Moderné vzdelávanie pre vedomostnú
spoločnosť/Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ
Súkromná stredná odborná škola technická,
Dr. Janského 10, Žiar nad Hronom
ZBIERKA UČEBNÝCH MATERIÁLOV
Dejepis
1.ročník
Odbor : 2679 4 mechanik mechatronik
Autor: Mgr. Pavol Ročkár
Rok: 2012
Tento učebný materiál bol vytvorený v rámci projektu
"Ukáž mi - zapamätám si, urobím - pochopím."
Program využívajúci vzdelávaciu stratégiu autentického učenia sa žiaka.
1
Obsah:
1 Úvod do štúdia dejepisu............................................................................................. 3
2 Staroveká Mezopotámia ............................................................................................ 5
3 Staroveký Egypt........................................................................................................ 12
4 Staroveké Grécko..................................................................................................... 19
5 Grécka vzdelanosť a kultúra................................................................................... 29
6 Staroveký Rím........................................................................................................... 34
7 Slovensko v praveku a susedstve Rímskej ríše...................................................... 51
8 Kresťanstvo ako most ku stredovekej vzdelanosti a kultúre............................... 57
9 Vznik a vývoj Byzantskej, Franskej a Arabskej ríše............................................ 62
10 Slovania......................................................................................................................71
11 Prvé kniežatstvá na Slovensku a obdobie Veľkej Moravy.................................. 74
12 Slovensko v Uhorsku............................................................................................... 82
13 Slovensko pod nadvládou a v susedstve Turkov, reformácia, rekatolizácia
a Stavovské povstania v Uhorsku........................................................................... 90
14 Európa v 11.-15. Storočí.......................................................................................... 98
15 Vývoj Osmanskej ríše a európska kolonizácia sveta.......................................... 108
16 Reformácia, protireformácia a náboženské vojny v Európe............................. 117
17 Európa v období absolutizmu a vznik parlamentarizmu počas Anglickej
revolúcie.................................................................................................................. 124
18 Americká revolúcia – vznik USA......................................................................... 132
19 Reformy Márie Terézie a Jozefa II...................................................................... 136
20 Vznik moderného slovenského národa – I. tzv. „osvietenská“ generácia
slovenských národovcov (1780-1820).................................................................... 139
21 Idea slovanskej vzájomnosti - II. generácia národovcov tzv. zástancov idei
slovanskej vzájomnosti (1820-1835)...................................................................... 141
22 Zavŕšenie formovania slovenského národa - III. štúrovská generácia
národovcov (1835-1848)........................................................................................ 143
23 Prvé ozbrojené vystúpenia Slovákov za svoje práva v rokoch 1848/1849........ 146
Zoznam použitej literatúry a iných zdrojov............................................................ 152
2
Pracovné listy na hodinu „Úvod do štúdia dejepisu“
(1 hodina)
Čo je to dejepis?
Pojem história sa prvý krát objavuje v gréčtine, v slovenčine mu zodpovedá výraz
dejepis – dejiny. Dejiny chápeme v dvoch významoch:
1.)Ako objektívny reálny proces vývoja ľudskej spoločnosti , teda všetko čo sa kedy
udialo, ale v spojitosti s človekom a jeho vývojovými predchodcami, zvieratá totiž
dejiny nemajú. Takisto aj rôzne dávne prírodné procesy odohrávajúce sa na Zemi či vo
vesmíre skúmajú iné vedné disciplíny ako je história.
2.)Je to veda zaoberajúca sa skúmaním, poznávaním a výkladom tohto procesu so
snahou ho poznať. Od pojmu história musíme odlíšiť pojem historiografia, ktorý
označuje písanie o dejinách – dejepisectvo.
ÚLOHA 1: Uveďte oba významy termínu „dejepis-dejiny-história“, z akého jazyka je
odvodený a odlíšte ho od termínu „historiografia“..........................................................
Herodotos – „otec dejepisu“
Po prvýkrát sa pojem dejepis objavil v diele gréckeho spisovateľa a cestovateľa
Herodota, ktorého označujeme za zakladateľa – „otca dejepisu“ (Herodotos žil v
rokoch 484 pred Kr.- 430 pred Kr.).
Herodotos použil slovo „historiá“ vo význame „výskum“. Herodotove „Dejiny“ sú
prvým zachovaným dielom gréckej historiografie. Opísal v nich vojenský konflikt
medzi Perzskou ríšou a Gréckom, známy ako grécko-perzské vojny. Okrem konfliktu
opísal aj predchádzajúce udalosti, dejiny národov (Médi, Peržania, Egypťania, Skýti,
Gréci), ktorých sa konflikt týkal a opisy krajín, ktoré poznal z vlastných ciest (
precestoval Malú Áziu, Egypt a Mezopotámiu). Zaujímal sa však aj o príčiny a vplyvy
udalostí.
„otec dejepisu“ Herodotos
ÚLOHA 2: Uveďte, koho pokladáme za „otca dejepisu“ a prečo?...................................
Periodizácia dejín:
Poznáme 3 základné skupiny členenie dejín:
1.)Delenie priestorové vydeľuje dejiny na a)Svetové resp. všeobecné, univerzálne
dejiny b)Štátne – národné dejiny (vo vzťahu k svetovým sú národné dejiny regionálne)
a po c)Regionálne dejiny (dejiny obcí, miest, okresov, krajov atd.).
2.)Delenie vecné rozčleňuje dejiny podľa obsahového zamerania (teda podľa náplne) na
„dejiny politiky“, „dejiny kultúry“, „dejiny vedy“, „dejiny umenia“, „dejiny
hospodárstva“, „dejiny práva“ atd.
3
3.)Delenie chronologické je najzaužívanejšie, vydeľuje dejiny na viaceré obdobia –
„periódy“ na základe určitých významných historických medzníkov resp. významných
udalostí. Obdobie praveku sa začína asi pred 5 miliónmi rokov, kedy sa objavujú prví
hominoidi – predchodcovia človeka. Medzníkom, ukončujúcim epochu praveku
a začínajúcim obdobie staroveku je rok 3300 pred Kr., kedy bolo objavené písmo
sumerskými kňazmi v Uruku. Medzníkom, ukončujúcim obdobie staroveku a
predznačujúcim obdobie stredoveku je rok 476 po Kr. a s ním spojený zánik Rímskej
ríše (resp. Západorímskej ríše), ktorý urýchlil utváranie rannostredovekých barbarských
štátov na väčšine území bývalého Rímskeho impéria, na podklade ktorých vznikli
základy aj dnešných európskych štátov. Podobným medzníkom ukončujúcim zasa
obdobie Stredoveku a predznačujúcim obdobie Novoveku je rok 1492 a sním spojené
„objavenie Ameriky“ Európanmi, ktoré malo ďalekosiahle ekonomické, kultúrne
a politické dôsledky pre Európu i celý vtedajší známi svet. Vydeľovaním takýchto
medzníkov vzniklo aj dnešné rozdelenie dejín na 5 veľkých skupín:
1.)Obdobie praveku (5miliónov – 3300 pred Kr.); 2.)Obdobie staroveku (3300 pred Kr.
– 476 po Kr.); 3.)Obdobie stredoveku (476 – 1492 po Kr.); 4.)Obdobie novoveku (1492
– 1918 po Kr.); 5.)Obdobie súčasných dejín (1918 – súčasnosť)
Každé z týchto období sa ešte ďalej vnútorne člení na menšie epochy (napr. „dejiny
stredoveku“ členíme na „ranný stredovek“, „vrcholný stredovek“ a „neskorý
stredovek“, ktoré sa podľa potreby takisto ešte ďalej môžu vnútorne členiť na ešte
menšie periódy). Toto medzníkové - chronologické delenie však nie je univerzálne
platné pre všetky územia na Zemi, keďže historický vývoj je nerovnomerný (i dnes,
v epoche tzv. „súčasných dejín“, sú na Zemi miesta – v rovníkovej Afrike, či
v Amazonských pralesoch – kde ľudia stále žijú v epoche „praveku“ ako lovci
a zberači).
ÚLOHA 3: Popíšte periodizáciu dejín s dôrazom na chronologické členenie dejín..........
Historické pramene
Historické pramene sú pozostatky ľudskej činnosti z minulosti. Členíme ich na 4
základné skupiny:
1.)Písomné pramene – ako napr. dochované „zoznamy panovníkov“, či „zmluvy medzi
štátmi“, alebo „účtovné knihy“.
2.)Hmotné pramene – stavby alebo ich zvyšky, pozostatky náradí, zbraní a kostier; tieto
hmotné pramene
skúma archeológia ako samostatná historická disciplína.
3.)Obrazové pramene – dobové obrazy, mapy a schémy...
4.)Tradičné pramene (ústne dochované) – ako povesti, piesne, porekadlá, príslovia...
ÚLOHA 4: Popíšte členenie historických prameňov........................................................
Pomocné vedy historické
Pomocné vedy historické pomáhajú historikom pri skúmaní historických prameňov.
Najdôležitejšie sú:
Archeológia – zaoberá sa výskumom hmotných prameňov; Heraldika – skúma a hodnotí
erby a znaky; Sfragistika – je náuka o pečatiach; Diplomatika – je veda o starých
listinách; Paleografia – je veda o starých písmach; Numizmatika – študuje mince a staré
platidlá; Chronológia – skúma časomiery rozličných dôb; Epigrafika – je veda
o nápisoch na hmotných pamiatkach; Genealógia – skúma vývoj rodov; Faleristika – je
náuka o vyznamenaniach a rádoch; Vexikologia – je náuka o zástavách a práporoch
4
ÚLOHA 5: Vymenujte aspoň 5 pomocných vied historických a charakterizujte ich........
Význam dejepisu (dejín)
Z dejepisu sa dozvedáme o zmenách, ktoré sa odohrali v ľudských dejinách od
najstarších čias po súčasnosť. Dejepis vysvetľuje, prečo sa tieto zmeny stali a aké mali
pre ľudstvo dôsledky – dobré aj zlé. Minulosť nás učí pochopiť súčasnosť. Dejiny sú
poučením pre ľudstvo, aby neopakovalo chyby, ktoré viedli k tragickým udalostiam
(napr. vojnám).Učia nás byť hrdými na históriu nášho štátu, mesta, dediny, rodiny,
školy.
ÚLOHA 6: Objasnite výrok gréckeho historika Thukydida: „História je učiteľkou
života.“...............................................................................................................................
Pracovné listy na hodinu „Staroveká Mezopotámia“
(1 hodina)
Najstaršie štáty v Mezopotámii : Sumerské mestské štáty (3500-2000 pred Kr.);
Akkadská ríša (2340-2200 pred Kr.) a Starobabylónska ríša (1894-1594 pred Kr.),
Novobabylónska ríša (626-539 pred Kr.), Sýria a Fenícia a Palestína
Územie na Blízkom Východe medzi riekami Eufrat a Tigris bolo v staroveku nazývané
Mezopotámia (z gréckeho „Medziriečie“, dnes územie v Iraku) a vďaka svojej
úrodnosti patrilo k prvým oblastiam, kde sa rozvinulo poľnohospodárstvo a chov
dobytka. Sever Mezopotámie sa nazýval Asýriou, stred Babylóniou a juh Mezopotámie
sa nazýval Sumerom.
riečny systém Eufrat a Tigris
Eufrat dnes
Tigris dnes
Obyvateľstvo Mezopotámie sa už veľmi skoro ako jedno z prvých na svete počas
obdobia neolitu na Blízkom Východe
(10 000 - 5200 pred Kr.) začalo venovať
pestovaniu obilnín, ovocných sadov a chovu dobytka.
mapa Mezopotámie
doprava dreva na rieke Tigris
5
Sumerské mestské štáty (3500-2000 pred Kr.)
Prvé mestá a mestské štáty vytvorili v južnej časti Mezopotámie v rokoch 3500 - 3200
pred Kr. Sumeri (v preklade „Tí, čo nosia kultúru“ – také meno im dalo miestne
obyvateľstvo, keď k nim Sumeri prišli), tvorcovia prvej – najstaršej civilizácie na svete.
Do Sumeru (v preklade Sumer znamená „Kultúrna krajina“), teda do južnej
Mezopotámie, prišli Sumeri asi okolo roku 4000 pred Kr. pravdepodobne z oblasti
okolo Kaspického mora a po ovládnutí pôvodného obyvateľstva si začali po roku 3500
pred Kr. budovať prvé mestá, ktoré po ovládnutí blízkeho okolia mesta premenili na
mestské štáty: tých najväčších a najdôležitejších bolo 12, umiestnených od seba v 15-20
km vzdialenosti. Mali už niekoľko tisíc, a tie najväčšie až niekoľko desaťtisíc
obyvateľov. Najstaršie a najvýznamnejšie sumerské mestá boli:
Eridu – podľa sumerskej tradície najstaršie mesto sveta, „kde Bohovia k ľudom prvý
krát prehovorili“ a prostredníctvom boha vôd a múdrosti Enkiho (ktorý mal práve
v Eridu svoju hlavnú svätyňu) naučili ľudí všetkým ich vedomostiam a zručnostiam.
Uruk – najväčšie a najvýznamnejšie mesto celého Sumeru, ktorého mocné hradby dal
vraj okolo roku 2750 pred Kr. postaviť jeho legendárny vládca a známy literárny hrdina
Gilgameš.
Ur – z obdobia vlády jeho vládcu Mesanuepada z roku 2500 pred Kr. sa našla nádherná
hrobová výbava – tzv. „Urský poklad“. Jeho ďalší neskorší panovník Urnamu vydal
roku 2064 pred Kr. právny kódex, ktorý je doteraz preukázateľne najstarším
zákonníkom v dejinách ľudstva. Ako prvý dal v Ure aj vybudovať trojposchodový
stupňovitý chrám (dovtedy sa budovali len ploché chrámy s terasami) – tzv. zikkurat
nazývaný Etemenniguru (zasvätený mesačnému bohu Nannovi – Enlilovmu synovi),
ktorý bol s výškou 20 metrov a obvodom základne 210 metrov dovtedy najväčšou
stavbou v Mezopotámii.
zoznam uruckých kráľov
zoznam sumerských bohov
maska sumerského muža
Prvou politickou formou organizácie sumerských mestských štátov bola tzv. primitívna
demokracia (resp. „vojenská demokracia“), keď o záležitostiach mestského štátu
rozhodovalo zhromaždenie bojaschopného ľudu (resp. bojovníkov), ktoré volilo aj
úradníkov organizujúcich správu mesta. Vedúce postavenie medzi úradníkmi mal
najvyšší kňaz mestského chrámu – zikkuratu (každý zikkurat bol zasvätený určitému
Bohu – ochrancovi mesta), v mene ktorého kňazi spravovali mesto. Najvyšší kňaz bol
ako zástupca mestského Boha najvyšším predstaviteľom štátu, sídlil v chráme a spolu
s pisármi z neho riadil celé hospodárstvo mesta. Takémuto typu štátneho zriadenia preto
hovoríme chrámové hospodárstvo. Bolo to bezpeňažné – redistributívne
(prerozdeľovacie) hospodárstvo, keďže kňazi najskôr zhromaždili v skladoch a sýpkach
chrámu všetky vyrobené remeselné výrobky a dopestované potraviny a potom ich
spätne v mene Boha prerozdeľovali všetkým obyvateľom. Kňazi riadili i zahraničný
obchod a dovoz surovín, obranu mesta, organizáciu zavlažovacích prác, zaznamenávali
politické udalosti a z terás zikkuratov sledovali nebeské telesá, aby mohli predvídať
blížiace sa povodne. Majetok chrámov no niekedy i výrobky jednotlivých remeselníkov
sa označovali tzv. pečatnými valčekmi.
Po roku 3000 pred Kr.. začali sumerské mestské štáty súperiť medzi sebou o hegemóniu
(nadvládu), toto obdobie trvajúce až do roku 2400 pred Kr. je známe ako tzv. „obdobie
6
Veľkých dynastií v Sumeri“ (resp. ako tzv. „Zlaté sumerské obdobie“). Vzájomné časté
boje (pohraničné alebo o nadvládu) si vynútili aj zmenu politickej organizácie vlády
v sumerských mestských štátoch. Vznikajú monarchie na čele s panovníkmi (ktorými
sa najčastejšie stávajú pred tým volený úradníci poverený organizáciou ochrany
obyvateľstva a obrany mesta), ktorí opierajú svoju moc o vojsko. V závislosti od moci
a rozlohy mestského štátu kde vládnu, používajú sumerskí vladári tituly en („pán“), ensi
(„veľký pán“) alebo lugal („veľký vládca“). Panovníci už nesídlia v chrámoch, ale
v palácoch, no zastávajú i funkcie najvyšších kňazov. Chrámové hospodárstvo tak
strieda palácové hospodárstvo, pričom však spôsob vedenia hospodárskeho života
štátu (prerozdeľovanie produktov a potravín) zostáva nezmenený, len ho v mene Boha
organizuje panovník a nie najvyšší kňaz. Žiadny zo sumerských mestských štátov však
dlhodobejšiu prevahu nad ostatnými nezískal. Roku 2340 pred Kr. si však podrobili celý
Sumer kmene Semitov.
sumerský zikkurat v Chogha Zanbil
rekonštrukcia zikkuratu v Ure
ÚLOHA 1: Objasnite termíny „Mezopotámia“, „zikkurat“, „primitívna demokracia“,
„chrámové a palácové hospodárstvo“ a vymenujte a charakterizujte 3 sumerské mestské
štáty.....................................................................................................................................
Akkadská ríša (2340-2200 pred Kr.)
Roku 2340 pred Kr. semitský vazal (v hodnosti „kráľovského čašníka“) kišského kráľa
menom Sargon (v semičtine „Ten, ktorý je oprávnený vládnuť“) zvrhol svojho pána
a zmocnil sa vlády v Kiši. Potom si zriadil vlastné kniežatstvo s hlavným mestom
Akkad (archeológovia ho dodnes nenašli), ktoré sa stalo hlavnou základňou jeho
výbojných plánov. Následne vo viacerých bitkách porazil (a potom i napokon zajal
a popravil) aj sumerského vládcu Lugalzageziho z Ummy. Obsadil Sumer až po Perzský
záliv a potom sa vydal na sever, aby napokon rozšíril svoju Akkadskú ríšu (2340-2200
pred Kr.), ktorej bol zakladateľom, až po Stredozemné more (čím vytvoril prvú svetovú
ríšu v dejinách). Nejednotnosť, veľká rozloha a predovšetkým opakujúce sa vzbury
najmä sumerských miest spôsobili dočasný úpadok Akkadskej ríše za vlády
Sargonových synov Rimuša a Maništusu. Povstania potlačil až Sargonov vnuk
Narámsín, ktorý rozšíril hranice Akkadskej ríše až do Sýrie a východnej Malej Ázie.
Sargon Akkadský
stéla zobrazujúca akkadské víťazstvo
7
Dal sa uctievať ako boh a „vládca všehomíra“. Na svojej stéle zobrazujúcej jeho
víťazstvá – tzv. „Narámsínovej stéle“ – je zobrazovaný ako triumfuje nad porazenými
nepriateľmi s božskými atribútmi – rohmi na prilbe. Po jeho smrti okolo roku 2200 pred
Kr. za vlády Šarkališariho Akkadskú ríšu definitívne zničil nájazd „drakov z hôr“ –
Gutejcov – západoiránskych horských bojovných kmeňov, ktorí zničili hlavné mesto
Akkad tak dôkladne, že sa dnes nedá identifikovať.
ÚLOHA 2: Popíšte Akkadskú ríšu – jej vznik, rozšírenie i zánik......................................
Starobabylónská ríša (1894-1594 pred Kr.)
Na konci 3.tisícročia pnl. prenikli do Mezopotámie kočovné kmene semitských
Amoritov (Amorejcov), ktoré spolu s Gutejcami a Elamitmi dobyli sumerské mestá
(dobyli a vyvrátili aj poslednú mocnú sumerskú Urskú ríšu, keď jej posledného
panovníka Ibisína okolo roku 2003 pnl. zajali a odvliekli do hôr) a prevzali ich kultúru.
Následne si vytvorili vlastné malé mestské štáty (najväčšie boli Isin, Larsa, Girsu, Mari
a Ešnunna), z ktorých vynikol časom Babylon – spočiatku len neveľké sumerské mesto
a štát v strednej časti Mezopotámie (v sumerčine Bab ili = Babylon znamená „Brána
Božia“).
Semitskú amoritskú dynastiu založil v Babylone roku 1894 pred Kr. amoritský knieža
Samuabum. Jej šiesty panovník – Chammurapi (1792-1750 pred Kr.) si obratnou
diplomaciou a vojenskými ťaženiami postupne podmanil celú Mezopotámiu – od
Perzského zálivu na juhu, až po horný tok Eufratu a Tigrisu na severe. Pre zákonník,
ktorý počas svojej vlády vydal, sa Chammurapi pokladá za jedného z najväčších
panovníkov v dejinách ľudstva vôbec.
Chammurapiho ríša bola politicky i hospodársky silne centralizovaná.
V Chammurapiho rukách sa sústreďovala všetka politická, súdna, administratívna,
vojenská, kňazská i hospodárska moc. Pri riadení štátu mu pomáhal rozsiahly úradnícky
aparát, správcovia zverených území a vojsko, ktorí všetci poslušne vykonávali jeho
príkazy. Vojakom prideľoval pôdu, a keď zahynuli v boji, alebo padli do zajatia,
postaral sa o ich rodiny. Tvrdil, že je potomkom bohov a vyžadoval i božské pocty.
Takýto politický systém, ktorý Chammurapi vytvoril, sa nazýva stroorientálna
despocia. Babylonsky jazyk vytlačil v Chammurapiho ríši z funkcie úradných jazykov
akkadský a sumerský jazyk (zostali len hlavnými jazykmi náboženských kultov)
a babylonsky mestský boh Marduk, bol napriek veľkému množstvu sumerských
a akkadských bohov povýšený na hlavného boha ríše.
babylónsky boh Marduk so svojim drakom
dvaja Babylónčania nesú kráľovi dary
V druhom roku Chammurapiho vlády (ktorý sám Chammurapi označil za „rok,
v ktorom som položil základy spravodlivosti“) dal spísať zákonník (dnes známy ako
Chammurapiho zákonník), ktorý právne zjednocoval všetkých obyvateľov jeho
veľkej a národnostne pestrej ríše. Zákonník pozostávajúci z 280 paragrafov upravoval
základné vzťahy medzi obyvateľmi ríše v oblasti procesného, majetkového, dedičského,
rodinného a trestného práva. Základnou právnou zásadou zákonníka bolo „oko za oko,
zub za zub“.
8
Chammurapiho zákonníky boli vytesané na čiernych (dioritových alebo čadičových)
kamenných stélach (2 m vysokých a 1,5 m hrubých), ktoré boli umiestnené v každom
väčšom babylonskom meste. V hornej časti každej stély sa nachádzal reliéf zobrazujúci
sediaceho babylonského boha slnka a spravodlivosti Šamaša, ktorý pred ním stojacemu
Chammurapimu odovzdáva text zákonníka.
boh spravodlivosti Šamaš dáva Chammurapimu zákony
rekonštrukcia Babylónu
Zákonník v úvode oznamuje: „Spravodlivé zákony, ktoré Chammurapi, kráľ mocný,
pevne stanovil a krajine tak dal dobré mravy a vedenie, aby spravodlivosť zavládla na
zemi, aby vyhubil bezbožníkov zlosynov, aby silný nekrivdil slabému... Pred tento obraz
sa má dostaviť poškodený, ktorý si uplatňuje nejaký právny nárok, a má si nápis
prečítať a dávať pozor na jeho vzácne slová. Na kameni nájde vysvetlenie, takže tu
nájde aj svoje právo.“
Niekoľko ukážok z Chammurapiho zákonníka: §1Ak niekto niekoho obvinil a uvrhol
naň podozrenie z vraždy, avšak neusvedčil ho, bude ten, kto ho obvinil, usmrtený. §22Ak
sa niekto dopustil lúpeže a bude chytený, tento človek bude usmrtený. §195Ak dieťa
udrelo svojho otca, urežú mu jeho ruku. §196Ak plnoprávny občan vyrazil oko
plnoprávnemu občanovi, vyrazia mu oko. §197Ak zlomil kosť plnoprávneho občana,
zlomia mu kosť. §228Ak staviteľ domu postavil pre niekoho dom, svoju prácu však
neurobil pevne a dom, ktorý postavil, sa zrútil a spôsobil smrť majiteľa domu, tento
staviteľ bude potrestaný smrťou. §229Ak staviteľ spôsobil smrť dieťaťa majiteľa domu,
usmrtia dieťa staviteľa.
Situácia Starobabylonskej ríše sa po Chamurappiho vláde postupne zhoršovala. A to
predovšetkým upadaním slobodného obyvateľstva do dlžného otroctva – za pôžičku sa
platilo 30% úrokom a kto ju včas nezaplatil, stal sa na 3 roky dlžným otrokom veriteľa
a tým stratou vojenskej sily ríše. Navyše zvonka útočili susedné kmene, najmä
Aramejci. Posledný úder však zasadili Starobabylonskej ríši Chetiti, ktorý vedený
panovníkom Muršilišom I. (1626-1594 pred Kr.) dobyli roku 1594 pred Kr. Babylon a
dočasne ovládli Mezopotámiu.
pohorie Zagros – pôvodný domov kočovných Kassitov
9
tzv. Ištarina brána v Babylone
Mocenské vákuum v Mezopotámii využívajú Kassiti (západoiránsky kočovný kmeň),
ktorí roku 1590 pred Kr. obsadzujú Babylóniu, a vládnu v nej až do roku 1100 pred Kr.,
prevezmúc vyspelejšiu sumersko-babylónsku kultúru. Po roku 1100 pred Kr. Babylóniu
dobýjajú Asýrčania, ktorí ju priamo či nepriamo ovládajú až do roku 626 pred Kr., kedy
potom vzniká Novobabylónska ríša.
ÚLOHA 3: Na základe autentického úryvku Chammurapiho zákonov a učebného textu
ich analyzujte – zhodnoďte ich..........................................................................................
Novobabylónská (chaldejská) ríša (626-539 pred Kr.)
Počas zániku Asýrskej ríše po roku 631 pred Kr. vzniká na jej troskách roku 626 pred
Kr. v okolí Babylonu tzv. Novobabylónská ríša (626-539 pred Kr.), ktorá postupne
rozširuje svoje územie na celú Mezopotámiu, Sýriu, Palestínu, Feníciu a juhovýchodnú
časť Malej Ázie.
Za vlády novobabylonského kráľa Nabukadnesara II. (605-562 pred Kr.) prežívala
Novobabylonská ríša svoj najväčší rozmach, pričom Nabukadnesar II. pokračoval
v politike asýrskych veľkokráľov – vojenskom obsadzovaní území a deportáciách
obyvateľstva. Po dvojnásobnom povstaní Judského kráľovstva v rokoch 597 a 587 pred
Kr. ho na druhý krát Nabukadnesar II. celé obsadil a rozboril aj Jeruzalem i so
skvostným Šalamúnovým chrámom a asi štvrtinu celého židovského obyvateľstva
odvliekol spolu i s oslepeným judejským kráľom Zedechiášom do tzv. babylonského
zajatia do Babylónie, odkiaľ sa mohli vrátiť do Palestíny až roku 539 pred Kr., po
dobytí Novobabylonskej ríše Peržanmi. Nabukadnesar II. však vstúpil do dejín
predovšetkým ako veľký staviteľ.
Vybudoval z Babylonu najprepychovejšiu metropolu antického sveta, ktorá podľa
gréckeho historika Herodota „prevyšovala každé iné mesto známeho sveta nádherou.“
Mesto Babylon malo v Nabukadnesarovej dobe tvar štvorca, ktorého každá strana
merala 20 km. So svojimi 300 000 obyvateľmi sa stalo najväčším mestom vtedajších
čias. Bolo centrom obchodu medzi Západom a Východom tak bohatým, že cena otroka
v ňom klesla na dva kusy dobytka. Nabukadnesar II. dal obnoviť a posilniť jeho
mohutné hradby, po ktorých mohli prejsť aj 4 kone a v ktorých bolo cez 100 brán
zhotovených z rýdzej medi. Pri kráľovskom paláci dal Nabukadnesar II. pre svoju
manželku Amiti, ktorá pochádzala z hornatej Médie a v nížinatom Babylone sa jej za
horami veľmi cnelo, tzv. Visuté záhrady (ktoré Gréci mylne označovali ako
Semiradine visuté záhrady, keďže si Amiti zamieňali s jej staršou asýrskou
predchodkyňou Semiramis, a ktoré považovali za jeden zo siedmych divov sveta), t.j.
terasovité strešné záhrady vysadené kvetmi, kríkmi a stromami, ktoré sa dômyselným
zariadením umelo zavlažovali. Pôsobili neskutočne dojmom zázraku ako záplava
krásnych kvetov a zelených stromov v okolitej púštnej krajine chudobnej ne vegetáciu.
Nabukadnesar II.
Etemenanki – resp. bájna Babylónska veža (rekonštrukcia)
Za vlády Nabukadnesara II. dostala konečnú podobu aj veža mestského boha Marduka
(bájna babylónská veža viackrát spomínaná aj v biblii ako symbol prepychu, neresti
a bezbožnosti Babylonu – „neviestky babylonskej“) nazývaná E-te-me-nan-ki („Dom
základov neba a zeme“), ktorá mala sedem poschodí a tvar stupňovitej pyramídy. Na
najvyššom poschodí sa nachádzali tzv. svadobné siene boha Marduka, v ktorých
10
dochádzalo k rituálnej prostitúcii na zabezpečenie plodnosti v krajine. Dnes sú z veže
zachované len zrúcaniny, aj tie nám však dávajú predstavu o jej mohutnosti (bola údajne
90 metrov vysoká).
Roku 539 pred Kr. prakticky bez väčšieho boja dobyl Babylon (za výdatnej pomoci
zradcovského, Peržanov vítajúceho Mardukovho kňazstva, a babylonského generála
Gobriu, ktorý dal nepriateľovi otvoriť brány,) perzský kráľ Kýros II. Veľký (559-529
pred Kr.), čím Novobabylonská ríša definitívne zaniká. Posledný novobabylonsky kráľ
Nabonid bol zajatý a odvlečený do vyhnanstva v Perzii.
ÚLOHA 4: Popíšte stavebnú činnosť Nabukadnessara II. v Babylone.............................
Sumersko – babylónske objavy a vynálezy
Rozsiahla administratívna a hospodárska agenda sumerských mestských štátov viedla
už okolo roku 3300 pred Kr. k vytvoreniu najstaršieho písma sveta chrámovými
kňazmi v Uruku, v jeho prvej fáze obrázkového – piktografického, z ktorého sa neskôr
vyvinulo tzv. klinové písmo, typické pre celú Mezopotámiu. Okrem počiatočnej
evidencie tovarov, miezd a daní viedlo klinové písmo i k neskoršiemu vytvoreniu
prvých náboženských kníh, zákonníkov a k zapisovaniu zmlúv, histórie a literatúry.
sumerské pečatné valčeky s najstarším obrázkovým písmom
sumerské klinové písmo
Sumeri a neskôr Babylončania verili v množstvo bohov (polyteizmus), ktorým stavali
rozsiahle viacstupňové chrámy s terasami – zikkuraty. Prostredníctvom mladšej
židovskej kultúry (praotec Židov Abrahám vraj pochádzal zo sumerského mesta Ur ) sa
mnohé náboženské predstavy Sumerov („stvorenie sveta a človeka“, „potopa sveta“ –
biblický Noe je v starších babylonských mýtoch uvádzaný pod menom Utanapišti
a v najstarších sumerských mýtoch ako Ziusudra...) stali duchovným bohatstvom celého
ľudstva.
Mnohé sumerské a babylonské objavy a poznatky používame dodnes: Sumeri
používali kalendár odvodený z pohybu mesiaca, v ktorom mali mesiace rozdelené na 4
týždne a týždne zasa na 7 dní. Dni mali 24 hodín, no boli rozdelené na 12 dvojhodín.
Vytvorili šesťdesiatkový systém, z ktorého sa nám ako dedičstvo po Sumeroch
zachovalo rozdelenie hodiny na 60 minút a minúty na 60 sekúnd. Ako vynikajúci
astronómovia vytvorili na hviezdnej oblohe zverokruh (nazývaný preto aj babylonsky,
na rozdiel od čínskeho) a v časovom určení obehu Zeme okolo Slnka sa pomýlili o 3,6
sekundy. Objavili 5 viditeľným okom objaviteľných obežníc – planét, ktoré odlíšili od
stálic – hviezd. Sumeri boli aj zakladateľmi diaľkového („medzinárodného“) obchodu,
keď obchodné stanice mali až v ďalekej Indii. Pripisuje sa im aj vynájdenie kolesa (ako
prví na svete používali aj bojové vozy – ťahané oslíkmi, a ako prví zaradili do vojska aj
oddiely „ťažkoodencov“, keď ako prví na svete hromadne používali bronzové zbrane
a brnenia), vodného čerpadla a hrnčiarskeho kruhu. Pre nedostatok kameňa stavali
chrámy a paláce z tehál (sušených a pálených), ktoré pri dôležitých budovách oblievali
lesklou glazúrou.
ÚLOHA 5: Vymenujte najvýznamnejšie sumersko – babylónske objavy a vynálezy.......
11
Pracovné listy na hodinu „Staroveký Egypt“
(1 hodina)
Staroveký Egypt
Podobne ako v Mezopotámii najstaršia sumerská a babylonská civilizácia sa vytvorili
v povodí veľkých riek Eufrat a Tigris, tak i v severnej Afrike sa najstaršia egyptská
civilizácia vytvorila v údolí veľkej rieky – Nílu.
Egypťania si uvedomovali životodarný význam Nílu pre poľnohospodársky založený
egyptský štát, hovorievali, že „Egypt je darom Nílu.“
Termín Egypt znamená „Čierna zem“, Egypťania tak nazývali svoju úrodnú krajinu
v okolí Nílu, aby ju odlíšili od okolitej neúrodnej zväčša púštnej krajiny, ktorú zasa
volali „Červená zem“. Poľnohospodárske osady Egypťanov sa v záujme lepšej
organizácie práce spájali do väčších celkov – krajov (Gréci ich nazvali neskôr nomy),
a tie neskôr vytvorili dve rozsiahle oblasti: 20 nomov v ústí Nílu na severe vytvorilo
tzv. Dolný Egypt, a 22 nomov na strednom toku Nílu na juhu Egypta vytvorilo tzv.
Horný Egypt.
rieka Níl dnes
mapa Egypta
Vznik egyptského štátu (3100 pred Kr.), Archaické obdobie – tzv. Cinevské
kráľovstvo (3100-2635 pred Kr.) a egyptská spoločnosť
V 3. storočí pred Kr. egyptský helenistický historik Manehto rozdelil všetkých
egyptských vládcov do 31 dynastií a na niekoľko období (napr. „Stará ríša“, „Prvé
prechodné obdobie“...atd), ktoré vpodstate používame dodnes.
Po časovo ťažko zistiteľnom období samostatnej existencie oboch celkov (Horného
a Dolného Egypta) legendárny vládca Horného Egypta Meni (resp. Narmer – Ahu)
pochádzajúci z nomu a mesta Cinev dobyl roku 3100 pred Kr. Dolný Egypt a stal sa tak
zakladateľom jednotného Egypta. V okolí jeho paláca na rozhraní Dolného a Horného
Egypta postupne vznikla kráľovská rezidencia – mesto Mennofer (grécky Memfis,
v preklade „Biele múry“), ktoré sa stalo hlavným strediskom zjednotenej krajiny
a centrom moci na viac ako 1000 rokov.
tzv. Narmerova plaketa - Narmer (Meni) zabíja
vládcu Dolného Egypta a zjednocuje tak Egypt
12
ruiny Mennoferu (Memfisu)
Vládcovia prvých dvoch egyptských dynastií (1. a 2.) vrátane zakladateľa 1. dynastie
Meniho pochádzali podľa legiend z mesta a nomu Cinev, mytologickej dobe ich vlády
v rokoch 3100-2635 pred Kr. sa preto hovorí aj ako tzv. Cinevské kráľovstvo (resp.
Archaické obdobie v dejinách Egypta). Za Meniho vlády okolo roku 3100 pred Kr.
údajne vzniká aj prvé egyptské hieroglyfycké písmo.
Vládca starovekého Egypta sa nazýval faraón (v preklade „veľký dom“). On
sústreďoval vo svojich rukách všetku najvyššiu administratívnu, vojenskú, súdnu
aj náboženskú moc. Spočiatku bol faraón pokladaný za inkarnáciu (poľudštené vtelenie)
sokolieho boha oblohy a vládcu sveta Hora, ktorý prostredníctvom neho riadil svet (ten
stvoril boh – stvoriteľ Ptah – podľa mennoferských kňazov, resp. Atum – podľa
heliopolských kňazov). V období „Starej ríše“ vzniklo aj nové náboženské učenie, ktoré
videlo vo faraónovi aj ľudského syna – boha mŕtvych a plodnosti – Usireva (grécky
Osirisa, toho vraj usmrtil jeho brat – boh neúrody, smrti a púští Sutech) a boha slnka Rá
(Ré). Títo bohovia tvorili aj najdôležitejší panteón egyptských bohov, ako sa sformoval
za „Starej ríše“. Počas „Strednej ríše“ k nim pribudol ešte vésetský mestský boh Amon.
sokolí boh Hor
boh Slnka Ré
boh mŕtvych a plodnosti Usirev vésetský boh Amon
ÚLOHA 1: Popíšte spôsob vzniku Egyptského štátu a charakterizujte egyptské
náboženstvo.........................................................................................................................
Egypťania verili v posmrtný život (duchovného dvojníka človeka v podsvetí ktorého
nazývali ka), ktorého predpokladom však bolo zachovanie tela po smrti v neporušenom
stave. Preto začali telá mŕtvych (nielen ľudí, ale aj kultovo významných zvierat –
mačky, ibisy, sokoly, šakali) mumifikovať: vybrali z tiel vnútornosti, ktoré uložili do
osobitných posvätných nádob nazývaných kanopy. Telo nechali 70 dní v soľnom
roztoku a potom ho ponatierali vonnými olejmi a konzervačnými látkami. Následne ho
zabalili do látkových pruhov s amuletmi (ochrannými magickými predmetmi), po čom
ho uložili do sarkofágu (truhly), u faraónov zo zlata. Dušiam zosnulým sa potom museli
prinášať v zádušných chrámoch pravidelné obety.
Grécky autor Herodotos o mumifikácii zaznamenal:
„Balzamovači ostanú vo svojom príbytku a začnú veľmi starostlivo balzamovať. Najprv
vytiahnu krivým železom mozog cez nosné dierky: časť vytiahnu takto, časť tým, že
dovnútra nalejú rozpúšťadlá. Potom ostrým etiópskym kameňom narežú slabiny
a vyberú všetky vnútornosti z brušnej dutiny, ktorú potom vyčistia, vypláchnu palmovým
vínom a znovu ju vyčistia nasýpaním roztlčeného kadidla. Potom naplnia brucho čistou
rozotretou myrhou, škoricou a iným voňavým korením okrem kadidla a zasa ho zašijú.
Keď toto všetko urobia, položia mŕtveho do sodného lúhu a nechajú ho tam ležať
namočeného sedemdesiat dní. Po uplynutí sedemdesiatich dní mŕtveho umyjú a celé
jeho telo ovinú narezanými stuhami z plátna byssu a natrú živicou, ktorú Egypťania
zväčša používajú namiesto gleja. Potom si príbuzní prevezmú mŕtvolu, dajú zhotoviť
drevenú rakvu vo forme ľudského tela, uzavrú do nej mŕtvolu a uzavretú uschovajú
v rodinnej krypte, stojačky opretú o múr. Toto je najdrahší spôsob balzamovania.“
13
Faraónovi pomáhal pri riadení štátu rozsiahly aparát. Roľnícke dediny riadili najskôr
rodoví náčelníci, neskôr menovaní starostovia a kraje – nomy riadili správcovia kraja –
nomarchovia. Po faraónovi mal najvyššie postavenie vezír, ktorého panovník často
poveroval velením vojska, bol aj zastupujúcim najvyšším sudcom a panovník mu
zveroval aj najvyššiu kontrolnú činnosť s celoríšskou pôsobnosťou. Dôležité miesto
v správe mali aj pisári (pracovali ako účtovníci, správcovia sýpok...atd.) a kňazi, lebo
chrámy boli jedinými strediskami vzdelanosti v krajine a zároveň i školami. Kňazi ako
jediní aj ovládali a vyučovali egyptské posvätné obrázkové zložité písmo – hieroglyfy
(bolo kombináciou znakového a hláskového písma), ktoré bolo neskôr zjednodušené na
tzv. hieratické písmo („kňazské písmo“) a z neho sa ešte neskôr v 1.tisícročí pred Kr.
vyvinulo najjednoduchšie egyptské tzv. demotické písmo („ľudové písmo“). Otrokmi sa
v Egypte stávali vojnoví zajatci.
egyptská múmia
hieroglyfy
ÚLOHA 2: Na základe textu a autentického Herodotovho článku vysvetlite proces
„mumifikácie“ a charakterizujte egyptskú spoločnosť a písmo...................................
Stará ríša (2635-2135 pred Kr.)
Tvoria ju faraóni 3. až 6. dynastie sídliaci v meste Mennofer. Ich moc je natoľko
stabilná, že podnikajú vojenské výpravy za otrokmi, dobytkom a drahými kovmi do
Núbie (bohatej na zlato a striebro), na Sinajský polostrov (bohatý najmä na meď) a
do Palestíny (bohatá na drevo), ktorých sa kvôli surovinám (drahým kovom, drevu,
vápencu, sadrovcu a žule) aj dlhodobo zmocňujú. Neobmedzenú moc (takú už nebudú
mať žiadni iní faraóni, jej najväčším vyjadrením sú práve pyramídy) majú najmä faraóni
3. a 4. dynastie – stavitelia veľkolepých pyramíd – ihlanovitých kamenných hrobiek
(miest posledného odpočinku faraónov). Ich stavieb sa zúčastňovali tisíce obyvateľov
Egypta (roľníkov i otrokov) najmä v mesiacoch záplav, keď roľníci nemohli pracovať.
„Božskí faraóni“ mali totiž aj z hrobu prinášať svojmu ľudu požehnanie. Stavali sa celé
obdobie dejín Egypta až do obdobia „Novej ríše“, kedy sa prestali stavať. Faraóni
a spoločensky významné osoby sa totiž v období „Novej ríše“ pochovávali
v podzemných hrobkách (mastabách), vytesaných často v skalách. Najznámejším
takým pohrebiskom faraónov Novej ríše je tzv. Údolie kráľov v blízkosti Vésetu
a neďaleké Údolie kráľovien (pohrebisko manželiek a dcér faraónov).
Najstaršiu a prvú pyramídu vôbec (tzv. stupňovitú pri Sakkáre pozostávajúcu zo 6
zužujúcich sa stupňov a 60 metrov vysokú) dal pre faraóna Džoséra (asi 2620-2600
pred Kr.) z 3. dynastie postaviť jeho vezír – lekár a staviteľ Imhotep (neskôr uctievaný
ako boh lekárstva).
Zakladateľ 4. dynastie faraón Snofru dal okolo roku 2575 pred Kr. postaviť dve
pyramídy v Dahšúre (tzv. „Lomenú“ a „Červenú“), pričom jeho „Červená pyramída“
predstavuje konštrukčný vzor klasických ihlanovitých pyramíd pre všetkých ďalších
jeho nástupcov. Najväčšiu pyramídu vôbec postavil pri Gíze jeden z jeho nástupcov –
faraón Chufev (grécky Cheops, asi 2551-2528 pred Kr.), mala základňu 230 x 230
14
metrov a bola 146 metrov vysoká. Obsahuje 2,34 milióna kubických metrov
murovaných dielov. Podľa gréckeho historika Herodota na nej striedavo pracovalo 100
000 ľudí vždy po troch mesiacoch a 10 rokov trvalo, kým sa postavili len cesty pre
prepravované balvany a ďalších 20 rokov samotná stavba pyramídy. Chufevov syn
Raachef (grécky Chafré) si dal postaviť rovnako pri Gíze druhú najväčšiu – 136 m
vysokú pyramídu ako miesto svojho posledného odpočinku, pričom pri pyramíde si dal
postaviť aj vlastnú tzv. Veľkú sfingu (sochu s telom levice a tvárou faraóna), ktorá
mala strážiť jeho posmrtný pokoj a vstup do podsvetia (s výškou 20 m a dĺžkou73,5 m
je najväčšou dochovanou sochou staroveku). Raachefov syn a nástupca Menkauré si
dal pri Gíze postaviť tretiu najväčšiu – 60 metrov vysokú pyramídu. Tieto tri „gízske“
pyramídy (Chufevova, Raachefova a Menkaurého) tvoria najznámejšie zoskupenie
pyramíd v Egypte.
Údolie kráľov neďaleko Vésetu
pyramídy pri Gíze
Veľká sfinga pri Gíze
Neobyčajne nákladná neustála stavba pyramíd však priviedla Egypt do ekonomických
otrasov a vnútorného politického napätia a Stará ríša sa roku 2160 pred Kr. rozpadla.
ÚLOHA 3: Objasnite termín „pyramída“ a vymenujte a popíšte najväčších staviteľov
pyramíd..............................................................................................................................
Stredná ríša (2061-1785 pred Kr.)
Tvoria ju faraóni 11. a 12. dynastie. Založil ju faraón Mentuhotep I. (2061-2010 pred
Kr.) z 11. (vésetskej dynastie), keď roku 2040 pred Kr. porazil severnú Dolno-egyptskú
ríšu herakleopoliských vládcov a opäť tak zjednotil Egypt a zaviedol v ňom
predchádzajúci poriadok. Novým sídelným mestom Strednej ríše sa stalo mesto Véset.
Vésetský boh Amon a jeho postupne vznikajúci obrovský chrám v Karnaku pri
dnešnom Luxore získali ústredné postavenie v egyptskom náboženstve.
monumentálne stavby v Karnaku
Faraón a zakladateľ 12. dynastie Amenemhet I. preložil roku 1991 pred Kr. hlavnú
rezidenciu z Vésetu do mesta Ictovej (Lišta) neďaleko Mennoferu a východný okraj
nílskej delty dal pred ázijskými nomádmi zabezpečiť tzv. kniežacími hradbami
(pohraničnými pevnosťami).
Jeho syn Senvosret I. dobyl okolo roku 1926 pred Kr. Núbiu a zaistil ju egyptskými
pevnosťami.
15
Najvýznamnejším faraónom Strednej ríše bol Senvosret III.(1878-1841 pred Kr.). Ten
rozšíril územia v Núbii až po druhý nílsky katarakt (pereje), ovládol aj Sinajský
polostrov a južnú Palestínu. Nepokojné severovýchodné hranice sa snažil zabezpečiť
trestnými výpravami proti líbyjským kmeňom. Nadviazal obchodné vzťahy s minojskou
Krétou, Babyloniou, Sýriou a Somálskom. Na stavbu chrámov odtiaľ dovážal hlavne
cédrové drevo, korenie a otrokov. Úspešný bol aj vo vnútornej politike, keď sa mu
podarilo po dlhých bojoch zlomiť dedičnú – rodovú moc miestnych kniežat
a nomarchov, ktorých nahrádzal schopnými a vernými služobníkmi zo stredných
a niekedy aj nižších vrstiev.
Egyptský faraón Amenemhet III. dokončil roku 1841 pred Kr. prehradenie Al fajjúmskej
kotliny, čím vznikla obrovská nová fajjúmska oáza – budúca obilnica Egypta.
Roku 1650 pred Kr. vnikajú do východnej časti nílskej delty na severe Egypta ázijské
semitské kmene tzv. Hyksosovia, ktorí spôsobujú definitívny zánik Strednej ríše, keď
porážajú Egypťanov vďaka novému vedeniu boja a novým zbraniam. Hyksosovia totiž
používajú pre Egypťanov dovtedy neznáme dvojkolesové bojové vozy poháňané koňmi,
bojovú jazdu, meče, bronzové brnenia a silné luky z rohoviny a dreva. Niekoľko
násobne početnejší Egypťania bojujúci proti Hyksosom len s ľahkými lukmi a sekerami
bez ochranného odevu sú masakrovaní a preto sa Hyksosom radšej vzdávajú na milosť
a nemilosť. Hyksosovia nato rozširujú svoju vládu postupne zo severu Egypta (kde
majú vo východnej časti delty Nílu centrum svojej moci – veľkú pevnosť Hatvoret –
grécky Avaris) aj na jeho južné časti. Po ovládnutí Vésetu sa Hyksosovia pokladajú za
zvrchovaných faraónov a tí tvoria 17. dynastiu, ktorá predstavuje vrchol ich moci,
okrem Egypta vtedy Hyksosovia ovládajú i Sýriu a Palestínu. Ich nadvláda nad
Egyptom trvá viac ako 100 rokov, pokiaľ sa Egypťanom nepodarilo osvojiť si hyksosku
taktiku a vyhnať ich vlastnými zbraňami – zdokonalenými lukmi, bronzovými plátmi
a bojovými vozmi.
ÚLOHA 4: Popíšte obdobie Strednej ríše v Egypte s dôrazom na Hyksosov...................
Nová ríša (1552-1070 pred Kr.)
Tvoria ju faraóni 18., 19. a 20. dynastie. Založil ju faraón a zakladateľ 18. dynastie
pochádzajúci z Vésetu (a po Menim a Mentuhotepovi I.) tretí zjednotiteľ Egypta –
Ahmose I. (1552-1527 pred Kr.), keď roku 1551 pred Kr. dobyl hyksoské stredisko
Hatvoret a vyhnal Hyksosov z Egypta, pričom ich prenasledoval až do južnej Palestíny.
Následne opätovne dobyl pre Egypt aj Núbiu.
V Ahmoseho imperiálnej politike pokračoval aj Thutmose I., ktorý okolo roku 1505
pred Kr. ako prvý faraón prenikol na severe v Ázii až po rieku Eufrat a Núbiu obsadil až
po tretí nílsky katarakt (až po Somálsko a Sudán). Územia v Ázii však pre Egypt
neudržal.
Po krátkej vláde a predčasnej smrti Thutmoseho nástupcu Thutmosa II. nastúpila na
egyptský trón roku 1490 pred Kr. jeho žena a regentka svojho nevlastného syna
Thutmoseho III. a zároveň jediná faraónka Egypta Hatšepsovet (dala sa zobrazovať
a vystupovala ako muž, lebo titul faraóna bol vyhradený iba mužom, k moci sa dostala
cez veštbu hlavného novoríšskeho boha Amona, ktorý si ju „vyžiadal na trón“). Vyslala
veľkú výpravu do „Kadidlovej krajiny“ – legendárneho Puntu v Somálsku a v Dér el
Bahrí si dala priamo do skál vybudovať obrovský zádušný chrámový komplex.
Thutmose III., Hatšepsovetin nevlastný syn vládnuci formálne s matkou od roku 1490
pred Kr. a najväčší faraón - dobyvateľ, sa zmocnil reálnej vlády až roku 1468 pred Kr.
po 22 rokoch „spoluvlády“ so svojou matkou (potom dal odstrániť matkino meno zo
všetkých kráľovských zoznamov a nápisov – kartuší ) a vládol do roku 1436 pred Kr.,
16
pričom za jeho vlády dosiahol Egypt najväčší územný rozmach. Podmanil Egyptu
Núbiu až po štvrtý nílsky katarakt na juhu, a na severe pripútal tesne k Egyptu Sinajský
polostrov, Palestínu a po veľkej víťaznej bitke pri Megidde v Kanaáne nad koalíciou
sýrskych a vzbúrených palestínskych kniežat aj Sýriu, ktorej pro-egyptské centrum
ustanovil v meste Gaza. Celkovo podnikol Thutmose III. až 17 veľkých výprav do Ázie,
počas niektorých sa dostal až za Eufrat, kde vraj aj lovil slony. Thutmose III. vybudoval
aj množstvo chrámov hlavnému štátnemu bohu Amonovi vo vésetskom Karnaku,
ktorému on, rovnako ako aj jeho nástupcovia, dával obrovské dary.
Hyksosovia
Hatšepsovet
Chrám Hatšepsovet v Dér el Bahrí
Amonovi veľkňazi v jeho hlavnej svätyni vo Vésete začali vďaka veľkým neustále
pribúdajúcim darom (každý nastupujúci panovník pokladal za povinnosť Amona
obdarovať, dávali mu i podiel z víťaznej koristi) kontrolovať rozsiahle územia (len
v Sýrii kontrolovali Amonovi kňazi 4 veľké mestá) a vyberať dane vo vlastne réžii, čím
sa stávali akýmsi štátom v štáte – tým začali obmedzovať moc faraonov, lebo bohu
Amonovi sa ani žiadny z faraonov neodvážil siahnuť na majetok.
Zlom znamenala až vláda faraóna Amenhotepa IV. (1365-1347 pred Kr.), ktorý
zmeniac si meno na Achnatona („Ten, čo sa páči Atonovi“) opustil vo štvrtom roku
svojej vlády Amonovo mesto Véset a spolu s manželkou Nefertiijti (údajne najkrajšou
Egypťankou vôbec) začal v novozaloženom hlavnom meste Achetaton („Atonov
obzor“) presadzovať monoteistický kult boha slnečného kotúča – Atona. Achnaton
prikázal zrušiť kult Amona a rozpustiť a celý jeho chrámový komplex vo Vésete.
Zároveň zabavil aj majetok patriaci Amonovi a jeho kňazom. V celej ríši dal zničiť aj
Amonove vyobrazenia a nápisy. Vo všetkých vrstvách egyptskej spoločnosti však rástol
odpor proti Atonovmu kultu a s ním spojeným novotám.
Thutmose III.
Amenhotep IV. – Achnaton Achnatonova manželka
„Nefretiti“ („krása prišla“)
slnečný boh Aton
ÚLOHA 5: Popíšte vládu Hatšepsovet, Thutmose III. a Amenhotepa IV. (Achnatona)...
Po Achnatonovej smrti prinútili Amonovi kňazi jeho asi 10 ročného syna a nástupcu
Tutanchatona (1347-1337 pred Kr.) premiestniť rezidenciu z Achetatonu do Mennoferu
a zrušiť Atonov kult, na dôkaz čoho si dal mladý faraón aj zmeniť meno na
Tutanchamona. Vrátil Amonovým kňazom aj všetky zabraté majetky, pričom kňazi
z pomsty nápodobne ako predtým Achnaton vymazali všetky nápisy s menom
Achnatona a jeho boha Atona. Aj egyptský ľud veľmi rýchlo Atonov kult opustil. Roku
17
1922 objavil Tutanchamonovu nepoškodenú hrobku v Biban al-Muluku anglický
archeológ Howard Carter i s jej „rozprávkovo bohatou“ pohrebnou výbavou plnou
zlatých predmetov (vrátane truhly), drahokamov a polodrahokamov.
Tutanchamón
Howard Carter
Ramesse II.
Ramesse III.
Poslednými významnými egyptskými panovníkmi boli faraóni 19. (jej zakladateľom bol
Ramesse I. – 1306-1303 pred Kr.) a 20. dynastie (jej zakladateľom bol Setnachte –
1186-1183 pred Kr.) najčastejšie s menami Ramesse ( čítaj „Ramzes“).
Poraziť Chetitov v Sýrii sa vydal s vyše 20 000 vojskom najvýznamnejší faraón 19.
dynastie – Ramesse II. (1290-1224 pred Kr.), no cestou do vojny padol roku 1285 pred
Kr. do pasce pri meste Kadeš v Sýrii, ktorú mu nachystal chetitský kráľ Muvattalliš,
ktorý tam zhromaždil vojská a spojencov z celej Chetitskej ríše v celkovej sile asi 45
000 mužov. Iba veľkým osobným úsilím zvrátil Ramesse II. úplnú porážku na
nerozhodný stav (podľa dochovanej múmie bol takmer dvojmetrovým „obrom“, a len
jeho veľká fyzická sila mu aj podľa egyptských historikov umožnila „vysekať sa“ z
chetitského obkľúčenia), no stálo ho to asi polovicu vojska. Po návrate do Egypta sa
vrátil s obnoveným vojskom do Sýrie (ktorej južnú polovicu po rieku Orontes obsadil,
severnú Sýriu si však Chetiti udržali), no Chetitov ani na viac pokusov nedokázal
zdolať, a tak roku 1270 pred Kr. uzavrel s novým chetitským kráľom Chattušilišom III.
mierovú zmluvu (potvrdenú i dynastickým sobášom, ked si zobral za ženu chetitskú
princeznú), ktorá je zároveň i prvou medzinárodnou zmluvou o priateľstva a spolupráci
medzi štátmi v dejinách (hranica záujmových sfér oboch mocností bola stanovená na
rieke Orontes v strednej Sýrii). Ramesse II. bol aj veľkým staviteľom – dal postaviť
obrovský skalný chrám v Abú Simbeli, ďalší v Karnaku pri Luxore a hlavne celý
komplex stavieb a chrámov so sochami – tzv. Ramesseum vo Vésete.
Okolo roku 1200 pred Kr. zaútočili na Egypt, Sýriu, Palestínu a Malú Áziu (kde zničili
aj Chetitskú ríšu) z ostrovov v Stredozemnom mori tzv. Morské národy (nejasného
pôvodu). Ich kombinovanému útoku (ktorý podporili aj kmene Líbyjčanov a Filištíncov)
zo súše i z mora sa roku 1184 pred Kr. ubránil zo spomenutých krajín iba Egypt, a to
pod vedením najvýznamnejšieho faraóna 20. dynastie a posledného veľkého egyptského
panovníka Ramesse III. (1184-1153 pred Kr.). V dobe Ramesse III. už 30% všetkej
úrodnej pôdy v krajine vlastnili chrámy, predovšetkým veľkňaz Amonovho chrámu vo
Vésete, ktorý mal preto čoraz väčší vplyv na chod politiky štátu. Koncom vlády
panovníkov 20. dynastie mali Amonovi kňazi vo Vésete už takú moc, že jeden
z Amonových veľkňazov – Hrihor sa počas legitímnej vlády posledného z faraónov 20.
dynastie už aj sám prehlásil rovnako faraónom a Nová ríša tak roku 1070 pred Kr.
zaniká.
ÚLOHA 6: Popíšte vládu Tutanchamóna, Ramesseho II., Ramesseho III. a objasnite
príčiny zániku Novej ríše....................................................................................................
Pracovné listy na hodinu „Staroveké Grécko“
(2 hodiny)
18
Krétska-Minojská civilizácia (2500-1600 pred Kr.)
Prvá európska civilizácia vznikla asi pred 4500 rokmi na ostrove Kréta. Dnes ju
nazývame minojská, podľa legendárneho krétskeho vládcu, kráľa Mínoa. Minojci boli
kultúrnym národom s dobre organizovanou štátnou správou a prekvitajúcim
hospodárstvom. Ich loďstvo majúce vraj až 1000 lodí kontrolovalo celé Stredomorie.
Postavili údajne až 90 veľkých miest, ktoré boli spojené dláždenými cestami. V každom
meste bol pestro pomaľovaný palác. Dodnes môžeme obdivovať zvyšky najväčšieho
paláca v Knosse, ktorý mal vyše tisíc miestností – prepychové byty, remeselné dielne aj
školy. Gréci tento a jemu podobné paláce na Kréte neskôr nazvali labyrintami, lebo im
svojou rozlohou a zložitosťou pripomínali bludiská, v ktorých sa strácali ľudia.
ostrov Kréta
zvyšky paláca Knóssos na Kréte
výbuch sopky na ostrove Théra
Okolo roku 1450 pred Kr. bola Kréta zasiahnutá prírodnou katastrofou, keď na niekoľko
sto kilometrov severne vzdialenom ostrove Théra (dnes Santorin) vybuchla sopka
a následné zemetrasenia a tsunami zničili väčšinu jej palácov a minojská civilizácia tak
zanikla.
Mykénska-Achájska civilizácia (1600-1100 pred Kr.)
Po prírodnej katastrofe Krétu ovládli najstaršie grécke kmene Achájcov, ktoré okolo 2.
tisícročia pred Kr. osídlili južnú časť Balkánskeho polostrova a ostupne prenikali aj na
ostrovy v Egejskom mori. Ich kultúru nazývame podľa ich najväčšieho mesta
mykénska. Hoci Mykénčania hovorili rovnakým jazykom a uctievali tých istých bohov,
nevytvorili spoločný štát, ale žili v malých kráľovstvách. Na kopcoch budovali veľké
paláce, obklopené masívnymi kamennými hradbami – akropoly. Hradby okolo mesta
Mykény boli postavené z obrovských kamenných blokov. Hlavný vchod do mesta,
Leviu bránu, strážili dve kamenné levice. Mykénčania boli podobne ako Minojci
zručnými remeselníkmi a obchodníkmi, no navyše i obávanými bojovníkmi.
hrobka mykénskych kráľov
maketa mesta a hradu Mykény
Koncom 13. storočia pred Kr. sa dostali do konfliktu s vyspelou maloázijskou
civilizáciou okolo mesta Trója. Trójska vojna (1194-1184 pred Kr.),ktorú opísal v
Illiade Homér, znamenala úpadok mykénskej civilizácie. Pretože sa značná časť
obyvateľstva zúčastnila vo vojne (až 100 000 Achájcov na 1 000 lodiach vraj bojovalo
proti 10 000 Trójanom a 20 000 ich spojencom), domáce hospodárstvo i obchod
19
stagnovali. Hoci Achájci desaťročnú vyčerpávajúcu vojnu napokon vyhrali a Tróju
dobyli a zničili, zanechali pred jej hradbami skoro polovicu svojich padlých bojovníkov.
Príchodom najmladšieho gréckeho kmeňa – Dórov do južného Grécka – mykénska
civilizácia zanikla, mykénske mestá sú spálené a zničené Dórmi vyzbrojenými
pokrokovými železnými zbraňami, ktorým Achájci s bronzovými nedokázali čeliť.
Homérske-Temné obdobie (1100-800 pred Kr.)
Obdobie od príchodu Dórov do vzniku mestských štátov (asi 1100–800 pred Kr.)
nazývame temné (pretože Dórovia nezanechali písomné pamiatky) alebo Homérske
(podľa Homérovho diela Odyssea, ktoré ako jediné opisuje vtedajšie politické a
hospodárske pomery).V tomto období sa skončilo osídľovanie gréckych kmeňov.
Okrem Dórov, ktorí sídlili na juhu Peloponézu a na Kréte, medzi nich patrili Ióni,
sídliaci v strednej časti Grécka a Aioli na severe. Vtedajší Gréci žili prevažne v
dedinách. Boli to hlavne roľníci, ktorí mali vlastné hospodárstva. Centrom dediny bol
dom náčelníka - kráľa (bazilea
ÚLOHA 1: Na základe obrázkov a textov popíšte odlišnosti života v palácoch na Kréte
a na hradoch v mykénskom Grécku..................................................................................
Archaické obdobie (800-500 pred Kr.)
Archaické obdobie prináša prvé písomné pramene, ktoré nás oboznamujú so životom
gréckych obcí. Prírodné podmienky Grécka - pevnina rozdelená množstvami pohorí a
hôr, rovín a údolí a veľký počet ostrovov a ostrovčekov oddelených morom - spôsobili,
že v Grécku nedošlo ku vzniku jedného štátu. Vzniklo však množstvo obcí, tzv.
mestských štátov (polis). Tých väčších a stredne veľkých (s tisíc a viac obyvateľmi)
bolo asi 500. Na čele mestského štátu boli úradníci z aristokratických rodov, ktorí
prebrali a prerozdelili si najvyššiu súdnu, vojenskú a náboženskú moc niekdajších
kráľov-bazileov. V tomto období sa v gréckych mestských štátoch rozvinulo otroctvo.
Otrokmi neboli len zajatci, mohli sa nimi stať aj občania, ak nezaplatili svoje dlhy.
Keďže Grécko bolo hornatou krajinou, ktorá nedokázala uživiť veľké množstvo ľudí,
začali sa Gréci presídľovať na blízke ostrovy, kde zakladali kolónie. Tie sa čoskoro
rozšírili do celého Stredomoria i časti Čiernomoria. Veľká kolonizácia priniesla Grékom
nielen rozvoj remeselnej výroby a obchodu, ale aj kontakty s kmeňmi a oblasťami
dovtedy pre nich neznámymi, s inými jazykmi, kultúrou a náboženstvom. Gréci si
uvedomovali aj svoju vlastnú kultúrnu a jazykovú príslušnosť, vznikla idea helénstva –
príslušnosti k spoločnosti Grékov.
grécke (červené pásiky) a fénické (žlté pásiky) osídlenie Stredomoria
spartský bojovník
ťažkoodenec, tzv. hoplita
ÚLOHA 2: Na základe mapky a predchádzajúceho textu napíšte, čo získali Gréci
kolonizovaním okolitých území?.....................................................................................
Medzi najvyspelejšie a najvýznamnejšie centrá archaického i klasického obdobia
gréckych dejín patrili Atény a Sparta.
20
Sparta
Sparťania, potomkovia Dórov v počte asi 10 000 mužov, ovládli územie Lakónie a
zotročili si jeho obyvateľstvo, z ktorého si urobili štátnych otrokov – heilótov v počte
asi 200 000, ktorí zabezpečovali Sparťanom obživu. Sparťania preto tvorili v Lakónii
len úzku vládnucu skupinu. Ovládali aj asi 100 000 perioikov, teda remeselníkov
a obchodníkov usadených v Lakónii, zabezpečujúcich suroviny a obchod. Veľkú
pozornosť venovali tvrdej vojenskej výchove. Na čele Sparty boli dvaja volení králi
(bazileovia). Ich poradným a dozorným orgánom bola 30 členná rada starších-gerúsia.
Všetci plnoprávni muži nad 30 rokov sa schádzali na ľudovom zhromaždení, kde sa
vyjadrovali k štátnym otázkam. Sparta bola jedným z najmocnejších štátov Grécka a od
roku 550 pred Kr. ovládala tzv. Peloponézsky spolok, ktorý zahŕňal takmer celý
peloponézsky polostrov. Práve vôli veľkému počtu otrokov – heilótov museli byť
Sparťania v neustálej bojovej pohotovosti a pripravení brániť sa prípadným vzburám
otrokov. Preto bol už od detstva pre Sparťanov povinný vojenský a športový výcvik –
sparťanská výchova, typická svojou prísnosťou a tvrdým režimom. Najväčšou cnosťou
Sparťana bolo – zomrieť v boji za vlasť. Krédom Sparťanov bolo heslo „Sparťania sa
nepýtajú koľko je nepriateľov, ale kde sú.“ Po uplynutí povinnej vojenskej služby (od
7.roku do 30. roku života) sa každý muž vo veku okolo 30 rokov mohol rozhodnúť, či
bude naďalej vojakom alebo sa stane civilným občanom, vtedy mu štát pridelil okolo 20
otrokov a pozemky. Vojenskú pohotovosť však mal každý Sparťan až do 60 rokov.
O životnom štýle a výchove Sparťanov napísal grécky historik Plutarchos
nasledovné:„V starovekej Sparte ostávali chlapci v rodičovskom dome pod matkinou
opaterou len do siedmeho roku veku...O ďalšiu výchovu spartských detí sa staral štát.
Len čo dovŕšili siedmy rok, vzali ich z rodičovského domu a zadelili do agél (skupín).
Bývali a stravovali sa spoločne. Škola bola predovšetkým školou poslušnosti. Hlavným
cieľom vyučovania bolo vychovať disciplinovaných a smelých vojakov. Či v zime či
v lete chodili bosí, dohola ostrihaní, museli nosiť ten istý plášť a zúčastňovať sa
ďalekých pochodov. Slabí nemali miesta medzi bojovnými Sparťanmi. Sparťania boli tej
mienky, že pre ľudí, ktorí sa nevedia ubrániť vlastnou silou, je lepšie nežiť.“
Atény
V Aténach sa pôvodne obyvateľstvo delilo podľa rodovej príslušnosti a vládli tu králi.
Čoskoro ich vystriedali volení úradníci archonti, ktorí spravovali krajinu spolu s
poradným zborom areopágom. Pochádzali z radov bohatej šľachty, ktorá vlastnila
väčšinu pôdy. Zvyšok obyvateľstva tvorili drobní roľníci, ktorí nemohli obstáť v
konkurencii veľkostatkárov a pre svoje dlžoby sa dostávali do otroctva. Spolu s
nezhodami medzi šľachtou viedlo sociálne napätie k nepokojom. Tie vyústili v spísanie
tzv. Drakonových zákonov (nazvaných podľa ich tvorcu archonta Drakóna) roku 621
pred Kr., ktoré uviedli do písomnej formy zvykové právo, no spoločenské problémy
neriešili. Navyše boli veľmi prísne, lebo i za drobnú krádež stanovovali trest smrti.
Preto bol v roku 594 pred Kr. poverený usporiadaním vecí verejných archont Solón.
Jeho reforma vyriešila problém dlžného otroctva, ktoré bolo zrušené. Zotročení
Aténčania boli vykúpení a neplatnými sa stali aj záväzky drobných roľníkov. Solón
rozdelil aténskych obyvateľov do štyroch tried, podľa majetku. Významné úrady mohli
zastávať len členovia dvoch najbohatších tried. Príslušníci najchudobnejšej triedy sa
smeli len zúčastňovať ľudového snemu a byť členmi súdnych zborov.
Keď Solón skončil svoju činnosť rozbroje vypukli znovu. Víťazné z nich vyšiel
Peisistratos, ktorý sa roku 546 pred Kr. stal samovládcom (tyranom). Za jeho vlády
zažívali Atény obdobie kultúrneho a hospodárskeho rozmachu. Bol veľmi populárny
medzi ľudom, lebo mu stavbou lodí, prístavu i umeleckých stavieb na akropole dával
prácu a navyše aj zabavoval majetok aristokratov a rozdával ho svojim prívržencom,
čím utváral podmienky na vznik demokracie – oslabovaním aristokracie. Po jeho smrti
21
znovu vypukli nepokoje. Ich víťazom sa stal Kleistenes, faktický „otec demokracie“,
ktorý roku 510 pred Kr. vytvoril novú aténsku ústavu. Aténskych občanov už nedelil
podľa majetku, ale podľa územia, kde žili. Každý územný celok (fýla) vysielal 50
členov do Rady, ktorá mala 500 členov a každý rok sa obmieňala. Tá podliehala
Ľudovému zhromaždeniu, rovnako ako areopág. Kleisténes údajne zaviedol aj
ostrakizmus – tzv. črepinový súd. Aténčania sa v ňom mohli vysloviť, kto podľa nich
najviac ohrozuje demokraciu a bezpečnosť štátu. Ten, koho meno bolo na ostrakoch hlinených črepinách, napísané najčastejšie, bol na 10 rokov vypovedaný z Atén. Grécky
historik Thukydides takto popisuje črepinový súd: „Každý účastník zhromaždenia dostal
hlinený črep. Naň mal napísať patričné meno. Napísal teda na čriepok meno toho
človeka, ktorého považoval za nebezpečného pre štát, lebo sa domáhal tyranstva. Bol to
zvláštny spôsob tajného hlasovania. Potom črepy pozbierali a spočítali. Ak ich nebolo
6 000, hlasovanie bolo neplatné. Ak bolo viac odovzdaných črepov, roztriedili ich podľa
mien. Za koho hlasovala väčšina, toho pokladali za odsúdeného, na 10 rokov musel ísť
do vyhnanstva. Takýto spôsob hlasovania nazývali ostrakizmom.“
ÚLOHA 3: Porovnajte politický systém, hospodárstvo a životný štýl v Aténach
a Sparte................................................................................................................................
V rokoch 443-429 pred Kr. bol opakovane zvolený za aténskeho prvého stratéga
Perikles. Ten dal vybudovať obranný múr medzi mestom a prístavom Pireus, čím urobil
Atény prakticky nedobytnými a zahájil novú výstavbu aténskej Akropole, na ktorej sa
podieľali najvýznamnejší grécki umelci. Známy je predovšetkým vstup na Akropolu s
mramorovým schodiskom a bránami, tzv. propylaje. Ďalej dal Perikles postaviť chrám
bohyni Niké a Parthenon, zasvätený ochrankyni Atén, bohyni Pallas Athéne. Pod
Akropolou dal postaviť divadlo odeión a tzv. Théseov chrám. Perikles povýšil Ľudové
zhromaždenie na jediný zákonodárny orgán, ktorý rozhodoval o všetkých dôležitých
otázkach (vojna a mier, financie, zásobovanie). Zúčastňovali sa ho všetci slobodní
občania – muži – nad 20 rokov. Zasadalo na pahorku Pnyx každých 10 dní a muselo naň
prísť minimálne 6 000 občanov. Každý, kto sa účastnil snemu mal právo vyjadriť svoj
názor na politické záležitosti. Diskutovalo sa najmä o návrhoch rady a mohli ich
schváliť alebo zamietnuť. Každý rečník mal k dispozícii istý čas, odmeriavaný vodnými
hodinami, aby sa zabránilo dlhému rečneniu. Ženy sa politického života nezúčastňovali,
rovnako ako otroci. V obdobiach medzi zasadaniami snemu riadila aténsky Rada
volená losom z občanov vo veku od 30 rokov.
Aby v nej mohli zasadať aj zvolení nemajetní občania, zaviedol Perikles tzv. diéty –
náhradu za stratenú mzdu. Takto sa skutočne všetci slobodní občania mohli podieľať na
politickom živote.
aténske územie v Grécku
bohyňa Aténa, patrónka Atén
aténska minca s typickou sovou
Grécky filozof Aristoteles o aténskej demokracii za Perikla napísal nasledovné: „Z
týchto predpokladov a tohto základného charakteru demokratickej štátnej formy
vyplývajú tieto demokratické zvláštnosti: Všetky úrady sa volia zo všetkých občanov.
Všetci vládnu nad každým jednotlivcom a každý jednotlivec zasa striedavo nad
všetkými. Ďalej úrady sa obsadzujú žrebom... Obsadzovanie úradov alebo nijako
nezávisí od majetkového odhadu alebo len čo najmenej. Nikto nesmie dva razy zastávať
22
ten istý úrad, odhliadnuc od vojenských úradov. Ľudové zhromaždenie rozhoduje
o všetkých veciach, naproti úrady o ničom alebo len v málo prípadoch.“
aténska akropola dnes
stratég Perikles predstavujúci „ostrakony“
„zlatý vek Atén“
Klasické obdobie (500 – 338 pred Kr.)
Začiatkom 5. storočia pred Kr. vstúpili grécke mestské štáty do svojho klasického
obdobia. Bolo to obdobie najväčšieho hospodárskeho, politického a kultúrneho rozkvetu
Grécka, ktoré sa dokonca dlho považovalo za vrchol celých európskych dejín.
Počiatok klasického obdobia bol poznamenaný bojmi s Perzskou ríšou (550 – 330 pred
Kr.), tzv. grécko-perzskými vojnami (492-449 pred Kr.). Príčinou týchto vojen boli
rozpory medzi maloázijskými gréckymi mestskými štátmi (medzi ne patrili napr.
Milétos, Efezos, Kolofón a i.) a rozpínavou Perzskou ríšou. V polovici 6. storočia pred
Kr. Peržania ovládli celý Predný východ a zanedlho perzský kráľ Kýros začlenil grécke
mestá do svojho štátu. Aj keď perzská nadvláda nebola príliš tvrdá, zaťažovala
maloázijských Grékov natoľko, že sa proti nej vzbúrili. Povstanie sa stalo zámienkou na
vojnu medzi Grékmi a Peržanmi, v ktorej v skutočnosti šlo o to, kto bude pánom nad
Stredomorím a Európou.
Prvá výprava Peržanov do Grécka vyslaná v roku 492 pred Kr. kráľom Dareiom sa
skončila neúspechom, zničila ju búrka, v ktorej prišlo o život 40 000 Peržanov
a polovica ich loďstva. Už v roku 490 pred Kr. však nasledovala druhá výprava
Peržanov, v ktorej došlo k pamätnej bitke pri Maratóne, v ktorej 100 000 Peržanov
utrpelo porážku od 10 000 Aténčanov, keď padlo 6 400 Peržanov a len 192 Grékov..
Výsledok bitky bežal grécky vojak Feidipides oznámiť z Maratónu až do Atén
(vzdialenosť 41 192 metrov údajne prebehol za necelé 2 hodiny), kde v cieli svojej
cesty so slovami „Aténčania, radujte sa, zvíťazili sme,“ a od vyčerpania zomrel. Po
jeho výnimočnom výkone bola na prvých OH roku 1896 pomenovaná nová športová
disciplína - maratón.
Herodotos priebeh bitky pri Maratóne popísal nasledovne: „Keď sa Aténčania zoradili
na maratónskej rovine, boli rozostavení tak, že ich bojová línia bola rovnako dlhá ako
perzská, ale jej stred mal hĺbku len niekoľkých radov a tam bola línia najslabšia, kým
obe krídla boli čo do množstva silnejšie....Peržania ich videli ako sa Aténčania behom
k nim približujú a chystali sa ich zadržať.. Mysleli si však, že sa Aténčania zbláznili, keď
sa takto vrhajú do záhuby, keď videli ako ich je málo....pričom nemajú ani jazdu ani
lukostrelcov....Boj pri Maratóne trval dlho. V strede bojovej línie zvíťazili barbari...Na
tomto mieste teda postupovali barbari víťazne a keď prerazili bojovú líniu,
prenasledovali porazených smerom do vnútrozemia. Ale na oboch krídlach zvíťazili
Aténčania, barbarov, ktorí sa po porážke dali na útek, nechali utekať, ale po spojení
oboch krídel sa obrátili proti tým, ktorí prerazili stred ich šíku. Aj tu zvíťazili
Aténčania.“
23
bitka pri Maratóne
Perzská ríša v 5. stor. pred Kr.
ÚLOHA 4: Čo bolo príčinou úspechu Aténčanov v bitke pri Marathóne?......................
Dareiov nástupca a syn perzský kráľ Xerxes zorganizoval
o desať rokov po
starostlivých prípravách najväčšiu tretiu výpravu Peržanov proti Grécku v roku 480
pred Kr., údajne až s miliónom pešiakov a 1 800 loďami proti 110 000 spojeným
Grékom so 480 loďami. Grékom sa síce podarilo zvíťaziť v námornej bitke pri myse
Artemision, na pevnine však došlo k bitke pri Thermopylách, kde Gréci utrpeli hrdinskú
porážku, kde za necelých 1 000 padlých Grékov zaplatili Peržania za svoje víťazstvo až
20 000 svojimi padlými. Nebyť hrdinského sebaobetovania spartského kráľa Leonidasa
a jeho 300 mužov, ktorí kryli ústup zvyšku vojska, kým do jedného nepadli, prišli by
Gréci o oveľa väčšie množstvo vojakov. Peržania pokračovali vo výprave proti Aténam,
ktoré vypálili. Aténsky stratég Themistokles však krátko nato stále v tom istom roku
480 pred Kr. vlákal perzské loďstvo do úzkeho priestoru medzi Attikou a ostrovom
Salamina, kde nemohlo manévrovať a bolo svojimi protivníkmi zničené. Xerxes nato
s väčšinou vojska odtiahol späť do Perzie. Zvyšok perzského pešieho vojska porazili
Sparťania o rok neskôr v bitke pri Platajách. Okolo roku 479 pred Kr. tak boli gréckoperzské vojny rozhodnuté víťazstvom Grékov.
Atény využili svoje víťazstvo nad Peržanmi a rozšírili svoj vplyv ďaleko za svoje
hranice. Roku 478 pred Kr. založili Aténsky námorný spolok. Jeho členmi boli aj
maloázijské grécke mestá, ktoré sa tak dostali spod perzskej nadvlády pod nadvládu
aténsku. Počet členov spolku presiahol 150 štátov. Rastúca moc Atén prekážala Sparte.
Ani spoločníci Atén neboli spokojní so svojím postavením a obvinili Atény zo zneužitia
spoločnej pokladnice. Napätie vyvrcholilo tzv. Peloponézskou vojnou (431-404 pred
Kr.) medzi Spartou a Aténami. Perikles vypracoval vynikajúcu stratégiu, nerátal však s
morovou epidémiou, ktorej podľahlo mnoho Aténčanov (až 1/3 obyvateľstva)
uzavretých v hradbách mesta. Bol odsúdený na zaplatenie pokuty a prišiel o úrad
stratéga. Hoci zanedlho sa mu dostalo zadosťučinenia, sám moru podľahol.
Peloponézska vojna: modrá farba (Sparta a jej spojenci); červená (Atény a ich spojenci); šedá
(neutrálne grécke štáty); zelená (barbari)
24
Vojna trvala s prestávkami takmer 30 rokov. Nebola však konfliktom v zmysle trvalého
vojnového stavu, skôr išlo o krátkodobé vojenské akcie. Konečné víťazstvo nakoniec
pripadlo Sparte, ktorá rozdrvila v roku 405 pred Kr. aténske loďstvo v bitke pri
Aigospotamoi (Kozích riečkach). Aténsky námorný spolok bol rozpustený a Sparťania
nastolili v Aténach vládu 30 oligarchov. Z vojny vyšiel nový hegemón Grécka – Sparta.
Sparťania však nedokázali využiť svoje víťazstvo na zjednotenie Grécka. Vojnové
konflikty, mocenské spory, nedemokratické opatrenia – to všetko prispelo ku prehĺbeniu
krízy v Grécku. Vojenskú nadvládu Sparty nad Gréckom ukončili Tébania, ktorých
vynikajúci stratég Epameinondás roku 371 pred Kr. pri mestečku Leuktry so 7 000
vojakmi porazil a zničil 10 000 spartské vojsko aj so spartským kráľom Kleombrotom ,
po čom sa Sparta vytratila z histórie. Situáciu následne využila susedná na severe
silnejúca Macedónia.
ÚLOHA 5: Aké boli príčiny peloponézskej vojny a kto ju vyhral? Čo znamenala pre
Grécko do budúcna?...........................................................................................................
Nadvláda Macedónie v Grécku (338 – 146 pred Kr.)
Macedónia okolo roku 200 pred Kr.
Filip II. Macedónsky
Filip II. Macedónsky
Roku 359 pred Kr. sa dostal k moci v polobarbarskom severogréckom štáte Macedónia
kráľ Filipos II. (359-336 pred Kr.). Ten sa sám dobre zoznámil s gréckou štátnou
správou a organizáciou armády a potom oboznámil aj svoj národ (dovtedy takmer
nedotknutý gréckou civilizáciou – hoci príbuzný Grékom) so všetkými výdobytkami
gréckej civilizácie. Z Macedónie – dovtedy roztrieštenej na rozličné autonómne
kmeňové územia, vybudoval počas svojej vlády prísne riadený jednotný štát s centrom
vo veľkej kráľovskej rezidencii – meste Pella s pravouhlými ulicami. Filipos II. dokázal
počas svojej vlády postupne urobiť z Macedónie rozhodujúcu mocnosť v Grécku
i celom Východnom Stredomorí. Umožnila mu to najmä reorganizácia armády:
Zreformoval grécku hoplitskú falangu pozostávajúcu z 8 až 12 radov natesno spojených
bojovníkov (prvých 5 radov hoplitov držalo asi 2,5 metra dlhú kopiju pred sebou
a vytváralo tak akéhosi „ozubeného ježka“, ostatní hopliti zatiaľ držali kopije vztýčené
nahor v 40 stupňovom uhle, aby odrážali nepriateľské šípy), keď falangu predlžil do
hlbšieho útvaru – až do16 radového, a súčasne falangistom predlžil kopije až do dĺžky 6
metrov (tieto dlhé kopije sa potom nazývali sarísami). Macedónske falangy na
krídlach navyše kryla i ťažká jazda tzv. Hetairov, ktorá gréckym hoplitom chýbala. Po
získaní prístupu k moru (keď roku 348 pred Kr. dobyl mesto Olynthos a ovládol tak
polostrov Chalkidiku) vybudoval Filipos II. i silné loďstvo, čím urobil z Macedónie ako
dovtedajšej suchozemskej mocnosti zároveň i mocnosť námornú.
25
Rozhodujúci boj medzi Filipom II. a dovtedy slobodnými Grékmi vedenými Aténami
a Tébami nastal v rokoch 340-338 pred Kr., keď Macedónci roku 340 pred Kr. pri
obliehaní aténskeho spojenca – mesta Byzantion, zničili všetky aténske lode s obilím, čo
malo Atény vyhladovať. Filipos nato postúpil roku 339 pred Kr. do stredného Grécka
a roku 338 pred Kr. rozdrvil pri Chaironei vojská gréckej protimacedónskej koalície
pozostávajúce najmä z Thébanov a Aténčanov. Následne dosadil do Théb macedónsku
posádku, Atény ušetril, no obral ich aj o ich posledné dŕžavy, a stal sa tak hegemónom
celého Grécka. Ešte v tom istom roku 338 pred Kr. zvolal do Korintu mierový kongres
všetkých gréckych štátov (mimo Sparty, ktorá ako jediná odmietla jeho pozvanie) na
ktorom bol založený celogrécky Korintský spolok. Ten roku 337 pred Kr. vyhlásil vojnu
„spoločnému nepriateľovi všetkých Helénov“ – Perzskej ríši, a jej vedením poveril
práve Filipa II. Macedónskeho. K výprave proti Perzii sa však už Filipos II. nedostal,
lebo roku 336 pred Kr. ho zavraždili pri palácovom prevrate v niekdajšom sídle
macedónskych kráľov – meste Aigai niektorí macedónski aristokrati (nespokojní s jeho
narastajúcou samovládou a možno podnecovaní i Peržanmi či Filipovou vlastnou
manželkou a matkou Alexandra Veľkého Olympias, ktorá u Filipa upadla do nemilosti).
Boje o trón zabitím svojich konkurentov a hlasovaním vojenského zhromaždenia
pomerne rýchlo ukončil Filipov syn Alexander III. (zvaný Veľký či Macedónsky),
ktorý sa tak ako 20 ročný stal novým macedónskym kráľom.
Alexander Veľký
zavraždenie Filipa II.
ÚLOHA 6: Charakterizujte vládu Filipa II. Macedónskeho.............................................
Alexander III. Veľký
Keď roku 336 pred Kr. prekonal Alexander III. dynastické ťažkosti odstránením
všetkých príbuzných, ktorí túžili získať trón, dal sa roku 335 pred Kr. na celogréckom
kongrese v Korinte vymenovať za hlavného stratéga Korintského spolku s poverením
viesť už jeho otcom zamýšľanú vojnu proti Perzii. Predtým však ešte musel rovnako
v roku 335 pred Kr. potlačiť povstanie niektorých odbojných macedónskych kmeňov na
severe Macedónie a odraziť aj útok Ilýrov na západnú Macedóniu a podrobiť si ich až
k Dunaju. V tom istom roku 335 pred Kr. musel potlačiť aj povstanie Grékov proti
macedónskej hegemónii vedené Tébami a Aténami (tébskych a aténskych politikov naň
údajne naviedlo perzské zlato), ktoré Alexander tvrdo potlačil (zničil celé Téby a
všetkých ich vyše 200 000 obyvateľov predal do otroctva), no kultúrne Atény ušetril.
Preto až roku 334 pred Kr. mohol Alexander zveriť Macedóniu Panovníckej rade na
čele s Antipatrom a vypraviť sa so 26 000 pešiakmi (16 000 z nich tvorili macedónsky
falangisti a 10 000 hopliti zo všetkých gréckych štátov okrem Sparty) a 5 000 jazdcami
proti Perzskej ríši cez Helespont do Malej Ázie.
26
Perzská ríša (559-330 pred Kr..) bola v čase vlády jej posledného kráľa Dáreia III.
(336-330 pred Kr.) už sama zvnútra na pokraji zániku, jej zásadné oslabenie znamenal
už neúspech a porážka perzských armád v Grécko-perzských vojnách (492-449 pred
Kr.), po ktorých nasledovali nepokoje a povstania vo väčšine perzských satrapií na
západe i východe ríše: Egypte, Baktrii, Babylónii, Fenícií a Malej Ázii. Povstania
zhoršovali i prakticky neustávajúce dynastické zmätky a spory o trón, ktoré zasa
sprevádzali ničivé občianske vojny.
Svoje Perzské ťaženie (334-330 pred Kr..) započal Alexander roku 334 pred Kr..
svojim víťazstvom nad spojenými vojskami perzských maloázijských satrapov (mali 35
000 armádu) na maloázijskej pobrežnej riečke Granikos, (v bitke stratil Alexander len
200 mužov, Peržania zaznamenali 4 000 padlých a 2 000 zajatých), po ktorom dobyl
Sardy (maloázijské správne centrum) a stal sa tak pánom celej Malej Ázie.
Roku 333 pred Kr.. prekročil Alexander s armádou čítajúcou 26 000 pešiakov a 5 000
jazdcov maloázijské pohorie Taurus aby obsadil Sýriu, no cestu mu pri meste Issos
zahradil sám perzský kráľ s armádou pozostávajúcou z 50 000 perzských pešiakov (z
toho 10 000 tvorili elitní „Nesmrteľní“), 30 000 gréckych žoldnierov a 20 000 jazdcov.
Napriek drvivej perzskej početnej prevahe zvíťazila lepšia kvalita macedónskych
a gréckych falangistov nad ľahkoodenými perzskými kopijníkmi a lučišníkmi spolu
s Alexandrovou taktikou šikmého bojového usporiadania, keď vždy jedno z posilnených
krídel Alexandrovho šíku prerazilo rady nepriateľa a napadlo ho od chrbta – túto taktiku
prevzalo do tébskeho vojvodcu Epameinondasa, lebo ten s ňou pri Leuktrách roku 371
pred Kr. dokázal zdolať aj „neporaziteľných“ Sparťanov a tejto taktike spolu so svojou
odvahou vďačil za väčšinu svojich víťazstiev. Podobne tomu tak bolo i v bitke pri Isse,
v priebehu ktorej sa dal Dareios III. (naplnený hrôzou z pohľadu na Alexandrov útok na
neho) na zbesilý útek, pričom na bojisku zanechal okrem údajne celej pobitej armády
100 000 padlých napospas Alexandrovi (ten stratil len 500 mužov) aj celú svoju rodinu.
V priebehu roka 332 pred Kr. Alexander následne dobyl a obsadil Sýriu, Feníciu,
Palestínu a aj Egypt.
Roku 331 pred Kr. sa Alexander vypravil z Egypta so 40 000 pešiakmi a 7 500
jazdcami opäť do východných ázijských častí Perzskej ríše, aby dokončil jej
podmanenie. Bez ťažkostí prekročil rieky Eufrat a Tigris s neďaleko zrúcanín
staroasýrskeho mesta Ninive sa pri dedinke Gaugamely stretol v rozhodujúcej bitke
s perzským kráľom Dareiom III. a jeho takmer 250 000 armádou (pozostávajúcou
okrem 200 000 peších Peržanov i z 35 000 jazdcov, 10 000 gréckych žoldnierov, 200
skýtskych bojových vozov s kosami a 50 indických slonov). V boji padlo 53 000
Peržanov, Alexander zaznamenal 1 200 padlých. Dáreia III. následne na úteku pri snahe
zozbierať proti Alexandrovi novú armádu v priebehu roka 330 pred Kr. zavraždil jeden
z jeho pobočníkov – generál Béssos.
Po víťazstve pri Gaugamelách obsadil Alexander v priebehu roka 330 pred Kr. bez boja
celú Mezopotámiu, Perziu i Médiu, pričom hlavné perzské mesto Persepolis dal
v odvete za niekdajším perzským kráľom Xerxom vypálené Atény takisto vypáliť.
Zároveň sa dal po Dáreiovej smrti roku 330 pred Kr. vyhlásiť za kráľa Perzie a Ázie. Po
svojej korunovácii vyhlásil Alexander Perzské ťaženie (334-330 pnl.) za skončené (už
po jeho skončení mu súčasníci pririekli titul, ktorý mu právom patrí až do dneška –
prídomok „Veľký“, a okolo jeho osoby začali vytvárať mýtus „neporaziteľnosti“ a
„žijúceho božstva“), a všetci jeho účastníci sa mohli vrátiť do svojich domovov
s veľkou odmenou z perzských pokladov. Prísľub ešte väčších pokladov, slávnych
víťazstiev a Alexandrova charizma spôsobili, že väčšina vojakov jeho pôvodnej armády
s ním zostala, a bola ochotná vydať sa pod jeho velením na ďalšie Alexandrovo
vojenské ťaženie s cieľom „dobyť Východ“ (dovtedy neprebádané mýtami opradené
oblasti Strednej Ázie a Indie). Alexander chcel totiž upevniť svoju moc a rozšíriť
hranice svojej ríše až po veľký Okeános (oceán), teda až na „Kraj sveta“, a to nielen na
východe ríše, ale postupne všetkými smermi, začať sa však rozhodol na Východe.
27
Svoje Stredoázijské ťaženie (329-327 pred Kr.) započal Alexander so svojou asi 60 000
armádou (jej jadro tvorili macedónski a grécki vojaci, viac ako jej polovicu však tvorili
už aj bývalí Alexandrovi nepriatelia – Peržania a Medi, ktorých na neľúbosť Grékov
a Macedóncov integroval Alexandros do svojej armády a cvičil ich v západnom
hoplitskom štýle boja) pochodom cez pohorie Hindukuš pozdĺž južného pobrežia
Kaspického mora a pripájaním tamojších oblastí – Hyrkánie a Partie ku svojej ríši.
Odtiaľ zamieril do Strednej Ázie, ktorej oblasti (Arianu, Drangianu, Arachosiu, Baktriu
a Sogdianu) si za neustálych bojov podmaňoval, definitívne si ich však zaistil až svojou
víťaznou bitkou nad spojenými vojskami stredoázijských kráľov a kniežat pri Jaxarte
roku 329 pred Kr., po čom posunul severné hranice svojej ríše hlboko až za rieku Oxos
(dnešná rieka Amurdarja). Následne politicky stabilizoval vzdialené severné
stredoázijské územné zisky svojim sobášom roku 327 pred Kr. so sogdianskou
princeznou Roxanou.
Roku 327 pred Kr. prenikol Alexander so svojou armádou zo Strednej Ázie do
severozápadnej Indie, a začal tak svoje Indické ťaženie (327-325 pred Kr.). Tu zvádzal
Alexander kvôli stovkám slonov (plašili kone v macedónskej jazde a vedeli svojou
veľkosťou a silou narušiť i dovtedy „nepriepustnú“ macedónsku falangu), ktoré Indovia
používali vo svojej armáde, aj svoje najťažšie boje v živote. Napriek tomu všetkému
však Alexander dokázal roku 327 pred Kr. zdolať vojská mocného indického kniežaťa
Taxila a roku 326 pred Kr. pri rieke Hydaspe aj vojská vtedajšieho najmocnejšieho
indického vládcu – kráľa Porra, ktorý sa mu postavil na odpor s 300 000 pešiakmi, 6
000 jazdcami a masou vyše 200 bojových indických slonov. Tí Alexandrovi spôsobili aj
dovtedy najťažšie straty 4 000 padlých, Alexander však pobil 250 000 indických
pešiakov, celú 6 000 indickú jazdu a 100 slonov. Po bitke sa Alexander zmocnil
Porrovho kráľovstva, teda celého územia Pandžábu – povodia rieky Indus.
Alexandrova ríša
Z Porrovho kráľovstva na rieke Indus sa chystal Alexandros aj s pomocnými indickými
oddielmi vtrhnúť i ďalej do vnútrozemia Indie – do údolia rieky Ganga, no pri prechode
rieky Hyfasis roku 325 pred Kr. mu vojsko (vyčerpané neustálymi niekoľkoročnými
bojmi, pochodmi a naviac i tropickou klímou Indie s jej monzúnovými dažďami,
maláriou a všadeprítomnými jedovatými hadmi) vypovedalo poslušnosť a žiadalo
návrat domov (do Macedónie a Grécka), čomu sa Alexandros musel s nevôľou podvoliť
a vydal rozkaz na návrat. I spiatočnú cestu sa však Alexandros rozhodol bádateľsky
a dobyvateľsky využiť. Na prítoku rieky Indu – rieky Higaspy dal vybudovať loďstvo,
na ktoré nalodil menšiu časť armády, ktorá sa potom pod vedením admirála Nearcha
vracala domov morskou cestou cez Indický oceán a Perzský záliv skúmajúc tamojšie
28
pobrežné oblasti. Druhá väčšia časť Alexandrovej armády na čele so samotným
Alexandrom postupovala pozdĺž rieky Indu, dosiahla jeho ústie, a odtiaľ sa vydala po
súši, pozdĺž oceánskeho pobrežia vyprahlými, púštnymi a bezvodými oblasťami
Gedrosie a Karmánie nazad do Perzie a Mezopotámie. Obsadenie a prieskum tamojších
oblastí na tomto strastiplnom pochode stálo Alexandra tisíce mŕtvych vojakov (prišiel
skoro až o 1/3 armády) – viac, ako stratil vo všetkých svojich bitkách dohromady.
Do Babylonu, ktorý Alexander povýšil na hlavné mesto svojej veľríše, sa vojsko vrátilo
roku 324 pred Kr. V Babylone Alexander roku 323 pred Kr. podľahol ako 33 ročný
následkom infekčnej horúčky (pravdepodobne v dôsledku nedostatočne prekonanej
malárie), alebo bol otrávený vlastnými generálmi unavenými z Alexandrových
dokonaných no najmä ďalších plánovaných výprav, keďže Alexandros nahlas „sníval“ a
(už aj výstavbou väčšieho loďstva a zhromažďovaním zásob) pripravoval ďalšie
výpravy, tentokrát na „Západ“ – proti Rímu a Kartágu (popri „Východe“ si chcel totiž
podmaniť aj „Západ“ až po Gibraltár, lebo sníval, že zjednotí všetky národy a kultúry
sveta pod svojou vládou v jedinej univerzálnej veľríši, ktorej bude sám vládnuť).
Alexandros zomrel náhle, bez určenia svojho nástupcu.
ÚLOHA 7: Charakterizujte vládu Alexandra III. Veľkého...............................................
Alexander na krátku dobu vytvoril najväčšiu ríšu dovtedajšieho sveta. Založil vo svojej
ríši vyše nových 70 miest (30 z nich nieslo jeho meno = Alexandrie), ktoré neboli len
vojenskými pevnosťami, ale aj kultúrnymi centrami, šíriacimi grécku civilizáciu po
celom vtedy známom svete až do susedstva Indie a Číny. Vládnucu vrstvu v mestách
a teda i v celej jeho ríši tvorili Macedónci a Gréci, Alexander sa však usiloval
o splynutie gréckej civilizácie s orientálnymi a barbarskými kultúrami.
Obdobiu od smrti Alexandra Veľkého roku 323 pred Kr. až po zánik posledného
samostatného helenistického štátu – Egypta roku 30 pred Kr. hovoríme Helenistické
obdobie, pretože v tomto období sa po celom území bývalej Alexandrovej veľríše
(východnom Stredomorí, Blízkom Východe a Strednej Ázií) ako aj v priľahlých
oblastiach (západnom Stredomorí, pohraničných oblastiach Indie a Číny) rozšírila
grécka (helénska – od gréc. hellenoi = „Gréci“) kultúra a jazyk (koiné), ktoré sa miešali
s tamojšími orientálnymi kultúrami. Alexander prijal orientálne poňatie kráľa, ako
zástupcu boha na zemi a založil tak kráľovský kult, ktorý neskôr v pozmenenej podobe
prijali aj rímski cisári. Alexander nezanechal mužského potomka ( jeho syn Alexander I.
Aigos sa narodil až niekoľko mesiacov po jeho smrti a bol zavraždený ešte v detskom
veku). Keď sa Alexandra jeho vojvodcovia pri jeho smrteľnom lôžku pýtali, ktorý z
nich sa má stať jeho následníkom, povedal vraj: „Ten najlepší z vás“. Vypukol
dlhotrvajúci, krvavý konflikt medzi vojvodcami, ktorý sa skončil až v roku 280 pred Kr.
bez toho, aby niekto získal celé Alexandrovo dedičstvo. V nástupníckych bojoch sa
Alexandrova ríša rozpadla. V Macedónii získala vládu dynastia Antigonovcov, v Egypte
potomkovia vojvodcu Ptolemaia a v ázijských satrapiách zase Seleukovci. Aj ostatné
časti Alexandrovej ríše sa postupne osamostatnili. Od roku 146 pred Kr. bolo Grécko a
Macedónia trvalou súčasťou Rímskej ríše.
ÚLOHA 8: Čo sa stalo s Alexandrovou ríšou po jeho smrti?............................................
Pracovné listy na hodinu „Grécka vzdelanosť a kultúra“
(1 hodina)
Vzdelanosť slobodných občanov v gréckych mestských štátoch bola na rozdiel od
obyvateľov staroorientálnych despotických blízkovýchodných štátov (kde ovládala
písmo iba úzka privilegovaná skupina obyvateľstva najmä z radov kňazov) na vysokej
úrovni a veľmi rozšírená, lebo si to vyžadovala účasť na verejnom živote
(predovšetkým v štátoch s demokratickým zriadením), rozvoj obchodu a remesiel.
29
Masovú vzdelanosť umožňovala aj jednoduchosť gréckeho písma pozostávajúceho iba
z 24 znakov, preto sa ho mohol pomerne ľahko každý naučiť. Gréci písmo po roku 800
pred Kr. prevzali od Feničanov, avšak doplnili ho o samohlásky, ktoré sú tak gréckym
vynálezom, lebo Feničania používali iba spoluhlásky, po čom grécka abeceda ako vôbec
prvá na svete zachytávala skutočnú zvukovú podobu hovoreného slova. Výchova
a školstvo v Grécku boli súkromnou záležitosťou rodín, neexistovalo verejné školstvo
ale iba súkromné školy, ktoré navštevovali deti slobodných gréckych občanov od 6 do
18 rokov. Ideál výchovy bol človek telesne krásny a mravne ušľachtilý (grécky sa
tomuto ideálu hovorí kalokagathia, je to odvedené z gréckych slov kalos – „krásny“
a agathos – „mravný“), čiže rovnakou mierou sa u Grékov dbalo na rozvoj tela
(športové zápolenia, tanec, bojová príprava) ako i ducha (okrem základnej gramotnosti
to pri vyšších typoch škôl bola i znalosť dejín, recitácia základných umeleckých diel
predovšetkým Homérových diel, filozofické a vedecké poznatky).
fénická, grécka a latinská abeceda
učenie v škole
hodina hudby
V rámci gréckej literatúry najskôr vzniklo v 8. storočí pred Kr. epické básnictvo, ktoré
neskôr v 6. storočí pred Kr. vystriedalo prevažujúce lyrické básnictvo opisujúce hlavne
osobné city a nálady.
Dramatické divadelné básnictvo (teda tragédie a komédie) vzniklo v Grécku v 6.
storočí pred Kr. pôvodne z piesní a obradov konaných skoro na jar na počesť
opätovného príchodu (po zime) boha plodnosti a bujarého veselia – Dionýza, teda počas
tzv. „Veľkých Dionýzii“. Divadlo (v gréčtine znamená toto slovo „miesto pre
predstavenie“) bolo pod holým nebom a nemalo strechy. Vrchné rady miest pre
divákov boli vtesané priamo do skaly, spodné boli zhotovené z mramoru a dreva. Gréci
nazvali tieto v polkruhu terasovite zostupujúce rady amfiteátrom.
grécke divadlo v Epidaure
herec s maskou v ruke
herecké masky
Najväčšie divadlo v Grécku bolo tzv. Dionýzovo divadlo v Aténach, kde sa zmestilo až
30 000 divákov. Grécke divadlo však neslúžilo len na odpočinok a zábavu, ale bolo aj
prostriedkom výchovy a vzdelania.
30
ÚLOHA 1: Charakterizujte grécku vzdelanosť, literatúru a dramatické divadelné
básnictvo.............................................................................................................................
Grécku architektúru si môžeme predstaviť najmä podľa chrámov a verejných budov.
Boli budované zo sušených tehál, kameňa alebo mramoru a zdobené sochami
a maľbami. Vyvinuli sa zo základného pôdorysu – obytného domu s obdĺžnikovou
miestnosťou a s otvorenou predsieňou podopretou stĺpmi. Architektúra sa líšila najmä
úpravou hlavice stĺpou a ich žliabkovaním: tzv. dórsky sloh sa vyznačoval silnými,
ostro žliabkovanými stĺpmi, ktoré sa končili dvojdielnou hlavicou; iónsky sloh mal
plytko žliabkované stĺpy zakončené dvojitým závitom (tzv. volútou); neskorší najmladší
tzv. korintský sloh mal stĺpy zakončené bohatou kvetinovou výzdobou.
Najdokonalejším čiastočne dochovaným staviteľským dielom v celom Grécku je
Parthenon (chrám bohyne Atény, v ktorom sa spája dórsky a iónsky sloh) vybudovaný
na vrcholku aténskej Akropoly, kde sa nachádzajú aj ďalšie skvostné stavby: Propylaje
– nádherné schody a vchod vedúci na Akropolu vyzdobený sochami; či akropolské
chrámy Erechtheion a Theseion zasvätené legendárnym aténskym kráľom
Erechtheionovi a Thezeovi.
aténsky Parthenón
aténska Akropola
typy
gréckych slohov
Grécke sochárstvo (dosiahlo svoj vrchol v 6. a 5. storočí pred Kr.) čerpalo námety
z mytológie (znázorňovalo bohov, ich život a činy) a z atletických pretekov (všímalo si
najmä víťazov na olympijských hrách) a snažilo sa ukázať vzor telesnej dokonalosti
človeka. Grécky sochári dobre poznali stavbu ľudského tela a jednotlivé proporcie
zobrazovali veľmi verne a realisticky a to aj vrátane duševných a citových stavov
či osobných čŕt vo výraze tváre. Ideálom krásy Grékov bolo nahé mužské telo. Sochy
boli najprv tesané z vápenca a mramoru, neskôr liate z bronzu. Najslávnejším gréckym
sochárom zobrazujúcim len bohov bol Feidias (preslávila ho najmä 12 metrová socha
Atény v Parthenone zo zlata a slonoviny; a podobná 13 metrová socha Dia v Olympii –
každý Grék považoval za svoju povinnosť ju aspoň raz v živote vidieť), slávny sochár
bol i Myron (socha Diskobola) Polykleitos a Praxiteles.
31
Feidias :Athéna Myron: Diskobolos
Parthenos
Polykleitos: Doryphoros Praxiteles:Cridianská Afrodita
Grécke maliarstvo dosiahlo veľký stupeň dokonalosti najmä pri vázovom maliarstve,
ktoré si bralo námety predovšetkým z mytológie. Najväčšími maliarmi boli Polygnotos
v 1. polovici 5. storočia pred Kr. a Apollodoros v 2. polovici 5. storočia pred Kr.
Apolodorovi sa aj pripisuje umenie striedať svetlá a tiene.
ÚLOHA 2: Charakterizujte grécku architektúru, sochárstvo, maliarstvo a hudbu.............
Grécka veda prevzala spočiatku veľa vedomostí od starších staroorientálnych
civilizácii (učenci ako Solon, Pytagoras, Demokritos, Platon, či Herodotos precestovali
Egypt, Babyloniu či Perziu), svojsky ich upravila, nadviazala na ne a čoskoro ich vo
všetkých smeroch prevýšila. Všetky grécke poznatky (okrem matematiky, astronómie
a lekárstva) boli najprv súčasťou filozofie, a až neskôr sa začali postupne vydeľovať
(najmä Aristotelovou zásluhou) ako samostatné vedné odbory.
Gréci položili aj základy dejepisu ako historickej vedy. Za „otca dejepisu“ označil
rímsky vzdelanec Marcus Tullius Cicero Herodota z Halikarnassu (485–425 pred Kr.),
ktorý napísal Dejiny Grécko – perzských vojen. Tie chápal ako konflikt slobodných
vzdelaných ľudí (Grékov) so svetom „barbarov“ (Peržanov) ovládaných despotickou
mocou (perzským kráľom). Mnohé správy však ešte nekriticky preberal a udalosti
vysvetľoval vôľou bohov, i keď mnohé miesta významných udalostí osobne navštívil.
Vrchol gréckeho dejepisectva predstavujú Dejiny Peloponézskej vojny, ktorých autorom
bol Thukydides (462–395 pred Kr.). Vychádzal z presvedčenia, že v histórii existuje
zákonitosť, a že tie isté príčiny vedú k tým istým dôsledkom. Ľudia, ktorí sa učia
z histórie, sa môžu podľa neho vyhnúť starým chybám. Uplatňoval zásady kritiky
a odmietal zásahy nadprirodzených síl. Na jeho dielo nadviazal Xenofón (430–355 pred
Kr.), ktorý opísal udalosti v Grécku po Peloponézskej vojne.
V gréckom lekárstve položil okolo roku 370 po Kr. základy medicíny ako modernej
empirickej vedy (pre celú neskoršiu Európu) opierajúcej sa o skúsenosť Hippokrates.
Učil, že chorobu vyvoláva nie zásah bohov, ale prirodzená príčina. Presadzoval preto
nezaujaté, nestranné pozorovanie a opis chorobných príznakov. Lekára orientoval
väčšmi na prognózu (predpoveď) a profylaxiu (preventívne opatrenia). Terapia
(samotné liečenie) bola v úzadí vtedajšej lekárskej praxe. Hippokrates a jeho
nasledovníci („Hippokratici“) sa spoliehali predovšetkým na liečivú silu prírody.
Hippokrates zároveň vyžadoval od lekára aj vysokú úroveň mravnej zodpovednosti (tzv.
Hippokratova prísaha – vedomosti o človeku nemal lekár nikdy zneužiť na škodu
pacienta).
32
Thukydides
Herodotos
Hippokrates
ÚLOHA 3: Charakterizujte grécky dejepis a lekárstvo.....................................................
Grécke náboženstvo
Pôvodné ranné grécke náboženstvo uctievalo prvotné prírodné sily – predstavy o nich
však boli nejasné. Až neskôr dostali bohovia ľudskú podobu. Bohovia boli nesmrteľní,
všemohúci a vševedúci, nemali moc jedine nad Osudom, ktorý vládol aj im. Grécki
bohovia tvorili spoločnosť v mnohom podobnú ľudskej spoločnosti. Existovala v nej
hierarchia, rodiny a rivalita, každý boh mal vymedzenú sféru svojho vplyvu a v rôznych
častiach Grécka sa tešil rozličnej popularite. Každý mestský štát vyžadoval účasť
všetkých občanov na náboženských slávnostiach – náboženstvo malo integrujúci
charakter. Najväčšej úcte sa v celom Grécku tešili kulty Dia a Apolóna.
Niektoré náboženské slávnosti mali celogrécky význam. Najvýznamnejšími boli tzv.
Olympijské hry, ktoré vznikli z náboženských slávností konaných na počesť
najvyššieho boha Dia v posvätnom meste Olympia na Peloponéze. Podľa tradície ich
založil Diov syn Herakles. Konali sa každé 4 roky, pričom prvé celogrécke sa konali už
roku 776 pred Kr., a od tohto dátumu začali Gréci po roku 664 pred Kr. datovať svoje
dejiny. Hry trvali 3 dni, neskôr až 5 dní, divákmi i súťažiacimi (tí museli byť všetci
s výnimkou vozotajov nahí) mohli byť len slobodní grécki. Štadión v Olympii bol
najväčším v Grécku a mohol pojať až 40 000 divákov. Spočiatku sa súťažilo len
v jednoduchom ľahkom štadiónovom behu na 192 metrov; neskôr v dvojitom
štadiónovom behu na 380 metrov; potom v behu s brnením na 384 metrov; diaľkovom
behu na 24 štadiónov – 4 600 metrov; v pästnom zápase; v pankratione (zápas spojený
s boxom, kde často dochádzalo i k smrteľným zraneniam); v hode diskom; v hode
oštepom; v skoku do diaľky; v päťboji a v závodoch konských záprahov: dvojzáprahu,
štvorzáprahu a v jazde na koni na vzdialenosť 4 600 metrov. Neskôr boli súčasťou
olympijských hier aj umelecké súťaže, na ktorých básnici, rečníci a historici
predčítavali pred porotou a publikom svoje diela. Na Olympijských hrách sa
zúčastňovali všetky grécke štáty, ktoré počas ich trvania udržiavali posvätné prímerie –
Ekecheiria, počas ktorého sa nesmeli viesť žiadne vojny a nesmeli sa vykonávať žiadne
popravy a tresty. Všetci olympijskí víťazi boli v mene Apolóna ovenčení vavrínovým
vencom a získali právo, aby nimi postavená socha mohla stáť v posvätnom okrsku
Olympie, v závislosti od počtu víťazstiev bola kamenná alebo mramorová, a pri častých
opakovaných víťazstvách mohla mať aj podobu daného víťaza. V rodnej obci boli
víťazi okrem postavenia sôch po celý život oslavovaní a živený na štátne trovy.
Posledné Olympijské hry sa uskutočnili roku 393 po Kr., potom ich dal rímsky cisár
Theodosius zakázať ako pohanské, obnovil ich až roku 1896 v Aténach francúzsky
barón Pierre de Coubertin.
33
štadión v Olympii
Diova socha v Olympii
ÚLOHA 4: Popíšte grécke náboženstvo s dôrazom na Olympijské hry............................
Pracovné listy na tematický celok „Staroveký Rím“
(3 hodiny)
Najstaršie osídlenie Apeninského polostrova (2000-753 pred Kr.)
Na územie Apeninského polostrova prenikalo v posledných storočiach 2. tisícročia pred
Kr. indoeurópske obyvateľstvo a jeho kmene celkove nazývané Italikovia. Usadzovali
sa ako pastieri a roľníci najmä v strede polostrova. Jednoduché poľnohospodárstvo a
spôsob života italických kmeňov (Latinov, Umbrov, Sammitov) sa rýchle menil pod
vplyvom vyššej kultúry Etruskov.
Časom sa ako najvýznamnejší italický kmeň presadili Latinovia, fakticky zakladatelia
a prvé obyvateľstvo Ríma, pôvodne len roľnícke kmene, ktoré sídlili v západnej časti
strednej Itálie a žili v menších osadách, ktoré chránili hlinené valy a drevené hrádze,
neskôr vytvorili jazyk a písmo zvané latinka, ktoré väčšina Európy používa dodnes.
Na severozápad od Latinov sídlili Etruskovia (neboli indoeurópskeho pôvodu). Ich
pôvod je dodnes neznámy. V tom období mali už vyspelú kultúru. Stavali opevnené
mestá, ktoré tvorili federáciu. Na ich čele stáli králi, neskôr volení úradníci. Boli zruční
remeselníci, hlavne kováči. Pôsobil na nich kultúrny vplyv Grékov, od ktorých prebrali
písmo a náboženské predstavy. Odvodňovali pobrežné močiare, budovali stavby z
kameňa aj z tehál, vybudovali kanalizáciu a vodovod, používali klenby a oblúky.
Od 8. storočia pred Kr.. sa v južnej Itálii a na Sicílii usadzovali Gréci, kde založili
mestá ako Tarent, Krotón Syrakúzy, Gela a Neapol. Od 5. storočia pred Kr. prenikli do
nížiny rieky Pád na severe Itálie Kelti (Galovia).
ÚLOHA 1: Aké kmene a civilizácie sa nachádzali na Apeninskom polostrove pred
založením Ríma?.................................................................................................................
Vznik Ríma (753 pred Kr.) a doba kráľovská v Ríme (753-510 pred Kr.)
Podľa rímskej legendy od rímskeho historika Tita Livia kmene Latinov a Sabinov
v strednej Itálii zjednotili bratia Romulus a Remus pôvodom z kráľovskej rodiny v
mestečku Alba Longa. Ich predkom bol údajne legendárny hrdina Aeneas, ktorý ušiel
krátko pred zničením z Tróje a usadil sa v strednej Itálii. Romulus a Remus založili
roku 753 pred Kr. mesto Rím splynutím troch osád na svahoch Palatína, Aventína a
Capitolu. Romulus Rema v spore o to, po kom bude mesto pomenované, svojho brata
Rema v hnevlivej hádke zabil a Rím (latinsky Roma) získal svoje meno po ňom.
Rímsky historik Titus Livius založenie Ríma popísal nasledovne:
34
„Najprv vraj prišlo veštecké znamenie Removi: šesť supov. Keď už ohlásili toto
znamenie, ukázal sa Romulovi dvojnásobný počet supov. A tak obidvoch pozdravil
zástup ich prívržencov ako kráľov.: jedni sa domáhali práva vládnuť, pretože znamenie
prišlo skôr, druhí zasa pre dvojnásobný počet vtákov. I začali sa hádať. Výbuchy hnevu
vyvrcholili v bitke a v nej Remus, v mäteži zasiahnutý úderom, klesol. Rozšírenejšia je
povesť, že Remus, aby zosmiešnil brata, preskočil nové hradby. Nato ho vraj
rozhnevaný Romulus zabil, pričom sa naň ešte osopil slovami: „Takto nech zhynie
každý, kto v budúcnosti preskočí moje hradby.“ Tak sa vlády zmocnil sám Romulus.
Nové mesto dostalo meno po svojom zakladateľovi.“
Tzv. sedem pahorkov Ríma
posledný 7. rímsky kráľ
Tarquinius Superbus
tzv. Kapitolská vlčica
kojaca Romula a Rema
v detstve
ÚLOHA 2: Na základe Liviovho úryvku popíšte okolnosti založenia Ríma...................
V rokoch 753 – 510 pred Kr. bolo obdobie kráľovského Ríma, počas ktorého sa
vystriedalo 7 kráľov. Kráľ (lat. “rex“) bol najvyšším veliteľom, v čase mieru riadil štát a
zároveň bol aj najvyšším náboženským predstaviteľom. Obyvateľstvo Ríma sa už
v dobe kráľovskej delilo na 2 skupiny : patricijovia – plnoprávni príslušníci štátu;
plebejci – nemali takmer žiadne politické práva, boli to remeselníci a roľníci. Poslední
traja králi boli etruského pôvodu. Piaty kráľ bol Tarquinius Priscus, položil základy
kamennej výstavby mesta (dovtedy v podstate veľkej dediny), ktoré tak získalo etruský
ráz (kanalizácia, široké cesty). V pol. 6. stor. pred Kr. rástol vplyv remeselníkov a
obchodníkov. Preto 6. kráľ Servius Tullius urobil reformu politického systému (ústavy).
Rozdelil obyvateľstvo do piatich majetkových tried (tzv. majetkový cenzus) a podľa
toho odstupňoval ich politické práva i vojenské a daňové povinnosti. Reforma
obmedzila moc rodovej aristokracie a do popredia politiky sa dostávajú ľudia s
majetkom bez ohľadu na pôvod. Posledného rímskeho kráľa Targuiniusa Suberba (lat.
superbus = „spupný) pre jeho nadutosť a krutosť Rimania roku 510 pred Kr. vyhnali,
čím sa i zbavili etruskej nadvlády a tento rok sa zároveň považuje aj za koniec
rímskeho kráľovstva a začiatok rímskej republiky.
ÚLOHA 3: Uveďte príčinu zániku rímskeho kráľovstva a vzniku rímskej
republiky............................................................................................................................
Ranné obdobie Rímskej republiky (510-265 pred Kr.)
Rokom 510 pred Kr. začína obdobie Rímskej republiky. Res publica –lat. „vec
verejná“, = vedenie štátu sa stáva vecou verejnou a nie ako v kráľovstve vecou jednej
kráľovskej rodiny. Na čele štátu už nestojí kráľ ale 2 konzuli ako najvyšší vojenskí
velitelia, správcovia štátu a sudcovia.
Konzulom v súdnych prípadoch pomáhali prétori. Po skončení ročného úradovania
konzuli i prétori spravovali ako tzv. prokonzuli resp. proprétori rímske podmanené
oblasti – provincie. Nižší úradníci boli kvestori, ktorí spravovali finančné záležitosti
35
štátu, armády a provincií a edilovia, ktorí zabezpečovali bezpečnosť, poriadok, hry
a zásobovanie v Ríme). Každých 5 rokov boli volení 2 cenzori – ohodnocovali majetok
občanov a podľa veľkosti majetku ich zaraďovali do majetkových tried, zostavovali tiež
zoznam senátorov, ktorých mohli pre nadmernú chudobu či zlé mravy vylúčiť zo
senátu. V čase veľmi ťažkých vojen či domácich rozbrojov bol na čele štátu diktátor,
ktorý mal neobmedzené právomoci v štáte na pol roka.
Pri riadení štátu konzulom pomáhal senát ( z lat. senex = „starý“ ), ktorý bol zložený
z 300 najstarších členov najvýznamnejších rímskych rodín, neskôr z bývalých rímskych
úradníkov a mal pôvodne len poradnú funkciu. V čase republiky sa však stal
najvýznamnejšou inštitúciou v štáte, ktorá dávala dobrovzdania rímskym úradníkom pri
každom významnejšom rozhodnutí v oblasti vnútornej i zahraničnej politiky:
rozhodoval o umiestnení a počte armád, o štátnych financiách, o všetkých verejných
stavbách, o vojne a mieri, o medzinárodných zmluvách a zastupoval aj štát navonok:
písmená SPQR (senatus populusque romanus = lat. „senát a ľud rímsky“) boli na
každej rímskej zástave a formulkou „v mene senátu a ľudu rímskeho“ sa končili úradné
výroky všetkých rímskych úradníkov vrátane cisárov.
Popri rímskom senáte sa stalo druhou najvýznamnejšou inštitúciou v štáte rímske
Ľudové zhromaždenie, ktoré volilo všetkých úradníkov a prijímalo všetky zákony.
oficiálna zástava a názov Rímskeho štátu
zasadnutie rímskeho senátu
Grécky historik Polybios popisuje rímske štátne zriadenie takto:
„V rímskej republike sa spojili tri formy, aristokracia, monarchia a demokracia. Každá
dostala takú rovnakú a takú presne vymedzenú časť a tak sa všetky zameriavali na
riadenie, že nikto nemohol tvrdiť, dokonca ani nikto z Rimanov, že bol Rím aristokracia,
monarchia alebo demokracia....Ak bral do úvahy autoritu konzulov, zdalo sa mu, že ide
o monarchiu. Autorita senátu svedčila o demokracii. A napokon pri pohľade na moc
ľudu pevne veril, že má pred sebou demokratický štát...V čase, keď konzuli nevelia
armáde a zostávajú v Ríme, sú pánmi nad všetkými verejnými vecami. Ostatní
funkcionári okrem tribúnov sú im podriadení a poslúchajú. Pokiaľ ide o prípravy na
vojnu a na jej vedenie, v tom majú takmer neobmedzenú moc....Hlavnou právomocou
senátu je správa štátnych financií. Rozhoduje o príjmoch aj o výdavkoch. Ak treba
poslať vyslanca na riešenie sporu, na vyžiadanie alebo prikázanie niečoho, na prijatie
kapitulácie, na vyhlásenie vojny, musí sa tým zaoberať výlučne senát. Ak prídu do Ríma
cudzí vyslanci, senát je poverený rozhodnúť ako s nimi treba rokovať, ako sa patrí
odpovedať im....Ľud rozhoduje o odmietnutí alebo schválení zákonov a čo je
najdôležitejšie, o vyhlásení vojny či mieru. Má právo posudzovať zmluvy, prímeria,
dohody, schvaľovať ich alebo vyhlasovať za neplatné.“
ÚLOHA 4: Z Polybiovho textu vysvetlite kompetencie konzulov, senátu a ľudu
v Ríme..................................................................................................................................
36
V zahraničnej politike Rím počas rannej republiky vytvoril s príbuznými latinskými
mestami tzv. Latinský spolok, a s jeho pomocou bojoval o nadvládu najskôr v strednej
a potom i v celej Itálii.
V rokoch 406 – 396 pred Kr. porazili Rimania Etruskov a ovládli ich severozápadné
územie Itálie – aj keď posledné etruské mesto Volsínie si podmanili až roku 265 pred
Kr.
Krátko po porazení Etruskov získali Rimania pod kontrolu aj oblasť strednej Itálie,
ktorú dovtedy ovládali bojovné horské kmene Sammitov a to po troch ťažkých vojnách
s nimi v rokoch (343 – 290 pred Kr.), v ktorých Sammitov, aj keď nie aj bez vlastných
veľkých porážok, napoko porazili.
Postupom na juh na začiatku 3. storočia pred Kr.. narazili Rimania na grécke osady.
Najvýznamnejšou z nich bolo mesto Tarent, ktorý si na pomoc v boji proti Rimanom
zavolal roku 280 pred Kr. ambiciózneho kráľa Pyrrha z gréckeho Epirosu, a ten
Rimanov v dvoch veľkých bitkách pri Heraklei a Auscule porazil, no v tretej
rozhodujúcej pri Benevente roku 275 pred Kr. bol napokon Rimanmi zdrvujúco
porazený. Historicky povestným sa stalo najmä tzv. „Pyrrhovo víťazstvo“ nad Rimanmi
r. 279 pred Kr. pri Auscule, ktoré bolo na nerozoznanie súčasne aj od porážky.
Polybios popisuje bitku pri Auscule nasledovne:
„Úporná bitka pri Auscule trvala celé dva dni. Prvý deň zvíťazili Rimania, ale na druhý
deň Pyrrhos prinútil Rimanov presunúť bojisko zo strmých a močaristých brehov rieky
na rovinu. Tam si mohol svoje falangy výhodnejšie rozostaviť a najmä plne využiť silu
slonov a jazdectva. Rimania boli v tejto bitke porazení, ale Pyrrhovi sa ani teraz
nepodarilo zmocniť rímskeho tábora. Víťazstvo pri Auscule prišlo Pyrrhovi draho....v
boji padlo do 5 000 Pyrhhových bojovníkov. Boli to samí vyberaní bojovníci, ktorí prišli
s Pyrhhom z Epeiru. Hovorí sa, že ked chceli Pyrrhovi blahoželať k víťazstvu, povedal:
„Ešte jedno také víťazstvo a budem bez vojska“.“
Tarent následne Rimania dobyli po Pyrhhovom odchode z Itálie do Grécka roku 272
pred Kr. Rím tak po víťazstve nad Pyrrhom a dobytí Tarentu ovládol nielen južnú Itáliu,
ale zavŕšil tak ovládnutie celej Itálie od rieky Pád na severe až po posledný výbežok
Apeninského polostrova na juhu. Na dobitých územiach Rimania zakladali vojenské
kolónie ako svoje oporné vojenské i osídľovacie body.
Vo vnútornej politike prebiehali počas rannej republiky boje plebejcov za
zrovnoprávnenie s patricijmi.
Plebejci využili skutočnosť, že tvorili základ rímskeho vojska, odmietali vo vojsku
slúžiť, odchádzali z Ríma na pahorok Aventín a hrozili založením vlastného štátu ( tieto
3 odchody sa nazývali secesie). Patricijovia preto museli urobiť ústupky. Najskôr si
plebejci roku 494 pred Kr. vymohli úrad tribúna ľudu, ktorý mal právo „veta“ =
zakazujem voči rozhodnutiam všetkých úradníkov a inštitúcii s výnimkou diktátora.
Rímsky historik Titus Livius popisuje prvú secesiu z roku 494 pred Kr. nasledovne:
„Plebejci sa odobrali...bez rozkazu konzulov na Svätú horu. Je to za riekou Anienom asi
tri míle od mesta. Na Svätej hore pobudli niekoľko dní. Nemali nijakého vodcu a bývali
v tábore, ktorý si opevnili násypom a priekopou....V meste nastalo ohromné
zdesenie....Ako asi dlho, uvažovali patricijovia, zachová pokoj ľud, ktorý sa vysťahoval?
A čo budú robiť, ak medzitým vypukne nejaká vojna za hranicami mesta? Zostáva tu
jediná nádej, usudzovali, a to zmieriť sa s ľudom....Dohodli sa, že ľud bude mať svojich
nedotknuteľných úradníkov (tribúnov), ktorí budú mať právo zakročiť proti konzulom
v prospech ľudu a že nikto z patricijov nebude smieť zastávať tento úrad.“
37
ÚLOHA 5: Na základe Liviovho úryvku popíšte, akým spôsobom si vymáhali plebejci
svoje zrovnoprávnenie s patricijmi.....................................................................................
V Ríme sa súdilo podľa obyčajového práva, ktoré sa občas zneužívalo a preto si plebejci
ako druhý ústupok vynútili v rokoch 451 – 449 pred Kr. vznik desaťčlennej komisie,
ktorej úlohou bolo spísať obyčajové právo – zákony boli napísané na 12 bronzových
tabúľ a preto sa volajú Zákony dvanástich tabúľ (Lex Duodecim Tabularum) Boli
vystavené na hlavnom rímskom námestí (fóre). Odvtedy sa už nikto nemohol vyhovoriť
na neznalosť zákonov a tieto sa učili aj žiaci v škole. Plebejci však pokračovali v boji za
svoje práva. Tento boj sa skončil až roku 287 pred Kr., keď sa zákonom („lex
Hortensia“) rozhodnutia Ľudového zhromaždenia stali záväznými aj pre patricijov a to
aj bez schválenia senátu. Plebejci si vydobyli právo zastávať všetky úrady, ktoré mali
dovtedy v rukách iba patricijovia. Ale chudobní plebejci sa predsa len nemohli
zúčastňovať na správe štátu, pretože služba v štátnych úradoch v Ríme nebola platená
a mohli ju vykonávať iba bohatí občania. V Ríme tak vzniklo niekoľko bohatých rodín,
ktorých členovia boli z generácie na generáciu volení do vyšších úradov. Táto nová
úradnícka aristokracia sa nazývala nobilita (nobilis – latinsky „vznešený“).
Vrcholné obdobie Rímskej republiky (265-133 pred Kr.)
Po vnútropolitickej stránke stabilizovaný Rím sa sústredil po ovládnutí Itálie
v predchádzajúcom období na expanziu do Stredomoria v nasledovnom období, ktorej
najväčšou prekážkou bola existencia fénického Kartága, ktoré ovládalo časť pobrežia
severnej Afriky, Sicíliu, Sardíniu a Korziku. Rimania mali takisto záujem o tieto
územia, čo viedlo ku vzniku troch tzv. púnskych vojen. Na ich konci Rím ovládol
Sicíliu, Sardíniu, Korziku, Afriku (dnešný Tunis), Pyrenejský polostrov, Balkánsky
polostrov, Jadranské pobrežie a západnú časť Malej Ázie.
Príčinou Prvej púnskej vojny (264 – 241 pred Kr.) bol spor Kartága a Ríma o Sicíliu.
Vojna bola dlho nerozhodná, lebo Rimania víťazili na súši a Kartáginci zasa na mori. V
roku 241 pred Kr. Rimania pri západnom pobreží Sicílie napokon porazili aj kartáginské
loďstvo. Na základe zmluvy Kartágo stratilo Sicíliu, ktorá sa stala prvou provinciou
Ríma a museli zaplatiť veľké vojnové reparácie. Krátko nato v roku 237 pred Kr.
Rimania využili slabosť Kartága a obsadili aj kartáginskú Sardíniu a Korziku.
Príčinou Druhej púnskej vojny (218 – 201 pred Kr.) bol útok kartáginského veliteľa
Hannibala na mesto Saguntum – spojenca Ríma. Rimania preto vypovedali Kartágu
vojnu a Hannibal sa v r. 218 pred K. vypravil cez Pyreneje a Alpy do Itálie.
Stredomorie pred I. púnskou vojnou
Stredomorie pred II. púnskou vojnou
Rímsky historik Titus Livius popisuje osobnosť Hannibala nasledovne:
„Neobyčajne smelo sa púšťal do každého nebezpečenstva a vyznačoval sa mimoriadnou
rozvahou. Bol rovnako otužilý proti horúčave i proti chladu. Jedol a pil toľko, koľko si
38
vyžadovala prirodzená potreba jeho tela. Zaobišiel sa bez mäkkého lôžka a ani si
nevyžadoval ticho pri odpočinku. Ani oblečením sa nijako nelíšil od svojich
spolubojovníkov. Bol najlepší spomedzi jazdcov, najlepší spomedzi pešiakov. Prvý
odchádzal do boja a posledný sa z neho vracal....“
kartáginský vojvodca Hannibal
Hannibalov pochod do Itálie a domov
V Pádskej nížine sa k Hannibalovi pridávali Galovia. Porazil Rimanov vo veľkých
bitkách pri Trasimentskom jazere (217 pred Kr.) a pri Cannách (216 pred Kr.), čo bola
najťažšia rímska porážka v dejinách, kde prišli Rimania o 70 000 mužov. Roku 212
pred Kr. sa Hannibal následne objavil s vojskom pred bránami Ríma, výraznejší úspech
však už potom nedosiahol. Medzitým Rimania poslali vojsko do Hispánie, kde postupne
pod vedením Publia Cornelia Scipiona ovládli kartáginské mestá. Roku 204 pred Kr..
sa Scipio vylodil na pobreží Afriky a Hannibal sa musel stiahnuť z Itálie a vypraviť späť
do Afriky. V bitke pri meste Zama roku 202 pred Kr. utrpeli Kartáginci definitívnu
porážku. Kartágo následným mierom z roku 201 pred Kr.. stratilo všetky územia v
Hispánii, muselo zaplatiť vysoké odškodné a dať Rimanom všetko loďstvo. Podpísala
sa mierová zmluva, podľa ktorej mohlo viesť Kartágo vojnu len so súhlasom Ríma.
Rimania aj žiadali vydania Hannibala. Ten však ušiel na východ do Malej Ázie a
v Bitýnii krátko nato spáchal samovraždu.
Tretiu púnsku vojnu (149 – 146 pred Kr.) vyprovokoval spojenec Ríma numidský kráľ
Massinisa. Kartágo sa začalo brániť a tak na základe mierovej zmluvy mu Rím
vypovedal vojnu. Mesto Rimania po dvojročnom obliehaní dobyli, pričom z
jeho 500 000 obyvateľov prežilo boje len 50 000, ktorí mohli byť predaný do otroctva.
Zničením Kartága Rím zlikvidoval svojho najväčšieho konkurenta a rozšíril svoje
územie o novú provinciu – Afriku (dnešné Tunisko).
ÚLOHA 6: Uveďte príčiny, priebeh a dôsledky všetkých troch púnskych vojen.............
Súčasne s púnskymi vojnami bojovali Rimania aj na území Grécka proti Macedónii
a potom i proti samotným Grékom. Ešte predtým po krátkej vojne roku 219 pred Kr.
získali Ilýriu. Macedóniu ako novú provinciu Rímskej ríše získali po troch
macedónskych vojnách definitívne v r. 168 pred Kr. po porážke a zajatí posledného
macedónskeho kráľa Persea. Roku 146 pred Kr. porazili aj vojsko gréckych mestských
štátov, vyplienili a zničili 250 tisícový Korint a z Grécka vytvorili novú provinciu
Achája. V roku 133 pred Kr. pergamský kráľ Attalos III. odkázal celý svoj majetok
Rímu. Rím tak získal provinciu Ázia v Malej Ázii.
Neskoré obdobie Rímskej republiky (265-133 pred Kr.)
Po vnútropolitickej stránke je to obdobie krízy a zániku rímskej republiky, spôsobenej
nahromadením sociálnych problémov, krízou republikánskych inštitúcii, politickým
bojom vznikajúcich politických strán populárov a optimátov, ktorý sa preniesol aj na
vojenské pole a nadmernými politickými ašpiráciami vynikajúcich vojenských
veliteľov.
39
V zahraničnej politike však Rím vďaka geniálnym vojvodcom republikánskych amád,
akými boli Marius, Sulla, Pompeius či Caesar získali územia dnešného Francúzska,
Belgicka, Holandska, Sýrie, Palestíny, Cypru, Kréty, Malej Ázie, Lýbie a Alžírska.
Výbojnými vojnami v predchádzajúcom období vrcholnej republiky získali Rimania
pôdu, na ktorej vznikali predovšetkým veľkostatky (lat. latifundia), na ktorých
pracovali výhradne otroci. Z dobytých území prúdilo do Ríma také bohatstvo, že rímski
občania mohli prestať platiť dane. Poľnohospodárska malovýroba v Itálii sa však kvôli
rozľahlosti a úrodnosti novej pôdy v novo dobytých provinciách prestala vyplácať a tak,
keď sa roľníci zadlžili, prišli o svoj pozemok. Takto sa z vojakov – stredných a malých
roľníkov – veteránov – stávali bezzemkovia, pretože počas svojej neprítomnosti na
vojenských ťaženiach stratili pôdu.
Roku 133 pred Kr. zastával úrad tribúna ľudu Tiberius Semprosius Gracchus. Presadil
pozemkovú reformu, podľa ktorej mal rímsky občan právo vlastniť len 500 jutár
štátnej pôdy. Zvyšok sa mal rozdeliť medzi bezzemkov. Chcel tak obnoviť drobnú
držbu, aby zabezpečil ľudské zdroje pre rímsku armádu a zabránil sociálnym
nepokojom z rastúceho množstva mestskej chudoby.
Grécky historik Plutarchos nám zanechal úryvok z jeho reči, ktorou hájil svoj politický
program: „Aj divé zvieratá, čo žijú v Itálii, majú svoje diery a pelechy, ale ľudia, ktorí
bojujú a umierajú za Itáliu, nemajú nič okrem vzduchu a svetla. Sú bez prístrešia,
a zbavení stáleho bydliska, potulujú sa aj so ženami a deťmi. Vojvodcovia klamú svojich
vojakov, keď ich nahovárajú, aby bojovali za hroby predkov a za chrámy, lebo mnoho
Rimanov nemá ani oltáre, ani pohrebiská predkov. Nazývajú ich vládcami, ale oni
nevládnu ani kúskom pôdy.“
Tiberius Gracchus však bol zavraždený z podnetu rímskych veľkostatkárov
(latifundistov) v senáte, keď sa v ďalšom roku uchádzal o úrad tribúna ľudu, keďže
počas jedného roka svojho tribunátu ešte nestačil svoje reformy zaviesť. Jeho brat
Gaius Sempronius Gracchus – tribún ľudu v rokoch 122 – 121 pred Kr. pokračoval
v bratovom započatom diele: presadil zákon o lacnom predaji obilia v Ríme chudobným
a bezzemkom, ako aj nový súdny zákon o vyberaní daní v provinciách jazdcami a nie
ako dovtedy senátormi. Pri uchádzaní sa o tretí tribunát bol však podobne ako jeho brat
zavraždený z podnetu nespokojných senátnych latifundistov, takže jeho hlavný program
- pozemkovú reformu sa ani jemu nepodarilo presadiť.
ÚLOHA 7: Za pomoci reči Tiberia Graccha vysvetlite, aké následky mali dlhotrvajúce
púnske vojny pre obyvateľov Itálie...................................................................................
Gracchovcom sa pre predčasnú smrť nepodarilo vyriešiť problém bezzemkov a ani
zabezpečiť dostatočný počet vojakov v rímskej armáde. To sa okolo roku 107 pred Kr.
podarilo až rímskemu vojvodcovi Gaiovi Mariovi v priebehu vojny s numídskym
kráľom Jugurtom v rokoch (111-105 pred Kr.), ktorý uskutočnil reformu armády –
vytvoril žoldniersku armádu, do ktorej mal prístup každý rímsky občan bez ohľadu na
majetok a pôvod. Štát žoldnierom zabezpečil žold, výstroj, výzbroj a po skončení 16 až
20 ročnej vojenskej služby mu dal aj pôdu ak dôchodok do výslužby. Mariovi sa aj
vďaka vojenskej reforme podarilo v dlhej a obtiažnej vojne v Afrike zvíťaziť a pripojiť
k Rímu ako nové provincie dnešnú Lýbiu a Alžírsko.
ÚLOHA 8: Čo urobil rímsky politik a vojvodca Gaius Marius preto, aby posilnil
rímsku armádu?..................................................................................................................
40
rímsky legionár
rímska bojová formácia „korytnačka“ rímsky bojový stroj „ballista“
Na konci 2. stor. pred Kr. sa vytvorili na základe podpory či odmietania reforiem bratov
Gracchovcov dve politické skupiny obyvateľov Ríma – optimáti – odporcovia
reforiem, zastupovali záujmy bohatej senátnej a veľkostatkárskej aristokracie a
populári – boli stúpenci sociálnych a politických reforiem v prospech stredných
a nižších tried. Napätie medzi oboma skupinami nakoniec prerástlo do I .občianskej
vojny v Ríme (88-83 pred Kr.). Vodcom populárov bol Gaius Marius, ktorý bol v
rokoch 104 – 100 pred Kr. päť krát konzulom. Vodcom optimátov bol Lucius
Cornelius Sulla. Občiansku vojnu v Ríme vyvolala iná – zahraničná vojna Ríma. V
roku 88 pred Kr. totiž zabral rímske dŕžavy v Malej Ázii pontský kráľ Mitridates VI. a
Sulla bol senátom (ovládaným optimátmi) vyslaný proti nemu bojovať. Vlády v Ríme
sa však medzitým zmocnil Gaius Marius, ktorého podporovalo ľudové zhromaždenie
(ovládané populármi).To poverilo vedením vojny Maria a Sullu prehlásilo za zradcu
a nepriateľa štátu. Marius chcejúc sa zbaviť Sullových prívržencov následne vydal tzv.
proskripcie – zákony, podľa ktorých mohol každý beztrestne zabiť v nich uvedeného
človeka ako nepriateľa štátu a zabrať jeho majetok. Marius proskripcie vydal proti
optimátom a ich prívržencom. Sulla však medzitým porazil Mitridata VI., zabral pre
Rím všetky jeho dŕžavy v Malej Ázii, roku 83 pred Kr. sa vrátil do Ríma, kde porazil
stúpencov Gaia Maria (ten medzičasom totiž v Ríme zomrel) a začal ešte viac
zostrenými a rozšírenými proskripciami prenasledovať populárov – mariovcov.
Proskripciám padli za obeť desaťtisíce obyvateľov Ríma i celej ríše. Sulla sa vyhlásil
prvý krát v rímskej histórii za doživotného diktátora a vládol v Ríme až do svojej
smrti v roku 79 pred Kr. Jeho vláda znamenala posilnenie moci aristokracie a senátnych
vrstiev optimátov.
Krátko po I. občianskej vojne vypuklo v rokoch 73 – 71 pred Kr. najväčšie povstanie
otrokov v Rímskej ríši. Otroci – gladiátori ušli z gladiátorskej školy v Capue pod
vedením tráckeho gladiátora Spartaka. Rímska armáda vedená Marcom Liciniom
Crassom napokon povstanie, hoci po viacerých predchádzajúcich porážkach rímskych
armád s tisíckami padlých Rimanov, v rozhodujúcej bitke na rieke Silarus r. 71 pred Kr.
porazila, 60 000 otrokov vrátane Spartaka pobila a 6 000 preživších otrokov ukrižovala
pozdĺž cesty Via Appia z Capuy do Ríma ostatným otrokom na výstrahu.
Roku 60 pred Kr. bol uzavretý v Ríme tzv. – Prvý triumvirát, teda tajná politická
dohoda, (latinsky trium = traja, vires = muži) medzi tromi ambicióznymi politikmi
a skvelými generálmi: Gnaeom Pompeiom (prívrženec senátu a optimátov, v rokoch
74-63 pred Kr. dobyl pre Rím Sýriu, Palestínu, Cyprus, Krétu a potlačil pirátstvo
v Stredozemnom mori) Marcom Liciniom Crassom (najväčší rímsky boháč s majetkom
presahujúcim 250 násobok ročného výnosu daní celej Sicílie a premožiteľ Spartaka v r.
73-71 pred Kr.) a Gaiom Iuliom Caesarom (obľúbenec ľudu a prívrženec populárov,
41
v rokoch 51-58 pred Kr. podmanil pre Rím celú Galiu – dnešné Francúzsko, Belgicko
a Holandsko). Caesar dostal do správy po tajnej dohode triumvirov budúcu provinciu
Galiu, ktorú si po 8 rokoch bojov s Galmi celú podmanil. Pompeius – dostal Hispániu a
Crassus Sýriu, kde bojoval proti kráľovstvu Partov o Mezopotámiu. Jednotlivo nemohli
triumviri dosiahnuť samovládu, keďže senát bol pre každého z nich osobitne prisilným
protivníkom, preto si mali v rámci triumvirátu pomáhať k dosiahnutiu moci spoločnými
silami, lebo vtedy vplyv senátu prevažovali.
Roku 53 pred Kr. však Crassus v boji s Partmi v Mezopotámii pri meste Carrhae
zahynul a spolu s ním bola zničená i rímska armáda o sile 7 légií (35 000 mužov). Tým
sa Prvý triumvirát rozpadol a medzi Pompeiom a Caesarom sa následne rozpútala II.
občianska vojna v Ríme (49 – 45 pred Kr.).
O jej začiatku rímsky historik Sallustius napísal:
Svoje kohorty dohonil Caesar pri rieke Rubikon, ktorá tvorila hranicu jeho provincie.
Na chvíľu sa zastavil...Obrátil sa k okolostojacim a povedal: „Teraz sa možno ešte
vrátiť. Len čo však prekročíme tento mostík, o všetkom ďalšom sa už bude musieť
rozhodnúť len zbraňami.“ Kým ešte váhal, dostalo sa mu takéhoto znamenia: zrazu sa
zjavil blízko neho človek neobyčajne krásny a statný, ktorý tam sedel a hral na píšťale.
Pastieri a okrem toho aj veľmi mnoho vojakov sa zhŕkli okolo neho a medzi nimi aj
trubači, aby načúvali jeho hre. Neznámy jednému z nich vychytil poľnicu, skočil k rieke
a obrovskou silou zatrúbil na pochod...Vtedy Caesar povedal: „ Poďme, kam nás volajú
znamenia bohov a krivda našich nepriateľov! Kocky sú vrhnuté!“ (latinsky „Alea iacta
est!“)
ÚLOHA 9: V akých životných situáciách sa používa uvedené spojenie „Kocky sú
vrhnuté!“.............................................................................................................................
Caesar v II. občianskej vojne porazil tak samotného Pompeia (bol zavraždený pri
pokuse o útek do Egypta vrahmi vyslanými tamojším faraónom, jeho niekdajším
priateľom), ako aj jeho synov a všetkých jeho stúpencov v Afrike a Hispánii. Získal tak
v Ríme neobmedzenú moc, keďže sa dal podobne ako pred ním Sulla vymenovať za
doživotného diktátora. Caesarova samovláda v rokoch 45-44 pred Kr. znamenala
vpodstate rozpad republikánskeho zriadenia. Dal odhlasovať niekoľko zákonov,
ktorými ešte viac zmiernil staré Sullove nariadenia. Zakladal kolónie, kam sa sťahovali
chudobní roľníci a najchudobnejším rozdával obilie zadarmo. Na rímskom fóre dal
vystavať niekoľko významných budov daných rímskemu ľudu zdarma do užívania a
pripomínajúcich jeho slávu, často usporadúval nákladné hry a túto Caesarovu politiku –
„chlieb a hry“ (latinsky „panem et circenses“) napodobňovali po ňom aj všetci ďalší
rímski cisári. Uskutočnil aj reformu kalendára a obyvateľom provincií vo veľkom
množstve udeľoval rímske občianske práva.
Dňa 15. marca 44 pred Kr. však Caesara pri vstupe do senátu 60 senátorov dobodalo na
smrť (počas tzv. marcových íd). O priebehu atentátu napísal rímsky historik Suetonius
nasledovné:
„Keď si Caesar sadol, obstúpili ho sprisahanci pod zámienkou, že mu chcú poslúžiť,
a hneď k nemu pristúpil Tullius Cimber, ktorý prevzal úlohu vodcu, akoby ho chcel
o niečo požiadať. Keď mu Caesar odmietol vyhovieť a posunkom ho odkazoval na iný
čas, strhol mu z obidvoch ramien tógu. Na Caesarovo zvolanie „To je násilie!“ bodol
ho Publius Casca odzadu kúsok pod krkom. Caesar ho chytil za ruku, prepichol ju
písadlom, pokúsil sa vyskočiť, ale nové bodnutie mu v tom zabránilo. Keď ale
spozoroval, že sa na neho zo všetkých strán útočí tasenými dýkami, zahalil si hlavu
tógou a zároveň si stiahol jej prehyb na členky, aby so zakrytou spodnou časťou tela
dôstojne klesol. A tak ho preklali 23. ranami. Len pri prvom bodnutí slabo zastonal, ale
bez slova, hoci sa rozprávalo, že keď zazrel medzi útočníkmi Marca Bruta, povedal mu
grécky: Aj ty, syn môj.“
42
Senátori chceli Caesarovou vraždou obnoviť republikánske zriadenie, čo sa im však
v konečnom dôsledku nepodarilo.
Gaius Marius
Lucius Cornelius Sulla
Gnaeus Pompeius
Gaius Iulius Caesar
V roku 43 pred Kr. totiž vznikol tzv. Druhý triumvirát. Jeho účastníkmi boli
Caesarovi stúpenci: Marcus Aemilius Lepidus – veliteľ Caesarovej jazdy a vtedajší
prétor, Marcus Antonius – veliteľ Caesarovej pechoty a vtedajší konzul a Gaius
Octavianus – Caesarov synovec a dedič jeho mena i majetku. Oficiálne vystupovali ako
úradníci republiky, ale tiež už mali rozdelené budúce sféry vplyvu. V bitke pri meste
Fillipi spoločnými silami roku 42 pred Kr. v severnom Grécku porazili a pobili
Caesarových vrahov - zástancov republiky a potom si rozdelili sféry vplyvu v Rímskej
ríši. Lepidus – dostal Afriku, Antonius – celý Východ a Octavianus západné provincie
ríše vrátane hlavného mesta Ríma, čo sa ukázalo ako budúci rozhodujúci faktor a jeho
veľká výhoda.
Octavianus totiž najviac túžil po samovláde a mal najväčšie schopnosti a najlepších
poradcov. Preto najskôr vylákal Lepida do Ríma, kde ho zbavil velenia jeho afrických
légií a potom vyprovokoval aj III. občiansku vojnu v Ríme (31 pred Kr.), teda vojnu
s Marcom Antoniom. Tá sa skončila v rovnakom roku, v ktorom aj začala - roku 31
pred Kr., kedy Octavianus v námornej bitke pri myse Actium pri gréckom pobreží
porazil spojené loďstvo Marka Antonia a jeho podporovateľky egyptskej kráľovnej
Kleopatry VII. a územie Egypta pripojil ako novú provinciu k Rímu.
ÚLOHA 10: Uveďte, čo to boli tzv. Triumviráty, vysvetlite termín „chlieb a hry“
a vyslovte svoj názor,prečo dochádzalo k občianskym vojnám v Ríme?.........................
Dňa 16. januára 27 pred Kr. Octaviana senát požiadal, aby si ponechal dovtedajšie plné
právomoci, udelil mu titul „princeps senátu“ (latinsky „princeps in ter pares“ – „prvý
medzi rovnými“) a titul „Augustus“ (latinsky „vznešený“). Súčasne si Octavianus
prisvojil aj úrad tribúna ľudu, konzula a najvyššieho kňaza (od r. 12 pred Kr.). Tým
nezanikli republikánske inštitúcie, len ich všetky riadil a kumuloval vo svojich rukách
jeden človek. Od roku 27 pred Kr. už preto môžeme hovoriť o cisárskom zriadení
Ríma a nie republike, pričom rímske cisárstvo trvalo už až do zániku Rímskej ríše
v roku 476 po Kr.
V Ríme navyše Octavianus zriadil zvláštnu 6 000 osobnú stráž cisárov – prétoriánsku
gardu a po desiatkach rokoch občianskych vojen konečne nastolil mier. Svoju moc
opieral o vojsko – 27 légií strategicky rozmiestnených na hraniciach a vnútrozemí ríše
a rovnaký počet pomocných spojeneckých zborov z podmanených území (dohromady
mala teda Rímska ríša asi 300 000 armádu 150 000 legionárov a 150 000 auxiliárov –
vojakov pomocných zborov z podmanených národov). Za Augustove úspešné výboje
mu bol senátom udelený aj titul imperátor (latinsky „víťazný vojvodca“). Viedol totiž
výbojnú zahraničnú politiku a okrem Egypta pripojil k ríši aj dnešné Rakúsko,
Maďarsko, Švajčiarsko, bývalú Juhosláviu a časť juhozápadného Nemecka. Hranice
Rímskej ríše posunul až za rieky Rýn a Dunaj. Podporoval aj vznik vazalských
barbarských kráľovstiev na hraniciach Ríma - pod vplyvom Ríma tak boli napr. aj
germánske kráľovstvá ako Marobudovo v Čechách alebo Vanniovo na Slovensku.
43
Augustova vláda začala takmer dve storočia trvajúce obdobie rozkvetu Rímskej ríše. Po
celom Stredomorí rástli nové, prosperujúce mestá, stavali sa cesty, latinčina sa stala
spolu s gréčtinou hlavným dorozumievacím jazykom a spojivom medzi rôznorodými
obyvateľmi ríše. Sám Augustus o svojej vláde vo svojom vlastnom životopise napísal:
„Vrahom svojho otca som sa odplatil za ich bezbožný čin zákonným rozsudkom:
vyhnanstvom, a keď zbraňami zaútočili proti štátu, v otvorenom boji som ich dvakrát
porazil. Desať rokov som bol neprestajne členom trojčlennej komisie určenej na
usporiadanie štátnych záležitostí. Štyridsať rokov som bol hlavou senátu. Na základe
návrhu senátu prijali zákon, aby moja osoba bola raz navždy svätá a nedotknuteľná
a aby mi doživotne náležala právomoc tribúna ľudu. Zveľadil som územia všetkých
provincií rímskeho ľudu, v ktorého susedstve žili iba národy neuznávajúce našu moc.
Rozšíril som nadvládu rímskeho ľudu aj na Egypt. Všetok rímsky ľud ma vyhlásil za
otca vlasti. Keď som toto písal, bol som v 76. roku života.“
Rímska ríša za vlády cisára Augusta (27 pred Kr. – 14 po Kr.)
cisár Octavianus Augustus
ÚLOHA 11: Aký systém vlády, ktorý zaviedol Augustus a v čom spočíval? Popíšte
v krátkosti Augustovu vládu...............................................................................................
Obdobie principátu – ranného rímskeho cisárstva (27 pred Kr.-284 po Kr.)
Octavianovou vládou sa začína obdobie rímskeho cisárstva, ktoré môžeme rozdeliť na
dve obdobia. Prvé ranné obdobie cisárstva v rokoch 27 pred Kr. – 284 po Kr. sa
nazýva principát, pretože stále popri cisárovi a jeho aparáte existujú aj republikánske
inštitúcie, hoci mnohé len so symbolickými právomocami.
Počas tohto obdobia sa vystriedali viaceré cisárske dynastie. Prvou bola dynastia
Juliovsko – claudiovská (27 pred Kr.-68 po Kr.) kam patril aj cisár Octavianus (27
pred Kr –14 po Kr.).
Jej ďalším panovníkom bol Tiberius (14–37 po Kr.), ktorý pokračoval v Octavianových
reformách štátu – teda upevňovaní cisárskej samovlády, a to aj za cenu popráv mnohých
republikánsky naladených senátorov. Udržiaval Augustom stanovené hranice ríše – tzv.
Pax Romana (latinsky „rímsky mier“ – diktovaný a zabezpečovaný Rímom a jeho
vojskami) a napĺňal štátnu pokladnicu.
Caligula (37–41 po Kr.), Tiberiov nástupca, vládol ešte viac despoticky ako Tiberius,
napokon bol zavraždený z podnetu senátu, keďže evidentne trpel stále sa stupňujúcimi
duševnými poruchami (paranoja, sadizmus, caesaromania-velikášstvo).
Claudius (41–54 po Kr.) – obnovil poriadok v ríši rozvrátenej Caligulovou šialenou
tyraniou a dobyl počas svojej vlády Bulharsko a väčšinu Británie až po dnešné Škótsko.
44
Nero (54–68 po Kr.) – bol obdobne ako Caligula šialenec, konfiškoval majetok, vyberal
vysoké dane, pretože potreboval peniaze na nákladné hry a výstavbu Ríma, podpálil
Rím, aby získal inšpiráciu k svojej básni, neskôr z tohto požiaru obvinil kresťanov.
Nakoniec proti nemu povstali všetci obyvatelia Ríma i rímske légie a Nero na úteku
spáchal samovraždu. Jeho smrťou sa zároveň skončila aj vláda Juliovsko - claudiovskej
dynastie.
Tiberius
Caligula
Claudius
Nero
Vojaci vo viacerých častiach ríše vyhlásili po Neronovej samovražde svojich veliteľov
za cisárov. Nakoniec po ich vzájomných bojoch zvíťazil vojvodca Flavius Vespanius a
zakladá Flaviovskú dynastiu (69-96 po Kr.): Flavius Vespanius (69–79 po Kr.) –
obnovil kľud a poriadok v ríši a naplnil Neronom vyčerpanú štátnu pokladnicu. Potlačil
aj veľké povstanie Židov v rokoch 66-73 po Kr. v Palestíne.
Vespasianov syn Titus (79–81 po Kr..) – dokončil stavbu najväčšieho rímskeho
amfiteátru započatého už jeho otcom - Kolosea s kapacitou až 70 000 návštevníkov.
Koloseum
Rímske koloseum postavené roku 80 po Kr. sa stalo symbolom veľkosti Ríma. Úvodné
hry pri jeho otvorení trvali 100 dní a bolo pri nich zabitých 5 000 divých zvierat (levov,
slonov...). Dosahuje výšku 57 metrov a po obvode meria 527 metrov. Základy malo
zapustené do hĺbky 9 metrov. Jeho štyri poschodia boli zatienené pred slnkom mohutnou
plátennou strechou. Bolo v ňom 50 000 očíslovaných sedadiel a 80 vchodov na rýchlu
evakuáciu budovy. V strede budovy bola aréna – rovná plocha vysypaná pieskom. Pod
ňou v podzemí boli klietky pre dravú zver, chodby a miestnosti, v ktorých čakali
gladiátori a odsúdenci na svoj „výstup“. Štyri nákladné výťahy postavené na princípe
protiváhy rýchle dopravovali zvieratá do arény. Systém podzemných kanálov umožňoval
napustiť arénu vodou, aby sa v aréne mohli odohrávať aj „naumachie“ – námorné
bitky. Stavali ho zo samých kamenných kvádrov. Pôvodne bolo celé obložené
mramorom a na druhom a treťom poschodí malo 80 arkád ozdobených sochami.
Najbližšie javisku na prvých dvoch poschodiach boli lóže pre cisára a najvyšších
hodnostárov, zvyšné dve na najvyšších poschodiach boli pre pospolitý ľud.
Titov mladší brat a nástupca Domitianius (81–96 po Kr.) – vládol despoticky, dal sa
uctievať ako „Pán a Boh“, prenasledoval senátorov a bohatých občanov kvôli ich
45
majetku, viedol neúspešné boje s Dákmi žijúcimi na území dnešného Rumunska, preto
ho nakoniec zavraždili s jeho vládou nespokojní prétoriáni.
Po Domitianovej smrti prichádza éra resp. dynastia tzv. adoptívnych cisárov (96-192 po
Kr.). Senát zvolil za cisára starého senátora Marca Cocceia Nervu (96-98 po Kr.), a ten,
aby zabezpečil pokoj v ríši a uzmieril légie nespokojné so stareckým cisárom, ešte za
svojho života adoptoval hispánskeho vojvodcu a veliteľa tamojších légií Marca Ulpia
Trájána.
Marcus Ulpius Traianus (98–117 po Kr.) bol najväčší rímsky cisár dobyvateľ: porazil
Dákov (obsadil pre Rím dnešné Rumunsko) a Peržanov (zabral pre Rím ich dŕžavy na
východe Perziu, Médiu, Armeniu, Mezopotámiu, Arábiu), obsadil aj klientské
Bosporské kráľovstvo na Kryme a Rímska ríša tak za jeho vlády dosiahla najväčší
územný rozmach (pod rímskou vládou za Traiana žila takmer tretina starovekého
ľudstva – odhadom od 90 do115 miliónov obyvateľov z vtedajších asi 300 miliónov
ľudí). Bol posledným rímskym cisárom, ktorý viedol úspešné výbojné vojny. Vniesol aj
poriadok do štátnych financií, dal stavať cesty, mosty, podporoval drobných a stredných
roľníkov. Zároveň myslel na bezpečnosť Ríma a dal vybudovať na jeho severnej hranici
reťaz obranných valov, pevností a táborov. Senát ho preto poctil titulom „optimus
maximus“ (latinsky „najlepší a najväčší“).
najväčšia rozloha rímskej ríše za cisára Traiana roku 117 po Kr. (zelená farba - cisárske
provincie s vojskom; oranžová farba – provincie spravované senátom bez vojska)
ÚLOHA 12: Za koho vlády dosiahla Rímska ríša svoj najväčší územný rozsah? Za
pomoci hornej mapky určite najsevernejšie, najjužnejšie, najzápadnejšie
a najvýchodnejšie územia jej ohraničenia..........................................................................
Traianov nástupca Hadrianus (117–138 po Kr..) – dal vystavať tzv. Limes Romanus,
teda pás opevnení, vojenských táborov a strážnych veží na všetkých ohrozených
hraniciach impéria, predovšetkým v Európe na riekach Rýn a Dunaj. Najväčšmi sa
z nich dochoval tzv. Hadriánov val v Británii oddeľujúci Anglicko od Škótska.
Definitívne sa vzdal ďalších výbojov (v čom ho nasledovali všetci ďalší rímski cisári –
hranice ríše už nezväčšovať, ale čo najviac ich zabezpečiť a udržiavať) ako aj
nákladných vzdialených provincií na východe dobytých Traianom (Mezopotámie,
Perzie, Médie, Arménie).
46
Hadriánov nástupca Antónius Pius (138 – 161 po Kr.) sa preslávil svojou zbožnosťou
a láskavosťou – neviedol žiadne vojny a ríša prežívala obdobie pokoja a hospodárskej
prosperity.
červená farba – Rímska ríša v období Vrcholnej republiky (265-133 pred Kr.)
oranžová farba – oblasti pripojené v období Neskorej republiky (133-27 pred Kr.)
žltá farba – oblasti pripojené po Augustových výbojoch (27 pred Kr.-14 po Kr.)
zelená farba – oblasti pripojené cisármi Claudiom (41-54 po Kr.) a Traianom (98-117 po Kr.)
ÚLOHA 13: Ktorý rímsky cisár bojoval v 2. stor. po Kr. na našom území a ako hlboko
do vnútra slovenského územia prenikli jeho vojská?........................................................
Antoninov nástupca Marcus Aurelius (161–180 po Kr.) – „filozof na tróne“ , viedol
úspešné obranné vojny proti Peržanom na Východe a tzv. Markomanské vojny (začali v
roku 166 po Kr.) proti Germánom a Sarmatom na severe ríše. Pri bojoch s Germánmi sa
dostal až hlboko na územie dnešného Slovenska. Jeho posádka zanechala v roku 179 po
Kr. známy nápis na trenčianskej skale. Bolo na ňom vyryté oznámenie: „Víťazstvu
cisárov vojsko, ktoré ležalo v Laugaríciu, 855 vojakov II. Légie. Urobiť dal Marcus
Valerius Maximianus, legát II. Légie pomocnej.“ Ako posledný rímsky cisár udržal
rímske hranice nedotknuté pred náporom barbarov.
rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne
stále tábory 27 rímskych légií po roku 100 po Kr.
Aureliov syn a nástupca Commodus (180–192 po Kr.) bol zhýralec a pre svoju
ukrutnosť a nadmerné pôžitkárstvo a gladiátorskú vášeň a zábavy bol nakoniec
zavraždený prétoriánmi.
47
Vespasianus
Titus
Traianus
Hadrianus
Marcus Aurelius
Podobne ako po Nerovej smrti aj po Commodovom zavraždení nastala rovnaká situácia,
teda boje vojenských veliteľov a správcov provincií o moc, z ktorých napokon vyšiel
víťazne Septimus Severus (193–211 po Kr.), veliteľ dunajských légií. Bol zakladateľom
novej cisárskej dynastie tzv. Severovcov (193–235 po Kr.). Za vlády tejto dynastie zažil
Rím posledné kľudné obdobie svojej existencie.
Septimiov syn a nástupca cisár Caracalla (211-218 po Kr.) sa neúspešne pokúsil
vyriešiť finačné potiaže ríše udelením rímskeho občianstva všetkým slobodným
obyvateľom ríše, aby tak získal viac daňovníkov a naplnil tak prázdnu pokladnicu.
Posledný predstaviteľ severovskej dynastie Alexander Severus (211 – 235 po Kr.) bol
roku 235 po Kr. zavraždený vlastnými vojakmi vo vojenskom tábore na ťažení proti
Peržanom, čo už predznamenalo nastávajúce obdobie vyše 50 ročnej vojenskej anarchie
v rímskych dejinách, kedy sa viacerí vojenskí velitelia súčasne v rôznych častiach ríše
bez ohľadu na senát dávali vyhlasovať za cisárov, bojovali proti sebe či boli nezriedka
vraždení aj vlastnými vojakmi.
Na rímskom cisárskom tróne sa tak v rokoch (235-284 po Kr.) vystriedalo až 28 krátko
vládnucich tzv. vojenských cisárov, z ktorých len jeden – cisár Carinus, zomrel
prirodzenou smrťou (zabil ho blesk), ostatní zomreli v boji alebo boli zavraždení.
Nastala veľká kríza Rímskej ríše, ktorú zhoršovali aj v 3.storočí po Kr. neustále sa
stupňujúce nájazdy barbarských kmeňov – Gótov na severe, germánskych, sarmatských
a skýtskych kmeňov v Podunajsku, Peržanov na východe – na vnútornou krízou
zmietanú ríšu. Krízu hospodárstva spôsobil nedostatok otrokov, ktorých Rimania
tradične získavali z výbojných vojen. Rimania naopak museli svoje územie brániť,
prílev otrokov, na práci ktorých stálo rímske hospodárstvo, zoslabol. Keďže nemal kto
vyrábať, došlo k utlmeniu remeselnej výroby a obchodu, peniaze strácali na hodnote a
ľudia odchádzali z miest na vidiek, aby si zabezpečili živobytie.
ÚLOHA 14: Aké boli príčiny krízy Rímskej ríše v 3. stor. po Kr.?..................................
Obdobie dominátu – neskorého rímskeho cisárstva (284-476 po Kr.)
V roku 284 po Kr. bol armádou za cisára vyhlásený Dioklecián (284 – 305 po Kr.),
ktorý odstránil všetkých vzdoru cisárov a opäť zjednotil a skonsolidoval ríšu. Obdobie
od jeho nástupu vlády až do roku 476 po Kr. sa nazýva neskorou fázou cisárstva, je to
tzv. dominát, lebo cisár bol neobmedzený vládca nad všetkými (lat. „dominus et deus“
– „pán a boh“) a nedelil sa už o moc so žiadnym senátom ani inými hoci aj
symbolickými republikánskymi úradníkmi. Dioklecián bol nadaný vojenskými
schopnosťami a organizačným talentom. Okrem posilnenia moci cisára a hospodárskych
reforiem sa pokúsil aj zreformovať štátnu správu a urobiť ju efektívnejšou a viac
odolnejšou proti možným uzurpáciám moci zo strany veliteľov vojsk či proti vpádom
barbarov. Zaviedol preto systém zvaný tetrarchia – teda cisár mal svojho spoluvládcu Augusta a navyše každý mal svojho už vopred stanoveného nástupcu - Cézara, ktorého
48
si sám vybral. V skutočnosti tak vládli 4 cisári naraz (2 augustovia a 2 cézari) a
nemohlo sa stať, že by bol vyhlásený iný ďalší cisár.
tetrarchia – spravovanie Rímskej ríše štyrmi cisármi
tetrarchovia – štyria vládci
Dioklecián zaviedol i ďalšie územnosprávne reformy, keď rozdelil ríšu na 4 prefektúry,
12 diecéz a 99 provincií. Vojenskou reformou rozdelil rímsku armádu na dve polovice:
na mobilné elitné tzv. comitatétne jednotky a pohraničné tzv. limitné jednotky
a rozdelil ich na menšie jednotky (légie už nemali 5 000 mužov, ale len 1 500, aby
predišiel ambíciám veliteľov na vzbury) čo zefektívnilo armádu i obranu a dalo rímskej
ríši dalších 150 rokov existencie navyše. Celý čas Diokleciánovej vlády vyplnili boje s
barbarskými kmeňmi (Frankami, Alemanmi, Burgundami a.i.) a povstalcami v rôznych
častiach ríše. Na konci svojej vlády Dioklecián rozpútal najväčšie prenasledovanie
kresťanov v histórii, keď ich štyrmi ediktami postupne zbavil osobnej slobody, nariadil
zbúrať ich kostoly, ničiť ich posvätné spisy a nakoniec ich vo štvrtom tzv. krvavom
edikte z roku 304 po Kr. nútil prisahať na štátnych bohov alebo zomrieť, čo si vyžiadalo
životy desiatok tisíc kresťanov. Jeho snaha vykoreniť kresťanstvo však neviedla k
trvalým úspechom, naopak ho len posilnila tým, že vytvorila tradíciu kresťanských
martýrov – mučeníkov. Pokúsil sa aj stanoviť pevné nižšie ceny základných potravín,
no inflácia a čierny trh zhatili jeho zámery. Dioklecián roku 305 po Kr. ako jediný
rímsky cisár v histórii dobrovoľne odstúpil z trónu a žil na dôchodku ako súkromník.
Po Diokleciánovej abdikácii nasledovala opätovná vojna cisárov a vojenských veliteľov
o najvyššiu moc v štáte, ktorá ukázala, že ani Diokleciánom zavedená tetrarchia
nesplnila svoj hlavný účel – zabrániť občianskym vojnám.
ÚLOHA 15: Uveďte, aký systém vlády zaviedol a aké reformy uskutočnil Dioklecián
a s akým úspechom sa stretli pri ich realizácii................................................................
Víťazom občianskych vojen rozpútaných po Diokleciánovej dobrovoľnej abdikácii sa
stal cisár Konštantín Veľký (305-336 po Kr.), ktorý od roku 321 po Kr. vládol v ríši
opäť sám ako jediný cisár. Bol posledným silným rímskym cisárom. Ako prvý začal
využívať na mocenské ciele kresťanstvo – v roku 313 po Kr. Milánskym ediktom
uzákonil kresťanstvo ako povolené náboženstvo.
V edikte sa uvádza: „Ja cisár Konštantín a ja cisár Licinius, sme zvážili všetko, čo slúži
na úžitok a osoh štátu a rozhodli sme sa poskytnúť kresťanom, tak ako aj všetkým
ostatným, slobodnú voľbu nasledovať toho boha, ktorého si želajú, aby nám bolo
božstvo a nebesá, nech sú akékoľvek, naklonené...Okrem toho nariaďujeme, čo sa
kresťanov týka, aby im boli vrátené tie miesta, na ktorých sa predtým zhromažďovali,
bezplatne a neodkladne.“
49
Roku 330 po Kr. vybudoval aj nové hlavné mesto Rímskej ríše na rozhraní Európy a
Ázie na mieste gréckej osady Byzantion – Konštantínopol (dnešný Istanbul). Zaviedol
daňovú reformu, pri ktorej prvýkrát zdanil aj obyvateľov Ríma, čo mu umožnilo
novými stavbami (úchvatný bol najmä obrovský hipodróm uprostred mesta, kde sa
konali závody konských záprahov), na ktorých sa nešetrilo, urobiť z Konštantinopolu
výstavné mesto.
ÚLOHA 16: Čo predstavoval tzv. Milánsky edikt, kto a kedy ho vydal?........................
Niektorí cisári po Konštantínovi si po vzoru Diokleciána naďalej priberali
spoluvládcov. Úplne iný prístup si zvolil roku 395 po Kr. cisár Theodosius, ktorý
rozdelil ríšu krátko pred smrťou na dve časti pre dvoch jeho synov. Na Západorímsku
ríšu – vládol v nej slabomyseľný Honorius, hlavným mestom bola Ravenna (namiesto
Ríma) a úradnou rečou latinčina. A Východorímsku ríšu – vládol v nej maloletý
Arcadius, hlavným mestom zostal Konštantínopol a úradnou rečou bola gréčtina. Od tej
chvíle sa obidve časti vyvíjali oddelene, a na nešťastie pre Rímsku ríšu ako takú, ich
vzťahy boli nezriedka aj vzájomne nepriateľské.
prvý kresťanský rímsky cisár Konštantín
rozdelenie Rímskej ríše roku 395 po Kr. na 2 časti
Medzitým sa v neprospech Ríma zmenila aj medzinárodná situácia. Na ďalekom
čínskom východe sa totiž zo svojich sídiel pohol po roku 375 po Kr. drsný nomádsky
kmeň Hunov, ktorý sa tlačil na západ a vyháňal zo svojich území postupne všetkých, čo
mu stáli v ceste. Západorímska ríša prežívajúca väčšiu hospodársku a politickú krízu
ako Východorímska ríša, sa stala ako slabší článok oveľa väčším terčom stále častejších
útokov germánskych kmeňov, ktoré ustupovali kočovným Hunom. Pokusy zastaviť
tieto útoky a usadiť germánske kmene na rímskom území boli síce čiastočne úspešné,
no zároveň viedli k ovládnutiu rímskej administratívy a armády cudzincami.
Tlak na hranice Západorímskej ríše sa začal stupňovať tzv. „sťahovaním národov“ (4.5.stor. po Kr.), na ktoré sa zmenila húnska migrácia na západ smerom k Rímskej ríši.
Huni v jeho rámci začali tlačiť pred sebou kmene Gótov, ktorí narazili na hranice
Východorímskej ríše. Rimania s nimi podpísali dohodu o spolužití, ale rímsky úradníci
zneužívali ich pozíciu. Preto Góti v počte asi 70 000 mužov zaútočili na
Východorímsku ríšu a v boji porazili rímske vojsko, pričom v nastalom boji v bitke pri
Hadrianopole roku 378 po Kr. zahynul aj cisár Valens so 40 000 mužmi a elitou
rímskych veliteľov a dôstojníkov. Rímske vojsko bolo od tejto katastrofy už prislabé na
obranu ríše, preto si odvtedy rímski cisári už len prenajímali na boj celé germánske
kmene, ktoré formálne bojovali pod rímskymi zástavami. Po čase im ale Rimania
nemali čím zaplatiť, preto sa Germáni obrátili proti nim a zaútočili aj na Itáliu. V roku
410 po Kr. takto pod vedením gótskeho náčelníka Alaricha dobyli a vyplienili aj
mesto Rím. Toto plienenie trvalo tri dni a znamenalo veľký úder pre rímsku psychiku a
50
morálku – „večné mesto“ bolo totiž naposledy dobyté pred viac ako tisíc rokmi pri
galskom vpáde r. 367 pred Kr.
ÚLOHA 17: Čo spôsobilo tzv. sťahovanie národov? A čo tento termín znamená?.........
Poslednou veľkou bitkou a zároveň i posledným veľkým víťazstvom Rímskej ríše bola
roku 451 po Kr. bitka na Katalaunských poliach v Galii, kde proti 160 000 krvilačným
a Európu terorizujúcim Hunom vedených kráľom Attilom bojovala len 40 000 spojená
rímska armáda vedená rímskym generálom Flaviom Aetiom spolu s germánskymi
kmeňmi Vizigótov pod vedením náčelníka Theodoricha, a kmeňmi Frankov, Alanov
a Burgunďanov, ktorej sa v hrdinskom boji, po ktorom zostalo na bojisku 165 000
padlých, podarilo zlomiť útočnú silu Hunov a uchrániť tak väčšinu Európy od ich
drancovania, pričom sám Atilla len o vlások unikol smrti.
bojovní Huni
Vandali drancujú roku 455 po Kr. Rím
posledný rímsky cisár
Romulus Augustulus
Inému germánskemu kmeňu – Vandalom – sa podarilo cez Hispániu preniknúť do
Afriky, kde si založili barbarské kráľovstvo. Odtiaľ podnikli cez Sicíliu výpravu do
Itálie a roku 455 po Kr. po druhý krát vyplienili Rím. Tentoraz po dobu dvoch týždňov.
Západorímski vládcovia sa už nedokázali účinne brániť proti barbarskej presile
obkolesujúcej Západorímsku ríšu zo všetkých strán a nemali dosť síl im ani zabrániť,
aby si na území ríše nezačali zakladať vlastné malé germánske barbarské kráľovstvá.
V roku 476 po Kr. bol za cisára dosadený svojim otcom rímskym patriciom Orestom
mladý Romulus Augustulus, ktorému slúžil aj germánsky náčelník Odoakar. Ten mu
po niekoľkých mesiacoch v tom istom roku vypovedal poslušnosť, jeho otca Oresta
zabil, samého Romula Augustula zosadil z trónu (neskôr ho dal tiež usmrtiť) a symboly
cisárskej moci poslal do Konštantínopolu. Sám sa vyhlásil za vládcu Itálie a
germánskych kmeňov. Tento akt znamenal koniec nielen Západorímskej ríše, ale aj
zánik Rímskej ríše ako takej. Zároveň je to pre väčšinu historikov predel medzi
končiacim starovekom a začínajúcim stredovekom.
Pracovné listy na tematický celok „Slovensko v praveku a susedstve
Rímskej ríše“
(1 hodina)
Slovensko v Praveku
Z obdobia Najstaršieho paleolitu (3 mil.-600 000 pred Kr.) a Starého paleolitu (600
000-250 000 pred Kr.) sa na Slovensku nenašli žiadne nálezy mimo sídlisiek a ohnísk
v Spišskom Podhradí a Vyšných Ružbách, ktoré sú asi 250 až 300 000 rokov staré.
51
Z obdobia Stredného paleolitu (250 000-40 000 rokov pred Kr.) sa na Slovensku
dochovali pästné kliny, hroty, škrabadlá a nože človeka druhu Homo Sapiens. Z jeho
kostrových pozostatkov sa u nás dochovala čelová kosť mladej neandertálskej ženy zo
Šale, no vôbec najznámejším a svetovo unikátnym „kostrovým“ nálezom je travertínový
odliatok lebky – mozgovne Neandertálca z Gánoviec pri Poprade.
človek neandertálsky
Bečov I v Čechách, rekonštrukcia objektu zo stredného paleolitu
Z obdobia Mladého paleolitu (40 000-8000 rokov pred Kr.) je najznámejším nálezom
u nás soška pravekej ženy z mamutieho kla s výraznenými znakmi plodnosti (široké
boky, lono a veľké prsia) z Moravian nad Váhom pri Piešťanoch zhotovená človekom
druhu Homo Sapiens Sapiens, ktorá ja známa aj ako tzv. „Moravianska Venuša“. Jej
vek sa odhaduje asi na 22 800 rokov.
Košice-Barca, rekonštrukcia mladopaleolitického táboriska
Moravianska Venuša
ÚLOHA 1: Na základe hore uvedených obrázkov skúste v krátkosti popísať život ľudí
v starom, strednom a mladom paleolite na našom území................................................
Z obdobia Mezolitu (8 000-5000 pred Kr.) sa na Slovensku nedochovali žiadne nálezy.
Z obdobia Neolitu (5 000-3200 pred Kr.) máme už doklady o najstaršom roľníckom
osídlení juhozápadného a východného Slovenska Ľudom kultúry s lineárnou
keramikou, ktorý už asi žil aj v monogamných rodinách (jednotlivé časti domov majú
totiž samostatné ohniská) a svojich mŕtvych pochovával v skrčenej polohe (tzv. „hroby
skrčencov“). Popri ľude kultúry s lineárnou keramikou zasahovali na územie Slovenska
z okolitého územia i kultúrne okruhy: Bukovohorská, Želiezovská, Lengyelská
a Polgárska.
Čičarovce-hrob „skrčenca“
neolitická keramika
52
dlhé neolitické domy náhrdelník-eneolit
V období Eneolitu (3 200-1900 pred Kr.) sa aj na Slovensku objavujú prvky
patriarchátu a popri dovtedajšom prevažujúcom kostrovom pochovávaní aj žiarové
pochovávanie a hroby pod mohylami (kde sú pochovávaní významní členovia
spoločenstva, predovšetkým náčelníci patriarchálnej rodiny, ktorí sú vykonávateľmi aj
prvých kultov). Vtedajší ľudia prichádzajú na techniku tavenia kovov (zliatím medi
a cínu vzniká bronz, ktorý sa opracúva a tvaruje ľahšie ako kameň a dajú sa z neho
vyrobiť aj účinnejšie a zložitejšie nástroje a zbrane, a to všetko pri pomerne nízkych
teplotách). Objav dreveného radla ťahaného dobytkom umožňuje nadprodukciu
potravín, vzniká výmena tovarov a spolu s ňou aj konflikty medzi spoločenstvami na
rôznej hospodárskej a sociálnej úrovni.
ÚLOHA 2: Aké civilizačné vynálezy a výdobytky sa začali používať na Slovensku
v období neolitu a eneolitu?................................................................................................
V období Staršej doby bronzovej (1900-1500 pred Kr.) sa na Slovensku budujú
sídliská na vyvýšených, strategicky výhodných miestach, ktoré sa dali opevniť. Vzniká
nová vrstva bojovníkov, ktorá ochraňuje ostatných obyvateľov, a menšia vrstva
špecialistov – kovolejárov. Najznámejšími kultúrami tohto obdobia boli Maďarovská
a Otomanská.
rekonštrukcia domov kultúr staršej doby bronzovej na Slovensku (maďarovskej a otomanskej)
V období Strednej doby bronzovej (1500-1250 pred Kr.) sa na Slovensku rozširujú
Mohylové kultúry a Kultúry popolnicových polí.
V období Mladšej a Neskorej doby bronzovej (1 250-700 pred Kr.) sa na Slovensku
budujú silné opevnené hradiská vojenského, správneho, výrobného a náboženského
charakteru. Rozvíja sa v nebývalej miere spracúvanie kostí a parohov a tkanie textílii.
Okrem kovolejárstva sa rozvíjajú aj rôzne iné techniky spracúvania kovov ako tepanie,
nitovanie a výroba drôtu. Nálezy zbraní a šperkov v bohatých hroboch poukazujú už na
výraznejšiu sociálnu diferenciáciu spoločnosti. Najznámejšou pôvodnou kultúrou tohto
obdobia na Slovensku je Lužická kultúra charakteristická žiarovým pochovávaním.
Brno-Obřany, hradisko Podolskej kultúry
z neskorej doby bronzovej
rekonštrukcia domu zo strednej doby bronzovej
53
ÚLOHA 3: Na základe hore uvedených obrázkov, fotografií a textu skúste v krátkosti
zhodnotiť kvalitu života človeka v dobe bronzovej a porovnajte ju so životom dnešného
človeka................................................................................................................................
Pre Staršiu dobu železnú – tzv. Halštatskú (700-400 pred Kr.), nazvanú tak podľa
náleziska Hallstatte pri Salzburgu v Nemecku, je charakteristická pokračujúca výrazná
sociálna diferenciácia obyvateľstva vo výbave hrobov, pričom oddelenie kmeňových
náčelníkov od ostatného obyvateľstva vidieť aj na sídliskách: objavujú sa centrálne
opevnené osady obklopené poľnohospodárskymi usadlosťami (napr. Molpír pri
Smoleniciach, kde sa stretávame aj s kultovým ľudožrútstvom – antropofágiou = viera,
že zjedením príslušného orgánu mŕtveho, prejde na konzumenta jeho sila). Rozvíja sa
ťažba železa.
Liptovská Mara, rekonštruované obydlie-halštad
Molpír-hradisko kalenderberskej
kultúry-doba halštadská
Z mladšej doby železnej – tzv. Laténskej (400 pred Kr.-zmena letopočtu), nazvanej
tak podľa náleziska La Tene vo Švajčiarsku, poznáme už i mená etník žijúcich na území
Slovenska: Boli to predovšetkým Kelti (Kotíni, Osi, Búri, Bojovia, Tauriskovia), ktorí si
v dolných povodiach riek Ipľa, Hronu, Žitavy a Nitry podrobili pôvodné obyvateľstvo
a stavali tu „mestá“ – oppidá, z ktorých najvýznamnejšie boli v Bratislave, Plaveckom
Podhradí a Devíne. Kelti tu razili mince s nápismi Biatec a Nonnos (boli to asi mená
ich panovníkov, keďže sa najčastejšie vyskytovali mince s nápisom Biatec, dnes sú tieto
mince známe aj ako tzv. „biateky“) a rozvíjali obchod. Boli aj dobrými hutníkmi
a kováčmi, v poľnohospodárstve zaviedli železné radlice, kosy a rotačné mlynčeky,
ktoré používali na mletie zrna.
Liptovská Mara rekonštrukcia brány-doba laténska
rekonštrukcia keltskej chatydoba laténska
Na území stredného Slovenska porazili Keltov Dákovia, ktorí pod vedením kráľa
Burebistu prišli z Potisia a podmanili si tunajšie obyvateľstvo, čo dokazujú aj osady so
zmiešaným keltsko-dáckym obyvateľstvom v povodí Nitry a Hrona. Zničili aj hlavné
keltské oppidum v Bratislave, centrom Dákov bola pravdepodobne Nitra.
ÚLOHA 4: Na základe hore uvedených obrázkov, fotografií a textu charakterizujte
spôsob života Keltov na Slovensku....................................................................................
54
Slovensko v susedstve Rímskej ríše
V rokoch 6-9 pred Kr. pri presune niektorých germánskych kmeňov zo západnej do
strednej Európy, zničili germánske kmene Markomanov a Kvádov pod vedením
náčelníka Marobuda zvyšky keltskej ríše Boiohemum s centrom na území dnešných
Čiech. Markomani sa následne usadili na území Čiech, na územie dnešného Slovenska
prišli a usadili sa Kvádi, vytlačiac zo Slovenska tamojších Keltov. Ako ukazujú
archeologické nálezy na Slovensku, Germáni (Kvádi) žili na našom území až do
5.storočia po Kr. v opevnených drevených dedinách a kultúru mali v porovnaní
s predchádzajúcimi Keltmi len veľmi jednoduchú, načo poukazujú aj veľmi chudobné
pohrebiská. Marobud si podľa rímskych historikov utvoril na území dnešných Čiech
a Slovenska mocnú germánsku ríšu schopnú postaviť do boja až 4 000 jazdcov a 70
000 pešiakov. Rímskemu cisárovi Augustovi (27 pred Kr.-14 po Kr.) trpiacemu
v blízkosti rímskych hraníc len malé vazalské kráľovstvá (v duchu rímskej pohraničnej
politiky tzv. „Rímskeho mieru“ – lat. Pax Romana, teda mieru výhodného
a diktovaného Rímom) a nie veľké ríše, sa Marobudovo kráľovstvo stalo nepohodlným
a rozhodol sa ho rozvrátiť.
germánsky kniežací dvorec z Nemecka
pôdorys germánskej chaty, Bratislava-Dúbravka
V rokoch 6-9 po Kr. preto obrovská rímska armáda pozostávajúca z vyše 15 légií (i s
pomocnými zbormi takmer 150 000 mužov) pod vedením samotného Augustovho
nevlastného syna a budúceho nástupcu generála Tiberia Claudia Nera vyrazila z juhu
Rímskej ríše proti Marobudovi a pri postupe na sever lámala odpor tamojších
obyvateľov zaberajúc a včleňujúc do Rímskej ríše všetky územia, ktorými prechádzala.
Tak na území dnešného Rakúska zriadili Rimania provinciu Noricum a na západnom
území dnešného Maďarska a Chorvátska zriadil Tiberius provinciu Panóniu. Následne
Rimania prekročili Dunaj a roku 6 po Kr. prvý krát vstúpili na územie Slovenska, aby
zaútočili na Marobuda opevňujúceho sa na území Čiech z východu. Obrovské povstanie
Rimanmi podrobených kmeňov v Panónii, ktorého sa zúčastnilo niekoľko stotisíc
obyvateľov, však prinútilo Tibéria k návratu zo Slovenska do Panónie a jeho pacifikácii,
ktorá sa pretiahla až do roku 9 po Kr.. Rimania sa potom rozhodli zničiť Marobudovu
ríšu zvnútra – diplomaticky.
Vnútorné rozpory v Marobudovej ríši (podnecované práve rímskym zlatom
a diplomatmi v duchu rímskej zahraničnej politiky Divide et impera! lat. „Rozdeľuj
a panuj!“) viedli napokon okolo roku 19 po Kr. k Marobudovmu pádu a onedlho aj
k pádu jeho nástupcu Katvalda (asi roku 21 po Kr.), po čom sa niekdajšia mocná
germánska ríša rozpadla a prestala byť pre Rimanov hrozbou.
Z Marobudových a Katvaldových Rimanmi presťahovaných vojenských družín vzniklo
potom na juhozápadnom Slovensku malé vazalské germánske kráľovstvo (slúžilo
Rimanom ako nárazníkový štát proti odbojným germánskym kmeňom), ktorého kráľom
ustanovili Rimania Kváda Vannia. Ten na tomto území vládol v rokoch 21-51 po Kr.
Podľa rímskeho historika Tacita sa Vanniovo kráľovstvo nachádzalo na juhozápadnom
Slovensku, za Dunajom medzi riekami Morava a Váh. Vannius využil to, že cez jeho
územie viedla prastará obchodná Jantárová cesta, ochraňoval obchodníkov putujúcich
po tejto ceste a vyberal za to primerané poplatky. Hranice svojho kráľovstva navyše
55
dobre opevnil pevnosťami na vyvýšených miestach a opevnenými bodmi. Počas
tridsiatich rokoch vlády sa mu podarilo nahromadiť obrovský majetok, ktorý vyvolával
závisť u nepriateľov, no i u najbližších príbuzných. V roku 50 po Kr. preto proti nemu
zaútočili jeho vlastní synovci Vangio a Sido a pripravili mu trpkú porážku. Vannius sa
uchýlil pod ochranu Ríma, ktorý mu poskytol územie v Panónii, v oblasti Neziderského
jazera, kde aj zomrel. Tzv. „Vanniovo kráľovstvo“ je vlastne prvým „štátnym
útvarom“ na území dnešného Slovenska.
ÚLOHA 5: Na základe horeuvedeného textu porovnajte Marobudovo a Vaniovo
kráľovstvo, ich vznik a zánik a zhodnoďte aj ich význam pre Slovensko.........................
Po roku 93 po Kr. Rimania posúvajú svoju severnú hranicu v rámci Rímskeho limitu až
k Dunaju. Na niektorých miestach ho aj prekročili, takže časť Slovenska sa stala
súčasťou Rímskej ríše. Bol to najmä pomocný rímsky vojenský tábor Gerulata
(dnešné Rusovce) a predsunuté rímske oporné body: Devín, bratislavský hradný
kopec a Iža pri Komárne. Dôležitú úlohu v ochrane hraníc a zásobovaní mala aj rímska
dunajská flotila.
rímsky kastel v Iži pri Komárne
rímsky tábor Kelemantia (Iža pri Komárne)
V rokoch 166-167 po Kr. vtrhli do naddunajských teritórií germánske kmene
Longobardov a Herulov prichádzajúce zo severu, ktoré v spojení so Sarmatmi pobúrili
proti Rimanom Markomanov i Kvádov a vyvolali opätovné protirímske povstanie
domácich kmeňov i v Panónii. Germáni sa zmocnili i rímskych provincií Raetia,
Noricum a dostali sa až do severnej Itálie. Vypukli tak Markomanské vojny (168-180
po Kr.). Obranu Rimanov komplikoval aj mor, ktorý v masovom meradle vypukol v ich
vojsku. Rímske vojská, ktorým osobne velil cisár Marcus Aurelius (161-180 po Kr.),
však počas ťažkých bojov vytlačili postupne Germánov z obsadených rímskych
provincií a prešli do protiútoku na územia „barbarov“, ktoré „zabezpečovali“ ich
vyľudňovaním – „ohňom a mečom“. Počas bojov obsadili rímske vojská roku 172 po
Kr. i južné Slovensko a postupne prenikali aj do severnejšie položených slovenských
údolí. V tomto čase niekde na dolnom toku Hrona napísal Marcus Aurelius aj prvú
kapitolu svojej filozofickej knihy Hovory k sebe samému, ktorá je tak prvou knihou
vôbec napísanou na území dnešného Slovenska. Roku 173 po Kr. zvíťazili Rimania vo
veľkej bitke nad Markomanmi a Kvádmi niekde na Slovensku, pričom k týmto bojom
sa viaže aj príbeh o „zázračnom daždi“, ktorý si vraj modlitbou vyprosil kresťanský
vojak, keď sa vysmädnuté rímske vojsko obkľúčené barbarmi ocitlo v tiesni.
Dokladom najsevernejšieho pobytu rímskych vojsk na území strednej Európy – na
území Slovenska – je aj rímsky nápis na dnešnej trenčianskej hradnej skale
z prelomu rokov 179-180 po Kr., ktorý dal na počesť rozhodujúceho víťazstva
Rimanov nad Markomanmi a Kvádmi vytesať Marcus Valerius Maximianus – legát
(veliteľ légie) II. Pomocnej légie z Aquinca, keď s 855 mužmi táboril pri
najvzdialenejšej rímsko-barbarskej obchodnej osade – (oppidum) s názvom Laugaricio
na mieste dnešného mesta Trenčín. Laugaricio bolo zaznamenané aj na vtedajšej mape
sveta vypracovanej alexandrijskými učencami v gréckom znení ako Leukaristos.
Trenčiansky nápis je dochovaný dodnes. Nápis znie: „Na počesť víťazstva cisárov
(termín „cisárov“ je tam použitý preto, lebo Marcus Aurelius si totiž ako prvý rímsky
56
cisár vybral už aj spoluvládcu – Lucia Vera a tak vlastne Rímskej ríši až do Verovej
smrti roku 169 po Kr. vládli dvaja cisári) a vojska, ktoré v počte 855 mužov zimovalo
v Laugariciu, dal zhotoviť Valerius Maximianus, legát II .pomocnej légie.“
Po víťazných vojnách s „barbarmi“ bol na rímskej hranici na Dunaji vyše 150 rokov
kľud, až kým okolo roku 350 po Kr. množiace sa nájazdy barbarov na rímske územie
nevyvolali zosilnenú stavebnú činnosť na rímskom limite. Svojvoľné budovanie
rímskych predsunutých táborov hlboko na území Kvádov (v dnešnom Cíferi
a Milanovciach) však narazilo na odpor barbarských kmeňov. Roku 374 po Kr. preto
Kvádi v spojení so Sarmatmi zaútočili na Panóniu, no po príchode rímskych vojsk na
čele s cisárom Valentiniánom (364-375 po Kr.) sa Germáni radšej vyhli otvorenému
boju a stiahli sa do horských dolín na Slovensku. Cisár Valentinián (po Marcovi
Aureliovi druhý a posledný rímsky cisár, ktorý prenikol na územie Slovenska)
uskutočnil posledný pokus udržať stredodunajskú rímsku hranicu obnovovaním
pevností, no zomrel skôr, ako sa mu to podarilo, keď dostal mozgovú porážku
v Brigetiu roku 375 po Kr. počas rokovaní s poslami Kvádov a Sarmatov (údajne ho
k porážke dohnali po veľkom rozčúlení prehnané a drzé požiadavky barbarov). Po jeho
smrti uzavreli Rimania obojstranne výhodný mier, po ktorom už rímske vojská na
územie Slovenska viac nevkročili.
ÚLOHA 6: Mená ktorých dvoch rímskych cisárov sú späté s územím Slovenska?
A v akých súvislostiach? O čom vypovedá rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale?..
V 5.storočí po Kr. sa celkový úpadok Rímskej ríše prejavil ústupom rímskych posádok
z Panónie. Pri nadchádzajúcom období tzv. „sťahovania národov“ (4.-7.stor. po Kr.)
vyznačujúcom sa rozsiahlymi presunmi obyvateľstva celého neskoroantického sveta
Kvádi na začiatku 5.stor.po Kr. opúšťajú územie Slovenska a spolu s Vandalmi smerujú
na západ. Po krátkom – prechodnom pobyte ďalších germánskych kmeňov (Gotov,
Ruigov a Herulov) na území Slovenska prichádzajú na naše územie aj prvé vlny
slovanského obyvateľstva. O bližšom vývoji na území Slovenska v tomto období sa
však neskoroantické pramene nezmieňujú. Na východnom Slovensku sa prvé slovanské
osídlenie predpokladá už na prelome 4.a 5.stor. po Kr., južné a západné Slovensko
osídlili Slovania neskôr.
Kresťanstvo ako most ku stredovekej vzdelanosti a kultúre
(1 hodina)
Kresťanstvo vzniklo v dnešnom Izraeli a Palestíne na prelome letopočtov. V prvých
storočiach nášho letopočtu sa rozšírilo v Rímskej ríši a roku 313 po Kr. bolo milánskym
ediktom rímskeho cisára Konštantína Veľkého zrovnoprávnené s ostatnými cirkvami.
Kresťania však boli prvé tri storočia po Kr. rímskou štátnou mocou prenasledovaní,
skrývali sa v katakombách alebo žili ako pustovníci. Potom, čo sa v Európe po zániku
Rímskej ríše vytvorili v 5. a 6. storočí germánske kráľovstvá, bolo v nich prijímané
kresťanstvo. V 6. storočí sa vytvoril na území Itálie aj Pápežský štát – sídlo
najdôležitejšieho – rímskeho biskupa – pápeža. Najvýznamnejším pápežom bol Gregor
I. Veľký. Zaslúžil sa o vytvorenie pápežskej kancelárie, vytvoril aj cirkevný chorál.
Nazýval sa "sluha sluhov božích."
V slovanských štátoch Európy bolo kresťanstvo prijímané až v 9.-10. storočí.
Roku 1054 sa odohrala tzv. východná schizma (rozkol). Kresťanstvo sa ňou rozdelilo
na dve viery – západnú (katolícku) a východnú (pravoslávnu) cirkev.
Pápež Gregor VII. bol za zásadné oddelenie cirkevnej moci od svetskej moci. Vznikol
tak spor v Svätej ríši rímskej o vymenúvanie biskupov. Nazýva sa boj o investitúru.
57
Skončil roku 1122 kompromisným Wormským konkordátom, ktorý znamenal, že
biskupov síce menoval pápež, ale až po predbežnom súhlase panovníkov.
Ďalší pápež Inocent III. sa považoval za svetovládneho pápeža, ktorému majú byť
podriadení všetci svetskí i duchovní vladári:
„My pápeži sme určení Bohom k tomu, aby sme vládli všetkým národom a ríšam. Tak
ako mesiac dostáva svoje svetlo od slnka, tak kráľovská moc dostáva svoj leska a
autoritu od pápeža!“
Pápež Gregor VIII. je známy reformou starého - juliánskeho kalendára v Európe, keď
zaviedol roku 1582 dodnes platný a presný tzv. gregoriánskeho kalendára.
Roku 1309 Filip IV. Pekný, francúzsky kráľ, premiestnil sídlo pápeža z Ríma do
francúzskeho Avignonu kvôli jeho sporom s vtedajším pápežom Bonifácom. Roku 1378
tak nastala západná schizma, keď jeden pápež sídlil v Avignone, druhý v Ríme. Bol
zvolaný preto cirkevný snem - koncil, ktorého úlohou bolo vyriešiť tento problém.
Nastolené však na ňom bolo trojpápežstvo, lebo keď bol zvolený namiesto predošlých
dvoch nový pápež, tí dvaja odmietli odstúpiť. Tento problém sa vyriešil až zvolením
úplne nového pápeža Martina V. roku 1517. Tou dobou však už naplno prepukla
v Európe reformácia Martina Luthera.
ÚLOHA 1: Na základe hore uvedeného textu skúste v krátkosti popísať vývoj
kresťanstva v stredoveku.....................................................................................................
Stredovek vytvoril kultúru, ktorá bola diametrálne iná ako predošlá, antická, kultúra.
Tento nový typ kultúry však nachádzal v staroveku inšpirácie a množstvo podnetov
preberá aj od šíriaceho sa kresťanstva. Hlavným tvorcom stredovekej kultúry počas
celého obdobia bola katolícka cirkev.
Do tvorby kultúry sa len sporadicky a postupne zapájalo aj meštianstvo a svetská
šľachta. Stredoveká kultúra vychádzala z Písma svätého, a jej tvorcami a šíriteľmi boli
kňazi. Títo kňazi vytvorili na základe Biblie aj prvé ucelené cirkevné myslenie, ktoré
dostalo pomenovanie patristika. Myšlienky patristiky sa stali základom učenia a
autority katolíckej cirkvi. Úlohou patristiky bolo vytvoriť jednotný výklad svätého
písma – systém dogiem.
Najvýznamnejším predstaviteľom patristického myslenia bol Aurelius Augustinus.
Tvrdil, že človek je od prirodzenosti neschopný dobrých skutkov, s výnimkou
niektorých jedincov, ktorých Boh predurčil k spaseniu. Významnými sú aj jeho názory
o boji dvoch ríš – boží štát a ľudský štát. Na konci vekov sa súboj týchto ríš skončí
víťazstvom božieho štátu a návratom Ježiša Krista. Známym sa stal aj vďaka svojim
výrokom ako napr.: „Stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, pokiaľ
nespočinie v Tebe.“ alebo „Miluj a rob čo chceš.“ či „Túžim poznať Boha a dušu, nič
viac. Nič!“
ÚLOHA 2: Uveďte, kde hľadala stredoveká kultúra svoje inšpirácie a kto bol jej
hlavným šíriteľom? Čo to bola patristika?........................................................................
Rannostredoveká vzdelanosť
Katolícka cirkev spočiatku odmietala vzdelanie, ktoré vytvoril svetský neskorý Rím.
Potreba ovládať čítanie a písanie sa zvyšuje až šírením kresťanstva od 4. storočia.
Vzdelanie na začiatku stredoveku šírili jedine prví európski mnísi – Benediktíni a ich
sieť mestských, kláštorných a biskupských škôl. Zakladateľom rádu bol roku 529
Benedikt z Nursie. Regule jeho rádu sa stali vzorom pre všetky ostatné mníške rády
a ich hlavným krédom bolo „ora et labora“ (modli sa a pracuj):
58
„Predovšetkým ono zlo (súkromné vlastníctvo) musí byť z kláštora vytrhané aj
s koreňmi. Nech sa nikto neopováži bez opátovho rozkazu čokoľvek dávať alebo
prijímať alebo vlastniť ako súkromný majetok, a to rozhodne nič, žiadnu knihu, žiadnu
tabuľku...skrátka bezpodmienečne nič, lebo mnísi nemôžu slobodne nakladať ani so
svojím telom, ani so svojou vôľou... Nečinnosť je nepriateľom duše. Preto sa ukladá
bratom za povinnosť, aby sa v určitom čase zaoberali ručnou prácou, pravdaže na
druhej strane...čítaním kníh preniknutých božím duchom...Od veľkonočnej nedele až do
14. septembra majú bratia konať potrebné práce od rána, po rannej pobožnosti až do
desiatej hodiny dopoludnia. Od desiatej do dvanástej sa majú venovať čítaniu....Ak to
vyžadujú okolnosti alebo chudoba aby bratia zberali úrodu z polí, nesmejú sa preto
zarmucovať, lebo vtedy sú skutočnými mníchmi, ak žijú z práce svojich rúk, tak ako to
robili naši otcovia a apoštoli... Od 14. septembra po začiatok pôstneho obdobia nech sa
zaoberajú až do ôsmej hodiny dopoludnia čítaním. Potom sa majú modliť a až do tretej
hodiny odpoludnia vykonávať im zverené práce.... V dňoch pôstu má každý dostať
z knižnice knihu a tú celú prečítať. Chorým a starším dať takú prácu, aby nezostávali
v nečinnosti, ale aby ich ani nepodlomila ťažkosť práce.“
Základom stredovekého vzdelania bolo zvládnutie siedmich slobodných umení. Tieto
umenia (vedy) sa delili do dvoch skupín: 1) trivium, do ktorého patrila gramatika,
rétorika a dialektika, 2) kvadrium tvorila aritmetika, geometria, astronómia a hudba.
Až po zvládnutí všetkých siedmich vied sa študenti mohli venovať vrcholu stredovekej
vzdelanosti – teológii. Na šírení vzdelanosti sa vo veľkej miere podieľali knižnice a ich
skriptóriá (miestnosti, v ktorých sa ručným prepisovaním vyrábali knihy), z ktorých
boli najvýznamnejšie kláštorné. Knižnice uchovávali náboženskú literatúru ale
najrozsiahlejšie fondy knižníc uchovávali aj svetskú literatúru.
Sedem slobodných umení Aurelius Augustinus (sv. Augustín)
kláštorné skriptórium
ÚLOHA 3: Na základe textu regulí rádu Benediktínov sformulujte svoj názor na
kvalitu denného života benediktínskeho mnícha v stredoveku..........................................
Rannostredoveké umenie
Hlavnú inšpiráciu čerpalo z antiky. Prvými prejavmi tejto inšpirácie sú katakomby
(miestnosti v podzemí rímskych miest, kde sa ukrývali prví kresťania pred
prenasledovaním). Charakteristikou celého stredovekého umenia je symbolizmus.
Architektúra sa vyvíja naplno až po milánskom edikte. Skoro jedinými stavebnými
pamiatkami sú kostoly. Najbežnejšie boli jednoloďové kostoly - malé, vidiecke
kostolíky obdĺžnikového tvaru ukončené polkruhovitým výklenkom. Menším typom
kostolov boli rotundy malé stavby kruhového pôdorysu. Väčším typom kostolov bola
bazilika – trojloďový kostol s dvoma vežami a najväčším katedrála - veľký chrám pri
biskupskom sídle.
Prvým architektonickým slohom stredoveku je románsky sloh, nazvaný tak podľa
stavebného štýlu Rimanov, od ktorého si bral vzor. Najcharakteristickejším znakom sú
silné mohutné múry. Svetlo do chrámov prenikalo cez typické malé, polkruhovito
59
zaoblené okná. Súčasťou fasád, ale aj vnútorného priestoru bola bohatá farebná
výzdoba. Samotný rozvoj stredovekého umenia začína na konci 8. storočia a je spojený
s nástupom karolínskej renesancie vo Franskej ríši. Táto renesancia sa prejavila aj v
oblasti vzdelania, kde sa zavádza nový, jednoduchší typ písma – tzv. karolínska
minuskula – malé písmená latinskej abecedy, ktoré Rimania nepoznali, lebo používali
len veľké písmená.
ÚLOHA 4: Prečo sa rannostredoveká architektúra nazýva románska? Vymenujte jej
základné znaky.Objasnite aj termíny: katakomby, bazilika a katedrála...........................
Kultúra vrcholného a neskorého stredoveku
Prelom 11. a 12. storočia charakterizujú veľké sociálne zmeny, ktoré sa prejavujú najmä
v rozvoji obchodu a miest, ktoré tieto zmeny zároveň vyvolávajú. Ďalším dôležitým
fenoménom rozvoja stredovekej kultúry je vznik a budovanie centralizovaných
monarchií. Cirkev aj naďalej vlastní monopol na tvorbu kultúry a šírenie vzdelanosti.
Učiteľmi sú stále kňazi a mnísi, pričom najaktívnejšími cirkevnými rádmi sú v tomto
smere dominikáni a františkáni, ktorí tak vystriedali benediktínov.
Rád Františkánov založil roku 1209 František z Assisi. Bol to žobravý rád, ktorý si
živobytie zabezpečoval z darov veriacich. Jeho poslaním bolo hlásať Božie slovo a
vzdelanostnú osvetu medzi jednoduchým ľudom.
Rádu Dominikánov sa podarilo okrem školstva ovládnuť aj inkvizíciu (úrad na
ochranu viery). Tento Rád bratov kazateľov založil ešte v roku 1215 Dominik Guzmán
ako žobravú mužskú rehoľu, ktorej hlavnou úlohou malo byť spovedanie veriacich,
šírenie vzdelania a boj proti kacírskym katarom (heretikom z južného Francúzska).
Dominikáni neboli viazaní na žiaden kláštor a mali žiť v absolútnej chudobe, len z
almužien. Každý člen radu získal výborné teologické vzdelanie. Od dominikánov ani
františkánov sa nevyžadovala fyzická práca.
ÚLOHA 5: Ktoré rehole šírili vzdelanosť v stredoveku? Uveďte rozdiely medzi
nimi.....................................................................................................................................
Správa štátu alebo mesta si vyžadovala vzdelaných úradníkov, čo zvyšovalo potrebu
rozširovania aspoň základného vzdelania. Pod týmto tlakom sa vzdelávanie presúva z
jednotlivých typov cirkevných škôl a kláštorov do mestských (svetských) škôl. Zároveň
vzniká aj nový pohľad na okolitý svet – scholastika, ktorý postupne vytláčal patristiku.
Hlavnou úlohou scholastiky bolo systém cirkevných dogiem (ktoré dotvorila patristika)
filozoficky podložiť – vysvetliť. Ústrednou postavou scholastiky sa stal dominikánsky
mních Tomáš Akvinský, ktorý sa snažil nájsť správny pomer medzi vierou a rozumom.
Jeho prínos je viditeľný aj v tom, že jeho filozofia – tomizmus - sa stala oficiálnou
filozofiou katolíckej cirkvi až dodnes.
Tomáš Akvinský (sv. Tomáš)
univerzita v Bologni – poslucháreň anatómie
60
Univerzity
Vznik univerzít bol novým prvkom stredovekej kultúry a zároveň jedným
z najvýznamnejších prínosov stredoveku. Univerzity dostali svoje pomenovanie preto,
lebo poskytovali úplné, teda univerzálne vzdelanie. Stredovekú univerzitu tvorili štyri
fakulty: 1) artistická, ktorá sa zameriavala na zvládnutie filozofického výkladu sveta, 2)
právnická, 3) lekárska a 4) teologická.
Len univerzity mohli svojim študentom udeľovať akademické tituly. Rozoznávali sa tri
základné stupne: bakalár, magister a doktor, ktoré boli uznávané vo všetkých krajinách
Európy a na všetkých univerzitách bez rozdielu. K najvýznamnejším právam univerzít
patrila ich správna a právna autonómia. Najznámejšími univerzitami vrcholného
stredoveku boli univerzity v Padove, Salerne, Bologni, Paríži, Oxforde a Cambridge.
Najbližšou univerzitou k Slovensku, ktorá sa tešila tiež veľkej prestíži bola univerzita v
Prahe, ktorú založil v roku 1348 Karol IV.
ÚLOHA 6: Popíšte štruktúru a funkcie univerzít v stredoveku. Vymenujte najznámejšie
z nich...................................................................................................................................
Rytierska kultúra
Rytierska kultúra vzniká ako svetský typ kultúry, ktorá bola prispôsobená potrebám
šľachty a svetskému životu. Vyvíjala sa od 12. storočia na dvoroch svetských feudálov,
najmä z južného Francúzska. Jej základom bolo zvládnutie dvorného správania sa, ktoré
bolo určované prísnymi pravidlami. Nositeľmi tejto kultúry boli rytieri – šľachtici ale
aj neurodzení muži, ktorí získali rytiersky titul na základe svojich zásluh po pasovaní.
Rytieri museli v každodennom živote dodržiavať mnoho príkazov, podľa ktorých mali
byť zbožní, statoční, verní svojmu pánovi, mali ochraňovať slabých, vdovy a siroty.
ÚLOHA 7: Popíšte hlavné prvky rytierskej kultúry.........................................................
Umenie vrcholného stredoveku
Toto umenie sa označuje najmä ako gotická kultúra, ktorá vzniká v 12. storočí a v
Nemecku a strednej Európe existovala až do začiatku 16. storočia. Pomenovanie dostala
až od humanistov, ktorí ju vnímali ako umenie a kultúru barbarských Gótov, ako
barbarskú neantickú kultúru.
gotická katedrála v Miláne
gotický portál chrámu sv. Víta v Prahe
Najcharakteristickejším architektonickým znakom je rebrová klenba, tenké múry s
výrazným vonkajším oporným systémom, ktorý plnil aj estetickú funkciu. Stavby boli
oproti románskemu slohu vyššie, pričom výška bola symbolom pre smer, ktorým sa
majú ľudia uberať, pre smer k Bohu. Neodmysliteľným znakom sú štíhle vysoké okná
zakončené lomeným oblúkom. Spomenuté znaky sú viditeľné v cirkevnej, ale aj
svetskej architektúre. Z architektúry sa gotika presunula aj do maliarstva a sochárstva.
Gotické obrazy a sochy sú ľahko rozpoznateľné svojou štíhlosťou a esovitým
61
prehnutím. Na rozdiel od románskeho umenia, tváre postáv majú individuálne rysy a
umelci sa snažia zachytiť a znázorniť aj psychický stav svojich objektov.
ÚLOHA 8: Prečo sa architektúra vrcholného stredoveku nazýva gotická? Vymenujte
jej základné znaky...............................................................................................................
Pracovné listy na tematický celok „Vznik a vývoj Byzantskej,
Franskej a Arabskej ríše“
(1 hodina)
Dejiny Byzantskej ríše (395-1453)
Pomenovanie Byzancia pre Východorímsku ríšu je odvodené od pomenovania bývalého
gréckeho prístavu Byzantion. Byzantská ríša po zániku Západorímskej ríše roku 476 po
Kr. patrila k najvýznamnejším neskoro antickým a potom k ranno a vrcholno
stredovekým ríšam Európy. Existovala takmer tisíc rokov (395 - 1453).
Dejiny Byzancie môžeme rozdeliť na niekoľko časových období: Rannobyzantské
obdobie (395 - 610), Stredobyzantské obdobie (610 – 1204), Prechodný zánik
Byzantskej ríše (1204 – 1261) a Neskorobyzantské obdobie (1261-1453).
Začiatky Byzancie
V roku 330 po Kr. rímsky cisár Konštantín Veľký (305-336 po Kr.) prebudoval a
premenoval grécky prístav Byzantion na Konštantínopol a povýšil ho na hlavné mesto
ríše. Slovania preň neskôr používali názov Carihrad a po dobytí Turkami sa nazýval
Istanbul. V roku 395 sa Rímska ríša rozdelila na 2 časti: Západorímsku ríšu s hlavným
mestom Ravenna a Východorímsku ríšu s hlavným mestom Konštantinopol.
Východorímska ríša sa od vlády cisára Herakleia po roku 610 nazývala aj Byzantskou
ríšou (Byzanciou) Byzantskú ríšu tvorili na začiatku existencie oblasti Balkánskeho
polostrova, Malá Ázia, Palestína, Sýria, Egypt a pobrežie severnej Afriky.
Východorímska ríša – Byzantská ríša
po zániku Západorímskej ríše roku 476 po Kr.
Konštantín Veľký s modelom mesta
Konštantínopol (mozaika v Hagia Sofii)
ÚLOHA 1: Kto, kde a kedy založil budúce hlavné mesto Byzancie – Konštantinopol?
Prečo a odkedy sa niekdajšia Východorímska ríša začala nazývať Byzantskou ríšou?
.............................................................................................................................................
Cézaropapizmus
Byzantská ríša bola zmesou rímskej politiky, gréckej kultúry a kresťanského
náboženstva. Na čele štátu stál cisár. Mal neobmedzenú moc a uctievali ho ako boha.
Súčasne bol najvyšším predstaviteľom cirkvi. Toto spojenie najvyššej svetskej
a cirkevnej moci sa nazýva cézaropapizmus.
62
Rannobyzantské obdobie (395 - 610)
V prvých storočiach existencie musela Byzantská ríša bojovať proti Peržanom,
Germánom, Hunom a Avarom. Najväčší rozmach a kultúrny rozkvet dosiahla ríša za
cisára Justiniána I. (527-565), ktorý sa pokúsil obnoviť Rímsku ríšu v jej bývalých
hraniciach, čo sa mu čiastočne aj podarilo. Za svojej dlhej vlády vyslal Justinián
schopných generálov - Belisaria, Narsesa a Liberia - na výpravy, pri ktorých sa im
podarilo získať severnú Afriku po porážke Vandalov, väčšiu časť Itálie po porážke
Ostrogótov a juh Španie1ska od Vizigótov. Ríša v tomto období zahŕňala Balkán, Malú
Áziu, Palestínu, Egypt, severné pobrežie Afriky, juhovýchodnú časť Pyrenejského
polostrova a Apeninský polostrov.
vojenské výboje za vlády Justiniána I. - zelená farba
Justinián I.
Na začiatku Justiniánovej vlády v roku 532 prebehlo v Konštantinopole povstanie Níka!
(nazvané podľa hesla povstalcov Níka! - Vyhraj!). Dôvodom boli vysoké dane. Počas
zásahu vojska obnovujúceho poriadok zomrelo okolo 35 tisíc ľudí:
„V tomto roku (6024 po založení Ríma, t.j. r. 532 po Kr.), piatom roku panovania cisára
Justiniána, v januári, došlo k povstaniu, nazývanému Niká!; obyvatelia Konštantínopola
prehlásili za cisára Hipatia, príbuzného cisára Anastázia; zhorela veľká časť mesta,
mimo iných aj veľký chrám sv. Sofie, kostol sv. Ireny. Samsonov útulok pre pútnikov,
Augusteon, kolonáda Baziliky a palác Chalka. Došlo k strašnému vraždeniu a ohromné
množstvo ľudí, ktoré boli s Hiaptiom na hipodrome (vraj 35 000) zahynulo.“
Hranice Byzantskej ríše okolo roku 565 po Kr. po smrti
cisára Justiniána I.
roku 537, za vlády Justiniána, bol
dokončený Chrám Božej múdrosti.
Kupola chrámu je vo výške 56 metrov.
Potlačenie povstania Niká! pomohlo k upevneniu Justiniánovej moci. Hlavnou
Justiniánovou snahou bolo obnovenie rímskeho západného impéria, čo sa mu podarilo
len spolovice. Justinián vydal aj zbierku zákonov - „Corpus iuris civilis“ a bol prísnym
zástancom kresťanstva. Medzi najznámejšie stavby vlády Justiniána I. patrí Chrám
Hagia Sofia (Božej múdrosti) v Konštantínopole (dnes islamská mešita v Istanbule) –
postavený 10 000 pracovníkmi počas šiestich rokov (532 - 538) pod priamym
cisárovým dozorom.
63
ÚLOHA 2: Popíšte v krátkosti na základe hore uvedeného textu a mapiek vládu
Justiniána I..........................................................................................................................
Stredobyzantské obdobie (610 - 1204)
Po Justiniánovej smrti opäť začali boje s Perzskou ríšou, ktorá ohrozovala samotnú
existenciu Byzancie a počas slabých Justiniánových nástupcov sasánovskí Peržania
obsadili byzantskú Sýriu, Egypt i Perziu. Nové oživenie pre Byzanciu nastalo až za
vlády Herakleia (610 – 641), kedy došlo ku pogréčteniu ríše - úradným jazykom sa
stala gréčtina namiesto latinčiny. V ríši vznikla aj grécko-pravoslávna forma
kresťanstva. Byzantínci sami seba nazývali „christianos orthodox“ - pravoverný
kresťan.
Preto Byzantínci zaútočili roku 622 aj na „neveriacich“ Peržanov (pre Byzantíncov boli
nekresťania „neveriaci“ alebo „barbari“). Pre nich to bola náboženská vojna – mohli by
sme ich pokladať aj za predchodcov križiakov. Po šiestich rokoch bojov boli Peržania
donútení vrátiť Byzancii Arménsko, Sýriu, Palestínu, Egypt a Mezopotámiu. Po
definitívnej porážke Peržanov roku 628 však začali útoky Arabov na Byzanciu. Arabské
výboje proti Byzancii a Perzii sa začali po smrti Mohameda roku 632. Arabi boli
nesmierne expanzívni. Zmocnili sa postupne byzantskej Sýrie, Mezopotámie a Egypta.
Byzancia bola totiž vyčerpaná predchádzajúcimi vojnami s Peržanmi a Arabi sa
zjednocovali na základe svojho náboženstva. Ľud na územiach, ktoré si podmanili, ich
preto pokladal za osloboditeľov spod byzantského útlaku, keďže Byzantínci sa snažili
tamojšie kresťanské komunity monofyzitov obrátiť na byzantské pravoslávie. Vojnové
loďstvo, ktoré Arabi začali budovať roku 649, ohrozovalo nadvládu byzantského
loďstva vo východnej časti Stredozemného mora. Arabi dobyli aj byzantský Cyprus
a Krétu. Na rozhraní rokov 717 a 718 dokonca obliehali Arabi Konštantínopol z mora aj
z pevniny. No ich útok a pokus otvoriť si dobytím Konštantinopolu cestu do Európy
trvali krátko. Krutá zima, grécky oheň a hlad, ktorý doľahol na arabské tábory (a k tomu
sa pridal protiútok Bulharov i pomoc tureckých Chazarov vďaka šikovnej byzantskej
diplomacii), umožnili Byzantíncom odolávať útoku a napokon poraziť arabské vojská.
Roku 740 znovu vpadlo arabské vojsko do Malej Ázie, kde sa zrazilo s cisárom Levom
III. v nerozhodnom boji. Potom už Arabi Byzanciu vážnejšie neohrozili uspokojac sa
s Egyptom, Sýriou a Mezopotámiou, zamestnaní navyše vlastnými vnútornými
problémami nesúdržného Arabského kalifátu.
Obrazoborectvo
Starokresťanská tradícia nepripúšťala zobrazovanie bytostí a nadprirodzených javov.
Posun nastal v období pontifikátu pápeža Gregora I., ktorý vyslovil názor, že čím je
písmo pre vzdelaných, tým je obraz pre negramotných. Vo východných častiach
kresťanskej Európy začali veriaci pripisovať ikonám zázračné vlastnosti a stali sa
predmetmi ich poverčivosti. Byzantský cisár Lev III. Sýrsky preto zakázal ediktom z
roku 730 akékoľvek uctievanie obrazov – nastal ikonoklazmus tzv. obrazoborectvo –
pálenie a ničenie obrazov a sôch svätej rodiny a svätcov. Pápež Gregor III. odsúdil jeho
konanie a cisárovo obrazoborectvo preklial. Po roku 843 bolo uctievanie obrazov
v Byzancii opäť povolené.
Východná schizma (rozkol)
Rozštiepenie dovtedy jednotnej kresťanskej cirkvi nastalo v roku 1054. Podnetom bolo
súperenie medzi pápežom Mikulášom I. a patriarchom Foltiom. Spor vyvrcholil, keď
pápežský legát položil na hlavný oltár Chrámu sv. Sofie exkomunikačnú bulu proti
konštantíno-polskému patriarchovi a jeho prívržencom. Kresťanská cirkev sa tým
definitívne rozštepila na západnú (rímsko-katolícku) a východnú (pravoslávnu).
64
Byzantínci vyrábali zložité kríže,
byzantská bazilika San Apollinare neďaleko Ravenny
ikony, pokladnice a ďalšie posvätné relikviáre.
Tieto predmety sa stali dôležitou
súčasťou života pravoslávnej cirkvi.
.
ÚLOHA 3: Vysvetlite termíny cézaropapizmus, ikonoklazmus a východná schizma......
Cirkevné misie
Byzancia vychádzala z predpokladu, že kto prijme byzantskú kultúru, nebude už
nepriateľom Byzancie a bude možné ho aj politicky ovládnuť. Tak prišli na Veľkú
Moravu aj Konštantín a Metod počas vlády cisára Michala III. (842-867). Podobne tak
tomu bolo aj v Bulharsku a na Kyjevskej Rusi. Povestnou bola i byzantská diplomacia
rozdúchavajúca súperenie medzi okolitými barbarskými národmi obklopujúcimi
Byzanciu ako ukazuje i Justiniánov list, poslaný jednému z vodcov barbarských
kmeňov: „Poslal som svoje dary najmocnejším z vašich vodcov. Vopred som ich určil
tebe, keďže som ťa pokladal za najmocnejšieho. Ale iný násilím moje dary zadržal
a vyhlasoval, že on je prvý medzi vami. Ukáž mu, že ty si zo všetkých najmocnejší, vezmi
mu to, čo on vzal tebe, pomsti sa mu. Ak tak neurobíš, bude jasné, že práve on je
najvyšší vodca a my mu preukážeme svoju priazeň. Ty tým stratíš výsady, ktorými sme
ťa obdarili.“
ÚLOHA 4: Na základe Justiniánovho listu porovnajte byzantskú diplomaciu
s niekdajšou rímskou diplomaciou – „divide et impera“ (rozdeľuj a panuj)......................
územie Byzancie okolo roku 1180
Bohatá Byzancia bola častým terčom útokov moslimov. Námorníctvo malo tajnú zbraň, ktorú
roku 678 použili v námornej bitke proti Arabom (vynašiel ju architekt Kallinikos). Išlo o tzv.
grécky oheň - výbušnú zmes nehaseného vápna, smoly, síry a ropy, ktorá sa nedala uhasiť
a vďaka ktorej Konštantínopol stovky rokov úspešne odolával útokom z mora.
Roku 626 prišli Bulhari, pochádzajúci zo strednej Ázie, na Balkán, kde splynuli
s tamojšími Slovanmi a utvorili si štát. Následne viackrát zaútočili na Byzanciu
a bojovali s jej vojskami so striedavými úspechmi. Roku 813 ohrozovali aj
Konštantínopol, ale boli donútení bez úspechu sa stiahnuť a podpísať s Byzanciou
mierovú zmluvu. I naďalej však ohrozovali jej severné hranice a skoncovať
s bulharským nebezpečenstvom sa podarilo až cisárovi menom Basileios II.
Bulharobijca (976 - 1025), ktorý sa preslávil roku 1018 porážkou a ovládnutím územia
Bulharov.
65
Obdobie rokov 1081 - 1204 bolo poznamenané zápasom Byzanciou so seldžuckými
Turkami a stratou všetkých byzantských území v Malej Ázii po porážke byzantských
vojsk pri Myriokefalone roku 1176. Po tejto porážke prestala byť Byzancia veľmocou
a až do svojho zániku zostala už len štátom druhej kategórie.
Prechodný zánik Byzantskej ríše (1204 - 1261)
V roku 1204 križiaci a Benátčania dobyli v štvrtej križiackej výprave Carihrad a
Byzantská ríša prestala na niekoľko desaťročí existovať. Byzantská ríša bola potom od
roku 1205 rozdelená na niekoľko malých štátov:
Latinské cisárstvo, Benátske územia, Vojvodstvo Archipelagos, Križiacke štáty, Grécke
štáty a Veľké Valašsko.
územie Byzantskej ríše roku 1204
Byzancia na sklonku existencie okolo roku 1400
Neskorobyzantské obdobie (1261 - 1453)
Byzanciu sa podarilo obnoviť až v roku 1261 - cisárom sa stal Michal VIII. Palaiologos
(1259-1282). Ríša však bola vyčerpaná a oslabená a nedokázala sa brániť proti
osmanským Turkom. Postupne bola Byzancia vazalským štátom Osmanskej ríše a
okolo roku 1400 mala už len dve oddelené územia: Carihrad s okolím a Moreu (Mistra)
v strede Peloponézu. Ríša sa bez pomoci západu nemohla udržať, preto roku 1439 bola
vo Florencii podpísaná listina Laetentur coeli – tzv. Florentská únia. Spečatila úniu
medzi rímskou a pravoslávnou cirkvou. Západ však nedokázal účinne zaútočiť na
Turkov, preto únia stroskotala. Posledným byzantským cisárom bol Konštantín XI.
Palaiologos (1449 - 1453) – za jeho vlády boli dobyté roku 1453 Konštantinopol Carihrad i Morea (roku 1460) osmanskými Turkami a Byzantská ríša tak prestala
existovať. Mesto Konštantinopol Turci premenovali na Istanbul a stal sa hlavným
mestom Tureckej ríše.
ÚLOHA 5: Kedy a prečo zanikla Byzantská ríša?............................................................
Dejiny Franskej ríše (481-843)
Franská ríša bola v období svojej existencie najvýznamnejším štátom rannostredovekej
západnej Európy. Práve na jej území došlo ku vzniku vzťahov vazalskej závislosti a
feudálneho systému. Franskí misionári mali zase veľkú zásluhu na šírení kresťanstva
medzi germánskymi a slovanskými kmeňmi. Bez franských kláštorov a učencov v nich
pôsobiacich by pre Európu nezostali zachované poklady antickej vzdelanosti.
Frankovia boli germánskym kmeňom, ktorý sa na území rímskej provincie Gálie začal
usádzať v 3. storočí po Kr. Iba niekoľko desaťročí po zosadení posledného rímskeho
cisára zjednotil franské kmene pod svojou nadvládou Chlodovik I. (481-511) z rodu
Merovejovcov (481-687). Ten v roku 498 prijal kresťanský katolícky krst. Aj prijatie
novej viery mu napomohlo k rozšíreniu územia na celú niekdajšiu rímsku provinciu
Galiu.
66
Chlodovikov krst roku 498
rast Chlodovikovej ríše (481–511)
Chlodovikovi synovia rozšírili ríšu o územia ďalších germánskych kmeňov: Alemanov,
Durínov, Burgundov a Bavorov. Po Chlodovikovej smrti si jeho synovia rozdelili ríšu
na tri časti: Neustriu s centrom v Paríži, Austráziu s centrom v Remeši a Burgundsko s
centrom v Orleanse.
ÚLOHA 6: Ako sa volal najvýznamnejší merovejovský panovník a vďaka čomu bol
úspešný pri výbojoch?........................................................................................................
Iba silným panovníkom sa podarilo získať vládu nad všetkými troma časťami ríše –
jedným z najvýznamnejších bol Dagobert I. (629-639)., posledný silný merovejovský
kráľ, ktorý však roku 631 zaznamenal neúspech na výprave proti stredoeurópskym
Slovanom vedeným franským kupcom Samom. Po Dagobertovej smrti na seba čoraz
viac moci strhávali správcovia dvorov merovejovských franských kráľov tzv.
majordómovia.
Majordóm Pipin II.(687-714) sa stal ako prvý majordómom celej franskej ríše, keď
porazil ostatných majordómov iných dvorov. Kronika franských kráľov o úpadku moci
merovejovských kráľov na úkor majordómov hovorí:
„Rod Merovejovcov, z ktorého Frankovia zvykli voliť kráľa, trval...až do čias
Childericha, ktorý bol na príkaz pápeža Štefana zosadený z trónu, ostrihaný a poslaný
do kláštora. Aj keď by sa mohlo zdať, že ním tento rod vyhasol, v skutočnosti nemal už
žiadnu životnú silu....len pyšné kráľovské meno. Moc a sila vlády bola v rukách
náčelníkov dvora, nazývaných majordómovia, ktorým patrila najvyššia moc pri
panovaní. Kráľovi nezostávalo nič iné, než s titulom kráľa sedieť s dlhými vlasmi
a nestrihanými fúzami a bradou na tróne a hrať vládcu, vypočuť vyslancov, dávať im
odpovede, ktoré sa naučil alebo ktoré mu boli prikázané...“
ÚLOHA 7: Na základe vyššie uvedeného úryvku z kroniky skúste vysvetliť rozdiel
medzi reálnou a formálnou mocou......................................................................................
Od 7. storočia sa na juhu Európy začína objavovať nová hrozba – Arabská ríša.
Výbojní arabskí kalifovia postupne ovládli africké a ázijské Stredomorie a vtrhli aj do
Španielska, ktoré až na malú časť na severe obsadili. Odtiaľ od roku 720 podnikali
výboje na franské územia, obsadili Akvitániu a ich postup zastavil až syn Pipina II.
majordóm Karol Martell v bitke pri Poitiers v roku 732. Syn Karola Martella Pipin III.
Krátky v roku 741 s pápežským požehnaním zosadil posledného merovejského kráľa
Childericha a sám sa stal vládcom nad celou ríšou založiac tak novú dynastiu
Karolovcov (741-987).
67
rozdelenie ríše medzi
Chlodovikových synov
bitka pri Poitiers roku 732
korunovácia Pipina III.
franským kráľom
Následník Pipina III. Karol Veľký (768-814) viedol počas svojej vlády, ktorá bola pre
Franskú ríšu obdobím najväčšieho rozkvetu, výbojnú politiku. Podarilo sa mu rozvrátiť
ríšu Avarov na území dnešného Maďarska, bojoval s pohanskými Sasmi, usadenými na
dolnom toku Labe, k svojej ríši pripojil aj severotalianske Longobardské kráľovstvo.
Karol sa na vianoce roku 800 nechal pápežom korunovať v Ríme za cisára, čím sa
vyhlásil za symbolického nástupcu rímskych cisárov a ochrancu kresťanskej cirkvi
a rímskych pápežov.
Územie ríše rozdelil Karol na grófstva, spravované oddanými grófmi a barónmi, a
hraničné oblasti, tzv. marky, ovládal polovojenským režimom na čele s vojvodami
(markgrófami), ktorých stále jazdecké družiny sa stali zárodkom budúceho európskeho
rytierskeho vojska. Títo jazdci v krúžkovom brnení sa vyznamenali už skôr v službách
franských majordómov – najmä vo víťaznej bitke proti Arabom pri Poitiers roku 732.
Kvôli veľkému množstvu vojenských ťažení počas Karolovej vlády, väčšina
slobodných obyvateľov franskej ríše (ktorí mali vojenskú povinnosť) v snahe vyhnúť sa
vojenským ťaženiam vstupovala do lénnych vzťahov k väčším pozemkovým vlastníkom
– feudálom (z lat. feudum – pôda), tým sa stávali ich vazalmi resp. poddanými, čím
vzniká feudálne zriadenie vo franskej ríši, ktoré sa postupne šíri a upevňuje v celej
Európe.
ÚLOHA 8: Na základe vyššie uvedeného textu v stručnosti objasnite okolnosti vzniku
rytierskeho stavu a feudálneho zriadenia vo Franskej ríši a tým i v celej Európe..............
Karol Veľký sústredil na svojom dvore množstvo vzdelancov, ktorých potreboval pre
správu svojej obrovskej ríše. Podporoval zakladanie škôl pri kláštoroch a biskupských
sídlach. Tieto školy nadväzovali na antickú učenosť, ich plodmi bolo očistenie latinčiny
od barbarských nánosov, používanie nového, čitateľného písma tzv. karolínska
minuskula – malé písmená latinskej abecedy, ktoré Rimania nepoznali, a rozvoj
iluminačného maliarstva. Keďže vzorom pre toto kultúrne dianie bola antika, nazývame
ho aj karolínskou renesanciou.
ÚLOHA 9: Objasnite termín karolínska renesancia a uveďte, s akým panovníkom je
spojený.................................................................................................................................
Karolov syn Ľudovít Pobožný nebol schopný udržať ríšu, v ktorej sa prejavovali všetky
rozpory veľkého štátu: odlišnosť území, snaha okrajových oblastí o osamostatnenie,
pokusy šľachty o získanie väčšej moci. Po jeho smrti viedli dynastické spory k
rozdeleniu ríše medzi jeho troch synov na základe Verdunskej zmluvy z roku 843.
Najstarší syn Lothar získal titul cisára a územie v Itálii a Burgundsko, Karol Holý
územie na západ od Lothara, Ľudovít Nemec na východ od neho. Lotharove územie sa
čoskoro rozpadlo na menšie celky, z údelov Ľudovíta Nemca a Karola Holého vzišli
stredoveké kráľovstvá Nemecko a Francúzsko.
68
rozdelenie Franskej ríše podľa Verdunskej zmluvy z roku 843: modrá farba (údel Karola Holého)
zelená farba (údel Lothara I.); oranžová farba (údel Ľudovíta Nemca)
ÚLOHA 10: Na základe hore uvedenej mapky a textu uveďte, čo bolo výsledkom tzv.
Verdunskej zmluvy.............................................................................................................
Dejiny Arabskej ríše (632-1258)
Skalnaté a piesčité púšte Arabského polostrova boli v ranom stredoveku domovom
kočovných arabských kmeňov ktoré sa zaoberali pastierstvom, chovom tiav a koní
a diaľkovým obchodom. Arabské kmene neboli jednotné a často medzi nimi prepukali
boje o pastviny, pôdu či vodu. Ich jednoduché polyteistické náboženstvo bolo viazané
na rôzne posvätné miesta, z ktorých najdôležitejšia bola svätyňa Kaaba s vmurovaným
posvätným čiernym kameňom v meste Mekka. Zjednotiteľom Arabov a zakladateľom
ich mocnej ríše, ktorá v priebehu nasledujúcich desaťročí expandovala ďaleko za
hranice pôvodných arabských sídiel sa stal prorok Mohamed.
svätyňa Kaaba v Mekke
mešita s minaretom
Mohamed sa narodil roku 570 v Mekke do schudobnelej vetvy obchodníckej rodiny
Kurajšovcov. Sám sa stal úspešným obchodníkom. Na svojich cestách sa oboznámil s
učením judaizmu a kresťanstva a okolo roku 610 začal hlásať nové náboženstvo – islam
(„islam“ znamená arabsky „odovzdanie sa do vôle Božej“). Jeho základom bola viera v
jediného boha Allaha. Nasledovníci Mohameda – moslimovia – museli dodržiavať päť
základných prikázaní: veriť v Allaha, vykonávať 5x denne predpísané modlitby,
vykonávať predpísané pôsty – v mesiaci ramadán, konať skutky milosrdenstva a aspoň
raz za život vykonať púť na niektoré posvätné miesto islamu. Posvätnou knihou
moslimov sa stal Korán, ktorý písomne zaznamenáva Mohamedovo posolstvo.
Moslimovia sa modlia v mešitách, na ktorých sú vztýčené vežičky – minarety,
z ktorých moezíni zvolávajú 5 x denne na modlitby všetkých veriacich.
69
Z článkov viery, obsiahnutých v Koráne: 1.)Alah je jediný Boh 2.)Život je predurčený
3.)Svätá vojna na šírenie prorokových myšlienok je povinnosťou moslimov 4.)Koniec
sveta je blízky 5.)Zmŕtvychvstanie je isté 6.)Všetci ľudia sú si rovní pred Alahom 7.)Kto
zomrie pre vieru, dostane sa do raja.
ÚLOHA 11: Vymenujte 5 základných prikázaní islamu a 5 základných článkov
islamskej viery....................................................................................................................
Mohamedovi nasledovníci čelili v Mekke prenasledovaniu, preto sa v roku 622
rozhodol zmeniť pôsobisko a odišiel aj so svojimi učeníkmi do mesta Medina. Od tejto
udalosti tzv. hidžra (odchod Mohameda z Mekky do Mediny) moslimovia rátajú svoj
letopočet. Vzťahy medzi Mohamedovou Medinou a Mekkou sa zhoršovali a čoskoro
došlo k vojne. Hoci spočiatku boli boje nerozhodné, Mohamedovi stúpenci získavali
stále väčší vplyv a silnejšie pozície, čo sa prejavilo aj pri jeho púti do Mekky roku 628
(tam je pôvod moslimskej púte hadždž), kde očistil svätyňu Kaaba od modiel. V roku
630 Mohamed s vyše 10 tisícovou armádou stúpencov dobyl Mekku a zahájil víťazné
ťaženie proti svojim nepriateľom.
Mohamedovi sa do jeho smrti roku 632 podarilo zjednotiť pod svoju nadvládu celý
Arabský polostrov. Po Mohamedovej smrti došlo medzi jeho nasledovníkmi k sporom,
kto sa má stať jeho nástupcom – kalifom. Moslimovia sa rozdelili na šiítov (tvoria dnes
10 % populácie moslimov) ktorí za prorokových nástupcov uznávali len jeho najbližších
príbuzných a ako posvätný text uznávali len Korán a sunnitov (tvoria dnes 90 %
populácie moslimov), ktorí za posvätný text uznávali aj Sunnu – popis Mohamedových
výrokov a skutkov – a nepožadovali zachovanie nástupníctva v prorokovej rodine.
Najbližším Mohamedovým mužským príbuzným bol jeho bratranec a zať – manžel jeho
dcéry Fatimy – Ali ibn Abí Tálib. Proti nemu stál Mohamedov spolupracovník Abu
Bakr, ktorý sa napokon stal prvým kalifom. Roku 661 bol zavraždený štvrtý kalif Alí
ibn Abí Tálib a kalifátu sa zmocnila dynastia Umajjovcov ktorá vládla až do roku 750.
Už krátko po Mohamedovej smrti sa začala expanzia islamu za hranice Arabského
polostrova. Arabské vojská v rokoch 635-41 dobyli od oslabenej Byzancie postupne
Sýriu, Palestínu i Egypt a zároveň rozvrátili moc dynastie Sásanovcov v Iráne. Po
nástupe Umajjovcov bolo sídlo kalifov prenesené do sýrskeho Damašku. Za ich
nadvlády Arabi prenikli do Indie a dostali sa až na hranice čínskeho štátu. Na západe
zamerali svoje výboje na Pyrenejský polostrov, kde sa vylodili roku 711 a postupne
ovládli celé vizigótske kráľovstvo. V polovici 8. storočia tak dosiahla Arabská ríša
(Arabský kalifát) najväčší územný rozsah, kedy siahala od Pyrenejského polostrova až
po rieku Indus v Indii a stala sa tak dovtedy najväčším štátnym útvarom v histórii Zeme.
ÚLOHA 12: Podľa akých stavieb zistíte prítomnosť Arabov v jednotlivých krajinách?
Kam až siahala ich ríša?...................................................................................................
Vizigótom sa podarilo udržať na severozápade Španielska len kráľovstvo Astúriu. Už
roku 714 prekročili arabské vojská Pyreneje a smerovali do južného Francúzska, kde ich
postup v roku 732 v bitke pri Poitiers zastavilo vojsko franského majordóma Karola
Martela. Ummajovskí kalifovia založili v dobytom Španielsku (po arabsky Andalúzia)
arabskú provinciu (emirát) so strediskom v meste Córdoba. Arabskí dobyvatelia
zavádzali v Córdobskom emiráte (roku 929 bol emirom Abd al-Rahmanom povýšený na
kalifát) hospodárske poznatky a technické zručnosti získané na dobytých územiach.
Roku 750 sa zmocnila vlády v Arabskej ríši nearabská dynastia Abbásovcov, ktorej
pôvodné dŕžavy boli v oblasti dnešného východného Iránu. Abbásovskí kalifovia
preniesli sídlo ríše zo sýrskeho Damašku do Bagdadu v dnešnom Iraku, z ktorého sa tak
70
na niekoľko storočí stalo najväčšie a najľudnatejšie mesto sveta a vládla tu až do roku
1258.
územný rast Arabského kalifátu: -výboje proroka Mohameda (fialová farba)
-výboje prvých 4 Mohamedových nástupcov (červená farba)
-výboje kalifov dynastie Umajjovcov (bledohnedá farba)
Za vlády Abbásovcov zanikol vplyv kmeňových zoskupení, zaviedli profesionálnu
armádu a prísne organizovanú štátnu správu, na ktorej čele stál najvyšší vládny úradník
- vezír. Územie ríše rozdelili na provincie – emiráty. Moc abbásovských kalifov začala
od 9. storočia upadať. V obrovskej ríši sa objavili odstredivé tendencie, miestne
dynastie sa nechceli podriaďovať ústrednej moci. Najvýznamnejšia z nich bola dynastia
Fátimovcov v Egypte, ktorá neuznávala nadradenosť bagdadských kalifov a od roku
909 používali jej predstavitelia titul kalifa. Fátimovci postupne ovládli Egypt, Sicíliu,
Sýriu, Palestínu a západ Arabského polostrova. K tomu sa v 11. storočí pridal na
východnej hranici tlak seldžuckých Turkov, ktorí postupne zabrali východné územia
ríše a v roku 1055 dobyli Bagdad a ovládli celý kalifát. Abbásovcom ponechali funkciu
kalifov v oficiálnom a náboženskom zmysle, de facto však v ríši vládli sami.
Abbásovská nadvláda sa nakrátko obnovila na začiatku 13. storočia, no už roku 1258,
keď Tatári dobyli Bagdad, Bagdadský kalifát definitívne zaniká.
ÚLOHA 13: Kde vládla dynastia Fátimovcov? Čo spôsobilo zánik Abbásovského
kalifátu?...............................................................................................................................
Pracovné listy na tematický celok „Slovania“
(1 hodina)
Identita Slovanov
Slovania (Sklavenoi, Sclaveni, Slovieni = Slovania, tzn. ľudia vládnuci slovom,
hovoriaci, na rozdiel od "nemých" Nemcov), pôvodom Indoeurópania, patria k
najstarším obyvateľom Európy. Prvé neisté správy o Slovanoch (Neurovia a Budíni
žijúci v blízkosti Skýtov-Oráčov) možno nájsť v diele gréckeho historika Herodota.
Presnejšie údaje o možných Slovanoch, nazývaných Venedi (Vinidi), obsahujú práce
rímskych autorov Tacita, Plinia Staršieho a Gréka Klaudia Ptolemaia. Ale najviac
správ o slovanskom dávnoveku môžeme čerpať z diel byzantských spisovateľov 6. stor.
po Kr., napr. pôvodom gótsky historik v byzantských službách Jordanes určil pravlasť
Slovanov nasledovne:
"... až k prameňom rieky Visly sa usadil početný kmeň Venedov. Hoci sú ich mená
odvodené od rôznych rodov a sídlisk, nazývajú sa predovšetkým Slovienmi (Sclavini) a
71
Antami. Slovieni obývajú územie od mesta Novietunum (ústie Dunaja) ... až po Dnester
a na sever až po Vislu. Namiesto v mestách bývajú v močiaroch a lesoch. Anti, ktorí sú
mocnejší ako Slovieni, sa rozprestierajú od Dnestra až po Dneper,..." (O záležitostiach
a dejinách Gótov).
pôvodná pravlasť Slovanov v 4.-5.stor. po Kr.
slovanská armáda na pochode
ÚLOHA 1: Na základe hore uvedeného Jordanesovho textu a mapky určite pravlasť
Slovanov............................................................................................................................
Prokopios z Kaisareie popisoval spoločnosť Slovanov roku 512 po Kr. nasledovne:
"Týmto kmeňom, Slovienom a Antom, nevládne jednotlivec, ale už oddávna žijú v
demokracii, a preto u nich šťastie aj nešťastie v živote, ... sú záležitosťami spoločnými...
Uctievajú rieky, vodné víly a ďalšie božstvá, prinášajú im obete a pomocou nich veštia.
Bývajú v úbohých chatrčiach navzájom od seba rozptýlení a často sa sťahujú z miesta
na miesto. Do vojny idú proti nepriateľom pešo so štítmi a kopijami v rukách, ... niektorí
majú iba nohavice ... Všetci majú jeden spoločný jazyk, neumelý, barbarský. Ani
výzorom sa od seba nelíšia. Majú vysoké a silné postavy. Farba pleti nie je príliš biela,
... ale všetci sú hnedastí.
Pseudo-Mauríkios o najstarších Slovanoch napísal: "Národy Slovienov a Antov majú
ten istý spôsob života a mravy .. Sú početní a vytrvalí, ľahko znášajú horúčavu, chlad aj
dážď, nahotu aj nedostatok potravín. ... Ich ženy sú veľmi cudné ... a po smrti svojich
mužov sa dobrovoľné obesia, pretože vdovstvo nepokladajú za život. Bývajú v lesoch
okolo riek, jazier a neprístupných močiarov ... radi útočia v húštinách, úžinách a
skalách ... využívajú úklady, náhle prepady a lesti.... dokonale znášajú pobyt vo vode ...
Každý muž býva ozbrojený dvoma krátkymi oštepmi, niektorí aj peknými štítmi,..
Používajú drevené luky a krátke šípy, napustené jedom, ktorý ihneď účinkuje, ... Sú
nevierohodní a v zmluvách nestáli. ... Ak sa dohovoria, druhí uznesenia v krátkej dobe
prestupujú, pretože každý chce niečo iné a jeden nechce ustúpiť druhému.... Výpravy
proti nim treba viesť v zime, kedy sa nemôžu skrývať, pretože stromy sú holé ...".
ÚLOHA 2: Na základe Prokopiovho a Pseudo-Mauríkiovho textu sa pokúste
zrekonštruovať životný štýl najstarších Slovanov..............................................................
Život Slovanov v ich pôvodnej pravlasti
Hospodárstvo: Na základe písomných správ aj poznatkov získaných archeológiou
môžeme povedať, že už v svojej zakarpatskej pravlasti žili starí Slovania čiastočne
usadlým životom a zaoberali sa hlavne pastierstvom a poľnohospodárstvom. Okolo
neveľkých a neopevnených osád, kde stálo asi 7 až 10 malých (3x4 m) čiastočne do
zeme zapustených chatrčí (tzv. polozemnice) so stenami z prútia a s kamennou pieckou
v rohu, sa rozprestierali neveľké políčka získané klčovaním. Pôdu obrábali motykou,
hákom, neskôr aj radlom a pestovali všetky druhy obilnín, hlavne pšenicu, žito a proso,
strukoviny a zeleninu. Pôda bola spoločným vlastníctvom rodu a staršinovia ju
každoročne medzi jednotlivé rody rozdeľovali žrebovaním. Časť pôdy už ale bola v
72
súkromnom vlastníctve jednotlivých rodín. Okolo dedín sa potulovali ošípané, hydina,
ovce, rožný dobytok aj kone. Slovania lovili ryby i divú zver a zbierali med lesných
včiel (tzv. brtníctvo). Dokonale ovládali domácke remeslo, boli schopnými tesármi,
kováčmi, hrnčiarmi aj tkáčmi. Určitá špecializácia remesiel závisela od surovinových
zdrojov v mieste osídlenia.
Spoločenské vzťahy: Slovania žili v rodoch, spravovaných staršinami. Rody sa
niekedy spájali do kmeňov, vedených náčelníkmi. Tých volili staršinovia a ich moc
bola obmedzená radou staršinov a ľudovým zhromaždením (večou). Náčelník bol
predovšetkým vojenským veliteľom a staral sa o obeti bohom, plnil teda i funkciu
kňaza. V dobe vojny si príbuzné kmene volili spoločného vojvodu (knieža), ktorý takto
vzniknutý kmeňový zväz viedol. Členom rodu (kmeňa) sa mohol stať aj cudzinec, tzn.,
rodová občina sa začala meniť na susedskú. Slovanskí náčelníci žili v mnohoženstve,
poznali krvnú pomstu a mali otrokov, získavaných vojnami.
Náboženstvo: Podľa prameňov Slovania poväčšinou uctievali jedného hlavného boha
zo svojho polyteistického pante bohov. Neskoršie stredoveké pramene uvádzajú aj mená
slovanských bohov ako Svarog - boh ohňa a remesiel, Perún - boh hromu a búrky (jeho
atribútmi boli sekera a dub), Radegast - boh vojny, Svantovit - boh úrody a Lada,
bohyňa lásky. Verili v duchov, víly, rusalky, vodníkov aj upírov, uctievali pramene,
lesy, koňa a vola a taktiež aj oheň. Vyrábali si modly v podobe zvierat a ľudí, ktorým
niekedy obetovali aj ľudské obete (často kresťanských misionárov). Slovania sa
venovali aj mágii, napr. koledovaniu, vynášali Morenu, slávili dožinky (uctievaním
Svantovita) a uctievali i vajcia (symbol večnosti). Verili v posmrtný život - raj si
predstavovali ako zelený hájik s večným jarom, peklo ako večný oheň. Svojich mŕtvych
pochovávali žiarovým spôsobom a zomrelého muža na hranicu často nasledovala aj
jeho manželka. Popol so zvyškami ukladali do urien. Nad hrobmi vŕšili mohyly.
Spôsob boja a výzbroj Slovanov: Slovania nebojovali v šíkoch a oddieloch a nemali
radi holé a otvorené miesta. Pokiaľ boli prekvapení a prinútení k boju snažili sa
zastrašiť nepriateľa pokrikom a náznakom útoku. Keď protivník cúval, prudko sa hnali
za ním, keď nie, radšej sami ustúpili a utiekli do lesov, kde často nachádzali
pomocníkov. Ak sa poľakali, korisť nechali na mieste a utekali do lesa. Slovania sa
potom pri vhodnej príležitosti vrátili a snažili sa spôsobiť nepriateľovi straty. Útoky na
slovanské zeme nebývali úspešné, pretože Slovania nemali veľké mestá, ale žili
v dedinách a osadách, ktoré boli v úzkom styku. Keď potom nepriatelia nejakú prepadli,
ich susedia utiekli do lesa, no vo vhodnej chvíli sa všetci vrátili a nepriateľa prepadli.
Susedia si teda navzájom veľmi pomáhali. Zničenie jednej osady nebolo veľkým
úspechom a väčšinou to vyšlo nepriateľa veľmi draho.
ÚLOHA 3: Na základe hore uvedených textov a obrázkov popíšte v krátkosti buď
hospodárstvo, alebo náboženstvo alebo spôsob boja starých Slovanov..............................
Sťahovanie Slovanov: Pôvodná slovanská pravlasť nevládala všetkých Slovanov
uživiť, preto sa zo svojich sídiel v 4. stor. po Kr. pohli vo viacerých vlnách, ktoré
vrcholili v 6.-7. storočí smerom východným, južným aj západným:
Na východe dosiahli oblasti až k rieke Volge – vznikli tu národy východných
Slovanov Rusov, Ukrajincov a Bielorusov.
Na juhu spolu s Gótmi prekročili Dolný Dunaj, zaplavili Balkán a zastavili sa až na
Peloponézskom polostrove – vznikli tu národy južných Slovanov ako Slovinci,
Chorváti, Srbi a Bulhari.
Na západe ovládli Strednú Európu až po severné úpätie Álp Slovania západní, z
ktorých neskôr vznikli Poliaci, Česi, Lužickí Srbi a Slováci. Až po usadení sa Slovanov
v nových sídlach ich zastihlo plné dejinné obdobie tzn. že o ich dovtedajších dejinách
čerpáme znalosti z cudzích prameňov, pretože si vlastné dejiny písomnou formou
73
dovtedy ešte neuvedomovali. Až po usadení sa v nových sídlach sa Slovania začali
rozlišovať na jednotlivé národy a jazyky.
Slovania po sťahovaní národov rozdelení na tri vetvy:
Východní Slovania (zelená farba)
Západní Slovania (bledozelená farba)
Južní Slovania (modrá farba)
slovanskí vojaci v bojovom šíku
ÚLOHA 4: Na základe vyššie uvedeného textu a mapky popíšte proces sťahovanie
slovanských národov z ich pravlasti a identifikujte ich rozdelenie a umiestnenie po
ukončení tohto procesu........................................................................................................
Pracovné listy na tematický celok „Prvé kniežatstvá na Slovensku
a obdobie Veľkej Moravy“
(1 hodina)
Samova ríša (623-658)
Slovania sa začali usádzať na našom území koncom 5. storočia. Svedčia o tom
zachované písomné pramene a archeologické nálezy. Postupne osídľovali úrodné
nížinné, ale aj hornatejšie oblasti - povodie riek v Karpatoch. Franský kupec Samo
spojil tieto slovanské kmene do zväzku, ktorý ešte nemožno nazvať štátom, iba nadkmeňovým zoskupením pred-štátneho útvaru. Samova ríša bol teda predštátny útvar
(nadkmeňový zväz) Slovanov v strednej Európe existujúci zhruba v rokoch 623-658.
Všetky súdobé informácie o Samovej ríši pochádzajú len zo správ v tzv. Fredegarovej
kronike:
„V štyridsiatom roku Chlotarovho panovania (franský panovník Chlotar II, rok 623)
zhromaždil muž menom Samo, pôvodom Frank z kraja senonského, väčší počet kupcov
a pobral sa za odchodom do krajiny Slovanov, zvaných tiež Vinidi. Slovania sa už začali
búriť proti Avarom zvaným Huni a proti ich vládcovi kaganovi. Vinidi už oddávna
slúžili Avarom ako befulci. Kedykoľvek Avari vojensky zaútočili na niektorý národ, s
celým svojím vojskom stáli pred táborom, zatiaľ čo Slovania bojovali. Ak nadobúdali
prevahu a víťazili, vtedy Avari vyrazili, aby sa zmocnili koristi. Ak však Slovania
prehrávali boj, Avari im pomohli a tak nadobúdali nové sily. Befulkami ich Avari
nazývali preto, lebo v boji postupovali pred nimi, tvoriac dvojité šíky – pluky. Avari
každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať a manželky i dcéry Slovanov si brali do
postelí. Okrem iných prejavov útlaku platili Slovania Avarom dane – tribút. Nakoniec
však synovia Avarov, ktorých splodili s manželkami a dcérami Slovanov, nechceli
znášať krivdy a útlak a vzpierali sa nadvláde Avarov, začali sa, ako som už spomenul
búriť. Keď Slovania vojensky zaútočili proti Avarom, kupec Samo, o ktorom som sa
takisto zmienil, tiahol s nimi vo vojsku. V boji s Avarmi sa ukázal taký statočný, že to
bolo až úžasné a obrovské množstvo z nich zabili meče Slovanov. Slovania, spoznajúc
Samovu schopnosť, zvolili si ho za kráľa a on im šťastne panoval tridsaťpäť rokov. Za
jeho vlády Slovania viedli mnoho bojov s Avarmi a vďaka jeho rozvahe i schopnosti
Slovania vždy Avarov premohli. Samo mal dvanásť manželiek zo slovanského rodu a s
nimi mal dvadsaťdva synov a pätnásť dcér.“
74
Samo – idealizovaná podoba (623-658)
ÚLOHA 1: Na základe hore uvedeného textu
z Fredegarovej kroniky popíšte okolnosti vzniku
Samovej ríše a popíšte ju.........................................
V 6. a 7. storočí trpeli slovanské kmene sídliace
v strednej Európe nájazdmi Avarov. Boli to
kočovníci ázijského pôvodu, pochádzajúci z oblasti
západnej Sibíri. Po roku 568 vtrhli do Panónie a podmanili si tamojších Slovanov a
Slovanov v blízkom okolí. Neskôr si vytvorili stredisko v okolí dnešného maďarského
mesta Debrecína. Ich ríša sa nazývala kaganátom, na ich čele stál vojvodca – kagan.
Živili sa prepadávaním všetkých prihraničných osád a miest, ktoré rabovali a plienili.
Keď vypukla vojna medzi Avarmi a Byzantskou ríšou, Slovania využili príležitosť a
povstali proti svojím utláčateľom. Do bojov na strane panónskych Slovanov sa zapojil
aj franský kupec Samo so svojou družinou. S početnou obchodnou karavánou, ktorá
bola skôr húfom vojakov, dodával Slovanom zbrane a potom aj bojoval po ich boku. Po
viacerých víťazstvách a udatných činoch si ho stredoeurópski Slovania zvolili za kráľa.
Za panovania franského kráľa Dagoberta sa Samo – už ako vládca panónskych
Slovanov – dostal do konfliktu s Franskou ríšou. Jeho poddaní totiž usmrtili veľký počet
franských kupcov a olúpili ich o tovar. Kráľ Dagobert žiadal riadnu náhradu. K dohode
však nedošlo. Dagobert rozkázal, aby vojsko z Austrázie, ku ktorému sa pridali aj
Langobardi, vytiahlo proti Samovi a Slovanom, v bitke pri hrade Wogastisburg roku
631 však boli Frankovia a ich spojenci porazení. K Samovi sa pri jeho vzbure pridalo i
knieža Dervan z kmeňa lužických Srbov. Počas nasledujúcich 5 rokoch Samovej vlády
Slovania v odvete za franský útok neustále prekračovali hranice Franskej ríše a plienili
oblasti Durínska.
Podľa archeologických nálezov sa jadro Samovej ríše nachádzalo v povodí rieky
Moravy (vrátane priľahlého Dolného Rakúska a Slovenska) a na juhozápadnom
Slovensku v povodí stredného Dunaja (vrátane malej priľahlej časti Maďarska), teda na
územiach, kde neskôr vzniklo aj Moravské kniežatstvo a Nitrianske kniežatstvo.
Samova ríša však pravdepodobne zahŕňala aj juhozápadné a južné Slovensko, časti
dnešného Maďarska, Rakúska, južnej Moravy, Čiech a zrejme aj časť Bavorska.
Napriek krátkej existencii to bola obrovská ríša.
Samova ríša (623-658)
75
Osud Samovej ríše a ani osud Moravy a Slovenska po jeho smrti nie je známy. V
dejinách Moravy a Slovenska nasleduje v dokumentoch „čierna diera“ až do konca 8.
storočia, kedy na tomto území už existovalo Moravské a Nitrianske kniežatstvo
bojujúce proti Avarom.
Pribinovo kniežatstvo v Nitre (623-658) a Panonií – Blatnohrade (840-883)
Pribina – idealizovaná podoba (825-833)
Stopäťdesiat rokov po zániku Samovej ríše na našom
území pretrvávalo kmeňové zriadenie. Časom sa
pretvorilo na nový, vyšší útvar - Nitrianske kniežatstvo
(800-833). Súdobá história si územie nad stredným
Dunajom prestala všímať po Samovej smrti na takmer
150 rokov. Za celé toto obdobie sa o ňom nezachovala
nijaká správa. Až sa v dobových písomných prameňoch
objavilo meno Pribina. Pravdepodobne žil v rokoch 800861. Je to prvé historicky známe knieža slovanských
kmeňov (či kmeňa) na juhozápadnom Slovensku. V
rokoch 825 až 833 bol posledným kniežaťom
samostatného Nitrianskeho kniežatstva (800-833) a asi
od roku 840 do 861 prvým kniežaťom Panónskeho
(Blatenského) kniežatstva (840-883) na území dnešného
Maďarska. Pribina zveľadil majetok svojich predchodcov a časom zjednotil značnú časť
samostatných útvarov na západnom, severnom a strednom Slovensku. Ako knieža
spravoval krajinu najmä zo svojho hlavného sídla v Nitre - Nitrave. Tam dal roku 828
postaviť aj prvý kresťanský kostol na našom území, teda na území severne od Dunaja,
ktorý mu vysvätil osobne salzburgský arcibiskup Adalram. Bol to prvý známy kostol
západných a východných Slovanov.
Pribinovo kniežatstvo v Nitre
V roku 833 dobyl Mojmír, vládca susedného Moravského kniežatstva, Pribinovo
Nitrianske kniežatstvo, Pribinu vyhnal a premenil Nitrianske kniežatstvo na údelné
kniežatstvo v rámci svojho vlastného štátu, ktorý odvtedy nazývame Veľká Morava
(833-907). Túto udalosť však potvrdzujú aj archeologické nálezy. Útok Moravanov bol
prudký, neodolali mu viaceré hrady Pribinovho kniežatstva. Pobedim, Majcichov a
Čingov práve niekedy v tomto období zničil oheň. Zanikla aj Ostrá Skala na Orave.
Pribina utiekol s družinou k markgrófovi franských "východných oblastí" Ratbodovi,
ktorý ho v polovici roku 833 v Rezne predstavil kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. V roku
840 Pribina dostal od Ľudovíta Nemca do správy územie, ktoré dnes nazývame
Panónske (Blatenské) kniežatstvo (840-883), ktoré bolo dovtedy časť Korutánskej
marky spravovanej Ratbodom. V roku 846 alebo 847 dostal toto kniežatstvo do
doživotnej a okolo roku 848 do dedičnej držby. V kniežatstve Pribina spustil rozsiahlu
kolonizáciu a bol horlivým christianizátorom. Hlavné mesto Blatnohrad dal prestavať
76
na obrovskú pevnosť a postavil najmenej 15 kostolov. Do poslednej chvíle bol Pribina
verným vazalom franských kráľov, ochraňoval Franskú ríšu pred útokmi Veľkej
Moravy, Bulharska a juhozápadných Slovanov. V christianizačnej činnosti Pribinovi
veľmi pomáhal aj jeho syn Koceľ. Pribina padol v roku 861 v bojoch franského kráľa
Karlomana s veľkomoravským kniežaťom Rastislavom za nevyjasnených okolností.
Jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ (861-883).
ÚLOHA 2: Charakterizujte Pribinovo Nitrianske kniežatstvo a popíšte okolnosti jeho
premeny na údelné kniežatstvo Mojmírovcov. Objasnite ďalšie osudy kniežaťa Pribinu
po jeho úteku z Nitry..........................................................................................................
Pribinove Panónske kniežatstvo pri dnešnom Balatóne
idealizovaný Pribina na minci
Veľká Morava (833-907)
Veľká Morava bol západoslovanský štát existujúci medzi rokmi 833-907. Jeho
centrálne územie zodpovedalo dnešnej Morave a Slovensku spolu so susediacim
severným a stredným Maďarskom. Bol to prvý väčší slovanský štát vôbec. Panovníkmi
Veľkej Moravy boli: Mojmír I. (833-846); Rastislav (846-870); Svätopluk (871-894)
a Mojmír II. (871-907).
zelené pole–jadro Veľkej Moravy po spojení Nitrianska a Moravy
Mojmírom roku 833
zelená čiara–najväčší rozsah Veľkej Moravy po výbojoch
Svätopluka okolo roku 894
Mojmír I.(833-846)
Mojmír I. (833-846) a založenie Veľkej Moravy
Mojmírovo kniežatstvo bolo už dobre zorganizovaným územnosprávnym útvarom. Po
vyhnaní Pribinu z Nitry roku 833 Mojmír obe krajiny spojil a položil základy novej ríše
– Veľkej Moravy na čele s dynastiou Mojmírovcov (833-907). Nebol to jednoduchý
77
proces. Mojmír musel najprv zlomiť Pribinovu vojenskú moc a poraziť jeho vojská na
ďalších mocných slovienskych hradiskách. Pobedim na Váhu pri Piešťanoch zničil
napríklad až do základov a ponechal tam svoju vojenskú družinu. O vláde Mojmíra I. je
toho známe veľmi málo. Dôležitá je vari len správa bavorského geografa, ktorý k roku
843 alebo 850 v opise území severne od Dunaja udáva, že Slovania v dnešnom
Slovensku majú 30, v dnešnej Morave 11, v Čechách 15 a v Bulharsku 5 hradov.
Archeologické nálezy tieto čísla približne potvrdili. Mojmírovo ďalšie vládnutie už bolo
obdobím pokoja, mieru, obdobím budovania ranofeudálneho útvaru, kráľovstva.
ÚLOHA 3: Popíšte okolnosti vzniku Veľkej Moravy a vládu Mojmíra I..........................
Rastislav (846-870) a najväčší kultúrny rozmach Veľkej Moravy
Problémy Veľkej Morave vznikli po roku 843, keď sa Ľudovít Nemec stal kráľom novo
založenej Východofranskej ríše a rozhodol sa, že sa začne miešať do záležitostí svojich
východných susedov. Roku 846 násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy Rastislava
(846-870), Mojmírovho synovca narodeného na Slovensku. Potom sa stále snažil
ovplyvňovať veľkomoravskú politiku. Ľudovít Nemec vybral za následníka Rastislava
preto, lebo sa domnieval, že bude poslušným vazalom Východofranskej ríše.
Rastislav na medailovej minci
opevnenie veľkomoravského hradiska
Okolo roku 850 sa ale Rastislav zbavil Ľudovítovho vplyvu, podporoval Ľudovítových
nepriateľov vo východofranskej politike a vykázal bavorských kňazov z Veľkej
Moravy. Súčasne Rastislav pripojil k svojmu štátu územie medzi Dunajom a Dyjou.
Roku 855 toho mal Ľudovít Nemec napokon dosť, zaútočil na Veľkú Moravu pri
Devíne, ale bol úplne porazený a jeho vojská boli zahnané za Dunaj.
Približne v rovnakom čase roku 861 sa Rastislav rozhodol, že definitívne skoncuje s
východofranským vplyvom na Veľkej Morave. Obrátil sa preto na pápeža v Ríme s
prosbou o učiteľov, ktorí by mohli vychovať lokálnych kňazov (podľa niektorých
prameňov chcel biskupa), aby sa znížil východofranský vplyv v jeho ríši. Pápež
nereagoval. Byzantskí kňazi, ktorí už dávno boli takisto činní na Veľkej Morave,
navrhli Rastislavovi, aby sa s rovnakou prosbou jednoducho obrátil na byzantského
cisára Michala III. Rastislav tak urobil roku 861 alebo 862. Michael III., ktorý sa tejto
príležitosti v predvečer vznikajúcej východnej schizmy rád chopil, nato Rastislavovi asi
roku 863 poslal vierozvestcov Cyrila a Metoda.
O dva roky neskôr roku 864 Rastislava, obkľúčeného v jeho hrade Devín,
východofranské vojsko dočasne prinútilo uznať východofranskú zvrchovanosť. Toto je
aj prvá písomná zmienka o Devíne v dnešnej Bratislave. O rok neskôr však už bol
Rastislav znova nepriateľom Ľudovíta Nemca.
Po opätovnom (neúspešnom) východofranskom útoku Rastislav dal Nitrianske
kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy) do léna svojmu synovcovi
Svätoplukovi. De facto došlo tak k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti. Tak
Rastislav ako aj Svätopluk museli potom v rokoch 868 a 869 odraziť ďalšie franské
útoky. Roku 870 však Svätopluk prešiel na stranu nepriateľa a uznal východofranskú
zvrchovanosť nad jeho Nitrianskym kniežatstvom. Potom, čo sa následne Rastislav
pokúsil Svätopluka zajať, dal naopak zajať Svätopluk Rastislava, a odovzdal ho v
78
novembri 870 východným Frankom. Východní Frankovia ho dali oslepiť a strčili ho do
väzenia. Okrem toho poslali vlastných ľudí (grófov Viliama a Engelšalka) do
Rastislavovej Moravy (čiže západnej Veľkej Moravy) ako regentov. Svätopluk na
Slovensku, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše,
odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho spolu aj s Metodom uväznili.
Roku 871 potom v lete vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským
regentom pod vedením kňaza Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod
podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil
proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo
víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády na
Veľkej Morave.
ÚLOHA 4: Vysvetlite, prečo Rastislav požiadal Byzanciu o príchod kňazov, ktorí by
šírili kresťanskú vieru v domácom jazyku.........................................................................
Svätopluk (871-894) a najväčší územný rozmach Veľkej Moravy
Svätopluk musel hneď po nástupe na trón odraziť ďalšie franské útoky v rokoch 871 a
872. Roku 874 uzavreli vyslanci Svätopluka s Ľudovítom Nemcom tzv. Forchheimský
mier. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia: Vislansko
roku 874, Sliezsko roku 880, Maďarsko v rokoch 881/884, Čechy a Lužice roku 890. Za
Svätopluka dosiahla Morava svoj najväčší rozsah. Často sa preto označuje aj ako
Veľkomoravská ríša. V 70. rokoch 9. stor. Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú
spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a
Uhorsko. Práve ich veľkomoravské korene sú to, čo tieto štáty spájalo po celý
stredovek.
idealizovaný Svätopluk
rozsah Veľkej Moravy za Svätopluka na dnešnej mape Európy
Roku 880 došlo k prvému pokusu rozdeliť Veľkomoravskú ríšu na diecézy. Jediné
známe veľkomoravské biskupstvo (podliehalo arcibiskupovi Metodovi) vzniklo roku
880 v Nitre. V tom istom roku pápež poslal Svätoplukovi list Industriae tuae, v ktorom
Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na
roveň s Východofranskou ríšou. Samotný Svätopluk sa tým stal de jure kráľom (hoci ho
občas aj predtým označovali ako „rex“ – latinsky kráľ). Asi o rok neskôr bol v Nitre
založený prvý kláštor dnešného Slovenska.
Roku 882 vpochodoval Svätopluk ako spojenec Karola III. do Východnej Marky a
vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii
Arnulfovi Korutánskemu, ktorý potom presvedčil Bulharsko, aby si vydobylo späť
územia, ktoré v predošlom roku v dnešnom východnom Maďarsku dobyl Svätopluk.
Svätopluk však Bulharov porazil a v rokoch 883 a 884 dokonca pripojil k Veľkej
Morave Panóniu, čiže územie Arnulfa Koruránskeho. Následne bol znova vyjednaný
trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou.
79
Jednotlivé územia Veľkej Moravy-okrem Nitrianskeho a
Moravského kniežatstva boli územia pripojené výbojmi
Svätopluka
Listina Industriae Tuae
adresovaná Svätoplukovi
Roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Čiech, a Svätopluk sa stal aj panovníkom Čiech v
mene neplnoletých Bořivojových synov. Svätopluk nato pripojil k svojej ríši aj Lužice.
V júli 892 vznikol nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi
bavorské, franské a švábske vojská, ako aj vojská Braslava. Keď sa ukázalo, že tieto
vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďarské vojská. Napriek tomu však Veľká
Morava všetky tieto vojská porazila.
ÚLOHA 5: Popíšte vládu Svätopluka.................................................................................
Mojmír II. (894-907) a zánik Veľkej Moravy
V roku 894 zomrel Svätopluk. S ním sa skončilo aj vrcholné obdobie jeho ríše.
Východní Frankovia (Nemci) boli radi, že sa zbavili svojho najväčšieho protivníka.
Svätopluk ešte na smrteľnej posteli vyzýval Veľkomoravanov, aby s Nemcami neboli v
mieri, ale ďalej proti nim bojovali. Jeho syn Mojmír II. sa stal novým panovníkom a
jeho druhý syn Svätopluk II. dostal do léna Nitrianske kniežatstvo. O rok neskôr
vypukol medzi oboma bratmi spor, ktorý následne oslabil celú Veľkú Moravu. Podľa
niektorých zdrojov mal Svätopluk aj tretieho syna, ktorý sa volal Predslav a ktorý
dostal do léna oblasť Bratislavy. Podľa novších názorov Predslav tiež dal Bratislave jej
bývalé nemecké meno (Brezalauspurc, neskôr Pressburg, čiže vlastne Predslavburg =
Predslavov hrad). V roku 898 Mojmír II. zaútočil na Svätopluka II., ale bavorské
vojská, ktoré mu prišli na pomoc, Mojmíra II. dočasne porazili.
Po Svätoplukovej smrti Veľká Morava stratila predtým pripojené územia. V roku 894 sa
Mojmír II. po plieneniach staromaďarských jazdcov vzdal územia Panónie. V roku 895
sa pri prvej príležitosti od Veľkej Moravy odtrhli Čechy a stali sa vazalom Arnulfa
Korutánskeho. Čechy teda boli súčasťou Veľkej Moravy len 4 až 7 rokov (888/890894/895) a prešli svojim vlastným vývojom. V roku 896 dobyli starí Maďari, ktorí
práve definitívne prešli cez Karpaty do dnešného Maďarska, veľkomoravské územia
horného Potisia a podnikli odtiaľ veľkú lúpežnú výpravu proti Lombardsku. Na jar v
roku 900 sa starí Maďari už nevrátili do Potisia, ale usadili sa v Panónii severne od
Balatonu. V roku 902 zaútočili starí Maďari prvýkrát na centrálne územie Veľkej
Moravy, boli však porazení. Roku 906 Veľká Morava porazila starých Maďarov vo
viacerých bitkách. Pritom pravdepodobne zomreli Mojmír II. aj Svätopluk II. Na druhej
strane sa starým Maďarom podarilo poraziť Bavorov a prejsť na výprave do Saského
vojvodstva cez Veľkú Moravu. V lete roku 907 potom nasledovali rozhodujúce tri bitky
pri Bratislave (Brezalauspurcu), ktoré sa tiež nazývajú bavorsko-maďarská vojna.
80
Bavori utrpeli od Maďarov totálnu porážku a Východnú Marku (Rakúsko) potom až do
roku 955 obsadili starí Maďari. Väčšina historických prameňov v tejto súvislosti Veľkú
Moravu nespomína, ale jeden prameň hovorí, že veľkomoravské vojská bojovali spolu s
Bavormi. Keďže sa v súvislosti s poslednou bitkou navyše nepriamo spomína, že
maďarské územie v oblasti juhozápadného Slovenska končilo na Dunaji, považuje sa až
tento dátum za koniec centrálnej moci Veľkej Moravy.
ÚLOHA 6: Objasnite všetky príčiny, ktoré viedli k zániku Veľkej Moravy.....................
Konštantín a Metod na Veľkej Morave (863-885)
Roku 863 prišli na Veľkú Moravu dvaja bratia sv. Konštantín zvaný Filozof (neskoršie
prijal rehoľné meno Cyril) a sv. Metod. Filozof Konštantín osobitne pre túto misiu
vyvinul prvú slovanskú abecedu - hlaholiku, priniesol so sebou symbol byzantského
dvojkríža (ktorý je dnes v slovenskom znaku), zvolil si tzv. staroslovenčinu (= starú
cirkevnú slovančinu), čiže kultivovanú macedónčinu z okolia Solúna, za jazyk, ktorý
bude počas misie používať, a priniesol so sebou prvé preklady liturgických a biblických
textov, ktoré už predtým pripravil s Metodom. Staroslovenčina počas veľkomoravskej
misie získala veľa prvkov západoslovanských (od 10. stor. slovenských a moravských)
nárečí používaných na Veľkej Morave. Napríklad vtedajšia verzia hlaholiky obsahuje aj
jedno písmeno (hlásku dz), ktorá sa vtedy používala len na území dnešného Slovenska.
Počas misie na Veľkej Morave potom solúnski bratia preložili do staroslovienčiny celú
bibliu, ale aj liturgické texty a mnohé iné. Konštantín napísal prvú slovanskú báseň
Proglas. Takisto preložili a upravili byzantské občianske zákony a vytvorený Zakon
sudnyj ljudem bol nielen občianskym zákonníkom Veľkej Moravy, ale aj prvým
zákonníkom v slovanskom jazyku vôbec. Vďaka tejto činnosti sa bratia považujú za
zakladateľov slovanskej literatúry.
Roku 863 Konštantín založil tzv. Veľkomoravské učilište, v ktorom sa vychovávali
budúci slovanskí kňazi a administratívni pracovníci, a ktoré sa stalo centrom slovanskej
literatúry. Roku 885 mali asi 200 absolventov. Poloha učilišťa je neznáma, ale podľa
archeologických nálezov existovala cirkevná škola na hrade Devín. Vedúcim učilišťa
bol Konštantín.
Hlaholika
Konštantín a Metod
kostol v Kopčanoch, jediná známa
dochovaná stavba z Veľkej Moravy
Roku 867 celú ich veľkomoravskú misiu schválil pápež. Vo februári 868 v Ríme
vysvätil biskup Formozus za kňazov Metoda a troch žiakov solúnskych bratov (z
dnešného Slovenska pochádzajúceho Gorazda a Juhoslovanov Klimenta a Nauma) a
dvoch z nich urobili diakonmi. V marci 868 pápež napokon povolil aj slovanský
liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako štvrtý jazyk západnej cirkvi popri latinčine,
gréčtine a hebrejčine, čo neskôr žiaden pápež až do 20. storočia nezopakoval. Vo
februári 869 Konštantín v Ríme zomrel a krátko predtým prijal rehoľné meno „Cyril“.
Keďže bavorskí kňazi nechceli súhlasiť so schválením aktivít solúnskych bratov,
vymenoval pápež začiatkom roka 870 Metoda za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy,
čím Veľkú Moravu vyňal spod cirkevnej sféry Bavorska. Na Veľkej Morave takto
vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým biskupom.
81
Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v roku 880 v Nitre. Jeho
biskupom sa stal švábsky benediktínsky mních Wiching, ku ktorého vymenovaniu
Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave. Niekedy v 80tych rokoch 9. storočia pokrstil Metod na Veľkej Morave vládcu Čiech Bořivoja I.
Roku 885 Metod na smrteľnej posteli určil (neskôr svätého) Gorazda pochádzajúceho z
dnešného Slovenska za svojho nástupcu vo Veľkomoravskom učilišti. V apríli 885
Metod zomrel na Veľkej Morave a bol pochovaný v (dnes neznámom) hlavnom kostole
Veľkej Moravy.
Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, začiatkom
roku 886 dorazili na Veľkú Moravu pápežskí vyslanci, zakázali Gorazdovi vyučovať,
dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a
Gorazda. 200 osôb (študentov, kňazov a diakonov, obzvlášť najmä Gorazda, Klimenta,
Nauma, Sáva a Angelára), ktorí odmietli prestúpiť na latinskú (čiže západnú) liturgiu,
boli uvrhnutí do väzenia a potom ich uprostred zimy vyhnali z Veľkej Moravy. Títo
vyhnanci z Veľkej Moravy a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové
misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila
hlaholiku. Na Veľkej Morave sa tak znova presadila latinská liturgia a nemeckí
(východofranskí) kňazi.
ÚLOHA 7: Popíšte misijnú činnosť Konštantína a Metoda a zhodnoďte jej význam pre
naše územie........................................................................................................................
Pracovné listy na tematický celok „Slovensko v Uhorsku“
(3 hodiny)
Slovensko v Uhorskom kráľovstve (1000-1526)
V druhej polovici 9. storočia začali do Dunajskej kotliny prenikať kočovné kmene
starých Maďarov. Dobové pramene ich nazývajú Ongri, či Ungari, po slovensky Uhri.
Dnešné pomenovanie Maďari je odvodené od názvu jedného z ich kmeňov – Megyer.
Za ich pravlasť sa považuje územie západnej Sibíri. Prírodné podmienky Dunajskej
kotliny však neboli po celý rok vhodné na pasenie dobytka, takže Maďari neboli
schopní zabezpečiť si dostatok obživy na chladné zimné mesiace, čo bolo jednou z
príčin, prečo viedli ničivé koristnícke výpravy do bližších i vzdialenejších oblastí
strednej a západnej Európy. Ich neobvyklá vojenská taktika – napádanie nepriateľa v
bojových húfoch zo všetkých strán – im spočiatku prinášala jedno víťazstvo za druhým.
Začiatkom 10. storočia sa územie Veľkej Moravy rozpadlo na niekoľko menších
územných celkov na čele s predstaviteľmi veľkomoravských veľmožských rodov.
Odvtedy sa územie Nitrianskeho kniežatstva vojenskými údermi postupne dostávalo
pod kontrolu maďarskej vojenskej elity a v priebehu 10. storočia sa stalo údelným
vojvodstvom predstaviteľov arpádovského rodu (potomkov legendárneho Arpáda, ktorý
priviedol Maďarov do Dunajskej kotliny).
Maďarské koristnícke výpravy na západ definitívne ukončila roku 955 ich porážka v
bitke ne bavorskej rieke Lech, ktorú im uštedrili vojská pod velením nemeckého
panovníka Ota I. Zahynuli v nej dvaja hlavní maďarskí velitelia Lél a Bulcu (ďalší
prišiel o život na úteku), a veľká väčšina maďarskej vojenskej elity. Strata vojenskej
prevahy donútila starých Maďarov vzdať sa kočovného a koristníckeho spôsobu života.
Ak chceli prežiť, museli sa usadiť a naučiť sa od svojich slovanských susedov
roľníckemu spôsobu života i remeselnej výrobe.
Okolo roku 970 sa maďarským veľkokniežaťom so sídlom v Ostrihome stal Gejza (970997) a Gejzov mladší brat Michal bol údelným vojvodom v Nitre. Michal si postupne
podriadil slovanských veľmožov a ich územia v Nitriansku, či už vojensky, alebo
spojenectvom. Veľkoknieža Gejza mal jediného syna Vajka, ktorého roku 995 dosadil
82
na nitriansky kniežací stolec namiesto svojho brata Michala. Krátko pred smrťou roku
997 sa dal Gejza so synom Vajkom pokrstiť pražským biskupom Adalbertom, Vajk pri
tom prijal meno Štefan.
Štefan (997-1038) sa stal horlivým šíriteľom kresťanstva, čím si proti sebe popudil
niektorých staromaďarských náčelníkov. Proti jeho nárokom na kniežací trón vystúpil
šomodský knieža Kopáň (Štefanov bratranec z matkinej strany) a vyvolal povstanie.
Štefanovi poskytli vojenskú podporu slovanské kniežatá Poznan a Hunt, ktorí spolu s
nemeckými rytiermi zo sprievodu kňažnej Gizely pomohli Štefanovi roku 998 Kopáňa
poraziť. Na Vianoce roku 1000 sa nechal Štefan korunovať za uhorského kráľa (k.
Uhorské kráľovstvo, ktorému po Arpádovcoch vládli aj ďalšie kráľovské rody,
existovalo 918 rokov (v rokoch 1000 – 1918 ) a od 11. storočia do neho patrilo aj
územie Slovenska. Keďže po svojom otcovi získal Štefan len malé územie medzi
Rábom, Ostrihomom a Vesprímom, väčšinu svojej vlády venoval bojom s maďarskými
kniežatami a rozširovaniu územia pod svojou nadvládou. Do konca 20. rokov získal od
Boleslava Chrabrého, poľského panovníka, naspäť aj územie Nitrianskeho kniežatstva,
ktoré Boleslav ovládol roku 1001. Na čelo údelného vojvodstva ustanovil svojho syna
Imricha (ten však r. 1031 nešťastnou náhodou zahynul pri love). Okrem rozširovania
územia sa Štefan počas svojej vlády venoval konsolidácii panovníckej moci a pomerov
v novom kráľovstve. Vydal dve knihy zákonov, ktoré upravovali kráľovskú súdnu moc,
cirkevné zriadenie, súkromné vlastníctvo, atď. Ako autor ponaučenia pre následníka
trónu Imricha (Institutio morum) upozornil svojho syna na to, že je vládcom
mnohonárodnostného štátu, a že má chrániť národnostnú a jazykovú pestrosť svojho
kráľovstva. Štefan sa zaslúžil aj o rozvoj cirkevnej organizácie v Uhorsku. Ešte pred
jeho korunováciou vzniklo prvé uhorské arcibiskupstvo v Ostrihome, r. 1030 vzniklo
druhé arcibiskupstvo v Kaloči. Podporoval aj zakladanie kláštorov. Nariadil, aby
každých desať dedín vystavalo pre seba jeden farský kostol.
územie Uhorska v stredovekej Európe
zástava Uhorska
V organizácii štátnej správy vychádzal Štefan z tradícií Veľkej Moravy, jednak
ponechaním Nitrianskeho kniežatstva ako údelu pre mladších príslušníkov vládnucej
dynastie, jednak pri vytváraní sústavy žúp ako územno-správnych jednotiek kráľovstva.
ÚLOHA 1: V krátkosti popíšte proces budovania uhorského štátu počas vlády prvého
uhorského kráľa Štefana......................................................................................................
Štefan I. zomrel bez mužského potomka a po rokoch bojov o trón sa roku 1046 stal
uhorským kráľom Ondrej I. (1046-1060). Jeho brat Belo získal roku 1046 ako údel
Nitrianske kniežatstvo a Biharsko. Do začiatku 12. storočia sa na čele Nitrianskeho
údelného vojvodstva vystriedalo 12 vojvodov, ktorí do istej miery disponovali
vojenskou, správnou a hospodárskou nezávislosťou a často sa snažili o samostatnú
zahraničnú politiku. Silní panovníci ako napríklad Ladislav I. (1077-1095), či Koloman
83
I. (1095-1116) preto výrazne obmedzovali nezávislosť nitrianskych údelných vojvodov
až napokon roku 1105 Nitrianske údelné vojvodstvo zaniklo.
ÚLOHA 2: Uveďte funkciu a význam Nitrianskeho kniežatstva v Uhorskom
kráľovstve............................................................................................................................
Zahraničná politika prvých uhorských kráľov mala za cieľ ubrániť samostatnosť
kráľovstva pred zásahmi z Nemeckej ríše, ktorej panovníci sa už tradične snažili
presadiť svoju hegemóniu v strednej Európe.
mapa Uhorska s jeho rozdelením na župy a červeným
obrysom územia dnešného Slovenska (Nitrianskeho kniežatstva)
Vymaniť Uhorsko spod nemeckého vplyvu sa definitívne podarilo až Ladislavovi I.
(1077-1095), ktorý k Uhorsku pripojil časť Sedmohradska. Svoj vplyv uplatňoval aj v
Slavónsku a Chorvátsku. Bol aktívnym zákonodarcom, jeho zákony upravovali trestné
právo, pričom uplatňovali veľmi kruté tresty i za menšie zločiny, ako aj cirkevnú
organizáciu a náboženský život krajiny. Už za Ladislavovho panovania sa uhorská
zahraničná politika zamerala na juh.
V jej smerovaní pokračoval Koloman I. (1095-1116), za ktorého vlády bolo k Uhorsku
pripojené Slavónsko a Chorvátsko. Svojou expanzívnou politikou na Balkáne sa
Uhorsko dostalo do konfliktu s Benátkami, no predovšetkým narazilo na záujmy
Byzantskej ríše, ktorá v období dynastických rozporov zasahovala do jeho vnútornej
politiky.
Spod byzantského vplyvu krajinu vymanil kráľ Belo III. (1173-1196), ktorý svoje
expanzívne snahy obrátil na severovýchod a roku 1188 obsadil Halič. Presadzoval
vládu zákona, skonsolidoval štátne financie, snažil sa oslobodiť krajinu od zlodejov a
zbojníkov. Prikázal spísomňovanie všetkých úradných jednaní, za jeho vlády začala
fungovať kráľovská kancelária.
V 13. storočí dochádza k zmene kráľom spravovaného štátu na štát feudálnej
rozdrobenosti: panovníci, v snahe získať podporu v častých dynastických bojoch,
odmeňovali vplyvných veľmožov rozsiahlymi kráľovskými majetkami. Táto tzv.
donačná politika spôsobila, že sa zmenšila kráľovská hospodárska základňa, a teda aj
reálna moc v krajine, ktorá sa presúva na bohatých veľmožov, tzv. oligarchov.
Donačná politika dosiahla vrchol za vlády Ondreja II. (1205-1235), ktorý potreboval
financie na svoje početné vojenské výpravy. Ondrej dokonca prenajal židovským a
arabským obchodníkom výnosy mincovnej a soľnej komory, čím len vyostril
nepriateľstvo uhorskej šľachty. Tá ho roku 1222 prinútila vydať Zlatú bulu, ktorá
zakazovala panovníkovi rozdávať kráľovské majetky cudzincom, potvrdila práva nižšej
šľachty, ktorá sa sformovala z vrstiev jobagiónov a servientov, dala šľachte právo na
odpor voči panovníkovi a oslobodzovala ju z povinnosti bojovať za kráľa v
dobyvačných vojnách (obrana krajiny zostala povinnou).
84
Ondrejov syn Belo IV. (1235-1270) sa snažil upevniť kráľovskú moc a oporu voči
šľachte hľadal v mestách, ktorých rastúcu hospodársku moc si dobre uvedomoval. Roku
1238 udelil mestské privilégium pre Trnavu, čoskoro získali privilégiá aj Krupina,
Zvolen a Banská Bystrica. Privilégiá zaručovali mešťanom úplnú osobnú slobodu:
mohli sa sťahovať, disponovať s hnuteľným i nehnuteľným majetkom, testamentárne ho
odkazovať. Mesto získalo samosprávu, ktorú predstavovali volení zástupcovia. Na ich
čele stál richtár disponujúci súdnymi právomocami. Ďalšie privilégiá ako právo skladu,
meča, trhu, míľové právo atď. umožňovali mestám hospodársky rozvoj. Sľubné
začiatky Belovej vlády prerušil ničivý tatársky (mongolský) vpád roku 1241/42.
Tatári porazili uhorské vojsko v bitke na rieke Slanej roku 1241 a približne rok pustošili
krajinu. Kronikárska správa o vpáde Tatárov – Mongolov hovorí:
„Tatári vtrhli s pästotisíc ozbrojencami do Uhorska. Kráľ Belo sa s nimi stretol v boji
pri rieke Slanej, v ktorom ho premohli. V bitke zahynulo takmer celé vojsko uhorskej
krajiny. Sám kráľ Belo ušiel k moru, kam ho Tatári nemilosrdne prenasledovali. Tatári
ostali v uhorskej krajine dva roky. A pretože Uhri v tom čase nemohli siať, po ich
odchode zahynulo omnoho viac ľudí, než koľko bolo odvedených do zajatia a zabitých
mečom.“
Len dynastické rozpory po smrti chána Ogotaja prinútili Tatárov – Mongolov vrátiť sa
do vlasti. Po ich odchode sa musel kráľ venovať posilneniu obrany krajiny (oprava a
stavba kamenných hradov), no predovšetkým jej konsolidácii. Na vyľudnené územia
pozýval kolonistov z nemeckých krajín. Zakladanie dedín prebiehalo na tzv.
emfyteutickom (zákupnom) práve. Roľníci získavali pôdu do dedičného prenájmu, za
ktorý platili peňažné dávky. Dedina bola na určitý čas oslobodená od platenia daní. Na
jej čele stál volený richtár.
ÚLOHA 3: Zhodnoďte obsah a význam Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222 a popíšte
priebeh a dôsledky vpádu Tatárov – Mongolov do Uhorska v rokoch 1241/42.................
Počas vlády posledných Arpádovcov dochádza k premene žúp z územno-správnych
celkov slúžiacich na vykonávanie kráľových právomocí na šľachtické stolice, v ktorých
kráľom menovaní hodnostári už mali len symbolickú moc, skutočnú moc mala šľachta
prostredníctvom svojich zástupcov.
Za vlády Ladislava IV. Kumánskeho (1270-1290) sa feudálna anarchia v Uhorsku
prehĺbila, lebo mladý kráľ bol ovládaný svojou matkou – Kumánkou. Kumáni boli
kočovné bojovné kmene, plieniace pohraničie Uhorska a Ladislav ich pozval do
Uhorska, aby strážili jeho hranice, v skutočnosti však krajinu začali ešte viac plieniť
a kráľ sa im nedokázal vzoprieť, napokon ho dokonca v kumánskom tábore v opitosti aj
zavraždili.
Za vlády posledného Arpádovca Ondreja III.(1290-1301), ktorého nároky na trón boli
od jeho nástupu na trón spochybňované, bola už skutočná moc v krajine v rukách
niekoľkých mocných rodov – oligarchov: Abovcov na východe Slovenska, pánov
z Kysaku v centrálnom Maďarsku a Matúša Čáka Trenčianskeho na západnom
Slovensku. Ondrej III. sa neúspešne snažil zastaviť takýto úpadok kráľovskej moci
v Uhorsku, spôsobenej jeho predchodcami. Opieral sa o nižšiu a strednú šľachtu a
podporoval mestá. Roku 1291 udelil Bratislave a v roku 1299 Prešovu výsady
slobodného kráľovského mesta.
Ondrej III. zomrel v roku 1301, a keďže po sebe nezanechal mužského potomka, začal
sa v Uhorsku znova boj o moc, lebo Ondrejom III. vymrela dynastia Arpádovcov,
ktorá dala Uhorsku 24 kráľov.
85
Krajinu tak naďalej ovládala mocná skupina bohatých veľmožov, oligarchov, ktorej
príslušníci chceli na trón dosadiť kandidáta podľa svojich predstáv, podľa možnosti čo
najslabšieho kráľa, ktorého by ovládali.
Mladého Václava III., syna českého kráľa Václava II. zasnúbeného s dcérou Ondreja
III., podporoval Matúš Čák Trenčiansky. Protikandidátom mu bol neapolský princ
Karol Róbert z Anjou. Na sneme bol napokon väčšinou šľachty v roku 1307 za kráľa
uznaný Karol Róbert.
ÚLOHA 4: Uveďte príčiny oslabovania panovníckej moci v Uhorsku za posledných
Arpádovcov ako aj dôsledky tohto stavu pre krajinu..........................................................
Na začiatku vlády Karola Róberta (1307-1342) však zostávala moc v kráľovstve stále v
rukách oligarchov. Kráľ však postupne začal obmedzovať ich právomoci, podriadil si
pánov z Kysaku, zosadil Matúša Čáka z funkcie taverníka a roku 1312 sa v bitke pri
Rozhanovciach vojensky stretol s odbojnými predstaviteľmi rodu Omodejovcov,
ktorých porazil. Aj mocní oligarchovia tak boli napokon nútení podriadiť sa
panovníkovi. Jediný, kto to odmietol, bol najmocnejší oligarcha Matúš Čák
Trenčiansky.
Dátum narodenia Matúša Čáka Trenčianskeho nie je známy – pravdepodobne sa
narodil niekedy medzi rokmi 1252 - 1265. Pochádzal zo starobylého maďarského rodu
Čákovcov z oblasti Ostrihomu. Za pomoc kráľovi Ondrejovi III. dostal postupne funkcie
bratislavského župana, uhorského palatína a sudcu Kumánov. V tej dobe mu Ondrej III.
daroval i Trenčiansky hrad, ktorý si Čák zvoli za svoje stále sídlo. Časom Matúš prestal
podporovať Ondreja III. a na protest sa vzdal i svojho úradu. Keď v roku 1301 kráľ
Ondrej III. zomrel, využíval Matúš Čák boj o kráľovskú korunu medzi neapolským
Karolom Róbertom z Anjou a českým Václavom III. na zväčšovanie svojho panstva
a rast svojej moci. Za pomoc českému kráľovi Václavovi III. mu tento kráľ zveril v
roku 1302 celú Trenčiansku a Nitriansku stolicu. V roku 1303 prešiel Čák na stranu
Karola Róberta. Nový kráľ Karol Róbert z Anjou ho dokonca v roku 1308 vymenoval
za kráľovského taverníka (správcu pokladnice) a neskôr za jedného z troch kráľovských
palatínov (zástupcu panovníka a najvyššieho úradníka kráľovstva). Matúš Čák získal na
svojich územiach prakticky neobmedzenú moc, čo ho posmelilo tak, že čoskoro prestal
podporovať aj kráľa Karola Róberta a začal si na svojom území vládnuť tak, akoby kráľ
ani neexistoval. Navyše začal napádať a plieniť aj prihraničné oblasti svojho panstva,
ktoré boli verné kráľovi.
“Matúšovo kráľovstvo“
Matúš Čák Trenčiansky
V roku 1311 Matúšova moc vrcholila. Vládol na celom západnom a severnom
Slovensku, a preto ho nazývali aj „Pán Váhu a Tatier“. Vlastnil 14 stolíc, viac ako 500
dedín a 50 hradov. Územiu, ktoré ovládol hovorili „Matúšovo kráľovstvo“. Sídlil na
Trenčianskom hrade akoby na panovníckom dvore, razil si vlastné mince, mal vlastný
kráľovský dvor s dvoranmi, armádu a viedol vlastnú zahraničnú politiku. Za svojho
palatína ustanovil Feliciána Zacha. Mnohé mestá mu museli prisahať vernosť a platiť
86
dane. Bohatol najmä z banských miest. Traduje sa, že na území svojej zeme prikázal
hovoriť po slovensky, lebo väčšinu jeho vojakov i poddaných tvorili Slováci.
Matúš Čák mal syna Matúša, ktorý však v roku 1318 zomrel ako veľmi mladý na zápal
pľúc. Matúš Čák vládol takmer nerušene na svojom západnom území Slovenska aj
potom, čo po bitke pri Rozhanovciach roku 1312 boli porazení jeho spojenci
Omodejovci a kráľ sa zmocnil východného Slovenska. Mladý kráľ potom pokojne čakal
na smrť starého oligarchu bez väčších vojenských akcií proti nemu a dočkal sa, lebo
Matúš zomrel Karolom Róbertom nepokorený pri obliehaní Trenčianskeho hradu 18.
marca 1321 prirodzenou smrťou na starobu a krátko nato sa vzdala väčšina posádok
Čákových hradov bez boja. Matúšova skutočná podobizeň sa nedochovala.
ÚLOHA 5: Objasnite, prečo bol Matúš Čák Trenčiansky nazývaný ako „Pán Váhu
a Tatier“ a prečo bolo jeho panstvo nazývané ako „Matúšovo kráľovstvo“.......................
Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho roku 1321 Karol Róbert nemal v kráľovstve
význačnejšieho nepriateľa. Počas jeho vlády zažilo Uhorsko obdobie rozkvetu. Kráľ si
uvedomoval nutnosť hospodárskych reforiem, ktoré zavádzal po vzore vyspelejších
západných krajín. Najprv uskutočnil menovú reformu. Zaviedol jednotnú striebornú
denárovú menu, ktorá platila v celej krajine, k nej neskôr pridal zlaté dukáty – florény a
strieborné uhorské groše.
Po Karolovej smrti nastúpil na uhorský trón jeho syn Ľudovít I. Veľký (1342-1382).
Ten na rozdiel od svojho otca nevenoval svoje sily na budovanie kráľovstva, ale na
realizáciu ambicióznej zahraničnej politiky. Najprv sa zaplietol do nákladnej a
neúspešnej vojny o neapolské dedičstvo. Vojny viedol so striedavým úspechom aj na
juhu proti Turkom a na severe proti Litovcom. V roku 1370, po smrti poľského kráľa
Kazimíra III., bol zvolený za jeho následníka na poľskom tróne, čim vznikla poľskouhorská personálna únia. Bol vojenským spojencom nemeckého cisára a českého
kráľa Karola IV., ktorého synovi Žigmundovi Luxemburskému sľúbil za ženu svoju
dcéru Máriu. Ľudovít totiž nemal mužského potomka, preto ešte za svojho života
zabezpečil, aby jeho dcéra Mária sa stala kráľovnou Uhorska a ďalšia dcéra Hedviga sa
stala poľskou kráľovnou.
Po Ľudovítovej smrti však jeho vdova Alžbeta odmietla splniť kráľov sľub a vydať
dcéru Máriu za Žigmunda, a hľadala pre ňu ženícha vo Francúzsku. Žigmund nakoniec
sobáš dosiahol vojenským zásahom. Mária zomrela roku 1395, keď predčasne porodila
po páde z koňa. Jej vdovec, Žigmund Luxemburský (1387-1437) vládol v Uhorsku
naďalej ako jeho korunovaný kráľ.
ÚLOHA 6: V krátkosti niekoľkými vetami popíšte vrcholné obdobie Uhorského
kráľovstva počas vlády Karola Róberta z Anjou a jeho syna Ľudovíta I. Veľkého...........
Žigmund Luxemburský (1387-1437) sa stal kráľom, keď Uhorsku vyvstala nová hrozba
v podobe Osmanskej ríše, ktorá v roku 1389 v bitke na Kosovom poli porazila spojené
srbské kniežatá a stala sa tak bezprostredným susedom Uhorska na Balkáne.
Žigmundova výprava proti Turkom roku 1396 sa skončila fiaskom, samotný kráľ si len
tak tak zachránil život útekom. Počas svojej vlády sa snažil získať si na svoju stranu
mestá. V roku 1405 vydal aj tzv. Decretum minus, ktorého cieľom bolo vytvoriť
jednotný kráľovský mestský stav.
V roku 1419, po smrti brata Václava IV., českého kráľa, Žigmundovi pripadol aj český
trón. V tom čase však už v Čechách prebiehala husitská revolúcia, s ktorou sa kráľ
okamžite dostal do konfliktu. Žigmund vo vzťahu k náboženským reformám zlyhal už v
roku 1415, keď nebol schopný zabrániť upáleniu majstra Jána Husa na Kostnickom
koncile. Pre vieroučné požiadavky svojich českých poddaných mal len málo
porozumenia a keďže nebol ochotný akceptovať ich požiadavku slobodného vyznávania
husitskej viery, oni neuznávali jeho právo na český trón. Až do roku 1435 kráľ
87
v Čechách neprestajne bojoval proti husitom. Vyslal proti nim päť križiackych
výprav, husiti však všetky porazili. Od roku 1428 podnikali husitskí velitelia na čele s
Prokopom Holým výpravy na územie Slovenska – tzv. spanilé jazdy, ktoré však nemali
za cieľ ani tak šírenie husitských myšlienok, ako získanie koristi a demonštráciu sily.
Do roku 1435 sa husitom podarilo ovládnuť Trnavu a jej okolie, Skalicu, Lednicu,
Topoľčany, hrad Likavu na Liptove a takmer celý Spiš. V roku 1434 v bitke pri
Domažliciach, ktorá sa odohrala medzi umierneným a radikálnym krídlom husitov,
zahynul Prokop Holý a jeho „táboriti“ utrpeli porážku od umiernených „kališníkov“ a to
bol koniec husitskej revolúcie. Česká šľachta sa zmierila s kráľom a stúpenci husitstva
boli nútení uspokojiť sa s výsledkami bazilejského koncilu, ktorý im povoľoval
prijímanie pod obojím. Keďže nemecký patriciát v strachu pred husitmi utekal do
zahraničia, došlo počas husitských výprav k poslovenčeniu mnohých miest, ktoré
dovtedy ovládali Nemci. Celkovo však dlhotrvajúci vojenský konflikt krajinu vyčerpal a
navyše viazal uhorské vojenské sily, ktoré sa nedostali tam, kam bolo treba – na juh
krajiny, do boja proti rozpínajúcej sa Osmanskej ríši.
Uhorsko na mape stredovekej Európy
ÚLOHA 7: V krátkosti, niekoľkými vetami popíšte zahraničnú i domácu politiku
Žigmunda Luxemburského.................................................................................................
Žigmund Luxemburský po sebe nezanechal mužského potomka, a tak na uhorský trón
nastúpil manžel jeho dcéry Alžbety Albrecht Habsburský (1437-39). Vládol však len
dva roky, na výprave proti Turkom zomrel totiž na úplavicu.
Kráľovná vdova Alžbeta bola vtedy už tehotná a zanedlho porodila syna Ladislava V.
(1440-1457), ktorý (keďže sa narodil po smrti svojho otca) dostal meno Pohrobok.
Počas jeho neplnoletosti vládol v Uhorsku ako regent sedmohradský vojvoda Ján
Huňady, v Čechách bol regentom Jiří z Poděbrad. Huňady bol úspešným bojovníkom
proti Turkom a väčšinu svojho regentstva venoval boju proti nim ako aj proti
domácemu odboju, ktorý predstavoval Ján Jiskra z Brandýsa, žoldniersky kapitán,
pôvodne najatý kráľovnou Alžbetou na obranu práv jej syna Ladislava na uhorský trón.
Ladislav však zomrel predčasne krátko po korunovácii a dosiahnutí plnoletosti roku
1457 na nešpecifikovanú pohlavnú chorobu, lebo viedol rozmarilý mladícky život. V
tomto období neistoty počas Pohrobkovej neplnoletosti sa v Uhorsku rozmohlo tzv.
bratrícke hnutie, ktorého jadro tvorili bývalí husitskí bojovníci. Tí sa po skončení
husitských vojen uplatňovali ako žoldnieri, no boli zle platení a nútení žiť v ťažkých
88
podmienkach, takže často dezertovali a vytvárali si svoje tábory, z ktorých robili
lúpežné prepady. Vyznávali idey husitizmu a dlho ich nebol schopný spacifikovať
žiadny uhorský vojenský veliteľ.
S bratríckou hrozbou sa vysporiadal až Huňadyho mladší syn a Pohrobkov nástupca
kráľ Matej Korvín (1458-1490), ktorý ich systematicky ničil až do roku 1467, kedy
rozhodujúco porazil bratríkov v bitke pri Veľkých Kostoľanoch. Matej Korvín (corvus =
latinsky havran, podľa havranov v jeho erbe) sa počas svojej vlády snažil vytvoriť
centralizovanú monarchiu, v ktorej vládol pevnou rukou. Zbavil vplyvu staré odbojné
šľachtické rody a namiesto nich hľadal oporu v predstaviteľoch strednej šľachty
a zemianstva. Po rozdrvení bratríckeho hnutia Matej šikovne využil množstvo ich
schopných bojovníkov, ktorí zostali bez obživy a veľa ich prijal do svojho Čierneho
pluku, elitnej žoldnierskej jednotky. Čierny pluk bol oporou jeho moci ako aj nástrojom
výbojnej zahraničnej politiky. Tá smerovala jednak na juh, kde úspešne bránil uhorskú
hranicu pred Turkami, a jednak na západ, kde sa usiloval pripojiť k Uhorsku Moravu,
Sliezsko, Lužicu i rakúske kraje, čo sa mu s výnimkou Moravy i podarilo. Z hľadiska
kultúrneho bolo najvýznamnejším Matejovým počinom založenie prvej uhorskej
univerzity Academie Istropolitany v Bratislave roku 1467. Univerzita mala štyri
fakulty: filozofickú, teologickú, lekársku a právnickú a budovala sa podľa vzoru
parížskej a bolonskej univerzity. Istý čas na nej pôsobil aj slávny astronóm Johannes
Müller Regiomontanus. Academia Istropolitana však neprežila svojho zakladateľa, keď
Matej Korvín roku 1490 zomrel na porážku.
ÚLOHA 8: V krátkosti, niekoľkými vetami popíšte zahraničnú i domácu politiku
Mateja Korvína...................................................................................................................
Keďže ani Matej nezanechal legitímneho mužského potomka, uhorská šľachta z
viacerých kandidátov presadila na uprázdnený trón českého kráľa Vladislava II.
Jagelovského (1490-1516), známeho ako „kráľ dobře“, ktorý sa stal nástrojom v jej
rukách. Už pri nástupe na trón sa zaviazal zrušiť niektoré dane svojho predchodcu a
sľúbil, že o dôležitých otázkach bude rokovať s uhorskými stavmi. Dodržaním tohto
sľubu sa dostal do pasce neustálych finančných ťažkostí. Krátko po nástupe – v roku
1491 – Vladislav v Bratislave uzavrel s Maximiliánom Habsburským dohodu o
nástupníctve, podľa ktorej by v prípade vymretia Jagelovcov ich trón pripadol
Habsburgovcom a naopak. Sociálne napätie v krajine vyvrcholilo v roku 1514
vypuknutím tzv. Dóžovho povstania. Išlo o vzburu roľníckeho vojska, ktoré pôvodne
zverboval ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc do krížovej výpravy proti Turkom.
Uhorská šľachta sa výpravy odmietla zúčastniť a nesúhlasila ani s odchodom svojich
poddaných. Zverbovaní poddaní v počte okolo 40 tisíc sa vzbúrili a na ich čelo sa
postavil sedmohradský zeman Juraj Dóža. Ku povstaniu, ktoré trvalo približne dva
mesiace a prebiehalo predovšetkým na území dnešného Maďarska, sa pridávali poddaní,
nespokojní s ťažkým životom a neustále sa zvyšujúcim zaťažovaním zo strany
zemepánov. Nakoniec ho porazili vojská uhorských magnátov. Juraj Dóža bol kruto
popravený: posadili ho na žeravý trón a na hlavu mu ako „sedliackemu kráľovi“ dali
žeravú korunu.
Krátko po potlačení povstania uhorský snem ako návrh zákona prijal roku 1514 tzv.
Tripartitum, trojdielne spracovanie uhorského zvykového práva, ktoré spísal a vydal
palatín a krajinský sudca Štefan Verböci. Snem na podklade Tripartita prijal a schválil
aj zákaz voľného sťahovania poddaných a nariadil ich večné pripútanie k pôde.
Za vlády Vladislavovho nástupcu Ľudovíta II. Jagelovského (1516-1526) pokračoval
úpadok krajiny. Moc bola v rukách magnátov, z nich najvplyvnejší bol sedmohradský
vojvoda Ján Zápoľský, ktorý sa netajil svojimi ašpiráciami na uhorský trón. Z juhu
Uhorsko ohrozovali Turci, sultán Sulejman II. Veľkolepý v roku 1521 dobyl dôležité
uhorské pevnosti Šabac, Zemuň a Belehrad. Na zhromaždenie vojska, ba dokonca ani
89
na zaplatenie posádok na hraniciach však neboli peniaze. Kráľ dal teda raziť málo
hodnotné medené mince. Vyplácanie miezd v znehodnotenej mene vyvolalo povstanie
banských robotníkov v Banskej Bystrici. Tí sa spojili s baníkmi z Kremnice a Banskej
Štiavnice a požadovali vyplatenie miezd v hodnotnej mene a zlepšenie svojich
podmienok. Bohatí vlastníci baní a ťažiari zorganizovali proti povstalcom vojsko, ktoré
ich zahnalo do hôr a v nasledujúcich rokoch postupne zlikvidovalo povstalecké skupiny.
To však už Uhorsko kráčalo v ústrety najväčšej vojenskej i politickej katastrofe svojich
dejín.
ÚLOHA 9: Popíšte v krátkosti príčiny, priebeh aj dôsledky Dóžovho povstania
i povstania banských robotníkov v Banskej Bystrici...........................................................
Turecký sultán Sulejman II. Veľkolepý sa totiž rozhodol využiť slabosť svojho
uhorského protivníka a vydal sa so svojím vojskom smerom na sever. Do tureckých rúk
padala jedna uhorská pevnosť za druhou, no uhorská šľachta neschopná reálneho
odhadu situácie, odsúhlasila na financovanie obrany veľmi nízku sumu. Kráľ sa obrátil s
prosbou o pomoc na pápeža, benátskeho dóžu, anglického, poľského a rakúskeho
panovníka, no ich pomoc bola len veľmi obmedzená. Dňa 29. augusta 1526 sa pri
meste Moháč odohrala bitka medzi asi 25 tisícovým uhorským a asi 60 tisícovým
tureckým vojskom. Pomoc, ktorú na poslednú chvíľu vyslali Ján Zápoľský, Ferdinand
Habsburský a české stavy už nestihla prísť. Uhorské vojsko aj s väčšinou šľachty
a vysokého duchovenstva bolo na hlavu porazené a mladý kráľ sa na úteku utopil.
Moháčskou porážkou sa Turkom otvorila cesta do Uhorska, ktorí jeho veľkú časť
okupovali na celých dvesto rokov. Smrťou kráľa Ľudovíta vymrela uhorská vetva
Jagelovcov a Uhorsko sa podľa nástupníckych dohôd stalo súčasťou rozsiahlej
Habsburskej monarchie.
ÚLOHA 10: Uveďte príčiny, priebeh a dôsledky bitky pri Moháči pre Uhorské
kráľovstvo............................................................................................................................
Pracovné listy na tematický celok „Slovensko pod nadvládou a v
susedstve Turkov, reformácia, rekatolizácia a Stavovské povstania v
Uhorsku“
(2 hodiny)
Slovensko pod nadvládou a v susedstve Turkov
Vyvrcholením slabej vlády poľskej dynastie Jagelovcov v Uhorsku a v Čechách
(Vladislava II. – 1490/1516 a Ľudovíta II. – 1516/1526) poznamenanej rozbrojmi
v krajine, bola zdrvujúca porážka 30 tisícového uhorského vojska pri Moháči roku 1526
150 tisícovou armádou tureckého sultána Sulejmana II. Veľkolepého, keď sa na úteku
z bojiska utopil v bažinách niekde pri Dunaji aj kráľ Ľudovít II.
smrť Ľudovíta II. Jagelovského na moháčskom bojisku
90
sultán Sulejman II. Veľkolepý
Turci po víťazstve hneď Uhorsko neobsadili, po vyplienení hlavného mesta Budína ich
armáda z Uhorska odtiahla, moháčskym víťazstvom sa im však otvorila cesta do
strednej Európy. Bitka pri Moháči sa zároveň spája v slovenských dejinách aj s koncom
stredoveku a začiatkom novoveku.
Keďže vymretí Jagelovci boli okrem uhorských kráľov aj českými kráľmi, česká
šľachta si po smrti Ľudovíta II. zvolila už v októbri 1526 za kráľa rakúskeho
arcivojvodu Ferdinanda Habsburského. V Uhorsku si však väčšina šľachty zvolila
v novembri 1526 za uhorského kráľa sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského, len
menšia časť vysokej šľachty vyhlásila na sneme v Bratislave za kráľa Ferdinanda.
Medzi oboma kandidátmi na uhorský trón preto vypukla v rokoch 1527-28 vojna, ktorá
sa skončila porážkou a vytlačením Zápoľského z Uhorska. Ten sa s tým však nezmieril,
vzdal hold sultánovi, prehlásil sa jeho vazalom a s následnou pomocou tureckých vojsk
opäť získal stratené územia. Po ďalších dlhoročných bojoch uzavreli napokon obaja
kandidáti roku 1538 vo Veľkom Varadine mier, ktorým sa obaja vzájomne uznali za
uhorských kráľov a vymedzili si územia: Zápoľský získal Sedmohradsko
a severovýchodné Uhorsko, Ferdinandovi zostalo celé západné Uhorsko. Po
Zápoľského smrti mal byť kráľom celého Uhorska Ferdinand (Habsburgovci tak od
„Moháča“ – od roku 1526 vládli v Uhorsku a teda i na Slovensku až do roku 1918, teda
takmer 400 rokov).
Keď sa však Zápoľskému krátko pred smrťou narodil roku 1540 syn Ján Žigmund,
Zápoľského stúpenci obávajúci sa o svoje majetky a výsady ho vyhlásili za kráľa celého
Uhorska, čo Ferdinand neuznal a rozpútal proti nim vojnu. Na obranu Žigmundových
práv však vystúpili Turci (ktorý tak našli vhodnú zámienku na opätovný vpád do
Uhorska, ktoré však už teraz boli rozhodnutí natrvalo okupovať), tí vtiahli do Budína,
porazili Ferdinandovu armádu a z väčšej časti Uhorska vytvorili tzv. Budínsky pašalik,
ktorý si Turci udržali takmer 150 rokov. Uhorsko sa tak roku 1541 rozdelilo na 3 časti:
Semohradsko zostalo Žigmundovi no pod tureckou kontrolou ako vazalský štát; južné
a stredné Uhorsko obsadili Turci v podobe Budínskeho pašaliku; a západné Uhorsko,
časť Chorvátska a Slovensko zostali Ferdinandovi.
Uhorsko v období tureckého panstva:
-žltá farba: územia Uhorska priamo obsadené Turkami - Maďarsko
-zelená farba: územie vazalského štátu Turkov – Zápoľského Sedmohradsko
-fialová farba: územia pod kontrolou Habsburgovcov – Slovensko a časť Chorvátska
91
Po rozdelení Uhorska roku 1541 a obsadení jeho väčšej časti Turkami (vrátane hlavného
mesta Budína) sa ťažisko Uhorska prenieslo na územie dnešného Slovenska. Novým
hlavným mestom Uhorska preto prehlásil uhorský snem roku 1536 Bratislavu (až do
roku 1848), kde sa presťahovala aj Uhorská komora (spravovala uhorské financie
a hospodárstvo), Miestodržiteľská rada (v mene panovníka spravovala Uhorsko)
a schádzal sa v nej aj uhorský krajinský snem. V Bratislave boli aj korunovaní v Dome
svätého Martina uhorskí králi a kráľovné (za obdobie 300 rokov to bolo spolu 10
kráľov, 1 kráľovná – Mária Terézia, a 8 kráľovských manželiek). Keď Turci obsadili aj
Ostrihom, tak sa sídlom ostrihomského arcibiskupa – uhorského prímasa (najvyššieho
cirkevného hodnostára Uhorska) stala na 200 rokov od roku 1543 Trnava (prezývaná
pre množstvo práve v tomto období v nej postavených barokových sakrálnych stavieb
„slovenským Rímom“).
ÚLOHA 1: Stručne popíšte rozdelenie Uhorska po roku 1541 a uveďte význam
Bratislavy a Trnavy v danom období.................................................................................
Po roku 1541 sa dobyté časti Slovenska (takmer celý juh) stali súčasťou Budínskeho
pašaliku (elájetu) – provincie, ktorú tvorilo 25 okresov – sandžakov. Budínsky paša bol
nadriadený ostatným pašom na okupovanom uhorskom území a bol akýmsi
sprostredkovateľom medzi sultánom a ostatnými pašami v Uhorsku.
Paša bol najvyšším veliteľom a správcom pašaliku (elájetu) a mal právomoc rokovať s
nepriateľskou stranou. Menším správnym celkom v rámci elájetu bol okres – sandžak,
vedený sandžakbegom, resp. begom ktorého dosadzoval paša. Hlavnou úlohou
uhorských sandžakbegov bolo ochraňovať okupované územie pred útokmi nepriateľov,
ale aj organizovať lúpežné a trestné výpravy do okolia.
ÚLOHA 2: Objasnite význam nasledovných termínov: paša, pašalik, sandžak a
beg.......................................................................................................................................
Ferdinand I. (1526-1564) vládol nielen ako český a uhorský kráľ, ale mal i titul
rakúskeho arcivojvodu (Rakúsko boli rodové krajiny Habsburgovcov) a roku 1556
prevzal od svojho brata Karola V. i titul rímsko-nemeckého kráľa a cisára, čím prevzal
vládu aj v Svätej ríši rímskej národa nemeckého (rakúski Habsburgovci si ju udržali až
do roku 1806).
Ferdinand sa snažil zo svojho súštatia vybudovať centralizovanú absolutistickú
monarchiu , v čom pokračovali aj jeho nástupcovia Maximilián II.(1564-76), Rudolf II.
(1576-1608) i Matej II. (1608-1619). Podriaďovanie uhorských úradov ústredným
dvorským úradom vo Viedni a znižovanie ich právomocí (palatína, dvorskej kancelárie)
spojené s okliešťovaním výsad uhorskej šľachty narazilo však v Uhorsku na veľký
odpor, ktorého strediskom sa stalo od Viedne vzdialené a prevažne protestantské
Sedmohradsko. Uhorská šľachta sa snažila sabotovať centralizáciu Habsburgovcov
prostredníctvom snemov a stoličnej správy, kde mala rozhodujúce slovo, pričom
využívala i zahranično-politické komplikácie Habsburskej monarchie (vojny s Turkami
a Francúzskom), aby si uhájila svoju moc a výsady (najmä svoju nezdaniteľnosť).
Keďže to nestačilo, uhorská šľachta v priebehu 17. storočia viackrát i priamo vojensky
vystúpila proti centralizačným snahám Habsburgovcov (v celkovo až piatich tzv.
protihabsburských stavovských povstaniach), pričom sa za týmto účelom neváhala
sebecky spojiť i s oficiálnym nepriateľom monarchie – moslimskými Turkami, ktorí
zasa spojenectvo s odbojníckou uhorskou šľachtou využívali na hlbšie vpády
a rabovanie aj nimi neobsadených území Uhorska. Odbojná šľachta šikovne využívala
i nenávisť väčšiny uhorských poddaných k habsburským žoldnierskym vojskám (najmä
Nemcom), ktorí často namiesto bojov s Turkami drancovali vlastné územie, zverené im
pod ochranu, a olupovali poddaných.
I.protihabsburské stavovské povstanie (1604-1606) viedol sedmohradský veľmož
Štefan Bočkaj. Jeho príčinou bol odpor uhorskej šľachty proti rekatolizácii (násilné
92
obracanie protestantov na katolícku vieru) a konfiškáciám majetkov protestantskej
šľachty zo strany Habsburgovcov (bezprostrednou príčinou bolo odobratie košického
Domu Svätej Alžbety evanjelikom). Bočkaj sa za pomoci Turkov zmocnil so svojim
vojskom hajdúchov (pôvodne pastieri v Uhorsku, za tureckých vojen strážcovia
pohraničných pevností a žoldnieri, Bočkaj ich za finančnú úplatu získal pre odboj)
celého Slovenska a prenikol aj na Moravu, do Zadunajska a Horného Rakúska. Tieto
úspechy prinútili spočiatku neoblomného cisára Rudolfa II. rokovať s Bočkajom
o mieri, ktorý bol uzavretý roku 1606 vo Viedni. Viedenským mierom dosiahol Bočkaj
titul sedmohradského kniežaťa a zachovanie výsad a náboženskej slobody pre
protestantskú šľachtu a mešťanov, pričom náboženskú slobodu rozšíril ešte v tom istom
roku 1608 nový cisár Matej II. aj na poddaných.
Bočkajovo povstanie bolo súčasťou novej veľkej vojny Habsburskej monarchie
s Osmanskou ríšou – tzv. Päťnásťročnej vojny (1593-1606), po ktorej Turci prišli tzv.
Žitavským mierom z roku 1606 o väčšinu svojho územia na Slovensku s výnimkou
malého územia na juhu Slovenska. Rieka Ipeľ bola hranicou medzi habsburskou
monarchiou a tureckým územím na Slovensku.
Ferdinand I.
Štefan Bočkaj
Rudolf II.
Matej II.
Gabriel Betlen
Stavovské povstania v Uhorsku a zápas s Turkami v 17. storočí
Odpor uhorskej šľachty voči centralizačným snahám Habsburgovcov a boj za
náboženské slobody uhorských nekatolíkov pokračoval aj v 17. storočí počas vlády
Habsburgovcov Ferdinanda II. 1619/37, Ferdinanda III. 1637/57, Leopolda I.
1657/1705 a Jozefa I. 1705/11, a to i za cenu spojenectva s Turkami, s ktorých pomocou
sa snažili získať prevahu nad cisárskymi vojskami.
Porušovanie podmienok Viedenského mieru uzavretého po I.protihabsburskom
stavovskom tzv. Bočkajovom povstaní (1604-1606), zo strany habsburského dvora,
viedlo k II.protihabsburskému stavovskému povstaniu (1619-1622) uhorských
protestantských magnátov pod vedením sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena.
Jeho cieľom bolo zvrhnúť Habsburgovcov z uhorského trónu. Keďže v rokoch 16181620 prebiehal aj v Čechách protihabsburský stavovský odboj v rámci tridsaťročnej
vojny (1618-1648), vznikla tak pre Betlenovo povstanie priaznivá situácia. Betlen tak
narazil v Uhorsku len na slabý odpor (cisárske vojská boli odvelené do Čiech) a ovládol
takmer celé územie Slovenska. Následne sa plánoval spojiť so vzbúrenými českými
a moravskými stavmi a tiahnuť s nimi spoločne na Viedeň, v čom mu však zabránil
vpád niektorých cisárových spojencov v Uhorsku na Betlenove pozície na východnom
Slovensku (boli ohrozené najmä Košice), ktoré sa musel vydať brániť. Jeho pomoc
vzbúreným česko-moravským stavom tak dorazila neskoro, až keď už boli české vojská
porazené cisárskou armádou v novembri 1620 na Bielej hore. Následná strata
niektorých šľachtických prívržencov a slabá pomoc zo strany Turkov ho prinútili
uzavrieť s Ferdinandom II. roku 1622 v Mikulove mier, ktorý potvrdil výsledky
Viedenského mieru.
III.protihabsburské stavovské povstanie (1644-1645) viedol ďalší sedmohradský
knieža Juraj I. Rákoci, ktorému sa síce nepodarilo skoordinovať svoj postup proti
93
Habsburgovcom so Švédmi, ktorí roku 1643 vpadli v rámci tridsaťročnej vojny na
Moravu, no obsadil aspoň východné Slovensko, keď zo západného ho cisárske vojská
vytlačili. Povstanie sa skončilo mierom v Linci roku 1645, ktorým sa cisár Ferdinand
III. zaručil rešpektovať náboženskú slobodu aj v praxi, nielen formálne aj
u protestantských poddaných.
Juraj I. Rákoci
Imrich Tokoli
František II. Rákoci
Roku 1663 vypukla nová veľká vojna Habsburskej monarchie s Tureckom, ktorá sa
skončila roku 1664 uzavretím pre monarchiu a zvlášť pre Uhorsko veľmi nevýhodného
mieru vo Vašvári, (tzv. „hanebný mier“, pretože potvrdzoval historicky najväčší
územný rozsah tureckého záboru v Európe) lebo Nové Zámky, ktoré Turci spolu
s Nitrou a Levicami dobyli, zostali i po mieri v ich rukách. Nespokojnosť uhorskej
šľachty s vládou Habsburgovcov a ich údajný nezáujem o riadnu obranu Uhorska pred
Turkami vyústila preto krátko po „Vašvári“ až do tzv. Vešeléniho sprisahania roku
1671, kedy skupina najvyšších uhorských magnátov pod vedením najvyššieho
šľachtického hodnostára Uhorska - palatína Františka Vešeléniho, chcela v spojenectve
s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a tureckým sultánom zvrhnúť Habsburgovcov
z uhorského trónu. Dlhodobo pripravované sprisahanie však bolo odhalené, jeho
vodcovia popravení a ich majetok skonfiškovaný. V reakcii na pokus o prevrat zriadil
nato v Uhorsku cisár Leopold I. tzv. gubernium = vojenskú diktatúru. Uhorsko počas
gubernia pustošia cisárske vojská nazývané uhorským obyvateľstvom labanci.
V reakcii nato sa vytvára veľká skupina ich najradikálnejších odporcov nazývaných
kuruci = bývalí ozbrojení účastníci predchádzajúcich stavovských povstaní.
Neustávajúcu nespokojnosť uhorskej šľachty s pomermi v Uhorsku a vládou
Habsburgovcov – zvlášť s guberniom, využili sedmohradskí magnáti, ktorí iniciovali
IV.protihabsburské stavovské povstanie (1678-1686), keď s podporou Francúzska
zorganizovali veľké kurucké vojsko na čele s kežmarským magnátom Imrichom
Tokolim. Ten sa s pomocou Turkov zmocnil takmer celého Slovenska. Keď však boli
Turci a ich obrovská 200 tisícová armáda sultána Mehmeda IV. pod vedením
veľkovezíra Kara Mustafu roku 1683 pri Viedni porazení rakúskou cisárskou armádou
Leopolda I.,znamenala táto porážka Turkov zároveň i koniec a neúspech aj Tokoliho
povstania, keďže bolo životne závislé na tureckej pomoci. Roku 1686 sa preto IV.
protihabsburský stavovský odboj skončil porážkou kurucov a sám Tokoli ušiel do
Turecka.
Cisárske vojská vedené skvelým stratégom – generálom princom Eugenom Svojským
prešli po porážke Turkov pri Viedni do veľkej protitureckej ofenzívy, ktorá sa skončila
roku 1697 ďalšou ťažkou porážkou Turkov pri Zente (kde padlo vyše 30 000 Turkov)
a následným mierom v Karlovaci (v bývalej Juhoslávii) roku 1699, ktorým boli Turci
definitívne vyhnaní z celého územia Uhorska.
Odvelenie veľkej časti cisárskych vojsk na bojiská v Taliansku a Francúzsku v nastalej
vojne Habsburskej monarchie s Francúzskom a drancovanie Uhorska cisárskymi
žoldniermi (labancami) sa pokúsili využiť kalvínski obyvatelia Zátisia, ktorí iniciovali
rozpútanie najväčšieho V. protihabsburského stavovského povstania (1703-1711), na
94
čelo ktorého bol kurucmi povolaný z poľského exilu sedmohradský magnát František
II. Rákoci. Ten rozmnožil svoje kurucké vojsko predovšetkým z radov poddaných
(ktorým v Satmári roku 1703 sľúbil oslobodenie spod feudálnych povinností, ak budú
bojovať pod jeho zástavami, načo húfne vstupovali do jeho vojska – bol medzi nimi
pravdepodobne i Juraj Jánošík), viackrát porazil cisárske vojská a opätovne sa zmocnil
takmer celého územia Slovenska.
Z rozprávania matky Jána Herkľa o pomeroch na hornej Orave za posledného
kuruckého povstania v rokoch 1703-1711:
„Vtedy zlodej – hovorieval dedo – zlodejovi otváral dvere. Staršieho syna mi vzali do
vojny na cisársku, o rok druhého na kuruckú stranu ako zlodeja poviazaného. Vtedy
naša dedina ešte pri starom mlyne stála, ale kuruci ju vypálili, mládež a statček
odohnali, nemluvniatka a starcov, ktorí do hôr utiecť nemohli, neraz pomordovali. Tak
i ja s mojou manželkou a s dvoma dietkami, ktoré mi ostali, často som do hôr utekal,
keď stráž zvolala: „Idú kuruci!“. Na tento krik kto mohol utekať a so sebou niečo
pobrať, pobral a utekal, kde ho oči viedli. Naposledy mne len jedna jalovička ostala,
a i tú, nemohúc ju nanáhle so sebou odohnať, psohlavci pojali. V lesoch nemali sme
nijakého spočinku, len túlali sme sa sem a ta, húštinu hľadali, hubami, jafurami,
jahodami, malinami a korienkami sa živili. Najmladšia dcéra Mariša ešte pri prsiach
bola, mať jej od strachu i hladu ochorela....Žena chorá v kolibe stoná, nemluvniatko len
kozicou a sladicou živené odpoly mŕtve....
Ale bezpečnosti ani tu nebolo: kuruci často i do lesov vtrhli, volajúc: „Jano! Juro!
Ondrej! Poď z hory, kuruci už odišli!“ Tak vyvábených polapali a často ukrutne
pomordovali. V takom nevýslovnom strachu a biede tri týždne som bol, nebohá moja
tam na siedmy deň skonala. Tam som ju pri kolibke pochoval, chvojinou prikryl – to
miesto každému i dnes ukážem.... Keď prišla cisárska ochrana, polomŕtvy ľud vychodil
z lesov. Kde obec stála, už je popol...Bol veľký hlad – siate pošliapané, spasené, ľud
padal ako muchy, z celej obce neostalo viac ako päťdesiatich hláv.....Začali sme nové
domy stavať. Na tomto mieste, kde teraz stojí dedina, vtedy bol hustý les: kto kde sťal
drevo, tam si dom vystavil...“
ÚLOHA 3: Na základe úryvku stručne zhodnoťte situáciu na Slovensku počas
posledného kuruckého povstania.......................................................................................
Keď sa k Rákocimu a jeho kurucom dobrovoľne či pod nátlakom pridala i väčšina
šľachty a mešťania, nemohol si kvôli ich podpore dovoliť splniť sľuby, ktoré dal
poddaným, načo sa začali množiť dezercie v jeho kuruckej armáde. Keď k tomu
pristúpila aj nedostatočná zahraničná pomoc a zlá hospodárska situácia povstalcov, bolo
len otázkou času, kedy bude povstanie potlačené, resp. samo odoznie. To sa aj stalo po
ťažkej vojenskej porážke kurucov v bitke na Hámroch pri Trenčíne 3. augusta 1708,
v ktorej cisársky generál Heister pobil vyše 3 000 kurucov, načo na cisárovu stranu
začali prebiehať aj ďalšie stovky povstalcov, keďže cisár Jozef I. v júli 1709 vyhlásil, že
udelí milosť všetkým kurucom, ktorý sa do 4 týždňov vzdajú. František II. Rákoci
krátko nato ušiel z Uhorska a zomrel v exile v Turecku.
ÚLOHA 4: Stručne popíšte vo všeobecnosti príčiny, priebeh i dôsledky stavovských
povstaní v Uhorsku.............................................................................................................
Posledné piate protihabsburské stavovské povstanie a tým i protihabsburské stavovské
povstania prebiehajúce v Uhorsku takmer počas celého 17.storočia vôbec, tak
definitívne ukončil v apríli 1711 v rumunskom meste Satmár uzavretý mier (tzv.
satmársky mier) medzi zástupcami zvyškov povstalcov a cisárom, ktorý znamenal akýsi
kompromis medzi uhorskou šľachtou a habsburským cisárskym dvorom: Habsburgovci
si ním zabezpečili dedičnosť uhorskej koruny, uhorská šľachta si zase ubránila svoje
výsady (nezdaniteľnosť a nadvládu nad poddanými v stoliciach) a uhorskú ústavu.
95
Satmárska mierová zmluva mala 10 bodov:
„Kniežaťu Františkovi II. Rákoczimu sa dávajú ešte tri týždne času, aby prijal milosť
a tým si bude môcť zachovať svoje majetky pre seba a svojich synov. Do tohto termínu
musí vydať všetky svoje pevnosti. Prísahu vernosti panovníkovi môže vykonať aj
neskôr... Taká istá amnestia bude poskytnutá aj všetkým prívržencom kniežaťa
Rákocziho...keď do troch týždňov vykonajú prísahu vernosti. Rákocziho vojaci
pochádzajúci z Uhorska môžu vstúpiť do cisárskeho vojska alebo sa vrátiť
domov...Panovník sa zaručuje chrániť všetky akceptované náboženstvá a to v rozsahu
určenom krajinskými zákonmi. Sloboda vierovyznania v Uhorsku a Sedmohradsku bude
zachovaná....Majetky po padlých pripadnú vdovám a sirotám a nie kráľovskému
fiškusu...Kráľ bude dodržiavať všetky slobody Uhorska a Sedmohradska. Amnestovaní
nesmú byť prenasledovaní a urážaní.....Dvor sa zaväzuje prejaviť svoju náklonnosť
k Uhorsku a uhorská šľachta sa zaväzuje zachovať vernosť panovníkovi.“
ÚLOHA 5: Na základe autentického textu satmárskej mierovej zmluvy uveďte, aké
záväzky vyplývali z textu pre panovníka a aké záväzky sa očakávali od uhorskej
šľachty...............................................................................................................................
Reformácia a Rekatolizácia v Uhorsku v 16.-17.storočí
Na Slovensko začali prenikať myšlienky reformácie (reformácia znamená latinsky
obnovenie – pretvorenie – zlepšenie) v 1.polovici 16.storočia prostredníctvom
študentov, učiteľov a duchovných z Nemecka, Čiech a Moravy. Rozšírili sa najmä
v meštianskom prostredí, ale k reformácii sa pridávala aj šľachta, ktorá v zabraní
(sekularizácii) cirkevného majetku videla možnosť obohatiť sa.
Medzi maďarským obyvateľstvom na Slovensku sa šírila predovšetkým kalvínska
reformácia.
Na západnom Slovensku a na Spiši sa zasa usadili z Nemecka prichádzajúci
novokrstenci – anabaptisti nazývaní aj ako Habáni (boli aj zručnými remeselníkmi,
odtiaľ aj názov pre keramiku z oblasti Modry a Skalice ako tzv. habánska keramika).
Na Slovensku medzi slovenským obyvateľstvom však získala koncom 16. storočia
prevahu umiernená reformácia augsburského vyznania = luteránstvo –
evanjelicizmus. Luteráni resp. evanjelici hlásali potrebu nápravy kresťanstva, jeho
očistenia od „svetských koncilových dodatkov“ dôsledne sa pridŕžajúc výhradne iba
učenia evanjelií ako jedinej a najvyššej autority (preto aj ich názov evanjelici). Zároveň
žiadali ženbu kňazov, prijímania pod oboma spôsobmi (t.j. z kalicha i hostie) ako
i zjednodušenie cirkevných obradov, výzdoby kostolov, používanie nemčiny či češtiny
ako bohoslužobného jazyka a nahradenie individuálnej spovede hromadnou.
ÚLOHA 6: Vymenujte, aké formy reformovaného náboženstva sa na Slovensku šírili
a medzi akými skupinami obyvateľstva.............................................................................
Prvé systematicky ucelené protestantské náboženské vierovyznanie na Slovensku
vydalo 5 východoslovenských slobodných kráľovských miest (Levoča, Košice,
Bardejov, Prešov, Sabinov) roku 1549 ako tzv. Confesio Pentapolitana (zostavené
bardejovským rektorom a priateľom Martina Luthera Leonardom Stockelom), ktoré
obsahovalo odlišnosti od katolíckej viery no zároveň bolo ostro namierené proti
novokrstencom a iným radikálnym protestantským sektám a bolo tak ústupkom voči
katolicizmu.
96
Organizačne sa evanjelická cirkev dobudovala (osamostatnila sa spod právomocí
katolíckej cirkevnej hierarchie) na svojich synodách v Žiline (roku 1610) a Spišskom
Podhradí (1614) zriadením 5 superintendencií = dištriktov ako vyšších organizačných
foriem farností slovenských evanjelikov (boli akousi obdobou katolíckych diecéz =
biskupstiev).
Na zastavenie šírenia reformácie a obnovu katolíckej cirkvi sa v 16.-18.storočí
orientovalo tzv. protireformačné hnutie. Organizovala ho pápežská kúria a cirkevná
hierarchia v spolupráci s panovníkmi katolíckeho vierovyznania najmä po tridentskom
koncile (1545-1563).
Začiatok učenej – nenásilnej protireformácie v Uhorsku je spätý s menom
ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha (sídlil v Trnave), ktorý v polovici 16.
storočia povolal do Uhorska Jezuitov, ktorí v Uhorsku organizovali v katolíckom duchu
a výchove hlavne školstvo – pri každej fare mala byť škola. V Oláhových aktivitách
pokračoval aj jeden z jeho nástupcov – ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň, ktorý
získal prísľubom ponechania sekularizovaného cirkevného majetku ich novým
majiteľom opäť na katolícku stranu dovtedy protestantských príslušníkov
najvýznamnejších magnátskych a šľachtických rodov v Uhorsku a ich prostredníctvom
aj väčšinu ich poddaných. Roku 1635 následne založil s pomocou Jezuitov v Trnave aj
univerzitu s teologickou a filozofickou fakultou (roku 1770 jej pribudla i lekárska
fakulta, no roku 1777 ju Mária Terézia presťahovala do Budína), ktorá sa stala nielen na
Slovensku ale aj v celom Uhorsku centrom vzdelanosti a protireformácie.
Trnavská univerzita roku 1635
Peter Pázmaň
Trnavskej univerzite pomáhala v protireformácii aj jezuitská univerzita v Košiciach,
ktorú roku 1657 zriadil jágerský biskup Benedikt Kišdy.
Protestanti si nemohli v Habsburskej monarchii založiť vysokú školu, tak si aspoň
v Prešove zriadili roku 1667 desaťtriednu vyššiu strednú evanjelickú školu – tzv.
Collegium scholasticum, na ktorom sa v najvyššom ročníku vyučovala aj teológia,
filozofia a orientálne jazyky.
Protireformácia sa snažila zjednotiť s katolicizmom aj pravoslávnych veriacich
žijúcich na východnom Slovensku, čo sa jej aj čiastočne podarilo roku 1646 vznikom
tzv. užhorodskej únie = vzniká ňou grécko-katolícka cirkev. Niekdajšia pravoslávna
cirkev si ňou ponechala liturgiu východného rýtu, uznala však supremáciu –
zvrchovanosť pápeža a katolíckej cirkevnej hierarchie. Mnohí pravoslávni veriaci však
zostali i naďalej pri svojej viere.
Násilnú metódu protireformácie predstavovala rekatolizácia = nanucované
nedobrovoľné obracanie obyvateľov protestantského vyznania na katolícku vieru
spojené neraz s násilným zaberaním protestantských kostolov, vyháňaním ich učiteľov
97
a kazateľov, zakazovaním prístupu evanjelikov do škôl, úradov a cechov (čo bol potom
aj častý dôvod ozbrojených protihabsburských stavovských povstaní).
Koniec protireformácie v Uhorsku však znamenalo až vydanie tzv. „Tolerančného
patentu“ cisárom Jozefom II. (1780-1790) roku 1781.
ÚLOHA 7: Objasnite význam nasledovných termínov: reformácia, rekatolizácia,
Confesio Pentapolitana, superintendencie-dištrikty, Jezuiti, Collegium scholasticum,
užhorodská únia..................................................................................................................
Pracovné listy na tematický celok „Európa v 11.-15. storočí“
(1 hodina)
Chronológia stredovekých dejín:
raný stredovek (asi 450/500 – 1000/1050 n. l.)
vrcholný stredovek (asi 1000/1050 – 1250/1300 n. l.)
neskorý stredovek (asi 1300 – 1450/1500 n. l.)
Franská ríša sa rozpadla v roku 863 Verdunskou zmluvou na Západofranskú, kde
prevažovalo obyvateľstvo románskeho pôvodu (neskôr z nej vzniklo Francúzske
kráľovstvo); Východofranskú s prevahou germánskeho obyvateľstva (neskoršie z nej
vzniklo Nemecko) a na Stredofranskú, čo bolo územie okolo Rýna a severnej Itálie,
ktorú si čiastočne podelili francúzske a nemecké kráľovstvo medzi seba, a z časti z nej
vzniklo neskôr Talianske kráľovstvo.
Nemecké kráľovstvo v stredoveku
Vláda Henricha I. a vznik Nemeckého kráľovstva
Podľa Verdunskej zmluvy 843 prešli oblasti na východ od Rýna (územie Nemecka) do
rúk jedného z vnukov Karola Veľkého - Ľudovíta Nemca (843-876). Ten sa snažil ríšu
neúspešne rozšíriť východným smerom – bojoval aj s Rastislavom a Svätoplukom,
panovníkmi Veľkej Moravy.
Na začiatku 10. storočia (po vymretí dynastie Karolovcov v roku 911) nastúpila na trón
vo Východofranskej ríši nová dynastia – nazývaná aj saská či otónska dynastia (jej králi
vládli v rokoch 919–1024). Prvým jej kráľom bol Henrich I. Vtáčnik (919–936),
vojvoda saský od roku 912, ktorý preniesol centrum ríše z Bavorska do Saska. Jeho titul
znel Rex Francorum Orientalum (kráľ východných Frankov), v skutočnosti ho však
možno považovať za prvého nemeckého kráľa.
Jeho vládu charakterizuje spájanie rozdrobených nemeckých vojvodstiev do jedného
kráľovstva (podriadil si napríklad Bavorsko a Lotrinsko). Od začiatku 10. storočia sa
jeho kráľovstvo začalo nazývať Nemeckým kráľovstvom.
Vláda Ota I. a vznik Svätej ríše rímskej
Dobyvačná politika nemeckých kráľov pokračovala aj za bezprostredného nástupcu
Henricha Vtáčnika Oto I. (936-973). Jeho podmaňovanie polabských oblastí viedlo k
vytvoreniu pohraničných oblastí – tzv. mariek, v povodí Labe a jej prítokov (až k
strednému a dolnému toku Odry). Oto I. rozdával v týchto markách bývalé majetky
slovanských kniežat svojím vazalom, na ktorých muselo miestne slovanské
obyvateľstvo (patriace ku kmeňom Obodritov, Luticov a lužických Srbov) robotovať a
platiť im daň v podobe naturálnej renty. V markách sa horlivo zavádzalo kresťanstvo a
zakladali sa biskupstvá a kláštory.
Nemecký feudáli sa neobmedzovali len na ťaženie do slovanských území. Po
spoločnom víťazstve nemeckých a českých vojsk nad Maďarmi ( v bitke na rieke Lech
roku 955), ktoré urobilo koniec nájazdom Maďarov na Nemecko a do západnej Európy,
začalo nemeckú šľachtu vábiť bohaté Taliansko, odkiaľ sa dovážali hodvábne látky,
krásne vykladané zbrane a iné výrobky. Nemeckí králi mali okrem toho záujem na
98
ovplyvňovaní pápežov. Oto I. preto využil politické roztrieštenie Talianska a oslabenie
pápežskej kurie v polovici 10. storočia a podmanil si severné a čiastočne aj stredné
Taliansko ( Lombardiu a Toskánsko) a potom donútil pápeža, aby ho roku 962
korunoval za cisára.
Nemecké kráľovstvo bolo po vpáde nemeckých kráľov do Talianska v 12. storočí
pomenované ako „ Svätá ríša rímska národa nemeckého“. Toto pomenovanie
vyjadrovalo úsilie nemeckých panovníkov – cisárov rozšíriť svoju nadvládu na celú
západnú Európu. Termín Svätá rímska ríša národa nemeckého však v podstate znamenal
len nadnárodné zoskupenie krajín, ktoré symbolicky uznávali zvrchovanosť rímskeho
cisára. Rímsky cisár bol panovnícky titul, ktorý sa počnúc Ottom I. udeľoval
nemeckým panovníkom a dával nemeckému panovníkovi širšiu autoritu v rámci
západného kresťanstva (ochranca pápeža a cirkvi, nadradený voči ostatným). Svätá ríša
rímska národa nemeckého teda síce formálne ovládala priestor strednej Európy, ale bola
rozdrobená na samostatné kniežatstvá (napr. Sasko, Bavorsko), a moc cisárov upadala či
rástla len v závislosti od veľkosti ich rodových dŕžav a počas ich vlády bojom, sobášmi
či diplomaciou získaných kráľovských majetkov. Ich moc a autoritu znižovalo navyše aj
to, že boli volený siedmimi najmocnejšími ríšskymi kniežatami nazývanými kurfirsti.
Každý cisár, ktorý nastupoval na nemecký trón, bol navyše nútený dobývať cisársku
korunu a moc a územia v Taliansku novými výbojmi.
rozdelenie Franskej ríše Verdunskou
zmluvou roku 843
mapa Svätej ríše rímskej v 10.storočí
ÚLOHA 1: Objasnite termín „Svätá ríša rímska národa nemeckého“ a popíšte
okolnosti, za akých sa mohol nemecký kráľ stať „cisárom“ Svätej ríše rímskej národa
nemeckého..........................................................................................................................
Vláda Henricha IV.
Cisár Henrich IV. (1056–1104/06) sa v dejinách preslávil najmä svojím zápasom s
pápežom Gregorom VII. (1073-1085) o právo menovať a zosadzovať biskupov v
nemeckých biskupstvách. Tento zápas sa nazýva „boj o investitúru“ (investitúra =
právo dosadzovať biskupov do ich úradov). Henrich IV. nechal na synode nemeckých
biskupov v roku 1076 vyhlásiť voľbu Gregora VII. za neplatnú, za čo ho Gregor uvrhol
do kliatby. Henricha z toho dôvodu prestali poslúchať jeho vazali a v roku 1077 sa
oficiálne kajal pred hradom Canossa (v severnom Taliansku). Pápež mu odpustil, ale
neskôr sa v otázke investitúry biskupov opäť dostali do konfliktu .
Boj o investitúru ukončil v roku 1122 až cisár Henrich V. (1104/06–1125)
kompromisom s pápežom Kalixtom II., ktorým menovanie biskupov zostalo v rukách
pápežov, ale až po predbežnom schválení svetskou mocou.
99
ÚLOHA 2: Objasnite, čo to bol „boj za investitúru“ a uveďte, s akým výsledkom sa
skončil..................................................................................................................................
Anglické kráľovstvo v stredoveku
Vytvorenie prvých malých anglických kráľovstiev
V polovici 5. storočia sa z oblasti severného Nemecka a Dánska do Anglicka preplavili
germánske kmene Sasov, Anglov a Jutov. Tí vytlačili romanizovaných Britov a zvyšky
Keltov do Walesu. Väčšina Keltov sa už skôr presunula do Škótska, Írska a Walesu. Na
území obsadenými anglosaskými kmeňmi vzniklo postupom doby sedem kráľovstiev:
Sussex, Essex, Wessex (obývali ich najmä Sasi), Kent (Juti), Mercia, Northumbria,
Východná Anglia (obývané najmä Anglami), ktorým vládli králi. Koncom 6. storočia
začína v Británii proces pokresťančovania. Do polovice siedmeho storočia sa stali už
všetky kráľovstvá kresťanskými. Ich panovníci medzi sebou často bojovali.
Vikingské nájazdy a vláda Alfréda Veľkého
Koncom 8. storočia začalo obdobie vikingských nájazdov na územie Škótska, Írska a
neskôr aj Anglicka. Vikingovia, nazývaní tiež Normani, boli muži zo severnej Európy,
z Nórska, Dánska a Švédska. Boli zruční remeselníci, odvážni moreplavci ale tiež
obávaní bojovníci, koncom desiateho storočia osídlili aj ostrovy Island a Grónsko a
okolo roku 1000 sa dokonca doplavili aj do Severnej Ameriky.
Príčinami ich výbojov boli náhla zmena počasia - ochladenie v Škandinávii, rozpad
rodového zriadenia a prípadné preľudnenie a túžba po boji a sláve. Vikingov lákalo
veľké bohatstvo v západoeurópskych krajinách (najmä bohaté kláštory v Škótsku a
Írsku, taktiež vo Francúzsku), o ktorom sa dozvedeli počas svojich obchodných plavieb.
Od roku 866 Dáni z Londýna začínajú podmaňovanie Anglicka – obsadili územie
východného a stredného Anglicka a Northumbrie, na ktorom mali plnú moc. Avšak za
vlády kráľa Wessexu Alfréda
Veľkého (871-899) došlo k zjednoteniu
západoanglických kráľovstiev a podarilo sa mu poraziť Vikingov (roku 878), neskôr
dokonca dobyť Londýn (roku 885). Vikingov sa mu však nepodarilo úplne vyhnať z
krajiny.
minca Alfréda Veľkého a jeho socha v meste Winchester
(hlavné sídlo jeho kráľovstva)
mapa Británie v 9. storočí
ÚLOHA 3: Popíšte v krátkosti vládu Alfréda Veľkého..................................................
Dobytie Anglicka Normanmi
Napokon si Anglicko podmanil syn vojvodu z Normandie Viliam Dobyvateľ (10661087), ktorý bol ako francúzsky Norman potomkom Vikingov. Viliam Dobyvateľ sa v
roku 1066 vylodil na anglickom pobreží, aby získal trón po zomrelom kráľovi
Eduardovi III. Vyznavačovi, ale miestna anglická šľachta si už za kráľa vybrala Haralda
100
Godwinsona, ktorý však v októbri 1066 v bitke pri Hastingse podľahol Viliamovi
Dobyvateľovi. Viliam dobyté územie Anglicka rozdelil medzi mužov svojho vojska,
čím vytvoril úplne novú vládnucu vrstvu hovoriacu po francúzsky, narozdiel od
domáceho obyvateľstva. Viliamovi potomkovia panovali v Anglicku do roku 1135
potom s nástupom na trón Henricha II. vládla v Anglicku až do roku 1399 opäť
francúzska dynastia Plantagenetovcov.
Anglicko bolo Viliamom rozdelené na grófstva, ktoré spravovali panovníkom menovaní
lordi zástupcovia a šerifovia zodpovední za pokoj a dodržiavanie právneho poriadku v
jednotlivých grófstvach. Normani sa neskôr dostali aj do južnej Itálie a Sicílie, kde
Norman Roger II. založil v rokoch 1130-1154 – Kráľovstvo obojakej Sicílie.
ÚLOHA 4: Popíšte v krátkosti ovládnutie Anglicka Normanmi a uveďte, aké to malo
pre dôsledky pre bežných obyvateľov Anglicka.............................................................
Dynastia Plantagenetovcov
Dynastia Plantagenetovcov (1135-1399) pôvodne z francúzskeho grófskeho rodu
Anjou, mala niekoľkých známych panovníkov. Zakladateľom bol Henrich II.
Plantagenet (1154 - 1189), ktorý vlastnil rozsiahle územia aj vo Francúzsku
(Akvitánsko, Normandia, Bretónsko). Mal tam viac území ako samotný francúzsky kráľ
a preto si začal uplatňovať aj nároky na francúzsky trón. Začal tiež dobýjať Írsko a
snažil sa podriadiť cirkevných predstaviteľov svojej moci a nie pápežovi. Na konci
vlády bojoval Henrich II. so svojimi synmi Richardom (Levie Srdce) a Jánom
(Bezzemkom).
Vláda Richarda I.
Richard zvaný Levie Srdce (1189 - 1199) bol synom Henricha II. a po jeho smrti
nastúpil na anglický trón. Ostal bezdetný a po jeho smrteľnom zranení v boji nastúpil na
trón mladší brat Ján. Richard poriadne ani v Anglicku nevládol, krátko po nástupe na
trón odišiel na III. križiacku výpravu, pri návrate z nej ho zajal rakúsky vojvoda a predal
ho jeho nepriateľovi – francúzskemu kráľovi, ktorý za jeho prepustenie žiadal od
anglickej šľachty vysoké výkupné. Keď ho Angličania vykúpili, rozhodol sa pomstiť
francúzskemu kráľovi a zomrel počas bojov s ním pred hradom Chalus. Za vlády
Richarda I. sa oslabila kráľovská moc a posilnila sa moc šľachty. Na obdobie jeho vlády
sa viaže legenda o Robinovi Hoodovi, zbojníkovi z okolia mesta Nottinghamu.
Vláda Jána I. Bezzemka
Ján Bezzemok (1199 - 1216) bol Richardov mladší brat a vládol ako jeho zástupca už v
čase, keď bol Richard na III. križiackej výprave a neskôr vo francúzskom zajatí. Ján
stratil väčšinu anglického územia vo Francúzsku v boji s francúzskym kráľom Filipom
II. Augustom bitkou pri Bouvines roku 1214 v severnom Francúzsku, ktorou prišiel o
Normandiu a Bretónsko – preto bol nazývaný aj ako Bezzemok. Kráľovská moc bola za
jeho vlády oslabená, krátko po porážke pri Bouvines povstala anglická šľachta, ktorá si
v roku 1215 vynútila od neho vydanie Veľkej listiny slobôd (lat. Magna charta
libertatum) – jedného z najdôležitejších dokumentov britských právnych dejín. V listine
boli zaručené a rozšírené slobody anglickej šľachty, cirkvi a miest (panovník sa zaviazal
vládnuť podľa zvykového práva, nezasahovať do voľby duchovných a priznal právo
šľachty na odpor proti kráľovskej moci, ak tá nebude dodržiavať body charty).
Anglicko sa vydaním tejto listiny stáva stavovskou monarchiou, kde bola moc v rukách
dvoch stavov: šľachty a cirkvi. Jej predstavitelia dostali právomoc zriadiť poradný
orgán, z ktorého sa postupom času vytvoril parlament. Kráľovská moc je neskôr
postupne obmedzovaná parlamentom, najmä v otázke stanovovania výšky každoročne
vyberaných daní. Kráľ Henrich III. musel v roku 1259 súhlasiť so zriadením tzv. Veľkej
kráľovskej rady (15 barónov) s kontrolnou právomocou, a zaviazal sa ju pravidelne
zvolávať - od 14. storočia sa jej začína hovoriť parlament.
101
Magna charta
Richard Levie srdce
Ján Bezzemok na love
Eduard I.
Vláda Eduarda I.
Ďalším z významných Plantagenetovcov bol aj Eduard I. (1272–1307), ktorý obsadil
Wales a neskôr aj Škótsko (odboj proti Angličanom viedol William Wallace –
nezávislosť Škóti získali opäť od roku 1314), v roku 1290 vyhostil Židov z krajiny,
vybudoval aj sieť dobre opevnených hradov – najmä na hraniciach s nepokojným
Walesom a Škótskom.
ÚLOHA 5: Vyberte si dvoch anglických panovníkov z dynastie Plantagenetovcov
a stručne popíšte ich vládu; objasnite aj obsah a význam Magna charty libertatum..........
Storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom
Za vlády vnuka Eduarda I. Eduarda III. (1327-1377) vypukla v roku 1339 tzv.
storočná vojna Anglicka s Francúzskom. Dôvodom boli nároky na francúzsky trón
vznesené Eduardom III. Hoci sa vojna začala pre Angličanov úspešne (porazili
Francúzov v bitke pri Kreščaku roku 1346), finančná núdza ho donútila ustúpiť tlaku
parlamentu a prerušiť boj o francúzsku korunu. Navyše Anglicko v rokoch 1348-50
trápila morová epidémia (tzv. čierna smrť), ktorá priniesla smrť asi tretine obyvateľstva
kráľovstva. Napokon v 20-tych rokoch 15. storočia francúzske vojsko pod velením
charizmatickej Johanky z Arcu vyhralo viacero bitiek a zvrátilo tak vývoj v storočnej
vojne.
V storočnej vojne napokon Anglicko nič nezískalo – iba ak posilnenie národného
povedomia anglického obyvateľstva, výrazné odlíšenie sa od francúzskeho národa – aj
normanská šľachta v Anglicku sa postupne vzdala používania francúzštiny.
Vojna ruží
V rokoch 1455 – 1485 sa viedla vojna medzi dvomi rodmi – Lancasterovcami (v znaku
červená ruža) a Yorkovcami (v znaku biela ruža) o právo na anglický trón. Nakoniec
bitkou pri Bosworthe v roku 1485 porazil Henrich Tudor kráľa Richarda III. z Yorku.
Ním ako Henrichom VII. začala vládnuť dynastia Tudorovcov (1485-1603).
Francúzske kráľovstvo v stredoveku
Pozíciu francúzskych panovníkov po prijatí Verdunskej zmluvy (roku 843) ohrozovali
mocní lokálni feudáli a aj nájazdy Vikingov (Normanov) na severofrancúzske pobrežie
(trikrát bol spustošený aj Paríž). Koncom 9. storočia sa Normani usídlili v Normandii a
kráľ Karol III. Prostoduchý v roku 911 uzavrel s Normami mier za ústupok, že
normanský vojvoda Rollo získal do trvalej držby územie dnešnej Normandie a stal sa
tak vazalom francúzskeho kráľa.
Prví Kapetovci
Po smrti posledného panovníka karolínskej dynastie Ľudovíta V. sa v roku 987
zmocnila trónu dynastia Kapetovcov (987-1328) – ako prvý na francúzsky trón nastúpil
parížsky gróf Hugo Kapet (987-996, z lat. cappa = plášť). Jeho moc bola obmedzená
iba na blízke okolie Paríža.
102
Vláda Filipa II. Augusta
Jedným z najvýzanamnejších francúzskych panovníkov vo vrcholnom stredoveku bol
Filip II. August (1180–1223), ktorý získal v boji s anglickým kráľom Jánom
Bezzemkom jeho severofrancúzske dŕžavy (roku 1204 Normandiu, roku 1214 bitkou pri
Bouvines aj ďalšie územia – Maine a Bretónsko). Koncom vlády Filipa II. Augusta
kráľovské územie zaberalo už jednu tretinu rozlohy Francúzska. Veľkým problémom
počas vlády Filipa II. bolo šírenie heretických cirkevných učení, ktoré sa odlišovali od
oficiálnej kresťanskej cirkvi. Jednou z nich boli aj tzv. katari, vo Francúzsku nazývaní
aj ako Albigéni (podľa mestečka Albi na juhu Francúzska, kde ich bolo najviac).
V rokoch 1209–1229 sa uskutočnili početné výpravy proti Albigénom v južnom
Francúzsku – dokonca samotný pápež Inocent III. (1199-1216) vyhlásil križiacku
výpravu proti hnutiu francúzskych katarov. Vojny úspešne dokončil Ľudovít VIII.,
ktorý získal pod svoju moc celé južné územie Francúzska.
Vláda Ľudovíta IX.
Ľudovít IX. (1226-1270) sa zúčastnil dvoch križiackych výprav (7. a 8., na ôsmej
zahynul v Tunise na mor) a v podstate dokončil zjednocovanie územia Francúzska.
Viedol vojnu s anglickým kráľom Henrichom III. Plantagenetom, ktorý bol v roku 1259
nútený vzdať sa v prospech Ľudovíta IX. územia Normandie, Maine, Anjou, Poitou a
časti Akvitánska.
Ľudovít IX.Svätý
pečať templárov
templárski rytieri na hranici
Vláda Filipa IV. Pekného
V roku 1285 sa na francúzsky trón dostáva Filip IV. Pekný (1285–1314), ktorý
bezohľadne uplatňoval suverenitu kráľovskej moci, čo ho priviedlo až k veľkému
konfliktu s katolíckou cirkvou, ale napríklad aj k sporu s vplyvným Rádom
templárskych rytierov. Spor s pápežom sa ťahal o právo na cirkevné desiatky, ale najmä
o právo zvrchovanosti panovníka v cirkevných otázkach a v menovaní cirkevných
predstaviteľov. Jeho protivníkom bol pápež Bonifác VIII., ktorý bulou Unam sanctam
vyhlásil svetovládne nároky pápežskej moci. Francúzski právnici odmietali akékoľvek
obmedzovanie kráľovej moci v cirkevných otázkach a Filip dal po smrti Bonifáca zvoliť
na pápežský stolec svojho kandidáta Klementa V. (1305–1314), ktorý roku 1309
presídlil pápežskú rezidenciu z Ríma do Avignonu (na francúzskom území) a stal sa
prvým profrancúzskym pápežom v období tzv. „avignonského zajatia“ pápežov vo
francúzskom meste Avignone. Skončilo sa až v roku 1378 tzv. „Veľkou schizmou“
(schizma = rozkol, trval od roku 1378 do roku 1414) – teda zvolením dvoch pápežov
súčasne (jedného v Ríme a druhého v Avignone), ku ktorým dokonca pribudol na istý
čas aj tretí pápež súčane.
Filip IV. Pekný sa zaslúžil aj o rozklad Rádu templárov. Po skončení križiackych
výprav disponovali templári veľkým majetkom i politickým vplyvom, v Európe pôsobili
ako bankári a aj samotný Filip si od nich požičal mnoho peňazí. Keďže ich nedokázal
splácať, rozhodol sa svojich veriteľov zbaviť. Hlavní predstavitelia rádu boli koncom
roku 1307 obvinení z kacírstva, uväznení a dlhodobo súdení. Napokon bol rád v roku
1312 pápežom Klementom V. zrušený a čelní predstavitelia rádu (vrátane posledného
veľmajstra rádu Jacques de Molay) v roku 1314 upálení. Traduje sa, že veľmajster
103
preklial kráľa a pápeža a povolal ich do roka pred boží súd – zhodou okolností obaja do
roka umreli, Filip IV. dokonca tragickou smrťou na poľovačke.
ÚLOHA 6: Popíšte v krátkosti vládu Filipa II. Augusta a Filipa IV. Pekného..................
Storočná vojna (1337-1453)
Príčiny storočnej vojny
V roku 1328 zomrel bez mužských potomkov posledný zástupca kapetovskej dynastie
Karol IV.- tým sa výrazne vyhrotili napäté vzťahy medzi Anglickom a Francúzskom jedným z uchádzačov o francúzsky trón bol totiž aj anglický kráľ Eduard III., vnuk
Filipa IV. Pekného. Francúzska šľachta za kráľa zvolila Filipa VI., ktorý pochádzal z
vedľajšej vetvy Kapetovcov, z rodu Valois.
Prvá fáza storočnej vojny
V prvej fáze vojny mali Angličania prevahu - v roku 1346 porazili francúzske vojská v
bitke pri Kreščaku. O rok neskôr dobyl Eduard III. aj prístav Calais a podarilo sa mu
poraziť Francúzov aj v roku 1356 v bitke pri Poitiers, pričom francúzsky kráľ Ján II.
Dobrý sa dostal do zajatia a na jeho miesto nastúpil jeho syn Karol V. Múdry. Po tejto
ťažkej porážke začala francúzska vláda vyberať od sedliakov vyššie poplatky (aj z
dôvodu vykúpenia kráľa zo zajatia), čím vyvolali odpor roľníkov, ktorý vyvrcholil v
roku 1358, keď vypuklo v meste Compiègne sedliacke povstanie (tzv. povstanie
Jacquesa Bonhomma = teda povstanie Kuba Dobráka, čo bola prezývka sedliakov).
Začiatkom júna bolo povstanie kruto potlačené a jeho vodcovia popravení.
Druhá fáza storočnej vojny
V roku 1415 anglický kráľ Henrich V. z rodu Lancasterovcov opäť obnovil boje a
rozdrvil francúzsku armádu pri Azincourte - Angličania ovládli väčšinu krajiny, ale proti
anglickej nadvláde sa vo Francúzsku zdvihla vlna odporu francúzskeho obyvateľstva do čela ľudového povstania sa postavila sedemnásťročná sedliačka Jana z Arcu nazývaná aj Panna Orleánska. Roku 1429 zvíťazilo francúzske vojsko pod jej velením
v bitke pri Orleánse – bol to významný obrat vo vojne v prospech Francúzska. Na jeho
základe bol nový kráľ Karol VII. pri Remeši korunovaný za kráľa. Janu z Arcu stihol
krutý osud, keď bola zajatá anglickými spojencami Burgunďanmi, vydaná nimi
Angličanom, tí ju obvinili z kacírstva, odsúdili k trestu smrti a 30. mája 1431 upálili na
hranici, pričom francúzsky kráľ v jej prospech vôbec nezasiahol, hoci jej vďačil za
korunu a pozdvihnutie francúzskeho národného sebavedomia.
Storočná vojna sa napokon skončila definitívnym víťazstvom Francúzov v roku 1453 v
bitke pri Castillone, pod anglickou nadvládou zostal iba prístav Calais.
Karol VII.
Jana / Johanka z Arcu
Ľudovít XI.
ÚLOHA 7: Stručne popíšte príčiny, priebeh a dôsledky Storočnej vojny.........................
Vláda Ľudovíta XI.
Po skončení Storočnej vojny sa Francúzsko stalo silnou krajinou – zaslúžil sa o to
panovník Ľudovít XI. (1461-1483), ktorý postupne posilňoval panovnícku moc a
104
oslaboval vplyv veľkých feudálov - vytvorila sa jednotná, centralizovaná a vojensky
mocná monarchia. Paríž sa stal pevným panovníckym sídlom. Rovnako ako neskôr
Henrich VII. v Anglicku, aj Ľudovít XI. zobral šľachte časť privilégií a sústredil ich vo
svojich rukách – jeho vláda je viditeľná snaha o zvrchovanú, absolútnu vládu
(absolutizmus).
Španielske kráľovstvo v stredoveku
Od 8. storočia bol Pyrenejský polostrov ovládaný Arabmi – dve tretiny španielskeho
územia zaberal štátny útvar Arabov nazvaný Kórdobský kalifát. Arabi mali tendenciu
rozširovať územie kalifátu, ale v roku 732 ich rozpínavosť zastavil v bitke pri Poitiers
majordómus Karol Martel – Arabi sa následne stiahli späť za Pyreneje.
Pád Granady roku 1492
Ferdinand Aragónsky
Izabela Kastílska
Reconquista
V 10.–15. storočí prebiehalo na území Pyrenejského polostrova národnooslobodzovacie
hnutie, ktoré nazývame reconquista. Cieľom bolo vyhnať Arabov z Pyrenejského
polostrova. Ako prvým sa to v 13. storočí podarilo Portugalcom, čím vzniklo
samostatné Portugalské kráľovstvo. Keď boli Arabi vytlačení do južnej časti
polostrova, na severe vznikli samostatné kráľovstvá Kastília (stredné Španielsko) a
Aragónsko (východné Španielsko). Tieto dve kráľovstvá zohrali rozhodujúcu úlohu v
zjednocovacom procese Španielska.
Spojenie Kastílie a Aragónska
Sobášom medzi Izabelou Kastílskou a Ferdinandom II. Aragónskym v roku 1469
došlo k reálnemu spojeniu oboch kráľovstiev, právne sa tomu stalo až v roku 1479,
kedy podpisom zmluvy z Alcácovas oficiálne vzniklo Španielske kráľovstvo. Obe
kráľovstvá si však ponechali svoje samosprávne inštitúcie. Za hlavné sídlo bolo vybrané
mestečko Madrid v strede Španielska.. V roku 1492 bola ukončená reconquista dobytím
poslednej arabskej pevnosti Granady v Andalúzii, z ktorej boli vyhnaní všetci
moslimovia (nazývaní aj ako Moriskovia alebo Mauri) a židia. Vytlačením Arabov z
Granady vzniká Španielsko ako samostatný štát.
ÚLOHA 8: Popíšte v krátkosti príčiny, priebeh i dôsledky tzv. „reconquisty“.................
Rusko v stredoveku
V období sťahovania národov v 5.-7.storočí sa východní Slovania usadili na rozľahlých
planinách Východoeurópskej roviny.
Začiatkom 8. storočia smerujú na juh, do byzantského Konštantínopolu, po prúde
ruských riek ozbrojené obchodné družiny – Varjagovia – (Vikingovia) zo Škandinávie
(dnešného Švédska), ktoré v blízkosti obchodných ciest zakladali zvláštne obchodné
strediská. Vzniká tak zmes rôznych národností, jazykov a náboženstiev, ktorá sa v
priebehu 9. storočia začína organizovať a vytvárať zložitejšie spoločenské útvary pod
105
nadvládou škandinávskych Varjagov: v Novgorode vládol legendárny Rurik, v Kyjeve
Askold a Dir.
Vláda Olega a zrod Kyjevskej Rusi
Práve Rurikov potomok Oleg (879-912) sa v roku 882 podujal podrobiť si významné
obchodné stredisko Smolensk a v tom istom roku vyrazil i na výpravu proti Kyjevu, kde
vládli vtedy Rurikovi bývalí druhovia, Askold a Dir. Oleg si Kyjev podmanil, Askolda a
Dira vlákal do pasce a prikázal úkladne zabiť. Svoje sídlo preniesol do Kyjeva a spojil
ho s Novgorodom, čo býva tradične považované za začiatok najstaršieho ruského štátu,
Kyjevskej Rusi. Za svojej vlády Oleg zjednotil východných Slovanov. Víťazne bojoval
proti Chazarskej ríši a nadviazal obchodné a diplomatické kontakty s Byzanciou.
Vláda Svjatoslava
Obdobie prvého rozmachu zažila Kyjevská Rus za vlády Rurikovca Svjatoslava (961972). Svjatoslav svojimi výbojmi zaistil Rusom mocenskú prevahu v stepnej oblasti
tiahnúcej sa od Bulharska po Povolžie po víťazstvách na Chazarmi:
Roku 964, ked knieža Svjatoslav vyrástol a zmužnel, začal zhromažďovať chrabrých
vojakov a chodiac ľahko ako gepard podnikal mnohé ťaženia. Na výpravách nevozil so
sebou vozy a kotly na varenie, nevaril mäso, ale len tenko narezal koninu, zverinu alebo
hovädzinu a na uhlí upečenú ju jedol. Nemal ani stan, spal na prestrenej huni so sedlom
pod hlavou. A tak si počínali všetci jeho bojovníci. Tak išiel na rieku Oku a Volgu
a našiel tam Viatičov, ktorým povedal: „Komu platíte daň?“ Odvetili mu: „Chazarom.“
V roku 965 sa Svjatoslav vypravil proti Chazarom. Keď sa to Chazari dozvedeli, vyšli
mu naproti so svojim kniežaťom Kaganom. Zrazili sa potom v boji a v bitke porazil
Svjatoslav Chazarov a dobyl ich mesto. (Nestorov letopis)
Vláda Vladimíra Svätého
Po krátkom období anarchie po Svjatoslavovej smrti Vladimír Svätý (978-1015)
obnovil Svjatoslavovu ríšu a v roku 987 prijal kresťanstvo byzantského rítu a nechal sa
pokrstiť. V období jeho vlády už cudzí varjagskí vládcovia a ich družiny etnicky
splynuli s miestnym slovanským obyvateľstvom, čo dokladá fakt, že vo vládnucej
vrstve vrátane kniežacej dynastie zmizli škandinávske mená. Vývoj mladého štátu bol
ovplyvnený blízkosťou vyspelej Byzancie, kontaktmi so škandinávskym prostredím a
stálou prítomnosťou kočovných etník v juhoruských stepiach a v Povolží.
Vláda Jaroslava Múdreho a rozpad Kyjevskej Rusi
Za vlády Jaroslava I. Múdreho (1019-1054) vzniká prvá organizácia ruského štátu s
krajskými správcami, ktorí, podporovaní ozbrojenou mocou kniežacej družiny, mali na
starosti vyberanie daní a udržiavanie verejného poriadku. Keďže po smrti každého
kniežaťa nastala anarchia, upravil Jaroslav nástupnícke právo v štáte tak, že za jeho
vlády kniežací synovia obdržali jednotlivé provincie štátu ako léna, ktoré potom
spravovali a najstarší z nich po smrti otca získal titul veľkokniežaťa, vládu nad
Kyjevom a najvyššiu moc v celom štáte. Jaroslavove nástupnícke právo však viedlo k
neustálemu súpereniu medzi jednotlivými kniežatami a uchádzačmi o hodnosť
veľkokniežaťa a po smrti Vladimíra II. Monomacha (1113-1125) sa štát začal aj pre
neustále útoky kočovných Pečenehov rozpadať na samostatné kniežatstvá.
ÚLOHA 9: Popíšte v krátkosti vznik Kyjevskej Rusi, vládu aspoň jedného z jej vládcov
i príčiny jej rozpadu.............................................................................................................
Boje ruských kniežat so Švédmi, Nemcami a Mongolmi
Slabosť Kyjevskej Rusi sa pokúsili využiť susediace Nemecko a Švédsko, takže
Kyjevská Rus sa nakoniec dostala do vojnového konfliktu s oboma mocnosťami: v roku
1240 novgorodské knieža Alexander Nevský v bitke na rieke Neve porazil Švédov a
106
roku 1242 na zamrznutom Čudskom jazere odrazil Rád nemeckých rytierov. V prvej
tretine 13. storočia sa navyše Rusko dostalo pod tlak Džingischánovej Mongolskej ríše.
Už roku 1223 utrpeli spojené vojská ruských kniežat drvivú porážku v bitke na rieke
Kalke pri Azovskom mori. Ďalšie pohromy nasledovali v rokoch 1237-38 a 1240-41,
keď mongolské hordy pod vedením Batu chána, synovca veľkého chána Ogotaja,
vyplienili najprv severovýchodnú a potom i južnú Rus. Ich druhá výprava pokračovala z
Ruska smerom na západ, kde mongolské hordy spustošili Poľsko a Uhorsko.
Ruské kniežatstvá sa následne dostali pod nadvládu Zlatej hordy, západného údelného
štátu mongolskej veľríše s centrom na dolnej Volge. Tatársky vpád mal pre Rusko
tragické následky: na istú dobu prakticky zlikvidoval hospodárstvo zeme, posilnil jej
feudálnu roztrieštenosť a odrezal ju od zvyšku Európy, čím prehĺbil jej zaostávanie za
európskym vývojom.
Moskovské veľkokniežatstvo
V 14. storočí však moc Zlatej hordy začala upadať, čo najprv zapríčinilo vznik a rýchlu
územnú expanziu litovského štátu, a takisto posilnenie pozície Moskovského
kniežatstva. Jeho vládca Ivan I. Kalita t.j. Mešec (1325-1340) od Zlatej hordy dosiahol,
že veľkokniežací vladimírsko-suzdaľský stolec zostal natrvalo v Moskve, získal právo
vyberať pre Mongolov dane od ostatných ruských kniežat a do Moskvy sa presídlil aj
najvyšší hodnostár ruskej pravoslávnej cirkvi – metropolita celej Rusi. Moskovské
veľkokniežatstvo bolo hospodársky najvyspelejšou časťou mongolského panstva v
Rusku. V roku 1380 sa jeho knieža Dmitrij Donský vzbúril proti Mongolom a v bitke
na rieke Don ich na hlavu porazil. Jeho snahy o zjednotenie ostatných kniežat v boji za
úplné oslobodenie spod vlády Zlatej Hordy však boli ešte neúspešné. Zlatá horda sa
však čoskoro kvôli vnútorným rozbrojom sama rozpadla na niekoľko chanátov, čo
posilnilo Moskovské veľkokniežatstvo.
Vláda Ivana III.
Knieža Ivan III. (1462-1505) pripojil k Moskve jaroslavské a rostovské kniežatstvo a v
roku 1478 dobyl Novgorod. V roku 1480 definitívne porazil Zlatú Hordu a vytlačil ju z
ruského územia. Ivan III. Ako prvé ruské knieža prijal titul „gosudar“ – „vládca“ celej
Rusi. Ivan III. sa začal vyhlasovať za dediča byzantského cisárstva a propagoval ideu
Moskvy ako „tretieho Ríma“ (prvým Rímom bolo mesto Rím, druhým Konštantínopol,
tretím Moskva). Podľa tejto idey Ivan III povolil v Moskve iba jedno vierovyznanie, a
to pravoslávne.
Kyjevská Rus v 11. storočí
Ivan IV. Hrozný
Vláda prvého ruského cára Ivana IV. Hrozného
Postavenie Moskovskej Rusi sa posilňovalo i za vlády veľkokniežaťa Ivana IV.
Hrozného (1533-1584). Namiesto Ivana spočiatku vládla jeho matka Jelena Glinská a
po jej smrti roku 1538 sa vlády zmocnila vysoká ruská šľachta – bojari. Keď mal však
Ivan IV. 17 rokov, prehlásil sa roku 1547 za svätého cára a samovládcu Rusi a
rozhodol sa skoncovať s mocou odbojnej vysokej šľachty. Začal s reformou štátnej
107
správy, ktorá mala slúžiť k presadzovaniu centrálnej absolutistickej moci cára na úkor
bojarov. V roku 1564 sa rozhodol vytvoriť opričninu, ruské územie podriadené priamo
cárovej vláde, danej v léno opričníkom. Tento systém mal cárovi zaistiť poslušnosť
opričníkov, ktorých plánoval použiť v ozbrojenom boji proti bojarom, ktorí sa priečili
jeho absolutistickej moci. Za Ivanovej vlády sa do Ruska po prvýkrát dostala kníhtlač.
Aby podporil rozvoj ruského obchodu, Ivan založil obchodnú stanicu v prístave
Archangeľsk, kde sa rozvinul čulý obchodný styk, najmä s anglickými kupcami. Na
juhovýchode zlikvidoval Ivan IV. tatársku moc a pripojil k Moskovskej Rusi Kazanský
a Astrachanský chanát. Jeho územná expanzia pokračovala ďalej na východ, kde Rusi
kolonizovali časť západnej Sibíri. Neustále obavy zo vzbury bojarov viedli u Ivana IV.
ku psychickej labilite, ktorá sa prejavovala nebývalou krutosťou nielen voči otvoreným
nepriateľom (bojari), ale i proti najbližšiemu okoliu, čo mu vyslúžilo prímenie Hrozný.
Roku 1581 zabil v návale hnevu aj svojho syna a následníka trónu cároviča Ivana. Keď
v roku 1584 Ivan IV. zomrel, na jeho trón nastúpil bezdetný a mentálne postihnutý
Fjodor Ivanovič, za ktorého vládol Boris Godunov. Ten nesplnil očakávanie svojich
krajanov a tak sa obdobie ruskej histórie, ktorým sa začala jeho vláda, nazýva smutnoje
vremja (smutná doba).
ÚLOHA 10: Popíšte v krátkosti príčiny rastu moci Moskovského veľkokniežatstva ako
aj vládu jeho najvýznamnejšieho panovníka Ivana IV. Hrozného.....................................
Pracovné listy na tematický celok „Vývoj Osmanskej ríše a európska
kolonizácia sveta“
(1 hodina)
Vývoj Osmanskej ríše v rokoch 1299-1792
Osmanská ríša (tiež Otomanská ríša) bola jednou z najväčších a najmocnejších ríš v
priestore pri Stredozemnom mori. Ríša existovala v rokoch 1299 až 1922 a počas tejto
doby zahŕňala oblasti Malej Ázie, Balkánu, Čiernomoria, Blízkeho a Stredného
východu a severnej Afriky. Ríša mala od 16. storočia úplne islamský charakter Božieho
štátu, v ktorom už od počiatku vládli sultáni dynastie Osmanov.
Vznik Osmanskej ríše
V druhej polovici 13. storočia v Malej Ázii objavil kmeňový zväz Oguzov, ktorý bol
pod tlakom Tatárov prinútený opustiť svoje pôvodné sídla v strednej Ázii. Oguzovia
boli bojovným kmeňom s prísnou vojenskou organizáciou. Pod vplyvom arabskej
kultúry prijali islam a po príchode do Malej Ázie sa dali do služieb miestnych sultánov
v boji proti Byzancii. Za zakladateľa mocnej tureckej ríše sa pokladá Osman Gází
(1299-1326)– odtiaľ názov Osmanská ríša – ktorý sa v roku 1299 vyhlásil za
samostatného sultána a dal sa na expanziu proti Byzantskej ríši.
Osman Gází (1299-1326) Murad I. (1359-1389) Osmanská ríša na konci vlády sultána Orchana
zakladateľ Osmanskej ríše
108
Tá nebola v stave ich nápor zastaviť, takže Osmani postupne rozširovali na úkor
Byzancie svoj zábor v Malej Ázii aj počas vlády sultána Orchana (1326-1359). Keď
roku 1354 Osmani dobyli byzantskú prístavnú pevnosť Gallipoli, otvorila sa im cesta na
Balkán, a tak i do európskeho vnútrozemia. Ich prvé útoky viedli smerom na Bulharsko.
Tu zohralo negatívnu úlohu stáročia trvajúce súperenie medzi Bulharskom a
Byzantskou ríšou, ktoré neboli ochotné prekonať vzájomné rozpory a uzavrieť obranné
spojenectvo. Navyše k nemu z obavy pred stratou suverenity nepristúpilo ani ohrozené
Srbsko, čo uľahčilo turecký postup na Balkáne a vytvorilo podmienky pre ďalšie
úspechy osmanských dobyvateľov.
ÚLOHA 1: Stručne popíšte okolnosti vzniku Osmanskej ríše...........................................
Ovládnutie Balkánu
Situácia sa naďalej obracala v neprospech európskych národov počas vlády sultána
Murada I. (1359-1389). Sultán Murad I. zmenil charakter tureckých výbojov z
koristníckych výprav na vojnu o dobytie a osídlenie nových území. Po roku 1371 sa
Byzancia, ktorej územie sa scvrklo v podstate na okolie Konštantínopolu, stala
vazalským štátom Osmanskej ríše. V popredí záujmov Osmanov stálo teraz
predovšetkým bulharské, srbské a chorvátske územie. Ani v tejto situácii však
balkánske krajiny nedokázali vytvoriť jednotnú obranu proti tureckému postupu.
Pomoci sa im nedostalo ani z kresťanského Západu, ktorého panovníci vôbec nechápali
tureckú hrozbu a neváhali Osmanov využívať na svoje vlastné mocenské ciele.
Náboženské rozpory medzi ortodoxnými a latinskými kresťanmi prispeli k neochote
Západu angažovať sa v protitureckom boji a prispeli tak k víťaznému tureckému
ťaženiu na Balkáne. Do roku 1387 Turci úplne ovládli Macedóniu, západné Albánsko
a pohraničie Thesálie.
Roku 1389 sa na planine Kosovo pole odohrala bitka, ktorá predurčila osudy
balkánskych národov na niekoľko storočí. Obe strany utrpeli ťažké straty a o život prišli
taktiež obaja vrchní velitelia Murad I. a Lazar Hrebeljanovič. Velenie potom prevzal
Muradov syn Bajezid I. Ildrim (1389-1402) a bitku doviedol do konca. Srbsko sa stalo
vazalským štátom s povinnosťou platiť Osmanom tribút a poskytovať im vojenskú
pomoc. V roku 1391 turecké vojská napadli Valašsko a uviedli ho do vazalskej
závislosti. Potom Bajazid v bitke pri Nikopole roku 1396 porazil západnú križiacku
výpravu, ktorú viedol uhorský kráľ Žigmund Luxemburský a Bulharsko sa tak stalo
tureckou provinciou.
Po vyše desaťročí bojov o trón ríšu skonsolidoval nástupca Bajazida I. Murad II.
(1404-1451). Jeho expanzívnej politike napomohla veľká morová epidémia, ktorá
zasiahla Balkán a takmer ho vyľudnila (v mnohých oblastiach zomrela často viac než
polovica obyvateľov). Pod sultánovým vedením dobyli Turci roku 1439 srbský
smederevský despotát, roku 1441 napadli tiež uhorské Sedmohradsko Priame
ohrozenie Uhorska vyvolalo reakciu zo strany uhorského a poľského kráľa Vladislava
Varenčíka, ktorý sa na čele novej križiackej výpravy vydal proti Turkom. Tá však bola
v bitke pri Varne roku 1444 na hlavu porazená a sám panovník v nej záhadne zahynul.
Odtiaľ je aj jeho neskoršie pomenovanie Vladislav Varnenčík. Víťazstvo pri Varne
umožnilo Turkom začať s prípravami na obsadenie Konštantinopolu.
ÚLOHA 2: Stručne popíšte okolnosti ovládnutia Balkánu Turkami.................................
Ovládnutie Konštantinopolu a výboje Mehmeda II.
V Osmanskej ríši vládol od roku 1451 sultán Mehmed II. (1451-1481). Jeho ríša sa
rozkladala v západnej časti malej Ázie a na Balkánskom polostrove, v oblasti dnešného
Bulharska, Macedónie a Severného Grécka. Uprostred tohto územia, obkľúčené
nepriateľom, sa nachádzali zvyšky Byzantskej ríše (išlo už len o hlavné mesto
109
Konštantínopol, jeho okolie a menšie územia v Grécku). Sultán Mehmed síce pred
vyslancami byzantského cisára Konštantína XI. slávnostne prisahal na korán, že bude
rešpektovať nezávislosť zvyšku Byzancie, no svoj sľub nemienil dodržať. Snaha
Byzantíncov domôcť sa pomoci bola márna. Anglicko a Francúzsko boli vyčerpané
storočnou vojnou a problémy vzdialenej Byzancie sa ich bytostne netýkali. Cisár
Fridrich III. nemal podporu medzi svojimi vazalmi a panovníci Portugalska a Kastílie
bojovali s moslimami na svojom vlastnom území.
Osmanská ríša na konci vlády sultána Murada II.
bitka pri Varne roku 1444
Byzantský cisár Konštantín XII. tak mal k dispozícii len niečo vyše 5 000
bojaschopných mešťanov a okolo 2 000 Benátčanov. Mesto však bolo chránené
mohutnými, asi 20 km dlhými a miestami až trojitými hradbami. Mehmed II.
disponoval armádou o počte 80 až 100 tisíc vojakov, medzi nimi bolo 20 tisíc
obávaných janičiarov. Turci postavili do boja i vlastnú flotilu, asi 300 lodí. Ich hlavným
tromfom však bolo ťažké delostrelectvo. Hrôzu naháňalo hlavne 9 metrov dlhé delo,
ktoré do vzdialenosti 1500 m vystreľovalo kamenné gule vážiace až 700 kg.
Cisár Konštantín XI.,vyzval obrancov, aby sa zachovali ako dôstojní potomkovia
antických hrdinov Grécka a Ríma. Samotný cisár Konštantín odmietol utiecť. Zhodil
svoj purpurový plášť a na čele verných sa vrhol do poslednej bitky, v ktorej padol ako
obyčajný vojak. Hlavné turecké sily začali plieniť mesto. Podľa kronikárov bolo
zabitých asi 4 000 ľudí, hlavne detí a starších. Zajatých bolo asi 50 000 obyvateľov.
Večer vstúpil Mehmed II. do dobytého mesta a nariadil zastaviť drancovanie (chcel
totiž z Konštantínopola urobiť nové hlavné mesto Osmanskej ríše).
Mehmed II.
Konštantín XI.
Mehmed II. vstupuje do Konštantinopolu
Chrám Hagia Sofia bol vyplienený a premenený na mešitu. Niekoľko kostolov však
zostalo zachovaných pre budúcich kresťanských sultánových poddaných. Dobytím
Konštantínopola získali Turci kontrolu nad úžinami Marmarského mora, Dardanelami a
Bosporom. Európa stratila kontakt s Čiernomorím a mimo kontrolu európskych kupcov
sa dostala i cesta do Indie. Námorné mocnosti tak boli nútené hľadať iné cesty k
bohatstvu Indie, čo viedlo k novým zámorským cestám a objaveniu Nového sveta.
110
Mehmed II. do svojej smrti v roku 1481 ešte ovládol Grécko, Bosnu, ostrovy v
Egejskom mori, Valašsko a Krymský chanát. Upevnil tiež tureckú moc v Malej Ázii
postupným dobývaním zostávajúcich čiastočne alebo úplne nezávislých tureckých
štátikov.
Osmanská ríša na konci vlády Mehmeda II.
ÚLOHA 3: Stručne popíšte priebeh dobytia Konštantinopolu Turkami ako aj dalšie
výboje Mehmeda II.............................................................................................................
Výboje Selima I. Prísneho
Mehmedov nástupca sultán Selim I. Prísny (1512-1520) hneď po nástupe na trón
zvíťazil roku 1512 nad Peržanmi, čím zaistil nadvládu Osmanov na Blízkom Východe i
v Stredozemnom mori. Po zhoršení vzťahov s Mameluckým sultanátom porazil aj
mamelucké vojsko a roku 1517 dobyl mameluckú Sýriu, Palestínu i Egypt a v tom
istom roku obsadil aj najposvätnejšie miesta islamu – mestá Mekku a Medinu, po čom sa
prehlásil kalifom (nástupcom proroka Mohameda), teda vodcom celého moslimského
sveta. Roku 1519 sa mu podriadil aj alžírsky vládca Chajruddín Barbarossa, ktorý sa za
odmenu stal veliteľom osmanského námorníctva. Víťazné dobyvačné vojny Selima I.
Prísneho zdvojnásobili Osmanskú ríšu, ktorá s výnimkou Iraku a Iránu opäť ovládala
väčšinu území niekdajšieho Arabského kalifátu. Dobyté oblasti prinášali do sultánovej
pokladnice obrovské príjmy, vďaka ktorým sa Osmanská ríša stala v 16. storočí jedným
z najbohatších a najmocnejších štátov vtedajšieho sveta.
ÚLOHA 4: Stručne popíšte vládu a výboje Selima I. Prísneho........................................
Výboje Sulejmana II. Veľkolepého
Po smrti Selima I. Prísneho nastúpil na trón Sulejman II. Veľkolepý (1520-1566),
ktorého vláda bola obdobím najväčšieho územného rozmachu a kultúrneho rozkvetu
Osmanskej ríše. Najskôr roku 1521 dobyl srbské mesto Belehrad, ktorý sa stal hlavnou
základňou jeho výbojov proti Uhorsku. Roku 1522 jeho loďstvo obsadilo ostrov Rodos,
odkiaľ musel utiecť Rád johanitov na Maltu. Turci tým dostali pod kontrolu benátsky
a janovský obchod vo východnom Stredomorí. Roku 1526 porazil Sulejman II.
Veľkolepý v bitke pri Moháči uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Jagelovského,
ktorý padol v boji a Turci tak ovládli s výnimkou Slovenska a časti Chorvátska celé
Uhorsko. Sulejman následne roku 1529 prenikol až k Viedni, ktorej obliehanie pre
nepriaznivé počasie prerušil. Väčšia časť Uhorska však bola Turkami okupovaná
ďalších 150 rokov a Sedmohradsko uznalo vazalský vzťah k Osmanskej ríši. V ďalších
mimoeurópskych výbojoch Sulejman II. Veľkolepý dobyl aj Mezopotámiu,
Arménsko, veľkú časť Perzie a Líbyu.
111
Osmanská ríša na konci vlády Selima I.
Osmanská ríša na konci vlády Sulejmana II.
Osmanské loďstvo sa stalo počas Sulejmanovej vlády dominantnou silou v Stredomorí.
Osmanské námorné sily ovládali aj Červené more, napriek tomu však nedokázali
preraziť portugalskú blokádu na obchod s korením. Za vlády Sulejmana sa tiež značne
pozdvihla kultúra, stavebné umenie, veda a zákonodarstvo. Vyznávači iných
náboženstiev ako islamského mohli slobodne pod osmanskou vládou žiť, museli však
platiť zvláštnu daň.
ÚLOHA 5: Popíšte výboje Sulejmana II. Veľkolepého.....................................................
najväčší
územný rozsah Osmanskej ríše roku 1683 a jej územný rast od založenia až po rok 1683
Výboje na súši a porážky na mori za Selima II. Opilca
Po Sulejmanovej smrti roku 1566 Osmanská ríša prekročila svoj mocenskopolitický
zenit. Roku 1570 síce osmanské vojská sultána Selima II. Opilca (1566-1574) dobyli
Tunis i Cyprus, tieto akcie však vyvolali ráznu odpoveď kresťanského sveta. Už roku
1571 kresťanské stredomorské veľmoci združené v tzv. Svätej lige (pápež, Španielsko,
Benátky) pod velením španielskeho vojvodcu Dona Juana d Austria zničili v námornej
bitke pri Lepante početnejšiu tureckú flotilu pod velením Ali pašu, čím Turci stratili
svoju nadvládu v Stredomorí. Po tejto porážke nasledovala politická, hospodárska
a vojenská kríza ríše. Po objavení námornej cesty do Indie stratili osmanskí Turci svoju
sprostredkovateľskú úlohu v obchode s Indiou, vplyvom zvýšeného dovozu striebra
z Ameriky sa znehodnocovala mena a rástla nespokojnosť vojakov pre malú vojnovú
korisť.
112
bitka pri Lepante roku 1571
bitka pri Viedni roku 1683
Začiatok úpadku Osmanskej ríše po bitke pri Viedni roku 1683
Nové obdobie tureckej expanzie sa začalo za vlády sultána Mehmeda IV. (1648-1687),
ktorého nadvládu nad Sedmohradskom a časťou dnešného Maďarska muselo Rakúsko
po sérii vojen roku 1644 uznať. Sultánovi sa po 25-ročnej vojne proti Benátkam
podarilo dobyť roku 1669 aj Krétu. Roku 1683 vyslal Mehmed IV. svojho veľkovezíra
Kara Mustafa pašu s obrovskou armádou 150 000 mužov a 300 diel, aby dobyl hlavné
mesto rakúskych Habsburgovcov Viedeň a započal tak expanziu do západnej Európy.
Cisár Leopold I. ušiel z Viedne, ktorú bránilo 60 dní pred Turkami len 15 000 obrancov.
Potom však prišli Viedni na pomoc spojené nemecko-poľské vojská 75 000 mužov so
170 delami pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho. Následný boj pri Viedni
popísal ceremoniár Mehmeda IV. nasledovne:
Ďauri (turecké hanlivé označenie kresťanov) podnikli útok a vytlačili našich z ich
postavení. Nato prešli naši do protiútoku a zahnali ďaurov na vyvýšeninu. Napokon
však ďauri, vpredu pechota a za ňou jazda, zaútočili ako zdivočené svine na našincov
a tlačili ich po svahu dolu až do zničeného Nussdorfu. Tam potom ešte dlho zúrili
urputné boje. Naostatok sa zlosynom podarilo prebojovať sa naľavo i napravo vpred
a zo všetkých strán zaútočili na bojovníkov islamu...Keď jednotky okolo veľkovezíra
videli, ako sa nepriateľ na oboch stranách ženie útokom vpred a islamské vojsko sa
začína obracať na útek, všetkých opustila sila a chuť bojovať...Každý si pozbieral len to
najnevyhnutnejšie a zvyšný majetok nechal napospas nepriateľovi. Tak odtiahli...
V boji pri Viedni stratili Osmani 10 000 mužov a všetkých 300 diel. Spojenci prišli
o 2 000 mužov. Porážka pri Viedni znamenala nielen koniec tureckej expanzie do
západnej Európy, ale ofenzívna sila Osmanov sa touto porážkou úplne zrútila a začal sa
postupný ústup Turkov aj zo strednej a východnej Európy. Potvrdila to aj porážka
Turkov rakúskou armádou roku 1687 v druhej bitke pri Moháči, po ktorej Rakúšania
opäť obsadili Sedmohradsko.
ÚLOHA 6: Zhodnoďte význam bitiek pri Lepante roku 1571 a pri Viedni roku 1683
pre ďalší vývoj Osmanskej ríše..........................................................................................
Európska kolonizácia sveta
Predpoklady a príčiny zámorských objavov
Keď roku 1453 osmanskí Turci dobyli byzantské hlavné mesto Konštantinopol
(Carihrad) a ovládli tak celú Malú Áziu, začali Európanom blokovať ich staré obchodné
cesty s „Orientom“ (Perziou, Indiou a Čínou) sprostredkovávané Arabmi. Turci
napádali obchodné karavány a ich príslušníkov predávali do otroctva. Dôležitým
technickým predpokladom objavných ciest boli nové, silnejšie lode s dobrými
plavebnými vlastnosťami (karavely), presnejšie mapy, astronomické tabuľky a kompas.
Okrem toho v tej dobe postupne sa rozvíjajúce európske peňažné hospodárstvo začalo
pociťovať aj nedostatok peňazí a drahých kovov. Preto Európania začali hľadať
možnosti priameho obchodného spojenie Európy s na kovy bohatým Orientom.
Existovali 2 možnosti: 1.)tzv. Západnou cestou sa vydať loďami cez dovtedy
113
neprebádané obrovské plochy Atlantického oceánu a oboplávaním Zeme sa dostať do
vytúženej Indie (táto cesta bola založená na predpoklade, že Zem je guľatá, no je
podstatne menšia, ako vieme dnes 2.)tzv. Východnou cestou sa dostať do Indie, a to
oboplávaním Afriky, čo dovtedy ešte tiež nikto neuskutočnil.
ÚLOHA 7: Uveďte predpoklady a príčiny zámorských objavov Európanmi..................
Priebeh zámorských výprav a objavov
O najvýznamnejšie zámorské objavy a o vybudovanie prvých rozsiahlych koloniálnych
panstiev sa v 15. a 1.pol.16. storočia pričinili predovšetkým Španielsko a Portugalsko,
pokiaľ ich od pol.16.stor. nevystriedali v ich pozíciách Holandsko, Francúzsko
a Anglicko.
Prvé objavné plavby a to okolo západného pobrežia Afriky (roku 1415) a Azorských
ostrovov (v rokoch 1431-1432) boli uskutočnené pod záštitou portugalského princa
Henricha Moreplavca (zomrel roku 1460).
Benátska mapa sveta z roku 1456 Henrich Moreplavec
Cesta Bartolomea Diaza roku 1487
Roku 1487 Portugalčan Bartolomeo Diaz pri pokuse o objavenie novej východnej cesty
do Indie dosiahol najjužnejší cíp Afriky, ktorý nazval Mys dobrej nádeje (lebo v ňom
videl nádej na úspešné doplavenie do Indie, hoci sám Afriku ešte neoboplával a do Indie
sa nedostal).
Roku 1492 (12.októbra) Janovčan Krištof Kolumbus v španielskych službách pri
pokuse o objavenie novej západnej cesty do Indie (jeho plán založený na mapách
a výpočtoch Florenťana Toscanelliho rátal s tým, že Zem je guľatá) sa so svojou flotilou
3 lodí doplavil k jednému z Bahamských ostrovov (nazval ho San Salvador – „svätý
Spasiteľ“), ktorý je súčasťou amerického kontinentu, čím objavil nový kontinent –
Ameriku (potom sa doplavil aj k Antilám, na Kubu a Haiti). Počas svojich neskorších
ďalších 3 výprav prenikol aj na samotnú stredoamerickú a juhoamerickú pevninu).
Všetky 4 objavné plavby Krištofa Kolumba
114
Krištof Kolumbus
Kolumbus však nevedel o tom, že objavil nový kontinent, bol presvedčený, že sa dostal
do blízkosti Indie a novoobjavené územia preto nazval Západnou Indiou a tamojších
domorodcov Indiánmi.
Krištof Kolumbus o obyvateľoch Ameriky v lodnom denníku pre Izabelu Kastílsku
a Ferdinanda Aragónskeho napísal:
„Títo ľudia nepoznajú nijakú zákernosť a nie sú veľmi bojachtiví. Muži a ženy chodia
nahí tak ako ich Boh stvoril. Ženy nosia okolo bedier kus bavlnenej látky, to je však
všetko. Sú veľmi úctiví. Farbu pleti nemajú takú tmavú ako ženy na Kanárskych
ostrovoch. Som presvedčený, najosvietenejšie kniežatá, že všetci títo ľudia by sa stali
dobrými kresťanmi, keby ich jazyk ovládali pobožní a veriaci muži. Preto sa utiekam
k Bohu, aby sem Vaše Výsosti čo najskôr poslali takých mužov a obrátili na kresťanstvo
také veľké národy...“
Až Florenťan v portugalských službách Amerigo Vespucci, ktorý roku 1501 oboplával
a popísal dnešnú Brazíliu, upozornil, že novoobjavené krajiny sú novým neznámym
kontinentom. Keďže na túto skutočnosť prvý upozornil, tak práve podľa jeho krstného
mena Amerigo dal roku 1507 nemecký geograf Martin Waldseemuller novoobjaveným
krajinám názov Amerika, ktorý sa postupne ujal v celej Európe.
Ďalší Talian Giovanni Caboto pristál ako prvý roku 1497 v službách Anglicka na
pobreží severnej Ameriky.
Portugalčan Vasco da Gama roku 1498 ako prvý doplával do Indie novou východnou
cestou, a to keď sa mu podarilo oboplávať africký kontinent.
plavba Vasca da Gamu roku 1497-1498
Vasco da Gama vystupuje na indickú pevninu
Roku 1513 Španiel Balboa prešiel cez Panamskú šiju a ako prvý Európan uvidel Tichý
oceán.
Roku 1519 sa Portugalčan v španielskych službách Fernao Magalhaes pokúsil pre
Španielsko nájsť novú západnú cestu do Indie, ako sa o to pôvodne pokúšal aj
Kolumbus (keďže východnú kontrolovali už Portugalčania). Jeho výprava sa po
strastiplnej plavbe (z 5 lodí a 500 mužov sa vrátila len 1 loď s 18 námorníkmi, pričom
samotného Magalhaesa zabili domorodci na Filipínach) pretiahla až do roku 1522
a stala sa prvou plavbou okolo sveta, ktorá tak zároveň potvrdila aj guľatosť Zeme.
Magalhaes vyplával zo Španielska, plával okolo Ohňovej Zeme v Južnej Amerike (kde
objavil prieliv, ktorý bol neskôr nazvaný práve po Magalhaesovi), potom pokračoval v
plavbe naprieč Tichým oceánom (ktorý práve on tak nazval – Mare Pacifico, lebo počas
jeho strastiplného 98 dňového prekonávania výpravu našťastie nepostihla žiadna búrka)
k Filipínam (ktoré práve on na počesť syna cisára Karola V. – Filipa II. nazval
„Filipínami“), popri Molukách („Ostrovoch korenia“) v dnešnej Indonézii a okolo
Afriky späť do Španielska.
115
Dôstojník Pigafetta, ktorý sprevádzal Magalhaesa na jeho ceste okolo sveta, nám
zanechal toto svedectvo o živote na lodi v palubnom denníku:
„V stredu 28. Novembra 1520 sme preplávali prielivom a dostali sme sa do Tichého
oceánu. Prežili sme tri mesiace a dvadsať dní bez akejkoľvek čerstvej potravy. Jedli sme
sucháre, ktoré vlastne boli len prach zamorený nosatcami...Pili sme žltkastú, hnilobne
páchnucu vodu. Zasýtili sme sa aj niekoľkými hovädzími kožami, ktorými bol potiahnutý
vrchol hlavného rahna, aby sa nezničil lodný výstroj. Na slnku, daždi a vetre tak stvrdli,
že sme ich museli máčať štyri či päť dní v mori. Potom sme ich dali na nejaký čas na
žeravé uhlie a len tak sme ich jedli. Takisto sme jedli drevené piliny. Potkany sa
predávali po pol dukáte za kus, ale ani tak sa nám ich už nepodarilo nájsť.“
V rokoch 1519-21 Španiel Hernan Cortes dobyl ríšu Aztékov na území dnešného
Mexika.
V rokoch 1531-1533 ďalší Španiel Francisco Pizarro dobyl ríšu Inkov na území
dnešného Peru, Equádoru, Chile a Kolumbie.
Cestami do nehostinných severných oblastí sa preslávil Holanďan William Barents,
ktorý v rokoch 1584-1597 navštívil severné oblasti Európy.
Angličania Hudson a Baffin objavovali na začiatku 17.storočia ľadové oblasti Severnej
Ameriky.
Holanďan Abel Tasman ako prvý Európan roku 1642 navštívil Austrálsky kontinent.
Austráliu, Nový Zéland a obrovské priestory Tichého oceánu podrobnejšie preskúmal
počas svojich 3 expedícii v rokoch 1768-1779 Angličan James Cook (zabitý na
Havajských ostrovoch domorodcami). Na jednej zo svojich výprav sa dostal až
k brehom Antarktídy, dovtedy poslednému neznámemu svetovému kontinentu.
ÚLOHA 8: Vymenujte a stručne popíšte najvýznamnejšie európske zámorské objavy...
Dôsledky zámorských objavov a výprav pre Európu
Ešte roku 1494 uzavreli v Tordesillas Portugalsko a Španielsko dohodu
(sprostredkovanú pápežom Alexandrom VI.) o rozdelení koloniálnych sfér, podľa ktorej
hranica koloniálnych sfér oboch mocností prebiehala naprieč Tichým oceánom asi 200
km západne od Kapverdských ostrovov od severného pólu k južnému. Všetky územie
súčasné i novoobjavené na východ od tejto línie mali pripadnúť Portugalsku, a na západ
Španielsku. Mnohé európske krajiny – najmä Anglicko, takéto španielsko-portugalské
„rozdelenie sveta“ odobrené pápežom samozrejme odmietali a nerešpektovali.
Španielsko a Portugalsko spravovali svoje kolónie málo efektívnym feudálnym
spôsobom ako vicekráľovstvá, zatiaľ čo Holandsko, Anglicko a Francúzsko veľmi
efektívnym kapitalistickým spôsobom v podobe polosúkromných obchodných
spoločností s rozsiahlymi právomocami v kolóniách – najvýznamnejšími boli anglická
Východoindická spoločnosť založená roku 1600 a holandská Spojená východoindická
spoločnosť založená roku 1602.
V dôsledku zámorských objavov sa hlavnými obchodnými strediskami (namiesto
stredovekých, predovšetkým talianskych: Janovu a Benátok) v Európe stali mestá na
Atlantickom pobreží (spočiatku Lisabon a Sevilla, neskôr najmä Antverpy, Amsterdam
a Londýn), pričom prepychový tovar prestáva byť hlavným predmetom zámorského
obchodu. Rozhodujúci význam totiž získala výmena poľnohospodárskych kultúr
a hospodárskych zvierat medzi novými krajinami a Európou.
116
Prílev množstva drahých kovov vyvolal v Európe cenovú revolúciu, z ktorej mali zisky
obchodníci a majitelia manufaktúr, keďže hodnota peňazí poklesla a prudko vzrástla
cena tovaru – čoho dôsledkom bolo rýchlejšie rozvíjanie kapitalizmu v Európe.
ÚLOHA 9: Zhodnoďte dôsledky a význam zámorských objavov pre Európu a celý
svet......................................................................................................................................
Pracovné listy na tematický celok „Reformácia, protireformácia
a Náboženské vojny v Európe“
(1 hodina)
Reformácia
Reformácia (z lat. „obnovenie, pretvorenie, zlepšenie“) bolo veľké náboženské hnutie
vrcholiace v Európe v 16. storočí, žiadajúce presné dodržiavanie etických zásad
kresťanstva zaznamenaných v biblii a odstránenie svetskej moci cirkvi. Viedla k vzniku
protestantizmu a samostatných nezávislých cirkví na báze kresťanstva.
John Wycliff
Medzi prvými vystúpil s kritikou cirkevného učenia John Wycliff (1330-1384),
anglický duchovný.Wycliff sa rozišiel s katolíckym učením tým, že za najvyššiu
autoritu vyhlásil Bibliu, ktorú považoval za normu, podľa ktorej treba posudzovať
cirkev, tradíciu, koncily a i pápeža. Odporúčal, aby Bibliu čítali všetci kresťania, nielen
kňazi a požadoval jej preklad do ľudovej reči. Zároveň napadol autoritu pápežstva. Úrad
pápeža považoval za vytvorený človekom, a nie Bohom a tvrdil, že pápežova právomoc
sa nevzťahuje na svetskú moc.
Ján Hus
Vo Wycliffových šľapajách kráčal aj český náboženský reformátor Ján Hus, ktorý
kritizoval predávanie odpustkov, žiadal prijímanie pod obojím a používanie národného
jazyka (češtiny) pri hlásaní slova Božieho. Kritizoval aj netrestanie svetských hriechov
páchaných mocnými a bohatými cirkevnými a svetskými hodnostármi. Hus však nemal
takých mocných ochrancov z radov vysokej šľachty ako Wycliff a preto skončil v roku
1415 na popravisku. Ako kacíra ho na smrť upálením odsúdil cirkevný koncil v
Kostnici.
John Wycliff (1330-1384)
upálenie majstra Jána Husa
roku 1415 v Kostnici
Martin Luther (1483-1546)
ÚLOHA 1: Ku každému z ideových predchodcov reformácie (Wycliff, Hus) uveďte
aspoň 2 odlišné reformačné myšlienky..............................................................................
Reformácia v Nemecku
Na začiatku nemeckej reformácie bol augustiánsky mních Martin Luther (1483-1546),
profesor teológie v meste Wittenberg. Roku 1517 pribil na dvere tamojšieho kostola 95
téz, v ktorých odmietol predaj odpustkov („odpustok“ = vtedajšou cirkvou udeľované
písomné odpustenie svetských i cirkevných hriechov za určitú, v závislosti od
závažnosti hriechu stanovenú finančnú sumu).
117
V liste kardinálovi Albrechtovi z Mohuče z roku 1517 Luther takto kritizuje predávanie
odpustkov:
„Milosť a zľutovanie Božie!...Vaša kniežacia Milosť mi milostivo prepáči, že si ja,
najbezvýznamnejší a najnehodnejší zo všetkých ľudí dovoľujem napísať list Vašej
velebnosti....Po krajine sa predávajú pápežské odpustky na stavbu chrámu sv. Petra pod
Vaším milostivým kniežacím menom. Pritom vôbec nechcem vzniesť obžalobu na
kazateľov hlučne hlásajúcich odpustky, lebo som to nepočul. Žalujem však to falošné
chápanie, ktoré si z toho chudobný, prostoduchý a nevedomý ľud utvára a ktoré tí
kazatelia vystatovačne s jarmočným krikom všade šíria. Lebo tie duše nešťastné
v dôsledku toho veria, že len po zakúpení odpustkov budú mať istotu, že budú spasené,
ďalej veria, že ich duše zaraz opustia očistec, len čo padne za nich peniaz do truhlice...,
milosť týchto odpustkov má vraj takú moc, že niet na svete hriechu, ktorý by sa týmto
spôsobom nemohol odpustiť....“
ÚLOHA 2: Vysvetlite podstatu odpustkov a na základe uvedeného článku uveďte, čo
vyčítal Luther pri predávaní odpustkov?...........................................................................
Lutherova zásadná vieroučná téza, že Písmo sväté (predovšetkým 4 evanjeliá, odtiaľ aj
zaužívaný názov pre Lutherových stúpencov = Evanjelici) je jedinou autoritou, však
viedla k tomu, že rôzni ľudia – kazatelia, ho začali rozdielne vykladať. Tak súčasne
s odvrátením sa od pápežstva začali v protestantskom hnutí vznikať aj rôzne konfesie –
vierovyznania.
Roku 1529 na ríšskom sneme v meste Speyer zástupcovia katolicizmu, ktorí boli vo
väčšine, odhlasovali zákaz reformácie na celom území Nemeckej ríše, proti čomu však
na sneme ostro protestovali Lutherovi stúpenci, podľa ktorých o teologických otázkach
nemožno hlasovať (odtiaľ aj dnes často používané pomenovanie pre Evanjelikov –
Protestanti).
Roku 1530 predložil na ríšskom sneme v meste Augsburg Lutherov blízky
spolupracovník Filip Melanchton (keďže Luther bol stále v kliatbe a musel sa ukrývať)
ním vypracované a Lutherom schválené tzv. „augsburské vyznanie viery“, ktoré
dodnes tvorí teologický základ luteránskej cirkvi (v duchu Lutherovej tézy: „ponechať
to, čo sa neprotivý Písmu“). Jeho najväčšie odlišnosti oproti katolicizmu sú: povolená
ženba kňazov; povolené prijímanie pod oboma spôsobmi – t.j. z kalicha i hostie;
zjednodušenie liturgických obradov i výzdoby kostolov; nahradenie individuálnej
spovede hromadnou; používanie národného-nemeckého jazyka ako bohoslužobného
jazyka; budovanie cirkevných inštitúcii zdola – teda volením cirkevných predstaviteľov
radovými farníkmi a nie zhora – teda menovaním pápežom, kardinálmi, biskupmi... ako
u katolíckej cirkvi; a s tým súvisiace aj popretie konečnej a najvyššej autority inštitúcie
pápežstva v teologických otázkach, ktorú evanjelici neuznávajú a nadradzujú nad ňu
autoritu vzišlú zo záverov porád všetkých cirkevných hodnostárov, z tzv. koncilov resp.
synod... Luteránstvo augsburského vyznania sa postupne rozšírilo a stalo sa väčšinovým
v Nemecku (Prusku, Sasku, Hannoversku a Wurttembersku), Dánsku, Nórsku, Fínsku,
Estónsku, Livonsku a Kuronsku ( dnešná Litva a Lotyšsko), menšinové no pomerne
početné skupiny evanjelikov sa sformovali aj vo francúzskom Alsasku, v Uhorsku
a Poľsku.
Reformácia vo Švajčiarsku
Reformáciu vo Švajčiarsku zahájil svojim verejným vystúpením roku 1518 kazateľ v
meste Zurich Ulrich Zwingli (1484-1531), ktorý v rokoch 1522-1524 zavádzal
s pomocou radikálneho meštianstva 67 článkov svojej reformácie do praxe práve
v Zurichu: zrušil kňazský celibát, mnohé cirkevné sviatky, pôst, púte, spovede,
odpustky, omšu podľa rímsko-katolíckeho rítu, i uctievanie svätých obrazov svätcov
v duchu svojej zásady „netrpieť nič, čo nepožaduje písmo“ a naopak zaviedol prijímanie
118
pod obojím. Katolícke kantóny Švajčiarska však zorganizovali blokádu Zurichu
a dobyli ho, pričom pri jeho obrane zahynul roku 1531 aj Zwingli. Mestská rada
v Zurichu sa však napriek tomu Zwingliho reformácie nevzdala a roku 1530 jeho
prívrženci a nasledovníci Zwingliho vierovyznanie spísali do systematickej podoby.
Ďalším švajčiarskym náboženským reformátorom sa stal protestant francúzskeho
pôvodu Ján Kalvín (1509-1564), ktorý roku 1541 založil v Ženeve reformovanú
cirkev. Kalvínovou hlavnou vieroučnou tézou bolo jeho „učenie o predestinácii“ (teda
„učenie o absolútnom predurčení“) vyhovujúce najmä rannokapitalistickým
podnikateľom a prvým osadníkom novoobjavených zámorských krajín, lebo kládlo
dôraz na dravosť, aktivitu, usilovnosť a striedmosť. Podľa Kalvínovej teórie
o predestinácii Boh už od počiatku rozdelil – predurčil ľudí na spasených (poznáme ich
podľa toho, že sú bohatí, úspešní a bohabojní) a tých, ktorých určil na zatratenie (sú
chudobní a hriešni). Vyvolení musia týchto hriešniekov aj násilím prinútiť žiť podľa
Božích prikázaní, aby neškodili vyvoleným. Kalvín sa stal roku 1541 vpodstate
duchovným i svetským vládcom Ženevy, kde zaviedol prísny náboženský poriadok
zavádzajúci prísnu mravnosť v mene ktorej sa obmedzovala aj osobná sloboda
jednotlivca a to aj s použitím násilia. Kalvín odstránil z kostolov nielen všetku výzdobu,
ale zakazoval aj tance, divadlo, spoločenskú zábavu i hry v karty. Cudzoložstvo sa
trestalo smrťou. Tí, čo sa vzpierali Kalvínovej teokracii (náboženskej vláde), boli
vyhnaní z mesta alebo popravení.
Roku 1566 sa spojili prívrženci Zwingliho a Kalvína do jednej, tzv. reformovanej
(kalvínskej) cirkvi, ktorá sa postupne presadila vo Švajčiarsku, v niektorých častiach
Nemecka (Falcku), v Holandsku, v menšej časti Francúzska (kde prívržencov učenia
Kalvína nazývali Hugenoti), v Škótsku (kde sa nazývali Kalvínovi prívrženci
Presbyteriáni), v menšej časti Anglicka (kde sa nazývali Puritáni), v menšej časti
Poľska a Uhorska, vo väčšine severoamerických osád a v holandských kolóniách
v Južnej Afrike.
Reformácia v Anglicku
Reformáciu v Anglicku uskutočnil roku 1534 tzv. „Supremačným aktom“ anglický
kráľ Henrich VIII. (1509-1547), ktorým sa vyhlásil za hlavu novej anglickej
(„anglikánskej“) cirkvi, čím došlo k odluke anglickej katolíckej cirkvi od Ríma.
V pozadí týchto udalostí bola Henrichova roztržka s vtedajším pápežom Pavlom III.
(1534-1549), ktorý odmietol zrušiť kráľovo osemročné zákonité manželstvo
s Katarínou Aragónskou, ktorá mu neporodila mužského potomka a následníka trónu.
Za manželku si chcel preto vziať svoju dvornú dámu Annu Boleynovú, ktorá s ním bola
v „druhom stave“. Pápež dal po vydaní Supremačného aktu Henricha do cirkevnej
kliatby, tá sa však minula účinkom, lebo kráľ ako tyranský despota zastrašil svojich
poddaných i cirkev a prinútil anglických duchovných a úradníkov prisahať na
Supremačný akt. Odmietnutie alebo porušenie Supremačného aktu sa trestalo smrťou a
v Anglicku skončili preto na popravisku predovšetkým stovky katolíckych duchovných.
Pološialený Henrich VIII. však postupne svoj teror rozšíril z katolíkov i na protestantov.
Celkovo skončilo na jeho príkaz pod katovou sekerou vyše 72 000 ľudí. Popravil aj
Boleynovú ako aj ďalšie 2 svoje nasledujúce manželky (mal ich spolu 6).
Henrich VIII. a jeho šesť žien
Ulrich Zwingli (1484-1531)
119
Ján Kalvín (1509-1564)
ÚLOHA 3: Objasnite nasledovné termíny: evanjelici, protestanti, luteráni, , anglikáni....
Protireformácia – Rekatolizácia
Protestantská historiografia používa pre pohyb smerujúci k potlačeniu reformácie a pre
násilné prinavracanie protestantov „do lona“ katolíckej cirkvi pojem protireformácia,
katolícka historiografia zasa používa pojem rekatolizácia.
Reformácia otriasla katolíckou cirkvou, ktorá hľadala spôsob, ako sa vnútorne obrodiť.
Rímsko-nemecký cisár Karol V. (1519-1556) stále dúfal, že sa mu podarí presadiť
kompromis medzi luteránmi a katolíkmi, preto zvolal do mesta Trident všeobecný
cirkevný koncil (tzv. Tridentský koncil), ktorý aj s troma prerušeniami zasadal v rokoch
1545-1563 a stal sa tak jedným z najdlhších ale i najvýznamnejších koncilov v dejinách
katolíckej cirkvi (o čom svedčí i fakt, že ďalší koncil bol zvolaný až o 300 rokov
neskôr).
Tridentský koncil záväzne stanovil 2 pramene viery: Sväté písmo a tradíciu.
Jednostranné obmedzenie na „Písmo“ (čo práve žiadali na koncile zastúpení protestanti)
označil koncil za heretické. Protestanti žiadali i potvrdenie nadradenosti koncilu nad
pápežom, o čom pápeži Pavol III. (1534-1549) a neskôr i Július III. (1550-1555)
zakázali čo i len rokovať, načo protestantskí teológovia roku 1555 opustili rokovanie
koncilu a na koncile rokovali už len katolíci. Tridentský koncil tak pevne stanovil
deliacu čiaru medzi katolíckou vieroukou a nekatolíckymi názormi a definitívne tak
odmietol reformáciu. Znamenal i reformu katolíckej cirkvi (začali sa zakladať
biskupské semináre na výchovu budúcich kňazov, ktorých výchova bola dovtedy
výlučne len v rukách jednotlivých biskupov a nemala tak presné pravidlá a jednotný
dozor; po „Tridente“ vznikli v rámci katolíckej cirkvi aj mnohé nové rády, zamerané
predovšetkým na opätovné získanie stratených pozícii katolíckej cirkvi medzi
obyvateľstvom) a nástup protireformácie.
Dôležité miesto v rámci rekatolizácie malo založenie novej jezuitskej rehole roku 1540
tzv. „Spoločnosti Ježišovej“ španielskym šľachticom a bývalým vojakom Ignácom
z Loyoly (1491-1556). Jezuiti popri 3 tradičných rehoľných sľuboch chudoby, sexuálnej
čistoty a poslušnosti skladali i štvrtý sľub – slúžiť ako misionári. Pre svoju takmer
vojenskú organizáciu, aktivitu, vytrvalosť a náboženskú askézu sa stali
najvýznamnejšími šíriteľmi katolíckej reformy a protireformácie v 16. a 17. storočí
v celej Európe a to najmä v Španielsku, Portugalsku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku,
Habsburskej monarchii a Poľsku. Misijnú činnosť vykonávali Jezuiti hlavne v Zámorí,
v Európe sa sústreďovali predovšetkým na budovanie školského systému.
Roku 1542 bol zreorganizovaný „Pápežský úrad pre ochranu čistoty viery a mravov“
úradne nazývaný Sanctum Officium, no neoficiálne známy skôr ako Svätá Inkvizícia (z
lat. „vyšetrovanie“), ktorý fungoval už od ranného stredoveku, no v potridentskom
období rozšíril a sprísnil svoju činnosť. Pracovníci úradu – inkvizítori, už nezahajovali
vyšetrovanie len na základe podnetov a udaní ako predtým, ale aj sami začali aktívne
vyhľadávať bludárov, heretikov a kacírov (odpadlíkov od katolíckej vierouky)
Najtvrdšia bola inkvizícia v Španielsku, kde len sám smutne známy „veľký inkvizítor“
Tomas de Torquemado poslal pre čistotu cirkvi a viery na hranicu vyše 200 000
„kacírov“ (verilo sa, že len oheň môže „očistiť“- spasiť dušu hriešneho kacíra). V celej
Európe bolo za dve a pol storočia konania inkvizičných procesov na podnet Svätej
Inkvizície odsúdených a upálených podľa rôznych odhadov historikov od 900 tisíc do 3
miliónov ľudí. Popri Španielsku pôsobila inkvizícia najsilnejšie predovšetkým
v Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku, Taliansku, Anglicku a Poľsku.
Ďalšou smutnou kapitolou v dejinách katolíckej cirkvi v období rekatolizácie bola popri
inkvizičných procesoch s kacírmi aj tzv. „honba na čarodejnice“. Podnet na
inštitucionalizovanie tejto činnosti dal pápež Innocent VIII. (1484-1492) svojou bulou
120
z roku 1487, v ktorej vyzval na „hľadanie a potieranie stríg a čarodejníc všetkého
druhu“. Ľudia v stredoveku verili, že za všetku neúrodu, choroby a nešťastia môžu
diabolské mocnosti a ich pozemskí pomáhači (čarodejnice a strigôni) a cirkev namiesto
toho, aby tieto povery vyvracala, ich dokonca ešte podporovala. Roku 1487 dokonca
dominikánski mnísi Institoris a Sprenger vydali neoficiálnu cirkevnú príručku (ktorá sa
ale stala na veľmi dlhú dobu druhou najpoužívanejšou knihou stredoveku popri biblii)
„Kladivo na čarodejnice“ ( latinsky Malleus Maleficarum), v ktorej analyzujú
rozpoznávanie, postupy a tresty pre strigy. Všetko bolo založené na tom, že obvinení
museli preukazovať svoju nevinu, hoci po krutých tortúrach (stredovekom mučení) sa
aj tak všetci priznali k „bosoráctvu“ a následne boli upálení. Najmä v 16. a 17. storočí
dosiahla „honba na čarodejnice“ mimoriadne rozmery, keď len na území Nemecka bolo
v tomto období podľa dochovaných údajov upálených asi okolo 30 000 „bosorákov“ a
„bosoriek“.
ÚLOHA 4: Objasnite nasledovné termíny: protireformácia (rekatolizácia), Jezuiti,
Svätá inkvizícia, honba na čarodejnice..............................................................................
Náboženské vojny
Keďže katolícka cirkev nebola schopná zastaviť v 16. storočí po Európe sa šíriacu
reformáciu tradičnými prostriedkami (cirkevná kliatba, exkomunikácia, inkvizícia), bolo
zrejmé, že náboženské rozpory sa budú riešiť vojenskou cestou. Náboženský motív mali
z veľkých vojen v Európe predovšetkým Šmalkadská vojna (1546-1555); náboženské
vojny vo Francúzsku (1562-1598); Nizozemská revolúcia (1565-1581) a hlavne najväčší
nábožensky motivovaný vojenský konflikt v Európe – tzv. Tridsaťročná vojna (16181648). Hlboký náboženský podtext však mala aj Anglická revolúcia (1640-1660).
Šmalkadská vojna (1546-1555)
Roku 1531 si nemecká protestantská šľachta a meštianstvo založili v meste
Schmalkaden obranný spolok proti katolíckej väčšine – tzv. Šmalkadský spolok. Cisár
Karol V. (1519-1556) totižto, podporovaný katolíckymi kniežatami, cítil povinnosť
proti luteránstvu bojovať. Avšak zamestnaný vojnami s Francúzskom a Tureckom
mohol proti nemu vystúpiť až roku 1546, kedy tak vypukla prvá veľká náboženská
vojna – šmalkadská vojna (1546-1555).
Náboženskú vojnu v Ríši ukončil až Karolov brat Ferdinand I. (1558-1564). Ten roku
1555 zvolal do Augsburgu celoríšsky snem, kde bol katolíkmi a luteránmi
(„evanjelikmi augsburského vyznania“) podpísaný náboženský mier (ostatné
protestantské náboženské smery – napr. kalvíni, však z neho boli vylúčený), ktorým
bola katolíkom a luteránom zaručená náboženská rovnoprávnosť: kniežatá, šľachta
a mestá (teda ríšske stavy, nie však poddaní) sa mohli slobodne rozhodnúť pre katolícke
vierovyznanie alebo luteránstvo a to pre celé svoje územie a všetkých svojich
poddaných, čím sa uzákonila zásada cuius regio, eius religio (čia vláda, toho
náboženstvo). Poddaní iného vierovyznania mohli potom slobodne emigrovať z daného
územia bez ujmy na majetku.
Náboženské vojny vo Francúzsku (1562-1598)
Bolo ich celkovo osem, mali náboženské aj politické motívy. Prívrženci kalvínovho
učenia vo Francúzsku sa nazývali Hugenoti. Hlásila sa k nim šľachta a meštianstvo
predovšetkým na juhu krajiny. Na ich čele stál rod Bourbonovcov. Paríž a severné časti
krajiny boli katolícke, rovnako ako francúzske duchovenstvo a panovnícka rodina. Na
čele katolíkov stál rod Guisovcov.
Obe strany početné vojny veľmi vyčerpali a tak postupne došlo k všeobecnej dohode.
Roku 1593 prestúpil hugenot Henrich Navarrský (bol z rodu Bourbonovcov
spríbuzneného s rodom Valois) na katolícku vieru a katolícka väčšina ho uznala za
panovníka. V roku 1598 potom vydal už ako francúzsky kráľ Henrich IV. (1589-1610)
121
tzv. nantský tolerančný edikt, ktorým priznal hugenotom náboženskú slobodu v celom
Francúzsku s výnimkou Paríža a niekoľkých biskupských miest a zabezpečil hugenotom
určitú samosprávu. Náboženské vojny vo Francúzsku sa tým skončili.
ÚLOHA 5: Objasnite nasledovné termíny: augsburský náboženský mier a nantský
tolerančný edikt..................................................................................................................
Nizozemská (Holandská) revolúcia (1565-1581)
Pod termínom „Nizozemská revolúcia“ sa označuje nábožensky a národne motivovaný
odboj holandských stavov a ľudu proti španielskej nadvláde, ktorý vyvrcholil
odtrhnutím tzv. Spojených holandských provincií od Španielska a vytvorením
nezávislého štátu. Pod historickým pojmom Nizozemsko dnes rozumieme územie pri
pobreží prielivu La Manche a pri pobreží Severného mora, na ktorom sú dnes štáty
Holandsko, Belgicko, Luxembursko a časť územia Nemecka a Francúzska.
Nizozemsko bolo už od roku 1477 súčasťou španielskej časti Habsburskej ríše.
Španielsko bolo napriek svojim rozsiahlym kolóniám zaostalou feudálnou agrárnou
krajinou, ktorú naviac ešte veľmi hospodársky vyčerpala nákladná protireformačná
politika zanieteného katolíka španielskeho kráľa Filipa II. doma i v susedných
krajinách. Filip chcel túto neutešenú hospodársku situáciu španielskeho kráľovstva
riešiť predovšetkým na úkor najprosperujúcejšej časti svojej ríše – Nizozemska, ktorého
daňové odvody už vtedy tvorili viac ako polovicu všetkých príjmov krajiny (teda viac
ako vyprodukovalo Španielsko i s kolóniami dohromady).
Nizozemsko sa naopak prudko hospodársky rozvíjalo. Zámorský obchod, prosperujúci
rybolov (slané haringy), vysoký stupeň remeselnej výroby a peňažníctvo vytvorili
finančne silnú meštiansku vrstvu.
Filip II. sa snažil brániť šíreniu reformácie a po obmedzení samosprávy Nizozemska ho
plánoval ešte väčšmi daňovo zaťažiť. Proti jeho rekatolizačným a absolutistickým
tendenciám sa ale postavili na spoločný odpor tak nizozemská protestantská šľachta,
ako aj meštianstvo a prostý ľud. Roku 1566 vypuklo spontánne ľudové protikatolícke
hnutie, ktoré sa rozšírilo po celom Nizozemsku a prerástlo do ničenia stoviek
katolíckych kostolov a kláštorov s ich maľbovou a obrazovou výzdobou (preto aj
nazývané obrazoborecké hnutie). Filip II. sa po tomto neúspešnom vyústení svojej
„nenásilnej“ rekatolizácie rozhodol rázne vojensky zakročiť proti „kacírom“ a poslal do
Nizozemska nového miestodržiteľa – svojho „železného generála“ a fanatického
katolíka Fernanda Avareza de Toleda známeho ako vojvodu z Alby. Ten vzburu
„obrazoborcov“ potlačil a na čele svojho 10 000 španielskeho vojska vstúpil v auguste
1567 do vtedajšieho hlavného mesta Nizozemska Bruselu, kde ako nový miestodržiteľ
zaviedol, tak ako v celej krajine, dovtedy v Európe neslýchaný teror a masové popravy.
Krvavé represálie Španielov však iba vystupňovali všeobecný odpor a odhodlanie
Nizozemcov, ktorí začali vytvárať čoraz väčšie skupiny tzv. lesných a námorných gézov
(partizánov) vedúcich s podporou Anglicka a Francúzska úspešný odboj proti
Španielom. Na čelo nizozemského odboja sa postavilo najbohatšie nizozemské knieža –
princ Wiliam Oranžský, ktorý predtým len tesne unikol španielskej poprave.
Revolučným vojskám sa pod jeho velením podarilo vytlačiť Španielov zo 7 severných
nizozemských provincií (Holland, Zeland, Friesland, Utrecht...), ktoré roku 1579
utvorili spoločný obranný spolok proti vojvodovi z Alby – tzv. Utrechtskú úniu. Na
čelo armády únie bol postavený Wiliam Oranžský. I v nasledujúcich bojoch so
Španielmi si počínal Wiliam Oranžský úspešne a uhájil nezávislosť únie, ku ktorej
pripojil aj niektoré južné regióny Nizozemska. Roku 1581 mohli preto Nizozemci
vyhlásiť Filipa II. ako panovníka Nizozemska za zosadeného a vyhlásiť nový štát – tzv.
Holandskú republiku, ktorá sa tak stala 1. európskym nefeudálnym
(rannokapitalistickým) štátom s rozhodujúcim ekonomickým i politickým
mocenským postavením buržoázie (už nie šľachty a cirkvi).
122
ÚLOHA 6: Uveďte príčiny, priebeh a dôsledky Nizozemskej (Holandskej)
revolúcie.............................................................................................................................
Tridsaťročná vojna (1618-1648)
Tridsaťročnou vojnou nazývame súhrn vojenských ťažení, ktoré sa viedli v Európe
(predovšetkým v strednej) v rokoch 1618-1648 proti Habsburgovcom. Príčinou jej
vzniku boli najmä nábožensky náboženské pomery v Nemeckej ríši, kde od roku 1608
proti sebe stáli 2 nábožensky znepriatelené zoskupenia nemeckých kniežat a miest:
Katolícka liga a Protestantská únia; rekatolizačné úsilie Habsburgovcov a mocenské
záujmy Francúzska a Švédska.
Priamym podnetom na vypuknutie vojny a jej 1.)fázou bolo Povstanie českých stavov
(1618-1620) proti nastupujúcemu habsburskému panovníkovi cisárovi Ferdinandovi II.
(1619-1637), ktorý ako horlivý katolík v rámci rekatolizačnej politiky otvorene zaútočil
na náboženské slobody českých nekatolíkov. Povstanie sa začalo 23.mája 1618, keď
vodcovia českých evanjelických stavov vyhodili z okien Pražského hradu cisárskych
miestodržiteľov – tzv. 2.pražská defenestrácia. K českým stavom sa pripojili stavy
Sliezska, Lužice, Moravy a Horného Rakúska. Vzbúrencov, ktorí na český trón povolali
najmocnejšie kalvínske nemecké knieža Fridricha Falckého z Protestantskej únie,
podporovala aj uhorská a sedmohradská šľachta. Povstalci využili moment prekvapenia,
ovládli Čechy a ohrozovali aj sídelné mesto rakúskych Habsburgovcov – Viedeň.
Pomoc zo strany zahraničných protestantov českým stavom však bola slabá (výrazne,
avšak iba finančne im pomohli len Holanďania), nemeckých luteránov odrádzalo od
výraznejšej pomoci kalvínske vierovyznanie Fridricha Falckého. Cisár Ferdinand II.
preto s pomocou vojsk Katolíckej ligy napokon nad nejednotnými českými stavmi (s
nekvalitnými veliteľmi a obmedzeným spojením na meštianstvo a ľudové vrstvy)
rozhodne zvíťazil v bitke na Bielej hore v novembri 1620. Sklamal aj český „zimný
kráľ“ Fridrich Falcký, ktorý po porážke opustil Čechy a utiekol do Falcka.
Ferdinand II. následne pokračoval vo vojne proti „českému kráľovi“ a vedúcej
osobnosti Protestantskej únie Fridrichovi Falckému aj na jeho vlastnom území –
vypukla 2.)fáza Tridsaťročnej vojny – Falcká vojna (1620-1623). V nej vojská
Ferdinanda II. a Katolíckej ligy rozhodujúcim spôsobom zdolali vojská Protestantskej
únie (a skoncovali tak s vojenskou mocou Protestantskej únie na pôde Nemecka)
a vyplienili Falcko, keďže Holandsko, zamestnané vojnou so Španielskom, nedokázalo
nemeckým protestantom včas pomôcť.
Keď sa zdalo, že Habsburgovci úplne ovládnu Nemecko, vystúpil na ich ochranu
dánsky kráľ Kristián IV. (1588-1648). Začala sa tak 3.)fáza Tridsaťročnej vojny –
Dánska vojna (1624-1629). Ferdinand II. sa ocitol v nebezpečenstve, lebo Dáni
zaznamenali spočiatku veľké úspechy proti cisárskym vojskám. V tiesni vymenoval
Ferdinand II. českého šľachtica Albrechta z Valdštejna (1583-1634) za cisárskeho
generála (ten nesmierne zbohatol výhodnou kúpou skonfiškovaných protestantských
majetkov a mohol zozbierať obrovské vojsko na vlastné náklady) a poveril ho
vojenskými akciami proti Dánom. Kristián IV. bol napokon porazený a Albrecht sa
zmocnil celého severného Nemecka.
Ochranca protestantov švédsky kráľ Gustáv II.Adolf (1611-1632) bol znepokojený
úspechmi katolíkov, ktoré ohrozovali reformáciu a záujmy Švédska v oblasti Baltského
mora, preto sa roku 1630 vylodil i s armádou v Pomoransku a rozpútal tak 4.)fázu
Tridsaťročnej vojny – Švédsku vojnu (1630-1635). Švédi začali zaberať územia
severného Nemecka a s pomocou nemeckých protestantov (vybičovaných ku krajnému
odporu Reštitučným ediktom Ferdinanda II.) sa po víťaznej bitke pri Breitenfelde
(v Lipsku) roku 1631 nad vojskom Katolíckej ligy zmocnili takmer celého územia
Nemecka. V najväčšej tiesni sa Ferdinand II. opäť obrátil na Valdštejna, ktorému sa
123
podarilo švédsky postup zastaviť. V novembri 1632 sa odohrala veľká bitka pri Lutzene,
ktorá sa skončila nerozhodne, no zomrel v nej až priveľmi odvážny Gustáv II. Adolf.
Krátko nato cisárske vojská roku 1634 v bitke pri Nordlingene Švédov rozhodujúco
porazili a opätovne obsadili oblasti južného Nemecka a Porýnia. To zvýšilo napätie
medzi Habsburgovcami a Francúzskom, ktorého politiku viedol mocný kardinál
Richelieu usilujúci sa rozšíriť hranice krajiny a upevniť postavenie Francúzska v
Európe na úkor Habsburgovcov (španielskych i rakúskych), ktorými sa Francúzske
kráľovstvo neustále cítilo obkľučované a ohrozované. Aby mohlo Francúzsko
Habsburgovcov poraziť, muselo udržať vo vojne vyčerpaných no húževnatých Švédov.
Poslednou 5.)fázou Tridsaťročnej vojny tak bola Švédsko-Francúzska vojna (16351648), ktorou sa vojnový konflikt rozšíril takmer do celej Európy. Kým dovtedy bolo
hlavným dejiskom vojnových akcií predovšetkým územie Nemeckej ríše, vystúpením
Francúzska proti španielskym a rakúskym Habsburgovcom sa boje rozšírili aj do
Talianska, Španielska a Španielskeho Nizozemska (Belgicka). Protihabsburská
protestantská koalícia získala vstupom – (paradoxne väčšinovo katolíckeho) Francúzska
do vojny – prevahu.
Už od roku 1643 sa medzi oboma znepriatelenými tábormi uskutočňovali prvé mierové
rozhovory, ktoré napokon vyústili roku 1648 do podpísania kompromisného tzv.
Vestfálskeho mieru. Po náboženskej stránke ním bola obnovená platnosť
Augsburského náboženského mieru z roku 1555 a uzákonená tak rovnosť katolíckeho,
luteránskeho ale aj kalvínskeho vierovyznania. Dosiahnuté rovnováha síl v Nemecku
najviac vyhovovala Francúzsku, ktoré sa stalo vedúcou európskou mocnosťou, keď
získalo aj časť Alsaska a španielskeho pohraničia a k tomu aj mestá Toul, Verdun
a Mety. Posilnené vyšlo z Tridsaťročnej vojny aj Švédsko, ktoré ovládlo celé pobrežie
Baltského mora a riečne obchodné cesty v severnom Nemecku. Cisárovi sa nepodarilo
upevniť svoje postavenie panovníka Svätej ríše rímskej národa nemeckého, keďže
nemecké kniežatá si udržali svoju moc, čím sa zároveň ani Habsburgovcom nepodarilo
získať v Európe nadvládu tak, ako to plánovali. V habsburských dedičných krajinách
(vrátane Čiech, ktorých povstanie proti habsburskému absolutizmu vlastne rozpútalo
celý konflikt) však zostala Habsburgovcom ich absolutistická panovnícka moc
neporušená. Nizozemsko a Švajčiarsko boli uznané za samostatné štáty. Nemecko
a Taliansko zostali i naďalej politicky roztrieštené a slabé (zvlášť Nemecko, rozdrobené
na 300 štátikov a samostatných miest). Dlhodobým dôsledkom Vestfálskeho mieru bol
aj rozdielny vývoj východnej a západnej Európy, keďže väčšie politické a náboženské
slobody západnej časti Európy umožnili aj jej progresívnejší ekonomický vývoj
a rýchlejšie napredovanie ku kapitalizmu, na rozdiel od východnej časti Európy, kde sa
nadlho pod vládou Habsburgovcov zakonzervovali feudálne absolutistické poriadky.
ÚLOHA 7: Stručne popíšte príčiny, priebeh a dôsledky Tridsaťročnej vojny...................
Pracovné listy na tematický celok „Európa v období absolutizmu
(1648-1789) a vznik parlamentarizmu počas Anglickej revolúcie“
(1 hodina)
Vláda kardinálov vo Francúzsku (1624-1642 Richelieu, 1643-1661 Mazarin), Vláda
Ľudovíta XIV. (1643-1715) a Vojna o španielske dedičstvo (1701-1714)
Spoločným znakom vývoja v kontinentálnej časti Európy po tridsaťročnej vojne bol
postupný prechod od stavovskej monarchie, kde sa na zákonodárnej a výkonnej moci
podieľali predstavitelia niektorých stavov, k monarchii absolutistickej, kde celý výkon
moci - bez kontroly zastupiteľskými úradmi a obmedzenia pomocou ústavy – spočíval v
rukách panovníka.
124
Francúzsko sa po úspešnom skončení Storočnej vojny (1337-1453) vnútorne stmelilo,
no v 16.storočí krajinou otriasali v rokoch 1562-1598 náboženské vojny. Až v 17.storočí
sa pozícia Francúzska začala zvonku i zvnútra opäť posilňovať. Bolo to predovšetkým
vďaka upevňovaniu absolutistickej moci panovníkov vo Francúzsku. Pre upevnenie
absolutizmu vo Francúzsku veľa urobili najmä tzv. splnomocnení prví ministri –
kardináli, ktorí systematicky oslabovali vysokú francúzsku šľachtu, kardinál Richelieu
(1585-1642) v rokoch 1624-1642 za vlády kráľa Ľudovíta XIII. (1610-1643) a kardinál
Mazarin (1602-1661) v rokoch 1643-1661 za vlády kráľa Ľudovíta XIV. (1643-1715).
Kardinál Richelieu určoval vnútorný i zahraničný smer francúzskej politiky.
Presadzoval myšlienku panovníkovej všemocnosti v absolutistickej monarchii tak, ako
ju filozoficky vypracoval francúzsky mysliteľ Jean Bodin (1530-1596) v diele De
republica, keď prehlásil majestát kráľa za najvyššiu moc, ktorá nemusí rešpektovať
práva poddaných a stal sa tak teoretikom absolutistického štátu. Richelieu na základe
týchto Bodinových myšlienok sformuloval zásadu absolutistickej moci: „Un roi, une
foi, une loi“ („ Jeden kráľ, jedna viera, jeden zákon“).
Kardinál Richelieu v duchu týchto zásad zrušil osobitné politické práva francúzskych
Hugenotov a po dlhom obliehaní dobyl roku 1628 protestantský „štát v štáte“ –
hugenotskú pevnosť La Rochelle. Bojoval aj proti každej forme šľachtickej opozície
a dal zničiť stovky hradov a zámkov vysokej šľachty. Zdokonalil a zväčšil vojsko
a centralizoval správu provincií. Šľachtických guvernérov nahradil kráľovskými
úradníkmi, tzv. intendantmi. Po jeho smrti roku 1642 a smrti kráľa Ľudovíta XIII. roku
1643 prevzal ako regent 4 ročného kráľa Ľudovíta XIV. moc v krajine ako ďalší
splnomocnený prvý minister Jules Mazarin.
kardinál Richelieu
kardinál Jules Mazarin
Ľudovít XIII.
Narozdiel od politiky kardinála Richelieuho presadzoval kardinál Jules Mazarin svoje
politické ciele diplomatickými prostriedkami. Mazarin pokračoval v upevňovaní moci
Francúzska v Európe, no v samotnom Francúzsku bol mimoriadne nepopulárny
a nenávidený. Bez škrupúľ a s chorobnou chamtivosťou šikovne popudzoval odporcov
koruny navzájom proti sebe a obohacoval sa všade, kde to len bolo možné. Dôsledkom
napätých pomerov vo vnútri štátu bola preto napokon tzv. Vojna frond (1648-1653)
v krajine, keď tzv. Fronda parlamentu (parlamentná skupina odporcov kráľovského
absolutizmu, parlament vo Francúzsku však nemal zákonodarnú moc, len poradný hlas,
jeho najväčšou kompetenciou bolo určovanie výšky daní) spolu s parížskym
meštianstvom povstala v auguste 1648 proti ďalšiemu obmedzovaniu svojej moci a za
pomoci rozbúrenej masy ľudu na barikádach v Paríži donútila Mazarina opustiť dočasne
Francúzsko a kráľovský dvor ujsť z Paríža do Saint Germain. Už roku 1649 však bola
Fronda parlamentu potlačená a Mazarin sa vrátil z exilu. Proti nemu sa však roku 1650
vzbúrila tentokrát časť vysokej šľachty pod vedením Ľudovíta II. princa de Conde,
ktorá si dala názov Fronda princov. Povstalci dobyli i Paríž, no ich tvrdý odpor bol po
bitke pri Bordeaux roku 1653 napokon zlomený.
ÚLOHA 1: Stručne charakterizujte vládu kardinálov Richelieho a Mazarina...................
125
Po smrti kardinála Mazarina roku 1661 sa kráľ Ľudovít XIV. (1643-1715) – „Kráľ
slnko“ rozhodol ako 24 ročný vládnuť sám, bez splnomocnených ministrov, aby mohol
realizovať vlastné predstavy a vízie. Z podielu na moci úplne vyradil nielen vysokú a
strednú šľachtu (dovtedajšie opory kráľovskej moci), ale dokonca i členov kráľovskej
rodiny, ktorí sa všetci stali len poslušnými vykonávateľmi jeho nariadení a kráľovskej
vôle: „L Etat c est moi“ („Štát som ja“), hlásal Ľudovít XIV., a týmto vytvoril vzor
absolutistického vládcu aj pre všetkých ďalších európskych vládcov, usilujúcich sa
vládnuť absolutisticky. Všetko v štáte podriadil svojej vôli, ktorá stála aj nad zákonom
(kráľ ich vydával, no sám ich nemusel dodržiavať). V krajine absentovali i tie
najzákladnejšie občianske práva, ktokoľvek mohol byť i bez dôvodu ľubovoľne dlho
väznený na kráľov príkaz (do pripravených zatykačov stačilo už len dopísať meno
nepohodlného človeka).
Ľudovít XIV. – „Kráľ slnko“
vnútrajšok paláca vo Versailles
Roku 1661 začal Ľudovít XIV. vo Versailles pri Paríži budovať v barokovom
a klasicistickom slohu novú monumentálnu kráľovskú rezidenciu za 70 miliónov livrov
(celoročný príjem Francúzska), ktorá mohla pojať až 20 000 osôb (mala až 2 000
miestností) a bola obklopená veľkým komplexom záhrad, alejí a fontán. Kráľ
príslušníkom vyššej šľachty priamo nariadil, aby sa aj oni zdržiavali na versailleskom
dvore, pretože chcel mať pod kontrolou svojich potencionálnych odporcov. Kto nebol
kráľovi neustále na očiach, nemal nádej na spoločenský úspech. Dvorania sa združovali
do skupiniek, ktoré sa nenávideli a celý dvor bol plný škandálov, klebiet, súbojov a
vrážd. Veľmi často využívali znepriatelené skupiny služby travičov, ktorí za peniaze
odstránili nepohodlných ľudí. Ľudovít XIV. vo Versailles žiaril medzi svojimi
poddanými v luxusnom prepychu ako skutočný „Kráľ slnko“.
palác vo Versailles s okolím
francúzske dŕžavy v severnej Amerike v 17.
storočí-modrá farba
Ľudovít XIV. Vzniesol aj nárok na celé vnútrozemie Severnej Ameriky, ktorú Francúzi
začali kolonizovať už od roku 1608, kedy založili v Kanade prvú osadu – Quebec.
Francúzske územie v Severnej Amerike (tzv. Nové Francúzsko) tvorili oblasti od Rieky
svätého Vavrinca, cez Veľké jazerá pozdĺž rieky Mississippi až po jej ústie. Práve
obrovské územie v delte Mississippi bolo počas vlády Ľudovíta XIV. pripojené
k francúzskym dŕžavám a na Ľudovítovu počesť bolo nazvané Louisiana.
V zahraničnej politike chcel Ľudovít XIV. získať pre Francúzsko európsku hegemóniu
a pretrhnúť habsburské obkľúčenie. Vojny viedol najmä proti svojim susedom
126
(španielskym a rakúskym Habsburgovcom, Holandsku, nemeckým štátom), preto sa
snažil získať podporu „susedov svojich susedov“ (Švédska, Poľska, Uhorska
a Turecka), načo mu slúžila aj tzv. politika subsidií – finančných podpôr spriateleným
krajinám. Týmito vojnami proti susedom sa usiloval zaceliť medzery vo francúzskych
hraniciach a stavbami mohutných pevností v ich rámci obklopiť Francúzsko „železnými
hranicami“, ktoré mali zabrániť do budúcna nepriateľovi preniknúť do vnútrozemia
krajiny, ako sa to v minulosti viackrát podarilo Habsburgovcom a Angličanom. Armáda
Ľudovíta XIV. sa skladala z doživotne slúžiacich žoldnierov, ktorých počet dosahoval
až pol milióna mužov. Vojaci nosili uniformy a boli vyzbrojení puškami, na ktoré sa
nasadzovali bajonety. Armáda podliehala centralizovanému veleniu, čo umožňovalo jej
pohotové použitie na akomkoľvek mieste. Celkovo možno o vojnách Ľudovíta XIV.
povedať, že francúzska armáda v nich dosahovala prevažne úspechy na pevnine, zatiaľ
čo na mori kraľovali loďstvá Holanďanov a Angličanov.
ÚLOHA 2: Stručne popíšte vládu „Kráľa slnko“ – Ľudovíta XIV....................................
Faktickým výsledkom všetkých vojen Ľudovíta XIV. však bol napokon fakt, že
Francúzsko prišlo o polovicu všetkého obyvateľstva a štátny dlh kráľovskej pokladnice
vzrástol 20 násobne. Pritom keď Ľudovít XIV. štát roku 1661 od kardinála Mazarina
preberal, stál na čele vojensky najmocnejšieho, najbohatšieho a najľudnatejšieho
(Francúzsko malo vyše 20 miliónov obyvateľov) štátu v Európe. Svojmu nástupcovi –
pravnukovi Ľudovítovi XV. (1715-1774) však zanechal hospodársky zruinovaný štát
s rozvrátenou zahraničnou politikou, ktorej obyvateľstvo bolo voči kráľovskému
majestátu (z pôvodného obdivu a hrdosti) už natrvalo zatrpknuté.
Vývoj ruského štátu v 18. storočí
V roku 1696 sa zmocnil ruského trónu cár Peter I. Veľký (1696-1725) ktorý si
uvedomoval zaostalosť svojej krajiny a potrebu reforiem. V rokoch 1697-8 sa Peter
vydal pod menom Michailov na cestu po Európe. Precestoval Nizozemsko, Anglicko,
kniežatstvá Svätej ríše i krajiny Habsburskej monarchie. Na svojej ceste sa oboznámil s
technickou, hospodárskou a kultúrnou vyspelosťou európskych krajín a nadviazal
kontakty s významnými vojenskými, politickými osobnosťami, vedcami, umelcami a
technikmi, ktorých pozval do Ruska, aby sa podieľali na jeho reformách. Na ceste tiež
zistil, že medzinárodná situácia praje ruským snahám o ovládnutie východného
Pobaltia, ktoré bolo pod nadvládou Švédska.
Preto sa Peter I. po návrate pripojil ku koalícii Dánska, Saska, Nórska a Poľska a
zatiahol tak Rusko do vyše dvadsať rokov trvajúceho vojenského konfliktu, ktorý
nazývame Severná vojna (1700-1721). V prvej fáze vojny bola prevaha na strane
Švédska, ktorého profesionálne vojsko na čele so skvelým taktikom švédskym kráľom
Karolom XII. (1697-1718) porazilo v šiestich týždňoch dánske vojsko a potom vtrhlo do
Estónska, kde pri meste Narva roku 1700 porazilo niekoľkonásobne početnejšiu no
zaostalú ruskú armádu.
127
Peter I. Veľký
Petrohrad založený Petrom I. r. 1703 pri ústí rieky Nevy
Katarína II. Veľká
Po porážke pri Narve cár Peter I. začal s dôkladnou reformou armády. Náklady na
reformu pokryla nová „daň z hlavy“, ktorú cár uvalil na roľníkov a meštianstvo. Ruská
armáda dostala novú, modernú výzbroj a prísny výcvik, pred rodovými privilégiami sa
uprednostňovali osobné schopnosti dôstojníkov. Peter I. pochopil dôležitosť námorných
síl, preto sa sústredil na vybudovanie silného pobaltského loďstva. V roku 1703 založil
cár pri ústí rieky Nevy nové hlavné mesto Sankt Peterburg. Pred začiatkom výstavby
bolo nutné vysušiť obrovské močiare, mesto stálo na vyše 40 ostrovoch, ktoré spája 300
mostov. Mesto sa malo stať ruským oknom do Európy – novým centrom zahraničného
obchodu. Reforma armády priniesla čoskoro prvé úspechy.
Roku 1707 totiž obnovil švédsky kráľ Karol XII. svoje rozhodujúce ťaženie proti Rusku
a podarilo sa mu vytlačiť Rusov z Litvy a preniknúť do západných oblastí Ruska. Švédi
pri tom nadviazali styky a atamanom záporožských kozákov – Ivanom Mazepom (16441709), ktorý sa snažil so švédskou pomocou obnoviť nezávislosť kozáckej Ukrajiny.
Švédsky kráľ zamieril na juh, kde sa spojil so vzbúrenými kozákmi. V rozhodujúcej
bitke pri Poltave roku 1709 cár Peter I. spojené švédsko-kozácke vojská porazil. Po
smrti kráľa Karola XII. (ktorý zahynul v bitke s Nórmi v roku 1718), bolo Švédsko
nútené podpísať mierovú dohodu. Nystadský mier (1721) priniesol Švédsku stratu
významných území v Pobaltí: Hannoversku pripadli Brémy, Prusku časť západného
Pomoranska, Rusku Karélia, Ingria, Estónsko a Livónsko.
Severná vojna teda zabezpečila Rusku pozíciu veľmoci, ktorú upevňovali aj vnútorné
reformy Petra I. V snahe odstrániť hospodársku zaostalosť krajiny cár Peter pozýval a
podporoval cudzích podnikateľov, ktorí zakladali v Rusku manufaktúry, zadával im
štátne vojenské objednávky a chránil ich dovoznými clami. Zakladal aj štátne
manufaktúry – v nich v krutých podmienkach za malé mzdy pracovali roľníci, ktorí
museli vykonávať aj poľnohospodárske práce. S cieľom podporiť zahraničný obchod
dával cár stavať nové prieplavy, prístavy a cesty. Aby naplnil štátnu pokladnicu,
zoštátnil príjmy kláštorov a mníchom nariadil pracovať. Prikázal ruským šľachticom
oholiť si brady a fúzy a nútil ich obliekať sa podľa európskeho vzoru. Cárove reformy
pozdvihli Rusko na úroveň veľmoci, jeho zaostalosť sa však nepodarilo odstrániť. Po
Petrovej smrti nastalo chaotické obdobie, počas ktorého dochádzalo k rýchlemu
striedaniu panovníkov na cárskom tróne.
Úpadok novej veľmoci sa zastavil až za vlády cárovny Kataríny II. Veľkej (17621796), pôvodom nemeckej šľachtičnej, ktorá sa na ruský trón dostala po zavraždení
svojho manžela, slabomyseľného cára Petra III. (1760-1762). V zahraničnej politike sa
panovníčka sústredila na získanie čo najväčších území na úkor Poľska, ktorého
všetkých delení sa zúčastnila a na ovládnutie severného pobrežia Čierneho mora s
Krymom, ktoré pripadlo Rusku po Prvej rusko-tureckej vojne (1768-1774). V Druhej
rusko-tureckej vojne (1787-1792) chcelo Rusko získať od Turkov Besarábiu a
Moldavsko, no napokon sa muselo uspokojiť so ziskami z prvej vojny. Čiernomorská
oblasť sa čoskoro stala obilnicou Ruska a cárovná do nej, s cieľom zvýšiť produkciu,
násilne presídľovala roľníkov z vnútrozemia. Neľudské podmienky, v ktorých žili ruskí
nevoľníci spôsobovali časté úteky, nepokoje a vzbury. Vládou Kataríny II. pokračovalo
obdobie mocenského a územného rozmachu Ruského impéria. Rusko sa stalo
definitívnou súčasťou európskych medzinárodno-politických vzťahov a v nasledujúcich
desaťročiach získavalo v európskej politike čoraz väčší vplyv.
ÚLOHA 3: Stručne popíšte vládu Petra I. Veľkého a Kataríny I. Veľkej........................
Anglická revolúcia (1640-1649), Reštaurácia Stuartovcov (1660-1688) a tzv. Slávna
revolúcia v Anglicku (r.1688)
128
Keď roku 1603 – po smrti kráľovnej Alžbety I. (1558-1603), vystriedala v Anglicku,
Škótsku a Írsku (Škótsko a Írsko však boli samostatné kráľovstvá, spojené s Anglickom
len osobou panovníka, a tvorili tak spolu s Anglickom len tzv. personálnu úniu)
vládnucu dynastiu Tudorovcov (1485-1603) dynastia škótskych Stuartovcov (16031649; 1660-1688), tak už od nástupu jej zakladateľa Jakuba I. (1603-1625), začala
dynastia Stuartovcov presadzovať svoje záujmy a vykonávať svoju vládu bez ohľadu na
parlament, iba svojou osobnou mocou, ktorú sa jej predstavitelia snažili neustále
posilňovať. Tento kráľovský absolutizmus vykonávali najmä cez tajné, kráľom
menované poradné inštitúcie, ako boli Hviezdna komora či Najvyššia komora
a nezvolávaním parlamentu. Túto politiku vystupňoval najmä Jakubov syn a nástupca
Karol I. Stuart (1625-1649).
Kráľ počas svojej nasledujúcej vlády popudil proti sebe nielen parlament, ale aj
prívržencov rôznych nábožensko-politických prúdov, ktoré sa v krajine počas jeho
vlády a neskoršej revolúcie sformovali. Obecne si hovorili Puritáni (z lat. purus –
„čistý“), lebo spolu s očistov mravov v spoločnosti a väčšom uplatňovaní Písma svätého
v bežnom živote, po ktorej volali, chceli zároveň aj „očistiť“ anglikánsku cirkev od
zvyškov katolicizmu. Tvorili viacero smerov:
1.)Presbyteriáni boli naklonení ku kompromisným dohodám s kráľom, žiadali, aby
cirkev volili volení „presbyteri“ (odtiaľ aj ich pomenovanie), stavovsky zastupovali
najmä záujmy vysokej buržoázie – kalvínskych bankárov, veľkých majiteľov
manufaktúr a veľkoobchodníkov, mali prevahu aj v anglickom parlamente.
2.)Independenti (ang. „Nezávislí“) vedení drobným puritánskym šľachticom Oliverom
Cromwellom (1599-1658) vystupovali proti Anglikánskej cirkvi ako štátnej cirkvi
a žiadali naprostú nezávislosť (odtiaľ ich názov Independenti) náboženských obcí na
štáte, usilovali sa aj o väčší podiel stredných vrstiev (ktoré aj zastupovali, najmä
drobných majiteľov manufaktúr, drobnú šľachtu a malých obchodníkov) na politickej
moci, žiadali preto aj úplný rozchod s kráľom, mali prevahu u väčšiny bežných ľudí
mimo parlamentu.
3.)Levelleri (ang. „Rovnostári“) žiadali radikálne rozšíriť politické práva občanov
vrátane všeobecného volebného práva pre mužov (s výnimkou žobrákov), zastupovali
záujmy mestskej i vidieckej chudoby a radikálneho meštianstva.
4.)Diggeri (ang. „Kopáči“) zastupujúci radikálnu mestskú chudobu požadovali popri
úplnej politickej rovnosti i rovnosť majetkovú.
Najväčší odpor vyvolal kráľov zásah roku 1639 proti nezávislosti presbyteriánskej
cirkvi v Škótsku, kde narazil na ozbrojené ľudové povstanie. Karol I. nemal dostatok
financií na ozbrojený zásah proti nim, preto v apríli 1640 zvolal parlament, aby získal
jeho súhlas na vypísanie mimoriadnych daní na vojnu. Od tohto okamihu môžeme
hovoriť už o Anglickej revolúcii (1640-1649). Puritánmi ovládaný parlament však
najskôr žiadal potrestať kráľových radcov – lorda Strafforda a arcibiskupa Lauda,
najviac skompromitovaných presadzovaním kráľovského despotizmu. Karol I. nato
reagoval okamžitým rozpustením parlamentu.
Karol I. Stuart
Oliver Cromwell
Ako odvetu pripravil Karol I. v januári 1642 zatknutie predákov parlamentnej opozície
na čele s Johnom Pymom, pokus mu však nevyšiel ( na obranu vodcov parlamentu sa
129
postavil londýnsky ľud) a naopak viedol k definitívnej roztržke s parlamentom. Kráľ
opustil Londýn a ušiel do Oxfordu, kde začal zbierať vojsko na rozhodný boj proti
parlamentu – vypukla tzv. Anglická občianska vojna stúpencov parlamentu proti
kráľovi a jeho prívržencom (1642-1649). Kráľ sa opieral o viac feudálne severné
a západné časti Anglicka, feudálnu šľachtu a anglikánske duchovenstvo. Na strane
parlamentu stáli viac kapitalistické južné a východné časti Anglicka, meštianske stredné
vrstvy, ako i vidiecka a mestská chudoba.
Po počiatočnej prevahe profesionálnych (no málopočetných a ťažko sa doplňujúcich)
kráľovských vojsk, ktoré rozdrvili nedisciplinované a nevycvičené masové vojsko
parlamentu už v októbri 1642 v bitke pri Edgehille, sa napokon prejavila zdrvujúca
populačná a ekonomická prevaha strany parlamentu, ktorý dokázal v júni 1644 v bitke
pri Marston Moore prvý krát zvíťaziť nad kráľovským vojskom vo veľkej bitke, a to
najmä vďaka malej súkromnej armáde drobného puritánskeho šľachtica Olivera
Cromwella. Jeho jazdecká jednotka elitných fanatických Putitánov nazývaná Ironsides
(ang. „Železnobokí“) dokázala svojim bojovným zápalom, výzbrojou a pod takticky
vyspelým a prísnym Cromwellovým velením rozhodnúť dovtedy nerozhodnú bitku na
kráľovu porážku. Cromwell bol po víťazstve poverený parlamentom utvorením
a velením nového vojska parlamentu. Toto nové vojsko potom uštedrilo kráľovským
vojskám zdrvujúcu porážku v júni 1645 pri Naseby. Tým sa skončila I. fáza Anglickej
revolúcie resp. občianskej vojny (1642-1645).
Najvyšší súdny tribunál, ktorý zriadil parlament, začal proti Karolovi 1.januára 1849
súdny proces pre velezradu, v ktorom ho uznal vinným z porušenia anglickej ústavy
a práva a odsúdil ho na smrť sťatím hlavy. Karol I. bol nato 30.januára 1649 v Londýne
aj skutočne popravený.
Medzitým po kráľovej porážke pri Naseby v júni 1645 nastala II. fáza Anglickej
revolúcie resp. občianskej vojny (1645-1649). V jej rámci došlo k bojom o moc medzi
víťaznými frakciami zastúpenými v parlamentnom vojsku a parlamente, ktoré prv
zjednocoval boj proti kráľovi, no po jeho porážke sa značne líšili v názoroch na
charakter štátu. Krátko po bitke pri Naseby ovládli anglický parlament Presbyteriáni,
ktorí konfiškáciou pôdy anglikánskej cirkvi a kráľovi vernej šľachty dosiahli svoj cieľ
a revolúciu pokladali za skončenú. Boli za kompromis s kráľom a zachovanie
monarchie, nie však absolutistickej, ale konštitučnej. S prevahou Presbyteriánov
nespokojní Independenti sa však spojili s Levellermi a s ich pomocou prostredníctvom
armády vylúčili v decembri 1648 z parlamentu 80 nepohodlných presbyteriánskych
poslancov, ďalších 60 utieklo, a v parlamente tak zostala prevaha radikálnych Puritánov
(Independentov a Levellerov). Vodca Independentov Cromwell neváhal kruto potlačiť
v armáde aj prívržencov najradikálnejšieho prúdu revolúcie Diggerov, ktorých dal
v spojenectve s Levellermi priamo v armáde odzbrojiť, a masovo vyvraždiť. Napokon
sa obrátil aj proti svojim spojencom Levellerom, ktorý sa Independentom pre stabilitu
v štáte zdali takisto do budúcna nebezpečnými, a krátko po potlačení hnutia Diggerov
dal všetkých Levellerských vodcov (parlamentných i armádnych) znenazdajky zatknúť
a uväzniť.
Cromwell počas II. fázy Anglickej revolúcie (1645-1649) získal najmä vďaka armáde,
ktorej bol vrchným veliteľom, rozhodujúce postavenie v štáte, keď prostredníctvom
independentských poslancov ovládal parlament, a svoje mocenské pozície neustále aj
posilňoval. Po poprave kráľa, ktorú v januári 1649 presadil, a vysporiadaní sa
s vnútornou opozíciou Levellerov, dal zrušiť aj hornú komoru parlamentu vyhradenú
pre zástupcov duchovenstva a šľachty (Snemovňu lordov) a ponechal iba dolnú komoru
parlamentu vyhradenú pre zástupcov mešťanov (Poslaneckú snemovňu), čím vpodstate
zrušil monarchiu a 16. mája 1649 sa tak Anglicko aj formálne (prvý krát a naposledy
v jeho historií) stalo po proklamácii Cromwellovej armády na 11 rokov (do mája
1660) republikou s názvom: Commonwealth of England. („slobodná republika
Anglicko“).
130
Cromwell si upevnil pozície aj rozdrvením rojalistického („promonarchistického“)
povstania Írov v novembri 1649 (spojeného aj s masakrami civilného írskeho
obyvateľstva), a v auguste 1651 porazil i opätovné rojalistické povstanie Škótov, vedené
synom popraveného kráľa Karolom Stuartom II. (ten sa dal korunovať za škótskeho
kráľa), po čom Karol II. Stuart v októbri 1651 opustil Škótsko a ušiel do Francúzska.
Cromwell tak opäť pevne pripútal Škótsko a Írsko k Anglicku. Z toho neskôr
rezultovalo, že roku 1707 vzniká spojením škótskeho a anglického parlamentu tzv.
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie (v skratke Veľká Británia), Írsko však zostalo
v tejto novej štátnej únii na rozdiel do rovnoprávneho postavenia Škótska len v pozícii
akejsi faktickej kolónie Anglicka, z čoho zasa neskôr pramenil aj veľký vnútroštátny
problém britskej politiky (tzv. Írska otázka).
Posilňovanie svojej osobnej moci zavŕšil Cromwell 16. decembra 1653, kedy Anglická
armádna rada, ktorej bol Cromwell predsedom, vyhlásila tzv. Instrument of
Government, teda prvú písanú ústavu Anglicka. Cromwell bol v jej rámci vymenovaný
v januári 1654 za lorda protektora s diktátorskou plnou mocou, čím získal vpodstate
postavenie monarchu. Cromwell zaviedol v krajine diktátorský policajný režim. Proti
jeho režimu preto narastal čoraz väčší odpor, a to nielen zo strany rojalistov, ale
i stredných vrstiev, o ktoré sa Cromwell pôvodne opieral. Napriek tomu sa mu však
podarilo až do svojej smrti 3. septembra 1658 udržať si osobnú moc a urobiť počas
svojej vlády z Anglicka obchodnú, vojenskú a koloniálnu mocnosť.
ÚLOHA 4: V stručnosti popíšte príčiny, priebeh a dôsledky Anglickej revolúcie...........
Po Cromwellovej smrti v septembri 1658 prevzal Úrad lorda protektora Cromwellov
syn Richard Cromwell. Jeho podpora medzi obyvateľstvom (ktoré žiadalo návrat
monarchie) a ani v armáde však nebola veľká. Keď následne Karol II. Stuart vydal
v exile v Brede deklaráciu, v ktorej sľuboval potvrdenie zmien vlastníckych, cirkevných
a náboženských pomerov z obdobia po skončení revolúcie roku 1649, jeho návratu do
Anglicka už nič nestálo v ceste, a po odobrení Karolovho návratu parlamentom,
armádou a mestom Londýn, tak bola v Anglicku 29. mája 1660 reštaurovaná
(znovuobnovená) monarchia Stuartovcov. Znovuobnovená Stuartovská monarchia
neznamenala návrat do predrevolučných absolutistických čias, nebola však ešte ani
konštitučnou monarchiou, bola akýmsi kompromisom medzi výsledkami revolúcie
a konzervatívnymi silami starého režimu.
Ku koncu vlády Karola II. Stuarta (1660-1685) sa u neho opäť prejavili absolutistické
tendencie a pokusy likvidovať predstaviteľov parlamentnej opozície svojvoľným
zatýkaním. Po Karolovi II. nastúpil na trón jeho brat Jakub II. Stuart (1685-1688),
ktorý sa takisto pokúšal vládnuť absolutisticky. Anglickú spoločnosť si popudil aj tým,
že ako presvedčený katolík sa pokúšal v štáte potláčať anglikánstvo a uprednostňovať
katolicizmus.
Karol II. Stuart
Jakub II. Stuart
Viliam III. Oranžský
Anglický parlament preto povolal 30. júna 1688 na anglický trón oranžského princa
a holandského miestodržiteľa Viliama III. Oranžského. Ten sa preto v novembri 1688
131
vylodil v Anglicku a postupoval na Londýn so svojim vojskom otvorene podporovaný
aj vzbúreným anglickým ľudom. Jakubovo vojsko prešlo takisto v rozhodnej chvíli na
Viliamovu stranu, a Viliam III. sa v tejto tzv. Slávnej revolúcii (ang. Glorious
revolution) nekrvavou cestou zmocnil Anglicka, ktorého sa stal novým kráľom (16881702). Bývalý kráľ Jakub II. ušiel do francúzskeho exilu. V deň svojej oficiálnej
korunovácie 13.februára 1689 musel Viliam III. podpísať tzv. Bill of rights („Listina
o právach“), podľa ktorej zákony parlamentu stoja nad kráľovskou mocou, a ktorá
vpodstate kopírovala „Petition of Rights“ z roku 1628. Anglicko sa týmto aktom stalo
Konštitučnou monarchiou, teda monarchistickým štátom, kde však je moc parlamentu
nadradená nad panovnícku moc. Symbolickou hlavou štátu v Anglicku zostal síce kráľ,
skutočnú moc mal ale parlament skladajúci sa z dvoch komôr: Hornej snemovni lordov
pozostávajúcej z dedične alebo kráľom menovaných členov z radov duchovenstva
a šľachty len s obmedzenými a stále sa zužujúcimi kompetenciami; a z dôležitejšej
Dolnej poslaneckej snemovne pozostávajúcej z (každé tri roky) volených poslancov,
ktorí rozhodovali o zložení vlády a jej predsedovi, ktorého len formálne vymenoval
kráľ.
Anglická revolúcia (1640-1649) odstránila v Anglicku feudálne zriadenie (zmenila
anglickú monarchiu definitívne na konštitučnú monarchiu), umožnila tak i prudký
rozvoj kapitalizmu v krajine (už roku 1694 je založená Bank of England, ktorá zároveň
vydala aj prvú emisiu papierových peňazí v Európe), Írsko a Škótsko tesnejšie pripútala
k Anglicku a urobila z Veľkej Británie obchodnú, námornú, vojenskú a koloniálnu
mocnosť.
ÚLOHA 5: Objasnite význam nasledovných termínov: „štát som ja“, reštaurácia
Stuartovcov, slávna revolúcia, presbyteriáni, independenti, levelleri, diggeri.................
Pracovné listy na tematický celok „Americká revolúcia (1775-1781) –
vznik USA“
(1 hodina)
Vo vývoji mimoeurópskych krajín v 16.-18.stor. bola najdôležitejšia kolonizácia
Ameriky. Južnú a Strednú Ameriku s výnimkou dnešnej Brazílie ovládli Španieli.
Územie dnešnej Brazílie ovládli Portugalci. Severnú Ameriku kolonizovali
predovšetkým Holanďania, Francúzi, Angličania a v malej miere aj Nemci a Švédi.
Holanďania si na rieke Hudson vybudovali roku 1624 svoju prvú osadu Nový
Amsterdam (po jeho dobytí roku 1664 ho Angličania premenovali na New York) a roku
1655 zabrali i švédske územia pozdĺž rieky Deleware, čím utvorili základy Nového
Nizozemska.
Švédi si pozdĺž rieky Deleware založili v rokoch 1638-1642 tzv. Nové Švédsko.
Nemci si ako prvú osadu založili roku 1683 v blízkosti Filadelfie Germantown.
Francúzi si ako prvú osadu v Amerike založili roku 1608 Quebec a prenikli postupne
takmer k Veľkým jazerám a po rieke Mississippi sa dostali až do Mexického zálivu, čím
položili základy Nového Francúzska.
Angličania začali s kolonizáciou severnej Ameriky ako vôbec prví. Prvou anglickou
osadou a zároveň prvou osadou s trvalým osídlením v Amerike vôbec bol roku 1607
založený Jamestown vo Virginii. Základom bohatstva kolónie bolo pestovanie tabaku.
Začiatkom 17. storočia boli na územie Ameriky privezení prví čierni otroci z Afriky,
ktorí pracovali na bavlníkových, tabakových a cukrových plantážach a ktorých počet
vzrástol do polovice 19. storočia v USA až na 4 milióny.
132
V roku 1620 pristála pri brehoch Newfoundlandu loď Mayflower so 102 ľuďmi na
palube. Boli to puritáni, príslušníci novej cirkvi v Anglicku. Z náboženských dôvodov
sa dostali do rozporov s kráľom, a preto sa rozhodli odísť do „Nového sveta“. Založili
kolóniu Massachusetts, ktorej centrom bolo mesto Boston. V tomto období vznikla aj
tradícia sviatku Vďakyvzdania, ktorý sa začal oslavovať od roku 1621, keď sa podarilo
kolonistom (aj vďaka pomoci Indiánov, ktorí ich naučili pestovať kukuricu) prežiť prvý
rok v Novom svete.
Kolonizácia Južnej a Severnej Ameriky európskymi mocnosťami:13 pôvodných anglických
kolónií (červená farba);anglické územia (ružová farba); francúzske územia (modrá farba);
španielske územia (žltá farba); portugalské územia (zelená farba); holandské územia (oranžová
farba); dánske územia (fialová farba)
Angličania postupne ovládli atlantické pobrežie medzi Floridou a Kanadou, Atlantikom
a pohorím Allegheny.
V rokoch 1607-1752 na tomto území založili spolu 13 anglických kolónii. Spory
anglických osadníkov s Indiánmi a Holanďanmi viedli k tomu, že už roku 1643 sa prvé
4 anglické kolónie (Massachusetts Bay, Plymouth, Connecticut a New Haven) zlúčili do
konfederácie anglických kolónií nazvanej Nové Anglicko.
Európski kolonizátori pôvodné obyvateľstvo Severnej Ameriky- Indiánov, ktorí žili
v primitívnych spoločenstvách roztrúsených na obrovskom území, čiastočne vyhubili,
alebo zatlačili hlboko na západ do vnútrozemia kontinentu. Situáciu im uľahčoval
aj fakt, že jednotlivé indiánske kmene žili často i vo vzájomnej nenávisti.
ÚLOHA 1: Stručne popíšte kolonizáciu severnej a južnej Ameriky s dôrazom na
anglickú kolonizáciu...........................................................................................................
Veľkú časť anglických kolonistov hlavne v severnejších osadách tvorili kalvínski
puritáni kladúci dôraz na prísnu morálku, podnikavosť, pracovitosť a šetrnosť. V 18.
storočí ich začalo významne ovplyvňovať aj osvietenstvo šíriace sa Európou. Na
severoamerickú pôdu sa nepreniesli feudálne pomery z Európy a anglická vláda
spočiatku povoľovala kolóniám autonómne si spravovať vlastné záležitosti. Regulovala
iba ich colnú politiku.
133
Situácia sa však zmenila, keď Angličania najskôr zabrali po víťaznej tzv. II. námornej
vojne s Holanďanmi (1664-1667) všetky holandské územia v Severnej Amerike
a počas tzv. Sedemročnej vojny(1756-1763) dobyli od Francúzov Kanadu (vytlačili
Francúzov aj z Indie), čím získali nadvládu nad celou Severnou Amerikou. Zároveň
s tým totiž, ako sa z Anglicka stávala dominantná koloniálna mocnosť(Anglicko malo
rozsiahle kolónie aj v Indii, Afrike, Austrálii, Tichomorí...),Londýn sa rozhodol, že si
všetky svoje zámorské kolónie (vrátane severoamerických osád) tesnejšie hospodársky
aj politicky pripúta. Ako prvé začal likvidovať práve prvotné veľké autonómne práva
anglických kolonistov v Amerike.
V marci 1766 anglický parlament prijal aj tzv. Výslovný zákon, ktorým vyhlasoval, že
má právo kedykoľvek schvaľovať ľubovoľné opatrenia pre všetky anglické územia, aj
tie, ktoré v ňom nemajú svojich zástupcov (teda aj pre anglické kolónie vrátane
amerických osád). Zároveň boli roku 1767 uvalené nové clá na všetky tovary privážané
do amerických osád.
13 pôvodných anglických kolónií
tzv. Bostonské pitie čaju
Všetky tieto anglické opatrenia a zákony vyvolali v amerických osadách veľké
pobúrenie. V osadách vzniklo silné hnutie proti kupovaniu anglického tovaru, čo
donútilo Londýn odvolať clá a ponechať iba clo na čaj. Keď však v decembri 1773
chceli anglické prístavné úrady nechať vyložiť v meste Boston náklad indického čaju
privezený anglickými loďami, na loď vtrhol dav osadníkov preoblečených za Indiánov
a 342 debien s čajom vyhádzal do mora (tzv. bostonské pitie čaju), čím dal najavo
nespokojnosť aj so zostávajúcim clom. Londýn dal v reakcii na incident uzavrieť
bostonský prístav a posilnil svoje vojská na kontinente.
ÚLOHA 2: Uveďte príčiny zhoršovania vzťahov medzi pôvodnými 13 anglickými
kolóniami a ich materskou krajinou – Anglickom.............................................................
K prvým ozbrojeným zrážkam medzi anglickým vojskom a milicionármi a teda
k vypuknutiu Vojny za americkú nezávislosť (1775-1781) došlo roku 1775 v bitkách
pri Lexingtone a Concorde, kde profesionálni anglickí vojaci utrpeli od zle
vyzbrojených, no oduševnených domobrancov ťažké porážky (aj vďaka dobrej znalosti
terénu amerických milicionárov) pri snahe zhabať osadníkom tajné sklady zbraní,
a navyše sa Američania zmocnili aj britského delostrelectva.
V máji 1775 (zasadal až do novembra 1777) sa vo Filadelfii zišiel druhý kontinentálny
kongres delegátov všetkých kolónii okrem Georgie, ktorý prehlásil milície za
americkú kontinentálnu armádu a jej velením poveril Georgea Washingtona,
plantážnika z kolónie Virginia. Anglický kráľ Juraj III.(1760-1820) odmietol
akékoľvek vyjednávanie s kolonistami, po čom myšlienka úplnej nezávislosti získavala
na kongrese čoraz viac stúpencov. Všetci delegáti sa zhodovali v tom, že ak panovník
upiera svojim poddaným ich prirodzené slobody a práva (teória tzv. prirodzenýchľudských práv tvrdí, že nezávisle od spoločenského usporiadanie existujú určité práva,
ktoré všetkým ľudom prináležia od prírody), je ich právom i morálnou povinnosťou
134
tieto slobody obhajovať, aj keby mali spôsobiť úplný rozkol s materskou krajinou –
Anglickom.
britská armáda v apríli 1775 v Concorde
George Washington na čele amerických milícii
Po ďalších vojenských úspechoch Washingtona sa na jar 1776 už otvorene na kongrese
vo Filadelfii rokovalo o osamostatnení kolónií. Dňa 4. júla 1776 prijali účastníci
kongresu zastupujúci 12 kolónií (New York ako bašta anglických rojalistov sa pripojil
neskôr) Vyhlásenie o nezávislosti, ktoré sformuloval právnik a politik z Virgínie
Thomas Jefferson , a v ktorom zdôvodnil, prečo sa kolónie rozhodli odtrhnúť od
Veľkej Británie. Rozvinul v ňom myšlienky pôvodných anglických kolonistov –
puritánov o samozrejmých pravdách (resp. kresťanských božích zákonoch), ktoré
vychádzajú z princípu, že všetci ľudia sú podľa svojej prirodzenosti slobodní a rovní.
A tak ako sú si ľudia rovní pred Bohom, tak si musia byť rovní aj pred svetským
zákonom, čiže nesmú existovať nijaké zvláštne zákony pre privilegované vrstvy.
Vyhlásenie nezávislosti však znamenalo, že dohadovanie sa o colných otázkach a miere
samosprávy sa zmenilo na boj za práva človeka, za vytvorenie takého usporiadania
spoločnosti, ktoré bude lepšie vyhovovať záujmom všetkých jej členov, preto sa
Americká vojna za nezávislosť (1775-1781) nazýva aj ako Americká revolúcia.
Zároveň s vyhlásením nezávislosti vzniká aj Únia, keď dovtedajších 13 kolónii sa mení
na štáty, ktoré sa združujú do Únie s názvom Spojené štáty americké. Práca druhého
kontinentálneho kongresu sa završuje 15. novembra 1777 vydaním Konfederačných
článkov – teda prvou ústavou Spojených štátov.
Nadšene bojujúci Američania však prinútili v októbri 1777 pri Saratoge obkľúčený
veľký zbor britského generála Johna Burgoyona pozostávajúci z 5 000 anglických
vojakov, amerických rojalistov, nemeckých žoldnierov a spojeneckých Indiánov, aby sa
vzdal. Toto veľké víťazstvo napomohlo k podpísaniu spojeneckej zmluvy
s Francúzskom vo februári 1778, čo malo rozhodujúci význam pre ďalší priebeh vojny.
Francúzske loďstvo účinne blokovalo prísun anglických posíl a početný francúzsky
expedičný zbor, ktorý sa pod velením generála markíza La Fayetta vylodil roku 1779
na americkom pobreží, pomohol Američanom k rozhodujúcemu víťazstvu v októbri
1781 pri Yorktowne, kde kapitulovali hlavné anglické sily pod velením generála
Charlesa Cornwallisa v počte 8 000 mužov, zo súše obliehané 16 000 vojskom (pod
velením Georga Washingtona) Američanov a Francúzov, a z mora obliehané
francúzskym loďstvom (ktoré krátko pred tým zvíťazilo na anglickým loďstvom
v septembri 1781 v bitke v Chesapeackom zálive), čo prinútilo Londýn rokovať o mieri
(rokovania sa pretiahli až na 2 roky). Nezanedbateľná bola i pomoc
Španielska, Holandska, či dobrovoľníkov z Nemecka (na čele s pruským plukovníkom
von Steubenom) a Poľska (najviac sa vyznamenal poľský dôstojník Tadeusz Kosciuszko)
bojujúcim Američanom.
Mierová zmluva medzi Angličanmi a Američanmi a ich spojencami bola podpísaná vo
Versailles v októbri 1783. Veľká Británia uznala nezávislosť USA a ich západnú
hranicu na rieke Mississippi.
135
Nie všetky opatrenia Konfederačných článkov po vojne za nezávislosť v praxi
fungovali, preto došlo k revízii ústavy. Vykonal ju ústavodarný kongres, ktorý sa
v septembri 1787 znovu zišiel vo Filadelfii. Posilnil predovšetkým právomoci
ústredných orgánov. Nahradil dovtedajšiu voľnejšiu Konfederáciu, viac
centralizovanou Federáciou, čo platí v USA dodnes. Nebezpečenstvo priveľmi
centralizovanej moci odstránil jej rozdelením na zákonodarnú, súdnu a výkonnú, ktoré
sa navzájom kontrolujú.
ÚLOHA 3: Stručne uveďte priebeh a výsledok „Americkej vojny za nezávislosť“
a zhodnoťte príčiny, ktoré viedli práve k takému jej záveru............................................
Pracovné listy na tematický celok „Reformy Márie Terézie a Jozefa
II.“
(1 hodina)
Keďže rímsko-nemecký cisár Karol VI. nemal mužských potomkov, vydal roku 1713
tzv. pragmatickú sankciu, ktorá mala zaručiť nedeliteľnosť vlády Habsburgovcov nad
všetkými krajinami svojej ríše, pričom vládu mohli dediť aj ženy (uhorský snem ju
schválil v Bratislave roku 1723).
Po Karolovej smrti (a tým vymretí dynastie Habsburgovcov po meči) a nástupe jeho
dcéry Márie Terézie (1740-1780) na trón však napriek tomu vypukla vojna o rakúske
dedičstvo (1740-1748), keď Habsburskú monarchiu napadol pruský kráľ Fridrich II.
Veľký (1740-1786) žiadajúci za uznanie Pragmatickej sankcie od Márie Terézie
priemyselne vyspelé Sliezsko patriace monarchii, pričom Prusko podporovali Bavorsko,
Sasko a Francúzsko. Máriu Teréziu výdatne podporili uhorské stavy, Británia
a Holandsko. Vojna sa síce skončila uznaním manžela Márie Terézie – Františka
Lotrinského za cisára (na cisársky titul si robil totiž nároky aj pruský spojenec –
bavorské knieža Karol Albrecht), no Sliezsko pripadlo Prusku. Ani v nasledujúcej
odvetnej tzv. sedemročnej vojne (1756-1763) proti Prusku nedokázala Mária Terézia
poraziť Fridricha II. Veľkého a musela sa definitívne zmieriť so stratou Sliezska. Roku
1772 si však spolu s Pruskom a Ruskom rozdelila časť územia Poľska, keď Habsburskej
monarchii pripadla časť južného Poľska (Halič) a 13 spišských miest.
Prehrané vojny s pomerne malým, no priemyselne vyspelým a rýchlo sa
modernizujúcim Pruskom ukázali vojenskú i hospodársku zaostalosť veľkej a len
navonok silnej Habsburskej monarchie, preto Mária Terézia začala s rozsiahlymi
reformami, ktoré mali zaostalú a rôznorodú mnohonárodnostnú ríšu premeniť na
moderný a centralizovaný štát. Hybnou silou pri modernizácii a zavádzaní reforiem
malo byť osvietenstvo, teda z predrevolučného Francúzska sa šíriace nové myšlienkové
hnutie veriace v silu rozumu a kladúce dôraz na rozvoj vzdelania a šírenie osvety medzi
ľuďmi a v spoločnosti (šírenie osvety = teda šírenie ideí dobra, spravodlivosti a
rozvíjania vedeckých poznatkov; a vo Francúzsku aj ideí bratstva, slobody a rovnosti).
V Habsburskej monarchii malo šírenie osvietenstva podobu osvietenského absolutizmu,
keďže modernizáciu spoločnosti a šírenie osvety uskutočňoval osvietenský (osvietený)
panovník (v prípade odporu proti zavádzaným reformám aj násilnými prostriedkami,
preto „absolutizmus“) opierajúci sa o vzdelaných poradcov. Osvietenský absolutizmus
však opätovne narazil na silný odpor uhorskej šľachty, keďže posilňoval panovnícku a
štátnu moc a tým oslaboval privilégiá a výsady šľachty ako aj jej dovtedy takmer
neobmedzenú moc nad poddanými.
Jedným z najvýznamnejších poradcov Márie Terézie v právnej a školskej oblasti
prezývaným na viedenskom dvore pre jeho múdrosť a rozhľadenosť aj ako „Slovenský
Sokrates“ bol Slovák – rodák z Terchovej podobne ako Juraj Jánošík - Adam František
136
Kollár (1718-1783). Kollár bol znalcom mnohých európskych a orientálnych jazykov.
Stal sa riaditeľom Dvorskej knižnice vo Viedni, ktorá v monarchii nahrádzala aj činnosť
v tej dobe ešte neexistujúcej Akadémie vied. Ako hlavný dvorský radca Márie Terézie
požadoval v monarchii zrušenie nevoľníctva, zdanenie šľachty, zavedenie náboženskej
slobody a zastávanie úradov i nešľachticmi. Kollár bol známy aj tým, že sa hrdo hlásil
k svojej slovenskej národnosti. Kollár vo svojich dielach odôvodňoval aj právo
panovníka (t.j. Márie Terézie) na centralizáciu krajiny a výhody vyplývajúce zo
vzdelanosti a rovnosti občanov v štáte.
ÚLOHA 1: Vysvetlite termíny osvietenstvo, osvietenský absolutizmus a objasnite
vzťah Adama Františka Kollára k týmto termínom v Habsburskej monarchii.................
Aj pod Kollárovým vplyvom zaviedla Mária Terézia v habsburskej monarchii postupne
celý rad významných reforiem vzďaľujúcich krajiny monarchie od stredoveku
a približujúcich ich modernej občianskej novovekej spoločnosti. Známe sú ako tzv.
Tereziánske reformy. Tak roku 1767 vydala tzv. urbársky patent (urbariálny), ktorého
cieľom bolo zosúladiť dávky a povinnosti poddaného s rozsahom pôdy, ktorú mal
v držbe. Preto bol vytvorený celokrajinský súpis poddanskej pôdy (tzv. tereziánsky
urbár). Do vzťahu medzi poddaným a zemepánom tak vstúpil štát (stal sa
verejnoprávnym), ktorý mal chrániť poddaného pred nadmerným zaťažením zo strany
zemepána. Ročné povinnosti poddaného na jednu usadlosť upravil tereziánsky urbár
nasledovne na: peňažné (1 zlatka za dom), robotné (povinnosť poddaného odpracovať
na „panskom“ 52 dní s konským alebo volským záprahom, či 104 dní pešo) a naturálne
(mohli byť splatené aj v peniazoch; predstavovali 1/10 úrody poddaného - tzv. desiatok
cirkvi, ďalšiu 1/10 úrody - tzv. deviatok zemepánovi a k tomu ešte museli odovzdať
zemepánovi 2 sliepky, 2 kohútov, 12 vajec, pohár masla a za 30 poddaných aj 1 teľa.
Roku 1777 vydala Mária Terézia patent – tzv. Ratio Educationis = organizačný
poriadok pre školstvo. Bola ním v Habsburskej monarchii zavedená povinná školská
dochádzka pre deti od 6 do 12 rokov (v Uhorsku si však šľachta vymienila pre svojich
poddaných na Márii Terézii mnohé výnimky z tejto povinnej školskej dochádzky)
a vznikli 3 hlavné typy škôl: pri každej fare mala byť založená triviálna – ľudová škola
(bola určená pre poddaných, ktorí sa mali na nej naučiť čítať, písať a počítať);
v mestách mali byť založené tzv. normálne školy (určené najmä pre deti mešťanov a
pripravujúce svojich absolventov na povolania obchodníkov a remeselníkov); a tretí
vyšší typ strednej školy predstavovali tzv. latinské školy (gymnáziá a lýceá poskytujúce
základy práva, teológie a prírodných vied). Samostatným typom škôl boli univerzity,
ktoré Mária Terézia poštátnila, keď už predtým roku 1773 zrušila v Habsburskej
monarchii rád Jezuitov, ktorý dovtedy spravoval v monarchii väčšinu stredných škôl
a univerzít. Roku 1762 založila v Banskej Štiavnici novú univerzitu - Banskú
akadémiu – najstaršiu banskú vysokú školu na svete (roku 1919 bola presťahovaná do
Maďarska), no Trnavskú univerzitu roku 1777 premiestnila do Budína a Košickú
univerzitu v rovnakom roku úplne zrušila. Na stredných školách a univerzitách sa
v monarchii požívala latinčina, na ľudových – triviálnych školách materinský jazyk.
V zdravotníctve zaviedla Mária Terézia v monarchii ochranné opatrenia pred
epidémiami, zakazovala mágiu a povery, v každej stolici musel byť popri „babkách
bylinkárok“ a „pôrodných babiciach“ aspoň 1 lekár s overeným diplomom. V súdnictve
zakázala procesy s čarodejnicami, zrušila stredoveké vypočúvacie metódy mučením
(tortúru), radikálne obmedzila fyzické tresty (usekávanie končatín, urezávanie uší, nosa,
vypichovanie očí...) a priznala každému - aj poddaným právo na obhajcu.
V oblasti vedy, ktorú Mária Terézia štedro podporovala, vynikol popri Adamovi
Františkovi Kollárovi i ďalší Slovák – rodák z Očovej pri Zvolene – polyhistor Matej
Bel (1684-1749) nazývaný už svojimi súčasníkmi aj ako „Veľká ozdoba Uhorska“; bol
autorom monumentálneho mnohozväzkového diela Notície – historické a zemepisné
137
vedomosti o súvekom Uhorsku v ktorom zhromaždil všetky jazykové, národopisné
a hospodársko-sociálne poznatky o vtedajšom Uhorsku – predovšetkým o slovenských
stoliciach; pripravoval aj veľké dejiny Uhorska, ktoré však rovnako ako Notície kvôli
nedostatku financií nedokončil; dva roky vydával i prvý moderný týždenník v Uhorsku
so správami zo sveta, historickými a zemepisnými článkami s názvom Nova
Posoniensia – Bratislavské noviny).
Mária Terézia
Adam František Kollár
Matej Bel
Jozef II.
ÚLOHA 2: Stručne popíšte tereziánske reformy s dôrazom na Ratio Educationis...........
Po smrti Márie Terézie (1740-1780) pokračoval v osvietenských reformách, len
v oveľa radikálnejšej forme, jej najstarší syn Jozef II. (1780-1790), (preto sú známe aj
ako tzv. Jozefínske reformy), od roku 1765 Máriin Teréziin spoluvládca v ríši. Chcel
prebudovať monarchiu podobne ako jeho matka na jednotný moderný štát
s centralizovanou štátnou správou a jediným úradným jazykom – nemčinou (Mária
Terézia ešte preferovala latinčinu). Popritom však Jozef II. podporoval aj používanie
národných jazykov v jednotlivých krajinách ríše, čím u ich obyvateľstva rástlo aj
národné povedomie (zvlášť u Maďarov a Rakúšanov, čo však malo neskôr pre všetky
ostatné nerakúske a nemaďarské národy monarchie neblahé následky).
Jozef II. bol presvedčený o potrebe a užitočnosti neobmedzenosti svojej panovníckej
moci – panovníckom absolutizme a všeobecnej prospešnosti svojich reforiem pre
„blaho obyvateľov“ monarchie (sám seba s obľubou v listoch tituloval nie ako cisára,
ale ako „prvého služobníka štátu“), ktoré mu mal panovnícky absolutizmus pomáhať
rýchlo a efektívne zavádzať. Jozef II. bol pri ich zavádzaní veľmi nedočkavý a horlivý,
navyše svoje reformy presadzoval miestami necitlivo až násilne, čo spolu s ich
množstvom (za svojej pomerne krátkej desaťročnej vlády vydal osobne až 6 000
zákonných nariadení – „patentov“) a rozsahom svojho dopadu na rôzne sféry života
všetkých vrstiev obyvateľstva spôsobilo odmietavé reakcie nielen ako za Márie Terézie
u šľachty, ale aj u cirkvi a dokonca aj u väčšiny ostatných zložiek obyvateľstva
monarchie, keďže vtedajšia spoločnosť ešte nebola pripravená prijať a pochopiť zmysel
všetkých jeho reforiem. Preto ich aj sklamaný a duševne zlomený Jozef II. na konci
svojej vlády na smrteľnej &tvšetky s výnimkou Tolerančného patentu a zrušenia
nevoľníctva odvolal (dokladom Jozefovej rezignácie a zatrpknutosti z odmietnutia
a nepochopenia jeho modernizačných reforiem je aj epitaf, ktorý si prial mať vytesaný
na svojom náhrobku: „Tu leží Jozef II., čo sklamal vo všetkom, čo podnikal“).
Jednou z najvýznamnejších Jozefových reforiem bolo vydanie tzv. Tolerančného
patentu roku 1781, ktorý z väčšej časti zrovnoprávnil kresťanské náboženstvá
(protestantov a ortodoxných veriacich s katolíkmi – hoci katolícka cirkev zostala
i naďalej v pozícii štátneho náboženstva) a oslabil diskrimináciu židov a izmaelitov
(bulharských moslimov) v monarchii. V rámci ďalších cirkevných reforiem Jozef II.
zrušil a sekularizoval všetky kláštory, ktoré nevykonávali spoločensky užitočnú činnosť
ako výchovu, vzdelanie či charitu (čo sa v praxi dotklo až polovice všetkých kláštorov –
najmä žobravých rádov, ktoré museli byť zrušené a ich majetok bol zabraný štátom).
138
Roku 1785 vydal Jozef II. aj Patent o zrušení nevoľníctva v Uhorsku, ktorým poddaní
získali osobnú slobodu a mohli sa tak slobodne, i bez súhlasu svojho zemepána
sťahovať, sobášiť, dávať deti na remeslá a posielať ich do škôl (touto reformou si Jozef
II. získal nesmiernu obľubu u poddaných, ktorí ho z vďačnosti prezývali „svojim“
„sedliackym kráľom“). Roku 1786 vydal aj občiansky zákonník, ktorý vychádzal zo
zásady rovnosti všetkých občanov pred zákonom. V monarchii zrušil aj trest smrti.
Zrušil aj cenzúru a roku 1787 uskutočnil prvé sčítanie ľudu, domov, šľachtických
kaštieľov a pôdy (tzv. jozefínsky kataster) ako podklad pre ním plánovanú daňovú
reformu, v rámci ktorej mala byť zdanená i uhorská šľachta (pre jej odpor museli byť aj
sčitovací cisárski komisári chránení na šľachtických majeroch panovníckym vojskom),
čomu však zabránila Jozefova predčasná smrť a odvolanie väčšiny cisárových vlastných
reforiem. Počas sčítania boli v monarchii aj prvý krát očíslované domy.
ÚLOHA 3: Stručne popíšte Jozefínske reformy s dôrazom na Tolerančný patent
a Patent o zrušení nevoľníctva............................................................................................
Pracovné listy na tematický celok „Vznik moderného slovenského
národa – I. tzv. „osvietenská“ generácia slovenských národovcov
(1780-1820)“
(1 hodina)
Pod vplyvom osvietenstva sa v priebehu 18.storočia utvárali priaznivé predpoklady na
premenu slovenského etnika na moderný – novodobý slovenský národ. Formovanie
„moderných národov“ v Európe v 18.storočí bolo súčasťou celkovej premeny feudálnej
spoločnosti (založenej na stavovskej príslušnosti) na občiansko-národnú spoločnosť
združujúcu všetkých príslušníkov hovoriacich rovnakým jazykom bez ohľadu na
sociálny pôvod. V staršej slovenskej historiografickej literatúre sa proces formovania
slovenského národa nazýval aj „národným obrodením“. Slovenskí historici mali týmto
pomenovaním na mysli „obnovu - znovuzrodenie“ slovenského národa z čias
Pribinovho a veľkomoravského obdobia, ktoré si idealizovali ako „čas zašlej slávy
Slovákov“.
ÚLOHA 1: Objasnite termín „národné obrodenie“.........................................................
Vnútorne národné obrodenie môžeme rozčleniť na 3 etapy, resp. 3 generácie
slovenských národovcov – obrodencov: na I. “osvietenskú“ generáciu národovcov
pôsobiacu v rokoch (1780-1820); na II. generáciu národovcov tzv. „zástancov idey
slovanskej vzájomnosti“ z rokov (1820-1835); a na III. generáciu obrodencov –
„štúrovcov“ pôsobiacu aktívne v rokoch (1835-1848).
V I. etape národného obrodenia (1780-1820) sa prvá tzv. osvietenská generácia
národovcov usilovala združovať slovenských vzdelancov zakladaním celonárodných
spolkov, vydávala umeleckú literatúru (mala sa stať základom tvorby národnej kultúry),
podporovala jozefínske reformy, podporovala osvetu medzi ľudom šírením nových
poznatkov (o prírode, spoločnosti, o modernejšom obrábaní pôdy, pestovaní nových
odrôd rastlín, či druhov dobytka), zdôrazňovala starobylosť Slovákov, zdroj národnej
hrdosti videla v rozvíjaní veľkomoravskej a cyrilometodskej tradície.
Za hlavný znak národnej identity sa popri vymedzenom spoločnom území (ktoré
obýva), kultúre a histórii daného obyvateľstva považuje predovšetkým spoločný jazyk.
Slovenské etnikum však bolo na konci 18.storočia jazykovo i nábožensky rozdelené.
Spisovným jazykom Slovákov bola už od 15.storočia postupne slovakizovaná biblická
čeština („uhorská slovenčina“). I prvé slovenské noviny – „Prešpurské noviny“
vychádzajúce v Bratislave v rokoch 1783-1787 boli písané biblickou češtinou.
Katolícki národno-obrodeneckí vzdelanci však chápali Slovákov ako samostatný
139
kmeň slovanského národa s vlastnou históriou a kultúrou ako aj s vlastným nárokom
a potrebou na vlastný slovenský spisovný jazyk, ktorý sa aj koncom 18.storočia
pokúšali vytvoriť a kodifikovať. Evanjelickí národno-obrodeneckí vzdelanci však
spočiatku považovali Slovákov za súčasť česko-slovenského kmeňa a preferovali
používanie biblickej češtiny.
ÚLOHA 2: Stručne charakterizujte prvú tzv. osvietenskú generáciu národovcov
a uveďte rozdiel medzi jej katolíckou a evanjelickou časťou...........................................
Prvý pokus o vytvorenie kodifikovaného slovenského jazyka preto urobil roku 1783
práve katolícky farár Jozef Ignác Bajza, keď vytvoril jazykovú normu vychádzajúcu zo
západoslovenského ľudového dialektu, ktorou sa neúspešne pokúsil pozdvihnúť
slovenský ľudový jazyk na spisovný. V tomto jazyku napísal aj prvý slovenský román –
„René mládenca príhodi a skúsenosti“. Neutvoril však jednotný komplexný jazykový
systém, preto jeho pokus nenašiel nasledovníkov.
Jozef Ignác Bajza
Anton Bernolák
prvá slovenská gramatika vydaná r.1790
Prvým skutočným kodifikátorom spisovnej slovenčiny (ako podrobne
prepracovaného jazykového systému) sa tak stal až ďalší katolícky kňaz Anton
Bernolák, ktorý roku 1787 vydal v latinčine svoje základné jazykovedné dielo
„Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách“. K nemu pripojil príručku
pravopisu na fonetickom princípe „píš ako počuješ“ . Na toto dielo nadväzovala aj roku
1790 vydaná prvá slovenská gramatika vôbec – „Gramatica Slavica“ a spis o tvorení
slovenských slov spolu s obsiahlym 5-rečovým slovníkom Slovár Slovenský, ČeskoLatinsko-Nemecko-Uhorský. Bernolákova kodifikácia vychádzala z „kultúrnej
západoslovenčiny“ – jazyka trnavských vzdelancov z okolia Trnavskej univerzity
doplnenej o prvky zo stredoslovenskej oblasti. Bernolák a jeho spolupracovníci
a nasledovníci – „Bernolákovci“ založili roku 1792 v Trnave aj spolok – „Slovenské
učené tovarišstvo“ (jeho predsedom bol Bernolák a tajomníkom Juraj Fándly, ďalšími
významnými členmi boli okrem jej zakladateľov aj Ondrej Mesároš, Juraj Palkovič a
Alexander Rudnai), ktorého cieľom bolo vydávať osvetové a náboženské knihy
v bernolákovčine. Vo svojej dobe bol najväčším kultúrnym spolkom v celom Uhorsku
s najmasovejším zázemím. Spolok mal až 500 členov (najmä katolíckych duchovných,
z ktorých bolo až 8 biskupov!) a to aj z radov slovensky národne uvedomelých vyšších
úradníkov a podnikateľov. Mal viaceré pobočky v rôznych regiónoch Slovenska.
ÚLOHA 3: Zhodnoťte prínos Jozefa Ignáca Bajzu a Antona Bernoláka o zavedenie
a uzákonenie spisovnej slovenčiny....................................................................................
Sľubne sa rozvíjajúce aktivity Bernolákovcov však utlmili na začiatku 19.storočia
prebiehajúce napoleonské vojny, nástup metternichovského absolutizmu ako
i predčasné úmrtia oboch vedúcich osobností hnutia – Bernoláka i Fándlyho (obom
podlomila zdravie najmä ich veľká prepracovanosť). Aj keď sa prvý slovenský spisovný
jazyk – bernolákovčina ako celonárodný jazyk neujala (katolícki duchovní ju však
používali až do 50.rokov 19.storočia), keďže evanjelici zostávali i naďalej pri
140
slovakizovanej biblickej češtine, bernolákovci mali veľký vplyv na šírenie národného
povedomia vo všetkých vrstvách slovenskej spoločnosti.
Evanjelickí národní buditelia považujúci Slovákov za súčasť jedného československého národného kmeňa a používajúci ako literárny jazyk biblickú češtinu si na
rozdiel od katolíckych Bernolákovcov (ktorí mali centrá najskôr v Bratislave a potom
v Trnave) neutvorili jednotné centrum. Evanjelickí vzdelanci Juraj Ribay, Ján
Hrdlička a Ondrej Plachý založili roku 1785 v Banskej Bystrici spolok Slovanká
spoločnosť a vydávali mesačník „Staré noviny literárniho umení“.
Pracovné listy na tematický celok „Idea slovanskej vzájomnosti - II.
generácia národovcov tzv. zástancov idei slovanskej vzájomnosti
(1820-1835)“
(1 hodina)
V II. etape národného obrodenia v rokoch (1820-1835) druhá generácia
národovcov – „zástancov idei slovanskej vzájomnosti“ vystupovala predovšetkým
proti nastupujúcemu pangermanizmu (politickému hnutiu usilujúcemu sa zjednotiť
všetkých Nemcov do jedného štátu a to i za cenu podmanenia si iných národov – najmä
Slovanov), idei nadradenosti Maďarov v Uhorsku (prejavujúcej sa maďarskou
asimilačnou politikou všetkých nemaďarských obyvateľov Uhorska) a obhajovala
princíp rovnosti všetkých národov, pričom oporu nachádzala v teórii slovanskej
vzájomnosti.
Katolícky prúd II. generácie národovcov – Bernolákovcov (resp.
„Mladobernolákovcov“) reprezentovali predovšetkým Martin Hamuljak, Ján Herkeľ,
Ján Koiš, Ján Hollý, kardinál Alexander Rudnai a kanonik Juraj Palkovič.
Hlavnými predstaviteľmi evanjelického krídla II. generácie národovcov boli najmä
Pavol Jozef Šafárik a Ján Kollár.
Centrami oboch prúdov II. generácie národných obrodencov sa stali mestá Budín
a Pešť.
ÚLOHA 1: Stručne charakterizujte druhú generáciu národovcov – tzv. „zástancov idei
slovanskej vzájomnosti“.....................................................................................................
Autorom myšlienky a neskôr i ucelenej koncepcie slovanskej vzájomnosti (umelecky
ju krásne rozviedol najmä v diele Slávy dcéra) bol Ján Kollár, ktorého zasa inšpiroval
nemecký filozof Herder. Herder totiž považoval za základný charakteristický znak
každého národa spoločný jazyk jeho príslušníkov, lebo v jazyku sa podľa Herdera
prejavuje „duša“ = charakter a osobité vlastnosti = mentalita každého národa. Aj podľa
Kollára tak postačujúcim znakom každého národa je jeho reč, mravy a obyčaje. Takéto
poňatie pojmu národ tak Kollárovi umožňovalo Slovákov považovať za národ aj bez
existencie vlastného štátu. Kollár však považoval všetkých Slovanov za jeden národ
a odlišnosť jeho jazykov pokladal len za nárečové odchýlky a dialekty. „Slovanský
národ“ tvorili podľa jeho koncepcie 4 kmene = hlavné nárečia, ďalej členené na
podnárečia resp. podkmene: ruský kmeň (podnárečia: ruské, ukrajinské, bieloruské);
česko-slovenský kmeň (podnárečia: české, slovenské); poľský kmeň (podnárečia:
poľské, lužicko-srbské); a ilýrsky-južnoslovanský kmeň (podnárečia: srbské,
chorvátske, slovinské, bulharské, macedónske). Kultúrnou a morálnou oporou pri
presadzovaní myšlienky jedného veľkého a silného slovanského národa bolo pri tom
Kollárovi Rusko ako jediný vtedajší nezávislý slovanský štát a zároveň víťaz nad
Napoleonom a teda aj najsilnejšia a najuznávanejšia európska mocnosť krátko po
skončení Viedenského kongresu. Zbližovanie Čechov a Slovákov v rámci
141
československého kmeňa videl Kollár v cieľavedomej slovakizácii češtiny, aby jej
Slováci lepšie rozumeli.
ÚLOHA 2: Stručne popíšte Kollárovu koncepciu slovanskej vzájomnosti.....................
Bernolákovec Martin Hamuljak bol spolu s Jánom Kollárom hlavným iniciátorom
rozvoja spolupráce medzi katolíckym a evanjelickým táborom, čoho výsledkom bolo
i založenie Slovenského čitateľského spolku v Pešti roku 1826. Spolok mal pre svojich
členov zabezpečovať slovanské časopisy, výmenu kníh, podporu literárnej činnosti,
besedy o jazykových otázkach a mal za cieľ i vybudovanie knižnice. Členovia spolku sa
niekoľko rokov snažili o vydávanie vlastných novín, no nezískali pre ne povolenie od
úradov. Z Hamuljakovej iniciatívy vznikol v Budíne roku 1834 aj Spolok milovníkov
reči a literatúry slovenskej. Ten bol otvorený všetkým slovenským literátom, vedcom a
publicistom, bez ohľadu na používaný jazyk. Predsedom „Spolku milovníkov...“ bol
Kollár a tajomníkom Hamuljak. Hoci spolok už po roku opustil (pre stále pretrvávajúce
hlboké rozdiely medzi katolíkmi a evanjelikmi ohľadom jazykovej a národnej
koncepcie) Kollár i so svojimi stúpencami, stihol „Spolok milovníkov...“ za svojej
aktívnej existencie v rokoch 1835-40 vydať 4 ročníky almanachu Zora
v bernolákovčine i Kollárovej „českoslovenčine“.
Oba spolky mali reprezentovať celonárodnú literárnu a kultúrnu jednotu
Slovákov. A hoci sa jazyková jednota v tomto období ešte nedosiahla a nevyšiel ani
pokus o spoločný literárny časopis, dochádza k čoraz užšej spolupráci medzi oboma
tábormi – mimo iné bernolákovci spolupracovali s Kollárom aj pri zbieraní a edícii
dvoch zväzkov slovenských „Národných spievaniek“.
Ján Kollár
Martin Hamuljak
Ján Hollý
ÚLOHA 3: Zhodnoďte národno-buditeľský prínos Martina Hamuljaka........................
Ako 5.ročník almanachu Zora vyšlo súborné dielo najvýznamnejšieho bernolákovského
básnika Jána Hollého, ktorý prekladmi mnohých latinských autorov (vrátane
Vergiliovho diela Aeneas) do bernolákovčiny dokázal jej vysokú kultúrnu úroveň a tým
aj životaschopnosť slovenčiny ako vyspelého plnohodnotného (s ostatnými európskymi
jazykmi porovnateľného) literárneho jazyka. Najväčší národnobuditeľský ohlas však
mala Hollého vlastná literárna tvorba – vo svojich eposoch „Svätopluk“, „CyriloMetodiada“ a „Sláv“ vykreslil veľkosť a silu slovenského ľudu s bohatou históriou
a vlastnou kultúrou a silne pronárodne tak ovplyvnil aj nastupujúcu štúrovskú
generáciu, ktorá mala kodifikáciou spisovného slovenského jazyka a bojom, nielen ako
dovtedy za jazykové a kultúrne, ale už aj za politické práva Slovákov, zavŕšiť proces
formovania novodobého slovenského národa.
ÚLOHA 4: Zhodnoďte národno-buditeľský prínos Jána Hollého....................................
142
Pracovné listy na tematický celok „Zavŕšenie formovania
slovenského národa - III. štúrovská generácia národovcov (18351848)“
(1 hodina)
V III. etape národného obrodenia (1835-1848) III. generácia národovcov – štúrovcov
opustila utiahnutosť starších generácii obrodencov v pracovniach a svojim programom
chcela osloviť čo najširšiu slovenskú verejnosť (najmä roľnícke a meštianske vrstvy).
Zasadzovala sa o potrebu moderného podnikania (najmä propagovaním úverových
družstiev) a vzdelania, keď zakladala knižnice, nedeľné školy (odstraňovali
negramotnosť na vidieku), a spolky striezlivosti („miernosti“), ktoré po vzore obdobných
írskych spolkov propagovali škodlivosť alkoholizmu (bolo ich vyše 500 po celom
Slovensku, ich členovia sa zaviazali nadobro zrieknuť alkoholu, najviac členov – až 20
000 mali na Orave a v Kysuciach).
Štúrovská generácia ďalej šírila moderné politické myšlienky (ústavnosť; rovnosť
národov v monarchii; občiansku rovnosť; zrušenie poddanstva a šľachtických privilégií),
presadzovala slovenské národné požiadavky (uznať Slovákov za národ s rovnakými
právami ako mali Maďari; zastaviť maďarizáciu; používať slovenčinu v úradoch, školstve
a cirkvi) a snažila sa vzbudzovať u neprivilegovaných vrstiev záujem o veci verejné
a budovať tak občiansku spoločnosť na Slovensku. Súčasne sa však ale národnou
emancipáciou slovenských ľudových vrstiev zároveň s tým snažila konštituovať
moderný slovenský národ. Podporovala aj slovanskú vzájomnosť.
ÚLOHA 1: Stručne charakterizujte tretiu štúrovskú generáciu národovcov.........................
Hlavným ideológom a organizátorom III. generácie národných obrodencov bol Ľudovít
Štúr. Štúrovými najbližšími spolupracovníkmi boli Jozef Miloslav Hurban a Michal
Miloslav Hodža. Ďalšími poprednými členmi štúrovského hnutia boli aj Ján Francisci
Rimavský, Štefan Marko Daxner, August Horislav Škultéty, Ctibor Zoch, Samo
Chalúpka a Janko Kráľ... Centrum Štúrovcov bolo na evanjelickom lýceu v Bratislave
(už od roku 1803 na ňom fungovala Katedra reči a literatúry československej, popri
ktorej sa Štúr neúspešne pokúsil založiť aj prvú slovenskú vedeckú inštitúciu –
Slovenskú akadémiu), kde roku 1829 vzniká Spoločnosť českoslovanská ako
samovzdelávací študentský spolok členov štúrovského hnutia zameraný na štúdium
materinského jazyka, národných dejín a národnobuditeľskú prácu.
Ľudovít Štúr
Jozef Miloslav Hurban
Michal Miloslav Hodža
Roku 1836 podnikli Štúrovci výlet na Devín, (konávali mnohé výlety na rôzne pamätné
miesta slovenskej histórie po celom Slovensku), kde prisahali doživotnú vernosť
slovenskému národu a prijali slovanské mená (Štúr – Velislav, Hurban a Hodža –
Miloslav).V rovnakom roku vydali aj almanach svojich prvých literárnych prác –
„Plody“. Po uzatvorení všetkých študentských spoločností v monarchii roku 1837 sa stal
nakrátko centrom štúrovského hnutia tajný radikálne orientovaný spolok Vzájomnosť,
143
ktorý až do jeho odhalenia a uzatvorenia cisárskymi úradmi roku 1840 koordinoval
slovenskú národnobuditeľskú činnosť.
ÚLOHA 2: Stručne popíšte osobnosť a národno-buditeľské aktivity Ľudovíta Štúra do
roku 1840...............................................................................................................................
V júni 1842 (a neskôr opakovane aj v máji 1844) iniciovali Štúrovci zostavenie
„Slovenského prestoľného prosbopisu“ , ktorý, hoci bol podpísaný len evanjelikmi, bol
vpodstate ranným programovým dokumentom slovenského národného hnutia reagujúcim
na silnejúcu maďarizáciu a to nielen na štátnej úrovni, ale aj v rámci evanjelickej cirkvi
na Slovensku (maďarizáciu reprezentovali najmä snahy Lajoša Košúta, ktorý presadzoval
popri myšlienke nezávislosti Uhorska od Viedne aj potrebu pretvoriť Uhorsko na národne
jednotný maďarský štát). Prosbobis odovzdaný panovníkovi Ferdinandovi V. protestoval
proti zavádzaniu maďarčiny ako úradného jazyka a obsahoval niektoré jazykové
a kultúrne požiadavky ako bolo napr. zriadenie „Katedry československého jazyka“ aj na
ďalších evanjelických školách či zachovať latinčinu (a nie maďarčinu) pri vedení matrík
a češtinu pri bohoslužbách evanjelikov. Hoci Viedeň ani tieto skromné jazykové
a kultúrne požiadavky Slovákov nesplnila, na jej zásah bola dočasne utlmená maďarizácia
evanjelickej cirkvi a protislovenské útoky z maďarskej strany.
ÚLOHA 3: Uveďte príčiny zostavenia „Slovenského prestoľného prosbopisu“, jeho
autorov i dôsledky jeho odovzdania panovníkovi...............................................................
Uhorské úrady však obvinili signatárov „Prosbopisu“ z vlastizrady a panslavizmu,
v dôsledku čoho bol jeden z jeho hlavných iniciátorov – Ľudovít Štúr – po dlhom
prešetrovaní v decembri 1843 odvolaný z funkcie námestníka profesora Palkoviča na
„Katedre reči a literatúry československej“ evanjelického lýcea v Bratislave. Na protest
proti jeho odvolaniu odišlo v marci 1844 z lýcea v Bratislave 22 študentov na iné stredné
školy (najviac z nich – 13 odišlo do Levoče), pričom pri odchode spievali zo vzdoru nad
nespravodlivosťou spáchanou na Štúrovi na nápev oravskej ľudovej piesne „Kopala
studienku“ slová z básne jedného zo študentov – Janka Matúšku – „Nad Tatrou sa
blýska“ (Matúškova báseň „Nad Tatrou sa blýska“ s nápevom „Kopala studienku“ je dnes
štátnou hymnou SR).
Janko Matúška text slovenskej hymny na pamätníku Janka Matúšku Matúškov rukopis hymny
ÚLOHA 4: Popíšte okolnosti vzniku budúcej slovenskej hymny.........................................
Po odvolaní sa Štúr napriek sťaženej hmotnej situácii sústredil na zjednocovanie
slovenského národného hnutia bez ohľadu na konfesionálne (náboženské) rozdiely
Slovákov. Podľa dobového chápania však bol spoločný národný jazyk základným
atribútom národa. Ak teda chceli Slováci čeliť maďarizačným tlakom, museli sa zjednotiť
v jazykovej otázke. Okrem toho kollárovská slovakizovaná čeština bola umelým jazykom,
ktorý odmietali aj Česi, bibličtina bola zase len liturgickou rečou, nepoužívanou v bežnej
komunikácii. Bolo teda jasné, že prevaha je na strane slovenčiny, a to slovenčiny takej,
ktorá bude môcť plniť zjednocujúcu funkciu.
144
Štúr za základ takej slovenčiny považoval stredoslovenské nárečie. Jeho rozhodnutie
padlo na úrodnú pôdu u mladej evanjelickej inteligencie a takisto malo priaznivú odozvu i
u bernolákovcov. Definitívne štúrovskú slovenčinu odobril vo februári 1843 i Ján Hollý –
najväčšia autorita bernolákovského tábora. V júli 1843 sa preto na Hurbanovej fare
v Hlbokom Štúr, Hurban a Hodža dohodli na uzákonení nového slovenského
spisovného jazyka – „štúrovčiny“ a to na základoch „kultúrnej stredoslovenčiny“, ktorá
mala ako najrozšírenejší dialekt medzi Slovákmi plniť zjednocovaciu úlohu medzi
západným a východným Slovenskom. Už roku 1844 v nej vyšiel nový almanach
štúrovcov „Nitra“, v ktorom obhajovali ideu slovenskej národnej svojbytnosti. Ten spolu
s prvým významným umeleckým dielom napísaným v novom jazyku – básňou Andreja
Sládkoviča - „Marína“, dokázal jej životaschopnosť. Dôvody kodifikácie nového jazyka
vysvetlil Štúr v spise „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“ z roku
1846 a v rovnakom roku vydal i novú gramatiku slovenčiny „Náuka reči a literatúri
slovenskej“.
Hurbanova fara v Hlbokom
Štúrove jazykovedné spisy slovenského jazyka
ÚLOHA 5: Popíšte okolnosti uzákonenia spisovného slovenského jazyka – „štúrovčiny“..
Oba spisy vydal v auguste 1844 v Liptovskom Mikuláši založený najvýznamnejší
celonárodný slovenský kultúrny spolok Tatrín, ktorý okrem vydávania slovenských kníh,
novín, učebníc, osvetovej a vlastivednej literatúry, podporoval aj nedeľné školy, spolky
striezlivosti, finančne zabezpečoval nadaných slovenských študentov z chudobných
pomerov a kládol základy slovenskej národnej muzeálnej zbierky. Jeho predsedom bol
Hodža, členmi boli okrem evanjelických Štúrovcov (Štúr, Hurban, Hodža, Chalúpka,
Zoch...) aj katolícki Bernolákovci (M.Tučko, Š.Závodník, J.Ščasný...), ako aj stúpenci
iných prúdov (G.F.Belopotocký, K.Kuzmány...). Okrem spomenutých osobností a
mnohých katolíckych a evanjelických duchovných, tvorili jeho členskú základňu aj
stovky študentov, učiteľov, lekárov, úradníkov, remeselníkov a obchodníkov. Jeho
stanovy uhorské úrady nikdy neschválili a po vypuknutí revolúcie roku 1848 zanikol. Na
jeho činnosť nadviazala roku 1863 založená Matica slovenská.
Andrej Sládkovič
Sládkovičova „Marína“ ukázala krásu Štúrovej slovenčiny
Práve na 4.zasadnutí Tatrína v Čachticiach 10.augusta 1847 sa stretli evanjelickí Štúrovci
(Štúr, Hurban, Hodža...) a katolícki Bernolákovci (Ján Palárik, Andrej Radlinský,
Martin Hattala...) a obe krídla (spolu až 70 najpoprednejších osobností slovenského
145
národného života) sa dohodli na používaní štúrovskej slovenčiny, čím sa stala
celonárodným jazykom a dovŕšilo sa tým národné zjednotenie Slovákov.
ÚLOHA 6: Popíšte činnosť spolku Tatrín a objasnite význam jeho 4. zasadnutia
z augusta 1847........................................................................................................................
Jazykológ profesor Martin Hattala neskôr roku 1852 z poverenia porady popredných
národných buditeľov (Štúra, Hurbana a Hodžu za evanjelikov; Radlinského, Palárika
a Závodníka za katolíkov) vo svojej „Mluvnici jazyka slovenského“ upravil niektoré
normy štúrovského spisovného jazyka tak, aby ho priblížil k Bernolákovskej slovenčine:
Štúrov fonetický princíp „Píš ako počuješ“ bol nahradený etymologickým a do slovenčiny
bolo popri „i“ zavedené aj „y“)
profesor Hattala
Hattalova úprava štúrovčiny
Andrej Radlinský
Ján Palárik
Roku 1845 začal Štúr vydávať v novom jazyku aj prvé slovenské politické noviny –
„Slovenskje národnje novini“ s literárnou prílohou „Orol Tatranský“, ktoré vychádzali
2x do týždňa a prispievali do nich aj Bernolákovci. Mali široký okruh čitateľov z celého
Slovenska. Pomáhali vytvárať prvý slovenský politický program, ktorého obsahový
základ spočíval na požiadavkách zaručenia základných národných práv Slovákov, zrušení
poddanstva bez náhrady a rovnosti všetkých občanov monarchie pred zákonom. Tento
politický program Slovákov ako prvý predniesol na pôde uhorského snemu práve Ľudovít
Štúr, keď roku 1847 získal poslanecký mandát za slobodné kráľovské mesto Zvolen.
V 40.rokoch 19.storočia tak formovanie moderného národa Slovákov najmä vďaka
Štúrovi úspešne napredovalo a spočiatku kultúrne aktivity Slovákov postupne prerastali
do politických.
ÚLOHA 7: Vysvetlite podstatu úpravy Štúrovej slovenčiny Martinom Hattalom
a charakterizuje prvý slovenský politický program uverejňovaný v „Slovenskjich
národnich novinách“..............................................................................................................
Roku 1846 začal Hurban vydávať prvý slovenský literárno-vedecký časopis –
„Slovenskje pohľadi na vedi, umeňja a literatúru“ na ktorého stránkach sa dotvárala
koncepcia slovenských dejín a kultúry. Po svojom obnovení roku 1881 vychádza dodnes
a je tak najstarším periodikom na Slovensku.
V 40.rokoch 19.storočia rozvíjali slovenské národné umenie a literatúru na pozadí
romantizmu (ten ako nový európsky umelecký a spoločenský myšlienkový smer
19.storočia idealizoval predovšetkým ľudové vrstvy a obdivoval ich kultúru a jazyk)
najmä štúrovskí básnici Janko Kráľ, Ján Botto, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka
a najväčší zberateľ slovenských ľudových rozprávok Pavol Dobšinský.
Pracovné listy na tematický celok „Prvé ozbrojené vystúpenia
Slovákov za svoje práva v rokoch 1848/1849“
(1 hodina)
146
Slovenskí politici vedení Ľudovítom Štúrom privítali „marcové zákony“ uhorského
snemu z marca 1848, boli však sklamaní z neúplného zrušenia poddanstva (v nich
obsiahnutého), a takisto zo snáh uhorskej vlády o premenu Uhorska na maďarský
národný štát. Na Slovensku v tomto čase pohnutých marcových dní roku 1848 prepukali
spontánne roľnícke nepokoje neurbariálnych poddaných (ktorých sa netýkalo zrušenie
poddanstva), do čela ktorých sa stavali niektorí radikálni slovenskí národovci, usilujúci
sa spojiť sociálny boj roľníkov s bojom za slovenské národné požiadavky. Tak
v Hontianskej župe sa takto postavili v dňoch 27.-30.marca 1848 na čelo nespokojného
ľudu 5 dedín revolučný štúrovský básnik Janko Kráľ a silne národne uvedomelý učiteľ
Ján Rotarides, ktorí požadovali úplnú likvidáciu poddanstva a zavedenie slovenského
jazyka do škôl a úradov na Slovensku. Oboch uhorské úrady uväznili a odsúdili na trest
smrti (jeho vykonaniu zabránilo len neskoršie dobytie Budína a Pešti, kde boli väznení,
cisárskym vojskom).
Ján Rotarides
Janko Kráľ
Z hlásenia podžupana Hontianskej župy ministerskému predsedovi 27. 3. 1848 o
„buričskom notárovi“:
„Ján Rotarides, notár obce Príbelce v tunajšej stolici bol taký bezočivý, že pred
tunajšou komisiou popularizujúcou najnovšie zákony, vyhlásil ľudu, že zemepáni hnaní
strachom, nie z čistého úmyslu, ale z donútenia poskytli ústupky, ktoré mali poskytnúť už
pred stáročiami. Ďalej vyhlasoval v mene ľudu... vydeliť na každý dom príslušný les,
oslobodiť od desiatku z vína. V mene želiarov osadených na majerských majetkoch,
vyhlásil, že ak sa im pozemky bez najmenšej ťarchy neponechajú, neuspokoja sa. Na čo
spomedzi znepokojeného ľudu viacerí poznamenali, že bez prelievania krvi sa táto vec
nemôže skončiť. Napokon ešte žiadal...nech sa zemepáni zaviažu, že budú používať
svoju národnú slovenskú reč a nebudú sa pričiňovať o vyučovanie detí v maďarskom
jazyku. Potom za spevu poburujúcich slovenských piesní odišiel do richtárovho domu.
Všetky urbárske zákony prostred dediny spálili, celú noc pod vedením poburujúceho
notára chodili z dediny do dediny, do každého panského domu strieľali, na druhý deň
potom ozbrojení odišli na koňoch poburovať iné dediny...“
ÚLOHA 1: Uveďte svoj názor na počínanie Janka Kráľa a Jána Rotaridesa na
slovenskom vidieku............................................................................................................
Prvú ucelenejšiu podobu politického programu Štúrovcov však predstavovali až tzv.
„Liptovské žiadosti“ („Žiadosti slovenského národa v stolici Liptovskej“) z 28.marca
1848, ktoré boli zostavené skupinou vlastencov na čele s Michalom Miloslavom
Hodžom na jeho fare v Liptovskom Mikuláši. Žiadali zákonné uznanie svojbytnosti
slovenského národa, jeho primerané zastúpenie na uhorskom sneme a používanie
slovenského jazyka na ľudových školách, na stoličných úradoch a pri vydávaní zákonov
a úradných nariadení. Ich vyhlásenie s jasotom privítalo niekoľko tisícové stoličné
a ľudové zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši. Po príchode vojska ich však iniciátori
petície na nátlak „stoličného výboru“ stiahli a vyššie uhorské úrady sa preto touto
petíciou žiadostí už ďalej nezaoberali.
147
Na „Liptovské žiadosti“ nadväzovali tzv. „Nitrianske žiadosti“ („Žiadosti slovenského
národa v stolici Nitrianskej“) z 28.apríla 1848, ktoré vypracovala skupina slovenských
vlastencov na čele s Jozefom Miloslavom Hurbanom a následne ich s nadšením prijalo
asi 3 000 zhromaždenie v Brezovej pod Bradlom. Prebrali body z „Liptovských
žiadostí“ a navyše žiadali vyučovanie v slovenčine aj na vyšších školách, vlastnú
slovenskú zástavu a prepustenie revolucionárov a národných buditeľov Jána Rotaridesa
a Janka Kráľa z väzenia. Požadovali aj výučbu slovenčiny na maďarských školách
a maďarčiny na slovenských školách, čo malo napomôcť aj zavedeniu slovenčiny ako
jedného z rokovacích jazykov na uhorskom sneme. Žiadosti požadovali aj úplné
zrušenie poddanstva a navrátenie šľachtou neoprávnene zabraných lesov, pasienkov
a polí kopaničiarom. Uhorské úrady však legálnu petičnú akciu prehlásili za buričstvo,
do oblasti vyslali vojsko, a jej organizátorov (pokiaľ neutiekli) uväznili. Viaceré z jej
bodov prešli do „veľkých“ „Žiadostí slovenského národa“.
„Žiadosti slovenského národa“ vyhlásené 11.mája 1848 na neveľkom zhromaždení
v Liptovskom Mikuláši (po predchádzajúcej porade 30 popredných štúrovských
slovenských národovcov na podnet Štefana Marka Daxnera a Jána Francisciho) boli
prvým uceleným slovenským národno-politickým programom. Obsahoval požiadavky
všeobecného volebného práva pre mužov; úplné zrušenie poddanstva; slobodu tlače
a zhromažďovania; prepustenie Janka Kráľa a Jána Rotaridesa z väzenia; prebudovanie
Uhorska na federatívny štát v ktorom by malo Slovensko svoju autonómiu
reprezentovanú vlastným snemom, symbolmi a gardami; používanie slovenčiny ako
úradného jazyka na celom území Slovenska; pomerné zastúpenie Slovákov na
uhorskom sneme. Skôr ako požiadavky stihli organizátori tejto legitímnej petičnej akcie
zaslať panovníkovi a uhorskému snemu, uhorská vláda ich označila za protiústavné
a panslavistické, na Slovensku vyhlásila „štatárium“ (stanné právo resp. výnimočný
stav) a vydala zatykač na ich hlavných iniciátorov – Štúra, Hurbana a Hodžu.
Slovenské národné hnutie a jeho vedúci predstavitelia sa tak ocitli v ilegalite. Jeho jadro
sa preto presunulo z Uhorska do Prahy, kde sa v dňoch 2.-12.júna 1848 konal zjazd
slovanských národov Habsburskej monarchie. Medzi jeho 400 delegátmi
rozdelenými do troch sekcií (česko-slovenskej, poľsko-ukrajinskej a južno-slovanskej)
bolo 20 Slovákov. Zjazd odmietol v monarchii prebiehajúcu germanizáciu
a maďarizáciu. Rokovalo sa na ňom o prebudovaní Habsburskej monarchie na federáciu
slobodných národných štátov na čele s dynastiou Habsburgovcov, v ktorej mali vďaka
svojej početnosti (tvorili vyše 60 % obyvateľstva celej monarchie) dominovať
slovanské národy.
Štúr a Hurban odišli po predchádzajúcej dohode s Čechmi do Chorvátska, kde sa
dohodli aj s predstaviteľmi Chorvátov a Srbov na spoločnom vojenskom povstaní proti
uhorskej vláde, ktorú chceli takto donútiť rešpektovať oprávnené požiadavky
nemaďarských národov Uhorska (Česi, Srbi a Chorváti zároveň poskytli Slovákom aj
financie na prípravu povstania a vystrojenie dobrovoľníkov).
148
Následne sa Štúrovci presunuli do Viedne, kde 16. septembra 1848 založili Slovenskú
národnú radu (SNR) ako najvyšší slovenský politický a vojenský orgán a zároveň s
tým aj prvý slovenský politický orgán v moderných slovenských dejinách vôbec.
V predsedníctve SNR boli traja politickí predstavitelia Slovákov – Štúr, Hodža a ako jej
„prvý predseda“ Hurban, a podriadení im boli traja vojenskí členovia predsedníctva
SNR – skúsení českí dôstojníci Bloudek, Janeček a Zach, ktorí mali mať na starosti
vojenské akcie. SNR totiž zorganizovala aj „prvé slovenské vojsko“ – tzv.
„dobrovoľnícky zbor“ (jeho jadro tvorilo 500 mužov - najmä slovenských, českých
a moravských študentov, boli v ňom však aj Srbi, Chorváti, Poliaci...). Zbor sa pod
Bloudkovým vedením 18. septembra 1848 presunul na juhozápadné Slovensko, kde
obsadil Myjavu a okolie. Štúr v Myjave 19. septembra 1848 vyhlásil v mene SNR
nezávislosť Slovenska od uhorskej vlády a vyzval slovenské obyvateľstvo, aby sa
zapojilo do ozbrojeného národného povstania proti Pešti (preto sa aj táto „I.
slovenská dobrovoľnícka výprava“ zvykne označovať aj ako tzv. „septembrové
povstanie“).
Dobrovoľnícke vojsko „septembrového povstania“ sa rozrástlo o miestnych
slovenských kopaničiarov až na 10 000 mužov a ovládlo aj priľahlé mestá Brezovú pod
Bradlom a Starú Turú. Na obsadenom území zriadila SNR slovenskú správu a vydávala
vlastné nariadenia, pričom na „slovenskom živle sa previnilých“ maďarských úradníkov
trestala len „morálnym odsúdením“. Napriek slabej výzbroji a výcviku oduševnení
slovenskí dobrovoľníci viackrát porazili „košútovské gardy“ a Štúr plánoval vojsko
presunúť hlbšie na stredné Slovensko (kde už boli podľa došlých správ ďalšie tisícky
sympatizantov z oblasti Turca, Zvolenu, Gemeru a Liptova pripravené zapojiť sa do
národného povstania), aby tu opätovne, s vyhliadkou na väčší úspech, vyhlásil
celonárodné slovenské povstanie. Povstalcov však zaskočil manifest panovníka
Františka Jozefa I. (pokladali sa za jeho spojencov v boji proti separatistickej Pešti)
o pacifikácii slovenského povstania a následný postup dobre vyzbrojených
a vycvičených regulárnych cisárskych jednotiek proti nim. Tým už (keď súčasne museli
bojovať aj proti maďarským vojskám) povstalci nedokázali čeliť a po niekoľkých dňoch
bojov ich vytlačili cisárske jednotky zo Slovenska na Moravu, kde povstalcov 28.
septembra 1848 odzbrojili. Septembrové povstanie sa tak po 10 dňoch svojho trvania
skončilo. Povstalecké územie následne po cisárskych jednotkách opäť obsadili
košútovské gardy a uhorská vláda na ňom z pomsty nastolila „štátny teror“, ktorému
padli za obeť dvaja mladí slovenskí povstalci – 18 roční študenti Karol Holuby a Vilko
Šulek (obaja boli „pre výstrahu“ obesení) - a stovky ďalších miestnych účastníkov
povstania a jeho sympatizantov, ktorí boli uväznení.
dom pani Koléniovej (vdovy po evanjelickom farárovi)
Janko Francisci v uniforme
Myjave pamätný prvým zasadnutím I. SNR na Slovensku slovenského dobrovoľníka
ÚLOHA 2: Charakterizujte činnosť a zloženie I. SNR a popíšte priebeh tzv.
septembrového povstania Slovákov...................................................................................
Septembrové povstanie ukázalo, že Slováci nie sú schopní vlastnými silami dosiahnuť
splnenie svojich národno-politických požiadaviek, preto sa Štúr začal orientovať na
väčšiu spoluprácu s Viedňou, ktorá v čase narastajúceho napätia s osamostatňujúcou
149
sa Pešťou, sľubovala nemaďarským národom spravodlivé riešenie národnostnej otázky
v monarchii a zachovanie marcových revolučných výdobytkov. Keď sa napokon
František Jozef I. definitívne rozhodol v októbri 1848 potlačiť maďarský odboj silou,
Štúrovci sa rozhodli aj vojensky podporiť Viedeň a zorganizovali „II. slovenskú
dobrovoľnícku výpravu“ (tzv. „zimnú výpravu“, keďže prebiehala od decembra
1848 do marca 1849), ktorá sa i konala priamo pod nominálnym velením rakúskej
generality. Výpravu tvorili dve skupiny: Prvý – hlavný zbor pod velením Bloudeka (štáb
mal v Prešove) tvorilo 2 000 slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali po boku
cisárskych vojsk na severnom, strednom a východnom Slovensku, odkiaľ vytláčali
maďarské košútovské vojská. Druhý – pomocný zbor o sile 1 000 mužov pôsobil pod
velením Janečka a Jána Francisciho na juhozápadnom Slovensku, kde pomáhal
cisárskym vojskám pri obliehaní Leopoldova a Komárna. Tento zbor však bol zle
vyzbrojený a zásobený, lebo cisársky generál Šimunič ho „trpel len z nutnosti“. Vďaka
týmto „štúrovským vojskám“ sa na (od Maďarov) oslobodenom území vytvárala
dočasná správa zbavená „maďarizátorov“ s dôstojným zastúpením slovenských
národovcov či aspoň proslovensky cítiacich úradníkov.
ÚLOHA 3: Popíšte príčiny a priebeh tzv. „zimnej výpravy“ slovenských
dobrovoľníkov.....................................................................................................................
Tento pre Slovákov politicky výhodný čas (počas konania „zimnej výpravy“) využili
Štúrovci aj na predloženie tzv. „marcového prosbopisu“ 20. marca 1849 panovníkovi
Františkovi Jozefovi I. a viedenskej vláde (slovenskú delegáciu s dokumentom viedol
farár Jozef Kozáček), v ktorom žiadali z úradnej správy na Slovensku odstrániť
všetkých úradníkov skompromitovaných maďarizáciou; odčleniť Slovensko od Uhorska
a vytvoriť slovenský autonómny útvar – tzv. „Slovenské kniežatstvo“ podliehajúce
priamo Viedni s vlastným slovenským snemom, štátnou správou a slovenčinou ako
úradným jazykom.
Panovník prisľúbil delegácii „spravodlivé riešenie“ ich požiadaviek, no až po potlačení
maďarského odboja, delegácia sa mala zatiaľ uspokojiť aspoň s existenciou inštitútu
„troch tzv. slovenských vládnych dôverníkov“ (literáta a slovenského národného
buditeľa Jána Kollára – bol pre Viedeň prijateľnejší ako na ňu priveľmi radikálny Štúr,
a právnikov Jána Hlaváča a Františka Hánricha), ktorých panovník vymenoval už
v polovici marca 1849, a ktorí mali spolu s podobnými zástupcami Maďarov, Rumunov,
Srbov a Nemcov hľadať spolu s Viedňou nové spravodlivejšie usporiadanie monarchie
a zaručenie práv pre jej národy. (Štúra, Hurbana, Hodžu a Kozáčka vymenovala Viedeň
neskôr v júni 1849 len za „podradnejších“ tzv. „ľudových dôverníkov“, ktorí mali
slovenskú verejnosť oboznamovať s cieľmi habsburskej politiky a slovenských
dobrovoľníkov). Slovenskí vládni dôverníci vedení Jánom Kollárom obhajovali
a presadzovali pri Viedni rečové, kultúrne a školské práva Slovákov ako aj postupné
budovanie autonómnej slovenskej správy. Možnosť osamostatnenia Slovenska od
Uhorska však dlho považovali za nereálnu, preto nepodporili ani „marcový prosbopis“,
čím oslabili prestíž a vplyv Štúrovcov vo viedenských vládnych kruhoch. Primäli však
Viedeň k niektorým ústupkom, keď tá povolila vydávanie slovenských novín
a úradovanie v slovenčine na nižších úradoch. Dôverníci informovali Viedeň aj
o opätovných maďarizačných praktikách mnohých novodosadených maďarských
starokonzervatívnych úradníkov na Slovensku, čo presvedčilo už aj dôverníkov
samotných o potrebe oddeliť Slovensko od Uhorska a zriadiť „slovenskú korunnú
krajinu“. 10.septembra 1849 uverejnili v tomto zmysle aj Memorandum, no už bolo
nato priveľmi neskoro, Viedeň ich argumenty odmietla a funkcie vládnych dôverníkov
na dôvažok aj koncom roku 1849 zrušila.
ÚLOHA 4: Uveďte obsah „marcového prosbopisu“ z roku 1949, ako aj príčiny a
dôsledky jeho predloženia panovníkovi a viedenskej vláde.............................................
150
-
hnedá farba a vyšrafovaná oblasť v okolí Myjavy – septembrové povstanie z roku 1848
červená farba – zimná výprava pod velením Bloudka z prelomu rokov 1848/1849
oranžová farba – zimná výprava pod velením Janečka a Francisciho z prelomu rokov
1848/1849
čierna farba – letná výprava pod vedením Lewartowského z roku 1849
Po aprílovej úspešnej protiofenzíve košútovských gárd bola v máji 1849 sformovaná
z bývalých účastníkov „zimnej výpravy“ aj „III. slovenská dobrovoľnícka výprava“
(tzv. „letná výprava“) o sile 2 000 mužov a 4 000 domobrancov pod velením
Slovákom nakloneného rakúskeho majora – baróna Lewartowského (stotinám vojakov
velili aj viacerí štúrovci ako napr. Štefan Marko Daxner či Ján Francisci). Tento zbor
však do priamych bojov s „Maďarmi“ nezasiahol, ale udržiaval poriadok na strednom
Slovensku, kde odzbrojoval maďarské partizánske skupiny. Zároveň „poslovenčoval“
úrady na Slovensku a získaval slovenskú verejnosť pre program odčlenenia Slovenska
od Uhorska. Tieto národno-buditeľské aktivity príslušníkov zboru však boli „tŕňom
v oku“ maďarským šľachtickým starokonzervatívcom (nahrádzali po potlačení
maďarského odboja v správe na Slovensku košútovských úradníkov, keďže zostali verní
Viedni, no prejavovali snahy maďarizovať Slovákov rovnako ako predtým
„Košútovci“), ktorí celý slovenský dobrovoľnícky zbor obviňovali z „poburovania“,
a u Viedni intervenovali za jeho rozpustenie. Po porážke maďarských košútovských
vojsk od spojených ruských a rakúskych vojsk a kapitulácii Maďarov pri Világoši
v auguste 1849 bolo preto len otázkou času, kedy bude dobrovoľnícky zbor rozpustený.
Stalo sa tak 21.novembra 1849 na námestí v Bratislave. Po jeho rozpustení obsadili
Slovensko cisárske jednotky a slovenské národné hnutie tak stratilo jedinú mocenskú
oporu svojich štátoprávnych ambícii, čo Viedni zároveň aj uľahčilo takmer úplne obísť
„riešenie slovenskej otázky“.
Viedenská vláda totiž sľubovanú federalizáciu monarchie stále odkladala a na jeseň
1849 ju úplne zavrhla. Štúrovci preto „na jeseň“ - v septembri a októbri 1849
zorganizovali na Slovensku veľkú petičnú akciu verejnosti (teda zhromaždenia
a deputácie zo stoviek miest a obcí z celého Slovenska na podporu svojej politiky – teda
oprávnených kultúrnych, školských a národno-politických požiadaviek Slovákov,
s dôrazom na potrebu vyčleniť Slovensko z Uhorska, všetky petície však na škodu veci
túto požiadavku = zriadiť „slovenskú korunnú krajinu“ v rámci monarchie
neobsahovali, čo znižovalo čiastočne jej význam), ktorá bola reakciou na ovládnutie
správy na Slovensku maďarskými šľachtickými konzervatívcami po potlačení
maďarského odboja. Títo maďarskí starokonzervatívci totižto bagatelizovali slovenské
štátoprávne snahy, keď vyhlasovali, že Slováci budú spokojní aj v rámci Uhorska, ak sa
zamedzí maďarizácii a splnia sa ich jazykové požiadavky. Štúrovci sa preto rozhodli
151
dokázať zle informovanej Viedni, že nie sú malou skupinou radikálov, ale že za ich
požiadavkami na zriadenie „slovenskej korunnej krajiny“ stojí široká verejnosť. Napriek
úspechu petičnej akcie a preukázanému masovému zázemiu a širokej podpore
štúrovského hnutia u slovenského obyvateľstva sa však tejto jesennej petičnej akcii
štúrovcov už nepodarilo ovplyvniť rozhodnutie Viedne, ktorá územie obývané
Slovákmi i naďalej ponechala ako súčasť Uhorska a odčlenila od neho iba Chorvátsko,
Vojvodinu a Sedmohradsko.
ÚLOHA 5: Popíšte priebeh tzv. „letnej výpravy“ slovenských dobrovoľníkov
a zhodnoďte obsah a význam tzv. jesennej petičnej akcie Štúrovcov z roku 1849 na
Slovensku............................................................................................................................
Zoznam použitej literatúry a iných zdrojov:
[1] Kol. aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia. SPN, Bratislava 1986
[2] Kol.aut.: Dejiny Slovenska I. VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
[3] Kol.aut.: Dejiny Slovenska II. VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1987
[4] Kol. aut.: Dějiny evropské civilizace I. Paseka, Praha 1999
[5] Kol. aut.: Dějiny evropské civilizace II. Paseka, Praha, 1999
[6] Kol. aut.: Dejiny Európy. Mladé letá, Bratislava 1998
[7] Kol. aut.: Dejiny európskeho stredoveku. Prešov, 2006
[8] Kol. aut.: Encyklopédia histórie sveta. Ottovo nakladatelství, Praha 2010
[9] Kol. aut.: Encyklopédie antiky. Academia, Praha 1973
[10] Kol. aut.: Historie, středověk 2. Scientia, Praha, 1995
[11] Kol. aut.: Kronika ľudstva. Fortuna print, Bratislava 1992
[12] Kol.aut.: Lexikón slovenských dejín. SPN, Bratislava, 1997
[13] Kol. aut.: Od praveku k novoveku. Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1997
[14] Kol. aut.: Politické dějiny světa v datech. Svoboda Praha, 1980
[15] Kol. aut.: Slovensko – Dejiny. Obzor, Bratislava 1978
[16] Ganeri, A. and H.M.Martell, B. Williams: Encyclopedia of world history. Parrogan
Books Ltd, 2006
[17] Daniš, M. a Kratochvíl, V.: Od staroveku k stredoveku. Orbis Pictus Istropolitana,
Bratislava 1998
[18] Daniš, M. a Kratochvíl, V.: Stretnutie s minulosťou. Orbis Pictus Istropolitana,
Bratislava 1999
[19] Dvořák, P. a Valachovič, V.: Od praveku k staroveku, Orbis Pictus Istropolitana,
Bratislava 1998
[20] Tonková, M. a Miháliková, M.: Dejepis pre 5. ročník základných škôl. SPN,
Bratislava 2009
[21] Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis. Enigma, Nitra, 2007
[22] Charvát, J.: Svetové dejiny, 2.časť, SPN Bratislava, 1979
[23] Chrisholmová, J.: Svetové dejiny v kocke. Mladé letá, Bratislava 1998
[24] Kučera, M.: Stredoveké Slovensko. Perfekt, Bratislava, 2002
[25] Skladaný, M. a kolektív: Dejepis pre 5. ročník základnej školy. SPN, Bratislava
1990
[26] Múcska, V. a Skladaný, M.: Európa v období stredoveku. Orbis Pictus
Istropolitana, Bratislava 1996
[27] Thiry, K., Janek, M.: Dejiny umenia a umeleckoremeselnej práce. SPN, Bratislava,
1988
[28] Tkadlečková, H. a Skladaný M.: Na prahu moderného sveta. Orbis Pictus
Istropolitana, Bratislava 2001
[29] www.wikipedia.com
[30] www.dejepis.com
[31] www.válka.cz
[32] www.wikipedie.cz
152
Download

zbierka učebných materiálov - Súkromná stredná odborná škola