Žibritová, Gabriela: Systém dejín knižnej kultúry. In: Kniha.’85 ’86 : Zborník pre
problémy a dejiny knižnej kultúry na Slovensku. Martin : Matica slovenská, 1987. s. 6375.
Úvod
Kniha tvorí integrálnú súčasť vývoja ľudskej spoločnosti. V rôznych etapách vývoja bola jej
podoba i forma existencie rôzna – bola súčasťou organizovaných zbierok verejných
i súkromných, vychádzala náhodile i zákonite, bola predmeteom sporov, obchodu,
prenasledovania, dôvodom obetí, aj objektom vášnivého zberateľstva. Významnú,
neopakovateľnú úlohu zohráva aj v súčasnej spoločnosti a napriek prudkému rozvoju
techniky i nových médií jej zrejme zostane nezastupiteľná úloha aj v budúcnosti.
Výskumu historického vývoja knihy sa v súčasnosti venuje v rôznych štátoch sveta
intenzívna pozornosť. Nepochybným dôvodom tejto pozornosti, dôvodom, prečo sa robia
často nákladné a väčšinou dlhodobé výskumy v takej od súčasnosti zdanlivo celkom
odtrhnutej oblasti ako je vývoj knihy, je skutočnosť, že kultúrne dejiny ktoréhokoľvek národa
by boli neúplné bez znalosti jeho knižnej kultúry a jej vývoja. Slovensko nie je výnimkou.
Mimoriadne bohaté a v mnohom cenné knižné zbierky vznikali po stáročia, na území
Slovenska pracovali pisári, intenzívne sa na našom území tlačilo, prekvital knižný obchod.
Už doterajšie poznanie vývoja našej knižnej kultúry dostatočne dokumentuje, že kniha
a knižnice boli súčasťou života nášho ľudu. Poznanie dejín knižnej kultúry i historické knižné
fondy sú cenným, zatiaľ málo využívaným zdrojom poznatkov o komplexných dejinách
Slovákov, Slovenska, o kontaktoch so svetom i o vplyve sveta na Slovákov.
Pri konkrétnom výskume, dokonca už pri jeho plánovaní a koncipovaní sa naráža na otázku,
na čo sa predovšetkým zamerať, aká ma byť jeho následnosť, aký význam majú jednotlivé
čiastkové práce, aká symbióza čiastkových výsledkov je možná. Pri spracúvaní historických
knižných fondov, rukopisov a starých tlačí často dostávame izolované a na prvý pohľad aj
samoúčelne pôsobiace jednotlivé čiastkové výsledky. Ani pri jednej z prác v oblasti dejín
knižnej kultúry by sme nemali strácať zo zreteľa možnosť postupnej syntetizácie týchto
čiastkových výsledkov. Syntetizovanie výsledkov do väčších celkov je podmienené tým, že
pri už plánovaní výskumu a v jeho počiatočných etapách sa podrobne objasnia jeho ciele
a zohľadní sa potreba syntézy.
Predpokladom uvedených aktivít je aspoň čiastočne totožné chápanie a výklad základných
kategórií dejín knižnej kultúry, najmä predmetu a metód. Vzhľadom na nevyjasnenosť týchto
otázok v našej odbornej literatúre je podstata príspevku vo vymedzení základných kategórií
dejín knižnej kultúry (predmet, metódy, pramene); ďalej pôjde o vymedzenie čiastkových
disciplín, z ktorých sa dejiny knižnej kultúry skladajú a vzťahov medzi nimi. Výskum dejín
knižnej kultúry má ešte mnoho iných aspektov: koncepčných, organizačných,
inštitucionálnych, kádrových, finančných a pod. V posledných rokoch o nich vyšlo niekoľko
príspevkov; nimi sa v tejto štúdii nezaoberáme.
Otvorenou zostáva otázka, či možno dejiny knižnej kultúry považovať za samostatnú vednú
disciplínu alebo ina za súbor parciálnych disciplín, ďalej aké je ich miesto v celkovom
systéme vied. Odpoveď na túto otázku je podmienená ďalšou tvorivou prácou pri výskume
dejín knižnej knižnej kultúry a jej výsledkami, v neposlednom rade aj akceptovanín týchto
výsledkov ostatnými vednými disciplínami.
Na úvod sa musíme zmieniť o terminologickej otázke. V príspevku používame termín
historické knižné fondy (HKF) na označenie takej zbierky tlačí (i rukopisov), ktorá vznikla
v minulosti ako výsledok zberateľského úsilia jednotlivcov alebo organizácii rozličného
charakteru, jej vývin sa skončil a dnes reprezentuje kultúrnu pamiatku ako celok i ako
jednotlivé kusy.1 Termin dejiny knižnej kultúry (DKK) používame v tejto práci na označenie
komplexu procesov spojených s realizovaním funkcie knihy v jednotlivých etapách jej
historického vývoja. V zahraničnej i domácej literatúre sa stretávame s mnohými inými
termínmi, ktorými sa označuje výskum dejín knihy. Sú odrazom rôznych teoretických
koncepcií, v neposlednom rade vychádzajú z tradícií, možností príslušného jazyka, v ktorom
termín vznikol. Na označenie tejto časti histórie zatiaľ neexistujú ani univerzálne prijaté
a akceptované termíny, ani univerzálne prijaté interpretácie jednotlivých termínov.
Formovanie teoretického prístupu k dejinám knižnej kultúry
Podnetom pre vznik teoretických úvah i prác bola prax. V rôznych štátoch sveta sa najmä
v 19. storočí začali spracúvať dejiny knižníc, kníhtlačiarstva, súpisy produkcie jednotlivých
tlačiarov, vznikali národné retrospektívne bibliografie. Vznikli veľké a významné práce
v oblasti inkunábulistiky, rukopisy sa začali spracúvať ešte skôr; v 19. storočí sa už využívali
výsledky v rôznych oblastiach spoločenských vied. Uvedené práce suviseli najmä
s procesom sebauvedomovania jednotlivých národov, záujmom o vlastnú históriu i snahou
vytvoriť materiálový základ pre výskum národných dejín. Spontánna praktická i výskumná
činnosť často spojená s rozsiahlymi bádaniami v konkrétnych fondoch, bola determinovaná
požiadavkami i koncepciou vedy 19. storočia. Ukázala však, že kniha sama osebe môže byť
predmetom skúmania.
Na istom stupni rozvoja praxe, konkrétnych prác, i počínajúceho skutočného výskumu dejín
knihy sa objavila potreba precizovať, vyjasniť, formulovať, definovať problémy, ciele i zámery
týchto prác.
V zahraniči sa už v 19., ale najmä 20. storočí objavili v celom rade európskych štátov práce,
v ktorých sa autori usilovali stanoviť, čo je predmetom „náuky o knihe“ (pod rôznymi
názvami) v historických i súčasných dimenziách. Nie je možné v rámci tejto práce ani stručne
zhodnotiť jednotlivé názory, práce, diskusie i polemiky, ktoré prebiehali vo svete niekoľko
desaťročí. Mnohé názory sú už prekonané; okrem toho v súčasnej odbornej literatúre
nájdeme už komplexné zhodnotenia uplynulého vývoja (K. Migon,2 E. L. Nemirovskij,3 A. N.
Vanejev4 a iní, ďalej početní autori na stránkach sovietskeho zborníka Kniga najmä
v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch). Najprepracovanejšie a najucelenejšie koncepcie
publikovali sovietski autori. Treba zdôrazniť, že početné sovietske príspevky od dvadsiatych
rokov nášho storočia sa venovali vyjasňovaniu otázok predmetu, metód, názvu, šírky záberu
disciplíny, ktorá sa zaoberá výskumom dejín knihy. Tieto prístupy kulminovali
v sedemdesiatych rokoch; na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ešte
pokračuje rozpracovávanie metodologických problémov, ale objavujú sa nové okruhy otázok,
rozširuje sa báza využívaných prameňov a najmä je výrazná snaha vyjasňovať vzťah knihy
a spoločnosti na veľmi rôznorodom historickom materiáli.5 Početné monografie sovietskych
autorov publikované za posledné desaťročie dokumentujú veľmi markantne schopnosť
sovietskych výskumníkov aplikovať teoretické postuláty v konkrétnej práci.6
Otázka, čo má byť predmetom historických výskumov a ako sa má táto oblasť nazývať, sa
pochopiteľní nastoľovala aj na Slovensku. Ako sa názory vyvíjali a aké problémy sa v tejto
súvislosti vyskytovali, bude možné zodpovedať iba po analyzovaní vývoja teórie
knihovníctva. Diskusie u nás boli totiž špecifické v tom, že sa netýkali iba historickej časti
odboru, ale mali komplexnejší charakter; nastoľovali sa aj v podobe otázok knihoveda alebo
knihovníctvo (čo je predmetom každej z týchto disciplín, v akom sú vzájomnom vzťahu, ktorú
z nich možno považovať za nadradenú a pod.). Tieto diskusie neviedli k uceleným
a všeobecne akceptovateľným a akceptovaným záverom. V druhej polovici šesťdesiatych
rokov nadobudol problém nové dimenzie, objavila sa informatika, nastali presuny nielen
v terminológii, ale aj v chápaní a nastoľovaní problémov.
Po dlhšom čase, v novom terminologickom ponímaní, sa otázke dejín knižnej kultúry
venovala nanovo pozornosť v sedemdesiatych rokoch, čiastočne aj v súvislosti s prípravou
rezortného plánu výskumu.7
Práce, ktoré doteraz vznikli na Slovensku v oblasti dejín knižnej kultúry, možno rozdeliť na tri
skupiny:
1. Práce týkajúce sa teoretických otázok – názov, vymedzenie predmetu disciplíny, vzťah
k ostatným vedám a pod. Tieto práce boli publikované ako štúdie, časopisecké články
a zverejnené ako elaboráty internej povahy (často ako podklady k diskusii).
2. Výsledky výskumov jednotlivých konkrétnych historických problémov (z dejín kníhtlače,
knižníc, dejín bibliografie a pod.), ktoré boli publikované ako samostatné práce, štúdie
a časopisecké články.
3. Príspevky o organizačných otázkach práce s historickými knižnými fondmi, ktoré boli
publikované najmä v podobe časopiseckých článkov a interných materiálov.
Výsledky doterajšieho teoretického snaženia v tejto oblasti na Slovensku nemožno
ignorovať. Jednotlivé názory vznikali na určitom stupni poznania, v istom čase, pod vplyvom
istých názorov. Autorov viedla poctivá snaha vyrovnať sa teoretickými i terminologickými
otázkami. Veľkou nevýhodou v porovnaní so situáciou v Európe bola absencia teoretických
prác v knihovníctve pred rokom 1945. Diskusie skončili bez vyriešenia teoretických
i terminologických otázok, bez toho, že by sa bol sformuloval ucelený a akceptovateľný názor
na knihovedu ako celok, respektíve, že by sa bol formuloval predmet historicky
orientovaných výskumov v rámci knihovedy (alebo knihovníctva).
Základné kategórie dejín knižnej kultúry
Predmet
Napriek určitej tolerancii v chápaní formovania vedných disciplín, vytvárania ich štruktúry
a ich zaradenia do systému vied, ktorá charakterizuje teoretické trendy v súčasnej
scientológii, v každej vednej disciplíne zostáva meritórnou kategória, ktorú nemožno
ignorovať – predmet vednej disciplíny. Vymedzenie špecifického, neopakovateľného
predmetu disciplíny je to, čo jej dáva zmysel a funkčnosť. Tu prechádza teória do praxe, t. j.
teoretické vymedzenie predmetu určitej disciplíny, teda to, „čo“ určitá disciplína skúma, má
konkrétny dosah a praktický dosah na formovanie konkrétnych výskumných plánov, ich
realizovanie, na vytváranie príslušných výskumných inštitúcií, publikačných orgánov a pod.
Ako výsledok cieľavedomej práce donesie potom vedná disciplína do spoločenského
poznania svojmu predmetu zodpovedajúci, jedinečný a neopakovateľný vklad, ktorý
v symbióze s výsledkami iných disciplín zvyšuje celkové poznanie spoločnosti.
Predmet dejín knižnej kultúry, knihovedy, dejín knihy bol dlho zdanlivo veľmi jednoduchý. Po
stáročia existovala kniha; výskum jej mnohých stránok začal ako spontánny proces v 19.
storočí (v niektorých krajinách ešte skôr). Výsledky tohto výskumu boli k dispozícii v podobe
mnohých prác nielen súpisového charakteru, ale aj veľkých kompendií o dejinách knihy,
knižnej výzdoby, väzieb, ďalej monografií o činnosti kníhtlačiarov a pod. Zdanlivo teda väčší
problém s vymedzením predmetu výskumu nebol. Lenže takto vymedzený predmet,
akokoľvek sa dopĺňal o tvrdenia, že kniha sa skúma vo vzťahoch, v ktorých vystupuje
a podobne, narážal na neprekonateľný rozpor. To, čo sa preferovalo v dlhoročných
tradičných výskumoch dejín knihy, bola najmä jej forma, teda vonkajšie znaky. Nie náhodou
v centre pozornosti stála krásna kniha. Ako určitý znepokojujúci element sa však objavoval
obsah knihy, ktorému tradičné dejiny knihy nevenovali pozornosť. Kniha však nie je knihou –
teda určitým špecifickým predmetom, ktorý nie je možné považovať len za materiálny
artefakt – len vďala svojej podobe, ale najmä svojmu obsahu. S otázkou obsahu knihy, teda
s tým, ako ho možno špecificky zapojiť do knihovedného výskumu, sa nevedeli vysporiadať
ani naše domáce teoretické pokusy.
Jednoznačne možno povedať, že v súčasnej etape poznania je predmetom dejín knižnej
kultúry skúmanie spoločenskej funkcie knihy, respektíve funkcie, ktorú mala kniha
v jednotlivých etapách vývoja spoločnosti. Kniha zohráva určitú spoločenskú funkciu ako
komplexný predmet, ako jednota obsahu i formy.
Myšlienku skúmania spoločenskej funkcie knihy formulovali rôzni autori v priebehu
posledných desaťročí rôzne. Už v sovietskych diskusiách dvadsiatych a tridsiatych rokov, na
ktorých sa zúčastňovali skutočne erudovaní autori, sa zdôrazňovala funkčnosť ako
najvážnejšie a určujúce kritérium pri štúdiu tlače. Iniciatíva v špecifikovaní funkčného
prístupu patrí M. J. Marrovi v druhej polovici dvadsiatych rokov.8 Túto ústrednú myšlienku
rozpracovali potom mnohí autori, ktorí používali čiastočne odlišnú terminológiu, ale v jadre
svojich názorov zdôrazňujú funkcionálny prístup. I. E. Barenbaum píše, že „opierajúc sa
o všeobecné dejiny, dejiny kultúry, vedy a techniky dejiny knihy študujú fakty a zákonitosti
rozvoja rukopisnej a tlačenej knihy, ich úlohu v rôznych etapách ľudskej civilizácie. Pritom sa
vyjasňuje spoločenské určenie knihy, jej základnej funkcie ako zbrane ideologického,
vedecko-technického a kultúrneho pokroku.“9
Veľmi pozitívnym spôsobom rozvinuli uvedení široko formulovaný predmet skúmania poľskí
autori v prácach, ktoré sa orientovali na dejiny čitateľstva ako kolektívneho javu.10 Poľská
bibliológia, budujúca na bohatých tradíciách erudovaných poľských autorov medzivojnového
i povojnovégo obdobia, obohatila predmet dejín knižnej kultúry o problematiku skúmania
vzťahu medzi dielom a čitateľom. Autori (K. Małecyńska, K. Migoń, ale najmä K.
Glombiowski a iní) dokázali, že skúmať tento vzťah, respektíve čitateľa nie ako jednotlivca,
ale skúmať čitateľstvo ako kolektívny fenomén je možné v historických dimenziách.
Teoretické východisko ich prác tvorili názory, podľa ktorých určité literárne, vedecké,
populárne dielo má vzťah nielen k autorovi (tento v podstate skúma klasicky ponímaná
literárna veda), ale podobný vzťah nastáva aj medzi dielom a jeho príjemcom. Tento vzťah
treba skúmať, pretože je podstatný pre určenie funkcie určitého diela, čiže treba skúmať
recepciu knihy. Konkrétne výskumy sa neorientovali len na jednotlivé diela, ale najmä na
skupiny diel, prípadne na jeden typ literatúry alebo určitý typ vydania. Poľskí autori nie sú
jediní, ktorí zdôrazňujú a rozvíjajú tieto aspekty. Na zasadnutí IFLA roku 1981 H.-J. Martin
nielen zdôraznil veľké tradície, ktoré sú vo Francúzsku v oblasti spracúvania dejín knihy, ale
súčasne poukázal na to, že centrálnou úlohou zostáva analyzovať vývoj čítania vo
Francúzsku v priebehu storočí.11 V ZSSR sú už k dispozícii bohaté výsledky takto
orientovaných výskumov, ktoré sa realizovali najmä v Inštitúte kultúry N.K. Krupskej
v Leningrade.12
Dlhé roky sa otázkami predmetu dejín knižnej kultúry zaoberali predovšetkým autori zo
socialistických štátov. V sedemdesiatych rokoch vyšli v kapitalistických krajinách niektoré
pozoruhodne koncipované práce. Ich východisko výstižne charakterizuje Francúz F. Furet:
„Myslím, že sú dva spôsoby, ako možno robiť dejiny knihy: Knihu možno brať ako objekt, ako
produkt istého spôsobu výroby. To je aspekt technologický a ekonomický. Ale na druhej
strane možno v knihe vidieť materiálneho nositeľa obsahu, privilegovaný prostriedok
cirkulácie ideí.“13
V súčasnosti sa tradičný prístup k dejinám knihy výrazne prekonáva v mnohých
kapitalistických krajinách. Na medzinárodnom kolokviu o dejinách knihy v Bostone v roku
1980 sa v prednesených referátoch dejiny knihy definovali ako sociálne a kultúrne dejiny
komunikovania prostredníctvom tlače; takýto všeobecný model umožňuje analyzovať
produkciu a rozšírenie knihy v spoločnosti.14 Aj v americkom odbornom časopise pre dejiny
knižníc sa konštatuje, že dejiny knihy sú miestom stretnutia medzi skúmaním knihy ako
fyzického objektu a historickou analýzou úlohy knihy v spoločnosti.15
Predmet dejín knižnej kultúry možno teda považovať za sformulovaný, všeobecne
prijatý a akceptovateľný; do takto sformulovaného predmetu výskumu vstupuje
v špecifickej forme i obsah knihy, pretože kniha plní spoločenskú funkciu ako komplexný
fenomén, ako jednota obsahu i formy.
Analýza a odkrytie procesov a zákonitostí, o ktoré sa musia dejiny knižnej kultúry usilovať
a na základe analýzy týchto procesov vyslovovať závery o funkcii knihy a knižnice
v spoločnosti, musia mať svoj základ v konkrétnych výskumoch, v konkrétnych faktoch.
Zdôrazňujem túto skutočnosť napriek tomu, že je všeobecne známa. Univerzálne závery
možno v histórii vytvoriť a vysloviť len na základe faktov, po dôkladnom preskúmaní
jednotlivých javov, zákonitostí, prameňov, vzájomnej konfrontácii a porovnaní získaných
údajov.
Dejiny knižnej kultúry ako komplexnú disciplínu je potrebné rozčleniť na jednotlivé
čiastkové disciplíny, ktoré sa svojskými cestami, metódami a svojskými výsledkami
zúčastňujú na skúmaní už uvedeného predmetu.
Za podstatné čiastkové disciplíny dejín knižnej kultúry považujeme:
1. Náuka o rukopisoch – zákonitosti vývoja rukopisnej knihy, jej spoločenského pôsobenia
sú integrálnou súčasťou dejín knižnej kultúry. (Spoločenskú funkciu knihy možno skúmať
práve tak v etape jej rukopisnej podoby, ako aj v tlačenej.) Práca v tejto oblasti si však
vyžaduje isté špecifické postupy a patrí k najnáročnejším.
2. Inkunábulistika – má svoj špecifický predmet bádania, v rámci nej sa vytvorili určité
metódy, ktoré sa neskôr mohli použiť pri výskume kníhtlačiarstva vôbec. K. Migoń nazýva
tieto disciplíny (náuku o rukopisoch a inkunábulistiku) disciplínami skúmajúcimi starú knihu
a podľa neho do náuky o knihe patria predovšetkým tie úlohy a výsledky spomínaných
disciplín, ktoré slúžia na riešenie ústredného problému náuky o knihe – kniha v spoločnosti.16
Ich závery sa môžu dostať do náuky o knihe sprostredkovane, cestou ich pretvorenia podľa
potrieb funkcionálneho prístupu.
3. Dejiny kníhtlačiarstva – tvoria v mnohých krajinách, i na Slovensku „klasickú“ časť dejín
knižnej kultúry. Je to disciplína, ktorá výrazne stavia na faktoch, ale nie je bez možnosti
tvorby záverov a zovšeobecnení. Cennú časť pre využitie pri skúmaní spoločenskej funkcie
knihy tvoria výsledky týkajúce sa zloženia produkcie jednotlivých kníhtlačiarní a ich
spoločenského významu v sledovanej historickej etape. Funkčné využitie výsledkov dejín
kníhtlačiarstva predpokladá prejsť od sledovania života tlačiarov k rozboru ich produkcie
a najmä funkcie a významu tejto produkcie.
4. Dejiny vydavateľstva – majú veľmi významné, zatiaľ u nás nedocenené miesto
v komplexe dejín knižnej kultúry. Ich význam vystupuje do popredida najmä pri skúmaní tých
časových etáp, v ktorých sa vydavateľ objavil už ako samostatný, od kníhtlačiarskej činnosti
takmer nezávislý činiteľ. Vydavateľ mal prioritné postavenie pri tvorbe vydavateľského
repertoáru a vydavateľská produkcia je kľúčovou kategóriou pri funkcionovaní knihy
v spoločnosti.
Už dejiny kníhtlačiarstva a vydavateľstva umožňujú skúmať jednu z ciest knihy k čitateľovi,
presnejšie jeden z predpokladov na vytvorenie cesty knihy k čitateľovi v histórii. V rámci
činnosti dvoch ďalších súčastí dejín knižnej kultúry – dejín knižníc a dejín knižného obchodu
sa vytvorila skutočná cesta knihy k čitateľovi.
5. Dejiny knižníc – sú pomerne samostatnou disciplínou. Knižnice, najmä ich fondy, ale
často aj samotné dejiny jednotlivých knižníc, sa hádam najskôr stali predmetom záujmu
rôznych bádateľov. V dejinách knižníc sa postupne prešlo od uvádzania faktografických
údajov k zovšeobecneniam a začala sa akcentovať funkcia knižníc vo vývoji vzdelávania,
kultúry a výchovy. Predmet dejín knižníc (istorija bibliotečnogo dela) K. I. Abramov stanovuje
takto: „... štúdium zákonitostí vzniku, rozvoja a existenciu knižníc, knižničných systémov,
evolúcie teórie a názorov rôznych tried na organizáciu spoločenského využívania kníh
v minulosti i prítomnosti. Do okruhu úloh dejín knižníc vstupuje aj mnohostranné odkrytie
spoločenskej úlohy a sociálnej funkcie knižníc ...“17 Autor však upozorňuje aj na skutočnosť,
že pri určení predmetu dejín knižníc sovietska historiografia prekonala dlho panujúci názor
o možnosti spojenia dejín knihy, knihovníctva a bibliografie do jednej komplexnej vedy.18 To
je dôležitá pripomienka, treba však rozlišovať teoretické stanovenie predmetu, metód,
prameňov a vtedy naozaj možno namietať proti spojeniu dejín knihy a dejín knižníc. Druhý
aspekt je vzájomné využitie výsledkov a v tom prípade už nemožno dejiny knihy a knižníc
príliš oddeľovať. Knižnica vždy tvorila predovšetkým jednu z ciest knihy k čitateľovi.
6. Knižný obchod – mal nepochybne ekonomické aspekty, ale súčasne môže byť
v mnohom zdrojom poznania záumu o jednolivé druhy literatúry, odrazom určitých aspektov
kultúrneho života v regióne, v danej historickej etape.19 Táto oblasť je u nác veľmi málo
prebádaná, iba v niektorých syntetických štúdiách J. Repčáka, uverejnených v Knižničnom
zborníku, sa im venuje pozornosť.
V ZSSR tvorí výskum knižného obchodu integrálnu sučasť výskumu dejín knižnej kultúry;
príspevky z tejtoho oblasti sa objavujú v mnohých zborníkoch, prípadne sa problematike
venujú samostatné zborníky.20
Každý komunikačný akt končí príjemcom; aj v prípade sledovania cesty knihy sa dostávame
k čitateľovi. Súčasťou dejín knižnej kultúry je preto aj:
7. Výskum čitateľstva ako kolektívneho javu. Kniha plní svoje funkcie vďaka tomu, že sa do
istej miery ohraničiteľnými cestami dostáva k čitateľovi. Zaradenie do skúmania čitateľov do
dejín knižnej kultúry nie je nové. Vystupuje aj pod názvami čítanie, čítavosť; u M. Kovácsa
a v maďarskej odbornej literatúre ako kultúra čítania. V prácach R. Escarpita, ale najmä jeho
spolupracovníkov (napríklad N. Robine) sa čítanie pertraktuje ako komunikačný akt,
respektíve čítanie je dovŕšením komunikačného aktu, čitateľ si vyberá istý druh odkazu, na
jeho výber vplýva celá skupina intermediátorov, napríklad vydavateľ.21
Z metodologického aspektu je veľmi dôležitá práca K. Głombiovského,22 pretože je v nej
popísaný postup, ako možno skúmať čitateľov ako historický kolektívny jav, ďalej aké
pramene na túto prácu treba použiť a najmä ako ich možno využiť. V tejto súvislosti
nemožno obísť ani práce, ktoré vznikli na Slovensku; zaoberajú sa menej teoretickými
koncepciami (najmä práca Papánkovej),23 ale sú ojedinele pertraktovanou tematikou. Najmä
práca P. Libu je veľmi významná a zatiaľ u nás unikátna.24
Na ceste knihy k čitateľovi zohrala svoju úlohu knižná ilustrácia; bolo by potrebné zaoberať
sa aj dejinami propagácie kníh. Význam má aj študovanie bibliografickej činnosti
v jednotlivých sledovaných obdobiach.
Dejiny knižnej kultúry nemožno považovať iba za konglomerát alebo súbor vyššie
vymenovaných disciplín. Dejiny knižnej kultúry nesumujú mechanicky, ale integrujú výsledky
čiastkových disciplín. Ak sme vyššie stanovili spoločenskú funkciu knihy ako základný
predmet skúmania dejín knižnej kultúry, potom do syntetizujúceho súboru vstupujú tie
výsledky čiastkových disciplín, ktoré môžu takto stanovený predmet objasniť.25
Metódy
Integrálnou súčastou predmetu vednej disciplíny je otázka metódy. Podľa V. Filkorna „...
predmet sa stáva predmetom vtedy, ak implikuje, navodzuje, alebo nanucuje spôsob
skúmania. V opačnom prípade jestvujr jednoducho len ako predmet mimo nás.“26
Otázka metód výskumu patrí k najťažším a najmenej prepracovaným. Pre výskum dejín
knižnej kultúry platia všeobecné metódy – dialektický a historický materializmus, ktoré sú pre
súčasnú vedu základnými všeobecnými metódami. Ďalšia všeobecná metóda je
historická metóda, ktorej nevyhnutná aplikácia vyplýva z charakteru predmetu dejín knižnej
kultúry.
Veľmi závažné sú aplikované metódy, najmä sociologické a štatistická metóda. Aplikovanie
sociologických metód si vyžaduje spoločenský charakter knihy, respektíve informácie
a skutočnosť, že tvorcom a príjemcom je človek v historickom ponímaní nie ako jedinec, ale
ako fenomén. Veľké rezervy sú u nás v aplikovaní štatistickej metódy. Výskum dejín knižnej
kultúry určitého uzavretého celku by sa mal začínať kvantifikovaním knižnej produkcie.
Kvantitatívne údaje možno považovať za významný materiálový základ. Používanie tejto
metódy môže v praxi naraziť na ťažkosti, nie vždy sú k dispozícii štatistické ukazovatele
dnešného charakteru, treba ich pracne získavať z existujúcich prameňov a ich úplnosť môže
byť sporná. Možnosti aplikovania štatistických metód tesne súvisia s bibliografickým
spracovaním produkcie určitého obdobia.
V súvislosti so spoločne prijatým a akceptovaným predmetom dejín knižnej kultúry sa
objavila potreba aplikovania funkcionálnej metódy. Jej aplikovanie je nevyhnutné, ak si
uvedomíme zložitý charakter disciplíny, nachádzajúcej sa v dynamických spojeniach
a vzťahoch. Funkcionálna metóda sa používa aj v iných spoločenskovedných disciplínach, aj
v súčasnej náuke o knihe, ale treba ju aplikovať a používať aj pri skúmaní spoločenskej
funkcie knihy v historických dimenziách. 27 I. E. Barenbaum formuluje dve základné
požiadavky funkcionálnej metódy: 1. štúdium knihy ako celistvého javu, všetkých jej
elementov, 2. štúdium knihy v súvislostiach s čitateľom (skutočným i predpokladaným).28
V historickej vede sa objavila synchronická metóda. O možnostiach jej využitia v dejinách
knižnej kultúry píše O. D. Golubeva.29 Podstata metódy spočíva v tom, že jav sa skúma vo
vzťahu s inými javmi v jednej krátkej historickej etape.
Cieľom aplikovania synchronickej metódy v dejinách knižnej kultúry je skúmanie knihy
súčasne s javmi kultúry, spoločenského poznania, politiky, človeka – v jednej nedlhej
historickej etape. Metódu možno napríklad použiť pri skúmaní dejín knižnej kultúry v období
revolučných pohybov. Synchronická metóda nevylučuje využitie výsledkov dosiahnutých
inými metódami, práve naopak, využíva a dopĺňa výsledky získané prostredníctvom
aplikovania iných výskumných metód.
Predmet dejín knižnej kultúry evokuje používania špeciálnej – typologickej metódy. Dávno
sa používa v dejinách kníhtlačiarstva a pomocou nej sa vyriešilo veľa sporných otázok
týkajúcich sa činnosti tlačiarov a vydania niektorých kníh.
Komplexný charakter predmetu dejín knižnej kultúry si teda vyžaduje uplatnenie súboru
metód, možno povedať – polymetodický prístup. Použitie uvedených metód si v prvom rade
vyžaduje patričné teoretické zvládnutie problematiky – k dispozícii sú predovšetkým
zahraničné pramene – ďalej schopnosť v konkrétnom prípade, zoči-voči určitému problému
a pramenňom invenčne a tvorivo určitú metódu, respektíve metódy aplikovať.
Pramene
Ani najlepšie premyslené metódy výskumu sa v dejinách nedajú uplatniť bez prameňov.
Treba rešpektovať zákonitosti vzniku prameňov, adekvátne ich využiť a triezvo ich zhodnotiť.
Základné zákonitosti využívania prameňov sú spracované v historiografii a je potrebné
dodržať ich aj pri prácach v oblasti dejín knižnej kultúry.
Hádam je to trochu paradoxné, ale najlepším prameňom pre výskum dejín knižnej kultúry je
samotná kniha, chápaná ako symbiotická jednotka intelektuálneho obsahu a materiálnej
formy, ako výsledok i produkt materiálnej kultúry. J. Repčák poukazuje na jednotlivé časti
knihy, ktoré možno využiť pri jej výskume, ale upozorňuje aj na iné typy prameňov.30
Inšpirujúcim spôsobom osvetlil možnosti využitia prameňov K. Głombiowski. Časť práce 31
týkajúca sa možností využitia jednotlivých prameňov je pozoruhodná preto, lebo autor za
základný cieľ považuje skúmanie spoločenskej funkcie knihy a tomuto cieľu podriaďuje aj
skladbu prameňov, ktoré je potrebné využiť. Funkcionálny prístup je takto uplatnený
dôsledne a komplexne. Na prvé miesto kladie vydavateľský repertoár príslušnej epochy,
ktorý je markantným odrazom vkusu a záujmu doby o knihu. Od vydavateľa sa kniha dostáva
k príjemcovi; pri tomto prechode vystupuje rad zákonitostí, ktoré treba analyzovať. Jedným
z dôležitých prameňov pre takúto analýzu sú katalógy a zoznamy fondov historických
knižníc. Skladba fondu knižnice odráža záujem i vkus, ale aj možnosti jeho dopĺňania, resp.
podriadenosť zameraniu určitej inštitúcie. Pri skúmaní individuálnej reakcie príjemcu nám
poslúžia komentáre čitateľov priamo v knihách alebo zachované v denníkoch,
korešpondencii, prípadne vo výsledkoch vlastnej literárnej činnosti.
Podrobnejšie by som sa chcela zmieniť o troch typoch prameňov. Nepochybne sú na
Slovensku zatiaľ neodkryté možnosti využitia archívnych materiálov. Spracovania fondov
našich archívov nie je zatiaľ ideálne, ale situácia v spracovanosti a v sprístupňovaní sa
postupne mení. Možnosti využitia archívnych materiálov vážne obmedzujú jazykové ťažkosti,
častá neznalosť paleografie, ale v neposlednom rade aj neznalosť možností prístupu
k jednotlivým skupinám dokumentov.
Duhú skupinu tvoria rôzne druhy súpisov fondov a zachované katalógy knižníc. V tých
krajinách, kde sa iba málo zasahovalo do fondov knižníc, nie sú ich pôvodné katalógy hádam
také dôležité. Na Slovensku nie je veľa historických knižníc v pôvodnom stave, prípadne na
ich pôvodnom mieste. Zásahy do fondov knižníc boli veľmi časté. Súpisy a katalógy možno
využiť pre dejiny knižníc, ale aj pre dejiny knihovníctva (použitý typ triedenia, organizácia
fondu, prípadné záznamy o akvizícii a pod.). Možno ich využiť aj pre dejiny knihy; zo skladby
fondov možno usudzovať o záujme čitateľov knižnice o určité knihy alebo skupiny kníh, typ
literatúry v širšom chápaní aj o literárnom vkuse niektorých skupín dobových čitateľov.
Tretím typom prameňa pre výskum dejín knižnej kultúry je retrospektívna bibliografia. Na
Slovensku je citeľným obmedzujúcim činiteľom jej využitia fakt, že k niektorým obdobiam
národných dejín nemáme spracované retrospektívne bibliografie, respektíve bibliografie,
ktoré sú k dispozícii, nemajú adekvátny pomocný aparát, napríklad registre. Spracúvanie
monografií o tlačiaroch a vydavateľoch naráža preto často na neprekonateľné ťažkosti.
Dejiny knižnej kultúry sú na druhej strane zdrojom pre kompletizovanie a dopĺňanie našich
poznatkov o vydavateľskej činnosti; niektoré tituly je potrebné najskôr „objaviť“, aby sa mohli
stať súčasťou retrospektívnej bibliografie.32 V tomto smere sú dejiny knižnej kultúry
bibliografii ešte v mnohom dlžné.
Najúplnejší výpočet prameňov, ktoré možno využiť pru výskume dejín knihy, nájdeme
v zahraničnej literatúre v práci I. E. Barenbauma a T. E. Davydovej.33
Sú to:
1. Samotné vydanie. Rok a miesto vydania, vydavatelia, typografickí tvorcovia, cenzúra
(tieto údaje umožňujú stanoviť dejiny samotného vydania, spresniť bibliografické
údaje).
2. Bibliografické materiály, repertoáre kníh, katalógy, súpisy, registre, reklamy, súpis
produkcie určitého obdobia, tlačiara.
3. Štatistiky vydaných diel. Štatistické údaje umožňujú urobiť závery o tematike, typoch
vydania, náklade, jazyku, druhoch vydania.
4. Tlačené, dokumentové i ústne podávané pramene (zákonodarné materiály,
dokumenty štátnej správy, vedeckých organizácii, vydavateľstiev, tlačiarov, ktoré
obsahujú správy o vzniku a rozvoji rukopisnej a tlačenej knihy, jej spoločenských
funkciách, o úlohe organizácií i jednotlivcov pri vydávaní a rozširovaní kníh).
5. Archívne materiály, ktoré charakterizujú vydavateľskú činnosť, činnosť kníhtlačiarov,
kníhkupcov, cenzúrne nariadenia rôznych orgánov; materiály týkajúce sa jednotlivých
osôb spoluzúčastňujúcich sa na tvorbe a šírení knihy.
6. Periodická tlač (správy z periodickej tlače), recenzie, ohlasy, kritiky, kritické state,
prehľady literatúry, správy.
7. Výskumy príbuzných disciplín (novinárstva, cenzúry, dejín literatúry, všeobecných
dejín, dejín spoločenskovedného myslenia, vedy a kultúry).
Pramene pre výskum dejín knižnej kultúry treba chápať v maximálnej šírke a komplexnosti.
Pri výbere a využívaní prameňov treba vziať do úvahy do úvahy skutočnosť, že tieto sú
produktom určitej doby a prostredia. Odrážajú politické, spoločenské, sociálne a národnostné
podmienky, úroveň svojho tvorcu, dobové určenie (prirodzene v príslušnej dobe nevznikali
ako budúci historický prameň). Uvedené skutočnosti treba zohľadniť pri interpretácii údajov.
Periodizácia
Periodizáciu možno v dejinách považovať za významného systematizujúceho činiteľa.
V dejinách knižnej kultúry nemáme veľa prác, ktoré by sa boli zaoberali otázkami
periodizácie. Ako interný materiál bola publikovaná Periodizácia dejín kníhtlačiarstva na
Slovensku (1957).34 Periodizovaným je, ak keď to nie je hlavný cieľ, Repčákov Prehľad dejín
kníhtlače na Slovensku (1948); periodizácia sa objavuje aj v rozsiahlych štúdiách J. Repčáka
publikovaných v Knižničnom zborníku (Bardejov, Prešov, Levoča). Dokumentujú, že veľké,
súvislé obdobia si autor určitým spôsobom musel rozčleniť.
Vo veľkých kompendiách z dejín knihy sa niekedy objavuje periodizácia podľa storočí,35 ktoré
je však mechanické a nezodpovedá logike historického vývoja. Je všeobecne známou
skutočnosťou, že prevratné udalosti sa neodohrávali vždy na prelome storočia.
I. E. Barenbaum zdôrazňuje, že pri periodizácii dejín knihy a knihovníctva treba vziať do
úvahy historické predely všeobecných dejín, ale aj špecifické zvláštnosti a zákonitosti rozvoja
knihy a knihovníctva. Určujúcimi kritériami periodizácie dejín knihy je spôsob tvorby knihy –
rukopisná, tlačená, jej tematika a typy, charakteristické zvláštnosti vydavateľskej činnosti
a rozširovania kníh, štátna politika v oblasti tlače (s rešpektovanín sociálno-ekonomických
podmienok spoločenských, vedeckých a kultúrnych inštitúcií vplývajúcich na knihu a jej úlohu
v živote spoločnosti).36
Nemáme k dispozícii vyhovujúcu a funkčnú periodizáciu dejín knižnej kultúry na Slovensku.
Periodizácia, ktorú bude potrebné vypracovať by mala akceptovať zvláštnosti a zákonitosti
vývoja knižnej kultúry ako javu, ktorý existoval a rozvíjal sa v určitej spoločensko-historickej
klíme. Periodizácia má aj praktický dosah. Pri plánovaní výskumu a vyčleňovaní jednotlivých
celkov – relatívne uzavretých – pre vedecký výskum by bolo potrebné dejiny knižnej kultúry
najprv rozčleniť podľa logicky a historicky zdôvodnených kritérií.
Miesto dejín knižnej kultúry v systéme vied
Otázka vzťahu dejín knižnej kultúry k ostatným vedným disciplínam nemožno ignorovať.
V starších knihovedných príspevkoch sa uvažovalo o tom, ktoré vedné disciplíny sú vo
vzťahu k dejinám knižnej kultúry pomočné. Funkčnejšie by bolo skúmanie toho, s ktorými
vednými disciplínami vstupujú dejiny knižnej kultúry do prirodzených súvislostí a vzťahov.
Zaradiť dejiny knižnej kultúry do systému vied budeme môcť s relatívne trvalou platnosťou
potom, keď adekvátne zodpovieme na otázku, čo je nové, neopakovateľné, špecifické, čo
môže výskum dejín knižnej kultúry priniesť, čím môže obohatiť spoločenské poznanie; teda
ak je predmet dejín knižnej kultúry vymedzený dobre, ak je jedinečný, neopakovateľný
a neopakujúci sa v žiadnej inej vednej disciplíne, jeho charakter potom prirodzeným
spôsobom podmieni aj miesto dejín knižnej kultúry v celkovom systéme vied.
Problém je komplexnejší ako sa na prvý pohľad zdá. Nielen v dejinách knižnej kultúry, ale aj
v celej oblasti knihovníctva a informatiky chýba vyjasnenie ich vzťahov k ostatným vedným
disciplínam a profesijným oblastiam, aj špecifikovanie ich miesta v systéme vied. Na túto
nevyjasnenosť sa naráža v mnohých súvislostiach. Každý pokus urobiť v tomto smere záver
ukazuje, že podmienkou zaradnia určitej vednej disciplíny do systému vied je presné
vyjasnenie tohto osobitého, neopakovateľného jadra, ktoré jej je vlastné.
Druhú stránku problému predstavuje otázka vnútornej štruktúry dejín knižnej kultúry; jej
riešenie je dôležité z aspektu súdržnosti disciplíny. Táto otázka však zostáva v súčasnosti
celkom otvorená.
Záver
Žiadna disciplína neskúma svoj predmet v absolútnej komplexnosti a naraz. Existuje ideálna
predstava toho, čo je predmetom určitej disciplíny ako celku a v určitej etape vystupujú do
popredia konkrétne problémy, ktoré sa stávajú cieľom konkrétnych výskumov v určitej,
väčšinou časovo presne ohraničenej etape. Výber do konkrétnych plánov, uprednostnenie
niektorých problémov, by nemalo byť náhodné, ale malo by vychádzať z určenia ich
dôležitosti a potrieb perspektívnej syntézy. Len dôsledný a citlivý výber zaručuje, že po
využití niekoľkých plánovacích období sa odkrývajú skutočne prelomové a kľúčové etapy
vývoja dejín knižnej kultúry na Slovensku.
Je treba upozorniť ešte na jednu skutočnosť, ktorá zrelatívňuje význam teoretického
uvažovania o predmete a metódach dejín knižnej kultúry. V teoretickej rovine je niekedy
ťažšie, niekedy ľahšie stanoviť, čo je predmetom disciplíny, aké metódy sa majú použiť a čo
nimi možno dosiahnuť. Aplikovať tieto východiskové postuláty v konkrétnej výskumnej práci
je podstatne ťažšie. Napriek tomu treba tieto dve roviny problému rozvíjať paralelne, treba
sa zamyslieť nad zmyslom jednotlivých čiastkových prác a hľadať možnosti syntézy.
Postupnou, systematickou a tvorivou prácou sa nám nepochybne v budúcnosti podarí
odpovedať na otázku, aká bola spoločenská funkcia knihy v dejinách slovenského národa.
1
Stav a problémy historických knižných fondov na Slovensku. Martin, MS, b. r. s. 1. – rozmnož.
Migoń, K.: Z dziejów nauki o książce wśród innych nauk spolecznych. Wroclaw, Ossolineum 1976.
176 s.
3
Nemirovskij, E. L.: K voprosu o predmete istorii knigi. V: Kniga i kuľtura. Moskva, Nauka 1979, s. 3250.
4
Vanejev, A. N. Razvitije bibliovedčeskoj mysli v SSSR. Moskva, Kniga 1980. 232 s.
5
Zajceva, A. A.: Izučenije istorii ruskoj knigi feodaľnogo perioda v SSSR v 1976-1981 gg. V: Russkije
biblioteki i ich čitateľ. Leningrad, Nauka 1983, s. 36.
6
Najmä S. P. Luppov, N. N. Rozov, B. V. Sapunov, M. V. Kukuškina.
7
Repčák, J.: Niektoré otázky výskumu knižnej kultúry. V: Kniha ´74. Martin, MS 1976, s. 43-53.;
Žibritová, G.: Metodologické problémy výskumu dejín knižnej kultúry. V: Informatika. Zborník
Filozofickej fakulty UK. Roč. 1. 1973. Bratislava, SPN 1974, s. 163-176; Lacko, R.: Výskum dejín
knižnej kultúry na Slovensku. Úvodný projekt. Martin, MS 1976. 34 s. – rozmnož. Niektoré otázky
výskumu knižnej kultúry. B. m, b. r. 18 s. – rozmnož.
8
Barsuk, A. I.: Voprosy obščej teorii knigovedenija. V: Kniga. Issledovanija i materialy 22. Moskva,
Kniga 1971, s. 13.
9
Barenbaum, I. E.: Istorija knigi. 2. vyd. Moskva, Kniga 1984, s. 3.
10
V poľštine termín „czytelnictwo“.
2
11
Martin, H. J.: Etat des recherches concernant l´histoire des bibliothéques en France. IFLA Council
1981. Round Table on Library History, s. 11 – rozmnož.
12
V rokoch 1973 – 79 tu bol publikovaný v troch zväzkoch zborník vedeckých prác „Istorija russkogo
čitatelja.“ Podľa Nemirovskij, E.L.: V voprosu o knigovedčeskich aspektach istorii čitatelja i čtenija. V:
Russkije biblioteki i ich čitateľ. Leningrad, Nauka 1983. s. 47.
13
Furet, F.: Histoire du livre dans la société moderne: recherches, methódes, problematique. Revue
Roumaine d´Histoire, 1970, č. 3, s. 507.
14
Bulletin des Bibliothéques de France, 29, 1984, juill.-août, s. 326-328. Rec.: Book and Society in
History. New York – London, R.R. Bowker 1983.
15
Feather, J.: The History of Books as a Field of Study: A Review Essay. The Journal of Library
History, 17, 1982, č. 4, s. 463-467.
16
Migoń. K.: C. d., s. 65.
17
Abramov, K. I.: Istorija bibliotečnogo dela v SSSR. Učebnik. Moskva, Kniga 1980, s. 7.
18
Abramov, K. I.: C. d., s. 6.
19
Najmä archívne dokumenty potvrdzujú, že vládnuce miesta na jednej strane bránili a znemožnili
vytlačenie niektorých kníh, na druhej strane bránili dovoz určitých titulov. Z týchto dokumentov možno
usudzovať o záujme čitateľov o určité knihy (ak kníhkupec riskoval ich dovoz, predpokladal aj ich
predaj), ale súčasne aj o snahách vládnucich miest zabrániť, alebo aspoň regulovať prenikanie
niektorých ideí. Je to priamo ideálny komplex problémov na skúmanie spoločenskej funkcie knihy.
20
Knigotorgovoe i bobliotečnoje delo v Rossii v 17.- pervoj polovine 19. v. Sbornik naučnych trudov.
Leningrad, Bibl. Akad. nauk SSSR 1981. 158 s.
21
Bližšie Le littéraire et le social. Élements pour une sociologie de la littérature. Paris, Flamarion 1970.
22
Głombiowski, K.: Problemy historii czytelnictva. Wroclaw, Ossolineum 1966. 149 s.
23
Mosendzová – Papánková, M.: Čitateľské pomery na Slovensku v rokoch 1783 – 1848. Liptovský
Sv. Mikuláš, Tranoscius 1944. 87 s.
24
Liba, P.: Čítanie starých otcov. Martin, MS 1970. 420 s.
25
Vzťah jednotlivých čiastkových disciplín a dejín knihy E. L. Nemirovskij (K voprosu o predmete ... V:
Kniga i kuľtura. Moskva, Nauka 1797, s. 49) znázorňuje takto:
Dejiny
bibliografie
Dejiny knižníc
(bibliotečnogo
dela)
Dejiny knižného
obchodu
26
Dejiny
knihy
Dejiny
vydavateľstva
Dejiny
polygrafie
Filkorn, V.: Veda a jej metóda. Filozofia, 26, 1971, č. 6, s. 623.
Migoń, K.: C. d., s. 84.
28
Barenbaum, I. E.: Mesto bibliotekovedenija i bibliografovedenija v systeme knigovedenija. V:
Materialy I. vsesojuznoj naučnoj konferencii po problemam knigovedenija. Obzornaja informacija.
Moskva, Kniga 1971, s. 38-47.
29
Golubeva, O. D.: Nekotoryje voprosy izučenija knigi. V: Materialy I. vsesojuznoj naučnoj konferencii
po problemam knigovedenija. Obzornaja informacija, Moskva, Kniga 1971, s. 78-80.
30
Repčák, J.: C. d., s. 43-53.
27
31
Głombiowski, K.: C. d.
Výrazné prepojenie výskumnej a bibliografickej práce dokumentujú dve rozsiahle časti modernej
maďarskej retrospektívnej bibliografie: Régi magyarországi nyomtatványok. 1473-1600. Budapešť,
Akad. Kiadó 1983. 1983. 856 s.
33
Barenbaum, I. E. – Davydova, T. E.: Istorija knigi. Moskva, Kniga 1971, s. 19-20.
34
Bálent, B.: Periodizácia dejín kníhtlače na Slovensku. Martin, Knihovedné stredisko MS, 1957, 2 s. –
rozmnož.
35
Napríklad Kacpržak, E. I.: Istorija knigi. Moskva, Kniga 1964. 421 s.
36
Barenbaum, E. I.: C. d., s. 8.
32
Download

Plný text