Ústna časť overenia profesijných kompetencií - pohovor v akreditovanom programe:
Uplatnenie osobnostného, sociálneho a morálneho rozvoja vo vyučovacom procese - ISCED 0
Otázka / úloha:
1.
2.
3.
Očakávaná odpoveď:
Popíšte význam a miesto
prierezovej témy OSR
v štátnom vzdelávacom
programe !
V štátnom vzdelávacom programe ISCED 0 sú integrované všetky prierezové témy. Aj prierezová téma OSR sa prelína:
vo všetkých kompetenciách, tematických okruhoch, vzdelávacích oblastiach - perceptuálno-motorickej, sociálnoemocionálnej, kognitívnej; vo vzdelávacích štandardoch. Možno ju realizovať ako integrálnu súčasť naprieč celým
obsahom výchovy a vzdelávania a plánovať aj v rámci profilácie školy v učebných osnovách.
Vymedzte témy vhodné
pre ISCED 0 !
Vhodnými témami pre realizáciu prierezovej témy OSR sú témy zakomponované v tematickom okruhu JA a ĽUDIA.
Zameranie výchovy a vzdelávania na jedinečnosť a individuálny rozvoj osobnosti je jednou z ciest rozvoja dieťaťa, aby
sa cítilo zdravé, šťastné, spokojné a úspešné. Aby sa mohlo učiť pre seba čo najefektívnejším spôsobom, tempom
a takou metódou, ktorou môže získať čo najviac na úrovni svojho maxima. Osobnostný rozvoj a rast dieťaťa
v sociálnych podmienkach sa uskutočňuje aktívnym učením v hrách, životných činnostiach a situáciách, v ktorých na
seba pôsobia a vzájomne sa obohacujú jedinečné osobnosti.
Aké ciele sú obsahom
prierezovej témy
pre ISCED 0?
Osobnostne orientovaná výchova a vzdelávanie pri stanovení cieľov rešpektuje tieto základné princípy:
- jedinečnosť dieťaťa – znamená, že každé dieťa je iné a má zostať iné, aj keď prejde procesom vzdelávania
a výchovy, deti budú mať rovnaké šance vtedy, ak k nim pedagóg bude mať iný prístup podľa úrovne ich rozvoja,
rovnakosť musí byť v dávaní lásky, priestoru na sebavyjadrenie sa, v dohodnutých pravidlách
- sebarozvoj dieťaťa – predpokladá používanie takých postupov, v ktorých si dieťa stavia dosiahnuteľné ciele - je
pri ich dosahovaní činorodé a samostatné, ale vie spolupracovať aj s inými
- celostnosť rozvoja osobnosti – vo výchove a vzdelávaní dať priestor na rovnomerný rozvoj všetkých stránok
osobnosti dieťaťa a nezdôrazňovať jednostranne len niektorú - napr. kognitívnu stránku, vyžaduje využitie
všetkých zdrojov poznania aj aj individuálnu detskú skúsenosť
- priorita personálnej roviny výchovy a vzdelávania – tu sa uplatňuje rozmanitosť vzťahov, do ktorých dieťa
v procese učenia vstupuje, dôležitý je predovšetkým interpersonálny vzťah učiteľky a dieťaťa, ktorý učiteľka
vedome navodzuje tak aby poskytovala dieťaťu priestor pre aktívny sebarozvoj;
4.
5.
Ktoré metódy sú vhodné
pre realizáciu prierezovej
témy v rámci edukačných
aktivít ?
Aké pomôcky by sa dali
využiť pri realizácii
prierezovej témy OSR ?
V rámci prierezovej témy OSR využívame socializáciu a komunikáciu – jej cieľom je naučiť dieťa s druhými, naučiť ho
komunikovať , tvoriť progresívne medziľudské vzťahy:
- tvorba efektívnej skupiny – metóda ktorou ovplyvňujeme postavenie jednotlivcov v skupine (niekedy je vhodné
zasiahnuť a z vodcu urobiť člena skupiny a naopak),
- metóda zmien postojov – má 3 základné zložky: kognitívnu (poznávaciu), afektívnu (citovú), konatívnu (zložka
postoja);
- situačné a inscenačné metódy – predstavujú akoby sociálne situácie - kde sa veľmi dobre aplikuje hranie rolí
s primeraním obsahom – rozprávkové príbehy,
- metódy exemplifikácie – obsahujú problematiku vzorov, príkladov, modelov správania detí (veľmi často vzorom
býva učiteľka – mala by byť optimistická, oporou pre deti, pomáhať každému a neustále, má mať zmysel pre
humor, ...)
- metódy výchovnej komunikácie - táto metóda musí byť vedená s konkrétnym zámerom v súlade s rozvojom
osobnosti dieťaťa, mala by využívať gestá , mimiku, reč tela učiteľky, uvedomiť si, že dieťa v komunikácii objavuje
svet – v rozhovore,
- klíma v skupine a metóda zmeny –klímu v skupine určuje: úprimnosť, empatia, srdečnosť, akceptácia v skupine,
na zmenu klímy v skupine vplývajú: konkrétnosť, iniciatíva, otvorenosť, sebapoznanie
Jednou z vhodných metód je heuristika – ktorá sa používa pri riešení problémov, kde dieťa uplatňuje svoju tvorivosť,
hodnotí problém, zbiera informácie a hľadá spôsoby realizácie; metóda rozvíjania kognitívnych funkcií – je zameraná
na vnímanie, myslenie, pamäť, pozornosť, metóda práce s informačnými fondmi - pri nej je daná postupnosť, deťom
sú prezentované informácie bez udania zdroja – deti vyhľadávajú informácie najskôr spoločne , informácie triedia,
zhromažďujú a používajú – napokon samé vyhľadávajú informácie z rôznych fondov; využívanie metódy hodnotenia –
viesť deti k sebahodnoteniu, ukázať dieťaťu, že mi na ňom záleží, že nie je zhadzované, sú potrebné emocionálne
a citové reakcie – pohladenie, pritúlenie, využívame metódy, ktoré kritizujú negatívny čin a nie osobnosť dieťaťa.
- počítač, interaktívna tabuľa, projektor, IKT, interaktívne CD k daným témam, maňušky, bábkové divadlo, bežne
používané klasické hračky (bábiky, zvieratka – čo možno v hre na danú tému využiť, didaktické hračky, robotická
včielka bee-bot, kútiky – kuchynka, u lekára, remeselnícky a pod., klasická a magnetická tabuľa, kartičky
s obrázkami, drobné predmety – loptičky, plyšové zvieratka, veci dennej potreby, ktoré možno v edukačných
aktivitách v hre zaradiť, výtvarný materiál, ...
- ďalšie podľa určenia skúšaného – jeho skúseností a kreativity
6.
Ktorú literatúru by ste
odporúčali v rámci MZ na
realizáciu prierezovej
témy?
7.
Vysvetlite pojmy / popíšte:
Metodika predprimárneho vzdelávania - Kolektív autorov, 2011
BEDNAŘÍK, A.: Riešenie konfliktov, Bratislava, PDCS 2001, voľne dostupné na www.pdcs.sk
BRATSKÁ, M.: Zisky a straty v záťažových situáciách, Bratislava 2001.
CANGELOSI, James S.: Strategie řizení třídy. Praha, Portál, 2006.
DAHM, U.: Umenie povedať nie. Bratislava 2000.
MIKULÁŠTÍK, M.: Komunikační dovednosti praxi, Praha: Grada, 2003.
HIERHOLD. E.: Rétorika a prezentace, Praha, Grada, 2005.
WILMOT, W. - Hockerová, J.: Interpersonálny konflikt. Bratislava, Ikar, 2004.
VALENTA, J.: Osobnostní a sociální výchova. Kladno, AISIS, 2006.
- EMPATIA - je schopnosť vžiť a vcítiť sa do duševného stavu druhého človeka. Ide o pochopenie jeho vnútorného
stavu tým, že si dokážeme vyvolať podobné pocity vo svojom vnútri. Každý z nás máme túto schopnosť, no nie všetci
v rovnakej miere. To, že dosiahneme emocionálny súzvuk s druhou osobou je iba prvá časť. Druhá časť je
spracovanie, zhodnotenie toho, čo sa vo mne deje. Tým vlastne dokážem pochopiť toho druhého. Základným
kameňom empatie je neverbálna komunikácia, či presnejšie jej citlivé vnímanie a spracovávanie. Keď sa snažíme
vcítiť do druhého, sú to predovšetkým neverbálne signály (pohľad gesto, mimika, atd.), ktoré sú pre nás dôležitejšie
ako slová.
- ASERTIVITA - schopnosť, komunikačná zručnosť, primeraným spôsobom vyjadrovať svoje pocity, názory a potreby
v interakcii s inými ľuďmi. Asertivita rozlišuje správanie asertívne, pasívne a agresívne. Asertivita zahŕňa v sebe
schopnosť komunikovať, súhlasiť, nesúhlasiť, žiadať, ale aj kritizovať bez manipulácie, agresivity alebo pasivity.
Asertívny človek dokáže vyjadriť svoj názor, akceptuje názory druhých, žije slobodne, neobmedzuje slobodu iných.
- PSYCHOHYGIENA - súbor poznatkov, zásad a pravidiel, ktorými sa treba riadiť, aby sme si udržali, rozvíjali
a posilňovali svoje duševné zdravie a duševnú kondíciu. Cieľom duševnej hygieny sú problémy a ťažkosti ľudí a ich
úspešné a efektívne riešenie.
Aké sú najčastejšie duševné problémy ľudí ? Stres, depresia, únava, prepracovanosť, zlé sociálne prostredie,
nevyrovnané osobné vzťahy, časové napätie, zlá životospráva, nekvalitné a konfliktné medziľudské vzťahy a mohli
by sme menovať ďalšie a ďalšie. Cieľom duševnej hygieny je ich poznanie, ich úspešné zvládanie, správne chápanie
vplyvu týchto faktorov a hľadanie správnych postojov na ich riešenie a vyrovnávanie sa s nimi.
- KREATIVITA - je schopnosť, ktorá sa dá rozvíjať. A to aj vtedy, keď si myslíme, že sme beznádejne anti-kreatívni.
Kreativita je proces vnášania vlastných myšlienok a pocitov do nových a originálnych nápadov. Kreativita je o tom,
že do nového diela, nápadu, vynálezu, vložíme kus zo seba - svoje pocity, myšlienky, nápady, svoju osobnosť. Tak,
aby naše dielko bolo nové a odlišné od tých ostatných. Byť kreatívny taktiež znamená veľmi veľa tvoriť.
- MEDZIĽUDSKÉ VZŤAHY - stretávame sa s nimi v každodennom živote. Sú veľmi zložitou oblasťou života, hráme v
nich svoju rolu. V každej z uvedených oblastí sa však uplatňuje iná forma vzťahov. Nie sú to len tie dobré ako láska,
rešpekt, súdržnosť, ale aj tie záporné ako sú mnohokrát nevraživosť, šikana alebo diskriminácia. K medziľudským
vzťahom patrí aj sebavedomie alebo sebadôvera, pretože na ľudí medziľudské vzťahy len nepôsobia ale sami ľudia
tie medziľudské vzťahy tvoria a ovplyvňujú ich. S dobrými vzťahmi v podstate nie je problém, ale nie každý ich
rešpektuje a vytvára v tom správnom smere. Medziľudské vzťahy sa rozvíjajú na rôznych úrovniach, sú závislé od
stupňa spoločenského i osobnostného vedomia ľudí, žijúcich v rôznych sociálnych skupinách. Hlboké vzťahy sú
obohacujúce a krásne, pretože sú vedené a budované ľudským citom. Vzťahy vedené ľudskou vypočítavosťou a
rozumom sú, naopak, povrchné a ubíjajúce.
Vzťahy pomáha vytvárať prostredie, v ktorom žijeme - rodina, škola, aj dosiahnuté vzdelanie, pracovisko, ale
predovšetkým naše záujmy, hodnotová orientácia, duchovná zrelosť, vnútorné naladenie a osobnosť človeka.
- PODSTATA A VÝZNAM MEDZIĽUDSKEJ KOMUNIKÁCIE - vo všeobecnosti sa komunikácia používa na označenie
procesu vzájomného dorozumievania sa, odovzdania a prijímania informácií priamym alebo nepriamym kontaktom.
Význam medziľudskej komunikácie je hlavne v tom, že je komunikácia je základným predpokladom fungovania
medziľudských vzťahov .
- ÚROVNE KOMUNIKÁCIE - Proces komunikácie prechádza úrovňami: úroveň významu, úroveň kódu, úroveň
vnímania, úroveň prenosu. Úrovne komunikácie sa členia do štádií:
- vznik myšlienky, ktorá má pre pôvodcu určitý význam
- kódovanie myšlienky do jazyka, ktorý je zrozumiteľný príjemcovi (gestá, pohyby, symboly)
- vysielanie zakódovanej správy (reč, odoslanie listu)
- prenos prostredníctvom komunikačného kanála
- príjem správy príjemcom
- dekódovanie správy príjemcom
- pochopenie myšlienky vo význame, ktorý jej prisudzuje príjemca
- DRUHY KOMUNIKÁCIE
- (verbálna, neverbálna) - Komunikáciu chápeme ako výmenu informácií, ktorá v sebe zahŕňa výmenu myšlienok,
názorov, postojov, emócií, pocitov a pod. Najprirodzenejšími a najviac používanými výrazovými prostriedkami u ľudí
sú jazykové prostriedky. Aj keď jazyk nie je jediným dorozumievacím prostriedkom, predsa pri svojom bohatom
rozsahu umožňuje tvorenie, komunikáciu neobmedzeného množstva výpovedných konštrukcií na rečovú
komunikáciu. Ak s niekým komunikujeme, neodovzdávame mu len správy, ale chceme ho súčasne určitým smerom
orientovať, získať ho pre niečo, alebo ho od niečoho odkloniť. Pri hovorení, ak nechceme, aby vznikali problémy
z nepochopenia, treba sa jasne priznať k tomu, čo vlastne naozaj chceme povedať. V opačnom prípade sa ten druhý
utápa v hádankách.
- Neverbálna komunikácia zahŕňa všetky prejavy komunikácie, ktoré sú neslovné (neverbálne). Ide o mimiku a gestá
- zahŕňa to, čo signalizujeme bez slov alebo spolu so slovami ako sprievod ku slovnej komunikácií. Na rozdiel od reči
prebieha na inej báze. Podáva informácie o emóciách, pocitoch a vyjadruje čo si subjekt (osoba) myslí. Je závislá na
mieste žitia jedinca a väčšina prejavov je kultúrne podmienená. V procese komunikácie sa neverbálnej komunikácií
nemôžeme vyhnúť, môžeme ju len potlačiť.
Neverbálne prejavy sa delia do skupín: - mimika - výrazy tváre
- haptika - dotyky
- proxemika - vzdialenosť medzi dvoma ľuďmi
- posturológia - držanie rúk, postoj tela
- gestika - štandardné pohyby, napr. kývanie hlavy
- kinezika - oznamovanie informácií pohybom
- očný kontakt
- chronemika - časové hľadisko komunikácie
- paralingvistika - fonetické zvuky, ktoré sa vyskytujú v akustickej reči
- grafológia - skúmanie rukopisu
- olfaktorika - čuchové vnemy
18. Vysvetlite pojmy / popíšte:
- ZVLÁDANIE STRESU
- stres je odpoveď organizmu na akúkoľvek nadmernú záťaž (príjemnú aj nepríjemnú), ktorá sa naň kladie. Keď sa
človek ocitne v strese, celý organizmus sa nasmeruje, aby sa so stresom nejako vyrovnal a prispôsobil sa mu. Stres
vyvoláva v organizme poplach, zmobilizuje všetky sily na zvládnutie záťaže. Tým výrazne odčerpáva zásoby
životnej energie, čo nás môže veľmi oslabiť a spôsobiť výrazné až nezvratné negatívne zmeny v našom telesnom,
citovom, duševnom a sociálnom fungovaní.
Dlhodobý nezvládnutý stres môže mať fyzické, emocionálne, duchovné a sociálne následky. Zvyčajne sú
zmiešané, keďže stres postihuje celého človeka. Ovplyvňuje schopnosť vnímania a riešenia problémov, vplýva na
medziľudské vzťahy, na pracovný výkon, v duchovnej oblasti môže zmeniť názory človeka na život, ovplyvňuje
citové prežívanie, vplýva na vznik telesných a duševných porúch a ochorení: riziko infarktu, porážky, choroby
tráviaceho ústrojenstva (žalúdočné vredy), poškodenie nervového systému, oslabenie imunitnej sféry – znižuje
sa odolnosť voči chorobám, zvyšuje sa riziko vzniku rakovinových ochorení, môže byť príčinou psychických
porúch - depresie a pod.
- Typické príznaky stresu: utrápenosť záchvaty paniky, únava, netrpezlivosť, hnev, slabá koncentrácia, zlý
spánok, neschopnosť vypnúť, pocit zbytočnosti, očakávanie toho najhoršieho, pocit beznádeje, plačlivosť,
podráždenosť, nadmerné pitie
Ako teda zdravo zvládnuť stres ? Podstatná je kontrola - dosiahnuť určitý stupeň kontroly. Ak je problém
riešiteľný, a je v našich silách ho zmeniť, treba to urobiť. Ak sa problém vyriešiť nedá, nie je v našich silách ho
riešiť, zmeniť vonkajšie okolnosti, ktoré ho vyvolávajú, treba zmeniť svoj postoj - urobiť vedomé rozhodnutie s
problémom žiť, prijať skutočnosť, že situáciu je nemožné zmeniť.
Treba si vytvoriť plán možných stratégií zdravého vyrovnávania sa s neriešiteľným problémom, ktoré nám
pomôžu vyrovnať sa so záťažovou situáciou tak, aby nás nepohltila alebo celkom nezničila, ktoré nám pomôžu
odviesť pozornosť od aktuálneho problému, pomôžu „zmeniť myšlienky“: stretnutia s priateľmi, pravidelná fyzická
aktivita – športové aktivity alebo fyzická práca, zmena záťažového prostredia – oddych na dovolenke, fyzická
vzdialenosť, časová prestávka, emocionálne odpútanie sa na určitý čas ...
Rady, ktoré pomôžu lepšie zvládať stres (PaedDr. Vanda Krasuľová odporúča):
· Dopad stresu na náš život nie je až tak určený tým, čo sa nám stalo, ale skôr tým ako na to reagujeme. Zastavme
sa na chvíľu, pozorujme svoje reakcie na rôzne situácie a zistíme, či zvyšujú alebo znižujú stres v našom živote.
Skúsme sa zamyslieť, či naše reakcie na stres nie sú neprimerané. Niektoré reakcie na stres nielenže celú
situáciu zhoršujú, ale môžu byť príznakom hlbších problémov. Ak reagujeme na stres konzumáciou alkoholu či
drog, fajčením, prejedaním sa, záchvatmi hnevu, sebaľútosťou, pocitom bezmocnosti či izoláciou vážne
poškodzujeme svoje zdravie.
· Nerobme katastrofu z každého „nárazu“ na svojej životnej ceste a nepredvídajme stále len to najhoršie.
Neparalyzujme sami seba preháňaním svojho strachu z neznámeho. Ľudia s optimistickým postojom k životu
znášajú stres ľahšie ako pesimisti.
· Názor, že život môže byť dokonalý a bez stresu nás iba vystavuje ešte väčšiemu stresu, ak nie je život podľa
našich predstáv. Treba brať život taký, aký je. Teda prijať skutočnosť, že život to nie sú len radostné, šťastné a
bezstarostné chvíle, ale aj starosti a opakované riešenie problémových situácií a niekedy aj znášanie bolesti.
Neexistuje len patológia stresu, ale aj patológia uľahčenia. Dnes už neplatí za každú cenu odstrániť napätie.
Človek potrebuje v istej zdravej miere napätie. Do istej miery aj nuda, nič nerobenie je stresujúce.
· Svojmu stresu uľahčíme, ak požiadame o radu, pomoc našich blízkych alebo príslušného odborníka (lekára,
psychológa, kňaza). Niektorí ľudia veria, že zvládnu problémy bez cudzej pomoci. Ak je však stres, ktorý
pociťujeme príliš silný alebo trvá príliš dlho, nie sme schopní ho zvládnuť sami. Ak vieme, čo od druhých
potrebujeme, a máme odvahu ich o to požiadať, tak to urobme a uľahčíme tak svojmu stresu.
· Keď pociťujeme stres, pýtajme sa sami seba: Ako sa môžem práve teraz uvoľniť, odreagovať? Je dobré poznať
techniky, ktoré uvoľňujú stres ako napríklad zhlboka dýchať (z hĺbky brušnej dutiny sa pomaly nadýchnuť potom
pomaly vydychovať a uvoľniť napätie a strach); urobiť si malú prestávku; vyložiť si nohy a počúvať hudbu;
vychutnať si šálku čaju; na chvíľu sa prejsť; byť s ľuďmi, ktorý vnášajú do nášho života smiech... A potom ich tiež
aj zrealizovať !
Stres nie je duševná choroba, je to najčastejší zdravotný problém súvisiaci s duševnou stránkou človeka.
Nedokážete vypnúť, a to ani vtedy, keď to chcete. Uvedomujete si, že si tieto problémy príliš pripúšťate. Inak
povedané, situáciu vnímate, viete, že by ste taký nemali byť. Každý z nás vie, čo je to stres. Na každého z nás občas
doľahne smútok. Všetci občas bývame napätí. Čiže stres je normálnou súčasťou každodenného života.
Stres nevyvoláva duševnú chorobu - keďže stres často veľmi negatívne vplýva na náš organizmus, mylne ho
považujeme za telesné ochorenie. No všetky zmeny v našom tele sú len normálne reakcie na stres. Nevyvolávajú
ho. To, že naše telo takýmto spôsobom reaguje, je dôkazom toho, že funguje tak, ako by malo.
- SOCIÁLNO - PATOLOGICKÉ JAVY:
- Mobbing - (šikana) sú opakované verbálne, fyzické alebo psychické nátlaky a útoky zamerané proti niektorému
jednotlivcovi. Ich podstatou je vôľa ublížiť, ponížiť, zničiť. Preto sa mobujúce útoky sústreďujú na zničenie dobrej
povesti danej osoby (väčšinou poza chrbát), sabotovanie jej práce či znepríjemnenie pracovných podmienok do
tej miery, aby sabotovaný nedokázal odviesť dobrú robotu. Všetko toto sa deje psychickou terorizáciou. Pri
mobbingu sa teda stretávame so štyrmi aktérmi: je tu mobér, jednotlivec alebo skupina zapríčiňujúca psychický
teror, je tu obeť teroru, sú tu pozorovatelia, ktorí mobbing vidia, ale doňho nezasahujú a tým ho vlastne
podporujú, a je tu manažér, od ktorého sa očakáva, že situáciu nejako dostane pod kontrolu. Medzi aktivity
mobbingu, z ktorých sa môže vyskytovať jedna alebo viaceré, sa dajú zaradiť nasledovné: kričanie, zazeranie,
nadávanie, zmeny temperamentu, zadržiavanie informácií a zdrojov, verejne ponižovanie, odmietnutie prideliť
prácu, odstránenie zodpovednosti, neprimerane pracovné požiadavky, fyzická agresivita a pod.
- Bossing - je systematické šikanovanie zo strany nadriadených, ide o zneužívanie vzťahu medzi nadriadeným a
podriadeným. Niekedy sa za bossing považuje nielen samotné negatívne správanie voči podriadenému, ale aj
jeho tiché schvaľovanie či akceptácia nadriadeným. Zneužívanie podriadených môže prameniť tak z
nevedomosti, ako aj z nedostatku sociálnych zručností potrebných na schopnosť viesť ľudí. V mnohých prípadoch
môže byť príčinou bossingu problém s duševným zdravím alebo osobnosťou vedúceho pracovníka. Atmosféra na
pracovisku je veľmi úzko spätá so spôsobom riadenia. Priamy vplyv na vznik bossingu má poruchová komunikácia
i zlá organizácia práce, celkovo najdôležitejším faktorom je však orientácia na vzťahy medzi ľuďmi a im venovaná
pozornosť.
- Gambling - či patologické hráčstvo je zaradené a definované v medzinárodnej klasifikácii psychických porúch.
Jedná sa o poruchu, kedy sa u dotyčného vyskytujú časté opakované epizódy hráčstva, a hlavným motívom nie je
výhra ale samotná hra. Tým je aj definovaný rozdiel od hráčov hazardných, ktorý dokážu ovládať samých seba,
majú hranice, zatiaľ čo patologický hráč sa nechá hrou úplne pohltiť, obmedzuje a ohrozuje to jeho sociálny,
pracovný aj rodinný život.
Pri splnení piatich z desiatich uvedených kritérií je možné hovoriť o patologickom hráčstve ako duševnej poruche.
Splnenie jediného z nich však už musí byť vážnym varovaním.
1) Zaujatosť hraním alebo aktivitami súvisiacimi s hrou (predstavy, snívanie o situácii hrania, rozmýšľanie o
možnostiach zisku a podobne).
2) Potreba zvyšovať stávky na dosiahnutie pocitu príjemného napätia a vzrušenia.
3) Opakované neúspešné pokusy nevedieť kontrolovať alebo nevedieť zastaviť hranie.
4) Prítomnosť nepokoja a podráždenosti pri prerušení alebo zastavení hrania.
5) Hranie ako spôsob odpútania sa, odreagovania sa od problémov alebo odstránenia či zmiernenia mrzutej
podráždenej nálady.
6) Opakovaný návrat do herne druhý deň po prehre s cieľom vyhrať peniaze späť, vyrovnať straty.
7) Klamstvá rodine, terapeutom alebo iným osobám zainteresovaným do problému s hraním.
8) Nelegálne aktivity v súvislosti so získavaním peňazí na hru.
9) Strata zodpovedajúcich sociálnych, pracovných a rodinných kontaktov, práce a kariéry v dôsledku hrania.
10) Prenášanie zodpovednosti za vyrovnávanie dlžôb, vzniknutých v dôsledku hrania, na iných.
- Kyberšikana - je jedným z najčastejších negatívnych javov na internete. Nie je to niečo nové, s rozšírením
moderných technológií sa aj výrazná časť šikanovania presunula do virtuálneho prostredia s využitím rôznych
služieb a nástrojov ako sú e-mail, IM (instant messeneger - napr. Skype, ICQ), čet, diskusné fóra, sociálne siete,
stránky na zverejňovanie fotografií a videí, blogy, SMS správy, telefonáty.
Kybernetické prenasledovanie (online prenasledovanie, cyberstalking) - neustále sledovanie niekoho vo
virtuálnom prostredí, často spojené s obťažovaním, vyhrážaním a zastrašovaním. Pre agresorov je ľahšie
ubližovať niekomu, komu sa nemusia pozerať priamo do očí, menej vnímajú emócie a zranenie obete, menej si
uvedomujú závažnosť svojho konania a zodpovednosť zaň. Takéto šikanovanie im môže pripadať iba ako druh
neškodnej zábavy. Agresora anonymita chráni pred odhalením. Pre obeť je virtuálne šikanovanie ešte závažnejšie
– nemôže pred ním uniknúť nikam, ani do bezpečia domova. Ak používa mobilný telefón alebo internet, agresori
sa k nej dostanú v ktorúkoľvek dobu a na ktoromkoľvek mieste.
- Phishing - je činnosť, pri ktorej sa podvodník snaží vylákať od používateľov rôzne heslá, napr. k bankovému účtu.
Väčšinou prebieha tak, že sa založí webstránka, ktorá vyzerá ako presná kópia už existujúcej dôveryhodnej
stránky, alebo ponúka nejaké výhody po prihlásení cez ich webstránku. Meno a heslo zadané do phishingovej
stránky, sa odošlú podvodníkovi, ktorý ich môže zneužiť. Phishing môže prebiehať aj tak, že sa rozposielajú emaily, ktoré oznamujú používateľom zmenu účtu alebo jeho obnovenie a tak lákajú heslá. Phishingové stránky
ponúkajú rôzne „skvelé“ služby (napr. vzácne predmety do MMORPG hier, download hier zdarma po registrácii a
pod.). Phisher vás kontaktuje ako člen Support teamu, admin a pod., a chce od vás údaje (heslá, čísla účtov), pre
overenie. Samozrejme, nikdy žiaden skutočný člen support teamu nekontaktoval zákazníka týmto spôsobom.
Stránky sa bránia proti phishingu tak, že dávajú oznámenia, alebo posielajú e-maily o tom, že vás nikdy nebudú
kontaktovať. Ľudia, ktorí využívajú phishing sa nazývajú phisheri (Phisher). Najlepšia ochrana proti phishingu je
nedôverovať stránkam a e-mailom, ktoré chcú vylákať citlivé údaje, hlavne heslá. Zároveň sa odporúča použiť
rôzne prihlasovacie údaje. Na rozpoznávanie a blokovanie škodlivého softvéru sa odporúča bezplatný balík
Google Pack, ktorého súčasťou je webový prehliadač Mozilla Firefox, antivírusový softvér a antispyware. Ďalšia
pomoc je k dispozícii v Centre pomoci Vyhľadávania na webe.
- DOMÁCE NÁSILIE je zneužívanie sily páchanej najmä (ale nielen) mužom na žene, ktorí žijú v spoločnom vzťahu,
ale aj po ich rozchode. Domáce násilie zahŕňa celý rad foriem vrátane fyzického a sexuálneho násilia,
psychického násilia (vyhrážania a zastrašovania), emocionálneho a sociálneho zneužívania a ekonomického
násilia (obmedzovanie prístupu k spoločným financiám, strádania hladom či iným nedostatkom).
Domáce násilie je sociálnym fenoménom rozšíreným po celom svete. Násilie možno nájsť v ktorejkoľvek
domácnosti a kdekoľvek na svete. Obete domáceho násilia môžu byť ženského alebo mužského pohlavia, mladé
alebo staré, bohaté alebo chudobné, sociálne privilegované alebo naopak, politicky vplyvné alebo bez akejkoľvek
politickej moci.
Faktory pôsobiace na vznik domáceho násilia - nie sú známe všetky faktory pôsobiace na vznik domáceho
násilia, je mnoho teórií snažiacich sa o vysvetlenie existencie a výskytu domáceho násilia (najčastejšie uvádzané:
užívanie alkoholu a drog, duševná choroba, stres, frustrácia, zaostalosť, obete a násilie v rodinnej histórii).
Sociálna, politická a ekonomická závislosť žien na mužoch často poskytuje priestor pre páchanie násilia na ženách
mužmi.
Pôvod násilia je možné lokalizovať v sociálnej štruktúre a komplexnom systéme hodnôt, tradícií, zvykov a povier
týkajúcich sa rodovej nerovnosti. Obeťami násilia sú najčastejšie ženy a páchateľmi muži. Násilie voči ženám je
následkom všeobecne rozšírenej viery, udržovanej vo väčšine kultúr, že muži sú nadradení ženám a že ženy,
ktoré s nimi žijú, sú ich majetkom, s ktorým môžu muži zaobchádzať podľa vlastných predstáv.
Domáce násilie je vnímané ako problém, ktorý si vyžaduje právne riešenie (pri eliminácii) domáceho násilia.
Všeobecne sa násilie stotožňuje najmä s fyzickým násilím. Násilím je však každá forma ubližovania, prejavu
nadvlády, zneužívania moci, vyhrážania, fyzického, sexuálneho a psychického nátlaku. Inými slovami - domáce
násilie môže mať rôzne formy – najčastejšie sú:
- fyzické týranie ( napr. škrtenie, bitie päsťami, kopanie, fackovanie, mlátenie o stenu, vyhrážanie zbraňou,
dusenie, popálenie, vláčenie za vlasy)
- slovné útoky,
- psychické týranie (napr. znevažovanie a ponižovanie ženinej osobnosti, jej zosmiešňovanie, nečakané
"kontrolné" návštevy či telefonáty, prenasledovanie, vzbudzovanie strachu, nezmyselné príkazy, psychohry),
- sociálne týranie (izolácia od okolia),
- sexuálne zneužívanie (znásilnenie, nútenie k nechceným sexuálnym praktikám)
- ekonomická kontrola (napr. obmedzený prístup k peniazom, neposkytovanie peňazí na chod domácnosti, ale
aj zákaz chodiť do práce)
- nátlak (napr. ohrozovanie fyzickým násilím, zastrašovanie rôznymi spôsobmi, rozkazovanie, čo má žena urobiť,
nečestné ovplyvňovanie detí, odopieranie spánku a potravy, vyhrážanie samovraždou alebo inou formou
sebadeštruktívneho chovania, pokiaľ žena neučiní to, čo si partner praje).
- všetky formy domáceho násilia majú jediný cieľ: získať a udržať si kontrolu nad obeťou.
Násilník môže pochádzať z akékoľvek skupiny obyvateľov (z akékoľvek socioekonomickej, etnickej, rasovej,
vzdelanostnej či náboženskej skupiny).
Najčastejšou príčinou býva povahové založenie partnera. Jeho potreba dominancie, kontroly nad niekým a potreba
moci. Násilného partnera charakterizuje snaha neustále kontrolovať, vychovávať a obmedzovať svoju partnerku.
Násilník považuje násilie za vhodný a správny spôsob riešenia konfliktov v partnerstve. Spôsobené násilie však
zľahčuje, ospravedlňuje či popiera a väčšinou nachádza veľa zdôvodnení (násilie zvádza na alkohol, provokácie
partnerky, zlé detstvo, stres apod.).
Agresor býva extrémne žiarlivý a majetnícky, a preto väčšinou ťažko nesie odchod partnerky. Urobí čokoľvek, aby ju
získal späť (sľuby, darčeky, vyhrážky, fyzické útoky, ovplyvňovanie okolia, únos dieťaťa a pod.).
Pre typického páchateľa domáceho násilia je charakteristický dvojaký vzorec správania - navonok pristupuje k
partnerke pozorne a milo a i na okolie pôsobí serióznym dojmem, v súkromí k nej však býva bezohľadný a
násilnícky. Rada Európy ho v roku 1986 definovala takto: "Násilné chovanie v rodine zahŕňa akýkoľvek čin alebo
opomenutie, spáchané v rámci rodiny niektorým z jej členov, ktoré podkopávajú život, telesnú alebo duševnú
integritu alebo slobodu iného člena rovnakej rodiny, alebo vážne poškodzujú rozvoj jeho osobnosti".
Podľa empirických výskumov postihuje domáce násilie asi 10% partnerských vzťahov, niektoré výskumné správy
však uvádzajú podstatne vyšší výskyt.
- VANDALIZMUS alebo vandalstvo je svojvoľné poškodzovanie a ničenie verejného alebo súkromného majetku a
podobných statkov, väčšinou kvôli vlastnému potešeniu alebo sebarealizácii. Pre takýto čin väčšinou chýba
nejaký jasný motív. Kaziteľský, surový až barbarský prístup k veciam a hodnotám sa najčastejšie prejavuje
ničením predmetov, parkov, telefónnych búdiek, budov členmi malých skupín, bánd alebo gangov, sú zvyčajne
mladistvého veku a takýmto spôsobom sa zabávajú, konajú len pre vlastné potešenie či pre potrebu odreagovať
sa alebo proti niečomu protestujú. Často k nemu dochádza pod vplyvom alkoholu alebo drog.
Priraďuje sa sem aj kreslenie grafitov na nepovolených verejných plochách a dopravných prostriedkoch a pod.
Ďalej demolovanie verejných objektov či mestského mobiliáru (napr. lavičiek, telefón. automatov, rozbíjanie
zastávok či výkladov, ničenie sôch, náhrobkov, apod.), poškodzovanie súkromného majetku (zvončekov,
poštových schránok, okien, a pod.). Formou vandalizmu môže byť i úmyselné narúšanie nočného pokoja, resp.
akékoľvek hlučné, agresívne správanie sa na verejnosti.
Vandalizmus v školskom poriadku. Aj náš školský poriadok rieši vandalizmus. Ani v škole sa veci totiž neničia! Našou
povinnosťou je správať sa ohľaduplne k školskému majetku, učebným pomôckam, to znamená, že sa nepíše po
laviciach (také dačo, ako „ak sa nudíš, urob čiarku “ alebo „I love you “ na lavicu nepatrí), neničí sa vybavenie tried (z
dverí sa nerobí boxovacie vrece) a nerealizujú sa ani ďalšie šialené nápady (hádzať ovocie po stenách v triede), ktoré
vám v hlave víria! Nezabúdajte, že tieto, na prvý pohľad normálne zábavky má žiak, resp. jeho zákonný zástupca, za
povinnosť uhradiť a ty ešte ako bonus získaš pokarhanie či zníženú známku zo správania.
Dnes sa vandalizmus skrýva za všeličím, napr. aj za športom - nešportové správanie. Vo futbale, kde fanúšikovia
podpaľujú a ničia sedadlá na štadióne, ale aj u hráčov, napr. v basketbale, keď hráči nezniesli prehru a rozkopali dvere
na svojej šatni v športovej hale. Vo veľkých európskych mestách sa postupne objavujúcich nové fenomény
(organizovaný zločin, mládežnícke bandy, pouličný vandalizmus, násilie v športe, výtržníctvo v školách, násilie voči
rodičom, xenofóbia a extrémistické skupiny, súvislosť medzi novými formami kriminality a migráciou, drogová
závislosť, atď.). Niektoré krajiny boli nútené sprísniť justíciu mladistvých, zvýšiť maximálne sankcie, zaviesť rôzne formy
umiestnenia do nápravných zariadení a dokonca brať na zodpovednosť rodičov maloletého páchateľa.
- HODNOTA je priorita, ktorá je hnacím motorom celého ľudského snaženia. Hodnotová orientácia alebo životný
štýl odzrkadľujú v sebe to, aké hodnoty človek v živote vyznáva a kými sa riadi. Zároveň, to je najdôležitejšie - ako
si tieto hodnoty človek usporadúva do istej hodnotovej hierarchie (rebríčka), t.j. podľa ich nadradenosti,
podradenosti; niekedy hovoríme o prioritách (o tom, čo je najdôležitejšie, čomu pripisujeme najväčšiu hodnotu).
To, ako vyzerá táto hodnotová hierarchia a ako korešponduje (je v zhode alebo protirečí) so stupnicou hodnôt
príznačnou pre spoločenské skupiny, v ktorých jedinec žije, výrazne ovplyvňuje jeho spoločenské zatriedenie a
osobné problémy. Každý človek má úplne iný hodnotový rebríček, ktorý sa ešte počas života mení. Preto ľudia
konajú odlišne. Hlavným obsahom hodnotovej orientácie sú svetonázorové, najmä filozofické, politické a
morálne presvedčenia človeka, jeho stabilná a hlboká oddanosť určitým mravným zásadám. Preto sa v každej
spoločnosti stáva hodnotová orientácia osobnosti predmetom výchovy, zameraného pôsobenia na jedinca.
Hodnotová orientácia pôsobí práve tak na úrovni vedomia, ako aj nevedome. V inej literatúre sa hovorí o
hodnotách v širokej súvislosti dynamiky psychiky a následne motivácie správania. Hodnoty sa radia pod postoje a
pod potreby.
- POSTOJE sú odvodenými motivačnými predpokladmi reagovať určitým spôsobom (s určitou intenzitou a v
určitom smere) na určité, motivačne závažné podnety. Táto reakcia závisí od významu, ktorý ten-ktorý podnet
nadobudol v dôsledku s ním spojenej skúsenosti. Postoje sa vyznačujú istou stálosťou, sú odolnejšie voči
vonkajším vplyvom. Môžu byť celkom elementárne, t.j. týkajú sa jednotlivých objektov, ktoré samy osebe majú
malý význam (napr. postoj ku knihe, ktorú práve čítam, k názorom spolužiaka na nejakú skupinu či speváka).
Inokedy sú obecnejšie, zahŕňajú v sebe celý rad rozličných motívov, napr. postoj k rodine, k niektorému
predmetu v škole, k postihnutým jedincom a pod. Hodnotové orientácie. Najobecnejšie postoje, ktoré určujú
celý životný štýl človeka. V živote jedinca i spoločnosti predstavujú „normy správneho života“, a práve v nich sa
najvýraznejšie uplatňuje nielen účelové (napr. čo sa mi páči, čo mi dobre padne), ale aj mravné hodnotenie v
rozmere dobra a zla. Vytvárajú podklady pre životný štýl, t.j. akýsi globálny postoj jedinca k vonkajšiemu svetu a
k životu v celej jeho plnosti. Sú akoby odpoveďou na otázku „ako žiť?“, sú tým, čo je na každom človeku
jedinečné a neopakovateľné, čo ho odlišuje od všetkých ostatných.
- Hodnotová orientácia alebo životný štýl odzrkadľujú v sebe to, aké hodnoty človek v živote vyznáva a kými sa
riadi. Zároveň však - a to je najdôležitejšie - ako si tieto hodnoty usporadúva do istej hodnotovej hierarchie
(rebríčka), t.j. podľa ich nadradenosti, podradenosti; niekedy hovoríme o prioritách (o tom, čo je najdôležitejšie,
čomu pripisujeme najväčšiu hodnotu). To, ako vyzerá táto hodnotová hierarchia a ako korešponduje (je v zhode
alebo protirečí) so stupnicou hodnôt príznačnou pre spoločenské skupiny, v ktorých jedinec žije, výrazne
ovplyvňuje jeho spoločenské zatriedenie a osobné problémy.
- RIEŠENIE PROBLÉMOV a proces riešenia problémov
Problém - ako pojem sa spája s ťažkými teoretickými úlohami. Pri riešení problému si človek vytvára a overuje
hypotézy, t.j. overuje si nové vzťahy. Pri riešení problému môže človek postupovať tvorivo alebo stereotypne.
Obvykle sa uvádzajú tri spôsoby riešenia problému:
1.) riešenie pokusom a omylom, t.j. relatívne náhodný, nezodpovedný a niekedy aj neužitočný postup;
2.) riešenie postrehom, t.j. kognitívnou reorganizáciou situácie spojenou s emocionálnou vzrušivosťou;
3.) riešenie postupnou analýzou pri plánovitom, na cieľ zameranom hľadaní.
Pri procese tvorivého riešenia problému - globálne štyri fázy (J. Linhart (1973, s. 322)) :
a) zistenie problému,
b) formulácia problému a utvorenie modelu problémovej situácie,
c) procedúry, ktoré sprevádzajú riešenie,
d) verifikáciu účelnosti a správnosti zvolenej metódy.
Pri tvorení úloh, pri vyjadrení a sformulovaní nových problémov sa stretávame s myšlienkovou činnosťou. - predsa
najefektívnejšie formovanie myslenia prebieha práve v procese riešenia problémov, úloh:
1.) hľadanie podmienok a prostriedkov potrebných na dosiahnutie výsledku; žiak využíva svoje
predchádzajúce vedomosti a spôsoby riešenia; analyzuje podmienky úkonu potrebné na riešenie
problému; ak tieto žiak tieto podmienky nenájde, nemá ich, problém nevie vyriešiť a preto prechádza do
druhej etapy
2.) vznik problémovej situácie; žiak hľadá neznáme, ktoré sa prv naučil, ale ktoré predtým nesúviseli s riešením
daného problému; odhaľuje nový princíp úkonu; táto etapa sa zvykne nazývať aj etapou vzniku hypotézy
3.) realizácia nájdeného princípu; závisí od typu problému, ktorý má žiak riešiť
4.) záverečná etapa procesu riešenia problému, ktorého podstata spočíva v prebierke správnosti nájdeného
riešenia; takýmto prípadom môže byť pokus zhodnotiť pravdivosť dosiahnutého výsledku
- KONFLIKT – znamená zrážku, narazenie na prekážku+ inak – vyjadrenie osobných vnútorných rozporov, tiež
vyjadrenie nedorozumení, stretov či nezhôd v medziľudských vzťahoch. Nastáva vtedy, keď si jedna alebo viaceré
strany uvedomia nárok na tú istú vec, alebo si uvedomia, že majú iný názor na situáciu, o ktorej diskutujú alebo sú
do nej vtiahnutí. Väčšinou sú pojmy konflikt a spor zamieňané ako synonymá. Iné definície považujú spor ako
začiatok konfliktu alebo „normálny, bežný konflikt” a za samotným slovom konflikt si už prevažne predstavujú len
jeho deštruktívnu podobu - hádku, krik, bitku, vojnu ...
Základné princípy konfliktov
1.) Konflikt medzi ľuďmi je nevyhnutný, a prirodzený, je súčasťou nášho života a je normálne, že sa s nimi
v bežnom kontakte s ostatnými ľuďmi stretávame. Keďže každý človek má v rozličných časoch odlišné
potreby vychádzajúce z jeho osobnosti a situácie, v ktorej sa nachádza, je nevyhnutné, že v priebehu svojho
života (je to väčšinou dennodenne) narazí na iného človeka alebo ľudí, ktorí majú iné potreby a záujmy,
ktoré sú s jeho záujmami v konflikte.
2.) Konflikt môže mať pre zúčastnené strany konštruktívny (pozitívny) alebo deštruktívny (negatívny) priebeh.
Konflikt záujmov a potrieb strán prerastie do diskusie, ktorá môže mať konštruktívny priebeh – strany
vyjednávajú a hľadajú riešenia, alebo deštruktívny priebeh – strany sa obviňujú, útočia na seba, používajú
násilie, odmietajú hľadať riešenia.
3.) Faktory ovplyvňujúce priebeh konfliktu sú:
- povahové vlastnosti zúčastnených strán a ich hodnotové systémy, ich predchádzajúci vzťah (intímny,
4.)
5.)
6.)
7.)
8.)
9.)
neosobný, dlhodobý, krátkodobý)
- typ problému, o ktorý ide
- sociálne prostredie, v ktorom konflikt prebieha (v krčme, na úrade, v hoteli ... )
- prítomnosť zainteresovaných divákov - či aktérov konfliktu niekto vidí, ako sa správajú a hodnotia ich
- osobná stratégia oboch strán - či sú skôr ústupčiví alebo agresívni
- dôsledky riešenia - lákavá odmena alebo obávaný trest
- strach z rizika - otázky dôvery voči druhému, strach zo zlyhania a prehry,
- komunikácia medzi oboma stranami - či existuje a aká je jej forma,
Konflikt plní vo vzťahu veľa pozitívnych funkcií. Napr. je zdrojom zmien, zabraňuje stagnácii, stimuluje
záujem, podnecuje riešenie problémov, overuje a prehodnocuje vzťahy, upravuje sociálny systém, uvoľňuje
napätie, atď.
Konflikt nie je súťaž kto z koho. Naša kultúra má tendenciu vnímať konflikty ako súťaž. Iba malé percento
konfliktov je skutočným súťažením, kde musí byť porazený a víťaz. Väčšina ostatných konfliktov sa môže
úspešne vyriešiť maximálnym spoločným ziskom pre zúčastnené strany a dá sa k tomu dopracovať
spoluprácou a hľadaním spoločných riešení.
Konflikt má realistické, objektívne prvky – obsah, a má aj subjektívne prvky – emócie, ktoré zúčastnené
strany prežívajú. Strach, frustrácia, agresivita a intenzívne prežívanie posilňujú subjektívnu zložku konfliktu a
komplikujú vyriešenie realistického, objektívneho obsahu konfliktu. Naším cieľom je naučiť sa zručnosti, ako
narábať s emóciami v konflikte a tak pomôcť pri riešení sporu stranám, aby sa vedeli venovať aj obsahovej
stránke konfliktu.
Čím sú vzťahy medzi konfliktnými stranami užšie, tým sa môže stať konflikt intenzívnejším. Blízky vzťah
posilňuje emocionálnu zložku konfliktu, a tým sťažuje jeho racionálne riešenie. Pri riešení konfliktu strán s
blízkym a dlhodobým vzťahom sa nevyhnutne musíme zaoberať aj emocionálnou a vzťahovou stránkou
konfliktu, čo pri krátkodobom, povrchnom alebo obchodnom vzťahu nie je často vôbec potrebné.
Neprítomnosť otvoreného konfliktu nie je dobrým ukazovateľom sily a stability vzťahu. V dobrom vzťahu sa
objavujú konflikty a dobrým ukazovateľom vzťahu je, ak strany vedia, ako ich riešiť.
Konflikt riešený silou alebo autoritatívne z pozície moci, ktorá nerešpektuje záujmy druhej strany, prežíva
naďalej v zmenených formách konfliktu, alebo sa obnoví, keď sila prestane pôsobiť. Konflikty riešené z
pozície sily podstatu konfliktu nevyriešia. Len ukončia konflikt v prospech jednej strany. Tým pádom konflikt
pokračuje a potlačená strana čaká na príležitosť, keď sa pomer síl zmení, aby mohla dosiahnuť to, po čom
túžila. Zároveň sa zvyšuje pravdepodobnosť, že použije rovnaké silové prostriedky proti strane, ktorá ju
predtým premohla.
10.) V záujme vyriešenia konfliktu „s maximálnym spoločným ziskom” obe strany musia veriť, že druhá strana
sleduje záujem oboch alebo aspoň to, že nechce brániť uspokojeniu jej záujmov. Kooperatívne riešenie
konfliktu vyžaduje vzájomnú dôveru, sebavedomie a také správanie strán, ktoré dôveru podporujú.
11.) Smer vývoja konfliktu – pozitívny alebo negatívny – neovplyvňujú len vonkajšie okolnosti, ale samotní
účastníci. Aj jedna zo strán môže ovplyvniť smer jeho vývoja. Ďalšia z vecí, ktorá pomáha v efektívnom
postoji pri riešení konfliktov je vedomie, že môžem ovplyvniť smer vývoja konfliktu, a tým preberať
zodpovednosť za to, ako sa konflikt rieši. Často práve neochota prebrať časť zodpovednosti za pozitívne
riešenie konfliktu zabraňuje jeho riešeniu.
Delenie konfliktov podľa počtu zúčastnených
> intrapersonálne - ide o konflikty vo vnútri jedného človeka. napríklad v obchode zistím, že mi predavačka zabudla
započítať jednu položku v hodnote 10 €. Na jednej strane môžem zvažovať, či pôjdem zistenú nezrovnalosť do
pokladne vyrovnať, na druhej strane ma to láka „ušetriť“ a odísť domov bez toho, aby som peniaze za tovar zaplatil.
> interpersonálne - ide o konflikty medzi dvoma alebo viacerými osobami. Častým príkladom interpersonálnych
konfliktov je hádka o tom, kto má/mal pravdu. samozrejme, že každý je presvedčený o svojej pravde.
> vnútroskupinové - ide o konflikty vo vnútri jednej skupiny. príkladom môže byť hádka v triede pri rozhodovaní, na
čo sa minú spoločné peniaze získané zo zberu, či spoločného predaja novín. Môže vzniknúť niekoľko názorových
skupín, niekoľko jednotlivcov bez názoru, niekoľko jedincov, ktorí majú úplne iný názor ako väčšina, atď.
> medziskupinové - ide o konflikty medzi dvoma alebo viacerými skupinami. príkladom môžu byť konflikty medzi
dvoma triedami, etnickými skupinami, štátmi a pod.
Delenie konfliktov podľa zdroja konfliktu
> konflikt vzťahov - tento konflikt vyvoláva napríklad správanie druhej osoby, ktoré je vnímané ako negatívne.
Vzniká neprijatím a odsudzovaním správania a odlišností druhej strany, napríklad chlapec začne žiarliť a vyčítať
svojmu dievčaťu, že si ho málo všíma a že sa baví s inými chlapcami, čo dievča pociťuje ako obmedzovanie slobody.
> konflikt informácií - tento konflikt môže vzniknúť napr. z nedostatku informácií, odlišných interpretácii, na
základe čoho si vytvárame o tom čo sa deje aj odlišné názory na jednotlivé udalosti.
> konflikt záujmov - tento konflikt vzniká z vnímania (alebo z reálnych) nezlučiteľných potrieb dvoch ľudí v danej
situácii. napríklad na internáte bývajú v jednej izbe dve dievčatá. Jedna chce práve počúvať hudbu (nahlas, inak to
nie je ono) a druhá sa chce učiť a hudba jej pri tom prekáža (ťažko sa pri hudbe sústredí).
> štrukturálny konflikt - tento konflikt vzniká vynucovaním si pravidiel cez štruktúry v spoločnosti, ale aj cez
neformálne pozície v skupine, rozdelením rolí, kompetencií, práv a povinností a pod. napríklad rodič neprimerane
potrestá dieťa za nevhodné správanie a dieťa sa zo svojej pozície nevie dovolať spravodlivosti.
> konflikt hodnôt - tento konflikt môžu spôsobovať naše hodnotové rebríčky, morálka, naša viera, to, čo máme radi
a čím opovrhujeme, životný štýl, ktorý pokladáme za správny, naše ideály a pod. napríklad babka núti svojho vnuka
jesť mäso, lebo je pre ňu nepredstaviteľné, že niekto môže byť vegetarián.
V praxi sa často vyskytujú konflikty zmiešané.
- FÁZY KONFLIKTU
Priebeh konfliktu - viacero fáz, od prvých jeho príznakov až po fázu únavy a depresie z dlhodobej psychickej záťaže.
V závislosti od toho, aký postoj ku riešeniu konfliktu ľudia zaujmú, vzniknutý konflikt môže, ale zároveň aj nemusí
prejsť všetkými možnými fázami:
1. fáza - príznaky konfliktu
2. fáza - otvorenie konfliktu
3. fáza - polarizácia
4. fáza - izolácia
5. fáza - deštrukcia
6. fáza - únava, depresia
1. fáza - Príznaky konfliktu
Ide o počiatočnú fázu konfliktu, kedy sa objavujú prvé negatívne pocity ako napätie, strach, hnev, neistota ... Jedna
alebo aj obidve zúčastnené strany rozmýšľajú o vzniknutej situácii, preberajú všetky možné predstavy, čo sa stane
ďalej. u niekoho sa táto fáza môže odraziť na telesných príznakoch ako sú bolenie brucha, stiahnuté hrdlo, zrýchlený
tep, zvýšený tlak, zmenené stravovacie návyky a pod. tieto signály nám oznamujú, že sa „deje niečo nepríjemné”, že
sme sa dostali do konfliktu. Príklad: Dvaja priatelia pracujú spolu na spoločnej úlohe, dlhodobom projekte v rámci
školy. Jedného nazveme Martin a druhého filip. Martin si vždy zodpovedne plní svoje úlohy, ale Filip často kvôli
problémom v rodine dohodnuté úlohy nestihne urobiť. Keďže je však Martin Filipov kamarát, so zameškanými
úlohami mu pomáha. Po čase však Martin zistí, že to Filip zneužíva a často uprednostňuje osobné záujmy pred
spoločnými záväzkami. Začne sa cítiť nepríjemne. Má Filipa rád, ale zároveň je na neho nahnevaný, že zneužíva jeho
pomoc a ústretovosť.
2. fáza - Otvorenie konfliktu
Táto fáza nastáva, keď jedna zo zúčastnených strán dá najavo svoju nespokojnosť so situáciou, ktorú vníma ako
konfliktnú. Nahlas povie svoj názor, čo si o danej situácii myslí, čo prežíva, čo ju hnevá, čo jej prekáža, čo by bolo
vhodné zmeniť a pod. negatívne emócie stúpajú, lebo daná osoba ide do otvoreného sporu s druhou osobou, čo je
samo o sebe nepríjemné. Príklad: Martin zistí, že Filip hral večer futbal s kamarátmi a na ďalší deň nemá splnené
dohodnuté úlohy. V tej chvíli to už nevydrží a povie Filipovi, čo si myslí o jeho nezodpovednom prístupe. Martin:
„Kde máš vypracovanú úlohu?“ Filip: „Nestihol som to. nemohol by si mi s tým pomôcť?“ Martin: „Nie nemohol. Keď
máš čas na to, aby si po večeroch hrával futbal, kým ja makám na projekte, tak s mojou pomocou už nerátaj! Tvoja
nezodpovednosť mi už lezie na nervy!“ Filip: „Ja som zodpovedný dosť! Keby som na projekte nepomáhal, neboli by
sme na tom tak dobre! A je to moja vec, čo robím vo svojom voľnom čase!“ Prudko sa otočí a pri pritom drgne
lakťom do Martina. Martin: „To, že sme s projektom tam kde sme, nie je určite vďaka tvojej usilovnosti. A nedrgaj
do mňa, nevieš dávať pozor?“
3. fáza - Polarizácia
V tejto fáze si účastníci konfliktu začínajú brániť svoje pozície, lebo sú presvedčení, že majú pravdu v tom, čo tvrdia a
druhý musí ustúpiť. V prípade, že účastníci konfliktu trvajú na svojich pozíciách a nechcú ustúpiť, začínajú vyostrovať
spor presvedčovaním o „vlastnej pravde“, vyhrážaním sa, obviňovaním druhej strany, nadávaním, zosmiešňovaním,
či ponižovaním druhého a pod. Pôvodná príčina sporu sa prenesie z vecnej argumentácie na emocionálne výpady,
ktoré majú už len málo spoločné s prvotným problémom. tým sa hnev, agresia, ako aj ďalšie negatívne emócie
stupňujú. Príklad: Filip: „Nebuď citlivka! To som ťa len pohladkal! A buď taký láskavý a prestaň klamať a urážať ma!”
Martin: „Prosím?! Ja že klamem? Keď ti povie niekto pravdu, tak to ťa uráža? Chceš povedať, že si nehral futbal?“
Filip: „A vôbec, ty sa nestaraj do mňa či hrávam futbal, alebo nie! Veď ty nevieš ani trafiť do lopty! Väčšie nemehlo
ako si ty snáď ani nepoznám! ...“ Martin: „Tak ty toho ešte nepoznáš viac! A ver tomu, že radšej budem nemehlo,
ako pako, ktorý nevie ani dodržať svoje slovo!“
4. fáza - Izolácia
Táto fáza sa vyznačuje tým, že účastníci konfliktu sa medzi sebou nebavia. Konflikt však pokračuje ďalej. Zároveň si
uvedomujú nezmyselnosť vzniknutej situácie a tiež svoju bezmocnosť v tom, aby sa spor vyriešil. Často preto
uprednostnia potrestanie druhého tým, že ho izolujú od seba (tichá domácnosť, nedvíhanie telefónov,
neodpovedanie na maily a pod.). Niekedy je dôvodom izolácie aj pocit menšej psychickej záťaže, ako pri otvorenom
konflikte. Častejšie sa tento štýl správania objavuje u žien ako u mužov, nie je to však pravidlom. U niekoho je znova
táto fáza dlhšia, niektorí ju môžu dokonca preskočiť rovno do fázy deštrukcie. Príklad: Izolácia v našom prípade
môže vyzerať tak, že Martin si povie, že to nemá zmysel hádať sa s Filipom a prestane sa s ním rozprávať. Hnevá sa
na neho, má nepríjemné pocity, že ho filip iba využíval a čaká na najbližšiu príležitosť, keď mu to bude môcť vrátiť.
Zároveň má strach, že príde o kamaráta, s ktorým si vo viacerých oblastiach rozumel. Filip urobí to isté, tiež je
nahnevaný, myslí si že Martin sa zbláznil, je vzťahovačný a nedá sa s ním normálne baviť. Má strach z toho, že mu už
nepomôže s úlohami, nenašepká na písomke, či nepožičia cédečko, čo mu sľúbil. Ale kašľať na to, s takým „pakom“
sa baviť nebude.
5. fáza - Deštrukcia
Táto fáza sa vyznačuje deštruktívnym správaním sa účastníkov konfliktu. Môže sa jednať o vzájomné fyzické
ubližovanie (jeden druhého udrie alebo mu inak fyzicky ublíži), psychické ubližovanie (jeden poníži druhého pred
inými ľuďmi, alebo vystraší napr. výhražným listom), či materiálne poškodzovanie (jeden druhému zničí, pokazí či
odcudzí majetok a pod.). Príklad: táto fáza sa v našom príklade môže prejaviť tak, že sa Martin s Filipom začnú pri
stretnutí na malý podnet biť; Filip môže prezradiť pred triedou tajomstvo, s ktorým sa mu Martin zveril; môžu si
navzájom zničiť svoju prácu, či počmárať veci a pod. samozrejme, toto správanie sprevádzajú nadávky a hnev, s
prestávkami na oddych a nové pokračovanie agresie cez ďalšiu hodinu alebo na ďalší deň.
6. fáza – Únava, depresia
Ak deštrukčná fáza trvá dlhšiu dobu, účastníci konfliktu sa po istom čase vyčerpajú z neustáleho boja a prepadajú
únave a depresii z nezmyselnosti celej situácie, čo sa často odrazí na ich zdravotnom a psychickom stave. Častým
prejavom tejto situácie je, že zúčastnení môžu ochorieť, začnú sa vyhýbať miestam, kde by sa mohli spoločne
stretnúť, nevládzu ďalej a nevedia situáciu vyriešiť ani ukončiť. Napriek únave a uvedomeniu si nezmyselnosti
situácie, často stačí len malý podnet na to, aby sa strany opäť ocitli vo fáze deštrukcie a pokračovali vo vzájomnom
boji. Príklad: Filip začne vyhýbať hodinám, na ktorých robil spoločný projekt s Martinom, zhorší sa mu prospech,
stratí motiváciu na učenie a prestáva mať rád školu. Martin má výčitky, je smutný, že stratil kamaráta a spoločníka
v školských projektoch, ochorie.
Pre každú fázu vývoja konfliktu existujú možné spôsoby riešenia vzniknutej situácie.
Štruktúra konfliktu. Každý konflikt je zložený z dvoch častí:
1. realistické, objektívne prvky konfliktu – ide o obsah konfliktu
2. subjektívne prvky konfliktu – ide predovšetkým o emócie, ktoré zúčastnené strany prežívajú.
Blízky vzťah posilňuje emocionálnu zložku konfliktu, a tým sťažuje jeho racionálne riešenie. preto pri riešení konfliktu
strán s blízkym a dlhodobým vzťahom je potrebné zaoberať sa aj emocionálnou a vzťahovou stránkou konfliktu, čo pri
krátkodobom, povrchnom alebo obchodnom vzťahu nie je často vôbec potrebné. Dôležité je tiež uvedomiť si, že ten
istý problém môže byť pre niekoho veľmi náročný na zvládnutie a niekto tú istú situáciu ani za problém považovať
nemusí. rovnako aj v prípade, keď sa jedná o konflikt medzi ľuďmi, ten istý spoločný konflikt môže každá zo
zúčastnených strán vnímať odlišne.
Typy konfliktov :
1.) konštruktívny - je vecný a zameraný na riešenie, výsledok je riešenie problému
2.) deštruktívny - je nie o probléme ale o osobách, je zameraný na víťazstvo nad partnerom, znemožňuje partnera,
- SPÔSOBY RIEŠENIA KONFLIKTOV
Keď pri riešení konfliktov použijeme svoju silu a vplyv na to, aby sme získali čo najviac pre seba (bez ohľadu na druhú
stranu a často aj na jej úkor), hovoríme o autoritatívnych spôsoboch riešenia konfliktov. Do tejto skupiny paria aj tie
situácie, kedy je do riešenia sporu zapojená tretia strana. Táto autoritatívne rozhoduje buď na základe zákona alebo
vlastnej úvahy v prospech tej strany, o ktorej je presvedčená, že je v práve.
Riešenia takýchto konfliktov sú často pre jednu stranu (a niekedy aj pre obidve) neprijateľné. To podnietilo viacerých
odborníkov hľadať nové možnosti riešenia konfliktných situácií, s ktorými by boli zúčastnené strany viac spokojné. Títo
popísali tzv. Alternatívne spôsoby riešenia konfliktov, ktoré vedú zapojené strany k vzájomnej tolerancii a rešpektu.
Vytvárajú čo najväčší priestor pre to, aby účastníci konfliktu mohli slobodne rozhodovať o čom a akým spôsobom sa
dohodnú. Možnosť aktívnej účasti na riešení konfliktov následne zvyšuje pravdepodobnosť spokojnosti s výsledkom, a
to aj v prípadoch, keď nie je možné nájsť optimálne riešenie sporu pre všetky zúčastnené strany.
v Autoritatívne spôsoby riešenia konfliktov
§ Rozhodnutie autoritou - Autorita podľa vlastného úsudku rozhodne bez vypočutia alebo po vypočutí zúčastnených
strán. napríklad rodič pri spore detí rozhodne, ako konfliktnú situáciu vyriešia.
§ Pozičné vyjednávanie – Účastníci konfliktu komunikujú spolu priamo, ale silnejší z nich presadí svoje rozhodnutie
v takej miere, aký je pomer síl. Zúčastnené strany si merajú sily, neriešia podstatu konfliktu, rozhoduje silnejšia
strana.
§ Súdne rozhodnutie – Účastníci konfliktu komunikujú so súdom priamo alebo/aj prostredníctvom advokáta. Súd
zastupuje sudca alebo senát, ktorý vynáša rozhodnutie podľa zákona.
§ Arbitráž (rozhodcovské konanie) - po vypočutí oboch zúčastnených strán a na základe zákona (pravidiel)
rozhodnutie určuje arbitér.
v Alternatívne spôsoby riešenia konfliktov
§ Vyjednávanie postavené na záujmoch - strany spolu komunikujú priamo, snažia sa spolupracovať na riešení
problému, ktorý vnímajú ako spoločný, dohodu dosahujú zúčastnení spoločne.
§ Facilitáciu - facilitátor ako tretia nezaujatá strana pomáha viesť korektný a vyvážený proces komunikácie medzi
zúčastnenými stranami. Účastníci konfliktu komunikujú priamo za pomoci tretej osoby, ktorá riadi a sprehľadňuje
diskusiu. dohodu dosahujú zúčastnení spoločne.
§ Zmierovanie - Zmierovanie strán sa môže konať pomocou zástupcov účastníkov konfliktu v zmierovacej rade.
Zástupcovia zúčastnených strán majú väčšie pochopenie pre svoje strany a zároveň nie sú priamo zaangažovaní do
konfliktu. dohodu dosahujú zúčastnení spoločne.
§ Mediáciu - Mediátor ako sprostredkovateľ komunikácie strán pri riešení konfliktu komunikuje osobitne aj s jednou
aj s druhou stranou, pomáha udržiavať korektnú komunikáciu a viesť proces vyjednávania zúčastnených strán.
Dohodu dosahujú zúčastnení spoločne.
MOŽNÉ SPÔSOBY RIEŠENIA KONFLIKTU
1. fáza: Príznaky konfliktu - v prvej fáze je potrebné uvedomiť si, čo sa deje – čo mi prekáža na správaní druhého
človeka, čo chcem dosiahnuť, aké sú moje potreby a aké vo mne vzniknutá situácia vyvoláva pocity. následne je
potrebné prejsť do ďalšej fázy.
2. fáza: Otvorenie konfliktu - v druhej fáze je potrebné pomenovať konflikt slušnou formou a prostredníctvom
spätnej väzby vyjadriť svoje pocity, záujmy, pomenovať správanie, ktorým mi druhá strana ubližuje. v tejto fáze je
priestor pre vyjednávanie a predkladanie návrhov riešenia situácie, ktoré sú prijateľné pre obidve strany. treba dbať
o to, aby sme boli zrozumiteľný, dôveryhodný, aby sme prejavovali porozumenie druhej strane, napríklad
prostredníctvom aktívneho počúvania.
3. fáza: Polarizácia - v tretej fáze je dobré nereagovať útočne na obvinenia, výčitky, kritiku a snažiť sa ich
preformulovať na vecný problém. pomenovať záujmy obidvoch zúčastnených strán a hľadať riešenia, s ktorými
budú zúčastnení súhlasiť. Je možnosť po vzájomnej dohode zavolať na pomoc neutrálnu tretiu stranu (facilitátora,
mediátora, autoritu), ktorá pomôže pri riešení daného problému.
4. fáza: Izolácia - vo štvrtej fáze je užitočné zavolať tretiu stranu, ktorú obidve strany rešpektujú a vnímajú ako
nezávislú (autoritu, mediátora, sudcu). Tretia nezávislá strana pomáha nájsť spôsoby komunikácie a hľadať také
riešenia, ktoré konflikt ukončia alebo vyriešia.
5. fáza: Deštrukcia - v piatej fáze je dôležité, aby nezávislá tretia strana, ktorá vstupuje do konfliktu, mala veľkú
autoritu pre obe strany a mala takú moc, aby bola schopná zastaviť ich deštruktívne správanie. prvým krokom je tak
zastaviť vzájomné ubližovanie strán a následne vyjednávať medzi nimi dohodu prijateľnú pre obe strany.
6. fáza: Únava, depresia - v šiestej fáze je dôležité poskytnúť účastníkom konfliktu podporu (fyzickú, psychickú,
materiálnu) a pomôcť im obnoviť stratenú rovnováhu, prípadne sa s ich aktívnou účasťou snažiť o zmierenie a
vytvorenie podmienok, ktoré zabránia návratu do deštrukčnej fázy konfliktu.
Formy konfliktu: existuje viacero náhľadov a teórií :
Podľa Švancara (1984):
- konflikt dvoch kladných motívov - ednoduchý konflikt prežíva batoľa, ktoré by sa rado hralo s bábikou, ale muselo
by pustiť medvedíka, ktorý je jeho obľúbenou hračkou. Konflikty tohto typu sú väčšinou krátkodobé a prejavujú sa
najčastejšie kratším kolísaním medzi dvoma možnosťami.
- konflikt dvoch negatívnych alternatív - Pri tomto type konfliktu negatívnych valencií alebo cieľov (napr. splniť
nepríjemnú povinnosť, alebo niesť dôsledky nesplnenia) vzniká tendencia vyhnúť sa obidvom cieľom a opustiť
„pole“. Konflikt sa prejaví ako trýznivý, ak nejaká „bariéra“ tento únik znemožňuje. Každý odklon od jedného
nežiaduceho cieľa privádza človeka bližšie k druhému rovnako negatívnemu cieľu.
- konflikt medzi kladnou a zápornou alternatívou: V treťom type ambivalentného konfliktu sa stretávame s cieľom,
ktorý je príťažlivý aj odpudivý zároveň, lákadlom aj nebezpečenstvom zároveň. Všetky skúšky odvahy, detskými
hrami začínajúc, môžu viesť ku kolísaniu. Tento typ konfliktu je v psychológii najbežnejší.
- dvojnásobný konflikt: Tento konflikt je modelom „multivalencie“ mnohých životných situácií. Tento model
vyjadruje fakt dvojnásobného konfliktu, kedy ciele majú momenty príťažlivosti i odpudivosti. Aj pri vzniku
zajakavosti sa môžu prejaviť práve takého sily: na jednej strane sa pozitívna potreba komunikácie spojí s obavou
pred hovorovou situáciou, silnú pozitívnu túžbu prejaviť svoje prianie blokuje strach z výsmechu. Výsledok týchto
silných protikladných tenzií môže vyústiť do neurózy – napr. dieťa sa začne zajakávať
Princípy riešenia konfliktu: (podľa Millera)
1.) Tendencia priblížiť sa k cieľu je tým silnejšia, čím je subjekt bližšie k cieľu. To nazývame gradient približovania.
2.) Tendencia vzdialiť sa od miesta alebo predmetu, ktorému sa vyhýbame je tým silnejšia, čím je subjekt k nemu
bližšie. To nazývame gradient vyhýbania.
3.) Sila vyhýbania vzrastá s blízkosťou rýchlejšie, ako vzrastá sila približovania. Inými slovami gradient vyhýbania je
strmší ako gradient približovania. Jednoducho povedané od zlého utekáme rýchlejšie, než sa približujeme k
dobrému.
4.) Sila približovania a vyhýbania závisí od silu pudu, ktorý je ich základom.
Odporúčaná literatúra:
§ Ciele a obsah multikultúrnej výchovy a vzdelávania pre Štátny vzdelávací program ISCED 0 a ISCED 1
http://www.statpedu.sk/files/documents/svp/1stzs/isced1/isced1_spu_uprava.pdf
§ http://www.statpedu.sk/files/documents/svp/1stzs/isced1/prierez/osobn-rozvoj/pt-sobnostny-a-socialnyrozvoj_2012.pdf
§ Lencz, L. . Krížová, O. : Metodický materiál k predmetu Etická výchova. Prešov: MPC 2004. 150 s.
§ Olivar, R. R. - Lencz L.: ETV: Učebné texty pre vyučovanie predmetu ETV na ZŠ a SŠ. Bratislava: Orbis Pictus
Istropolitana, 1992. 210 s.
§ http://www.infovek.sk
• Gemerská a kol.: Ako riešiť konflikty a ostať priateľmi - metodická príručka kurzu OSV. http://www.ozpersona.sk/
• http://www.pdsc.sk
• http://www.glasgowsteps.com/_uploads/booklet_slovak/
• http://www.ozpersona.sk
• http://www.pulib.sk
• http://www.is.muni.cz
• http://referaty.aktuality.sk
• Edícia Aktívna učiteľka v materskej škole. Bratislava: Raabe.
• SVOBODOVÁ, E.: Prosociální činnosti v předškolním vzděláváni. Bratislava: Raabe 2010.
Download

isced 0