J. IVIČIČ
SLOVÁCI
POD ZÁSTAVOU SLOVENSKÉHO
DVOJKRÍŽA A ČESKÉHO LEVA
V ZAHRANIČNOM ODBOJI
V NITRE 1933
Podávam verejnosti túto skromnú knižku, aby som ňou aspoň čiastočne vyplnil
medzeru v slovenskej literatúre, ktorú veľmi pociťujeme tým, že len málo čo vieme o účasti
Slovákov v našom zahraničnom odboji počas prvéj svetovej vojny. Boli už síce vydané
niektoré diela, ale tie pojednávajú zväčša len o mimobojovej účati Slovákov. A práve tento
nedostatok využívajú niektorí nezodpovední a neinformovaní činitelia, aby verejnosť
informovali jednostranne a týmto skresľovali verejnú mienku im žiadúcim smerom, čím sa
snažia podkopávať československé bratstvo, toľkokrát spečatené krvou skutočných
bojovníkov Čechov a Slovákov. A o týchto Slovákoch – bojovníkoch vieme dosiaľ veľmi
málo.
Najzvrchovanejšou úlohou diela, má byť informovanie verejnosti o tom, že medzi
Čechmi a Slovákmi, ktorí sa zúčastnili na zahraničnom odboji so zbraňou v ruke, nikdy
nebolo nedorozumenia smerujúceho k nejakému separatizmu Slovákov. Takéto myšlienky
mali snáď niektorí, tí však iste nepoznali nebezpečie smrti v boji za slobodu národa
a spoločnej vlasti Čechov a Slovákov a mohli vzplanúť aj u tých, ktorí nemali iného na
starosti, než kuť plány do budúcnosti, kdežto ani len prítomnosť nebola ešte zaistená.
Aj keď 7. strelecký pluk Tatranský v Rusku mal svojim národnostným zložením
dobrovoľníkov a svojim názvom dokumentovať účasť Slovákov v odboji, nikdy to nemalo
byť dôvodom k tomu, aby Slováci žiadali svoju vlastnú, separovanú vojenskú jednotku alebo
nejaké výhrady v nej. Skutočným a statočným bojovníkom-Slovákom nebolo nič tak
ďalekého a nenávideného, ako myšlienka separatizmu. Svorné spolužitie Čechov a Slovákov,
vzájomná srdečná pomoc v bojoch dosvedčujú, že ich vzájomná láska bola vždy tá
najčistejšia a bratská.
Dúfam, že toto malé dielo, zostavené z prameňov veľmi ťažko získaných, dá popud aj
iným účastníkom odboja, aby svoje poznatky a skúsenosti o Slovákoch napísali a tak
zachovali budúcim pokoleniam to, čo pre ďalší pokojný rozvoj potrebujú ako soľ a umlčali
všetkých tých, ktorí i dnes chcú rozštiepiť dielo, ktoré statní junáci Česi a Slováci za
hranicami v nebezpečí smrti vybudovali a svojimi životmi spečatili, t. j. čistú vzájomnú lásku
Čechov a Slovákov k svojej spoločnej vlasti, československú svornosť a bratstvo.
Za príklad tejto lásky, svornosti a bratstva dávam najstaršiu slovenskú a rýdzo
slovenskú rotu, žijúcu a bojujúcu v ruských legiách a jej bratskú rotu zmiešanú na 50%
z Čechov a Slovákov. Tieto roty bojovali v nerozlučnom zväzku s rotami rýdzo českých
dobrovoľníkov. Spoločné útrapy a strádania týchto stotín, spoločné hroby ich príslušníkov
nech sú vždy žiarivým príkladom našej mládeži slovenskej a českej a mementom tým, ktorí
neustále vášnivo pracujú proti jednotnosti Československa.
Pramene, ktorých som použil, sú prevažne súkromné zápisky samotných účastníkov
života a bojov Slovákov v 12. a 11. rote 7. streleckého pluku Tatranského. Iné pramene sú
pomenované v samotnom texte. Čitateľov odkazujem hlavne na dielo škpt. V. Ivičiča
„Tatranci“, dejiny 7. streleckého pluku Tatranského, vydané v češtine Památníkom Odboja
v r. 1924, a na slovenskú brožúrku „7. peší Tatranský pluk“, vydanú hlavne pre Slovákov V.
Ivičičom v Nitre r. 1932. Tieto dve sú neodmysliteľným doplnkom k tomuto dielu. Úradných
dokladov sme použili iba skromne, keďže vidiecki pracovníci si ich iba ťažko môžu
obstarávať.
Ďakujem touto cestou všetkým, ktorí nám umožnili toto dielo zostaviť a tým sa
zaslúžili o kus plodnej práce k dobru vlasti a národa.
Sú to hlavne br. pplk. v.v. Rudolf Krupa, br. mjr. V. Ivičič, br. Mikuláš Gacek, notár
(všetci bývalí príslušníci 12. a 11. roty), vdova po bývalom príslušníkovy 12. roty pani
Černohlávková, ktorá z pietnej spomienky dala nám k dispozícii zápisky svojho zosnulého
manžela a mnohí nemenovaní prispievatelia čs. legionári, ktorí sa zaujímali o zostavenie diela
a umožnili jeho vydanie.
ÚVOD
Je už v ľudskej povahe, že zabúdame pekné, radostné momenty života skôr ako zlé
a nešťastné chvíle. Jedným z takých radostných, povznášajúcich momenov života terajšieho
ľudského pokolenia bol koniec roku 1918, kedy si národy konečne vydýchli po štyroch
rokoch nesmierneho utrpenia a biedy svetovej vojny. Bol to 28. október 1918, ktorý našemu
národu zvestoval, že je opäť slobodný ako býval kedysi, že už môže každý bez rozdielu
sociálneho postavenia, bez rozdielu náboženstva hovoriť slobodne svojou materinskou rečou,
tou rečou, ktorú doposiaľ mohol vyznávať iba doma pri peci a to tiež len potichúčky, pretože
do tej doby platilo maďarské príslovie „tót nem ember“*. Veru, dnešná naša mladá generácia
toho neskúsila a dúfajme, že už na svojej koži ani neskúsi. Ale práve vtedajší tvrdý život, toto
národnostné strádanie boli merítkom národnostnej odolnosti a základom národeného
uvedomenia; obe tieto vlastnosti boli u generácie, ktorá prežila obdobie pred svetovou vojnou
a obdobie tejto vojny, veľmi silno vyvinuté.
Tá stará, slovenská generácia, ktorá veľmi často a naozaj veľmi pocítila neúprosnú
a tvrdú ruku maďarskej nedvlády a falošné maďarské lichotenia, už pomaly odíde z tohoto
sveta a zanechá budúcim pokoleniam len spomienky, ako sa žilo, bojovalo a umieralo pred
rokom 1918 za národ a vlasť pod maďarským panstvom.
I keď sú nám spomienky tie veľmi nepríjemné, jednako sú len vzácne a drahé.
V tomto skromnom diele, chcem našej budúcej generácii zanechať niektoré momenty,
ktoré sú dnes ešte málo známe a sú už akosi na pokraji zabudnutia. Čítame ich už len ako
rozprávky z dávnych dôb, ďalekých neznámych zemí.
„Bol jeden kráľ a mal synov... atď.“ Týmto „kráľom“ bol tatíček legionárov, profesor
Masaryk. A ktože sú tí synovia? Jeho legionári, Česi a Slováci.
Veru, Česi a Slováci, legionári, boli skutoční bratia. Jeden druhého inak ani
neoslovoval, len „brat“. A žili spolu tak krásne, bratsky a ideálne, že inak ani nemohlo byť,
lepšie veru než mnohí skutoční bratia jedného otca. Nebolo medzi nimi závisti a hašterenia,
navzájom si pomáhali i v radosti i v nebezpečenstve smrti, vždy nezištne a dobrovoľne, bez
prosby. Jeden druhému nezávidel, pretože všetci šli za rovnakým cieľom: za oslobodením
svojej vlasti, vlasti nerozlučnej a spoločnej, „Československa“. Aj sám prof. Masaryk mal
statočného, nenáročného, obetavého brata-spolupracovníka Slováka, Dr. M. R. Štefánika. Bol
to skutočne vzor bratstva.
Plameň túžby po oslobodení drahej domoviny driemal dlho pred svetovou vojnou
v českých a slovenských srdciach. Dlho čakali českí a slovenskí buditelia na chvíľu, kedy
bude možno zavolať na spiacich bojovníkov: „Do boja!“ A po vypuknutí svetovej vojny nedal
tento moment dlho na seba čakať.
Prví sa ozvali Česi a Slováci, kolonisti v slovanskej matičke Rusi a na pomoc si
zavolali tamojších zajatcov Čechov a Slovákov, ktorí sčasti úmyselne, z väčšej časti hrou
osudu dostali sa cez rakúsko-uhorskú frontu do Ruska. Týchto zajatcov bola neskôr väčšina.
Ich príklad následovali aj Česi a Slováci v Amerike, vo Francúzsku, v Srbsku a v Taliansku.
Všade sa zhromažďovali pod čs. zástavy bývalí vojaci rakúsko-uhorského kráľa a cisára:
toho, ktorý neuznával ich nároky na slobodu. Vo všetkých spojeneckých štátoch, ktoré
bojovali proti Rakúsko-Uhorsku, žiadali zriadenie vlastného, čs. vojska. Tohoto uznania práv
sa im podarilo dosiahnuť najskôr v Rusku, potom postupne vo Francúzsku a neskôr aj
v Taliansku. V iných štátoch, boli zasa Slováci a Česi, ktorí chceli bojovať so zbraňou v ruke
za oslobodenie svojho národa, zaraďovaní do spojeneckých vojsk toho ktorého štátu.
________________
* „Slovák nie je človek“
V Rusku organizácia čs. légií tak vzrástla, že časom boli postupne postavené až tri čs.
divízie so všetkými druhmi zbraní, nevynímajúc ani letectvo. Každá divízia mala štyri pešie
pluky, pomenované buď podľa zaslúžilých mužov čs. národa, alebo podľa jednotlivých
regiónov Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska. V Rusku sa nikto nepýtal, koľko je v légiách
Čechov či Slovákov. Jeden bojoval za všetkých a všetci za jedného, a tak ako Čechovi bolo
milé Slovensko, tak zasa Slovákovi boli milé kraje české, moravské či sliezske. Ich láska
k vlasti a pevná vôľa zvíťaziť nad spoločným nepriateľom a utlačovateľom, RakúskoUhorskom, bola živená svornosťou a vernosťou druha druhovi, Čech Slovákovi a naopak.
Veď osud Čechov a Slovákov bol rovnaký, oba národy boli v poddanstve
Habsburgovcov, ale s tým rozdielom, že Slováci boli pod maďarským korbáčom dlhšiu dobu
ako Česi pod nemeckým. Oba národy, si však doposiaľ, proti všetkým nástrahám cudzích
vládnucich národov, Nemcov a Maďarov, zachránili zdravé a odolné srdcia a otužené telo,
vzdorovité a silné, pripravené k odboju vo chvíli, keď sa putá dajú strhnúť. Boli to spoloční
buditelia, ktorí národ už dlhé roky pred svetovou vojnou pripravovali a povzbudzovali
k vytrvalosti a trpezlivosti. Tá od tisícročia krvácajúca duša Slováka, takmer už vyčerpaná,
pomocou brata Čecha sa opäť vzmohla a vzkriesila a nadobudla toľko sily, koľko bolo možné
za týchto pár rokov.
Pri porovnávaní počtu Slovákov a počtu Čechov v zahraničných légiách, t.j. v légiách
ruských, francúzskych a talianských, ďalej v spojeneckej armáde srbskej, anglickej
a americkej, nezabudnime na to, že Slovensko, bolo tisíc rokov pod krutým korbáčom
Maďarov a židov, že Slovensko už svojou geografickou polohou, nemalo podmienok pre
lepšie rozvíjanie západnej kultúry, že i sami Maďari nemali potrebného kultúrneho stupňa,
ktorým by Slovákom mohli vynahradiť to, čo im svojou “kultúrou“ nežičili. Kraj „Horného
Uhorska“, ako sa Slovensko v rámci Uhorska nazývalo, už vďaka svojej polohe, je kraj drsný
a nútil Slovákov tvrdo vyrábať groše na svoje biedne živobytie. Oproti tomu v historických
zemiach, boli pomery pre národnú prácu oveľa priaznivejšie: nadvláda Nemcov kratšia,
národne, historicky a kultúrne bohatšia minulosť, kraj poľnohospodársky i priemyselne veľmi
bohatý, kultúra okolitých Nemcov na pomerne vysokom stupni. Aké boli toho dôsledky? Česi
aj za hranicami aj doma boli vyspelejší a národne uvedomelejší a mohli blahodárne pôsobiť
na Slovákov.
Nezabudnime však oceniť aj činnosť slovenskej inteligencie ako doma, tak aj za
hranicami, hoci bolo len málo slovenskej veci oddaných jedincov a spolkov. Len malé
percento Slovákov sa vedelo vo svojej vlasti zachrániť pred maďarskými a židovskými
intrigami. Ale táto inteligencia, bola vo svojom jadre zdravá a nepoddajná. Môžeme smelo
tvrdiť, že je väčšou zásluhou získavať a uvedomovať pre odboj ľudí až napodiv národne
nečinných, vinou maďarskej vlády vo všeobecnosti národne negramotných a vplivom
židovsko-maďarskej pálenky svoju slovenskosť priamo zapierajúc, než ľudí uvedomelých.
Získať týchto ľudí, bol pre oných uvedomelých Slovákov-inteligentov za hranicami veru
tvrdý oriešok. Hovoriť Slovákovi pred rokom 1914 o revolúcii? Veď revolúcia bola v jeho
predstavách hriechom a len málo bolo takých, ktorí pochádzali z krajov, kde sa slovenčina
predsalen trocha udržala a kde ľudia predsalen boli aspoň trocha uvedomelí. Spočiatku, bolo
iba veľmi málo Slovákov, ktorí sa pustili do tejto ťažkej práce. Napomoc im prišlo niekoľko
ľudí z krajov aspoň trocha národne uvedomelých a takých, ktorí už boli svojimi
spoluzajatcami bratmi Čechmi trocha povzbudení. Môžeme smelo povedať, že medzi
Slovákmi-zajatcami vykonalo sa mnoho dobrej národej práce a s výsledkami môžeme byť
veru celkom spokojní. Nezabudnime ale vzdať vďaku tým mnohým obetavým Čechom, ktorí
bez rozdielu, či je to prospešné pre Čechov a či pre Slovákov, nezastavili sa pred žiadnymi
prekážkami. Nemienime sa tu púšťať do štatistiky, ani do niektorých osobných alebo
politických záležitostí, ktoré, povedzme si to úprimne, vždy hraly a budú hrať veľkú úlohu
doma i v zahraničí, a to obyčajne v neprospech celku.
V légiách mohol byť i väčší počet Slovákov, keby nebolo tých osobných sporov
a častého nesúladu. Niekedy nebolo namieste zastavovať sa pred prostriedkami a spôsobmi
k získavaniu Slovákov-dobrovoľníkov, i keď tieto boli napohľad drastické. Mohli se ešte pre
armádu získať mnohí z tých, ktorí sa dobrovoľne nestali legionármi, a to tak, ako sa neskôr
postupovalo s československými príslušníkmi nečeskoslovenskej národnosti. LegionáromSlovákom, by sa dala možnosť pôsobiť na svojich neuvedomelých krajanov zadelených do
československých légií za hranicami za výpomocných pracovníkov. Poznatky tieto čerpám
z veľmi dobrých skúseností bratov, ktorí návštevami zajateckých táborov a privedením
prihlásených vykonali mnoho pre účasť Slovákov v légiách v Rusku.
Vykonalo sa však dosť a môžeme si len gratulovať, že sa vykonalo toľko. Dnes by
stačilo len 50% tej intenzívnej práce, ktorá bola vykonaná v Rusku, aby národné povedomie
bolo udržované na takéj úrovni, aká je potrebná pre udržanie nadobudnutej slobody.
Poďakujme sa všetkým tým, ktorí za slobodu národa obetovali čo mali: majetok,
zdravie, krv a život. Nezabúdajme hlavne na tých, ktorí dnes spia večným snom v cudzej zemi
a neuzreli tej slobodnej vlasti, za ktorú bojovali, strádali a umierali. Tam v ďalekých zemiach,
odlúčení od svojich milých, odpočívajú pospolu. Čech vedľa Slováka, a volajú k nám:
„Svornosť, rovnosť, bratstvo!“
SLOVÁCI
Prečože bol 7. strelecký Tatranský pluk v Rusku pomenovaný „Tatranským“? Aby
hlásal svetu, že myšlienka odboja Čechov a Slovákov za svetovej vojny bola jednotná
a spoločná. Čestne sa pridružoval 7. Tatranský pluk k plukom „1. Mistra Jana Husi“, k „5.
pluku T. G. Masaryka“, „12. pluku gen. M. R. Štefánika“ a všetkým ostatným plukom
zahraničných légií. Táto jednotnosť existuje v čs. armáde i doposiaľ a nikto nemá práva na ňu
siahať, siahal by na to, čo jej zakladatelia s veľkými obeťami vybudovali. Uvažujte, či boli
zásluhy každého občana a snahy o bratstvo Čechov a Slovákov také, ako príslušníkov
všetkých zahraničných légií, ktorí vždy čestne a statočne dokázali, že sloboda Čechov
a Slovákov je nerozlučne navzájom spätá a že jeden bez druhého nebude existovať.
Poznáte históriu slávnej zborovskej bitky? Po nej bola splnená túžba všetkých do čs.
armády v Rusku prihlásených Čechov a Slovákov: so súhlasom ruských vojenských úradov,
najčastejšie však bez ich súhlasu a vedomia opúšťali zajatci Česi a Slováci svoje zajatecké
tábory, továrne a iné podniky, v ktorých boli zamestnaní a poberali sa do „sborných punktov“
pre čs. vojsko v Rusku. Hoci aj bolo čs. vojenské vedenie organizačne pripravené na taký
veľký príliv dobrovoľníkov, pre vtedajšie ruské revolučné pomery nemohlo byť pripravené
materiálne. V ruských vojenských skladoch nebolo ničoho, ani potravín, ani uniforiem, ani
zbraní. Všetko sa vyčerpalo dodávkami na bývalú frontu a nebolo náhrady, alebo sa všetko
rozkradlo. Húfne prichádzali čs. dobrovoľníci a hlásili sa u čs. vojenských častí, nič ich
neodradilo. Nik nežiadal o lekársku prehliadku, neopak boli nešťastní, komu osud krivdil
a bol pre neschopnosť k radovej službe zaradený k pomocným službám a do pomocných
jednotiek. Hodnosti? Nik sa nepýtal v akej hodnosti bude prijatý. Bolo to rovnaké, u Čechov
a Slovákov, len sa dostať na „sborný punkt“ (zhromažďovacia stanica) a odtiaľ čím skôr
k niektorému pluku. Podľa možnosti mal každý na výber určiť si, ku ktorému pluku chce byť
zadelený.
Tieto „preteky v rýchlosti“ v behu k plukom začali sa hlavne v júni a v júli roku 1917.
Vtedy dalo ruské vojenské velenie verejne súhlas na vytvorenie samostatného čs. vojska
v Rusku. Najväčší príliv čs. dobrovoľníkov bol vtedy, keď sa o tomto súhlase dozvedeli aj
v tých najzapadlejších dedinkách, kde množstvo Čechov a Slovákov bolo zamestnaných
u roľníkov (mužíkov), v rozličných podnikoch, alebo, ktorí boli ešte internovaní
v zajateckých táboroch od miest vzdialených. Bolo to v lete a na jeseň roku 1917.
Obr. Ubikácia inžinierskej a technickej roty 7. pluku
Pozrime sa na taký „sborný punkt“, zriadený pre pluky II. čs. divízie v Borispole, kde
bol posádkou pluk č. 5 T. G. Masaryka, č. 6. Hanácky, č. 7. Tatranský a č. 8. Sliezsky.
Veru radosť sa na to pozerať! Tam prichádzajú Slováci a Česi svorne, bez
predbežného organizovania sa. Ich národnostné uvedomenie je najlepšia a najpevnejšia reťaz,
ktorá ich nerozlučne spája. Bez stanov a zmlúv! Ale ľahko ich rozoznáte, ktorý je Čech
a ktorý Slovák, aj keď sú ich činy a myšlienky rovnaké. Povšimnete si jednu skupinku:
počujete slová úhľadnejšie jemnejšie, zdvorilejšie a zasa slová drsnejšie, tvrdšie a mužnejšie.
Sú to slová, ktorými sa ozývali Tatry a hlboké hory Karpát. So zaľúbením sa pozriete na
postavy tých, ktorí takto hovoria. Sú to muži dobre stavaní, tvrdí chlapy, povedali by sme;
možno trocha neotesaní, v očiach im žiary plameň a ich ruky sú pevné a silné. Ako krásne sa
len vzhľadom dopĺňajú postavy tých jemnejších a uhľadenejších s postavami tých drsnejších,
prírodou otužilejších. A ako výborne si rozumejú! Ale čože? Počujeme tu aj srbské slová. Kto
je to? Niekoľko dobrovoľníkov z tzv. Dolnej zeme, z Banátu a Báčky, z južných krajov
bývalého Uhorska, z krajov susediacich vtedy so Srbskom. Sú to potomkovia Slovákov,
ktorých tam zavial osud pred asi 150 rokmi a to najmä od Zvolena. Ich domovom je teda
Dolná zem na sútoku Dunaja a Sávy, prevažne sú z okolia Starej Pazovej. Čože ich sem
priviedlo? Veď vari len nemôžu počítať s tým, že by Československá republika niekedy
mohla siahať tak ďaleko, aby aj ich rodné kraje zahrnula do svojich hraníc a mohla sa im
odmeniť na vlastnom území za ich dobrovoľné obete. Ich odpoveď je jasná: sme Slováci!
A že akí Slováci, to Vám dokážu!
Pravda, je to pestrá zmes ľudí! A čože bude s nimi, ako ich rozdeliť a zaradiť
k vojenským telesám. Ako vyhovieť ich prianiam? Len nemajme obavy, a miesto zbytočného
rozmýšľania pristúpme k činu. Všetci prišli ako priatelia a preto tak aj odídu. K Tatranskému
pluku do Berezane. Niekoľko statných Slovákov je už tam. I Česi, čo sem prišli, pôjdu s nimi
pospolu. Za tú chvíľu sa už spriatelili, tak prečo ich rozdeľovať.
7. pluk bol Tatranským pomenovaný preto, aby vedenie zahraničného odboja
i samotným menom dokázalo československú vzájomnosť a jednotnosť českých
a slovenských cieľov. „V tomto pluku majú byť väčšinou sústredení dobrovoľníci-Slováci“
tak sa uzniesli zástupcovia OČSNR a slovenskí dobrovoľníci 7. pluku. Radili sa a dlho o tom
debatovali, uvažovali o výhodách a nevýhodách, až nakoniec rozhodli takto:
Prvá porada bola 24. júla 1917 a konala sa v Borispole, posádke 5. čs. pluku. Mal tam
prísť na návštevu pluku prof. T. G. Masaryk a vtedy pri schôdzi zástupcov plukov a stotín,
konala sa o jeho privítaní aj porada Slovákov, z ktoréj zápisky hovoria toto:
„Na jeho uvítanie z jednotlivých rôt boli vyslaní zo Slovákov ako delegáti Ján Kulík,
Karol Čipka a Mikuláš Gacek. Na malej porade, konanej v Borispole, sa vyskytla prvýkrát
myšlienka koncentrácie Slovákov v Tatranskom pluku. Podľa výťahu zo zápisnice
horeuvedenej porady:
„Dňa 24. júla navštívili nás vzácni hostia, ktorí ako delegáti prišli na slávnosť
k uvítaniu prof. Masaryka. Boli to bratia práp. Dr. Vl. Daxner, člen OČSNR. (pozn.: Odbočka
čs. národnej rady), por. Miloš Gavora, ppor. G. Čipka, ppor. St. Slezák, ppor. Manica, práp.
Čatloš, práp. St. Mihal, práp. P. Klimo, br. Karol Čipka a br. Mikuláš Gacek. Hneď po
slávnosti zišli sa k porade.
Po dlhej debate bolo uzavreté, že sa budeme hlásiť do Tatranského pluku. Práve v ten
deň došlý dobrovoľník z Petrohradskej gubernie, ktorý sa často stretával s br. redaktorom
a spolupracovníkmi „Slovenských Hlasov“ (Hurbanom, Janečekom a Dr. Jesenským),
hovoril, že bratia v Petrohrade sú toho názoru, že by bolo lepšie, keby boli Slováci rozdelení
po plukoch a nie pohromade v jednom pluku. Brat Daxner ujal sa slova a povedal: Zo
začiatku tiež som bol toho názoru, ako bratia v Petrohrade, ale vidiac vašu prácu, početnosť
a ambíciu k ďalšej práci, súhlasím úplne s vami a budem pracovať na tom, aby pokiaľ to bude
možné, boli Slováci pohromade v Tatranskom pluku. Bratia v Petrohrade, ak by boli o tomto
všetkom upovedomení, iste by proti tomu nič nemali.“
To bola prvá porada. Ale asi nedostatočná, pretože dňa 3. septembra 1917 konala sa
v tejto veci zasa druhá porada a to už u 12. roty 7. pluku, kde bolo dovtedy skutočne najviac
Slovákov. Porada prebiehala podľa zápisnice takto:
„Prišli k nám hostia (pozn.: k 12. rote 7. pluku) Dr. Ivan Markovič, sekretár OČSNR
z Petrohradu a Dr. Vl. Daxner, člen náborovej komisie OČSNR. O 5. hodine popoludní
zvolali schôdzu do miestnosti oficierskeho sobranie (pozn.: dôstojnícka jedáleň). Zišli sa
nasledovní: Ján Kulík, Ľud. Urbančok, Miloš Smetana, Fr. Rybárik, Mik. Gacek, Ant. Šebeň,
Mil. Lajda, Michal Boban, Pavel Kalamen, Kol. Petráš, Ľud. Boboš, Ján Potúček, Rudo
Slabej, Daniel Izák, Lad. Bodický, Andrej Dešť, práp. Ferd. Čatloš, ppor. G. Čipka a Michal
Kuchárik. O tejto schôdzi bol gen. Červinkovi predostretý nasledujúci výťah: „Výťah zo
zápisnice o schôdzke slovenskej inteligencie za prítomnosti sekretára OČSNR Dr. Markoviča
a člena voj. náborovej komisie za prítomnosti prof. Masaryka dňa 3. septembra 1917 o 5.
hod. popoludní. Dr. Daxner prednáša, že na schôdzke voj. a náborovej komisie, že mal v tejto
veci rozhovor s pánom gen. Červinkom v Piriatíne. Pán generál odvolal sa na mienku
amerického delegáta Košíka a tiež sekretára Dr. Markoviča, ktorí sa vyslovili proti
koncentrácii Slovákov vo vojsku v jednej časti. Preto slovenskí inteligenti nech pojednajú
otázku túto a ak uznajú za nutné takéto koncentrovanie, on, pán generál, vydá potrebné
rozkazy.
„Nad dobrými a zlými stránkami tejto koncentrácie Daxner rozmýšľal a tiež
i s druhými radil sa mnoho a prišiel k tomu náhľadu, že je nevyhnutné previesť vec takým
spôsobom, aby sme mali výhody i z koncentrácie a tiež i výhody, ktoré plynú zo spoločného
pobytu našich krajanov s bratmi Čechmi; radil by koncentráciu previesť tak, že by
v jednotlivej časti bolo najviac dve tretiny Slovákov. Takým spôsobom v každej rote na dve
tretiny Slovákov môže vplývať jedna tretina Čechov. Z tohto spoločného pobytu vyvinie sa
naozajstný bratský pomer. Dôvody za koncentrovanie sú tieto: 1. Kontrola nad
spoľahlivosťou nových vstupujúcich dobrovoľníkov je uľahčená. Pochybných ľudí, ktorí sa
hlásia ako Slováci, spoznáme na prvý pohľad, kdežto medzi Čechmi akýkoľvek agent sa stratí,
nech len po slovensky vie (špión, boľševik). 2. Výchova našich vojakov je umožnená tým, že
inteligent žije spolu s pospolitými ľuďmi. 3. Ľahký je výber spolupracovníkov a agitátorov.
Všetci sú pohromade. 4. Už teraz badať, aký veľký vplyv má na zajatecké tábory skupina
Slovákov 7. pluku. Viac Slovákov spolu zväčší i tento vplyv. 5. Z politického dôvodu treba
ukázať, že vo vojsku Slováci tvoria väčšinu i v niektorých častiach (plukoch). Nech zoberieme
len 4000 dobrovoľníkov, títo budú vo väčšine v dvoch plukoch“.
Dr. Markovič bol skutočne proti koncentrovaniu, ale po svojom pobyte medzi
slovenskými dobrovoľníkmi v Tatranskom pluku, svoj názor zmenil. Aj na dobrovoľníkov
samých robí dobrý dojem, keď vidia, že je ich viac pospolu. Vplyv navonok je nesporný.
Po dlhšej debate, ktorej sa zúčastnili dobrovoľníci Šebeň, Smetana, Boboš, Rybárik
a iní, p o r a d a u z n á v a z á v a ž n é d ô v o d y z a k o n c e n t r á c i u a po úvahe, ž e
spôsob
d v o j t r e t i n o v ý , navrhovaný Dr. Daxnerom, č o
i len
tieň
s e p a r a t i z m u v y l u č u j e a zabezpečuje všetky výhody, ktoré môžu byť pri spoločnom
pobyte Slovákov s Čechmi, jednohlasne vyslovuje sa za koncentráciu a poveruje Daxnera, aby
oznámil toto rozhodnutie na patričné miesta“.
Tu sú uvedené zápisky z dvoch porád vo veci koncentrácie Slovákov v určitých
vojenských častiach bývalých ruských légií. Prečo som opäť citoval doslovný text týchto
zápiskov, keďže je citovaný už v dejinách 7. pluku, českých aj slovenských? Detailné dejiny
v češtine sú vypredané a aby som uviedol na pravú mieru mienky tých, ktorí si vysvetľujú text
inak, alebo mu trocha inak rozumejú. Budem sa tu opierať čiastočne o text knihy, vydanej
Karolom Sidorom „Slováci v zahraničnom odboji“, z roku 1929.
Najskôr musím poznamenať, že správne hovorí Sidor, keď píše o pomeroch Čechov a
Slovákov v Rusku, že rozpory boli medzi kolonistami Čechmi a Slovákmi na jednej a medzi
zajatcami na druhej strane. Inak povedané, aby som použil markantných výrazov, povedzme
medzi „politikmi“ na jednej a „bojovníkmi“ na druhej strane, ako tomu nasvedčujú ďalšie
udalosti.
Tak tomu bolo u všetkých bojujúcich národov a nebol toho ušetrený ani náš národ,
vstupujúci do svetovej vojny ako nováčik. Nedivme sa preto, že sme boli neskúsení. Ako to
mladé víno, ktoré musí dozrieť, tak i náš národ musel v odboji prejsť prirodzeným vývojom,
aby sa stal tým, čím je dnes. Strana vojakov mala vždy namysli iba cieľ, ktorý vytýčil prof.
Masaryk, t. j. čo najskôr svetu dokázať, že máme svoju armádu a až potom sa mohlo
uvažovať o nejakých interných záležitostiach, t. j. medzi iným o eventuálnom zaradení
Čechov a Slovákov k vojenským útvarom. Najskôr musela byť naša armáda zabezpečená a až
potom sa mohly riešiť ostatné záležitosti. Bez armády nemôže byť aktuálnych armádnych
sporov. Tábor politikov mal namysli to isté, ibaže mnohokrát to chcel vykonávať a aj
vykonával, svojim spôsobom. Radovým vojakom bola politika ukradnutá, oni šli na všetko
priamo a rázne, vždy tak, ako si to vyžadovalo rýchle tempo doby. Udalosti samotné, často
potvrdili ich správnu pohotovosť (nesúhlas vojska s dohodnutým odovzdávaním zbraní
boľševikom v Penze, zahájenie bojov proti boľševikom, nesúhlas vojska s vyčkávacím
stanoviskom voči boľševikom vo Vladivostoku atď.). Nikomu nešlo o to, či sa má hovoriť a
písať „česko-slovenský“ alebo „československý“. Niektorí v Rusku kolonizovaní Česi a
Slováci už v roku 1914 chopili sa zbraní bez výhrad a podmienok a až neskôr sa začali
objavovať tí, ktorí robili politiku – žiaľ bohu – často na úkor rýchlosti a dôrazu odbojovej
akcie. O zajatcoch môžeme smelo povedať, že neboli naklonení k uzatváraniu zmlúv medzi
Čechmi a Slovákmi, že však boli vždy pohotoví k skutočnej plodnéj práci bez ohľadu na to, či
už boli Česi alebo Slováci.
Sidorova zmienka na str. 87 a ďalších o poradách, konaných medzi Čechmi a
Slovákmi pre dohovorenie sa v otázke koncentrovania Slovákov v niektorej vojenskej
jednotke, je citovaná z knihy „Tatranci“ neúplne a tak, nezasvätený nadobudne pocit, akoby
boli v légiách dva prenasledujúce sa tábory. V skutočnosti to však boli na onej porade z 24.
júla 1917 na jednej strane radoví vojaci Slováci a na druhej strane niektorí jednotlivci
z vedenia a aj z tých sa Dr. Daxner pridal na stranu vojakov, keď spoznal ich skutočný život a
názory. To isté platí aj o Dr. Markovičovi. Porada bola iba výmenou názorov, nie však
schôdzou dvoch táborov proti sebe stojacich. Po tejto porade, ktorá sa vyslovila za to, aby sa
Slováci hlásili k 7. čs. streleckému pluku Tatranskému, bola konalá 27. júla 1917, teda o tri
dni neskôr, porada samotného vedenia za prítomnosti najvyššieho vodcu prof. Masaryka, kde
vedenie súhlasilo s koncentráciou Slovákov v 7. pluku, k čomu i sám prof. Masaryk dal svoju
sankciu. Nebolo treba žiadnych zmlúv. A neboli ani dva tábory, ale len rozdielne mienky
ľudí, ktorí pre udalosti, rozlohu Ruska a nával práce neboli a ani nemohli byť dobre
informovaní o reálnej situácii. Keď však zistili ako sa veci majú, ochotne sa priklonili na
stranu tých, ktorí s touto skutočnosťou žili.
Takže spory o koncentrácii, boli už po téjto prvéj porade urovanané. Ako dokazujú aj
fakty, začali sa Slováci hlásiť k 7. pluku a boli zaraďovaní k 12. rote. Keď bol početný stav
roty na jeseň plný, boli Slováci zaraďovaní aj i iným rotám tretieho práporu. Všetko šlo podľa
plánu, ale zrejme to niekoho miatlo, pretože dňa 3. septembra 1917 bola celá vec znova
prejednávaná a to na porade, konanej už samotnou 12. rotou 7. pluku. Gen. Červinka nebol,
zrejme, ešte úplne rozhodnutý a ani informovaný o sankcii prof. Masaryka z 27. júla 1917
v otázke koncentrácie Slovákov. Bol však tiež naklonení názoru radových vojakov a nie
politikov. Táto záležitosť sa ďalej rozvíjala príchodom amerického delegáta Slovákov Košíka.
Amerika však nemohla byť o udalostiach v Rusku dobre a hlavne včas informovaná a
nemohla ani porozumieť týmto udalostiam. Zasiahnutie amerického delegáta Košíka, bolo
teda nie škodlivým ale pre jednotu vojska nie príliš vhodným. Schôdza nebola – ako tvrdí
Sidor – schôdzou dôstojníkov – Slovákov, veď sa na nej zúčastnili len 2 dôstojníci okrem 2
členov OČSNR a zástupcov Slovákov dobrovoľníkov, ktorých bolo 17. Zhromaždení, sú
v zápisnici nazvaní, „slovenskou inteligenciou“. Tento fakt dokazuje aj to, že i slovenskí
inteligenti slúžili dobrovoľne ako radoví strelci a pritom mali i účasť na rozhodovaní, kde to
bolo prípustné a možné. To ale americkí občania nechápali. Niektorí z tých bývalých
inteligentných vojakov Slovákov v ruských légiách boli neskôr zaradení na miesta, ktoré
môže zastávať skutočne iba vzdelaný človek. Z podania Sidora na strane 88. že „prijatý bol
jednako len plán Dr. Daxnera…“, by bolo zrejmé, že zasa bolo viacero plánov, čo však nieje
pravda, pretože sám Dr. Markovič „…po svojom pobyte medzi slovenskými dobrovoľníkmi
v Tatranskom pluku svoj názor zmenil“. Existovali teda len názory. S odlišným názorom
zostal už iba americký Slovák Košík, čo priznáva aj sám Sidor. Nebolo teda nutné, znova túto
otázku týkajúcu sa koncentrácie Slovákov ani na tejto schôdzi dňa 3. septembra 1917
pretriasať, veď slovenskí dobrovoľníci predsa potvrdili svoje skoršie rozhodnutie zo dňa 24.
júla 1917, schválené prof. Masarykom. Isteže nebolo prospešné celku opäť riešiť už vyriešenú
otázku, najmä ak sa toho domáhal taký človek, ktorý skutočné pomery nepoznal a ani poznať
nemohol. Znova zdôrazňujeme, že osobné a politické spory, často nepríjemné a škodlivé
pôsobili na našu odbojovú akciu.
Schôdza Slovákov z 3. septembra 1917 mala na zreteli asi 4000 dobrovoľníkov
Slovákov, teda pre dva pluky. Štatisticky nie je zistené, koľko Slovákov bolo v ruských
légiách, pretože k ich koncentrácii v 7. Tatranskom pluku v dôsledku samotných revolučných
udalostí v Rusku nedošlo (nie však pre odpor niektorých z radov slovenskej inteligencie), ako
vo svojom diele tvrdí Sidor. Myslím, že Slováci v ruských légiách, t. j. tí, ktorí boli medzi
prvými zo všetkých legionárov a aj tí, ktorí prišli do vojska neskôr, neboli týmito udalosťami
zmätení, pretože vždy sa ukázali ako statoční bojovníci.
Slováci, boli postupne podľa možností zadeľovaní k 7. pluku, ktorého 12. rota bola
zostavená zo samých Slovákov, ostatné roty tretieho práporu 7. pluku vykazovali tiež značné
percento Slovákov. Tak napr. u 11. roty bolo cca. 40% Slovákov a u 9. a 10. roty asi po 30%
po celú dobu. Celý proces nemohol byť ukončený pre odchod ruských légií z Ukrajiny na
východ a tiež pre nastávajúce boje. Vysoký počet Slovákov zostal roztrúsený po iných
plukoch a v neskoršom období, boli niektorí pridelení ako osvedčení pracovníci aj k výchove
slovenských dobrovoľníkov, koncentrovaných v irkutskom zbernom tábore pre Slovákov, do
„slovenskej univerzity“ ako tento tábor prezývali. Boli to väčšinou dobrovoľníci od 7. pluku a
títo sa k 7. pluku už viac nevrátili. Pokračovali odtiaľ ďalej vo vyššej hodnosti k plukom tretej
čs. divízie, ktorá sa utvorila neskôr. V nej bol tiež pomerne vysoký počet Slovákov. To však
už patrí do inéj kapitoly a bolo by dobré, keby život v irkutskom tábore, metóda výchovy,
výcviku a ostatné, boli objasnené tými, ktorí tam boli, či už ako velitelia a vychovávatelia,
resp. inštruktori. Bol to od nich pekný kus húževnatej a obetavej práce, z ľudí národne málo
uvedomelých alebo vôbec neuvedomelých vychovať dobrovoľníkov, ktorí sa neskôr ukázali
v rôznych situáciách ako dobrí vojaci a občania, hoci už nemohli preukázať svoju bojovú
vzdatnosť.
Iná väčšia skupina slovenských dobrovoľníkov, bola dopravená do Vladivostoku s 12.
transportom k bývalému štvrtému práporu 8. čs. pluku Sliezskemu. Tentor prápor, bol neskôr
pri riadnej reorganizácii pluku, rozdelený medzi ostatné prápory pluku a iné jednotky a tak i
táto skupina Slovákov bola zasa roztrúsená.
Sidor, vo svojej knihe „Slováci v zahraničnom odboji“ uvádza referát Jozefa ŽiakaMarušiaka, podaný pri zasadaní Slovenskej Ligy v Amerike dňa 8. apríla 1920, teda po jeho
návrate z Ruska, kam bol vyslaný americkou ČSNR. Podľa neho, v ruských légiách bolo
údajne až 6000 Slovákov. Ich početný stav vypočítava aj podľa žúp. V popredí stojí župa
trenčianska, nitrianska a bratislavská. Dolnozemských Slovákov, bolo vraj cca. 304.
Avšak, podľa nižšie uvedenéj správy zo „Slováka“ vydaného dňa 3. novembra 1928,
podľa informácií Ivana Daxnera ml., ktorý vraj mal súkromné správy od kompetentných osôb
z USA, od členov OČSNR v Rusku a od talianských dobrovoľníkov, bolo vraj Slovákov:
- v americkéj armáde 60% t. j. 25.440 z celkového počtu 42.400 dobrovoľníkov.
- v ruskéj armáde 10% t.j. 7.140 z celkového počtu 71.400 dobrovoľníkov.
- vo francúzskej armáde 70% t. j. 7.462 z celkového počtu 9.950 dobrovoľníkov.
- v ostatných armádach 5% t. j. 1082 z celkového počtu čs. dobrovoľníkov
v talianskéj, srbskéj a anglickéj armáde.
V oboch prípadoch, je uvedený počet Slovákov aj v ruských légiách, ale ani jedno ani
druhé číslo spomínaných ruských légií nie je a ani nemôže byť presné. Je to zrejmé aj z toho,
že rozdiel 1140 mužov, pri tak malom počte je príliš vysoký. Z týchto informácií preto
nemožno vyvodzovať presnú percentuálnu účasť Slovákov a Čechov. Presné osobné údaje
dobrovoľníkov v čs. légiách v Rusku sa nepodarí zistiť nikdy. Dobrovoľníci sa často prihlásili
u jednotiek počas bojov iba menom, vtedy veru nebolo času na presné zisťovane totožnosti.
Mnoho dobrovoľníkov, než sa mohlo riadne prihlásiť v dobe kľudu a odpočinku, buď padlo
v boji alebo sa stali nezvestnými. Tak napr. u 7. pluku bolo cca. 500 Slovákov, t. j. opäť len
„asi“ 20%.
Sidor ďalej uvádza, že Slováci tvorili väčšinu u 12. čs. pluku v Rusku. Až na malý
rozdiel, bol tu stav a pomer podľa úradných dát tento: z dôstojníkov bolo 26% Slovákov,
z mužstva 54,6%. V roku 1919, bol totiž pluku pridelený celý prápor Slovákov a to zo
slovenského tábora v Irkutsku, dôstojníci boli teda väčšinou bývalí príslušníci 12. roty 7.
pluku, pridelení do tábora ako inštruktori. Pomer celkových strát 12. pluku (zúčastnil sa bojov
len pri obrane magistrály a v ariergarde), t. j. padlí, zomrelí a nezvestní, je podľa úradnej
štatistiky tento: z dôstojníkov 40% Slovákov, z mužstva 46% Slovákov.
Čo do počtu Slovákov vo francúzskych légiách, bude podľa iných informácií
pravdepodobnejší tento stav:
31 – 35% Slovákov u všetkých troch plukov. Väčšinu (asi 60-65%) tvorili Slováci len
u 23. čs. pluku, ktorý sa sformoval ako posledný, prevažne z amerických Slovákov.
Tieto informácie som neuviedol preto, že by som chcel niekomu krivdiť, alebo
dokazovať svoju pravdivosť a neomylnosť. Chcem len dať podnet k tomu, aby bol učinený
nejaký pokus o zistenie skutočného stavu. Vôbec tým nechcem zľahčovať zásluhy Slovákov
v zahraničnom odboji, ako by to z uvedeného na prvý pohľad mohlo vyznievať.
Vidíme teda, že 12. rota 7. pluku už od prvopočiatku, bola kolískou slovenských
zjednocovacích myšlienok a spoločnej svornej práce. Boli tam Slováci, ktorí mali životnú
skúsenosť a porozumenie pre československú vzájomnosť, ktorým slovo a pojem
„separatizmus“ bolo slovom cudzím a nenávideným. Odtiaľ sme mali mnoho osvedčených
pracovníkov pre rozličné úlohy, ktoré vyžadovaly mimoriadne výkony v záujme spoločnej
československej akcie.
SLOVÁCI V ROTÁCH 7. ČS. PLUKU
Pozrime sa teraz na 12. rotu 7. pluku, kde sú naši Slováci. Nájdeme tam aj zopár
Čechov, ktorí však tak pekne spolupracujú s bratmi Slovákmi, že nikto by si netrúfal ich
rozlišovať, tak pekne sa na všetkom dohodnú.
Berezaň, je „posádkou“ 7. streleckého Tatranského pluku. Je to väčšia dedina, také
ukrajinské „mestečko“. Je rozložené na brehoch rieky Nedry, ktoréj okolie je počas dažďov
iba blatistá močarina a počas suchých mesiacov – more prachu. Táto ukrajinská pôda je však
veľmi úrodná. Obyvatelia, sú prevažne roľníci. Ciest tam takmer niet, ale počas jesenných
mesiacov je to aj tak jedno, či by ste šli po ceste či mimo nej, stále by ste sa brodili blatom.
Pristúpite k polorozpadnutému baráku a uvidíte nápis: veliteľstvo pluku. Aké asi môžu byť
ubikácie mužstva, keď ani veliteľstvo pluku, nemá poriadnu budovu? Zaraz dostaneme
odpoveď. Pri lese vidíme stúpať dym. Priblížime sa bližšie a uvidíme osem „zemljanok“,
vyčnievajúcich zo zeme len strechou, na ktorých vidíme, že sú obývané, hoci zovňajškom
nám pripomínajú známe cigánske búdy. Medzi zemljankami vidíme telocvičné náradie,
kuchyne, stajne, sklady a pekáreň. Veru, pekný pohľad to nie je. A všade samé blato, keď
zasa blato zmizne, samý prach a piesok. Keď prší, vojaci vynášajú zo zemljanok vodu, ktorá
v nich tečie doslova potokmi, nikde niet suchého miestečka. Ale zato, sú naši junáci samý žart
a smiech. Ba počujeme aj nejaké pokusy o hudbu. Poďme však do téj zemljanky 12. roty. Ako
je vo vnútri? Sme pri poslednej krajnej zemljanke, pretože i číslo 12 je posledným číslom rôt
pluku. Vojdeme dnu, všade stopy po blate a vode. Všetko sa musí zachraňovať pred dažďom
uložením na pryčne z dosák, ktoré sú po stranách zemljanky vo dvoch radoch nad sebou.
Vnútri veru od ostrého svetla neoslepnete. Zemljanka, má len po jednom okne na každom
konci v štíte, okná sú však malé a zväčša rozbité. Vzduch je ťažký, skoro neznesiteľný, niet
divu, že každý, kto môže spí vonku.
V zemljankach medzi svojimi bratmi kraľuje rozvážny, vzdelaný, energický,
iniciatívny a skúsený muž, zo všetkých najstarší. Je im skutočne „starší brat“, jeho pekne
uravená brada ho číní naozaj mužným. Jeho jasný a plný hlas zaznieva čistou slovenčinou
a junáci ho ako deti počúvajú.
Je to podporučík Gustav ČIPKA, prvý veliteľ 12. roty. Nie je však iba veliteľom, ale aj
otcom a skutočným starším bratom dobrovoľníkov roty. Narodil sa roku 1881 v Tisovci
v bývalej Gemerskej župe. Je ženatý. Doma zanechal ženu, jedného syna a tri dcérky a šiel
tam, kam ho volal hlas srdca, do radov bojovníkov za oslobodenie svojho rodného kraja. Po
ukončení štvorročného gymnázia s vyučovacím jazykom rumunským, odišiel do Viedne
študovať medicínu. Štúdium však prerušil, a šiel do Tábora v Čechách, kde absolvoval
dvojročnú vyššiu hospodársku školu, aby sa potom mohol venovať spravovaniu svojho
pekného hospodárstva v Tisovci. Vo svojom rodnom mestečku pôsobil ticho a skromne, aká
bola jeho celková povaha, taká bola i jeho predvojnová činnosť, bol starostom tajnej
organizácie Sokola v Tisovci. Nie je potrebné, zmieňovať sa o jeho zásluhách širšie, veď už aj
to čo som o ňom napísal, je dostatočným svedectvom jeho nebojácnej, rozvážnej, skromnej
a obetavej povahy. Bol mužom, ktorý dával smernice celéj rote, ktorý svojich bratov
vzdelával a riadil ich zmýšľanie a činnosť. Pomer medzi ním, ako veliteľom – a medzi jeho
podriadenými, bol skutočne bratský. V pluku je ich takýchto viac: sú tam ešte dôstojníci
MIHAL, ČATLOŠ, KLIMO, všetci u 12. roty. MANICA, GAVORA a Igor DAXNER
u iných rôt pluku. A mnoho tých nemenovaných, skromných, tichých a svedomitých
bojovníkov za svoj rodný kraj, za Slovensko, ktorí obetovali a riskovali svoju budúcnosť
v radoch obyčajných strelcov. ČIPKOV názor, aj keď skromný, bol takmer vždy rozhodujúci
a smerodajný.
Naši junáci sa odúčali násilne vštepovaným jazykom a skutočne pri tom mali jazyk na
uzde, pretože za každé maďarské alebo nemecké slovo ktoré im vykĺzlo, bolo nutné zaplatiť
kopejku na národnú daň. Kto mal viac, mohol dať i viac. A to všetko aj preto, že bolo málo
peňazí na čs. vojsko a aby budúci československý štát nebol príliš zadĺžený. Prví jeho
dobrovoľníci vojaci i dôstojníci už vtedy napomáhali svojmu vlastnému vydržiavaniu,
vyzbrojovaniu a zásobovaniu.
Sem – tam niekde z kútov zemljanky začujeme nadávky na „bulky“ (ruských vojakov
a mužov vôbec), na ruské pomery a Rusko. Dotoho sa postupne vnesú žarty a smiech,
rozprávanie o vojne na rakúsko-uhorskej fronte, príbehy zo zajatia, o tom ako sa kto doň
dostal, o svojich doma, či nebudú perzekuovaní za to, že syn alebo brat vstúpili do čs. légií.
Odpoveď bola na to len jedna, nech sa len opovážia, neujdú pomste. A takýchto rozhovorov
bolo denne veľmi veľa, pretože neustále prichádzali noví dobrovoľníci a vždy bolo o niečom
novom debatovať.
Každý deň, sme videli našich dobrovoľníkov aj novopečených, ako si veselo
vykračujú na cvičisko a spievajú ľudové piesne, slovenské i české. Raz sa spieva slovensky
a potom zasa česky, alebo naopak, ako si kto praje. Nikdy sa kôly tomu nehašteria. Už ani
nerozoznať starého dobrovoľníka od mladého, ktorý prišiel iba včera. Hneď na druhý deň, sú
už všetci akoby doma medzi svojimi, majú tiež vojenské uniformy a pušky. Všetko je ruské.
Od ruských vojakov, „buliek“, ako ich naši prezývajú, odlišujú sa iba čiapkov, na ktorej
vpredu pod bývalou cárskou kokardou majú obtiahnutú bielo-červenú stužku. A všetci sú
krásne urastení, i tie najmenšie postavy sú akosi vypnuté, pretože vidia, že konajú niečo
mimoriadne, niečo čo im závidí celý ruský národ. Každý deň, chodila rota za rotou v peknom
poriadku „po četyroch“ podľa ruského cvičebného poriadku. A do českého a slovenského
hovoru miešajú sa ruské povely, podľa ktorých sa doposiaľ cvičí.
A ešte v jednej rote počujete slovenský hovor. Je to bratská 11. rota z tretieho práporu
7. pluku. V tejto rote je asi polovica Slovákov a ich počet sa zvyšuje. No stále vedie 12. rota.
Niektorí novopečení dobrovoľníci sa však dlho z pobytu u bratov pri rote netešili.
Čoskoro, na počudovanie ostatných, boli niektorí odoslaní do dôstojníckej školy k 5. čs. pluku
v Borispole. Hovoríme, že na počudovanie ostatných, pretože nikto sa nikdy nepýtal, či prišiel
pre hodnosť. Isto by bol dostal zamietavú odpoveď.
„A nebudeš nafúkaný, keď dostaneš pogony?“ pýtali sa ich.
Opýtaný, samozrejme dal na túto otázku vždy jasnú odpoveď. Ďalej sa už veru nikto
nepýtal. Takto sa žilo v tom skutočnom bratstve, bez rozdielu hodností alebo sociálneho
postavenia. Každý cítil rovnako a bolo iba veľmi málo výnimiek, a aj tie iba potvrdzovali
pravidlo. Komu sa naše bratstvo nepáčilo, chytro odišiel.
A takto, týmto vojenským, jednotvárnym, každodenným životom plynul čas ako voda.
Cvičenie, služba atď., veď viete všetci o tom z rozprávania vašich otcov, bratov a známych.
Nemálo práce však stálo udržiavanie už napolo rozpadnutých zemljanok. Boli to bývalé
ubikácie poľských legionárov, ktorí sa tu pod ruským velením zhromažďovali a cvičili. Po ich
odchode na frontu, zostali zemljanky opustené a neskôr ich prevzala čs. vojenská správa
v Rusku, pre svoje vojenské jednotky. Dovtedy sa však domáce obyvateľsvo postaralo o to,
aby v zemljankach nezostalo nič, čo nebolo zabetónované, a to bol práve všetok drevený
materiál. Vzali, čo sa len dalo. Keďže sme peňazí na opravu nemali a ruská správa ich tiež
neposkytla alebo iba skromne, museli si dobrovoľníci vypomáhať drevom z lesa
a rozbúraných a opustených blízkych stodôl.
V tomto životnom kolobehu sa pomaly blížil deň osláv sv. Václava, potróna českých
zemí. Nikto zo Slovákov si ani len nepomyslel, že by sa mal oslavovať deň sv. Štefana,
tradičného to sviatku v bývalom Uhorsku a vtedy aj na Slovensku. Štefan, bol iba patrónom
Maďarov, nie Slovákov. Všetci boli rovnakého názoru, aby sa spoločne, ako národný sviatok,
oslavoval deň sv. Václava. Nepredstavujte si však, že oslava mala byť podľa vzoru osláv
v bývalej rakúsko-uhorskej armáde, väčšie porcie mäsa, sudy piva, predĺžená večierka, tanec
a pod. Nie, naši junáci sa naučili svoje sviatky oslavovať inak. Zo starých programova sa
ponechala iba tanečná hudba, ale bez záverečných scén so šabľami, bodákmi a rozbitými
hlavami atď. Nie takto, ale spôsobom hodným kultúrneho národa, t. j. ukážkami kultúrnej
vyspelosti a vyššieho stupňa vzdelanosti. Všetky roty sa predstihovali, aby k oslave mohly čo
najviac a čo najlepšie prispieť. Každá rota mala veľký výber prispievateľov. Ani Slováci
nedali sa zahanbiť. Spoločne s bratmi Čechmi nacvičovali sokolské cvičenia (prostné z V.
sletu) podľa direktív predvojnových českých sokolských pracovníkov. A 12. rota 7. pluku
týchto direktív ani veľmi nepotrebovala, veď jej veliteľ bol starostom sokola v Tisovci a sám
priniesol myšlienku Sokola z českých zemí do tohoto slovenského, vtedy vlastne
“maďarského“ mestečka. Určite, bol jedným z najzaslúžilejších sokolských pracovníkov na
Slovensku. Spevácky krúžok, konal skúšky pre akadémiu a roty si chystaly alegorické vozy
pre sprievod mestečkom, aby obyvateľstvu ukázali v obrazoch minulosť národa a zobrazily
pohnútky k boju a jeho cieľ. Aj samotný tábor, mal byť v tento deň obzvlášť vyzdobený, aby
všetko dýchalo radosťou a aby každému pripomínal jeho rodný kraj a potrebu jeho
oslobodenia. Všetky prípravy sa konali vo voľnom čase, s láskou a radosťou malých detí.
Onedlho sa zmenil celý tábor. Až radosť naň pozrieť!
Pozrime sa teraz, ako bola pre tento deň vyzdobená zemljanka 12. roty 7. pluku. Či na
nej nebol kus skutočného Slovenska? A akože to dokázali? Jej obyvatelia, dobrovoľníci
Slováci, zhromaždili postupne všetok potrebný materiál: biely a žltý piesok, vápno, uhlie,
kamene, mechy atď. A s týmto primitívnym materiálom na streche svojej zemljanky, tej
nepeknej a biednej podzemnej chatrče, plasticky vyčarovali ich „Jánošíka“ a kus slovenských
krásnych hôr a tatranských lesov. „Už Slovensko vstáva, putá si strháva“ volá a kričí k nám
nápis po oboch stranách slovenskej scenérie. Koľkože sebavedomia, ráznosti a vzdoru. To isté
srší aj z očí tých, ktorí to vymysleli a spravili. Nebolo nijakého zvláštneho premýšľania. Čo sa
povedalo, zaraz sa aj vykonalo, bez akýchkoľvek rečí a zbytočných diskusií. Otec roty Gusti
(tak ho všetci nazývali) sa so záľubou pozerá na toto majstrovské dielo, zhotovené tak chystro
a krásne. Kdeže sa asi túlali myšlienky tých, ktorí na diele pracovali? Koľko spomienok letelo
domov do podtatranských dediniek a mestečiek, koľko bozkov šlo ženám, milenkám, deťom?
Tuším každý by bol chcel vykúzliť tu na kúštičku zeme „svoju“ dedinku, ten „svoj“ kútik vo
vlasti, ten kúsok lazov so salašom a ovečkami. Ale mužná ruka nesmela sa zatriasť pri týchto
spomienkach, oko muža dobrovoľníka nesmelo zaslziť.
Ako krásne sa vyníma obraz „Jánošikov“ popri neďalekom Žižkovi a Husovi, ako
krásne harmonizuje „Už Slovensko vstáva, putá si strháva“ s nadpisom obrazu Sv. Václava
„Svatý Václave, vévodo české země, nedej zahynouti nám ni budoucím“, ako majestátne sa
týčia Tatry vedľa Bielej hory. I ten obraz Jánošíka a skalnatých Tatier je akosi drsnejší
a tvrdší oproti obrazom Sv. Václava a Bielej hory. I v nich sa javý pevná a tvrdá vôľa
slovenského vlastenca, jeho úporný boj o kúsok chleba s prírodou a boj na nože so svojimi
utlačovateľmi. Ale tá „Čechie“ vyoráva spoločné práva pre Čechov aj pre Slovákov. Všetky
tie bielo-modro-červené zástavy akoby spájali všetky zemljanky nezničiteľnou stuhou,
spájajúc všetky myšlienky dobrovoľníkov bez rozdielu náboženstva, politického presvedčenia
alebo sociálneho postavenia.
V predvečer tohoto národného sviatku, zakryl súmrak všetkú pyšnú krásu tábora,
sviežu zeleň ozdôb a junáci sedia po dobre vykonanej práci pred svojimi zemljankami a na
okraji lesa. Čím sa asi bavia? Pozerajú sa na matnú siluetu svojej zemljanky, na súmrakom
a hmlou pokrytý obraz ich drahých Tatier a ich spomienky túlajú sa ďaleko, ďaleko odtiaľto,
tam kde pred chvíľou zašlo slniečko, aby za pár hodín slávnostne a jasne zažiarilo opäť
k novému životu a k novej práci. Azda, i nám zažiari čoskoro jasné slnko slobody! V súmraku
a hmle, vidia tam, kde žiaria už iba posledné slabé lúče slniečka, tie svoje hory a lesy, svoje
dedinky pod vysokými skalami Tatier a na stráňach lazov, svojich ustarostených rodičov,
svoje milenky, ženy a deti, svojho starého otca, ako sa s valaškou v ruke vyhráža smerom na
juh do nenávidenej maďarskej roviny. Na kraji lesa sedia títo naši junáci a vidíte len ich
siluety popri ohníčku. Tíško si spievajú akoby nejakú modlitbu, ochvíľu však zaznejú rázne
pesničky, akoby výkrik túžby po pomste.
Večerná modlitba. V tábore nastáva ticho. Niektorí bratia odišli do zemljanky, iní
zostali na okraji lesa, tam snívajú o rozprávkach svojho dedka, ktorý rozpráva o Jánošíkovi
nie ako zbojníkovi, ale ako národnom hrdinovi.
Ráno bratia nečakajú na zatrúbenie budíčka. Toho dnes nepotrebujú, pretože všetci už
vstali a obliekajú si svoje najlepšie šaty. Je veľký sviatok. Treba indolentnému ruskému
mužíkovi ukázať, čo je láska k vlasti a čo táto láska dokáže, že niesme takí, ako si o nás
možno myslia vo svojej národnostnej ľahostajnosti. Dnes treba ukázať to najlepšie!
Po budíčku plukovnej hudby vyšiel o 9. hodine od pivovaru pána Kánského sprievod
alegorických vozov, od každej roty jeden. Slováci i tu mali svoj symbol a vzor hrdinu
„Jánošíka“. V sprievode nechýbali ani žartovné scény, a toto všetko bolo ruskému mužíkovi
úplne neznáme. Všetko sa skvele vydarilo, sokolské cvičenia v tábore, futbalový zápas
mužstva 7. čs. pluku s mužstvom 8. čs. pluku, ľudová veselica so zábavnými atrakciami
a večer akadémia za účinkovania speváckeho a divadelného krúžku a sokolského družstva
v miestnom drevenom divadle.
Veru rýchlo prešiel deň Sv. Václava a sním zanikla všetká tá sláva a krása. Zostaly už
iba spomienky a tie sem-tam neviazané letmé známosti našich šuhajov s miestnymi
dievčatami. Ale úspech slávnosti, bol väčší pre vnútorný život pluku, pretože osvetový krúžok
bol povzbudený k tomu, aby vyvíjal väčšiu činnosť i medzi dobrovoľníkmi. A táto činnosť
mala svoj veľký vpliv i na príslušníkov 12. roty a aj na Slovákov iných rôt, ktorí hojne
navštevovali dovtedy len málokomu známe hudobné a spevácke večierky, sami sa ich činne
zúčastňovali a súťažili s inými. Hlavný úspech bol však v tom, že bol započatý celý cyklus
poučných a vzdelávacích prednášok. To bolo ohromné plus pre našich Slovákov, ktorí pomaly
spoznávali Čechy po stránke kultúrnej a odniesli si mnoho dobrých poznatkov. Česi a Slováci
navzájom poznávali minulosť ich rodných krajov. Tak ako mnohým Čechom, nebola známa
minulosť Slovenska „akože Horná zem v rámci Uhorska“, tak ešte menej boli známe
Slovákom tzv. historické zeme: Čechy, Morava a Sliezsko. Táto zima sa vďaka zvýšenej
osvetovej činnosti dobrovoľníkov javila v zamestnaní trocha pestrejšou. Ale pekné plány
zostali iba plánmi.
A čože robili naši Slováci v osvetovej činnosti? Pozrime sa teraz na ich rôznorodé
aktivity. Slovenská inteligencia sa vedela chopiť zaraz práce u svojich krajanov. Dôstojníci
i strelci s vyšším vzdelaním, vzdelávali svojich krajanov, ktorí vďaka maďarskému kultúrnosociálnemu útlaku nemali taký rozľad. Práca to bola veľmi ťažká. Medzi dobrovoľníkmi, boli
žiaľ aj takí, ktorí mali iba chabé základy v písaní a čítaní. S tými bolo treba začať preberať
všetko od začiatku. Preto bola v rote zriadená pre týchto bratov škola. Škola bola podobná
kurzu pre menejgramotných vojakov v neskoršej čs. armáde. Rozdiel bol však v tom, že tu sa
musel každý väčšinou vzdelávať sám, na individuálny prístup nebolo ani času a ani
prostriedkov. Riadnych učebníc nebolo vôbec. Nebolo ani dosť učebných miestností, ani
zariadenia, ani osvedčených vyučovacích metód. Pôvod kurzov v čs. armáde mal teda svoj
základ v čs. légiách.
Slováci nezaostávali ani v zábavno-osvetovej činnosti. Aj rota Slovákov mala svoj
rotný spevácky krúžok a svoje bábkové divadlo, ktorého „riaditeľom“ bol strelec Dubský,
príslušný v Častej neďaleko Modry, bábkar remeslom ešte pred prvou svetovou vojnou.
V tom čase sa tiež vracali niektorí dobrovoľníci, ktorí asi pred šiestimi týždňami odišli
do dôstojníckeho kurzu do Borispolu. Vracali sa k svojim rotám s nádejou, že sa opäť dostanú
k svojim známym. Ale to sa pošťastilo iba niektorým. Dôstojnícke miesta u rôt, boli už zväčša
zaplnené a pre nových dôstojníkov nebolo miesta. Netrvalo to však dlho, že boli „bez
zamestnania“. Bolo ich treba inde. So starými známymi sa museli rozlúčiť. Boli nadpočetní,
preto konali rôzne služby.
Neustály príchod nových dobrovoľníkov pôsobil taktiež nemalé starosti. Zemljanky
pre toľký počet nestačili, a jesenné dažde priam znemožňovali pobyt v nich. Na opravu sme
nemohli ani pomyslieť a tak veliteľ pluku po márnych pokusoch nájsť iných ubikácií rozhodol
sa umiestniť niektoré roty po súkromných domoch. Podľa rozkazu, opustila svoju zemljanku
i 12. rota a presťahovala sa k mužíkom, kde sa koľkí zmestili, tam šli. Nebolo to však
prospešné ale priam škodlivé. Často boli umiestnení pojednom, čím stratili výhodu pôsobiť
lepší na horšieho. Samozrejme, že tým trpelo i priateľstvo a pospolitosť, o zdravotnom stave
ani nehovoriac, pretože o nejakom hygienickom ubytovaní u ruského mužíka, nemohlo byť
ani reči. Neboli to domy, ale brlohy: malé, nízke, tmavé a špinavé. Dobrovoľníci museli
veľmi často spávať spoločne s početnou, špinavou a nezdravou rodinou mužíka. Netreba tým
podotýkať, že tým trpela disciplína i výcvik. Udržať poriadok a čistotu v jednotlivých
barákoch vyžadovalo ohromného vypätia síl veliteľov. Velitelia však dokázali splniť svoju
úlohu, takže neskoršie bola 12. rota jednou z najdisciplinovanejších a mravne
najzachovalejších. Nadruhejstrane, malo toto ubytovenie aj svoje výhody, pravda, oproti
spomýnaným nevýhodám boli tieto dosť malé. Nastal i nedostatok stravy, dobrovoľníci si ju
u mužíkov, kde pomáhali pri hospodárstve obstarávali sami. Mužík, nechcel pravda produkty
predávať, pretože jednak bol nahnevaný a tiež preto, že peniaze v revolučnej dobe boli takmer
bezcenné. Za fyzickú prácu pri hospodárstve však dával dobrovoľníkom stravu, takže hladom
netrpeli. Bola to síce strava, neobvyklá ale predsalen dostatočná.
Treba si uvedomiť, že pluk mal na jeseň roku 1917 viac ako 3000 dobrovoľníkov a že
zabezpečenie stravy pre tento veľký počet ľudí vo vtedajších revolučných pomeroch nebolo
vôbec ľahké. V tej dobe boli už skoro všetky sklady rozkradnuté a nebolo čo kupovať a ani za
čo. Tieto začiatky, boli veľmi nepríjemné a veru celý pluk dosť trpel. Nielenže mužík nechcel
predávať ale ruské, už zboľševizované úrady dokonca zakázali predávať produkty čs. vojsku.
Mužík i beztak radšej tajne produkty vyvážal a predával špekulantom, ktorých obchod,
samozrejme pekne prekvital. Hlavne cez noc, sa vyvážali veľké zásoby mäsa a obilia.
Postupne sa kríza v zásobovaní dostala až do takého štádia, ktoré sme nazývali „berezaňskou
hladovkou“. Toto pomenovanie, bolo veľmi vístižné. V tej dobe, sme napríklad na jedného
muža dostali iba funt chleba, 8 zolotníkov cukru a len občas v týždni po štvrť funta mäsa.
Nezostávalo teda nič iné, ako pomôcť si rekvizíciou a zhabaním tajne vyvážaných produktov.
V noci, naše hliadky striehli na tých čo tajne vyvážali potraviny a potom im ich zhabali.
Okrem nás, bol z Berezani u mužíkov v najbližších dedinách a na veľkostatkoch ubytovaný
ešte jeden prápor.
Avšak ako v samotných dedinách, tak i v Berezani, začínal byť život dobrovoľníkov
biedny. Nebolo ani peňazí, ani stravy, ani výstroja pre nastávajúcu zimu. Okrem toho,
Berezaň zasiahla dosť silná agitácia z boľševického centra z Kyjeva, s ktorým mala dosť
dobré spojenie. Agitátori buď osobne buď pomocou boľševického časopisu „Svoboda“
agitovali medzi našimi, pre vstup do boľševického vojska. Dediny, boli pre nedostatočné
spojenie od téjto agitácie zväčša ušetrené. Boľševici síce mali nejaké úspechy, ale my sme
preto nežialili. Odišli iba tí, ktorí by aj tak nezvládli naše ďalšie akcie a ešte väčšie strádanie,
by ich bolo istotne zviedlo k ešte horšiemu správaniu sa pri vojsku. Môžeme však smelo
tvrdiť, že 12. rota zostala vo svojom jadre zdravá a agitátori sa nemôžu pochváliť nejakým
valným úspechom. Práve toto, bolo skúškou statočnosti, ukázalo sa, ktorí prišli pre blaho
celku a ktorí pre svoj osobný prospech. Často sa stávalo, že dobrovoľníci chodili počas
denného zamestania alebo cvičenia v zime iba v chatrnom plášti a bez nohavíc. Vo voľnom
čase, sa júnaci venovali čítaniu kníh, rôznym hrám, alebo debatovali o súčasnej nie veľmi
príjemnej situácii.
Na Vianoce roku 1917 stupňovaním krízy stupňovala sa aj boľševická agitácia
a dosiahla prirodzene i väčších úspechov ako spočiatku. I keď nepatrne, bola ňou postihnutá
aj 12. rota.
Niektoré roty z berezaňského tábora, sa zasa vysťahovali z mesta a boli vyslané na
okolité veľkostatky, aby sa ľahšie uživili a aby sa aj uľahčili vyživovacie pomery rôt, ktoré
zostali v Berezani. Veľkostatkári, ich príjmali dosť radi, pretože mohli speňažiť svoje
produkty a dobytok, ktoré by beztak bývalo rozkradlo obyvateľstvo bez náhrady podľa
boľševického hesla „zemlja i volja“ (zem a slobodu). Naša 12. rota však i naďalej zostala
bývať u mužíkov v Berezani.
Začiatkom decembra, boli niektorí dôstojníci pluku odoslaní do dôstojníckeho kurzu
v Jasách. Medzi nimi bol i slovenský rodák ppor. Rudolf Viest. Iní dôstojníci a strelci zasa
nepretržito odchádzali do rôznych táborov získavať ďalších bojovníkov pre odboj. Práce bolo
teda hojne.
Po Vianociach roku 1917 sa už však začalo rozprávať niečo o tom, že pôjdeme do
Francúzska. Vtedy už bolo jasné, že ruská fronta proti centrálnym mocnostiam zanikne. Naše
légie už nemaly čo v Rusku hľadať, pretože namiesto svornosti zavládla tu bratovražda a to
všade, kde si sa len pozrel. Už nebolo radno nosiť ani bývalé ruské cárske vojenské hodnostné
odznaky, ktoré boli doposiaľ predpísané i nám. Obyvateľstvo ich priam nenávidelo. Preto sme
ich začiatkom januára 1918 zamenili za odznaky na ľavom rukáve.
Ukrajina sa po boľševickom prevrate osamostatnila (IV. ukrajinský univerzál)
a neuznávala vlády boľševikov v Moskve. Na pomoc proti boľševikom zavolala si
ríšskonemecké vojsko, ktoré veľmi rado vyhovelo žiadosti, pretože mohlo z bohatej Ukrajiny
vyvážať množstvo potravín pre svojich vyhladovaných v ríši. Naše vojsko v strede téjto
vzájomnej vražednej vojny, muselo zostať jednotné a v jadre zdravé. Ale aj zdravý sa časom
môže nakaziť od chorého a preto padlo rozhodnutie, aby vojsko odišlo do Francúzska, kde by
sa zúčastnilo bojov po boku spojencov. Naše vojsko malo z Ruska odchádzať už ako súčasť
čs. armády vo Francúzsku. Profesor T. G. Masaryk, vydal dekret a šiel napred pripraviť nám
živnú pôdu.
Roty pluku, ubytované po dedinách, v posledných dňoch nazhromaždili toľko
potravín, koľko len mohli. Stačili aj pre roty, ktoré si nemohli zaopatriť dostatočných zásob.
Aj 12. rota, bola odkázaná na pomoc šťastnejších bratov týchto rôt. Podľa možností dostala
všetko.
Prebytoční dôstojníci a strelci, boli až do poslednej chvíle odosielaní do rozličných
zajateckých táborov k získavaniu dobrovoľníkov. Iní zasa do bližších či vzdialenejších
ruských posádok, kde boli sklady uniforiem, aby doviezli rovnošaty a zbrane. Dobrovoľníci
sami postrehli, že nieje dostatok zbraní a výstroja a kde len mohli, nakupovali guľomety
a dobré výstrojné súčiastky uniforiem od ruských vojakov zbehov a ochotne im dali svoje
veľmi ťažko a takpovediac z ničoho ušetrené groše.
Aká príjemná bola vo vtedajších pomeroch služobná cesta, hovoria zápisky brata práp.
V. P., vyslaného s piatimi bratmi (medzi nimi tiež dvaja Slováci), do mestečka Polevaja
v kurskej gubernii. Mestečko, bolo vzdialené od Berezani cca. 350 km na východ a údajne
tam mal byť ešte neporušený sklad ruských uniforiem. I keď bolo treba prekonávať rôzne
úskalia, predsalen šiel každý s radosťou, aby aspoň takto niečim prispel pre dobro celku.
Dostať sa ku Kursku, nebolo vôbec ľahké, pretože boľševici už začali konať svoje dielo po
celéj ríši. S dobrými a statočnými spoločníkmi však môžeš ísť všade a preto rozhodovanie
netrvalo dlho. Dňa 17. januára 1918 o 18. hodine večer sa naši cestujíci zhromaždili
a pripravovali na odchod. Nebrali so sebou nič zbytočné, pretože museli byť pripravení aj na
to najhoršie. Vyšli na železničnú stanicu v Berezani, kde dlho čakali na vlak, pretože vlaky
vtedy pravidelne nepremávali. Len sem tam, šiel nejaký preplnený nákladný vlak. Preplnený
nie však nákladom ale ruskými dezertérmi s fronty. Potom ešte chodili prepychové vlaky,
ktoré boli poloprázdne iba s niekoľkými boľševikmi tzv. vojakmi, ozbrojenými od hlavy po
päty, ktorí vraj šli na západ, na frontu proti Ukrajincom. Po prvom výstrele, však ten istý vlak
uháňal nazad. Do vozov sa nechodilo dvermi, ale oknami. Sprievodcov vlakov vôbec nebolo,
vojaci si brali lokomotívy násilím a často sa stávalo, že opitý dezertér zastrelil vzdorujúceho
svedomitého strojvedúceho a riadil lokomotívu sám. Žiaľ často s neblahými následkami pre
spolucestujúcich, ako to bolo napr. v Kyjeve, kde taký „továryšč“ vrazil s lokomotívou do
staničnej budovy a zabil niekoľkých železničiarov. Hlavné krédo však bolo: čo najďalej od
fronty, len domov aj za cenu životov svojich blížnych. Staničné zariadenie, bolo väčšinou
rozobrané a zničené. Iba v rajóne našich posádok, existoval poriadok. Ten sme si udržiavali
sami.
Konečne ráno 18. januára 1918, sa našim šiestim cestujúcim podarilo odísť na východ
vo vlaku v ktorom boli s fronty utekajúci ruskí kozáci. Avšak ďaleko sa nedostali, pretože
vlak zostal druhého dňa večer stáť v Poltave. Ďalší vlak na Kursk, mal isť až druhého dňa
ráno. Čo robiť? Ešte neboli ani v polovici cesty. Krátka porada: v Poltave je zajatecký tábor,
v ňom Slováci, Česi, Poliaci, Nemci, Maďari, všetkých spolu niekoľko stoviek.
„Pozrime sa na tých zajatých Čechov a Slovákov a potom už len čosi spravíme.“
Ako sa dohodli, tak aj urobili. V zajateckom tábore, boli naši bratia vľúdne prijatí
a podľa možností aj pohostení. Zajatci sa zaujímali o všetko, o našu armádu, o náš terajší plán
a cieľ. Naši cestujúci spojili povinnosť s užitočným a využili svoj pobyt v tábore k agitácii pre
vstup do čs. vojska medzi tými, ktorí sa dosiaľ o svoju kožu strachovali.
Ráno sa vybrali na cestu na stanicu. Aké však bolo ich prekvapenie, keď všade na ulici
videli boľševické hliadky, väčšinou v civilnom odeve s červenou páskou na rukáve. Na
cestách a križovatkách ulíc postavené guľomety s boľševickou obsluhou, ale s akou: deti
niečo cez 14 rokov s puškami väčšími než oni sami, niekedy dokonca ženy oblečené do
ruských uniforiem a vyzbrojené puškou (strieľať pravda nevedeli), šabľami, ručnými
granátmi, s jedným alebo dvoma revolvermi za opaskom a s revolverom v ruke zastavovali
vystrašené miestne obyvateľstvo, hľadajúc u nich väčšinou zbrane. Pri takýchto prehliadkach
obyčajne zmizly hodinky, peniaze a iné cennosti, nie však zbrane, pretože obyvateľstvo ich
nemalo. Veru stačilo by ohriaknuť takého „borca za slobodu“ a mesto by bolo od boľševikov
očistené. Namiesto toho však vidieť, ako sa všetko skrýva a obchody sa zatvárajú. Mužov
nikde nevidno. Po uliciach uháňajú ohromnou rýchlosťou ťažké nákladné autá, väčšinou sú
naložené kadejakým prepychovým bytovým zariadením, obrazmi, lustrami a pri nich
niekoľko pozuby ozbrojených chlapcov alebo žien. Svoju zbabelosť zakrývali drzosťou
a hrubosťou.
„A čo továryšč, na front proti Germáncom nepôjdeš? Veď už idú a ty sa ešte tu
rozvážaš“ opýtaš sa takéhoto výrastka.
„Najskôr musíme urobiť poriadok doma, až potom pôjdem, keď nás bude viac. Však
sú tam už druhí a s nami idú Čechoslováci“, bola chytrá odpoveď.
Hoci boli naši veselí, predsalen boli aj opatrní, išlo im o to, ako splniť danú im úlohu.
Informácie od boľševických hliadok, ktoré stretli im príliš nepomohli, tieto vedeli iba to, že
v noci sa im zbabelo, bez jediného výstrelu poddala celá veľká poltavská posádka. Boli
opojení, nie však slávou ľahkého víťazstva, ale nakradnutým liehom z miestneho liehovaru
a zo skladov vína. Každú chvíľu bolo na predmestí počuť výstreli, tá nešťastná ruská
inteligencia „obetuje“ svoje životy za revolúciu a za slobodu Ruska – nie však v čestnom boji
so zbraňou – ale postavená k stene, bezbranná, pred hlavne boľševických pušiek a guľometov.
Tá inteligencia, ktorú boľševici už o pár rokov neskôr hľadali, pretože ju potrebovali, aby
krotila rozvášnené davy, pre ktoré sloboda neznamenala nič iného len to ako ľahko zbohatnúť
a hýriť.
„A čo teraz?“ pýtali sa sami seba naši, odsúdení takto k nedobrovoľnej dovolenke
v Poltave.
Všade sú však aj dobrí ľudia a boli aj v Poltave. Miestni zajatci, ich čoskoro našli.
Rodina pána Beneša, českého kolonistu, záhradníka, bola našim dobrovoľníkom obzvlášť
sympatická. Táto rodina, mala nastarosti už viac československých dobrovoľníkov.
Prostredníctvom neho, zoznámili sa naši chlapci aj s inými kolonistami Čechmi a nám
naklonemými ruskými občanmi, ktorí si ich rozdelili a poskrývali, aby ich boľševici nezbadali
a neprišli s nimi do konfliktu. Bol tam brat emisár Hl., neskôr údajne popravený za kadejaké
podvody, ktorých sa dopustil s nejakou ľahkou ruskou ženou v súvislosti s vyzvedačstvom
proti našemu vojsku. Všetci naši nedobrovoľní dovolenkári sa dohodli, že kôly bezpečnosti,
nebudú nosiť československé vojenské odznaky a že iba v najnutnejších prípadoch sa budú
legitimovať, aby sa neprezradili. Niektorí, zostali v zajateckom tábore a prispôsobili sa
natoľko, že chodili so zajatcami na práce do miestneho skladu uniforiem. Miestne
obyvateľstvo však poznalo takmer všetkých tu sa zdržiavajúcich československých
dobrovoľníkov a utešovalo sa nádejov, že Čechoslováci prišli tajne organizovať
protiboľševický odboj a oslobodiť mesto. Boľševici sa zasa domnievali, že Čechoslováci idú
s nimi a že bojujú proti Nemcom a Ukrajincom. Tak sa utešovali jedny i druhý, avšak pravdu
nemal žiaden. Naši sa o to ale nestarali. Nebolo dňa, že by niektorý z nich nebol šiel na
výzvedy na pár desiatok kilometrov ďaleko, či niekde nie je trocha voľnej cesty pre návrat
k pluku. Všetci už boli totiž presvedčení, že do Kurska sa nedostanú a boľševici začínali byť
voči nám nedôverčiví. Raz zašli až do Konstantinohradu. Tam sa stretli s niekoľkými tiež
zadržanými československými dobrovoľníkmi u tamojšieho Čecha, sládka. Pokusy vyviaznuť
z tohoto kraja však boli márne a za pár dní sa všetci museli vrátiť do Poltavy. Prekvapeniam
nebolo konca a jedno bolo nepríjemnejšie ako druhé. Práporčík V. P. sa jedného dňa pokúsil
dostať úradné dokumenty pre domnelých boľševických vojakov, aby s týmito dokumentami
mohol prevádzať obchod na frontu proti Ukrajincom. Šiel k náčelníkovi boľševického
poľného štábu na stanici Poltava, továryščovi Bjelenkievičovi. Na počudovanie, počul vo
vedľajšej kancelárii čistý, veselý ženský český hlas. Pootvoril dvere do tejto miestnosti
a uvidel tam továryšča náčelníka v dobrej nálade v objatí svojej milenky Češky. A možno, že
i pre toto naše prekvapenie nemal úspechu. Nechýbalo veľa, aby nám továryšč rozkázal
vystaviť žiadané dokumenty, ešte však trocha rozmýšľal, či by nás nemohol potrebovať proti
Čechom, ktorí údajne tiahnu na Poltavu od Charkova, kde vraj sa s nimi zvádzajú boje. Nášho
žiadateľa to prekvapilo, odkiaľže by sa tam mohli vziať čs. vojaci, veď československé vojsko
je práve na opačnej strane. Neprezradil sa však a len si tak pomyslel, keby už tu boli tí
Čechoslováci. Továryšča náčelníka však odvolala na moment ona ženská a ten sa po
niekoľkých minutách vrátil hrozne rozhnevaný. Prvé jeho slová boly: „Ste Česi, špióni
a prehlasujem Vás za arestovaných!“ Tak, tu ho máš! Ale na našich sa znova usmialo šťastie,
náčelník nemal po ruke vojakov, ktorí by boli tento rozkaz vykonali. Vyskočil síce
z kancelárie a volal na svojich výrastkov vojakov, aby arestovaného odviedli. Než mu však
porozumeli, náš žiadateľ bol už preč z nádražia a uháňal k svojim neďaleko čakajúcim
bratom, ktorí sa k nemu pripojili a len keď videli, že sú v bezpečí, potom sa radili čo ďalej!
Obrátili sa k tamojšiemu českému statkárovi, pánovi Sikstovi, aby im pomohol v núdzi.
Dohodli sa, že pán Siksta si vezme niekoľkých na svoj statok za robotníkov, pán Beneš si
vezme tiež jedného a dôstojníci vraj že pôjdu na jeho letné sídlo, kde budú skrytí ako
robotníci, kým sa pomery nezmenia. Každý, mal však po celú dobu premýšľať a pátrať po
tom, ako sa dostanú k svojim oddielom. Dlho to však netrvalo, a našim sa plán nepozdával,
pretože nechceli byť rozdelení. Odišli do pivnice pána Beneša a tam sa rozdelili na partie po
2-3, pretože takto sa mohli najľahšie dostať z Poltavy. Dlho boli všetky pokusy márne, cesty
nenašli a v meste bol zastrelený každý, kto bol len podozrivý. Nerešpektovali ani dôstojníkov
iných štátov (bezdôvodne zastrelili aj srbského kapitána v kaviarni). Vládla iba opitá lúza.
A čo ruské obyvateľstvo? Apaticky sa oddávalo bezstarostnému a veselému životu, veď vraj
nikto nevedel, kedy ho zoberie do zubov ozbrojený boľševický komisár.
Jedného dňa dostavil sa do Poltavy k čs. emisárovi Hl. vojak, Čech. Dokumenty mal
od „čs. inžinierského pluku“ a hovoril, že prešiel cez štyri fronty. Patrí vraj k 4. čs. pluku
a bol v donskej oblasti na dovolenke. Dozvedel sa tam o neistej situácii nášho vojska
v Kyjeve a cez Rostov na Done sa chcel dostať k svojmu pluku na Ukrajinu. V Rostove ho
zadržali kornilovskí vojaci a v štábe gen. Kornilova mu dali 5000 rubľov a povýšili ho na
práporčíka, aby vraj verboval českých vojakov pre kornilovskú armádu. Dokumentom,
podpísaným vraj i samotným prof. T. G. Masarykom, chceli mu dokázať, že prof. Masaryk
s verbovaním pre gen. Kornilova súhlasí. Pri obede, kde boli aj čs. dôstojníci Němeček, Král
a iní, bol vraj gen. Kornilov veľmi nahnevaný na Čechoslovákov, ktorým dopomohol
k postaveniu samostatného čs. vojska a teraz je vraj od nich opustený. Stačilo by mu vraj
7000 Čechoslovákov, aby zničil boľševizmus v Rusku. To boli prvé zvesti o Čechoslovákoch
od Charkova. Boli to kornilovci, u ktorých slúžili i Čechoslováci. Prišlý dobrovoľník 4. pluku
však neveril, že by prof. Masaryk súhlasil s pridaním sa Čechoslovákov ku kornilovcom
a preto sa rozhodol preraziť si cestu na Ukrajinu ku svojim. Neskôr sa vysvetlila i domnelá
pravosť podpisu prof. T. G. Masaryka na zmienenej listine kornilovcov.
V týchto neistých dňoch koncom februára podarilo sa našim chlapcom dostať sa po
jednom a po skupinkách k svojim oddielom. Niektorí museli ísť pešky až cez Berdičev
a Kyjev. Prišli k svojim rotám, kde sa skoro všetko zmenilo. Všade sa horúčkovito
pripravovali na odjazd z Ukrajiny, roty sa zásobovaly ako sa len mohly, čakala ich ďaleká
cesta, mali ísť do Vladivostoku. Jedny na staniciach chystali vagóny, iní odopínali a brali
rušne od iných vlakov, mnohokrát i násilím. Veď aj tak nikde nebol poriadok a bezpečnosť.
Nikto už nemal pokoja, každý sa túžil odtiaľto dostať čo najďalej.
Videli sme, aké príjemné boli v tých časoch služobné cesty a aké boli pomery koncom
februára 1918. Mnohí emisári ešte raz odišli na služobné cesty k získavaniu dobrovoľníkov
v rozličných táboroch a z tejto cesty sa už nazad nevracali. Dobrovoľníci odchádzali zo
svojich táborov a hlásili sa u jednotlivých vojenských častí, idúcich cez niektoré mestá na
Ukrajine a v západnom Rusku, ktoré sa už veľmi a veľmi zmenili. Obyvateľstvo sa dozvedelo
o blízkom odchode Čechoslovákov a stratilo všetkú nádej na oslobodenie. Boľševikom sa
však tiež priťažilo, pretože už im viac nemal kto chrániť ich tyl. Čechoslovákov pri svojich
neúspechoch proti Ukrajincom a Nemcom zanechávali ako zadný voj, zatiaľ čo sami utekali.
Obyvateľstvo sa k našim chovalo chladne a odmerane, boľševici sa vyhrážali a kde len mohli
robili nepríjemnosti. Kolonisti, Slováci a Česi však svoje chovanie nezmenili, pomáhali ako
mohli, aj keď tušili, že za to nedostanú odmenu. V Konstantinohrade sa napríklad veľmi
záslužne zachoval učiteľ telocviku Bém a riaditeľ gymnázia Kovařík.
Boly to veru smutné časy. Hoci ukrajinské obyvateľstvo si svojim chovaním
nezasluhovalo súcit, predsalen s ním naši chlapci do istéj miery zrástli a ľutovali tých dobrých
negramotných duší. Hlavne naša 12. rota Slovákov, ktorá bývala pod spoločnou strechou
ukrajinských mužíkov ako jedna rodina, badala, že sa obyvateľstvo chová akosi inak
a predsalen sa ťažko lúčila.
Pred odchodom dostala 12. rota za úlohu, aby v daždi, blate a v plúštiach pomohla
dopraviť plukovné vozy na nádražie. V tmavej daždivej noci, po rozmoknutých cestách, po
kolená v blate ťahali chlapci vozy pluku s nákladom z Berezane na stanicu, pretože mužíci
nechceli ani za svet požičať záprahy, ba vyhrážali sa i násilím. Ťažko a smutne sa rozlúčili
naši s rodinami, kde už tak dlho bývali, s ktorými jedávali z jednej misy a spávali pod jedným
kožuchom a teraz takto museli sa sklamať. Nejedno dievčatko si naposledy zaplakalo na hrudi
dobrého šuhaja Slováka. Nepreniknuteľná tma, akoby všetko navždy pred nepovolanými
očami skryla.
Tých 173 dobrovoľníkov 12. roty nastúpilo dňa 4. marca 1918 v Jagotíne, najbližšej
železničnej stanici od Berezane na východ, svoju ďalekú púť vo „svojom“ vlaku po 60 i viac
vo vagónoch. Táto cesta veru nebola príjemná: vlak šiel niekedy iba 40-60 km rýchlosťou za
deň a ťažko si bolo čo i len pomyslieť, koľko tisíc kilometrov máme ešte uraziť a čo nás
očakáva. S tzv. „plukovnou vozbou“ tvorila rota 2. ešelón (vojenský vlak) pod velením škpt.
Hoblíka. Výzbroj bola normálna. Pluky a roty nemaly pri odchode z Ukrajiny po 200-300
goľometov, ako to uvádza Sidor vo svojej knihe a ako boli informovaní americkí Slováci v r.
1918, kpt. Vlad. Hurbanom.
Prvé vlaky pluku, medzi nimi i vlak 12. roty, opúšťaly síce pomaly ale iste staničku za
staničkou smerom na východ. Cestou tu a tam sme ešte priberali nováčikov, prihlásených
dobrovoľníkov zo zajateckých táborov, ktorých získali naši emisári, vyslaní ešte v posledných
dňoch pred odchodom z Ukrajiny. Postupne aj emisári vyhľadávali čs. vlaky, aby nakoniec po
odjazde vlakov nezostali v sovietskom Rusku. Často šiel taký emisár vo vlaku cudzej čs.
vojenskej časti a svoju časť nevidel mesiace a mesiace a časť opäť nevedela nič o ňom.
Nejeden emisár si musel vytrpieť krížovú cestu, než sa dostal do zajateckého tábora
alebo z neho. V Rusku vo väčšine miest už zúril požiar bratovraždy a emisári museli neraz
prechádzať viacerými frontami a často i v paľbe proti sebe bojujúcich tzv. rudých a bielych
a mnohí tieto cesty zaplatili svojim životom. Výsledky tejto poslednej činnosti emisárov
v európskom Rusku boli veľmi pekné. Zajatci, Česi a Slováci, ktorí doposiaľ nechceli vstúpiť
do čs. vojska, možno zo strachu o svoju kožu, teraz, keď videli, že OČSNR ich už neochráni
a že vyživovacie pomery vždy budú ťažšie, rozhodli sa predsalen vstúpiť do čs. vojska.
Pravda, nemali už ducha a mentalitu doterajších dobrovoľníkov. Vstupovali takpovediac
donútení hladom a biedou, pretože zajatí dôstojníci rak. – uhorskej armády si dosť často
museli zadovažovať chlieb čistením ulíc od snehu, predávaním novín, žobraním po statkoch
a podobne. Napriek tomu všetkému, bolo dosť takých, ktorí hoc aj Česi alebo Slováci, radšej
znášali toto poníženie, než aby čestne slúžili vo svojej národnej armáde. Mnohí z nich dostali
vo vlasti odmenu, šťastie im prialo, pretože sa vrátili do vlasti skôr ako legionári a ešte pred
ich príchodom obsadili lepšie miesta. Taký je však život. Mnohokrát praje vypočítavému
a pracovitý zaostáva.
Že posledné úsilie emisárov nebolo márne, dosvedčuje zasa prechodný zberný bod
dobrovoľníkov v Penze, kde sa koncom marca 1918 prihlásilo mnoho krajanov. Tam bola
dočasne i OČSNR, ktorá nakoľko mohla, starala sa o prepravu „novopečených“
dobrovoľníkov na východ. Bolo tam i mnoho Slovákov, ako to dosvedčuje početný stav 12.
ešelónu, ktorého velenie prevzal práp. V. P. a dopravil ho do Vladivostoku. Len v tomto
jednom transporte bolo 856 dobrovoľníkov, z nich asi dve pätiny Slovákov.
Po odchode z Jagotína, oddýchla si i naša 12. rota. Chlapci, akoby ani neboli verili, že
už putujú. Ale, že sa cestou vyskytnú také prekážky, ako bol Bachmač, nikto by nebol tušil,
hoci nad Jagotínom sme videli krúžiť nemecké aeroplány. O bojoch Čechoslovákov proti
Nemcom pri Bachmači sa chlapci našej roty dozvedeli iba tak nejasne. (Viď Dr. Čermák:
„Boje pod Bachmačem a ústup z Ukrajiny r. 1918“. Podotýkame však, že v Sidorovej knihe
„Slováci v zahraničnom odboji“ uvedený počet československých strát 600 – vraj podľa
informácií kpt. Hurbana – je nepresný a prehnaný.)
Zato však naši sa dozvedeli o hrdinstve Čechov a svojich krajanov Slovákov. Veď 11.
rota, v ktorej bola takmer polovica Slovákov, bola jednou z tých rôt, ktoré udatne a statočne
bojovaly po boku rýdzo českých rôt proti skutočnému nepriateľovi, ríšskonemeckému vojsku.
Už pri Doči a Bachmači dokázali Slováci, že majú byť naroveň postavení s dobrovoľníkmi
Čechmi, že chcú si získať zásluhy a vydobiť si vlastnou krvou slobodu svojho kraja, že ich
obete sú drahé a rovnocenné s obeťami iných. V krutom boji pri Bachmači osvedčila sa
slovenská krv. Slováci neľakali sa nijakých obetí. Nebojovali tam všetci, bola tam iba malá
hŕstka všetkých Slovákov Tatranského pluku a hľa, 10. marca 1918 padli za vlasť ako prví
Slováci pluku: práporčík Dušan HATALA z Veľkej Prietrže v býv. nitrianskej župe, strelec
Sylvester BRNA z Hiadel v býv. zvolenskej župe a strelec Jozef GARAJ z Trstína v býv.
bratislavskej župe, ktorý bol nezvestným od bojov pri Bachmači a pravdepodobne, ako všetci
ostatní bol mŕtvy, zostal na bojisku. Títo boli prví zo Slovákov 7. pluku, ktorí sa verne
a statočne obetovali po boku bratov Čechov. A naši osvedčení Slováci 11. roty ani v ďalších
tuhých bojoch v Sibíri nesklamali a Slovenské meno nikdy nepoškvrnili. Táto rota sa vždy
osvedčila na Sibíri a jej Slováci nikdy nazaostali za svojimi krajanmi z 12. roty, bojujúcej
ďalej na východe.
Naša 12. rota vandrovala vlakom od jednej stanice ku druhej, od jednej križovatky
trate na druhú, hľadajúc cestu, ako sa dostať z boľševického “raja“. Stanice boli všade bitkom
nabité. Niekedy nebolo možné z takejto križovatky výjsť a často sa stalo, že vlak sa musel
o niečo vrátiť a hľadať voľnú cestu na východ inde. A všade boľševici prevádzali agitácie pre
vstup do červenej armády, pričom obyčajne boľševici-Česi, ktorí do červenej armády už
vstúpili, vymýšľali všelijaké fígle a kládli nášmu odchodu do cesty tie najrafinovanejšie
prekážky. Odchod zlákaných jednotlivcov ani zďaleka nevyvážil stále vzrastajúci príliv
dobrovoľníkov. Počet odchádzajúcich bol len nepatrný, prichádzajúcich denne pribúdalo na
niekoľko desiatok, a to pri každom vlaku, prechádzajúcom jednotlivými stanicami.
Po svojej krížovej ceste dostal sa i vlak 12. roty do Penzy, kalvárie to našich chlapcov.
Tu bola vyskúšaná trpezlivosť a poslušnosť našich junákov. Tak ako ostatné vojenské
jednotky ruských légií, i táto rota odovzdala tu na rozkaz OČSNR svoje zbrane boľševickej
komisii s podmienkou, že ďalšia cesta Ruskom bude už hladká, že nebude už prekážok.
Vedenie OČSNR verilo boľševickým sľubom, neverili im však legionári, pretože ich už
poznali a počas cesty s nimi zažili rozličné drobné incidenty. Vedeli, že ústredné boľševické
orgány v Moskve, nemajú žiadneho vplyvu na jednotlivé miestne boľševické vlády. Vedeli
i to, že tieto miestne ruské vlády udávajú tón, ktorý bol potom smerodatný pre ďalší koncert.
I tu opravujem údaje v knihe Sidora, kde tvrdí – a to opäť vraj podľa informácií kpt. Vlad.
Hurbana – že naše vojsko v Penze, odovzdalo svoje zbrane okrem zbraní, potrebných pre
osobnú ochranu, t.j. 100 pušiek pre 100 mužov. Oproti zmluve, kde bol stanovený presný
počet zbraní, ktoré si môžu vlaky ponechať pre osobnú ochranu, t. j. „jednu puškami
ozbrojenú rotu a guľomet pre celý vlak“, existujú originály iných zmlúv, kde ani tento počet
nebol z boľševickej strany v Penze dodržaný a vojsku nebol ponechaný dohodnutý počet
zbraní. Nikde teda nemožno s určitosťou tvrdiť, že toľko a toľko zbraní sa ponechalo našim
vlakom.
No, ale ani naši chlapci nedodržali zmluvu do litery. Len čo sa kdesi pred Penzou
dozvedeli, že tam majú odovzdať zbrane, každému vŕtalo v hlave, ako sa tomu vyhnúť a – ako
sa neskor ukázalo – nepremýšľali nadarmo. Podarilo sa im ukryť nejaké zbrane medzi dvojité
steny „teplušiek“, v slamníkoch, medzi kuchynským drevom, pod vagónmi a pod. Také
momenty, aké boli pri odovzdávaní zbraní v Penze, iste by poslúžili ako veľmi dobrý
výchovný film: na nádražnom peróne a medzi koľajami hromady zbraní, odovzdávané dlhým
zástupom našich bratov a to veľké gesto, s akým svoje zbrane odovzdávali! Päsť zaťatá,
akoby za nič na svete nechcela vydať pušku, tváre zachmúrené a vzdorovité a v nich výraz
bezradného zúfalstva. Kto by bol vtedy chcel študovať psychológiu nášho vojska, mal sa
postaviť k hromade odovzdaných pušiek. Prvý pohľad našich ustrnul na hromade
odovzdaných zbraní, akoby na truhlu drahého zosnulého, druhý pohľad však bol už
vzdorovitý a plný nenávisti, platil boľševickému komisárovi, a ten tretí, vyčítavý, platil čs.
zástupcovi v komisii. Potom pohodil pušku s tichou, ale i dôraznou a mnohomluvnou
vyhrážkou pomsty, pomsty krutej, bez pardónu. Každý akoby nie „s bohom“ dával svojej
družke vojnovej, ale „do svidania“. A neblahá predtucha našich dobrovoľníkov za chvíľu lenlen že sa nevyplnila. Odchádzali do teplušiek ako bezbranní, ale s duchom bojovým.
Naše teplušky v Penze a čiastočne už aj pred Penzou boli zariaďované na dlhú cestu
Sibírom, boli zaopatrené priečkami a iným potrebným zariadením. Po neveľkých ceremóniách
s miestnymi železničnými úradmi pohol sa vlak ďalej na východ. Ešte posledný pohľad na tú
krásnu Penzu, rozloženú v zeleni na svahoch. Jej snehobiele domy s vynikajúcimi, v žiary
jarného slnka sa trblietajúcimi kopulami kostolov a krížov pomaly mizly v diaľke. Zostala len
spomienka na hroznú špinu, ktorú odkryl topiaci sa sneh, a ľútosť nad hladnými zástupmi detí
a žien, ktoré obchádzali naše vagóny. Vlak už prešiel stanicami Kuzneck a Syzraň a ďalej
Batrakmi a bol pri železničnom moste na dosiaľ zamrznutej rieke Volge. To je tzv.
Alexandrovský most, dlhý 1 aj ¾ km s 13 mostnými oblúkmi. „Volga, volga mať rodnaja...“
tíško a smutne zaznela pieseň na rozlúčku z vagónov, kým sa rieka nestratila z očí. Vlak tu
akoby veselšie ako pred Penzou uháňal k Samare, tuším i chlapci boli tiež veselší. Avšak iba
na chvíľu, pretože v Samare zažili prvé sklamanie pre nedodržanie zmluvy boľševikmi. Tam
miestny soviet znova žiadal odovzdať zbrane okrem 30 pušiek pre vlak. Neuznával doposiaľ
uzatvorené zmluvy pre odovzdanie zbraní. Čože robiť? Aby sa mohlo pokračovať, chtiac –
nechtiac museli sa naši podrobiť. Nasledovala tá istá procedúra, aká bola v Penze. Po kratšej
zastávke, popošiel náš vlak opäť o kúsok ďalej, na Ufu. Už pri Samare zisťovali chlapci, že sú
blízko Ázie, pretože čím ďalej tým viac objavovali obyvateľov divného vzhľadu so
znetvorenými nohami. Boli to Číňania. Vlak uháňal rýchlejšie, akoby sa i sama lokomotíva
snažila dostať čím skôr do zeme poriadku. Popri trati sa objavujú kopce, sú to výbežky Uralu,
do oblasti ktorého vedie trať za Ufou. Nádherný kraj s malebnými údoliami, nimi sa vinú
bystriny a potôčiky. Objavil sa i Zlatoúst s jeho veľkými továrňami na zbrane. Za ním je
hranica medzi Európou a Áziou. Neďaleko za stanicou Ujžumkou, asi 18 verst za Zlatoústom,
po pravej strane žel. trati vidieť vysoký biely ihlan s nápismi „Európa“ a „Ázia“. Vlak sa
vinie divokým horstvom Uralu. I to slovo „Ázia“ ako divoko a hrozne znie európanovi. Či
i našim chlapcom? Im je slovom útechy, vyslobodenia a uľahčenia, hoci len na krátky čas.
Ten vysoký obelisk bol akoby nepremožiteľnou prekážkou pre boľševizmus, pre hlad a biedu
európskeho Ruska. Na východ od neho na všetkých staniciach čisto, poriadok a hojnosť
všetkého. Nevidieť tie elegantné dámy, ktoré v európskom Rusku na každej stanici
obťažovaly naše vlaky, obetovaly celé noci v tepluškách našich dobrovoľníkov za trocha
cukru a kúsok chleba. Nevidieť ani tie zástupy žien, detí a starcov, ktoré zbytky a odpadky
našej prostej vojenskej stravy, vyhodené z kuchýň, často i z blata a špiny vyťahovali,
pozbierali a pooškrabovali a potom zjedli alebo odnášali domov svojim hladujúcim a chorým
príbuzným. Nevidieť ani tie veľké zástupy otrhaných, schudnutých detí, ktoré obliehali naše
vagóny a žobrali o kúsok suchého chleba, starého chleba pre svoje choré matky. Boly to veru
obrazy najhroznejšej biedy, hladu a chorôb, obrazy toho boľševikmi sľubovaného raja. Nikto
iný si ich nemôže náležite predstaviť, len ten, kto to všetko videl a prežil. Všetko toto zaniklo
akoby mávnutím čarovným prútikom prekročením hraníc medzi Európou a Áziou. Každý bol
v rozpakoch, či to boli obrazy tej európskej kultúry. Ako inak by to všetko malo vyzerať, keď
ázijské pomery boli tak skvelé a sľubné? Nebolo tu ani hladu, ani biedy, ani nečistoty. Tu ešte
nezakotvili boľševici a obyvateľstvo neokúsilo to, čo bolo skazou a hrobom dedín a miest
v európskom Rusku. „Proščaj európske, bratské Rusko“, ubiedené, ani ho nepoznať. Tie malé,
nepatrné organizácie červených po sibírskych dedinách a mestách boli doposiaľ bezvýznamné
a nemohli sa odhodlať k žiadnym výčinom, aké vystrájali súdruhovia v Rusku. Tu usadení
zajatci, ešte neboli tak rafinovaní, pretože k nim ešte neprenikli metódy ich kamarátov
z Ruska.
Naši chlapci v zastávkach na staniciach mali dosť času trocha sa zamestnať, pretože už
ich tak netrápila starosť a obava o ďalšiu cestu. V poriadku a čistote sa trocha zotavili.
Zastávok využívali na cvičenie na prostných a na vychádzky do najbližšieho okolia. Každý sa
pripravoval na oslavu blížiaceho sa 1. mája a usiloval sa, aby naša oslava dňa bola
dôstojnejšia než červených. Vagóny dobrovoľníkov sa začínali meniť na krásne ozdobené
domčeky na kolesách. Takmer každý vagón, bol ozdobený kvetmi a zeleňou. V zastávkach
usilovne pracovali na dokončení maľby na stanovom plátne, darovanom niektorým
dobrovoľníkom alebo hospodárom niektorej časti a pripnutom na dverách teplušky. Nemyslite
si, že výjavy maľovali nejaké jemné ruky akademických maliarov, boli to ruky plné mozoľov
od pušiek a obyčajných vojenských prác. Slovenskí chlapci, nezabudli na svoje rodné kopce,
vrchy a skaly, na svoje chalúpky na svahoch Tatier a na svoje krásne – jarnou zeleňou hýriace
hory. Vagóny iných rôt boli zasa ozdobené obrazmi z krajov českých, moravských
a sliezskych. Český dobrovoľník pomáhal Slovákovi a naopak, tak ako to vždy bývalo. Priam
sa medzi sebou pretekali a takmer žiarlili jeden na druhého pre maľby na vagónoch. U našich
Slovákov vidíme zasa tých „zbojníkov“ Tatier na vysokých skalách, ako sa sebavedome
a zlostne so zaťatou päsťou vyhrážajú do uhorskej roviny v druhej ruke pevne držiac svoje
pušky. A pritom nemylosrdne bijú blesky toť: „Nad Tatrou sa blýska“. Na inom vagóne
vidíme obraz statočných chlapcov pri Oravskom zámku s bielo-modro-červenou zástavkou,
volajúcich: „My, stojíme stále pevne...“. Podľa akého originálu je maľovaný Oravský zámok?
Jeden z tých statočných a verných dobrovoľníkov Slovákov uschoval si a chránil ako oko
v hlave pohľadnicu zo svojej drahej domoviny, podľa nej bol potom obraz namaľovaný.
A podľa čoho sú maľovaní tí traja šuhaji v halenách a čižmách? Podľa predstavy, tak ako
utkvela v pamäti ich krajanom tam v ďalekej Sibíri. Na ďalšom vagóne vidíme blesk, Tatry,
šuhaja, ale už nie s puškou v ruke. To je slovenský šuhaj s valaškou a okolo neho ovečky. Ale
jeho tvár prezrádza, práve taký výraz smelosti a odhodlanosti, spojený s túžbou po oslobodení
svojej otčiny ako na predchádzajúcom obraze. Iný obraz nám znázorňuje Slováka v krpcoch,
kráčajúceho k Tatrám a volajúceho: „Kto sa Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás
stane“, inde zasa jazdec s vytasenou šabľou na bujnom koni volá do zbrane: „Už Slovensko
vstáva, putá si strháva“. Nie však iba slovom budeš živí, myslia si naši chlapci Slováci a preto
na vagóne kuchyne, je humorný obraz svedectvom dobrej nálady a veselej mysli: „Žalúdočné
ambulatórium 12. roty“. Isteže, tento obraz bol maľovaný so smiechom a vtipmi niekedy
i hodne pripaprikovanými a štipľavými, avšak neškodnými, ako aj tá nepostrádateľná paprika
a korenie v jedlách Slovákov. Pozrite si tie usmievavé a spokojné tváre našich slovenských
kuchárov u roty, v pekných, čistých a ako sneh bielych plášťoch a tie usmievavé tváre
kuchárov na obraze. Všade vidieť spokojnosť a úsmev. Či pri pohľade na nich nedostanete
chuť na tie slovenské „halušky s kapustou“, na tie štipľavé polievky, uvarené takými čistými
chlapcami so žiariacimi očami, ako je jasná tá ohnivá paprika! Padlo síce na tie kapustové
halušky dosť žartov, ale naši chlapci Slováci nezriekli sa ich. A veru, obľúbili si ich aj mnohí
Česi a neraz prišli „na repete“.
Na iných vagónoch bol v obrazoch a ozdobách vyjadrený cieľ našej cesty a boly tam
i slová uznania a vďačnosti úbohému ruskému národu, teraz tak trpiacemu. Cez všetky tie
utrpenia a poníženia zachoval si čs. vojak ešte vďačnú spomienku. Či to nie je už sám o sebe
pekný obraz našich dobrovoľníkov, hoci namaľovaný? Každý dobre vedel, že sme sa
s ruským národom rozlúčili v bratstve, s tým národom, ktorý svojej biede nebol vinovatý.
Veď kto teraz vládol ruským národom? Nie jeho vyvolenci, ale tí, ktorým tak často hrajú na
staniciach nie ruskú hymnu, ale zle chápanú Marsaillesu na uvítanie rudogvardejcov,
oblečených vo všelijakých uniformách a hovoriacich ruskému národu nie zriedka cudzou
rečou, najmä nemčinou a maďarčinou. Či to nie je smiešny obraz, keď Marsaillesu hrajú
hudobníci v rak. – uhorských uniformách, často ešte aj s kokardou Františka Jozefa, alebo
keď takých červených dobrovoľníkov, vítajú ako bojovníkov za slobodu ruského národa? Či
to nie je výsmech toľkou krvou vydobytej slobode?
Nemyslime si však, že sa naši chlapci cestou na východ iba zabávali. Mali aj iné,
oveľá vážnejšie zamestnanie. Novoprichádzajúcich dobrovoľníkov učili zaobchádzať s ruskou
im doposiaľ neznámou puškou a cvičili ich podľa nášho československého výcvikového
poriadku, zavedeného po odchode ruských dôstojníkov koncom marca 1918.
Všetci spolu sa vo voľných chvíľach učili francúzsky jazyk, pretože boli presvedčení,
že idú do Francúzska a nechceli byť nepripravení. Iní sa zasa venovali čítaniu ruských
literárnych prác, ktoré bolo vtedy všade dostať za babku. Pochopiteľne, že občas nechýbali
ani dosť ostré a tvrdošíjne debaty, pretože to už bol čas, keď pomaly prichádzali prvé listy
a zvesti z domoviny. Čože mali iné robiť, keď boli na dĺhý čas odsúdení k spoločnému
bývaniu na priečkach v nákladných vagónoch? Debatujú o všeličom, ako napr. o takej
samozrejmosti ako o: farbe našich čs. legionárskych odznakov v Rusku, bielo-červená stužka
na furažke (čiapka). Ani tá, nezostane bez povšimnutia a niekto musí vysloviť svoj názor na
usporiadanie farieb. Ale staré príslovie hovorí, že kým sa na vojne nadáva a kritizuje, je
dobre. Horšie by bolo, keby každý chodil so zvesenou hlavou ako ovca, ľahostajne
a bezmyšlienkovito. Kritizovanie nasvedčuje tomu, že každý člen ohromného telesa myslí, že
jeho mozog ešte nezakrpatel. Pravda, dobré je len zdravé kritizovanie a vždy je treba poznať
mieru. A veru naši chlapci sa mnohokrát na kadejakých maličkostiach zhodnúť nevedeli, ale
na myšlienkach veľkých a v zásadných otázkach boli jednotní.
„A prečože nosíme stužky bielo-modro-červené, veď slovenské farbý sú biela
a červená? Pýtal sa jeden brat.“
„Ale kdeže? Správne slovenské farby sú biela, modrá a červená. Nie, to sú farby ruské,
správne však slovanské. My sa tým len separujeme, robíme roztržku medzi Čechmi
a Slovákmi. Tak ako nosíme my tieto ruské či slovanské farby, mohol by si každý prišiť hoci
čierno-žlté.“
Ale náš brat sa nedá presvedčiť, že bielo-modro-červená farba je farbou
československou a namieta:
„Mali by sme byť takí, ako americkí Slováci, ktorí idú vo svojej vzájomnosti tak
ďaleko, že aj píšu po československy. I ja som Čechoslovák a nie Slovák alebo Čech.“
Nie je to tvrdohlavosť? Zdá sa, akoby boli tieto slová povedané úmyselne, ale či z nich
necítiť presvedčenie o bratskej vzájomnosti Čechov a Slovákov? Aj keď je tu jasný nesúhlas
s usporiadaním farieb, potvrdzuje sa tu, že bratský Čech a Slovák sú jedno teleso, jedna
myšlienka, jeden cieľ.
Krajina stráca sa za krajinou, mestá sa striedajú s dedinami, močiare, piesok, step
a úrodné kraje, všetko ako v kaleidoskope. V myšlienkach sú však naši Slováci jednotní:
debata, ktorá sa začala, musí sa aj skončiť a ak nie s tými istými, tak s inými,ktorí načúvali.
Pokračuje sa v nej a nezriedka rozrieši a skončí nedokončenú otázku najstarší brat, veliteľ
roty, svojim rozumným, otcovským spôsobom. Jeho reč je jasná, presvedčivá, názory sa
pomaly usmerňujú.
Brat Gusti, teda veliteľ roty Čipka, vypočuje svojich bratov ako otec svoje deti
a vážnym, avšak energickým, mužným hlasom vysvetľuje:
„Biela-modrá-červená je farbou československého národa, o tom nemôže byť
pochybností. Keďže nám ju zakazovali, bola a je nám drahou, svätou. Už som starý, ale
doposiaľ som nepočul o inej zástave slovenského národa, ako o bielo-modro-červenej. Pre
tieto farby trpeli mnohí naši ľudi, učitelia, študenti, malé deti, dievčatá, ktorým žandári
strhávali do vrkoča zapletené bielo-modro-červené stužky. Nechcem takej slobody, kde by
som sa musel zriecť všetkého toho, čo mi je drahé, za čo sme desiatky rokov bojovali, čo mi
je najbližšie srdcu. Ja si naše spolužitie s bratmi Čechmi predstavujem takto: my, budeme
slobodní v pravom slova zmysle...“
„A či českí učenci naozaj považujú slovenský jazyk za dialekt. A či to len niektorí?“
„Ba ani jedného jediného niet, ktorý by nedokazoval, že naša reč je nárečie češtiny.
A v dokazovaní tejto tézy idú až tak ďaleko, že hovoria: takým právom mohlo by si utvoriť
svoj literárny jazyk vraj i hociktoré rázovité predmestie Prahy.“
„Akože je to s tou farbou bielo-modro-červenou?“ – dopytuje sa Gusti ešte raz, aby sa
dobre presvedčil o názoroch svojich detí. A dá si znovu vysvetľovať.
„Nuž tak Čechoslovák,“ pokračuje po vysvetlení. „Len hŕstka je nás a rozdeľujeme sa
a drobíme. Čo z nás bude? Veru, tuším už my sme tí poslední mohykáni!?“
Stíchne a začína debatu o ruských knihách:
„Kolcov má znamenité niektoré básne. Napísal málo, ale to čo napísal, je dobré. Čo
krásy je i tejto:
Puť širokij davno
predo mnoj ležiť,
da nelzja mne po ňom
ni letať ni chodiť...
-----------------------------Štob poroj pred biedoj
za sebja postojať,
pred grozoj rokovoj
nazad šagu nedať.“
A po chvíľke prešlo sa na debatu o súčasnej situácii v Rusku.
„Aby sme mohli terajšie udalosti správne posudzovať, bolo by treba istého časového
odstupu. Jedno je isté: to veľké slovanské Rusko zahynul...“
A v takomto rozhovore s tatíčkom roty, priblížila sa noc, ktorá všetko pokryla tmou.
Gusti odišiel s bratským „Nazdar“ a s prianím na „dobrú noc“.
Áno, odišiel veru navždy, to bol jeho posledný pozdrav. Možno, že v tento večer, mal
akési tušenie, že je posledný deň medzi svojimi drahými deťmi, Slovákmi. Možnože v tejto
predtuche k nim chcel ešte naposledy otcovsky prehovoriť, dať im svoje poučenie
a povzbudenie do ďalších bojov, ktoré s nimi už nevybojoval. Zostal však dlžný odpovede, že
ako si predstavuje slobodu Slovákov v pravom zmysle slova? Nie, nezostal nič dlžný, pretože
dosť jasne vyslovil ono prianie a príkaz všetkým svojim milým Kolcovou básňou: „...pred
grozoj rokovoj nazad ni šagu nedať.“ Áno, to bol on, pravý Slovák telom i dušou,
nevypočítavý, nenáročný, dôsledný, priamy, úprimný a pevný ako tie tatranské skaly. Či
nepovedal jasne, že treba vydržať, že v začatom boji za slobodu nemožno učiniť ni krok zpäť,
že treba vyplniť program T. G. Masaryka, ktorý znel: za spoločný cieľ Čechov a Slovákov, za
ich slobodu. Zpäť ni krok.
Gusti 17. mája ráno odišiel k vlaku, odchodiacemu z Bolotnaja, kde stál ešelón 12.
roty. Chcel ísť do N. Nikolajevska. Odišiel, aby sa vrátil k svojim s podlomeným zdravím
a umierajúci. Spadol pod kolesá idúceho vlaku. Tak ho našli zaliateho krvou, zkaličeného
a dolámaného. Doniesli ho na nosítkach. Zvesť rozletela sa ako blesk. Chlapci našej roty boli
práve pri kuchyni. Rozbehli sa všetci jedným smerom, ku stanici. Nechceli veriť svojim
očiam. Ich verný, drahý, milovaný otec a brat ležal celý krvou zaliaty na nosítkach. Oči
zavreté, hlava dobitá, krv sa valí z mnohých hlbokých rán, dlhá, starostlivo opatrovaná brada
rozstrapatená, akoby bol cítil, že všetky svoje deti roty už naposledy má pri sebe, že už ich
viac neuvidí, pootvoril smutne oči, aby sa ešte raz na nich pozrel. Začul, že niekto povedal, že
i zuby má vybité.
„Nie, len jedon zub mám vybitý“.
Tam ležal úbožiak. Odniesli ho do lekárskej ordinačky k poskytnutiu prvej pomoci.na
útechu bratov odpovedá:
„Neklamte mňa, veď som i ja človek. Viem, že mám preč jednu ruku, hlavu na troch
miestach poprebíjanú, zub na pravej strane vylomený... A peniaze ste našli? Mal som pri sebe
štátne peniaze. Nechcem nikoho poškodiť...“
Nemyslel len na štátne peniaze, o ktoré sa staral i v poslednej chvíli svojho života.
Jeho myšlienky boli ešte šľachetnejšie, vznešenejšie. Zavolal k sebe svojho priateľa Slováka,
Manicu. Okolo stojacim svojim bratom Slovákom, svojim deťom, dal svoj posledný príkaz
skoro ešte jasným hlasom:
„N e b o l o m i s ú d e n é v i d i e ť s l o b o d n ý m m ô j d r a h ý s l o v e n s k ý
národ... Milujte slovenský národ ako som ho ja miloval
a v y s l o b o ď t e h o ! . . . Nespomínajte ma po zlom... Ja som vždy dobre myslel“.
Bola to jeho posledná pripomienka k poslušnosti, príkaz ísť do boja za slobodu národa,
príkaz milovať tú slovenskú zem, pre ktorú životy dávali. Bola to posledná prosba, aby ho
nespomínali po zlom, bola to prosba za odpustenie, pretože tento vzdelaný, statočný muž
šľachetného srdca vedel, že nikto nie je bez chyby a možno, že i on niekedy chyboval. Ale
„vždy všetko dobre myslel“.
Nášho Gustiho odviezli do nemocnice, pretože lekár tušil to najhoršie. Odviezli ho
navždy. Jeho telo, telo prvého veliteľa 12. roty, statočného Slováka, odpočíva v ďalekej
Sibíri, v Tomsku. Ale jeho myšlienky a jeho posledný príkaz, vryly sa do pamäti všetkým
príslušníkom 12. roty a všetkým Slovákom, ktorí ho poznali. A nikto ich nikdy nezradil. Po
jeho odvezení bol každý netrpezlivý a čakal správy o jeho zdravotnom stave. U roty všade
bolo hrobové ticho, akoby ležal medzi nimi. Bratia, ktorí mu niekedy, hoci i nevedomky
ublížili, akoby sa za svoju malichernosť a zaslepenosť hanbili. Celý deň sme namali žiadnych
správ, až keď sa vrátil brat Čatloš, ktorý Čipku vyprevádzal do tomskej nemocnice. Nieslo sa
ešelónom: brat Čipka žije a ostane na žive. Ale márne boli nádeje, ináč sa stalo.
Bratia 12. roty boli už unavení, dlhou, štyri dni trvajúcou zastávkou na stanici
Bolotnaja, veľkej to dediny, bez zaujímavého okolia. V týchto jednotvárnych dňoch priniesol
„Československý denník“ našim Slovákom radostnú správu z Liptovského Sv. Mikuláša, že
tam 10. mája na viactisícovom zhromaždení Slovákov, bola prijatá rezolúcia, žiadajúca právo
na sebaurčenie pre vetvu československého národa, žijúcu v Uhorsku a spojenie všetkých
Čechov a Slovákov v samostatný štát. Bola z toho veľká radosť, že i doma pracujú verejne za
cieľ, ktorý je cieľom i zahraničných Slovákov.
Konečne 20. mája opustil vlak Bolotnú a druhého dňa bol v Mariinsku, kde sa stretol
s bratskou 11. rotou, ktorá tu už stála. Ďalej prišli na stanicu Tajgu, kde trať odbáča na
Tomsk, ale nedozvedeli sa o bratovi Čipkovi nič. Ešte toho dňa, 21. mája, opustil vlak 12.
roty Mariinsk, mesto uprostred močiarov a barín, bez zaujímavejšej prírodnej scenérie.
Odišiel z kraja, do zeme ktorého boli neskôr, po zúfalých bojoch, ktoré tu zviedla bratská 11.
rota na večný odpočinok uložené dve mŕtve telá slovenské. V týchto bojoch Slováci 11. roty
opäť dokázali, ako chápu československé bratstvo a vernosť druha druhovi. Bratstvo bez
výsad jedného k druhému, bez rozdielu čia krv tečie. Toto bratstvo tu spečatili svojimi
životmi 1. júna 1918 statoční Slováci Imrich HLAVAČKA zo Šurian v bývalej nitrianskej
župe a Jozef SENKO zo Štiavnice v bývalej hontianskej župe. Obaja padli v bojoch pri
Mariinsku a odpočívajú na mariinskom cintoríne. V ťažkých bojoch pri Mariinsku a neskôr
pri Nižne Udinsku, hrdo sa pridali Slováci 11. roty k svojim bratom Čechom.
Počas bojov 11. roty na Bajkale, na Amúrskej trati a na rieke Šilke bol na oltár vlasti
opäť položený jeden slovenský život. Bol to Štefan COPLAK z Štiavnických Baní v bývalej
hontianskej župe, ktorý padol 6. augusta 1918 pri stanici Murino a spoločne so svojimi
českými bratmi bol pochovaný na irkutskom cintoríne.
Budúceho dňa cez Ačinsk dorazil vlak 12. roty do Krasnojarska na rieke Jenisej.
Okolie je veľmi pekné, pahorkaté s peknými lesmi, sem tam v neveľkej diaľke týčia sa skaly.
Jarné slniečko priam láka k potulkám a opusteniu tých dusných teplušiek. Futbalová lopta,
radostne zahájila svoju sezónu. Zastávky počas cestovania nebývali dlhé a tak nebolo ani času
ani príležitosti informovať sa o zdravotnom stave brata ČIPKU.
Dňa 22. mája 1918 nastúpil na miesto brata G. ČIPKU nový veliteľ roty. Bol to zasa
náš brat, Slovák, človek dobrého srdca, úprimný a skúsený, rodák zo západného Slovenska,
z Pezinka, študujúci JUC. ppor. Rudolf KRUPA. Prišiel, aby viedol 12. rotu tak, ako ju viedol
jeho predchodca. Naši bratia nesklamali sa v ňom. Bol tichý, ale dôsledný, oddaný našim
túžbam a bratstvu, svedomitý a otvorený. Nepoznal kompromisov a veľmi chytro sa spriatelil
so svojimi i ako veliteľ roty i ako tatíček. Všetci (3 dôstojníci a 187 strelcov roty) mali ho radi
a každý sa veľmi tešil, že i tento nový veliteľ roty je dobrý a úprimný Slovák.
Vlak prešiel Kanskom Jenisejským a Iljanskou, kde sa krajina trocha zmenila, okolité
hory boli povytínané a novým porastom nahradzované len veľmi skromne. Dňa 23. mája
zastavil vlak v Tajšete uprostred nádherných lesov. Ale len nakrátko, pretože popoludní už
bol v Nižneudinsku.
V posledných dňoch sa zasa pomaly objavujú naši budúci nepriatelia, boľševici,
agitujúci slovom i letákmi. Vyzývajú našich, aby nešli do Francúzska. Agitáciu väčšinou
vykonávali bývalí zajatci Nemci a Maďari. Hlavne, celú akciu viedol nemecký gen. von
Taube, v tej dobe už akože vrchný velieľ červených vojsk na Sibíri.
Dňa 25. mája, v pamätný deň začiatku bojov 7. pluku s boľševikmi, prišiel vlak s 12.
rotou do Inokentevskej, stanice asi 8 km pred Irkutskom. Tu stály aj iné dva vlaky
Čechoslovákov, jeden delostrelecký a druhý technický. Krátko po našom vlaku prišiel do
Inokentevskej a za chvíľu aj odišiel ďalej boľševický vlak s obrnenými autami a guľometmi,
zbraňami, ktoré naši hodne závideli. Niektorí z našich bratov si šli pozrieť mesto Irkutsk,
nazývané aj sibírskou Parížou. A veru právom. Cez pontónový most cez rieku Irkut, prídeme
do pekných, širokých ulíc so stromoradím. Rieka Irkut je čistá, priezračná. Krásny je pohľad
na mesto, postavené v polkruhu na brehu rieky. Ale na domoch tohoto krásneho mesta boli už
stopy po nedávnom boji o nadvládu nad mestom medzi junkermi (chovancami vojenskej
akadémie) a boľševikmi, ktorý sa pravda skončil v neprospech junkerov. Medzi
Inokentevskou a Irkutskom je veľký zajatecký tábor, „Vojennyj gorodok“.
Ešte aj druhého dňa 26. mája 1918 stála rota v Inokentevskej, pretože denne mohol na
východ odísť len jeden čs. vlak. Tým bol teraz vlak delostrelcov, ktorý šiel za našim
technickým vlakom do Irkutska. Na stanici v Irkutsku sa zastavil. Na jeho miesto prišiel do
Inokentevskej vlak čs. letcov s ochranou našej 4. roty 7. pluku, ktorá už predtým pri prejazde
Krasnojarskom, dňa 22. mája, musela odovzdať všetky zbrane, okrem 20 pušiek pre osobnú
ochranu vlaku. Obkľúčili a donútili ich k tomu boľševici, svojim jazdectvom, guľometmi
a delostrelectvom. Naši sa tomu veľmi čudovali, pretože im boli zaistené zbrane na ochranu,
garantované už toľkými zmluvami. Pri téjto správe iba neveriac krútili hlavami a ešte menej
dôverovali, nebolo však času na nejaké premýšľanie a pátranie po tom, čo vystrájajú
boľševici. Bratia, navrátivší sa z mesta Irkutsk, priniesli zvesť, že boľševici obkľučujú na
stanici náš vlak delostrelcov. O tom, že naši na západe už bojom obsadili Mariinsk a NovoNikolajevsk, a že ďalej bojujú, aby si prerazili cestu na východ, bratia v Inokentevskej
a v Irkutsku pravda o tom ešte nevedeli a tak chytro sa to ani nedozvedeli. Ich delegát
z Čeljabinského zjazdu, strelec VRABEC 12. roty, sa ešte nebol vrátil. Na zjazde sa rozhodlo,
že pre panujúce napätie medzi našim vojskom a boľševikmi, a tiež preto, že boľševici
pripravujú odzbrojovaciu akciu proti čs. vojsku, aby mu zabránili v odchode do Francúzska.
Trebalo boľševikov predbehnúť a so zbraňov v ruke si vybojovať cestu na východ. Na čom sa
uzniesli, ihneď aj vykonávali. Žiaľ naši v Irkutsku a ďalej na východe sa o tom nedozvedeli
včas. O to sa boľševici postarali sami, aspoň tu chceli prekvapiť naše vojsko svojou akciou,
keďže na západe nepochodili. Tu v okolí Irkutska, sa im to podarilo pre našu
neinformovanosť. Čechoslováci, mali byť odzbrojení a internovaní v zajateckých táboroch,
kto by sa bol protivil, mal byť na mieste zastrelený. Preto odoberali zbrane násilím, pomocou
svojich narýchlo zorganizovaných vojenských jednotiek.
V takomto napätí prišla od našich delostrelcov z Irkutska skutočne žiadosť o pomoc.
Konečne bude jasno. Každý si oddýchol a netrpezlivo čakal na rozkaz k akcii. Tu prišla
správa, že naši delostrelci v Irkutsku obsadili bojom stanicu a za malú chvíľu nám s nami
sympatizujúci železniční zamestnanci doviezli tri vagóny guľometov a novučičkých pušiek.
Už je dobre, len do toho! Konečne večer asi okolo 18 hodiny, vybral sa náš vlak opatrne
smerom na Irkutsk. Sem tam, padol proti nášmu vlaku výstrel. Asi na poldruha km za
Inokentevskou však vlak zastavil, vyšli naše rozviedky, ktoré v noci doviedli päť ozbrojených
zajatcov, z ktorých boli 4 Nemci a jeden Čech. Vlak sa dostal asi na 2 km pred Irkutsk. Naši
prežili noc v úplnej neistote po oboch stranách železničného násypu. O našich delostrelcoch,
kolujú všelijaké správy, že im vraj boľševici ponechali len po jednej puške na vagón na
ochranu a pod. Streľba z mesta, smerom na náš vlak, trvala celú noc. Konečne dňa 27. mája
prišiel rozkaz 12. rote postupovať za rannej hustej hmly na mesto. Táto rota, bola
rozmiestnená napravo od trate smerom na Irkutsk, roty 9. a 4. naľavo. Zem je piesočná, všade
samé jamy a priehlbiny, akoby stvorené na bezpečný a rýchly postup. Silná guľometná paľba
proti nám od mesta z návršia na pravom brehu Irkutu a z kostola, bola už dosť citeľná. Naši
postupovali v hustej hmle bez paľby, pretože v hmle by bola aj tak predčasná a neúčinná.
Okolo 7. hodiny ráno, dostali sa naši už asi na 200 m pred irkutský železničný most. Streľba
z oboch strán stále trvala a neustále sa viac a viac stupňovala. Naši sa práve pripravovali na
záverečný útok, aby obsadili most a potom stanicu i mesto, a tu okolo 11. hodiny razom celá
streľba utíchla. Čo sa stalo? Od mesta sa k nám približuje osobné auto so zástavkami,
v prostriedku biela a po stranách francúzska a americká. V aute vidíme boľševickú delegáciu
sprevádzanú francúzskym a americkým konzulom. Všetci sú z Irkutska. Boľševici vraj prišli
vyjednávať o zastavení akcie. Videli nástup Čechoslovákov a zistili, že títo zasiahli rázne
a energicky a že oni by asi podľahli. Preto sa rozhodli primať francúzskeho a amerického
konzula v Irkutsku, aby ich chránili. Samozrejme, že to boli obchodní zástupcovia, ktorí
neboli do veci zasvätení a na všetko hľadeli z obchodného hľadiska. Avšak ich národnostná
príslušnosť a ich spojenecké veľmoci dodaly prianiam boľševikov o zastavení nepriateľa
náležitého dôrazu. Okrem toho, si boľševici pomohli fingovaným telegrafickým rozkazom od
OČSNR z Moskvy, podľa ktorého všetky čs. vojenské jednotky, majú odovzdať všetky svoje
zbrane. Pravdaže, nemôžeme sa diviť, že veliteľ nastupujúcich čs. vojenských jednotiek uveril
pravdivosti ich tvrdenia a v dobrú vôľu, veď tam bol aj americký a francúzsky zástupca. Bola
to však iba dobre zahraná boľševická komédia, na oklamanie našich pri Irkutsku, pretože
boľševici správne predpokladali, že naši ešte nebudú informovaní o úspešných akciách čs.
légií v západnej Sibíri. Nepriateľstvo, bola na nátlak týchto cudzích zástupcov zastavené
a obe strany uzavrely mier podľa zmluvy, ktorá obsahovala kruté a pre naše časti nebezpečné
podmienky: čs. vojenské jednotky, majú odovzdať všetky zbrane, vynímajúc zbrane kúpené,
zato však sa im prideľuje do každého vlaku boľševický komisár na urovnávanie event.
konfliktov našich s ďalšími miestnymi červenými organizáciami v iných mestách. Boľševici
sa však pred cudzími zástupcami predsalen neodvážili úplne previesť rozkaz, ktorý im dalo
ich ústredie: a to úplne odzbrojiť a internovať Čechoslovákov. Nechceli vyčerpať dobroty
a vari i neinformovanosti francúzskeho a amerického konzula, aby ich ešte mohli využiť pre
svoj cieľ. Tak tomu bolo pri ich ďalšej ceste na západ, u našich častí bojujúcich pri Mariinsku,
kde však pochodili veľmi zle. Okrem toho „strach máva veľké oči“ a veru oni ho mali už pri
Irkutsku, kde videli, ako by sa ich víťazstvo nad bezbranným čs. delostreleckým vlakom
obrátilo navnivoč, keby bol býval postup našich od Inokentevskej vykonaný do konca. Opäť
teda vyhadzujú naši slovenskí chlapci tie krásne zbrane, darované nám sympatiou
železničiarov na kopu a s ťažkým srdcom sa s nimi lúčia. A to všetko preto, aby sa mohli
dostať ďalej na východ. Keby bol veliteľ vedel, že naši bratia na západe museli si vykupovať
každý kilometer železničnej trate mnohými obeťami a krvou, iste by bola bývala situácia
celkom iná. Nebol by tak ľahko uveril červeným. Škoda bolo každej straty nadšenia
dobrovoľníkov a s nami sympatizujúcich a nám pomáhajúcich ruských železničiarov
a obyvateľov. A škoda i jedného mladého slovenského života, ktorý síce nebol vyhasnutý
nepriateľskou strelou, ale nešťastným výstrelom vlastného brata, ako sa dosť často prihodí
v boji i po ňom. 12. rota 7. pluku, tam zanechala strelca Štefana LOMBARTA z obce Mníšok
v bývalej spišskej župe. Bol ranený náhodným výstrelom, pri neopatrnom zaobchádzaní
svojho kamaráta so zbraňou práve pri obede, ešte na železničnej trati pred mostom cez rieku
Irkut vtedy, keď už bol dojednaný kľud zbraní. Na následky tohto zranenia dňa 28. mája 1918
zomrel. Pochovaný je na irkutskom cintoríne.
Irkutsk však mal byť vážnou prekážkou aj našim ostatným častiam na západe, počas
ich tŕnistej cesty na východ.
Ale ešte toho istého dňa 27. mája 1918 o 22. hodine, bol vlak s 12. rotou vypravený
z Irkutska na východ a 28. mája ráno už bol na 75 km za Irkutskom na stanici Bajkal. Cesta sa
minula bez najmenšieho incidentu. „Slavnoje more, svjaščenyj Bajkal...“, ako by si každý
nebol spomenul na slová ruskej piesne pri pohľade na krásy tejto divokej prírody. Zo
všetkých strán vysoké, miestami ešte snehom pokryté hory a skaly vo svojej prírodnej,
ľudskou rukou ešte nedotknutej kráse. Všade divoký, doposiaľ neznámi a nepreskúmaný
prales. Po ľavej ruke tesne pozdĺž samotného železničného násypu sú brehy Bajkalského
jazera s jeho kryštáľovo čistou a ako ľad studenou vodou. I táto jedinečná trať s jej
dômyselnými stavbami a zariadením, toto majstrovské dielo s 39 tunelmi a mnohými
viaduktami a mostami prezradza, ako ľudský rozum a ľudská ruka prinútili k poslušnosti
divokú, vo svojej nádhere pyšnú prírodu. To boli jasné známky ľudskej dobyvačnosti. Jediní
svedkovia nedávnej nedobytnosti tohto raja prírody, bajkalské lode „Bajkal a Angara“, na
ktorých sa ešte donedávna po jazere prevážali vlaky z prístavu Bajkal do Mysovej a iné
menšie lode stály si v prístave. Či by bol kedysi niekto čo i len tušil, že týmito divokými
a pralesmi pokrytými vrchmi, pôjdu onedlho statní, neochvejní junáci s červeno-bielou
„lentočkou“ na čiapke z kraja na desaťtisíc km vzdialeného, z iného kontinentu, junáci nie
s badáteľskými kapsami, ale s batohmi plnými smrtonosných striel a ručných granátov,
bojovníci otužilí v boji, aby si vybojovali cestu, ktorá ich viedla k cieľu a ktorú im zahatali
ich slovanskí bratia v cudzích službách. Či tušili kedy, tieto praveké stromy, že budú
roztrhané smrtonosnými strelami dvoch zápasiacich slovanských bratov, z ktorých jedni boli
len otrokmi svojich nepriateľov, či si niekedy šeptaly koruny stromov o tom, že nad nimi
budú praskať a hvízdať delové náboje, či tešili sa kedy dnes už spráchnivené korene, že budú
napájané a ovlažené slovanskou krvou? Bajkálske uragány doista nikdy nerozprávali
búrlivým vlnám svätého Bajkalu o tom, že hladinu budú brázdiť lode, nie však s vlakmi
kľudných cestujúcich, ale lode s delami a guľometmi, riadené nielen rukou ruskou, ale
i bratskými Čechoslovákmi. Zatiaľ však ešte všetko spalo a o nastávajúcich veciach sa ani len
nesnívalo.
Cesta nás viedla ďalej prekrásnou krajinou až do Čity, tam už sa pomaly lesy menili
na neúrodné a nízke vŕšky, neskôr i s pustými stepmi. Južne odtiaľ sa tiahne skutočná ázijská
step s obyvateľmi Burjatmi a Jakutmi s ich veľkými stádami tiav. Vyhli sme sa jej, nie však
pre step, ale preto, že sme chceli ísť rýchlejšie a bezpečnejšie. Za Čitou nasledovala
Karymskaja. Neďaleko nej, asi 12 km, pri Kitajskom rozjazde (malá stanica) sa trať
rozdeľuje: jedna ide priamo cez Mandžusko, druhá odbočuje na severovýchod pozdĺž rieky
Šilky a Amuru, po nej sa nazýva i sama trať – Amurskou traťou. Doposiaľ nebola dokončená,
pretože svetová vojna prerušila práce. Na mnohých miestach boli len primitívne mosty,
železničný násyp sa ešte neusadol a na jar počas topenia snehu, bola cesta dosť nebezpečná
a vyžadovala si veľkej ostražitosti. Krajina je inák veľmi pestrá, lesy a hory striedajú sa so
železničnými tunelmi, miestami sú zasa jednotvárne a neúrodné úseky. Obyvateľstvo je
zväčša ruské, hoc je tu už aj dosť Číňanov zo susedného Mandžuska. Táto oblasť je dosť
divoká, železnice tu donedávna nebolo. Aj pekné mesto Alexejevsk, bolo postavené počas
stavby trate okolo roku 1900, čomu nasvedčujú jeho pekné, krásne, rovné ulice a rovinatá
poloha mesta. Pri Blagoveščensku je treba väčšej opatrnosti, pretože červení sú tam vraj
veľmi trúfalí. Avšak cesta sa míňala bez incidentov. Sem tam už počuť o našich bratoch na
sibírskej magistrále, o ich ťažkých, avšak víťazných bojoch s červenými a ich pomocníkmi
Maďarmi a Nemcami, o obsadení mesta Omska a Krasnojarska, kde červení po krvavých
bojoch museli pred našimi kapitulovať. Naša rota cítila sa akosi istejšou na tejto trati
a neobávala sa už tých nenávidených prehliadok na odovzdávanie zbraní. Pomaly sa začaly
objavovať ukryté revolvery, ktoré si naši chlapci uložili na horšie časy. Nebolo ich mnoho, ale
boli im radi. Konečne dorazil náš vlak do Chabarovska, jednej to z očakávaných staníc už
blízko samotného Vladivostoku. Odtiaľ má ísť vlak už len do Vladivostoku, už niet obáv, že
by mohol byť nasmerovaný inam. Tu takmer končí aj panstvo boľševikov, pretože tu sú pod
dozorom spojeneckých, hlavne japonských vojsk. Pred Chabarovskom, prechádza vlak
železničným, vyše dvoch km dlhým mostom o 18 oblúkoch cez rieku Amur. Za ním je tunel
a už aj sa objavuje mesto Chabarovsk. Tu končí aj amúrska trať. Ďalšia časť trate sa nazýva
Ussurijskou. Mesto Chabarovsk so svojim prístavom, je krásne vystavané na pravom brehu
Amuru a z jeho parku, je krásny výhľad do blízkeho okolia. Kraj pozdĺž ussurijskej trate je už
celkom iný ako kraj amurský, čisté železničné domčeky a dedinky, ktorých obyvatelia sú
prevažne z Ukrajiny všade obklopuje bujná zeleň. Asi na polceste do Vladivostoku, začína po
oboch stranách široko ďaleko siahajúci, nepreniknuteľný močiar a barina s vysokou, ostrou
trávou. Tieto močiare si naši chlapci zapamätovali ešte raz, keď asi o dva mesiace neskôr
museli sa nimi brodiť v guľometnom a delostreleckom ohni červených, Nemcov a Maďarov.
Konečne dňa 8. júna dosiahli sme nášho túžobne očakávaného cieľa, Vladivostoku.
Prvý pohľad padol na more, ktoré ešte toľkými tisícmi kilometrov delí nás od vytúženej
francúzskej zeme. Či tam kedy dôjdeme? Sme v plameni, ktorý nemožno tak ľahko uhasiť,
v plameni zo všetkých strách. My, sme sa z jeho dosahu dostali preč, svojimi jazykmi nás
nedosiahol, ale čo bude s našimi bratmi, ktorí zostali uprostred neho, okolo ktorých šľahá
vysoko do výšky. Či ich neudusí? Či to ich dych vydrží, či budú tak vytrvalí, aby odrazili
všetkých, ktorí plameň ešte viac rozdúchavajú. Vkráda sa do nás akási pochybnosť
a svedomie sa ozýva „pomôžte im“. Cit srdca, bratskej lásky a povinnosť neopustiť ich
v ťažkom ich zápase o svoje žitie a bytie, v bojoch o každú stanicu na ďalekej Sibíri. S týmito
pocitmi vchádzal každý Slovák a každý dobrovoľník do Vladivostoku.
Mesto, rozložené na svahoch pozdĺž brehov Japonského mora, dominuje širokému
okoliu pokiaľ zrak siaha. Široko ďaleko tiež upúta svojimi ešte neúplne dostavanými, v tých
časoch veľmi modernými pevnosťami. Roh poloostrova, na ktorom mesto leží, je obtočený na
západe Amurským zálivom a na východe Ussurijským. Prístav, 6 km dlhý, je v zátoke
nazývanej „Zlatý roh“. A veru, nie nadarmo sa nazýva Zlatým rohom, jeho hospodárskemu
blahobytu nasvedčuje množstvo lodí a čulý obchodný ruch. Väčšinou ruské obyvateľstvo
tvorí vládnucu triedu, okrem hŕstky bohatších Japoncov. Mesto sa hemží špinavými
prievozníkmi a prístavnými robotníkmi Číňanmi a Kórejcami. Tento tichý, naoko pokojný
život rušia v prístave kotviace krížniky a to japonský, americký, anglický a francúzsky, ktoré
ako draví vtáci, pozerajú na neďaleko kotviace torpédoborce bývalej ruskej námornej flotily,
teraz už obsadenej červenými námorníkmi.
Zo zálivu „Gniloj ugol“, kde sa rota vyvagónovala, odpochodovala 9. júna do kasární
na Gornostaji, asi 10 km od mesta. Tam už boli ubytované roty 7. pluku, ktoré sem prišli pred
nami. Ubykácie, boli dosť dobré, priestranné a dostatočne svetelné miestnosti, zariadené
posteľami. Bola to ruská pevnostná kasáreň. Každý sa s chuťou pustil do práce, aby si svoj
príbytok čo najlepšie a najpohodlnejšie upravil. V prvých dňoch sa do mesta nikomu
nechcelo. Šiel tam iba ten, kto musel. Mesto bolo na tri hodiny cesty pešky a naši chlapci si
veru so sebou na Sibír mnoho tých rubľov, aby sa dali odviezť nedoniesli. Väčšina sa
poprechádzala po okolí a popozerala si pevnosť. Ubykácie bratov iných čs. plukov
ubytovaných vo Vladivostoku, t.j. 5. a 8. pluku, boli tiež ďaleko a preto naši chlapci žili iba
pre seba. Po meste nikto tak veľmi netúžil, postačila i jediná prehliadka. Jeho okolie bolo
oveľa pokojnejšie. V meste bolo všetko drahé a naši nemali peňazí nazvyš. So svojimi
prostriedkami sa k spojeneckým vojakom nemohli prirovnávať ani na desatinu. Čo sa týka
bohatstva, boli naši iba popoluškou. I tí, ktorí mali nejaké peniaze, nevedeli si s nimi mnoho
počať, pretože tu takmer nemali cenu: boly akoby iba kúskom papiera. Veď skoro každý
obchodný dom si vydával svoje vlastné peniaze, pre nedostatok drobných, boli namiesto nich
v obehu rozličné kupóny cárskych štátnych pôžičiek, upísaných do roku 1917. Tieto kupóny
mali však iba miestnu platnosť. Mimo miesto kde boli zavedené, boli bezcenné. Ruské,
núdzové papierové peniaze, niekedy vydávané len miestnymi vládami sa strihaly v celých
hárkoch, veď to bol iba bezcenný papier, ktorého každý kto kupoval, musel mať plné vrecká.
Napr. pohárik 4 st. piva stál až 250 rubľov a za obed sa platila celá fúra paňazí.
V takýchto pomeroch žila naša rota v „ruskom“ meste Vladivostoku. Zdôrazňujeme,
že v ruskom meste, pretože všetko nasvedčovalo tomu, že v normálnych časoch bol
Vladivostok rýdzo ruským. Teraz by pravdaže srdce nad bezmocnosťou ruských ľudí v ich
vlastnom meste zaplakalo, veď Rusi, mali už iba menšinový kapitál a aj ten pomaly ale iste
prechádzal do rúk žltých, japonských. Doposiaľ ešte vládli Rusi, ale čím ďalej pokračoval
boľševizmus na východ a blížil sa k Vladivostoku, tým viac prirodzene prechádzala vláda
kapitálu do cudzích rúk. Kapitál podliehal Japoncom, miestna vláda, podliehala diktátu
spojencov, najviac samozrejme zainteresovaným Japoncom a žiarlivým Američanom. Ruský
úradník nemohol sám o ničom rozhodovať, vždy musel mať na zreteli priania a rozkazy
cudzích vládcov: Japoncov a vo vojenských veciach i Američanov, Angličanov a Francúzov,
ktorí sa navzájom strážili, aby niektorí z nich nerozšíril svoju moc bez vedomia druhého.
Tomu nasvedčovali ich vojnové lode v prístave a vojenské hliadky po uliciach mesta.
Boľševici miestnej mestskej vlády mali iba niekoľko bezvýznamných torpédových člnov,
ktoré boli usilovne strážené cudzími vojnovými loďami a každá ich plavba, bola
kontrolovaná, aby neunikli z prístavu na šíre more. Na neustály nátlak sibírskych
boľševických vlád, ktoré už veľmi dobre cítili nebezpečenstvo našich bojov na Sibíri a tuším
tiež preto, že spojenecké vojská vo Vladivostoku a teda aj československé légie, sa k bojovým
akciám Čechoslovákov na Sibíri chovaly pasívne, začali boľševikom vo Vladivostoku
a širokom okolí vyrastať rožky. Bývalé ruské cárske sklady uniforiem, munície a zbraní
v nových vladivostockých pevnostiach, boli strážené ruskými vojakmi, ktorí ani len netušili čí
sú. Rozkazy dostávali od miestnej vlády, orientovanej značne na ľavo, napriek tomu, že
hlavnými predstavenými boli doposiaľ cárski dôstojníci pod ochranou spojencou. Pravdaže,
tých miestna vláda trpela iba pro-forma, pretože miestna spolovice boľševická vláda, ich bez
súhlasu spojeneckých veliteľov zameniť inými nemohla. A práve túto zmenu tamojšieho
poriadku nechcel nikto zo spojencov pripustiť. V tom sa zhodli všetci. Bolo to obdobie, bez
presne vymedzenej vládnej formy. Ľavičiarske elementy toho niekedy využívali tajne,
niekedy verejne a pomáhali, buď tak, alebo onak svojim červeným tovaryščom v Sibíri tým,
že z vladivostockých pevností prostredníctvom kadejakých falošných zásielok dodávali im
hojne uniforiem, zbraní a munície a verbovali pre nich do červenej armády mladých mužov.
Pomaly si zvykali vykonávať svoju činnosť verejne a otvorili si aj kanceláriu pre verbovanie
Čechoslovákov a príslušníkov iných národností do boľševického vojska. Bolo sa treba obávať
aj toho, že ich smelosť prejde pomaly do násilia. Ale tomu sa zavčasu zabránilo, pretože i naši
dobrovoľníci, nepokojne sledovali ich činnosť, smerujúcu k posilneniu protičeskoslovenských
boľševických jednotiek v Sibíri. Horeli nedočkavosťou, aby túto drzosť mohli potrestať a ísť
na pomoc svojim ohrozeným bratom na sibírskej magistrále. Ukončili sa i tie mierne
vyjednávania a vysielania boľševických mierových delegácií z Vladivostoku do Sibíre, čo
červení aj beztak využívali len na to, aby získali čas na svoje organizované vyzbrojovanie.
Pomaly a veľmi neurčito začali dochádzať zvesti o tom, že podporučík G. ČIPKA dňa
1. júna 1918 v Tomsku dokonal svoju pozemskú púť a podľahol svojmu zraneniu a že jeho
statočné telo, tam bolo uložené na večný odpočinok. Bolo to práve deň predtým, kedy kapitán
Gajda v sprievode jednotiek 7. pluku prišiel do Tomska po porazení boľševikov na trati
Novonikolajevsk-Mariinsk, čím bol oslobodený aj Tomsk. Či sa len čo dozvedel npor.
ČIPKA o posledných dňoch svojho života o nespočetných víťazstvách našich vojsk na celej
magistrále? Či sa mal čím potešiť v posledných dňoch svojho života? S jeho vernými
kamarátmi od pluku sa stretlo už iba jeho mŕtve telo. On, bol druhý Slovák-dôstojník, ktorý
položil svoj život v životnom boji za spoločnú československú vlasť.
Nástupcovi brata ČIPKU, bratovi ppor. R. KRUPOVI, nebolo súdené, aby viedol
svoju rotu krajanov v nastávajúcich ťažkých chvíľach. Túto úlohu prevzal nový veliteľ, brat
ppor. Rudolf VIEST, rodák z Revúcej, pred vojnou študent techniky. Hoci ho vtedajšie
pomery na Slovensku donútili študovať nie v materinskom jazyku, predsa v rozhodujúcej
chvíli nezabudol, že Slovensko sa spolieha na pomoc každého svojho verného syna. A veru
svojich krajanov nesklamal. V tých najhorších situáciách ich viedol chladnokrvne a rozvážne.
Vedel poradiť v nejednej situácii, či to bol boj so zbraňou a či boj duševný, vedel tiež nezištne
pomôcť a priložiť ruku k dielu ak bolo treba. Bol energickým veliteľom a tichým radcom.
Nemal v povahe zbytočné filozofovanie a “mlátenie slamy“. Pre jeho činnosť, rýdzu povahu
a česť boli charakterisktickými jeho zásadné názory, že každý koná len svoju povinnosť voči
vlasti a že toto plnenie povinnosti má byť rovnako odmeňované. Nikto nekoná ani viac ani
menej. Taktiež aj obľúbený veliteľ roty ppor. KRUPA, bol určený k inej rote, aby tam prevzal
funkciu veliteľa, k rote s polovice slovenskej.
Konečne dňa 28. júna 1918 vydalo naše vojenské velenie vo Vladivostoku po dohode
so spojeneckými mocnosťami miestnym boľševickým činiteľom rozkaz, že všetky ruské
vladivostocké pevnosti sa zatvárajú, aby sa zabránilo vyvážaniu zbraní a munície červeným
na Sibíri. K ruským skladom a na pevnosti boli vedľa ruských stráží postavené i naše stráže.
Nasledujúceho dňa vydal gen. Diterichs, veliteľ čs. vojsk vo Vladivostoku, rade vojenských
a robotníckych zástupcov ultimátum (vskutočnosti však miestnej červenej vláde), aby miestna
ruská posádka bola odzbrojená a aby pre bezpečnosť mesta zostalo len 200 ozbrojených
mužov. Stalo sa tak preto, lebo v poslednej dobe začali boľševici koncentrovať svoje
ozbrojené sily i do Vladivostoku a jeho okolia.
Toho samého dňa malo naše vojsko vo Vladivostoku, medzi nimi i naša rota,
pohotovosť a popoludní dostala ruské pušky a muníciu z pevnostných skladov. Mesto bolo
obkľúčené Čechoslovákmi a východy boli uzatvorené. Všetko sa pripravovalo k ozbrojenej
akcii, pretože miestna vláda podmienkam ultimáta nevyhovela.
V súčinnosti s úspešnou činnosťou celej čs. posádky vo Vladivostoku dňa 29. júna
dostala i naša rota (spoločne s 6. rotou) obranný rozkaz na úseku mesta, Gornostaj a Pervoj
Rječky. Do bojovej činnosti však nezasiahla, pretože všetky dôležité miesta boli obsadené
takmer bez boja. Naše čs. časti, ktoré prišli do Vladivostoku šťastnejšie so zbraňami, t.j. 5.
a 8. pluk, dali sa do prenasledovania boľševikov, utekajúcich na sever od Vladivostoku.
Východný detachement 7. čs. pluku (krátko označený VD. 7) mal 6 rôt, zostavených
zlúčením rozličného mužstva v 13. rotu. Veliteľom VD. 7. bol podkapitán HOBLÍK, jeho
pobočníkom práp. Igor DAXNER.
Do 5. júla konala 12. rota s inými rotami strážnu službu v meste a na pevnostiach.
Namiesto ruských pušiek, dostávala postupne japonské pušky. Postupne dostala kompletnú
poľnú výstroj a výzbroj.
Dňa 6. júla o 6. hodine, odišla rota aj s inými z Gornostaja do Pervoj Rječky. Z VD. 7.
boli zostavené dva oddiely. 12. rota s 4. a 9. pod velením podkapitána PAPEŽA, tvorili druhý
oddiel. Z Pervoj Rječky odišla rota 7. júla o 16. hodine za 5. a 8. plukom do Nikolska
Ussurijského. Cestou už boli vidieť stopy po bojoch, ktoré tu s boľševikmi zviedol 8. čs. pluk.
Dňa 8. júla, bola rota vyvagónovaná a ubytovaná v bývalých ruských sapérskych kasárňach
v Nikolsku Ussurijskom. Až v noci z 13. na 14. júla, bola rota odvelená vlakom ďalej do
stanice Mučnaja, kde bol VD. 7 znovu zorganizovaný. Rota prešla pod velenie veliteľa
práporu poručíka NOSKA. Z celej tejto činnosti sa dalo predpokladať, že nastávajú vážne
časy bojov a protiboľševických ťažení. Dňa 14. júla na stanici Knorring, bola rota zasa
vyvagónovaná, teraz už na dlhší čas, aby začala svoju bojovú činnosť a dokázala svoju cenu.
Ktože stál proti nej ako nepriateľ? Takzvaní červení, bojujúci za ideál boľševickej ideológie?
Ale chyba lávky: boli to väčšinou rak.-uhorskí zajatci, oslobodení od zajateckých táborov
a naverbovaní do červenej armády. Boli to odvekí nepriatelia Čechoslovákov, Nemci
a Maďari. Ruských ľudí, bolo medzi nimi málo a i tí boli väčšinou k vstupu do červenej
armády donútení.
Toho dňa, bol prvý prápor, kam patrila i naša rota, poverený vyhnaním červených
z ich pozícií na západ asi 8 km juhozápadne od Knorringu. O 20. hodine nastúpila rota
pochod a nasledujúceho dňa o 3. hodine prišla do dediny Makušino a odtiaľ po ďalšom
pochode do Višnevky. Šli po cestách necestách. Veď o cestách tu nemohlo byť ani reči. Tu sa
začínaly nepreniknuteľné, široké a ďaleké, večné močiare, ktoré neopustily našich chlapcov
za celý čas bojov na Ussuri. Tieto „cesty“ boly také, že i tie najmenšie vozíčky bolo treba
prenášať v rukách. A k tomu tá tma! Nebolo vidieť ani na pár krokov. A keby si aj mal oči ani
mačka, i tak by si nebol videl nič, pretože ich zatieňovalo ohromné množstvo dotieravých
a hladných komárov, tých povestných, ussurijských. A nebolo pomoci proti nim. Ťažký
pochod týmto krajom zapríčinil, že i celý náš prápor aj 5. čs. pluk, prišli na určené miesto
neskoro, útok sa v stanovený čas nemohol zahájiť a bol odložený na nasledujúci deň na 5.
hodinu. Noc na 15. júla strávila rota v prírode na vŕšku pred Višnevkou, pripravená k boju
a znepokojovaná dotieravými komármi. Ráno bez jediného výstrelu, prešla dedinkou
Višnevkou a šla ďalej na Krásnokuty. Avšak boľševici nášho útoku nevyčkali a zavčasu ušli
z Krásnokut na vŕšok za dedinou, odkiaľ privítali Čechoslovákov guľometnou paľbou, ktorá
však bola takmer neúčinná. Len dvaja bratia z roty, boli ľahko ranení. Rota bola v druhom
slede. Streľba zachvíľu utíchla. Boľševici na náš útok nečakali a zasa utiekli. Opustili
aj pozície medzi dedinou a Prochormi. Tieto dediny však našich nezdržovali. Postupovali
ďalej, pravda roztrúsení v boľševickej paľbe granátov a šrapnelov, ktoré dopadaly na dedinu
Prochory, kde rozbily niekoľko stavieb a usmrtili dvoch civilných obyvateľov.
Slniečko na našich krásne svietilo: bol deň – až radosť! Do tohto svätého ticha tak
divne zapadaly ohlušujúce zvuky explodujúcich granátov a šrapnelov červených, z ktorých do
ďaleka odlietavali rozstrieľané kusy dreva. Oheň však našich nezdržoval a postupovalo sa
ďalej na Dubovskoje. Boľševici aj odtiaľto ustúpili na pozície na vŕšku pri Spasskoje. Naši
prenocovali v nevysokom poraste na malom vŕšku pri Spasskoje, aby sa aspoň trocha vyhli
močiarom. Už by bolo načase, aby boli boľševici z pozícií pri Spasskoje vybití, aby tým bol
ich neústáli útek zastavený. V obci Dubovskoje obyvatelia našich chlapcov veľmi srdečne
privítali. Tam sa im dostal do rúk boľševický leták, v ktorom cieľ nášho boja vysvetľovali
takto: „sme vraj nájomní žoldnieri buržoázie, ktorí majú denne 40 rubľov (ale nepripomenuli,
že sú to boľševické, bezcenné ruble, pozn.) a okrem toho pri obsadení každého mesta
dostaneme vraj po 500 rubľov (ako robili si chuť naši na tých 500 rubľov!?)“. Červení strašili
obyvateľstvo, že vraj Čechoslováci budú brať všetkých schopných do vojska.
Ale ani v pozíciách pri Spasskom boľševici nevyčkali. V zmätku odtiaľ opäť utiekli do
Jevgenevky, kde už stálo 6 vlakov a 2 obrnené vlaky. Ich strach mal i tu veľké oči: v takéj
presile ani tu nezačali boj a ušli. Zanechali tam iba svoje slabé hliadky, ktoré takpovediac bez
výstrelu ufujazdili za svojimi, pričom však ešte mali čas na to, aby na stanici odmontovali
všetky prístroje a dôkladne zničili všetko, čo sa nedalo odniesť. V močiaroch nemohli naši
postupovať tak rýchlo, aby im v tejto činnosti mohli zabrániť. Stanicu medzitým obsadil 5. čs.
pluk. Keď sem naši dorazili, dostali po toľkých ťažkých pochodoch hlbokými, zle
priechodnými močiarmi zaslúžený odpočinok.
Dňa 18. júla, bol celý VD. 7. určený ako predvoj všetkých čs. vojenských síl
operujúcich na Ussuri.
Zo stanice Spasskoje-Jevgenevka postupovala naša rota v prvom slede pozdĺž
železničnej trate na sever, na Alexandrovku vzdialenú asi 15 km. Svitol krásny, slnečný deň.
Chlapci šli akoby na prechádzku, so smiechom a žartmi. Prišli do peknej dedinky,
Alexandrovky, kde nevideli ani jedného chlapa. Len ženy a deti, bojazlivo vystrkovali hlavy
spoza plotov. Avšak na vľúdne pozdravy našich chlapcov a ich žartovanie ich ustrašené tváre
postupne rozveselili a pomali vychádzali so svojich skryš i chlapy. Poschovávali sa, pretože
boľševici ich strašili, že ich násilne vezmeme do vojska a deti a ženy že zarežeme. Pomaly
prišla celá rota a ženičky sa už natoľko spriatelili, že našim poznášali toľko chleba, mlieka,
slaniny a uhoriek, koľko si len želali. Večer mali ísť naši na stráž. Chlapci prenocovali na
neďalekom vŕšku, asi na poldruha kilometra blízko zastávky, pod sebou mali železničnú trať,
kde sa každú chvíľu mohol objaviť boľševický obrnený vlak a našich znepokojovať. Avšak
neprišiel a opatrenia voči nemu vykonané, boli zbytočné. Noc prešla pokojne.
Nasledujúceho dňa, postupovali všetky roty na Zinkovku – Sviagino – Vasiljevku.
Naša rota mala postupovať na Sviagino, tam však už boľševikov nenašla. Zatiaľ bolo treba
vyčkať celkového usporiadania síl, čo pre nás znamenalo trocha odpočinku. Ale veď sme so
svojim improvizovaným obrneným vlakom ani nemohli ďalej, pretože boľševici na
ussurijskej trati zničili kdejaký mostík a tých bolo veru mnoho. Tí z našich, ktorí neboli na
stráži, poschovávali sa do domov, aby mali aspoň trocha pokoja od komárov.
Dňa 19. júla, mala teda naša rota odpočinok, ktorý však netrval dlho, pretože dňa 20.
júla šla už na predsunutú stráž. Tieto stráže sa stavali na malých a väčších „sopkách“
(vŕškoch), ktorých bolo v močiaroch hojne. Jedine tam, sa ľudia mohli zdržovať (okrem
železničnej trate, tiahnucej sa stredom močiara na sever). Sopky boli veľmi staré, ešte bolo
možné rozoznať i lávu, hoci bola pokrytá hustým porastom. Proti komárom nebolo ochrany
a obzvlášť nie v takých dažďoch. Je veru do zúfania, každý otvor nájdu a nemôžeš sa pred
nimi uchrániť. Ale sme na stráži, treba všetko počuť a vidieť. Ohňov klásť nemožno, pretože
boľševici odtiaľto nie sú ďaleko a majú aj dostatok delostrelectva a obrnených vlakov. Keby
už len svitalo! Dočkali sme sa i toho. Boľševici nás neznepokojovali. A tu sa ozve hlas!
„Domov!“ Pravda, bolo by dobre v slobodnom domove, čo? Ale našim domovom je teraz iba
obyčajný nákladný vagón alebo nejaká tá špinavá chata v cudzine. Ešte bude veľmi dlho
trvať, kým sa dostaneme domov. Teraz sme pri Tichom oceáne, veľmi a veľmi ďaleko. Medzi
nami a rodným našim krajom je poldruha kontinentu alebo dva oceány a jeden kontinent.
Vyberaj z toho čo chceš, každá cesta je ďaleká a čaká náš ešte premnoho povinností i voči
našim v Sibíri i doma a tiež voči bratom Rusom.
Nasledujúceho dňa, ide rota do Vasiljevky, vzdialenej asi 10 km. Ubytovala sa na píle.
Odpočinok vraj do druhého dňa. Dopočuli sme sa, že Japonsko a Amerika sa dohodly, že
poskytnú pomoc Rusku proti boľševikom. Vo Vladivostoku vyloďujú vraj Japonci vojsko. Či
nám pomôžu a či prídu včas?
Noc prešla patrolovaním. Ráno si naši popozerali dedinu, založenú len asi pred 20
rokmi ruskými kolonistami. Nepreniknuteľná tajga, močiare sú miestami poupravované, aby
sa osadníci mali čím živiť. Podarilo sa im nájsť i také miesta, kde sa už urodila aj kukurica
a mak. Ťažkosti sú ešte s vysádzaním ovocných stromov, všetky pokusy, boli zatiaľ márne.
Na jar po teplých dňoch, prídu ešte sem tam tuhé mrazy a všetko lístie pomrzne. Veľmi dobre
rastie divé hrozno, maliny a lipa. V tajge žije vraj amurský tyger a medveď, ktorí v zime
niekedy prídu aj do dedín. I včiel je tu hodne, med je lacný. Naši chlapci kupujú funt (cca. pol
kg) po 1 rubli. V dedine už dávno nemajú „báťušku“ (farára) a učiteľ sa odsťahoval vlani.
Ktože by tam žil!
Dňa 24. júla, boli naši Slováci znovu na strážach v ríši piskľavých komárov. Ale
všetkému raz býva koniec, naši už sa spriatelili s komármi, zvykli si na nich. Ale i samotní
komári, ako by už v našich nevideli votrelcov do ich ríše. A či si to len tak myslíme? Áno,
pretože štípu vždy rovanko, lenže sme už adaptovaní a preto menej citliví.
Dňa 25. júla sa rota vracia do svojho vlaku a pokračuje ďalej do Šmakovky.
Ubytovanie je po domoch, každý ide, kde chce. Čo bude ďalej? Veď boľševici sú prednami
a my ešte meškáme. No nie dlho, len sa nezlostime. Už po obede začína delostrelecká paľba
protivníka na náš improvizovaný, skromne vyzbrojený obrnený vlak, ktorý láka svojho
moderne vyzbrojeného protivínka, obrnený vlak boľševikov, bližšie k miestu, kde naše
zákopnícke hliadky podmínovali koľajnice. Náš improvizovaný, iba jedným delom
vyzbrojený obrnený vlak, pomaly ustupuje, aby dostal svojho nepriateľa do pasce. A ten
hlupák ide! Nevedel, že je to z našej strany podvod a lesť. Ako prišiel na podmínované
miesto, okamžite pod ním vybuchlo. To bola naša mína. Veľmi ho poškodila, nemohol už ísť
ďalej. Jeho posádka povyskakovala a to priamo do ohňa našich. Niektorým červeným sa
podarilo utiecť, mnohí boli namieste mŕtvy. Prečo tí hlupáci vyšli so svojej pevnosti? Korisť
bola dosť pekná, jedno ďalekonosné delo, tri ľahké guľomety, mnoho delostreleckej munície,
plynové náboje a asi 30 pušiek s 200.000 nábojmi. To bol úspech!
Aj o našich na Sibíri prichodia dobré zvesti, v Rusku na Povolží je nová
protiboľševická vláda, naši už dosiahli spojenie s Irkutskom, ktorý bol našimi obsadený.
Dňa 26. júla zasa na stráže. Obrnený vlak je napredku na trati, naše stráže sú asi 2 km
nad stanicou. Počúvame, že za nami na stanici je vlak Japoncov. Iné roty VD. 7, toho dňa
maly úlohy výzvedné, aby objasnili situáciu pred Avdejevkou – Šmakovkou – Feodorovkou,
maly zistiť, či boľševici odišli za rieku Ussuri, či je most cez Ussuri podmínovaný alebo
zničený a maly podporovať ussurijských kozákov v ich odpore proti boľševikom a kde je
možno pribrať ich na pomoc.
Nepriateľ mal toho dňa obsadenú zastávku Kaul – Tichnejevo – kláštor Trojicko
Nikolajevský, proti ktorému šla jazdecká hliadka VD. 7. Z Tichnejeva boli boľševici časťami
našej 4. roty vytlačení čiastočne, z kláštora celkom. Boľševici tam mali veľké zásoby živého
dobytka, obilia a iných produktov. Náš malý oddiel však musel ustúpiť pred presilou, nemal
ani spojenia s ostatnými. Zato ale jadro predvoja definitívne obsadilo zastávku Kaul.
Nepriateľ ustúpil na veľmi pekné pozície na vŕšky Donská – Ussuri – Lutkovskoje –
východne od stanice Ussuri. Všetko toto bolo na pravom brehu rieky Ussuri. Naši obsadili
vŕšky číslo 1, 2, 3 a 4 východne zastávky i samotnú zastávku Kaul. Priestor medzi nami
a červenými bol neschodný, boli tam hlboké, vari bezodné močiare. Jedinou cestou okrem
železnice, bola cesta, ak ju cestou môžeme nazývať. Viedla cez močiare, husté lesy a húštiny
od zastávky Kaul do Tichnejeva a potom ďalej cez rieku Ussuri nebezpečným brodom na jej
pravý breh. Táto jediná cesta bola neprestajne, veľmi dobre ostreľovaná boľševickým
delostrelectvom.
Dňa 26. júla dostala naša rota nového veliteľa čaty, nám už známeho práporčíka V. P.
S radosťou uvítal jemu pridelenú 2. čatu, zostavenú takmer výlučne z chlapcov z Dolnej
zeme, chlapcov ohnivého pohľadu a plných dôvery. Takýmto úprimným očiam a silným
rukám je možno dôverovať. Naše pozície sa na druhý deň vyrovnali takto: ľavé krídlo VD. 7
západne od zastávky Kaul na maličkom ostrove v močiari (bola to časť 9. roty) – zastávka
Kaul – vŕšky 1, 2 a pre 12. rotu 3 a občas podľa situácie i vŕšok číslo 4 východne od zastávky
Kaul. Tichnejevo a kláštor Trojicko Nikolajevský boli v medzipriestore. Najhoršie miesto sa
ušlo úbohému, akoby vo vzduchu vysiacemu krídlu s 12. rotou na vŕškoch 3 a 4. niekedy len
3, podľa toho, ako silná bola boľševická delostrelecká paľba. Najbližšie čs. časti, 5. pluk, boli
asi 15 km za krídlom. Naši Slováci museli podľa paľby a podľa náporu červených meniť
svoje pozície, raz iba na vŕšku 3 inokedy zasa na oboch.
Prvým a úvodným činom nášho práporčíka V. P., bolo viesť hliadku do ľavého
boľševického boku. Dostal sa však len k prechodu cesty na rieke, k brodu. Ďalej sa nemohli
títo naši chlapci pustiť, hoci cieľ bol veľmi lákavý. Takto sa minul 27. júl, hliadky, výzvedy,
stráže a menšie znepokojovanie a prestrelky. Močiarmi nikde sa nedalo prejsť. Potvrdili to aj
iné hliadky 12. roty, vyslané 28. júla do tylu a pravého krídla červených na rieke Ussuri.
Tieto dôstojnícke hliadky, i tá pod velením ppor. K. i tá pod velením práp. V. P., boli
zostavené len z dobrovoľne sa prihlásivších, nikoho nenútili ísť. Ich hlavnou úlohou bolo
dostať sa do boku a do tyla červených na rieke Ussuri, zistiť nepriateľa a v prípadnom našom
postupe hlavných síl smerom na Ussuri, zabrániť boľševikom v zničení veľkého ussurijského
mostu. Obe hliadky vyšly o 13. hodine na severozápad, aby obyšli pravé boľševické krídlo
a dostali sa mu do tyla. Nebolo ani cesty, ani máp, ani sprievodcov, len šíry močiar. Na
ďalekom obzore sa rysovala silueta skupiny dedín Donskaja – Lutkovskoje – Ussuri –
Verchne Medvedský, krásne situovaných na malých vyvýšeninách pozdĺž železničnej trate
a hmlisto bolo vidno ohromné oblúky ussurijského mostu, ktorý mal byť cieľom tejto
dôležitej výpravy. Len s chuťou do toho, márne by sa hľadali schodné cesty, keď ich nieť.
Každá hliadka šla svojim smerom k spoločnému cieľu, takmer vždy sa bolo treba
brodiť v nepriechodných močiaroch ako v mokrých perinách. Viete si predstaviť, čo cíti
človek, idúci po deravej plachte, natiahnutej na ohromnej hladine jazera bez viditeľných
brehov? Čo za pocit to môže byť, jednou nohou uviaznuť a druhú nemáš ešte ani vytiahnutú
a nevieš či ju vytiahneš v čas, a či aj tá druhá nezapadne tak hlboko, že sa celé telo prepadne
do nezistenej hĺbky a zmizneš bez toho, že by si mohol pomýšľať na nejakú záchranu? A aký
pocit má ten, kto tam je už zaborený a brodí sa vo vode po prsia. A tieto hĺbky veru neboli
zistené a nevedno, či tam už kedy vkročila ľudská noha. Sú to odveké močariny, zarastené
vysokou, ostrou trávou, ktorá topiacemu neposkytuje žiadnej záchrany, ba naopak, telo
utopeného skryje tak, že ho viac nikto nenájde. A s týmto pocitom si naši razili cestu kdesi
tam do neznáma, odkázaný každý sám na seba, pretože dorozumievať sa mohli iba volaním
a signálmi, keďže pre vysokú trávu sa nevideli. Držali sa v pravo, kde bol ich cieľ, ktorý bol
v tejto namáhavej ceste tuším nedosiahnuteľným. Deň sa chýlil ku koncu, nad celým
smutným krajom sa rozprestierala nepreniknuteľná tma a zmizly aj tie siluety v diaľke. Sem
tam sa ukázalo nejaké svetielko z dedín a táborové ohne červených. Naši chlapci už boli
vysilení, nemohli sa ani hnúť. Ich hroznú únavu nemohla premôcť ani myšlienka skvelého
úspechu, akým mohlo byť prekvapenie nič netušiacich boľševikov. Podľa svetiel a zvuku sa
dalo usudzovať, že naši sú asi na 4 km od pravého krídla červených troška v tyle. Majú ísť
ďalej, alebo nie? Či podniknúť nejakú, hoci i malú akciu na neznámom mieste, v tmavej noci,
s vyčerpanými silami? Koľkože ich je? Nepriateľ neodpočíval, bolo počuť jeho ruch a spev.
V noci sa nedozvieš ničoho, streľba sa rozlieha a klame. Či by sa tak pridali k našej akcii
tamojší kozáci, boľševikov nenávidiaci? Kde sa hnúť? Kto by vedel poradiť? Stúpiš vedľa,
zapadneš a viac ani nemukneš? A čo bude, ak sa akcia nevydarí? Čo s prípadnými ranenými?
Ponechť ich úbohých osudu? Iného riešenia by nebolo. A čo robiť v ďalšej akcii, ktorú by
prichodilo našim vykonať, čo jesť, mali len po konzerve, no, veď sa nikto nenazdával, že
pochod bude taký ťažký. Alebo kade sa vrátiť, ak by boli mali ustupovať? Vyhliadky na
úspech i pre noc i pre úplne neznámi terén sa rovnali nule a nemohli by sa vyrovnať možným
stratám. Tak teda prenocovať, vlastne len si trocha oddýchnuť, pretože komáre nedali nikomu
spať. Chlapci si oddýchli na malom ostrovčeku a debatovali, ako by nasledujúceho rána mohli
pomôcť našim hlavným silám, keby tie postupovali. Späť sa nemohlo, teda aspoň kuli
vojnové plány a pozorovali okolie. Za svitania ruch u boľševikov neutíchal, u našich hlavných
síl však nebolo možné pozorovať čo i len najmenšieho náznaku na prípravy, kdeže to nástupu!
Čo by bola platná nejaká tá akcia našich osamelých chlapcov, vysilených, premoknutých
a hladných proti neznámej, možno i tisícovej presile boľševikov, ktorí hádam sami dobre
poznajú tieto močariská, alebo majú k dispozícii dobrých miestnych sprievodcov. Chlapci
hoci unavení, nevyspatí a umučení od komárov predsa len netrpezlivo vyčkávali najakú akciu
našich hlavných síl. Ale nič sa nerobilo. Namrzení nastúpili ráno za svitania spiatočnú cestu,
opatrne, aby sa ešte neprezradili a zbytočne sa neobetovali. Spiatočná cesta ich ešte viac
vyčerpávala, keď si pomysleli, že ich námaha bola márna. Napoludnie nasledujúceho dňa sa
vrátili ku svojej rote pri zastávke Kaul. A odmena...?
Po návrate oboch hliadok na druhý deň 31. júla o 3. hodine ráno odobrala sa rota na
výšiny východne od Kaulu a tieto opäť obsadila. Tu bola do rána a splnila úlohu zaisťovať
naše pravé krídlo pred boľševickým obchvatom, ktorý sa očakával v krátkom čase. Našim
telefonistom sa podarilo vypočuť si boľševický telefonický rozhovor, z ktorého sme sa
dozvedeli, že červení na 1. augusta chystajú všeobecnú ofenzívu. Táto správa veru nebola
radostná, pretože proti našim 1466 mužom (i s nebojovými), 14 ťažkým i ľahkým
guľometom, 7 delám (ktoré však v močiaroch vôbec nemohli napredovať a do boja nemohli
zasiahnuť) s 803 delostreleckými nábojmi a 459 ručnými granátmi, bolo vo veľmi dobrých
pozíciách červených asi 9000 pešiakov, 500 jazdcov, 26 diel (medzi nimi aj ťažké) a mnoho
guľometov. Oproti nášmu improvizovanému obrnenému vlaku mali boľševici ešte jeden
dobre vyzbrojený, skutočný obrnený vlak. S našim delostrelectvom, 5. a 8. plukom nemohol
VD. 7. v týchto dňoch počítať, pretože kôly nedostatočnej infraštruktúre nemohli napredovať
a nemohli sa rozvinúť. Okrem toho 5. a 8. strelecký pluk bol už zväčša pripravený na odchod
zo Sibíri.
Dňa 1. augusta už vo včasných ranných hodinách, začali boľševické delá všetkého
kalibru zasypávať granátmi výšiny pri stanici Kaul, ktoré boli obsadené našimi časťami.
Doslova nás zasypávali, lenže naši sa zavčasu stiahli, zanechajúc na hrebeňoch iba
pozorovateľov. Naša rota sa stiahla z najkrajnejšieho pravého krídla na výšinku 2., aby
i naďalej chránila pravý bok. Bol už najvyšší čas, pretože na najkrajnejšom pravom krídle, na
výšinách 3. a 4. nebolo nikde žiadnych úkrytov proti delostreleckému ohňu a cesta odtiaľ
nazad viedla terénom celkom prehľadným a nezarasteným. Okrem najbližšieho okolia
zastávky, bola delostrelecká paľba riadená hlavne na toto pravé krídlo, pretože k nemu bol
nádherne skrytý prístup zo strany boľševikov cez Ussuri na Tichnejevo a blízko krídla mali
červení už dve delá. Tam, ako neskôr uvidíme, sústredili boľševici ďalšie značné sily, aby
naše krídlo obchvátili. A skutočne najskôr obsadili výšinu č. 3. bola to do našich pozícií
jediná skrytá cesta pre ich delostrelectvo a jazdectvo. Boľševické delostrelectvo sa blížilo na
dosah našich pušiek. Pozície jednotlivých čiat 12. roty bolo treba vždy zamieňať, raz sa
boľševický tlak prejavil silnejšie frontálne, inokedy z boku, raz bola zasypávaná
delostreleckou paľbou táto časť roty, inokedy zasa druhá.
Boľševici postupovali frontálne asi v šiestich, doslova vyrovnaných reťaziach pechoty
a proti nášmu pravému krídlu i s jazdou a delostrelectvom. Naše pušky a guľomety ich
doslova kosili, vyčkajúc ich na najvhodnejšiu vzdialenosť. Akoby na stole, bolo vidieť, ako
padajú mŕtvi a ranení, kone i jazdci. Smrť mala veru dobrú žatvu, veď i zranení zapadli do
barín a tam zahynuli. Prvé boľševické rady, kde boli Rusi často zakolísali, akoby váhali
napredovať, ale museli vytrvať, pretože za nimi postupujúci Nemci a Maďari ich pri každom
zakolísaní zasypávali vlastným guľometným ohňom, aby ich tak donútili postupovať. Smrť
číhala na Rusov ako od nás zpredu tak i od svojich „továryščov“ zozadu. Na tejto pomerne
veľmi úzkej, len niekoľko kilometrovej fronte, ak bola skosená jedna reťaz boľševikov,
v najbližšom momente vyrástla nová reťaz. Celý deň sa ozývali nemecké a maďarské povely,
nadávky a kľania. Veď boľševickí velitelia, boli väčšinou bývalí zajatci Nemci a Maďari
a stáli pod velením v ussurijskom kraji povestného Nemca dôstojníka von Taubeho.
Predpoludním nápor červených trocha povolil, ale popoludní zato začal s ešte väčšou
razantnosťou. Naši nemali proti tisícom boľševikov žiadnych záloh a jazdectva, títo boli
dobre organizovaní a vedení podľa vzoru centrálnych mocností. Tento boj hŕstky našej
pechoty, bez delostrelectva a jazdectva trval po celý deň. Čochvíľa dochádzali zúfalé prosby
našich rôt o muníciu. Museli však zostať bez nej, pretože nebolo náhrady, nebolo zásob.
Blížila sa 16. hodina. Boľševici len len, že neprerazili naše pozície. Naša rota, bola zasiahnutá
silnou pechotnou a delostreleckou paľbou do pravého boku. To znamenalo, že červení sú už
na najbližšiu vzdialenosť s väčšími silami. Streliva ubúdalo aj našej 12. rote, pretože Slováci
vypomáhali aj susednej rote, predsa ho však mali viac ako ostatné roty. Veru v každom tom
zásobníku s 5 nábojmi videl každý dobrovoľník akoby záchranu celej situácie, záchranu
všetkých bratov. Náboje, boli v tejto zúfalej situácii naozajstnou drahocennosťou. Ostatné
roty vľavo už naskrz nemali streliva. Čo si počať? Nebolo nádeje na vystriedanie alebo na
doplnenie unavených síl a už preriedených radov. Situácia, bola priam zúfalá a niet pomoci!
V tom prichádza rozkaz na ústup. Rozkaz neistý, nesmelý. Iné však nezostáva, keď niet ani
síl, ani streliva. Ústup chráni 3. a 12. rota, u nich ešte trocha streliva je. Veliteľ roty, prevzal
dobrovoľne úlohu chrániť ústup ostatných, rozkaz prišiel dodatočne. Obe roty sa pokojne
a plánovito usporadúvali na dočasný odpor na výšinách, kým sa ešte dali uhájiť, pretože
boľševici už obsadili aj zastávku Kaul a ich pechota sa už objavuje na výšinkách
v bezprostrednej blízkosti zastávky. Roty sú tiesnené spredu, zľava, sprava, už len dozadu je
voľná cesta. Bodáky sú už pripravené. Jediná táto ústupová cesta vedie do hlbokých barín,
ktoré už číhajú na svoje obete. Konečne možno pozorovať, že ostatné roty sú už v bezpečí
a že aj 12. rota môže pomýšľať na svoju záchranu. A bol veru už najvyšší čas na to! Hrozný je
pohľad na tie ustupujúce roty, na skupinky ľudí, ako v daždi nepriateľských striel bez bázne
a strachu zachraňujú nie svoj život, veď na to nik ani nepomyslí, ale česť čs. vojska, aby ani
piaď zeme nedali nepriateľovi bez boja. Strelci ustupujúc obracajú sa a pohŕdavo posielajú
prenasledovateľom svoje posledné náboje a komu sa minuly, zachraňuje majetok armády,
guľomety, na popruhoch a povrazoch ťahajú mulice z hrozných barín, aby ani tie nezostali
nepriateľovi ako korisť. O ranených bratoch ani nehovoriac, o tých sa staral každý bez výzvy.
Nik neustupuje rezignovane a zbabelo. Bol to čestný boj takpovediac hŕstky bezbranných
proti tisícom výborne ozbrojených. Akože by mohli Slováci ustupovať bez ohľadu na svojich
bratov! Až keď už videli, že v diaľke miznú skupinky bratov iných rôt s ťažkými guľometmi
a zachránenými mulicami a že bojové pole je už tichšie, začala 12. rota preriedená
niekoľkými ranenými, pomaly opúšťať svoje pozície, krok za krokom, po skupinkách,
kľudne, rozvážne a húževnato držiac sa myšlienky, že nepriateľ musí byť čo najdlhšie
zdržaný. Boľševici trocha váhali, majúc ešte v pamäti náš celodenný húževnatý odpor,
neodvážili sa hneď obsadiť nami opustené pozície. Čakali, až ich ľavé krídlo prenikne ďalej
do boku našej 12. roty, aby potom pod týmto krytím mohli obsadiť pozície frontálne.
Hrdinská hŕstka bratskej 9. roty, sa vľavo od trati držala tak dlho, kým neobkľúčili jej čiastku
v močiaroch. Naša 12. rota na pravom krídle bez ohľadu na boľševické sily, postupujúce po
trati vľavo od nej, účinne zadržovala červených, postupujúcich a prenikajúcich nebezpečne do
boku. Boľševici nešetrili delostreleckým strelivom, strieľali aj po jednotlivcoch. Bol to
posledný výjav ich pomstychtivosti za bezmocnosť celého dňa. Ale asi im chýbali šrapnely,
pretože nás prenasledovali iba granátmi, ktoré však našťastie v hlbokých barinách
neexplodovali. Väčšina sa ich zaryla do barín a miesto ich dopadu sa vyznačovalo iba
vodotryskom. Za ustupujúcimi jednotlivcami našej roty posielali celé série granátov na
vzdialenosť niekoľko sto metrov, guľomety rachotili celé série na miesta, kde pohyb vysokej
trávy prezrádzal niečo živé. Bolo to zúrivé prenasledovanie paľbou z diel a guľometov. Chceli
našim Slovákom odplatiť to, čo sa im nepodarilo na celom VD. 7. za celý tento deň. Chceli sa
asi pomstiť na tej hŕstke Slovákov, za ich stovky mŕtvych, ranených a utopených. Aspoň teraz
sa bariny osvedčili a preukázali nám dobrú službu, delostrelecké náboje v nich neexplodovali
a boľševici sa neodvážili našich jednotlivcov a malé skupinky v oných trávnatých
močariskách, v ktorých tušili možno aj väčšie vojenské časti prenasledovať. Žiaľbohu, nebola
nás taká sila!
Ústup bol vykonaný pekne, plánovito s rozvahou a kľudne. Ani krok nebol prepustený
bez toho, že by nebolo preletelo k prenasledovateľom aspoň niekoľko pozdravov z našich
japonských pušiek. Nastávajúci večer prikryl kraj hustou hmlou a nepreniknuteľnou tmou.
Bolo po hrôzovláde smrti, avšak len zdanlivo. Po celodenných orgiách smrti pri hroznej
hudbe diel, guľometov a pušiek, v stonoch, preklínaní a kriku ranených a umierajúcich
nastáva v celom kraji posvätný kľud a ticho. Len ojedinelé výstrely ešte počuť v ríši tohto
tajomna: odkiaľ? na koho? prečo?, zostalo a zostane nám navždy tajomstvom. Buď krvilačný
a podlý nepriateľ usmrcuje nájdených bezbranných Čechoslovákov a zversky uháša svoj smäd
po pomste, alebo ranený Čechoslovák dáva posledné „s Bohom“ svojej vlasti a lúči sa so
svojim svetom posledným nábojom alebo posledným ručným granátom. Činí tak, aby nepadol
do rúk tým, ktorí by ho podľa zvyku i tak nešetrili. Nech bolo ako chcelo, ale práve tieto
ojedinelé výstrely narúšajúce kľud, dosvedčujú, že vláda smrti ešte neskončila a že večer
znamenal koniec orgiám iba zdanlivo. Toto ojedinelé pokračovanie je však ešte bolestnejšie,
priam dušu rvúce pri pomyslení, že inej pomoci niet a ani nebude. Naši chlapci Slováci sa
pomaly zišli vo svojich vagónoch, každý padol bez slova, vysilený a vyčerpaný. Len niekoľkí
sa dali zisťovať, či sa vrátili všetci a koľko bolo obetí pre záchranu ostatných. Nesmelo
a neisto sa rozniesla správa, že tu nie sú všetci, jeden dôstojník a traja strelci chýbajú. Boli na
našom najzadnejšom pravom krídle a nik o nich nevie. Že by sa už viac nemali vrátiť do
nášho kruhu? Či to môže byť? Žeby boli padli v obeť?
Unavení chlapci sa po čestne vykonanej úlohe ukladajú na spánok na zaslúžený
odpočinok. Všetci odpočívajú hlboko a kľudne. Pozície našej roty a jej úlohu prevzali menšie
jednotky 5. čs. pluku. K ich predsunutým strážam sa za tmavej noci približovali štyri postavy.
Boli to štyria stratení zo slovenskej roty, prehlásení už za mŕtvych. Pod ochranou tmy sa im
podarilo dostať sa z nepriateľskej siete, v ktorej boli štvaní ako divá zver. A šťastie im prialo,
aj bez hesla sa dostali k predsunutým čs. strážam a potom ich už odviedli k svojim
oddychujúcim kamarátom. Teda nikto z našej roty nezostal v tých prekliatych bahnách. Všetci
sú zasa pohromade.
Naša rota Slovákov čestne a svedomito do poslednej chvíle plnila úlohu záchrany VD.
7 a ustúpila do vlaku na stanici Šmakovka. Až druhého dňa ráno bratia zistili, že predsa len
ktosi chýba, že nie sme všetci. Chýbal jeden brat Slovák, JAKAB Jozef, z Chtelnice v bývalej
nitrianskej župe. Nebolo ho nikde a viac sa ani nevrátil. O jeho osude nikto nič nevie. Asi tie
zradné bariny, staly sa mu hrobom. Iste sa nedopustil zrady na svojom národe!
Nedomnievajme sa však, že naše straty, súdiac podľa 12. roty, boli malé. Táto rota,
pravda, mala oproti iným rotám len nepatrné straty, pretože bola na dosť dobre krytom úseku.
Väčšina rôt bola pozdĺž trati v nekrytom úseku. Okrem toho, rota radšej volila pre ústup
veľmi ťažkú a nebezpečnú cestu cez bariny a vo vysokej tráve, než dobrú ale neustále
ostreľovanú cestu pozdĺž železničnej trate, po ktorej ustupovala väčšina iných rôt. Inej, kratšej
ústupovej cesty pre rotu ani nebolo. Pomerne veľké straty utrpely iné roty, z ktorých 9. rota
vľavo od trate, bola čiastočne obkľúčená, takže mnohí volili radšej dobrovoľnú smrť
vlastným ručným granátom, než zajatie a isté mučenie. Straty činili 23 strelcov, teda veľmi
vysoké percento. Tretia rota mala 9 padlých, šiesta 5 padlých, štvrtá 3 padlých, jedenásta 2
padlých a desiata rota 1 padlého strelca. Z nich boli u 9. roty traja Slováci, u 11. roty dvaja
a u 4. a 12. roty po jednom Slovákovi. Dovedna teda 7 statočných Slovákov – Tatrancov spí
svoj večný sen v hlbokých a zradných barinách ussurijského kraja. Ktorí nepadli na samom
bojisku, zomreli druhého dňa, na ťažké zranenia. Iní zostali nezvestní, pretože nikto nevidel
ich neúspešný a márny boj s tajgou. Že svojich bratov nezradili, je viac než isté. Z ostatných
rôt sú to Slováci: strelec Ján ABERT z Nových Sadov pri Nitre, strelec Andrej ČERNÍK
z Temeša-Banát, strelec Andrej GREGOR z Hornej Vsi v bývalej tekovskej župe, strelec
Štefan KOMÁROVSKÝ z Rozvadze v bývalej trenčianskej župe, strelec Štefan ADÁMEK
z Bojnej a strelec Ján ĎURIŠ z Opatoviec v bývalej nitrianskej župe. Počet ranených nebol
zistený ihneď, pretože sa nezastavovali na žiadnych obväziskách. Kto len ako-tak mohol,
bojoval ďalej aj ako ranený. Dodatočne bolo zistené, že z celého VD. 7, boli ranení 2
dôstojníci a 51 strelcov. Pomer Slovákov nebol zistený.
Väčšie straty však mali boľševici. Podľa hodnoverných správ mali asi 300 mŕtvych
a niekoľko sto ranených. Je to dostatočným svedectvom zdatnosti našich statočných chlapcov.
A keď už píšem o tom Kaule, bolo by hriešnou nevšímavosťou, aby som tu nezmienil
statočnosť, odhodlanosť a udatnosť kohosi, kto síce nebol čs. legionárom, ale kto vedel život
spríjemniť viac, ako mnohé intendancie alebo hospodári. Bol to náš „strýčko z Ameriky“. Náš
bol preto, lebo si zvoli za svoje pôsobisko 7. pluk. Po odchode VD. 7 z Vladivostoku sa
pripojil k 7. pluku na ussuriskej trati a verne sa ho držal až do konca. Bol zamestnancom
americkej organizácie YMCA. Nik sa nevypytoval po jeho mene, menoval sa jednoducho
„strýčko z Ameriky“. Mal svoj krytý, veľký nákladný vagón, ktorý si zariadil sčasti ako svoj
byt, sčasti ako predajňu a kuchyňu na varenie čaju, mlieka, kakaa, kávy atď. Najväčšia časť
však bola zariadená za zábavný lokál so stolmi, lavicami, nepostrádateľným gramofónom
a knižnicou. Dosť často mal so sebou i premietací kinostroj. Za pultom bol vojak predavač,
ktorý strýčkovi vypomáhal a konal službu tlmočníka, kým sa strýčko nenaučil československo-rusky. Strýčko VD. 7. neskoršie i celého 7. pluku, nebol však iba obchodníkom
firmy YMCA. Bol i našim veľmi dobrým kamarátom. Bol urastený, štíhli, mladý, vždy čisto
a úhľadne oblečený a oholený, nosieval neodmysliteľný široký americký klobúk, na nohách
žlté topánky a gamaše, v lete chodieval s vyhrnutými rukávmi a v zime v teplom kožuchu.
A čo mu nemohlo chýbať k jeho usmiatej a kľudnej tvári, bol to „čibuk“. Ak nemali chlapci
roboty, schádzali sa u neho a on ich veľmi ochotne a bezplatne učil po anglicky, alebo sa
s nimi zhováral o pomeroch v Amerike a v Československu. V jeho predajni, nebolo
liehovinových nápojov. Vždy tam však bolo čisto a útulno. Pri neškodných nápojoch
a zákuskoch si každý rád posedel. Bol skutočne náš, cítil s nami každú radosť a žiaľ a neraz
pôsobil svojimi potešujúcimi a rozveseľujúcimi slovami. A najlepšie pôsobil tuším počas
bojov pri Kaule. Prejavil bezpríkladnú lásku a ochotu k svojim sedmičkárom, prejavil
statočnosť a obetavosť. Ako uvidel prvých ranených a že majú ísť ďaleko za frontu, neváhal
ani chvíľu. Dal svoj vagón pripnúť i samotný k uvoľnenej lokomotíve a veľmi často, pokiaľ to
dovoľovala bojová činnosť a náš obrnený vlak, zašiel až do samotnej bojovej línie nedbajúc
vlastného nebezpečenstva. Zhromažďoval ranených do svojho vagóna, kde boli ošetrení,
poskytol im zdarma občerstvenie a odviezol ich do tyla do bezpečia a k riadnemu ošetreniu.
Potom sa ponáhľal ihneď zpäť pre ďalších ranených. Večer a neskoro v noci po boji bola jeho
čajovňa príbytkom a útočiskom všetkých, ktorí sa chceli zdarma občerstviť a trocha
rozveseliť. Toho večera sa nepredávalo, „strýčko“ dával zdarma. Jeho odvaha, ochota
a obetavosť voči našim raneným bola tým vzácnejšia, že bol cudzí občan, nezávislý na nás
a s nami predsa tak zrastený. Iste ho má každý v najlepších spomienkach a jeho účasť v boji
pri Kaule, účasť dobrovoľná, zasluhuje aspoň peknej spomienky a vďaky. A veru rád mal
našich Slovákov. A to aj dokázal, pretože po návrate čs. vojsk do vlasti prišiel i on do našej
republiky a usadil sa ako vedúci organizácie YMCA v Banskej Bystrici, v kraji milých jeho
Slovákov. Iste aj on rád spomína na tie dobré i zlé časy, prežité so Slovákmi v Rusku a Sibíri.
Dňa 2. augusta odišla naša rota s celým VD. 7 na zaslúžený odpočinok do Nikolska
Ussurijského a ďalej do Mandžuska. Boj na ussurijskej fronte prevzali po nej Japonci,
Angličania a Francúzi s pomocou miestnych kozákov dobojovali ho čestne a úspešne do
konca a pomstili všetky naše obete.
Vráťme sa ešte k bojom pri Kaule. Nasledujúcich pár riadkov nepatrí vlastne už do
tohto diela, ale nie sú ani takého obsahu, aby sme ich sem nemohli zaradiť. Zúčastnila sa ho
väčšina našich Slovákov 7. pluku a preto ho tu ešte spomínam. Boj pri Kaule je doposiaľ
považovaný za nepatrný a takmer bezvýznamný a dosiaľ nikde nie je náležite ocenený.
Domnievame sa a správne asi hádame, že príčinu treba hľadať v povestnej, prílišnej
a dôslednej skromnosti príslušníkov 7. Tatranského pluku i po celú dobu bojov v Sibíri i po
návrate do vlasti. Keď si ale porovnáme boj pri Kaule so známim bojom pri Bachmači,
uvidíme, že sa v mnohom zhodujú. Napríklad, čo bolo príčinou vypuknutia bojov a čo bolo
ich cieľom. Udržať určitý priestor železničnej trate pre iné čs. jednotky. Boj pri Bachmači bol
vedený preto, aby bola zachránená trať z Kyjeva na východ pre jednotky I. čs. divízie. Boj pri
Kaule bol vedený preto, aby bola uvoľnená trať cez Nikolsk Ussurijský do Mandžuska pre čs.
jednotky, ktoré mali ísť na pomoc na Sibír. Akí boli nepriatelia, aké ich sily a zloženie? Pri
Bachmači ríšskonemecká armáda, pri kaule ríšskonemeckí a rakúsko-uhorskí vojaci
a dôstojníci, oslobodení zo zajateckých táborov a naverbovaní do červenej armády pod
nemecko-maďarským velením gen. von Taubeho a nemeckých a rakúskych dôstojníkov. Teda
v oboch prípadoch rovnaká metóda vo vedení bojov, rovnako vyškolení velitelia. Pri
Bachmači nemecké vojsko, kompletne a riadne vyzbrojené, pri Kaule to isté, vynímajúc
letectvo. Fyzický a morálny stav nepriateľa? Domnievame sa, že nepriateľ pri Kaule bol
priebojnejší a húževnatejší než pri Bachmači, pretože červené vojsko Nemcov a Maďarov von
Taubeho, bolo veľmi dobre živené, platené a zásobované. Jeho zdroje neboli vyčerpané tak,
ako zdroje nemeckého vojska pri Bachmači, prichádzajúceho z vyhladovaného územia
centrálnych mocnotí po mnohých už bojoch. Výdatné, doposiaľ nedotknuté zdroje červeného
vojska na Sibíri nemohly sa s vyčerpanými, úbohými zdrojmi vojsk v zemiach centrálnych
mocností i v samotnom európskom Rusku vôbec porovnať. Cieľ nepriateľa? Rovnaký! A čo
vlastné čs. vojsko? Pomer našich síl pri Kaule k silám nepriateľa bol bezpochyby oveľa
nepriaznivejší než pomer síl pri Bachmači. Dĺžka boja: asi rovnaká, ale nezabúdajme, že ani
pri Bachmači ani pri Kaule nebol boj obmedzený len na jeden deň, ale trval aj v dňoch
predchádzajúcich. Bojisko: bariny rieky Ussuri, tie sa nedajú k topiacemu sa snehu a blatu pri
Bachmači ani prirovnať. Bariny boli zradné, nemilosrdné, dosvedčujú to mŕtvoly našich
utopených bratov. Straty našich? V pomere k počtu nepriateľa boli percentuálne vyššie pri
Kaule. Pri Bachmači bojovalo na našej strane asi 8 práporov pechoty so stratami 51 padlých,
40 nezvestných a 220 ranených, pri Kaule dva prápory (1400 pešiakov), utvorené z jedného
práporu (bez delostrelectva, len s jedným provizórným obrneným vlakom s jedným delom) so
stratami 44 mŕtvych a nezvestných a 53 ranených.
Týmito niekoľkými slovami chcel som sa zmieniť aj o boji pri Kaule, ktorý viedol sám
VD. 7. dozaista proti viac ako šesťnásobnej presile veľmi dobre vyzbrojeného, fyzicky
nevyčerpaného, výborne vedeného, dôkladne zásobovaného a silnými zálohami mužstva
a materiálu disponujúceho nepriateľa. Dobrovoľníci VD. 7. a s nimi i naši Slováci legionári
môžu byť smelo pyšní na svoj čestný boj pri Kaule i na všetky ostatné víťazné boje. Ústup do
Kaulu bol čestný, bol prevedený veľmi organizovane, kľudne a plánovito tak ako odchod po
boji pri Bachmači, keď bola už úloha splnená. Nepriamou pohnútkou k tomuto porovnaniu
a kritike oboch bojov bola poznámka istého dobrovoľníka jednotky VD. 7. v kronike jednej
roty 7. pluku, v ktorej sa trpko sťažuje na sklamanie, ktoré zažili bratia z VD. 7. pri spojení
pluku v Irkutsku. Ako vraj museli znášať pohŕdanie od bratov tej časti pluku, ktorá bojovala
v Sibíri, miesto toho, aby im podali svoju bratskú ruku po tak dlhom a vytúženom stretnutí.
Bola to pravda len nemiestna a chvíľková revnivosť a nepozornosť, avšak veľmi poučná
a charakteristická pre náladu a pomer medzi príslušníkmi pluku, roztrhnutého osudom na dve
časti. No pravda, keby bratia rôt 7. pluku v Sibíri boli vedeli, že VD. 7. bol vo Vladivostoku
úplne viazaný mocnejšími činiteľmi než boli neorganizovaní boľševici v Sibíri a že nemohol
začať boj podľa vlastnej vôle, ale podľa priania nám nerozumejúcich cudzích mocností, tak
iste by nebolo podobného zbagatelizovania a pohŕdavých pohľadov. Dnes isteže už každý
pozerá na celú minulosť inák, hoci hádam i nie tak nadšene ako vtedy. Rota Slovákov môže
o sebe hrdo tvrdiť, že bola medzi tými, ktorí nenáročne a bez zbytočných rečí, konali svoju
svätú povinnosť.
A teraz sa vráťme k našej rote, ktorá po boji pri Kaule nasadla do vlaku a odišla na
stanicu Mučnaja, kde prestúpila do svojho „domova na kolieskach“, do „svojho“ vlaku.
Odpočinok v Mučnej trval len do 13. augusta.
Chlapci boli už zasa trocha v poriadku a zotavovali sa, večer čítavali alebo spievali,
ako to na vojne býva zvykom. Niekedy konala rota čestnú stráž pri prejazde vlakov s cudzími
vojskami. Konečne 11. augusta prišla pre rotu nová vlaková súprava a 13. augusta sa vlak
pohol na Nikolsk Ussurijský a ďalej, kde na staniciach v Mandžusku stály vlaky
chorvatovského vojska. Samotní ruskí dôstojníci veľmi nechválili chorvatovských oddielov,
zostavených z domorodcov, ktorí boli zbabelí a keď mohli, utiekli k bandám Chunchuzov. Za
stanicou Mučnaja sme sa našli v inej zemi, v inej ríši, v inej sfére rozličných záujmov. Bolo to
Mandžusko, krajina, kde sa už vtedy stretali tri národy. Rusi, Japonci a Číňania, ktorí zatiaľ
o nadvládu zápasili iba mierovými prostriedkami. Menšie japonské oddiely sa čím ďalej tým
viac presúvali na západ, do vnútra bohatého Mandžuska, vraj aby pomohli protiboľševickému
atamanovi Semenovi a neskoršie i Čechoslovákom. Jedna časť ich vojska využila príležitosti
na ussurijskej fronte a s menšími francúzskymi a anglickými oddielmi s pomocou kozákov
atamana Kalmykova, náčelníka to ussurijských kozákov, likvidovala ussurijskú frotnu. Druhá
časť využila Čechoslovákov, idúcich do Mandžuska a v ich pätách šli vlaky japonského
vojska. V skutočnosti to však asi boli skušobné ťahy, čo by na to tak povedali iné veľmoci
zainteresované v Mandžusku, hlavne američania. Japonci na Rusov a Číňanov vôbec nebrali
ohľad. Tí pre nich boli iba odpísanou záležitosťou, úplne ich ignorovali. Ruské úrady, ktoré
mali doposiaľ výsostné postavenie nad správou mandžuskej železnice, t. j. dopravné úrady,
staničné úrady pre udržovanie trate, ruské kozácke oddiely roztrúsené v kasárňach pozdĺž
celej mandžuskej trati na jej ochranu proti čínskym banditom (Chunchuzom) atď., si museli
pomali priznať, že čoskoro bude ich panovaniu koniec a že ich trpia už len preto, že za sebou
nemajú podporu vlády. Len občas ešte vydal ataman Chorvat v Charbine ako najvyšší veliteľ
ruských ochranných kozákov nejaký ten rozkaz, ktorý však už nikto nerešpektoval. Rusi zasa
nenávideli Číňanov a naopak. Keď potom prišli Japonci, Rusi a Číňania spolu nenávideli
týchto, pretože správne odhalili cieľ japonskej vojenskej výpravy. Japonci tu využili tieseň
ruských doposiaľ protiboľševických úradov a tajne ich využívali pre svoje ciele proti
každému, kto im stál v ceste. Čínske civilné a vojenské úrady, boli väčšinou bezmocné
a hlavne nie veľmi starostlivé. V Mandžusku zbohatnuté úradníctvo, väčšinou Rusi, videli
v Čechoslovákoch svojich ochráncov proti obom, Japoncom i Číňanom, ale keď zistili, že sa
čs. vojsko drží prísne neutrálne, prilnuli viac k Japoncom, od ktorých si sľubovali väčšiu
bezpečnosť a hmotný prospech než od Číňanov. Naše vojsko sa skutočne vždy snažilo
zachovávať prísnu neutralitu na všetky strany, vynímajúc boľševikov a vynímajúc toho, kto
by akokoľvek siahal na existenciu celej čs. armády. V Mandžurii vtedy ešte boľševici
nezakotvili a toto územie nebolo ich režimom doposiaľ dotknuté.
Celá vladivostocká skupina čs. vojsk, bola rozdelená po viacerých staniciach
mandžuskej trati, aby bola neskôr opäť zlúčená s čs. vojskami zo Sibíra a pomáhala im
v ťažkých bojoch na Urale. Náš VD. 7. mal určenú stanicu Cicikar a Fuljaerdi, z ktorých
posledná, bola stanicou našej 12. roty. Nebolo tu mnoho budov, boli to väčšinou byty
železničných úradníkov a dôstojníkov kozáckej železničnej ochrany. Pravda bol tu aj ruský
kostol. Vlak rôt 9., 12. a guľometnej, určených do Fuljaerdi prišiel na nádražie v noci z 15. na
16. augusta a bol uvítaný ruským veliteľom ochranných vojsk, plukovníkom Schwarzom
a dôstojníckym zborom. Vagóny boli odovzdáné železničnej správe a naša rota bola
ubytovaná blízko stanice v kasárňach. Ako všade cestou tak i tu boli Čechoslováci, ktorých
sláva a hrdinské skutky sa bleskurýchle rozniesli, obdivovaní a úprimne, srdečne uvítaní.
Nasledujúceho dňa sa rota zariaďovala v dočasných ubikáciách s výdatnou a ochotnou
podporou miestneho obyvateľstva, úradov a vojska. K nemalému prekvapeniu našich, boli
druhého dňa starostlivosťou niekoľko sto Rusov na priestranstve pred kasárňou, zhotovené
improvizované stoly a lavice a pri vstupe k nim brána, ozdobená zeleňou a ruskými a čs.
zástavkami. Boli to prípravy pre oficiálne uvítanie Čechoslovákov. Stoly boli prikryté
čístými, bielymi obrusmi, objavilo sa množstvo všelijakých zákuskov, piva,
neodmysliteľných „butylok“ vodky z miestneho liehovaru. Nechýbali kotlety, chlieb, klobása,
„arbuzy“, uhorky, paradajky, atď., podľa ruského zvyku. Roty boli zavedené k stolom
a uvítané miestnym ruským veliteľom plk. Schwarzom a inými ruskými osobnosťami
s prosbou podľa ruského obyčaja „prijať chlieb a soľ“. Rečnenia bolo viac ako treba.
Nechýbalo ani chváli od ruského plukovníka Schwarza: „...Ruský národ musí byť
Čechoslovákom vďačným za preukázanú pomoc. Česi a Slováci obetujú svoje životy nielen
za ruskú vec, ale i za všeslovanskú. Vaše matky môžu byť pyšné na takých synov ako ste
vy...“. Pekne mu odpovedal br. K., Slovák našej roty. V krásnej slovenčine mu vyslovil
vďaku za milé prijatie a prial úspechu ruskému boju za slobodu ruského národa a utuženie
československo-ruského bratstva. Pre dôstojníkov bola neskôr usporiadaná hostina na uvítanie
za účasti dôstojníkov ruských a čínskych. O hojnosti všetkého, sa hádam, nemusím ani
zmieňovať: veď to bolo v bohatej, nikdy nevyčerpanej zásobárni Mandžusku. Ani Japonci
nedali na seba vo svojej zdvorilosti dlho čakať. Malá skupinka pod velením poručíka
Nagachara bola vo Fuljaerdi. O niekoľko dní po svojom príchode pohostil japonský poručík
našich dôstojníkov, pravda len poľným spôsobom. Stôl v malej izbietke prikrytý vojenskou
prikrývkou, jedlá z konzerv, požičané príbory, atď., veď boli v poli tak ako my. Aký skromný,
zdržanlivý a ceremoniálny bol počiatočný kontakt Japoncov s nami, takým zostal až do konca.
Japonskí vojačikovia, boli u našich vážení a rešpektovaní, avšak bez ujmy vlastného
povedomia. Keď si tam niekedy dovolil nejaký japonský vojačik samochválu, iste mohol
očakávať stopercentné opätovanie a nezriedka aj uťahovanie. Čo naši chlapci Japoncom
závideli, to bola ich výstroj a výzbroj, ich bezchybné kvalitné uniformy, prvotriedne čistiace
prostriedky, a všetko čím boli vybavení do poľa. Nebolo hádam poddôstojníka, ktorý by nebol
mal fotoaparát. Ako precízna bola ich výstroj, také bolo tiež ich konanie služby. No pravda,
nemecká škola. Zo spoločného pobytu s týmto vojskom, mohol našim kynúť aj nejaký
prospech. Ale Japonec je odchovaný germánskou školou a Čechoslováci sú povahovo odlišný
národ. Pobyt vo Fuljaerdi pravda nemohol byť bez obvyklého sokolského verejného cvičenia.
Naši Slováci usilovne cvičili sokolské prostné. A dnes? Možno, že už len máloktorý si
spomenie, že týmto sokolským vystúpením valne prispel k propagácii československého mena
tam medzi žltými národmi na ďalekých brehoch Tichého oceánu. A čo robia mnohí iní naši
chlapci dnes? Pri kúsku suchého chleba, o hlade a biede ich žien i detí, ktoré kedysi tak
netrpezlivo očakávali svojho otca hrdinu – stonajú bolesťou a chorobou, ktorú si priviezli
a ktorou hádam jedine sa môžu honosiť čo odmenou za prácu v légiách.
Prípravy na sokolský deň vo Fuljaerdi trvali celý týždeň. Primát v nich mala 12. rota.
Jeden brat cvičil spev, druhý zasa recitácie slovenských básní. Učili sa pesničky:
„Pozdravenie“, „Tam za Váhom“, „Žalo dievča“, atď. Skutočná to zmes československých
piesní. Okrem toho Slováci zúčastňovali sa hojne i sokolských cvičení. Konečne dňa 27.
augusta, bol vykonaný pekný sokolský deň za vzájomnej pomoci bratov pluku z Cicikaru.
Naši slovenskí šuhaji sa nedali zahanbiť.
Krásne letné dni odpočinku v mandžuských stepiach ubiehali ako voda. Ani sme sa
nenazdali a už sa vagónovala naša rota, aby i ona šla na západ, za ostatnými plukmi, ktoré
bojujú za lepšiu budúcnosť ruského bratského národa. Netreba sa ďalej biť za uvoľnenie cesty
do Vladivostoku. Tá je už voľná. Avšak hlas svedomia a srdca volá, aby pomohli, hoci by
sami boli odkázaní na pomoc, tým, ktorí nevedeli si pri svojej mohutnosti pomôcť. A tak
Čech a Slovák svorne a bez reptania radi idú pomáhať Rusom, od ktorých sa neskôr dožili
takého nevďaku. Nejeden Slovák, prelial svoju krv za matičku svätú Rus, a prečo? Pravda,
pre chvíľkový dojem v Rusku, ale zato predsalen v prospech svojej vlasti, aby v poslednom
politickom zápase Európy i našinec podal dôkaz, že je treba i s nami počítať.
Rota Slovákov vo zväzku VD. 7 opustila mandžuskú step 25. septembra a uháňala
v novom vlaku na západ do Irkutska, kde sa zasa spojila v jeden celok, 7. čs. Tatranský pluk.
Tento kraj sa nezmenil,všetko po starom. Predsa však niečo akosi divne na nás pôsobilo,
všade badať akýsi nepokoj, nervozitu a zhon. Všade sú stopy nedávnych bojov. Obyvateľstvo
sa rozdelilo na dva navzájom sa nenávidiace tábory. Irkutsk, šesťdesiattisícové mesto, vidíme
opäť, ale teraz v úplne iných farbách. Nie pod vládou červených ale oslobodené.
Tu sa zasa do jednej rodiny zlúčil 7. pluk Tatranský, tak dlho roztrhnutý na dve časti.
Počas svojej organizácie Irkutčanom ukázal, ako si má národ ctiť a vážiť svojej slobody, ako
za ňu umierať a obetovať sa. Pred rokom sa tento sviatok oslavoval inde a inak. Vtedy nikto
netušil, že o rok bude ho oslavovať v ďalekej Sibíri a v iných pomeroch. Rovnako teraz nikto
netušil, že doma vo vlasti je tento sviatok oslavovaný už s inou okázalosťou a s očakávaním
niečoho neobvykle sviatočného a nadmieru vzrušujúceho.
Po svätováclavskej oslave, bolo po odpočinku. Už dňa 7. októbra 1918 vyšla naša rota,
stojaca doposiaľ vo zväzku tretieho práporu a dislokáciou v povestnej pre nás už známej
stanici Inokentevskej pri Irkutsku, na západ, na Ural. Nikto síce nevedel kam ide, no pomýliť
sa nemohol, pretože cez Sibír, je len jedna trať. Dostavila sa jeseň a s ňou i zima a chlad,
i v prírode i u tých ruských ľudí, ktorí nás volali na pomoc, zatiaľ čo do zlata a diamantov
balili si svoje zženštelé a mäkké telá. A naši chlapci zasa trpezlivo počítali stanicu za
staniciou, teraz však v opačnom smere než pred pol rokom, smerom na západ. Teraz im na to
stačilo, 10 dní, ale ako dlho ich museli počítať pred pol rokom idúc na východ!
„Rozjazd č. 61“ čítajú naši chlapci a lokomotíva sa s nimi lúči. Kde sme? Neďaleko
počujeme už dunieť delá. Sme na permskej trati, uprostred divokých a krásnych lesov Uralu,
v ktorých zápasia chlapci iných čs. plukov s presilou boľševikov. A ruský národ? Až na malé
výnimky – buď sa baví, alebo drieme. „Vso ravnó, uže nadojelo (všetko jedno, už omrzelo),
len aby si kožu zachránili. Čechoslovák, bi sa za mňa! Odvďačím sa ti“. Škoda vás, vy, prví
ruskí nadšenci, ktorí ste začali boj proti vašim škodcom súčasne s nami. Väčšinou už
odpočívate v chladnej zemi zabudnutí svojim národom a od každého opustení.
18. októbra 1918. Noc, tma, chladno, sychravo, miestami i sneh. Lesnou zablatenou
cestou, v pľúšti cez spráchnivené kmene starých stromov tiahne sa dlhý prúd pochodujúcich
rôt Čechoslovákov a medzi nimi i naši Slováci. Chlapci mrznú, nedostatočná, takpovediac len
letná výstroj pred mrazivým vetrom nikoho nechráni, začínali i klesať, preťažení od
štvordňových zásob stravy, ktorú si museli sami niesť, keďže kuchyne za nami ísť nemohli,
a k tomu mal každý i väčšiu zásobu tekutín. Klesali však i na mysli, títo nedávno ešte statní,
nadšení a na všetky obete odhodlaní obráncovia slobody ľudstva, keďže videli, že márne sú
všetky obete životov a preliatej krvi za bratský ruský národ. Toto spoznali cestou z ďalekého
bohatého východu do krajov biedy a utrpenia v západnej Sibíri. Či sú to tí istí chlapci, ktorí
ešte nedávno robili zázraky? Ruský národ, začína odplácať nevďakom a nevšímavosťou, ruskí
kamaráti vojaci a dôstojníci začínajú našich nenávidieť preto, že pre úspechy čs. légií, museli
prepustiť velenie na frontách československým dôstojníkom. Boľševická propaganda medzi
obyvateľstvom veľmi dobre pracovala. Protiboľševické kruhy ešte nepozali slová ako vlasť
a národ, nepoznali odhodlanosť za svoju svätú Rus, poznali iba prospechárstvo, pôžitkárstvo
a všetky iné necnosti degenerovanej vrstvy. Zatiaľ čo úbohí rádoví ruskí vojaci, dobrovoľníci
i nedobrovoľníci hladovali, mrzli a umierali preto, že sa o nich nikto nestaral. Oni si na nich
ani len nespomenuli. Väčšina Rusov, riadne odvedených k protiboľševickej vojenskej službe,
preto odhadzovala zbrane už cestou na frontu a utekala.
Nedivme sa preto, že v takýchto pomeroch, ktoré sa ani nedajú dosť výstižne opísať,
naši statoční chlapci strácali trpezlivosť, byť i naďalej obetným baránkom. Ruský temný
reakčný prúd nemohol sa s prúdom čistého nadšenia a lásky Čechoslovákov zniesť.
Nehľadajme teraz v neúspechoch, ktoré sa prihodili čs. jednotkám nič iného než čistú pravdu,
ktorá je: preplnený mozog našich chlapcov, preplnený rôznymi sľubmi a lichôtkami nielen zo
strany Rusov a spojencov, ktorým i tak už nikto neveril, ale žiaľbohu aj so strany vlastných
ľudí, ktorí boli inak orientovaní ako naši dobrovoľníci. A čo bolo toho dôsledkom?
Znechutenie, telesné a duševné vyčerpanie, nedôvera vojakov k svojmu veliteľovi, i k takým,
ktorí doposiaľ spolu trpeli a strádali s nimi a ničím sa neprevinili, len tým, že boli
dôstojníkmi, pravda, boli i takí, ktorí mali iné spôsoby.
A preto sme videli, ako bezradne a mechanicky sa dal 7. pluk do dobývania veľmi
dobre vyzbrojených a organizovaných boľševických pozícií pri Tatárskej Birme a Lebedevke.
Či by to bola bývala prekážka pre našich chlapcov tak pred štvrť rokom? Hračka. A teraz?
Márne boli všetky opätovné útoky, lebo už neboli prevedené s tým elánom a nadšením ako to
bývalo u čs. vojakov. Márne boli všetky obete našich rôt v hlbokom lese narazivších na
boľševické guľomety. Nemali výsledku a už 28. októbra 1918 nasadajú aj naši Slováci na
zastávke č. 61 do vagónov, aby šli s ostatnými rotami pluku do tyla zotaviť sa telesne a hlavne
duševne.
Predchádzajúce dni, bezpodmienečne najväčšej národnej udalosti vo vlasti,
oslobodeniu, boli vyplnené pochmúrnymi udalosťami u našich chlapcov na Sibíri.
Neúspech za neúspechom a predsa museli byť obetované drahé milé životy, plné
nádeje a lásky. Medzi nimi boli i traja slovenskí chlapci 12. roty: strelec Ján KRÁLIK
z Okoličného v bývalej liptovskej župe, ktorý podľahol zraneniu hneď po boji pri Tatárskej
Birme dňa 26. októbra 1918, od 11. roty strelec Ján ŠTRBÁK z Krasna v bývalej trenčianskej
župe, ktorý padol pri Tatárskej Birme dňa 20. októbra 1918, a strelec Juraj KAŇÁK
z Považskej Bystrice, ktorý padol pri Išimovke dňa 22. októbra 1918.
Škoda vás, chlapci, škoda vašej junáckej slovenskej krvi, obetovanej nadarmo. Tak
nadarmo ako bola obetovaná krv a životy vašich českých bratov.
A teraz už bojová nálada veľmi klesala. Nadšenie sa zamenilo tiesňou, nechuťou,
nedôverou a nervozitou.
28. októbra 1918! Najslávnejší deň československého národa za uplynulých niekoľko
storočí. Avšak len tam doma vo vlasti. Iný bol tu na Urale. Netušil nikto z týchto chlapcov
krvácajúcich, umierajúcich a hladujúcich, že jeho vlasť dnes oslavuje svoj najväčší
a najsvätejší sviatok, svoje oslobodenie. Aký to kontrast medzi oslobodenými
a oslobodzujúcimi? Tí oslobodení vo vlasti jasali, radosťou div nezošaleli, bozkávali sa v tom
mori zástav a nadšenia. Boli i takí, ktorí ihneď a vypočítavo jasali radosťou z toho aký
prospech môžu mať z oslobodenia, koľko zarobia na tých rojkoch a idealistoch. I títo i tamtí
radostne oslávili sviatok oslobodenia. A čo tí oslobodzujúci, tí prví medzi prvými, ktorí
nezištne obetovali svoje zdravie a krv za oslobodených? Tam v divokých a studených lesoch
Uralu, ďaleko od svojich rodných krajov, stonali zranení svojimi bratmi Rusmi alebo
s morálnymi ranami od tých, ktorí v slobodnej vlasti vypočítavali svoj zárobok. Tam mrzli,
hladovali, trpeli smädom a túžobne ale darmo očakávali sľubovanú pomoc. Šaleli tiež, ale od
duševných útrap, bozkávali sa tiež, ale pri poslednom výdychu s krvavou penou na perách.
A aj im viali zástavy? Áno, ale nie v slovanských farbách, ale protivníkových, v podobe
spráchnivených pahýlov uralských dubov. A hudba? Diaboská a príšerná z hrtana dieľ
a guľometov nepriateľa. Takýto bol prvý sviatok slobody našich chlapcov legionárov
v Rusku. A myslíte, že len Čechov, keďže to bolo 28. októbra. Nie, i slovenský šuhaj cítil tú
bolesť a utrpenie rovnako a rovnako v tento deň krvácal a umieral. A ak aj bol nejaký ten
rozdiel, to len preto, že nášmu Slovákovi tie ruské uralské lesy ešte viac pripomínali jeho
prekrásne, rodné Tatry, jeho divoké hory a jeho túžba bola ešte živšia. Chvalabohu, že v tých
časoch nebolo tak vivinutej rádiovej techniky. Naši chlapci sa nedozvedeli o ohromnej radosti
svojich milých doma, nedozvedeli sa ešte o radostne vlajúcich zástavách i na tej najmenšej
chalúpke, nepočuli drahé hymny, ktorými národ posielal svoj pozdrav do ďalekých
a neznámych končín Sibíri. Boli ušetrení tých strašných a nevýslovných múk, ktoré by im
bola táto zvesť spôsobila. Ich srdce bolo už len na to, aby nevnímalo radostné zvesti, aby ich
duša bola ubíjaná len zlými a zlovestnými zvesťami.
A takou zlovestnou zvesťou bola i tá, ktorá bola rozšírená a potvrdená pri prejazde
Jekaterinburkom. Admirál Kolčak sa ujal vlády proti boľševikom. Vyvolala ona sklamanie
u našich? Nie, veď podľa všetkých náznakov inák ani nemohlo byť. Alebo, že by tým azda
naše vojsko bolo bývalo pobúrené? Tiež nie, pretože každý súdny a pomerov znalý čs. vojak
dobre vycítil a videl, že ruský národ nie je zrelý na samovládu, pre zodpovednosť, že si
diktatúru priamo žiada. Veď čím že je boľševická vláda? Diktatúrou zľava. A vláda Kolčaka?
Diktatúra s prava. No veď nikde nie je napísané, že by diktatúra nezachránila národy. Avšak
diktatúra Kolčaka, mala predsa len jeden veľký háčik v náš neprospech. Jeho vládu, totiž
tvorili tí, ktorí nás nenávideli pre svoje, len prospechárske záujmy, ktorí pre oslobodenie
Ruska nepohli ani len prstom, ktorí sa obetovali iba rečami. Panovali teda tí, ktorým boli naše
pojmy o cti a povinnostiach voči národu a vlasti úplne cudzie. Preto boli v čs. vojsku i také
názory, že čs. dobrovoľníci nebudú policajtmi spiatočníckej, reakcionárskej a prospechárskej
vláde Kolčaka. A táto mienka a toto presvedčenie našich znamenalo začiatok konca bojovej
nálady.
V tekéjto ničomnej nálade prišiel 7. pluk a s ním aj 12. rota dňa 2. novembra do
Tjumeni. Vlak roty odstavili k prístavu na zoraďovacie nádražie, tuším, aby sa čs.
dobrovoľníci nestýkali s miestnym obyvateľstvom. Boli odstrčení ako prašivci. Ale darmo sa
obávali miestni činitelia nejakej mravnej nákazy obyvateľstva. Dobrovoľníci boli už aj tak
znechutení panujúcimi pomermi v Rusku, ruské „bulky“ začali už nenávidieť a to zvlášť
preto, že si Rusi nevedeli pomôcť a vždy sa spoliehali na Čechoslovákov, ktorí už za svätú
Rus, obetovali nadarmo toľko krvi a životov. A nielen to, dobrovoľníci postupne prestali
dôverovať aj svojim vlastným dôstojníkom, mysliac si, že oni sú takmer bez rozdielu tiež
všetci vinní tomu, že vojsko je stále bez vystriedania v bojovej línii. Nejeden, i ten najmenší
incident, bol využitý pre podkopanie dobrovoľnej, bratskej disciplíny. Nebola toho ušetrená
ani rota Slovákov a ani Slováci v iných rotách, a veru bolo traba mnoho taktu a obratnosti,
aby rota zostala medzi oddielmi mravne najlepšími a najpevnejšími. A vďaka úsiliu
dôstojníkov, poddôstojníkov i samému mužstvu a jeho nefalšovanému postrehu, že rota takou
zostala. Neodsudzujme však ani tých, ktorí bez zlého úmyslu stratili svoju vieru v lepšiu
budúcnosť, ktorí boli jestvujúcimi pomermi i vo vojsku i mimo neho všeobecne znechutení
a duševne vyčerpaní. Boli takí i medzi dôstojníkmi i medzi vojakmi. Dôstojníci v snahe
udržať za každú cenu disciplínu v záujme prestíže vojska a dobrého mena čs. armády, vždy
neuhádli správne ako to zrealizovať. Boli práve tak deprimovaní ako strelci, iba s tým
rozdielom, že väčšmi cítili veľkú zodpovednosť za všetko, čo sa v ich častiach dialo. Niektorí
našli pravú cestu a spôsob udržať dobrého ducha, ibí ju iba hľadali a všelijako skúšali, moc
krát i na vlastnú škodu. Pokusným králikom vo vtedajších časoch nemohla byť ani jedna čs.
jednotka. Práve v tejto kritickej dobe bolo treba viac než inokedy cieľavedomých, rozumných,
statočných a úprimných dôstojníkov, otcov a radcov.
A v takýchto pomeroch sa blížil deň najväčšieho sviatku 7. pluku, posvätná to chvíľa
v dejinách každej vojenskej jednotky všetkých armád. Pluk mal totiž prevziať svoju plukovnú
zástavu, symbol vernosti, statočnosti, cti a slávy. Zdalo sa, že s oným sibírskym snehom
a zimou sa aj v srdciach nedávno ešte statočných dobrovoľníkov usídlil chlad, zima
a ľahostajnosť. Všetky časti pluku, boli na 10. novembra sústredené v Jegoršíne. Ako aj to
zimné, ligotavé slniečko zasvietilo dňa 15. novembra 1918, v deň slávnostného prevzatia
plukovnej zástavy a prísahy obhájcov jej cti a slávy, po nedohľadných snehových pláňach
široko ďaleko okolo Jegoršína, tak sa vkradol lúč hrejúcich spomienok a lásky k rodným
krajom i do duší našich chlapcov. Nebolo už chladu, ani zimy. Hádam len to srdce zločincov
by sa nezachvelo a bolo by zostalo chladné a ľadové. V tento pamätný deň bozkávali naši
chlapci Slováci symbol svojej drahej otčiny, symbol vojenskej cti a slávy, symbol všetkých
ich cností. V krutom mraze prisahali svojej ďalekej vlasti a svojim drahým doma, že vydržia,
že sa i naďalej nezľaknú akýchkoľvek obetí, čo by boli i ťažké, ak ich bude treba prinášať.
Tam ďaleko v Sibíri v oslepujúcich slnečných lúčoch odrážaly sa jasné farby zástavy od
trblietajúceho sa snehu. Prvý krát na pláňach Sibíri a prvý krát v čs. légiách slobodne zavial
symbol Slovenska a chlapci v krásnej hymne „Kde domov můj – Nad Tatrou sa blýska“
posielali svoje vrúcne pozdravy ďaleko na západ, kde sa už slobodnejšie a voľnejšie dýchalo,
avšak ešte nie tak voľne ako u našich Slovákov tu v Sibíri.
Pekný znak Slovenska, lemovaný slovenskými oranamentami, vial tu hrdo, pyšne,
veselo a akoby i ten vietor splietal dokopy jeho farby bielo-modro-červenú. Celá zástava bola
naša, bola však iba slovenská? A zostane ňou? Bola československá, pretože ten biely lev je
symbolom bratstva, spečateného červenou krvou slovenskou a českou. Všetky ornamenty na
zástave sú slovenského rázu. A ten znak uprostred bieleho v bielom poli? Veď to je drahý,
milý znak vzdialenej našej otčiny tam pod Tatrami. A ktože si ešte spomenul na drahé naše
Slovensko a na chlapcov spod Tatier? „Moskovské Slovenky a Češky“, tak nám hlása nápis
na jednej stuhe. Teda slovenské a české pršteky ho usilovne šily a vyšívali. A čo za myšlienky
sa rojily v týchto slovenských a českých hlavičkách, ktoré svoju oslobodenú otčinu hádam ani
nikdy neuvidia a nespoznajú? A prečo že darovali týmto neznámym krajanom a hrdinom tento
krásny symbol? Aby bojovali a umierali „Za tú našu slovenčinu“, keď je toho treba, odpovedá
nám nápis na modrej stuhe. Za tú našu slovenčinu bojujte teraz a vždy, tak vám, chlapci
odkazovali vaše krajanky v Moskve s obetavým pánom Országhom a jeho milou ženou.
A toto odkazujú aj tebe terajšia mládež, ktorá si nepoznala vtedajšieho nadšenia a obetavosti
prvých slovenských priekopníkov slobody. Áno, budeme bojovať, tak prisahali chlapci
v Sibíri a prísaha táto letela až k vám do kraja, aby ste i vy boli v duchu s nimi. Ich myšlienky
boli v tom krásnom domove, v kraji kde slovenské zástavy vtedy nemohli ešte tak voľne viať
ako u nich na Sibíri. Boli tam, kde sa tá slovenčia iba prebúdzala k novému životu, kde
slovenské ženy a dievky vítali svojich mužov, bratov, milencov a zas ich posielali na obranu
rodiacej sa slobody, kde sa český lev ponáhľal, aby teplou krvou zafarbil zelené lesy a hory
tam pod Tatrami, ohrozenými maďarsko-židovskou vojenskou nenásytnosťou. Tam naši
chlapci v myšlienkach zaleteli a osud im dožičil potešiť sa a uchránil ich v tejto slávnostnej
chvíli od zvestí o číhajúcom nebezpečenstve, ktoré drahému domovu hrozilo z maďarskej
strany.
Česť plukovnej zástavy, bola slávnostne zverená pod ochranu príslušníkov 7. pluku.
Netrvalo dlho a vojaci pluku mali znova dokázať, že dobré meno pluku je im drahé. V tomto
pohnutom čase úpadku cti a morálky u čs. vojska v Rusku mohlo sa predpokladať, že aspoň
symbol pluku bude zárukou dobrej vôle a oddanosti. Ale všelijaké nezodpovedné živly
nezastavili sa pred tým, čo bolo a bude vždy najdrahším každému čestnému vojsku.
Nezastavili sa ani pred nebezpečenstvom, ktoré hrozilo čs. vojsku, ak nastane rozklad, alebo
sa uvoľní disciplína a poriadok v rozbúrenom mori svetových dejín. Bola to už doba úplného
vyčerpania telesných ale hlavne duševných síl. Nebolo už trpezlivosti a už jej ani byť
nemohlo. Veď čs. vojak v Sibíri bol tiež len z mäsa a krvi a nie zo železa. Nezodpovední
ľudia si prostriedky, aby dosiahli svojho nečistého osobného cieľa nevyberali. Ale dnes je
ťažko naprávať chyby. Či muselo byť toľko obetí pre udržanie dobrého mena Čechoslovákov,
musel plk. ŠVEC padnúť v obeť? Akcia vyvoláva reakciu, to je známi zákon prírody, ale
nikto sa ním nechcel riadiť. Ten úbohý, radový, poctivý dôstojník, bol tým nárazníkom, tým
baránkom snímajúcim hriechy sveta, on musel za všetko trpieť a všetko zniesť. A veru
vydržal i so svojimi niektorými vernými poddôstojníkmi a strelcami a len nepomerne malé
percento podľahlo tým alebo oným smerom. No, ale už je v literatúre hodne iných úvah, aby
dostatočne bolo objasnené a vysvetlené toto smutné obdobie čs. vojska v Rusku.
V takýchto pomeroch 19. novembra znovu odchádzala naša rota Slovákov s inými
rotami pluku na frontu cez Kuzino na Lysvenskú trať. V krutej sibírskej zime a snehových
závejoch predieral sa vlak pomaly napred a 22. novembra sa zastavil na stanici Ilim. Po celej
ceste bolo vidieť rozbité vlaky. Áno, partizáni či boľševikmi najatí ľudia alebo nespokojníci
s Kolčakom ničili trať, aby vlaky s protiboľševickým vojskom poškodzovali a vojsko
demoralizovali. Malá stanička Ilím je spálená, všade plno snehu, všade plno rozhádzaných
vlakových súprav vo veľkom neporiadku. Pekný to veru dôkaz bezhlavosti a prekotnosti
vtedajšieho vojenského vedenia a velenia tohto úseku fronty. Vlaky nášho pluku sú až na
predchádzajúcej stanici Uni. Vlak s našimi Slovákmi však stojí a čaká. Prečo nejdeme ďalej,
veď nás už netrpezlivo čakali! Niet náležitého vysvetlenia, na predchádzajúcej stanici sa vraj
zrazil vlak 7. pluku s nejakým ruským vlakom. Naši vraj majú mŕtvych i ranených. Tým sa
potvrdili domnienky, že ruskí železniční zamestnanci úmyselne spôsobujú zrážky vlakov. Aj
keď by nebolo divu, ak by v tomto bezpríkladnom chaose boli aj neúmyselné zrážky. Ešte
toto chýbalo! Či nestačilo, že vojaci už vôbec nemali nadšenia pre boj za Rusko! Ľahko si
domyslíte, že pri takýchto poriadkoch sa hľadali rôzne príčiny a dôvody na odôvodnenie zlej,
takmer so zbabelosťou hraničiacej nálady. Kolčakova vláda, bola reakcionárska a z obavy,
aby sa aj v našom vojsku nezahniezdila táto tak veľmi nenávidená reakcia, ujala sa medzi
agitátormi a našimi nespokojníkmi požiadavka pre zavedenie noriem vo vojsku, podľa tzv.
„železnej knižky“ (uznesenia delegátov prvého zjazdu čs. vojska, normy, páchnuce
povestnou, neblahou ruskou kerenštinou), povolenie zjazdu delegátov vojska a iné. Pravdaže
nikto z agitátorov nepomyslel na to, že teraz je doba bojov a nie doba rozvratných ruských
mítingov vojska.
A v takejto rozrušenosti mysle, bol rotám na stanici Uni vydaný rozkaz na
vyvagónovanie a na odchod na frontu. Veliteľ úseku, ruský generál Pepeljajev, dobrý priateľ
statočných sedmičkárov z časov prvých bojov na Sibíri, vyžiadal si jeho obľúbený pluk, ale
sklamal sa. Odoprela jedna rota, odoprela druhá atď. Pravda, ďalším rotám už nebol rozkaz
daný, nebolo na to času nazvyš. Miesto toho bol vydaný rozkaz ihneď odviesť pluk do tyla,
aby na fronte neprekážal. Takto bol pluk odkopnutý a zhanobený. Nie však vinou Slovákou, tí
tam v 11. a 12. rote boli duševne zdraví a nebolo počuť slovenského slova schvaľujúceho
hanbu, ktorú pluk práve utrpel. Bola to po Tatárskej Birme a Lebedevke už druhá hanba
a výsledok malomyselnosti. A veru, žiaľ bohu, nebolo to naposledy.
Dňa 25. novembra 1918, bol už pluk v Kuzine a Sarge, za frontou. Stretnutie za
stretnutím, samá schôdza. To čo naši chlapci odsudzovali za ruskej kerenštiny, do toho
nevedomky sami upadli. A dôstojníci? Radoví boli bezmocní. Na ukľudnenie myslí, boli 5.
decembra vykonané voľby delegátov na zjazd „snemu čs. vojska v Rusku“.
Pre informáciu rekapitulujeme o vtedajších všelijakých voľbách:
OČSNR menovala dôstojníka K. svojim splnomocnencom pri veliteľstve pluku.
Do plukovného zastupiteľstva bolo zvolených 8 členov z radov strelcov.
V rotách boli volené 5 členné rotné komitéty s dôverníkom.
A nakoniec do „samostatného snemu čs. vojska v Rusku“ boli zvolení 4 poslanci,
medzi nimi od 7. pluku jeden vyšší dôstojník. Tento snem mal byť ruským legionárom
náhradou za to, že pre pobyt v Rusku ešte nemohli voliť poslancov zástupcov vo vlasti. Tento
snem mal spolurozhodovať o osudoch čs. vojska v Rusku a mal byť akousi spojkou
s domácou vládou.
Tuším zhodou okolností sa stalo, že pri všetkých týchto voľbách (vynímajúc rotný
komitét 12. roty, za ktorý medzi Slovákmi nebola valná väčšina), nefigurovalo nikde, ani
v kandidátke do snemu meno príslušníka slovenskej 12. roty. Každopádne, či sa to stalo
úmyselne a či nie, hodno pochváliť, že sa Slováci 12. roty neexponovali politicky, ak vôbec
možno vtedajšiu činnosť týchto delegátov a poslancov nazvať politikárčením. Pomer medzi
radovými dôstojníkmi a strelcami u roty nebol tak veľmi rozrušený. Pre činnosť delegátov iste
aj u 12. roty bolo dosť schopných a inteligentných Slovákov, veď i dnes mnohí z nich pracujú
veľmi zdarne na slovenskom vidieku na verejných úradníckych miestach. Slováci roty si však
žiadnych práv ako delegáti neosobovali.
Ak je niečo vždy vystavené vplivu bacilov, nakazí sa dozaista. A tak aj u našich
statných Slovákov sem tam, zdôrazňujem, že sem tam, len málokto a len niekedy sa ozval
a prikyvoval tým, ktorí si trúfali stať sa vodcami iného, ideovo odrodilého vojska. Ale títo
jedinci a jednotlivé príhody nemali vôbec významu pre zdravé jadro roty a pre Slovákov
u pluku. I teraz v tejto pohnutej dobe prejavila sa súdržnosť rozumných a vážnych
príslušníkov pluku v niektorých rotách rýdzo českých a tým viac v rotách, kde boli Slováci.
A do tohto chaosu, rozrušenia a blúznenia sčista jasna doletela radostná zvesť o tom,
že čochvíľa príde sem prvý čs. minister vojny, gen. M. R. ŠTEFÁNIK. Jednou z tých
radostných zvestí bola tiež správa o oslobodení vlasti, vedomie konečného vykúpenia našich
milých tam doma a teraz má prísť naše vykúpenie. Je to pravda a či je to len sen?
Túžba po domove, to je jediná myšlienka všetkých, jediná téma rozhovorov vo
všetkých tepluškách. Ktože nás povedie? Kto nám ukáže pravú cestu, ktorá istotne vedie
domov! Kto nás vyvedie z tohoto bludiska? Či bude mať prvý minister toľko moci a sily, aby
všetkých pobudilcov stačil zasa zhromaždiť pod spoločnú zástavu lásky, svornosti
a úprimného bratstva? V týchto domnienkach plynul čas a blížil sa deň príchodu
najzaslúžilejšieho Slováka, prvého ministra vojny, prvého to slovenského legionára, gen.
Milana Rastislava ŠTEFÁNIKA. Prišiel s vypetím svojich posledných síl. Svoje plány však
už nemohol dokončiť a nedokončil ich už veru nikto.
V tuhej sibírskej zime prišiel do jekaterinburského úseku fronty dňa 8. decembra 1918.
Majestátne vchádzal vlak na stanicu, kde generála očakávali čs. vyšší dôstojníci v čele s gen.
SYROVÝM a ŠOKOROVOM. Na peróne stály čestné roty plukov 2. čs. divízie so svojimi
plukovnými zástavami, oddiely ruských a juhoslovanských rôt. Všade bolo plno zvedavých
a nedočkavých bratov, čakajúcich na príchod legendárneho slovenského hrdinu. Z vlaku
vystupoval našim doposiaľ neznámi dôstojník v rovnošate francúzskeho generála, postavy
slabučkej, s lícami zapadnutými a telesnou námahou už celkom vyčerpaný. Ale z jeho očí
však i pri všetkých prežitých fyzických bolestiach a mnohých duševných sklamaniach
nezdolná energia, vôľa a odhodlanosť. Svojim zjavom priam fascinoval. Ale či slabé telo
vydrží všetky tie útrapy, ktoré ho tu čakajú? Či predčasne nepodľahne? Tak znely tiché
i hlasné otázky hádam všetkých oných sto a sto čs. dobrovoľníkov od prvého kontaktu
s našim milým hosťom a veliteľom. A čo si tak mysleli všetci Slováci dobrovoľníci a o čom
sa rozprávali? Či môžeme sa o tom dovtípiť? Nemôžeme, pretože je nemožné napísať všetky
tie myšlienky a reči o ňom, nie je možné opísať tú pýchu a hrdosť Slovákov na ich prvého čs.
ministra vojny, rodom z chudobnej dedinky Košariská, ktorý sa prebil z nízkej, chudobnej
izbičky v domčeku tam pod košatými jabloňami až do najhonosnejších a najelegantnejších
palácov. Vyrástol ním vlastným umom a vlastnou usilovnosťou. Pravý to Slovák z krajov tých
najchudobnejších drotárov. Jeho oči horeli túžbou po činoch, túžbou po poznaní činov svojich
krajanov a zvedavosťou. Tuším bol už informovaný o rozvratných a degeneratívnych
účinkoch na čs. vojsko, o “rebeloch“ a on, čestný vojak, telom i dušou, mal byť ich prvým
ministrom? Jeho smutné oči sa pývali po pravde a hľadali odpoveď v očiach každého
dobrovoľníka tam v čestnej stráži. Koľko otázok a koľko výčitiek bolo v jeho už už
dohasínajúcich, avšak posledným mocným plameňom ešte žiariacich očiach, koľko plánov sa
mohlo premietať v ustaranej, mladej hlave veľkého slovenského hrdinu. Nikto sa nedozvedel,
všetky dojmy z pobytu medzi “rebelantmi“ vzal si ich so sebou na večnosť. Škoda, preškoda!
Či zapôsobil naňho krok „rebelantov“, vyčerpaných a deprimovaných čs. vojakov, idúcich
pred ním v slávnostnom pochode pod velením gen. Gajdu? Či to boli oni vyčerpaní a zničení
čs. bojovníci, ktorí stáli špalierom hlavnou ulicou od nádražia do mesta? Nevedno! Zrazu čo
by do nich zostúpil duch pyšných bojovníkov s tým výrazom lásky a oddanosti! Veru, akoby
sa bol stal všade zázrak. Náš generál, sám slabý telom, doviezol všetkým duchovnú silu,
ktorej mal hojnosť a bola takmer nevyčerpateľná. Prišiel ako exponent prvej čs. vlády, prišiel
ako posol z vlasti.
Sotva si trocha oddýchol, už aj začal svoju prácu s nezdolnou a neochvejnou energiou.
Prestala pracovať OČSNR, zmizli dôvody pre existenciu tzv. zjazdových delegátov a ich
požiadaviek. Všade musel nastúpiť úplný vojenský poriadok namiesto doterajších
revolučných zriadení dobrovoľníckeho vojska. Pravdaže, tým sa gen. ŠTEFÁNIK mnohým
nezavdačil, počnúc od najvyššieho vedenia až po tých najnižších delegátov. Je to
i samozrejmé, pretože zasiahol do záujmov tých „sprava“ i tých „z ľava“. Čo však väčšina
očakávala, to nemohol vykonať, nebolo to už v jeho silách a moci, vyslobodiť vojsko zo
začarovaného kruhu, zo zeme biedy a utrpenia. Nedoviezol so sebou lode pre odchod vojska
do vlasti. Nemohol, pretože medzinárodná politická situácia od uzatvorenia definitívneho
mieru vyžadovala najväčšej opatrnosti a obozretnosti, vyžadovala aj naďalej prítomnosť
vojska ako dôkaz vernosti spojencom, ktorí ešte mali záujem na pomeroch v Sibíri a v Rusku.
Avšak aj keď nemohol splniť najvrelejšie prianie našich chlapcov, odjazd do vlasti,
nálada vojska sa trocha zlepšila, hoci ešte nie celkom. Myseľ sa trocha uspokojila prisľúbenou
návštevou gen. M. R. ŠTEFÁNIKA u jednotlivých rôt plukov, kde sa chcel viacej
porozprávať s dobrovoľníkmi, poznať všetko sám, na vlastné oči a lepšie im vysvetliť dôvody
pre nevyhnutnosť zotrvania na Sibíri. Myslím, že je pravdou to, čo je napísané v zápiskoch
niektorých dobrovoľníkov Slovákov 7. pluku, že ho totiž najviac očakávali Slováci 12. roty.
Veď bol krajanom príslušníkov roty a všetkých Slovákov, bol človekom, ktorý lepšie rozumel
duši Slovákov ako kto iný.
Generál ŠTEFÁNIK odišiel po uvítaní v Jekaterinburku k čs. čiastkam na frontu
v jekaterinburskom úseku a na spiatočnej ceste so sebou do vlaku vzal štvorčlennú deputáciu
od každého pluku, aby im v Kuzine, kde stál vlak s veliteľstvom pluku, vysvetlil situáciu,
vykreslil pomery vo vlasti a všeobecné pomery, vypočul si ich priania a bolesti.
Avšak roty boli výsledkom rozhovorov s gen. M. R. ŠTEFÁNIKOM sklamané i keď
nikto nepochyboval o tom, že na Sibír ho viedla čistá láska a oddanosť a že prišiel
s najlepšími úmyslami, aby všetko urovnal. Generál ŠTEFÁNIK predovšetkým upozornil na
to, že doma existuje vláda už riadne zvolená v občianskych voľbách a preto nemôže byť
u vojska v Rusku ešte nejaký ďalší snem a preto treba zrušiť rotné zastupiteľstvá a všelijaké
tie iné dôverníctva a inštitúcie. Je to aj z toho dôvodu, že čs. armáda v Rusku sa stala
súčasťou celej čs. armády, kde takéto samozvané a nezávislé inštitúcie trpieť nemožno.
Kto však po návšteve gen. ŠTEFÁNIKA očakával úplné ozdravenie nálady vojska, ten
sa sklamal. Čo doposiaľ zostalo nedotknuté a mravne zachované, to sa aj udržalo, ale tí, ktorí
pracovali len preto, aby získali popularitu, mnohokrát sa neštítili neuznávať dôvody
skúseného a nadovšetko osvedčeného obetavého pracovníka, gen. ŠTEFÁNIKA, ktorý
s vypätím posledných síl svojho chorého a uboleného tela, vydal sa na ďalekú cestu do
chladnej a nevľúdnej Sibíri k svojim deťom a podriadeným.
Generál ŠTEFÁNIK zrušil tzv. „zelenú knížku“, pretože ruské légie tým okamžikom,
keď bola vo vlasti ustanovená riadna vláda, stali sa súčasťou čs. armády, organizovanej podľa
západoeurópskeho vzoru na základe všeobecnej brannej povinnosti. Prestali byť samostatnou
čs. zahraničnou armádou dobrovoľníkov, v ktorej na mnohých miestach bujnela rôzna
demagógia, prestali byť armádou organizovanou ná základe dobrovoľného vstupu
a dobrovoľnej disciplíny. Teraz už nebolo treba nijakých komitétov, keďže vrchným
veliteľom ozbrojených síl republiky bol sám prezident, ktorému bola podriadná vojenská
správa. Nespokojnosť s týmto stavom, šla až tak ďaleko, že niektorí dobrovoľníci vystúpili zo
zväzku čs. armády v Rusku. Avšak nie u 12. roty Slovákov.
Túžobného volania po domove sa zneužilo na to, aby každý, kto nemohol vyhovieť
prianiam vojska, bol pranierovaný ako reakcionár, porušujúci demokratické zriadenie vojska,
ako zapredanec ruskej reakčnej vlády a ako zradca bratskej veci. Nemožno však paušálne
tvrdiť, že všetci tzv. delegáti a dôverníci pracovali bezvýhradne so zlými úmyslami a na
škodu armády. Mnohokrát mali niektorí aj dobré úmysli a nemožno tiež tajiť, že aj výsledok
býval niekedy dobrý.
Agitácií nebola ušetrená ani jedna rota, ani naši Slováci, totiž niektorí jednotlivci
z nich. Veď pravda, každý chcel už len domov a domov bez ohľadu na všetko. Že však medzi
Slovákmi to boli iba jednotlivci, ktorí pracovali bezohľadne a s heslom „účel svätí
prostriedky“, je dokázané a nad slnko jasnejšie. V jadre Slovákov moc škody nevyviedli. Po
rotách kolovali rezolúcie k hromadnému podpisovaniu, schvaľujúce samovoľné konanie rôt.
Rýdzo slovenská 12. rota sa k podpisovaniu podobných rezolúcií chovala pasívne
a rezervovane, nedôverčivo, žiaden nátlak nebol vyvíjaný pretože nikto nemohol predvídať
pozitívny výsledok. Slováci v 11. rote teraz už veľmi málo znamenali, pretože ich bolo málo.
Ich nekdajší polovičný počet v rote sa v tom čase zmenšil na 22 strelcov Slovákov a tí boli
úplne pasívny. Dozaista sa nikto nemôže pochváliť tým, že boli podporovali v činnosti dvoch
bratov tejto roty, zúčastnených na príprave rezolúcie.
Výsledok agitácie bol ten, že hlavný agitátor pluku, poddôstojník, bol zatknutý
a odovzdaný súdu na vyšetrovanie, keďže agitácia neprestala ani po vysvetlení gen.
ŠTEFÁNIKA. Rota, ku ktorej patril, bola už tak dezorganizovaná, že arestovaného
vyslobodila. Bola preto odzbrojená a odoslaná do tyla. Aká to hanba, byť odzbrojený
vlastnými bratmi.
Tuším, že mravná zachovalosť a pomerne dobrý duch našich Slovákov 12. roty ako
kompaktnej slovenskej jednotky, bol tŕňom v oku tých, ktorí silou mocou chceli previesť
svoje plány a pokúsili sa preto vniknúť i do tejto roty. A podarilo sa im to, avšak s hodnou
blamážou. Istý strelec inej roty, jedného krásneho dňa, keď ešte rota stála na stanici Sarge
pred odchodom na frontu, v domnienke, že jeho činnosť nik nespozoruje, dal u našej roty
kolovať rezolúciu, napísanú u rôt II. práporu. Rezolúcia, bola podávaná po vozňoch, aby ju
strelci 12. roty popodpisovali, čo aj učinili. Milý strelec, natešený, že sa mu pošťastilo aj
u našej slovenskej roty, a že už aj Slováci sa pridali k tým takzvaným „rebelantom“ a že snáď
o tom dôstojníci roty nevedia, odniesol si rezolúciu s podpismi domov, aby uplatňoval svoj
úspech, ktorý získal u Slovákov. Ale jeho radosť netrvala dlho. O akcii vedeli aj dôstojníci
roty, ale zakročiť na mieste, by znamenalo liať olej do ohňa. Nasledujúceho dňa, šla samotná
rota na pochodové cvičenie. Počas prestávky a odpočinku v lese, v krutej zime a vysokom
snehu, podľa zvyku zvolal si veliteľ roty svojich bratov vojakov ako otec deti, aby si s nimi
podebatoval. Bolo toho veľmi treba v týchto pohnutých časoch, keď vojaci klesali na mysli.
Bolo si o čom pohovoriť. Ak by sa bolo použilo drastických prostriedkov, bola by narazila
kosa na kameň aj u našich Slovákov. Debata sa pravda točila okolo gen. M. R. ŠTEFÁNIKA,
okolo každodenných otázok, situácie doma v Rusku a podobne. A tu sa naskytla vhodná
príležitosť, aby otec roty rozumnými slovami a kľudným jeho spôsobom, pri tom však
dôrazne sa zmienil o tom, čo sa u roty podpisovalo. Pýtal sa ich rad radom, či vedia čo
podpisovali. Väčšina hovorila, že vraj podpisovali, že sľubujú poslúchať rozkazy a nariadenia
gen. ŠTEFÁNIKA a vlády. To vraj bol obsah spisu, ktorý tu nemenovaný, ale známy strelec
dal kolovať u roty na podpisovanie. Text rezolúcie bol český a tak mu vraj nerozumeli.
„A či viete, že ste podpísali pravý opak toho, čo si myslíte? Podpísali ste rezolúciu,
v ktorej sa dožadujete práve opaku toho, čo hovoril gen. ŠTEFÁNIK, žiadate, aby zostala
v platnosti „zelená karta“ a nesúhlasíte s doposiaľ vydanými rozkazmi na ďalšie bojové akcie
v Rusku.“
„To nemôže byť, veď tak nám to nevysvetľovali, to je podfuk a cigánstvo. Strelec
nech sem príde ihneď a donesie so sebou podpísanú rezolúciu. Tak sme my tomu
neporozumeli.“
Naši Slováci roty svorne trvali na prinesení rezolúcie. Tak sa aj stalo. Dostavil sa
s ňou jej propagátor. Prečítali ju a vysvetlili. A výsledok toho? Hneď na mieste, pred očami
dobrovoľníkov musela byť zničená a že nemenovaný strelec propagátor vyviazol bez
pohromy, môže ďakovať asi len tomu, že v takej zime nemohla sa veľmi rozohriať slovenská
krv. Odišiel, pravda, bez rezolúcie, ale zato s rezolútnym prianím všetkých Slovákov, do kosti
poctivých vojakov revolúcie, aby si mohli ďalej žiť svojim nerušeným a spokojným životom.
Popálil sa u našich Slovákov a z toho sa mohol poučiť každý, aby našim slovenským
chlapcom dal pokoja. Od toho času pozerali i na 12. rotu tak ako vraj na rotu „vládnu“.
A či rezolúcia niečím prospela? Áno, tým, že naši chlapci Slováci už od toho času tak
veľmi českým strelcom agitátorom, prichádzajúcim s lákavými heslami nedôverovali. Bol to
u našich Slovákov v rote hádam prvý prípad, že české slová skalili čisté bratstvo a že Slováci
mali byť podvedení a ich dôvera k českým bratom mala byť zneužitá k hanebnému,
nevojenskému zmýšľaniu proti ich milovanému krajanovi a veliteľovi gen. ŠTEFÁNIKOVI.
Tento deň bol tmavou škvrnou v štíte čs. bratstva, v štíte čistej, nepoškvrnenej vzájomnej
lásky Čechov a Slovákov. Bola to pre našich chlapcov slovenského kraja výstraha, aby
neverili každému, hoci by spieval ich sladkou slovenčinou, pretože podvodník sa
v prostriedkoch vyzná. Oni Slováci by mali byť proti svojmu krajanovi, ktorého tak túžobne
očakávali a ktorého neprestali milovať, hoci aj im nedoniesol to túžobné vyslobodenie
z Ruska! Nikdy! Nikdy! ON, zostane posvätnou osobou pre každého verného Slováka a tým
viac pre Slováka-legionára! Nesiahajte po ňom a nezneucťujte ho!
A čomu prospel tento prípad? Uvoľnenej disciplíne a morálke. Hádam ani u jednej
roty, si dôstojníci nazýskali takej dôvery, ako u našej slovenskej. Ako doposiaľ, nebolo radno
ísť do boja pre skazenú náladu vojakov, tak teraz i ten najnižší velieľ u nás, mohol sa smelo
pochváliť, že so svojimi chlapcami môže ísť hoci aj na diablov. A naši dobrí Slováci to
onedlho aj dokázali.
Dňa 16. decembra pohol sa vlak s 12. rotou za ostatnými rotami pluku na frontu
smerom ku Kunguru. Dňa 19. decembra vystúpila rota v Tulumbassy a šla pešky do
Šumkova, pretože most medzi týmito stanicami bol zničený. Pri Šumkove čakali dedinské
sane, aby zaviezli celý tretí prápor do Spas-Bardinského. Veselá “sánkovačka“ po 3-4
vojakoch však netrvala dlho. Chlapci Slováci, boli ako znovuzrodení. Dlhá karavána saní
v tmavej noci, v tuhom, zmrznutom snehu podobala sa maškarnému pochodu. Nechýbalo
zdravého, veselého humoru pri všetkom tom blúdení v lesoch, pri vypadávaní chlapcov zo
saní cez niektorí ten peň do ostrého snehu. Na všetkých slovenských tvárach sa značila dobrá
nálada, každý badal obrodenie bývalého dobrého ducha roty. Vo voľnej prírode tých
uralských lesov, akoby bol každý zabudol na všetky útrapy, na agitačné heslá a na vábivé
sľuby. Každý dobre vedel, že opäť ide zasa do tuhých bojov. Nasvedčoval tomu aj proviant na
4 dni, ktorý si každý niesol so sebou, pretože poľné kuchyne alebo vlaky nemohli ísť za nimi,
kým nebudú opravené mosty.
Podľa rozkazu mal 7. pluk dobyť Kungur a tretí prápor bol pre túto úlohu najbližšie.
Po prenocovaní vo Spas-Barde vyšiel prápor 20. decembra do Kapustnej zasneženými,
divokými uralskými lesmi. Nočný kľud nebol ničím rušený. Zavčas ráno 21. decembra pohol
sa prápor na Kungur. Len čo prešiel na hlavnú cestu smerom na Kungur, už bolo počuť
streľbu a vidieť vystrelenú raketu a v diaľke množstvo prichádzajúcich povozov. Jazdecká
rozviedka oznamuje, že to sú na saniach a povozoch zadné voje červených, utekajúce
z Kunguru. Dobrovoľníci ruských jednotiek ich ešte v noci v pouličných bojoch porazili
a obsadili mesto. Obyvatelia vraj na ich veľký žiaľ – nemohli nás privítať ikonami ako prvých
osloboditeľov. Ale zato nás prijali s láskou a porozumením.
Kungur bol obsadený a každý sa tešil, že vianočné sviatky, ktoré ešte stále nemohol
osláviť v slobodnej vlasti medzi svojimi, oslávi aspoň v oslobodenom Kungure v nerušených
spomienkach na svojich milých doma. Táto radosť však netrvala dlho. Mesto bolo obsadené,
ubytoval sa tam celý 7. a 8. čs. pluk, štáby a ruské jednotky. Okolo mesta boli postavené
stráže, širšie okolie však nebolo zaistené. A tak medzi tým, čo naše časti v meste oddychovali,
zatiaľ navrátivší sa červení nepozorovane obsadili kopce okolo mesta. Dorazil im aj obrnený
vlak asi na 2 km od mesta.
Pred polnocou prišiel rozkaz, aby bol Kungur oslobodený so zvierajúceho sa kruhu.
Pred svitaním vyrazil celý tretí prápor smerom na Popovo, aby prerazil kruh vypočitavých
boľševikov. Naša rota, si šla ako predvoj veselo po vyvýšenine tiahnúcej sa asi 1 km pozdĺž
trate. Boľševický obrnený vlak nás nesmel spozorovať. V rannom šere sa rota priblížila
k prvým domčekom dediny Popovo a tu asi s 50 krokov, ozvalo sa zopár poplašných
výstrelov a vzápätí na to niekoľko guľometných sérií a energická paľba z pušiek. Rota dlho
nepremýšľala, ihneď sa rozvinula a smelo zaútočila na dedinu, nečakajúc na ďalšie rozkazy
bratov od iných rôt. Bol to zasa ten bývalý elán, tá bývalá, pred ničím sa nezastavujúca
odvaha a smelosť. Slováci vydávali svedectvo znovuzrodenej svojej odhodlanosti
a statočnosti.
Ale čože je platná i tá najväčšia odvaha, keď sa musí telo brodiť po pás v zamrznutom
snehu! Nemožno zrýchliť krok. Rýchlosť pohybu treba nahradiť paľbou a tak sa strieľalo krok
za krokom stojačky počas ťažkého postupu. Nepriateľská paľba sa stupňovala, ale nie dlho,
pretože naša rota sa nezadržateľne približovala bez ohľadu na ňu. Avšak červení o 6:30 hod.
nasadli na svoje pripravené sane a cvalom uháňali i so svojimi guľometmi, zastavujúc sa iba
chvíľkami, aby nám poslali svoje posledné pozdravy, pár sérií z guľometov. Kdeže by mohol
pešiak v tomto vysokom snehu stačiť za saňami. A tak v smútku, videli naši chlapci, ako
nepriateľská jazda, kryje ústup svojej pechoty. Nemôžu ich prenasledovať! Červení ustúpili
do ďalších dedín. So závisťou pozerali naši čo len jedným okom, ako byli pripravené plné
samovary pre červených v domoch, ale naši po prehliadke dediny museli ísť ďalej bez
zastávky, k novému cieľu do dediny Polevaja. Rota postupuje lesom, v snehu, cestou
necestou. Inak sa nedá. Avšak asi 1 km pred Polevou uvideli ten istý obraz, z dediny
odchádzali červení na saniach a povozkách, bolo vidieť i jednotlivých pešiakov. Z lesíka na
pár krokov pred rotou, padlo niekoľko výstrelov, vzápätí potom tiež niekoľko guľometných
dávok a ochvíľu aj odtiaľ uháňajú sane a jazdci. Naši sú opäť bezmocní, ich unavené nohy
nevládzu viac v tvrdom snehu, hoci by si to mozog i srdce priali. K 11. hodine, keď sa naši
približovali k dedine, uvítali ich z lesíka utekajúci jazdci streľbou od dediny, až potom i túto
opustili. Dedinu obsadili naše roty. Spočiatku sú však obavy o vlastný tyl a boky, kam červení
ustúpili, ale vpravo počuť silnú prestrelku od trate. Je to boj nášho prvého práporu trvajúci až
do noci. Bojuje s tými červenými, ktorí sa pred nami rozpŕchli. Roty prenocovali
v zabezpečenej dedine a 24. decembra na Štedrý deň ráno vyrazili ďalej vpred s 11. rotou ako
predvojom. Naša rota, unavená predošlými pochodmi a službou v predvoji, zostala v zálohe.
Roty v prvom slede, sa museli striedať častejšie, pretože služba v predvoji okrem obvyklých
bojových úloh bola veľmi namáhavá. Strelci v skupine predvoja, si sami museli vyšľapávať
cestičky vo veľmi hlbokom a tvrdom snehu. Strelcom ďalších rôt, to už po stopách predvoja
šlo lepšie.
Zavčas ráno spominaného dňa začína frontálny útok práporu na dediny Tichonovo –
Batraki – Trojickoje. Tri roty práporu útočia, naša rota je v zálohe. Červeným bolo dobre
v teplých domoch a na povalách. Zbrane im nezamŕzali a ruky netuhli. Guľomety mali
rozmiestnené v oknách a strechách domov. Nemrzli tak, ako naši na obnažených pláňach
pokrytých snehom v tej neznesiteľnej zime. Keď sa niekto z našich len pohol, ihneď bol
zasypaný spŕškou striel. Roty, ktoré sa horko ťažko dostali až pred samotný okraj dediny
a niekde i ďalej, nemohli nijak napredovať, pretože dediny ležali na vyvýšenom brehu riečky
a červení odtiaľ pekne všetko videli a ostreľovali. Len čo sa ozvalo jediné naše malokalibrové
plukovné delo ťahané na saniach, vzápätí začala svoju nepretržitú paľbu batéria ťažkého
delostrelectva červených. Čože bola proti nej naša malá “mačka“ na saniach, ktorá pri každom
výstrele vyskočila. A veru zlé veci nám robilo to červené delostrelectvo, hlavne bilo do
zálohy, teda do našej roty a do kozákov. Ale naša “mačka“ hoci zriedka predsa sa im
revanžovala. A veru našla aj štáb červených, ktorý práve sedel pri obede. A k tomu všetkému
začalo odpoludnia čs. pravé krídlo (jeden prápor 5. čs. pluku) ustupovať a s ním museli aj
naši, ak len chceli predísť nebezpečnému odrezaniu od ostatných. Nebolo rady. V noci
v takom mraze isteže zo svojich teplých úkrytov nevylezú. Útočiace roty, kryté našou rotou sa
postupne stiahli nazad do najbližších dedín a do najbližších chutorov, aby tam spomínali na
svätú noc pri smídke (kúsku) suchého chleba a troške toho narýchlo uvareného čaju, vlastne
len troške osladenej vody. Slováci ich chránili a očakávali ráno, kedy mali vyraziť
a pokračovať v diele, predošlého dňa inými rotami, bratmi Čechmi započatom.
Predvečer, keď sa v rodinách našich milých v oslobodenej vlasti zažali sviečočky na
vianočnom stromčeku, keď z domu do domu zaznieval spev chlapcov pod oknami, keď sa
v našich chrámoch vznášali chválospevy, keď tam pod Tatrami zaznievali krásne pastierske
melódie, keď tisíce a tisíce navrátivších sa otcov po mnohoročnom strádaní a utrpení na tých
všelijakých frontách obímalo svoje ženy a deti v žiari svetla domáceho krbu, vtedy naši
chlapci zúfalí a unavení hľadeli na svetielka hviezd na jasnom nebi, pozorovali rozsvietené
ohne guľometov a diel, odkiaľ prichádzali smrtonosné darčeky príšerného zvuku, počúvali
pekelný spev kanonóv a pušiek, aby usudzovali, čo je im v najbližšej chvíli súdené. Kdeže
zostali tie pastierske melódie a chválospevy o narodení Vykupiteľa? Všade plač, nariekanie
a bedákanie ranených a umierajúcich, ktorým nemohol nikto pomôcť, pretože na holých
pláňach nesmel sa nikto ani len pohnúť a krv zamŕzala na rane za niekoľko sekúnd. Zúfalý
nárek ranených a umierajúcich, to bol ten chválospev. Aj oni očakávali Vykupiteľa od svojich
múk a trápenia. Omrznuté údy, neboli už nijakou zvláštnosťou, na to sa už ani nikto
nesťažoval. A čože vianočný stromček? Aké krásne a prírodou ozdobené boli tieto tu. Ich
vetvičky skvostne sa ligotali namrznutým snehom až sa tak ohýbali. A darčeky? Sem tam
nejaké tie sanitné nosítka o jedľu opreté, niekde puška raneného, inde na vetvičku zavesená
prázdna poľná fľaška alebo iný kus výstroja. Doma bývajú pod stromčekom všelijaké darčeky
ako bašliky, šály, kožuchy a podobné teplé vecičky. Ale tu ich nikto nevešal na stromček,
každý bol rád, že viseli na tele. Veď teplomer na stanici Kungur od prvého dňa príchodu
našich do tohto kraja ukazoval denne takmer 42 stupňov pod nulou. Tento Štedrý deň bol
jedným z tých nezabudnuteľných a asi najsmutnejších dní v živote. Ani by nebol tak
nepríjemný, keby ho aj inde oslavovali v akej biede a utrpení. Ale pri pomyslení na teplý
rodinný krb v oslobodenej vlasti a na milý rodinný kruh tam doma, veru ťažko sa umieralo na
zasnežených pláňach Uralu za cudziu zem, v cudzích službách, za cudzie záujmy, za cudzích
nám nevďačných ľudí, keď na všetkých ostatných frontách už dávno odznel posledný výstrel
a už dávno odznela poľnica mieru. A koľko asi bolo ešte tých Čechoslovákov, ktorí
s posledným výdychom svojho života spomenuli si na vianočnú atmosféru a na svojich
milých doma! Nebolo ich veru málo a boli veru v Európe jediní, ktorí ešte pušku neodložili.
A takto spomínal svorne Čech i Slovák. A pri týchto sladkých spomienkach odpočívali tí
šťastnejší tam v nehostinných chalupách u cudzích ľudí na odpočinku, medzitým čo naši
Slováci ani len vo sne nemohli mať kľudnú predstavu o šťastných úsmevoch svojich milých.
Naši Slováci nemohli snívať, pretože chránili svojich bratov Čechov, vyčerpaných po
denných bojoch.
Zavčas ráno na Vianoce šla 12. rota napred do prvej línie ako predvoj. Boľševici do
rána údajne opustili všetky dediny, o ktoré sa včera bojovalo. Už len to vidíme, ako naši
vyhladovaní kozáci naháňajú proviantom ťažko naložené boľševické sane a vozy. Ukoristili
množstvo proviantu a veru dobrého. Naši chlapci si po obsadení dedín zvedavo prezerali
zbytky červeného panstva a pozostatky osláv jubilea boľševickej revolúcie.
Noc bola pokojná, pretože boľševici ušli tak ďaleko, že sa ich nebolo treba obávať.
Nasledujúceho dňa, prišli radostnejšie správy: pluk mal ísť na zaslúžený odpočinok do
Kunguru. Bol už aj najvyšší čas, zásoby potravín, ktoré sme mali na štyri dni, boli už
vyčerpané, kuchyne síce dochádzali podľa možnosti, nebolo však tabaku a prádla, pretože
toto všetko zostalo vo vlakoch, ktoré nijako nemohli ísť za nami. Dňa 26. decembra odišli do
Kunguru ubytovatelia a hneď za nimi i roty. Ako sa každý potešil, keď vošiel do vykúrených
hoci aj núdzových poľných obytných miestností. Druhého dňa, bol každý ako z cukru,
oholený, umytý a oddýchnutý. Až tak boli všetci unášaní radosťou. Ale pohľad na hrôzy
krátkej boľševickej vlády v Kungure každého vpravil do reality a zmazal radosť a veselosť.
Sem tam niekto našiel červenoarmejské časopisy s nepríjemnými správami, inde zasa zničené
zariadenie, obrazy a ikony vandalsky poprepichované, drahocenné pamiatky rozbyté
a zničené. Všetko to bolo rozhádzané po uliciach. A čo studne? Obyvateľstvo vyťahuje z nich
i hromadných šachiet, hrobov, mŕtvoly svojich milých mučeníkov. Boľševici jednoducho
hromadne popravovali nepohodlných a bez ceremónií nahádzali ich mŕtvoly do najbližších
studní alebo vykopaných šachiet. Či niekto z vás už videl na stá zohavených mŕtvol po
nejakom nešťastí v bani? Pravda, je to hrozné! Ani len opísať sa to nedá! Blízko niektorých
šachiet a studní na uliciach ležali desiatky vykopaných, už rozkladajúcich sa mŕtvol mužov,
žien, detí a starcov. A ako to bolo na uliciach mesta? Takpovediac v každej ulici bol takýto
masový hrob. Chodníky a najbližšie verejné miestnosti boli obložené mŕtvolami, pri ktorých
stáli plačúci príbuzní. Z jednej takej šachty vytiahli “len“ 124 mužov, žien a detí. Obyvatelia
hovorili, že sú medzi nimi i Čechoslováci, ktorí na začiatku mája 1918 z Kunguru
a najbližších dedín už nestihli ujsť a boli potom pochytaní červenými, uväznení a nakoniec
zastrelení alebo inak popravení. Boľševici vraj strieľali aj svojich ranených a chorých, aby ich
nemuseli liečiť a živiť. To bol ten sľubovaný raj na zemi! Ale aj na takéto divadlo sme boli
zvyknutí a hľa, v takom prostredí a s takýmito dojmami sme oslavovali Silvestra a privítali
ten hádam už šťastnejší nový rok 1919. Na Silvestra, bol našim jediným “alkoholickým“
nápojom osladný čaj. Mal byť vraj aj s vodkou, aspoň tak nám tvrdili, no bolo to trocha cítiť.
Možno, že si to každý iba vsugeroval a rádovým poctivcom muselo stačiť i to. Hovorilo sa, že
lieh sa pri prelievaní a všelijakých proviantúrach vyparil a nám zostala už iba voda, ani
„vodka“, ale len vodička. Všakže vie o takýchto veciach každý vojak svetovej vojny! Ale aj
tak, nezačínal sa dobre ten nový rok, tak prečo teda jeho príchod oslavovať!
Už 2. januára 1919 zasa vyrazila naša rota Slovákov s bratskou 11. rotou vrámci
svojho práporu na frontu k Ašapskému závodu. Naša rota dostala úsek Bogomolovo a bola
v prednej línii. Šlo sa ako poslepiačky, tma, sneh, mráz, nikde ani živej duše. Kto je pred nami
alebo vedľa nás? Naši alebo nepriateľ? Nikto nevedel. Možno že ešte bieli partyzáni vládnu
dedinou, možno že je v rukách červených a partyzáni bohvie kam sa rozutekali. Veď to boli
negramotní chudáci, väčšinou drobní sedliaci alebo robotníci v chatrnom, roztrhanom
civilnom odeve, na chrbte s batôžkom, v ktorom hádam bol kedysi aj kúsok suchého chleba.
Ináč žili iba z koristi a milosti. Boli to samostatní dobrovoľníci, bez vojenského velenia, bez
zásobovania a organizácie. Na rukáve mali kúštik bieleho zdrapu, boli vyzbrojení len starými
jednoranovými herdjankami. Bojovali zo všetkých síl a do úmoru, dobre vedeli, že v zajatí ich
čaká iba povraz, a nie “milosrdná“ guľka. Spoľahnúť sa na nich možné nebolo. Keď chceli,
bojovali, keď sa im nechcelo bojovať, pili alebo odhodili tie biele handričky s rukávu a odišli
domov do svojich dediniek. V Bogomolove v noci sme vystriedali tých polospitých
bojovníkov za vlasť, v noci sme sa len zaistili najpotrebnejšími strážami a až ráno sa
previedla rekognoskácia a rozdelenie obranného úseku a služby v ňom. Čata pridelených nám
kozákov s chuťou pomáhala. Nálada našich chlapcov, bola taká skvelá, že často zašli
boľševikom až do tyla, tam im brali celé proviantné trény a doviezli ich až k nám. Bolo to
ľahké, pretože telefonisti šikovne pripojili vlastnú telefónnu načúvaciu linku k telefónnym
linkám červených a niekedy sa bavili i so samotnými červenými, samozrejme inkognito.
Ale netrvalo to dlho. Dňa 13. januára 1919 prišiel neočakávane rozkaz na ústup,
pretože partyzáni od nás vľavo ustúpili a preto i susedný 8. čs. pluk, i náš 7. pluk bol
ohrozený v tyle a v boku. Červení útočili veľmi energicky a vypočítavo na slabom mieste.
Teda ústup! A to ešte aký! Či vari chceli Čechoslováci aspoň raz dokázať, že aj oni vedia
ozlomkrky utekať? Nie, ale samotné ruské partyzánske časti a ruské obyvateľstvo, hlavne
však úrady, utekali tak, že sa o riadnom ústupe nedalo hovoriť. Bola to panika, závod o život.
A tí naši úbohí chlapci s omrznutými ušami, nosmi a prstami, čo s nimi? Koľkých z nich bolo
treba narýchlo odviesť, aby nezostali v preplnených nemocniciach v Kungure napospas
červeným. V panike ustupovali všetci civilisti, bez plánu, cez Ordinskoje na Kungur. Naši šli
bez bojov a teda v poriadku k zastávke č. 61. odkiaľ odišli iba nedávno pred Vianocami. Ale
aspoň ustupovali vojensky, plánovito, keďže ich červení netlačili, ako to oznamovali hliadky
nášho pluku. Panika bola zbytočná a veľmi predčasná. Len panika obyvateľstva a úradov
zavinila neporiadok. Na zastávke č. 61. nasadli naši do prázdnych cudzích vlakov a odišli do
Kuzina, kde stály naše ešelóny. Naši boli vystriedaní jednotkami chrabrej dobrovoľníckej
ruskej 7. uralskej divízie, osvedčenej už v prvých protiboľševických bojoch. Avšak s akou
mysľou nás vystriedali? Hľa, rozhovor z jednej chalúpky v Bušujevskej:
Pýta sa ruský vojak dôstojníka: „A prečože striedame Čechoslovákov, ktorí ustupujú?“
Dôstojník (poručík) odpovedá: „Psí synovia, oni neustupujú, oni odhodili zbraň, už
nechcú za nás bojovať.“
Veru, nemuseli ustupovať, keby neboli ustúpili Rusi na ľavom krídle a keby
doplňovali naše vyčerpané, preriedené, ožobračené rady skutočným spoľahlivým vojskom
a nemysleli zbabelo len na svoju kožu. A prečože aj bojovať ďalej, keď všetko nasvedčovalo
tomu, že za nich prelievame krv zbytočne a márne. Ale „neplevať“ na ich reči. Veď vtedajšie
protiboľševické vrstvy obyvateľstva nám nikdy nerozumeli a ani neporozumejú. Už bolo
preliatej dosť československej krvi. „Do vlakov“ bolo teraz naším jediným heslom a „do bot“
s ostatným. S bohom Ural, tuším už navždy. S bohom naši milí bratia, ktorí odpočívate
večným spánkom v pralesoch Uralu a snívate večný sen o slobodnej vlasti a o slobodnej,
slovanskej Rusi, ochráňkyni všetkých Slovanov. Neboli ste sklamaní, vy neviete
o skutočnosti. Ešte teraz neočakávajte vďačnosť od nej. Nemôže pomôcť ani sebe, kdeže
potom svojim oddaným malým príbuzným. Márne boli a márnymi aj zostanú všetky naše
obete krvi a životov, tých mladých, nádejných životov, vo vlasti tak potrebných. Už veru
neskriesime tú veľkú, mocnú slovanskú Rus.
„Do bot“ s frontou a s bojom za svätú Rus, čiže za pár tých reakčných povaľačov
a keťasov, preč a čím ďalej s fronty, nech si pomôžu Rusi sami, nech sa len zastavia tie
drahocennosťami naplnené evakuačné ruské vlaky s tými na zlate sediacimi uprchlíkmi
a zbabelcami. Nie sú zbabelci! A čože sú, zdraví muži utekajú od fronty do Mandžuska
a Vladivostoku, do toho ich raja. Celé pluky by bolo možné z nich postaviť a Rus by bola
zachránená. Pravdaže, museli by obetovať svoje zlato a šperky, avšak to je im drahocennejšie
než samotná ruská vlasť.
Konečne Kuzino, tam sú naše vlaky, ešelóny. Presadať a nasťahovať sa do našich
domčekov. Trať je všade preplnená prázdnymi i plnými vlakmi. Množstvo ruských ranených
leží v dobytčích vagónoch na zemi, v špine, vo výkaloch, medzi mŕtvymi kamarátmi. Nikto sa
o nich nestará, sú ponechaní svojmu osudu. Na stanici Kuzino stojíme dlhšiu dobu. Konečne
sa trať trocha uvolnila a vlaky pomaly odchádzali na Jekaterinburk a ďalej na sibírsku
magistrálu podľa vopred vypracovaného plánu na ochranu magistrály. Ideme vraj na
odpočinok a vari už na definitívny odpočinok pred našim odchodom do vlasti.
Pred odchodom vlaku našich Slovákov 10. februára prišiel rozkaz, aby 13 strelcov roty
s jedným dôstojníkom odišlo ihneď ako stráž k odzbrojenej a internovanej 7. rote nášho pluku
do Tjumeni. Čo to má znamenať? Prečo práve od 12. roty je vyslaná stráž? Či Slováci majú
strážiť českých dobrovoľníkov? Možno, že nebude toho zapotreby. Rozum dohromady
a splniť nepríjemný rozkaz. Je to pre nich opäť skúška. Slováci veru nebudú strážcami svojich
internovaných bratov Čechov. Vzala sa tepluška, vybralo sa podľa rozkazu 13 spoľahlivých
strelcov, ak sa u 12. roty mohol robiť nejaký rozdiel čo do spoľahlivosti, velenie dostal ppor.
V. P. Podľa rozkazu, mala stráž ihneď odísť na stanicu Tjumeň a tam strážiť internovanú
odzbrojenú rotu pluku. Jedna rota, že má vystupovať ako dozorca väzňov i bratov
dobrovoľníkov inej roty? No, keby to spravila, ušlo by sa jej, i keď nič iného, aspoň kliatby
celého vojska. Akou sa bude javiť nálada ostatných rôt pluku? Či vtedy poznal niekto náladu
vojska? Tú mohol poznať len dôstojník s vojskom žijúci a teda len radový a takým bol veliteľ
stráže. Slovenskí chlapci boli síce takpovediac nedotknutí tzv. protivládnou agitáciou, boli
poslušní ako sa len na slovenského vojaka svedčí, ale toto sa už ani im nepozdávalo. Čo robiť,
aby „i vlk bol síty i koza zostala celá“? Treba najskôr poznať situáciu na mieste samom
a preto hor sa do Tjumeni. Ale aké sklamanie, lepšie povedané, príjemné prekvapenie
očakávalo tam našu slávnu stráž. Nebolo jej dané osudom, aby mohla vyskúšať svoje
schopnosti čo i dozorca väzňov, ako by jej prospela táto znalosť vo vlasti, pri príjmaní
štátnych zriadencov. Príslušníci internovanej roty, konali službu u 2. čs. jazdeckého pluku na
odpočinku v Tjumeni. Voľnú vychádzku síce nemali, ale žold dostávali ako internovaní, bárs
vykonávali službu ako riadni dobrovoľníci. Ich chovanie bolo veľmi dobré, takmer vzorné.
Internovaná rota nastúpila.
„Koľko je vás?“
„Asi osemdesiat podľa zoznamu: niektorí sú v Jekaterinburku vo vyšetrovačke.“
„Na čo sa sťažujete a čo mienite ďalej robiť?“
„Ako sa máme, to asi vidíš brat podporučík. Mizerne. Boli sme čestní v bojoch. I teraz
uznávame svoju chybu, ale nie je možné povedať jeden deň áno, druhý deň nie, sme muži
a chceli sme byť dôslední. Brat S. u nás už nemá nijakého vplyvu, len to nás mrzí, že boli
medzi nami v rote i takí, ktorí štvali a potom aby sa mali dobre, poddali svoju šiju. S tými sa
veru tak chytro nezmierime a neradi by sme sa s nimi zišli.“
„Šli by ste nazad k pluku?“
„Väčšina áno. Ľutujeme toho čo sa stalo. Teraz je už po tom ako sa s nami nakladalo.
I to je nám ľahostajné, čo s nami bude. Vytrpeli sme už mnoho aj bez vyšetrovania a budeme
trpieť i ďalej, keď bude treba.“
„Čo ste robili, odkedy ste odzbrojení?“
„Generál Gajda nás odzbrojil a dal k dispozícii gen. Štefánikovi. Tento vraj poslal nás
do Omska na práce a mali sme byť vraj zaradení k nejakej pracovnej rote. V Omsku nám dali
staré berdjanky, konali sme tam službu a konáme ju i tu v Tjumeni.“
„Ale podľa rozkazu máte byť bez zbraní.“
„Dobre, keď je rozkaz taký, sami ich zasa odovzdáme, nevieme ani prečo nám ich
dali.“
No a takto rozhovor pokračoval. Títo chlapci, boli jedna radosť, úprimní, mužní,
dôslední a mohli by slúžiť za vzor i za dnešných pomerov, pre mnohých našich dnešných
ľudí. Len s nimi treba vedieť zaobchádzať rozumne a podľa situácie a iste by sa zasa hrdinsky
prebíjali tými bajkalskými horami a obetovali, keď by bolo treba. Veď asi ani nikto nebol
správne informovaný o ich duševnom a fyzickom stave, nikto nevedel čo s nimi robiť. A
títo chlapci tak ako to už preukázali, by boli čestne absolvovali ešte mnoho takých
Mariinskov, Novonikolajevskov a Bajkalov.
Chlapci Slováci, tá strážna služba nebude ani taká zlá. A veru nebola. Nerobte si nič
z toho, chlapci Slováci, že cestou z Tjumeni na vás volali vaši bratia iných rôt „policajti idú“,
však sami vaši kamaráti od internovanej roty dosvedčili, že neboli ste nijakými policajtmi, ba
naopak vydali vám najlepšie svedectvo bratskej lásky a porozumenia pre ľudskosť. A či ste
nedostali po návrate k svojej rote vďaky za to, že ste rozkazom vám danú úlohu vykonali
veľmi dobre, v duchu času, rozumne a premyslene, v záujme samotného vojska. Že ste znova
podali dôkazy vzájomnej bratskej lásky, bratstva a dobrého srdca. Veď sám veliteľ stráže
dostal od zvláštnej deputácie mužstva poďakovanie za rozumné, miestne a vskutku pekné
riešenie delikátnej úlohy.
Prezradíme vám ale, čo robili „dozorcovia väzňov“, keď už teda nikoho nestrážili.
Veď by nebolo ani pekné, keď by o tom vedeli len oni sami. Bola to interná záležitosť
teplušky stráže a netreba to prezradzovať. Bolo ich trinásť, no a veď nik nemohol to žiadať,
aby zostali pri nešťastnej trinástke, aby sa im neprihodilo nejaké nešťastie práve teraz pred
odchodom do vlasti! Museli preto počet obyvateľov teplušky vyrovnať na dvojnásobné
šťastné židovské číslo štrnásť. Keď veliteľ stráže nebol doma, museli predsa mať veliteľa
a pre zmenu vybrali si veliteľa jemnejšieho, opačného pohlavia. No, ale nemyslite si nič
zlého, chlapcom Slovákom pri ich dobromyseľnosti a dobrosrdečnosti každý i túto
nesebeckosť mohol odpustiť. Veď dobre mienili i toto. Inák bez práce by im bol býval čas
trocha pridlhý.
Ale ani tie pekné časy v Tjumeni netrvali dlho. Rota „rebelantov“ bola konečne
pričlenená k pluku a jej „strážcovia“ k svojej rote, ktorá medzitým odišla z Kuzina a teraz
stála postupne na staniciach Tajge, Tomsk I. a Čeremošníky.
Myslíme si pravda, že tu už spokojne odpočívali naši chlapci a strážili magistrálu. Ale
kdeže! Mýli sa každý, kto takto súdi. Kto ešte nepozná službu našich čs. legionárov v Rusku
na magistrále, nech si pozorne prečíta dnes už bohatú literatúru o utrpení a strádaní ruských
légií za celý rok v službe strážcov magistrály. Znova opisovať túto službu, by bolo iba
prepisovaním už vydaných diel, keďže život Čechov a Slovákov tam bol rovnaký. A cez ten
dlhý rok sa bavili roty ako len vedeli, len aby im ubehol ostatný čas pred odchodom zo Sibíri.
Viete si určite predstaviť, ako plynie čas, keď sa čaká na niečo veľmi príjemného a veľmi
pekného. Viete však si predstaviť, ako mohol ubiehať čas, keď je niekto šesť rokov preč od
svojich najdrahších a to ešte na tisíce a tisíce kilometrov, keď sa za týchto šesť rokov toľko
krát díval blízkej smrti do očí a teraz keď je pred dverami čas, keď by sa konečne mohol
vrátiť domov a nemôže? Keď je bezmocný voči osudu? Nie, to si ten, kto to všetko neprežil
nevie predstaviť. Hádam ani niet takých slov, ktorými by sa dalo opísať toto duševné
rozpoloženie. Preto sa v rotách pestovala osveta, vojenské a sokolské cvičenia, ak by chlapci
náhodou neboli mali dostatok pohybu pri prenasledovaní všelijakých červenoarmejských
partyzánskych oddielov. Konaly sa aj schôdze a stretávky, ktorými si vojaci „krátili čas“.
U Slovákov sa ani teraz nezabudlo na sebavzdelávanie a pokračovalo sa vo vyučovaní
v škole málogramotných, ktorá bola po odchode z Ukrajiny v dôsledku bojov prerušená.
Naša rota stála vo vlaku na stanici Čeremošniky. Čože robila? To, čo iné roty, najmä
pestovala „politiku“ za zavretými dverami teplušiek a nadávala. Pýtate sa, na čo nadávala? Na
všetko, čo páchlo nebezpečím ďalšieho pobytu v Sibíri. Nedivme sa tomu, bolo to všade
rovnaké, aj u našich Slovákov. Ale červená zástava na ich vagóne na 1. mája sa predsa len
neobjavila, tá česť pripadla iným. Vozne Slovákov boli vždy krásne a v duchu slovenskom
ozdobené, verne odkazom svojej milej domoviny.
Dňa 9. mája 1919 rozlúčil sa so svojimi krajanmi Slovákmi, veliteľ 12. roty, kapitán
R. VIEST. Viedol ich v dobách najhorších po dobrom a učil ich statočne vytrvať v započatých
bojoch. Na vyšší rozkaz odišiel na veliteľské miesto, kde bolo treba jeho otcovského
a veliteľského bratstva ešte viacej. Nastala mu ťažká úloha, tuším ťažšia než bola v bojoch
s chrabrými a už osvedčenými a otužilými bratmi. Odišiel ako veliteľ Slovenského tábora do
Irkutska, aby tam vychovával svojich krajanov Slovákov k statočnosti a národnostnému
uvedomeniu a nedšeniu. Veru v oných pohnutých časoch bola to úloha veľmi ťažká,
vyžadovala všestrannej znalosti ľudských charakterov. Zanechal osvedčenú už rotu, aby
v Irkutsku z doposiaľ nie veľmi nadšených Slovákov vychovával ďalších príslušníkov vojska
pre boj za otčinu. Boli tam Slováci, ktorí do zväzku armády vstúpili iba nedávno. Mnohí
z nich ešte neprejavovali porozumenie pre armádu, nehovoriac o nadšení. Svojmu
nástupocovi, k rote sa navrátivšiemu už známemu por. R. KRUPOVI nezanechal však už
všetky niekdajšie deti roty. Len asi dve tretiny pôvodného stavu, dovedna 127 strelcov,
dobrých to chlapcov Slovákov. Ostatní už buď odpočívali v chladnej sibírskej zemi, alebo pre
zranenie a choroby museli odísť do zázemia, alebo boli odoslaní služobne, väčšinou ako
cvičitelia a vychovávatelia do Slovenského tábora v Irkutsku. Na novom veliteľovi bolo, aby
rotu vyviedol z labyrintu duševných útrap a rozpolteností. A vyviedol ju skvele, ba tak, že ju
udržal na veľmi dobrom stupni vojenskej morálky. A chlapci Slováci sa nijak nehanbili za to,
že ich prezývali „vládnou rotou“ a podobne, obzvlášť keď v čase všeobecného myšlienkového
chaosu hoci sami tiež duševne vyčerpaní, ako chlapci druhých rôt, oproti iným rotám v lete
1919 poslúchli (vyjmúc 7 príšlušníkov roty s br. P. v čele) rozkaz k vykonaniu vojenskej
výpravy po rieke Ob, proti ozbrojeným partyzánom Ševčenka. I neskôr, už počas cesty na
východ k Vladivostoku, ešte raz dokázala naša rota Slovákov, že je statočná a verná, keď naši
Slováci zachránili situáciu inej roty pluku, ktorá už nemohla vyčkať odchodu a tak namiesto
nej, prevzala na celý deň stráž pri moste cez rieku Oku. Mohla odísť, ale pocit solidarity,
bratstva, kamarátstva, vojenskej povinnosti a cti jej to nedovolili. Nikto z chlapcov Slovákov
sa nepozeral na to, či tým zachraňuje situáciu rôt bratov Čechov alebo Slovákov. Boli to
skutky nenáročného a úprimného bratstva v záujme celku, v záujme dobrého mena čs. vojska
ako celej jednotky.
Nálada všetkých rôt pluku bola asi taká, ako je vidno z nasledujúcich úryvkov z debát,
vedených pri návšteve splnomocnenca vlády B. PAVLŮ a gen. SYROVÉHO u 7. pluku
Tatranského v Tomsku:
Delegát K.: „...Některé události přesvědčily nás, že armáda je k boji neschopná... Po
všem tom, co jsme vykonali, měli jsme právo na nerušený oddych, byli jsme však postaveni do
nebezpečí, že tu vzplane povstání a my jsme tomuto povstání měli překážet... Další, co
rozbouřilo, byl příkaz čís. 588, kterým bylo hlášeno, že veškerá demokratická zřízení se
zrušují, že nejsme více dobrovolci, ale vojáci. Vojsko zachovalo se odmítavě, nepřiznává, že
přestali býti dobrovolci, pokud bude nositi starou uniformu... Byli jsme sice označováni jako
bolševičtí agenti, jednali jsme však tak, jak nám svědomí přikazovalo... Demokratických zásad
se nevzdáme, čs. armáda i při komitétech vítězila... a čs. vojsko po mnohých zkušenostech
nevěří dnes nikomu, poněvadž bylo často zklamáno... Pokud se jednalo o spásu vlasti
a dosažení čs. státu, čs. voják mluvil a dělal, co se od ného žádalo... Vykonali jsme, co jsme
byli povinni... Avšak v době, kdy čs. voják žádal o odpočinek, začínalo se o nás mluvit
nepěkně, hlavně u ruských, kteří nám byli nejvíce zavázáni. Byli jsme nespokojení
s bolševickou diktaturou a čs. dobrovolec nemůže souhlasit ani s nynější vládou. Snad
v Rusku není možno jinak vládnout, ale my nápomocní nebudeme... My také nechceme dělat
policajty a katy... Kdyby se stalo, že bychom byli přepadeni, dovedeme se bránit... Hlavní
body, proč roztržka nastává: 1. Že nechtěli jsme dále bojovat. 2. čs. voják od posledního
sjezdu marně se domáhal uskutečnění zákonů (zelená knížka, pozn.). Uskutečněny nebyly
a umělým způsobem protahovala se lhůta, aby sjezd svolán nebyl. 3. Demokratisace armády.
O tom nikdo nepřesvědčí čs. vojáka, že by neposlouchal vládu. V odstranění demokratických
zřízení vidí pouze poškození armády a ne také kus citu – svědomí. 4. Odpravka (odeslání)
domů. Čs. voják, jelikož nemá možnosti revise, neví, jestli byly podniknuty všechny možné
kroky, jak dlouho zde budeme, jaké jsou teď záměry.“
Splnomocnenec: „Únavu na frontě neměli bychom považovati za věc spornou. Jestli
lidé jsou nucení být 8 měsíců na frontě i kdyby tam nebojovali, musejí být unaveni. Je to
neštěstí, že jsme v Rusku, že jsme byli nuceni zde vystoupit a neseme následky toho prostředí,
ve kterém se nacházime... My jsme se octli v těžké situaci. Na někoho se to musí svalit, někdo
musí být vinníkem. Nadávalo se na Odbočku, na vojenský výbor a teď se nadává na
ministerstvo a na plnomocníka. Radikálním lékem by bylo, kdybychom nebyli tam, kde jsme...
Jak se dostat domů? Hledáme všechno možné, poraďte... Slibují nám lodi... Spojenci, hlavně
Angličané, mnoho slibovali, ale v praksi pomáhají velice málo... Odvezli teprve několi set
invalidů. Jeden čas jsme jim příliš mnoho věřili. Udělali jsme chybu. Suďte nás za to, že jsme
věřili lidem, kteří se nám mnoho nabízeli. Američanům na tom vůbec záleželo, abychom tu
nebyli, abychom jim nepřekáželi v jejich plánech... Velký omyl, že příměří zaměňuje se
s mírem... Snad se nám podaří navázat spojení také přes západ... Tudy dojede kurýr domů ve
14 dnech... Otvírá se možnost pak rychlejšího spojení s vlastí a rychlejší odprávka domů.
Poslední by se mohlo státi také tím, že si probijeme cestu na západ. Chtěli byste? (Hlasy„
Nie, Né!“) Byly už učiněny podobné návrhy. (Hlasy:„Tak ať si tam jedou ti, kteří se
ulejvají!“) A já, kdybyste si to i přáli, nemohl bych to dovolit, poněvadž nemám příkazu od
vlády... Špatných lidí je mezi námi velice málo. Vláda nám poslalal gen. M. R. ŠTEFÁNIKA,
který vydal rozkaz 588. Já jsme zde k tomu, abych zastupoval vládu navenek, ale samostatně
jednat nemohu, pouze v rámci nařízení z vlasti... Naším největším představitelem je náš
parlament, jemu jsou odpovědni ministři a vláda a my všichni...“
Delegát Kr.: „Čs. voják nedá se těšit těšínskými jablíčky. Já prohlašuji za... rotu, že si
nenecháme naše demokratická zřízení vyrvat, že si přejeme svolání sjezdu...“
Delegát B.: „Nejsem spokojen s odpovědí br. PAVLŮ. On se bojí nebo nechce nám
správně odpovědět. Nepotřebujeme vytáčky. My nechceme teprve tenkrát uznat vládu, až uzná
práva člověka. Naše vláda se stará tam, kde se starat nemá. Až dosud považovala vojáka...“
(Hlasy nevôle a vykrikovanie z radov poslucháčov. Splnomocnenec nebáda k vyjadrovaniu sa
o vláde s úctov.)
Br. F.: „... ŠTEFÁNIK nám je zrušil (zastupiteľstvá pozn.). Podle včerejší nám čtené
telegramy víme však, že MASARYK prohlásil, že musíme mít silnou demokratickou armádu.
Možná, že i doma jsou také komitéty a všecka demokratická zřízení.“
Br. S.: „... Můj osobní názor je, že br. B. byl trochu neopatrný ve svém vyjádření a my,
kteří nemáme spojení s vládou, nemůžeme kritisovat její jednání... Na podzim se nám řeklo, že
jsme zde v zájmu spojenců. Odešli jsme s fronty, protože jsme si to sami vynutili a teprve dnes
dostali jsme k tomu sankci... Poraďte, jak odjeti. Nechceme samostatně rozhodovat a myslím,
že br. plnomocníku nemohlo by býti milé, kdybychom chtěli sami rozhodovat. Chceme se
pouze přesvědčit, bylo-li využito všech kroků. Reakce v ruské armádě. Nevěříme v obrození
Ruska a reakci podporovat nemůžeme...“
Splnomocnenec: „Zákonů musíme dbáti a varují vás, abyste se dopustili něčeho
nezákonného. Jednati ovšem můžete jak chcete, tomu já zabránit nemohu, ale já budu jednat
loajálně s vládou a podobných nezákonností dovolit jako její zástupce nemohu. Varuji vás
ještě jednou, abyste demokratické vládě doma neztěžovali práci nedemokratickým jednáním
zde...“
V ďalšej debate nabádali i dôstojníci i splnomocnenec všetkých k rozumnému
rokovaniu. To, čo sme uviedli vo výťahu, bolo asi podstatou debát, pravdaže českých a preto
sú aj česky citované, aby bol zachovaný pôvodný obsah a zmysel znenia stenograficky
napísaného.
Milý čitateľu, súď teraz sám a utvor si úsudok o nálade vo vojsku. Neodsudzuj nikoho
a neubližuj tým, ktorí svoje povinnosti konali čestne a svedomito, ktorí okrem záujmu štátu
a čs. légií iného nepoznali. Väčšina z nich stráda, statočne bojovala a krvácala za ideál
každého úprimného Čecha a Slováka. A pyšne môžeme povedať, že takýmito boli
takpovediac všetci naši Slováci. Ani jeden úprimný Slovák rýdzo slovenskej 12. roty nikdy
nevypustil z úst slová proti československej vláde doma a keď aj boli také niekde medzi
Slovákmi iných vojenských častí, boli to iba osamelí jedinci, ktorí medzi Slovákmi nemali
vplyv. Veru nebolo ani pri téjto debate Slováka, ktorý by bol vyslovil svoj nesúhlas s našou
vládou doma, alebo s postupom splnomocnenca.
Naša rota stála od 14. apríla 1919 v Tomsku I. Naši chlapci strádali nie však telesne,
ako to bývalo v bojoch. Strádali teraz i duševne a tieto duševné muky a túžba po domove boli
horšie a pálčivejšie než všetky telesné utrpenia doposiaľ prekonané.
Je pravda, že Slováci neboli ovečkami a neboli z kaše. Ako to hovorieval ich veliteľ
roty por. KRUPA, vedeli sa aj poriadne „napaprikovať“. Ale netrvalo dlho a bolo zasa všetko
v poriadku a utíšené, zasa rozumné a kľudné, ani čo by sa nič nebolo stalo. Boli to dobrí
chlapci, zmýšľania a národného uvedomenia vždy čistého, úprimného, neskaleného osobnými
spormi alebo sociálnymi, náboženskými či straníckymi rozdielmi. Ani teraz nikde nebolo
pozorovať zášť alebo zlobu voči Čechom. Avšak predsa robili rozdiel v čomsi: „Moravanov“
považovali vždy za sebe bližších. O nejakej antipatii voči Čechom nemôže byť ani reči
a nikomu sa ani len nesnívalo o nejakých separatistických myšlienkach. Vernosť
a kamarátstvo boli nadovšetko.
A keď už tu spomíname tých sympatií k „Moravanom“, spomenme aj doposiaľ
nedocenených zásluh skromného a vždy poctivého brata ČERNOHLÁVKA, pisára roty
Slovákov. Spomínali si iste mnohí, ako sedával medzi tými zaprášenými papiermi pri tom
vždy vtipný a ochotný. Jeho dobré oči nejedného Slováka potešili dobrým slovom i radou,
hoci on sám potreboval rady a útechy. Často spomínal svou rodinu vo vlasti, ako sa len
tešieval na zvítanie sa s nimi, ako všetkých v najväčšej núdzi utešoval. Často rozprával svoje
zážitky z domova na Morave na Slovácku. Z jeho slov bolo cítiť otcovskú lásku a nežnosť.
S rozumom a skúsenosťami, ako učiteľ viedol vždy zmýšľanie všetkých v prospech celku
a v prospech skutočného, nenáročného bratstva. Bol skutočným bratom všetkých a jeho
národnostné uvedomenie akoby pôsobilo a ukľudňovalo v časoch, keď sa ujímali názorové
rozpory. Jeho bledá tvár dávala nám tušiť, čo tento dobrý a poctivý moravský učiteľ vytrpel
v časoch zajatia u bratov Rusov. A predsa ich tak veľmi miloval. Bol náš, všetkých Slovákov,
bol s nami zrastený do najposlednejšej chvíle. Dnes už ho niet! Netešil sa medzi svojimi na
Moravskom Slovácku, kam sa vrátil ako učiteľ dlho. Pobyt v Rusku, podlomil jeho zdravie
a už dávno je medzi tými, ktorí sa k nám viac nevrátia. Svoju prácu vykonal vždy statočne
a dôsledne, môže odpočívať spokojne. Škoda jeho mladých liet! Mohol ešte mnoho a mnoho
vykonať pre nenáročné bratstvo a pre vzdelanie jeho bratov Slovákov, tak ako to robieval
v Rusku.
V čom sa mohla vybíjať túžba našich chlapcov po domove? Veď hádam to už
nepotrvá dlho a nadíde – tá túžobná chvíľa definitívneho odchodu na východ, k bráne
vyslobodenia, do Vladivostoku. Ani jedna delegácia nevedela im to povedať, ani sám generál
ŠTEFÁNIK, ani delegácia F. V. KREJČÍHO, ani nikto iný. Neverili, pretože nikto nemohol
vedieť ako sa bude celková svetová situácia vyvýjať, aké sú možnosti a zmýšľanie spojencov,
od ktorých všetko záviselo. Bolo to pre nás nešťastie, že naša mladá republika nemala lodí.
Verili sme už len osudu, šťastne a dúfali sme. Dúfali a očakávali. Na pravidelné vojenské
zamestnanie nebolo nálady, nebolo chuti. Bolo však treba nejak okraiť. I dali sa do osvetovej
činnosti.
Časopis bol písaný v českom jazyku a preto sú články citované podľa originálov
s uvedením značiek dnes neznámych dopisovateľov.
Hľa, niekoľko ukážok:
1. Z rozkazu arm. Zboru čís. 11. z 4. II. 1919 § 3: „Ministr vojenství přikázal: jest
přirozeno, že jako v každé armádě tak i v naší, veškeré úřady mají býti zastávány příšlušníky
vlastního národa...“
„Znal svět a lidi v něm. Jen tento velký muž, který trpce snášel otrocká pouta svého
národa, znal cenu svobody, znal nebezpečí a nástrahy nepřátel. Nepřesvědčil se a byl
přesvědčen, my se přesvědčili a nejsme přesvědčeni.“
-1922(Tento „velký muž“ je gen. M. R. ŠTEFÁNIK, pozn.)
2. Vzkříšení.
(Proudy č. 2. r. 1919)
Rozzvučte se velkonoční zvony,
rozhlaholtes v žalostný hluk,
a neste našich duší steny,
neste do Čech našich srdcí tluk.
Neste zvuky svými bolest tesku
našich hrudí vzdechy, tichý pláč,
rozzvučte se na Moravě, v Slezsku,
zatoulejte na Slovač.
A řekněte jim, těm našim drahým,
jestli přece trochu vzpomínají?
Řekněte jim teskně hlasem kovovým,
že rámě se už rozpínají
v touze po objetí hřejivém,
rety že schnou teskem žhavým,
po polibku ženy, milky, vábivém
a otcům laskat se chce s děckem svým.
Rozhlaholtes, rozzvoňtes se zvony
ve svém velkonočním zvonění,
zaleťte i k naším, v naše domy
a přineste nám vzkříšení.
Zelený čtvrtek 1919, Tomsk.
Sa.
Časopis „Proudy“ č. 5. z roku 1919 je venovaný pamiatke smrti generála M. R.
ŠTEFÁNIKA a hľa, ako pôsobila táto hrozná správa o jeho neočakávanej smrti na našich
chlapcov, ktorým predsa nemohol priniesť túžobného vykúpenia. Ako milo a úprimne znejú
české slová o nesmrteľnom Slovákovi – hrdinovy!
3. Zůstaneš velkým.
(Proudy č. 5)
Dávno už sahala na Tebe smrt,
tak vždy, kdo k ni jde bliž,
hledá a rozrazit chce Tajemna říš,
za Víru Novou a Pravdou vysoko, výš
stoupá a klesá k černavé mase zase níž
a u nohou klade jí Světlo a Žár.
I Ty jsi dával Teplo a Svit –
a dávno už na Tebe sahala smrt...
Tělo a Vůle vedly nerovný boj
a Ty, hrdě jsi odrazil smrti nesytný chtíč:
„Počkej, kus ještě mám práce...“
Šels tvrdě a přímo šla Vůle,
Kam táhla Tě Země –
A dneska jsi podleh...
Jseš Velkým.
Přišla si chladná a kostnatá pro cenný Dar,
Přišla, kdy prvním jas rozbřesk se Tvojí práce:
Slovač a Čechy jsou naše – jsou naše!
Svobodně zpívá teď Země,
Jejíž ňadra dechem jsi plnil.
Čechy a Slovač jsou naše...
A Ty - - - - - ach - Ty jejich a naším!
Jseš smrti a zůstaneš Velkým!
(Pamiatke gen. M. R. ŠTEFÁNIKA) Tomsk 10. V.
V. F. S.
4. Ministr M. R. ŠTEFÁNIK
Proto genius se zrodil,
aby plál a hřál a svítil,
aby žáru, jímž se vznítil,
sám též stal se obětí.
Hluboká tato slova Vrchlického dolehnou celou sílou v nitro každého dnes, kdož
pocítili pojednou chladný úder v samý střed horoucích srdcí, jichž miliony tloukly tomu,
jehož více není............
Zdá se, že v knize Osudu vryto na stránce, jež zůstavena nám, by nikdy štěstí naše
nebylo úplné. A neúprosná Nemesis nemohla vyplniti vděčněji úkol krutého Neznáma, než
vyrvati národu jeho novodobého hrdinu, jeho velikého učence i velikého syna právě ve
chvílích, kdy lid slovenský i český, osvobozený po žaláři tří století, obrozený smytím vin
a čistý myšlenkami, jimiž bude žíti, chtěl přivítati v síních královských dalekého bojovníka –
jenž vydobyl národu štít ocelový, sám předčasně klesl zemdlen pod jeho tíží...
A kruté hoře zaplní duše raněné – mořem smutku, jež rozlije vlny své po dalekých
zemích rodného lidu a rozechví těžké zvony štíhlých chrámů, v nichž tento ve velebném
mlčení bude tiše lkát nad pochovanou nadějí a směs jeho stonu s kovovými zvuky dotkne se
tklivým akordem zleknutých srdcí všech, kdož i v dálkách zpívají jedny písně a pláči jedny
slzy...
V boji pole – hrdý sokol, v souboji cti – čestný soupeř, v zápase pravdy – šlechetný
vítěz, tak žil, tak pad...
A vždy znovu v ten den, dokud žíti bude vděčnost v srdcích národa, zahaleny budou
tváře vetchých kmetů i růžová líčka malých teskným stínem, jenž připomínati jim bude veliké
skutky toho, jenž stavěl štěstí svoje na štěstí všech. Velikost na velikosti národa a postavil
tomuto horu nebeskou, sám uleh v skromný kout...
Však my přijdem brzy sklonit hlavy své k mohyle ve Slavín, by po okamžicích
bolestné bezmoci nesli jsme věky věkmi Tvůj štít Příštím...
(Pamiatke ministrovi ŠTEFÁNIKOVI.)
V Tomsku 15. mája 1919.
Vlad. SÝKORA.
5. Fragment
Smrt triumfuje. Vítězně mečem mává,
v ledové ruce sevřené srdce mladé, nadějné třímá –
sen těžký orel vítězný dřímá,
a jasné Tater syna čelo zastírá rouška její tmavá.
Prostoru vítěz, jenž tři sta let z mrtvého vyrval klidu –
jak orel houpal se v blankytu, slunečním ozářen jasem,
nadšením svatým bohatý, k vzkříšení volal pevným hlasem,
a prací obrovskou svobodu dobyl svému lidu.
Jak vichr v krvi se zvedají plameny bolu,
všelidské, žhoucí utrpení, tesknota zradná,
prstenem horkým spjala bratrská srdce spolu.
Umřel – a prach jeho nevzkřísí smutná touha.
------------------------------------------------------------------------------Klameš se smrti! Žití přitěž pouhá,
spuštěna v klín Tvůj, netknutá duše svatá,
zbavená těžkých pout jak národ okovů zlosti,
vznesla se orlím letem v vesmíru hvězdnaté výše,
kde svatý zápal neumírá, neuhasne v minulosti.
Tam stanula pevně jako hvězda zlatá –
a národ svobodný ke štěstí vede tiše,
jak démant zářivý nad drahokamy všemi
ta nesmrtelná láska jeho k rodné zemi.
(Pamiatke gen. M. R. ŠTEFÁNIKA)
(Proudy č. 5 r. 1919)
Nešlo už tak o propagáciu čs. mena medzi Rusmi, pretože či tak, či onak, nenávideli
nás sprava i zľava. Išlo len o to, aby všetci dobrovoľníci boli nejak príjemne zamestnaní
v dňoch, keď neboli na výpravách proti povstalcom, ktorí znepokojovali hlboký tyl
kolčakovho územia a tým ohrozovali i našu jedinú cestu spásy, sibírsku magistrálu. Záslužnú
činnosť teraz vyvíjal Informačno osvetový odbor OČSNR poriadaním prednášok, koncertov,
divadiel, pestovaním športu a i. Toto obdobie vyznačovalo sa veľmi intenzívnou činnosťou
a odbor veľmi pekne dostál svojej úlohe.
A akéže bolo hmotné postavenie dobrovoľníkov, ich zdravotná starostlivosť a telesné
blaho? Vojenská relácia by to vyjadrila jedným slovom „dobrá“. Zásobovanie bolo už úplne
ustálené a roty teraz maly svoje pojazdné domčeky vždy dlhší čas na mieste. Sťahovať sa
z nich nechcelo nikomu i preto, aby im nejak nevzali vagóny ako prázdne. A čo potom, keby
sa malo rýchle odísť na Vladivostok? Len jedna vec mučila našich chlapcov, bola to choroba
tzv. „cinga“. Trpela ňou veľká časť dobrovoľníkov, pretože nebolo zeleninovej stravy, najmä
však ostrejších jedál. Ale našim Slovákom i tu prialo šťastie. Rota si podľa zvyku zostavovala
jedálny lístok sama a pravdaže najviac vyberala obvyklé slovenské pokrmy, najviacej ostré.
Tým sa nevedomky uchránili pred cingou i bez lekárskej rady a pomoci. Keď sa veliteľ roty
pýtal lekára práporu Dr. MANKOVIČA pôvodom Rusína, prečo 12. rota najmenej trpí
cingou, vysvetlil mu lekár vojensky, jednoducho, ale pri tom úprimne. „Vieš, tvoja rota žere
moc papriky. Hladík (býv. proviantný dôstojník pluku, pozn.) mne „ríkal“, že pluk to nechce
a vyfasuje to všetko dvanástka.“ V tom bola tá záhada. Milý civilný čitateľu, nepozastavuj sa
nad ostrým slovom „žere“. Bolo to myslené bratsky úprimne, vojensky, jedným slovom
poctivo tak, akým vždy bol Dr. MANKOVIČ. Veď i on sám si veľmi rád chodieval na tú
papriku k 12. rote.
Sem tam sa ešte našiel ruský poctivec, ktorý uznal všetky v záujme Ruska prinesené
naše obete a nezanevrel na légie preto, že odišli z fronty do tyla. Títo ruskí jedinci i teraz
využívali každej príležitosti, aby srdečné styky Rusov s čs. légiami udržovali a prehlbovali.
Jedným z takých ruských idealistov v rajóne 7. pluku Tatranského bol ruský dôstojník kapitán
A. J. Kotomkin-Savinský, autor historickej drámy „Jan Hus“, ktoré bolo prevedené ruskou
činohernou spoločnosťou v Tomsku a v iných mestách, v ktorých maly čs. légie posádku.
Dráma síce nie je prvotriedna, ale prejavovala milú pozornosť tohto ruského intelektuála.
Okrem toho ten istý autor venoval 7. Tatranskému pluku rukopis svojej básne „T a t r a “,
napísanej z úcty k 7. pluku. Vďačná spomienka mu i za to. Text básne bol už citovaný
v dejinách 7. pluku „Tatranci“, ale v tomto slovenskom diele ho znovu citujeme pre slovenskú
verejnosť.
Doslovný text tejto, v originále pravda písaný ruskou azbukou, znie takto:
Tatra
starinnaja legenda. Dorogim bratjam Čechoslovakam slavnago 7-go Tatranskago polka
s ljubovju posvjaščajet brat slavjanin Alexandr Kotomkin-Savinský.
Te pjesni buduť žiť sreď sumračnych vjekov
v soznane radostnom, čto bolše net okov
i gneta tjažkago ni nemcev ni maďjar,
primitež, bratja, moj družeskij privjet,
zarja vzošla...i radostnyj razsvjet
vstrječajet češskij klič, velikij klič »na zdar!«
1. »Čem bogat, tem i rad!«
po poslovicje ruskoj starinnoj
ja složu dlja vas, bratja, na pjesennyj lad
starinnyj skaz napjevno-bylinnyj...
kak odkuda velikaja Tatra gora
sreď otrogov Karpat pojavilas.
tak poslušajte pjeseň solovja-gusljara
kak to divnoje – divno soveršilos.
2. Mnogo, mnogo vjekov tomu bylo nazad
v prikarpate žila koroleva...
skažeť – rjeky žurčať...vzgljaneť – zvjozdy gorjat
a kak vspychnet ispolnivšis gnjeva,
beregis s neju sporit i nedrug i drug,
slovno molnij zmjeinych izvivy
bleščuť Tatry glaza ...vsjo smolkajet vokrug
i smirjajetsa voron kičlivyj.
3. Mnogo ljet v toj strane koroleva žila,
slavnoj Tatroj ona prozyvalas,
i za to, čto ko vsjem spravedliva byla,
žit v narodnych skazaňjach ostalas...
I adno iz predanij zapomnilos mnje ...
Vam jego podarju s ljubovju,
v ňom uznajote Vy – otčevo v starine
imja Tatry načertano krovju.
4. Podnjalasja grozoj zlych mongolov orda,
vsjo smetaja rjezneju užasnoj...
i na kryljach vojny doletela bjeda
do strany korolevy prekrasnoj,
i prizvav na zaštitu Madonny pokrov,
Tatra smjelo v krovavuju bitvu,
ustremilas i bilas pod zvuky rogov
i šeptala svjatuju molitvu...
V krjepkych latach na dobrom kone bojovom,
v divnom bleskje žemčužnoj korony
bilas Tatra s kovarnym, žestokim vragom,
vkrug neslisja prokljaťja i stony...
5. Blizok večer ... no boj ne smolkajet vokrug,
skrylos solnce davno za gorami...
vdrug v glazach korolevy javilsja ispug,
vidit – volny, slovno volnami,
osaždajutsja vsjudu mongolov ordy...
pljašeť smerť, im konec predrjekaja,
i za Tatroj mongoly krylatoj tolpoj
s dikim krikom leťjat dogoňjaja.
6. Vidit Tatra, čto bližjatsja zlye vragi,
styd pazora i styd ugrožajet.
I s molitvoj svjatoj: »Božja mať... pomogi!«
Tatra bystro koronu sryvajet,
raspustilisja prjady volšebnych volos,
mig – i Tatry korona svjataja
prevratilasja v groznyj, mogučij utes –
puť svirjepoj orde pregraždaja...
7. I s tech por, kak do oblak vzmetnulas gora,
stala Tatroju zvaťsja v narode...
predrjekaja, čto budet drugaja pora –
vozvjestit ta gora o svobode...
čto podnimjetsja vnov slavnyj češskij narod, pod znamena družiny sklikaja...
Tatry imenem slavnyj on polk nazovet,
dlja zaščity rodinnavo kraja...
8. I sbylosja predanie ... ja vižu sejčas
pred soboju polk Čechov Tatranskij...
i ja vjerju, o bratja! čto každyj iz Vas
podvig Tatry kak dolg všeslavjanskij,
budet berežno v serdcje otvažnom nosiť...
kak poet svoj napjev vdochnovennyj...
i kak slavnaja Tatra – gotovi chraniť
vsje Tatranci svoj kraj nezabvennyj...«
Báseň sama o sebe nie je až tak veľmi hodnotná, je však zaujímavá svojim pôvodom a
námetom.
Dobrovoľníci prejavovali svoju túžbu po domove aj úpravou okolia svojich vagónov a
celých vlakov. Na vagónoch sa zasa obajavovali maľby obrazov krajín z vlasti, tak ako na jar
1918 počas cesty na východ. Okolie vagónov bolo pretvorené na krásne záhrady
s besiedkami, v ktorých nie zriedka bol aj model niektorej pamätnej zrúcaniny hradu vo vlasti.
Tak tomu bolo u všetkých rôt, nevynímajúc ani našich Slovákov.
Služba na magistrále nebola ľahká a bezpečná. Úsek pluku bol veľký a boli v ňom i
dôležité miesta, vyžadujúce zvlášť silnej ochrany. K posilneniu bezpečnosti medzi dosť
vzdialenými stanicami bolo treba obrneného vlaku. Náš 7. pluk si ho zhotovil sám,
improvizáciou obyčajných nákladných vozňov a hrdo ho pomenovali „Jánošík“. Pyšný náš
„Jánošík“ hrdo chodil po celom veľkom úseku trate v rajóne pluku a bol neraz oporou
osamelým posádkam i na staniciach v ďalekej Sibíri, na zastávkach a mostoch.
„Jánošík“ opäť dokázal, že „drotári“ 7. pluku ešte nezahodili flintu do žita, že žije ešte
ich vzdorovitý, smelý, slovenský duch.
Naši chlapci po celý rok žili takmer životom vyhnancov, očakávajúcich povolenie na
návrat do svojej ďalekej vlasti. Myslíme, že netreba ich utrpenie a myšlienky zvlášť opisovať:
veď už mnohí písali o tom a nevedel by som napísať viac ani ja. Mučení zvedavosťou a
trápení bezmocnými myšlienkami, čože vykonali tí „boľševickí“ Maďari pri svojim vpáde na
Slovensko, debatovali o tom, ako treba pomôcť a ako sa zachovať po návrate. Akože strádali
ich milí pod vládou maďarskej soldatesky? A prečože majú byť i oni ešte i teraz v Sibíri a
dozvedieť sa o týchto veciach iba z novín? Oni, ktorí boli prvými bojovníkmi „za tú našu
slovenčinu“! Každý len tak hltal správy o maďarských boľševických hordách, nivočiacich to
krásne, už slobodné Slovensko. A či sa Slovensko ubráni? Či nepodľahne? Nebude vydané
napospas neprajníkom? Nie, nebolo vydané! Oddýchli si. Sokoli, od ktorých sa tu v Rusku
učili tuhej dobrovoľnej disciplíne a obetavej láske k vlasti a bratia legionári z Francúzska a
Talianska, medzi nimi i početní Slováci, zachránili slovenské mestečká, dediny, hory a doly. I
tú poslednú piaď slovenskej zeme vykúpili svojimi životmi a vyrvali ju drzým lúpežníkom.
Kiež by sme mohli byť doma a spod Tatier vyhnať tých násilníkov a zahnať ich za Ipeľ do ich
maďarskej nížiny. Kiež by sme im mohli osladiť ich chute na bohaté slovenské kraje. Veru
veselo by sa nám bojovalo, tam by nikto nepoznal únavu a vyčerpanie! Ale márne sú všetky
povzdychy, osud nám tak určil, aby sme iba bezmocne počúvali správy o krivdách, páchaných
na našich doma a aby druhí, a nie my, vyháňali vlka z košiara.
No, dlho to už netrvalo a naši sa so svojim vlakom začali pomaly ale isto presúvať na
východ, na Vladivostok, vzdialený na niekoľko tisíc kilometrov. I po tejto ceste museli ešte
mnoho pretrpieť a neraz si mysleli, že koráb našej armády sa už už rozbije na vlnách sibírskej
búrky. Ale šťastena bola s našimi. Pretĺkli sa i tou sibírskou zimou 1919/1920, až jaro ich
vyslobodilo. Po krátkom čakaní na loď na Ruskom ostrove pri Vladivostoku rozlúčili sa
konečne aj naši Slováci s bezmocným bratským Ruskom, rozlúčili sa s hrobmi svojich milých
kamarátov, a poslali posledný pozdrav do šírej Rusi: a tak s bohom!
Zanechali tam nielen svojich priateľov, ktorí svoje životy položili v bojoch, ale i tých,
ktorým osud inak zabránil uzrieť slobodnú vlasť a dobojovať započatý boj. Zákerné choroby
privezené zo zajatia a iné nehody zavinili mnohé straty drahých a nádejných slovenských
chlapcov, počnúc Berezaňou a končiac Vladivostokom. Bolo ich mnoho:
Od 12. roty desiatnik Daniel KLASOVITÝ z Pezinku, bol dňa 26. mája 1918 odoslaný
do vojenskej nemocnice v Irkutsku s tuberkulózou a tam zomrel. Strelec Štefan VAŇÁK
z Trenčína, zomrel 10. októbra 1917 v Berezani na otravu oxidom uhoľnatým, tam je aj
pochovaný.
Od 11. roty strelec Karol HAVELKA z Hodruše (B. Štiavnica), zomrel 11. februára
1919 v Irkutsku na srdečnú chorobu a tam je aj pochovaný, strelec Ján KOLLÁR zo Šiah
(bývalá hontianska stolica), zomrel 22. januára 1920 na chorobu, pochovaný je
v Inokentevskej.
Od nestrojovej roty: strelec Tomáš DURGUT z Horných Lefantoviec při Nitre, zomrel
dňa 22. januára 1918 na chorobu v Berezani, tam je aj pochovaný. Strelec Ján RÚŽIČKA
z Trnovca (v bývalej nitrianskej stolici), zomrel 13. mája 1918, je pochovaný
v Novonikolajevsku.
Od telefónneho oddielu: strelec Ondrej KRÁLIK z Vrútok, okres Turčiansky Sv.
Martin, zomrel 5. apríla 1918, zábitý náhodnou explóziou ručného granátu, pochovaný je
v Balašove.
Od policajného oddielu, strelec Juraj MARJÁK z Vysokej (bývalá trenčianska stolica),
zomrel na chorobu 12. mája 1918, pochovaný je v Novonikolajevsku.
Z poddôstojníckej školy: strelec Adam VLAŠIČ z Novej Vsi pri Bratislave, zomrel 3.
apríla 1919 na chorobu, pochovaný je v Tokiu v Japonsku.
Na týchto dobrých Slovákov 7. pluku nikdy nesmieme zabudnúť. Chrabro šli do boja
všetci, za jedným cieľom, s jedným prianím: „za oslobodenie dráhej vlasti“. Osud im však
nedožičil užívať si ovocie nesmierneho strádania!
Dňa 23. mája 1920 opustili naši Slováci brehy Ďalekého východu na lodi „Ixion“ vo
Vladivostoku a za 15 dní preplávali Tichý oceán, dňa 6. júna 1920 pristali vo Vancouveri, na
západnom brehu Kanady. Z Vancouveru odišla rota vlakom a po 5000 km prišla do
Valcartieru pri Quebecku, kde v stanovom tábore, pekne okrášlenom, čakala na loď, ktorou
mala absolvovať poslednú etapu dlhého putovania.
V tábore pri Valcartier campe sa rota zúčastnila peknej prehliadky čs. vojska,
usporiadanej gen. gubernátorom Kanady vojvodom Devonshire a veliteľom quebeckého
vojenského distriktu a zúčastnila sa i priateľského zájazdu do Quebecku. Nakoniec sa s bratmi
Čechmi tiež zúčastnila oslavy mistra „Jana Husa“ naposledy na cudzej pevnine a v cudzej
zemi.
Dňa 14. júla 1920 odišla rota po železnici z Valcartier campu do prístavu Halifax:
nasledujúceho dňa, opustila na lodi „Belgic“ prístav a cez Tichý oceán priplávala k európskej
pevnine a pristala v nemeckom prístave Cuxhaven. Zostávala posledná etapa vlakom cez
Nemecko a 28. júla 1920 v Brodoch n. L. konečne presadla do čs. vlakovej súpravy. Teda tu
uzreli hranice slobodnej vlasti, o ktorej sa im doposiaľ len snívalo.
Je to sen a či skutočnosť? Tu je už tá vlasť, za ktorú bojovali, za ktorú trpeli, za ktorú
krvácali? Nebolo tuším nikoho, kto by nebol ronil slzy radosti a nebolo ani jedného, ktorý by
si nebol pomyslel na tých svojich verných kamarátov, ktorí sa nedočkali tejto nejposvätnejšej
chvíle. A koľko bolo takých, ktorí po prekročení hraníc vlasti bozkávali zem, tú zem, ktorá sa
im zdala nedosiahnuteľnou!
Po prostom, ale úprimnom privítaní obyvateľstvom v Českej Kubici, Staňkove a
Domažlicích, uháňal vlak do Plzne a odtiaľ po úradnom uvítaní Dr. Markovičom a gen.
Syrovým ďalej cez České Budějovice, Jihlavu, Brno a Bratislavu do staroslovenskej Nitry. Že
ako zapôsobilo na každého Slováka, keď zdiaľky uvidel svoj rodný kraj, svoju zem, svoje
dedinky, hory doliny, keď v duchu videl sa už doma u svojich milých, to všetko veru
nemožno opísať. Nie je možné opísať pocity tých, ktorí toľko rokov bojovali a strádali na šírej
Rusi a Sibíri, aby, prejdúc celý svet, konečne dostihli svoju slobodnú vlasť, za ktorú boli
všetci pripravení zomrieť. Je to však návrat a zvítanie sa, pre ktoré akékoľvek ľudské slová sú
prislabé a nedostačujúce.
Nitra, mala byť posádkou 7. pluku „drotárov“. Ešte však ňou byť nemohla. Naše
hranice na Ipli museli byť neustále strážené proti všelijakým nezodpovedným živlom
z maďarskej strany.
Naši chlapci však šli na dovolenku na zaslúžený odpočinok, aby sa zachvíľu vrátili a
potom sa už definitívne rozlúčili s tými, ktorí i naďalej zostali slúžiť vlasti so zbraňou.
Vrátili sa ešte usporiadať si svoje vojenské záležitosti, ale slovenská 12. rota už nebola
tou rýdzo slovenskou, už tam nenašli všetkých svojich bratov. Boli tam aj cudzie tváre, tváre
sympatické, pretože už aj títo zachraňovali dobré meno čs. vojska 7. pluku, aj oni bojovali za
svoju slovenskú krajinu. Boli to chlapci nelegionári od 11. roty domáceho 7/113. pluku, ktorá
bola zlúčená s 12. legionárskou rotou v 11. rotu zlúčeného 7. pešieho Tatranského pluku. Tak
byli zlúčené aj ostatné roty domáceho pluku s rotami pluku legionárskeho a naši Slováci
legionári sa z väčšej časti rozišli po svojich domovoch.
Roty vtedy konali službu na hraniciach Slovenska v dedinkách Santov, Maďarovce a
Demendice, konečne začiatkom roku 1921 sa dostali v rámci tretieho práporu do svojej
posádky, do Levíc. Tam bola 11. rota 7. pešieho pluku, utvorená zlúčením s 12. rotou
Slovákou – legionárov, až do druhej svetovje vojny.
Týmto chlapcom a ich nasledovníkom celého pluku zanechali naši statoční „drotári“
Slováci z Ruska a Sibíri jediný, ale najposvätnejší odkaz tých, ktorí tam v ďalekých krajoch
spia svoj večný sen:
„Pod zástavou slovenského dvojkríža a českého leva, zostaňme verní heslu
moskovských Sloveniek a Češiek:
Za tú našu slovenčinu!“
»7. čs. pluk Tatranský sídlil počas celej doby svojej prvorepublikovej existencie
v Nitre, kde zanikol v lete roku 1939. K obnove pešieho pluku č. 7. došlo krátko po skončení
druhej svetovej vojny. Sídlom pluku sa stala znova Nitra a dňa 3. marca 1948 mu prezident
Beneš opätovne udelil pomenovanie »Tatranský«. Koncom 40. rokov sa útvar presťahoval
najskôr do Senice nad Myjavou a na jar roku 1951 do Hodonína, čo bolo spojené s jeho
premenou na 7. mechanizovaný pluk. V roku 1955 bol prehlásený za pokračovateľa 4.
poľného práporu 3. čs. brigády v ZSSR, bol prečíslovaný na 4. mechanizovaný pluk
a premenovaný na »Prešovský«. V roku 1958 došlo k pretvoreniu útvaru na motostrelecký
pluk a v roku 1991 opätovne na mechanizovaný pluk. Počas transformácie AČSR a potom
AČR na jeseň roku 1994 vznikol 71. mechanizovaný prápor a 72. výcvikové stredisko. V roku
1997 sa 71. mechanizovaný prápor premiestnil do posádky Hranice na Moravě. Výcvikové
stredisko zotrvalo v doterajšej posádke, bolo ale vyňaté zo zloženia 7. mechanizovanej
brigády a podriadené veliteľstvu 6. výcvikovej a mobilizačnej základne, čo bolo spojené s jeho
prečíslovaním na 61. výcvikové stredisko. Zloženie 7. mechanizovanej brigády doplnil 61.
mechanizovaný prápor, presunutý z Mikulova do Hranice na Moravě a prečíslovaný na 72.
mechanizovaný prápor, ktorý koncom roku 1999 zanikol.
Bojová zástava 7. čs. pluku Tatranského sa nachádza v Armádnom Múzeu na Žižkove
v Prahe.«
Download

SLOVÁCI