Literatúra

AMBRÓZOVÁ, A. 2006. Proces terénnej sociálnej práce v sociálne vylúčenej
komunite. Bratislava: PDCS, 2006. 76 s. ISBN 80-969431-3-8.

BARTOŇOVÁ, M. - ŠANDOR, J. et al. 2005. Nízkoprahové programy pre deti a
mládež. Bratislava: Nadácia mládeže Slovenska, 2005. 179 s. ISBN 80-7220-180-8.

Bednářová, Z. – PELECH, L. 2003. Slabikář sociální práce na ulici. Brno: Doplněk
2003. 136 s. ISBN 80-969348-0-5.

Burrows, D. 2002. Prevencia epidémie HIV. Bratislava: NOS-OSF, 2002. 28 s. ISBN
80-968359-4-7.

FONTAINE, A. – ANDERSSON, M. – QUOC-DUY, T. 2008. Medzinárodný manuál
zameraný na metodológiu terénnej sociálnej práce na celom svete. Brusel: Dynamo International,
2008. 94 s. Bez ISBN.

HRADECKÝ V. 1996. Bezdomovství - extrémní vyloučení. Praha: Naděje os., 1996.
90 s. Bez ISBN.
Literatúra

HRADECKÝ V. et al. 2007. Definice a typologie bezdomovectví. Praha: Naděje os., 54 s.
ISBN 978-80-86451-13-8.

JIREŠOVÁ, K. – JAVORKOVÁ, S. 2003. Harm reduction v problematike injekčného užívania
drog. Bratislava: OZ Odyseus, 2003. 114 s. ISBN 80-968576-6-5.

KLENOVSKÝ, L. 2006. Terénna sociálna práca. 1. vyd. Bratislava: OZ Sociálna práca, 2006.
97 s. ISBN 80-89185-18-5.

MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. et al. 2011. Aplikovaná sociálna patológia v sociálnej práci.
Bratislava: VŠ ZaSP sv. Alžbety, 2011. 442 s. ISBN 978-80-8132-009-5.

NEDĚLNÍKOVÁ, D. et al. 2004. Metodická príručka pro výkon terénní sociálny práce.
Ostrava: Ostravská Univerzita, 2004. 201 s. ISBN 978-80-7367-302-4.

STEHR, N. 2000. Straßensozialarbeit / Streetwork. München: GRIN Verlag, 2000. 31 s.
ISBN 978-3-638-98407-2.
V praxi sa stretávame so skupinou klientov, ktorí nedôverujú a prejavujú nechuť k inštitúciám.
Mnohí z nich pri kontakte s organizáciami poskytujúcimi sociálne služby čelili stigmatizácii
a odsudzujúcim postojom.
Pre špecifické skupiny klientov je efektívnejšie poskytovať sociálne služby prostredníctvom
terénnej sociálnej práce, pričom výkon určitých sociálnych služieb sa presúva z priestorov
kancelárií do miest prístupnejších klientovi.
Terénnu sociálnu prácu v praxi aplikujeme ako skupinovú sociálnu prácu, ale aj ako prácu s
jednotlivcom. V istých prípadoch sociálny pracovník pri výkone terénnej sociálnej práce
vychádza z poznatkov a poznania sociálnej reality viazanej na danú komunitu, ktorej súčasťou je
jednotlivec, či skupina klientov.
Prostredníctvom terénnej sociálnej práce poskytuje pracovník sociálne služby mimo inštitúcie
(zariadenia, úradu) s cieľom čo možno najviac priblížiť sa klientovi a preniknúť na miesta, kde
sa zdržuje. (Bartoňová, 2005)
Terénnu sociálnu prácu môžeme vnímať aj ako taktické opatrenie vopred určenej stratégie
a plánu práce s konkrétnou cieľovou skupinou so zámerom priniesť inštitucionálne služby alebo
ich segmenty bližšie ku klientom. Cieľom je zabezpečenie a poskytovanie alternatív týchto
sociálnych služieb priamo v teréne. (Stehr, 2000)
Prostredie, v ktorom dochádza k interakcii a poskytovaniu sociálnych služieb chápeme:
•
v širšom význame - byt alebo dom klienta (napr. poskytovanie opatrovateľskej služby,
MRK)
•
v užšom význame - poskytovanie služieb priamo na ulici, diaľničných privádzačoch,
squattoch, na nástupištiach a pod. (streetwork)
Cieľom terénnej sociálnej práce: (por. Nedělníková et al., 2006)
Špecifikum terénnej sociálnej práce: /oproti pobytovým a ambulantným formám sociálnej
práce/
•
vyhľadáva potencionálnych prijímateľov sociálnych služieb v ich prirodzenom prostredí
a to najmä v prostredí, v ktorom je zvýšený predpoklad vzniku sociálneho konfliktu a výskyt
sociálno-patologických javov.
•
je možné vykonávať iba v dostupnom a klientom akceptovateľnom čase. Terénna
sociálna práca sa prispôsobuje potrebám klientov. Zmena priestoru a času poskytovania služieb
sa mení v závislosti od cieľovej skupiny (osoby bez prístrešia, osoby ohrozené závislosťami,
MRK a i.).
•
Pri poskytovaní sociálnych služieb prostredníctvom terénnych programov je nevyhnutné
nastavenie práce sociálneho pracovníka s klientom v logickom slede: cieľ – výsledok – dopad.
(Stehr, 2000),
•
Vyhľadávanie klientov alebo rizikových skupín umožňuje zakročiť v časovom predstihu
pred inými formami sociálnej pomoci. Ide predovšetkým o situácie, kedy je bežná pomoc
odmietaná, nedostupná alebo o jej existencii klient nemal informáciu.
•
Pracovník pristupuje ku klientovi nedirektívne, v plnom rozsahu akceptuje klienta,
neposudzuje ho, klienta nenapomína a nemoralizuje.
•
Úlohou terénnej sociálnej práce:
•
je objasniť, zmierniť a aj odstrániť sociálne „vykoľajenie“ človeka, zmeniť chybné postoje
klienta /aktivizovať klienta/ a zlepšiť jeho schopnosť riešiť /svojpomocne/ svoje osobné,
rodinné, a spoločenské problémy, primeranou a spoločensky prijateľnou formou,
•
resp. vyjednať s klientom kompletný spôsob riešenia jeho problémov a poskytnúť mu
„doprovod“ pri riešení týchto problémov. V istých prípadoch odporúča klienta ďalším
inštitúciám a odborníkom.
•
pracovník sa snaží klienta podporiť a rozvíjať jeho schopnosti s cieľom presadiť u neho
trvalú zmenu postojov a správania sa. Uvedené zmeny je možné vykonať prostredníctvom
zachytávania, odhaľovania, filtrovania a následného porozumenia problému klienta. (Levická,
2005),
•
zameriava sa najmä na podporu, rozvoj a zmenu správania klienta, pričom žiadna z
uvedených oblastí nesmie byť zanedbávaná na úkor inej. (Ambrózová et al., 2006)
Dopadom terénnej sociálnej práce: je vyriešenie danej kolíznej situácie resp. zvýšenie
samostatnosti, zodpovednosti za seba a svojich blízkych, no najmä zvýšenie zručností
nevyhnutných k tomu, aby klient v budúcnosti lepšie čelil problémom v živote. Pracovník s
využívaním motivácie a aktivizácie vedie klienta prípadne i členov jeho rodiny k spoločnému
riešeniu problému s využitím, čo možno najväčšej miery svojpomoci.
Možnosti klienta sú determinované jeho ľudským potenciálom i prostredím, v ktorom žije.
Ľudský potenciál predstavuje súhrn zdrojov, ktoré klient vlastní a ktoré sú spojené s možnosťou
udržania trvalej siete vzťahov, či už inštitucionalizovaných alebo osobných. (Lesser, 2004)
Súčasťou potenciálu klienta z pohľadu terénnej sociálnej práce je klientov - ľudský kapitál. Tu sa
pracovník zameriava najmä na stimuláciu premosťovacieho kapitálu, ktorý uľahčuje a vytvára
pre klienta podmienky k nadviazaniu vzťahov a väzieb s ostatnými členmi širšej spoločnosti.
Opakom je kapitál viažuci, ktorý umožňuje nadväzovať a prehlbovať sociálne väzby iba s členmi
spoločnosti, ktorej je klient súčasťou alebo blízkemu, či dostupnému segmentu spoločnosti.
Podmieňovanie vzniku nových sociálnych kontaktov a väzieb je nevyhnutné najmä pri práci
s klientmi trpiacimi sociálnou nerovnosťou resp. exklúziou. (Bourdieu In Ondrejkovič, 2011)
Pre výkon terénnej sociálnej práce je kľúčové, aby sociálny pracovník mal dostatočné informácie
o cieľovej skupine a prostredí, v ktorom sa klient pohybuje. Pracovník musí vedieť rozpoznať
„pouličné kompetencie“, ktorými klient disponuje a ktoré ovláda. Ide o súhrn praktických
činností a zručností, ktoré umožňujú klientom „prežiť v ekonomike ulice“. V závislosti od
cieľovej skupiny terénnej sociálnej práce sa menia aj špecifické kompetencie klientov, ide najmä
o kúpu a predaj drog, orientácia a poskytovanie sexuálnych služieb, obchodovanie s tovarom
zväčša z nelegálnej činnosti, požičiavanie finančnej hotovosti za vysoký úrok a i. (Granovetter In
Hradecký, 1996)
Výkon sociálnej práce v teréne je orientovaný na špecifické cieľové skupiny, ktoré delíme na
základe istých spoločných znakov a to nasledovne (por. Nedělníková et al., 2006):
Streetwork zaraďujeme medzi metódu terénnej sociálnej práce. Ide o aktívnu vyhľadávaciu
formu sociálnej intervencie a krízovej pomoci s využívaním nízkoprahových služieb.
(Bednářová, 2003)
Pojem streetwork je prevzatý z angličtiny (práca na ulici), avšak v anglicky hovoriacich krajinách
sa nepoužíva udomácnil sa najmä v nemecky hovoriacich krajinách, v Českej republike i u nás.
(Matoušek, 2003)
Cieľom streetworku je zabezpečiť:
Cieľom poradenstva je minimalizovať problémové zaťaženie klienta, jednotlivcov alebo
sociálnych systémov (napr. skupiny) prostredníctvom interakcie s poradcom (sociálnym
pracovníkom) identifikovať problémové okruhy klienta, rozšíriť výkonnostné zručnosti, rozvíjať
možnosti riešenia problémov a ich stratégie.
Poskytovanie krízovej intervencie má zväčša krátkodobý charakter. Na riešení krízy sa podieľa
viacero odborníkov z rôznych profesií (sociálny pracovník, lekár, psychológ, pedagóg a i.)
Streetworker rozanalyzuje a vyhodnotí situáciu klienta, v prípade nutnosti zabezpečí na
potrebných odborníkov kontakt.
Úlohou streetworku je dávať resp. vracať ľuďom, ktorí sa ocitli v zložitej životnej situácií, silu
k tomu, aby vzali život do vlastných rúk a začali pracovať na jeho zlepšení. (Fontaine, 2008)
Streetworker pôsobí v squattoch, v rockových kluboch, na futbalových štadiónoch, diskotékach,
na ulici, železničných a autobusových staniciach, na sídliskách a všade tam, kde sa pohybujú
a spontánne stretávajú mladí ľudia. (Bednářová, 2003)
Streetwork z pohľadu profesionálnej orientácie pracovníka na klienta delíme na:
•
Špecifický streetwork je zameraný na problém, nie na človeka. Klient je identifikovaný na
základe jedného špecifického problému, sociálno-patologického správania sa ako sú napr.
užívatelia drog, osoby bez prístrešia a pod.
•
Nešpecifický streetwork sa orientuje priamo na človeka, ktorému sociálny pracovník
napomáha riešiť jeho zlú životnú situáciu. Je však nutné zdôrazniť, že od daného rozdelenia
streetworku sa upúšťa z titulu nejasnosti a nemožnosti presnej identifikácie cieľovej skupiny.
(Nedělníková et al., 2006)
Streetwork zaraďujeme do komplexu nízkoprahových služieb t.j. kontaktnej práce, ktorej
účelom je vytvárať podmienky pre nadviazanie kontaktu a hľadanie spoločných riešení
s jednotlivcami, skupinami, ktoré nechcú alebo nemôžu vyhľadať štandardizovanú
inštitucionalizovanú pomoc. Výkon streetworku z pohľadu spôsobu výkonu delíme (por.
Klenovský, 2006):
•
peší streetwork
•
mobilný streetwork
•
stacionárny streetwork
peší streetwork – sociálny pracovníci prechádzajú v presnom časovom intervale vopred
dohodnutú trasu. Pracovníci nesú zdravotný materiál vrátane bandasky učenej na dočasné
uskladnenie kontaminovaných ihiel a striekačiek. Streetworkeri sú zväčša viditeľné označení,
z dôvodu jednoduchšej identifikácie zo strany klientov. Medzi nevýhodu pešieho streetworku
patrí limitované množstvo materiálu, ktorý sú pracovníci schopní odniesť a rozdistribuovať
klientom,
mobilný streetwork – umožňuje poskytovať väčšiu škálu služieb vrátane testov,
zdravotníckeho servisu (kontrola vpichov, preväzy rán a i.). Výhoda mobilného streetworku je
najmä v možnosti obsiahnuť väčšie územie, v prípade potreby zabezpečiť urýchlený presun do
inej lokality, ale najmä v možnosti prevozu väčšieho množstva zdravotníckeho materiálu pre
klientov. Mobilný streetwork sa štandardne vykonáva prostredníctvom upravenej dodávky,
tranzitu v ktorej po jej odstavení na dohodnuté miesto prebieha výmenný servis a poradenské
služby,
stacionárny streetwork – je poskytovaný v „pevnej budove“ a to najmä prostredníctvom
nízkoprahových centier alebo kontaktných centier. Výhodou stacionárneho streetworku je
možnosť poskytovať komplexné služby (potravinový servis, práčovňa, relaxačná miestnosť a i).
Najčastejšie cieľové skupiny prijímateľov služieb streetworku patria: (por. Bednářová,
2003, Matoušek, 2003, Nedělníková et al., 2006)
•
osoby ohrozené závislosťami,
•
osoby poskytujúce platené sexuálne služby,
•
osoby bez prístrešia,
•
deti a mládež ohrozená spoločenskými nežiaducimi javmi,
•
deti ulice,
•
deti na ulici,
•
skupiny jednostranne špecificky orientovanej mládeže (hooligans, skinheads,
extrémisticky orientovaná mládež),
•
mládež z alternatívnych skupín (squatteri, punk, grafitti).
Nízkoprahová služba sa snaží svojimi podmienkami čo najviac priblížiť ku klientom, pre ktorých
je určená. Znižuje a odstraňuje bariéry, ktoré môžu byť prekážkou vo využívaní služby. Prístup
fungujúci na princípe ľahkej prístupnosti a otvorenosti ku klientom.
Snahou je eliminovať časové, priestorové, technické, psychologické a finančné bariéry, ktoré by
bránili jednotlivcovi alebo skupine využívať poskytované služby. (Herzog, 2008)
Kontakt medzi klientom a pracovníkom je postavený výlučne na báze dobrovoľnosti.
Nízkoprahové služby vytvárajú prostredie, ktoré je svojim charakterom a umiestnením blízke
prirodzenému prostrediu klienta. Každé centrum vo svojej komunite, lokalite musí vedieť čo je
determinantom dostupnosti poskytovaných služieb. (Bartoňová, 2005)
Za sociálnu službu, ktorá má nízkoprahový charakter, sa na účely zákona považuje sociálna
služba, ktorá je pre fyzickú osobu ľahko dostupná najmä vzhľadom na miesto, v ktorom sa
fyzická osoba zdržiava, a na výšku úhrady za sociálnu službu. Sociálna služba sa poskytuje
anonymne bez preukazovania identity tejto fyzickej osoby dokladom totožnosti a bez ohľadu na
prejavy požitia návykovej látky. (§ 24 ods. 3 zákona 448/2008 o sociálnych službách)
Cieľom sociálnej služby s nízkoprahovým charakterom je uľahčiť fyzickej osobe kontakt so
sociálnym prostredím, prístup k sociálnym službám alebo k podpore a pomoci poskytovanej
podľa osobitných predpisov, a tým podporiť jej začlenenie do spoločnosti. (§ 24 ods. 3 zákona
448/2008 o sociálnych službách)
Cieľom nízkoprahových centier je poskytnúť klientom alternatívu trávenia voľného času
spojenú s možnosťou využitia ponúkaného servisu služieb, programov zo strany pracovníkov
zariadenia. Nízkoprahové programy predstavujú komplex sociálnych služieb určených pre
klientov, ktoré sú poskytované vo forme stacionárnej (centrá, kluby a i.) alebo v terénnej forme streetwork.
Medzi hlavné ciele nízkoprahových programov radíme: (por. Bartoňová, 2005)
•
Pomoc a asistencia pri prekonávaní náročných životných situácií,
•
pomoc pri presadzovaní záujmov a práv klientov,
•
snaha obmedziť diskrimináciu, sociálne vylúčenie,
•
aktivizácia cieľovej skupiny na zmysluplné trávene voľného času,
•
predchádzať, zabraňovať a obmedzovať sociálno–patologické javy páchané cieľovou
skupinou alebo na nej.
Programy ponúkané klientom stacionárne sú poskytované na základe princípov, medzi
ktoré patria (por. Asociácia nízkoprahových programov pre deti a mládež):
•
Nízkoprahové naladenie pracovníkov a ich dostupnosť pre klientov. Pracovníci sú
orientovaní na klienta, neposudzujú klientov a nemajú očakávania, ktoré klienti nie sú schopní
splniť.
•
Voľný vstup a pobyt v zariadení je umožnený klientom počas celej otváracej doby centra.
Klient svojvoľne do centra vstupuje a aj z neho odchádza podľa vlastného uváženia.
•
Nízkoprahové centrum ponúka pokojné a bezpečné miesto klientom, ktorým ich chráni
pred negatívnymi javmi ulice.
•
Pasivita klienta je prípustná t.j. od žiadneho klienta, ktorý navštevuje zaradenie nie je
vyžadovaná aktívna účasť na programoch alebo aktivitách. Klient je vždy vyzvaný k zapojeniu sa
do aktivít, avšak ak odmietne je mu dovolené naďalej ostať v centre.
•
Pravidelná dochádzka klienta do nízkoprahového centra nie je podmienkou, bodovanie
dochádzky nie je žiaduce z dôvodu možnej straty záujmu klientov.
•
Pravidlá sú tvorené v spolupráci s klientmi a všetci vrátane pracovníkov sú s nimi
oboznámení. Obsah pravidiel je tvorený funkčným systémom pravidiel a sankcií.
•
Poplatky a služby nie sú v nízkoprahových centrách prípustné, z dôvodu odstraňovania
bariér medzi službami a klientmi. Vhodným riešením je vypracovanie „cenníka“ vo forme
vykonania istých úkonov (upratanie centra, pomoc pri rôznych rekonštrukčných prácach
v zaradení a pod.)
•
Anonymita klientov je zaručená, tí nemusia poskytovať v centre žiadne formálne osobné
údaje. Sociálni pracovníci však zaznamenávajú informácie do pracovného denníka, ktoré
obsahujú poznámky o udalostiach vyskytnutých v centre, o agresívnom správaní klientov a i.
•
Participácia klientov napomáha aktivizovať klientov pri trávení voľného času a formuje
služby v zariadení prijateľným smerom pre klientov.
Zariadenia uplatňujúce nízkoprahové princípy
V kontexte legislatívy Slovenskej republiky (zákon o sociálnych službách) môžeme jednotlivé
nízkoprahové zaradenia rozdeliť:
•
Komunitné centrá (§ 24d)
•
Nízkoprahové sociálna služba pre deti a rodinu (§ 28) – všeobecne označované ako
nízkoprahové denné centrá pre deti a rodinu - kluby, v praxi sa stretávame aj s označením
nízkoprahové zariadenie pre deti a mládež (NZDM), ktoré vychádza z legislatívneho vymedzenia
sociálnych služieb v Českej republike.
•
Nízkoprahové denné centrá (§ 24b) – pod ktoré zaraďujeme aj kontaktné nízkoprahové
centrá.
Komunitné centrum
V komunitnom centre sa fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii t.j. zotrvávanie v
priestorovo segregovanej lokalite s prítomnosťou koncentrovanej a generačne reprodukovanej
chudoby.
V KC sa poskytuje sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených
záujmov, pomoc pri príprave na školskú dochádzku a školské vyučovanie a sprevádzanie dieťaťa
do a zo školského zariadenia, preventívne aktivity a zabezpečuje sa záujmová činnosť.
Vymedzené odborné činnosti možno poskytovať ambulantnou sociálnou službou
prostredníctvom komunitného centra a terénnou formou sociálnej služby prostredníctvom
terénneho programu.
Nízkoprahová sociálna služba pre deti a rodinu
Nízkoprahová sociálna služba pre deti a rodinu sa poskytuje fyzickej osobe v nepriaznivej
sociálnej situácii a jej rodine. Pod nepriaznivou sociálnou situáciou rozumieme, že pre svoje
životné návyky, spôsob života, závislosť od návykových látok alebo návykových škodlivých
činností.
V rámci nízkoprahovej sociálnej služby pre deti a rodinu sa poskytuje sociálne
poradenstvo, sociálna rehabilitácia, preventívna aktivita. V NC sa zabezpečuje pomoc pri
uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, pomoc pri príprave na školskú dochádzku a
školské vyučovanie a sprevádzanie dieťaťa do a zo školského zariadenia a záujmová činnosť.
Nízkoprahovú sociálnu službu pre deti a rodinu možno poskytovať ambulantnou sociálnou
službou a terénnou formou sociálnej služby prostredníctvom terénneho programu.
Aktivity nízkoprahových centier sú orientované na poskytovanie neformálnych programov
voľno-časových aktivít, ktoré majú charakter prevencie sociálno-patologických javov. Tieto
programy ako aj ďalšie sociálne služby môžu byť modifikované na podmienky cieľovej skupiny,
avšak vždy musia rešpektovať jej potreby. (Bednářová, 2003)
Medzi uprednostňované voľno-časové aktivity patria tie, ktoré klienti zabezpečujú vo vlastnej
réžií a svojpomocne. Pracovník zaradenia tu vystupuje len ako sprostredkovateľ pomôcok
a vybavenia alebo poskytovateľ návodu k danej aktivite.
Medzi ďalšie služby zaraďujeme preventívne, výchovné a pedagogické programy, ktoré môžu
mať charakter jednorazových resp. príležitostných programov (besedy, prednášky, diskusie), ale
aj dlhodobých programov, ktorých obsah tvorí nácvik špecifických zručností a správania sa.
Špecifickou dlhodobou poskytovanou službou je doučovanie školského alebo mimoškolského
učiva. Medzi mimoškolské učivo patrí predovšetkým sprostredkovanie informácií týkajúcich sa
hygienických a spoločenských návykov ako je základná osobná hygiena, schopnosť hospodáriť
s peniazmi a pod. (Herzog, 2008)
Klienti nízkoprahového centra majú v závislosti od ich technických a priestorových možnosti k
dispozícii spoločenské hry, CD prehrávač, dataprojektor, športové vybavenie (napr. lopty, stolný
futbal, šípky, stolný tenis, hokejky, baseball, lezecká stena), ale aj pomôcky na tvorivé aktivity
ako sú napr. rôzne výtvarné pomôcky. (Bartoňová, 2005)
V nízkoprahových centrách nie sú poskytované ideologicky zamerané výchovne programy,
komerčné aktivity, krúžky, ktorých cieľom je rozvíjanie talentu klientov, psychoterapie - ako
samostatne poskytovanej služby, výmenné programy pre užívateľov drog a pod. (Herzog, 2008)
Nízkoprahové denné centrum
V nízkoprahovom dennom centre sa fyzickej osobe počas dňa v nepriaznivej sociálnej situácii
•
z dôvodu, že nemá zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných
životných potrieb,
•
pre svoje životné návyky, spôsob života, závislosť od návykových látok alebo
návykových škodlivých činností,
•
pre zotrvávanie v priestorovo segregovanej lokalite s prítomnosťou koncentrovanej a
generačne reprodukovanej chudoby.
V NC sa poskytuje sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených
záujmov, utvárajú podmienky na prípravu stravy, výdaj stravy alebo výdaj potravín a
vykonávanie nevyhnutnej základnej osobnej hygieny.
Medzi nízkoprahové zariadenia radíme aj nízkoprahové kontaktné centrá alebo tzv. K-centrá.
Poskytujú služby najmä pre užívateľov drog s cieľom znížiť následky užívania drog. Poskytujú
štandardné výmenné programy použitých ihiel výmenou za nový ako aj distribúciu
zdravotníckeho materiálu.
V kontaktných centrách sú vytvorené podmienky pre poskytovanie poradenských služieb
samotným užívateľom drog napr. právne poradenstvo, poradenstvo pri prejavení záujmu
o liečbu.
Úlohou kontaktných centier je stabilizovať a minimalizovať škody súvisiace s rizikovým
správaním klientov (užívanie drog, prostitúcia) a iných rizikových skupín. Výhodou je možnosť
nadviazať kontakt s cieľovou skupinou klientov, ktorá je do značnej miery pre pracovníkov
anonymná. (Jirešová, 2003)
Poradenské služby sú poskytované aj rodinným príslušníkom priateľom, partnerom a známym
užívateľa. Centrá tiež vytvárajú podmienky na prípravu teplého jedla, osobnej hygieny, či
práčovne.
Harm reduction
Prístup harm reduction sa začal aplikovať a rozvíjať v 80-tych rokoch 20. storočia ako reakcia na
čoraz viac rozšírenejšiu hrozbu epidémie HIV a to najmä na možnosť vzniku ochorenia
u užívateľov injekčných drog a jej neskoršieho možného presunu do širšej spoločnosti. Je
spájaný najmä s užívateľmi drog a ľuďmi pracujúcimi v sex-biznise.
Harm reduction vychádza z predpokladu, že mnoho ľudí, ktorí napr. užívajú drogy nie sú
schopní, alebo ochotní sa drog vzdať zo dňa na deň. Nosná idea je založená na „pragmatickom
pochopení faktu, že napriek dlhoročným pokusom nie sú v žiadnej komunite, meste alebo štáte
známe efektívne metódy zamedzenia užívania drog alebo problémov spojených s ich užívaním.“
(Burrows, 2002, s. 12)
Programy, činnosti, ktoré v sebe zahŕňajú súbor stratégií harm reduction sú zamerané na
predchádzanie a znižovanie zdravotných, sociálnych a ekonomických poškodení súvisiace
s rizikovým správaním klienta. (Rosenbaum, 2002)
Cieľom je zabezpečiť možnosť zníženia rizík vyplývajúcich z rizikového spôsobu života
a eliminovať škody spôsobené sebe alebo svojmu okoliu napr. u ľudí bez domova zabrániť
dehydratácií, omrzlinám, vyhladovaniu, znížiť negatívne dopady na rodinu užívateľa a pod.
(IHRA, 2010)
Ide o aktivity smerujúce k znižovaniu dopadov užívania legálnych, ale aj nelegálnych
psychoaktívnych látok, alkoholu, tabaku, deštruktívneho spôsobu života a nebezpečných
modelov správania sa pričom cieľom je akákoľvek pozitívna zmena. Na rôznorodosť škodlivých
dopadov u klienta má vplyv celá škála faktorov ako sú zdravotný stav, vek, pohlavie, rodinný
stav, ekonomické postavenie, sociálny status, kultúrne zázemie a i.
Dôraz je kladený skôr na znižovanie a predchádzanie škôd u osôb, ktoré napr. v užívaní drog
pokračujú, ako na všeobecnú prevenciu zneužívania drog. V rámci harm reduction sú
poskytované informácie a podpora klientovi s cieľom vytvoriť pre neho lepšie postavenie
a hlavne vytvoriť možnosť v budúcnosti prijať také rozhodnutia vo svojom živote (napr.
abstinencia, detoxikácia a i.), ktorým by nebránili negatívne dôsledky napr. zlého fyziologického
stavu organizmu ako dôsledku užívania drog.
Vo vzťahu ku klientovi ide o nedirektívny, neposudzujúci, nízkoprahový prístup, rešpektujúci
daný stav klienta a to nie len v čase a priestore, ale aj vo vzťahu k štádiu, situácií v ktorej sa
klient nachádza. (Jirešová, 2003)
Harm reduction rešpektuje základné ľudské práva a ostro vystupuje proti kriminalizácii,
prenasledovaniu a násiliu, ktorému sú klienti vystavovaní. Užívateľov drog nesúdi
a neposudzuje, uznáva spôsobilosť klientov na voľbu o zmene vlastného života a životného štýlu.
(Wodak, 2011)
Opatrenia harm reduction sú praktické a vždy zamerané na konkrétne riziká a škody.
V spoločnosti nebude nikdy dostatok financií na zabezpečenie účinných preventívnych opatrení,
liečbu zdravotných problémov a následnú rehabilitáciu, či zabezpečenie dostatočných
liečebných kapacít pre už závislé osoby. Opatrenia musia mať konkrétny a realistický ciel, ktorý
sa dosahuje skôr cestou „hľadania alternatívy“ než nátlakom.
Harm reduction ostro vystupuje proti politikám a praktikám, ktoré maximalizujú škody.
V dôsledku mnohých právnych konštruktov dochádza k zvyšovaniu dôsledkov a škôd pre
klienta, preto je potrebné, aby pracovníci pracujúci v zmysle filozofie harm reduction vytvárali
tlak a podporovali zmeny v legislatíve smerujúce k ich odstráneniu. (IHRA, 2010)
Harm reduction ako prístup ku klientom má aj svojich odporcov. Kritika vznáša námietky najmä
neriešenie aktuálneho stavu klienta s nízkou snahou o jeho nápravu. Obviňujú prívržencov harm
reduction so snahy o ovplyvňovanie štátnej ak aj medzinárodnej drogovej politiky a tým
podporuje užívanie drog.
Public health
Harm reduction predstavuje stratégie určené na znižovanie škôd rizikového správania klientov.
Public health nesleduje individuálne záujmy klienta, jednotlivca ako je tomu v prístupe harm
reduction, ale ochranu celej populácie resp. spoločnosti najmä pred prenosom závažných
infekčných ochorení (AIDS, hepatitídy B a C a i.).
Ochrana verejného zdravia (public health) je zameraná na spoločnosť ako celok. Jej úlohou je
zlepšiť zdravie, kvalitu života, oblasť prevencie a liečby chorôb (fyzických aj duševných) a to
prostredníctvom sledovania prípadov a aktívnej podpory zdraviu prospešného správania.
(Suozzi, 2007)
Public health sa uplatňuje v jednotlivých segmentoch spoločnosti a to najmä v chudobou
postihnutých komunitách. Medzi základné aktivity patrí rozširovanie a sprístupňovanie
očkovaní, boj s obezitou, distribúcia kondómov, podpora základnej osobnej hygieny, zber
použitého injekčného materiálu a pod.
Terénni sociálni pracovníci poskytujú široké spektrum sociálnych služieb, ktoré nie sú
obmedzované pohlavím, etnicitou, rasovou príslušnosťou, finančnou či sociálnou situáciou
klienta.
Výkon opatrení a postupov v terénnej sociálnej práci je zabezpečovaný formou priamych a
nepriamych aktivít.
•
Prostredníctvom nepriamych aktivít terénnej sociálnej práce pracovník vyhľadáva
a koordinuje potrebné zdroje k riešeniu problému, mapuje riziká a poskytuje potrebnú
prevenciu voči zisteným vyskytujúcim sociálnym rizikám. Spolupracuje s miestnymi úradmi
štátnej správy a samosprávy, so školami, participuje na besedách, distribuuje osvetové materiály
a pod. (Nedělníková et al., 2006) Medzi ďalšie aktivity zaraďujeme prípravu pracovných
projektov, fundraising, vyjednávanie s úradmi a inštitúciami štátnej správy a samosprávy, práca
s verejnosťou a i. (Bednářová, 2003)
•
Priame aktivity v procese terénnej sociálnej práce začínajú aktívnym vyhľadávaním
a oslovovaním klientov v terénne. Prostredníctvom priamych aktivít poskytuje pracovník
základné poradenstvo, krátkodobú krízovú intervenciu a terénne programy. (por. Nedělníková
et al., 2006)
Obsah základného sociálneho poradenstva tvorí predovšetkým poskytovanie informácií
o dostupných službách, základných právach a povinnostiach klienta, poskytovanie informácií
o možnostiach zmiernenia zložitej situácie klienta resp. jeho rodiny. Medzi základnú funkciu
poradenstva patrí sprostredkovanie kontaktu na iné pomáhajúce profesie a zariadenia. Ide
najmä o zabezpečenie zorientovania sa klienta v oblasti sociálnych služieb, práva, psychológie,
vzdelávania a i. (Matoušek, 2003)
Prostredníctvom informácií z oblasti práva, sleduje pracovník možnosť znížiť mieru viktimity u
klienta zapríčinenú samotným páchaním trestných činov alebo existencie a zdržiavaním sa
v rizikovom prostredí. Najmä u osôb bez prístrešia, osôb ohrozených závislosťami, či obyvateľov
sociálne vylúčených komunít je riziko, náchylnosti stať sa obeťou trestného činu vyššie, pričom
ohlásenie resp. odhalenie týchto trestných činov je zriedkavé ak nie náhodné.
Pracovník poskytuje sociálne služby aj takým cieľovým skupinám, u ktorých je predpoklad
páchania trestnej činnosti alebo k jej páchaniu pravidelne dochádza. Je dobré, aby si sociálny
pracovník s klientom vyjasnil povinnosť ohlásiť páchanie trestného činu a klienta nato
upozornil.
Prvý kontakt môže rovnako pozitívne ako aj negatívne ovplyvniť celý priebeh práce s klientom.
Schopnosť pracovníka dôsledne zabezpečiť výkon prvého kontaktu predurčuje jeho schopnosť
vykonávať terénnu sociálnu prácu. (Vosáhlová, 2003)
Sociálny pracovník sa už pri „prvom kontakte snaží vniesť do komunikácie s klientom dôveru,
bez ktorej nie je možná ďalšia spolupráca, pričom sa musí vyvarovať predsudkom a tendencii
hodnotiť klienta.“ (Ambrózová et al., 2006, s.11)
Sociálny pracovník koná nedirektívne, klienta plne akceptuje, neposudzuje ho, nenapomína
a nemoralizuje.
Klient si počas prvého kontaktu vytvára predstavu o práci terénneho sociálneho pracovníka a
jeho osobe. Pracovník musí klásť dôraz na jasný a zrozumiteľný jazykový štýl vyjadrovania (ten
sa mení v závislosti od cieľovej skupiny), ktorý musí byť zo strany klienta akceptovaný.
Úlohou pracovníka je vysvetliť klientovi v akom postavení vystupuje klient a v akom terénny
sociálny pracovník. Cieľom je predísť nedorozumeniam, prehnaným očakávaniam a nárokom na
pracovníka zo strany klienta, ale aj prílišnému osobnému zaangažovaniu sa pracovníka v riešení
situácie. Prehnané očakávania na pracovníka zvyčajne vnáša klient, ktorý sám vyhľadal služby
terénneho sociálneho pracovníka.
Zisťovanie, mapovanie situácie
Ako prvé si musí sociálny pracovník ozrejmiť skutočnosť, či je vôbec zo strany klienta dlhodobý
záujem o spoluprácu pri riešení problému. V prípade, že klient takýto záujem prejaví je nutné,
aby ho pracovník opatrne navigoval k formulácii a objasneniu problému resp. toho, čo klient za
problém považuje. Je dôležité si uvedomiť, že nie vždy je problémom to, čo má sociálny
pracovník ako prvú informáciu alebo to, čo prvé ako problém sformuloval klient. (Nedělníková
et al., 2006)
V prípade, že klient je schopný plnohodnotne pomenovať a vyšpecifikovať problémovú oblasť,
môže sociálny pracovník pristúpiť k zodpovedaniu a objasneniu nasledovných oblastí (por.
Ambrózová et al., 2006):
Kľúčové pre pochopenie problému klienta sociálnym pracovníkom ako aj samotným klientom je
akceptácia vzťahov medzi tým, čo v skutočnosti problémom je, čo bráni jeho riešeniu a tým, aké
budú dôsledky riešenia daného problému. Dôsledky riešenia problému majú často krát iný
dopad na klienta a iný na jeho blízkych, rodinu, či priateľov.
Informácie o klientovi získava sociálny pracovník rôznymi spôsobmi. Najčastejšie
prostredníctvom aktívneho počúvania, naštudovania dokumentácie (vlastnej alebo úradných
záznamov), z rozhovorov, z pozorovania prostredia a správania sa klienta v ňom a pod.
Nadobudnuté poznanie o danom stave sa pracovník snaží verifikovať resp. falzifikovať
v interakcii s rodinou klienta, úradmi, susedmi...
„Výsledkom zisťovania je popis situácie klienta a jeho problému. Pascou pre sociálneho
pracovníka sa stáva snaha vyjadriť zaver vo všeobecných kategóriách a pripísať klientovi
neopodstatnené úmysly. Konkrétny vecný popis situácie je užitočnejší a aj použiteľnejší pre
ďalšiu prácu s klientom.“ (Ambrózová et al., 2006, s. 35)
Dohoda – kontrakt
Po zmapovaní situácie prichádza čas pre sformulovanie kontraktu t.j. dohody medzi sociálnymi
pracovníkom a klientom so stanoveným problémom, možnosťami jeho riešenia a stratégiou
postupu. Klient môže obsah dohody v priebehu spolupráce prehodnotiť. Pracovník predostrie
klientovi možnosti a alternatívy riešenia jeho problému. Najmä u klientov s viacerými
prelínajúcimi sa problémami je nutné rozdeliť kontrakt na sériu menších dohôd. (Nedělníková et
al., 2006)
Uzatvorený kontrakt môže mať ústnu alebo písomnú formu.
Písomná dohoda musí byť dobrovoľná. Nedobrovoľná dohoda nie je dohodou, ale manipuláciou.
Podľa možností musí byť merateľná, prehľadná a na prvý pohľad z nej musí byť zrejmé k čomu
zaväzuje sociálneho pracovníka a k čomu klienta. Iba dohoda realistická, časovo vymedzená
a oboma zmluvnými stranami odsúhlasená je aj dohodou vykonateľnou. Kontrakt musí byť
zrušiteľný oboma zúčastnenými stranami, zároveň musí obsahovať predpokladané dôvody jeho
nenaplnenia a podmienky ukončenia. (Ambrózová et al., 2006)
V dohode musí byť zadefinovaný rozsah a druh sociálnej služby, miesto a čas poskytovania
služby a výška úhrady za službu ak bola dohodnutá. (Herzog, 2008) Aktéri dohody na znak
vzájomného súhlasu a akceptácie podmienok dohodu podpíšu.
V prípade naformulovania kontraktu a jeho záväzného podpisu sociálny pracovník spolu
s klientom pristúpia k jeho napĺňaniu resp. k sociálnej intervencii. „Ide o samotné riešenie
problému klienta resp. realizáciu sociálneho zásahu prebiehajúceho buď v rovine klient a
sociálny pracovník, alebo v spolupráci s inými odborníkmi. Sociálny pracovník sa neustále
uisťuje, že tie úkony, ktoré spoločne s klientom vykonávajú reflektujú jeho potreby a smerujú
k napĺňaniu osobných cieľov klienta.“ (Nedělníková et al., 2006, s. 35)
Sociálna intervencia
Sociálny pracovník zabezpečuje pomoc pri vybavovaní bežných náležitosti klienta (napr.
vybavovanie osobných dokladov, dohodu o splátkovom kalendári, distribúciu materiálu...)
prostredníctvom terénnych programov, služieb.
Najefektívnejšou a zároveň najbežnejšie poskytovanou nemanipulatívnou sociálnou službou je
sprevádzanie, doprovod klienta. Aplikácia tejto služby umožňuje zabezpečiť priamu účasť
klienta na riešení danej situácie v nevyhnutnom čase napr. rokovania v rôznych inštitúciách,
u zamestnávateľa, pojednávania na súde a pod. Ide najmä o situácie, kedy je podozrenie, že
klient by sa na dotyčné stretnutie, rokovanie nedostavil z klientovi známych príčin, avšak pre
riešenie problému klienta ide o úkon nevyhnutný.
Pomoc s listinami je efektívna forma pomoci, ktorej cieľom je dopomôcť klientovi zorientovať sa
v množstve tlačív, formulárov alebo nevyhnutnej korešpondencii s úradmi pri vybavovaní
dohodnutých náležitostí.
Vyjednávanie v mene klienta v jeho prítomnosti alebo zastúpení dáva priestor pre efektívnejšiu,
hutnejšiu argumentáciu pri riešení situácie klienta, ak príjemca služby nie je schopný sám jednať
resp. klient sa nemôže zúčastniť daného stretnutia, rokovania. Sociálny pracovník poskytuje
uvedenú službu v prípade nemožnosti dostavenia sa klienta na predmetné stretnutie alebo
v prípade, že klient má isté komunikačné bariéry, ktoré z časového hľadiska nie je efektívne
alebo možné odstrániť do potrebnej miery.
Koordinačnú činnosť radíme medzi ďalšiu možnú poskytovanú službu v terénnej sociálnej práci.
Sociálny pracovník ju využíva najmä pri riešení problému týkajúceho sa viacerých klientov napr.
spoločné riešenie viacerých nájomníkov. (Fontaine, 2008)
Za priamu pomoc „v terénnej sociálnej práci považujeme sprostredkovávanie a poskytovanie
informácií ako napr. informácie o oprávnených nárokoch klienta a podmienkach na ich
uplatnenie, o zákonných povinnostiach klienta, o obvyklých formálnych postupoch v určitých,
inak bežných, situáciách a i.“ (Ambrózová et al., 2006, s. 51)
Ukončenie práce s klientom
Ukončenie práce s klientom spojené s evaluáciou výsledkov je poslednou etapou práce
s klientom pri poskytovaní služieb prostredníctvom terénnej sociálnej práce. Po ukončení
a naplnení cieľa stanovenom v dohode je nutné zhodnotiť výsledky, dôležité je zhrnúť spolu s
klientom priebeh spolupráce, oceniť klienta a dohodnúť následne katamnestické stretnutia.
V prípade, že sa stanovený problém nepodarilo úplne vyriešiť dojednávajú sa ďalšie postupy
návrhy riešení. Dôležitá je spätná väzba klienta do akej miery bol spokojný so službami
pracovníka. Prostredníctvom evaluácie výsledkov sa snaží sociálny pracovník zmerať ako sa
zmenil klient a jeho situácia a či bola zmena vyvolaná poskytovanou sociálnou službou.
(Nedělníková et al., 2006)
Dokumentácia práce sociálneho pracovníka
Všetky informácie týkajúce sa postupov a úkonov, ktoré terénny sociálny pracovník vykonáva
s cieľom napomôcť klientovi, musia byť zdokumentované v príslušných zložkách klientov, či už v
elektronickej alebo v papierovej podobe. Každý poskytovateľ terénnych sociálnych služieb má
vlastné interné predpisy od spracovávania evidencie až po skartovanie dokumentácie klienta.
Sociálny pracovník by mal zhromažďovať a evidovať iba tie informácie, ktoré sú nevyhnutné pre
bezpečné a odborné poskytovanie služby. (Nedělníková et al., 2006)
V súčasnosti platná legislatíva umožňuje pracovníkom nevytvárať evidenciu klientov, ktorej
obsahom sú osobné údaje. Evidencia klientov bez ich osobných údajov sa využíva najmä u osôb,
kde je predpoklad, že klienti uvádzajú nepravú totožnosť alebo ich totožnosť je veľmi
komplikované verifikovať. (v zmysle § 95 zákona 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v znení
neskorších predpisov a doplnení niektorých zákonov)
V istých prípadoch sa upúšťa od evidencie osobných údajov klientov ak by jej cieľom bolo
„zvyšovanie prahu“ sociálnej služby. Sociálna služba by sa v takom prípade stala pre klientov
nedostupnou či už z dôvodu neexistencie dokladov preukazujúcich ich totožnosť, z neochoty
klientov osobné údaje uvádzať (klienti páchajúci trestnú činnosť, osoby sociálne vylúčené),
alebo z dôvodu ochrany klientov (osoby na ktorých je páchané násilie, obete obchodovania
s ľuďmi a pod.)
Prvotným nástrojom dokumentácie dát sociálneho pracovníka v teréne je terénny denník, ktorý
slúži k prvotnému voľnému zapisovaniu informácií a dát vo vzťahu ku klientom. Terénny denník
obsahuje informácie týkajúce sa dátumu, času a miesta vykonávania terénnej práce ako aj počet
kontaktovaných osôb, témy ktoré boli rozoberané spolu s popisom priebehu kontaktovania.
(Bartoňová, 2005)
V neskoršom období slúži denník sociálnemu pracovníkovi k prepisu dát do spisu klienta.
Samotný spis klienta by mal obsahovať evidenčný list klienta, jednotlivé kontrakty s prehľadom
vykonaných úkonov a súhlas klienta so spracovaním osobných údajov.
Evidenčný list obsahuje základné informácie o klientovi - meno a priezvisko, dátum narodenia,
rodinný stav, vek, adresa trvalého resp. prechodného pobytu, informácie týkajúce sa blízkej
rodiny, počet detí, ale aj dosiahnuté vzdelanie, zamestnanie, výška príjmu, stav finančného
zadĺženia, evidencia predchádzajúcich zamestnaní, čas výkonu trestu odňatia slobody a pod.
Charakter extrahovaných informácií a dát v dokumentácií sa mení a modifikuje v závislosti od
cieľovej skupiny. Pri istých cieľových skupinách (napr. osoby ohrozené závislosťami,
poskytovatelia platených sexuálnych služieb) sociálny pracovník vedie anonymnú evidenciu
klientov a to z dôvodu nemožnosti získania platných a účelných informácií.
Často sú k evidencii využívané prezývky klientov alebo kódové označenie klienta. Tie sú
využívané pri práci s tou cieľovou skupinou, pri ktorej nie je možné získať dôveryhodné
identifikačné údaje alebo tieto údaje v rámci ochrany klienta nie sú bezpečné.
Kódy sú najčastejšie tvorené kombináciou číslic a písmen, ktorých usporiadanie je pre klienta
ľahko zapamätateľné a zrozumiteľné napr. prvé písmeno krstného mena matky a otca spolu
s číslom, ktoré si udá sám klient a pod.
Súčasťou pracovnej dokumentácie práce s klientom je archivácia kontraktov s prehľadom
vykonaných úkonov t.j. konzultácií v časovom slede. V prípade záujmu je umožnené klientovi
nahliadnuť do vlastných záznamov. Ak si to situácia vyžaduje je možné klientovu dokumentáciu
poskytnúť ostatným pomáhajúcim subjektom, avšak je na to potrebný klientov písomný súhlas.
(Nedělníková et al., 2006)
Terénny sociálny pracovník musí zvládať a mať obsiahnuté teoretické znalosti a praktické
zručnosti o tom, ako s klientom komunikovať.
Klient môže mať problém s komunikáciou, so spôsobom vyjadrovať svoje postoje či pocity, preto
sociálny pracovník musí vedieť vzbudiť u klienta dôveru a napomôcť mu k rozvinutiu
rozhovoru. V situácií ako je táto musí sociálny pracovník vedieť využiť verbálne i neverbálne
zručnosti.
Pre výkon terénnej sociálnej práce je dôležité, aby pracovník vedel svojho klienta aktívne
počúvať. Nemôže mať nacvičené len vonkajšie prejavy počúvania, ale musí byť schopný naladiť
sa na rozprávanie klienta o svojich problémoch. Pracovník pri rozhovore s klientom môže
opakovať časť jeho myšlienky a to takým spôsobom, že sa snaží vystihnúť podstatu povedaného
pozmenenými slovami. Klienta týmto spôsobom môže podporiť v rozprávaní a doviesť ho k
presnejšiemu vyjadreniu, toho čo cíti. (Ondrušek, 2007)
Dôležitým aspektom pri komunikácií v teréne je schopnosť pracovníka „vžiť“ sa do situácie
klienta t.j. prejaviť dostatočnú mieru empatie, ktorá predstavuje schopnosť sociálneho
pracovníka vžiť sa do duševného stavu a rozpoloženia klienta pri bezprostrednej komunikácii
(face to face). „Na základe tohto vžitia vie vycítiť a pochopiť v tom druhom také emócie, motívy a
snahy, ktoré tento človek nevyjadruje v slovách priamym spôsobom a ktoré nevyplývajú
zákonite zo situácie medziľudského vzťahu.“ (Buda In Kačáni, 2001)
Vnímanie klienta cez prizmu „ľudskosti a rešpektovania jeho osobitosti“ je integrálnou súčasťou
prístupu zameraného na človeka (Person Centered Approach).
Prístup PCA vychádza z bezpodmienečného pozitívneho prijatia človeka, ktoré je rovnako ako
v poradenskom procese premietnuté aj v komunikácii s klientom. PCA vychádza z presvedčenia,
že každý človek je vo svojej podstate dobrý a spoločensky, má potenciál sa rozvíjať a rásť.
Počas komunikácie, musí sociálny pracovník prejavovať záujem o klienta ako o človeka, ľudskú
bytosť a to aj v prípadoch, kedy klient nevzbudzuje u pracovníka sympatie.
Prístup zameraný na človeka je demokratický, nedirektívny, nehodnotiaci a neautoritatívny
prístup ku klientovi, ktorý zdôrazňuje konštruktívne ľudské vzťahy ako kľúč k procesu zmeny.
Pracovník sa stretáva a komunikuje s klientom ako „človek s človekom“ bez súboru pravidiel,
techník alebo stratégií, ktorými by bol tento proces kontrolovaný a riadený. (Merry, 2004)
Pri výkone terénnej sociálnej práce sa pracovník stretáva s rôznymi typmi klientov. (bližšie
Schavel In Oláh, 2009) Z tohto dôvodu musí byť zdatný v prístupoch a technikách pri práci
s nimi využívanými. Zároveň si musí byť pracovník vedomý vlastného postavenia a v uvedených
intenciách zaujať primerané asertívne správanie resp. konanie v konkrétnej situácií.
Asertívne správanie predstavuje „priame a primerané, verbálne a neverbálne vyjadrenia
vlastných myšlienok, citov a názorov v pozitívnej aj v negatívnej forme, bez porušenia práv iných
ľudí alebo svojich vlastných.“ (Kačáni, 2001)
Asertívne správanie je späté s racionálnym myslením, s pozitívnym sebacítením,
sebaakceptáciou a slobodným rozhodovaním. Na pomyselnej osi ho zaraďujeme medzi nonasertívne správanie a správanie agresívne pričom non-asertívne správanie predstavuje
neprimerané alebo obranné vyjadrovanie vlastných myšlienok citov, názorov a hodnôt, pri
upieraní vlastných práv. (Svobodová In Kačáni, 2001)
Počas práce sociálny pracovník prichádza do kontaktu so skupinami klientov odlišujúcich sa
v mnohých aspektoch ako je napr. spoločenské postavenie klienta, status alebo dosiahnuté
vzdelanie. Všetky zmienené aspekty môžu mať priamy resp. nepriamy vplyv na prácu s klientom
a jeho schopnosť opísať problémovú situáciu, vyjadriť vlastné pocity. Vyjadrovanie klienta má
niekedy ďaleko od štylistickej čistoty, jeho jazyk môže byť občas príliš jednoduchý, chaotický či
nezrozumiteľný, preto sociálny pracovník musí dokonale poznať svoju cieľovú skupinu a čo
možno v najväčšej miere sa oboznamovať s jej jedinečnosťou.
Terénny sociálny pracovník musí poznať „reč cieľovej skupiny“ a rozumieť jej. Nejedná sa
pritom iba o slovný prejav a jednoznačné dešifrovanie špecifických výrazov a pojmov ako napr. u
užívateľoch drog (štof – heroín), ale aj pochopenie výrazu gest, pohľadov, postojov tela, hlasovej
intonácie, mimiky, gestiky a mnohých iných prejavov neverbálnej komunikácie, ktoré poskytujú
pracovníkovi informácie o stave a rozpoložení klienta.
Najčastejšou chybou pri komunikácií s klientom je jeho nepočúvanie. Pri rozhovore s klientom
sa sociálny pracovník musí vyvarovať: (por. Ondrušek, 2007)
•
diktafónové počúvanie – pracovník počúva klienta avšak unikajú mu súvislosti, emócie
a stráca sa celkový význam nadviazaného rozhovoru,
•
selektívne počúvanie – ide o počúvanie cez „pomyselný filter“, ktorého negatívnym
dopadom je počúvanie iba problémovej resp. neproblémovej časti rozhovoru,
•
hodnotiace počúvanie – je jav, kedy je pracovník v rozhovore uzavretý, nepočúva klienta
nestranne, ale už vopred má vytvorený názor a čokoľvek sa v rozhovore uvedie má hneď
tendenciu posudzovať a skresľovať výstupy z rozhovoru do vopred vytvoreného obrazu, čím
stráca kontakt s realitou a s kontextom problematiky klienta.
VI. Vybrané cieľové skupiny terénnej sociálnej práce a streetworku
„Byť chudobný je drina na plný úväzok“
(nezamestnaná žena, 45 rokov In Keller 2011)
Od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia sa v západnej Európe objavujú zárodky nového
sociálneho fenoménu, ktorý neskôr spoločenskí vedci označili názvom nová chudoba. Hoci
termín novej chudoby nie je doteraz jednoznačne vymedzený, využíva sa pre opis efektu
zmenených ekonomických a sociálnych podmienok, prinášajúcich relatívnu zraniteľnosť
chudobou pre rozdielne sociálne kategórie. (Gordon, 1999)
Od sedemdesiatych rokov chudoba (nielen riziko chudoby) začala zasahovať ľudí z oveľa
širšieho spektra socio-ekonomických skupín/kategórií. Nezamestnanosť, ktorej sa dovtedy
nevenovala zvýšená pozornosť, začala rásť a nadobúdala trvácny charakter.
Nová chudoba je veľmi zjednodušene označením paradoxného javu, keď aj napriek relatívnemu
blahobytu a prosperite vo vyspelých krajinách žije súčasne 10 až 20% ich populácie stále v
chudobe. (Godschalk, 1991)
...mnohí, ktorí vyšli z vyšších tried, nemožnosťou nájsť si zamestnanie vo svojom vlastnom povolaní,
radi by ho hľadali v najnižšej triede. V najnižšej triede, keďže by bola preplnená nie len vlastnými
pracovníkmi, ale aj prebytkami všetkých ostatných tried, súťaž by bola taká veľká, že by znížila
mzdu práce na najúbohejšiu a najskromnejšiu výživu pracovníka. Mnohí by nemohli nájsť
zamestnanie ani za tak krutých podmienok.... (Smith, 1776)
Od 60. rokov 20. storočia sa vo vyspelých krajinách počítalo s istou percentuálne zanedbateľnou
časťou obyvateľstva, ktorá „nie je schopná alebo ochotná sa zapojiť do rastúceho trendu
ekonomického a sociálneho rozvoja. Existencia týchto páriov vo vnútri spoločnosti blahobytu
nemala byť väčším problémom.“ (Keller, 2011)
Základné charakteristiky presunu k novej chudobe môžeme identifikovať na základe týchto
znakov: (por. Room, 1987)
•
nárast počtu osôb závislých od rôznych foriem sociálnej pomoci,
•
rast nezamestnanosti a neistota zamestnania spôsobujú, že chudoba a jej riziko sa reálne
dotýka početnej časti populácie,
•
vzrastajúci počet dlhodobo zadĺžených osôb a domácností,
•
nárast počtu jednorodičovských rodín,
•
rastúci počet ľudí bez domova,
•
koncentrácia mnohých, ktorí sú najviac postihnutí týmto vývojom do špecifických
mestských oblastí,
•
pohybovanie sa na sekundárnom trhu práce.
Za chudobné možno považovať tie osoby, skupiny osôb a rodiny, ktorých zdroje materiálne,
kultúrne a sociálne sú tak obmedzené, že ich vylučujú z minimálne akceptovateľného spôsobu
života danej spoločnosti. (Rada Európy, 1984)
Pod chudobou všeobecne rozumieme sociálny jav, ktorý je charakteristický nedostatkom
životných prostriedkov jednotlivca alebo skupiny. V tomto zmysle je považovaná za sociálny
problém, príp. za sociálnopatologický jav. (Ondrejkovič, 2006)
„Energetická chudoba“ je stav, kedy priemerné mesačné výdavky na spotrebu elektriny, plynu,
tepla na vykurovanie a na prípravu teplej úžitkovej vody tvoria významný podiel na
priemerných mesačných príjmoch domácnosti. (Zákon 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových
odvetviach) Energetická chudoba môže pripraviť domácnosti nielen o kúrenie alebo chladenie,
ale aj o teplú vodu, svetlo a iné nevyhnutné domáce potreby, je ďalším prejavom vážnej
deprivácie. (Európska únia, 2011) Finančné zaťaženie domácnosti s platením celkových
nákladov na bývanie za rok 2011 v SR vôbec nezaťažuje 9% obyvateľstva (9,2% v roku 2010),
trochu zaťažuje 58,3% obyvateľstva (59,8% v roku 2010) a 32,7% obyvateľstva uviedlo, že ich
náklady spojené s bývaním zaťažujú veľmi (31% v roku 2010). (EU SILC 2012)
Sprevádzané stratou solidarity k chudobným od väčšinovej spoločnosti. Niekdajšie
„romantizovanie“ chudobných ako poctivých, úprimných, čestných a spravodlivých je
nahrádzané nečestnosťou, klamstvom, podlosťou, hrubosťou, lenivosťou a bezbrehou
neohľaduplnosťou voči bohatším skupinám obyvateľstva. V roku 2008 uviedla tretina
opýtaných Slovákov, ako dôvod prečo sú ľudia v núdzi najmä lenivosť a nedostatok vôle. Dve
tretiny opýtaných si myslia, že nezamestnaní si prácu nehľadajú a 40% si myslí, že poberatelia
sociálnych dávok sú lenivci. (World Bank, 2012)
Celkový disponibilný príjem domácnosti je vypočítaný ako suma zložiek hrubého osobného
príjmu všetkých členov domácnosti plus zložky hrubého príjmu na úrovni domácnosti (napr.
príjem z prenájmu majetku, prijaté transfery od iných domácností) mínus pravidelné dane z
majetku, pravidelné platené transfery medzi domácnosťami (napr. výživné, pravidelná peňažná
pomoc od iných domácností), daň z príjmu a príspevky na sociálne poistenie.
koeficient 1 pre prvého dospelého člena domácnosti, 0,5 pre druhého a každého dospelého člena
domácnosti a pre 14-ročných a starších a 0,3 pre každé dieťa mladšie ako 14 rokov.
Medzi základné ukazovatele a identifikátory materiálnej deprivácie v krajinách EU patrí:
•
uhrádzanie nedoplatkov (spojené s hypotékou alebo nájomným, úhradou za energie
alebo splácaním nákupov na splátky a iných pôžičiek),
•
schopnosť dovoliť si ísť raz za rok na jeden týždeň dovolenky mimo domu,
•
schopnosť dovoliť si jesť jedlo s mäsom, kuraťom, rybou (alebo vegetariánskou
obdobou) každý druhý deň,
•
schopnosť čeliť neočakávaným výdavkom vo výške sumy stanovenej ako mesačná
národná hranica rizika chudoby pre jednočlennú domácnosť za obdobie predchádzajúceho roka,
•
domácnosť si nemôže dovoliť telefón (vrátane mobilného telefónu),
•
domácnosť si nemôže dovoliť farebný televízor,
•
domácnosť si nemôže dovoliť automatickú práčku,
•
domácnosť si nemôže dovoliť automobil,
•
schopnosť domácnosti finančne si dovoliť udržiavať doma primerané teplo. (ŠU SR,
2012, Gerbery, 2012)
Niektoré merania deprivácie neobsahujú položky ako je práčka, farebná televízia, telefón, ale
napr. možnosť dovoliť si PC alebo pripojenie na internet.
Sociálna exklúzia
Sociálna exklúzia je širší koncept než chudoba, vyjadruje riziko marginalizácie a vylúčenia pre
indivídua a skupiny vo viacerých oblastiach života a vždy zahŕňa chudobu, kým chudoba nemusí
vždy zahŕňať sociálnu exklúziu. (Šimúnková, 2000)
Sociálna exklúzia je dynamickým konceptom, ktorý vystihuje viacrozmernú povahu
mechanizmov a procesov, ktorými sú jednotlivci a skupiny vylúčené zo sociálnej výmeny, z
konania a nárokov sociálnej integrácie, z vytvárania identity; ide dokonca až za participáciu na
pracovnom živote a prejavuje sa v oblastiach bývania, vzdelávania, zdravia a prístupu k službám.
(por. Abrahamson, 1995, Atkinson, 2000)
Sociálne vylúčenie nie je primárne vnímané ako dôsledok individuál-neho/osobného zlyhania,
ale skôr ako zlyhanie jedného alebo viacerých systémov či štruktúr zabezpečujúcich sociálnu
integráciu. (Berghman, 1995)
Základnými znakmi sociálnej exklúzie je jej pretrvávanie v čase, priestorová koncentrácia,
vzdorovanie normám hlavného prúdu spoločnosti, závislosť na sociálnom štáte, rozpad
tradičných sociálnych inštitúcií. (Room, 1990)
Zaujímavé je taktiež vymedzenie dimenzií sociálnej exklúzie: (Smithová, 2000)
•
Ekonomická dimenzia (dlhodobá nezamestnanosť, nestálosť práce, domácnosť bez
zamestnaného člena, príjmová chudoba).
•
Sociálna dimenzia (rozpad tradičnej rodiny a manželstva, nechcené tehotenstvo
tínedžeriek, bezdomovectvo, kriminalita, delikvencia mládeže).
•
Politická (nedostatok/upieranie politických práv, nízka participácia, nízky podiel na
voľbách).
•
Komunitná (zdevastované prostredie a obydlia, kolaps podporných sietí, nevyhovujúci
sociálny servis a nedostupnosť sociálnych služieb).
•
Individuálna (choroba alebo hendikep, nízke dosiahnuté vzdelanie a chýbajúca
kvalifikácia, stratená sebadôvera a sebaúcta).
•
Skupinová (koncentrácia uvedených charakteristík v konkrétnych sociálnych
kategóriách napr. etnickou minoritnou príslušnosťou).
•
Priestorová ...
Typy osídlení
Existujú rizikové faktory, ktoré môžu viesť k rozkladu komunity. Medzi ne patrí materiálna
chudoba, kultúrny zmätok, zrušenie starých noriem, rýchle sociálne zmeny, nevhodná štruktúra
bývania a mnohé iné.
Priestorové vylúčenie je jednou z najviac viditeľných prejavov sociálneho vylúčenia. Priestorové
vylúčenie znamená pre jedinca v rozvoji životných šancí. Nedobrovoľne segregované skupiny
obyvateľstva žijú z pravidla v najhorších, stigmatizovaných častiach mesta, v zlých bytových
podmienkach s nedostatočným sanitárnym vybavením a zlým prístupom k službám.
Marginalizované rómske osídlenia/lokality:
•
Priestorové vylúčenie s nízkou mierou kvality bývania a občianskej vybavenosti,
•
symbolické vylúčenie spojené so stigmatizáciou jedincov – prisudzovanie negatívnych
vlastností,
•
nízka miera vzdelanostnej úrovne ako aj nízka možnosť nápravy /špeciálne školy/,
•
slabý prístup k legálnej forme zamestnania, závislosť na sociálnych dávkach a s tým
spojený život v hmotnej chudobe /nie zriedka v absolútnej chudobe/, zlé hygienické pomery
súvisiace s horším zdravotným stavom,
•
rizikový životný štýl, životné stratégie orientované na prítomnosť,
•
uzavretý ekonomický systém vyznačujúci sa častým zakladaním majetku a pôžičkami
/legálnymi alebo nelegálnymi/, konzumný spôsob života,
•
zvýšený výskyt kriminality, zvýšená viktimita ako aj náchylnosť na spáchanie trestného
činnu,
•
znížené sociálnokultúrne kompetencie /jazyková bariéra, neznalosť vlastných práv a
povinností a i./.
Dokumenty a stratégie
•
Strednodobá koncepcia rozvoja rómskej národnostnej menšiny
•
Stratégia Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku 2020
•
Revidovaný národný akčný plán Dekády začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015
roky 2011 – 2015
•
„Správna cesta- rómska reforma – vzdelávanie“, 2012
Osoby ohrozené závislosťou
Medzi cieľovú skupinu streetworku s osobami ohrozených závislosťou zaraďujeme:
•
v širšom význame problémových užívateľov drog. V zmysle definície Európskeho
monitorovacieho centra pre drogy a drogovú závislosť (EMCDDA) medzi problémových
užívateľov drog radíme injekčných užívateľov drog, alebo dlhodobých, pravidelných užívateľov
opiátov, kokaínu či amfetamínov. Užívateľov extázy a marihuany do tejto kategórie
nezaraďujeme.
•
v užšom význame zaraďujeme nasledovné skupiny klientov: Experimentátor, rekreační
resp. víkendoví užívatelia drog, pravidelní užívatelia drog.
•
Experimentátor – ide o jednotlivca, ktorý vyskúšal jednorázovo alebo opakovane ilegálnu
drogu. Nie je možné odhadnúť veľkosť danej cieľovej skupiny v spoločnosti. Osoby sú plne
integrované, vykonávajú a plnia svoju ekonomicko-spoločenskú funkciu v spoločnosti. Pracujú,
študujú sú schopní nadväzovať dlhodobé vzťahy a väzby, sú presvedčení, že majú „drogu“ a jej
užívanie pod kontrolou.
Rekreační, víkendoví užívatelia drog – jednotlivci nie sú závislí od užívania drog, avšak už sa
vyskytujú sociálne a psychické problémy (záškoláctvo, rozbroje a časté konflikty v rodine)
užívanie drogy je častejšie, nie však dennodenné. Osoby sa pohybujú a zdržiavajú dlhodobejšie v
drogových bytoch alebo squatoch (napr. deti ulice).
Pravidelní užívatelia drog – ich organizmus je navyknutý a vyžaduje si prísun drogy. Jedinec
pociťuje neprekonateľnú túžbu po droge. Denný režim je plne podmienený droge, zmyslom dňa
sa stáva jej zabezpečenie aj za cenu vážnych a hrdelných konfliktov (lúpeže, väzenie, vraždy,
práce v sex-biznise, predaj drog a iné seba zničujúce konanie). Ide o cieľovú skupinu najviac
„viditeľnú“ v spoločnosti, i keď z uvedených cieľových skupín je najmenej početná. (Ondrejkovič,
1999)
Prostredníctvom terénnej sociálnej práce sú užívateľom drog sú poskytované služby ako napr.
krízová intervencia, individuálne poradenstvo, asistenčná služba a základné zdravotné
ošetrenie.
Ďalšou poskytovanou službou v rámci streetworku je streetmobil. Služba je určená pre klientov,
ktorí sa nevedia osobne skontaktovať s pracovníkom alebo sa nedostavili vo vymedzenom čase
na miesto stretnutia. Prostredníctvom streetmobilu si môžu dohodnúť poskytnutie služby.
K hlavným cieľom terénnej sociálnej práce s osobami ohrozenými závislosťami radíme najmä
snahu udržať a čo možno najviac znížiť výskyt AIDS a hepatitídy B a C, motivovať klientov ku
zmene životného štýlu resp. abstinencii a tým znižovať počet úmrtí predávkovaním,
vyhľadávanie a motivovanie klientov k využívaniu určených služieb akými je napr. výmena
použitého injekčného materiálu a jeho bezpečnej likvidácie. V neposlednom rade medzi ciele
práce patrí šírenie osvety o zásadách užívania drog a bezpečného sexu, ako aj monitorovanie
a vyhodnocovanie štatistiky „drogovej scény“, v tej ktorej lokalite. (Nedělníková et al., 2006)
Medzi hlavné oblasti pôsobenia terénneho sociálneho pracovníka s osobami ohrozenými
závislosťami patria výmenné programy. V rámci programu prebieha výmena a distribúcia
zdravotného materiálu a to najmä sterilný injekčný materiál. Injekčné striekačky sú
distribuované a vymieňané zväčša 1:1, v prípade potreby motivovať užívateľov k výmene je
uprednostňovaný výhodnejší pomer výmeny v prospech klienta.
V súlade s filozofiou harm reduction a teda s cieľom znižovať riziká spojené s užívaním drog sú
klientom distribuované rôzne zdravotnícke materiály ako napr.: injekčná voda, bavlnené filtre,
alkoholová dezinfekcia, kyselina askorbová, kondómy, alumíniové fólie. V rámci programu je
možné distribuovať aj rôzne liečivé masti a vitamínové doplnky.
Prostredníctvom programov zameraných na poskytovanie informácií týkajúcich sa najmä
ochorení spojenými s užívaním drog a následkov nesprávneho a rizikového aplikovania látky.
Neoddeliteľnou súčasťou práce s užívateľmi návykových látok je umožnenie klientom
absolvovať rôzne testy. Najčastejšie ide o tehotenské testy, testy na HIV, HCV, syfilis, testy
týkajúce sa čistoty a kvality drog. Klienti môžu vyhľadať a absolvovať testy v nízkoprahových
zariadeniach, kontaktných centrách, priamo v teréne napr. mobilný streetwork (automobil), ale
aj na rockových koncertoch, v kluboch či festivaloch.
Ľudia bez prístrešia
V EU sa odhaduje počet ľudí bez domova na 30 miliónov, čo predstavuje 6 - 8% populácie.
Ľudia bez prístrešia resp. bez domova sú celospoločensky vytesňovaní, diskvalifikovaní, strácajú
väzby so svojimi rodinami a ich členmi. Ľudia bez prístrešia trpia jednou z najextrémnejšou
formou sociálnej exklúzie. Vo všeobecnosti sú ľudia bez domova odsúvaní z ekonomického,
politického a kultúrneho diania spoločnosti. Ide teda o stav, v ktorom sa daný jedinec nachádza,
v ten ktorý okamih t.j. v stave bezdomovectva.
So stratou trvalého pobytu, často krát končia ako „podnájomníci ulice“ s trvalým pobytom na
obci, čo iba zahmlieva ich reálne počty a značne komplikuje sociálnu intervenciu. Základné
rozdelenie bezdomovectva:
Zjavné bezdomovectvo - Do skupiny zjavného bezdomovectva radíme skupiny jedincov, ktorí
prespávajú mimo klasické ubytovacie zariadenia, ide o najviditeľnejšiu a najtvrdšiu formu
bezdomovectva. Osoby nedisponujú základnými spoločenskými zdrojmi (ekonomickými,
sociálnymi), ktoré by ich viedli k reintegrácií do spoločnosti. Často je tento stav spojený s
nefunkčnosťou a neexistenciou širších rodinných a spoločenských väzieb. Patria tu aj osoby
zdieľajúce dobrovoľné bezdomovectvo (punk, squaterské komunity a pod.) (Nedělníková et al.,
2006)
Latentné resp. skryté bezdomovectvo - Predstavuje skupinu skrytých ľudí bez prístrešia, ktorí
z im známeho dôvodu nevyhľadávajú pomoc a služby verejných alebo charitatívnych organizácií.
Táto skupina ľudí bez prístrešia je niekoľko krát väčšia ako skupiny zjavných bezdomovcov.
Osoby patriace do tejto kategórie klientov často menia svoj pobyt, prespávajú a zdržujú sa
v priestoroch opustených domoch, kanáloch pivniciach, v starých automobiloch, stanoch a i.
(Hradecký, 1996) Patria sem aj skupiny ľudí, ktorí síce nemajú vlastné bývanie, ale vďaka
občasným príjmom sú schopní využívať a zabezpečovať si dočasné podnájmy a komerčné
ubytovne.
Potencionálne bezdomovectvo - Do skupiny potencionálnych bezdomovcov radíme osoby
žijúce v rôznych ťažkých životných situáciách, s každodennými rodinnými problémami. Rodiny
alebo jednotlivci majú problém udržať si vlastné bývanie a žijú v riziku jeho straty. Do tejto
skupiny radíme aj osoby čakajúce na prepustenie z väzby, ústavov, detských domovov či iných
zariadení. (Hradecký, 2007) Priamo ohrozovaná je aj skupina obyvateľov s nízkym príjmom,
alebo ľudia žijúci dlhodobo na hranici životného minima resp. v chudobe.
Vymedzenie a zadefinovanie ľudí bez prístrešia nie je jednoduché a jednoznačné. Vnímanie
problematiky je značne ovplyvnené uhlom pohľadu na bezdomovectvo ako na problematiku
bývania a zle nastavenej bytovej politiky (na úrovni samospráve resp. štátu), alebo ide výhradne
o problematiku sociálneho zlyhania daného jedinca.
Služby poskytované prostredníctvom terénnej sociálnej práce s ľuďmi bez domova:
•
Základné poradenstvo – pomoc pri zabezpečení základných osobných dokladov,
zdravotných záznamov, bývania, trvalého pobytu, práce a i.,
•
ošetrenie a zdravotný dohľad – poskytnutie základného ošetrenia priamo v teréne
(preväzovanie rán, kontrola omrzlín, prvotná diagnostika a následná distribúcia klienta),
•
krízová intervencia - cieľom je klienta ukľudniť a stabilizovať jeho stav do takej miery,
aby nedošlo pokračovaniu a prehĺbeniu daného stavu,
•
doprovod klienta, sociálna asistencia – k lekárovi, na úrady, súdne pojednávania a i.,
•
transport v ohrození – najmä v zimných mesiacoch dochádza k priamemu ohrozeniu na
živote klienta, pričom je nutný okamžitý transport do nocľahárne, pohotovosť,
•
výdaj šatstva, diek a spacích vakov,
•
potravinový servis - výdaj stravy priamo v teréne (pečivo, polievka) a zabezpečovanie
prístupu k pitnej vode s cieľom zabezpečiť pitný režim najmä v letných mesiacoch,
•
sprostredkovávanie informačných letákov a informácií o možnej pomoci a existujúcich
sociálnych službách v lokalite.
•
koncept „housing first“ ...
koncept „housing ready“ ...
Ľudia pracujúci v sex-biznise
Cieľovou skupinou terénnej sociálnej práce s ľuďmi pracujúcimi v sex-biznise sú ženy a muži
vykonávajúci prostitúciu. Prostitúcia je prepožičiavanie sa k sexuálnemu styku za úplatu, ktorá
môže byť materiálnej alebo nemateriálnej povahy. Pod prostitúciu však nezaraďujeme iba
„pohlavný styk s inými osobami za úplatu formou súlože, ale aj všetky ďalšie formy ukájania
pohlavného pudu inej osoby rovnakého alebo opačného pohlavia telesným stykom za úplatu.“
(Novotný In Nedělníková et al., 2006)
Prostitúciu rozlišujeme:
•
pouličnú, cestnú resp. diaľničnú,
•
prostitúciu vykávanú v erotických podnikoch,
•
hotelovú,
•
bytovú, vykonávanú na privátoch. (Nedělníková et al., 2006)
Terénna sociálna práca zameraná na ľudí pracujúcich v sex-biznise je najčastejšie vykonávaná
priamo na ulici, parkoviskách, odpočívadlách pre nákladnú a osobnú prepravu, ale aj v kluboch
a súkromných privátoch
Výkon prostitúcie rozdeľujeme na dobrovoľnú a nedobrovoľnú. Nedobrovoľný výkon
prostitúcie (sex-biznisu) prebieha za účasti prostituujúcej osoby, zákazníka – prostituenta
a pasáka. Pasák sprostredkováva kontakt so zákazníkom a navádza alebo núti prostituujúce
osoby k prostitúcií (majiteľ sex-klubu, obchodník so ženami a i.). (Lászlo In Filípková, 2011)
Pasák vykonáva dohľad nad činnosťou prostituujúcej osoby, osobnými vzťahmi, pričom nie
zriedka zamedzuje nadviazaniu a udržiavaniu kontaktu so sociálnymi pracovníkmi, úradmi a i.
Osoby pracujúce v sex-biznise sú vystavované extrémnemu psychickému tlaku, vydieraniu,
hrubému násiliu a zneužívaniu zo strany pasáka. Mnoho žien má deti a žijú v neustálom strachu
z možnosti ich odobrania úradmi v prípade, že by sa tie o ich činnosti dozvedeli a preukázali ju.
Práve strach z inštitúcií a s tým spojená nedôvera voči sociálnym pracovníkom je jeden z prvých
problémov, s ktorými sa terénny sociálny pracovník stretáva. Výkon prostitúcie je často krát
u pracovníkov v sex-biznise spojený s užívaním drog a nadmernou konzumáciou alkoholu.
Klientom pracujúcim v sex-biznise sa prostredníctvom terénnej sociálnej práce poskytuje
distribúcia injekčných striekačiek a materiálu potrebného pre bezpečné injekčné užívanie drog,
materiál pre intímnu hygienu, lubrikačné gély, kondómy.
Prostredníctvom info-edukačných materiálov pracovníci šíria osvetu týkajúcu sa
prevádzkovania bezpečného sexu a prenosných pohlavných chorôb.
Medzi ďalšie poskytované služby patrí potravinový servis, poradenské služby, sociálna
asistencia a krízová intervencia.
Zvláštna pozornosť je venovaná poskytovaniu najrôznejších vyšetrení. Ide o testy zamerané na
HIV, syfilis, tehotenské testy a i. Testy sú poskytované priamo v terénne, alebo prostredníctvom
sociálnej asistencie sú klienti sprevádzaní do zdravotníckeho zariadenia.
Za účelom ochrany zdravia a zvýšenia bezpečnosti ľudí pracujúcich v sex-biznise sa distribuujú
mobilné telefóny, krízové telefónne kontakty, ktoré môže využiť v prípade vlastného ohrozenia
a to zo strany prostituenta alebo pasáka.
Download

Literatúra AMBRÓZOVÁ, A. 2006. Proces terénnej sociálnej práce v