Antické vodárenstvo (1. časť)
Čo všetko sa skrýva pod týmto jednoduchým pojmom? Väčšina z nás si predstaví mohutné rímske akvadukty lemujúce údolia pahorkov a terakotové potrubia,
na ktoré narážame každým krokom pri potulkách počas dovoleniek v krajinách
Stredozemného mora. No to sú len malé útržky z toho, čo vám chcem predstaviť
v nasledujúcich vydaniach časopisu BVS Svet. Zoznámime sa so spoločenským
významom budovania vodovodov, s vodnými zdrojmi a stavebnými materiálmi,
technologickým rozvojom počas celej antiky, rímskymi kúpeľmi a v neposlednom rade aj s administratívnym aparátom, ktorý sprevádzal činnosť vodovodov
v antike.
V tomto vydaní sa budeme zaoberať vznikom prvých vodovodných
systémov v antike - pred nástupom
vplyvu Rimanov, ktorí prebrali a vylepšili vodovodné systémy používané
v krajinách antického sveta.
S
V E T
H I S T Ó R I E
Východné ríše
V týchto oblastiach boli akvadukty
a kanále využívané skôr na zavlažovanie pôdy, než na zásobovanie civilného obyvateľstva miest. Prvým priekopníkom v tvorbe závlahových sietí
bola ríša Urartu (dnešné Arménsko)
nasledovaná Asýrskou ríšou. V Asýrii,
v čase vládnutia Sennacheriba (705 –
681 p. n. l.) rozdistribuovali vodu riek
Atrush a Kohrs pomocou stavieb sietí
kanálov. Vo svojej podstate sa asýrsky systém akvaduktov príliš neodlišoval od rímskeho (ostatne ako v celej
antike), ale vyvinul svoj vlastný hydraulický systém dopravovania vody
k spotrebisku, ktorý bol vlastný iba
východným ríšam. Hovoríme o qanatoch. Qanat je tunel vedený popod
pohorie, ktorým bolo zachytené ložisko podzemnej vody. Tunel smeroval nadol, k úpätiu pohoria, aby zachytenú vodu gravitačným spôsobom
privádzal do otvoreného priestranstva. Na stavbu takéhoto podzemného tunela bola potrebná sieť vertikálnych šácht, cez ktoré sa tunel staval
z povrchu pohoria. Šachty sú hĺbené
Obr. 1 – Qanat
vo vzdialenosti 5-20 metrov, zatiaľ čo
pri hĺbení rímskych akvaduktov bolo
postačujúce stavať šachty až každých
35 metrov (Vitruvius, De architectura). Tunel je vedený pod svahom pod
miernym sklonom - zvyčajne pod uhlom 0,5°, čo predstavuje klesanie 0,5
metra na 1 kilometer. Vo vnútri je dimenzovaný na obmedzený pohyb človeka, rozmery nepresahujú 1,2x0,6
metra. V tuneli bola voda vedená cez
žlab alebo kanál, ktorý sa pravidelne
čistil aj pomocou vstupných šácht,
čo neskôr pozorujeme aj u gréckych,
resp. rímskych akvaduktoch.
Qanaty sú pre nás zaujímavé z viacerých dôvodov. Aj napriek tomu, že
nepochádzajú z Ríma a nejde ani o ich
inováciu (keďže najstaršie sa vyskytujú na území Iránu už od roku 800
p. n. l.) je zaujímavé, že Rimanmi boli
hodne využívané a stavané v obsadzovaných krajinách – najzápadnejšie ich môžeme nájsť na území Egypta
a Alžírska. Rimania zdokonalili qanaty najmä technikou výstavby tunelov
a mapovaním okolitého terénu, čo sa
odzrkadľuje aj pri stavbách samotných rímskych akvaduktov. Na rozdiel od rímskych akvaduktov sa však
qanaty stavali vždy skôr ako obec,
ktorú následne založili až v okolí ústia
qanatu. Istú spojitosť je možné vidieť
s etruskými cuniculami (taktiež systém privádzania podpovrchovej vody
tunelom popod pohorie), dodnes však
nevieme určiť, či sa cuniculi vyvynuli
samostatne alebo pod vplyvom qanatov v 7. storočí p. n. l.
Qanaty sú dodnes v Iráne hodne
využívané a v niektorých oblastiach je
to jediný spôsob dopravy vody. Najdlhší qanat má v súčasnosti dĺžku 35
kilometrov – Gonabad, zvčajne však
dosahujú 10 - 15 kilometrov. Aj ich
výdatnosť sa rôzni – od 900l/s v Sarude, Teheráne po 5l/s v Sahare, Maroko. Priemerná výdatnosť v modernom
Iráne je 15 l/s.
Archaické a klasické
Grécko
Mnoho miest v archaickom i klasickom Grécku využívalo ako svoj vodný
zdroj miestne pramene. Voda bola dopravovaná gravitačne zo vzdialenosti
iba niekoľko stoviek metrov a následné bola zhromažďovaná v tzv. fontánových domoch alebo v kamenných
vodojemoch, kde si obyvatelia naberali vodu pomocou hydrii (typ hlinenej nádoby s troma uchami). Hlavne
stavby fontán a vodných systémov
boli v archaickom Grécku obľubenými
projektmi tyranov (ide o systém vlády
jedného muža počas vojny, rozhodne
neznamená tyraniu v dnešnom zmysle slova). Fontány plnili okrem distribučnej funkcie aj úlohu rezervoárov,
keď sa v nich počas noci nazhromaždilo dostatočné množstvo vody, ktoré
mohlo pokryť spotrebu nasledujúceho
dňa. Medzi najvýznamnejšie stavby
tohto druhu patrí fontána Enneakrounos na aténskej Agore, postavená
Peisistratom, a Theagenesova fontána
v antickej Megare.
Vodojem megarskej fontány mal
rozmery 18x13,5 metra a bol prikrytý rovnou strechou, ktorú podopieralo päť radov siedmich oktagonálnych
pilierov. Objem vodojemu bol 380m³
a pri výdatnosti prameňa 15l/s jeho
Obr. 2 – Pohľad na vstupné
šachty do qanatu
úplné naplnenie trvalo približne sedem hodín. Aj napriek tomu však dodávané množstvo vody z miestnych
prameňov nebolo vždy postačujúce,
a tak bolo potrebné vystavať potrubia, ktoré privádzali vodu zo vzdialenejších miest a napájali sa na miestne
pramene. Je to aj prípad spomínanej
fontány na aténskej akropole, ktorej
zdroje museli byť niekoľkokrát pridávané.
Obr. 3 –
Attická
čiernofigurová
Hydria
Voda sa dopravovala hlavne prostredníctvom terakotových potrubí, ktoré boli uložené na dne veľkého kanála alebo tunela vyhĺbeného
do pohoria podobným spôsobom ako
východné qanaty. Terakotové potrubia mali zvyčajne priemer 20 - 25 cm
a boli navrhnuté tak, aby do seba navzájom zapadali – niekedy sa na hornej strane potrubia nachádzali otvory
(prikryté vrchnákmi), cez ktoré sa vykonávala údržba vodovodu, ale slúžili
aj pri stavbe celého projektu. Práve
výskyt týchto otvorov nám niečo napovedá o vlastnostiach distribučné-
Obr. 4 – Fontána Enneakrounos
zo 6. storočia p. n. l.
(rekonštrukcia) (520-510 p.n.l.)
s motívom besedujúcich žien pri
naberaní vody z fontány.
ho systému – voda v potrubí nebola
natlakovaná, ako je tomu v prípade
rímskych, resp. helenistických akvaduktov.
Najväčšiu inováciu, ktorú priniesol
vodovodný systém archaického a klasického gréckeho obdobia, bola stavba dvoch rezervoárov vody na jednom akvadukte, pôsobiacich nezávisle
od seba, pričom jeden z nich – vrchný, priamo napojený na prameň, plnil aj filtračnú funkciu. Pekný príklad
systému, keď bol rezervoár vytvorený priamo pri prameni môžeme vidieť
na akvadukte z ostrova Samos (6.
storočie p. n. l.), ktorý postavil inžinier Eupalinos. Do rezervoára pritekala voda z prameňa cez dva priechody.
Tretí priechod bol určený na napojenie
potrubia. Za pozornosť stojí, že potrubie bolo umiestnené vo vyššej výške, než bolo samotné dno rezorvoára a tak dno vodojemu plnilo filtračnú
funkciu, kde sa usadzovali sedimenty.
Na vyčistenie vodojemu bola ku dnu
prirobená odpadová
rúra, ktorá odvádzala nečistotu. Unikátna je tiež stavba
prívodného tunela –
od rezervoára k od-
bytisku, teda do mesta Samos. Prvýkrát sa pri kopaní tunela vychádzalo
z oboch koncov naraz, pričom obe
skupiny sa stretli približne uprostred.
Eupalinos mal vždy presné záznamy
o tom, v akej hĺbke a pod akým uhlom
sa obe strany tunela práve nachádzajú, čo je viditeľné na jemnom korigovaní jednej z kopaných strán – druhá
bola vedená priamo. Tunel mal dĺžku
1036 metrov. Terakotové potrubie vychádzajúce z horného vodojemu bolo
priamo uložené do žlabu v tuneli.
Počas klasického obdobia v Grécku
neprišlo k žiadnym významným zmenám vo vodovodnom systéme oproti
archaickému obdobiu, na dopravenie
vody bol využívaný stále jednoduchý
gravitačný princíp, fontány so svojimi rezervoármi sa menili skôr po architektonickej stránke, než po technologickej. Aj v zobrazeniach fontán
na maľbách gréckých váz ostali nezmenené výjavy, menila sa len technika výzdoby. To je však už téma skôr
archeologická, než vodárenská a preto nás bude o to viac zaujímať obdobie helenizmu a objavenie hydrauliky,
s ktorou nastúpi nová éra antických
akvaduktov.
Literatúra:
– J.D. Beazley, The Development of
Attic Black-Figure, Ubiversity of California Press, Los Angeles 1986
– A. Trevor Hodge, Roman Aqueducts, Gerald Duckworth & Co. Ltd,
London 2002
– Hydria Project - EU, Unesco
– Frontinus-Gesellschaft
e.V,
Die
Wasserversorgung im Antiken Rom,
Band 2, R. Oldenbourg Verlag, München - Wien 1986
– Frontinus-Gesellschaft e.V, Die Wasserversorgung antiker Städte, Band
3, Verlag Philipp von Zabern, Mainz
am Rhein 1988
Lenka Halásová
referát vodárenského múzea
Obr. 5 – Prierez terakotovým potrubím s ukážkou napájania jednotlivých častí potrubia (6. storočie p. n. l.)
Obr. 6 – Schematický nákres Eupalinovho
vodovodu na ostrove Samos
Obr. 7 – Tunel Eupalinovho akvaduktu
18/19
OKTÓBER 2010
Download

pdf 1,87 MB