protestních akcí sítí kooperace na meso-mobilizační úrovni postupně adoptuje některé cíle a strategie opozičních frakcí, s nimiž původně nesouhlasila. Přijímání těchto nových cílů do oficiální politiky má tak pozitivní dopad na dlouhodobou orientaci
i kontinuitu celého hnutí v zemi (makro-úroveň) a to i přesto, že antagonistické síly mezi jednotlivými křídly hnutí přetrvávají.
Jedním z kritických bodů zmíněných v manifestu sítě Alternativní blok byl protest
proti patologizaci transsexuality (BALS, 2007: Alternativa... a qué?, ods. 5). Po rozpuštění Alternativního bloku bylo toto téma zahrnuto do aktivismu dvou nezávislých
seskupení v síti původně působících, která se rozhodla vytvořit síť novou, jež by částečně převzala agendu Alternativního bloku, byla by však zaměřená výhradně na požadavek depatologizace transsexuality a působila by na celosvětové úrovni. V roce
2009 tak vznikla síť nazvaná International Network for Trans De-pathologization.31
Zakladatelé a zakladatelky brzy na internetu zveřejnili manifest (INTD, 2009a),
v němž popisují důvody vzniku sítě. Cílem bylo spustit mezinárodní kampaň v co největším počtu měst po celém světě ve snaze dosáhnout jednotné mobilizace za účelem
mezinárodní demonstrace proti diagnóze tzv. poruchy genderové identity (GID, gender identity disorder) označující transsexualitu. S tím souvisel i požadavek jejího odejmutí z Diagnostického manuálu duševních poruch a Mezinárodní klasifikace nemocí
?
29 Poznámky z terénu, osobní komunikace, 6. 6. 2008.
30 Právě takovým celkem bylo i madridské nezávislé sdružení, které se oficiálně zformovalo na podzim
2007, tj. až po vzniku Alternativního bloku.
31 Mezinárodní síť pro depatologizaci transexuality. Kampaň pak nesla název Stop Trans 2012.
66
ŠTÚDIE
(DSM-V32 a ICD-1133). Snaha získat mezinárodní podporu souvisela se skutečností, že
oba manuály jsou vydávány mezinárodními institucemi, Americkou psychiatrickou
asociací (APA) a Světovou zdravotnickou organizací (WHO).
Kromě tohoto požadavku kampaň, jejíž hlavní centrum je právě Španělsko, kritizuje
i španělský zákon o genderové identitě z roku 2007 a požaduje jeho novelizaci, která by
změnila podmínky, za nichž je možné změny genderu dosáhnout (viz Wiesnerová,
2012). Právě bod, požadující to, aby byl povinný psychiatrický monitoring34 osob žádajících o změnu genderu v osobních dokumentech změněn jen na volitelnou možnost,
byl místem sporu mezi organizátory kampaně a Federací, která se s tímto požadavkem
zcela neztotožňovala. Federace se však i přesto ke kampani připojila. Stalo se tak ovšem
až poté, co byla akce spuštěna na internetu a získávala si podporu po celém světě.35
Jakmile se přidala Federace, organizátoři a organizátorky kampaně vyjádřili své
znepokojení nad možností přijít o mediální publicitu, jejíž získání bývá součástí strategie organizace každé veřejné či protestní akce: Mějte na paměti, že organizátory a organizátorkami akce jsme my a nedovolíme, aby význam akce zanikl tím, že předáme
rozhodovací moc do rukou jiných lidí!!!!,36 vyjádřila se ve skupinovém emailu Lidi jedna ze zakladatelek sítě a organizátorka akce. Obavy organizátorů a organizátorek kampaně nebyly bezdůvodné, neboť pár dnů před plánovanou demonstrací v Madridu vydala Federace tiskovou zprávu, v níž upozorňuje na novou kampaň a prohlašuje, že
„FELGTB je součástí Mezinárodní sítě Stop Trans Pathologization-2012“ (FELGTB,
2009a, ods. 1). Ve zprávě však nebyly zmíněny žádné z původních požadavků kampaně. Organizátoři a organizátorky akce proto obratem vydali tiskovou zprávu, v níž
upřesnili, že „FELGTB není součástí sítě, ale pouze se přidala ke kampani […], tak jako to udělaly ostatní LGBTQ kolektivy po celém světě“ (INTD, 2009b, ods. 2). Vyzvali
v ní zároveň Federaci, aby se k situaci vyjádřila a zprávu zaslali španělské tiskové agentuře EFE a dalším médiím. Zástupci Federace den před demonstrací vydali novou tiskovou zprávu, v níž upřesnili, že mnoho členských organizací sdružených v rámci
Federace LGBT organizací „se připojilo ke kampani Mezinárodní sítě Stop Trans Pathologization-2012, jíž FELGTB není součástí, s jednotným požadavkem, aby od roku
2012 nebyla transsexualita již považována za duševní poruchu“ (FELGTB, 2009b, ods.
1). V den demonstrace však Público, jedno z nejvýznamnějších španělských periodik,
vydalo na své internetové stránce o akci článek, v němž za jejího organizátora označilo právě Federaci a určilo jí i roli zakladatele celé mezinárodní sítě pro depatologizaci
transsexuality:37
Několik různých asociací, které byly svolány Celostátní federací leseb, gayů, trans32 DSM-V (Diagnostický a statistický manuál duševních poruch) Americké psychiatrické asociace (APA).
33 ICD-11, International Classification of Diseases and Related Health Problems, v češtině označován zkratkou MKN (Mezinárodní klasifikace nemocí a souvisejících zdravotních problémů).
34 Monitoring zahrnuje dvouletou řízenou hormonální terapii a další zásahy pod dohledem lékaře, kterou
mohou podstoupit jen držitelé a držitelky španělského občanství splňující určitá zdravotní kritéria (odmítnuta bývá např. diabetikům), jimž je předem stanovena diagnóza poruchy genderové identity na základě psychiatrických testů. Viz International Network for Trans De-pathologization (2009a).
35 Kampaň brzy získala podporu mnoha organizací, mimo jiné mezinárodní organizace International Lesbian and Gay Association (ILGA) a Transgender Europe (TGEU).
36 «Tened claro que somos nosotrxs lxs organizadorxs, y que no vamos a permitir que el mensaje se diluya
dando poder de decisión a otra gente!!!!» (Poznámky z terénu, skupinová komunikace, 25. 8. 2009, překlad autorka).
37 Podobná situace nastala i v Čechách při propagaci prvního Prague Pride 2011, kdy bylo novináři z MF
Dnes za organizátora akce označeno nově vzniklé aktivistické sdružení PROUD a nikoli skutečný organizátor akce, kterým bylo občanské sdružení Prague Pride.
Vendula Wiesnerová
67
sexuálů a bisexuálů (FELGTB), dnes v Madridu zahájily sérii demonstrací, které budou
pokračovat zítra v dalších městech Španělska. Cílem je požadavek, aby transsexualita
nebyla již dále považována za nemoc.38
Jak se zpráva šířila mezi jednotlivými stoupenci a stoupenkyněmi kampaně, o několik hodin později byla internetová stránka novin, kde byl článek publikován, zasypána kritickými komentáři na adresu Federace: Jako vždy, oficiální FELGT[B]39 již
zhodnocuje zisky za práci někoho jiného.40 Rada: opravte ten první odstavec (FELGT[B]
nikoho nesvolala, ona je naopak tím, kdo přišel až na výzvu jiných skupin) a žádnému
dalšímu vyhlášení zmíněné Federace už nevěřte.41
Po přečtení článku v internetovém vydání novin se organizátoři a organizátorky
kampaně spojili s vydavateli a vysvětlili jim situaci. Dostali odpověď, že se prý jedná
o věc z EFE, kterou nějaký redaktor z Pública převzal a nezměnil v ní ani čárku.42 Podle jednoho z organizátorů akce, Xaviho, tato odpověď znamenala, že: EFE tuhle zprávu nevydala, musel to být někdo z FELGTB, kdo dobře věděl, že to je celé nesmysl. Tisková zpráva FELGTB vydaná před dvěma dny byla cíleně ambivalentní, ale tohle je fakt
nehorázná lež.43 Následující den po proběhnutí akce byla navíc v internetových novinách zveřejněna fotografie, na níž vpředu stojí jedna ze zástupkyň Federace s hlavním
transparentem akce, zatímco ostatní organizátoři a organizátorky kampaně jsou v pozadí. María, jedna z organizátorek kampaně, situaci vyhodnotila jako záměr: To mne
teda meganaštvalo!! Asi tak minutu stála zástupkyně Felgt[b]u našeho transparentu,
to je čas, který úplně postačil k tomu, aby se cvakla tahle fotka a byla zveřejněna
v tomhle digitálním periodiku. Jako já s ní vycházím dobře a mám ji ráda, ale sakra,
to se nedělá!44
Přesný důvod, proč se Federace rozhodla kampaň podpořit, byl v rámci nezávislého
spektra předmětem spekulací. Zástupci a zástupkyně Federace se distancovali od snahy prezentovat se jako zakladatelé kampaně, když ve své tiskové zprávě oficiálně uvedli, že nejsou součástí sítě. Dále prohlásili, že kampaň byla podpořena většinou členských organizací sdružených pod Federací LGBT organizací, tedy i FELGTB. Boj
o publicitu je strategickou součástí související s organizací jakékoliv veřejné či protestní akce. Oficiální vyjádření ze strany Federace bylo proto mezi organizátory a or38 «Diversas asociaciones convocadas por la Federación Estatal de Lesbianas, Gays, Transexuales y Bisexuales (FELGTB) han iniciado hoy en Madrid unas manifestaciones que continuarán man
~ana en diversas ciudades espan
~olas para reivindicar que la transexualidad no sea considerada como una enfermedad.» (Poznámky z terénu, internetový archív novin Público, 17. 10. 2009, článek byl vydavateli
odstraněn i s komentáři. Překlad autorka.)
39 Federace měla původně zkratku FELG, která se později změnila na FELGT a poté na FELGTB v souvislosti s vývojem v rámci LGBT aktivismu. Zkratka proto není používána všemi stejně, ve všech případech
se ale jedná o Federaci LGBT organizací.
40 «Como siempre, la oficialista FELGTBha rentabilizado el trabajo ajeno.» (Překlad autorka.)
41 «Consejo: corregid el parrafo inicial (la FELGTB]no ha convocado a nadie, en realidad ha sido ella la que
ha acudido a la convocatoria de otros grupos) y no os creáis en el futuro ningun otro comunicado de dicha Federación.» (Překlad autorka.)
42 «Esto es una cosa de EFE que algún Periodista de Público se ha tragao y no ha cambiao ni una coma.» (Poznámky z terénu, skupinová komunikace, 17. 10. 2009. Překlad autorka.)
43 «En todo caso esta noticia no la ha redactado EFE, sino alguien de FELGTB a sabiendas que es una trola
desde la primera frase. La nota de prensa de FELGTB de hace 2 dias era deliberadamente ambigua, esta
directamente es una mentira como un piano.» (Poznámky z terénu, skupinová komunikace, 17. 10. 2009.
Překlad autorka.)
44 «Estoy supercabreada!! Tan solo un minuto estuvo la representante de la Felgt[b] en nuestra pancarta, el
tiempo justo para que se tomara la foto y se publicara en este periódico digital. Mira que yo me llevo bien
con ella y le tengo carin
~o, pero esto no se hace, joder!» (Poznámky z terénu, skupinová komunikace, 18.
10. 2009. Překlad autorka.)
68
ŠTÚDIE
ganizátorkami kampaně přijato jako ne zcela pravdivé. Skutečností je, že Federace
nebyla v otázce nesouhlasu s kritickým bodem manifestu kampaně jednotná. Zástupkyně Federace, Mar Cambrollé, uvedla, že „považovat nadále transsexualitu za nemoc
znamená pokračovat v stigmatizaci transsexuálních mužů a žen“ (FELGTB, 2009a,
ods. 6). Důležitou roli v souvislosti s vyjádřenou podporou ze strany Federace pravděpodobně sehrála nejen podpora ostatních členských LGBT kolektivů v rámci FELGTB,
ale i významných mezinárodních organizací ILGA a TGEU, které tím požadavkům sítě
udělily legitimitu v rámci celosvětové LGBTQ platformy. Cíle kampaně, která vznikala
jako vnitřní síť na meso úrovni, tak byly zviditelněny na makro úrovni celého globálního LGBTQ hnutí.
Výše popsaná situace ukazuje, že oficiální organizace hnutí v zemi nehrají v udržení hnutí v chodu vždy ústřední roli (Staggenborg, 2002: 134), přestože mnohdy tvoří
jeho dominantní část. Přijímáním strategií a cílů frakcí a jimi vytvářených sítí kooperace mění oficiální politika dominantního spektra hnutí v zemi svou orientaci v souladu
s kritikou, která zaznívá z řad jejích oponentů. Odlišné strategie a cíle opozičních frakcí jsou adoptovány dominantní částí hnutí (i přes její předchozí nesouhlas), jakmile tyto cíle dosáhnou určité úrovně publicity či mezinárodní podpory. I přes existenci dynamiky antagonistických sil proto může nejednotnost na meso-mobilizační úrovni, tj.
existující uvnitř hnutí, vyústit ve vytvoření progresivního prostředí, kde nové kritické
kampaně nezávislého LGBTQ spektra lákají nové i dřívější stoupence (meso-mikro
vazby) a ovlivňují směr politiky dominantní části hnutí (meso-makro úroveň), dosáhnou-li určitého stupně podpory, zejména na úrovni mezinárodního LGBTQ hnutí
(Schwartz, 2002; Staggenborg, 2002).
Pozitivním výsledkem kampaně, která od roku 2009 nabyla celosvětové působnosti,
je skutečnost, že Americká asociace psychiatrů (APA) na samotném sklonku roku 2012
oznámila, že v manuálu DSM-V, jehož vydání je očekáváno v květnu 2013, bude tzv.
porucha genderové identity (gender identity disorder) nahrazena pojmem genderová
dysforie (gender dysphoria), která již nemá za cíl jedince přímo patologizovat. Mírnější označení má diagnostikovat nikoli duševní poruchu, nýbrž emocionální stres, jenž
je důsledkem nesouladu mezi prožívaným / vyjadřovaným genderem jedince a určeným genderem při narození v souvislosti s jeho či jejím pohlavím.
ZÁVĚR
Ve své studii jsem se snažila ukázat, že formování frakcí a sítí kooperace v rámci existujícího hnutí na něj nemusí mít vždy destruktivní vliv. Jelikož frakce obvykle zaujímají opoziční postoj ke konkrétní problematice, mohou přinést do hry nová témata
a upozornit na nové nevyzkoušené možnosti řešení problému (Schwartz, 2002: 169-170).
V případě LGBTQ hnutí ve Španělsku byla novým tématem kritika postupů oficiální
politiky hnutí v zemi, reprezentované Federací LGBT organizací, která nebyla v souladu s ideologií levicově orientovaných frakcí a nezávislých sdružení. Druhým tématem
byl nesouhlas se zněním zákona o genderové identitě z roku 2007 a celosvětově podpořený požadavek mezinárodní kampaně za depatologizaci transsexuality.
V prvním případě protestní kampaň mířená do vlastních řad vyvolala jak pozitivní
ohlas, tak i řadu negativních emocí. Protesty na meso-mobilizační úrovni, směrující
dovnitř hnutí v souvislosti s kritikou současné organizace či cílů, pomáhají rozptýlit jeho potenciální organizační či ideologickou stagnaci (Schwartz, 2002: 169). Následně
Vendula Wiesnerová
69
vyvolané reakce a pozitivní či negativní emoce mohou ovlivnit možnosti další spolupráce i sílu základny podporovatelů (a tedy i existenci) celé sítě, která závisí na účasti
a vzájemné kooperaci všech jednotlivců. Téma emocí nelze v souvislosti s kontextem
mobilizace v rámci sociálních hnutí opomíjet. James M. Jasper ve své eseji nazvané
The emotions of protest: affective and reactive emotions in and around social movements vychází ze skutečnosti, že „emoce prostupují celý náš sociální život, sociální
hnutí nevyjímaje“ (1998: 398). Staggenborg rovněž věnuje emocím vyvolaným během
vzniku a v rámci působení nových sítí a kritických kampaní pozornost a odkazuje na
Jaspera (1998) právě v souvislosti s jejich potenciálně značným vlivem na mikro a meso-mobilizační procesy (jak cituje Staggenborg, 2002: 129). Podle ní se v souvislosti se
vznikem nových meso-struktur uvolňuje emocionální energie, jež oslovuje přicházející jednotlivce v naději na určitou změnu. Tato energie však nemůže přijít odjinud než
z vlastních řad (ibid.). Meso-mobilizace a meso-mikro vazby v rámci existujícího hnutí, tj. vzájemná spolupráce lidí skrze členství v širokých sítích kooperace, tudíž může
být silným motivátorem i inspirací pro hledání nových kontaktů a rozvíjení funkčních
pout, která účastníkům a účastnicím umožňují díky nově získaným zkušenostem mít
větší důvěru v účinnost kolektivní akce (ibid.: 134).
Výsledky mého výzkumu potvrzují význam meso-mobilizace jak v souvislosti s interakcí na individuální úrovni v rámci meso-mikro vazeb sítě: tj. důležitost účasti každého jednotlivce na vytváření vztahů kooperace mezi původními i novými členy a členkami hnutí, kteří jsou osloveni kauzou; tak i v souvislosti s vlivem na meso-makro
vazby, jenž je nejlépe vidět na změnách ve vnímání transgender problematiky probíhajících směrem z centra vnitřní sítě ven do širších makro úrovní celé LGBTQ platformy. I přes antagonistický charakter vztahu mezi jednotlivými částmi hnutí v zemi mají opoziční frakce možnost ovlivnit oficiální politiku hnutí tak, aby zahrnula jejich
požadavky mezi své cíle, daří-li se jim pro ně zajistit dostatečnou publicitu a podporu.
Meso-mobilizace má tedy dopad i na makro-úroveň, totiž programovou orientaci dominantní části hnutí, která se rychle adaptovala na podmínky vytvořené úspěchem nové mezinárodní sítě kooperace s širším dosahem.
Frakcionalismus vždy upozorňuje na kontradikce uvnitř hnutí a tlačí tím dominantní část spektra ke změnám: frakce v takových situacích hrají roli vyzyvatelů, kteří upozorňují na nová témata, problémy i na množství lidí, které je připraveno se mobilizovat (Schwartz, 2002: 169). Ideologický spor, tj. kritika oficiální politiky dominantní
části hnutí, se ukázal být významným podnětem k protestní akci nově vzniklých frakcí. Ideologie, jakožto stavební součást politických hnutí, může být jak spojovacím
článkem, tak i zdrojem sporu, např. v otázce její interpretace (Schwartz, 2002: 161).
Může mít také výrazný vliv na změny v organizační struktuře hnutí (Whittier, 2002:
296). V některých situacích rozdílná ideologie v rámci hnutí nevede ihned ke vzniku
frakcí a výsledná diverzita postojů, je-li nějakým způsobem uchopena a přizpůsobována, nemusí nijak narušit organizační integritu (Reger, 2002: 171). V každém případě
je však ideologický spor výzvou, která vytváří tlak na dominantní část spektra, jenž nelze příliš dlouho ignorovat (Wiesnerová 2012: 172).
Meso-mobilizační tlak frakcí a vnitřních sítí kooperace, je-li dostatečně podporován,
může mít proto výrazný dopad na kontinuitu celého hnutí a tím ovlivnit i jeho celkový
směr. Cílem frakcí vytvářejících širší sítě kooperace v rámci LGBTQ hnutí totiž nemusí
být, jak jsem se snažila ve své práci ukázat, své oponenty zničit. Důvodem pro vznik
LGBTQ frakcí v případě španělského hnutí, tj. frakcí nezávislého a nekomerčního charakteru, by mohla být snaha celkovou podobu, směr i výsledky hnutí transformovat
70
ŠTÚDIE
a neustále zlepšovat. Děje se tak ovšem v souladu s ideologickými předpoklady, které
vytvářejí vhodné prostředí pro setkávání většího množství aktérů. Můj závěr proto nevylučuje skutečnost, že ke štěpení dochází v důsledku mnoha různých snah: mimo jiné nesouhlasu, ideologického sporu či mocenských bojů.
L I T E R AT U R A
Bernstein, M. (1997). Celebrations and Suppression: The Strategic Use of Identity by the
Lesbian and Gay Movement. American Journal of Sociology, 103(3), 531-565.
Bernstein, M. (2002). The Contradictions of Gay
Ethnicity: Forging Identity in Vermont. In:
D. S. Meyer, N. Whittier, B. Robnett (Eds.),
Social Movements: Identity, culture and the
state. Oxford: Oxford University Press (s. 85104).
Bloque Alternativo por la Liberación Sexual
(2007). Texto del Bloque alternativo por la
liberación sexual. Získáno říjen 10, 2009
z http://www.rompamoselsilencio.net/
2007/?Texto-del-Bloque-Alternativo-por
Bloque Alternativo por la Liberación Sexual
(2008). El Bloque Alternativo convoca para el
28-J una manifestación ‘Trans-Mari-Bollera
Anticapitalista’. Získáno říjen 10, 2009
z http://archivo.dosmanzanas.com/index.
php/archives/5439
Brubaker, R. (2004). Ethnicity without groups.
Cambridge: Harvard University Press.
Buechler, S. (1990). Women’s movement in the
United States: Woman suffrage, equal rights
and beyond. New Brunswick, NJ: Rutgers
University Press.
della Porta, D., Rucht, D. (1995). Left-Libertarian movements in context: a comparison of
Italy and West Germany, 1965 – 1990. In: B.
Klandermans, C. Jenkins (Eds.), The politics
of social protest: Comparative perspectives on
states and social movements. Minneapolis:
University of Minnesota Press (s. 229-272).
della Porta, D., Diani, M. (2006). Social movements: An introduction. (2. vyd.). Malden,
Oxford, Carlton: Blackwell Publishing.
Diani, M. (1992). The concept of social movement. The Sociological Review, 40(1), 1-25.
Diani, M. (2003). Introduction: social movements, contentious action, and social networks: ‘from metaphor to substance?’ In:
M. Diani, D. McAdam (Eds.), Social moveVendula Wiesnerová
ments and networks: Relational approaches
to collective action. Oxford: Oxford University Press (s. 1-20).
Diani, M. (2004). Networks and participation.
In: D. A. Snow, S. A. Soule, H. Kriesi (Eds.),
The Blackwell companion to social movements. Malden, Oxford, Carlton: Blackwell
Publishing.
Gamson, J. (1995). Must Identity Movements
Self-Destruct? A Queer Dilemma. Social Problems, 42(3), 390-407.
Emerson, R. M., Fretz, R. I., Shaw, L. L. (2011).
Writing ethnographic fieldnotes, Second edition. Chicago - London: The University of
Chicago Press.
EuroPride (2007). Madrid 2007. Získáno říjen
10, 2009 z http://www.europride.com/ spip.
php?rubrique13
Federación Estatal de Lesbianas Gays Transexuales y Bisexuales (2009a). El 17-O se pedirá la desclasificación de la transexualidad
como enfermedad con actos en todo el mundo. Získáno říjen 14, 2009 z http:// www.
felgt.org/es/notas-de-prensa/el-17-o-se-pedira-la-desclasificacion-de-la-transexualidad-como-enfermedad-con-actos-en-todoel-mund
Federación Estatal de Lesbianas Gays Transexuales y Bisexuales (2009b). La FELGTB anima a la ciudadanía a unirse contra la consideración de la transexualidad como
enfermedad. Získáno říjen 16, 2009 z http://
www.felgt.org/es/notas-de-prensa/lafelgtb-anima-a-la-ciudadania-a-unirse-contra-la-consideracion-de-la-transexualidad-como-enfermeda
International Network for Trans Depathologization (2009a). Stop Trans 2012 Manifest. Získáno říjen 10, 2009 z http://www.stp2012.
info/old/en/manifesto
International Network for Trans Depathologization (2009b). La Red Internacional por la
Despatologización Trans invita a la FELGTB
71
a clarificar su posición en la lucha global
trans. Získáno říjen 15, 2009 zhttp://info.nodo50.org/La-Red-Internacional-por-la.html
Izquierda anticapitalista (2008). Manifiesto
«Por una candidatura anticapitalista en las
elecciones europeas de 2009». Získáno říjen
10, 2009 z http://www.anticapitalistas.org/
node/3311
Jakonen, M., Peltokoski, J., Tolvanen, T. (2012).
Occupy Life! Precarity and Basic Income.
[PDF dokument]. Získané z 14th BIEN Congress München 2012: http://www.bien2012.
org/sites/default/files/paper_199_en.pdf
Jasper, J. M. (1998). The emotions of protest: affective and reactive emotions in and around
social movements. Sociological Forum,
13(3), 397-424.
Llamas, R., Vila, F. (1999). Passion for life: a history of the lesbian and gay movement in
Spain. In: B. D. Adam, J. W. Duyvendak, A,
Krouwel (Eds.), The global emergence of gay
and lesbian politics: National imprints of a
worldwide movement. Philadelphia: Temple
University Press, (s. 214-241).
Namaste, K. (1994). The Politics of Inside/Out:
Queer Theory, Poststructuralism, and a Sociological Approach to Sexuality. Sociological Theory, 12(2), 220-231.
Oliver, P. E., Johnston, H. (2000). What a good
idea! Ideologies and frames in social movement research. Mobilization: An International Quarterly, 5(1), 37-54.
Platero Méndez, R. (2007). Overcoming brides
and grooms: the representation of lesbian
and gay rights in Spain. In: M. Verloo (Ed.),
Multiple meanings of gender equality: A critical frame analysis of gender policies in Europe. Budapest – New York: Central European University Press, (s. 207-231).
Reger, J. (2002). More than one feminism: organizational structure and the construction
of collective identity. In: D. S. Meyer, N.
Whittier, B. Robnett (Ed.), Social Movements: Identity, culture and the state. Oxford:
Oxford University Press (s. 171-184).
Rompamos el Silencio (2007). Crónica del Bloque alternativo por la liberación sexual en la
manifestación del Orgullo. Získáno říjen 10,
2009 z http://www.rompamoselsilencio.
net/2007/?Cronica-del-Bloque-Alternativo-por
Neilson, B., Rossiter, N. (2005). From Precarity to Precariousness and Back Again: Labour,
72
ŠTÚDIE
Life and Unstable Network, The Fibreculture Journal, 5. Získáno leden 11, 2012 z http://
five.fibreculturejournal.org/fcj-022-fromprecarity-to-precariousness-and-back-againlabour-life-and-unstable-networks/
Rupp, L. J. (2001). Vytoužená minulost: Dějiny
lásky a sexuality mezi osobami stejného pohlaví v Americe od příchodu Evropanů po současnost (preklad V. Sokolová). Praha: One
woman press. (Původní dílo vydané 1999.)
Seidman, S. (1993). Identity and Politics in
a “Postmodern” Gay Culture: Some Historical and Conceptual Notes. In: M. Warner
(Ed.), Fear of a Queer Planet: Queer Politics
and Social Theory. Minneapolis-London:
University of Minnesota Press (s.105-142).
Schwartz, M. A. (2002). Factions and the community of political challengers. In: D. S. Meyer, N. Whittier, B. Robnett (Eds.), Social Movements: Identity, culture and the state.
Oxford: Oxford University Press (s. 157-170).
Staggenborg, S. (1993). Critical events and the
mobilization of the Pro-Choice movement.
Research in Political Sociology, 6, 319–345.
Staggenborg, S. (2002). The “meso” in social
movement research. In: D. S. Meyer, N. Whittier, B. Robnett (Ed.), Social movements:
Identity, culture and the state. Oxford:
Oxford University Press (s. 124-139).
Stein, A., Plummer, K. (1994). “I Can’t Even
Think Straight” “Queer” Theory and the Missing Sexual Revolution in Sociology. Sociological Theory, 12(2), 178-187.
Valocchi, S. (2005). Not Yet Queer Enough: The
Lessons of Queer Theory for the Sociology of
Gender and Sexuality. Gender &Society,
19(6), 750-770.
Vázquez, J. (2001). Los inicios del movimiento
transexual en el estado Espa~
n ol. Získáno leden 11, 2012 z http://www.humano.ya.com/
transexualia/archivos_historia/iniciosmov.htm
Wiesnerová, V. (2010). Politicizing sexuality:
Mobilization practices within the LGBTQ movement in contemporary Madrid. Praha: FHS
UK (nepublikovaná diplomová práce).
Wiesnerová, V. (2012). LGBTQ Activism and
the Appropriation of Queer Theory in Spain.
In: S. Mesquita, M. K. Wiedlack, K. Lasthofer (Eds.), Import – Export – Transport: Queer
Theory, Queer Critique and Activism in Motion. Wien: Zaglossus (s. 163-178).
Whittier, N. (2002). Meaning and structure in
social movements. In: D. S. Meyer, N. Whittier, B. Robnett (Eds.), Social movements:
Identity, culture and the state. Oxford: Oxford University Press (s. 289-307).
O AU TO R K E :
VENDULA WIESNEROVÁ (*1978, Sankt-Peterburg) vystudovala obecnou antropologii na Fakultě humanitních studií Univerzity Karlovy v Praze. V současnosti je interní
doktorandkou na Ústavu etnológie SAV v Bratislavě. Ve své dizertační práci se zaměřuje na fungování LGBTQ hnutí jako sítě v České a Slovenské republice. Ve své vědecké a pedagogické činnosti se věnuje queer a transgender teoriím, zejména genderové diverzitě a problematice transrodových a sexuálních identit. V rámci svého
studijního pobytu na Universidad Complutense v Madridě v letech 2007 – 2009 realizovala etnografický výzkum zabývající se mobilizačními postupy nově vznikajících
frakcí a sítí kooperace v rámcí LGBTQ hnutí ve Španělsku a uplatňováním queer teoretických východisk v LGBTQ aktivismu. Je autorkou studie LGBTQ Activism and the
Appropriation of Queer Theory in Spain ve sborníku IMPORT-EXPORT-TRANSPORT:
Queer Theory, Queer Critique and Activism in Motion (Zaglossus, 2012), jenž je součástí série Contemporary challenges of_within Gender Theory.
Vendula Wiesnerová
73
1
61 • 2013
MATERIÁLY
TELOVÝCHOVA A ŠPORT OBYVATEĽOV SLOVENSKA
ŽIDOVSKÉHO PÔVODU
PETER BUČKA
Paed Dr. Peter Bučka, PhD., e-mail: [email protected]
The first Jewish sports club in Slovakia was founded in 1912 despite the fact the Hungarian governers did not accepted the establishment of any non-hungarian sports organizations and sports clubs. The area of physical education (PE) and sport began to
develop dynamically after the creation of Czechoslovakia. It was allowed not only by
the democratic principles on which the state was built, but also on the conditions of
respecting the autonomous development of ethnic minorities in the area of the educational system and culture. To avoid national friction the representants of sport decided to organize this area on a national base. The accepted nationalities by the state
could create their own sport unions and organize events. This possibility was used by
the Jewish minority accepted by the Czechoslovak government as a full-right minority, too. The base organization of Jewish PE and sport became the Jewish PE and sport
community in Czechoslovakia. The situation after the creation of the Slovak state has
totally changed. Jews were excluded not only from the economy but also from society. It did not come to revive of the Jewish PE and sport organization Makabi in Slovakia after the revival of Czechoslovakia. It was not only that from 135.000 Jewish habitants of Slovakia remained only around 24.000 but also because the Jewish
minority was not accepted in Slovakia after the war. The Jewish minority was not registered after the Second World War until 1991. The identity is developing in the rest
of Jewish population these days. This process has found the response in the area of
sport when winter games Makabi were revived in Slovakia after 1996.
Key words: Jews, sport, psysical education, life in associations, national self-awareness
Kľúčové slová: Židia, šport, telovýchova, spolkový život, národné sebauvedomenie
Tabula rasa v histórii telesnej kultúry na Slovensku sú dejiny telovýchovy a športu
obyvateľov židovského pôvodu. V odbornej literatúre, publikovanej pred a po roku
1989, sa táto téma len naznačuje a pritom práve aj táto národnostná skupina obyvateľov sa významne zapísala do análov novodobého športu na Slovensku. Zo všeobecne
známych dôvodov ide predovšetkým o medzivojnové obdobie. Židia žili v určitých častiach Slovenska od rímskej doby (Jelínek, 1999: 9). Väčšinu
74
času boli na okraji spoločnosti, neraz v priamom ohrození života a majetku. Za dôležitý krok k zmene ich postavenia možno považovať politiku cisára Jozefa II. Jednotlivé
zákony a nariadenia vyvrcholili prijatím zákona XLII/1895 o zrovnoprávnení všetkých
obyvateľov Rakúsko-uhorskej monarchie (Salner, 2006: 206 a 208-209). Osvietenstvo
a s ním spojené spoločenské zmeny znamenali pre Rakúsko-Uhorsko možnosť kapitalizácie hospodárstva, ale zároveň v dôsledku rakúsko-maďarského vyrovnania sa v roku 1867 zlikvidovali podmienky pre vývoj nemaďarských národností (Perútka, Grexa,
1995: 25).Vytvorila sa tak paradoxná situácia: zatiaľ čo nemaďarské národy v Uhorsku
boli vo svojich základných právach potláčané, židovské obyvateľstvo, nežiadajúce
vlastnú nacionálnu emancipáciu, sa mohlo nielen hospodársky, ale aj všestranne politicky a kultúrne rozvíjať (Kamenec, 1991: 9).
Tieto podmienky vyvolali vo vnútri židovskej komunity dva závažné spoločenské
procesy: boj o rovnoprávnosť Židov a snahu o vnútorné zmeny v židovskom spoločenstve. Do prostredia židovstva prenikajú nové spoločenské a duchovné myšlienkové
prúdy a pod ich vplyvom sa začína časť židovskej spoločnosti postupne vzďaľovať od
starých tradícií a zvykov. Tento proces nebol typický len pre uhorské židovstvo, ale bol
bežným javom židovských spoločenstiev aj v iných krajinách (Mlynárik, 2005: 49-50).
V dôsledku novej legislatívy sa výrazne menilo aj zastúpenie židovského etnika v mestách. Do miest prichádzali kvôli výhodnejšiemu obchodnému, finančnému a komunikačnému prostrediu (Salner, 2006: 209). Židia dosiahli v podmienkach slobodného
rozvoja ekonomiky nesporné úspechy. Preukázali schopnosť budovať moderný hospodársky systém a výdatne pomáhali Uhorsku zapojiť sa do medzinárodnej kapitalistickej siete (Kamenec, 1991: 9). S priemyslom a obchodom prenikali na územie Slovenska
aj novodobé formy športu, ktoré mali svoj pôvod prevažne v Anglicku. Z ostrovného
štátu sa šíril novodobý šport na kontinent najskôr do administratívnych centier jednotlivých krajín a potom aj ďalej (Perútka, 1980: 32). Hoci Rakúsko-Uhorsko patrilo medzi
prvé európske štáty, kde sa začali importovať rozličné športy z Anglicka, športový život pulzoval iba v hlavných centrách a ďalej prenikol až v neskoršom období (Grexa,
Novák, 1978: 10). V období po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa židovský intelektuálny,
vedecký a kultúrny život dynamicky rozvíjal najmä v oboch hlavných mestách – vo
Viedni a v Budapešti (Gilbert, 2003: 58).
Z A Č I ATO K Ž I D OVS K É H O Š P O RT U
Obdobie začiatkov moderného športu na území Slovenska bolo obdobím najsilnejších maďarizačných snáh uhorských vládnucich kruhov, a tak nielen telocvičné spolky a kluby mali maďarské názvy, ale aj športovci bez ohľadu na ich pôvod vystupovali
alebo sa uvádzali pod pomaďarčenými menami (Grexa, Novák, 1978: 10). Športovať sa
dalo iba v maďarských kluboch a kto chcel zvyšovať svoju výkonnosť a etablovať sa na
medzinárodnej športovej scéne, musel príslušnosť k maďarskému národu akceptovať
(Grexa, 1996: 13). Táto akceptácia bola v multilingválnom židovskom etniku oveľa prirodzenejšia ako napríklad v majoritnej slovenskej komunite. K uvedeným skutočnostiam môžeme priradiť aj ďalšie fakty, napríklad to, že mnohé športové kluby neraz
priamo v stanovách obmedzovali členstvo len na inteligenciu, priemyselníkov, živnostníkov a podobne (Perútka, 1980: 39), teda na profesie, v ktorých sa Židia na Slovensku uplatnili vo veľkom počte (Kamenec, 1991: 9). Tiež skutočnosť, že vo väčšine
miest, kde sa koncentrovalo športové hnutie, boli Slováci v menšine (Grexa, 1996: 9).
Peter Bučka
75
Môžeme vysloviť hypotézu, že na zakladaní prvých športových klubov na Slovensku
mali svoj podiel aj obyvatelia izraelitského vierovyznania, ktorí sa hlásili k rôznym národnostným skupinám. Stanovenie konkrétneho podielu jednotlivých skupín obyvateľstva nie je možné bez výskumu etnického zloženia zakladajúcich členov prvých
športových klubov. Takýto výskum však doposiaľ nebol realizovaný. V našom tvrdení
sa teda môžeme oprieť len o jednotlivé prípady, ako napríklad o Žilinskom telocvičnom
krúžku – Zsolnai Testgyakorlók Köre, kde bol podiel zakladajúcich členov židovského
pôvodu dominantný (Bučka, 2012: 18-20). Iný príklad je možné uviesť z východného
Slovenska. V Spišskej Novej Vsi v roku 1911 založilo sedemnásť študentov, z ktorých
malo pätnásť židovský pôvod, Atletický klub Spišská Nová Ves – Iglói Athletikai Club
(Mráz, 1981: 110). Na aktivity obyvateľov židovského pôvodu v oblasti telovýchovy
a športu malo v diaspóre vplyv aj rodiace sa sionistické hnutie. Podnet na zakladanie
židovských športových klubov dal Max Nordau1 na druhom sionistickom kongrese konanom roku 1898 vo Viedni. Práve Max Nordau ako zástupca Theodora Herzla v sionistickom hnutí poukázal na význam gymnastiky a fyzického cvičenia pre Židov (Gilbert, 2003: 142-144). Narastajúci antisemitizmus v Nemecku, kde si pri založení
kresťansko-nemeckej telocvičnej organizácie členská základňa v roku 1901 presadila
tzv. árijský paragraf, urýchlil proces vzniku Jüdische Turnerschaft – Židovského telocvičného zväzu (Krátky, 1974: 237). Vzniknutá situácia sa riešila aj na 6. sionistickom
kongrese, ktorý sa konal v dňoch 23. – 28. augusta 1903 v Bazileji. Výsledkom kongresu bol podnet na zakladanie národných židovských gymnastických asociácií, združených do Židovskej telocvičnej ligy ustanovenej na tomto kongrese (Wildmann, 2006:
27). V januári 1913 došlo k zmene názvu Židovskej telocvičnej ligy na Židovskú organizáciu pre telocvik a šport (Wildmann, 2006: 37). Sionisti si zvolili heslo Muskel-Judentum, heslo na výchovu svalnatého židovstva (Brüll, 1937: 31). Židovské telocvičné
hnutie sa pomerne rýchlo rozšírilo do ďalších krajín Predlitovska, Haliča, Turecka a Palestíny. V Rakúsko-Uhorsku bol vytvorený Západorakúsky zväz, ktorý združoval všetky židovské telocvičné a športové spolky na území monarchie s výnimkou spolkov
v Haliči a Bukovine. Prvý valný zjazd Západorakúskeho zväzu sa uskutočnil roku 1912
vo Viedni. Na druhom a poslednom valnom zjazde, ktorý sa uskutočnil roku 1913 vo
Viedni, sa delegáti uzniesli zaviesť hebrejské vedenie a jednotné označenie spolkov
menom „Makabi“. Členom Západorakúskeho zväzu bol aj v roku 1912 založený Makkabea Pressburg (Fusche, 1937: 40).2 Akceptácia takéhoto klubu v Pressburgu–Bratislave, ktorý územne patril do Uhorska, vyplývala z veľkého počtu a integrity nemeckej
komunity, voľného používania materinského jazyka, vlastného cirkevného a kultúrneho života (Luther, 2001: 16-17). V Predlitavsku, na rozdiel od Zalitavska–Uhorska,
mohli vznikať národné telovýchovné organizácie nielen v prípade dominantnej českej
menšiny, ale aj v prípade ďalších skupín vrátane Židov. Prvý športový klub Bar Kochba
založili v Ostrave roku 1899. V Čechách a na Morave do zániku Rakúsko-uhorskej monarchie vykonávalo činnosť pätnásť židovských športových klubov a telovýchovných
organizácií (Brüll, 1937: 40-41). V rakúskej časti monarchie bol prvý židovský športový klub Hakoah založený roku 1909 vo Viedni (Bunzl, 2006: 106).
1
2
76
Max Nordau sa vlastným menom volal Simon Maximilián Südfeld.
Viac podrobností o histórii ŠK Makkabea Bratislava in: Bučka, P., 2012b.
MATERIÁLY
V Ý VOJ P O I . SV E TOV E J VOJ N E
Možnosť ďalšieho vývoja v oblasti telovýchovy a športu prerušila na takmer štyri roky prvá svetová vojna. Po nej sa menila mapa Európy. Na troskách Rakúsko-Uhorska
vznikli nové národnostné štáty. Slovensko sa stalo súčasťou Československa. V ústave
nového štátu, prijatej 29. februára roku 1920, boli Židia uznaní za plnoprávnu národnosť (Mlynárik, 2005: 73-77). Československo bolo jedinou európskou krajinou, kde
bola uznaná židovská entita a kde mala menšinové práva (Bergerová, 1992: 107). Dôvod, prečo sa tak stalo práve v Československu, bol nielen v požiadavke víťazných
mocností, aby nový viacnárodnostný štát garantoval menšinám právo na autonómny
vývoj v oblasti kultúry a školstva, ale aj snahou vlády eliminovať počet obyvateľov nemeckej a maďarskej menšiny na svojom území (Jelínek, 1999: 64). Z uvedeného je teda
pochopiteľné, že prvé iniciatívy z oblasti telovýchovy a športu prichádzali zo západnej
časti spoločného štátu. Prvý valný zjazd Židovských telocvičných jednôt v Československu sa uskutočnil 30. marca 1919 v Brne.3 Ani v tomto období sa Makabi u nás nevyvíjalo izolovane od okolitých krajín. Liberálne podmienky povojnovej Európy znamenali možnosť napredovania aj pre židovské etnikum. Najmä v strednej Európe
vzniká množstvo židovských športových klubov a telovýchovných jednôt (Borut, Jacobs, Bunzl, 2006: 77-115). Najdynamickejšie sa tento proces prejavil v Nemecku, kde
v roku 1919 bola založená Konfederácia národných židovských gymnastických asociácií (Wildmann, 2006: 37). K ďalšiemu organizačnému posunu došlo po 12. sionistickom kongrese v Karlových Varoch v roku 1921, keď bolo rozhodnuté založiť Svetový
zväz Makabi (Warmbold, 2007: 7). Oficiálne k tomu došlo pri príležitosti jeho prvého
kongresu v roku 1925 vo Viedni (Bureš, Plichta, 1931: 371). V roku 1927 bola exekutíva Svetového zväzu premiestnená do Brna a po roku do Berlína.4 V roku 1933 sa vedenie Makabi premiestnilo do Londýna.5 Najvýznamnejšou výkonnou organizačnou
zložkou Svetového zväzu Makabi bola technická komisia Hanhala technit olamit (HATO), ktorá mala sídlo v Prahe. Táto komisia riadila telovýchovnú a športovú činnosť
svetového zväzu.6 Vrcholné podujatia, ktoré Svetový zväz Makabi organizoval, boli letné a zimné Makábie – židovské olympiády. Letné Makábie sa uskutočnili v rokoch 1932
a 1935 v Tel Avive (Brüll, 1937: 33-34). Zimné Makábie sa uskutočnili v roku 1933 v Zakopanom a v roku 1936 v Banskej Bystrici.7
Na Slovensku sa Makabi organizačne rozvíjalo len pomaly. Prvá telovýchovná a športová jednota s týmto menom bola na Slovensku založená v roku 1920 v Bánovciach nad
Bebravou a krátko nato aj v Banskej Bystrici.8 Nakoľko však v nasledujúcich rokoch nijaká nová jednota nepribudla, bolo rozhodnuté vytvoriť Moravsko-slovenský zväz Makabi. Stalo sa tak krátko pred vznikom Židovskej telocvičnej a športovej obce v Československu v roku 1924.9 Samostatný Slovenský zemský zväz Makabi bol založený až
7. marca 1926.10 O rovnocennom postavení Makabi v československom telovýchovnom
hnutí svedčí aj skutočnosť, že bol riadnym členom Poradného zboru ministerstva ve3
4
5
6
7
8
9
Židovské zprávy, č. 1, 1919, s. 5.
Židovské zprávy, č. 35, 1928, s. 6.
Židovské zprávy, č. 11, 1933, s. 5.
Židovské zprávy, č. 39, 1935, s. 5.
Športový týždeň, č. 51, 1935, s. 6.
Židovské zprávy, č. 23, 1920, s. 6.
Židovské zprávy, č. 46, 1924, s. 4. Židovská telocvičná a športová obec v Československu bola oficiálne
ustanovená schválením stanov v roku 1931.
10 Židovské zprávy, č. 16, 1926, s. 5.
Peter Bučka
77
rejného zdravotníctva a telesnej výchovy.11 Významným momentom vo vývoji židovského telovýchovného hnutia sa stal rok 1927, keď bola v Bratislave založená prvá skautská organizácia Makabi Hacair.12 Nová forma sa v pomerne krátkom čase rozšírila nielen na Slovensku, ale aj v ďalších štátoch Európy. Na čele tohto hnutia počas celého
medzivojnového obdobia stál jeho zakladateľ A. Jelínek. Napriek úzkej spolupráci Makabi Hacair so zväzom Makabi došlo ku spojeniu až v roku 1934, keď predstavitelia zväzu Makabi vyzvali svojich členov k zakladaniu Makabi Hacair v mieste svojho pôsobenia.13 Toto spojenie našlo svoju podobu aj v stanovách zväzu vydaných v roku 1934,
v ktorých bolo ukotvené autonómne postavenie Makabi Hacair v rámci Makabi.14
Oveľa dynamickejšie sa v tomto ranom období rozvíjal šport, najmä populárny futbal. V roku 1919 ŠK Makabea Bratislava obnovila činnosť ešte pod maďarským názvom
Pozsonyi Makkabea Sport Club a spoločne s novozaloženými Kassai Hakoah Sport
Egysűlet (Športová jednota Hakoah Košice) a Rózsahelyi Makkabea Sport Egysűlet
(Športová jednota Makkabea Ružomberok) vstúpil do Szlovenszkói Labdarúgók Szövetsége (SzLSz), čiže Slovenského futbalového zväzu s maďarským názvom. Medzi zakladajúcimi členmi bolo 86 športových klubov z celého Slovenska. Len minimálny počet športových klubov sa hlásil k slovenskému názvu a zostal neorganizovaný. Potom
SzLSz začal na Slovensku organizovať súťaž, ktorá sa nedohrala, pretože tomuto zväzu na priamy podnet Československého futbalového zväzu (ČSFZ) neschválili stanovy.
Aby sa vyhli vzájomným národnostným treniciam, neprijali predstavitelia športu zásadu teritoriálneho členenia, ale uplatnili národnostný princíp. Takto boli maďarské
kluby donútené vytvoriť si Maďarský futbalový zväz na Slovensku. Ten potom s nemeckým a židovským zväzom a ČSFZ vytvoril Československú futbalovú asociáciu,
ktorú v roku 1923 prijali do Medzinárodnej federácie futbalových asociácií – FIFA (Mašlonka, Kšiňan, 1988: 26-46). Aj v prípade Židovského futbalového zväzu (ŽFZ) vzišiel
podnet na jeho založenie zo západnej časti spoločného štátu. ŽFZ bol založený 21. novembra 1920 v Prahe.15 Židovský futbalový zväz mal päť organizačných stredísk, z toho dve boli na Slovensku – v Bratislave a Košiciach (Mutňanský, Jakubec, 1933: 123).
Bratislavské stredisko nikdy nerozvinulo samostatnú činnosť napriek tomu, že futbal
sa okrem Bratislavy hral aj v ďalších židovských športových kluboch a jednotách západného Slovenska (Bučka, 2011: 44-47). Košické stredisko vytvorilo Karpatský okrsok
ŽFZ a v roku 1922 odštartovalo svoju oficiálnu súťaž (Varnay, Meisl, Lustig, Spielberg,
1924: 139-140). Potom však došlo k úbytku členskej základne. V roku 1926 mal ŽFZ už
len 194 členov, čo predstavovalo takmer 1/10 pôvodného stavu členskej základne (Bureš, Plichta, 1931: 273). Na uvedenú situáciu reagoval ŽFZ vstupom do Zväzu telovýchovných jednôt Makabi, s ktorým vytvoril Židovskú telocvičnú a športovú obec pre
Československo. Táto fúzia znamenala nárast členskej základne ŽFZ, ale nevyriešila
problémy organizovania pravidelných súťaží a zväzových majstrovstiev. Táto skutočnosť viedla napokon k tomu, že na jeseň 1934 sa vedenie ŽFZ na svojom valnom zhromaždení uznieslo na likvidácii zväzu a prestúpení svojich klubov do ČSFZ.16
Samostatný športový zväz mal v rámci Makabi aj zimné športy. Ustanovujúca schôdza Židovského zväzu zimných športov (ŽZZŠ) sa uskutočnila 27. septembra 1931 v Pra11
12
13
14
Židovské zprávy, č. 24, 1935, s. 6.
Židovské zprávy, č. 3, 1927, s. 5.
Židovské zprávy, č. 40, 1934, s. 6.
MV – AMP F. Spolky 1918 – 1939, šk. 7858, Stanovy Sväzu Makabi v Československej republike z roku
1936, s. 4-5.
15 Židovské zprávy, č. 28, 1920, s. 6.
16 Židovské zprávy, č. 41, 1934, s. 6.
78
MATERIÁLY
he, na ktorej bolo zvolené vedenie zväzu a stanovená jeho vnútorná štruktúra. Sídlom
zväzu sa stal Olomouc. Zväz sa delil na župy podľa zemského usporiadania. Centrom
Slovenskej župy Židovského zväzu zimných športov bola Banská Bystrica. Krátko nato
bol ŽZZŠ prijatý za riadneho člena Zväzu lyžiarov Československa. Župy ŽZZŠ organizovali pravidelne svoje majstrovstvá. Z poverenia vedenia zväzu boli jedny zo župných
majstrovstiev spojené so zväzovými majstrovstvami. K najvýznamnejším podujatiam,
na ktorých sa ŽZZŠ zúčastnil, boli židovské zimné hry. Po prvý raz sa uskutočnili v roku 1933 v Zakopanom. Na hrách sa reprezentácia z Československa umiestnila na druhom mieste. Druhé svetové zimné hry Makabi sa uskutočnili v roku 1936 v Banskej
Bystrici, na ktorých sa usporiadateľská krajina stala celkovým víťazom (Bučka, 2011:
14-18). Ďalšie športové odvetvia pestované v Židovskej telocvičnej a športovej obci boli riadené telocvičnou a športovou komisiou zväzu Hanhala technit arcit (HATA), v ktorej
boli zastúpené jednotlivé športové odvetvia.17 V roku 1934 to boli ľahká a ťažká atletika, futbal, plávanie, tenis, šerm, šach a zimné športy (poznámka autora: Židovský zväz
zimných športov sa organizačne venoval len lyžovaniu).18 V športových odvetviach,
v ktorých Židovská telocvičná a športová obec neorganizovala vlastné súťaže, boli židovské športové kluby a telovýchovné a športové jednoty Makabi členmi aj príslušného národnostného športového zväzu, do činnosti ktorého sa zapájali. V dňoch 27. – 28.
septembra 1936 sa v Brne uskutočnil X. valný zjazd Zväzu Makabi.19 Na zjazde bolo
prijaté uznesenie, na základe ktorého sa mali jednoty a kluby pridružiť k športovým
zväzom združujúcim športovcov československej národnosti.20
Začiatok tridsiatych rokov bol výrazne poznačený svetovou hospodárskou krízou,
ktorej dôsledky sa čoraz citeľnejšie prejavovali vo všetkých oblastiach spoločenského
života. Vlna nacionalizmu našla svoju odozvu v židovskej komunite. Sionizmus, ktorý
mal na Slovensku len okrajový vplyv, si najmä u mládeže získaval čoraz viac prívržencov (Mlynárik, 2005: 88-89). Uvedená situácia sa prejavila aj v náraste počtu telovýchovných a športových jednôt Makabi. Zatiaľ čo v roku 1929 bol počet spolkov21 v Čechách 9, na Morave 23 a na Slovensku 12, tak v roku 1933 bolo rozdelenie nasledujúce:
v Čechách 14, na Morave 26 a na Slovensku 33 spolkov.22 Uvedená štatistika dokumentuje, akým dynamickým vývojom prešlo hnutie Makabi na Slovensku v uvedenom období. Tento stav sa prejavil aj v zmene vnútorného usporiadania. V roku 1929 došlo na
Slovensku k vytvoreniu západoslovenskej župy so sídlom v Bratislave a východoslovenskej župy so sídlom v Košiciach.23 Posledná úprava v sledovanom období sa uskutočnila v roku 1933, keď už existujúcim župám pribudla stredoslovenská so sídlom
v Ružomberku (Brüll, 1937: 44 a 51).
V telocvičnej oblasti boli najvýznamnejšie podujatia zlety. Tieto podujatia sa organizovali pravidelne na úrovni župy, krajiny a republiky.24 V rámci zletov sa organizovali aj športové súťaže, ktoré boli zaradené do zletového programu. Organizáciou zletu bol poverený telocvičný výbor príslušného stupňa. Najvýznamnejšie domáce
podujatie v tejto oblasti bol celorepublikový zlet, ktorý sa mal konať raz za sedem ro17
18
19
20
21
22
23
24
Židovské zprávy, č. 44, 1934, s. 5.
Židovské zprávy, č. 42, 1934, s. 6.
Židovské zprávy, č. 30-31, 1936, s. 5.
Židovské zprávy, č. 41, 1936, s. 6.
Išlo o telovýchovné a športové jednoty a športové kluby (pozn. autora).
Židovské zprávy, č. 44, 1934, s. 6.
Pracovný program čsl. Makabi. In.: Sokol, roč. 55, 1929, s. 392.
Sokol, roč. 55, 1929, s. 392.
Peter Bučka
79
kov. V medzivojnovom období sa uskutočnili tri celorepublikové zlety: I. – 1921 v Brne,
II. – 1929 v Ostrave a III. – 1937 v Žiline.25 Telovýchovná činnosť plnila aj úlohu brannej
prípravy mládeže. Význam týchto aktivít vzrástol najmä po prijatí zákona o výchove
k brannosti v roku 1937. Na túto situáciu reagovalo aj vedenie Zväzu Makabi, ktoré na
svojom mimoriadnom zjazde, ktorý sa uskutočnil v dňoch 31. októbra – 1. novembra
1937 v Břeclavi, vydalo „Smernice pre brannú výchovu v jednotách“.26 Zlomový moment vo vývoji Československa nastal po parlamentných voľbách v roku 1935. Výsledky volieb jasne signalizovali, že menšinové obyvateľstvo Československa hlasuje podľa etnických a nie sociálnych a stavovských kritérií. K radikalizácii pomerov došlo aj
v najsilnejšej politickej strane na Slovensku, v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane
(HSĽS) (Rychlík, 1997: 132). V záujme zachovania politickej stability Československa
sa Židovská strana postavila na svojom celoštátnom zjazde v máji 1938 proti separatistickým hnutiam v republike, lebo práve v rámci nich sa vyhrocovali protižidovské nálady (Kamenec, 1991:15).
N Á S I L N É U KO N Č E N I E ROZ VOJA Ž I D OVS K É H O Š P O RT U
Po udalostiach v polovici septembra 1938 nastala kríza politického systému krajiny.
Táto situácia umožnila presadenie autonómie Slovenska. Oveľa katastrofálnejšie ako
závery mníchovskej dohody boli pre Slovensko výsledky Viedenskej arbitráže (Lipscher, 1992: 16-18). Vyhrotená politická situácia na Slovensku mala za následok proces
prechodu od demokratického systému k autoritatívnej forme vlády. Politické strany na
Slovensku sa pod nátlakom HSĽS s ňou zlúčili. „K zjednodušovaniu“ verejného života
dochádzalo aj v oblasti odborových mládežníckych telovýchovných a iných organizácií (Rychlík, 1997: 145-149). V predvečer týchto zmien bol v Židovských novinách uverejnený manifest, v ktorom autor vyzýval, aby sa šport a telovýchova v židovských
telocvičných jednotách pestovali aj naďalej.27 Telovýchovné jednoty Makabi na Slovensku sa pokúsili na situáciu zareagovať založením Zväzu Makabi na Slovensku. Stanovy k schváleniu predložili policajnému riaditeľstvu v Bratislave 11. novembra 1938.28
K schváleniu nových stanov už nedošlo. Dňom 5. decembra 1938 vydala Slovenská vláda nariadenie č. 70, ktorým zrušila všetky telovýchovné organizácie a spolky.29 Jedinou národnou telovýchovnou a brannou organizáciou sa stala Hlinkova garda.30 Situácia sa začala meniť aj v oblasti športu. Tu boli hlavnými režisérmi zmien ľudia
sústredení okolo tlačového orgánu HSĽS denníka Slovák, ktorý 14. októbra 1938 priniesol informáciu, že v rámci Národného výboru v Bratislave sa vytvoril odbor pre telesnú výchovu a šport. Oznámil, že v najbližšom čase podá na Ministerstvo zdravotníctva návrh ohľadom prestavby slovenského športu.31 Postupne sa začali zakladať
jednotlivé národné športové zväzy. Už pri ich zakladaní bolo badateľné, že so športovcami židovského pôvodu sa neráta. V Slovenskej politike bol 3. decembra 1938 uverejnený príspevok o založení Slovenského plaveckého zväzu. Súčasne bolo oznámené, že
športový klub Bar Kochba Bratislava nebude prijatý za jeho člena a rekordy členov toh25
26
27
28
29
30
31
80
Židovské zprávy, č. 45, 1936, s. 5.
Sokol, roč. 63, 1937, s. 240.
Židovské noviny, č. 44, 1938, s. 2.
SNA Bratislava, f. Policajné riaditeľstvo, šk. 111 Stanovy Zväzu Makabi na Slovensku, č. 21279/1938.
Úradné noviny, 1938, č. 38, čl. 15, s. 2-3.
Slovenská pravda, č. 212, 1938, s. 1.
Slovenská pravda, č. 167, 1938, s. 4.
MATERIÁLY
to plaveckého klubu budú vyškrtnuté z tabuliek.32 V prípade Bar Kochba Bratislava išlo
o najúspešnejší športový klub Slovenska v medzivojnovom období, ktorý sa v rokoch
1936 – 1938 stal majstrom Československa plaveckých klubov (Chorvát, 1993: 71-72).
Proces vzniku národných športových zväzov vyvrcholil 7. marca 1939 založením Slovenskej ústrednej športovej rady (SÚŠR).33 O tom, aká ideológia ovládla predstaviteľov
slovenského športu, signalizuje rozkaz, ktorým hlavný náčelník SÚŠR od 1. mája 1940
zakazuje Židom členstvo v slovenských športových zväzoch.34 Vylúčenie športovcov,
trénerov a športových funkcionárov zo športových zväzov znamenalo nielen pre slovenské plávanie, ale aj niektoré ďalšie športy, ako napríklad tenis a stolný tenis citeľnú
stratu, s ktorou sa slovenský šport nedokázal vyrovnať do konca existencie prvej Slovenskej republiky. Nasledovalo vládne nariadenia č. 234 zo dňa 26. septembra 1940,
ktorým sa rozpustili židovské spolky a organizácie (SNA Bratislava, f. Policajné riaditeľstvo, šk. 127, Židovské spolky a organizácie – rozpustenie). Definitívnu bodku za
športovým životom slovenských Židov sa pokúsilo Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy
dať 14. februára 1942, keď vydalo rozkaz pre miestne veliteľstvá zaistiť športové a telovýchovné potreby od Židov a prideliť ich športovým odborom Hlinkovej gardy (SNA
Bratislava, f. Hlinkova garda šk. 51, rozkaz č. 7, s. 2).
Po obnovení Československa sa život začal postupne normalizovať aj na úseku telovýchovy a športu. Svoju činnosť i na Slovensku obnovili aj niektoré telovýchovné organizácie (Perútka, 1967: 22). V Košiciach v roku 1946 obnovila svoju činnosť aj miestna
organizácia Makabi.35 K obnove židovskej menšinovej telovýchovnej a športovej organizácie Makabi na Slovensku vo väčšom rozsahu však už nedošlo. Dôvod nebol len
v tom, že zo 135 000 obyvateľov Slovenska židovského pôvodu zostalo len okolo 24 000,
ale predovšetkým preto, že po skončení vojny nebola samostatná židovská menšina na
Slovensku vítaná (Jelínek, 1999: 91, Mlynárik, 2005: 305). Obnovené Československo
požadovalo od Židov prijatie slovenskej, respektíve českej národnosti (Jelínek, 1999:
106). Po druhej svetovej vojne až do roku 1991 sa židovská národnosť prestala evidovať. Na súčasnom stave, čo sa týka oficiálne uvádzanej početnosti, sa popri dôsledkoch
druhej svetovej vojny podpísali aj tri vlny povojnovej emigrácie v roku 1945, 1948 a po
roku 1968, ako aj procesy asimilácie so slovenským národom. V súčasnom období sa aj
medzi zvyškami židovského obyvateľstva rozvíja identita (Podolák, 1998: 74). Tento
proces našiel odozvu aj v oblasti športu, keď od roku 1996 boli ma Slovensku obnovené zimné hry Makabi.36 Od roku 1997 sa Makabi na Slovensku pravidelne zúčastňuje
na európskych a svetových hrách Makabi.37
ZÁVER
Obyvatelia židovského pôvodu patrili k malej etnickej skupine, ktorá tvorila len 2,4 %
obyvateľov Slovenska. Pri prvom sčítaní obyvateľstva v Československu v roku 1921 sa na
Slovensku z celkového počtu obyvateľov izraelitskej viery 135 918 hlásilo 70 529 (54 %)
k židovskej národnosti. Pri druhom sčítaní v roku 1930 sa z 136 737 obyvateľov hlásilo
32
33
34
35
36
37
Slovenská politika, č. 278, 1938, s. 5.
Slovák, č. 57, 1939, s. 10.
Slovenská pravda, č. 78, 1940, s. 4.
Východoslovenská pravda 207(2), 1946, s. 6.
www.znobb.czm.com/historia_makabi.htm
www. Delet.sk/správy-a/maccabi-slovensko-na ceste- do europy
Peter Bučka
81
k židovskej národnosti 65 385 (47 %). K uvedenému poklesu obyvateľov izraelitskej
viery hlásiacej sa k židovskej národnosti došlo pod vplyvom kampane ortodoxných rabínov na Slovensku (Mlynárik, 2005: 77). Napriek tomuto stavu prešlo národné telovýchovné a športové hnutie židovského etnika na Slovensku dynamickým vývojom.
Makabi, ktoré ideovo vychádzalo so sionizmu, oslovilo predovšetkým mládež. Do akej
miery zasiahla telovýchova a šport do života mladej generácie je možné dokumentovať
aj skutočnosťou, že z celkového počtu športovcov štartujúcich na olympijských hrách
zo Slovenska sa v medzivojnovom období takmer 30 % hlásilo k židovskej národnosti.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že v roku 1936 boli do olympijskej reprezentácie Československa nominovaní športovci židovskej národnosti, ktorí sa rozhodli zo všeobecne známych dôvodov berlínske hry bojkotovať. Rozhodnutie Svetového zväzu Makabi
nezúčastniť sa na hrách patrí k prvým protestom namierených proti ich politickému
zneužitiu. Zo športovcov na Slovensku išlo o vodných pólistov P. Steinera, H. Baderleho a O. Marksteina, členov športového klubu Bar Kochba Bratislava. Môžeme teda konštatovať, že napriek malému počtu Židia výrazným spôsobom prispeli k rozvoju športu a pestrosti telovýchovného a športového života na Slovensku. Nemenej významné
bolo aj pôsobenie židovského etnika pri vzniku prvých športových klubov na Slovensku. Exaktné spracovanie otázky podielu jednotlivých skupín obyvateľov Slovenska na
vzniku prvých športových klubov je náročná úloha, ktorá na športovú historiografiu
ešte len čaká.
L I T E R AT Ú R A
Bergerová, N. (1992). Na križovatke kultúr. Praha: Mladá fronta.
Borut, J. (2006). The Politics of Jewish Sports
Movements in Interwar Poland, In: M. Brenner, G. Reuveni (Eds.), Emancipation
through Muscles: Jews and Sports in Europe.
Lincoln: University of Nebraska Press.
Brüll, B. (1937). Československý Makabi. In: E.
Steiner, Slávnostný spis. Žilina: Biel.
Bučka, P. (2011a). Činnosť Židovského zväzu
zimných športov na Slovensku. Bratislava.
In: Telesná výchova a šport 3(21).
Bučka, P. (2011b). Futbal pod Dávidovou hviezdou. Bratislava. In: História 1-2 (11).
Bučka, P. (2012a). Šport v Žiline v znamení modro-bielej. Žilina: Georg.
Bučka, P. (2012b). Športový klub Makkabea
Bratislava. In: Slovenský národopis 3(60),
175-186.
Bunzl, J. (2006). Hakoah Vienna: Reflection on
a Legend. In: M. Brenner, G. Reuveni (Eds.),
Emancipation through Muscles: Jews and
Sports in Europe. Lincoln: University of Nebraska Press.
Bureš, P., Plichta, J. (1931). Šport a tělesná kul-
82
MATERIÁLY
tura v Čsl. republice a cizině. Praha: Almanach
sportu.
Fusche, A. (1937). Dejiny československého
Makabi. In: E. Steiner, Slávnostný spis. Žilina: Biel.
Gilbert, M. (2003). Židia v 20. storočí. Praha:
Baset/Arista.
Grexa, J., Novák, M. (1978). Naši olympionici.
Bratislava: Šport SNT.
Grexa, J. a kol. (1996). Olympijské hnutie na
Slovensku. Bratislava: Q 111.
Chorvát, F. (1993). Športový klub Bar Kochba
Bratislava – predobraz športovej zdatnosti.
In: Acta Judaica Slovaca 1(1).
Jacobs, J. (2006). Jews in German Sports during the Weimar Republic. In: M. Brenner,
G. Reuveni (Eds.), Emancipation through
Muscles: Jews and Sports in Europe. Lincoln:
University of Nebraska Press.
Jelínek, A. (1999). Židia na Slovensku v 19. a 20.
storočí. Bratislava: Judaica Slovaca.
Kamenec, I. (1991). Po stopách tragédie. Bratislava: Archa.
Krátky, Fr . a kol. (1974). Dejiny telesnej výchovy. Praha: UK Praha.
Lipscher, L. (1992). Židia v slovenskom štáte
1939 – 1945. Bratislava: Print-servis.
Luther, D. (2001). Polarizácia bratislavskej spoločnosti v prevrate roku 1918. In: P. Salner, D.
Luther (Eds.), Etnicita a mesto. Bratislava:
Ústav etnológie SAV.
Mašlonka, Š., Kšiňan, J. (1988). Zlatá kniha futbalu na Slovensku. Bratislava: Šport.
Mlynárik, J. (2005). Dejiny židov na Slovensku.
Praha: Academia.
Mráz, I. a kol. (1981). Svet deväťdesiatich minút. Bratislava: STV Šport.
Mutňanský, Ľ., Jakubec, Š. (1933). Futbalový
šport a jeho organizácia na Slovensku. Bratislava.
Perútka, J. (1967). Športy na Slovensku v rokoch
1945 – 1965. Bratislava: Šport.
Perútka, J. (1980). Dejiny telesnej výchovy
a športu na Slovensku. Bratislava: Šport SNT.
Perútka, J., Grexa, J. (1995). Dejiny telesnej kultúry na Slovensku. Bratislava: UK Bratislava.
Podolák, P. (1998). Národnostné menšiny v Slovenskej republike. Martin: alfa Print.
Rychlík, J. (1997). Česi a Slováci v 20. storočí.
Bratislava: AEP.
Salner, P. (2006). Etnická identita ako faktor polarizácie židovskej komunity. In: Etnicita a
mesto. Bratislava: Ústav etnológie SAV.
Varnay, Meisl, Lustig, Spielberg (1924). Sportalmanach. Košice: Athenaeum Kassai Kőnyvnyomda.
Warmbold, T. (2007). Die Arisierung des deutschen Sports in Nationalsocialismus. Göttingen: Universität Göttingen.
Wildmann, D. (2006). Jewish Gymnasts and
Their Corporeal Utopias in Imperial Germany. In: M. Brenner, G. Reuveni (Eds.), Emancipation through Muscles: Jews and Sports in
Europe. Lincoln: University of Nebraska Press.
PERIODIKÁ
Slovák
Slovenská politika
Slovenská pravda
Sokol
Športový týždeň
Východoslovenská pravda
Úradné noviny
Židovské zprávy
A RC H Í V Y
Slovenský národný archív (SNA)
Archív mesta Praha (AMP)
O AU TO ROV I :
PETER BUČKA (*1960) absolvoval štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2000 ukončil doktorandské štúdium so špecializáciou na dejiny športu. Je autorom ôsmich publikácií, napríklad História armádneho športu na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 (Bratislava 2001), Olympionici
a paraolympionici mesta Žilina (Žilina 2003), Šport v Žiline v premenách 20. storočia
(Žilina 2006), či Šport v znamení modro-bielej (Žilina 2012). Okrem toho bol autorom
ôsmich samostatných fotografických výstav a v domácich a zahraničných periodikách mu vyšlo okolo 200 odborných článkov.
Peter Bučka
83
1
61 • 2013
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
JUBILEUM ZUZANY PROFANTOVEJ
Milá Zuzka,
už niekoľko rokov sa delíme v ÚEt SAV
o spoločný počítač. Ty na sto percent a ja len
na malý úväzok, ale neporiadok na jeho ploche robíme spoločne. Nevadí nám to, pretože už niekoľko rokov robíme spoločne aj na
grantových projektoch, ktorých si tvorkyňou
aj hlavnou riešiteľkou.
Pri príležitosti písania tejto zdravice som
si prečítala, čo o tebe pred desiatimi rokmi
napísal náš kolega Milan Leščák (tiež náš
spoločný školiteľ dizertačných prác). Označil ťa za oporu slovenskej folkloristiky a vyzdvihol tvoju prácu na poli paremiológie, ktorá, ako sa zdá, opäť nadobúda na aktuálnosti.
Upozornil aj na tvoje vydavateľské činnosti,
schopnosť získať finančné zdroje od sponzorov a zmysel pre obetavú organizačnú prácu a propagáciu našej vednej disciplíny. To
všetko si viacnásobne zúročila aj v ďalšom
desaťročí.
Avšak zmenilo sa niečo, keď sme našli
spoločnú sféru vedeckých záujmov – ty folkloristka a ja nefolkloristka? Tu treba (pre poriadok a pre dejiny vedy, ako píše M. Leščák)
doplniť jednu oblasť našej vednej disciplíny,
do ktorej si sa za uplynulé roky už nezmazateľne zapísala ako jej priekopníčka. Je to výskum obdobia socializmu. Spomeniem výsledky a prístupy k tejto téme, spočiatku
zatracovanej, neskôr obchádzanej, a teraz
opäť objavovanej.
Prostredníctvom grantových projektov
VEGA sa podarilo vytvoriť interdisciplinárne
84
a medzinárodné autorské tímy, ktoré naplnili tri zväzky vedeckých publikácií s názvom
Malé dejiny veľkých udalostí v Česko(a) Slovensku po roku 1948, 1968, 1989. Prvý a druhý zväzok vyšiel v roku 2005, tretí zväzok
v roku 2007. Medzitým, v roku 2006, vyšla aj
anglická verzia dvoch prvých zväzkov. Táto
mimoriadna aktivita, odštartovaná aj interdisciplinárnou konferenciou, neušla pozornosti ani pri udeľovaní cien Národopisnej
spoločnosti Slovenska „Za vedecko-organizačnú činnosť za rok 2005“.
Povzbudivý priaznivý ohlas viedol k ďalšiemu pokračovaniu v načatej téme a výsledkom bola v roku 2009 ďalšia viacautorská
vedecká monografia Hodnota zmeny – zmena hodnoty. Demarkačný rok 1989. Najnovšou a nemenej úspešnou je posledná publikácia z edičnej dielne Zuzany Profantovej,
nazvaná Žili sme v socializme I., ktorá v roku 2012 uzavrela niekoľko nadväzujúcich
grantových projektov s témou socializmu.
Rímska jednotka však naznačuje, že sa predpokladá aj pokračovanie tejto série. Materiály pre ďalšie diely boli získané aj s využitím
netradičných postupov, akými boli výzvy pamätníkom prostredníctvom webovej stránky
a periodika Jednoty dôchodcov Slovenska.
Trilógia Malé dejiny... je hľadaním metodických a metodologických prístupov k výskumu socializmu, veľa priestoru sa venuje
teórii kolektívnej pamäti a orálnej histórie,
historickým pohľadom na skúmané obdobie
a bolo sa treba popasovať aj s čo najobjektívnejšou interpretáciou ideologických aspek-
tov socialistickej každodennosti. Teoretické
kapitoly sa prelínajú s materiálovými štúdiami, kniha je teda nasmerovaná skôr k akademickému publiku. Ďalšie dve publikácie s tematikou socializmu, Demarkačný rok... a Žili
sme v socializme, sú ukotvené v materiálových štúdiách a sú zaujímavým čítaním nielen pre odborníkov. Takéto zameranie otvára možnosti na spracovanie mnohých ďalších
tém zo socialistickej i postsocialistickej každodennosti.
Nebola si však neverná ani folkloristike.
Množstvo štúdií si venovala najmä dejinám
folkloristiky, literárnemu folklorizmu či slavistike. Tieto aktivity súviseli s medzinárodnými projektmi a účasťou na zjazdoch
slavistov, kde si viedla tematický blok „Slavistická folkloristika na rázcestí“ (Ľubľana
2003). Spoluprácu v rámci bilaterálnych projektov si rozvinula s pražským Centrom orálnej histórie a moskovským slavistickým inštitútom Ruskej akadémie vied.
Šírku svojho osobnostného záberu si naplno preukázala v novembri 2012 pri uvedení do života hneď troch publikácií, na ktorých si participovala ako autor, editor či
odborný poradca. Išlo o samostatnú vedeckú
monografiu Od folklóru k literárnemu folklorizmu (2011) a vedecké monografie v spoluautorstve Žili sme v socializme I. (2012)
a Sacrum et profanum. Jazykovyje, literaturnyje i etničeskije vzaimosviazi christianskoj
kuľtury, Moskva (2012). Ak spomínam osobnostný záber, každý kto sa na tejto akcii zúčastnil, obdivoval tvoje organizátorské, hostiteľské a moderátorské schopnosti, ktorým
nechýbal šarm, humor a dojem ľahkosti. Bola to učebnicová ukážka ako treba popularizovať vedu. Aj do takejto spoločenskej akcie
však treba investovať riadnu dávku energie.
Výsledky, ktoré si za uplynulé desaťročia
Zuzana Profantová – Foto: Zuzana Beňušková.
dosiahla, sú obdivuhodné a svedčia o tvojej
ctižiadostivosti, koncepčnosti a pracovitosti. Určite ťa nielen posilňujú, ale aj vyčerpávajú. Keď žiariš, vtedy ťa obdivujeme, keď tu
nie si, tak nám chýbaš.
Verím, že strávime ešte veľa milých pripomenutí našich menín, ktoré máme tiež spoločné, ale aj ďalších polookrúhlych a okrúhlych jubileí, ktoré už budeme zverejňovať
s čoraz menším nadšením, ale ich oslavy budú o to srdečnejšie.
Zuzi, prajem ti za všetkých kolegov veľa
zdravia a životných síl, aby si sa mohla venovať tomu, čo máš rada a tráviť čas s tými,
ktorých máš rada.
Za slovenských etnológov
ZUZANA BEŇUŠKOVÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
OCENENIA PRE OĽGU DANGLOVÚ A MOJMÍRA BENŽU
Dňa 19. novembra 2012 dostalo niekoľko
pracovníkov SAV čestné plakety Ľudovíta
Štúra za zásluhy v spoločenských vedách.
Medzi nimi bol aj PhDr. Mojmír Benža, PhD.,
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
bývalý vedecký pracovník Ústavu etnológie
SAV. V ten istý deň bola odovzdaná Zlatá medaila SAV Oľge Danglovej, CSc., vedeckej pracovníčke Ústavu etnológie SAV. Ocenenia si
85
Oľga Danglová, CSc. preberá Zlatú medailu
SAV od Mgr. Ľubomíra Falťana, CSc. Foto: Juraj Broš
PhDr. Mojmír Benža, PhD. preberá čestnú
plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách z rúk RNDr. Miroslava
Morovicsa, CSc. Foto: Juraj Broš
laureáti prevzali z rúk podpredsedu SAV Mgr.
Ľubomíra Falťana, CSc. a laudácie predniesol
RNDr. Miroslav Morovics, CSc.
V laudácii M. Benžovi sa spomínali jeho
profesionálne začiatky v Slovenskom národnom múzeu v Martine, kde sa zúčastnil na
realizácii viacerých významných projektov,
okrem iných budovania Múzea slovenskej
dediny. Už v tomto období spolupracoval
s Ústavom etnológie SAV najmä na príprave
Etnografického atlasu Slovenska, neskôr aj
na Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska.
V roku 1998 získal M. Benža vedeckú hodnosť PhD. na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave obhájením dizertačnej práce Tradičný odev Slovenska vo svetle etnokartografického bádania.
Záujem M. Benžu o etnickú problematiku
sa začiatkom 90. rokov minulého storočia vyhranil dvoma smermi: na etnické menšiny na
Slovensku a na slovenské menšiny v zahraničí. Výsledkom tohto výskumného zamerania bol podiel na príprave Atlasu ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku a ďalšie projekty,
ktoré sa venovali etnogeografickému výskumu slovenských menšín v Rumunsku, Poľsku, na Ukrajine, v Srbsku a v Chorvátsku,
ústiaci do syntetickej vedeckej práce Atlas
tradičnej kultúry slovenských menšín v strednej a južnej Európe. Ako vedúci realizačného
kolektívu preukázal M. Benža nielen potrebnú odbornú erudíciu a organizačné
schopnosti, ale predovšetkým veľkú empatiu k objektu bádania.
M. Benža sa podieľal na najvýznamnejších projektoch etnologického výskumu na
Slovensku realizovaných na prelome 20. a 21.
storočia. Je aj jeho zásluhou, že Etnografický atlas Slovenska získal r. 1991 Národnú cenu SR za vedeckú prácu, Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska získala v roku 1995
Cenu SAV a r. 1996 Prémiu Literárneho fondu SR i Medzinárodnú cenu Giuseppe Pitrého. M. Benža bol aj spoluautorom publikácie
Slovakia – European Contexts of the Folk Culture, ktorej slovenské vydanie bolo v roku
2000 ocenené Prémiou Literárneho fondu SR
a Cenou SAV.
Popri výskume pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg, aktívne pracoval v rôznych
komisiách, vedeckých a redakčných radách.
Je členom redakčnej rady Zborníka Slovenského národného múzea Etnografia, odborných časopisov Slavica Slovaca, Ethnologia
Actualis Slovaca a časopisov Slovenské zahraničie a Korene. PhDr. Mojmír Benža, PhD.
je významnou a vedeckou uznávanou osobnosťou etnológie a muzeológie nielen v rámci Slovenska, ale aj v stredoeurópskom priestore.
V laudácii O. Danglovej sa okrem iného
spomína jej účasť na projektoch, ktoré tvorili medzníky vývoja disciplíny – patria sem
najmä Etnografický atlas Slovenska a Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Za obidve uvedené diela bola ako členka realizačných tímov ocenená viacerými domácimi
i medzinárodnými oceneniami.
Záujem o tradičnú výtvarnú kultúru bol
súčasťou bádania Oľgy Danglovej v začiatkoch vedeckej dráhy, ale aj v uplynulých
dvoch desaťročiach. Skúmanie tejto proble-
86
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
matiky jednak rozšírila o nové kultúrno-historické kontexty – napríklad pri sledovaní
vzťahu renesančného a barokového umenia
k ľudovému umeniu – alebo ju sledovala
v širších temporálno-teritoriálnych rámcoch.
Hlavným výsledkom bola najmä syntetická
a moderne koncipovaná práca Dekor symbol.
Dekoratívna tradícia na Slovensku a európsky kontext(z roku 2001), ktorá v slovenskej
etnológii predstavuje prvý pohľad na vývoj
škály vizuálnych motívov ako symbolov v tradičnom výtvarnom prejave Slovenska. Uplatnený prístup vychádza z postulátov súčasnej
modernej vizuálnej antropológie.
Vedecky originálnym pohľadom na dekoratívnu a výtvarnú tradíciu – predovšetkým
roľníckych spoločenstiev Slovenska v období približne 1850 – 1950 – je aj Danglovej monografická publikácia Výšivka na Slovensku
– Embroidery in Slovakia z roku 2009. Jej najdôležitejším prínosom je výrazné rozšírenie
heuristickej bázy skúmania tohto žánru výtvarnej kultúry a pregnantné poukázanie na
priame vývojové súvislosti ľudovej výšivky
s podobami iných vrstiev výtvarného umenia 1. polovice 20. storočia.
Po r. 1989 sa rozšírilo výskumné pole Oľgy
Danglovej o nový tematický rámec, ktorým sa
stali socio-ekonomické procesy a prejavy
transformácie. Ako vnímavá a erudovaná etnologička veľmi rýchlo zareagovala na adaptáciu hodnotových systémov v spätosti so
spoločenskými zmenami, ktoré sa ako prvé
stali objektom jej bádania. V tejto súvislosti
možno za zlomový označiť fakt, že O. Danglová ako prvá razantne artikulovala nevyhnutnosť nového uchopenia problémov
dedinských spoločenstiev na Slovensku koncom 20. storočia, pričom sama tieto prístupy
vyhľadávala a overovala. Z hľadiska Danglovej vedeckého smerovania patrí v tomto
období ku kľúčovým problematika vývoja
postsocialistickej spoločnosti, etnologická
reflexia transformácie socialistického štátneho a kolektivizovaného poľnohospodárstva, skúmanie privatizácie a formovanie
novej vrstvy agropodnikateľov. Sledovanie
dopadov týchto procesov na život obyvate-
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
ľov postsocialistického vidieka Oľgu Danglovú – v kontexte aktuálneho európskeho
etnologicko-antropologického diskurzu – nasmerovali na fenomén ruralizácie biedy
a chudoby. K prácam so zásadným prínosom
k poznaniu celej uvedenej problematiky na
Slovensku patrí monografia Slovenský vidiek:
bariéry a perspektívy rozvoja (z roku 2006),
ako aj viaceré vedecké štúdie publikované
v zahraničí. Záujem o sledovanie socio-kultúrnych zmien slovenského vidieka i využívané metodologické prístupy priviedli Oľgu
Danglovú aj k medziodborovej, najmä etnologicko-sociologickej spolupráci. Tu, v spoluautorstve s Vladimírom Krivým, vznikla aj
monografia Svet mnohých „MY a ONI”: kolektívne identity na súčasnom Slovensku (vydaná roku 2006).
Oľga Danglová, CSc., vedúca vedecká pracovníčka Ústavu etnológie SAV, je laureátkou
Medzinárodnej ceny Giuseppe Pitrého. Významnou súčasťou jej profesionálneho pôsobenia boli a sú dodnes jej vedecko-organizačné aktivity. V rokoch 1991 až 1998 bola
predsedníčkou Vedeckej rady Ústavu etnológie SAV, počiatkom 90. rokov zastávala
funkciu predsedníčky Slovenskej národopisnej spoločnosti a bola editorkou a redaktorkou viacerých monografií, zborníkov a vedeckých časopisov. Oľga Danglová, CSc. je
výnimočná osobnosť etnológie, s výraznými
presahmi do kultúrnej i sociálnej antropológie nielen v rámci Slovenska, ale aj v európskom priestore.
Po predvlaňajšom ocenení bývalej riaditeľky Ústavu etnológie SAV a šéfredaktorky
Slovenského národopisu PhDr. Gabriely Kiliánovej, CSc. a vedeckého pracovníka Ústavu etnológie SAV PhDr. Petra Salnera, DrSc.,
ktorí si prevzali čestné plakety Ľ. Štúra za zásluhy v spoločenských vedách 22. novembra
2011, sú O. Danglová a M. Benža ďalší ocenení pracovníci SAV z radov etnológov, čo
svedčí o nesporných kvalitách tohto pracoviska.
V L A D I M Í R P O TA N Č O K ,
zdroj: III. oddelenie vied SAV
87
MEDZINÁRODNÁ CENA Z MAĎARSKA PRE SOŇU ŠVECOVÚ
Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec
Maďarskej republiky v Českej republike pán
Tibor Pető odovzdal doc. PhDr. Soni Švecovej, CSc. (nar. 1929), etnografke a dlhoročnej pedagogičke na Karlovej univerzite, dňa
29. novembra 2012 na Veľvyslanectve Maďarskej republiky v Prahe prestížnu cenu Pro
Cultura Hungarica. Toto vyznamenanie jej
udelil Zoltán Balog, maďarský minister pre
ľudské zdroje, na návrh Sándora Bodóa, prezidenta Maďarskej etnologickej spoločnosti.
Soňa Švecová absolvovala odborné národopisné štúdium začiatkom 50. rokov v Bratislave, Prahe a na budapeštianskej Univerzite Lóránda Eötvösa. V rokoch 1956 – 1987
prednášala na Karlovej univerzite v Prahe.
Vynikajúco sa naučila po maďarsky, k predmetu jej skúmania patrili okrem iného aj po
maďarsky hovoriace etnografické skupiny na
južnom Slovensku. Okrem toho niekoľkokrát
viedla etnografický výskum i v radoch Slovákov žijúcich v Maďarsku. Jej početné štúdie vyšli aj v maďarských odborných časopisoch a publikáciách, do ktorých písala
recenzie českých a slovenských etnografických prác. Na druhej strane pravidelne prezentovala maďarskú národopisnú knižnú
produkciu slovenským a českým kolegom.
Za svoju propagačnú prácu si od maďarských
etnológov vyslúžila označenie „veľvyslankyňa maďarskej etnografie v Prahe“.
K udeleniu ceny pani Švecovej srdečne
blahoželáme!
V L A D I M Í R P O TA N Č O K ,
Zdroj: agentúra MTI, veľvyslanectvo MR
v Prahe
DVE STRANY TEJ ISTEJ MINCE: EKONOMICKÉ PRAKTIKY
RÓMOV MEDZI ŠTÁTOM A TRHOM
WORKSHOP EURÓPSKEJ NADÁCIE PRE VEDU (ESF)
(20. – 23. september 2012, Lisabon)
Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied
(ÚEt SAV) spolupracoval pri organizácii vedeckého workshopu financovaného Európskou nadáciou pre vedu (European Science
Foundation – ESF). Tomáš Hrustič z ÚEt SAV
bol spoluzvolávateľom tohto podujatia s názvom Dve strany tej istej mince: ekonomické
praktiky Rómov medzi štátom a trhom, ktoré sa konalo v Univerzitnom inštitúte v Lisabone pri Lisabonskej univerzite v Portugalsku od 20. do 23. septembra 2012. Na seminári
sa zúčastnilo 22 účastníkov (vrátane zástupcu ESF), ktorí prišli z rôznych inštitúcií zo 14
krajín. Väčšina účastníkov boli antropológovia so zameraním na štúdium Rómov s dlhodobými skúsenosťami v teréne so špecializáciou na stratégie hospodárenia Rómov. Na
workshop prišiel aj profesor Volkmar Lauber, expert delegovaný z ESF, ktorý aktívne
88
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
sledoval toto stretnutie a podieľal sa na diskusiách, ponúkajúc zasvätené informácie
o možnostiach financovania tohto projektu
v budúcnosti.
Cieľom seminára bolo vytvoriť priestor pre
diskusie o otázkach súvisiacich s ekonomickou antropológiou Rómov. Štrnásť príspevkov bolo rozdelených do štyroch panelov,
ktoré sa snažili vysporiadať s rôznymi aspektmi ekonomických a sociálnych stratégií.
Každý prispievateľ mal 30 minút na prezentáciu s krátkou diskusiou a každý panel uzatváral vybraný komentátor, ktorý zhodnotil
ústrednú tému. Na konci každého dňa uzavreli diskusiu dvaja poprední experti ekonomickej antropológie, prvý deň Manuela Ivone da Cunha a druhý deň Keith Hart, ktorí
skomentovali všetky prezentácie a umiestnili ich do širšieho kontextu antropológie vo
všeobecnosti a špeciálne najmä ekonomickej antropológie.
Špecifickým prínosom tohto seminára bolo umožnenie diskusie o rómskych štúdiách
v iných ako dominantných prístupoch orientovaných na štúdium konkrétnych skupín
ako prípadov sui generis a ich špecifických
hospodárskych činností považovaných za
všeobecné stratégie, s dôrazom na neformálny ekonomický sektor, ktoré sú zväčša
chápané len ako reakcia na marginalizáciu
a rasizmus. Hlavným cieľom workshopu bolo, aby sme prebrali alternatívne teoretické a
metodologické rámce skúmajúce interakciu
medzi požiadavkami zo strany štátov, v ktorých Rómovia žijú, existujúce hospodárske
príležitosti, spôsoby, akými populácie Rómov k týmto požiadavkám pristupujú, spôsoby, akými Rómovia vstupujú a stávajú sa
súčasťou trhu a ako tieto témy súvisia s nástrojmi štátnych politík s dôrazom na emickú perspektívu Rómov.
Prvý panel nazvaný „Štát a neoliberalizmus“ (diskutér Daniel Seabra Lopes z inštitútu ISEGA z Lisabonu) sa zameral na interakciu východoeurópskych Rómov s ich
domovskými štátmi a tými štátmi, do ktorých
migrujú, udržiavajúc diskusiu v intenciách
rozšírenia EÚ a transformácie sociálnej politiky v posledných desaťročiach. Panel otvoril jediný prezentujúci bez antropologického vzdelania, Alessandro Simoni, právnik
z univerzity vo Florencii, ktorý popisoval,
ako migrácia rumunských Rómov do Talianska dokázala aktivovať takzvané „spiace
zákony“ proti žobraniu, čiže zákony, ktoré
sú v platnosti už mnoho rokov, ale boli aktivované selektívne iba proti rumunským Rómom. Yasar Abu Ghosh, z Fakulty humanitných štúdií Karlovej univerzity v Prahe,
predniesol podrobnú prípadovú štúdiu hospodárskej a sociálnej interakcie medzi rómskymi a nerómskymi obyvateľmi malej českej obce na príklade využívania lokálneho
obchodu v tejto obci. Judit Durst z Katedry
antropológie University College London
(UCL) predniesla problematiku komplikovaného prepojenia medzi sociálnymi dávkami, lokálnou politikou a rómskou úžerou
s dôrazom na nepredvídané dôsledky vládnych sociálnych politík. Téma morálneho postavenia úžerníkov bola ďalej rozvinutá To-
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
mášom Hrustičom z Ústavu etnológie SAV,
ktorý popísal interakciu medzi úžerníkmi
a dlžníkmi v rómskej komunite v malom mestečku na východnom Slovensku. Hoci tam,
samozrejme, pôsobia aj veľkí úžerníci, nie je
možné spraviť jasnú deliacu čiaru medzi veriteľmi a dlžníkmi, pretože existuje veľa ľudí,
ktorí sú v určitom okamihu dlžníci a v iných
momentoch úžerníci. Logika úveru a dlhu
prestupuje všetkými druhmi vzťahov a pre
niektorých ľudí sa požičiavanie peňazí stalo
výhodným a jediným možným prostriedkom
na zlepšenie ich sociálnej situácie.
Druhý panel, ktorý sa volal „Vytváranie
ekonomických príležitostí“ (diskutujúci Radu Umbres z UCL), bol zameraný na diskusiu o zamestnanosti a vzniku hospodárskych
ekonomík Rómov. Prvou rečníčkou bola Sara Sama z Universidad Nacional de Educación Distancia v Madride, ktorá vystúpila prostredníctvom videokonferenčného systému
(nemohla sa zúčastniť na workshope kvôli
jej tehotenstvu). Popísala „intersticiálnu“, neformálnu ekonomiku fungujúcu v „puklinách“ úradnej ekonomiky, ktorú využívali
kočovníci v okolí Alenteja v južnom Por tugalsku. Po jej príspevku Jan Grill z Univerzity v Saint Andrews analyzoval rôzne
ekonomické stratégie na príklade migrácie
slovenských Rómov do Veľkej Británie a na
stratégiách využívania chudobných Rómov.
Zaujímavé bolo, ako títo Rómovia tento
spôsob zarábania peňazí prostredníctvom
svojej šikovnosti dávali do kontrastu so špinavými, namáhavými a málo platenými pracovnými miestami sprostredkovanými pracovnými agentúrami, ku ktorým mali za
normálnych okolností prístup. Gergő Pulay
z Central European University v Budapešti
sa zameral na stratégie zberačov kovového
šrotu v rómskom gete v Bukurešti a priestorovú, ekonomickú a sociálnu organizáciu
tohto obchodu v danom obvode. Poslednú
prezentáciu v tomto paneli mal Martin Olivera z Association Rues et Cités v Montreuil
vo Francúzsku, ktorý ukázal, ako finančná
logika rumunských Gáborov zabezpečuje zachovanie ich nezávislosti od Gádžov. Zameral sa najmä na to, ako peniaze zarobené prostredníctvom tradičných remesiel ako je
„korytárstvo“, vnímané ako „rómska práca“
(romani butji), sú cenené pre svoju úžitkovú
89
hodnotu a majú potenciál na vytvorenie
správneho charakteru a správnych vzťahov.
Prvý deň zhrnula spoluzvolávateľka seminára Manuela Ivone da Cunha, antropologička, ktorá sa špecializuje na štúdium neformálnej ekonomiky. Dospela k záveru, že
etnografie Rómov sú naozaj dobrou inšpiráciou pre ďalšie prípadové štúdie skupín, ktoré spájajú inovatívne stratégie prežitia.
Tretí panel s názvom „Predvádzanie Rómstva a trhoviská“ (diskutujúci Valerio Simoni z Centra pre výskum v antropológii – CRIA,
Lisabon) bol zameraný na analýzu ekonomických interakcií medzi Rómami a ich zákazníkmi s dôrazom na aktérstvo jednotlivca v priebehu výmeny. Micol Brazzabeni
z CRIA v Lisabone, zvolávateľka workshopu,
analyzovala výkriky a zvolania, ktoré rómski
obchodníci používajú na rôznych trhoviskách v Lisabone. Marco Solimena z Islandskej univerzity predniesol referát zaoberajúci sa transformáciou hospodárskej výmeny,
ktorá bola spôsobená migráciou a ukázal, ako
bolo zbieranie kovového šrotu, hlavná ekonomická aktivita bosnianskych Chorachane
žijúcich v Ríme, dramaticky ovplyvnené príchodom rumunských Rómov a ako museli
Chorachane prispôsobiť svoje stratégie v dôsledku ohrozenia reputácie, ktoré pramenilo zo zlej povesti rumunských Rómov. Panel
uzatvárala Florencia Ferrari z University of
Sao Paolo, ktorá sa zamerala na čítanie z rúk,
činnosť Calónov v Brazílii. Vykreslila čítanie
z rúk ako aktivity žien, v ktorých ich aktérky čerpajú z bežne rozšírených predstáv Brazílčanov o nadprirodzených fenoménoch,
osude a šťastí.
„Transformácia hodnôt“ bol názov posledného panelu (diskutujúca Iulia Hasdeu
z IGENR v Ženeve), ktorý sa zameral na to,
ako môžu byť rómske hodnoty definované
sociálno-kultúrnymi systémami. Martin Fotta z Frankfurtskej univerzity sa zameral na
významy, ktoré motivujú aktivity úžerníkov
medzi Calónmi v Brazílii, ktorí majú dva
zdroje hodnôt: „hanba“ (vergonha) a rastúca kontrola nad okolím. Aj keď sú tieto hodnotové šablóny prezentované ako závislé od
činov jednotlivcov, sú nerovnomerne rozdelené a závisia od veku osôb. Nathalie Manrique z Laboratoire d’Anthropologie Sociale,
Ecole des Hautes Etudes en Sciences Socia-
90
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
les (EHESS), Colle`ge de France v Paríži, sa
zamerala na svoju prípadovú štúdiu Gitanos
v Andalúzii, ktorí sa tiež zameriavajú na prezentáciu rovnosti medzi sebou a zdôrazňovanie rozdielnosti s ostatnými. Panel uzatvorila prezentácia Cataliny Tesar z Múzea
rumunských roľníkov v Bukurešti, ktorá sa
zamerala na to, ako monumentálne domy
Corturarov v Rumunsku, ktorých výstavbu
financovali zo žobrania v západnej Európe,
sú vyjadrením ekonomického úspechu objektivizujúceho osobný úspech a zručnosti,
zmenu pozícií v sociálnych vzťahoch, a ako
prezentácia pre nerómskych susedov.
Keith Hart, jeden z popredných svetových
ekonomických antropológov, uzavrel seminár svojím záverečným komentárom.
Umiestnil etnografiu Rómov do širšieho kontextu súčasných trendov v antropológii. Zdôraznil, že našou úlohou, zvlášť počas transformácie svetovej ekonomiky, je navrhovať
spôsoby, ako by ekonomické praktiky Rómov
mohli tvoriť významný príspevok k diskusii
v ekonomickej antropológii a v kľúčovej literatúre z ekonomickej antropológie. Nakoniec
povzbudil účastníkov, aby si boli viac vedomí významu svojej práce a vedeli, že motívy,
ktoré ich k nej vedú, majú veľký a významný potenciál prispieť do sociálnych vied vo
všeobecnosti.
V poslednej diskusii, ktorú moderovali
Tomáš Hrustič a Martin Fotta, účastníci hovorili o plánoch do budúcnosti a o možnostiach ďalšej spolupráce. Medzi najvýznamnejšie výstupy workshopu bude patriť kniha
s názvom Gypsy economies, ktorú budú
editovať Micol Brazzabeni, Manuela Ivone
da Cunha a Martin Fotta, s predslovom alebo doslovom od Keitha Harta. Účastníci
workshopu vyjadrili ambíciu byť prepojení
prostredníctvom emailovej skupiny, ktorá
uľahčí komunikáciu o tejto téme a vytvorí
virtuálnu knižnicu na zdieľanie dokumentov a publikácií. V budúcnosti by sa mali
konať ďalšie konferencie a workshopy, aby
bolo možné pokračovať vo výskume a v diskusii o konkrétnych otázkach, ktoré vznikli
v priebehu lisabonského workshopu.
TO M Á Š H RU S T I Č ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
VÝSTAVA KONOPNÁ NOSTALGIA V PRIESTOROCH MÚZEA
MESTA BRATISLAVY
Múzeum mesta Bratislavy (MMB) sprístupnilo v priestoroch na nádvorí Starej radnice výstavu s názvom Konopná nostalgia. Autormi námetu a scenára výstavy sú Mgr.
Katarína Nádaská, PhD., ktorá je zároveň kurátorkou výstavy, Mgr. Ingrid Abrahamfyová
a Božena Adamicová. Autormi architektonického a výtvarného riešenia sú Mgr. art. Ľubomíra Abrahámová, Mgr. Justína Striešová,
Mgr. Ingrid Abrahamfyová a študenti Školy
úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave. Výstava bola sprístupnená v časovom
rozmedzí od 21. februára do 7. apríla 2013.
V nasledujúcom príspevku by som rada
zhodnotila výstavu z hľadiska obsahového
a architektonicky–výtvarného. Vychádzam
pritom z materiálov dostupných v tlačenej
podobe a sprístupnených na výstave. Ide
o krátkodobú výstavu, ktorá možnosť sprievodných podujatí neponúka.
Cieľom výstavy je „previesť návštevníka
od konopného semienka cez tradičnú konopnú tkaninu, ponúknuť archaický ľudový
odev v jeho pôvodnej i modernej podobe“.
Hlavnou tematickou líniou sa stáva konopná
niť, ktorá má sprevádzať príbehom tejto jedinečnej rastliny. To chcú autorky výstavy
dosiahnuť predovšetkým dvomi hlavnými
spôsobmi, pričom sa ich výrazovými prostriedkami stáva zbierkový predmet na jednej
strane a umelecký artefakt na strane druhej.
Kým prvý okruh, odkazujúci „na pôvodné“,
zastupuje výber zbierkových predmetov
MMB etnografického charakteru, druhý
okruh je tvorený autorskými dielami súčasnej „modernej“ doby. Ide teda o primárne poznávacie ciele výstavy s tendenciou poskytnúť hlavné informácie či poučiť návštevníkov
všetkých vekových kategórií, ako Bratislavčanov, tak aj návštevníkov tohto mesta.
Výstava je koncipovaná v troch častiach –
autorská výstava Boženy Adamicovej, história spracovania konope siatej, a nakoniec
výber z tvorby súčasných slovenských dizajnérov s názvom „Nostalgia vlákna“. Svojou
formou je to výstava krátkodobá (trvanie výstavy sú necelé dva mesiace).
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Prvá časť výstavy predstavuje tvorbu majsterky ľudovej výroby ÚĽUV Boženy Adamicovej rod. Brídovej, ktorá sa narodila 27. 1.
1934 v Moravskom Lieskovom. Jej život je
zviazaný s pedagogickou sférou, pôsobila vyše 40 rokov ako učiteľka, zástupkyňa riaditeľa
a riaditeľka základných škôl. Ako dôchodkyňa absolvovala Univerzitu tretieho veku,
odbor etnológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Významne sa podieľala na vzniku Domu ľudovej kultúry v Moravskom Lieskovom a na aktívnej
činnosti a založení Jednoty dôchodcov v tejto obci. V roku 2000 jej vo vydavateľstve Odkaz v Bratislave vyšla monografická práca
s názvom „Ľudový textil a odev v Moravskom
Lieskovom“ (Adamicová, 2000).
Pri svojej tvorbe využíva pôvodné bielené
i nebielené konopné plátno a tiež kombináciu konopného a ľanového plátna. Z nich ručne zhotovuje bytové textílie a plne funkčné
odevné súčiastky. K vystaveným predmetom
patria najmä ženské blúzky, mužské košele
a odevné doplnky. Textílie sú zdobené tradičnými výšivkami – ľudovou výšivkou z oblasti Moravského Lieskového.
Druhá časť výstavy stručne zachytáva históriu konope siatej od počiatkov jej pestovania po súčasnosť. Okruh spracovania konope vysvetľuje samotný technologický proces
získania konopného vlákna pozostávajúceho zo siatia konope, dozrievania, zberu, máčania, trepania stoniek, česania vlákna a pradenia. Využitie konopného plátna poukazuje
najmä na doma tkané domáce textílie – odevy mužské, ženské, detské a bytový textil
(plachty, obliečky, kútne plachty, prestierania na mŕtvych, uteráky). Ďalej sa podrobnejšie venuje skladbe tradičného odevu,
konopných plachiet, uterákom, ale aj ukážkam piesní o konope. Podchlebáky ako regionálna textília Podjavoriny a doliny pod Lopeníkom – Bošáckej doliny sa používali na
ochranu chleba a koláčov a boli zdobené miniatúrnymi vzormi.
Výstava približuje tiež ľudový konopný
odev z Bratislavy a okolia nachádzajúci sa
91
Pracovný odev ženský. Foto: Dita Csütörtökyová
Model od Ľubice Poncik v časti Nostalgia
vlákna. Foto: Dita Csütörtökyová
v etnografických zbierkach MMB. Ich rozsah
je široký, patria sem subregióny Bratislavskej
župy, časť Záhoria (Lamač, Stupava, Láb, Zohor, Sekule), vinohradnícka oblasť (Rača,
Šenkvice, Pezinok, Modra, Čataj, Vajnory,
Chorvátsky, Slovenský Grob), trnavská oblasť (Cífer, Dolný Lopašov, Hrnčiarovce), oblasť Žitného ostrova (Jarovce, Rusovce, Čunovo).
Tretia časť výstavy s osobitným názvom
„Nostalgia vlákna“, venovaná súčasným autorkám a autorom, ponúkne prezentáciu naprieč generačným spektrom. Prvú skupinu
predstavujú študenti a študentky textilného
odboru Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave. Inšpirujúc sa tradičnými odevmi a výšivkami predstavujú svieže a kreatívne odevné modely. Tie vyústia do
ukážok tvorby renomovaných dizajnérok, zachytávajúcich najmä voľnú odevnú tvorbu
a autorský šperk. K vystavujúcim prácam patria napríklad modely a doplnky výtvarníčky
Silvie Fedorovej, odevných dizajnérok Zuzany Šujanovej, Ľubice Poncik, Jany Maderovej
a šperkárky Andrey Ďurianovej. Súčasťou vystavených prác je aj tvorba spoluautoriek vý-
stavy Ingrid Abrahamfyovej a Anny Bohatovej, ktorá študentov pedagogicky viedla. Práce sú najmä reprezentatívnym výberom ukážok kombinácií moderných technológií
a ručných textilných techník. Táto časť poukazuje najmä na fenomén výšivky ako výzdobného prvku nielen tradičných odevov,
ale aj ako čitateľného a inšpiratívneho odkazu pre tvorbu súčasnej i budúcej generácie.
Chronologický prístup výstavy nie je
uplatnený, čo je trochu na škodu. Inými slovami to znamená, že výstava začína súčasnou tvorbou Boženy Adamicovej a až potom
predstaví históriu konope siatej. V tomto prípade však bolo pravdepodobne rozhodujúce interiérové riešenie výstavných priestorov
rozdelených do troch osobitých miestností,
a tým zároveň tvoriace tri samostatné celky.
Po vstupnej miestnosti so základnými informáciami o výstave (s miernym zaváhaním,
kam ďalej) návštevník prechádza do najmenšej miestnosti, vhodnej na inštaláciu
menšieho počtu predmetov.
Skĺbená múzejná a galerijná forma prezentácie je zaujímavým riešením, trochu
otázna však zostáva výpoveď jednotlivých
92
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Odevné modely študentiek ŠÚV J. Vydru
v Bratislave. Foto: Dita Csütörtökyová
Odevné modely študentiek ŠÚV J. Vydru
v Bratislave. Foto: Dita Csütörtökyová
exponátov viazaných na iné časti výstavy.
V časti Nostalgia vlákna sa primárny vzťah
ku konope siatej akoby vytrácal, rovnako mohol byť hlavnou tematickou osou ľudový
odev alebo výšivka, konope je už len akousi
ozvenou. Takisto cítiť určitú disharmóniu
z nejednotného prístupu využitia identifikačných textov. Kým časť Nostalgia vlákna
jednotlivé modely explikačne popisuje (názov, meno autora, u renomovaných autorov
aj krátky životopis), identifikačné texty v časti vystavených prác Boženy Adamicovej
úplne absentujú, de facto návštevník nevie
pomenovať to, čo vidí. Pri stručnom životopise tejto autorky sa síce dozvedáme podrobnosti (udelenie titulu Ministerstva školstva „Vzorná učiteľka“ v roku 1961), vydaná
monografia autorky Konopná nostalgia (s názvom rovnakým ako výstava samotná) sa nespomína (Adamicová, 2011).
Osobne mi najviac chýbalo využitie identifikačného textu pri jednotlivých zbierkových predmetoch múzea v druhej časti
výstavy, venovanej histórii a spracovaniu konope. Na jednej strane nás výstava „láka“ širokým rozsahom etnografických zbierok
MMB k danej problematike, na druhej strane
ich určenie a priradenie je skôr už interaktívnou aktivitou „priraď si sám“. Tým chcem
povedať, že mi neprekáža, ak sa autor výstavy z určitých dôvodov rozhodne predmet nechať „sám rozprávať“. Ako návštevník by som
však chcela využiť možnosť dodatočne sa
o predmete informovať (napr. formou sprievodného materiálu, ktorý rovnako nebol dostupný). Viaže sa to najmä k edukačnému
potenciálu zbierkového predmetu, ktorý má
možnosti na väčšie využitie. Použité charakterizačné texty ako súčasť textových panelov
použitých na výstave nemusia byť pre každého dostatočné.
Napriek uvedeným poznámkam výstavu
hodnotím pozitívne, pričom ma zaujalo predovšetkým jej výtvarné riešenie. Kompozícia vystavených zbierkových predmetov
a modelov je navrhnutá tak, že náležite korešponduje s priestorom. Najmä výtvarné
prostriedky tzv. nepísaných foriem (farebné
ladenie, využitie plôch) sú použité so skutočným precítením danej problematiky. Z výstavy cítiť, že jej hlavná autorka a kurátorka
je etnologička a na (nielen) etnografické
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
93
zbierky MMB upriamuje pozornosť s energiou sebe vlastnou. Keďže išlo o premiérovú výstavu spojenú
s vernisážou, chcela by som tiež poukázať na
zaujímavý program vernisáže, ktorého súčasťou bola prehliadka jednotlivých odevných modelov. Išlo pritom o podanie ich
vlastných autorov – študentov Školy úžitkového výtvarníctva. Po skončení prehliadky
sa predvedené modely stali súčasťou výstavy.
Najviac ma však zaujala snaha o zachytenie akejsi nadčasovosti, inšpiratívneho viacgeneračného posolstva konope siatej a jej
bohatého využitia. Aj cieľ autoriek „skĺbiť
rôznorodé do harmonického celku“ sa podaril. Metóda kontrastu sa tu náležite využila a uplatnila ako dynamický prvok. Odkaz
výstavy je pre mňa povzbudzujúci a inšpiratívny zároveň.
DITA CSÜTÖRTÖKYOVÁ,
Katedra etnológie a kultúrnej antropológie, FiFUK v Bratislave
L I T E R AT Ú R A
Adamicová, B. (2000). Ľudový textil a odev
v Moravskom Lieskovom. Bratislava: Odkaz.
Adamicová, B. (2011). Konopná nostalgia. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita.
Mlynka, L. (2005). Slovensko a jeho kultúra –
jednota z rozmanitosti. Slovenský národopis
53(1), 91-97.
VÝSTAVA TAJEMSTVÍ LANGOBARDŮ V KYJOVE
V neďalekej Českej republike bola od 19.
11. 2012 do 28. 2. 2013 vo Vlastivednom múzeu v Kyjove sprístupnená nevšedná expozícia pod názvom Tajemství Langobardů. Aj
napriek tomu, že samotnú výstavu s exponátmi tvorila len jedna veľká miestnosť, ide
o unikátne objavy na poli archeologického
bádania v Českej republike. Pre tých, ktorí
nemali možnosť zavítať do Kyjovského múzea, sa pokúsime priblížiť obsah prezentovanej výstavy.
V decembri 2010 bol úspešne ukončený
takmer polročný záchranný archeologický
výskum Masarykovho múzea v Hodoníne,
ktorý viedol Mgr. Jaromír Šmerda. Vyžiadala si ho výstavba obchodného domu Kaufland v Kyjově. Keď archeológovia prišli v lete 2010 na určenú plochu, netušili, čo sa bude
ukrývať pod povrchom zeme. Výskum ukázal, že išlo o polykultúrnu lokalitu. Nálezisko z najväčšej časti zahŕňalo kostrové hroby
germánskeho kmeňa Langobardov. Niekoľko
ďalších hrobov patrilo podľa doterajších zistení protounětickej kultúre z doby bronzovej a niekoľko sídliskových objektov kultúre
zvoncovitých pohárov z neskorého eneolitu.
Pomenovanie Langobardi vychádza z la-
94
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
tinského slova Langobardī, ktoré znamená
v preklade Dlhobradí. Bol to západogermánsky kmeň, ktorý sídlil zo začiatku v severnom Nemecku. Na územie Čiech a Moravy
a do oblasti Panónie prišli Langobardi na konci 5. storočia po Kr. Zdržali sa tu zhruba jedno storočie, aby sa potom presunuli do severnej Itálie. Nálezisko v Kyjově patrí dnes
so svojimi 240 preskúmanými hrobmi Langobardov k jednému z najväčších pohrebísk
tohto germánskeho kmeňa v strednej Európe
(v Čechách). Okrem Kyjova máme na juhovýchodnej Morave doložených niekoľko ďalších – napr. Lužice u Hodonína, Čejkovice,
Bučovice, v Čechách najväčšie v Hostivici
(Hostovice) u Prahy a ďalšie. Nekropola bola
preskúmaná pomocou najnovších vedeckých
metód. Na výskume a neskoršom spracovaní
materiálu sa nepodieľali len archeológovia,
ale aj antropológovia, konzervátori a vedeckí pracovníci z Technického múzea v Brne.
Išlo naozaj o dôkladné spracovanie tejto významnej lokality.
Orientácia pochovaných jedincov bola až
na malé výnimky východ – západ. Takmer
všetky skúmané hroby boli vykradnuté. Pohrebný rítus bol kostrový. Z celkového poč-
tu 240, boli žiaľ len štyri neporušené. Hrobové komory boli narušené najčastejšie v oblasti hlavy a hrudníka zosnulých, a to z jednoduchého dôvodu – narušitelia správne
vytušili, že najlukratívnejšie kusy z výbavy
zosnulých sa nachádzali práve tam. Na základe najnovších antropologických analýz sa
dnes dokonca uvažuje o teórii, že vykrádačmi boli samotní príslušníci kmeňa. Túto úvahu však bude treba ešte dôkladne zvážiť a podrobiť diskusiám zo strany bádateľov. Okrem
kostrových pozostatkov sa v hroboch našli aj
zvieracie kosti (kôň, pes, prasa atď.), milodary, keramické nádoby, ako aj predmety
každodennej potreby (napr. hrebene, nože),
v ženských pohreboch to boli ozdoby (koráliky, spony, časti opasku) aj malá vzorka
organických materiálov. Hroby patrili tak príslušníkom mužského, ako aj ženského pohlavia. Istú vzorku zastupovali aj pohreby detí.
Výstava je rozdelená do dvoch hlavných
tematických častí. Jedna patrí objavom z hrobov žien a druhá nálezom z mužských
pohrebov. Pri vstupe je panel s krátkym úvodom do problematiky a po stenách sú porozvešiavané veľké plagáty, ktoré zachytávajú celú lokalitu z vtáčej perspektívy. Sú tu
aj niektoré autentické fotografie účastníkov
výskumu. V strede miestnosti je umiestnená
imitácia pohrebu ženy s tradičným langobardským krojom a milodarmi. Pri mužských, ako
aj ženských nálezoch sú aj rekonštrukcie
odevu. Prezentované sú najzaujímavejšie
a najkrajšie nájdené kusy hrobovej výbavy,
ktoré odborníci zreštaurovali. Zo ženských
pohrebov sú to rôzne typy nádherne vyrobených a často drahými kameňmi zdobených
spôn, sklenené koráliky a bronzové, železné, či strieborné pracky opaskov. V hroboch
žien sa našli aj stopy po textíliách, ktoré odborníci preskúmali.
Z mužských pohrebov je to nevykradnutý hrob bojovníka, s veľmi dobre zachovaným dlhým mečom v drevenej pošve s hlavicovou čepeľou z bronzu, potiahnutou
striebornými prúžkami. Na základe ďalších
prídavkov v tomto hrobe sa usudzuje, že patril azda mužovi z aristokratických kruhov.
Okrem iného sú tu z mužských hrobov prezentované aj železné nože, nožničky, železné strelky a hroty kópií a oštepov. K unikátnemu nálezu patrí aj vedro zdobené
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Fotografia z výstavy Tajemství Langobardů
v Kyjove. Foto: Andrea Námerová
bronzovým kovaním z najobjemnejšieho
hrobu v celej lokalite. Je zdobené plastickými figurálnymi motívmi, na trojuholníkových
výčnelkoch. Pomocou lekárskeho počítačového tomografu bol blok pôdy spolu s kovaním ožiarený röntgenom a urobené bolo aj
CT. Počítačovým tomografom bádatelia vytvorili 3D model vedra. Podobné vedrá ukladali len do najbohatších hrobov významných
jedincov. Preto aj v tomto prípade ide asi
o príslušníka aristokratickej vrstvy. V hroboch mužov aj žien sa našli aj hrebene, pričom na niektorých z nich boli známky po
bronzových nitoch. Výstavu dotvárajú nálezy celých keramických nádob.
Výstava preukázala potenciál zaujať širokú verejnosť a jej organizátori sa ju usilovne
snažili spropagovať nielen v samotnom Kyjove, ale aj v Juhomoravskom kraji, ktorý ich
finančne podporil spoločne s mestom Kyjov
a firmou Kaufland. Múzeum sa snažilo na
danú problematiku upozorniť aj ďalšími aktivitami určenými pre širokú verejnosť. Výstavu sprevádzal prednáškový cyklus – išlo
o spoluprácu s Mestskou knižnicou v Kyjove,
kde niekoľko odborníkov na danú tematiku
postupne predstavilo rad aspektov života lan-
95
gobardského etnika, ktoré je na juhovýchodnej Morave pomerne vzácne zastúpené.
O veľkom záujme miestnej laickej verejnosti, ale aj odborníkov, svedčila vo švíkoch praskajúca miestnosť z prednášky Mgr. Jaromíra
Šmerdu, ktorá sa uskutočnila 27. 11. 2012. Tá
sa týkala podrobných informácií o prebehnutom výskume a prezentácii nájdených
predmetov z hrobov. Ako sprievodný program pre deti sa konala 16. 12. 2012 v Kultúrnom dome v Kyjove predvianočná súťaž
pod názvom Soutěž o poklad Langobardů.
Kompletný program prednášok je možné
nájsť na internetovej stránke múzea v Kyjove – http://www.masaryk.info/akce/154/.
Výstava Tajemství Langobardů pritiahla
veľa účastníkov aj z radov odbornej verejnosti, ktorí by mohli k danej problematike
zaujať rôzne postoje a otvoriť diskusiu. Za
poskytnuté informácie k výskumu chcem vyjadriť vďaku Mgr. Jaromírovi Šmerdovi.
A N D R E A N Á M E ROVÁ ,
Bratislava
L I T E R AT Ú R A
Christie, N. (1995). The Lombards. The Ancient
Longobards. Oxford-Cambridge: Blackwell.
Haseloff, G. (1981). Die germanische Tierornamentik der Völkerwanderungszeit. Studien
zu Salin’s Stil I. Berlin/New York: Walter de
Gruyter.
Menghin, W. (1982). Die Langobarden. Archäologie und Geschichte. Stuttgart: Konrad
Theiss.
Pieta, K. (1987). Die Slowakei im 5. Jahrhundert. In G. Bott, W. Meier-Arendt (Eds.), Germanen, Hunnen und Awaren. Schätze der
Völkerwanderungszeit. Nuremberg: Germanisches Nationalmuseum, 385-397.
Pohl, W. (1997). The Empire and the Lombards:
treaties and negotiations in the sixth century. In W. Pohl (Ed.), Kingdoms of the Empire. The Integration of Barbarians in Late Antiquity, Leiden/New York/Cologne: Brill,
75-133.
96
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Šmerda, J. (2011). Nové doklady langobardského osídlení na Moravě. In: Věstník historicko-vlastivědného kroužku v Žarošicích
č. 20, 141-145.
Šmerda, J. (2012). Tajemství Langobardů. Katalog k výstavě. Vlastivědné muzeum v Kyjově 20. 11. 2012 – 28. 2. 2013. Masarykovo
muzeum v Hodoníně.
Šmerda, J. (v tlači). Předběžná zpráva o záchranném archeologickém výzkumu pohřebiště z mladší fáze doby stěhování národů
v Kyjově. In: Droberjar, E. (Ed.), Archeologie
barbarů 2012: Římské a germánské spony ve
střední Evropě. Sborník příspěvků z VIII. protohistorické konference Pozdně keltské, germánské a časně slovanské osídlení. Olomouc.
Šmerda, J. (v tlači). Nové nálezy keramiky na
pohřebišti z doby stěhování národů v Kyjově. Zborník SNM Archeológia 23, Bratislava.
Tejral, J. (1987). Probleme der Völkerwanderungszeit nördlich der mittleren Donau. G.
Bott, W. Meier-Arendt (Eds.), Germanen,
Hunnen ud Awaren. Schätze der Völkerwanderungszeit. Nuremberg: Germanisches
Nationalmuseum, 351-360.
Tejral, J. (1990). K chronologii spon z langobardských pohřebišť v Podunají. In: Pravěké
a slovanské osídlení Moravy. Sborník k 80.
narozeninám Josefa Poulíka. Brno: Muzejní a vlastivědná společnost v Brně – Archeologický ústav Československé akademie věd
v Brně, 231-250.
Werner, J. (1962). Die Langobarden in Pannonien. Beiträge zur Kenntnis der langobardischen Bodenfunde vor 568. Munich: Verlag
der bayerischen Akademie der Wissenschaften.
Zeman, J. (1987). Böhmen im 5. und 6. Jahrhundert. G. Bott, W. Meier-Arendt (Eds.),
Germanen, Hunnen und Awaren. Schätze
der Völkerwanderungszeit. Nuremberg: Germanisches Nationalmuseum, 515-527.
Informácie z internetových stránok
www.masaryk.info
http://www.mistnikultura.cz/langobardi-naslovacku
http://www.kr-jihomoravsky.cz/Default.aspx?ID=195172&TypeID=2
1
61 • 2013
RECENZIE
ZUZANA PROFANTOVÁ (Ed.):
Od folklóru k literárnemu
folklorizmu (Štúdie k dejinám
a teórii folkloristiky)
Ústav etnológie SAV, Bratislava, 2007,
144 s.
Autorka knihy Zuzana Profantová, známa
špecialistka na slovenskú paremiológiu, v posledných rokoch podstatne rozšírila svoju
záujmovú sféru zameranú na výskum súčasnosti – a to orálnu históriu. V rámci tejto
oblasti publikovala doma i v zahraničí viac
ako sto vedeckých štúdií. V publikácii s veľmi aktuálnym názvom „Od folklóru k literárnemu folklorizmu“ predstavila súbor
štrnástich štúdií k dejinám a teórii folkloristiky, dnes mimoriadne aktuálnych, ktoré boli publikované v rôznych odborných časopisoch a zborníkoch. Práve v súčasnosti, keď
dochádza k dotykom či zbližovaniu, ba aj
kontaminácii jednotlivých národných a národnostných kultúr, ich vzájomnému ovplyvňovaniu, sme svedkami toho, že tieto procesy neprinášajú vždy do týchto kultúr
hodnoty, ale práve naopak, často ich unifikujú a možno povedať, že aj ochudobňujú.
Preto v týchto súvislostiach obraciame svoju
pozornosť na tvorivý potenciál silnej generácie osobností 19. storočia, o význame ktorých nemožno pochybovať. Boli to oni, ktorí
budovali na Slovensku klasickú literatúru na
základe ústnej ľudovej slovesnosti, vychádzali z nej pri vytváraní národných dejín,
zdôrazňovali starobylosť slovenského národa a jeho oprávnenosť na existenciu v rámci
mnohonárodnostného Rakúsko-Uhorska.
Boli to najmä štúrovci, ktorí na základe zbe-
rateľských, analytických a interpretačných
aktivít v oblasti ľudovej slovesnosti vytvárali vlastnú slovenskú literatúru. Po tejto stránke dominujú v predloženom súbore Pavel
Jozef Šafárik a Ján Kollár, ako aj ďalšie osobnosti, v dielach ktorých dominuje sociálny
aspekt.
U Pavla Jozefa Šafárika (s. 7-13) hodnotí
autorka predovšetkým všestrannosť a interdisciplinaritu jeho práce, zobrazuje ho ako
lingvistu, filozofa, literárneho historika, antropológa a muzikológa. Autorka si ho však
vysoko cení predovšetkým z hľadiska etnografie a folkloristiky a analyzuje jeho prístupy a metódy zaužívané v týchto disciplínach.
U Jána Kollára (s. 14-22) zdôrazňuje vývoj od
slovanského k slovenskému, zameriava sa na
akulturačný potenciál prísloví a smerovanie
od výchovného aspektu k estetickému.
Nezastupiteľné miesto v dejinách slovenskej folkloristiky má kodifikátor slovenského jazyka, publicista, básnik, historik a najmä politik-ideológ Ľudovít Štúr (s. 23-30).
Bol to práve on, ktorý „ducha národa“ nachádzal v ústnej ľudovej slovesnosti, a to predovšetkým v piesňach a povestiach. Folkloristická
práca Ľ. Štúra tvorí organickú súčasť slovenského národného hnutia v procese formovania novodobého slovenského národa. Ľ. Štúr
inicioval mnohovrstvový proces, ktorý sa
dnes nazýva inšpiráciou z ľudových zdrojov
či včleňovaním folklóru do literatúry.
Syntetizujúca časť o literárnom folklorizme v procese národnej identifikácie 19. storočia (s. 31-39) sa viaže ku kalendárom tohto
obdobia, ktoré prezentovali rôzne folklórne
žánre, literarizované a naopak iné folklorizované. Vznik kalendárovej literatúry pre ľud
bol podmienený historicky. Ich zostavovate-
97
lia v nich zdôrazňovali najmä predstavy a myšlienky národnej, kultúrnej a etnickej jednoty, aby sa stali nástrojom vzdelávania a výchovy prostého človeka.
Ďalšia štúdia prezentuje predstaviteľa demokratických tradícií v slovenskom kultúrnom živote – Pavla Dobšinského (s. 40-52).
Tento zberateľ a vydavateľ ľudových rozprávok, editor, lingvista a básnik ako predstaviteľ kryštalizovania Štúrovej romantickej generácie prešiel pozoruhodným odborným
vývojom. Autorka štúdie sa zamerala predovšetkým na jeho ľudovú poéziu a literárne
básne, v ďalšej štúdii na slovenskú paremiológiu (s. 53-59). Prínos P. Dobšinského súvisí s jeho snahou o zvýšenie kultúry slovenského jazyka a spočíva v aktuálnosti jeho
odkazu pre paremiologické bádanie v súčasnosti, ako aj v rozšírení chápania príslovných
výrokov. V súvise s tým autorka upozorňuje
aj na zaujímavú diskusiu medzi P. Dobšinským a Adolfom P. Záthureckým pri objasňovaní štruktúry repertoáru a jeho obsahovom a tematickom naplnení.
Štúdia o Rehorovi Uramovi-Podtatranskom a jeho vklade do slovenskej etnografie
a folkloristiky (s. 60-67) skúma túto menej
známu osobnosť, ktorému sa nesplnila túžba študovať medicínu vo Viedni, preto začal
zbierať lekárske recepty a vysvetľovať ich po
psychologickej stránke magickej sily a sugescie slova pri zariekaní chorôb. Venoval sa
aj príhodám zo života, na základe ktorých
vznikali povery, viera v nadprirodzené
schopnosti i bosorky.
Po založení Slovenskej muzeálnej spoločnosti (1875) sa hlásili o slovo noví záujemcovia o národopisnú problematiku. Dôkladná
znalosť dedinského prostredia umožňovala
kompletizovať svetonázor aj životnú filozofiu prostého človeka 19. storočia. Do tejto kategórie patrila najmä Terézia Vansová (s. 6873). Zbierala faktografický materiál z oblasti
prísloví a porekadiel, anekdot a detských
hier. V jej literárnej tvorbe našlo zastúpenie
aj rodinné zvykoslovie, ľudová kuchyňa, ale
aj príbehy súvisiace s čarami a čarovaním.
K predstaviteľom slovenskej inteligencie,
zainteresovaným na problematike ľudovej
kultúry, patril aj Svetozár Hurban-Vajanský
(s. 74-77). Bol to práve on, ktorý základ ná-
98
RECENZIE
roda videl v ním idealizovanom ľude; zdôrazňoval rozdiely vo sviatočnosti a každodennosti, a to v odeve, ako aj v strave a v iných
oblastiach života ľudu.
Výraznou osobnosťou v kontexte jazyka,
literatúry a folklóru bol Andrej Kmeť (s. 7889). Tento botanik, archeológ a muzeológ
mal vrúcny vzťah k povestiam a piesňam, ale
najmä k prísloviam. Žánre tohto druhu považoval za prejav jazykovej kultúry a tvorivosti ľudu. Ideálne uplatnenie rýdzeho jazyka videl však v literárnej tvorbe.
Jednou z kľúčových otázok literárneho folklorizmu je vzťah ústnosti a literárnosti. Tento vzťah analyzuje autorka na príklade Jozefa Gregora Tajovského (s. 90-96), u ktorého
osobná skúsenosť sa stáva východiskom rozprávok. Vo folklórnej oblasti sú to spomienkové rozprávania, memoráty, v literatúre sú
to však autobiografické romány. Tajovského
kratšie príbehy sa označujú termínom „rozprávka“, ide však o literárnu rozprávku.
V ďalšej stati o diele Ľudmily Podjavorinskej (s. 97-108) veľmi výrazne oddeľuje
Z. Profantová čo je folklór a v čom ho treba vidieť, a čo je folklorizmus, ku ktorému patrí aj
obdiv k ľudovej piesni a nadväzovanie na jej
tvorivé princípy. Autobiografické črty Ľ. Podjavorinskej pripomínajú spomienkové rozprávania.
Epigramy Martina Rázusa (s. 109–116) sú
jednou z ciest hľadania identity, ale aj osobnosti. Sú však aj znakom doby, preto veľká
časť z nich nebola z politických dôvodov
publikovaná. Autor v nich zobrazuje dojmy
zo spoločenských a politických udalostí,
sklamania a svoje kritické postoje. Veľká časť
jeho epigramov pranieruje nemorálne a negatívne vlastnosti človeka. Na prvý pohľad
sa zdá, že Rázusove epigramy sem nepatria,
avšak podľa Z. Profantovej „sú podstatné
potiaľ, pokiaľ ich považujeme za objektovosubjektové, pokiaľ v nich vidíme zrkadlenú
spoločenskú realitu prizmou autorského subjektu“ a považuje ich za nadčasové „v zhode
s človekom takým, ako sa narodí a zomiera“,
čím vlastne podávajú „ľudský obraz človeka“.
Posledným z tejto plejády autorov je Elo
Šándor „v súradniciach etnografizmu a región-realizmu“ (s. 117-132), ktorý svoje ži-
votné pocity poskladal do mozaiky krátkych
próz, čŕt a poviedok. Jeho realizmus je príznačný pre celú slovenskú realistickú tvorbu, avšak autor nezostal iba pri popisovaní javov, ale hľadal v nich príčinnú súvislosť. Ako
spisovateľ a publicista zanechal nasledujúcim generáciám mozaiku života regiónov,
z ktorej dýcha doba s jej problémami a kľúčovými výkričníkmi.
Namiesto záveru zaraďuje autorka pod názvom „O vzťahu literatúry a folklóru“ (s. 133138) kratšiu štúdiu k problematike literárneho folklorizmu, čo považujem – a to platí aj
pre analyzované štúdie – za mimoriadne významné. V nej sa výstižne vyjadrila k všetkým autorom a dielam, ktorí sa tejto problematike venovali, prípadne sa k nej okrajovo
vyjadrili. Syntetická stať z pohľadu folkloristiky je inšpiratívna pre ďalšie bádanie v oblasti literárneho folklorizmu.
Publikáciu uzatvára Edičná poznámka
s údajmi o autorkiných doteraz publikovaných štúdiách o tejto téme, ako aj Zoznam
použitej literatúry. Túto by bolo možné v budúcnosti rozšíriť aj o literatúru „nepoužitú“
– teda literatúru vôbec, pokiaľ sa týka vzťahu literatúry a folklóru. Knihu koncipovanú
ako „návraty ku koreňom“ možno zo súčasného hľadiska označiť za potrebnú nielen pre
študentov, ako skromne píše autorka v úvode, ale predovšetkým pre celú obec bádateľov, etnológov, folkloristov, literárnych historikov, ako aj bádateľov príbuzných vedných
disciplín.
V I E R A G A Š PA R Í KOVÁ ,
Bratislava
ANNA KOVÁČOVÁ, TÜNDE TUŠKOVÁ, ALŽBETA UHRINOVÁ (Eds.):
Materiálové príspevky ku kultúre
a spôsobu života v Dabaši-Šáre
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku,
Békešská Čaba, 2011, 274 s.
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku 15.
2. 2012 na prezentácii v Bratislave a 8. 3. 2012
v Budapešti predstavil jubilejnú päťdesiatu
publikáciu tejto vedeckovýskumnej inštitúcie.
RECENZIE
Publikácia – zborník príspevkov – primárne sprostredkúva informácie, ktoré získali účastníci výskumného tábora, konaného
na prelome júna a júla roka 2011 v lokalite
Dabaš-Šára (po maď. Dabas-Sára).
Na akcii sa zúčastnilo 25 odborníkov z viacerých inštitúcií zo Slovenska (Banská
Bystrica, Bratislava, Martin, Nitra, Trnava)
a z Maďarska (Békés Csaba, Budapest, Dunaegyháza, Szeged) – pracovníkov vedeckých a pedagogických inštitúcií a osvetových
zariadení, tiež poslucháčov slovakistických
katedier v Maďarsku. Za týmto suchým konštatovaním sa však skrýva dlhá a plodná história národopisných výskumných táborov.
Začala sa písať v roku 1977, keď organizátorom bol Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. Od roku 1991 výskumné tábory
organizuje Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM), pričom od roku 2006 sa tábory konajú každý druhý rok.
Dovolím si zacitovať jednu zo zostavovateliek zborníka, riaditeľku VÚSM, Annu Kováčovú: „Cieľom táborov je na jednej strane
činnosť vedecká (t. j. zber materiálu v teréne,
jeho spracovanie a vedecké interpretovanie
vo forme štúdií) a na druhej strane môže prítomnosť výskumníkov v lokalite pozitívne
vplývať na posilňovanie etnického povedomia obyvateľov a na oživovanie duchovnej
kultúry a tradícií danej lokality.“ Tieto slová
plne potvrdzuje aj moja osobná skúsenosť
z účasti na dvoch takýchto výskumných táboroch.
Výskum v Dabaši-Šáre (Peštianska župa)
bol jedinečný aj tým, že sa konal v tejto lokalite opakovane už tretíkrát (1980, 1983),
keď sa začiatkom 80. rokov aj zásluhou tejto
aktivity podarilo založiť múzejný fond pre
miestny Oblastný dom.
Na publikácii sa podieľalo 21 spoluautorov – etnolingvistov a sociolingvistov, historikov, etnológov, folkloristov a humánnych
geografov, čím sa oproti počiatočným výskumným táborom rozšíril aj tematický záber výskumu – napr. o problematiku dejín
národnostného školstva, pôsobenia konkrétnych osobností a inštitúcií v lokalite / regióne či živých podôb jazyka a i. Práve multidisciplinárny prístup umožňuje nazerať na
súčasný stav lokálnej kultúry menšinového
99
spoločenstva z viacerých aspektov a použitím viacerých metodologických nástrojov tak
poskytuje aj podklady pre ďalšiu vedeckú interpretáciu s možným presahom do menšinovej kultúrnej politiky, osvetovej a pedagogickej praxe. Vo viacerých príspevkoch
publikácie sa ukázala aj snaha zúročiť poznatky z predchádzajúcich výskumov v lokalite.
Publikácie ja členená do piatich základných kapitol: Úvodné prednášky, Z histórie
obce, Jazyk a školstvo, Duchovná kultúra,
Kultúrna a historická geografia. Súčasťou
publikácie je Edičná poznámka, cenná Bibliografia o Dabaši-Šáre do roku 2011 (zostavila Z. Kunovacová- Gulyásová), ako aj Zoznam informátorov, respondentov a miestnych
pomocníkov. Príspevky sú opatrené resumé
v maďarskom a anglickom jazyku. Zostavovateľky zaradili do publikácie aj fotografie,
ktoré graficky oddeľujú jednotlivé časti. Viacerí autori poznatky kvantifikovali a sprehľadnili v podobe tabuliek, mapiek a grafov.
V spomenutých tematických kapitolkách
sa k téme jazyk a jeho vyučovanie – historickým formám či živým podobám jazyka a ich
jednotlivým prejavom: miestne priezviská,
prezývky, miestne názvy a i. venovali M. Žiláková, K. Balleková, F. Vörös, M. Kazík,
T. Tušková, A. Uhrinová a P. Pečeňa. Historické rámce lokálnej kultúry so zacielením
na dejinné medzníky a pôsobenie osobností
charakterizovali Gy. Kocsis, A. Kováčová,
M. Paríková a J. Kerekrétyová. Do širokého
rámca kapitoly Duchovná kultúra prispeli
Z. Škovierová, A. Kováčová, V. Sedláková, J.
Čukan, B. Michalík, L. Lenovský, E. Krekovičová, K. Királyová príspevkami o sociálnych vzťahoch v rámci i mimo lokality, o premenách kalendárnych a rodinných obyčajov,
o lokálnom, etnickom a historickom vedomí,
o mieste folklóru a písomníctva v lokálnej
kultúre. Príspevky R. Kustárovej, P. Chrastinu
a M. Boltižiara sú venované antropologickým
aspektom využívania miestnej krajiny.
Treba povedať, že príspevky v publikácii
majú rôznorodý charakter – od „jednoduchého“ prepisu materiálu z výskumu až po
štúdie materiálového charakteru. Všetky prí1
spevky však prinášajú cenné informácie o aktuálnom stave etnického a jazykového vedomia, medzigeneračných súvislostiach viacerých fenoménov kultúry, premenách a stave
prejavov materiálnej, sociálnej kultúry, folklóru, vplyvu makrosociálnych javov procesov (ako napr. štátna legislatíva v oblasti školstva či dôsledky realizácie Dohody o výmene
obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z roku 1947).
Príspevky zároveň inšpirujú ku komparácii s poznatkami z iných menšinových lokalít a k hľadaniu spoločných a diferenciačných
činiteľov, spôsobujúcich rôznorodý a často
jedinečný model lokálnej kultúry vo vzťahu
k väčšinovej kultúre či ku kultúre materskej
krajiny.
Oceňujem tiež skutočnosť, že sa podarilo
spracovať výskumný materiál a pripraviť publikáciu v takom krátkom čase. Aj to svedčí
o odbornej a organizačnej kompetencii neveľkého tímu pracovníkov čabianskeho Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku.
HANA HLÔŠKOVÁ,
Katedra etnológie a kultúrnej antropológie, FiFUK v Bratislave
JIŘÍ NOVOTNÝ, MILENA SECKÁ,
KATEŘINA SEDLICKÁ,
JIŘÍ WOITSCH (Eds.):
Český lid Etnologický časopis
1946 – 2000 Bibliografie
Etnologický ústav Akademie věd České
republiky, v. v. i., Praha, 2008, 241 s.
Časopis Český lid, ktorý je v súčasnosti jediným pravidelne vychádzajúcim českým periodikom, prezentujúcim výsledky tradičných aj súdobých smerov etnologického
štúdia,1 začal rokom 2001 stodesiaty ročník
svojho vydávania. V roku 2008 vyšla bibliografia, ktorá prináša údaje o obsahu a vývoji Českého lidu v rokoch 1946 až 2000. Táto
bibliografia, zahŕňajúca 55 ročníkov, tak
uzatvorila súbor bibliografických súpisov ve-
vs [Vít Smrčka]: Český lid. In: Lidová kultura. Národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska. Věcná
část A-N. Praha: Mladá fronta, 2007, 107.
100
RECENZIE
novaných časopisu od počiatku jeho vydávania do konca 20. storočia.
Samotnej bibliografickej časti publikácie
predchádza úvod (autori J. Novotný, J. Woitsch;
s. 7 – 8) a samostatná kapitola s názvom Nástin dějin časopisu (podľa podkladov M. Seckej spracoval J. Woitsch; s. 9 –15). Úvod obsahuje údaje zaraďujúce bibliografiu do
kontextu predošlých bibliografických spisov
Českého lidu a vysvetlenie dôvodov, prečo je
súpis ukončený rokom 2000. Podľa autorov
bibliografie bolo v tomto roku zavŕšené jedno obdobie vývoja časopisu. Nasledujúci rok
2001 priniesol okrem zmeny grafickej stránky časopisu aj čiastočnú zmenu jeho štruktúry a periodikum získalo aj nový podtitul
Etnologický časopis / Ethnological Journal.
Nepochybne uvedomenie si faktu, že táto
bibliografia uzatvára viac než storočie vydávania časopisu a že bibliografické súpisy Českého lidu nie sú iba praktickým prameňom
údajov, ale aj špecifickým východiskom poznávania dejín odboru, bolo podnetom pre
spracovanie Nástinu dějin časopisu. Ten sleduje vydávanie časopisu až po rok 2008, teda siaha až do roku vydania bibliografie, čím
samotný bibliografický súpis časovo presahuje. Chronologicky je text rozdelený na časti s názvami Zíbrtův Český lid (1891 – 1932),
Poválečné intermezzo (1946 – 1950), Ústřední periodikum socialistické etnografie a folkloristiky (1951 – 1989), Vykročení novým směrem (1989 – 2000) a Český lid: Etnologický
časopis ve třetím tisíciletí (2001 – 2008).
V nich vďaka zvolenému prístupu, založenému na sledovaní východiskových zámerov
a dosiahnutých výsledkov ako základu poznávania a objasnenia procesov spätých s vývojom etnologického bádania, možno jasne
odčítať premeny obsahového zamerania, teoreticko-metodologických východísk, cieľov,
ale i grafickej stránky či názvu periodika.
K postihnutiu špecifík každého z období formovania časopisu a súčasne ku komplexnosti
celkového pohľadu, následne jasne sformulovaných do textu s rozsahom necelých siedmich strán, istotne prispela skutočnosť, že
Nástin spracoval J. Woitsch. Ako súčasný vedúci redaktor Českého lidu mal totiž osobitú
možnosť uvažovať o minulých i súčasných
podobách periodika cez vlastné skúsenosti
RECENZIE
s jeho tvorbou. Kapitola je cenným prameňom aj pre dejiny etnologického bádania na
Slovensku, pretože ukazuje význam a miesto
výsledkov slovenského národopisu / etnológie
v koncepcii tvorby časopisu v jednotlivých
etapách jeho vývoja. V kapitole sa vyskytla
nepresnosť: ak ide o časopis, ktorý vydáva
Towarzystwo Ludoznawcze v Poľsku, jeho názov je Lud a nie Ľud, ako je uvedené na s. 14.
Samotný bibliografický súpis obsahuje
6 290 bibliografických jednotiek, ktoré sú
zoradené abecedne podľa mien a skratiek (šifier) mien autorov. Orientáciu v súpise umožňujú registre. Tematický register je spracovaný podľa bibliografickej klasifikácie,
používanej napr. v bibliografických ročenkách vydávaných Etnologickým ústavom
Akadémie vied Českej republiky. Najvyššími
triedami tematického registra bibliografie sú
Všeobecná část, Organizace, Teorie a metodologie, Dějiny vědy, Etnografie, Folkloristika, Lidové umění, Etnické procesy, Obecná
etnologie, Etnologie Evropy, Mimoevropská
etnologie, Aplikace etnografie a folkloristiky,
Meziodborová problematika. Ako vidno, rozdelenie je štruktúrované tak, že čitateľovi
umožňuje sledovať napr. tri základné skupiny príspevkov, resp. tri línie etnologického bádania, ktorých výsledky boli prezentované na stránkach časopisu: etnografiu
a folkloristiku (zameranie na územie Čiech,
Moravy, Sliezska a Slovenska), etnológiu
Európy a mimoeurópsku etnológiu. Už jednoduchý kvantitatívny pohľad na uvedené
skupiny umožňuje vysloviť predpoklad o význame periodika a následne i o vzájomnom
vzťahu týchto línií bádania v danom období
atď. Geografický register je rozdelený na Česko, Česko – Slovensko, Česko – svět, Slovensko,
Slovensko – svět a Svět. Uvedené rozdelenie
správne reflektuje, že do konca roku 1992
tvorili dnešná Česká a Slovenská republika
jeden štátny útvar i vzájomnú blízkosť a prelínanie etnologického bádania na jeho území.
Predposledný register má názov Rejstřík recenzovaných autorů; presnejšie ide o register autorov recenzovaných prác alebo diel.
Posledný je Rejstřík osobností, teda osôb, ktorým sú venované texty zaradené do súpisu.
Za registre autori bibliografie zaradili časť
nazvanú Vedení časopisu Český lid v letech
101
1946 – 2000. Hoci ide len o jednoduchý súpis osôb a charakteristík časopisu uvádzaných v jeho tiráži či podtitule, je to dôležitý
prameň údajov o sebaprezentácii periodika,
disciplíny (od „měsíčníku pro dějiny venkova
a národopisu“ cez „národopisný časopis“, až
po „časopis pro etnologická studia“) i o participácii jednotlivých osobností českej a slovenskej etnológie na kreovaní periodika.
Ako posledný je zaradený súpis autorských šifier. V spojitosti s ním sa autorom
bibliografie ponúkala možnosť záznamy signované šiframi prepojiť so skupinami záznamov, uvedenými pod menami jednotlivých
autorov (napr. odkazom na šifry príslušného autora na konci skupiny záznamov, zaradených za jeho celým menom). Zaradenie
súpisu autorských šifier na koniec bibliografie môže totiž viesť k situácii, že čitateľ
bude hľadať bibliografické záznamy len pod
celým menom autora bez potreby prelistovať bibliografiu až po poslednú stranu, čím sa
k autorským šifrám nedostane a jeho výber
bude neúplný.
Na záver treba zopakovať jednoznačné
konštatovanie, že vydaním bibliografie periodika Český lid Etnologický časopis za roky
1946 – 2000 sa do rúk odborníkov i laickej verejnosti dostala nielen kvalitná bibliografická príručka, ale aj suma solídnych údajov
o vývoji vedeckého periodika, špecificky reflektujúca vývoj disciplíny, ktorú reprezentuje. Bibliografia je aj skvelou inšpiráciou a neoceniteľnou pomôckou pri tvorbe aktuálne
pripravovaného súpisu päťdesiatich ročníkov Slovenského národopisu.
JURAJ ZAJONC,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
GABRIELA DUDEKOVÁ a kol.:
Medzi provinciou a metropolou.
Obraz Bratislavy v 19. a 20. storočí
Historický ústav SAV, Bratislava 2012, 264 s.
V poslednej dobe vyšlo niekoľko publikácií, ktoré prezentujú nedávnu minulosť Bratislavy a jej premeny. Do tejto kategórie mož-
102
RECENZIE
no zaradiť aj historickú kolektívnu monografiu „Medzi provinciou a metropolou. Obraz Bratislavy v 19. a 20. storočí“.
Jedenásť kapitol rozdelili zostavovatelia
do štyroch tematických blokov. Prvý z nich
(Obraz a reprezentácie mesta) obsahuje tri
príspevky. Ten úvodný nazvali Elena Mannová a Gabriela Dudeková „Komu patrí Bratislava? Multietnické mesto ako miesto lokálnej, národnej a nadnárodnej reprezentácie“.
Prináša viac než len formálne vstupné informácie. Zaujímavé sú úvahy o symbolickom
privlastňovaní si mesta: „Ak nás pri zodpovedaní otázky Komu patrí Bratislava? najprv
napadne, že Bratislavčanom, vzápätí sa vynorí dlhý zoznam bratislavských klišé, s ktorým sa mnohí obyvatelia stotožňujú a ktorý
je relatívne odolný voči zmenám: hrad, dóm,
Michalská veža, radnica, multikulturalita, tolerantnosť, trojjazyčný Prešpurák, Schöne(r)
Náci, mesto hudby, idylické kaviarne, makové a orechové rožky. Zriedkavejšie sa
v ňom objaví moderná architektúra (napr.
Nový most, opätovne premenovaný na Most
Slovenského národného povstania) a najzriedkavejšie národovecký Prešporok (nie
mesto ako pôsobisko Ľudovíta Štúra, ale skôr
on sám ako národný hrdina je pripomínaný
v súčasnom zápase o zachovanie moderného
štúrovského súsošia na Štúrovom námestí,
prípadne originálnymi kaviarňami Shtoor).
Ak na otázku o vlastníctve Bratislavy odpovieme, že patrí Slovensku, resp. Slovákom
a má ho či ich dôstojne reprezentovať, tiež
narazíme na opakujúce sa predstavy – a síce
o tom, že hlavné mesto má byť „srdcom národa“. V prípade Budapešti túto požiadavku
neustále nastoľovali maďarskí nacionalisti
19. storočia, v prípade Bratislavy stačí spomenúť argumentácie Fedora Ruppeldta v prospech Martina, resp. pokusy Vladimíra Mečiara presunúť centrum do Banskej Bystrice“ (s.
10). Ako dôležitú formu privlastňovania si
označujú autorky názvy mesta (ale aj ulíc či
verejných priestorov), ktoré odrážajú etnické zloženie aj historické zmeny. Samostatnú
kapitolu tvorí historické pomenovanie obyvateľov (Pressburger, Prešporák / Prešpurák,
novšie Bratislavčan / Bratislavák či pejoratívne Blavák).
V podkapitole Medzi provinciou a met-
ropolou analyzujú štruktúru obyvateľstva
a postupné zmeny v pomernom zastúpení
najpočetnejších mestských národností (nemecká, maďarská a slovenská).
Keďže som sa nedávno zamýšľal, či neraz
zdôrazňovaná bratislavská trojjazyčnosť bola realitou alebo len mýtom, oslovila ma kapitola Jozefa Tancera „Obraz nie je odraz. Reprezentácie mesta ako výskumný problém“.
Zaujali ma najmä časti venované spomenutému fenoménu. Ako východisko argumentácie použil historickú fotografiu známej bratislavskej lekárne: „Pozrime sa na ňu ako na
stopu minulosti a sústreďme sa len na jej tri
štíty: Salvator Győgyszertár, Lékárna u Salvátora a Salvator Apotheke. Čo tieto štíty
reprezentujú? Ešte pred časom by som odpovedal: reprezentujú trojjazyčnosť medzivojnovej Bratislavy...“ (s. 28). V ďalšom texte Tancer dokazuje, že trojjazyčnosť „bola
špecifickou (možno typickou) črtou iba istej
vekovej, sociálnej a profesijnej skupiny. Medzi obyvateľmi medzivojnovej Bratislavy nájdeme rovnako aj dvojjazyčných či dokonca aj
jednojazyčných jednotlivcov. (…) Na základe týchto súvislostí by som dnes o nápisoch
na bývalej lekárni u Salvátora povedal len toľko, že ten, kto nechal vyvesiť tieto tri názvy,
chcel osloviť zákazníkov komunikujúcich
v jazykoch, ktorými sa lekáreň k nemu prihovára. Samotní zákazníci a možno ani on
sám, však nemuseli ovládať všetky tri jazyky
a už vôbec nie suverénne. Súčasne tento akt
nevypovedá vôbec nič o hodnotovom vzťahu tejto osoby k použitým jazykom mimo
rámca komunikácie so zákazníkom. Trojjazyčná Bratislava v zmysle väčšiny obyvateľstva ovládajúcej nemčinu, maďarčinu a slovenčinu, je mýtus“ (s. 28-29). Súhlasím
a doplním, že nepriamym potvrdením platnosti uvedeného stavu je iný, často spomínaný jazykový jav, totiž tzv. „bratislavské esperanto“, založené na miešaní slovenčiny,
maďarčiny a nemčiny. Podľa mojich zistení
nie je dôkazom tolerancie ani výsledkom
znalosti troch jazykov mesta, ale naopak, dôkazom ich nedostatočného ovládania. Posledný text prvého bloku, „Bratislava
ako hlavné mesto Slovenska“, z pera Ľubomíra Liptáka vyšiel pôvodne v roku 2000
v angličtine. Slovenský preklad dokazuje, že
RECENZIE
ani po dvanástich rokoch nestratil aktuálnosť. Čitateľ si zároveň uvedomuje, akú medzeru v slovenskej (nielen historickej) vede
zanechala Liptákova predčasná smrť. Autor
označuje výber Bratislavy za hlavné mesto
Slovenska za netypický jav, pretože „pri rozpade impérií, viacnárodných štátov a formovaní nových sa hlavným mestom spravidla
stávali už prv uznávané politické a kultúrne
centrá národa či oblasti. Politický prevrat iba
potvrdzoval ich neoficiálny štatút. Roku 1919
bolo však úradne vyhlásené za hlavné mesto Slovenska mesto, ktorého obyvatelia si to
v prevažnej miere neželali, mesto, o ktorom
nositelia národnej revolúcie, Slováci, dovtedy ako o svojom centre neuvažovali a ktoré
dokonca ani nemalo v slovenčine pevne ustálené meno“ (s. 46).
Ľ. Lipták opisuje bratislavské (prešporské)
ambície v posledných rokoch pred 1. svetovou vojnou (úsilie získať univerzitu), východiskovú (v porovnaní s Martinom, Liptovským Mikulášom, Žilinou, Zvolenom či
Nitrou) nie príliš pevnú pozíciu i praktické
argumenty v jej prospech. Osobitnú pozornosť venuje zmenám v etnickej a sociálnej
štruktúre mesta. Označuje ich za evolučné,
vyplývajúce „... z nutnosti pri existujúcom
demokratickom systéme slovenské pozície
najskôr vybudovať a tak už existujúce nemecké, maďarské a židovské štruktúry nie
nahradiť, ale doplniť, prípadne v nich získať
prevahu“ (s. 51). Všíma si vzťahy medzi starousadlíkmi a prisťahovalcami, proces budovania inštitúcií, ktoré „opodstatnili“ pozíciu hlavného mesta, ale aj opakované
spochybňovanie toho statusu.
Druhý blok Pressburg/ Pozsony / Prešporok / Bratislava otvára kapitola „Mecenáši,
dobrodinci a patróni. Komemoratívna kultúra uhorských spoločenských elít v Prešporku
raného novoveku“. Ingrid Kušniráková v nej
rozoberá niektoré komemoratívne aktivity
miestnych elít v 16.-19. storočí. Podľa autorky
komemoratívna kultúra v 16. storočí „je verným obrazom náboženských pomerov v krajine. Novovznikajúce konfesionálne cirkvi si
len postupne formulovali svoje učenie, ríty
a formy zbožnosti, ktorými zadefinovali
svoju identitu a navzájom sa voči sebe vymedzili. Medzi starým katolíckym a novými
103
protestantskými náboženstvami neboli spočiatku zjavné žiadne väčšie rozdiely, katolíkmi sa nazývali veriaci verní Rímu i stúpenci nových učení“ (s. 69). Postupne sa však
v skúmanom prostredí presadzoval protestantizmus: „Prešporskí mešťania prešli na
stranu reformácie už krátko po vystúpení
Martina Luthera, s ohľadom na prítomnosť
cisárskych vojsk a kráľovských úradov v meste však museli postupovať obozretnejšie ako
protestanti v iných kráľovských mestách.
Prešporská evanjelická obec vznikla ako jedna z posledných v Uhorsku...“ (s. 70). Koncom 17. storočia však opäť získali prevahu
prívrženci katolíckej cirkvi, preto sa autorka
vo zvyšku textu logicky venuje katolíckej komemoratívnej kultúre, vďaka ktorej mesto
„získalo bohaté inštitucionálne vybavenie,
na základe ktorého možno Prešporok 19. storočia považovať za významné regionálne centrum Uhorska“ (s. 82).
Gabriela Dudeková v kapitole „Druhé mesto Uhorska. Mentálne obrazy Prešporka na
prelome 19. a 20. storočia v reprezentatívnych publikáciách“ sa usiluje rekonštruovať
obraz mesta na základe dobových oficiálnych
reprezentatívnych publikácií. Upozorňuje,
že oficiálny, reprezentatívny obraz mesta nie
je komplexný, pretože je „sociálnou reprezentáciou skupiny, ktorá ho vytvorila, a nie
všetkých zložiek a skupín spoločnosti“ (s. 83).
V multietnickom prostredí mesta na prelome storočí „... sa účelovo využívali najmä
etnické charakteristiky“. Mentálne obrazy
mesta boli rozdielne a často protirečivé, keďže „každé malo sklon pripisovať mestu inú,
vlastnú identitu“ (s. 83). Analyzované publikácie odrážajú jednak zmenu etnickej
štruktúry mesta, ale aj dobové predstavy
o jeho postavení vo vzťahu ku geograficky
relatívne blízkym metropolám (Budapešť,
Viedeň). Úvahám a príkladom na tému pozície „druhého mesta“ venovala G. Dudeková
značný priestor. Oprávnene, pretože vedomie „len“ druhej pozície v štáte ovplyvňovala obyvateľov najskôr vo vzťahu k Budapešti
a po roku 1918 voči Prahe. Snahy dokázať rovnocennosť či dokonca prekonať metropolu
nie sú špecifikom Prešporka / Bratislavy
v sledovanom období, ale prejavujú sa v rôznych štátoch Európy. Konfrontácie s metro-
104
RECENZIE
polou, úsilie „vystúpiť z jej tieňa“ sú viditeľné najmä v športe. Zápasy medzi Bratislavou
a Prahou majú najmä pre „provinciu“ aj po
rozdelení spoločného štátu prestížny charakter. V rámci Slovenska sa dnes Bratislavčania musia vyrovnať s podobnými reakciami zo strany obyvateľov Košíc, ktoré prebrali
pozíciu „druhého mesta“.
V kapitole „Od Pressburgu k Bratislave.
Odraz ,dunajskej metropoly‘ v nemeckojazyčnej tlači (1920 – 1924)“ Blanka Mongu
už v úvodnej vete deklaruje ako cieľ „sprostredkovať obraz mesta, ktorého pomenovanie označuje jeho zaradenie do historicko-politického kontextu a zároveň je vyjadrením identity jeho obyvateľov“ (s. 109). Konštatuje, že sú to vlastne tri mestá: Prešporok
v období monarchie, Bratislava ako súčasť
ČSR a hlavné mesto Slovenska a napokon
tretím je „mesto na rozhraní“ medzi spomenutou minulosťou a tým, čo z Bratislavy
malo vzniknúť: „Dá sa povedať, že obraz
Bratislavy predstavuje začiatkom 20. rokov
mesto v medzipriestore medzi novým, starým a nepoznaným – nie je reálnym mestom, ale víziou budúcnosti“ (109). Rozdiely
medzi uvedenými tvárami mesta ilustruje
pomocou dobovej tlače nemeckej menšiny.
Zdanlivo obmedzený časopriestor ponúkol
prekvapujúco široké spektrum informácií,
ktoré autorka využila na analýzu rôznych
aspektov fungovania Bratislavy. Počiatočný
dešpekt, ktorý vyplynul z názvu kapitoly,
sa rýchlo zmenil. Pre mňa asi najzaujímavejšia časť monografie...
Tretí blok Význam a status: Provincia alebo metropola? otvára kapitola Henriety Moravčíkovej „Premeny obrazu mesta. Storočie
plánovania a výstavby Bratislavy“. Všíma si,
ako politické zvraty a s nimi spojené násilné
zmeny v štruktúre obyvateľstva iniciovali
„predstavy o meste, o jeho pozícii v štáte,
o jeho hmotnej podobe, o jeho identite či o vízii jeho budúcnosti. Bratislava sa z multietnického nemecko-maďarsko-slovenského
mesta menila najprv na mesto československé a neskôr na slovenské. Z mesta obchodníkov sa mala stať mestom proletariátu.
Z malého mesta na periférii Viedne na metropolu Slovenska. V zmysle týchto aktuálnych
spoločenských požiadaviek sa snažili pred-
stavitelia mesta meniť aj jeho hmotnú podobu. Architekti a urbanisti tak počas celého
20. storočia vytvárali veľké plány, ktoré sa
však do realizácie premietli len zriedkavo –
a keď, tak len v oklieštenej podobe. Na pozadí týchto veľkých zámerov pritom môžeme
sledovať nielen snahu zmazať, alebo aspoň
prekryť obraz predchádzajúceho historického obdobia, ale aj úsilie vyrovnať sa s určitým
pocitom menejcennosti, ktorý obyvatelia
Bratislavy vždy pociťovali vo vzťahu k okolitým metropolám“ (s. 129). Týchto niekoľko
riadkov presne sumarizuje to, čo Moravčíková na ďalších stranách „rozmieňa na drobné“. Približuje tradičný Prešporok v polovici
19. storočia, proces modernizácie mesta
v medzivojnovom období i situáciu v „totalitnej Bratislave“ v rokoch 1939 – 1945.
Už názov „Úroveň zdravotníctva ako znak
veľkomesta. Plusy a mínusy zdravotníckej
starostlivosti v Prešporku / Bratislave“ signalizuje zameranie, aké zvolili Anna Falisová a Gabriela Dudeková. Na základe predpokladu, že ku kritériám veľkomesta patrí aj
primeraná úroveň hygieny, medicíny a siete
zdravotníckych a sociálnych zariadení, si všímajú ich stav v 19. a v prvej polovici 20. storočia. Dokumentujú postupný rozvoj medicínskej starostlivosti, budovanie nemocníc
a iných liečiteľských zariadení, pozornosť venujú aj lekárskym autoritám, ktoré v meste
pôsobili. V závere konštatujú, že pred prvou
svetovou vojnou patril v tejto oblasti Prešporok k najvyspelejším uhorským mestám a vysoká úroveň zdravotníckej starostlivosti ostala zachovaná aj v období medzi svetovými
vojnami.
Kapitolu „Sociálno-kultúrne a verejnoprospešné stratégie finančných elít 1867 –
1945. Bratislavská prvá sporivá banka verzus
Slovenská banka“ pripravil Štefan Gaučík.
Porovnáva verejnoprospešné stratégie dvoch
významných peňažných inštitúcií, ktoré pôsobili v meste. Prináša množstvo údajov, tabuliek a grafov, ktorými ilustruje spoločné či
rozdielne postoje sledovaných bankových
ústavov, napriek tomu sa zdá, že si všíma príliš úzky okruh problémov. Viac by v tomto
prípade bolo viac...
Posledný blok Bratislava – obraz hlavného mesta Slovenska prináša dva pohľady na
RECENZIE
zobrazenie mesta v totalitných režimoch.
Dušan Kováč v kapitole „Bratislava v oficiálnej propagande slovenského štátu (1939 –
1945)“ upozorňuje na absenciu hlavného
mesta v ľudáckej propagande. Podľa neho súvisela s problémom dokumentovať v Bratislave slovenskú históriu. Dôsledkom bolo
propagandistické „ticho“ okolo ideologicky
nepohodlných období. Vďaka prisťahovalectvu bolo síce mesto v rokoch 1939 – 1945
už prevažne slovenské, ale stále nie dosť „bratislavské“ (ani „ľudácke“). Z hľadiska režimu
negatívne pôsobil fakt, že tu „žilo veľmi koncentrovane židovské obyvateľstvo“. Uvedené faktory brzdili realizáciu plánov urobiť
z Bratislavy veľkomestské centrum Slovenska.
V záverečnej časti „Premaľovať! Režimový
obraz Bratislavy na prelome štyridsiatych
a päťdesiatych rokov“ si Marína Zavacká všíma propagandu ľudákov i následnej komunistickej vlády. Podľa jej názoru „Na ovládnutie mesta nestačilo komunistom, podobne
ako ľudákom, revolučné zmocnenie sa pošty,
telegrafu, staníc a mostov, ani prevzatie
kontroly nad výrobou. Pre stabilizáciu moci
potrebovali presvedčiť verejnosť, že nie sú
v hlavnom meste cudzorodým prvkom a najmä umožniť jej, aby ich prítomnosť a vládu
začala vnímať ako vývojovo prirodzenú, historicky nevyhnutnú a časovo trvalú. Tomuto
cieľu čiastočne pomáhalo fyzické pretváranie mesta na nový obraz, či už prostredníctvom stavebných aktivít, alebo direktívnou
zmenou sociálnych a hospodárskych štruktúr. Zásadný podiel na vytváraní nového obrazu mesta, a to najmä pre vidiečanov a mládež,
teda skupiny nezaťažené vlastnou pamäťou
a skúsenosťou so „starým“ mestom, však
mali aj skúsenosti režimovej propagandy“
(s. 190). Zaujímavá je analýza foriem propagandistickej práce s najmladšou generáciou.
V doterajšom texte som sa pokúsil priblížiť, čo čitateľovi ponúka táto prínosná publikácia. Nájde v nej mnoho informácií a postrehov, napriek tomu sa domnievam, že pre
lepšie pochopenie procesov „medzi provinciou a metropolou“ všeličo chýba. V prvom
rade je to záverečná sumarizácia, ktorá by
zhrnula výsledky (ale aj chýbajúce fenomény a dôvody ich absencie). Ďalej mi chýba
105
napríklad pohľad na kultúru (najmä divadlo
plnilo významnú úlohu), vplyv industrializácie na mesto a jej obyvateľov, hlbšie dôsledky etnickej „homogenizácie“, spoločenský život a iné urbánnoetnologické poznatky.
Tým skôr, že viacerí autori deklarujú prínos
nášho odboru pre poznanie a pochopenie
tém, ktoré spracovali. Napriek tomu ich využívajú skôr okrajovo...
P E T E R SA L N E R ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
JAN RYCHLÍK:
Češi a Slováci ve 20. století.
Spolupráce a konflikty 1914 – 1992
Vyšehrad – Ústav pro studium
totalitních režimů, Praha, 2012, 688 s.
Kto navštívil moravské Valašsko a rozprával sa s tamojšími domácimi obyvateľmi, mohol s prekvapením pozorovať blízkosť ich nárečia k slovenčine: namiesto „dovolená“ tam
napr. hovoria „dovoľenka“, celkom tak ako
v Turci. Ešte nápadnejšia je príbuznosť Valašska a Moravy vôbec so Slovenskom v oblasti ľudového staviteľstva. Možno zdôrazniť,
že také isté domy, ako sa nachádzali v okolí
Vsetína a dnes ešte stoja v Štramberku, sa
mohli donedávna nájsť aj v Ružomberku, vo
Zvolene alebo dokonca v Rimavskej Sobote či
v Jelšave. Túto štýlovú príbuznosť stavieb využíval architekt Dušan Jurkovič, keď pôsobil
na Morave a navrhoval tam svoje známe diela, inšpirujúc sa Moravou i Slovenskom. Autor výstižných esejí o krajine Václav Cílek,
ktorý sa zaoberá aj kultúrnymi a duchovnými súvislosťami krajinného priestoru, poukázal napr. na to, že cesty Boženy Němcovej po Slovensku pravdepodobne boli pre ňu
inšpiráciou ku knihe Babička. Alica Masaryková sa pričinila o zachovanie a zveľadenie
čičmianskych maľovaných dreveníc tak, že
v Čičmanoch zorganizovala súťaž o najkrajšiu chalupu. Je dobre známe, že Karel Plicka,
Jan Hofman, Václav Mencl a iní zdokumentovali a zachraňovali slovenské kultúrne dedičstvo. Ešte predtým Jan Koula účinne spo-
106
RECENZIE
lupracoval s Andrejom Kmeťom. Takýchto
príkladov plodnej slovensko-českej príbuznosti, vzájomného prelínania a spolupráce
by sme mohli uviesť neúrekom.
Napriek tomu, že dejiny tejto vzájomnosti siahajú ešte pred 19. storočie, historik Jan
Rychlík sa sústredil na necelých 80 rokov
v rámci 20. storočia. Orientuje sa najmä na
dejiny politické. V jeho knihe sa napríklad
nenachádzajú mená Karel Čapek, Jaroslav
Vodrážka či Ivan Hálek; pritom možno poznamenať, že spolupráca prekračujúca rôzne hranice nie je závislá ani tak od politických pomerov, ale má charakter nadčasový,
prejavuje sa v medziľudských a kultúrnych
vzťahoch, čoho dôkazom sú „malé česko-slovenské dejiny“ pred rokom 1918.
Autor poukazuje na zaujímavú skutočnosť, že revolúcie mali za následok rast prehnaného nacionalizmu, uvádza príklad francúzskych jakobínov, ktorí odmietli Bretóncov
ako „nástroj kontrarevolúcie“ (ako analógia
svedčia udalosti revolučných rokov 1848 –
1849 v niekdajšej Rakúsko-uhorskej monarchii). Autor tiež pripomína, že postavenie Čechov a Slovákov v bývalej monarchii bolo zásadne iné. Rakúsko-uhorské vyrovnanie oba
príbuzné národy politicky oddialilo; pritom
rakúsko-české vyrovnanie bolo nemožné, čo
vidno aj z autorovej podrobnej analýzy.
Podľa autora sa v druhej polovici 19. storočia vývin slovenskej občianskej spoločnosti
spomaľoval. Otázka je, či sa to dá stavať jednoznačne. Dalo by sa pritom poukázať na
skutočnosť, že práve v tom období sa začalo
na Slovensku vytvárať centrum v Turč. Sv.
Martine, vo výhodnej geografickej polohe,
nezávisle na tom, že najľudnatejšie sídla Slovákov ležali inde, najmä na Dolnej zemi. Tento proces dobre osvetlil pred niekoľkými desaťročiami Fedor Ruppeldt. V Martine sa
vyvíjal typ slovenskej demokratickej spoločnosti, nezávislého občana schopného angažovať sa, dnešným jazykom povedané, v mimovládnej oblasti, ktorý bol schopný myslieť
aj na úrovni prekračujúcej úzky kultúrny obzor. Ako príklady môžu naostatok slúžiť
okrem iných príbeh Martinskej deklarácie či
glosy Zory Jesenskej. Do Martina chodieval
T. G. Masaryk; autor pripomína okrem iného
aj to, že v kraji, kde sa narodil, na slovensko-
-moravskom pomedzí, si ľudia tam žijúci vzájomné rozdiely neuvedomovali. Autor spomína tiež slovakofila Karla Kálala, spolok
Detvan a Národopisnú výstavu českoslovanskú z roku 1895. Píše o tom, že Slováci
v Amerike pod vplyvom zmeneného kultúrneho prostredia, v de facto sebastrednej izolácii, vzdialení od Čechov, ale aj od domácej
tradície, teda v odlišnom geografickom položení si vytvárali vlastné, odlišné predstavy
o starej vlasti a jej budúcnosti – z dnešného
pohľadu vlastne romantickejšie ako Slováci
doma. V rámci bývalej monarchie bolo vylúčené uskutočniť spojenectvo Čechov a Slovákov navonok, pretože by to bolo narušilo
vtedajší systém územného usporiadania. Zato však oficiálna politika Spojených štátov
amerických sa vyvíjala veľmi priaznivo pre
slovanské národy, ako o tom svedčí stanovisko amerického štátneho sekretára Lansinga z júna 1918.
Po odlúčení od monarchie a vytvorení Československa prekonalo Slovensko obrovský
rozmach, Slováci sa vymanili z psychologickej závislosti od Uhorska a získali aj občianske sebavedomie (občiansky získali aj
príslušníci menšín). Maďarsko však nemalo
záujem rešpektovať nový stav a toto stále
ohrozenie bolo jednou z príčin obáv o budúcnosť Slovenska, väčšina slovenských politikov preto nepovažovala prípadnú územnú autonómiu za prínos; autonomistických
hesiel sa zmocnili demagógovia, treba si pritom uvedomiť, že Nemcov v Československu
bolo viac ako Slovákov. Autor tiež vyvracia
argumentmi povesti o „protikresťanskom“
Československu, poukazuje na to, že išlo
o nástroj čechofóbie. Životaschopnosť novej
republiky sa prejavila aj v tom, že dokázala
integrovať Prešporok / Bratislavu ako mesto
s veľmi zložitým profilom a kultúrno-historickým dedičstvom.
Kríza v roku 1938 smerovala na Slovensku
k zavedeniu režimu jednej strany a obmedzovaniu občianskych slobôd. Z volieb, ktoré na Slovensku prebehli v decembri 1938,
keďže bola iba jedna kandidátka, nevyplývala pre slovenský snem nijaká legitimita. Vyháňanie českých učiteľov malo za následok,
že museli odísť mnohí, ktorí boli zrastení
s prostredím. RECENZIE
Z histórie roku 1944 je zaujímavý autorov
údaj, že nemecký vyslanec Ludin žiadal presun nemeckých jednotiek na Slovensko už
24. augusta, teda ešte predtým, ako vojaci
a partizáni 25. augusta obsadili Martin.
Z histórie roku 1968 je pozoruhodný autorov postreh a pozornosť, ktorú venoval
dnes už zabudnutej kauze Alweg. Bol to plán
vybudovať v Tatrách jednokoľajovú zavesenú
dráhu namiesto električky. Táto kauza v tom
čase stratila odborný a vecný charakter a vyvolala veľké emócie. Tatry ako symbol sa dostali do celkom nepredvídanej hry, obsah
symbolu sa vlastne vyprázdnil, podobne ako
sa do emocionálnej hry približne v tom čase
dostala aj Bratislava, emóciami sa argumentovalo za jej privilegované administratívne
postavenie a zároveň za technokratické záujmy v podobe výstavby mosta z Rybného námestia (terajší Most SNP); zdanlivé dobro pre
Bratislavu vyústilo po dlhšom období do
opačnej polohy v podobe „strateného mesta“. Emócie, demagógia, prázdne mávanie
symbolmi, dôraz na riešenie „tu a teraz“ a nedostatok zdravého rozumu nakoniec vedú do
riešení s problematickým efektom. To je okrem
iného aj poučenie zo štúdia tejto knihy.
Autorova práca sa vyznačuje maximálnou
snahou o objektívnu interpretáciu faktov. Autor nemá záujem nikomu nadŕžať.
IGOR THURZO,
Bratislava
DRAGANA RADOJIČIĆ:
Dialozi za trpezom, antropološka
monografija o kulturi ischrane
( Дијалози за трпезом, антрополошка монографија о култури
исхране)
Etnografski institut SANU: Službeni
glasnik, Beograd, 2012, 277 s.
Kniha našej srbskej kolegyne Rozhovory
pri jedálenskom stole. Antropologická monografia o kultúre jedla sa pokúša odpovedať
na otázky dotýkajúce sa jedla a zároveň kladie aj nové. Ako píše autorka, prácu sa roz-
107
hodla napísať preto, že štúdie k tejto problematike uskutočnené v Srbsku sú nedostačujúce a neadekvátne, najmä vzhľadom na ich
dôležitosť pre krajinu v súčasnosti, keď je potrebné odhaľovať spojenie medzi tradičným
a moderným a ich význam pre ďalšie kultúrne a etnicko-antropologické fenomény. Zdôrazňuje, že výsledky štúdií o kultúre jedla by
mali byť aplikované v rôznych oblastiach života, ako je rozvoj turizmu cez oboznamovanie návštevníkov s tradičnou regionálnou
a lokálnou gastronómiou, alebo podporou
organického jedla s cieľom zlepšiť a zachovať
ekologicky zdravé prostredie, ako aj zdravie
súčasnej populácie.
Cieľom knihy bolo predstaviť rôznorodé
pohľady na kultúru jedla predovšetkým
v Srbsku, avšak jej postrehy sú platné pre širšie európske prostredie. Cez opis a analýzu
rôznych názorov na jedlo sa kniha snaží
o vzájomný, nepriamy dialóg medzi vedou,
médiami a čitateľom, v ktorom autorka zastáva úlohu hostiteľky a sprostredkovateľky
informácií. Rozhodla sa pre túto formu preto, lebo cítila, že verejnosť a konzumenti
jedla sú zahltení množstvom často aj protichodných informácií o kulinárii, ktoré oscilujú od globálneho, cez multikulturálny, až
po lokálny pohľad na tento fenomén.
Ako správne autorka konštatuje, v súčasnosti je problematika kulinárskej kultúry jednou z hlavných tém médií. V mnohých časopisoch a knihách sú uverejňované recepty na
jedlá a v televíznych programoch možno
nájsť rad relácií, v ktorých hlavnú rolu hrá
kulinária. Vydávanie kníh s touto tematikou
je jedným z najziskovejších vydavateľských
aktivít. Autorka to hodnotí na jednej strane
pozitívne, pretože sa takto ľudia dozvedia
množstvo nových informácií o kultúre jedla,
na druhej strane sa však pýta, či sú všetky
tieto informácie prezentované správne. Kladie si otázku: pozorujeme kultúru alebo jej
neprítomnosť? Pri pohľade na niektoré relácie o varení a stolovaní v slovenských médiách musím bohužiaľ konštatovať nielen vysokú mieru nekultúrnosti, ale až vulgárnosti
a odpornosti.
Autorka sa sústredila vo viacerých kapitolách na problematiku stravovania súčasnej populácie a konštatuje, že dnes je bež-
108
RECENZIE
né, že jedlá tzv. svetovej kuchyne sú dostupné aj v kultúrne odlišných regiónoch.
Ich konzumácia a osvojovanie si receptov je
jedným zo spôsobov komunikácie medzi
kultúrami, ktoré združuje ľudí aj mimo rodinného stola. Zároveň cítiť zvyšujúcu sa
tendenciu konzumácie jedál, ktoré sú rýchlo pripravené a lacné. To zabezpečujú továrne na potraviny, ktoré vyrábajú mrazené,
konzervované, polotovarové, vákuové, instantné potraviny, ktoré sa ľuďom ponúkajú
vo veľkom výbere v supermarketoch. Človek má na rozdiel od minulosti neporovnateľne širší výber potravín a jedál, čím prirodzene modifikuje svoje stravovacie návyky,
čo je vďačná téma pre etnológov a antropológov, ktorí skúmajú problematiku sociálnej i individuálnej identity.
Pre „moderného“ človeka je jedlo tiež najúčinnejším „liekom“, ako zostať zdravý. Príkladom sú nespočetné diéty, ktoré sú verejnosti
ponúkané, ako prostriedok k očiste organizmu, k zníženiu váhy, k zdravej a peknej pleti
a pod. K tomu sa pridávajú „zaručene“ účinné
tabletkové alebo sirupové kúry, ktoré sú dnes
ohromne profitujúcim biznisom. S týmto fenoménom je tiež spojená mohutná reklamná
aktivita, ktorá útočí na „moderného“ človeka
zo všetkým dostupných médií.
Ako protiklad ku globalizácii a multikulturalizmu, ktorý prebieha v súčasnej srbskej
kuchyni, autorka uvádza nostalgiu za „starou“ tradičnou kuchyňou. Čoraz populárnejší je trend návratu k srbskej, balkánskej
či stredozemnej kuchyni, ktorá je pripravená
z tradičných potravín a ingrediencií, ktoré sa
pokladajú za zdravšie a pre ľudí vhodnejšie
ako „moderné“ jedlá. Autorka v knihe predstavuje svoje výsledky výskumov, ktoré robila v prímorskom prostredí Boky Kotorskej,
kde skúmala staršie i súčasné recepty na
miestne jedlá. Upozorňuje, že okrem utilitárnej funkcie recepty odhaľujú veľa zo sociálnych noriem a preferencií týchto spoločenstiev, ako aj ich bohatý jazyk.
Kniha ako celok pôsobí ako dobrý pokus
odhaliť formou dialógov všetky súčasné pohľady na jedlo ako kultúrny fenomén. Snaží
sa vysvetliť, že jedlo ako antropologická kategória je komplexným fenoménom úzko
spojeným so sociálnymi a modernizačnými
zmenami, ktoré prebiehajú v srbskej spoločnosti, prinášajúce rôznorodé názory na jedlo, ako aj konzumnú prax súčasných ľudí. RASTISLAVA STOLIČNÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
TIHANA PETROVIĆ LEŠ:
Lepoglavsko čipkarstvo
Srednja Europa, Zagreb, 2008, 181 s.
Znalosti a skúsenosti, späté so zhotovením a použitím čipiek pletených ihlou i paličkami, patria k tým prvkom kultúrneho dedičstva Chorvátska, ktoré boli zápisom do
Reprezentatívneho zoznamu nehmotného
kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO uznané za hodné ochrany, úcty a zviditeľnenia vo
svetovom meradle. Mestečko Lepoglava a dediny v jeho okolí, ležiace vo Varaždínskej župe v regióne Chorvátske Zagorje, tvoria jedinú oblasť Chorvátska s tradíciou paličkovania
čipiek, ktorej počiatky podľa niektorých názorov siahajú pred 19. storočie. Čipkárstvu –
zhotovovaniu, distribúcii, používaniu i vnímaniu čipky pletenej paličkami na podložke –
ako súčasti spôsobu života obyvateľov tejto
oblasti a zároveň osobitej súčasti národnej
kultúry Chorvátov je venovaná publikácia Lepoglavsko čipkarstvo. Jej autorkou je docentka Katedry etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe
Tihana Petrović-Leš (nar. 1963).
Vznik publikácie, ktorá je prvým uceleným pohľadom na paličkovanú čipku ako prvok lokálnej textilnej kultúry, ktorý nadobudol význam v chorvátskej národnej kultúre,
bol výsledkom dlhodobého záujmu autorky
o túto tému. Jeho počiatky sú späté s novozaloženým festivalom čipky v Lepoglave. Tihana Petrović-Leš ako jedna z jeho hlavných
organizátoriek už od prvého ročníka, ktorý sa
konal v roku 1997, počas deviatich rokov pripravovala a viedla medzinárodné semináre
a s nimi súvisiace výstavy, tvoriace vedecko-odbornú časť festivalu. Príspevky prezentované na seminároch v rokoch 1997 – 2005 boli
v rokoch 1998 až 2006 publikované v deviaRECENZIE
tich zborníkoch, ktoré T. Petrović-Leš editovala. Semináre boli spočiatku zamerané na
aspekty vývoja čipky ako prvku materiálnej
kultúry i sociálnej reality v retrospektívnom
pohľade: témy chorvátske čipky v Európe,
čipka na sakrálnom textile, Ústredný čipkársky kurz vo Viedni (začal pôsobiť roku 1879)
a jeho vplyv na zhotovovanie paličkovaných
čipiek v krajinách bývalej habsburskej monarchie, národné a/alebo ľudové čipky. Ku
koncu bol obsah seminárov orientovaný na
čipku v jej aktuálnych podobách a súvislostiach: festivaly čipky a kultúrny turizmus,
učiteľky – dizajnérky – čipkárky, čipka v textilnej a odevnej kultúre. V každej zo spomenutých tém sa objavili aj paličkované čipky
z Lepoglavy, ktorých obraz v súvislostiach
a porovnaniach s údajmi z iných európskych
krajín nadobúdal jasnejšiu a celistvú podobu.
Sumu takto získavaných údajov a poznatkov
autorka súbežne dopĺňala a do podoby publikácie spracovala v projekte, ktorý bol zameraný na výskum organizovanej ručnej domáckej výroby v Chorvátsku v 19. a 20.
storočí. Na riešení projektu sa podieľala v rokoch 2002 – 2006.
Uvedené okolnosti, vedúce k nájdeniu témy a smerujúce k vzniku publikácie, autorka objasnila v jej úvode. Za ním zaradila kapitolu o výskume čipkárstva v Chorvátsku do
40. rokov 20. storočia. V samostatných podkapitolách sa v nej sústredila na obraz čipkárstva Chorvátska v encyklopedických dielach vydaných v Chorvátsku v 40. až 80.
rokoch 20. storočia a následne na poznatky
o čipkárstve, ktoré chorvátska etnológia priniesla na základe výskumov realizovaných
od 20. rokov 20. storočia. Tu sledovala nielen formovanie záujmu o paličkovanie čipiek,
ale aj o pletenie na krosienkach, háčkovanie.
Všímala si aj skúmanie vzťahov týchto čipkárskych techník. Okrem výskumov a prác
etnológov analyzovala aj prínos a teoretické
východiská i prístupy muzeológov a historikov umenia, ktorí prispeli k poznaniu čipiek
v Chorvátsku. Tretiu podkapitolu autorka nazvala Ako som skúmala lepoglavské čipkárstvo. V nej objasnila pre pochopenie publikácie nepostrádateľné teoretické východiská
a metodické postupy, ktoré uplatnila pri výskume i v interpretácii získaných údajov. Au-
109
torka tu deklarovala, že cielene prekročila
rámec skúmania čipkárstva ako prejavu
hmotnej kultúry, ktorého základom je technologicko-materiálová deskripcia, a že ho sledovala predovšetkým ako fenomén so špecifickými hodnotami pre spoločenstvo a jeho
členov. Výskum definovala ako kultúrne štúdiá, v rámci ktorých sa opierala o teoretické
názory Raymonda Williamsa, jedného z priekopníkov takto kriticky a interdisciplinárne
koncipovaného výskumu. Okrem výskumov
v teréne boli totiž pre autorku prameňmi údajov aj archívne fondy a zbierky múzeí, vrátane
osobných fondov bádateľov, organizátorov,
umelcov spätých s lepoglavským čipkárstvom.
Nasledujúce hlavné kapitoly publikácie,
ktorých obsah je časovo rámcovaný koncom
19. storočia a 40. rokmi 20. storočia, možno
rozdeliť na dve časti. Prvá je založená na
chronologickej prezentácii udalostí a súvislostí lokálnej, národnej i stredoeurópskej histórie spätých predovšetkým s vývojom čipkárstva v Lepoglave a jej okolí. V druhej časti
autorka bližšie analyzuje jeho vybrané prvky,
ktorými sú návrhárky, pletiarky, návrhy
a motívy čipiek.
Prvú časť, ktorú možno zjednodušene
nazvať dejinami lepoglavského čipkárstva,
uvádza kapitola o jeho počiatkoch. V nej autorka sumarizuje názory vychádzajúce z údajov obsiahnutých v ústnej tradícii i v písomných prameňoch. Jedna časť názorov spája
paličkovanie čipiek v Lepoglave aj v jej okolí s mníšskym rádom paulínov, ktorých kláštor bol v mestečku postavený v roku 1400.
Podľa iných názorov sa čipkárstvo rozvinulo
pod vplyvom baníkov z Čiech, ktorí sa tu usadili, alebo pôsobením mníšok rádu Milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul, pôsobiacich v Lepoglave v 19. storočí. Súčasťou úvah
autorky o pôvode paličkovania čipiek je aj
vplyv lokálnej šľachty, ktorej príslušníčky túto textilnú techniku ovládali a ktorých čipky
sa formou donácií mohli dostávať do miestnych kostolov. V tejto súvislosti autorka upozorňuje aj na textílie uložené v zbierkach
umelecko-priemyslového múzea v Záhrebe
i v klenotnici tamojšej katedrály, ktorých
vznik by mohol mať súvis s Lepoglavou. Autorka na základe analýzy tejto rôznorodej
110
RECENZIE
škály čipiek vyslovila záver, že v Chorvátskom Zagorjí sa v 19. storočí vyskytovali tri
vrstvy čipiek: aj inde v Európe známe čipky
pletené najmä v kláštoroch pre potreby šľachty a cirkvi, čipky pletené v mestách pre potreby tamojších obyvateľov a čipky pletené
od konca 19. storočia na dedinách do interiéru a na odev ich obyvateľov.
Zmeny, ktoré v spoločnosti, umení i v čipkárstve začali na konci 19. storočia, približuje ďalšia kapitola s názvom Rozvoj čipkárstva v kontinentálnom Chorvátsku od druhej
polovice 19. storočia do roku 1918. V samostatných podkapitolách sa autorka zaoberá
Ústredným čipkárskym kurzom vo Viedni,
ktorý bol na konci 19. storočia v Rakúsko-Uhorsku najširšie a najsilnejšie pôsobiacou
čipkárskou inštitúciou, ďalej lepoglavským
čipkárstvom pred vznikom viedenského kurzu a počiatkami zmien paličkovania čipiek
v Lepoglave, ktorých iniciátorom bol maliar
a právnik Iso Kršnjavi (1845 – 1927). Samostatná podkapitola obsahuje poznatky o čipkárskom kurze v Lepoglave v rokoch 1892 –
1900. Bol súčasťou a zároveň prostriedkom
zmeny, pretože počas neho sa pletenie čipiek
vyučovalo v škole, zavádzali sa nové pomôcky na pletenie, modernizoval sa postup paličkovania i vzory čipiek. V tomto procese zmien
aktívne pôsobila aj Zlata Šufflay (1873 –
1956), ktorá bola nielen učiteľkou paličkovania čipiek, ale ich aj navrhovala, zbierala
a študovala.
V nasledujúcej kapitole Čipkárstvo v severnom Chorvátsku a v Lepoglave od 1918 do
1930 autorka na základe dobových dokumentov a čipiek z muzeálnych fondov nielen
sleduje vývoj ich výroby a distribúcie, ale predovšetkým cez pôsobenie súdobých inštitúcií (Ženské združenie na podporu a zachovanie chorvátskeho ľudového umenia
a remesiel, Združenie pre podporu umeleckých remesiel Djelo) na príklade paličkovanej
čipky objasňuje proces kreovania artefaktov,
diel, ktoré mali byť reprezentantmi národnej
idey.
Čipkárstvo v Lepoglave od 1930 do 1942 je
názvom i obsahom ďalšej kapitoly. V jej rámci najskôr jedna podkapitola približuje význam Vladimíra Tkalčića (1883 – 1971) v starostlivosti o rozvoj čipkárstva v Chorvátsku,
ktorý okrem paličkovanej čipky v Lepoglave
venoval pozornosť aj šitej čipke na ostrove
Pag. V nasledujúcej podkapitole autorka zamerala pozornosť na jeho spoluprácu s najvýznamnejšou osobnosťou lepoglavského čipkárstva v 1. polovici 20. storočia, ktorou bola
Danica Brössler (1912 – 1992). Okrem toho,
že čipky navrhovala a učila ich paličkovanie,
zaoberala sa aj organizovaním ich výroby,
prezentácie a odbytu, ktorý bol vzhľadom na
súdobú ekonomickú situáciu dôležitou súčasťou lepoglavského čipkárstva.
V roku 1930 sa v Lepoglave opäť začalo so
systematickou výučbou paličkovania, ktorá
sa od roku 1933 realizovala pod záštitou štátu. Na tento účel tu bola v roku 1937 postavená budova, v ktorej sa okrem paličkovania
vyučovalo aj tkanie a od roku 1941 aj rezbárstvo. Toto obdobie približuje kapitola Bánovinský čipkársky kurz v Lepoglave – založenie a činnosť. Okolnosti ukončenia výučby
paličkovania približuje kapitola Posledné stopy čipkárskej školy v Lepoglave.
Druhá časť publikácie je zameraná na aktérov, ktorí zasiahli do vývoja lepoglavského
čipkárstva a mali vplyv na formovanie podôb
paličkovanej čipky. Významy, s ktorými bola čipka navrhovaná i prezentovaná v spoločnosti súdobého Chorvátska, tvoria druhý
aspekt tejto časti publikácie. Tak, predovšetkým na základe analýzy katalógu Lepoglavske čipke z roku 1938, spracovala T. Petrović-Leš samostatnú kapitolu Motívy na čipkách
Danice Brössler. V kapitole Národné a/alebo
ľudové čipky sa zamýšľa nad tým, ako sa
v čipkách z Lepoglavy z rokov 1918 – 1942
premieta vzťah týchto dvoch vrstiev kultúry.
Ďalej si ho v samostatných podkapitolách
bližšie všíma v tvorbe Z. Šufflay, D. Brössler
a Branky Hegedušić (1906 – 1985), ktorá tvorila návrhy na paličkované i šité čipky. V čipkách uplatňovala o. i. aj tzv. starochorvátske
motívy, prevzaté z archeologických nálezov.
V nasledujúcej samostatnej kapitole s názvom Lepoglavské čipkárky autorka sústredila poznatky o ženách, ktoré čipky plietli,
navrhovali a učili ich paličkovanie. V podkapitole Lepoglavské dizajnérky a učiteľky sa
opäť vracia k Z. Šufllay a B. Hegedušić. Tu
spomína aj Eugéniu Frangeš (1947 – 1935),
ktorá bola v Lepoglave spolupracovníčkou
RECENZIE
D. Brössler a Ivanku Horvat-Spetič (1910 –
2005), spoluorganizátorku výučby a prezentácie lepoglavských čipiek. Samostatná kapitola je v tejto časti publikácie venovaná opäť
Danici Brössler.
Hoci je publikácia rámcovaná koncom 19.
storočia a 40. rokmi 20. storočia, v kapitole
s názvom Pred koncom autorka uvádza najdôležitejšie fakty o lepoglavskom čipkárstve
do roku 2003. V závere autorka rezumuje vývoj lepoglavského čipkárstva po organizačnej
stránke, tak aj z hľadiska postupu výroby
i vzhľadu čipiek. Lepoglavské čipkárstvo považuje za príklad, ktorý ukazuje, že na to, aby
bolo možné odhaliť zmeny v ručnej domácej
výrobe, treba ju skúmať v dlhšom časovom
úseku. Vývoj lepoglavského čipkárstva interpretuje – opierajúc sa o termín selektívna tradícia obsiahnutý v teórii kultúry R. Williamsa – ako neustály a opätovný výber podnetov
predchodcov. Spoločenstvo získaním, zdedením, uznaním týchto prvkov ako hodnôt
tvorí ďalšie hodnoty, pričom autorka čipkárstvo vníma ako tradíciu rešpektujúci a súčasne tvorivý proces, v ktorom sa zohľadňujú
spoločné i individuálne významy.
Na konci publikácie je zaradený súpis prameňov fotografií a doplňujúcich údajov o ich
obsahu, ďalej súpis prameňov a použitých
publikovaných i nepublikovaných zdrojov,
zhrnutie v anglickom jazyku a stručná informácia o autorke. Údaje v texte dopĺňa
a špecificky rozširuje obrazová zložka monografie, ktorú tvorí 81 zobrazení. Okrem fotografií čipiek z muzeálnych fondov, z ktorých viaceré majú nesporne aj výtvarné
kvality (ide o fotografie zhotovené pri spodnom osvetlení, pri ktorom sa čipka objaví
v negatívnej podobe), sú to autentické snímky dokumentujúce pletenie čipiek, výučbu
v kurzoch, vystavovanie čipiek i portrétne fotografie návrhárok, učiteliek, snímky dokumentov a i. Ich kvalitné grafické spracovanie,
ako i celkovo vizuálne pútavá stránka publikácie iste zaujmú nielen odborníkov z oblasti
etnológie či dejín užitého umenia, ale aj laických záujemcov o paličkovanú čipku alebo
výtvarné umenie.
Publikácia Lepoglavsko čipkarstvo je vedeckou monografiou, ktorá neprináša len solídne výsledky systematického výskumu ob-
111
jasňujúce vývoj jednej z európskych lokálnych tradícií paličkovanej čipky. Kniha poskytuje aj údaje a podnety na komparáciu či
už konkrétnych podôb, prvkov čipkárstva
iných krajín alebo aj širšie vnímaného vývoja sociálnej reality, sledovaného cez fenomén
čipky. Monografia, ktorú možno považovať
za vydarený pokus o komplexné uchopenie
tohto fenoménu, poskytuje aj inšpiráciu ako
rozšíriť pohľad na textilné artefakty, vnímané zväčša iba na základe ich hmotnej povahy alebo ako produkty jednoznačne nezaraditeľné k ľudovému či slohovému umeniu.
Autorka pri koncipovaní a zostavovaní publikácie preukázala schopnosť reflektovať
a syntetizovať údaje z rozličných časových
i teritoriálnych rovín a v nových kontextoch
interpretovať poznatky iných spoločenskovedných disciplín. Po publikácii Tihany Petrović-Leš možno bezpochyby siahnuť ako
po jednej zo súčasných vysoko kvalitných etnologických prác o paličkovanej čipke v Európe.
JURAJ ZAJONC,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
KRIŠKOVÁ, ZDENA:
Etnokultúrne kontexty výroby
modrotlače. Modrotlačiarska dielňa
v Hranovnici
Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií
Fakulty humanitných vied Univerzity
Mateja Bela, Banská Bystrica, 2012, 212 s.
Likvidácia drobných živnostníkov v 50.
rokoch 20. storočia v rámci „socializácie“ definitívne zlikvidovala aj mnohé staré remeslá, ktoré po novembrovej revolúcii roku 1989
už nemali šancu na obnovenie. Neexistovali
už staré výrobné dielne, nástroje, ani starí
majstri. Táto skutočnosť postihla aj modrofarbiarske remeslo, ktoré bolo kedysi na území Slovenska pomerne dosť rozšírené, no
v súčasnosti už neexistuje.
Tým viac treba privítať publikáciu etnologičky Zdeny Kriškovej – dnes vedeckovýskumnej pracovníčky Inštitútu sociálnych
a kultúrnych štúdií Fakulty humanitných
112
RECENZIE
vied Univerzity Mateja Bela, kedysi odbornej
pracovníčky v oblasti národopisu v Podtatranskom múzeu v Poprade, kde sa mohla venovať výskumu modrotlače v neďalekej obci
Hranovnica. Tam pracoval zrejme posledný
slovenský modrotlačiar Elemír Montško, tam
sa dodnes zachoval komplex jeho dielní –
avšak už v biednom stave, pretože sa nenašli peniaze na obnovu budovy, ktorá by určite podporila aj rozvoj turistiky v tejto podtatranskej oblasti.
Od čias vydania knihy Ľudová modrotlač
na Slovensku od Jozefa Vydru (Martin, Osveta, 1954) nevyšla taká komplexná kniha
o modrotlači ako je publikácia Z. Kriškovej.
Jej situácia oproti Vydrovi bola sťažená tým,
že svoje dielo stavala už len na zvyškoch tradícií modrotlačiarskeho remesla, kým za čias
Vydru remeslo bolo ako tak živé v niektorých
výrobných družstvách - tie však onedlho zanikli.
Krišková rozdelila svoju publikáciu do nasledujúcich častí:
– Teoreticko-metodologické aspekty a ciele - obsahuje metodiku, ciele a koncepcie práce a metodologické východiská.
– Historické aspekty remeselnej výroby
modrotlače - autorka približuje príchod modrotlače do Európy a jej šírenie po jednotlivých štátoch; veľmi zaujímavý a cenný je pohľad na rozvoj modrotlače na území Spiša,
kde boli jej centrá v Levoči, Kežmarku (tu dalo vedenie mesta zbúrať kompletnú modrotlačiarenskú dielňu ešte v 70. rokoch 20. stor.,
hoci o budovu prejavilo záujem tamojšie múzeum), ďalšie centrum bolo v Starej Ľubovni, odkiaľ aj pochádzal rod Montškovcov, ktorý sa najviac zaslúžil o modrotlačiarenskú
výrobu v Hranovnici. Ako autorka uvádza,
začiatky dielne možno datovať už do prvých
desaťročí 19. storočia. Dielňa existovala do
r. 1974, v r. 1980 jej objekt odkúpilo Podtatranské múzeum v Poprade, čím zachránilo
budovy pred prípadnou devastáciou, ako sa
to dialo s prázdnymi domami na iných miestach Spiša.
– Etnologické aspekty remeselnej výroby
modrotlače – kapitola obsahuje presný popis
jednotlivých častí domu, bytových, technických a hospodárskych priestorov (farbiareň,
sklad, manglovňa, tlačiareň, maštale...). Pod-
robne je popísaný aj technologický proces
výroby (príprava plátna, potlač, farbenie, vyváranie, plákanie, mangľovanie...) s použitím terminológie, ktorá je dnes už prakticky
neznáma. V tejto kapitole je zaujímavá aj
časť, ktorá predstavuje modrotlačiarenské
generácie rodiny Montško – predovšetkým
Elemíra – v sociálnom kontexte lokálneho
spoločenstva.
– Muzeologické aspekty modrotlače ako
prvku kultúrneho dedičstva – zásluhou Podtatranského múzea a autorky publikácie sa
zachovalo mnoho cenného materiálu z hranovnickej dielne – prostriedky činnosti (výrobné nástroje), výsledky činnosti, tlačoviny a ekranický materiál – mnoho z týchto vecí
je vystavených v expozícii. Najideálnejšie by
však bolo podľa Z. Kriškovej, aby sa na výstavný priestor so spomínanými dvoj- a trojrozmernými materiálmi použil práve dom rodiny Montško v Hranovnici. Do úvahy by
prišiel aj prenos do niektorého zo skanzenov,
ale to už by nebol originál stavby a jej zariadenia.
– Rekonštrukcia remeselnej dielne v alternatívach súčasného využitia – autorka sa
zamýšľa nad možným využitím dielne. Uvažuje nad možnou remeselnou výrobou modrotlače v múzeu, nad rekonštrukciou dielne
v autentickom prostredí a nad prezentáciou
tradičnej remeselnej výroby revitalizáciou
pri navrhovaných riešeniach uvádza veľmi
zaujímavé prvky „pre“ a „proti“ zo SWOT
analýzy. Žiaľ, v súčasnosti tieto návrhy riešení sú skôr v utopickej rovine, čo je na škodu.
Kniha je písaná na vysokej odbornej úrovni a veľmi zaujímavo. Približuje svet, ktorý,
žiaľ, už takmer celkom padol do zabudnutia.
NORA BARÁTHOVÁ,
Bardejov
RECENZIE
IVANA KONTRIKOVÁ ŠUSTEKOVÁ:
Ako sme si hľadali domov...
Adaptácia migrantov z Kysúc
v Radošinskej doline v 2. polovici
20. storočia.
Nitra: UKF, 2012, 114 s.
Práca Ako sme si hľadali domov... je čerstvou publikáciou doc. PhDr. Ivany Kontrikovej Šustekovej PhD., ktorá v súčasnosti
pôsobí na pôde Katedry manažmentu kultúry a turizmu na Filozofickej fakulte UKF
v Nitre.
Ako už samotný podnadpis naznačuje,
autorka si za cieľ svojej práce zvolila priblížiť situáciu v Radošinskej doline v 2. polovici 20. storočia, a to prostredníctvom migrácie a následnej adaptácie obyvateľov
z Kysúc. Svoj terénny výskum realizovala
v obciach Nové Sady a Veľké Ripňany v rokoch 2001 – 2005 a v roku 2012, pričom tento výskum doplnila o štúdium archívnych
písomných prameňov, t. j. o obecné kroniky, správy o pohybe obyvateľstva, hospodárstve a pod. z obdobia 2. polovice 20. storočia. Vzhľadom na to, že podobné procesy
prebiehali v rámci celého Československa,
prípad relokantov z Kysúc, ktorých druhým
domovom sa stala Radošinská dolina, môžeme chápať ako príklad podobných, similárnych procesov, pre ktoré je charakteristický
konflikt rôznych kultúrnych a etnických
tradícií, alebo aj kolízia odlišných konfesií.
Pre zrozumiteľnejšie pochopenie skúmaných a popisovaných javov sa autorka v prvej časti práce s názvom Čo je adaptácia
a akulturácia venuje teoretickým aspektom
adaptácie, akulturácie a identity v súvislosti s problematikou migrantov, pričom sa
odvoláva na práce R. Benedictovej alebo
C. Kluckhohna.
Ivana Kontriková Šusteková si za svoju
cieľovú skupinu zvolila migrantov z dedín
Riečnica a Harvelka, ktorí sa presťahovali
do oblasti Radošinskej doliny. Práve druhá
kapitola práce sa venuje charakteristike
týchto dvoch oblastí, a to hneď z niekoľkých hľadísk (geografického, hospodárskeho, kultúrneho), ktoré podľa autorky mali
priamy súvis a boli príčinou viacerých mig-
113
rácií do oblasti južného Slovenska, konkrétne do oblasti Radošinskej doliny.
V tretej kapitole sa autorka podrobnejšie
zaoberá migráciami so zreteľom na ich kultúrny dopad a vplyv na majoritné obyvateľstvo Radošinskej doliny. Prostredníctvom
relokantov z Kysúc sa narúšala izolovanosť
komunity, a tak dochádzalo k modifikácii
tradičnej kultúry, ako na strane prisťahovalcov, tak aj na strane domácich obyvateľov.
Štvrtá kapitola s názvom Presídľovanie
Riečničanov a Harvelčanov do Radošinskej
doliny je zameraná na detailný opis jednotlivých vĺn migrácií v chronologickom poradí. Ako prvú autorka spomína etapu relokácie v roku 1947, ktorá odštartovala ďalšie
vlny sťahovania. Šusteková objasňuje motívy, faktory a priebeh tejto migrácie. Prví relokanti mali v tomto období sťaženú situáciu v tom, že sa sami museli vyrovnávať
s odlišnými kultúrnym, prírodným a spoločenským prostredím. Snažili sa sociálne
emancipovať v neznámom spoločenstve, čo
si uľahčovali pozývaním a organizovaním
nových migrantov.
Druhú vlnu migrácie v 50. – 60. rokoch
20. storočia odštartovali spoločensko-politické pomery vo vtedajšom Československu
po februári 1948.
Poslednou vlnou presunu obyvateľstva
bolo obdobie 70. – 80. rokov ako dôsledok
rozhodnutia o vybudovaní vodárenskej nádrže Nová Bystrica. Táto vlna mala podobný priebeh ako predchádzajúce dve migrácie. V popisovanej kapitole autorka vo
veľkej miere čerpala z archívnych písomných prameňov, akými sú obecné kroniky,
záznamy o sčítaní obyvateľstva, čo práci dodáva exaktný charakter. Spracované údaje
o presnom počte obyvateľstva vo vyššie
spomínaných fázach migrácií umožňuje
čitateľovi vytvoriť si konkrétnu predstavu
o charaktere obdobia.
Ako už autorka v úvode práce naznačila,
vzťahy medzi prisťahovalcami – „horniakmi“ a majoritným obyvateľstvom – „dolniakmi“ na začiatku spolunažívania neboli
jednoduché. Toto zo sebou prinášalo problémy, ktoré pramenili v neznalosti miestnych pomerov. Túto problematiku Šusteková hlbšie rozpracovala v kapitole Vzťahy
114
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
migrantov s domácim obyvateľstvom, kde
narába s pojmami stereotyp a predsudok.
Považuje ich za súčasť sociálnej konštrukcie skutočnosti a uvádza príklady, kedy
dochádzalo k najviac signifikantným prípadom. Dochádzalo k nim s čoraz viac narastajúcim počtom prisťahovalcov. Porovnávanie „My a Tí druhí“ v mysliach ľudí bolo
späté so starostlivosťou o domácnosť, obhospodarovaní záhumienkov, ale aj pri samotnom vzťahu muž – žena. Podstatnou
zložkou života relokantov, ale aj majority
bola viera a jej prežívanie. Náboženská príslušnosť je významným prvkom identifikácie a v tomto prípade viedla k vytváraniu
predsudkov medzi dvomi konfesionálnymi
skupinami v rámci lokality. V publikácii
autorka popisuje konkrétne prípady, kedy
k tomu dochádzalo a aj dochádza, hoci postupné stieranie rozdielov viedlo k medzikonfesionálnym, ale tiež aj k interetnickým
manželstvám.
Šiesta, siedma a ôsma kapitola publikácie sú venované oblasti materiálnej kultúry
relokantov. Ako prvé sa spomína zamestnanie, ktoré autorka považuje za jeden z faktorov adaptácie migrantov. Ďalej sa Šusteková sa venuje bývaniu a stavebnej kultúre,
teda tomu, čo najviditeľnejšie odlišovalo
„horniakov“ od obyvateľov Radošinskej doliny. Autorka popisuje architektúru pôvodných sídiel v Riečnici a Harvelke, čo komparuje so spôsobom bývania, architektúrou
a životom v dome relokantov už po presídlení sa do oblasti južného Slovenska.
Ďalšou popisovanou zložkou materiálnej
kultúry je oblasť odievania a stravy. Šusteková o zmenách v týchto sférach hovorí ako
o dôsledku hospodárskeho a spoločenského vývoja v krajine a dáva to do súvislosti
hlavne s industrializáciou po roku 1945,
ktorá viedla k nivelizácii a unifikácii kultúry.
Vzhľadom na to, že sa rodisko migrantov
nachádzalo v inom prírodnom pásme ako
Radošinská dolina, relokanti boli nútení
modifikovať svoj odev a stravovacie návyky
novým podmienkam. Zmeny v odievaní
v polovici 50. rokov 20. storočia dáva Šusteková do súvislosti s možnosťou kúpy nových konfekčných odevov, prísunom no-
vých materiálov a mestských vzorov, ale
tiež situáciou akou bola kolektivizácia dediny, keď sa prestali zhotovovať súkenné nohavice.
Oblasť sociálnej kultúry je zastúpená v deviatej kapitole, kde sa autorka zamerala na
formy rodinného života migrantov pred a po
presídlení sa do Radošinskej doliny. Tiež poukazuje na fakt, že sa zmenilo postavenie ženy a muža v domácnosti, čo bolo podmienené mužovou zmenou zamestnania.
Tým, ako sa s presídlením vyrovnávali po
mentálnej stránke migranti, sa zaoberá predposledná, desiata kapitola. Autorka rozlišuje migrantov, ktorí svoj domov opustili dobrovoľne, teda v období prvých dvoch fáz
relokácie a medzi tými, ktorí svoje domovy
opustili, pretože museli – v poslednej, tretej
vlne migrácie. U nich Šusteková definovala
akýsi „mýtus strateného raja“, keď formou
spomienkových rozprávaní a rozprávaní zo
života odovzdávajú migranti skúsenosti
mladšej generácii, pričom dôležitú rolu zohráva fakt, že sa už do svojho domova nemôžu vrátiť.
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Posledná kapitola práce je venovaná problematike identity. Šusteková hovorí o kríze
identity u mladej generácie migrantov, ktorú možno vnímať ako výsledok transmisie
kultúrnych prvkov v dôsledku migrácie.
K zachovávaniu identity Riečničanov a Harvelčanov napomáhajú každoročné stretnutia rodákov na Kysuciach.
Cieľom autorky bolo do práce vniesť interdisciplinárny charakter, čo sa jej podarilo
a práca sa svojou povahou môže radiť medzi
etnologickú, tak aj historiografickú literatúru. Prínosom tohto diela je aj skutočnosť, že
môže slúžiť ako pomôcka pri výučbe regionálnej výchovy v lokalitách, ktorými sa zaoberá.
Aj keď má práca Ivany Kontrikovej Šustekovej len 114 strán, je výsledkom dlhodobého výskumu. Svojím obsahom zahrňuje
množstvo rozpracovaných tém, ktorých interpretácia má viac opisný ako analytický
charakter.
DANIELA RAJNIAKOVÁ,
Katedra etnológie a etnomuzikológie
UKF v Nitre
115
1
61 • 2013
CALL FOR PAPERS
FOR THE NEXT ISSUE, VOLUME 61, NUMBER 5, 2013
The Intangible Cultural Heritage
(for the occasion of the 10 th anniversary of the Convention for the
Safeguarding of the Intangible Cultural Heritage and the 20 th anniversary of the Slovak Republic’s membership of UNESCO)
In 2013 we mark the passage of 10 years since the General Conference of the
United Nations Educational, Scientific and Cultural Organisation (UNESCO),
at its 32nd session, accepted the Convention for the Safeguarding of the Intangible Cultural Heritage. The Slovak Republic acceded to the Convention in
2006, thus committing itself not only to the safeguarding of the intangible
cultural heritage at a national and international level, but also to guaranteeing
the intangible cultural heritage and its bearers respect and recognition.
In 2007 the government of the Slovak Republic adopted the Recommendation
on the Safeguarding of Traditional Culture and Folklore, as the principal
methodological basis for implementation of the above-mentioned Convention
at the national level. Those participating in the formation and implementation of this Recommendation include not only several national institutions but also many experts
from the ranks of ethnologists, social and cultural anthropologists, adult
education workers, university teachers, experts from the relevant ministries,
and so on. The extent of the problem is complicated by, among other things,
the professional terminology, which comprises not only the meta-language
of ethnology and related disciplines but also diplomacy, politics, law and
others. At present 151 member states of UNESCO have ratified the
Convention. The editors of this journal invite scholarly and substantive papers, essays
and discussions in the fields of ethnology, social and cultural anthropology,
and related scholarly disciplines, focused especially (not, however, exclusively) on the following problems:
– the intangible cultural heritage as reflected by / in the context of the
discourse of ethnology or social and cultural anthropology;
– safeguarding of the intangible cultural heritage; the intangible cultural
heritage and professional terminology;
– inventarisation and identification of the intangible cultural heritage;
116
1
61 • 2013
– representative registers of the intangible cultural heritage;
– the institutional framework of research, documentation, safeguarding
and propagation of the intangible cultural heritage;
– negative phenomena associated with the implementation of the Convention
on the Safeguarding of the Intangible Cultural Heritage (ethno-business,
corruption, marginalisation of the scholarly approach, politics, particularly
cultural politics, and so on).
Part of this issue should also be devoted to reviews, reports and glosses
on the given themes.
Note:
The official text of the Convention for the Safeguarding of the Intangible
Cultural Heritage in English may be found at:
http://unesdoc.unesco.org/images/0013/001325/132540e.pdf
The official text of the Convention in Slovak translation is at:
http://www.unesco.org/culture/ich/doc/src/
00009-SK-PDF.pdf
The resolution of the Slovak government on the Recommendation
on the Safeguarding of Traditional Culture and Folklore may be found at:
http://www.ludovakultura.sk/fileadmin/data/docs/pdf/2-1-4-Koncepcia-starostlivosti-o-TLK.pdf
Submission guidelines: please follow the guidelines for submission
as given on the website of Slovenský národopis (Slovak ethnology) –
http://www.uet.sav.sk/en/slovenskynarodopis.htm
Final date for abstracts: 15. 4. 2013
Final date for papers: 15. 6. 2013
117
1
61 • 2013
VÝZVA NA PUBLIKOVANIE
SLOVENSKÝ NÁRODOPIS
vyzýva na zaslanie príspevkov do pripravovaného čísla
ročník 61, číslo 3/2013
zameraného na tému
Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel
S vytváraním spoločenských, politických a legislatívnych podmienok pre fungovanie
občianskej sféry po roku 1989 sformovali sa nové vzory pôsobenia organizácií občianskej
spoločnosti. Spôsob, akým začali existovať združenia, spĺňajúce z legislatívneho hľadiska
vlastnosti inštitucionálnosti, dobrovoľnosti, neziskovosti a samosprávnosti, sa spoluvytváral so zmenami vonkajšieho prostredia (napr. v legislatíve neziskového sektora, obnovením miestnych samospráv, podnikateľskej sféry, v ekonomike). Je zjavné, že pre neziskové združenia, transformované z predchádzajúcich záujmových združení, či
novovznikajúce (v nových oblastiach pôsobenia), sa stala predpokladom fungovania nielen občianska iniciatíva a aktivita, hľadanie a realizácia spôsobov na zabezpečenie fungovania združenia, ale v závislosti od jednotlivých typov združení podľa oblastí pôsobenia,
ale aj spolupôsobenie vonkajších faktorov.
V rámci projektu: VEGA 2/0052/11 nás zaujíma predovšetkým pôsobenie neziskových
organizácii vo vidieckych sídlach. Táto otázka sa objavuje napr. v súvislosti s rozvojovými
politikami a problematikou vnútorných rozvojových potenciálov vidieckych obcí. Ako
ukázali niektoré doterajšie pohľady na vývin neziskových organizácií, lokálne výskumy
vytvárajú možnosti vytvárania modelových situácií týkajúcich sa existencie neziskových
združení. Dokladajú fakt, v akej šírke prostredníctvom rôznorodých združení, formálnych ale i neformálnych, charakterizovaných spôsobom a podmienkami fungovania,
sú obce schopné zabezpečiť vo vlastnej réžii rôzne sféry verejného života, od spoločenských, kultúrnych, športových, verejno-prospešných, záujmových a pod. V návrhu venovať sa problematike neziskových združení na Slovensku po roku 1989 na stránkach Slovenského národopisu sa však výberu metód (lokálne výskumy, prípadové štúdie,
spomienkové rozprávanie atď. ) a tematickému zameraniu medze nekladú. Okrem činnosti by sa však mali sústrediť hlavne na také otázky, ako je organizácia združení v praxi,
úloha lídrov a hlavných aktivistov, možnosti a bariéry rozvoja združení.
Odporúčania tematického zamerania príspevkov:
1) Transformácia dobrovoľného združovania v prvých rokoch po roku 1989 2) Neziskové združenia – oblasti pôsobenia a podmienky fungovania
v lokálnych kontextoch (premeny počas 20 rokov po 1989)
3) Občianske iniciatívy a vznik verejno-prospešných združení
Redakcia privíta aj správy a recenzie s uvedenou problematikou.
Termín zaslania abstraktov: 30. 4. 2013
Termín zaslania príspevkov: 15. 6. 2013
118
1
61 • 2013
VÝZVA NA PUBLIKOVANIE
SLOVENSKÝ NÁRODOPIS
vyzýva na zaslanie príspevkov do pripravovaného čísla
ročník 61, číslo 4/2013
zameraného na tému
Adaptácia obyvateľstva v procesoch spoločenských zmien
Sprievodným znakom spoločenského vývoja v krajinách strednej Európy
je množstvo politických, technických či kultúrnych zmien. Spoločne i jednotlivo ovplyvňujú kultúru a spôsob života obyvateľov na vidieku, najmä
ale v prostredí mesta, kde tieto procesy naberajú osobitnú intenzitu.
Projekt VEGA 2/0099/11, nazvaný Adaptácia obyvateľov mesta v procesoch spoločenských zmien sa sústreďuje na otázku, ako prebiehala adaptácia na zmenu v odlišných spoločenských systémoch 20. a 21. storočia
(etapa komunistická a demokratická) v mestskom prostredí. Predmetom
záujmu riešiteľov sú tiež zásahy do hodnotových orientácií, transformácie
identít (etnickej, sociálnej, religióznej atď.), zmeny životného štýlu, otázky lojality, konformity či odporu voči zaužívaným resp. novým spoločenským pravidlám.
Tejto problematike bude venované samostatné číslo Slovenského národopisu 4/2013. Vyzývame všetkých záujemcov, aby zaslali svoje etnologicky
alebo antropologicky orientované príspevky s tematikou adaptácie na spoločenské zmeny v mestskom prostredí Slovenska, prípadne iných krajín
strednej Európy. Redakcia privíta aj správy a recenzie s touto problematikou.
Termín zaslania abstraktov: 30. 6. 2013
Termín zaslania príspevkov: 15. 9. 2013
119
1
61 • 2013
P O K Y N Y P R I S P I E VAT E Ľ O M
Autori môžu svoje príspevky posielať na adresu:
SLOVENSKÝ NÁRODOPIS – redakcia,
Klemensova 19, 813 64 Bratislava
e-mail: [email protected]
Termíny redakčných uzávierok najbližších čísel
Slovenského národopisu:
SN 3/2013 ........................................... 15. 6. 2013
SN 4/2013 ........................................... 15. 9. 2013
SN 5/2013 ........................................... 15. 6. 2013
SN 1/2014 ........................................... 15. 12. 2013
Všetky podrobnosti o požadovanej úprave príspevkov a pravidlách citovania literatúry nájdete v Pokynoch pre autorov a Pravidlách citovania a tvorby zoznamu použitej literatúry, uverejnených na internetovej stránke
htttp://www.uet.sav.sk/slovenskynarodopis.htm.
120
Download

ČASOPIS ÚSTAVU ETNOLÓGIE SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED