Pomôžme deťom zvládnuť ich
HNEV
Mgr. Alžbeta Lazíková
Medzi dôležité rodičovské povinnosti patrí naučiť deti, ako konštruktívne zvládať hnev.
Skutočnosť je taká, že všetky deti budú zažívať hnev. Nemusíme ich to učiť. Našou
úlohou je naučiť ich, ako hnev zvládať. Ako rodičia veľmi ovplyvníte dieťa v tom, ako si
bude vytvárať vzorec správania, podľa ktorého bude nakladať s hnevom.
Hnev je emócia, ktorá je nepríjemná, bolestivá a často vedie k zmätku. Emócia hnevu
nesie v sebe obrovskú moc a energiu. Hnev má potenciál ovplyvniť ľudské vzťahy veľmi
radikálnym spôsobom, preto zaujala pozornosť ľudí viac než ktorákoľvek iná emócia. Je
rozdiel medzi hnevom ako pocitom(emóciou) a hnevom ako vyjadrením vo vonkajšom
správaní. Pocit hnevu je normálnou ľudskou emóciou, ktorá dáva prostriedok
k telesnému a psychickému prežitiu. Pocit hnevu je v poriadku, pretože volá po
spravodlivosti. Vyjadrenie, ak je násilné, nie je v poriadku. Cítiť sa nahnevaný je
v poriadku, ale treba sa vyhnúť takým formám správania sa, ktoré sú nebezpečné pre
vzťahy. Hnev vo svojej najzákladnejšej forme slúži človeku k prežitiu. Hnev vedie
človeka k tomu, aby zničil bariéry, ktoré mu bránia v uspokojení niektorej z jeho potrieb.
Hnev je nevyhnutný, pretože je odpoveďou na obmedzovanie môjho prežitia alebo
môjho rastu. Ak by som vtedy nebol nahnevaný, alebo by som sa tváril, že nie som
nahnevaný, bol by som podľa Aristotela „hlupák“. Ak sa s hnevom dobre zaobchádza, tak
môže slúžiť k rastu a dozrievaniu človeka. Emócia hnevu spustí automatickú reťaz
fyziologických reakcií v tele. Je možné existenciu emócie poprieť, avšak naše telo to vie,
naše telo hnev nezabudne. My vlastne nemáme na výber, či hnev vyjadriť svoj hnev,
alebo ho nevyjadriť. Náš hnev je raz už v nás. Náš výber spočíva jedine v tom, ako ho
vyjadríme.
ZLOSŤ
HNEV
Ohrozujem
Informujem
Umlčujem
Komunikujem
Robím človeka, na ktorého som nahnevaný, Ja
sám
preberiem
plnú
1
zodpovedným za to, čo ja cítim
zodpovednosť za svoje vlastné
pocity
Manipulujem
Žiadam, aby sa iný zmenil, ale
nechám to na ňom, či sa zmení
alebo nie
Násilie, agresivita, trestanie
Pravý
hnev
je
nenásilný,
je
vyjadrený v bezpečných hraniciach
Potláča pravé pocity, nie je ochotný ukázať svoju Pomáha mi, aby som vyjadril, čo
zranenosť a zraniteľnosť
v sebe naozaj cítim
Neznesie pocity iných
Je otvorený voči pocitom iných
Z daného stavu sa nechce dostať, zotrváva v ňom Je krátky a odloží ho do minulosti
a svoj
postoj
k človeku
prejavuje
vo
forme
neznášanlivosti a odporu
Trvá na uznaní „oprávnenosti“ hnevu
Nepotrebuje,
odpovedi
nenástojí
druhého,
stačí,
na
že
vyjadril svoj postoj
Základom je, zamerať sa nato, aby sme napĺňali potrebu dieťaťa, ktoré prirodzene túži
byť milované. Keď dieťa necíti, že ho rodičia milujú, nielenže bude prežívať silnejší hnev,
ale pravdepodobne bude tiež odmietať všetky snahy rodičov ho niečo naučiť. Pokiaľ nie
je citová nádrž dieťaťa naplnená rodičovskou láskou, stane sa samotná nádrž zdrojom
hnevu. Slovami uistenia, pozornosťou, fyzickým kontaktom - musíme sa k deťom
prihovárať pravidelne a bezpodmienečne. Posolstvo, ktoré naše deti potrebujú počuť je:
„Mám ťa rád bez ohľadu nato, čo robíš. Nie vždy sa mi páči, čo robíš, a nie vždy s tým
súhlasím, ale vždycky ťa budem milovať.“ Keď chceme dieťa naučiť zvládať hnev, nie je
nič dôležitejšie, než mu poskytnúť bezpodmienečnú lásku. Dieťa potrebuje lásku
ustavične. Láska je ako potrava. Nie je možné ju zhromaždiť do zásoby, musíme ju
prejavovať denne. Nie je možné naplniť citovú nádrž a potom si vziať dovolenku. Citová
nádrž sa rovnako ako žalúdok rýchlo vyprázdni. Múdry rodič bude každý deň dodávať
dávky lásky.
2
Po vytvorení tohto základu, môžeme učiť deti ako pozitívne s hnevom zachádzať. Najprv
je potrebné porozmýšľať o vlastnom zvládaní hnevu. Deti sú často
zrkadlom, čo sa
naučili od rodičov. Najprv je potrebné, aby sme my rodičia dokázali zmeniť deštruktívne
vzorce správania a zaviedli nové, zdravšie modely zvládania hnevu. Potom musia rodičia
aktívne viesť deti, keď sa hnevajú. Pokiaľ niekto dieťa nenaučí zrelým spôsobom zvládať
hnev, nie je možné to od dieťaťa očakávať. Tak ako učíme dieťa zaväzovať si šnúrky, či
jazdiť na bicykli, musíme ho naučiť, čo si počať s hnevom. Dieťa má 2 možnosti, ako
prejaviť hnev- slovami alebo správaním. Oboje môže byť pozitívne alebo negatívne.
Pokiaľ ide o prejavy správania, dieťa môže vyjadrovať hnev tak, že do niekoho strčí,
buchne, hádže po ňom veci, ťahá za vlasy alebo samé tlčie hlavou o stenu. Sú to zjavné
negatívne reakcie na hnev. Odísť z miestnosti, počítať nahlas do 100 alebo sa ísť prejsť
sú zrelé spôsoby reakcie na hnev, ktoré umožnia sa upokojiť a hnev konštruktívne
spracovať. Pokiaľ ide o slovné prejavy, dieťa môže jačať a vykrikovať odsudzujúce slová,
nadávať. VO všetkých prípadoch sa jedná o deštruktívny spôsob verbalizácie hnevu.
Zrelé dieťa môže potvrdiť, že sa hnevá a požiadať o možnosť prebrať všetko, čo má na
srdci. To je pozitívny spôsob slovného vyjadrenia hnevu. Rodič má za úlohu jednať
s dieťaťom práve podľa situácie, v ktorej sa nachádza a pomôcť mu prejsť ku
konštruktívnejšiemu spôsobu spracovania hnevu. Niektorým rodičom je ťažké prijať
obmedzenia a nedokonalosť, ktoré dieťa pri zvládaní hnevu má. Chcú, aby sa dieťa
prejavovalo zrelo a nie sú ochotný pripustiť, že existujú obdobia nezrelosti. Očakávať od
detí dokonalosť je nerealistické.
Pokiaľ na vás dieťa kričí v hneve, načúvajte! V pokoji dávajte otázky a dovoľte mu hnev
vyjadriť. Čím viac otázok položíte a čím starostlivejšie budete načúvať, tým
pravdepodobnejšie bude ubúdať hlasitosti...Zamerajte sa nato, prečo sa dieťa hnevá, nie
nato, ako hnev prejavuje. Snažte sa pochopiť, čo je podľa neho nespravodlivé alebo zlé.
Možno s jeho pohľadom na vec nebudete súhlasiť, ale cieľom je dieťa vypočuť. Pokiaľ si
myslí, že mu bolo ukrivdené, ustúpi hnev až vtedy, keď bude mať pocit, že ste ho
vypočuli a pochopili jeho sťažnosť. Vy ste rodič a vy máte posledné slovo ohľadom toho,
čo urobíte, ale vaše dieťa potrebuje vedieť, že jeho pocity a myšlienky sú pre vás
dôležité. Nepripustite, aby vám spôsob, akým to dieťa prejavuje, zabránil sa to
dozvedieť. Potom ako rozhnevané dieťa vypočujete, môžete neskôr večer alebo na
druhý deň povedať: „ Vážim si to, že si mi povedal, čo ťa na tejto situácii hnevá. Možno sa
vždycky nezhodneme, ale chcem ti povedať, že by som vždycky chcel pochopiť ako sa
3
cítiš. Nie som dokonalý rodič a občas sa nerozhodnem ideálne. Ale chcem robiť to, čo je
pre teba najlepšie. Dúfam, že sa obidvaja dokážeme naučiť vyjadrovať svoje pocity
pokojnejšie. Ale nech už sa vyjadria akokoľvek, chcem vždy počuť, ako sa cítiš a čo si
myslíš.“
Keď rodičia začnú načúvať, deti cítia, že im lepšie rozumejú. Možno nebudú súhlasiť
s vašim konečným rozhodnutím, ale budú vás rešpektovať, pretože ste s ním jednali ako
s človekom. Pokiaľ budete pokojne načúvať a pokojne sa pýtať, deti sa naučia prejavovať
hnev lepším tónom a vaše pokrikovanie bude patriť minulosti. Pokiaľ dieťa vykazuje
niektorú negatívnu reakciu na hnev, ako je napríklad strkanie, hádzanie vecami. Môžeme
napríklad povedať: „ Je vidieť, že sa veľmi hneváš. Rád by som počul, čo mi to vadí, ale
môžeme o tom hovoriť, keď..robíš to. Chceš, aby sme sa o tom porozprávali. Takým
spôsobom uznáte, že hnev dieťaťa je dôležitý, a vyjadrite prianie pohovoriť si o tom, čo
má na srdci. Zároveň dajte láskavo najavo, že môžete hovoriť najprv vtedy, až
deštruktívne správanie prestane. Veľakrát sa stáva, že správanie dieťaťa vyvoláva
v rodičoch hnev a rodič potom reaguje rovnako deštruktívne. Nakoniec majú obidvaja zo
svojho správania zlý pocit, ale problém, ktorý pôvodne hnev v dieťati vyvolal, sa
nevyrieši.
Pokiaľ ide spracovanie hnevu, majú ako rodičia, tak deti veľa čo učiť. Až sa my rodičia
naučíme zdravšie zvládať vlastný hnev, budeme potom v postavení, kedy môžeme deti
pri spracovávaní hnevu viesť. Pokiaľ rodičia sťažnosti dieťaťa nevypočujú a nesnažia sa
pochopiť, prečo sa dieťa istým spôsobom cíti, dieťa uzavrie hnev v sebe a ten sa neskôr
prejaví v jeho správaní. Hovorí sa tomu pasívno-agresívne správanie. Dieťa je navonok
pasívne, ale v jeho vnútri hnev narastá a nakoniec sa prejaví agresívnym správaním.
Patria k tomu zlé známky, „zabúdanie“ úloh, alebo iné správanie, ktoré rodičov rozčúlia.
Neznamená to, že rodič musí urobiť vždy to, čo dieťa požaduje. Hnev býva často
pokrivený, to znamená, že jeho príčinou býva skôr domnelá krivda než oprávnený hnev.
Vysvetlenie môže priniesť riešenie. Dôležité je, aby dieťa cítilo, že o neho máte
naozajstný záujem a že vaše kroky odrážajú skutočnú lásku voči nemu. Každý hnev
poskytuje príležitosť rodičovi dieťa situáciou previesť, vysporiadať sa s problémami
a nájsť riešenie. Vždy, keď sa tak stane, sa dieťa posunie v prejavovaní hnevu o kúsok
bližšie k zrelosti. Nepotrebuje toľko kričať, pretože rodič ho pozorne načúva a dieťa má
istotu, že ho vypočuje.
4
Takéto rodičovské vedenie predstavuje nesmierne účinný spôsob, ako naučiť deti
zodpovedne zvládať hnev. Väčšina rodičov, by rada začala udeľovaním pokynov.
Poučujte. Ale určite najskôr položte základy v podobe lásky. Bezpodmienečná láska tvorí
kus úrodnej pôdy a spolu s pozitívnym vzorom a láskavým vedením zo strany rodičov
poučenie môže priniesť úrodu. Poučovať môžete pomocou čítania príbehov o hneve
a potom o tom hovoriť. U starších detí je neformálny rozhovor výborný spôsob ohľadne
to, čo si počať s hnevom.
Takže pozitívny rodičovský vzor, láskavé rodičovské vedenie a poučovanie bez
odsudzovania predstavuje najefektívnejší postup, ako naučiť deti pozitívne zachádzať
s hnevom.
Použitá literatúra:
Gary Chapman, Ross Campbell : Deti a päť jazykov lásky, Návrat domů – Praha 2010
5
Download

Pomôžme deťom zvládnuť ich hnev