SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES
VOLUME 13, 2013
PUBLISHED
BY
THE FACULTY OF SOCIAL SCIENCES UNIVERSITY
OF SS. CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
4/A, Bucianska St. 917 01 Trnava, Slovak Republic
SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES
PUBLISHED BY THE FACULTY OF SOCIAL SCIENCES
UNIVERSITY OF SS. CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
_______________________________________________________________
Contents
Volume 13, 2013, No. 2, p. 71-172
Studies
S t e n a, Ján: Sources of Ideas and Conceptualization Problems
of the Public Dimension of Social Life. ................................................. 73
S m o l í k, Josef – V e j v o d o v á, Petra: The Basic Ideas
of the Extreme Right Resources Present in the Czech Republic ............ 115
H a n u l i a k, Juraj: Lithuanian Authoritarianism – Development,
Manifestations and Forms ...................................................................... 139
Reports
B a h n a, Miloslav: A Look Back at the 44th Volume
of the Journal „Sociológia“ – Slovak Sociological Review ................... 140
D o n č e v o v á, Silvia: A Civil Parliament – Activities of a Civil
Association .......... ............................................................................ 142
V o j t e c h, František: Student Scientific And Special Activity
at the Faculty of Social Sciences of UCM at Trnava ........................... 145
Reviews
F r i e d m a n, George: The Next Decade: What the World Will Look
Like (Michal Majtán) ............................................................................. 148
M a c h á č e k, Ladislav – K r o š l á k, Stanislav: Two Schools
of Democracy. Civil Education And School Self-government
(Anna Mravcová) ................................................................................... 152
J u z a, Peter (ed.): Patriot and European Vladimír Clementis (Ján
Machyniak)............................................................................................. 156
M o r a v č í k o v á, Danka a kol.: The Countryside and Youth
in Social-Scientific Reflections (Eva Svitačová) ................................... 161
C z a r n y, Ryszard M. – C h o r o ś n i c k i, Michał (eds.):
The Northern Spaces: Contemporary Issues (Ján Sleziak)..................... 166
SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES
PUBLISHED BY THE FACULTY OF SOCIAL SCIENCES
UNIVERSITY OF SS. CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
_______________________________________________________________
Obsah
Ročník 13, 2013, č. 2, s. 71-172
Štúdie
S t e n a, Ján: Ideové zdroje a problémy konceptualizácie verejného
rozmeru spoločenského života ............................................................... 73
S m o l í k, Josef – V e j v o d o v á, Petra: Základní ideové zdroje
současné krajní pravice v ČR ................................................................. 115
H a n u l i a k, Juraj: Litovský autoritarizmus – vývoj, prejavy
a formy ................................................................................................... 139
Správy
B a h n a, Miloslav: Ohliadnutie za 44. ročníkom časopisu Sociológia
Slovak Sociological Review................................................................... 140
D o n č e v o v á, Silvia: Občiansky parlament –aktivity
občianskeho združenia................................................................... 142
V o j t e c h, František: Študentská vedecká odborná činnosť
na Fakulte sociálnych vied UCM v Trnave ................................... 145
Recenzie
F r i e d m a n, George: Nasledujúce desaťročie (kde sme .... a kam
sa uberáme) (Michal Majtán) ................................................................. 148
M a c h á č e k, Ladislav – K r o š l á k, Stanislav: Dve školy
demokracie. Občianske vzdelávanie a školská samospráva
(Anna Mravcová) ................................................................................... 152
J u z a, Peter (ed.): Vlastenec a Európan Vladimír Clementis (Ján
Machyniak)............................................................................................. 156
M o r a v č í k o v á, Danka a kol.: Vidiek a mládež v sociálnovedných reflexiách (Eva Svitačová) ....................................................... 161
C z a r n y, Ryszard M. – C h o r o ś n i c k i, Michał (eds.):
Severné priestory: Súčasné problémy (Ján Sleziak)............................... 166
Ideové zdroje a problémy konceptualizácie verejného rozmeru
spoločenského života1
Ján Stena2
Slovenská sociologická spoločnosť pri SAV, Bratislava
Ideové zdroje a problémy konceptualizácie verejného rozmeru spoločenského života Štúdia poskytuje prehľad o klasických konceptualizáciách problematiky „verejného“ rozmeru činnosti ľudí. Sleduje dve intelektuálne tradície – vytvorené politickou filozofiou a právnymi náukami, ako aj v tvorbe sociológie a psychológie. V centre pozornosti je otázka, čo z tohto dedičstva ostáva pre dnešok
plodné a najmä, čo dnes v nových podmienkach už nevyhovuje. Diskutuje problémy, aké sa pri konceptualizácii vyskytli a upozorňuje na teoretické impulzy
súčasných autorov. Ponúka pojmové inštrumentárium pre sociologické skúmanie.
Kľúčové slová: verejnosť, verejná sféra, verejná mienka, publicita, depolitizácia,
dichotómia verejné/privátne.
Sources of Ideas and Conceptualization Problems of the Public Dimension
of Social Life. The study gives a review of classical conceptualizations of
problems of the „public“ dimension of human activity. It follows two intelectual
traditions created by political philosophy and legal sciences, as well as in the
creation of sociology and psychology. In the centre of attention is a question what
remains productive from this legacy for today and, especially, what does not suit
today in the new conditions. Problems that have arisen in conceptualization are
being discussed, and theoretical impulses of current authors are being brought to
attention. The study offers a notion apparatus for sociological research.
Key words: public, public sphere, public opinion, publicity, depoliticization,
public/private dichotomy.
Idea vitálnej verejnosti, pokiaľ dospela k súčasnej podobe (ako ju predpokladá
demokratické usporiadanie neskorého kapitalizmu), musela v teoretickej reflexii prekonať dlhú cestu. Len ak ju preskúmame, odhalí sa nám plastický obraz
atribútov, z ktorých je súčasný obsah pojmu „verejnosti“ vyskladaný a aký
spoločensko-historický kontext k tomu napomáhal. Ak by sme na to neprihliadali, používali by sme tento pojem tak, ako sa to praktizuje v bežnej reči, teda
nie analyticky. Táto téma bola reflektovaná v rôznych spoločenskovedných
disciplínach a v rámci rozmanitých teoretických orientácií. Nemožno obísť ani
fakt, že ju nastoľovali v tvare dichotómie privátne/verejné, občianska spoloč1
Predložený text je rozšírenou verziou príspevku zverejneného v Slovak Journal of
Political Sciences, Stena, J. (2012): The Public and the Political – Concepts
Reactivated by the Crisis. Volume 12, No. 3, pp. 191-209.
2
Address: Doc. PhDr. Ján Stena, CSc., The Slovak Sociological Association SAS,
Bratislava, Slovak Republic. E-mail: [email protected]
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
73
nosť/štát, alebo ako problém verejnej sféry, a v sociológii (s časovými výlukami) ako jeden z modelov združovania. Pritom viacerí súčasní autori naznačujú, že k otázke verejnosti sa treba opäť vrátiť a znova ju konceptuálne
rozpracovať (N. Fraser, A. Tonkli-Komel, Ch. Taylor, S. Splichal).
Historické reálie pred zrodom novodobej verejnosti
Chronologicky vzaté zárodok rozlišovania privátne/verejné sa objavil v živote
antického polis. Život v ňom bol podľa Aristotela organizovaný v troch
rovinách. Teritórium privátneho predstavoval oikos – ako oblasť domácnosti
a rodiny, kde sa uspokojovali základné potreby ich členov (manželka, deti,
otroci, cudzinci i osoby zbavené domu) a kde vládla autorita otca. Dianie
v ňom nebolo vystavované očiam iných. Existencia vlastného súkromia (oikos)
bola v antickom Grécku považovaná za nevyhnutný predpoklad toho, aby
človek mohol vystupovať ako plnohodnotný občan polis vo verejnom živote,
ostatní boli z neho vylúčení. Naproti tomu v helénskom modeli demokracie
stála ecclesia, ľudové zhromaždenie s kompetenciou prijímať záväzné
rozhodnutia o zásadných otázkach polis. Dôležité miesto medzi nimi
zastupovala agora, nie celkom privátna, a nie úplne mocenská oblasť, kde
dochádzalo k prenosu partikulárnych potrieb a záujmov na úlohy verejného
života a vice versa. H. Arendtová v diele Vita activa (2009) detailne ukázala,
ako došlo k oddeleniu súkromného a verejného: Verejné sa konštituovalo v
rozpravách a sporoch slobodných občanov, ktoré mali podobu porady alebo
súdu, ako aj v spoločnom konaní, či už pri vedení vojny alebo bojových hrách.
V interpretácii Arendtovej sa aténski občania stýkali ako rovní s rovnými,
pritom sa každý snažil vyniknúť, cnosti a sláva sa osvedčili len a len v prostredí
verejnosti3. Antickí Gréci „verejné“ chápali ako ríšu slobody a stálosti, ktorá
však nebola dostupná všetkým.
V antickom Ríme po smrti cisára Augusta občania vycúvali z verejného
života a svoju účasť v ňom brali formálne, aby dostáli oficiálnym záväzkom,
bez osobitného zaangažovania sa. „Rimania na rozdiel od Grékov totiž nikdy
neobetovali súkromný život verejnému, ale chápali, že obe tieto oblasti, čo do
svojej existencie, na sebe závisia“ (Arendtová, 2009, s. 77). Rozlíšenie medzi
záujmami jednotlivcov a záujmami „ľudu“ od ustanovenia rímskeho práva
3
Nemecký autor I. Hölscher k tomu poznamenáva, že pojem „verejný“ nebol v antike
celkom jednoznačný, mal dva významy: a) sociálno-politický – vo vzťahu k obci,
celku občanov b) vizuálno-intelektuálny, označujúci slávu/hanbu alebo verejné
vystupovanie. Sociálno-politické poňatie zaniklo s rozpadom antickej demokracie a
objavilo sa až v novoveku ako inšpirácia liberálnej teórie v koncepte slobodnej verejnej
diskusie. Uvádzame za Rendlovú, E. (2002: 10). Nás zaujíma ten prvý význam.
74
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
(súkromnoprávne a verejnoprávne subjekty) fakticky zachovávalo protiklad
súkromného a verejného.
V stredoveku sa kategórie verejného a súkromného, verejnosti ako res
publica tradovali v definíciách rímskeho práva, ale v živote prostých ľudí vo
feudálnom zriadení „protiklad medzi verejnosťou a súkromnou sférou podľa
antického modelu neexistoval“ (Habermas, 2000, s. 59). Vo feudálnych
pomeroch poddaní žili len svoj súkromný život, povedľa ktorého vystupovala
verejná reprezentácia panstva. Takáto reprezentatívna verejnosť sa vo
feudalizme nekonštituovala ako sociálna oblasť, ale bola akýmsi atribútom
statusu. Cisár, kniežatá, grófi, keď sa schádzali, nikoho nezastupovali okrem
seba, neboli delegátmi ľudu, len reprezentovali svoje panstvo pred ľudom.
Tomu pripadla úloha pozorovateľa či ľudskej kulisy, keď mu bolo dovolené v
uliciach sa prizerať vznešeným ceremóniám vrchnosti (Habermas, 2000, s. 6163). Poslednú podobu reprezentatívnej verejnosti feudalizmu, aká vzišla z
renesančnej spoločnosti, predstavovala aristokratická vrstva, tá sa postupne
oddelila od štátu, už nezastupovala vlastné zemské panstvo, ale slúžila
na reprezentáciu monarchu.
Nové oživenie dichotómie „privátne – verejné“ prináša šírenie myšlienok
Osvietenstva a nástup kapitalizmu. Na historickej scéne sa objavili nové vrstvy
– meštianstvo, vzdelanci a podnikajúca buržoázia. S kapitalizmom súvisí
posilnenie dvoch tendencií: po prvé, je to expanzia privátneho prvku, keď sa
súkromný život rodín rozširuje o právo súkromného podnikania. Po druhé,
ekonomické podmienky rozmachu trhov sa zároveň stali vecou verejného
záujmu. Vtedajšia panovnícka moc ustupovala nárokom súkromného podnikania. Cirkev, kniežactvo a panský stav – o ktorú sa opierala reprezentatívna
verejnosť – sa polarizovala a rozkladala. Náboženstvo sa postupne stalo
súkromnou záležitosťou, prvky stavovského panstva sa menili na orgány
oficiálnej moci (parlament, súdy). Vládnuca moc sa konštituovala v hmatateľný
náprotivok pre tých, ktorí boli jej podriadenými. Z nej boli vylúčení tí, čo
nevlastnili žiadny úrad, stali sa súkromnými osobami. V tomto úzkom zmysle
sa verejné stalo synonymom štátneho (tamže, s.76). Adresátom rozhodnutí
oficiálnej moci zostáva ľud.
Súbežne s tým došlo k rozmachu miest a vzniku pravidelnej tlače. V kruhoch vzdelaného meštiactva sa z literárnych krúžkov a osvetových spolkov
postupne utvorilo vo veľkých mestách diskusné podhubie zo súkromných osôb,
ako rozšírenie a súčasné doplnenie ich intímnej sféry nukleárnej rodiny (tamže,
s. 117) – teda zárodok novodobej verejnosti. Spočiatku sa diskutovalo o kultúre
a osvete. Diskusie vzdelancov sa stali permanentnými a postupne prerástli do
kritiky mocenských pomerov, boli formulované emancipačné ideály, diskutujúce publiká si začali uvedomovať svoju politickú subjektivitu. Požiadavka
nezávislého kritického posudzovania vyústila v zjednotenú „verejnú mienku“.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
75
Myšlienky osvietenstva a vzplanutie Veľkej francúzskej revolúcie vyústili
do zásadnej zmeny: došlo k preneseniu suverenity z panovníka na inštitúciu
občianstva, koncipovanej na princípoch ľudských práv a občianskych slobôd.
Éra absolutistického panstva sa tým definitívne zavŕšila. Zároveň sa pre
oficiálnu moc sformoval nový protihráč: autonómna občianska verejnosť ako
sociálny základ bürgerliche Gesellschaft – občianskej spoločnosti. Na jej sformovaní sa podieľal aj prerod stavovsko-cechových organizácií remeselníkov na
dobrovoľné združenia. A tak ku koncu 18. storočia sa verejnosť a verejná
mienka4 pretvorili na nový systém autority, na ktorý sa po novom bolo treba
všetkým odvolávať. Podľa Habermasa odvtedy možno hovoriť o oddeľovaní
súkromnej od verejnej sféry už v modernom zmysle (tamže, s. 67). Liberálne
poňatie verejnosti dosiahlo svoje apogeum v liberálnom ústavnom štáte 19.
storočia.
Myšlienkové tradície konceptualizácie verejnej oblasti života
Načrtnuté historické zmeny sú výsledkom mocenských, ale aj myšlienkových
zápasov. Konceptuálne rozpracovanie dichotómie „privátne/verejné“ postupovalo v dvoch odlišných myšlienkových tradíciách, ktoré sa postupne rozvetvovali a obohacovali poznanie problému. V prvom rade máme na mysli tradíciu
konceptualizácie tejto témy filozofiou politiky, právnych vied a neskôr politológie. Druhú tradíciu predstavuje tematizovanie problému sociológiou, psychológiou a výskumami mediálnej komunikácie. Prvá z nich má staršie korene,
preto ňou začneme stopovanie relevantných myšlienkových fundamentov.
V novoveku na antický vzor nadväzuje tvorba Johna Locka. Tento predstaviteľ britského osvietenstva a prekurzor liberalizmu ako prvý pripísal ľudu
kolektívnu identitu a prisúdil mu atribút suverenity, keď v Rozprave o ľudskom
rozume (1689) povedľa božského a štátneho zákona obhajoval rovnocenný
„Law of opinion“. Locke vyšiel z predstavy o prirodzenom stave človeka – ten
však na rozdiel od Hobbesa (belum omnium contra omnius t. j. stav zvôle) –
chápal ako stav rovnosti a „nekontrolovanej slobody, v ktorom možno rozhodovať o svojom konaní a nakladať so svojím majetkom tak, ako to ľudia
pokladajú za vhodné, v medziach prirodzeného zákona“ (Locke, 1992, s. 3132). Z neistoty a svojvôle v ňom panujúcej sa ľudia dokážu vymaniť len
pomocou spoločenskej zmluvy: Na základe slobodnej vôle sa nezávislí jednotlivci stávajú členmi politickej pospolitosti a dobrovoľne prenášajú na jej
reprezentanta – štát moc zákonodarnú a výkonnú za predpokladu, že ten bude
4
Podľa R. Noelle-Neumann sa pojem verejná mienka začal najprv používať
vo Francúzsku v 18. storočí v diele J. J. Rousseaua, onedlho aj v beletrii (l'opinion
publique), keď v roku 1782 vyšiel román Ch. De Laclos Nebezpečné známosti (NoelleNeumann, 2004, s. 83-84).
76
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
chrániť ich prirodzené práva a slobody. Vlády získavajú právomoc len so
súhlasom tých, ktorým vládnu. V diele Dve pojednania o vláde opisuje, čo
musí taká vláda robiť a čo nesmie, aby zostala legitímnou, pričom proti
nelegitímnej vláde môže ľud vyvolať revolúciu.
Z bohatého odkazu duchovného otca Veľkej francúzskej revolúcie J. J.
Rousseaua si všimneme jeho vyzdvihovanie roly občana (je to najvyššie, o čo
jednotlivec môže usilovať), rovnosť ľudí a potrebu ich angažovanosti vo
verejných veciach obce, ako aj ideu štátu ako spoločného dobra. V diele O spoločenskej zmluve uvádza, že neistota jednotlivcov pred uzavretím spoločenskej
zmluvy ich núti na ňu pristúpiť. Týmto aktom odovzdajú svoje práva
v prospech pospolitosti, ktorá im zaistí ochranu a bezpečnosť. Zmluvný akt je
čin slobodný, jednotlivci sa ním zriekajú práva presadzovať svoju vlastnú vôľu,
teda akceptujú podriadenie sa vôli celého telesa (la volonté générale). Nie je to
súčet slobodnej vôle jednotlivcov, ale určité ich zovšeobecnenie. Všetci, čo
pristúpili na spoločenskú zmluvu, konštituujú ľud. Ten vytvára jednotu na báze
spoločného záujmu, zvolí si vládcu, ktorý musí konať v súlade so zákonmi,
ktoré predtým schválil ľud ako výlučný suverén moci. Práve tento bod jeho
filozofie našiel v praxi uplatnenie a stále platí. Niektorí autori J. Rousseauovi
pripisujú prvenstvo pri zavedení výrazov „verejná mienka, verejný, verejnosť“
do bežného užívania, keďže ako individualista bol citlivý na hrozbu z tejto
strany (Noelle-Neumann, 2004, s. 96-97).
K základom normatívnych konceptualizácií „verejnosti“ významne prispel
Immanuel Kant. Ako prvý transformoval prirodzené ľudské právo slobody
prejavu na občianske právo verejne komunikovať svoj názor, a tak participovať
na verejnom dianí. Podľa Splichala, oveľa skôr, ako sa verejnosť a verejná
sféra stali bežne používanými termínmi, Kant definoval ich kľúčový princíp
publicity ako „transcendentálne poňatie verejnej spravodlivosti“ založený na
prirodzených základoch dôstojnosti a morálnej zvrchovanosti občana (Splichal,
2012, s. 7). Kant sa zastával slobodnej verejnej diskusie, ako nástroja pre
rozvoj a vyjadrenie autonómie racionality ľudského bytia voči vtedajšej cenzúre ovládajúcej verejný život. Verejnosť chápal „ako princíp právneho poriadku a zvlášť ako metódu osvietenia“ (Habermas, 2000, s. 185).
Zakladateľ utilitarizmu, filozof a teoretik práva Jeremy Bentham spájal
publicitu s racionálnym diskurzom, ktorý umožňuje verejnosti5 formovať
5
Jeho poňatie verejnosti ako subjektu bolo elitárske, rozlišoval tri segmenty verejnosti:
(1) najpočetnejšiu skupinu tvoria tí, ktorí majú sotva možnosť zaoberať sa verejnými
záležitosťami, pretože „nemajú čas čítať, ani uvažovať“; (2) tí, ktorí si názory
požičiavajú od iných, lebo nie sú schopní vytvárať si vlastné názory, a (3) elita, t. j. tí,
ktorí sú schopní posudzovať veci sami (podľa Splichala, s. 138). Naposledy menovaní
– tí, „ktorí vlastne rozpoznajú danú záležitosť ako prví“ – predstavujú „Komisiu
tribunálu verejnej mienky“ (Committee of the Public Opinion Tribunal); tí, ktorí sa
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
77
„osvietený“ úsudok. V jeho koncepcii má dozor nad sebeckosťou zákonodarcov a vládnou mocou vykonávať orgán najviac zainteresovaný na rešpektovaní
slobody, ktorý nazval „Public Opinion Tribunal“. Jeho výbory by pôsobili
v komunitách a pozostávali by zo všetkých občanov, spôsobilých verejne
diskutovať o činnosti mocenských orgánov. V úvahách zachoval podstatný
znak: verejnosť bola jasne oddelená od tých, čo spravujú moc.
Na rozdiel od neho Alexis de Tocqueville – stúpenec aristokratického
liberalizmu – varoval pred silným tlakom verejnej mienky, ktorá núti
jednotlivca ku konformizmu. Svoje analytické postrehy z cesty po vtedajších
USA zhrnul do výstrahy pred tyraniou väčšiny a ohrozením slobody indivídua.
„Verejnosť nepresviedča o svojich názoroch, ona si ich vynucuje a vtláča
duchovnú pečať silným psychickým nátlakom na uvažovanie jednotlivca“
(citujeme za Noelle-Neumann, 2004, s. 107). V úlohe kontrolného mechanizmu
moci by radšej uprednostnil nezávislú súdnu moc. Bol však medzi prvými, kto
jasne rozlišoval medzi občianskou spoločnosťou a „politickým svetom“. Podobne J. S. Mill varoval pred diktatúrou verejnej mienky, lebo blokuje vyjadrovanie odlišných názorov. Upozornil, že taký proces prebieha buď politickou
cestou (napr. prevaha politickej strany monopolizujúcej moc), alebo ekonomickou (lobbing monopolov umožňuje potichu preberať faktickú moc v krajine).
Represívnu rolu verejnej mienky, ktorá prekáža osobnej slobode
a sebavyjadreniu ostro kritizoval tiež politológ W. Lippmann, ktorý v diele
Public Opinion (1922) zaviedol pojem stereotypu a upozorňoval na silný podiel
náhodných skúseností a predsudkov v myslení ľudí. Okrem toho moderné
oznamovacie prostriedky vedú k zahusťovaniu všetkých informácií do
stručných sloganov, takže medzi občanom a spornými problémami života sa
vytvára bariéra (Lippmann, 1921, s. 24). A preto pochyboval o schopnosti
občanov rozhodovať o veciach komplexnej povahy. Vlády by preto nemali
načúvať verejnej mienke a podriaďovať sa diktátu väčšiny. Tieto názory v modernejšom vyjadrení zaznievajú aj medzi súčasnými autormi normatívneho
prístupu k téme verejnosti. Bližšie o tom referuje citovaný S. Splichal.
***
Druhú z uvedených dvoch tradícií skúmania danej problematiky otvoríme
poukázaním na to, že v nej sa poňatie verejnosti už primárne nezameriava na
jej vzťah k vláde, ale k podobným spontánnym kolektivitám a k zmenám v
spoločnosti. G. Tarde na rozdiel od Le Bona navrhol používať termín „dav“
výlučne pre situáciu, keď ľudia zažívajú fyzickú blízkosť. Postuloval psychológiu verejnosti, pričom takému zoskupeniu predpovedal veľkú budúcnosť,
pridajú k ich verejne vyjadreným názorom, tvoria „hlavnú časť verejnej mienky vo
všeobecnosti“, ktorá môže pozostávať z akéhokoľvek počtu členov až po celú
spoločnosť.
78
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
keďže je oveľa viac blízke modernosti: charakterizuje ho rozptýlenie založené
na duchovnej blízkosti, aké vzniká v dôsledku zdokonaľovania prostriedkov
hromadnej výmeny názorov (Szacki, 1981, s. 359).
Klasické poňatie verejnosti nájdeme aj u R. E. Parka, ktorý rozpracoval
koncepciu skupinového správania. Podľa neho verejnosť, ako i dav vzniká v
dôsledku vzájomných interakcií v neformálnom prostredí, pričom ich trvanie je
časovo obmedzené. Verejnosť sa však líši v tom, že ide o kolektívnu zameranosť na určitý problém, ktorý vyžaduje racionálnu reflexiu. Jej charakteristickou črtou je kritickosť a prítomnosť rozdielnych názorov. V jeho koncepcii má
významné miesto kategória konfliktu (Szacki: 1981, s. 654), čo sa dnes pri
konceptualizácii verejnosti využíva. Podobne podľa Herberta Blumera je
verejnosť základné a spontánne zoskupenie, ktoré sa od masy líši tým, že
reaguje na problém, angažuje sa v diskusii a býva rozdelené v názoroch. Masu
tvoria anonymní jednotlivci, medzi nimi takmer neexistuje interakcia a je
ťažšie ju mobilizovať.
Pri konceptualizácii verejného rozmeru nášho života podstatným spôsobom
prispel Ferdinand Tönnies ucelenou teóriou verejnej mienky. Chápal ju ako
formu spoločenskej vôle. Kým v Gemeinschaft kontrolu zabezpečuje obyčaj
a tradícia (i náboženská), v Gesellchaft ju vykonáva verejná mienka (Kürwille
– reflexívna vôľa). V diele Kritik der öffentlichen Meinung (1922) – ako na to
poukazuje Rendlová – vymedzil tri formy mienky verejnosti, ktoré sa
v anglických prekladoch presne nezachováva. Sú to:
Prvou formou je zverejnená mienka (öffentliche Meinung, published
opinion), keď ide o zverejnené názory jednotlivcov adresované príjemcom,
pričom sa nemusia zhodovať s ich osobným presvedčením. Ide o súhrn
všetkých prejavov mentálneho života spoločnosti a býva veľmi rôznorodé.
Je to paralela s informáciami získavanými v prieskumoch verejnej mienky.
Druhou formou je verejná mienka (eine öffentliche Meinung, public
opinion), ktorá vzniká vtedy, ak sa mení na väčšinový názor, teda vyjadruje
zjednotenie rôznorodých názorov a je prechodným štádiom k tretej forme.
Tú predstavuje mienka verejnosti (die öffentliche Meinung, opinion of the
public). To je čisto teoretický koncept, ako výraz spoločenskej vôle, ktorej
subjektom je verejnosť, ako sociálny útvar prechodného trvania, podobne
ako masa alebo dav (Rendlová, 2002, s. 15).
Obe línie myšlienkovej tradície konceptualizácie „verejného“ zvláštnym
spôsobom uzatvára spis filozofa pragmatizmu Johna Deweya The Public and
its Problems (1927). Ako východisko zvolil analýzu činností a jej dôsledkov,
ktorá ústi do dôsledkov dvojakého druhu. Prvú kategóriu predstavujú tie dôsledky, ktoré ovplyvňujú život osôb, priamo na nej zainteresovaných. Druhou
kategóriou sú také dôsledky činnosti, ktoré ovplyvňujú aj ďalšie osoby, ktoré
priamo v nej nie sú zainteresované. A práve v tom videl jadro rozlišovania
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
79
medzi „súkromným“ a „verejným“ (Dewey, 2001, s. 54). Napríklad, ak
dôsledky konania dvoch osôb (nech už si navzájom pomáhajú alebo ubližujú)
sa nedotknú nikoho tretieho, odohráva sa to v súkromnej sfére. Keď dôsledky
ich interakcie dopadajú aj na okruh nezainteresovaných – to je už verejná
záležitosť. Verejnosť potom tvoria ľudia, ktorí cítia potrebu na to reagovať.
Táto koncepcia verejnosti je zaujímavá z dvoch príčin: po prvé, Dewey ju
domyslel až do nevyhnutnosti poveriť verejne činné osoby, aby také dôsledky
regulovali. Odtiaľ vedie myšlienková niť až k budovaniu politického štátu, čím
sa odlíšil od ostatných teoretikov, ktorí vždy videli verejnosť v protiklade k
štátu a politickej moci. Po druhé, ním nastolené rozlíšenie problémových
situácií implikuje otázku: kedy a akým spôsobom nadobúdajú vzťahy medzi
konajúcimi a „dotknutými“ v každodennom živote spoločenstva atribút
politickosti? Tým Dewey otvoril významnú kapitolu pre skúmanie účasti
verejnosti na politickom procese. Ešte na okraj jeho tvorby poznamenáme:
Dewey sám pripustil, že nastáva „úpadok“ verejnosti, či už pod vplyvom
komercializovaných médií alebo politických strán. Napísal: „Verejnosť je
natoľko zmätená a v takom úpadku, že dokonca ani nevie používať orgány,
ktorými by mala sprostredkúvať politickú činnosť a správu štátu“ (Dewey,
2001, s. 135).
Obe opisované tradície konceptualizácie verejného rozmeru života ukazujú
jeho prínos pre demokratizáciu spravovania moci v praxi, ale zároveň vyznačujú i jeho riziká. Obe však zapadli prachom zoči-voči náporu volebného priemyslu (sondáže agentúr) a nového odboru – „public relations“, ktorý ignoroval
klasické teórie. V dôsledku toho sa v priebehu 20. – 30. rokov 20. storočia
vytrácal teoretický záujem o verejnosť ako subjekt a verejná mienka už nebola
chápaná ako sociálny proces odohrávajúci sa v podobe skupinových interakcií,
ale ako prieskumami merateľná kvantita. Do zabudnutia prepadla kritická
funkcia verejnej mienky, všetka pozornosť sa sústredila na otázky jej tvorby,
prejavov a metód skúmania. V poňatí verejnej mienky teda nastal posun od
„substantívneho“ chápania k „adjektívnemu“, teda bez verejnosti ako jej srdca
a mozgu (Splichal, 2012, s. 73).
Renesancia teoretických analýz v druhej polovici 20. Storočia
Až koncom 50. rokov došlo k návratu spoločenskej teórie k problému verejnosti. Najznámejšia je reflexia Wrighta Millsa, ktorý v diele Mocenská elita
(1956) znova uvažoval o verejnosti ako o hnacom motore demokratickej moci.
Konštatoval však, že jej hlavný znak – verejná diskusia ako proces tvorby
verejnej moci ľudu – je v štádiu úpadku v dôsledku premeny spoločnosti na
masovú a ovládanú elitou prostredníctvom informačných médií. Písal o pluralite verejností a konštatoval, že v podmienkach masovosti: 1/ ľudia podstatne
menej mienku vyjadrujú ako prijímajú; 2/ prostriedky hromadnej informácie sú
80
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
organizované tak, že je nemožné, aby jednotlivec mohol účinne reagovať; 3/
realizácia akcií verejnosti je pod kontrolou úradov; 4/ inštitúcie neposkytujú
mase autonómiu, ale naopak ju obmedzujú, aby sa nemohla vyvinúť potrebná
diskusia (Mills, 1966, s. 361).
V roku 1958 vyšlo v USA dielo Hannah Arendtovej s názvom The Human
Condition6. V tejto skvelej štúdii ako prvá z moderných filozofov oprášila
zanedbávaný pojem verejnosti, aby tak rehabilitovala politiku ako autentickú
sféru plurality, slobody a rovnosti. Jej koncepcia verejnosti sa stala
najdôležitejším zdrojom inšpirácie pre J. Habermasa (Gümplová, 2008, s.
1042) a takým impulzom ostáva aj pre naše súčasné uvažovanie. Návrat k
prameňom starogréckej filozofie, ktoré prenikavo analyzovala, jej umožnil
poukázať na antickú skúsenosť politickosti, keď sa zrodila na verejnom fóre v
polis, ako na tie časy nový rozmer ľudskej kondície (ľudskej podmienenosti).
Vyzdvihovala špecifiku vzájomného kreatívneho pôsobenia odlišných
jednotlivcov v pluralite – ktoré odlíšila tak od práce, ako aj od zhotovovania
vecí – čím konštituujú spoločne zdieľanú verejnú sféru. Pri tejto aktivite sa
hľadá porozumenie a zhoda o veciach spoločného záujmu, ergo politická
starosť o to, čo bude. A zároveň sa tým vytvára potenciál moci, ktorá prináleží
celku, a tiež všetkým participujúcim. Arendtová pre verejný priestor postulovala požiadavku autonómie, čo sa v modernej spoločnosti už nedá dosiahnuť, a
preto ju kritizovala. V praktickej histórii aj v ľudskom myslení sa podľa
autorky tento rozmer ľudskej kondície vytratil a ostro kontrastuje s modernou
situáciou, keď súčasníci sú pohltení privátnou sférou života.
Zásadný prelom v novodobom poznávaní problematiky verejného rozmeru
života prinieslo vydanie jedinečného diela Jürgena Habermasa Strukturwandel der Öffentlichkeit (1962) s podtitulom Untersuchungen zu einer Kategorie
der Bürgerlichen Gesellschaft. Už z porovnania názvov publikácie v prekladoch7 vidieť, že nastala nová (už druhá v poradí) vlna úpadku koncepcie
verejnosti ako subjektu, keď tento kľúčový pojem nadlho zmizol z vedeckých
časopisov. Problém nespočíva len v tom – ako uvádza Splichal – že nemecký
koncept Öffentlichkeit nemá v angličtine presný ekvivalent. Tradičný anglický
pojem the public je omnoho užší ako jeho nemecký „náprotivok“ –
Öffentlichkeit. Nielenže oba výrazy nie sú synonymické, keďže verejnosť je len
jedným z významov pojmu Öffentlichkeit, ale nemecký pojem zastupuje celý
6
Český preklad pod názvom Vita aktiva neboli o činném životě vzišiel z nemeckej
autorsky rozšírenej verzie oproti anglickému vydaniu v roku 2009.
7
V anglickom preklade vydané r. 1989 pod názvom The Structural Transformation of
the Public Sphere: an Inquiry into a Category of Bourgeois Society. V poľskom
preklade pod názvom Strukturalne przeobrażenia sfery publicznej 2008 a v českom
Strukturální přeměna veřejnosti. Zkoumání jedné kategorie občanské společnosti
v roku 2000. Český preklad už zohľadňuje spomenuté skreslenia, poľský doposiaľ nie.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
81
rad odlišných koncepcií, pre ktoré angličtina používa rôzne iné pojmy (Splichal, 2012, s. 66). Problém bol aj v upätosti akademického diskurzu na
kontroverzne chápaný pojem „verejná sféra“, keď vedci rýchlo podľahli noblese módneho pojmu pochopeného ako priestor, čím sa spáchal nevinný
podvod na klasickom poňatí verejnosti ako kolektivity, kultivovaného počas
dvoch storočí8. Veci sa urovnali až celkom nedávno, ako uvádza S. Splichal
s odvolaním sa na B. Petersa, ktorý expressis verbis napísal, že klasická demokraticko-teoretická koncepcia (politickej) verejnosti (Öffentlichkeit) v sebe
zahŕňa dva významy – tak spoločenskej „sféry“ ako i „kolektivity“ (Splichal,
2012, s. 66).
Nepochybnou zásluhou J. Habermasa je najmä to, ako detailne preskúmal
vzostup a úpadok historicky špecifickej formy verejnosti, ktorú striedavo
nazýval „občianskou“ či „meštianskou“. V jeho koncepcii kľúčovú rolu hralo
diskusné fórum, kde súkromné osoby otvorene debatujú o „verejných záležitostiach“9. Habermas koncepciu Öffentlichkeit však založil na predpokladoch až
neskôr rozpracovaných v teórii komunikatívneho konania. Tá vychádza z presvedčenia, že životný proces súčasnej spoločnosti sa podľa neho organizuje
konsenzuálne v nepretržitej jazykovej komunikácii. Preto stanovil podmienky
platnosti nerušenej komunikácie: zrozumiteľnosť, pravdivosť, správnosť a
vierohodnosť (úprimnosť) rečových aktov. Verejnosť takto predstavuje fórum
vymedzené pre určitý typ diskurzívnych interakcií. Toto proceduralistické
poňatie verejnosti je mu najviac vytýkané, lebo nestačí odstraňovať iba formálne prekážky dorozumenia sa ľudí, ale aj ich reálne šance zúčastniť sa
verejnej debaty (sociálne rozdiely), rešpektovať reálnu pluralitu komunikačných prejavov, ku ktorým patria i „nerozumné“ prípady.
Habermas sa pokúsil vykresliť normatívny model modernej verejnosti, sám
však dospel k záveru, že na konci 20. storočia došlo k diverzifikácii liberálne
nastavenej verejnosti. A nielen to, v podmienkach masovej demokracie s účasťou menej vzdelaných vrstiev, rámcovanej expanziou prostriedkov hromadnej
komunikácie a reklamných služieb, už nie je uskutočniteľná autonómna
8
Habermas v príspevku publikovanom o 30 rokov neskôr Further Reflections on the
public Spere – v zborníku Habermas and the Public Spere (1992): edited by
C. Calhoun, Cambridge: MIT Press, 421-461) povedľa pojmu verejnosť vo význame
sociálnej kolektivity vymedzuje „verejnú sféru“, ktorú definuje ako „všechny takové
podmínky komunikace, za kterých může vznikat diskursivní vytváření mínění a vůle ve
veřejnosti, tvořené občany státu“ Citujem za (Rendlová – Lebeda, 2002, s. 11).
9
Verejné pritom znamená – ako uvádza N. Fraser – 1) vzťahujúce sa ku štátu; 2)
prístupné všetkým; 3) týkajúce sa všetkých; 4) vzťahujúce sa k všeobecnému dobru
a k zdieľanému záujmu. Každý bod je v protiklade k „privátnemu“: 5) vzťahujúce sa
k súkromnému vlastníctvu v trhovej ekonomike a 6) vzťahujúce sa k intímnemu
domácemu či osobnému životu (vrátane sexuality) (Fraser, 2007, s. 101).
82
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
verejnosť a novej situácii nezodpovedá ani jej liberálny model. Verejnosť totiž
po nástupe komerčných masmédií, ktoré ju vlastne komodifikujú, stratila svoju
výlučnosť, navyše sa dostala pod kontrolu ekonomickej a politickej moci.
Takýto stav Habermas zhodnotil ako refeudalizáciu súčasnej spoločnosti
(Habermas, 2000, s. 231-252).
Habermas na túto situáciu reagoval novými teoretickými riešeniami10, tie
vychádzajú z hľadania vhodnej odpovede na krízu spoločensko-mocenských
pomerov v krajinách liberálnej demokracie. Ich občania sú stále viac objektom
manipulácie, treba hľadať cestu, aby sa emancipovali od spoločenského
nátlaku. Východisko našiel v myšlienke neporušenej a nikým neovládanej
komunikácie, ktorá je vyjadrením svojprávnosti ľudského druhu. Netreba tu
vnikať do detailov jeho riešenia. Habermas verí, že racionalita západnej civilizácie – výmena argumentov – zabezpečí koordináciu ľudí a rozumné
zjednotenie v problémových situáciách. A to je jedno z problematických miest
jeho koncepcie: kritici mu vytýkajú, že o súlade kooperujúcich ľudí čoraz viac
rozhodujú vonkajšie vplyvy, úplne nezávislé na ich vzájomnej komunikácii
(Šubrt – Balon, 2010, s. 149), ako je napr. pôsobenie neviditeľnej ruky
trhu, demografických procesov, prírodných udalostí a pod. Napriek kritike zo
všetkých strán Habermas privolil iba na niekoľko korektúr svojho poňatia, ale
nikdy ho celkom neopustil – tvrdí N. Fraser (Fraser, 2007, s. 63).
Organickou súčasťou Habermasovej sociológie je dvojstupňový model
spoločnosti. Na to používa pojmy životný svet („Lebenswelt“) a systém s odôvodnením, že v tradičných spoločnostiach nemalo význam ich rozlišovať, ale
v evolučnom procese sa integrované referenčné konanie spojilo do ohraničených okruhov konania a zároveň sa tým osamostatnilo voči životnému svetu.
Systém a životný svet sa vnútorne diferencovali tak, ako rástla komplexita
jedného a racionalita druhého. A tým sa zároveň diferencovali od seba
10
Habermasovo dielo Strukturwandel der Öffentlichkeit mu prinieslo mimoriadny
ohlas, ktorý ešte vzrástol po vydaní Theorie des kommunikativen Handelns (1981).
Vyznačujú sa vnútornou nadväznosťou, obe pôsobili inšpiratívne, ale vyvolali aj
rozsiahly kritický ohlas. Doteraz vyšlo niekoľko knižných publikácií a stovky štúdií vo
vedeckých časopisoch, ktoré polemizujú s jeho koncepciou Öffentlichkeit a tiež s
filozofickou teóriou komunikatívneho konania. Spomeniem aspoň najvýznamnejšie
knižné publikácie a zborníky zamerané na tému verejnosti: Hölscher, L. (1979)
Öffentlichkeit und Geheimnis. Eine begriffsgeschichtliche Untersuchung zur
Entstehung der Öffentlichkeit in der frühen Neuzeit. Stuttgart: Klett-Cotta; Habermas
and the Public Sphere (1993), Edited by Craig Calhoun , The MIT Press Cambridge (s
príspevkom J. Habermasa); Peters, B. (2007) Der Sinn von Öffentlichkeit . Edited By
H. Wessler, with an introduction by J. Habermas. Frankfurt: Suhrkamp; The idea of the
public sphere. A reader. (2010) Ed. By Jostein Grisrud et al. Lanham, MD: Lexington a
ďalšie.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
83
navzájom. Napriek tomu systém a životný svet zostávajú na sebe obojstranne
závislými. Habermasova dialektika „umožnila vysloviť hypotézu, že systém
a životný svet, a tým taktiež systémová a sociálna interakcia sa môžu dostávať
do vzájomného konfliktu, napr. keď peniaze ako mechanizmus integrácie
presahujú do životného sveta a tu blokujú mechanizmus dorozumenia“ (Šubrt,
2011, s. 55). Preto Habermas hovorí o „kolonizácii“ životného sveta systémom.
V takej situácii potom môže dôjsť k tomu, že postihnutí jednotlivci odoberú
subsystému legitimitu, vzdajú sa svojej ochoty na kooperáciu a sformujú sa
na odpor voči tejto kolonizácii (tamže). „Proti systémovo integratívnemu
médiu moci a peňazí je však treba obrátiť sociálne integrujúcu silu solidarity
autonómnej verejnosti“ (Müller, 1989, s. 56), v rámci ktorej sa uplatní komunikatívna racionalita. A práve v tejto súvislosti kritika (Mouffe, 2005, s. 83)
oprávnene Habermasovi vyčíta spoliehanie sa na čosi domnele univerzálne, na
referenčnú veličinu situovanú mimo dosahu politiky, teda ide o pokušenie
stabilizovať ľudské záležitosti zavedením nepolitického poriadku. Ďalší kritici
jeho koncepciu považujú za prekonanú, lebo neodráža prevratné zmeny
postmodernej spoločnosti a nové (najmä technologické) možnosti konštituovania verejnosti pod vplyvom internetu a jej efektívnu mobilizáciu prostredníctvom sociálnych sietí. Napriek tomu Habermas svojim dielom nepochybne
prispel početnými inšpiráciami pre bádateľskú prácu nasledovníkov.
Literárne založený americký sociológ a kritik habermasovskej spoločnosti
nažívajúcej v komunikatívnej „pohode“ Richard Sennett v obšírnom diele The
Fall of Public Man (1974) analyzoval premeny vzťahu verejnej a súkromnej
sféry v zornom uhle osobnostnej výbavy ľudí Západu. Využíval analógiu
medzi súčasnou modernou a antickou spoločnosťou po smrti cisára Augusta.
Ľudia modernej doby unikajú zo sféry verejného života podobne ako vtedajší
Rimania. „Eróziu verejnej sféry života“ tentoraz pripisuje kurzu rozvoja
industriálneho kapitalizmu nastúpeného v 19. storočí. Okrem rozmachu neosobných vzťahov v jeho gigantických organizáciách, nahrádzaniu trhov plných
života obchodnými domami, úbytku priestranstiev verejného kontaktu obyvateľov miest, deštruktívne pôsobila aj rozmáhajúca sa mentalita obohacovania,
hromadenie majetku a ziskov. To posilnilo rast egocentrického individualizmu,
ktorý vedie k ľahostajnosti k iným a uzatváraniu sa do svojich rodín či skupín
intímneho charakteru. Podľa Sennetta sa rozvinula choroba narcizmu a tyrania
intimity. Takáto privatizácia života vyústila do vyprofilovania dvoch typov
osobností. Prvý typ predstavujú profesionálni organizátori verejného života,
ktorí ovládli verejnú sféru, využívajúc pritom špeciálne vzdelanie a umenie
manipulácie pasívnej masy. Tú predstavuje typ osobnosti diváka: ide o ľudí
pasívnych vo verejnom živote, ktorý za jeho poruchy vinia „organizátorov“,
namiesto toho, aby sa sami verejne angažovali. Sennett videl východisko
z tohto stavu v rozbití veľkých štruktúr, ich parcelácii a v decentralizácii moci,
84
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
aby sa tým uvoľnili hamované činitele individuálneho rozvoja. Chcel dať
priechod na prejavenie individuálnych rozdielov, život v konfliktoch a zápasoch. Skupiny, aké vzniknú pod ich vplyvom, by mohli obrodiť vyhasínajúci
verejný život, čo je vlastne utopisticko-anarchistický program obnovy.
Nemožno obísť ani dielo sociálneho psychológa Sergea Moscoviciho,
najmä knihu The Age of the Crowd: A Historical Treatise on Mass Psychology
(1985). V nej, nadväzujúc na učenie Le Bona o davoch, doložil tézu o účinkoch
silného vplyvu názorových menšín na majoritu. Tým vyvážil prevládajúce
jednostranné tvrdenia o zhubnom vplyve verejnej mienky na myslenie ľudí,
tradované od čias A. de Tocquevilla, W. Lippmanna a iných. Skúmal tiež vplyv
médií na verejnosť. Bol priekopníkom skúmania myšlienok v spoločenskom
kontexte, jemu sa pripisuje autorstvo tzv. sociálnych reprezentácií ako systému
zdieľaných presvedčení a získaných poznatkov (Marková, 2007, s. 218-219),
čo možno využiť pri štúdiu verejnosti.
V závere 70-tych rokov, keď sa rozpadla predstava spoločnosti ako
reifikovaného systému (funkcionalizmus, štruktruralizmus), hľadal sa nový typ
sociálna, zrodený pod vplyvom modernity (Martuccelli, 2008, s. 398). Vtedy sa
vo Francúzsku objavila výzva návratu k subjektu a kolektívnemu konaniu.
Zosobnil ju Alain Touraine prácou Le Retour de l´acteur (1984). Vychádzal
z toho, že spoločnosť nie je pasívnym výsledkom pôsobenia nemenných
zákonov historického vývoja (evolucionisti, historici, teoretici pokroku), nemá
žiadny konečný tvar, ale sama sa utvára prostredníctvom skupinových aktérov.
Proti sociologickému determinizmu a diktatúre štruktúr spoločnosti Touraine
vyzdvihoval aktéra, ako reálny činorodý subjekt verejného diania. Pre
postindustriálne štádium za takého aktéra autor považoval sociálne hnutia. Sú
iniciátormi nových životných štýlov a produkujú alternatívy vývoja voči
etablovaným štruktúram. Rozhodujú, čo bude verejné, čo má zostať súkromné
(hnutie feministiek presadilo, že násilie v rodinách už nie je považované za
súkromnú vec). Pre konceptualizáciu verejnosti je inšpiráciou jeho
zdôvodnenie návratu k subjektu.
Čas hlbokých zmien, dôvod na prehodnocovanie
Záverečné decénium uplynulého storočia poznamenal proces zrýchlenej
globalizácie, čo sa prejavilo v rozvoji dopravy, informačných technológií a
ďalších inovácií vedúcich k rastu a zrýchleniu mobility svetového kapitálu
a obyvateľstva. Obrazne povedané, svet sa zmenšil a operačný čas sa skrátil.
Naplno sa prejavil outsourcing, ktorý poskytuje konkurenčnú výhodu, posilnila
sa pozícia transnacionálnych korporácií. Inovačná revolúcia v súbehu s liberalizačnými a deregulačnými opatreniami vyvolala expanziu ekonomických
aktivít a v nebývalom rozsahu prekročili hranice národných štátov. Zároveň sa
vystupňovala globálna konkurencia – hyperkonkurencia. Stali sme sa svedkami
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
85
kvalitatívnych zmien tak ekonomiky, ako aj homogenizačných trendov v kultúre, výrazne pokročila diferenciácia životného štýlu. Tradičné triedne konflikty sú nahrádzané zápasom sociálnych skupín, na ktoré uvedené zmeny
najviac dopadajú: mladí ľudia, prisťahovalci, ženy, nízko kvalifikovaná časť
populácie a marginalizované menšiny, uchádzajúce sa o uznanie. Pri ich riešení
rovnako bezprizorná ako politika uplynulých desaťročí zostala aj spoločenská
veda. Preto riešenie súčasných problémov sa nezaobíde bez pokusov nanovo
premyslieť základné pojmy, ako napríklad spravodlivosť, verejnosť, pluralita,
občianska spoločnosť, prehĺbenie demokracie a ďalšie.
Dnes už môžeme zaznamenať, že pod vplyvom globalizačných procesov
a kumulácie skúseností sociálnych hnutí už počas 90. rokov a na prelome
storočí, dochádza k pokusom spochybniť ustálené myšlienkové konvencie
predošlého obdobia a vniesť nové impulzy. Ako prvú z nich uvedieme
predstaviteľku kritickej teórie N. Fraser, ktorá sa pokúsila vniesť myšlienkové
inovácie do vzťahu „privátne/verejné“.
Po prvé, odôvodnila, že cesta presadzovania miesta a úlohy verejnosti
v demokratickom usporiadaní je správna a nevyhnutná (Fraser, 2007, s. 62).
Zároveň však po kritickej analýze Habermasom prijatých myšlienkových
predpokladov zistila, že jeho chápanie verejnosti, resp. verejnej sféry, zostáva
meštianske a „nie je vhodné pre kritiku medzí reálnej demokracie v spoločnostiach neskorého kapitalizmu“ (tamže, s. 109). Habermasov koncept v konečnom dôsledku nepripúšťa verejnosti silnejší mandát než komunikatívne
utváranie verejnej mienky, ktorej stúpenci liberalizmu vždy „vytvárajú auru
nezávislosti, autonómie a legitimity“ (tamže, s. 105).
Po druhé, inšpirovaná úspechmi feministického hnutia, prehodnotila
chápanie opozície medzi privátnym a verejným rozmerom ľudského života.
Neodmietla rozlíšenie oboch stránok života súčasnej spoločnosti, ale zavrhla
zaužívané protipostavenie oboch v podobe navzájom sa vylučujúcich sfér
života. Naopak, treba akceptovať (na rozdiel od H. Arendt) ich vzájomné
prelínanie a odhaľovať ideologické zneužívanie tejto myšlienkovej schémy ako
nepriepustnej polarity. Pre našu súčasnosť platia v tejto otázke dve zásady: 1)
Žiadne inštitúcie alebo praktiky nesmú byť a priori vylúčené ako predmet
verejnej rozpravy a verejného sebavyjadrenia. Napríklad domáce násilie nie je
len vecou inštitúcie rodiny, alebo, investovanie developerov nie je len vecou
ich podnikateľských práv. 2) Žiadne osoby, aktivity alebo aspekty života ľudí
nesmú byť vykázané výlučne do sféry súkromia (napr. otázka práv sexuálnych
menšín).
Po tretie, Fraser najprv nastolila požiadavku participačnej parity, keď
verejnosť naráža na neformálne prekážky a ktoré pretrvávajú aj potom, čo
úrady a zákony priznali každému právo zúčastniť sa verejného života rovnako
ako iní. Z arzenálu jej argumentácie vyberáme:
86
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
V doterajšej praxi dochádza k ideologickému obmedzovaniu „verejného“,
keď niektoré záležitosti osobnej, rodinnej alebo ekonomickej povahy sú
vylučované z verejnej rozpravy a dohľadu. Argumentuje sa pritom, že ide
o výsostne intímne problémy, alebo sú vraj vecou neosobných zákonov
trhu, resp. vlastníckych práv. Takéto stanovisko – spravidla vydávané za
oficiálne – hovorí o nich ako o rýdzo odborných či technických otázkach,
ktoré majú mať na starosti manažéri a experti. Stávajú sa vecou uzavretých
diskusných fór a bývajú chránené pred debatami a spormi širokej
verejnosti. Príklady z našej domácej reality: spor o zonáciu Tatier,
uzatváranie sa justície pred verejnou kontrolou, odmietanie sexuálnej
výchovy na školách, kauza Bezák, keď cirkev obchádza jeho základné
ľudské právo – hovoriť a byť vypočutý.
Fraser na rozdiel od Habermasa spochybňuje liberálnu ideu jednotnej
občianskej verejnosti ako žiaduceho stavu (keď sa uplatňuje falošné „my“).
Vystupuje proti ignorovaniu parciálnych ohnísk verejnej rozpravy, aké
vyrastajú z potrieb života skupín s rôznym spoločenským statusom. Jej
názor vychádza z faktu ekonomických, sociálnych a kultúrnych nerovností,
a preto zaviedla rozlišovanie tzv. silnej a slabej verejnosti. Na faktoch
dokázala, že verejná rozprava sa spravidla stáča v prospech „silných“
verejností (v USA biela väčšina, v multietnických štátoch väčšinový národ,
inde štátom preferované náboženstvo a pod). Takto fakticky dochádza
k vylučovaniu11 „slabých“ verejností, čo sú spravidla menšiny rôzneho
typu. V účinkovaní verejnosti sa tak nenáležite reprodukuje vzťah
podriadenosti a nadriadenosti. Fraser tvrdí, že pre fungovanie autentického
diskusného fóra v demokratickom prostredí nepostačuje formálna rovnosť,
aj keď je garantovaná zákonmi a ústavou.
Fraser upozornila, že sa manipuluje aj v otázke vzťahu súkromného
a verejného záujmu. Pripomenula, že pre určenie spoločného záujmu
nejestvujú žiadne vopred dané a pre všetky situácie platné kritériá. Až
samotný priebeh sporov vo verejnej rozprave určí, čo sa vecou verejného
záujmu stane a čo nie. Demokratická publicita vyžaduje záruku, že bude
vypočutý aj súkromný záujem, hoci je v menšinovom postavení. Musí
dostať príležitosť presviedčať ostatných vlastnými argumentmi. V praxi
bývame svedkami, keď pojmy súkromné – verejné slúžia skôr ako
rétorické nálepky odlišných záujmov a názorov, aby ich tak pozbavili
legitimity (označovať čosi za populistické, rovnostárske, protislovenské).
Po štvrté, N. Fraser sproblematizovala myšlienkový rámec vestfálskeho
typu pomerov, v kontexte ktorého sa doposiaľ uvažovalo o verejnosti.
Podrobila kritickej analýze nielen Habermasovu konceptualizáciu, ale aj jeho
11
S problémom „vylučovania“ sme sa stretli aj v antickom modeli verejného života.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
87
kritikov, ba dokonca aj svoju koncepciu12, ktorú sme tu reprodukovali. Vyvodila závery zo skutočností, aké priniesla zrýchlená globalizácia: „v podmienkach globálnych závislostí verejnosť viazaná rámcom národného štátu už nie je
korelatívna so suverénnou mocou nadnárodného charakteru“ (Fraser, 2007,
s. 114). Pripomeniem, že Habermas koncipoval verejnosť z pozície špecifického politického projektu: zvýšiť účinnosť demokracie v rámci suverénneho
teritoriálneho – spravidla národného – štátu cestou sformovania verejnej
mienky schopnej mobilizovať vôľu občanov na politickú silu pri presadzovaní
záujmov verejnosti voči súkromnej ekonomickej moci a etablovaným byrokratickým záujmom. Predpokladal, že verejná mienka je adresovaná vestfálskemu štátu a ohniskom záujmu verejnosti je národná ekonomika regulovaná
národným štátom. Globalizácia radikálne zmenila mocenské pole: národný štát
už nie je v stave garantovať dopady ekonomických procesov na podmienky
života svojich občanov. Sproblematizovaná je aj jeho suverenita, ktorá čoraz
viac funguje na základe modelu disagregovanej suverenity13.
V novej historickej konštelácii – Fraser ju označila ako postvestfálsku éru –
podmienky určujú globálne sily, korporácie a finančné centrá, na ktoré národný
štát nemá dosah. Navyše sú ťažko identifikovateľné a zväčša nie sú viazané na
žiadne teritórium. Verejnosť stratila šancu zbaviť legitimity štruktúry moci,
keď sú svojvoľné. Zmenili sa aj podmienky verejnej komunikácie, ktoré už
neumožňujú verejnosti, situovanej v národnom štáte, vstupovať do verejnej
rozpravy ako rovný s rovným. Ani fenomén občianstva už nie je garantom,
hoci bolo doteraz pilierom vynucovania zodpovednosti mocenských štruktúr
voči ľudu. Naopak, samé sa komplikuje tým, že ľudia prijímajú dvojité i trojité
občianstvo, navyše zmohutneli procesy migrácie obyvateľstva.
N. Fraser sa vyjadruje aj k módnej vlne odvolávania sa na globálnu či
transnacionálnu verejnosť. Voči takým pokusom filozofka stavia kritériá normatívnej legitimity a politickej účinnosti účinkovania verejnosti, podľa ktorých
ich možno falzifikovať. Ak aj verejná mienka prekračuje vestfálsky rámec, je
namieste otázka: kto sú účastníci verejnej rozpravy, keď rozptýlení po svete
účastníci diskusie netvoria žiadny démos a nie sú súčasťou celosvetovej
politickej pospolitosti, lebo tá nie je zatiaľ etablovaná? Ako sa realizuje jej
kritická funkcia, koho a ako volajú k zodpovednosti v anonymných globálnych
pomeroch, pokiaľ nejestvujú celosvetové orgány moci? Ako vyjadriť verejný
záujem v hybridných podmienkach života ľudí na planéte? Na koho sa obracať,
12
Ide o jej kapitolu Fraser, N. 1991. Rethinking the Public Sphere: A Contribution to
the Critic of Actually Existing Democracy. In: Calhoun, C. (ed.) Habermas and the
public sphere, Cambridge MA: MIT Press.
13
Príkladom je delenie kompetencií v rámci Európskej únie medzi jej orgánmi
a členskými štátmi, kde neutícha spor o zachovanie čo najväčšej miery ich suverenity.
88
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
keď suverénny teritoriálny štát nahradila amorfná zmes verejných a súkromných transnacionálnych mocí?
V zmenenej situácii treba hľadať nové riešenia – teoretické i praktické pre
návrat verejnosti do života so všetkými jej atribútmi. N. Fraser vidí jedinú cestu
ako zachrániť kritickú funkciu publicity v postvestfálskej situácii, keď sa po
novom pokúsime premyslieť otázky legitimity (aby bola zachovaná participatívna parita) a politickej účinnosti verejnosti, aby ju bolo možné zmobilizovať
do podoby politickej sily. Sama len stručne naznačila oporné body pre také
uvažovanie.
V otázke legitimity verejnosti treba vychádzať z princípu „všetkých
dotknutých“ – bez ohľadu na ich občianstvo – rozhodnutiami mocenských
štruktúr. To, že isté „skupiny ľudí sú spolučlenmi verejnosti, nezávisí od ich
spoločného občianstva, ale od ich spoločného zapojenia v komplexe štruktúr
a/alebo inštitúcií, ktoré ovplyvňujú ich život“ (tamže, s. 144). Kde takéto
štruktúry presahujú hranice štátu, musia jestvovať transnacionálne verejnosti.
Ak nie sú, nemôže byť verejná mienka považovaná za legitímnu.
V otázke politickej účinnosti Fraser navrhuje dve normatívne podmienky.
Prvou je podmienka prevodu. To znamená, že diskurzívne sformovaná moc
verejnosti musí byť prevoditeľná na záväzné zákony a potom na
administratívnu moc. Druhú nazvala podmienkou kapacity, pričom má na
mysli spôsobilosť verejnej moci konkrétne realizovať zámery verejnosti, a to
tak negatívne – udrží na uzde formy súkromnej moci, ako aj pozitívne – že
organizuje spoločný život v súlade s jej prianím.
N. Fraser – podobne ako iní súčasní autori – považuje vitálnu verejnosť za
existenčnú podmienku udržania a rozvoja demokracie. Nerobí to zo zdvorilosti
k veľkej historickej téme, ale z reálnych obáv o jej budúcnosť, lebo v posledných desaťročiach treba čeliť spomenutej tendencii, keď určité záležitosti
verejného významu sú vytláčané mimo rámec verejnej rozpravy. Tento manéver býva označovaný ako depolitizácia a znamená „proces, v ktorom sa na
formovaní a prijímaní rozhodnutí, ktoré majú priamy či nepriamy dopad na
celú spoločnosť, stále väčšou mierou podieľa len a jedine mocenská elita. Tak,
ako sa pred väčšinou občanov uzatvára priestor rozhodovania, je pre väčšinu
stále ťažšie tento proces zvrátiť legálnymi postupmi“ (Hauser, 2010, s. 105).
Občania pociťujú rozpor medzi ideálom demokracie a obmedzovaním suverenity ľudu, redukovanej na volebný akt. V akorde depolitizácie14 zaznievajú
otázky: Prečo by mali občania rozhodovať o dôležitých otázkach, keď nie sú
14
Depolitizácia resp. postpolitika má rôzne konkrétne podoby: normalizácia, ekonomizácia, esencializácia, individualizácia, expertizácia, moralizácia a dekontextualizácia. Podrobne ich rozoberajú P. Barša, O. Slačálek a T. Stöckelová v stati Od roztržky
k sporu. In: Kritika depolitizovaného rozumu: úvahy (nejen) o nové normalizaci.
Bělohradský, V. (et al.). Všeň: Grimmus.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
89
odborníkmi, nemajú zodpovednosť a myslia len na seba a konzum? Nebudú
lepšie rozhodovať experti, profesionálni politici a vplyvné kruhy (médiá)?
Cieľom depolitizácie je uspať verejnosť a servírovať jej do pozornosti také
problémy, na ktoré nemá faktický dosah, lebo ich riešenie závisí len od mocenských štruktúr. Preto prišli do módy zástupné témy, ako je hrozba terorizmu,
ohrozenie západnej civilizácie islamom, krajinami rozvíjajúcimi nukleárny
program, ekonomická konkurencieschopnosť krajiny a pod., teda témy, pri
ktorých je ľahšie dosiahnuť konsenzus. Depolitizácia tiež prináša opätovné –
už tretie v histórii intelektuálnej reflexie – eliminovanie verejnosti z horizontu
vedeckej pozornosti.
Podľa Fraser teóriu verejnosti treba zrekonštruovať, ba aj repolitizovať
(Fraser, 2007, s. 117), pretože v novej situácii už pôsobia tendencie verejnosť
vyradiť z hry pri rozhodovaní. Autorke treba priznať, že otvorila novú etapu
konceptualizácie verejnosti/verejnej sféry. Ako filozofka vystihla mnohé jej
súvislosti, charakteristiky, načrtla normatívne kritériá pre vnímavé chápanie a
hodnotenie verejnosti v realite súčasného sveta. Na druhej strane nedocenila
pozitívny vplyv globalizácie, najmä technologický prínos pre oblasť
komunikácie (v Egypte sa Facebook osvedčil ako nástroj mobilizácie verejnosti
v roku 2011). Ak teda niečo chýba jej heuristickým návrhom, potom je to
potreba sociologicky ich ozvláštniť a precizovať s použitím empirického
materiálu.
V heuristickom uvažovaní o verejnosti jej sekundovala Iris Marion Young
(americká filozofka politiky). Navrhla model zodpovednosti založenej na
sociálnych vzťahoch, ktorý je koncipovaný už pre postvestfálsku éru. Každý
aktér zúčastnený na globálnych procesoch výroby, distribúcie či využívania
prírodných zdrojov by mal zdieľať zodpovednosť za dôsledky (zámerné či
nezámerné) svojej činnosti (ba i nečinnosti) a pocítiť existenčný dopad, bez
ohľadu, na ktorom konci sveta ich ľudia pocítia. Pomer privátneho a verejného
musí byť nanovo definovaný tak, aby žiadny aktér globálnych procesov nebol
zo zodpovednosti vylúčený (Young, 2008, s. 65-106). Pridala sa k autorom
(Habermas, Elshtain, Wolin a iní), ktorí tvrdia, že súčasná podoba spoločenského života, presiaknutá konzumerizmom a sebeckým individualizmom, ústi
do úpadku verejného života v krajinách západnej civilizácie.
Problematikou vzťahu „privátne – verejné“ sa zaoberá celý rad súčasných
vedeckých autorít. Spomeniem amerického sociológa Craiga Calhouna,
špecialistu na problematiku verejnej sféry a otázky účasti občanov v komunikačných procesoch, teda veciach, ktoré rozhodujú o budúcnosti demokracie.
Na rozdiel od antickej tradície, také veci ako šťastie a úspech, on nepovažuje za
veci verejné, ale privátne (Calhoun, 2011, s. 313).
Spomenúť treba aj tvorbu súčasných poľských filozofov Szymona Wróbela
a Pawła Dybela, autorov dvojknihy Granice polityczności (2008). Druhý
90
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
z nich podrobne analyzoval teoretické koncepcie rôznej proveniencie
z hľadiska akceptácie vzťahu „privátne – verejné“. Konštatuje, že ich
rozlišovanie v podmienkach dnešných spoločností, organizovaných v rámci
štátu liberálnej demokracie, neprestáva byť aktuálne a niet dôvodu ho
odmietať, ba naopak. No na rozdiel od čias vzniku novodobých štátov zhruba
v 18. storočí (tie vzišli z tradície osvietenského racionalizmu) dnes sa tento
vzťah zmenil, už nemá podobu ako v klasických doktrínach. Chápe sa
dynamickejšie, hranice medzi privátnym a verejným sú priechodnejšie a pod
vplyvom aktivít verejnosti sa ich obsah môže ďalej aktualizovať. Považuje ho
za súčasť historicky vyvinutej nedeliteľnej spleti troch komplexov hodnôt
európskej civilizačnej tradície. Sú to: a/ idea svetonázorovej neutrality štátu
a na pluralite budovanej verejnej sféry; b/ idea tolerancie a otvorenosti k tomu,
čo je iné; c/ spôsob rozhraničenia medzi privátnou a verejnou sférou. Dnes niet
štátu, kde by niektorá z uvedených hodnôt v praktickom živote nenašla
akceptáciu a „niet spoločnosti, kde by deľba na privátne a verejné v akejsi
forme nefungovala“ (Dybel – Wróbel, 2008, s. 503). Inou vecou je, či sú všade
navzájom tieto hodnoty skĺbené. Poukazuje na to, ako je pre rozvoj spoločnosti
dôležité chrániť nielen verejnú, ale aj privátnu sféru, aby sa tvorivosť ľudí
nestala obeťou systémových síl (byrokratických štruktúr štátu, korporácií alebo
skorumpovaných elít).
Pokus o aktuálne terminologické riešenia
Uskutočnený prehľad koncepcií a stanovísk rôznych autorov nebol
samoúčelný. Umožnil nám poznať, že táto problematika prechádzala rôznymi
fázami vývoja, objavovali sa rôzne, až protichodné stanoviská k načrtnutým
problémom a fakticky podnes pretrváva nejednoznačnosť používaných pojmov.
Napokon, taký stav nie je typický len pre tematiku verejné/privátne a netreba
ho dramatizovať, ani pred ním rezignovať. Pre sociologické skúmanie – ak má
ambíciu posunúť poznanie problémov v reálnom živote s ťahom na ich
diagnostiku, alebo až k odhaleniu mechanizmov fungovania (aby tým pomohla
spoločnosti poznať seba plastickejšie ako v rutinnom vnímaní) – je nevyhnutné
urobiť voľbu pri operacionalizácii pojmov. Najvhodnejšie je preto prihliadať na
celú genézu pojmoslovia a vziať si poučenie z vykonanej kritiky filozofických
prístupov, aby sme sa vyhli prijatiu myšlienkových predpokladov, ktoré
v súčasnosti už neobstoja.
Všetko nasvedčuje tomu, že to, čo tvorí „verejné“, je vysoko komplexný
fenomén, jeden organický celok, pričom rôzne jeho aspekty si vyžadujú
osobitné pojmové vymedzenia. V reáliách konkrétnej krajiny môžu byť
niektoré stránky tohto celku nedostatočne rozvinuté. Môj návrh terminologických riešení by chcel rešpektovať ich vnútorné prerastanie a zároveň
uprednostniť interpretácie viac zamerané na použitie v sociologickej analýze
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
91
s dôrazom na subjektovú stránku sociálnej reality, ako k tomu nabádajú
najnovšie poznatky15. Dospel som k nemu vďaka osvojeniu si doterajších
koncepcií a v otvorenej nadväznosti na podobné úsilie slovinského teoretika
Slávka Splichala. Ten navrhol uvažovať o „univerze verejného“ (Splichal, s. 3
a nasl.), kde sa vyjavujú všetky jeho aspekty a jeho celistvosť zároveň.
1. Verejnosť (the public) predstavuje hlavne spontánnu kolektivitu, tvorenú
formálne rovnými občanmi, či už vo forme dočasného zhromaždenia, alebo ako
priestorovo rozptýlené ohniská diskurzívnych interakcií. Obe podoby vznikajú
pri zvažovaní dôležitých a sporných záležitostí ich spoločného života. Podľa
situácie priberajú povahu aktéra, ktorý vyjednáva alebo činmi si vynucuje
prijateľné riešenia. Takto chápanú verejnosť možno dať do protikladu davu
alebo masy, a to aj napriek tomu, že v jej konaní sú prítomné známky
intuitívneho zmýšľania, vášne, túžob i fantázie. Tieto črty súčasníkov
pripomína aj M. Maffesoli, lebo bytostne patria k subjektu (Maffesoli, 2006,
112 a n). Určujúcim prvkom nie je len participácia v debatách a spoločných
akciách, ale nutný je i pocit príslušnosti k nejakej verejnosti (dotknutí16 si
utvárajú skupinovú identitu a vymedzujú sa voči iným). Najnovšie sa
presadzuje mobilizácia verejnosti prostredníctvom sociálnych sietí na internete
(viď protesty Anti-gorila). I keď Habermas píše o „publiku“ ako inštitúcii
verejnosti a jeho historických premenách, dnes sa tento výraz používa celkom
bez súvislostí s intenciou autora17.
2. Verejná sféra (public sphere) – to je komunikačne sprostredkovaná oblasť
spoločenského života, ktorá predstavuje infraštruktúru pre sociálnu integráciu
prostredníctvom výmeny názorov a sporov. Vnímame ju ako trh názorov, kde
sa kryštalizuje spoločná mienka, alebo aj šancu, ako zvýšiť dôležitosť aktérov.
Kým verejnosť predstavuje záujmovo orientovanú kolektivitu, verejná sféra je
neutrálne prostredie, ktoré si vyžaduje inštitucionálne zabezpečenie
15
Viacerí autori ohlasujú trend návratu človeka a subjektovosti do centra sociologickej
reflexie, a ten je spojený s prehodnocovaním ontologických východísk vnímania
sociálnej reality. V širšej diskusii na danú tému presvedčivo vyznelo stanovisko
P. Sztompku, ktorý zdôrazňuje tak subjektový, ako aj dynamický aspekt sociálnej
reality (Sztompka, 2010, s. 202 a n).
16
V praktickom živote občania tematizujú problémy svojho života a posúvajú ich na
prah viditeľnosti. Keď sa spoja a v ich vystúpení je obsiahnuté určité očakávanie tak od
mocenských štruktúr, ako aj od ostatných členov svojho spoločenstva. Pod vplyvom
zjednotenej akcie sa v ich radoch najprv formuje predstava MY (dotknutí) voči tým, čo
dôsledkami svojho konania ovplyvňujú podmienky nášho života – teda tvoríme si
predstavu akéhosi ONI.
17
V publicistike a hovorovej reči sa pojem verejnosť spája skôr s publikom (kultúra,
šport, zábava), alebo kategóriou osôb, ako napr. laická verejnosť, čo nemá nič spoločné
s prednosťami sociálneho aktéra pôsobiť na organizovanú moc a byť jej protiváhou.
92
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
(legislatívu, etické kódexy médií), ale tiež zázemie v podobe občianskych
slobôd, kultúrnych tradícií a sociálnych vzorov. Nejestvujú žiadne špecifické
normy, ani kompetencie, ktoré by obmedzovali prístup ľudí alebo otvorenosť
verejnej sféry, každé obmedzovanie je poškodzovaním demokracie. Ale treba
si klásť otázky: kto v nej účinkuje a koľko je v tejto sfére spontánnej
verejnosti? Verejná sféra sa postupne vďaka komunikačným technológiám
odpútala od priestorovej závislosti. V súčasnosti sa sféra verejného diskurzu
postupne globalizuje. Niektorí autori vymedzujú verejnú sféru príliš široko,
napríklad autor publikácie Socjologia życia publicznego (Wnuk-Lipiński,
2008, s. 124), vrátane inštitúcií verejnej správy, ich činností a kompetencií.
Preto by bolo vhodnejšie používať termín „sféra verejného diskurzu“.
3. Verejná mienka (public opinion) je produktom verejnosti, špecifickou
odozvou, v ktorej tá nachádza svoje sebavyjadrenie. Je to postojový fenomén,
spravidla nemá akčný potenciál (Jungová, 2004, s. 258). Keďže verejnosť je
sociálne diferencovaná, verejná mienka nutne máva pestrý až protirečivý mix
názorov. Namieste je odlíšiť dve modality: a/ sondážnu, ako výsledok
rutinných prieskumov názorov a postojov obyvateľstva k témam vopred
vybraným agentúrou; b/ mienku verejnosti ako normatívne poňatú vôľu, zhodu
alebo spor prebiehajúci medzi občanmi k určitému prežívanému problému.
Odtiaľ býva už blízko k spoločnej akcii. Pokus o sociologickú deskripciu
verejného diskurzu by zrejme priniesol oveľa hodnotnejšie a trvalejšie
poznatky o mentalite verejnosti než rutinné prieskumy. Klasik americkej
sociológie Charles H. Cooley patril medzi odporcov redukovania verejnej
mienky na odpovede z prieskumov, ako to robia výskumné agentúry, lebo “tá
nie je sumou individuálnych mienok, ale originálnym spoločenským výtvorom,
ako efekt komunikácie a vzájomného prenikania“ (citované za Calhoun, 2011,
s. 318).
4. Verejné (publicness) ako prívlastok označuje status, keď je niečo spoločné,
či už objekt, priestor alebo aktivita, napr. verejné zhromaždenie, verejné zdroje,
inštitúcie, verejná reč. Verejné je to, čo je pre všetkých viditeľné a dostupné a
čo sa deje pred zrakmi a sluchom ostatných. Opakom je privátne, skryté,
dôverné či utajené.
5. Publicita (publicity) je aktivita, ktorou sa ľudia sami zviditeľňujú alebo činia
niečo, resp. niekoho objektom pozornosti a záujmu. Prilákať pozornosť,
obstarať transparentnosť nie je samoúčel, stáva sa nástrojom inštrumentálneho
vplyvu na správanie adresáta v pozitívnom alebo aj negatívnom zmysle.
Vyvinula sa aj tzv. manipulatívna publicita (manipulative publicity), ktorá
posunula pojem „publicita“ bližšie k public relations a k reklame.
6. Princíp verejnosti (publicness) je abstraktno-normatívny koncept, býva
zakotvený v etike alebo univerzálne uznanej norme spoločenstiev. Toto poňatie
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
93
sa vyvinulo vo filozofii politiky a právnych disciplín ako prirodzené ľudské
právo – hovoriť a byť vypočutý.
7. Verejná kultúra (public culture) je špecifická súčasť politickej kultúry, ktorá
odkazuje na etickú aj estetickú stránku styku v spolunažívaní občanov, ale aj
komfortnej činnosti inštitúcií voči nim a sebe navzájom. Je to rešpektovanie
zákonov, ducha ústavy, zásad transparentnosti a úcty voči partnerom, ohľad na
ľudské a občianske práva.
Pristaviť sa treba pri rozlíšení pojmov „verejnosť“ a „verejná sféra“. To sú
pojmy, ktoré vyjadrujú celkom odlišné ontologické skutočnosti. Verejnosť je
sociologická kategória, vyznačujúca kolektivitu, ktorej členovia (diskurzívne)
konajú a spoločne zdieľajú pocit príslušnosti. Naproti tomu verejná sféra je
„iba“ jej infraštruktúrou, samozrejme nie v zmysle technickom, ale ako
chránený priestor publicity, udržiavaný pomocou médií, ktorý má byť otvorený
pre každého, aby slúžil na slobodnú výmenu názorov. Inými slovami, verejná
sféra je fórum, ktoré je požadované (a v podstate vytvárané) verejnosťou
a môže nám pripomínať starogrécku agoru alebo forum Romanum.
Namieste je vyšpecifikovať i vzťah pojmov „verejnosť“ a „občianska
spoločnosť“. Druhý z nich má jednak dlhú históriu, pričom sa jeho obsah od
zrodu až po dnešok zmenil takmer na svoj protiklad. Stručne pripomeniem, že
tento pojem pôvodne slúžil na označenie vzdorujúcej spoločnosti v čase
osvietenstva voči panstvu cirkvi a feudálnej vládnej moci. Hlboké zmeny v
kapitalistickej ekonomike spôsobili, že dualita civil society verzus štát je
prekonaná, takže dnes väčšina autorov vníma občiansku spoločnosť ako
protihráča tak byrokratického štátu a zároveň aj trhových síl, teda rastúcej moci
korporácií, ktoré si už podmanili aj potenciu štátu18. Občianska spoločnosť
vystupuje predovšetkým ako projekt demokratizácie verejného života, vo
vedeckých analýzach skôr ako nástroj na deskripciu jeho realizácie. Nie je to
však koncept bezproblémový: jestvuje veľa odlišných interpretácií jeho obsahu
i rozsahu, je mu vytýkaná vágnosť, jasne boli identifikované dilemy občianskej
18
Napr. S. Splichal po rozbore celého spektra definícií uzatvára: „Občianska
spoločnosť je model spoločenskej organizácie (zvýraznil – J. S.) vytvorený - medzi a
na rozdiel od - byrokratickej štruktúry štátnych a súkromných korporácií v hospodárstve (trh), a z druhej strany súkromnej oblasti rodiny, priateľstva a intimity. Z teoretického hľadiska, občianska spoločnosť vytvára podporný most medzi... súkromnou a
verejnou rolou občanov. Empiricky pozostáva z dobrovoľných samosprávnych
organizácií, činností a sietí mimo oblasť štátu a ekonomiky, ako sú školy a vzdelávanie,
verejné a „alternatívne“ médiá, cirkvi a náboženstvá, odborové organizácie a robotnícke hnutia, združenia <veteránov> a charity, hnutia a združenia národnostných a
etnických menšín, a profesionálne združenia a komory, v ktorých sa ľudia slobodne
združujú a komunikujú - nie preto, aby nadobudli zisk alebo moc, ale z dôvodu
sociability, informovanosti a samosprávnosti“ (Splichal, 2012, s. 86).
94
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
spoločnosti (Marada, 2005). Ukazuje sa dokonca – podľa CH. Mouffe – že
pojem občianskej spoločnosti v súčasných podmienkach už nepostačuje na
odkrývanie celkom nových problémov a súvislostí. Ak teda zostaneme pri jeho
používaní, potom o vzťahu „občianskej spoločnosti“ a „verejnosti“ platí, že je
organický, keďže verejnosť je koreňovou zložkou toho, čo považujeme za
občiansku spoločnosť. Práve z „tela verejnosti“ sa vyvinuli rôzne organizované
formy združovania. Nevnímať prítomnosť spontánnej verejnosti v zostave
občianskej spoločnosti je zmätočné, lebo nie všetky pohyby (udalosti) vo
verejnej sfére sú dielom organizovaných združení. Napriek tomu väčšina
teoretických publikácií venovaných analýze občianskej spoločnosti úplne
vynechali z úvah verejnosť, alebo v lepšom prípade jej venujú len okrajovú
pozornosť. Istou – i keď skromnou – výnimkou je publikácia M. Skovajsu
o občianskom sektore v ČR (Skovajsa, 2010, s. 77).
Stotožňovať pojmy „verejnosť“ a „verejná mienka“ – hoci sa vyskytli i také
pokusy – vôbec nemá žiadne opodstatnenie a netreba ich brať seriózne.
Napokon o vzťahu pojmov „občianska spoločnosť“ a „verejná sféra“ sa
vedú málo plodné diskusie. Stačí uviesť, že takí aktéri, ako orgány štátnej
moci, politické strany a na druhej strane ani podnikateľské korporácie, vrátane
súkromných médií, nepatria do zostavy občianskej spoločnosti. Naopak,
v diskurzívnej verejnej sfére naplno uplatňujú svoj vplyv a snažia sa presadiť
svoje inštrumentálne záujmy, čomu sa občianska spoločnosť musí neraz brániť.
Samozrejme, občianska spoločnosť nemôže jestvovať bez fungujúcej verejnej
sféry v diskurzívnom poňatí.
Hypotéza o prerastaní sociálneho do politického
Aby sme plnohodnotne pochopili súčasnú občiansku verejnosť a jej potenciál,
nestačia len vyššie uvedené pojmové vymedzenia a terminologické odlíšenia.
Spomenuli sme už tendenciu, keď určité záležitosti verejného významu sú
vytláčané mimo rámec verejnej rozpravy – označuje sa ako depolitizácia. Jej
kritici varujú pred takto zastieranou demontážou demokracie. Reakciou na ňu
je aktivizácia občianskych združení, vznik nových sociálnych hnutí a v oblasti
vedy aktualizácia klasického sporu o tzv. politickosť. Problém nastolil v 30tych rokoch nemecký právny teoretik Carl Schmitt v diele Begriff des
Politischen z roku 1932. Dnes je toto oživenie spojené s menom Chantal
Mouffe v nadväznosti na konfliktualistické poňatie sociálnej reality, aké
zastával Max Weber i P. Bourdieu. Mouffe rozlišuje „politickosť“ (the
political) a „politiku“ (the politics) nasledovne: „Politickosťou“ rozumiem
rozmer antagonizmu spočívajúci v základoch každej ľudskej spoločnosti,
„politikou“ naopak rozumiem súbor praktík a inštitúcií, ktoré zoči-voči
konfliktu, aký vnáša politickosť, vytvárajú poriadok umožňujúci spolunažívanie ľudí“ (Mouffe, 2008, s. 24).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
95
Politickosť ako atribút pospolitého života je nevykoreniteľná. Aby „politickosť“ nebola chápaná substantívne, C. Schmitt ju radšej označil prídavným
menom. Tým, čím je v politickej filozofii T. Hobbesa prirodzený stav, tým je
pre Schmitta pojem politickosť. Pre jeho vymedzenie si zvolil celkom nové
kategórie. Pre politickosť navrhol bipolaritu každého vzťahu v rozmedzí
„priateľ/nepriateľ“. Sú to krajné polohy vzťahu, ktoré si ľudia, i pod vplyvom
návyku používať neutrálne slová, neuvedomujú.
Mouffe inšpirovaná týmto rozlíšením konštatuje, že kolektívne identity,
keďže sa tvoria len spôsobom akéhosi „my“ v opozícii k akémusi „oni“,
v určitých podmienkach môžu, ale nemusia nadobudnúť antagonistický
charakter. A pokračuje: „bipolarita priateľ/nepriateľ nie je jedinou formou, akú
môže antagonizmus nadobúdať – môže sa prejavovať aj inak. Navrhuje preto
rozlíšenie dvoch jeho foriem: pravý antagonizmus vyskytujúci sa medzi
nepriateľmi, teda osobami, ktoré nezdieľajú spoločný symbolický priestor –
a taký, čo nazýva „agonizmom“ (Mouffe, 2005, s. 33). V druhom prípade obe
strany vzťahu patria do spoločného symbolického priestoru a navzájom
uznávajú svoju legitimitu. Pre tento prípad Mouffe používa výraz „protivníci“.
Je vecou politiky (ako ju Mouffe odlíšila od politickosti), aby utvárala
podmienky, ktoré predídu výskytu antagonizmu. Ostro polemizuje s autormi,
ktorí spoliehajú na vytváranie racionálneho konsenzu cestou deliberalizácie
(Giddens, Beck). Zápalisto obhajuje model liberálnej demokracie, ktorý
umožňuje riešenie konfliktov v podobe reálneho politického súperenia. Pritom
postuluje potrebu ďalšieho prehlbovania demokracie na radikálnu, nie v zmysle
jakobínskom, ale odmietnutím doterajšej praxe jej zužovania len na „diskurzívne tvorenie demokratického konsenzu“ (Mouffe, 2008, s. 68).
Ako sa realizuje návrat depolitizáciou vytláčaných záležitostí nášho života
do sféry verejného života? Pri formulovaní našej hypotézy si pomôžeme tézami
Deweya, ktorý verejnosť definoval poukázaním na dvojaké dôsledky ľudskej
činnosti. Dôsledky činnosti dopadajúce na nezúčastnených ľudí – a v čase
globalizácie sa ich rozsah mohutne rozmnožuje - vstupujú (skôr či neskôr) do
ich vedomia.
Vráťme sa do našej reality: v praktickom živote verejnosť tematizuje
problémy svojho života a posúva ich na prah viditeľnosti. V jej vystúpení ako
aktéra je obsiahnuté určité očakávanie tak od mocenských štruktúr, ako aj od
ostatných členov svojho spoločenstva. Pod vplyvom takýchto dôsledkov sa v
ich radoch formuje predstava MY (dotknutí) voči tým, ktorí dôsledkami svojho
konania ovplyvňujú podmienky nášho života - teda tvoríme si predstavu
akéhosi ONI. MY – buď začneme byť podozrievaví, stretávame sa a
debatujeme s podobne zmýšľajúcimi o takejto udalosti, alebo na sociálnych
sieťach internetu spoluvytvárame diskusnú komunitu, prípadne sa zúčastníme
protestu na námestí.
96
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Takým „ONI“ môžu byť orgány štátu, developeri alebo aj neprispôsobiví
občania, to závisí od problému či udalosti, ktorá vyvolala tento pohyb. My – to
sme spontánne a dočasne sformovaná verejnosť. Obe tieto kolektívne identity
tým nadobudli novú kvalitu politickosti, vzťah medzi nimi má agonickú (zo
starogréckeho „agón“ – súťaž, zápas) povahu, konfrontácia sa môže rozvinúť
do rozmanitých efektov. Tá sa postupne môže kvantitatívne aj priestorovo
rozrastať, formy súperenia sa môžu vyostrovať. Tlak verejnosti už veľakrát
rozhodol o zmenách politického významu, stačí pripomenúť rozhodujúci podiel
verejnosti na páde totalitného režimu v roku 1989, a rozhodol aj nedávno
(protesty anti-Gorila) o sebaobmedzovaní oficiálnej moci (zrušenie najprv
priestupkovej imunity, potom aj trestnoprávnej).
Analýza empirických prejavov prerastania sociálneho do politického
a podôb, aké to nadobúda v slovenskej spoločnosti, je ďalšou fázou práce
sociológa. Predložené pojmové inštrumentárium by mu malo umožniť
preniknúť hlbšie k povahe zmien v rovine združovania sa ľudí. Udalosti
posledných krízových rokov naznačujú, že návrat subjektu do spoločenského
diania (i do sociologickej reflexie) - po vyprchaní podmienok existencie
veľkých továrenských kolektívov v dôsledku zmien povahy práce, ale i vďaka
nástupu nových komunikačných technológií – sa odohráva už čoraz častejšie na
platforme verejnosti.
Záver
Dichotómia verejné/privátne má dlhú tradíciu a podnes sa z času na čas
objavuje vo vedeckých štúdiách o usporiadaní spoločnosti (nestotožňovať
s makroekonomikou a právom). V istých obdobiach boli oba póly chápané
oddelene (Arendt), autori postulovali požiadavku, aby boli vyvážené, prevaha
jednej nad druhou deformuje vývoj spoločnosti (Habermas), postulovali sa
utopické verzie nápravy (Sennett a komunaristi). Najčastejšie sa poukazuje na
to, že táto koncepcia má nádych metafyziky a je málo analytická, nepomôže pri
odhaľovaní nových vzťahov a súvislostí v reálnom sociálnom procese. Napriek
tomu ju netreba celkom zatracovať, lebo má poznávaciu silu pri komparácii
situácie rôznych krajín alebo v čase zmeny režimu (skvele to preukázal Ivo
Možný /2001/ pri rozbore príčin pádu totalitného režimu u nás). Autori
liberálneho razenia pri nej oceňujú užitočnosť pri diagnostikovaní situácie, keď
sú ohrozované občianske práva a slobody.
Veľkú kariéru zaznamenal koncept verejnej sféry, ktorý podnes neutícha.
Uviedli sme epizódu, aká tomu napomohla. Je to obľúbený pojem vo
filozofických esejach. Odštartoval analýzy komunikatívnych väzieb modernej
spoločnosti, kritické posúdenie úlohy médií (v pozitívnom i negatívnom
zmysle), hodnotenie povahy diskurzov pre udržanie demokratickej kontroly
aktivít štátu a podnikateľských kruhov. Rovnako pod jeho vplyvom bola
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
97
nastolená otázka (atrofie) priestranstiev verejného úžitku v mestách pri
udržiavaní verejného života. Namieste je pripomenúť imperatív S. Splichala:
“There is no public sphere without a public”. Kto sú kľúčoví herci vo verejnej
sfére, len sprivatizované médiá a orgány štátu? Podľa jeho presvedčenia, a my
sa k nemu pripájame, pokusy vymazať z teoretického uvažovania pojem s vyše
200-ročnou tradíciou – „verejnosť ako kolektivitu“, nevyhnutne vedú k otupeniu intelektuálneho výkonu kritickej teórie. Aj rozbor prác N. Frasera,
J. Deweya, Ch. Taylora naznačujú, že prehlbovanie demokracie nepokročí, ak
sa nepodarí rehabilitovať pojem verejnosti v teórii i v politickej praxi.
LITERATÚRA
ARENDTOVÁ, H.: Vita activa neboli O činném životě. Praha: Oikoymenh, 2009.
431 s. ISBN 978-80-7298-413-8
BARŠA, P. – SLAČÁLEK, O. – STŐCKELOVÁ, T.: Od roztržky k sporu. In: Kritika
depolitizovaného rozumu: úvahy (nejen) o nové normalizaci. Bělohradský, V. (et
al.). Všeň: Grimmus, 2010. s. 195-212. ISBN 978-80-902831-6-9
CALHOUN, C.: Civil society and the public sphere. In: Edwards, M. (ed.) The Oxford
handbook of civil society. Oxford University Press, NY, USA, 2011, s. 311- 323.
ISBN 9780195398571
DEWEY, J.: Rekonštrukcia liberalizmu. Z politickej filozofie klasického pragmatizmu.
Bratislava: Kalligram, 2001. 680 s. ISBN 80-7149-281-7
DYBEL, P., WRÓBEL, Sz.: Granice polityczności. Od politiky emancypacji do
polityki życia. Warszawa: Aletheia, 2008. 559 s. ISBN 978-83-89372-34-5
FRASER, N.: Rozvíjení radikální imaginace. Globální přerozdělování, uznání a
reprezentace (Hrubec, M. ed.). Praha: Filosofia, 2007. 184 s. ISBN 978-80-7007251-6
HABERMAS, J.: Strukturální přeměna veřejnosti, Zkoumání jedné kategorie občanské
společnosti. Praha: Filosofia, 2000. 424 s. ISBN 80-7007-134-6
HAUSER, M.: Depolitizace a soumrak liberální demokracie. In: Kritika
depolitizovaného rozumu: úvahy (nejen) o nové normalizaci. Bělohradský, V. (et
al.). Všeň: Grimmus, 2010. S. 97 - 109. ISBN 978-80-902831-6-9
GÜMPLOVÁ, P.: Hannah Arendtová: Vita activa. Sociologický časopis, roč. 44, č. 5,
2008, s. 1041 – 1044
LIPPMANN, W.: Public opinion. 1921. Dostupné na:
<http://www.faculty.english.vt.edu/Collier/5314/lippmannpublicop.pdf>.
LOCKE, J.: Druhé pojednání o vládě. Praha: Svoboda, 1992. 188 s. ISBN 80-2050222-X
JUNGOVÁ, E.: Vývoj českého veřejného mínění a jeho odraz v postojích vůči Evropě.
In: Hrubec, M. (ed.): Demokracie, veřejnost a občanská společnost“, Praha:
Filosofia, 2004, s. 253-263. ISBN 80-7007-211-3
MAFFESOLI, M.: Rytmus života. Variácie o postmodernom imaginárne. Bratislava:
SOFA, 2006. 184 s. ISBN 80-89033-56-3
MARADA, R.: Občanská společnost: mezi inkluzí a exkluzí. Editorial. In: Sociální
studia 2005 (1), Brno: Masarykova univerzita, s. 7-11, ISSN 1214-813X.
98
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
MARTUCCELLI, D.: Sociologie modernity. Itinetář 20. století. Brno: Centrum pro
studium demokracie a kultury, 2008. 494 s. ISBN 978-80-7325-145-1
MÜLLER, V.: Veřejnost jako prostor komunikatívního jednání v sociologické
interpretaci Jürgena Habermase. In: Soudobá teoretická sociologie na Západě:
Příspěvky ke kritické analýze (kolektiv autorů). Praha: Ústav pro filosofii
a sociologii. ČSAV,1989. s. 169-186.
MILLS, Ch. W.: Mocenská elita. Praha: Orbis, 1966. 504 s. ISBN
MOUFFE, Ch.: Paradoks demokracji. Wrocław: Wydawnictwo naukowe, 2005. 158 s.
ISBN 83-89518-21-X
MOUFFE, Ch.: Polityczność. Warszawa: Przewodnik Krytyki Politycznej, 2008. 176 s.
ISBN 978-83-61006-26-8.
MOŽNÝ, I.: Proč tak snadno ... Některé rodinné důvody sametové revoluce. Praha:
Slon, 1991. 84 s. ISBN 80-901059-0-4
NOELLE-NEUMANN, E.: Spirala milczenia. Opinia publiczna – nasza skóra
społeczna. Poznań: Zysk i S-ka Wydawnictwo, 2004. 318 s. ISBN 83-7298-274-0
MARKOVÁ, I.: Dialogičnost a sociální reprezentace. Dynamika mysli. Praha:
Academia, 2007. 284 s. ISBN 978-80-200-1542-6
RENDLOVÁ, E. – LEBEDA, T.: Výzkumy veřejného mínění – teoretické souvislosti a
praktická aplikace. Praha: Sociologický ústav Akademie věd České republiky,
2002. 52 s. ISBN 807330032X
SKOVAJSA, M. a kol.: Občanský sektor: organizovaná občanská společnost v České
republice. Praha: Portál, 2010. 376 s. ISBN 978-80-7367-681-0
SPLICHAL, S.: Transnationalization of the Public Sphere and the Fate of the
Public. New York: Hampton Press, 2012. 256 s. ISBN 978-1-61289-037-1
STENA, J.: Občianska verejnosť Slovenska – demokratická kulisa či sociálny aktér?
In: Desaťročia premien slovenskej spoločnosti. Bratislava: Sociologický ústav
SAV, 2011. s. 190-200. ISBN 978-80-85544-69-5
STENA, J.: The Public and the Political – Concepts Reactivated by the Crisis. In:
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 12, No. 3, s. 191 – 209.
SZACKI, J.: Historia myśli socjologicznej. (t. I. – II.). Warszawa: PWN, 1981. 920 s.
ISBN 83-01-02014-8
ŠUBRT, J. – BALON, J.: Soudobá sociologická teorie. Praha: Grada, 2010. 232 s.
ISBN 978-80-247-2457-7
ŠUBRT, J.: Aktér, jednání, a struktura v mikro a makrodimenzi sociální reality.
Příspévek k teoretickým diskusím v soudobé sociologii. Praha: Studie
národohospodářskeho ústavu Josefa Hlávky, Studie č. 2., 2011. 98 s. ISBN 978-8086729-63-3
TOCQUEVILLE, A.: O demokracii v Amerike. Bratislava: Kalligram, 2006. 1042 s.
ISBN 8071497657
TONKLI-KOMEL, A.: Politickosť v iných javových podobách Hannah Arendt. In:
Filozofia, roč. 27, č. 10, 2012, s. 805-818.
TAYLOR, Ch.: Liberální politika a veřejnost. Sborník příspevků z konference v Castel
Ganfoldo 1992. Praha: Filosofia – nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR,
1994, s. 17-53.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
99
WNUK-LIPIŃSKI, E.: Socjologia życia publicznego. Warszawa: Wydawnictwo
naukowe Scholar, 2008. 358 s. ISBN 978-83-7383-307-4
YOUNG, I. M.: Odpovědnost a globální spravedlnost: model odpovědnosti založené na
sociálních vztazích. In: Hrubec, M. (ed.): Sociální kritika v ére globalizace:
odstraňování sociálně – ekonomických nerovností a konfliktu, Praha: FILOSOFIA,
2008. s. 65-106.
Doc. PhDr. Ján Stena, CSc. po štúdiu sociológie na Jagiellonskej univerzite
v Krakove pôsobil na viacerých pracoviskách. Začínal ako výskumník výskumného ústavu, bol vysokoškolským pedagógom a vedeckým pracovníkom Sociologického ústavu SAV, kde po roku 1990 viedol výskumný tím zaoberajúci sa
občianskou spoločnosťou. Svoje výsledky publikoval knižne, v zborníkoch
a najmä v akademických časopisoch. Po osamostatnení SR pôsobil ako radca
v Kancelárii prezidenta SR, neskôr bol poradcom predsedu Národnej rady SR.
Na akademickej pôde viedol výskum občianskej spoločnosti, dnes sa venuje
otázkam sociológie verejného života. Je členom vedeckej rady FSV UCM
v Trnave a členom redakčného kruhu časopisu SÚ SAV SOCIOLÓGIA.
Doc. PhDr. Ján Stena, CSc.
Exnárova 23
821 03 Bratislava
Slovakia
Tel.: +421-2-45690387
[email protected]
100
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Základní ideové zdroje současné krajní pravice v ČR1,2
Josef Smolík – Petra Vejvodová3
Oddělení bezpečnostních a strategických studií, Katedra politologie, Masarykova univerzita, Brno
The Basic Ideas of the Extreme Right Resources Present in the Czech
Republic. The article endeavours to identify and map basic ideological sources of
the far right in the Czech Republic and Slovak Republic. The contribution begins
with basic typology of the communication channels of contemporary far right. This
is followed by discussion about chosen books, websites and other virtual channels
as information providers. The article is meant as theoretical, introducing and
overviewing.
Key words: far right, books, strategy, internet, activism
Základní ideové zdroje současné krajní pravice v ČR. Tento příspěvek se
pokouší mapovat základní ideové zdroje současné krajní pravice v ČR a SR. Na
začátku je uvedena základní typologie komunikačních kanálů současné krajní
pravice, aby následně byly diskutovány jak vybrané knižní tituly, tak i webové
stránky a informační kanály současného internetu. Tento příspěvek je nutné
vnímat jako teoretický, úvodní a přehledový.
Klíčová slova: krajní pravice, knihy, strategie, aktivismus
Úvod
Téma krajní pravice v regionu střední Evropy se stalo od 90. let 20. století
předmětem intenzivního mediálního, společenskovědního (politologického,
psychologického, sociologického, pedagogického, historického ad.), ale i
politického zájmu. Poměrně často je krajní pravice analyzována prostřednictvím ideovým zdrojů, hlavních témat, konceptů a užívaných strategií. Část
ideové výbavy mohou příznivci jak krajní pravice, tak i krajní levice přebírat i
z periodik a knih, které prezentují často témata, která mohou oslovit ať již celé
skupiny (organizace, gangy atp.), tak i jedince. Stejně tak je nutné zmínit, že již
od 90. let 20. století je hlavním komunikačním kanálem pro krajní pravici i
1
Text vychází z přednášky pořádané Prezidiem Policejního sboru Slovenské republiky
dne 30. 9. 2011 v Košicích.
2
Příspěvek vznikl v rámci řešení projektu „Metody predikce dlouhodobého geopolitického vývoje střední Evropy“ (VF20102015005), financovaného Ministerstvem vnitra
České republiky.
3
Korespondence: PhDr. Josef Smolík, Ph.D., Mgr. et Mgr. Petra Vejvodová, Oddělení
bezpečnostních a strategických studií, Katedra politologie, Masarykova univerzita,
Brno, Česká republika. E-mail: [email protected]
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
101
krajní levici prostředí internetu, které nabízí širokou komunikační platformu ve
formě internetových stránek, sociálních sítí, ale i jednotlivých chat-roomů atd.
Tento stručný příspěvek se zaměřuje na knihy a internetové stránky, které
mohou být inspirativními zdroji pro současnou krajní pravici4 ve střední a
východní Evropě. Je nutné jej vnímat jako úvodní, nikoli vyčerpávající.
Základní členění komunikačních kanálů krajní pravice
Střední a východní Evropa po roce 1989 procházela složitými procesy politické
a ekonomické transformace společně s konsolidací demokracie. Krajně
pravicový politický proud tak mohl čerpat z určité frustrace obyvatel
střední/východní Evropy, což se projevilo mnohdy v nárůstu populismu či
nacionálního šovinismu, případně docházelo k obnovování určitých
historických reminiscencí z vývoje před rokem 1945. Je skutečností, že
současná krajně politická uskupení často navazují na dlouho historickou tradici
podobně orientovaných subjektů z 20. až 40. let 20. století. Samozřejmě, že
tyto „nové“ krajně pravicové politické organizace buď na své předchůdce
navazují nepřímo, či do původní ideologie vnáší nová témata (blíže viz Smolík
2012). V oblasti idejí byly často publikovány starší texty či celé knihy, které
byly spjaty s krajní pravicí z období 30. a 40. let 20. století.
V současnosti lze ideové zdroje krajní pravice členit do několika skupin:
1) historické a pseudohistorické (např. fašistické, nacistické, antisemitské)
knihy a tiskoviny (a jejich nová vydání, např. Mein Kampf, Protokoly
sionských mudrců atd.);
2) konspirační, sci-fi a futurologické knihy a tiskoviny (Analýza 17. listopadu,
1984, Nebeská družina, Turnerovy deníky, Lovec atd.);
3) životopisné knihy a pojednání (např. knihy z produkce českého
vydavatelství Kontingent Press jako Moje probuzení, Kriminál atd.)
4) skinheadské ziny a krajně pravicové tiskoviny;
4
Pojem krajní pravice je vnímán jako zastřešující pojem, jenž v sobě zahrnuje celé
spektrum subjektů od nacionálních populistických uskupení po neonacistické a
neofašistické skupiny. V této souvislosti může text působit kontroverzi a vyvolávat
otázky typu „Jak je možné se souhrnně zabývat ideovými zdroji tak širokého spektra?“.
Odpovídáme, že to možné je (ale samozřejmě s určitými limity).
Většina v textu zmíněných a diskutovaných ideových zdrojů je primárně určena
rasistům, příznivcům white power hnutí. Přesto o nich nelze mluvit jako o výlučně
white power ideových zdrojích. Řada z nich je pozitivně vnímána i například
v národovecké části krajní pravice. Typickým příkladem jsou díla či jednotlivé teze
Davida Dukea, který je kromě rasisticky orientovaných subjektů přijímán i těmi
nacionálními. Vesměs se tedy jedná o díla, která mají vliv na celou krajní pravici, i
když na každý segment svým způsobem a na tolik, na kolik je jim dovoleno.
102
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
5) zdroje a komunikační kanály internetové sítě (blogy, fóra, chat-roomy,
internetové stránky);
6) odborná literatura týkající se krajní pravice (knihy, články, časopisy);
7) analýzy státních orgánů (monitorovací zprávy státních orgánů atd.).
Protože není možné komplexněji popsat všechny ideové zdroje ve zde
uvedených skupinách, zaměříme se pouze na vybrané ideové vzory, které
v prostředí krajní pravice mohly mít jistý mobilizační potenciál, resp. mohly
některé jedince inspirovat či alespoň byly diskutovány.
Vybrané publikace a jejich stručný popis
Vzhledem k tomu, že množství historických knih, které se věnují fašismu a
nacionálnímu socialismu a jednotlivým aspektům těchto fenoménů není možné
postihnout, je nutné pouze konstatovat, že příznivci krajní pravice často s daty
uvedenými v knihách pracují značně selektivně, neobjektivně a přizpůsobují si
předkládané informace podle svého nahlížení na dané období a události. Přesto
existuje několik titulů, které bychom blíže popsali.
Mezi klasické zdroje krajní pravice patří kniha Mein Kampf (Můj boj) od
Adolfa Hitlera, která byla poprvé vydána již v roce 1925. Tato kniha pomocí
autobiografických postřehů, předsudků, emocí a vizí představuje nacionální
socialismus a jeho jednotlivé prvky.
Hitlerův Mein Kampf obsahuje hlavní body nacistické ideologie, včetně
koncepcí o nadřazenosti germánské rasy, fanatického antisemitismu a snah o
získání životního prostoru. V knize je z Hitlerova pohledu popsána geneze
počáteční fáze nacistického hnutí a jsou zde stanoveny cíle do budoucna. Kniha
obsahuje i řadu Hitlerových subjektivních názorů na dobové problémy
(alkoholismus, rodinný život, parlamentarismus), které soudobí neonacisté
využívají i pro kritiku současnosti (Mareš 2010, s. 90).
Pro fašisty je ideovým zdrojem například „Fašistická nauka“ od italského
vůdce Benita Mussoliniho.
Dalším klasickým zdrojem jsou Protokoly sionských mudrců, které mají
evokovat v čtenáři dojem, že se jedná o tajnou úmluvu a strategii Židů ke
globální nadvládě. Tento spisek byl vydán původně již na počátku 20. století
v carském Rusku. Přestože se jedná o materiál údajně vypracovaný ruskou
tajnou policií, tak jej mnozí čtenáři (a antisemité) považují za reálný. Protokoly
můžeme považovat jak za ukázku pseudohistorických dokumentů, tak i za
příklad konspiračních teorií. V současnosti jsou Protokoly sionských mudrců
přístupné nejenom v tištěné podobě, ale jsou k dispozici v mnoha jazycích i na
internetu (srov. Tazbir 1996). Na Protokolech sionských mudrců staví
argumentaci další spis a ideový zdroj – Mezinárodní Žid od Henryho Forda.
Poměrně oblíbeným materiálem konspiračního charakteru je i Analýza 17.
listopadu, jejímž autorem je Miroslav Dolejší. Tato práce se stala jedním ze
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
103
základů ideové výbavy příznivců krajní pravice různého zaměření, antisemitů a
vyznavačů spikleneckých teorií, ale i mnoha kritiků polistopadového vývoje
obecně. Dolejší se v ní snaží přesvědčit, že pád komunismu v zemích střední a
východní Evropy, včetně Československa, byl ve skutečnosti pučem
zorganizovaným KGB, CIA a Mossadem (Mareš 2003, s. 381).
Analýza dále konstruuje propojení Charty 77 s komunistickou StB a KGB,
stejně jako ekonomické zájmy Izraele a USA. Dále text kritizuje i mechanické
sjednocování Evropy a konstatuje, že má být vytvořena kontinentální evropská
vláda podřízená kontrole USA, Ruska a OSN. Dolejší kritizuje i ztrátu víry,
úpadek tradiční morálky i autority církví, patriarchální rodiny a ztráty identity
osobnosti a její autonomie (Mareš 2003, s. 382).
Dolejšího směs kritiky polistopadové politické reprezentace, soudobého
světového mocenského a finančního uspořádání, úpadku hodnot a vlivů Židů a
zednářů měla relativně velký ohlas a dopad (vyvolala i silnou kritiku, mj. i
tehdejšího prezidenta Havla) a podnítila i k organizaci a spolupráci obdobně
smýšlejících lidí. Jeho analýzu později uveřejnila na pokračování Republika,
otiskly ji Necenzurované noviny a nyní je dostupná na několika internetových
stránkách (Mareš 2003, s. 382).
Přibližně od roku 2008 v české prostředí vychází i knihy vydavatelství
Kontingent Press, které se zaměřují na vydávání mnohdy kontroverzních
autorů, kteří jsou někdy spojovány s krajně pravicovou scénou (A. Macdonald,
D. Irving, D. Duke). Patrně nejdiskutovanějším a nejmedializovanějším (o
vydání informovaly všechny celoplošné deníky v ČR) počinem tohoto
vydavatelství bylo vydání Turnerových deníků od Andrew MacDonalda
(pseudonym Williama Luthera Pierce). Sci-fi text, který původně vycházel
v časopise National Vanguard, popisuje násilnou revoluci v USA, která vede
k pádu federální vlády a k vítězství bílých revolucionářů, kteří vyhladí všechny
Židy i nebílé obyvatelstvo.
Kniha má beletristický charakter. Jedná se o fiktivní deník člena bělošské
rasistické organizace z USA Earla Turnera. Tato organizace pomocí
teroristických, vojenských a genocidiích metod v 90. letech 20. století ovládne
území USA. V rámci tohoto boje je rozpoutána i globální jaderná válka.
Celkovým výsledkem činnosti je uskutečnění „Velké Revoluce“, což je
v zásadě označení pro nastolení bílé rasy na planetě (a uskutečnění genocidy,
mj. Židů, Afroameričanů i dalších národů a ras) (Mareš 2010, s. 90-91).
Hlavním povstaleckým územím je dle MacDonalda jižní Kalifornie, kde se
odehrává i tzv. Den oprátky (věšení méněcenných obyvatel USA).
Kniha inspirovala i ke konkrétním aktivitám. Zřejmě nejznámější je činnost
teroristické skupiny The Order (Řád), jejíž název je přímo inspirován knihou
Turnerovy deníky. Tato teroristická organizace působila hlavně v letech 19831985. Ve své ideologii hlásala bělošský rasismus, antisemitismus a neonacis-
104
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
mus. Plánovala rozpoutat rasovou válku. Do čela se postavil Robert Jay
Mathews (Mareš 2010, s. 91).
Aby si organizace zajistila peníze pro svou činnost, věnovala se zprvu
drobným krádežím a vydírání podnikatelů působících v oblasti šedé ekonomiky
(majitelů sexshopů, heren atd.). Ještě na sklonku roku 1983 skupina přepadla
městskou banku v Seattlu, kde ukořistila 25 000 dolarů. V březnu 1984 na sebe
organizace upozornila bombovým útokem na divadlo v Seattlu, který odlákal
pozornost od skutečné akce - vyloupení peněžní dodávky na nedalekém
parkovišti (500 000 dolarů). Obětí Řádu se stal Alan Berg, kontroverzní
židovský rozhlasový komentátor z Denveru. Byl zavražděn v červnu 1984 na
parkovišti třinácti ranami z několika zbraní. Konkrétní vrahy se nepodařilo
zjistit, členové Řádu zachovávají mlčení (Krulík 2002, s. 288).
Podle mnoha zdrojů byly kniha Turnerovy deníky rovněž zdrojem motivace
atentátníka z Oklahoma City z roku 1995. Při jeho útoku proti federální budově
zahynulo 168 lidí a dalších 500 bylo zraněno (Mareš 2010, s. 91).
Při zadržení McVeigha a při prohledávání jeho automobilu agenti FBI
kromě rasistických letáků našli také obálku, ve které byly dvě okopírované
stránky z knihy Turnerovy deníky, které popisovaly události z šesté kapitoly,
kde Turner a jeho druzi vyhodí s pomocí dodávky naložené trhavinou budovu
FBI (viz MacDonald 2008a, srov. Smolík, Vaďura 2008).
Jedná se o tuto pasáž:
Co možná nejpřesněji jsme si spočítali, že ke zničení podstatné části budovy, i
nového počítačového střediska ve druhém suterénu, budeme potřebovat
nejméně pět tun TNT nebo jiné, srovnatelné výbušniny. Pro naprostou jistotu
jsme však raději požadovali deset tun. Místo toho jsme teď měli jenom necelé
dvě a půl tuny a navíc většinu z toho tvoří dusíkaté hnojivo, které je pro naše
účely mnohem méně účinné než TNT (MacDonald 2008, s. 41).
Zjevná je právě podobnost provedení teroristického činu Timothy
McVeigha s hrdinou Earlem Turnerem, který v Pierceově/MacDonaldově knize
odpovídá na kontrolu zbraní tím, že naloží náklaďák výbušninami a vyhodí do
vzduchu hlavní stan FBI (Smolík, Vaďura 2008).
Hlavním mottem knihy je především obrana proti tzv. Cohenovu zákonu, který
má zpřísnit držení střelných zbraní. Této skutečnosti se týká například tato
pasáž:
V Pasadeně žili dříve hlavně běloši, ale teď je převážně černá. Když jsme
v černých oblastech narazili poblíž benzínové pumpy na černochy, okamžitě
jsme zahájili palbu, abychom je udrželi v náležitém odstupu. V bělošských
čtvrtích jsme zase byli obklopeni hladovějícími bělochy, kteří prosili o jídlo,
které jsme jim samozřejmě nemohli dát, protože jsme s sebou žádné neměli.
Teprve tam jsme si uvědomili, jak je dobře, že mezi lidmi už nejsou střelné
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
105
zbraně. To bychom jinak byli v pěkné bryndě. Srdečný díky, senátore Cohene!
(MacDonald 2008, s. 147).
Další inspirující knihou může být i Lovec, rovněž od Andrewa MacDonalda
(Williama L. Pierce). Hlavním hrdinou této stylisticky propracovanější knihy je
Oscar Yager (a jeho přítelkyně Adelaide), bývalý vojenský pilot a technicky
konzultant, který nesouhlasí s politikou vlády a vraždí rasově smíšené páry.
Později vraždí i politiky, kteří připravují zákony proti rasismu – kongresmana
Stephena Horowitze, a agenty Kaplana a Feldmana z FBI. Text se věnuje i
ideologii Národní ligy, která promlouvá ústy hlavního ideologa Harryho
Kellera. Vhodná je například tato pasáž:
Naší věcí je zabezpečená a progresivní budoucnost naší rasy. Chceme bílý svět
– bílý svět, jenž si je vědom sám sebe a svého poslání; svět řízený na základě
eugenických principů; svět, v němž je cílem rodin i vlád zvýšení porodnosti naší
rasy; čistší a zelenější svět s menším počtem lidí, ale kvalitnějšími, žijícími blíže
přírodě; svět, v němž kvalita opět převládne nad kvantitou, v němž budou mít
životy lidí smysl, v němž budou mít opět význam a hodnotu krása, dokonalost a
čest (MacDonald 2008b, s. 46).
Další pasáže, které se týkají násilí, jsou například tyto:
Nejprve bandy skinheadů s molotovovými koktejly zapalovaly budovy obývané
barevnými ve smíšených čtvrtích. To připadalo jako dobrý nápad dalším
bělochům, kteří se rozhodli, že už dozrál čas na vytvoření malého neutrálního
pásma kolem jejich čtvrtí (MacDonald 2008b, s. 229).
Občanské nepokoje se rovněž staly součástí každodenního života, navzdory
drakonickým opatřením vlády k jejich udržení pod kontrolou. Časté pochody a
demonstrace na protest proti ekonomickým podmínkám mnohdy končily střety s
policií nebo jiným násilím. Prázdné budovy obsazovaly skupin nezaměstnaných
squatterů a jejich vyhnání policií jen málokdy proběhlo mírumilovně
(MacDonald 2008b, s. 239).
Dalším zdrojem slangu v prostředí krajní pravice je i titul George Orwella
„1984“, který se věnuje popisu totalitní společnosti v roce 1984. Orwell ve své
kritice totalitarismu používá některé výrazy, které jsou užívány i současnými
představiteli krajní pravice. Jedná se například o výrazy typu „Velký bratr tě
sleduje“ při popisování monitoringu na internetu, případně jsou užívány i
výrazy jako „ideozločin“, „newspeak“, „ideopolicie“, „doublethink“ a mnohé
další (viz Orwell, 2009).
Mezi životopisné knihy vydavatelství Kontingent Press lze řadit knihu
Davida Irvinga Kriminál a obsáhlý text Davida Dukea Moje probuzení („My
Awakening“).
Kniha Kriminál pojednává o soudním procesu s Davidem Irvingem v
Rakousku (od 20. 2. 2006, 14 měsíců ve vězení), který byl stíhán na základě
přednášky z roku 1989. Známý autor popisuje svoji situaci i svoje názory na
106
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
stíhání. Irving, který u rakouského soudu své názory na Holocaust odvolal, vzal
později své odvolání v bezpečí svého domova v Anglii zpět (Irving 2008).
Z knihy je vhodná například tato ukázka:
Můj proces v největší soudní síni v zemi – vybrané proto, aby se do ní vešla
média z celého světa – začal 20. února 2006. Kromě tří krátkých návštěv
v letech 1991. 1992 a 1993, z nichž každá trvala jen několik hodin, jsem
v Rakousku nebyl od roku 1989. Právě kvůli této návštěvě jsem byl nyní
odsouzen k tříletému vězení, obžalován za vyjádření nezákonných názorů na
historii druhé světové války. Ano, měl jsem se držet tradičního pohledu – té
historie, kterou píší konformní historici. To tvrdili všichni: Soudce, porota,
rakouský i německý tisk, dokonce i můj obhájce dr. Almar Kresbách to říkal.
Pak bych netrpěl ve věznici, jako je tahle. Můžu si za to sám (Irving 2008, s.
15).
Kniha Davida Dukea Moje probuzení s podtitulem „Cesta k rasovému
porozumění“ se věnuje klasickým tématům krajní pravice, jako jsou rasa,
rasové rozdíly, antropologická, sociologická a psychologická „zjištění“,
židovská otázka, vztah židů a médií a otázka Ku-Klux-Klanu v USA.
David Duke je fenoménem bílé americké pravice. V roce 1989 byl zvolen
do louisianské Sněmovny reprezentantů za svůj volební obvod a v roce 1991,
když kandidoval na guvernéra Louisiany, obdržel téměř 40 procent hlasů, což
na vítězství sice nestačilo, ale jak Duke rád připomíná, obdržel téměř 60%
hlasů bělošských voličů. Duke se považuje za aktivistu bojujícího za práva
bílých lidí. Pracuje nejen na své jemné image, ale i stejně jemné rétorice. Je
častým hostem mnoha televizních a rádiových pořadů a americkou veřejností
bývá, ač s rozpaky, považován za legitimního zastánce umírněného bílého
nacionalismu a bílých práv. Není to typický bílý rasista, ale spíše sběratel citací
(například A. R. Menšena v případě inteligence), jež zapadají do jeho vidění
světa.
Pro ilustraci lze uvést například tuto pasáž:
Realita je taková, že IQ testy predikují výkonnost černochů a bělochů jako
skupin dost dobře. Ve skutečnosti jakou univerzitní SAT testy poněkud
zaměřené proti bílým, proto bílí mají na univerzitách o něco lepší výsledky, než
naznačují testy a černí o něco horší. Je nepravděpodobné, že by je tvůrci testů
navrhovali tak, aby zvýhodňovaly černochy; kdyby věděli, jak to udělat, využili
by to mnohem víc! Někteří černoši s relativně vysokým IQ často postrádají
charakterové vlastnosti, potřebné k dobrým výsledkům v některých životních
aktivitách (Duke 2009, s. 86).
Další pasáže se věnují i židovské problematice:
I když píšu tato vyzývavá slova, nechovám k Židům žádnou nenávist. Existují
netolerantní Židé, stejně jako netolerantní křesťané. Je také pravda, že existuje
mnoho Židů, respektujících naše křesťanské dědictví. Ale pokud tito Židé
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
107
nebudou ochotni přinést své víře a okolí stejnou lásku a smíření, jakým učil
Kristus, koloběh nenávisti mezi Židy a ostatním obyvatelstvem neskončí a
možná opět uvidíme hrozné extrémy minulosti. Vláda, církev a média horlivě
pracují na zmírnění křesťanské nesnášenlivosti vůči Židům. Tohoto cíle lze
dosáhnout jen prostřednictvím stejné snahy o zmírnění židovského šovinismu,
podezíravosti vůči Nežidům (Duke 2009, s. 298).
David Duke se vyjadřuje i k mnoha svým politickým aktivitám:
Já jsem byl zaneprázdněný a založil jsem Národní stranu, kterou jsem pokládal
za moderní typ politického Klanu s rasovými principy, podobnými Národní
straně v Jižní Africe. Přijali jsme symbol Klanu, kříž v kruhu, a navrhli rasově
uvědomělý politický program pro Ameriku, který požadoval:
- Ukončení imigrace z Třetího světa.
- Snížení nemanželské porodnosti, zatěžující sociální systém.
- Zrušení takzvaného zvýhodňování menšin.
- Ukončení nucené integrace škol a bydlení.
- Snížení velikosti a vlivu vlády.
- Rozpuštění židovských mediálních konglomerátů.
- Obchod a zahraniční politiku ve prospěch Ameriky.
- Větší sebeurčení pro černou i bílou rasu (Duke 2009, s. 627).
V českém prostředí již před vydáním knihy Moje probuzení v roce 2009
byly vybrané kapitoly publikovány na stránkách Národní politiky (NP), kterou
vydávala národovecká Národní strana (NS). V listopadovém čísle z roku 2007
byla uvedena kapitola č. 10 – Evoluce rasy, přičemž nadpis zněl: „Trocha (u
nás) zakázaného ovoce (srov. NP 2007, listopad). Pokračování úryvku z knihy
Moje probuzení bylo publikováno v následném, tj. prosincovém čísle NP (srov.
NP 2007, prosinec).
Samozřejmě, že příznivci krajní pravice mohou využít i argumentaci
v dalších knihách. Z mnoha takovýchto knih lze ještě zmínit publikace Petra
Bakaláře Tabu v sociálních vědách či Psychologie Romů. V prostředí krajní
pravice je další oblíbenou knihou i práce židovského autora Normana G.
Finkelsteina s názvem „Průmysl holocaustu“. Tento autor mj. kritizuje některé
aspekty zneužití památky holocaustu pro finanční zisk, což někteří příznivci
krajní pravice dezinterpretují ve svůj prospěch k paušálnímu pošpinění piety
k obětem holocaustu (viz Mareš 2010: 91-92).
Významným zdrojem krajní pravice, resp. přímo neonacistického hnutí, je
rovněž esej amerického neonacisty Louise Beama. Jeho jméno je spojeno
s činností známé neonacistické organizace Aryan Nations. V eseji „Leaderless
Resistance“ se Beam věnuje tomuto způsobu organizace a přispívá tak
významně k jeho popularizaci (Beam, 1992). Esej vyšla poprvé v roce 1983 a
znovu v roce 1992, byla přeložena jak do češtiny, tak do slovenštiny a dalších
jazyků, což přispělo k jejímu rozšíření. Na základech leaderless resistence
108
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
vznikly v českém a slovenském neonacistickém prostředí organizace
Národního odporu, buňky Autonomních nacionalistů či národní pobočky
mezinárodní organizace Blood & Honour. Beam obhajuje odpor bez vedení
jako techniku vhodnou pro bílé nacionalisty, kteří bojují proti americké vládě.
Argumentuje, že hierarchická struktura organizace je pro členy white power
hnutí bojující proti vládě a systému extremně nebezpečná. Hrozí, že celá
struktura bude snadno infiltrovatelná a bude možné snadno odhalit řetěz velení.
Zdrojem pro white power hnutí je rovněž publikace "Cesta vpřed". Je
rozdělena do osmi kapitol - Sbohem hádkám, Hnutí politických vojáků,
Mezinárodní bílý odpor, Světový Blood and Honour, Cesta vpřed, Combat 18,
Jaké jsou možnosti?, Poslední slova a Začátek akce. Autorem textu je norský
neonacista Erich Blücher, používající pseudonym Max Hammer, který je
považován za významného ideologa Blood & Honour a Combat 18, majitelem
celosvětové sítě hudební distribuce Ragnarock records. Publikace Cesta vpřed
má být impulsem a posílením odhodlání bojovat za panárijské celosvětové
hnutí proti tzv. ZOG (sionistické okupační vládě). Max Hammer povzbuzuje k
mezinárodní spolupráci, která je nutná pro poražení ZOG. Hovoří o skutečném
boji a politických vojácích (Hammer, nedat.). V eseji oslavuje vzory a hrdiny
jako Ian Stuart Donaldson, George Lincoln Rockwell nebo Bob Matthews.
Max Hammer je i autorem další slavné eseje „Polní manuál“. V tomto
případě se jedná o velmi rozšířenou strategickou příručku pro panárijské
bojovníky. V šesti kapitolách se postupně věnuje ideologii Blood & Honour –
tedy nacionálnímu socialismu, způsobu organizace a tomu jak organizace má
fungovat, formě propagandy, možnosti užití násilí a teroru, formě aktivismu
jednotlivých členů a v poslední kapitole se zamýšlí nad budoucností a
povzbuzuje ke společnému boji za práva bílé rasy, „ať to bude stát cokoliv“
(Hammer, nedat., s. 29).
Samozřejmě knih a zinů (především z průběhu 90. let 20. století) mohou mít
příznivci krajní pravice velké množství a není účelem tohoto příspěvku sestavit
přesný seznam (k českým zinům viz Mareš 2003, s. 424-427). Stejně tak je
nutné konstatovat, že většina zde uváděných titulů je běžná právě v pdf verzích
na internetu. I proto by bylo naivní se domnívat, že se tyto tituly k čtenářům
nedostanou. Stejně tak je neodmyslitelné, aby byla realizována jakákoliv
cenzura. Důsledkem by naopak byl větší zájem o tyto knihy a časopisy. I proto
je vhodné o těchto knihách diskutovat, resp. se zamýšlet nad jejich propagandistickými pasážemi.
Internet
Existence internetu umožnila posunutí vnitřní a vnější propagandy krajní
pravice na další úroveň. Internet představuje důležitý komunikační prostředek,
díky němuž mohou spolky či jednotlivci informovat o své činnosti, prezentovat
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
109
názory a komentovat společensko-politické dění. Zároveň zastává v současné
době do značné míry nezastupitelnou roli „studnice poznání“. I publikace
původně tištěné, je možné na internetu dohledat (volně) ke stažení.
Krajní pravice využívá virtuální prostor kromě komunikace právě také
k propagaci a k usnadnění přístupu k ideovým zdrojům. Zveřejněný obsah je
volně přístupný, což zvyšuje okruh lidí, kteří si ho mohou prostudovat.
Pro osvětovou činnost vznikaly servery poskytující literaturu a různé další
materiály jako např. Nacionálně socialistické vzdělávací centrum (NSEC) či
Národně vzdělávací institut (NVI), jež představují „knihovny“ krajní pravice.
Osvětovým projektem i je tzv. Metapedia, což je krajně pravicová alternativa
celosvětově známé virtuální encyklopedie Wikipedia. Hojně jsou využívány
chatovací místnosti a diskuzní foŕa, která zajišťují velmi vysokou úroveň
anonymity. Stejně tak fungují blogy jako Planeta opic, Odporuj.org,
Altermedia, blogsféra wordpress.com. V rámci internetových diskuzí se pak
jednotlivci odkazují na různé publikace a materiály, doporučují texty, které
stojí za přečtení a nad jejich obsahy vedou diskuze různé úrovně a různé
kvality.
Vedle těchto nástrojů komunikace využívá krajní pravice i audio-vizuálních
prostředků jako je např. Youtube.com, které slouží především pro sebeprezentaci. Jednotlivé organizace, buňky či jednotlivci na tento server umisťují
mobilizační videa a videopozvánky na veřejné akce, záznamy z již uskutečněných akcí apod. Specifickým případem je využívání sociálních sítí jako
Facebook. Tento fenomén umožňuje krajní pravici vytvářet hustou internetovou síť překračující státní hranice a posilňovat společnou identitu jeho členů.
Virtuální hnutí je v tomto ohledu velmi silné a jednotné. Sociální sítě umožňují
sympatizantům bezpečně projevovat své názory a sounáležitost a celé hnutí je
snadno dostupné celé společnosti.
Zaznamenány byly i pokusy o internetové vysílání jako rádio Autonom
provozované Autonomními nacionalisty či internetová televize Dělnické
strany.
Obsahová analýza krajně pravicových webových stránek s ohledem na
zájem o dostupné ideové zdroje
Pomocí obsahové analýzy byly zkoumány webové stránky z krajně pravicového prostředí, které se svým obsahem a zaměřením primárně věnují literatuře
či ideovým materiálům a slouží jako krajně pravicové „online knihovny“.
Vybrány byly následující webové stránky: Národně vzdělávací institut
(http://www.vzdelavaci-institut.info/) a 28magazine (http://28magazine.com/).
Tyto dvě webové stránky představují nejdůležitější krajně pravicové online
knihovny - první uvedená v ČR, druhá pro Slovensko. Obě webové stránky
jsou volně přístupné veřejnosti, nejsou chráněny žádným přístupovým kódem,
110
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
heslem, vstup není podmíněn registrací apod. Přes vyhledávač jsou snadno
k nalezení, tzn. pro zájemce o krajně pravicovou literaturu snadno dostupné.
Obě webové stránky jsou strukturovány na základě stejné logiky – je zde
dostupný seznam kategorií, podle toho jak jsou literatura a další ideové zdroje a
materiály tematicky členěny. Veškeré materiály včetně celých knih je možno
volně stáhnout ve formátu pdf.
Další úroveň výzkumu se věnovala skutečnému zájmu o nabízenou
literaturu a materiály a tomu, které zdroje jsou v rámci scény považovány za
nejpřínosnější nebo naopak – tzn. jaká hodnota je přisuzována nabízeným
zdrojům, co reálně neonacisté čtou a co doporučují.
Zvolena byla rovina stěžejních internetových stránek, v rámci nichž dochází
k podpoře atributů jako rasismus, xenofobie, šovinismus, anti-demokratičnost,
propagace árijské rasy. Jedná se o webové stránky Národního odporu
(http://odpor.org/) jako nejznámější neonacistické organizace na území ČR a
SR a internetové diskuzní fórum Hooligans.cz (http://forum.hooligans.cz/) jako
neznámější a nejrozsáhlejší diskuzní fórum, v rámci něhož v řadě diskuzních
vláken (typicky sekce „politika“) přispívají jedinci z ČR a SR. Opět se jedná o
snadno dostupné stránky, a to i osobám mimo prostředí krajní pravice.
V první části byly zjištěny následující tematické okruhy, jimž se věnuje
Národně vzdělávací institut a 28magazine:












Revizionismus a holocaust
Sionismus a judaismus
Zednářství, ilumináti
Křesťanství
Romové
New World Order, globalizace, anti-amerikanismus
Historie5
Mytologie6
Komunismus, odboj
Nacismus
Rasa, eugenika
Aktivismus, survival7
5
V rámci historických knížek jsou to kromě revizionistických publikací (např. David
Irving) také materiály typu „Komunistický manifest“ či publikace od předních českých
historiků (F. Čapka, Z. Válka apod.).
6
Materiály se věnují pohanské mytologii, ať už germánské či slovanské pohanské
větvi, či runovému písmu.
7
Jedná se o materiály, které se věnují strategii přežití v přírodě, jak si počínat
v kontaktu s policisty apod. Do této kategorie jsou řazeny (tvůrci online knihoven) i
publikace jako Turnerovy deníky či Lovec.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
111




Klasická beletrie8
Politika9
Nidal Saleh10
Mark Weber11
Na základě analýzy četnosti zmíněných a diskutovaných publikací v rámci
webových stránek odpor.org a forum.hooligans.cz se v na prvních třech
místech v žebříčku umístili Turnerovy deníky - Andrew MacDonald/William
Luther Pierce, Lovec – Andrew MacDonald/William Luther Pierce a Moje
probuzení – David Duke.
Turnerovy deníky se ale na prvním místě neumístili pro svoji oblíbenost
v rámci neonacistické scény, ale spíše díky diskuzi o reakci médií a policie na
vydání této publikace. K obsahu se účastníci diskuze vyjadřují jak negativně,
tak pozitivně. Částí je publikace považována za nesmysl a brak. Naproti tomu
publikace Lovec od stejného autora jako předcházející publikace je hodnocena
velice kladně a přínosně. Diskutující tuto knihu vnímají jako reálnější a
srozumitelnější. Třetí kniha v pořadí, Moje probuzení, je vnímána silně
pozitivně. Zmiňována je často mediální kampaň této knize, která propukla
kolem návštěvy Davida Dukea v ČR.
Dále se na zkoumaných internetových stránkách objevují zmínky (ale již
výrazně méně) o publikaci Mein Kampf od Adolfa Hitlera. Celkově není tato
publikace považována za příliš kvalitní dílo především kvůli stylu psaní.
Myšlenky propagované v knize přijímá neonacistické hnutí zcela pozitivně.
Další publikací je White Power od George Lincolna Rockwella, která
v diskuzích prezentována jako opravdová bible neonacistického hnutí (více než
Mein Kampf).
Samozřejmě toto nejsou jediné ideové zdroje neonacistického hnutí.
Účastníci diskuzí debatují i o dalších publikacích, ale tyto debaty jsou
rozsahem velmi omezené a četnost výskytu jednotlivých materiálů a publikací
8
Neonacisté doporučují k četbě i klasickou beletrii, která s extremismem nemá nic
společného, nebo se naopak staví proti extremistickým ideologiím např. 1984 – George
Orwell, Utopie – Thomas Moore.
9
V této kategorii jsou k nalezení publikace od Davida Dukea, 25 bodů NSDAP,
Příručka Ku Klux Klanu, či Mnichovská dohoda. Zařazeny jsou zde ale také publikace
jako Charta 77 nebo Vladař – Nicolo Machiavelli.
10
Toto je kategorie typická především pro slovenské neonacistické hnutí. Tento autor
se ve svých publikacích zabývá izraelsko – palestinskými vztahy a zastává názor, že
světové mocnosti slouží židovským zájmům. Jeho oblíbenost vychází ze skutečnosti, že
žije na území Slovenské republiky.
11
Mark Weber je ředitelem americké organizace Institute for Historical Review, jež se
řadí mezi organizace, které popírají holocaust.
112
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
je velmi omezená. Diskutované publikace či autoři lze rozdělit do několika
kategorií (u každé z nich je uveden výčet publikací a autorů, jimž byla
věnována v diskuzi poznámka, či byl uveden na webové stránce odkaz,
všechny uvedené publikace jsou hodnoceny pozitivně a doporučovány k
přečtení):
 Revizionistické publikace
- David Irving, Ernst Zündel, Osvětim – fakta versus fikce - Rudolf Seidl
 Judaismus a sionismus
- Norman Filnkelstein – Průmysl holocaustu (Publikace reflektuje zneužívání
genocidy spáchané na židovské populaci k legitimizaci násilné politiky Izraele
vůči Palestině.)
- Noam Chomsky (kritik politiky Izraele)
- Publikace Neznámý Stalin (věnuje se údajným židovským kořenům J. V.
Stalina)
- Protokoly sionských mudrců
 Židozednářské spiknutí
- Mráz přichází z Bílého domu - Jiří Mašek (publikace o údajných lžích
kolem G. Bushe staršího a války proti terorismu)
 Náboženství
- Nicolas Goodrick Clarke - Okultní kořeny nacismu, Černé slunce, Hitlerova
kněžka (s vědeckým přístupem se věnuje esoterismu v kontextu nacismu, aniž
by on sám byl zastáncem extremistických ideologií)
 Historie
- Životopisy – pohlaváři SS, Himmler, Skorzeny, Rudel, Léon Degrelle,
Goebbelsovy deníky
- Česká historie – 2. světová válka, 1. československá republika, Rudola
Gajda, čeští legionáři (kniha Čeští legionáři na Sibiři)
 Ostatní
- Nebeská jízda – Filip Vávra (historická fikce od zakladatele Národního
odporu; publikace ale není příliš přijímána a je hodnocena jako nepovedená)
- 1984 – George Orwell
Další zdroje
Vedle výše uvedených publikací a zdrojů věnuje krajní pravice svoji pozornost
i materiálům, textům atd., které nepocházejí z prostředí krajní pravice. Zajímají
se o monitorovací zprávy a analýzy státních orgánů, o texty z akademického
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
113
prostředí (především historie a politologie) a internetové stránky nevládních
organizací, jež se věnují boji proti extremismu, rasismu, diskriminaci atd.
Rovněž komentují v diskuzích články zpravodajských serverů.
Závěr
Tento příspěvek se pokusil ve stručnosti pouze zmapovat základní ideové
zdroje současné krajní pravice v ČR a SR. Na začátku byla uvedena základní
typologie komunikačních kanálů současné krajní pravice, aby následně byly
diskutovány jak vybrané knižní tituly, tak i webové stránky a informační
kanály současného internetu.
Tento text je nutné vnímat jako úvodní a přehledový. Zájemce o podrobnější
informace lze odkázat na seznam literatury.
LITERATURA
BEAM, L.: „Leaderless Resistance“, 2012. [cit. 2012-12-05], Dostupné na:
http://louisbeam.com/leaderless.htm.
DUKE, D.: Moje probuzení. Cesta k rasovému porozumění. Praha: Kontingent Press,
2009. 757 s. ISBN 978-80-254-4167-1
HAMMER, M.: The Way Forward. (nedat. a) [cit. 2012-12-05], Dostupné na:
http://www.bloodandhonour.com/downloads/TheWayForward.pdf .
HAMMER, M.: Field Manual. (nedat. b) [cit. 2012-12-05], Dostupné na:
(http://www.bloodandhonour.com/downloads/B&H%20Field%20Manual.pdf).
IRVING, D.: Kriminál. Politickým vězněm v Evropě 21. století. Praha: Kontingent
Press, 2008. 128 s. ISBN 978-80-904-5582-5
KRULÍK, O.: Řád mlčících bratří a David Lane. Kriminalistika, roč. XXXV., č. 4,
2002, s. 188-292.
MACDONALD, A.: Turnerovy deníky. Praha: Kontingent Press, 2008a. 209 s. ISBN
978-80-254-1688-4
MACDONALD, A.: Lovec. Praha: Kontingent Press, 2008b. 270 s. ISBN 978-80-2543105-4
MAREŠ, M.: Pravicový extremismus a radikalismus v ČR. Brno: Barrister&Principal,
2003. 656 s. ISBN 80-86598-45-4
MAREŠ, M.: Co čtou neonacisté? In: Svoboda, I. a kol.: Politický extremismus a
terorismus jako ohrožení vnitřní bezpečnosti státu, 2010, s. 90-92.
NÁRODNÍ POLITIKA, ročník 65, listopad 2007.
NÁRODNÍ POLITIKA, ročník 65, prosinec 2007.
ORWELL, G.: 1984. Praha: Levné knihy, 2009. 261 s. ISBN 978-80-7309-808-7.
SMOLÍK, J.: Krajní pravice ve střední Evropě. In: Kohnová J., Holubová, B. (eds.):
XXIV. letní škola historie, 2012, s. 69-83.
SMOLÍK, J., VAĎURA, V.: Případ Timothy McVeigh. Rexter - časopis pro výzkum
radikalismu, extremismu a terorismu, roč. VII, č. 2, 2008, s. 37-52.
114
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
TAZBIR, J.,: Protokoly sionských mudrců: pravda nebo podvrh. Olomouc: Votobia,
1996, 232 s. ISBN 80-7198-034-X.
PhDr. Josef Smolík, Ph.D. je odborný asistent, oddělení bezpečnostních a
strategických studií, Katedra politologie, Fakulta sociálních studií,
Masarykova univerzita.
Mgr. et. Mgr. Petra Vejvodová je doktorandka Katedry politologie, Fakulta
sociálních studií, Masarykova univerzita.
PhDr. Josef Smolík, Ph.D.
Katedra politologie
Fakulta sociálních studií
Masarykova univerzita
Joštova 10
Brno
Česká republika
E-mail: [email protected]
Mgr. et. Mgr. Petra Vejvodová
Katedra politologie
Fakulta sociálních studií
Masarykova univerzita
Joštova 10
Brno
Česká republika
E-mail: [email protected]
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
115
Litovský autoritarizmus – vývoj, prejavy a formy
Juraj Hanuliak
Katedra politologie a evropských studií, FF UP v Olomouci, Olomouc
Litovský autoritarizmus – vývoj, prejavy a formy. Témou štúdie je litovský
autoritarizmus v medzivojnovom období. Text je venovaný charakterizácii a
analýze tohto fenoménu, jeho vývoju, vnútornej dynamike, prejavom a formám.
Cieľom textu je analýza medzivojnového litovského autoritarizmu, prostredníctvom
aplikácie teoretických koncepcií a modelov nedemokratickej formy vlády na
empirický litovský prípad. Na základe tohto metodologického postupu je v rámci
štúdie analyzovaný litovský autoritarizmus z teoretického hľadiska. Štúdia obsahuje analýzu faktorov kreujúcich litovský autoritarizmus, ako aj jeho zdroje. Druhá
časť textu sa venuje priblíženiu vnútornej dynamiky a evolúcii litovského autoritarizmu. V rámci tretej časti je na základe aplikácie teoretických koncepcií nedemokratickej formy vlády analyzovaný litovský autoritarizmus.
Kľúčové slová: Pobaltie, Litva, autoritatívny režim, medzivojnové obdobie,
autoritatívna mentalita, smetonizmus
Lithuanian Authoritarianism – Development, Manifestations and Forms.
Study is dealing by the Lithuanian authoritarianism during the interwar period. Text
is devoted to the characterization and analysis of this phenomenon, its
development, internal dynamics, and forms of expression. The aim of paper is to
analyze Lithuanian interwar authoritarianism, through the application of theoretical
concepts and models of non-democratic forms of government on empirical
Lithuanian case. Through this methodological approach, study analyzed
Lithuanian authoritarianism on the theoretical field. Study contains with an analysis
of factors that created Lithuanian authoritarianism, as well as its sources. Second
part of text is devoted to the internal dynamics and the evolution of Lithuanian
authoritarianism. Through third part, theoretical concepts of the non-democratic
forms of government are applied on the empirical Lithuanian case.
Key Words: Baltic region, Lithuania, authoritarian regime, interwar period,
authoritarian mentality, smetonism
Úvod
Žijeme v realite, v rámci ktorej máme tendencie vnímať demokraciu, teda
systém, v ktorom žijeme (v zmysle liberálnej demokracie, ako jej najvyššieho
a najsofistikovanejšieho vývojového stupňa), ako niečo samozrejmé a nezmeniteľné. My, obyvatelia krajín, vytvárajúcich tzv. západnú civilizáciu, resp.
civilizačný okruh, sme si na demokraciu zvykli v takej veľkej miere, že ju už
mnohokrát ani nevnímame. Vytvorili sme tak zároveň ideálne podmienky pre
konfúziu demokracie a devalváciu tohto pojmu v sémantickej, ale aj v praktickej rovine. Nazývame demokraciou to, čo ňou mnohokrát vôbec nie je
a naproti tomu ju nevnímame tam, kde sa prejavuje úplne markantne.
Používame tento pojem veľmi ľahkovážne, čoho následkom sa stáva čím ďalej,
116
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
tým viac vnútorne vyprázdneným a sprofanovaným. Táto prax, tento stav,
predstavuje jedno z najväčších nebezpečenstiev pre demokraciu, čoho si bol
veľmi dobre vedomý aj Giovanni Sartori, ktorý konfúziu vo veku demokracie
považoval za dostatočný dôvod na to, aby „vláde ľudu“ venoval jedno zo
svojich najvýznamnejších diel, v podobe viac ako 500 stranovej práce,
nazvanej príznačne „Teória demokracie“.
Demokracia je však v skutočnosti veľmi krehká a zďaleka nie tak samozrejmá a nemenná, ako máme sklon sa vo svojej pohodlnosti a zaslepenosti
domnievať. 20. storočie nám to viac ako dostatočne potvrdzuje v teoretickej aj
empirickej rovine. Vznik národných štátov, založených nezriedka primárne na
etnicite, ktoré si so sebou až príliš často niesli dedičstvo nacionalizmu, šovinizmu, xenofóbie a antisemitizmu, v kombinácii s masívnou ideologizáciou
politiky, prepadom ekonomík, hospodárskym marazmom a krízami, vytvorili
ideálnu živnú pôdu a východiskovú pozíciu pre deštrukciu krehkých európskych demokracií medzivojnového obdobia. Od Tallinnu po Atény, od Lisabonu po Moskvu – takmer všade postupom času tak, ako pribúdali roky medzi
dvoma najväčšími vojenskými konfliktmi v novodobej histórii ľudstva a s nimi
hospodárske problémy, pribúdali aj vnútropolitické krízy, nestabilita a najrôznejšie formy nedemokratických režimov.
Klasickým príkladom nie je iba stredná Európa (s čestnou výnimkou ČSR),
ale aj región Pobaltia. Pobaltské štáty, ich vnútropolitický vývoj a podoba autoritatívnych režimov, ktoré v medzivojnovom období vznikali v každom z nich,
vykazujú so stredoeurópskymi reáliami viaceré zhodné znaky, zároveň však
v tomto prípade nachádzame i mnohé odlišnosti, prirodzene vyplývajúce z odlišnej historickej skúsenosti, kvality politickej kultúry, občianskej spoločnosti,
či ekonomickej výkonnosti. Ani samotné Pobaltie v tomto období nevytváralo
z politického a ekonomického hľadiska homogénny blok, povaha ústavných
a politických systémov, vnútropolitického života a mentalita autoritarizmov
v Litve, Lotyšsku a Estónsku sa v mnohých ohľadoch markantne líšila.
Témou tejto štúdie je práve medzivojnový litovský autoritatívny režim, jeho
vnútorný vývoj, dynamika, formy a prejavy, ktoré vykazoval vo vzťahu k vnútornej i zahraničnej politike štátu počas svojej evolúcie, pričom tvorí akýsi
konceptuálny úvod k danej problematike. Pomerne originálny vývoj litovského
územia a národnoemancipačných snáh, vedomie bohatej stredovekej histórie a
štátnosti, v kombinácii s nacionalizmom, šovinizmom a istou formou mesianizmu, ktoré boli typické pre litovské politické elity, dali vzniknúť originálnemu modelu autoritatívnej mentality, v rámci ktorej je symptomatickým
a kľúčovým pojmom tzv. „litovská cesta“ – súbor prvkov, znakov, foriem
správania a postupov, ktoré vytvárali mantinely, v rámci ktorých autoritatívny
režim kreoval a menil svoju mentalitu a aktivity.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
117
Z obsahového hľadiska je štúdia rozdelená do troch kapitol. Prvá kapitola
popisuje zdroje litovského autoritarizmu a faktory, ktoré ho kreovali. V rámci
druhej je analyzovaná jeho vnútorná dynamika a vývoj. Náplň tretej kapitoly
tvorí analýza litovského autoritarizmu prostredníctvom aplikácie teoretických
konceptov R. Arona, J. J. Linza a W. Merkela na empirický litovský prípad.
Problematike regiónu Pobaltia nebola počas pomerne dlhého obdobia
v slovenskej politickej vede venovaná adekvátna pozornosť. V posledných
rokoch však zaznamenávame kvalitatívny progres. Problematike pobaltských
štátov, ich ústavným a politickým systémom, ako aj téme menšinovej politiky
v tomto regióne sa na dlhodobo vysokej kvalitatívnej úrovni venuje Jaroslav
Mihálik, a to aj prostredníctvom empirického výskumu, realizovaného priamo
v týchto krajinách. V prípade českého odborného prostredia sú najvýznamnejšími príspevkami práce Břetislava Dančáka a Luboša Šveca. Istou slabinou
doterajšieho výskumu tejto problematiky je však nedostatočne kladený dôraz
na historicko-politickú rovinu. Práve v prípade Litvy je tento fakt snáď
najmarkantnejší.
Súčasná podoba ústavného a politického systému Litovskej republiky je
historicky podmienená. Ak chceme pochopiť, prečo je táto podoba taká, aká je,
kde ležia príčiny niektorých problémov, ktoré sa prejavujú v kvalite politickej
kultúry v Litve, ako aj v prípade funkčnosti občianskej spoločnosti, je nevyhnutné, aby sme skúmali vývoj národnoemancipačných snáh na litovskom
území, ktoré vyvrcholili vznikom nezávislej medzivojnovej Litovskej republiky, ako aj konštitucionálny a politický vývoj tohto samostatného štátu,
s dôrazom kladeným primárne na obdobie litovského autoritarizmu. Takýto
prístup však v doterajšom výskume značne absentoval. Považovali sme preto
za prínosné, zamerať sa v tejto štúdii práve na historicko-politickú rovinu
litovskej problematiky.
Štúdia je založená na informačných prameňoch v podobe archívnych
materiálov Archívu MZV ČR, konkrétne na fondoch „Diplomatická správa
Kaunas 1920 – 1939“ a „Zastupiteľský úrad Kaunas“. Tieto fondy majú
podobu diplomatických správ, ktorých autormi boli československí veľvyslanci, konzuli a diplomatickí pracovníci, pracujúci v rámci československého
veľvyslanectva a konzulátu v Kaunase. Predstavujú veľmi cenný, pôvodný
zdroj informácií, takpovediac z „prvej ruky“. Diplomati v nich hodnotia
udalosti a vývoj na vnútropolitickej scéne Litovskej republiky, každodennú
agendu a rozhodnutia Seimas, prezidenta a vládnych kabinetov, ako aj politické
krízy, ústiace do vzniku autoritatívneho režimu.
Informačné zdroje sú doplnené sekundárnou odbornou literatúrou.
Dôležitým zdrojom bola najmä originálna politicko-historická práca Luboša
Šveca „Československo a pobaltské státy: 1918 – 1939“, vydaná vydavateľstvom Univerzity Karlovej v Prahe Karolinum v roku 2001. Ďalším dôležitým
118
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
informačným zdrojom je odborný článok litovského historika Algimantasa
Kasparavičiusa „The Historical Experience of the Twentieth Century:
Authoritarianism and Totalitarianism in Lithuania“, ktorý bol publikovaný vo
forme kapitoly v kolektívnej monografii pod edičným vedením J. W. Borejszu
a K. Ziemera „Totalitarian and Authoritarian Regimes in Europe: Legacies
and Lessons from the Twentieth Century“ v roku 2006. Informačným zdrojom
na pomedzí prameňa a odbornej literatúry sú potom zozbierané listy, poznámky
a zápisky amerického veľvyslanca v Kaunase Roberta W. Heingartnera, ktoré
boli vydané pod názvom „Lithuania in the 1920s: A Diplomat´s Diary“ v rámci
programu uchovávania národnej a kultúrnej pamäte „Information and documentation – Paper for documents – Requirements for permanence“ vydavateľstvom Rodopi v roku 2009.
Zostáva už iba vyjadriť želanie, aby práca aspoň svojimi obmedzenými
možnosťami prispela k obohateniu výskumu regiónu Pobaltia, resp. problematiky jednotlivých pobaltských krajín a pomohla sústrediť na tento región väčšiu
pozornosť z odborného aj laického hľadiska. Zároveň si táto práca rozhodne
nerobí nárok na akúsi úplnosť, či neomylnosť záverov a z retrospektívneho
pohľadu k nej budeme určite kritickí.
Faktory kreujúce litovský autoritarizmus, zdroje litovského autoritarizmu
Všeobecne môžeme rozdeliť príčiny vzniku nedemokratickej formy vlády
v Litve na externé a interné, resp. inherentné.
Medzi externé príčiny je možné zaradiť najmä pád Ruského impéria,
nástup boľševikov k moci a hrozbu sovietizácie pobaltského priestoru.
Konzervatívne, nacionalisticky orientované frakcie sa právom obávali tohto
scenára a boli ochotné postupovať striktne v intenciách hesla „účel svätí
prostriedky“ i za cenu pošliapania demokratických štandardov a ľudských práv.
K ruskej hrozbe sa pridával faktor Poľska, resp. jeho záujmov v tejto oblasti
a v neposlednom rade existencia ďalšieho silného štátu „na prahu“ litovských
hraníc – weimarského Nemecka. Medzivojnová Litovská republika trpela
zásadným problémom, ktorý determinoval samotnú jej existenciu a podobu
ústavného a politického systému, resp. mieru demokratickosti a ochoty dodržiavať demokratické princípy zo strany politických inštitúcií a predstaviteľov –
tým problémom bola geografická poloha štátu spolu s jeho slabou pozíciou na
medzinárodnej scéne. Litva bola v medzivojnovom období typickým príkladom
„nárazníkového“ štátu, ležiaceho medzi mocnosťami, vnímaného západnou
Európou ako akási hrádza pred hrozbou boľševizmu – „cordon sanitaire“ a vice
versa zo strany ZSSR ako územie, ktorého ovládnutie je nutné pre rozšírenie
sovietskych politických a ekonomických záujmov. Litovskí predstavitelia preto
mohli mať a mali oprávnený pocit ohrozenia zo strany susedných štátov, i keď
v prípade „poľskej hrozby“ tieto relevantné obavy často transmutovali do
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
119
podoby paranoje. Permanentný pocit exteritoriálnej hrozby však predstavoval
ďalší hlavný externý faktor vzniku nedemokratického režimu v krajine. Ďalším
externým faktorom, ktorý kreoval litovský autoritarizmus bol všeobecný vývoj
v Európe, resp. nástup nedemokratických režimov vo viacerých európskych
krajinách (Lopata, 1997, s. 27).
Inherentné aspekty zohrávali v prípade vzniku a presadenia litovského
autoritarizmu taktiež významnú rolu. Tieto vnútorné zdroje litovského autoritarizmu čerpali svoj vplyv primárne z hlboko zakorenenej xenofóbie a nacionalizmu v litovskej spoločnosti, ale aj z nedostatočnej skúsenosti s demokratickou
formou vlády, v kombinácii so slabo rozvinutou občianskou spoločnosťou. Na
prvom mieste je potrebné spomenúť faktor simplexnej demokratickej skúsenosti, ktorým bola krajina postihnutá. Tento fakt bol spôsobený primárne
historickým vývojom. Po trojdelení Poľska bola Litva viac ako 120 rokov pod
nadvládou cárskeho Ruska. A uplatňovanie, resp. kreácia demokratických
štandardov, občianskej spoločnosti, vlády práva, ako aj ostatných faktorov a
inštitúcií, pod vplyvom ktorých sa v tomto období z viacerých európskych
krajín stávajú demokratické štátne útvary, boli nezlučiteľné s cárskym
absolutizmom v Rusku. Právne úpravy a akty, prijaté v Rusku v r. 1892,
explicitne formulovali moc a vládu cára ako „autokratickú a absolútnu“1
(Borejsza, Ziemer, 2006, s. 301). S tým súviseli ďalšie aspekty – diskriminácia
národov a etnických skupín zo strany Ruska, takmer nijaké, resp. veľmi
obmedzené možnosti rozvoja kultúrneho, či spoločenského života, národného
povedomia a vzdelanosti. Nezanedbateľným bol aj konfesijný a jazykový
útlak.2 Ďalším interným faktorom, ktorý čiastočne súvisí s faktormi externými
i so spomínanou simplexnou demokratickou skúsenosťou, bola cieľavedomá
ruská politika tzv. „eliminovania Poľského vplyvu v Litve“, pričom tento mal
byť nahradený znovuobnovením „pôvodnej“ ruskej tradície a svojbytnosti.
Snáď najvýstižnejšie popísal túto východiskovú pozíciu a stav Stasys
Šalkauskis, jeden z najvýznamnejších litovských filozofov, ktorý skonštatoval:
„Keď upriem svoj zrak na Litvu, na litovskú spoločnosť, náš národ, vidím na
jednej strane toľko pasivity a melanchólie v kombinácii s mesianizmom, toľko
nedostatku individualizmu a rešpektu k ľudskému indivíduu a jeho potrebám,
a na strane druhej tak strašne veľa submisivity a podriadenosti akejkoľvek
autorite, že ma to desí. Vidím v našich dušiach a myslení oveľa viac
„Východu“, ako „Západu“ (Archív MZV ČR – Československý konzulát
Riga, Politická správa ZB 13). Poslednými inherentnými aspektmi, kreujúcimi
vhodné podmienky na presadenie sa autoritarizmu, bola zlá hospodárska
1
V ruštine „Samoderžavnaya a neogranichennaya“.
Pre ilustráciu možno uviesť príklad Vilniuskej univerzity, jednej z najstarších
univerzít v Európe, ktorá bola zatvorená v roku 1832.
2
120
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
situácia, vyhrotený nacionalizmus, xenofóbia a antisemitizmus, ktorými bola
postihnutá značná časť litovskej populácie i politických elít a hrozba nárastu
popularity litovských komunistov. Tieto neduhy litovského národa sa odzrkadľovali aj v kvalite volených politických zástupcov. Zigmas Toliušaitis sa
vo svojich pamätiach sústredil na kritické zhodnotenie práce a personálneho
zloženia Seimas v druhej polovici 20. rokov: „Väčšina poslancov, zasadajúcich v Seimas, boli presvedčení patrioti, avšak skutočné osobnosti, ktoré by
reálne disponovali schopnosťami predvídať budúce hrozby a mali kapacitu na
to, aby týmto hrozbám predchádzali a ochránili pred nimi štát, boli v menšine
a nedisponovali reálnou mocou. Namiesto nich bolo najviac počuť demagógov,
radikálov a fanatikov“ (Archív MZV ČR – Československý konzulát Tallinn,
Diplomatická správa ZB 3).
Východiskové podmienky a pozícia pre kreáciu a uplatnenie autoritatívnej
mentality a vznik autoritatívnej formy vlády boli teda v rámci litovského
ústavného a politického systému v medzivojnovom období plne naplnené.
Môžeme definovať jasne viditeľné a prítomné zdroje litovského autoritarizmu,
ktoré mali vplyv na následný vnútropolitický vývoj štátu. Týmito zdrojmi sú:
1. Slabá pozícia nového štátu na medzinárodnej scéne.
2. Vedomie permanentnej exteritoriálnej hrozby v podobe ohrozenia národných záujmov, resp. samotnej existencie štátu.
3. Konštitucionálny chaos – nejasné vymedzenie právomocí legislatívnej zložky štátnej moci, ako aj aktérov exekutívnej zložky, resp. ich pozície v rámci
konštitucionálneho rámca, ako aj v praktickej rovine politického života.
4. Mesianistická povaha litovskej politickej elity.
5. Nestabilita a turbulentný vývoj na vnútropolitickej scéne.
6. Výrazný vplyv xenofóbie a nacionalizmu v litovskej spoločnosti.
Nacionalistická paradigma a patrimonialistický faktor tvorili už od tohto
raného obdobia základ Smetonovho prístupu a politickej osobnosti. Dôkazom
je i tento jeho citát: „Lotyšom nedôverujme! Sú to oportunisti. Keď bola Litva
v najhoršej situácii, snažili sa nás a náš štát iba okradnúť a podviesť. Vždy sa
spoja s našimi nepriateľmi – Poľskom, Ruskom, alebo kýmkoľvek iným. Naša
vzájomná spolupráca na medzinárodnej scéne je preto iba ťažko predstaviteľná. Naši politickí predstavitelia však stále tvrdohlavo presadzujú tieto snahy
a túto politiku, pretože je to ich sen a utkvelá predstava. Tam, kde sa však
skutočné predstavy štátu a ľudu nezlučujú s predstavami politikov, majú tieto
ustúpiť do úzadia, alebo oni majú dokázať ľudu, že sú pre štát skutočne
prospešné!“ (Archív MZV ČR – Československý konzulát Kaunas, Diplomatická správa 40/24).
Tieto Smetonove myšlienky však nachádzali pozitívne ohlasy v médiách
i v spoločnosti. Denník „Vajras“ vo svojom vydaní z 1. 10. 1923 explicitne
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
121
tvrdí: „Litovci nikdy nezabudnú na rok 1920, kedy nám Poľsko ukradlo Vilnius
a Lotyšsko s ním spolupracovalo a ukradlo nám Alukstu .. akí sú to bratia, keď
kradnú tomu druhému a ubližujú mu? Nie sú to bratia, sú to oportunisti! Oni,
na rozdiel od nás, nemajú nijakú vlastnú históriu a tradície štátnosti, dodnes
nemajú nijakú vlastnú zahraničnú politiku. Na rozdiel od nás!“ (Archív MZV
ČR – Československý konzulát Kaunas, Diplomatická správa 43/24). Litovská
pozícia a prístup mali byť vedené v duchu výroku „žime ako bratia,
vyrovnajme sa ako Židia“. Litovskí politickí predstavitelia mali podľa názoru
pomerne veľkej časti obyvateľstva a tlače postupovať podľa jasného vzorca –
Poľsko je naším nepriateľom, Lotyšsko je priateľ Poľska, priateľ môjho
nepriateľa je mojím nepriateľom. „Vraj náš litovský štát má iba dve možnosti –
návrat do područia poľského impéria, alebo zbratanie sa s lotyšským ´bratom´.
Nie! Existuje i tretia možnosť – pevná náruč Nemecka, ktorá nás ochráni. Až
keď prestanú byť Lotyši oportunistami a spolupracovať s Poľskom, až vtedy
môžeme spolupracovať my navzájom“ (Archív MZV ČR – Československý
konzulát Kaunas, Diplomatická správa k. 490, č. 60/25).
Situácia, kedy sa krajina prepadala v dôsledku vnútropolitických kríz do
čoraz väčšieho marazmu a spoločnosť bola pričinením vlády socialistického
kabinetu Mykolasa Sleževičiusa značne polarizovaná, eskalovala v noci zo 16.
na 17. 12. 1926, kedy prebehol nekrvavý coup d´état. Pre prezidenta a vládny
kabinet bol tento vývoj prekvapivý, z pohľadu nezainteresovaného
pozorovateľa však predvídateľný a očakávateľný. Americký konzul v Kaunase
Robert W. Heingartner popisuje vo svojom denníku, ktorý vyšiel knižne pod
názvom „Lithuania in the 1920´s: A Diplomat´s Diary“3, v zázname z 18. 12.
1926, aký prekvapujúci bol vývoj v intenciách prevratu pre vládnych
predstaviteľov, najmä však pre premiéra: „Kaunas je po šokujúcich udalostiach
zo včerajška stále neprirodzene tichý, jednotky vojakov patrolujú po meste.
Premiér Sleževičius a jeho vládny kabinet podali demisiu a prezident Grinius
poveril zostavením nového vládneho kabinetu profesora Augustinasa
Voldemarasa. Potom boli členovia odstúpeného vládneho kabinetu zatknutí
a internovaní v domácom väzení .. pracovníčka konzulátu pani Gerritová videla
dnes ráno expremiéra Sleževičiusa v okne jeho domu, zatiaľ čo sa jeho
manželka nervózne prechádzala po ulici, evidentne čakajúc na povolenie
navštíviť svojho manžela. Na médiá boli uvalené cenzorské opatrenia, pričom
v redakciách prebehli vynútené zmeny na postoch šéfredaktorov“ (Heingartner,
2009, s. 77) .Heingartner vyjadril ako jeden z mála zahraničných diplomatov
obavy z ďalšieho vývoja v krajine. Vnútorná nestabilita podľa jeho názoru
fatálne ohrozovala samotnú pozíciu litovského štátu ako krajiny, ktorá bola
3
Robert W. Heingartner (2009): Lithuania in the 1920´s: A Diplomat´s Diary. New
York: Rodopy.
122
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
permanentne pod tlakom zo strany svojich susedov. Zmeny v spoločnosti
a zavedenie cenzúry sa premietli aj v percepcii týchto udalostí v tlači. Denník
„Lietuva“ priniesol 18. 12. na svojej titulnej strane článok s názvom „Stalo sa
to, čo sa malo a muselo stať“ a obvinil odstupujúcu vládu, že bola „predĺženou
rukou boľševického Ruska v srdci litovského štátu“ (Heingartner, 2009, s. 77).
O pár dní neskôr však samotný Heingartner pomerne radikálne menil svoj
postoj k prevratu. Tento fakt bol zapríčinený najmä vymenovaním Antanasa
Smetonu za prezidenta republiky. Naďalej sa síce obával prípadnej eskalácie
napätia a vnútropolitickej nestability, tieto obavy však boli práve v dôsledku
aktívneho zaangažovania Smetonu do ústavných zmien značne utlmené.
Skonštatoval, že Smetona je nepochybne „šťastnou voľbou na tento post“
a predstavuje „to dobré z Litvy“ (Heingartner, 2009, s. 79). Nový vládny
kabinet obhajoval a legitimizoval prevrat nutnosťou zachrániť nezávislý
litovský štát pred „červenou hrozbou“ a „zradcami národa, ktorí boli ovládaní
Moskvou a Varšavou“4 (Archív MZV ČR – Československý konzulát Kaunas,
Politická správa 19/12). Ďalším dôvodom bola katastrofálna hospodárska
situácia, v ktorej sa krajina nachádzala. Litva nebola konkurencieschopná,
nedisponovala takmer nijakými priemyselnými kapacitami a celkový charakter
krajiny sa v podstate nelíšil od podoby na konci 19. a začiatku 20. storočia.
Viac ako 80 % obyvateľstva sa zaoberalo poľnohospodárstvom, zúfalo chýbala
cestná, ale aj železničná infraštruktúra a obyvateľstvo bolo v otázke vecí
verejných, až na drobné výnimky z prostredia intelektuálnych mestských
kruhov, absolútne pasívne (Archív MZV ČR – Československý konzulát
Kaunas, Diplomatická správa č. 19/12). Československý diplomat Jaroslav
Galia, pôsobiaci v Kaunase, konštatoval, že členovia socialistického vládneho
kabinetu boli s najväčšou pravdepodobnosťou informovaní o pripravovanom
puči ešte pred jeho uskutočnením. Odmietli však vyhlásiť výnimočný stav
s odôvodnením, že takéto konanie sa nezlučuje s podstatou a naturelom
socialistickej politiky a socialistickej vlády (Švec, 2001, s. 144). Galiova
reflexia prevratu čiastočne odrážala aj oficiálny pohľad československej vlády.
Nový autoritatívny režim nevzbudzoval v Československu nijaké pozitívne
ohlasy a reakcie. Československá politická elita ho vnímala prizmou zavedenia
cenzúry, prenasledovania politických odporcov a celkového utlmenia demokra4
Obvinenia Varšavy z prípravy prevratu a anexie Litvy stelesňovali skôr antipatie voči
Poľsku zo strany premiéra, prezidenta a ostatných nacionalisticky a konzervatívne
orientovaných litovských politikov, ako realitu. Na druhej strane, obavy z využitia
konštitucionálneho chaosu a vnútropolitickej nestability v Litve Poľskom neboli úplne
iracionálne. Sám Piłsudski na zasadnutí poľského Výboru obrany štátu, ktoré sa
uskutočnilo 23. 11. 1926, predikoval ako pravdepodobnejšiu možnosť eskaláciu
ozbrojeného konfliktu medzi Poľskom a Litvou, než medzi Poľskom a Nemeckom
(Lopata, 1998, s. 35).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
123
tizačných tendencií. Najväčšie nebezpečenstvo však predstavovalo geopolitické
hľadisko – hrozilo reálne nebezpečenstvo, že autoritatívny Voldemarasov
režim, operujúci v intenciách vyhroteného nacionalizmu, resp. Litovská republika v takejto podobe, bude predstavovať ohnisko napätia v priestore, kde to
bolo najmenej vhodné – medzi ZSSR na strane jednej a Nemeckom na strane
druhej. Ak k tomuto stavu pripočítame i ostrú protipoľskú rétoriku zo strany
Voldemarasa, nebezpečenstvo bolo skutočne reálne (Archív MZV ČR –
Československý konzulát Kaunas, Diplomatická správa 3/1927).
Je však potrebné zdôrazniť, že aj socialistický kabinet premiéra Sleževičiusa
implementoval do praxe niektoré konkrétne rozhodnutia a opatrenia, ktoré boli
v hrubom rozpore s ústavou a demokratickými štandardmi. Najväčším
problémom aj v tomto prípade nebola nečinnosť, ale naopak prílišná a často
nekompetentná aktivita. Explicitným príkladom môže byť pozemková reforma
z r. 1926, na základe ktorej bolo vyvlastnených viac ako 1590 poľských
veľkostatkárov, pričom v číselnom vyjadrení išlo cca o 690 000 ha ornej
a poľnohospodárskej pôdy. Toto sa udialo bez nároku na finančné odškodnenie
týchto obyvateľov, čím boli ich ľudské a občianske práva masívne porušené
(Borejsza – Ziemer, 2006, s. 300). Zároveň však, ak sa pozrieme na obdobie
dovtedajších ôsmich rokov existencie Litovskej republiky, čiže na obdobie
medzi rokmi 1918–1926 môžeme konštatovať, že demokratická forma vlády
a demokratické štandardy boli v najmenej atrofovanej forme uplatňované práve
v období vlády socialistického Sleževičiusovho kabinetu. Navyše, Mykolas
Romeris, jedna z najvýznamnejších postáv novodobých litovských dejín,
významný odborník na ústavné právo a filozof konštatuje, že prevrat v roku
1926 bol de facto už druhým coup d´état od vzniku nezávislosti a bol
jednoznačne protiústavný, keďže bol v priamom rozpore s ústavou, prijatou v r.
1922 a nerešpektoval ústavné mantinely, ktoré boli prostredníctvom nej
nastavené (Romeris, 1990, s. 212).
Mykolas Sleževičius sa tak stáva ambivalentnou a kontroverznou postavou
litovskej histórie. Na jednej strane kreátor potrebných liberalizačných reforiem,
s výrazne modernizačnými tendenciami, ktoré sa pokúšal aplikovať na litovskú
spoločnosť. Zároveň je však Sleževičius duchovným otcom príklonu Litvy
k ZSSR, čím zdeštruoval koncepciu baltského frontu a baltskej spolupráce,
ohrozil stabilitu v regióne a vtiahol Litovskú republiku do mocenskej sféry
vplyvu ZSSR.
20. 12. bol samotný premiér Voldemaras prijatý diplomatickým zástupcom
amerického veľvyslanectva Frederickom Colemanom, pričom sa vzájomne
ubezpečili, že vzťahy medzi USA a Litovskou republikou budú aj naďalej na
vynikajúcej úrovni (Archív MZV ČR – Československý konzulát Kaunas,
Diplomatická správa 29/1927). O pár dní na to prijal Voldemarasa aj britský
veľvyslanec pre Pobaltie, sídliaci v Rige, Tudor Vaughan, ktorý vyjadril
124
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
uspokojenie v súvislosti s odstránením „červenej hrozby“, predstavovanej
Sleževičiusovým vládnym kabinetom. V podobnom duchu sa vyjadril aj francúzsky veľvyslanec Gabriel Paux (Laurinavičius, 1996, s. 192).
Predstavitelia západoeurópskych krajín sa teda postavili k prevratu značne
oportunisticky. Nemožno povedať, že by ich prístup bol cielene „nesprávny“,
bol iba zdeformovaný ich videním regiónu Pobaltia, litovskej vnútropolitickej
situácie a celkového vývoja od roku 1918. S odstupom času sa dá tento prístup
charakterizovať ako krátkozraký a pre Litvu osudný. I keď bol Sleževičius
klasický populista a jeho zahraničnopolitická orientácia na Moskvu sa mohla
javiť ako chybná, vládny kabinet pod jeho vedením presadil potrebné
demokratizačné reformy, ktoré mohli posunúť celú Litovskú republiku, úroveň
občianskej spoločnosti a demokratické štandardy na novú kvalitatívnu úroveň,
a tým stabilizovať značne chaotickú a neskonsolidovanú vnútropolitickú situáciu, ako aj ústavný a politický systém ako celok. Diplomatickí predstavitelia,
ktorí iba tlmočili názor politických predstaviteľov svojich vysielajúcich krajín,
však uprednostnili „stabilitu“ autoritatívneho režimu pred neistou reformnou
budúcnosťou. Snáď najilustratívnejším príkladom môže byť vyjadrenie dánskeho chargé d´affaires Emila Bieringa: „Litva, ktorá nedisponuje takmer
nijakým priemyslom a je hospodársky zaostalá, je jednoducho príliš chudobná
na to, aby si mohla dovoliť nejaké pochybné socialistické experimenty!“
(Archív MZV ČR – Československý konzulát Kaunas, Diplomatická správa
č. 34/60). Následne doplnil, že „z teoretického hľadiska je prevrat to najlepšie,
čo sa mohlo stať. Silná pravicová vláda je zárukou prosperity a napredovania
Litovskej republiky“ (Borejsza – Ziemer, 2006, s. 307). Ukázalo sa však, že
vkladať nádeje do Augustinasa Voldemarasa, ktorý obdivoval Mussoliniho
a jeho poňatie korporativistického fašistického štátu, rozhodne nie je vhodnou
cestou, ako budovať stabilitu a prosperitu. Prevrat z roku 1926 sa nestal
začiatkom stability, ale naopak, determinoval koniec krehkej litovskej
demokracie a nádejí na akékoľvek liberalizačné a demokratizačné tendencie do
budúcnosti. Bol to začiatok cenzúry médií, prenasledovania a perzekvovania
politických oponentov, výnimočného stavu, sociálnych a politických tenzií
v spoločnosti. Rok 1926 je štartovacím bodom litovského autoritarizmu.
Vnútorná dynamika litovského autoritarizmu
Vo všeobecnosti sa litovský autoritarizmus delí na voldemarasovskú diktatúru,
pod vedením premiéra Augustinasa Voldemarasa a tzv. smetonizmus, kedy bol
mocenským hegemónom prezident Antanas Smetona.
Voldemarasov autoritarizmus sa vnútorne člení na tri a smetonizmus na dve
vývojové etapy.
Prvá etapa voldemarasovského režimu – bola pomerne krátka, trvala od
uskutočnenia prevratu 17. 12. 1926 do januára 1927. V tomto období režim
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
125
upevňoval svoju moc brutálnymi perzekúciami, bol charakteristický otvorenou
diktatúrou v duchu talianskeho fašizmu. Policajné jednotky a armáda
postupovali brutálne proti politickým oponentom, ktorí boli perzekvovaní,
väznení a mučení. Na tlač bola uvalená tvrdá cenzúra a legislatívne právomoci
Seimas boli obmedzené na minimálnu mieru. Tento vývoj bol priamo riadený
premiérom Voldemarasom, Smetona sa v tomto období sťahoval do úzadia, na
znak nesúhlasu s postupom v takýchto intenciách. Smetona sa obával zavlečenia fašizoidných prvkov do litovského politického, spoločenského a kultúrneho
života. Postupne sa čoraz viac vymedzoval voči tejto politike, čo eskalovalo
v jeho snahách odstrániť Voldemarasa z postu premiéra, resp. obmedziť jeho
moc. Podarilo sa mu však iba presadiť odsúdenie a uväznenie členov najradikálnejších frakcií tautininkai, zasadajúcich v Seimas, v januári 1927.
Litovský historik Alfonsas Eidintas, ktorý sa zaoberal výskumom vývoja
litovského autoritarizmu, v tejto súvislosti postuluje hypotézu, že Smetona
prostredníctvom vysporiadania sa s najradikálnejšími politickými predstaviteľmi ochránil Litovskú republiku pred otvoreným nástupom fašizmu. S týmto
názorom súhlasí i filozof Algirdas Julius Greimas (Borejsza – Ziemer, 2006,
s. 305). Samotného Voldemarasa sa však Smetonovi od moci odstaviť
nepodarilo. To, aká situácia v tomto období panovala v Litovskej republike,
výstižne ilustruje vo svojich pamätiach opäť Robert W. Heingartner. Na konci
decembra 1926 bol podľa neho Kaunas stále „nezvykle tichý, v uliciach mesta
permanentne patrolujú vojaci .. vláda má v svojich rukách bajonety a nebude
váhať ich použiť proti obyvateľstvu, ani proti politickým oponentom v Seimas,
postupovať železnou rukou .. vyzerá to tak, ako keby prezident Smetona iba
plnil príkazy premiéra Voldemarasa a Seimas je totálne pod kontrolou armády“
(Heingartner, 2009, s. 85).
V dôsledku uväznenia najradikálnejších poslancov Seimas voldemarasovský
autoritarizmus plynule prešiel do svojej Druhej etapy, ktorá trvala od januára
do apríla 1927. V tomto období došlo k otvorenému konfliktu v Seimas medzi
dvoma najväčšími frakciami tautininkai – kresťanskými demokratmi
a nacionalistami. Kresťanskí demokrati sa prikláňali k smetonovskému poňatiu
štátnosti, v intenciách obmedzeného parlamentarizmu, malo ísť o akýsi
hybridný režim. Naopak, nacionalisti, ktorých viedol Voldemaras, presadzovali
definitívny príklon k tvrdej forme autoritatívneho režimu. Z tohto sporu vyšli
víťazne nacionalisti, čo posilnilo pozíciu premiéra.
Odstavením kresťanských demokratov od možnosti participácie na politickom živote koncentroval vo svojich rukách prakticky všetku reálnu moc
Augustinas Voldemaras. Tým sa začala Tretia etapa voldemarasovského
režimu, trvajúca od mája 1927 až do Smetonovho prevratu v septembri 1929.
Režim graduálne zostroval represie, čo následne viedlo k množiacim sa protestom a demonštráciám. V septembri 1927 sa odohral tzv. incident v Taurage.
126
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Skupina sociálnych demokratov a ľudovcov obsadila 9. 9. budovu v centre
mesta, žiadala odstúpenie vládneho kabinetu na čele s Voldemarasom
a vypísanie nových volieb. Večer toho istého dňa zasiahli voči nim policajné
zložky, pričom šesť členov tejto skupiny bolo v nasledujúcich dňoch popravených. Heingartner v tejto súvislosti reflektuje Voldemarasov režim už bez
akýchkoľvek sympatií a poznamenáva: „Voldemaras používa voči vlastnému
ľudu brutálne prostriedky, preto skôr alebo neskôr musí dôjsť k zlomu“5
(Heingartner, 2009, s. 166).
Voldemaras však zásadným spôsobom precenil svoje možnosti, keď sa
pustil do otvoreného konfliktu s prezidentom Smetonom. Prezident Smetona
mal byť vo Voldemarasovom ponímaní iba morálnou autoritou, „Otcom
vlasti“, ktorému prináležia všetky pocty, ale nemal mať nijaké zásadné právomoci. Voldemaras v tomto svojom prístupe kombinoval viacero náhľadov. Vo
všeobecnosti však vychádzal z nasledujúcich východísk, ktoré ohraničovali
jeho politiku:
1. Personalizovaná forma diktatúry kancelárskeho typu.
2. Eliminácia vplyvu prezidenta Smetonu a de facto odstránenie intra-exekutívneho konfliktu.
3. Korporativistický model usporiadania spoločnosti v kombinácii s byrokraticko-militaristickým typom nedemokratického režimu s fašizoidnými prvkami.
4. Marginalizovaná pozícia Seimas v praktickej rovine politického života.
Smetona však disponoval oveľa väčšou charizmou a v dôsledku vyhrotených kontroverzných Voldemarasových výrokov a politiky aj popularitou
medzi občanmi, politickými predstaviteľmi, armádou a policajnými zložkami.
V priebehu Voldemarasovej účasti na zasadnutí Spoločnosti národov v Ženeve,
ktoré sa konalo v septembri 1929, zorganizoval v spolupráci s liberálnymi
frakciami v armáde puč a zosadil ho z funkcie premiéra. V záujme skonsolidovania a upokojenia situácie, resp. predchádzania opätovnej hrozby eskalácie
vnútroštátneho napätia, sa rozhodol vydávať všetky svoje rozhodnutia od tohto
obdobia unilaterálne, prostredníctvom prezidentských dekrétov. Zásadne
5
To, aký mal Voldemaras názor na dodržiavanie ľudských práv a na slobodu prejavu,
ilustruje jeho reakcia na poznámku Heingartnerovej manželky Lily počas večere,
konanej 13. 10. 1927. Tá bola zdesená z toho, že pri nepokojoch a protestoch vo Viedni
proti tamojšiemu vládnemu kabinetu a režimu za dva dni zomrelo viac ako 80 ľudí.
Voldemaras následne iba lakonicky poznamenal, že „na tom nie je nič zvláštne, každý
predsa musí raz zomrieť“. Ako v tejto situácii poznamenáva sám Heingartner, bolo
skutočne veľmi mrazivým zážitkom neformálne večerať s litovským diktátorom
(Heingartner, 2009, s. 176).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
127
obmedzil rolu armády, keďže konzervatívne nacionalistické frakcie stále
otvorene podporovali Voldemarasa. Samotný Voldemaras bol po návrate zo
Ženevy prinútený odstúpiť z funkcie a internovaný do domáceho väzenia,
pričom Smetona vymenoval do funkcie premiéra svojho švagra a bývalého
ministra financií z voldemarasovského obdobia Juozasa Tūbelisa. Na margo
tejto nominácie Heingartner poznamenal, že Tūbelis je „človek absolútne
necharizmatický, neenergický, nekompetentný, ktorý je väčšinu času chorľavý“
(Heingartner, 2009, s. 269). Treba povedať, že nástup Tūbelisa, ktorý bol iba
bábkou v Smetonových rukách na post premiéra, nepriniesol zmenu mocenskej
paradigmy de iure, konštitucionálny základ formulovaný oktrojovanou ústavou
z r. 1928 totiž zostal zachovaný. De facto sa však zmenila politická prax.
Režim zmiernil represie, cenzúru, prepustil väčšiu časť politických väzňov
a celkovo vykazoval liberalizačné tendencie. Opozičné strany mali na rozdiel
od Voldemarasovho režimu aspoň limitovanú možnosť podieľať sa na legislatívnom procese v rámci zasadaní Seimas, avšak za nie plne demokratických
podmienok. Vládna moc a prístup k nej boli monopolizované tautininkai.
Ranou demokracii bol potom Smetonov krok, kedy odmietol zvolať zasadnutia
Seimas, a tým pádom monopolizoval exekutívnu i legislatívnu moc v rukách
exekutívy, resp. seba ako prezidenta. Tieto zásadné zmeny v rámci litovského
ústavného systému už reflektoval v intenciách československej diplomacie
František Niederle, keďže konzul Galia odišiel do výslužby. Za pádom
voldemarasovského režimu tak môžeme vo všeobecnosti vidieť tieto hlavné
faktory:
1. Podcenenie reálneho vplyvu prezidenta Smetonu a jeho mandátu.
2. Zbytočné spory s prezidentom a snaha ústavne ukotviť postavenie inštitútu
prezidenta v ústavnom a politickom systéme v ceremoniálnych mantineloch.
3. Neúspechy na medzinárodnej scéne, permanentne vyostrované vzťahy
s Poľskom, nezvládnutie bilaterálnej komunikácie.
4. Otvorene fašizoidné tendencie a vyhrotený nacionalizmus, kombinovaný
s vytváraním paramilitantných jednotiek.
Smetonovým prevratom v septembri 1929, resp. odstavením premiéra
Voldemarasa od reálnej moci, nastáva „zlatá éra“ litovského autoritarizmu –
tzv. smetonovský autoritatívny model. Na rozdiel od voldemarasovského
obdobia sa smetonizmus v odbornej literatúre často označuje ako „diktatúra
v rukavičkách“. Toto označenie je sporné. Smetonov režim nebol síce nijakou
brutálnou diktatúrou, masívne perzekvujúcou politických odporcov, ktorá by
operovala v intenciách brutálnych teroristických metód proti vlastnému
obyvateľstvu, resp. politickým odporcom, tak ako sme boli svedkami v prípade
niektorých periód voldemarasovského režimu. Na strane druhej však Smetona
nepostupoval v intenciách ústavnosti, nerešpektoval a marginalizoval rolu
128
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Seimas, ako základu legislatívnej zložky štátnej moci a vládol autoritatívne, ba
priam absolutisticky, prostredníctvom prezidentských dekrétov.
Vo svojej štvrtej fáze (resp. Prvej etape smetonizmu) režim v praktickej
rovine operoval v rámci nasledujúcich základných ideových východísk,
prostredníctvom ktorých bol zároveň legitimizovaný:
1. Nástup svetovej hospodárskej krízy, ktorá ohrozovala už i tak krehkú litovskú ekonomiku a hospodárstvo.
2. Zmenená geopolitická mapa Európy, v rámci ktorej sa Litva ocitla
v nepriaznivej pozícii vo vzťahu k motiváciám a záujmom veľmocí.
3. Pokračovanie boja proti vyhrotenému nacionalizmu s fašizoidnými tendenciami, resp. pozostatkami voldemarasovského režimu.
4. Racionalizácia vzťahov s Poľskom a ostatnými pobaltskými krajinami.
5. Presadzovanie týchto bodov v rámci personalizovanej diktatúry prezidentského typu, porušujúcej ústavné štandardy a demokratické pravidlá.
Smetona sa pokúšal vytvoriť kvázi korporativistický typ riadenia vecí
verejných, de facto však vládol iba on sám a rozhodoval unilaterálne. V roku
1931 bol z jeho popudu prijatý nový volebný zákon, upravujúci explicitne
najmä voľbu prezidenta. Ten mal byť volený nepriamo, resp. polopriamym
spôsobom na dobu siedmich rokov, prostredníctvom zástupcov občanov, ktorí
boli delegovaní mestskými, resp. obecnými zastupiteľstvami.
Tento stav v znamení opatrnej liberalizácie pomerov bol príznačný pre
režim do roku 1933, kedy prebehol výročný zjazd tautininkai. Na ňom bol
oficiálne prijatý vodcovský princíp v štáte a Smetona bol vyhlásený za vodcu
národa. Aj napriek rétorike, ktorá by mohla implikovať fašizoidné tendencie,
predstavil Smetona vo svojom prejave na zjazde reformovanú podobu svojej
politickej doktríny. Táto doktrína bola v rozpore najmä s režimom v Estónsku,
ale čiastočne aj v Lotyšsku, kde sa v tomto období režimy vyznačovali
otvorene fašizoidnými tendenciami voldemarasovského typu. Smetona postavil
svoju revidovanú koncepciu na týchto základných pilieroch:
1. Dôsledný antikomunizmus, ale zároveň odmietnutie nacizmu.
2. Presadzovanie „litovskej cesty“, založenej na rešpekte litovských kultúrnych tradícií, nacionalizme a mesianizme.
3. Negatívne vymedzenie sa voči demokracii a kritika parlamentnej formy
vlády, ktorá podľa Smetonu nebola schopná zastupovať ľud, delegovať
a riešiť problémy obyvateľstva.
4. Budovanie korporativistickej formy vlády.
Režim zosilnil perzekúcie už o dva roky na to – na jeseň 1935, v podobe
zákazu akejkoľvek činnosti liadininkai, ako aj kresťanských demokratov. Bola
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
129
to odveta za ich podporu hnutí revoltujúceho roľníckeho obyvateľstva, ako
aj za presadzovanie zvolania zasadnutia Seimas naprieč politickým spektrom
(Švec, 2001, s. 222). V tomto období stál litovský štát aj pred novými
bezpečnostnými výzvami, na ktoré musel aktívne reagovať. Stupňujúci sa pocit
ohrozenia západoeurópskych krajín, ale i ZSSR zo strany hitlerovského
Nemecka, viedol k idei vytvorenia spoločnej bariéry v podobe zmluvy
o vzájomnej pomoci (Švec, 2001, s. 233).
V tomto období sa zároveň začala posledná, piata fáza litovského
autoritarizmu, resp. Druhá etapa smetonizmu, ktorá je ohraničená jeseňou
1938 a júnom 1940. V tomto období sa režim už zreteľne dostával do krízy,
hovoríme o „súmraku smetonizmu“. Začiatkom novembra 1938 bol zrušený
výnimočný stav, vyhlásený v r. 1926.
Kríza režimu sa kontinuálne stupňovala. Nezvládanie situácie na medzinárodnej scéne a napätá situácia v Klaipėde aktivizovali opozičné politické strany
naprieč ideovým spektrom – od liadininkai až po provoldemarasovsky orientovaných nacionalistov, ktorí získavali podporovateľov najmä medzi radikálnou mládežou a študentmi. Smetona bol síce ešte 14. 11. 1938 zvolený po
štvrtýkrát na post prezidenta štátu, bol však zároveň donútený akceptovať a implementovať ďalšie liberalizačné opatrenia. Tie zahŕňali obmedzenie cenzúry
a prepustenie politických väzňov. Naďalej však medzi obyvateľstvom dochádzalo k protestom, pričom ich hlavným centrom sa stala jednak Kaunaská
univerzita6 a potom samotná Klaipėda (Švec, 2001, s. 295). Osudovou ranou
pre litovský režim bolo vynútené predanie Klaipėdy do nemeckých rúk 22. 3.
1939.7 Nasledoval hromadný exodus litovského a židovského obyvateľstva
z mesta, nasledovaný stiahnutím sa litovských vojenských, policajných a správnych zložiek. 23. 3. bola potom anexia Klaipėdy zavŕšená, po tom, ako bola
v Berlíne podpísaná Ribbentropom a litovským ministrom zahraničných vecí
Juozasom Urbšysom zmluva o odstúpení mesta Nemecku (Švec, 2001, s. 296).
Smetona bol nútený po tomto fiasku, ktoré však bolo v konečnom dôsledku
nevyhnutné, sformovať 28. 3. tzv. „vládu spoločnej akcie“, zloženú zo
zástupcov kresťanských demokratov, liadininkai a ľudovcov, 22. 11. potom
zasadla opozícia i v Seimas (Borejsza – Ziemer, 2006, s. 208). Treba podotknúť, že Litva sa odovzdaním Klaipėdy Nemecku stala na Ríši de facto kompletne závislou. Anexiou mesta bola zároveň ukončená prvá fáza mocenského
nástupu Nemecka v Európe, ktorá bola charakteristická kombináciou hospodár6
Kde radikálni študenti požadovali odstúpenie Smetonu a vymenovanie koaličnej
vlády na čele s Voldemarasom.
7
I anexia Klaipėdy Nemeckom mala svoju predohru v strednej Európe. Nasledovala
bezprostredne po zlikvidovaní zvyškov nezávislosti Čiech a Moravy, resp. vzniku
Protektorátu Čechy a Morava, čo bolo pre Smetonu, ale i pre lotyšských a estónskych
predstaviteľov šokom.
130
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
skeho, diplomatického, politického i vojenského nátlaku. K otvorenej vojenskej
konfrontácii však počas nej nedošlo.
To, akým spôsobom by sa vyvíjala situácia v prípade pretrvania smetonizmu, sa už nedozvieme. Pravdepodobne by pokračovala postupná liberalizácia, ktorá by plynule prešla do demokratizačnej a stabilizačnej, resp. konsolidačnej fázy. I keď Litva spolu s Lotyšskom a Estónskom prežila existenciu
Československej republiky o viac ako rok, na jeseň roku 1939, v období, keď
už naplno zúrila Druhá svetová vojna, už nebol režim schopný nezávislosť
štátu garantovať. 10. 10. 1939 boli na litovskom území ultimatívne rozmiestnené sovietske vojenské jednotky.8 Rozdelenie Európy na základe paktu
Ribbentrop – Molotov, spolu s jeho tajnými dodatkami z 28. 9., týkajúcimi sa
Litvy9, potvrdili v praxi vágnosť deklarácií neutrality zo strany pobaltských
štátov.
Týmito krokmi skončilo nielen obdobie existencie nezávislej medzivojnovej
Litovskej republiky, ale zároveň aj existencia litovského autoritarizmu, ktorý
s litovskou štátnosťou po väčšinu medzivojnového obdobia splýval do jedného
koherentného celku. Začala éra striedavej nacistickej a komunistickej totality.
Sám Antanas Smetona – „Otec vlasti“, zostal výrazne ambivalentnou postavou,
ktorá spoločnosť dodnes rozdeľuje a stigmatizuje. Pre niektorých hrdina
a jedna z najpozitívnejších postáv novodobých litovských dejín, muž, ktorý
svoj život plne zasvätil svojej vlasti, pre druhých krvavý diktátor, ktorý svoje
osobné záujmy a ciele, ktoré presadzoval autoritatívnymi praktikami, skrýval
za službu vlasti, pričom samotnú Litovskú republiku a litovskú štátnosť
v dlhodobom horizonte výrazne poškodil.
Smetona na jednej strane odstránil Voldemarasov fašizoidný režim a do
veľkej miery sa mu darilo eliminovať vplyv týchto tendencií a frakcií v spoločnosti a politickom živote. Dokázal i pomerne úspešne skonsolidovať litovskú
ekonomiku a upokojiť vnútropolitickú situáciu v krajine. Na strane druhej
takmer vždy presadzoval to, čo považoval za správne nedemokratickými prostriedkami, v rámci machiavellistického hesla „účel svätí akékoľvek prostriedky“. Operoval v intenciách autoritatívneho režimu v podobe personalizovanej diktatúry, najmä v prvej etape režimu vládol priam absolutisticky
a predstavoval mocenského hegemóna na vnútropolitickej scéne. Jeho najväčšie zlyhanie spočíva v nepripravenosti čeliť expanzívnemu boľševickému totalitarizmu. Jeho obsedantná posadnutosť Poľskom zapríčinila, že prestal dostatočne vnímať „červenú hrozbu“ z východu. Slovami Algirdasa Kasparavičiusa: „Nedemokratický režim sa udržal pri moci 14 rokov. Keď však mal čeliť
skutočne reálnej hrozbe, ukázalo sa, že je zúfalo nepripravený a neschopný
8
9
V prípade Lotyšska sa tak stalo 5. 10. a Estónska už 28. 9.
V prípade Lotyšska a Estónska boli tieto datované dátumom 23. 8. 1939.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
131
podniknúť akékoľvek účinné kroky na ochránenie nezávislosti krajiny. Koncepcia bezpečnosti štátu sa zosypala ako domček z karát!“ (Borejsza – Ziemer,
2006, s. 308). Smetona nie je preto iba „Otcom vlasti“, ale zároveň do značnej
miery aj katom jej nezávislosti. Je postavou, ktorá stála pri zrode litovskej
modernej štátnosti v podobe nezávislej Litovskej republiky, prakticky počas
celej jej existencie ju zásadným spôsobom ovplyvňovala a nakoniec stála i pri
jej zániku. V tom spočíva najväčšia irónia a osobná tragédia Antanasa
Smetonu.
Litovský autoritarizmus – analýza empirického prípadu
Snaha aplikovať teoretické koncepcie nedemokratických režimov na empirický
litovský prípad je pomerne komplikovaná. Každý nedemokratický režim je
originálnym prípadom „sui generis“, medzivojnový litovský autoritarizmus
však v dôsledku viacerých faktorov – počnúc nacionálnym re/sentimentom
a vplyvom kultúrnej pamäti národa, cez špecifickú mentalitu litovských
politických elít, až po hospodársku a geopolitickú situáciu v Európe v medzivojnovom období, vykazuje veľké penzum špecifických znakov.
Litovský medzivojnový autoritarizmus nebol homogénnym celkom, ale
vytváral dve základné formy – voldemarasovskú formu režimu a smetonizmus.
Oba z týchto režimov boli počas väčšiny svojej existencie v praktickej rovine
improvizáciou, čo iba podčiarkuje ich teoretickú vyprázdnenosť a akúsi
nevyprofilovanosť. Improvizácia na poli zahraničnej politiky bola zároveň
jedným z dôvodov, prečo nebol smetonizmus schopný racionálne zhodnotiť
exteritoriálne hrozby a adekvátne na ne reagovať.
Tieto autoritatívne mentality boli v niektorých aspektoch podobné, v mnohých ohľadoch sa však odlišovali. Spoločným znakom bola snaha o depolitizáciu spoločnosti, marginalizáciu roly Seimas, ako legislatívneho orgánu, ako aj
o odstránenie vplyvu a deštrukciu funkcií politických strán v systéme. Vodcovské osobnosti oboch režimov – Augustinas Voldemaras i Antanas Smetona boli
osobnosťami výrazne egocentrickými až narcistickými, čo následne posilňovalo znaky personalizovanej diktatúry v rámci oboch mentalít. Zároveň však
Voldemaras vykazoval sympatie k fašistickej ideológii talianskeho typu, čo ho
od Smetonu vzďaľovalo, keďže ten striktne odmietal akúkoľvek ideologizáciu
politiky, ktorej sa naopak obával.
Z pohľadu Aronovej teoretickej koncepcie nedemokratických režimov je
možné obe mentality zaradiť typovo do kategórie autoritatívno-konzervatívnych režimov. Voldemaras, podobne ako Smetona, nepovažoval politické
strany za vhodný kanál pre delegovanie potrieb občanov a spoločnosti, resp.
sprostredkovávanie komunikácie a spätnej väzby medzi politickým systémom
a občanmi. Keďže je však možné do tohto Aronovho typu zaradiť prakticky
takmer všetky autoritatívne mentality byrokraticko-militaristického a orga-
132
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
nicko-etatistického typu, z metodologického a teoretického hľadiska nepovažujeme takúto kategorizáciu za dostatočnú a vhodnú, resp. poskytujúcu v tomto
prípade uspokojujúce výstupy.
Vhodnejšou teoretickou bázou pre aplikáciu na empirický litovský prípad
autoritatívneho režimu sa javí byť Linzov, resp. Merkelov teorém. Prizmou
Linzovho typologického katalógu sa voldemarasovská etapa litovského
autoritarizmu blížila k byrokraticko-militaristickému typu režimu s výraznými
prvkami personalizovanej diktatúry kancelárskeho typu. Keďže bol však
litovský autoritarizmus dynamický, a zároveň, ako už bolo spomenuté, vo
veľkej miere improvizačný, mení sa aj jeho empirická podoba. Zatiaľ čo
v prvej etape voldemarasovský režim otvorene vykazoval fašizoidné tendencie,
v rámci druhej etapy došlo k jeho vnútornému štiepeniu, z ktorého víťazne
vyšlo rigidné nacionalistické krídlo. To, paradoxne, znamená príklon režimu
k byrokraticko-militaristickému typu. V svojej tretej etape sa potom voldemarasovský režim zmenil na otvorene personalizovanú diktatúru, v ktorej bol
mocenským hegemónom premiér Voldemaras. Režim bol však zároveň
donútený k viacerým ústupkom voči opozícii.
Premena režimu na personalizovanú kancelársku diktatúru bola čiastočne
zapríčinená aj pomerne krehkou podporou armády. Práve militaristická zložka
bola slabinou režimu. Voldemarasa explicitne podporovalo iba pravicové
nacionalistické krídlo pod vedením generála Plechavičiusa, aj to primárne kvôli
faktu, že si armádne elity uvedomovali permanentnú exteritoriálnu hrozbu zo
strany Poľska. Voldemaras bol svojím naturelom a mentalitou armádnym
kádrom veľmi vzdialený, bol to do seba zahľadený narcistický akademik a od
myslenia prakticky založených a pragmatických armádnych predstaviteľov sa
jeho pohľad na svet, spoločnosť a politiku diametrálne odlišoval. Predstavitelia
armády nemali v praktickej rovine možnosť reálne ovplyvňovať Voldemarasove rozhodnutia a politiku štátu, práve kvôli nedôvere, ktorú voči nim
Voldemaras pociťoval. Túto slabinu čiastočne kompenzoval podporou a využívaním paramilitantných jednotiek, z ktorých najaktívnejšou bol „Geležinis
vilkas“, teda „Železný vlk“. V tretej etape voldemarasovského režimu taktiež
atrofovala pozícia a vplyv tautininkai. Voldemaras sa postupne odcudzil aj nacionalistickému krídlu strany, ktoré ho predtým bezvýhradne podporovalo.
Systém politických strán považoval za prekonaný, spoliehal sa iba sám na seba.
Bol presvedčený o svojej výnimočnosti a predurčenosti viesť republiku do
nového veku litovskej štátnosti.
Pri aplikácii Merkelovej koncepčnej teórie na voldemarasovský prípad
pozorujeme priblíženie sa tejto mentality militaristickému typu autoritatívneho
režimu, vo svojej prvej fáze s príklonom k fašistickému typu, resp. fašizoidnému personalizovanému typu „Führerdiktatur“.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
133
Z predostretej analýzy je zrejmé, že zaradenie voldemarasovskej autoritatívnej mentality prostredníctvom existujúcich teoretických modelov je pomerne
komplikované, až konfúzne. Najrelevantnejšia definícia sa pohybuje v intenciách kombinácie defektného byrokraticko-militaristického typu režimu s výraznými prvkami personalizovanej diktatúry kancelárskeho typu.
V prípade smetonizmu pozorujeme v praktickej rovine, prizmou Linzovej
teórie, prenikanie, resp. mix byrokraticko-militaristickej a kvázi- organickoetatistickej mentality. Vo všeobecnosti je pri analýze a skúmaní doktríny
smetonizmu nevyhnutné pristupovať k nej prizmou „litovskej cesty“, ktorá jej
podobu kreovala. Tá spočívala v odpore k ideologizácii politiky, resp.
odmietaní komunistickej i fašistickej totalitnej ideológie, litovskom nacionalizme, zdôrazňovaní litovských historických a kultúrnych tradícií, dôraze
kladenom na konzervativizmus a rolu cirkvi, resp. náboženstva v politickom
systéme a spoločnosti, ako aj v nedôvere voči susedným štátom, primárne
Poľsku.
Na základe týchto faktorov je možné definovať smetonizmus ako režim,
približujúci sa svojou vnútornou podobou byrokraticko-militaristickému typu
režimu, vo svojej druhej fáze opäť s výraznými prvkami personalizovanej
diktatúry, tentoraz však prezidentského typu. V prípade smetonizmu nepozorujeme počas prvej, ani počas druhej fázy nijaké fašizoidné tendencie. Podľa
Kasparavičiusa bola v prvej fáze režimu dominantná jeho byrokratická zložka,
odvodená od penetrácie vnútropolitického života tautininkai, ktorí neboli
v tomto období už štandardnou politickou stranou, ale atrofovali do podoby
akéhosi konglomerátu byrokratických úradníckych kádrov, ktorý poskytoval
organizačnú a politickú podporu prezidentovi republiky. Krajina bola na
všetkých úrovniach politického a spoločenského života, s výnimkou postu
prezidenta a armády, riadená byrokratmi (Borejsza – Ziemer, 2006, s. 307).
Slovami litovského filozofa Greimasa boli tautininkai v období smetonizmu už
kompletne „stranou byrokratov a technokratov moci. Úradnícki technokrati,
priemyselní a poľnohospodárski technokrati, všade technokrati. Ľudia bez
politickej vízie, bez viery a idey, slúžiaci režimu .. technokrati moci“ (Borejsza
– Ziemer, 2006). Smetona sa pokúšal taktiež vytvoriť zdanie akéhosi kvázietatistického modelu správy vecí verejných, v skutočnosti však režim
vykazoval znaky personalizovanej diktatúry, čo sa plne prejavilo v jeho druhej
etape.
Byrokratickej zložke režimu sekundovali armádne kádre. V prostredí armády bol Smetona, ako „Otec vlasti“, značne populárny, v oveľa väčšej miere
ako Voldemaras. Bolo to zapríčinené Smetonovou mentalitou. Bol viac
pragmaticky a racionálne orientovanou osobnosťou, nebol „odstrihnutý“ od
reálneho života. V istom slova zmysle bol taktiež skvelým technokratom, resp.
technológom moci. Armáda Smetonu plne podporovala až do kolapsu režimu
134
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
v roku 1939. Od roku 1938, v dôsledku schválenia nového konštitucionálneho
rámca, zároveň v prípade smetonovskej mentality začala prevládať spomínaná
forma personalizovanej diktatúry prezidentského typu. Prezident vládol
výlučne prostredníctvom dekrétov a bol absolútnym mocenským hegemónom.
Jeho snahy smerovali k dosiahnutiu konsolidácie vnútropolitickej situácie,
v kombinácii s depolitizáciou spoločnosti. Tesne pred kolapsom režimu bol
však nútený uskutočniť výrazné liberalizačné ústupky.
V rámci Merkelovej teórie, ktorú považujeme v prípade smetonizmu za
najvhodnejší spôsob teoretického ukotvenia, keďže na jej základe je možné
definovať túto mentalitu plastickejšie, ako v prípade Linza – je možné režim
stotožniť s kategóriou modernizačných autoritatívnych režimov. Smetona
implementoval najmä vo sfére ekonomiky viaceré zásadné reformy, ktoré
reštrukturalizovali litovskú ekonomiku, pričom tá sa v dôsledku toho stala
výkonnejšou a konkurencieschopnejšou. Tieto reformy boli nutné, najmä
v dôsledku ničivej celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá v medzivojnovom
období deštruovala ekonomiky USA i európskych krajín. Zároveň však
zastával v politickej, kultúrnej i spoločenskej rovine konzervatívny prístup,
s nevôľou, resp. s neschopnosťou vnútorne režim a jeho mentalitu reformovať.
V rámci analýzy litovského autoritarizmu považujeme za prínosné
analyzovať tento fenomén aj prostredníctvom Linzovej „koncepcie troch osí“ –
osi limitovaného pluralizmu, osi politickej participácie a osi mentality/ideológie. Na základe osi limitovaného pluralizmu bol voldemarasovský
režim prakticky počas celej svojej existencie byrokraticko-militaristickým
typom režimu, vykazoval preto nízku mieru pluralizmu. Smetonizmus
vykazoval tieto znaky iba vo svojej prvej fáze. K podobnému záveru sme
dospeli aj v prípade osi politickej participácie, resp. depolitizácie. Ako už bolo
spomenuté, oba režimy sa pokúšali spoločnosť depolitizovať, približovali sa
preto k depolitizačnému pólu osi v intenciách byrokraticko-militaristického
typu režimu.
V prípade osi mentality/ideológie, pozorujeme v prípade voldemarasovského režimu znaky ideologizácie prostredníctvom importu fašistickej
ideológie, čo sa prejavilo fašizoidnými tendenciami vo vzťahu k praktickej
rovine politického života v krajine. Naopak, v tomto bode je smetonizmus voči
voldemarasovskej mentalite antagonisticky postavený. Oba režimy teda
v prípade tejto definičnej osi stoja na opačných póloch spektra.
Záver
Prípad medzivojnovej Litovskej republiky, podobne, ako iné prípady krajín,
v ktorých sa presadila autoritatívna mentalita, resp. typ režimu, potvrdzuje, že
nedemokratické formy vlády v rámci mantinelov, ktoré uplatňujú v praktickej
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
135
rovine politického života, nedokážu zmysluplne riešiť reálne problémy
vnútornej a zahraničnej politiky.
Obsedantná, mnohokrát až paranoidná potreba litovských politických elít
aktívne hľadať a vytvárať nepriateľov režimu – vonkajších aj vnútorných,
skutočných aj vyfabrikovaných – spôsobila stav, kedy bol štát v prípade
skutočnej exteritoriálnej hrozby, v podobe nacistického Nemecka a ZSSR,
kompletne paralyzovaný a neschopný reálne a adekvátne zareagovať. V prípade Voldemarasa a Smetonu tento stav zapríčinili manifestovaný odpor k
spolupráci s ostatnými pobaltskými krajinami a fixácia na vyvolávanie tenzií
vo vzťahu k Poľsku. Môžeme polemizovať o tom, či by bola Litva aj v prípade
demokratickej formy vlády, vyššej kvality politickej kultúry, vnútropolitickej
stability a rozvinutej občianskej spoločnosti schopná reálne čeliť takejto
masívnej exteritoriálnej hrozbe. O tom je možné iba špekulovať, je však
pravdepodobné, že Litva by bola „zomletá dejinami“, podobne, ako predtým
Československá republika. Keby však boli demokratické politické elity
schopné rozpoznať skutočnú exteritoriálnu hrozbu a neboli obsedantne
„postihnuté“ vnímaním Poľska, Lotyšska a Estónska – možných, legitímnych a
logických spojencov – ako nepriateľov, pozícia Litvy vo vzťahu k Nemecku a
ZSSR by nebola v tak veľkej miere oslabená. Voldemaras so Smetonom taktiež
neboli schopní dostatočne zhodnotiť reálne potreby armády, čo je obzvlášť
prekvapivé vo svetle faktu, že litovský autoritatívny režim vykazoval znaky
byrokraticko-militaristického typu režimu.
V rámci voldemarasovského režimu je možné pozorovať príklon k byrokraticko-militaristickému typu autoritatívneho režimu, v súlade s Linzovou
teoretickou koncepciou. Tento režim však nenapĺňal všetky atribúty tohto typu,
keďže v ňom boli výrazne prítomné fašizoidné ideologické prvky. Ďalším
faktorom, ktorý ho od byrokraticko-militaristického typu režimu vzďaľoval,
bola premena voldemarasovského režimu na personalizovanú diktatúru kancelárskeho typu, definitívne v tretej etape jeho existencie. Zároveň v prípade
voldemarasovského režimu pozorujeme istú atrofiu byrokratickej, ako aj militaristickej zložky vo vzťahu k Linzovmu teorému. Domnievame sa preto, že
vhodnejšiu konceptuálnu bázu pre definovanie voldemarasovského režimu
predstavuje „Merkelovo spresnenie“, pomocou ktorého je voldemarasovskú
mentalitu možné zaradiť do fašizoidného typu režimu po vzore „Führerdiktatur“.
V prípade doktríny smetonizmu sa prostredníctvom aplikácie Linzovej
teórie taktiež potvrdzuje atrofovaná podoba byrokraticko-militaristického typu
režimu, s kvázi-etatistickými prvkami. De facto však už počas prvej fázy išlo o
personalizovanú diktatúru prezidentského typu. Smetonizmus bol však striktne
neideologický, v zmysle príklonu k totalitným ideológiám, pričom akcentoval
spomínanú „litovskú cestu“. Zaujímavý pohľad na smetonizmus ponúka opäť
136
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Merkelova koncepcia. Modernizačný autoritatívny režim v rámci nej je vôbec
najvýstižnejšou možnosťou konceptuálneho zaradenia. Smetonizmus v praktickej rovine politického života tento typ autoritatívnej mentality plne reflektuje.
V prípade oboch režimov sa ukázala byť prínosná aplikácia Linzovej
„koncepcie troch osí“, na základe ktorej bolo možné legitímne a kvalitne
analyzovať stupeň politického pluralizmu, ako aj mentality/ideológie režimov.
Voldemarasovský režim, ale aj smetonizmus, ako režimy v istých ohľadoch sa
približujúce k byrokraticko-militaristickému typu, disponovali nízkou mierou
politického pluralizmu, resp. participácie. Snažili sa skôr o depolitizáciu spoločnosti po vzore organicko-etatistickej praxe. V prípade osi mentality/ideológie, vykazoval voldemarasovský režim zreteľný príklon k ideologizácii v dôsledku svojich sympatií k fašizmu, vo svojej autoritatívnej podobe bol však
výrazne vnútorne vyprázdnený. Smetonizmus sa potom striktne držal osi
mentality, pričom jeho konceptuálna „naplnenosť“ bola výrazne vyššia, ako
v prípade voldemarasovskej mentality, stále však zostávala vo výraznej miere
improvizáciou.
Archív MZV ČR sa ukázal byť skutočne neoceniteľným zdrojom informácií. Domnievame sa, že práve vo využití a publikovaní týchto primárnych
informačných prameňov spočíva najväčší prínos práce. V Archíve sa nachádza
ďalšie, priam enormné množstvo materiálov, týkajúcich sa tejto problematiky,
čo otvára skvelé možnosti pre ich ďalšie odborné spracovanie.
Informačné pramene a literatúra
Pramene
Archív MZV ČR (1918 – 1939)
Diplomatický protokol, k. 15
Fond Československý konzulát Kaunas, Československý
Československý konzulát Tallinn
Zložka Politická správa (1918 – 1939)
II. sekcia , k. 435, 468, 556, 557
III. sekcia, k. 116, 490, 662, 713,715, 854, 866, 1238, 1268
IV. sekcia, k. 543, 510, 643, 706, 851, 920, 1094
Zložka telegramy došlé a odoslané (1936 – 1939)
konzulát
Riga,
LITERATÚRA
ARENDT, H. (1986): The Origins of Totalitarianism. Londýn: André Deutsch, 354 s.
ISBN 0-203-17327-9.
ARON, R. (1993): Demokracie a totalitarismus. Brno: Atlantis, 218 s. ISBN 80-7108064-0.
BALÍK, S. – KUBÁT, M. (2004): Teorie a praxe totalitních a autoritativních režimů.
Praha: Dokořán, 168 s. ISBN 80-86569-89-6.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
137
BOREJSZA, J.W. – ZIEMER, K. (eds.) (2006): Totalitarian and Authoritarian
Regimes in Europe. Legacies and Lessons from the Twentieth Century. Varšava:
Berghahn Books, 607 s. ISBN 978-1571816412.
DAHL, R. (2001): O demokracii. Praha: Portál, 191 s. ISBN 80-7178-422-2.
DURMAN, K. (2004): Popely ještě žhavé. Velká politika 1938 – 1991. Díl I. Světová
válka a nukleární mír 1938 – 1964. Praha: Univerzita Karlova v Praze,
Nakladatelství Karolinum, 612 s. ISBN 80-246-0697-6.
DURMAN, K. (2009): Popely ještě žhavé. Velká politika 1938 – 1991. Díl II. Konce
dobrodružství 1964 – 1991. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Nakladatelství
Karolinum, 564 s. ISBN 978-80-246-1536-3.
FRIEDRICH, C. J. – BRZEZIŃSKI, Z. (1961): Totalitarian Dictatorship and
Autocracy. New York: FREDERICK A. PRAEGER, 439 s.
HLOUŠEK, V. – KOPEČEK, L. (eds.) (2004): Demokracie. Brno: Masarykova
univerzita v Brne – Medzinárodný politologický ústav Masarykovej univerzity, 379
s. ISBN 9788021031951.
HEINGARTNER, R.W. (2009): Lithuania in the 1920s. A Diplomat´s Diary. New
York: Editions Rodopi B.V., 279 s. ISBN 978-90-420-2760-2.
LINZ, J. J. (2000). Totalitarian and Authoritarian Regimes. Londýn: Lynne Rienner
Publishers, Inc., 345 s. ISBN 1-55587-866-0.
LOPATA, R. (1998): The Authoritarian Regime in Interwar Lithuania: Consequences,
Legitimisation, Conception. Vilnius: Open Library, 121 s. ISBN 9986491479.
ROMERIS, M (1990): Lietuvos konstitucines teises paskaitos, Vilnius: Mintis, 511 s.
ISBN 978-9955-18-193-4.
ŠVEC, L. (2001): Československo a pobaltské státy 1918 – 1939. Praha: Univerzita
Karlova v Praze, Nakladatelství Karolinum, 352 s. ISBN 80-246-0165-6.
ŠVEC, L. – MACURA, V. – ŠTOL, P. (1996): Dějiny pobaltských zemí. Praha:
Nakladatelství Lidové noviny, 424 s. ISBN 80-7106-154-9.
ŽIUGŽDA, R. (1987): Lithuania and Western Powers, 1917 – 1940. Vilnius: Mintis
Publishers, 253 s. ISBN 978-9955-656-68-5.
PhDr. Juraj Hanuliak je interným študentom doktorandského štúdia Katedry
politologie a evropských studií na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého
v Olomouci v odbore politológia a študentom doktorského štúdia na Katedre
sociální geografie a regionálního rozvoje Ostravskej univerzity v Ostrave
v odbore politická a kultúrna geografia. Bakalárske a magisterské štúdium
politológie absolvoval na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity sv.
Cyrila a Metoda v Trnave. Počas bakalárskeho štúdia sa zúčastnil študijného
pobytu v rámci programu ERASMUS na Mykolas Romeris University v litov-
138
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
skom Vilniuse. V rámci politológie sa primárne venuje problematike
pobaltských štátov, teórii demokracie, nedemokratickým režimom a politickej
geografii.
PhDr. Juraj Hanuliak
Univerzita Palackého v Olomouci
Filozofická fakulta
Katedra politologie a evropských studií
Křížkovského 12
771 80 Olomouc
Česká republika
E-mail: [email protected]
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
139
Správy
Ohliadnutie za 44. ročníkom časopisu Sociológia / Slovak Sociological Review
44. ročník časopisu Sociológia / Slovak Sociological Review priniesol v roku
2012 v šiestich číslach 27 pôvodných vedeckých štúdií, 17 recenzií a jeden
nekrológ za zosnulou osobnosťou Českej i Československej sociológie
profesorom Miloslavom Petruskom. Časopis vydáva Sociologický ústav SAV,
ktorého výskumný profil na stránkach Slovenskej politologickej revue nedávno
predstavil jeho riaditeľ Robert Klobucký. (http://revue.kpol.ff.ucm.sk/spravyreports/klobucky-robert-sociologicky-vyskum-na-sociologickom-ustave-savminulost-a-sucasnost.html)
Dve čísla v ročníku (3 a 6) vychádzajú už od roku 1997 v anglickom jazyku,
v tomto ročníku vyšlo v anglických číslach 9 štúdií. V ročníku 44 bolo
zaradené aj monotematické číslo venované klasikovi svetovej sociológie
Maxovi Weberovi. Každý rukopis zaslaný do časopisu prechádza recenzným
pokračovaním. Ako karentovaný a impaktovaný časopis zaznamenáva Sociológia v posledných rokoch neustály nárast počtu zasielaných rukopisov. Publikovanie v časopise je tak vysoko selektívny proces. Napríklad, z rukopisov
zaslaných do časopisu v roku 2012 prešla recenzným pokračovaním len necelá
tretina.
V čísle 1 vyšli príspevky troch českých a dvoch slovenských autorov. Teoretická prehľadová stať Lucie Galčanovej sa zaoberá procesom suburbanizáce
v kultúrnej perspektíve. Dušan Janák píše o sociológii Antona Štefánka
v kontexte dobových sociologických časopisov. Hynek Jeřábek sa zaoberá
plodnou spoluprácou dvoch sociologických klasikov – teoretika R. K. Mertona
a na empirický výskum orientovaného P. F. Lazarsfelda. Gabriela Lubelcová
predstavuje koncept sociálnej ekonomiky a hľadá možnosti jej uplatnenia na
Slovensku. Ladislav Macháček sa v článku “Európska integrácia – výzva
mladej generácii Slovenska” venuje vedomostiam a vzťahu mladých na Slovensku k Európskej únii.
Druhé číslo 44. ročníka obsahuje stať Heleny Kubátovej venovanú ideálnym
typom v diele Maxa Webera, ktorá je tiež určitou predzvesťou nasledujúceho
monotematického čísla venovaného tomuto sociologickému klasikovi. V čísle
sa ďalej Jiří Navrátil v článku “Od represe k demobilizaci? Vývoj hnutí za
globální spravedlnost v západních zemích mezi lety 2001 a 2008” venuje
odlišnému vývoju hnutia za globálnu spravodlivosť v Amerike a v Európe.
V poslednej štúdii čísla analyzuje Marcela Petrová Kafková dobrovoľníctvo
seniorov ako súčasť konceptu aktívneho starnutia.
140
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Prvé anglické a zároveň tretie číslo ročníka 2012 obsahuje šesť štúdií od
autorov zo šiestich krajín sveta. Zaujímavá je historicko-demografická štúdia
Michala Roupu venovaná determinantom demografického správania na
Slovensku v tridsiatich rokoch dvadsiateho storočia. Stať Gabriely Lubelcovej
sa venuje sociálnym inováciám v kontexte modernizácie. Rakúsko – kórejská
autorská dvojica Arno Tausch a Almas Heshmati sa venuje vplyvu šírenia
nadnárodných korporácii na domáce ekonomiky. Juan Carlos Checa Olmos,
Ángeles Arjona Garrido a David Checa Gómez sa venujú faktorom, ktoré
podmieňujú lingvistickú kompetenciu imigrantov v Španielsku. Matevž Tomšič
a Urban Vehovar analyzujú kvalitu spravovania spoločnosti v nových a starých
členských krajinách EÚ. Jiří Vinopal sa zaoberá problematikou merania
subjektívneho vnímania kvality práce a pracovného prostredia.
Štvrté číslo ročníka obsahuje štyri štúdie. Jan Keller predstavuje sociológiu
ako konštrukt stredných vrstiev prostredníctvom ktorého si stredné vrstvy
hľadali svoje miesto v spoločnosti. Kvetoslava Repková sa venuje téme aktívneho starnutia a dobrovoľníctva v sektore dlhodobej starostlivosti. Eva
Rievajová, Peter Sika a Mária Husáková analyzujú slovenský dôchodkový
systém v zmenených sociálno-ekonomických podmienkach vo väzbe na príjmovú situáciu dôchodcov v európskom kontexte. Eva Heřmanová sa venuje
problematike merania kvality života a jej modelom v súčasnom spoločenskovednom výskume.
Ako už bolo spomenuté, piate číslo 44. ročníka časopisu bolo venované
sociologickému klasikovi Maxovi Weberov. Číslo obsahuje šesť príspevkov,
ktoré boli pôvodne prezentované v novembri 2010 na teoretickom seminári
Súčasné reflexie sociológie Maxa Webera, ktorý organizovala Sekcia
sociologickej teórie Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV v spolupráci
so Sociologickým ústavom SAV. V čísle sa Dilbar Alieva venuje Weberovmu
prínosu k sociológii každodennosti. Johann P. Arnason sa zaoberá prínosom
Maxa Webera pre civilizačnú analýzu. Miloš Havelka analyzuje vzťah
weberovského pojmu odkúzlenia sveta a sekularizácie. Marek Skovajsa sa
venuje problematickým interpretáciám účelovej racionality ako jedného
z ideálnych typov jednania predstavených Weberom. Dušan Lužný sa venuje
vplyvu Weberovho opisu náboženstva v Indii na neskoršie sociologické
uvažovanie. Silvia Capíková poukazuje na pretrvávajúce inšpirácie zo
sociológie práva Maxa Webera.
Posledné, šieste, číslo 44. ročníka časopisu je anglické číslo, v ktorom boli
uverejnené tri príspevky. Alena Křížková a Lenka Formánková sa venujú
priesečníku nízkeho vzdelania a genderu v biografiách žien. Tomáš Katrňák
testuje predpoklad triedneho usporiadania českej spoločnosti pomocou
triednych modelov EGP a ESeC. Waldemar Cundy, Pavol Korec a Rafał Rouba
sa na prípade poľského mesta Lodž venujú vnímaniu festivalov verejnosťou.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
141
Časopis Sociológia Slovak Sociological Review je možné zakúpiť v kníhkupectvách vydavateľstva VEDA. Obsah, abstrakty a plné texty článkov
z časopisu od roku 2004 sú dostupné aj na internetovej stránke Slovenskej
akadémie vied.
Miloslav Bahna
výkonný redaktor časopisu
Občiansky parlament –aktivity občianskeho združenia
Občianske združenie Občiansky Parlament združuje špičkových odborníkov zo
všetkých oblastí, ktoré sú definované názvami výborov OP. Všetkým členom
OP, ktorí sú rozdelení do týchto výborov podľa svojej odbornosti, tak vytvára
OP legitímnu možnosť zasiahnuť do tvorby zákonov na základe ich vzdelania a
vlastnej odbornosti a iniciovať riešenie aktuálnych otázok, problémov a
projektov príslušného okresu, ktorý zastupujú. Nutnosť založiť OP vznikol z
iniciatívy strešnej organizácie (Stálej konferencie organizácií tretieho sektora
SR – SKTS), ktorá združuje mimovládne organizácie III. sektora v rámci SR a
bol navrhnutý jeho prípravný výbor. Občianske združenie OP je nepolitické,
dobrovoľné, záujmové združenie odborníkov, ktoré rozvíja činnosť na území
Slovenskej republiky. OP vznikol 27.1.2012, sídlo sa nachádza v Bratislave na
Rajskej ulici č. 15. Jeho štruktúru tvoria orgány OP (Predseda, Predsedníctvo,
Valné zhromaždenie a Dozorná rada OP) a poradné orgány (9 výborov a Rada
Predsedov odborných Výborov). Predsedom OP je Ján Báhidský, predsedom
Dozornej rady Jozef Behýl.
SKTS nepatrí medzi strešné organizácie, ktoré v minulosti z rozhodnutia
rôznych politických strán dostávali veľké finančné prostriedky z rozličných
fondov alebo od organizácií, ktoré prostredníctvom svojich darovaných zdrojov
chceli ovplyvniť v negatívnom slova zmysle spôsob života na Slovensku, alebo
orientáciu vládnucich politických subjektov. Preto je OP nezávislá, apolitická,
mimovládna organizácia, ktorá má ambície zmeniť a skvalitniť život občanov
Slovenska prostredníctvom praktického výkonu priamej demokracie a dokázať
tak poslancom Slovenskej republiky, že zastupovať občanov Slovenska je
možné aj v menšom počte priamo v okresoch, ale hlavne s oveľa väčším
nasadením a konkrétnejším výsledkom.
Ústrednou myšlienkou a cieľom OP je život s ľudskou tvárou. Poslaním OP
je predovšetkým získať občanov pre aktívnu účasť na priamej demokracii,
vytvoriť kontrolný systém na úrovni komunálnej sféry regionálnej samosprávy
a výkonu zákonodarnej a štátnej moci tak, že občania budú informovať
poslancov OP o spôsoboch a formách výkonu a realizácie priamej demokracie
142
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
na úrovni obecnej, mestskej, VÚC a aj v rámci Slovenska. Význam a poslanie
tejto aktivity spočíva hlavne v kontrole výkonu moci, dodržiavania zákonov,
vstupovania do legislatívnych procesov obecných, miestnych, mestských,
regionálnych zastupiteľstiev a Národnej rady Slovenskej republiky.
Dňa 30. 11. 2012 sa v Bratislave v priestoroch Správy účelových zariadení
(SÚZA) na Drotárskej ceste uskutočnilo rokovanie III. Valného zhromaždenia
Občianskeho parlamentu (OP), zvolané z iniciatívy Stálej konferencie
organizácií III. sektora SR (SKTS), ktorého ústrednou témou bolo
zamestnávanie mladých ľudí do 29 rokov a osôb nad 50 rokov v organizáciách
III. sektora. Prioritným problémom stretnutia bolo tiež poskytovanie
finančných prostriedkov z ESF na zamestnávanie kvalifikovaných osôb s
dôrazom na absolventov stredných a vysokých škôl. K riešeniu týchto tém boli
prizvaní na rokovanie Valného zhromaždenia OP kompetentní zástupcovia
ÚPSVaR-u a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ale najmä
štatutárni zástupcovia neziskových organizácií, občianskych združení a nadácií
Slovenska.
Okrem spomínaných tém bola prezentovaná správa predsedníctva o činnosti
OP, správa o činnosti odborných Výborov a hlavný referát Zamestnanosť v III.
sektore a sociálne istoty občanov. Zúčastnení sa rozdelili do pracovných
skupín:
Legislatívne zmeny a finančné zabezpečenie sociálnych služieb, Zamestnanosť
v III. sektore, Legislatívne zmeny a finančné zabezpečenie v oblasti
zdravotníctva, Marginalizované komunity.
Nakoľko Valné zhromaždenie analyzovalo takúto významnú spoločenskú
tému, prizvaná bola aj verejnosť, profesijné organizácie, hostia a novinári. OP
je všeobecnou platformou občianskej spoločnosti, a preto rieši požiadavky
svojich členských organizácií a partnerov ohľadom postavenia občanov a ich
sociálnych istôt v spolupráci s exekutívou a sociálnymi partnermi vlády
Slovenskej republiky. Na základe tohto konštatovania bolo na stretnutí o. i.
navrhnuté doplniť znenie národného projektu XXI. MPSVaR SR o nasledovné
pripomienky:
1. medzi oprávnených žiadateľov začleniť MNO III. sektora so špecifickými
podmienkami,
2. finančné prostriedky z Európskeho sociálneho fondu vyčleniť na príspevok
na vytvorenie pracovného miesta, a nie ako príspevok na osobu,
3. s organizáciou III. sektora (SKTS) ako právnym subjektom pripraviť vzor
zmluvy tak, aby bolo možné zo strany úradov práce poukazovať zálohové
platby na účet organizácie vo výške 40% z celkového ročného príspevku,
4. medzi oprávnených žiadateľov zaradiť aj také organizácie III. sektora, ktoré
nevykonávajú hospodársku (ekonomickú) činnosť za účelom dosahovania
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
143
zisku, respektíve neposkytujú tovary a služby za úhradu alebo nerealizujú
také aktivity, ktorých výstupom je hospodárska (ekonomická) činnosť,
5. mesačnú výšku príspevku celkovej ceny zamestnanca zvýšiť na 95% MCCP
na rok 2013,
6. financovanie oprávnených aktivít žiadateľa uhrádzať v prvej fáze platnosti
zmluvy zálohovou platbou do výšky 40% celkového ročného finančného
príspevku,
7. poveriť Stálu konferenciu organizácií SR III. sektora (SKTS) ako
koordinátora projektu zamestnanosti v organizáciách III. sektora,
8. zástupcovia SKTS, MPSVaR a ÚPSVaR vytvoria spoločnú monitorovaciu
skupinu za účelom podávania štatistík a informácií v 3. mesačných
intervaloch pre potreby štátnej správy a potreby organizácií III. sektora,
9. požiadať MPSVaR SR o zaradenie členov OP a SKTS do Rady pre
partnerstvo a za člena monitorovacieho výboru v oblasti komunitného a
inkluzívneho rozvoja,
10. požiadať MPSVaR SR o vytvorenie spoločnej komisie na prípravu opatrení
pre inklúznu ekonomiku s cieľom vytvoriť nové a inovovať už existujúce
nástroje podpory MNO,
11. žiadať podporu pre rómske iniciatívy pri snahe o čistenie korýt riek a
potokov a pri úsilí zamestnať sa,
12. rozšíriť použitie finančných prostriedkov aj na prevádzkové náklady a
drobné opravy,
13. pri programoch vytvárania pracovných miest mimovládnymi organizáciami
odporúčame: cieľovú skupinu rozšíriť bez obmedzenia veku, zrušiť
obmedzenie týkajúce sa dĺžky evidovania UoZ,
14. delegáti VZ konštatovali, že podpora zamestnávania cez MNO vedie k
zvýšeniu spolupatričnosti a rozvoja občianskej spoločnosti a vedie k
aktivizácii ľudského potenciálu. Iná hospodárska činnosť je prirodzenou
súčasťou MNO a pridaná hodnota ako výsledok ich činností má nielen
finančnú ale aj nefinančnú podobu, ktorá zostáva vo vnútri organizácie,
15. delegáti III.VZ o. z. OP poverili SKTS ako platformu a člena Rady vlády
SR pre MNO, aby tieto opatrenia s okamžitou platnosťou prerokovala s
vedením MPSVaR a uviedla ich do praxe. Národný projekt XXI. považujú
predstavitelia organizácií III. sektora za diskriminačný a nedostatočne
obsahovo riešiaci potreby organizácií III. sektora.
Dôkazom, že ide o skutočne ambicióznu a aktívnu iniciatívu, je fakt, že
výsledkom stretnutia OP je predloženie Projektu zvýšenia zamestnanosti
formou zamestnávania absolventov stredných a vysokých škôl v organizáciách
III. sektora a otvorený list ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny.
Predkladatelia projektu, SKTS SR a OP na základe nereagovania MPSVaR SR
konštatovali, že MPSVaR SR nemá reálny záujem na zamestnávaní mladých
144
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
ľudí v organizáciách III. sektora. Vzhľadom na reálny stav zamestnanosti je
podľa autorov poľutovaniahodné, že eurofondy, určené na podporu
zamestnanosti, budú pravdepodobne opäť prideľované tak, ako v minulosti, t. j.
netransparentne. Preto predkladatelia projektu zamestnanosti v III. sektore
vytvorili pracovnú skupinu, ktorej úlohou je kontrola toku financií
z Európskych fondov na podporu zamestnanosti. Vyjadrili zároveň vieru, že
nielen predstaviteľov organizácií III. sektora, ale všetkých občanov SR (najmä
nezamestnaných) bude zaujímať, ako bude naložené s prostriedkami EU, ktoré
sú určené na riešenie ich zúfalej situácie. O výsledkoch práce tejto komisie
bude OP informovať na webovej stránke SKTS http://www.skts.sk/ SR,
NIRPaSK http://www.nirpask.sk/, OP http://www.obcianskyparlament.sk/ a
tiež na facebooku.
Silvia Dončevová
Študentská vedecká odborná činnosť na Fakulte sociálnych vied
UCM v Trnave
Fakulta sociálnych vied UCM vznikla 1. 12. 2011 na základe rozhodnutia
rektora o jej zriadení po predchádzajúcom súhlase Akademického senátu UCM
a po kladnom vyjadrení Akreditačnej komisie vlády SR. Základom v poradí
štvrtej fakulty UCM sa stalo pracovisko katedry politológie Filozofickej
fakulty, ktorá bola dňa 20.09.2010 organizačne zmenená na Inštitút sociálnych
vied UCM. Vedenie univerzity tak kreuje aj svoje vedecké centrum v oblasti
sociálnych vied. Jedným z podujatí fakulty v tejto oblasti je aj študentská
vedecká odborná činnosť. Prvá prezentácia týchto činností sa uskutočnila 22.
marca 2013 ako medzifakultné kolo ŠVOČ v študijnom odbore Verejná politika
a verejná správa.
Zámerom Študentskej vedeckej odbornej činnosti (ŠVOČ) Fakulty sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave bolo dať priestor talentovaným študentom, ktorí chcú rozvíjať a prezentovať svoje poznatky v rámci
tematických okruhov a dokážu svoje názory na danú problematiku podať i
obhájiť pred odbornou verejnosťou. ŠVOČ ponúkla priestor pre študentov
druhého a tretieho ročníka bakalárskeho, a prvého a druhého ročníka
magisterského štúdia, ktorí chceli dať posúdiť svoje práce odbornou porotou
predtým, než začnú pracovať na bakalárskych a diplomových prácach.
Na základe rozhodnutia vedenia fakulty boli koncom roka 2012 schválené
dokumenty, ktoré boli potrebné na organizačné zabezpečenie ŠVOČ, a termíny
priebehu prípravy a realizácie podujatia. Medzi základné dokumenty patrili:
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
145
„Organizačné zabezpečenie ŠVOČ, prihláška, pozvánka, prehlásenie
o nominácii, hodnotenie účastníka ŠVOČ, diplom ŠVOČ.“
Samotnú prácu ŠVOČ bolo potrebné odovzdať v tlačenej a elektronickej
podobe najneskôr do 15.2.2013 na sekretariáte Fakulty sociálnych vied UCM
v Trnave u príslušnej referentky pre vedu a výskum. Práca mala obsahovať dva
výtlačky v hrebeňovej väzbe a v elektronickej forme vo wordovskom formáte,
vrátane sprievodného tlačiva, ktoré deklarovalo autorstvo práce ŠVOČ.
Sprievodné tlačivo „Prehlásenie školiteľa o nominácii“ vyplnil školiteľ, ktorý
v ňom potvrdil, že prácu odporúča do ŠVOČ.
Do ŠVOČ sa mohli zapojiť študenti bakalárskeho a magisterského štúdia
v dennej aj externej forme z viacerých univerzít v týchto tematických
oblastiach: Európska únia, NATO, OSN, Politické myslenie, Politické systémy,
Demokracia, Nacionalizmus, Konzervativizmus, Idealizmus, Individualizmus,
Kolektivizmus, Extrémizmus, Ľavicová politika, Sociálna politika, Volebné
systémy, Parlamentné voľby, Komunálne voľby, Prezidentské voľby, Referendá, Kampaň, Ľudské práva, Menšiny, Náboženstvo, Politická komunikácia,
Médiá a politika, Internetová komunikácia, Marketing, Manipulácia, Medzinárodná politika, Medzinárodné vzťahy, Bezpečnostné štúdie, Migračná politika,
Multikulturalizmus, Globalizácia, Terorizmus, Bezpečnostná politika SR,
Verejná správa v SR
Do 15.2.2013 sa do medzifakultného kola ŠVOČ prihlásilo 14 študentov.
Jeden z Univerzity Komenského v Bratislave, traja z Univerzity Konštantína
Filozofa v Nitre, dvaja z Univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne a ostatní
boli domáci. Menovite išlo o týchto študentov s prácami na tému: Chrenová
Viktória – UCM FSV v Trnave: Transnacionálne korporácie a ich postavenie
a význam vo svetovom hospodárstve, Gregorová Zuzana – UCM FSV
v Trnave: Chudoba ako globálny problém, Kardošová Martina – UCM FSV
v Trnave: Rozvojové krajiny a ich miesto v globálnej ekonomike, Michaličková Simona – UCM FSV v Trnave: Trh práce v podmienkach Slovenskej
republiky, Sekan Filip – UCM FSV v Trnave: Stranícka disciplína v Českej
republike v rokoch 1998 – 2010, Sivičeková Jana – UCM FSV v Trnave:
Kritika politického myslenia A. Siráckeho – od davizmu k dogmatizmu, Stopka
Erik – TnU AD v Trenčíne: Mimovládne organizácie a ich podiel na zvyšovaní
kvality sociálnej starostlivosti o občanov Slovenskej republiky, Šimková Hana
– TnU AD v Trenčíne: Postavenie žien v moslimskej spoločnosti, Škoda Jakub
– UCM FSV v Trnave: Konzekvencie Arabskej jari: Blízky východ na rázcestí,
Tureček Ondrej – UCM FSV v Trnave: Hodnotenie a stav čerpania finančných
prostriedkov z fondov Európskej únie v podmienkach Slovenskej republiky,
Božík Matej – UKF Nitra: Irak, novodobý Vietnam, Galo Ladislav – UKF
Nitra: Vplyv krajín východnej Ázie na globálne politicko-ekonomické vzťahy,
Beránek Matej – UKF Nitra: Totalitný režim v Nemecku, Mierka Maroš –
146
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave: Kritika ekonomického liberalizmu.
Dekan Fakulty sociálnych vied UCM v Trnave PhDr. Peter Horváth, PhD.
menoval hodnotiacu komisiu v zložení:
predseda: prof. Mgr. Ladislav Macháček, CSc. – UCM FSV v Trnave
členovia: doc. PhDr. Milan Čáky, CSc. – UCM FSV v Trnave
Ing. Jana Koprlová, PhD. – UCM FSV v Trnave
Mgr. Miroslav Koprla – UCM FSV v Trnave
PhDr. Andrea Mončeková – Filozofická Fakulta UKF v Nitre
Komisia rozhodla, že na prvom mieste sa umiestnil Matej Božík z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre s témou „Irak, novodobý Vietnam.“ Druhé
miesto získal Jakub Škoda, ktorý prezentoval tému „Konzekvencie Arabskej
jari: Blízky východ na rázcestí.“ Tretie miesto získala Jana Svičeková s prácou
na tému „Kritika politického myslenia A. Sirackého – od davizmu k dogmatizmu.“
Prví traja dostali diplomy a vecné ceny. Všetci získali diplom za účasť.
Práce účastníkov medzifakultného kola budú uverejnené v zborníku.
František Vojtech
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
147
Recenzie
FRIEDMAN, George: Nasledujúce desaťročie (kde sme .... a kam sa
uberáme)
Bratislava: Ikar, 2011, 288 s.
Ide o pozoruhodné prognózy vývoja, a to všestranne chápaného spoločenského
života na druhé desaťročie 21. storočia (pôvodne Random House, USA
a Kanada, 2011). Mohlo ísť vlastne o nadpis: Ako v druhom desaťročí 21.
storočia? Autor sa v knihe zaoberá budúcnosťou celého sveta. Možno však
oprávnene konštatovať, že predovšetkým z pohľadu USA a dokonca najmä
z pohľadu záujmov USA.V mnohom nadväzuje na jeho publikáciu
„Nasledujúcich 100 rokov“ (Ikar, Bratislava 2009).
Autor je politológom. Založil a riadi Strategic Forecasting (STRAT-FOR) –
je to súkromná spravodajská agentúra označovaná za tieňovú CIA. Narodil sa v
Maďarsku v židovskej rodine, ktorá prežila holokaust a emigrovala do USA.
Zaoberá sa medzinárodnými vzťahmi, strategickým plánovaním, modelovanim
a prognostikou.
Pre terajšie desaťročie predpovedá relatívne dosť veľké zvraty. Zväčša však
s pozitívnym smerovaním.Všeobecne by podľa neho mali vojny v islamskom
svete dohasínať, život bude naďalej v očakávaní rôznych teroristických útokov,
malo by dôjsť k mierovému usporiadaniu vzťahov USA s Iránom, výrazné
budú ďalšie pokroky a zmeny v technike (osobitne v energetike), v Číne začne
vznikať ekonomická i politická kríza, najmä v prvej polovici desaťročia bude
svet zmietaný finančnou krízou, majú sa zmeniť aj vzťahy medzi USA
a Izraelom, v niektorých štátoch bude nedostatok pracovných síl a bude
prebiehať aj silná vlna migrácií obyvateľstva a USA bude naďalej v postavení
(už skôr samovoľne, ale aj s prispením cieľavedomých krokov) svetového
impéria.
Podľa G. Friedmana postavenie USA ako impéria vzniklo neplánovane, len
ako dôsledok všestranných svetových a historických faktorov a prúdov.
Miernejšie povedané – autor predpovedá, že USA budú významnou svetovou
veľmocou a budú hegemónom celé 21. storočie.
Do budúcnosti nabáda politikov USA k „vyváženej globálnej stratégii podľa
príkladu starovekého Ríma či Veľkej Británie spred sto rokov“. Teda
„nevládnuť“ pomocou hrubej sily, ale vnášaním rozporov medzi regionálne
štáty (s. 16). K tomu okrem iného patrí nepripúšťanie spojenia „rastúcej
technickej úrovne Európy s prírodnými zdrojmi Ruska“ (s. 19). Podľa môjho
názoru tento aspekt politiky USA sa veľmi neplní.
Podľa G. Friedmana USA vraj znepokojuje Európska únia (EÚ). Je známe,
že EÚ skutočne vznikla aj ako možný dôstojnejší a silnejší partner USA
148
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
a ostatných veľkých štátov sveta. Bude pokračovať silná väzba Ruska
a Nemecka, a to v oblasti energií, technológií i využívania pracovného
potenciálu Ruska v nemeckých továrňach v Rusku. Autor vyslovuje názor, že
USA majú túto väzbu oslabovať, a to aj prostredníctvom Poľska.
Ani pri dosiahnutí súčasnej fázy zrelosti ekonomiky Číny (aj keď popri
chudobe väčšiny jej obyvateľov) nie je potrebné sa jej obávať. Autor vidí
potrebu väčšej pozornosti USA vo vzťahu k Japonsku.
G. Friedman vychádza z pretrvávajúceho názoru, že ekonomická politika
USA „ovplyvňuje životy miliárd ľudí, neraz aj na viac generácií“ (s. 25).
Vychádza aj z faktu, že USA sú jedinou vojenskou mocnosťou globálneho
významu – osobitne aj z pohľadu námorníctva. Predpovedá, že terajšie
desaťročie žiada viac úsilia o úpravu vzťahov najmä s Iránom a Izraelom.
Výrazným záujmom USA bude fyzická bezpečnosť USA a slobodný
medzinárodný ekonomický systém, nie však absolútne neregulovaný (podľa
predstáv ideológov voľného trhu). Predpokladá však aj to, že USA budú
musieť riešiť otázku „ako zvládať nepriateľstvo okolitého sveta“ (s. 40).
V rámci toho uvádza, že strategickým cieľom musí byť zabrániť vzniku
akejkoľvek mocnosti, ktorá by mohla ohroziť hegemóniu USA kdekoľvek na
svete. Zdá sa to až nereálne a odvážne. Nástrojom na to má byť aj existencia už
viacerých regionálnych vojenských veliteľstiev.
Na druhej strane nie je nereálne (často aj v Európe uvádzané) tvrdenie, že
„Európa už stratila svoj rozhodujúci význam“(s. 41). Autor publikácie nabáda,
aby sa USA odpútali od reliktov studenej vojny, za ktoré považuje NATO,
Medzinárodný menový fond i OSN. Odporúča inštitúcie regionálneho
charakteru a vytváranie koalície na zvládanie nebezpečenstiev. Predpovedá
však aj skutočnosť, že občanom USA bude prekážať zahraničná angažovanosť
ich krajiny vyžadujúca nákladný a ťažkopádny aparát.
V ekonomickej oblasti konštatuje, že kríza priniesla potrebu vyššej moci
štátu a politikov a obmedzila autonómiu trhu a silu finančných elít. Predvída,
že „posilňovanie štátu bude v globálnom meradle patriť k určujúcim
charakteristikám budúceho desaťročia“ (s. 69). Majú tiež prevládnuť trendy
narastania ekonomického nacionalizmu. Desaťročie vraj nebude zvyšovať
hojnosť a prinesie zvýšenie napätia do života jednotlivcov, ako aj do
politického systému.
Vo vzťahu k Iraku a Saudskej Arábii sa bude naďalej čeliť problémom, a to
aj v súvislosti s odchodom vojsk USA z Iraku. V prípade Iránu je autor
čiastočne optimistický a nabáda vymaniť sa z pasce, do ktorej sa USA dostali.
Vraj tomu napomôže aj vývoj ekonomickej situácie.
Z hľadiska bezpečnosti a hrozby terorizmu ani v ďalšom desaťročí nie je
možné dosiahnuť absolútnu bezpečnosť a zničiť úplne islamský terorizmus
a terorizmus domácich teroristov. Pomôcť predchádzať im má nielen prevencia
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
149
v ochrane štátov, ale aj v podobe prítomnosti USA vo viacerých regiónoch. Vo
vzťahu k Izraelu a Palestíne treba rešpektovať jasnú existenciu palestínskeho
národa. Z toho musí vychádzať aj politika USA (a ďalších štátov). Autor
odporúča pre USA politiku tichého odpútania sa od Izraela. Predpovedá, že
Izraelu nateraz nehrozí veľká konvenčná vojna. A nepotrebuje preto ani
doterajšiu zahraničnú pomoc. Zvýšiť treba spoluprácu a priblíženie
sa arabským krajinám.
Predvída však, že vojna sa môže z Afganistanu rozšíriť na Pakistan a že
USA by mali pomáhať Pakistanu. Predvída, že celkovo hegemónom v oblasti
Perského zálivu bude Irán a preto treba hľadať spôsoby, ako s ním vychádzať.
USA sa okrem toho majú usilovať, aby si neznepriatelili Turecko a „aby sa
Turecko a Irán nespojili s cieľom ovládnuť a rozdeliť si arabský svet“ (s. 143).
Rusko bude zrejme upevňovať domáce i zahraničné štruktúry. Bude
pokračovať napĺňanie jeho stratégie na rozvoj a vývoz kovov, ropy, plynu,
obilia, energie. Rusko tieto komodity „uživia“ a bude mať zároveň pevné väzby
s Európou. Súčasne bude budovať hospodársku úniu s Bieloruskom
a Kazachstanom, možno aj s Arménskom, Kirgizskom a Tadžikistanom, a to na
spôsob EÚ. Predpovedá však, že jeho dlhodobý výhľad bude nepriaznivý a že
sa mu nepodarí ostať významným hráčom na medzinárodnej scéne. Závislosť
od vývozu surovín a energií plní síce pokladnice, ale nerozvíja vraj jeho
hospodárstvo.
Prekvapivo otvorené sú Friedmanove názory na to, že USA musia
v nasledujúcich desiatich rokoch „urobiť všetko preto, aby zablokovali
nemecko – ruskú dohodu“ (s. 159). Obáva sa, že zjednotením Ruska a Európy
by vznikla sila, ktorá by sa Amerike vyrovnala, alebo by ju i predstihla.
Vychádza aj zo skutočnosti, že krajiny európskeho zázemia sa viac ako Ruska
obávajú USA. Vnímajú ich skôr „ako hospodárskych konkurentov, než ako
partnerov, a ako silu, ktorá ich tlačí do konfliktov, do ktorých sa im nechce.
Rusi sa im, naopak, javia ako synergický doplnok vyspelých európskych
krajín“ (s. 159). Pre Európu, aj s využitím polohy Poľska, odporúča, aby bolo
mocným klinom medzi Nemeckom a Ruskom. Pre Slovensko, Maďarsko
a Rumunsko je strategickým imperatívom USA udržiavať s nimi „priateľské
vzťahy a pomáhať im pri zvyšovaní ich vojenskej spôsobilosti“ (s. 164).
Varovnou prognózou pre Európu je však Friedmanova téza o tom, že sa
môže Európa stať bojiskom tretej svetovej vojny a že nacionalizmus odrazu
nadobudol značný politický vplyv. Podľa môjho názoru je však nacionalizmus
v mnohých krajinách (rôznym spôsobom) USA (pre ich záujmy a stratégiu)
podporovaný. Možno spomenúť podporu kosovským Albáncom či masívnu
podporu Izraela.
Ako víziu pre najbližšie desaťročie G. Friedman uvádza, že Európska únia
nezanikne. Nevyvinie sa však podľa neho na mnohonárodný štát. V najbližších
150
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
rokoch budú hospodárske problémy pokračovať, budú príčinou rozporov medzi
štátmi a budú spochybňovať výhodnosť spoločnej meny. Veľká Británia sa
väčšmi pripúta k USA. Autor však aj konštatuje, že predbežne „Európa ako
celok sa nechce dať vtiahnuť do konfrontácie“ (s. 193).
V prípade Západného Tichomoria (najmä Japonska, Číny, Indie
a Indonézie) G. Friedman predpovedá krízy, ktorých zárodky sa črtajú na
obzore už teraz. Vývoj prekoná aj rôzne transformácie. Má sa však zachovať
hospodárska spolupráca Číny i Japonska s USA. Najmä vzťahy Japonska
a USA zostanú stabilné. Stabilita Číny sa bude musieť zabezpečovať aj
posilnením vnútornej bezpečnosti. Obdobne sa ráta s pokračovaním
strategickej spolupráce USA s Austráliou, Singapúrom, Indiou i Južnou
Kóreou.
Vo vzťahu ku Kube je úlohou zabezpečiť, že sa nestane základňou pre
cudzie mocnosti. Vo vzťahu k Venezuele ide z polohy USA o blahosklonný
postoj. Je menej dôležitý a očakáva sa do tridsiatich rokov, že sa tam zmení
strategický pohľad na svet.
USA by mali podporovať Argentínu, a to aj z hľadiska jej postavenia voči
Brazílii. V rámci toho motivovať firmy z USA, aby investovali v Argentíne,
a to najmä mimo poľnohospodárstvo. Brazília je mocnosťou s veľkým
vplyvom nielen v Južnej Amerike, ale aj v Afrike. USA s ňou majú trvale
udržiavať priateľské vzťahy.
Významné sú vzťahy a spolupráca USA s Mexikom, a to v oblasti migrácie
obyvateľstva a drog. Stratégiou pre oblasť migrácie vlastne má byť to, aby sa
výrazne nezastavila. A to aj z dôvodov demografických či potreby
zamestnávania migrantov na málo populárne práce. Nedá sa očakávať ani
úspech v zastavení pašovania drog.
Vzťahy USA s Kanadou zrejme zostanú stabilne dobré. Ekonomicky
i politicky.
Celkove postavenie USA na západnej pologuli je podľa G. Friedmana
bezpečné. Vlády krajín západnej pologule by nemali mať pocit, že USA
zasahujú do ich rozhodovania a riadenia. G. Friedman však celkom otvorene
a drsne uvádza, že „USA budú zasahovať do latinskoamerických záležitostí,
konkrétne v Argentíne. Musia to však zaobaliť do všeobecných debát na tému
ľudských práv a sociálneho pokroku“ (s. 248). V čitateľovi to môže evokovať
spomienky na obdobu zasahovania bývalého Sovietskeho zväzu v Európe a
jeho obdobné snahy o vývoz vplyvu do celého sveta (Angola, Kuba, Sýria,
Líbia a iné).
V Afrike zrejme zatiaľ nie je možné zabrániť vojnám. Vývoj pravdepodobne
povedie k jej ďalšiemu rozčleňovaniu. Afrika je roztrieštená a s mnohými
konfliktami. Najspôsobilejšia je Juhoafrická republika. V Afrike bude naďalej
rozširovať svoj vplyv Čína. USA bude zaujímať osud nigerijskej a angolskej
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
151
ropy a to, ako kontrolovať šírenie vplyvu islamu na severe Afriky, v Somálsku
či Etiópii.
Technický rozvoj v nasledujúcom desaťročí bude podľa G. Friedmana
stagnovať. Orientácia bude viac na nízko rizikové projekty, trh sa bude zapĺňať
elektromobilmi i novými mobilmi, robotmi a pod. Situácia sa má zlepšovať od
roku 2016. Hospodárske účinky starnutia populácie zosilní rastúca stredná
dĺžka života a rast výdavkov na zdravotnú starostlivosť. Bude sa rozvíjať
medicínsky výskum, biotechnológie, genetika i farmaceutický priemysel. Treba
rátať s ďalším rastom energetickej spotreby a v rámci toho aj s pokračovaním
využívania uhlia a plynu. Okrem iného aj na výrobu vody. Významne sa musí
podporovať využívanie slnečnej energie.
Žijeme v období, keď je štát silnejší ako trh a má k dispozícii viac zdrojov.
Štát je oveľa lepším investorom v oblasti dlhodobých inovácií.
G. Friedman požaduje, aby USA „svoju obsedantnú zahraničnú politiku
nahradili vyváženejším a citlivejšie formulovaným uplatňovaním moci“ (s.
278). Z taktického hľadiska má ísť aj o „odklonenie vojenských prostriedkov
potenciálnych nepriateľov USA na niektorého z ich susedov v regióne“ (s.
279). Základom americkej moci budú aj naďalej oceány. Vojnové námorníctvo
bolo a bude strategickým základom USA a za ním nasledujú americké sily
vesmírneho určenia. V tejto oblasti bude pokračovať rozvoj a vývoj
prieskumných satelitov, ktoré môžu riadiť aj protilodné rakety. Pôsobiť bude
naďalej 16 jestvujúcich tajných spravodajských služieb. Na záver G. Friedman
konštatuje, že USA sú oveľa mocnejšie, než si väčšina ľudí myslí.
Cieľom tejto recenzie v porovnaní s recenziou M. Štullera v Studia politica
Slovaca, č. 1/2012, je informovať čitateľov viac z aspektu prognostiky a
pohľadu prognostika a ekonóma. Ambíciou je tiež osloviť rozšírenejší okruh
čitateľov.
Michal Majtán
čestný predseda Futurologickej spoločnosti na Slovensku
MACHÁČEK, Ladislav – KROŠLÁK, Stanislav: Dve školy demokracie. Občianske vzdelávanie a školská samospráva
Olomouc: UPOL, 2012, 81 s.
S nastolením demokracie získala po roku 1989 občianska participácia pre
slovenských občanov nové rozmery. Do popredia sa dostali nové, reálne
možnosti ovplyvňovať spoločensko-politickú situáciu. Ľudia, ktorí zažili
predošlý režim, sa dokázali primerane nadchnúť pre nové možnosti a aj ich
relevantne začať využívať. Avšak nová generácia, ktorá nie je poznačená
152
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
nedemokratickým režimom, nepozná obmedzenia a nutnosť občianskej
pasivity, si nedokáže uvedomovať ani dôležitosť a vymoženosti demokratického občianstva a nevidí potrebu politickej participácie v právnom štáte. Preto
je potrebné o to viac klásť dôraz na dôležitosť výchovy k demokratickému
občianstvu, a to tými najefektívnejšími prostriedkami. Na to, aby však bolo
možné uskutočňovať v systéme vzdelávania pozitívne zmeny, je v prvom rade
nutné poznať aktuálnu situáciu a jej negatíva. Práve tu vidíme najvýznamnejší
prínos recenzovanej publikácie, nakoľko prezentuje výsledky viacerých
sociologických prieskumov, vykonaných v rozmedzí niekoľkých rokov.
Zároveň konfrontuje predkladané poznatky s realitou úrovne výchovy
slovenskej mládeže k demokratickému občianstvu a jej schopnosti reálne
aplikovať svoje vedomostí v praxi.
Profesor L. Macháček je v odborných kruhoch známy ako odborník
v oblasti sociológie a politiky mládeže, zaoberajúci sa občianskou participáciou
mladých ľudí. Autorove práce, reflektujúce túto problematiku, vychádzajú
z dokumentu prijatého vládou Slovenskej republiky už v roku 2005, keď sa
jednou z priorít štátnej politiky mládeže stala Podpora vzdelávania k aktívnemu
občianstvu a participácii mládeže.
Cieľom predkladanej publikácie tak má byť charakteristika situácie rozvoja
hnutia mládeže, usilujúceho sa o presadenie nových možností participácie
mladých ľudí na rozhodovacích procesoch, a to predovšetkým prostredníctvom
školskej samosprávy. Publikácia je zároveň zameraná na zmeny vo vyučovaní
jednotlivých predmetov s bezprostredným vplyvom na občianske vedomosti
žiakov a študentov v určitom období, ktoré skúmal S. Krošlák v rámci svojho
doktorandského projektu s podporou IUVENTY.
V úvode L. Macháček zdôrazňuje, že predkladaná práca v podstate
predstavuje výstup časti výskumu, na ktorom sa podieľa IUVENTA od roku
2005. Výskum vychádza jednak zo spomínanej priority schváleného vládneho
dokumentu, a taktiež zo záväzku, ktorý na seba prevzala Slovenská republika
ako člen Rady Európy v roku 2007, a to vynakladať úsilie vo vytváraní
a skvalitňovaní participácie mládeže na občianskom a politickom živote
spoločnosti, a teda vytvoriť z výchovy k demokratickému občianstvu (EDC –
Education for democratic citizenship) prioritný cieľ. Zároveň autor zdôrazňuje,
že práve školy predstavujú prvé verejné prostredie, kde je výchova
k občianstvu aplikovaná, a tiež, že Slovenská republika pre tento cieľ vytvára
pozitívnu legislatívnu oporu. Autori preto, na základe jednotlivých
sociologických výskumov vykonávaných od roku 2005 z podnetu
z ministerstva školstva SR v rámci IUVENTY o politickej a občianskej
participácii, chceli evidentne poukázať na kvalitu a efektivitu výchovy
k občianstvu realizovanej na jednotlivých slovenských školách a tiež na
možnosti, poskytované študentom pre praktickú realizáciu svojich poznatkov
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
153
prostredníctvom školskej samosprávy, označenej tiež ako školy demokracie,
a teda formy neformálneho vzdelávania pri kreovaní európskych občanov. Táto
publikácia prezentuje tie výskumy, ktoré sa orientujú na výchovu k občianstvu
realizovanú pomocou vyučovaných predmetov na stredných a vysokých
školách, ale aj prostredníctvom školských rád a senátov ako súčasti školskej
samosprávy. Práve tieto inštitúty predstavujú dôležitú štruktúrnu možnosť
procesu učenia konaním („learning by doing“).
Prvá kapitola publikácie s názvom Formálne a neformálne občianske
vzdelávanie, ako už z názvu vyplýva, poukazuje na dôležitosť jednotlivých
foriem výchovy mladých ľudí k občianstvu. Znalosť o demokratickom
občianstve, ako aj následnú schopnosť uplatňovať svoje občianske práva
a povinnosti, pokladá L. Macháček za základný predpoklad občianskej
gramotnosti, pričom prvú oblasť – edukáciu – radí pod formálne vzdelávanie
a druhú oblasť – participáciu – priraďuje k neformálnemu vzdelávaniu. Obom
zložkám sa pripisuje v spoločnosti rovnaká dôležitosť. Zdôrazňuje, že medzi
participáciou mladých ľudí a ich občianskymi vedomosťami je významná
súvislosť, a preto sa značná pozornosť v publikácii venuje vyučovaniu
predmetov s bezprostredným vplyvom na úroveň občianskych vedomostí
študentov a ich modifikáciu v skúmanom období. V texte sa nezabúda ani na
tzv. informálne vzdelávanie (spájané napr. s rovesníckymi skupinami či
prostriedkami masmediálnej komunikácie), no nepriraďuje sa mu výraznejší
význam v porovnaní s neformálnym vzdelávaním, ktoré sa považuje za
rozhodujúce. Práve táto forma podľa L. Macháčka významne rozvíja
intelektuálne schopnosti a participačné zručnosti žiakov.
Formálna edukácia a proces zmien vyučovania občianskej náuky na
Slovensku, tak znie názov druhej kapitoly recenzovanej publikácie. L.
Macháček v nej prezentuje význam formálneho vzdelávania žiakov a študentov
prostredníctvom jednotlivých vyučovacích predmetov, súbežne s výsledkami
prieskumov realizovaných v tejto oblasti za vymedzené obdobie. Autor
predkladá dôležitý záver, a to, že študenti viac poznatkov o demokracii
získavajú zo špecializovaných predmetov ako je náuka o spoločnosti
a občianska výchova, než z predmetov klasických ako dejepis a pod. V druhej
časti kapitoly autor nadväzne prezentuje výsledky výskumu občianskej
výchovy. Kapitola tak ponúka závery pozorovania rôznych vplyvov na učenie
sa demokracii a zároveň popisuje vplyv školy, a to najmä proces vyučovania
občianskej náuky a jednotlivé úlohy z neho vyplývajúce. Následne sa
dokladajú niektoré výsledky výskumu ICCS 2009 (International Civic and
Citizenship Study), ktoré spracoval autor pre expertízu NUCEM v Bratislave.
K významným výsledkom patrí zistenie, že sa stále využíva metóda klasického
výkladu spojená s diskusiou či otázkami a odpoveďami, a skupinové práce
žiakov či projekty a iné aktivizačné metódy sú využívané skôr zriedkavo.
154
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Nosnú časť predstavuje tretia podkapitola, ktorá predostiera výsledky
experimentu, týkajúce sa vyučovania občianskej výchovy na strednej škole. S.
Krošlák poskytuje hodnotné výsledky relatívne detailne popísaného prieskumu,
ktorého primárnym zámerom je komparácia spôsobu výučby občianskej
výchovy u zostavených skupín respondentov. Na jednej strane figuruje tzv.
kontrolná skupina, u ktorej vyučovanie prebieha klasickým výkladom a na
druhej strane vystupuje tzv. experimentálna skupina, kde prebieha vyučovanie
zážitkovou formou. Prieskumom tak hodnotne poukazuje na veľmi dobré
výsledky edukácie zážitkovou formou, pričom ale zdôrazňuje potrebu jej
kombinovania s klasickou metódou výučby.
Tretia kapitola s názvom Občianske vedomosti žiakov stredných škôl na
Slovensku, uvádza prezentáciu výsledkov výskumu, ktorý bol realizovaný
v roku 2011 a mal za úlohu primárne prezentovať schopnosť žiakov z dvoch
skupín stredných škôl (gymnáziá a tie ostatné), operovať s konkrétnymi
faktami a známymi prvkami občianskej výchovy a občianstva. Podľa L.
Macháčka bolo cieľom preveriť ich schopnosť „porozumieť širšiemu kontextu
politiky a inštitucionálnym procesom fungovania občianskej spoločnosti“ (s.
31). Významnú súčasť kapitoly tvorí bezpochyby medzinárodná komparácia
vzdelanostnej úrovne v danej oblasti. V závere kapitoly nájde čitateľ
informácie porovnávajúce posun vedomostí podobnej výskumnej vzorke
žiakov oproti roku 2009. Ako konštatuje L. Macháček, z predložených
výsledkov komparácie za trojročný časový interval sa neobjavila žiadnu
výrazná zmena.
Výsledky prieskumu zrealizovaného na vybraných slovenských stredných
školách predostiera aj štvrtá kapitola s názvom Neformálna edukácia a žiacke
školské rady na stredných školách. Tento krát bolo predmetom prieskumu
najmä neformálne vzdelávanie, a teda praktická realizácia získaných poznatkov
v školskej samospráve, pre ktorú, ako už bolo spomenuté, Slovenská republika
poskytuje pozitívny legislatívny rámec. Okrem skutočnosti, že škola je
všeobecne chápaná ako inštitúcia s poslaním zabezpečiť prenos vedomostí,
schopností a kompetencií, na ktorých je založený kultúrny systém spoločnosti,
ide zároveň o hierarchicky usporiadanú organizáciu s fungujúcou byrokraciou
a fungujúcim súborom pravidiel „vládnutia“ a každodenného fungovania.
Školu tak chápu ako dôležitý faktor kreovania „informovaného, zodpovedného,
participatívneho“ občana, a to najmä vďaka systému formálneho vzdelávania
o spoločnosti. Autori ale podotýkajú, že v súčasnosti sú školy povinné vytvoriť
žiakom vhodné podmienky k realizácii aktívnej zodpovednosti, aby sa
tak mohli učiť uplatňovaniu svojich občianskych práv a plneniu povinností v
praxi. Kapitola tak zmysluplne prezentuje výsledky spomínaného prieskumu
stavu školskej samosprávy na stredných školách, ktorý bol realizovaný
s podporou IUVENTY na základe poverenia odboru mládeže MŠ SR.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
155
Výsledky ponúkajú zaujímavé zistenia, ktoré poukazujú, že napriek vhodným
legislatívnym podmienkam školská samospráva na slovenských stredných
školách stále nie je žiakmi efektívne využívaná a preukazuje veľa prvkov
formálneho prístupu a dokonca manipulácie.
V závere môžeme konštatovať, že autori tlmočia verejnosti získané
poznatky pútavou a zrozumiteľnou formou. Ako to vyplýva z publikácie,
občiansku výchovu na školách treba na Slovensku modifikovať. Radi
konštatujeme, že podobnou problematikou sa zaoberajú ďalšie výskumné
pracoviská. Napríklad na UKF v Nitre sa realizuje výskumný projekt s názvom
Výchova k občianstvu v európskom kontexte – inovácia študijného programu.
V tomto roku, ktorým sa uzatvára desať rokov od prijatia zákona o fungovaní
žiackych školských rád v samospráve škôl, bude celkom iste príležitosť
porovnávať a konfrontovať výsledky viacerých výskumných pracovísk
v záujme posilnenia účastí mladých ľudí na demokratickom vládnutí v škole
a v spoločnosti.
Prezentované výsledky výskumov z uplynulej dekády môžu slúžiť aj ako
podnet pre prípravu nových projektov v oblasti fungovania mládežníckych
parlamentov v mestách a obciach Slovenska. Publikácia predstavuje
v predmetnej problematike inšpiratívny zdroj nielen pre vedeckú, ale aj pre
širšiu laickú občiansku verejnosť. Ponúka možnosť vytvorenia si vlastného
obrazu o aktuálnom stave občianskych vedomostí a politickej participácie
slovenskej mládeže.
Anna Mravcová
Poľnohospodárska univerzita Nitra
JUZA, Peter (ed.): Vlastenec a Európan Vladimír Clementis
Bratislava: ASA, 2012, 108 s.
Recenzovaný monotematický zborník zo spomienkovej konferencie 20. 9. 2012
v Bratislave „Vlastenec a Európan Vladimír Clementis“ je dielom, ktoré je
výsledkom spomienkovej konferencie konanej pod záštitou podpredsedu vlády
a ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky M. Lajčáka. Spomienková
konferencia od samého začiatku nemala ambíciu nazvať sa vedeckou, no po
odznení príspevkov, ktoré sú súčasťou tohto zborníka, by bolo veľkou chybou
ju tak nenazvať. Túto skutočnosť potvrdzuje i fakt, že sa konferencie zúčastnilo
viacero významných hostí nielen z diplomatického prostredia, ale i prostredia
politického a žurnalistického, ktorých bol V. Clementis dlhé roky súčasťou.
Jeho novinárska a politická minulosť predstavujú významné demokratické
zdroje a postoje, no v niektorých otázkach sa dodnes vedú polemiky
156
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
o postavení V. Clementisa v dejinách slovenského národa. Vo všeobecnosti
však možno konštatovať, že konferencia mala snahu prispieť k upevneniu
slovenského sebavedomia a budovaniu štátnej tradície, ktorá je v dnešnej dobe
mimoriadne dôležitá.
Samotný recenzovaný zborník je tvorený niekoľkými obsahovo
významovými príspevkami, ktoré ponúkajú rozličné pohľady na tak významnú
osobu národných dejín, akou nepochybne bol prvý slovenský minister
zahraničných vecí. Mnohé z nich ponúkajú množstvo už známych, niekedy už
dávno zabudnutých, ale aj polemických faktov, ktoré v každom prípade
pomáhajú vytvoriť objektívny a skutočný obraz o osobe V. Clementisa nielen
ako proeurópsky a národne orientovaného politika, ale predovšetkým ako
človeka. Spoločným menovateľom všetkých príspevkov je skutočnosť, že sa
jednotliví autori snažia podať objektívny pohľad, bez prítomnosti alebo
pôsobenia nadčasovej ideológie, ktorá zanechala nezmazateľné stopy
v nazeraní verejnosti na minulosť a predovšetkým na osobu V. Clementisa.
Mnohí z nás ju totiž dodnes považujú za kontroverznú. Zborník uvádza
príhovor P. Juzu, výkonného riaditeľa Inštitútu ASA, ktorý predmetnú
konferenciu zorganizoval a je zostavovateľom zborníka. Nasledujú: Úvodné
slovo predsedu Správnej rady Inštitútu ASA a súčasne poslanca Národnej rady
Slovenskej republiky V. Fajča a primátora mesta Tisovec P. Mináča.
Samozrejme, je potrebné spomenúť Pozdravné posolstvo veľvyslanca
a riaditeľa odboru analýz a plánovania Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky P. Lizáka. Je dôležité zdôrazniť, že všetci vyjadrili
ďakovné slovo za prípravu spomienkového podujatia a snažili sa poukázať na
súvis a potrebu diskusie o význame osoby V. Clementisa v našich dejinách
a jeho odkaze pre súčasnú generáciu mladých ľudí.
Príspevok E. Londákovej z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied,
s tematickým názvom „Vladimír Clementis – súputník jednej generácie
slovenskej ľavicovej inteligencie“, sa paradoxne nevenuje rozličným aspektom
osobného a profesijného života V. Clementisa, ale autorka sa vydala cestou
obsahového poňatia historickej doby, v ktorej sa formovalo politické myslenie
nielen V. Clementisa, ale i jeho spolupracovníkov a priateľov, združujúcich sa
okolo ľavicového časopisu DAV. V tejto súvislosti vyzdvihuje pokrokovosť
jeho myšlienok: „Ísť vpred znamená ísť so svetom do sveta“(s. 17). V príspevku
je vysvetlená podstata pôvodu neskoršieho obvinenia Davistov a iných
ľavicových intelektuálov z buržoázneho nacionalizmu. Autorka ďalej
vyzdvihuje proeurópsky postoj V. Clementisa, ktorý označil vzájomnú
komunikáciu Východu a Západu za veľkolepý proces, najväčšiu udalosť
svetových dejín predmetného historického obdobia. Súčasťou príspevku je aj
informácia o postupnej modifikácií pôvodného politického myslenia
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
157
ľavicových intelektuálov, a to najmä v kontexte narastajúceho vplyvu
Komunistickej strany.
Iný pohľad predstavuje príspevok J. Špačka, ktorý nesie názov „Vladimír
Clementis na gymnáziu v Skalici“. Už z názvu je zrejmé, že predmetom
autorovej pozornosti sú predovšetkým gymnaziálne roky, ktoré výrazným
spôsobom formovali svetonázor V. Clementisa. Je potrebné zdôrazniť, že
študijné prostredie nebolo pre mladého Slováka zo spoločenského hľadiska
ideálne. Do značnej miery bolo ovplyvnené vzťahom niektorých študentov k
samotnému procesu vzdelávania, ale predovšetkým k vyučovaciemu jazyku,
ktorým bola maďarčina. Autor v texte zdôrazňuje vplyv priateľov na rané
filozofické a politické myslenie V. Clementisa, obzvlášť však vplyv sociálnodemokraticky orientovaného spolužiaka a predovšetkým dobrého priateľa J.
Doležala, ktorý, ako sa zdá, už v tom čase dôkladne poznal Marxove spisy.
Clementisov čas strávený na gymnáziu v Skalici je korunovaný aj jeho
aktívnou činnosťou v miestnych umeleckých a divadelných kruhoch.
„Prečo zahynul Vladimír Clementis?, v interpretácií prednostu Obecného
úradu v Šenkviciach A. Soldána, je veľmi zaujímavým príspevkom najmä
z dôvodu autorovej snahy podať ucelený obraz o skutočnostiach, ktoré sa
spájajú so životom V. Clementisa, a to v kontexte úlohy, ktoré či už vedome
alebo nevedome plnil na pozadí vojen tajných spravodajských služieb
jednotlivých európskych štátov. Autor poukazuje na dôležitý moment v živote
V. Clementisa, na priateľstvo s J. L. Hochom, ktorého svet pozná pod menom
R. Maxwell. Ten ho upozornil na možnosť budúceho protištátneho povstania
realizovaného britskou tajnou službou. Vodcom sa podľa všetkých dostupných
informácií mal stať bývalý minister zahraničných vecí fašistického
Slovenského štátu, F. Ďurčanský, ktorý bol súčasne katolíkom a aktívnym
odporcom komunistickej ideoĺógie. Mimoriadne zaujímavým tvrdením autora
je skutočnosť, že V. Clementis sa nepriamo, avšak o to významnejším
spôsobom podieľal na vytvorení štátu Izrael. Za pravdu mu dávajú aj niektorí
izraelskí historici. Záverom príspevku autor vysvetľuje príčiny, ktoré
v konečnom dôsledku viedli k potupnej smrti V. Clementisa.
P. Kopecký z Filozofickej fakulty UKF v Nitre sa vo svojom príspevku
„Vladimír Clementis verzus povojnové zmluvy s Rumunskom“ vydal cestou
čiastočnej komparácie politickej atmosféry dvoch krajín, Rumunska
a Československa. Autor vychádzal predovšetkým zo vzájomnej spolupráce,
ktorú vyvíjali obe krajiny v medzivojnovom období. Vo všeobecnosti možno
konštatovať, že išlo predovšetkým o zahranično-obchodnú spoluprácu,
repatriáciu osôb českej a slovenskej národnosti z Rumunska do ČSR a naopak.
Rozdiel medzi oboma krajinami v kontexte inklinácie k Sovietskemu zväzu
a ideológii, ktorá bola nepochybne jeho neoddeliteľnou súčasťou, je v tom, že
obyvateľstvo Rumunska na rozdiel od ČSR muselo vstúpiť do komunistického
158
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
jarma. Podobnosť oboch krajín v tomto období je viditeľná najmä
v skutočnosti, ako sa oba politické systémy „vyrovnali“ so špičkovými
ľavicovými straníckymi intelektuálmi. Je potrebné však dodať, že obe krajiny
to urobili po svojom, resp. charakter motivácie ich lídrov bol odlišný.
Novinár M. Krno v príspevku „Kritický novinár Vlado Clementis“ opisuje
literárnu, ale predovšetkým žurnalistickú tvorbu a prácu významného
ľavicového intelektuála. Hneď v úvode sa podujal vyvrátiť tvrdenia, ktoré
v minulosti komunisti využívali na zdiskreditovanie osoby V. Clementisa. Vo
všeobecnosti možno konštatovať, že v žiadnom prípade nebol kaviarenský
komunista, ale intelektuál, ktorého politické myslenie formovali udalosti,
stojace za vznikom periodika DAV a intelektuálov zoskupujúcich sa okolo
neho. Autor prehľadným spôsobom popisuje bohatú históriu spomínaného
ľavicového časopisu, pričom nezabúda na niektoré Clementisove práce,
publikované nielen v časopise Dav, ale aj v iných, zahraničných periodikách.
J. Lysý z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa vo
svojom príspevku s pomerne netradičným názvom „O poetickej demokracií“
venuje úvahám, ktoré čitateľa nútia zamyslieť sa nad významom
a zmysluplnosťou súčasného vnímania demokracie a to nielen v kontexte
odkazu V. Clementisa pre súčasnú generáciu mladých ľudí. Veľmi zaujímavý
je postoj autora najmä k modernej dobe, k súčasnosti. Vo všeobecnosti ju
vníma dvoma spôsobmi a to konkrétne ako triumf a zlyhanie ľudstva zároveň.
Na záver vyjadruje vieru, že napriek súčasnému trendu tzv. konzumnej
politológie, ktorá sa nedokáže efektívne vyrovnať s nadpriemerom, blízka
budúcnosť si nevyhnutne vyžiada zbavenie politológie a iných spoločenských
vied konzumnej záťaže. Spoločnosť tak bude schopná efektívne čeliť
súčasným, novým výzvam, týkajúcim sa ďalšieho prehlbovania európskej
integrácie.
F. Škvrnda z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity
v Bratislave sa vo svojom príspevku „Odkaz Vladimíra Clementisa vo víziách
Slovenskej zahraničnej politiky“ venuje praktickému pôsobeniu a publikačnej
činnosti, ktorá výrazným spôsobom súvisí s aktivitami V. Clementisa na
medzinárodnom poli. Autor poukazuje na existenciu troch oblastí, v rámci
ktorých sa široká, ale i odborná verejnosť venuje skúmaniu profesijného
a súkromného života tohto významného ľavicového intelektuála. Súčasne
upozorňuje na prítomnosť spoločenského deficitu v kontexte existencie
rozporuplnosti názorov na osobu V. Clementisa. Ďalej zdôrazňuje, že pri
hodnotení Clementisovej osoby nemožno zabúdať na fakt, že jeho príklon
k ideám sociálnej spravodlivosti a slovenského vlastenectva ho odlišovala
nielen od predstaviteľov vtedajšieho tvrdého jadra Komunistickej strany, ale aj
iných velikánov slovenskej diplomacie. Na záver sa autor snaží načrtnúť
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
159
ideálnu hodnotovú orientáciu súčasnej doby a rovnako slovenskej zahraničnej
politiky.
Koncu životnej púte V. Clementisa sa venuje M. Štefanský z Vojenského
historického ústavu. V príspevku s názvom „Tragický koniec Vladimíra
Clementisa“ upriamuje pozornosť na skutočnosti, ktoré priamo či nepriamo
stáli za jeho hanebným odsúdením. Za hlavnú príčinu autor považuje samotný
charakter a spôsob nastoľovania režimov sovietskeho typu. V kontexte
samotných príčin absurdného odsúdenia vyzdvihuje niekoľko kľúčových
momentov v živote V. Clementisa, ktoré režim v päťdesiatych rokoch
v Československu účelovo využíval v procese dokazovania viny bývalému
ministrovi zahraničných vecí povojnového štátu. Za mnohé z nich možno
spomenúť: kritický postoj V. Clementisa k nemecko-sovietskemu paktu z roku
1939, konštruktívna kritika zahraničnej politiky Sovietskeho zväzu, spolupráca
s exilovou vládou v Londýne, politika vysídľovania Maďarov z územia
Československa a mnohé iné. Nezanedbateľnú úlohu v procese dokazovania
viny zohral strach popredných predstaviteľov komunistického režimu
v Československu z vodcu Sovietskeho zväzu Stalina.
Spisovateľ Ľ. Jurík v príspevku „Vladimír Clementis patrí do slovenského
Pantheónu spomína na priame rozhlasové vysielanie procesu s buržoáznymi
nacionalistami. Zároveň dodáva, že V. Clementis napriek obvineniam, ktoré
proti nemu vzniesla vtedajšia politická elita, bol nielen vynikajúcim politikom,
štátnikom, ľavicovým intelektuálom, publicistom, organizátorom, ale aj
symbolom a svetielkom smutnej doby, v ktorej bezprostredne žil a bol jej
aktívnou súčasťou. Viera, že svet je možné budovať na sociálne spravodlivých
základoch, predstavuje výzvu a odhodlanie pre nasledujúce generácie mladých
ľudí.
Veľmi zaujímavou je záverečná časť zborníka, ktorá je venovaná osobným
spomienkam ľudí, ktorí boli počas svojho života v bezprostrednom kontakte
s V. Clementisom. Ide o spomienky J. Liškovej, ktorá pracovala na
Ministerstve zahraničných vecí ČSR v Prahe na prelome 40. a 50. rokov, ďalej
literárneho historika a rodáka z Tisovca C. Krausa, posledného žijúceho
Clementisovho osobného tajomníka M. Andráša a napokon jeho ďalšieho
osobného tajomníka a následne diplomata v Moskve, spisovateľa M. Krna.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že uvedený zborník so všetkými
príspevkami predstavuje hodnotnú informáciu pre súčasnú laickú, ale i odbornú
verejnosť. Význam tohto diela je znásobený tým, že sa pokúša podať
subjektívne, no pravdivé informácie o dobe, ktorá je nepochybne pevnou
súčasťou nášho mladého štátu. Osoba V. Clementisa, resp. hodnoty jeho života
a správania nám ukazujú, akým smerom je potrebné orientovať nielen
zahraničnú politiku štátu, ale i spoločnosť samotnú. Myšlienky významného
ľavicového intelektuála, novinára, publicistu, ministra zahraničných vecí, ale
160
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
predovšetkým človeka, sú neustále živé i v súčasnej spoločnosti. Najmä však
jeho viera, že svet sa dá budovať na sociálne spravodlivých základoch,
predstavujú výzvu do blízkej budúcnosti pre národy a štáty nielen Európy, ale
i celého sveta.
Ján Machyniak
FSV UCM, Trnava
MORAVČÍKOVÁ, Danka a kol.: Vidiek a mládež v sociálno-vedných reflexiách
Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, Nitra, 2010, 134 s.
Vedecká monografia Vidiek a mládež v sociálno-vedných reflexiách voľne
nadväzuje na publikáciu vydanú v roku 2010 Vidiecke obce v podmienkach
transformácie a je určená tak odbornej verejnosti, ktorá sa zaoberá problémom
vidieka, vidieckych komunít, ako i odbornej verejnosti, ktorá sa zaoberá
mládežou. V neposlednom rade je určená aj študentom SPU v Nitre ako
odporúčaná literatúra k predmetu Sociológia vidieka a poľnohospodárstva,
resp. Rurálna sociológia. Jej hlavnou autorkou je D. Moravčíková, ktorá sa
dlhodobo vo svojej praxi venuje problematike vidieka a vidieckeho priestoru
ako pedagóg a výskumník na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.
Predmetom jej záujmu je najmä skúmanie špecifických skupín na vidieku a
špecifických problémov, ktoré sa týkajú života vo vidieckom prostredí
(ekologické správanie, adaptačné procesy, transformácia).
Štruktúra monografie pozostáva z dvoch tematických okruhov a zároveň
z dvoch ťažiskových kapitol, pričom ústredným pojmom prvej je vidiek
a druhej mládež, konkrétne vidiecka mládež. Opierajú sa o na seba
nadväzujúce výskumné projekty, riešené na Katedre spoločenských vied FEM
SPU v Nitre, ktoré boli podporené Slovenským inštitútom mládeže, MŚVV
a MŠ SR.
Keďže ústredným pojmom celej publikácie je vidiek, autorka najskôr
v úvode prvej časti monografie predstavuje prístupy k jeho obsahovému
vymedzeniu v sociálno-vednej literatúre a rovnako charakterizuje teoretické
prístupy k chápaniu rozdielov medzi mestom a vidiekom, ktoré prevládali
v určitých historických obdobiach. Upozorňuje na to, že z pohľadu etnológie
ale i ďalších sociálnych vied, možno na vidiek nazerať ako na sídelné
spoločenstvo, lokálne spoločenstvo či na špecifický druh komunity, ktorú
možno charakterizovať špecifickou kvalitou medziľudských vzťahov, a ktorá
sa väčšinou vymedzuje v protiklade k mestskej komunite. Napokon, prístupom
k riešeniu vzťahov mesto – vidiek venuje pozornosť v samostatnej časti
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
161
kapitoly, kde v chronologickej následnosti predstavuje jednotlivé koncepty,
pričom nie je opomenutý ani veľký vnútorný prerod, ktorým prechádza
vidiecka spoločnosť, atakovaná urbanizáciou prerastajúcou do globalizácie.
Opierajúc sa o dobovú špecifikáciu dediny a vidieka v sociologickej
interpretácií A. Štefáneka, a tiež o aktuálnu situáciu, nachádzame v monografii
zdôvodnenie, prečo v súčasnosti vzniká potreba terminologicky odlišovať
pojmy dedina a vidiek a vzhľadom na to, ako sa vidiek nerovnomerne
vysporadúva s ekonomickými, sociálnymi, technickými a kultúrnymi
inováciami, je vymedzený pojem rurality a proces ruralizácie.
Autorka venuje pozornosť pojmom vidiek a vidiecky, ktoré sa väčšinou
vzťahujú k určitému typu a spôsobu rozmiestnenia populácie v priestore, ako i
prístupom k definíciám vidieka, pričom chápajúc vidiecky priestor ako súčasť
väčšieho sociálneho celku, konkrétnej spoločnosti, vymedzuje funkcie vidieka.
Berúc do úvahy skutočnosť, že do nedávnej minulosti bol vidiek z hľadiska
funkcií chápaný ako stanovište poľnohospodárskej a lesníckej výroby či miesto
bývania poľnohospodárskeho obyvateľstva a pod. sú v monografii vyzdvihnuté
funkcie, z ktorých v súčasnosti môže profitovať nielen vidiecka populácia, ale
aj celá spoločnosť (produkčná, obytná, rekreačná, príp. liečebná,
sociokultúrna).
Vidiek, vidiecke lokality a vidiecku populáciu kladie monografia do
pozornosti ako zaujímavé objekty pre sociálno-vedné výskumy aj vzhľadom na
to, že v transformačnom období sa v nich podstatne zmenili podmienky života
ľudí. Súčasne autorka poukazuje na niektoré nedávno realizované výskumy
vidieckeho priestoru, ako aj na súčasné výskumy vidieka a vymedzuje oblasti,
ktoré zastrešujú výskum v rurálnej sociológií. V tejto súvislosti sa vyjadruje aj
k metodológií výskumu, za vhodný prístup pokladá kombináciu kvalitatívneho
výskumu s kvantitatívnymi charakteristikami populácie, pričom podotýka, že
postupnosť pri kombinovaní kvantitatívneho a kvalitatívneho výskumu by mala
vyplývať z konkrétnych definovaných cieľov daného výskumného projektu
a zo zámerov v praktickej aplikácií zistení a poznatkov.
Druhá podkapitola novo vydanej monografie najprv zachytáva historické
momenty a zlomy, ktoré menili podmienky života na vidieku a výrazným
spôsobom zasahovali do života vidieckej populácie, no hlavná pozornosť je
v nej venovaná jednotlivým vidieckym inštitúciám, ktoré regulovali
a usmerňovali každodenný život vo vidieckej obci. Práve prostredníctvom nich
sú aj interpretované sociálne zmeny na vidieku v medzivojnovom,
povojnovom, socialistickom a postsocialistickom období. Konkrétne, autorka
venuje pozornosť inštitúcií vidieckej rodiny (jej tradičnej forme i súčasnej
vidieckej rodine) a vidieckej domácnosti, ale aj ekonomickým, politickým,
výchovným, kultúrnym, sociálnym a náboženským inštitúciám, pričom
poukazuje na niektoré ich premeny a najmä funkcie, ktoré plnia vo vidieckej
162
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
obci. V záverečnej časti tejto podkapitoly sa autorka snaží aktuálne
charakterizovať súčasnú situáciu na slovenskom vidieku, ktorý sa nachádza
v európskom kontexte, pričom opierajúc sa o Ľ. Falťana poukazuje na tri
odlišné vývojové tendencie v troch typoch regiónov. Rovnako sa pokúša
hodnotiť súčasné revitalizačné trendy na vidieku a kladie si otázku: „Aké sú
priority a hlavné oblasti ďalšieho rozvoja vidieka, resp. kde treba hľadať
a vidieť pre vidiek rozvojové príležitosti?“ Následne sa pokúša na túto zložitú
otázku uvádzať, ba i sama formulovať niektoré odpovede, a rovnako, autorka
v zostručnenej podobe vymedzuje kľúčové priority pre slovenský vidiek na
základe aktuálnej výzvy s názvom Iniciatíva pre rozvoj slovenského vidieka
budúcej Vláde SR. Hoci nie je zaručená akceptácia a napĺňanie týchto priorít,
a to ani v prípade, že by boli inštitucionalizované a legislatívne podporené,
autorka ich hodnotí pozitívne, nakoľko reflektujú aktuálne potreby súčasného
slovenského vidieka.
Na ďalšie potrebné zmeny vo vidieckom priestore by mohli poukázať ďalšie
výskumy vidieka, vidieckych lokalít a vidieckej populácie, no ako autorka na
jednom mieste v monografií sama uvádza, vidiek a vidiecka populácia doposiaľ
nepredstavujú príliš „atraktívny“ priestor pre výskumné projekty, nakoľko
u výskumníkov vyvolávajú viaceré obavy. V tomto smere sa iniciatívy
opätovne ujala Katedra spoločenských vied FEM Slovenskej poľnohospodárskej univerzity. V rámci programov Podpora a rozvoj výskumov mládeže (2008
– 2010) a Podpora a rozvoj výskumov v oblasti mládežníckej politiky (2011 –
2013), ktoré zastrešuje Slovenský inštitút mládeže, realizuje katedra výskum:
Sociálne a morálne aspekty ekonomického a občianskeho života vidieckej
mládeže. V ňom je zo „zorného uhla“ kvantitatívneho i kvalitatívneho sociálnovedného výskumu venovaná pozornosť vidieckej mládeži, čo hlavná autorka
monografie zachytáva v druhej časti monografie. Do tejto časti je zaradená aj
Metodika kvantitatívneho výskumu vidieckej mládeže a časť Spoločenský
a občiansky život vidieckej mládeže, ktorej autormi sú pedagógovia zo
Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre.
Nakoľko samotný pojem mládež doposiaľ nie je jednoznačne vymedzený,
úvod druhej časti monografie je venovaný práve tomuto pojmu, pričom hlavná
autorka venuje istú pozornosť aj niektorým dokumentom o mládeži,
iniciatívam či stratégiám (Svetová správa o mládeži, Biela kniha o mládeži,
Stratégie EU pre mládež, Mládež v pohybe, Európa 2020). V monografii je
zmapované aj formovanie štátnej politiky o práci s mládežou v SR, ktoré
predovšetkým charakterizuje zložitý proces prerozdelenia kompetencií štátnej
správy v oblasti starostlivosti o mládež, ako i hľadania partnerského vzťahu
štátu a občianskej spoločnosti. Napriek konštatovaniu, že mládež sa stala
súčasťou politických programov a aj mnohých národných a medzinárodných
výskumných projektov, možno s autorkou súhlasiť, že len málo výskumných
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
163
projektov, tak v európskom ako aj v slovenskom kontexte, sa doteraz
orientovalo na priestorovo špecifické problémy mládeže na vidieku. Uvedené
konštatovanie je tak zároveň akýmsi podnetom pre rozvíjanie výskumných
aktivít v tejto oblasti, čo autorka spresňuje tvrdením, že nevyhnutné je
analyzovať na jednej strane rurálnu dimenziu v mládežníckej politike, ako aj
mládežnícku dimenziu v rozvoji vidieka, k čomu sa snaží prispieť aj uvedená
monografia.
Do druhej kapitoly monografie je zaradená aj časť: Metodologické aspekty
výskumov vidieckej mládeže, ktorá sa vzťahuje k obidvom uvádzaným
výskumným projektom, riešeným na Katedre spoločenských vied FEM SPU
v Nitre. Nachádzame v nej definovanie cieľovej skupiny, zdôvodnenie výberu
výskumných nástrojov ako i zdôvodnenie, prečo sa druhý projekt opiera
o kvalitatívny výskum. Jednou z otázok, nad ktorou sa autorka zamýšľa, sa
týka stavu objektívneho a subjektívneho poznania skúmanej problematiky,
teoretických konceptov a sekundárnych zdrojov informácií. Pomocou pojmov
a kategórií, ktoré sú v prvej časti práce systematicky objasnené, je načrtnutá
aktuálna situácia na vidieku, kde napriek tomu, že mladí ľudia predstavujú
„nádej“ napríklad pre rozvoj podnikania, zjavne zaznamenávame ich
priestorovú mobilitu, čo prispieva k vytváraniu nepriaznivej demografickej
štruktúry obyvateľstva. Táto situácia je vhodne spájaná s modernizačnými
tendenciami v spoločnosti a s týmito tendenciami sú spájané aj niektoré funkcie
vidieka (rekreačná, ekologická), ktoré sa dostávajú do popredia, ako i trendy
(napr. bývanie v obciach, ktoré sú v dostupnej vzdialenosti od mesta).
Opierajúc sa o sekundárne zdroje informácií a výsledky predchádzajúcich
výskumov mládeže, autorka tejto kapitoly sa stručne vyjadruje napr.
k hodnotovým preferenciám súčasnej vidieckej mládeže, k možnostiam, ktoré
mládeži ponúka vidiecky priestor, pričom v texte sa objavujú aj niektoré
návrhy na zlepšenie daného stavu. Väčšiu pozornosť by si zrejme zaslúžil
občiansky život a politická participácia mládeže na vidieku, avšak autorka
zjavne venuje väčšiu pozornosť všeobecnému objasňovaniu pojmov
participácia, občianska participácia, sociálna participácia, politická participácia,
nepriama, priama participácia a podobne. Vychádza zrejme z toho, že správne
chápanie týchto pojmov a objasňovanie jednotlivých foriem participácie
umožní správnu interpretáciu poznatkov a dosiahnutých výsledkov pomocou
výskumu. Následne by ale bolo vhodné viac o týchto pojmoch uvažovať
vzhľadom na vidiecku mládež, čo zrejme získané informácie zatiaľ
neumožňujú, a tak sa očakáva, že práve uvedený výskum aj v tejto oblasti
prinesie nové poznatky.
Do druhej časti monografie je zaradená kapitola Metodika kvantitatívneho
výskumu vidieckej mládeže, ktorá sa venuje metódam a technikám už
ukončeného výskumného projektu Sociálna a občianska participácia mládeže
164
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
v Nitrianskom kraji. Keďže uvedený projekt sa opieral o kvantitatívny výskum,
jedna z členov riešiteľského kolektívu, M. Hanová z Katedry štatistiky
a operačného výskumu, v nej objasňuje metódy a techniky sociálno-vedného
výskumu, ktoré boli použité pri zbere empirických dát, ako aj pri ich
spracovávaní.
Záverečná kapitola, zaradená v druhej časti monografie rozvíja to, čo už
skôr vo všeobecnej rovine a pomocou sekundárnych zdrojov v monografii
predstavila jej hlavná autorka. Venuje pozornosť sféram, oblastiam a formám
participácie vidieckej mládeže, pričom sa opiera najmä o výsledky ukončeného
výskumného projektu: Sociálna a občianska participácia vidieckej mládeže.
Keďže občiansky život mládeže je predmetom záujmu aj prebiehajúceho
výskumu (výskumný projekt: Sociálne a morálne aspekty ekonomického
a občianskeho života vidieckej mládeže), uvedená kapitola sa opiera iba o
niektoré doteraz získané informácie a ich analýzy, ktoré sa budú postupne
kompletizovať. Výskumný tím prebiehajúceho výskumu iba v tejto etape začal
získaný a spracovaný materiál podrobovať analýze a interpretovať ho
vzhľadom na stanovené ciele. Následne očakávame, že čitateľom a odbornej
verejnosti predloží ďalšie poznatky v novej monografii.
Vzhľadom na to, že celá druhá časť novo vydanej monografie je venovaná
vidieckej mládeži, v jej závere nachádzame Kľúčové odkazy výskumu vidieckej
mládeže. Hlavná autorka ich vymedzuje na základe zovšeobecnenia doteraz
získaných poznatkov, a to prostredníctvom odbornej literatúry, no najmä vďaka
doteraz realizovaným výskumom, ktorým sa intenzívne venovala a naďalej sa
venuje. Uvedené odkazy ako aj celá monografia spĺňajú prísne kritéria
posudzovania vedeckého i vedecko-populárneho prínosu. Monografia Vidiek
a mládež v sociálno-vedných reflexiách je tak cenným prínosom pre odbornú
verejnosť, pre študentov SPU v Nitre, ale aj pre ostatných čitateľov, ktorí
prejavujú záujem o súčasný vidiek. Keďže sa zaoberá problematikou, ktorá je
akoby marginálna pre všeobecnú sociológiu, čiastočne vypĺňa prázdny priestor
v slovenskej sociológií. Dúfajme, že najmä odbornú verejnosť podnieti k tomu,
aby moderný vidiek začala vnímať ako „atraktívny“ priestor a rovnako aby
venovala viac pozornosti vidieckej mládeži, ktorá zohráva v lokálnych
komunitách kľúčovú úlohu a v značnej miere predurčuje budúcnosť vidieka.
Eva Svitačová
Katedra spoločenských vied
Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
165
CZARNY, Ryszard M. – CHOROŚNICKI, Michał (eds.): The
Northern Spaces: Contemporary Issues
Warszawa-Kielce: Scandinavium, 2012, 234 s.
Recenzovaná monografia “The Northern Spaces: Contemporary Issues“ je
v poradí treťou publikáciou Ryszarda M. Czarneho vydanou vydavateľstvom
Scandinavium. Publikácia sa zaoberá aktuálnymi problematikami a výzvami
Arktického priestoru a vzťahmi štátov zainteresovaných v tomto regióne.
Oblasť Severného polárneho kruhu (v publikácii označovaný pojmom „HighNorth“) sa postupne dostáva čím ďalej tým viac do pozornosti významných
politických, ako aj ekonomických aktérov globálneho prostredia. Táto
skutočnosť súvisí predovšetkým so zvyšujúcim sa významom arktickej oblasti
pre lodnú dopravu, bohatému výskytu ložísk strategických nerastných surovín,
a v neposlednom rade má spomínaná oblasť špecifický význam pre
bezpečnostnú politiku štátov, ktoré do tohto priestoru zasahujú svojim územím.
Keďže všetci autori sú poľského pôvodu, obsah aj predhovor je okrem
anglického aj v poľskom jazyku. Rovnako každý článok obsahuje krátke
zhrnutie v poľskom jazyku.
Recenzovaná publikácia pozostáva zo štrnástich článkov od pätnástich
autorov rozdelených do štyroch tematických sekcií. Charakter jednotlivých
tematických sekcií a článkov nám neumožňuje označiť recenzovanú publikáciu
ako výsostne politologickú. Okrem politologickej analýzy problematiky
môžeme v publikácii nájsť metodologické prístupy vedy o medzinárodných
vzťahoch. Následne v článku Wojciecha Saletru je akcentovaná potreba
historického výskumu danej problematiky. Rovnako z dôvodu ohromného
nerastného bohatstva tohto regiónu sa väčšina článkov aspoň čiastočne venuje
problematike
využívania
ložísk
nerastných
surovín
a s ňou
súvisiacou energetickou bezpečnosťou, čím zasahuje aj do sféry politickej
a hospodárskej geografie. Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že
publikácia je interdisciplinárneho charakteru. Tým komplexnejšie pokrýva
vytýčenú problematiku.
V predhovore vysvetľuje R. M. Czarny aktuálnosť a dôležitosť výziev, pred
ktorými stojí oblasť Arktídy. Sú to výzvy politického, inštitucionálneho,
právneho, ekonomického a sociálneho charakteru. Je dôležité spomenúť, že
autori spájajú tieto výzvy s rapídnym úbytkom ľadovcov a permafrostu, ktoré
otvárajú nové ekonomické možnosti, ale zároveň ohrozujú tradície a životný
štýl pôvodného obyvateľstva. Jeho situácia je tiež mapovaná recenzovanou
publikáciou. Musíme však podotknúť, že autori sa nesnažia potvrdiť alebo
vyvrátiť fenomén globálneho otepľovania, ale pracujú výlučne s faktami,
medzi ktoré nepochybne patrí aj úbytok ľadovej plochy pokrývajúcej Arktídu.
166
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
R. M. Czarny zároveň upozorňuje na rozdiel medzi geografickým a
spoločenskovedným vymedzením oblasti „high-north“. Pre politológiu je
teoretické vymedzenie oblasti využívanej v geografii nevyhovujúce, keďže
nedokáže obsiahnuť všetkých aktérov, ktorí v tomto priestore vystupujú. Práve
z tohto dôvodu je pre politológiu a jej príbuzné spoločenskovedné disciplíny
vhodný praktický rozmer tohto pojmu, ktorý zahŕňa okrem štátov, ktorých
hranice zasahujú do priestoru „high-north“, aj členské štáty Barentsovej EuroArktickej rady, štáty obmývané Barentsovým morom a Severným ľadovým
oceánom a tiež medzinárodné organizácie pôsobiace v tejto oblasti.
Oblasť Arktídy sa do popredia záujmu mocností dostala na konci studenej
vojny. Ohromný ekonomický potenciál regiónu môže podľa autorov spôsobiť
napätie medzi štátmi, ktoré môže vyústiť až do pokusov o nové vytýčenie
hraníc. Možné dôsledky takejto krízy by svojím rozmerom presiahli hranice
severnej hemisféry a ich vplyv na medzinárodné vzťahy by bol značne
devastačný.
Prvá sekcia s názvom „Vybrané problémy arktickej oblasti“ obsahuje tri
články, z ktorých sa dva sústredia na medzinárodnú spoluprácu v arktickej
oblasti v rámci politík Európskej Únie či Barentsovej Euro-Arktickej rady.
Tretí článok tejto sekcie sa svojím charakterom výrazne odlišuje od
predchádzajúcich a pojednáva o význame teritória „high-north“ pre ruské
nukleárne zastrašovanie.
M. Tomala sa v úvodnom článku prvej sekcie venuje Severnej dimenzii
Európskej Únie. Autorka v úvode zdôrazňuje, že oblasť Arktídy bola na
periférii záujmov EÚ až do 90.rokov 20.storočia. Prístupom škandinávskych
krajín sa záujmy EÚ rozširujú o oblasť Arktídy. Inkorporácia severských
politík bola práve fínskou iniciatívou. Záujem EÚ o oblasť Arktídy spočíva
v nových možnostiach lodnej dopravy a v ohromnom nerastnom bohatstve.
Autorka prirovnáva oblasť „high-north“ k nezaľudnenému strednému východu.
Osobitý záujem EU o túto oblasť je spôsobený aj jej postojom k otázkam
klimatických zmien. Článok by sme mohli charakterizovať ako kritickú
analýzu pasivity EÚ voči regiónu, ktorý leží v jej bezprostrednej blízkosti
a ponúka ohromné možnosti. Aktuálnou demonštráciou záujmu EÚ o Arktídu
je komuniké Európskej komisie „EU a Arktída“, v ktorom badáme náčrt
budúcich politík EÚ voči tomuto regiónu. Autorka v závere ponúka
odporúčania pre budúci rozvoj politík EÚ, pričom akcentuje hlavne potrebu
získania štatútu trvalého pozorovateľa v Arktickej rade. Podľa autorky by EU
ako medzinárodná organizácia s právnou subjektivitou združujúca aj
Škandinávske krajiny mala nepochybne aktívnejšie vystupovať v tejto oblasti
a hájiť záujmy svojich členov.
Medzivládna spolupráca v rámci Barentsovej Euro – Arktickej rady je
predmetom článku R. S. Czarneho. V úvode autor vysvetľuje historický
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
167
kontext tejto formy spolupráce, venuje sa aj opisu disproporcií dvoch hlavných
aktérov tejto organizácie, Nórskeho kráľovstva a Ruskej federácie. Hlavným
ekonomickým záujmom oboch aktérov sú nerastné suroviny a otázka
výsostných práv na rybolov, kvôli ktorým sa dostávajú do sporov. V rámci
BEAC pôsobí aj Barentsova regionálna rada, ktorá združuje 13 regiónov zo
Švédska, Nórska, Fínska a Ruska. Barentsova regionálna rada pomáha BEAC
uskutočňovať spoluprácu prevažne v sociálnej a kultúrnej oblasti, s dôrazom na
pôvodné obyvateľstvo, trvalo udržateľný ekonomický rozvoj a zachovanie
životného prostredia a biodiverzity regiónu. Význam BEAC pre medzištátnu
spoluprácu a konsenzus môžeme podľa autora zvýrazniť aj poukázaním na
podpísanie Murmanskej dohody v roku 2010, ktorá ukončila dekády trvajúci
spor medzi Ruskom a Nórskom ohľadne územných nárokov na Svalbardské
ostrovy. Autor poukazuje aj na percepciu severnej dimenzie Ruskom, ktoré ju
vníma ako vstupnú bránu do EÚ, pričom to isté územie predstavuje možnosť
pre EÚ na upevnenie svojich severovýchodných hraníc.
Autorom posledného článku prvej sekcie, pojednávajúcom o význame
Arktídy pre ruské jadrové zastrašovanie, je M. Czajkowski. Autor vo svojom
článku využíva analytickú metódu pri použití geopolitického prístupu
k problematike. Koncept jadrového zastrašovania má svoj pôvod v studenej
vojne, kde podľa autora zabránil jej zmene na „horúcu vojnu“, čím sa hlási k
názoru mnohých geopolitických teoretikov. Teoretické objasnenie tohto
konceptu spoločne s jeho prerekvizitami za použitia historických príkladov sa
nachádza v úvode článku. Následne, na základe analýzy Ruskej stratégie
zahraničnej politiky a vojenských doktrín, vysvetľuje význam tohto územia pre
Ruskú armádu a zabezpečenia si mocenského vplyvu nielen v danej oblasti, ale
aj v globálnom merite.
Druhá sekcia pojednáva o severských policies arktických štátov a skladá sa
zo štyroch príspevkov. Okrem samostatných analýz policies Dánska a Kanady
sa autori v tejto sekcii venujú aj prístupom severských krajín k arktickej agende
a potenciálnym právnym rámcom medzinárodného režimu v Arktíde.
M. Luszczak sa vo svojom článku snaží identifikovať tendencie v politikách
arktických štátov a posúdiť ich prípadnú konvergenciu či divergenciu.
Objektom komparatívnej analýzy v článku sú národné koncepty politík
arktických štátov. Komparatívnej analýze predchádza deskripcia politickohistorickej perspektívy Arktídy, ktorá v dostatočnej miere uvedie čitateľa do
pojednávanej problematiky. Autor identifikuje spoločné záujmy krajín
badateľné aj v medzištátnej spolupráci zastrešenou Severskou radou ministrov.
Kooperácia v oblasti zachovania životného prostredia a biodiverzity, rovnako
ako sociálny a kultúrny rozmer spolupráce, je autorom hodnotený ako relatívne
uspokojivý. Venuje sa aj novému rozmeru spolupráce vychádzajúcej zo
Stoltenbergských dohôd, rozširujúcich spoluprácu aj na oblasť zahraničnej
168
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
a bezpečnostnej politiky. Tu sa do pozornosti autora dostáva predovšetkým
koncept neutrality v zahraničnej politike Švédska a Fínska.
J. Grzela sa vo svojom článku venuje analýze Dánskej stratégie. Osobitný
článok v publikácii si Dánsko vyslúžilo hlavne pre jeho špecifiká, medzi ktoré
patrí aj vyňatie Grónska a Faerských ostrov z jurisdikcie EÚ. To Dánsku
ponúka široký priestor na presadzovanie svojich záujmov v regióne. Záujem
Dánska o oblasť Arktídy je podľa autorky spôsobený najmä tým, že „Grónsko
je Arktída“. Práve kvôli Grónsku sú kultúrny a sociálny rozvoj pôvodného
obyvateľstva a zachovanie životného prostredia hlavnými prioritami dánskej
stratégie a aj dánskeho predsedníctva v Arktickej rade. Dánsko je síce malým
štátom, ale podľa autorky ho Grónsko s jeho nerastným bohatstvom činia
Arktickou veľmocou.
Determinantom a trendom arktickej politiky Kanady sa venuje I. Wrońska.
Za hlavný determinant môžeme jednoznačne považovať skutočnosť, že takmer
40% územia Kanady sa nachádza v arktickej oblasti. Žije tu relatívne početná
populácia po boku prisťahovalcov. Z tohto dôvodu kladie Kanada veľký dôraz
na ochranu životného prostredia. Práve územie a obyvateľstvo sú hlavnými
determinantami kanadskej politiky a určujú jej základné trendy. Oproti
európskym krajinám je politika Kanady v Arktíde postavená na princípe
suverenity a obrany. Prístup suverenity súvisí podľa autorky so „severozápadnou arktickou cestou“, ktorú Kanada považuje za svoje výsostné vody. Odlišný
názor zastáva najmä USA, ktoré túto cestu považuje za medzinárodné vody, čo
spôsobilo aj niekoľko incidentov.
Autorom posledného článku druhej sekcie je T. Pawluszko. Cieľom autora
nie je deskripcia problémov a výziev domácej politiky arktických štátov,
energetických a ekologických výziev, alebo etnických problémov. Autor sa
pokúša zadefinovať teoretický rámec pre medzištátne vzťahy na základe
štrukturálneho prístupu medzinárodných vzťahov a analyzuje kooperatívny
model medzištátnej spolupráce. Autor neopomína skutočnosť, že Arktída má
špecifický charakter a jej značná časť spadá pod námorné právo OSN,
umožňujúce slobodný pohyb v medzinárodných vodách. Práve medzinárodná
regulácia pravidiel je autorom vyzdvihovaná ako základný predpoklad pre
budúcu spoluprácu štátov v Arktíde. Popri tom však autor upozorňuje aj na
vplyv „štátocentrického prístupu“, ktorý sa prejavuje predkladaním nárokov
arktických krajín na predĺženie ich kontinentálneho šelfu. Uznanie nárokov by
rozšírilo zóny výsostného vplyvu. Problémom však je, že tieto spory sa vedú
kvôli územiam veľmi bohatých na nerastné suroviny čo môže v budúcnosti
predstavovať zdroj napätia.
Tretia sekcia s názvom „Arktída“ sa skladá z troch článkov, z ktorých dva sa
zaoberajú prítomnosťou a úlohou medzinárodných organizácií a medzištátnych
vzťahov v tomto priestore. Článok W. Saletru sa zaoberá úlohou Poliakov vo
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
169
výskume Arktídy. Historický výskum sa sústredil prevažne na najdôležitejších
výskumníkov a expedície, na ktorých sa zúčastnili. U nášho čitateľa nemusí
daný článok budiť veľký záujem, čo však neznižuje jeho hodnotu.
Zmenám v Arktíde a ich vplyvu na existujúci právny rámec medzištátnych
vzťahov sa vo svojom článku venuje M. Gluchowska-Wojcicka. Podobne, ako
aj ostatní autori publikácie, vychádza zo skutočnosti, že Arktická ľadová
pokrývka je na ústupe, čo vytvára nové ekonomické možnosti, následkom
ktorých sa zintenzívni tranzit cez tento región. Zvýšenie ekonomickej aktivity
prinesie nové výzvy pre životné prostredie a taktiež zvýši tlak na revíziu
environmentálnych regulácií. Netreba opomenúť ani potrebu mierového
riešenia územných sporov. Autorka zastáva názor, že tieto výzvy je možné
zvládnuť aj v rámci súčasného právneho a inštitucionálneho rámca za prijatia
istých opatrení, ako napríklad posilnenie kompetencií medzinárodných
organizácií a prijatím právne záväzných nariadení regulujúcich oblasti ochrany
životného prostredia, ťažby a tranzitu.
P. Soroka sa vo svojom článku zaoberá možnými stratégiami pre správu
Arktídy a ich dôsledkami na medzinárodné vzťahy. Otázka správy Arktídy je
v súčasnosti čoraz viac aktuálna, a to nie len pre krajiny, ktoré sa v tejto oblasti
nachádzajú. Vzťahy medzi štátmi sú ovplyvňované rivalitou súvisiacou
s objavovaním a využívaním nerastného bohatstva, územnými nárokmi,
rybolovom a tranzitnými cestami. Autor prevažne analyzuje dva potenciálne
modely správy Arktídy. Prvú možnosť predstavuje národno-zonálny model.
Použitie tohto modelu by malo za následok rozdelenie teritória Arktídy na
zóny, a ich následné pripojenie medzi príslušné štáty. Ohľadne novej
demarkácie územia by medzi štátmi mohol zavládnuť krátkotrvajúci
konsenzus, tak budúce územné nároky súvisiace s objavovaním nových ložísk
nerastných surovín by mohli byť podľa autora zdrojom mnohých kríz a vyústiť
až v novú studenú vojnu. Druhá možnosť, ktorej autor venuje značnú časť
svojej pozornosti, je globálna správa Arktídy za prítomnosti efektívnych
medzinárodných organizácií a vytvorenie príslušného legislatívneho rámca
vyznačujúceho sa multilateralizmom a efektívnymi kolektívnymi akciami.
Zároveň však autor upozorňuje, že žiadny model nebude životaschopný bez
úplného začlenenia Ruskej federácie a Kanady do rozhodovacieho procesu,
keďže tieto dva štáty sú podľa jeho slov najviac odhodlané demonštrovať svoje
postavenie a nároky v regióne.
Posledná sekcia pojednáva prevažne o bezpečnostnom rozmere policies
v regióne Arktídy. Sekcia obsahuje prípadové štúdie zamerané na pôsobenie
Islandu v rámci štruktúr NATO a energetickej bezpečnosti Nórska. Môžeme tu
taktiež nájsť rozbor kooperácie severských krajín v otázkach vnútornej
bezpečnosti. Príspevok R. Kubickeho a A. Janowskej sa venuje vývoju
Centristickej strany vo Švédsku a roľníckeho hnutia. Príspevok je vhodný pre
170
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
čitateľov zaujímajúcich sa o výskum politických strán, no s problematikou
regiónu „high-north“ sa súvislosti hľadajú len veľmi ťažko.
A. Wszolek analyzuje úlohu Islandu v štruktúrach NATO so zreteľom na
skutočnosť, že krajina nemá v porovnaní s ostatnými členmi aliancie reálnu
armádu. Analýze predchádza stručný prierez históriou Islandu so zameraním na
kľúčové zlomy vo vývoji tohto ostrovného štátu. Autorka identifikuje druhú
svetovú vojnu ako impulz pre ekonomický rozvoj krajiny a základ pre
osamostatnenie sa od Dánska. Na príkladoch je demonštrovaná vzájomná
výhodnosť členstva Islandu v NATO a nachádzame tu aj definíciu percepcie
bezpečnosti politiky Islandu.
R. M. Czarny sa vo svojom článku zaoberá energetickou stratégiou
a bezpečnosťou Nórskeho kráľovstva. Článok sa sústredí na stav využívania
ložísk ropy a zemného plynu v kontexte európskej a globálnej energetickej
rovnováhy. Autor analyzuje súčasnú produkciu a spotrebu energetických
surovín v Nórsku, ako aj kapacitu a životnosť novoobjavených ložísk
s ohľadom na kapacitu tranzitnej infraštruktúry. Autor sa taktiež sústredí na
osobitnú úlohu Nórska ako najväčšieho exportéra energetických surovín
spomedzi škandinávskych krajín, ktorý si zároveň uvedomuje dôsledky
spolupráce, ako aj konfliktov s Ruskom. V tejto súvislosti je dôležite
podotknúť, že hlavné ťažobné spoločnosti v Nórsku a Rusku sú ovládané
štátom a môžu byť využívané ako nástroj presadzovania energetickej politiky
štátu.
Spoluprácu severských krajín v otázkach vnútornej bezpečnosti v svojom
článku analyzuje A. Graczazak. Autor poukazuje na dlhú tradíciu spolupráce
severských krajín v tejto oblasti, ktorú môžeme datovať od roku 1929. Takáto
spolupráca si vyžaduje efektívnu komunikáciu medzi príslušnými orgánmi, aby
dokázali konfrontovať medzinárodný zločin. Táto spolupráca boli
zintenzívnená ich prístupom do Schengenu. Okrem Schengenu, škandinávske
krajiny participujú v otázkach vnútornej bezpečnosti aj v rámci Rady
Baltických štátov. Autor sa v závere svojho článku vyjadruje aj k limitom
spolupráce severských štátov prameniacich z teritoriálnej štruktúry, rôznej
policajnej kultúry, organizácii a kompetencií policajných a súdnych zložiek.
Pri záverečnom hodnotení publikácie je potrebné podotknúť, že autori si
vytýčili za úlohu pokryť Európsky rozmer problematiky. Môžeme tvrdiť, že
vytýčený cieľ bol splnený a publikácia predstavuje dobrý študijný materiál pre
čitateľa zaujímajúceho sa o hlavné problémy a výzvy Arktického regiónu. Za
veľmi prospešné môžeme považovať aj zahrnutie analýzy Kanadských policies.
Práve Rusko a Kanada podstupujú najmarkantnejšie kroky vedúce k upevneniu
svojho postavenia v Arktíde, prípadne k rozšíreniu svojho vplyvu, čo im vo
veľkej miere umožňuje aj poloha a štruktúra ich územia. Analýza národných
policies Arktických krajín je vhodne dopĺňaná rozborom medzinárodných
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
171
organizácií a inštitúcií pôsobiacich v oblasti, čím je zachytená celá prizma
politických a právnych vzťahov regiónu.
Publikácia „The Northern Spaces : Contemporary Issues“ nadväzuje na
v poradí druhú publikáciu R. M. Czarneho vydanou vydavateľstvom
Scandinavium „Energy Dilemmas of the Nordic Region Countries“. Oproti
predchádzajúcej publikácii je oveľa viac priestoru venovaného
medzinárodnému právnemu rámcu regiónu, ako aj sociálnym a kultúrnym
otázkam pôvodného obyvateľstva. Politický, bezpečnostný a ekonomický
rozmer problematiky využívania energetických surovín však predstavuje aj
v tomto prípade nosnú tému. Pre lepšie pochopenie tejto problematiky
odporúčame čitateľovi aj publikáciu „Energy Dilemmas of the Nordic Region
Countries“(2009).
Ján Sleziak
Fakulta sociálnych vied
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
172
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 2
Download

pdf - Slovenská politologická revue - Univerzita sv. Cyrila a Metoda v