ZB OR N Í K
príspevkov na konferencii
Slovenskej evanjelickej jednoty – SEJ
„Evanjelici, hovorme si pravdu“
konanej na EBF UK v Bratislave, dňa 26.10.2013.
Prečo sa stretávame v predvečer Reformácie.
O necelý týždeň, vo štvrtok 31.októbra si opätovne pripomenieme pamiatku Reformácie, jedného
z najväčších sviatkov luteránov. Pripomenieme si 496. výročie vystúpenia Dr.Martina Luthera,
ktorý zverejnil svojich 95 výpovedí, ako protest proti vtedajším praktikám cirkvi, proti nešvárom
a morálke feudálnej spoločnosti. Aj dnes s veľkým odstupom času si uvedomujeme že aj
v dnešnej modernej dynamickej dobe, plnej politických a hospodárskych turbulencii,
materializácie, technokracie sa postupne vytrácajú základné kresťanské hodnoty : mravnosť,
opravdová láska k blížnemu, ohľaduplnosť, sociálna zodpovednosť a spolupatričnosť. Morálka
v spoločnosti upadá. Prečo je to tak ? Výrazne sme sa odklonili od kresťanských princípov. Práve
teraz, v predvečer Reformácie je čas sa zamyslieť, prečo sme aj my evanjelici na Slovensku,
od druhej polovice dvadsiateho storočia tak tragicky zlyhali. V ďalšej prednáške a štatistík
uvidíme, ako sa ECAV na Slovensku pomaly, ale iste vytráca z povedomia slovenskej
spoločnosti. Prečo je to tak ? Je zaiste pohodlnejšie sklopiť uši, nepovedať svoj názor aby sme
neboli skritizovaní a držať krok s davom. Je to ale správne nebiť iniciatívny a nevyjadriť svoje
presvedčenie ? Byť ticho a podriadiť sa väčšinovému aj keď nie správnemu názoru? To je tá
správna cesta ? Chceme byť stále len pokorní služobníci ? To chce od nás Pán Boh ? Príklad
Dr.Martina Luthera, ale aj slovenských evanjelikov v 19 a 20 storočí, vrátane odvahe biskupov
Zocha, Janošku, Osuského. Čobrdu, nás utvrdzujú v odvahe viery proti strachu, ktorý je vždy
varovným signálom chýbajúcej viery. Ponárať sa do minulosti a vynášať záslužné činy našich
slávnych evanjelických predchodcov a bardov slovenského národa už nestačí. Priznajme si,
nemáme osobnosti a programy, ktoré by výraznejšie a razantnejšie prehovorili do dnešného
spoločenského, hospodárskeho a politického života Slovenska. Priestor a príležitosti dnešná doba
poskytuje. Ale nevyužívame ich. Smutne konštatujeme, že je to len a len naša chyba a slabosť, že
nemáme odvahu sa tejto situácii vzoprieť. Čakáme že nás niekto pokropí živou vodou ? Nie je to
naša nezodpovednosť o osud našej historickej cirkvi ? Nájdeme v sebe odvahu a sily aby sme
zabránili ďalšiemu „voľnému pádu“ ECAV ? Musíme sa stať skutočnými „protestantmi“ v
slovenskej spoločnosti a v cirkvi !. Ani cirkev nikdy nie je nedotknuteľná inštitúcia, lebo každá jej
slabosť ju stavia do konfrontácie zo svetom, nie len so sebou samou, ale aj v konfrontácii s inými
cirkvami a spoločnosťou ! Preto „Evanjelici, hovorme si pravdu“ aj o stave našej cirkvi !
Dnešná situácia v ECAV na Slovensku je skúškou viery a zodpovednosti, byť evanjelikom,
verným luteránskym tradíciám a martýrskemu dedičstvu našich predkov.
Doba je zlá. Aj preto sme tu, aby sme sa pokúsili ju zmeniť. Je len na nás, či sa nájde skupina
statočných evanjelikov, ktorým osud a budúcnosť našej cirkvi nie je ľahostajný. Som presvedčený,
že je aj dnes medzi nami veľa evanjelikov, ktorí sú ochotní podieľať sa na aktivitách ECAV
a výrazne ju zviditeľniť. Tak ako ju robila SEJ v minulosti, založená 24.10.1920, teda pred 93
rokmi, ktorej výročie si dnes pripomíname. Občianske združenie SEJ obnovuje jej činnosť a
ponúka koordinovať všetky aktivity a združiť evanjelicko-kresťanskú verejnosť na Slovensku s
cieľom vytvoriť slobodné fórum v oblasti stretávania sa, komunikácie a prezentácie viery,
kresťanstva a výziev dnešnej doby v rovinách spoločenského, kultúrneho, umeleckého,
ekonomického a politického života.
Vážené dámy, vážení páni, milé sestry a bratia toľko na úvod. Očakávam od dnešného stretnutia
predovšetkým otvorenú bratskú diskusiu k predneseným témam a referátom. Majte odvahu nie len
diskutovať, ale aj kritizovať a tak spoločne hľadať východiská pre zlepšenie neradostnej situácie
evanjelictva a jeho postavenia v slovenskej spoločnosti. Chcem na záver pripomenúť slová nášho
Reformátora Dr. Martina Luthera : „ Nemáme sa báť skutkov, ale trestu. Tu stojím inak
nemôžem“. Preto nech nám Pán Boh pomáha.
Príhovor pri otvorení VZ a konferencie SEJ 26.10.2013.
J. Holčík.
„Čo očakáva evanjelická verejnosť od cirkvi“.
Vážené dámy a páni, milé sestry a bratia !
Názvom našej konferencie je veta: Evanjelici, hovorme si pravdu“. Výzvy na
dodržiavanie zásady – hovoriť vždy pravdu, máme aj v Písme, v mnohých jeho citátoch, ale aj
v osobnostnom mravnom kódexe a v etických pravidlách. Denne sme však svedkami ich
nedodržiavania a z toho vyplývajúcich následkov. Spoločne sa zamyslime nad dôsledkami
častého ignorovania tejto zásady nielen v spoločnosti, ale žiaľ aj v našej cirkvi.
Občania Slovenskej republiky sa v prevažnej miere hlásia ku kresťanským koreňom,
a podľa posledného sčítania ľudu v r.2011 to bolo viac ako 70%. Bohužiaľ, z tohto
štatistického údaja len 5,8% sa hlási k náboženstvu evanjelickej cirkvi a.v. Samotné
prihlásenie sa k náboženstvu nejakej cirkvi je však malou zárukou, aby občan nevyznával
zvulgarizovaný, hmotársky a prospechársky život, ktorý je na míle vzdialený od hodnôt
a podstaty kresťanského náboženstva, nevynímajúc nášho. Neprekvapuje preto skutočnosť, že
veľká časť občanov, ktorí deklarujú že sú kresťanmi, nevynímajúc vysokopostavených
predstaviteľov štátu, sa správajú v podstate ako neveriaci. Nechcú ani pripustiť, že ich životný
štýl nie je v zhode s náboženskými princípmi. Väčšinou svoje chyby, klamanie, zavádzanie,
podvody a osočovanie blízkych, čo sú naše hriechy obhajujeme. Mylne sa domnievame, že
keď niektorú z týchto činností robia aj iní, môžeme to robiť aj my. Klamstvo však nemôže
nahradiť pravdu. Nie je to radosť a pokora zo života, založená na duchovných hodnotách
a viere v nášho spasiteľa Ježiša Krista. A pravda napokon vždy vyjde na povrch- lebo pravda
zvíťazí! Ak nezotrváme na našich historicky osvedčených princípoch a zásad evanjelickej
cirkvi, nemôžeme byť dôveryhodní a preto zlyhávame. Preto zlyháva aj kresťanstvo vo svete.
Preto nie je prekvapením že dnes v spoločnosti dominujú iné hodnoty : agresivita,
nedôvera, podozrievanie, ohováranie, lži a klamstvá, závisť, korupcia, hrdelné zločiny
a podvody. Sme svedkami hromadenia materiálnych statkov, bez ohľadu na morálku.
Americký prezident Abraham Lincoln povedal : „Chceš poznať charakter človeka ? Daj
mu moc !“ Aj preto je toľko vzruchu v spoločnosti a na politickej scéne medzi politickými
stranami a hnutiami. Je to boj o moc. Áno, skutočným problémom je úpadok morálky,
vzťahov a vzájomnej dôvery. Chýba rešpekt pred Bohom, transparentnosť a čestnosť
v konaní. Nenahovárajme si však, že aj cirkev a jej duchovní nie sú zasiahnutí „ovocím“ našej
doby. Bohužiaľ, neobišlo to aj našu cirkev a niektorých jej predstaviteľov, ktorí zabudli na
Božie prikázanie : „Miluj blížneho ako seba samého“. Nie len bežní členovia cirkvi aj
nejeden duchovný prežíva rovnakú hodnotovú a mravnostnú rozkolísanosť ako väčšina
ostatných občanov. U viacerých sa vytratila ich zodpovednosť nie len voči cirkvi, ktorú
reprezentujú, ale nerešpektujú ani autoritu svojich nadriadených. Áno, asi takto by som
charakterizoval dnešnú situáciu, ktorá by mala slúžiť k analýzam a hľadaniu ciest k náprave.
Ak má vedenie našej cirkvi úprimnú snahu riešiť túto nie dobrú situáciu, je najvyšší čas.
Cirkev nesmie byť pasívnou zložkou v spoločnosti, nesmie sa uzatvárať do seba a chrámov !
O evanjelickej cirkvi sa hovorí, že sme „cirkev všeobecného kňazstva“. Teda súčasťou
cirkvi sme všetci, ordinovaní duchovní a všetci neordinovaní pokrstení evanjelici. Máme
preto rovnakú zodpovednosť za cirkev, podieľať sa na jej smerovaní a prezentovaní vo
verejnosti. Jedným z riešení je, že je potrebné prelomiť bariéru izolovanosti a rezervovanosti
duchovných k laickej verejnosti a naopak. V minulosti, v cirkevnom zbore dominantnú úlohu
mal kňaz a učiteľ, ako najvyššie vzdelané osobnosti, preto im aj z toho prislúchalo
hierarchické postavenie a autorita. Vďaka Bohu, skvele ju v minulosti využívali a vzorne
reprezentovali evanjelickú cirkev. Takou bola aj SEJ až do jej zrušenia v r.1951, ktorú
reprezentovala viac ako 55 000 členská základňa. Dnešná situácia je výrazne odlišná. Bez
toho že by som chcel dehonestovať intelektuálny potenciál nášho duchovenstva, ktorý tvorí
cca 0,1% členov cirkvi, vďaka pokroku, vede a technike, sa širšia vzdelanosť výrazne
presúva na laickú verejnosť. Za tejto situácie postupne vzniká nebezpečenstvo odcudzenia
„obidvoch“ protagonistov cirkvi – ordinovaných a neordinovaných. Duchovná zložka cirkvi,
kňazi by mali pochopiť novú situáciu a musí sa začať realizácia etapy aktívnejšej spolupráce
s laickou zložkou. V súčasnosti, prevažne kňaz je dominantnou osobnosťou v cirkevnom
zbore. Veď aj prečo nedôverovať duchovnému. Laický spolupracovník je tak v nejednom
prípade len formálne do počtu. Ak má byť úprimný a neformálny záujem o oživenie práce
v cirkevnom zbore, musíme prehodnotiť doterajšiu prax a laická zložka musí prevziať väčšiu
zodpovednosť. Doterajšia prax, že kňaz autoritatívne rozhoduje aj o hospodárskych
záležitostiach, sa musí preniesť na zodpovedného a kvalifikovaného laického
spolupracovníka. Vo viacerých zboroch sú tieto kapacity zanedbávané. Na všetkých stupňoch
organizačnej štruktúry treba odlíšiť, že štatutárne za hospodárske záležitosti
má
zodpovednosť odborne vzdelaný laický spolupracovník. Prax nám totiž veľmi často ukázala,
že nie všetci duchovní majú patričné odborné vzdelanie, aby zodpovedne riadili hospodársky
život cirkevného zboru. Ako zlý príklad uvádzam zlé, ba katastrofálne hospodárenie so
zvereným majetkom v CZ Bratislava za asistencie kňazov v Predsedníctve CZ. Je neetické
a nemorálne, keď kňazi porušujú cirkevné zákony, nariadenia, cirkevnú ústavu, klamú a
zavádzajú. Nie len veriacich v CZ v ktorých pôsobia, ale aj nadriadené orgány cirkvi. Určite
nebudeme nadšení, keď táto kauza bude mať dohru v žalobách na cirkevné orgány,
všeobecné súdy v SR, prípadne podaním na orgány činné v trestnom konaní. Žiaľ bude
s tým spojené aj medializovanie a poškodenie dobrého mena cirkvi. Nemalý dopad budú mať
tiež náklady na vedenie týchto konaní a na trovy právneho zastúpenia.
Som rád, že si to uvedomujú niektorí kňazi, a ako príklad uvádzam biskupa Východného
dištriktu našej cirkvi Slavomíra Sabola, ktorý na jednej kňazskej konferencii povedal, citujem
„Nemáme chcieť byť viac pastieri zborov ako manažéri ? Nie je našim poslaním v zbore
riešiť aj nepríjemné záležitosti, otázky disciplíny, ktoré nám na popularite nepridajú
a páčiť sa viac Bohu ako ľuďom ?“ koniec citátu.
Väčšia participácia laických pracovníkov v orgánoch cirkvi je bežná v luteránskych
cirkvách, napríklad v Nemecku, Rakúsku, U.S.A, Kanade a i. V Nemecku je to v pomere 1:2
v prospech laikov. Ich profesionálna zdatnosť a skúsenosti v občianskom živote sú
významným príspevkom k skvalitneniu vnútro cirkevného života. Ak si úprimne želáme
napredovanie, je to len a len na obojstrannej dôvere a spolupráci duchovných a laických
spolupracovníkoch. Je vedenie našej cirkvi prístupné k zmene väčšinového zastúpenia laikov
v orgánoch ECAV, vrátane Synody ? V r. 2001 takýto návrh v GP neprešiel, ale myslím si, že
je to nevyhnutná skutočnosť, aby takýto návrh bol presadený v legislatíve ECAV. Rovnako
roky voláme po zmene štruktúry ECAV. Súčasné štvorstupňové riadenie: cirkevný zbor- –seniorát- dištrikt - ústredie GBU, je archaizmom a je neudržateľné. Senior, t.j.starší a
skúsenejší farár by sa nemal venovať len administratívnym záležitostiam, ale prioritne sa
venovať výchove a kontrole v cirkevných zboroch.
Mnohí bratia a sestry, ktorí stoja v cirkevnej službe, či je to kňaz alebo laický pracovník,
bývajú často nesmierne vsťahovační a citliví na svoje ego. Stačí čo len malý náznak
oprávnenej kritiky a poukázanie na chyby, a hneď sa spúšťa lavína odplát a intríg, ktoré sa
nedajú zastaviť. Až príliš stotožňujú svoju osobu s úradom a postavením, ktorý im bol
zverený. To ich vedie k mýlnemu presvedčeniu, že pripustiť po oprávnenej kritike svoju
osobnú chybu by znamenalo oslabenie ich úradu. Táto malichernosť ničí vzťahy
a v konečnom dôsledku kompromituje vec evanjelia v očiach ostatných. Poučíme sa niekedy,
že kritika je pomocou k zlepšeniu a k náprave ?
Evanjelická verejnosť očakáva od cirkvi v dnešnej dobe oveľa viac aktivít a verejných
vystúpení predstaviteľov cirkvi, ako ponúka dnes. Nielen duchovných, ale aj laikov na
všetkých úrovniach. Naša prezentácia v slovenskej spoločnosti je veľmi slabá. Súčasné
cirkevné periodiká časopis Evanjelický posol a mesačník Východ, spolu s viacerými
časopismi cirkevných zborov sú len pre vnútornú potrebu cirkvi. V porovnaní s dostupnosťou
napríklad Katolíckych novín, či periodík iných cirkví na internete je poľutovania hodné, že
predovšetkým Evanjelický posol nedokáže oslovovať modernými formami sprístupnenia na
web stránkach strednú a hlavne mladú generáciu. Pre týchto je tlačená forma novín dávno
prekonaná... Sporadická prezentácia cirkvi predstaviteľmi cirkvi na jednotlivých úrovniach,
od regionálnej po celoštátnu na spoločenských podujatiach je nedostatočná a nezodpovedá
historickému postavenie Evanjelickej cirkvi v minulosti. „Zíde z očí, zíde z mysle“ hovorí
slovenské porekadlo. Aj to je jedna z príčin, prečo o Evanjelickej cirkvi je vo verejnosti
stále menej informácii a postupne sa vytráca z povedomia slovenskej verejnosti. Chýbajú
nám transparentnejšie prezentované osobnosti vo všetkých sférach spoločnosti Slovenska,
ktoré by výrazne zviditeľnili Evanjelickú cirkev a.v. Nie len duchovní, prípadne len jej jeden
reprezentant ! Aj dnes medzi nami sedia významné osobnosti slovenskej spoločnosti a ja im
ďakujem, že pochopili zmysel pozvania na dnešné stretnutie. Ak o nich však takmer nevedia
ani naši členovia, nečudujme sa, že aj preto je nás stále menej. Vlastnou vinou a našou
pasivitou. Štatistické údaje o tom zreteľne hovoria. Kdeže sa podeli naši evanjelici? Prečo sa
ako by bez stopy asimilovali do ostatnej spoločnosti ? Aj preto sú v našich chrámoch a na
cirkevných podujatiach stále menšie návštevnosti.
Odpoveď nie je jednoduchá a chcelo by to dôkladnejšiu analýzu. Jedna z príčin je aj
v našom duchovenstve. Nie len keď som bol vo funkcii generálny dozorca, dodnes chodím do
našich chrámov na celom Slovensku a na základe svojich skúseností s poľutovaním musím
konštatovať, že v mnohých kostoloch odznievajú kázne, ktoré neoslovujú veriacich, ba ich
znechucujú a vyháňajú z kostolov. Mnohokrát sú tieto kázne skôr nudnými „biblickými
prechádzkami“, bez aktualizácie na dnešnú veľmi zložitú dobu. Neoslovujú veriacich,
neburcujú ich, neupozorňujú na morálny úpadok v spoločnosti, nepovzbudzujú ich k viere
a zodpovednosti za seba, rodinu a cirkev. Ale aj k ochote verejne sa priznať – som evanjelik,
evanjelička ! Pre takýto celkový obraz našej cirkvi a jej malé, či málo zviditeľňované
aktivity, viacerí evanjelici sa tak stali
„biblickými“ Nikodémmi. Sú síce pokrstení,
konfirmovaní, prípadne sobášení, málo alebo vôbec nenavštevujú naše spoločenstvo a
nehlásia sa k cirkvi. Dobrovoľne uvoľňujeme priestor flexibilnejším spoločenstvám a nás tak
ubúda práve našou malou aktivitou prezentovať sa ako evanjelik a reprezentant našej cirkvi !
Sme príliš tolerantný a preto často pasívny. Preto sa mnohé osobnosti slovenského
kultúrneho, politického a hospodárskeho života verejne nehlásia k svojim evanjelickým
koreňom. Boli by sme prekvapení, koľko ich dnes je, a v akých významných spoločenských
funkciách pracujú. Zaujímame sa o to ? Pozývame ich do nášho spoločenstva ? Prebudíme
ich ? Prihlásia sa na našu výzvu ? Urobíme všetko preto, aby za týmito otáznikmi boli kladné
odpovede ?
Väčšiu starostlivosť je potrebné venovať najmä výberu nášho kňazského dorastu, lebo neskôr
v budúcnosti sa to cirkvi vypomstí. Negatívnych príkladov v súčasnosti je viac. Nie nadarmo
platí poučenie „Aký gazda taký dvor, aký farár taká farnosť“. Vykonávajú všetci naši
duchovní to čo sa od nich požaduje ? Nie len odbavovanie služieb Božích, ale vzbudzovať
a udržiavať aj záujem o rozvoj duchovného života zboru, mládeže a aktívne vystupovať na
verejnosti ! Kontrolujú a dozerajú na to nadriadení volení funkcionári cirkvi? Vykonávajú
návštevy a kontrolu svojich podriadených tzv. vizitáciami ? Z histórie vieme, akými boli tieto
vizitácie udalosťami pri návšteve v cirkevných zboroch. Pozvanie na slávnosť v cirkevnom
zbore, so slávnostným obedom za také považovať nemožno ! Na písomné upozornenia o dianí
v cirkevnom zbore, aj keď je anonymné, je potrebné reagovať a urobiť nápravu. Ak nie, je to
falošná kňazská solidarita nadriadených. Chcem apelovať aj na vedenie ZED, aby viedlo
svojich členov k väčšej zodpovednosti a spoločenským aktivitám. Sú tu veľké rezervy a aj
preto výzva na zlepšenie.
Je mnoho zástancov názoru, že cirkev sa nemá starať o veci verejné a jej poslaním je
venovať sa len veciam duchovným. Myslím si, že tento názor v súčasnej dobe neobstojí
a musíme ho prehodnotiť. Mali by sme sa opäť, zamyslieť a prijať zásadné stanovisko
k otázkam pôsobenia cirkvi vo verejnom živote. Tak ako to v minulosti uskutočnila porada
evanjelických činiteľov a politikov v svojom stanovisku 11.marca 1935 v dokumente
„Súčasné myslenie o poslaní štátu a cirkvi“, ktoré vychádzalo zo stanoviska cirkví na
svetovom koncile vo Fano v Dánsku v r.1934, z ktorého citujem:
„Evanjelium Kristovo je nám základom a pravidlom pre otázky nie len súkromného, ale
i pre otázky a poriadky verejného občianskeho života. Evanjelium síce nepodáva konkrétne
predpisy vo veciach občianskeho života. Ale dáva orientáciu, určujúc štátu popri ostatných
jeho funkciách i mravné poslanie a všetky funkcie stavia pod všeobecnú normu Kristovho
prikázania lásky /Ján 13,34/, aby „Boh bol všetko vo všetkom/1.Kor. 15,28/“. Podľa toho, štát
považujeme za právny útvar spoločenstva vzniklý riadením Božím pre slabého človeka
v službe spoločného blaha vo všetkých zložkách života. Z tejto podstaty štátu plynie, že jeho
úlohou je uplatňovať právo a spravodlivosť, brániť slabých pred bezprávím, násilím silných
jednotlivcov i celkov, pečovať o poriadok a pokoj, dobre spravovať spoločnosť. Cirkev
v tomto ohľade má spolupracovať so štátom a pomáhať mu v tomto jeho Božou
prozreteľnosťou určenom poslaním....“ koniec citátu.
Cirkvi teda nemôže byť ľahostajný záujem o veci verejné, lebo kresťania a teda aj my
evanjelici žijeme a tvoríme dnešnú súčasnú slovenskú spoločnosť. Naša cirkev musí
energickejšie obhajovať základné občianske práva svojich členov na dôstojnú existenciu
a kvalitu života. Nemôže nám byť ľahostajné, že dlhodobá vysoká nezamestnanosť a z nej
vyplývajúca migrácia pracovnej sily sa premieta do živorenia mnohých CZ, a čo je horšie do
rozpadu tradičnej rodiny. Cirkvi musí záležať, aby pre spoločnosť vychovávala ľudí
rozhľadených, pokrokových, ale s vysokou morálkou, mravných a duchovných hodnôt. Ale
takých, ktorí budú verejne obhajovať záujmy evanjelickej cirkvi. Ľudí ktorí budú vzornými
reprezentantmi týchto hodnôt doma i v zahraničí. Takými boli v nedávnej minulosti nie len
básnik, kňaz a politik Martin Rázus, básnik Milan Rúfus, národohospodár Peter Zaťko, ale aj
iní.
K tomu chce napomôcť aj obnovená činnosť SEJ , ktorej hlavným programom je :
1. Nadväzovať na pozitívne tradície Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku.
2. Oživovať spoločenský a klubový život evanjelikov.
3. Návrat k filozofii a najmä etiky reformátora Dr.Martina Luthera, ktorá tvorila kostru
jeho reformácie katolíckej cirkvi a vyústila do humanizácie spoločnosti a práve dnes je
veľmi aktuálna.
4. Otvárať priestor pre modernizáciu náboženského života, kresťanskej vierouky
a cirkevnej organizovanosti, v súlade s vývojom ľudskej spoločnosti a jej poznatkov
21.storočia.
5. Organizovať aj mimo cirkevné podujatia, napr. konferencie a semináre, s témami
ktoré vyplývajú z princípov bázy moderného kresťanstva a ktoré vyvolajú záujem, ale
aj oponentúru rôznych inštitúcií a občianskych skupín, s účasťou predstaviteľov
všetkých kresťanských cirkví, ale aj takých, čo sa považujú za ateistov.
6. Zviditeľňovať osoby a osobnosti ECAV na Slovensku a vytvárať priestor pre spolu
pracovníkov.
Vážené dámy, vážení páni, milé sestry a bratia ! Hovorme si pravdu o stave v našej
cirkvi. Evanjelická spisovateľka a disidentka Hana Ponická na Zjazde spisovateľov Slovenska
povedala: „V našej krajine sa šíri lož“. Keď hovorila o neslobode a lži, práve prostredie
cirkvi považovala za priestor, kde znie pravda. Povedala, citujem : „ Všade samá lož, len
v nedeľu sa nám dostáva trochu pravdy“, koniec citátu. Čo hovorí ľud v našej cirkvi dnes ?
Je priestorom pravdy ? Je miestom, kde je možné slobodne a pravdivo vyjadriť svoj názor ?
Nie je na čase s Hanou Ponickou povedať : „Už viac nevydržím ten pocit hanby za to čo sa
deje s postavením Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku do ktorej patrím. Už viac
nemôžem mlčať, keď z tých, ktorí majú iní názor robia v cirkvi nepriateľov, heretikov
a priestupníkov ohrozujúcich čistotu cirkvi“. Literárna kritička Helena Nosková, ktorá sa
venovala štúdiu diela Hany Ponickej napísala , citujem :Nazývať veci pravým menom je
v súčasnosti zriedkavosť, ktorá vyžaduje odvahu a umenie. Skúste a uvidíte, ako okolie
stuhne“
Aj keď je to nepríjemné, budeme mať odvahu o nich hovoriť a diskutovať, ako zvýrazniť
postavenie evanjelickej cirkvi v slovenskej spoločnosti? Diskutujme, kritizujme a aj na
základe inšpirujúceho odkazu našich predkov zo Slovenskej evanjelickej jednoty. Spoločne
hľadajme východiská, aby Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku v pozitívnom obraze opäť
rezonovala v slovenskej spoločnosti. Zaväzuje nás ktomu luteránska tradícia a slávne výročie
Reformácie, ktoré si o niekoľko dní pripomenieme.
„Doba je zlá, sme tu preto aby sme sa ju pokúsili zmeniť“.
Nech nám v tom Pán Boh pomáha.
V Bratislave 26.10.2013.
J. Holčík.
Evanjelici a. v. na Slovensku vo svetle štatistík
Mojmír Benža, Juraj Majo
2013
Ú v o d Cieľom nášho vystúpenia je upozorniť, že súčasný početný stav evanjelikov na Slovensku nie je výsledkom len posledných rokov, ale že má dlhodobý trend, ktorý začal v 50. rokoch 20. storočia. Pokles podielu evanjelikov v slovenskej spoločnosti nastal dokonca už o pol storočie skôr, koncom 19. storočia.
Grafy a mapy sú zostavené z dvoch štatistických prameňov. Jeden predstavujú výsledky úradných sčítaní obyvateľstva, ktoré sa pravidelne konajú od r. 1869. Druhým prameňom sú cirkevné
schematizmy, ktoré boli publikované v priebehu 20. storočia
Evanjelici a. v. na Slovensku od konca 19. do začiatku 21. storočia
rok sčítania obyvateľstva
1880
1890
1900
1910
1921
1930
1940
1951
1961
1970
1980
1991
2001
2011
nárast/pokles
počet obyvateľov počet evanjelikov a.v. podiel evanjelikov a.v. v %
Slovenska
2 461 460
2 578 051
2 786 588
2 921 212
3 030 809
3 329 793
2 655 596
3 442 307
4 174 046
4 537 290
4 987 853
5 274 335
5 382 455
5 397 036
219,26%
377 301
382 026
394 810
395 023
370 441
401 627
388 723
443 678
nezisťovalo sa nezisťovalo sa nezisťovalo sa 326 117
372 858
316 250
83,82%
15,33
14,82
14,17
13,52
12,22
12,06
14,64
12,88
0
0
0
6,18
6,92
5,86
9,47 perc.bodov
Počet evanjelikov a. v. na Slovensku v rokoch 1880 ‐ 2011
Podiel evanjelikov a. v. na Slovensku v rokoch 1880 ‐ 2011
Záver
Obraz, ktorý sme vám ukázali, nie je veľmi povzbudivý. Vítame úsilie vedenia cirkvi analyzovať náboženskú príslušnosť na základe výsledkov sčítaní v r. 2001 a 2011. Podľa našej mienky je to však stále pohľad zvonku lebo údaje publikované podľa administratívneho členenia štátu sa len prerátajú na administratívne usporiadanie cirkvi. Žiada sa nám pohľad aj z vnútra. Mala by sa pripraviť ešte jedna štatistika, k obom rokom vyššie spomínaných sčítaní. Mala by hovoriť o počte evidovaných členov zboru, o počtoch krstov, sobášov, pohrebov, konfirmandov a prislúžených Večerí Pánových v zbore. Až spolu by obe štatistiky dali skutočný obraz o stave zborov, seniorátov, dištriktov i celej cirkvi. Evanjelici, hovorme si pravdu, EBF, 26.10.2013 - Konferencia SEJ
Metastázy morálneho úpadku na ľudskej duši
Dámy a páni,
svetové spoločenstvo prežíva jednu z najzložitejších kríz v novodobých dejinách. Termíny
ekonomická, finančná, hypotekárna, dlhová, úverová, potom politická, sociálna a nakoniec
systémová, morálna a koniec – koncov aj civilizačná kríza zamestnávajú ekonomických
analytikov i politikov. Dnes je nepochybné, že sa jedná o novo - vygenerovaný kvalitatívny
jav posledných približne troch desiatok rokov.
Nádeje, ktoré sa vkladali do technologickej a inovačnej revolúcie sa nepremietli do
očakávanej humánnej kultivácii povedzme analogicky, ako historicky humanizmus Filipa
Melanchtona 16. storočia.
Korene všetkých kríz treba hľadať v kríze morálky, kríze hodnôt. Rozpory civilizácií sa
vyhrotili a v súčasnosti sme svedkami ich vrcholu. Svet stratil a stále hľadá morálny kompas.
Svet budúcnosti, svet úspešného napredovania bude menej závisieť od sily kapitálu a viac od
morálky a talentu. Preto sa o „talentizme“, ako o novom smerovaní sveta čoraz viac hovorí aj
na ekonomických summitoch.
Problémy svetovej ekonomiky sa dotýkajú všetkých činností spoločnosti. Imúnne voči nim
nie sú ani cirkvi, a to minimálne v otázke svojho financovania, zabezpečenia svojej
materiálno-technickej existencie, celkového ekonomického chodu.
V mnohých vyspelých, najmä západných štátoch, je už niekoľko desaťročí realitou odluka
cirkvi od štátu a možno predpokladať, že sa tak, skôr či neskôr, stane aj v
„reformných“ štátoch strednej a východnej Európy.
Odluka cirkvi prinesie, okrem určitých výhod, aj nároky na väčšiu zodpovednosť za
ekonomický chod na všetkých úrovniach, a to tak CZ, ako aj seniorátov, dištriktov a GBÚ.
Zvýši sa tlak na hospodárne, účelné a efektívne využívanie všetkých zdrojov. Sprísni sa
kontrolná činnosť. Cirkevné zbory sa budú musieť nepochybne viac ako v minulosti zaoberať
vlastnou ekonomikou.
Ekonómia je exaktná veda. Nedajú sa v nej robiť riadené experimenty. Hospodárenie
nemeckých evanjelikov, a to nielen v stredovekom období reformácie, ale aj ich potomkov
v novodobých dejinách, bolo hmatateľne založené na vyšších mravných princípoch, ako ich
slovensky hovoriacich nasledovníkoch.
Znižovanie hodnoty majetku môže mať rôzne formy. Najjednoduchšou je priamy predaj
nehnuteľnosti vopred vybranému záujemcovi, resp. tretej - nastrčenej osobe bez verejnej
súťaže, niekedy aj bez súdnoznaleckého posudku. Nie za trhovú cenu. Sofistikovanejšími
formami môže dôjsť k rozptylu majetku, či financií. . Nielenže sa môže znížiť celková
hodnota pôvodnej majetkovej podstaty, ale definitívne sa môžu stratiť pravidelné príjmy
(napr. z prenájmu). Situácia v ktoromkoľvek CZ, ktorý navyše hospodári bez základného
finančného nástroja - schváleného rozpočtu, účtovníctvo sa nachádza v „červených číslach“
a spotreba sa z väčšej časti dlhodobo financuje prostredníctvom výpredaja majetku, priam
volá po náprave. Spravujú oficiálni predstavitelia ECAV majetok cirkvi hospodárne,
efektívne a účelovo?
Systematické, systémové, ekonomické poškodzovanie hospodárskej jednotky, rozpočtovej, či
príspevkovej inštitúcie , aj CZ, ju môže postupne rozložiť. Posúva ju smerom k nútenej správe
a následne do defaultu, do bankrotu. V čase, keď sa, hlavne kvôli ekonomickému prežitiu
a efektívnemu hospodáreniu, spájajú aj veľké nadnárodné koncerny, sa nájdu aj inštitúcie,
paradoxne dokonca aj významné CZ, ktoré sa štiepia.
Šafárenie v akejkoľvek jednotke, či inštitúcii môže svojím dosahom v konečnom dôsledku
poškodiť ekonomicky i morálne aj celok. Sú však krajiny, aj inštitúcie kde sa o tom hovorí, aj
píše a pritom nikto nie je za takúto situáciu zodpovedný. Je ECAV výnimkou? Odpoveď
poznáme.
Atmosféra kresťanskej lásky, tolerancie, bratsko – sesterských vzťahov dostávajú doslova „na
frak“. Doslova ich valcujú snáď všetky svetské nešváry spoločnosti. Väčšina slušných ľudí sa
od svojich predstaviteľov, ako aj od svojej inštitúcie, či CZ dištancuje. Utiekajú sa do intimity
svojho súkromia pred nekultúrnosťou a mizernou etickou úrovňou niektorých štatutárov.
Veľké dielo reformácie Martina Luthera umožňuje o. i. cirkevným zborom voliť si svojho
farára z pomedzi viacerých kandidátov. Farári tak do zborov prichádzajú a odchádzajú. Mali
by zbor obohacovať posolstvami evanjelií, presvedčiť o svojich teologických, ľudských,
spoločenských i manažérskych kvalitách počas celého svojho pôsobenia v zbore.
Niektoré CZ sa aj vďaka ekonomickému a morálnemu zlyhaniu môžu v blízkej budúcnosti
ocitnúť na rázcestí. Príspevok „Dozor nad cirkvou by sa asi znovu zišiel...“ (EPST č. 46,
16.11.2011, Stĺpec, Autor Štefan Jakoby†2012) poukázal na aktuálnu reálnu situáciu mravnej
úrovne časti súčasného duchovenstva ECAV. Nevymenila aj časť evanjelických hodnostárov,
vrátane duchovenstva, vieru za „ruvačku o majetky“, majetkové hodnoty?
V dávnej histórii – v prvých rokoch kresťanstva, mala cirkev, podľa Savonarolu, zlatých
biskupov a drevené kalichy. Dnes majú biskupi a farári zlaté kalichy...
Mimo bohoslužieb sú kresťanské chrámy zamknuté, ako prevencia pred krádežami.
Moslimské mešity sú však otvorené. Niet v nich totiž čo ukradnúť. Smerujeme k platenému
vstupu do kresťanských chrámov, s SBS-kami pri vchodoch?
Niekedy zlyháva sebareflexia, inokedy odvaha zboru, alebo nedostatočná pozornosť
nadriadených orgánov (seniorálne, dištriktuálne, generálne presbyterstvo, predsedníctva)
nájsť vnútornú silu, odvahu situáciu riešiť, prijať adekvátne opatrenie, rozhodnutie
a neskrývať sa pod rúško kresťanskej tolerancie, či lásky a otvorene takéto javy pranierovať a
hlavne riešiť.
Tolerovaním takýchto praktík sa vytvára priestor pre znižovanie kredibility cirkvi v
spoločnosti. Hazard s jej dobrým menom a povesťou. Pre mladšiu generáciu sú negatívne javy
v cirkvi odpudzujúce. Aj preto nám utekajú mladí ľudia k sektám. Na mládež pôsobia aj
demoralizujúco. Staršia generácia sa často rezignovane prizerá, ako sa jej pred očami
rozplýva ideál odkazu predkov.
Hrdíme sa takými osobnosťami histórie ECAV, akými boli napríklad Jur Janoška, či Štefan
Osuský, ale aj mnohí seniori. Silnejú hlasy, že súčasná ECAV na Slovensku trpí absenciou
osobností, najmä na najvyšších miestach svojej pyramídy. Osobností, ktoré nemlčia, ale práve
v čase krízy, v zlomových, osudových chvíľach nájdu odvahu a pozdvihnú hlas. Konkrétnymi
činmi udajú smer.
Som presvedčený, že aj v ECAV máme skutočné osobnosti, morálne autority. Žiaľ, v dobe
všeobecných zmätkov a „ruvačky o majetky a moc, vplyv“, sú zatlačení do kúta, a to práve
tými, ktorí trpia deficitom ich nielen odborných teologických, ale najmä morálnych kvalít.
Nie je prirodzenou autoritou, osobnosťou napríklad farár z lazov, z historicky luteránskych,
myjavských kopaníc, ktorý sa teší dôvere veriacich, podporujú ho desiatky CZ i
stovky jednotlivcov z celého Slovenska? Prenasledovanie kňaza, pedagóga, autora
vynikajúcich teologických učebníc a publikácií, ktorý o svojom poslaní presvedčil svojím
doterajším životom a misijnými výsledkami tvárou v tvár, v teréne medzi obyčajnými ľuďmi
(nielen medzi „celebritami“) v cirkevnom zbore, ako aj medzi študentmi teológie na EBF (na
tejto fakulte), je jednou z čŕt, ktoré charakterizujú súčasnú atmosféru v ECAV. Pritom aj
Kristus chodil medzi tých najbiednejších, najchudobnejších.
Majú v ECAV dôstojné postavenie emeritní biskupi, dozorcovia? Využívame ich
intelektuálny potenciál, skúsenosti, ich kontakty doma aj v zahraničí ? Ich postavenie
v ECAV, ale aj v spoločnosti je vizitkou nielen Predsedníctva ECAV, GP ECAV, ale nás
všetkých.
V duchu hlavnej témy „Evanjelici, hovorme si pravdu“ sa pýtam: Môžeme sa v súčasnosti
hrdiť protestantskou otvorenosťou, necenzúrovanou tlačou, necenzúrovaným EPST? Sme
spokojný so súčasnou úrovňou EPST? Súhlasíme napr. s predstavovaním súčasných
„evanjelických osobností – celebrít“? Stotožňujeme sa s kultovými príspevkami, recenziami,
pripomínajúcimi až servilnosť, a to často na veľkých plochách EPST? Sú dnes v EPST tak
okázalo propagované, zviditeľňované evanjelické „osobnosti“ – celebrity tu, medzi nami?
Nevidím ich tu dnes. Zaujímajú sa o osud ECAV? Ak by sme im boli oznámili, že tu bude
padať manna, bola by tu plná aula EBF. Až brutálne cinicky vyznievajú ich vyznania, že boli
konfirmovaní len kvôli darom (formálnym materiálnym hodnotám), inak im je ECAV (v
lepšom prípade) ľahostajná. Otvorene na stránke EPST ECAV de facto dehonestujú.
Nehovoriac o tom, že dehonestujú aj odkaz svojich predkov, na ktorých sa odvolávajú. Takto
ich EPST „zviditeľňuje“ na 2-stránke. To majú byť vzory pre mládež? Úžas!
Nasledujeme odkaz svojich predkov, ich odvahu hovoriť pravdu a brániť pravdu? Alebo
prenikli do ECAV prvky nevraživosti, zášte a podávanie trestných oznámení dokonca
z vlastných radov na tých, ktorí sa nebáli otvorene poukázať na neduhy vo vlastných radoch?.
Nedokáže už ani medzi sebou slušne, konštruktívne, úprimne komunikovať, čestne si
vymieňať názory a poznatky? Bez urážok a osočovania. Som presvedčený, že mlčiaca väčšina
členov ECAV sa neodklonila od viery, neodklonila sa ani od myšlienok veľkého diela
reformácie Dr. Martina Luthera, ani humanizmu a osvietenectva Filipa Melanchtona. Mlčiaca
väčšina prestala dôverovať štruktúram, orgánom ECAV a jej predstaviteľom. Dostali sme sa
do štádia personálnej animozity, až nevraživosti, a to žiaľ, najmä medzi evanjelickým
duchovenstvom. V niektorých prípadoch, aj vďaka ich vzájomnej, averzii, animozite, ba až
chorobnej túžbe po moci, neschopnosti navzájom spolupracovať, sa tieto neduhy preniesli aj
do medzi-zborového i vnútro-zborového života. Aj pred takouto výzvou stojí nielen ECAV,
ale aj EBF.
Zaostávame za súčasnými trendmi vyspelých luteránskych štátov, za Nemeckom,
Škandináviou.
Nie je pokrytecké, keď sa na Neho (s veľkým N) odvolávame, kážeme Boha, ale konáme
inak, ako hovoríme? Zneužívame Boha, keď si vymýšľame dogmy v jeho mene a dokonca
v jeho mene trváme aj na ich osvojení si ľuďmi, žiadame ich, trváme na tom, aby si ich aj
osvojili. Ak sa im to nepáči, dokonca ich trestáme.
V ECAV cítiť šírenie strachu. Paradoxne v cirkvi, ktorá sa hlási k demokratickým princípom
M. Luthera a humanizmu F. Melanchtona! Strachu slobodne sa vyjadriť, strachu o stratu
farnosti, strachu o stratu sociálnej istoty. Straší súčasných kňazov strašiak stredovekej
inkvizície v evanjelickom balení pre tých, ktorí sa odvážia úprimne, bez akýchkoľvek
postranných, nečestných úmyslov, vysloviť svoj názor? Moc a trest sú Bohu cudzie. Pritom
by stačilo dodržiavať len kresťanské - evanjelické minimum : Dekalóg – Desatoro Božích
prikázaní. Túžba po bohatstve, moci, sláve, sexe... to sú bohovia dneška. Čo by na to povedali
dnes Martin Luther s Filipom Melanchtonom, Wiklifom a ďalšími reformátormi?
ECAV, ako ukazujú štatistiky je v numerickom cca 20 percentnom úpadku. Ak bude tento
trend pokračovať, možno o 5 rokov očakávať, že sa percentuálny podiel evanjelikov a. v. na
celkovom počte obyvateľstva Slovenska zastaví – najmä po odluke cirkvi od štátu – na 2 – 3
percentách? Jej morálny úpadok však nedokážeme vyčísliť.
Metastázy úpadku postupne pohlcujú ECAV zdola na hor.. Alebo z hora na dol? Zastavíme,
resp. otočíme tento trend?
Ozývajú sa hlasy, volajúce po reformácii ECAV, po väčšom podiele laikov, neordinovaných
na riadení cirkvi. ECAV disponuje dnes stále veľkým intelektuálnym potenciálom, schopným,
odborne i morálne pripraveným prevziať zodpovednosť za osud ECAV. Duchovenstvo, aj
vzhľadom na stav, v akom sa nachádza, by malo kriticky prehodnotiť svoj podiel na
súčasnom stave, venovať sa viac svojej duchovnej podstate, a to aj na úkor vládnutia
a riadenia ECAV, či „ruvačke o majetky“.
Potrebujeme sa modernizovať, reformovať sa, posilniť evanjelický generátor. Jedným
z Lutherových princípov bolo predsa semper reformada. Je ECAV v dnešnom stave, v akom
sa nachádza, ešte reformovateľná? Veľa otázok. Odpovede na ne hľadajme spolu
v konštruktívnej diskusii. Ďakujem Vám za pozornosť.
26.10.2013 EBF, Bratislava, Michal Rašo
Milí bratia a sestry v Kristu Ježiši,
drahí účastníci Valného zhromaždenia
Slovenskej evanjelickej jednoty,
ktorá sa nesie v znamení myšlienkového loga:
Evanjelici, hovorme si pravdu.
Dovoľte, aby sme Vám odovzdali pozdrav od slovenskej súčasti cirkevného zboru
Svätého Lukáša v Toronte. Mnohí naši členovia boli členmi Slovenskej evanjelickej
jednoty v zahraničí, ktorá v časoch brutálneho zrušenia SEJ na Slovensku – v rokoch
1950 až 1990, vyvíjala aktívnu činnosť a tak suplovala jej pôsobenie.
V rokoch 1972 – 1990 som mal možnosť byť duchovným SEJ v zahraničí. Teda
plných 18 rokov, v dobe, keď bol jej predsedom Milan Jakubec z Toronta
a podpredsedom Ján Kopčok z Windsoru.
Cieľom SEJ v zahraničí bolo združiť evanjelikov na severoamerickom kontinente,
pomáhať tým, ktorí prišli do emigrácie, sponzorovať tých, ktorí chceli prísť do Kanady a
potom im pomáhať budovať nový život, vrátane duchovnej starostlivosti.
SEJ v zahraničí koncom roku 1989 vytvárala podmienky na pomoc ECAV na
Slovensku. Dovolíme si uviesť aspoň niektoré jej výsledky:
– Pri návšteve generálneho biskupa Pavla Uhorskaia v Toronte v roku 1991 sme
odovzdali skromnú finančnú hotovosť s prosbou, aby sa v nových podmienkach
generálny biskup osobne stal iniciátorom obnovenia Slovenskej evanjelickej jednoty.
– Návštevu generálneho biskupa sme spolu s Jaroslavom Vajdom využili na to, že sme
navrhli prezidentovi druhej najväčšej luteránskej cirkvi na severoamerickom kontinente,
aby LCMS prostredníctvom Concordia Publishing House vydala knihu Pavla Uhorskaia v
angličtine. Kniha vyšla pod názvom Uncompromising Faith.
– Prostredníctvom vydavateľstva Concordia sme získali pre Vydavateľstvo Tranoscius
povolenie na vydávanie detských materiálov pre nedeľné školy na 10 rokov a poskytli
finančnú podporu.
– S finančnou pomocou a prostredníctvom Lutheránskej Laickej ligy sme pomohli
financovať obnovu Evanjelického gymnázia v Tisovci.
– Významnou mierou sme sa finančne podieľali na vzniku Evanjelického mediálneho
programu.
Týmito niekoľkými snaženiami by sme chceli dokumentovať, že Slovenská
evanjelická jednota v zahraničí stála v oblasti misie na pôvodných ideách Slovenskej
evanjelickej jednoty na Slovensku a teraz sa tešíme z jej znovuzrodenia.
Na slovenských službách Božích v nedeľu 6. októbra 2013 pri príležitosti
Poďakovania za úrody zeme, bol som poverený cirkevným zborom Sv. Lukáša upriamiť
Vašu ctenú pozornosť na uvedené skutočnosti a takisto predložiť návrh na doplnenie
Stanov SEJ v Článku ll. Odsek 4 v tomto znení: „Cieľom SEJ je všemožne napomáhať
slovenským evanjelikom žijúcim v zahraničí.” Rovnako navrhujeme zakomponovať do
stanov, aby sa Slováci žijúci v zahraničí mohli stať riadnymi, ako aj kolektívnymi členmi.
Za Vašu pozornosť Vám úprimne ďakujeme a želáme Vášmu Valnému
zhromaždeniu veľa Božích požehnaní.
Do diskusie si dovoľujem predložiť návrh v súvislosti s mottom Valného
zhromaždenia (podľa prílohy).
V Jeho službe pre Krista
The Rev. Dušan Tóth, D. D.
V Toronte 14. októbra 2013.
Moje posolstvo Slovenskej evanjelickej jednote
Komunisti/ateisti veľmi skoro prišli na to, že rozložiť cirkev zvonka sa im tak
ľahko nepodarí. Rozhodli sa teda rozložiť ju zvnútra.
Vyhliadli si rôzne vydierateľné typy – karieristov, slabých charakterom i vo
viere, alebo ľudí závislých na alkohole, drogách a iných neduhoch.
Tak sa im podarilo získať takmer jednu tretinu udavačov z radov duchovných,
ktorí mali za úlohu „donášať“ na dve tretiny ostatných. Je len zaujímavé, že tento
pomer bol viditeľný vo všetkých denomináciách. Teoreticky všetko šlo podľa plánu,
udavačov a „novicov” vzrastalo a už sa zdalo, že víťazstvo je na dosah.
Pravda, komunisti/ateisti zabudli na moc Božiu, ktorá v tomto všetkom
zohrala tú najdôležitejšiu úlohu. Veď On Všemohúci zachraňuje cirkev, svojich
veriacich ale aj neveriacich už celé stáročia. Keby nebolo Jeho, cirkev by sa už dávno
bola sama zničila.
Len si prelistujme dejinami cirkvi...
Doteraz, už dvadsať päť rokov od Nežnej revolúcie, sa ani krajina ani cirkev
nevyrovnala s týmto smutným stavom. Malú výnimku tvorí katolícka cirkev, ktorá sa
čiastočne o niečo pokúsila, no zostala na pol ceste.
Krajina to mala ťažké, lebo boli to práve tí spolupracovníci ŠtB, ktorí v
predstihu zmenili svoje pozície a postavili sa do čela národa a niektorým sa dodnes
darí lavírovať, klamať, zavádzať, korumpovať, bez akýchkoľvek zábran. Dokedy im
to národ dovolí, to sa uvidí. „Raz sa aj lodiar rozplače...” – napísal Milan Rúfus.
V evanjelickej cirkvi nastala podobná situácia. Keď sa po odstúpení Jána
Michalka mal Bohdan Hroboň postaviť do čela cirkvi, uvoľnil toto miesto Pavlovi
Uhorskaiovi. Tento muž si túto pozíciu zaslúžil za svoj nebojácny postoj. Vytrpel si
svoje vo väzení a potom vo výrobe. Tento statočný praktický kňaz však nemal
skúsenosť s administratívnym vedením cirkvi, zvlášť v tom najťažšom období. Bolo
vtedy potrebné vyrovnať sa s krivdami komunizmu, najmä s udavačstvom. Generálny
biskup asi nechcel urobiť nič, čo by sa mohlo vysvetľovať ako pomsta...
„Nieto tajné, čo by sa nestalo zjavné; a nieto skryté, čo by sa nevyzvedelo a
nevyšlo najavo." (Lukáš 8:17) Preto Ján Krstiteľ začína svoje verejné vystúpenie
výzvou: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské…” (Mat. 3:2) Potom
takmer na päťdesiatich miestach v Novej Zmluve nám Boh pripomína nutnosť
pokánia, aby nás oslobodil od ťažoby hriechu.
Kde v dejinách hľadať príklad, ktorý by nastavil v tejto situácii pravdivé
zrkadlo? Po páde apartheidu v južnej Afrike sa v Kapskom meste v roku 1995
vytvorila Komisia pravdy a zmierenia. Jej prvým predsedom bol arcibiskup Desmond
Tutu. Účelom Komisie bolo ponúknuť zradcom zmierenie a odpustenie. Aby mohlo
prísť k zmiereniu, muselo mu predchádzať pokánie, ktoré malo byť liekom na hlboké
krivdy a rany, vytvorené počas apartheidu. Nelson Mandela, ktorý mal za sebou roky
prenasledovania, utrpenia a väznenia, bol prvý, ktorý ponúkol svojim
prenasledovateľom a väzniteľom odpustenie.
Ak sa skupina horlivých laikov rozhodla obnoviť Slovenskú evanjelickú
jednotu, potom si dovoľujem ponúknuť nasledovnú myšlienku, ktorá úzko súvisela s
hlavnou témou predchádzajúceho Valného zhromaždenia SEJ na Sliači v roku 2010:
„Hovorme si pravdu” a „Čo očakáva evanjelická verejnosť na Slovensku od cirkvi?”.
Je len prirodzené, že cirkev a veriaci evanjelici na Slovensku aj po 24 rokoch
očakávajú očistenie a pokánie tých kňazov, ktorí sa zúčastnili z akýchkoľvek dôvodov
na spolupráci s ŠtB na rôznych úrovniach. Ďalej by bolo správne očakávať
rozhrešenie a odpustenie previnilcom a zmierenie sa s nimi.
V seniorátoch, dištriktoch a v celej Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku
navrhujeme vytvoriť Komisiu pravdy a zmierenia a následne usporiadať SLUŽBY
BOŽIE ZMIERENIA.
Augsburské vyznanie viery v článku 12 hovorí: „O pokání učíme, že tí, čo
zhrešili po krste, kedykoľvek sa kajajú, dosahujú odpustenie hriechu a že cirkev im
nemá odoprieť rozhrešenie. Pravé, správne pokánie je vlastne oľutovanie hriechov a
zármutok alebo strach pre hriechy a potom viera v evanjelium a v rozhrešenie, že sa
hriechy odpúšťajú a Kristus nám získava milosť. Táto viera znova poteší a uspokojí
srdce. Nato má nasledovať polepšenie a zanechanie hriechov; lebo toto má byť
ovocím pokánia, ako hovorí Ján: Vydávajte teda ovocie hodné pokánia.“ (Mat. 3:8)
Ako by takýto proces mohol vyzerať? SEJ by našla troch bezúhonných
kňazov, ktorí trpeli za bývalého režimu pod ťarchou rôznych obvinení a nemohli
vykonávať svoju službu. Vytvorili by Komisiu pravdy a zmierenia, ktorá by
vypočúvala kňazov, ktorí by dobrovoľne vypovedali o svojej spolupráci s ŠtB. Ich
výpovede by boli zaznačené do výpovedných hárkov. Po ich úprimnej výpovedi,
spovedi a oľutovaní svojich previnení by na službách Božích zmierenia dostali v
kostole rozhrešenie. Potom by sa ich výpovedné hárky spálili v krstiteľnici. Takto by
sa symbolicky mohli vrátiť k očisteniu „ohňom zmierenia“ práve v krste svätom,
vykonanom v krstiteľnici. Po tomto akte by sa už viac nikdy nespomínali mená ani
zločiny spáchané týmito kňazmi.
Mená tých kňazov, ktorí trpeli počas minulého režimu a ktorí nás predišli do
večnosti, by sa na týchto službách Božích zmierenia prečítali.
Toto by bola prvá a vznešená úloha novozaloženej Slovenskej evanjelickej
Jednoty. Druhá úloha by mala byť MISIA a to nielen vnútorná ale aj vonkajšia.
Je úctyhodné, že myšlienka SEJ znovu žije, že sa chce zamýšľať nad
vznešeným poslaním cirkvi. Chce, aby bola cirkev čistá a pravdivá, myslí na prvoradé
svoje poslanie „Čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, Syna i
Ducha Svätého…”
Nech nová pieseň Jednoty slávou zazvoní všetkým tým, ktorí chcú vyčistiť
dom, aby sa v ňom domáci aj hostia cítili ako radujúce sa deti Božie.
V Jeho službe
Rev. Dušan Tóth, D.D.
V Toronte 14. októbra 2013
Pozdravy konferencii SEJ :
Emeritný biskup Ján Midriak :
„ Prajem Vášmu stretnutiu dobré slovo, bratské porozumenie v spoločenstve, lásku k veci
a životu evanjelickej cirkvi a.v.“
Ondrej Peťkovský :
„Prajem všetkým účastníkom hojnosť Božieho požehnania a vyprosujem si od milostivého
Pána Boha, aby svojou milosťou pôsobil aj v prostredí SEJ k rozvoju pravdy, viery a lásky.“
Download

SEJ „Evanjelici, hovorme si pravdu“